Diccionariu toponímicu del conceyu de Xixón _bicolor_ - El Comercio
Diccionariu toponímicu del conceyu de Xixón _bicolor_ - El Comercio
Diccionariu toponímicu del conceyu de Xixón _bicolor_ - El Comercio
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
<strong>Diccionariu</strong> <strong>toponímicu</strong> <strong><strong>de</strong>l</strong> Conceyu <strong>de</strong> <strong>Xixón</strong><br />
Les Ramoniegues<br />
Llugar <strong>de</strong> la parroquia <strong>de</strong> L’Abadía Cenero,<br />
barriu <strong>de</strong> Picún.<br />
●Formación <strong><strong>de</strong>l</strong> topónimu: atopamos equí<br />
l’asturianu ramoniegues, plural <strong>de</strong><br />
ramoniega, femenín d’un axetivu<br />
κ ramoniegu -a -o, un <strong>de</strong>riváu <strong><strong>de</strong>l</strong> sustantivu<br />
ramón o <strong><strong>de</strong>l</strong> axetivu femenín ramona, al<br />
que se-y amiesta’l sufixu -iegu -a -o. <strong>El</strong><br />
sustantivu ramón pue enten<strong>de</strong>se como<br />
‘aumentativu <strong>de</strong> ramu’, o bien como ‘zarru<br />
que se pon nel bocarón <strong>de</strong> les tenaes fechu<br />
con dos varales cruzaos y piedres’, pero<br />
tamién como κ ‘caña gruesa d’un árbol que<br />
se <strong>de</strong>stina a plantar’. L’axetivu femenín<br />
ramona quier dicir ‘pequeña y <strong>de</strong> mala<br />
calidá (una mena <strong>de</strong> mazana, una mena <strong>de</strong><br />
castaña)’, porque nacen <strong>de</strong> dalgún ramón.<br />
En resultes, Les Ramoniegues pue referise<br />
a castañes κ ramoniegues o a mazanes<br />
κ ramoniegues, ye dicir, ‘<strong>de</strong> mala calidá’,<br />
quiciabes n’alusión a un castañéu; o bien a<br />
tierres κ ramoniegues, que podría enten<strong>de</strong>se<br />
como ‘tierres zarraes con ramones’, o bien<br />
como ‘tierres <strong>de</strong> mala calidá’.<br />
●Etimoloxía: ramu provién <strong><strong>de</strong>l</strong> llatín RAMUM<br />
‘caña d’un árbol’. <strong>El</strong> sufixu -ón orixínase nel<br />
llatín -ŌNEM [-ónem]. <strong>El</strong> sufixu -iegues vien<br />
<strong><strong>de</strong>l</strong> llatín vulgar -AECAS [-áekas], acusativu<br />
femenín plural <strong>de</strong> -AECUS -A -UM, d’orixe<br />
prerromanu, quiciabes célticu.<br />
●Referencia al llugar: cachu <strong>de</strong> monte a<br />
mediu camín ente <strong>El</strong> Felguerón y <strong>El</strong> Pingón.<br />
La Raposiega<br />
Llugar <strong>de</strong> la parroquia <strong>de</strong> San Andrés <strong>de</strong> los<br />
Tacones, barriu <strong>de</strong> Villar.<br />
●Formación <strong><strong>de</strong>l</strong> topónimu: trátase <strong><strong>de</strong>l</strong><br />
asturianu raposiega, femenín <strong><strong>de</strong>l</strong> axetivu<br />
raposiegu -a -o, <strong>de</strong>riváu <strong>de</strong> raposu o raposa<br />
‘Vulpes vulpes, mamíferu carniegu <strong>de</strong> color<br />
roxo, focicu puntiáu y rabu llargu’ (en<br />
castellanu «zorro»), al que se-y amiesta’l<br />
sufixu -iegu -a -o. En resultes, La<br />
Raposiega paez proce<strong>de</strong>r d’una espresión<br />
<strong><strong>de</strong>l</strong> tipu tierra raposiega, ye dicir, ‘tierra <strong>de</strong><br />
raposos o raposes’, por abondar esti<br />
animal.<br />
●Etimoloxía: raposu y raposa yeren<br />
primeramente rabosu y rabosa, <strong>de</strong>riváu <strong>de</strong><br />
rabu, por ser trazu característicu d’esti<br />
animal, col sufixu -osu o -osa. Pela so<br />
parte, rabu provién <strong><strong>de</strong>l</strong> llatín RAPUM ‘nabu’,<br />
173<br />
por comparanza <strong><strong>de</strong>l</strong> rabu <strong><strong>de</strong>l</strong> animal con esi<br />
tubérculu; y los sufixos -osu y -osa vienen<br />
<strong><strong>de</strong>l</strong> llatín -ŌSUM y -ŌSAM. <strong>El</strong> cambiu <strong>de</strong> -b- a -<br />
p- que ta presente en raposu y raposa pudo<br />
producise por influxu <strong>de</strong> rapiegu y rapiega,<br />
otru nome <strong><strong>de</strong>l</strong> animal, <strong>de</strong>riváu <strong><strong>de</strong>l</strong> verbu<br />
asturianu rapar ‘arrampuñar, facese con<br />
daqué pola fuercia’, pol vezu conocíu d’esta<br />
alimaña. <strong>El</strong> sufixu -iega vien <strong><strong>de</strong>l</strong> llatín vulgar<br />
-AECAM [-áekam], acusativu femenín <strong>de</strong> -<br />
AECUS -A -UM, d’orixe prerromanu, quiciabes<br />
célticu.<br />
●Documentación histórica <strong><strong>de</strong>l</strong> topónimu: ye<br />
posible que’l Raposso çimero qu’apaez nun<br />
documentu <strong><strong>de</strong>l</strong> Monesteriu <strong>de</strong> San Pelayo<br />
d’Uviéu, <strong><strong>de</strong>l</strong> añu 1399, tenga relación col<br />
actual topónimu La Raposiega: «et el<br />
quadro <strong>de</strong> Cueto et la metad <strong><strong>de</strong>l</strong> heru <strong><strong>de</strong>l</strong><br />
Raposso çimero».<br />
La Rasa<br />
Llugar <strong>de</strong> la parroquia <strong>de</strong> Cabueñes, barriu<br />
<strong>de</strong> Cimavilla.<br />
●Formación <strong><strong>de</strong>l</strong> topónimu: trátase <strong><strong>de</strong>l</strong><br />
sustantivu asturianu rasa ‘terrenu llano y<br />
ensin arbolíu’, ‘faza <strong>de</strong> terrenu costero llano<br />
y elevao penriba <strong>de</strong> la mar por cantiles’,<br />
que proce<strong>de</strong> <strong><strong>de</strong>l</strong> axetivu rasu -a -o ‘llanu,<br />
ensin bultos nin <strong>de</strong>sniveles’.<br />
●Etimoloxía: rasa vien <strong><strong>de</strong>l</strong> llatín RASAM<br />
[rásam], acusativu femenín <strong><strong>de</strong>l</strong> axetivu<br />
RASUS -A -UM, que ye participiu <strong><strong>de</strong>l</strong> verbu<br />
RADĔRE [rá<strong>de</strong>re] ‘raspiar, arrañar, forgar,<br />
rayer’.<br />
La Rebollada<br />
Llugar <strong>de</strong> la parroquia <strong>de</strong> Caldones, barriu<br />
<strong>de</strong> Llinares.<br />
●Formación <strong><strong>de</strong>l</strong> topónimu: topónimu<br />
formáu col sustantivu asturianu rebollada<br />
‘sitiu pobláu <strong>de</strong> rebollos o <strong>de</strong> rebolles’. Un<br />
rebollu ye, según los casos, un ‘Quercus<br />
robur, carbayu, árbol caducifoliu <strong>de</strong> ma<strong>de</strong>ra<br />
duro y bono, que tien les fueyes col bor<strong>de</strong><br />
lobuláu’ (en castellanu «roble»), un<br />
‘Quercus pyrenaica, árbol caducifoliu<br />
xeneralmente más ruin que’l Quercus robur<br />
y el Quercus petraea’ (en castellanu<br />
«rebollo»), o un ‘Quercus suber, árbol que<br />
da una corteya <strong>de</strong> lo que se saca’l corchu’<br />
(en castellanu «alcornoque»). Pela so<br />
parte, una rebolla ye un ‘rebollu nuevu, <strong>de</strong><br />
tueru <strong><strong>de</strong>l</strong>gáu’, o tamién una ‘cotolla, planta