Kristus stále medzi nami

rkcdolnykubin.sk

Kristus stále medzi nami

05

DVOJMESAČNÍK KUBÍNSKYCH KATOLÍKOV • ROČNÍK XIII

2005

Pred niekoľkými rokmi som prijal zaujímavú

gratuláciu. Jej slová vo mne pôsobili, ako chrobák

nahlodávajúci poriadok, ktorý mi stačil.

Nespomeniem si na presnú formuláciu, už ani

dokonca netuším pri akej príležitosti to bolo,

ale kňaz, ktorý mi gratuloval, ma svojimi slovami

nesmierne upútal. Prial mi, aby všetko to,

čo ma v živote stretne, či to bude dobré alebo

zlé, prispelo k mojej spáse. Pretože nič tu na

tomto svete, nie je dôležitejšie, ako neustále

spojenie s Bohom a pripravenosť pre nebo.

Vďaka týmto slovám som vtedy začal uvažovať

nad podstatou a zmyslom svojho konania.

Kristus

stále medzi

nami

ďalej s uvedomením si dôvodu, prečo je tu na

tomto mieste nainštalovaný. Presne takýto bol

aj rok od októbra 2004 po október 2005, plný

rôznych aktivít: sväté omše, krátke či dlhšie

adorácie pred Oltárnou sviatosťou, kongresy,

semináre, akadémie, nespočetné množstvo slov

napísaných či povedaných o Tajomstve Chleba

a Vína. Uplynul čas, kedy sme si viac ako inokedy

uvedomovali Kristovu stálu prítomnosť

medzi nami v Eucharistii. Dal by Boh, aby to

v nás nezanechalo len spomienku. Nech je pre

nás vždy výkričníkom so šípkou ukazujúcou na

Eucharistického Krista.

Cieľom tohto stráveného času pred Chlebom,

bolo hľadať a kontemplovať Kristovu tvár, adorovať,

teda klaňať sa Mu. Nemusíš sa báť, ak si

niečo z toho zanedbal, On tu ostáva stále s nami,

aby sme s Ním mohli dokonalejšie pracovať

na svojej spáse.

Peter Randják

Mať istotu, že to čo robím, má zmysel, je úplne

skvelé. Cieľ, ktorý som si postavil na začiatku

konania pôsobí motivujúco a ľahkosť, s akou

zvládnem aj prekážky na ceste za ním, je pohladenie

na duši. Určite mi dáte za pravdu, že psychológia

sa zas raz nemýli.

Aký je teda môj pohľad späť v súvislosti s Rokom

Eucharistie? Pán diakon, ktorý pred časom pôsobil

v našej farnosti, poznamenal, že Rok Eucharistie

má pre nás hriešnych ľudí charakter

„spomaľovacieho prahu“. Musíme pribrzdiť,

všimnúť si okolie, pomaly prejsť a pokračovať


2 FARSKÝ LIST 05/2005

Živé svedectvo lásky

ku Kristovi

Každý národ, človek sám má svoje

dejiny píšuce v časoch pokojných i ťažkých

snažiac sa zanechať po sebe stopu

tým generáciám, ktoré prídu po nás.

Nenápadné kaplnky, malé i veľké kostoly,

či veľkolepé katedrály sú nemými

svedkami dejín ľudstva, ktoré prehovoria

jasnou rečou vtedy, keď sa pri nich

zastavíte a prijmete pozvanie vojsť

dnu...

Tichým svedkom čias a srdcom dolnokubínskej

farnosti bijúcim niekoľko

storočí je Farský kostol sv. Kataríny

Alexandrijskej. Po nedávno skončenej

generálnej rekonštrukcii svojho interiéru

sa naplno zaskvel v novom šate

na slávnostnej konsekrácii chrámu

v sobotu 3. septembra t.r. Posledné

rozsiahle opravy sa v jeho histórii

datujú v rokoch 1979 – 1981.

Keďže práce prebehli v pomerne krátkom

čase od 13. júna do spomínanej

konsekrácie, položili sme niekoľko

aktuálnych otázok pánovi dekanovi

Doc. PaedDr. ThDr. Ľubomírovi

Pekarčíkovi, PhD.:

Pán dekan, čo bolo pre Vás takým

prvým impulzom na začatie rekonštrukcie

Farského kostola?

V prvom rade ma k obnove chrámu

inšpirovala láska k Eucharistii v

tomto Roku Eucharistie. Vyžadovalo

sa, aby taký vznešený „Obyvateľ“

Dolného Kubína mal primerane

svojej vznešenosti, kráse a svätosti aj

dôstojný a nádherný príbytok. Druhá

príčina bol samotný stav kostola. A

ak platí, že kostol je obrazom viery

Božieho ľudu, museli sme s tým

niečo robiť. Veď do kostola chodí

množstvo turistov, množstvo vzácnych

hostí a my sme mohli prezentovať

len špinavý a zatuchnutý chrám.

Práce mali svoje časovo presne

naplánované fázy. Ako prebiehali?

Prvú fázu, keď ste to tak nazvali, by

sme mohli nazvať „vypratávanie a

búranie“. To bol prvý týždeň, v ktorom

sme okrem vypratania mobiliáru

a demontáže lavíc urobili

potrebné búracie práce, elektroinštaláciu,

kanalizačnú prípojku.

Druhú fázu nazvime „vyrovnávka“.

Tu sa vyrovnávala podlaha v kostole,

následne sa kládla izolácia proti

vode, zateplenie a teplovodné vykurovanie

a hneď na to nasledovali

betonárske práce. Po niekoľkých

dňoch sme postavili lešenie a nasledovala

fáza reštaurovania a maľovania.

Súčasne s touto fázou sme robili

prípojku plynu a sociálne zariadenie.

Po skončení maľovania a demontáže

lešenia nasledovalo položenie dlažby,

ktorú sme doviezli z Talianska, osadenie

obetného stola, kazateľnice. A

potom sme už prinášali naspäť mobiliár,

budovali spovedné miestnosti a

dostávali kostol do dnešnej, dúfam,

peknej podoby. Ako posledné sme

dali ešte vyčistiť a naladiť orgán.

Rozhodnutia Liturgickej komisie, s

ktorou ste intenzívne konzultovali

a spolupracovali ohľadne viacerých

návrhov sa týkali dôležitých požiadaviek

slávenia liturgie. Mohli by

ste nám ich priblížiť?

Liturgická komisia je poradným orgánom

otca biskupa. On sám si ju

menuje a potom sa vyjadruje k ich

návrhu a tým dáva vrchnostenský

súhlas k začatiu rekonštrukčných

prác. U nás Liturgická komisia zasadala

10. októbra 2004 a otec biskup

listom zo dňa 23.11. 2004 dal súhlas

na rekonštrukciu. Chcem ešte poznamenať,

že rozhodnutia Liturgickej

komisie sú pre nás všetkých záväzné,

aby sa mohol napĺňať duch liturgickej

reformy II. vatikánskeho koncilu.

Ako jeden z prvých bodov doporučovala

komisia podlahové kúrenie,

spovedné miestnosti, rekonštrukciu

jestvujúcich lavíc, elektrifikáciu

kostola, reštaurovanie nástenných

malieb a celkové vymaľovanie kostola.

Ďalej komisia doporučila dať

kríž k obetnému stolu a nájsť iné

vhodné miesto pre nástenný kríž,

ktorý bol v sanktuáriu. Následne riešila

obetný stôl a kazateľnicu. V bode

11. riešila premiestnenie sôch Božského

Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného

Srdca Panny Márie, kde

navrhovali „vhodne ich umiestniť

do dôstojných priestorov“. Sochu

Fatimskej Panny Márie s drapériou

na kazateľnici nariadili odstrániť.

Okrem toho sa nám po konzultáciách

s Liturgickou komisiou podarilo

v priestoroch sakristie vybudovať

jedno sociálne zariadenie, ktoré

je spojené s plynovou kotolňou.

Ako Vy sám vnímate všetky úpravy,

celkový svieži presvetlený vzhľad

kostola, ktorý dýcha láskavým pokojom,

silou vychádzajúcou z prítomnosti

eucharistického Krista?

V podstate som spokojný, hoci od

niektorých vecí som čakal viac. Ale v

konečnom dôsledku je ten náš kostol

naozaj taký, ako ste to vyjadrili vo

svojej otázke. Dnes by som si už len

želal, aby sme si ho dlho udržali pekný,

čistý a predovšetkým, aby bol plný

Božieho ľudu. Obnovený farský kostol,

zaiste nielen mne, ale aj všetkým,

čo do neho budú vstupovať, je živým

svedectvo lásky dolnokubínskych

veriacich ku Kristovi v Eucharistii a

horlivosti za jeho Cirkev.

Pán dekan, ďakujem za odpovede.

Katarína Ileninová


FARSKÝ LIST 05/2005

3

Poďakovanie

Úprimne ďakujeme a vyslovujeme Pán Boh zaplať všetkým, ktorí nám

akýmkoľvek spôsobom pomohli pri rekonštrukcii Farského kostola sv. Kataríny

Alexandrijskej.

Ďakujeme predovšetkým tým, ktorí prispeli svojou fyzickou prácou pri

početných brigádach alebo podporili rekonštrukciu kostola finančne.

Ďakujeme všetkým sponzorom, bez ktorých by toto dielo nemohlo byť

dokončené. Ďakujeme ďalším Bohu známym darcom i spoločnosti OFZ a. s.,

Istebné, konkrétne pánovi Vladimírovi Klocokovi – predsedovi predstavenstva

za ich finančný dar a zakúpenie novej dlažby do kostola. V neposlednom rade

vyslovujeme svoju vďaku všetkým, ktorí na toto dielo mysleli vo svojich

modlitbách a prosili o požehnanie pri rekonštrukčných prácach.

Ľubomír Pekarčík, dekan

Sviatosťou krstu sme

v spoločenstve Cirkvi v mesiaci

august a september privítali:

Imelda Mária Hubčíková

Dávid Babinský

Martin Jesenský

Lucia Plavecká

Miriama Plavecká

Filip Petráš

Adam Kudlej

Gabriel Smoleň

Lukáš Hutira

Patrik Žúbor

Veronika Bražinová

Vanda Bahylová

Mária Janckulíková

Júlia Ďurmeková

Alex Šablatúra

Mária Sahuľová

Katarína Tišťanová

Marina Kapalová

Sviatosť manželstva uzavreli:

Juraj Lizák a Katarína Kováčiková

Vladimír Vicáň a Eva Kopilcová

Tomáš Mišovič a Petra Václavů

Richard Andrejčák

a Veronika Sivčáková

Martin Kadlub a Lucia Plavecká

Martin Chomistek

a Silvia Pongrácová

Maroš Oroslán a Petra Kurišová

Pán si z našich radov povolal:

Drahomíra Dudášová

Anna Važanová

Anna Ďaďová

Antónia Grolmusová

Ján Michalík

František Bachman

Anna Jankovičová

Jozef Matis

Jozefína Pachníková

Štefan Putík

Ernestína Brodňanská

Daniel Franek

Ľubomír Rakyta

Bohoslužobný poriadok v týždni

Farský kostol

sv. Kataríny Alexandrijskej

6.00 a 18.00 hod.

(sobota – 6.30 a 18.00 hod.)

Piatok – sv. omša za účasti mladých

– 18.00 hod.

Kostol Povýšenia Sv. Kríža

- Brezovec

19.00 hod.

(sobota – 7.00 hod., večer nie je)

Štvrtok – sv. omša za účasti detí –

17.00 hod.

Filiálny kostol Najsv. Trojice

- Vyšný Kubín

Piatok - 18.00 hod.

Nemocnica s poliklinikou

16.00 hod.

(vo štvrtok a v sobotu nie je)

Bohoslužobný poriadok v nedeľu

Farský kostol

sv. Kataríny Alexandrijskej

6.30, 9.00, 11.00, 14.45 hod.

Kostol Povýšenia Sv. Kríža

- Brezovec

8.00, 10.00, 18.30 hod.

(vešpery o 18.00 hod.)

Filiálny kostol Najsv. Trojice -

Vyšný Kubín

9.15 hod.

Nemocnica s poliklinikou

16.00 hod.

Stránkové dni na Farskom úrade

pondelok – piatok: 8.00 – 15.30

v súrnom prípade po večerných

bohoslužbách

V prípade potreby (ku chorým)

volajte katol. kňaza 0915 818 308.

OBSAH

Živé svedectvo lásky ku Kristovi

- rozhovor s p. dekanom

Ľubomírom Pekarčíkom . . . . . . . . . . . 2

Poďakovanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3

Farská matrika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3

Bohoslužobný poriadok. . . . . . . . . . . . 3

Udalosti v našej farnosti . . . . . . . . . 4–5

Všetko na väčšiu česť

a slávu Boha . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4

Povýšme Kristov kríž

v našom zmýšľaní. . . . . . . . . . . . . . 4

Boh jestvuje,

ja som sa s Ním stretol . . . . . . . . . 5

Rozlúčka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

III. eucharistický kongres. . . . . . . . . . . 6

Končí sa Rok Eucharistie? . . . . . . . . . . 7

Kúsok neba s Pannou Máriou . . . . . . . 8

Priatelia sú rodina . . . . . . . . . . . . . . . . 9

Zdravas, milosti plná . . . . . . . . . . . . . . 9

XX. svetové stretnutie mladých. . . . . 10

FaČa 2005 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11

Cez Máriu k Ježišovi - rozhovor

s p. diakonom M. Žmijovským . . . . . 12

Bol som tu poslaný Božou

Prozreteľnosťou - rozhovor

s p. kaplánom P. Randjákom . . . . . . . 13

15. ročník Mariánskeho

výstupu na Choč. . . . . . . . . . . . . . . . . 13

Sídliskoví Indiáni v Nemeckej. . . . . . 14

Boh ľúbi ma takého, aký som . . . . . . 14

Čo by si spravil, keby . . . . . . . . . . . . . 15

Sochy farského kostola. . . . . . . . . . . . 16

Z vašich listov a postrehov . . . . . . . . 16

Z dejín chrámového spevokolu (4). . 17

Nižnyj Tagilj a misie (2). . . . . . . . . . . 18

Filmový klub. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18

Čítanie na jesenné večerné dni . . . . . 19

Recenzia: Naia se smí narodit . . . . . . 19

Detský kútik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20

Farský list Vydal: Rímskokatolícky farský úrad

sv. Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne pre

vnútornú potrebu. Cenzor: Doc. PaedDr. ThDr.

Ľubomír Pekarčík, PhD. Šéfredaktor: Mgr. Katarína

Ileninová. Redakčná rada: Mgr. Viktor Pardeľ,

Mgr. Peter Randják, Ľudovít Oravec, Mgr. Renata

Jedláková, Mgr. Zuzana Machajová, Ing. Oleg

Krajčovič, Oľga Hrabalová. Foto: Peter Randják,

Ľudovít Oravec, Ladislav Pa gáčik, Miroslav

Žmijovský, Michaela Hirková, Ľubica Furindová,

Jozef Šinál, Dominik Kramár, Milan Šimko, Peter

Vrábel, Renata Jedláková, internet, archív

redakcie. Imprimatur: Mons. Prof. ThDr. František

Tondra, spišský diecézny biskup, Spišské

Podhradie, 13. 12. 2000 pod č. 161/2000.

Registračné číslo: A-2003/07522 OVVS/MU,

1/2003. Náklad: 900ks. Uzávierka budúceho

dvojčísla je 27. 11. 2005. Svoje príspevky nám

môžete dávať do schránky Farského úradu

s označením „Pre Farský list“. Redakčná rada si

vyhradzuje právo úpravy a krátenia textov.


4 FARSKÝ LIST 05/2005

UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI

Všetko na väčšiu česť

a slávu Boha

Zvony v ten sobotňajší podvečer 3.

septembra zneli snáď akosi inak,

zvučnejšie a radostnejšie. Zrekonštruovaný

vyzdobený farský kostol

vítal domácich i hostí. Svätá omša

spojená s konsekráciou chrámu

začala slávnostným sprievodom

hlavného celebranta Mons. Andreja

Imricha spolu s pánom dekanom

Doc. Ľubomírom Pekarčíkom, PhD.

a pánmi kaplánmi Viktorom Pardeľom,

Milošom Labašom a Petrom

Randjákom s asistenciou. K celkovej

príjemnej atmosfére slávnosti

prispel interpretáciou žalmov a

vhodných sakrálnych piesní spevácky

zbor sv. Kataríny Alexandrijskej

pod vedením pána Jána

Kapalu.

Otec biskup sa vo svojej homílii

zameral na niekoľko skutočností

kresťanského života: Vysvetlil zmysel

pre sacrum, pre to, čo je posvätné.

Človek, ktorý má zmysel pre

posvätno, je veľmi príjemný a

ušľachtilý. Opakom je človek nevychovaných,

barbarských spôsobov,

ktorý nemá zmysel pre posvätno.

Zdôraznil, že obnovený zrekonštruovaný

chrám chceme darovať Bohu

ako miesto intenzívneho stretnutia

s Ním prítomným mnohorakým

spôsobom. Posvätným miestom je

aj ľudské svedomie, ktoré si treba

vážiť u seba a iných. Rešpektovať

svedomie bratov a sestier znamená

nežiadať od nich nikdy, aby konali

proti svojmu svedomiu. Uvedená

skutočnosť je problémom našej

doby, ktorá sa riadi zákonitosťou

trhu, obchodu. Predávanie ľudskej

cti je korupčným obchodom. Príkladom

bol Judáš – ponuka peňazí

za svedomie a následne odsúdeniahodný,

zlý skutok, zrada nevinného.

Ďalšou oblasťou, ktorej sa v príhovore

otec biskup dotkol bola diskutovaná

otázka výhrady vo svedomí.

Žiť život podľa svedomia aj vtedy,

keby zákony štátu žiadali iné, to je

pravá cesta kresťana. Spomenul

procesy po druhej svetovej vojne

v Norimbergu, kde boli súdení

vojnoví zločinci, ktorí síce konali

v súlade s vtedajšími štátnymi

zákonmi, no proti svedomiu. Boli

uznaní vinnými a odsúdení.

Obnovený chrám je i miestom pestovania

šľachetných postojov a úcty

voči blížnym.

Po bohoslužbe slova otec biskup

pomazal krizmou nový obetný stôl

a malé kríže na stenách kostola.

V závere sv. omše vystúpil s krátkym

pozdravom Mgr. Rastislav Stanček,

farár Evanjelickej cirkvi augsburského

vyznania, v ktorom poprial

novému kostolu, aby zostal naďalej

živým chrámom. Nasledovalo poďakovanie

s odovzdaním kytíc pánovi

biskupovi, pánovi dekanovi a pánom

kaplánom v mene veriacich dolnokubínskej

farnosti, ktoré predniesol

Andrej Kuhejda. Mons. Andrej

Imrich vyjadril ocenenie, vďaku a

požehnanie veriacim za obetu pri

rekonštrukcii farského kostola,

všetkým dobrodincom za ich dobré

snahy v tomto diele.

Katarína Ileninová

Povýšme Kristov kríž

v našom zmýšľaní

V nedeľu 11. septembra o 10. hodine

sme slávili v Kostole Povýšenia Sv.

Kríža na Brezovci odpustovú slávnosť,

ktorú za účasti veriacich dolnokubínskeho

dekanátu celebroval

levočský dekan Mons. Prof. František

Dlugoš spolu s naším pánom dekanom

Doc. Ľubomírom Pekarčíkom,

PhD. a pánom kaplánom Viktorom

Marettom.

Hlavný celebrant sa vo svojom príhovore

zameral na miesto Kristovho

kríža v našom živote.

Na príklade životného príbehu učiteľa

plávania uviedol, ako tieň Kristovho

kríža sprevádza človeka celým

jeho životom a dokáže ho zachrániť. I

slová apoštola hovoria o tom, že sme

neboli vykúpení zlatom ani striebrom,

ale predrahou krvou Ježiša

Krista a obetou jeho kríža.

Kríž má byť symbolom pripomínania.

V rôznych situáciách nášho

života sa objavujú mnohé ťažkosti,

ktoré v nás vyvolávajú pochybnosti,

že nás Boh opustil. Ale aj napriek

pokušeniam a chvíľam skúšky stojí

Kristus so svojím krížom priamo

vedľa nás a my sa naň môžeme kedykoľvek

obrátiť s vierou a nádejou.

Tak, ako o tom hovoria slová piesne

Jednotného katolíckeho spevníka:

„Presväté znamenie, presvätý kríž: s

vierou a s nádejou k nemu sa blíž;

lásky Boh nevinný na kríži pnel, do

nebies ku sebe priviesť ťa chcel. Lásku

láskou mu zbožne splať, seba dal za

teba: čo mal viac dať.“


FARSKÝ LIST 05/2005

5

UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI

V závere svojho príhovoru vyzval

veriacich, aby nemali strach pred

krížom, ale všetci sa máme snažiť o

povýšenie Kristovho kríža v našom

zmýšľaní. Pomôže nám povzniesť sa

nad prázdnotu života, ktorá nás v

tomto svete obklopuje.

Na záver slávnosti sa pán dekan

poďakoval hlavnému celebrantovi

za jeho povzbudivé slová a vyslovil

želanie, aby naozaj Kristov kríž bol

znakom našej spásy.

Celú odpustovú slávnosť svojím

spevom sprevádzal zbor dospelých

pod vedením pána Jána Kapalu.

Renata Jedláková

Boh jestvuje,

ja som sa s ním stretol

Všetko bolo dielom

nezaslúženej Božej lásky

Pri príležitosti Tretieho celoslovenského

eucharistického kongresu v

Bratislave sa aj v našej farnosti konal

duchovný program, ktorý pripravili

naši mladí spolu s kňazmi.

Po štvrtkovej sv. omši 15. septembra

sa konala akadémia lektorov, kde

veriacim priblížili témy Božej lásky

k nám prejavenej ustanovením

Eucharistie a tajomstvom svätej

omše, kde „sa koná dielo nášho

vykúpenia“ a my „lámeme ten istý

chlieb, ktorý je prostriedkom nesmrteľnosti,

liekom proti smrti a zárukou

večného života v Ježišovi Kristovi“.

Jedna z nás mladých Petra Jurčáková

mala možnosť zúčastniť sa ako

dobrovoľníčka na 20. svetovom

stretnutí mládeže v Kolíne nad

Rýnom. Jej zážitky a dojmy nezostali

skryté a v piatok večer sa s nami o

ne podelila krátkou prezentáciou.

Jej čas v Kolíne nám priblížila

prostredníctvom videoprojekcie a

zaujímavým rozprávaním.

V predvečer vyvrcholenia Eucharistického

kongresu naši zboristi predviedli

divadlo, kde sa odohrávali dva

paralelné príbehy. V prvom André

Frossard (v podaní Andyho) rozpráva

o svojom obrátení a v druhom

príbehu sa divadelnými scénkami

zobrazuje život každého človeka,

ktorý je ako zrnko. Treba ho najprv

zasadiť do úrodnej pôdy, musí prekonávať

búrky i radosť zo slnka.

A hoci hlavnú úlohu zohral André

Frossard, ktorý vyrozprával pútavý

príbeh ako sa z dokonalého ateistu

stal veriacim kresťanom, pri vlastnom

obrátení nehral nijakú úlohu,

lebo všetko bolo dielom nezaslúženej

Božej lásky. Bola to práve Eucharistia,

ktorá mu ukázala ten správny

smer, svetlo života. A čo sa prihodilo

jemu, môže sa prihodiť každému.

Môže sa vám to prihodiť zajtra, vari

aj dnes. Jedného dňa celkom určite.

Záver programu patril krátkej adorácii

pred vyloženou sviatosťou

Oltárnou.

Katka Grofčíková,

Aďa Draganová

Rozlúčka

so zavraždeným bratom Rogerom Schutzom,

zakladateľom komunity v Taizé

Zas‘ ďalší dobodaný

svätý!

Mňa dážď

vrážd

až do špiku

desí

a presýpam srdcom

i prstami

prosby

nech už to skončí!

To

čím sme takto

chorí

chcel liečiť

Nečinne nestál

keď svet

duchom chátral

a trápil sa

s kliesnením ciest

preň

Ten cieľ

mu bol svätý

a lepil

našu polámanú

Zem

Nemal viac

než seba

a Boha

- čo bol s ním

A tým žil

Spájal

spájal

spájal...

Preto si Satan

najal

chorú ruku

a ukul pre ňu

nôž...

Boží klas

vždy padá

keď je

plný...

Ale takto sme to

nechceli!

To len

„spodný prúd“

nám znova vnútil

rozlúčku

Priamo

pri stretnutí...

Ondrej Štyrák


6 FARSKÝ LIST 05/2005

Nepýtajme sa, čo je Eucharistia,

ale kto je Eucharistia

V nedeľu 18. septembra v Bratislave

- Petržalke v kostole Svätej rodiny,

vrcholil Tretí celoslovenský eucharistický

kongres, ktorý bol slávnostne

otvorený 11. septembra 2005

v každom katedrálnom chráme na

Slovensku. Chrám Svätej rodiny

navštívil pred dvoma rokmi zosnulý

pápež Ján Pavol II., po ktorom je

pomenované aj námestie, na ktorom

bola slávená sv. omša.

Ráno o 7.30 hod. v kostole Svätej

rodiny začala archijerejská svätá

liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú

slávili Mons. Ján Babjak, SJ a apoštolský

exarcha Mons. Milan Chautur,

CSsR a 36 gréckokatolíckych

kňazov. Nástupca Jána Pavla II.

Benedikt XVI., tento rok prišiel k

nám v zastúpení slovenského rodáka

kardinála Jozefa Tomku, predsedu

Pápežského komitátu pre medzinárodné

eucharistické kongresy. Úvodnou

časťou kongresu bol vlastne

začiatok sv. omše, ktorú spolu s kardinálom

Jozefom Tomkom koncelebrovali

okrem prítomných kňazov

aj kardinál Ján Chryzostom Korec,

tiež hlavy diecéz Katolíckej a Gréckokatolíckej

cirkvi spolu s ostatnými

25 biskupmi. Na sv. omši sa zúčastnilo

asi 380 kňazov a 95 tisíc ľudí.

Na tejto slávnosti sa zúčastnili i

evanjelickí a pravoslávni duchovní a

poprední politickí činitelia : predseda

NR SR Pavol Hrušovský, predseda

vlády Mikuláš Dzurinda a

ministri niektorých rezortov.

Úvodné vrelé privítanie pána kardinála

našimi biskupmi a potleskom

veriaceho ľudu sprevádzalo stručné

vysvetlenie prípravy na tento celoslovenský

eucharistický kongres,

ktoré predniesol spišský diecézny

biskup Mons. Prof. ThDr. František

Tondra, predseda KBS. Obetné dary

prinášali zástupcovia rôznych rezortov

z polície, z armády, z väzenskej a

justičnej stráže, zástupcovia umelcov

a rehoľných spoločenstiev. V

homílii nás kardinál Jozef Tomko

povzbudil k častému prijímaniu

eucharistického Krista. Zdôraznil

význam slova Eucharistia. „Nepýtajme

sa čo je Eucharistia, ale kto je

Eucharistia.“ Túto krásnu myšlienku

sprevádzala aj eucharistická procesia

na námestí v sprievode prítomných

kňazov a biskupov za účasti

veriacich. Celá slávnosť trvala asi tri

a pol hodiny.

Kongres je niečo, čím sa prezentuje

viera slávnostným spôsobom navonok,

ale je veľmi dôležité, aby sme ju

preniesli do bežného života v skutkoch.

Náš život, naša viera a nádej je

Kristus. Ak ho naozaj prijmeme a s

Ním budeme aj žiť, tak bude mať

zmysel naša účasť na takýchto a

podobných podujatiach.

Ľudovít Spuchľák,

policajný kaplán


FARSKÝ LIST 05/2005

7

Končí sa Rok

Eucharistie?

A máme za sebou Rok Eucharistie.

Dalo by sa tak povedať po tohtoročnej

tretej septembrovej nedeli. Pre

nás Slovákov bol totiž tým vyvrcholením

III. celoslovenský eucharistický

kongres v Bratislave, kde po

celotýždennom programe, ktorý

mohol prebiehať aj vo farnostiach

jednotlivých diecéz, nasledovala

svätá omša celebrovaná pápežským

vyslancom Jozefom kardinálom

Tomkom a zakončená eucharistickou

procesiou. Odohrala sa na

mieste, kde pred štyrmi rokmi slávil

eucharistickú obetu Ján Pavol II.,

veď Rok Eucharistie bol práve jeho

darom Cirkvi.

Sídlisko v Petržalke, miesto hlavnej

slávnosti, zvykne byť označované

ako „betónová džungľa“. Bolo vybudované

ešte v období neslobody a

charakteristické tým, že ako všetky

sídliská z tej doby nemalo ANI

JEDINÝ KOSTOL. Už sme si však

zvykli, že dlhší čas je situácia iná.

Pomaly sa to mení aj na tomto sídlisku

a kostoly na týchto miestach,

kde žije okolo 140 000 obyvateľov

začínajú pribúdať. Sú tu farnosti a

prišli tu aj viaceré rehoľné spoločenstvá.

A sú potrebné, veď mnohí

povedia, že v noci sa vám v Petržalke

môže stať hocičo. Kto by prišiel

do Petržalky v nedeľu 18. septembra

2005, po takmer dvadsiatich

rokoch, povedal by, že je to nemožné,

že je to zázrak, čo sa tam dialo.

To bolo vyvrcholenie, ale aký bol

vlastne ten Rok Eucharistie? Z toho

vonkajšieho hľadiska by sa to dalo

posúdiť na počtoch ľudí, ktorí sa

zúčastnili akcií konaných v eucharistickom

roku. Podľa počtu sv. prijímaní,

či sa zvýšil alebo nie. Koľko

ľudí prichádzalo na pravidelné farské

adorácie...

ROK EUCHARISTIE

V knihe Perlový náhrdelník od

Jozefa Leščinského je krátky úryvok

zo života francúzskeho konvertitu

Jacquesa Loewa: „Ešte ako neveriaci

som navštívil kartuziánov vo švajčiarskom

Valsainte. Spýtal som sa ich,

či by ma neprijali na niekoľko dní –

aby som mohol premýšľať. Skutočne

som chcel úprimne vedieť, či Boh

jestvuje, alebo nie... rehoľný brat poverený

starostlivosťou o hostí ma milo

prijal. Vypočul ma. Čakal som, že mi

bude vykladať apologetiku a bol som

na to pripravený. Povedal som si totiž:

„Ideš k mníchom, vytiahnú na teba

katechizmus...“. Ale on ma počúval a

nakoniec povedal: „To je v poriadku,

ste na správnej ceste, choďte po nej

ďalej“. Potom mi ukázal kaplnku:

„Kedykoľvek budete mať chuť tam

vojsť, jednoducho vstúpte...“.

Jedno ráno som tam vošiel. Práve bola

omša na Zelený štvrtok (vtedy som to

ešte nevedel). Bol som na chóre úplne

sám, všetci ostatní stáli dole pri oltári.

A zrazu mi v tej samote, tam hore

napadlo, že buď sú všetci tí chlapi...

mnísi... frátri... laici, blázni, pretože

idú jesť nejaký pokrm, alebo ja som

slepý a ešte k tomu hlupák, ktorý nie

je schopný pochopiť, o čo tu ide... A to

sa mi stalo východiskom... pochopil

som, že je tu niečo posvätné a neviditeľné

očiam...“

Aj ten skutočný význam a prínos

Roka Eucharistie ostane nakoniec

skrytý našim očiam. Čo – to sa dá

vidieť, posúdiť, zrátať, no myslím, že

tu platia obzvlášť slová Jacquesa

Loewa: „pochopil som, že je tu niečo

posvätné a neviditeľné očiam...“

Taký bol aj úmysel pri vyhlasovaní

Roka Eucharistie: Prejaviť väčší záujem

o dobrá a milosti, ktoré pramenia

z Eucharistie, a ovocím takého

prežívania je prehĺbenie osobného

vzťahu ku Kristovi a rast v láske,

ktorý by sa mal prejaviť aj navonok.

Vtelením Ježiša Krista sa večnosť

dotkla časnosti a tento dotyk je skrze

Eucharistiu trvalý. V Eucharistii

máme stálu ponuku, aby sa Boh

osobne dotýkal nášho života.

O sv. Benediktovi je známe, že predvídal

deň svojej smrti. V posledných

chvíľach života poprosil svojich učeníkov,

aby ho zaniesli do kaplnky,

kde prijal Eucharistiu pre posilnenie

na cestu do večnosti. Ťažko čo i len

vytušiť, alebo predvídať, ktorý bude

ten náš posledný deň. Ale myslím,

žeby bolo najsprávnejšie, keby boli

všetky dni, mesiace, roky, ktoré

máme pred sebou, našimi rokmi

Eucharistie.

Viktor Pardeľ


8 FARSKÝ LIST 05/2005

Kúsok neba

s Pannou Máriou

Na konci júla sme pri Bratislavskom

UPC (Univerzitnom Pastoračnom

Centre) nasadli do autobusu plného

mladých ľudí - smer Bosna a Hercegovina

a malá dedinka menom

Medžugorie, v ktorej sa 24. júna

1981 zjavila Panna Mária šiestim

ľuďom a robí tak dodnes.

Každý z nás ukrýval svoj dôvod

prečo sa odhodlal práve tam stráviť

svoj prázdninový týždeň. Od zvedavosti

na „zázraky“, cez túžbu po

vytvorení dobrej partie, až po snahu

nájsť hlboký pokoj pre svoju dušu,

to všetko sa našlo na každom jednom

sedadle zaplneného autobusu.

Už samotná cesta mala znaky púte.

Za 24 hodín sa v autobuse idúcom

letnou nocou stihlo veľa: zvítať sa so

známymi, zoznámiť sa s tými, čo

sme nepoznali, spoločne sa začať

modliť, nasmiať sa tak, ako to mladí

ľudia vedia, rozmýšľať sám v sebe pri

nočnej jazde, či dokonca si aj

zdriemnuť.

V Medžugorí sa už 16. rok konalo

Medzinárodné modlitbové stretnutie

mládeže. Na miesto, kde sa odohrával

hlavný program, prišlo

mnoho ľudí naozaj z celého sveta,

rôzneho veku či temperamentu.

Pocit spolupatričnosti sme zažili

najmä vtedy, keď sa nad hlavami

davu týčilo veľa slovenských vlajok,

piesne pri slovenských slovách zosilneli

a potlesk pri privítaní Slovákov

bol burácajúci. Okrem nás, sa na

najvyšších priečkach početnosti (čo

sa dá zistiť podľa hlučnosti) držali

Taliani a Poliaci.

Program týchto dní bol veľmi mnohostranný.

Každý človek si v ňom

našiel variantu, ktorá jeho hľadaniu

a prežívaniu najviac vyhovovala.

Základom boli doobedňajšie prednášky,

ktoré sa týkali aj posolstiev

Panny Márie. Príhovory boli poprepletané

nádhernými piesňami a

spevmi, typickými pre Medžugorie,

pri ktorých dobre padne tanec

(alebo rozhýbanie sa - pre tých, čo si

myslia, že nevedia tancovať) a ovlaženie

sa blízko tečúcou studenou

vodou. Po obednej sieste, sa ľudia

stretli na modlitbe ruženca, potom

na svätej omši a večernej adorácii.

Aj keď sa občas môže modlitba, či

svätá omša stať pre veriaceho rutinou,

tu, v silnej prítomnosti Matky

Božej, dochádza k akémusi obnoveniu,

či až znovuzaľúbeniu sa do

týchto prejavov viery. Ten človek,

ktorý tu už bol, vie o čom hovoríme.

Vládne tu akási špeciálna atmosféra,

cez ktorú sa človeku zdá, že samotné

nebo zostupuje so všetkými svojimi

milosťami na zem. Okrem tohoto

programu, boli všetci pútnici

neustále pozývaní ku pristúpeniu k

sviatosti zmierenia, čo z našej skúsenosti

ešte zintenzívňuje prežívanie

osobných uzdravení a milostí na

tomto mieste. Počas festivalu sa tiež

konala púť cez celé Medžugorie,

divadlo, ktoré si pripravila komunita

bývalých narkomanov Cenacollo,

večer piesní a tancov pre Pannu

Máriu a celý týždeň vyvrcholil rannou

svätou omšou na vrchu Križevac.

Ak však človek potreboval zájsť

práve do ticha a ústrania, v Medžugorii

má aj túto možnosť. Ako sme

už spomínali, program bol ozaj univerzálny.

Milým zvykom zájazdov slovenských

cestovných kancelárií býva

posledný deň strávený pri mori. Keď

sme sedeli znova v autobuse - na

spiatočnej ceste (už vykúpaní z

mora), každý z nás cítil, že je iný, ako

keď sem prichádzal. Čosi sa ho

vnútri dotklo veľmi osobne a stal sa

o trošku lepším. Nedá sa poprieť, že

sme zažili kúsok neba.

Asi každý človek si dáva buď sám,

alebo sa ho okolie pýta, otázky: Ako

je to tam vlastne s tými zjaveniami,

či „zázrakmi“? Dá sa tu nejaký

vidieť? Z našej osobnej skúsenosti

môžeme potvrdiť, že toto miesto

naozaj nie je obyčajné. Hoci sa tam

dejú mnohé znamenia, aj napriek

tomu podstatnejšie je, že tu zažije

každý človek najmä osobné stretnutie

sa s našou nebeskou Mamičkou

vo svojom vnútri. A to považujeme

za najkrajší a najväčší „zázrak“!

Vizionári tvrdia, že to sama Panna

Mária si pozýva ľudí sem, aby ich

potom mohla obnoviť, uzdraviť,

občerstviť svojím materinským srdcom.

Nuž, je to otázkou viery.

A preto, ak aj vy cítite, že vás tam

niečo ťahá, volá, či ste mladý alebo

starší, či ste ctiteľ Panny Márie alebo

ešte nie, chceme vás povzbudiť,

počúvnite ten hlas! Vedzte, že ľutovať

nikdy nebudete. V Medžugorí sa

len dostáva...

Braňo a Miška


FARSKÝ LIST 05/2005

9

Priatelia sú rodina...

Radi prijímame pozvania ľudí, ktorí

sú našimi dobrými priateľmi. Stretnutie,

rozhovor vždy poteší a obohatí

naše vnútro.

Aj ja som prijala jedno také pozvanie

na stretnutie. Mojím cieľom

bolo oddýchnuť si a načerpať nových

síl. A na zvedavé otázky kam idete

na dovolenku – odpovedala som –

do Medžugoria. Vtedy som ešte

netušila, aká to bude dovolenka, od

čoho som si vlastne potrebovala

oddýchnuť? Od zhonu v práci, od

každodenných povinností?

Teraz už viem, prečo som tam bola.

Aby som lepšie poznala seba, aby

som poznala chuť chleba v čase

pôstu, aby som prežila, čo je pôst a

pochopila jeho podstatu. Ak sa dnes

postím, tak viem, že pripravujem

cestu Pánovi a vyrovnávam mu

chodníky, aby mohol prísť ku mne

bližšie. Zažila som bohaté, štedré

dni na vzťahy, modlitbu. Modlitba

ruženca nebola cieľom, iba prostriedkom,

aby pritiahla tisícky ľudí

rôznych národov a národností, aby

sa každý večer stretli pri slávení

Eucharistie. Prírodný amfiteáter,

kde sa slúžila sv. omša bol zaplnený

každý večer.

Medžugorie je miesto, kde sa zastaví

čas a vy máte priestor na osobnú

modlitbu. Hodiny sú minútami,

minúty sa stávajú okamihmi a okamih

je ako večnosť. A tam neplynie

čas, cítite iba pokoj a radosť, takú

obyčajnú nefalšovanú, ako keď prídete

domov a znova prežívate ten

radostný pocit z detskej nevinnosti

a materinského objatia.

A tak moje telo sa unavilo, ale duša

pookriala. A v duchu sa neustále

vraciam na miesto, kde sme sa naučili

spoločne modliť a prosiť. Ďakujem

všetkým, ktorých som stretla,

ale najmä Kubínčanom, ktorí

napriek všetkému prijali posledný

augustový týždeň pozvanie do

Medžugoria a stali sa pre mňa rodinou.

Priatelia sú rodina, ktorú si

sami vyberáme, hovorí jedno príslovie

– mne ju tentoraz vybrala Panna

Mária.

Ďakujem zo srdca všetkým, ktorí mi

umožnili prijať pozvanie do Medžugoria.

A čo vy? Nechcete prijať

pozvanie? Mária je matkou všetkých

nás a čaká.

Mária Takáčová

Socha Nepoškvrneného Srdca

Panny Márie vo farskom kostole

Zdravas, milosti plná….

Zdravas, milosti plná, Pán s tebou –

to sú oslovenia, ktorými si v Starom

zákone Boh označuje svojich vyvolencov.

Ale sú to aj začiatočné slová

modlitby, ktorými sa obraciame na

našu nebeskú Matku, aby naše

prosby zobrala za svoje a prednášala

ich svojmu Synovi. U Márie toto

oslovenie poukazuje na jej Nepoškvrnené

počatie a nezaťaženie

dedičným hriechom. Ona z vlastného

presvedčenia prijíma Božiu

vôľu a stáva sa matkou Ježiša Krista.

Ale aj napriek tejto veľkej milosti,

ktorej sa jej dostalo, zostáva naďalej

pokornou, malou, najmenšou.

Čo si však uvedomujeme my, hriešni,

nehodní, keď vyslovujeme tieto

slová? Najmä v modlitbe sv. ruženca

sa niekomu zdá, že modlitba zdravas

sa tu neprimerane opakuje.

Opakuje? Nie je to tak. Predstavte si

more, vlna za vlnou sa valí a búši do

skál až kým ich nepodmyje, kým s

nimi nepohne. Tak je to i s modlitbou

ruženca. Musí však plynúť z

hĺbky srdca a z čistého úmyslu.

Vtedy má silu mora. Ale na to, aby

sme pochopili modlitbu, musíme

predovšetkým pochopiť, že sa zhovárame

s Bohom. Na jednej strane

sme my, malí a slabučkí, na druhej

strane Boh, nesmierny a všemohúci.

Je to však aj zázrak. On, taký veľký,

chce sa rozprávať so mnou, ktorý

som taký malý. Modlitba je výrazom

nášho vzťahu k Bohu. A keďže každý

človek je iný, aj jeho modlitba, i keby

sa opakovala s tými istými slabikami,

tým istým tónom, je iná. Duch

Svätý, ktorý modlitbu motivuje a

vdychuje jej život, sa neopakuje.

Vždy je to niečo nové.

A čo hovorí o ruženci taliansky

náboženský spisovateľ, Carlo

Caretto: Ruženec patrí k tomu druhu

modlitby, ktorá o čosi predchádza

alebo priamo sprevádza rozjímavú

modlitbu Ducha. Či už meditujete,

alebo nie, či sa rozptyľujete, alebo

nerozptyľujete, ak naozaj do hĺbky

milujete ruženec a nemôžete sa ani

deň zaobísť a neodriekať ho, značí

to, že ste ľudia modlitby.

A preto – modlime sa, lebo sila

modlitby je veľmi veľká. Zoberme si

príklad z Márie. Ona, milosti plná, a

predsa sa vo večeradle spolu s apoštolmi

modlí a očakáva príchod

Tešiteľa. Prosme ju, utiekajme sa k

nej vo svojich ťažkostiach a trápeniach,

pretože „nebolo počuť, že by

bol niekto opustený, kto sa utiekal

pod tvoju ochranu, teba o pomoc

prosil alebo o príhovor žiadal.“

Ľudovít Oravec


10 FARSKÝ LIST 05/2005

Prišli sme sa mu pokloniť

XX. Svetové stretnutie mladých so Sv. Otcom v Kolíne nad Rýnom

15.-21.augusta 2005

Téma tohtoročného XX. svetového

stretnutia mládeže (skr. SSM) so Sv.

Otcom Benediktom XVI. „Prišli sme

sa mu pokloniť“, (Mt 2, 2) umožnila

mladým zo všetkých svetadielov

prejsť duchovnú cestu mudrcov od

východu. Ich relikvie sú na základe

úctyhodnej tradície uctievané práve

v Kolíne nad Rýnom.

Hviezda, v ktorej mudrci dokázali

spoznať dôležité znamenie, prostredníctvom,

ktorého ich viedol Boh, ich

priviedla priamo do maštaľky, kde

na prvý pohľad nebolo nič mimoriadne

- dieťa. A tak práve na tomto

mieste sme si aj my sami kládli

otázku: „Čo sme tu prišli vidieť?“

„Čo hľadáme vo svojom živote?“

„Čo chceme nájsť?“ ... .

Avšak toto Dieťa bolo iné ako

ostatné: bol to jednorodený Syn

Boží, ktorý sa zriekol svojej prirodzenosti

a prišiel na zem, aby zomrel

za nás na kríži, pretože nás nesmierne

miluje. A tak mudrci stojac vo vytržení

pred týmto tajomstvom padli

na kolená. My sa Kristovi klaniame

v premenenej hostii, kde je prítomný

telom, krvou, dušou i božstvom a

ponúka sa nám ako pokrm večného

života. Toto stretnutie slávime počas

sv. omše v skutočnom stretnutí lásky

s tým, ktorý sa úplne vydal za nás.

Potom mudrci otvorili svoje pokladnice

a darovali Mesiášovi všetkých

národov dary – zlato, kadidlo a

myrhu. Zlatom zdôraznili jeho kráľovské

božstvo, kadidlom ho uznali

za kňaza Novej zmluvy a darovaním

myrhy ho oslavovali ako proroka. Aj

my – mladí podobne ako mudrci

sme mu darovali tieto tri dary:

Ponúkli sme mu zlato nášho života,

totiž slobodu nasledovať ho z lásky,

verne odpovedajúc na jeho volanie.

Nechali sme k nemu vystupovať

kadidlo našej vrúcnej modlitby na

jeho chválu a slávu a darovali sme

mu myrhu v cite plnom vďačnosti

voči nemu, pravému človeku, ktorý

nás až tak miloval, že zomrel za nás

na Golgote ako zločinec.

Po tom, ako mudrci stretli Krista sa

vrátili do svojej krajiny „inou cestou“.

A tak sme sa aj my sami pýtali:

Aká je to tá „iná cesta“, ktorou chce

Boh, aby sme sa vrátili domov? V

čom má byť iná? Čo máme zanechať?

Pretože stretnutie s Kristom a

prijatie jeho evanjelia zákonite mení

život a vedie k odovzdávaniu vlastnej

skúsenosti ostatným. Aj sám

pápež Ján Pavol II. vo svojom posolstve

k 20. svetovému dňu mládeže

napísal: „Drahí mladí, Cirkev potrebuje

autentických svedkov novej

evanjelizácie: mužov a ženy, ktorých

život sa zmenil po stretnutí s Ježišom;

mužov a ženy, ktorí sú schopní odovzdať

túto svoju skúsenosť ostatným.

Cirkev potrebuje svätých. Všetci sme

povolaní na svätosť, lebo len svätí

môžu obnoviť ľudstvo.“

Pre pútnikov bol začiatok týždňa od

15.do 18. augusta 2005 pred oficiálnym

začiatkom SSM mimoriadne

zaujímavý. Mali sme možnosť sa

zúčastniť na bohatom duchovnom,

ale i kultúrnom a spoločenskom

programe, každý podľa svojho

záujmu. Pripravených bolo niekoľko

sto katechéz, diskusií, workshopov,

adorácií a modlitbových stretnutí,

možnosť sviatosti zmierenia, divadelné

predstavenia a premietanie

filmov, pikniky v parkoch so zaujímavým

programom, či návšteva

kultúrnych pamiatok Kolína, Bonu

a Düsseldorfu.... .

Sv. Otec Benedikt XVI. s nami mladými

trávil čas už od štvrtka

(18.8.2005), kedy sme ho mohli privítať

z brehov Kolína, plaviac sa na

lodi. Po príchode nás vyzýval, aby

sme sa nebáli vstúpiť do skúsenosti

osobnej modlitby, ako rozhovoru so

živým Bohom. Taktiež povedal:

„Šťastie, z ktorého sa máme právo

radovať má svoje pravé meno a tvár


FARSKÝ LIST 05/2005

11

– je ním Ježiš Kristus z Nazareta

ukrytý v Eucharistii.“

V piatok sme mali možnosť byť spoluúčastní

s Benediktom XVI. krížovej

cesty v rôznych častiach diecéz

a tak si pripomenúť ten vznešený

dar, ktorý Ježiš za nás podstúpil

na kríži.

Sobota sa už niesla v znamení celodennej

púte na Marienfield, kde

vyvrcholením bolo slávenie vigílie

svetla (len na vyvýšenine v okolí

oltára horelo viac ako 12 000 sviečok,

ku ktorým možno pripočítať

cca 800 000 sviečok pútnikov). Počas

vešpier v procesii kríža a Panny

Márie sme rozjímali nad utrpením

Ježiša Krista a dôverou nebeskej

Matky. Na tomto priestranstve

Marienfieldu sme strávili celú nasledujúcu

noc.

Počas skorých ranných hodín nedele

sme sa zúčastnili ranných chvál.

Vyvrcholením SSM bola slávnostná

liturgia so Sv. Otcom, v ktorej sa

zameral na:

Slávenie sviatkov a nedieľ, kedy

povedal, že naše nedele zostanú

prázdne, ak ich nenaplní Boh. Preto

centrom nášho slávenia by mala byť

práve Eucharistia, prostredníctvom

ktorej objavujeme tajomstvo zmierenia,

z ktorého plynie veľká radosť,

ktorú si nemôžeme nechať len pre

seba.

Ďalej povzbudzoval aj mladých ľudí

k štúdiu cirkevných dokumentov,

ale taktiež poznamenal, že samotné

knihy Cirkvi nepostačia. Potrebujeme

vytvárať spoločenstvá založené

na viere, v ktorých by bolo živo cítiť

slová evanjelia.

Vyzýval na službu slovami: „Ak

zmýšľame a žijeme zo spoločenstva s

Kristom, potom sa nám otvárajú oči a

neuspokojujeme sa s tým, že budeme

žiť a starať sa len o seba, ale uvidíme

kde a ako sme potrební pre iných. Ak

budeme takto s Kristom žiť a konať,

tak si skoro uvedomíme, že je oveľa

krajšie byť užitočným pre druhých,

než sa starať len o svoje pohodlie,

ktoré sa nám ponúka.“

V závere homílie poznamenal:

„Viem, že vy mladí túžite po veľkých

veciach a chcete sa zasadiť o lepší svet,

ukážte teda svetu svedectvo lásky, aby

svet mohol nasledovať hviezdu, ktorú

vy nasledujete. Poďme vpred,

vykročme s Kristom a buďme tými,

ktorí sa skutočne klaňajú Kristovi!“

Pondelok už pre väčšinu pútnikov

znamenal návrat domov plný zážitkov

zo všetkého toho čo sme tu prežili,

videli a počuli. Taktiež v zápale

srdca, odovzdať radosť a svedectvo

toho, že sme spolu s mudrcmi naozaj

našli Dieťa, ktorému sme sa

neskôr vyzdvihnutému na kríži

poklonili, a ktorý zmŕtvychvstaním

zmenil a oživil aj naše životy, aby

sme sa mohli „inou cestou vrátiť

späť“.

Petra Jurčáková

FaČa 2005

Posledné augustové dni od 26.augusta

t.r. patrili letnému žurnalistickému

semináru v Ružomberku,

ktorý tradične organizovalo Spoločenstvo

mladých katolíkov aktívnych

v médiách Network Slovakia.

Stretlo sa na ňom viac ako 70 amatérskych

novinárov z celého Slovenska.

Išlo o 8. ročník, kde sme tak ako

po minulé roky mohli získať nové

poznatky a zručnosti v troch sekciách

podľa vlastného výberu: štylistickej,

fotografickej a grafickej. Lektormi

sekcií boli pani Eva Čobejová,

redaktorka časopisu Týždeň, fotograf

Národnej rady SR a fotoeditor

časopisu Týždeň pán Matúš Zajac a

Juraj Považan, doktorand KU.

Pestrý pracovný program obohatili

diskusie so zaujímavými osobnosťami

na rôzne témy, premietanie

pútavých filmov a vyhodnotenie

celoslovenskej súťaže farských časopisov

– FAČA 2005. Do nej sa po

prvý raz zapojil aj náš Farský list.

Podmienkou bolo zaslanie štyroch

čísel časopisu do istého termínu na

posúdenie odbornej porote v zložení:

šéfredaktor Katolíckych novín

Marián Gavenda, predseda kontrolnej

rady Slovenského syndikátu

novinárov Pavol Vitko, redaktorka

denníka SME Barbora Tancerová a

dvaja redaktori Katolíckych novín

Terézia Kolková a Tomáš Hupka.

Porota časopisy hodnotila po

stránke obsahovej, grafickej, všímala

si prácu redakčného tímu a prispievateľov,

rubriky a výber tém, kvalitu

fotografií, využívanie kresieb a

vôbec celkový dojem časopisov.

Samotné vyhodnotenie súťaže, do

ktorej sa prihlásilo dvadsať periodík,

sa odohralo v sobotu 27. augusta v

popoludňajších hodinách v priestoroch

KU.

Náš Farský list získal 1. miesto,

nasledovala Brána z Popradu, Cesta

z Kežmarku, štvrté miesto obsadil

Pokoj a dobro z Markušoviec a piatym

bolo Spektrum z Víťaza. Ocenenie

nášho časopisu redakčnú radu

spolu s tlačiarom a grafikom vskutku

milo prekvapilo, potešilo a veľmi

povzbudilo. Osobne vnímam, že to

bolo vyslovenie čarovného slovka

ĎAKUJEM všetkým, ktorí sa bezprostredne

podieľajú na tvorbe,

podpore (duchovnej a finančnej)

každého nového čísla nehľadiac na

čas, energiu, ktorú radi dávajú do

tohto dielka. Za tých trinásť rokov

púte Farského listu, kedy sa vyvíjal a

rástol do dnešnej podoby, je to viditeľný

znak – „pohladenie od Boha“

ako i uistenie, že jeho cesta má

správny smer a budúcnosť.

Katar ína Ileninová


12 FARSKÝ LIST 05/2005

Cez Máriu

k Ježišovi

Leto je nenávratne za nami a my si

možno s obľubou prezeráme fotografie z

tohtoročných prázdnin, dovoleniek či

výletov. V spomienkach sa nám vynárajú

ľudia, udalosti a miesta, kde sme mali

možnosť oddychovať a zažiť neopakovateľné

chvíle. Človekom, ktorý však neoddychoval

v tom pravom zmysle slova, je

pán diakon Miroslav Žmijovský. Do

našej farnosti zavítal na prelome júla a

augusta na trojtýždňovú diakonskú

prax.

Pán diakon, čo všetko sprevádzalo

Vaše rozhodnutie začať štúdium a

formáciu v Kňazskom seminári biskupa

Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule?

Vo veľkej miere na moje rozhodnutie

iste vplývala moja rodina i prostredie,

v ktorom som sa narodil. Pochádzam z

podtatranskej dedinky Lendak, ktorá

má okolo 4600 obyvateľov. Je to čisto

katolícka obec, z ktorej už vzišlo veľké

množstvo duchovných povolaní (za

posledných 40 rokov 18 kňazov a vyše

50 rehoľných sestier). V rodine som bol

už od mala vedený k živej viere. Je nás

päť bratov, z toho najstarší je už dva

roky kňazom.

Rozhodnutie vstúpiť do seminára sa tiež

upevnilo a utvrdilo počas môjho pôsobenia

v Mariánskej družine - spoločenstva

mladých ľudí, detí, ktorí sa rozhodli

nasledovať čnosti Panny Márie. Pod

svojou koordináciou ho majú rehoľné

sestry sv. Vincenta de Paul, ktoré pôsobia

aj u vás (srdečne ich pozdravujem).

A práve v ňom, pod vedením nášho

pána kaplána, som dospel k rozhodnutiu

vstúpiť do seminára. Chcem takto,

ako kňaz, naďalej napomáhať šíreniu

tohto diela - privádzať mladých ľudí,

ktorí hľadajú svoju životnú cestu, cez

Máriu k Ježišovi. Cítim to ako „povinnosť“

za milosť, ktorá sa mi v ňom

dostala a poďakovať sa Bohu za dar

povolania, ktoré mi udelil.

Ako sa pozeráte s odstupom času na

Vašu prax v dolnokubínskej farnosti?

Na svoju prax si spomínam veľmi rád,

lebo to bola moja prvá skúsenosť vykonávania

svojej služby mimo domova.

Prvýkrát som mohol asistovať pri uzatváraní

manželstva, odprevádzať zomrelých

na ich poslednej ceste. Veľmi rád si

spomínam na slávenie Eucharistie v

budove Centra Orava. Povzbudilo ma,

že napriek stiesneným a nie najvhodnejším

podmienkam, bola sála vždy

plná starších i mladých veriacich. Oslovila

ma aj služba lektorov a žalmistov.

Páčilo sa mi, keď prišiel čítať lekciu

niekto starší, spomedzi ľudí. Bol som

prekvapený, že tu fungujú tri spevácke

zbory. Prajem členom všetko dobré a

nech vám to i naďalej tak dobre spieva.

Touto cestou sa chcem poďakovať pánu

dekanovi Ľubomírovi Pekarčíkovi za

jeho vrelé prijatie. Ďakujem, že som

mohol počas troch týždňov spolu s

kaplánmi načerpať nové skúsenosti

opierajúce sa o prax. Chcem sa tiež

poďakovať i pani kuchárke a mame

pána dekana za ich milú starostlivosť.

A v neposlednom rade sa chcem poďakovať

všetkým vám, drahí bratia a sestry,

mladí priatelia, s ktorými som sa

stretol, za vašu otvorenosť a prívetivosť.

Neustále vás zahŕňam do svojich modlitieb,

pretože v istom slova zmysle, ma

už viaže s Kubínom príbuzenstvo.

V jednom Vašom príhovore ste použili

veľmi zaujímavé prirovnanie

Roka Eucharistie „k spomaľovaciemu

prahu“ na ceste s vysvetlením, že je to

čas „k spomaleniu“, osobnému zastaveniu

sa a zamysleniu sa nad svojím

životom vo víre každodenných povinností

pred tvárou živého Krista.

Čo pre Vás osobne znamená Eucharistia?

Mnoho ľudí sa ženie za športovcami,

filmovými hviezdami, politikmi a

umelcami. Iba niektorí si však skutočne

zasluhujú, aby sme si ich ctili a napodobňovali.

Ale existuje človek, ktorý žil

na tomto svete, ktorý si zaslúži byť ideálom

všetkých a je hoden, aby sme ho

všetci nadšene napodobňovali. Je to

Ježiš Kristus, Syn Boží a náš Vykupiteľ.

On na tomto svete žil a žije v ňom stále,

a my ho máme pred sebou pod závojom

chleba a vína v Eucharistii. Eucharistia

pre mňa, ale dúfam, že i pre

všetkých, je stálym viditeľným znakom

Ježišovej prítomnosti, jeho lásky, je srdcom

celého kresťanského života. Je najväčším

darom Otca pre nás ľudí – dar

záchrany, vykúpenia, dar Božieho

života. Jej slávenie je vrcholom všetkého

diania v Cirkvi a vo svete. Eucharistiu

však nestačí sláviť, treba ju hlavne

žiť. Jej tajomstvo zasahuje celý život

kresťana a dáva mu novú kvalitu. Preto,

aj keď sa Rok Eucharistie o chvíľu

skončí, nech neskončí naša láska k

Eucharistii, ale nech ešte viac vzrastie.

Pred Vami je náročný šiesty ročník v

radostnom očakávaní kňazskej

vysviacky. Aké boli tie Vaše prázdniny,

mali ste možnosť oddýchnuť si,

načerpať nových síl?

Po praxi vo vašej farnosti som prázdninoval

doma. Okrem pastoračnej činnosti

na omšiach, som pomáhal doma

pri zbere tohtoročnej úrody.

Najväčším zážitkom tohtoročných

prázdnin bola pre mňa ďakovnú púť

do Ríma, ktorú organizoval kňazský

seminár biskupa Jána Vojtaššáka z príležitosti

190-tého výročia založenia

seminára a 15-tého výročia znovuotvorenia

po násilnom zatvorení počas

totalitného režimu. Práve tu, na týchto

svätých miestach som mohol načerpať

veľa síl a povzbudiť sa do posledného

ročníka mojej prípravy na kňazstvo.

Veľkým požehnaním bolo osobné

stretnutie so Svätým Otcom Benediktom

XVI. a že som mohol diakonovať

na slávnosť Sedembolestnej Panny

Márie, v predvečer mojich narodenín,

v Bazilike sv. Petra. To bol pre mňa najkrajší

darček, aký som mohol dostať.

Osláviť svoje narodeniny na mieste,

kde Boh oslávil životy mnohých svätých,

ktorí tu žili, a položili svoj život za

vieru. Preto mi tieto prázdniny ostanú

hlboko v srdci a budem na ne vždy s

radosťou spomínať.

Ďakujem za úprimné odpovede a prajeme

Vám spolu s našimi čitateľmi hojnosť

Božích milostí a požehnania každý

deň.

Katarína Ileninová


FARSKÝ LIST 05/2005

13

Bol som tu poslaný

Božou Prozreteľnosťou...

6. júl 2005. Brány mesta Dolný Kubín sa

otvorili a začali sme žiť každodenným

ruchom života. No predsa, celkom nepozorovane,

stalo sa v našej farnosti aj čosi

výnimočné. Zavítal k nám nový pán

kaplán Peter Randják.

Prijali sme do našej farnosti nového človeka

a nepochybne sme otvorili aj svoje

srdcia – srdcia našich starých mám a

otcov, našich rodín, mladých i tých najmenších...

A tak sa nám teraz, po troch

mesiacoch svojej služby v našej farnosti,

po prvýkrát vo Farskom liste prihovára,

teraz už náš pán kaplán, ktorý, ako

sám hovorí, bol tu poslaný Božou Prozreteľnosťou.

Začiatkom leta ste zavítali do našej farnosti,

aby ste sa stali jej súčasťou. Začínate

spoznávať svojich farníkov a my

spoznávame Vás. Predstavíte sa nám?

Som rodákom z Rabče. Tam som absolvoval

povinnú školskú dochádzku a v

Námestove som študoval na Gymnáziu

Antona Bernoláka. Po maturitnej skúške

v roku 1997 som v septembri tohto roku

nastúpil na vysokú školu, vtedy ešte na

Univerzitu Komenského, a zároveň som

začal formáciu v Kňazskom seminári

Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí.

Sviatosť kňazstva som prijal 14. júna

2003. Po vysviacke, ako hovoríte, som sa

stal súčasťou odorínskej farnosti, kde

som pôsobil ako kaplán 2 roky. Nuž a

teraz ma Božia Prozreteľnosť poslala k

vám, milí dolnokubínčania.

Strávili ste medzi nami prvé tri

mesiace. Je pre kňaza ťažké začleniť sa

do novej farnosti?

Začleniť sa do nového spoločenstva,

ktoré žije iným spôsobom, na aký nie

sme zvyknutí, nemusí byť vždy ľahké. Ja

som ten problém našťastie nemal. Sme

jedna Cirkev, ktorá je všeobecná – katolícka,

a čo do prejavu rovnaká na celom

svete. Ľudia sú všade rovnakí, len problémy

sú trochu iné.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt

s Dolným Kubínom?

Hoci pochádzam z Oravy, nikdy som

nemal príležitosť Dolný Kubín systematickejšie

spoznať. Takže, keď som tu prichádzal

prvýkrát, krátko po tom, čo ma

oslovil otec biskup Štefan, išiel som si oči

vyočiť. V druhej polovici júna som sa tu

asi dvakrát zastavil a doviezol pár vecí. V

nedeľu 3. júla som sa už na fare definitívne

ubytoval.

Ako novokňaz ste teda nastúpili na

miesto kaplána do dedinky Odorín na

východe Slovenska. Dá sa hovoriť o

rozdiele medzi pastoráciou v meste a

na dedine? V čom sú spomínané rozdiely

najväčšie?

Určite, že rozdiely v pastorácii dediny a

mesta sú. Tie vyplývajú najmä zo systému

spoločenského života. Samotná

viera človeka na dedine nie je vystavená

„multimožnostiam“ prejavu človeka

žijúceho v meste. Preto je potrebný aj iný

pastoračný postup. Ten je podmienený

individuálnym schopnostiam každého

kňaza. Ja sa budem snažiť hľadať ich v

sebe a rozvíjať.

Farnosť je jeden celok. Tvorí ju však

veľa rôznych skupín, spoločenstiev,

služieb... Sú tu starí ľudia, rodiny, mládež

i deti. Čo je podľa Vás pre tieto

rôzne skupiny to najdôležitejšie, čo vo

svojom duchovnom živote potrebujú?

Každý z nás potrebujeme mať vo svojom

duchovnom živote zmysel. Bez ohľadu

na stav, v ktorom sa nachádzame, potrebujeme

Boha poznať ako osobu a mať s

ním osobný vzťah. Nezáleží na veku ani

na spoločenskom postavení človeka,

totiž všetci sa musíme snažiť žiť najlepšie

podľa svojho svedomia, aby sme víťazne

dosiahli spásu.

Okrem svojej práce a pastoračnej činnosti

máte nepochybne aj svoje záľuby

či koníčky. Čomu rád venujete svoj

voľný čas?

Aha, tu je ešte jeden podstatný rozdiel

medzi dedinou a mestom. Posledné tri

mesiace mám veľmi málo času venovať

sa hudbe, filmu, športu a iným koňom či

koníčkom.

Andrea Fecková, Andrej Kuhejda

Jubilejný 15. ročník

Mariánskeho výstupu

na Choč

Hovorí sa, že v jednom známom kláštore

našiel mních – kuchár v podkrovnej izbe

veľký receptár a v ňom skutočne neobyčajný

recept pravého života. Sympatický

mních bol zvedavý, s veľkým záujmom

začal čítať a zistil, že ide o veľmi zvláštny

recept, pretože mal úplne iné prísady, na

aké bol zvyknutý. Vo veľkej knihe bolo

napísané približne toto:

Recept pravého života (pre jednu osobu)

- Nájsť si dobrého priateľa pre dušu ...

Odporúča sa, aby bol čerstvý!

- Do veľkej nádoby dať 10 lyžíc ochoty pre

dialóg.

- Pridať 500 g dobrej vôle.

Aby sme získali tú správnu chuť, ďalej pridáme:

- 1 kg služby pre blížnych.

- 4 porcie pozornosti tým, ktorí sú

poslední.

Všetko zmiešať s hojnou dávkou modlitby,

aby mal obsah dobrú súdržnosť. Všetko sa

doporučuje variť v atmosfére ticha a počúvania.

Dobrý mních to hneď pripravil pre

seba i pre svojich bratov... Nakoniec, nič

viac o tom nevieme, iba to, že všetci žili

plným životom.

Myslím, že sa nemýlim, keď poviem, že

všetci túžime žiť plným životom. Od detí,

mladých ľudí, cez strednú generáciu až

po našich starých rodičov. K tomu, aby

sa nám to podarilo, chceme prispieť i my

a preto Vás pozývame na jubilejný 15.

ročník mariánskeho výstupu na Choč,

ktorý sa uskutoční v nedeľu 2. októbra

2005. Zraz účastníkov je o 7.30 hod. pri

farskom kostole, odkiaľ pôjde autobus

do Valaskej Dubovej, kde začneme

výstup na Choč, ktorý sa bude niesť

v znamení 4. tajomstva bolestného

ruženca: „ktorý pre nás kríž niesol“.

O 12.00 hod. je naplánovaná sv. omša.

Zostup na parkovisko nad Jasenovú, kde

bude čakať autobus do Dolného Kubína

začneme o 14.00 hod.

V prípade daždivého počasia sa výstup

neuskutoční. Je potrebné, aby deti do 10

rokov boli s doprovodom dospelého človeka.

Tešíme sa na každého a veríme že spolu

vytvoríme pekné spoločenstvo, ktoré

chváli Boha za všetky jeho diela. Aj

Panna Mária žila plným životom: Jej

modlitba: plná milostí. Jej služba: návšteva.

Jej sprievodca: „Tu som, nech sa

mi stane podľa tvojho slova.“

Saleziánski spolupracovníci


14 FARSKÝ LIST 05/2005

PRÁZDNINOVÝMI CHODNÍČKAMI

Sídliskoví Indiáni

v Nemeckej

Aj tento rok sa malí i veľkí eRkári z

našej farnosti vybrali stráviť jeden

prázdninový týždeň vo vzájomnej neopakovateľnej

spoločnosti.

Tentoraz sa 46 sídliskových Indiánov

„zašilo“ do prostredia, ktorým preteká

rieka Hron, do dedinky Nemecká. A

aby nám cez prázdniny nechýbala

škola, ubytovali sme sa práve v nej.

Vypuklo to v nedeľu 31. júla (pamätný

to deň - určite ste zažili to krupobitie!).

Stretli sme sa na vlakovej stanici a tajne

dúfali, že Železnice Slovenskej republiky

nezažijú šok. Rozlúčili sme sa s

našimi batohmi (aby sme nezabudli na

rodičov tak aj s nimi), ktoré cestovali

autom a my sme sa naložili do vlaku.

Zmestili sme sa.

Po trojnásobnom presadaní sme sa

vyrojili na stanici v Nemeckej. Ubytovali

sme sa, najedli, vyrobili sme si

neodmysliteľnú „anjelskú poštu“, označenie

kmeňov, ... a mohli sme sa vydať

po stopách času na indiánskych chodníčkoch.

Neboli to ľahké cesty, lebo

slniečko často striedal dážď, no ani

nepriazeň počasia nás neodradila ísť za

cieľom. Vtedy sme sa ukryli v „centrálnom

típí“ a trávili čas hrami, športom v

telocvični (spolu s miništrantami banskobystrickej

diecézy, ktorých sme

vyzvali na zápas vo futbale) a tancom.

Prezreli sme si aj zaujímavé školské

múzeum. Ale s odvahou sme aj v daždi

navštevovali Boží dom. Vo štvrtok sme

navštívili Banskú Bystricu. Niektorí z

nás „zamrzli“ na stanici, ale zvyšok si

stihol prezrieť katedrálu sv. Františka

Xaverského i „povymetať“ zopár

obchodov.

Nemôžem nespomenúť aj nočnú hru v

hustom daždi. A keď sa k tomu pridá

veľká tma...hmmm. Indiáni sú však

národ odvážny a ani nepriazeň počasia

nás nemohla zlomiť.

V piatok sme hľadali poklad. Čo vám

budem hovoriť, kto hľadá ten nájde.

Keďže sme ho hľadali (t. j. plnili sme

úlohy, ktoré by mal Indián hravo zvládnuť),

tak sme ho aj našli.

V sobotu ráno (to bolo 6. augusta) sme

sa zobudili a uvedomili si, že je to tu a

my ...balíme!!! Nastal čas vrátiť sa

domov. Aj Indiáni vedia, že všade dobre,

ale doma je predsa len najlepšie.

Na záver sa chcem poďakovať dobrému

Bohu, všetkým Indiánom, prežijúc

spolu pekné i ťažké chvíle, a samozrejme

všetkým rodičom, ktorí nám

umožnili tento pobyt. Ďakujeme!

za všetkých eRkárov

Renča Jedláková

Boh ľúbi ma takého,

aký som

Slová známej detskej piesne sme vďaka

rodičom mali možnosť naplno prežiť

druhý augustový týždeň počas tábora

detského speváckeho zboru Tintinnábulum.

Vybrali sme sa spoznávať krásu

Hornej Oravy do (dlhého) Oravského

Veselého. A keďže už z Kubína sme si

priviezli poriadny dážď, tak sme prvý

deň zostali v našom domčeku. Ani trocha

sme sa však nenudili: nápadito sme

si vyzdobili svoje izby a každá izba

predstavila rozprávkové postavy v

krátkych divadielkach.

Ráno čo ráno sme povystierali naše

telá výdatnou rozcvičkou, upratovaním

izieb, dennými pingpongovými

zápasmi. Kuchyňa nás poznala dôverne

kvôli striedaniu sa pri „úmyvaco-utieracích“

službách po chutných a výdatných

jedlách. No nezaháľali ani naše

nohy – vydali sa na dobrodružné

výpravy: hľadali a počítali sme kríže,

sochy po celom chotári; vybrali sme sa

na túru so zberom čučoriedok a hríbov,

kde sme v lese statočne čelili

útoku mladých sršňov. Napriek zasiahnutiu

našich kamarátov, nakoniec

všetko dobre dopadlo. Jedinečným bol

povestný futbalový zápas s vyleteným

zubom s miestnymi chlapcami, kedy

húževnatý Janko v zápale boja prišiel o

mliečny zub bez toho, že by si to vôbec

všimol. Skúšku nesmiernej odvahy a

tímovej spolupráce sme zvládli úplne

skvelo, keď sme o polnoci vyrazili von

s baterkami hľadať poklad tábora. Zdolajúc

všetky nástrahy a vyriešením úloh

na odkazoch si predstavte, že poklad

sme našli v domčeku, kde ho strážili tri

spiace krásavice.

Svoje hlavičky sme ponamáhali pri

veselých kvízoch spojených s rôznymi

úlohami a nechýbala aj vlastná šou

superstar s váženou porotou spolu s

možnosťou hlasovania za svojho favorita.

Obľúbenú hru - Anjelská pošta,

sme trikrát menili. Dala nám poriadne


FARSKÝ LIST 05/2005

15

PRÁZDNINOVÝMI CHODNÍČKAMI

zabrať vymýšľaním a nenápadným

doručovaním darčekov pre kamaráta

ako jeho tajného anjela.

Popri veselom programe nášho tábora

sme pamätali na Nebeského Otca spoločnými

rannými a večernými modlitbami,

účasťami na sv. omšiach. Ďakovať,

prosiť a chváliť Boha za všetky

dobrodenia, ktorými nás štedro zahŕňal,

nezabudol ani jeden z nás. Odmenou

nám bola radosť, dar spoločenstva

jednoty, výborné nápady, zabúdanie na

seba, služba druhým, ochota pomáhať,

otvorenosť a úprimnosť, potešenie

tých, ktorým bolo niekedy smutno,

ochrana pri hrách, výletoch a veľa dobrého

od domácich ľudí, ktorí nás milo

prijali a pohostili. Ďakujeme.

Za Tintinnábulčatá

Katarína Ileninová

Čo by si spravil,

keby...

Cestovať autobusom je skvelá vec.

Hlavne keď si musíte dať pred cestou

dva kinedrily a zobrať si so sebou

sáčok do ruky (pre istotu). Túžba po

ďalšej dobrodružnej chate však bola

silnejšia ako žalúdok, a tak sa na autobusovej

zastávke 18. augusta rozrástol

počet cestujúcich do Habovky o skupinku

veselých a v norme hlučných

mladých ľudí.

Naše prvé kroky po doslovnom

výskoku z autobusu smerovali na

chatku a tie ďalšie nás nasmerovali

do kostola na večernú svätú omšu.

Myslíme, že len málokedy chýba na

omši organista a zároveň aj pán farár

z danej farnosti, a taktiež si myslíme,

že len málokedy sa v takejto situácii

ocitne na danom mieste mládežnícky

zbor (malá pravdepodobnosť, veľmi

malá). Uhádali ste správne, stalo sa to

práve nám. No viete, keď vám chýba

gitara a k dispozícií je len 10 spevákov

(z toho dvaja chorí), ťažko sa

spieva. Avšak ani tieto argumenty

nepresvedčili zastupujúceho tvrdošínskeho

pána kaplána a voľky –

nevoľky sme museli pristúpiť na

dohodu: „Ak zaspievate, poviem

tetám, aby vám napiekli buchty.“ A

práve takto sa začala zapisovať do

histórie nášho zboru „buchtová“

chata.

Ďalší deň sa niesol v duchu strát a

nálezov. Pod pojmom strata si v

našom prípade treba predstaviť stratu

v priestore a mierne deformovaný

zmysel pre turistické značenie

(musíme však podotknúť, že tú žltú

kresbu s bielymi pásikmi zakrytú trávou

nebolo vôbec vidieť). A čo sa

týka nálezov: o nález číslo 1 sa postarala

sama príroda, keď nám do cesty

priplazila nenápadnú vretenicu,

ktorú istý nemenovaný člen prehliadol

a zabezpečil tým polhodinovú

debatu pod názvom: Čo by si spravil,

keby ťa uštipla vretenica? Po zdravotníckom

okienku sme sa my sami

doplazili ku chate, kde nás prekvapil

nález číslo 2 – škatuľa buchiet. Keďže

sme počas výletu poriadne vyhladli,

považovali sme ju za malý zázrak, a

tých sedem ďalších, čo za ňou nasledovali

nám zabezpečili obživu aj na

nasledujúci deň v Roháčoch.

Modlitba robí zázraky. Tak o tomto

výroku sme sa mohli opäť presvedčiť

v sobotu, keď nám Pán Boh doprial

na turistiku také pekné počasie, aké

snáď ani sami meteorológovia

nepredpokladali. Jednoducho bol

prekrásny deň a my sme sa vydali za

najkrajším zážitkom chaty. Podľa

schopností a síl sa náš tím rozdelil na

dve skupiny. „Odvážlivci“ – čiže športovo

založení a tí, ktorí boli nedostatočne

informovaní o náročnosti túry

a „Pohoďáci“, ktorých heslom bolo:

Unav sa čo najmenej! Straty na životoch

našťastie (a v niektorých prípadoch

i na veľké prekvapenie) neboli,

a tak mali naši páni kapláni o dôvod

naviac prísť nás pozrieť. Aktívne sme

ich zapojili do spoločenských hier a

na naše prekvapenie vyhrali skoro

všetko, čo sa dalo. A tak sme strávili

posledné chvíle oddychu s našim

duchovenstvom a po ich odchode už

nebol problém nájsť spacák a tiché

miesto na spanie (to ticho bolo samozrejme

popretkávané nič nerušiacim

chrápaním skoro polovice už spiacich

členov).

Nedeľa sa niesla v duchu príprav na

odchod a taktiež v duchu vďaky,

ktorú sme Pánu Bohu vyslovili na

svätej omši. Mládežnícky zbor si z

chaty do nového školského roka

odniesol mnoho krásnych a nezabudnuteľných

spomienok a tí šťastnejší

aj svalovicu na najbližších päť

dní.

Andrea Draganová

Zuzana Škvarková


16 FARSKÝ LIST 05/2005

Sochy farského kostola

Sv. Terézia z Lisieux

rehoľníčka, učiteľka Cirkvi

Svätá Terézia sa narodila 2. januára

1873 v Alencone, ako najmladšia z

deviatich detí Ľudovíta a Zélie Martinových.

Boli to veľmi dobrí a

nábožní rodičia. Sama Terézia o

nich hovorí: „Dobrý Boh mi dal otca

a matku viac hodných neba ako

zeme.” V priebehu 13 rokov sa im

narodilo deväť detí. Štyri deti (dvaja

chlapci a dve dievčatá) zomreli v

útlom veku. Ostalo päť dievčat:

Mária, Paulína, Leónia, Celina a

Terézia.

Terézia bola múdre a vnímavé dievčatko,

mali ju všetci radi. Keď mala

sotva 4 roky zomrela jej matka.

Terézia si nevedela predstaviť život

bez nej, a tak si zvolila za svoju

„mamičku” sestru Paulínu, ktorá

bola od nej staršia o 12 rokov.

Výchovou a starostlivosťou o dievčatá

sa zaoberal otec. Presťahoval sa

spolu s nimi do Lisieux. Keď mala

Terezka 10 rokov, ťažko ochorela.

Päť rokov navštevovala dievčenskú

školu v opátstve sestier benediktínok.

Bola neobyčajne inteligentným

dieťaťom. Významnou udalosťou v

jej živote bolo prvé sväté prijímanie

a tiež sviatosť birmovania v máji r.

1884. Veľmi skoro spoznala svoje

povolanie. Už v r. 1887 skúšala vstúpiť

do Karmelu v nedospelom veku,

preto išla s otcom a sestrou Celinou

na púť do Ríma a pri skupinovej

audiencii prosila priamo pápeža

Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do

rehole ešte pred dosiahnutím požadovaného

veku. Po obdržaní súhlasu

vstúpila ako 15-ročná 9. apríla 1888

do kláštora bosých karmelitánok v

Lisieux.

Neskôr 10. januára 1889 prijala

rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné

meno - Terézia od Dieťaťa Ježiša a

Svätej Tváre. Večné sľuby zložila 8.

septembra 1890. V reholi si Terézia

uvedomovala, že jej povolaním sú

tri výsady: byť karmelitánkou, byť

Kristovou snúbenicou a v spojení s

Kristom byť matkou duší. O tri roky

neskôr jej zverili úlohu pomocnej

magistry noviciek. Túto úlohu si

plnila počas štyroch rokov.

Začiatkom roku 1895 Terézia na

rozkaz vtedajšej predstavenej Matky

Agnesy od Ježiša (bola to jej rodná

sestra Paulína) začala písať vlastný

životopis, známy pod názvom

Dejiny duše.

K svätosti išla jednoduchou cestou

dôvery a úplnej oddanosti v láske

Bohu. Chcela ostať maličkou, aby ju

Boh dvíhal k sebe. Radosť a šťastie

jej nenarušili ani vážne príznaky

ťažkej choroby, tuberkulózy. Jej lásku

to však neoslabilo. „Ak Pán Boh

vyslyší moje túžby a želania, moje

nebo bude trvať na zemi až do konca

sveta.“

Ku koncu Veľkého pôstu na začiatku

apríla 1897 sa Teréziin zdravotný

stav zreteľne zhoršil. Dňa 30. júla jej

kňaz udelil sviatosť pomazania chorých

a 19. augusta posledný raz prijala

Eucharistiu. „Som úplne pripravená

odcestovať. Dostala som pas do

neba.“ Jej dlhá agónia sa skončila

30. septembra 1897. Zomrela so

slovami: „Môj Bože, milujem ťa!“

Mala iba 24 rokov.

Pápež Ján Pavol II. ju 19. októbra

1997 slávnostne vyhlásil za učiteľku

Cirkvi. Po 26 rokoch od smrti bola

vyhlásená za blahoslavenú a o dva

roky neskôr za svätú. Vtedy ešte žili

všetky jej štyri sestry. Jej sviatok si

pripomíname 1. októbra. Aj v našom

kostole má jej socha svoje čestné

miesto.

Znázornenie: Na zobrazeniach je

Teréziu z Lisieux vidieť takmer vždy

v rádovom habite karmelitánok

(hnedý odev, biely plášť). V náručí

má často ruže, pretože pred svojou

smrťou sľúbila, že bude z neba sypať

ruže.

Spracovala Oľga Hrabalová

Z vašich listov

a postrehov

Do redakcie nám prišla reakcia

našich čitateľov na článok s názvom

– Nezabudnuteľný deň, o tichu v

kostole a prežívaní svätej omše,

ktorý bol uverejnený v minulom

čísle Farského listu.

Manželom Lakoštíkovcom ďakujeme,

že sa podelili s nami o svoje

názory, ktoré doplnili citátmi z cirkevných

dokumentov. Tieto sa

venujú práve oblasti účasti detí na

svätej omši. Vyjadrili tak svoj názor,

v ktorom nesúhlasia s niektorými

časťami uverejneného príspevku,

zároveň však dodávajú, že svojou

reakciou „nechcú ospravedlniť tých

rodičov, ktorí nepoznajú mieru „aktivity“

svojich ratolestí a nevedia ich

usmerniť primerane svojmu veku“.

Sme radi za túto reakciu, ktorá

nasvedčuje, že naši čitatelia sú

naklonení aktívnemu dialógu. A

zároveň vyzývame aj vás ostatných,

aby ste sa podelili s nami o svoje

názory, postrehy a postoje.

Za redakciu FL

Zuzana Machajová


FARSKÝ LIST 05/2005

17

Z dejín chrámového spevokolu

sv. Kataríny Alexandrijskej (4)

Najťažšie vojnové roky 1943 až 1945

prehrmeli veľmi rýchlo, dlhšie boli

povstalecké dni ako frontové, ktoré

ako pre farnosť, tak aj spevokol

nepriniesli nič pozitívne, ale ani

veľké tragédie. Iste dobrotivý Pán

Boh zobral do úvahy zasvätenie farnosti

Božskému Srdcu Ježišovmu

ako aj odporučenie do ochrany

Panny Márie. Preto to najhoršie ako

bola frontová línia prešla cez Dolný

Kubín z večera do rána.

Horšie dni a roky však nasledovali

neskôr a poriadne poznačili nielen

farnosť, ale celé Slovensko. Zdalo sa,

že zbor prestane účinkovať. Ale

nestalo sa tak. Hŕstka skalných zboristov

nielen ostala, ale pri príležitosti

odhalenia pamätnej tabule

Janka Matúšku na jeho rodnom

dome, vystúpila prvý raz na verejnosti

po skončení vojny.

V roku 1947 slovenskí biskupi vydali

pastiersky list na obranu katolíckeho

školstva, v ktorom poukázali na

nedemokratický postup štátu. Zrušenie

katolíckeho školstva a ideologický

nátlak mal za cieľ zbúrať náboženskú

a mravnú výchovu. Po

zrušení cirkevných škôl došlo aj k

zhabaniu cirkevného majetku vrátane

Kultúrneho domu, ktorý prešiel

pod národnú správu.

Všetky zložky katolíckej kultúry,

teda aj speváci, stratili svoje

priestory. Spev zostal aj napriek

všetkým prekážkam neodmysliteľnou

súčasťou činností zanietených

členov, teraz už len chrámového

zboru. Tak ako už bolo spomenuté v

predchádzajúcich číslach, cirkevné

skladby boli nacvičované v kostole.

Horšie to dopadlo neskoršie, keď po

nútenom úteku za hranice Ľ. Bešeňovského,

musel miesto organistu

zanechať aj M. Ondruš. Prácu organistu

potom striedavo zastupovali

pán Ján Kulkovský a pán Kapitán,

ktorý bol už v tom čase na penzii.

Chrámový spevokol a jeho nácviky

viedol sám pán profesor J. Marko.

Za Oceán sa musel uchýliť aj dlhoročný

sólista pán Jozef Šrámek,

ktorý účinkoval v zbore aj po úspešnom

ukončení štúdií na Právnickej

fakulte v Bratislave. Sólistkou zboru

po dlhé roky bola pani Fabiánová.

Jej sólo Ave Maria od Ch. Gounoda

bolo ozajstným zážitkom.

Rok 1948 bol rokom nástupu novej

moci, ktorá si dala názov „moc

robotníckej triedy“. Tá vyniesla

tvrdý, ba priam až neľútostný verdikt

– všetko podriadiť ideológii

postupnej likvidácii viery. Päťdesiate

roky boli veľkou skúškou pre celý

národ. Cirkev bola prenasledovaná,

biskupi, kňazi, rehoľníci a katolícka

inteligencia boli vo väzniciach. Toto

obdobie útlaku a perzekúcií je

podrobne zdokumentované v knihách

Mons. Viktora Trstenského. Pri

jeho druhom zatknutí 24. mája 1949

neskôr uväznili aj trinásť veriacich,

ktorým sa podarilo ho vyslobodiť.

Medzi týchto patril aj Karol Šrámek,

ktorého osud bol veľmi odlišný od

jeho brata. Ako vojak Slovenskej

armády prebehol frontovú líniu a

vrátil sa s armádou za velenia Ludvíka

Svobodu. Pri Dukle bol zranený

a po skončení vojny dostal zamestnanie

úradníka ONP v Dolnom

Kubíne. Po návrate z väzenia pracoval

v závode SEZ. Jeho hudobné

nadanie ho priviedlo k hre na

organe. V tom ho iste povzbudzovala

aj jeho sestra Matilda, ktorá

bola dlhoročnou členkou spevokolu.

Takto dostal spevokol nového vedúceho

na obdobie ťažkých rokov totality.

Jeho mohutný baritónový hlas

za organom usmerňoval aj hudobne

menej nadaných pri spievaní piesní

z Jednotného katolíckeho spevníka.

Príkoria režimu ešte viac utužili členov

speváckeho zboru a vo veľkom

počte sa zúčastňovali na nácvikoch

pri organe v priestoroch kostola.

Milan Šimko


18 FARSKÝ LIST 05/2005

Nižnyj Tagilj a misie (2)

Na Slovensku sme si už zvykli na určitú

zdravotnú starostlivosť, ktorú nám

zabezpečuje štát prostredníctvom

nemocníc. Zhruba vieme, s čím sa

môžeme pri pobyte v takomto zariadení

či ambulancii stretnúť. Ba niektorí

pacienti vedia dokonca lepšie ako lekár,

čo im je alebo čo im má predpísať. A ak

niečo nedostaneme, niečo nám neposkytnú

či neurobia, sťažujeme sa. Samozrejme,

vieme načo máme nárok. Ako to

však funguje v takej nemocnici na Urale

? Priblíži nám to rozprávanie sestry

Michaely.

Nemocnica na uralský spôsob

Ďalším poľom nášho pôsobenia v

tomto meste je služba chorým v

nemocnici. Spočiatku sa nám do

tohoto zariadenia nepodarilo dostať.

Neverili nám, že vlastne chceme len

slúžiť. Až pri jednej príležitosti potrebovali

na oddelení traumatológie poumývať

okná. Keď sme to urobili,

postupne sme si získali ich dôveru.

Začali sme sa starať o pacientov, o ktorých

neprejavili záujem ich rodiny a o

bezdomovcov.

Pre vysvetlenie musím dodať, že zdravotné

sestry v tejto nemocnici vykonávajú

len svoju odbornú prácu – teda

podávajú lieky, pichnú injekciu, preväzujú

rany a pod. O osobnú hygienu

napr. ležiaceho pacienta sa postará

rodina. Nuž a keď rodinu nemá – má

smolu. A práve o takých pacientov sme

sa snažili postarať my. Okúpeme ich,

poprípade aspoň umyjeme, aby sme

im poslúžili. Mnohí pacienti z tejto

„našej“ kategórie sú po amputácii nôh

či rúk. Z radov bezdomovcov je väčšina

alkoholikov, v zime kdesi zaspia a

omrznú im ruky či nohy. Boli aj také

prípady, že si vo veľkej zime sadnú k

rúram rozvodu ústredného kúrenia,

ohrievajú si chrbát a pri tom im nohy

omrznú. Voda, v ktorej ich kúpeme, je

síce teplá, ale má farbu piva. Vraj je

nezávadná. Aj strava, podávaná v

nemocnici, je „pestrá“: ráno je ryžová

kaša, na obed hrachová kaša a na

večeru pohánková kaša. Jednoducho

na vode urobená, žiadne maslo či

mlieko. Občas sa na obed objaví zemiaková

polievka a pod. Nápoje nemocnica

nepodáva, ani čaj. Nuž porovnajte

si to s podmienkami u nás.

Strážené mestá

Ako by vám bolo, keby ste chceli ísť

niekde mimo Kubína a museli by ste si

pýtať povolenie, vysvetľovať, zdôvodňovať

váš úmysel? Určite by nám to

azda všetkým bolo ako sa povie „proti

srsti“. Ale to, že na Urale sa takéto

niečo ešte vyskytuje, potvrdzuje sestra

Michaela.

Tu, na Slovensku si to asi ťažko môžete

predstaviť, ale v oblasti, kde pôsobíme,

ešte aj v dnešnej dobe existujú „zatvorené

mestá“. Tam, kde bol výskum jadrových

zbraní či iné špeciálne pracoviská,

vznikli z mestečiek doslova

strážené tábory. Sú ohradené dreveným

plotom, či pletivom, za tým je pár

metrov prázdneho priestoru a ďalší

plot. Ako vo väzniciach. A za touto

ohradou si 30 alebo 40-tisícové

mestečko žije svojím životom. Sú tu

závody, obchody, sídliská, športoviská.

Len s tým rozdielom, že z tohoto mesta

nemôžete svojvoľne odísť. Len s povolením

úradov. V našej farnosti sú dve

takéto mestá. Jedna naša farníčka zistila,

že v jednom z týchto miest žije asi

desať katolíkov. Veľmi chcela, aby sme

sa tam nejako dostali. Aj keď sme sa

o to snažili rôznymi cestami, zatiaľ

sa nám to nepodarilo. Jednoducho,

cudzím je do týchto miest vstup

zakázaný.

V ďalšej časti nášho seriálu vám priblížime

smutné rozprávanie o kriminalite,

tuberkulóze, ale aj radostnejšie o

tom, ako hŕstka katolíkov dostala kostol

a o Vianociach na uralský spôsob.

Spracoval Ľudovít Oravec

Oprava: v minulom dvojčísle bolo

nesprávne uverejnené, že Nižnyj Tagilj

má 60 % obyvateľstva katolíckeho vierovyznania.

Správne je, že Nižnyj Tagilj

má 60 katolíkov.

Filmový klub

Charles Chaplin a jeho súboj so strojmi v

ére, ktorá nie je príliš naklonená ľuďom.

Protest proti nehumánnym aspektom

technickej civilizácie a automatizácie ľudského

života. Film je vybudovaný ako

mozaika epizód, každá z nich má vlastnú

výstavbu gagov, geniálne sa v nich uplatňuje

zmysel pre humor a iróniu. Takto by

sme mohli charakterizovať film Moderná

doba, ktorý uvedieme 17. októbra 2005

v našom filmovom klube. Moderná doba

sa Vám určite bude páčiť, patrí do Zlatého

fondu svetovej kinematografie.

Ďalší film našej pestrej ponuky bude najnavštevovanejší

príbeh tohtoročného Projektu

100 – 2005 v Čechách, jeden z najlepšie

sfilmovaných literárnych románov

Plechový bubienok (31.október 2005),

ktorý rozpráva o fašizme, malom-veľkom

chlapcovi, jeho plechovom bubienku a

obavách o budúcnosť sveta. Ústrednou

postavou rozprávania je ale malý Oskar

(David Bennett), chlapec, ktorý na protest

voči pokrytectvu dospelých zámerne spadol

do pivnice s prianím, aby prestal rásť, a

jeho prosba sa skutočne splnila. Naďalej si

uchováva detský výzor aj detskú myseľ.

Rýdzo experimentálny film, ktorý už inde

ako vo Filmovom klube na veľkom plátne

asi neuvidíte a ktorý patrí k nosným pilierom

nemeckej experimentálnej kinematografie

20. rokov má názov Metropolis a

uvidíme ho spolu 14. novembra 2005.

Režisér Fritz Lang siahol opäť po scenári

svojej ženy They von Harbou. Jej román

Metropolis patrí do rady dobových utopických

sci-fi, snažiacich sa postihnúť

sociálne problémy budúcej technokratickej

spoločnosti.

Otec na služobnej ceste sa nazýva film

juhoslovanského pána režiséra Emira

Kusturicu (kto by nepoznal jeho Čiernu

mačku a bieleho kocúra, Underground,

Arizonu Dream atď.?), ktorý nás 28.

novembra 2005 zavedie do sveta, v ktorom

sa ľudia smejú cez slzy, ale napokon

predsa nachádzajú riešenie. A ako by zložitá

doba nebola dosť veľkým bremenom,

niektorá z postáv musí behom filmu zvládnuť

ešte vyrásť alebo dospieť. Vysoká koncentrácia

dejov vedie k tomu, že Otec na

služobnej ceste pôsobí nesmierne intenzívnym

dojmom, a to ako v celku, tak aj

v jednotlivých okamihoch.

Patrik Bartoška

(redakčne krátené)


FARSKÝ LIST 05/2005

19

Čítanie na jesenné večerné dni

Elie Wiesel:

Príbehy o nádeji

Súbor esejí tematicky zviazaných so

starozákonnou dobou. Autor interpretuje

príbehy desiatok postáv

židovskej tradície, ako sú Rút, Eliáš,

Ester a iní. Čitateľov upúta najmä

autorov charakteristický štýl písania,

v ktorom si kladie v súvislosti s

týmito postavami určité otázky a

tak opakovane vťahuje čitateľov do

svojich úvah.

Jean Vanier:

Cesta k ľudstvu

Úvahy zakladateľa komunitného

hnutia Archa (spoločenstvo ľudí

zdieľajúcich svoj život spolu s hendikepovanými)

polemizujú vo svojej

podstate s egoistickými a na

výkon zameranými tendenciami

dnešnej spoločnosti. Na príkladoch,

ktoré Vanier stretol pri svojej komunitnej

práci poukazuje, ako je možné

pracovať s ľudským egoizmom a

uzatvorenosťou.

John Powell:

Láska bez podmienok

Autor sa zameriava najmä na odhaľovanie

hlbokých emócií a pocitov,

najtajnejších myšlienok u manželských

párov, kde je podstatou uspokojovanie

potrieb druhého pred

svojimi vlastnými potrebami a túžbami.

Zuzana Machajová

Recenzia

Mitchell Zuckoff: Naia se smí narodit

V dnešnej dobe, keď politické a sociálne

trendy tlačia na verejnosť rôznymi

manipulatívnymi spôsobmi,

aby sami ľudia rozhodovali o tom,

či ich nenarodené deti budú alebo

nebudú žiť, prináša vydavateľstvo

Portál publikáciu, ktorá jednoznačne

propaguje tak známe „Životu áno“.

Situácia, keď sa mladí ľudia rozhodujú

o tom, čo bude s ich životom a

so životom ich dieťaťa nie je jednoduchá

a práve preto takéto páry

potrebujú našu podporu a podporu

tých, ktorí sa rozhodli správne. Pre

tých, ktorí by chceli lepšie porozumieť

zložitej životnej situácii, v ktorej

sa takýto rodičia nachádzajú, je

táto kniha jednou z možností ako

prežiť napätie a samotný proces rozhodovania

a zároveň držať palce jej

hlavným hrdinom, aby svoj boj

dopredu nevzdávali.

Výstižný názov tejto knihy prináša

príbeh jednej mladej rodiny, ktorá

túžobne očakáva príchod svojho

dieťaťa na svet. Situácia sa mierne

skomplikuje, keď sa budúci mladí

rodičia dozvedia, že ich ešte nenarodené

dieťa trpí Downovým syndrómom,

vážnou srdečnou vadou a

vylúčené nie sú ani ďalšie vážne

zdravotné komplikácie, ktoré znižujú

šancu dieťaťa, že po narodení

bude schopné žiť samostatne bez

prístrojov..

Úlohou rodičov malej Naii je

správne sa rozhodnúť, čo môže byť

v kontexte dnešného sveta a pod tlakom

vlastných emócií v konečnom

dôsledku veľmi náročné a určite nie

pre všetkých rodičov jednoduché.

Autor zachytáva vo svojej knihe

ťažkú fázu rozhodovania, či tehotenstvo

predčasne ukončiť, alebo

ponechať malej bezbrannej Naii

šancu, aby sa so svojim osudom

popasovala sama.

Dej knihy nás nakoniec prevedie

prvými úsekmi Naiinho života na

tomto svete, kde sa boj o jej život

práve len začína. Jednotlivé udalosti

chronologicky popisujú zložitú

situáciu v rodine dievčatka, hľadanie

možností ako jej pomôcť, ako i

opakovane sa vracajúce myšlienky,

či ich rozhodnutie bolo naozaj

správne. Podrobné informácie o

životnom boji malého dievčatka

približujú jej príbeh až do jedného

roku jej života. Krátky epilóg zachytáva

celú rodinu v čase, keď má malá

Naia tri roky a jej rodičia sú si definitívne

istí, že ich rozhodnutie

ponechať svojej dcérke možnosť

narodiť sa, bola určite správna

voľba.

Zuzana Machajová


KUPÓN

č. 4

Ahojte kamaráti,

ponúkame vám všetkým skutočný

príbeh o stavbe jeruzalemského

chrámu veľmi múdreho kráľa

Izraela:

Keď stavali Izraeliti chrám, bola to

veľká udalosť. Pri stavbe chrámu sa

používali najvzácnejšie materiály,

aké sa dali použiť a dovážali sa až z

cudziny. Jednoducho Židia chceli

použiť pri stavbe Božieho domu to

najvzácnejšie, čo mali. Na stavbu

chrámu kráľ povolal z celej krajiny

tisícky Izraelitov. Chrám stavali 7 a

pol roka a bol taký nádherný, že hoci

bol už dávno zničený, mnohí ho

považujú, že to bol jeden z divov

sveta.

Chlapci a dievčatá, prečo takýto

„chrámový úvod“? Od 3. septembra

každý, kto vojde do Farského kostola

sv. Kataríny Alexandrijskej, nemôže

prehliadnuť zmenu. Po vyše dvoch

mesiacoch opráv vnútra kostola je v

novom šate. Aj keď nie je v našich

ľudských silách, aby sme pripravili

Bohu príbytok, aký si zaslúži, pretože

je to veľké Božie dobrodenie, že

Boh je prítomný v našich kostoloch,

Rudko Kotrla, 3. ročník

Tomáš Ballo 3.B.

D. Uhričíková 6.A. A. Žákovičová 6.A.

predsa len našimi ľudskými očami

vidieť zmenu, že kostol je o čosi

krajší. V sobotu 3. septembra počas

večernej sv. omše otec biskup posvätil

zrekonštruovaný kostol. Pomazal

oltár, na ktorom sa slávi svätá omša

a pomazal aj krížiky na stenách, čím

znovu potvrdil, že táto budova je

Boží dom.

Aj súťažné otázky tohto čísla sú

„chrámové“:

1. Ktorý kráľ dal stavať chrám

v Jeruzaleme?

2. Ktorý otec biskup posvätil

farský kostol?

3. Napíš aspoň tri zmeny, ktoré

nastali v našom kostole po

oprave?

4. Koľko je krížov na stenách,

ktoré pomazal krizmou pri

posviacke otec biskup?

Tešíme sa na vaše správne odpovede.

Z nich niektoré vylosujeme vo

štvrtok 10. novembra na sv. omši

za účasti detí a odmeníme peknými

cenami. Škatuľky Farského listu

netrpezlivo čakajú v oboch kostoloch,

aby ste kamaráti nezabudli a

dali tam svoje odpovede s nalepeným

kupónom.

Zuzana Machajová

a pán kaplán Viktor Pardeľ

Kostol po rekonštrukcii

More magazines by this user
Similar magazines