Mapping the In-Between Spolka

spolka



Edited by

Lýdia Grešáková

Zuzana Tabačková

Spolka


Mapping the In-between

Mapovanie priestorov medzi

Listen to In-between - Notes from Terrain or Trash Methodology

Naladenie sa na priestor ‘medzi’ – Poznámky z terénu alebo bezúčelná metodológia

Dreams

Sny

The area between the river Hornád and the city centre – hidden possibilities

Územie medzi Hornádom a centrom mesta – skryté možnosti

Pieces of land in pieces of paper

Kúsky zeme na kúskoch papiera

(KAJET Journal)

The creation of fictional literary place architecture or the manifesto as announcer of

the future society

Budovanie architektúry fiktívneho literárneho priestoru alebo manifest ako hlásateľ

spoločenského zriadenia budúcnosti

Mémoires of an antique future – log of a contemporary archeology workshop

Memoáre starožitnej budúcnosti – denník súčasnej archeologickej dielne

A global invasion of urban amnesia

Globálna invázia mestskej amnézie

Refuge of biodiversity. Interview with ecologist Marcel Uhrin

Útočisko biodiverzity. Rozhovor s ekológom Marcelom Uhrinom

8

13

20

30

38

46

54

60

64

4 4


What to See When You See Nothing

Čo vidieť, keď nič nevidíš

Re-imagining spaces for precarious communities

Pretváranie lokalít pre ohrozené komunity

Trojan Horses

Trójske kone

Desire Produces Reality

Túžba vytvára skutočnosť

Community Island

Ostrov spoločenstva

Walking dialogues: Between heaven, hell and paradise of post-urban landscape

Pešie dialógy: medzi nebom a peklom v post-urbánnej krajine

Spatial Intimacy – mapping as performative action

Priestorová intimita – mapovanie ako performatívna akcia

Planning futures with respect. Interview with geographer Philippe Rekacewicz

Plánovanie budúcností s rešpektom. Rozhovor s geografom Philippe Rekacewiczom

Utopia as a critical planning tool

Plánovať kriticky za pomoci utópie

Lýdia Grešáková

References

Biographies

68

73

82

86

90

104

110

118

128

132

136

5 5


6 6


7 7


WHAT STORIES DOES THE PLACE BY THE

RIVER HORNÁD AFFORD?

In the late summer of 2019, we, the collective

Spolka, invited a group of interested applicants to

join us in our hometown Košice in Slovakia for an

experiment in co-creation centred on mapping,

collective visioning and exploration of urban inbetweenness.

Never-never school, as we named

this unique space for community learning and

research about cities, took place for the second

time. In its first year in 2018, the participants

collectively explored the existing urban realities

of a suburban prefabricated high-rise estate

(‘sídlisko’) Ťahanovce in Košice, where they were

rethinking the concept of utopia as a form of

speculative political action. In the second year we

continued and extended these discussions. We

brought together thirty local and international participants

from various backgrounds and countries

to a large riverside brownfield in our town. On this

site we, together with the participants, imagined

and performed its potential futures, as well as

tested and developed new collaborative forms of

working together. This publication is partly a documentation

of the process and outcomes of this

interdisciplinary summer school, as well as a freestanding

compendium of methods, ideas and visions

for anyone interested in the topics of space,

mapping and urban transformation – whether

you are a planner, geographer, sociologist, artist,

architect, designer, biologist, ecologist, lawyer,

writer, … or simply an urban enthusiast.

AKÉ PRÍBEHY UMOŽŇUJE PRIESTOR OKOLIA

HORNÁDU?

Koncom leta 2019 sme my, kolektív Spolka,

pozvali skupinu záujemcov, aby sa k nám na

Slovensku v našom rodnom meste Košice pripojili

na experiment v spoluvytváraní zameranom

na mapovanie, kolektívne videnie a skúmanie

mestskej medzipriestorovosti. Never-never

school, ako sme tento jedinečný projekt pre

komunitné vzdelávanie a výskum miest nazvali,

sa uskutočnil po druhýkrát. Prvýkrát, v roku 2018,

účastníčky a účastníci spoločne preskúmali

existujúcu mestskú realitu prefabrikovaného

sídliska Ťahanovce v Košiciach, kde prehodnotili

koncept utópie ako formy špekulatívnej politickej

činnosti. V nasledujúcom roku sme v týchto

diskusiách pokračovali a rozšírili ich. Tridsať

lokálnych a medzinárodných účastníčiek a

účastníkov z rôznych prostredí a krajín sme

pozvali na veľký brownfield pri rieke Hornád.

Na tomto mieste sme si spolu s nimi predstavili

a zrealizovali jeho potenciálne budúcnosti, a

otestovali a vyvinuli nové formy spolupráce. Táto

publikácia je čiastočne dokumentáciou procesu a

výstupov tejto interdisciplinárnej letnej školy, ako

aj samostatného prehľadu metód, nápadov a vízií

pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o témy týkajúce

sa priestorov, mapovania a premeny miest. Či

už ste plánovačky, geografky, sociologičky,

umelkyne, architektky, dizajnérky, biologičky,

ekologičky, právničky, spisovateľky, ... alebo

jednoducho mestskí nadšenci.

IN-BETWEEN PLACE AND BROWNFIELD

The topic and the site of the summer school were

chosen as our (Spolka’s) reaction to the current

local and global urban discourse and practise

where architects and city planners often tend to

envision cities as constantly growing structures,

and ‘development as usual’ is seen as the answer

to everything from unemployment to tackling

climate change. Even in the ‘shrinking’ or stagnating

post-socialist European cities – Košice being

one of them – people dream of large developments

to fill in the ‘empty’ spaces in the urban

fabric – spaces often referred to as brownfields.

Alternative proposals to those of the commodified

real estate market are virtually non-existent or

quickly hushed away.

PRIESTORY MEDZI A BROWNFIELD

Téma a miesto letnej školy boli vybrané ako naša

(Spolka) reakcia na súčasný miestny a globálny

mestský diskurz a prax. Architektky a architekti

alebo urbanistky a urbanisti majú často

tendenciu predstavovať si mestá ako neustále

sa rozvíjajúce štruktúry a ‘rozvoj ako obvykle’ sa

javí ako odpoveď na všetko od nezamestnanosti

po riešenie klimatických zmien. Dokonca

aj v ‘zmenšujúcich sa’ alebo stagnujúcich

postsocialistických európskych mestách – medzi

ktoré patria aj Košice – ľudia snívajú o veľkom

rozvoji, aby vyplnili ‘prázdne’ miesta v mestskej

štruktúre – často označované ako brownfields.

Alternatívne návrhy pre trh s nehnuteľnosťami

prakticky neexistujú alebo sa zrušia hneď na

začiatku.

8 8


During the summer school we all took a closer

look at one such site in Košice, stretching along

the river Hornád and the city centre. Trapped

in a permanent limbo state between utopian

desire for future well-developed city district and

stagnating reality, there is a peculiar quality to its

in-betweenness which we wanted to explore and

better understand. We wanted to consider the site

not as many before us had – as a blank void soon

to be filled - but as an already existing network of

dynamic human and non-human relationships

that could be the starting point for degrowth utopias

beyond the anthropocentric present.

UTOPIA IN CONTEXT

Imagining and envisioning other futures was

central to the summer school. We used utopian

thinking as a productive and critical method of

opening up different alternatives to those typically

proposed for brownfields as ‘empty’ spaces. We

chose the particular site along Hornád precisely

because it has been the subject of many of these

kinds of visions, as you can read in the contribution

by architect Martin Jerguš in this publication.

Our aim was not to revive modernist planning -

the top-down grand schemes planned on a tabula

rasa – the kind of planning that heavily shaped

the city of Košice over the last century. By understanding

the city’s past and looking deeply in its

present state, rather than creating blueprints for

the city of tomorrow, we hoped to sketch out options

that would have an empowering and liberating

character. This character should be recognisable

in the three future scenarios: Trojan Horses,

Desire Produces Reality and Community Island,

that are one of the main outcomes created by the

participants of the summer school. Their ideas

and findings are further elaborated in the texts

in this publication: Elizabeth Short re-imagines

space for shelterless people that currently live on

the site, Karolina Michalik reflects on the necessity

of embodiment of experience in the production

process and in Nina Vukadin’s poem we find

a strong case for the existence of the in-between

spaces as such.

With this revival of utopian approach we are

joining others such as KAJET (2018), the journal

of East European encounters, whose founders’

text you can also find in this compendium, urban

theorist David Pinder (2015), theatre project

Rimini Protokoll 1 , and many more who also utilise

the concept of utopia in various productive ways

for seeing, imagining and moving beyond the

troubled present. In this sense we understand

utopianism as an antidote to the TINA (there-is-

Počas letnej školy sme sa všetci bližšie pozreli na

jedno košické miesto, ktoré sa tiahne pozdĺž rieky

Hornád a centra mesta. Uväznené v stave medzi

utopickou túžbou po dobre rozvinutej mestskej

časti budúcnosti a stagnujúcou realitou. Práve

túto osobitnú stagnujúcu medzipriestorovosť

sme chceli lepšie preskúmať a porozumieť jej.

Chceli sme túto lokalitu považovať za viac, než

mnoho iných pred nami. Nie ako prázdno medzi

niečím a ničím, ktoré sa jedného dňa naplní, ale

ako už existujúcu dynamickú sieť ľudských a nie

ľudských vzťahov, ktoré by mohli byť začiatkom

vzniku nerastových utópií mimo antropocentrickú

súčasnosť.

UTÓPIA V KONTEXTE

Predstavenie si a vyobrazovanie iných budúcnosti

bolo pre letnú školu hlavným bodom programu.

Utopické myslenie sme použili ako produktívnu

a kritickú metódu ponúkania rôznych alternatív

k návrhom pre brownfieldy brané ako ‘prázdne’

priestory. Konkrétne miesto pri Hornáde sme

si vybrali práve preto, že bolo predmetom

mnohých takýchto vízií, o ktorých si môžete

prečítať v príspevku architekta Martina Jerguša

v tejto publikácii. Našim cieľom nebolo oživiť

modernistické plánovanie – veľké plány zhora

nadol naplánované na princípe tabula rasa, duše

nedotknutej minulosťou a vnemami – ktoré v

minulom storočí mesto Košice výrazne ovplyvnilo.

Namiesto vytvárania plánov pre mesto zajtrajška,

sme prostredníctvom pochopenia minulosti

mesta a hĺbkovom pohľade na jeho súčasný stav

dúfali, že načrtneme možnosti, ktoré budú mať

posilňujúci a oslobodzujúci charakter. Tento znak

by mal byť rozpoznateľný v troch (ne)možných

scenároch budúcností: Trójske kone, Túžba

vytvára skutočnosť a Ostrov spoločenstva, ktoré

sú niektoré z hlavných výstupov stvorených

účastní kami letnej školy. Ich nápady a zistenia

sú ďalej rozpracované v textoch v tejto publikácii:

Elizabeth Short prekresľuje priestor pre ľudí bez

prístrešia, ktorí tu v súčasnosti žijú. Karolína

Michalik premýšľa o potrebe stelesnenia

skúseností a vnemov v procese produkovania

výstupov. V básni Niny Vukadinovej nachádzame

silný dôvod pre existenciu priestorov medzi, ako

takých.

Týmto opätovným prebudením utopického

prístupu sa pripájame k ďalším projektom, ako

napríklad k časopisu ‘východoeurópskych

stretnutí’ KAJET Journal (2018). Príspevok jeho

zakladateľov nájdete aj v tejto publikácii. Takisto

sa pripájame k myšlienkami urbanistického

teoretika Davida Pindera (2015), divadelnému

Rimini Protokoll

9 9


not-alternative) imperative 2 that has successfully

settled also in the voids of the post-socialist

urban discourse and practise, created by the

disappointment with the failure of the ‘utopian‘

authoritarian plans. Through the summer school

we aimed to employ utopian thinking as a method

of critiquing the modernist approach as well as

the neoliberal one – as both leave little space for

an actual, open, and iterative discussion of how

we want to live together and co-create a better

society for all – something we as Spolka continuously

strive for.

MAPPING AS A METHOD

Since one of the biggest critiques of utopias is

their non-place-ness 3 and thus their disconnection

from reality, it was key for us to address and

overwrite this aspect, in order to subvert the

obsolescence of utopian thinking. For that reason,

we rooted the visions of other futures deeply

in the present, by intimately engaging with the

space through various methods of site visits. This,

combined with a variety of participants’ professional

backgrounds, helped us to ‘see’ the many

layers of the space we mapped – for each of us

sees different things, and every method gives

access to different aspects of the world. In our

selection of methods and participants we aimed

to bring out a diversity of perspectives through

manifold subjective experiences, but it must be

said that many voices still remain unheard and

even unnoticed. Mapping, as further elaborated in

this book, for example by the geographer Philippe

Rekacewicz, became not just a way of discovering

the world, but a reflective exercise in realizing

how we see the world.

Time to closely investigate the ‘brownfield’ site

along Hornád was a luxury, which no other planners

before us had – as revealed in a discussion

during the summer school by architects who

created one of the many never-realised visions

for the area. Planners only rarely get the chance

to spend ten days in the field, let alone in the

manner we did. We glided from observation to

co-creation directly in the field, borrowing from

ethnographic methods introduced by the sociologist

Kateřina Sidiropulu Janků, methods working

with words and text introduced by an author

Michaela Zakuťanská. We sailed from methods of

performative mapping from Diana Lucas-Drogan,

to techniques of deep listening – which are manifest

here in the form of a users-manual written by

sound artist and curator Ján Solčáni.

3 Utopia

projektu Rimini Protokoll 1 a mnohým ďalším, ktorí

využívajú koncept utópie rôznymi produktívnymi

spôsobmi na videnie, predstavovanie si a

posunutie sa za znepokojujúcu súčasnosť.

V tomto zmysle chápeme utopianizmus ako

protilátku k imperatívu TINA (there is no

alternative – neexistuje iná alternatíva), 2 ktorý

sa úspešne zahniezdil aj v prázdnych miestach

postsocialistických mestských diskurzov a

postupov, stvorených sklamaním zo zlyhania

‘utopických’ autoritárskych plánov. V rámci

letnej školy sme sa zamerali na využitie

utopického myslenia ako metódy kritiky

modernistického a neoliberálneho prístupu –

keďže oba ponechávajú len veľmi malý priestor

na skutočnú, otvorenú a opakovanú diskusiu

o tom, ako chceme spolu žiť a spoluvytvárať

lepšiu spoločnosť pre všetkých – Niečo, o čo ako

Spolka neustále usilujeme.

MAPOVANIE AKO METÓDA

Keďže jednou z najväčších kritík utópie je jej

neumiestnenosť 3 a teda jej odpojenie od reality,

bolo pre nás kľúčové zaoberať sa zmenou

tohto aspektu, aby sme rozvrátili zastaranosť

utopického myslenia. Z tohto dôvodu sme

zakorenili vízie iných budúcností hlboko do

súčasnosti tým, že sme sa priestoru venovali

čo najintímnejšie, prostredníctvom rôznych

metód pozorovaní. V kombinácii s rôznymi

profesionálnymi skúsenosťami účastníčiek a

účastníkov nám to pomohlo ‘vidieť’ mnoho vrstiev

priestoru, ktorý sme zmapovali – pretože každý

z nás vidí rôzne veci a každá metóda umožňuje

prístup k rôznym aspektom sveta. Pri výbere

metód a účastníčiek sme sa zamerali na to, aby

sme prostredníctvom rozmanitých subjektívnych

skúseností priniesli rozmanitosť perspektív.

Avšak je nutné dodať, že mnohé hlasy stále

zostávajú nevyslyšané a dokonca nepovšimnuté.

Mapovanie, tak ako je na stránkach tejto knihy

priblížené geografom Philippom Rekacewiczom,

sa stalo nielen spôsobom objavovania sveta, ale

aj reflexným cvičením pri uvedomovaní si toho,

ako svet vidíme.

Čas na dôkladné preskúmanie ‘brownfieldovej’

lokality pri Hornáde bol luxusným artiklom,

ktorý sme na rozdiel od ľudí venujúcich sa

mestskému plánovaniu pred nami mali – čo

nakoniec v diskusii počas letnej školy potvrdili

aj architekti, ktorí vytvorili jednu z mnohých

3 Utópiaou-topos

, ktoré

10 10


In the calculations of developers, there is usually

no budget for hearing, imaging, being bored, and

interacting with other humans and non-humans,

because no client typically pays for it and thus little

resources are left for any investigations beside

the standard group visit and digital walkthroughs

via satellite images. With the summer school

participants we wanted to investigate what difference

it makes to develop future concepts out of

direct engagement with the site, rather than only

working alone with secondary sources. Through

various mappings we wanted to search for the

potential of the site, which could be amplified

through future plans, rather than use it merely as

a source of inspiration. In this way we wanted to

make visible the basis of a possible transformation

towards more resilient futures.

INTERDISCIPLINARY CO-PRODUCTION

The setting in which the summer school took

place is also of importance, as any single one of

us could not achieve alone what we’ve accomplished

collectively. Discussions about cities happen

all too often in compartmented disciplines,

although space is a shared lived experience. We

aimed at testing not just being within the site,

but also being with each other and learning from

one another. The model of working was in itself

to be a plea for utopian space where we come

together from different backgrounds, sharing

and caring, discussing and also co-creating a

city. Because planning and making of cities and

the built environment more generally should not

be only reserved solely for architects, planners

and other designers as beautifully shown also in

the text in this publication by the architect Zsófia

Szőke. Virtually anyone can have a say, as we all

have knowledge of the city though our daily interactions

with it. What is needed is to ensure that

everyone can participate in their own right – no

matter what knowledge and skills they bring.

SHARING WITH OTHERS – THIS PUBLICATION

Over the following pages you find texts and images

produced by the participants during and

after the summer school. Their formats vary, as

do their approaches: from academic essays,

through reflections and instructions, to a poem.

What connects them all is care, patience, and desire

to better understand the site – what it offers

and what it could be. The participants contributed

thus to this publication, as to the summer school

itself, not just their knowledge of various methods.

They also contributed with their ideas on the

in-betweenness of our cities, as well as with their

views on the site itself and its potential futures.

In fact, you can find snippets of descriptions of

the site through the whole book, direct ones are

highlighted for easier orientation, indirect ones

nikdy nerealizovaných vízií pre túto oblasť. Pri

plánovaní miest majú len zriedka šancu stráviť

desať dní v teréne, a to nehovoriac o tom, ako

sme to urobili my. Priamo v teréne sme plachtili

od pozorovania k spolutvoreniu. Prepožičali

sme si etnografické metódy, ktoré predstavila

sociologička Kateřina Sidiropulu Janků, a metódy

s prácou so slovami a textami, ktoré uviedla

autorka Michaela Zakuťanská. Plavili sme sa

od metód performatívneho mapovania, podľa

Diany Lucas-Droganovej, k technikám hlbokého

načúvania, ktoré sú v tejto publikácii predstavené

v podobe ‘užívateľskej príručky’ od zvukového

umelca a kurátora Jána Solčániho.

Vo výpočtoch developerov zvyčajne neexistuje

žiadny rozpočet na načúvanie, zobrazovanie,

nudenie sa a interakciu s inými ľuďmi a neľuďmi,

pretože za to žiadna klientka alebo klient

nezaplatí. Preto sa zostáva len pri štandardných

skupinových návštevách a digitálnych

prechádzkach prostredníctvom satelitných

snímok. S účastníčkami a účastníkmi letnej

školy sme chceli zistiť, aký je rozdiel medzi

vývojom budúcich konceptov v priamom kontakte

s lokalitou a medzi samostatnou prácou so

sekundárnymi zdrojmi. Prostredníctvom rôznych

mapovaní sme chceli nájsť potenciál lokality,

ktorý by sa dal rozšíriť prostredníctvom budúcich

plánov, ako len ho využiť iba ako zdroj inšpirácie.

Týmto spôsobom sme chceli zviditeľniť základ

možnej transformácie smerom k odolnejším

budúcnostiam.

INTERDISCIPLINÁRNA KOPRODUKCIA

Prostredie, v ktorom sa letná škola konala, je

veľmi dôležité. Nikto z nás by totiž sám nedokázal

dosiahnuť to, čo sme dosiahli spoločne. Diskusie

o mestách prebiehajú až príliš často v oddelených

disciplínach, hoci priestor je spoločnou

prežívanou skúsenosťou. Zamerali sme sa

nielen na testovanie pobytu v rámci lokality, ale

aj na to, aby sme boli spolu a učili sa jedna od

druhej. Model práce mal byť sám o sebe prosbou

o utopický priestor, kde sa stretávajú ľudia z

rôznych prostredí, zdieľajú, starajú sa, diskutujú

a spoluvytvárajú mesto. Pretože plánovanie

a tvorba miest, vo všeobecnosti akéhokoľvek

zastavaného prostredia, by nemalo byť vyhradené

iba pre architektky, projektantky a dizajnérky, ako

ukazuje aj text v tejto publikácii od architektky

Zsófii Szőke. Prakticky ktokoľvek môže mať slovo,

pretože životom v meste o ňom všetci niečo

vieme. Potrebné je zabezpečiť to, aby sa každý

mohol zúčastňovať sám za seba, bez ohľadu na

to, aké vedomosti a zručnosti prinášajú.

ZDIEĽANIE S OSTATNÝMI – TÁTO PUBLIKÁCIA

Na nasledujúcich stránkach nájdete texty a

11 11


are intertwined between the lines and embedded

in the utopian visions of other futures. However, it

must be said that the 2D linear publication format

does not do justice to the immersive multi-sensory

installation created by the participants in the

gallery VUNU at the end of the summer school to

communicate to the public the collective findings

and visions.

We aimed at bringing forth the principles of the

school in the making of this publication. In its

language we tried to bring to the surface what

is usually overlooked. We wanted to step aside

from the gender-biased language that reproduces

inequality by making the other genders invisible

in the speech (Cviková, 2014). As we all make

the city, all voices should be heard. Furthermore,

although the publication has its linearity, we invite

you to discover your own readings and paths, and

most importantly, your own in-between in it: the

order of the texts, keywords and marked descriptions

being only our suggestions. Lastly but not

least, we would like to indirectly acknowledge that

the ‘product‘ in your hands is a collaborative effort

of many, not only of those mentioned here with

their names, as we consciously and often unconsciously

build upon experiences and knowledge

created by others before us.

At this place we would like to thank all participants

for co-creating such stimulating environment

from which this publication could be born,

as well as all contributors for their patience,

understanding and trust in the process of making

of this publication, and our friends for their care

and help.

obrázky vytvorené účastníčkami a účastníkmi

počas a po letnej škole. Ich formáty sa líšia,

rovnako ako ich prístupy: od akademických

esejí, cez úvahy a pokyny, až po báseň. To čo

ich spája je starostlivosť, trpezlivosť a snaha

lepšie porozumieť miestam – čo ponúkajú a

čím môžu byť. Všetci tak k tejto publikácii a

samotnej letnej škole prispeli nielen svojim

poznaním rôznych metód. Prispeli aj svojimi

nápadmi o vzájomnom prepojení našich miest,

ako aj o svojich názoroch na samotnú lokalitu

a jej potenciálne budúce smerovanie. Vlastne,

úryvky popisov lokality nájdete v celej knihe.

Priame sú pre ľahšiu orientáciu zvýraznené,

nepriame sú vzájomne prepojené medzi

riadkami a vložené do utopických vízií iných

budúcností. Je však potrebné podotknúť, že

formát 2D lineárnej publikácie nezodpovedá

pohlcujúcej multisenzorickej inštalácii vytvorenej

účastníčkami a účastníkmi v galérii VUNU na

konci letnej školy s cieľom informovať verejnosť o

kolektívnych zisteniach a víziách.

Pri príprave tejto publikácie sme sa zamerali

na predstavenie princípov školy. V jazyku tejto

publikácie sa zameriavame na podobné: priblížiť

to, čo je zvyčajne prehliadané. Ustupujeme od

rodovo zaujatého jazyka, ktorý reprodukuje

nerovnosť tým, že ostatné pohlavia sa v reči

stanú neviditeľnými (Cviková, 2014). Keď spolu

vytvárame mesto, mali by sme počuť všetky

hlasy. Okrem toho vás pozývame, aj keď má

publikácia svoju linearitu, aby ste objavili svoje

vlastné čítania a cesty, a čo je najdôležitejšie,

svoje vlastné priestory medzi: poradie textov,

kľúčových slov a označených popisov sú iba

našimi návrhmi. V neposlednom rade by sme

chceli nepriamo uznať, že ‘produkt’ vo vašich

rukách je spoločným úsilím mnohých, nielen

tých, ktorých mená sú tu uvedené, pretože

vedome a často aj nevedome staviame na

skúsenostiach a znalostiach tých pred nami.

Na tomto mieste by sme chceli poďakovať

všetkým účastníčkam a účastníkom za

spoluvytvorenie stimulujúceho prostredia, bez

ktorého by sa táto publikácia nemohla narodiť,

ako aj všetkým prispievateľkám a prispievateľom

za ich trpezlivosť a dôveru v proces tvorby tejto

publikácie, a našim priateľkám a priateľom za ich

starostlivosť a pomoc.

12 12


The following text will introduce a few simple tools

and methods of tuning into ‘in-between’ space

through one’s own hearing and body as a tool

of a better understanding. These one-person

listening exercises are based on my field notes

written during Never-never school 2019, in the

‘empty spaces’ of Košice country around the

river Hornád. They are loosely inspired by ways

and methods of deep listening practice 4 of the

composer Pauline Oliveros (2005). For the purpose

of the universality of the text and its better

understanding, the technical language has been

changed into functional style. Thus, the following

guidelines and procedures should be more understandable

to the readers, who are not familiar

with the listening procedures and their forms of

realisation.

The exercises are divided into two parts. The first

part is soundwalk. It focuses on tuning into the

sound landscape and ways of walking through

the space in order to understand it through its

sonic qualities. Before I start to practically apply

each method, it is important to define the physical

space in which the listening will be done. The

ideal environment is the vague terrain 5 and mass

of the city that bounds it. This terrain is understood

as ‘place between places’. The place that

is a part of the city, but presents itself as created

unexpectedly in the inside, outside of the organisation

process of the city and its official structures.

It can be, for example, the place between

urban development, the railway and the river

Hornád. A strip of unorganised green landscape

and abandoned objects that are gradually taken

over back by nature. A place that looks like functional

structure only at the moment of the risk of

its loss, for example, when it is transformed into

a shopping centre, a building site of apartment

Nasledujúci text predstaví niekoľko

jednoduchých nástrojov a postupov, ako sa

naladiť na priestor ‘medzi’ prostredníctvom

vlastného sluchu a tela ako nástroja k lepšiemu

porozumeniu. Tieto cvičenia na počúvanie

pre jednu osobu vychádzajú z terénnych

poznámok zapísaných počas Never-never

school 2019, v ‘prázdnych miestach’ košickej

krajiny v okolí Hornádu. Sú voľne inšpirované

postupmi a metódami z praxe deep listening 4

skladateľky Pauline Oliveros (2005). Pre potreby

univerzálnosti textu a jeho lepšieho uchopenia

je technický jazyk nahradený funkčným štýlom.

Nasledujúce návody a postupy by tak mali

byť zrozumiteľné aj čitateľom, ktorí nie sú

oboznámení s postupmi počúvania a formami ich

realizácie.

Cvičenia sú rozdelené na dve časti. Prvá časť je

zvukovou prechádzkou. Venuje sa naladeniu sa

na zvukovú krajinu a spôsobom, ako priestorom

prechádzať s cieľom porozumieť mu cez jeho

sonické kvality. Predtým, než začnem prakticky

aplikovať jednotlivé postupy, si musím definovať

fyzický priestor, v ktorom budem počúvanie

realizovať. Ideálnym prostredím je vágny

terén 5 a hmota mesta, ktorou je ohraničený.

Takýmto terénom sa rozumie ‘priestor medzi

priestorom’. Miesto, ktoré je súčasťou mesta,

ale predstavuje a utvára sa nepredpokladane v

jeho vnútri, mimo organizácie v rámci systému a

jeho oficiálnych štruktúr. Ide napríklad o priestor

medzi mestskou zástavbou, železničnou traťou

a riekou Hornád. Pás neorganizovanej zelene

a opustených objektov, ktorých sa postupne

opäť zmocňuje príroda. Miesto, ktoré sa javí

ako funkčná štruktúra až v okamihu rizika jeho

straty, napríklad jeho transformáciou na nákupné

centrum, satelit apartmánových bytov a iných

-

Deep Listening: A Composer’s Sound Practice.

-

Deep Listening: A Composer’s Sound Practice.

13 13


buildings and other substances of the capitalistic

organisation. I choose my starting position at the

outer boundary of this place. My goal is to be able

to tune into the sound spectrum of the city that

will be slowly, during my walk, replaced by the

‘in-between’ area. From this collision and the following

change of state I will form the logic of the

following exercises.

In the second part I focus on my own immediate

analysis of heard. I am keeping a record of my experience

and feelings from the listening process

in my notebook. The way, in which my experience

and understanding of the sound is formed,

reflects my cultural background, knowledge,

memory and experiences. In this way, the record

can be an ideal bearer of my personal memory

with the ability of analysing the past ones.

hmôt kapitalistickej organizácie. Zvolím si svoju

štartovaciu pozíciu na vonkajšej hranici tohto

priestoru. Snahou je, aby som sa dokázala

naladiť na zvukové spektrum mesta, ktoré

postupne, počas chôdze, nahradím krajinou

‘medzi’. Z tohto stretu a následnej zmeny stavu

budem formovať logiku nasledujúcich cvičení.

V druhej časti sa sústredím na vlastnú

bezprostrednú analýzu počutého.

Prostredníctvom notesu zaznamenám svoje

skúsenosti a pocity z počúvania. Spôsob,

akým sa formuje moja skúsenosť a pochopenie

zvuku, reflektuje môj kultúrny kontext, poznanie,

pamäť a skúsenosti. Zápis tak vie byť ideálnym

nositeľom osobnej pamäti so schopnosťou

aktualizovať minulé.

Notes from the field Poznámky z terénu, Karolina Michalik, 2019

SOUNDWALK 6

I find a starting point located in the dynamic

urban environment, such as a café, square, or

a bench in a busy street. It should be a place

and location that is a part of my everyday

social reality and in which I feel comfortable,

safe, and natural. With three full deep breaths

I try to calm my body and my thoughts.

These breaths are calm, characterised by

the inhalation into the abdominal cavity, then

through the expansion of the ribs into the

rib cage, and up to the throat and clavicles.

Such breathing calms my nervous system.

I remember that stress and restlessness is

often caused by the lack of oxygen in the

body. A calm body and mind are the ideal

state for the listening practice. Firstly, I try

to listen to the sounds of my body, focus on

my breath, my heartbeat, and gradually turn

ZVUKOVÁ PRECHÁDZKA 6

Nájdem si východiskový bod umiestnený

v dynamickom urbánnom prostredí, ako

je kaviareň, námestie, prípadne lavička v

rušnej ulici. Má ísť o miesto a polohu, ktoré

je súčasťou mojej každodennej sociálnej

reality a v ktorej sa cítim pohodlne, bezpečne

a prirodzene. Prostredníctvom troch plných

nádychov sa snažím upokojiť svoje telo a

myšlienky. Ide o pokojné nádychy, ktoré sú

charakteristické nadychovaním sa do brušnej

dutiny, následne cez roztiahnutie rebier do

hrudného koša, až nahor do krku a kľúčnych

kostí. Takéto dýchanie upokojí moju nervovú

sústavu. Mám na pamäti, že stres a nepokoj

je často spôsobený nedostatkom kyslíka v

tele. Upokojená myseľ a telo sú ideálnym

stavom pre prax počúvania. Snažím sa

14 14


to the sounds near me through my hearing.

I remain this way. I move through my hearing

to the sounds further away from me. I analyse

them and recognise them. I am trying to

define the space I am in through my own

listening experience. I find the sound that is

the closest and the one that is the furthest

away from me. I do not necessarily try to give

meaning or find their physical source, I can

listen to the sound itself. I try to tune into the

dynamics and structure of the sound that I

hear and to find its tone and depth. If I get lost

in the process, I am not afraid of going back

to my breathing. I am not in a hurry, I devote

enough time and space to this exercise.

The point of reference is a complete tuning

to the sound landscape around me. From

passive hearing, I move to listening, where

I process and recognize the meaning and

context (Sterne, 2003, 2012). Learning this

method will guide me through the rest of the

exercises.

~

Now I am fully prepared to set on a journey

out, into the ‘in-between’ space, where

organised human structures are slowly being

replaced by the logic of nature. Slowly, I leave

my starting point. During this process, I make

sure that I leave as little traces as possible,

whether audio or visual. I try to be invisible.

I walk slowly, calm and at my own rhythm.

Again, I move slowly from the sounds near me

to those further away. I listen to my own steps

and how the environment reacts to them.

How does the surrounding interact with my

walk? Where does it stop, or which sound is

absorbed by the echo of my footsteps?

~

My phone is turned off or put in the flight

mode. The same is done with all the other

devices that can distract me or limit me.

The only guideline for me is the sound and

space that defines it. I do not let my duties, or

anything and anyone else, to distract me.

~

For orientation in space I do not use

exclusively paths defined by urban space

structure, such as pavement or road. Urban

infrastructure is only one of the possible ways

of movement. I try to leave the usual while

walking, and get off the sidewalks and roads.

I leave the visual and determine my direction

by listening. In the space, I follow the sounds

that attract me, I try to get to them as close

as possible. I am fully focused on listening.

I am not afraid to stop and look for the sound

that calls to me from the wide spectrum of

sounds. In the process of choosing, I do not

focus solely on loudness and intensity, but

15 15

najprv započúvať sa do zvukov môjho tela,

sústredím sa na vlastný dych, srdečný tep

a postupne sluchom prechádzam k zvukom

blízko mňa. Zotrvám. Presuniem sa sluchom

k zvukom, ktoré sú vzdialenejšie. Analyzujem

a spoznávam. Mojou snahou je si cez vlastnú

skúsenosť s počúvaním definovať priestor, v

ktorom som. Nájdem zvuk, ktorý sa nachádza

najbližšie a ten, ktorý je odo mňa najviac

vzdialený. Nesnažím sa nutne priradiť k

zvukom význam alebo nájsť ich fyzický zdroj,

môžem sa započúvať do zvuku ako takého.

Skúsim sa naladiť na dynamiku a štruktúru

zvuku, ktorý počujem a spoznať jeho tón a

hĺbku. Pokiaľ sa v procese stratím, nebojím sa

vrátiť späť na začiatok k dychu. Neponáhľam

sa, venujem tomuto cvičeniu dostatok času a

priestoru. Referenčným momentom je úplné

naladenie sa na zvukovú krajinu okolo mňa. Z

pasívneho počutia sa presuniem k počúvaniu,

pri ktorom spracovávam a rozoznávam

význam a kontext (Sterne, 2003, 2012).

Osvojenie si tejto metódy ma bude navigovať

počas zvyšných cvičení.

~

Takto pripravená môžem vyraziť na cestu von,

do priestoru ‘in-between’, kde sú organizované

ľudské štruktúry postupne nahrádzané logikou

prírody. Pomaly opustím môj východiskový

bod. Počas tohto procesu dbám na to, aby

som po sebe zanechala čo najmenšiu stopu,

či už zvukovú, alebo vizuálnu. Snažím sa

byť neviditeľnou. Kráčam pomaly v pokoji a

tempe, ktoré mi je pohodlné. Opäť sluchom

postupujem od zvukov v mojej blízkosti k tým

vzdialenejším. Počúvam vlastné kroky a to,

ako na ne reaguje okolie. Akým spôsobom

interaguje prostredie s mojou chôdzou? Kde

sa zastaví, prípadne, aký zvuk pohltí ozvena

mojich krokov?

~

Svoj telefón mám vypnutý alebo ho uvediem

do letového režimu. Toto isté zopakujem aj s

ostatnými zariadeniami, ktoré ma môžu rušiť,

respektíve inak limitovať. Jedinou vodiacou

líniou je pre mňa zvuk a priestor, ktorý ho

definuje. Nenechám sa rušiť povinnosťami, ani

nikým a ničím iným.

~

Pre orientáciu v priestore nepoužívam

výhradne trasy definované štruktúrou

urbánneho priestoru, ako je chodník alebo

cesta. Mestská infraštruktúra predstavuje

len jeden z možných spôsobov pohybu.

Snažím sa pri chôdzi opustiť zaužívané a zísť

z chodníka a cesty. Opustím vizuálne a určím

si svoj smer pomocou počúvania. V priestore

nasledujem zvuky, ktoré ma zaujali, snažím

sa k nim priblížiť čo najbližšie. Počúvam


I try to perceive the offered sound structures

as a whole and I divide them after this. I do

not create hierarchies. In this way I move

forward – I find the sound source – I get closer

to it and I explore it by hearing – I find a new

sound source.. How did the sound change as

I approached it and recognised its origin? Did

I feel and hear the same thing? How did I work

with my own focus and tuning to this sound?

~

I change my tempo from time to time. I stop

and stay that way. I go back to the first part

and tune in the breathing for a moment. I start

listening from the start.

~

If I get to an intense source of sound while

walking, the one that replaces the entire

sound landscape with its noise, I am not

afraid to face it. Such a source can be, for

example, a busy road for motorists, a railway,

or a crossing, or even a nearby factory. I let

the mass noise take over me and I remain

in this state. I try to find structures in this

great cacophony and slowly move between

them by listening. This experience provides

an important reference point to my further

activities.

~

As soon as I leave the sonic landscape of

urban structures and head to explore the

sounds of the ‘in-between’ place, I focus

on the differences between industrialized

part and the place that is not affected by the

human activity, or is abandoned by people.

I follow all small sonic details that surround

me and those over the horizon. I walk of the

road and I follow the sound. I let myself to be

absorbed by the sound landscape hidden

in the tall grass and untreated surfaces.

I listen to the structures of communication

between crickets and other insects living in

these places. The in-between places usually

offer a wide biodiversity that only shows itself

gradually. I find a place, where I stay for at

least twenty minutes. I limit my movement

and sounds of my body to the minimum. The

land in my immediate proximity has to get

used to me, calmness and patience will help.

At the beginning, this place was defined as

empty and un-structuralised – it only appears

that way from one point of view, that of the

organisation defined by human activity. If

I stop to see this perspective as the only

possible, different organic and inorganic

structures appear right in front of me.

~

In the process of listening, I leave the position

of a human being and I try to tune into

the site through its inanimate actors. I try

sústredene. Nebojím sa zastaviť sa a v

spektre rôznych zvukov, ktoré ma obklopujú,

nájsť ten, s ktorým sa cítim spriaznená. Pri

výbere sa neorientujem výhradne hlasitosťou

a intenzitou, snažím sa vnímať ponúkané

zvukové štruktúry celistvo a až následne

selektovať. Nevytváram hierarchie. Týmto

spôsobom postupujem v priestore ďalej –

nájdem zvukový zdroj – postupne sa k nemu

priblížim a sluchom ho preskúmam – nájdem

si nový zdroj zvuku. Akým spôsobom sa

zvuk zmenil tým, že som sa k nemu priblížila

a spoznala jeho pôvod? Stále som cítila a

počula to isté? Ako som pracovala s vlastným

sústredením a naladením sa na tento zvuk?

~

Z času na čas zmením svoj rytmus chôdze.

Zastavím sa a zotrvám. Vrátim sa späť k

úvodnej časti a naladím sa na daný okamih

cez hlboké dýchanie. Začnem počúvať

odznova.

~

Ak sa počas chôdze dostanem k intenzívnemu

zdroju zvuku, ktorý svojím hlukom nahradí

a postupne pohltí ostatnú zvukovú krajinu,

nebojím sa mu čeliť. Takýmto zdrojom môže

byť frekventovaná cesta pre motoristov,

železničná trať alebo priecestie, prípadne

neďaleká továreň. Nechám sa pohltiť masou

hluku a zotrvám v tomto stave. Skúsim v tejto

veľkej kakofónii nájsť štruktúry a postupne sa

sluchom presúvať medzi nimi. Táto skúsenosť

poskytne dôležitý referenčný bod môjho

ďalšieho počúvania.

~

Hneď ako zanechám sonickú krajinu

mestských štruktúr a vydám sa na zvukový

prieskum prostredia ‘medzi’, sústredím

sa na rozdiely medzi industrializovanou

časťou priestoru a priestorom, ktorý nie je

ovplyvnený ľudskou aktivitou, prípadne ho

človek opustil. Nasledujem všetky malé

sonické detaily, ktorými som obklopená,

ale aj tie, nachádzajúce sa za horizontom.

Zídem z cesty a nasledujem zvuk. Nechám

sa pohltiť zvukovou krajinou skrývajúcou sa

vo vysokej tráve a neupravených plochách.

Započúvam sa do štruktúr komunikácie

cvrčkov a iného hmyzu, ktorý tieto miesta

obýva. Priestory ‘medzi’ zväčša ponúkajú

bohatú biodiverzitu, ktorá sa mi odkryje až

postupne. Nájdem si miesto, v ktorom zotrvám

aspoň dvadsať minút. Limitujem svoj pohyb

a zvuky môjho tela na minimum. Krajina v

mojej bezprostrednej blízkosti si na mňa musí

zvyknúť, a to dosiahnem časom a pokojom.

V úvode bol tento priestor definovaný ako

prázdny a neštruktúrovaný – javí sa však takto

len z hľadiska jedného druhu organizácie

16 16


different positions – I lie down on the grass

and perceive the sound that surrounds me

from its perspective, I climb up the tree and

I listen to the landscape from the position of

the birds. I am not afraid to play with the place

without the need of organising it. I silence the

inner criticizing voice. No one is evaluating

me; no moral judgements are formed and

neither is anybody looking. The well-known

and established gestures are just one of the

possible ways of understanding the world.

I put away the social structures, expectations

and narratives and I replace them by my

own or simulated structures of non-human

actors. I swap the theory for action. I am not

afraid to be naive. I experiment. I focus on the

process as such, without the need to expect

any results. I am open to everything that

I can listen to. Instead of the position of the

designer of the situation I choose the fusion

with the surrounding sonic landscape.

I try not to think about the time spent by

listening during my exercises. Time is not an

important factor in listening and the attention

I give to it can only pointlessly lead me away

from what is important – the sound. What is

important, is to listen and not to be afraid of

getting lost in this process.

~

If it is possible, I try to walk the same way

in the different times of day; early in the

morning, or late in the evening. Or I repeat

the same route in different seasons, and

I observe how the sound landscape and my

associations change.

~

These exercises can be also done in a larger

group of people, but I must insist that the

listeners should keep a certain distance

between them. The process of getting lost

within the sound of landscape shall not be

interrupted by the presence of other elements.

NOTEBOOK

I write my personal experience and findings

into my notebook. Also, I record my feelings

from the terrain. I try to avoid the classical

lineartiy of notes. It is not important to

detailly record the experience, but to give

a large space to your own imagination and

associations. I leave the typical forms and

I create an imaginary map, graph, fragment,

haiku, doodle drawing. I take a small object

from the ‘in-between’ place and I draw it in,

I create my own herbarium. I am the one, who

defines my own methodology and ways. It

is not necessary for the notes to reflect the

truth. I add my own meanings to the sounds.

Not knowing is welcome. I give space to my

17 17

definovaného ľudskou aktivitou. Pokiaľ

prestanem chápať túto perspektívu ako jedinú

možnú, objavia sa predo mnou rozličné

organické a anorganické štruktúry.

~

V procese počúvania opustím pozíciu

človeka a snažím sa naladiťna priestor cez

jeho neživých aktérov. Vystriedam rozličné

polohy – ľahnem si do trávy a vnímam okolitý

zvuk z jej perspektívy, vyšplhám sa na strom

a započúvam sa do krajiny z pozície vtákov.

Nebojím sa s priestorom hrať bez nutnosti ho

organizovať. Umlčím vnútorný kritický hlas.

Nikto ma nehodnotí, neformuje morálne súdy

a ani sa na mňa nepozerá. Dôverne známe

a zaužívané gestá sú len jedným z možných

spôsobov chápania sveta. Sociálne štruktúry,

očakávania a naratívy odložím, nahradím ich

vlastnými alebo simulujem štruktúry mimoľudských

aktérov. Vymením teóriu za akciu.

Nebojím sa byť naivná. Experimentujem.

Sústreďujem sa na samotný proces, bez

potreby očakávať výsledky. Som otvorená

všetkému, čo počujem. Namiesto pozície

dizajnéra situácie uprednostním snahu o

splynutie s okolitou zvukovou krajinou.

~

Pri jednotlivých cvičeniach sa snažím

nemyslieť na čas strávený počúvaním. Čas

nepredstavuje dôležitý faktor pri počúvaní

a pozornosť, ktorú by som mu venovala

ma môže zbytočne rozptyľovať od toho

podstatného – od zvuku. Dôležité je počúvať a

nebáť sa v tomto procese stratiť.

~

Ak mám možnosť, skúsim absolvovať rovnakú

trasu v rôznych častiach dňa; skoro ráno,

alebo neskoro večer. Prípadne zopakujem

túto trasu v rozličných ročných obdobiach

a pozorujem, ako sa mení zvuková krajina a

moje asociácie.

~

Tieto cvičenia je možné absolvovať aj vo väčšej

skupine ľudí. Dbám ale pritom na dostatočný

odstup medzi jednotlivými počúvajúcimi.

Moje strácanie sa vo zvuku krajiny nemá byť

prerušované prítomnosťou iných elementov.

NOTES

Zážitky a poznatky z počúvania si zapíšem

do môjho zápisníka. Rovnako zaznamenám

moje pocity z terénu. Snažím sa vyhnúť

klasickej lineárnej forme zápisu. Nie je

dôležité podrobne dokumentovať zažité, ale

poskytnúť čo najväčší priestor vlastnej fantázii

a asociáciám. Opustím klasické formy a

vytvorím si imaginárnu mapu, graf, fragment,

haiku, doodle kresbu. Zoberiem si z priestoru

‘medzi’ malý nájdený objekt a obkreslím ho,


imagination and I am not afraid to dive into it.

I create my own stories and I add more than

expected. I am not afraid to be silly at writing,

or to ask myself stupid questions in the notes.

I want to be naive!

~

In my memory, I go back to the starting

point, where I began with my breathing

exercise. In my mind, I slowly move from this

point through all the sound moments that

I experienced during my walk, or to those

that are stuck in my memory. I record the

moments in my notes, and I mark them on my

map. I work with my own logic in organizing

these moments on the map, correct placing

is not necessary. Geographical view is only

one of the options. I draw a map based on

different principles, such as the intensity

of the sound, its harmony and dynamics,

or associations evoked in me. I create a

few maps like this and compare them. The

fascinating feature of sound is its ability to

take me back to the place and situation,

where I experienced it. My sound memory is

very strong and it can completely recreate the

experienced situation. The sound experience

is, unlike the visual experience, linear and

lasts over time.

vytvorím si vlastný herbár. Ja som tá, ktorá

si definuje vlastnú metodológiu a postupy.

Nie je nutné, aby sa zápis snažil reflektovať

skutočnosť. Pridelím zvukom vlastné významy.

Je vítané nevedieť. Dám priestor imaginácii a

nebojím sa do nej ponoriť. Vytváram si vlastné

príbehy a prekračujem rámec očakávaného.

Nebojím sa byť pri zápise hlúpa a pýtať sa

samej seba nezmyselné otázky. Chcem byť

naivná!

~

Vrátim sa v pamäti späť do východiskového

bodu, v ktorom som začala s dychovým

cvičením. Presuniem sa v mysli postupne

z tohto bodu cez všetky zvukové momenty,

ktoré som počas chôdze zažila, respektíve

tie, ktoré mi utkveli v pamäti. Jednotlivé

momenty zaznačím v notese a vyznačím

z nich mapu. Pracujem s vlastnou logikou

usporiadania týchto okamihov v mape, nie

je nutné sa fixovať na ich umiestnenie v

priestore. Geografické zobrazenie je len jedno

z možných. Zakreslím mapu na základe iných

princípov, ako intenzity zvuku, jeho harmónie

a dynamiky, prípadne asociácií, ktoré vo mne

vyvolal. Vytvorím si niekoľko takýchto máp a

porovnám ich. Fascinujúcou vlastnosťou zvuku

je jeho schopnosť vrátiť ma späť na miesto a do

situácie, v ktorej som ho zažila. Moja zvuková

pamäť je veľmi silná a vie komplexne znovu

vyvolať prežitú situáciu. Zvuková skúsenosť je,

na rozdiel od obrazu, lineárna a trvá v čase.

Notes from the field Poznámky z terénu, Nina Vukadin, 2019

18 18


~

The way I experience sound is constantly

shaped under the influence of my experience

and knowledge. After a while, I go back to

my notes. How did my memory of the sound

change or update?

These exercises helped me to understand the

meaning of soundwalks. Through the empirical

methods, I learnt the procedures of tuning into

the sound landscape that surrounds me and

its individual components. The methodology of

listening allowed me to identify and understand

one’s own experience with sound in acoustic

urban environment, where the senses are

primarily accustomed to work with the visual

perceptions. I will try to introduce these methods

into my everyday practice and make them into

full-fledged elements of social reality at a time,

when it is still possible to focus on the invisible

that does not speak to me through the image,

but through sound. The near future brings much

more noise into our lives that emancipates from

the human organisation of time and it becomes

autonomous. Until the mechanisms of capitalism

gain independence from manual human labour,

they overcome temporality and never stop. The

crickets in the ‘in-between’ space between the

river Hornád and urban matter will probably

sound still the same way, but no one will be able

to hear them anymore. Organic noise producers

have to sleep, but their technological counterpart

will never get tired and quiet and will keep me in

the constant tension through the noise that will

be very difficult to tune into.

~

Spôsob, akým vnímam zvuk, sa neustále

formuje vplyvom mojich skúseností a

poznatkov. S odstupom času sa vrátim späť k

svojim zápisom. Akým spôsobom sa zmenila

alebo aktualizovala spomienka na zvuk?

Tieto cvičenia mi pomohli pochopiť význam

zvukových prechádzok. Pomocou empirických

metód som si osvojila postupy naladenia sa

na zvukovú krajinu, ktorá ma obklopuje a jej

jednotlivé komponenty. Metodológia počúvania

umožnila identifikovať a porozumieť vlastnej

skúsenosti so zvukom v akustickom urbánnom

prostredí, kde sú zmysly primárne navyknuté na

spracovávanie vizuálnych vnemov. Pokúsim sa

tieto postupy uviesť do mojej každodennej praxe

a vytvoriť z nich plnohodnotné prvky sociálnej

reality v dobe, v ktorej je ešte stále možné naladiť

sa na to neviditeľné, ktoré ku mne neprehovára

obrazom, ale sonicky. Blízka budúcnosť totiž

so sebou prinesie omnoho viac hluku, ktorý sa

emancipuje od ľudskej organizácie času a stane

sa autonómnym. Pokiaľ mechanizmy kapitalizmu

získajú nezávislosť od potreby manuálnej

ľudskej práce, prekonajú časovosť a nikdy sa

nezastavia. Cvrčky v priestore ‘medzi’ medzi

Hornádom a mestskou hmotou budú zrejme

znieť stále, nikto ich však už nebude môcť počuť.

Organickí výrobcovia hluku musia spať, ale ich

technologický náprotivok, ktorý sa nikdy neunaví

a nestíchne, ma prostredníctvom hluku bude

udržiavať v neustálom napätí, na ktoré sa len

ťažko budem schopná naladiť.

Translated from Slovak original.

19 19


BASIC INFORMATION

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE

Learning and education is a process that takes

place in our lives on a daily basis. We automatically

associate it with a picture of a school building,

that we attended, a dreaded teacher, language

courses, or exams. However, learning does occur,

in banal situations, in various places, in communities,

or even over a glass of beer. In situations,

where an organized process of teaching is usually

not expected. The aim of our work at the summer

school is to bring attention to learning as a complex

social phenomenon that can also take place

outside the institutionalized education, where an

individual does not acquire only specific knowledge,

but also is able to develop herself, her community,

create the meaning and have an impact on

the society in which we live, through social interaction

and interaction with the physical environment

(Skljarszka, 2019).

Although in SPOLKA we love chaos and punk and

spontaneity, the decisions about the process, aims

and methods of learning had been created responsibly

and in a structured way. As expected, in the

process of creating, we have set the topic and areas

of the city that we want to explore, and a clear

research question. What stories does the place by

the river Hornád afford? Around the question, we

had built the design-research process composed

of two successive parts of the summer school: a.)

mapping – collection of information and individual

observations; b.) creating utopia – alternative

futures of the city. 7

This was followed by the selection of various research

methods and methodologies, the selection

of appropriate literature followed by contacting

experts and people from the field, program, accommodation,

food, material and so on. We have

created a ‘theoretical reader’ that was available to

the participants in electronic and printed form in

advance.

Učenie a vzdelávanie je proces, ktorý sa

dennodenne odohráva v našich životoch.

Automaticky si ho spájame s konceptmi, ako

budova školy, ktorú sme navštevovali, obávaná

učiteľka, jazykové kurzy či maturita. Učenie

však prebieha aj v banálnych situáciách,

na rôznych miestach a v komunitách či

pokojne aj nad pohárom piva. V situáciách, v

ktorých organizovaný proces učenia zvyčajne

neočakávame. Cieľom našej práce na letnej škole

je priniesť do pozornosti učenie ako komplexný

sociálny fenomén, ktorý môže prebiehať aj mimo

inštitucionalizovaného vzdelávania, v ktorom si

jedinec neosvojuje len určité vedomosti, ale je

schopný prostredníctvom sociálnej interakcie a

interakcie s fyzickým priestorom formovať seba,

svoju komunitu, vytvárať význam a mať dopad na

spoločnosť, v ktorej žije (Skljarszka, 2019).

Aj napriek tomu, že milujeme chaos, punk a

spontánnosť, rozhodnutia o procese, cieľoch

a metódach učenia sa vytvárali zodpovedne a

štruktúrovane. Ako je očakávané, pri procese

vytvárania sme si stanovili tému a oblasti mesta,

ktoré chceme skúmať a jasnú výskumnú otázku.

Aké príbehy umožňuje priestor okolia Hornádu?

Okolo nej sme koncipovali výskumno-dizajnový

proces v dvoch na seba nadväzujúcich častiach

letnej školy: mapovanie – zber informácií a

individuálnych pozorovaní; a vytváranie utópií –

alternatívnych budúcností miesta. 7

Potom nasledoval výber rôznorodých

výskumných metód a metodológií, výber vhodnej

literatúry a následne oslovovanie expertov a ľudí

z praxe, program, ubytovanie, jedlo, materiál

a podobne. Vytvorili sme ‘teoretický reader’,

ktorý bol vopred k dispozícii účastníčkam v

elektronickej a v tlačenej podobe.

V tejto sekcii sme sa však rozhodli rozprávať viac

Kajet journal.

20 20


In this section, we have decided to talk more about

our values and principles that had influenced the

special ‘JUJU’, the energy of our summer school

- difficult to describe chronologically and methodologically.

Some of them are trivial, covering casual everyday

life, but even more important in the world, where

important things – freedom, love, and identity – are

getting lost in excel sheets and direct instructions.

The process, especially the creation of these

principles, is a never-ending process and it is open

to the entire team – participants, guests, random

passers-by. We have succeeded to create a philosophy

with which we have decided to liberate our

education about spaces, places and the city during

ten days of coexistence and learning together.

We have imagined an alternative to traditional

educational processes, based on inspirations and

our experience of various educational systems

all over the world, or even from our own teaching

practices (mainly from non-formal, high-school

and university education). We are inspired by the

works of critical sociological theories of education

(Illich, 2018, Ward, 1973); social theory of learning

and communities of practice (Wenger, 1998); the

symmetric approach to research inspired by symmetrical

archaeology (Withmore 2007; Bloor and

Stochel, 2015); theories of network (Latour, 2005,

Bloor, 1991) and principles of phenomenology.

The principles are enriched by our testimonies

of as, organizers and participants of the summer

school. They are a combination of notes from

interviews with other participants, and our own

observations. The aim was to preserve human

and authentic tone to our experience. Testimonies

are short excerpts of the dailiness of the summer

school in the form of simple ethnographic notes

(Dvořáčková et. Al., 2005). We believe that other

texts and approaches of the contributors in this

publication complete and create the whole picture

of our experience and anchor our dreams in reality.

The whole process and principles of the summer

school are documented throughout this publication.

It is a testimony that alternative education

is possible, even though implementation may be

accompanied by difficulties and imperfections. The

implementation itself is learning as well.

Welcome to the summer school that we have

always wanted to attend! These are our dreams!

FOR THE COMMUNITY AND WITHOUT DISCI-

PLINE BORDERS

We believe that education has means for community

creation as well as a community can form

o našich hodnotách a princípoch, ktoré vytvárajú

to špeciálne JUJU (džu džu), energiu našej letnej

školy, ktorú je ťažké popísať chronologicky a

metodicky.

Niektoré sú banálne, každodenné, ale o to

dôležitejšie vo svete, v ktorom sa v tabuľkách

a pokynoch strácajú veci podstatné – sloboda,

láska a identita. Vytváranie týchto princípov

je nikdy nekončiacim procesom, ktorý je

otvorený celému kolektívu – účastníkom,

hosťom, náhodným okoloidúcim. Podarilo sa

nám vytvoriť filozofiu, s ktorou sme sa rozhodli

oslobodzovať naše vzdelávanie o priestore a

meste počas desiatich dní kolektívneho spolužitia

a spoločného učenia sa.

Vysnívali sme si alternatívu k tradičnému

vzdelávaciemu procesu na základe mnohých

inšpirácií a skúseností ako užívateliek rôznych

vzdelávacích systémov po svete alebo z našej

vlastnej pedagogickej praxe (prevažne z

neformálneho vzdelávania, stredoškolského

a univerzitného vzdelávania). Inšpirujeme

sa prácami kritických sociologických teórií

vzdelávania (Illich, 2018, Ward, 1973); sociálnej

teórie učenia sa a odborných komunít –

communities of practice (Wenger, 1998);

symetrickým prístupom k bádaniu inšpirovaným

symetrickou archeológiou (Withmore, 2007; Bloor

and Stockelová, 2015); teóriami sietí (Latour,

2005; Bloor, 1991) a princípmi fenomenológie.

Princípy dopĺňame svedectvami nás ako

organizátoriek a účastníčok letnej školy. Sú

kombináciou poznámok z rozhovorov s ostatnými

účastníčkami a našich vlastných pozorovaní.

Cieľom bolo ponechať ľudskosť a autentickosť.

Svedectvá sú preto krátke výňatky každodennosti

letnej školy vo forme jednoduchých

etnografických zápiskov (Dvořáčková et.

al., 2005). Veríme, že ďalšie texty a prístupy

prispievateľov v tejto publikácii dopĺňajú a

vytvárajú celistvý obraz a kotvia tieto naše sny v

realite.

Proces a princípy letnej školy dokumentujeme

prostredníctvom tejto publikácie, ktorá je

svedectvom toho, že alternatíva vzdelávania

je možná, aj keď môže byť jej realizácia

sprevádzaná ťažkosťami a nedokonalosťami. Aj

realizácia sama o sebe je učením sa.

Vitajte v škole, akú sme samy vždy chceli

navštevovať! Toto sú naše sny!

KOMUNITNE A BEZ HRANÍC DISCIPLÍN

Veríme, že vzdelanie je prostriedkom vytvárania

komunít a naopak, komunita môže byť

21 21


an education. We support the creation of common

rituals and space for reflection in the open and

safe plenum. We dedicate time to random and

unplanned conversations over a beer, or food,

or during a walk. We believe that the community

is formed when we experience exceptional and

magical moments together.

In our school, we erase the boundaries of scientific

disciplines, and we create space to move freely

between them. We are not afraid, and we try to

look for a common language and vocabulary,

whether we are sociologists, architects, lawyers,

or biologists. We seek mutual understanding and

respect for the fields that we build on, as well as

friendships that help us overcome the differences.

By game, collective “family-like” breakfast, silence,

exploration, and creation. Tolerance, open and

honest discussion and love help us to overcome

the differences, to avoid conflicts and create an

understanding community that we desire.

Because community and relationships are created

outside of the closed offices.

“We are walking with the biologist, Mr. Uhrin. We

walk and comment on everything that he sees, we

stop every 20-30 meters. He talks about birches.

The birch trees grow on the bevelled areas first,

they are durable and they prepare the soil and

climate for other plants… we go in line around the

river, the heron flew over, all of us are gazing at it…

in the same moment, a small tornado is formed on

the surface of Hornád. We stand in silence. I do not

understand what had just happened… I can only

describe it as a magical moment…”

“…as we move, I talk to a sociologist from Hungary…

She asks me about the methods that I use

in my practice… She tells me about her favourite

theories of materiality and post-structuralism…”

prostriedkom k vzdelaniu. Podporujeme vznik

spoločných rituálov a priestoru na reflexiu v

otvorenom a bezpečnom pléne. Dedikujeme čas

na náhodné a neplánované konverzácie pri pive,

jedle, počas prechádzky. Veríme, že komunita

sa tvorí vtedy, keď spolu zažívame výnimočné a

magické chvíle.

V našej škole mažeme hranice vedeckých

disciplín a vytvárame priestor na slobodné

pohybovanie sa medzi nimi. Nebojíme sa a

skúšame hľadať spoločný jazyk a slovník, či už

sme sociologičky, architektky, právničky, alebo

biologičky. Hľadáme vzájomné pochopenie a

úctu pre odbory, z ktorých vychádzame, ako aj

priateľstvá, ktoré nám naše rozdiely pomáhajú

prekonávať. Hrou, spoločnými raňajkami, tichom,

skúmaním, tvorením. Tolerancia, otvorená

a úprimná diskusia a láska nám pomáhajú

prekonávať rozdiely, predchádzať konfliktom a

vytvárať chápavú komunitu, po ktorej túžime.

Pretože komunita a vzťahy vznikajú mimo

uzavretých kancelárií.

“prechádzame sa s ekológom pánom Uhrinom.

Chodíme a komentuje všetko, čo vidí, zastavujeme

sa každých 20 – 30 m. Hovorí o brezách. Brezy

vyrastajú na vykosených priestranstvách ako

prvé, sú odolné a pripravujú pôdu a klímu pre iné

rastliny... ideme v zástupe okolo rieky, preletela

volavka, všetci sme sa za ňou obzreli. V tom istom

momente sa na hladine Hornádu vytvorilo malé

tornádo. Stojíme tam v tichosti. Nechápem, čo

sa práve stalo... viem to popísať len ako magický

moment…”

“... pri presune sa rozprávam so sociologičkou z

Maďarska... pýta sa ma na metódy, ktoré v praxi

používam... Rozpráva mi o teóriách materiality a

post-štrukturalizme…”

NOT NORMAL, NONFORMAL

In our school, we do not need coverage or blessing

of any institution, the enclosed building, desks, nor

boards. Our school is the streets and corners of

our city. No borders and no restrictions. A cultural

centre, a pub or a flat can become a school. It is

a place we can transform, a place, where we can

return from our adventures and work together. The

gates of our school are not closed, on the contrary,

we welcome visitors and random passers-by – it is

a space for learning for all of us.

We are not drawn by the desire for success and

star-like performances, publications in prestigious

magazines, nor diplomas. Our motivation is the

feedback of our colleagues, friends, our love for

knowledge and, especially, the desire to change

NENORMÁLNE, NEFORMÁLNE

V našej škole nepotrebujeme zastrešenie ani

požehnanie inštitúcie, uzavretú budovu, lavice

ani tabule. Našou školou sú zákutia nášho mesta,

bez hraníc a obmedzení. Školou sa môže stať

kultúrne centrum, krčma alebo byt. Je to miesto,

ktoré môžeme transformovať, miesto, na ktoré

sa môžeme vrátiť z našich dobrodružstiev a kde

môžeme spoločne pracovať. Brány našej školy

nezatvárame, naopak sme otvorené návštevám

a náhodným okoloidúcim – je priestorom na

vzdelávanie pre nás všetkých.

Netiahne nás túžba po úspechu a hviezdnych

výkonoch, publikáciách v prestížnych časopisoch

ani diplomoch. Našou motiváciou je spätná väzba

našich kolegýň a kolegov, priateliek a priateľov,

22 22


our city for the better. Anyone, who joins us,

becomes a teacher, a mentor, or expert and all of

us take responsibility, not only for our learning but

also for the learning of the others.

All of you can become one as well.

“… we are sitting on the grass under a tree, we

have placed the artefacts and notebooks filled with

notes in front of us, we share and we discuss. It is

30 degrees outside… the shade is not protecting

us. It is the first time that all of us meet, through the

points of our interest and observations we learn

what we have in common and what are differences

between us… There is a laid down grass on the

small meadow under the tree … that was our first

“classroom”. The residue of our first contact with

the place, as we got to know each other and had

lunch together. Mr. Uhrín is coming…”

“… the place of Tabačka is great! The floor is still

sticky from the beer that was spilled about a week

ago, there is a stage, a bar, where we have our sour

jellyfish and hectolitres of coffee…”

“…it is a nice change that all of us are friends, we

are not competing for the attention or leadership

within the groups… I do not know why it is so…

kind honesty is in the air… Even though I am tired,

I do not feel the pressure… this feeling is liberating...”

DISCOVER FREELY

We did not forget how to freely discover the world

in our school. On the contrary. We encourage the

return to the child wanderings and small adventures.

We have time and space to get lost, even to

do nothing for a while, only to wonder and marvel.

Time to enjoy and experience the city. Time to be

alone, when I need it and to have the right to slow

down. Tasks, aims and topics help us to structure

our work and to connect the individual approaches.

However, they are not strict and decisive.

Each of us can freely choose her own direction,

method, and form, which opens the space to the

new unconventional perspective. We alternate the

activities in which one can work alone, work in a

small team, and discussions and exercises of the

entire group.

láska k poznaniu a najmä chuť naše mesto meniť

k lepšiemu.

Každý, kto sa k nám pridá sa stáva učiteľkou,

mentorkou alebo expertkou a každá preberáme

zodpovednosť nielen za naše vlastné učenie, ale

aj za učenie iných.

Každá jedna z vás sa ňou môže stať tiež.

“… sedíme na tráve pod stromom, pred nami

máme rozložené artefakty a bloky plné zápiskov,

zdieľame a diskutujeme. Vonku je 30 stupňov…

tieň nás nechráni. Je to prvýkrát, keď sa všetci

stretávame, cez body nášho záujmu a pozorovaní

zisťujeme, čo nás spája a čo odlišuje... Na malej

lúke je na mieste pod stromom vyležaná tráva…

naša prvá ‘trieda’. Pozostatok po tom, ako sme

si zdieľali prvé kontakty s priestorom, ako sme sa

zoznamovali a spoločne obedovali. Prichádza pán

Uhrin… ”

“... priestor Tabačky je skvelý! Podlaha sa ešte

lepí od piva, ktoré sa tu rozlialo asi pred týždňom,

máme tu pódium, bar, na ktorom máme rozložené

kyslé želé rybičky a hektolitre kávy…”

“...je príjemnou zmenou, že sme tu všetci priatelia,

nepredbiehame sa o pozornosť ani o vodcovstvo

v skupinách... neviem, čím to je, ale vo vzduchu

visí láskavá úprimnosť… som síce unavená, ale

necítim tlak… tento pocit oslobodzuje.”

SLOBODNE OBJAVOVAŤ

V našej škole sme nezabudli slobodne objavovať

svet. Naopak. Podporujeme návrat k detským

potulkám a malým dobrodružstvám. Máme čas

a priestor stratiť sa, dokonca chvíľu nič nerobiť,

len sa čudovať. Čas prežívať a užívať si mesto.

Čas byť sama, keď potrebujem, a mať právo

spomaliť. Zadania, ciele a témy nám pomáhajú

našu prácu štruktúrovať a prepájať jednotlivé

prístupy. Nie sú však striktné a určujúce. Každá

z nás si môže slobodne vybrať svoje smerovanie,

metódu a formu, čím otvárame priestor novým

a nekonvenčným pohľadom. Striedame aktivity,

v ktorých môže človek pracovať sám, venujeme

sa práci v malom tíme aj diskusiám a cvičeniam

celého kolektívu.

We use traditional tools – maps, statistics, texts,

seminars, and lectures. Nevertheless, our beloved

books are balanced with the fieldwork with bare

hands and our own tools of knowledge – sight,

smell, touch, and hearing. We like our hands dirty

and trousers shabby from climbing through the

fences, channels, and dense vegetation of city

jungles. A sincere conversation with a cyclist, observation

of the garbage in the river, the touch and

Používame tradičné nástroje – mapy, štatistiky,

texty, semináre a prednášky. Naše milované

knihy vyvažujeme prácou v teréne a holými

rukami a vlastnými nástrojmi poznania –

zrakom, čuchom, hmatom a sluchom. Ruky

máme rady špinavé, nohavice ošúchané od

preliezania plotov, kanálov a hustých porastov

mestských džunglí. Úprimný rozhovor s

cyklistom, pozorovanie odpadkov v rieke, dotyk

23 23


gentle impact on the dailiness, are balanced by

the academic theories and approaches as building

blocks of our experience. We create and learn

through the interaction with physical representations

not only with the mental ones. We do not

reduce the collection of knowledge only to rational

and objective perceptions. We complement them

with individual feelings controlled by the guided

method.

a citlivý zásah do každodennosti vyvažujú

akademické teórie a prístupy, ktoré nás formujú.

Tvoríme a učíme sa cez kontakt s fyzickými

reprezentáciami, nielen myšlienkovými. Zbieranie

poznatkov neredukujeme len na racionálne a

objektívne vnemy. Dopĺňame ich o individuálne

pocity kontrolované riadenou metódou.

Každý si môže vybrať svoju cestu k poznaniu.

Everyone can choose his own way to knowledge.

“Day one… we are crossing the rails of the railway

and the thicket opens in front of me, where the

paths disappear. The silence is disturbed by the

hiss of birches and trees. We received binoculars,

plastic boxes, zip locks, magnifying glasses and

electronic devices that capture electromagnetic

waves. I am supposed to walk and perceive, collect

the artefacts. We are getting lost and found. One of

us is collecting flowers, fruits from the gardens into

the little box, the other is making quick sketches of

the settlement unit that tower up on the hill in the

distance, others are writing some notes in their

notebooks. Some of them are alone, the others in

groups…”

“I got the place and material for my own project.

I am going to dig up just the topmost layer of the

soil. The other two people are joining me, helping.

We are talking about human archaeology, thinking

about how we can create the grid, a 3D model in

which we can measure and explore the time when

there was a shoe or a can… The friends have left,

I stayed alone… I am digging, my trousers are all

dirty… a family walks out of the thicket… they carry

water and some plastic canvas… they are careful

not to step on my dug-out space... they live here in

the forest…”

“ Hana: …can you hear it?

Zuzana: …I can‘t…

Hana: …exactly…”

COURAGE AND RESPONSIBILITY

We are both afraid and unsure about our decisions

and actions. Nevertheless, we are not afraid

to lose, try, and test. We admit our mistakes and

imperfections and we create safe space for the experiment

by the atmosphere without strict control,

where all of us can make mistakes. At the same

time, we put the responsibility in the hands of every

participant. We build mutual trust and confidence

in the process with our participants through sincere

communication, an open mind, and feedback.

We let the group suggest and decide on the

changes, approaches, and methods.

We are not afraid to present unprecedented,

“Prvý deň... prechádzame cez železničné koľaje

a otvára sa predo mnou húština, kde sa cestičky

strácajú. Ticho narúša šum briez a stromov.

Dostávame do rúk ďalekohľady, plastové škatuľky,

ziplocky, lupy a elektronické zariadenia, ktoré

zachytávajú elektro-magnetické vlny. Mám sa

prejsť a vnímať, zbierať artefakty. Strácame sa

a nachádzame. Jedna zbiera kvety a plody zo

záhrad do malej škatuľky, druhá robí rýchle skice

sídliska, ktoré sa týčia na kopci v diaľke, iní píšu

poznámky do svojich blokov. Niektorí sami, iní v

skupinkách…”

“Dostala som priestor a materiál na svoj vlastný

projekt. Idem vyhrabávať len najvrchnejšiu

vrstvu zeme. Pridávajú sa ďalší dvaja, pomáhajú.

Rozprávame sa o ľudskej archeológii, vymýšľame,

ako by sme mohli vytvoriť mriežku, 3D model, v

ktorom by sme vedeli merať a skúmať čas, keď

bola topánka alebo plechovka... Priatelia odišli,

zostala som sama... hrabem, nohavice mám celé

špinavé... z krovia vychádza rodina... nesú vodu a

nejaké plachty... dávajú pozor, aby mi nepošliapali

môj vykopaný priestor… žijú tu v lese…”

“Hana: … počuješ?

Zuzana: … ... nepočujem…

Hana: veď práve…”

ODVAHA A ZODPOVEDNOSŤ

Máme obavy aj neistoty v našich rozhodnutiach

a činoch. Nebojíme sa stratiť, skúšať a testovať.

Priznávame si naše chyby aj nedokonalosti a

vytvárame bezpečný priestor pre experiment

atmosférou bez kontroly, v ktorej môžeme

všetci robiť chyby. Zároveň však takto dávame

zodpovednosť do rúk každého zúčastneného.

Budujeme si vzájomnú dôveru a dôveru v proces

našich účastníčok cez úprimnú komunikáciu,

otvorenú myseľ a spätnú väzbu. Naše zlyhania

a ich dôvody reflektujeme a diskutujeme.

Nechávame kolektív navrhovať a rozhodovať o

zmenách, prístupoch a metódach.

Nebojíme sa nastavovať verejnosti metódy

a prístupy nevídané, neodskúšané,

narúšajúce komfortnú zónu verejnosti,

expertov aj plánovačov. Berieme na seba

riziko nepochopenia alebo odsúdenia za

24 24


unproven methods and approaches disturbing the

comfort zone of the society, experts, and planners.

We take the risk of misunderstanding or conviction

of naivety. We believe that by disrupting the

established and discovering the limits of possible,

we discover the possibilities of the city and communities,

in which we live.

We see failure as a unique opportunity for change

and an irreplaceable component of the neverending

process of creation of our utopian summer

school. There is no ultimate truth, only a collective

agreement.

Each of us is responsible for our decisions.

“...it is ten o’clock already… I am tired. Things are

not going as we planned. We lack the material that

we ordered because we ordered it too late. Zuzana

is frustrated… it bothers me…we said goodbye at

midnight. We have a plan for how to make it work

and I have a feeling that we both know that we

messed up. Next year, we will take less material and

we will order the things sooner…”

“We are sitting in the local pub… it is dark already,

we cannot see each other, nor the notes, the ideas

and opinions on collecting and combining the

data are fundamentally different for both of us…

We have to change the program and output of the

entire day…”

“Viki: people are confused, they are not sure how

the collages are connected to Philip’s cartography

and not at all to Miška’s scenarios… they do not

complain, but…

Hana: ...they are testing, playing, trying… it will all fit

together… they will figure it soon… it will all come

together when they start designing utopia…”

NETWORK AND FUTURE

The current development puts the emphasis on a

man, but we believe in the network. Especially in

the area that is occupied by species without two

legs and hands, covered in hidden complex organisms,

species, biospheres, but also invisible forces

that affect our relationships between them. Rats, a

family without home hidden from the sight by the

dense vegetation of goldenrod, weekend gardeners,

herons, wind, a garbage truck passing through

the wilderness, heaps of clothes, wind movement,

and its direction and power, the scent of lead…

naivitu. Veríme, že narušením zabehnutého a

objavovaním hraníc možného objavujeme aj

možnosti mesta a komunít, v ktorých žijeme.

Neúspech berieme ako jedinečnú príležitosť pre

zmenu a nenahraditeľný komponent nikdy sa

nekončiaceho procesu vytvárania našej utopickej

letnej školy. Neexistuje ultimátna pravda, len

kolektívna dohoda.

Zodpovednosť za rozhodnutia nesie každá z nás.

“...už je desať hodín... som unavená. Veci nejdú,

ako sme si ich plánovali. Chýba nám materiál,

ktorý sme neskoro objednali. Zuzanu to frustuje...

mňa trápi... rozlúčili sme sa o polnoci. Máme

plán ako to zvládnuť a mám aj pocit, že vieme, že

sme to pokazili obidve. Na budúci rok zoberieme

menej materiálu a objednáme veci skôr...”

“sedíme v lokálnej krčme… už je tma, nevidíme

na seba ani do poznámok. Predstavy o zbere a

spájaní nazbieraných dát sa nám zásadne líšia.

Musíme zmeniť program a výstup celého dňa…”

“ Viki: ľudia sú zmätení, nie je im jasné, ako koláže

nadväzujú na Phillipovu kartografiu a už vôbec nie,

ako na Miškine scenáre... nesťažujú sa, ale…

Hana: ... testujú, hrajú sa, skúšajú... ono to hádam

celé zapadne do seba… prídu na to čoskoro...

ono sa to celé dá dokopy, keď začnú dizajnovať

utópiu…”

SIEŤ A BUDÚCNOSŤ

Súčasný vývoj dáva dôraz na človeka, my veríme

v sieť. Špeciálne v priestore, ktorý je obsadený

druhmi bez dvoch nôh a rúk, je plný skrytých

komplexných organizmov, druhov, biosfér,

ale aj neviditeľných síl, ktoré vzťahy medzi

nimi ovplyvňujú. Potkany, rodina bez domova

skrytá pred zrakmi hustým porastom zlatobyle,

víkendoví záhradkári, volavky, vietor, smetiarske

auto prechádzajúce divočinou, haldy oblečenia,

pohyb vetra, jeho smer a sila, pach olova…

Spoločne môžeme odhaľovať siete prepojení,

komplexných vzťahov a čo je najdôležitejšie,

skrytých možností a kvalít daného priestoru.

Pretože realita je mätúca a nejasná a neexistuje

na osi dobra a zla, špiny a čistoty, kvality a

nekvality. Realita je krásna vo svojej pestrosti a

nejednoznačnosti, v obyčajných, každodenných

javoch, ktoré prehliadame.

Together we can reveal the networks of connections,

complex relationships and, most importantly,

hidden possibilities and qualities of the

given space. Because the reality is confusing and

unclear, and it does not exist on the axis of good

Ako vieme neľudským aktérom prenechať hlas?

Ako môžeme samy seba oslobodiť od našich

vlastných predstáv a vnímania a byť citlivejšie

voči vnímaniu iných aktérok a aktérov, kolegýň a

kolegov, zvierat alebo samotnej rieky?

25 25


and evil, dirt and purity, quality and inferiority. The

reality is wonderful in its variety and ambiguity, in

mundane, everyday phenomena that we usually

overlook.

How can we give the voice to the nonhuman actors?

How can we set ourselves free from our own

ideas and perceptions and be more sensitive to the

perception of the other actors, colleagues, animals,

and the river itself?

We choose the methods and approaches that allow

us to give the voice and future to the place as it

is and as it wants to be. We aim to create a place of

free future – utopia. In this way we can fully use our

creativity, the ability of critical thinking, to see the

connections in time and space.

The world is here for us to be discovered, and we

are here for the world to listen to it. We can be the

tool of its dreams while fulfilling dreams of ours.

SPOLKA+

MEETING WITH A LADY

Sitting next to each other on a bench. Lady from a

homeless shelter is waiting for soup for lunch. She

is wearing a denim jacket, pink socks, a copy of

Louis Vuitton bag and golden earrings. I am wearing

shorts, a T-shirt and a backpack. In the end,

there is no difference between us.

“There is nothing to see around”, she says while

cleaning the tables for the others. “What are you

doing here, come to hide from the sun, would you

like to have some soup?”

“No, thank you, I have to go.”

„Take care of yourself sweetheart!” She says while I

am leaving her.

I don’t know what I have expected, maybe I came

there to sit with some kind of prejudices, what is

possible to happen, but, in the end, she was treating

me like a valuable guest, whom she can offer

something from the kingdom of a public jungle –

shade and a soup.

Vyberáme si metódy a prístupy, ktoré nám

umožňujú dať hlas a budúcnosť priestoru takému,

aký je a čím chce byť. Vytvárame miestu slobodné

budúcnosti – utópie. Takto vieme naplno využiť

našu kreativitu, schopnosť kriticky myslieť, vidieť

súvislosti v čase a priestore.

Svet je tu pre nás, aby sme ho objavovali, a my

sme tu pre svet, aby sme mu načúvali. Môžeme

byť nástrojom jeho snov a pri tom napĺňať tie

naše.

SPOLKA+

STRETNUTIE S DÁMOU

Sedíme vedľa seba na lavičke. Pani z ubytovne

čaká na polievku. Má oblečenú rifľovú bundu,

ružové ponožky, ‘Lui Vuitton’ kabelku a zlaté

náušnice. Ja mám kraťasy, tričko a ruksak.

Vlastne, nie sme od seba tak odlišné.

“Nič v okolí tu nie je zaujímavé,” hovorí, kým čistí

stôl pre iných. “Čo tu robíte, poďte sa schovať

pred slnkom, dali by ste si polievku?”

“Nie, ďakujem. Musím ísť.”

“Dajte na seba pozor, srdiečko!” odvetí pri mojom

odchode.

Neviem, čo som čakala, možno som si prisadla s

nejakými predsudkami, ale nakoniec sa ku mne

správala ako k váženému hosťovi, ktorému môže

ponúknuť niečo z kráľovstva verejnej džungle –

tieň a polievku.

“Pozrime sa, čo tu máme. Stopy po nákladiaku,

stopy po bicykli, psy, mačky a vtáčie stopy, ľudské

stopy viacerých veľkostí, všetky sa krížia v zložitej

križovatke podľa neviditeľného poriadku. Hovorí

to veľa o symbióze v oblasti, o rešpekte medzi

všetkými bytosťami, ktoré sa tam nachádzajú a o

tom, že spolupráca a tolerancia sú možné.”

“čo dáme sem? … tu nebude nič ...”

“Let’s see what we got here. Lorry track, bike track,

dogs, cats and bird footprints, human footprints different

sizes, all crossing each other like creating a

messy crossroads according to the invisible order.

It tells a lot about symbiosis in the area, respect

between every being there, and that the cooperation

and tolerance are possible.”

“What will we put here (on map)?… There will be

nothing …”

Translated from Slovak original.

26 26


27 27


28 28


29 29


-

-

The situation of the city in relation to the optimal

use of the terrain and landscape sources is crucial

for its sustainable development. After all, the

suitably chosen localization of Košice at the end

of Košice basin, in the western part of the Hornád

lower terrace (around 207 meters above the sea

level), ensured that the city had prospered for

almost 700 years. Of course, the relationship between

the city and the river has changed over the

years. Hornád was a threat to people in the Middle

Ages, so the city kept its distance from it until the

20th century. The development of the city, which

was already under the fortification system during

the 19th century, brought, among other things, a

new element, Košice-Bohumín railway that still

limits the access to the right (western) riverbank.

Later, in the 20th century, the first active interventions

in the Hornád river, which made the idea of

integrating the river with urban structure, were

Situovanie mesta vo vzťahu k optimálnemu

využitiu terénu a zdrojov krajiny je pre jeho

udržateľný rozvoj kľúčové. Napokon, Košiciam

umožnilo vhodne zvolené situovanie mesta

v závere Košickej kotliny, v západnej časti

dolnej terasy Hornádu (okolo 207 m n. m. Bpv)

kontinuálne takmer 700-ročné prosperovanie.

Počas týchto rokov sa vzťah mesta a rieky,

samozrejme, menil. Hornád bol pre ľudí v

stredoveku hrozbou, preto si mesto od neho

udržiavalo odstup až do 20. storočia. Rozvoj

mesta, ktorý sa prehupol za fortifikačný systém

už počas 19. storočia, priniesol okrem iného aj

nový prvok, Košicko-bohumínsku železnicu, ktorá

dodnes limituje prístup k pravému (západnému)

brehu rieky. Neskôr, v 20. storočí, boli vtedajšími

technickými prostriedkami realizované aj prvé

aktívne zásahy do toku Hornádu, ktoré zreálnili

myšlienku integrácie rieky s mestskou štruktúrou.

30 30


Fig. 1: Historical map of Košice 1747 Historická mapa Košíc 1747*

implemented by the technical means of the time.

Where has the relationship between the city and

the river moved since then?

Comparing the orthophoto map from 1950 (Fig.1)

with the present state (Fig. 3) it is possible to

observe that the town has approached Hornád

significantly in the last 70 years. Currently, the

land use – mainly from the east side – consists of

a mixed service area, shops, storage, and industrial

facilities, shelter for people without homes on

Bosákova street, a gardening community, the remains

of floodplain forest from the original Hornád

meanders and remnants of railway additive facilities

that had been dynamically transformed into

businesses, services, and storages in the north

part of the area 8 . This is despite the fact, that from

the section of the Flood Risk Map (Fig. 4) it is obvious,

that a large part of the area is not protected

against the floods. A very narrow design task to

prevent river spillage from the riverbed takes into

Kam sa od týchto čias vzťah mesta a rieky

posunul?

Z porovnania ortofotomapy z r. 1950 (Fig. 2) s

dnešným stavom (Fig. 3) je možné pozorovať,

že mesto sa za posledných 70 rokov k Hornádu

výrazne priblížilo. Momentálne využitie územia

– najmä z východnej strany – pozostáva

zo zmiešaného územia servisných služieb,

obchodných, skladovacích a priemyselných

prevádzok, útulku pre bezdomovcov na

Bosákovej ulici, záhradkárskej lokality, zvyšku

lužného lesíka z pôvodných meandrov Hornádu

a zvyškov železničných pomocných prevádzok,

ktoré sa živelne transformujú na obchod, služby

a sklady na severe územia 8 . A to aj napriek

tomu, že z výrezu Mapy povodňového rizika

(Fig. 4) je zrejmé, že veľká časť územia nie

je chránená proti storočnej vode. Veľmi úzko

zameraná projekčná úloha na zabránenie

vyliatiu rieky z koryta len veľmi obmedzene

31 31


account the integration of the river into the city to a

very limited extent and is rather counterproductive

in this respect. The government’s approach is also

to blame, which is unable to set up flood protection

funding to cover issues comprehensively,

including the creation of a friendly waterfront

design for pedestrians, vacationers, residential

and sports activities.

zohľadňuje začlenenie rieky do mesta a je v

tomto ohľade skôr kontraproduktívna. Na vine je

aj rezortný prístup štátu, ktorý nedokáže nastaviť

financovanie protipovodňovej ochrany tak, aby

tvorby priateľského dizajnu nábreží pre chodcov,

rekreantov, pobytové a športové aktivity.

Fig. 2: Historical orthophoto map 1950

Historická ortofotomapa 1950*

Fig. 3: Orthophoto map of Košice 2013

Ortofotomapa Košice 2013*

THE FUTURE OF THE HORNÁD AREA: 50

YEARS IN A NUTSHELL

The friendly design and importance of the integration

Hornád into the city structure reflects the first

modern spatial plan of the city of Košice in 1976

(Michalicová et al., 1976), which, with a number

of minor modifications, still applies in its basic

features. From this period is preserved the model

of the study of the area from the studio of Doc.

Němec, Department of Urban Design, Faculty

of Civil engineering CTU, prepared by students

Tesárková and Menšík led by Ing. Arc. Hexner

(Fig. 5). The model documents reflections of

the use of the Hornád area: the deployment of a

freight railway station, the replacement of large

railway surfaces with natural elements in combination

with amenities and housing with recreation

banks left, in some parts completely free without

BUDÚCNOSŤ ÚZEMIA OKOLO HORNÁDU: 50

ROKOV V SKRATKE

Priateľský dizajn a dôležitosť integrácie

Hornádu do mestskej štruktúry odzrkadľuje

už prvý novodobý územný plán mesta Košice

z roku 1976 (Michalicová et al., 1976), ktorý s

množstvom menších úprav platí v základných

rysoch dodnes. Z tohto obdobia sa nám

zachoval model štúdie územia z ateliéru Doc.

Němca, Katedry urbanizmu Stavebnej fakulty

ČVUT, ktorý vypracovali študenti Tesárková

a Menšík pod vedením Ing. arch. Hexnera

(Fig. 5). Model dokumentuje úvahy o využití

okolia Hornádu: vymiestnenie nákladnej

stanice, nahradenie veľkých plôch železnice

prírodnými prvkami v kombinácii s vybavenosťou

a bývaním s ponechanými brehmi pre rekreáciu,

v niektorých častiach úplne bez dopravnej záťaže.

32 32


Fig. 4: Flood Risk Map of Hornád Mapa povodňového rizika Hornádu*

traffic. An interesting feature of this ‘Prague’ solution

is that in a spirit of architectural modernity, is

that it emphasizes the water feature and proposes

several water areas derived from the original

river channel. At the same time, it abolishes the

southern part of Mlynský náhon, the largest and

historically one of the most important original

water meanders of Hornád.

Zaujímavosťou tohto ‘pražského’ riešenia je, že

hoci zdôrazňuje vodný prvok a v riešení navrhuje

viaceré vodné plochy odvodené od pôvodného

riečneho koryta, v záujme veľkorysého konceptu

v duchu architektonickej moderny ruší južnú časť

Mlynského náhonu, najväčšieho a historicky

jedného z najdôležitejších pôvodných vodných

meandrov Hornádu.

33 33


Fig. 5: Model of the area study from the Doc. Němec’s studio of Department of Urban Design, Faculty

of Civil engineering, CTU Prague Model štúdie územia z ateliéru Doc. Němca, Katedry urbanizmu

Stavebnej fakulty ČVUT Praha*

The basic layout of the city and the transport system

are still valid, but the issue of environmental

quality and sustainability is now high on the agenda.

This is one of the reasons why we are preparing,

as a city institution, a new land-use plan that

would reflect changes in the social order as well

as in a lifestyle. The problems arising from an extensive

development are drawing the attention of

the planners on the land use reserves within the

boundary of the build-up area. As well as 50 years

ago, the topic of the integration of Hornád river

into the city has been repeatedly emerging as one

of the most pressing, in the past decade.

Základné rozvrhnutie mesta aj dopravný systém

sú stále platné, ale do popredia vystupuje

v súčasnosti téma ekologickej kvality prostredia

a jej udržateľnosť. Aj preto pripravujeme ako

mestská inštitúcia nový územný plán, ktorý by

reflektoval zmeny v spoločenskom usporiadaní

aj v štýle života. Problémy prinášajúci extenzívny

rozvoj sústreďuje pozornosť plánovačov a

plánovačiek na územné rezervy v rámci hranice

zastavaného územia. Tu sa podobne ako pred 50

rokmi aj v priebehu poslednej dekády opakovane

objavuje téma začlenenia Hornádu do mesta ako

jedna z najaktuálnejších.

Underlining this urban approach to the solution

of Hornád area, are several international competitions

organized in recent years by the city of

Košice in cooperation with various international

institutions (Return the River to the City – City

Tranformations 9 or City Visions Europe 10 ). The

basic issues encountered by all participants

can be summarized in three points: 1. points of

connection to the existing urban structure; 2.

the concept of transport services of the territory

itself in relation to the river banks; 3. functional

use: ratio of built-up and natural part. In Slovakia,

the pedagogues and students of architecture

at the Faculty of Arts of Technical University of

Košice deal with the topic of Hornád river and its

surroundings regularly in semester and diploma

mestu rieku – Mestské premeny)The World Federation of

Young Architects

-

Podčiarknutím tohto urbanistického prístupu

k riešeniu oblasti okolo Hornádu sú viaceré

medzinárodné súťaže, ktoré v posledných

rokoch organizovalo Mesto Košice v spolupráci

s rôznymi medzinárodnými inštitúciami

(Prinavrátiť mestu rieku – Mestské premeny 9

alebo City Visions Europe 10 ). Základné problémy,

s ktorými sa pritom pasovali všetci riešitelia, sa

dajú zhrnúť do troch bodov: 1. body napojenia

na existujúcu mestskú štruktúru, 2. koncept

dopravnej obsluhy samotného územia vo vzťahu

k brehom rieky, 3. funkčné využitie: pomer

zastavanej a prírodnej časti. Na domácej pôde

riešia pedagogičky/pedagógovia a študentky/

študenti architektúry na Fakulte umení Technickej

univerzity v Košiciach pravidelne tému Hornádu

a jeho okolia v semestrálnych aj diplomových

Svetová federácia mladých architektov-

34 34


assignments. Together with CAD, they consult the

background material and resources, and evaluate

the results of diverse creative approaches.

Thanks to the influence of these activities, the

solution has been reviewed and changed from,

so-called left bank communication, when at the

beginning of 2013, the city accepted Changes and

amendments of the land use plan in the location

called Behind Hornád. The basis for changes was

the urban study Behind Hornád (Drahovský et al.,

2013). The study comprised an important element

that has changed an approach towards the traffic

accessibility solution of Hornád river with a focus

and considering the river’s bank. Based on this

study, the city diverted from the original intention

of already projected left bank communication and

the east bank of Hornád was decided to be used

for relaxing and sport instead of transportation.

NEW FUTURES?

The knowledge acquired from years-long research

of the possibilities for better use of Hornád

surrounding paid off also in the Assignment for

the City plan of Košice, where one of the main

goals was defined as follows: ’transform the unused,

less used and wrongly used areas, especially

along the river Hornád, secure their optimal

use and integrate them into the city environment’

(ÚHA mesta Košice, 2016: 3). For clarification of

this goal, CAD set up the urban study The River

Hornád in the City of Košice (Ateliér CMYT, 2016)

in 2016. Authors applied many of already mentioned

principles and added the details of the

design, which would make the banks of Hornád

liveable and attractive for the community, to them.

On the bases of the material processed in this

way, it is possible to define the regulations for the

development of the territory in a relatively precise

way. A more difficult task is to convince the

owners of the properties for the proposed goals

and to find the investors, who would implement

these goals. Another topic is also active public

involvement in the process of preparation of land

use planning documentation that coordinates the

intentions and defines the needed welfare use of

the river Hornád surroundings.

zadaniach, v ktorých spoločne s ÚHA konzultujú

podklady a východiská a vyhodnocujú výsledky

rôznych tvorivých prístupov. Aj pod vplyvom

týchto aktivít bolo prehodnotené a zmenené

riešenie tzv. ľavobrežnej komunikácie, keď

začiatkom roka 2013 mesto prijalo Zmeny a

doplnky územného plánu v lokalite s názvom

Za Hornádom. Ako podklad pre zmeny slúžila

urbanistická štúdia Za Hornádom (Drahovský

et. al., 2013), ktorej dôležitým prvkom bola

zmena riešenia dopravného sprístupnenia okolia

Hornádu vzhľadom na jeho breh. Na základe

štúdie sa mesto odklonilo od pôvodného zámeru

už vyprojektovanej ľavobrežnej komunikácie a

východnému brehu Hornádu určilo namiesto

dopravnej funkcie rekreačno-športové využitie.

NOVÉ BUDÚCNOSTI?

Poznatky získané z dlhoročného skúmania

možností zlepšenia využitia okolia Hornádu

si našli uplatnenie aj v Zadaní pre Územný

plán mesta Košice, kde je jeden z hlavných

cieľov definovaný nasledovne: ‚transformovať

nevyužívané, málo využívané a nevhodne

využívané územia, najmä pozdĺž rieky Hornád,

zabezpečiť ich optimálne využitie a integrovať

ich do mestského prostredia’ (ÚHA mesta

Košice, 2016: 3). Pre upresnenie tohto cieľa

zabezpečil ÚHA v roku 2016 urbanistickú

štúdiu Rieka Hornád v meste Košice (Ateliér

CMYT, 2016). Autorky a autori uplatnili mnohé

z už spomenutých princípov a doplnili ich o

detaily dizajnu, ktorý by urobil brehy Hornádu

obývateľnými a atraktívnymi pre verejnosť. Na

základe takto spracovaného materiálu je možné

v územnom pláne pomerne presne definovať

regulatívy pre rozvoj územia. Ťažšia úloha je

získať majiteľov pozemkov pre navrhované

ciele a nájsť investorov, ktorí by dané ciele

realizovali. Ďalšou témou je tiež aktívne zapojenie

verejnosti do procesu prípravy územnoplánovacej

dokumentácie, ktorá skoordinuje zámery a

zadefinuje nutne verejnoprospešné využitie okolia

rieky Hornád.

35 35


Fig. 6: The property map shows that about half of

the area is owned by the city (orange and green

areas) and the state (orange-square areas),

which gives the city a relatively good position in

its functional and spatial redefinition. Na mape

majetkových vzťahov vidíme, že asi polovica

územia je v majetku mesta (oranžové a zelené

plochy) a štátu (oranžovo-štvorčekované plochy),

čo mestu poskytuje relatívne dobrú pozíciu pri

jeho funkčnom a priestorovom predefinovaní.*

Among all the current activities in the field of vision

creation for the area of the Hornád river surrounding,

Never-never school was exceptional for

us. It looked at the territory in a new way, with the

involvement of other than traditional professions

of architecture and urbanism. The participants

mapped the area comprehensively and without

concern about the temporary nature of existing

structures and their change at all costs. They considered

not only people but also animals, insects,

fish, and plants that already exist in the area.

Proposals for the future of territory have shown

that one of the ways is to try to build on the activities

that take place in the territory and are in tune

with our goals. The outputs are an inspiration for

elaborating an alternative development, based on

the development of a gardening community and

perhaps other social activities for which the city

of Košice is currently looking for a suitable place

in the city’s diameter. Because integration (spatial

or social) does not necessarily mean a complete

change and immediate removal of a substantial

part of the structure. By developing positive,

already existing, activities in the area, it is possible

to propose realistic conditions for increasing

Spomedzi všetkých doterajších aktivít v oblasti

tvorby vízií pre oblasť okolia Hornád bola Nevernever

school pre nás výnimočná v tom, že sa na

územie pozrela novým spôsobom, so zapojením

iných ako tradičných profesií architektúry a

urbanizmu. Účastníčky a účastníci zmapovali

oblasť komplexne a bez zaujatosti o dočasnosti

existujúcich štruktúr a ich zmene za každú cenu.

Zohľadnili tak nielen ľudí, ale aj zvieratá, hmyz,

ryby a rastliny, ktoré už v území pôsobia. Návrhy

pre budúcnosť územia ukázali, že jednou z ciest

je pokúsiť sa stavať na aktivitách, ktoré v území

prebiehajú a ladia s našimi cieľmi. Výstupy sú

inšpiráciou pre spracovanie alternatívy rozvoja

založenej na rozvoji záhradkárskej komunity a

možno aj niektorých ďalších sociálnych aktivít,

pre ktoré Mesto Košice hľadá v súčasnosti

vhodné miesto. Pretože integrácia (priestorová či

sociálna) nemusí nutne znamenať úplnú zmenu a

okamžité odstránenie podstatnej časti štruktúry.

Rozvojom pozitívnych, už existujúcich aktivít v

území je možné navrhnúť realistické podmienky

pre zvýšenie návštevnosti a zatraktívnenie

územia. Ak územie dosiahne určitú kritickú mieru

záujmu, môže dostať rozvojový impulz a množstvo

36 36


traffic and making the area more attractive. If a

territory reaches a certain critical level of interest,

it may be given a development impulse and the

number of activities will begin to increase. This

can also result in a continuous change in land

use by specific users of the territory ‘from below’,

without the need for massive and intensive intervention,

so to speak, ‘from above’.

aktivít začne narastať. Takto môže prebehnúť

aj kontinuálna zmena využitia konkrétnymi

užívateľmi územia ‘zdola’, bez potreby masívneho

a intenzívneho zásahu, takpovediac, ‘zhora’.

Translated from Slovak original.

This text is in comparison with its original version

significantly edited in cooperation with the author

with a sensitive regard to the extent and nature of

the publication.

Uvedený text je oproti jeho prvotnej verzii výrazne

upravený v spolupráci s autorom s citlivým

ohľadom na rozsah a povahu publikácie.

*REFERENCES OF FIGURES

Fig. 1

Fig. 2

Fig. 3

Fig. 4

Fig. 5

Fig. 6

Source: Archive OCA (ÚHA) Košice

Author: © GEODIS SLOVAKIA, s. r. o.

Source: Center of Excellence to support decision-making in the forest and landscape

(Centrum excelentnosti pre podporu rozhodovania v lese a krajine), TU Zvolen.

Available at: http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/ (Accessed 13 January 2020)

Author: © EUROSENSE s. r. o., 2013

Source: Archive OCA (ÚHA) Košice

Author: DHI s. r. o., 2011

Source: Archive OCA (ÚHA) Košice

Source: Archive OCA (ÚHA) Košice, picture by Martin Jerguš

Source: Gisplan Košice, 2019

37 37


(KAJET Journal)

(KAJET Journal)

Every piece of land speaks of a certain history it

went through – the people that have come and

gone, the plants and the animals that lived on and

inside of it, the structures that were built upon it,

maybe even the legends of its past. As in most

cases, the place inherits a certain kind of mythology.

Despite that something may seem barren,

there is always some sort of ingrained innate

instinct, some traces of the past, some forgotten

narratives through which landscapes are able to

resurrect themselves and subsist in the collective

imagination.

Každý kúsok zeme hovorí o určitej histórii,

ktorou si prešiel – o ľuďoch, čo prišli a odišli, o

rastlinách a zvieratách, ktoré žili na ňom a v ňom,

o štruktúrach, ktoré na ňom boli vybudované

a dokonca aj o legendách z jeho minulosti. Vo

väčšine prípadov mytológia prestane takéto

miesta obývať. Napriek tomu, že sa niečo javí

prázdne a neúrodné a zbavené obsahu, vždy

sa tu nachádzajú nejaké zakorenené a vrodené

inštinkty, stopy po minulosti, zabudnuté príbehy,

vďaka ktorým sa krajina dokáže obnoviť a pretrvať

vďaka kolektívnej imaginácii.

When we first arrived in Košice, all of the participants

of the Never-Never school had already been

at a location which functions as a buffer zone between

the Hornád river and the city’s train station.

They had already experienced it first hand, they

had already had their encounter with its apparent

bareness. Together with Alin – our print related

collaborator from Bucharest – we were supposed

to run a workshop later that day, so we quickly

jumped on the hostel bikes and rode to the site. It

was a rather quick trip in the scorching sun, only

delayed by the deafening signal alerting everyone

that our collective journey was stopped by a train

passing through the railroad junction. Our visit to

the site was imperative – how were we supposed

to talk about it without actually experiencing it?

This was especially true since the bulk of the

workshop was based on active and critical interaction

with the space itself. We needed to personally

walk through the overgrown plants and trees, to

fill its apparent emptiness with our bodies, only to

trigger some sort of critical response out of its very

existence. After all, that’s why we were invited: to

try and stimulate some sort of utopian imagination

(through visuals and collages), as well as critical

thinking (through text), in the minds of the school’s

participants and compile the results into a printed

publication.

The feeling of material void, as if nothing manmade

occupied the space, had quite an impact on

us when we first visited the site. But this perception

quickly proved to be deceitful. That is because

although the space remains, in mainstream

discourse at least, misused/unused by the local

administration, there was so much happening

organically. How can then emptiness be used to

Keď sme prišli do Košíc, všetky účastníčky Nevernever

school už predtým navštívili miesto, ktoré

slúži ako nárazníková zóna medzi riekou Hornád

a železničnou stanicou. Už ho zažili na vlastnej

koži a stretli sa s jeho zdanlivou ničotou. Spolu

s Alinom – náš spolupracovník z Bukurešti v

oblasti tlače – sme mali neskôr v ten večer viesť

workshop. Rýchlo sme nasadli na hostelové

bicykle a išli na dané miesto. Bol to celkom

rýchly výlet na spaľujúcom slnku, spomalený

len ohlušujúcim zvukom, ktorý oznamoval, že

naša spoločná cesta bola prerušená vlakom

prechádzajúcim cez priecestie. Naša návšteva

miesta bola nutná – ako máme hovoriť o niečom

bez toho, aby sme sa tam vybrali osobne a skúsili

s miestom komunikovať? Bolo to dôležité, najmä

preto, že kým sme prišli, väčšina workshopov

bola založená na základe aktívnej a kritickej

komunikácie s priestorom. Potrebovali sme

sa osobne prejsť cez prerastené rastliny a

stromy, vyplniť zjavnú prázdnotu našimi telami,

aby sme spustili nejaký druh kritickej odozvy

vychádzajúcej zo samotnej existencie priestoru.

V podstate, bol to aj dôvod, prečo sme boli

pozvaní: skúsiť a stimulovať nejaký druh utopickej

predstavivosti (cez vizuály a koláže), taktiež

kritické myslenie (prostredníctvom textu) v

mysliach účastníčok letnej školy a premeniť ich

na fyzický výstup vo forme tlačenej publikácie.

Čo nás ako prvé zasiahlo, keď sme prišli na dané

miesto, bol pocit materiálneho prázdna, keďže

ho neokupovalo nič ľuďmi vybudované. Tento

dojem sa však čoskoro ukázal ako klamlivý. Hoci

tento priestor zostával, minimálne v bežnom

ponímaní, zneužitý/nevyužitý miestnou správou,

organicky sa tam toho odohrávalo veľa. Ako môže

38 38


trigger an influx of data, a stream of thoughts and

ideas? How can emptiness be generative, dynamic

and rich in a utopian kind of creativity? This

reminded us that the history of the city in the 20th

century has, for the most part, had the concept

of a tabula rasa at its core – a literal metaphor of

physical emptiness and utopian reconstruction

that can trigger new wave of social and cultural

reordering and engineering. Tabula rasa, as it

is called in architecture, but which also exists in

psychology and philosophy, refers both to building

from scratch, as well as to the human mind itself,

where experience is written on the blank canvas

of the mind. The idea of tabula rasa served as a

point of departure for the workshop. Seeing emptiness

as a potent source of creativity and critical

thought, we sought to envisage possible radical

resolutions through artistic practices to a space

born out of neglect.

prázdno spustiť príliv údajov, prúd myšlienok a

nápadov? Ako môže byť prázdnota dynamická

a generatívna a bohatá vo forme kreatívnej

utópie? Toto nám pripomenulo históriu mesta v

20. storočí, keď bol jeho veľkou súčasťou koncept

tabula rasa a jeho podstata – doslovná metafora

fyzickej prázdnoty a utopickej prestavby, ktorá

umožňuje nové spôsoby sociálneho a kultúrneho

usporiadania a technológií. Tabula rasa, pojem

využívaný v architektúre, ale aj v psychológii

a filozofii, označuje budovanie niečoho od

nuly alebo pri človeku označuje zápis zážitkov

na prázdne ‘plátno’ mysle. Tabula rasa bola

tiež myšlienkou, od ktorej sme sa odrazili na

workshope. Pristupovali sme k prázdnote ako k

možnému zdroju kreativity a kritického myslenia

a snažili sme sa predstaviť si cez umelecké formy

potenciálne radikálne rozhodnutia v priestore,

zrodené z jeho zanedbania.

And in order to do such a thing, we did not need

the participants to merely imagine a setting, but to

actively and critically interact with it, and provide

a visual and symbolic interpretation of it. For this

to happen, all of us needed to enter the psychogeographical

realm and to engage in ambulatory

activities. We had to explore the site as physically

as possible, to aimlessly roam between its

extremities, to merge its existence with ours, and,

if anyone felt like it, to take small evocative tokens

that could be used in each of our case studies.

Several questions were continuously traced. How

can we envisage a territory? How can we use an

archive in order to stimulate our imagination and

rebuild the city? How can we de-localise visual imagery?

Can these residual spaces be used to reconnect

with the immediate and larger surroundings,

and perhaps even link fragmented habitats?

Can we imagine them as inter-connectors? How

can residual spaces become places? How can we

visually explain and imagine a conceptualization

of a geographical setting?

Just like we encountered the desolation of the site

itself, we were all faced now with the desolation

of the canvas in front of us – empty, waiting to be

filled with thoughts, ideas, and visual substance.

Just like the site itself, a certain kind of creative

process of imagining suddenly became necessary.

Starting with a blank state of mind, however,

was impossible, as each of the participant’s

personal experiences, background, and interests

were to play a considerable part in the exercise.

Their opinions, skills, as well as practices, were in

fact at the core of their own process of re-imagining

their surroundings.

As a starting point and equally in the spirit of our

Aby sme to dosiahli, potrebovali sme, aby si

účastníčky prostredie nielen predstavovali,

ale aby s ním aktívne a kriticky komunikovali a

vytvorili jeho vizuálnu a symbolickú interpretáciu.

Museli sme preto vojsť do psycho-geografického

sveta a pustiť sa do precíznych diagnostických

činností. Preskúmať priestor fyzicky tak blízko,

ako to len bolo možné, bezcieľne sa potulovať až

po jeho najvzdialenejšie hranice, vdychovať jeho

existenciu do tej našej a ak to tak cítime, vziať si

malé suveníry a artefakty podporujúce asociácie

s miestom, ktoré môžu byť použité neskôr pri

našej práci.

Niektoré otázky sa v procese neustále vynárali

na povrch. Ako si predstavovať územie a ako

na to môžeme využiť archív artefaktov na

stimuláciu našej predstavivosti o prestavbe

mesta? Ako môžeme vizuálnu predstavivosť

odbremeniť od špecifickej lokality? Môžu byť

tieto reziduálne miesta využité na opätovné

spojenie s bezprostredným a širším okolím,

môžu byť dokonca prepojené s fragmentovanými

habitatmi? Vieme si tento typ priestoru predstaviť

ako priestor, v ktorom sa habitaty prepoja?

Ako sa môžu takéto reziduálne priestory

stať miestami? Ako si môžeme cez vizuálne

zobrazenia priblížiť, predstaviť a konceptualizovať

geografické prostredie?

Tak ako sme sa stretli s prázdnotou priestoru,

teraz sa na workshope stretávame s prázdnotou

plátna pred nami – čisté, čakajúce na naše

myšlienky, nápady a vizuálny materiál, ktorý ho

zaplní. Tak ako pri priestore, aj tu sa kreatívny

proces imaginácie stáva nevyhnutným. Tak

ako celý proces poznávania miesta začal s

nenarušeným stavom mysle (začínajúc od

nuly), tak aj prázdny papier, ktorý mali všetci

39 39


shared political and cultural histories, we brought

Romanian printed publications issued in the 1970s

and 1980s (magazines, almanacs, journals, brochures,

etc.) which were used as a utopian tool of

space production and an instrument of stimulating

radical imagination. Drawing on the establishment

of a personal, as well as a collective utopia, we

allowed a manifold methodology to ensue.

We cut and pasted visuals from archival materials,

and reutilized language and letters and blocks

of text. We used traces from the site, as well as

scans of found objects – leaves, dirt, and other

components that shaped up the materiality of the

space, drawing and colouring techniques 11 , and

also written text in order to illustrate the space in a

visual perspective.

Besides critically delving into the specificities of

the area through collaborating on a collective collage,

we were also interested in other questions

that touched upon broader subjects. How do we

interact with the archives? How do we remember

the socialist past? How do we figure out symbols,

visuals, blocks of text? How do we make sense

of the Eastern European mythologies of the past,

and ultimately, how do we reclaim a lost utopia?

The decision to focus on the communist printed

matter – magazines and journals that have been

degraded into oblivion in the collective imagery

– is based on the desire to establish a coherent

bridge between the participants and the socialist

heritage of Košice. The city owes its industrial

expansion, as well as its residential areas

that spurted in post-war Czechoslovakia to the

centralised attempts to modernise the country. In

these conditions, the editorial imagery found in

the magazines was actually heavily imbued from

an ideological perspective – in most cases, such

images successfully survived the censorship

committees and/or were consciously published for

the masses. Such images are powerful tools that

can be used to decode not only the broader social

or political context, but also the narrower manifestations

of culture. Even more so, they can be

appropriated and deconstructed as their meaning

transcends the language barrier and embodies a

shared taxonomy of connotations, denotations,

senses, contexts, and histories.

The material corpus of the workshop also resulted

from an internationalist standpoint based not only

on shared traditions that surpass geographical

borders, but also on the rich experience of Eastern

European cultural settings with printed matter and

self-publishing initiatives in grassroots, self-or-

pred sebou položený, predstavoval časť zeme

situovanú niekoľko sto metrov od miesta

workshopu.

Ako východiskový bod, v duchu našej spoločnej

politickej a kultúrnej histórie, sme my, Rumuni,

priniesli výtlačky publikácií zo sedemdesiatych

a osemdesiatych rokov (časopisy, almanachy,

brožúrky…), ktoré boli použité ako utopický

nástroj v predstavení priestoru a nástroj

stimulácie radikálnej imaginácie. Kreslením na

základe osobnej a kolektívnej utópie sme vytvorili

priestor pre vznik metodológie rozvíjajúcej sa

na viacerých úrovniach: vystrihli a nalepili sme

vizuály a texty z materiálov, opätovne sme použili

jazyk, písmo a odseky textu z materiálov, použili

sme nájdené predmety a ich naskenovanú

reprezentáciu – listy, špinu a iné komponenty,

ktoré vytvárajú materiálnu stránku miesta, kresby

a techniky kreslenia 11 a tiež písaný text pre lepšiu

ilustráciu priestoru z vizuálnej perspektívy.

Pri vytváraní spoločnej publikovateľnej koláže

sme sa nechali kriticky pohltiť a vtiahnuť do

špecifík miesta. Zaoberali sme sa aj myšlienkou,

ktorá sa jemne dotýkala širších tém projektu. Ako

pracujeme s dostupnými dátovými archívmi?

Ako si pamätáme našu socialistickú minulosť?

Ako si dnes vytvárame významy cez symboly,

obrazy a časti textov? Aký význam nám dávajú

východoeurópske mytológie z minulosti? A to

najdôležitejšie: ako získať späť našu stratenú

utópiu?

Rozhodnutie sústrediť sa na komunistickú tlačenú

formu – časopisy a magazíny, ktoré sa pod

vplyvom času vytratili do zabudnutia kolektívnej

imaginácie – je založené na túžbe vytvoriť

prepojenie medzi účastníčkami a socialistickým

dedičstvom Košíc. Pretože mesto vďačí za

svoj industriálny rozmach, spolu s rozvojom

obytných častí, ktoré vyrástli v povojnovom

Československu, práve týmto centralizovaným

socialistickým pokusom modernizácie krajiny.

Za týchto podmienok boli redakčné snímky

nachádzajúce sa v týchto časopisoch až

úplne pohltené ideologickou perspektívou –

vo väčšine prípadov takéto obrazy úspešne

prežili cenzúru a boli vedome predkladané

masám ľudí. Sú mocnými nástrojmi, ktoré sa

dajú použiť na dekódovanie nielen širšieho

sociálneho a politického kontextu, ale aj určitým

prejavom kultúry. Navyše môžu byť prisvojené a

dekonštruované, keďže ich význam prekračuje

jazykovú bariéru a stelesňuje spoločnú taxonómiu

významov, označení, zmyslov, kontextov a

histórie.

40 40


ganising and revolutionary movements, as well as

samizdat activities. Historically, such spontaneous

practices of self-publishing undoubtedly gave way

to a certain democratisation of information, both in

terms of textual production and the dissemination

of uncensored materials. What comes to mind in

this context is Julio Cortázar’s (1999) short story

End of the World of the End, set in an alternative

future where the world is encroached by countless

and tireless anonymous scribes who overflow the

entire world with masses of self-published printed

matter. First published in 1962, his work proved

prophetic. It anticipated the rise of the digital selfpublishing

world that we currently live in. A world

where the reader becomes the writer and the user

becomes creator. Drawing on samizdat histories,

self-publishing has continued to exist as a sort of

parallel universe even in post-socialism, through

autonomous works that directly thwarted official/

bureaucratic/systematised culture. More recently,

with capitalism taking over the public space and

inhabiting the self, the motive has shifted from

ideological to economic, from the political to the financial

realm. Most artists and writers end up selfpublishing

their works not out of pure nostalgia

or as a result of a consciously intended political

statement. Rather, they do it out of necessity and

the post-samizdat era is an adequate representation

of the present era of necessities.

To conclude, the workshop itself did not attempt

to just explore the recent past, nor did the Never-

Never school, with all its activities– but also to critically

document the current state of affairs. In the

grander scheme of things, the in-betweenness of

the site in question was a mere point of departure,

a premise through which broader contexts and

phenomena could be dealt with. By borrowing the

method of our predecessors who sought to dissent

against various forms of repression through

art, our participants used self-publishing as a tool

of resistance against how post-socialist capitalism

obstructs the social and urban fabric in Eastern

Europe and beyond. For a brief second, we all

became scribes who took upon themselves the

task of documenting their own present.

Súbor materiálu z workshopu je vyústením

medzinárodného pohľadu založeného na

spoločných tradíciách, ktoré prekračujú

geografické hranice, ale aj na bohatých

skúsenostiach východoeurópskej kultúry s

tlačeným materiálom a iniciatívami vydávania

vlastných diel v miestnej organizujúcej sa

komunite a revolučných hnutiach, rovnako ako

činností samizdatu. Historicky vzaté, takéto

praktiky seba-publikovania (self-publishing)

bezpochyby spustili určitú demokratizáciu

šírenia informácií vo forme textovej produkcie

a rozširovania necenzurovaných materiálov

v spoločnosti. V tomto kontexte prichádza na

rad poviedka Julia Cortázara (1999) Koniec

sveta konca (‘End of the World of the End’), kde

je v alternatívnej budúcnosti svet zasiahnutý

mnohými neúnavnými anonymnými pisateľmi

zaplavujúcimi celý svet množstvom tlačeného

materiálu, ktorý si sami vydávajú. Poviedka

vydaná v roku 1962 sa ukázala ako prorocká.

Predpovedala vzostup sveta digitálnej sebapublikácie,

v ktorom momentálne žijeme, kde

sa čitateľ stáva spisovateľom a užívateľ sa

stáva tvorcom. Na základe histórie samizdatu,

existuje seba-publikovanie aj v pomyslenom

paralelnom vesmíre v postsocializme, v podobe

autonómnych prác, ktoré boli priamo zmarené

oficiálnou, byrokratickou a systematizovanou

kultúrou. V poslednej dobe, keď sa kapitalizmus

zmocňuje verejného priestoru a bytia, sa motív

písať a publikovať zmenil z ideologického na

ekonomický, z politického na finančný. Väčšina

umelcov a umelkýň vydáva svoje vlastné

práce, nie z čistej nostalgie, ale ako jasné

vyjadrenie svojho politického postoja. Robia to

z nevyhnutnosti a éra po samizdate je ideálnym

zobrazením éry nevyhnutností, v ktorej žijeme.

Workshop ako taký nebol len pokusom o

objavenie nedávnej minulosti, ale mal aj kriticky

zdokumentovať súčasný stav vecí. Vlastnosť

miesta in-between bola odrazovým mostíkom,

predpokladom, cez ktorý sa dalo dostať k

širšiemu kontextu a fenoménom, s ktorými

treba pracovať. Metódu našich predchodcov,

ktorí vyjadrovali nesúhlas proti rôznym formám

represie cez kreatívne prostriedky, si účastníčky

zapožičali a využili ako prostriedok odporu proti

tomu, ako postsocialistický kapitalizmus bráni

spoločenskej a mestskej tvorbe východnej

Európy. Na malý okamih sme sa všetci stali

pisármi, ktorí na seba prevzali úlohu zachytenia

našej prítomnosti.

Preložené z anglického originálu.

41 41


KAJET scanningtheinbetween.tumblr.com 2019

KAJET scanningtheinbetween.tumblr.com 2019

42 42


KAJET scanningtheinbetween.tumblr.com 2019

KAJET scanningtheinbetween.tumblr.com 2019

43 43


Pieces of

land in pieces

44 44


Kúsky zeme na kúskoch papiera

45 45


Long after I was asked to become a teacher at

Never-Never school, I was thinking about what do

writing and architecture have in common. How

does an architect think and how does an author

think while creating a specific place? What does

inspire them in works about utopia and dystopia?

In this case in the brown location around the river

Hornád.

Umberto Eco (2002) offers a wonderful answer

to these questions in his essay Sulla letteratura.

In the chapter First build the world he talks about

his attitude towards writing and need to know the

facts of the place in which the story takes part

in detail, because there is a certain influence on

the story. For his novel The Name of the Rose, he

drew hundreds of labyrinths and plans of abbey,

only to know how much it would take to his characters

to walk from one place to another while

talking. He states that he would not be able to

write in his novel that a character bought a newspaper

in Modena, if he never were in Modena

and did not check, how long does a train stay at

the platform and how far the paper stand is. For

the night marsh through Paris that he depicts in

novel Foucault’s Pendulum, he spent a few nights

between two and three o’clock walking with the

dictating machine, recording what he sees, the

names of the streets and crossroads. For The

Island of the Day Before, he visited the southern

seas, in a certain geographic location that he

writes about, to see the colour of the sea, sky,

fish and corals at different times of the day. His

character had to swim to this location in a certain

season, because Eco was not feeling comfortable

enough to write about the colour of the sea he

had not seen. This determined the creation of the

story of the novel and lives of his characters.

Eco tells us all the details he needs to know about

the real place to be able to visualise it during writing

and to transform it into the literary place of his

Dlho potom, ako som bola oslovená stať sa

lektorkou Never-Never school, som uvažovala

nad tým, čo majú písanie a architektúra spoločné.

Ako uvažuje architekt a ako uvažuje autor pri

budovaní konkrétneho priestoru? Čo ich inšpiruje

pri tvorbe utópií a distopií? V tomto prípade na

hnedom území v okolí rieky Hornád.

Krásnu odpoveď na časť týchto otázok ponúka

Umberto Eco (2002), ktorý vo svojej eseji Jak

píšu, v kapitole Především vystavět svět, hovorí o

svojom prístupe k písaniu a potrebe dopodrobna

poznať reálie priestoru, v ktorom sa dej odohráva,

pretože na samotný dej majú významný vplyv.

Kvôli románu Meno ruže nakreslil Eco stovky

labyrintov a plánov opátstva, len aby vedel, koľko

času zaberie postavám, aby počas rozhovoru

prešli z jedného miesta na druhé. Píše o tom, že

by nedokázal v románe napísať to, ako si postava

kúpi noviny na vlakovej stanici v Modene, keby

predtým nebol v Modene a neoveril si, ako dlho

stojí vlak na nástupišti a ako vzdialený je novinový

stánok. Kvôli nočnému pochodu cez Paríž, ktorý

popisuje v románe Foucoultovo kyvadlo, strávil

mnoho nocí medzi druhou a treťou hodinou

chôdzou s diktafónom, do ktorého hovoril, čo vidí,

mená ulíc a križovatiek. Kvôli Ostrovu včerajšieho

dňa bol v južných moriach, v presnej zemepisnej

polohe, o ktorej píše, aby videl farbu mora,

oblohy, rýb a koralov v rôznych častiach dňa.

Jeho postava musela do danej zemepisnej šírky

doplávať v konkrétnom ročnom období, pretože si

Eco netrúfal písať o farbe mora, ktorú nevidel. To

determinovalo samotnú výstavbu príbehu románu

a život jeho postáv.

Eco nám hovorí, do akých podrobností musí

poznať reálny priestor, aby si ho počas písania

dokázal vizualizovať a transformovať ho do

literárneho dejiska jeho diel. Autorská predstava

teda nevzniká len na základe fikcie autora. Aj

autor literárneho diela potrebuje prejsť veľmi

46 46


works. The authorial imagination is not created

purely on the author’s fiction. Even literary writer

needs to walk through the specific and practical

research in terrain.

Directly in terrain the participants of this summer

school researched their notes, feelings, maps

and recorded their stories. They went through

a similar process and research as a literary

writer in the beginning of his work. I entered the

process, when the participants had already had

enough of the entry material and their research

turned into integration of the inputs. For better

synthesis of new knowledge, I chose to create

key words out of the reappearing words in their

observations and short stories that they wrote as

direct descriptions based on the results of their

observation in terrain. The series of eighteen key

words 12 , generated from these observations was

created. These words named either what in the

location really is, the reality that fills the place, or

described the feeling of the location or activity

possible to do in the given place. Equally important

was the sound of these words, not only in

English – the language of the workshop, but also

in Slovak, important was also their etymological

origin, meaning, synonyms, and derivatives.

Within the creation of utopic or dystopic place, it

is important to think about the language, in which

the characters speak, language that bounds the

possibility of verbalization, tune into the society,

its atmosphere, thinking, etc. I wanted to open

the space for the participants in this way, where

they can look for their own connections between

language and the utopic philosophy.

At first I asked the participants to choose five

words out of the key words that look important

for the story, for their utopia, to find their inner

connection between them and then try to create

a short story, a person living in their utopic

concept. However, the story does not create the

space. Many different stories can take part at the

same place, it can be inhabited by many different

people. The basis of every story is, however,

created by values and rules of the given society,

by its philosophy. Based on the values set by the

society, human desires, frustrations and beliefs

are formed. Belief in the given values and rules

and their following creates human, who trusts the

society and moves within the given barriers of his

or hers work position, desires, self-satisfaction in

the level of consume of these values offered by

the society. Until the human is not able to accept

the given values and rules, he or she becomes

konkrétnym a praktickým bádaním priamo v

teréne.

Priamo v teréne bádali a svoje poznámky, pocity,

mapy, príbehy si zaznačovali aj účastníci letnej

školy. Mali teda za sebou podobný výskum a

rešerš, aký by si začal robiť aj autor literárneho

diela. Do procesu som vstúpila v momente, keď

už účastníci mali dostatok vstupného materiálu

a v ich bádaní začala prebiehať integrácia

jednotlivých vstupov. Preto, snažiac sa o syntézu

získaných poznatkov, som zvolila vykľúčovanie

slov opakujúcich sa v ich pozorovaniach a

krátkych príbehoch, ktoré napísali ako priame

opisy na základe svojho pozorovania v teréne.

Takto vznikla séria osemnástich kľúčových

slov 12 , ktoré som vygenerovala práve z týchto

pozorovaní. Tieto slová pomenúvali buď to,

čo v priestore reálne je, teda súcna, ktorými

je priestor zaplnený, alebo popisovali pocit z

danej lokality či aktivity, ktoré je možné v danom

priestore uskutočniť. Rovnako podstatný bol

pre mňa aj zvuk týchto slov nielen v angličtine

– jazyku workshopu, ale aj v slovenčine, taktiež

ich etymologický pôvod, význam, synonymá a

odvodeniny. Pri tvorbe utopického/distopického

priestoru musíme myslieť tiež na jazyk, akým

postavy rozprávajú, jazyk, ktorý ohraničuje ich

možnosti vyjadrovania, naladenie spoločnosti,

jej atmosféru, myslenie atď. Týmto spôsobom

som chcela účastníkom otvoriť priestor, v ktorom

si môžu hľadať svoje vlastné vnútorné súvislosti

medzi jazykom a filozofiou ich utópie.

V prvom momente som účastníkov vyzvala, aby

si z kľúčových slov vybrali päť, ktoré im pripadajú

podstatné pre ich príbeh, pre ich utópiu, našli si

medzi nimi vlastné vnútorné spojenie a následne

na základe týchto slov skúsili sformulovať krátky

príbeh človeka žijúceho v ich utopickej predstave.

Ale samotným príbehom sa priestor netvorí. V

priestore sa môže odohrať množstvo rozličných

príbehov, môže ho obývať veľa rozdielnych ľudí.

Základ pre všetky príbehy však tvorí priestor,

hodnoty a pravidlá danej spoločnosti, teda jej

filozofia. Na základe hodnôt nastavených v

spoločnosti u ľudí vznikajú túžby, frustrácie a

viera. Vierou v dané hodnoty a pravidlá a ich

dodržiavaním tvoríme človeka, ktorý má dôveru

v spoločnosť a pohybuje sa vo vyhranených

mantineloch pracovného zaradenia, túžob,

sebauspokojenia, v rovine konzumu práve tých

hodnôt, ktoré daná spoločnosť ponúka. Pokiaľ

však človek dané hodnoty a nastavenie pravidiel

nie je schopný akceptovať, stáva sa v príbehu

-

-

47 47


a character, in the story, that tries to change the

society in his own personal way (and often fails).

In the context of the literature, the author looks

for these colliding places for the story setting.

The story usually begins with the moment of

uneasy feeling about the state of things. Whether

in himself or herself, or in the relationship, family,

society. One is a part, in the creative process, of

another (from the most personal to the most general).

It is as important, for the writer, to know the

setting, the state of the place, its architecture – as

well determined by the value setting of the society

– and the characters themselves that create the

story and these circumstances.

In the play Heroes‘ trail I set the setting on the

longest touristic trail through Slovakia that leads

from Devín to Dukla, the trail of SNU Heroes

(Slovak National Uprising). The length of the

play was determined by the optimal duration of

the march, 28 days, during which the characters

have walked almost 750 kilometres. At the time

of writing, my household filled with hight profiles,

maps, counting of individual phases of the march,

pictures of important points, and ideally packed

backpacks. The hight profile was a kind of a graph

that was supposed to show the building of the

text, its peaks and culmination points happening

within the stories of the characters. I have tried

some of the phases of the Heroes‘ trail, using my

own hiking past, more days long marches, and

pilgrimages into Santiago de Compostela, so that

I had an idea about the physical exercise of the

characters, human needs, problems that need to

be dealt with during the march, and even about

the inner purification, learning about things to its

deeper core that appears during such a march

with the increasing mileage. The trail of SNU

heroes is historically connected with the Slovak

National Uprising and characters are passing by

the monuments reminding historical events. How

to talk about the history through the contemporary

characters, who know the history either only

in a very basis of it, or are fully aware of it, but still

there are only inanimate monuments, witnesses

of time? What do these monuments mean to

them from the present point of view and in what

type of life do they want to continue living after the

journey is over?

During the workshop I was fascinated by the

image of a bridge (one of the key words), a place

that connects the A side with the B side, creates

its own dialect of space, can connect two banks

with different function. We need the bridge to be

able to get to the other side, it is impossible to

listen to A side and B side of a disc at the same

time. A – in this case the state of the space was

affected by the history, human intervention up to

postavou, ktorá sa snaží samotné nastavenie

spoločnosti (často neúspešne) meniť. V prípade

literatúry vyhľadáva autor práve tieto trecie plochy

pre zasadenie svojho príbehu. Príbeh zväšča

začína momentom znepokojenia nad stavom

vecí. Či už v sebe samom, vo vzťahu, v rodine,

v spoločnosti. Jedno je však z hľadiska tvorby

procesu fraktálom druhého (od najosobnejšieho

k najvšeobecnejšiemu). Pre autora je rovnako

dôležité poznať dejisko, stav priestoru, jeho

architektúru – tá je rovnako determinovaná

hodnotovým nastavením spoločnosti – a samotné

postavy a príbeh tvoria práve tieto okolnosti.

V hre Cesta hrdinov som dej zasadila na najdlhšiu

turistickú magistrálu vedúcu Slovenskom z

Devína na Duklu, Cestu hrdinov SNP. Dĺžka

trvania hry bola určená optimálnou dĺžkou trvania

pochodu, teda dvadsiatimi ôsmimi dňami, počas

ktorých prešli postavy takmer sedemstopäťdesiat

kilometrov. V čase písania bola naša domácnosť

oblepená výškovými profilmi, mapami, výpočtami

jednotlivých etáp pochodu, fotografiami

významných bodov, ideálne zbalených ruksakov.

Samotný výškový profil bol akýmsi grafom, ktorý

mal odzrkadľovať stavbu textu, jeho vrcholy a

kulminačné body, odohrávajúce sa v príbehoch

jednotlivých postáv. Sama som absolvovala len

niektoré z etáp Cesty hrdinov, vychádzala som

však z vlastnej turistickej minulosti, viacdňových

pochodov, aj púte do Santiago de Compostela,

mala som teda predstavu o fyzickej záťaži

postáv, ľudských potrebách, problémoch, ktoré

si túžia počas pochodu vyriešiť, aj o vnútornej

očiste, ohlodávaniu vecí na podstatu, ktorá

počas takejto cesty s pribúdajúcimi kilometrami

prichádza. Cesta hrdinov SNP je historicky

spojená so Slovenským národným povstaním a

postavy míňajú pomníky pripomínajúce historické

udalosti. Ako však hovoriť v texte o tejto histórii

cez súčasné postavy, ktoré ju poznajú buď len

po povrchu, alebo aj do hĺbky, no stále sú to len

neživé pomníky, svedkovia doby? Čo pre nich

tieto pomníky znamenajú z hľadiska súčasnosti

a v akom živote chcú pokračovať, keď sa cesta

ukončí?

Počas workshopu ma fascinovala predstava

mosta (jedného z kľúčových slov), miesta, ktoré

spája stranu A a stranu B, tvorí vlastnú dialektiku

priestoru, môže prepájať dva brehy s rozličnou

funkciou. Potrebujeme most, aby sme sa na

druhú stranu mohli dostať, nikdy nevieme naraz

počúvať stranu A a stranu B hudobnej platne.

A – v tomto prípade aj súčasný stav priestoru

ovplyvnený jeho históriou, zásahmi, ktoré

človek doteraz vykonal, B – naša predstava

o budúcej funkcii, tvare, chuti, vôni priestoru,

jeho priestorových pravidlách, zásadách a

48 48


know, B – our imagination of the future function,

form, taste, scent of the space and its spatial

rules, principles and restrictions. Also, the river

flowing under the bridge is a real proof of time

passing (yesterday water cannot be taken from

the river), leads me to the idea of possible resort

for image creation about the future as message

in the bottle from the inhabitants of bank A to the

inhabitants of bank B. They can read the message

from the people who used to live in this

space, and it can be used as a warning or inspiration

for the birth of new society. This imaginary

bottle thrown into the water was the creation of

manifestos of a certain utopic or dystopic image

that the participants of the summer school were

supposed to write. The forming of the rules of

community, society, and of the space itself. Manifesto,

the ten commands, laws, bridge that connects

two sides of the river. Setting of any rules

have the characteristics of matrix, through which

we can develop the image of utopic space, from

philosophical, architecture or social point of view.

Most of the participants managed to do so. They

were also able to create the manifestos written by

a man, and the one created by the river itself.

In the ordinary life we do not really realize the laws

and rules that determine our life in the space and

society. Pictures, signs, pictograms, and upbringing

are telling us to behave in the right way, we

connect the sign with our knowledge, and we follow

our conscience. New social establishments,

artistic movements usually appear with their own

striking manifesto, showing the imprint of the time

that they want to resolve, so that the humankind

can move up the evolutional ladder.

One of the most revolutionary manifestos, Marinetti’s

Futurist Manifesto from 1909 is a part of

the final scene in Heroes‘ trail (Zakuťanská, 2018),

where one of the characters quotes bits of this

manifesto and contrasts it with the entire lifelong

effort of those, who walked the trail together with

the monuments that they passed by and the image

of their future life:

ANDREJ

Time and space died yesterday. We live in the

absolute, because we have created eternal, omnipresent

speed.

ANDREJ

Let us cross the roads with the Unknown, not

because of hopelessness, only to fulfil the deep

wells of the Absurd.

HENRICH

Turnip, potatoes, carrot, peas, parsley, garlic,

onion, corn, radish, tomatoes, cucumbers, paper,

obmedzeniach. Zároveň rieka tečúca pod

mostom, ako živý dôkaz plynutia času (včerajšiu

vodu z rieky nenaberieš), ma viedla k myšlienke,

že možným východiskom pre vybudovanie

predstavy o budúcnosti je správa vo fľaši od

obyvateľov z brehu A pre obyvateľov z brehu B.

Práve tí si v nej môžu prečítať odkaz od ľudí, ktorí

daný priestor obývali a ten môže byť výstrahou či

inšpiráciou pre vznik novej spoločnosti.

Touto pomyselnou fľašou hodenou do vody bola

práve tvorba manifestov konkrétnych utopických/

distopických predstáv, ktoré účastníci letnej školy

mali napísať. Teda formovanie akýchsi zásad

komunity, zásad spoločnosti, zásad samotného

priestoru. Manifest, desatoro, zákony, most,

ktorým prepájame dve strany rieky. Určenie

akýchkoľvek pravidiel má charakter matrice,

cez ktorú máme možnosť rozvíjať predstavu

utopického priestoru, či už z hľadiska filozofie,

architektúry, alebo spoločenského zriadenia. To

sa aj väčšine účastníkov podarilo. Zároveň boli

schopní tvoriť nielen manifesty písané človekom,

ale vznikol aj manifest písaný samotnou riekou.

V bežnom živote si už väčšinu zákonov a

pravidiel, na základe ktorých sa v priestore a v

spoločnosti pohybujeme, ani neuvedomujeme.

K správnemu správaniu nás navádzajú obrázky,

nápisy, piktogramy, výchova, prepájame znak s

vedomosťou, obraciame sa na vlastné svedomie.

Nové spoločenské zriadenia, umelecké

hnutia zvyknú prichádzať s vlastným úderným

manifestom, poukazujúcim na otlaky doby, na

otlaky, ktoré chcú prepichnúť, aby sa ľudstvo

posunulo na vývojovom rebríčku ďalej.

Práve jeden z najrevolučnejších manifestov,

Marinettiho Futuristický manifest z roku 1909, je

aj súčasťou záverečnej scény hry Cesta hrdinov

(Zakuťanská, 2018), v ktorej jedna z postáv cituje

pasáže tohto manifestu a dáva tak do kontrastu

všetko doterajšie životné snaženie tých, ktorí

cestu prešli, spolu s pomníkmi, ktoré míňali a

predstavou, ktorú o ďalšom živote majú:

ANDREJ

Čas a Priestor včera zomreli. Žijeme v absolútne,

pretože sme vytvorili

večnú, všadeprítomnú rýchlosť.

ANDREJ

Prekrížme cesty s Neznámom, nie z beznádeje,

ale len preto, aby sme

naplnili hlboké studne Absurdna.

HENRICH

Kaleráb, zemiaky, mrkva, hrach, petržlen, cesnak,

cibuľa, kukurica,

redkvička, paradajky, uhorky, paprika, bylinky.

49 49


herbs.

ANDREJ

Let us set this country free from the smelling

gangrene of the professors, historians, artists and

critics.

HENRICH

It is too late to seed them now. But I can start

ploughing. In the spring as a true Slav I will make

love with a woman in the field. I will plant to the

soil. I will plant to the woman.

ANDREJ

Let us set the land free of monuments, of the

never-ending number of mass graves for the

weird promiscuity of the bodies that do not know

each other. Monuments, public taverns, where the

body forever lays next to the hated or unknown

creatures!

TEREZA

Africa, listen to what your inner voice says.

ANDREJ

I will not let them to go to the monuments, our

fragile bravery, our sick restlessness and our

sorrows. Do you want to use your biggest powers

to admire the past that derived your destined

decrease, tiredness, and depression? I declare

our everyday visits of the museums, libraries and

universities as equally sickening as prolonging

the guardianship of the parents for many of the

young, drunk by their own talent and ambition.

ANDREJ

Osloboďme túto krajinu od zapáchajúcej

gangrény profesorov, historikov,

umelcov a kritikov.

HENRICH Teraz už bude neskoro siať. Ale

môžem začať orať. Na jar sa ako pravý

Slovan pomilujem so ženou na roli. Zasejem do

zeme. Zasejem do ženy.

ANDREJ

Osloboďme zem od pomníkov, nekonečného

množstva masových hrobov

pre podivnú promiskuitu tiel, ktoré sa nepoznajú.

Pomníky, to sú verejné nocľahárne,

kde sa navždy odpočíva vedľa nenávidených

alebo neznámych bytostí!

TEREZA

Afrika, počúvaj, čo ti hovorí tvoj vnútorný hlas.

ANDREJ

Nepripustím, aby sa denne vodili na prechádzky

ku pomníkom naša krehká

odvaha, náš chorobný nepokoj a naše smútky.

Chcete premrhať svoje najväčšie sily

v tom večnom obdivovaní minulosti, z ktorého

vyvodzujete osudové zmenšenie,

vyčerpanie a zdeptanie? Vyhlasujem každodenné

návštevy múzeí, knižníc

a vysokých škôl za rovnako škodlivé ako

predlžovanie poručníctva rodičov pre

niektorých mladých ľudí opitých vlastným

nadaním a ambíciami.

What could this manifesto say about the exact

planning of the future utopic town? Would there

be a single monument at the square of this town?

What would the schools, libraries and museums

be like in this vision of the future? What would be

the people, society like living in the instalment

without social pieta towards the monuments, institutions,

history with which we hardly learn from

the books written for the present social order?

One of the most provocative and most interesting

novelists of the present Michel Houellebecq

(2014) thinks about the present architecture in his

essay Building Shelves:

„The today’s architecture very implicitly succumbs

to the easy programme that can be

included into one motto: building the shelves

of social hypermarket. It is successful because

it stays faithful to the aesthetics of the

shelves... it prioritizes the material with low or

almost none granularity... it lets the objects

show in an attractive way... the point is to create

polymorphous, indifferent and modifiable

Čo by tento manifest hovoril pre konkrétne

plánovanie utopického mesta budúcnosti? Stál

by na námestí takéhoto mesta jediný pomník?

Aké by boli školy, knižnice, múzeá v takejto vízii

budúcnosti? Akí by boli ľudia, spoločnosť žijúca

v zriadení bez spoločenskej piety k pomníkom,

k inštitúciám, k histórii, o ktorej pravej tvári sa s

ťažkosťami dozvedáme z učebníc písaných na

spoločenskú objednávku súčasnosti?

Jeden z najprovokatívnejších a najzaujímavejších

románopiscov súčasnosti Michel Houellebecq

(2014) vo svojej eseji Stavať police uvažuje o

súčasnej architektúre:

„Súčasná architektúra sa tak implicitne

podriaďuje jednoduchému programu, ktorý

možno zahrnúť do jedného hesla: stavať

police spoločenského hypermarketu. Darí sa

jej to jednak vďaka tomu, že zostáva verná

estetike police...uprednostňuje materiály s

nízkou alebo mizivou zrnitosťou… umožňuje

predmety vystaviť lákavým spôsobom...

ide o to vytvoriť polymorfné, ľahostajné,

modifikovateľné priestory... nemôžu si dovoliť

50 50


spaces ... they cannot have any autonomous

meaning, evoke a certain kind of atmosphere,

and so their right of beauty, poetry and own

specific characteristics has been taken...

Modern employees, who are mobile, opened

to changes and replaceable by anyone else

are found in the same process of depersonalization.

The aim ... is to create an eternally

changeable individual without any intellectual

or emotional support points. Modern individual

without ties of reference, fidelity, strict

behavioural rules is ready to take his place

in the system od general transactions within

which he can get ... business value. “ (Houellebecq,

2014: 52-54, italics by author)

„The contemporary architecture can be, in

general, understood as one huge tool for

faster and more rational movement of people

... as production tool for higher productivity of

the individual. “ (Houellebecq, 2014: 50)

Just like the literature is trying to capture social

events, changes, and to show the mind of

a certain age and philosophy, or, in many cases,

literature, film or theatre itself is a tool of programming

the society, whether the tool in the hands

of the author, or in the hands of those, who rule

the society. It is either formed by philosophy or it

forms. This philosophy, just like architecture can

be formed, or can form and foreshadow. What

was first, the cave that started to form the society,

or the society able to live in such a cave? Did the

prehistoric society need new manifestos and laws

to start building first towns and houses? Marvellous

Athenian towns were built in the time, when

Homer wrote epics Iliad and Odyssey that even

today depict the growth of the human soul. Philosophy

was a part of ordinary social life; it was

the mother of more science disciplines. Nowadays

it is divided into many sciosophies, such as

sociology, politics, anthropology, etc. A contemporary

human is also divided, and surrounding

view of the shelves and traffic junctions does not

help his steadiness.

Translated from Slovak original.

priniesť nejaký autonómny význam, evokovať

istý druh atmosféry, a tak sú zbavené

práva na krásu, poéziu či vlastný špecifický

charakter... Moderní zamestnanci, ktorí sú

mobilní, otvorení zmenám a nahraditeľní

kýmkoľvek iným, sa ocitajú v podobnom

procese depersonalizácie. Cieľom... je

vytvoriť donekonečna sa meniaceho jedinca,

zbaveného akýchkoľvek intelektuálnych, či

emocionálnych oporných bodov. Moderný

jednotlivec zbavený pút príslušnosti, vernosti,

prísnych pravidiel správania sa, je tak

pripravený zaujať svoje miesto v systéme

zovšeobecnených transakcií, v rámci ktorých

je mu možné prisúdiť... obchodnú hodnotu.“

(Houellebecq, 2014: 52-54, kurzíva autor)

„Vo všeobecnosti možno chápať súčasnú

architektúru ako jeden obrovský nástroj na

zrýchlenie a racionalizáciu presunov ľudí...

ako výrobný nástroj, nástroj na zvýšenie

produktivity jednotlivca.“ (Houellebecq, 2014:

50)

Tak ako sa literatúra snaží zachytiť spoločenské

dianie, zmeny, odrážať dobové myslenie a

filozofiu alebo v iných prípadoch sama literatúra/

divadlo/film je nástrojom na programovanie

spoločnosti, či už nástrojom v rukách autora,

alebo v rukách tých, ktorí spoločnosť riadia, teda

je buď tvorená filozofiou doby, alebo sama túto

filozofiu doby tvorí, tak aj architektúra môže byť

tvorená alebo môže tvoriť a predznamenávať.

Bola najprv jaskyňa, ktorá začala formovať

spoločnosť alebo spoločnosť, ktorá bola túto

jaskyňu schopná obývať a dať jej funkciu?

Potrebovala praveká spoločnosť nové manifesty

a zákony, aby začala stavať prvé mestá a domy?

Obdivuhodné aténske mestá vznikali v období,

keď Homér napísal eposy Illias a Odysea, ktoré

dodnes zachytávajú veľkosť a vzlet ľudského

ducha. Filozofia bola súčasťou bežného

spoločenského života, bola matkou ďalších

vedných disciplín. Dnes sme ju roztrieštili do

množstva pavied, ako sociológia, politológia,

antropológia atď. Rovnako tak je roztrieštený

súčasný človek a k vyrovnanosti nepomáha ani

pohľad na okolité police a dopravné uzly a tepny.

51 51


SUN

BICYCLE

WAITING FOR SOMETHING

GATE

PRIVATE SPACE

FOREIGN FEELING

MUSIC FROM SOMEWHERE

GARDEN

REFRESHMENT STORE

LONELY PEOPLE

52 52


LEISURE TIME

BRIDGE

RIVER

GARBAGE

WIND

-

BUTTERFLY

RAILWAY

FRUIT

53 53


“Articles lost.—What makes the very first

glimpse of a village, a town, in the landscape

so incomparable and irretrievable is the

rigorous connection between foreground and

distance. Habit has not yet done its work. As

soon as we begin to find our bearings, the

landscape vanishes at a stroke, like the façade

of a house as we enter it. It has not yet gained

preponderance through a constant exploration

that has become habit. Once we begin to find

our way about, that earliest picture can never

be restored.”

(Benjamin, 1928: 63-67)

“Články stratené. – To, čo robí prvý pohľad na

dedinu či mesto v krajine tak neporovnateľný

a nezvratný, je dôsledné spojenie medzi

popredím a vzdialenosťou. Zvyk ešte

nevykonal svoju prácu. Keď si konečne

uvedomíme, kde sa nachádzame, tak

krajina zmizne, ako fasáda domu, keď doň

vstupujeme. Dosiaľ neprevážila neustálym

prieskumom, ktorý sa stal zvykom. Akonáhle

sa začneme orientovať, ten najskorší obraz

zmizne navždy.”

(Benjamin, 1928: 63-67)

PROLOGUE

The Lost-and-Found Office pursues to infer past

ways of living from material remains on an ‘abandoned’

river-side by experimenting with methods

of contemporary archaeology.

Those various objects lying around – the nonrecycled

garbage – have a huge potential purely

in themselves, however unfashionable the idea

sounds in the present ‘sustainable’ times. Litter is

a measurement of urban activities and should be

recognized next to the geometric and topographical

data. I strongly believe that the actual usage of

space has to have an impact on the architectural

design process. A charming hair-tie, a lonely

glove or a repulsive medical needle can all trigger

phantasies of accidental discoverers, as one

fabricates stories around them, conjectures about

who and when lost them. Speculation sprinkles

up in the minds, if it was ten minutes ago that a

little girl dropped her rubber ring, or was it used

by a junkie for substance abuse around the time

when Elvis was saying his farewell?

Architects (which I also happen to be) are often

seen as actors of a material theatre play, and

it can be forgotten that we do not start with a

tabula rasa to work with, but with a site of different,

sometimes conflicting perspectives. Without

taking those discarded object’s significance into

account, could a new public space keep its meaning

to its present users? Will it change radically

PROLÓG

Oddelenie strát a nálezov usiluje o odvodenie

minulých spôsobov života z materiálnych

pozostatkov na ‘opustenom’ brehu rieky

experimentovaním s metódami súčasnej

archeológie.

Rôzne predmety rozhádzané po okolí –

nerecyklovaný odpad – majú obrovský

potenciál, čisto samy o sebe, nech to v

súčasnej „udržateľnej“ dobe znie akokoľvek

nemoderne. Smetie je meradlom mestských

aktivít a malo by sa zaznamenať, podobne

ako geometrické a topografické údaje. Pevne

verím, že skutočné využitie priestoru musí mať

na proces architektonického návrhu vplyv.

Očarujúca gumička do vlasov, osamelá rukavica

alebo odpudivá lekárska ihla môžu v náhodných

objaviteľoch prebudiť fantáziu, a o nájdených

predmetoch vymyslia príbehy a dohady o tom,

kto a kedy ich stratil. V mysliach sa rozlieha

myšlienka, či to bolo pred desiatimi minútami, keď

malé dievčatko upustilo gumový prsteň, alebo ho

na užívanie návykových látok použil narkoman

ešte za čias, keď bol božský Kája mladý?

Architekti a architektky (som jednou z nich) sú

často považovaní za hercov a herečky materiálnej

divadelnej hry. Zabudnite na to, že naša práca

začína čistým plátnom. Skôr ide o miesta s

rôznymi, často protichodnými perspektívami.

Mohol by nový verejný priestor zachovať jeho

54 54


and exclude and eliminate their daily routines and

their right to spatial practices on the site?

People from different backgrounds – sociology,

urban planning, fine art, space theory, and

architecture – all joined in the Lost-and-Found

Office onset to learn how to listen to the stories

and gossip behind the objects of their interest.

We as a voluntary research group of six Nevernever

school participants, worked around the

archaeological notion of time-depth by making all

kinds of assumptions about the ways of living of

the temporary inhabitants. Learning from contemporary

archaeologists, we together followed

archaeological methodologies to investigate the

contemporary world: field walking and surveying,

mapping features and sites of significance, photography,

stratigraphic excavation, interpretation,

and analyses of objects.

METHODOLOGY

1. MAP THE GAP

The triangular project site seemed to be mentally

erased in the eye of Košice’s residents and

non-residents alike. It is defined by strong edges,

the waterfront of the river Hornád and the broad

railway zone – restraining unpleasant barriers

dismembering the city. But precisely by those

features I assume it escaped the destiny of becoming

a deserted dump area. The very striking

peninsular closure lent itself to the soft colonization

of urban gardeners and shelterless citizens

and turned out to be an ideal breeding ground of

laissez-faire economic policies. But that spontaneous

order was hard to grasp for us outliers.

At first, us six volunteers of the Lost-and-Found

Office, examined the map for node-like spots

where the typologies were intertwined: natural –

industrial – formal – informal – temporary territories

of inhabitation. We were looking for the key

features of ‘somewhere deep inside’.

During the fieldwork we bumped into ‘jungleinhabitants’

as they referred to themselves.

Obviously, we wanted to respect the invisible

boundaries of shelterless Anna, Peter and David.

What we couldn’t research physically, is what

Anna, Peter and David provided us with through

their storytelling. Despite the language-barrier we

felt at ease swapping stories with them, the real

nomads. Like the one about fishing out a giant

catfish from the Hornád. We decided to move

further away from the garden of the ‘jungle-inhabitants’

and came across a bumpy spot which we

found rather welcoming and resourceful in material

remains.

význam pre súčasných používateľov bez toho,

aby sa bral do úvahy význam týchto vyradených

objektov? Bude to radikálna zmena, ktorá vylúči

ich každodennú rutinu a ich právo na užívanie

priestoru v danej lokalite?

Ľudia s rôznych pozadím – sociológia,

urbanizmus, výtvarné umenie, teória priestoru

a architektúra – sa všetci pripojili k Stratám a

nálezom, aby sa naučili, ako načúvať príbehom

a klebetám, ktoré stoja za predmetmi ich

záujmu. Ako dobrovoľná výskumná skupina

šiestich účastníkov Never-never school sme

pracovali na archeologickom ponímaní časovej

hĺbky a tvorili sme rôzne predpoklady o

spôsobe života dočasných obyvateľov. Poučení

od súčasných archeológov, spoločne sme

nasledovali archeologické metodológie, aby sme

preskúmali súčasný svet: práca a prieskum v

teréne, mapovanie prvkov a významných miest,

fotografia, stratigrafické vykopávky, interpretácia

a analýzy objektov.

METODOLÓGIA

1. ZMAPUJTE MEDZERU

Trojuholníkové miesto projektu sa zdalo byť

mentálne vymazané rovnako v očiach obyvateľov

Košíc, ako aj nerezidentov. Vyznačuje sa silnými

okrajmi, nábrežím rieky Hornád a širokou

železničnou zónou – obmedzujúce nepríjemné

bariéry, ktoré rozdeľujú mesto. Ale predpokladám,

že práve vďaka týmto vlastnostiam uniklo

osudu a nestalo sa opustenou skládkou. Veľmi

pozoruhodný polostrovný charakter sa preniesol

do jemnej kolonizácie mestskými záhradkármi

a občanmi bez domova. Tiež sa ukázalo, že ide

o ideálne miesto na vznik politiky voľného trhu.

Tento spontánny poriadok sme ako cudzinci

chápali len veľmi ťažko.

Najprv šesť dobrovoľníkov a dobrovoľníčok

Oddelenia strát a nálezov preskúmalo mapu,

aby našli uzly, kde sa prelínali rôzne typológie:

prírodné – priemyselné – formálne – neformálne

– dočasne obývané územia. Hľadali sme kľúčové

vlastnosti ‘niekde hlboko vo vnútri’.

Počas práce v teréne sme narazili na ‘obyvateľov

džungle’, ako sami seba nazývali. Samozrejme

sme chceli rešpektovať neviditeľné hranice ľudí

bez domova – Anny, Petra a Dávida. To, čo sme

nemohli preskúmať fyzicky, o tom nám Anna,

Peter a Dávid porozprávali. Napriek jazykovej

bariére nám nerobilo problém deliť sa o historky

s týmito pravými kočovníkmi. Ako napríklad tú,

o veľkom sumcovi, ktorého vylovili z Hornádu.

Rozhodli sme sa pokračovať ďalej od záhrady

‘obyvateľov džungle’ a narazili sme na hrboľaté

55 55


2. FIND YOUR GRID

By drawing up a 1x1m grid in the space, a rectangle

of 7x12 m could be mapped. The work of us

six was completely determined by the space we

chose.

It was rather difficult to stay close to the ground

while finding the right spot for the vertices of the

tiny hills, or the wiring under the bushes. No-one

should say that a contemporary archaeologist

has an easy time out there! The intense sunlight,

sweat, fierce raspberry thorns, a search for the

right tools (like a hammer-substitute for fixing the

nails into the ground) all posed a challenge. Even

here, on top of the ruins of a home, nature is the

boss.

3. GARBAGE-POACHERS

Fuelled by stories of people we encountered while

working, we pursued the examination of their

lives by focusing on the objects. To explore the

lost articles, nothing could come more handy as

a small how-to book: The contemporary archeologist

(Kok, 2013). The Lost-and-Found Office

analyzed the findings, taking it as a fantasy exercise

to substitute or complete the physical ‘facts’.

The positions of the murmuring objects were also

sketched up in the grid coordinate system.

1. Explorer’s Map

Description: used to be a map for discovering

the jungle, but the explorer could not get any

further, because the jungle was very deep.

Estimated age: 50 years. Lost for: 40 years.

2. Tile

Description: bathroom or kitchen, private

quarters. Estimated age: 3 years. Lost for: 2

years.

3. Hector

Description: electrical, mechanical part of

an engine, industrial use. Estimated age: 30

years. Lost for: 20 years.

4. Joe

Description: shoes of Peter, the lazy olympic

champ. Estimated age: 6 years. Lost for: 1

year.

5. Plug

Description: renovation remains. Estimated

age: 30 years. Lost for: 5 years.

6. Plastic Foil

Description: shopping remains. Estimated

age: 20 years. Lost for: 20 years.

miesto, ktoré nám poskytlo dostatok zdrojov a

materiálnych zvyškov.

2. NÁJDI SI SVOJU MRIEŽKU

Nakreslením mriežky 1 x 1 m bolo možné

zmapovať obdĺžnik 7 x 12 m. Práca nás šiestich

bola úplne určená priestorom, ktorý sme si vybrali.

Bolo dosť ťažké zostať pri zemi a zároveň hľadať

správne miesto pre vrcholy malých kopčekov

alebo elektrické vedenie pod kríkmi. Nech

nikto nehovorí, že súčasný archeológ to má

divých malín, hľadanie správnych nástrojov (ako

náhrada kladiva na upevnenie klincov do zeme)

bolo výzvou. Aj tu, na vrchu zrúcaniny domu,

vládne príroda.

3. SMETIARI-PYTLIACI

Na základe príbehov ľudí, s ktorými sme sa počas

práce stretli, sme sa zamerali na skúmanie ich

života skrz objekty. Pri skúmaní stratených vecí

nám pomáhala knižka s návodom: Súčasný

archeológ (Kok, 2013). Tím Strát a nálezov

analyzoval zistenia a dopĺňal či nahrádzal

chýbajúce fyzické ‘fakty’ fantáziou. Poloha

šepotajúcich predmetov bola zaznačená v

súradnicovom systéme mriežky.

1. Prieskumníkova mapa

Popis: bývalá mapa na objavovanie džungle,

kde sa prieskumník už nemohol dostať

ďalej, pretože džungľa bola veľmi hustá.

Odhadovaný vek: 50 rokov. Stratené po dobu:

40 rokov.

2. Dlaždica

Popis: kúpeľňa alebo kuchyňa, byt.

Odhadovaný vek: 3 roky. Stratené po dobu: 2

roky.

3. Hector

Popis: elektricko-mechanická časť motora,

priemyselné použitie. Odhadovaný vek: 30

rokov. Stratené po dobu: 20 rokov.

4. Joe

Popis: Petrove topánky, lenivý olympijský

šampión. Odhadovaný vek: 6 rokov. Stratené

po dobu: 1 rok.

5. Zástrčka

Popis: zbytky po rekonštrukcii. Odhadovaný

vek: 30 rokov. Stratené po dobu: 5 rokov.

6. Plastová fólia

Popis: zbytky z nákupu. Odhadovaný vek: 20

rokov. Stratené po dobu: 20 rokov.

56 56


7. Open Air Kitchen

Description: bonfire remains. Estimated age:

10 years. Burnt 42 hours ago.

8. Christmas bell

Description: a family who lives in a forest

threw it out because it wasn’t trendy anymore.

Estimated age: 10 years. Lost for: 1 year.

4. SCANNING THE TIME-DEPTH

In order to visualize the age-speculations we took

bamboo sticks of varying heights and placed

them next to the object. The moment of NOW

was marked with a metal ring, representing the

proportions of the age of the item and the duration

of the time it was lost. Arranging a levitating

shimmering metal sheet to connect the points

we created a 3D diagram, making a roof over our

archaeological site.

EPILOGUE

The way I live, that’s who I am.

7. Otvorená kuchyňa

Popis: zvyšky ohňa. Odhadovaný vek: 10

rokov. Využité pred 42 hodinami.

8. Vianočný zvonček

Popis: rodina, ktorá žije v lese, ju vyhodila,

pretože už nebola v móde. Odhadovaný vek:

10 rokov. Stratené po dobu: 1 rok.

4. SKENOVANIE HĹBKY ČASU

Aby sme si mohli špekulácie ohľadom veku

objektu vizualizovať, umiestnili sme vedľa objektov

bambusové tyčinky rôznej dĺžky. TERAJŠÍ

moment sme vyznačili kovovým krúžkom, ktorý

predstavoval proporcie veku predmetu a dobu, od

kedy sa predmet stratil. Usporiadaním levitujúcej

trblietavej kovovej plachty sme tieto body spojili

a vytvorili tak 3D diagram, ktorý nad našim

archeologickým náleziskom vytvoril strechu.

EPILÓG

Som to, ako žijem.

We had a hunch that these remains came from

the ruins of an actual house, which was confirmed

by David during the fieldwork as he was carefully

passing our workspace of the Lost-and-Found Office.

In the inhabited set of spaces, the past lives

were whispering to us all in the group. Afterall, all

I had to do was to make them secure by drawing

up some walls. Drawing from the conclusions

of archaeological research – using the object’s

position within the grid, and our stories – we can

speculate on the architectural histories and their

possible continuity in form of design. But the

archaeological ‘results’ meant more than simple

inspiration, they exemplify the redistribution of

benefits and disadvantages through our architectural

design activities. A little dream house can be

extended easily with, dear social policy makers,

something as simple as prefab glazed modules to

create a micro-oasis in this insufficient urban peninsula.

The idea resonates with the concept of the

Dutch ex-architect Carel Weeber against modernist

social housing unification. In the ‘wild living’

(het wilde wonen) as he called it, he has defended

the personalisation of living spaces as a valid

alternative to the stern rigidity of (for instance)

Dutch housing developments (Weeber, 1998).

These ‘outsourced’ spaces of public maintenance

could grow in an organic way that accommodated

avid gardeners and marginal groups, skipping

the cul-de-sacs of centralised utopian enterprises

through advocacy planning.

Hence the recreational and dynamic atmosphere

is an undervalued character of the Hornád-side

of a new urbanization process, it can be also indicated

by the development of organic bike lanes

Mali sme tušenie, že tieto zvyšky pochádzajú

z ruín skutočného domu, čo potvrdil David pri

práci v teréne, keď starostlivo prechádzal cez

pracovný priestor Oddelenia strát a nálezov.

V obývanom priestore na nás šepkali životy

z minulosti. Koniec koncov, všetko, čo som

musela urobiť, bolo vyznačiť ich nakreslením

niekoľkých múrov. Vychádzajúc zo záverov

archeologického výskumu – pomocou polohy

objektu v mriežke a našich príbehov – môžeme

špekulovať o architektonických dejinách a ich

možnej kontinuite vo forme dizajnu. Archeologické

‘výsledky’ však boli viac než len jednoduchou

inšpiráciou. Boli príkladom prerozdeľovania

výhod a nevýhod prostredníctvom našich činností

v oblasti architektonického dizajnu. Malý dom

snov je možné jednoducho rozšíriť, milí tvorcovia

sociálnej politiky, niečim tak jednoduchým a

malým, ako napríklad presklenými modulmi, aby

v tomto nedostatočnom mestskom polostrove

vznikla mikro-oáza. Táto myšlienka rezonuje s

koncepciou holandského ex-architekta Carela

Weebera proti zjednoteniu modernistického

sociálneho bývania. V ‘divokom bývaní’ (het wilde

winen), ako to nazval, obhajoval personalizáciu

obytných priestorov ako platnú alternatívu k

prísnej rigidite (napríklad) holandskej bytovej

výstavby (Weeber, 1998). Tieto ‘externe

zabezpečené’ priestory verejnej údržby by mohli

rásť organickým spôsobom, ktorý by vyhovoval

vášnivým záhradkárom a menšinovým skupinám,

a prostredníctvom plánovania obhajoby by mohol

prekonať slepé uličky centralizovaných utopických

podnikov.

Z tohto dôvodu je rekreačná a dynamická

57 57


created by people coming and going, increasing

the permeability of the urban occlusion. Particularly

on a physical urban edge as the dam is, the

advantage of such a path is that ‘it is elevated and

it doesn’t allow a view of adjacent streets, but permits

a kind of fast, undisturbed movement totally

missing in the city’ (Lynch 1960: 56).

The present typology, which supports the value

produced by each individual summer house, can

be continued, scalloping the Hornád behind the

dam, mirroring the opposite panel social housing

blocks in a horizontal sense. The emigrated

urban gardeners and former Luník IX citizens

as a functioning model of self-organisation, who

otherwise are doomed to passive consumption

in the imprisoning concrete jungles, would be locally

subsidised in areas where they can actively

spend time as full members of the city life.

REFLECTION

Serendipities and conflicts are also encoded in

the process, where trust and energy has been put

into an unstable initiative. I can only be grateful to

witness the caring work of the volunteers of the

Lost-and-Found Office, Tabi Latocha, Orsolya Bajusz,

Markéta Burkotová, Johannes Hollenhorst,

for their care for the bodily and even more, for

their playful mental investments. Poppy Illsley was

a gentle observer and filmed the last bits of the

process with her sensitive aesthetic. The Trojan

Horse team formed by Karolina Anna Michalik,

Adéla Kolářová, Klára Peloušková and Lizzy Short

turned out to be a supportive team in their ideas

as well as in the last touches of installation, where

I also have to mention Martin Kiman. Thank you.

atmosféra podhodnoteným charakterom nového

urbanizačného procesu Hornádu. Môže sa to

prejaviť aj na vývoji organických cyklistických

jazdných pruhov pre ľudí prichádzajúcich a

odchádzajúcich, zvyšujúcich priepustnosť

mestskej oklúzie. Predovšetkým na fyzickej

hranici mesta, akou priehrada je, je výhodou takej

cesty, že ‘je vyvýšená a neumožňuje výhľad na

priľahlé ulice, ale umožňuje určitý rýchly a ničím

nerušený pohyb v meste’ (Lynch 1960: 56).

V súčasnej typológii, ktorá podporuje hodnotu

vytvorenú každým samostatným letným

domčekom, je možné pokračovať. Takto ovenčený

Hornád za priehradou odráža náprotivné panelové

bloky sociálneho bývania. Vysťahovaní mestskí

záhradkári a záhradkárky a bývalí obyvatelia a

obyvateľky Luníka IX, ktorí inak boli odsúdení

na pasívnu spotrebu v stiesnenej betónovej

džungli, by boli miestne dotovaní v oblastiach, v

ktorých môžu aktívne tráviť čas ako plnohodnotní

členovia mestského života vo fungujúcom modeli

samoorganizácie.

REFLEXIA

Šťastné zhody okolností a konflikty sú tiež

zakódované v procese, kde bola dôvera a energia

vložená do nestabilnej iniciatívy. Môžem byť

vďačná za to, že som bola svedkom starostlivej

práce dobrovoľníkov z Oddelenia strát a nálezov

– menovite Tabi Latocha, Orsolya Bajusz,

Markéta Burkotová, Johannes Hollenhorst – za

ich starostlivosť a ich hravú mentálnu investíciu.

Poppy Illsley bola pozorovateľkou a svojou citlivou

estetikou natočila posledné kúsky procesu. Tím

Trójske kone, ktorý tvorili Karolina Anna Michalik,

Adéla Kolářová, Klára Peloušková a Lizzy Short,

sa ukázal byť podporným v ich nápadoch, ako aj

v posledných krokoch inštalácie, pri ktorej musím

spomenúť aj Martina Kimana. Ďakujem.

Preložené z anglického originálu.

Garbage? Contemporary archaeology! Odpadky?

Súčasná archeológia! Zsófia Szőke, 2019

Finding a finding Nájdenie nálezu,

Zsófia Szőke, 2019

58 58


Fieldwork Práca v teréne, Zsófia Szőke, 2019

Jungle glass house Sklenený dom v džungli,

Zsófia Szőke, 2019

Hector, Zsófia Szőke, 2019

Time-depth landscape Hĺbka času krainy,

Zsófia Szőke, 2019

Time-depth of a plug Časová hĺbka zástrčky,

Zsófia Szőke, 2019

59 59


I’ve done this before.

It’s a simple task.

Doesn’t require much thinking.

The idea is already there.

All it needs is a bit of adaptation.

A tiny bit of translation.

Some virtual reality.

Oh, don’t forget the smiling people.

Appropriate ethnicity too!

This is as authentic as it gets.

Authentic. Great word.

Make it bigger.

Sustainable futures, eco community.

Love it.

I’ve been travelling.

Planting seeds.

People never believe me.

Never here they say.

Little do they know, how my magic works.

I sneak in, I leave my mark,

And then I leave.

On to the next.

What was there before?

Who cares?

This is the new authentic.

Nobody needed those scrubby marks.

That layered history.

Not even a monument.

Too many marks.

Looks like it’s been lived in.

Some call it an identity.

But that’s not what we’re aiming for today.

Spreading the global authentic dream.

Finance at its finest.

Finance at its finest.

What a slogan.

Už som to predtým robila.

Je to jednoduchá úloha.

Nie je potrebné priveľa myslieť.

Tá myšlienka tu už je.

Potrebuje len kúsok spracovať.

Štipku prekladu.

Trochu virtuálnej reality.

O, a nezabudnúť usmievajúcich sa ľudí.

Vhodnú etnickú príslušnosť!

Autentickejšie to už nebude.

Autentické. Krásne slovo.

Znie to majestátnejšie.

Udržateľná budúcnosť, ekologická komunita.

Zbožňujem to.

Cestovala som.

Sadila som semienka.

Ľudia mi nikdy neverili.

Tu to nepôjde, hovorili.

Ale nevedeli, ako funguje moja mágia.

Vkradnem sa tam, zanechám odkaz.

Potom odídem.

Idem ďalej.

Čo tam bolo predtým?

Koho to zaujíma?

Toto je nové, autentické.

Nikto nepotrebuje tie krpaté stopy.

Tú navrstvenú minulosť.

Ani len pomník.

Priveľa stôp.

Vyzerá, ako keby to tu žilo.

Niekto to volá identita.

Ale to nie je naším dnešným cieľom.

Šírenie autentického globálneho sna.

Financie v tom najlepšom.

Financie v tom najlepšom.

Aký slogan!

60 60


What about the people they say?

What people?

And the function?

Next question.

What do you mean not appropriate to the

climate?

Not appropriate to the region?

That’s what we have technology for.

Answering silly questions.

That is not what I came here to do.

They don’t know what they’re talking about.

These concrete monuments will teach them a

lesson.

They won’t even know what was there before.

I come in.

They protest.

I stay.

They protest.

Time goes by.

What was there before?

The amnesia quicks in.

The buildings rise.

And I leave.

Goodbye to the in-between.

Goodbye to the limbo.

The future is here now.

Take it or leave it.

Another successful invasion.

On to the next!

A čo hovoria o ľuďoch?

Akých ľuďoch?

A o funkcii?

Ďalšia otázka.

Čo myslíte ‘nevhodné pre klímu‘?

Nevhodné pre región?

Na to už máme technológie.

Odpovedanie na hlúpe otázky.

Na to sme sem ale neprišli.

Nevedia, o čom hovoria.

Tieto betónové pamätníky ich naučia.

Nebudú ani vedieť, čo tam bolo predtým.

Vojdem.

Protestujú.

Zostanem.

Protestujú.

Čas plynie.

Čo tam bolo predtým?

Amnézia nastupuje.

Budovy vzrastajú.

Odchádzam.

Zbohom, priestory medzi.

Zbohom, limbo.

Už je tu budúcnosť.

Ber alebo neber.

Ďalšia úspešná invázia.

Hor sa na ďalšiu!

61 61


A NOTE FROM THE AUTHOR:

This little poem. Or text.

Whatever you want to call it.

Is based on the observations of the three cities

I’ve lived in.

London, Belgrade, Vienna.

Each with its different history and context.

But this phenomenon described, appears in each

one.

In its own form.

Having spent ten days in Košice,

in the site next to the Hornád river,

I felt refreshed seeing this in-between space.

The randomness,

the chaos,

and the DIY-ness inspired me.

It reminded me of places I’ve seen,

places which are no longer there.

It triggered a slight melancholic feel

for this emotive quality that these sort of places

hold.

A space that feels lived in.

Even when it’s abandoned.

A space of wonder.

So my take on the future of these spaces,

is to protect them.

To nurture the in-between.

They say you won’t realize what you miss until it’s

gone.

In this case, sometimes you don’t even know

what you miss.

Even when the overlooked spaces are missing,

there can still be a void.

And it’s these overlooked spaces,

that can often be the emotive or the irrational,

that fills the gaps between the rational structures

and lines of cities.

The broken façade.

That poster which looks about 30 years old.

The side bench with a missing plank.

The old signs.

Memories of the past, that can be quickly erased.

‘Of no value’ some may say.

POZNÁMKA OD AUTORKY:

Táto malá báseň. Alebo text.

Akokoľvek to chceš nazvať.

Je založená na pozorovaní troch miest, v ktorých

som žila.

Londýn, Belehrad, Viedeň.

Každé z nich má iné dejiny a kontext.

Ale tento popísaný fenomén sa nachádza v

každom.

Všade trochu inak.

Stráviť desať dní v Košiciach,

na brehu rieky Hornád,

osviežilo ma vidieť tento priestor medzi.

Tá náhodnosť,

ten chaos

a štýl ‘DIY‘ ma inšpirovali.

Pripomenuli mi miesta, ktoré som už videla,

miesta, ktoré už neexistujú.

Spustili jemne melancholický pocit

pre túto citovú vlastnosť, ktorú tieto miesta so

sebou nosia.

Priestor naplnený životom,

Hoci je opustený.

Priestor zázrakov.

Môj názor na budúcnosť takýchto miest

je chrániť ich.

Starajte sa o priestory medzi.

Hovorí sa, neviete, o čo môžete prísť, až kým nie

je neskoro.

V tomto prípade niekedy ani len neviete, o čo ste

prišli.

Aj keď prehliadané miesta chýbajú, stále tam

môže byť prázdno.

A sú to tieto prehliadané miesta,

ktoré sú často emotívne a iracionálne,

vypĺňajúce medzery medzi racionálnymi

štruktúrami a kontúrami miest.

Zničené fasády.

Plagát, ktorý má asi tridsať rokov.

Lavička, z ktorej kúsok chýba.

Staré nápisy.

Spomienky na minulosť, ktoré sa dajú rýchlo

odstrániť.

Niekto by povedal 'bez hodnoty'.

62 62


But to me,

these overlooked structures hold the soul of the

city together.

Because once they’re gone, it will be difficult to

remember what was there.

How it looked or how it felt.

Keep the in-between!

Ale pre mňa

držia tieto prehliadané miesta dušu mesta.

Pretože keď zmiznú, bude ťažké spomenúť si, že

tu boli.

Ako vyzerali a aký pocit vyvolávali.

Zachovajte priestory medzi!

Preložené z anglického originálu.

Nina Vukadin, 2019

63 63


Institute of Biology and

Ecology at Pavel Jozef Šafárik University

Pub u Vodára

Ústave biologických a

ekologických vied na Univerzite Pavla Jozefa

Šafárika v Košiciach

U Vodára

Never-never school

First of all, describe to me what you were doing

today.

I was participating in the Never-never School

and my role was to tell the participants about

the nature of the site, which lies between a

railway and some industrial lots in Košice city.

Can you give me an overview of what the environment

was like?

It’s an abandoned spot, or an abandoned landscape,

in an almost fully urbanised area of the

city between the Hornád river and the railway.

It’s covered mostly with abandoned meadows,

with some forested spots, there’s a fragment

of riparian forest native to the Hornád river,

and running between all this there is a garden

colony, represented by small plots of local gardens,

where local people grow fruit trees and

so, and so … – I’m sure you can imagine what I

mean by local gardens!

The participants were particularly interested in the

invasive species on the site, can you tell me a bit

about them?

The landscape we walked through is typical

of this kind of rural habitat in terms of the high

level of invasive species that we observed. It’s

typical of such rural habitats for several reasons;

firstly, the area is abandoned with regard

to regular human activity, and the Hornád river

in general is a path for invasive species to disperse

throughout the country. We saw several

invasive plant species, like yellow flowering

Solidago, or goldenrods, and Japanese Knotweed

(Reynoutria japonica), some invasive

tree species from Hungary, and much more.

We discussed whether invasive species are

Čo ste dnes robili?

Mojou úlohou bolo povedať niečo o prírode

v oblasti medzi železničnou traťou a

priemyselnými budovami na východe Košíc.

Ako by sa dalo opísať toto prostredie?

Je to opustená krajina, ktorá sa nachádza

v takmer kompletne urbanizovanej časti

mesta. Pokrývajú ju prevažne opustené

lúky, miestami pripomínajúce les, neďaleko

rieky je kúsok prirodzeného pobrežného

lesíka. Uprostred tejto plochy sa nachádza

záhradkárska oblasť tvorená menšími

záhradami patriacimi miestnym, kde rastú

ovocné stromy a iné plodiny ... – Určite si

dokážeš predstaviť, čo myslím miestnymi

záhradkami!

Účastníčky sa zaujímali najmä o tunajšie

invazívne druhy, môžete mi o nich niečo povedať?

Krajina, ktorou sme sa spolu prechádzali,

je typická vysokým počtom inváznych

rastlinných druhov, ktoré sme tam pozorovali.

Charakteristika tohto typu stanoviska a jeho

spomínané prvky majú rôzne odôvodnenia.

Po prvé, táto oblasť nie je zasahovaná

pravidelnou ľudskou činnosťou. Po druhé,

prítomnosť rieky Hornád vydlážďuje cestu

inváznym druhom rastlín, konkrétne sú to

napríklad žlté kvety zlatobyle – Solidago alebo

Reynoutria japonica, ktorá pochádza z Ázie.

Videli sme tiež invázne typy stromov, niektoré

z nich pochádzajú z Maďarska alebo iných

krajín. Diskutovali sme o tom, či sú tieto druhy

nebezpečné pre domáce druhy a ako by sme

sa s nimi mali vysporiadať.

64 64


dangerous for native species, and, if so, what

to do about that – whether to manage them or

not, and so on.

What do you think should be done in areas like

this, with high proportions of invasive species?

In general it depends on which area where are

in – which area we are considering. If invasive

species are invading, for example, in protected

areas or national parks, it’s worth considering

how to try to eliminate them. But in the case,

as with the site we saw in Košice, that invasive

species are the only nature present, then it is

debatable, because invasive species are still

green plants, producing oxygen. It’s debatable,

but, in any case, I’m not in agreement with

using chemicals over a large area. So, when

the region is abandoned anyway, it’s better to

leave invasive species to grow. It’s better than

nothing.

What would you like to do with this particular site,

if you had the freedom to do what you wanted?

What sort of world would you want to create

there?

On the condition that I had full freedom? We

need to consider that we are actually in an

urban area – a fully urbanised area – on one

side we have industrial complexes and on the

other we have the centre of Košice. Because

of a lack of green spots in Košice, if I had full

freedom, I’d try to help to create some kind of

local nature refuge, or at least natural spot.

For example, at least the fragment of riparian

forest could be sometimes flooded with water

from the Hornád river. There’s an opportunity

to create a small wetland, providing a breeding

spot for amphibians.

Another important thing would be to support

the gardens. Some of the gardens are

abandoned, destroyed, or occupied by people

without a shelter. In general it is a positive

activity to plant fruit and to maintain nature. So

one thing would to be to support, restore, and

elevate this area.

The third thing would be to leave the banks

of the Hornád to grow back more bushes and

even trees, changing it from an almost sterile

river, with nothing, to being more diverse.

That’s my opinion, but it remains a very small

plot, very close to industry and to the railway,

and the impact of that upon the site will always

be very strong.

What’s your personal connection with Košice?

I’m not from here, but I used to study here. I’m

Aký je podľa teba spôsob riešenia typu vonkajšieho

prostredia, v ktorom sa nachádzajú invázne druhy

rastlín a nie príliš vysoká rozmanitosť?

Vo všeobecnosti to závisí od oblasti, nad ktorou

premýšľame. Keď invázne druhy obsadzujú

prírodný biotop, ako napríklad chránené

krajinné oblasti alebo národné parky, stojí za

to uvažovať nad spôsobom ako ich eliminovať.

V prípade miest ako je toto v Košiciach,

kde sú invázne druhy jediným prírodným

komponentom, je to dosť sporné. Aj invázne

druhy môžu zohrávať svoju pozitívnu úlohu

v danej oblasti. Sú zelenými rastlinami, ktoré

vytvárajú kyslík. Ak je dané miesto opustené, je

lepšie nechať invázne rastliny rásť, aby vznikli

aspoň nejaké zelené plochy. Je lepšie mať

niečo ako nemať nič.

Keby si mohol urobiť čokoľvek, čo by si urobili

konkrétne s týmto priestorom? Aký svet by si tu

rád vytvoril?

Musíme vziať do úvahy, že toto miesto je plne

urbanizované. Na jednej strane sa nachádzajú

priemyselné parky a na druhej centrum

mesta. Ak by som mal voľnú ruku, pokúsil by

som sa pomôcť miestnej prírode a vytvoriť,

povedzme, nejaké útočisko alebo aspoň

náznak pobrežného lesíka kvôli nedostatku

zelených plôch v Košiciach. Takýto lesík by

mohol byť niekedy zaplavený riekou Hornád. To

by vytvorilo možnosť na vybudovanie nejakého

malého močiara, ktorý by slúžil ako miesto na

rozmnožovanie obojživelníkov, vážok a iných

tvorov.

Je tiež veľmi dôležité podporiť záhradkársku

oblasť. Niektoré záhrady sú opustené, zničené

alebo využívané ľuďmi bez domova. Musím

podotknúť, že záhradkárčenie, v zmysle

pestovania ovocia a trávenia času v záhrade,

je veľmi prospešnou činnosťou. Jedna vec by

teda mala byť podpora, obnova a pozdvihnutie

tejto oblasti.

Tretia vec, ktorú by som urobil, by bolo

umožnenie kríkom a stromom na brehu rieky

Hornád viac rásť, čo by zmenilo charakter rieky

zo skoro sterilnej na rozmanitejšiu.

Taký je teda môj názor. Ale je to len veľmi malý

kúsok, veľmi blízko k priemyselnej oblasti

a železničnej trati. Dopad tejto štruktúry na

život vo voľnej prírode bude vo všeobecnosti

vždy dosť značný.

Aké je tvoje osobné spojenie s Košicami?

Nie som odtiaľto, ale študoval som tu. Vraciam

sa k svojej Alma Mater, povedzme. Teraz žijem

na vidieku na strednom Slovensku. Ale som

65 65


coming back to my Alma Mater let’s say. Now I

am living in the centre of Slovakia in the countryside.

But I am divided! Half of my persona is

a city person, and half is a countryside person.

Like the brownfield site we are studying! And your

own field of research is also bridged between

these two worlds. What draws you to the crossover

between urban and natural environments?

Perhaps we don’t want to hear it, but urbanised

areas are starting to dominate the global

landscape. Almost 80% of people are living in

cities now. That’s why, when we study nature,

and animals, and plants, it’s important to also

study the adaptations of these organisms

or species for urban habitats. It’s why I am

interested in urban ecology. There are a lot

of amazing examples: lizards are less wary

of predators, frogs are larger, blackbirds sing

with more strength, because they need to sing

over artificial urban voices. There are such

amazing adaptations of nature to urban habitats,

that we’re even interested in abandoned

or brownfield sites like this one, because they

could play a role as refuges of biodiversity,

or at least green spaces, producing oxygen

for people living in the city. That’s a lot of the

reason we study them, or are interested in

them, and to try to improve these abandoned

areas, not to create more urbanised area, but

to leave them at least as a site for pleasure or

refuge.

rozpoltený! Polovica môjho ‘ja’ je osobou z

mesta a polovica z krajiny.

Podobne ako brownfield, ktorý študujeme! Medzi

týmito dvoma svetmi je tiež premostená tvoja

oblasť výskumu. Čo ťa priťahuje na prechode

medzi mestským a prírodným prostredím?

Hoci to pravdepodobne nepriznávame, no

urbanizované oblasti dominujú krajine po

celom svete a skoro 80 % ľudí dnes žije

v mestách. Preto, keď študujeme prírodu,

zvieratá a rastliny, je veľmi dôležité študovať

tiež prispôsobenie sa týchto organizmov

alebo druhov mestskému prostrediu. To

je jedným z dôvodov, prečo sa zaujímam

o mestskú ekológiu. Nachádzame tu veľa

úžasných vecí, ako napríklad jašterice, ktoré

sa menej obávajú predátorov, žaby, ktoré sú

väčšie, drozdy spievajúce hlasnejšie – pretože

potrebujú hlasitosťou prekonať umelé mestské

zvuky. Všetko sú to príklady úžasného

prispôsobenia sa prírody mestskému

prostrediu. Preto sa tiež zaujímam o opustené

miesta a nevyužité priemyselné oblasti.

Mohli by zohrať veľmi dôležitú rolu útočiska

biodiverzity. Alebo by z nich aspoň mohli byť

zelené miesta, ktoré vytvárajú kyslík a teda

sú prospešné pre ľudí žijúcich v mestách.

Pre toto štúdium existuje množstvo dôvodov,

rovnako ako pre snahu o skvalitnenie takýchto

opustených miest. Nechceme ich viac

urbanizovať, ale pokúšame sa ich ponechať

ako miesta, ktoré prinášajú potešenie,

alebo aspoň útočisko pre obojživelníky.

Preložené z anglického originálu.

66 66


67 67


The combined conditions of the commodified city

and image culture made possible the emergence

of certain Frankenstein urban typologies, while

excluding alternatives that rank below the margin

of profit. Additionally, the seductive imagery

of eco-projects of tomorrow, build-it-yourself

(BIY) development neighbourhoods and alike, is

used to arrest any discussions of what our cities

actually need and what an altogether alternative

approach to both social and environmental relationships

in the urban space could be. In terms

of the creation process of our built environments,

the combination of these conditions of modernity

creates an especially unfavourable machine of repetitive

production through consumption. ‘Short

on time, confidence and the privileged room to

experiment, architects flagrantly copy from magazines’

(Runting, 2015). They then publish the images,

which are again copied, distributed, copied

and so on. As these images transfer into built realities,

they become ‘... not a collection of images,

but a social relation among people, mediated by

images’ (Vaneigem and Nicholson-Smith, 2017).

The result of such repetition is what we know today

as an increasingly homogenous global urban

environment: smooth, surveilled, with accessibility

for other-abled bodies as an afterthought and

nature as a decorative cherry on top. Though

often falling short of their computer-generated

imagined realities, we accept the experience in

the name of the image as in the case of the Forum

Gdansk. This becomes especially true in ‘developing’

cities where the speed and accumulation

of images and projects is faster than that of the

actual experience of new urban spaces, creating

a distorted and insufficient feedback loop, and

leaving little room for experimentation.

As we stand at the crossroads of environmental

and social crisis, it would instead be useful,

to look towards ‘...giving a higher priority to the

emotional experience of buildings and developing

an understanding of how fabrication can hold

emotional intent’ (Caruso, 1999). As resistance

has to begin with finding islands of authenticity

and building on them (Debord, 1977), by looking

at places excluded from the image circulation

machine, insight can be gained into built environments

that embody an alternative hierarchy of

values in both production and experience.

Kombinované podmienky komodifikovanej

mestskej a obrazovej kultúry umožnili vznik

určitých frankensteinovských mestských

typológií, pričom sa vylúčili alternatívy

nachádzajúce sa pod hranicou zisku. Zvodné

snímky ekologických projektov zajtrajška,

rozvojových štvrtí a podobne, sa používajú

na stopnutie akýchkoľvek diskusií o tom,

čo naše mestá skutočne potrebujú a čo by

mohol byť ten správny alternatívny prístup

k sociálnym a environmentálnym vzťahom

v mestskom priestore. Pokiaľ ide o proces

vytvárania našich zastavaných lokalít,

kombinácia týchto podmienok modernosti

vytvorila zvlášť nepriaznivý stroj opakovanej

výroby prostredníctvom spotreby. ‘Nedostatok

času, sebavedomie a privilegovaný priestor

na experimentovanie. Architektky a architekti

očividne kopírujú časopisy’ (Runting, 2015).

Potom zverejnia obrázky, ktoré sa znova

skopírujú, distribuujú, skopírujú atď. Keď sa tieto

obrazy prenášajú do vybudovanej reality, stávajú

sa ‘... nie zbierkou obrazov, ale spoločenským

vzťahom medzi ľuďmi sprostredkovaným

obrázkami’ (Vaneigem a Nicholson-Smith, 2017).

Výsledkom takého opakovania je to, čo dnes

poznáme ako čoraz homogénnejšie globálne

mestské prostredie: hladké, sledované, aspoň

trochu prístupné aj pre pohybovo menej zdatných

a so štipkou prírody, ako povestnou čerešničkou

na torte. Aj keď často nedosahujú kvalít ich

počítačom generovaných predlôh, akceptujeme

tieto skúsenosti v mene obrázka, ako napríklad v

prípade nákupného centra Forum Gdansk. Platí

to najmä v ‘rozvojových’ mestách, kde je rýchlosť

a akumulácia snímok a projektov rýchlejšia

ako rýchlosť skutočných skúseností s novými

mestskými priestormi. To vytvára skreslenú a

nedostatočnú spätnú väzbu a ponecháva iba

malý priestor na experimentovanie.

Ako tak stojíme na križovatke environmentálnej

a sociálnej krízy, bolo by vhodné pozrieť sa na

‘... uprednostňovanie emocionálneho zážitku z

budov a rozvíjanie pochopenia toho, ako môže

stavba emocionálny zámer udržať, (Caruso, 1999)

pretože odpor musí začať hľadaním a následným

budovaním na nájdených ostrovoch autenticity

(Debord, 1977). Pohľadom na miesta vylúčené

z obehu obrázkov je možné získať pohľad

68 68


Forum Gdansk Fórum Gdansk, Karolina Michalik, 2019

The brownfield on the river Hornád is populated

by a mix of top-down and bottom-up social

structures and rules, and various levels of human

management of nature. There are people who

dwell in the forested areas, a shelter for those

experiencing homelessness, and a community of

garden plots. Each plot, in addition to a vegetable

or flower garden, consists of a small cabin, each

of which looks like a version of an ‘original’ garden

cabin typology, varying slightly in proportions,

roof angles and material. Clearly self-built, these

ad-hoc constructions represent a marginalised

aesthetic associated with informal building practices.

BIY is most commonly associated with rural

areas: seen as low-cost, undesigned, and of low

aesthetic value, the cabins are a result of a ‘use

what’s there’ approach, reflecting the resources,

network and know-how of the maker, amounting

to what can be considered a representation of

their individuality.

In comparison, the consumption of one’s unique

and individual taste is offered by another modern

urban typology Frankenstein, in which developers

buy land upon which to build neighbourhoods of

single-family homes with various options of customisation

(see image Neighbourhood of custombuilt

houses in Belgium). The result is quite similar

to the garden plots: an agglomeration of similar

yet different structures, the differences though, in

this case, are limited to the palate of individuality

the developer has to offer. Individual taste is

hardly the central factor in the garden cabins, if

merely a result of the building process, having

been constructed under similar circumstances

as vernacular structures which ‘...unlike architecture,

are not a self-conscious act. They do not

do zabudovaných prostredí, ktoré stelesňujú

alternatívnu hierarchiu hodnôt vo výrobe aj v

zážitku.

Brownfield pri rieke Hornád je obývaný

kombináciou vzostupných a zostupných

sociálnych štruktúr, pravidiel a rôznych úrovní

ľudského riadenia prírodných zdrojov. Sú to ľudia,

ktorí bývajú v zalesnenej oblasti. Je prístreškom

pre ľudí bez domova a zároveň spoločenstvom

záhradkárskych pozemkov. Na každom pozemku

sa okrem zeleninovej alebo kvetinovej záhrady

nachádza aj malá chatka. Všetky vyzerajú

ako verzie ‘originálnej’ typickej chatky, jemne

sa odlišujúc v rozmeroch, uhloch striech a

použitom materiáli. Je zrejmé, že tieto vlastné ad

hoc konštrukcie predstavujú okrajovú estetiku

spojenú s neformálnymi postupmi pri stavbe

budov. PSS (Postav Si Sám) sa najčastejšie spája

s vidieckymi oblasťami: chatky sú považované

za lacné, nedizajnované a s nízkou estetickou

hodnotou. Sú výsledkom prístupu ‘pracuj s tým,

čo máš’, odrážajúc zdroje, sieť a know-how

výrobcu, čo možno považovať za vyjadrenie ich

individuality.

Naproti tomu, spotrebu jedinečného a

individuálneho vkusu ponúka moderná

frankensteinovská mestská typológia. Tam

developeri kupujú pozemky, na ktorých stavajú

štvrte rodinných domov s rôznymi stupňami

individualizácie (pozri obrázok Okolie rodinných

domov na mieru v Belgicku). Výsledok je

celkom podobný záhradkárskym pozemkom:

aglomerácia podobných, ale odlišných stavieb.

V tomto prípade sú však rozdiely obmedzené

ponukou individuality konkrétneho developera.

69 69


Neighbourhood of custom-built houses in Belgium Susedstvo rodinných

domov na kľúč v Belgicku, Karolina Michalik, 2019

exist through formal abstractions independent of

their construction...The vernacular is not about

appearance but about presence.’ (Caruso, 1999)

The construction methods or paint colour of the

cabins are not a result of the consumption of a

desired image, rather an embodiment of the past

lived experiences of the makers, their individual

and collective memory and identity, and current

circumstances.

In the same BIY manner, each garden cabin

is fitted with a rainwater collection system of

mismatching gutter and drainage pipe pieces

(see image First impressions at Hornád – sketch),

snaking in different angles and directions from

the roofs, down the sides of walls, across tree

branches, and into plastic or metal barrels or

bathtubs. One could imagine that they interconnect

at points with the neighbours in order to

create a collective system. This may be simply

a necessity of the garden plot typology, yet their

charismatic character and role as crucial parts of

the cabin-garden ecosystem, bring into view what

is normally overlooked in the city.

Historically, architecture and urban planning

represent an engineered mastery of the natural

world, tamed into controlled systems for human

use and wellbeing. The circulation of water, air,

and energy, and maintenance of plant life is part

of the design of buildings and cities and therefore

the domain of experts on which we rely. ‘Like a

complex HVAC unit that keeps the occupants

comfortable but otherwise remains alien to them,

the forest is delimited as explicitly neither a matter

of concern nor care for those who live closest

Individuálny vkus je pri záhradných chatkách

sotva ústredným faktorom. Jedine môže byť

výsledkom stavebného procesu, počas ktorého

bola chatka skonštruovaná za podobných

okolností ako ľudová architektúra, ktorá ‘... na

rozdiel od architektúry, nie je aktom sebareflexie.

Neexistuje skrz formálne abstrakcie, nezávislé

od ich konštrukcie... Ľudová architektúra nie

je o vzhľade, ale o prítomnosti.’ (Caruso, 1999)

Stavebné metódy alebo farba náterov chatiek nie

sú výsledkom konzumácie požadovaného obrazu,

ale stelesnením minulých životných skúseností

tvorkýň a tvorcov, ich individuálnej a kolektívnej

pamäte a identity a súčasných okolností.

Rovnakým PSS spôsobom je každá záhradná

chatka vybavená systémom zberu dažďovej

vody, neforemne pospájaný odtokovými žľabmi

a drenážnymi rúrkami (pozri obrázok Prvé

dojmy na Hornáde – skica), ktoré sa vinú pod

rôznymi uhlami a rôznymi smermi po stenách,

naprieč vetvami stromov, ústiac do plastových

alebo kovových sudov a vaní. Vyzerá to, ako

by sa na istých miestach vzájomne prepájali so

susedmi, aby vytvorili kolektívny systém. Môže

to byť jednoducho nevyhnutnosťou typológie

záhradných pozemkov, ale ich charizmatický

charakter a úloha ako rozhodujúcich častí

chatkárskeho ekosystému odrážajú to, čo sa v

meste bežne prehliada.

Z historického hľadiska predstavuje architektúra

a urbanizmus inžinierske zvládnutie prírodného

sveta, ktorý je skrotený do riadených systémov

pre ľudské využitie a kvalitné životné podmienky.

Cirkulácia vody, vzduchu, energie a udržiavanie

70 70


First impressions at Hornád – sketch Prvé dojmy na Hornáde - skica,

Karolina Michalik, 2019

to it’ (Barber and Putalik, 2018). The same applies

to the current state as well as future high-tech

forest eco-city projects. ‘When a living system

falls under the management of a cadre of experts,

it ceases to be the responsibility of the forest’s cohabitants

– the citizens, occupants, and tenants of

the forest towers and cities’ (Barber and Putalik,

2018). Freed of the responsibility, our alienation is

further solidified through concealment by design,

or in other terms, by curated design. Neither offers

a way to surpass mediation of nature and to

imagine living differently in relation to it.

Though drainage pipes are not a foreign sight

in the city, when they are visible, they discreetly

guide the rainwater below ground into the sewer

systems, or directly onto the pavement. Using the

same industrialised equipment, rainwater collection

systems at the Hornád garden plots are an

honest embodiment of the dwellers’ reliance on

the patterns of nature: without water the plants

will not grow to their full potential. Though the

same function could be fulfilled by a concealed

collection system, being displayed as an integral

functional and visual part of the cabin’s typology

implies a different hierarchy of values guiding the

visual outcome. A suggested take on ‘... unlocking

meta through matter’ (Hill, 2014) by design,

the intentional use of aesthetics as a disruptor of

the norm could be a method for creating architectures

with a capacity to move beyond conceptions

of nature as a system and resource (Barber and

Putalik, 2018).

rastlín pri živote sú súčasťou projektovania

budov a miest. Preto sú doménou odborníčiek a

odborníkov, na ktorých sa spoliehame. ‘Rovnako

ako komplexná jednotka vzduchotechniky,

ktorá udržuje obyvateľstvo v pohodlí, ale inak

sú k nej úplne ľahostajní, je les vymedzený

tak, že sa výslovne nejedná o problém ani

nevyžaduje starostlivosť od tých, ktorí bývajú

blízko pri ňom’ (Barber a Putalik, 2018). To

isté platí pre súčasný stav, ako aj pre budúce

technologicky vyspelé, ekologické mestské

projekty plné zelene. ‘Ak je živý systém pod

správou kádru odborníčiek a odborníkov,

prestáva byť zodpovednosťou obyvateľstva lesa

– občaniek a občanov, nájomkýň a nájomcov

lesných veží a miest’ (Barber a Putalik, 2018).

Oslobodení od zodpovednosti, sa naďalej

odcudzujeme zámerným ukrytím, alebo inými

slovami, kurátorským dizajnom. Ani jeden

možnosť však neponúka spôsob, ako prekonať

sprostredkovanie prírody a predstavu na iný

spoločný život.

Odkvapy nie sú mestu cudzie, síce sú viditeľné,

no diskrétne vedú dažďovú vodu pod zem

do kanalizačných systémov alebo priamo na

chodník. Pomocou rovnakého priemyselného

zariadenia sú systémy na zachytávanie

dažďovej vody na záhradných pozemkoch pri

Hornáde stelesnením úprimného spoliehania

sa obyvateľstva na prírodu: bez vody rastliny

naplno neporastú. Rovnakú funkciu by mohol

plniť aj skrytý systém zberu. Jeho použitie,

ako neoddeliteľnú súčasť v typológii chatiek

by ale znamenalo inú hierarchiu hodnôt, ktorá

riadi vizuálny výsledok. Navrhovaný prístup na

71 71


Visualisation of space for collective use at Hornád Vizualizácia priestoru

pre kolektívne využitie pri Hornáde, Karolina Michalik, 2019

By seeing and valuing only what is profitable,

what remains is excluded from being seen and

therefore valued. Under a veil of popular aesthetics,

many urban developments merely blur sociospatial

typologies and greenwash the agenda

of business as usual. The above observations

suggest that as we search for alternatives to our

current urban environments, it is the overlooked

spaces that we should look to for insights, before

they are bulldozed and smoothed over into the

prime real estate and privately-owned public

spaces of tomorrow. As ‘... design’s core value is

in synthesising disparate views and articulating

alternative ways of being’ (Hill, 2014); the substance

of such observations visualises the forming

of spaces which embody collective values of

empathy, honesty, and humility in terms of social

quality, and environmental co-existence.

‘... odomknutie podstaty hmotou’ (Hill, 2014)

úmyselným použitím estetiky ako narušiteľa

normy by mohlo byť metódou na vytváranie

architektúr, ktoré sú schopné prekračovať

koncepcie prírody ako systému a zdrojov (Barber

a Putalik, 2018).

Videním a vážením si iba toho, čo je ziskové,

vylúčené zostáva nevidené a tým pádom aj

nedocenené. Pod záštitou modernej estetiky

mnoho urbanistických zmien len zastiera

sociálno-priestorové typológie a greenwashuje

svoju agendu, ako obvykle. Uvedené pozorovania

naznačujú, že pri hľadaní alternatív k súčasnému

mestskému prostrediu by sme mali hľadať

inšpiráciu práve na prehliadaných miestach,

avšak skôr, než sa zrovnajú so zemou a

premenenia na luxusné sídliská, či súkromné

verejné priestory budúcnosti... Pretože ako ‘...

základná hodnota dizajnu spočíva v syntéze

rôznych názorov a formulovaní alternatívnych

spôsobov bytia’ (Hill, 2014); tak podstata takýchto

pozorovaní zobrazuje formovanie priestorov,

ktoré stelesňujú kolektívne hodnoty empatie,

čestnosti a pokory z hľadiska sociálnej kvality a

environmentálneho spolunažívania.

Preložené z anglického originálu.

72 72


“... Aka the inevitable process

of reductive problem solving -

čo robiť? (what to do?)...”

“... Aka nezvratný proces

reduktívneho riešenia

– čo robiť?...”

“... Inspired by workshops

from sociologist Kateřina

Sidiropulu Janků, geographer

Philippe Rekacewicz, and

collective discussions at

Never-never school.”

“... Inšpirované workshopmi

sociologičky Kateřiny

Sidiropulu Janků, geografa

Philippa Rekacewicz,

a kolektívnou diskusiou

Never-never school.”

Over the duration of the summer school, we spent

our days studying what was ambiguously referred

to as ‘the site’. Wedged between the banks of

the Hornád river, and the train tracks that run into

Košice, it possesses a peculiarity, manifested

through a myriad of contradictions, that qualify it

as an ‘in-between space’.

Počas letnej školy sme strávili celé dni štúdiom

toho, čo sme nejasne označovali ako ‘miesto’.

Nachádza sa zakliesnené medzi brehmi rieky

Hornád a železničnými koľajami, ktoré vedú

do Košíc. Vďaka svojej zvláštnosti, prejavenej

prostredníctvom nespočetných protirečení, sa

dané miesto kvalifikuje ako „medzipriestor“.

Although it’s within a short walk from the city

centre, it’s the type of place one could imagine

haughty suburban dwellers referring to as ‘the

wrong side of the tracks’. After crossing over the

railroad, tarmac sprawls into a congregation of industrial

buildings and scrap yards. A few hundred

meters on, the buildings cease and give way to

nature, and the path becomes indistinguishable.

Bright yellow weeds spring out of the ground,

while grass amply matted by the site’s few visitors,

dips between the trees and forestry, guiding

to an allotment area. The allotments themselves

differ in quality. Some are prim and pristine, with

freshly painted sheds, demure rose gardens and

sophisticated water systems. Others have been

left to grow wild, used as a dumping ground for

rotting wood and disused BBQs.

The number of people frequenting the place

are few. At first, the area seemed to possess a

somewhat transient quality. Runners and cyclists

would pass by near the banks of the river, and occasionally

someone would potter around in their

respective gardens for a few hours. Generally it

seemed to be a place in which people did not stay

long, until it became apparent that we were just

on the periphery of the area’s main hub.

ALŽBETY HOUSE

Nestled by the riverbank lies Alžbety House,

a homeless shelter that’s run by the Catholic

Church. It’s home to 80-90 people at any given

time, and according to residents, rates are between

30-40 euro per month depending on the

room. The shelter has a divided hierarchy. Those

who live on the second floor pay for a room with

more furnishings that can be used throughout the

day. Those on the ground floor pay less, however

Aj keď je to len kúsok od centra, je to ten

typ miesta, ktoré by obyvateľky a obyvatelia

mesta nazvali ‘zlou štvrťou’. Po prechode cez

železnicu sa asfaltová plocha rozteká do súboru

priemyselných budov a šrotovísk. Niekoľko sto

metrov ďalej budovy ustupujú prírode a cesta

sa stáva nerozoznateľnou. Jasne žlté rastliny

vyrašili zo zeme, zatiaľ čo tráva, hojne prepletená

vďaka nedostatku návštev ľudí, je utlačená

medzi stromami a kríkmi, vedúc na malé parcely.

Samotné parcely sa kvalitatívne líšia. Niektoré z

nich sú usporiadané a čisté, s čerstvo natretými

chatičkami, skromnými ružovými záhradami a

sofistikovanými vodnými systémami. Iné zas

zarástli a používajú sa ako skládka na hnijúce

drevo a nepoužívané grily.

Je tam len málo pravidelných návštevníčok a

návštevníkov. Spočiatku sa zdalo, že to miesto

má nejak pominuteľné kvality. Bežci, bežkyne

a ľudia na bicykloch prechádzajú okolo, po brehu

rieky, a občas sa niekto hrabe vo svojej záhradke.

Všeobecne to vyzeralo na miesto, na ktorom sa

ľudia nepozastavia na dlhšie, kým sme nezistili,

že sme sa nachádzali na okraji hlavného centra

tejto oblasti.

CHARITNÝ DOM SV. ALŽBETY

Na brehu rieky leží Charitný dom sv. Alžbety,

cirkvou vlastnený útulok pre ľudí bez domova.

Je domovom pre 80 až 90 ľudí a podľa jeho

obyvateľstva sa cena za ubytovanie pohybuje v

rozmedzí od 30 do 40 EUR za mesiac, v závislosti

od izby. Útulok má jasne rozdelenú hierarchiu.

Tí, ktorí žijú na druhom poschodí, platia za lepšie

zariadenú izbu, ktorú je možné využívať po celý

deň. Tí na prízemí platia menej, musia však ráno

o siedmej odísť a až do večera sa nemôžu vrátiť.

73 73


must leave at seven in the morning and cannot

return until the evening.

“... reliable data difficult to get hold of - perks of precarity? no bad stats!...”

“...The onsite official refused to be interviewed...”

As a temporary shelter that is home to the most

permanent residents onsite, in many ways the

shelter reverberates wider societal issues in

which precarious ‘in-betweenness’ is regulated to

the point of normalisation. While it is meant to offer

a short-term solution, many of those staying at

the shelter had been there for years, some as long

as six. Their reasons were economic, and in many

ways stemmed from issues induced by Slovakia’s

transition into the free-market economy over the

last 30 years. As shared private housing with no

fixed contract, the shelter serves as an example

of how neoliberal policies, and the individualisation

of societal problems, can target society’s

most vulnerable.

The aim here is to present an idea of how the

shelter can be transformed into a space that is

not simply a safety valve, but a place that fosters

community and growth. However, an economic

and historical understanding is pivotal to unlocking

the envisionment of new potentialities.

HOMELESSNESS UNDER COMMUNISM

Granted that state records from the era are invariably

reliable, according to statistics, there were

officially no homeless people in Czechoslovakia

during the communist period. Every citizen had

access to a permanent residence, and employees

were often guaranteed accommodation along

with their jobs. In fact, it was illegal to be unemployed

or homeless (although there were no

doubt cases, particularly in rural areas).

“Access to much of the housing was controlled

by large industrial enterprises that paid for

the construction of units in particular housing

developments, often in conjunction with the

city government and local communist political

committee.

The businesses then would assign units to

employees or favoured citizens. Due to housing

shortages, it was common for two or three

generations of a family to live in a three-room

apartment.” (Zarecor, 2013: 10)

When not providing apartments, many companies

ran workers’ hostels. Those not able to work

were often placed in psychiatric hospitals. Others

who were capable of working but did not want to,

were sentenced to prison for ‘social parasitism’

(Hradecký, 2008).

“... Je náročné získať spoľahlivé dáta – výhoda alebo prekérnosť? Nie zlá štatistika!...”

“... Prítomný zamestnanec sa odmietol vyjadriť....”

Ako dočasné útočisko, ktoré je domovom

najstabilnejších obyvateliek a obyvateľov tohto

miesta, útulok v mnohých ohľadoch odráža

širšie spoločenské problémy, v ktorých je neistá

‘medzipriestorovosť’ normalizovaná. Aj keď má

poskytovať len krátkodobé riešenie, mnohí tam

bývajú už roky, poniektorí aj šesť. Ich dôvody sú

ekonomické a v mnohých ohľadoch vyplývajú z

problémov vyvolaných prechodom Slovenska na

hospodárstvo voľného trhu počas posledných

tridsiatich rokov. Ako zdieľané bývanie bez

zmluvy na dobu určitú slúži prístrešok ako

príklad toho, ako môžu neoliberálna politika

a individualizácia spoločenských problémov

postihnúť najzraniteľnejšie skupiny spoločnosti.

Cieľom tohto textu je preto dosiahnuť to, aby

bolo možné útulok transformovať na priestor,

ktorý nie je iba záchrannou sieťou, ale miestom,

ktoré podporuje komunitu a rast. Ekonomické a

historické porozumenie je však rozhodujúce pre

predstavenie si nových možností.

ĽUDIA BEZ DOMOVA ZA KOMUNIZMU

Za predpokladu, že štátne záznamy z

éry komunizmu sú vždy spoľahlivé, v

Československu počas komunistického obdobia

oficiálne žiadni ľudia bez domova neexistovali.

Všetci občania mali prístup k trvalému pobytu

a zamestnankyniam alebo zamestnancom

bolo často zaručené ubytovanie spolu so

zamestnaním. V skutočnosti bolo nezákonné byť

človekom bez zamestnania alebo bez domova

(hoci neexistovali pochybnosti o ich existencii,

najmä vo vidieckych oblastiach).

“Prístup k veľkej časti bývania riadili veľké

priemyselné podniky, ktoré platili za výstavbu

jednotiek najmä na sídliskách, často v spojení

s mestským zastupiteľstvom a miestnym

komunistickým politickým výborom.

Podniky potom pridelili jednotky

zamestnankyniam a zamestnancom alebo

zvýhodneným občiankam a občanom. Z

dôvodu nedostatku bytových jednotiek, bývali

v jednom trojizbovom byte aj dve alebo tri

generácie rodiny.” (Zarecor, 2013: 10)

Keď neposkytovali byty, spoločnosti ponúkali

robotníčkam a robotníkom aspoň ubytovne.

Tí, ktorí neboli schopní pracovať, boli často

umiestňovaní do psychiatrických liečební. Iní,

ktorí boli schopní pracovať, ale nechceli, boli

odsúdení za ‘sociálny parazitizmus’ (Hradecký,

2008).

74 74


THE IMPACT OF ECONOMIC TRANSITION

After the fall of communism in 1989, neoliberal

economists succeeded in the removal of Keynesian,

institutionalist and reform socialist policies.

Instead, they relied on price liberalisation, foreign

trade, and macroeconomic stabilization based on

restrictive budgetary policy and privatisation. The

economic impact was severe:

“The price increase combined with restrictive

budgetary policy has led to decreased

demand for foodstuffs and industrial goods

and cuts in investments. The expansion into

foreign markets has not succeeded to the

expected extent. ... Real incomes are decreasing

faster than anticipated, and according to

some estimates dropped by one third by 1991.”

(Musil, 1992: 186)

Many companies and factories not yet privatised

made their workers redundant, who then lost

their accommodation. Some businesses shut

down and accommodation was subsequently

removed. Others were privatised, and the new

owners reduced the number of workers and

abolished hostels (Hladíková, 1999). Alongside

this, 15,000 people, mostly men, were released

from prison in three waves during January 1990,

after Havel’s presidential amnesty. Thousands of

them remained without a home. Unemployment

rose from 0% to as high as 20% within the first

two years of transition. With jobs and houses no

longer guaranteed by the state, the rate of homelessness

skyrocketed (Hradecký, 2008).

VPLYV HOSPODÁRSKEJ TRANSFORMÁCIE

Po páde komunizmu v roku 1989 sa

neoliberálnym ekonómom podarilo odstrániť

keynesiánske, inštitucionalizačné a reformné

socialistické politiky. Namiesto toho sa spoliehali

na liberalizáciu cien, zahraničný obchod a

makroekonomickú stabilizáciu založenú na

reštriktívnej rozpočtovej politike a privatizácii.

Hospodársky vplyv bol značný:

“Zvýšenie cien v spojení s reštriktívnou

rozpočtovou politikou viedlo k zníženému

dopytu po potravinách a priemyselnom tovare

a k zníženiu investícií. Expanzia na zahraničné

trhy v očakávanom rozsahu neuspela. ...

Reálne príjmy klesali rýchlejšie, ako sa

očakávalo, a podľa niektorých odhadov klesli

do roku 1991 o jednu tretinu.” (Musil, 1992: 186)

Mnoho spoločností a tovární, ktoré ešte neboli

privatizované, prepustilo svoje pracovníčky a

pracovníkov, ktorí potom prišli o ubytovanie.

Niektoré podniky sa zrušili a s tým spojené

ubytovanie tiež. Ďalšie zas boli sprivatizované a

noví vlastníci znížili počet pracovníkov a zrušili

ubytovne (Hladíková, 1999). Okrem toho bolo

v januári 1990, po Havlových prezidentských

amnestiách, prepustených z väzenia v troch

vlnách vyše 15 000 ľudí, väčšinou mužov. Tisíce

z nich zostali bez domova. Počas prvých dvoch

rokov transformácie sa nezamestnanosť zvýšila z

0 % na 20 %. Keďže štát už nezaručoval prácu a

domy, počet ľudí bez domova stúpal (Hradecký,

2008).

HOMELESSNESS IN CONTEMPORARY

SLOVAKIA

The term ‘homelessness’ is currently not defined

in the Slovak legislative system. The ambiguity

of this allows for unregulated solutions for care.

Like in communist times, there is no official data

concerning those who are living on the streets.

According to the Report on the Social Situation

of the Population of the Slovak Republic for 2016

(Ministry of Labour, Social Affairs and Family,

2017), there were 7,158 persons in night shelters,

and 1,820 in homeless hostels like Alžbety. The

number of those using such accommodation was

up by 21% compared to the previous year (Baptista

and Marlier, 2019: 32).

Slovakia currently has no national strategy on

homelessness. There is a shortage of public rental

housing (only 1.5% of accommodation fits into

this category), and the bureaucracy of having to

provide paperwork detailing credit reports and the

ability to pay reduced rent, often hinders those in

need from applying. The European Commission

underlined the need for the ‘creation of conditions

ĽUDIA BEZ DOMOVA V SÚČASNOM

SLOVENSKU

Termín ‘človek bez domova’ nie je v

slovenskom legislatívnom systéme v súčasnosti

definovaný. Táto nejednoznačnosť umožňuje

neregulované riešenia starostlivosti. Rovnako

ako v komunistickom období neexistujú žiadne

oficiálne údaje týkajúce sa ľudí žijúcich na ulici.

Podľa Správy o sociálnej situácii obyvateľstva

Slovenskej republiky za rok 2016 (Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny, 2017) bolo v

nočných útulkoch 7158 osôb a v ubytovniach

pre ľudí bez domova, akým je aj Charitný dom

sv. Alžbety, ďalších 1820. Počet tých, ktorí

používajú takéto ubytovanie, sa v porovnaní s

predchádzajúcim rokom zvýšil o 21% (Baptista a

Marlier, 2019: 32).

Slovensko v súčasnosti nemá v oblasti

bezdomovectva žiadnu vnútroštátnu stratégiu.

Nedostatok verejného nájomného bývania (do

tejto kategórie spadá len 1,5% ubytovacích

zariadení) a byrokratická povinnosť poskytovať

doklady podrobne opisujúce úverové schopnosti

75 75


for the experimental testing of innovative ideas’

(Baptista and Marlier, 2019: 125) which is what is

intended through this design.

DISMANTLING BORDERS

“... Trigger warning! Formed by the naive idealism of someone attempting to

reckon with something that they know nothing about!...”

The current conditions of the homeless shelter

are restrictive, concrete and bare. While one

could argue that as a temporary space, this is

how it should be in order to deter long stays – it

hasn’t served this purpose as many residents

have resided there for years. A metal fence circles

the yard, slicing a border between the shelter

and the rest of the site that alienates it from the

surrounding grounds. Many inhabitants resort

to loitering in the purgatory of this enclosure, as

they cannot return to their beds until the evening.

As an outdoor space that is under restrictive

confinement, the yard almost resembles a hybrid

of a prison and a military compound. Empty and

uncomfortable, it doesn’t stimulate interaction.

As the nerve centre of the site, the border should

be dismantled, encouraging the integration of the

community into the public social space.

INTEGRATION OF GREEN SPACE

The site surrounding the shelter is largely occupied

by allotments. The land was previously

state-owned, and had to be in-keeping with state

protocol of being in a reasonable condition. After

the fall of communism, the land was privatised,

and today, in many ways, serves as a metaphor

for the free-market. Each patch is ‘individual’,

home to different structures in different colours,

with different water systems, guarded by different

gates. Most discerning of all is that the houses are

in radically different conditions: a handful are part

of the well-kept elites, while many appear halfabandoned

and seldom looked after.

The homeless shelter also has a green space of

its own. According to one inhabitant, others who

reside there can work in the communal garden to

‘earn their keep’. Although no food is provided at

the shelter, vegetables such as tomatoes and potatoes

are grown there and can be harvested by

the inhabitants. However, the patches are small

and do not provide enough produce for everyone.

Since gardening and an affinity to the area’s

natural environment provide two initial similarities

between the shelter’s inhabitants and their neighbours,

the sharing of a collective green space

could be conducive to introducing an integrative

point of contact.

a schopnosť platiť znížené nájomné často bráni

v získaní bývania práve tým, ktorí to najviac

potrebujú. Európska komisia zdôraznila potrebu

‘vytvorenia podmienok pre experimentálne

testovanie inovatívnych nápadov’ (Baptista a

Marlier, 2019: 125) čo je zámerom tohto projektu.

BÚRANIE HRANÍC

“... Pozor na negatívne reakcie! Stvorené naivným idealizmom niekoho, kto sa

pokúša počítať s niečím, o čom nič nevie!...”

Súčasné podmienky v útulku pre ľudí bez domova

sú reštriktívne, konkrétne a prázdne. Aj keď

by sa dalo tvrdiť, že by dočasný priestor mal

presne taký byť, aby sa zabránilo dlhodobým

pobytom, tak tento účel dlhoroční obyvatelia

úspešne ignorujú. Dvor lemuje kovový plot,

ktorý vytyčuje hranicu medzi útulkom a zvyškom

priestoru, čo ho úspešne odcudzuje od okolitých

pozemkov. Mnohé obyvateľky a obyvatelia sa cez

deň uchyľujú k bezcieľnemu ponevieraniu sa v

očistci tejto ohrady, pretože sa až do večera do

svojich postelí nemôžu vrátiť. Ohradený dvor sa

takmer podobá hybridu väznice a vojenského

priestoru. Prázdny a nepohodlný, bez stimulantov

a interakcie. Ako nervové centrum lokality by sa

mal plot a hranica demontovať, čo by podporilo

integráciu komunity do verejného priestoru.

INTEGRÁCIA ZELENE

Miesto obklopujúce útulok je z veľkej časti

obsadené pozemkami. Pôda bola predtým

vo vlastníctve štátu a musela byť v súlade so

štátnym protokolom a udržiavaná v primeranom

stave. Po páde komunizmu bola pôda

sprivatizovaná a dnes v mnohých ohľadoch

slúži ako metafora pre voľný trh. Každá parcela

je ‘individuálna’ a je domovom rôznofarebných

stavieb s rôznymi vodovodnými systémami,

stráženými rôznymi bránami. Najradikálnejšie

rozličnosti je možné pozorovať na stave parciel:

zápasí s množstvom opustených a zanedbaných

záhradiek.

Útulok pre ľudí bez domova má tiež svoj vlastný

zelený priestor. Podľa jedného obyvateľa môžu

ubytovaní pracovať na komunálnej záhrade, aby

si ‘zarobili’. Hoci sa v útulku neposkytuje žiadne

jedlo, pestuje sa tam zelenina, ako napríklad

paradajky a zemiaky, a obyvatelia ich môžu

zbierať. Políčka sú však malé a neposkytujú

dostatok úrody pre všetkých. Keďže záhradníctvo

a spriaznená záľuba k prírodnému prostrediu

tejto oblasti poskytujú dve počiatočné podobnosti

medzi obyvateľstvom útulku a ich susedstvom,

zdieľanie spoločného zeleného priestoru

by mohlo viesť k zavedeniu integračného

kontaktného miesta.

76 76


“... I.E in a dream world!...”

Hypothetically, the council would buy the land,

and make it part of a larger collective space. The

opportunity of being part of this space has its own

enticements. It will not only be home to a lively

community hub, but also businesses that will

provide numerous opportunities.

THE PLOT

The site’s ecosystem is home to a number of

vegetative typologies that are oxymoronic in their

coexistence. Wild forestry, shrubbery and weeds

shroud man-made allotments, filled with neatlycut

rose bushes sprouted from imported seeds.

This fusion of the natural and manufactured is

part of the site’s lineage, and intrinsic to the design

of The Plot.

The Plot, quite literally, is a plot of land, but a plot

“... t.j. v krajine snov!...”

Z hypotetického hľadiska by radnica mohla

kúpiť pôdu, ktorá by sa stala súčasťou väčšieho

kolektívneho priestoru. Možnosť byť súčasťou

tohto priestoru je lákavá. Bude nielen domovom

živého komunitného centra, ale aj práce, ktorá

poskytne početné príležitosti.

PLÁN

Ekosystém lokality je domovom množstva

vegetatívnych typológií, ktoré sú pri ich spolužití

oxymoronické. Lesné porasty, kríky a buriny

zatieňujú upravené záhradky plné úhľadných

ružových kríkov vyrastených z kúpených semien.

Táto fúzia prírody a tvorby je súčasťou dedičstva

tohoto priestoru a je súčasťou návrhu Plánu.

Plán je zakreslený pozemok, ale aj plán toho, ako

sa môže odohrať príbeh. Vzhľadom na neistotu –

Dining and cultural spaces in The Plot Priestory pre stravovanie sa

a kultúru, Elizabeth Short, 2019

77 77


is also a plan - a blueprint for how a story may

unfold. In the face of precarity – something which

demands us to be in a constant state of adapting

that disorients and inhibits, planning has become

a privilege. The Plot offers a space that provides

a safe and stable environment for development,

growth and designing of (life) plots for the future.

Climate change, inequality and the proliferation

of mental health issues are growing on a global

scale. The Plot is a utopian and hyper-local retaliation

to these conditions.

A cultural atrium that contains a library, gallery

and space for therapy, workshops and screenings

are among the features suggested in the design.

Since the intention is not to wipe the slate clean,

but to intertwine former plots with future ones,

relics of the sites past, such as the old refreshment

shack may be repurposed and used as the

service core of a collective dining space.

A greenhouse farm could utilise a mix of hydroponic

and soil-based farming to grow lettuce,

watercress, herbs and tomatoes, among other

produce that could be used for onsite consumption.

The presence of plants throughout the space

is encouraged, not only because they are intertwined

with the site’s natural surroundings, but

because of their positive effect on physiological

and psychological well-being.

These are just a few of many possible outcomes.

Economic emancipation from charity through

opportunities for paid work are also worthy of

discussion, however the ethics of this deserves its

niečo, čo si vyžaduje, aby sme boli v neustálom

stave prispôsobovania sa, čo nás dezorientuje

a brzdí, sa plánovanie stalo privilégiom. Plán

ponúka priestor, ktorý poskytuje bezpečné a

stabilné prostredie pre vývoj, rast a navrhovanie

(životných) plánov pre budúcnosť.

Zmena klímy, rastúca nerovnosť a počet výskytov

duševných chorôb je vidieť na celosvetovom

meradle. Plán je utopickou a hyper-miestnou

odvetou za tieto podmienky.

Medzi návrhy patrí kultúrne átrium, ktoré

obsahuje knižnicu, galériu a priestor na terapiu,

workshopy a premietania.

Pretože zámerom nie je čistý štít, ale prelínanie

starých parciel s budúcimi, môžu sa relikvie

z minulosti, ako napríklad starý stánok s

občerstvením prerobiť a použiť ako jadro

spoločného jedálenského priestoru.

Skleník by mohol využívať kombináciu

hydroponického a pôdneho poľnohospodárstva

na pestovanie šalátu, žeruchy, byliniek a

paradajok. Ďalšie plodiny by sa mohli použiť na

spotrebu na mieste.

Prítomnosť rastlín v celom priestore sa podporuje

nielen preto, že sú vzájomne prepojené s

prírodným prostredím lokality, ale aj kvôli

ich pozitívnemu vplyvu na fyziologickú a

psychologickú pohodu.

Toto je len zopár z mnohých možných

výsledkov. Ekonomická emancipácia od charity

prostredníctvom platenej práce je tiež hodná

diskusie, jej etika si však zaslúži svoju vlastnú

esej. Plán je celkovo priestor, v ktorom sú hranice

The Plot Plán, Elizabeth Short, 2019

78 78


own essay. All in all, The Plot is a space in which

borders are eliminated. It is an open community

that deters feelings of alienation, fostering the

growth of friendships among those in Košice -

including those who do have a home, and those

who do not. It gives those most vulnerable the

tools to work through their histories, heal, and

build strength.

DREAMING A GARDEN

‘Their remedies do not cure the disease: they

merely prolong it. Indeed, their remedies are

part of the disease.’ (Wilde, 1891)

Charity is a mechanism that treats the symptom,

not the conditions that allow it to manifest. The

brief overviews of the communist and transition

periods were integral in retrieving this understanding.

I do not argue for a return to the 80s,

but want to highlight that it’s unethical that private

property is used to alleviate the wrongdoings of

private property ownership. The Catholic Archdiocese

no doubt delivers helpful assistance, however,

they exemplify how charity can remove dignity

from society’s most vulnerable. For example,

they have proposed a special cash-free currency

for the homeless in Košice. Project coordinator

Jana Rečičárová claims that it is to prevent them

‘misusing’ money for cigarettes and alcohol (Hakl,

2017). However, such methods infantilize those

who have found themselves on the streets and

pose an ethical discussion regarding personal

freedom.

The Plot is an attempt to utilise the green space,

integrate the community and provide the infrastructure

with a degree of self-sufficiency so that

charity is no longer relied upon. Sociologist Ralph

Dahrendorf (1990) described the economic transition

that followed Eastern European revolutions

as manifesting a ‘valley of tears’. But what if these

tears could be used to fill a sturdy vessel. What

if that vessel saved those who are sinking, while

preventing temporary-solutions from being used

as a permanent safety valve?

odstránené. Je to otvorená komunita, ktorá

odpudzuje pocity odcudzenia a podporuje rast

priateľstiev medzi Košičankami a Košičanmi

– tými, ktorí domov majú a tými, ktorí nemajú.

Poskytuje najzraniteľnejším nástroj pre prácu s

ich minulosťou, vyliečenie sa a načerpanie síl.

SNÍVANIE O ZÁHRADE

‘Ich lieky túto chorobu nevyliečia: iba ju

predĺžia. Ich nápravné opatrenia sú naozaj

súčasťou choroby.’ (Wilde, 1891)

Charita je mechanizmus, ktorý síce lieči

symptóm, ale nie podmienky, ktoré mu umožňujú

prejaviť sa. Stručné prehľady komunistického

a prechodného obdobia boli neoddeliteľnou

súčasťou získavania tohto porozumenia.

Nepodporujem návrat do 80. rokov, ale chcem

zdôrazniť, že je neetické, že súkromné vlastníctvo

sa používa na zmiernenie dopadu situácií

súvisiacich s vlastníctvom súkromného majetku.

Katolícka arcidiecéza nepochybne poskytuje

užitočnú pomoc, ale sú príkladom toho, ako môže

charita najzraniteľnejšie skupiny spoločnosti

obrať o ich dôstojnosť. Napríklad pre košických

ľudí bez domova navrhli špeciálnu bezhotovostnú

menu. Koordinátorka projektu Jana Rečičárová

tvrdí, že má zabrániť ‘zneužívaniu’ peňazí na

cigarety a alkohol (Hakl, 2017). Takéto metódy

však infantilizujú tie osoby, ktorí sa ocitli na ulici a

vedú etickú diskusiu o osobnej slobode.

Plán je pokusom o využitie zeleného

priestoru, integráciu komunity a poskytnutie

infraštruktúry s takou mierou sebestačnosti,

aby sa na charitu už viac nemuseli spoliehať.

Sociológ Ralph Dahrendorf (1990) opísal

ekonomickú transformáciu, ktorá nasledovala

po východoeurópskych revolúciách, ako ‘údolie

sĺz’. Ale čo keby tieto slzy mohli byť použité

na naplnenie nejakej nádoby. Čo ak však táto

nádoba zachráni ľudí, ktorí klesajú ku dnu, pričom

zabráni tomu, aby sa z dočasných riešení stali

trvalé?

Preložené z anglického originálu.

79 79


80 80


81 81


The project puts forward an alternative method to authoritative designing based

on fixing borders, rules and regulations through an expert master plan.

Instead of defining future usage and lifestyles, the collective chooses a flexible

strategy of subtle interventions. As part of an iterative design process and prototyping

potential scenarios, these unobtrusive and nonviolent “trojan horses” are

introduced to trigger indeterminate transitions to the socially beneficial structuring

of the area as, well as a non-hierarchical understanding of its ecosystem.

The starting point of the project is a preliminary mapping of the site’s power

dynamics or levels of human management in place, followed by dystopian visions

of a future inflicted by an inconsiderate master plan based on neoliberal

reasoning. The interventions, which deconstruct the typologies of the area, point

to a potential of opening up new spaces for informal interaction and solidarity.

However, as the abundant vegetation of Solidago shows, the trojan horses certainly

don’t have to be of human origin only.

Projekt predstavuje alternatívnu metódu k autoritatívnemu spôsobu

navrhovania, ktorá je typicky založená na stanovení hraníc, pravidiel a predpisov

prostredníctvom hlavného plánu odborníkov.

Namiesto definovania budúceho využívania a životných štýlov si kolektív vyberá

flexibilnú stratégiu jemných zásahov. V rámci iteračného procesu navrhovania

a prototypovania scenárov sa tieto nenápadné a nenásilné ‘trójske kone’

zavádzajú tak, aby vyvolali neurčité prechody na spoločensky prospešné

štruktúrovanie oblasti, ako aj nehierarchické pochopenie jej ekosystému.

Východiskovým bodom projektu je predbežné mapovanie dynamiky moci v

lokalite alebo, inými slovami, rôznych úrovní riadenia oblasti ľuďmi, nasledované

dystopickými víziami budúcnosti, ktoré boli spôsobené nepozorným územným

plánovaním založeným na neoliberálnej logike. Zásahy, ktoré dekonštruujú

typológie oblasti poukazujú na potenciál otvorenia nových priestorov pre

neformálnu interakciu a solidaritu. Ako však ukazuje množstvo vegetácie

Solidagua na mieste, trójske kone určite nemusia byť iba ľudského pôvodu.

Preložené z anglického originálu.

82 82


Subtle interventions and prototyping potential scenarios by transforming a kiosk on the site: renewing the sign, installing a rainwater management system and offering drinks in

a relaxed atmosphere. Subtílne zásahy a prototypovanie potenciálnych scenárov prostredníctvom transformácie kiosku na mieste: obnova nápisu, inštalácia systému zbierania

The future proposal presented as a collage of approaches, materials and techniques.

83 83


84 84


85 85


The series presents a poetic contemplation of possible futures that the site

could encounter.

In this scenario, small-scale individual and communal actions are favoured, as

opposed to top-down directive planning.

The core principle centres on the self-organised collective stewardship of the

commons.

The hope is to encourage a way of life that benefits the local community, as well

as other living and nonliving organisms.

The utopian vision is inspired by personal experiences, sensations and perceptions

that cannot be reduced to a set of straightforward rules or preconceived

guidelines.

The sensual and tactile nature of the collective’s imagery is reflected also in the

forms of representation in place: a sonic map, a poem, found objects or vegetal

elements brought from the site.

In the proposed imagery, it is desire, rather than rationality, that is meant to drive

the overall design process.

Táto séria predstavuje poetickú úvahu o možných budúcnostiach, s ktorými sa

toto územie môže stretnúť.

V tomto scenári sa uprednostňujú drobné, individuálne a kolektívne akcie na

rozdiel od plánovania ‘zhora’.

Základný princíp sa sústreďuje na samoorganizované kolektívne spravovanie

spoločných statkov – tzv. commons.

Cieľom je podporiť taký spôsob života, ktorý bude prospešný pre miestnu

komunitu, ako aj pre iné živé a neživé organizmy.

Utopistická vízia je inšpirovaná osobnými skúsenosťami, pocitmi a vnímaním,

ktoré nemožno zredukovať na súbor priamych pravidiel alebo vopred

stanovených usmernení.

Zmyselná a hmatateľná povaha kolektívnej imaginácie sa odráža aj vo formách

reprezentácie: zvukovej mape, básni, nájdených objektoch alebo rastlinných

prvkoch prinesených z miesta.

V navrhovaných obrazoch je zámerom, aby bol celý proces navrhovania riadený

túžbou, skôr než racionalitou.

Preložené z anglického originálu.

Presentation of the site’s potential and its potential futures. Prezentácia potenciálu územia a jeho potenciálnych budúcností.

86 86


Details of the site Detaily územia

Details of the site Detaily územia

Presentation of the site’s potential and its potential futures. Prezentácia potenciálu územia

a jeho potenciálnych budúcností.

87 87


88 88


89 89


“Community island” proposes a variety of inspirational ideas that might be implemented

in a future master plan of the site.

It invites visitors to imagine preferred scenarios and alternative forms of use,

that would benefit both the social and natural structures of the area.

The main idea behind the designs is the formation of links between different

zones, components and agents co-creating the site and the neighbouring city

districts.

Special attention is paid to the relations between the members of the community

as well as to the river Hornád and the railroad, the two defining elements of the

local natural and artificial systems.

The river and the railways are seen as means of connection with a potential to

provoke new types of interaction and production.

The project takes into account also their historical aspects and encourages future

planners to allow for broader contextual analysis and the appreciation of

the site’s qualities.

‘Ostrov Spoločenstva’ navrhuje množstvo inšpiratívnych nápadov, ktoré by sa

mohli implementovať do budúceho plánovania lokality.

Vyzýva návštevníkov, aby si predstavili preferované scenáre a alternatívne

formy využitia, z ktorých by mali úžitok tak sociálne, ako aj prírodné štruktúry

oblasti.

Hlavnou myšlienkou návrhov je vytváranie spojení medzi rôznymi zónami,

komponentmi a agentmi, ktorí spoluvytvárajú lokalitu a susedné mestské časti.

Osobitná pozornosť sa venuje vzťahom medzi členmi komunity, ako aj rieke

Hornád a železnici, ktoré sú dvoma určujúcimi prvkami miestnych prírodných

a umelých systémov.

Rieka a železnica sa považujú za prostriedok spojenia s potenciálom vyvolať

nové typy interakcie a produkcie.

Projekt zohľadňuje aj ich historické aspekty a povzbudzuje budúcich

plánovačov, aby umožnili širšiu kontextovú analýzu a ocenenie kvalít územia.

Preložené z anglického originálu.

90 90


91 91


92 92


93 93


94 94


95 95


96 96


97 97


98 98


99 99


100 100


101 101


102 102


103 103


ALWAYS NOW OR NEVER

The heaven-hell-paradise is a children’s game

of chance, contingency, and the playful lottery of

meanings. The craft of analytical observation – to

uncover the unseen yet relevant meanings and

layers of the lived world – is to somehow grasp

the unexpected. At the same time, it should also

adhere to the order and rigorousness of formal

scientific proceedings.

It was therefore inevitable that we spent the day

between order and chaos, trying to gain a better

understanding of how the human mind operates

as an analytical recording machine. That is, a

machine that can co-produce valuable stimuli for

post-urban landscape mapping.

Unlike utopian methods of thinking, which may

ponder about the non-existent, everything that

is to be taken into account already exists on the

field, and therefore qualifies as having value.

The aim is not to draw away the weight of (social)

dysfunctions, it is quite the opposite. The aim lies

in reconciliation.

Visions are deeply-rooted in what is already there.

The novelty lies in interconnections and new perspectives.

The violent transformation of the outer

world fails to fit contemporary morals. What appears

to be heaven turns into hell, while paradise

in its definition is unattainable.

The modern era is symbolized by urbanization,

the mass movement of people into cities, and the

genealogy of the metropolis as highly-effective

functioning mechanisms.

We live in a hungover era. Awakened from the

modern dream, we digest our headaches and

thirst, and wait until the dizziness goes away,

but it stays with us and keeps us vigilant; we are

vigilant and dizzy. The task of the day was to see,

grasp and share notions of the ‘brownfield’ site

along the Hornád, to enter the site and be with the

site, in vigilance and dizziness. With this in mind,

we discussed a number of approaches we may

VŽDY A TERAZ ALEBO NIKDY

Nebo-peklo je detská hra o náhode, neurčitosti

a lotérii významov. Remeslo analytického

pozorovania – odhaľovať neviditeľné, ale

relevantné významy a vrstvy živého sveta – sa má

snažiť pochopiť neočakávané. Zároveň by sa však

mala riadiť poriadkom a dôslednosťou formálnych

vedeckých konaní.

Bolo preto nevyhnutné, aby sme strávili deň

na pomedzí poriadku a chaosu a snažili sme

sa lepšie porozumieť tomu, ako ľudská myseľ

funguje ako analytický záznamový stroj. Teda,

že stroj dokáže koprodukovať cenné podnety pre

post-urbánne mapovanie krajiny.

Na rozdiel od utopických metód myslenia, ktoré

môžu premýšľať o neexistujúcich veciach, tak

všetko, čo je potrebné vziať do úvahy, už existuje,

a preto má hodnotu. Cieľom nie je zľahčovať váhu

(sociálnych) dysfunkcií, práve naopak. Cieľom je

ich zmierenie.

Vízie sú hlboko zakorenené v tom, čo už existuje.

Novosť spočíva v prepojeniach a nových

perspektívach. Násilná transformácia vonkajšieho

sveta nezodpovedá súčasnej morálke. To, čo sa

javí ako nebo, sa zmení na peklo, zatiaľ čo raj v

jeho definícii je nedosiahnuteľný.

Moderná éra je symbolizovaná urbanizáciou,

masovým pohybom ľudí do miest a genealógiou

metropoly, ako vysoko účinným funkčným

mechanizmom.

Naša éra má opicu. Prebudení z moderného snu

sa snažíme prežiť bolesti hlavy a smäd a čakáme,

až sa nám prestane motať hlava. Zostane však

s nami a vďaka tomu budeme ostražitejší.

Ostražitejší a zamotaní. Úlohou dňa bolo vidieť,

pochopiť a zdieľať predstavy o nevyužitom

mieste – brownfielde – pozdĺž Hornádu, vstúpiť

na toto miesto a byť tam ostražití so závraťou. S

ohľadom na tieto skutočnosti sme diskutovali o

niekoľkých prístupoch, ktoré môžeme v súvislosti

s kolektivitou prijať ako jednotlivci.

104 104


take as individuals, in the context of collectivity.

In order to accomplish such a task, this notion of

material framing from anthropologist Daniel Miller

(2010) is useful:

“So, my first theory of things starts with

exactly the opposite property of stuff than we

would expect. It is not that things are tangible

stuff that we can stub our toe against. It is not

that they are firm, clear foundations that are

opposed to the fluffiness of the images of the

mind or abstract ideas. They work by being

invisible and unremarked upon, a state they

usually achieve by being familiar and taken for

granted. Such a perspective seems properly

described as material culture since it implies

that much of what makes us what we are exists,

not through our consciousness or body,

but as an exterior environment that habituates

and prompts us.” (Miller, 2010: 50-51)

Na splnenie tejto úlohy je užitočná predstava o

materiálnom rámovaní od antropológa Daniel

Millera (2010):

“Moja prvá teória vecí začína presne opačnou

vlastnosťou vecí, akú by sme očakávali.

Nie je to tým, že by veci boli hmatateľné, že

do nich môžeme štuchnúť prstom. Nie je

to tým, že sú pevné. Jasné základy, ktoré

sú v rozpore s nadýchanosťou obrazov v

hlave alebo abstraktnými myšlienkami. Je

to tým, že fungujú na báze neviditeľnosti a

bez povšimnutia, čo sú stavy, ktoré obvykle

dosiahnu tým, že sú známe a považované za

samozrejmé. Zdá sa, že takáto perspektíva

je správne opísaná ako materiálna kultúra,

pretože z toho vyplýva, že väčšina z toho,

čím sme jestvuje nie prostredníctvom

nášho vedomia alebo tela, ale ako vonkajšie

prostredie, ktoré nás navodzuje a podnecuje.”

(Miller, 2010: 50-51)

Observing invisible frames requires a special kind

of attention, similar to looking at 3D hologram

pictures. Not too close, not too far, it is more a

matter of mental setting to be able to see, than a

matter of proper distance or angle. What exactly

are we looking at here? I used another metaphor

to explain, observing the sea life. We have three

options when it comes to understanding what is

going on in the sea. The first is pre-focused, taking

shot of concrete objects, fish or coral. Examples

of this could be launching the fishing line,

using an underwater camera, so looking for what

is pre-selected and pre-defined as important.

You may guess that this is not what we are supposed

to do, because there is not enough space

for chaos and contingency (Rorty, 1989) in such

proceedings. Focus is important, but should not

come prematurely, pre-deciding the observation

too soon.

The second is non-selective gathering, fishing

with the landing net, followed by later examining

what was caught, sorting it out, naming it. This

approach keeps the non-orderly meanings and

objects in our observation, but extracts examined

objects from their commonplace surroundings

and petrifies them.

So how do we grasp the notions of the ‘brownfield’

site along Hornád, and the footsteps of

individuals in the context of collectivity and the

environment? The option that maintains the

dynamic and keeps the context as untouched as

possible, but also serves the impulse for further

elaboration, may be imagined as a cubic slice of

fixation, and a sort of a dynamic snapshot.

Pozorovanie neviditeľných snímok si vyžaduje

osobitnú pozornosť, podobne ako pri pohľade

na 3D holografické obrázky. Nie príliš blízko, nie

príliš ďaleko. Schopnosť vidieť je viac záležitosť

nastavenia mysle, ako problém správnej

vzdialenosti alebo uhla. Na čo sa tu presne

pozeráme? Na vysvetlenie som použila ďalšiu

metaforu – pozorovanie morského života. Pokiaľ

ide o pochopenie toho, čo sa deje v mori, máme

tri možnosti. Prvou je zameranie vopred, pričom

sa snímajú konkrétne objekty, ryby alebo koraly.

Príkladom by mohlo byť spustenie rybárskeho

vlasca pomocou vodotesnej kamery, takže by sa

hľadalo, čo je vopred vybrané a definované ako

dôležité.

Uhádli ste, keď myslíte, že to nie je to, čo máme

robiť. V takýchto konaniach nie je dosť miesta

na chaos a nepredvídané udalosti (Rorty, 1989).

Zameranie je dôležité, ale nemalo by prísť

predčasne, čo by o pozorovaní rozhodlo príliš

skoro.

Druhou možnosťou je neselektívne

zhromažďovanie – rybolov pomocou siete, až po

ktorom nasleduje neskoršie preskúmanie toho, čo

sa ulovilo, triedenie a menovanie. Tento prístup

zachováva neusporiadané významy a objekty v

našom pozorovaní, ale vytrhuje skúmané objekty

z ich bežného prostredia a skresľuje ich.

Ako teda chápeme pojem ‘brownfield’ pozdĺž

Hornádu a kroky jednotlivcov v kontexte

kolektivity a životného prostredia? Možnosť,

ktorá udržiava dynamiku a udržiava kontext v

čo najväčšej miere nedotknuteľný, ale zároveň

slúži ako impulz pre ďalšie rozpracovanie, sa

105 105


Keeping the metaphor of the sea life in mind, we

strive to keep the fish herds and coral habitats

within the dynamic expression of the site and its

context. Somehow, we need to take this living picture

back to our working desk, and sit down and

elaborate what we have experienced. This ‘duality

of noise and silence’ (Sidiropulu- Janků, 2015: 35)

is the unbeatable feature of the analytical process

of observing social life.

TIME PORTIONS PRODUCTION

Urban landscaping is the negotiating of eternity

and transience. Stopping to seize the moment

helps us to touch something eternal within

oneself and the landscape. Stagnating, on the

other hand, is disturbing. How do we distinguish

between the two?

Being present means accepting the transience

of the moment. Living with expectations and presumptions

is false, and therefore non-existent.

Timing, and very often strict timing coming from

external places, is a natural part of many human

crafts, including architecture and artistic performance.

In keeping with this, we used strict timing as a

framework for our observation exercise. Similarly,

like budgeting a building, the author needs

to grasp the possibilities of both observing and

elaborating in written form, within a given space

in a given time.

There is no objective time or space needed for

observation, as there is no objective budget

needed for building, urban space construction, or

artistic performance, despite the existence of the

usual value-setting practices.

The purpose of the observation exercise was to

draw awareness to the frameworks that have a

philosophical as well as a pragmatic background.

dá predstaviť ako kubický kúsok fixácie a ako

dynamický snímok.

Majúc na pamäti metaforu morského života sa

snažíme udržiavať stáda rýb a koralové biotopy

v dynamickom vyjadrení lokality a jej kontextu.

Nejako musíme vziať tento živý obraz späť na

náš pracovný stôl a sadnúť si a spracovať to, čo

sme zažili. Táto ‘dualita hluku a ticha’ (Sidiropulu-

Janků, 2015: 35) je neprekonateľným prvkom

analytického procesu sledovania spoločenského

života.

PRODUKCIA ČASOVÝCH VÝSEKOV

Mestská architektúra je o vyjednávaní večnosti

s pominuteľnosťou. Zastavenie za účelom

uchopenia okamihu nám pomáha dotýkať sa

niečoho večného v sebe samom a v krajine. Na

druhej strane, stagnácia je znepokojujúca. Ako sa

dajú tieto dva prístupy rozlišovať?

Byť prítomnými znamená akceptovať

prechodnosť okamihu. Život s očakávaniami a

domnienkami je falošný, a preto neexistuje.

Načasovanie, a veľmi často prísne načasovanie

z externého zdroja, je prirodzenou súčasťou

mnohých ľudských remesiel, vrátane architektúry

a umenia.

Aby sme na to nadviazali, pre naše pozorovacie

cvičenie sme použili prísne načasovanie.

Podobne, ako pri zostavovaní rozpočtu na

budovu, autor alebo autorka musí pochopiť ako

možnosti pozorovania, tak jeho spracovania

písomnou formou, v danom priestore a v danom

čase.

Na pozorovanie nie je potrebný žiadny objektívny

čas ani priestor, podobne ako nie je objektívny

rozpočet na stavbu budovy, mestských priestorov

alebo umelecké vystúpenie, napriek existencii

zvyčajných postupov určovania hodnoty.

Therefore, we used the game of the heaven-hellparadise

to lead us through the creative process.

In the game, you have to resist from practicing

the things that are the most tempting. And if you

really do wish to give in, you must negotiate with

your disobedience. You must let chance and

contingency lead you, be in a dialogue with your

analytical preconceptions. The unexpected is

uncovered, and you find that it exists so naturally

once it is named.

What exactly were the participants supposed

to do? Given the fixed time frame, they were to

elaborate two items, ideally one static and one

dynamic:

Účelom pozorovania bolo upozorniť na rámce,

ktoré majú filozofické aj pragmatické pozadie.

Preto sme použili hru nebo-peklo, ktorá nás

viedla tvorivým procesom. V hre musíte odolať

robeniu vecí, ktoré sú najlákavejšie. A ak sa

naozaj chcete vzdať, musíte vyjednávať so

svojou neposlušnosťou. Musíte sa nechať viesť

náhodou a neurčitosťou, byť v dialógu so svojimi

analytickými predsudkami. Neočakávané je

odkryté a akonáhle je pomenované zistíte, že jeho

existencia je úplne prirodzená.

Čo presne mali účastníci robiť? Vzhľadom na

pevný časový rámec mali pripraviť dve položky,

106 106


“In a sketch, the fieldworker, struck by a

vivid sensory impression, describes a scene

primarily through detailed imagery. Much as in

a photograph, the sequencing of actions does

not dominate. Rather the writer, as a more

distanced observer looking out on a scene,

describes what he or she senses. Presenting

a more or less static snapshot contrasts with

writing narrative, where the writer has the

sense of moving through time, recounting one

action after another.

Unlike a sketch, which depicts a ‘still life’ in

one place, an episode recounts action and

moves in time. When recounting a brief incident

which does not extend over a long period

of time or involve many characters, one can

organize and write it effectively as a single episode.

In an episode, a writer tells and incident

as one continuous action or interaction and

thus constructs a more or less unified entry.

Consequently, when ethnographers perceive

actions as interrelated, they often write up that

memory as a one- or two-paragraph episode.”

(Emerson et al., 1995: 85-86, bold KSJ).

The strict structure aimed to eliminate the uncertainty

of the creative process. This enabled the

participants to have secure time-space conditions

akin to that of a laboratory, to learn how to write

observational fieldnotes.

Using the heaven-hell-paradise paper game was

supposed to channel the creative process, while

taking the participants outside of their cognitive

comfort zone. This was done just enough to

uncover the unforeseen — seeing, thinking, and

later also writing out of the box on the topic of

‘brownfield revitalization’.

STANDING ALONE

An important part of the observation exercise was

the act of entering the urban landscape alone.

This is not easy to accomplish while working in

a group. However, walking alone, and entering

alone, is essential. We began with the cautiously

timed exit of every participant from Tabačka.

Some people left with ease, some hesitated.

The gate that led into the site reflected a distinct

power that set the mood. We were entering the

same space, yet it was different, because this

time we were alone, with a strictly-set agenda.

The moment of entrance is important. It is like

bungee jumping — the power of a consciously realized

gesture, driving oneself into the adventure

of unknown, one that is to be experienced and

recognized soon.

v ideálnom prípade jednu statickú a jednu

dynamickú:

“V náčrte terénny pracovník, zasiahnutý

živým senzorickým dojmom, opisuje scénu

predovšetkým prostredníctvom podrobných

snímok. Rovnako ako na fotografii, postupnosť

akcií nemá dominantné postavenie. Pisateľ,

ako vzdialenejší pozorovateľ scény, popisuje

to, čo cíti. Prezentácia viac alebo menej

statickej snímky je v kontraste s písaním

príbehu, v ktorom sa autor pohybuje v čase a

rozpráva o jednej udalosti za druhou.

Na rozdiel od náčrtu, ktorý zobrazuje ‘zátišie’

na jednom mieste, epizóda popisuje udalosť

a pohybuje sa v čase. Pri opise krátkeho

incidentu, ktorý netrval dlhú dobu alebo

ktorý sa netýka mnohých postáv, je možné

ho usporiadať a opísať efektívne ako jednu

epizódu. V epizóde autor incident opisuje

ako jednu súvislú akciu alebo interakciu,

a tak vytvára viac či menej zjednotený

záznam. Následne, keď etnografi vnímajú

činy ako vzájomne prepojené, často zapisujú

spomienky ako jedno- až dvoj-odsekovú

epizódu.”(Emerson et al., 1995: 85-86).

Cieľom prísnej štruktúry bolo odstrániť neistotu

tvorivého procesu. To umožnilo účastníkom

pracovať v bezpečných časovo-priestorových

podmienkach, podobne, ako v laboratóriu, kedy

sa naučili písať poznámky z pozorovania.

Použitie papierovej hry nebo-peklo malo viesť

k tvorivému procesu a zároveň zastihnúť

účastníkov mimo ich kognitívnu zónu pohodlia.

Dosiahlo sa tým dostatočne veľa na odhalenie

nepredvídaného – vidieť, premýšľať a neskôr

aj písať na tému ‘revitalizácia pustých miest –

brownfieldov’.

STÁŤ SÁM

Dôležitou súčasťou pozorovania bolo aj vstúpenie

do mestskej krajiny osamote. To pri práci v

skupine nie je ľahké. Je však nevyhnutné

vstúpiť sám a kráčať sám. Začali sme opatrne

načasovaným odchodom každého účastníka z

Tabačky.

Niektorí ľudia odišli s ľahkosťou, iní váhali. Brána,

ktorá viedla na miesto, odzrkadľovala výraznú

silu, ktorá ovplyvňovala náladu. Vchádzali sme

do toho istého priestoru, bolo to však iné, pretože

tentokrát sme boli sami, s presne stanoveným

programom.

Moment vstupu je dôležitý. Je to ako bungee

jumping – sila vedomého realizovaného gesta,

107 107


Later, we were riding bikes with Zuzana alongside

the Hornád, to be at the disposal of the explorers.

We passed by different figures – some standing,

some walking, others sitting.

Some only stare, however this is rather rare, because

it is more difficult. Most write and sketch in

their stiff and concentrated positions.

The game of the heaven-hell-paradise suggests

that they either observe or record episodes and

sketches. They may choose to play one more

time, but they should play with it, maintaining the

creative process and tension between order and

chaos, under the pressure of production.

Their bodies became part of the social landscape

of the location. Loneliness became integrated

into the surrounding context. They took part in

dynamic snapshots of their own. Later, when

we read through the fieldnotes, it turned out that

some of the snapshots taken by the different participants

overlapped and stroked one another.

This was a learning experience, even though we

are never really alone in the context of a research

situation, and are never isolated from our surroundings.

The research process is always an intervention

into the environment and intertwining with others.

Keeping this in mind may make the observer

more sensitive, and responsible for their actions.

OBSERVATION AS CO-CREATION

Observing means creating the meaning based on

perceived impulses. It is an analytical process, a

dialogue between the outer-world and the inner

processes of an observant.

By understanding the act of observation as an

analytical, creative and reflexive process, we reflected

on our role as creators of meanings. This

can later be harvested during the design process.

What kind of observer am I? What attracts my

attention and stimulates my imagination? Are

they shapes, people, sounds, nature, moves or

abstract poetic images? Learning about oneself

as an author may help us understand not only

one’s own creative process, but also the values

and morals that lie behind it.

vhodenie sa do dobrodružstva neznámeho, ktoré

je potrebné zažiť a čoskoro rozpoznať.

Neskôr sme spolu so Zuzanou jazdili popri

Hornáde, aby sme boli prieskumníkom k

dispozícii. Prechádzali sme okolo rôznych postáv

- niektoré stáli, niektoré chodili, iné sedeli.

Niektoré len zízajú, je to však skôr zriedkavé,

pretože je to zložitejšie. Väčšina píše a načrtáva

vo svojich tvrdých a sústredených polohách.

Hra nebo-peklo naznačuje, že pozorujú alebo

zaznamenávajú epizódy a náčrty. Môžu sa

rozhodnúť hrať ešte raz, ale mali by ostať pri

prvom výsledku, udržiavať tvorivý proces a

napätie medzi poriadkom a chaosom, pod tlakom

výroby.

Ich telá sa stali súčasťou sociálnej krajiny

miesta. Osamelosť sa stala súčasťou okolitého

kontextu. Zúčastnili sa na vlastných dynamických

snímkach. Neskôr, keď sme si prečítali

poznámky, sa ukázalo, že niektoré snímky

rôznych účastníkov sa prekrývali a dopĺňali sa.

Bola to skúsenosť s učením, aj keď v kontexte

výskumnej situácie nie sme nikdy sami a nikdy

nie sme izolovaní od nášho okolia.

Výskumný proces je vždy zásahom do prostredia

a vzájomným prepojením s ostatnými. Berúc to

do úvahy, pozorovateľ sa môže stať citlivejším a

zodpovednejším za svoje konanie.

POZOROVANIE AKO SPOLUVYTVÁRANIE

Pozorovať znamená vytvárať význam založený na

vnímaných impulzoch. Je to analytický proces,

dialóg medzi vonkajším svetom a vnútornými

procesmi pozorovateľa.

Pochopením aktu pozorovania ako analytického,

tvorivého a reflexívneho procesu sme sa

zamysleli nad našou úlohou ako tvorcov

významov. Toto sa neskôr môže zozbierať počas

procesu navrhovania. Akí sme pozorovatelia?

Čo priťahuje moju pozornosť a stimuluje moju

fantáziu? Sú to tvary, ľudia, zvuky, príroda,

pohyby alebo abstraktné poetické obrazy?

Poznanie seba samých ako autorov nám môže

pomôcť pochopiť nielen vlastný tvorivý proces,

ale aj hodnoty a morálku, ktoré za ním stoja.

Later in the day we spent several hours writing,

and then shared fieldnotes with each other. We

discussed them and the experience of analytical

observation. The pathway of creation is highly

individual, therefore we also focused on learning

about oneself as creative beings — what drags

our attention, where do our creative talents lie,

Neskôr v ten deň sme strávili niekoľko hodín

písaním a potom sme si navzájom vymieňali

poznámky. Diskutovali sme o nich a o

skúsenostiach s analytickým pozorovaním. Cesta

stvorenia je veľmi individuálna, preto sme sa tiež

zamerali na učenie sa o sebe ako o tvorivých

bytostiach – čomu venujeme pozornosť, kde

108 108


and what expressive means do we use while

writing up our experiences? What kind of writers

are we? Did I succeed in putting my observation

into words? By sharing the fieldnotes and talking

about them, we learnt about the nature of our

creative processes.

We left behind the boundaries and requirements

of our ‘domestic’ disciplines for a while, taking

this experience back to the universe of our own

respective fields.

POST SCRIPTUM. HEARING PIECES

The next day I left Košice, and made my way to

Ostrava Days, a festival of new and experimental

music. A piece performed by Matt Simon called

Found Objects (2019a), brought me back to the

summer school, and the time spent wandering

alongside the Hornád, discovering, not only

uncovering, but searching within and observing

ourselves.

“Found Objects treats sounds, intonation, and

compositional ideas as objects for consideration.

Throughout the piece the material stays

constant, though I explore it from a variety of

angles in the different sections. The objects on

display are all things I have come across in my

musical life and I only consider the piece my

creation in the combination, perspective, and

presentation of the material.” (Simon, 2019b)

The characteristics of Simon’s piece fits the

observational workshop at the Hornád river quite

well. The exterior cannot be divided from the

inner, the isolation of individual items is rather

analytical, because after all, both landscapes

and social places are rather a continuum. They

are more like overlapping clusters than sets of

snapshots that may be divided, and as such are

treated and ‘sorted out’ separately. Music, as a

continuous language, communicates this quite

promptly.

leží náš tvorivý talent a aké výrazové prostriedky

používame pri písaní o našich skúsenostiach?

Akí sme spisovatelia? Podarilo sa mi vyjadriť

svoje pozorovanie slovne? Zdieľaním poznámok

a rozprávaním o nich sme sa dozvedeli o povahe

našich tvorivých procesov.

Na chvíľu sme zabudli na hranice a požiadavky

našich ‘domácich’ disciplín a túto skúsenosť

zobrali späť do vesmíru svojich príslušných

odborov.

POST SCRIPTUM. POČÚVANIE

Nasledujúci deň som z Košíc odišla a vydala

som sa na Ostravské dni, festival novej a

experimentálnej hudby. Skladba Matta Simona s

názvom Found Objects (2019a) ma priviedla späť

na letnú školu a čas strávený putovaním popri

Hornáde, objavovaním, nielen odkrývaním, ale aj

hľadaním a pozorovaním seba.

“Nájdené objekty považujú zvuky, intonáciu

a kompozičné nápady za objekty, ktoré

je potrebné zvážiť. V celom diele zostáva

materiál konštantný, hoci ho skúmam z

rôznych uhlov v rôznych jeho častiach.

Zobrazené objekty sú všetko veci, s

ktorými som sa stretol v mojom hudobnom

živote, a dielo považujem za môj výtvor

len v kombinácii, perspektíve a prezentácii

materiálu.” (Simon, 2019b)

Charakteristika Simonovho diela celkom dobre

zapadá do pozorovacieho workshopu pri rieke

Hornád. Vonkajšie sa nedá oddeliť od vnútorného,

izolácia jednotlivých vecí je skôr analytická.

Koniec koncov, krajiny a spoločenské miesta

sú skôr kontinuum. Sú to skôr prekrývajúce sa

zhluky ako sady snímok, ktoré je možné rozdeliť,

a preto sa s nimi zaobchádza a ‘triedi’ osobitne.

Hudba, ako súvislý jazyk, to dokáže komunikovať

pomerne presne.

Preložené z anglického originálu.

109 109


“I think it is appropriate to challenge the hegemony

of vision – the ocularcentrism of our

culture. And I think we need to examine very

critically the character of vision that predominates

today in our world. We urgently need

… a critical understanding of ourselves, as

visionary beings.” (Levin, 1993: 205)

Spatial research can be very physical work. Using

the summer school as a critical ground for reflecting

on design practice, I took the chance to bring

mapping as spatial production into a performative

negotiation with the locality. Building up a very

concerning statement against research on a clean

table, which is disconnected from the research

field, I took the impact of ‘being with’ the field

very seriously. During a very hot summer we – a

team of 10 people – spent two full days in different

modes of action on a site along the river Hornád

in Košice. As spatial researchers, we used various

methods to connect ourselves to the locality of the

site and used this encounter to gain local knowledge

about it. A simple research, understood as

a highly ‘complex reading’ (Buci-Glucksmann,

2007) of the process of map-making, to connect

ourselves to the socio-political responsibility of

mapping production. The session was conceived

as a research-based practice focused on gaining

insides about counter-mapping as a recording

methodology. On the site, we linked various exercises

to the theories of mapping practices.

“Myslím si, že je vhodné napadnúť hegemóniu

videnia – zrakocentrizmus našej kultúry. 1 A

myslím si, že musíme veľmi kriticky preskúmať

charakter vízie, ktorá v dnešnom svete

prevláda. Naliehavo potrebujeme ... kritické

chápanie seba samých ako vizionárskych

bytostí.” (Levin, 1993: 205)

Priestorový výskum môže byť veľmi fyzická

práca. Prostredníctvom letnej školy ako kritického

základu pre reflexiu dizajnérskej praxe som

využila príležitosť priniesť mapovanie ako

priestorovú produkciu do performatívneho

vyjednávania s lokalitou. Kvôli budovaniu veľmi

znepokojujúceho názoru proti výskumu na

čistom stole, ktorý je odpojený od výskumnej

lokality, som dopad ‘súžitia’ s miestom brala

veľmi vážne. Počas veľmi horúceho leta sme ako

tím desiatich ľudí strávili dva celé dni rozličnými

prácami na brehu rieky Hornád v Košiciach.

Ako priestorové výskumníčky a výskumníci sme

sa rôznymi spôsobmi spojili s lokalitou miesta

a cez tieto stretnutia získali vedomosti o ňom

samom. Jednoduchý výskum, chápaný ako

vysoko ‘komplexný výklad’ (Buci-Glucksmann,

2007) procesu tvorby máp, ktorý nás mal spojiť so

spoločensko-politickou zodpovednosťou výroby

máp. Stretnutie bolo koncipované ako výskumná

prax zameraná na získavanie informácií o

anti-mapovaní. Na mieste sme rôzne cvičenia

prepájali s teóriami mapovacích postupov.

The first contact with the field started with establishing

a relationship between the researcher and

her body, as the body has an enormous influence

on the observation of the field – both as a

resonance space and as a person present in the

field, whose actions establish relationships and

relations. We used wearable textile, a variation of a

dress, as our second skin to navigate through the

research and to take on and off the ‘role’ of the researcher

by getting in and out of this dress during

each session. The measurement of the textile was

based on mapping one’s own body and drawing it

on a piece of fabric. As this was performed, questions

about one’s body arose: how wide are my

shoulders and where do my legs end?

The dress served as a space for recording field

Prvý kontakt s lokalitou začal nadviazaním

vzťahu k telám výskumníčiek a výskumníkov,

pretože telo má na pozorovanie lokality obrovský

vplyv – ako rezonančný priestor, a zároveň aj

ako osoba prítomná v teréne, ktorej samotné

konanie nadväzuje vzťahy a prepojenia. Použili

sme nositeľný textil, druh šiat, ako našu druhú

pokožku na navigáciu vo výskume a na prevzatie

a následné vypustenie ‘úlohy’ výskumnej

pracovníčky alebo pracovníka oblečením a

vyzlečením týchto šiat počas každého nášho

stretnutia. Rozmer textilu bol založený na

zmapovaní vlastného tela a jeho nakreslení na

kus látky. Počas tvorenia vyvstali otázky o tele

človeka: aké široké sú moje ramená a kde končia

moje nohy?

110 110


notes. The ‘recording clothes’ lost piece-by-piece

their free spaces as they carried more and more

records in the form of sketches or notes, and folds

and dirt from the field back to the city and our

common meeting places. The wearable textiles

were chosen also to make visible and accessible

a conceptual approach of staying close to the

field when talking about the field and thus also

taking the ‘voice of the place‘ (Rodman, 1992)

seriously.

The second contact drew from leaving the presence

of the eye aside, by following Bruce Nauman’s

(1974) ‘body pressure’ instructions– exploring

the advantages of using body techniques

to get in contact with local conditions. Laying

the surface of the body against the ground and

following the instruction provoked a relaxing

set-up for rethinking the stereotyped visions

we might bring up with the concept of ‘voids’ or

non-determined areas in the urban fabric. The

encounter with the ground brought up a moment

of spatial intimacy, pressing the body very hard

to the ground and pressing even harder – the site

created a vague, but very hard border on one’s

face and also a scratching sensation on the leg,

where an ant made its way. The body pressure

instruction constructed a moment of closeness

with the field and made it possible to open up for

the unknown: grasping the smell of the warm and

dried out meadow, self-reflecting on one’s own

discomfort or sensitivities to one‘s own body.

Laying down on the field triggers another understanding

of space and time. Stretching the body

experience into the uncertainty of time – as none

of the participants knew how long the session

would take – and bringing up confidence in the

method used, sets up a moment of trust. Suddenly

fieldwork is not situated in the fear of the researcher

confronted with the study area (Lindner,

1981). It is enriched by an embodied encounter of

spatial intimacy.

Mapping became a practice of acting and forced

the researcher to explore the field within the

conditions of her body and the conditions of the

field – it became a very local and time-based

encounter. The main base of mapping started

with redrawing the experiences within the instructions

and emancipated towards a language of

gestures. The mappings varied from drawing

down what the researcher experienced on the

site and also what they remembered from the

way to the site (mental maps) and transformed

to notations the researcher used to share their

research of the site. One session tried to trace

the spatial potential in different areas of the site.

During the personal confrontation with the site,

the researcher transformed into a performer – as

Šaty slúžili ako priestor na zaznamenávanie

poznámok v teréne. ‘Notesové šaty’ kúsok

po kúsku prichádzali o nepopísané miesta,

pričom obsahovali čoraz viac záznamov vo

forme náčrtov, poznámok, záhybov a nečistôt

z predmetnej lokality späť do mesta a na naše

spoločné stretnutia. Nositeľné textílie boli vybrané

aj preto, aby zviditeľnili a sprístupnili koncepčný

prístup blízkosti k miestu, keď hovoríme o mieste,

a aby sme brali vážne ‘hlas miesta’ (Rodman,

1992).

Pri druhom kontakte sme upustili od používania

očí. Sledovali sme pokyny ‘telesného tlaku’

podľa Bruce Naumana (1974) a skúmali sme

výhody použitia telových techník na kontakt s

miestnymi podmienkami. Položenie tela na zem

podľa pokynov vyvolalo relaxačné prostredie

na prehodnotenie stereotypných vízií, ktoré sa

nám mohli prísť na um v spojitosti s konceptom

‘prázdnoty’ alebo neurčených oblastí v mestskej

štruktúre. Stretnutie so zemou vyvolalo chvíľku

priestorovej intimity, tlačilo telo veľmi tvrdo k zemi

a tlačilo ešte tvrdšie – miesto vytvorilo neurčitú,

ale veľmi tvrdú hranicu na tvári a svrbenie na

nohe, kde sa predtým prechádzal mravec.

Inštrukcia tlaku tela vytvorila moment blízkosti s

lokalitou a umožnila otvorenie sa neznámemu:

uchopenie vône teplej a vyschnutej lúky,

sebareflexia vlastného nepohodlia alebo citlivosti

na vlastné telo. Ľahnutie si na zem vyvolalo ďalšie

pochopenie priestoru a času. Natiahnutie telesnej

skúsenosti do neistoty času – keďže žiadna

osoba nevedela, ako dlho bude stretnutie trvať – a

zvýšenie istoty v použitú metódu, vytvára moment

dôvery. Zrazu, sa výskumníčkam a výskumníkom

konfrontovaným so študijnou oblasťou terénna

práca nezdá tak strašidelná (Lindner, 1981). Je

obohatená stelesneným stretnutím s priestorovou

intimitou.

Mapovanie sa stalo praxou konania a prinútilo

nás skúmať priestor v podmienkach tela a

v podmienkach priestoru. Stalo sa veľmi

miestnym a časovým stretnutím. Mapovať sa

začalo na základe prekresľovania skúseností

v rámci pokynov s postupnou emancipáciou

do jazyka gest. Mapovania sa líšili od náčrtov

zážitkov z lokality až po to, čo si zapamätali z

cesty na dané miesto (mentálne mapy). Tie sa

transformovali na zápisy, ktoré výskumníčka

alebo výskumník použili na zdieľanie svojho

prieskumu lokality. Na jednom stretnutí sme

sa pokúšali sledovať priestorový potenciál v

rôznych oblastiach lokality. Počas osobnej

konfrontácie s miestom sa výskumné pracovníčky

a pracovníci transformovali na herečky a hercov,

ako sa snažili vysledovať priestorový potenciál

rôznych oblastí lokality. Toto intenzívne súžitie s

111 111


they tried to trace the spatial potential of the different

areas of the site. This intense being with

the site produced very local body-expressions in

the form of gestures and movements – a diverse

and intense expression of the spatial resonances

of the site and its different qualities. The gestures

emancipated themselves from being a descriptive

element and became the main tool of communicating

the effects of the site.

The wideness of the site turned from a measurable

dimension to an expanding body. The

mapping through gestures did not function as a

performance – as representation, but as a tool to

question the cartographic top-down view. To be

with the place means to constantly encounter new

things and make discoveries in the place. That

is why using different methods to investigate the

site hosted the idea of a ‘multivocality’ (Rodman,

1992) of the place, which cannot be perceived

simply by off-site analysis or by only using the

eye as a spatial judge. Linking one’s body as a full

reflector to the field inherits the self-resonance of

our bias and brings up criticism. We went beyond

the phenomenon of the perceiving body and used

intimate contact with the physics of the field, by

pressing the body as hard as we could towards

the ground or enrolling ourselves in concrete

niches, to develop a mapping language with the

movement of the body. The camera records this

movement as a piece of evidence to make this

an object of mapping while the mapping performer

used this movement as drawing ground

to produce value out of this contact. ‘Being with’

the vacant land in Košice, was a mapping practice

towards the right of uncertain futures as part of

the messiness of contemporary global cities to

embrace degrowth spatial practice as sustainable

certainties.

miestom vyvolalo veľmi lokálne telesné prejavy

vo forme gest a pohybov – rozmanité a intenzívne

vyjadrenie priestorových rezonancií lokality a

jej rôznych kvalít. Gestá sa emancipovali od

toho, že sú popisným prvkom, a stali sa hlavným

nástrojom sprostredkujúcim účinky miesta.

Šírka lokality sa zmenila z merateľnej dimenzie

na rozširujúce sa telo. Mapovanie gestami

nefungovalo ako predstavenie, alebo ako

reprezentácia, ale ako nástroj na spochybnenie

kartografického pohľadu zhora nadol. Byť na

mieste znamená neustále stretávať nové veci a

objavovať. Z tohto dôvodu sa pomocou rôznych

metód na skúmanie lokality ujala myšlienka

‘mnohostrannosti’ (Rodman, 1992) miesta,

ktorú nemožno vnímať jednoducho analýzou

mimo dané miesto, alebo iba použitím oka ako

priestorového rozhodcu. Spojením vlastného tela

ako úplného odrazu skúmaného poľa so sebou

prináša spätnú rezonanciu našich vlastných

predsudkov, alebo v nás vzbudzuje kritickosť.

Išli sme až za fenomén vnímavého tela a použili

sme intímny kontakt s fyzikou miesta tak, že

sme telo pritlačili k zemi tak tvrdo, ako to bolo

možné, alebo sme sa venovali konkrétnym

špecifikám tak, aby sme pohybom tela vyvinuli

mapovací jazyk. Kamera tento pohyb, ako dôkaz

zaznamenáva, aby sa objektom mapovania

stal práve tento objekt, zatiaľ čo mapovačky

a mapovači používajú tieto pohyby ako plátno

na vytvorenie hodnoty, ktorá vychádza z tohto

kontaktu. ‘Súžitie’ s prázdnym pozemkom v

Košiciach bolo mapovacou praxou smerujúcou

k právu neistej budúcnosti v rámci zmätku

súčasných globálnych miest, aby prijali územnú

prax ako udržateľné istoty.

Preložené z anglického originálu.

112 112


Compilation of gestures Kompilácia gest, Diana Lucas-Drogan, 2019

113 113


Dress as the second skin Šaty ako druhá koža,

Diana Lucas-Drogan, 2019

Poppy Illsley, 2019

114 114


Performance along the river Performance pri rieke, Diana Lucas-Drogan, 2019

115 115


116 116


117 117


Never-never school

-

ON MAPPING AND ITS DESCRIPTION

I consider myself, before all else, a geographer,

and geographers have various media through

which to express ourselves. Mapping - cartography,

visualising the world - is just one possible

medium among others, for example writing narratives,

or drawing illustrations. Mapping is a way

to express how you see the world. You are using

spaces and territories, and you have your own

understanding of how these spaces are organized

and ‘produced’. Your own interpretation determines

the way you will cartographically draw the

world.

Authors would write texts to describe the environment

in which they are operating. A cartographer

draws a map to portray how the experience is perceived.

It is very personal, in creating a map you

never represent a reality, you are representing the

way you see that reality, because you are mapping

with your values and education. I see mapping as

a transferred image of your ideas to a concrete interpreter.

To transfer the experience into squares,

lines, colours or movements is a real challenge

that I would describe it as a ‘complicated intellectual

construction’.

THE COURSE OF THE WORK AND WAYS OF

COMMUNICATION

Here, on the site of the Never-never school, we

are using an unusual method of mapping territories,

because we are not mapping the world or

a country, but instead observing on a very small

O MAPOVANÍ A JEHO OPISE

Považujem sa za geografa a v tejto oblasti

využívame na sebavyjadrovanie rôzne nástroje.

Mapovanie (kartografia) je jedným z viacerých

možných médií, ktoré umožňujú vizualizáciu

iné. Mapovanie je cvičenie, ktoré ťa učí ako

vidieť svet. Používaš priestory a teritóriá a sama

sa učíš porozumieť tomu, ako sú tieto priestory

organizované a ‘vytvárané’. Tvoja vlastná

interpretácia určuje, akým spôsobom budeš

kartograficky zakresľovať svet.

Autorky a autori píšu text na popísanie

prostredia, ktorým sa zaoberajú. Kartografka

kreslí mapu, ktorá zobrazuje jej skúsenosť s

realitou. Je to veľmi osobné. Nikdy nezobrazuje

realitu, ale to, ako ju vidí, pretože do mapovania

zapája svoje hodnoty a vzdelanie. Pre mňa

je mapovanie prenosom obrazov vlastných

myšlienok konkrétnemu tlmočníkovi. Preniesť

zážitok do štvorčekov, čiar, farieb a pohybov

je skutočnou výzvou, ktorú by som opísal ako

‘komplikovanú intelektuálnu konštrukciu’.

PRIEBEH PRÁCE A SPÔSOBY KOMUNIKÁCIE

Tu, na mieste, kde prebieha Never-never

school, sa využíva špeciálny spôsob mapovania

teritória, keďže tu máme veľmi široký rozsah.

Zakresľovanie geopolitických máp znamená

zakresľovanie medzikontinentálnych situácií, ako

napríklad vzťahy medzi USA a Ruskom. Keďže

často nie si na danom mieste, musíš si ho vedieť

118 118


scale. At this scale you are mapping what you see:

you go to the site and see trees, and gardens, and

towers, buildings, and this is what you map. This

is very different to the mapping we usually do, as

in this case you are mapping until the end of your

vision, and stopping there. When drawing geopolitical

maps - the situation between the United

States and Russia for example - you cannot get

the whole vision of it, you have to imagine it.

The mapping process on site can be split into

three phases. The first phase is investigating the

site and getting a sense of it. This phase is very

emotional, very sensitive. You need to absorb

the atmosphere; the noise, the fragrances, the

colours. You need to identify pathways, people

moving, people staying, people dreaming. What

kind of humanity is using this place? Or living in

this place? So the first phase is to absorb, to get

an idea. The second is to take notes, to sketch,

draft, and put onto paper - or onto a base map -

what you see, the state of your perceived reality.

The third phase it to use this material to build your

project, your vision, or your utopian way of developing

or transforming this territory.

predstaviť. V prípade Never-never school ide

o zakresľovanie niečoho konkrétneho, toho, čo

môžeš reálne vidieť, keďže si tam fyzicky bola.

Povedal by som, že mapujeme v troch fázach.

Prvá fáza je preskúmanie priestoru, aby sme

o ňom nadobudli prvé dojmy. Táto fáza je

veľmi emotívna a citlivá, keďže potrebuješ

absorbovať atmosféru, hluk, vône a farby.

Aby sme tento priestor pochopili, musíme

nájsť vzorce ľudského pohybu, státia a snenia

a musím identifikovať, akí ľudia tento priestor

využívajú. Druhou fázou je načrtnutie nákresu,

dať na papier to, čo vidíš a cítiš. V tretej fáze,

tej najvzrušujúcejšej a najdesivejšej zároveň,

pretože vyžaduje tvoju schopnosť predstaviť

si niečo, čo ani neexistuje, využívame naše

doterajšie kroky na vystavanie vízie, projektu

alebo utopického spôsobu rozvoja a premeny

toho, čo s týmto územím urobíš.

Je veľmi dôležité zachovať všetky tri tieto fázy

a nikdy si nepovedať len: 'máme priestor a

radi by sme tu vybudovali komunitu, nákupné

centrum alebo parkovacie miesta', pretože sme

počuli, že ich treba mať.

It is very important to have all three of these phases,

and not to start by saying, ‘We have space,

I’d like to build a community or shopping mall or

parking spaces,’ because you have heard that it is

necessary to have them.

I like the idea of progressing from getting a sense

of the place, and making sure we know who is already

there, and building a utopia with respect for

what already exists. I like to use mapping as way

of taking notice of history, taking notice of what

has happened before, and trying to be sure you

have absorbed this before forming an image of

what you think a place is, and what you would like

it to be. This is an example of how to get to know

the area, where you are exogene, external. In this

context, the most difficult thing to do is to choose

what you would keep as it is, what you would keep

and transform or renovate, and eventually what

you would get rid of, and carry on this task with

respect to its history and people. It raises for me

the very fundamental question of ‘how to keep the

memory of things alive while developing spaces

towards modernity’.

When we operate in a space, we arrive as alochtone

people – from the outside – going to map a

place where insiders, autochtone people, so to

speak, are living. The first thing is to be certain of

the relationship we enter into with these insiders,

as outsiders coming to explore the place. We need

to be aware of what kind of utopia we can build

with regards to the needs of the insider, and with

Páči sa mi myšlienka, že ideme veľmi postupne

z chápania miesta, následne sa uisťujeme,

kto tento priestor obýva a potom, s rešpektom

k už existujúcemu, vytvárame utópiu. Celé je

to o staraní sa o históriu, o to, čo sa naozaj

stalo, o extrémnom uisťovaní sa, čo to je

a aké by si chcela, aby to bolo. Toto je príklad

zoznamovania sa s priestorom, kde si vonkajším

faktorom. V tomto kontexte je tou najťažšou

vecou vybrať si, čo chceš ponechať tak, ako

je, čo chceš transformovať alebo renovovať

a nakoniec, čoho by si sa chcela zbaviť, a to

všetko, samozrejme, s rešpektom venovaným

histórii a ľuďom z tohto miesta. Vyvoláva to

vo mne veľmi základnú otázku ‘ako si uchovať

spomienku na veci pri modernizácii priestorov’.

Keď v rámci geografie pracujeme z vonkajšieho

prostredia, sme cudzinky a cudzinci – outsideri,

ktorí mapujú priestor, kde domáci žijú.

Musíme si dať pozor na spôsob, v ktorom

komunikujeme a musíme si byť istí tým, aký

typ utópie vytvárame s ohľadom na to, ako

sa budú domáci cítiť. A do toho vstupujú aj

naše hodnoty: napríklad, ceníme si verejné

služby alebo kolektívne projekty. Ide nám

o ochranu verejného priestranstva a verejných

služieb, využitie tohto teritória a spôsobov, ako

tieto miesta fungujú. Napríklad, je tam škola

a prístrešok. V konečnom dôsledku, chceme

vytvoriť niečo, čo bude korešpondovať s lepšími

hodnotami. Preto považujem mapovanie tohto

miesta za veľmi komplexnú úlohu, keďže musím

119 119


due respect to them, at the same time as employing

our own values. For example, we value public

services, or collective, participatory projects, as

opposed to shopping malls and speculative real

estate. My values are to defend public spaces,

public services, and public use of the territory,

as well as the people who are already existing

inside it. This is why I see it as such a complex

task to map this space, because we have to take

into consideration so many parameters and make

them fit into a logical work, a logical map, a logical

approach.

The map in this case is not in itself what we would

call in French, une finalité, the final word, it is

evidence of an intellectual approach - a drawn

intention of an intellectual approach.

ON THE SITE AND ITS IMAGINED FUTURE

The funny thing is that when you are a geographer,

you are of course extremely curious to arrive

somewhere that you don’t know and this poses a

challenge. It is not challenging because it is difficult,

but because there are so many things to take

in at the same time, and when you are as enthusiastic

as I am, you have to take care not only to

consider the site but its context. We geographers

are context people; it is impossible to arrive on

site, or study a country or region, and say we will

investigate it without first putting it in context.

So we do our research, in this case about the

European Union, and what Slovakia was like during

communism etc. You always ask yourself a

lot of questions about the place, its perception by

the people in the city, the location of it. How does

it integrate into its immediate environment? How

far is it from the city centre? Why does no one go

there when it’s only 300m from an area of intense

activity? There are lots of different questions.

Arriving at the site, we crossed a railroad. Then as

you go down from the road you enter immediately

into an environment which is extremely peaceful,

very colourful, with lots of vegetation. Only a moment

ago you were in the city and suddenly you

enter a world of peace. The second impression

was different. You notice that it is messy, with a

bit of garbage here and there. You feel a fantastic

sense of potential that, with a bit of mending, you

could transform this area into a place of leisure

that would be fantastically pleasant for families to

come to get away from busy and polluted city life.

People could come to this little piece of land to

recover and rest, peacefully and securely.

After making the tour of the site, you get the feeling

that it is a sort of sanctuary within the city,

because it is blocked by the railway on one side

zvažovať množstvo parametrov a zapracovať

ich do logického, vhodného, relevantného

a oprávneného návrhu.

Táto mapa nie je tým, čo by sme po francúzsky

nazvali, une finalité [nesporné zobrazenie].

Dôležitý je prístup, dôkaz tohto intelektuálneho

prístupu a pritiahnutá pozornosť.

O MIESTE A JEHO PREDSTAVENEJ

BUDÚCNOSTI

Je vtipné, že ak si geografkou, každé miesto,

ktoré navštíviš, je pre teba výzva. Je možné

tam vidieť mnoho vecí a ak si tak entuziastická

ako ja, musíš pochopiť každý jeden predmet

a situáciu na mieste a uvažovať o nich v danom

kontexte. A my, geografi, sme naozaj ľuďmi

kontextu. Je pre nás nemožné pracovať na

mieste, teritóriu alebo v regióne bez vcítenia sa

do geografického a historického kontextu.

V tomto prípade začíname s účastníčkami

a účastníkmi výskumom o Európskej únii a

tým, aké miesto bolo Slovensko v komunistickej

ére. Potom tu máme miesto a priestor

v meste. Takže si na začiatku musíme položiť

mnoho otázok o vnímaní tohto miesta, o

jeho umiestnení samotnými obyvateľkami a

obyvateľmi mesta. Ako je miesto integrované do

jeho bezprostredného okolia? Ako ďaleko je od

centra? Prečo tam nikto nechodí, aj je len 300m

od oblasti s rušnou aktivitou? A ďalšie rôznorodé

otázky.

Potom, ako sme na toto miesto prišli cez

železničnú trať, dorazili sme do prostredia,

ktoré bolo úplne bezprostredné, neskutočne

pokojné, veľmi farebné, len s pár ľuďmi a veľkým

množstvom vegetácie – vstúpili sme do sveta

mieru. Druhý dojem bol iný. Videli sme, aké je

zašpinené a že na veľa miestach sa povaľujú

smeti. Videli sme, aký skvelý potenciál toto

miesto ukrýva. Ak by sa pretransformovalo na

priestor oddychu, bolo by určite veľmi príjemným

miestom pre rodiny, ktoré prichádzajú z rušného

a znečisteného mesta, miestom, kde si môžeš

pokojne oddýchnuť a nabrať nové sily, pokojne a

bezpečne.

Posledným dojmom z miesta po prechádzke bol

pocit mestského ‘útočiska’. Uzavreté z jednej

strany železničnou traťou a riekou z tej druhej,

len s dvoma možnými vstupmi, ktoré nie sú

jednoducho prístupné. Chodieva tam len veľmi

málo ľudí. Intenzívna návšteva tohto miesta

mi skutočne dala vôľu vytvoriť víziu toho, čo si

prajem, aby z tohto miesta bolo v budúcnosti.

Povedzme, že som urbanista a chcem s týmto

120 120


and the river on the other. You have just two entry

points, which are not easily accessible, apparently

few people go there because of this, and this is

perhaps what has been protecting it. Extensively

visiting the site gave me the real will to create a

vision of what I would wish it to be in the future.

Given that the task here is to propose a project,

I have been thinking about the vision I will put

forward. Let’s say I am an urban planner, what do I

want to do? My fundamental idea comes from the

value I attribute to always considering the past,

and retaining respect for its traces, and for existing

infrastructure. Some people would erase everything

and build from the ground up…

Right in the middle of the site, is a building that the

municipality has donated to the church to be used

as a shelter for a particular, extremely vulnerable,

part of the population: homeless people. I immediately

thought: this is the heart of the place. 13

Maybe the utopian visionary people would claim

that the heart should be here, and infrastructure

should be built around it. They are here because

they are excluded from the city, it’s not a coincidence.

Just as Roma and Sinti are found outside

of the city because people do not want to see

them, people without a shelter, too, are removed

far from the vision of the people. You would not

find a homeless shelter in the centre of a city

because it would not fit the general standards, so

the people without a shelter are hidden in a place

where nobody goes, on an island, where they are

invisible to society. In my project I would put them

back at the centre of things, because they are

the victims of capitalism (or neo-liberalism if you

prefer) after all. They are abandoned by society

and the least we can do for this vulnerable part of

the population is to bring them back into being in

the centre and offer a way out of poverty, discrimination

and stigmatisation. We have money, and

institutions. We have everything contra to them,

having nothing and no families. Maybe there could

be a health and information centre for prevention,

right on the site, and I would transform it into a

kind of art space. This would be my initial idea.

On the site there is a school, there is some industrial

activity - services, repair shops, and things

like that. I would try to find a way in a project to

get the fences between these things to go down,

and they could mix, allowing people to enter into

contact, and rebuild the social link, just by letting

people go between these places. There are lots

of places on the site which are forbidden. You

miestom niečo urobiť. Alebo som dostal zadanie

pracovať na tomto projekte. Mojou základnou

myšlienkou je vždy rešpektovať minulosť a stopy,

existujúce infraštruktúry a ľudí, ktorí tu majú

svoje korene. Niektoré urbanistky a urbanisti by

všetko vymazali a od začiatku by rozmýšľali nad

pretváraním...

Ale niekde uprostred tohto miesta vidíš, že

mesto dalo cirkvi infraštruktúru a záhrady

s možnosťou, aby ich prerobili na útulok pre

určitú časť populácie, ktorá je veľmi zraniteľná:

ľudí bez domova. Hneď ako som si toto

uvedomil, začal som o tom uvažovať ako o srdci

celého miesta. 13

Možno by utopické vizionárky a vizionári

vyžadovali, aby sa celý projekt vystaval okolo

srdca, a práve toto by bolo jeho dôležitou

súčasťou. Sú tu, lebo boli vylúčení z mesta.

Nie je to náhoda, že ľudia bez domova,

alebo napríklad Rómky, Rómovia a Sinti, sú

umiestnení mimo mesta, preč z dohľadu ľudí.

Nevyhovujú štandardom, preto musia byť

umiestnení tam, kam nikto nechodí a kde sú

pre spoločnosť neviditeľní. V mojom utopickom

pohľade by mali byť umiestnení v centre,

napokon sú obeťami kapitalizmu, alebo

neoliberalizmu, ak tento názov preferuješ.

Spoločnosť ich opustila a to najmenej, čo pre

túto zraniteľnú časť populácie môžeme urobiť,

je opäť ich presťahovať do centra a ponúknuť

im spôsob opustiť chudobu. Máme peniaze

a inštitúcie. Máme všetko, čo oni nemajú, keďže

nemajú nič, žiadne rodiny. Možno by priamo

na tomto mieste pre nich mohlo byť zdravotné

a informačné centrum prevencie a ja by som ho

pretransformoval na umelecké miesto. Takýto by

bol môj prvý nápad.

Vidím tiež, že je tam škola, nejaké priemyselné

aktivity a opravovne. Pokúsil by som sa nájsť

projekt, kde by boli všetky oplotenia zničené

a kde by sa tieto prostredia mohli premiešavať,

kontaktovať a znovu nadviazať spojenie, a to len

tým, že by ostatní ľudia mali povolený vstup.

Prístupnosť je kľúčová. Je tu veľa opustených

miest. Všetky s nápisom: "Nevstupujte, sú tu

psy." Alebo: "Vstup len na vlastné riziko, priestor

je oplotený." Myšlienkou by bolo urobiť pohyb

oveľa plynulejší, tak, aby sa priemyselný sektor,

služby, mladí ľudia, dielne pre mladých mohli

premiešavať len fyzickým prístupom z jedného

do druhého. Rád by som videl miesto zmenené

na systémový malý svet. Je to len úvodná

myšlienka, vysvetlená len veľmi povrchne, ale

Re-imagining spaces for precarious

communities

Prebudovanie priestorov pre neisté

komunity

121 121


walk through it and everywhere you read “No,

don’t go here, it’s private. Don’t go there, there are

dogs. If you go here, there is a risk.” It’s fenced

everywhere. My idea would be to make these

circulations much more fluid, so that industry

workers crossed paths with repair people, who

in turn crossed paths with young people. Maybe

this would extend to the creation of workshops or

a cultural centre, enabling the residents physical

and social access to one another. I would love to

see the space being transformed into a systemic

small world. It is just the pilot idea explained very

roughly, but I would go that way. And of course I

am not thinking of shopping centres, or parking

space, or luxury housing that profit from a beautiful

location, beside the beautiful river. In the context

of the city today, and how it has developed,

these things are simply not necessary. They would

only create further segregation.

išiel by som týmto smerom. Žiadne nákupné

centrum, parkovacie miesta, ani luxusné domy

profitujúce z nádherného miesta pri prekrásnej

rieke. Prečo? Pretože pre kontext mesta a jeho

súčasný vývoj je to jednoducho nevyhnutné.

Viac by ľudí segregoval, oproti tomu, ako je to

dnes.

Preložené z anglického originálu.

122 122


123 123


124 124


Philippe Rekacewicz, 2019

125 125


Philippe Rekacewicz, 2019

126 126


127 127


Lýdia Grešáková

Lýdia Grešáková

Listening to how the socialist vision of ‘the

city of the future’ did not work out because of

its ‘utopianism’ was something I got used to.

Even thirty years after the fall of the regime, the

neighbourhood always recounts the same: How

badly projected, and mostly, how unfinished

the socialist conception of planning a city was. I

learned to fudge such visions (utopias) before I

even understood what socialist planning meant

in the context of the city. 14 The disillusionment of

society after the fall of Communism connected to

the socio-political changes and the rapidity of its

transformation towards neoliberal capitalism almost

deprived it of its visions and utopias - the rejected

symbols of failure of the past (Mogoș, 2018:

10). However, utopian or dystopic notions are far

from being just a phenomenon associated with

the ideology of socialism. It may be that through

this linkage with reality, utopia acquires outlines

that are clearer to people’s understanding. But it

is utopias’ ambiguity and subjectivity in terms of

unrealistic and difficult-to-grasp ideas of dreams

and human imagination, which is the cornerstone

of many discoveries and inventions. And it is this

same feature that has a potential to warn from oppressive

and imperfect dystopic future that we are

familiar with from classic sci-fi novels.

For one of the first thinkers regarding utopia as

an ideal place is considered Thomas More (1978).

For him, it is the city of progress, with a perfectly

designed political, social, and legal structure.

Less than five hundred years old 15 , vastly different

ideas of More about the image of the city and

society from today‘s perspective provide certain

interpretation of the reality at that time and at

the same time of that time visions of the future.

However, today, instead of the form and planning

of a dreamlike, ideal city, it is more about the function

and meaning that utopia has or may have for

society. From utopias that are sets of thoughts

that serve as instruments for changing the society

of the future, and can transform into existing

ideologies (Mannheim, 1991, Bauman, 1976); to

utopias that are embedded into place instead of

to the future (Levitas, 1977). In the latter, the form

Zvykla som si počúvať o tom, ako socialistické

vízie mesta budúcnosti nevyšli pre ich

‘utopickosť’. Aj tridsať rokov po páde režimu sa

v susedstve stále hovorí: Aká zle naplánovaná,

v realite nefungujúca a hlavne nedokončená

bola predstava o plánovaní mesta za socializmu.

Vyhýbať sa takýmto a podobným víziám

(utópiám) som sa učila ešte skôr, než som

pochopila, čo to vlastne socialistické plánovanie

v kontexte mesta je. 14 Rozčarovanie spoločnosti

po páde komunizmu a rapídnosť jej transformácie

v ústrety neoliberálnemu kapitalizmu ju takmer

úplne zbavilo vízií aj utópie – zavrhnutého

symbolu zlyhania (Mogoș, 2018: 10). Utopické

alebo dystopické predstavy však zďaleka nie sú

fenoménom spojeným s ideológiou socializmu.

Síce v tomto spojení naberá utópia obrysy,

ktoré sú pre naše porozumenie jasnejšie, je to

jej charakteristická nejasnosť a subjektívnosť

v zmysle nereálnych a ťažko uchopiteľných

predstáv, snov a ľudskej imaginácie, ktorá

je základným kameňom mnohých objavov a

vynálezov. A je to tá istá vlastnosť s potenciálom

varovať pred opresívnou a nedokonalou

dystopickou budúcnosťou, ktorú poznáme z

klasických románov.

Text Thomasa Morea (1978) je jedným z prvých,

ktoré o utópii hovoria ako o ideálnom mieste.

V tomto prípade o meste pokroku, s dokonale

navrhnutou politickou, spoločenskou a právnou

štruktúrou, na ktorej sa jasne odzrkadľovala

tá vtedajšia. Necelých päťsto rokov staré 15

predstavy Morea o podobe mesta a spoločnosti

sú nesmierne odlišné od tých dnešných, a tak

poskytujú určitý výklad dobovej reality a súčasne

dobového pohľadu na budúcnosť. Dnes sa

namiesto formy a plánovania snového, ideálneho

mesta hovorí skôr o funkcii a zmysle, akú má

alebo môže mať utópia pre spoločnosť. Od

utópie ako súboru myšlienok, ktoré sú nástrojom

zmeny spoločnosti v budúcnosti a môžu sa

pretaviť v existujúce ideológie (Mannheim, 1991,

Bauman, 1976), až po utópie, ktoré sú namiesto

budúcnosti zakotvené v mieste (Levitas, 1977).

V ostatnom prípade forma utópie nie je úplne

128 128


of utopia is not completely detached from reality,

oriented only to, often radical, scenario of the

future development in order to fulfill itself. It can

be seen as a form encouraging the many ideas

emanated from the presence of the place in which

we imagine this utopia. Its aim is not to make and

radically transform the future into a pre-dreamed

land, nor to preserve a place exactly as it is. This

utopia is somewhere in-between these two perspectives.

This year, Never-never school is such a utopian

land for me. Despite the long preparations of

the project and theorizing of what it might mean

to me, I could not participate in its collective

performance and it remained a ‘land’ only in my

thoughts. It became a stepping-stone for further

speculation and inspiration for my own imagination

and visions. Therefore, this text does not

seek to be a description of the summer school,

nor an extract of a general theory based on its

course. It is a contemplation encouraged by its

planning and its results.

odtrhnutá od skutočnosti, orientovaná len na,

často radikálny, scenár vývoja budúcnosti, ktorý

je cieľom naplnenia. Môže byť chápaná ako forma

povzbudzujúca množstvo predstáv zakotvených

v prítomnosti miesta, v ktorom si predstavujeme

túto utópiu. Jej cieľom nie je uskutočnenie

a radikálna premena budúcnosti na vopred

vysnenú krajinu, ani zachovanie miesta presne

také, aké je. Táto utópia sa nachádza kdesi medzi

oboma týmito pohľadmi.

V tomto roku je pre mňa Never-never school

presne takouto utopickou krajinou. Napriek

dlhým prípravám a teoretizovaniu toho, čím sa

pre mňa môže stať som sa nemohla zúčastniť

na jej kolektívnom prežívaní a ako ‘krajina’ tento

rok ostala len v mojich predstavách. Je pre

mňa odrazovým mostíkom ďalších špekulácií a

inšpiráciou vlastnej imaginácie a vízií. A preto

sa tento text nesnaží byť popisom letnej školy,

ani extrahovaním akejsi všeobecnej teórie na

základe jej priebehu. Je to úvaha povzbudená jej

plánovaním a jej výsledkami.

After all, being called Never-never school is no

coincidence. Like the Never Never Land from

Peter Pan’s stories, Never-Never School is a land,

or a space, that is not limited by the boundaries

of the real. It allows the possibility to imagine any

kind of city-making and include all the actors. But,

likewise James Matthew Barrie’s Never Never

Land, it exists only in the mind of the children,

forgotten by those who grew up. In the Peter Pan

story, adolescence brings a gradual weight of

responsibilities arising from care, or work. Under

neoliberalism of recent decades, people transmuted

this responsibility, into an endless hunt for

productivity and material interests. The unsustainability

of this pace reinforces the planet’s

gradual exhaustion, including enervation of all

life forms. Additionally, most humans have less

non-working time when they could fantasize.

Hand in hand with the ‘environmental grief’ for the

advancing extinction of the planet as we know it

that fixes me in place, it deprives me of the little

time in which I could and would like to imagine

other futures.

Many urban planners and co-makers of cities,

including me, have focused more on problemsolving

instead of working with the city itself.

With the flow of the accelerating present, we

concentrate on the capital-induced requirements

and forget how to slow down (Librová, 2003). The

escape to such a slowdown in the creation and

survival of the city can be mediated by mapping

through which I can ‘dive’ into a particular space

situation, like in the case of Never-never school.

Napokon to, že sa volá Never-never school nie

je náhoda. Podobne ako aj Krajina-Nekrajina

– Neverland z príbehov Petra Pana – je Nevernever

school krajinou, respektíve priestorom,

ktorý neobmedzujú hranice reálneho a v

ktorej je možné predstaviť si jej akúkoľvek

mestotvorbu a zahrnúť do nej všetkých

aktérov. Ale tak ako Krajina-Nekrajina podľa

Jamesa Matthewa Barrieho existuje len v mysli

každého dieťaťa, je táto zabudnutá dospelými.

V príbehu Petra Pana dospievanie prináša

postupnú váhu zodpovednosti vyplývajúcej

zo starostlivosti a práce. Neoliberalizmus

posledných dekád súčasnosti pretavil túto

zodpovednosť do nekonečného honu za

produktivitou a materiálnym zabezpečením.

Neudržateľnosť tohto tempa posilňuje

postupnú vyčerpanosť planéty aj život na

nej, a to vrátane spoločenského systému.

Čoraz menej súkromného času ruku v ruke

s ‘environmentálnym žiaľom’ za postupným

vymieraním planéty, ktorý ma fixuje na mieste,

ma pripravuje aj o to málo času, v ktorom by som

si mohla a chcela predstavovať iné budúcnosti.

Mnohé urbanistky a mestotvorkyne, a to vrátane

mňa, sa pri pohľade na mesto viac zamerali

na riešenie problémov namiesto pracovania

s tým, čo v meste je. Sústredili sme sa na

kapitálom vyvolané požiadavky a, v rámci rýchlej

doby, prestali spomaľovať (Librová 2003).

Únik k takémuto spomaleniu v rámci tvorby a

prežívania mesta v prípade Never-never school

sprostredkovalo mapovanie, cez ktoré sa viem

‘ponoriť’ do situácie konkrétneho priestoru.

129 129


Architect and performer Diana Lucas-Drogan 16

or, for example, the sound artist and curator

Ján Solčáni 17 describe the importance of doing

nothing, respectively, stopping and perceiving

– by experiencing it with the body, and by deep

listening. To perceive what one usually can’t,

move beyond the ‘human’ category. To focus on

the present and not on the future. Because the

contours of the future are uncertain due to the

rapid transformations of the planetary ecosystem

and social disruption, and with it, our long-term

plans are under the guise of doubts about their

implementation. Having the time to spend ten

days at the site and explore it deeply, creating an

environment for collaboration between people

from different backgrounds to create its design is

in a way utopian in itself. Yet, it is one of the possible

ways to unite without the boundaries of closed

nations and disciplines, and to achieve what

our countries have failed at, for example, at UN

climate change conferences. 18 The future under

current conditions is not possible. The summer

school, whose collection of methods and visions

is in your hands, was also in a way a reaction to

this state. The development of the future of the

place dwells in small interventions and collaboration

across urban structures. Never-never school

acted as a mediator of collaboration with the

municipal authority impersonated by the deputy

main architect of Košice, Martin Jerguš 19 who

also participated. Within the frame of the urban

regeneration of the site in the area in-between the

Hornád river and Košice’s Old Town, the results of

the mapping and sketching of the various development

opportunities act as feedback for both

sides in terms of envisioning spaces, and serve

as a basis for elaborating another alternative for

the development of the area.

A utopian vision, albeit without a fatalistic ambition

of change (Levitas, 1979), could be a key and

necessary component to move away from the impossibility

of forming a position towards dominant

political, economic and social systems and the

loss of the ability of our political culture to visualize

other futures, based on ‘... the widespread

sense that not only is capitalism, as the only viable

political and economic system, but also that

it is now impossible even to imagine a coherent

alternative to it’ (Fisher, 2009:2 in Pinder, 2015:

Architektka a performerka Diana Lucas-Drogan 16

alebo napríklad zvukový umelec a kurátor Ján

Solčáni 17 vo svojich textoch popisujú dôležitosť

toho nič nerobiť, respektíve, zastaviť sa a

vnímať – sluchom, telom. Vnímať to, čo zvyčajne

nestíhame, posunúť sa za kategóriu ‘človeka’.

Sústrediť sa na prítomnosť a nie na budúcnosť,

ktorej kontúry sú vplyvom rýchlych premien

planetárneho ekosystému a spoločenských

rozvratov neisté a kde sú dlhodobé plány pod

rúškom pochybností ich uskutočnenia. Mať čas

stráviť desať dní v lokalite a hĺbkovo ju skúmať,

vytvárať prostredie pre spoluprácu medzi

odbormi pri jej dizajne – už to je samo o sebe

utopické. A predsa je to jedna z možných ciest

ako sa spojiť bez hraníc uzavretých národov

a disciplín a dosiahnuť to, v čom naše krajiny

napríklad na konferenciách OSN o klimatickej

zmene 18 zlyhali. Budúcnosť v súčasných

podmienkach nie je možná. Aj na to napokon

reagovala letná škola, ktorej zborník metód a

viziovania máš v rukách. Rozvoj budúcnosti

miesta je v malých intervenciách a v kolaborácii

naprieč disciplínami a mestskými štruktúrami.

Never-never school takto kolaboruje s mestským

úradom, ktorý sa zúčastnil v zosobnení

zastupujúceho hlavného architekta, Martina

Jerguša. 19 V rámci mestskej regenerácie miesta,

v oblasti medzi riekou Hornád a košickým starým

mestom, boli výsledky mapovania a načrtnutie

najrôznejších možností rozvoja podkladom

pre spätnú väzbu predstavovania si daného

miesta pre obe strany a slúžia ako podklad pre

spracovanie inej alternatívy rozvoja oblasti.

Utopické viziovanie, aj keď bez fatalistickej

ambície zmeny (Levitas, 1979), by mohlo byť

kľúčovou a nevyhnutnou zložkou pre posunutie

sa z nemožnosti sformovať postoj k dominantným

politickým, ekonomickým a spoločenským

systémom, ktorý vedie k strate schopnosti

našej politickej kultúry predstavovať si iné

budúcnosti, založenej na ‘rozšírenom pocite,

že kapitalizmus je nielen jediný životaschopný

politický a ekonomický systém, ale že je zároveň

v súčasnosti nemožné si ani len predstaviť jeho

inú zrozumiteľnú alternatívu.’ (Fisher, 2009:2

in Pinder, 2015: 30) Odpoveď na otázku, prečo

povzbudzovať utopické predstavy o mieste

a čo naše utópie sú, nám umožňuje kriticky

Spatial Intimacy – mapping as performative action

Listen to ‘in-between’ – notes from terrain or trash methodology

18 The Conference of Parties

The area between

the river Hornád and the city centre – hidden possibilities

Priestorová intimita – mapovanie ako performatívna akcia

metodológia

Conference of Parties

Územie medzi

130 130


30). The answer to the questions: why to encourage

utopian thinking about the place?, and what

our utopias are?, allows us to reflect critically

on reality and possibilities. It is like a story in

which we, by telling it, create notions about other

futures, and thus follow patterns of behaviour that

encloses us to them. A comparison that we would

not otherwise have arisen encourages new, other

possibilities. This is particularly true in my present

time of discussions about the ‘break-even point’

that has shifted, or at the time of writing this text,

shifts the planet to an unpredictable direction

that is impossible to change back (Pecka, 2019).

Utopia releases my vision and encourages me to

coordinate the next steps together. As stated by

sociologist and philosopher Henri Lefebvre (2009:

178), without utopia one cannot get far. When our

eyes are focused only on reality, we are realists,

but we do not think. We do not theorize the

possibilities nor try to reveal what are we leaning

towards.

Just as this year’s Never-never school that I never

attended, I also stand up to reality thanks to its

envisioning, critically and creatively, with understanding

and context. Towards other futures.

“His [Lefebvre’s] words resonate at a time of

systemic urban, social and economic crises,

when the long-term feasibility for things to

continue as they are is increasingly thrown

into doubt, and when the lines between what

is ‘impossible’, ‘possible’ and ‘realistic’ are

being struggled over and redrawn. In such

a situation, calls to reconstitute the possible

take on particular urgency. Demanding the

impossible may be, in this sense, as realistic

as it is necessary.” (Pinder, 2015: 34)

Translated from Slovak original.

reflektovať realitu a možnosti. Je to ako príbeh,

počas ktorého si vytvárame predstavy o iných

budúcnostiach a sledujeme vzory správania sa,

ku ktorým sa potom subjektívne snažíme, alebo

nesnažíme priblížiť. Vzniká porovnanie, ktoré inak

nemáme a z neho nové, iné možnosti, ktorých

imagináciu povzbudzuje. A to predovšetkým v

mojej súčasnosti ovplyvnenej diskusiou o ‘bode

zlomu’, ktorá posunula alebo v momente písania

tohto textu posúva planétu do nepredvídateľnej

krajiny, z ktorej nie je cesta späť (Pecka, 2019).

Utópia uvoľňuje moje viziovanie a povzbudzuje

ma spoločne sa koordinovať. Ako uvádza

sociológ a filozof Henri Lefebvre (2009: 178),

bez utópie sa človek nedostane ďaleko. Keď

sú naše oči sústredené len na realitu, sme

realisti, ale nepremýšľame. Neteoretizujeme nad

možnosťami, ani sa nesnažíme odhaliť sklony, ku

ktorým spejeme.

Tak ako, pre mňa ‘nikdy-nikdy’ neabsolvovaná,

Never-never school, aj ja sa vďaka jej

viziovaniu staviam k realite kriticky a kreatívne,

s porozumením a kontextom. V ústrety iným

budúcnostiam.

‘Jeho [Lefebvrove] slová rezonujú v tomto

čase systémovej urbánnej, sociálnej a

hospodárskej krízy, keď sa čoraz viac

spochybňuje dlhodobá schodnosť ďalšieho

pokračovania našej činnosti tak, ako doteraz,

a keď sú hranice medzi ‘nemožným’,

‘možným’ a ‘realistickým’ prekonávané a

prekresľované. V takejto situácii sú volania po

opätovnej obnove toho, čo je možné, čoraz

potrebnejšie. Požadovať to, čo považujeme

za nemožné tak môže byť v tomto zmysle

rovnako realistické, ako aj potrebné.’ (Pinder,

2015: 34)

131 131


Ateliér CMYT: Mazzoni C, Tsiomis Y, Malinovský

V, Vlčková Ľ and Kubová-Gauché A (2016)

Urbanistická štúdia Rieka Hornád v meste Košice.

Archív ÚHA Košice. Also available at: https://

www.kosice.sk/clanok/oznamenie-o-prerokovaninavrhu-us-rieka-hornad-v-meste-kosice

(accessed 13 January 2020).

Baptista I and Marlier E (2019) National strategies

to fight homelessness and housing exclusion.

European Commission.

Barber DA and Putalik E (2018) Forest, Tower,

City: Rethinking the Green Machine Aesthetic.

Available at: http://www.harvarddesignmagazine.

org/issues/45/forest-tower-city-rethinking-thegreen-machine-aesthetic

(accessed 6 January

2020).

Bauman Z (1976), Socialism: The Active Utopia.

London: Allen and Unwin.

Benjamin W (1928) One-way street. London:

The Belknap Press of Harvard University Press

Cambridge.

Bloor D (1991) Knowledge and Social Imagery.

Chicago and London: The University of Chicago

Press. ISBN 0226060977.

Buci-Glucksmann CH (2007) Vom

kartographischen Blick zum Virtuellen. Available

at: http://www.medienkunstnetz.de/themen/

mapping_und_text/der-kartografische-blick/1/

(accessed 20 December 2019).

Caruso A (1999) The Feeling of Things. A+T

ediciones 13: 48 -51.

Corner J (1999) The Agency of Mapping:

Speculation, Critique and Invention. In Cosgrove

D (ed) Mappings. London: Reakton Books, pp:

214-252,

https://doi.org/10.1002/9780470979587.ch12.

Debord G (1977) Society of the spectacle. Detroit,

MI: Black & Red.

Drahovský M, Pásztor P and Sečka L (2013)

Urbanistická štúdia Za Hornádom. Archív ÚHA

Košice.

Duneier M (2001) Sidewalk. New York: Farrar,

Straus and Giroux.

Dvořáčková J a P Pabian, S Smith, T Stöckelová,

K Šima, T Virtová (2014) Politika a každodennost

na českých vysokých školách: Etnografické

pohledy na vzdělávání a výzkum [Politics and

everyday life in Czech universities: Ethnographic

perspectives on teaching, learning and research].

Praha: Sociologické nakladatelství.

Eco U (2002) O literatuře. In: Jak píšu. [Sulla

Letteratura (On Literature)] Praha: Argo, pp.284-

313.

Fisher M (2009) Capitalist realism: is there no

alternative? Winchester: O Books.

Hakl R (2017) Hlinené dukáty dajte

bezdomovcom. KOŠICE:DNES. Available at:

https://kosicednes.sk/udalosti/hlinene-dukatydajte-bezdomovcom/

(accessed 8 January 2019).

Haluzík R (2016) Vnitřní periferie města a tzv.

vágní terén. Available at: https://youtu.be/

qSTUI5FaL1A (accessed 2 January 2020).

Hildegard W (1974) Soundwalking. Sound

Heritage, Vol. III, No. 4. Victoria B.C.

Hill D (2014) Dark Matter and Trojan horses: A

Strategic Design Vocabulary. Strelka Press.

Hirt S (2012) Iron Curtains: Gates, Suburbs

and Privatization of Space in the Post-Socialist

City. Oxford: Wiley-Blackwell, https://doi.

org/10.1002/9781118295922.

Cortázar J (1999) Cronopios and Famas. New

York: New Directions Publishing.

Cviková J (ed) (2014) Analýza významu a možností

používania rodovo vyváženého jazyka. Bratislava:

Národný projekt Inštitút rodovej rovnosti.

Dahrendorf R (1990) Reflections on the

Revolutions in Europe. London: Chatto and

Windus.

Hirt S (2016) Once the Socialist City. In Hirt S,

Ferenčuhová S and Tuvikene T. Conceptual

Forum: The ‘Post-socialist’ City. Eurasian

Geography and Economics 57: 497-520.

Hladíková A (1999) Czech Republic. In: Helvie O

and Kunstmann W (eds) Homelessness in the

United States, Europe, and Russia. Westport,

Connecticut: Bergin & Garvey, pp. 63-70.

132 132


Houellebecq M (2014) Zostať nažive a iné texty.

[Restez vivant et autres textes.] Bratislava: Inaque.

Hradecký I (2008) Building Capacity of Homeless

Services in the Czech Republic. European

Journal of Homelessness 2(1): 177-90.

Illich I (2001) Odškolnění společnosti: polemický

spis. Praha: Sociologické nakladatelství, Studie

(Sociologické nakladatelství). ISBN 8085850966.

Jansen J (2015) Introduction to Phenomenology,

Unit 1: Investigating Experience. Available at:

https://vimeo.com/139701109 (accessed 22

January 2020).

Kočiš L, Jerguš M and Lukáčová L (2016)

Zadanie pre Územný plán mesta Košice.

Archív ÚHA Košice. Available at: https://static.

kosice.sk/article/UcKo8DgGL4fOEU9yGk6/

WnvnSepIMIk3k5/zadanie_upnmke_navrh.pdf

(accessed 13 January2020).

Kok M (2013) The contemporary archaeologist.

Available at: https://www.sketchbookproject.com/

library/13568 (accessed 10 December 2019).

Latour B (2005) Reassembling the social: an

introduction to actor-network-theory. New York:

Oxford University Press. ISBN 9780199256044.

Lefebvre H (2009) Reflections on the politics of

space. In Brenner N and Elden S (eds.) State,

space, world: selected essays. Minneapolis, MN:

University of Minnesota Press.

Lévesque L (2013) Trajectories of interstitial

landscapeness: A conceptual framework for

territorial imagination and action. In: Brighenti,

AM (ed) Urban Interstices: The Aesthetics and the

Politics of the In-between. Aldershot: Ashgate,

pp. 21-63.

Levin DM (1993) Decline and fall: Ocularcentrism

in Heidegger‘s reading of the history of

metaphysics. In Kleinberg-Levin D (ed.) Modernity

and the Hegemony of Vision. The University of

California Press.

Levitas R (1979) Sociology and Utopia.

Sociology 13(1): 19-33, https://doi.

org/10.1177/003803857901300102.

Lindner R (1981) Die ‘Angst des Forschers vor

dem Feld’. Zeitschrift für Volkskunde 77. Münster

[u.a.], München, Berlin: Waxmann, Deutsche

Gesellschaft für Volkskunde.

Lynch K (1960) The image of the city. Cambridge,

Mass, MIT Press.

Mannheim K (1991) Ideologie a utopie. Bratislava:

Archa.

Michalicová et al. (1976) Smerný územný plán

Košice. Archív ÚHA Košice.

Miller D (2010) Theories of Things. In: Stuff.

Cambridge: Polity Press, pp. 42–78.

Ministry of Labour, Social Affairs and Family

(2017) Report on the social situation of population

of the Slovak Republic for 2016.

Mogoș P (2018) The Age of Nothingness. Kajet

journal: On Utopia 2: 10-24.

More T (1978) Utopie. Praha: Mladá fronta.

Musil J (1992) Czechoslovakia in the Middle of

Transition. Daedalus 121(2): 5-21.

Musil J (2002) Urbanizace českých zemí a

socialismus. In: Horská P, Maur E and Musil J

(eds) Zrod velkoměsta: Urbanizace českých zemí

a Evropa. Praha: Paseka, pp. 237-297.

Oliveros P (2005) Deep Listening: A Composer‘s

Sound Practice. Bloomington: iUniverse.

Pecka V (2019) Pohled do propasti. Alarm.

Available at: https://a2larm.cz/2019/06/pohleddo-propasti/

(accessed 22 January 2020).

Pinder D (2015) Lefebvre, utopia and the urban

question. International Journal of Urban and

Regional Research 39: 28-45, doi:10.1111/1468-

2427.12083.

Rodman MC (1992) Empowering Place:

Multilocality and Multivocality. American

Anthropologist 94 (3): 640–56, doi:10.1525/

aa.1992.94.3.02a00060.

Rorty R (1989) Contingency, Irony, and Solidarity.

Cambridge: Cambridge University Press.

Librová H (2003) Vlažní a váhaví. Kapitoly o

ekologickém luxusu. Brno: Doplněk.

133 133


Rose G (2007) Visual Methodologies: An

Introduction to the Interpretation of Visual

Materials. London: Sage Publications Ltd. ISBN

978-1412921916.

Runting H (2015) Why Architecture Needs a Low-

Resolution Critique. Available at: http://www.lores.se/?p=97%20

(accessed 5 November 2019).

Sidiropulu Janků K (2015) Researching with

Respect, Remembering with Dignity: Day after

Day. In: Nedbálková K and Sidiropulu Janků

K (eds) Doing research, making science: The

memory of Roma workers. Brno: Centre for the

Study of Democracy and Culture, pp.21–53.

Simon M (2019a) Found Objects. Available at:

https://www.mattsimoncomposer.com/works

(accessed 17 November 2019).

Simon M (2019b) Found Objects (2015).

Available at: http://www.newmusicostrava.cz/en/

articles/2187-ostrava-days-2019.html (accessed

22 January 2020).

Skljarszka H (2019) Ako vzniká učiaca sa

komunita v priestoroch Tří ocásků? Brno:

Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií.

Sterne J (2003) The Audible Past: Cultural Origins

of Sound Reproduction. Durham: Duke University

Press.

Sterne J (2012) The Sound Studies Reader.

London: Routledge.

Uexküll J, O‘Neill JD, Sagan D and Young GW

(2010) A foray into the worlds of animals and

humans: With a theory of meaning. Minneapolis:

University of Minnesota Press.

Vaneigem R and Nicholson-Smith D (2017) The

revolution of everyday life. London: Aldgate.

Ward C (1973) Streetwork: The Exploding

School. Routledge & K. Paul, London. ISBN 978-

0710076830.

Wenger E (1998) Communities of Practice.

Learning, Meaning and Identity. Cambridge

University Press, New York. ISBN 0521430178.

Wilde O (1891) The Soul of Man under Socialism.

Available at: https://www.marxists.org/reference/

archive/wilde-oscar/soul-man/ (accessed 5

November 2019).

Witmore Christopher L (2007) Symmetrical

Archaeology: Excerpts of a Manifesto. World

Archaeology 39, 546–562.

Zakuťanská M (2018) Cesta hrdinov. Theatre

script, Prešovské národné divadlo, Prešov.

Zarecor K (2013) Infrastructural Thinking: Urban

Housing in Former Czechoslovakia from the

Stalin Era to EU Accession. In: Murphy E and

Hourani N (eds) The Housing Question: Tensions,

Continuities, and Contingencies in the Modern

City. London, New York: Ashgate, pp. 57–78.

Stöckelová T, Brož L (2015) Přísliby a úskalí

symetrie: sociální vědy v zemi za zrcadlem [The

Promises and Difficulties of Symmetry: Through

the Looking-Glass and What the Social Sciences

Found There]. Cargo: journal for social / cultural

anthropology. 5–33.

134 134


135 135


is a collective of architects, urbanists and sociologists

dealing with space production and engaging

the public in the collective making of our cities.

We work with education about the city by ways of

discussion, our own research, artistic and architectural

interventions and by education of stakeholders,

organizations, city-officials, common

people or urban souls. Spolka+ is an extension of

the team that results from the Spolka’s openness

to collaborating closely on different projects with

more souls than those originally there.

is a sociologist, art theorist, and activist. She

is engaged in issues such as the sustainability

of cities, modes of public engagement in processes

of (re-)making of cities, facilitation, and

the role of critical art in politics. She is a member

of the Spolka collective, and a Research Fellow

at K LAB at TU Berlin, supporting two research

projects that look at the intersection of critical

mapping, socio-environmental transformation,

and municipalist movements.

is an architect and urban planner who has a focus

on public spaces, the politics of city planning, and

the specific spatial phenomena of (post-socialist)

cities. She studied architecture in Košice, and at

the University of Applied Arts in Prague, as well as

Environmental Studies at Kyoto University of Arts

and Design. She is a member of the Spolka collective

and currently works at the Office of Public

Space at the Institute of Planning and Development

in Prague, where she is involved in topics

such as art in the public space, and the public

spaces of housing estates.

graduated in art theory, law and sociology. She

currently pursues a PhD in public administration

and regional development at the Faculty of

Economics at TU Košice, with a research focus

on culture-led urban development. In parallel, she

works for Creative Industry Košice as a project

management and researcher. She is also a member

of the Spolka collective.

SPOLKA

LÝDIA GREŠÁKOVÁ

VIKTÓRIA MRAVČÁKOVÁ

ZUZANA RÉVÉSZOVÁ

je kolektív architektiek a sociologičiek, ktoré

sa zaoberajú urbanizmom a angažovaním

verejnosti do tvorby miest. Pracujeme s osvetou

o meste formou diskusie, vlastným výskumom,

umeleckými a architektonickými intervenciami a

pomocou vzdelávania stakeholderov, organizácií,

úradníkov, či bežných obyvateľov alebo

mestských nadšencov. Spolka+ je rozšírením

tímu, ktoré vyplýva z otvorenosti kolektívu k

užším spoluprácam na rozdielnych projektoch s

viacerými dušami, než len v pôvodnej zostave.

je sociologička a aktivistka. Zaoberá sa

udržateľnosťou miest, možnosťami spoločnej

mestotvorby všetkými, facilitáciou, kritickou

reflexiou úlohy umenia a intervencií v

spoločenskom dianí, a svojou vlastnou

zvedavosťou. Je členkou kolektívu architektiek a

sociologičiek Spolka a pôsobí v K LAB, laboratóriu

pre súčasnú komunikáciu mestského obsahu, v

Inštitúte mestského a regionálneho plánovania

(ISR) na TU v Berlíne.

je architekta a urbanistka, ktorá sa zameriava

na verejné priestranstvá, politiku územného

plánovania a špecifické priestorové javy

(postsocialistických) miest. Študovala architektúru

v Košiciach a na Vysokej škole úžitkových umení

v Prahe, ako aj environmentálne štúdiá na Kyoto

University of Arts and Design. Je členkou Spolky

a v súčasnosti pracuje v Kancelárii verejného

priestoru v Inštitúte plánovania a rozvoja hlavného

mesta Prahy, kde sa venuje témam ako je umenie

vo verejnom priestore a verejné priestory sídlisk.

vyštudovala teóriu umenia, právo a sociológiu.

V súčasnosti študuje na Ekonomickej fakulte TU

v Košiciach, usilujúc o titul PhD., so zameraním

na kultúrny rozvoj miest. Paralelne pracuje

pre Creative Industry Košice, ako projektová

manažérka a výskumná pracovníčka. Je tiež

členkou Spolky.

136 136


is sociologist who has a focus on cultural sociology

and materiality, and works as a consultant for

formal and non-formal education. Previously, she

led and managed the development of a new high

school campus. She creates and leads experiential

learning programs, teaching critical thinking

to students, teachers and managers. She is

currently working as a facilitator and consultant,

and is cooperating with KOGA Studio in Brno on a

strategy for cooperation with developers to create

vibrant communities in old abandoned buildings

in the city.

is an architect and urban planner who has a focus

and interest in participatory design practice,

urban commons, formal and informal spaces

of education and built environment education.

She studied architecture in Edinburgh and at the

University of the Arts Berlin. Since 2018, she has

been teaching urban design and planning at TU

Berlin, Institute for City and Regional Planning,

and the Department of Urban Design and Planning.

Zuzana is a member of the Spolka collective

and JAS – Jugend Architektur Stadt.

is a young architect currently working in an architectural

studio with focus on interior design. She

cares about people and the environment they live

in. Her aim is to serve the surroundings and to

create values that persist.

HANA SKLJARZSKA

ZUZANA TABAČKOVÁ

ALEXANDRA MOTYĽ

je sociologička, so zameraním na kultúrnu

sociológiu a materialitu a pracuje ako konzultantka

pre formálne a neformálne vzdelávanie. Predtým

viedla a riadila vývoj nového stredoškolského

kampusu. Tvorí a vedie zážitkové vzdelávacie

programy, vyučuje kritické myslenie pre

študentky, učiteľov, manažérky a manažérov. V

súčasnosti pracuje ako facilitátorka a konzultantka

a spolupracuje s KOGA Studio v Brne na stratégii

spolupráce s developermi pri vytváraní živých

komunít v starých opustených budovách.

je architektka a urbanistka, ktorá sa zameriava

a zaujíma o participatívny dizajn, mestské

spoločné priestory, formálne a neformálne

priestory vzdelávania a výchovu o postavenom

prostredí. Študovala architektúru v Edinburghu

a na University of Arts v Berlíne. Od roku 2018

vyučuje urbanizmus a plánovanie na TU v Berlíne

na Inštitúte mestského a regionálneho plánovania

a na Katedre urbanizmu a plánovania. Zuzana je

členkou Spolu a JAS - Jugend Architektur Stadt.

je mladá architekta, ktorá v súčasnosti pracuje

v architektonickom ateliéri so zameraním na

interiérový dizajn. Zaujíma sa o ľudí a životné

prostredie, v ktorom žijú. Jej cieľom je slúžiť okoliu

a vytvárať hodnoty, ktoré pretrvávajú.

137 137


has studied media theory, visual communication,

contemporary art, philosophy, and sociology.

Currently a PhD candidate at Corvinus University

of Budapest at the Department of Sociology, she

is also a visiting scholar at Louisiana State University.

Her work (in different constellations) has

been featured at South By Southwest, Kunsthalle

Bratislava, Museumsquartier Wien, Off Biennale

Budapest, as well as in Das Kunstmagazin, Vice

Broadly, opendemocracy.com, and the most vile

Hungarian political tabloids.

was born in Ostrava, a county that has a specific

identity — found in the mosaics of the industrial

environment, artificial hoards, and the wild nature,

which have supported her need to create and

perceive beauty in its imperfections. She followed

this path via studies of garden and landscape

architecture. She is an active member of the

international student organization ELASA, studies

zoological gardens and works for Gerten Studio.

The spaces we inhabit are structured by power

structures and rules. In this dependency, our

body, performances, and the way we navigate

urban space interlink. In her works Diana Lucas-

Drogan (re)draws and performs the cultural codes

in Counter Mappings and reflects on methods

of representing the research field. Working as a

freelance architect and artist, she is part of the

collective metroZones and teaches currently at

the Technical University in Berlin and Brunswick.

works in the field of architecture and urban design

and holds an MA from the Faculty of Architecture

in Skopje, Macedonia. She is currently studying

for a PhD at the University of Nis, Serbia, where

she has been a researcher at the Department of

Urban Planning since 2014. Her research focuses

on the analysis of the contemporary landscape

and urban transformations, connected with new

paradigms of ecology and sustainability.

ORSOLYA BAJUSZ

MARKÉTA BURKOTOVÁ

DIANA LUCAS-DROGAN

VIOLETA GJORGJEVSKA

študovala teóriu médií, vizuálnu komunikáciu,

súčasné umenie, filozofiu a sociológiu. Je

doktorandkou na Corvinus University v

Budapešti na Katedre sociológie. Zároveň

hosťuje na Louisiana State University. Jej práca

(v rôznych konšteláciách) bola prezentovaná

v South By Southwest, Kunsthalle Bratislava,

Museumsquartier Wien, Off Biennale Budapest,

ako aj v Das Kunstmagazin, Vice Broadly,

opendemocracy.com a v najhorších maďarských

politických bulvároch.

pochádza z rázovitého ostravského kraja, ktorý

svojou mozaikou industriálneho prostredia a

divokej prírody podporil jej potrebu tvoriť a vnímať

krásy aj v nedokonalostiach. Jej kroky boli týmto

smerované k štúdiu záhradnej a krajinárskej

architektúry. Je aktívnou členkou medzinárodnej

študentskej organizácie ELASA. V súčasnosti sa

zaoberá štúdiom zoologickým záhrad a pracuje

pre ateliér Gerten Studio.

Priestory, ktoré obývame, sú tvorené mocenskými

štruktúrami a pravidlami. V tejto závislosti sa naše

telo, predstavenia a spôsob, akým prechádzame

mestským priestorom, vzájomne prepájajú. Vo

svojich dielach Diana Lucas-Drogan (pre)vytvára

kultúrne kódy v counter mappingu a uvažuje o

metódach reprezentácie danej oblasti výskumu.

Ako nezávislá architektka a umelkyňa je súčasťou

kolektívu metroZones a momentálne vyučuje na

Technickej univerzite v Berlíne a Brunswicku.

pracuje v oblasti architektúry a urbanizmu a je

absolventkou magisterského štúdia na Fakulte

architektúry v Skopje v Macedónsku. V súčasnosti

študuje na University of Nis v Srbsku, kde pôsobí

od roku 2014 ako vedecká pracovníčka na Katedre

urbanizmu. Jej výskum sa zameriava na analýzu

súčasnej krajiny a mestských premien spojených

s novými paradigmami v oblasti ekológie a

udržateľnosti.

138 138


is most interested in how globalization is created

locally and studies Sociology & Social Anthropology

at the Central European University in Budapest.

In his work, he focuses on the historical and

contemporary creation of Europe as an economically

driven political project, by tracing its spatialization

along the Danube river. The school taught

him how to connect these issues holistically.

is a filmmaker whose work applies a fine art

training, and narrative filmmaking techniques to

create documentary and educational material,

primarily covering scientific topics. Her work observes

the rigour of scientific endeavour through

the lens of human idiosyncrasy and storytelling.

At present she is a video producer for the Institute

for Research in Schools, the Federation of European

Neuroscience, and the UCL Department of

Space and Climate Physics.

studies landscape architecture in Alnarp, Sweden

and previously took classes in gender studies.

She says: ‘In my landscape architect studies

I tend to always want to make everything into

forests. I am interested in art, politics and nature,

and really miss approaches like Spolka’s summer

school in my education. City planning and

landscape architecture are closely related to

politics but my experience is that this can often be

seldom discussed.’

studied geography, cartography and applied

geoinformatics at universities in Prešov, Žilina

and Prague. Since 2017, she has been working for

the Carpathian Development Institute on topics

such as climate change adaptation in the urban

environment, as well as climate and tourism. She

is actively engaged in her local community in

Košice.

JOHANNES HOLLENHORST

POPPY ILLSLEY

HEDVIG JANSSON

ZUZANA JAROŠOVÁ

sa najviac zaujíma o lokálne vytváranie

globalizácie a študuje sociológiu a sociálnu

antropológiu na Central European University

v Budapešti. Vo svojej práci sa zameriava na

historické a súčasné stvorenie Európy ako

ekonomicky riadeného politického projektu,

pričom sleduje jeho priestorové zameranie pozdĺž

rieky Dunaj. Škola ho naučila, ako tieto problémy

komplexne prepojiť.

je filmárka, ktorej práca využíva výtvarné

umenie a naratívne filmové techniky na tvorbu

dokumentárnych a vzdelávacích materiálov, ktoré

sa zaoberajú predovšetkým vedeckými témami.

Jej práca sleduje precíznosť vedeckého úsilia

prostredníctvom šošovky ľudskej špecifickosti a

rozprávania príbehov. V súčasnosti sa zaoberá

produkciou videí pre Inštitút pre výskum v

školách, Federáciu európskych neurovedcov a

Oddelenie vesmírnej a klimatickej fyziky na UCL.

Hedvig Jansson študuje krajinnú architektúru

vo švédskom Alnarpe a predtým absolvovala

kurzy rodových štúdií. Hovorí: ‘Pri svojom štúdiu

krajinnej architektúry mám tendenciu vždy zo

všetkého robiť les. Zaujímam sa o umenie, politiku

a prírodu a naozaj mi chýbajú vzdelávacie projekty

ako letná škola Spolky. Územné plánovanie a

krajinná architektúra úzko súvisia s politikou, ale

podľa mojich skúseností sa o nich diskutuje len

zriedka.’

aplikuje vedomosti z odborov geografia,

kartografia a aplikovaná geoinformatika získané

počas štúdií na Prešovskej univerzite, Žilinskej

univerzite a Karlovej univerzite v Prahe v

Karpatskom rozvojovom inštitúte. od roku 2017

s dôrazom na témy adaptácia na dopady zmeny

klímy v urbánnom prostredí a zmena klímy a

turizmus. Angažuje sa v občianskej iniciatíve

zameranej na budovanie lokálnej susedskej

komunity v Košiciach.

139 139


graduated from the Faculty of Architecture of Slovak

Technical University. As an architect, he has

collaborated on the designs of multiple constructions,

the most prominent being the reconstruction

of Košice’s city centre. He has been working

at the Office of Chief Architect of Košice (OCA)

since 1996, and is currently the deputy director of

the office. He is an active member of the Society

of Slovak Architects and the Association for

Urbanism and Urban Planning.

is a law and sociology student. Born in Brno,

and living in Brno. According to her, “This city is

a mythical ‘grain of sand through which you can

understand the desert.’ As a law student, I use

more down-to-earth tools to analyse and protect

the city and its inhabitants, aiming to not adapt to

down-to-earth thinking.”

has an interdisciplinary background in human

geography, philosophy and urban planning, and

is particularly interested in questions of spatial

justice and the co-production of knowledge. She

is currently finishing her Masters in Urban Studies

at Bauhaus University in Weimar, Germany. Her

motivation to become part of this year’s Spolka

summer school in Košice has been her curiosity

to push epistemological boundaries through interdisciplinary

and creative research methods.

is a designer and researcher interested in the

visual and spatial representations of systems,

rules, codes and hierarchies of modern society.

Inquiries into these various typologies and artefacts

and their interplay, inform a design practice

which seeks to give shape by re-puzzling existing

pieces through methods of re-use, adaptation, or

distortion.

are the editors and founders of KAJET, a journal

of Eastern European encounters. The journal

proposes an internationalist understanding of

Eastern Europe, a reclamation of this space in

times of anxiety, by merging contemporary art,

documentary photography, and daring writing.

The Bucharest-based publication is printed biannually.

MARTIN JERGUŠ

ADÉLA KOLÁŘOVÁ

TABEA LATOCHA

KAROLINA MICHALIK

PETRICĂ MOGOȘ & LAURA NAUM

promoval na Fakulte architektúry STU. Ako

architekt spolupracoval na návrhoch viacerých

stavieb, z ktorých najvýznamnejšia bola

rekonštrukcia centra Košíc. Od roku 1996 pracuje

na Útvare hlavného architekta v Košiciach,

momentálne na pozícii zástupcu hlavného

architekta. Je aktívnym členom Spolku architektov

Slovenska, Združenia pre urbanizmus a územné

plánovanie.

je študentka práva a sociológie. Narodila sa a žije

v Brne. Podľa nej je toto mesto povestné ‘zrnko

piesku, ktoré pomáha porozumieť púšti.’ Ako

študentka práva používa k skúmaniu a ochrane

mesta a jeho obyvateľov prízemnejšie nástroje, ale

snaží sa vyvarovať prízemného myslenia.

má interdisciplinárne zázemie v oblasti sociálnej

geografie, filozofie a urbanizmu a zaujíma sa

najmä o otázky priestorovej spravodlivosti a

koprodukcie poznatkov. V súčasnosti dokončuje

magisterské štúdium urbanistiky na Bauhaus

University vo Weimare v Nemecku. Jej motiváciou

stať sa súčasťou tejto letnej školy Spolky v

Košiciach bola túžba posunúť epistemologické

hranice prostredníctvom interdisciplinárnych a

kreatívnych výskumných metód.

je dizajnérka a výskumníčka zaujímajúca sa o

vizuálne a priestorové znázornenie systémov,

pravidiel, kódov a hierarchií modernej spoločnosti.

Dotazy na tieto rôzne typológie a artefakty a

ich vzájomné pôsobenie, informujú dizajnérsku

prax, ktorá sa snaží dať tvar rozložením mozaiky

metódami opätovného použitia, prispôsobenia

alebo skreslenia.

sú redaktori a zakladatelia projektu KAJET

Journal, časopisu východoeurópskych stretnutí.

Časopis navrhuje internacionalistické chápanie

východnej Európy, rekultiváciu tohto priestoru

v časoch úzkosti spojením súčasného umenia,

dokumentárnej fotografie a odvážneho písania.

Bukurešťská publikácia vychádza každé dva roky.

140 140


is an architect based in Košice, Slovakia. She

graduated in structural engineering and then

in architecture, focusing on an interdisciplinary

approach in the sense of blending architectural

creation with art, public space and sociological

dimension. In her case, the relationship between

man and space is often explored deeper through

contemporary dance.

graduated in art theory and the theory of interactive

media at universities in Brno and Prague,

where she is studying for a PhD. She was an

editor-in-chief of Artalk.cz from 2016-2018. She

is currently a methodologist at the Department of

Design at the University of Applied Arts in Prague,

and deals with contemporary design theory.

She is a laureate of the Věra Jirousová Award for

young critics of visual arts.

is a geographer, cartographer and information

designer. He follows issues such as demography,

refugees and displaced persons, conflicts, as

well as public and private space. He is currently

working as a geographer and cartographer for art

museums, geopolitical institutes and international

organizations, teaching as a visiting professor

in various universities in Europe. Together with

Philippe Rivière, he is the coordinator of the

website visionscarto.net, a research website dedicated

to ‘radical and experimental cartography

and geography.’

is a British journalist currently based in Berlin.

She spent several years working in breaking

news as a producer and editor when she began

to develop an interest in Eastern European history

and politics. She is the founder and editor of

TUDA (www.tudaonline.com), an online platform

that provides a series of articles and guides to

architecture and public art. The website has a

specific focus on suburban, rural and small-town

areas throughout post-socialist Europe.

KATARÍNA ONDERKOVÁ

KLÁRA PELOUŠKOVÁ

PHILIPPE REKACEWICZ

ELIZABETH SHORT

je košická architektka. Je absolventkou

stavebného inžinierstva a neskôr architektúry so

zameraním na interdisciplinárny prístup v zmysle

prelínania architektonickej tvorby s umeleckým,

verejným priestorom a sociologickým rozmerom.

V jej prípade je vzťah medzi človekom a

priestorom často skúmaný hlbšie prostredníctvom

moderného tanca.

absolvovala štúdium umenia a teórie

interaktívnych médií na univerzitách v Brne

a Prahe. V rokoch 2016 až 2018 pôsobila ako

šéfredaktorka Artalk.cz. V súčasnosti pracuje

ako metodička na Katedre dizajnu UMPRUM v

Prahe a zaoberá sa súčasnou teóriou dizajnu.

Je laureátkou Ceny Věry Jirousové pre mladých

kritikov výtvarného umenia do 28 rokov.

je geograf, kartograf a informačný dizajnér. Venuje

sa otázkam súvisiacim s demografiou, utečencami

a vysídlenými osobami, konfliktami, ako aj

verejnému a súkromnému priestoru. V súčasnosti

pôsobí ako geograf a kartograf pre múzeá

umenia, geopolitické ústavy a medzinárodné

organizácie. Vyučuje ako hosťujúci profesor na

rôznych univerzitách v Európe. Spolu s Philippom

Rivière je koordinátorom výskumnej webovej

stránky visionscarto.net, venovanej ‘radikálnej a

experimentálnej kartografii a geografii.’

je britská novinárka, ktorá momentálne sídli v

Berlíne. Niekoľko rokov pracovala v mimoriadnom

spravodajstve ako producentka a redaktorka,

kedy sa začala zaujímať o východoeurópsku

históriu a politiku. Je zakladateľkou a redaktorkou

TUDA (www.tudaonline.com), online platformy,

ktorá poskytuje množstvo článkov a príručiek

architektúry a verejného umenia. Táto webová

stránka sa osobitne zameriava na prímestské,

vidiecke a mestské oblasti v postsocialistickej

Európe.

141 141


is an ethnographic sociologist who has a focus on

everyday life and biographical research in urban

settings, across ethnic and social boundaries,

contemplating the nature and dynamics of social

marginalization. In recent years she has become

more and more interested in interdisciplinary research.

She works as a researcher in interdisciplinary

projects on inclusive education, recognition,

and the technologic support of social innovations.

Personal page: https://sociologyforlife.com/

is a member of Skupina — a collective of actors

whose interests lie in the phenomena of culture

that are perceivable and expressible with sound.

Skupina considers events, occurring in audio

dimension or convertable to this dimension, as

objects – via listening, sound work, sociological

imagination, recording, reinterpretation, oral and

audio history and acoustic ecology.

skupina.bandcamp.com

is an architect based in Rotterdam and Budapest.

After receiving an MSc with honours for her

graduation project Identity for a commuter rail in

2011, she worked on research project Kuki Wonderland,

dealing with the relations of the body in

an architectural context. She is tutoring residential

building design courses at TU Budapest, while

actively transposing this multi-disciplinary insight

and verse into regional architectural discourse

and craft as an inherent dialogue with her artistic

processes.

is an associate professor at the UPJŠ University

in Košice. He teaches vertebrate zoology, and

covers topics on mammalians, ecosystems, and

urban ecology. He has also worked as a nature

conservationist. He is the author of more than 500

papers and he has worked internationally in Iran,

Syria, Libya, Mauritania, and Namibia, among

others. Marcel lives in the countryside, where he

and his wife repair a traditional house and build a

natural garden. He is an amateur photographer,

and held his first solo exhibition in 2019.

KATEŘINA SIDIROPULU JANKŮ

JÁN SOLČÁNI

ZSÓFIA SZŐKE

MARCEL UHRIN

je etnografická sociologička, ktorá sa zameriava

na každodenný život a biografický výskum v

mestských prostrediach, naprieč etnickými a

sociálnymi hranicami a uvažuje o charaktere

a dynamike sociálnej marginalizácie. V

posledných rokoch sa stále viac zaujíma

o interdisciplinárny výskum. Pracuje ako

výskumníčka v interdisciplinárnych projektoch

inkluzívneho vzdelávania, rozoznávania a

technologickej podpory sociálnych inovácií.

https://sociologyforlife.com/

je členom Skupiny – kolektívu aktérov, ktorých

záujmy spočívajú v javoch kultúry, ktoré sú

vnímateľné a vyjadriteľné zvukom. Skupina

považuje udalosti, ktoré sa vyskytujú v zvukovej

dimenzii alebo sú konvertibilné na túto dimenziu,

za objekty. To všetko prostredníctvom počúvania,

zvukovej práce, sociologickej predstavivosti,

záznamu, reinterpretácie, ústnej a zvukovej histórie

a akustickej ekológie. skupina.bandcamp.com

je architektka so sídlom v Rotterdame a Budapešti.

Po získaní titulu MSc s vyznamenaním za projekt

Identita pre železnicu pre dochádzajúcich v roku

2011 pracovala na výskumnom projekte Kuki

Wonderland, ktorý sa zaoberal vzťahmi tela v

architektonickom kontexte. Vyučuje kurzy dizajnu

obytných budov na TU v Budapešti a aktívne

tento multidisciplinárny pohľad a verš transponuje

do regionálneho architektonického diskurzu a

remesiel, ako neoddeliteľný dialóg so svojimi

umeleckými procesmi.

je docentom na UPJŠ v Košiciach. Vyučuje

zoológiu stavovcov, kde sa venuje sa cicavcom,

ekosystémom a mestskej ekológii. Pracoval tiež

ako ochranca prírody. Je autorom viac ako 500

článkov a medzinárodne pôsobil okrem iného v

Iráne, Sýrii, Líbyi, Mauretánii a Namíbii. Marcel

žije na vidieku, kde spolu s manželkou opravujú

tradičný dom a stavajú prírodnú záhradu. Je

amatérskym fotografom a svoju prvú samostatnú

výstavu usporiadal v roku 2019.

142 142


is a graphic designer with a big passion for cities.

Alongside her professional career she runs

EYESORE, a magazine which explores the lived

experiences in modern cities. At the moment she

is working on the first EYESORE short film which

follows several artist collectives from Belgrade,

that in their artistic practice have a relation to

the city spaces. She occasionally writes strange

texts, poems and is (still) working on a three year

project with her grandparents exploring their

memories associated to physical spaces.

is considered to be an author who has an original

style and a non-compromising, humorous look at

the contemporary world and its social contests.

In 2013, she co-founded the Prešov National

Theatre, and currently works in theatre and radio

drama. The liveliness of the Prešov spirit, etheric

intellectual punk, and contemporary language

(live and dramatic), creates unique generational

confessions.

NINA VUKADIN

MICHAELA ZAKUŤANSKÁ

je grafická dizajnérka s veľkou vášňou pre mestá.

Popri svojej profesionálnej kariére vedie časopis

EYESORE, ktorý skúma zážitky zo života v

moderných mestách. Momentálne pracuje na

prvom krátkom filme EYESORE, ktorý sleduje

niekoľko umeleckých kolektívov z Belehradu, ktoré

majú vo svojej umeleckej praxi vzťah k mestským

priestorom. Príležitostne píše čudné texty a básne

a (stále) pracuje na trojročnom projekte, kde jej

starí rodičia skúmajú svoje spomienky spojené s

fyzickými priestormi.

je považovaná za autorku s originálnym štýlom

a nekompromisným, vtipným pohľadom na

súčasný svet a jeho sociálne problémy. V roku

2013 spoluzaložila Prešovské národné divadlo,

v súčasnosti pracuje v divadelnej a rozhlasovej

dráme. Živosť prešovského ducha, éterický

intelektuálny punk a súčasný jazyk (živý a

dramatický) vytvárajú jedinečné generačné

priznania.


EDITORS

Lýdia Grešáková, Zuzana Tabačková, Spolka

ACADEMIC REVIEW

Mária Topolčanská

PROOFREADERS

English: Poppy Illsley, Elizabeth Short

Slovak: Andrea Gavalcová

TRANSLATIONS

From Slovak to English: Katarína Petrusová

From English to Slovak: Lukáš Lengyel, Katarína

Petrusová

DESIGN, LAYOUT & PREPRESS

Alin Cincă

PRINTED AND BOUNDED BY

VIENALA s.r.o., Textilná 4, 040 12 Košice

PUBLISHED BY

Spolka, Košice

2020

ISBN

978-80-973580-0-6

This publication – with the exception of quotes – is licensed under the Creative

Commons Attribution-ShareAlike 4.0 International License (CC BY-SA). To view

a copy of this license, visit

http://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0/.

All references cited in this publication are own original translations.

Supported by:



Similar magazines