Rosarium Virginis Mariae SK

APOŠTOLSKÝ LIST
ROSARIUM VIRGINIS MARIAE
NAJVYŠŠIEHO KŇAZA
JÁNA PAVLA II.
BISKUPOM, KLÉRU A VERIACIM
O POSVÄTNOM RUŽENCI
ÚVOD
1. Ruženec Panny Márie, ktorý sa v druhom tisícročí postupne vyvíjal pod vplyvom
Božieho Ducha, je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj
Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto
tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti.
Ľahko sa včleňuje do duchovnej cesty kresťanského života, ktorý po dvoch
tisícročiach nestratil nič zo svojej počiatočnej sviežosti a cíti sa vedený Božím
Duchom zatiahnuť na hlbinu (duc in altum!), aby ešte raz vyznal, ba volal pred celým
svetom, že Ježiš Kristus je Pán a Spasiteľ, „cieľ ľudských dejín, ohnisko, v ktorom sa
zbiehajú túžby histórie a civilizácie“.1
Napriek mariánskemu charakteru je ruženec kristocentrickou modlitbou. Vážnosťou
jednotlivých častí zahŕňa vo svojej celistvosti hĺbku celého evanjeliového posolstva a
je akoby jeho súhrnom.2 Je ozvenou Máriinej modlitby, stále sa opakujúceho
Magnifikatu za dielo vykupiteľského vtelenia, ktoré sa začalo v jej panenskom lone. S
ružencom vstupuje kresťanský ľud do Máriinej školy, aby sa tu dal voviesť do
kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšania hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom
ruženca získavajú veriaci množstvo milostí, ako keby ju prijímali priamo z rúk
Vykupiteľovej matky.
Pápeži a ruženec
2. Mnohí z mojich predchodcov prikladali modlitbe ruženca veľký význam. Osobitné
zásluhy mal v tomto ohľade pápež Lev XIII., ktorý 1. septembra 1883 vydal encykliku
Supremi apostolatus officio3, dokument veľkej hodnoty, prvý z jeho mnohých výrokov
o tejto modlitbe, v ktorej odporučil ruženec ako účinnú duchovnú zbraň proti zlu
postihujúcemu spoločnosť. Spomedzi nedávnych pápežov, ktorí sa výrazne pričinili o
propagáciu ruženca, by som chcel spomenúť blahoslaveného Jána XXIII.4 a
predovšetkým pápeža Pavla VI., ktorý vo svojej apoštolskej exhortácii Marialis cultus
v duchu Druhého vatikánskeho koncilu zdôraznil evanjeliový charakter ruženca a
jeho kristocentrické zameranie.
Ja sám som využil každú príležitosť, aby som vyzýval k častému modleniu sa
ruženca. Táto modlitba mala dôležité miesto v mojom duchovnom živote už od
mladosti. Silne som si to pripomenul počas mojej poslednej návštevy Poľska, najmä
vo svätyni na Zebrzydowskej kalvárii. Ruženec ma sprevádzal vo chvíľach radosti aj
vo chvíľach skúšok. Jemu som zveril množstvo starostí, v ňom som vždy našiel
posilu. Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi, 29. októbra 1978, sotva dva týždne po mojom
zvolení na Petrov stolec, som úprimne priznal: „Ruženec je moja najobľúbenejšia
modlitba. Je to nádherná modlitba! Nádherná vo svojej jednoduchosti a hĺbke. (...) Dá
sa povedať, že ruženec je istým spôsobom modlitbovým komentárom poslednej
kapitoly konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium, teda kapitoly,

ktorá uvažuje o obdivuhodnej prítomnosti Matky Božej v tajomstve Krista a Cirkvi. Na
pozadí slov modlitby Zdravas_ Mária sa pred očami duše objavujú základné udalosti
života Ježiša Krista. Spájajú sa v jednotnom celku radostných, bolestných a
slávnostných tajomstiev a umožňujú nám vytvoriť živé spoločenstvo s Ježišom cez
srdce jeho matky. Zároveň môže naše srdce v desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky
udalosti, ktoré tvoria životy jednotlivcov, rodín, národov, Cirkvi a celého ľudstva.
Osobné záležitosti, ako aj potreby našich blížnych, hlavne tých najbližších, ktorí sú
nám najdrahší. Tak jednoduchá modlitba ruženca bije pulzom ľudského života.“5
Týmito slovami, moji drahí bratia a sestry, som prvý rok môjho pontifikátu vložil do
rytmu každodennej modlitby ruženca. Dnes, keď začínam dvadsiaty piaty rok mojej
služby ako Petrov nástupca, prajem si naďalej robiť to isté. Koľko milostí som dostal
za tie roky od Preblahoslavenej Panny prostredníctvom ruženca: Magnificat anima
mea Dominum! Chcem vzdať vďaky Pánovi slovami jeho najsvätejšej matky. Pod jej
ochranu som zveril svoju pápežskú službu: Totus tuus.
Október 2002 – október 2003: Rok ruženca
3. Preto v nadväznosti na moju reflexiu v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, v
ktorom som po skúsenosti Veľkého jubilea vyzval všetok Boží ľud „začať odznova u
Krista“6, cítil som potrebu ponúknuť zamyslenie sa nad ružencom ako mariánsku
korunováciu tohto listu a povzbudenie rozjímať nad Kristovou tvárou v spojení s jeho
najsvätejšou matkou, v jej škole. Veď modliť sa ruženec znamená vlastne
kontemplovať s Máriou Kristovu tvár. Na zvýraznenie tejto výzvy, využívajúc
príležitosť nadchádzajúceho stodvadsiateho výročia už spomenutej encykliky Leva
XIII., si želám, aby sa v priebehu tohto roka kládol osobitný dôraz na ruženec a aby
bol rozvíjaný v rôznych kresťanských spoločenstvách. Preto vyhlasujem rok od
októbra 2002 do októbra 2003 za Rok ruženca.
Tento pastoračný návrh zverujem iniciatíve jednotlivých cirkevných spoločenstiev.
Mojím zámerom nie je sťažiť, ale doplniť a ustáliť pastoračný program jednotlivých
partikulárnych cirkví. Verím, že sa tento návrh stretne s ochotným a veľkodušným
prijatím. Pri spoznaní jeho plného významu nás ruženec privedie priamo do centra
kresťanského života; ponúkne známu, no plodnú duchovnú a výchovnú príležitosť na
osobné rozjímanie, na formovanie Božieho ľudu a novú evanjelizáciu. Som rád, že to
môžem opäť zdôrazniť aj pri radostnej spomienke na ďalšie výročie: štyridsať rokov
od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (11. októbra 1962), ktorý bol veľkou
milosťou danou Božím Duchom Cirkvi našej doby.7
Námietky proti ružencu
4. Vhodnosť takejto iniciatívy je zrejmá z viacerých dôvodov. Prvým je urgentná
potreba odvrátiť istú krízu tejto modlitby, v súčasnom historickom a teologickom
kontexte vystavenej riziku, že sa neprávom zníži jej význam a nebude sa ponúkať
novým generáciám. Niektorí si myslia, že centrálne postavenie liturgie, ktoré správne
zdôraznil Druhý vatikánsky koncil, je nevyhnutne spojené so zmenšeným významom
ruženca. No ako už spresnil pápež Pavol VI., táto modlitba nielenže nie je v
protiklade s liturgiou, ale ju dokonca podporuje, keďže do nej vynikajúco vovádza a je
jej vernou ozvenou, čím ľuďom umožňuje plne a vnútorne sa zúčastňovať na liturgii a
zberať jej ovocie v ich každodennom živote.
Niektorí sa tiež možno obávajú, že ruženec pre svoj výrazne mariánsky charakter
vyznieva ako málo ekumenická modlitba. Ruženec však jasne patrí k tým druhom

uctievania Božej Matky, ktoré koncil opisuje ako oddanosť smerujúcu ku
kristologickému centru kresťanskej viery, lebo „keď sa preukazuje úcta Matke,
patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn“8. Ak ruženec náležite spoznáme, určite sa
stane pomocou a nie prekážkou ekumenizmu!
Cesta kontemplácie
5. Avšak najdôležitejším dôvodom, prečo veľmi naliehavo odporúčam znovu oživiť
modlitbu ruženca, je skutočnosť, že predstavuje najefektívnejší prostriedok, ako
medzi veriacimi pestovať tú oddanosť rozjímaniu nad kresťanským tajomstvom, ktorú
som navrhol v apoštolskom liste Novo millennio ineunte ako opravdivú výchovu k
svätosti: „Je potrebný kresťanský život vyznačujúci sa predovšetkým umením
modlitby.“9 Keďže súčasná kultúra, i keď uprostred mnohých protirečení, je svedkom
rozkvetu novej potreby duchovnosti, aj vplyvom iných náboženstiev je ešte
naliehavejšie ako doteraz, aby sa naše kresťanské spoločenstvá stali skutočnými
školami modlitby10
Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie.
Vyvíjal sa na Západe, je typicky meditatívnou modlitbou a istým spôsobom sa
zhoduje s modlitbou srdca alebo Ježišovou modlitbou, ktorá zapustila korene v pôde
kresťanského Východu.
Modlitba za pokoj a za rodinu
6. Niektoré historické okolnosti robia toto oživenie ruženca ešte aktuálnejším. Je to
predovšetkým potreba vyprosovať od Boha dar mieru. Moji predchodcovia, tak ako
ja, často charakterizovali ruženec ako modlitbu za pokoj. Na začiatku tisícročia, ktoré
sa začalo hrozivými scénami atentátu z 11. septembra 2001 a ktoré je každý deň
svedkom nových scén krviprelievania a násilia v mnohých častiach sveta,
znovuobjaviť ruženec znamená vnoriť sa do rozjímania nad tajomstvom Krista, ktorý
je náš pokoj, lebo on z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr
rozdelenia, nepriateľstvo (Ef 2, 14). Z toho je zrejmé, že nikto sa nemôže modliť
ruženec bez toho, aby sa cítil zaangažovaný v jasnom poslaní šíriť pokoj, s osobitnou
pozornosťou na stále tak ťažko skúšanú Ježišovu zem, ktorá je blízka srdcu každého
kresťana.
Podobná naliehavá potreba angažovanosti a modlitby vyrastá pri ďalšom závažnom
súčasnom probléme: rodina, základná bunka spoločnosti, je čoraz väčšmi
ohrozovaná silami dezintegrácie na ideologickej aj praktickej rovine, čo v nás
vyvoláva strach o budúcnosť tejto základnej a nenahraditeľnej inštitúcie a spolu s
ňou o osudy spoločnosti ako celku. Oživenie ruženca v kresťanských rodinách v
rámci kontextu širšej pastoračnej služby rodiny sa ponúka ako efektívna pomoc na
zastavenie devastujúcich následkov tejto krízy, typickej pre našu dobu.
„Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,27)
7. Mnoho znakov poukazuje na to, že aj dnes si Svätá Panna želá prostredníctvom
tej istej modlitby preukazovať materinskú starostlivosť, do ktorej umierajúci Vykupiteľ
zveril v osobe milovaného učeníka všetkých synov a dcéry Cirkvi: „Žena, hľa, tvoj
syn!“ (Jn 19, 26). Dobre známe sú rozličné udalosti v 19. a 20. storočí, keď Kristova
matka dala nejakým spôsobom najavo svoju prítomnosť, aby nabádala Boží ľud do
tejto kontemplatívnej modlitby. Pre ich veľký vplyv na životy kresťanov a oficiálne

uznanie, ktoré dostali od Cirkvi, zvlášť by som chcel spomenúť zjavenia v Lurdoch a
vo Fatime11: tieto sväté miesta sú stále navštevované veľkým počtom pútnikov
hľadajúcich útechu a nádej.
Nasledujúc svedkov
8. Bolo by nemožné vymenovať nespočetný zástup svätých, ktorí v ruženci našli
pravú cestu k svätosti. Stačí spomenúť sv. Ľudovíta Máriu Grigniona de Montfort,
autora vynikajúceho diela o ruženci12, a nám bližšieho Pátra Pia z Pietrelciny,
ktorého som mal v súčasnosti tú česť kanonizovať. Osobitnú charizmu apoštola
ruženca mal blahoslavený Bartolo Longo. Jeho cesta k svätosti spočívala v inšpirácii,
ktorú počul v hĺbke svojho srdca: „Každý, kto šíri ruženec, bude spasený!“13 V
dôsledku toho sa cítil povolaný, aby postavil kostol zasvätený Našej Panej Svätého
ruženca v Pompejach na pozadí ruín starovekého mesta, ktoré práve zachytilo
ohlasovanie Krista, keď bolo v roku 79 pochované počas výbuchu Vezuvu, aby o
niekoľko storočí neskôr vstalo z popola ako svedok svetlých i temných stránok
klasickej civilizácie.
Svojou celoživotnou prácou a praktizovaním „pätnástich sobôt“ Bartolomej Longo
prehĺbil kristocentrickú a kontemplatívnu podstatu ruženca a dostal veľkú podporu a
povzbudenie od Leva XIII., „pápeža ruženca“.
I. KAPITOLA
S MÁRIOU KONTEMPLOVAŤ KRISTA
Tvár žiariaca ako slnko
9. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko... (Mt 17, 2). Evanjeliovú
scénu Kristovho premenenia, pri ktorej sú apoštoli Peter, Jakub a Ján uchvátení
Vykupiteľovou krásou, možno prijať ako ikonu kresťanskej kontemplácie. Úlohou
každého nasledovníka Krista, teda úlohou každého z nás, je upriamiť pohľad na
Kristovu tvár, uprostred denných udalostí a utrpení jeho ľudského života spoznať v
nej tajomstvo a tak uchopiť božský jas definitívne zjavený v zmŕtvychvstalom Pánovi,
ktorý sedí v sláve po pravici Otca. Kontemplujúc túto tvár, otvárame sa na prijatie
tajomstva života Najsvätejšej Trojice, aby sme stále znova zakúšali lásku Otca a tešili
sa v radosti Ducha Svätého. Slová sv. Pavla sa tak môžu vzťahovať aj na nás: A my
všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás
premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz (2 Kor 3, 18).
Mária, vzor kontemplácie
10. Kontemplácia Krista má v Márii neprekonateľný vzor. Synova tvár patrí
jedinečným spôsobom Márii. V jej lone bol predsa utvorený a od nej dostal ľudskú
podobu, ktorá poukazuje na ešte väčšiu duchovnú blízkosť. Ešte nikdy sa nikto
nevenoval kontemplácii Kristovej tváre tak verne ako Mária. Oči jej srdca sa obrátili
na Ježiša už pri zvestovaní, keď ho počala mocou Ducha Svätého. V nasledujúcich
mesiacoch začala cítiť jeho prítomnosť a vnímať jeho podobu. Keď ho nakoniec
porodila v Betleheme, jej oči sa mohli nežne zahľadieť na tvár jej Syna, keď ho
zavinula do plienok a uložila do jasieľ (Lk 2, 7).
Odvtedy ho Máriin pohľad, neustále naplnený úctou a obdivom, nikdy neopustil.
Niekedy to bol spýtavý pohľad, ako v prípade nájdenia Ježiša v chráme: „Syn môj, čo

si nám to urobil?“ (Lk 2, 48), hoci vždy prenikavý, schopný čítať v hĺbke Ježišovho
vnútra, dokonca cítiť jeho skryté pocity a predvídať jeho rozhodnutia, ako napríklad v
Káne Galilejskej (porov. Jn 2, 5). Inokedy to bol bolestný pohľad, hlavne pod krížom,
kde bol v istom zmysle stále pohľadom rodiacej matky, pretože Mária nielen
prežívala utrpenie a smrť svojho Syna, ale aj dostala nového syna v osobe
milovaného učeníka (porov. Jn 19, 26–27). Vo veľkonočné ráno jej pohľad žiaril
radosťou zo zmŕtvychvstania a nakoniec, v deň Turíc, to bol pohľad zapálený vyliatím
Ducha (porov. Sk 1, 14)
Máriine spomienky
11. Mária žila so zrakom upretým na Krista, uchovávajúc si ako poklad každé jeho
slovo: Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich
(Lk 2, 19; porov. Lk 2, 51). Spomienky na Ježiša, vtlačené do jej srdca, ju sprevádzali
vo všetkých životných situáciách a viedli ju k uvažovaniu nad rôznymi chvíľami jej
života, keď stála pri svojom Synovi. Boli akýmsi ružencom, ktorý odriekala nepretržite
počas svojho pozemského života.
Dôvody na jej vďakyvzdávanie a chválorečenie Boha zostávajú nezmenené aj teraz,
uprostred radostných piesní nebeského Jeruzalema. Vzbudzujú jej materinskú
starostlivosť o putujúcu Cirkev, v ktorej ako hlásateľka evanjelia naďalej rozvíja sieť
svojho „rozprávania“. Mária stále predkladá veriacim tajomstvá svojho Syna s túžbou,
aby rozjímanie nad týmito tajomstvami uvoľnilo všetku ich spásonosnú silu. Pri
odriekaní ruženca sa kresťanské spoločenstvo spája s Máriinými spomienkami a jej
kontemplatívnym pohľadom.
Ruženec, kontemplatívna modlitba
12. Práve preto, že ruženec vychádza z Máriinej vlastnej skúsenosti, je vynikajúcou
kontemplatívnou modlitbou. Ako jasne povedal pápež Pavol VI., bez tejto
kontemplatívnej dimenzie by stratil svoj význam: „Bez nej je ruženec ako telo bez
duše a vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa jeho odriekanie stane roztržitým a
bezduchým opakovaním formuliek, ktoré je v rozpore s týmto napomenutím Ježiša
Krista: ,Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre
svoju mnohovravnosť‘ (Mt 6, 7). Ruženec si totiž svojou povahou vyžaduje pokojný
spád v recitovaní, akúsi zahĺbenú zdĺhavosť, čo uľahčuje modliacemu rozjímať o
tajomstvách Kristovho života a nazerať na ne akoby srdcom tej, čo bola Pánovi zo
všetkých najbližšia. To sprístupňuje nevyspytateľné bohatstvá týchto tajomstiev.“14
Stojí za to pozastaviť sa nad týmto hlbokým posolstvom Pavla VI. a zdôrazniť isté
aspekty ruženca, ktoré lepšie vyjadrujú jeho vlastnú povahu kristocentrickej
kontemplácie.
S Máriou spomínať na Krista
13. Máriine rozjímanie je predovšetkým spomínanie. Toto slovo musíme chápať v
biblickom zmysle ako spomienku (zakar) sprítomňujúcu diela, ktoré Boh uskutočnil v
dejinách spásy. Biblia je rozprávaním o spásnych udalostiach, ktoré vrcholili v
samom Kristovi. Tie udalosti nie sú len „včerajškom“: sú tiež „dneškom“ vykúpenia.
Toto sprítomňovanie sa deje predovšetkým v liturgii: to, čo Boh uskutočnil pred
mnohými storočiami, neovplyvnilo iba priamych svedkov spomínaných udalostí, ale
svojím darom milosti zasahuje ľudí v každom čase. Do istej miery to platí aj o

každom inom nábožnom prístupe k týmto udalostiam: pamätať si ich v duchu viery a
lásky znamená otvoriť sa milosti, ktorú nám Kristus získal tajomstvom svojho života,
smrti a zmŕtvychvstania.
A preto, zdôrazňujúc s Druhým vatikánskym koncilom, lebo v liturgii sa uskutočňuje
Kristov kňazský úrad a vo verejnej bohoslužbe „vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň
v nej pramení všetka jej sila“15, treba zároveň pripomenúť, že „duchovný život
nespočíva iba v účasti na liturgii. Kresťan je síce povolaný na spoločnú modlitbu,
lenže popritom musí vojsť do svojej izbičky, aby sa modlil k Otcovi, ktorý je v skrytosti
(porov. Mt 6, 6), ba – ako učí apoštol Pavol – má sa neprestajne modliť (porov. 1 Sol
5, 17)“16. Ruženec sa svojím špecifickým charakterom radí do tejto pestrej palety
neprestajnej modlitby. Ak liturgia, činnosť Krista a Cirkvi, je spásnou činnosťou par
excellence, ruženec, ako meditácia s Máriou o Kristovi, je spásonosnou
kontempláciou. Postupne sa vnárať do jednotlivých tajomstiev Vykupiteľovho života
spôsobuje, že to, čo on koná a čo liturgia sprítomňuje, sa do nás hlboko vstrebáva a
formuje našu existenciu.
Učiť sa Kristovi od Márie
14. Kristus je jedinečný učiteľ, je tým, kto zjavuje, i samotným zjavením. Ide teda
nielen o to, aby sme sa naučili, čo on učil, ale najmä o to, aby sme sa učili jemu.
Mohli by sme mať v tom lepšiu učiteľku ako Máriu? Ak z božského hľadiska je
vnútorným učiteľom, ktorý nás uvedie do plnej pravdy o Kristovi, Duch Svätý (porov.
Jn 14, 26; 15, 26; 16, 13), spomedzi ľudských bytostí nikto nepozná Krista lepšie ako
Mária; nikto nás nemôže priviesť k hlbokému poznaniu jeho tajomstva lepšie ako
jeho matka.
Prvé zo znamení, ktoré Ježiš vykonal - premenenie vody na víno na svadbe v Káne –
,nám jasne ukazuje Máriu v role učiteľky, keď nabáda sluhov, aby urobili, čo im Ježiš
prikáže (porov. Jn 2, 5). A môžeme sa domnievať, že po Ježišovom nanebovstúpení
zohrala tú istú úlohu aj voči učeníkom, keď zostala s nimi čakať na Ducha Svätého a
posilňovala ich v ich prvých misijných krokoch. Prechádzať s Máriou cez jednotlivé
tajomstvá ruženca je ako vstúpiť do Máriinej školy a naučiť sa „čítať“ Krista, preniknúť
do jeho tajomstiev a pochopiť jeho odkaz.
Máriina škola je oveľa účinnejšia, keď vezmeme do úvahy, že Božia Matka nás učí
tým, že nám sprostredkúva hojnosť darov Ducha Svätého a zároveň nám ponúka
príklad jej vlastnej cesty viery,17 ktorej je jedinečnou učiteľkou. Pri každom tajomstve
svojho Syna nás pozýva, aby sme konali podobne ako ona pri zvestovaní: pokorne
kládli otázky, ktorými sa otvoríme svetlu, aby sme mohli vždy zakončiť v poslušnosti
viery: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).
S Máriou sa pripodobňovať Kristovi
15. Charakteristikou kresťanskej spirituality je odhodlanie učeníkov čoraz väčšmi sa
stávať podobnými obrazu Božieho Syna (porov. Rim 8, 29; Flp 3, 10, 12). Vyliatie
Ducha Svätého pri krste naštepí veriaceho ako ratolesť na vinič, ktorým je Kristus
(porov. Jn 15, 5) a robí ho časťou jeho mystického tela (porov. 1 Kor 12, 12; Rim 12,
5). Tejto počiatočnej jednote však musí zodpovedať postupné pripodobňovanie sa
Kristovi, ktoré formuje správanie učeníka podľa zmýšľania Učiteľa: Zmýšľajte tak ako
Kristus Ježiš (Flp 2, 5). Podľa slov apoštola Pavla si máme obliecť Pána Ježiša
Krista (porov. Rim 13, 14; Gal 3, 27).
Na duchovnej ceste ruženca, založeného na neprestajnej kontemplácii Kristovej

tváre v Máriinej spoločnosti sa usilujeme dosiahnuť tento náročný ideál
pripodobnenia sa Kristovi jeho častým navštevovaním, ktoré možno nazvať
priateľským. Tak môžeme prirodzeným spôsobom vstúpiť do Kristovho života, akoby
precítiť jeho najhlbšie pocity. Blahoslavený Bartolomej Longo o tom píše: „Tak ako si
dvaja priatelia, ktorí sa často navštevujú, zvyknú vytvoriť spoločné zvyky, tak sa aj
my môžeme priateľským rozhovorom s Ježišom a so Svätou Pannou, meditáciou o
tajomstvách ruženca a spoločným utváraním rovnakého života v dôsledku častého
prijímania Eucharistie – v miere, v akej nám to umožňuje naša malosť – pripodobniť
im a naučiť sa od týchto najväčších vzorov žiť pokorne, chudobne, v skrytosti,
trpezlivo a dokonale.“18
V tomto procese pripodobňovania sa Kristovi sa v ruženci osobitne zverujeme
materinskému pôsobeniu Svätej Panny. Tej, ktorá porodila Krista, zatiaľ čo sama
patrí do Cirkvi - i keď je jej „najvynikajúcejším, celkom jedinečným“19 členom - a
zároveň je Matkou Cirkvi. A tak stále privádza na svet deti pre mystické telo svojho
Syna. Robí to príhovorom, vyprosujúc im nevyčerpateľné vyliatie Ducha. Mária je
dokonalou ikonou materstva Cirkvi.
Ruženec nás tajomným spôsobom stavia po boku Márie, ktorá sleduje Kristov ľudský
rast v ich dome v Nazarete. To jej umožňuje formovať nás všetkých s rovnakou
starostlivosťou, až kým v nás Kristus nie je úplne stvárnený (porov. Gal 4, 19). Toto
Máriino poslanie je založené na Kristovom poslaní a je mu úplne podriadené, pričom
„vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho
napomáha“20. Je to veľmi jasný princíp sformulovaný Druhým vatikánskym koncilom,
ktorý som tak intenzívne prežíval počas môjho života a ktorý tvoril aj základ môjho
biskupského motta: Totus tuus.21 Toto motto, ako je známe, je inšpirované učením
sv. Ľudovíta Máriu Grigniona de Montfort, ktorý týmito slovami vysvetlil Máriinu úlohu
v procese, v ktorom sa každý z nás pripodobňuje Kristovi: „Celá naša dokonalosť
spočíva v pripodobňovaní sa Kristovi, v zjednocovaní sa s ním a v zasväcovaní sa
mu. Teda najdokonalejšia zbožnosť je bezpochyby tá, ktorá nás najdokonalejšie
pripodobňuje Ježišovi Kristovi, zjednocuje s ním a zasväcuje jemu. A keďže Mária je
zo všetkého stvorenia najviac pripodobnená Ježišovi Kristovi, znamená to, že
spomedzi všetkých foriem zbožnosti najviac zasväcuje a pripodobňuje našu dušu
Pánovi uctievanie Márie, jeho svätej matky, a že čím viac je srdce zasvätené jej, tým
viac je zasvätené Ježišovi Kristovi.“22 Nikde nevidno Ježišov život tak úzko
prepojený s Máriiným životom ako v ruženci. Mária žije iba v Kristovi a pre Krista!
S Máriou sa modliť ku Kristovi
16. Ježiš nás vyzval obracať sa k Bohu s vytrvalosťou a dôverou, aby sme boli
vypočutí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7).
Základom účinnosti tejto modlitby je Otcova dobrotivosť, ale aj sprostredkovateľská
úloha samého Krista (porov. 1 Jn 2, 1) a pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sa
prihovára za nás podľa Božích plánov (porov. Rim 8, 26–27). Pretože my nevieme
ani to, za čo sa máme modliť, ako treba (Rim 8, 26) a niekedy nie sme vypočutí, lebo
zle prosíme (porov. Jak 4, 2–3).
Mária zasahuje svojím materinským príhovorom, aby podporila modlitbu, ktorú
Kristus a Duch Svätý nechajú vytrysknúť v našich srdciach. „Modlitba Cirkvi je akoby
podopieraná Máriinou modlitbou.“23 Ak Ježiš, Prostredník, je cestou našej modlitby,
potom Mária, jeho najčistejší a najjasnejší odraz, nám túto cestu ukazuje.
„Vychádzajúc z tejto jedinečnej spolupráce s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské
cirkvi postupne vytvorili modlitbu k Svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na

Kristovu osobu, ako sa prejavila vo svojich tajomstvách.“24 Evanjelium jasne ukazuje
silu Máriinho príhovoru, keď na svadbe v Káne Ježišovi hovorí o ľudských potrebách:
„Nemajú vína“ (Jn 2, 3).
Ruženec je súčasne meditáciou i úpenlivou prosbou. Vytrvalá modlitba k Božej
Matke je založená na dôvere, že jej materinský príhovor dokáže v srdci jej Syna
dosiahnuť všetko. Ona je „vďaka milosti všemocná“,25 povedané slovami
blahoslaveného Bartolomeja Longa v jeho knihe Modlitba k Panne Márii, ktoré však
musia byť správne pochopené. To je presvedčenie, ktoré sa, vychádzajúc z
evanjelia, čoraz väčšmi upevňovalo v skúsenosti kresťanského ľudu. Veľký básnik
Dante to nádherne vyjadril cez osobu sv. Bernarda, ktorý v jeho Božskej komédii
spieva: „Pani, tak plá, moc takú má tvoj zreteľ, že kto chce milosť bez teba, ó, svätá,
chce, aby v túžbach bez krídel k nej letel.“26 Keď v ruženci úpenlivo prosíme Máriu,
stánok Ducha Svätého (porov. Lk 1, 35), oroduje za nás u Otca, ktorý ju naplnil
milosťou, i u Syna, zrodeného v jej lone, a modlí sa s nami a za nás.
S Máriou ohlasovať Krista
17. Ruženec je aj cestou ohlasovania a prehlbovania, na ktorej sa Kristovo tajomstvo
znovu a znovu predkladá na rôznych úrovniach kresťanskej skúsenosti. Má formu
modlitebného a kontemplatívneho zobrazenia, ktoré má formovať kresťanov podľa
Ježišovho Srdca. Ak sa pri modlitbe ruženca náležito uplatnia všetky prvky efektívnej
meditácie, vznikne tak - najmä pri jeho spoločnej modlitbe vo farnostiach a v
chrámoch - vhodná príležitosť na katechézu, ktorú by mali duchovní pastieri využiť.
Aj týmto spôsobom Ružencová Panna Mária pokračuje vo svojom diele ohlasovania
Krista. Dejiny ruženca nám ukazujú, ako túto modlitbu využívali najmä dominikáni v
období pre Cirkev neľahkom v dôsledku šírenia herézy. Dnes stojíme pred novými
úlohami. Prečo znova nevziať do rúk ruženec s rovnakou vierou ako naši predkovia?
Ruženec si zachováva všetku svoju silu a zostáva neoceniteľným zdrojom
pastoračnej výbavy každého dobrého evanjelizátora.
II. KAPITOLA
TAJOMSTVÁ KRISTA -
TAJOMSTVÁ JEHO MATKY
Ruženec, súhrn evanjelia
18. Jediným prístupom ku kontemplácii Kristovej tváre je počúvať v Duchu Otcov
hlas, lebo „nik nepozná Syna, iba Otec“ (Mt 11, 27). Keď Ježiš v okolí Cézarey
Filipovej odpovedal na Petrovo vyznanie viery, spresnil zdroj Petrovej jasnej intuície
týkajúcej sa Ježišovej identity: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na
nebesiach“ (Mt 16, 17). Potrebné je teda zjavenie zhora. No na to, aby sme ho prijali,
je nevyhnutné pozorne počúvať: „Len zážitok ticha a modlitby nám poskytuje
primeraný horizont, v ktorom môže dozrieť a rozvíjať sa najpravdivejšie, najvernejšie
a najpriliehavejšie poznanie toho tajomstva.“27
Ruženec je jednou z tradičných ciest kresťanskej modlitby, ktorú možno použiť na
rozjímanie o Kristovej tvári. Pápež Pavol VI. to opísal takto: „Ruženec je evanjeliová
modlitba, ktorej stredobodom je tajomstvo vtelenia a ľudského vykúpenia. Preto je
vonkoncom kristologickou modlitbou. Veď najvlastnejšia zložka ruženca - litániové
opakovanie anjelského pozdravenia ‚Zdravas’, Mária’ – sa premieňa na Kristovu
neprestajnú chválu. Na Krista ako na najvyššiu métu sa vzťahuje anjelovo posolstvo

aj pozdrav Krstiteľovej matky: ‚Požehnaný plod života tvojho’ (Lk 1, 42). Ba
opakovanie ‚Zdravas’, Mária’ je akoby osnovou, na ktorej sa rozvíja kontemplácia
tajomstiev. Lebo Ježiš, ktorý sa spomína v každom Zdravase, je ten istý, ktorého
postupne pripomínajú tajomstvá ako Božieho Syna a Syna Panny Márie.“ 28
Vhodné doplnenie ruženca
19. Ruženec obsahuje iba niektoré z mnohých tajomstiev Kristovho života, ktoré sa
ustálili vo všeobecnej praxi a ktoré potvrdila cirkevná autorita. Tento výber bol daný
pôvodnou osnovou modlitby ruženca, ktorá je založená na čísle 150,
zodpovedajúcom počtu žalmov v žaltári.
Myslím si však, že na zvýraznenie kristologickej hĺbky ruženca by bolo vhodné
doplnenie ponechať na slobodné rozhodnutie jednotlivcov a spoločenstiev, ktoré by
umožnilo zahrnúť aj tajomstvá Kristovho verejného účinkovania od jeho krstu až po
utrpenie. Práve v škále týchto tajomstiev rozjímame o dôležitých stránkach osoby
Krista ako definitívneho zjavenia Boha. On je ten, kto bol pri krste v Jordáne
označený za Otcovho milovaného Syna, ohlasuje príchod Božieho kráľovstva, svedčí
o ňom svojím dielom a hlása jeho požiadavky. Práve počas rokov jeho verejného
účinkovania sa Kristovo tajomstvo ukazuje osobitne ako tajomstvo svetla: „Kým som
na svete, som svetlo sveta“ (Jn 9, 5).
Preto, aby sa ruženec stal skutočným súhrnom evanjelia, je vhodné po pripomenutí
si vtelenia a skrytého Kristovho života (radostné tajomstvá) a predtým, ako sa
zameriame na jeho bolesti a utrpenia (bolestné tajomstvá) a na jeho víťazné
zmŕtvychvstanie (slávnostné tajomstvá), upriamiť meditáciu na niektoré zvlášť
dôležité okamihy jeho verejného účinkovania (tajomstvá svetla). Toto doplnenie o
nové tajomstvá neoslabuje žiaden zo základných prvkov tradičnej formy a jeho
cieľom je, aby sa ruženec v rámci kresťanskej spirituality prežíval s obnoveným
záujmom ako opravdivé uvedenie do hĺbok Kristovho Srdca, oceánu radosti a svetla,
utrpenia a slávy.
Radostné tajomstvá
20. Prvých päť desiatkov, radostné tajomstvá, je poznačených radosťou vyžarujúcou
z udalosti Ježišovho vtelenia. Je to jasné už od prvého tajomstva, od zvestovania,
kde je pozdravenie archanjela Gabriela adresované Panne z Nazaretu istým
spôsobom spojené s výzvou na mesiášsku radosť: „Raduj sa, Mária!“ K tomuto
pozdravu v určitom zmysle viedli celé dejiny spásy, ba dejiny celého sveta. Ak je
Otcovým zámerom zjednotiť všetko v Kristovi (porov. Ef 1, 10), potom je celý vesmír
zasiahnutý Božou milosťou, s ktorou sa Otec skláňa k Márii, aby sa stala matkou
svojho Syna.
V znamení tejto jasavej radosti sa nesie aj stretnutie Márie s Alžbetou, keď už
samotný zvuk Máriinho hlasu a Ježišova prítomnosť v jej lone spôsobili, že Ján sa
zachvel radosťou (porov. Lk 1, 44). Scéna plná radosti je aj v Betleheme, keď anjeli
spevom oznamujú narodenie Božieho Dieťaťa, Spasiteľa sveta, a pastierom to
zvestujú ako „veľkú radosť“ (Lk 2, 10).
Avšak posledné dve tajomstvá, hoci si ešte zachovávajú príchuť radosti, predsa už v
sebe nesú stopy blížiacej sa drámy. Zatiaľ čo obetovanie v chráme vyjadruje radosť
zo zasvätenia Pánovi a je ponorené do vzrušenia starého Simeona, zaznamenáva aj
proroctvo, že Dieťa bude pre Izrael „znamením, ktorému budú odporovať“, a že dušu
jeho matky prenikne meč (porov. Lk 2, 34-35). Radosť zmiešaná s drámou poznačuje

aj piate tajomstvo, nájdenie dvanásťročného Ježiša v chráme. Tu sa už Ježiš zjavuje
vo svojej božskej múdrosti, keď počúva a kladie otázky, čiže v úlohe toho, kto učí.
Zjavenie jeho tajomstva ako tajomstva Syna, ktorý je úplne oddaný Otcovým veciam,
je ohlasovaním evanjeliovej radikálnosti, ktorá zoči-voči bezpodmienečným
požiadavkám nebeského kráľovstva vystavuje aj tie najbližšie ľudské vzťahy kríze.
Ani Mária s Jozefom v strachu a úzkosti nepochopili slovo, ktoré im hovoril (Lk 2, 50).
Meditovať o radostných tajomstvách značí vstúpiť do poslednej príčiny a najhlbšieho
zmyslu kresťanskej radosti. Znamená to zamerať pohľad na uskutočnenie tajomstva
vtelenia a hmlisté naznačenie tajomstva spásneho utrpenia. Mária nás vedie k
spoznaniu tajomstva kresťanskej radosti a pripomína nám, že kresťanstvo je
predovšetkým euangélion - dobrá zvesť, ktorej stredobodom, ba celým obsahom je
Kristova osoba, Slovo, ktoré sa stalo telom, jediný Spasiteľ sveta.
Tajomstvá svetla
21. Ak prejdeme od Ježišovho detstva a skrytého života v Nazarete k jeho verejnému
životu, naše rozjímanie nás privedie k tajomstvám, ktoré môžeme nazvať
tajomstvami svetla. Vskutku najväčším tajomstvom Krista je to, že je svetlom. On je
„svetlo sveta“ (Jn 8, 12). No táto pravda sa objavuje najmä počas rokov jeho
verejného účinkovania, keď ohlasuje evanjelium Božieho kráľovstva. Keď mám
kresťanskému spoločenstvu naznačiť päť významných okamihov - žiarivých
tajomstiev - z tohto obdobia Ježišovho života, myslím si, že môžu byť príhodne
odhalené v týchto udalostiach: 1. pri jeho krste v Jordáne, 2. keď zjavil sám seba na
svadbe v Káne, 3. keď ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval na obrátenie, 4. pri jeho
premenení a 5. pri ustanovení Eucharistie, sviatostného vyjadrenia veľkonočného
tajomstva.
Každé z týchto tajomstiev je zjavením Božieho kráľovstva, ktoré je teraz prítomné v
osobe samotného Ježiša. Predovšetkým krst v Jordáne je tajomstvom svetla. Keď
Kristus - nevinný, ktorý sa za nás urobil hriechom (porov. 2 Kor 5, 21) – vošiel do
jeho vôd, nebesia sa otvorili a Otcov hlas ho označil za milovaného Syna (porov. Mt
3, 17 a paralelné texty), zostúpil na neho Duch a dal mu poslanie, ktoré má
uskutočniť. Ďalším tajomstvom svetla je prvé zo znamení, ktoré Kristus urobil v Káne
(porov. Jn 2, 1-12), keď premenil vodu na víno vďaka príhovoru Márie, prvej
spomedzi veriacich a otvoril srdcia učeníkov pre vieru. Ďalším tajomstvom svetla je
kázanie, ktorým Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva, vyzýval na obrátenie
(porov. Mk 1, 15) a odpúšťal hriechy všetkým, ktorí k nemu prichádzali s pokornou
dôverou (porov. Mk 2, 3-13; Lk 7, 47-48): je to teda začiatok služby milosrdenstva,
ktorú bude nepretržite vykonávať až do skončenia sveta predovšetkým
prostredníctvom sviatosti zmierenia, ktorú zveril svojej Cirkvi (porov. Jn 20, 22-23).
Tajomstvom svetla par excellence je Ježišovo premenenie, ktoré sa podľa tradície
odohralo na vrchu Tábor. Z Ježišovej tváre zažiarila Božia sláva, keď Otec prikázal
užasnutým apoštolom, aby ho počúvali (porov. Lk 9, 35), pripravili sa prežiť s ním
agóniu utrpenia a tak s ním prišli do radosti zmŕtvychvstania a do života
premeneného Duchom Svätým. Posledným tajomstvom svetla je ustanovenie
Eucharistie, v ktorej Kristus dáva svoje telo a krv – pod spôsobom chleba a vína – za
pokrm a do krajnosti dosvedčuje svoju lásku k ľudstvu (Jn 13, 1), pre ktorého spásu
obetoval sám seba.
V týchto tajomstvách, okrem zázraku v Káne, zostáva Máriina prítomnosť v úzadí.
Evanjeliá sa iba v krátkosti zmieňujú o jej príležitostnej prítomnosti v tom či onom
okamihu Ježišovho ohlasovania (porov. Mk 3, 31-5; Jn 2, 12) a nič nehovoria o tom,

že by bola prítomná vo večeradle pri ustanovení Eucharistie. No úloha, ktorú zohrala
v Káne, istým spôsobom sprevádzala Ježiša počas celej jeho cesty. Zjavenie Krista,
ktoré nám pri krste v Jordáne ponúkol sám Otec a zopakoval Ján Krstiteľ, mala Mária
na perách už v Káne a stalo sa veľkou materinskou radou, ktorou sa Mária obracia
na Cirkev v každej dobe: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Táto rada je
vhodným úvodom k slovám a znameniam, ktoré vykonal Kristus počas verejného
účinkovania, a tvorí mariánsky základ všetkých tajomstiev svetla.
Bolestné tajomstvá
22. Na Kristove bolestné tajomstvá kladú evanjeliá veľký dôraz. Kresťanská zbožnosť
sa odjakživa, najmä v pôstnom období a prostredníctvom krížovej cesty, zameriava
na jednotlivé okamihy Kristovho utrpenia, uvedomujúc si, že v ňom je vrchol zjavenia
Božej lásky a prameň našej spásy. Ruženec vyberá určité okamihy Kristovho
utrpenia a vedie modliaceho sa upriamiť na ne pohľad srdca a znova ich prežívať.
Meditačné putovanie sa začína v Getsemanskej záhrade, kde Ježiš prežíva chvíle
veľkej úzkosti zoči-voči tomu, čo si želá Otec a proti čomu je slabé telo v pokušení
vzbúriť sa. Tam sa Kristus nachádza na mieste, kde sa stretávajú všetky pokušenia
ľudstva, a čelí všetkým jeho hriechom, aby nakoniec povedal Otcovi: „No nie moja,
ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42 a paralelné evanjeliá). Kristovo „áno“ neguje
„nie“ našich prarodičov v rajskej záhrade. A čo ho táto vernosť Otcovej vôli stála,
vyplýva z ďalších tajomstiev, v ktorých je pri bičovaní, korunovaní tŕním, výstupe s
krížom na Kalváriu a smrti na kríži vystavený tomu najväčšiemu poníženiu: Ecce
homo!
Kristovo poníženie zjavuje nielen Božiu lásku, ale aj samotný zmysel človeka.
Ecce homo: kto chce poznať človeka, musí spoznať jeho zmysel, pôvod a naplnenie
v Kristovi, v Bohu, ktorý sa z lásky uponížil až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8).
Bolestné tajomstvá vedú veriaceho k tomu, aby stojac pod krížom s Máriou, znovu
prežíval Ježišovu smrť; a aby spolu s jeho matkou prenikol do hĺbok Božej lásky k
človeku a zažil jej životodarnú silu.
Slávnostné tajomstvá
23. „Rozjímanie o Kristovej tvári sa nemôže zastaviť pri obraze ukrižovaného Ježiša.
On je vzkriesený!“29 Ruženec odnepamäti vyjadruje toto poznanie pochádzajúce z
viery a pozýva veriacich, aby vyšli z tmy utrpenia a upriamili svoj pohľad na Kristovu
slávu pri zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. Rozjímaním o zmŕtvychvstalom Kristovi
kresťania znovu objavujú dôvody svojej viery (porov. 1 Kor 15, 14) a prežívajú radosť
nielen tých, ktorým sa Ježiš zjavil - apoštolom, Márii Magdaléne a učeníkom na ceste
do Emáuz, ale aj radosť Márie, na ktorú zaiste rovnako mocne zapôsobila skutočnosť
novej existencie jej osláveného Syna. Do tejto slávy, v ktorej po nanebovstúpení
Kristus sedí po pravici Otca, bude Mária vovedená pri nanebovzatí a získa tak
jedinečnú výsadu už v predstihu okúsiť to, čo je pripravené pre všetkých
spravodlivých pri vzkriesení tela. Korunovaná slávou - ako ju vidíme v poslednom
slávnostnom tajomstve - jasne žiari ako Kráľovná anjelov a všetkých svätých, ako
anticipácia a vrchol eschatologického stavu Cirkvi.
Do centra tejto cesty slávy Syna a Matky kladie ruženec v treťom slávnostnom
tajomstve zoslanie Ducha Svätého, ktoré ukazuje Cirkev ako rodinu zhromaždenú
spolu s Máriou, oživenú mocným vyliatím Ducha a pripravenú na evanjelizačné
poslanie. Rozjímanie o tomto, ako aj o ostatných slávnostných tajomstvách by malo

veriacich viesť k tomu, aby si čoraz živšie uvedomovali svoj nový život v Kristovi,
uprostred cirkevného spoločenstva, ktorého obrazom je udalosť Turíc. Slávnostné
tajomstvá tak živia vo veriacich nádej na eschatologický cieľ, ku ktorému smerujú ako
členovia Božieho ľudu putujúceho dejinami. To ich má pobádať k tomu, aby sa stali
odvážnymi svedkami radostnej zvesti, ktorá dáva zmysel celej ich existencii.
Od tajomstiev k Tajomstvu - Máriina cesta
24. Okruhy meditácií, ktoré nám ponúka posvätný ruženec, zaiste nie sú vyčerpané,
ale vedú k tomu podstatnému - prebúdzajú v duši smäd po poznaní Krista, ktorý je
neprestajne napájaný z čistého prameňa evanjeliových textov. Každá udalosť z
Kristovho života, ako ju prerozprávali evanjelisti, žiari tajomstvom presahujúcim
každé poznanie (porov. Ef 3, 19): tajomstvom Slova, ktoré sa stalo telom a v ktorom
telesne prebýva celá plnosť božstva (Kol 2, 9). Preto Katechizmus Katolíckej cirkvi
kladie veľký dôraz na Kristove tajomstvá, pripomínajúc, že „všetko v Ježišovom
živote je znakom jeho tajomstva“30. Teda „duc in altum“ , ktorým sa má riadiť Cirkev
tretieho tisícročia, bude podmienené schopnosťou kresťanov preniknúť do plného
chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady
múdrosti a poznania (Kol 2, 2–3). V Liste Efezanom nachádzame túto vrelú modlitbu
za všetkých pokrstených: Aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby
ste zakorenení a upevnení v láske, mohli... poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu
každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá (Ef 3, 17–19).
Ruženec chce slúžiť tomuto ideálu, ponúkajúc „tajomstvo“, ako sa možno ľahšie
otvoriť hlbšiemu a osobnejšiemu poznaniu Krista. Mohli by sme ho nazvať Máriinou
cestou. Je to cesta podľa príkladu Panny z Nazaretu, ženy viery, ticha a pozorného
počúvania. Je to tiež cesta mariánskej úcty, oživovanej vedomím o nerozlučiteľnom
vzťahu, ktorý viaže Krista s Najsvätejšou Matkou: tajomstvá Krista sú v istom zmysle
aj tajomstvami jeho matky – dokonca i vtedy, keď nie je do nich priamo zapojená, a
to už pre samotnú skutočnosť, že z neho a pre neho žije. Keď si osvojíme slová
archanjela Gabriela a svätej Alžbety z modlitby Zdravas‘, Mária, cítime, že sme
pobádaní vždy znova a znova hľadať v Márii, v jej náručí a v jej srdci, požehnaný
plod jej života (porov. Lk 1, 42).
Tajomstvo Krista, tajomstvo človeka
25. V príhovore pri modlitbe Anjel Pána roku 1978, ktorý som už raz spomenul, som
ruženec nazval svojou najobľúbenejšou modlitbou a použil som myšlienku, ku ktorej
by som sa chcel vrátiť. Povedal som, že „jednoduchá modlitba ruženca poznačuje
rytmus ľudského života“31.
Vo svetle doterajších úvah o Kristových tajomstvách nie je ťažké prehĺbiť
antropologický význam ruženca, ktorý je oveľa hlbší, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Každý, kto rozjíma o Kristovi a prechádza cez rôzne etapy jeho života, nemôže v
ňom nespoznať aj pravdu o človeku. Toto významné tvrdenie, ktoré som tak často
rozoberal vo svojom učení, počnúc encyklikou Redemptor hominis, priniesol Druhý
vatikánsky koncil: „Tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve
vteleného Slova.“32 Ruženec pomáha uvoľniť cestu tomuto svetlu. Pri sledovaní
Kristovej cesty, v ktorej je zjavená, vykúpená a „zhrnutá“33 cesta človeka, sa veriaci
nachádza pred obrazom pravého človeka. Rozjímaním o Kristovom narodení sa učí
posvätnosti života; hľadiac na domácnosť v Nazarete, dozvedá sa, aká je pôvodná
pravda o rodine podľa Božieho plánu; počúvaním Učiteľa v tajomstvách o jeho

verejnom účinkovaní nachádza svetlo, ktoré ho vedie do Božieho kráľovstva, a
nasledovaním Krista na ceste na Kalváriu spoznáva význam spásneho utrpenia. A
nakoniec, rozjímaním o Kristovi a Svätej Matke v sláve vidí cieľ, ku ktorému je každý
z nás povolaný, ak sa dá uzdraviť a premeniť Duchom Svätým. Možno povedať, že
každé pozorne premeditované tajomstvo ruženca vrhá svetlo na tajomstvo človeka.
Zároveň je prirodzené, že na stretnutie so svätou ľudskou prirodzenosťou Vykupiteľa
prinesieme všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života.
Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová (Ž 55, 23). Modliť sa ruženec znamená
zveriť naše starosti milosrdným Srdciam Ježiša a jeho matky. Keď sa po dvadsiatich
piatich rokoch spätne zamýšľam nad skúškami, ktoré nechýbali ani počas mojej
služby na Petrovom stolci, cítim potrebu znovu zopakovať toto úprimné pozvanie
každému, aby to i osobne zažil: áno, ruženec naozaj „bije rytmom ľudského života“,
dáva ho do súladu s „rytmom“ Božieho života, v radostnom spoločenstve
Najsvätejšej Trojice, ktorá je cieľom a vrúcnou túžbou našej existencie.
III. KAPITOLA
PRE MŇA ŽIŤ JE KRISTUS
Ruženec, cesta osvojenia si tajomstva
26. Meditácia o Kristových tajomstvách sa v ruženci podáva charakteristickou
metódou, ktorá zo svojej podstaty napomáha ich osvojenie. Je to metóda založená
na opakovaní. Platí to predovšetkým pre modlitbu Zdravas’, Mária, ktorá sa opakuje
až desaťkrát pri každom tajomstve. Ak sa na toto opakovanie pozerá len povrchne,
môže to zvádzať k považovaniu ruženca za nudnú modlitbu. Úplne inak však
uvažujeme, keď na ruženec hľadíme ako na vyjadrenie lásky, ktorá sa neúnavne
obracia na milovanú osobu, a to prejavmi, ktoré sú síce navonok podobné, ale stále
nové pre cit, ktorým sú naplnené.
V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté
na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov
citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom
rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na
trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“
(porov. Jn 21, 15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej
pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v
ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo
všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky. Aby sme pochopili ruženec, musíme pochopiť
psychologickú dynamiku, ktorá je vlastná láske.
Jedna vec je jasná: ako sa opakovaním modlitby Zdravas’, Mária obraciame priamo
na Máriu, s ňou a cez ňu smeruje toto vyjadrenie lásky v konečnom dôsledku k
Ježišovi. Opakovanie je živené túžbou čoraz väčšmi sa pripodobniť Kristovi, čo je
pravým programom kresťanského života. Sv. Pavol tento program vyjadril ohnivými
slovami: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1, 21). A zasa: Už nežijem ja, ale
vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ruženec nám pomáha čoraz väčšmi sa
pripodobňovať Kristovi, až kým nedosiahneme skutočnú svätosť.
Účinná metóda...
27. Nemali by sme byť prekvapení, že náš vzťah ku Kristovi sa môže utvárať aj
pomocou konkrétnej metódy. Boh sa zjavuje človeku, rešpektujúc naše prirodzené

ytie a jeho životné rytmy. Preto je kresťanská spiritualita – i keď pozná aj tie
najvznešenejšie formy mystického ticha, v ktorom sú všetky obrazy, slová a gestá
prekonané intenzívnym a nevysloviteľným spojením človeka s Bohom - bežne
poznačená tým, že zasahuje celého človeka, ako komplexnú psychickú, fyzickú a
spoločenskú bytosť.
Dobre to vidno najmä v liturgii. Sviatosti a posvätné obrady sú zostavené ako séria
úkonov, ktoré oslovujú rôzne rozmery človeka. I neliturgická modlitba si vyžaduje to
isté. Potvrdzuje to aj fakt, že na Východe je najtypickejšia modlitba kristologickej
meditácie, skoncentrovaná do slov Pane Ježišu Kriste, Boží Synu, zmiluj sa nado
mnou hriešnym34, tradične spätá s rytmom dýchania. Tento spôsob nielenže
napomáha zotrvať v modlitbe, ale istým spôsobom v nás až fyzicky udržiava plameň
túžby, aby sa Kristus stal dychom, dušou nášho života, jednoducho všetkým.
... ktorú však možno ešte zlepšiť
28. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som spomenul, že Západ teraz
zažíva obnovenú potrebu modlitby, na ktorú často odpovedajú iné náboženstvá
celkom príťažlivými formami.35 Niektorí kresťania, pretože málo poznajú kresťanskú
kontemplatívnu tradíciu, podľahnú týmto ponukám. Hoci tieto formy môžu obsahovať
veľa pozitívnych prvkov, niekedy i zlučiteľných s kresťanskou skúsenosťou, často
skrývajú ideologicky neprijateľný základ. Aj v týchto skúsenostiach sa stali módnymi
metódy zamerané na dosiahnutie vysokej miery duševnej koncentrácie používaním
psychologicko-fyzických techník, pomocou opakovania a symbolov. Ruženec sa
nachádza v univerzálnom obraze rozličných náboženských javov, pričom sa od nich
odlišuje svojimi charakteristickými vlastnosťami, ktoré odpovedajú na typické
požiadavky, vlastné kresťanstvu.
Ruženec je jednoducho metóda rozjímania. Keďže je metódou, slúži ako prostriedok
na dosiahnutie cieľa a nemôže sa stať sám osebe cieľom. Avšak ani metódu
nemožno podceňovať, lebo je ovocím stáročnej skúsenosti. V prospech nej svedčí
skúsenosť nespočetných svätých. To však neznamená, že túto metódu nemožno
zdokonaliť. Tomu má slúžiť aj doplnenie tajomstiev o nový cyklus mysteria lucis
(tajomstiev svetla) a zároveň niekoľko podnetov, ako sa modliť, ktoré predkladám v
tomto liste. Týmito návrhmi, no zároveň rešpektujúc už zavedené štruktúry tejto
modlitby, chcem pomôcť veriacim chápať ju v jej symbolike v súlade s požiadavkami
každodenného života. Inak je tu nebezpečenstvo, že modlitba ruženca nielenže
nebude mať očakávané duchovné účinky, ale aj pomôcka, s ktorou sa ho zvykneme
modliť, sa stane akýmsi druhom amuletu alebo magického predmetu, čo úplne mení
jej zmysel a funkciu.
Prednesenie tajomstva
29. Predniesť jednotlivé tajomstvá a mať pritom možnosť sústrediť sa na svätý obraz
(ikonu), ktorý ich predstavuje, je ako otvoriť scénu, na ktorú zameriame svoju
pozornosť. Slová vedú predstavivosť a myseľ k určitej udalosti alebo okamihu
Kristovho života. V tradičnej spiritualite Cirkvi uctievanie svätých obrazov i mnohé
pobožnosti bohaté na zmyslové prvky, ale aj samotná metóda, ktorú sv. Ignác z
Loyoly navrhol vo svojich duchovných cvičeniach, používajú vizuálne a imaginatívne
prvky (compositio loci) ako veľkú pomoc pri sústredení mysle na konkrétne
tajomstvo. Navyše táto metóda sa zhoduje aj so samotnou vnútornou logikou telenia:
Boh chcel v Ježišovi vziať na seba ľudskú podobu. Práve prostredníctvom jeho

telesnej podoby môžeme nadviazať kontakt s jeho božským tajomstvom.
Uvedenej potrebe konkrétnosti zodpovedá aj prednášanie jednotlivých tajomstiev
ruženca. Tieto tajomstvá, samozrejme, nenahradzujú evanjelium ani nepripomínajú
celý jeho obsah. Ruženec preto nie je náhradou za lectio divina; naopak,
predpokladá a podporuje ho. Hoci tajomstvá, o ktorých uvažujeme v ruženci,
dokonca aj s pridanými tajomstvami svetla, iba načrtávajú základné línie Kristovho
života, myseľ sa od nich ľahšie prenesie k zamysleniu sa nad ďalšími časťami
evanjelia, najmä keď sa ruženec modlíme v osobitných chvíľach dlhšieho
sústredenia.
Počúvanie Božieho slova
30. Aby sme meditáciu biblicky podložili a dodali jej väčšiu hĺbku, je vhodné, keď
prednesenie tajomstva nasleduje po prečítaní príslušnej pasáže zo Svätého písma,
ktorá môže byť podľa okolností kratšia alebo dlhšia. Žiadne iné slová nikdy
nedosiahnu silu inšpirovaného slova. Treba ho počúvať s presvedčením, že je to
Božie slovo, vypovedané na dnešný deň a „pre mňa“.
Keď ho takto prijmeme, stáva sa súčasťou ružencovej metódy opakovania bez toho,
aby vyvolávalo nudu spôsobenú jednoduchým opakovaním už dobre známej
informácie. Nejde o pripomínanie si informácie, ale o to,aby sme umožnili hovoriť
Bohu. Pri niektorých spoločných slávnostných príležitostiach môže byť slovo vhodne
objasnené krátkym komentárom.
Ticho
31. Počúvanie a meditácia žijú z ticha. Prv ako prejdeme k hlasnej modlitbe, je po
prednesení tajomstva a po prečítaní Božieho slova vhodné na primeraný čas sa
zastaviť a zamerať svoju pozornosť na tajomstvo, o ktorom rozjímame. Objaviť
hodnotu ticha patrí k umeniu, ako správne kontemplovať a meditovať. Jedným z
obmedzení našej spoločnosti, silne poznačenej technológiami a masmédiami, je
čoraz ťažšia možnosť dosiahnutia ticha. Tak ako sú v liturgii odporúčané chvíle ticha,
tak aj pri odriekaní ruženca je vhodné sa po vypočutí Božieho slova na chvíľu
odmlčať, zatiaľ čo sa myseľ zameriava na obsah daného tajomstva.
Otčenáš
32. Po vypočutí Božieho slova a sústredení sa na tajomstvo je prirodzené, že myseľ
sa pozdvihne k Otcovi. Vo všetkých svojich tajomstvách nás Ježiš vedie k Otcovi, ku
ktorému sa neustále obracia, pretože je v jeho lone (porov. Jn 1, 18). Chce nás
voviesť do intímneho vzťahu s Otcom, aby sme s ním mohli povedať: „Abba, Otče“
(Rim 8, 15; Gal 4, 6). Vo vzťahu k Otcovi nás robí svojimi bratmi a sestrami, aj medzi
nami navzájom, a dáva nám Ducha, ktorý je zároveň jeho i Otcov. Otčenáš, použitý
ako základ kristologickej a mariánskej meditácie a rozvitý opakovaním modlitby
Zdravas’, Mária, robí meditáciu o tajomstvách záležitosťou celej Cirkvi, i keby bola
odriekaná v samote.
Desať Zdravasov
33. Najzákladnejším prvkom ruženca, ktorý ho zároveň robí mariánskou modlitbou

par excellence, je opakovanie modlitby Zdravas_, Mária. Práve vo svetle tejto
modlitby, správne pochopenej, sa jasne ukáže, že mariánsky charakter ruženca
nielenže neodporuje jeho kristologickému charakteru, ale v skutočnosti ho
zdôrazňuje a vyzdvihuje. Prvá časť modlitby Zdravas’, Mária, ktorú tvoria slová
archanjela Gabriela a svätej Alžbety, je rozjímaním v adorácii o tajomstve naplnenom
v Panne z Nazaretu. Vyjadrujú údiv neba i zeme a v istom zmysle aj úžas samého
Boha pri rozjímaní nad svojím majstrovským dielom – vtelením Syna v panenskom
lone Márie. Ten sa nesie v duchu spokojného pohľadu z Knihy Genezis (porov. Gen
1, 31) - „pátosu, akým Boh na počiatku stvorenia hľadel na dielo svojich rúk“.36
Opakovanie modlitby Zdravas’, Mária v ruženci nám dáva účasť na úžase Boha; je
oslavou, údivom, uznaním najväčšieho zázraku v dejinách. Tak isto je naplnením
Máriinho proroctva: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,
48).
Ťažiskom modlitby Zdravas’, Mária, akoby ohnivkom spájajúcim jeho dve časti, je
meno Ježiš. Občas, pri rýchlom odriekaní, sa môže toto ohnivko stratiť a s ním aj
spojenie s Kristovým tajomstvom, o ktorom rozjímame. No zmysluplná a plodná
modlitba ruženca sa vyznačuje práve dôrazom na meno Ježiš a na jeho tajomstvo.
Už pápež Pavol VI. vo svojej apoštolskej exhortácii Marialis cultus pripomenul, že v
niektorých oblastiach sa dodržiava zvyk zdôrazňovať Ježišovo meno pridaním
dodatku pripomínajúceho tajomstvo, o ktorom sa rozjíma.37 Je to chvályhodný zvyk,
najmä pri verejnej modlitbe ruženca. Zdôrazňuje kristologickú vieru vyjadrenú v
rôznych okamihoch Vykupiteľovho života. Je to zároveň vyznanie viery a pomoc pri
sústredení sa na meditáciu, pričom opakovanie Zdravasov má za úlohu umožniť
osvojenie si Kristovho tajomstva do života. Opakovaním mena Ježiš, jediného mena,
v ktorom máme nádej byť spasení (porov. Sk 4, 12), v úzkom spojení s menom
Najsvätejšej Matky - akoby sme Máriu nechali, nech nám ho sama vnukne - sa
vydávame sa cestu osvojovania, ktorá nám má pomôcť čoraz hlbšie prenikať do
Kristovho života.
Z Máriinho výnimočného vzťahu s Kristom, ktorý ju robí Božou Matkou – Theotókos -,
potom pramení sila našej prosby, ktorou sa naňho obraciame v druhej časti modlitby,
keď zverujeme jej materinskému príhovoru naše životy a hodinu našej smrti.
Sláva Otcu
34. Cieľovou páskou kresťanského rozjímania je trojičná doxológia. Kristus je vlastne
cesta, ktorá nás v Duchu vedie k Otcovi. Ak prejdeme túto cestu až do konca,
budeme sa neustále nachádzať zoči-voči tajomstvu troch božských osôb, ktoré
chválime, uctievame a vzdávame im vďaku. Dôležité je, aby bola modlitba Sláva
Otcu, ktorá je vrcholom rozjímania, v ruženci náležite vyzdvihnutá. Pri spoločnom
recitovaní ruženca by sa táto modlitba mohla spievať, čím by bol daný správny dôraz
na nosnú štruktúru a perspektívu kresťanskej modlitby.
Do takej miery, do akej je meditácia o tajomstve pozorná, hlboká a od jedného
Zdravasu k druhému oživovaná láskou ku Kristovi a k Márii, nadobúda vzdávanie
slávy Trojici na konci každého desiatku – ktoré je nielen krátkym záverom –správnu
kontemplatívnu polohu, pozdvihujúcu myseľ do nebeských výšok a umožňujúcu nám
precítiť zážitok z vrchu Tábor, ktorý je predzvesťou budúcej kontemplácie: „Dobre je
nám tu“ (Lk 9, 33).
Krátka záverečná modlitba

35. V súčasnej praxi nasleduje po tradičnej doxológii krátka záverečná modlitba,
ktorá sa môže líšiť v závislosti od miestnych zvykov. Bez toho, žeby som chcel znížiť
hodnotu týchto modlitieb, zdá sa mi vhodné pripomenúť, že rozjímanie o tajomstvách
by mohlo lepšie vyjadriť celú ich duchovnú plodnosť, keby sa každé tajomstvo
zakončilo modlitbou zameranou na získanie špecifických duchovných plodov z
meditácie o konkrétnom tajomstve. Tým by ruženec lepšie vyjadroval svoje spojenie
s kresťanským životom. Tak to naznačuje aj jedna pekná liturgická modlitba, ktorá
nás vyzýva prosiť, aby sme meditovaním o tajomstvách ruženca postupne mohli
napodobňovať to, čo obsahujú, a dosiahnuť to, čo sľubujú. 38
Záverečná modlitba môže mať ako doteraz - rôzne formy. Ruženec tým nadobudne
podobu, ktorá bude lepšie zodpovedať rôznym duchovným tradíciám a kresťanským
spoločenstvám. Z tohto pohľadu by bolo dobré, keby sa po náležitom pastoračnom
oboznámení a možno po skúšobnom používaní v mariánskych centrách a svätyniach
– zvlášť citlivých na modlitbu ruženca – rozšírili najvhodnejšie návrhy týchto
modlitieb. Boží ľud sa tak bude môcť tešiť z opravdivej hojnosti duchovného
bohatstva a čerpať z nej inšpiráciu na vlastné rozjímanie.
Zrnká ruženca
36. Tradičnou pomôckou pri modlitbe ruženca je reťaz zrniek, ruženec. Z praktickej
stránky sa neraz považuje len za jednoduché „počítadlo“ na registrovanie poradia
odriekaných Zdravasov. No môže byť aj symbolom, ktorý dodá rozjímaniu hĺbku.
Prvá vec, ktorú si všimneme, je to, ako sa zrnká ruženca zbiehajú pri kríži, ktorý takto
otvára i zakončuje modlitbu ruženca. Stredobodom života a modlitby veriacich je
Kristus. Všetko sa v ňom začína, všetko k nemu vedie, všetko sa skrze neho v Duchu
Svätom završuje v Otcovi.
Ako počítadlo zaznamenávajúce napredovanie v modlitbe nám ruženec pripomína
nepretržitú cestu rozjímania a kresťanskej dokonalosti. Blahoslavený Bartolomej
Longo v ňom videl reťaz, ktorá nás spája s Bohom. Reťaz - áno, ale sladká reťaz,
ktorá nám pripomína náš vzťah k Bohu, nášmu Otcovi. Ruženec je aj synovským
putom, ktorým sa zjednocujeme s Máriou, „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1, 38), a
konečne sa spájame i so samým Kristom, ktorý napriek tomu, že má božskú
prirodzenosť, z lásky k nám vzal na seba prirodzenosť sluhu (porov. Flp 2, 7).
Symbolický význam ruženca je vhodné rozšíriť aj na naše vzájomné vzťahy, pričom
nám má pripomínať puto spoločenstva a bratstva, ktoré nás všetkých spája v
Kristovi.
Úvod a záver
37. V súčasnosti je v rôznych cirkevných prostrediach mnoho spôsobov, ako sa
začať modliť ruženec. Niekde je zvykom začať prvými slovami 70. žalmu: Bože, príď
mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať, akoby mali navodiť u modliaceho sa
pokorné vedomie vlastnej úbohosti. Inde sa ruženec začína modlitbou Verím v Boha,
akoby základom začínajúcej sa kontemplatívnej cesty bolo vyznanie viery. Všetky
tieto zvyky sú rovnocenné a ich úlohou je dobre pripraviť myseľ na rozjímanie.
Modlenie ruženca sa napokon končí modlitbou na úmysel pápeža, čo otvára pohľad
modliaceho sa aj na širší rozmer potrieb cirkevného spoločenstva. Práve preto, aby
Cirkev povzbudila tento cirkevný rozmer ruženca, obohatila ho aj o možnosť získania
odpustkov pre tých, ktorí sa ho modlia za požadovaných podmienok.
Ak sa ruženec modlíme takýmto spôsobom, stáva sa skutočne duchovnou cestou, na

ktorej je Mária matkou, učiteľkou a sprievodkyňou, pomáhajúcou veriacim svojím
mocným orodovaním. Môžeme sa teda diviť, ak po modlitbe ruženca - po takom
hlbokom zážitku Máriinho materstva - cíti duša potrebu vyspievať chválu na Svätú
Pannu nádhernou modlitbou Salve Regina alebo Loretánskymi litániami? To je
najvýznamnejší okamih vnútornej cesty, ktorá veriacich priviedla k živému kontaktu s
tajomstvom Krista a jeho najsvätejšej matky.
Rozdelenie tajomstiev počas týždňa
38. Každý deň sa možno modliť celý ruženec a sú takí, ktorí to robia, čo im slúži na
chválu. Tak ruženec napĺňa modlitbou dni mnohých kontemplatívnych ľudí alebo je
spoločníkom starých a chorých, ktorí majú k dispozícii dostatok času. No je jasné – a
platí to o to viac, keď pridáme nové tajomstvá svetla –, že mnoho ľudí sa nebude
môcť modliť viac ako iba jednu časť ruženca podľa určitej týždennej schémy. Toto
rozdelenie dodáva jednotlivým dňom týždňa určitú duchovnú „farbu“, podobne ako
liturgia má pre rozličné obdobia liturgického roka rôzne farby.
Podľa súčasnej praxe sú pondelky a štvrtky venované radostným tajomstvám, utorky
a piatky bolestným tajomstvám a stredy, soboty a nedele slávnostným tajomstvám.
Kde by sme mali vsunúť tajomstvá svetla? Keď si uvedomíme, že slávnostné
tajomstvá sú v sobotu aj v nedeľu a sobota mala vždy zvláštny mariánsky nádych,
druhá meditácia v týždni o radostných tajomstvách, v ktorých je Máriina prítomnosť
zvlášť prízvukovaná, by sa mohla presunúť na sobotu. Štvrtok by tak zostal voľný na
meditovanie nad tajomstvami svetla.
Toto usmernenie nemá obmedziť oprávnený slobodný výber pri osobnej a spoločnej
modlitbe, rešpektujúci duchovné a pastoračné potreby, a najmä liturgické príležitosti,
ktoré si môžu vyžadovať vhodnú úpravu. Skutočne dôležité je, aby bol ruženec stále
chápaný a prežívaný ako cesta kontemplácie. Pomocou ruženca, podobne ako v
liturgii, sa týždeň kresťana -vrcholiaci dňom vzkriesenia, nedeľou – stáva putovaním
cez tajomstvá Kristovho života. Kristus sa tak v živote svojich učeníkov zjavuje ako
Pán času a dejín.
ZÁVER
„Ó, Máriin posvätný ruženec, sladká reťaz spájajúca nás s Bohom“
39. To, čo bolo doteraz povedané, vyjadruje veľké bohatstvo ruženca, ktorý má
jednoduchosť ľudovej modlitby, ale aj teologickú hĺbku modlitby vhodnej pre tých,
ktorí cítia potrebu hlbšej kontemplácie.
Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jeho spoločnému a
vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. V časoch, keď samotné
kresťanstvo bolo v ohrození, sa sile ruženca pripisovalo pominutie nebezpečenstva a
naša Ružencová Panna Mária bola oslavovaná ako sprostredkovateľka záchrany.
Dnes s radosťou zverujem sile tejto modlitby – ako som už spomenul na začiatku –
problém pokoja vo svete a otázku rodiny.
Pokoj
40. Problémy, ktoré stoja pred svetom na začiatku tohto nového tisícročia, nás vedú
k presvedčeniu, že iba zásah zhora, schopný správne usmerniť srdcia tých, ktorí žijú
v konfliktných situáciách, a tých, čo riadia osudy národov, môže dať nádej na lepšiu

udúcnosť.
Ruženec je zo svojej podstaty modlitbou zameranou na pokoj, lebo je vlastne
rozjímaním o Kristovi, Kniežati pokoja, ktorý je i náš pokoj (Ef 2, 14). Každý, kto si
osvojuje Kristovo tajomstvo – a na to je ruženec zameraný –, zároveň spoznáva
tajomstvo pokoja a stavia na ňom svoj životný program. Navyše, svojím
meditatívnym charakterom a za sebou pokojne plynúcimi modlitbami Zdravas’, Mária
pôsobí ruženec na modliaceho sa upokojujúco a tak ho robí schopným prijať a v
najvnútornejšej hĺbke svojho bytia zažiť pravý pokoj, vzácny dar vzkrieseného Krista
(Jn 14, 27; 20, 21), ako aj šíriť ho okolo seba.
Ruženec je modlitbou pokoja aj prostredníctvom plodov lásky, ktoré prináša. Keď sa
ho modlíme správne, ako skutočne meditatívnu modlitbu, vedie k stretnutiu s Kristom
v jeho tajomstvách a nemôže neviesť aj k spoznaniu Kristovej tváre v iných ľuďoch,
predovšetkým v najviac sužovaných. Ako by niekto mohol rozjímať nad tajomstvami
betlehemského Dieťaťa v radostných tajomstvách bez toho, aby zažil túžbu prijať,
chrániť a rozvíjať život, a bez toho, aby zobral na svoje plecia bremeno trpiacich detí
na celom svete? Ako by mohol niekto v tajomstvách svetla sledovať kroky Krista-
Ohlasovateľa bez toho, aby sa rozhodol byť svedkom jeho blahoslavenstiev v
každodennom živote? A ako by mohol niekto rozjímať o Kristovi nesúcom kríž a o
ukrižovanom Kristovi bez toho, aby cítil potrebu konať ako Šimon Cyrenejský voči
každému bratovi, ktorého ťaží smútok alebo zúfalstvo? A nakoniec, ako by mohol
niekto hľadieť na slávu zmŕtvychvstalého Krista alebo Márie, Kráľovnej neba, bez
toho, aby túžil spraviť tento svet krajším, spravodlivejším, priblížiť ho Božiemu plánu?
Ruženec nás tým, že upriamuje náš pohľad na Krista, robí tvorcami pokoja vo svete.
Zo svojej podstaty – ako vytrvalá spoločná prosba, ktorá je v súlade s Kristovou
výzvou, že sa treba stále modliť a neochabovať (Lk 18, 1) – nám dáva nádej, že aj
dnes môžeme vyhrať taký ťažký boj, akým je boj za pokoj. Ruženec nám neponúka
útek od problémov, naopak, núti nás hľadieť na ne zodpovedným a veľkodušným
pohľadom, dáva nám silu čeliť týmto problémom s istotou, že Boh nám pomôže, a s
pevným odhodlaním, že za každých okolností budeme svedčiť o láske, ktorá je
zväzkom dokonalosti (Kol 3, 14).
Rodina: rodičia...
41. Ruženec ako modlitba za pokoj je zároveň modlitbou rodiny a za rodinu. V istom
období bola kresťanským rodinám táto modlitba zvlášť drahá a tak ich určite
zbližovala. Dôležité je, aby sme toto vzácne dedičstvo nestratili. Potrebujeme sa
vrátiť k rodinnej modlitbe a k modlitbe za rodiny, pokračovať v tejto forme modlitby
ruženca.
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som povzbudzoval modliť sa liturgiu
hodín aj laikov v bežnom živote farských spoločenstiev a kresťanských skupín;39
teraz si prajem to isté vzhľadom na ruženec. Ide tu o dve cesty kresťanskej
kontemplácie, ktoré si neprotirečia, ale sa navzájom dopĺňajú. Preto chcem poprosiť
tých, ktorí sa venujú pastorácii rodín, aby z celého srdca odporúčali modliť sa
ruženec.
Rodina, ktorá sa spolu modlí, zostáva jednotná. Posvätný ruženec sa svojou dávnou
tradíciou ukázal zvlášť účinný ako modlitba, v ktorej rodina nachádza sama seba.
Tým, že jej jednotliví členovia obracajú svoj pohľad na Ježiša, získavajú vždy znovu
schopnosť vidieť jeden druhého novými očami, komunikovať spolu, byť solidárni,
odpustiť si navzájom a zakaždým začínať vo zväzku lásky obnovenom z Božieho
Ducha.

Mnohé problémy dnešných rodín, najmä v ekonomicky vyspelých spoločnostiach,
pramenia z rastúcej neschopnosti ich členov komunikovať. Nedokážu sa spolu zísť a
v zriedkavých prípadoch, keď tak urobia, sú plne zaujatí sledovaním televízie. Vrátiť
sa k modleniu ruženca v rodine znamená naplniť každodenný život úplne inými
obrazmi, obrazmi tajomstva spásy: obrazom Vykupiteľa a obrazom Najsvätejšej
Matky. Rodina, ktorá sa spolu modlí ruženec, napodobňuje ovzdušie nazaretskej
domácnosti, ktorej stredobodom je Ježiš: prežívajú s ním radosti a smútky, svoje
potreby a plány zverujú do jeho rúk, čerpajú z neho nádej a silu pokračovať.
... a deti
42. Takisto je pekné a užitočné, ak tejto modlitbe zveríme vývoj a rast našich detí.
Nesleduje vari ruženec Kristov život od jeho počatia po smrť a ďalej až po jeho
zmŕtvychvstanie a oslávenie? Pre rodičov je dnes čoraz ťažšie sprevádzať si deti v
rozličných obdobiach ich života. V spoločnosti s rozvinutou technológiou, s
prostriedkami spoločenskej komunikácie a s rastúcou globalizáciou sa všetko veľmi
urýchlilo a kultúrna vzdialenosť medzi generáciami sa stáva čoraz väčšou.
Najrôznejšie informácie a najneočakávanejšie skúsenosti si rýchlo razia cestu do
života detí i mladistvých a rodičia sa často obávajú nebezpečenstiev, ktoré hrozia ich
deťom. Niekedy rodičia zažijú trpké sklamanie z toho, že ich deti nedokázali odolať
zvádzaniam drog, vábeniu neviazaného hedonizmu, pokušeniu k násiliu a rôznym
iným prejavom beznádeje a straty zmyslu života.
Modliť sa ruženec za deti a ešte skôr s deťmi, učiť ich už odmalička na denné
rodinné zastavenie sa pri tejto modlitbe- to bezpochyby nie je riešením každého
problému, no ako duchovnú pomoc, ho netreba podceňovať. Mohlo by sa namietať,
že ruženec je modlitba, ktorá nevyhovuje vkusu dnešných detí a mladých. Ale táto
námietka je namierená skôr na nie dosť primeranú metódu modlenia sa. Navyše, nič
nebráni tomu, aby sa základná štruktúra ruženca pre deti a mladých - ktorí sa ho
modlia buď v rodine, alebo v skupinách – neobohatila vhodnými symbolickými a
praktickými pomôckami, na jeho lepšie pochopenie a ocenenie. Prečo to teda
neskúsiť? Pastorácia mládeže, ktorá nerezignuje, je oduševnená a tvorivá (Svetový
deň mládeže je toho pre mňa príkladom!), môže s Božou pomocou dosiahnuť
vskutku pozoruhodné výsledky. Som si istý, že pri správnom podaní ruženca, mladí
ľudia ešte raz prekvapia dospelých tým, ako si osvoja túto modlitbu a budú sa ju
modliť s nadšením typickým pre ich vek.
Ruženec - poklad, ktorý treba znovu objaviť
43. Drahí bratia a sestry, taká jednoduchá, no taká bohatá modlitba si zasluhuje, aby
ju kresťanské spoločenstvo znovu objavilo. Urobme to predovšetkým v tomto roku,
využijúc predkladaný návrh na potvrdenie smerovania, ktoré som načrtol v
apoštolskom liste Novo millennio ineunte a z ktorého čerpali inšpiráciu mnohé
partikulárne cirkvi v pastoračných plánoch pre svoje úsilia do najbližšej budúcnosti.
Obraciam sa zvlášť na vás, drahí spolubratia v biskupskej službe, kňazi a diakoni,
ako aj na vás, ktorí pracujete v rôznych pastoračných službách, aby ste sa cez svoju
osobnú skúsenosť s krásou ruženca stali usilovnými podporovateľmi tejto modlitby.
Svoju dôveru vkladám aj do vás, teológov, aby ste pomocou svojho dôsledného a
vedeckého uvažovania, zakoreného v Božom slove a citlivého na prežitú skúsenosť
kresťanského ľudu, pomohli odhaliť biblické základy, duchovné bohatstvá a
pastoračnú hodnotu tejto tradičnej modlitby.

Počítam s vami, zasvätení muži a ženy, ktorí ste osobitne povolaní rozjímať o
Kristovej tvári v Máriinej škole.
Obraciam sa na vás všetkých, bratia a sestry vo všetkých sférach života, na vás,
kresťanské rodiny, na vás chorí a starí, a na vás, mladí ľudia: s dôverou znovu
vezmite do rúk ruženec. Objavte ho vo svetle Písma, v súlade s liturgiou a v kontexte
vášho každodenného života.
Nech táto moja výzva neostane nevypočutá! Na začiatku dvadsiateho piateho roku
môjho pontifikátu zverujem tento apoštolský list do múdrych rúk Panny Márie a v
duchu padám na kolená pred jej obrazom v žiariacej svätyni, ktorú pre ňu postavil
blahoslavený Bartolomej Longo, apoštol ruženca. S radosťou si prisvojujem dojímavé
slová, ktorými zakončil svoju známu knihu Vrúcna prosba ku Kráľovnej posvätného
ruženca: „Ó, Máriin posvätný ruženec, sladká reťaz, ktorá nás spája s Bohom, puto
lásky, ktoré nás spája s anjelmi, veža spásy pred útokmi pekla, bezpečný prístav pri
našom stroskotaní, nikdy ťa neopustíme. Budeš našou posilou v hodine smrti. Tebe
bude patriť náš posledný bozk života, ktorý zhasína. A posledným výdychom našich
pier bude tvoje sladké meno, ó, Kráľovná pompejského ruženca, ó, naša najdrahšia
Matka, ó, Útočisko hriešnikov, ó, najväčšia Útecha trpiacich. Nech si všade
požehnaná, dnes a naveky, na zemi i v nebi.“
Vatikán 16. októbra 2002, začiatok dvadsiateho piateho roku môjho pontifikátu.
1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 45.
2 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 42; AAS 66 (1974), s. 153.
3 Porov. LEV XIII., Supremi apostolatus officio, Acta Leonis XIII, 3 (1884), s. 280 - 289.
4 Za zmienku zvlášť stojí jeho apoštolský list o ruženci Il religosio convegno (29. september 1961);
AAS 53 (1961), s. 641- 647.
5 JÁN PAVOL II., príhovor pred modlitbou Anjel Pána, Insegnamenti di Giovanni Paolo II, I (1978), s.
75 - 76.
6 JÁN PAVOL II., Novo millennio ineunte (6. január 2001); AAS 93 (2001), s. 285.
7 Počas prípravných rokov na koncil pápež Ján XXIII. nezabudol povzbudiť kresťanov, aby sa modlili
ruženec za úspech tejto cirkevnej udalosti: porov. Lettera al Cardinale Vicario (28. september 1960);
AAS 52 (1960), s. 814 - 817.
8 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 66.
9 JÁN PAVOL II., Novo millennio ineunte (6. január 2001), 32; AAS 93 (2001), s. 288.
10 Tamže, 33, s. 289.
11 Je známe a zdôrazňuje sa, že osobné zjavenia nie sú rovnakej povahy ako verejné zjavenia, ktoré
sú záväzné pre celú Cirkev. Úlohou Učiteľského úradu Cirkvi je posúdiť a uznať autentickosť a
význam osobných zjavení pre zbožnosť veriacich.
12 ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNION DE MONTFORT, Il segreto meraviglioso del Santo Rosario per
convertirsi e salvarsi: Opere, 1, Scritti spirituali, Rím 1990, s. 729 - 843.
13 BARTOLO LONGO, Storia del Santuario di Pompei (Dejiny svätyne v Pompejach), Pompeje 1990,
s. 59.
14 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 42; AAS 66 (1974), s. 156.
15 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 10.
16 Tamže, 12.
17 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 58.
18 BARTOLO LONGO, Quindici Sabati del Santissimo Rosario (Pätnásť sobôt s posvätným
ružencom), 27. vyd., Pompeje 1916, s. 27.
19 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 53.
20 Tamže, 60.
21 Porov. JÁN PAVOL II., prvý rozhlasový prejav Urbi et orbi (17. október 1978); AAS 70 (1978), s.
927.
22 ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNION DE MONTFORT, Trattato della vera devozione a Maria (Traktát o
pravej úcte k Panne Márii), 120: Opere, 1, Scritti spirituali, Rím 1990, s. 430.
23 Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), 2679.

24 Tamže, 2675.
25 Modlitbu ku Kráľovnej posvätného ruženca, ktorá sa slávnostne recituje dvakrát ročne – v máji a
októbri -, zložil blahoslavený Bartolo Longo roku 1883 ako odpoveď na výzvu pápeža Leva XIII. z jeho
prvej encykliky o ruženci, aby si všetci katolíci dali záväzok modliť sa ruženec za prekonanie
spoločenských neduhov.
26 DANTE ALIGHIERI, Božská komédia, Raj, XXXIII, 13 - 15.
27 JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 28; AAS 93 (2001), s. 279.
28 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 46; AAS 6 (1974), s. 155.
29 JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 28; AAS 93 (2001), s. 284.
30 KKC, 515.
31 JÁN PAVOL II., príhovor pred modlitbou Anjel Pána 29. októbra 1978: Insegnamenti, I (1978), s.
76.
32 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22.
33 Porov. IRENEJ LYONSKÝ, Adversus haereses, III, 18, 1: PG 7, s. 932.
34 KKC, 2616.
35 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 33; AAS 93 (2001),
s. 289.
36 JÁN PAVOL II., List umelcom (4. apríl 1999), 1: AAS 91 (1999), s. 1155.
37 Porov. PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus, 46. Tento zvyk nedávno ocenila aj
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii. Principi e
orientamenti (17. december 2001), 201, Vatikán, 2002, s. 165.
38 „... concede, quaesumus, ut haec mysteria sacratissimo beatae Mariae Virginis Rosario recolentes,
et imitemur quod continent, et quod promittunt assequamur“ Missale Romanum 1960, na sviatok
Ružencovej Panny Márie.
39 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 34; AAS 93(2001),
s. 290.