Mapping the in-between: Interdisciplinary methods for envisioning other futures

Edited by

Lýdia Grešáková

Zuzana Tabačková

Spolka

Mapping the In-between

Mapovanie priestorov medzi

Listen to In-between - Notes from Terrain or Trash Methodology

Naladenie sa na priestor ‘medzi’ – Poznámky z terénu alebo bezúčelná metodológia

Dreams

Sny

The area between the river Hornád and the city centre – hidden possibilities

Územie medzi Hornádom a centrom mesta – skryté možnosti

Pieces of land in pieces of paper

Kúsky zeme na kúskoch papiera

(KAJET Journal)

The creation of fictional literary place architecture or the manifesto as announcer of

the future society

Budovanie architektúry fiktívneho literárneho priestoru alebo manifest ako hlásateľ

spoločenského zriadenia budúcnosti

Mémoires of an antique future – log of a contemporary archeology workshop

Memoáre starožitnej budúcnosti – denník súčasnej archeologickej dielne

A global invasion of urban amnesia

Globálna invázia mestskej amnézie

Refuge of biodiversity. Interview with ecologist Marcel Uhrin

Útočisko biodiverzity. Rozhovor s ekológom Marcelom Uhrinom

8

13

20

30

38

46

54

60

64

4 4

What to See When You See Nothing

Čo vidieť, keď nič nevidíš

Re-imagining spaces for precarious communities

Pretváranie lokalít pre ohrozené komunity

Trojan Horses

Trójske kone

Desire Produces Reality

Túžba vytvára skutočnosť

Community Island

Ostrov spoločenstva

Walking dialogues: Between heaven, hell and paradise of post-urban landscape

Pešie dialógy: medzi nebom a peklom v post-urbánnej krajine

Spatial Intimacy – mapping as performative action

Priestorová intimita – mapovanie ako performatívna akcia

Planning futures with respect. Interview with geographer Philippe Rekacewicz

Plánovanie budúcností s rešpektom. Rozhovor s geografom Philippe Rekacewiczom

Utopia as a critical planning tool

Plánovať kriticky za pomoci utópie

Lýdia Grešáková

References

Biographies

68

73

82

86

90

104

110

118

128

132

136

5 5

6 6

7 7

WHAT STORIES DOES THE PLACE BY THE

RIVER HORNÁD AFFORD?

In the late summer of 2019, we, the collective

Spolka, invited a group of interested applicants to

join us in our hometown Košice in Slovakia for an

experiment in co-creation centred on mapping,

collective visioning and exploration of urban inbetweenness.

Never-never school, as we named

this unique space for community learning and

research about cities, took place for the second

time. In its first year in 2018, the participants

collectively explored the existing urban realities

of a suburban prefabricated high-rise estate

(‘sídlisko’) Ťahanovce in Košice, where they were

rethinking the concept of utopia as a form of

speculative political action. In the second year we

continued and extended these discussions. We

brought together thirty local and international participants

from various backgrounds and countries

to a large riverside brownfield in our town. On this

site we, together with the participants, imagined

and performed its potential futures, as well as

tested and developed new collaborative forms of

working together. This publication is partly a documentation

of the process and outcomes of this

interdisciplinary summer school, as well as a freestanding

compendium of methods, ideas and visions

for anyone interested in the topics of space,

mapping and urban transformation – whether

you are a planner, geographer, sociologist, artist,

architect, designer, biologist, ecologist, lawyer,

writer, … or simply an urban enthusiast.

AKÉ PRÍBEHY UMOŽŇUJE PRIESTOR OKOLIA

HORNÁDU?

Koncom leta 2019 sme my, kolektív Spolka,

pozvali skupinu záujemcov, aby sa k nám na

Slovensku v našom rodnom meste Košice pripojili

na experiment v spoluvytváraní zameranom

na mapovanie, kolektívne videnie a skúmanie

mestskej medzipriestorovosti. Never-never

school, ako sme tento jedinečný projekt pre

komunitné vzdelávanie a výskum miest nazvali,

sa uskutočnil po druhýkrát. Prvýkrát, v roku 2018,

účastníčky a účastníci spoločne preskúmali

existujúcu mestskú realitu prefabrikovaného

sídliska Ťahanovce v Košiciach, kde prehodnotili

koncept utópie ako formy špekulatívnej politickej

činnosti. V nasledujúcom roku sme v týchto

diskusiách pokračovali a rozšírili ich. Tridsať

lokálnych a medzinárodných účastníčiek a

účastníkov z rôznych prostredí a krajín sme

pozvali na veľký brownfield pri rieke Hornád.

Na tomto mieste sme si spolu s nimi predstavili

a zrealizovali jeho potenciálne budúcnosti, a

otestovali a vyvinuli nové formy spolupráce. Táto

publikácia je čiastočne dokumentáciou procesu a

výstupov tejto interdisciplinárnej letnej školy, ako

aj samostatného prehľadu metód, nápadov a vízií

pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o témy týkajúce

sa priestorov, mapovania a premeny miest. Či

už ste plánovačky, geografky, sociologičky,

umelkyne, architektky, dizajnérky, biologičky,

ekologičky, právničky, spisovateľky, ... alebo

jednoducho mestskí nadšenci.

IN-BETWEEN PLACE AND BROWNFIELD

The topic and the site of the summer school were

chosen as our (Spolka’s) reaction to the current

local and global urban discourse and practise

where architects and city planners often tend to

envision cities as constantly growing structures,

and ‘development as usual’ is seen as the answer

to everything from unemployment to tackling

climate change. Even in the ‘shrinking’ or stagnating

post-socialist European cities – Košice being

one of them – people dream of large developments

to fill in the ‘empty’ spaces in the urban

fabric – spaces often referred to as brownfields.

Alternative proposals to those of the commodified

real estate market are virtually non-existent or

quickly hushed away.

PRIESTORY MEDZI A BROWNFIELD

Téma a miesto letnej školy boli vybrané ako naša

(Spolka) reakcia na súčasný miestny a globálny

mestský diskurz a prax. Architektky a architekti

alebo urbanistky a urbanisti majú často

tendenciu predstavovať si mestá ako neustále

sa rozvíjajúce štruktúry a ‘rozvoj ako obvykle’ sa

javí ako odpoveď na všetko od nezamestnanosti

po riešenie klimatických zmien. Dokonca

aj v ‘zmenšujúcich sa’ alebo stagnujúcich

postsocialistických európskych mestách – medzi

ktoré patria aj Košice – ľudia snívajú o veľkom

rozvoji, aby vyplnili ‘prázdne’ miesta v mestskej

štruktúre – často označované ako brownfields.

Alternatívne návrhy pre trh s nehnuteľnosťami

prakticky neexistujú alebo sa zrušia hneď na

začiatku.

8 8

During the summer school we all took a closer

look at one such site in Košice, stretching along

the river Hornád and the city centre. Trapped

in a permanent limbo state between utopian

desire for future well-developed city district and

stagnating reality, there is a peculiar quality to its

in-betweenness which we wanted to explore and

better understand. We wanted to consider the site

not as many before us had – as a blank void soon

to be filled - but as an already existing network of

dynamic human and non-human relationships

that could be the starting point for degrowth utopias

beyond the anthropocentric present.

UTOPIA IN CONTEXT

Imagining and envisioning other futures was

central to the summer school. We used utopian

thinking as a productive and critical method of

opening up different alternatives to those typically

proposed for brownfields as ‘empty’ spaces. We

chose the particular site along Hornád precisely

because it has been the subject of many of these

kinds of visions, as you can read in the contribution

by architect Martin Jerguš in this publication.

Our aim was not to revive modernist planning -

the top-down grand schemes planned on a tabula

rasa – the kind of planning that heavily shaped

the city of Košice over the last century. By understanding

the city’s past and looking deeply in its

present state, rather than creating blueprints for

the city of tomorrow, we hoped to sketch out options

that would have an empowering and liberating

character. This character should be recognisable

in the three future scenarios: Trojan Horses,

Desire Produces Reality and Community Island,

that are one of the main outcomes created by the

participants of the summer school. Their ideas

and findings are further elaborated in the texts

in this publication: Elizabeth Short re-imagines

space for shelterless people that currently live on

the site, Karolina Michalik reflects on the necessity

of embodiment of experience in the production

process and in Nina Vukadin’s poem we find

a strong case for the existence of the in-between

spaces as such.

With this revival of utopian approach we are

joining others such as KAJET (2018), the journal

of East European encounters, whose founders’

text you can also find in this compendium, urban

theorist David Pinder (2015), theatre project

Rimini Protokoll 1 , and many more who also utilise

the concept of utopia in various productive ways

for seeing, imagining and moving beyond the

troubled present. In this sense we understand

utopianism as an antidote to the TINA (there-is-

Počas letnej školy sme sa všetci bližšie pozreli na

jedno košické miesto, ktoré sa tiahne pozdĺž rieky

Hornád a centra mesta. Uväznené v stave medzi

utopickou túžbou po dobre rozvinutej mestskej

časti budúcnosti a stagnujúcou realitou. Práve

túto osobitnú stagnujúcu medzipriestorovosť

sme chceli lepšie preskúmať a porozumieť jej.

Chceli sme túto lokalitu považovať za viac, než

mnoho iných pred nami. Nie ako prázdno medzi

niečím a ničím, ktoré sa jedného dňa naplní, ale

ako už existujúcu dynamickú sieť ľudských a nie

ľudských vzťahov, ktoré by mohli byť začiatkom

vzniku nerastových utópií mimo antropocentrickú

súčasnosť.

UTÓPIA V KONTEXTE

Predstavenie si a vyobrazovanie iných budúcnosti

bolo pre letnú školu hlavným bodom programu.

Utopické myslenie sme použili ako produktívnu

a kritickú metódu ponúkania rôznych alternatív

k návrhom pre brownfieldy brané ako ‘prázdne’

priestory. Konkrétne miesto pri Hornáde sme

si vybrali práve preto, že bolo predmetom

mnohých takýchto vízií, o ktorých si môžete

prečítať v príspevku architekta Martina Jerguša

v tejto publikácii. Našim cieľom nebolo oživiť

modernistické plánovanie – veľké plány zhora

nadol naplánované na princípe tabula rasa, duše

nedotknutej minulosťou a vnemami – ktoré v

minulom storočí mesto Košice výrazne ovplyvnilo.

Namiesto vytvárania plánov pre mesto zajtrajška,

sme prostredníctvom pochopenia minulosti

mesta a hĺbkovom pohľade na jeho súčasný stav

dúfali, že načrtneme možnosti, ktoré budú mať

posilňujúci a oslobodzujúci charakter. Tento znak

by mal byť rozpoznateľný v troch (ne)možných

scenároch budúcností: Trójske kone, Túžba

vytvára skutočnosť a Ostrov spoločenstva, ktoré

sú niektoré z hlavných výstupov stvorených

účastní kami letnej školy. Ich nápady a zistenia

sú ďalej rozpracované v textoch v tejto publikácii:

Elizabeth Short prekresľuje priestor pre ľudí bez

prístrešia, ktorí tu v súčasnosti žijú. Karolína

Michalik premýšľa o potrebe stelesnenia

skúseností a vnemov v procese produkovania

výstupov. V básni Niny Vukadinovej nachádzame

silný dôvod pre existenciu priestorov medzi, ako

takých.

Týmto opätovným prebudením utopického

prístupu sa pripájame k ďalším projektom, ako

napríklad k časopisu ‘východoeurópskych

stretnutí’ KAJET Journal (2018). Príspevok jeho

zakladateľov nájdete aj v tejto publikácii. Takisto

sa pripájame k myšlienkami urbanistického

teoretika Davida Pindera (2015), divadelnému

Rimini Protokoll

9 9

not-alternative) imperative 2 that has successfully

settled also in the voids of the post-socialist

urban discourse and practise, created by the

disappointment with the failure of the ‘utopian‘

authoritarian plans. Through the summer school

we aimed to employ utopian thinking as a method

of critiquing the modernist approach as well as

the neoliberal one – as both leave little space for

an actual, open, and iterative discussion of how

we want to live together and co-create a better

society for all – something we as Spolka continuously

strive for.

MAPPING AS A METHOD

Since one of the biggest critiques of utopias is

their non-place-ness 3 and thus their disconnection

from reality, it was key for us to address and

overwrite this aspect, in order to subvert the

obsolescence of utopian thinking. For that reason,

we rooted the visions of other futures deeply

in the present, by intimately engaging with the

space through various methods of site visits. This,

combined with a variety of participants’ professional

backgrounds, helped us to ‘see’ the many

layers of the space we mapped – for each of us

sees different things, and every method gives

access to different aspects of the world. In our

selection of methods and participants we aimed

to bring out a diversity of perspectives through

manifold subjective experiences, but it must be

said that many voices still remain unheard and

even unnoticed. Mapping, as further elaborated in

this book, for example by the geographer Philippe

Rekacewicz, became not just a way of discovering

the world, but a reflective exercise in realizing

how we see the world.

Time to closely investigate the ‘brownfield’ site

along Hornád was a luxury, which no other planners

before us had – as revealed in a discussion

during the summer school by architects who

created one of the many never-realised visions

for the area. Planners only rarely get the chance

to spend ten days in the field, let alone in the

manner we did. We glided from observation to

co-creation directly in the field, borrowing from

ethnographic methods introduced by the sociologist

Kateřina Sidiropulu Janků, methods working

with words and text introduced by an author

Michaela Zakuťanská. We sailed from methods of

performative mapping from Diana Lucas-Drogan,

to techniques of deep listening – which are manifest

here in the form of a users-manual written by

sound artist and curator Ján Solčáni.

3 Utopia

projektu Rimini Protokoll 1 a mnohým ďalším, ktorí

využívajú koncept utópie rôznymi produktívnymi

spôsobmi na videnie, predstavovanie si a

posunutie sa za znepokojujúcu súčasnosť.

V tomto zmysle chápeme utopianizmus ako

protilátku k imperatívu TINA (there is no

alternative – neexistuje iná alternatíva), 2 ktorý

sa úspešne zahniezdil aj v prázdnych miestach

postsocialistických mestských diskurzov a

postupov, stvorených sklamaním zo zlyhania

‘utopických’ autoritárskych plánov. V rámci

letnej školy sme sa zamerali na využitie

utopického myslenia ako metódy kritiky

modernistického a neoliberálneho prístupu –

keďže oba ponechávajú len veľmi malý priestor

na skutočnú, otvorenú a opakovanú diskusiu

o tom, ako chceme spolu žiť a spoluvytvárať

lepšiu spoločnosť pre všetkých – Niečo, o čo ako

Spolka neustále usilujeme.

MAPOVANIE AKO METÓDA

Keďže jednou z najväčších kritík utópie je jej

neumiestnenosť 3 a teda jej odpojenie od reality,

bolo pre nás kľúčové zaoberať sa zmenou

tohto aspektu, aby sme rozvrátili zastaranosť

utopického myslenia. Z tohto dôvodu sme

zakorenili vízie iných budúcností hlboko do

súčasnosti tým, že sme sa priestoru venovali

čo najintímnejšie, prostredníctvom rôznych

metód pozorovaní. V kombinácii s rôznymi

profesionálnymi skúsenosťami účastníčiek a

účastníkov nám to pomohlo ‘vidieť’ mnoho vrstiev

priestoru, ktorý sme zmapovali – pretože každý

z nás vidí rôzne veci a každá metóda umožňuje

prístup k rôznym aspektom sveta. Pri výbere

metód a účastníčiek sme sa zamerali na to, aby

sme prostredníctvom rozmanitých subjektívnych

skúseností priniesli rozmanitosť perspektív.

Avšak je nutné dodať, že mnohé hlasy stále

zostávajú nevyslyšané a dokonca nepovšimnuté.

Mapovanie, tak ako je na stránkach tejto knihy

priblížené geografom Philippom Rekacewiczom,

sa stalo nielen spôsobom objavovania sveta, ale

aj reflexným cvičením pri uvedomovaní si toho,

ako svet vidíme.

Čas na dôkladné preskúmanie ‘brownfieldovej’

lokality pri Hornáde bol luxusným artiklom,

ktorý sme na rozdiel od ľudí venujúcich sa

mestskému plánovaniu pred nami mali – čo

nakoniec v diskusii počas letnej školy potvrdili

aj architekti, ktorí vytvorili jednu z mnohých

3 Utópiaou-topos

, ktoré

10 10

In the calculations of developers, there is usually

no budget for hearing, imaging, being bored, and

interacting with other humans and non-humans,

because no client typically pays for it and thus little

resources are left for any investigations beside

the standard group visit and digital walkthroughs

via satellite images. With the summer school

participants we wanted to investigate what difference

it makes to develop future concepts out of

direct engagement with the site, rather than only

working alone with secondary sources. Through

various mappings we wanted to search for the

potential of the site, which could be amplified

through future plans, rather than use it merely as

a source of inspiration. In this way we wanted to

make visible the basis of a possible transformation

towards more resilient futures.

INTERDISCIPLINARY CO-PRODUCTION

The setting in which the summer school took

place is also of importance, as any single one of

us could not achieve alone what we’ve accomplished

collectively. Discussions about cities happen

all too often in compartmented disciplines,

although space is a shared lived experience. We

aimed at testing not just being within the site,

but also being with each other and learning from

one another. The model of working was in itself

to be a plea for utopian space where we come

together from different backgrounds, sharing

and caring, discussing and also co-creating a

city. Because planning and making of cities and

the built environment more generally should not

be only reserved solely for architects, planners

and other designers as beautifully shown also in

the text in this publication by the architect Zsófia

Szőke. Virtually anyone can have a say, as we all

have knowledge of the city though our daily interactions

with it. What is needed is to ensure that

everyone can participate in their own right – no

matter what knowledge and skills they bring.

SHARING WITH OTHERS – THIS PUBLICATION

Over the following pages you find texts and images

produced by the participants during and

after the summer school. Their formats vary, as

do their approaches: from academic essays,

through reflections and instructions, to a poem.

What connects them all is care, patience, and desire

to better understand the site – what it offers

and what it could be. The participants contributed

thus to this publication, as to the summer school

itself, not just their knowledge of various methods.

They also contributed with their ideas on the

in-betweenness of our cities, as well as with their

views on the site itself and its potential futures.

In fact, you can find snippets of descriptions of

the site through the whole book, direct ones are

highlighted for easier orientation, indirect ones

nikdy nerealizovaných vízií pre túto oblasť. Pri

plánovaní miest majú len zriedka šancu stráviť

desať dní v teréne, a to nehovoriac o tom, ako

sme to urobili my. Priamo v teréne sme plachtili

od pozorovania k spolutvoreniu. Prepožičali

sme si etnografické metódy, ktoré predstavila

sociologička Kateřina Sidiropulu Janků, a metódy

s prácou so slovami a textami, ktoré uviedla

autorka Michaela Zakuťanská. Plavili sme sa

od metód performatívneho mapovania, podľa

Diany Lucas-Droganovej, k technikám hlbokého

načúvania, ktoré sú v tejto publikácii predstavené

v podobe ‘užívateľskej príručky’ od zvukového

umelca a kurátora Jána Solčániho.

Vo výpočtoch developerov zvyčajne neexistuje

žiadny rozpočet na načúvanie, zobrazovanie,

nudenie sa a interakciu s inými ľuďmi a neľuďmi,

pretože za to žiadna klientka alebo klient

nezaplatí. Preto sa zostáva len pri štandardných

skupinových návštevách a digitálnych

prechádzkach prostredníctvom satelitných

snímok. S účastníčkami a účastníkmi letnej

školy sme chceli zistiť, aký je rozdiel medzi

vývojom budúcich konceptov v priamom kontakte

s lokalitou a medzi samostatnou prácou so

sekundárnymi zdrojmi. Prostredníctvom rôznych

mapovaní sme chceli nájsť potenciál lokality,

ktorý by sa dal rozšíriť prostredníctvom budúcich

plánov, ako len ho využiť iba ako zdroj inšpirácie.

Týmto spôsobom sme chceli zviditeľniť základ

možnej transformácie smerom k odolnejším

budúcnostiam.

INTERDISCIPLINÁRNA KOPRODUKCIA

Prostredie, v ktorom sa letná škola konala, je

veľmi dôležité. Nikto z nás by totiž sám nedokázal

dosiahnuť to, čo sme dosiahli spoločne. Diskusie

o mestách prebiehajú až príliš často v oddelených

disciplínach, hoci priestor je spoločnou

prežívanou skúsenosťou. Zamerali sme sa

nielen na testovanie pobytu v rámci lokality, ale

aj na to, aby sme boli spolu a učili sa jedna od

druhej. Model práce mal byť sám o sebe prosbou

o utopický priestor, kde sa stretávajú ľudia z

rôznych prostredí, zdieľajú, starajú sa, diskutujú

a spoluvytvárajú mesto. Pretože plánovanie

a tvorba miest, vo všeobecnosti akéhokoľvek

zastavaného prostredia, by nemalo byť vyhradené

iba pre architektky, projektantky a dizajnérky, ako

ukazuje aj text v tejto publikácii od architektky

Zsófii Szőke. Prakticky ktokoľvek môže mať slovo,

pretože životom v meste o ňom všetci niečo

vieme. Potrebné je zabezpečiť to, aby sa každý

mohol zúčastňovať sám za seba, bez ohľadu na

to, aké vedomosti a zručnosti prinášajú.

ZDIEĽANIE S OSTATNÝMI – TÁTO PUBLIKÁCIA

Na nasledujúcich stránkach nájdete texty a

11 11

are intertwined between the lines and embedded

in the utopian visions of other futures. However, it

must be said that the 2D linear publication format

does not do justice to the immersive multi-sensory

installation created by the participants in the

gallery VUNU at the end of the summer school to

communicate to the public the collective findings

and visions.

We aimed at bringing forth the principles of the

school in the making of this publication. In its

language we tried to bring to the surface what

is usually overlooked. We wanted to step aside

from the gender-biased language that reproduces

inequality by making the other genders invisible

in the speech (Cviková, 2014). As we all make

the city, all voices should be heard. Furthermore,

although the publication has its linearity, we invite

you to discover your own readings and paths, and

most importantly, your own in-between in it: the

order of the texts, keywords and marked descriptions

being only our suggestions. Lastly but not

least, we would like to indirectly acknowledge that

the ‘product‘ in your hands is a collaborative effort

of many, not only of those mentioned here with

their names, as we consciously and often unconsciously

build upon experiences and knowledge

created by others before us.

At this place we would like to thank all participants

for co-creating such stimulating environment

from which this publication could be born,

as well as all contributors for their patience,

understanding and trust in the process of making

of this publication, and our friends for their care

and help.

obrázky vytvorené účastníčkami a účastníkmi

počas a po letnej škole. Ich formáty sa líšia,

rovnako ako ich prístupy: od akademických

esejí, cez úvahy a pokyny, až po báseň. To čo

ich spája je starostlivosť, trpezlivosť a snaha

lepšie porozumieť miestam – čo ponúkajú a

čím môžu byť. Všetci tak k tejto publikácii a

samotnej letnej škole prispeli nielen svojim

poznaním rôznych metód. Prispeli aj svojimi

nápadmi o vzájomnom prepojení našich miest,

ako aj o svojich názoroch na samotnú lokalitu

a jej potenciálne budúce smerovanie. Vlastne,

úryvky popisov lokality nájdete v celej knihe.

Priame sú pre ľahšiu orientáciu zvýraznené,

nepriame sú vzájomne prepojené medzi

riadkami a vložené do utopických vízií iných

budúcností. Je však potrebné podotknúť, že

formát 2D lineárnej publikácie nezodpovedá

pohlcujúcej multisenzorickej inštalácii vytvorenej

účastníčkami a účastníkmi v galérii VUNU na

konci letnej školy s cieľom informovať verejnosť o

kolektívnych zisteniach a víziách.

Pri príprave tejto publikácie sme sa zamerali

na predstavenie princípov školy. V jazyku tejto

publikácie sa zameriavame na podobné: priblížiť

to, čo je zvyčajne prehliadané. Ustupujeme od

rodovo zaujatého jazyka, ktorý reprodukuje

nerovnosť tým, že ostatné pohlavia sa v reči

stanú neviditeľnými (Cviková, 2014). Keď spolu

vytvárame mesto, mali by sme počuť všetky

hlasy. Okrem toho vás pozývame, aj keď má

publikácia svoju linearitu, aby ste objavili svoje

vlastné čítania a cesty, a čo je najdôležitejšie,

svoje vlastné priestory medzi: poradie textov,

kľúčových slov a označených popisov sú iba

našimi návrhmi. V neposlednom rade by sme

chceli nepriamo uznať, že ‘produkt’ vo vašich

rukách je spoločným úsilím mnohých, nielen

tých, ktorých mená sú tu uvedené, pretože

vedome a často aj nevedome staviame na

skúsenostiach a znalostiach tých pred nami.

Na tomto mieste by sme chceli poďakovať

všetkým účastníčkam a účastníkom za

spoluvytvorenie stimulujúceho prostredia, bez

ktorého by sa táto publikácia nemohla narodiť,

ako aj všetkým prispievateľkám a prispievateľom

za ich trpezlivosť a dôveru v proces tvorby tejto

publikácie, a našim priateľkám a priateľom za ich

starostlivosť a pomoc.

12 12

The following text will introduce a few simple tools

and methods of tuning into ‘in-between’ space

through one’s own hearing and body as a tool

of a better understanding. These one-person

listening exercises are based on my field notes

written during Never-never school 2019, in the

‘empty spaces’ of Košice country around the

river Hornád. They are loosely inspired by ways

and methods of deep listening practice 4 of the

composer Pauline Oliveros (2005). For the purpose

of the universality of the text and its better

understanding, the technical language has been

changed into functional style. Thus, the following

guidelines and procedures should be more understandable

to the readers, who are not familiar

with the listening procedures and their forms of

realisation.

The exercises are divided into two parts. The first

part is soundwalk. It focuses on tuning into the

sound landscape and ways of walking through

the space in order to understand it through its

sonic qualities. Before I start to practically apply

each method, it is important to define the physical

space in which the listening will be done. The

ideal environment is the vague terrain 5 and mass

of the city that bounds it. This terrain is understood

as ‘place between places’. The place that

is a part of the city, but presents itself as created

unexpectedly in the inside, outside of the organisation

process of the city and its official structures.

It can be, for example, the place between

urban development, the railway and the river

Hornád. A strip of unorganised green landscape

and abandoned objects that are gradually taken

over back by nature. A place that looks like functional

structure only at the moment of the risk of

its loss, for example, when it is transformed into

a shopping centre, a building site of apartment

Nasledujúci text predstaví niekoľko

jednoduchých nástrojov a postupov, ako sa

naladiť na priestor ‘medzi’ prostredníctvom

vlastného sluchu a tela ako nástroja k lepšiemu

porozumeniu. Tieto cvičenia na počúvanie

pre jednu osobu vychádzajú z terénnych

poznámok zapísaných počas Never-never

school 2019, v ‘prázdnych miestach’ košickej

krajiny v okolí Hornádu. Sú voľne inšpirované

postupmi a metódami z praxe deep listening 4

skladateľky Pauline Oliveros (2005). Pre potreby

univerzálnosti textu a jeho lepšieho uchopenia

je technický jazyk nahradený funkčným štýlom.

Nasledujúce návody a postupy by tak mali

byť zrozumiteľné aj čitateľom, ktorí nie sú

oboznámení s postupmi počúvania a formami ich

realizácie.

Cvičenia sú rozdelené na dve časti. Prvá časť je

zvukovou prechádzkou. Venuje sa naladeniu sa

na zvukovú krajinu a spôsobom, ako priestorom

prechádzať s cieľom porozumieť mu cez jeho

sonické kvality. Predtým, než začnem prakticky

aplikovať jednotlivé postupy, si musím definovať

fyzický priestor, v ktorom budem počúvanie

realizovať. Ideálnym prostredím je vágny

terén 5 a hmota mesta, ktorou je ohraničený.

Takýmto terénom sa rozumie ‘priestor medzi

priestorom’. Miesto, ktoré je súčasťou mesta,

ale predstavuje a utvára sa nepredpokladane v

jeho vnútri, mimo organizácie v rámci systému a

jeho oficiálnych štruktúr. Ide napríklad o priestor

medzi mestskou zástavbou, železničnou traťou

a riekou Hornád. Pás neorganizovanej zelene

a opustených objektov, ktorých sa postupne

opäť zmocňuje príroda. Miesto, ktoré sa javí

ako funkčná štruktúra až v okamihu rizika jeho

straty, napríklad jeho transformáciou na nákupné

centrum, satelit apartmánových bytov a iných

-

Deep Listening: A Composer’s Sound Practice.

-

Deep Listening: A Composer’s Sound Practice.

13 13

buildings and other substances of the capitalistic

organisation. I choose my starting position at the

outer boundary of this place. My goal is to be able

to tune into the sound spectrum of the city that

will be slowly, during my walk, replaced by the

‘in-between’ area. From this collision and the following

change of state I will form the logic of the

following exercises.

In the second part I focus on my own immediate

analysis of heard. I am keeping a record of my experience

and feelings from the listening process

in my notebook. The way, in which my experience

and understanding of the sound is formed,

reflects my cultural background, knowledge,

memory and experiences. In this way, the record

can be an ideal bearer of my personal memory

with the ability of analysing the past ones.

hmôt kapitalistickej organizácie. Zvolím si svoju

štartovaciu pozíciu na vonkajšej hranici tohto

priestoru. Snahou je, aby som sa dokázala

naladiť na zvukové spektrum mesta, ktoré

postupne, počas chôdze, nahradím krajinou

‘medzi’. Z tohto stretu a následnej zmeny stavu

budem formovať logiku nasledujúcich cvičení.

V druhej časti sa sústredím na vlastnú

bezprostrednú analýzu počutého.

Prostredníctvom notesu zaznamenám svoje

skúsenosti a pocity z počúvania. Spôsob,

akým sa formuje moja skúsenosť a pochopenie

zvuku, reflektuje môj kultúrny kontext, poznanie,

pamäť a skúsenosti. Zápis tak vie byť ideálnym

nositeľom osobnej pamäti so schopnosťou

aktualizovať minulé.

Notes from the field Poznámky z terénu, Karolina Michalik, 2019

SOUNDWALK 6

I find a starting point located in the dynamic

urban environment, such as a café, square, or

a bench in a busy street. It should be a place

and location that is a part of my everyday

social reality and in which I feel comfortable,

safe, and natural. With three full deep breaths

I try to calm my body and my thoughts.

These breaths are calm, characterised by

the inhalation into the abdominal cavity, then

through the expansion of the ribs into the

rib cage, and up to the throat and clavicles.

Such breathing calms my nervous system.

I remember that stress and restlessness is

often caused by the lack of oxygen in the

body. A calm body and mind are the ideal

state for the listening practice. Firstly, I try

to listen to the sounds of my body, focus on

my breath, my heartbeat, and gradually turn

ZVUKOVÁ PRECHÁDZKA 6

Nájdem si východiskový bod umiestnený

v dynamickom urbánnom prostredí, ako

je kaviareň, námestie, prípadne lavička v

rušnej ulici. Má ísť o miesto a polohu, ktoré

je súčasťou mojej každodennej sociálnej

reality a v ktorej sa cítim pohodlne, bezpečne

a prirodzene. Prostredníctvom troch plných

nádychov sa snažím upokojiť svoje telo a

myšlienky. Ide o pokojné nádychy, ktoré sú

charakteristické nadychovaním sa do brušnej

dutiny, následne cez roztiahnutie rebier do

hrudného koša, až nahor do krku a kľúčnych

kostí. Takéto dýchanie upokojí moju nervovú

sústavu. Mám na pamäti, že stres a nepokoj

je často spôsobený nedostatkom kyslíka v

tele. Upokojená myseľ a telo sú ideálnym

stavom pre prax počúvania. Snažím sa

14 14

to the sounds near me through my hearing.

I remain this way. I move through my hearing

to the sounds further away from me. I analyse

them and recognise them. I am trying to

define the space I am in through my own

listening experience. I find the sound that is

the closest and the one that is the furthest

away from me. I do not necessarily try to give

meaning or find their physical source, I can

listen to the sound itself. I try to tune into the

dynamics and structure of the sound that I

hear and to find its tone and depth. If I get lost

in the process, I am not afraid of going back

to my breathing. I am not in a hurry, I devote

enough time and space to this exercise.

The point of reference is a complete tuning

to the sound landscape around me. From

passive hearing, I move to listening, where

I process and recognize the meaning and

context (Sterne, 2003, 2012). Learning this

method will guide me through the rest of the

exercises.

~

Now I am fully prepared to set on a journey

out, into the ‘in-between’ space, where

organised human structures are slowly being

replaced by the logic of nature. Slowly, I leave

my starting point. During this process, I make

sure that I leave as little traces as possible,

whether audio or visual. I try to be invisible.

I walk slowly, calm and at my own rhythm.

Again, I move slowly from the sounds near me

to those further away. I listen to my own steps

and how the environment reacts to them.

How does the surrounding interact with my

walk? Where does it stop, or which sound is

absorbed by the echo of my footsteps?

~

My phone is turned off or put in the flight

mode. The same is done with all the other

devices that can distract me or limit me.

The only guideline for me is the sound and

space that defines it. I do not let my duties, or

anything and anyone else, to distract me.

~

For orientation in space I do not use

exclusively paths defined by urban space

structure, such as pavement or road. Urban

infrastructure is only one of the possible ways

of movement. I try to leave the usual while

walking, and get off the sidewalks and roads.

I leave the visual and determine my direction

by listening. In the space, I follow the sounds

that attract me, I try to get to them as close

as possible. I am fully focused on listening.

I am not afraid to stop and look for the sound

that calls to me from the wide spectrum of

sounds. In the process of choosing, I do not

focus solely on loudness and intensity, but

15 15

najprv započúvať sa do zvukov môjho tela,

sústredím sa na vlastný dych, srdečný tep

a postupne sluchom prechádzam k zvukom

blízko mňa. Zotrvám. Presuniem sa sluchom

k zvukom, ktoré sú vzdialenejšie. Analyzujem

a spoznávam. Mojou snahou je si cez vlastnú

skúsenosť s počúvaním definovať priestor, v

ktorom som. Nájdem zvuk, ktorý sa nachádza

najbližšie a ten, ktorý je odo mňa najviac

vzdialený. Nesnažím sa nutne priradiť k

zvukom význam alebo nájsť ich fyzický zdroj,

môžem sa započúvať do zvuku ako takého.

Skúsim sa naladiť na dynamiku a štruktúru

zvuku, ktorý počujem a spoznať jeho tón a

hĺbku. Pokiaľ sa v procese stratím, nebojím sa

vrátiť späť na začiatok k dychu. Neponáhľam

sa, venujem tomuto cvičeniu dostatok času a

priestoru. Referenčným momentom je úplné

naladenie sa na zvukovú krajinu okolo mňa. Z

pasívneho počutia sa presuniem k počúvaniu,

pri ktorom spracovávam a rozoznávam

význam a kontext (Sterne, 2003, 2012).

Osvojenie si tejto metódy ma bude navigovať

počas zvyšných cvičení.

~

Takto pripravená môžem vyraziť na cestu von,

do priestoru ‘in-between’, kde sú organizované

ľudské štruktúry postupne nahrádzané logikou

prírody. Pomaly opustím môj východiskový

bod. Počas tohto procesu dbám na to, aby

som po sebe zanechala čo najmenšiu stopu,

či už zvukovú, alebo vizuálnu. Snažím sa

byť neviditeľnou. Kráčam pomaly v pokoji a

tempe, ktoré mi je pohodlné. Opäť sluchom

postupujem od zvukov v mojej blízkosti k tým

vzdialenejším. Počúvam vlastné kroky a to,

ako na ne reaguje okolie. Akým spôsobom

interaguje prostredie s mojou chôdzou? Kde

sa zastaví, prípadne, aký zvuk pohltí ozvena

mojich krokov?

~

Svoj telefón mám vypnutý alebo ho uvediem

do letového režimu. Toto isté zopakujem aj s

ostatnými zariadeniami, ktoré ma môžu rušiť,

respektíve inak limitovať. Jedinou vodiacou

líniou je pre mňa zvuk a priestor, ktorý ho

definuje. Nenechám sa rušiť povinnosťami, ani

nikým a ničím iným.

~

Pre orientáciu v priestore nepoužívam

výhradne trasy definované štruktúrou

urbánneho priestoru, ako je chodník alebo

cesta. Mestská infraštruktúra predstavuje

len jeden z možných spôsobov pohybu.

Snažím sa pri chôdzi opustiť zaužívané a zísť

z chodníka a cesty. Opustím vizuálne a určím

si svoj smer pomocou počúvania. V priestore

nasledujem zvuky, ktoré ma zaujali, snažím

sa k nim priblížiť čo najbližšie. Počúvam

I try to perceive the offered sound structures

as a whole and I divide them after this. I do

not create hierarchies. In this way I move

forward – I find the sound source – I get closer

to it and I explore it by hearing – I find a new

sound source.. How did the sound change as

I approached it and recognised its origin? Did

I feel and hear the same thing? How did I work

with my own focus and tuning to this sound?

~

I change my tempo from time to time. I stop

and stay that way. I go back to the first part

and tune in the breathing for a moment. I start

listening from the start.

~

If I get to an intense source of sound while

walking, the one that replaces the entire

sound landscape with its noise, I am not

afraid to face it. Such a source can be, for

example, a busy road for motorists, a railway,

or a crossing, or even a nearby factory. I let

the mass noise take over me and I remain

in this state. I try to find structures in this

great cacophony and slowly move between

them by listening. This experience provides

an important reference point to my further

activities.

~

As soon as I leave the sonic landscape of

urban structures and head to explore the

sounds of the ‘in-between’ place, I focus

on the differences between industrialized

part and the place that is not affected by the

human activity, or is abandoned by people.

I follow all small sonic details that surround

me and those over the horizon. I walk of the

road and I follow the sound. I let myself to be

absorbed by the sound landscape hidden

in the tall grass and untreated surfaces.

I listen to the structures of communication

between crickets and other insects living in

these places. The in-between places usually

offer a wide biodiversity that only shows itself

gradually. I find a place, where I stay for at

least twenty minutes. I limit my movement

and sounds of my body to the minimum. The

land in my immediate proximity has to get

used to me, calmness and patience will help.

At the beginning, this place was defined as

empty and un-structuralised – it only appears

that way from one point of view, that of the

organisation defined by human activity. If

I stop to see this perspective as the only

possible, different organic and inorganic

structures appear right in front of me.

~

In the process of listening, I leave the position

of a human being and I try to tune into

the site through its inanimate actors. I try

sústredene. Nebojím sa zastaviť sa a v

spektre rôznych zvukov, ktoré ma obklopujú,

nájsť ten, s ktorým sa cítim spriaznená. Pri

výbere sa neorientujem výhradne hlasitosťou

a intenzitou, snažím sa vnímať ponúkané

zvukové štruktúry celistvo a až následne

selektovať. Nevytváram hierarchie. Týmto

spôsobom postupujem v priestore ďalej –

nájdem zvukový zdroj – postupne sa k nemu

priblížim a sluchom ho preskúmam – nájdem

si nový zdroj zvuku. Akým spôsobom sa

zvuk zmenil tým, že som sa k nemu priblížila

a spoznala jeho pôvod? Stále som cítila a

počula to isté? Ako som pracovala s vlastným

sústredením a naladením sa na tento zvuk?

~

Z času na čas zmením svoj rytmus chôdze.

Zastavím sa a zotrvám. Vrátim sa späť k

úvodnej časti a naladím sa na daný okamih

cez hlboké dýchanie. Začnem počúvať

odznova.

~

Ak sa počas chôdze dostanem k intenzívnemu

zdroju zvuku, ktorý svojím hlukom nahradí

a postupne pohltí ostatnú zvukovú krajinu,

nebojím sa mu čeliť. Takýmto zdrojom môže

byť frekventovaná cesta pre motoristov,

železničná trať alebo priecestie, prípadne

neďaleká továreň. Nechám sa pohltiť masou

hluku a zotrvám v tomto stave. Skúsim v tejto

veľkej kakofónii nájsť štruktúry a postupne sa

sluchom presúvať medzi nimi. Táto skúsenosť

poskytne dôležitý referenčný bod môjho

ďalšieho počúvania.

~

Hneď ako zanechám sonickú krajinu

mestských štruktúr a vydám sa na zvukový

prieskum prostredia ‘medzi’, sústredím

sa na rozdiely medzi industrializovanou

časťou priestoru a priestorom, ktorý nie je

ovplyvnený ľudskou aktivitou, prípadne ho

človek opustil. Nasledujem všetky malé

sonické detaily, ktorými som obklopená,

ale aj tie, nachádzajúce sa za horizontom.

Zídem z cesty a nasledujem zvuk. Nechám

sa pohltiť zvukovou krajinou skrývajúcou sa

vo vysokej tráve a neupravených plochách.

Započúvam sa do štruktúr komunikácie

cvrčkov a iného hmyzu, ktorý tieto miesta

obýva. Priestory ‘medzi’ zväčša ponúkajú

bohatú biodiverzitu, ktorá sa mi odkryje až

postupne. Nájdem si miesto, v ktorom zotrvám

aspoň dvadsať minút. Limitujem svoj pohyb

a zvuky môjho tela na minimum. Krajina v

mojej bezprostrednej blízkosti si na mňa musí

zvyknúť, a to dosiahnem časom a pokojom.

V úvode bol tento priestor definovaný ako

prázdny a neštruktúrovaný – javí sa však takto

len z hľadiska jedného druhu organizácie

16 16

different positions – I lie down on the grass

and perceive the sound that surrounds me

from its perspective, I climb up the tree and

I listen to the landscape from the position of

the birds. I am not afraid to play with the place

without the need of organising it. I silence the

inner criticizing voice. No one is evaluating

me; no moral judgements are formed and

neither is anybody looking. The well-known

and established gestures are just one of the

possible ways of understanding the world.

I put away the social structures, expectations

and narratives and I replace them by my

own or simulated structures of non-human

actors. I swap the theory for action. I am not

afraid to be naive. I experiment. I focus on the

process as such, without the need to expect

any results. I am open to everything that

I can listen to. Instead of the position of the

designer of the situation I choose the fusion

with the surrounding sonic landscape.

I try not to think about the time spent by

listening during my exercises. Time is not an

important factor in listening and the attention

I give to it can only pointlessly lead me away

from what is important – the sound. What is

important, is to listen and not to be afraid of

getting lost in this process.

~

If it is possible, I try to walk the same way

in the different times of day; early in the

morning, or late in the evening. Or I repeat

the same route in different seasons, and

I observe how the sound landscape and my

associations change.

~

These exercises can be also done in a larger

group of people, but I must insist that the

listeners should keep a certain distance

between them. The process of getting lost

within the sound of landscape shall not be

interrupted by the presence of other elements.

NOTEBOOK

I write my personal experience and findings

into my notebook. Also, I record my feelings

from the terrain. I try to avoid the classical

lineartiy of notes. It is not important to

detailly record the experience, but to give

a large space to your own imagination and

associations. I leave the typical forms and

I create an imaginary map, graph, fragment,

haiku, doodle drawing. I take a small object

from the ‘in-between’ place and I draw it in,

I create my own herbarium. I am the one, who

defines my own methodology and ways. It

is not necessary for the notes to reflect the

truth. I add my own meanings to the sounds.

Not knowing is welcome. I give space to my

17 17

definovaného ľudskou aktivitou. Pokiaľ

prestanem chápať túto perspektívu ako jedinú

možnú, objavia sa predo mnou rozličné

organické a anorganické štruktúry.

~

V procese počúvania opustím pozíciu

človeka a snažím sa naladiťna priestor cez

jeho neživých aktérov. Vystriedam rozličné

polohy – ľahnem si do trávy a vnímam okolitý

zvuk z jej perspektívy, vyšplhám sa na strom

a započúvam sa do krajiny z pozície vtákov.

Nebojím sa s priestorom hrať bez nutnosti ho

organizovať. Umlčím vnútorný kritický hlas.

Nikto ma nehodnotí, neformuje morálne súdy

a ani sa na mňa nepozerá. Dôverne známe

a zaužívané gestá sú len jedným z možných

spôsobov chápania sveta. Sociálne štruktúry,

očakávania a naratívy odložím, nahradím ich

vlastnými alebo simulujem štruktúry mimoľudských

aktérov. Vymením teóriu za akciu.

Nebojím sa byť naivná. Experimentujem.

Sústreďujem sa na samotný proces, bez

potreby očakávať výsledky. Som otvorená

všetkému, čo počujem. Namiesto pozície

dizajnéra situácie uprednostním snahu o

splynutie s okolitou zvukovou krajinou.

~

Pri jednotlivých cvičeniach sa snažím

nemyslieť na čas strávený počúvaním. Čas

nepredstavuje dôležitý faktor pri počúvaní

a pozornosť, ktorú by som mu venovala

ma môže zbytočne rozptyľovať od toho

podstatného – od zvuku. Dôležité je počúvať a

nebáť sa v tomto procese stratiť.

~

Ak mám možnosť, skúsim absolvovať rovnakú

trasu v rôznych častiach dňa; skoro ráno,

alebo neskoro večer. Prípadne zopakujem

túto trasu v rozličných ročných obdobiach

a pozorujem, ako sa mení zvuková krajina a

moje asociácie.

~

Tieto cvičenia je možné absolvovať aj vo väčšej

skupine ľudí. Dbám ale pritom na dostatočný

odstup medzi jednotlivými počúvajúcimi.

Moje strácanie sa vo zvuku krajiny nemá byť

prerušované prítomnosťou iných elementov.

NOTES

Zážitky a poznatky z počúvania si zapíšem

do môjho zápisníka. Rovnako zaznamenám

moje pocity z terénu. Snažím sa vyhnúť

klasickej lineárnej forme zápisu. Nie je

dôležité podrobne dokumentovať zažité, ale

poskytnúť čo najväčší priestor vlastnej fantázii

a asociáciám. Opustím klasické formy a

vytvorím si imaginárnu mapu, graf, fragment,

haiku, doodle kresbu. Zoberiem si z priestoru

‘medzi’ malý nájdený objekt a obkreslím ho,

imagination and I am not afraid to dive into it.

I create my own stories and I add more than

expected. I am not afraid to be silly at writing,

or to ask myself stupid questions in the notes.

I want to be naive!

~

In my memory, I go back to the starting

point, where I began with my breathing

exercise. In my mind, I slowly move from this

point through all the sound moments that

I experienced during my walk, or to those

that are stuck in my memory. I record the

moments in my notes, and I mark them on my

map. I work with my own logic in organizing

these moments on the map, correct placing

is not necessary. Geographical view is only

one of the options. I draw a map based on

different principles, such as the intensity

of the sound, its harmony and dynamics,

or associations evoked in me. I create a

few maps like this and compare them. The

fascinating feature of sound is its ability to

take me back to the place and situation,

where I experienced it. My sound memory is

very strong and it can completely recreate the

experienced situation. The sound experience

is, unlike the visual experience, linear and

lasts over time.

vytvorím si vlastný herbár. Ja som tá, ktorá

si definuje vlastnú metodológiu a postupy.

Nie je nutné, aby sa zápis snažil reflektovať

skutočnosť. Pridelím zvukom vlastné významy.

Je vítané nevedieť. Dám priestor imaginácii a

nebojím sa do nej ponoriť. Vytváram si vlastné

príbehy a prekračujem rámec očakávaného.

Nebojím sa byť pri zápise hlúpa a pýtať sa

samej seba nezmyselné otázky. Chcem byť

naivná!

~

Vrátim sa v pamäti späť do východiskového

bodu, v ktorom som začala s dychovým

cvičením. Presuniem sa v mysli postupne

z tohto bodu cez všetky zvukové momenty,

ktoré som počas chôdze zažila, respektíve

tie, ktoré mi utkveli v pamäti. Jednotlivé

momenty zaznačím v notese a vyznačím

z nich mapu. Pracujem s vlastnou logikou

usporiadania týchto okamihov v mape, nie

je nutné sa fixovať na ich umiestnenie v

priestore. Geografické zobrazenie je len jedno

z možných. Zakreslím mapu na základe iných

princípov, ako intenzity zvuku, jeho harmónie

a dynamiky, prípadne asociácií, ktoré vo mne

vyvolal. Vytvorím si niekoľko takýchto máp a

porovnám ich. Fascinujúcou vlastnosťou zvuku

je jeho schopnosť vrátiť ma späť na miesto a do

situácie, v ktorej som ho zažila. Moja zvuková

pamäť je veľmi silná a vie komplexne znovu

vyvolať prežitú situáciu. Zvuková skúsenosť je,

na rozdiel od obrazu, lineárna a trvá v čase.

Notes from the field Poznámky z terénu, Nina Vukadin, 2019

18 18

~

The way I experience sound is constantly

shaped under the influence of my experience

and knowledge. After a while, I go back to

my notes. How did my memory of the sound

change or update?

These exercises helped me to understand the

meaning of soundwalks. Through the empirical

methods, I learnt the procedures of tuning into

the sound landscape that surrounds me and

its individual components. The methodology of

listening allowed me to identify and understand

one’s own experience with sound in acoustic

urban environment, where the senses are

primarily accustomed to work with the visual

perceptions. I will try to introduce these methods

into my everyday practice and make them into

full-fledged elements of social reality at a time,

when it is still possible to focus on the invisible

that does not speak to me through the image,

but through sound. The near future brings much

more noise into our lives that emancipates from

the human organisation of time and it becomes

autonomous. Until the mechanisms of capitalism

gain independence from manual human labour,

they overcome temporality and never stop. The

crickets in the ‘in-between’ space between the

river Hornád and urban matter will probably

sound still the same way, but no one will be able

to hear them anymore. Organic noise producers

have to sleep, but their technological counterpart

will never get tired and quiet and will keep me in

the constant tension through the noise that will

be very difficult to tune into.

~

Spôsob, akým vnímam zvuk, sa neustále

formuje vplyvom mojich skúseností a

poznatkov. S odstupom času sa vrátim späť k

svojim zápisom. Akým spôsobom sa zmenila

alebo aktualizovala spomienka na zvuk?

Tieto cvičenia mi pomohli pochopiť význam

zvukových prechádzok. Pomocou empirických

metód som si osvojila postupy naladenia sa

na zvukovú krajinu, ktorá ma obklopuje a jej

jednotlivé komponenty. Metodológia počúvania

umožnila identifikovať a porozumieť vlastnej

skúsenosti so zvukom v akustickom urbánnom

prostredí, kde sú zmysly primárne navyknuté na

spracovávanie vizuálnych vnemov. Pokúsim sa

tieto postupy uviesť do mojej každodennej praxe

a vytvoriť z nich plnohodnotné prvky sociálnej

reality v dobe, v ktorej je ešte stále možné naladiť

sa na to neviditeľné, ktoré ku mne neprehovára

obrazom, ale sonicky. Blízka budúcnosť totiž

so sebou prinesie omnoho viac hluku, ktorý sa

emancipuje od ľudskej organizácie času a stane

sa autonómnym. Pokiaľ mechanizmy kapitalizmu

získajú nezávislosť od potreby manuálnej

ľudskej práce, prekonajú časovosť a nikdy sa

nezastavia. Cvrčky v priestore ‘medzi’ medzi

Hornádom a mestskou hmotou budú zrejme

znieť stále, nikto ich však už nebude môcť počuť.

Organickí výrobcovia hluku musia spať, ale ich

technologický náprotivok, ktorý sa nikdy neunaví

a nestíchne, ma prostredníctvom hluku bude

udržiavať v neustálom napätí, na ktoré sa len

ťažko budem schopná naladiť.

Translated from Slovak original.

19 19

BASIC INFORMATION

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE

Learning and education is a process that takes

place in our lives on a daily basis. We automatically

associate it with a picture of a school building,

that we attended, a dreaded teacher, language

courses, or exams. However, learning does occur,

in banal situations, in various places, in communities,

or even over a glass of beer. In situations,

where an organized process of teaching is usually

not expected. The aim of our work at the summer

school is to bring attention to learning as a complex

social phenomenon that can also take place

outside the institutionalized education, where an

individual does not acquire only specific knowledge,

but also is able to develop herself, her community,

create the meaning and have an impact on

the society in which we live, through social interaction

and interaction with the physical environment

(Skljarszka, 2019).

Although in SPOLKA we love chaos and punk and

spontaneity, the decisions about the process, aims

and methods of learning had been created responsibly

and in a structured way. As expected, in the

process of creating, we have set the topic and areas

of the city that we want to explore, and a clear

research question. What stories does the place by

the river Hornád afford? Around the question, we

had built the design-research process composed

of two successive parts of the summer school: a.)

mapping – collection of information and individual

observations; b.) creating utopia – alternative

futures of the city. 7

This was followed by the selection of various research

methods and methodologies, the selection

of appropriate literature followed by contacting

experts and people from the field, program, accommodation,

food, material and so on. We have

created a ‘theoretical reader’ that was available to

the participants in electronic and printed form in

advance.

Učenie a vzdelávanie je proces, ktorý sa

dennodenne odohráva v našich životoch.

Automaticky si ho spájame s konceptmi, ako

budova školy, ktorú sme navštevovali, obávaná

učiteľka, jazykové kurzy či maturita. Učenie

však prebieha aj v banálnych situáciách,

na rôznych miestach a v komunitách či

pokojne aj nad pohárom piva. V situáciách, v

ktorých organizovaný proces učenia zvyčajne

neočakávame. Cieľom našej práce na letnej škole

je priniesť do pozornosti učenie ako komplexný

sociálny fenomén, ktorý môže prebiehať aj mimo

inštitucionalizovaného vzdelávania, v ktorom si

jedinec neosvojuje len určité vedomosti, ale je

schopný prostredníctvom sociálnej interakcie a

interakcie s fyzickým priestorom formovať seba,

svoju komunitu, vytvárať význam a mať dopad na

spoločnosť, v ktorej žije (Skljarszka, 2019).

Aj napriek tomu, že milujeme chaos, punk a

spontánnosť, rozhodnutia o procese, cieľoch

a metódach učenia sa vytvárali zodpovedne a

štruktúrovane. Ako je očakávané, pri procese

vytvárania sme si stanovili tému a oblasti mesta,

ktoré chceme skúmať a jasnú výskumnú otázku.

Aké príbehy umožňuje priestor okolia Hornádu?

Okolo nej sme koncipovali výskumno-dizajnový

proces v dvoch na seba nadväzujúcich častiach

letnej školy: mapovanie – zber informácií a

individuálnych pozorovaní; a vytváranie utópií –

alternatívnych budúcností miesta. 7

Potom nasledoval výber rôznorodých

výskumných metód a metodológií, výber vhodnej

literatúry a následne oslovovanie expertov a ľudí

z praxe, program, ubytovanie, jedlo, materiál

a podobne. Vytvorili sme ‘teoretický reader’,

ktorý bol vopred k dispozícii účastníčkam v

elektronickej a v tlačenej podobe.

V tejto sekcii sme sa však rozhodli rozprávať viac

Kajet journal.

20 20

In this section, we have decided to talk more about

our values and principles that had influenced the

special ‘JUJU’, the energy of our summer school

- difficult to describe chronologically and methodologically.

Some of them are trivial, covering casual everyday

life, but even more important in the world, where

important things – freedom, love, and identity – are

getting lost in excel sheets and direct instructions.

The process, especially the creation of these

principles, is a never-ending process and it is open

to the entire team – participants, guests, random

passers-by. We have succeeded to create a philosophy

with which we have decided to liberate our

education about spaces, places and the city during

ten days of coexistence and learning together.

We have imagined an alternative to traditional

educational processes, based on inspirations and

our experience of various educational systems

all over the world, or even from our own teaching

practices (mainly from non-formal, high-school

and university education). We are inspired by the

works of critical sociological theories of education

(Illich, 2018, Ward, 1973); social theory of learning

and communities of practice (Wenger, 1998); the

symmetric approach to research inspired by symmetrical

archaeology (Withmore 2007; Bloor and

Stochel, 2015); theories of network (Latour, 2005,

Bloor, 1991) and principles of phenomenology.

The principles are enriched by our testimonies

of as, organizers and participants of the summer

school. They are a combination of notes from

interviews with other participants, and our own

observations. The aim was to preserve human

and authentic tone to our experience. Testimonies

are short excerpts of the dailiness of the summer

school in the form of simple ethnographic notes

(Dvořáčková et. Al., 2005). We believe that other

texts and approaches of the contributors in this

publication complete and create the whole picture

of our experience and anchor our dreams in reality.

The whole process and principles of the summer

school are documented throughout this publication.

It is a testimony that alternative education

is possible, even though implementation may be

accompanied by difficulties and imperfections. The

implementation itself is learning as well.

Welcome to the summer school that we have

always wanted to attend! These are our dreams!

FOR THE COMMUNITY AND WITHOUT DISCI-

PLINE BORDERS

We believe that education has means for community

creation as well as a community can form

o našich hodnotách a princípoch, ktoré vytvárajú

to špeciálne JUJU (džu džu), energiu našej letnej

školy, ktorú je ťažké popísať chronologicky a

metodicky.

Niektoré sú banálne, každodenné, ale o to

dôležitejšie vo svete, v ktorom sa v tabuľkách

a pokynoch strácajú veci podstatné – sloboda,

láska a identita. Vytváranie týchto princípov

je nikdy nekončiacim procesom, ktorý je

otvorený celému kolektívu – účastníkom,

hosťom, náhodným okoloidúcim. Podarilo sa

nám vytvoriť filozofiu, s ktorou sme sa rozhodli

oslobodzovať naše vzdelávanie o priestore a

meste počas desiatich dní kolektívneho spolužitia

a spoločného učenia sa.

Vysnívali sme si alternatívu k tradičnému

vzdelávaciemu procesu na základe mnohých

inšpirácií a skúseností ako užívateliek rôznych

vzdelávacích systémov po svete alebo z našej

vlastnej pedagogickej praxe (prevažne z

neformálneho vzdelávania, stredoškolského

a univerzitného vzdelávania). Inšpirujeme

sa prácami kritických sociologických teórií

vzdelávania (Illich, 2018, Ward, 1973); sociálnej

teórie učenia sa a odborných komunít –

communities of practice (Wenger, 1998);

symetrickým prístupom k bádaniu inšpirovaným

symetrickou archeológiou (Withmore, 2007; Bloor

and Stockelová, 2015); teóriami sietí (Latour,

2005; Bloor, 1991) a princípmi fenomenológie.

Princípy dopĺňame svedectvami nás ako

organizátoriek a účastníčok letnej školy. Sú

kombináciou poznámok z rozhovorov s ostatnými

účastníčkami a našich vlastných pozorovaní.

Cieľom bolo ponechať ľudskosť a autentickosť.

Svedectvá sú preto krátke výňatky každodennosti

letnej školy vo forme jednoduchých

etnografických zápiskov (Dvořáčková et.

al., 2005). Veríme, že ďalšie texty a prístupy

prispievateľov v tejto publikácii dopĺňajú a

vytvárajú celistvý obraz a kotvia tieto naše sny v

realite.

Proces a princípy letnej školy dokumentujeme

prostredníctvom tejto publikácie, ktorá je

svedectvom toho, že alternatíva vzdelávania

je možná, aj keď môže byť jej realizácia

sprevádzaná ťažkosťami a nedokonalosťami. Aj

realizácia sama o sebe je učením sa.

Vitajte v škole, akú sme samy vždy chceli

navštevovať! Toto sú naše sny!

KOMUNITNE A BEZ HRANÍC DISCIPLÍN

Veríme, že vzdelanie je prostriedkom vytvárania

komunít a naopak, komunita môže byť

21 21

an education. We support the creation of common

rituals and space for reflection in the open and

safe plenum. We dedicate time to random and

unplanned conversations over a beer, or food,

or during a walk. We believe that the community

is formed when we experience exceptional and

magical moments together.

In our school, we erase the boundaries of scientific

disciplines, and we create space to move freely

between them. We are not afraid, and we try to

look for a common language and vocabulary,

whether we are sociologists, architects, lawyers,

or biologists. We seek mutual understanding and

respect for the fields that we build on, as well as

friendships that help us overcome the differences.

By game, collective “family-like” breakfast, silence,

exploration, and creation. Tolerance, open and

honest discussion and love help us to overcome

the differences, to avoid conflicts and create an

understanding community that we desire.

Because community and relationships are created

outside of the closed offices.

“We are walking with the biologist, Mr. Uhrin. We

walk and comment on everything that he sees, we

stop every 20-30 meters. He talks about birches.

The birch trees grow on the bevelled areas first,

they are durable and they prepare the soil and

climate for other plants… we go in line around the

river, the heron flew over, all of us are gazing at it…

in the same moment, a small tornado is formed on

the surface of Hornád. We stand in silence. I do not

understand what had just happened… I can only

describe it as a magical moment…”

“…as we move, I talk to a sociologist from Hungary…

She asks me about the methods that I use

in my practice… She tells me about her favourite

theories of materiality and post-structuralism…”

prostriedkom k vzdelaniu. Podporujeme vznik

spoločných rituálov a priestoru na reflexiu v

otvorenom a bezpečnom pléne. Dedikujeme čas

na náhodné a neplánované konverzácie pri pive,

jedle, počas prechádzky. Veríme, že komunita

sa tvorí vtedy, keď spolu zažívame výnimočné a

magické chvíle.

V našej škole mažeme hranice vedeckých

disciplín a vytvárame priestor na slobodné

pohybovanie sa medzi nimi. Nebojíme sa a

skúšame hľadať spoločný jazyk a slovník, či už

sme sociologičky, architektky, právničky, alebo

biologičky. Hľadáme vzájomné pochopenie a

úctu pre odbory, z ktorých vychádzame, ako aj

priateľstvá, ktoré nám naše rozdiely pomáhajú

prekonávať. Hrou, spoločnými raňajkami, tichom,

skúmaním, tvorením. Tolerancia, otvorená

a úprimná diskusia a láska nám pomáhajú

prekonávať rozdiely, predchádzať konfliktom a

vytvárať chápavú komunitu, po ktorej túžime.

Pretože komunita a vzťahy vznikajú mimo

uzavretých kancelárií.

“prechádzame sa s ekológom pánom Uhrinom.

Chodíme a komentuje všetko, čo vidí, zastavujeme

sa každých 20 – 30 m. Hovorí o brezách. Brezy

vyrastajú na vykosených priestranstvách ako

prvé, sú odolné a pripravujú pôdu a klímu pre iné

rastliny... ideme v zástupe okolo rieky, preletela

volavka, všetci sme sa za ňou obzreli. V tom istom

momente sa na hladine Hornádu vytvorilo malé

tornádo. Stojíme tam v tichosti. Nechápem, čo

sa práve stalo... viem to popísať len ako magický

moment…”

“... pri presune sa rozprávam so sociologičkou z

Maďarska... pýta sa ma na metódy, ktoré v praxi

používam... Rozpráva mi o teóriách materiality a

post-štrukturalizme…”

NOT NORMAL, NONFORMAL

In our school, we do not need coverage or blessing

of any institution, the enclosed building, desks, nor

boards. Our school is the streets and corners of

our city. No borders and no restrictions. A cultural

centre, a pub or a flat can become a school. It is

a place we can transform, a place, where we can

return from our adventures and work together. The

gates of our school are not closed, on the contrary,

we welcome visitors and random passers-by – it is

a space for learning for all of us.

We are not drawn by the desire for success and

star-like performances, publications in prestigious

magazines, nor diplomas. Our motivation is the

feedback of our colleagues, friends, our love for

knowledge and, especially, the desire to change

NENORMÁLNE, NEFORMÁLNE

V našej škole nepotrebujeme zastrešenie ani

požehnanie inštitúcie, uzavretú budovu, lavice

ani tabule. Našou školou sú zákutia nášho mesta,

bez hraníc a obmedzení. Školou sa môže stať

kultúrne centrum, krčma alebo byt. Je to miesto,

ktoré môžeme transformovať, miesto, na ktoré

sa môžeme vrátiť z našich dobrodružstiev a kde

môžeme spoločne pracovať. Brány našej školy

nezatvárame, naopak sme otvorené návštevám

a náhodným okoloidúcim – je priestorom na

vzdelávanie pre nás všetkých.

Netiahne nás túžba po úspechu a hviezdnych

výkonoch, publikáciách v prestížnych časopisoch

ani diplomoch. Našou motiváciou je spätná väzba

našich kolegýň a kolegov, priateliek a priateľov,

22 22

our city for the better. Anyone, who joins us,

becomes a teacher, a mentor, or expert and all of

us take responsibility, not only for our learning but

also for the learning of the others.

All of you can become one as well.

“… we are sitting on the grass under a tree, we

have placed the artefacts and notebooks filled with

notes in front of us, we share and we discuss. It is

30 degrees outside… the shade is not protecting

us. It is the first time that all of us meet, through the

points of our interest and observations we learn

what we have in common and what are differences

between us… There is a laid down grass on the

small meadow under the tree … that was our first

“classroom”. The residue of our first contact with

the place, as we got to know each other and had

lunch together. Mr. Uhrín is coming…”

“… the place of Tabačka is great! The floor is still

sticky from the beer that was spilled about a week

ago, there is a stage, a bar, where we have our sour

jellyfish and hectolitres of coffee…”

“…it is a nice change that all of us are friends, we

are not competing for the attention or leadership

within the groups… I do not know why it is so…

kind honesty is in the air… Even though I am tired,

I do not feel the pressure… this feeling is liberating...”

DISCOVER FREELY

We did not forget how to freely discover the world

in our school. On the contrary. We encourage the

return to the child wanderings and small adventures.

We have time and space to get lost, even to

do nothing for a while, only to wonder and marvel.

Time to enjoy and experience the city. Time to be

alone, when I need it and to have the right to slow

down. Tasks, aims and topics help us to structure

our work and to connect the individual approaches.

However, they are not strict and decisive.

Each of us can freely choose her own direction,

method, and form, which opens the space to the

new unconventional perspective. We alternate the

activities in which one can work alone, work in a

small team, and discussions and exercises of the

entire group.

láska k poznaniu a najmä chuť naše mesto meniť

k lepšiemu.

Každý, kto sa k nám pridá sa stáva učiteľkou,

mentorkou alebo expertkou a každá preberáme

zodpovednosť nielen za naše vlastné učenie, ale

aj za učenie iných.

Každá jedna z vás sa ňou môže stať tiež.

“… sedíme na tráve pod stromom, pred nami

máme rozložené artefakty a bloky plné zápiskov,

zdieľame a diskutujeme. Vonku je 30 stupňov…

tieň nás nechráni. Je to prvýkrát, keď sa všetci

stretávame, cez body nášho záujmu a pozorovaní

zisťujeme, čo nás spája a čo odlišuje... Na malej

lúke je na mieste pod stromom vyležaná tráva…

naša prvá ‘trieda’. Pozostatok po tom, ako sme

si zdieľali prvé kontakty s priestorom, ako sme sa

zoznamovali a spoločne obedovali. Prichádza pán

Uhrin… ”

“... priestor Tabačky je skvelý! Podlaha sa ešte

lepí od piva, ktoré sa tu rozlialo asi pred týždňom,

máme tu pódium, bar, na ktorom máme rozložené

kyslé želé rybičky a hektolitre kávy…”

“...je príjemnou zmenou, že sme tu všetci priatelia,

nepredbiehame sa o pozornosť ani o vodcovstvo

v skupinách... neviem, čím to je, ale vo vzduchu

visí láskavá úprimnosť… som síce unavená, ale

necítim tlak… tento pocit oslobodzuje.”

SLOBODNE OBJAVOVAŤ

V našej škole sme nezabudli slobodne objavovať

svet. Naopak. Podporujeme návrat k detským

potulkám a malým dobrodružstvám. Máme čas

a priestor stratiť sa, dokonca chvíľu nič nerobiť,

len sa čudovať. Čas prežívať a užívať si mesto.

Čas byť sama, keď potrebujem, a mať právo

spomaliť. Zadania, ciele a témy nám pomáhajú

našu prácu štruktúrovať a prepájať jednotlivé

prístupy. Nie sú však striktné a určujúce. Každá

z nás si môže slobodne vybrať svoje smerovanie,

metódu a formu, čím otvárame priestor novým

a nekonvenčným pohľadom. Striedame aktivity,

v ktorých môže človek pracovať sám, venujeme

sa práci v malom tíme aj diskusiám a cvičeniam

celého kolektívu.

We use traditional tools – maps, statistics, texts,

seminars, and lectures. Nevertheless, our beloved

books are balanced with the fieldwork with bare

hands and our own tools of knowledge – sight,

smell, touch, and hearing. We like our hands dirty

and trousers shabby from climbing through the

fences, channels, and dense vegetation of city

jungles. A sincere conversation with a cyclist, observation

of the garbage in the river, the touch and

Používame tradičné nástroje – mapy, štatistiky,

texty, semináre a prednášky. Naše milované

knihy vyvažujeme prácou v teréne a holými

rukami a vlastnými nástrojmi poznania –

zrakom, čuchom, hmatom a sluchom. Ruky

máme rady špinavé, nohavice ošúchané od

preliezania plotov, kanálov a hustých porastov

mestských džunglí. Úprimný rozhovor s

cyklistom, pozorovanie odpadkov v rieke, dotyk

23 23

gentle impact on the dailiness, are balanced by

the academic theories and approaches as building

blocks of our experience. We create and learn

through the interaction with physical representations

not only with the mental ones. We do not

reduce the collection of knowledge only to rational

and objective perceptions. We complement them

with individual feelings controlled by the guided

method.

a citlivý zásah do každodennosti vyvažujú

akademické teórie a prístupy, ktoré nás formujú.

Tvoríme a učíme sa cez kontakt s fyzickými

reprezentáciami, nielen myšlienkovými. Zbieranie

poznatkov neredukujeme len na racionálne a

objektívne vnemy. Dopĺňame ich o individuálne

pocity kontrolované riadenou metódou.

Každý si môže vybrať svoju cestu k poznaniu.

Everyone can choose his own way to knowledge.

“Day one… we are crossing the rails of the railway

and the thicket opens in front of me, where the

paths disappear. The silence is disturbed by the

hiss of birches and trees. We received binoculars,

plastic boxes, zip locks, magnifying glasses and

electronic devices that capture electromagnetic

waves. I am supposed to walk and perceive, collect

the artefacts. We are getting lost and found. One of

us is collecting flowers, fruits from the gardens into

the little box, the other is making quick sketches of

the settlement unit that tower up on the hill in the

distance, others are writing some notes in their

notebooks. Some of them are alone, the others in

groups…”

“I got the place and material for my own project.

I am going to dig up just the topmost layer of the

soil. The other two people are joining me, helping.

We are talking about human archaeology, thinking

about how we can create the grid, a 3D model in

which we can measure and explore the time when

there was a shoe or a can… The friends have left,

I stayed alone… I am digging, my trousers are all

dirty… a family walks out of the thicket… they carry

water and some plastic canvas… they are careful

not to step on my dug-out space... they live here in

the forest…”

“ Hana: …can you hear it?

Zuzana: …I can‘t…

Hana: …exactly…”

COURAGE AND RESPONSIBILITY

We are both afraid and unsure about our decisions

and actions. Nevertheless, we are not afraid

to lose, try, and test. We admit our mistakes and

imperfections and we create safe space for the experiment

by the atmosphere without strict control,

where all of us can make mistakes. At the same

time, we put the responsibility in the hands of every

participant. We build mutual trust and confidence

in the process with our participants through sincere

communication, an open mind, and feedback.

We let the group suggest and decide on the

changes, approaches, and methods.

We are not afraid to present unprecedented,

“Prvý deň... prechádzame cez železničné koľaje

a otvára sa predo mnou húština, kde sa cestičky

strácajú. Ticho narúša šum briez a stromov.

Dostávame do rúk ďalekohľady, plastové škatuľky,

ziplocky, lupy a elektronické zariadenia, ktoré

zachytávajú elektro-magnetické vlny. Mám sa

prejsť a vnímať, zbierať artefakty. Strácame sa

a nachádzame. Jedna zbiera kvety a plody zo

záhrad do malej škatuľky, druhá robí rýchle skice

sídliska, ktoré sa týčia na kopci v diaľke, iní píšu

poznámky do svojich blokov. Niektorí sami, iní v

skupinkách…”

“Dostala som priestor a materiál na svoj vlastný

projekt. Idem vyhrabávať len najvrchnejšiu

vrstvu zeme. Pridávajú sa ďalší dvaja, pomáhajú.

Rozprávame sa o ľudskej archeológii, vymýšľame,

ako by sme mohli vytvoriť mriežku, 3D model, v

ktorom by sme vedeli merať a skúmať čas, keď

bola topánka alebo plechovka... Priatelia odišli,

zostala som sama... hrabem, nohavice mám celé

špinavé... z krovia vychádza rodina... nesú vodu a

nejaké plachty... dávajú pozor, aby mi nepošliapali

môj vykopaný priestor… žijú tu v lese…”

“Hana: … počuješ?

Zuzana: … ... nepočujem…

Hana: veď práve…”

ODVAHA A ZODPOVEDNOSŤ

Máme obavy aj neistoty v našich rozhodnutiach

a činoch. Nebojíme sa stratiť, skúšať a testovať.

Priznávame si naše chyby aj nedokonalosti a

vytvárame bezpečný priestor pre experiment

atmosférou bez kontroly, v ktorej môžeme

všetci robiť chyby. Zároveň však takto dávame

zodpovednosť do rúk každého zúčastneného.

Budujeme si vzájomnú dôveru a dôveru v proces

našich účastníčok cez úprimnú komunikáciu,

otvorenú myseľ a spätnú väzbu. Naše zlyhania

a ich dôvody reflektujeme a diskutujeme.

Nechávame kolektív navrhovať a rozhodovať o

zmenách, prístupoch a metódach.

Nebojíme sa nastavovať verejnosti metódy

a prístupy nevídané, neodskúšané,

narúšajúce komfortnú zónu verejnosti,

expertov aj plánovačov. Berieme na seba

riziko nepochopenia alebo odsúdenia za

24 24

unproven methods and approaches disturbing the

comfort zone of the society, experts, and planners.

We take the risk of misunderstanding or conviction

of naivety. We believe that by disrupting the

established and discovering the limits of possible,

we discover the possibilities of the city and communities,

in which we live.

We see failure as a unique opportunity for change

and an irreplaceable component of the neverending

process of creation of our utopian summer

school. There is no ultimate truth, only a collective

agreement.

Each of us is responsible for our decisions.

“...it is ten o’clock already… I am tired. Things are

not going as we planned. We lack the material that

we ordered because we ordered it too late. Zuzana

is frustrated… it bothers me…we said goodbye at

midnight. We have a plan for how to make it work

and I have a feeling that we both know that we

messed up. Next year, we will take less material and

we will order the things sooner…”

“We are sitting in the local pub… it is dark already,

we cannot see each other, nor the notes, the ideas

and opinions on collecting and combining the

data are fundamentally different for both of us…

We have to change the program and output of the

entire day…”

“Viki: people are confused, they are not sure how

the collages are connected to Philip’s cartography

and not at all to Miška’s scenarios… they do not

complain, but…

Hana: ...they are testing, playing, trying… it will all fit

together… they will figure it soon… it will all come

together when they start designing utopia…”

NETWORK AND FUTURE

The current development puts the emphasis on a

man, but we believe in the network. Especially in

the area that is occupied by species without two

legs and hands, covered in hidden complex organisms,

species, biospheres, but also invisible forces

that affect our relationships between them. Rats, a

family without home hidden from the sight by the

dense vegetation of goldenrod, weekend gardeners,

herons, wind, a garbage truck passing through

the wilderness, heaps of clothes, wind movement,

and its direction and power, the scent of lead…

naivitu. Veríme, že narušením zabehnutého a

objavovaním hraníc možného objavujeme aj

možnosti mesta a komunít, v ktorých žijeme.

Neúspech berieme ako jedinečnú príležitosť pre

zmenu a nenahraditeľný komponent nikdy sa

nekončiaceho procesu vytvárania našej utopickej

letnej školy. Neexistuje ultimátna pravda, len

kolektívna dohoda.

Zodpovednosť za rozhodnutia nesie každá z nás.

“...už je desať hodín... som unavená. Veci nejdú,

ako sme si ich plánovali. Chýba nám materiál,

ktorý sme neskoro objednali. Zuzanu to frustuje...

mňa trápi... rozlúčili sme sa o polnoci. Máme

plán ako to zvládnuť a mám aj pocit, že vieme, že

sme to pokazili obidve. Na budúci rok zoberieme

menej materiálu a objednáme veci skôr...”

“sedíme v lokálnej krčme… už je tma, nevidíme

na seba ani do poznámok. Predstavy o zbere a

spájaní nazbieraných dát sa nám zásadne líšia.

Musíme zmeniť program a výstup celého dňa…”

“ Viki: ľudia sú zmätení, nie je im jasné, ako koláže

nadväzujú na Phillipovu kartografiu a už vôbec nie,

ako na Miškine scenáre... nesťažujú sa, ale…

Hana: ... testujú, hrajú sa, skúšajú... ono to hádam

celé zapadne do seba… prídu na to čoskoro...

ono sa to celé dá dokopy, keď začnú dizajnovať

utópiu…”

SIEŤ A BUDÚCNOSŤ

Súčasný vývoj dáva dôraz na človeka, my veríme

v sieť. Špeciálne v priestore, ktorý je obsadený

druhmi bez dvoch nôh a rúk, je plný skrytých

komplexných organizmov, druhov, biosfér,

ale aj neviditeľných síl, ktoré vzťahy medzi

nimi ovplyvňujú. Potkany, rodina bez domova

skrytá pred zrakmi hustým porastom zlatobyle,

víkendoví záhradkári, volavky, vietor, smetiarske

auto prechádzajúce divočinou, haldy oblečenia,

pohyb vetra, jeho smer a sila, pach olova…

Spoločne môžeme odhaľovať siete prepojení,

komplexných vzťahov a čo je najdôležitejšie,

skrytých možností a kvalít daného priestoru.

Pretože realita je mätúca a nejasná a neexistuje

na osi dobra a zla, špiny a čistoty, kvality a

nekvality. Realita je krásna vo svojej pestrosti a

nejednoznačnosti, v obyčajných, každodenných

javoch, ktoré prehliadame.

Together we can reveal the networks of connections,

complex relationships and, most importantly,

hidden possibilities and qualities of the

given space. Because the reality is confusing and

unclear, and it does not exist on the axis of good

Ako vieme neľudským aktérom prenechať hlas?

Ako môžeme samy seba oslobodiť od našich

vlastných predstáv a vnímania a byť citlivejšie

voči vnímaniu iných aktérok a aktérov, kolegýň a

kolegov, zvierat alebo samotnej rieky?

25 25

and evil, dirt and purity, quality and inferiority. The

reality is wonderful in its variety and ambiguity, in

mundane, everyday phenomena that we usually

overlook.

How can we give the voice to the nonhuman actors?

How can we set ourselves free from our own

ideas and perceptions and be more sensitive to the

perception of the other actors, colleagues, animals,

and the river itself?

We choose the methods and approaches that allow

us to give the voice and future to the place as it

is and as it wants to be. We aim to create a place of

free future – utopia. In this way we can fully use our

creativity, the ability of critical thinking, to see the

connections in time and space.

The world is here for us to be discovered, and we

are here for the world to listen to it. We can be the

tool of its dreams while fulfilling dreams of ours.

SPOLKA+

MEETING WITH A LADY

Sitting next to each other on a bench. Lady from a

homeless shelter is waiting for soup for lunch. She

is wearing a denim jacket, pink socks, a copy of

Louis Vuitton bag and golden earrings. I am wearing

shorts, a T-shirt and a backpack. In the end,

there is no difference between us.

“There is nothing to see around”, she says while

cleaning the tables for the others. “What are you

doing here, come to hide from the sun, would you

like to have some soup?”

“No, thank you, I have to go.”

„Take care of yourself sweetheart!” She says while I

am leaving her.

I don’t know what I have expected, maybe I came

there to sit with some kind of prejudices, what is

possible to happen, but, in the end, she was treating

me like a valuable guest, whom she can offer

something from the kingdom of a public jungle –

shade and a soup.

Vyberáme si metódy a prístupy, ktoré nám

umožňujú dať hlas a budúcnosť priestoru takému,

aký je a čím chce byť. Vytvárame miestu slobodné

budúcnosti – utópie. Takto vieme naplno využiť

našu kreativitu, schopnosť kriticky myslieť, vidieť

súvislosti v čase a priestore.

Svet je tu pre nás, aby sme ho objavovali, a my

sme tu pre svet, aby sme mu načúvali. Môžeme

byť nástrojom jeho snov a pri tom napĺňať tie

naše.

SPOLKA+

STRETNUTIE S DÁMOU

Sedíme vedľa seba na lavičke. Pani z ubytovne

čaká na polievku. Má oblečenú rifľovú bundu,

ružové ponožky, ‘Lui Vuitton’ kabelku a zlaté

náušnice. Ja mám kraťasy, tričko a ruksak.

Vlastne, nie sme od seba tak odlišné.

“Nič v okolí tu nie je zaujímavé,” hovorí, kým čistí

stôl pre iných. “Čo tu robíte, poďte sa schovať

pred slnkom, dali by ste si polievku?”

“Nie, ďakujem. Musím ísť.”

“Dajte na seba pozor, srdiečko!” odvetí pri mojom

odchode.

Neviem, čo som čakala, možno som si prisadla s

nejakými predsudkami, ale nakoniec sa ku mne

správala ako k váženému hosťovi, ktorému môže

ponúknuť niečo z kráľovstva verejnej džungle –

tieň a polievku.

“Pozrime sa, čo tu máme. Stopy po nákladiaku,

stopy po bicykli, psy, mačky a vtáčie stopy, ľudské

stopy viacerých veľkostí, všetky sa krížia v zložitej

križovatke podľa neviditeľného poriadku. Hovorí

to veľa o symbióze v oblasti, o rešpekte medzi

všetkými bytosťami, ktoré sa tam nachádzajú a o

tom, že spolupráca a tolerancia sú možné.”

“čo dáme sem? … tu nebude nič ...”

“Let’s see what we got here. Lorry track, bike track,

dogs, cats and bird footprints, human footprints different

sizes, all crossing each other like creating a

messy crossroads according to the invisible order.

It tells a lot about symbiosis in the area, respect

between every being there, and that the cooperation

and tolerance are possible.”

“What will we put here (on map)?… There will be

nothing …”

Translated from Slovak original.

26 26

27 27

28 28

29 29

Mapping the in-between: Interdisciplinary methods for envisioning other futures

Transform your PDFs into Flipbooks and boost your revenue!

Delete template?

Save as template ?