Apríl 2012 - Banicow

5. ročník * MAREC - APRÍL 2012 * číslo 2 

Juraj 

Jakubisko

ENTREZ marec - apríl 2012 

Vydavateľ/ 

BANICOW 

Smaragdová 21/A, 

040 11 Košice 

Tel./ +421 904 414 023 

+421 910 900 746 

e-mail/ banicow@banicow.sk 

www.entrez.sk 

Šéfredaktor/ 

Peter Baník 

Príprava a design/ 

Martin Vojtek 

Foto/ 

internet, prispievatelia, 

Lívia Kaminská, Linds 

Fotulová, Edo Remetei , 

Viktor Šefčík 

Titulka: Viktor Šefčík 

Prispievatelia/ 

Marián Bilačič, Dorota 

Nvotová, Slava Hriadelová, 

Miro Procházka, Lenka 

Vdovjaková, Michala 

Burcáková, Peter Baník ml., 

Peter Baník, Jozef Horvát, 

Katarína Valičková, Róbert 

Buček, Božena Rybanská, 

Trish Valkonsky, Samuel 

Velebný, Lucie Brožková, 

Rado Mlýnek, Peter Baroš, 

Veronika Bodyová, Petra 

Gavalcová, Edo Remetei, 

Julka Gergeľová 

Registračné číslo/ EV 3299/09 

Preberanie materiálov je možné len 

s písomným súhlasom vydavateľa. 

Vydavateľ nezodpovedá za obsahovú 

správnosť uverejnených inzerátov 

a nemusí sa zhodovať s obsahom 

príspevkov prispievateľov. 

Distribúcia/ 

prestížne kultúrno-spoločenské 

podujatia, lietadlá, vlaky, kaviarne, 

reštaurácie, kluby, hotely, 

golfové zariadenia a poštou na 

základe objednávky 

INZERCIA/ 

+421 911 643 746 , +421 904 414 023 

banicow@banicow.sk 

PREDPLATNÉ/ 

zdarma + poštovné, balné a 

manipulačný poplatok 2 Euro. 

Ročne 12 Eur za 6 čísel 

V jednom balíku max. 2 časopisy 

Objednávajte na banicow@banicow.sk 

Kto z koho ako a kedy 

Skončili sa voľby. Polovica národa sa 

teší a verí v istoty, druhá polovica smúti 

a zmieruje sa s faktami. Tieto voľby 

boli nezvyčajné. Ešte nikdy nerozhodoval 

o výsledku do takej miery boj 

proti vykrádaniu štátu (snáď okrem 

roku 98, ale tam išlo o viac). Stačil 

jeden spis, jedna webová stránka, a 

aj keď si pred jeho zverejnením nikto 

nemyslel, že pravicové strany budú 

veľkolepo triumfovať, nikoho by ani 

nenapadla taká porážka. Spis bol dobrý. 

Ak aj nebol celý pravdivý, bol v 

podstate desivý. Aj protesty ktoré 

po ňom prišli, boli dobré. Ľudia v 

uliciach bojujúci proti neprávosti za 

správnu vec. Nadšenie a viera v to, že 

každý týždeň príde viac a viac ľudí. 

Avšak nestalo sa. Ľudí prišlo stále 

menej a menej, z jednej z organizátoriek 

sa vykľula veštica v bulvárnom 

časopise, ďalší bol spojení s politickou 

stranou. Ak protest nezorganizovali 

oni, urobili tak ´´mladí nacionalisti´´. 

Organizátori prišli s čudnými 

Obsah 

požiadavkami, jeden chcel písať ústavu 

cez internet, druhá chcela terajší 

ekonomický systém nahradiť výmenným 

obchodom. Presunutie volieb, 

odstúpenie vlády. Všetko vážne myslené 

veci. Tí radikálnejší chceli vešat 

a defenestrovať, nateraz im postačili 

aspoň dlažobné kocky a delobuchy. 

Tom Nicholson, Kanaďan ktorý si na 

Slovensku uźil svoje a mal ako jediný 

šancu stať sa lídrom neuspel tiež, 

ale aspoň sa nenechal zatiahnuť do 

úplného śialenstva. Protesti stíchli, 

gorila sa zabavila vo voľbách a ďalšie 

4 roky tu bude prvýkrát od revolúcie 

vládnuť jedna strana. Otázka je: komu 

sa čo za posledné tri mesiace podarilo...? 

Aj tak sa budem tešiť. Prichádza jar, 

prichádza teplo, už nás nebudú ťažiť 

kabáty a tak sa nám po uliciach bude 

ľahšie chodiť. Pekný deň. 

* Peter Baník 

Juraj Jakubisko 

Zmyslom umenia je naplniť človeka úžasom 4 

Šanca preplaviť sa životom 11 

Kto stráži somálske vody 16 

Hedi Slimane 19 

Čo je to haute couture 20 

Kde sa vzala angorská vlna? 22 

Čínske impresie 24 

Varanasi, miesto kde horí 25 

80 rokov humoru, 

alebo Kornel Foldvári oslavuje 28 

Dovidenia v kine vtáčikovia 30 

Festival 4 živly 31 

High Contrast- The agony and the ecstasy 32 

Čo bude 33 

Jimi Hendrix, krátka kariéra veľkej legendy 35 

Hotel hrôza ukazuje novú tvár 39 

Proroci a králi 43 

Od Apolla po Orion 47 

Dobré vína 52 

Čaj 54 

Dobré varenie 55 

Dobré bývanie 56 

3

Juraj 

Jakubisko: 

Zmyslom umenia je 

naplniť človeka úžasom 

Na Slovensku nebolo veľa režisérov, ktorí by sa zapísali 

do sveta fi lmu tak výrazne ako on. Zakladateľ 

československej novej vlny, experimentátor, dokumentarista, 

režisér rozprávok a v poslednom čase aj tvorca 

výpravných historických veľkofi lmov. Juraj Jakubisko 

Píšete knihu. O čom bude? 

Je to kniha o mojom živote od cesty 

z poslednej dedinky v horách. Cez 

Košice ,Bratislavu a Prahu k chvíľam 

slávy i pádov až po dnešok . Bude 

mať názov Živé striebro, lebo túto 

prezývku som dostal, ako malý chlapec, 

neposedný ako ortuť z teplomeru. 

V pestrom živote som prežil také 

množstvo neuveriteľných príhod, že 

sa všetky do jednej knihy nezmestili. 

A tak som svoje pamäti rozdelil do 

dvoch dielov. Prvý diel ktorý vyjde 

tohto roku končí v čase, keď som sa 

stal neviditeľným. 

Ako? 

Natočil som v čase Pražského jara 

celovečerné Kristove roky, Vtačkov 

siroty a bláznov, Ale už pri poslednom 

Dovidenia v pekle , priatelia 

dopadla aj na mňa päsť normalizácie. 

Názov Dovidenia v pekle vznikol z 

pocitu že už sa s ľuďmi , s ktorými 

som dovtedy spolupracoval nikdy 

pred kamerou nestretneme. Film mi 

rozstrihali, zahodili, Havettu (režisér, 

Jakubiskov priateľ, natočil napr. 

Slávnosť v botanickej záhrade) vyhodili 

z Koliby úplne, mňa našťastie 

komunisti preložili do krátkeho filmu. 

Mali ste vtedy strach? 

Nemal som strach, iba som sa 

všetkému čudoval. Bol som vtedy 

mladý a idealista. Krátkym filmom mi 

4 

umožnili hrať sa so svojim vláčkom 

aspoň na jedinej maličkej koľajnici. 

Zaplať Pánboh. Raz na aktíve, kde 

boli zhromaždený tvorcova slovenského 

filmu, 

prišiel tajomník UV KSS a keď ma 

zbadal, začal kričať až popľuval prvé 

tri rady: Pozrite sa to je Jakubisko! 

Antikomunistický živel !! Keby ho 

stretli súdruhovia zo ZSSR, tak ho zabijú 

čiapkami!! 

Keď skončila schôdza, išiel som za 

kamarátom, a spýtal som sa ho koľko 

je hodín. On ma nepočul. Takto som 

išiel za ďalším, aby mi pripálil, ale on 

nielen nepočul ale ani nevidel. Prešiel 

som cez neho ako duch a stal som sa 

nadlho neviditeľným. 

Vravíte, že v knihe je všetko od 

detstva. Aká je vaša najstaršia 

spomienka? 

Keď horela v Kojšove krčma a potravinové 

družstvo, urobila sa tam 

taká obrovská žiara, že sa zdvihla 

strecha a letela okolo nás ako balón. 

Prvýkrát som videl zázrak. Možno 

preto sa v mojich filmoch levituje. 

Mali takéto zážitky z detstva 

veľký vplyv na vaše filmy? 

Určite, ono sa to postupne všetko vracia. 

Za jeden z najsilnejších vplyvov 

považujem farebnosť. V Kojšove sa 

nosilo množstvo farieb, úžasné pestré 

kroje, ľudia obaľovali baranie a býčie 

rohy staniolom. Všetko sa trblietalo. 

Ale ak sa vraciam sa k prvým 

zážitkom, pamätám si ešte jednu 

vec. Počas vojny boli v dedine vo 

dne Nemci v noci partizáni .Raz 

vtrhli do dediny Nemci, keď sa konala 

partizánska svadba. Utekal som 

sa s matkou a sestrou skryť. Počul 

som strašný krik, a na druhej strane 

rieky som zazrel bežať Nemca. Začal 

strieľať a ja som sa s úžasom díval. Tie 

projektily boli na slnku také žiarivé, 

trblietali sa ako voda, nechápal som 

prečo po nás strieka vodu, veď aj tak 

nedostriekne. 

Ako sa vám žilo, keď ste odišli 

z Kojšova do mesta, do Košíc? 

Pre mňa bolo mesto čosi nove nové. 

Raz som vyšiel na ulicu a uvidel ako 

sa na nás rutí dom .Začal som kričať 

.Preboha ,čo je to za dom, že sa hýbe 

! Bola to prvá električka. Bývali sme 

na Štúrovej, oproti dnešnému Domu 

umenia. Zažil som s kamarátmi 

mnoho dobrodružstiev, keď naše 

povojnové hračky boli skutočne pištole 

a samopaly. Zažil som však i 

smutné chvíle, keď mi mama zomrela.

Snažili sme sa jej pomôcť, Dali sme 

na čiernom trhu za jediný existujúci 

Americky liek na tuberkulózu všetky 

peniaze. 

Odniesli sme ho do Vyšných Hágov, kde 

sa mama liečila. Po dvoch mesiacoch 

ju poslali domov zomrieť. Pýtali sme 

sa ako to je možné a lekári povedali, 

že v ampulkách pevne utiahnutých 

kovovým prstencom nebol liek, ale 

krieda. Otec si ampule vypýtal naspäť, 

no povedali, že to už vyhodili. Takže 

mám pocit, že to použili pre niekoho, 

kto bol dôležitejší matka. Potom nás 

vychovával otec a babička. 

Čo robil otec? 

S nejakým veliteľom partizánov si v 

Košiciach otvorili likérku. 

Pred tým ako ste začali s filmom, 

ste študovali fotografiu. 

Kedy ste urobili vašu 

prvú fotku? 

Raz k nám do Košíc prišiel nejaký 

príbuzný, ktorého som nikdy predtým 

ani potom nevidel, nejaký intelektuál. 

Keď odchádzal, obdivoval som taký 

veľký fotoaparát, ktorý si niesol v 

taške. A on mi ho nechal. ´Úč sa 

fotografovať povedal mi. Bože, aká 

blahosklonnosť, bozkal som mu ruky, 

nohy. Skúšal som všetky expozície, 

možnosti, čo sa s tým dá robiť, ale 

potom som zistil, prečo mi to dal. 

Išiel tam taký široký film, ktorý sa 

už nikde nevyrábal. Ale našiel som 

spôsob, ako s ním odfotografovať 

aspoň niečo, Tak že som na okeničku 

v tmavej komore vystrihol a prilepil 

kúsok filmu aký sa predával a tak sa 

mi podarilo urobiť jedinú fotografiu. 

Na Vianoce som chcel urobiť otcovi 

radosť, dal som fotoaparát na statív 

urobený zo stoličiek, zapálil vrecúško 

magnézia a vyšla nádherná fotografia. 

Mali na vás Košice podobný 

vplyv ako vidiek? 

V päťdesiatych rokoch do Košíc 

posielali ako do gubernie intelektuálov 

a dobrých umelcov z celého 

Československa. Košice boli za trest, 

aby prišli na iné myšlienky. V meste 

ktoré sa aj mne stalo domovom som 

mal veľa vzácnych kamarátov. A veľa 

som tam toho zažil. Tak ako som 

v Kojšove načerpal mágiu, tak mi 

Košice pomohli rozdúchať fantáziu. 

Ako ste sa dostali z Košíc do 

Bratislavy? 

V tretej triede som prepadal z kreslenia. 

Učiteľka mi hovorila, že ma 

nenechá ani skončiť. Nemaľoval 

som pedantne podľa jej predstáv. 

Otec mi kupoval zmrzlinu, keď som 

namaľoval nejaký výkres, ale stále som 

nemaľoval tak, ako chceli v škole. Raz 

bola vyhlásená súťaž Československej 

sporiteľne. Namaľovať obrázok o sporení. 

Namaľoval som ostrý kopec na 

ktorom bola sporiteľňa a chlapca, 

ktorý obetavo do toho nezmyselného 

kopca kotúľal korunu. A dole pod kopcom 

bola cukráreň. A táto myšlienka 

bola asi taká dobrá, že som vyhral 

celú súťaž. A tak prepadajúci žiak z 

kreslenia sa za noc stal najlepším ! 

Zanedlho som si musel vybrať kam 

mám ísť. Na gymnázium sa mi nechcelo 

a otcovi niekto povedal, že v Bratislave 

je umelecká priemyslovka. Asi 

to bolo aj pod vplyvom toho, že sa k 

nám do domu prisťahovali aranžéri, 

som išiel na prijímačky. Doma mi dali 

kufor a baranicu a sadol som na vlak. 

Unavený som prišiel o piatej ráno 

do Bratislavy, kufor som ťahal cez 

prázdne mesto až na Palisády. Bolo 

to prvýkrát, čo som bol tak ďaleko z 

domu. 

Ako prebehli prijímačky? 

Prišiel učiteľ a pýtal sa nás všetkých 

pätnástich, ktorí sme tam boli:´´ 

Chcete byť umelci?´´ Rozdal nám 

ceruzky a nechal nás kresliť stoličku 

s drapériou. Lenže nikto z nás to 

nevedel, perspektíva sa nám rozpadala 

a tužku sme tlačili ako kolík.. Pedagóg, 

ktorý učil budúcich sochárov, 

ukázal na nádobu s hlinou a zadal 

novy úkol- urobiť sochu. Ja som bol a 

najmenší, a tak som sa k hline dostal 

posledný, každý ma odstrkával a tak 

na mňa zostalo mi iba blato. Začal 

som modelovať, ale rozpadalo sa to. 

Kým ostatní šúľali hlinu ako plastelínu 

a lepili ju na seba, je som musel 

svoju mäkkú sošku vytiahnuť z jedného 

kusa.. 

Učiteľ sa vrátil a nechal nás položiť 

práce na dosku, zobral palicu, buchol 

po doske a všetky sochy sa rozpadli, V 

kuse zostala moja. On povedal: „Umelec 

nech tu zostane a ostatní marš 

domov.“ 

5

Nakoniec ste ale boli na fotografii... 

Moje cesty vždy viedli úplne nečakane 

a nepredvídateľne. Na modelovanie 

sôch som bol príliš malý . Tak ma poslali 

na grafiku ale ja som bol z toho 

nešťastný a radšej som prestúpil na 

fotografiu. 

Takisto som nechcel byť režisérom, 

ale kameramanom. Keď som robil 

prijímačky na FAMU, šéf poroty 

mi dával otázky z dejín umenia, 

ale nevedel, že som ich študoval na 

Šupke. Chcel ma nachytať na neznalosti 

antického sochárstva a keď 

nepochodil dal mi otázku, ktorá by 

pre každého s adeptov bola smrtonosná. 

Mal som porote niečo povedať 

o vtedy neznámej Fontáne di Trevi 

v Ríme. Ponúkol som sa ju dokonca 

kriedou na tabuľu detailne nakresliť 

. A tak ma vzali omylom na réžiu i 

keď som chcel byť kameramanom. Tri 

noci som preplakal, ale po čase som 

zistil, že na lepšie si ľahšie zvyká. 

Mali ste niekedy pocit, že aj 

niečo z toho čo ste robiť nechceli, 

že to už robiť viete? 

Musím povedať, že to nemám ani 

teraz. Všetky moje filmy, všetky, ktoré 

som robil, boli tak trošku spoločenská 

zákazka. Platí to aj pre moje historické 

filmy, aj pre rozprávky, nikdy predtým 

som to nerobil a nevedel som, že robiť 

viem. Ale keď sa mi to nakoniec podarilo, 

tak som si povedal, ha, ušiel 

som hrobárovi z lopaty. 

Čo mi však teraz chýba je to, že už 

nie som taký sústredený. Niekedy 

som vedel myslieť na desať vecí 

naraz, scenáre som nosil v hlave. Pri 

natáčaní som bol taký zamyslený, že 

ak mi niekto niečo hovoril, nepočúval 

som ho ale všetko pamäťou zaznamenával. 

Dnes to už je to horšie. 

Za jedného z vašich najbližších 

ľudí bol považovaný filmár 

Elo Havetta, ktorý nešťastne 

zahynul počas obdobia normalizácie, 

keď mal zakázané 

točiť. Čo pre vás znamenal? 

Mal som s Elom Havettom rovnaké 

plány, on chcel byť kameramanom, 

ja som chcel byť kameramanom, ani 

jeden sa nestal. Čítavali sme knižky, 

písali scenáre, keď bolo voľno, ležali 

sme v jednej posteli, aby sme mohli 

čítať z jednej knižky. Ak by bol vtedy 

známy pojem homosexualita, tak by 

nás tak asi označovali. Niekedy mám 

výčitky, že som spôsobil jeho smrť. Bol 

strašne ostýchavý a ja som ho doslova 

6 

dokopal na prijímacie pohovory na 

FAMU aby skončil ako ja réžiu. Pracovne 

sme sa dali dohromady až keď 

som končil Kristove roky a začínal 

natáčať ZBEHOV A PÚTNIKOV. On sa 

dostaval k svojmu debutu. Keď sme 

nemali peniaze, tak som uverejňoval 

v Roháčovi kreslené vtipy. Ja som robil 

hlavnú kresbu a Havetta detaily. 

Ale aj keď sme sa tak dobre poznali , 

keď som ho dokonca oženil, nikdy ma 

nezobral k sebe domov. Nikdy mi neukázal 

svoje zázemie a súkromie nikdy 

mi nepovedal ako bol nábožensky 

založený. Až keď zomrel, vtedy som 

stretol s jeho otcom. 

On veril, že bez utrpenia nie je šťastie. 

Keď mal na druhý deň náročnú scénu, 

večer predtým si pálil ruku, aby sa 

mu tá scéna podarila. Bol veľmi 

plachý v komunikácii, bál sa profesionálnych 

hercov. Myslím, že mu 

sa ukrivdilo v roku 68 najviac. Mňa 

dali mňa do krátkeho filmu, tak som 

bol už zo zahraničných festivalov, 

kde moje filmy získavali ceny, známy 

a tak neodvážili sa vyhodiť ma. Ale 

jeho vyhnali potupne z Koliby a povedali, 

že už v živote nenatočí film. Elo 

nevedel žiť bez filmu. Mal žalúdočné 

vredy, kúpil si desať fľašiek vína a pil, 

až kým mu nepraskli vredy a nezomrel. 

Momentálne pracujete na 

filme Slovanská epopeja. V 

akom stave sú prípravy? 

Je to koprodukcia deviatich štátov. 

Takže to nejde tak rýchlo. Začíname 

na jar budúceho roku, pretože nie 

je také jednoduché dať všetko dohromady. 

Koproducenti majú svoje 

podmienky a všetko treba zladiť. Chceme, 

aby mal premiéru vo všetkých 

deviatich krajinách v jeden deň.

Historické filmy predtým 

neboli to vaše. Prečo ste sa rozhodli 

robiť filmy o niečom, 

čo nemôžete zmeniť? 

Práve, že môžem veľmi veľa meniť. 

Súčasnosť meniť nemôžete. Pri 

Slovanskej epopeji, ktorú teraz robím 

je množstvo bielych miest. Ani historici 

nevedia kedy presne sa Svätopluk 

narodil, ani koľko mal žien, koľko 

synov, nevieme ako to je s prútmi 

Svätopluka, nevieme kedy zomrel a 

už vôbec ani netušíme kde leží. Keď 

si zoberieme iba tieto okolnosti, 

mám obrovské pole na vymýšľanie. 

Určité dáta a súvislosti však musím 

dodržiavať. . Musím všetko obsiahnuť, 

obehať bojiská, vykopávky a orig- 

8 

inálne artefakty Pretože film musí 

byť výtvarne krásny. 

Nemáte obavu, že vytvoríte 

film, nejaký predobraz a 

verejnosť si bude myslieť, že 

tá história vyzerala presne 

tak? 

Presne toto chcem. Chcem im 

dať legendu o Svätoplukovi, o 

Veľkomoravskej ríši. Hovorme o veciach, 

ktoré sú známe, keď sa budeme k 

histórii hlásiť, tak bude naša. Hádame 

sa bez dôkazov o maličkostiach, ako 

pri Báthory. Vytvoril som otáznik čo 

ak tato nešťastná žena bola iná ako 

sa nám ju snažia vnútiť nám historici. 

Je vinná, či nie je? I teraz chcem som 

vytvoriť rozporuplnú legendu aby 

podnietila hlavne mladých k zvedavosti 

o histórii našich koreňov. 

Nebojíte sa historikov? 

Keď som urobil Báthory, tak sa všetci 

historici stotožňovali so mnou. Ale 

potom do televízie zobrali historika, 

ktorý bol kastelánom na nejakom 

hrade a ten vykladal Nižňanskeho ako 

evanjelium. Samozrejme , že každý 

bojuje za nejakú pravdu. Ale keď si 

zoberiete okolnosti, tak zistíte , že 

všetky historky sú legendy. Napríklad, 

Báthoryčka sa v mojom filme stretáva 

s Caravaggiom. Vybral som si dátumy, 

hľadal v záznamoch a ani talianska 

história nevie kam sa Caravaggio zo

zeme vytratil keď v súboji zabil svojho 

soka. 

Bola podľa vás Báthoryčka 

vinná? 

Všetky veci, ktoré som videl dokazovali, 

že je nevinná. Vtedy súdy mali 

iné praktiky. Keď niekoho obvinili 

a dokázalo sa, že obvinenie nebolo 

pravdivé, tak vás stihol taký trest, 

ako by stihol toho druhého,. Koľko by 

bolo pri takomto princípe dnes jednorukých, 

jednonohých a bez jazyka? 

Veď tu každý ide za všetko na súd. 

Preto ju Thurzo ktorý mal zálusk na 

jej rozprávkový majetok nemohol 

žalovať, ohrozil by seba. A tak ju 

držal uväznenú na hrade. 

Mnohí kritici neprijali vašu 

Báthoryčku. Prečo tomu tak 

bolo? 

Bohužiaľ , žijeme v dobe, že keď bol 

niekto raz v kine, môže byť kritikom. 

Kedysi kritici za čias novej vlny 

filmárom pomáhali. Vďaka nim som 

na vlne i ja zažil pätnásť minút slávy. 

Filmový kritici boli vtedy vzdelaný, 

vedeli rozobrať film, a vedeli o ňom 

písať. Tak nám pomohli k vzniku 

novej vlny. Rozumeli svojej práci . Ich 

články neboli iba glosovaním diel , 

ako to robia terajší. 

Keď som bol mladý, nemali radi 

starých režisérov. Teraz to je to isté. 

Mladí kritici nemajú radi starých 

režisérov. Lenže tomu nerozumiem. 

Vtedy sme nemali radi tých, ktorí 

točili komunistické filmy. Ale dnes 

netočíme komunistické filmy. Snažím 

sa robiť filmy, ktoré majú dokonalý 

filmový jazyk a sú určené divákom. 

Som presvedčený, že film, ktorý 

nemá divákov je mŕtvy film, že nemal 

vzniknúť. Veď filmy nerobíme pre 

svojich priateľov. 

Nie je to aj o úrovni divákov? 

Lebo sú filmy, ktoré sú pre 

diváka, sú komerčne úspešné, 

ale sú to nezmysly. 

Aj v tej komercii sa robí rozdiel. 

Ak si vezmem Báthory, ten spôsob 

rozprávania, záberovanie, spôsob 

používania hudby, vedenie herca, to 

9

nie je to najkomerčnejšie. Vymyká 

sa to, ale je to stále zrozumiteľné. Aj 

Tisícročná včela. To je balansovanie na 

úrovni komercie a umenia. Nesnažím 

sa urobiť tú banálnu komerciu , ktorá 

diváka zavádza do gýča, alebo do nejakých 

hlúpostí. 

Pozeráte svoje filmy spätne? 

Keby existovalo peklo, tak by ma tam 

hodili do kotla a púšťali mi moje 

filmy. Pri pohľade na staré diela by 

som trpel dva razy. Okrem jedného 

filmu. Zbehovia a pútnici. To je tak 

insitne natočený film, úplne iné myslenie, 

ten by som vydržal pozerať. 

Vidíte dnes v Česku, alebo na 

Slovensku mladého tvorcu, 

ktorého považujete za perspektívneho? 

Myslím, že talenty sú a budú, ak 

vydržia záťaže realizácie vydržia. My 

sme boli generácia, ktorá prežila vojnu, 

revolúciu, socializmus a nejako 

nás to spevnilo, že sme si ten talent 

udržali. Ľahšie sa nám hľadajú témy 

a ľahšie ich vieme vymyslieť, ako títo 

chlapci. Ešte nedávno som učil na 

FAMU a som rád, že som skončil. Mladi 

poslucháči vymýšľajú veci, ktoré 

boli už dávno vymyslené a dokonca 

aj realizovane. Mali by posunúť obrazové 

umenie dopredu, ale vracajú ho 

späť. Preto nerobím súčasné film. 

Prečo ste s manželkou Deanou 

založili nadáciu? 

My sme ako Mediciovci. Keby Mediciovci 

všetko prepili a prejedli, tak by 

nebolo mnoho umelcov. 

Talent je utrpením, ale dáva i rôzne 

10 

možnosti mladým ľuďom. Kedysi sme 

pomáhali deťom, keď boli povodne a 

vznikla nadácia Plaváček, ale teraz 

to meníme na Vietor do plachiet. Vtedy 

to bolo jednoduché, chceli sme 

odbremeniť rodičov, ktorí museli nanovo 

stavať domy po povodniach. Keď 

sme tam pomáhali, tak sme videli deti, 

ktoré mali talent. A uvedomili sme si, 

že im nestačí len dávať šaty a podobne, 

ale treba ich podporovať. Za ten 

čas sme odchovali deti, ktoré už majú 

za sebou svoje úspechy. Celú nadáciu 

ťahá hlavne Deana a niekedy ma aj 

štve, pretože zanedbávam filmárske 

veci. A stále jej poviem, Deana, aspoň 

na rok prestaňme a ona mi povie, nie, 

Boh ti to raz vráti. 

Na čo sa zháňajú peniaze 

ľahšie? Na film, alebo na 

charitu? 

Štátne fondy dávajú na filmy málo 

peňazí, a pretože ich dávajú málo, tak 

sa snažia mladí filmári natočiť ich za 

málo peňazí. A aj to tak vyzerá. Celý 

film sa odohrá pri stole, všetko sa 

porozpráva. My sme už na začiatku 

snažili všetko prerozprávať obrazom. 

Sú filmy, ktoré peniaze vedia zohnať. 

Optimálna suma realizácie je 30 

miliónov korún a keď je to vynikajúci 

film, tak sa vám to vráti. Lenže 

do toho vošli problémy s pirátmi 

,ktorý nechcú pochopiť ,že prostriedky 

vložene do filmov sa musia vrátiť. 

Niekto zavesil Báthoryčku na internet 

a bolo tam milión a pol stiahnutí. 

Keby sme za každé stiahnutie mali len 

euro, tak si predstavte koľko získame 

peňazí. Ale takýto veľký film ako 

robíme teraz, tam musí byť jasné, že 

sa na ňom zarobí. Malé filmy sa dajú 

robiť aj inak, ale tieto veľké nie. 

Aký má pre vás film zmysel? 

Hľadám cestu, ktorá sa môže nazývať 

cestou k duši diváka. Nepotrebujem 

niečo skúšať, urobiť film pre 

troch priateľov a povedať, že všetci 

ktorým sa môj film nepáči sú hlupáci. 

Potrebujem to, čo je zmyslom umenia. 

Niekedy sme verili, že úlohou umenia 

je ľudí zbavovať strachu zo smrti. 

Keď som robil dokumenty, videl som, 

že ich bolo treba zbavovať aj strachu 

zo života. Teraz existuje mnoho vecí, 

ktoré nás zbavujú strachu zo smrti. 

Voľné náboženstvo, mnoho kníh, 

hudby, ktorá nás napĺňa nejakou 

blaženosťou. Ja vraciam film bližšie 

k púťovej atrakcii, čím aj stále bol. 

A hovorím, že zmyslom umenia, je 

napĺňať človeka úžasom. 

* Peter Baník 

* foto: Viktor Šefčík

Šanca preplaviť 

sa životom 

Charita, fi lantropia, 

pomoc tým, ktorí to 

potrebujú. Vo svete veľmi 

rozšírená záslužná činnosť, 

prinášajúca obdarovaným 

lepši život, a darcom okrem 

dobrého pocitu aj významný 

spoločenský status. U nás 

po prvých rozpačitých 

začiatkoch spred dvadsiatich 

rokov, si táto humánna 

aktivita postupne nachádza 

miesto v spoločnosti. 

Vo verejnosti sa však stále 

ozývajú, aj keď nie navonok, 

hlasy, veď načo mam dávať, 

keď sa aj tak všetko rozkradne. 

Samozrejme, tento 

argument v sebe skrýva aj 

skúposť a pocit, že keď niekoho 

obdarujeme, tak nám 

samým neostane. Je to dosť 

smutný obraz spoločnosti, 

ktorá sama seba nazýva civilizovanou 

a pohostinnou. 

Pre stále viac ľudí sa však pomoc 

stáva súčasťou života. Isto netreba 

predstavovať Deanu a Juraja Jakubiskovcov, 

ale určite treba povedať, 

že sú to výnimoční ľudia, ktorí sa rozhodli 

pomáhať. Neviem koľkí z nás 

poznajú ich nadačný fond Plaváček, 

podporujúci talentované detí zo sociálne 

znevýhodnených rodín a z detských 

domovov. Je známy 

skôr v Čechách, na Slovensku pôsobí 

zatiaľ len druhý rok a zastupuje ho 

u nás spoločnosť LECA production, 

ktorú riadia dvaja sympatickí mladí 

muži Andrej Leca a Roberto Leca. 

Opýtali sme sa ich o čom celý projekt 

vlastne je a ako bude vyzerať vyvrcholenia 

ich celoročnej práce prezentovanej 

na slávnostnom benefičnom 

galavečeri v historickej budove Slovenského 

národného divadla, ktorý 

bude vysielať v priamom prenose 

Jednotka STV. 

Páni čomu sa venuje nadačný 

fond Plaváček, prečo vôbec 

vznikol a prečo ten názov? 

Nadačný fond založili manželia – 

režisér, scenárista, kameraman a 

výtvarník Juraj Jakubisko s jeho 

manželkou, herečkou a filmovou producentkou 

Deanou Jakubiskovou, a 

to už v roku 1997. Počas veľkých povodní, 

ktoré zasiahli Českú republiku 

v roku 2002 zorganizoval Plaváček 

detský povodňový tábor pre deti zo 

zaplavených oblastí. Ukázalo sa, že v 

tábore je mnoho talentovaných detí, 

ktoré prišli o svoje rodinné zázemie, 

a tým aj o možnosť rozvíjať svoje nadanie. 

To bol hlavný dôvod prečo sa 

Plaváček zameral práve na podporu a 

rozvoj talentovaných detí z detských 

domovov a zo sociálne znevýhodnených 

rodín. Grantový projekt 

Vietor do plachiet tak podporuje 

štúdium a rozvoj talentu detí, ktoré 

sú na pomoc od iných odkázaní. Od 

začiatku svojej existencie Plaváček 

usporadúva veľkonočné a vianočné 

finančné zbierky, koncerty, benefičné 

galavečere a rôzne podporné aktivity, 

vďaka ktorým bolo možné systematicky 

podporovať už viac ako 

300 mladých talentov. Cieľom tohoto 

grantového projektu je podporovať 

deti dlhodobo, aby dokázali svoj talent 

a jeho rozvíjanie obhájiť. Preto 

sa medzi nimi pravidelne objavujú 

nie len študenti umeleckých odborov 

na VŠ, ale aj študenti konzervatórií, 

športových gymnázií, víťazi 

domácich a svetových súťaží. V rámci 

legislatívnych možností Európskej 

únie nadačný fond Plaváček rozšíril 

svoje pôsobenie aj na územie Slovenskej 

republiky, kde je naša produkcia 

LECA production jeho oficiálnym 

zástupcom. Rozšírenie považujeme 

za prirodzené, keďže Deanka a Juraj 

Jakubiskovci sú Slováci a spoločne 

nám záleží na talentovaných deťoch, 

ktoré v našej krajine máme, a ktoré 

našu pomoc a podporu potrebujú. 

Zmyslom projektu nie je vyrábať 

nové hviezdy šoubiznisu, ale 

podporovať jedinečnosť a osobitosť 

každého snaživého dieťaťa. Pretože aj 

tá sebemenšia skúsenosť, oddanosť, 

schopnosť, pracovitosť či vôľa si 

nájdu krásne miesto pod slnkom. 

11

Ako súvisí benefičný galavečer 

v SND v Bratislave s 

nadačným fondom Plaváček? 

Spomínaný benefičný galavečer VI- 

ETOR DO PLACHIET je už druhým 

ročníkom, ktorý spoločne pripravujeme. 

Úspešnosť prvého ročníka 

benefičného galavečera na Slovensku, 

ktorý sa konal 31.januára 

2011 v novej budove Slovenského 

národného divadla v Bratislave a 

bol vysielaný v priamom prenose 

Slovenskej Televízie dokazuje nie 

len sledovanosť viac ako 500.000 divákmi 

pri televíznych obrazovkách, 

prítomnosť významných osobností 

v hľadisku, ale v neposlednom rade 

i vyzbieraná suma cez 70.000,- EUR, 

vďaka ktorej sa tento jedinečný projekt 

môže realizovať aj na Slovensku 

a podporovať talentované deti, 

ktoré majú potenciál a schopnosti, 

ale nemajú možnosti ich rozvíjať. 

To sú dôvody prečo sme sa rozhodli 

pokračovať a organizovať aj druhý 

ročník. Výsledok našej práce uvidíte 

dňa 01.apríla 2012 od 20.05 hod. v 

priamom prenose na Jednotke STV. 

12 

A celkom určite nezostaneme len pri 

druhom ročníku, ba naopak, našou 

ambíciou je rozširovať naše aktivity 

a pomoc, a vytvoriť tomuto projektu 

dlhoročnú tradíciu aj na Slovensku. 

Ako s te sa k tomu dostali 

vy? 

Keď sme s partnerom uvažovali nad 

osobnosťami, ktoré by sme navrhli 

na ocenenie v rámci projektu Večer 

hviezd, ktorý sme spoluorganizovali 

v Trenčíne, v oblasti umeleckého 

prínosu sme sa jednohlasne zhodli 

na režisérovi Jurajovi Jakubiskovi. 

Maestro Jakubisko s manželkou 

Deanou ochotne a radi prijali pozvanie 

a tak sa osobne zúčastnili 

spomínaného spoločenského podujatia, 

kde si maestro Jakubisko prevzal 

cenu. Strávili sme spolu pár dní, 

ako to už býva, rozvíjali sa rôzne 

témy, až sme sa dostali k téme aktivít 

manželov Jakubiskových v oblasti 

charity. Vzhľadom k tomu, že charita 

bola už aj vtedy nám blízka, veľmi 

nás zaujala ich aktivita a nadšenie s 

akým nám poslanie ich nadačného 

fondu opisovali. Boli sme prekvapení, 

keď sme sa dozvedeli, že ich Nadačný 

fond Plaváček existuje a pomáha už 

toľko rokov a my na Slovensku o ňom 

nič nevieme. O to viac nás nadchla 

myšlienka spolupráce s manželmi Jakubiskovcami 

a myšlienka rozšírenia 

pôsobnosti ich nadačného fondu 

Plaváček aj na Slovensko. Toto čo 

opisujeme sa udialo v decembri 

2009 a pôsobenie Nadačného fondu 

Plaváček sme rozšírili od nového roku 

2010 v rámci legislatívnych možností 

Európskej únie. Teda od myšlienky k 

realizácii bol len krôčik, pretože kde 

je vôľa, tam je aj ochota prebúrať 

bariéry a keď sa jedná o dobrú vec a 

dajú sa dokopy tí správni ľudia, tam 

to zákonite musí začať fungovať. 

Kto budú hlavní aktéri v 

programe benefičného galavečera 

Vietor do plachiet? 

Na tomto mieste sa musíme 

pochváliť, že máme naozaj veľmi pestré 

a lukratívne obsadenie. Keďže náš 

nadačný fond podporuje talentované 

deti ako v oblasti tanca, spevu, hudby, 

drámy, tak i v oblasti výtvarného 

umenia, ale i športu a vedy, tak už len 

preto budú vystúpenia veľmi pestré. 

Naši Plaváčikovia budú mať tú česť 

vystúpiť po boku takých umeleckých 

hviezd ako sú Helena Vondráčková, 

Michal David, Robo Grigorov či 

Mária Čírová, tancovať budú pod 

choreografickým vedením Anety 

Antošovej, Yemiho či Fredyho Ayisi, 

naše mladé baletky vystúpia spolu so 

sólistami baletu SND, mladí operní 

speváčikovia si zaspievajú s Adrianou 

Kohútkovou, Otakarom Kleinom 

či Alenou Miro, hudobníci si zahrajú 

s Diabolskými husľami či klavírnym 

virtuózom Richardom Rikkonom. 

V programe vystúpi aj populárna 

herečka, speváčka a kabaretiérka, 

nestarnúca Maja Velšicová spolu s 

našimi Plaváčikmi a Detským speváckym 

zborom Slovenského rozhlasu. 

Budeme i odovzdávať kupcom 

výtvarné diela, ktoré vytvorili naši 

Plaváčikovia s maestrom Jurajom 

Jakubiskom, Akad.mal. Danielom 

Bidelnicom či výtvarnou dizajnérkou 

Teréziou Pekaríkovou. Nebude chýbať 

ani zastúpenie športových talentov, 

keďže v programe vystúpia malí karatisti, 

capoeristi a mladá aerobička 

spolu s mnohonásobným majstrom 

sveta v karate Romanom Volákom. 

Celým večerom nás budú sprevádzať 

anjeli, ktorých stvárnia herečky 

Danica Jurčová, Naďka Konvalinková 

a Beáta Greneche. 

Bude sa načo dívať, preto všetkých 

pozývame k sledovaniu dňa 01.apríla 

2012 od 20.05 hod. na obrazovkách 

Jednotky STV. 

C 

M 

Y 

CM 

MY 

CY 

CMY 

K

Minulý mesiac 

Predčasné parlamentné voľby, 

Gorila a protesty 

Historicky prvýkrát bude môcť na 

Slovensku vládnuť iba jedna strana. 

Takmer vo všetkých okrskoch v krajine 

vyhral voľby SMER- SD, ktorý 

bude nasledujúce 4 roky pri moci 

sám. V parlamente obsadil 83 miest, 

na druhom mieste skončilo KDH, za 

nimi Obyčajní ľudia. Do parlamentu 

sa dostalo aj SDKÚ a SaS. Nedostala 

sa tam však kontroverzná SNS, a 

´ótec národa´´ Mečiar, nezískal ani 

jedno percento. Smer hovorí, že kreslá 

ministrov obsadí aj nestraníkmi, 

a odborníkmi, niektorí politológovia 

to považujú za ochranný manéver, 

keby vznikli problémy a Fico by musel 

niektorých ministrov odvolať. 

Takto by sa vyhol poškodeniu povesti 

straníkov. Výsledky volieb a náladu 

v spoločnosti v posledných týždňoch 

výrazne ovplyvnil spis Gorila, ktorý 

sa dostal na internet . Píše sa v ňom 

o netransparentnom rozdeľovaní 

štátnych zákaziek, o províziách, korupcii, 

klientelizme, spomínajú sa 

v ňom konkrétne mená najvyšších 

štátnych predstaviteľov. Okrem toho 

v ňom nájdeme aj zmienky o fyzických 

likvidáciách, mileneckých pomeroch 

a podobne. Hnev spoločnosti sa 

preniesol do protestov, na ktorých sa zo 

začiatku zúčastňovali tisíce ľudí po celom 

Slovensku. Postupne sa však účasť 

znižovala čo bolo spôsobené zisteniami 

o niektorých organizátoroch 

protestov, o ich väzbách na politické 

strany, agresivitou niektorých protestujúcich, 

zvláštnymi požiadavkami 

niektorých organizátorov(ústava 

písaná cez internet), extrémistickými 

skupinami ktoré sa snažili z týchto 

protestov vyťažiť, politickými stranami 

ktoré sa na protestoch pokúšali 

urobiť si vlastnú kampaň, ale aj 

postupnou ľahostajnosťou ktorá sa 

14 

občanov zmocnila. Protesty a kauza 

Gorila sa dotkla hlavne pravicových 

strán, ktoré vo voľbách prepadli a nedostali 

sa do vlády. 

Boje v Sýrii a mŕtvi novinári 

Zatiaľ čo v ostatných arabských 

krajinách sú dozvuky Arabskej jari 

utíšené, v Sýrii sa stále bojuje, a prezident 

Bašár Asad sa odmieta vzdať 

moci. Medzi povstalcami a vládnymi 

silami prebiehajú ťažké boje, pričom 

zomrelo už okolo 8000 ľudí vrátane 

množstva civilistov. Svetové mocnosti 

riešia dilemu, či sa do tohto konfl iktu 

zapojiť aj silou, alebo len výzvami na 

upokojenie situácie. Novinárska práca 

vo vojenských regiónoch je náročné 

a nebezpečné povolanie, čo sa potvrdilo 

aj koncom februára, kedy v Sýrii 

zabili dvoch významných vojenských 

reportérov. Francúzsky fotograf Rémi 

Ochlik zomrel vo veku 28 rokov pri 

bombovom útoku. Len pár dní predtým 

vyhral jednu z najprestížnejších foto- 

cien, World press foto 2012. Pri bombardovaní 

mesta Homs okrem neho 

zahynula v Sýrii aj dlhoročná americká 

reportérka Marie Colvinová. Tá je 

okrem svojich reportáží z vojnových 

oblastí celého sveta známa aj páskou 

ktorú nosila od kedy prišla v roku 

2001 pri bojoch na Srí Lanke o oko. 

Marie Colvinová bola mnohokrát 

najdôležitejším a najspoľahlivejším 

zdrojom informácií pri viacerých 

konfl iktoch. 

Voľby v Rusku 

Prezidentské voľby v Rusku začiatkom 

marca vyhral Vladimír Putina aj 

napriek hromadným protestom, ktoré 

organizovala opozícia. Tá však bola 

roztrieštená a tak šanca že Putin voľby 

nevyhrá, nebola reálna. Otázkou bolo, 

v ktorom kole zvíťazí. Podarilo sa mu 

to už v prvom. Staronový prezident 

vládne už tretie volebné obdobie, po 

štvorročnej prestávke, počas ktorej 

bol premiérom. Bývalý agent KGB, 

majster bojových umení krotiteľ tigrov 

a otužilec sa pred voľbami snažil 

ukázať priateľskú tvár, nechával 

zatýkať menej aktivistov ako zvyčajne, 

nezakročil proti obrovským protestom 

a proti podvodom vo voľbách sa 

rozhodol bojovať inštalovaním kamier 

do každej volebnej miestnosti. Po znovuzvolení 

ukázal aj citlivú stránku 

a vyronil slzu. 

Zhorel jeden z najkrajších 

zámkov na Slovensku 

V deň volieb Slovensko zasiahol aj iný 

šok. Vyhorela veľká časť zámku Krásna 

hôrka. Dôvod nie je celkom jasný, malo 

ísť o vypaľovanie trávy, alebo o cigaretu. 

Od iskry sa chytila drevená strecha, 

požiar sa rozšíril do celého zámku. Aj 

keď škody sú obrovské, väčšina historických 

artefaktov ostala zachovaná. 

Hrad čaká rozsiahla rekonštrukcia, 

tú by mala fi nančne pokryť poistka, 

ktorou je zámok zabezpečený.

Urobte si radost! 

Obdarujte sa rodokmenom. 

Lucia Šemorádiková 

0907 460 736 

www.historica.sk

Kto stráži 

somálske vody? 

Obraz pirátov je jednou z najväčších „škatuliek“, 

s akými sa stretávame. Strach naháňajúci hrdinovia 

príbehov osadených niekedy do16-teho až 18-teho storočia 

vyobliekaní v širokých klobúkoch s perami však už dávno 

odplávali do histórie a svoje miesto prenechali iným pirátom. 

Zmenilo sa aj bojisko: pirátske vlajky už nenaháňajú 

strach európskym obchodným lodiam brázdiacim Atlantik. 

Vlastne, nevejú už vôbec. Hrdinami dnešných pirátskych 

drám sú čierne tváre so samopalmi v rukách a obete ich 

prepadov sa dostávajú do ich pazúrov na palubách tankerov, 

či výletných lodí. Vitajte v Somálsku. 

Somálske pirátstvo je dnes svetoznámy 

fenomén. Krajina na východnom 

pobreží Afriky je v zahraničí 

preslávená takmer výhradne nelichotivým 

spôsobom: či už vtipmi o 

chudobe, alebo banditami, ktorí z jej 

pobrežných vôd spravili zónu medzi 

námorníkmi obávanú takmer ako 

Bermudský trojuholník. Práve chudoba 

je hlavným dôvodom, na ktorý 

sa dajú obrovské rozmery súčasného 

pirátstva „zvaliť“. Krajinu zachvátila 

v roku 1991 občianska vojna, ktorá 

trvá dodnes a Somálsko už dlhých 20 

rokov prakticky nemá funkčnú vládu. 

Oficiálna moc na somálsky spôsob 

znamená, že medzinárodne uznávaná 

vláda nekontroluje ani väčšinu 

hlavného mesta. Medzinárodná 

finančná pomoc, ktorá bola až do 

vypuknutia konfliktu relatívne korektne 

investovaná hlavne do rybolovu 

je momentálne v rozvrátenej krajine 

nepoužiteľná, čo spolu s masívnym 

znečistením tamojších vôd v posledných 

rokoch spôsobilo kolaps rybárstva, 

hlavnej ekonomickej aktivity 

v krajine. Až 70% Somálcov žije podľa 

dostupných údajov z dvoch dolárov 

na deň. 

Do lodí a na cudzincov! 

Podnikavosť, či skôr pud sebazáchovy 

tak donútil bývalých rybárov 

disponujúcich loďami k ich premene 

na ozbrojené plavidlá prepadávajúce 

prakticky každého, kto im príde do 

cesty. Typický obraz piráta dneška je 

teda chudobný a pravdepodobne aj 

chudý Somálčan, obratne zaobchád- 

16 

zajúci so samopalom, raketometom, 

alebo čímkoľvek čo na čiernom africkom 

trhu so zbraňami zohnal. Ich 

lode už nie sú väčšie ako obchodné a 

po bokoch nechŕlia oheň z diel. Zato 

sú veľmi rýchle a určené hlavne na 

prepravu posádky – pirátov a ich rukojemníkov. 

V Somálsku neexistuje 

pobrežná stráž, a tak piráti prakticky 

beztrestne operujú v somálskych 

vodách, do ktorých nemajú právo 

vstúpiť ani plavidlá medzinárodných 

proti pirátskych misií. Piráti, ktorých 

gangy majú tisícky členov majú podľa 

zahraničných pozorovateľov v krajine 

dokonca väčšiu moc ako vládne 

inštitúcie. A aj keď ide o zločincov, 

práve vláda, ktorú západ podporuje 

viac-menej len slovne sa na nich v 

roku 2011 obrátila so žiadosťou o pomoc 

v občianskej vojne proti povstalcom 

nazývajúcim sa aš-Šabát. Ide o 

islamistické milície, ktoré sa netaja 

napojením na teroristické organizácie 

blízkeho východu. Piráti teda bojujú aj 

na súši, dokonca pri tom môžu tvrdiť, 

že je to boj za vlasť (v skutočnosti za 

peniaze). 

Hlavné bojisko sa však stále nachádza 

na vlnách. Počet pirátskych útokov 

z roka na rok rastie a za posledných 

12 mesiacov bolo unesených 67 plavidiel. 

Taktiky pri útokoch sú rôzne: 

väčšinou však loď s nákladom poslúži 

ako artikel na predaj a pasažieri v 

podstate tiež. Pokiaľ sa vláda ich krajiny 

nerozhodne pre oslobodzovaciu 

akciu, pirátom sú za životy rukojemníkov 

vyplácané horibilné sumy, z 

ktorých fi nancujú ďalší rozvoj svojich 

gangov, či organizácií. V Somál- 

sku pôsobia 4 hlavné organizácie 

„námornej kriminality“ : Národná 

dobrovoľnícka pobrežná stráž pôsobí 

v oblasti okolo prístavu Kismayo 

na južnom pobreží Somálska, kde sa 

zameriava predovšetkým na obete z 

radov rybárov. Ďalšie dve nesú meno 

podľa oblasti, v ktorej pôsobia, sú to 

Marka a Puntland. Poslednou skupinou 

sú Somali Marines s vojenskou 

štruktúrou. Na čele tisícok vojakov 

stojí pirátsky admirál a Somali Marines 

sú považovaní za najsilnejšiu 

organizáciu v krajine vôbec. Obyvatelia 

Somálska berú pirátstvo ako bežnú 

súčasť svojich životov. Fakt, že sa v 

uliciach denne pohybujú ozbrojení 

muži nie je v Somálsku, podobne ako v 

mnohých ďalších afrických krajinách, 

ničím výnimočným. Piráti sú navyše 

obľúbení kvôli svojim ekonomickým 

prínosom (chudobná krajina 

okrádanie cudzincov interpretuje inak 

než nám umožňuje naše nazeranie na 

realitu) . Poskytujú pre dediny generátory 

elektrického prúdu, či iný, 

bežne nedostupný artikel. Ostatní 

obyvatelia ich berú z jednej strany ako 

hrdinov – bez nadsádzky by sa dalo 

povedať, že sú akýmisi ekvivalentmi 

Jánošíka okrádajúceho bohatých 

zlých pánov, no na druhej strane je 

im vyčítaná nadmerná konzumácia 

alkoholu a drog. Nuž, keď už nič 

iné, aspoň túto zložku života dedia 

piráti kontinuálne už azda od svojho 

vzniku. A taktiež opradenosť legendami. 

Práve tých sa chopili podnikavci v 

Rusku, krajine známej organizovaním

izarných dobrodružných akcií pre 

najmajetnejších a vymysleli plavby 

po pirátskych vodách pri Somálskom 

pobreží. Deň pobytu na stráženej lodi 

plaviacej sa čo najpomalšie s cieľom 

vzbudzovať dojem ľahkej koristi 

stojí 6000 dolárov. Účastníci plavby 

v spoločnosti platených ozbrojencov 

s napätím čakajú na „vysnívaný“ 

útok pirátov, v prípade ktorého si za 

ďalší príplatok môžu dokonca osobne 

vyskúšať streľbu na živé terče 

zo samopalov, či iných zbraní, ktorých 

je na lodi bohatý arzenál. Somálskych 

pirátov údajne fi nančne podporujú aj 

ich krajania žijúci v diaspóre po celom 

svete. 

O neutíchajúcej aktivite banditov v 

Adenskom zálive svedčí aj incident 

spred pár týždňov, kedy dánske námorné 

sily, prítomné v somálskych 

vodách ako súčasť medzinárodnej 

proti pirátskej misie, pri záchrannej 

akcii oslobodili 15 rukojemníkov 

držaných na pirátskom plavidle. Dva- 

ja nešťastníci, žiaľ pri zásahu prišli o 

život. O ten sa pri pirátskych útokoch 

boja väčšinou kapitáni lodí. Tí zvyknú 

byť popravení ako dôkaz toho, že piráti 

svoje vyhrážky myslia vážne a nie je 

radno otáľať so zaplatením výkupného. 

Adenským zálivom sa ročne preplaví 

približne 20 000 plavidiel. Pirátske 

útoky teda postihnú len malé percento 

z nich a toho sú si vedomí nielen zbohatlíci 

túžiaci po neortodoxnej zábave, 

ale aj posádky bežných obchodných 

lodí. Na to, aby sa stali obeťou útoku 

by museli mať fakt „smolu“, a preto 

dopravný ruch v somálskych vodách 

neutícha, naopak z roka na rok rastie. 

A to pirátom, číhajúcim v bezpečí 

na ľahkú korisť, ktorú si spomedzi 

stoviek uchádzačov môžu doslova 

vybrať, veľmi vyhovuje. 

17

Svadobná výstava 

v hoteli Amade Chateau 

Romantické prostredie hotela 

prezývaného malý Vrakúnsky „Versaille“ 

otvorilo aj tento rok svoje brány 

a počas posledného februárového 

víkendu vítalo budúcich novomanželov 

na svadobnej výstave s výnimočnými 

zážitkami. Tí, ktorí trávili víkend relaxom 

v útrobách neopakovateľnej atmosféry 

wellness s pravým Hammamom sa 

nechali nalákať na ochutnávku svadobných 

dobrôt v honosnej reštaurácii 

Amade. 

Svadobné menu prestížneho šéfkuchára 

Istvána Volentera, oceneného viacerými 

významnými gastronomickými medailami 

nadchlo bezpochyby každého, 

medzi hosťami sme zachytili ocenenia 

najlepšej bravčovej panenky, ktorá dlhodobo 

patrí k favoritom Istvánových 

gastro „zázrakov“. 

GASTRONOMICKÝ TIP 

prestížneho šéfkuchára 

Istvána Volentera 

Miesto určené len pravým gurmánom 

Sezónna ponuka z regionálnych 

produktov a surovín je aj tentokrát 

v novom jedálnom lístku lákavá. Ak 

však chcete ochutnať lahôdku, ktorú 

nájdete len na niekoľkých miestach 

Slovenska, neostáva Vám len navštíviť 

Amade Chateau. Rekonštruovaný 

kaštieľ neukrýva len nenapodobiteľné 

wellness&spa „lahôdky“, ale potrpí si 

na ponuke naozajstných gastronomických 

zážitkov. 

Ak sem zavítate, určite si nenechajte 

18 

Jednoznačným favoritom sa však stala 

wellness&spa novinka „Rozlúčka so slobodou“ 

. V sprístupnených priestoroch 

pravého tureckého Hammamu mohli 

hostia naživo zažiť špeciálne zostavený 

program určený všetkým, ktorý 

hľadajú najlepší tip nielen na rozlúčku 

so slobodou, ale aj pánsku jazdu s 

výnimočným programom či dámsku 

jazdu v diskrétnom prostredí. Párty je 

možno zorganizovať pre minimálny 

počet osôb šesť v neopakovateľnej atmosfére 

jediného pravého Hammamu 

na Slovensku . 

Svadobný apartmán a ukážka obradnej 

miestnosti sprevádzali ručne 

vyšívané svadobné šaty módnej 

návrhárky Moniky Lacekovej 

a neodolateľné šperky značky Sheron. 

Cukrárske dobroty rozvoniavali po 

celej reštaurácii, prvenstvo si aj naďalej 

udržujú sladké „makrónky“, ktoré na 

Slovensku nenájdete nikde len v Amade 

Chateau. 

Úspešný víkend zakončila tombola 

a šťastlivci sa tešili z rôznych darčekov 

značiek ako Versage, Lalique či Bioderma 

a tiež vstupeniek na prvú Openning 

summer párty pri vonkajšom bazéne 

hotela s jedlami na grile a hudobným 

programom. Rôzne hudobné akcie, 

degustačné večere a iné typy akcií má 

hotel naplánované na celý rok vopred, 

aby si každý našiel tú svoju preferenciu. 

Tento priestor je však len pre vyvolených. 

Ak chcete zažiť pravú romantiku 

a noblesu, určite je ašpirantom na 

„víťaza“. Viac info na www.hotelamade. 

sk. 

Kontakt: 

930 25 Vrakúň č. 333 

tel.:+241315903800 

info@hotelamade.sk 

www.hotelamade.sk 

ujsť príležitosť ochutnať Istvánov 

tip „Pomaly pečené karé z mangalice 

s topinamburovým pyré, chrumkavou 

červenou kapustou a raviolami 

plnenými krémom z mozočka“. Mangalica 

je vzácny druh prasaťa, pýši sa 

tým, že jej mäso je bez cholesterolu a 

je pravou pochúťkou pre ozajstného 

gurmána. Určite neoľutujete necelých 

50km, ktoré Vás delia od Bratislavy 

na ceste do dedinky Vrakúň, kde hotel 

sídli. 

Istvánove umenie si určite obľúbite 

a ďalšie kroky povedú na degustačnú 

večeru s 5-chodovým menu, to si 

nenechajte ujsť. 

Miesto zážitkov pre výnimočných 

Vám ponúka nielen neopakovateľnú 

atmosféru, ale najmä pokoj, súkromie, 

také žiadané v dnešnej dobe.

Hedi Slimane v módnom 

dome YSL 

Yves Saint Laurent bol jedným z 

najmladších návrhárov vo svete haute 

couture. Už v 17- tich rokoch (1957) 

pracoval v módnom dome Dior, kde 

sa o 4 roky neskôr (po Christianovej 

smrti) stal kreatívnym riaditeľom. 

Spolupráca Diora a YSL viedla k 

najkreatívnejšiemu spojeniu v histórii 

módy. V roku 1960 si však svojou kolekciou 

rozhneval množstvo zákazníkov. 

Na mólo sa dostala móda beatnickej 

generácie a preto nemal inú možnosť, 

len ísť ďalej, svojou cestou. Otvoril si 

vlastný butik línie prét-a-porter s názvom 

Yves Saint Laurent Rive Gauche. 

Jeho prvá kolekcia bola dokonalým 

spojením neformálnosti s eleganciou 

a luxusom jeho haute couture. Ďalšia 

línia, ktorou sa preslávil niesla názov 

YSL Beauté – kolekcia parfumov a dekoratívnej 

kozmetiky. 

Žiadna sláva však netrvá večne, a tak 

sa Yves Saint Laurent, vynikajúci umelec 

no nedokonalý obchodník, dostal 

do fi nančných problémov. V polovici 

90. rokov módny dom odkúpila farmaceutická 

fi rma Sanofi . Niekoľko rokov 

na to ho prebral módny konglomerát 

Gucci Group. 

Odvtedy sa na poste kreatívneho 

riaditeľa YSL vystriedal americký 

návrhár Tom Ford či Stefano Pilati. 

Tomu však končí zmluva v marci a tak 

môžeme očakávať novú tvár, ktorou 

sa podľa viacerých zdrojov stane kráľ 

skinny nohavíc, Hedi Slimane. Keďže 

návrhár doposiaľ nemal na starosti 

ženskú líniu, môžeme iba hádať, čo 

toto spojenie prinesie. U Diora však 

odviedol kvalitnú prácu a preto bude 

určite prekvapením príjemným. 

* Petra Gavalcová

Haute couture 

Móda ako odvetvie je viac hierarchické, než by kto bol očakával. Od reťazcových obchodov, 

ktoré sú dostupné širokým masám sa postupne presúvame k pret-a-porter veciam, 

ready-to-wear kolekciám, cez kruizné línie až po limitované edície. A na vrchole hierarchického 

rebríčka panuje nedostupná kráľovna módy. Bežný smrteľník sa ku nej ani nedostane, pretože je 

určená pre malú hŕstku vyvolených. Reč je o haute couture. 

Haute couture je francúzsky chránený 

výraz, ktorý v slovenčine znamená vysoké 

krajčírstvo alebo vysoká móda. 

Je to veľmi luxusné odvetvie módy, 

ktoré je regulované francúzskymi 

zákonmi. Každý jeden kus oblečenia 

s týmto označením je šitý s najvyššou 

precíznosťou ručne, na mieru pre 

zákazníka a s dôrazom na detail. 

Používané sú extrémne drahé látky a 

drahokamy, pričom vyhotovenie jedných 

šiat môže trvať až 500 hodín. 

Ceny týchto produktov sa šplhajú do 

astronomických výšin. Za kostým zaplatíte 

20 000 eur a ceny šiat ručnej 

práce sa pohybujú od 100 000 eur. 

Historici módy datujú vznik haute 

couture od polovice 19. storočia. Za 

zakladateľa sa považuje angličan 

Charles Frederick Worth, ktorý má 

na svedomí revolúciu v prístupe k 

tvorbe oblečenia a jeho prezentácie. 

20 

Svoje modely predstavoval bohatej 

klientele vo svojom parížskom ateliéri. 

Záujemcovia si vybrali model, 

ktorý im bol následne ušitý ručne a 

na mieru, podľa vlastného výberu 

farieb a materiálov. V jeho stopách 

pokračovali mnohí návrhári minulosti 

i súčasnosti. Niektorí sa však v 

histórii vysokej módy spomínajú len 

okrajovo, iní sú aktuálni dodnes. 

Samotný pojem haute couture je 

chránený francúzskym zákonom a 

Chambre de commerce et d’industrie 

de Paris (Komorou obchodu a priemyslu 

v Paríži). Pravidlá pre tvorcov 

vysokej módy sú striktne defi nované 

Komorou vysokej módy. Haute 

couture je dizajn, ktorý je vyrobený 

pre privátnu klientelu. Kolekcia 

musí byť vyrobená v ateliéri v Paríži, 

ktorý zamestnáva minimálne 15 ľudí 

na plný úväzok. Každú sezónu, t.j. 

dvakrát ročne, musí byť na prehliadke 

v Paríži predstavených minimálne 35 

modelov denného aj večerného nosenia. 

Prvýkrát boli pravidla tvorby 

vysokej módy spísané v roku 1945 

a zmenou prešli v roku 1992. Dnes 

sú súčasťou Komory vysokej módy 

ofi ciálni členovia ako Christian Dior,

Chanel či Givenchy, všetko francúzske 

módne domy. Medzi zahraničných 

členov patria napríklad Versace či Valentino 

a medzi hosťujúcimi členmi sa 

nachádza aj značka Maxime Simoens. 

Haute couture takisto zahŕňa výrobu 

šperkov a doplnkov. V minulosti sa 

statusom vysokej módy pýšili aj Lanvin, 

Yves Saint Laurent či Balenciaga. 

Niekedy sa stáva, že náklady prevyšujú 

zisky. Okrem stoviek metrov 

najdrahších materiálov musia návrhári 

platiť aj zamestnancov najvyššej kvality. 

Práve kvôli fi nanciám je toto 

odvetvie veľmi vrtké. Príkladom je 

aj velikán Christian Lacroix, ktorého 

prehliadky sa slávili pompéznosťou. 

Za 20 rokov práce sa však nedokázal 

dostať z mínusu a preto v roku 2009 

zbankrotoval. Ďalším príkladom je 

Jean-Louis Scherrer. Tento návrhár 

nedávno zverejnil fi nančný rozpočet, 

nevyhnutný na ušitie jedného modelu. 

800 metrov zlatej nite, 18 000 fl itrov 

plus stovky hodín ručnej práce 

zamestnancov dali šatám hodnotu 60 

000 eur. Ich cena pre zákazníkov však 

klesla pod 50 000. Preto napokon aj 

Scherrer odvetvie opustil. 

Na svete sa nachádza asi 4 000 klientov 

haute couture, pričom stálych je iba 30. 

Najčastejšie sú to ženy miliardárov z 

Ázie a arabských krajín a ženy západných 

fi nančníkov. Vytvoril sa tak klub 

Klientov vysokej módy, do ktorého sa 

dostať je nemysliteľné. Jeho členkami 

sú dámy, ktoré sedávajú v prvých radoch 

svetových prehliadok, ale takisto 

aj osoby, ktoré si želajú ostať v utajení. 

Mená, ktoré do klubu patria nie sú 

verejnosti veľmi povedomé. Becca Ca- 

son Thrash, barónka Helene de Ludinghause, 

Caroll Petrie, ale aj Daphne 

Guiness. Výhodou exkluzívneho klubu 

je to, že ak si klient chce nejaký model 

čo i len vyskúšať, bude k nemu dopravený 

ihneď a cez tisíce kilometrov. 

Takisto privilégiom sú aj známosti s 

návrhármi a najlepšie miesta na prehliadkach. 

A ak je klientka dostatočne 

chudá, aby sa šaty z móla nemuseli 

prešívať, platí iba 70% z ich ceny. 

Modely, ktoré sa nepredajú putujú do 

múzeí, súkromných zbierok či ostávajú 

v ateliéri. Alebo sa v nich promenádujú 

celebrity na červených kobercoch, 

ktoré majú šaty od návrhára požičané. 

Je to najlepšia reklama značky. 

Nedávno prebehol aj Týždeň vysokej 

módy v Paríži, kde boli predstavené 

kolekcie všetkých členov haute couture. 

Talianska značka Versace sa do 

odvetvia vrátila po ôsmich rokoch. 

Donatella Versace totiž chcela upraviť 

reputáciu domu Versace po vypustení 

línie pre reťazcový obchod H&M. 

Jean-Paul Gaultier, francúzsky módny 

mág, predstavil kolekciu inšpirovanú 

nedávno zosnulou speváčkou Amy 

Winehouse. Bill Gaten, autor kolekcie 

vysokej módy pre značku Christian 

Dior, už druhú sezónu vzdával hold 

slávnemu “new look”. Karl Lagerfeld, 

kreatívny riaditeľ Chanel, zas svoju 

prehliadku situoval do priestorov kopírujúcich 

vnútro lietadla. 

Je evidentné, že haute couture 

je pre návrhárov malý sviatok. 

V tejto rozprávke je pre nich nepodstatné, 

či budú modely nositeľné a z 

manekýniek vytvárajú kulisy svojho 

príbehu. Kvety miesto hlavy, diamanty 

rozsypané po rukách či topánky, v 

ktorých dokážete chodiť len za pomoci 

gentlemana. Toto všetko je famózny 

svet vysokej módy. 

* Trish Valkonsky 

21

Kde sa vzala angorská 

vlna? 

Bratislava, 6.marec 2012: Príbeh angorskej vlny v Európe je priamo spätý s históriou jednej z 

najúspešnejších talianskych módnych značiek, ktorej impérium sa rozrastá dodnes. Angorská 

vlna sa na ´starom kontinente´ objavila vďaka neuveriteľne podnikavému duchu mladej 

talianky Luisi Spagnoli. 

Vtedy mladá podnikateľka v oblasti 

textilu a módy hľadala cesty, ako v 

textilnom priemysle používať nové 

materiály. Približne v roku 1928 do 

Talianska priviezla špeciálnu sortu 

králikov, z ktorých srsť spracovaná 

na vlnu bola ľahšia a omnoho 

homogénnejšia ako ovčia a predstavila 

tak textilnému a módnemu priemyslu 

angorskú vlnu. 

Luisa však bola revolucionárkou aj 

v inom zmysle slova. V jej časoch 

nebolo zvykom zamestnávať ženy 

vo výrobe priemyselných odvetví. 

Ona, sama ako žena - podnikateľka, 

ktorá, čo sa týka používania materiálov 

v módnom priemysle šla vlast- 

22 

nou cestou, zamestnávala vo svojich 

fabrikách práve ženy. Ktovie, možno 

práve preto, že Talianky sú od prírody 

temperamentné, až búrlivé stvorenia 

(všetci poznáme výraz talianske 

manželstvo), jej to prešlo. 

Jej spoločnosť, ktorá od roku 1943 

niesla názov Angora Spagnoli, sa 

napriek vojnovým rokom stala 

najväčším európskym producentom 

angorskej vlny z králikov. Napriek 

tomu, že počas 2.svetovej vojny bola 

fabrika zatvorená, po skončení vojnových 

hrôz ju Luisin syn Mario 

Spagnoli znova postavil na nohy. 

Odevná značka, ktorá dnes v rukách 

už 4.generácie Spanoliovcov, dnes 

okrem angorskej vlny používa pri 

výrobe svojich modelov aj iné top materiály 

ako čistá bavlna, ľahký denim 

a široké tuniky zdobené orientálnymi 

vzormi. Luisa Spagnoli zďaleka neostala 

v rámci hraníc Talianska. Prosperuje 

a predajne s jej módou, zameranú 

najmä na úspešnú ženu, ktorá 

ocení originalitu, kvalitu a precízne 

vypracovanie modelov, dnes nájdete v 

Anglicku, Rusku, na Malte, v Libanone 

ale i v Iráne, Kazachstane či Sýrií. Na 

Slovensku je exkluzívna predajňa 

značky Luisa Spagnoli od roku 2008 

a momentálne ju vynovenú nájdete v 

bratislavskej Galleria Eurovea. 

Viac na www.luisaspagnoli.sk 

PR

Miska Cobejová 

SA ROZHODLA PRE LIFTING TVÁRE 

Obľúbená herečka Michaela Čobejová 

sa rozhodla bojovať proti 

známkam starnutia a zverila sa do 

rúk MUDr. Aleny Pallovej z Inštitútu 

estetickej medicíny, kde absolvovala 

revolučné omladzovacie ošetrenie 

Ulthera. Vďaka tomuto ultrazvukovému 

ošetreniu je totiž teraz možné 

dosiahnuť lifting tváre a krku bez 

potreby chirurgického zákroku a 

nutnej rekonvalescencie. 

Vďaka Ultherapii je teraz možné efektívne bojovať 

proti známkam starnutia a zemskej príťažlivosti 

na našej pokožke, pomocou nechirurgického 

ultrazvukového ošetrenia. 

Výhodou tohto 30 až 60 minútového ošetrenia 

tváre a krku je, že sa pri ňom využíva regeneratívna 

schopnosť tela jemne a postupne obnoviť 

pamäť pokožky a podporného tkaniva. 

Ako prebieha toto ošetrenie ? 

Tak ako pri ostatných ultrazvukových ošetreniach 

Vám najskôr priložíme na pokožku 

hladkú ultrazvukovú hlavicu, ktorá premieta 

na obrazovku detailný obraz pokožky, ktorý 

nám pomôže presne naplánovať ošetrenie. 

Tou istou ultrazvukovou hlavicou potom lekár 

vysiela presne cielené impulzy tepla do hĺbkovej 

úrovne pokožky, kde sa dá dosiahnuť ten 

najlepší účinok. Vrchná vrstva pokožky pri- 

tom ostáva neporušená. Vaša pokožka reaguje 

na dodanú energiu tvorbou nového kolagénu, 

postupne sa vypne a spevnie. 

Ako sa Ultherapia odlišuje od ostatných 

kozmetických ošetrení ? 

Ultherapia je jediné omladzujúce nechirurgické 

ošetrenie, ktoré umožňuje pomocou ultrazvuku 

vidieť pod úroveň kože, a špeciálne 

zamerať hĺbkové podporné tkanivo SMAS, čo 

je tkanivo ktoré chirurgovia spevňujú počas 

face-li u. Schopnosť ošetriť nie len povrch 

pokožky ale aj jej hĺbkovú vrstvu, a to veľmi 

precízne, zabezpečuje bezpečné a uspokojivé 

výsledky. 

Aké výsledky môžem očakávať ? 

Jediné ošetrenie naštartuje regeneratívny proces, 

ale nálny výsledok sa vyvinie počas nasledujúcich 

dvoch až troch mesiacov. Pacienti, 

ktorí absolvovali ošetrenie Ultherou uviedli, 

že ich pokožka na tvári a krku bola po ošetrení 

pevnejšia a vypnutejšia. Ďalšou výhodou 

Ultherapie je, že okrem viditeľných výsledkov, 

spôsobuje aj výsledky na prvý pohľad neviditeľné 

- tvorba nového kolagénu spomalí celkový 

proces starnutia. Bene t z ošetrenia môže 

pretrvávať po dobu 5tich rokov. 

Oblasti vhodné na ošetrenie: 

Celá oblasť tváre a krku. 

Viac informacií: 

Inštitút estetickej medicíny, Pezinok, www.iem.sk 

Predstavujeme Vám revolučnú 

novinku v omladzovaní 

ULTHERA 

inovatívny spôsob ako dosiahnuť 

lifting tváre a krku 

bez chirurgického zákroku 

Inštitút estetickej medicíny 

Hollého ulica č. 4 

902 01 Pezinok 

Mail: iem@iem.sk

Čínske impresie, 

alebo čo som si všimla za jeden deň 

“ 

Ni hao!“ Takto sa zdraví na opačnom konci sveta, v Číne. S angličtinou je v Pekingu nemalý 

problém, a tak sa neraz stáva, že ani slovám ako „coffee“ či „cola“ nebude milá teta z 

najbližšej reštaurácie rozumieť. Názvy jedál, či potravín nachádzam poväčšine v čínskych znakoch 

a vtedy sa stávajú ruky tým najlepším dorozumievacím prostriedkom. Čínska kuchyňa je 

rajom pre labužníkov, no občas je možno dobrou radou nepýtať sa, čo je na tom tanieri. Jednoducho 

vychutnávať. 

V meste zahalenom do svetiel a smogu 

občas nevidím do diaľky sto metrov, 

a predsa by mal môj výhľad z dvadsiateho 

siedmeho poschodia siahať 

až k horám.(To si však všimnem až 

v deň, keď opadne smog.)Kupujem 

si rúško na tvár, bez ktorého sa už po 

uliciach neviem pohybovať. Hluk áut 

neprestáva. 

Možno si predstavujete, že v metropole 

Číny sú na cudzincov zvyknutí, 

no uznajte, že medzi devätnástimi 

miliónmi obyvateľov je Európan 

predsa len raritou. A tak sa na mňa 

uprene pozerajú, priam zízajú, dokonca 

sa so mnou fotia. Pre väčšinu ľudí 

som na prvý pohľad Američanka. Je 

to asi tá lepšia voľba. Veď i v čínštine 

znamená slovo Amerika (Meiguo) 

„krásna zem“. 

V krajine s neuveriteľne príťažlivou 

a záhadnou tradíciou sa dozvedám 

čo - to o Pekingčanoch. „Číňan na 

teba bude uprene hľadieť, no nikdy 

sa neodváži k tebe prehovoriť. To, čo 

biely muž považuje za „najnižší level“ 

vo vzťahu k žene, teda bozk, je pre 

tradičného čínskeho muža najvyšší 

prejav lásky, ktorý prichádza až po 

požiadaní o ruku.“ V supermarketoch 

praskajú police pod krémami, 

ktoré dajú pleti biely nádych – mnoho 

čínskych žien chce nepochopiteľne 

vyzerať aspoň na chvíľu ako tie zo 

západného sveta. Nakoľko je v Číne 

zvykom odpľuť si na ulici (ako pre 

mužov, tak i pre ženy), spočiatku sa 

cítim v neustálom ohrození -za cesty 

si prezerám šaty. A že sa Číňania neve- 

24 

dia zabávať? V klube sa študenti hýbu 

v rovnakom rytme na také skvosty ako 

piesne Lady Gaga, či kúsky ako Barbie 

Girl. Obľúbeným oblečením pre každú 

príležitosť je pre mnohých tepláková 

súprava. V metre pozor – kto skôr 

príde, toho neprivrú dvere, a tak byť 

ostražitý a tlačiť sa za každú cenu 

prináša ovocie. A ak by aj nie, takzvaní 

„vtláčači“ vás do metra určite dostanú. 

Takmer v každom parku narážam na 

skupinku dôchodcov cvičiacich tai 

qi a rozhodne ich nenahnevá, ak sa k 

nim pridám. A to, že sú Číňania veľmi 

neústupní obchodníci snáď netreba 

nikomu pripomínať - pod jedno euro 

určite nepôjdu. 

Toľko som sa naučila za jediný deň v 

Pekingu. Nemyslím si, že som doposiaľ 

dokázala preniknúť do čínskeho sveta, 

či skôr myslenia. No príkladom toho, že 

nielen ja, ale aj v minulosti izolovaná 

Čína baží po poznaní, je jeden z mojich 

študentov. Sedemnásťročný Cad, 

ktorý doma cvičí streetdance vďaka 

internetu a predvádza beatbox: „Hovor 

mi o Európe, o kríze, za ktorú môže 

len Grécko, a čo znamená slovo liberál.“ 

Peking dokáže pohltiť a stať 

sa univerzom sám o sebe. Čím dlhšie 

tu som, tým menej ho poznám a tým 

väčšia je moja chuť objavovať ďalej. 

* Júlia Gergelová

Varanasi

Varanasi 

Bolo to niečo ako pozerať sa na dopravnú haváriu. Viete, že 

to je niečo zlé a bizarné, ale nemôžete od toho odtrhnúť 

oči. 

Na mojej ceste s bratom naprieč Indiou 

sme toho zažili mnoho, od veľmi 

príjemných a komických situácií až 

po momenty beznádeje, amoku a 

agresie. Vždy to bolo v rámci normy 

, zážitky sa vyvažovali a skôr by som 

povedal, že môj doterajší dojem z 

krajiny bol veľmi pozitívny. No to, čo 

sa deje vo Varanasi sa nedeje nikde 

inde a nedá sa proti tomu ani veľmi 

brániť. Už pred cestovaním do tohto 

mesta sme boli varovaní skupinkou 

Čechov, že toto mesto je iné ako ostatné 

mestá, ktoré navštívili. Tak isto 

sme sa o tom dočítali v Lonely Planete. 

Pouliční predajcovia, rikšiari a 

dohadzovači sú omnoho dotieravejší 

a neodbytnejší ako kdekoľvek inde. 

Človek si povie, že sa obrní ignoranciou 

a trpezlivosťou, no keď sa k tomu 

ešte pridá spaľovanie mŕtvol v rieke, 

ktorá sa používa na očistné rituály a 

niekedy aj na prípravu čaju, má človek 

o neopísateľný zážitok postarané. 

Čítal som o tomto svätom meste dosť 

a myslel som si, že som bol na to 

26 

pripravený, no tento argument je na 

tomto mieste úplne irelevantný. Keď 

vidíte na jednom mieste horieť telo 

človeka na kope dreva, ku ktorému sa 

nedá ani poriadne priblížiť, pretože 

sála abnormálne teplo, o trochu ďalej 

božiu kravičku pojedať kvety, ktoré 

pred tým zdobili kadáver / mŕtvolu 

/, Inda, ktorý si pár metrov od horiaceho 

tela umýva vlasy a zuby, ženu, 

ktorá naberá túto vodu do čajníka 

a deti, ktoré ryžujú zlaté zubné implantáty... 

skutočne neviete, čo si máte 

myslieť. Priznám sa, že to horiace telo 

ma fascinovalo najviac. 

Bolo to niečo ako pozerať sa na dopravnú 

haváriu. Viete, že to je niečo 

zlé a bizarné, ale nemôžete od toho 

odtrhnúť oči. Po chvíli ma zarazil fakt, 

ktorý mi vôbec nedochádzal, pretože 

moja chabá predtucha sa nenaplnila. 

Človek by si myslel, že horiace telo 

bude zapáchať. No, opak bol pravdou. 

Tento nezvyčajný pohľad sa nám 

naskytol hneď potom ako sme zišli z 

úrovne mesta k rieke ghatom (schody 

vedúce k svätej rieke). No, keď som sa 

trošku spamätal a popozeral sa na obe 

strany rieky, uvedomil som si, že tieto 

obrady sa dejú všade. Po prechádzke 

týmto,na prvý pohľad pre Európana 

pochmúrnym miestom si začínam 

uvedomovať, že to nie je nič zvláštne - 

bežná denná rutina. O tomto fakte ma 

uisťuje kolorit rôznych ľudí a zamestnaní, 

ktorých cestou k hlavnému 

ghatu stretávame. Okolie rieky patrí 

hlavne na obradné účely a ženy tu takmer 

nevidno, no o pár metrov ďalej 

hore schodmi je situácia úplne iná. 

Starčekovia si pokojne posedávajú a 

popíjajú tchaj, predajcovia všetkého 

druhu nosia na hlavách indické dobroty, 

„kapitáni“ lodí podriemkavajú 

pri svojich koráboch a čakajú na 

ďalšieho zákazníka, pomaľovaní mnísi 

si v úzkom kruhu kolegov nerušene 

vykonávajú svoje každodenné obrady 

a mladíci náruživo hrajú kriket. Pri 

putovaní po pobreží rieky Ghangy sa 

na malom území stretajú dva svety

– náš živý a náš budúci, posmrtný. 

Akási zvláštna harmónia, s ktorou je 

tu každý stotožnený tak ako so svojimi 

kastami. U nás sú cintoríny často 

na okrajoch miest alebo dedín, tu sú 

cintoríny centrom diania a súčasťou 

bežného života. 

* Text a foto: Edo Remetei 

Varanasi 

Leží na západnom brehu Gangy 

v indickom štáte Uttarpradéš. 

Je dôležitým náboženským centrom 

pre Hinduistov, Budhistov, 

a Džainistov. Patrí medzi hlavné 

kultúrne mestá indie a okrem toho 

aj jedným z najdlhšie obývaných 

miest na zemi. Má viac ako 3 

milióny obyvateľov, a je preslávené 

´´ghátmi´´ pri Gange, kde permanentne 

prebieha spaľovanie 

mŕtvych. WIKI 

27

80 rokov humoru, 

alebo ako Kornel Földvári oslavoval 

v Dunaji 

Niektorí z nás oslavujú narodeniny doma, alebo v bare, s priateľom alebo s viacerými. Niektorí 

z nás nad výročím svojho narodenia radšej ani nepremýšľajú a pre istotu utečú ďaleko, 

len aby sa nepríjemným myšlienkam mohli vyhnúť. Spisovateľ, dramaturg no hlavne profesor 

humoru a majster smiechu, Kornel Földvári do tejto kategórie určite nepatrí. Jeho oslavu okrúhlych 

osemdesiatych narodenín sme mali možnosť navštíviť a jej nezabudnuteľnú atmosféru 

Vám teraz priblížime (hľaďte!). 

Literárny Cirkus pre Kornela Földváriho 

v bratislavskom KC Dunaj. 

Tak sa tieto narodeniny oslavované 

v polovičke Februára nazývali. 

Prichádzame neskoro , ale vo výťahu 

stretávame známeho slovenského 

spisovateľa Agda Bavi Paina, a tak 

vieme, že nemeškáme. V priestoroch 

už bolo okolo stopäťdesiat ľudí, 

ktorí prišli Kornelovi popriať všetko 

najlepšie. Sadáme si a čakáme na program. 

Prichádza pán Kornel Földvári 

s manželkou. Sadajú si do prvého 

radu. Aká by to bola oslava bez torty, a 

tak hneď na úvod prinášajú Kornelovi 

asi osemdesiat muffi nov, (asi, pretože 

sme ich tak rýchlo spočítať nedokázali) 

so sviečkami. Za pomoci svojej 

manželky Nadi pán Kornel sfúkne 

všetky sviečky aj s menšou poznámkou 

o tom ako mu to nejde. To už je čas 

pre známeho slovenského karikaturistu 

Kaza Kanalu, aby vystúpil na scénu. 

Popri pódiu začína kresliť karikatúry, 

jeho štýlu vlastné, ktoré najčastejšie 

zobrazovali tematiku tvorby, záujmy 

oslávenca a jeho úctyhodný vek. 

Na pódium súčasne vystupuje prvý 

gratulant, už spomínaný Agda Bavi 

Pain. Prednesie tri básne, pripravené 

pre túto príležitosť, ktoré kladú pána 

Kornela do pozície Földa Shatterhanda, 

vzhľadom na jeho publikačnú 

činnosť a záľubu v dielach Karla Maya. 

Publikum s úsmevom na perách tlieska 

a za klavír zasadne hudobník a 

divadelník Ľubo Burgr. Za svoju improvizáciu 

a neskôr aj pieseň Amerika, 

v ktorej opisuje svoju naivnú lásku 

k Amerike, kde túžil žiť si vyslúži potlesk. 

Na scénu prichádza skupina Živý 

Dôkaz, v ktorej účinkujú Karol Horváth, 

Vlado Janček, Silvester Lavrík, 

Laco Kerata a KK Bagala. Štvorica 

spisovateľov predvedie bezpochyby 

najzaujímavejšie predstavenie večera. 

28 

Básnicko - chorálne vystúpenie za 

sprievodu klavíra, v ktorom svojou 

neobyčajnou prácou s hlasom a súzvukom 

zarecitovali a zaspievali báseň 

o Winnetouovi, čítajúc z kníh s pôvod- 

ným obalom Földváriho prekladu tohto 

westernového diela. Každý z nich 

počas recitácie využil svoje schopnosti 

na dokonalé vytvorenie atmosféry 

divokého západu. Najväčší aplauz si

však jednoznačne vyslúžil Laco Kerata 

za svoje realistické napodobnenie 

koňa. 

Földvári a jeho byt 

Nasleduje premietanie krátkeho 

dokumentárneho fi lmu o samotnom 

autorovi. Prvé zábery zobrazujú 

Kornela a jeho lásku ku knihám. 

Földvári s láskou komentuje, ako 

miluje vôňu tlačiarenskej černe, staromódneho 

tlačiarenského lepu, ako 

obľubuje všetky činnosti spojené s 

tlačou a lepením knihy. Kamera zachytáva 

pracovný stôl Földváriho, na 

ktorom prevláda organizovaný chaos 

spisovateľa. Papiere, atrament, písací 

stroj a množstvo iných predmetov, 

evokujúcich skôr časy minulé, ktoré 

sám Földvári reprezentuje. Organizovaný 

chaos prevláda nielen na stole, 

ale aj v celom byte, ktorého izby sú 

preplnené knihami. Celé haldy kníh 

sú poukladané od dlážky až po strop, 

opreté o steny, nábytok aj o samé seba. 

V dokumente, počas týchto obrazov, 

rezonuje báseň, ktorej vtipnú pointu 

by sme mohli vyjadriť ako: „Najprv 

zmizla kuchyňa a obývačka, potom 

zmizla kúpeľňa, nakoniec z toho 

vznikla knižnica.“ Kornel Földvári 

opisuje ako mu raz kamarát poradil, 

aby knihy skladal radšej ako murovanú 

stenu, čo aj neskôr po tom, ako sa 

raz v noci zobudil spolu s manželkou 

na to, že celá jedna stena kníh sa zosunula, 

začal robiť. Vtipne hovorí, 

ako by občas na to, aby našiel knihu, 

v ktorej si potrebuje niečo overiť 

potreboval „malú detonáciu“. Na otázku 

ako tento problém rieši, odpovedá 

humorom jemu vlastným: „Veľmi dobre 

si pamätám, kde sú všetky moje 

knihy uložené a tak, keď niekedy 

naozaj potrebujem nazrieť do jednej 

z nich, oblečiem si kabát a idem do 

Univerzitnej knižnice.“ 

Bene aj Jaslovský s láskou pre 

Kornela 

Večer pokračuje hudbou, po prestávke 

nastupujú na pódium spoločne 

skupiny Defragmenty a Quasitrio. 

Spieva Bene, na gitare hrá známy karikaturista 

Shooty, so saxofónom sa 

pridáva publicista Marián Jaslovský a 

počas niektorých piesní doplňuje hudobníkov 

aj klavirista Roland Kanik. 

Bene vlastným hip hopovým štýlom 

dopĺňa džezové tóny hudobníkov a 

spieva o živote, Slovensku i o politike. 

Texty, ktoré miestami číta z telefónu 

alebo z elektronickej čítačky. 

V publiku ešte stále sedí aj oslávenec 

Kornel Földvári, ktorému sa koncert 

jednoznačne páči. Odchádza až tesne 

pred koncom koncertu a Bene sa snaží 

koncert ukončiť tiež, aby ešte mohol 

pánovi Földvárimu „zatriasť pravicou“. 

Vďaka mohutnému potlesku sa mu 

to však nedarí, a tak musí vydolovať 

ešte zopár textov zo svojej poslednej 

zbierky Spam Poetry, ktorá minulého 

roku vyšla knižne za pomoci Bagalu. 

Koncert končí, after párty však 

pokračuje za zvuku tónov starých hitov, 

ktoré ešte na starých shellacových 

platniach z 20-tych a 30-tych rokov 

minulého storočia púšťajú dvaja páni 

pod názvom Gramophon Brothers. Aj 

napriek pokročilému času, ktorý sa 

blíži k polnoci pán Földvári neustále 

prijíma gratulácie a zjavne sa teší 

skvelému zdraviu. Pánovi Földvárimi 

preto prajeme, aby sa dožil v zdraví 

minimálne sto rokov, aby ešte vydal 

tie dve spomínané knihy, ktoré mu 

ležia v šufl íku a stihol napísať mnoho 

ďalších, a aby nám dal tú možnosť sa 

s ním stretnúť ešte raz na ešte krajšej 

oslave ako bola táto. Všetko najlepšie 

pán Föld Shatterhand! 

* t e x t : M a j k i 

* foto: Ferdinand Brezovsky 

Kornel Földvári sa narodil 

13.februára 1932 v rodine hodinára 

a zlatníka v Trenčíne. Tu chodil aj 

do ľudovej školy a na gymnázium. 

Po ňom sa rozhodol študovať na 

Ff UK v Bratislave slovenčinu a 

literárnu vedu. Zo štúdia ho však 

režim pre jeho buržoázny pôvod 

predčasne vylúčil a bol poslaný do 

podniku Presná mechanika v Starej 

Turej, aby „zrástol s robotníckou 

triedou“. Po tejto pracovnej skúsenosti 

ho čakalo dvadsaťšesť mesiacov 

vojenskej služby, ktorú ako 

„čierny barón“ strávil na stavbách 

a v baniach. Štúdium popri zamestnaní 

nakoniec ukončil v roku 1960. 

Svoju pracovnú kariéru zahájil 

po ukončení vojenčiny v roku 

1956, kedy nastúpil do redakcie 

týždenníka Kultúrny život ako 

redaktor, kde bol až do roku 1968, 

popritom pôsobil aj v Mladej 

tvorbe. V šesťdesiatom ôsmom sa 

postavil na čelo Divadla na Korze, 

kde spolupracoval aj s dvojicou Lasicom 

a Satinským. Po osemnástich 

mesiacoch však musel spolu s nimi 

opustiť divadlo kvôli nastupujúcej 

normalizácii. Počas tohto obdobia 

nemohol prekladať, ani publikovať. 

Namiesto toho pracoval od roku 

1971 v literárnom oddelení Slovenskej 

literárnej agentúry v Bratislave. 

Po revolúcii túto pozíciu 

zanechal a dostal sa do politiky 

ako prvý námestník čs. ministra 

kultúry počas krátkeho obdobia 

post komunistickej federácie. 

Prvými krátkymi dielkami prispieval 

už od stredoškolských čias do 

množstva časopisov. Jeho prvým 

knižným debutom bola zbierka humoresiek 

Netypické príbehy, ktoré 

vydal v roku 1963 pod pseudonymom 

Miroslav Kostka. Pseudonymy 

boli v tom čase pre Földváriho 

dôležité, pretože jeho pôvodné 

meno veľmi nenaznačovalo robotnícky 

pôvod. Svoj prvý debut pod 

vlastným menom zažil až ako 

67-ročný v roku 1999, kedy vydal 

knihu O stručnosti. V roku 2006 

získal cenu Dominika Tatarku za 

zbierku esejí O karikatúre, ktorá je, 

takpovediac, dizertačnou prácou 

tohto netitulovaného profesora 

humoru. 

Jeho výnimočnou literárnou 

záľubou bolo komentovanie literárnych 

diel a písanie doslovov 

ku dielam autorov ako Karl May, 

Arthur Conan Doyle, Raymond 

Chandler (ten mu dokonca poslal 

list k osemdesiatym narodeninám), 

či k tvorbe Lasicu a Satinského. 

* Richard Szep 

29

Dovidenia v kine, 

vtáčikovia 

Nová vlna je pojem, ktorý sa v dejinách umenia dosť dobre etabloval hneď v niekoľkých kontextoch. 

Či už z hľadiska delenia umeleckých druhov, alebo kulturologických či topografi ckých 

charakteristík. V dvadsiatom storočí zažila svoju fi lmovú „novú vlnu“ takmer každá európska 

krajina. V týchto dňoch svoju vlnu dožíva ako posledné Rumunsko, ktorého kinematografi a 

sa v ostatných rokoch kruto vysmieva vetchým pokusom o reformu národných fi lmových tendencií 

okolitých krajín. Schválne – kedy ste naposledy boli v kine na výnimočný slovenský, český, 

maďarský, francúzsky či iný fi lm... Však. Človek ale nemusí byť kunsthistorik na to, aby v ňom 

ono čarovné slovné spojenie vzbudzovalo nádej, niečo príjemné, svetlé, potrebnú zmenu, renesanciu... 

Československo zažilo svoju Nouvelle Vague v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. 

Schorm, Herz, Chytilová, Kadár, Klos, 

Vávra, Menzel, Forman, Kachyňa, 

Hanák, Havetta, Jakubisko. Mohli by 

sme menovať ďalej a je veľmi ťažko 

vyberať viac či menej kľúčové osobnosti 

daného obdobia pokiaľ ide o fi lmové 

umenie. Zoberte hociktorý fi lm 

spomínaných tvorcov z týchto rokov 

a nemôžete urobiť chybu. Obchod na 

Korze, Sedmikrásky, Spalovač mrtvol, 

Lásky jedné plavovlásky, Markéta 

Lazarová, Vtáčikovia, siroty a blázni 

atď., a pod., a i.; všetko fi lmy s osudovými 

príbehmi, nezabudnuteľnými 

postavami, bezchybným formálnym 

prevedením a s vždy nápaditou 

réžiou. Zároveň však, bohužiaľ aj tzv. 

„trezorové“, čo znamená, že ani neboli 

uvedené pre verejnosť, alebo ak sa 

im to podarilo, tak hneď po premiére 

boli stiahnuté z obehu /boli aj výnimky 

- viď Oscar pre Obchod na Korze a 

pod./. Niektoré z nich mali byť natoľko 

nebezpečné, že svetlo sveta uzreli až 

30 

na premiére v roku 1990. Napríklad, 

majstrovské dielo Deň siedmy, ôsma 

noc režiséra Evalda Schorma, drsné 

podobenstvo sovietskej okupácie 

Československa. Škoda, že Schorm 

zomrel v roku 1988. 

Keďže v tomto čísle je pomerne veľký 

priestor venovaný Jurajovi Jakubiskovi, 

napriek neuveriteľne obsiahlemu 

množstvu informácií, ktoré 

spomínaná fi lmová doba ponúka, 

stručne sa zameriame práve na naše 

niekdajšie L’Enfant Terrible. Jakubisko 

bol zástupcom jednej z dvoch 

hlavných línií, v ktorý sa vlna viezla. 

Na jednej strane bol akýsi kritický 

realizmus, ktorý rozoberal jedinca 

ako súčasť spoločnosti a venoval 

sa práve spoločenským témam bez 

akéhokoľvek nánosu /Ucho, Každý 

den odvahu, Žert/. Na strane druhej 

značne lyrickejšia a poetickejšia tendencia, 

kde sa okrem obsahu akcen- 

tovala aj súvsťažnosť s formou. Vznikli 

tak vizuálne a poeticky unikátne 

ladené diela, z ktorých niektoré 

by sa dali nazvať aj celovečernými 

avantgardnými experimentmi /Sedmikrásky, 

Vtáčikovia, siroty a blázni/. 

Jakubisko študoval fi lmovú réžiu 

na pôde FAMU v Prahe. Po troch 

krátkych fi lmoch vrazil svoju tvorivú 

energiu do celovečerného debutu, 

fi lmu Kristove roky, s ktorým slávil 

aj medzinárodný úspech a dodnes 

zostáva jedným z jeho najlepších fi lmov. 

Možno najzaujímavejším obdobím 

jeho tvorby sú však nasledujúce 

štyri roky, počas ktorých natočil tri 

fi lmy, z ktorých každý bol poctivo zabalený, 

označený a pedantne zamknutý 

v trezore, aby nikomu neublížil. 

Ide o nápadné počiny Zbehovia a pútnici, 

Vtáčikovia siroty a blázni a Dovidenia 

v pekle, priatelia. Po takomto 

trojitom výskoku Jakubisko pochopil, 

že sa buď „odmlčí“ alebo si môže 

hľadať inú profesiu. Začal sa teda 

nasledujúcich deväť rokov venovať 

dokumentárnemu fi lmu najprv v 

bratislavskom, neskôr v pražskom 

štúdiu. Na každý z fi lmov sa viažu nielen 

fi lmologické, ale aj spoločenské 

špecifi ká. Vo fi lme Zbehovia a pútnici, 

napríklad, uprostred metaforického 

príbehu z fi ktívneho dezolátneho 

sveta nájdeme niekoľkominútovú 

dokumentárnu vsuvku z príchodov 

ruských tankov na naše územie. Film 

Dovidenia v pekle, priatelia zasa 

vznikal v talianskej koprodukcii a Jakubiskovi 

nebolo umožnené ukončiť 

ho. Talianska strana to k jeho nevôli 

urobila, avšak keď k nemu po dvadsiatich 

rokoch znova získal prístup, 

dotiahol ho do fi nálnej podoby podľa 

svojej vízie. Azda najzaujímavejším 

počinom je prvý diel voľnej „trilógie 

o hľadaní šťastia“ Vtáčikovia, siroty a 

blázni /ďalšie dva sú Sedím na konári

a je mi dobre a Lepšie je byť bohatý 

a zdravý ako chudobný a chorý/. 

Film v slovensko – francúzskej koprodukcii 

je situovaný /zrejme?/ na 

Slovensko do doby medzi chvíľami, 

ktoré ohraničujú Druhá svetová vojna, 

Pražská jar a invázia sovietskych 

vojsk. Film je plný metafor, prepoetizovaných 

vízií a až asociatívneho spájania 

pojmov šťastie – hra – sloboda 

– láska. Už názov a samotný začiatok 

fi lmu, kde Jakubiskov prológ číta hlas 

malého dieťaťa, evokujú tón a atmosféru 

diela. Napriek jeho „bláznovstvu“ 

ide však o jeden z našich najvážnejších 

a najdôležitejších fi lmov. 

Je ironické ako umenie vždy dostane 

druhý dych, keď má proti čomu 

bojovať a ceriť zuby. Dá sa povedať, 

Tá priniesla vyše stovke akreditovaných 

účastníkov takmer dvadsiatku 

fi lmov zameraných na tému 

spolunažívania Slovákov a „tých 

druhých“ – čiže národnostných 

menšín žijúcich v našej krajine. Okrem 

archívnych kusov pripravili dramaturgovia 

publiku aj niekoľko noviniek. 

Režisérka Angéla Galán osobne 

uviedla dokument Slovenskí Maďari, 

v ktorom nazerá na medzinárodné 

vzťahy z vlastného pohľadu Maďarky, 

vychovanej na Slovensku a pátrajúcej 

po národnostnej identite v 21. storočí. 

Maďarský režisér s rumunskými 

koreňmi Robert Lakatos zase rozosmial 

divákov cestovateľskou snímkou 

Bahrtalo! (Veľa šťastia!). Film je, ako 

sám povedal „z 99 percent dokumen- 

že socializmus urobil našej kinematografi 

i v podstate službu, keď 

autorstvo prudko potlačil a následne 

tento roky budovaný tvorivý tlak 

nechal v 60. rokoch uvoľniť. Prepukol 

nevídanou silou, aby bol hneď 

nato zavretý do trezoru. Trezor je v 

tomto kontexte krásne pomenovanie, 

keďže súdruhovia úradníci naozaj 

zamykali národné poklady. Pri porovnávaní 

toho, čo divákovi ponúka 

Nová vlna so súčasnou generáciou 

mladých tvorcov sa črtá otázka, či 

vôbec sme schopní za aktuálnych 

podmienok tvoriť „veľké veci“. Pred 

krátkym časom v Košiciach prebehla 

prehliadka študentskej tvorby jednej 

z najprestížnejších fi lmových škôl v 

strednej Európe – pražskej FAMU. 

Okrem dvoch animovaných výnimiek 

„Tí druhí“ na snehu 

Do Štiavnice sa každý rád vracia. Meditovať v jej ľudoprázdnych uličkách, debatovať v 

kaviarňach, prechádzať sa po lesoch , alebo aj... bádať vo svete kinematografi e. A aby sa 

ľudia za týmto účelom vracali častejšie, fi lmový seminár Štyri živly prišiel s prvým ročníkom 

zimnej edície. 

tom a z jedného percenta fi kciou“ 

a divákovi približuje cestu dvoch 

ozajstných postáv, Maďara Lóriho a 

Cigána Laliho do Egypta. Ich príbehy 

o kšeftovaní a hľadaní „veľa peňazí 

za málo roboty“ sú dennou rutinou 

aj v mnohých kútoch našej krajiny. 

Program sa snažil mapovať spoločnú 

minulosť, prítomnosť a hľadanie dialógu 

medzi príslušníkmi rôznych 

národností žijúcich bok po boku či 

už na Slovensku alebo v Maďarsku. V 

niektorých dielach je tento motív len 

na pozadí inej dejovej línie (Jadvigin 

vankúšik), v ďalších zase tvoril hlavnú 

zápletku. 

Festival osadený do prostredia multinárodnostnej 

Banskej Štiavnice však 

sa skromnému autorovi tohto článku 

fi lmy zdali takmer uniformné – monotematické, 

seriózne, pseudo štúdie 

súčasnej osamelosti, beznádeje a bezvýchodiskovosti 

mladého človeka. Po 

formálnej stránke výborné, aj keď 

sterilné. Ak je pravda, že umenie je 

obrazom svojej doby a navzájom 

sa ovplyvňujú, tak z týchto desiatich 

krátkych fi lmov vyvodzujem dva 

závery. Prvý: Dnešná doba je odporne 

chladná, smutná a nikdy nebude mať 

konca. Druhý: V dnešnej dobe neexistujú 

výnimoční ľudia, ktorí by ju 

dokázali vidieť unikátnym spôsobom. 

Idem si pustiť Slnko v sieti. A potom 

Vtáčikov... 

* Kovo 

dýchal atmosférou spoločného života 

rôznych etník nielen v kinosále, ale 

priam na každom kroku. Podnetným 

zážitkom bolo premietanie fi lmu Martina 

Šulíka Cigán na prevažne rómskom 

sídlisku Šobov, po ktorom nasledoval 

„bašavel“ v miestnom štýle. 

Organizátori taktiež pripravili pre fi lmu 

znalých a súťaživých návštevníkov 

fi lmový kvíz na spôsob videostopu 

a ku každému z podujatí nezabudli 

primiešať azda tú najdôležitejšiu ingredienciu 

– atmosféru inteligentného 

dialógu a porozumenia. Malý festival v 

malom meste nesklamal, veď v kultúre 

na Slovensku tak často platí – čo je 

malé, to je dobré. 

* Samuel Velebný 

31

HIGH CONTRAST 

The Agony & The Ecstasy 

(Hospital, 2012) 

Hudobní publicisti a kritici sa zhodnú na tom, že pravého hudobníka spoznáte podľa kvality 

jeho b-strán singlov. Ale čo vtedy, ak takmer celý album znie ako kolekcia b-strán singlov? 

To je prípad nového albumu dń´b producenta High Contrasta. The Agony & The Ecstasy je tretí 

štúdiový album High Contrasta, ktorý označil tento album ako jeho najosobnejší. Ak je to pravda, 

tak pravdepodobne jeho osobný život je miestami dosť nudný. 

Prvým singlom z albumu sa stal pred 

pár mesiacmi uvedený The First Note 

Is Silent, na ktorom prekvapivo spolupracoval 

s Tiestom a Underworld. 

Práve tento asi najtanečnejší track na 

albume dosť vyčnieva v porovnaní s 

ostatnými songami na albume, pretože 

má príchuť tranceu, mužský vokál a 

asi najagresívnejšiu atmosféru. 

Druhý singel z albumu je titulný track 

The Agony & The Ecstasy, v ktorom 

hosťuje nová vokalistka Selah Corbin, 

ktorú High Contrast obsadil aj v 

ďalších dvoch trackoch. Je to škoda, 

pretože podľa môjho názoru hlas Selah 

nemá ten správny soulový nádych 

pre liquid funkové songy, na ktoré 

sme pri High Contrastovi zvyknutí. 

Almost Human v spolupráci s Clare 

Maguire nie je zlý track, avšak jeho 

prvá tretina znie ako štandardný poprock. 

V druhej tretine sa rozbehne a 

High Contrast opäť dokazuje, že s 

vokálom vie šikovne pracovať. V celkovom 

výsledku ich spolupráca však 

znie ako remix jej skladby a nie ako 

jeho vlastná produkcia. 

Ďalším prekvapivým výsledkom je 

druhý track, na ktorom High Contrast 

spolupracoval s Underworld 

(238 Days), ktorý s dń´b nemá nič 

spoločné. Je to song, ktorý si zakladá 

na atmosfére, ktorú dotvárajú sláčiky, 

vokál a jemná elektronika. Spokojne 

môžem povedať, že tento song by skôr 

pasoval na b-stranu singla od Underworld. 

Pri inštrumentálnych songoch som 

mal pocit, že ide o absolútne nezaujímavú 

produkciu, ktorá vyznieva ako 

keby bola na albume, aby plnila úlohu 

vaty. Výnimkou je ale inštrumentálka 

The Stand, ktorá má nádherné sláčiky, 

beaty a klavírne party. Áno, zo stoličky 

ma zdvihla až táto predposledná 

skladba a čerešničkou na torte je pos- 

ledný track All There Is, v ktorom 

hosťuje Liane Carrol, ktorá spolupracuje 

s Logistics na ich živých vystúpeniach. 

Práve táto spolupráca ukazuje, 

v čom spočíva sila liquid funku 

od High Contrasta a spomeniete si pri 

ňom aj na časy High Society. 

The Agony & Ecstasy nie je prepadák, 

to určite nie, ale je na ňom málo 

prekvapivých elementov, málo miest, 

ktoré by vás zdvihli zo stoličky, 

alebo mali pri nich zimomriavky, čo 

je škoda, pretože High Contrast je 

naozaj skvelý producent a remixér. 

Bohužiaľ, tento album znie skôr ako 

príjemná a nikoho neurážajúca kolekcia 

rarít a nevydaných trackov. Miestami 

skvelá, miestami priemerná a 

občas aj nudná. 

Hodnotenie: 6/10 

* Jozef Hámorský 

32

Čo bude 

Duke Ellington Orchestra 

18.4, 20:00, Istropolis 

Bratislava 

Duke Ellington Orchestra– umelecké 

teleso interpretujúce hudbu 

štýlotvorného jazzového skladateľa 

a klaviristu Duke Ellingtona sa 

18.4.2012predstaví v Dome odborov 

Istropolis. Tento orchester za posledné 

4 roky precestoval významné jazzové 

festivaly a kluby po celom svete, na 

jar 2010vypredal pražskú Lucernu, s 

úspechom sa predstavil v Brne a teraz 

sa vracia po roku opäťna Slovensko. 

Richard Muller –Potichu 

Tour 2 a pol, 24.3- 24.5. 

Slovensko a Česko 

Čerstvý Slávik a otec absolvoval už 

dvakrát Potichu Tour, no pre veľký 

úspech pridáva ďalšie koncerty. ´´Potichu 

Tour 2 a pol´´ bude pokračovať 

od 24. Marca do 24. Mája. Muller prejde 

s kapelou a s hosťami dvadsať miest 

kde odohrá komorné koncerty v 

divadlách, domoch kultúry a menších 

priestoroch. www.muller.sk 

Jeden svet 21.- 24.3. každý deň 

od 16:00 Tabačka, Košice 

Tento festival dokumentárnych fi lmov 

je jediným kultúrno- vzdelávacím 

podujatím na Slovensku, ktoré sa zaoberá 

ľudsko- právnymi a globálnymi 

témami. Na Slovensku ho od roku 

2000 organizuje občianske združenie 

Človek v ohrození. Témou dvanásteho 

ročníku festivalu je Svet v sieti: Festival 

si všíma fi lmové diela vytvorené 

vďaka digitálnym technológiám, či 

pokrývajúce témy súvisiace s aktuálnymi 

možnosťami spôsobu komunikácie 

o ľudských právach. www.tabacka.sk 

Tornado Lue 16. 4. 20:00 KC 

Dunaj, Bratislava 

Po rokoch opäť ožíva bratislavská 

skupina Tornádo Lue, ktorá patrila k 

prvým ponovembrovým alternatívnym 

kapelám na Slovensku a spoločne 

s nimi vytvárala atmosféru klubu na 

Kominárskej či Rádia Ragtime. Tornádo 

sa vracia v pozmenene j zostave 

a nástrojovom obsadení a nová podoba 

kapely sa točí okolo speváčky 

Jany Tóthovej . V Dunaji zaznejú staré 

známe kúsky ako Sladké je žít, či Cesta 

domů, ale aj nové skladby, z ktorých 

by mal po čase vzniknúť nový album. 

www.kcdunaj.sk 

Pierrovi Richardovi. Poste 

restante 2.4.2012, 19:30 –Istropolis, 

Bratislava 

Hrajú: Pierre Richard, Christophe 

Defays(syn Pierra Richarda) Réžia: 

Christophe Dutron 

Autobiografi cké predstavenie odkrýva 

úplnú pravdu o svetoznámom 

vysokom blondínovi, ktorého hlava 

už síce dosť zošedivela, ale jeho 

duša je rovnako mladá, ako kedysi. V 

hlavnej úlohe, Pierre Richard. V te- 

jto hre dokazuje, že nie je len talentovaný 

komik, ale aj múdry pán, ktorý 

prežil dlhý naplnený život a uvažuje o 

najrozličnejších významných veciach, 

týkajúcich sa nielen jeho samého, ale 

aj každého z nás. www.artpartner.cz 

Sister Gracie 31. 3. 20:30 

Tabačka, Košice 

Na Slovensku sa im zapáčilo tak, že sa 

sem vracajú koncertovať už štvrtý raz 

a po turné tu majú dokonca v pláne 

pracovať na debutovom albume. Britská 

dvojica Max Walker a Liam Whybrow 

alias Sister Gracie do Tabačky 

opäť prinesú svoj energický pohľad 

na indie, ktoré kombinuje rôzne elementy, 

od psychedélie až po elektro- 

punk. Vystúpia spolu s rakúskou kapelou 

Luise POP. www.tabacka.sk 

The Prodigy 27.4. od 

20:00hod Aréna NTC, 

Bratislava 

Jedna z najlepších tanečných kapiel 

histórie The PRODIGY prichádzajú na 

Slovensko, urobiť koncert, pri ktorom 

si zaručene prídu na svoje všetci 

fanúšikovia elektronickej hudby. Táto 

anglická elektronická kapela, vydala 5 

albumov a predala viac ako 25 miliónov 

nosičov. Ich hity ako‘Breathe’, ‘Firestarter’ 

či ‘Out Of Space’ pozná každý 

fanúšik elektronickej hudby na svete. 

Ich živé vystúpenia, vedené charizmatickým 

‘frontmanom’ Keithom 

Flintom, okorenené bicími a gitarami 

sú stále silným a dobrom zmysle slova 

aj trochu desivým divadlom. 

33

soulcity

Jimi Hendrix 

Krátka kariéra veľkej legendy

Jimi Hendrix 

Krátka kariéra veľkej 

legendy 

Najneskrotnejší muž populárnej hudby konca 

šesťdesiatych rokov a pravdepodobne najžiarivejší 

tvorca tohto obdobia James Marshall Hendrix by sa dnes 

pomaly chystal na veľkolepú novembrovú párty, kde by so 

svojou typickou pompéznosťou oslávil okrúhlu sedemdesiatku. 

S jointom v ústach a fľašou whisky v ruke by možno na 

pódiu roztrieskal jednu zo svojich gitár. Alebo by ju rovno 

podpálil. V každom prípade by netrvalo dlho a zahral by 

jedno krásne dlhočizné sólo, pri ktorom by všetkým behal po 

chrbte mráz... 

Narodil sa v Seattli, v štáte Washington, 

jeho otec bol černoch, matka 

mala indiánsky pôvod. Verejnosť fascinoval 

ostrým psychedelickým rockom, 

keď začiatkom roku 1967 natočil 

v Londýne singel s piesňou Hey Joe 

a v máji potom prvý album Are You 

Experienced? Sprevádzali ho na ňom 

dvaja Angličania – bubeník Mitch 

Mitchell a basista Noel Redding. Po 

dvoch rokoch začala spolupráca tria 

The Jimi Hendrix Experience viaznuť. 

Hendrix zostavil alternatívny súbor 

Band Of Gypsys (Kapela cigánov), 

ktorý vyhovoval nátlakom amerických 

čiernych radikálov hnutia Black Power 

apelujúcich na gitaristove prihlásenie 

sa ku kulminujúcemu hnutiu - basgitarista 

Billy Cox a bubeník Buddy 

Miles boli, samozrejme, černosi. Podľa 

svedectva pôvodného manažéra Experience 

Chasa Chandlera chcel Hendrix 

tesne pred smrťou trio v pôvodnom 

obsadení obnoviť a zároveň sa 

oslobodiť spod nadvlády manažéra 

tvrdých praktík Michaela Jefferyho. 

Žiaľ, už to nestihol. Krátka kariéra 

jednej z najväčších rockových hviezd 

sa skončila 18. septembra 1970 po 

tragickej smrti, ktorej pozadie je, podobne 

ako u Elvisa Presleyho či Marylin 

Monroe, zahalená množstvom nejasností. 

O revolucionárovi rockovej gitary sa 

šírilo množstvo legiend, ale s odstupom 

času sa ukázalo, že skutočne 

nepoznal noty, namiesto hudobných 

termínov používal farebnú škálu a v 

USA ho odmietlo prijať viacero hotelov 

pre farbu jeho pleti. A aj keď si 

bývalý gitarista skupiny Scorpions Uli 

36 

Roth celkom vážne myslí, že je Hendrixovým 

prevtelením, všetci vieme, 

že taký vášnivý a posadnutý hráč, ako 

bol Jimi Hendrix existoval iba jeden. 

Hendrixa, ktorý od detstva hrával v 

rôznych školských a príležitostných 

kapelách objavil v newyorskom klube 

Café Wha? Chas Chandler, bývalý člen 

práve sa rozpadnutých The Animals. 

„Keď som sa prišiel pozrieť do Café 

Wha?, bolo Hey Joe prvé číslo v repertoári. 

Potom Jimi zahral Like a Rolling 

Stone. Býval som fanúšikom Dylana 

od jeho prvých nahrávok, ale odrazu 

pre mňa táto pieseň dostala ten 

správny obsah. Proste som Dylanovi 

porozumel cez Hendrixa. Keď som sa 

neskôr Jimiho pýtal, aká muzika ho 

najviac ovplyvnila, trochu pobavene 

odpovedal: Ćountry...´ Vravieval, že 

country je základ celej americkej hudby. 

A keď pozorne počúvate Jimiho 

nahrávky zistíte, že jednoduchá country 

linka je tam všade zasadená do 

rôznych súvislostí.“ 

Chandlera zaujalo ako zaujímavo pracoval 

Jimi so spätnou väzbou. Využíval 

horné struny, zvýrazňoval akordy na 

stredných strunách a hlavnú melódiu 

hral na najvyšších strunách – a to 

všetko naraz. Navrhol mu, že sa o neho 

bude starať, že urobia dieru do sveta 

a pozval ho do Londýna. Spočiatku 

sa Jimimu nechcelo. Vraj v Anglicku 

sú už skvelí gitaristi Jeff Beck a Eric 

Clapton. Začiatky neboli ľahké. Hneď 

v prvý týždeň sa Chandler s Jimim 

na smrť pohádali, pretože štúdio, v 

ktorom pracovali bolo hrozne malé 

a Hendrix hral nahlas ako šialenec. 

Chandler mu kúpil spiatočnú letenku 

do Ameriky a povedal mu, aby na 

všetko zabudol. Napokon sa pomerili 

a išlo sa ďalej. Chandler zoznámil Jima 

s basgitaristom Noelom Reddingom, 

ktorý bol práve na mizine. Šli spolu do 

štúdia a keď Noel počul Jimiho hrať 

povedal: „Fíha, tak s týmto chlapíkom 

chcem hrať.“ Na post bubeníka vybrali 

Mitcha Mitchella, ktorý práve končil 

v Blue Flames. 

Hendrix bol, samozrejme,v štúdiu už 

predtým, ale vždy ako sprievodný hráč. 

Teraz ležalo odrazu všetko na ňom. 

Prvé skladby, ktoré nahrali boli Hey 

Joe a Stone Free. Chandler obchádzal 

množstvo gramofónových fi riem, 

no odvšadiaľ ho vyhadzovali. „Potom 

sme jedného večera zašli do Scotch Of 

St. James, kde práve vystupovali VIPs. 

Jimi s nimi v priebehu večera jamoval 

a Kit Lambert takmer rozbúral pol 

baru, ako sa k nám hnal, že chce zmluvu 

s Hendrixom. Ihneď sme sa dohodli 

a tisíc libier bolo v kapse.“ Toto 

je platňa pre znalcov - prijali album 

s nadšením odborníci z NME. „Máme 

tu mladého muža, ktorý v budúcnosti 

vyorie hlbokú brázdu.“ Jimi reagoval 

na kladnú odozvu albumu svojsky: 

„Máme tu v Anglicku množstvo dobrých 

kapiel, ale niektoré znejú veľmi 

nažehlene. Od aranžmánoch na notovom 

papieri nikdy nečakajte hlboký

prežitok. To ja cítim všetko, čo hrám. 

Musí to ísť skrátka z vášho vnútra.“ 

Všeobecná predstava o Hendrixovi – 

mylná predstava – je, že bol nadaný 

od Boha, a tak nepotreboval cvičiť. 

Bol naozaj výborný gitarista aj preto, 

lebo na sebe pracoval. Vstával skoro 

ráno, vzal gitaru a šiel do kuchyne 

urobiť si raňajky. Kým si opekal 

slaninu, mal gitaru v ruke. „Pamätám 

sa, ako som raz býval pár dní v Jimiho 

hotelovej izbe, keď sme spoločne tro- 

chu popíjali. Mal malú aparatúru Kay 

otočenú proti stene, aby to pekne rezonovalo 

a neustále vybalenú a zapojenú 

gitaru,“ spomínal biely bluesový 

gitarista Michael Bloomfi eld. „Vlastne 

hral vždy, aj keď sa s vami rozprával. 

Siahol po gitare, sotva sa ráno zobudil. 

Každú chvíľu som mu hovoril: ´Čo tak 

ísť zbaliť nejaké baby?´ A Jimi nato: 

´Pokoj, na to je dosť času. Najprv si 

zahráme.´ Mal proste stále nutkanie 

hrať, nikdy som u nikoho nič také 

nezažil. Preto bol taký dobrý.“ 

Hendrix si zahral aj s džezovou legendou 

Milesom Davisom, ktorý sa o 

Jimim neskôr vyjadril takto: „Bol to 

naozaj dobrý chalan, tichý, ale hlboký 

a citovo založený a bol úplne iný, než 

si mnoho ľudí myslelo. Bol presným 

opakom tej zdivenej predstavy, ktorú 

stelesňoval na pódiu. Keď sme sa 

začali stretávať a baviť sa o hudbe zistil 

som, že nevie čítať noty. Tak som 

mu to prosto zahral na piane alebo 

na trúbke a jemu to ihneď došlo. Mal 

prosto pre muziku uši. Potom začal tie 

veci, čo som mu ukazoval začleňovať 

do svojich albumov. Bolo to parádne. 

Ovplyvňoval ma a ja som ovplyvňoval 

jeho, a presne takto sa robí parádna 

muzika. Všetci si navzájom niečo ukazujú 

a z toho potom vychádzajú.“ 

Spočiatku sa skladby nahrávali veľmi 

rýchlo. Prvý album bol hotový za šesť 

alebo sedem dní. Axis:Boid As Love 

asi za desať. Neskôr to bolo horšie. 

Keď začali robiť na Electric Ladyland 

v New Yorku, strávili tri týždne 

pri dvoch skladbách. Jimi sa hocikedy 

zjavil v štúdiu v sprievode dvadsiatich 

pochybných darmožráčov a 

hral tak pre celú galériu. Vzťahy s 

Chandlerom sa narušili: „Nastala iná 

situácia, časy sa zmenili, bývali sme 

v New Yorku. Jimi a Mike Jeffrey, môj 

manažérsky partner sa snažili objaviť 

ten najfantastickejší drogový koktail, 

ktorý by si mohli dať. Jimi sa zmenil. 

Stratil sa ten otvorený a pokojný muž, 

ktorého som poznal a miesto neho 

tu bol uzavretý, ťažko komunikatívny 

chlapík. Toto som už raz prežil s Animals. 

Nechcel som sa v tom znova 

viesť, a tak som sa zobral a odišiel 

naspäť do Anglicka.“ 

Čoskoro po Chandlerovom odchode 

opustil Jimiho aj jeho dlhoročný 

spoluhráč Noel Redding. Kým Jimi 

pokračoval s Band Of Gypsys, Noel 

si vytvoril vlastné trio Fat Mattress. 

Neskôr Experience obnovili 

a pokračovali v ňom popri svojich 

sólových projektoch, no situácia bola 

veľmi dusná. „Namiesto toho, aby 

sa Experience v roku 1969 postavili 

znovu na nohy, začali jej dochádzať 

sily,“ vyhlásil vo svojich spomienkach 

Noel Redding. „Okrem práce sme 

málokedy boli spolu a aj vtedy to 

bolo vždy napäté. Pocit konkurencie 

sa preniesol do súkromného života.“ 

Začiatkom mája 1969 leteli Experience 

do Toronta, kde mali vystupovať. 

Na letisku bol Jimi Hendrix zatknutý, 

mal u seba heroín. „Počuli sme, že si 

máme dať na ceste do Kanady pozor,“ 

komentoval celú situáciu Noel Redding, 

„a teraz to ležalo v kufri pekne 

navrchu na Jimiho šatách, heroín i 

hašiš. Jimi určite nebol natoľko blázon 

alebo šialenec, aby si myslel, že 

ho nebudú prehľadávať. Vedel som, 

že nemá poňatia o tom, čo vlastne so 

sebou preváža, a že stále prijímal nejaké 

„darčeky“. Jimi tvrdil, že práve to 

sa stalo pri tejto príležitosti. Predsa 

“Je to zvláštne, ako majú ľudia radi mŕtvych. Aby si mal pre 

nich cenu, musíš najprv umrieť. Až zomriem, chcem, aby 

ľudia hrali moju hudbu a poriadne sa rozpálili.” 

nestrčí drogy navrch na veci v kufri, 

keď vie, že ho budú prehľadávať!“ 

A tak je na mieste otázka, či nešlo o 

plánovaný diskriminujúci podvrh. 

Nebolo Jimiho zatknutie v Toronte 

nehanebným pokusom manažéra 

Mika Jefferyho ukázať, ako veľmi je 

na ňom Jimi závislý? Keby Jimiho nezatkli, 

vôbec by Jefferyho nevolali na 

pomoc. Vyriešilo sa to kauciou 10 tisíc 

dolárov. Koniec koncov, večer sa konal 

koncert a na počudovanie sa celkom 

vydaril, i keď zatknutie Jimiho zjavne 

rozrušilo na niekoľko týždňov. 

37

Hendrix rozdával rovnako rád ako 

utrácal. Raz dal dvom dievčatám v 

Los Angeles tri tisíc dolárov, aby si šli 

niečo kúpiť, a to len preto, aby sa ich 

zbavil. Samozrejme, veľa ho stála rodina. 

Stále si kupoval gitary. Vyšiel si s 

novým autom a hneď ho rozbil. Popri 

živobytí tu boli právnici, manažéri, 

drahý čas v nahrávacích štúdiách. 

Keby bol Jimi plnil záväzky Experience, 

žilo by sa mu oveľa ľahšie a mohol 

mať viac času na nové projekty a 

experimenty. 

Veľa času trávil s Monikou Dannemanovou. 

Jimi mal veľa dievčat. Niektoré 

boli stálejšie známosti, iné menej. 

Nenávidel samotu, čo bol syndróm 

depresie extroverta. Keď bol sám, 

býval divný. Občas ho známi nachádzali 

v hotelovej izbe so zatiahnutými 

závesmi a zhasnutými svetlami. Hovorievali 

mu „netopier“. 17. septembra 

1970 požiadal Jimi Moniku, aby ho 

odviezla k „nejakým ľuďom“ v Marble 

Arch. Monika ho zase o hodinu vyzdvihla. 

Keď sa vrátili do hotela, Jimi si 

sadol a napísal báseň, ktorú neskôr 

nazvali The Story Of Life (Príbeh 

života). Najedli sa, vzali si prášky na 

spanie a ľahli si spať. Monika sa prebudila 

po troch hodinách a šla von 

kúpiťsi cigarety. Keď sa vrátila, zdalo 

sa, že s Jimim je zle. Zavolala Ericovi 

Burdonovi. Ten jej povedal, aby 

zohnala sanitku. Zanedlho potom, 18. 

septembra 1970 Jimi Hendrix zomrel. 

„Bol som akurát v New Yorku,“ spomína 

si Redding, „keď mi volal jeden 

známy: Úmrel ti kamoš.´ Á ktorý?´ 

´Hendrix.´ Zavesil som. Nemohol 

som vôbec prehovoriť. Úplne ma to 

ochromilo. Veril som tomu a zase 

som tomu neveril. Bol príliš mladý 

38 

nato, aby umrel, mal iba dvadsať sedem 

rokov.“ Hendrixova smrť ostáva 

zahalená miliónmi otázok. Sanitka ho 

zobrala v Monikinej izbe ešte živého. 

Keď sa vrátila s cigaretami, videla na 

jeho ústach zvratky. Jimi si predtým 

vzal prášky na spanie – nemecký 

Vesparax, a to bežnú dávku pol tabletky. 

Profesor Robert Donald Teare, 

patológ v nemocnici St. George´s vo 

Westminstery našiel tiež Durophet d 

a 20 miligramovú dávku amfetamínu 

(známeho ako „čierna bomba“). V 

pečeni mal seconal a brallobarbiton. 

Pátranie po toxických drogách bolo 

negatívne. Isté množstvo amfetamínu 

bolo tiež objavené v moči. Žiadne iné 

drogy ani morfi um neboli zistené, s 

výnimkou nikotínu. 

Služba v sanitke sa z nejakého 

dôvodu rozhodla, že Jimiho na ceste 

do nemocnice posadia. Jimi zvracal 

a dusil sa. Nikto sa nepokúšal použiť 

resuscitačný prístroj. Pitevná správa 

preukázala 400 ml voľnej tekutiny 

v ľavej časti hrudníka, pričom ľavé 

pľúca čiastočne nefungovali. Obe 

časti pľúc boli prekrvené. Keď došli 

do nemocnice Jimi ešte žil. Veľa sa 

špekulovalo o chýbajúcich 20 až 40 

minútach, ktoré nasledovali. Neexistujú 

žiadne záznamy a saniťáci ani 

nemocničný personál neboli k dispozícii, 

aby zodpovedali otázky. Patológ 

bol presťahovaný. Tak či onak, 

spoločný účinok chátrajúceho zdravia 

a úplného vyčerpania mohol viesť 

aj k nešťastnej náhode. Dnes už je 

nepravdepodobné, že bude niekto 

poznať celú pravdu. 

* Robert Buček 

PRÍBEH ŽIVOTA 

(The Story Of Love) 

Text piesne, ktorú napísal 

Jimi Hendrix deň pred svojou 

smrťou 

Príbeh Ježiša 

sa dá ľahko vyložiť 

Keď ho ukrižovali 

robila si nejaká žena nároky 

na jeho meno 

Príbeh Ježiša 

ako celá biblia vie 

prešiel celú púšť 

a uprostred našiel ružu 

Nemali by padať žiadne otázky 

nemali by existovať žiadne 

klamy 

Potom bol navždy 

šťastne ženatý 

kvôli všetkým tým slzám, ktoré 

roníme 

Nemá cenu sa o tom všetkom 

užitočnom 

dohadovať s človekom, 

ktorý narieka 

Keď každý muž 

v bitke padne a jeho 

duša musí blúdiť 

anjeli nebies 

a pre niektoré 

lietajúce taniere 

zaviedli Boží hod 

veľkonočné 

meno vychádzajúceho 

Slnka 

Príbeh je spísaný 

príliš mnoho ľuďmi, čo sa 

opovážili 

určiť naozaj 

Tým početnejším, čo o to stáli 

niesť Ježišov kríž ešte ďalej 

Pozlátime svetlo 

tentoraz ale so ženou 

v objatí 

Ako muži 

nedokážeme vysvetliť, prečo 

je v tej chvíli vždy spomenutá 

žena. Keď umierame. 

Vieme len, že 

Boh stojí pri nás 

a hovorí to slovo 

tak mierne a pritom tvrdo 

Keby som tak nebol sám

„Hotel hrôza“ 

ukazuje novú tvár

„Hotel hrôza“ 

ukazuje novú tvár 

najbližších mesiacoch budú ukončené práce na hoteli Ryugyong, najväčšej stavbe Kórejskej 

V ľudovo-demokratickej republiky. Postaral sa o to egyptský koncern Orascom, ktorý injekciou 

v hodnote 400-miliónov dolárov vniesol na stavbu život po dlhých 16tich rokoch. Za tento 

čas sa toto obrovské stavenisko stalo priam legendou a vyslúžilo si prezývky ako „Pyramída 

prízrakov“ alebo „hotel hrôza“ . 

História stavby, ktorá sa dá považovať 

za azda najokázalejší monument totalitných 

režimov novodobej histórie 

ľudstva sa začala písať v roku 1986, 

keď sa v krajine hlavného rivala pchjongjangského 

režimu v Južnej Kórei 

slávnostne otváral najvyšší hotel sveta 

– 226 metrov vysoký Westin Stamford. 

Mocipánovia na severnej polovici 

polostrova teda zosnovali plán, 

ktorým chceli dokázať, že sú o krok 

vpred a už o rok neskôr sa začal nad 

Pchjongjang dvíhať hotel s cieľom 

uchmatnúť prvenstvo pre seba. 

Keďže však severokórejský režim nemal 

prostriedky na rozhadzovanie, 

40 

pri práci na projekte sa spoľahol na 

zahraničných partnerov, ich finančné, 

no hlavne technologické prostriedky. 

Ako prejav vďaky poskytla KĽDR na 

jej pomery veľmi netradičné podmienky 

a úľavy v podobe možnosti 

prevádzkovania kasín, či nočných 

klubov, skrátka zábavu na západný 

spôsob, nemožnú pre občanov tejto 

krajiny. Projektu sa napokon chopili 

japonskí investori, no aj v spolupráci 

s nimi predstavovali náklady pre 

vládu krajiny sumu rovnajúcu sa 2 

percentám jej HDP. Pre porovnanie - 

2% HDP Slovenska boli v roku 2010 

približne 1,3 miliardy Euro (posledná 

stavba „národného významu“ – či už 

praktického alebo symbolického u 

nás – rekonštrukcia Štadióna Ondreja 

Nepelu v Bratislave stála 96 miliónov). 

Toľko k sumám, z ktorých je jasné, 

že sa v krajine, známej chudobou, 

či dokonca údajným hladomorom 

jednalo naozaj o projekt storočia. 

Názov Ryugyong sa dá preložiť ako 

„mesto vŕb“, hotel má pri pohľade 

zhora svojím pôdorysom pripomínať 

kvet, faktom však je, že tieto motívy 

inšpirované prírodou ostávajú pri 

pohľade z perspektívy chodca úplne 

nepriznané a hotel začal s pribúdajúcimi 

poschodiami pôsobiť ako obludná 

betónová pyramída, fatálne 

poznamenávajúca panorámu mesta. 

Písal sa rok 1992 a holá betónová 

stavba v brutalistickom sci-fi štýle, 

ktorý bol v krajinách sovietskeho vplyvu 

v tej dobe, ak nie medzi bežnými 

ľuďmi, tak minimálne medzi politickými 

elitami populárny sa, presne 

podľa plánov, zastavila na sto piatom 

poschodí vo výške 330 metrov. To jej 

dnes prináša svetovú štvrtú priečku 

v počte podlaží a štyridsiate miesto 

v porovnaní výšok (Severokórejčania 

nepatria medzi vysoké národy - stačí 

im malá výška podlaží). Betónová 

pyramída spredu tvarovo pripomínajúca 

čosi ako trojvršie nášho štátneho 

znaku sa však už opláštenia, či osadenia 

okien nedočkala. Pád Sovietskeho 

zväzu prehĺbil finančné problémy 

Severokórejčanov a ani zahraničný 

kapitál nedokázal zabezpečiť absentujúce 

dodávky materiálov. 

Od chvíle, keď zo stavby odišiel 

posledný robotník sa megahotel 

postupne začal stávať azda ešte 

slávnejším. Rozhodne však šlo o slávu 

z celkom iného súdka, než po ktorej 

architekti pre svoje „dieťa“ túžia. 

Ryugyong sa na dlhé roky stal deprimujúcim 

prízrakom vynárajúcim sa 

každé ráno z pchjongjangskej hmly. 

Americký časopis Esquire ho v tom 

čase (možno trochu trúfalo) dokonca 

vyhlásil za najškaredšiu stavbu 

na Zemi. S nástupom internetu sa

stal vyhľadávanou Google Earthdestináciou. 

Pyramída s ohromným 

tieňom plaziacim sa priamo srdcom 

hlavného mesta vzbudzovala 

zvedavosť o to viac, keď kórejskí 

taxikári zahraničným návštevníkom 

svorne tvrdili, že sa k nej nedá dostať 

a turistickí sprievodcovia ignorovali 

všetky otázky smerujúce k odhaleniu 

jej záhady. Darmo, že stavbu vidno 

z celého mesta a priam sa pred ňou 

„nedá skryť“ o tom, prečo nedostavaná 

chátra sa proste nesmelo hovoriť 

a kórejský režim svoju pyramídu 

prízrakov svedomite vyretušovával 

z každej fotky. Niekdajší vysnený 

symbol moci a vyspelosti sa stal 

odvrhnutým dieťaťom. Bizarnú tvár 

budovy, či v tom čase kolosálnej zrúcaniny 

tvorili v tomto období stovky 

nevyplnených okenných otvorov a na 

samom vrchole tróniaci, azda zabudnutý 

žeriav. Architektonická obec po 

celom svete sa predháňala v nelichotivých 

prívlastkoch na adresu budovy 

a len málokto jej dával nádej na nový, 

zmysluplný život. Centrom výmeny 

nápadov o jej budúcnosti sa stal web 

ryugyong.com od dua Richard Dank 

a Andreas Gruber, ktoré sa pasovalo 

do roly samozvaných realitných 

maklérov nesúcich zodpovednosť 

za stavbu. Stránka priniesla zaujímavé 

nápady ako, napríklad, video, 

v ktorom sa hotel stane kozmodrómom 

pre rakety, s ktorými nakoniec 

aj odletí a panoráma mesta sa tak 

konečne „vyčistí“ (youtube: „Fiction 

Pyongyang demolition S how“). 

V roku 2008 sa však po internete 

začali šíriť prekvapivé správy, ktoré 

rýchlo rozvírili stojaté vody okolo 

pyramídy. Fotky ukazujúce stavebný 

ruch nasvedčovali tomu, že chudobná 

metropola, v ktorej po desiatej hodine 

večer funguje elektrina len v miestach, 

kde treba osvetľovať sochy a 

iné monumenty sa dočká dokončenia 

hotela, ktorý mal byť niekedy najvyšší 

na svete. A nebolo by to jej prvé veľké 

víťazstvo. Pchjongjang sa pýši aj 

najhlbším metrom planéty, vlaky tu 

chodia v hĺbke až 110 metrov. Egyptská 

spoločnosť Orascom, ktorá v Severnej 

Kórei spočiatku budovala 3G 

mobilnú sieť sa rozhodla pre ďalšie 

masívne investície v krajine a aj keď v 

roku 2008 ako čerstvý participant na 

projekte Ryugyong jej predstavitelia 

prehlásili, že chcú len „spraviť fasádu 

atraktívnejšou“. Dnes je zrejmé, že v 

najbližších mesiacoch bude sprevádzkovaná 

celá budova zahŕňajúca 3000 

ubytovacích jednotiek, administratívne 

a spoločenské priestory. V 

súčasnosti sa však 330 metrový hotel 

musí uskromniť v celosvetovom 

rebríčku len s tridsiatou pozíciou. 

O tom, že múzy nad Pchjongjangom 

kopú naozaj silno, svedčí aj diplomová 

práca mladého architekta Bena 

Masteron-Smitha. Ten vo svojej štúdii 

„ružová dúha“ navrhuje postaviť 

viac ako jedenásť kilometrov vysokú 

konštrukciu ozdobenú vzduchom 

napumpovanými plachtami v rôznych 

odtieňoch ružovej ako pamätník 

k stému výročiu narodenia vodcu 

Kim – Jong –Ila. Vizualizácie v jeho 

štúdiách dokonca zobrazujú kórejský 

ľud ako masovo a s nadšením 

pracuje na vztyčovaní tohto monumentu. 

Prehnané?... Nuž, kto vie aká 

je budúcnosť panorámy Pchjongjangu, 

jedného z najzáhadnejších 

miest našej planéty. Kto vie, či nie je 

zbytočné používať v kontexte s výstavbou 

v tejto výkladnej skrini totalitného 

režimu slová ako „prehnané“, 

či „uletené“. Mnohí obyvatelia KĽDR 

možno nerozumejú ani tomu, odkiaľ 

pred 25 rokmi Ryugyong hotel priletel 

a prečo pristál práve v ich hlavnom 

meste. 

* Samuel Velebný 

41

Proroci a králi

Proroci a králi 

Izraeliti v dobe prvého 

Jeruzalemského 

chrámu (925 pr.n.l.-597 pr.n.l.) 

Keď Mojžiš v 11 storočí p.n.l umieral na púšti, jehovistické 

náboženstvo vyznávajúce všemohúceho, prísneho a 

neodpúšťajúceho Boha nemalo ešte nič spoločné s Jeruzalemským 

chrámom. Archa zmluvy, symbol komunikácie Mojžiša 

s Bohom a možno predobraz budúceho chrámu v zmysle 

hmotného miesta, vytvoreného ľudskou predstavivosťou 

na zhmotnenie svojich duchovných predstáv, bola už jeho 

neodmysliteľnou súčasťou. U Židov prevládal názor, že táto 

národ po púšti sprevádzajúca malá drevená truhlica dlhá 1,2m 

a hlboká 75 cm, v ktorej bol uložený zákon vnuknutý Bohom 

Mojžišovi sa nesmie v žiadnom prípade uctievať ako kult, lebo 

tým urážame samotného Boha. No ozývali sa aj opačné hlasy 

prisudzujúce Arche zmluvy skutočnú silu, veriace, že Boh sám 

v nej prebýva. 

Šalamúnove reformy 

Vyvolený národ si postupne podmanil 

Zasľúbenú zem. Usádzal sa v 

dobytých mestách a prispôsoboval 

sa usadlému spôsobu života, čo si 

vynútilo uskutočniť sociálno-ekonomické 

zmeny a centralizáciu krajiny. 

V plnej miere si to uvedomil 

kráľ Šalamún a využijúc názorovú 

dilemu presadzoval kompromis spojením 

starých jehovistických tradícii 

o nekonečnom nehmotnom Bohu, 

ktorý ale zároveň môže mať sídlo na 

jedinom mieste v hmotnom chráme 

postavenom ľudskou rukou. 

Uvedomoval si napriek vlastným 

pochybnostiam „ A bude naozaj 

prebývať Hospodin na zemi? Hľa 

nebesia, nebies ťa nemôžu obsiahnuť, 

nieže tento dom, ktorý som ti vybudoval.“, 

že tento kompromis je pre 

existenciu židovského štátu nevyhnutný. 

Presadil náboženskú, politickú, vojenskú 

a ekonomickú reformu kopírovaním 

mocenských princípov z 

okolitého pohanského sveta a našil 

ju na židovské podmienky. Centralizácia 

moci, kruté metódy vládnutia 

voči vlastným kmeňom, dane, profesionálna 

armáda, ale aj tolerancia 

pohanských manželiek a pohanských 

kultov, vďaka ktorým získaval nových 

spojencov. Najnepopulárnejším 

44 

Šalamúnovým činom v absolútnom 

rozpore so starými zvykmi izraelitov, 

ktorí slobodu a náboženstvo chápali 

ako jeden celok bolo zavedenie 

námezdnej práce pripomínajúcej im 

ich egyptské otroctvo. 

Jedným z najvýznamnejšich 

Šalamúnových činov pri 

uskutočňovaní náboženskej reformy 

bola výstavba Jeruzalemského chrámu 

na chrámovej hore, kde doposiaľ 

stál svätostánok ukrývajúci Archu 

zmluvy, postavený jeho otcom Dávidom. 

Z hľadiska náboženských 

rituálov to znamenalo presadzovanie 

pravidla, že iba jeruzalemské ceremónie 

sú platné a staré svätyne 

od Šekemu spájaného s Abrahámom, 

Bételu s Jákobom , posvätné návršia 

a oltáre, teda miesta uctievané od čias 

praotcov sú semenišťami hriechu a 

kacírstva. Samozrejme, reakcia na 

centralizáciu na seba nenechala dlho 

čakať a vznikla jedna z prvých vplyvných 

jehovistických separatistických

siekt Rachabejci, neuznávajúca jediný 

chrám. Rozkol a nespokojnosť sa 

stupňovali a na konci Šalamúnovho 

života bolo už kráľovstvo silne destabilizované. 

Severné kráľovstvo Izrael s 

hlavným mestom Samária 

Zvlášť nespokojní severní izraeliti 

žiadali po Šalamúnovej smrti jeho 

syna Rechabéma, aby sa nechal 

korunovať v centre vyspelejšej severnej 

časti kráľovstva Šekeme, a aby 

ich odbremenil od daní a námezdných 

prác, ktoré zaviedol jeho otec. 

Tvrdá a cynická odpoveď Rechábema 

„ keď vás môj otec zaťažil bremenom, 

ja vás zaťažím ešte viac“ bola 

rozbuškou a kráľovstvo sa rozpadlo 

na severný Izrael a južnú Judeu. Na 

severe sa k moci dostal rod Omrího, 

ktorý paradoxne okamžite zaviedol 

podobný centralistický systém ako 

Šalamún, vrátane napodobňovania 

okolitých pohanských štátov, nevynímajúc 

sobáše s pohankami a podporu 

pohanských kultov. V roku 875 pr.n.l. 

založil nové opevnené hlavné mesto 

známu Samáriu. Jeho syn Achab, tiež 

staviteľ, v ňom vybudoval prepychový 

palác, ktorý biblia nazýva „domom zo 

slonoviny“, podľa trónnej miestnosť 

obloženej basreliéfmi zo slonoviny, 

čo si mohli dovoliť len najbohatší 

vládcovia ( v rokoch 1931-1935 n.l. 

boli pri vykopávkach v Samárii 

objavené kúsky tohto obloženia). 

Časom však eufória z nového sev- 

erného kráľovstva Izrael vyprchala a 

stupňovalo sa náboženské a sociálne 

napätie, vrátane vzbúr a nepokojov. 

Prorok Eliáš 

V židovskej tradícii sa v takýchto 

časoch pravidelne objavuje fenomén 

prorokov, charizmatikov, prostredníctvom 

ktorých sa k židovskému 

národu prihovára Boh. V tom čase 

získal v severnom izraelskom 

kráľovstve veľký vplyv prorok Eliáš. 

Pochádzal z chudobnej vrstvy z mesta 

Tišbe na východ od rieky Jordán 

a patril do ultraasketickej , divokej, 

fundamentalistickej sekty Rechabejcov, 

ktorá neuznávala Jeruzalemský 

chrám. Biblia ho popisuje ako chlpatého 

muža s koženým pásom 

okolo slabín, ktorého živili havrany. 

Možno si ho môžme predstaviť ako 

Jána Krstiteľa žijúceho o tisíc rokov 

neskôr za čias Ježišových. Eliáš bol 

charizmatickou postavou, dokázal 

ovplyvňovať dav a robil zázraky . 

Bol odporca vládnucej vrstvy Ormiovcov, 

zneucťujúcou judaistické 

náboženstvo. V Knihe kráľov sa opisuje 

dramatická scéna v čase veľkého 

sucha , kedy vyzval 850 pohanských 

kňazov na súboj na horu Karmel, kde 

mali pred davom bez ohňa zapáliť 

obetného býka. Tí predvádzali rôzne 

rituály, rezali sa mečmi, ale nič sa 

nedialo. Na to Eliáš pripravil oltár, 

postavil obetu a polial ju vodou. 

Vtedy Jahve spustil z neba oheň a 

všetko spálil. Keď to ľudia videli, 

verejne vyznali vieru v Jahveho. Nato 

dal Eliáš pozabíjať všetkých pohanských 

kňazov a po tejto očiste 

Izraela od modloslužobníkov prišiel 

dážď. Kráľova manželka, pohanská 

kňažná Jezábel (odtiaľ možno naša 

Ježibaba) ho dala prenasledovať, ale 

Eliáš ušiel na horu Horeb, kde kedysi 

dostal Mojžiš zákon. Modlil sa, až 

prišiel prudký vietor, zemetrasenie 

a oheň, „ale v žiadnom z nich nebol 

Boh“. Až jemný vánok, ktorý nasledoval 

prezradil prorokovi Božiu blízkosť. 

Tento biblický príbeh ukazuje aj zaujímavý 

moment, že Eliáš je prvý prorok, 

ktorému sa Boh neprihovára „hlasom 

hromovým“ ako jeho predchodcom, 

ale „hlasom tichým a vytrvalým“. 

Eliáš bol prvý človek v židovskej 

histórii, cez ktorého Boh apeloval na 

individuálne svedomie jednotlivca, 

ktoré musí platiť pre všetkých , vrátane 

„ mocného kráľa“. Bolo to niečo 

dovtedy nepredstaviteľné a boli to 

príznaky vyvíjajúceho sa Judaizmu, 

ale aj uvažovania, ktoré neskôr prevzalo 

kresťanstvo. 

Prorok Elizeus a generál Jehu 

Eliášov nástupca Elizeus bol iný typ 

proroka. Dobrý organizátor a militarista. 

Konšpiráciou získal na svoju 

stranu kráľovho generála Jehua a 

poveril ho vykonaním prevratu, ktorý 

začal ľstivou vraždou kráľa Joráma, 

potom krutým usmrtením jeho matky 

pohanskej kňažnej Jezábel, ktorú 

nechal generál Jehu vyhodiť z okna 

paláca, udupať koňmi a zožrať psami. 

Kráľovské kniežatá, ktoré generál 

vyzval na boj sa vyľakané pridali na 

jeho stranu a na dôkaz lojality pochytali 

všetkých 70 kráľovských synov , 

sťali im hlavy a prinesúc ich v košoch 

vysypali ich pred mestské brány. 

Nato Jehu vystúpil pred ľud a vyhlásil 

, že jeho vina spočíva v sprisahaní 

voči svojmu kráľovi, ale nemal 

v pláne zavraždiť jeho synov. Ako 

dôkaz nechal popraviť ich vrahov 

Samarské kniežatá. Bol to účinný 

a zákerný politický ťah, lebo sa so 

súhlasom ľudu zbavil všetkých potenciálnych 

konkurentov. Nakoniec 

nechal vyvraždiť zbytky kráľovského 

rodu vrátane sluhov a kňazov a získal 

absolútnu nadvládu nad krajinou. 

Samozrejme, po čase prevzal metódy 

vládnutia svojich predchodcov a 

história sa opäť opakovala. 

Dobytie severného Izraela 

Pred severným kráľovstvom Izrael 

sa však objavila nová hrozba z vonku 

45

a znamenala pre Samarských židov 

konečný a trvalý zánik. Nová rozpínajúca 

sa veľmoc Asýria po 22 rokoch 

bojov v roku 721 pr.n.l. od základov 

vyvrátila izraelské Severné kráľovstvo 

. Porazených židov deportovali do 

Asýrie a na ich miesto prisťahovali 

iné národy. Bola to prvá tragédia gigantických 

rozmerov v židovských dejinách 

silne pripomínajúca holokaust. 

Židia v Asýrii sa časom asimilovali 

s miestnym obyvateľstvom, stratili 

svoju vieru a jazyk. V severnom Izraeli 

ostali len chudobné vrstvy a tie sa 

zmiešali s novými prisťahovalcami. 

Ale to už nebolo to pravé židovstvo 

a južné kráľovstvo s Jeruzalemom a 

chrámom. Odvtedy sa na nich dívali 

s nedôverou a povýšenectvom a odopreli 

im ich izraelskú vyvolenosť. 

Južné kráľovstvo Judea s 

hlavným mestom Jeruzalem 

Oproti Izraelu bola južná Judea 

s hlavným mestom Jeruzalem 

chudobnejšia a paradoxne menej centralizovaná 

, militarizovaná a vnútropoliticky 

stabilnejšia. Pri moci sa 

napriek počiatočnej nestabilite udržal 

po celé stáročia Dávidov rod. Jeruzalemský 

chrám sa stal jediným centrom 

jehovistického náboženstva, aj 

keď vládnúca elita často podporovala 

pohanské kulty. Veľkou výhodou bolo, 

že bola bokom od hlavných obchodných 

ciest a mohla relatívne kľudne 

prežívať. Vyvrátenie severného Izraela 

Asýriou však spôsobilo aj tu šok 

a paniku. Do Jeruzalema utieklo zo 

severu pred Asýrčanmi množstvo ľudí 

aj učencov, ktorí so sebou priniesli 

spisy proroka Ozeáša, pôsobiaceho 

na severe, a ktoré mali na ďalší vývoj 

veľký vplyv. 

Prorok Ozeáš – porážka 

46 

Asýrčanov 

Bol prvý izraelita, ktorý severnému 

Izraelu predpovedal vojenské 

porážky, ktoré sú božím trestom 

kvôli jeho mravnému zlyhaniu .Ozeáš 

je tajuplný a patrí k najmenej 

zrozumiteľným prorokom. Mal 

schopnosť vyjadrovať sa zlovestne 

a pesimisticky, ale popritom akoby 

stále naznačoval určitú iskru nádeje. 

Sám seba s odporom opisuje ako 

smilníka, sukničkára a pijana . Hlásal 

názor, že Izrael a Judea mali byť vždy 

spolu, a že organizované kňažstvo je 

zlo. Hovorí prorockú vetu: „ Záleží na 

zmene ľudských sŕdc a nie na telesnej 

príprave a potom Židia zvíťazia“. 

Je to o láske k Bohu, ktorý im „dá na 

tretí deň povstať a oni budú žiť“. Je to 

prvý prejav náboženstva srdca, ktoré 

sa odlúči od konkrétneho štátu a organizovanej 

spoločnosti . Opäť bližšie 

ku kresťanstvu. 

Vplyv zo zničeného severu prinesených 

Ozeášových textov a 

strach z Asýrčanov vyvolal v Judei 

nepokoje chudobných vrstiev, ktoré 

si u kráľa vynútili podpísanie dohody 

„o ľude jediného boha medzi 

kráľom, Hospodinom a ľudom“ ktorá 

im za určitých okolností dokonca 

umožňovala voliť samotného kráľa. 

To bol precedens, ktorý nemal v tých 

časoch obdobu. Nasledovala obnova 

viery a morálky a príprava na vojnu. 

Slabo vyzbrojený judský kráľ 

Chizkiáš sa za pomoci ľudu púšťa do 

spevňovania hradieb, preráža slávny 

Šílošaský tunel , privádzajúci vodu 

z Gíchonskeho prameňa, čím v Jeruzaleme 

vzniká obrovská zásobáreň 

vody , podmienka prežitia pri dlhom 

obliehaní. Keď Asýrčania v roku 701 

dorazili pred brány odhodlaného ale 

relatívne slabého Jeruzalema a chys- 

tali sa ho dobyť, stalo sa niečo, čo nikto 

nečakal. Asýrsku armádu zasiahol 

myšací mor a tvrdo ju zdecimoval. 

Judea šokujúco porazila Asýrčanov! 

Toto neuveriteľné víťazstvo jeruzalemských 

židov utvrdilo v novom 

presvedčení, že národ môže spasiť 

len viera a dobré skutky ako to hlásal 

prorok Ozeáš. Ostal však problém 

jediného chrámu, ktorý časom opäť 

rozdelil Izraelitov na dva tábory a 

veci sa vracali do starých koľají. Zhodou 

náhod, alebo možno zámerne sa 

pri oprave jednej z jeho stien našli 

starobylé zvitky, možno pôvodný text 

starozákonnej knihy, ktorý vyvrcholil 

prekliatím. Táto symbolika vyvolala 

opäť paniku a akoby to len 

potvrdzovalo dovezené Ozeášove 

proroctvo. Kráľ Josiáš využil situáciu 

a na znak hlbokého smútku verejne 

roztrhol svoje rúcho a nariadil 

okamžitú očistnú náboženskú reformu. 

Všetky obrazy boli zničené, 

posvätné návršia uzavrené, kacírski 

kňazi, inoverci a pohanskí kňazi 

boli zavraždení. Reforma vyvrcholila 

národnými oslavami sviatku pesach, 

aké dovtedy Jeruzalem nepoznal a je 

paradoxom, že z tohto návratu ku 

koreňom náboženskej minulosti ťažil 

najviac Jeruzalemský chrám, ktorý 

priniesol na svet Šalamún ako niečo, 

čo v skutočnosti židovské pôvodne 

nebolo. 

Zničenie chrámu , prorok 

Jeremiáš 

V roku 605 sa náhle zrútila Asýrska 

ríša a nastupujúca Babylonská ríša 

dovršuje proroctvá prorokov. V roku 

595 dobýja babylonský kráľ Nabuchodonozor 

Jeruzalem . Mnoho židov 

uteká do okolitých krajín a tých, ktorí 

nestihli utiecť alebo neboli vyvraždení, 

vynímajúc mestskú chudobu , deportuje 

do Babylonie aj so všetkými jeruzalemskými 

pokladmi. Zanecháva 

za sebou dosadeného kráľa, ale aj 

náboženskú slobodu. Mesto sa ale opäť 

vzbúri, Nabuchodonozor sa vracia a 

napriek tomu, že Babylončania neboli 

takí krutí ako Asýrčania použili voči 

vzbúrenému kráľovi bežný trest pre 

vazala, ktorý porušil prísahu. Pred 

jeho očami povraždili všetky jeho deti 

a potom mu vylúpili oči, aby to bola 

posledná vec, ktorú v živote videl. 

Nasledovalo zbúranie 500 ročného 

Jeruzalemského chrámu, strhnutie 

hradieb a zrútenie najstaršej mestskej 

časti Miló, ešte z čias Dávida . 

Židovské kráľovstvá a prvý Jeruzalemský 

chrám ako to predpovedali 

proroci boli rozvrátené, ale judaistické 

náboženstvo naďalej spájalo roztrúsených 

židov, aby sa časom história 

opäť opakovala. 

* Peter Baník st.

Od Apolla 

po Orion

Od Apolla 

po Orion 

druhej polovici minulého storočia sa pojmom „vesmírne 

V preteky“ označovalo súperenie dvoch vtedajších veľmocí- 

Spojených štátov a Sovietskeho zväzu o prevahu v „dobývaní“ 

vesmíru. 

Povedané športovou terminológiou, 

prvé kolá s prehľadom vyhrali Rusi 

(vlastne Sovieti), ktorí vypustili prvú 

umelú družicu Zeme Sputnik dňa 4. 

októbra 1957 i vyslali prvého človeka 

Jurija Gagarina na obežnú dráhu okolo 

Zeme 12. apríla 1961 v lodi Vostok 1. 

Američania takpovediac pritvrdili hru 

a 25. mája 1961 v pamätnej reči americký 

prezident John Kennedy vyhlásil, 

že „tento národ by mal do konca 

desaťročia vyslať človeka na Mesiac a 

vrátiť ho bezpečne na Zem“. Zrodil sa 

program Apollo, najnákladnejší program, 

aký kedy mala ktorákoľvek krajina 

na svete v mierovej dobe. Istým 

prekvapením bolo, že Sovieti sa do 

tohto „závodu o Mesiac“ nepustili a 

vyhlásili, že považujú za vhodnejšie 

skúmať Mesiac i ďalšie vesmírne 

telesá pomocou bezposádkových automatizovaných 

družíc a sond (aj keď 

za tým bol aj nedostatok finančných 

prostriedkov). 

Prvými boli Armstrong a 

Aldrin 

A tak prvými ľuďmi, ktorí vstúpili 

48 

na povrch Mesiaca, boli americkí 

astronauti Neil Armstrong a Buzz 

Aldrin – stalo sa tak 20. júla 1969. 

Už v priebehu programu Apollo 

uvažovali Američania o vývoji viacnásobne 

využiteľného vesmírneho 

dopravného prostriedku , ktorý 

vyústil do programu vývoja raketoplánov 

nazvaného Space Shuttle 

(doslova vesmírny člnok). Prvý raketoplán 

Columbia odštartoval na svoj 

prvý let 12. apríla 1981, zhodou okolností 

(či schválne?) presne 20 rokov 

po Gagarinovom lete. Sovieti síce ako 

„odvetu“ iniciovali vývoj podobného 

vesmírneho dopravného prostriedku 

nazvaného Buran, ten však vykonal 

len jediný let do vesmíru (aj to bez 

posádky) v roku 1988. Po rozpade 

Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 

bol program Buran zrušený. Americké 

raketoplány (dva havarovali) 

slúžili 30 rokov, pričom v ostatných 

rokoch sa používali najmä na dopravu 

astronautov na medzinárodnú 

vesmírnu stanicu ISS a z nej späť na 

Zem. Posledný let uskutočnil raketoplán 

Atlantis od 8. júla do 20. júla 

2011. Týmto dňom stratili Američania 

akúkoľvek schopnosť dopravovať 

svojich astronautov vlastnými prostriedkami 

do vesmíru. Našťastie sa z 

bývalých rivalov – USA a Sovietskeho 

zväzu (ZSSR) – stali dve spolupracujúce 

vesmírne veľmoci, pričom Rusko 

disponuje osvedčenými nosičmi i 

vesmírnymi loďami Sojuz, ktoré teraz 

slúžia ako jediný vesmírny dopravný 

prostriedok k ISS a späť. 

Zrušený program Constellation 

Spojené štáty sa, pochopiteľne, už 

počas využívania raketoplánov 

pripravovali na „postraketoplánovú“ 

éru. V januári 2004 predstavil 

vtedajší prezident G. Bush svoju 

víziu prieskumu kozmu, ktorej konkretizáciou 

bol program Constellation 

(súhvezdie), zahrňujúci vývoj 

úplne novej kozmickej lode Orion, 

lunárneho pristávacieho modulu Altair 

i nových nosných rakiet Ares I. a 

Ares V. Tieto prostriedky mali slúžiť 

na zásobovanie ISS, obnovenie pilotovaných 

letov na Mesiac a výhľadovo 

i k letom k planéte Mars. Enormné 

finančné náklady i oneskorovanie 

celého programu však viedli po nástupe 

B. Obamu do úradu prezidenta 

USA k zrušeniu programu Constellation. 

Novú koncepciu americkej kozmonautiky 

predstavil Obama v apríli 

2011. Zo zrušeného programu Constellation 

„prežila“ v inovovanej podobe 

loď Orion, ktorá dostala označenie

MPCV (Multi-Purpose Crew Cehicle, 

čiže čosi ako viacúčelová pilotovaná 

loď) a vývoj nosičov Ares bol nahradený 

vývojom ťažkého nosiča SLS 

(Space launch System, čiže vesmírny 

vypúšťací systém). Nový americký 

program pilotovaných kozmických 

letov znamená návrat k lodiam podobného 

typu, aké sa použili v programe 

Apollo. 

SLS využije osvedčené prvky 

Systém SLS je vyvíjaný ako modulárny, 

flexibilný nosný systém, 

využiteľný na rôzne účely od dopravy 

družíc na obežnú dráhu okolo Zeme, 

až po vynášanie pilotovaných lodí i 

bezpilotných sond k vzdialenejším 

vesmírnym objektom. Pretože NASA 

mieni odovzdať dopravu na ISS 

komerčným vesmírnym dopravným 

prostriedkom, bude systém SLS tvoriť 

len zálohu pre takúto prepravu. Kvôli 

urýchleniu vývoja i zníženiu nákladov 

využijú sa pri stavbe nosičov 

SLS osvedčené prvky z programu 

Space Shuttle i zo starších rakiet Saturn, 

používaných na vynášanie lodí 

Apollo. Ide o raketové motory RS-25D, 

odvodené od hlavných motorov raketoplánu, 

či štartovacie rakety na pevné 

palivo, odvodené od štartovacích 

motorov Space Shuttle. Výkonnejšie 

verzie nosiča SLS budú využívať 

motory J-2X, odvodené od motorov 

nosiča Saturn V. Centrálne jadro 

nového nosiča SLS má priemer 8,38 

m, čo zodpovedá priemeru externej 

nádrže na palivo a kyslík raketoplánu. 

Základná konfigurácia nosiča SLS by 

mala mať jadro s tromi motormi RS- 

25 a dvomi štartovacími raketami. 

Táto konfigurácia má mať výšku 98 

metrov, štartovaciu hmotnosť okolo 

2 500 ton a bude schopná na nízku 

obežnú dráhu okolo Zeme vyniesť 

náklad až 70 ton. Výkonnejšia verzia 

s piatimi motormi RS-25D a horným 

stupňom bude mať výšku 122 metrov 

a nosnosť 130 ton. 

Loď pre štyroch astronautov 

Samotná loď MPCV (nazývaná aj Orion 

MPCV), ktorú vyvíja spoločnosť Lockheed 

Martin svojimi tvarmi pripomína 

loď Apollo a bude ju tvoriť vlastný 

„obytný“ modul a servisný modul. O 

tejto lodi je zatiaľ známe len toľko, že 

bude mať najväčší priemer päť metrov 

a bude určená na vesmírne lety dvoch 

až štyroch astronautov po dobu 21 dní 

(dĺžku letu možno predĺžiť pridaním 

ďalších servisných modulov). Celková 

hmotnosť lode (obytný modul a 

jeden servisný modul) bude vyše 21 

ton. Program SLS i MPCV je neustále 

spresňovaný, takže ešte môže dôjsť k 

zmenám niektorých parametrov nosiča 

i lode. Podľa zatiaľ predbežného plánu 

by základný nosič SLS mal debutovať v 

roku 2017, kedy by mal loď MPCV bez 

posádky dopraviť na dráhu okolo Mesiaca 

a späť. Podobný, ale už pilotovaný 

let sa mal pôvodne uskutočniť v roku 

2021, NASA sa však usiluje o to, aby bol 

vykonaný už v roku 2019. Od roku 2022 

by mal nosič SLS každoročne vykonať 

jeden let, pričom by sa striedali pilotované 

lety s takpovediac nákladnými 

letmi (vypúšťanie družíc a vesmírnych 

sond). Nosič SLS by mal americkým 

astronautom umožniť aj lety až „za 

Mesiac“, teda napríklad k niektorému 

blízkemu asteroidu a neskôr aj k Marsu. 

Zatiaľ si však nikto netrúfa povedať 

kedy to bude. 

* Rado Mlýnek 

49

Spoločnosť AVE 

na Slovensku 

zabezpečuje služby už pre vyše 

250.000 obyvateľov Slovenska 

S kupina AVE doposiaľ investovala do modernizácie odpadového hospodárstva na slovenskom 

trhu viac ako 30 miliónov eur, čiže takmer miliardu korún. I keď na slovenský trh vstúpila 

po Českej republike a Maďarsku až v máji 2006, v súčasnosti patrí k štyrom najvýznamnejším 

spoločnostiam v odpadovom hospodárstve na slovenskom trhu. 

„S 11 pobočkami spoločnosť AVE 

SK odpadové hospodárstvo s.r.o. 

zabezpečuje služby v odpadovom hospodárstve 

pre viac ako 160 miest a 

obcí, čo je viac ako 250.000 obyvateľov. 

Zároveň poskytuje komplexné služby 

v odpadovom hospodárstve pre viac 

ako 1.000 zákazníkov z oblasti živností 

a priemyslu a v súčasnosti zamestnáva 

vyše 300 pracovníkov,“ povedal 

nám konateľ spoločnosti AVE SK odpadové 

hospodárstvo s.r.o., Ľuboš Kaman. 

Pripomeňme, že skupina AVE 

je 100-percentnou dcérou hornorakúskeho 

infraštruktúrneho koncernu 

Energie AG, ktorý patrí medzi 

európsku špičku poskytovateľov komplexných 

služieb a investorov v oblasti 

odpadového hospodár-stva. Značnú 

časť akvizičných i investičných aktivít 

smerovala AVE na východné Slovensko. 

Už v januári 2007 prevzala AVE SK 

odpadové hospodárstvo s.r.o. majoritný 

podiel v spoločnosti V.O.D.S., a.s. 

Košice, ktorá materiálovo zhodnocuje 

opotrebované pneumatiky. Výsledným 

produktom je gumový granulát 

rôznych frakciíí – podľa požiadaviek 

zákazníka, ktorý sa využíva v Poľsku, 

Maďarsku, Českej republike, Rumunsku 

atď.. Z recyklovateľného gumového 

granulátu sa vyrábajú rohože 

v rôznych veľkostiach a farbách, 

ktoré sú následne exportované do 

Talianska, Poľska, Holandska a iných 

štátov Európskej únie. Zároveň je aj 

spracovateľom starých elektrických a 

elektronických zariadení. 

Ďalej pre účely nakladania s komunálnym 

odpadom bola založená 

spoločnosť so súčasným názvom AVE 

Košice, s.r.o. Spoločnosti AVE Bratislava 

s.r.o., AVE Tornaľa, s.r.o. (dnes 

už 100% dcérska spoločnosť AVE) a 

AVE Jasov s.r.o. prevádzkujú pôvod- 

50 

né ako aj novovybudované kazety 

skládky odpadov. Kapacita uvedených 

skládok v Jasove, Tornali ako aj 

novovybudovanej skládky v Senci je 

takmer 1 milión kubíkov, s možnosťou 

rozšírenia do cca 2 miliónov kubíkov. 

Všetky tri skládky sú určené na 

komunálny a ostatný odpad a spĺňajú 

najprísnejšie európske normy, ktoré 

prevyšujú zákonné požiadavky v SR. 

„Vďaka novej akvizícii t.j. vstupom 

na trh po spoločnosti A.S.A. Slovensko 

– odštepný závod Košice, spoločnosť 

AVE v roku 2011 posilnila svoju 

pozíciu na východnom Slovensku. 

Týmto vstupom na trh nám pribudlo 

približne 26 nových zamestnancov, 

viac ako 40.000 obsluhovaných 

obyvateľov a zvýšil sa aj počet obcí v 

košickom a prešovskom kraji, ktorým 

poskytujeme naše služby“ zdôraznil Ľ. 

Kaman. Ďalej dodal, že k mestám, pre 

ktoré sme začali zabezpečovať služby 

v odpadovom hospodártsve pribudlo 

aj mesto Lipany. 

Samozrejme, že dôraz kladieme aj na 

separáciu komunálneho odpadu, čo 

potvrdzujú rastúce objemy vyseparovaných 

zložiek – PET fl iaš, skla, 

plastov.... Podmienkou rozvoja separácie 

je však dostatok kontajnerov na 

triedený odpad, pravidelné odvozy 

vyseparovaných komodít, nevyhnutné 

dotrieďovanie. A tak aj v roku 

2011 nemalé investície smerovali do 

nákupu komunálnej zvozovej techniky, 

zberových nádob, triediacich 

liniek. Priemerný vek vozového parku 

vo všetkých prevádzkach AVE na Slovensku 

je len 3 roky. “V tornaľskom 

regióne sme napríklad nakúpili lisovacie 

kontajnery a zlepšili podmienky 

aj pre separáciu v okolitých mestách a 

obciach“ dodáva Ľ. Kaman. No podľa 

jeho slov veľmi veľký kus práce treba 

ešte urobiť v oblasti environmentálnej 

výchovy a osvety, aby obyvatelia pochopili 

význam separácie. Spoločnosť 

AVE preto orientuje pozornosť 

predovšetkým na tú najmladšiu gen-

eráciu. Na zvyšovanie environmentálneho 

povedomia mládeže je zameraný najmä 

projek Žiačik Separáčik. Okrem neho 

AVE SK odpadové hospodárstvo s.r.o. organizuje 

návštevy detí v predškolskom 

veku, žiakov i študentov z vysokých a odborných 

škôl do svojich prevádzok, aby 

na vlastné oči videli ako sa odpad môže 

zmeniť na druhotnú surovinu. 

V rámci bilancie roku 2011 Ľuboš Kaman 

spomenul tiež dobudovanie II. etapy 

skládky Stárňa, ďalšie investície do skládky 

Jasov, rozširovanie poskytovaných 

služieb v čistení verejných komunikácií 

spoločnosťou AVE Bratislava, či spracovanie 

dreveného a plastového odpadu 

ako druhotnej suroviny. Na našu otázku, 

aký je záujem o výsledný podukt zhodnotenia 

opotrebovaných pneumatík 

(gumová drvina alebo gumové rohože), 

Ľ. Kaman povedal, že doposiaľ sa využil 

pri výstavbe a rekonštrukcii približine 

tridsiatich detských a multifunkčných 

ihrísk v obciach na východnom Slovensku, 

ktorých výstavba je realizovaná postupne. 

„Jednou z našich priorít je však energetické 

zhodnocovanie odpadov. Preto chceme 

v Beluši vybudovať novú technológiu 

na prípravu odpadov, ktoré sa využijú 

ako palivo pri výrobe cementu. Celková 

výška investícií bude 2mil. eur a prinesie 

12 nových pracovných miest. V tomto 

čase sa vybavujú náležité povolenia. 

Touto novou progresívnou technológiou 

sa zhodnotí nielen odpad, ale prispeje aj 

k zlepšeniu životného prostredia, konkrétne 

tak, že výrobca cementu použitím 

upraveného odpadu výrazne zníži objem 

produkovaných emisií CO2 v porovnaní 

s použitím fosílnych palív, zdôraznil Ľ. 

Kaman. Perspektívu vidia aj v orientácii 

na staré environmentálne záťaže, lebo v 

tejto oblasti má AVE bohaté skúseností aj 

z iných krajín, kde pôsobí. „Na Slovensku 

sme sa podieľali na sanácii envirozáťaží 

pri meste Partizánske, ako aj na čistení 

priehrady Ružín pri Košiciach,“ doplnil 

Ľ. Kaman. 

Zavedenie systému riadenia kvality 

a environmentálneho manažérstva 

je doposiaľ dobrovoľnou záležitosťou, 

ale vedenie spoločnosti AVE si uvedomuje, 

že pokiaľ má spoločnosť obstáť 

v konkurenčnom prostredí, smerovať k 

trvalému ekonomickému rastu a prosperite, 

je významne potrebným prvkom 

zlepšovanie procesov a služieb v rámci 

implementácie príslušného systému 

manažmentu. 

Všetky spoločnosti a prevádzky AVE na 

Slovensku majú zavedený integro-vaný 

systém riadenia a sú držiteľmi ISO certifi 

kátov 9001, 14001, OHSAS 18001. 

Spoločnosť AVE Bratislava s.r.o. a V.O.D.S., 

a.s. sú zároveň nositeľmi certifi kátu odbornej 

prevádzky pre nakladanie s odpadmi 

ZOPNO. 

* (rab) PR 

51

Faury Saint Joseph 

červené a biele suché víno 

Údolie rieky Rhôny vo Francúzsku je oblasť, kde sa dorábajú hlavne kvalitné červené vína a jedným 

z nich je Saint Joseph na Slovensku nie veľmi známe, aj keď je to víno s prestížnou značkou 

originality AOC. 

Oblasť produkcie sa tiahne 60 km po 

pravom brehu rieky Rhôny, južne od 

Lyonu v oblastiach Loire a Ardeche. 

Oficiálne pomenovanie Saint Joseph 

dostalo až v roku 1956. Spočiatku v 

malej oblasti zahŕňajúcej len šesť 

farností, ale v roku 1969 bola oblasť 

rozšírená o ďalších 20 a vtedy začal 

jeho komerčný úspech. Neskor sa 

rozšírila až na 26 farností. Radí sa 

medzi ne aj Chavanay na pravom 

brehu Rhôny asi 50 km južne od 

Lyonu, kde má vinice aj vinárska rodina 

Fauryovcov, dodávajúca vína do 

najlepších svetových reštaurácií. 

Pôvod: Najstarší známy názov Svätého 

Jozefa je Malva, ( latinsky fialová) 

52 

známa už z roku 1123. Neskôr sa víno 

ľudovo nazývalo Vin Purple ( purpurové 

víno) a tento názov používal 

aj Victor Hugo vo svojom románe 

Bedári. Víno bolo veľmi obľúbené aj 

na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta 

XII (1498-1515), ktorý vlastnil vinicu 

známu ako Clos de Tournon, (názov 

odvodený od miestnej hory Tournon 

– sur Rhône) kde sa toto víno dorábalo. 

Neskorší vlastníci vinice rád Jezuitov 

ho už nazývali súčasným názvom 

Saint Joseph , podľa svätca a 

ochrancu opovrhovaných manželov. 

Pôvodne sa jednalo o červené víno 

na báze čistej odrody Syrah, ale v 

roku 1979 bolo povolené pridať až 

10% bieleho hrozna Marsanne alebo 

Roussanne. Dnes sa vyrába aj biely 

variant Saint Joseph Blanch z odrôd 

Marsanne a Roussanne, ktorý tvorí 

asi 1/10 vín Saint Joseph. 

Charakteristika a vlastnosti 

Oblasť výroby vína Saint Joseph má 

kontinentálne podnebie a miernu 

klímu . Zimy sú vlhké a vyznačujú 

sa chladnými severnými vetrami 

Mistral, ktoré môžu trvať do jari 

a vysušujú vzduch v údolí Rhôny. 

Najlepšie miesta na pestovanie viniča 

sú skalné útvary z ruly, žuly a sľudy, 

bohaté na bridlice, ale pestuje sa 

aj na vápencových , alebo lužných 

pôdach starých ľadovcových terás. 

Vďaka takýmto pôdam majú vína 

z tejto oblasti vlastné, špecifické, 

neopakovateľné charakteristiky . 

* Ban 

Faury - Saint Joseph 

suché biele 

Výrobca / rodina Faury 

Odroda/ 60% Marsanne 

a 40 % Roussanne 

Zber/ ručný 

Cena/ cca 23 eur -0,75l 

za ročník 2008 

Región/ Severná Rhôna- Chavanay 

Biele suché víno má farbu brilantného 

žltého zlata. Príjemnú, 

elegantnú, sviežu vôňu bieleho 

ovocia , broskyne a liči (čínska 

slivka), ktorá pracuje a postupne 

sa vyvíja do vône agátového 

medu. Ideálna konzumácia je do 

4 rokov, teplota podávania 13- 

14 stupňov Celzia. Je ideálne k 

teľacine, hydine a syrom. 

Faury - Saint Joseph 

Suché červené 

Výrobca/ rodina Faury 

Odroda/ Syrah 

Zber:/ ručný 

Cena/ cca 30 eur - 0,75l 

za ročník 2008 

Región/ Severná Rhôna, Chavanay 

Alkohol: 13% 

Suché červené víno fialovo – 

purpurovej farby. Jemnej , 

vyváženej a elegantnej chuti 

dominuje Syrah. Po otvorení 

fľaše cítiť silnú naturálnu 

arómu dymu, čierneho ovocia 

a čierneho korenia. Keď sa 

ustáli, vydáva arómu čiernych 

ríbezlí a malín, ktorá sa vyvíja do 

sladkého dreva, kože a vekom 

sa zintenzívňuje. Necítiť z neho 

ani závan alkoholu. Ideálna je 

konzumácia po 3 až 5 rokoch 

vo fľaši. Je vynikajúce k teľacej 

pečeni a pečenej kačke, údenému , 

alebo pečenému mäsu.

Čaj 

Liečiteľ tela i duše 

“ 

Jedna šálka vylieči všetky choroby, druhá šálka vylieči všetky trápenia, tretia šálka dodá silu 

kostiam, po štvrtej budete žiť naveky a aj v starobe budete rovnako svieži ako v deň vášho narodenia”. 

- NEZNÁMY ČÍNSKY BÁSNIK 

Popíjanie čaju patrí k rituálom, ktoré 

ľudstvo pestuje už takmer 5000 tisíc 

rokov. Od nepamäti je známe, že čaj 

má liečivé účinky. Povzbudí myseľ, 

obsahuje množstvo vitamínov, minerálov 

a stopových prvkov, v zime 

príjemne zahreje a v lete zase osvieži. 

Čaju sa vypije po celom svete viac 

ako ktoréhokoľvek iného nápoja. 

Podľa čínskej starej povesti objavil 

blahodarné účinky čaju cisár Šennung, 

učenec a liečiteľ, ktorý z hygienických 

dôvodov pil iba prevarenú 

vodu. Hovorí sa, že jedného dňa v 

roku 2737 p.n.l., keď odpočíval pod 

divokým čajovníkom, ľahký vietor 

utrhol niekoľko lístkov, ktoré spadli 

do vriacej vody. Cisár s údivom zistil, 

že nápoj má lahodne osviežujúcu 

a povzbudzujúcu chuť. Tak bol „objavený“ 

čaj. 

Ďalšia legenda hovorí o budhistickom 

mníchovi Bodhidharmovi (6 storočie 

nášho letopočtu), ktorý sa utiahol do 

jaskynného chrámu, aby meditoval. 

Dal si sľub, že nikdy už nebude spať, 

len meditovať. Po dlhých meditáciách 

ho napokon premohla únava a zaspal. 

Keď sa zobudil, strašne sa na seba 

54 

nahneval a v zlosti si na znak toho, 

aby už nikdy nezavrel oči odrezal 

očné viečka. Po nejakom čase na mieste, 

kam dopadli Bodhidharmove 

viečka vyrástli dva kríčky. Z týchto 

lístkov sa dal pripraviť osviežujúci 

nápoj zaháňajúci únavu a spánok. 

Všetky pravé čaje v podstate pochádzajú 

z rovnakej rastliny - Camellia 

sinensis. Číňania, u ktorých má pitie 

čaju tradíciu niekoľko tisíc rokov, 

ho odpradávna považovali za liečivý 

nápoj. Tieto vlastnosti sa však pripisujú 

predovšetkým zelenému čaju, 

ktorého pitie je v mnohých ázijských 

krajinách pomerne rozšírené. 

Existuje viacero možností spracovania 

čaju, v závislosti od stupňa fermentácie. 

Zelený čaj je nefermentovaný, na rozdiel 

od čierneho čaju sa pri jeho spracovaní 

neporušujú čajové lístky, po 

zbere sa prudkým zohriatím zastaví 

proces oxidácie. Tajomstvom úspechu 

zeleného čaju je jeho zloženie. Čaj obsahuje 

takmer 130 chemických látok, 

ktoré majú preventívny účinok proti 

rakovine, chránia pred srdcovými a 

cievnymi chorobami. 

Biely čaj je veľmi málo, až skoro nefermentovaný. 

Je pomerne vzácny, 

najmä pre jeho regeneračné účinky. 

Chlpaté výhonky obsahujú polyfenoly, 

ktoré sú vynikajúcimi antioxidantami. 

Poskytujú účinnú ochranu 

proti voľným radikálom vznikajúcim 

v organizme a tým spomaľujú starnutie 

buniek. 

Ďalším druhom je oolong, ktorý 

sa vyrába podobne ako čierny čaj, 

fermentácia však prebieha len 

čiastočne. 

Veľmi špecifickým čajom je Pu-erh. 

Fermentuje sa viacnásobne, často je 

aj lisovaný do rôznych tvarov. Preslávil 

sa hlavne tým, že odbúrava 

nadbytočný tuk. Je to ideálny doplnok 

redukčných diét, urýchľuje odbúravanie 

alkoholu v krvi, posilňuje imunitný 

systém, prečisťuje krv, pečeň, 

čistí organizmus od toxínov a chráni 

pred infekčnými chorobami. 

Čaju zdar! 

* Veronika Bodyová

Dobré jedlo 

Francúzske Recepty 

Rybacia polievka na provensálsky 

spôsob 

Rozpočet na 6 osôb 

Jeden a pol kila kaprov, ostriežov 

a lieňov , 2 cibule, 2 nasekané 

vnútorne biele časti póru, 2 alebo 

3 olúpane paradajky, 2 rozdrvené 

strúčky cesnaku, väčšia štipka rozdrveného 

petržlenu, jeden bobkový list, 

kúsok zeleru, podkovy rýb, voda, 8 gr. 

soli, štipka pepru na liter tekutiny, 

štipka šafránu. 

Jeden a pol kilogramov rýb poriadne 

očistíme, a nakrájame na podkovy. 

Do kastróla dáme cibuľu, nasekané 

vnútorne biele časti póriku, olúpane 

paradajky zbavene jadierok a 

nasekané, stužky cesnaku, štipku 

rozdrveného petržlenu, bobkový 

list, zeler a podkovy rýb. Zalejte 

dostatočným množstvom vody , aby 

boli ryby zakryté. Ochuťte soľou, a 

peprom. , potom šafránom. Uveďte 

do varu, a varte 15 minút na väčšom 

ohni. 

Zákusok - Kreolské jahody 

Ryža, žĺtka, čerešňovica ( najlepšie 

kirsch), maraskino ( jemný višňový 

likér), pól kila jahôd, cukor, ananás, 

sirup, krém Chantilly (sladená luxusná 

šľahačka s príchuťou vanilky a 

brandy). 

Formu s okrajom naplňte ryžou 

pripravenou ako múčnik, zmiešanou 

so žĺtkami a aromatizovanou 

čerešňovicou kirsch a maskarínom. 

Nechajte odstáť . Vyberte pol kila 

jahôd, dôkladne očistených a vložte 

Do polievkovej misy dajte kocky 

bieleho chleba a nalejte do nej vývar 

z polievky. Ryby pekne poukladajte 

na servírovaciu misu a 

nalejte na ne trochu vývaru. Najprv 

ich do menšej misky, posypte 

cukrom, polejte čerešňovicou a 

maskarínom. Misu zakryte a nechajte 

15 až 20 minút máčať. 

Nakrájajte tenké plátky ananásu 

a rozkrojte ich na dve časti. Ryžu 

vyklopte na servírovaciu mysu. 

Priestor medzi obrubou vyplňte jahodami 

a na obrubu položte plátky 

ananásu, ktoré pred tým namáčajte v 

čerešňovici. Všetko polejte sirupom 

s čerešňovicou a maskarínom. 

Zároveň podávajte krém Chantilly v 

kryštálovom pohári. 

sa je polievka, potom ryba, ku ktorej 

môžete použiť provensálsku majonézu 

ailloli ( pripravuje sa z olivového 

oleja a roztlčeného cesnaku. ), alebo 

provensálske maslo. . 

55

Stôl 

Stôl vec tak všedná, že sa človek ani 

nezamýšľa aká je nevyhnutná, akú 

má dlhú históriu a aký je to úžasný 

vynález. Dnes ho využívame nie 

len na stolovanie ale aj na všetky 

možne činnosti a často je dôležitým 

dekoratívnym prvkom priestoru. 

Vo svojich prvopočiatkoch to bol 

vlastne oltár, na ktorom sa obetovalo 

bohom , teda miesto posvätné, čo 

platí vo svojej podstate pre väčšinu 

ľudí dodnes ,nakoľko stolovanie je 

stále určitý rituál. Na druhej strane, 

trochu dekadentný kultový obraz 

priemerného Američana spokojného 

so sebou samým, obutého v 

topánkach vyložených na stole 

vedľa chipsov a plechovky piva, 

kvázi symbolu blahobytu, pozná asi 

každý. Samozrejme v súčasnosti má 

stôl oveľa praktickejší význam v 

mnohých oblastiach života a slúži aj 

ako vec, ktorá dokáže dať priestoru 

dušu, dokáže vytvárať atmosféru, 

a skrášľovať prostredie. A napriek 

tomu že stoly majú jednu vec 

spoločnú a to je rovný plochý povrch 

existuje nespočetné množstvo 

variácii ich dizajnu. Zopár veľmi 

zaujímavých vám prinášame pre 

inšpiráciu. 

56 

* Ban

Apríl 2012 - Banicow

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?