Michal Čahoj SDB

Brat Michal ČAHOJ, SDB, misionár v Indii (1934 – 1994)
Životopisná črta
. ZRODIL SA PRE NEBO
Nový mesiac prevracia stranu kalendára. Je prvý júl 1994. A k tomu prvý piatok.
V nemocnici Nazaret v Shillongu v Indii zapisujú odchod misionára slovenského pôvodu do
večnosti. Kto by ho tu nepoznal, veď v tejto krajine prežil so svojimi bratmi a sestrami 60
rokov bez niekoľkých mesiacov. Posledný čas častejšie chodil do nemocnice kvôli
zhoršenému zdraviu. Prvého júla sa jeho stav náhle zhoršil, prijal sviatosť pomazania chorých
v prítomnosti desiatich spolubratov, ktorí sa za neho modlili a o 22 40 hod. odovzdal svoju
dušu svojmu Pánovi.. Telesné pozostatky brata Michala preniesli do Savio Juniorate
a umiestnili ho do kaplnky. Otec provinciál Jozef Thelekatt bol hlavným celebrantom
koncelebrovanej zádušnej sv. omše za účasti všetkých obyvateľov domu.
Po jej skončení položili jeho telo na stôl, ktorý nádherne vyzdobili saleziánske
sestry a novicky z Bellefonte. Čoskoro sa vytvoril nepretržitý prúd návštevníkov, ktorí prišli
vzdať bratovi Michalovi poslednú úctu: sestry, bratia, kňazi, laici, všetci čo ho poznali. Svoju
úctu vyjadrili traja diecézni biskupi, v diecézach kde slúžil..
Prvá nedeľa mesiaca je vždy spojená s pamiatkou zmŕtvychvstania Pána. Dnes, 3.júla
1994 sa pri truhle zišlo mnoho národa, ťažko ich spočítať. Prišli na ňu najmä chlapci
z Junioratu Savio. Zhromaždili sa okolo telesných pozostatkov, aby sme dali bratovi
Michalovi posledné zbohom, veď považovali ho za neobyčajného človeka. Bol človekom
pravdy, lásky, činorodých skutkov, človekom, pri ktorom netreba menovať jeho skutky. Zišli
sa tu ľudia zo širokého územia Assamu, Sonadu, Dibrugarghu, Tezpure, Ture a Shillongu, ale
aj mnohých osád a misijných staníc.
Pohrebnú sv. omša na obnovenom saleziánskom cintoríne v Laitumkrahe slúžil biskup
Abraham Alangimattathil, SDB za asistencie Mons. Marenga a vyše 50 kňazov.
Mons.Marengo vrelo hovoril o bratovi Michalovi. Spomenuli ako sa jeho srdce skláňalo
k ľuďom, jeho ruky murovali budovy, stavali kostoly, viedli vozidlá rôzneho druhu, miesili
chlieb i koláče, varili domáce i slovenské jedlám, ale aj tvárnili kov, sústružili drevo, hĺbili
studňu. Jeho nohy neúnavne chodili tam, kde bolo treba a svojou tvorivou silou premieňal
každý deň svet tak, ako si to Pán žiadal. Nikdy nerobil sám od seba, vždy sa pýtal, „či je to
Božia vôľa“, či ju dobre plní, či je to na česť a slávu Božiu. Slúžil najbiednejším, ale aj
kňazom a miestnemu biskupovi. Veď bol tridsať rokov jeho sprievodcom na všetkých cestách
i tajomníkom pri zakladaní nových biskupstiev, nových misií a fár. Nechýbal pri krstoch,
birmovkách či pohreboch, nevynechal žiadnu sv. omšu ani možnosť stretnúť sa s Ježišom.
Preto mu Kristus dáva miazgu svojho života, aby konal divy uprostred tohto ľudu.
Dnes ho ľudia odprevádzajú tak, ako to robil on. Nenápadný, skromný, pokorný
a popri tom aj vtipný, veľký boží muž, majúc za sebou životnú kalváriu. Reč na pohrebe je
slávnostná. Nechýbajú pocty a spomienky na križovatky jeho života. Iba Boh vie, koľko si
vytrpel, koľko sĺz obmylo jeho srdce zvnútra, koľko radostí prežil s Ježišom.
Brat Michal Čahoj – počuť na Slovensko z Vatikánskeho rozhlasu – „Počas 60-tich
rokov misionárskej činnosti sa výborne uplatnil vo viacerých úlohách, jemu zverených.
Predovšetkým bol staviteľ misijných škôl. Svojou obetavou prácou pre Božiu slávu a spásu
duší, aj svojou vľudnou povahou vedel si získať dôveru a priateľstvo tých, ktorým pomáhal.
O svojich misionárskych skúsenostiach často písal do slovenských časopisov (Posol Božieho
Srdca, Hlasy z misii) a tiež často informoval cez vatikánsky rozhlas. India sa stala jeho
druhou vlasťou.“

RUSKOVCE
rodná dedina
V malebnom prostredí ponitria, tiahnúceho sa pohoria Inovca a rieky Bebravy, v okolí
miest Bánovce n/Bebravou, Topolčany a Trenčín, nachádza sa malá obec Ruskovce ( predtým
patrila do okresu Topolčany, dnes do Bánoviec n/Bebravou). Počet obyvateľov do tisíc s
farnosťou Malá Hradná, zahrňujúca filiálky Čuklasovce, Horné a Dolné Držkovce
a Ruskovce. Obec Ruskovce mala svoje zlaté obdobie rozvoja, keď v priľahlých mestách sa
budovali fabriky. Dnes mladí ostali v mestách, dedinské domy osireli.
Vo vedľajšej dedine Dolné Držkovce narodil sa 12.decembra 1875 Jozef Kmeťko,
kňaz, náboženský spisovateľ a národovedec, povýšený do úradu prvého slovenského
arcibiskupa. Mal veľkú zásluhu na rozvoji misijného diela na Slovensku a na rozvití
náboženského života (12.12.1875 – 20.12.1948). Jeho horlivosť, nadšenie za misie
priťahovali mladých.V životopise, ktorí napísali o bratovi Čahojovi pátri v Indii nachádzame
zmienku ako o. biskup s ním súcitil a ponúkol mu prácu učiteľa a organistu v čase, keď nebol
prijatý do kňazského seminára. Hudba nebola jeho silnou stránkou a tak plán sa nevydaril.
Jeho modlitby zaiste sa podieľali na jeho neskoršom misijnom povolaní. (Dr.Karol Kmeťko
bol pre Nitriansku diecézu vysvätený 13.2.1921 a v roku 1944 vymenovaný za arcibiskupa.
Jeho apoštolské i životné heslo bolo „Láska všetko premáha“)
(Pozn. pod čiaru: Z Ruskoviec bol misionár Michal Čahoj, z Veľkých Držkoviec - školský
brat Ladislav Madaj (zomrel 1988), tiež misionár Martin Babjak, SVD a i.)
Kto by nemal rád svoje rodné prostredie, spomienky na čas strávený v poli pri pasení
dobytka, obdobie detského šantenia a junáckeho dospievania naplnené štúdiom, ale aj
chytaním rybiek v potoku či naháňaním sa po dedine.
Spomienky brata Michala začínajú asi takto:
-„Môj otec Vavrinec sa narodil 10.8.1875. Po celý život bol statočným roľníkom. Zveľaďoval
svoje hospodárstvo (dve kravy, kozy, nejaké barany a sliepky) a chcel, aby jeho deti
nasledovali jeho cestu. Matka Mária, rodená. Michaličková pochádzala z Bobota. Bola veľmi
nábožná, všetko vyprosovala na kolenách a svoje deti viedla k rovnakej viere. Zomrela ako 88
ročná, zaopatrená sviatosťami v kruhu svojich detí, 9 vnúčat a 15 pravnúčat. Moji rodičia
vždy dávali milodar na misie, podporovali kveštujúcich kňazov či rehoľníkov, sestričky a
finančne prispeli na stavbu nejakého kostola, či iného diela. Aj keď toho veľa nemali, dávali
s úmyslom, že je to dar priamo pre Pána Boha. A mne, ako najmladšiemu pripomínali:
„Miško, daj túto almužnu, musíš sa učiť od detských čias robiť dobre iným...“ Bolo nás 5 detí,
ale brat Miško zomrel ako batoľa a tak mne, ako najmladšiemu sa ušlo jeho meno.
Všetci súrodenci Jozef (1899), Mária (1901), Ján (1907) mali iba základné vzdelanie,
zostali doma na roliach, budovali svoje domy, mali svoje rodiny a malé hospodárstva. Ja, ako
najmladší mal som silné ambície ísť študovať. Ale otec nebol veľmi za to. Išiel síce so mnou
do seminára v Nitre, aj do misijného domu v Močenku. Do Učiteľského ústavu na Spiši som
si napísal žiadosť, ale nikde ma neprijali. Otcovo srdce sa potešilo, že zostanem doma na
statku a nebudem vymýšľať „panské zábavy“. Našťastie mal som pochopenie u mamy a jej
vynaliezavosť zariadila, že ma poslala mimo domu. Najlepšie cítila, ako ma Pán volá a keď to
nešlo cez školy, vymyslela mi remeslo kováča u jednej nábožnej rodiny Lexmanových. Po
získaní titulu kováča - majstra som si našiel prácu v kováčskej dielni vo Vízoviciach na
Morave.
Zhodou okolností som sa spoznal so saleziánmi vo Fryštáku, ktorí hľadali dorast.V
roku 1932 prijali ma do prednoviciátu na Morave a Boh zariadil aj moju cestu do Hronského
Beňadiku, kde som nastúpil na študia. Ako saleziánsky ašpirant bol som l0 mesiacov

v novicátnom dome, potom rok novicom a zložil som prvé sľuby 31. júla 1934. Ešte dva
mesiace som zotrval v Hronskom sv. Beňadiku, kým mi vybavili pas a odchod do misii.
Vtedy som mojim rodičom napísal, že Pán ma volá do Indie. Otca táto správa neveľmi
potešila, zato splnil sa matkin sen, mať jedno dieťa zasvätené Bohu. Mal som obavy, že moje
chatrné zdravie, ktoré bolo prekážkou ku kňazskému štúdiu mi nedovolí byť misionárom. Ale
Boh chcel inak.
Bolo to v roku, kedy náš zakladateľ don Bosco bol kanonizovaný ako vzor
kresťanského života. Cítiac silnú túžbu nasledovať jeho život v drobnej službe, naplno sa
vložiť do Božieho náručia, som nasadol na „vlak dobrodružstva s Ježišom“, potom vstúpil
do lode, pripravený na všetko...
31.júla 1937 v Bandel Church, pre provinciu Guahati- Assam som skladal
večné sľuby pri nohách Panny Márie Šťastného cestovania. Panna Mária stala sa tak mojou
stálou patrónkou. Tento kostol bol prvým v severovýchodnej Indii, vzdialený asi 50 km od
Kalkaty. Dňa 7.mája 1989 bol povýšený na baziliku.
ODOVZDÁVANIE MISIJNÝCH KRÍŽOV
„Veľrieky, košaté stromy, liečivé
byliny a dobrí ľudia sú na svete pre
iných a nielen pre seba samých“
Indické príslovie
Najprv sme sa všetci stretli v Turíne...Prichádzali sme z celej Európy a kým
sme sa poschádzali, trvalo to nejaký čas. Na misijnú nedeľu, v októbri 1934 dostal som
v Turíne misijný kríž spolu s ostatnými. Don Ricaldone, vtedajší hlavný predstavený
Saleziánskej spoločnosti nám ich rozdal so slovami: „Choďte do celého sveta a učte všetky
národy...zachovávať všetko, čo som vám prikázal...“(Mt 28, 19). Nezabudol nás povzbudiť, aj
pripomenúť rady don Bosca, ktoré hovoril misionárom. Bolo to neobyčajne dojímavé.
Výprava do Indie mala 16 saleziánov: Piatich Talianov, dvoch Sicílčanov, dvoch
Nemcov, dvoch Írov, dvoch Britov, dvoch Litovcov a jedného Slováka. Netrpezlivo sme
očakávali moment, kedy nastúpime na loď. Najprv sme sa museli dostať vlakom do Janova.
Konečne sme nastúpili v Janove na loď, plaviac sa po mori dlhé dni a noci. Problémy
som mal od začiatku. Nikomu som nerozumel a nik sa nevedel dať so mnou do reči.
Zakotvili sme v Kalkate Indii 8.decembra 1934 roku, na sviatok Nepoškvrneného
Počatia Panny Márie. Odtiaľ sme sa vlakom prepravili cez rieku Ganges a namierili sme na
sever po toku rieky Brahmaputry do Assanu. Táto široká, mohutná rieka ako more urobila na
mňa veľký dojem. Na jej pobreží veľké a mohutne palmy, figovníky, banánovníky,
pomarančovníky, lány ryže a čajových plantáži. Nie nadarmo nesie táto rieka meno Syn
(Putra) Boha (Brahmu), požehnanie zeme. Keď sme si vo vlaku po prvej noci pretierali oči,
oknami vlaku sme obdivovali božiu prírodu a pripadali sme si ako v raji. V diaľavách na
severe sa zračili zasnežené končiare Himalaji a v údolí sýta zeleň stromov, všetko
popretkávané riekami a jazerami. K tomu všetkému tropické podnebie.
V Shillongu som dostal určenie do domu Panny Márie. Mal som pre Technickú školu
zabezpečovať nákupy. Zavolal si ma predstavený a povedal:
- „Si mocný chlap, budeš mať na starosti kuchyňu a nákupy pre 75 hladných úst novicov,
študentov, klerikov. Tak hoď sa do vody a plávaj!“
Pamätám si, ako s úzkou dušičkou som šiel do tržnice, kde na zemi sedeli predavači a mali
tovar rozložený vôkol. Nevedel som nič pomenovať, tak som len ukázal na tovar a natrčil
ruku s rupiami. Predavačka si vzala svoje, nikdy nie viac ako jej patrilo. Postupne som sa učil
číslovky, pomenovanie potravín...

Pomaly som sa zoznamoval aj s ľuďmi, so zvykmi, s mestom. Začiatky bez znalosti
reči boli ťažké. Veď len trocha som rozumel taliansky. Všetko ostatné prišlo časom. Lebo, kto
má dobrú vôľu a má rád ľudí, ku ktorým prišiel, nič mu nie je ťažké urobiť. Stáva sa jedným
z nich a rozpráva ich jazykom.
Mesto Shillong leží v nadmorskej výške 1630 metrov. Cez mesto pretekajú malé
potôčiky. Studňa v ústave v tom čase (1934) mala 12 metrov a vody v nej nebolo. Preto
neskôr sme kopali hlbšie studne .
INDIA – NOVÝ DOMOV
Základné zemepisné dáta
Územie Indickej republiky sa delí na tri geografické oblasti: - sever vyplňujú
Himalaje, juh Dakšinská plošina a severne nadväzuje púšť Thár, ktorá oddeluje nížiny riek
Gangha a Indus. Podnebie je výrazne monzúnové. Republika má 750 miliónov obyvateľov
rozčlenených do 28 štátov a 9 zväzových území. Je to najľudnatejšia krajina sveta. Hlavné
mesto je Dilhí z 5,7 miliónov obyvateľov. Úradnými jazykmi je hinduština a angličtina a ich
ústava uznáva aj ďalších 14 národných jazykov. Peňažná mena je indická rupia.
15.9.1947 sa India stala nezávislou krajinou v rámci Britského spoločenstva (predtým bola
kolóniou Veľkej Británie). O tri roky neskôr- 26.januára 1950 bola India vyhlásená za
republiku, kde hlavou je prezident volený na 5-ročné obdobie. Najsilnejšou politickou stranou
bol Indický národný kongres, kde hlavou bol Radžív Gándhí, syn zavraždenej predsedkyne
ministrov Indiry Gándhiovej.
Príchod saleziánov a saleziánska provincia
Od začiatku som sa oboznamoval s prvými začiatkami príchodu saleziánov do
Shillongu. Prvý nástupca don Bosca, don Rua poslal do Indie prvých saleziánov v roku 1906.
V Tanjore založili priemyselnú školu, ktorú uznala aj anglická vláda. V roku 1922 prišlo 11
saleziánov, do hlavného mesta Shillongu, vtedajšieho štátu Assamu. Saleziáni dostali
apoštolskú prefektúru s 5 000 katolíkmi a 2000 katechumenmi, roztrúsenými po celom štáte.
V roku 1923 don Louis Mathias stal sa apoštolským prefektom, zakladal misijné
stanice na celom území. V roku 1934 bol Mons.Mathias zvolený za biskupa do Shillongu
a nasledujúceho roku za arcibiskupa do Madrasu.
V roku 1928 Svätá Stolica- Kongregácia pre šírenie viery zverila saleziánom diecézu
Krishnagaru a arcidiecézu Madrasu. V tridsiatych rokoch vzrastal výchovný a evanjelizačný
impulz medzi kmeňmi Garo, Khaso, Naga, Megir a Adibasi. Prichádzali ďalší misionári,
zvlášť zo saleziánskeho misijného inštitútu „Kardinál Cagliero“ z Ivrey, plní apoštolského
nadšenia a horlivosti, aby zveľaďovali započaté dielo a animovali misionárske stanice.
Keď počet katolíkov aj v Dibrugharu sa zvýšil, diecéza sa rozdelila na dve časti a do vedenia
novej diecézy bol postavený Mons.Oreste Marengo.
V druhej polovici 20.storočia dosiahla katolícka Cirkev v Indii mimoriadny význam.
V roku 2002 saleziánske provincie sú so sídlom v týchto mestách:
Bombaj, Kalkata, Dimapur, Guwahati, Hyderabad, Bangalore, Madras, New Delhi, Tiruchy,
kde pracuje vyše 2 200 domácich saleziánov. Všetky diecézy sú zverené saleziánskym
biskupom domáceho pôvodu. Je to mimoriadny príklad Božieho požehnania misionárskej
práce.

Nasledovná tabuľka ukazuje prehľad, ako sa postupne etablovali v Indii diecézy, ktoré
Názov miesta Rok založenia misie Počet katolíkov
spravovali saleziáni.
v roku 1980
SHILLONG 1934 150 000
DIBRUGARH 1951 70 000
TEZPUR 1964 90 000
SILCHAR 1969 15 000
KOHIMA 1973 15 000
TURA 1973 60 000
IMPHAL 1980 30 000
INÝ KRAJ - INÝ MRAV
Spočiatku ma zarážalo veľa vecí, ktoré som videl - obrábanie pôdy, nosenie vody,
život v rodinách...
Čudoval som sa na každom kroku: na ulici, na trhu, v škole. Zaujímavo fungoval
obchod. Muž obsluhuje a žena berie peniaze. Potom sa dozvedám, že kmeň Khasi má ženu za
hlavu rodiny. Ona nielen rodí a živí deti, ale aj rozkazuje a muž jej vo všetkom pomáha, slúži.
Aj dom, majetok patrí žene. Ona vychováva deti, určuje im postavenie v rodine.
Tiež som obdivoval, v akej zhode tu žijú katolíci s evanjelikmi. Keď náhodou niektorý
protestantský pastor začne nadávať, alebo sa búriť proti katolíkom, samotní veriaci ho umlčia.
Protestanti v Indii majú dobre vybavené nemocnice a zdravotnú službu. My katolíci zase
školy. Tak ako v nemocniciach a za lieky treba platiť, tak je to aj na školách. Dávame žiakom
platiť minimálny poplatok podľa ich sociálneho postavenia. Za chudobné deti to zaplatí
misionár. Tento prosí milodary od Charity, alebo od svojich známych dobrodincov. Školy
a oratória vyorávajú hlbokú brázdu. Lebo aj sociálne sa ľudia dvíhajú až vtedy, keď majú
patričné vzdelanie. Katolíci v tejto krajine vždy boli učiteľmi najchudobnejších detí.
Po získaní samostatnosti indického štátu, vysoké kasty nemali radi misionárov
a postupne začali vypovedávať ich z krajiny. Ale Mária, naša Matka nás vždy schovala pod
svoj ochranný plášť.
V Indii je čo obdivovať. Aj ich literárnu činnosť založenú na slovnom podaní,
odovzdávanom po tisícročia. Jednu legendu z tohto prostredia ponúkam na zamyslenie sa, ako
indický ľud, hoc nepozná Božské zjavenie, jasne zachoval pamiatku Spasiteľovho sľubu.
LEGENDA O KOHÚTOVI
(Uverejnená v časopise don Bosco č.1-2/1934)
Legenda od pradávna koluje medzi obyvateľmi kmeňa Khazi, vyrozprával ju istý starší
muž misionárovi, p.Pedrovi M.Escurserllovi:
„Za dávnych čias, keď zvieratá vedeli rozprávať ľudskou rečou, za krásneho slnečného
počasia zatiahla sa tvár zeme a slnko i mesiac prestali svietiť. Nebolo viac blahodárneho
slnka, usmievavého mesiačika a len slabučké kmitanie hviezdičiek umožňovali kontakt medzi
zvieratami a ľuďmi. Celučký svet bol obrátený naopak a zdesení ľudia i zvieratá sa
pohybovali bez cieľa, beznádeje. Nevedeli počať ako dať slnku teplo, akoby sa mohlo znovu
usmievať na zem.
Vtedy človek zavolal všetky zvieratá na veľký snem, ktorý mal rozhodnúť o tom, ako
navrátiť svetlo na zem. V dohovorenom čase sa zišli všetky zvieratá na snemovanie, kde
prvým rečníkom bol človek. Takto oslovil zvieratá: „Zvieratká celúčkeho sveta, vtáčkovi –

letáčkovia, rybičky vôd a morí, pozorne počúvajte moje slová. Zavolal som vás všetkých, aby
sme si dnes pohovorili a prorokovali o neslýchanom nešťastí, ktoré postihlo našu zem. Kto by
vedel pomôcť, nech sa prihlási a dá návrh, radu, ako výsť z tohto ťažkého položenia, ako
rozosmiať rozhnevané lúče slnka, aby začali hriať. Keď sa nám bude zdať návrh priateľný,
uskutočníme ho pomocou bohov, ak nie, zamietneme ho.“
Všetky zvieratká neba, zeme i vôd sa ozvali a zvolali: „Ó, dobrý človeče, my nevieme tak
dobre rozoznať dobro od zla, pravdu od klamstva, správne od nesprávneho, preto sám
porozmýšľaj, rozlúšti a rozhodni záhadu tejto tmy a vymysli prostriedok, ktorý nás zbaví tejto
ničivej tmy. Potrebujeme úsmev slnka, jeho svetlo a teplo, ktorá nás udržujú pri živote.“
Človek vstal a dal sa do reči. Tentoraz jeho hlas bol rozvážny, pomalý a pokojný:
„Noc je tmavá pre hriech, ktorý obkľučuje pekelné temnoty a neprepúšťa slnko, aby bolo
blahodárnym lúčom pre našu zem. Spytoval som sa bohov výšin, nížin, vrchov, zeme, vody,
aby mi zjavila, rozlúštili túto záhadu. Po dlhom mlčaní a po poradách mi odvetili, že sa to
stalo pre hriech. Pýtal som sa, ako odvrátiť hnev bohov, by pekné slnko znovu zasvietilo. A tu
hľa, vo sne sa mi zjavila staručká žena zhrbenej postavy, ale živých posunkov a riekla mi:
„Postav oltár a na ňom nechaj vycediť krv obety, ktorú zabiješ, zničíš a spolu s tvojimi
modlitbami a sľubmi ju obetuješ na tom oltári. Nech sa za obeť vyberie ktorékoľvek zviera.“
Teda, milí obyvatelia, nesmierne veľkej zeme, vysokého neba a hlbokého mora, nech sa jeden
z vás prihlási, na dobrovoľnú obetu, pre oslobodenie nás od tejto vlčej tmy a ja mu dám, čo si
zažiada.“ Rečník stíchol a nastalo hlboké ticho na sneme. Nik zo zvierat nemal odvahu
podrobiť sa smrti. Po chvíli znovu sa človek začal opytovať prítomných, či sú tu všetky
zvieratá zastúpené. Zistili, že jedno zviera chýba a tým je kohút. Hneď vyslal snemového
posla – supa povolať kohúta. Netrvalo dlho a už bol aj späť držiac v pazúroch kohúta.
Ó, človeče i vy všetky zvieratá neba, zeme, vôd – začal hovoriť kohút. Ajhľa, ja
obyčajný kohút, tu stojím pokorne, tomuto vznešenému snemu. Som chudobným, malým,
otrhaným zvieraťom, bez odevu, bez okrasy. Neschopný som bežať, neopovážim sa lietať
a z obavy pred nepriateľom schovávam sa v hlbokých pralesoch.
„Počúvaj ma, malý kohút“, nadviazal na reč človek. „Videl si tmu, ktorá nás
obkľučuje i šerú noc, čo zaľahla na našu zem? Zišli sme sa, aby sme rozjímali nad tým, ako sa
dostať z kliatby. Hľadáme, kto by sa obetoval bohom a odvrátil takto ich hnev. Nože, milý
kohútik, nechcel by si na seba vziať túto veľkú, slávnu a vznešenú úlohu? Buď nám
prostredníkom u bohov, skloň svoju šiju na oltári, vylej krv na zmierenie bohov. Vrátiš task
na našu zem svetlo a my by sme ťa oplakávali a tvoj čin by sme spomínali z pokolenia na
pokolenie. Za zásluhu by si dostal rúcho krajšie od všetkých ostatných zvierat, pestré,
hodvábne. Budeš potom vedieť aj spievať a svojim spevom budeš oznamovať človeku svit
nového dňa a mrk nastávajúcej noci“.
„Všetci tu prítomní“- ozval sa kohút. „Počuli ste slová človeka. Ak on splní svoje
sľuby, ja prijímam tento návrh.“
„Nech ti bohovia výšin, bohovia zeme i neba udelia všetko to, čo som ti sľúbil“-
vyhlásil slávnostne človek a zakončil rokovanie snemu. „Milí zhromaždení, teraz sa pokojne
a bezstarostne vráťte domov, odpočiňte si a keď začujete spev kohúta, ihneď poponáhľajte sa
do tohto snemu“.
Kohút skutočne dostal svoje pekné, skvostné perie a tak rezký hlas, že sa ozývala celá dolina.
Všetky zvieratá počuli nadmieru živý a rezký spev kohúta a poponáhľali sa na snem. Pri
tomto zasadnutí kohút poslušne sklonil hlavu na oltári, aby sa obetoval za hriechy ľudstva,
kým človek s nožom v ruke prosil o milosrdenstvo a odpustenie. Kohút ešte trikrát zakikiríkal
a slnko sa znovu objavilo v plnej žiare na oblohe a jeho papršleky vtisli bozk na obeť, ktorej
krv sa pomaly cedila za hriechy ľudstva.
Od tých čias kohút býva pri ľudských príbytkoch a svojím spevom oznamuje príchod
zory a koniec dňa od pokolenia do pokolenia.

POŽIAR V SHILLONGU
Prešli necelé dva roky bežných námah, činnosti, z ktorých pozostáva deň. Misia sa
pomaly rozširovala, mali sme stále viac študentov a teda aj pracovnej náplne.
Na Veľký piatok v roku 1936 sa stala nezvyčajná tragédia. V noci sa schvátil požiar
a vyhorela celá naša misia v Shillongu: študentát bohoslovia, filozofia aj noviciát. Rovnako
zhorela aj katedrála, ktorú stavali otcovia salvatoriáni z Nemecka. Bolo to veľké spustošenie
našich námah, veď temer všetko bolo zničené. Nezostala jediná miestnosť, kde by sme sa
mohli stretnúť.
Preto nám pátri jezuiti pomohli. Našli sme prístrešok v ich dome určenom na
duchovné cvičenia v Darjeeling Hills nazvanom „Woodcot“. Tu sme sa dočasne presťahovali
aj so žiakmi. Naši klerici tam skončili aj školský rok.
V roku 1938 sa skončila moja misia v Shillonge. Ocitol som sa v misijnej stanici
v Sonade medzi Nepálčanmi. Tu potrebovali zásobovača a kuchára. Náš dom bol vo výške
2000 m nad morom, často zahalený v hmle, či v oblakoch. Nová reč, nové peniaze, nové cesty
i zvyky. Nákupy boli náročné: na bicykel som si naviazal vrecia a poďme na cestu. Ibaže
niekedy ma prevracala ťarcha a kýval som sa zboka na bok. Musel som vyrovnávať
rovnováhu, ale neraz v zákrute som padol na zem aj s nákladom. Cestou nahor schádzam
z bicykla a okrem vriec tlačím i ťarchu dopravného prostriedku.
Raz mi pripravili nečakané divadlo stádo opíc. Vezúc sa na bicykli vidím, ako nejaké
tvory zďaleka na mňa škrečia. Keď prídem bližšie, začnú ma doprevádzať raz sprava, raz
zľava, tak, že vôbec nemôžem prejsť bicyklom. Až mi vlasy na hlave vstávali nahor. Neviem,
čím som bol tak príťažlivý pre opice, ony ma sprevádzali až kým som neprišiel do doliny.
Potom sa vrátili na pôvodné miesto a ja som si poriadne vydýchol.
Tu v horách ma zastihla aj druhá svetová vojna. Keďže som bol zapísaný na úradoch
ako Slovák, dostal som vyzvanie, aby som odišiel na Slovensko. Môj dobrý priateľ otec
Marengo (biskup) ma nenechal v štichu. Vybavil mi, že ostanem, ale každý mesiac som sa
musel hlásiť na úrade.
Otec Marengo je to vzácny človek, o 5 rokov starší odo mňa, obdivuhodný rečový talent,
ovládajúci rôzne domorodé jazyky (dohovoril sa v 17 rečiach). Keď ukončil doktorát
z teológie dali mu „bambusovú misiu“, bez kostola, bez školy...Sprevádzal som ho na
mnohých cestách.
ODCHOVANCI TEKVICOVEJ DIÉTY
Ak sa pýtate, k čomu bola dobrá zázračná tekvicová diéta, tak vám to prezradím.
Najprv chcem popísať, ako vyzerala:
Ráno: Tekvicový lekvár
Obed: Tekvicová polievka alebo tekvica ako zelenina
Olovrant: Tekvicový lekvár so suchou ryžou
Večera: Tekvicová polievka na iný spôsob
Dôvod diéty: Vreckové suchoty. Druhá svetová vojna a obdobie po nej, priniesla so sebou
hlad. Nemali sme peniaze na nič, ani na jedlo. Aby sme nezabudli, ako chutí chudoba, jedli
sme tekvicu dokola. S ľahkým žalúdkom sa dobre spalo.
Dôsledky: Užívali ju - jeden z prvých kalkatských, saleziánskych provinciálov, tiež prvý
biskup v Nagalande a ďalší vážení ľudia, ktorí neskôr dostali vysoké štátne posty. Zaiste im
diéta pomohla nielen k zdraviu, ale aj k solidárnosti s chudobnými.

ŽIVOT MISIONÁRA
„Ježišova reč na hore ma
spriatelila s Kristom. Bezpochyby
už dávno by som bol kresťanom,
keby oni boli kresťanmi každý
Boží deň a každú hodinu...“
(Mahatma Gándhi, 1869-1948)
V júni v roku 1948 znova ma pozvali do Shillongu za ekonóma do Teologického
seminára. Mal som 37 rokov zažiadalo sa mi čosi iné. Kdesi som sa nahlas povedal:
- „Som štrnásty rok v Indii a nebol som poriadnym misionárom. Od príchodu do tejto krajiny
ma posielajú len do saleziánskych domov, ústavov, kde sa vychováva kňazský dorast
a misionári. O prácu nie je núdza, robím, čo treba: som gazdom a hospodárom (v dnešnej reči
ekonóm), kuchár, pekár, kováč, šofér.“
Práca pre mňa v saleziánskom stredisku v Sonade i v Shillongu pozostávala zo
zásobovania celého domu. Neraz som nosil tovar po krivoľakých, úzkych a vrchovatých
cestách peši, bicyklom či autom. Desať rokov strávených v Sonade som premeriaval cestu
Darjeelingských vrchov bicyklom (ročne to bolo asi 1 500 km). Ale v mojom srdci ozývala
sa pravá misionárska túžba – byť pri tých najchudobnejších, ktorí nič nemajú, byť na cestách
za dušami.“A tak povolanie v Shillongu malo svoje úskalia.
Raz si ma „požičal“ direktor a trpezlivo mi objasňoval:
-„A či zásobovanie nie je misionárska práca? Či starostlivosť o mladých, o predstavených
o všetkých obyvateľov týchto domov azda nie je záslužná? Kto by ich nasýtil, urobil to tak
dobre, ako ty, kto by sa postaral o všetko, čo v dome je?“.
Stíchol som. Niekedy tak býva, že nechceme robiť jednoduché práce, myslíme si, že
nie sú docenené. Túžime po veľkých skutkoch, po „zmysluplných“ činnostiach, ktoré vidia
iní. A či to nie je pokušenie od Zlého?
Môj životný stereotyp akoby ma začal omíňať: Každý deň modlitby, nákupy, varenie,
upratovanie, opravy v dome a znovu varenie, kopy riadu a neporiadku, špajza opäť prázdna...
Lámať si hlavu, čo pripraviť, aby to čo najmenej stálo, aby jedlo chutilo, aby sa rýchlo
pripravilo. Pri cestách, necestách neraz si zaspomínam na naše domáce cesty, zabehnem
myšlienkou domov.. Potom si pomyslím: „Aký je úžitok z práce, ak závidíme čo- len
maličkosť? Máme sa tešiť z toho, čo nám Pán pripravil. Veď do neba sa nekráča širokou,
vyhladenou, ani bezpečnou cestou.“
Konečne po 13 rokoch samoty prišiel mi na pomoc brat Miško Minár zo Slovenska
(nar.23.2.1912, nar.Sarlužky, okr.Zbehy). Prišiel plný oduševnenia, nových síl a plánov. Veď
každý nový takto prichodí na misie. A hoc bol len o rok mladší odo mňa, zdvorilo sa ma
spýtal:
-„Pán brat, ste naozaj rodený Slovák? Akosi sa mi nechce veriť.“ Popri reči si ma premeriaval
od hlavy po pätu, čo mám v sebe slovenské...Nedôverčivo krútil hlavou.
- „Tak je, Miško, som ja ozajstný Slovák ! – hrdo som odpovedal.
S Michalom som prežil pekné obdobie jeho adaptácie. A keď si trocha zvykol na kraj,
preložili ho a ja som opäť ostal sám.
Môj brat ešte nevedel, že dobrý misionár sa musí patrične včleniť do prostredia, aby
čo najmenej hovoril o svojom pôvode a čo najviac bol spojený so zvykmi a správaním
domorodcov. Vtedy som si uvedomil, že za celé to dlhé obdobie som len dvakrát prehovoril
po slovensky, raz s jedným zamestnancom Baťových závodov, ktoré sa postavili v Kalkate
a raz s vdp. Karolom Nižňanským, SDB, s ktorým som sa stretol v nemocnici.

Bola to zvláštna príhoda:
V dielni s chlapcami sme opracovávali drevo na sústruhu, ako-tak šmirgľujeme špalek sa
rozštiepil na troje a jedna časť rovno do môjho nosa. Nielenže sa na nose zastavila, ale ma aj
riadne poranila, zlomila nosné kosti. Tak som sa ocitol v nemocnici, v rukách šikovného
anglického chirurga. Ten ma skutočne dal do poriadku. Aby mi nebolo ľúto, Pán mi poslal na
nemocničný pobyt aj spoločníka, pátra Nižňanského. On nejaký ten čas strávil v Indii a bol
v tom čase hospitalizovaný na vedľajšej izbe.
Ja som tiež nemal núdzu o choroby, zvlášť v misijných začiatkoch, (bol som liečený
na žalúdočné vredy, na zápal mozgových blán, na pásomnicu, tetanické krče). Pri každej
ťažkosti v mysli som si zaspomínal na rodné Slovensko, ako miesto bezpečia a rodinnej
pospolitosti. Spomenul som si aj na chorľavosť v detstve a oddal som sa naplno Bohu, aby
ma On uzdravil.
A ešte jedno miesto bolo plné útechy – u nášho slovenského, saleziánskeho
predstaveného, u don J. Hlúbika, ktorý v tom čase pôsobil v Trnave. Jeho listy ma vždy
potešili.
Božie slovo, aby bolo účinné musí podávať Ind – Indovi. Pán Boh je naozaj štedrý,
keď obdarúva misionárov: Požehnáva im veľa povolaní. V Indii v tom čase bolo tak veľa
povolaní, že bolo neustále treba hľadať miesta, kde by mohli bývať a vzdelávať. Naši
predstavení našli v Shillongu budovu, ktorú pred sto rokmi postavili Angličania ako kasáreň
pre koloniálnych vojakov. Čas prešiel, vojakov nebolo treba, kasáreň zrušili, prestavali na
pivovar. Ale ani ten nemal dlhé trvanie, výroba bola drahá, tak sa zavrel a dvanásť rokov
budova chátrala.
Za krátku dobu, ako ju odkúpili saleziáni sa z nej stala moderná, vzdušná, svetlá
krásavica, akej na širokom okolí nebolo. Zariadená najmodernejším zariadením a duch, ktorý
tu vládol, premieňal nielen srdcia chlapcov, ale aj ľudí ďalekého okolia. Keby nebolo
dobrodincov, ktorí v Európe zozbierali peniaze, nemohlo by sa toto dielo prestaviť.
- „Zaiste sú tam aj slovenské milodary“ pomyslel som si a hneď som sa modlil za tých,
ktorým som písal, že potrebujeme peniaze na budovu. Často milodary dostávame od
chudobných ľudí, no misie stále potrebujú štedrých darcov.
STAVITEĽ V INDII
V roku 1951 dovŕšil som štyridsiatku. Predstavuje to jedno generačné obdobie, čas
putovania Izraelitov na púšti, čas skúšok pre Mojžiša. Tentoraz bol aj mojím časom, skúškou
pokory a vytrvalosti. Dostal som ponuku od predstavených ísť učiť sa do stavbárskej školy.
Nemal som zručnosť stavbára a podmienky si žiadali stavať...
Začal som v tichu vzlykať, lebo moja hlava už nebola bystrá, rozum nie čerstvý, aj
pamäť slabšia ako v mladosti. Ale „cesta za Ježišom, je cesta nových skúšok a treba ju
nasledovať.“ Načo plač a lamentácie, už zajtra sa pustím do štúdia a skúsim, čo je vo mne.
Dostávam „List poslušnosti“ od provinciála. Dobre sme sa poznali, boli sme priatelia
a vopred mi nepovedal, čo mi chystá. Keď som si ho prečítal, nechcel som veriť vlastným
očiam. Môj úrad bol uvedený ako „factotum“- „majster na všetko“. Široká definícia prác na
misiách od A po Z. Potrebujú šoféra, si ním, potrebujú stavbára -staviaš, treba obhospodáriť
kuchyňu, aj tú máš na starosť, treba upratovať, štopkať, posedieť na vrátnici, aj to je tvoje
miesto! „Mládenec“ pre všetko“, „do koča aj do voza“ ako sa u nás doma hovorí.
Raz si ma zavolal inšpektor na pohovor a vraví:

- „Caro Michele“ – „dostali sme biskupstvo, musíme si spolu vysúkať rukávy, lebo je tu
strašne veľa práce. Ešte dobre, že ty si „factotum“. Treba nám stavať. Vieš čo hovorím:-
s t a v a ť !!! Máme len kostol, faru a malú bambusovú školu, treba nám zahájiť boj
s termitmi! Školu potrebujeme zo železa a z betónu. A teba menujem hlavným staviteľom“.
Čo robiť, začal som v mene Božom sa modliť, aby moje poverenie nebolo iba tak
naprázdno. Opäť hodený do vody, tentoraz do stavbárskeho rybníka, v ktorom hrozia rôzne
ťažkosti. Odhliadnúc od tých finančných, technologických, personálnych k tým osobným
súženiam, nevedel som, či sa dokážem zhostiť postu staviteľa.
Moja stavbárska kariéra začala prozaicky. Zavolal ma o. biskup, dal mi anglickú
príručku, aby som si ju dôkladne preštudoval a raz poobede mi povedal:
- „Vezmi si papier a ceruzku a nakresli školu pre 300 detí. Mala by mať dve poschodia. Keď
sme ju spoločne prekonzultovali, potom doložil: „Zober papiere, choď k staviteľovi (nášmu
odchovancovi) a narysujte to tak, ako treba pre úradné schválenie“. Tak sme urobili projekty.
A pokiaľ som ja naháňal potreby na stavbu (železo, cement, drevo a znášal na džipe a bicykli,
on popri svojich biskupských prácach venoval sa katechétom a prekladal misál, sv. Písmo do
domorodej reči.
Pri stavbe bolo treba dohliadať na všetko: aby sa správne miesila malta, ukladali tehly,
aby železo sa nestratilo v pralese a dosky nezmizli pod pazuchami robotníkov.
Najprv ma poverili stavbou skromnej budovy v Dibrugarhu - školy pre 100 chlapcov –
katechétov biskupstva. Neskôr som sa zúčastňoval na stavbe dvojposchodového ústavu
a školy pre sestričky a ich 500 žiačok. To bola ozajstná robota. Potom nasledovali stavby
kostolov a ďalších potrebných objektov. A tak som staval a Boh bol pri mne.
Za 12 rokov bolo postavených 6 škôl, pár domov pre misionárske sestry a nejaké haly
na stretanie. Pri každej vysviacke odľahli starosti zo srdca a zostal len úsmev na tvári.
NA CESTÁCH S BOHOM
Pán po dlhej dobe vyslyšal moju prosbu. Dostávam sa do osád na misijné cesty
s pánom biskupom Marengu. Som jeho šofér. Niekedy je to iba 80 kilometrov cesty, ktorá sa
brázdi autom dve hodiny. Staré vojenské auto dobre zdoláva horské cesty. Zažili sme búrku,
krupobitie, hmlu, tmu, ranný východ slnka i a tak silný dážď, že nebolo možné riadiť auto. Na
jednej ceste prišlo reholnej sestričke v aute tak zle, že sme sa chceli vrátiť. Našťastie sme
všetko prekonali a dostali sa do osady Doom Doma. Pôsobia tu dvaja misionári- Belgičan
a Španiel nad svoje sily. Pripravili 60 detí na prvé sv.príjmanie a k tomu ďalších 440
dospelých na birmovku, ktorú vykonal o.biskup.
Hneď na druhý deň ráno v nedeľu sme sa vydali do ďalšej osady. Všade bol Duch
lásky a porozumenia, duch radosti. Pri týchto vznešených udalostiach človek zabúda na svoje
námahy, aj na svoje zdravie a osobné problémy. Uvedomujem si stále viac, že som tu pre
Pána a všetko nech slúži na väčšiu česť a slávu Božiu.
Veď Pánovi je zaiste milá každá obeta misionárov i utrpenia, ktoré skusujú pri
cestovaní a hlásaní Radostnej zvesti.
DUCHOVNÝ ŽIVOT

V misijnej krajine človek viac ako doma musí sa starať o svoj duchovný život. Pýtate
sa, čo duchovný život, čo je naša misia? Je to každodenný život s Ježišom, s ktorým sa
stretávame v chudobných, v opustených a hladných...
Leto, pred dovŕšením mojej päťdesiatky bolo veľmi bohaté na duchovné dary. Mal
som príležitosť ísť na duchovné cvičenia dio Shillongu, mesto od nás vzdialené na 500
kilometrov, takých 13 hodín po prašných cestách autobusom. Mal som radosť, že po dlhom
čase som sa tam stretol s bratom Miškom Minárom a tak si trocha zaspomínať „po
slovensky“. Pátra Nižňanského, SDB sme zbytočne čakali, nepustili ho z Bengálska. Mali
sme príležitosť pre veselú dvojčlennú konferenciu. Delili sme sa o svoje zážitky a hľadali
korene úspechov i pádov pri našej práci. V tichu s Pánom, v diskusii s bratom napokon sme
prišli iba k jednému uzáveru: “Máme lepšie slúžiť Pánu Bohu, iba tak možno napraviť svet“.
PATRÓN VÝCHODNÝCH MISII
Začiatkom decembra (3.12), každý rok si pripomíname sviatok sv. Františka
Xaverského, patróna Východných misií. Pred vyše 400 rokmi prišiel do Indie, kde desať
rokov neúnavne hlásal evanjelium. Potom odišiel do Japonska a zomrel na čínskom ostrove
San-čao. Jeho evanjelizačná a charitatívna činnosť stala sa základom pre pôsobenie ďalších
kresťanov.
Ako to ubehlo. Neraz sa pohrávam s myšlienkou dostať sa domov. Trochu si pozrieť
rodný kraj, ale vidí sa mi to nebezpečné. Človek nevie, či tento príchod domov by nebol
mojím osobným ukončením misijného poslania. Veď ako sa zo správ dozvedám, všeličo sa
doma deje. Nevinných ľudí zatvárajú, kňazov súdia, sestričky vyhnali na štátne majetky...Je to
ako kliatba na naše Slovensko. Možno aj moja návšteva by bola poslednou, alebo rýchlym
vstupom do Večnosti. Tak si radšej tu ostanem, pri p. biskupovi v službe šoféra...
V Dibrugarhu, kde som už siedmy rok mám možnosť chodiť na misijné cesty nielen
s p.biskupom, ale aj s inými misionármi, lebo všade hľadajú kňazov, katechétov. Vstup do
niektorých oblastí Indie sa sťažil, kňazi dostávajú povolenie len na 7 dní, ak chcú navštíviť
Assamu a Manipuru.
DOVOLENKA NA SLOVENSKU
Jedného dňa, začiatkom roka 1963 ma zavolal o. biskup a spýtal sa, kedy som bol
posledne doma na dovolenke. Jeho reč bola milá, vychádzalo z neho láskavé slovo:
- „Miško, koľko rokov si na misiách?“
- „Už doťahujem devätnásty rok“, odpovedal som.
- „Mal si už dovolenku, keby si bol v Európe“?
- „Nebolo kedy. A okrem toho, stojí to veľa peňazí. Ja sa jej zrieknem a peniaze
venujem na štúdium domorodých kňazov“
- „Peniaze boli, aj budú. Ja mám ísť do Európy (otváral sa II. vatikánsky koncil, na
ktorý bol biskup pozvaný) a ty pôjdeš so mnou!“
- Papiere sa vybavili, ale biskup nemohol odísť a tak som zostal v Indii aj ja. Onedlho
tému znovu nadhodil:
- „Teraz je naozaj čas vypadnúť. Zbaľ si veci a choď k rodičom na návštevu.“
- „Tí sú už obaja v nebeskej vlasti“.
- „Tak máš svojich súrodencov, rodinu, bratov saleziánov a svoj rodný kraj!“
Vybral som sa do sveta na jeseň roku 1964, ako mi to povedal o. biskup. Putoval som deväť
mesiacov, z toho mesiac som bol na Slovensku. Býval som u synovca v Dubnici, potom

v rodných Ruskovciach. Každý deň ma navštevovali „páni“ zo Štátnej bezpečnosti. Chceli
vedieť, čo tu robím. Čudný pocit: Nový kraj, noví ľudia, málo kto ma pozná, mnoho
neznámeho. A predsa pomaly sa človek vžíva do spomienok spätých s rodnou domovinou,
obracia staré stránky života a hľadá, čo je tu krajšie ako v Indii...
Zdržal som sa v Taliansku v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metóda, navštívil som
slovenských spolubratov, ktorí ma sprevádzali po meste. Do Indie som sa vracal ako do
domoviny.
NOVÉ POSOBISKO V TEZPURE
Keď som sa vrátil z potuliek v máji 1965, privítal ma znovu o. biskup Marenga, ktorému
som bol pridelený na nové biskupstvo v Tezpure. Dobre zabehnutú misiu v Dibrughard
odovzdal domorodému biskupovi. Privítal ma veľmi vrelo:
- „Konečne prišiel náš staviteľ. Miško, vieš koľko tu máme práce? Niet tu ničoho, ani dom
pre biskupa, ani školy, ani domy pre sestry. Musíme sa dať do práce“
Po chvíli prerušenia a hľadenia na mňa, čo si asi myslím, povedal:
- „Teraz máme plánov, koľko len chceš. Šesť budov treba stavať naraz. Na tebe je výber
a zabezpečenie materiálu. Ja zabezpečím peniaze a starosť o ľudí“.
Dali sme sa do práce a za tri a pol roka sme to dokončili.
Poveternostné podmienky v tomto kraji boli ťažké. Tropické horúčavy, dažde a povodne,
neskonalá vlhkosť a nespavosť z poveternostných zmien. Do toho všetok hmyz (dotieravé
komáre, mušky), k tomu hlad, vonkajšie i vnútorné nepokoje tvorili mizériu Indie.
Ako 56 ročný dokončujem novú budovu biskupského domu v Tezpure.
Niekedy ma pochytili spomienky na začiatky:
„Sme tu ako Izraeliti na brehu rieky Brahmaputra a sme ozaj bez vody. Pršalo tento rok
málo, rieka vysýcha a zostávajú po nej len pieskové korytá. Aj studne vysýchajú, pre školy,
ústavy je to veľká ťažkosť. Vláda sa nás - cudzincov chce zbaviť. Dvakrát mi hrali marš na
odchod a dvakrát pomohli interpelácie. Zaiste to boli aj modlitby zbožných duší, ktoré ma tu
ponechali, neviem dokedy. Sám som rozhodnutý ísť znovu do misii tam, kde bude Boh
chcieť.
Potešilo ma, keď som dostal list z Ríma, kde si na mňa ešte pamätajú a chcú ma
zamestnať ako šoféra. No v hĺbke svojho srdca cítim, že moje miesto je tu v Indii. Som tu
práve 33 rokov.
NEPOKOJE VO VLÁDE
Rok 1968 bol veľmi nepokojný. Nastali zmeny vo vláde a chceli sa zbaviť cudzincov.
Dotklo sa to aj mňa. 30.september 1968 mal byť posledným dňom môjho pobytu v tejto
krajine. Ale Panna Mária Pomocnica sa zaplietla do tejto nepríjemnej záležitosti. Práve na
vigíliu jej narodenia (v noci 7.septembra) ma zaviezli do nemocnice v Tezpure. Na druhý deň
ráno, hoc bola nedeľa, jeden americký lekár zistil, že mám kamene v ľavej obličke. Jeden
kameň, ktorý bol na ceste von z obličky mi zapríčinil kruté bolesti. Každých 5 hodín mi
dávali injekcie a potom ma previezli do nemocnice v Shillongu, kde mi vyoperovali ľavú
obličku. Ďalší lekár –angličan sa ma zastal pred vládou. Samotné liečenie v nemocnici trvalo
66 dní, potom doliečovanie.
Konečný rezultát: Zostal som v Indii, ale prišiel som o obličku. O.biskupa to stálo
veľa peňazí. Kým som bol v nemocnici, utvoril sa nový štát Meghalaya, zväčša pozostávajúci
z kresťanov. Aj vo vláde boli dobrí kresťania, ktorí mi ponechali pobyt v krajine..

Keď som sa cítil ako-tak zdravý, otec inšpektor ma menoval za „dočasného
hospodára“ v shillonskom noviciáte, pokiaľ nenájdu vhodnú osobu. To „dočasné obdobie“
trvalo 5 rokov.
BISKUPSTVO V TURA
Na čas sa naše dobré priateľstvo s o. biskupom rozišlo. On po zariadení a dobre
zorganizovanom biskupstve v Tezpure, prenechal ho domorodému biskupovi a znova odišiel
organizovať biskupstvo v Tura. Na Vianoce 1972 dostal som list od neho:
-„Pýtal som Ťa od predstavených, ale neviem, či ťa od nich dostanem...Miško, práce je veľa
a ty si len jeden, jediný, čo mi môžeš pomôcť.“. Musím všetko robiť bez teba, je mi ťažko“...
Moji predstavení mali dojem, že ešte potrebujem sa zotaviť PO OPERáCII A Že môj
zdravotný stav ešte nie je na stavanie vhodný. Tak ma opäť poslali domov na dovolenku. Do
Európy som sa dostal, ale nie na Slovensko. Normalizačné roky nemohli prijať slovenského
misionára, báli sa „infekcie lásky k chudobným“. Tak som sa dostal až do Viedne a odtiať
späť do Ríma. Chodiac po Európe cítil som sa ako v sne: Nevnímam stredoeurópsku kultúru,
ale všade vidím assamskú prírodu, rozmýšľam, čo sa robí v tom „mojom rajskom kraji“, ktorý
mi tak veľmi prirástol k srdcu.
Na Slovensku som nebol, čo som ani veľmi neľutoval. Veď moji bratia a sestry žijú
v Indii...
V roku 1975 bol som preložený do biskupstva Tura k môjmu dobrému priateľovibiskupovi
o. Marengovi. V Ture som začal pracovať ako kováč na stavbe železných striech,
okien a postelí do misijných staníc. Pomáhajú mi ľudia nakazení malomocenstvom. Niekedy
som čakal, že aj ja ochoriem. Moju túžbu byť už s Pánom, ani teraz Boh nesplnil, tak ako to
bolo s mojím štúdiom. On mi posiela malé kríže a utrpenia, ktoré skusujem každý deň.
NIE KAŽDÉ NEŠŤASTIE JE ČLOVEKU NA ŠKODU
Príbeh z r. 1983 (uverejnený v novinách Slobodné Slovensko, č.4,str.6, 1983)
Raz podvečer som sa vracal zo 14 dňovej misii. Bol som šťastný, pomysliac si na to,
čo Pán urobil s ľuďmi, s ktorými som sa stretol. Katechumeni sa tešia na krst, mnohí prestali
piť, viacerí sa vrátili do rodín. Ako tak uvažujem o všetkom, vidím v diaľave ako starší muž
„garo“ vedie svoje stádo kráv z paše do dediny. Vidiac džip, snažil sa zahnať kravy nabok
z cesty. Pobehuje a kravy stále neposlúchajú. Džip brzdí, ale kravy opäť v strede cesty. Zrazu
auto narazí, pastier padá na zem. Misionár vyskočí z auta a zistí, že má zlomenú nohu.
Naložil ho do auta a uháňa sto kilometrov do najbližšej nemocnice. Keď do nemocnice
dorazili zistili, že je preplnená a lekár ho nechce prijať. Zato mu poradil, ako ísť ďalších 60
km k špecialistovi. Cestou sa zastavili v biskupskom dome, kde pacienta pohostili a hybáj
k špecialistovi. Asi v polceste misionárovi pod auto vbehla divá lesná zver a džip bol zrazu
v priekope. Bolo to nariekania a stonania, pacient si myslel, že to bolo schválne, že ho idú
zabiť. O polnoci dorazili k špecialistovi, ktorý tam nebol. Tiež nemal voľné postele, pacienta
odložili ľahnúť si na banánový list. Konečne ráno sa dočkal pomoci a misionár sa s ním
rozlúčil.
Pastiera častejšie navštevoval v nemocnici a pomáhal mu v liečbe. Nevšedná
starostlivosť katolíckeho kňaza o úbožiaka tak dojala, že stále viac sa zaujímal o pravdy Božie
až na nakoniec nechal pokrstiť. Po čase pomáhal pri vyučovaní náboženstva, potom sám sa
stal katechétom a namiesto pasenia kráv, staral sa o duše ľudí. Celá jeho rodina, neskôr aj
osada prijali vieru.
Niekedy Boh dopustí súženia, bolesť, aby priviedol človeka k Pravde.

50 ROKOV REHOĽNÍKOM
Začiatkom apríla 1984 sme tu zažili nezvyčajné peklo. Silný vietor lámal okná,
vyvalil silné stromy aj s koreňmi a v celom meste bolo veľmi život. Ja som spal ako traja
apoštoli v Getsemanskej záhrade, zistil som, že som riadne hluchý. Orkán skončil a ja som sa
prebral. To je tak, keď človek má vyšší vek, je odolnejší na to čo sa deje vôkol.
.
31.júla v deň 50.výročia rehoľných sľubov náš o. provinciál ma pozval do biskupstva
Tura. Na koncelebrovanej sv. omši bolo všetko krásne pripravené, potom v divadelnej sieni
školy bolo vystúpenie žiakov – spevy, tance a rôzne rečnenia. Nasledovné dni sme putovali
po misijných miestach, aby som vydal svedectvo zasväteného života pre mladých.
7.novembra 1984 znovu sme oslavovali spolu s inými bratmi zlaté jubileum rehoľného
života. Spolu so mnou oslavovali traja kňazi a jeden brat. Bol to páter Paul Bernick zo
Slovinska, p. Michael Devalle z Talianska, p. Ján Med, kňaz z Moravy a brat Sebastián Paul
z Južnej Indie. Program začal sv. omšou o 16 30, o 17 30 slávnostná akadémia a 19 hod.
agapé.
Tak som si pri tejto príležitosti zaspomínal: „Som vďačný dobrotivému Bohu, že ma
obdaril rehoľným povolaním a životom misionára. Za tie roky prešlo mnoho búrok
a hrmobitia. Kde tu sa ohlásilo aj moje chabé zdravie. Prekonal som 8 operácii a tri
nepríjemné výzvy, že mám odtiaľto odísť. Lež Pánova vôľa bola, aby som tu zostal a vydával
svedectvo lásky k Nemu.
MOJICH 75 ROKOV
Píšem v predvečer mojich narodením, 75 rokov. Pán mi doprial prežiť 52 rokov
misionárskej práce v Indii, za čo som mu nesmierne vďačný. Dal mi milosť pracovať pre
Božie Kráľovstvo.
Chcem opísať misijnú slávnosť v Garabada, je to misijná stanica, fara, ktorá má asi
deväť tisíc veriacich. Do kostola sa zišlo veľa ľudí a priniesli mnoho darov. Okolo oltára bola
jasná štedrosť tohto ľudu- vrecúška ryže, tekvice, banány, korenie, ktorým sa živia ľudia
kmeňa Garo. Každý priniesol, čo mohol, dokonca sa tu objavilo aj jedno kuriatko. Do očí sa
tlačili slzy, dojala ma viera týchto ľudí, ich štedrosť a schopnosť so všetkým sa deliť, hoc
sami sú veľmi chudobní. Jeden biedny kresťan doniesol tenké polienka dreva. Každý chcel
dobrotu Nebeského Otca čímsi odplatiť.
Počas sv. omše som zaletel do môjho mladého života.
Spomenul som si na domov, ako úpenlivo som sa snažil dostať sa do seminára v Nitre, do
Misijného domu v Močenku, do Učiteľského ústavu v Spišskej kapitule, ale nikde ma
neprijali. Nepochodil som, lebo to boli moje plány a nechápal som Pánove cesty. Tie sú iné.
Dnes s pohnutím pozerám na tých 52 rokov misionárskej práce. Za 32 rokov mi Pán doprial
prispievať dvoma halierami chudobnej vdovy na výchovu kňazského saleziánskeho dorastu
v Indii. Dvadsať rokov som pracoval po boku o. biskupa Marenga v troch biskupstvách (ktoré
on založil) a bol som mu pravou rukou pri všetkých prácach, ktoré potreboval. Boli to aj
stavby kostolov, misijných staníc, škôl a iných budov. Z domu som si priniesol základné
vzdelanie a tri meštianky. Napokon sa uskutoční aj vŕtanie studne... Slovenské porekadlo má
pravdu „Dobrá práca si vyžaduje čas“ a v zrkadle nášho osobného času môžeme vidieť, do
čoho sme investovali, čo je na väčšiu česť a slávu Božiu.

O. biskup Marengo, ktorý založil túto farnosť tu teraz pracuje na odpočinku. Vypomáha
domorodému kňazovi vo vedení biskupstva Tura, mons.Georgovi Mamalesserymu
a zastupuje misionárov v iných z 13 misijných staníc. Hoci má 80 rokov, je v pastoračnej
práci neúnavný, navštevuje ešte 108 osád roztrúsených do 40 km. Snaží sa aj hmotne
zabezpečiť biskupstvo, neustále píše do Talianska a iných krajín pre pomoc.
Biskupstvo Tura bolo založené v roku 1933 talianským saleziánom o.A.Pianazzim,
ktorý bol kedysi generálnym školským radcom saleziánskej kongregácie. Začiatky tejto misie
boli ťažké, lebo sa ukázali prekážky zo strany protestantských a neskôr amerických baptistovmisionárov.
Pálili chatrče, kaplnku, preto sa katolíci usídlili asi kilometer od nich. Anglickí
koloniálni úradníci tiež neboli katolíci, pomáhali nekatolíkom, aby rôznym spôsobom
sťažovali prácu našich misionárov.
Po päťdesiatich rokoch je realita iná. Sídelné biskupstvo malo (r.1987) 13 misijných
staníc a 90 000 katolíkov, s priemerným počtom 5 tisíc krstov ročne. Sú tu dvaja biskupi
a sedem diecéznych kňazov je z kmeňa Garo. V junioráte Savio je 20 ašpirantov z tohto
kmeňa.
ĎALŠIE JUBILEA A VÝROČIA
V októbri roku 1987 sme oslavovali 25 rokov od založenia SAVIO Junioratesaleziánsky
ašpirantát (založený r.1962). Za ten čas prešlo ústavom 1582 chlapcov, ale viacerí
nepocítili povolanie. Z toho počtu sa 124 stali kňazmi - saleziánmi, 268 saleziánmi.
V tomto roku oslavujeme 65rokov prítomnosti saleziánov v Shillongu. Je tu
arcibiskupstvo a sedem biskupstiev, katolíkov je okolo jedného milióna. Päť biskupov je zo
saleziánskeho prostredia a tiež traja diecézni kňazi vyštudovali u saleziánov. V súčasnosti
máme v Indii 6 saleziánskych provincii.
Niektoré firmy v meste vŕtajú až 90 m studne za 3 000 US. Pre nás je taká studňa
nevyhnutná, ale nemáme prostriedky. Píšem domov a prosím Slovákov a iných cudzincov
o milodar. Mám už 75 rokov a chcel by niečo zanechať chlapcom na pamiatku. „Kto podá
pohár vody, dostane odmenu...Akú odmenu dostanú od Pána tí, čo pomôžu napojiť
chudobných chlapcov pripravujúcich sa na kňazstvo?“
Vyhĺbiť riadne studne v Shillongu si vyžiadalo čas, trpezlivosť i obety, ale vody sme
sa dočkali, aj keď omnoho neskôr.
Koncom januára 1988 tu boli voľby, ale iba v niektorých štátoch Indie. Dbá sa na to,
aby ministri a každý člen vlády si svedomite plnili svoje povinnosti, aby slávnostné obedy
boli bez alkoholu a štátne výdavky, aby sa znížili na minimum. Hlavný minister bol učiteľom
v našej škole. Okrem večerného štúdia práva robil mnohé veci bez nároku na finančnú
odmenu. Svoj nový dom venoval vláde, aby mohla založiť „Rádio“ a uspokojil sa
s jednoduchým domom. Jednej postihnutej dievčine priviezol vozíček a združenie katolíkov
sa stretáva v jeho dome.
Jeden z našich profesorov - saleziánov napísal o histórii kresťanstva v severnej Indii
a sám minister pri predstavovaní tejto knihy rečnil ako „prelát na cirkevnej slávnosti“. Všetci
sa povzbudili na stretnutí, boli prítomní aj protestanti a kniha mala úspech.
Po 25 rokoch vedenia biskupského seminára „St.Paul´s Seminary“ saleziánmi, bol
odovzdaný diecéznym kňazom. Je tam vyše sto chlapcov – seminaristov pre biskupstvo
Shillong- Gauhaty. Neďaleko neho stojí saleziánsky biskupský bohoslovecký ústav „Oriens“,
ktorý pred siedmimi rokmi začal s troma seminaristami a dnes ich počet dosiahol počet 60
a tešíme sa, že bude viac saleziánskeho dorastu aj pre misie.

V tomto roku nemocnicu “Nazareth Hospital“ prevzali rehoľné sestry sv. Kríža, čím
vymenili španielske sestričky, ktoré nedostali povolenie na pobyt.
7.septembra 1988 bola v Shillonskej univerzite slávnosť – Matka Tereza z Kalkaty tu
prevzala čestný doktorát za jej veľkú a obetavú prácu. V našej kaplnke ústavu Oriens
prehovorila k saleziánskej rodine o kresťanskej láske, osobitne k tým najchudobnejším. Mal
som možnosť ju pozdraviť v rodnom slovenskom jazyku, podobne tak urobili ďalší bratia.
Slávnosť pokračovala v mestskej knižnici, kde bol premiér vlády, viacerí ministri a vzácni
vládni činitelia, kde Matka Tereza prehovorila k ľudu a kládla im na srdce lásku k biednym,
svornosť, spolunažívanie a život nenarodených detí, Pohostenia sa všetci zriekli a peniaze
venovali Matke Tereza na apoštolát. Indická vláda jej poskytla bezplatné cestovanie všetkými
dopravnými prostriedkami. Svojimi cestami a príhovormi koná veľké dielo pre túto krajinu,.
Tiež sme sa v misii dozvedeli, že o mesiac neskôr na sviatok Ružencovej Panny Márii
otvorila svoje dielo v Moskve.
V tomto roku sme si pripomenuli sté výročie od smrti nášho zakladateľa don Bosca,
trojdňovou oslavou jeho diela v našich domoch.
V novej katedrále v Kohime, ktorá stojí na najvyššom mieste na Vianoce 1989 boli
vysvätení prví dvaja kňazi z kmeňa Nága. Sú to chudobní ľudia, ale veľmi horliví kresťania,
akými boli prví kresťania. Pri stavbe katedrále pracovali bezplatne, sami nosili stavebný
materiál, železo, cement a všetko, čo bolo treba. Už počas štúdia dali pekný príklad horlivosti
a dobročinnosti.
DOBRODINCI
Bez dobrodincov, ktorí mi pomáhali finančne i materiálne sotva by sme niečo
postavili. Na Slovensku ich bolo dosť (na zozname okolo 150) a kde tu aj náhodní, čo
neprispievali pravidelne. Mal som známych aj v zahraničí, ale mnohých som ani nepoznal.
Poslali peniaze, keď si prečítali niektorý článok v novinách.
Veľkým dobrodincom pre nás je vdp.dekan Závodský z farnosti Malá Hradná, ktorý
nielen pravidelne písal, ale robil zbierky vo farnosti a posielal nám peniaze. Tiež saleziáni
z Pezinka, nám pomohli s tisíckou sv. omší a mnohí ďalší, o ktorých tu nebude reč. Boh
všetko vie, ich mená sú zapísané v nebi.
Som tu veľmi šťastný, že Boh oslovuje ľudí a oni sa otvárajú v láske. Stále ďakujem,
že mi Boh dal takéto postavenie v misiách.
POSLEDNÉ ROKY V INDII
Človek v starobe prežíva najťažšiu etapu svojho života. Musí sa vyrovnávať s tým, čo
nemá- so zdravím: Nepočuje, zabúda, ťažko chodí, trápia ho bolesti chrbtice, kĺbov, svalov,
niekedy ani nevie pomenovať čo všetko ho láme. A predsa je tu nový deň, ktorý treba prežiť
v Junioráte Savio. Som medzi mladými a to ma omladzuje. Nemyslím na seba, skôr na to, aby
z týchto chlapcov boli dobrí ľudia. Aby si osvojili pracovné návyky, charakterové vlastnosti
a hlavne, aby nadovšetko milovali Boha. Keď máme Boha, máme všetko. On nám naozaj
všetko dáva zdarma.
V starobe zbierame úrodu svojej práce a života. Stretávam sa s kňazmi, biskupmi,
ktorí tu kedysi začínali. Vždy ma napĺňa radosť, že Boh si ich povolal a že tak oddane slúžia.
I keď čoraz častejšie chodím do nemocnice a musím oddychovať, snažím sa deň prežiť
s Bohom. Posledných 14 rokov som prežil medzi mladými, za čo zvlášť ďakujem Bohu.

ZÁVER
Zo mojich 83 rokov, iba 24 rokov som prežil doma a v rodnej dedine Ruskovce iba 15.
Učil som sa, pracoval a štúdiami pripravoval na misijnú prácu. Napriek tomu, že láska
k domovine bola veľká, iba raz mi bolo dopriate stretnúť sa so svojou rodinou (v roku 1964).
Pokúšal som sa o to aj v neskorších sedemdesiatych rokoch, ale vtedajší komunistický režim
mu to neumožnil. Spoločenstvo z farnosti ma pozvalo na posviacku nového kostola, ktorá sa
konala v roku 1993. No zdravie bolo tak nalomené, že lekári mi nedoporučili dlhú cestu. Žil
som ďaleko od domoviny, ale môj duch bol stále v rodnej krajine. I keď India bola mi novým
domovom, nikdy som nezabudol na svojich rodičov, bratov i sestru, na synovcov, netere,
kňazov a dobrých ľudí, ktorí mi milodarmi pomáhali budovať veľké dielo a sprevádzali ma
bohatou korešpodenciou.
Nesnažil som sa sťažovať, i keď sťažnosti by bolo nad hlavu. Položil som ruku na pluh
a nebolo prečo sa obzerať späť. Šesťdesiat rokov saleziánskeho života chcelo byť vyjadrením
živého evanjelia. Svoje zasvätenie som žil v chorobe, v chudobe, v nepochopeniach a v
mnohých problémoch. Smrť trikrát klopala na prah môjho života, prežil som 30 rokov iba
s jednou obličkou a svoju energiu míňal bez šetrenia, až kým ma Pán nepovolal. Snažil som
sa o „dobrý beh plného života“ s pripravenosťou uzrieť svojho Stvoriteľa.
SVEDECTVÁ O JEHO ŽIVOTE
Napokon prinášame niekoľko autentických svedectiev od ľudí, ktorí s ním kráčali
životom a vyberáme krátke citácie z niekoľkých listov.
Reč rektora „Juniorat SAVIO“ na pohrebe Michala Čahoja, dňa 3.7.1994:
Moji drahí spolubratia!
Veľký salezián odišiel do neba.
- Je veľkým preto, lebo urobil Boha veľkým v svojom živote.
- Je veľkým, lebo v Pánových očiach bol ponížený.
- Je veľkým, lebo si vyvolil jednu vec, na ktorej živote človeka stojí a najviac na nej
záleží: Boha a jeho slávu.
Pre neho žiť, bol Kristus a smrť bola zisk (Fil. 1,21). Jeho jediným veľkým prianím bolo
vytrvať až do konca a Pán bol s ním. Vernosť svojím záväzkom za každú cenu bola jeho
prioritou, s ktorou nikdy nerobil kompromisy. „Len Pán bol jeho vodcom a žiaden iný boh
nebol s ním (Dt 32, 12).
A taká vzácna, v Pánových očiach je jeho smrť, smrť jeho verného“ (Ž 115, 15).
Nech nás inšpiruje jeho život jednoduchosti, skrytosti, hlbokej úcty a lásky k Bohu
a jednoty s Bohom. Nech je pre nás príkladom, aby sme sa mu vyrovnali.
Láskavo si spomeň na Juniorát Savio, a na nás všetkých, ktorí tu pracujeme, aby sme
mohli účinne pomáhať chlapcom „objaviť, prijať a rozvíjať dar laického, zasväteného alebo
kňazského povolania pre dobro celej Cirkvi a saleziánskej rodiny“.
Tvoji v Pánovi života
Fr.John Kalapuraputhenpura SDB
Rektor
SVEDECTVÁ ĽUDÍ, S KTORÝMI ŽIL:

Biskup Orestes Marengo,
Mnoho rokov bol jeho duchovným vodcom a sprievodcom v Sonade, v Gibrugarghu, Tezpure
a Ture. Hovoril o ňom na pohrebe a nazýval ho „svojím bratom“ a tiež brat Michal ho volal
„môj biskup“.
- „Bol svätým rehoľníkom. Pracoval a modlil sa. Dokončil veci, ktoré sa iným nepodarilo
urobiť. Nemôžem na neho zabudnúť. Nie pre prácu a službu, ktorú pre mňa vykonal počas 35
rokov, ktoré sme spolu strávili, ale pre jeho dobrý príklad. Bál sa jednej veci- urážky Pána
Boha. Teraz je s Bohom. Modlite sa k nemu“ - vyzval kongregáciu na pohrebe.
Fr.Pavel Bernick:
„Môj dojem z brata Michala?“ . Všetko v superlatívoch, povedal spontánne. A na pohrebe
v mene všetkých slovanských spolubratov povedal:
-„Brat Michal bol dokonalý rehoľník. Sľuby zložil v roku svätorečenia sv.Jána Bosca a to ho
podnecovalo, aby sa stal svätým saleziánom. Veľmi dobre rozumel mottu dona Bosca:- Práca
a modlitba. Veľa vykonal, avšak viac než činnosť, vedel zosúľadiť prácu s modlitbou. Inými
jeho mimoriadnými vlastnosťami boli jeho jemné svedomie a osobná chudoba. Áno, bol
dokonalý rehoľník.“
Fr.Anthony Buccieri:
Prišiel do Indie s bratom Michalom ako misionár a býval s ním v rôznych domoch, zhrnul
svoje dojmy takto: „Zbožný – zásadový – pracovitý.
Fr.John Med:
Jeho spoločník v noviciáte si spomína, ako si ho vážilo jeho 49 spoločníkov, ktorí obdivovali
ducha jeho práce, jednoduchosti, zbožnosti a najmä chudoby. Všetko bral vážne. Neskôr
v Indii o.Med obdivoval jeho veselosť, zmysel pre humor a jeho záujem o dianie v dome, úctu
voči predstaveným a prostú zbožnosť.
Ďalší jeho spoločník zo skupiny misionárov, ktorá prišla do Indie v roku 1934 bol Talian,
Fr. Joseph Marchesi, vrelo si na neho spomína takto:
„Ohodnotil by som ho ako pravý obraz saleziánskeho koadjútora tak, ako si to prial don
Bosco.“
Fr. Thomas Edamattath ho nazval „úplne ukázneným saleziánom“.
Chlapci o ňom hovorili ako o tom, kto dodržal sľuby napriek ťažkostiam a kto mal zvláštnu
zbožnosť k Panne Márii, vychádzajúcu zo srdca.
Fr.Sylvanus Sngi Lyngdoh si takto spomína:
„Môj prvý dojem z brata Michala po mojom príchode do Sonady v januári 1942 bol dojem
človeka, ktorý vedel privítať.... Obdivoval som jeho ducha tvrdej práce, ktorú konal s veľkou
radosťou. Brat Michal bol pre mňa opravdivým gentlemanom, zdvorilý, milý, vľúdny
a vďačný. A tento dojem z neho rokmi iba rástol. Jeho pozdrav znel úprimne a pravdivo, jeho
úsmev bol nefalšovaný, jeho slová čisté, hlboké. Taký bol brat Michal.“
Fr. Joseph Thelekatt, provinciál:
Vyjadril sa o rýdzich kvalitách brata Michala takto: „Brat Michal bol človek, ktorý pokročil
v poznaní a v láske k Bohu, verný služobník, ktorého heslami boli odvaha, lojalita, vernosť,
tvrdá a skromná práca, obeta, utrpenie s modlitbou ako kľúčom. Bol človekom, ktorý šiel

životom bezúhonne, robil, čo bolo správne a hovoril pravdu zo svojho srdca“. (Ž 115)
Zakončil: „ Je naším hrdinom. Bol posadnutý Kristom... Všetci sme sa stali lepšími v jeho
prítomnosti, preto, že sme ho poznali“.
(Preklad brožúrky o br.Michalovi Čahojovi SDB, vydaná z príležitosti jeho odchodu
k Pánovi 1.7.1994 v Shillongu)
KOREŠPONDENCIA
Najviac listov sa zachovalo v rodine synovca Jozefa Čahoja a vo farskej kronike
M.Hradná, kde podrobne opisuje život v Indii, rozširovanie saleziánskeho diela a drobné
radosti i starosti, ktorými žila misia. V listoch sú zaznamenaní dobrodinci, slúženie sv.omší na
úmysel slovenských veriacich a iné zaujímavosti zo života misionára. Príkladná je jeho
starostlivosť o rodinu a láskavé povzbudzovanie tých, na ktorých nezabudol do posledného
dychu- predovšetkým na synovca Jozefa a jeho manželku Hedvigu, na jeho deti a vnúčatá.
Opakovane ďakuje Bohu a dobrodincom, (ktorých mal na zozname 186) za finančné
príspevky a materiálnu podporu, ale aj za modlitby a za dar svojho povolania. K priblíženiu
obsahu listov, aspoň zopár výňatkov:
K 25.výročiu rehoľných sľubov si spomína (31.7.1959)
„Neviem si dosť oceniť dar a milosť svojho povolania, ktorým ma milostivý Boh
obdaril, či už z mojej milovanej rodiny, obce, farnosti a slovenského kraja vôbec. Ešte keď
som sedával v Malo-hradňanskej škole, sníval som ísť do kláštora, potom do seminára
v Nitre, do Močenku k misionárom a konečne do Spišskej kapituly do Učiteľského ústavu.
Z mojich plánov nič nebolo, všetky pokusy boli neúspešné. Zakotvil som v kováčskej dielni
u pána Lexmana na Bobote, potom ako kováčsky tovaryš na Morave. Čítaním brožúriek
„Světem“ znovu mi zažiarila povolania, až som sa našiel u Saleziánov. Pamätám si, keď som
v septembri 1932 s otcom pred odchodom kupoval v Bánovciach kufor. Otecko mi ukázal ten
lepší so slovami: „Veď keď by si snáď šiel za more, aby ti vytrval. Vyber si ten lepší“
a zaplatil 60 korún. „Teraz mi slzy stekajú očami spomenúc si na túto udalosť. Som
nadovšetko povďačný Pánu Bohu a vážim si moje vznešené povolanie. Chcem vytrvať vo
vernosti napriek všetkým protivenstvám a oduševnene kráčať ako pozemský pútnik a tak
šťastlivo zakotviť v nebeskej blaženosti“...
K môjmu zdraviu:“ pokrivkávam na liekoch, mám bolesti zubov, som stále
chudokrvný a mám vnútorné bolesti. Ale pracujem ako sa dá a Boh mi pomáha“.
1971
„Dosiahnutie môjho povolania je veľký dar Boží. Úprimne každý deň prosím P.Boha
za moju vytrvalosť až do smrti a ochotne plniť Božiu vôľu. Keď sa mi nedá utekať kvôli
nalomenému zdraviu, aspoň pokrivkávajúc velebím Boha.“
20.9.1975 Návšteva Lurdov
Autobusom vycestoval z Ríma a 28.9. sa vracal späť. Podrobne v liste opakuje aké miesta
navštívil a ako prežíval túto púť- v modlitbe, v pokore(sv.spoveď) a uzobranosti po celý
týždeň myslel na všetkých, ktorí mu sprostredkovali dar povolania i na tých, medzi ktorými
teraz pôsobí v Indii. Dojímavo opisuje večernú procesiu so sviečkami i poklonu
k Najsvätejšej sviatosti. Na konci listu sú spísané všetky významné udalosti, ktoré sa viažu
k zjaveniu v Lurdoch, spolu s výstavbou kostola, nemocnice a rôznych slávnosti. Na koniec

pripísal: „22 – 25.9.1975 - Prekvapujúca a neočakávaná púť brata Michala Čahoja,SDB,
misionára z Indie.“
Zapísal si aj slová Panny Márie k Bernadette: Ja nesľubujem šťastie na tomto svete“.
A k tomu dodáva: „Ťažké roky začiatkov v Indii, 4krát na operačnom stole, trikrát vyháňaný
z misie, 18 mesiacov neistoty a ďalšie trápenia tohto života“.
4.1.1976 Zažili sme takú nezvyčajnú príhodu cestou z misijnej stanice, vzdialenej od nás 112
km. Vracajúc sa domov, na Fiatke uletelo nám predné koleso a my sme sa museli dať cestou
peši domov (mali sme ešte 30 km). Po troch kilometroch sme natrafili na osadu, kde sme sa
išli občerstviť. Ľudia nám povedali, že sme zastali neďaleko križovatky, kde sa
prednedávnom stala tragédia – hladné slony napadli auto, zabili šoféra a ostatných odviezli do
nemocnice.
8.4.1981 Príhoda žiakov zo školy:
„Dvaja bratia, chlapci po škole šli na polovačku vtákov. Vtáci sedeli na streche školy a jeden
z nich prakom namieril na nich. Vtáci uleteli, ale chlapec nechtiac rozbil sklo na škole. Ten
druhý, keď videl, že je to okno jeho triedy, tak sa nahneval, že ho nielen vyhrešil, ale aj
namieril na okno jeho triedy a vybil okno. Brat, ktorý prvý vystrelil sa rozhneval a znovu
namieril na ďalšie okno triedy, kde sedáva jeho brat. A tak to šlo dokola, až nerozbili všetky
okná. Potom sa vrátili domov a každý hájil svoju spravodlivosť. Okná triedy popadali v ich
pomste. Problém pre právnika: Kto z tých dvoch bratov mal pravdu?“.
1.12.1982
„Pamätám si ako dôstrojný pán Ján Med bol direktorom a magister novicov a povedal mi, že
vychovávať neznamená všetko dávať a povoľovať novicom. A je tomu tak, lebo základy
života si nesieme z mladosti.“ Ľudia sa riadia podľa vlastného rozumu, ale ja si myslím, že by
sa mali riadiť Božou vôľou.
8.9.1983
„Na pani Lexmanovú mám tie najlepšie spomienky. Bola mi druhou matkou po celé tri roky,
keď som sa u nich učil za kováča. Panna Mária mi vyprosila od Pána Ježiša nasledovať Ho
v rehoľnom povolaní. Toto dozrelo, keď ako kováčsky tovaryš vo Vízoviciach som peši šlapal
116 km (vzdialenosť od Ruskoviec). Prešiel som to za 17-18 hodín nevediac kde vlastne
idem, ako náš praotec Abrahám...“
1985
„Zostal som v saleziánskom dome sám, jediný Európan. Všetci odišli, niektorí nevydržali
a odišli od saleziánov. Tak sú tu len domorodci. Ale cítim sa medzi nimi ako v rodine, medzi
svojimi. Keď mám čas čosi prekladám z taliančiny do angličtiny. Rád by som niečo preložil aj
z angličtiny do slovenčiny, ale nemám čas...Ani zdravie nie je najlepšie. Tu ma omína srdce,
bolia kĺby, chrbtica. Zistili mi cukrovku, na pravé ucho dobre nepočujem. Prijímam to ako
trpezlivý „Jób“.
4.2.1986 Návšteva Sv. Otca
Do Schillongu zavítal sv.Otec Ján Pavol II a v Indii bol l0 dní. Bola to mimoriadna udalosť,
privítali ho na letisku všetcia mimistri aj gubernátor mesta a slávnostné zhromaždenie ľudí
bolo na rozsiahlom hrisku Golfling vo farnosti Marolai. Sv. omšu vysluhoval Sv.Otec s troma
kardinálmi a 22 biskupmi, ktorej sa zúčastnilo 300 tisíc veriacich a tiež nekatolíci.
Sv.prijímanie rozdávalo 400 kňazov. Z 8 diecéz prišlo vyše 90 autobusov. Prišiel aj slovenský
kardinál o. Jozef Tomko, ktorý po sv.omši dal si zavolať brata Michala na rozhovor. Bola to

slávnosť, akú India ešte nevidela. I keď pred príchodom bolo trocha živo, lebo niektorí
hindovia začali šarapatiť, ale polícia ich vzala „na oddych“.
30.1.1991
„Dostal som ponuku, aby som napísal o sebe životopis. Nechce sa mi písať, nechcem byť
velikášsky a tiež rád by som napísal pravdu...Viem iba, že dosiahnutie môjho povolania je
veľký Boží zázrak a neuveriteľní milosť Božia. Od roku 1990 mám veľmi zlé zdravie, bol
som operovaný na žalúdok, na žlčník, nemám jednu ľadvinu a na tú druhú sa liečim.
Podchvíľou som v nemocnici kvôli srdcu.“
DOSLOV
Skončila sa životná púť saleziánskeho koadjútora Michala Čahoja. Celkom
skromného, tichého, nenápadného chlapca, ako ho hodnotili v noviciáte (slová don Štefana
Sandtnera). Pochádzal z jednoduchého, vidieckeho prostredia, formovaný zbožnosťou matky
a prísnou pracovitosťou otca, vzájomnou láskou súrodencov a nadovšetko dobrým
slovenským ovzduším. Jediný kostol v čase jeho mladosti bol v dedinke Malá Hradná,
zasvätený sv. Vavrincovi. Z vánku Ducha Svätého bol postavený v jeho rodnej obci Ruskovce
rok pred jeho smrťou (1993) kostol zasvätený Duchu Svätému.
Boh mu pripravil cestu, po ktorej trpezlivo a s oddanosťou viery v Boha kráčal, keď
jeho vysnívané cesty v mladosti celkom zlyhali. Božia Prozreteľnosť ho sprevádzala a
formovala. Už v noviciáte pre chatrné zdravie ho chceli poslať domov. Podporu našiel
v rektorovi a prefektovi, ktorí zdôvodnili, že i keď nie je športovec a hudobník, môže byť
dobrý salezián, „lebo každý salezián je vo svojich schopnostiach jedinečný“. Táto jedinečnosť
sa preukázala počas 60 ročného zasväteného života v Indii. Neodradili ho zápasy
priekopníckej činnosti, ani mimoriadne poveternostné podmienky , ani zdravotné ťažkosti.
Mal mimoriadny vzťah k modlitbe a k sláveniu Eucharistie. Žil z toho, čo mu Boh každý deň
ponúkal- svoje Telo. Všetko čo robil, konal na väčšiu česť a slávu Božiu. Od skorej mladosti
si uctil Matku Božiu a bol presvedčený, že práve ona mu vyprosila saleziánske povolanie.
Jeho spolubratia sa pozastavovali nad jeho duchom poslušnosti a chudoby. Vedel
príkladne účtovať príjmy a rozdiely aj v bezvýznamných sumách, vedel hospodáriť a vždy
naplniť hladné žalúdky chlapcov. Šetril na svojom oblečení, na dovolenke, ktorú len
výnimočne si čerpal. Jeho čistá a láskavá reč k chlapcom, k bratom v komunite, k ľuďom
v rôznych prostrediach otvárala srdcia a pestovala dobré vzťahy. Možno preto toľké roky ho
nechávali pôsobiť vo formačných domoch, aby svojim príkladom cvičil mladíkov na ich ceste
k rehoľnému a saleziánskemu povolaniu. Formoval ich aj svojim humorom a komunikáciou.
V stovkách mladých zanechal pečať svojej osobnosti, ale i osobnej svätosti. Lebo nič lepšie
nevychováva, ako živé svedectvo. Ukázal, že všetko, čo don Bosco napísal, dá sa žiť a má to
zmysel, ak to žijeme pre Boha.
Brata Čahoja sme na Slovensku poznali najviac z jeho článkov a listov. Teraz po
preštudovaní dostupných materiálov (dokumentácie z Indie, svedectvom saleziánov v Indii,
z listovej dokumentácia a fotografii) sa sklíčka mozaiky poskladali do pestrofarebného obrazu
krásnej postavy zasväteného koadjutora. Veríme, že má svoje miesto v nebi a pre nás je
pútačom zasväteného života na kandidatúru svätosti.
Spracovala: Judita Stempelová, 11.5.2006

Brat MICHAL Č A H O J, SDB
Prehľad životných udalostí v dátumoch:
Narodený 19.novembra 1911 v Ruskovciach pri Bánovciach n/B., okr. Topolčany
Zomrel v piatok, 1.júla 1994 v nemocnici Nazaret v meste Shillong, India
Koncelebračné requim na Laitumkhrahskom cintoríne 3.júla 1994
Príchod k saleziánom: 1.9.1932
Prvé sľuby: 31.7.1934 v Hronskom Beňadiku
Večné sľuby: 31.7.1937 v Bandel Church v Assam
Pôvod: roľnícky, rodičia boli súkromne hospodariaci roľníci
Matka: Mária rod. Michaličková z Bobota (zomrela ako 88r. ) Doopatrovaná v rodine syna
Jána a jeho manželky Alžbety.
Otec: Vavrinec nar. 10.8.1875, roľník, zomrel v r.1943- 68 ročný
Súrodenci.: Jozef- nar. 6.11.1899, roľník
Mária – 1901, domáca
Michal - zomrel krátko po narodení
Ján – 1907, roľník
Michal – 1911, misionár. Medzi prvým a najmladším bol rozdiel 12 rokov
Školy: doma absolvovaná základná škola a 3 meštianky, vyučený za kováča v Bobote.
V Indii absolvoval stavbárske vzdelanie.
Odchod: 1934 Rím – Turín - India
8.12.1934 pristatie v Kalkate
Pracovné zaradenia v Indii:
1934 – 1936 Shillong, hospodár
1936 – 1938 Kurseong, Bandel
1938 – 1948 Sonada, hospodár
1948 – 1951 Shillong, Kolégium Najsvätejšieho Srdca
1952 – 1965 Bandel, Dibrougarg- „factotum“
1965 – 1970 Tezpure, staviteľ
1975 - 1976 Tura
1976 –1983 Shillong, noviciát v Sunnyside
1983 - 1990 Tura
1990 – 2004 Shillong, Savio Juniorát

OBSAH:
Zrodil sa pre nebo ............................................................................................ 1
Ruskovce – rodná dedina ................................................................................. 2
Odovzdávanie misijných krížov ...................................................................... 3
India – nový domov ......................................................................................... 4
Iný kraj – iný mrav .......................................................................................... 5
Legenda o kohútovi ......................................................................................... 5
Požiar v Shillongu ........................................................................................... 7
Odchovanci tekvicovej diéty ........................................................................... 7
Život misionára ............................................................................................... 8
Staviteľ v Indii ................................................................................................ 9
Na cestách s Bohom ........................................................................................10
Duchovný život ...............................................................................................11
Patrón Východných misií ................................................................................11
Dovolenka na Slovensku .................................................................................11
Nové pôsobisko v Tezpure ..............................................................................12
Nepokoje vo vláde ...........................................................................................12
Biskupstvo v Tura ............................................................................................13
Nie každé nešťastie je človeku na škodu .........................................................13
Päťdesiat rokov rehoľníkom ............................................................................14
Mojich 75 rokov .............................................................................................. 14
Ďalšie jubilea a výročia ................................................................................... 15
Dobrodinci ....................................................................................................... 16
Posledné roky v Indii ...................................................................................... 16
Záver ............................................................................................................... 17
Svedectvá o jeho živote .................................................................................. 17
Korešpondencia ............................................................................................... 19
Doslov ............................................................................................................. 21
Michal Čahoj v dátumoch ............................................................................... 22