05.02.2014 Views

dedičské právo šľachty v uhorsku s prihliadnutím na

dedičské právo šľachty v uhorsku s prihliadnutím na

dedičské právo šľachty v uhorsku s prihliadnutím na

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM<br />

NA PRÁVNE POMERY NESKORÉHO NOVOVEKU<br />

A SLOBODNÉHO KRÁĽOVSKÉHO MESTA TRNAVY<br />

Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Historickoprávny úvod<br />

Na počiatku vzniku a petrifikácie dedičského práva stojí viacero právotvorných činiteľov<br />

a z nich právo akceptovalo dva zdroje jeho kreovania a zároveň vývojovo o niečo staršie právne<br />

odvetvia: právo rodinné a vecné (ku ktorým sa priraďuje nie však okrajovo v rovine záväzkových<br />

vzťahov vzniknutých z <strong>na</strong>jrôznejších úkonov a skutočností i záväzkové (obligačné) právo).<br />

Rodi<strong>na</strong> obnovuje svoj základ v kolobehu života a právo posilňuje <strong>na</strong>jmä priamu descendentnú<br />

líniu v preberaní samojediného, a pokiaľ možno váženého postavenia v societe, a zároveň<br />

kontinuitu <strong>na</strong>dobúdania majetkových dobier, o ktoré sa potomkovia uchádzajú ako dediči<br />

po svojich predkoch. Dedičské právo chápané v imanentnosti súkromného práva, zreteľne vychádzajúc<br />

so svojej podstaty upravovať individuálne, súkromné vzťahy medzi jednotlivcami,<br />

reflektuje prechod vecných (v užšom zmysle vlastníckych), záväzkových a s nimi súvisiacich<br />

vzťahov v prípadoch mortis causa, čo platilo v minulosti a platí aj dnes, pričom sleduje a <strong>na</strong>pĺňa<br />

štyri podmienky sine qua non:<br />

1) osobu poručiteľa – subjektu práva, <strong>na</strong> ktorého ad perso<strong>na</strong>m sa viažu všetky osobné, osobno-<br />

-majetkové a majetkové vzťahy;<br />

2) existenciu pozostalosti (dedičstvo) 1 – predmetu práv a právom chránených záujmov realizovaných<br />

v právnych vzťahoch (v tomto prípade môže ísť aj o pasívnu pozostalosť s prevahou<br />

záväzkov nie aktív alebo pozostalosť nepatrnej hodnoty);<br />

3) smrť poručiteľa – objektívne splnenú alebo aspoň právom prezumovanú (v <strong>na</strong>jnovších obdobiach<br />

cez inštitút vyhlásenia za mŕtveho) právnu skutočnosť s relevantnými právnymi<br />

účinkami eo ipso 2 ;<br />

4) subjekt, ktorý <strong>na</strong>stupuje do práv poručiteľa, sukceduje (univerzálne alebo singulárne) do<br />

práv a povinností poručiteľa, a ktorý sa nie vždy stotožňuje s termínom dedič; špeciálne<br />

v prípadoch, keď nemožno dohľadať a určiť ani zákonného ani závetného dediča, právo <strong>na</strong><br />

uvedený stav reaguje v prospech osobitných dedičských práv fisku z titulu odúmrte (haereditas<br />

caduca).<br />

Po ich splnení <strong>na</strong>stáva nový právny stav, v ktorom sa identifikujú subjekty, <strong>na</strong> ktoré by mohla<br />

prejsť majetková, prípadne osobno-majetková sústava aktív a pasív po poručiteľovi – realizuje sa<br />

akt určenia dediča a jeho prijatie dedičstva, čím sa účel a cieľ dedičského práva iste nevyčerpáva,<br />

pretože jeho súčasťou sú ďalšie právne úkony a fakultatívne ko<strong>na</strong>nia spojené predovšetkým<br />

s dedičskými (pozostalostnými) ko<strong>na</strong>niami a spormi, exekúciou rozhodnutí kompetentných<br />

orgánov a exekútorským (alebo súdnym) výkonom závetov, rov<strong>na</strong>ko správou dedičstva v prospech<br />

právom alebo úkonom mortis causa určených (osobitne maloletých) osôb atď.<br />

1<br />

Uhorské právo poz<strong>na</strong>lo dva termíny vzťahujúce sa <strong>na</strong> dedičskú majetkovú podstatu: patrimonium – všetky<br />

hmotné a nehmotné veci, ktoré niekto vlastní a haereditas – patrimonium zomrelého, ktoré ako celok zanecháva<br />

jednej alebo viacerým subjektom. Pozri KELEMEN, I. Institutiones iuris Hungarici privati, s. 315.<br />

2<br />

LUBY, Š. Dejiny súkromného práva <strong>na</strong> Slovensku, s. 509 a <strong>na</strong>sl.<br />

199


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Dedenie príslušníkov rodín, prípadne širšieho rodového spoločenstva má svoju oporu v prvom<br />

predpoklade dedenia. Je ním sám poručiteľ – primárny agens, ktorého objektív<strong>na</strong> skutočnosť<br />

smrti zbaví schopnosti <strong>na</strong>kladať so svojím majetkom (s výnimkou právneho následku<br />

účinkov poručiteľových úkonov mortis causa), a ktorý svoje dočasné materiálne statky prenechá<br />

po smrti do voľnej dispozície svojim dedičom. Právo rodiny dediť po svojich členoch je<br />

staré ako samotné dedičské právo – rozvíja <strong>na</strong>jpôvodnejšiu, charakteristickú intenciu dedenia<br />

upevniť, posilniť príbuzenské, priateľské zväzky, nielen osobné, ale aj právne 3 . Ideál<strong>na</strong> predstava<br />

však v reálnych vzťahoch nie nevyhnutne spravodlivo <strong>na</strong>chádza súlad medzi vôľou poručiteľa<br />

a jeho realizáciou, vysoká frekvencia dedičských káuz v dejinách dáva skôr za pravdu tomu, že<br />

úkon dedenia hmotných statkov upevňuje individuálne a nie kolektívne vedomie dedičov, ale aj<br />

každej súdobej i tej súčasnej spoločnosti.<br />

Na podpore uvedených spoločenských, špeciálne rodinných zväzkov a záväzkov vždy stoja<br />

oba dedičské tituly – dôvody, z ktorých sa dedí:<br />

A) dedenie zo záko<strong>na</strong> (ex lege, intestátne dedenie),<br />

B) dedenie zo závetu (ex testamento, testátne dedenie).<br />

Dedičské právo, integrujúce pri vysporiadaní súkromnoprávnych vzťahov z titulu mortis<br />

causa zrejme všetky pododvetvia súkromného práva, predstavuje veľmi zložitú sústavu, ktorá<br />

vzniká od stredoveku, postupne mení svoj charakter, priberá nové právotvorné ciele. Jej<br />

prameňmi je predovšetkým práv<strong>na</strong> prax opierajúca sa o obyčajové právo, ako aj legislatívne<br />

zámery panovníkov a Uhorského snemu, ktorí ako zákonodarcovia pretvárajú priamo obyčajové<br />

i zákonné dedičské právo, okrem uvedeného aj pomocou iných všeobecných normatívnych<br />

právnych aktov so zámerom modernizovať a zefektívniť niektoré jeho inštitúty, prípadne<br />

zaviesť nové. V štúdii sa bude rozvíjať výklad oboch dedičskoprávnych titulov, prihliadne sa<br />

predovšetkým <strong>na</strong> úroveň skúmaného, privilegovaného šľachtického stavu. Zohľadnené budú<br />

zásadné charakteristiky k problematike dedičského práva, ktoré sa vyvíja cestou obyčajového<br />

práva, od Štefa<strong>na</strong> I. kontinuálne aj dekrétmi posledných Arpádovcov, Anjouvcov, no základné<br />

z<strong>na</strong>ky predovšetkým dedenia zo záko<strong>na</strong> vyjadrilo Opus Tripartitum 4 .<br />

Za úvahu stojí aj viac menej nemeniaci sa právny status uhorskej šľachty. Voľba periódy 18. a prvej<br />

polovice 19. storočia pramení v záujme spoz<strong>na</strong>ť právny stav predindustriálnej a záverečnej feudálnej<br />

éry <strong>na</strong> Slovensku, pre ktorú sú typické: pozvoľné meniace sa spoločensko-právne vedomie<br />

pod heslom právneho imperatívu rovnosti pred zákonom a tvorbou rovnocennej (v ideálnych,<br />

niekedy utopických modeloch sociálne spravodlivej) občianskej spoločnosti. Chronologicky sa<br />

čiastočne prekračuje a reflektuje aj revolučný rok 1848 a skutočne len v náz<strong>na</strong>koch sa <strong>na</strong>črtáva<br />

právny vývoj dedičského práva v zmenených právnych podmienkach, hlboko a nezvratne meniacich<br />

dovtedajšie partikulárne, z právnej obyčaje a Tripartita vychádzajúce šľachtické dedičské<br />

právo. S istou dávkou precenenia, avšak s vedomím plnej akceptácie Tripartita celou právnickou<br />

obcou (vrátane legislatívy) po roku 1514, možno pripustiť, že v ňom obsiahnuté postuláty a úpravy<br />

<strong>na</strong>jmä zákonného dedenia pri zachovaní právnej kvalifikácie jednotlivých oddelených druhov<br />

šľachtického majetku (primárneho delenia <strong>na</strong> aviticitný a <strong>na</strong>dobudnutý i klasifikácie podľa ďalších<br />

3<br />

FLOSSMANN, U. Österreichische Privatrechtsgeschichte, s. 308 a <strong>na</strong>sl., prípadne korelácie manželského<br />

versus dedičského práva KLIPPEL, D. Familie versus Eigentum, s. 117 a <strong>na</strong>sl.<br />

4<br />

Opus Tripartitum iuris consuetudi<strong>na</strong>rii inclyti Regni Hungariae. Korpus trojdielneho spracovania uhorského<br />

obyčajového práva, vydaný ako súkromná zbierka v roku 1514 Štefanom Werböczym. Pri citácii<br />

a jednotlivých poukazoch <strong>na</strong> Tripartitum (bežne užívaná citačná skratka Trip.) sa dodržiava citačná norma:<br />

oz<strong>na</strong>čenie jednotlivých častí (I, II. III.), titulu (1, 2, 3 ) a paragrafového vyjadrenia (§ 1, 2, 3).<br />

200


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

kritérií) zostali akceptované až do právnych zmien spôsobených revolúciou v roku 1848. Počas<br />

a po nej v zmenených spoločenských a politických pomeroch a po istých peripetiách v 50. rokoch<br />

novoprijaté zákonodarstvo, predovšetkým z moci obyčajového práva od roku 1861 platné a záväzné<br />

Dočasné súdne pravidlá a súd<strong>na</strong> prax, ponechalo v platnosti veľkú časť obsahu Tripartita 5 .<br />

Vzhľadom <strong>na</strong> nedocenenie predmetnej témy v minulosti, nemožno sa oprieť o novodobé a<strong>na</strong>lýzy<br />

dedičskoprávnej, prípadne historicko-právnej problematiky neskorého novoveku v Uhorsku,<br />

i preto v <strong>na</strong>šom právno-historickom okruhu ide o prvotné štúdie, reflektujúce deskriptívno-<br />

-výkladové práce, prípadne syntézy pochádzajúce ešte z druhej polovice 19. a prvej polovice 20.<br />

storočia (maďarských, rakúskych, českých, subsidiárne aj slovenských autorov). Relevantnými sa<br />

však stali predovšetkým kľúčové súdobé diela Khlossa 6 , Keleme<strong>na</strong> 7 , Franka 8 , Husztyho 9 , Kövyho 10<br />

i zovšeobecňujúca práca Š. Lubyho 11 a ďalších, prezentujúce právny stav uhorského dedičského<br />

práva v období neskorého novoveku (stav 18. a prvej polovice 19. storočia), o ktorých možno<br />

uviesť <strong>na</strong> úvod, že v koncentrovanej podobe syntéz predstavujú základy uhorského obyčajového<br />

a zákonného súkromného (neúplne i verejného) uhorského práva. Stručným, informatívnym<br />

právnym kompendiom sa stalo dielo B. Tablica: Kratičká summa praw uherských 12 .<br />

In secundo sa však <strong>na</strong> príklade slobodného kráľovského mesta Tr<strong>na</strong>va budú plynule rozvíjať<br />

aj úvahy k šľachtickému a meštianskemu dedičskému právu tr<strong>na</strong>vského právneho okruhu. Ako<br />

súčasť jeho domáceho partikulárneho práva sa dotýka totiž i šľachty žijúcej v meste, početnejšie<br />

obývajúcej mesto práve v 17. a 18. storočí 13 . Potomkovia mnohých šľachtických rodov žili<br />

v meste ešte i v prvej polovici 19. storočia 14 , iní sa sem prisťahovali v jeho priebehu. Tr<strong>na</strong>va<br />

v predchádzajúcich storočiach, <strong>na</strong>jmä počas tureckej okupácie, z titulu svojho výsadného postavenia<br />

slobodného kráľovského a taverníckeho mesta, ako sídlo Ostrihomskej kapituly a arcibiskupa,<br />

aj ako jediné univerzitné centrum kráľovstva priťahovala uhorské aj z okolitých štátov<br />

pochádzajúce šľachtické, meštianske aj poddanské vrstvy. V Tr<strong>na</strong>ve sa posilnila počas 18. storočia<br />

šľachtická vrstva o pôvodných a nobilitovaných mešťanov do tej miery, že v 60. a 70. rokoch<br />

mali nobilitačné armálesy všetci členovia menšej mestskej rady 15 .<br />

5<br />

Osobitosťou je krátke pôsobenie rakúskeho práva <strong>na</strong> <strong>na</strong>šom území jeho prijatím v roku 1852 cisárskymi<br />

patentami Františka Jozefa I. Pozri bližšie tiež právne okruhy a inštitúty kontinuujúce v práve po roku 1848<br />

a špeciálne <strong>na</strong> Slovensku aj po vzniku I. ČSR. ŠORL, R. Preko<strong>na</strong>nie neoabsolutizmu v Dočasných súdnych<br />

pravidlách, s. 199 a <strong>na</strong>sl., GÁBRIŠ, T. Uhorské feudálne právo spred roku 1800 platné <strong>na</strong> začiatku 20. storočia<br />

a právnohistorický romantizmus, s. 120 – 121.<br />

6<br />

KHLOSZ, P. Praxis forma processualis fori spiritualis, 248 s.<br />

7<br />

KELEMEN, I. Institutiones iuris privati Hungarici. Nemecké rezumé jeho diela podal JUNG, J. Dastellung<br />

ded ungarisches Privatrechtes <strong>na</strong>ch dem Werke Institutiones juris privati Hu<strong>na</strong>grici des Herrn Emerich<br />

von Kelemen. Kelemenovo dielo patrilo k veľmi vyhľadávaným a rešpektovaným prácam, prekladaným do<br />

iných jazykov.<br />

8<br />

FRANK, I. Principia iuris Civilis Hungarici. I. – II. Tomus.<br />

9<br />

HUSZTY, S. Iurisprudentia practica seu commentarius novus ius Hungaricarum.<br />

10<br />

KÖVY, A. Elementa Jurisprudentiae hungaricae. Kövyho Základy uhorskej právnej vedy si za základ zobral<br />

B. Tablic a prof. Kövy prepracoval a doplnil v Tablicovej príručke časť o procesnom práve.<br />

11<br />

LUBY, ref. 2, s. 626.<br />

12<br />

TABLIC, B. Krátičká Summa práw Uherských.<br />

13<br />

Citujúc Zedlerov lexikon: „je to krásne mesto, kde sa pohodlne žije a veľa šľachty sa tu zdržuje v čase mieru<br />

a vojny“. VANTUCH, A. Tr<strong>na</strong>va ako univerzitné mesto, s. 507.<br />

14<br />

Rodiny ako Mentler, Malik, Pfeifer, Dussics, Marlók, Orássy, Ocskay, Kanovics, Berzáczy, Pröbstl, Rumpold,<br />

atď.<br />

15<br />

ŠPIEZ, A. Svobodné královské mestá <strong>na</strong> Slovensku v rokoch 1680 – 1780, s. 41 a 213; ČAPLOVIČOVÁ, K.<br />

Uhorská šľachta v 18. storočí, s. 301.<br />

201


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Rozlišujeme dve subskupiny šľachticov:<br />

a) s originálnym šľachtictvom, usádzajúcich sa alebo príležitostne sa zdržiavajúcich v meste<br />

bez získania meštianskeho práva 16 ;<br />

b) mešťanov nobilitovaných do šľachtického stavu – tzv. armalistov.<br />

Medzi prvou kategóriou cum grano salis <strong>na</strong>chádzame aj šľachticov, ktorí boli prijatí za mešťanov<br />

a <strong>na</strong>dobudli status privilegovanej meštianskej osoby, ktorí mohli, ale nemuseli popri tom<br />

zotrvávať vo svojom právnom postavení a práve, akým sa pôvodne riadili. Staré šľachtické rodiny<br />

sa spravovali všeobecným, krajinským šľachtickým právom, druhá subkategória sa riadila<br />

<strong>na</strong>ďalej svojím pôvodným mestským (tr<strong>na</strong>vským) právom minimálne vo formálnych náležitostiach<br />

závetov 17 , z tohto titulu sa marginálne štúdia musí dotknúť v reštriktívnom, úzkom lokálnom<br />

vymedzení aj novovekého tr<strong>na</strong>vského meštianskeho dedičského (pridŕžajúc sa poz<strong>na</strong>nia<br />

závetnej praxe prvej polovice 19. storočia 18 ) práva, rozvíjaného počas stáročí prostredníctvom<br />

mestských privilégií, obyčajového a taverníckeho práva, v neposlednom rade aj zákonných<br />

článkov prijatých v novoveku. Časť armalistov v Uhorsku pochádzala <strong>na</strong>jčastejšie z tzv. patricijských<br />

a predovšetkým zámožných meštianskych rodín, ktorí zachovávali aj po získaní nobilitačnej<br />

listiny (nem. Adelsbrief) spolu s erbovou listinou (nem. Wappenbrief) svoj spôsob života,<br />

venovali sa kontinuálne svojej profesii, remeslu alebo obchodu 19 .<br />

Všeobecné právne východiská <strong>na</strong>pokon uzatvára poznámka o homogenite a univerzálnej<br />

pôsobnosti (vecnej, teritoriálnej a <strong>na</strong>jmä personálnej) šľachtického práva v intenciách právneho<br />

partikularizmu, z ktorého vychádza celé uhorské feudálne právo, dôsledne rešpektované<br />

až do roku 1848 v duchu stavovskej diverzity. V systéme partikulárnych práv šľachtické právo<br />

zaväzovalo všetku šľachtu krajiny, zároveň dominovalo <strong>na</strong>d ostatnými partikulárnymi právami,<br />

<strong>na</strong>zývalo sa synonymne aj krajinské právo a in stricto sensu šľachtické právo tvorilo jeho<br />

imanentnú súčasť 20 . To, že sa táto téza <strong>na</strong> úrovni súkromnoprávnych vzťahov dôsledne neujala<br />

u novovytvorenej šľachty, je iste dôsledkom rozpadávajúceho stavovského vedomia a interesu<br />

prispôsobiť svoj právny status skutočným potrebám, ktoré si vyžadovali zachovávať starú právnu<br />

úpravu. U nej preto stále dominovalo vedomie meštianstva pred šľachtictvom – skutočne<br />

pociťovanej identity rovnosti s materskou komunitou mesta, od ktorej sa fyzicky mnohí noví<br />

šľachtici neoddelili.<br />

16<br />

Vzťah k mestu sa odvíjal od osobného pomeru, akým sa šľachtic správal voči mestu a k povinnosti platiť<br />

mestské dane, poslušnosti k mestskej rade. Pokiaľ sa nepodriadil uvedenej povinnosti a vlastnil v meste<br />

nehnuteľnosť, zostával v podriadenosti k pôvodnému stavu, teda šľachtickému. Napr. v Tr<strong>na</strong>ve sa eviduje<br />

zápis matriky novoprijatých mešťanov z 29. júla 1733 Žigmunda Fabriciusa, ktorý pri prijímaní bol uvedený<br />

už ako nobilis. ŠA Bratislava, MG Tr<strong>na</strong>va, Matricula civium Tyr<strong>na</strong>viensium 1708 – 1892. If/1.<br />

17<br />

S poukazom <strong>na</strong> zákonnom stanovenú možnosť i samotného šľachtica testovať pred mestským magistrátom<br />

podľa úpravy z polovice 17. storočia.<br />

18<br />

Fond Testamentales je uložený v ŠA Bratislava, pobočka Tr<strong>na</strong>va, MG Tr<strong>na</strong>va (ďalej budem uvádzať len<br />

číslo sign., <strong>na</strong>pr. 3-1-1)<br />

19<br />

Bližšie o ich postavení v neskorom novoveku v stručnosti ČAPLOVIČOVÁ, ref, 15, s. 301. Armalisti však<br />

tvorili veľmi početný stav v novom úradníctve a armáde osvietenskej mo<strong>na</strong>rchie, sama panovníčka Mária<br />

Terézia ich nobilitáciu podporovala, možno uvažovať, že tieto povolania v riadiacich funkciách patrili<br />

práve im. Nobilitovali sa tiež lekári, lekárnici, kňazi, tiež úradníctvo: kráľovskí komisári, vyberači daní,<br />

mestskí radcovia i sudcovia. Bližšie KASNYÍKOVÁ, K. Úradníctvo a nobilitácia v štátnej správe Uhorska<br />

za Márie Terézie v rokoch 1740 – 1780, s. 22 – 23.<br />

20<br />

BEŇA, J., GÁBRIŠ, T. Dejiny práva <strong>na</strong> území Slovenska. I., s. 20.<br />

202


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

I. Dedičské právo uhorskej šľachty – všeobecné postuláty<br />

1. Šľachtické dedenie zo záko<strong>na</strong> (ab intestato)<br />

V uhorskej nobilite sa vo verejnom práve dlho neakceptovala faktická nerovnosť medzi jednotlivými<br />

šľachtickými vrstvami (stalo sa tak formálnoprávne až z. čl. 1/1608), vzhľadom <strong>na</strong> to<br />

v súkromnom práve <strong>na</strong>ďalej všetka uhorská šľachta tvorila jeden celok akceptujúc tézu u<strong>na</strong> et<br />

eadem nobilitas. Práv<strong>na</strong> úprava sa vzťahovala homogénne a všeobecne <strong>na</strong> všetkých jej členov.<br />

Intestátne dedenie zhodne s rímskym právom sa realizovalo v praxi, pokiaľ nebolo slobodne<br />

vyjadreného úkonu mortis causa – závetu alebo iného posledného poriadku <strong>na</strong> základe slobodnej<br />

dispozície poručiteľa (osoby, po ktorej sa dedilo).<br />

Za relevantné právne determi<strong>na</strong>nty v uhorských feudálnych pomeroch možno pokladať od<br />

stredoveku právnou obyčajou aprobované a charakteru uhorských vlastníckych práv a právnej<br />

subjektivite podriadené obmedzenia:<br />

a) rôznosti druhov (kategórií) šľachtického majetku, osobitne špeciálny režim dedenia šľachtických<br />

nehnuteľností;<br />

b) nerovnosti pohlaví a ich dedičskoprávnych nárokov pre niektoré druhy majetku;<br />

c) privilégií odiosa (znevýhodnení) nelegitímnych potomkov voči legitímnym;<br />

d) v starších obdobiach stredoveku aj súhlasu panovníka s testovaním aviticitného (dedovizenského)<br />

majetku;<br />

e) osobitných dedičskoprávnych nárokov vdovy a dcér;<br />

f) absenciou vzájomného manželského dedenia šľachticov a osobitne pozostalého manžela<br />

(čo platí do roku 1687) 21 .<br />

Prvá z právnych reštrikcií voči rovnorodosti a jednotnosti, rovnocennej právnej kvalifikácii<br />

celej pozostalosti, resp. jej jednotlivých častí <strong>na</strong>šla svoje vyjadrenie v špeciálnom právnom<br />

režime „spoluvlastníctva (condominium)“ rodového zdedeného majetku, oz<strong>na</strong>čovanom<br />

v Uhorsku ako aviticita (dedovizeň) 22 . Aviticita sa ponímala ako spoločný čakateľský majetok<br />

všetkých zákonom určených príbuzných, žijúcich aj budúcich. Tá sa stotožnila predovšetkým<br />

s nehnuteľným majetkom, hnuteľnosťami a právami sa <strong>na</strong>ň viažúcimi (hlavne menšie regálne<br />

21<br />

KADLEC, K. Verböczyho Tripartitum a soukromé právo uherské i chorvatské šlechty v něm obsažené,<br />

s. 268.<br />

22<br />

Po revolúcii v 1848 roku, ktorou sa čisto konzekventne zrušili aviticitné pomery, sa pre všetky fyzické osoby<br />

(i pre bývalých šľachticov) začal <strong>na</strong>miesto nej užívať inštitút vetvového majetku, ktorý staršie uhorské právo<br />

poz<strong>na</strong>lo v dedení ženskej a mužskej vetvy, niektorí autori ho nesprávne ponímajú ako právneho nástupcu<br />

aviticity, čím nie je, má však spoločný z<strong>na</strong>k dedičnosti, prípadne dokonca ako synonymný inštitút <strong>na</strong>dväzujúci<br />

<strong>na</strong> fideikomisy, pozri bližšie MALÝ, K., SIVÁK, F. Dejiny štátu a práva v Československu do roku 1918,<br />

s. 303. Aviticita sa odlišuje ale subjektami dedičov, charakterom predmetu dedenia, rovnosťou pohlaví v dedičskej<br />

postupnosti, dôsledným zachovávaním parentenálneho systému, ktorý aviticite nie je úplne vlastný,<br />

hoci ho sama využíva. Za vetvový majetok sa pokladal všetok majetok získaný dedením alebo darom od<br />

predkov v línii pater<strong>na</strong>e (otcovskej) alebo mater<strong>na</strong>e (materskej) a tiež dedením od niektorého bočného príbuzného,<br />

pokiaľ ho kolaterál vlastnil opätovne z titulu vetvového majetku. V mužskej línii otcovská vetva<br />

kopírovala dedenie aviticitných pomerov (dotýkajúc sa reštriktívne len dedenia aviticitných majetkov a nie<br />

celej pozostalosti), ale s vylúčením per absolutum príbuzných ženského pohlavia patriacichv však do otcovskej<br />

vetvy. GZOVSKÝ, V. Privátne testamenty podľa práva platného <strong>na</strong> Slovensku a Podkarpatskej Rusi,<br />

s. 54. Právnohistorický kontext zjavne oddelených inštitútov aviticity a vetvového majetku ostatne predložil<br />

ŠORL, ref. 5, s. 203 – 204. Porov<strong>na</strong>j tiež BÖSZÖRMÉNYI-NAGY, E. Das ungarische Erbrecht im<br />

Dualismus, s. 418 a <strong>na</strong>sl.<br />

203


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

práva, služobnosti), pričom v dedení sa uprednostňovalo mužské pohlavie pred ženským, ktoré<br />

však a priori z neho v úplnosti sukcesie nebolo vylúčené 23 . Za aviticitu sa považoval majetok<br />

predkov, získaný rôznym spôsobom (predovšetkým však <strong>na</strong>dobudnutý kráľovskými donáciami)<br />

a dedený od ascendentov (pochádzajúcich od otca alebo matky) zákonným dedením alebo<br />

tiež majetok zdedený od súrodenca zákonným dedením, pokiaľ sa tento oddelil v rodinnej (dedičnej)<br />

deľbe. Majetok sa chápal ako zásadne nescudziteľný 24 , všetci členovia dedične držiaci<br />

aviticitu s ňou nesmeli s výnimkou odôvodnených prípadov <strong>na</strong>kladať 25 .<br />

Nadobudnutý majetok (bo<strong>na</strong> acquistica) v negatívnom vymedzení bol taký majetok, ktorý<br />

nepatril k aviticitnému, za neho sa považoval <strong>na</strong>jmä scudzený <strong>na</strong> základe zmluvy (k nej<br />

sa priradili aj kráľovské donácie ako obdarovania sui generis) alebo zákonným dedením,<br />

prípadne inými spôsobmi 26 . Čo sa za <strong>na</strong>dobudnuté majetky považovalo, o tom si možno<br />

urobiť predstavu z Tablicovej Summy uhorských práv: „Krom toho jsauť již za <strong>na</strong>sseho času<br />

takové prostředky a způsoby <strong>na</strong>dobývanj jměnj, kteřj aneb zcela, aneb větssjm djlem z městského<br />

Záko<strong>na</strong> ply<strong>na</strong>u, takovj jsau: Královské obdarovánj neb do<strong>na</strong>cý, Kssafty, Bezkssaftnj nápad<br />

neb Successý a presskrypcy t. j. ten způsob, dle něhož se člověk cyzýho statku pravým Pánem<br />

stáva, jestliže njm za čas Zákonem vyměřěny vládl. Z ohledu <strong>na</strong> kontrakty a <strong>na</strong> způsoby <strong>na</strong>dobývánj,<br />

Zákon jesstě y jiné obmezenj a ustanovenj y v samém přirozeném zákoně se <strong>na</strong>cházejicy<br />

učinil“ 27 .<br />

Rov<strong>na</strong>ko v uhorskom práve neplatila rímskopráv<strong>na</strong> zásada: nemo pro parte testatus, pro<br />

parte intestatur decedere potest, čo z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo, že zákonný dedič mohol <strong>na</strong>dobudnúť dedičstvo<br />

po poručiteľovi v určenej majetkovej podstate tak zo záko<strong>na</strong>, ako aj zo závetu 28 . Nepoz<strong>na</strong>li ani<br />

inštitút ležiacej pozostalosti – haereditas iacens, z čoho vyplývalo, že smrť predstavovala právny<br />

dôvod k <strong>na</strong>dobudnutiu dedičstva (platil tu princíp delačný nie adičný 29 ), i keď to nevylučovalo,<br />

aby dedič dedičstvo odmietol, alebo sa stal nehodným dediť svojím ko<strong>na</strong>ním.<br />

Pokiaľ sa teda vychádza z právotvornej skutočnosti prenechať celú pozostalosť vymedzeným<br />

subjektom (princíp univerzálnej sukcesie), rozvíja sa synergeticky aj otázka predmetu sukcesie,<br />

t. j. dedič <strong>na</strong>dobúdal nielen aktívne hodnoty – veci, práva a pohľadávky, do jeho moci pripadli<br />

23<br />

Ženy mali odlišné právne postavenie, ktoré bolo rozvinuté predovšetkým v dedení descendentov a manželského<br />

dedenia. Základ osobno-majetkových vzťahov však tvoril inštitút tzv. rodinného nedielu (zádruhy),<br />

do ktorého jednomyseľne patril zdedený majetok rodiny – tzv. aviticita a rozvinul sa <strong>na</strong> Slovensku<br />

v uhorských súvislostiach LUBY, ref. 2, s. 301 a <strong>na</strong>sl. Luby termín aviticita charakterizuje ako osobné<br />

a majetkové spoločenstvo osôb pochádzajúcich od spoločného predka, žijúcich neoddelene a spravujúcich<br />

rodinný majetok, držiaci v ideálnych podieloch, fyzicky neoddelených a nekvalifikovaných.<br />

24<br />

Pokiaľ ho niektorý člen majetkového spoločenstva dedovizne scudzil, ostatní mali právo ho požadovať<br />

(vindikovať) späť, uvedený nárok potvrdil aj v z. čl. 46/1723 § 4.<br />

25<br />

O základných zásadách vzťahujúcich sa <strong>na</strong> stredoveký inštitút aviticity pozri <strong>na</strong>pr. tiež KERN, T. Gesetzliche<br />

Erbfolge, s. 4 a <strong>na</strong>sl. Tam sa uvádza aj súdobá literatúra k zdedenému (aviticitnému) a <strong>na</strong>dobudnutému majetku,<br />

s. 13, PUTZ, C. System des ungarische Privatrechtes, s. 372 a <strong>na</strong>sl. Podobne LUBY, ref. 2, s. 224 – 225.<br />

26<br />

I/43 a 44.<br />

27<br />

TABLIC, ref. 12, s. 15.<br />

28<br />

TABLIC, ref. 12, s. 514.<br />

29<br />

Problematika sa dotýka centrálnej otázky <strong>na</strong>dobudnutia dedičstva a v práve sa vyvinuli dva systémy: delačný,<br />

vlastný uhorskému dedičskému modelu, podľa ktorého sa dedičstvo <strong>na</strong>dobúda okamihom smrti poručiteľa.<br />

Adičný príncíp vychádza z konštitutívneho rozhodnutia dediča alebo povolaného k dedičstvu, prijať dedičstvo<br />

alebo konkrétnu jeho časť. Podobne in FLOSSMANN, ref. 3, s. 365. Z toho vyplýva, že pozostalostné ko<strong>na</strong>nie<br />

malo mať iba deklaratórny charakter. Stučný odkaz in LUBY, ref. 2, s. 509 – 510, tiež GZOVSKÝ, ref. 22, s. 22.<br />

204


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

aj pasíva dedičstva – záväzky (dlhy), za ktoré ručil v obmedzenej výške s rozlíšením jednotlivých<br />

druhov majetku, <strong>na</strong> ktoré sa pasíva viazali 30 .<br />

Podstatný z<strong>na</strong>k dedičského práva bez rozdielu uplatňovaného dedičského titulu, dodržiavaný<br />

hlavne v dedičskom práve šľachty, vývojovo neskôr aj u meštianstva 31 , predstavovala povinnosť<br />

zachovávať kolačný princíp (collatio) – započítanie vecí, ktoré potomok (alebo dedič)<br />

dostal už za života poručiteľa do jeho dedičského podielu 32 . Do dedičského podielu sa preto<br />

zarátavali bežne poskytované bezodplatné plnenia, s výnimkou drobných príležitostných darov<br />

a tiež darov, ktoré darca preukázateľne nepovažoval za vhodné zarátať 33 . Pre ženy z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo<br />

uplatňovanie kolácie započítanie vecí odovzdaných z titulu dievčenskej štvrtiny 34 . V tejto súvislosti<br />

je vhodné podot k núť, že princíp kolácie v uvedenej podobe pozná aj súčasné právo 35 .<br />

Vzťah testátneho a intestátneho dedenia sa vyvíjal od domi<strong>na</strong>ncie zákonnej (resp. právnou<br />

obyčajou určenej) sukcesie k právnej preferencii a prednosti testamentárneho – závetného<br />

dedenia, pričom si historický vývoj postupne osvojil právne východisko slobody testovania<br />

poručiteľa, ktorý pokiaľ ju nevyužil, <strong>na</strong>stupoval zákon, resp. obyčaj. Testovacia sloboda bola<br />

v prvopočiatkoch obmedzovaná pevnými rodovými, majetkovými spoluvlastníckymi zväzkami<br />

v rodinnom nedieli a <strong>na</strong> neho <strong>na</strong>dväzujúcou aviticitou 36 . S pretŕhajúcimi sa kolektívnymi<br />

rodinnými vzťahmi a individualizáciou majetkovou aj osobnou sa subjekty poručiteľa aj zákonného<br />

dediča oddeľovali od seba a <strong>na</strong>stupujúce obdobie 19. storočia ovplyvnené prvými kodifikáciami<br />

občianskeho (v širšom ponímaní súkromného) práva definitívne prenechalo prednosť<br />

dedeniu zo závetu, pričom sa ešte stále zachovávali viaceré protežujúce inštitúty v prospech<br />

descendentov 37 , príp. zákonných dedičských nárokov intestátnych dedičov, možnosť zriadiť závety<br />

z charitatívnych cieľov a pod.<br />

30<br />

Súčasná úprava Občianskeho zákonníka § 470 obmedzuje ručenie pasív len do výšky samotného aktívneho<br />

zdedeného podielu, zhodne aj v staršom práve, nech už išlo o dediča závetného alebo zákonného, pri<br />

<strong>na</strong>dobudnutom majetku ručil len do výšky zdedených aktív. Za aviticitné majetky v ojedinelých prípadoch<br />

dedič zodpovedal obmedzene do všeobecnej hodnoty, alebo vyplácal záväzky preferečne z <strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku. Pozri tiež LAZAR, J. a kol. Občianske právo hmotné, s. 562 – 563, 579.<br />

31<br />

V Tr<strong>na</strong>ve sa podľa znenia skúmaných závetov poručitelia principiálne kolácie pridržiavali.<br />

32<br />

V rímskom práve sa počítalo s ňou v zmysle nevyhnutnosti vniesť, započítať vlastný majetok emancipovanej<br />

osoby do pozostalosti majetku, aby sa mohla rozdeliť medzi všetkých spoludedičov. Bližšie BLAHO P.,<br />

ŽIDLICKÁ M., HARAMIA I. Základy rímskeho práva, s. 140. V slovenskom OZ sa zo záko<strong>na</strong> započítava<br />

dedičovi do dedičského podielu všetko, čo dostal za života od poručiteľa podľa § 473 ods. 2 a § 479.<br />

33<br />

LUBY, ref. 2, s. 516.<br />

34<br />

I/101 § 4: „si filiae portiones, de rebus mobilibus paternis, post eius obitum non tulerunt, <strong>na</strong>m hoc modo<br />

portiones huius modi ad maritationem cedent; insuper et quartalitia sua rehabebunt.“<br />

35<br />

Pre porov<strong>na</strong>nie je vhodné uviesť znenie § 484 OZ: „Súd potvrdí <strong>na</strong>dobudnutie dedičstva podľa dedičských<br />

podielov. Pri dedení zo záko<strong>na</strong> sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života poručiteľa od neho<br />

bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2<br />

(potomkovia zákoných dedičov 1. dedičskej skupiny – vnuci, pravnuci.), započíta sa okrem toho aj to, čo<br />

od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak <strong>na</strong> to<br />

dal poručiteľ príkaz, alebo ak by i<strong>na</strong>k obdarovaný dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479<br />

(neopomenuteľní dediči ) neodôvodnene zvýhodnený.“<br />

36<br />

Porov<strong>na</strong>j <strong>na</strong>pr. české dedičske právo šľachty SÝKORA, A. České zemské dědické právo v 16. století,<br />

s. 812.<br />

37<br />

Relevantná poznámka sa dotýka ďalšieho vývoja, ktorý preferujúc závetné dedenie pred zákonným neodkladne<br />

musel chrániť niektorých zákonných dedičov, preto sa po zániku aviticitných pomerov, po <strong>na</strong>oktrojovaní<br />

rakúskeho práva počas 50. rokov 19. storočia a po modernizácii reformnej Judexkuriálnej konferencie<br />

ujal definitívne inštitútu neopomenuteľného dediča (descendentov a ascendentov) a zákonného<br />

dedičského podielu.<br />

205


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

1.1. Úprava podľa Tripartita a normotvorba Habsburgovcov<br />

Nekonzistentnosť (i formál<strong>na</strong>, keďže dedičskoprávne normy nesledovali konkrétnu systematiku)<br />

a neúplnosť právnej úpravy Tripartita sa prejavila zreteľne okrem iného aj v jeho zákonnom<br />

dedičskom práve. Úprava neobsahovala samostatný, ucelený komplex právnych vzťahov<br />

viažúcich sa k dedičskému právu 38 , dotýkala sa vo vzťahu k dedeniu zo záko<strong>na</strong>:<br />

1) dedenia aviticity,<br />

2) dedenia <strong>na</strong>dobudnutého majetku,<br />

3) dedenia vdovy a oprávnení viažúcich sa k nej,<br />

4) osobitných dedičských zmlúv – synovskej a bratskej adopcie,<br />

5) dedenia fisku, resp. panovníka (koruny),<br />

6) inštitútu dedičnej deľby.<br />

Kráľovské dekréty Habsburgovcov, aspoň pokiaľ išlo o inštitúty v súkromnoprávnej oblasti,<br />

potvrdzovali a rešpektovali znenie Tripartita <strong>na</strong>jmä, jeho prvej časti dotýkajúcej sa testátneho<br />

a okrajovo intestátneho dedenia.<br />

Dedičská postupnosť v zákonnom práve sledovala rodinnoprávne vzťahy priamou podporou<br />

jednotlivých a podmienene realizovaných dedičských tried zákonných dedičov, ktorí museli<br />

akceptovať dve zásady: dedenia podľa hláv (dedenia bez rozdielu pohlavia, ak boli dediči<br />

v rov<strong>na</strong>kom stupni príbuznosti k poručiteľovi) a dedenia podľa kmeňov (bližší príbuzní vylučovali<br />

vzdialenejších). Rozoznávalo sa dedenie troch tried (skupín) dedičov:<br />

1) descendentov (potomkov)<br />

2) ascendentov (predkov)<br />

3) kolaterálov (bočných príbuzných),<br />

v princípe dodržiavajúc zákonné poradie uvedených tried bez obmedzenia stupňa príbuznosti,<br />

pri absencii zákonom povolaných dedičov bližšej triedy. Špeciálny právny režim od počiatku<br />

(ako prostriedok osobitnej právnej ochrany) sledovalo uhorské dedičské právo voči vdovám,<br />

no a <strong>na</strong>ostatok sa vyvinulo aj dedenie kráľovského fisku, ktorý dedil z osobitného titulu<br />

tzv. odúmrte, pokiaľ nebolo ani zákonných ani závetných dedičov.<br />

Schématicky a generálne možno vyjadriť vzťah zákonných dedičov:<br />

1. dediči 1. triedy: legitímne neoddelené deti a ich potomkovia<br />

legitímne oddelené a emancipované deti a ich potomkovia<br />

obmedzene nelegitímne deti a ich potomkovia<br />

2. triedy: rodičia, resp. predkovia v celej ascendentnej línii<br />

3. triedy: agnátski boční príbuzní a ich potomkovia<br />

kognátski boční príbuzní a ich potomkovia;<br />

2. manžel (manželské dedenie rozvinuté od 17. storočia) a vývojovo staršie dedičské nároky vdovy;<br />

3. dedič sui generis fiskus.<br />

V krátkosti je adekvátne pripomenúť a v stručnosti zhrnúť inštitút dedičnej deľby, ktorá vyjadrovala<br />

nielen dobrovoľné a pre aviticitu aj s kráľovským súhlasom podmienené oddelenie sa<br />

jednotlivých členov rodiny z rodinného nedielu v taxatívne uvedených prípadoch (I/52 a 53), ale<br />

predstavovala aj konsenzuálny spôsob rozdelenia dedičných statkov pred (úkonom hlavy rodiny<br />

– otcom) alebo po smrti otca, resp. jedného z členov. Jednotliví členovia pokiaľ neboli oddele-<br />

38<br />

Osobitne sa opomí<strong>na</strong>la úprava testátneho dedenia, s výnimkou niektorých dedičských zmlúv. Porov<strong>na</strong>j<br />

GÁBRIŠ, ref. 5, s. 121.<br />

206


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

ní (nepožiadali, alebo nesplnili zákonný dôvod <strong>na</strong> deľbu – divisio), nemohli mať vlastný <strong>na</strong>dobudnutý<br />

majetok, nemohli teda samostatne <strong>na</strong>dobudnúť pre súkromný majetok (patrimonium<br />

privatum) isté aktíva (s výnimkou otca ako hlavy rodiny, ktorému toto právo bolo umožnené)<br />

s výnimkou vlastníctva tzv. peculium – drobného osobného, samostatne <strong>na</strong>dobudnutého majetku.<br />

Nadobudli ho potom, čo sa oddelili a emancipovali z pôvodnej rodiny, t. j. realizovali deľbu<br />

– oddelenie ich ideálneho podielu <strong>na</strong> nedieli cestou reálnej separácie konkrétnych nehnuteľností,<br />

hnuteľností, práv a záväzkov. V prípade zotrvávania v rodinnom nedieli v celom a osobitne aviticitnom<br />

majetku nesmel žiaden člen (ani otec) s ním slobodne disponovať (ani pre prípad mortis<br />

causa v prospech tretích osôb s výnimkou získania súhlasu kráľa a všetkých členov nedielu) 39 .<br />

Členmi nedielu boli len muži, ženám patrili osobitné náhradné práva voči mužom.<br />

Realizáciou deľby vznikalo:<br />

a) individuálne vlastníctvo oddelených,<br />

b) medzi pôvodnými členmi nedielu a oddeleným členom sa založili vzájomné dedičské nároky,<br />

pokiaľ poručiteľ nemal potomkov 40 ,<br />

c) <strong>na</strong>vzájom ručili vo veci rozdeleného a oddeleného majetku z titulu evikcie, keď prípadnú<br />

škodu <strong>na</strong> majetkoch znášali všetci.<br />

Deľbou nezanikalo právne a majetkové spoločenstvo rodiny, skôr sa de facto separovali majetkové<br />

čiastky v prospech oddeleného z nedielu a de iure sa emancipoval oddelený a jeho majetok<br />

od pôvodného vlastného ideálneho podielu prináležiaceho do rodinného nedielu.<br />

Núka sa neopomenúť ešte jeden relevantný postreh s ohľadom <strong>na</strong> Tripartitum, ktoré v I. časti<br />

čl. 57 § 1 jasne hovorí o <strong>na</strong>dobudnutom majetku 41 , že pokiaľ sám otec z dôvodu spravodlivého<br />

rozdelenia uskutočnil počas svojho života deľbu medzi svojich synov a dcéry, uvedené osoby<br />

majú po jeho smrti divisio rešpektovať, avšak v predmetnom príklade ide o rozdelenie pozostalosti<br />

nie o dedičnú deľbu, v dotknutom sa realizuje distribúcia dedičstva pre jednotlivých<br />

dedičov, prípadne odkazovníkov.<br />

Kto sa za dediča zo záko<strong>na</strong> považoval, o tom pre šľachtu ako určujúci prameň výkladu vypovedalo<br />

ustanovenie I. časti čl. 17:<br />

„§ 1 Pod názvom potomkovia (posteritates) rozumieme tých, ktorí majú dediť podľa záko<strong>na</strong> po matke<br />

alebo po otcovi, zahrnúc do toho aj pohrobkov. Pod oz<strong>na</strong>čením potomkovia (prolium) chápeme už <strong>na</strong>rodených<br />

synov alebo dcéry s vylúčením pohrobkov. Deťmi <strong>na</strong>zývame tak synov aj dcéry, ako aj vnukov<br />

a pravnukov obojeho pohlavia, ale pritom všetkom dedičmi (haeredes), príjmúc <strong>na</strong>šu starú kráľovskú<br />

obyčaj, rozumieme len tých zákonných synov, ktorí môžu dediť po otcovi.<br />

§ 2 Ale v tom prípade, keď ide o otcovské (pater<strong>na</strong>) a materinské (mater<strong>na</strong>) nehnuteľnosti a hnuteľnosti 42 ,<br />

v tom prípade prináleží oz<strong>na</strong>čenie dedič (haeredis nomen) aj dievčatám. Pretože dievčatá nededia v každej<br />

otcovskej pozostalosti, preto ich neoz<strong>na</strong>čujeme dedičmi, ale len názvom posteritates.<br />

39<br />

I/58, obdobne v z. čl. 47/1723 § 4.<br />

40<br />

I/47 § 4: „všetky majetky a práva, o ktoré sa príbuzní rozdelia, okamžite prejdú <strong>na</strong> príbuzného, ktorý ho<br />

prežil a je požeh<strong>na</strong>ný potomkami, ak títo žijúci vedia dokázať príbuznosť so zomrelým“ a 67 § 1: „príbuzný<br />

otca, … ak sa medzi nimi uskutočnila deľba, má skutočné a bezprostredné dedičské právo <strong>na</strong>d jeho majetkom,<br />

a preto, keby tento príbuzný (otec) zomrel bez zanechania potomkov (dedičov), preživší príbuzný by<br />

si mohol jeho majetky pre seba vyžiadať“.<br />

41<br />

Úprava sa vzťahuje aj <strong>na</strong> prefekciu a adopciu alebo inú obdobnú zmluvu podľa I/57 § 2.<br />

42<br />

Uvedené oz<strong>na</strong>čenie sa dotýka iného rozlíšenia druhov majetkov v uhorskom vecnom práve, hovoríme<br />

o majetku mužskej vetvy, oz<strong>na</strong>čovaný aj ako otcovský, ktorým bol všetok majetok vyhradený pre synov<br />

mužského <strong>na</strong>dobúdateľa, a majetku ženskej vetvy (materský), ktorý dedili muži aj ženy a ich potomkovia<br />

oboch pohlaví rov<strong>na</strong>ko. Bližšie LUBY, ref. 2, s. 225 – 226.<br />

207


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

§ 4 Ženskej a mužskej vetve v rov<strong>na</strong>kom podiele patrí len vlastníctvo získané z otcovských alebo materinských<br />

peňazí, okrem toho homagium vyplatené za smrť šľachtica, ďalej také vlastníctvo, v ktorom panovník<br />

vydané alebo slobodné osoby ženského pohlavia uz<strong>na</strong>l rovnoprávnymi s mužským.“ 43<br />

1.1.1. Dedenie descendentov (successio descendentium)<br />

V znení Tripartita sa dôsledne rozlišovalo dedenie legitímnych (manželských) a nelegitímnych<br />

(nemanželských) potomkov, dedenia plnorodých (pochádzajúcich od spoločných rodičov)<br />

a polorodých (spájajúcich sa z titulu príbuzenstva s jedným z rodičov) a v neposlednom<br />

rade dedenia oddelených a neoddelených potomkov. Uplatňovala sa obdobne ako v celom európskom<br />

feudálnom práve prednosť mužského pohlavia a platilo, že potomkovia predstavovali<br />

prvú neopomenuteľnú dedičskú skupinu.<br />

Potomkovia rov<strong>na</strong>kého stupňa príbuznosti dedili podľa hláv, vzdialenejší príbuzní podľa<br />

kmeňov pri dôslednom dodržiavaní práva reprezentácie (dedili toľko, koľko pripadal podiel <strong>na</strong><br />

ich rodiča) 44 .<br />

Nemanželské (nelegitímne) deti 45 pri preferencii manželských nerovnocenne s nimi nemali<br />

nárok <strong>na</strong> otcovskú a materskú pozostalosť (I/106 § 2, I/108, II/62 § 4). Vylučovali sa zreteľným<br />

spôsobom z dedenia aviticitných majetkov, z čoho by sa dalo implicitne usudzovať, že sa<br />

im v zásade neupieralo právo dediť v ostatnom (<strong>na</strong>dobudnutom) majetku. Názor neskoršieho<br />

výkladu nepripúšťal ex lege dedenie ostatných druhov majetku pre nelegitímnych potomkov,<br />

keďže sa uvedené tituly vykladali a<strong>na</strong>logicky k chápaniu obmedzenosti disponovať aviticitou<br />

i pri <strong>na</strong>dobudnutom majetku, ale a contrario nemanželské deti mohli dediť, resp. neboli vylúčené<br />

z dedenia zo závetu 46 . Nerovnorodosť a znevýhodnenie sa zmiernilo právom nelegitímnych<br />

potomkov <strong>na</strong> zákonnú alimentáciu <strong>na</strong> ťarchu celej pozostalosti 47 .<br />

Dedenie legitímnych potomkov sledovalo princíp pater<strong>na</strong> paternis, mater<strong>na</strong> maternis, čo<br />

z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo, že plnorodí dedili po oboch spoločných rodičoch rov<strong>na</strong>kým dielom, v opozite k dedeniu<br />

polorodých detí, z ktorých potomkovia spoločného otca (fratres car<strong>na</strong>les) dedili otcovskú<br />

čiastku, potomkovia spoločnej matky (fratres uterini) jej materinskú čiastku. Legitímnym potomkom<br />

sa stal aj <strong>na</strong>sciturus (ešte ne<strong>na</strong>rodené dieťa, za predpokladu že sa <strong>na</strong>rodilo živé), pokiaľ<br />

sa <strong>na</strong>rodil do 10 mesiacov po smrti otca (II/62 § 3).<br />

Pri dedení aviticity dedili výhradne synovia (nikdy nie dcéry) a ich mužskí potomkovia,<br />

pokiaľ do<strong>na</strong>tár (<strong>na</strong>dobúdajúci donáciu) nerozšíril svojou dispozíciou dedičské právo pre obe<br />

pohlavia, alebo sa donácia nezriadila s doložkou pre obe pohlavia (utriusque sexus), alebo ak by<br />

išlo o zmiešanú donáciu (do<strong>na</strong>tio mixta). Muži dedili taktiež výhradne ako praecipuum knihy,<br />

pečatné prstene, zbrane (I/99 § 2), t. j. <strong>na</strong>dobudnutý majetok vyhradený pre mužské pohlavie.<br />

Ženy (dcéry) dedili zároveň s mužmi:<br />

a) aviticitu <strong>na</strong>dobudnutú donáciou s klauzulou utriusque sexus – pre obe pohlavia;<br />

b) zmiešanú donáciu (sčasti splatnú v peniazoch, totiž sčasti <strong>na</strong>dobudnutú nie darovanú);<br />

43<br />

Citované podľa LACLAVÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, A. Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov (koakvizícia),<br />

osobitný (výlučný) majetok manželov a ich vyjadrenie v právnom úkone mortis causa – testament,<br />

s. 210 – 211.<br />

44<br />

I/40 podľa realizácie zákonnej deľby dedovizenských majetkov.<br />

45<br />

Majú sa <strong>na</strong> mysli deti <strong>na</strong>rodené mimo manželstva alebo z neplatného manželstva.<br />

46<br />

FRANK, I. Principia juris civilis Hungarici, s. 279.<br />

47<br />

I/108.<br />

208


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

c) majetok materinskej čiastky (mater<strong>na</strong>) bez rozdielu titulu jeho <strong>na</strong>dobudnutia (dedovizeň,<br />

<strong>na</strong>dobudnutý majetok, hnuteľnosti) s výnimkou udelenia praefectio 48 bez klauzuly utriusque<br />

sexus;<br />

d) hotovosť a hnuteľnosti (I/99 § 1);<br />

e) nehnuteľnosti <strong>na</strong>dobudnuté kúpou alebo záložným právom, ktoré podľa znenia I/102 § 4<br />

patria medzi peniaze a teda hnuteľné veci.<br />

Nerovnorodo dedili synovia konkrétne predmety: <strong>na</strong>jstarší syn dostal rodinné listiny (I/42),<br />

otcovský dom pripadol <strong>na</strong>jmladšiemu synovi (I/40 § 2) v povinnosti vyplatiť podiely ostatných<br />

súrodencov (mužov aj žien) v hotovosti. Osobitnými spôsobmi legalizovaní potomkovia sa vo<br />

všeobecnosti zrovnoprávnili ex nunc (od platnosti daného úkonu legalizácie 49 ) s legitímnymi<br />

potomkami, ktorým sa však zachovávalo prednostné právo, resp. právo súhlasu s dedením aviticitných<br />

nehnuteľností v osobitnom režime 50 .<br />

Dedičské právo adoptovaných detí vychádzalo z pôvodnej adopčnej zmluvy, nešlo v tomto<br />

prípade o vzájomné dedičské nároky medzi osvojencom a osvojiteľom zo záko<strong>na</strong>, preto z tohto<br />

titulu, pokiaľ nebolo osobitnej dedičskej klauzuly v zmluve o adopcii, dedenie sa riadilo dedičským<br />

nárokom pôvodnej rodiny osvojeného. Podľa I/63 § 3 sa vyžadoval k uvedeným úkonom<br />

kráľovský súhlas (consensus regius).<br />

Osobitne je adekvátne okrem toho upriamiť pozornosť <strong>na</strong> dedičské nároky dcér, resp. ženskej<br />

vetvy k aviticitnému majetku. Tie ako nehodné držby, spravovania a dedenia aviticitných<br />

nehnuteľností, mali právo <strong>na</strong> špeciálnu ochranu v inštitúte dievčenskej štvrtiny (quartae puellaris)<br />

51 . Tripartitum kvartu vnímalo ako zvláštne pozemkové právo dcér <strong>na</strong> aviticitu otca, ktoré<br />

sa im neposkytuje ako z<strong>na</strong>k ich príbuznosti, ale ako náhrada za nemožnosť dediť v dedovizni,<br />

a pokiaľ by sa vydávala in <strong>na</strong>tura, zákonní aviticitní dediči mali zákonné právo <strong>na</strong> premoníciu<br />

(predkupné právo majetku určeného ako kvarta) 52 . Vo svojom charaktere vyjadrovala neopomenuteľný<br />

dedičský nárok dcéry po otcovi, nepremlčateľný a nezaťažený pasívami pozostalosti.<br />

Pôvodne jej patrilo z titulu vlasového práva (iuris capilaris) len právo <strong>na</strong> alimentovanie a výbavu<br />

53 , potom čo sa v Zlatej bule z roku 1222 v kontexte jej čl. 4 obsiahlo uvedené právo, získali<br />

dcéry, ako aj ich potomkovia (oboch pohlaví) osobitné právo <strong>na</strong> aviticitné aj <strong>na</strong>dobudnuté majetky<br />

po svojom otcovi. Zvyčajne sa kvarta vydávala v peniazoch alebo v hnuteľnostiach 54 . Uvedené<br />

právo predchádzalo nielen vydaniu pozostalosti descendentov (resp. <strong>na</strong> ich ťarchu), ale<br />

aj testamentárnym nárokom, čím sa i<strong>na</strong>k povedané jej preferencia pred ostatnými dedičskými<br />

zákonnými aj závetnými nárokmi len posilňovala.<br />

48<br />

V kontexte udelenia dedičských práv žene, ktorú panovník osobitným úkonom praefekcie ustanovil do<br />

dedičských práv mužských potomkov.<br />

49<br />

Formami legitimizácie boli: legitimatio per subsequens matrimonium (<strong>na</strong>jprirodzenejšia forma dodatočnou<br />

legalizáciou následným, platne uzavretým manželstvom), legitimatio per rescriptum principis (kráľovským<br />

súhlasom), legitimatio per pape (súhlasom pápeža).<br />

50<br />

Súhlas s dedením aviticity platil pre aktívne legitimovaných <strong>na</strong> súhlas, nie pre ich dedičov, ktorí súhlasom<br />

neboli viazaní. KADLEC, ref. 21, s. 270.<br />

51<br />

Úprava v I/88, 89, 90 a v čl. 29 § 5 odkaz <strong>na</strong> pôvod kvarty v obyčajovom práve: „a v prospech dcér nech<br />

sa im podľa kráľovskej obyčaje až do času uzavretia manželstva vydá do užívania dom otca a štvrtá časť<br />

otcových majetkov“.<br />

52<br />

I/88 § 1.<br />

53<br />

I/92.<br />

54<br />

O spôsoboch vyplácania, súdnom nároku <strong>na</strong> ňu hovorili I/89 a 90.<br />

209


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

1.1.2. Dedenie ascendentov (successio ascendentium)<br />

Predkovia alebo ascendenti predstavovali druhú zákonnú dedičskú skupinu. Dedili <strong>na</strong> základe<br />

pokrvného príbuzenstva (communio sanquinis) aviticitné majetky za predpokladu realizácie<br />

dedičnej deľby, tiež <strong>na</strong> základe reciprocity (vzájomného dedenia) <strong>na</strong>dobudnutej podľa<br />

I/53 § 10 55 . Do<strong>na</strong>čné majetky nededili s výnimkou osobitných zaväzovacích podmienok, keďže<br />

donácie sa udeľovali spravidla s perpetuačnou klauzulou: per eum haeredibus vel posteritatibus<br />

(prostredníctvom neho jeho dedičom a potomkom).<br />

Predovšetkým dedenie uvedenej druhej dedičskej skupiny sa riadilo podľa zásady dedenia<br />

per stirpes: bližší príbuzní vylučovali vzdialenejších a rov<strong>na</strong>ko podľa zásady dedenia pater<strong>na</strong><br />

paternis a mater<strong>na</strong> maternis 56 , čo z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo pri aviticite, že sa majetok vracal späť do pôvodnej<br />

rodiny.<br />

1.1.3. Dedenie kolaterálov (successio colateralium)<br />

Podstata dedenia v dotknutej tretej dedičskej triede prihliadala <strong>na</strong> viaceré špecifiká uhorského<br />

šľachtického súkromného práva, predovšetkým zohľadnila esenciálny charakter osobitných<br />

vlastníckych práv k šľachtickým nehnuteľnostiam – rodinný nediel, resp. jeho zánik cestou dedičnej<br />

deľby 57 , taktiež rôznorodosť jednotlivých druhov majetku. Boční príbuzní ako pôvodní<br />

kondivizionári (spoločne držiaci aviticitný majetok v rodinnom nedieli) dedili potom, čo nebolo<br />

prvej ani druhej dedičskej skupiny. Je nutné taktiež pripomenúť heterogenitu, t. j. špecifické<br />

statusy príbuzenských pomerov, pričom bočné príbuzenstvo mohlo vzniknúť z titulu:<br />

1) pokrvného zväzku (propago sanquinis);<br />

2) právneho zväzku (mutua frater<strong>na</strong>lis bonorum divisio, communio iuris), keď medzi poručiteľom<br />

a kolaterálmi, resp. taktiež medzi jeho a ich predkami prebehla dedičná deľba (divisio),<br />

eo ipso pôvodne boční príbuzní dedili tiež majetok, ktorý bol predmetom deľby.<br />

V príbuzenstve sa rozlišovali príbuzní agnátski (ktorým príbuzenský pomer bol sprostredkovaný<br />

mužským predkom výhradne v mužskom pohlaví) a kognátski (ktorým príbuzenstvo<br />

sprostredkovala že<strong>na</strong> pre obe pohlavia a pre všetko ženské potomstvo pochádzajúce od niektorého<br />

predkovho sy<strong>na</strong>). Od uvedeného odlíšenia sa určilo, že agnáti budú dediť majetok vyhradený<br />

mužom (<strong>na</strong>jmä tzv. aviticitu) a spoludedili majetok patriaci obom pohlaviam, a kognáti<br />

spolu s agnátmi dedili majetok oboch pohlaví a dedili majetok patriaci výhradne ženám (obvenenie,<br />

veno, prínos, samostatne <strong>na</strong>dobudnutý majetok ženy, nároky vdovského dedenia a pod.)<br />

a ich potomstvu. Podľa zásady pater<strong>na</strong> paternis, mater<strong>na</strong> maternis pri polorodom príbuzenskom<br />

55<br />

„Pater filio et e contra filius patri, quidquid rerum et bonorum poterit acquirere, iure <strong>na</strong>turalis tenetur“,<br />

hoci uvedenému pravidlu odporovali ustanovenia I/5, 51 § 9, 57.<br />

56<br />

Zásadu obnovila aj Judexkuriál<strong>na</strong> konferencia v roku 1861 v § 10 Dočasných súdnych pravidiel (DSP).<br />

57<br />

Právnym dôvodom deľby bola emancipácia z pôvodnej rodiny pre potomka, ktorý sa oddelením definitívne<br />

odpútal a osamostatnil. Bližšie I/51 § 1: „a tu treba poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>ť, že všetci synovia a dcéry tých istých<br />

rodičov, ktorí sú zákonného a nezákonného veku a neemancipovali sa, teda všetci synovia a dcéry neoslobodení<br />

z podriadenosti voči otcovi pred časom emancipácie alebo oslobodenia, ktoré sa podľa <strong>na</strong>šich<br />

obyčají v prípade synov uskutočňuje jedine deľbou majetkov s otcom a v prípade dcér ich vydajom, resp.<br />

konzumáciou manželstva, sú v otcovském moci“. Citované podľa Tripartitum, s. 109. Hoci deľba spôsobovala<br />

zánik kolektívneho spoločného vlastníctva, zachovávalo sa recipročne zákonné dedičské právo medzi<br />

pôvodnými členmi nedielu – kondivizionármi z titulu tzv. vinculum iuris (právneho puta). Bližšie LUBY,<br />

ref. 2, s. 304 – 305.<br />

210


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

pomere (spoločný je len jeden z rodičov) dedili polorodí príbuzní majetky patriace jednotlivým<br />

líniam podľa sprostredkovania príbuznosti v ženskej alebo mužskej línii.<br />

V dotknutej tretej dedičskej skupine sa titul príbuznosti zreteľne preukázal v osobitných režimoch<br />

zákonnej sukcesie dedenia dvoch samostatných druhov majetku: aviticitného (bo<strong>na</strong><br />

aviticitia) a <strong>na</strong>dobudnutého (bo<strong>na</strong> acquisitia).<br />

Ako som už uviedla vyššie, aviticita, preto aby mohla priamo pochádzať od predkov alebo<br />

od bratov, ktorí ho museli zanechať svojim mužským kolaterálom (bratom kondivizionárom),<br />

musela sa <strong>na</strong>dobudnúť zásadne ex lege, nie ex testamento vel contractu 58 . Základom intestátnej<br />

sukcesie aviticity v prospech kolaterálov bol kumulatívne splnený právny aj pokrvný zväzok<br />

(spoločenstvo), pokiaľ sa zakladala len <strong>na</strong> právnom pomere (communio iuris), nevznikal dedičský<br />

nárok <strong>na</strong> aviticitné majetky 59 . Aviticitný majetok dedili zákonom určení kolateráli – muži<br />

bez obmedzenia príbuzenského stupňa.<br />

Ako uvádza Kadlec, platili pre ňu viaceré pravidlá:<br />

a) príbuznosť kolaterálov nebola obmedzená per absolutum, povolávali sa k dedeniu všetci<br />

boční príbuzní, ktorí mohli dokázať svoj príbuzenský pomer 60 ;<br />

b) premlčanie dedenia aviticity sa nepripúšťalo;<br />

c) dodržanie zásad dedenia per stirpes a per capita (prijaté v z. čl. 117/1659);<br />

d) osoby oddeliace sa neskoršie vylučovali z dedenia osoby oddeliace sa včasnejšie (prijaté<br />

v z. čl. 117/1659) 61 .<br />

Kolateráli v právnom pomere kondivizionárov v zásade nesukcedovali do svojich majetkov<br />

(s výnimkou, žeby boli uvedení v <strong>na</strong>dobúdacej listine) 62 . Po prijatí Tripartita sa zákaz vzájomného<br />

dedenia rozšíril aj <strong>na</strong> všetok <strong>na</strong>dobudnutý majetok. Kolateráli zákonne dedili majetok po<br />

duchovných, a donácie <strong>na</strong>dobudnuté pred dedičnou deľbou s výnimkou, ak by išlo o prvotnú<br />

donáciu, ktorú dedil do<strong>na</strong>tárius a jeho potomstvo 63 .<br />

1.1.4. Dedenie manželov (successio coniugalis)<br />

Na úvod je vhodné podotknúť, že pôvodné obyčajové právo obsiahnuté v Tripartite nepoz<strong>na</strong>lo<br />

vzájomné dedičské právo manželov, zvýšenú dedičskú ochranu si mohla nárokovať len<br />

manželka – vdova, manžel takéto ani obdobné práva nemal 64 , aj keď v znení I/48 § 1 sa uznával<br />

osobitný recipročný nárok manželov pre telesné spojenie (nie z pokrvného príbuzenstva<br />

communis sanquini), z toho titulu „prechádza <strong>na</strong> manželku podiel <strong>na</strong> pozemku (<strong>na</strong>dobudnutom)<br />

a <strong>na</strong>opak manželkin <strong>na</strong> manžela“ 65 . Stav uzákonený v Tripartite konkrétne umožňoval, aby<br />

podľa I/98, 99 a 102, všetky zo zálohu <strong>na</strong>dobudnuté nehnuteľnosti a všetky hnuteľnosti manžela<br />

zosnulého bez potomkov a bez závetu prešli (devolvovali) <strong>na</strong> manželku, no všetky <strong>na</strong>dobudnuté<br />

58<br />

Nevzťahovalo sa to preto <strong>na</strong> dedenie majetku <strong>na</strong>dobudnutého bratskou adopciou alebo prefekciou,<br />

viď I/ 7 § 2.<br />

59<br />

Z toho titulu dedili <strong>na</strong>vzájom nepríbuzní kondo<strong>na</strong>tári.<br />

60<br />

I/47.<br />

61<br />

Pozri KADLEC, ref. 21, s. 272.<br />

62<br />

Podľa I/47 § 2, I/50 § 3.<br />

63<br />

LUBY, ref. 2, s. 520 – 521.<br />

64<br />

Dediť po manželke jej vlastný oddelený majetok mali nárok jej potomkovia, ak ich nebolo, pôvodná rodi<strong>na</strong><br />

(rodičia alebo kolateráli) podľa I/100 § 2.<br />

65<br />

I/48 § 1, 2.<br />

211


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

majetky manželky zosnulej taktiež bez potomkov a závetu už nepripadli jej manželovi, ale sa<br />

vrátili späť (reštituovali sa) jej príbuzným 66 .<br />

Definitívne vzájomné dedičské nároky manželov uz<strong>na</strong>l z. čl. 11/1687 a sukcesia <strong>na</strong>stupovala<br />

podľa istých zásad:<br />

1) ak nebolo dedičov prvej zákonnej skupiny – descendentov, manželské dedenie malo prednosť<br />

pred druhou a treťou dedičskou skupinou;<br />

2) dotýkala sa výhradne hnuteľností a záložných antichretických práv z nehnuteľností 67 ;<br />

3) nededili <strong>na</strong>vzájom po sebe v nehnuteľnostiach, s výnimkou intabulácie ich osôb do scudzovacích<br />

listín (zmluvy kúpno-predajnej, zámennej, darovacej, záložnej a pod.) 68 .<br />

Predovšetkým sa uvedenou normou umožnilo dedenie pozostalému manželovi, ktorý sa<br />

zrovnoprávnil vo svojom recipročne užívanom dedičskom nároku s manželkou („mutua et reciproca<br />

parque successio“). Znenie predmetného zákonného článku explicitne v § 1 len doplnilo<br />

(rozšírilo) stále platnú úpravu Tripartita. Zaradenie uvedeného vzájomného dedenia manželov<br />

medzi zákonný dedičský titul pripomenul podobne § 4 z. čl. 26/1715.<br />

Problematika manželského dedenia sa rozširuje aj o poz<strong>na</strong>nie manželského majetkového<br />

práva, ktoré iste vychádzalo zo stavovského oddelenia šľachty a neprivilegovaných (medzi nich<br />

sa priraďujú aj mešťania). Pre šľachtu platilo, že <strong>na</strong>dobúdateľom všetkým majetkov počas manželstva<br />

je manžel, manželka sa mohla podieľať len výchovou potomkov, starostlivosťou (správou)<br />

o rodové panstvo, vernosťou manželovi, zveľaďovaním samostatne <strong>na</strong>dobudnutého (aj<br />

zdedeného) majetku manžela. Pokiaľ nebolo výslovne v <strong>na</strong>dobúdacích aktoch (fasiach) určené,<br />

nikdy neparticipovala <strong>na</strong> rozmnožení majetku vzniknutého počas manželstva.<br />

Na druhej strane však pre postavenie uhorskej ženy – manželky, vezmúc do úvahy všeobecné<br />

hodnotenie manželského majetkového práva <strong>na</strong> Slovensku ešte i v čase existencie I. ČSR, sa<br />

vychádzalo zo stredovekej uhorskej zásady neobmedzenej samostatnosti ženy <strong>na</strong> poli majetkovoprávnom<br />

69 a v prípade spolu<strong>na</strong>dobudnutého majetku manželov zo zásady rovnoprávneho<br />

postavenia oboch manželov bez ohľadu <strong>na</strong> pohlavie. Jeho systém bol ovládaný dvoma hlavnými<br />

prvkami: systémom osobitného majetku (paraferálny systém) a systémom spolu<strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku (koakvizičný systém). Toto členenie súčasne odkrýva stavovský charakter uhorského<br />

manželského majetkového práva, <strong>na</strong>koľko systém osobitného majetku bol charakteristický<br />

pre privilegované vrstvy a systém spolu<strong>na</strong>dobudnutého majetku pre vrstvy neprivilegované.<br />

Pokiaľ šľachtickí manželia určili v manželskej zmluve, i<strong>na</strong>k platila aj pre nich modifikácia spolu<strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku. Na charakter (jednotlivé druhy) testovaného majetku reflektujúc<br />

jeho právnu rovinu, dobu <strong>na</strong>dobudnutia, mieru zainteresovania oboch manželov odkazujú<br />

v prevažnej miere závetné <strong>na</strong>rácie.<br />

Osobitný majetok manželky prináležal každej vydatej žene akéhokoľvek stavu 70 . Na určenie<br />

rozsahu osobitného (výlučného) majetku manžela a manželky <strong>na</strong> rozdiel od majetku spolu<strong>na</strong>-<br />

66<br />

Článok sa dotýka ve<strong>na</strong> a prínosu, ktoré sa podľa I/100 § 2 vracali „jej rodičom a bližším príbuzným“.<br />

67<br />

Určených podľa I/98, 99 a 102.<br />

68<br />

Nevyhnutné úkony spôsobu <strong>na</strong>dobudnutia dedičných práv k nehnuteľnostiam formou zápisu do intabulačného<br />

protokolu <strong>na</strong> základe právneho dôvodu – fasie. Bližšie I/48 a 102.<br />

69<br />

FUNDÁREK, J. Majetok spolu<strong>na</strong>dobudnutý dľa súkromného práva platného <strong>na</strong> Slovensku, s. 55; ROU-<br />

ČEK, F., SEDLÁČEK, J. Komentář k čsl. obecnému zákoníku občanskému a občanské právo <strong>na</strong> Slovensku<br />

a v Podkarpatské Rusi, s. 503.<br />

70<br />

Aké druhy majetkových práv (obvenenie, veno, prínos, zákonný (prípadne zmluvne dojed<strong>na</strong>ný) podiel<br />

z koakvizície, vdovské právo) patrili manželke pozri LUBY, ref, 2, s. 322 a <strong>na</strong>sl.<br />

212


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

dobudnutého mali rozhodujúci vplyv doba <strong>na</strong>dobudnutia majetku, právny dôvod <strong>na</strong>dobudnutia<br />

majetku a určenie jeho výlučného užívania 71 .<br />

Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov (koakvizícia) 72 predstavoval majetok <strong>na</strong>dobudnutý<br />

za skutočného spolužitia manželov s výrazným rysom, že nikdy nemohol byť považovaný za<br />

osobitný (výlučný) majetok jednej z manželských strán 73 . Výslovne sa o jej pôvodnosti (origi<strong>na</strong>rite)<br />

vyslovila v jednom zo svojich rozhodnutí Kráľovská Kúria (č. 549/1906): Koakvizícia<br />

<strong>na</strong>stáva len u osôb nešľachtických“ 74 . Každému manželovi patrila polovica z nej, o ktorej ako<br />

o <strong>na</strong>dobudnutom majetku mohli obaja testovať alebo i<strong>na</strong>k ňou disponovať 75 . Podiel manželky<br />

<strong>na</strong> koakvizícii predstavoval rovnocenný podiel, ktorý odzrkadľoval jej odmenu za zveľaďovanie<br />

rodinného majetku (spravidla aj vlastnou prácou, pomocou pri výkone povolania, remesla<br />

manžela, výchovou detí, starostlivosťou o domácnosť, správou, <strong>na</strong>kladaním s celou koakvizíciou<br />

v ojedinelých prípadoch manželovej indisponovanosti), čo sa prirodzene mohlo realizovať<br />

v životnom priestore meštianskeho spôsobu života.<br />

V šľachtickom práve <strong>na</strong>opak manželka a priori nemusela prispievať k zväčšovaniu rodinného<br />

majetku, vychádzalo sa z domnienky, že manžel (nie že<strong>na</strong>, resp. obaja manželia) je jediným<br />

<strong>na</strong>dobúdateľom (principalis acquisitor), v ďalšom vývoji sa uvedený právny názor rozšíril <strong>na</strong><br />

vrstvu vznikajúcich honoraciorov 76 . Je príz<strong>na</strong>čné, že po zmene právneho postavenia šľachty po<br />

roku 1848 sa v tejto otázke zachovávali <strong>na</strong>ďalej rozdiely bývalých stavov, ktoré sa preniesli aj do<br />

obdobia medzivojnovej ČSR 77 .<br />

K poz<strong>na</strong>niu vzťahu zástoja koakvizície k manželskému majetkovému právu šľachticov je potrebné<br />

dodať krátko, že vo vzťahu jej legálneho zriadenia i s prihliadnutím <strong>na</strong> neskorší vývoj<br />

prichádzala do úvahy len zmluvne dojed<strong>na</strong>ná koakvizícia v manželskej (svadobnej) zmluve:<br />

1) ak že<strong>na</strong> – šľachtičná bola z osobitného právneho dôvodu spolu<strong>na</strong>dobúdateľkou majetku<br />

(I 48 78 a 102);<br />

71<br />

Pozri <strong>na</strong>jnovšie LACLAVÍKOVÁ, M. Inštitút osobitného majetku manželov a jeho uplatnenie v uhorskom<br />

a československom manželskom majetkovom práve s prihliadnutím <strong>na</strong> rozhodovaciu činnosť Kráľovskej<br />

Kúrie a Najvyššieho súdu Československej republiky (1838 – 1848), s. 110 a <strong>na</strong>sl.; LACLAVÍKOVÁ, M.<br />

Miesto, postavenie a výz<strong>na</strong>m koakvizície (spolu<strong>na</strong>dobudnutého majetku manželov) v uhorskom súkromnom<br />

práve s prihliadnutím <strong>na</strong> rozhodovaciu činnosť Kráľovskej Kúrie (1848 – 1918), s. 612 – 629;<br />

LACLAVÍKOVÁ, M. Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov (koakvizícia) a formovanie modernej úpravy<br />

majetkových vzťahov medzi manželmi (1848 – 1950), s. 70 – 114.<br />

72<br />

Patrí medzi typické inštitúty manželského majetkového práva, resp. v modernom práve medzi vecné právo,<br />

vonkoncom nie je inštitútom dedičského práva, hoci s ním má viacero styčných bodov, spoločných<br />

<strong>na</strong>jmä pri jej vysporiadaní, rozdelení.<br />

73<br />

Koakvizícia zrejme nebola pôvodným inštitútom uhorského práva, jej pôvod je potrebné hľadať v práve<br />

nemeckom a jej rozšírenie sa udialo cez mestské, konkrétne okrem iného prostredníctvom taverníckeho<br />

práva.<br />

74<br />

Citované podľa ROUČEK, F., SEDLÁČEK, J. Komentář k čsl. obecnému zákoníku, ref. 69, s. 512.<br />

75<br />

B. Tablic (s. 21) uvádza, že „Nezeman pak, zvlásstě Sedlák, a Královského města obyvatel, jemuž jen o polovicy<br />

toho, čehož s manželkau <strong>na</strong>byl, kssaftovati, ale y z ohledu <strong>na</strong> tuto polovicy může vdova kssaft jeho,<br />

jestli dle v zákoně určeného způsobu učiněn nenj, rovněž jako y muž kssaft své ženy o ji přináležijicy<br />

polovicy učinený, zrussiti“.<br />

76<br />

Osoby živiace sa duševnou činnosťou (lekári, duchovní, vysokoškolskí profesori, učitelia, advokáti, lekárnici,<br />

notári, sudcovia, vyšší správni úradníci a pod.), bližšie LUBY, ref. 2, s. 203.<br />

77<br />

LACLAVÍKOVÁ, Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov, ref. 71, s. 76.<br />

78<br />

„§ 3 Treba si taktiež všimnúť, že ak v predložených do<strong>na</strong>čných listinách chýba doložka utriusque sexus,<br />

ale ide o obyčajnú donáciu, vtedy neprináležia tieto ak aj má že<strong>na</strong> dcéry), ale pripadnú len mužskému<br />

pohlaviu. § 4 Kde však však v do<strong>na</strong>čnom privilégiu je obsiahnutá (pripojená) táto klauzula a ak žiadateľom<br />

(impetratorem) o dedičné majetky by boli mužskí príbuzní, vtedy tieto majetky a práva pripadnú dcéram,<br />

213


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

2) ak pochádzala z osobitného majetku ženy (rozhodnutie Kráľovskej Kúrie č. 5019/1905);<br />

3) ak tzv. honoracior <strong>na</strong>dobudol istý majetok inou prácou než intelektuálnou (rozhodnutie<br />

Kráľovskej Kúrie č. 7646/1882 a 7698/1900) 79 .<br />

Koakvizícia zanikala za podmienok:<br />

– zániku spoločného súžitia, k čomu <strong>na</strong>dchádzalo, keď zaniklo manželstvo (smrťou manžela/<br />

ov, rozvodom od stola a lôžka) alebo opustením spoločného obydlia, domácnosti (oddelením<br />

manželov, opustením jedného manžela a detí), pri opustení sa síce nové <strong>na</strong>dobúdanie<br />

do spolu<strong>na</strong>dobudnutého majetku prerušilo (do návratu a obnovenia spoločného súžitia),<br />

resp. zaniklo, ale nároky <strong>na</strong> vysporiadanie a vydanie zákonného koakvizičného nároku<br />

mohli <strong>na</strong>stať až po zániku manželstva.<br />

– zmluvnou dohodou počas manželstva (možnosť povolená až koncom 19. a v 20. storočí) 80 .<br />

1.1.4.1. Dedenie vdovy (successio vidualis) a vdovské právo<br />

Vdove patrilo okrem vdovských dedičských nárokov osobitné vdovské právo. Už v čase<br />

Štefa<strong>na</strong> I. právo chránilo vdovu a jej nárok <strong>na</strong> manželovu pozostalosť bol podmienený<br />

<strong>na</strong>rodením potomkov a ich výchovou. V takom prípade mohla pozostalá manželka užívať<br />

a požívať celú pozostalosť, pokiaľ sa znova vydala, mohla si podržať len šaty 81 . Pokiaľ nebolo<br />

potomkov, „ak nejaká že<strong>na</strong> ovdovie bez detí, a sľúbi, že zostane vdovou bez ďalšieho manželstva,<br />

chceme aby mala právo <strong>na</strong>d svojimi majetkami a čokoľvek s nimi chce urobiť, nech je jej<br />

umožnené“ 82 .<br />

Preferenčné dedičské nároky pozostalej manželky vymedzilo Tripartitum a <strong>na</strong>ň <strong>na</strong>dväzujúce<br />

zákonodarstvo <strong>na</strong>sledovným spôsobom:<br />

a) ak existovali zákonní dediči prvej dedičskej skupiny, vdovské dedičské právo ako ich dedičskému<br />

nároku konkurujúce právo ponechávalo vdove konkrétne vymedzené hnuteľnosti<br />

a práva manžela<br />

– snubný prsteň a slávnostný manželov oblek, konský záprah – honoračné veci slúžiace<br />

k demonštrácii spoločného manželského zväzku 83<br />

– polovica žrebčí<strong>na</strong> do 50 kusov 84<br />

– jeden dedičský podiel z <strong>na</strong>dobudnutých záložných práv do veľkosti jedného podielu descendenta<br />

(tzv. detský podiel) 85<br />

preto klauzula utriusque sexus slúži obom pohlaviam. § 5 A toto sa dodržiava aj pri <strong>na</strong>dobudnutom (kúpenom)<br />

majetku, ak je že<strong>na</strong> uvedená v kúpnopredajnej listine alebo listine o inskripcii totiž, keďže jed<strong>na</strong><br />

polovica pripadajúca <strong>na</strong> deficienta devolvuje <strong>na</strong> druhého partnera (<strong>na</strong> manželku).“ Citované podľa LAC-<br />

LAVÍKOVÁ, ŠVECOVÁ, ref. 43, s. 214.<br />

79<br />

Prevzaté podľa LACLAVÍKOVÁ, Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov, ref. 71, s. 75 – 76.<br />

80<br />

Prevzaté podľa LACLAVÍKOVÁ, Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov, ref. 71, s. 82.<br />

81<br />

„Ak nejaká že<strong>na</strong> ovdovie a zostane so svojimi synmi a dcérami a zloží sľub, že ich vychová a zostane s nimi,<br />

pokiaľ žije, nech si užíva od nás dané právo, aby toto mohla urobiť … Ak však zmení svoj stav a znova<br />

sa chce vydať a siroty chce opustiť, nech z majetku sirôt nič nedostane, iba svoje šaty.“ Citované podľa<br />

LACLAVÍKOVÁ, ŠVECOVÁ, ref. 43, s. 66 – 67.<br />

82<br />

Štefan I. v prípade jej smrti určoval: „nech však tieto majetky pripadnú rodine manžela, ak nejakých má,<br />

ak rodinu nemá, nech je dedičom kráľ“.<br />

83<br />

I/99 § 1 posledná veta.<br />

84<br />

I/101 § 1.<br />

85<br />

I/99 § 1, k charakteru záložných práv ponímaných ako peniaze, t.j. hnuteľnosti, pozri I/102 § 4.<br />

214


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

– jeden dedičský podiel zo všetkých hnuteľností (zdedených aj <strong>na</strong>dobudnutých) s výnimkou<br />

zbraní, kníh a pečatného prsteňa určeného zákonným mužským dedičom manžela 86<br />

b) ak neexistovali žiadni zákonní dediči v descendentnej línii a manžel zomrel bez zriadenia<br />

úkonu mortis causa, manželka dedila všetky hnuteľnosti 87 . Podľa z. čl. 11/1687 dedila aj celý<br />

<strong>na</strong>dobudnutý nehnuteľný majetok s odôvodnením, že sa <strong>na</strong>dobudol zväčša kúpou za peniaze,<br />

ktoré sa vždy chápali ako hnuteľnosť a tá simile od počiatkov patrila pozostalej manželke<br />

Uvedené právo patrilo medzi požívacie právo <strong>na</strong> celú pozostalosť manžela za predpokladu,<br />

že zotrvala vo vdovskom stave, „ktorú dovtedy, pokiaľ prežíva svoje vdovstvo pod menom<br />

a titulom svojho zomrelého manžela a neuzavrie nové manželstvo, nemožno ani <strong>na</strong>priek vyplateniu<br />

obvenenia vylúčiť z majetkov, pozemkových práv, domov patriacich jej manželovi“ 88 a tiež<br />

za predpokladu, že uzavrela platné alebo aspoň putatívne manželstvo 89 . Podľa reštrikcie v už<br />

zmienenom z. čl. 11/1687, ak neexistovali potomkovia, manželka dedila <strong>na</strong>dobudnutý majetok<br />

a <strong>na</strong> aviticitnom majetku mala len zákonné požívacie právo. V jeho rámci vdove prináležala<br />

vyživovacia povinnosť <strong>na</strong> ťarchu dedičov (zákonných alebo v závete určených), tzv. vitalitium,<br />

keďže pôvodná manželova povinnosť alimentovať počas manželstva manželku prešla po jeho<br />

smrti <strong>na</strong> jeho pozostalosť, resp. dedičov tejto pozostalosti 90 .<br />

Právne obmedzenie výkonu vdovských požívacích práv z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l buď samotný úkon poručiteľa<br />

– manžela alebo žiadosť potomkov obmedziť výživné (vitalicium) iba <strong>na</strong> primeranú<br />

a slušnú výživu. Novým platne uzavretým manželstvom manželka strácala právo <strong>na</strong> požívanie<br />

pozostalosti, e converso mohla požadovať primeranú výbavu <strong>na</strong> ťarchu manželovej pozostalosti<br />

a jeho zákonných dedičov 91 .<br />

1.1.5. Dedenie kráľovského fisku (successio fisci regii)<br />

Vo všeobecnosti možno <strong>na</strong> margo osobitných dedičských nárokov panovníka alebo koruny<br />

uviesť, že sa zachovávala už od svojich počiatkov dedičskopráv<strong>na</strong> zásada, že pri absencii<br />

intestátnych a testátnych dedičov po tzv. deficientovi (poslednom členovi rodiny) <strong>na</strong>stupoval<br />

ako zákonný dedič z titulu odúmrte (haereditas caduca) kráľ. V historickom vývine sa preto<br />

ešte počas stredoveku i v znení Tripartita za dediča oz<strong>na</strong>čil kráľ a v jeho mene koru<strong>na</strong>, ktorá<br />

sa následne v novovekej normotvorbe zamenila definitívne za termín fiskus 92 . Fiskálny majetok<br />

prináležal ako samostatná kategória do kráľovského majetku, disponoval ním panovník<br />

pre účely do<strong>na</strong>čné alebo kolonizačné 93 , a preto mohol byť predmetom ďalšej donácie alebo inej<br />

86<br />

I/99 § 1, 2.<br />

87<br />

I/99 § 3.<br />

88<br />

I/98 § 1.<br />

89<br />

I/106.<br />

90<br />

KERN, T. Die gesetzliche Erbfolge in Ungarn, s. 55 a <strong>na</strong>sl., tiež GZOVSKÝ, ref. 21, s. 64 a <strong>na</strong>sl.<br />

91<br />

I/98 § 1,2,3.<br />

92<br />

Pripomeňme, že fiscus regius sa zamieňal za termín aerarium a oba už od obdobia stavovskej mo<strong>na</strong>rchie<br />

sa užívali pre oz<strong>na</strong>čenie koruny alebo štátu, príp. panovníka v relácií verejnoprávnych fi<strong>na</strong>ncií a súkromnoprávnych<br />

majetkových pomerov panovníka. Mali však aj druhý výz<strong>na</strong>m úradov, ktoré zastupovali<br />

uvedené štátne inštitúcie, a preto sa termín fiskus chápal v abstraktnej rovine, nezávisle od akékohoľvek<br />

jeho predstaviteľa alebo zástupcu. Termín sa zreteľne používa v uhorskej právnej neoficiálnej zbierke<br />

Corpus iuris Hungarici. Bližšie LUBY, ref. 2, s. 206. O kráľovskom fisku referoval HUSZTY, ref. 9, s. 190<br />

a <strong>na</strong>sl.<br />

93<br />

HUSZTY, ref. 9, s. 222.<br />

215


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

súkromnoprávnej dispozície (<strong>na</strong>pr. zálohu), čím sa opätovne mohol vrátiť do súkromných rúk<br />

šľachty. Išlo o nárok verejnoprávny nie súkromný 94 .<br />

Odúmrtné právo je prítomné v uhorskom práve už od Štefa<strong>na</strong> I. 95 , <strong>na</strong> ktorého <strong>na</strong>dväzovali<br />

ďalší Arpádovci 96 . Tripartitum v I. časti v článku 10 formulovalo panovníkovo (korunné) právo<br />

jasne: „keďže zvrchované právo nobilitovania a udeľovania pozemkových donácií prešlo v Uhorsku<br />

<strong>na</strong> panovníka (in principem nostrum translata sit), … náš panovník je pravým a zákonným<br />

dedičom (verus et legitimus successor sit) všetkých pánov barónov a magnátov, všetkých šľachticov<br />

a to v tom prípade, keby niektorý z nich zomrel bez akýchkoľvek dedičov“. § 1 následne doplnil,<br />

že „všetky ich majetky a pozemkové práva s ohľadom <strong>na</strong> <strong>na</strong>z<strong>na</strong>čený prevod práva pôvodne (originárne)<br />

prináležali Svätej korune a ako pôvodnému vlastníkovi (possessore legitimo) v prípade<br />

vymretia rodu sa vždy vracajú späť“. Čl. 64 § 1 opätovne deklaroval, že právomoc koruny vo veci<br />

prechodu držby majetkov má rov<strong>na</strong>kú právnu silu ako zákonné dedenie 97 .<br />

Norma z. čl. 26/1715 zavŕšila právnu situáciu dedenia po deficientovi bez závetu v § 4 tak,<br />

že sa priklonila ku generálnemu nároku kráľovského fisku z titulu odúmrte 98 . Prirodzene, že sa<br />

zachovávala istá formálnosť zisťovania, či ide o odúmrť, v príslušnom smere pôsobili príkladne<br />

miestne župné orgány, v skorších obdobiach kráľovskí ľudia s asistenciou hodnoverných miest 99<br />

v ko<strong>na</strong>niach vyšetrovaní (inkvizícií), prípadne samotných štatúcií a reambulácií s podaním<br />

protestov (kontradikcií) v tejto veci.<br />

2. Šľachtické dedenie podľa posledného poriadku (ab testato)<br />

Od prvého zákonného ustanovenia Štefa<strong>na</strong> I. 100 sa prechod alebo sukcedovanie do práv<br />

a povinností poručiteľa umožňoval realizovať úkonom posledného poriadku, zriadeného viacerými<br />

formami. Pod termín posledná vôľa uhorské právo subsumovalo všetky právne úkony<br />

smerujúce k vyjadreniu sa poručiteľa <strong>na</strong>kladať po jeho smrti s právami viažúcimi sa <strong>na</strong> jeho<br />

osobu a <strong>na</strong> jeho majetok 101 . Zákon tak umožnil každému, pokiaľ ide o jeho osobný, súkromný<br />

94<br />

Uvedené pripomenul z. čl. 26/1715.<br />

95<br />

Štefan I/24 a II/2.<br />

96<br />

Koloman I/20: „Ak sa však ne<strong>na</strong>jde menovaný vlastný brat, dedičstvo nech sa odovzdá královi“,<br />

z. čl. 4/1222, ktorý vylúčil královo dedenie v prospech bočných příbuzných, ak padol vo vojne – 11/1231,<br />

9/1267.<br />

97<br />

„quae quidem iurisdictio sacrae coro<strong>na</strong>e regni, quantum ad devolutionem et successionem bonorum ac<br />

iurium possessio<strong>na</strong>riorum … legitimae successionis virtuten semper habet“.<br />

98<br />

„Alioquin in casu intestati (nisi mutua coniugum successio, ad mentem articuli 11 anni 1687 interveniat)<br />

etiam ejusmodi successio, ipsi fisco regio salva permanebit“. Obdobne z. čl. 11/1687 v § 1 konfirmoval<br />

právo fisku <strong>na</strong> celú pozostalosť deficienta (s výnimkou realizácie manželského dedenia).<br />

99<br />

Najnovšie sa v stručnosti o nich zmieňuje ŠVECOVÁ, A., GÁBRIŠ, T. Dejiny štátu, správy a súdnictva <strong>na</strong><br />

Slovensku, s. 115 – 118. DURČO, M. Postavenie pristaldov a kráľovského človeka (homo regius) v uhorskom<br />

právnom systéme s osobitným zreteľom <strong>na</strong> hodnoverné miesta.<br />

100<br />

II/6: „aby každý si mohol svoj majetok slobodne podeliť, darovať synom, dcéram alebo cirkvi, a toto nech<br />

sa nikto neopováži ani po jeho smrti spochybniť“ („ut unusquisque facultatem habeet sua dividendi, tribuendi<br />

uxori, filiis filiabusque, atque parentibus sive ecclesie, nec post obitum eius quis hoc destruere audeat.“)<br />

Najnovšie publikované v maďarskom jazyku in BERTÉNYI, I. Magyar törtenéti szöveggyüjtemény,<br />

s. 225.<br />

101<br />

Aj pozitívne právo so zreteľom <strong>na</strong> ustanovenie § 469a OZ vykladá pojem „posledná vôľa“ širšie, než vo<br />

vzťahu v Občianskom zákone definovanému závetu ako jedinej formy vyjadrenia úkonu mortis causa,<br />

pokiaľ opomenieme všetky iné písomné alebo i<strong>na</strong>k vyjadrené úkony viažúce sa k vydedeniu, zmene, doplnení<br />

alebo zrušeniu závetu. Viď LAZAR, J. a kol., ref. 30, s. 569.<br />

216


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

majetok, určiť dedičský poriadok i<strong>na</strong>k, než to uvádzalo obyčajové alebo zákonné právo, predsa<br />

však poručiteľ musel rešpektovať isté neopomenuteľné zásady, resp. dedičov.<br />

Activitas testandi (testovacia alebo dispozičná sloboda) sa priznávala v Zlatej bule z roku<br />

1222 a v zásade bola konfirmovaná i v <strong>na</strong>sledujúcich storočiach 102 . Všeobecnú testovaciu slobodu<br />

decifienta kardinálne obmedzil dekrét Ľudovíta I. tým, že pôvodný štvrtý článok Zlatej buly<br />

(1222) vypustil a pre majetok nedo<strong>na</strong>čný a do<strong>na</strong>čný stanovil sukcesiu v prospech descendentov,<br />

po nich kolaterálov, a pokiaľ ich nebolo, pozostalosť pripadla kráľovi (resp. fisku) bez ohľadu <strong>na</strong><br />

závet alebo inú dispozíciu 103 .<br />

Legál<strong>na</strong> úprava dlho vychádzala z nepočetných ustanovení celokrajinsky platného Tripartita,<br />

ktoré zaujalo jasné stanovisko k slobode disponovania a potvrdilo testovaciu slobodu pre šľachtu<br />

pridŕžajúc sa Ľudovítovho dekrétu. Článok 57 I. časti deklaroval, že každý šľachtic a vlastník<br />

majúci potomkov môže bez ich súhlasu a vôle slobodne <strong>na</strong>kladať (aj spôsobom mortis causa)<br />

s <strong>na</strong>dobudnutými nehnuteľnosťami, hnuteľným majetkom, ako aj právami a pohľadávkami <strong>na</strong><br />

ne sa viažúcimi, predovšetkým mu právo dovoľovalo ich voľne a slobodne scudziť 104 .<br />

Habsburgovci ponechali uvedenú úpravu v platnosti, <strong>na</strong>vyše <strong>na</strong>ň <strong>na</strong>dviazali novým zákonodarstvom.<br />

Totožnú úpravu s Tripartitom potvrdil z. čl. 27/1715 105 , konfirmujúc ju generálne<br />

pre všetky stavy aj neprivilegované vrstvy a <strong>na</strong>riaďujúc revíziu a prispôsobenie jej úpravy pre<br />

už vydané závety. Do jeho vydania sa úkony testátneho dedenia riadili nevyhnutnou formálnou<br />

stránkou zriadiť ich pred hodnoverným miestom alebo osobou, v uvedenom z. čl. 27 sa podporila<br />

zákonnosť zriadenia úkonov posledného poriadku aj bez nich, rozvinuli sa predovšetkým<br />

súkromné závety a kodicily 106 .<br />

§ 2 z. čl. 26/1715 potvrdil zákaz zriaďovať závet o dedičnom (aviticitnom) majetku, majetku<br />

<strong>na</strong>dobudnutom kráľovskou donáciou bez kráľovského súhlasu 107 . V zhode s Tripartitom<br />

(„z titulu 47. a 65. článku prvej časti“ 108 ) zákonodarca odsúhlasil a sankcionoval testamentárnu<br />

slobodu deficienta v § 3 pre hnuteľnosti a akékoľvek veci <strong>na</strong>dobudnuté i<strong>na</strong>k než kráľovskou<br />

donáciou 109 . Šľachtické dedenie zo závetu regulovali v novoveku zákonné články 46/1655,<br />

102<br />

Z. čl. 4/1222, 11/1231, 9/1267, vo veciach klerikov z. čl. 10/1557, pre šľachticov usadených v meste<br />

z. čl. 46/1655.<br />

103<br />

„quod nobiles homines sine herede decendentes possint, et queant ecclesiis vel aliis, quibus volunt, in<br />

vita et in morte dare vel legare, possessiones eorum vendere vel alie<strong>na</strong>re, ymo ad ista facienda nullam<br />

penitus habeant facultatem, sed in fratres, proximos et generationes ipsorum possessiones eorundem de<br />

iure et legitime, pure et simpliciter absque contradictione aliquali devolvantur“. Citované podľa DÖRY,<br />

F., BÓNIS, G., BÁCSKAI, V. Decreta regni Hungariae, Gesetze und Verordnungen Ungarns, 1301 – 1457,<br />

s. 130.<br />

104<br />

I/57: „quod quilibet dominus, baro, mag<strong>na</strong>s, ac nobilis et possessio<strong>na</strong>tus homo, filios et filias habens, sine<br />

omni concensu, imo et contra voluntatem eorundem, de et super rebus, ac bonis, et iuribus suis possessio<strong>na</strong>riis,<br />

per eum propriis servitiis suis acquisitis, et adeptis, sive propriis pecuniis (quae etiam servitiis<br />

acquiri consueverunt) comparatis, et emptis, vita sua comite liberam, (prout voluerit) disponendi, et ea<br />

etiam alie<strong>na</strong>ndi, ple<strong>na</strong>riam habet potestatis facultatem: filiorum vel filiarum contradictione, inhibitione<br />

vel alia repug<strong>na</strong>tione non obstante.“ Šľachtic mohol slobodne <strong>na</strong>kladať spôsobom deľby medzi dedičmi,<br />

ktorej oni nemohli odporovať a po smrti otca museli jeho rozhodnutie rešpektovať, bližšie in I/ 57, § 1.<br />

105<br />

„quod liberam testandi facultatem habentes“ v znení z. čl. 27/1715.<br />

106<br />

z. čl. 27/1715 § 1: „testamenta a testatore, … etiam extra loca authentica, judices regni ordi<strong>na</strong>rii, magistrique<br />

protonotarii condita, … legitimum sortiatur vigorem“.<br />

107<br />

z. čl. 26/1715: „non secus, quam beneficio liberae dispositionis a regia majestate obtentae, testari poterit.“<br />

108<br />

„virtute titulorum 47. et 65 partis primae tripartitalis“.<br />

109<br />

„de aliis vero bonis ….mobilibus, ac immobilibus,etiam pignoratitiis, extra collationem regiam qualitercunque<br />

partis et acquisitis : etiam ultimus deficiens libere disponet et testamentum condet.“<br />

217


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

11/1687, 26 a 27/1715, <strong>na</strong> ktoré sa dokonca v závetoch šľachtici odvolávali 110 s jediným cieľom<br />

zachovávať právne normy a formálne náležitosti nevyhnutné pre platnosť závetu, rešpektovať<br />

zaužívané právne obyčaje, umožňujúce v rovine dispozičnej (hmotnoprávnej) slobody voľbu<br />

dediča, dedičskej postupnosti, určenie dedičských príkazov a postup pri realizácii závetu zvoleným<br />

exekútorom závetu.<br />

V <strong>na</strong>sledujúcom sa výklad bude pridržiavať ustálených úkonov posledného poriadku, tak<br />

ako ich poz<strong>na</strong>lo minulé právo, do popredia pre úplnú realizáciu práva slobodne testovať sa<br />

predsúva práv<strong>na</strong> forma závetu, jeho druhov, <strong>na</strong> jeho úrovni stojacom doplnku kodicilu, dedičskej<br />

zmluvy, manželských zmlúv v častiach dotýkajúcich sa dedenia, a v neposlednom rade<br />

<strong>na</strong> novovekom inštitúte (aspoň pokiaľ ide o Uhorsko) fideikomisu. Jednotlivé druhy úkonov<br />

mortis causa vykazovali povinnosť jednostranného alebo dvojstranného úkonu, obe sa však nevyhnutne<br />

spájali s požiadavkami formálnosti, kauzálnosti a právnej záväznosti, a pokiaľ neboli<br />

splnené neopomenuteľné vnútorné (obsahové) a vonkajšie (formálne) náležitosti, prípadne vykazovali<br />

všeobecné vady právnych úkonov ako takých 111 , boli vyhlásené za neplatné od začiatku<br />

(ex tunc), t. j. ich účinky nikdy ne<strong>na</strong>stali.<br />

Subjektívne predpoklady uvedených právnych úkonov sa vzťahovali <strong>na</strong> osoby, ktoré boli ich<br />

zriaďovateľmi (poručiteľmi 112 ), resp. zmluvnými stra<strong>na</strong>mi (pri dedičských, adopčných a manželských<br />

zmluvách), spolupôsobiacimi (svedkami, notármi, zástupcami súdov, iných úradov,<br />

rodinnými príslušníkmi, exekútormi úkonov mortis causa) a konečne tiež subjektami oprávnenými<br />

z predmetných úkonov (dedičmi, odkazovníkmi, dlžníkmi, veriteľmi poručiteľa). Uvedené<br />

osoby museli disponovať plnou spôsobilosťou právne ko<strong>na</strong>ť (s výnimkou oprávnených, ktorým<br />

sa ustanovil opatrovník), predpísaným vekom, museli ovládať (minimálne ústne, pasívne)<br />

použitý jazyk právneho úkonu mortis causa, príp. inou spôsobilosťou.<br />

Závetná prax poukázala <strong>na</strong> relevantný fakt, že úkony mortis causa sa zriaďovali pôvodne<br />

pred cirkvou (jej zástupcami), často i v jej prospech, keďže cirkev sa už v znení prvých závetov<br />

stala prijímateľkou početných legátov (<strong>na</strong> pobožné, spásonosné účely), preto testamentárne<br />

spory pre šľachtu (svetskú aj cirkevnú) mali prejednávať cirkevné súdy (častou praxou bolo<br />

riešenie pred svetskými súdmi, možno teda hovoriť o delenej právomoci s vysokým rizikom<br />

kompetenčných sporov), až v neskorom novoveku sa vecná pôsobnosť v uvedenom preniesla<br />

<strong>na</strong> svetské súdy a zákonodarstvo po Jozefovi II. definitívne odňalo právomoc cirkevných súdnych<br />

stolíc vo svetských záležitostiach. Cirkevné súdy katolíckej cirkvi pôvodne riešili spory<br />

vzniknuté pre nedodržanie podstatných obsahových a formálnych náležitostí a iné veci, dotýkajúce<br />

sa závetnej praxe, pokiaľ sa tie zo svojej povahy dotýkali cirkevných záležitostí (sem<br />

patria osobitne závety s pobožným cieľom – ad pias causas), avšak výklad z. čl. 15/1647 posunul<br />

súdnu jurisdikciu a predmetné spory o pobožné legáty a taktiež všetky pozostalostné veci (spo-<br />

110<br />

„Uiber das durch meine seligen Gemahl … selbsterworbene – laut angeschlossenem(!) Ehevertrag dato<br />

Tyr<strong>na</strong>u den 4-ten Jänner 1792 mit Vorbehalt späterer Verfügung mir verheurathete – aber wegen desselbem<br />

testamentloser Absterbung <strong>na</strong>ch den königlich ungarischen Gesetzen : Exmutua coniugum successionis<br />

Articul 11- 1687 und Articul 26 – 1715 mir rechtmäßig und zu meiner frejem Disposition zugefahlenen<br />

Vermögen … bestimme ich als desselben <strong>na</strong>türlich und gesetzmäsige Erben und weitere freie<br />

Verfügereien das was folget:“ Celé znenie závetu šľachtičnej Kristíny Theimerovej von Rittheim z 30. júla<br />

1836, pozri príloha.<br />

111<br />

Náležitosti vôle (skutočná,vedomá, váž<strong>na</strong>, slobodná a zrozumiteľná), prejavu vôle (dodržanie právom stanovenej<br />

formy), zhoda vôle s prejavom (vylúčenie omylu, bez vážneho úmyslu, simulovanie právneho<br />

úkonu). Bližšie LUBY, ref. 2, s. 227 a <strong>na</strong>sl.<br />

112<br />

V závetoch a kodiciloch oz<strong>na</strong>čovaný dôsledne ako testátor.<br />

218


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

ry zemepánov, charakter pozostalosti, opomenutie zákonných dedičov a pod.) do kompetencie<br />

svetských súdov 113 . V polovici 18. storočia sa aplikovalo pravidlo, aby o sporoch dotýkajúcich<br />

sa predmetných závetných vecí rozhodoval vždy ten sudca príslušný podľa jednotlivých stavov,<br />

do kompetencie ktorého konkrétny nárok patrí. Explicitne, ak sa vec dotýkala opomenutia formálnych<br />

náležitostí alebo iných formálnych vád závetov, skúmajúc ich podľa z. čl. 15/1647 114<br />

a 27/1715, ko<strong>na</strong>l cirkevný súd 115 .<br />

2.2. Závety (testamenta)<br />

V úvode je iste neopomenuteľné vysvetliť a definovať uvedený úkon mortis causa, ktorý patrí<br />

jednoz<strong>na</strong>čne k typickým, <strong>na</strong>jčastejšie sa uzavierajúcich, formálnym, jednostranným úkonom<br />

posledného poriadku. Jeho názov v staršom aj novovekom uhorskom práve vychádzal z latinskej<br />

etymológie, z rímskoprávneho pojmu testamentum. Svoju podstatu však v priebehu dejín<br />

nikdy nezmenil a ponímal sa ako jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorý disponuje (testuje,<br />

zriaďuje závet) svojím majetkom (alebo jeho časťou) pre prípad svojej smrti v predpísanej<br />

alebo dovolenej písomnej či ústnej forme 116 . Kelemen ho zadefinoval v zmysle uhorského<br />

chápania ako: vyjadrenie legitímnej poslednej vôle poručiteľa (quis) o tom, čo sa má stať s jeho<br />

majetkom po jeho smrti 117 . V nemeckých závetoch sa jeho vyjadrenie stotožnilo s úkonom poslednej<br />

vôle: letzte Willensmeinung, Wille, Willenvermächtnis.<br />

Je vhodné pripomenúť a ďalej rozvinúť jeho obsahové a formálne z<strong>na</strong>ky a náležitosti, ktorých<br />

splnenie, resp. opomenutie klasifikuje jednotlivé závety buď medzi:<br />

1) riadne (solenne) a mimoriadne (tzv. privilegiálne) závety – podľa okolností, ktoré vplývajú<br />

<strong>na</strong> vznik a zriadenie závetu;<br />

2) verejné alebo súkromné závety – z ohľadom <strong>na</strong> formu (stupeň formálnosti) predpísanú pre<br />

uvedené závety, z nich verejné sa zriaďovali buď pred notárom, hodnoverným miestom,<br />

hodnovernou osobou, v neskoršom období (od polovice 19. storočia) do súdneho protokolu<br />

a zákonom (obyčajou) stanovenými svedkami, súkromné pred predpísaným počtom<br />

svedkov alebo vlastnou rukou spísané;<br />

3) ústne alebo písomné závety;<br />

4) vlastnou (holografné) alebo cudzou (alografné) rukou vyhotovené závety 118 .<br />

113<br />

KELEMEN, ref. 7, s. 349.<br />

114<br />

Čl. 15 uvádzal, že v testamentárnych sporoch, vo veciach hnuteľných a nehnuteľných vecí, záväzkov a ostatných<br />

obdobných záležitostí má ko<strong>na</strong>ť svetské súdnictvo („in foro seculari“), pod ktorým sa ale podľa II/53<br />

chápali súdy kapitúl a konventov v ich svetskej iurisdikcii.<br />

115<br />

„Causa ad implementum Testamenti mota, agitari solet coram illi iudicibus quorum iurisdictioni materia<br />

ipsa, ac Partes subesse dignoscuntur. Quod si vero agatur ad rescissione, aut declarandam, defectu<br />

solennitatis, invaliditatem, discusssio pertinet ad Forum Ecllesiasticum, a 15. 1647 a 27.1715.” In Rituale<br />

Strigoniense seu formula agendorum, s. 520, KHLOSZ, ref. 6, s. 28 a 236. Pozri bližšie STIPTA, I. Dejiny<br />

súdnej moci <strong>na</strong> Slovensku, s. 102 – 103.<br />

116<br />

V polovici 18. storočia sa definoval ako slobodné rozhodnutie ľudskej vôle o tom, čo poručiteľ chce, aby sa<br />

po jeho smrti vyko<strong>na</strong>lo, uskutočnilo. Bipartita Cynosura universi iuris Ungarici. I., s. 391.<br />

117<br />

„Voluntatis ultimae legitima declaratio de eo, quod quis cum patrimonio suo post mortem fieri vult“. KE-<br />

LEMEN, ref. 7, s. 317.<br />

118<br />

Prax vlastnou rukou spísaných závetov podľa P. Khlosza bola veľmi zriedkavá.<br />

219


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

2.2.1. Obsahové náležitosti závetov (sollennitates inter<strong>na</strong>e)<br />

Matéria obsahu a právnej kvality závetov vychádzala vo všeobecnosti z kritérií požadovaných<br />

pre právne úkony jednotlivých stavov. Pre šľachtu sa požadovala práv<strong>na</strong> subjektivita a spôsobilosť<br />

právne ko<strong>na</strong>ť vzťahujúca sa <strong>na</strong> dovŕšenie 12-teho roku veku (activitas testandi), duševná<br />

spôsobilosť (vylúčení boli duševne chorí) a schopnosť prejaviť všeobecne akceptovaným<br />

spôsobom svoju vôľu (vylučujúc <strong>na</strong>jmä slepé, hluchonemé osoby). Poručiteľ musel slobodne,<br />

vážne, zrozumiteľne prejaviť svoju vôľu 119 , vadný a neplatný bol úkon zriadený <strong>na</strong>jmä pod nátlakom,<br />

v omyle, podvodne.<br />

Určené oprávnené osoby v úkone posledného poriadku museli mať spôsobilosť dediť (nemali<br />

ju rehoľníci, cudzinci bez kráľovského privilégia). Pozostalosť musela byť v slobodnej dispozícii<br />

poručiteľa 120 .<br />

Predpísaní svedkovia pre konkrétny druh závetu museli mať per a<strong>na</strong>logiam zákonný vek,<br />

museli byť toho istého stavu ako poručiteľ a museli spĺňať spôsobilosť zriadiť závet ako poručiteľ<br />

s výnimkou stavu núdze.<br />

Do vzniku z. čl. 27/1715 bolo obligatórnou obsahovou náležitosťou aj ustanovenie dediča<br />

(institutio haeredis). Pre porov<strong>na</strong>nie, v nemeckých závetoch do 15. storočia chýbala spomenutá<br />

náležitosť, avšak pod vplyvom rímskeho práva sa v strednej Európe udomácnil rímsky závet,<br />

vyžadujúci <strong>na</strong> prvom mieste nomináciu dediča a oz<strong>na</strong>čenie testovaného dedičstva náležitým<br />

spôsobom (<strong>na</strong>pr. aj formou inventárneho súpisu, osobitného protokolu pripojeného k závetu-<br />

) 121 . Nevyhnutnosť určenia dediča sa zmiernila z. čl. 27/1715 (§ 4), odkedy sa umožnilo poručiteľom<br />

odkazovať aj celú pozostalosť odkazovníkom, čím sa ustanovenie dediča presunulo<br />

medzi obvyklé, ale už nie podstatné ustanovenia závetov. Uzákonila sa fakultatív<strong>na</strong> možnosť<br />

zriadiť závet v prospech odkazovníka, v znení § 4 sa uvádzalo, že opomenutie dediča nemôže<br />

zmariť platnosť úkonu poslednej vôle, a v jej medziach mal právo poručiteľ testovať skutočne<br />

slobodne a v zhode so svojím zámerom prenechať dedičstvo výhradne v prospech legatárov<br />

(odkazovníkov) 122 . Uvedené ustanovenie však nelikvidovalo viazanosť rodových majetkov<br />

a z toho vyplývajúcej zásady dedenia aviticitných majetkov.<br />

Poručiteľ osobitne ustanovoval substitučného dediča pre rôzne prípady, kedy by pôvodne<br />

povolaný dedič nemohol, nechcel, alebo nesmel prijať dedičstvo. Substitúcia čiastočne odporovala<br />

rímskoprávnej zásade „semel heres semper heres“ (raz dedič, <strong>na</strong>vždy dedič), pokiaľ sa mal<br />

119<br />

Odkaz <strong>na</strong> I/51 § 9: „bez povolenia otcov synovia nemôžu zriaďovač závety ohľadne hnuteľností zdedených<br />

po otcovi, keďže závet musí pochádzať so slobodnej vôle poručiteľa (testamentu ex libero testantis arbitrio<br />

debet procedere), … avšak vo veciach, ktoré <strong>na</strong>dobudli sami vlastnou službou, majú plnú testovaciu slobodu<br />

(libere testari possunt)“.<br />

120<br />

Ako sa už skôr uviedlo v kapitole o intestátnom dedení, podľa úpravy I. časti Tripartita sa za majetok<br />

prináležiaci do slobodnej dispozície priradil samostatne <strong>na</strong>dobudnutý majetok poručiteľa, spolu<strong>na</strong>dobudnutý<br />

majetok, pokiaľ ho šľachta samostatným právnym úkonom nezriadila (alebo závet manželky manžel<br />

sám neuz<strong>na</strong>l), keďže ex lege koakvizícia neexistovala. Aviticita patrila do závetných dispozícií len výnimočne<br />

pre prípady vymretia rodu (defectus seminis), in I/47, 58, 59, 67.<br />

121<br />

ZAHND, M. U. Spätmittelalterliche Bürgertestamente als Quelle zur Realienkunde und Sozialgeschichte,<br />

s. 56.<br />

122<br />

„Neque praeterae haeredis institutio de substantia testamenti, amodo etiam imposterum requiratur: verum<br />

testatori liberum esto institutionem haeredis, in testamentum inserere, vel omitere: cujus tamen insertio,<br />

vel omisio, testamentum non vitiabit“. V <strong>na</strong>z<strong>na</strong>čenom výz<strong>na</strong>me poručiteľ mohol povolať dediča k celej pozostalosti,<br />

jeho časti alebo len ku konkrétnym aktívam, v tomto prípade išlo o určenie odkazovníka alebo<br />

i dediča, právo medzi nimi výrazným spôsobom nerozlišovalo.<br />

220


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

dedič skutočne stať dedičom, mal mať aj úplné vlastnícke právo k určenej pozostalosti. Substitučných<br />

dedičov poz<strong>na</strong>la už stredoveká európska závetná prax, osobitne praktickým a výhodným<br />

sa stala pupilár<strong>na</strong> substitúcia, keď sa maloletým deťom nezákonného veku určil náhradný<br />

dedič, pokiaľ by sa nedožili dospelosti (minimálne 12. roku) 123 .<br />

Pri substitúcii išlo o prípady:<br />

A) substitutio vulgaris – ustanovenie náhradného dediča pre prípad, keď by riadne ustanovený<br />

dedič dedičstvo <strong>na</strong>pokon ne<strong>na</strong>dobudol (jeho skoršia smrť, odmietnutie dedičstva).<br />

B) substitutio pupilaris – ustanovenie náhradného dediča zriadeného otcom pre dediča nezákonného<br />

veku (do 12-tich rokov), ak by dieťa zomrelo skôr, ako by mohlo slobodne testovať.<br />

C) substitutio fideicommissaria – ustanovenie následného dediča, keď poručiteľ dediča obmedzil<br />

v užívaní a <strong>na</strong>kladaní s dedičstvom príkazom, aby ho zachoval do určitého času, kým<br />

ne<strong>na</strong>stane určitá skutočnosť, po ktorej ho dedič odovzdá následnému dedičovi 124 .<br />

Poručiteľ mohol určiť za substituenta aj spoludediča, resp. určiť vzájomné dedenie medzi<br />

nimi (mutua successio). Právo mu taktiež umožnilo obmedziť dediča len <strong>na</strong> užívanie dedičstva<br />

alebo jeho časti, zriadiť špeciálne požívacie právo <strong>na</strong> branie plodov, úrokov, určiť ho ako singulárneho<br />

dediča len pre konkrétne aktívum, bez povinnosti platiť pasíva.<br />

K obsahovým fakultatívnym náležitostiam (accidentalia negotii) sa subsumovalo ustanovenie<br />

legatára – odkazovníka, ktorý <strong>na</strong>dobudol konkrétne vymedzenú aktívnu časť dedičstva<br />

– legát (odkaz) 125 . Aktívne legitimovaný <strong>na</strong> vydanie odkazu bol buď samotný dedič, pokiaľ sa<br />

ustanovil, ak nie, tak mu ho vydal exekútor závetu alebo súdom určený subjekt. Pre závety zriadené<br />

in specie v prospech legatárov právo ustanovilo povinnosť ručiť za záväzky poručiteľa do<br />

výšky svojich legátov. Odkaz mohol byť určený dvojakým spôsobom: ako vecný odkaz, ktorý<br />

sa plnil ihneď po smrti poručiteľa a po publikácii závetu, alebo záväzkový, keď odkazovníkovi<br />

vznikal po smrti poručiteľa len právny nárok <strong>na</strong> odkaz, <strong>na</strong>dobúdal ho až po reálnom plnení<br />

– faktickej tradícii legátu.<br />

Napokon poručiteľ mohol nepovinne ustanoviť pre exekúciu, dohľad <strong>na</strong>d ňou exekútora<br />

závetu, ktorým mohla byť tak fyzická osoba (kňazi, rehoľníci, priatelia, príbuzní, úradníci župy,<br />

mestského magistrátu, u poddaných zemepanská vrchnosť), ako aj právnická osoba (v mestách<br />

často magistrát alebo niektorý župný orgán – slúžny, podžupan, župná kongregácia, Miestodržiteľská<br />

rada, Uhorská komora a pod.). Vyko<strong>na</strong>ť závet pre distribúcie jednotlivých legátov,<br />

splatenia záväzkov a rozdelenia dedičstva podľa veľkosti podielov patrilo k prirodzeným povinostiam<br />

univerzálneho dediča.<br />

2.2.2. Formálnoprávne náležitosti závetov (sollenitates exter<strong>na</strong>e vel lege praescriptae)<br />

Pri forme určujúcej vonkajšie z<strong>na</strong>ky závetov sa dlho v Uhorsku dodržiavali veľmi neformálne<br />

kritéria ich určenia. Mohli vychádzať z rímskoprávnych alebo kanonických zásad (<strong>na</strong>vyše<br />

veľmi vágne formulovaných), prax bola skutočne nejednotná, nekonzistentná, čo vplývalo<br />

zreteľne <strong>na</strong> ich nezáväznosť pri posudzovaní platnosti závetu, resp. mohlo sa stať zámienkou<br />

pre dedičské spory. Poručitelia sa uspokojovali s praxou príslušného orgánu, ktorý závet zriaďoval<br />

(príkladne hodnoverných miest, kráľovských sudcov, protonotárov, župných notárov)<br />

alebo súkromne spísané závety neformálne kopírovali vzory verejne zriadených závetov. Zák.<br />

123<br />

FLOSSMANN, ref. 3, s. 356.<br />

124<br />

K uvedenej substitúcii sa priraďujú u šľachty predovšetkým zriadenia fideikomisov.<br />

125<br />

Jeho úprava sledovala rímskoprávny vzor, podľa nej odkazovník nebol zodpovedný za ťarchy pozostalosti.<br />

221


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

čl. 46/1655 potvrdil zákonnú úpravu zriadiť verejný závet šľachticovi – magnátovi pred hodnovernými<br />

osobami a v osobitných prípadoch nemajetný šľachtic mohol testovať aj pred magistrátom<br />

126 , čo sa premietlo v práve šľachty, podľa § 1, testovať aj pred mestskou radou (ak mala<br />

nehnuteľnosť v meste či <strong>na</strong> jej pozemkoch) alebo pred inými civilnými osobami.<br />

Právny základ pre všeobecné podmienky platnosti právnych úkonov, ako aj špeciálne náležitosti<br />

potrebné pre platnosť závetov formoval v novoveku podstatným a výz<strong>na</strong>mným spôsobom<br />

kráľovský dekrét Karola III., konkrétne z. čl. 27/1715 s podtitulom O testamentoch (De<br />

testamentis), normatívnou cestou regulujúci formálnu stránku právneho úkonu zriadenia závetu.<br />

Pretože podrobný rozbor jednotlivých paragrafov záko<strong>na</strong> je vhodné komparovať a posudzovať<br />

v súvise s ich aplikáciou v individuálnych právnych úkonoch mortis causa 127 , v tejto<br />

súvislosti sa obmedzíme <strong>na</strong> tvrdenie, že uvedený zákonný článok 27/1715 zosúladil rozdielnu<br />

a nejednotnú prax vyhotovovania písomných závetov (súkromných, verejných, privilegiálnych<br />

závetov a kodicilov). V ňom sa konečne prijal unifikovaný postup a kogentná práv<strong>na</strong> úprava<br />

subjektov, inštitucií a ich formalizovaného postupu pri podstatných úkonoch spojených so zriadením<br />

a spísomnením závetu. Znenie z. čl. 27/1715 predstavovalo záväzný regulatív nielen pre<br />

šľachtu, ale čo sa týkalo verejných závetov, spísaných v prítomnosti mestského notára a svedkov<br />

magistrátu, i pre všetkých mešťanov. Z. čl. 14/1840 § 1, ktorým sa zriadil holografný závet bez<br />

svedkov, doplnil v skúmanom období zákonnú reglementáciu dedičského práva 128 .<br />

Uvedené normy však <strong>na</strong><strong>na</strong>jvýš rámcovo a blanketovo regulovali formálnu (prípadne vnútornú<br />

obsahovú) stránku úkonov mortis causa, z toho titulu sa prax pre šľachtu, mešťanov<br />

slobodných kráľovských miest i ostatné neprivilegovné stavy pridŕžala a akceptovala predošlé<br />

normy kanonického práva a obsah „starých právnych obyčají“ („consuetidunes antique“). Naďalej<br />

boli záväzné náležitosti ohľadne svedkov, platnosti závetov, o ktorých svedčí kompendium<br />

uhorského procesného práva pred domácimi cirkevnými súdmi od P. Khlossa z druhej polovice<br />

18. storočia, recipujúce a reflektujúce stav z. čl. 27/1715 129 .<br />

V uvedenej všeobecne záväznej norme z roku 1715 sa predovšetkým v § 2, 3, 5 určovala<br />

spôsobilosť svedkov, povinnosť poručiteľa a svedkov konštitutívne signovať závet. Všeobecne<br />

prijatými formálnymi z<strong>na</strong>kmi sa od roku 1715 stali:<br />

1) zreteľnosť oz<strong>na</strong>čenia všetkých osôb v závete;<br />

2) predmet dedičstva musel byť jasne oz<strong>na</strong>čený;<br />

3) datovacia formula s denným (rok, mesiac, deň úkonu) a miestnym dátumom;<br />

4) podpisy poručiteľa a svedkov – za náhradníka poručiteľa nez<strong>na</strong>júceho, nespôsobilého podpisu<br />

sa povolával šiesty svedok, pre privilegované závety postačovali dvaja svedkovia, alebo<br />

vlastnou rukou poručiteľa podpísaný závet, pri kodiciloch ustanovení traja svedkovia;<br />

5) akt testovania: poručiteľ musel zreteľne vyjadriť, že listi<strong>na</strong> alebo jeho výpoveď (fasia) obsahuje<br />

jeho ostatnú vôľu zriadiť závet, uvedenú skutočnosť priamo v koroboračných formuliach<br />

dosvedčili svedkovia;<br />

126<br />

„ut testamentariae dispositiones nobilium possessio<strong>na</strong>torum, de haereditatibus civilibus, non solum coram<br />

se<strong>na</strong>toribus liberarum civitatum aut oppidorum privilegiatorum; sed etiam capitularibus et aliis authenticis,<br />

vel sufficientibus personis confectae, suum vigorem et robur habeant, §1 Nobiles vero impossessio<strong>na</strong>ti<br />

vel suspectae nobilitatis nihilque penitus bonorum in comitatibus habentes, extra casum necesitatis,<br />

coram magistratu, vel civilibus personis testamenta sua condere obligentur.“ Možnosť šľachty testovať pre<br />

magistrátom upozorňuje <strong>na</strong> povinnosť sledovať prax mestskej rady, resp. úradu mestského notára.<br />

127<br />

Bližšie v kapitole 3.2.1 Formálnopráv<strong>na</strong> (vonkajšia) stránka závetov.<br />

128<br />

LUBY, ref. 2, s. 531.<br />

129<br />

KHLOSZ, ref. 6, s. 235 a <strong>na</strong>sl. XII. článok pojednával priamo o závetoch (De Testamentis).<br />

222


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

6) povinnosť prečítať (prezentácia) závet v jazyku zrozumiteľnom poručiteľovi a povinnosť<br />

záz<strong>na</strong>mu o úkone prezentácie pred svedkami v závete (obyčajne v záverečnej koroborácii);<br />

7) povinnosť publikácie závetu do jedného roka od smrti poručiteľa podľa § 8 z. čl. 27/1715, pre<br />

šľachtu záväzný z. čl. 46/1655 (potvrdený v §11 z. čl. 27/1715) a z. čl. 107/1723.<br />

Účasť svedkov bola nevyhnutnou súčasťou verejných, slávnostných právnych úkonov, totiž<br />

pôvodne závety overovali príslušníci cirkvi, ktorí často spovedali zomierajúcich, pripravovali<br />

ich <strong>na</strong> smrť, koniec koncov závet slúžil ako ostatná vôľa zomierajúceho, ako prostriedok spáse<br />

duše, preto patrilo ich zriadenie, forma, výkon do kompetencie cirkvi, do jej jurisdikcie 130 . Zdieľanou<br />

nerozdielnou povinnosťou svedkov bola ich osobná spoločná účasť <strong>na</strong> akte testovania.<br />

Svedkovia pred svojím podpisom skúmali a overovali všetky formálne náležitosti závetu, predovšetkým<br />

slobodnú a konečnú vôľu poručiteľa, zámer, resp. obsah závetného úkonu, samotný<br />

postup pri zriadení závetu v zhode s právom. Stav pred roku 1715 <strong>na</strong> podklade právnej obyčaje<br />

pre šľachtické závety vyžadoval účasť siedmich svedkov, ktorý sa znížil podľa z. čl. 27/1715 <strong>na</strong><br />

piatich. K svedeckým podpisom sa vyžadovalo i spečatenie súkromnými rodovými pečaťami.<br />

Svedkovia sa vyzývali k svedeckej účasti (requisitus testis), signovali predovšetkým holografne,<br />

výnimočne však i manu alie<strong>na</strong> (v kontrasignácii iného svedka) 131 . Svedkami sa mohli stať pre<br />

šľachtica tej ktorej župy podžupan alebo slúžny s jedným prísažným, rešpektujúc z. čl. 46/1655.<br />

Dlho pertraktovaná otázka povoliť svedeckú účasť ženám uhorská práv<strong>na</strong> veda s poukazom<br />

<strong>na</strong> pravidlá overovania vo svetskom práve <strong>na</strong>pokon priz<strong>na</strong>la aj im (spĺňajúc náležitosti podľa<br />

uhorských zák. článkov vo veci závetných svedkov), hoci ženy podľa kanonického práva boli<br />

z osvedčovacích úkonov vylúčené 132 .<br />

Osobitné formálne náležitosti sa vzťahovali <strong>na</strong> jednotlivé druhy závetov. V Uhorsku sa <strong>na</strong>jčastejšie<br />

užívali pri šľachtických závetoch formy verejného (t. publicum), súkromného (t. privatum)<br />

a privilegovaných (privilegiata testamenta) závetov.<br />

Pre testamentum publicum sa vyžadovalo splnenie:<br />

– zriadiť ho pred hodnovernou osobou alebo miestom, čo patrilo k právam <strong>na</strong>jmä vysokej<br />

šľachty, nemajetní šľachtici mohli testovať aj pre úradníkmi mestského magistrátu alebo výnimočne<br />

pred inými mešťanmi (allis civilibus extra necessitatem) 133 ;<br />

– poručiteľ osobne odovzdal uvedeným úradom vlastnoručne podpísaný písomný závet, alebo<br />

ho zriadil do úradného protokolu.<br />

K verejným závetom sa radil aj ústne vyjadrený závet (testamentum nuncupativum) s povinnosťou<br />

pozvať totožný počet svedkov, pred ktorými sa obsah závetu ústne zverejnil samotným<br />

poručiteľom a svedkovia pod prísahou jeho obsah dokázali do úradného protokolu.<br />

Pre súkromné závety platilo, že sa zriaďovali:<br />

– podpisom a pečaťou poručiteľa (podľa § 1 z. čl. 27/1715);<br />

– pred piatimi svedkami rov<strong>na</strong>kého stavu alebo <strong>na</strong> ich úroveň postavenými osobami;<br />

– ako náhradník za podpis poručiteľa slúžil šiesty svedok;<br />

130<br />

Má sa v uvedenej spojitosti prirodzene <strong>na</strong> mysli rímska (katolícka) cirkev a závety jej príslušníkov, klerikov<br />

aj laikov.<br />

131<br />

Koroboračné formuly v 18. užívané i v 19. storočí zneli: „Ego NN rogatus, hoc Testamentum propria manu<br />

subscripsi“, alebo „Testor me requisitum, at praesentem, audivisse a D. NN in hac charta contineri suam<br />

ultimam voluntatem“, prípadne „His omissis, Nomen funtaxat et Cognomen suum subsribat, ac sigillum<br />

apprimat, quo sufficit“. Citované podľa KHLOSZ, ref. 6, s. 239.<br />

132<br />

KHLOSZ, ref. 6, s. 237.<br />

133<br />

Za nich konkrétne prax uz<strong>na</strong>la hodnoverné miesta a všetky osoby disponujúce autentickou pečaťou: riadni<br />

ríšski sudcovia, protonotári, župy, mestá, kapituly, alebo osoby nimi vyslané.<br />

223


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

– závet sa uložil vo verejnom archíve zmienených hodnoverných osôb s povinnosťou zaprotokolovať<br />

jeho obsah v úradnom protokole.<br />

Špeciálnou formou (verejného alebo súkromného) závetu mohol byť spoločne zriadený závet.<br />

Zriadili ho viacerí poručitelia, ktorí mohli vzájomne určiť za dedičov preživšieho poručiteľa<br />

(korespektívne alebo vzájomné závety sa spisovali výhradne medzi manželmi a zaradili sa k dedičským<br />

dohodám).<br />

K privilegovaným závetom sa priraďovali také závety, ktoré sa uzatvárali v čase krajnej<br />

núdze alebo pre špeciálne skupiny dedičov a zásadne v ich prospech. Právo rozoznávalo uvedené<br />

druhy: dobročinného (<strong>na</strong> pobožné, charitatívne a obdobné účely), vojenského (zriadeného<br />

vojakom v čase vojny) závetu, závetu pre potomkov (v ich prospech sa distribuoval výhradne<br />

<strong>na</strong>dobudnutý majetok), závetu zriadeného v čase moru alebo inej epidémie. Formálne náležitosti<br />

ustanovil § 5 z. čl. 27/1715, keď <strong>na</strong> ich platnosť postačovala buď holografná (vlastnou<br />

rukou zriadený závet), alebo úst<strong>na</strong> forma pred dvomi svedkami (príp. cudzou rukou zriadený<br />

závet pred dvomi svedkami).<br />

V obsahu § 3 z. čl. 27/1715 134 sa ďalej ustanovili zásady platnosti a účinnosti, ktoré sa skúmali<br />

vo vzťahu k materiálnym a formálnym náležitostiam a kumulatívne museli byť splnené<br />

podmienky jeho účinnosti po smrti poručiteľa. Rozlišovala a skúmala sa osobitne neplatnosť<br />

a neúčinnosť. Platný bol závet vtedy, ak:<br />

– poručiteľ nemal spôsobilosť ho zriadiť (vtedy závet ani nevznikol – testamentum nullum);<br />

– nespĺňal niektorú z formálnych náležitostí (testamentum iniustum);<br />

– poručiteľ ho neskôr zneplatnil novým závetom, zničil ho, alebo následne odvolal;<br />

– poručiteľ zriadil závet klamlivým alebo podvodným spôsobom, alebo bol ukrátený zákonný<br />

dedič, neplatnosť <strong>na</strong>stávala súdnym právoplatným rozhodnutím ohľadne žaloby dedičov<br />

alebo legatárov (testamentum rescissum).<br />

Neúčinným sa závet stal, pokiaľ predmet dedičstva zanikol, alebo ho poručiteľ scudzil úkonom<br />

medzi živými. Obdobne bol neúčinný, pokiaľ dedičstvo dedič odmietol, resp. odkaz neprijal.<br />

2.2.3. Kodicil (codicillus)<br />

Možnosť doplniť, pozmeniť, zrušiť závet kedykoľvek do okamihu smrti poz<strong>na</strong>lo už <strong>na</strong>jstaršie<br />

právo stredoveku v obsahu zhodnom s rímskoprávnym názorom Ulpiá<strong>na</strong> (Ulp. D. 35,4,4): „voluntas<br />

testatoris ambulatoria est usque ad mortem“. Jeho vnútorne a vonkajšie náležitosti ustálila<br />

<strong>na</strong>jprv prax cirkevných súdov a následne i svetské zákonodarstvo v z. čl. 27/1715. Jeho súdobú<br />

charakteristiku vyjadrila téza, že kodicil je vyjadrenie poslednej vôle v menšom stupni formálnosti<br />

o tom, čo chce poručiteľ, aby sa po jeho smrti stalo s menšou časťou jeho pozostalosti 135 .<br />

Pre kodicil uvedená norma uzákonila predpísanú formu a obsah ako pre závety v rozdielnosti<br />

zmierňujúcich formálnych náležitostí: <strong>na</strong>miesto piatich svedkov postačovali traja a pri<br />

povinných šiestich závetných svedkoch pri kodicile sa vyžadovali len štyria. Kodicil však nesmel<br />

obsahovať dispozíciu s celou majetkovou podstatou, <strong>na</strong><strong>na</strong>jvýš s jeho väčšou časťou. Nedovolenou<br />

formou kodicilu boli privilegované formy ako pri závetoch (zákaz zriadiť kodicil v čase<br />

epidémie, vojenský), čo ale nevylučovalo, že <strong>na</strong> účel pobožných cieľov sa privilegované kodicily<br />

134<br />

V jeho znení sa určilo, že závety spísané klamlivo alebo podvodom boli neplatné, a ich neplatnosť skúmali<br />

cirkevné súdy podľa z. čl. 15/1647.<br />

135<br />

KELEMEN, ref. 7, s. 356.<br />

224


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

nevydávali, práve <strong>na</strong>opak, pre uvedený charitatívny, pobožný cieľ sa <strong>na</strong>jčastejšie dopĺňali, menili<br />

pôvodné závety.<br />

Za kodicily sa považovali aj také doplnenia pôvodných závetov, ktoré sa vydali po originálnom<br />

vydaní závetu s osobitnou doložkou, že ide o doplnok, kodicil (v znení tr<strong>na</strong>vských závetov<br />

„kodicilarska dispozicia“) s osobitnou overovacou doložkou a podpisom poručiteľa manu<br />

propria, ktoré doplnili ešte pôvodný text závetu. Do kategórie kodicilov sa priraďujú aj také<br />

doplnky oz<strong>na</strong>čené príkladne: Nachtrag, <strong>na</strong>chträgliche Verfügung.<br />

Kodicil sa ponímal ako samostatný úkon mortis causa, a hoci <strong>na</strong>dväzoval <strong>na</strong> pôvodný závet,<br />

jeho platnosť a účinnosť sa skúmala samostatne, prípad platného kodicilu a neplatného pôvodného<br />

skoršieho závetu bol teda právne prípustný.<br />

2.3. Dedičské zmluvy<br />

O konkrétnych druhoch možno zhodne konštatovať, že pre Uhorsko nepatrili k pôvodným<br />

súkromnoprávnym inštitútom, <strong>na</strong>jskôr vykazovali z<strong>na</strong>k zahraničnej inkorporácie, resp. ich prijatie<br />

a prispôsobenie domácim právnym potrebám a možnostiam. Za dedičskú zmluvu, ako ju<br />

poz<strong>na</strong>lo novšie právo v európskom chápaní, sa považovala zmluva medzi poručiteľom a budúcim<br />

dedičom alebo treťou osobou, ktorou poručiteľ prenechal pre prípad svojej smrti pozostalosť<br />

bezodplatne v zmysle do<strong>na</strong>tio mortis causa. V Uhorsku sa za osobitné druhy dedičských<br />

zmlúv pre stredoveké a novoveké šľachtické pomery považovali:<br />

A) zmluvy o synovskej a bratskej adopcii;<br />

B) manželské zmluvy;<br />

C) manželské vzájomné závety (obe strany mali obojstranné záväzky).<br />

Samostatné dedičské zmluvy, ako ich vymedzil usus modernus 136 , boli veľmi zriedkavé,<br />

čo potvrdila aj zahraničná západná prax 137 . Podriaďovali sa režimu a zásade zmluvnej slobody<br />

konsenzuálne rozhodnúť o <strong>na</strong>kladaní s dedičstvom (jeho časťou) pre prípad smrti medzi<br />

zmluvnými stra<strong>na</strong>mi, kde jed<strong>na</strong> z nich musela byť bezpodmienečne budúcim poručiteľom<br />

a druhá zo strán prijala záväzok prijať dedičstvo alebo inú právnu povinnosť (umoriť dlhy, spravovať<br />

pozostalosť ako fideikomisár a pod.), a <strong>na</strong>kladať s ním podľa dohody v zmluve po smrti<br />

poručiteľa 138 . Dohoda mohla byť uzavretá aj ako dvojstranne zaväzujúci akt, keď obe strany boli<br />

poručiteľmi. Uvedená charakteristika platila vo všeobecnosti aj pre uvedené, špeciálne druhy<br />

dedičských zmlúv s osobitosťami vlastnými pre ten ktorý subtyp.<br />

Zmluvy o synovskej a bratskej adopcii prináležali už v stredoveku k zmluvám zakladajúcim<br />

prvotne osobný (adopčný) právny vzťah, avšak pre zámer, ktorý sa ním predovšetkým<br />

sledoval – zabezpečiť prechod pozostalosti posledného mužského potomka rodu (deficienta)<br />

<strong>na</strong> inú osobu – riešila stredoveká obyčajová prax i inštitútom adopcie. Pokiaľ sa osvojiteľom<br />

stal dospelý muž (hlava rodiny) a osvojencom cudzia tretia osoba (zvyčajne išlo o vzdialených<br />

príbuzných, manželov dcér), vzniknutý pomer sa <strong>na</strong>zýval synovská adopcia. Pokiaľ jed<strong>na</strong> alebo<br />

obe strany adoptovali do bratského pomeru, išlo o bratskú adopciu. Právnym dôvodom<br />

osvojenia bola s<strong>na</strong>ha zabezpečiť prechod statusu po poručiteľovi a dedičských práv viažúcich<br />

136<br />

Koncepcia rímskeho práva prevzatá v 18. a 19. storočí v Európe, vychádzajúca z Justiniánskych kodifikácií<br />

(Digest, gréc. Pandekt).<br />

137<br />

FLOSSMANN, ref. 3, s. 352 – 353.<br />

138<br />

ALMASI, A. Ungarisches Privatrecht. I. Band, s. 277. Medzi dedičské zmluvy zaradila uhorská práv<strong>na</strong> veda<br />

a prax manželské zmluvy, ktorých obsah sa dotýkal predovšetkým successio conjugalis.<br />

225


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

sa k zdedenému majetku 139 . Predpokladom účinnosti uvedeného rozhodnutia však zostal kráľovský<br />

súhlas, keďže jedným z dôsledkov sa stalo vylúčenie dedenia kráľovského fisku a pre<br />

synovskú adopciu, ak osvojenec nebol šľachticom, prijímal tiež šľachtický status (nobilitoval<br />

sa). Bratská adopcia sa pripúšťala ako jednostranný (jed<strong>na</strong> osoba bola prijatá za brata) alebo<br />

vzájomný (obojstranne sa prijímali dve osoby recipročne za bratov) adopčný akt, pri ktorom<br />

sa prijímal do kolaterálneho príbuzenstva nobilitovaný muž s dedičskoprávnymi nárokmi <strong>na</strong><br />

celú pozostalosť osvojiteľa a rozviazať sa mohol súhlasom oboch strán.<br />

Právne účinky pri oboch typoch možno koncentrovať <strong>na</strong>:<br />

– <strong>na</strong>dobudnutie postavenie zákonného dediča celej pozostalosti osvojiteľa (otca alebo brata),<br />

<strong>na</strong> aviticitu aj <strong>na</strong>dobudnutý majetok;<br />

– osvojenec <strong>na</strong>dobúdal meno (rodový predikát) osvojiteľa (neplatilo pre bratskú adopciu, pri<br />

ktorej si obe strany ponechali pôvodný titul);<br />

– nobilitáciu pri synovskej adopcii, pokiaľ osvojenec už nepochádzal zo šľachtickej rodiny;<br />

– osvojenec sa prijímal do rodiny osvojiteľa.<br />

K manželským závetom treba ihneď <strong>na</strong> počiatku podotknúť, že vykazujú a ex lege aprobujú<br />

(prijímajú) všetky formálne aj obsahové z<strong>na</strong>ky závetov s tým rozdielom, že sa mohli vydávať<br />

buď ako závety korespektívne (vzájomné), alebo osobitné závety každého manžela, datované<br />

v totožnom čase, pričom pri oboch druhoch sa testovalo v prospech preživšieho manžela 140 .<br />

Pokiaľ ide o manželské zmluvy 141 , nemožno súhlasiť s nesprávnym skorším názorom, že<br />

manželské zmluvy by minimálne od neskorého novoveku neboli rozšírené v uhorskom šľachtickom<br />

aj meštianskom prostredí, kvantita zmienok o ich existencii priamo v závetoch v tr<strong>na</strong>vskom<br />

fonde dáva tušiť pomerne ustálenú prax ich vydávania u zámožnejších vrstiev 142 . V manželskej<br />

zmluve sa totiž kontrahovalo nielen uzavretie budúceho manželstva medzi snúbencami,<br />

ale sa dohodli aj podmienky manželského majetkového, vdovského práva, plnenia vzájomných<br />

majetkových práv po zániku manželstva, a prípadne vzájomné dedenie manželov 143 . Obsah<br />

uhorských manželských zmlúv vykazuje zhodu s okolitými štátmi 144 , možno pripustiť, že uhorský<br />

úzus rešpektoval pravidlá a obsahové kritéria v zhode s európskym vývojom, zrejme sa ním<br />

139<br />

I/8: „quis dominorum vel nobilium, rusticum seu ignobilem quempiam in filium sibi adoptaverit, et successorem,<br />

haeredemque bonorum suorum substituerit“. Totožný právny názor zastáva práv<strong>na</strong> veda ešte<br />

i v 18. storočí, keď osvojiteľom mohol byť výhradne držiteľ nehnuteľností (possessio<strong>na</strong>tus praelatus, Magnus,<br />

et Nobilis), ktorý je sám deficientom, a ktorého majetky by po jeho smrti pripadli kráľovskému fisku.<br />

HUSZTY, ref. 9, s. 96.<br />

140<br />

Bližšie sa manželských závetom i zmluvám práca venuje v časti o tr<strong>na</strong>vskej testamentárnej praxi s ohľadom<br />

<strong>na</strong> viaceré zachované originálne pramene danej proveniencie v 3.2.2.3 Dedenie manželov.<br />

141<br />

Dedičské zmluvy sa objavovali už v starovekej Európe, hoci v rímskom práve ich považovali za mravne<br />

pochybné, v stredoveku sa <strong>na</strong>pr. u Frankov a Longobardov vyskytovali obdobné pakta, a o niečo neskôr sa<br />

začala používať do<strong>na</strong>tio post obitum (darovanie po smrti), i keď u nej bolo sporné, či je vôbec zmluvou. Od<br />

17. storočia sa pod vplyvom usus modernus Pandectarum rozlišovali viaceré jej druhy, z nich do popredia<br />

<strong>na</strong>pokon rakúsky ABGB vyzdvihol iba manželské zmluvy ako jediný druh dedičskej zmluvy. Zdroj:<br />

http://www.koeblergerhard.de/zwerga-f.htm; Porov<strong>na</strong>j COING, H.: Europäisches Recht. Band I., s. 587.<br />

142<br />

RÁTH, A. Práva medzi mužom a ženou v Uhorsku, s. 50. Podobne pozri aj FUNDÁREK, ref. 69, s. 60. Ich<br />

názor prevzali ROUČEK, SEDLÁČEK, ref. 69, s. 449.<br />

143<br />

V čase návrhov prvého a neschváleného uhorského občianskeho zákonníka z 90. rokov 19. storočia Návrh<br />

osnovy uhorského občianskeho zákonníka s manželskými zmluvami rátal a považoval za ne v § 77 ods.<br />

1. také dvojstranné právne úkony (dohody) manželov alebo snúbencov, ktoré menili zákonom stanovené<br />

majetkovoprávne pomery medzi manželmi.<br />

144<br />

O tejto problematike bližšie BASTL, B. Tugend, Liebe und Ehre. Die adelige Frau in der Frühen Neuzeit<br />

a BASTL, B. Manželstvo a výber partnera v Rakúsku v ranom novoveku, s. 164 – 176.<br />

226


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

viac-menej nechal inšpirovať. Výskum však nie je ukončený, a tak zostáva otázkou, aký bol<br />

právotvorný smer, časová rovi<strong>na</strong> ich prijatia v Uhorsku, v prostredí akého stavu získal väčšiu<br />

obľubu, do akej miery sa v zmluvách odrážali (s <strong>na</strong>jväčšou pravdepodobnosťou áno) špecifiká<br />

uhorského práva, manželského majetkového práva a dedenia manželov a pod 145 .<br />

2.4. Dedenie fideikomisu (successio fideicomissi)<br />

Rímskoprávne ponímanie súkromnoprávneho inštitútu s dedičskoprávnymi nárokmi univerzálneho<br />

fideikomisu (fideicomissum, maioratus) ustanovovalo, že univerzálny fideikomis<br />

vychádzal z požiadavky poručiteľa <strong>na</strong> ťarchu jeho zákonného alebo závetného dediča prenechať<br />

pozostalosť v prospech tretej osoby (restituere). Dotknutý dedič sa <strong>na</strong>zýval fiduciár. Justiniánske<br />

Inštitúcie (Inst. 2,23) zmenili subjekt uvedeného práva a samotným dedičom sa stal oprávnený<br />

<strong>na</strong> fideikomis a povinnostný subjekt sa začal oz<strong>na</strong>čovať fideikomisár v tzv. fideikomisárnej<br />

substitúcii 146 .<br />

Predmetný právny základ poskytol uhorskému (rov<strong>na</strong>ko aj iným európskym štátom už od<br />

vrcholného stredoveku 147 ) šľachtickému právu vhodný prostriedok udržať pre budúce generácie<br />

moc, prestíž, lesk a predovšetkým rodový majetok šľachty, ktorý by sa i<strong>na</strong>k mohol nerozvážnym<br />

ko<strong>na</strong>ním a <strong>na</strong>kladaním s ním zmenšiť, zaniknúť. V uhorskom fideikomise sa iste preto objavujú<br />

prvky západoeurópskeho (osobitne nemeckého vplyvu) rodinného fideikomisu, resp. jeho<br />

podstata je s ním totožná, hoci inštitút sa zaviedol do uhorského práva neskôr. Tripartitum ho<br />

nepoz<strong>na</strong>lo, jeho základom sa stal z. čl. 9/1687, umožňujúci zriaďovať ho <strong>na</strong>jprv pre vyššiu šľachtu,<br />

od účinnosti z. čl. 50/1723 aj pre nižšiu 148 . Citujúc v krátkosti zo z. čl. 9/1687: „odvracajúc<br />

nebezpečenstvo zániku, znehodnotenia majetkov magnátov a vyššej šľachty obyčajným scudzením<br />

alebo márnotratnosťou“, fideikomisy alebo majoráty mohli uvedené fyzické osoby zriaďovať pre<br />

svoje <strong>na</strong>dobudnuté (vojenskou alebo inou službou, alebo zmluvne) majetky, úžitky z aviticity,<br />

ktoré budú verejne publikované v župách a odsúhlasené kráľovským majestátom 149 . Uhorský<br />

fideikomis sa vnímal ako poriadok dedičskej postupnosti majetkovej podstaty určenej jeho<br />

zakladateľom, ustanovený zákonným spôsobom pre udržanie dôstojnosti rodiny pre všetkých<br />

mužských členov rodu do budúcnosti 150 . V ňom ustanovili dediča alebo <strong>na</strong>sledovníka (haeredes<br />

et successores) majetkového základu fideikomisu a ten nemohol ani úkonom inter vivos (medzi<br />

živými, <strong>na</strong>pr. zmluvou) ani mortis causa uvedené majetky zaťažiť, scudziť alebo založiť.<br />

145<br />

Bližšie <strong>na</strong> príklade Tr<strong>na</strong>vy v kapitole 3.2.2.3 Dedenie manželov<br />

146<br />

COING, ref. 141, s. 579 a <strong>na</strong>sl.<br />

147<br />

Od 11. storočia sú známe pokusy šľachty viazať dedenie rodových statkov obmedzením scudziť alebo vôbec<br />

zakázať ich prevod. FLOSSMANN, ref. 3, s. 357.<br />

148<br />

Fideikomisy sa zriaďovali aj v 19. storočí, cisársky patent z 9. okt. 1862 jeho platnosť pre Uhorsko obnovil.<br />

Fideikomis vlastnili v delenom vlastníctve nielen desti<strong>na</strong>tár (ktorý mal okrem toho aj užívacie právo <strong>na</strong>ň),<br />

ale aj čakatelia <strong>na</strong>ň, ktorí mohli z toho titulu žiadať ustanovenie opatrovníka fideikomisu, kontrolovať jeho<br />

správu. LUBY, ref. 2, s. 339.<br />

149<br />

„ad avertendam mag<strong>na</strong>tum et procerum regni rui<strong>na</strong>m, refrae<strong>na</strong>ndamque licentiosam attentari solitam<br />

bonorum abalie<strong>na</strong>tionem, et prodigalitatem, iusto statutum est: quod si quispiam amodo imposterum<br />

eorundem mag<strong>na</strong>tum, seu procerum de bonis suis sive per servitia, aut proprio Marte, sive es fructibus<br />

aviticorum bonorum acquisitis, per dispositionem testamentariam, praevie in comitatibus publicandam,<br />

fidei-commissum, et majoratum, a sacra caesarae regiaque majestate confirmatum fecerit, constitueritque“.<br />

Z. čl. 50/1723 niesol názov: o majoráte a o deklarácii z. čl. 9/1687, rozširujúc pre celý šľachtický stav<br />

inštitút majorátu („si vero quispiam nobilium ejusmodi majoratum instituere voluerit“).<br />

150<br />

KELEMEN, ref. 7, s. 392.<br />

227


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Na vznik univerzálnej fideikomisárnej substitúcie sa predpokladal zakladací akt s <strong>na</strong>sledujúcimi<br />

vnútornými (obsahovo-formálnymi) náležitosťami:<br />

1) zakladateľom mohol byť len šľachtic;<br />

2) predmet predstavoval hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý zásadne patril do voľnej dispozície<br />

zakladateľa;<br />

3) desti<strong>na</strong>tármi, t. j. osobami, pre ktoré alebo pre potomkov ktorých sa zriaďovali, museli byť<br />

šľachticmi, ale nemuseli prináležať k pôvodnej priamej línii zakladateľa. Šľachtic mohol zriadiť<br />

fideikomis aj pre inú šľachtickú rodinu;<br />

4) dôvodom je udržanie váženého postavenia (lesk a vznešenosť) rodiny;<br />

5) musela byť legitímne zriadená.<br />

Dispozíciu v zakladacom liste tvorilo určenie nástupníckeho poriadku, čiže dedenia fideikomisu,<br />

pričom sa určovala osoba desti<strong>na</strong>tára rozličnými spôsobmi:<br />

a) dôslednou primogenitúrnou sukcesiou, pri ktorej sa povolával za desti<strong>na</strong>tára prvorodený<br />

syn a v jeho potomstve opätovne prvorodený syn atď.;<br />

b) obyčajou sa zaviedol osobitný druh univerzálneho fideikomisu – tzv. majorát (successio<br />

maioris), t. j. poradie nástupníctva sa určovalo bližším stupňom príbuznosti, v prípade viacerých<br />

kandidátov výškou veku, pričom starší z nich sa stal desti<strong>na</strong>tárom;<br />

c) seniorátom, v ktorom <strong>na</strong>stupoval vždy <strong>na</strong>jstarší z rodu.<br />

Pôvodným desti<strong>na</strong>tárom bol muž, po vymretí mužskej línie aj mužské potomstvo ženskej<br />

línie. Pripomeňme, že zriadenie sa vyko<strong>na</strong>lo buď úkonom posledného poriadku (aj jeho doplnkom<br />

– kodicilom), alebo úkonom medzi živými (zmluvne). Zákonný článok 50/1723 určil konštitutívne<br />

podmienky vzniku fideikomisu nielen testamentárnu dispozíciu, ale aj fasiu, aprobovanú<br />

tiež kráľovským súhlasom, doplnenú ešte zaprotokolovaním <strong>na</strong> generálnej kongregácii<br />

župy, v ktorej sa <strong>na</strong>chádzal predmet fideikomisu 151 .<br />

II. Dedičská prax <strong>na</strong> príklade slobodného kráľovského mesta Tr<strong>na</strong>vy<br />

V <strong>na</strong>sledujúcom texte sa bude pojednávať o a<strong>na</strong>lýze dedičského práva Tr<strong>na</strong>vy aj s príklonom<br />

k nepočetne zachovaným závetom šľachty. V <strong>na</strong>črtnutom smere bádania sa vyko<strong>na</strong>l základný<br />

výskum závetnej praxe prvej polovice 19. storočia 152 . Nanešťastie fond tr<strong>na</strong>vských závetov neskorého<br />

novoveku 19. storočia neposkytuje reprezentatívnu vzorku šľachtických závetov (ŠA<br />

Bratislava, fond MG Tr<strong>na</strong>va, Testamentales). Základné postuláty tr<strong>na</strong>vského závetného práva<br />

sa osvetlia, ak sa prihliadne <strong>na</strong> poz<strong>na</strong>nie meštianskych aj zachovaných nepočetných šľachtických<br />

závetov. Akceptácia výsledkov výskumu meštianskych závetov pre skúmanú problematiku<br />

zasahuje priamo aj šľachtu žijúcu v meste rôznymi spôsobmi, s ohľadom <strong>na</strong> formálnu stránku<br />

spísaných a archivovaných závetov uložených v pôvodnom fonde tr<strong>na</strong>vského magistrátu (resp.<br />

ďalších orgánov mesta), pred ktorým sa prezentovali, zaprotokolovali a publikovali závety. Veľmi<br />

okrajovo sa dotknem v <strong>na</strong>sledujúcom aj všeobecne akceptovaných zásad zákonného a závetného<br />

meštianskeho dedenia vzhľadom <strong>na</strong> komunitu nobilitovaných mešťanov – armalistov.<br />

151<br />

z. čl. 50/1723 § 1, 2.<br />

152<br />

Z ostatných prác: ŠVECOVÁ, A. Ustanowienie dziedzica w testamencie a dziedziczenie beztestamentowe<br />

w prawie węgierskim : a<strong>na</strong>liza praktyki z pierwszej połowy 19 wieku w mieście Tr<strong>na</strong>wa, s. 215 – 230;<br />

ŠVECOVÁ, A. Formálno-práv<strong>na</strong> stránka závetov tr<strong>na</strong>vských mešťanov z prvej polovice 19. storočia,<br />

s. 53 – 77; LACLAVÍKOVÁ, ŠVECOVÁ, ref. 43, s. 358 – 370; ŠVECOVÁ, A. Formálno-právne náležitosti<br />

uhorských závetov druhej polovice 19. storočia (<strong>na</strong> podklade záväzných právnych noriem i právnej praxe),<br />

s. 124 – 140.<br />

228


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Uvedená druhá kapitola vychádza z identity jednotlivých stavov žijúcich v mestách, resp.<br />

v slobodnom kráľovskom meste Tr<strong>na</strong>ve. V úvode už bol ozrejmený všeobecný stav uhorskej<br />

šľachtickej vrstvy neskorého novoveku, ktorú tvorili aj nobilitovaní bez donácie – armalisti.<br />

Ich rady sa rozširovali priamo z mestskej komunity, pre ktorú bolo z<strong>na</strong>kom prestíže, snáď aj<br />

výrazom dobrého bontónu, získať erbovú listinu a uvedeným aktom sa nobilitovať. Nešlo vždy<br />

o domácu tr<strong>na</strong>vskú nobilitu, viacerí poručitelia pochádzali z iných žúp alebo miest, sami v Tr<strong>na</strong>ve<br />

prežili, resp. sa tu možno krátko zdržiavali ostatné obdobie svojho života. Ojedinelými<br />

v tr<strong>na</strong>vskom fonde sú aj šľachtické závety, ktoré fundujú tr<strong>na</strong>vské cirkevné a mestské inštitúcie<br />

alebo obyvateľov Tr<strong>na</strong>vy, blízkeho okolia a pod., hoci poručiteľ v Tr<strong>na</strong>ve nikdy nebýval.<br />

3.1. Východiská poz<strong>na</strong>nia tr<strong>na</strong>vského mestského práva<br />

Priblížiť dedičské právo Tr<strong>na</strong>vy vyžaduje preniesť sa o niekoľko storočí dozadu a upriamiť<br />

svoju pozornosť <strong>na</strong> pramene rôznej proveniencie, charakteru a datácia. Generálne formulovaný<br />

právny postulát sv. Štefa<strong>na</strong> I. o dispozičnej slobode sa udomácnil nielen u vznikajúcej šľachty,<br />

ale rov<strong>na</strong>ko aj pre konštituujúce sa meštianstvo, ktoré svoje právne postavenie odvíjalo od existujúceho<br />

práva prvotných osád, transformovaných privilégiami <strong>na</strong> mestá (villae seu civitates).<br />

Pre Tr<strong>na</strong>vu sa stali v dedičskom práve determinujúcimi právnymi normami regulárne mestské<br />

privilégium Belu IV. z roku 1238. Umožňovalo slobodne <strong>na</strong>kladať mešťanovi so svojím<br />

majetkom, predovšetkým s nehnuteľnosťami, za obligatórnej podmienky voľby dediča z radov<br />

tu<strong>na</strong>jšieho meštianstva. Voľná dispozícia s majetkom sa týkala prirodzene slobodnej voľby univerzálneho<br />

právneho nástupcu, ako aj singulárneho sukcesora – odkazovníka, a preto v znení<br />

privilégia sa predpokladalo, že ktokoľvek z obyvateľov Tr<strong>na</strong>vy by zomrel bez dediča, mal právo<br />

zanechať pozostalosť komukoľvek (prirodzene z radov tr<strong>na</strong>vských mešťanov) 153 . Práva priz<strong>na</strong>né<br />

Tr<strong>na</strong>ve 154 sa vzťahovali nielen <strong>na</strong> domácich, ale rov<strong>na</strong>ko i <strong>na</strong> hostí usádzajúcich sa v meste.<br />

Totožnú dispozíciu s majetkom mešťa<strong>na</strong> ustanovil aj Menší dekrét Žigmunda Luxemburského<br />

z 15. apríla 1405 155 .<br />

Hoci sa v dávnejšej minulosti historiografia uspokojovala pri výskume stredovekého mestského<br />

práva s rozborom a realizáciou jednotlivých mestských výsad v právnom a hospodársko-<br />

-ekonomickom vývoji mesta, dnes je priam nevyhnutné <strong>na</strong>črieť do bohatých mestských fondov<br />

a venovať pozornosť práve pri riešení právnohistorických problémov obsahu, vzťahu a štruktúre<br />

iných prameňov práva, čím sa myslia <strong>na</strong>jmä kráľovské dekréty, mestské štatúty, mestské<br />

knihy, právoaplikačné príručky a predovšetkým individuálne právne akty, principiálne taktiež<br />

rozsudky súdov prvostupňového aj apelačného ko<strong>na</strong>nia, sekundárne zmluvné vyjadrenia dedičských<br />

dohôd, <strong>na</strong>jrôznejšie potvrdenia magistrátov o rozhodnutiach mešťanov v pozostalostných<br />

a dedičských veciach.<br />

153<br />

„Item nullus ipsorum hereditates vel possessiones suas immobiles in ipsorum terminis constitutas cuiquam<br />

vendere possit vel conferre, nisi ei, qui nobis consimile servicium cum civibus ipsius ville exhibebit.<br />

Item quicunque ex ipsis sine herede decesserint, bo<strong>na</strong> sua mobilia cuicunque voluerint, conferendi habeant<br />

facultatem.“ – ŠA Bratislava, pobočka Tr<strong>na</strong>va, L -1, publikované Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae.<br />

(ďalej CDSl II), s. 31, preklad uverejnený v Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.,<br />

s. 128 – 130. Bližšiu charakteristiku výsad Tr<strong>na</strong>vy uverejnil HÚŠČAVA, A. Najstaršie výsady mesta Tr<strong>na</strong>vy,<br />

s. 42.<br />

154<br />

V Belovom privilégiu oz<strong>na</strong>čenej pod názvom „Zumbothel“.<br />

155<br />

DÖRY, BÓNIS, BÁCSKAI, ref. 103, s. 189 – 212, MALÝ, SIVÁK, ref. 22, s. 96.<br />

229


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

V tejto súvislosti chcem podať chronologický prehľad <strong>na</strong>jdôležitejších prameňov a právnych<br />

pomôcok rozširujúcich materiálnu základňu právnej úpravy dedičského práva, zameriavajúc<br />

pozornosť <strong>na</strong> dedenie zo závetu, popri tiež dôležitej otázke identifikácie majetku patriaceho do<br />

slobodnej dispozície jednotlivca (v uvedenej súvislosti je dôležité vnímať a reflektovať rodinnoprávne<br />

vzťahy a rôzne úrovne príbuzenstva).<br />

V Tr<strong>na</strong>ve sa zrejme od 15. storočia používala práv<strong>na</strong> príručka Summa legum brevis et utilis<br />

<strong>na</strong>zvaná podľa <strong>na</strong>jpravdepodobnejšieho autora Raymunda de Sancto Petro, neapolského profesora<br />

práva, Summa legum Raimundi 156 . Zmienená talianska práv<strong>na</strong> zbierka (jej vznik v Taliansku<br />

sa datuje do druhej polovice 13. storočia) sa <strong>na</strong> začiatku 14. storočia dostala do strednej Európy<br />

a <strong>na</strong>šla svoje uplatnenie v stredovekých mestách a kráľovských dvoroch Poľska, Nemecka,<br />

Rakúska a tiež Uhorska 157 . Jej novodobý vydavateľ Alexander Gál ju <strong>na</strong>zval „veľmi populárnym<br />

kompendiom civilného, trestného práva a trestného procesu“ 158 . Tr<strong>na</strong>vský exemplár Summy 159 ,<br />

rov<strong>na</strong>ko aj jej odpisy v iných mestách (<strong>na</strong>pr. Budín, Bratislava, Prešov, Bardejov) sa používali<br />

ako pomôcka v mestskej právnej praxi možno len ako zdroj poz<strong>na</strong>nia práva, možno i ako<br />

prameň práva po stránke materiálnej. Vnášala rímsko-právne a kanonické inštitúty a zásady<br />

do uhorského mestského práva. O jej aplikácii v Tr<strong>na</strong>ve svedčí fakt, že ju pre potreby mesta<br />

odpísal zrejme tr<strong>na</strong>vský richtár, ktorého nemecký historik Krones v druhej polovici 19. storočia<br />

nesprávne identifikoval ako autora spomí<strong>na</strong>nej zbierky 160 . K. Rebro uvádza, že Summa progresívnymi<br />

prvkami pomáhala vyplniť existujúce medzery v mestskom práve a prispôsobovala<br />

ho novým výzvam a požiadavkám neskorého stredoveku popri stabilizačnej funkcii. Prirodzeným<br />

spôsobom mestské právo aj unifikovala pre potreby slovenských, resp. uhorských mestských<br />

centier 161 . Tr<strong>na</strong>vský rukopis Summy predkladal dedičské právo vo svojej druhej knihe,<br />

t. j. právnu úpravu testátneho a intestátneho dedenia v kapitolách XXXVI – LXVIII zásadne<br />

spolu s príbuznou úpravou manželského majetkového práva a práv spojených s vysporiadaním<br />

koakvizície po jej zániku smrťou jedného z manželov 162 .<br />

Nie je náhodou, že praktické využitie Summy v taverníckych mestách <strong>na</strong>šlo svoje vyjadrenie<br />

aj v zbierke taverníckeho práva od Já<strong>na</strong> Thuz de Laak, ktorá Summu pripojila ako svoj<br />

156<br />

REBRO, K. Summa Legum Raimundi v mestskom práve <strong>na</strong> Slovensku, s. 168.<br />

157<br />

Uplatnenie v uvedených krajinách sa odrazilo <strong>na</strong> aproximačnych s<strong>na</strong>hách domácich právnikov v prospech<br />

prijatia Summy a jej pretvárania pomocou domácich právnych obyčají. Odpisy talianskeho originálu,<br />

dotváranie a prispôsobovanie jednotlivých ustanovení v štátoch strednej Európy iste viedli k názoru, že<br />

Summa bola prepracovaná Raymundom z Viedenského Nového mesta <strong>na</strong> začiatku 14. storočia, a že tento<br />

rakúsky právnik bol aj autorom jej zmeneného a doplneného vydania. Pozri bližšie SECKEL, E. Ueber die<br />

Summa legum des Raymund von Wiener-Neustadt, s. 483 – 501.<br />

158<br />

GÁL, A. Die Summa legum brevis et utilis des sogen<strong>na</strong>nten Doctor Raymundus von Wiener – Neustadt,<br />

s. 1.<br />

159<br />

Tr<strong>na</strong>vskému exempláru Summy sa venoval v štúdii REBRO, K. Tr<strong>na</strong>vský rukopis Summy Legum Raimundi,<br />

s. 71 – 82. Rukopis Summy používaný v Tr<strong>na</strong>ve sa zaraďuje do D skupiny rukopisov, spolu s dvoma<br />

bratislavskými exemplármi, je publikovaný v nemčine, aj keď jeho text je už v zhode s modernejším jazykovým<br />

úzom, preklad bol urobený podľa neznámej predlohy, odlišnej od bratislavských rukopisov. Bližšie<br />

REBRO, K. Summa Legum Raimundi v mestskom práve <strong>na</strong> Slovensku, s. 163.<br />

160<br />

REBRO, Tr<strong>na</strong>vský rukopis Summy Legum Raimundi, ref. 159, s. 71 – 72.<br />

161<br />

REBRO, Summa legum Raimundi, ref. 159, s. 167 – 168. Podobne aj GÖNCZI, K. Ungarisches Stadtrecht<br />

aus europäischer Sicht, s. 193. Katalin Gönczi uvádza aj základnú literatúru k tejto problematike, pozri s.<br />

189 a <strong>na</strong>sl.<br />

162<br />

Pozri príloha prehľadu jednotlivých článkov publikovaná in REBRO, Tr<strong>na</strong>vský rukopis Summy legum<br />

Raimundi, ref. 159, s. 73 – 79.<br />

230


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

doda tok 163 . Kodifikované tavernícke právo (tak hmotné ako i procesné) sa aplikovalo v Tr<strong>na</strong>ve,<br />

ktorá vždy vystupovala ako jedno z taverníckych miest, a preto iste rozhodovala podľa spoločného<br />

práva taverníckych miest <strong>na</strong>jskôr od prvej polovice 15. storočia, keď sa kladie vznik prvej<br />

kodifikácie taverníckeho práva pre oblasť hmotného práva. Š. Mertanová sa zmieňuje o tom,<br />

že „sama zbierka nesie viditeľné z<strong>na</strong>ky unifikačného úsilia, písomne zachytáva <strong>na</strong>jdôležitejšie<br />

právne obyčaje realizované v taverníckych mestách, sústreďuje platné mestské právne predpisy<br />

viacerých právnych odvetví“ 164 , medzi ne sa zaradili aj dedičskoprávne predpisy uzavierania<br />

závetov a predovšetkým zákonná úprava subjektov a predmetov dedičského práva v pozitívnom<br />

a negatívnom vymedzení. V stručnosti vydanie kódexu taverníckeho práva z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo aj<br />

prelomový medzník vo vývoji uhorského mestského partikularizmu, jeho postupné odstraňovanie,<br />

ak nie priam unifikovanie. Z právnohistorického pohľadu si treba uvedomiť, že kódex<br />

taverníckeho práva nielenže preberal a sumarizoval právne obyčaje taverníckych miest (zdokumentované<br />

sú príklady z Budí<strong>na</strong>, Bratislavy 165 ), predovšetkým pomocou súdu taverníka<br />

ich vhodným spôsobom prispôsobenia v danej kauze aplikoval aj vo svojich rozhodnutiach<br />

záväzných pre združené mestá siedmych taverníckych miest, čím sa priamo v mestskom súdnictve<br />

preberalo a rešpektovalo kodifikované tavernícke právo. Zbierka taverníckeho práva<br />

je z pohľadu genézy jej vzniku „produktom úzkej spolupráce taverníckych miest pri ochrane<br />

svojich záujmov a dosiahnutých privilégií“ <strong>na</strong>jmä voči vzmáhajúcej sa šľachte 166 . Dôkaz pre<br />

aplikáciu spoločných zásad testátneho dedenia dokumentoval prípad dedičskej kauzy medzi<br />

košickými mešťanmi, v ňom sa uznávala zásada testovacej slobody mešťanov ako integrálnej<br />

súčasti privilégií miest priz<strong>na</strong>ná aj rozhodnutím taverníckeho súdu z 13. apríla 1411 v spore<br />

o vlastnícke právo <strong>na</strong> dedičné richtárstvo 167 . Iné rozhodnutie súdu taverníka odôvodňovalo<br />

výhradnú aplikáciu právnych obyčají taverníckych miest <strong>na</strong> základe: „obyčají a starých slobôd<br />

týchto miest“ 168 .<br />

V jednom z pôvodne zachovaných vydaní zbierky taverníckeho práva (Rkp. E) pre mesto<br />

Ilok sa vo štvrtej knihe upravili pomery „de disposicionibus testamentariis“, v zmysle právnych<br />

noriem z oblasti dedenia zo závetu, detailnejšieho popisu druhov majetku a právnej aprobácie,<br />

ich prípadného <strong>na</strong>kladania pre prípad smrti, o vylúčení z dedenia, o osobitných oprávneniach<br />

manželky <strong>na</strong>kladať i testamentárne s jednotlivými druhmi majetku, <strong>na</strong>jmä so samostatne <strong>na</strong>dobudnutým,<br />

a k tomu sa pridružili aj príbuzné ustanovenia vzťahujúce sa <strong>na</strong> manželské majetkové<br />

právo. Umožnenie voľnej dispozície s majetkom a relatívne slobodnej voľby dedičskej<br />

postupnosti s možnosťou ustanoviť náhradného dediča sa stotožnilo de facto s rímsko-právnou<br />

dispozíciou s majetkom, aj keď pri dnešnom stave bádania nemožno súdiť <strong>na</strong> vplyv priamej<br />

recepcie rímskeho práva pre oblasť dedenia zo závetu. Na druhej strane ale v uvedenej časti<br />

zbierky taverníckeho práva absentovali články kodifikujúce dedenie zo záko<strong>na</strong>, je preto zrejmé,<br />

163<br />

MICHNAY, A. – LICHNER, P. Ofner Stadtrecht von MCCXLIV – MCCCCXXI., s. 13; MERTANOVÁ, Š.<br />

Ius tavernicale, s. 54 – 56. Autorka uvádza súpis odpisov zbierky procesného práva (prvé vydanie Articuli<br />

iuris tavernicalis z roku 1479), v jednom odpise z druhej polovice 16. storočia sa <strong>na</strong>chádza aj explicit bratislavského<br />

latinského rkp. Summy, s. 55.<br />

164<br />

MERTANOVÁ, ref. 163, s. 48.<br />

165<br />

MERTANOVÁ, ref. 163, s. 44 – 45.<br />

166<br />

MERTANOVÁ, ref. 163, s. 49.<br />

167<br />

Kauza publikovaná v listinnom materiály uloženom in ŠA Prešov, pobočka Bardejov – MMB, sign. 65,<br />

publikované podľa MERTANOVÁ, ref. 163, s. 33.<br />

168<br />

„secundum consuetudinem et libertates antiquas earundem civitatum.“ – publikované podľa MERTANO-<br />

VÁ, ref. 163, s. 63.<br />

231


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

že uvedená oblasť právnych vzťahov sa ponechávala aplikácii dovtedajšieho obyčajového práva<br />

každého mesta 169 . Na dotknutú možnosť upozornilo rozhodnutie súdu taverníka z 18. marca<br />

1499 odôvodňujúce vo výrokovej časti rozhodnutia výhradnú aplikáciu právnych obyčají taverníckych<br />

miest 170 . Komparácia bratislavského a budínskeho práva so zbierkou taverníckeho<br />

práva v oblasti dedičského práva privádza k zisteniu, že vo viacerých právnych problematických<br />

okruhoch (dôvody vylučujúce <strong>na</strong>dobudnutie dedičstva, dedenie hnuteľností zo záko<strong>na</strong>) dochádzalo<br />

k priamemu ovplyvňovaniu spoločne uplatňovaných noriem <strong>na</strong> taverníckom súde 171 .<br />

Okrem uvedenej zbierky je vhodné spomenúť aj iné dielo zo 16. storočia, ktoré by malo<br />

byť uložené v knižnici Univerzity v Blatnom Potoku. V nej sa má uchovávať latinský rukopis<br />

An<strong>na</strong>les seu tabulae chronologicae … a Pantaleone Candido Austriaco, ktorého titulná stra<strong>na</strong><br />

znie: „Sequuntur iura civilia, et consuetudines antiques liberalium civitatum in regno Hungariae<br />

constitutarum et existencium ect. Budensium, Pestiensium, Cassoviensium, Barthae, Tyr<strong>na</strong>viensium,<br />

Posoniensium, Eperies et Soproniensium“. Tretia časť tejto práce pojednávala o factis testamentariis,<br />

konkrétne sa modelovali rôzne právne situácie dedičskej postupnosti descendentov,<br />

ascendentov a manželov, riešili sa otázky dedenia zdedeného a <strong>na</strong>dobudnutého majetku 172 .<br />

Problémy spojené s aplikáciou práva v mestskej komunite boli ovládané zásadou prejednávania<br />

sporov pred mestskými súdmi, čím sa <strong>na</strong>pĺňal dôležitý z<strong>na</strong>k mestskej autonómie – slobodné<br />

rozhodovanie v súdnych veciach <strong>na</strong> pôde mesta – mestského súdu richtára. Privilégia<br />

umožňovali mestám riešiť súdne spory (medzi nimi sa <strong>na</strong> poprednom mieste vyskytovali od začiatku<br />

dedičské spory a právne pomery s nimi súvisiace – <strong>na</strong>pr. deľba pozostalosti medzi dedičmi<br />

podobná deľbe dnešných podieľových spoluvlastníkov) <strong>na</strong> prvom stupni v právomoci richtára<br />

a prísediacich. O tom vypovedalo tr<strong>na</strong>vské privilégium Belu IV., ktoré potvrdilo povinnosť<br />

richtára súdiť všetky civilné a hrdelné kauzy prejednávané vo veciach mestského obyvateľstva,<br />

aj medzi mešťanmi a cudzincami 173 . V slobodných kráľovských mestách sa vyvinula postupne<br />

viacstupňovosť súdneho rozhodovania, apelačné súdnictvo sa rozvíjalo <strong>na</strong> apelačnom (možnosť<br />

odvolať sa) a devolučnom (pozastaviť výkon súdneho rozhodnutia) princípe pri opätovnom posúdení<br />

veci a <strong>na</strong> <strong>na</strong>dradenosti kráľovského súdnictva voči ostatným nižším súdom, do ktorého<br />

pôsobnosti patrili aj mešťania slobodného kráľovského mesta Tr<strong>na</strong>vy ako taverníckeho mesta.<br />

Pre ňu sa stal odvolacím súdom taverník a poslednou súdnou inštanciou súd personála. Novoveké<br />

kódexy taverníckeho práva, ako aj následná súd<strong>na</strong> prax potvrdili jednoz<strong>na</strong>čnú právomoc<br />

taverníckeho súdu v kauzách závetného dedenia 174 .<br />

S príchodom a trvalejším usádzaním sa šľachtického stavu sa v uhorských mestách možno<br />

stretnúť s fenoménom prieniku súdnej pôsobnosti mestských a šľachtických (kráľovských)<br />

súdov. Nie zriedkavými v tejto súvislosti sa stali spory o súdnu kompetenciu, ktorý súd bude<br />

vecne, resp. osobne príslušný, pričom zákonodarstvo nijak zásadne nereagovalo, každý prípad<br />

169<br />

Na zmienenú tézu upozornila MERTANOVÁ, ref. 163, s. 44.<br />

170<br />

Na obdobné spory vo veci dedenia zo závetu poukázala MERTANOVÁ, ref. 163, s. 63 – 65.<br />

171<br />

MERTANOVÁ, ref. 163, s. 45 – 46.<br />

172<br />

HARSÁNYI, I. Buda, Pest, Kassa, Bártfa, Nagyszombat, Poszony, Eperjes, Sopron városok polgári jogai és<br />

régi szokásai, s. 52 – 87.<br />

173<br />

Ak by sa zistilo, že richtár je nespôsobilý, zaujatý alebo dokonca zainteresovaný v danom spore, musela<br />

sa vec prejed<strong>na</strong>ť pred kráľovským súdom. Súd<strong>na</strong> autonómia slobodných kráľovských miest sa vzťahovala<br />

teda <strong>na</strong> prvostupňové ko<strong>na</strong>nie, voči rozsudkom mestského súdu bolo možné podať, podľa mestského privilégia,<br />

odvolanie priamo ku kráľovi. Ten však ale zakrátko túto právomoc preniesol <strong>na</strong> svojich zástupcov.<br />

Porov<strong>na</strong>j Codex diplomaticus, ref. 153, s. 31.<br />

174<br />

MERTANOVÁ, ref. 163, s. 51.<br />

232


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

sa riešil ad hoc, <strong>na</strong>vyše do jurisdikcie (súdnej právomoci) svetského súdnictva pre dedičské<br />

a testamentárne spory zasahovali cirkevné súdy.<br />

3.2. Závetná (testamentár<strong>na</strong>) prax v Tr<strong>na</strong>ve<br />

V závetnej praxi sa z právnohistorického pohľadu venuje <strong>na</strong>jväčšia pozornosť obsahovým<br />

a formálnym charakteristikám, pohľad sa preto koncentruje hlavne <strong>na</strong> obsah dispozície a overovacích<br />

formúl, dorzálnych a marginálnych poznámok a doplnení pochádzajúcich z úradného<br />

ko<strong>na</strong>nia. Závety tr<strong>na</strong>vskej proveniencie (pochádzajúce z praxe obyvateľov Tr<strong>na</strong>vy, alebo v tr<strong>na</strong>vskom<br />

archíve uložené) sa dôsledne oz<strong>na</strong>čovali všeobecne prijímaným termínom „testament,<br />

posled<strong>na</strong> vula, letzter Wille“.<br />

Každý písomný prejav spojený s právom v minulosti vychádzal a opieral sa o vlastnú terminológiu,<br />

preto je celkom iste potrebné pristaviť sa a vyjasniť niektoré základné, <strong>na</strong>jčastejšie<br />

užívané termíny. Prvým z nich je výraz „Legat(en)“ (slovensky „porucenstvo“, nemecky „Vermächtniss“)<br />

v etymologickom súvise k dispozičnému slovesu „legaren, porucat, vermachen“.<br />

Rímsko-právny termín legatum (odkaz) sa posudzoval pôvodne ako jednotlivo určená vec,<br />

poskytnutá <strong>na</strong> ťarchu dediča(ov) z dedičstva v prospech odkazovníka 175 . Podobnými prostriedkami<br />

fideikomisov a do<strong>na</strong>tio mortis causa sa realizovala možnosť singulárnej sukcesie pre prípad<br />

smrti. Či už prirodzenou s<strong>na</strong>hou o zjednodušenie alebo zámernou zámenou časti za celok<br />

jednotlivé pojmy legaren, poručenstvo v súčasnej historiografii zmenili svoj pôvodný výz<strong>na</strong>m<br />

a <strong>na</strong>dobudli rozširujúcim výkladom zmysel akejkoľvek dedičskej čiastky určenej tak pre dediča,<br />

ako aj pre klasického odkazovníka, hoci vieme, že ani v čase prvých závetov nerozlišovali<br />

medzi odkazmi a dedičskými podielmi ani vo výz<strong>na</strong>me jazykovom ani právnom. Slovesá „erben“,<br />

v latinskom znení „heredito“ sa nevyskytli v žiadnom zo skúmaných závetov. Pôvod prevažujúcej<br />

formy legaren, Legaten vychádzal z dlhodobo zaužívaného latinského pojmu „lego“,<br />

stotožneného s výz<strong>na</strong>mom odkázať, poručiť (odtiaľ pochádza slovenský ekvivalent poručiť,<br />

poručenstvo), poručiteľ tak chcel zdôrazniť viazanosť celého jednostranného právneho aktu<br />

s vlastným rozhodnutím (vylúčiac predovšetkým účasť subjektu dedičov <strong>na</strong> úkone testovania),<br />

prikláňajúcim sa k prenechaniu dedičstva ďalšej generácii iba <strong>na</strong> základe jeho vlastnej úvahy<br />

zveriť, odovzdať svoj majetok do rúk iného. Z uvedeného rezultujem preto záver, že prevažujúce<br />

originálne pojmy lego, Legaten prijímali širší výz<strong>na</strong>m dedenia (prípadne dedičstva) vecí určených<br />

dedičom aj odkazovníkom bez rozlišovania, popri funkcii termínu priameho rozhodnutia<br />

poručiteľa odkázať, určiť dedičov, legátov.<br />

Per a<strong>na</strong>logiam odvodeným súdobým slovenským termínom „odkaz“, „poručenstvo“, sa prisúdil<br />

v minulosti výz<strong>na</strong>m každého rozhodnutia v prospech odkazovníka i dediča, čo by dnes<br />

mohlo spôsobiť a de facto aj spôsobuje neporozumenie základných právnych kategórií (legát =<br />

odkaz, avšak už sloveso odkázať, zanechať má oporu v dnešnej právnej terminológii), vychádzajúcich<br />

z rímskeho práva. Domnievam sa, že historici by si mali uvedomiť rozdiel v historickom<br />

ponímaní pojmu odkaz (legát) a spoz<strong>na</strong>ť jeho pôvodný rímsky raison d´etre, prenechať<br />

rozhodnutím mortis causa odkazovníkovi konkrétnu individualizovanú vec (hnuteľnosť alebo<br />

nehnuteľnosť), tým viac, že predložené inkriminované závety 19. storočia ešte názvoslovne<br />

nerozlišovali. Ak sa používal v Tr<strong>na</strong>ve pojem „legat“ alebo „Vermächtniss“ v súvise s dedením<br />

zo závetu, myslela sa ním <strong>na</strong>jčastejšie konkretizácia jednotlivín z pozostalosti pre zákonných<br />

175<br />

REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo, s. 406.<br />

233


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

dedičov, nielen <strong>na</strong>dobúdanie legátov. Ak sa <strong>na</strong>opak prenechávala vec, obyčajne hnuteľná, cudzej<br />

osobe, priateľovi, susedovi, išlo o <strong>na</strong>dobúdanie legátu. Odkazovník (legatarius) preto nikdy<br />

nededil, ale <strong>na</strong>dobúdal odkaz určený vecne alebo záväzkovoprávne. Nemožno taktiež súhlasiť<br />

v súčasnej historiografii s priamym prevzatím spojenia testamentárny odkaz v prospech dedičov,<br />

pre nich je vhodné akceptovať uzuálne prijímaný zvrat dedenie, <strong>na</strong>dobúdanie dedičského<br />

podielu, eventuálne celého dedičstva, pozostalosti ex titulo testamenti. Tu však je nutné pripomenúť<br />

relevantnú skutočnosť, že sa to vzťahuje k <strong>na</strong>dobudnutiu dedičstva, pretože aj dedič mohol<br />

získať istú vec (zum Andenken, spomienkovú) do vlastníctva vo výz<strong>na</strong>me klasického legátu.<br />

Výraz pre dediča zachovával tvar: „heres“, „Erbe“, „dedicz“. Špeciálny výraz „Legatarien“ uviedla<br />

Alžbeta Karlovičová v závete z 11. decembra 1811, v kontexte daného paragrafu sa chápal vo<br />

výz<strong>na</strong>me dediča 176 .<br />

Pojem testament v súčasnom platnom práve absentuje, keďže je <strong>na</strong>hradený legálnym (zákonným)<br />

pojmom závet, som však toho názoru, že v tomto prípade ide o historicky starší ekvivalent,<br />

ktorý možno bez problémov používať (i vzhľadom <strong>na</strong> jeho petrifikáciu v zahraničnej<br />

aj domácej súčasnej historiografii). Obdobne sa užíva výraz „testamentárny“ v spojení s dedením<br />

zo závetu, voľnou dispozíciou poručiteľa. Jeho už tradičné prijatie v súčasnej historiografii<br />

vychádza jed<strong>na</strong>k z pôvodného vyjadrenia závetov (<strong>na</strong>pr. „testamentarische Verfügungen,<br />

Vermächtnisse, testamentár<strong>na</strong> dispozicia“), súčasne sa historici opierajú o staršiu terminológiu<br />

prevzatú od prof. Lubyho 177 , avšak táto už nemá oporu v normatívnej rovine dnešnej úpravy<br />

Občianskeho zákonníka, ktorý pozná iba dedenia zo závetu. V právnej vede však toto oz<strong>na</strong>čenie<br />

figuruje a poníma sa ako synonymum (testátne dedenie, testamentár<strong>na</strong> sloboda). Pravdou<br />

zostáva, že zaujať striktné stanovisko k používaniu termínu testamentárny, resp. odmietnuť jeho<br />

používanie in absoluto by mohlo byť <strong>na</strong> škodu veci. Prikláňam sa k názoru, že v historiografii<br />

by sa mali dodržiavať, rešpektovať skôr uzuálne terminologické formy, vyjadrujúce historický<br />

kontext a špecifickosť súdobého ponímania toho ktorého právneho termínu či inštitútu.<br />

Dnešná práv<strong>na</strong> terminológia (len pokiaľ je akceptovateľná a aplikovateľná pre právnu históriu)<br />

je vhodná prijatia. Treba zdôrazniť, že neodmietam úplne používanie termínu testament, testamentárny,<br />

ale sa mu pokiaľ možno vyhýbam, <strong>na</strong>hradiac ho pri oz<strong>na</strong>čovaní dedičských titulov<br />

legálnymi spojeniami závetné dedenie = dedenie zo závetu, dedič zo závetu, ale <strong>na</strong>ďalej zachovávam<br />

termíny testamentár<strong>na</strong> sloboda, dispozícia, odkaz.<br />

Možný terminologický konflikt sa črtá aj pri bežne používanom termíne „Obligation“, prípadne<br />

„passiven Schuld“, v skúmaných závetoch chápaný vo výz<strong>na</strong>me záväzku, dlhu, vzťahu dlžníka<br />

k veriteľovi, menej už vo výz<strong>na</strong>me pohľadávky veriteľa. V slovenských závetoch „Obligator“<br />

v kontextovom poňatí z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l písomné potvrdenie existencie dlhu vo vzťahu k dlžníkovi, ak<br />

sa vydával veriteľovi, chápal sa ako potvrdenie existencie pohľadávky. Pri uvedenom výraze je<br />

nutné pridŕžať sa celkového kontextu príslušného dispozičného odseku, keďže pojem obligácia<br />

dnes, ale aj v minulosti mal viacero výz<strong>na</strong>mov 178 .<br />

Závetná dispozícia sa už štrukturálne členila <strong>na</strong> konkrétne paragrafové znenie, vyjadrené<br />

kompozične oddelenými odsekmi, oz<strong>na</strong>čenými radovými číslovkami (v písanej podobe). Súdobé<br />

oz<strong>na</strong>čenie pre ne sa zaužívalo v podobe: „punkt“, prípadne „poručentsvo“ v <strong>na</strong>dväznos-<br />

176<br />

„ernnene ich dem Herrn Ig<strong>na</strong>tz Schrott wie auch seine Erben beiderseitigen Geschlechts zu meinen Universal<br />

Erben mit der bemerken, daß obben<strong>na</strong>nten Herrn oder seine Legatarien“ – 3 – 21 – 17.<br />

177<br />

LUBY, ref. 2, s. 531. Adverbium testamentárny sa ale <strong>na</strong>chádza v súčasnom slovníku cudzích slov<br />

ŠALING, S., IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M., MANÍKOVÁ, Z. Veľký slovník cudzích slov, s. 1226.<br />

178<br />

Napríklad vo vrcholnom stredoveku sa viazala k ručeniu stredovekých záväzkov.<br />

234


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

ti a tesnom súvise (tak obsahovo-právnom, ako aj štylisticko-lingvistickom) s dispozičným<br />

slovesom „legaren, vermachen, porucat, zanechávat“ a pod. Dispozícia stelesňovala duchovné<br />

a materiálne niveau poručiteľa. In extenso sa v závete prejavilo slobodné a voľné <strong>na</strong>kladanie<br />

s majetkom. Niektoré dispozície obsahovali až príliš rozsiahle pasáže, zahŕňajúce <strong>na</strong>jprv úvodné<br />

dôvody testovania, predkladané <strong>na</strong>račným štýlom. Koncentrovali sa predovšetkým k dispozíciam<br />

s hmotným majetkom, k jeho rozmnoženiu alebo umenšeniu, právnemu stavu jeho<br />

<strong>na</strong>dobudnutia a separácii od spoločného majetku oboch manželov, pôvodnej rodiny atď.<br />

3.2.1. Formálnopráv<strong>na</strong> (vonkajšia) stránka závetov<br />

Vzhľadom <strong>na</strong> skutočnosť spísania závetu <strong>na</strong> lôžku, v súkromí poručiteľa (<strong>na</strong>priek tomu, že<br />

sa využívali úradníci mesta pri akte spísomnenia, závety ako verejnoprávne listiny si zachovávali<br />

nekancelársku povahu) formál<strong>na</strong> stránka meštianskych úkonov posledného poriadku dlho<br />

nebola predmetom úvah; poručitelia sa uspokojovali so zaužívanými obyčajami, ktoré postupne<br />

smerovali k jednotnej forme verejného závetu a ako dokazujú aj zachovalé súkromné závety, aj<br />

v nich sa v 19. storočí forma (formuly) závetu unifikovala a približovala celouhorskému úzu,<br />

tak ako sa vyjadril v stručnom náčrte zákonnej a obyčajovej úpravy šľachtického dedenia.<br />

Prax v Tr<strong>na</strong>ve v prvej polovici 18. storočia sa veľmi rýchlo harmonizovala so zákonným<br />

ustanovením § 1 z. čl. 27/1715, zároveň sa <strong>na</strong>ďalej rešpektoval odlišný úzus tvorby závetov<br />

a ich formálnych náležitostí v slobodných kráľovských mestách: „Mešťan svoj testament spísal<br />

pred mestskou radou, jej dvoma členmi a notárom, pričom ho zaprotokoloval a uložil do archívu<br />

mesta“ 179 . Uvedený stav možno dokumentovať aj v dotknutom období prvej polovice 19. storočia.<br />

Ojedinelé dorzálne a marginálne poznámky a odkazy v znení niektorých závetov poukazujú<br />

<strong>na</strong> skutočnosť, že sa v Tr<strong>na</strong>ve dodržiavali všeobecné podmienky platnosti právnych úkonov,<br />

ako aj špeciálne náležitosti potrebné pre platnosť závetov podľa uhorského zákonného úzu. Aj<br />

tr<strong>na</strong>vskú testamentárnu prax formovali v novoveku podstatným a výz<strong>na</strong>mným spôsobom z. čl.<br />

46/1655, 11/1687, 26 a 27/1715, 14/1840 § 1.<br />

Celouhorsky realizované formy verejného a súkromného závetu sa <strong>na</strong>chádzajú v kvantitatívne<br />

nerov<strong>na</strong>kom zastúpení, keďže prevažujú verejné <strong>na</strong>d súkromnými. Za verejné sa považujú<br />

tie, ktoré boli spísané pred hodnovernými osobami, inštitúciami, v znení z. čl. 46/1655 predovšetkým<br />

pred svedkami magistrátu. Súkromné sú však <strong>na</strong>opak výraznejšie zastúpené v skupine<br />

bohatých mešťanov, armalistov i zemanov, u mužov početnejšie než u žien.<br />

3.2.1.1. Verejné závety (testamenta publica scripta)<br />

Magistrátom vyhotovený verejný závet predstavoval veľmi vhodnú formu, umožňujúcu zabezpečiť<br />

<strong>na</strong> jednej strane verejnosť (za účasti zástupcov mesta ako svedkov), právnu záväznosť,<br />

<strong>na</strong>plnenie litery záko<strong>na</strong> (keďže prítomnými boli obvykle senátori a mestský notár, vicenotár alebo<br />

jeho zástupca), <strong>na</strong> druhej strane sa zaistila doko<strong>na</strong>lá archivácia platných závetov v mestskom<br />

archíve až do času ich zverejnenia – publikácie. Právoplatným spôsobom magistrát, resp. jeho<br />

179<br />

TOMOVÁ, I. Testamenty tr<strong>na</strong>vských mešťanov v prvej polovici 18. storočia (ako prameň k dejinám každodennosti),<br />

rkp. diplomovej práce, katedra histórie <strong>na</strong> FF UCM v Tr<strong>na</strong>ve, 2004, s. 24. Na slávnostnú, formalizovanú<br />

formu vyhotovenia (testamentum solenne) v koroborácii upozornila Katarí<strong>na</strong> Budáková, resp.<br />

svedkovia testovania, zo dňa 22. marca 1800 („in forma solennis testamentarie dispositionis“) – 3-19-3.<br />

235


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

predstavitelia vystupovali aj v záverečnej fáze publikovania obsahu závetu a jeho exekúcie. Verejným<br />

závetom sa chápal taký, ktorý musel byť zriadený pred vierohodnou osobou alebo miestom;<br />

poručiteľ musel uvedeným subjektom osobne odovzdať písaný a vlastnoručne podpísaný<br />

závet, alebo ho musel oznámiť do protokolu. Uvedené inštitúcie a osoby boli povinné úradne<br />

zaprotokolovať akt testovania a existenciu, príp. archiváciu písomného závetu. Svedecká účasť<br />

potvrdzovala poručiteľov úkon ústneho vyhlásenia, písomného zachytenia a signovania, ako<br />

uvádzal závet Juliany Ráczovej v typizovanej záverečnej koroborácii: „poručiteľka prítomný testament,<br />

(pred úradnými svedkami) per extenso (sic!) prečítaný, podpísala vlastnoručne krížikom<br />

a spečatila vyhlasujúc, že toto jej posledná vôľa“ 180 . Podobne potvrdila Judita Filová dňa 27. marca<br />

1850, že „pred slavnu zkrzeva to povolanu magistratualsku deputatiu hodnoverne a spravedlive<br />

to zez<strong>na</strong>vany činim“ 181 . Forma ústneho vyz<strong>na</strong>nia (testamentum nuncupativum) pred svedkami<br />

prevažovala, keď vezmeme do úvahy poručiteľov stav „lecto aegritudinis“ (ležiac v chorobe <strong>na</strong><br />

lôžku), rozšírený a<strong>na</strong>lfabetizmus u nižších vrstiev meštianskej spoločnosti 182 .<br />

Spoplatnenie úkonov spojených so zriadením písomného závetu, vlastne s jeho uschovaním<br />

v osobitnom archíve mesta sa viazalo až <strong>na</strong> úkon publikovania závetu. Bohužiaľ však výška<br />

publikačnej taxy sa v závete nezverejnila, dorzálne poznámky oboz<strong>na</strong>mujú len s údajom o nezaplatení<br />

(taxa testamenti restat, taxa nondum soluta) 183 .<br />

Prevalencia archivovaných verejných závetov v Tr<strong>na</strong>ve jednoz<strong>na</strong>čne poukázala nielen <strong>na</strong><br />

dlhodobo zaužívanú prax spísomnenia právnych úkonov, zmlúv pred mestskou radou a prípadne<br />

aj príslušným zápisom do mestských kníh. Závet Marti<strong>na</strong> Winklera z 11. októbra 1762<br />

spomí<strong>na</strong>l v úvodnom latinskom protokole, že k nemu prišli úradní páni, vyslaní magistrátom<br />

(richtárom) za účelom vystaviť písomne závet a to obvyklým spôsobom „mora solito“ 184 . Sami<br />

poručitelia s vedomím dôležitého postavenia mestských úradov a hodnostárov vo verejnom živote<br />

riešili právne úkony spojené s úkonom mortis causa priorizáciou verejných závetov, vyhotovovaných<br />

úradom mestského notára. Priamo v závete Anny Kosinovej z 21. decembra 1839 sa<br />

poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo v koroborácii: „osobne som odovzdala testament slávnemu magistrátu do úschovy<br />

pre jeho úplnú platnosť“ 185 . Popri tom poručitelia v záverečných odsekoch neraz žiadali magistrát<br />

o ďalšiu zainteresovanosť, pomoc v následných úkonoch spojených s dedičským ko<strong>na</strong>ním.<br />

Na základe výskumnej bázy dorzálnych poznámok a v tesnom súvise s verejným závetom<br />

je nutné poukázať rov<strong>na</strong>ko <strong>na</strong> akty prezentácie a publikácie v závetoch uložených v úradnej<br />

úschove magistrátu (teda nielen verejných, ale aj súkromných závetov, spísaných bez účasti<br />

svedkov tr<strong>na</strong>vského magistrátu). Zákonnú formálnu povinnosť zverejniť akt spísania alebo<br />

uskutočnenia úkonu posledného poriadku zaviedli z. čl. 46/1655 (potvrdený v § 11 z. čl.<br />

27/1715) a z. čl. 107/1723. Hoci § 7 z. čl. 27/1715 rešpektoval dovtedajšie partikulárne obyčaje<br />

180<br />

„per extensum perlectam testamentariam dispositionem propria manu formata cruce roboravit declarando<br />

: quod in hac ultima ipsius voluntas contineatur.“ – 3-28-3.<br />

181<br />

3-30-48.<br />

182<br />

Priamo <strong>na</strong> ústnu výpoveď upozornila úvodná poznámka testamentu Evy Lajstríkovej z 3. februára 1842:<br />

„in forma nuncupativi Testamenti mündlich eröffnet“ – 3-27-26.<br />

183<br />

3-19-29, 3-19-43, 3-19-47, 3-19-53. Siedmy bod závetu Barbory Schwartzovej z 18. septembra 1842, ako<br />

jediný poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l, že poplatok za uloženie závetu až do jeho publikácie sa má zaplatiť po otvorení obsahu<br />

(„Bey Gelegenheit der Eröffnung und Bublizirung (!) diesen Testamentes sohlen (!) den Löbl. Magistrat<br />

gewöhnliche Magistratual Sitzungs Tax erlegt werden.“) – 33-61.<br />

184<br />

33-24.<br />

185<br />

„persönlich dem hiesigen löblichen Magistrat in seiner Rathversammlung zu ihrer wollständigen Giltigkeit‚<br />

übergeben.“ – 3-30-100.<br />

236


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

jednotlivých slobodných kráľovských miest, tr<strong>na</strong>vské verejné závety skúmaného obdobia už<br />

v plnej miere <strong>na</strong>pĺňali a dodržiavali literu záko<strong>na</strong> (§ 5 z. čl. 27/1715 186 ) o povinnej účasti aspoň<br />

dvoch svedkov (taktiež pri ústne vyjadrených závetoch). Absolút<strong>na</strong> záväznosť predmetného zákonného<br />

ustanovenia zaviazala mestá so šľachtickou vrstvou ako Tr<strong>na</strong>va rešpektovať uvedenú<br />

normu. Nebezpečenstvo neplatnosti úkonov poslednej vôle, vyhotovených v súkromí z formálnoprávnych,<br />

prípadne z hmotnoprávnych dôvodov nebolo, vzhľadom <strong>na</strong> menej vzdelanú meštiansku<br />

obec, vôbec neobvyklé, a preto závety zriadené formou verejného závetu požívali veľkú<br />

vážnosť a obľubu.<br />

Úkon prezentácie sa chápal v dnešnom výz<strong>na</strong>me úradného zverejnenia aktu testovania<br />

a prináležal k povinnostiam poručiteľa požiadať magistrát o <strong>na</strong>plnenie uvedenej obligatórnej<br />

podmienky. Jeho účasť, s vedomím špecifickej povahy úkonu posledného poriadku, sa prirodzene<br />

nevyžadovala, hoci v ojedinelých prípadoch bol aj on osobne účastný v senáte, ale zverejniť<br />

akt testovania (nie obsahu závetu) náležalo do kompetencie svedkov, členov senátu za účasti<br />

richtára a notára. Deň prezentácie sa poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l v zásade <strong>na</strong> dorze zloženého, spečateného<br />

závetu, obdobne sa postupovalo po smrti poručiteľa, keď sa pristúpilo k publikovaniu obsahu<br />

a jeho intabulácii. V závislosti od zhoršujúceho sa zdravotného stavu umierajúceho pristúpilo<br />

sa k prezentácii a publikácii v nevyhnutných prípadoch v tom istom termíne, <strong>na</strong> čo upozorňoval<br />

aj dorzálny záz<strong>na</strong>m: „dňa 6. októbra 1817 bol testament prezentovaný aj publikovaný“ 187 .<br />

Publikačná poznámka závetu Eberharda Walza z 26. októbra 1801 dokazovala, že závet spísaný<br />

už 8. septembra 1801 priniesol sám poručiteľ pri plnom zdraví s úmyslom oznámiť jeho spísanie<br />

magistrátu. Súčasne prehlásil, že listi<strong>na</strong> je autentická a spĺňa všetky náležitosti spísaného platného<br />

závetu 188 . S <strong>na</strong>jväčšou pravdepodobnosťou žiadal aj o jeho archiváciu. Katarí<strong>na</strong> Hirneičová<br />

<strong>na</strong>písala formou súkromného závetu poslednú vôľu ešte 15. júla 1803, publikačné poznámky<br />

poukázali <strong>na</strong> jeho prezentáciu v magistráte 28. októbra a publikáciu 13. novembra toho istého<br />

roku. Avšak osobitný záz<strong>na</strong>m z 27. októbra 1803 uvádzal, že poručiteľka povolala dvoch senátorov<br />

a podnotára Rudolfa von Málika (ich podpisy <strong>na</strong>sledovali za textom poznámky) k úkonu<br />

oboznámenia sa so zriadením závetu 189 .<br />

Zverejnenie zriadenia závetu bol úkon prebiehajúci ešte za života poručiteľa alebo krátko<br />

pred jeho smrťou (výnimku tvorili iste závety prezentované a publikované súčasne), <strong>na</strong> rozdiel<br />

od publikácie, ktorá sa chápala ako akt otvorenia závetu a oboznámenia sa s jeho obsahom.<br />

Čas publikácie však z. čl. 27/1715 v § 8 posunul a oddelil od úkonu prezentácie pre možné<br />

spory dedičov ešte pred smrťou poručiteľa, pričom časovú lehotu <strong>na</strong> jej uskutočnenie ohraničil<br />

trvaním jedného roka odo dňa smrti 190 . Povinnosť zverejniť obsah závetu pred mestskou radou<br />

dodržiavali v Tr<strong>na</strong>ve už v polovici 18. storočia, v závete Juraja Levaya sa <strong>na</strong> dorze zaz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>la<br />

186<br />

„Quae nihilominus praemissae solemnitates … coram duobus testibus sufficient.“<br />

187<br />

„Anno 1817 die 6 ta octobris in se<strong>na</strong>tu cosidente praesentatum anno et die eiusdem etiam publicatum.“<br />

– 3-22-25.<br />

188<br />

„Anno 1801 Die 26 octobris Tyr<strong>na</strong>viae in se<strong>na</strong>tu considente circumspectus Eberhardus Waltz … civis perso<strong>na</strong>liter<br />

comparens mente et corpore sanus praesentem clausae confectam nobis exhibuit testamentariam<br />

dispositionem vivace vocis oraculo declarando : hanc esse ultimam voluntatem suam“ – 3-19-15, podobne<br />

3-24-15.<br />

189<br />

„relicta vidua coram nobis … actum hunc exmissis praesentem clausae confectam testamentariam dispositionem<br />

exhibit vivace vocis oraculo declarando, tam esse ultimat suam voluntatem“ – 3-19-33, ide o tzv.<br />

litteras clausas.<br />

190<br />

„Publicatione, et respectu partium interessatarum communicatione : non nisi post mortem testatoris,<br />

quamprimum expediendis.“<br />

237


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

poznámka: „Testamentum Ci(vi)s Georgÿ /Levaÿ pistoris 1750 /conditum /1751 die 27 a Marzÿ<br />

/cor(am) Se<strong>na</strong>tu Publicat(um)“ 191 . Okrem úradných osôb mestskej rady – richtára, senátorov<br />

a mestského notára alebo jeho zástupcu (podnotára) sa <strong>na</strong> nej zúčastňovali aj potenciálni dediči<br />

– <strong>na</strong>jbližší príbuzní a zrejme aj určený testamentárny exekútor. Podľa závetu Mikuláša<br />

Vajmára po jeho skone „senát dňa 17. apríla 1815 prezentoval závet pred vdovou, synmi a dcérami“<br />

192 .<br />

Zákonný čl. 107/1723 („O zaprotokolovaní a intabulácii právnych úkonov spojených s majetkovými<br />

pomermi v župách a mestách“ /De improtocollatione seu intabulatione in comitatibus et<br />

civitatibus observanda/) zavádzal povinnosť viesť intabulačné protokoly, zápisy všetkých majetkových<br />

prevodov (aj pre právne úkony prechodu vlastníckeho práva k pozostalosti alebo len<br />

jej časti) v mestách a župách bez prihliadnutia <strong>na</strong> dovtedajšiu prax 193 . Od novoustanoveného<br />

právneho stavu sa odvíjal aj postup mestských úradov v <strong>na</strong>sledujúcich obdobiach, keď priamo<br />

v poznámke mestského notára Já<strong>na</strong> Szlovatseka, v závete lekára Já<strong>na</strong> Nágla, akceptoval magistrát<br />

záväznú (kogentnú) úpravu zmieneného článku: „prítomný testament prezentovaný v senáte<br />

dňa 15. septembra 1832 v Tr<strong>na</strong>ve bol z úradnej povinnosti toho istého dňa intabulovaný podľa<br />

znenia z. čl. 107/1723“ 194 .<br />

Pre subsumpciu jednotlivých originálov v prospech verejných závetov má kľúčový výz<strong>na</strong>m<br />

skúmanie úvodnej koroboračnej (potvrdzujúcej) formuly mestskej rady a richtára (od prvej polovice<br />

40. rokov sa zmenila <strong>na</strong> záverečný publikačný záz<strong>na</strong>m v maďarčine, latinčine v identickej<br />

formulácii), ktorú možno stotožniť taktiež s úvodnou publikačnou poznámkou i s mandátnym<br />

príkazom, ústnym poverením richtára 195 pre účastníkov – povinných svedkov magistrátu<br />

k úkonu testovania, realizovanom výhradne <strong>na</strong> podnet poručiteľa. Úvodný magistrátny protokol<br />

<strong>na</strong>dobudol počas uplynulých storočí v Tr<strong>na</strong>ve jednotnú a typizovanú podobu oboz<strong>na</strong>mujúcu<br />

s miestom a časom aktu testovania, s rodinným a spoločenským statusom a povolaním<br />

poručiteľa (u žien sa udávalo povolanie manžela/ov). K stavu zomierajúceho sa poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l jej<br />

už zvyčajne vážny zdravotný stav neumožňujúci spísať vlastnoručne závet, alebo ho oznámiť<br />

osobne pred magistrátom, v súvise s obligatórnou poznámkou o duševnej spôsobilosti uzavrieť<br />

úkon poslednej vôle vyjadrený osobne a ústne (sa<strong>na</strong> mente formula), zreteľne si uvedomujúc<br />

právne dôsledky ko<strong>na</strong>nia pred prítomnými svedkami. Príkladne: „V roku 1800, 15. apríla v Tr<strong>na</strong>ve<br />

v dome obča<strong>na</strong> Konráda Ottentala, Alžbeta Kráľová (Kralin), manželka Konráda Ottentala<br />

rukavičkára, ležiac chorá <strong>na</strong> lôžku so zdravou mysľou pred <strong>na</strong>mi dolupodpísanými, prizvanými<br />

skrze váženého a urodzeného pá<strong>na</strong> tr<strong>na</strong>vského richtára Imricha Hlinického, vyz<strong>na</strong>la (condidit)<br />

191<br />

3-12-34, podľa TOMOVÁ, ref. 179, s. 21.<br />

192<br />

„…coram vidua, filibus et filiabus testatoris…“ – 3-22-9.<br />

193<br />

„improtocollationes et intabulationes, in illis comitatibus et civitatibus, in quibus bo<strong>na</strong> praefatorum debitorum<br />

oneri subjicienda sita sunt : in futurum fiant et quantocius stabiliantur.“ – z. čl. 107/1723.<br />

194<br />

„presens testamentum ad mentem articuli 107/1723 publico civitatis huius protocollo … insertum et intabulatum<br />

est ex se<strong>na</strong>tu consulto.“ – 3-26-6, podobne 3-26-2.<br />

195<br />

V skúmanom období sa stretávame so senátormi, spomedzi ktorých si senát každoročne volil richtára:<br />

1800 – 1801 Juraj Hliniczky, 7. sept. 1802 – 27. máj 1803 Ján Vida (zastupujúci richtár), 4. jan. 1803 Juraj<br />

Hlinicky, 20. apríl 1803 – 15. júl 1803 Juraj Hliniczky (zastupujúci richtár), 18. august 1803 Ján Vida, 24.<br />

apríl 1804 – 29. máj 1804 Juraj Hlinicky (zastupujúci richtár), 11. august 1804 – 19. sept. 1804 Ján Vida,<br />

22. marca 1805 – 1807 Juraj Hlinicky, 1808 – 1818 Martin Mentler, 1819 – 1843 Ján Berzáczy, 1844 – 1853<br />

Ján Pitroff. Publikované podľa pamätnej tabule umiestnenej v súčastnosti <strong>na</strong> tr<strong>na</strong>vskej radnici, Hlavná<br />

1, údaje som <strong>na</strong> základe spracovania prof. J. Šimončiča doplnila a upravila pri konfrontácii s úvodnými<br />

poverovacími formulami.<br />

238


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

svoj testament deklarujúc zároveň, že toto je jej posledná vôľa 196 “, totožné znenia sa <strong>na</strong>chádzali aj<br />

v mnohých <strong>na</strong>sledujúcich závetoch 197 .<br />

K verejným závetom sa priradili aj také, ktorým chýbala latinská poverovacia formula a poručitelia<br />

sa uspokojili s podpisom mestských úradníkov, oprávnených dosvedčiť úkon testovania.<br />

Podpis úradného svedka a jeho poznámka: „predo mnou Jánom Szündym, senátorom mesta<br />

Tr<strong>na</strong>vy, ako úradne povolaným svedkom, podobne predo mnou Jánom Krstiteľom Resznym, senátorom<br />

tohto mesta a predo mnou Jánom Szlovatskom, mestským notárom, ako úradne povolaným<br />

sved kom 198 “ úplne postačoval <strong>na</strong> identifikáciu. Totožný záz<strong>na</strong>m sa <strong>na</strong>chádzal aj <strong>na</strong> dorze,<br />

registrujúcom právny druh spečatenej listiny, meno a postavenie poručiteľa, okolnosti, dátum<br />

a vlastnoručné podpisy úradných svedkov.<br />

Vzhľadom <strong>na</strong> vonkajšie činitele pri zostavovaní a ústnom vyznávaní úkonov poslednej vôle<br />

sa nepovolávali vždy mestskí úradníci k svedectvu samotného aktu testovania, mutatis mutandis<br />

ich dosvedčovacia funkcia súvisela iba s aktom oboznámenia sa s doko<strong>na</strong>ným právnym<br />

úkonom testovania a odovzdania závetu do úschovy magistrátu až do dňa jeho publikovania.<br />

V tejto súvislosti preto vystupujú do popredia tzv. „litterae clausae“ 199 . Aby ale nedošlo k nechcenému<br />

zavádzaniu, všetky závety sa vyhotovovali v uzavretej forme, avšak pomenovaný<br />

druh chápem v zmysle už spečatených závetov s uzavieracou pečaťou, prezentovaných v uvedenej<br />

podobe pred povolanými úradnými svedkami mesta 200 . Identifikovaná kategória vystupuje<br />

v osobitnom postavení pre svoj vzťah a zaradenie viac-menej k súkromným závetom, ale<br />

v priamom súvise s určitým stupňom právnej angažovanosti tr<strong>na</strong>vského magistrátu pri úkone<br />

testovania.<br />

Z uvedeného je preto potrebné uvažovať takým spôsobom, že konkrétne pri každom závete<br />

sa abstrahuje a) svedecká účasť tr<strong>na</strong>vskej mestskej honorácie pri akte testovania („specialiter<br />

pro hoc actu requisito teste“) a b) samotný akt svedectva mestských úradníkov iba pri úkonoch<br />

prezentácie, odovzdania závetu do úradnej úschovy magistrátu pred povolanými svedkami, pre<br />

196<br />

„Anno 1800, Die 15 a Aprilis Tyr<strong>na</strong>viae in domo circumspecti Conradi Ottental Elisabeth Kralin Conradi<br />

Ottental maniarii magistri consors, lecto quidem aegritudinis affixa, mente attamen sibi praesentissima<br />

coram nobis infracriptis, per perillustrem ac generosum dominum Georgium Hliniczky liberae regiae<br />

civitatis Tyr<strong>na</strong>viensis ordinem iudicem exmissis, hance condidit testamentariam dispositionem vivae vocis<br />

oraculo declarando, eam esse ultimam voluntatem suam.“ – 3-19-4.<br />

197<br />

Modifikovaná úvodná fornula je prítomná u Kataríny Budákovej: „Infrascripti presentibus per vigorem fidem<br />

facimus, quod Anno 1800 die 22 a mensis martii in liberae regiae civitatis Tyr<strong>na</strong>viensi, honesta faemi<strong>na</strong><br />

Cathari<strong>na</strong> Budak, circumspecti Thomae Medek consors, lecto quidem aegritudinis suae graviter affixa,<br />

mente tamen sibi presentissima, coram nobis infracriptis ad actum hunc a per illustro ac generoso domino<br />

huius iudice exmissis, sequentem elucerit declarationem, dicendo hanc esse suam ultimam voluntatem.“<br />

– 3-19-3.<br />

198<br />

„Coram me Joanne Szündy antelato civitatis Tyr<strong>na</strong>viensi se<strong>na</strong>tore qua specialiter requisito et iudicialiter<br />

exmisso teste. Me quoque presente Joanne Nepo. Reszny ejusdem civitatis se<strong>na</strong>tor. Coram me Joanne<br />

Szlovatsek, eiusdem civitatis ordine notario iudicialiter exmisso teste.“ – 3-25-2.<br />

199<br />

Ide o legálnu formu písaneho riadneho verejného závetu, porov. KELEMEN, ref. 7, s. 320.<br />

200<br />

So zmieneným termínom sa možno stretnúť expressis verbis <strong>na</strong> dorzách závetov, v archívnych poznámkach<br />

mestského notára, podľa ktorých nižšie podpísaní dvaja mestskí senátori a mestský notár dosvedčili,<br />

že poručiteľ odovzdávajúc do úschovy magistrátu závet (vo forme l. clausae) zdôraznil, že obsah konvaliduje<br />

s jej poslednou a skutočnou vôľou pre prípad smrti: „relicta vidua coram nobis _ _ _ pro hoc actu exmissis<br />

presentem clausae confectam testamentariam dispositionem exhibit vivae vocis oraculo declarando,<br />

tam esse ultimam suam voluntatem.“ – 3-19-33, podobne „l. clausae confectam et obsigilatam“– 3-27-15,<br />

3-19-37. Poz<strong>na</strong>menávam taktiež, že všetky originály sa spečatili výhradne uzavieracou pečatou, a preto<br />

každý závet sa priradil k diplomatickému druhu litterae clausae.<br />

239


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

nimi sa zároveň poručiteľ povinne zmienil o vyko<strong>na</strong>nom testovacom úkone a o vážne prejavenej<br />

vôli slobodne uzavrieť závet. Formula, ktorá sa používala v Tr<strong>na</strong>ve v celej skúmanej etape<br />

vývoja, sa ustálila v znení: „V roku 1800, dňa 19. decembra v Tr<strong>na</strong>ve v senáte prezentovala Rozália<br />

Beňová, zdravá <strong>na</strong> tele i duši svoj závet deklarujúc, že toto je jej posledná vôľa“ 201 . Všetky náležitosti<br />

sa dodržali aj v prípade, že poručiteľ prijal úradných svedkov doma buď zdravý, alebo<br />

ležiaci <strong>na</strong> lôžku 202 .<br />

Úlohy delegovaných svedkov 203 úkonu testovania (pri lôžku zomierajúceho, chorého) zastávali<br />

pravidelne viacerí členovia širšej mestskej rady (senátu), pričom išlo o výkon činnosti<br />

mestského magistrátu prostredníctvom poverených úradných osôb. Svedkami preto mohli byť<br />

len osoby bezúhonné, primerané stavu poručiteľa, požívajúce v meste vysokú autoritu. V 16.<br />

storočí sa ešte povolávali za svedkov duchovní – kňazi, kazatelia a spovedníci 204 , <strong>na</strong> rozdiel od<br />

19. storočia, keď sa stretávame v oboch formách závetov takmer výhradne 205 s laikmi v postavení<br />

senátora, notára a podnotára, mestského pisára (cancellista), mestského kapitá<strong>na</strong> alebo<br />

mestského expeditora (zamest<strong>na</strong>nec mestskej kancelárie venujúci sa expedovaniu odoslanej<br />

mestskej korešpondencie) 206 .<br />

Dosvedčovacia funkcia svedkov magistrátu sa sprítomnila nielen pri verejnom závete, ako<br />

presvedčivo preukázal holografný závet Magdalény Bauerovej z 1. novembra 1807: „my dolupodpísaní<br />

sme priz<strong>na</strong>li, že poručiteľka vyz<strong>na</strong>la obsah svojho závetu, ktorý vlastnou rukou <strong>na</strong>písala<br />

a urobila po zrelej a skutočne slobodne prejavenej úvahe so zdravou mysľou“. Sama v texte<br />

priz<strong>na</strong>la, že závet spečatila pred mestskou radou 207 , aj keď jeho charakter presvedčivo poukazuje<br />

<strong>na</strong> súkromný závet.<br />

3.2.1.2. Súkromné závety (testamenta privata scripta)<br />

Testamentár<strong>na</strong> sloboda zahŕňala i voľbu formy závetu a v podobe súkromného závetu ponechávalo<br />

obyčajové právo tr<strong>na</strong>vským mešťanom a šľachticom pomerne širokú dispozíciu: všeobecne<br />

platná norma (z. čl. 27/1715) pre šľachtu a via facti skúmaných závetov aj pre mešťanov<br />

kogentne požadovala osobnú účasť piatich svedkov a vyhlásenie poručiteľa o slobodnej dispo-<br />

201<br />

„Anno 1800 die 19 decembris Tyr<strong>na</strong>viae in se<strong>na</strong>tu in praetoreo considente Rosalia Benyö … mente et<br />

corpore sa<strong>na</strong> hance clausae confectam praesentavit testamentariam dispositionem vivae vocis declarando<br />

hanc esse ultimam voluntatem suam.“ – 3-19-10, podobne 3-24-15.<br />

202<br />

„in domo lecto quidem aegritudinis“ – 3-22-12, 3-22-21, 3-22-37, 3-23-4, 3-23-12, 3-23-39, 3-24-15,<br />

3-24-52, 3-25-40, 3-27-15, 3-27-31, 3-28-56, 33-45.<br />

203<br />

Spojenie: „praesentibus nobis infracriptis magistratualiter exmissis“ je ojedinelý, 3-19-25, zvyčajne sa notifikovala<br />

ich účasť v slovnej spojení: „coram nobis infrascriptis per perillustrem ac generosum dominum Georgium<br />

Hliniczky liberae regiae civitatis Tyr<strong>na</strong>viensis ordinem iudicem exmissis“- 3-19-4, v 30. rokoch 19. storočia sa<br />

meno richtára vynechávalo: „coram nobis infrascriptis eatenus iudicialiter exmissis“- 3-26-40, v nemeckom<br />

vyjadrení: „In gegenwart meiner Nicolaus Istvanffy, Magistrats Rath als gerichtlich ausgeschickten Zeugen“<br />

– 3-26-2.<br />

204<br />

ŠTULRAJTEROVÁ, K. Testamenty z rokov 1511 – 1600 ako prameň k dejinám Tr<strong>na</strong>vy. Rkp. diplomovej<br />

práce, FF UK Bratislava, 1972, s. 20.<br />

205<br />

3-23-39.<br />

206<br />

Originálne znenia, odpisy a dorzálne poznámky skúmaných verejných závetov oboz<strong>na</strong>mujú s me<strong>na</strong>mi prítomných<br />

mestských funkcionárov.<br />

207<br />

Koroboračná formula potvrdila: „Infracripti fidem facimus, et recognoscimus, quod testatrix Magdale<strong>na</strong><br />

Bauer dum legata hance conderet, et prenifertum propria manu per extensum scriberet, sibi praesens<br />

fuerit ac praettacta legata mente Luci<strong>na</strong>, sponte ac mantura cum deliberacione fecerit“. Bauerová sama<br />

predtým vyz<strong>na</strong>la: „ich … bey dem Löblichen Magistrat geßigelthet nider zu legen“ – 3-20-23.<br />

240


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

zícii. V súkromných závetoch vystavených v Tr<strong>na</strong>ve sa uplatnila rov<strong>na</strong>ko aj pôvodná práv<strong>na</strong><br />

obyčaj: testovať len pred jedným, až tromi svedkami 208 . V súkromí vystavený a signovaný závet<br />

len pred jedným svedkom s <strong>na</strong>jväčšou pravdepodobnosťou poručitelia ponechali spísať niektorému<br />

z príbuzných, priateľov, honorovaných osôb Tr<strong>na</strong>vy a do jeho rúk zverili i dosvedčenie<br />

platnosti a právnej záväznosti aktu. Oz<strong>na</strong>čenie „erbettener Zeuge“ 209 z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>lo, že oslovená<br />

osoba bola požiadaná priamo zomierajúcim (jeho príbuznými), nebola eo ipso svedkom magistrátu<br />

v postavení úradnej osoby. Žiadosť o overenie existencie, priebehu a výsledku testovania<br />

tak <strong>na</strong>pĺňala literu záväzného znenia § 7 z. čl. 27/1715 pre slobodné kráľovské mestá, v ktorom<br />

každý poručiteľ (mešťan alebo šľachtic) vyz<strong>na</strong>l úkon posledného poriadku pred svedkami bližšie<br />

nekvantifikovanými 210 . Bolo teda prípustné testovať pred pisárom závetu, podpísať sa vlastnou<br />

rukou a zároveň ho spečatiť súkromnou rodinnou pečaťou 211 . Prax v Tr<strong>na</strong>ve <strong>na</strong> príklade<br />

Evy Nemečkajovej potvrdila, že aj súkromné závety sa ukladali do úschovy mesta, resp. mestského<br />

notára, aby sa v deň publikácie, podobne ako pri ostatných úkonov posledného poriadku,<br />

zverejnili testamentárne dispozície v nich obsiahnuté 212 .<br />

Koncipovanie jednotlivých paragrafov sa približovalo formalizovanej osnove verejného závetu,<br />

s výnimkou úvodného latinského (príp. maďarského) protokolu, jeho jednotlivé formuly<br />

<strong>na</strong>rácie, dispozície dosahovali vyšší stupeň subjektivity a individualizácie prejavu poručiteľa,<br />

zdôrazňovali i možno menej dôležité fakty zo života, manželského súžitia, širšie postihovali<br />

duchovný svet poručiteľa, jeho postoje a názory v priebehu celého života, viac sa pripodobňovali<br />

svojou voľnejšou a osobnejšou štylizáciou starším závetným formám. Súkromné závety,<br />

<strong>na</strong>koľko sa mohla sledovať vzdelanostná a stavovská príslušnosť poručiteľov, jednoz<strong>na</strong>čne vo<br />

väčšej miere využívali spoločensky vyššie vrstvy a zároveň alografné závety v skúmanej skupine<br />

prevažovali 213 . Na zaradenie k súkromným závetom poukazovali iba koroboračné formuly<br />

svedkov, ktorí, ako uvádzal závet Antónie Maiderovej z 2. decembra 1849, dosvedčili, že: „pani<br />

Antónia Maider v <strong>na</strong>šej prítomnosti nielenže podpísala tento testament, ale ešte raz v <strong>na</strong>šej prítomnosti<br />

so zdravou mysľou vyslovila, že toto je jej posledná vôľa, čo my vlastným podpisom svedčíme,<br />

v Tr<strong>na</strong>ve dňa 2. decembra 1849“ 214 .<br />

Cudzou rukou spísané závety (alografné) zaz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l jeden z prítomných svedkov 215 . Svedeckú<br />

účasť piatich osôb (závet negramotného poručiteľa signoval prítomný šiesty svedok podľa<br />

§ 2 z. čl. 27/1715) potvrdzovali osobné podpisy a pečate prítomných svedkov, umiestnené<br />

pod text testamentárnej dispozície a po nej sa zvyčajne pripojila aj koroboračná formula, ktorá<br />

dosvedčila zákonné a podstatné z<strong>na</strong>ky práva zriadiť závet. Koroboracia mohla zaz<strong>na</strong>menávať<br />

sekundárne aj ďalšie právne skutočnosti, ako <strong>na</strong>príklad slobodnú dispozíciu s majetkom 216 .<br />

208<br />

3-19-57, 3-20-23, 3-25-37, 3-25-47, 3-27-26.<br />

209<br />

3-23-1.<br />

210<br />

„ut testatori, testamentum praelegatur, et is coram testibus viva voce esserat“.<br />

211<br />

Povinnosť pečatenia a vlastnoručného podpisu sa vyžadovala od prijatia z. čl. 27/1715 v § 1.<br />

212<br />

Kodicil Evy Nemečkajovej v úvode konštatoval archivovanie skoršieho testamentu, ktorý niesol všetky<br />

z<strong>na</strong>ky súkromného testamentu (účasť piatich svedkov a koroborácia) – 3-20-52.<br />

213<br />

Pri zohľadnení možnej štatistickej odchylky som k súkromným testamentom priradila 53 testamentov.<br />

214<br />

„Wir endesgefertigte bezeugen, daß die Frau Antonia Maider in unserer Gegenwart nicht nur dieser Testament<br />

eingenhändig unterschrieben habe, soldern auch als durch einmal gegenwärtig bey reifer Vernunft<br />

erklärt, daß dießer ihr mir eigener Namensfertigung bestätigen.“ – 3-28-50.<br />

215<br />

3-28-50, 3-30-43.<br />

216<br />

„Das die Maria An<strong>na</strong> Preplovitz geweste Burgerin in Tyr<strong>na</strong>u in unserer endesgefertigten Gegenwart all<br />

– obiges solchergestallten disponiert habe, bestättigen wir damit.“ – 3-19-57.<br />

241


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

3.2.1.3 Kodicil<br />

Právnohistorický pohľad je nutné smerovať aj <strong>na</strong> kodicily, doplňujúce skoršie platné závety.<br />

Stabilizácia pomerov <strong>na</strong> úrovni vydávania kodicilov sa ustálila vydaním z. čl. 27/1715. Pre<br />

kodicil podľa § 6 spomí<strong>na</strong>ného zákonného článku postačovala v Tr<strong>na</strong>ve účasť troch svedkov 217 ,<br />

i<strong>na</strong>k sa zrovnoprávnilo a unifikovalo vydávanie kodicilov a závetov. Rozbor poukázal <strong>na</strong> fakt,<br />

že účasť svedkov sa nevyžadovala tak bezvýhradne a podľa právnej obyčaje sa prijímal za platný<br />

doplnok taký, ktorý bol potvrdený len pečaťou a podpisom poručiteľa. Išlo zväčša o obsahovo<br />

krátke doplnky, riešiace drobné dispozície s hnuteľnosťami, tak ako urobila Ja<strong>na</strong> Kaptová pripojaca<br />

<strong>na</strong> záver klauzulu: „aby si nikto v budúcnosti nerobil nárok <strong>na</strong> nič z uvedeného, potvrdila som<br />

(doplnok testamentu z 15. júla 1835) vlastnoručným podpisom a pečaťou“ 218 .<br />

3.2.2. Obsahová stránka závetov<br />

3.2.2.1. Ustanovenie dediča (institutio haeredis)<br />

Tr<strong>na</strong>vská prax poz<strong>na</strong>la viaceré ustálené pojmy pre dediča celej pozostalosti: „vseobeczny<br />

dedicz, universalsky hered, potomok, Universal Erbe/bin 219 “. Zriedkavejší bol uvádzaný termín:<br />

„<strong>na</strong>padnik“ 220 , prípadne vo viacerých závetoch vžitý výraz „dilnik“ 221 . Za dedičov celej pozostalosti<br />

sa povolávali viaceré subjekty 222 . Z vyjadrenia dispozícií jasne vysvitá, že dedič mal právo<br />

disponovať s celým zdedeným podielom, resp. pozostalosťou. Za univerzálne dedenie sa považovalo<br />

také, ktorým dedič/i získaval/i do vlastníctva celú alebo väčšiu, lukratívnejšiu časť pozostalosti,<br />

no k ich zvyčajným povinnostiam sa priradilo prevzatie splatenia dlhov či organizácia<br />

pohrebu, zádušných omší, vyplatenie legátov 223 .<br />

Poručiteľ mohol povolať k dedeniu náhradného dediča, pre prípad, že by riadne ustanovený<br />

dedič ne<strong>na</strong>dobudol dedičstvo (z dôvodov skoršej, prekvapivej a neočakávanej smrti ustanoveného<br />

dediča alebo nesplodenia potomka dedičom, pri uvedenej možnosti dedičstvo prepadlo<br />

217<br />

„Ad codicilli vero solennitatem tres testes sufficiant“, kodicily vyhotovené za účasti troch svedkov pochádzali<br />

<strong>na</strong>pr. od Jozefíny Bertelovej, Anny Márie Karlovičovej, Evy Nemečkajovej, Márie Gašparovej, Anny<br />

Königovej, Alojzie Hüttnerovej, Anny Gálikovej.<br />

218<br />

„So haben sie auch von niemand keine Forderung mehr zu machen, darum habe ich es mit eigener Hand<br />

und Unterschrift gefertiget.“ – 3-26-24.<br />

219<br />

V maďarčine: „Universalis Heresemnek rendelem és névezem“ – 3-22-37.<br />

220<br />

3-29-4.<br />

221<br />

3-28-25.<br />

222<br />

„poručam a zanechavam temuže manželovi vsetko moje jak hnutedelne tak z nehnutedelne ymani … (<strong>na</strong>sledujú<br />

pohnútky určenia dediča)… jednim slovom manžela mojeho za vseobecneho majetnika universalem<br />

haeredem v mojej poručenstvi ustanowugjem“ (3-28-56). V nemeckých závetoch sa ustálilo spojenie:<br />

„frey damit schalten und walten“ – mať úplnú voľnosť v disponovaní (3-24-43), prípadne „Alles was<br />

immer für Namen habende vewegliche Gut als Einrichtung, Kleider, Wäsche ect. wie es liegt und steht“<br />

– 3-28-8.<br />

223<br />

Všetky povinnosti a práva spojené s dedičstvom tak prechádzali výhradne <strong>na</strong> jedného alebo viacerých<br />

univerzálnych dedičov. Podľa závetu Anny Hendlovej sa jej druhý manžel Andrej Sitora ustanovil za dediča<br />

domu o výmere polovičnej usadlosti za podmienky, že splatí dlh 1200 zl. viažúci sa <strong>na</strong> dom a rov<strong>na</strong>kú<br />

čiastku poukáže siedmim deťom z prvého Anninho manželstva ako ich otcovskú a materinskú časť<br />

– 3-20-42.<br />

242


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

<strong>na</strong> náhradného dediča). Všeobecne sa za náhradného dediča mohli určiť aj spoludedičia 224 , pričom<br />

sa de facto určilo právo vzájomného náhradného dedenia v nemeckej súdobej terminológii<br />

<strong>na</strong>zývané „Wechselseitiges Beerbungs-recht“ 225 . Zriedkavo dochádzalo k určeniu lehoty <strong>na</strong>dobudnúť<br />

dedičstvo, čo bolo želaním Márie Tajovičovej, pretože jej syn Ignác sa už dlho zdržoval<br />

<strong>na</strong> cestách a nevedela „čili je esče <strong>na</strong> svete a dze prebiva“, preto stanovila všeobecnú premlčaciu<br />

lehotu 32 rokov 226 od jej smrti, po ktorú sa syn alebo jeho potomkovia môžu prihlásiť o dedičstvo<br />

227 . Vyvstáva tak otázka, či by sa po uplynutí lehoty mohol syn Ignác prihlásiť o dedičstvo,<br />

keďže dedičstvo a s ním spojené práva vyplývajúce z príbuzenského pomeru sa nepremlčiavali<br />

228 . Nárok <strong>na</strong>ň však preskúmaval v individuálnych prípadoch súd.<br />

Tr<strong>na</strong>vská závetná prax poukázala <strong>na</strong> veľmi obvyklé ustanovenie následného dediča (substitutio<br />

fideicommissaria) vo vzťahu, keď by pozostalý/á manžel/ka <strong>na</strong>novo vstúpil do stavu manželského,<br />

manžel/ka ako fideikomisár mal/a podržať dedičstvo pre poručiteľových potomkov.<br />

V postavení sporových strán v pozostalostných ko<strong>na</strong>niach vystupovali obyčajne pozostalý/á<br />

manžel/ka a súrodenci, prípadne netere a synovci poručiteľa, ba dokonca ani platný písomný<br />

závet niekedy nestačil ako dostatočný dôkaz poslednej vôle. Vo vzájomnom vzťahu testamentár<strong>na</strong><br />

dispozícia versus zákonné dedičské nároky je zaujímavá poznámka v závete Anny Márie<br />

Seeleiterovej z 28. februára 1804, ktorá v nej zdôraznila, že ak „jej priatelia budú nespokojní s jej<br />

poslednou vôľou, nech stratia nárok <strong>na</strong> dedičstvo“ 229 .<br />

Na príklade Tr<strong>na</strong>vy si možno uvedomiť a spoz<strong>na</strong>ť podstatné zásady dedenia v meštianskom<br />

prostredí. K zákonným dedičom sa subsumovali tri triedy:<br />

1) descendenti ako neopomenuteľní dedičia;<br />

2) manžel <strong>na</strong>dobúdajúci podiel spolu s descendentmi (podiel zodpovedajúci právnou obyčajou<br />

určenej výške, rovnocenne s deťmi, alebo mu neprináležal žiaden podiel <strong>na</strong> majetku<br />

druhého partnera, keďže bol zabezpečený v koakvizičnom nároku;<br />

3) ascendenti, a pokiaľ ich nebolo, od nich pochádzajúci boční príbuzní poručiteľa (kolateráli);<br />

4) odúmrť patriaca mestu.<br />

Platila zásada, že závetné dedenie sa nesmie vyko<strong>na</strong>ť <strong>na</strong> ujmu neopomenuteľných dedičov:<br />

descendentov a rodičov, <strong>na</strong>jmä pokiaľ ide o zdedený majetok. Problematika dedičov zo záko<strong>na</strong><br />

contra dedičov zo závetu sa vzhľadom <strong>na</strong> ustanovenie z. čl. 49/1723 (zákaz ukrátenia zákonného<br />

(neopomenuteľného) dediča – potomka k otcovskému a materskému majetku) riešila<br />

s ohľadom <strong>na</strong> dlhodobý úzus v samotnom meste tak, že dispozičná sloboda zohľadnila dedenie<br />

predovšetkým potomkov (a ich zákonných dedičov – vnukov a vnučky 230 ). Až následne dedili<br />

manžel/ka a až subsidiárne rodičia a <strong>na</strong>jbližší boční príbuzní (súrodenci a ich potomkovia),<br />

pokiaľ teda hovoríme o typickom poručiteľovi, ktorého stelesňoval muž/že<strong>na</strong> s vlastnými po-<br />

224<br />

„kedbi ale jeden aneb druhi ze sveta zesel, techdy takovi kapital z jedneho <strong>na</strong> druheho prepadne“<br />

– 3-30-28, potomkovia (3-22-38, 3-22-7, 3-27-27), vedľajší príbuzní, priatelia, príbuzní z manželovej, dcérinej,<br />

synovej rodiny, chovanci a pod. (3-22-42).<br />

225<br />

3-27-23.<br />

226<br />

Poručiteľka sa opierala o „podla prava prepisanich 32 rokuch“, vzťahujúcich sa <strong>na</strong> premlčanie a vydržanie<br />

šľachtických nehnuteľností podľa Tripartita (III/15).<br />

227<br />

3-28-25.<br />

228<br />

I/46, § 6.<br />

229<br />

„Sollte etwas meine oben ben<strong>na</strong>nten Freunde mir den Vermächtnissen nicht zufrieden sein und meine<br />

Mam Ursula Seeleitner wider allen Vermuthen auch ob wan mit Process nedroben und darin beharren dan<br />

sollen sie auch mit den Vermachten verlustiget werden“ – 3-19-37.<br />

230<br />

Príkladom sú závety Tekly Guttmanovej – 3-24-52 a Anny Rumpoldovej – 3-26-23.<br />

243


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

tomkami, ktorého/ktorú „len jej materinská láska o budúci osud jej milovaných detí viedla k povinnosti<br />

prenechať im dedičský podiel“ 231 .<br />

3.2.2.2. Dedenie descendentov<br />

Preferencia legitímnych potomkov („legálske deti“) – descendentov pred ostatnými zákonnými<br />

dedičmi vyplývala z úvahy zachovať a rozvíjať majetok rodiny, udržať podnikateľské aktivity a postavenie<br />

<strong>na</strong> trhu. Pri neexistencii vlastných potomkov zvykli poručitelia odkázať dedičstvo deťom,<br />

zaradeným medzi skupinu osvojených potomkov, prípadne uvedené osoby sa radili k dnešným<br />

spolužijúcim osobám, resp. ich potomkom, náležiacim k skupine oz<strong>na</strong>čovanej: pastorkovia 232 ,<br />

k adoptívnym 233 , krstným 234 , prípadne manželovým deťom. Vo vzťahu k dedičským nárokom<br />

vlastnej rodiny (i manželovej rodiny) obsahoval závet zvyčajne ochrannú doložku v podobe: „aby<br />

si nikto z mojich alebo manželových príbuzných nerobil žiaden nárok alebo požiadavku“ 235 .<br />

Zákonný zákaz fyzických osôb <strong>na</strong>dobudnúť dedičstvo sa vzťahovala iba <strong>na</strong> rehoľníkov, katolícku<br />

cirkev, cudzincov, no dotyčné subjekty sa mohli stať aspoň odkazovníkmi istej časti<br />

dedičstva. Zákonnú normu postihujúcu dedenie rehoľníkov, ktorá im dovoľovala dediť <strong>na</strong>jviac<br />

desatinu toho, čo by im podľa záko<strong>na</strong> i<strong>na</strong>k patrilo (<strong>na</strong>jviac 5000 zlatých), mohli <strong>na</strong>dobudnúť len<br />

v hotovosti a iba rozhodnutím mortis causa. Dedičské právo členov reholí zavŕšili <strong>na</strong>riadenia<br />

z 1795 a 1836, keď potvrdili dedenie v prospech rehole, ktorej bol poručiteľ (mních, mníška)<br />

členom 236 . Zákonné obmedzenia potvrdil i závet Juliany Bardyovskej z 3. januára 1795: „lebo sin<br />

moj Mihaly z nebohim Mol<strong>na</strong>r Janossom zplodeny, a v rehole postaveny zadaty nisst nemože“ 237 .<br />

Dilemu neopomenúť svojho potomka a zároveň neukrátiť ostatné deti riešila An<strong>na</strong> Kosinová<br />

v závete z 21. decembra 1831. Prijala <strong>na</strong>pokon vcelku prijateľný verdikt pre všetkých dedičov,<br />

keď pre sy<strong>na</strong> Mikuláša Bru<strong>na</strong>, kňaza slúžiaceho v benediktínskom ráde, oddelila jeho podiel do<br />

sirotnej pokladne a <strong>na</strong>riadila, aby sa mu počas jeho života vyplácali výnosy z uloženej sumy. Po<br />

jeho skone mala byť isti<strong>na</strong> prerozdelená medzi ostatných potomkov poručiteľa alebo ich dedičov<br />

238 . Zásada ale neplatila pre katolíckych kňazov, ktorí dedili z oboch titulov, aj z materskej<br />

aj otcovskej čiastky. Štefan Kratochvíla, modranský farár, dedil celú pozostalosť po svojej sestre<br />

Žofii, vydatej Üjgyörgyiovej 239 . Svoj podiel podobne už dostal i Ignác Kratochvíla, nevidanský<br />

farár 240 , kým farár Imrich Filo, syn Judity Filovej, sa svojej čiastky vzdal 241 .<br />

231<br />

„Da mir nur meinen mütterlichen Sorgfalt für das künftige Schicksall meines lieben Sohnes Joseph die hieliche(!)<br />

Pflicht auferleget bei der Verabfolgung der Erbantheile die Vorsicht zu gebrauchen.“ – 3-30-100.<br />

232<br />

„Eugenie Skultety kteru ja od jej maličkosti hodine z milosrdenstva starostlive opatrujem“ – 3-29-22, 3-19-<br />

45, 3-27-32, 3-20-11, 3-22-23. Judita Vajdovičová tak <strong>na</strong>zývala deti druhého manžela Juraja Plechlu: Já<strong>na</strong>,<br />

Marti<strong>na</strong> a Annu – 3-24-5.<br />

233<br />

„ernnene ich meine von ihrer Kindheit adoptirte und angenommener liebe Tochter Antonia Wolf “ – 3-22-42.<br />

234<br />

„mein Täufling Carl Moenich“ – 3-28-55.<br />

235<br />

„da keiner jeder meines seeligen Mannes noch weder meiner Anverwandten den mindestens Anspruch<br />

oder sonstige Forderung zu machen bevertiget sind.“ – 3-22-42.<br />

236<br />

LUBY, Š., ref. 2, s. 180, 528, 529.<br />

237<br />

3-18-29.<br />

238<br />

„der meinem geliebsten Sohne Nicolaus Bruno, Priester des St. Benediktiner Ordens zukommenden<br />

Antheil aber soll sicher angelegt, und ihm von diesem Kapital nur die Interessen während seiner Lebenzeit<br />

erfolgt, der Antheil selbst hingegen <strong>na</strong>ch seinem Tode wieder in gleichen Theilen unter die überlebenden<br />

Kinder vertheilt werden.“ – 3-30-100.<br />

239<br />

3-22-37.<br />

240<br />

3-24-24.<br />

241<br />

„Imrich Filo, ktori essče za zivobitya meho svoju častku ostatnim bratovi a sestram svojim pisemne odstupil“<br />

– 3-23-34.<br />

244


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

S prihliadnutím <strong>na</strong> skúmanú bázu, ba dokonca totožný rezultát priniesol výskum v Sedmohradsku<br />

242 , dedičstvo mohli <strong>na</strong>dobúdať v postavení dedičov prvej skupiny potomkovia pochádzajúci<br />

zo všetkých manželstiev poručiteľa. Narácia závetu Márie Hastenteufelovej, štyrikrát<br />

vydatej, je vzorovým príkladom sumáru jej rodinnej genealógie: „ponevadz syn z mojim prevnim<br />

manželem Carl Schulczom splodeny Schulcz Antal Feldwebel w regimente <strong>na</strong> tuto majetnost zadne<br />

pravo nema a barcz teho zaopatreny jest, z druhim manželem Schlichta Vilhelmom zadne dyety<br />

nezostaly z tretym manželom Jaschniszky Carlom jendu czeru Theresiu a sy<strong>na</strong> Carola Jasssinszky<br />

v Kosiczach v Erziehungs – Hause zaopatreneho sem splodila, s sculajsim manželem Pauliny Carlem<br />

jedneho Pauliny Jacuba osem roky stareho mam“ 243 . Zložitosť rodinno-majetkových vzťahov<br />

pri viacerých manželstvách v závislosti aj od spoločného a neoddeleného rodinného majetku<br />

sa s<strong>na</strong>žili niektorí z poručiteľov vyriešiť v prospech vlastných aj manželových detí. Vysvetlenie<br />

v tejto veci podala Magdalé<strong>na</strong> Hamlová separujúc z kapitálu 500 zl. istú čiastku aj pre manželove<br />

deti („Stief und andere Kinder“) a pripojila poznámku, že „moje nevlastné deti, ktoré sú už<br />

úplne uspokojené, nesmú si robiť žiaden nárok <strong>na</strong> jej majetok“ 244 .<br />

Testamentár<strong>na</strong> sloboda v mestách Uhorska <strong>na</strong>dovšetko rešpektovala úmysel poručiteľa určiť<br />

jednotlivé podiely, <strong>na</strong>kladanie s nimi, distribuovať povinne zaužívané legáty, nie teda nevyhnutne<br />

vylúčiť, obísť zákonných dedičov. Opodstatnenosť tohto „trendu“ podporili údaje získané zo<br />

skúmanej bázy, podľa ktorej poručiteľ voľne a nezávisle disponoval s dedičstvom v zmysle určenia<br />

podielov pre jednotlivých dedičov (resp. legatáriov) a samozrejme v negatívnom chápaní<br />

mohol aj opomenúť niektorého sy<strong>na</strong> alebo dcéru, vylučujúcu sa z dedenia svojím správaním,<br />

postojmi a skutkami alebo spoločenskou margi<strong>na</strong>lizáciou, reagujúc <strong>na</strong> ich nevhodný, nemorálny<br />

spôsob života. V tejto súvislosti sa vynára riešenie problému neopomenuteľnosti descendentov<br />

a práva vydedenia. Poručiteľ ich nemohol vylúčiť konkludentne opomenutím v závete,<br />

keďže by dedili zo záko<strong>na</strong>, ale v závete výslovným prejavom (použitý výraz „exhaereditovat“,<br />

„excontentuvat“) vyložil zákonné dôvody vydedenia. Na jeden z nich upozornil priamo závet<br />

Márie Žebovej z 3. decembra 1825. Nachádza sa <strong>na</strong> konci závetu: „pak li by ale volaktere z ditek<br />

mojich s timto ostatnim mojim poradkem uspokojene nebolo, techdy aj stehoto meho poruczenstva<br />

nech vitvorene je“ 245 . Hoci sa nehodné, márnotratné a neúctivé deti previnili proti 4. Božiemu<br />

prikázaniu, <strong>na</strong>priek tomu ale <strong>na</strong> ne niektorí poručitelia mysleli a vyčlenili pre ne drobné fi<strong>na</strong>nčné<br />

čiastky 246 .<br />

242<br />

Výskum maďarských historičiek I. Horn, K. S. Tüdös, E. Rüsz-Fogarasi <strong>na</strong> základe grantu OTKA<br />

č. T 035235, Sedmohradské testamenty (1541 – 1715) poukázal <strong>na</strong> mnohoz<strong>na</strong>čný fakt, že „ženy … nevychádzali<br />

svojim dcerám v ústrety tak, že by poškodzovali svojich synov, ale usilovali sa o veľmi precízne,<br />

rov<strong>na</strong>ké rozdelenie hnuteľností.“ – HORN, I. Testamenty aristokratických žien v Sedmohradskom kniežatstve,<br />

s. 136. Na uvedenom postuláte sa však nič nezmenilo ani vtedy, keď Rozália Matesová prenechala<br />

svojim dvom synom, pochádzajúcim z prvého manželstva, presne určené fi<strong>na</strong>ncie a uviedla ďalej, že si<br />

nesmú nárokovať žiaden podiel z majetku <strong>na</strong>dobudnutého s druhým manželom, pretože vy<strong>na</strong>ložila už<br />

mnoho úsilia <strong>na</strong> výchovu a materiálne zabezpečenie oboch – 3-24-43.<br />

243<br />

3-26-29.<br />

244<br />

„daß meine Stiefkinder, welche diese schon ganz befriediget sind, keinen weiteren Anspruch auf mein<br />

Vermögen haben können.“ – 3-26-28.<br />

245<br />

2-24-25.<br />

246<br />

„s podobnej pricziny synovy Ioannesovy ponevacz on stvrte boske prikazany prestupujicze m<strong>na</strong> jak svoju<br />

matku ne ucztil m<strong>na</strong> mnohoraczy biti csety sa opovazil z tej zse pricsiny jaksto nehodnemu synovy nist<br />

viczej jaksto piet sto zlaty porucsam“ – 3-21-7, podobne 3-20-27. Totožný dôvod uvádzal aj Ján Müller<br />

s manželkou Annou, keď „s teho ohledu predmenuvane ditki An<strong>na</strong> a Johann …. jaksto <strong>na</strong>dobudnutej<br />

majetnosti sa vitvaraju a exhaeredituju“, ale o niekoľko riadkov <strong>na</strong> to sám vyz<strong>na</strong>l, že „mezi tim ale tichto<br />

245


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Zákonná nevyvrátiteľná domnienka, ak poručiteľ neurčil i<strong>na</strong>k, vymedzila pre jednotlivých<br />

dedičov rov<strong>na</strong>ké podiely, zvyčajne sa však veľmi spravodlivo pristupovalo k prerozdeleniu pozostalosti,<br />

identifikovali sa majetkové podiely ku konkrétnym nehnuteľnostiach, rozdelili sa<br />

konkrétne hnuteľnosti vyššej hodnoty s povinnosťou vyplatiť podiely ostatným dedičom 247 .<br />

V niektorých opodstatnených prípadoch, <strong>na</strong>vyše ak dedičstvo (nehnuteľnosť) nebolo možné<br />

deliť, poručitelia pristúpili k prenechaniu výz<strong>na</strong>mnejšej časti dedičstva jednému synovi alebo<br />

dcére s povinnosťou vyplatiť ostatných dedičov 248 .<br />

Vedomie prenechať každému dedičovi presne rov<strong>na</strong>ký podiel dopĺňala povinnosť rešpektovať<br />

zásadu kolácie. Hoci sa nevzťahovala výhradne <strong>na</strong> descendentov, ale <strong>na</strong> všetkých dedičov zo<br />

záko<strong>na</strong> aj zo závetu, predsa sa v praxi dotýkala <strong>na</strong>jmä dospelých, oddelených potomkov. Dedenie<br />

podľa kmeňov v súvise s koláciou sa vzťahovalo i <strong>na</strong> dedičov druhého radu, poručiteľových<br />

vnukov, ktorí podľa závetu Anny Kellnerovej z 15. jú<strong>na</strong> 1824 nemali nárok <strong>na</strong> starootcovský<br />

podiel vzhľadom <strong>na</strong> vyplatenie ich otca Karola („sein väterliches schon erhalten hat“) v minulosti<br />

249 . Okrem toho dary, vyplatenie dlhov mohli dosiahnuť až pasívne saldo, ktoré sa zohľadnilo<br />

tak, že sa požadovalo, aby rozdiel obdarované dieťa doplnilo do pozostalosti v prospech ostatných<br />

dedičov 250 .<br />

Synom umožnil inštitút deľby odpútať sa od rodinného majetkového spoločenstva a začať<br />

podnikať samostatne, zvyčajne po <strong>na</strong>dobudnutí majstrovského titulu, ženbe, dokončení štúdia<br />

a pod., pri akte dedičskej deľby (divisio) syn dostal svoj dedičný podiel v rôznej forme, <strong>na</strong>jčastejšie<br />

však v nehnuteľnostiach alebo peniazoch, prípadne v hnuteľnostiach tvoriacich základ<br />

pre remeselnú dielňu. Dcéry po prvý krát opúšťali rodičovský dom pri vydaji. Odchádzali do<br />

manželovej domácnosti, často sa prisťahovali k jeho rodine a majetok prinášaný so sebou sa<br />

stával súčasťou spoločného zariadenia – Einrichtungu, alebo sa odovzdával priamo zaťom. 251<br />

Odovzdané veno („Aufstafierung“), prípadne u vdov obvenenie, zdedený majetok konzumovali<br />

nárok žien <strong>na</strong> majetok rodičov.<br />

sto padesat zlatich sajnowich uvizujeme tim istim ditkam Anne a Johannovi, po <strong>na</strong>ssej jedneho alebo<br />

druheho smrti viplatit pod tu jedinu vinimku, kedbi tuto ostatnu volu v uctivosti držali, jestlibi sa ale opovažili<br />

protiva tomuto testamentu jako kolvek povstat, anebo pri zivote zostavajicem <strong>na</strong>m jednemu alebo<br />

<strong>na</strong>sej czere Marie nejaku prekasku robit, s tim skutkom stracza aj s tichto sto padesat zlatich WW – a preto<br />

povini budu pri dvihnuti ich rečenich 150 fl. WW quietantia <strong>na</strong> takovi spusob viložit, že žadneho viczej<br />

pohledava<strong>na</strong> <strong>na</strong> <strong>na</strong>ssej majetnosti nemaju“ – 3-28-10.<br />

247<br />

„abi moj starssi sin Zabransky Jan … stich obligatiach a penecszov ktere sebe prigal po mojej smrti hned<br />

czastku bratovi svemu mlatsemu Antalowi … widal“ – 3-25-1, podobne 3-20-14.<br />

248<br />

V závete Márie Morakovej sa uvádzalo: „ponevacz on za zivobita meho vissmenuvaneho manžela a sveho<br />

otcza <strong>na</strong> velku pomocz <strong>na</strong>m bol a ked bich ja jeho v dome nebola mala, skzeva nedbanlivost a zle gazduvani<br />

viss menuvaneho manžela meho dlhy robenia aj spredmenuvani pol domczek bola bich prisla, dokladajicze<br />

y to, že predmenuvani sin moj Ondrej ne len ze mne choval a opatrnost <strong>na</strong> m<strong>na</strong> mal ale aj dlhy<br />

ktere viss menuvani moj manžel <strong>na</strong> tisicz ag dvesto zlatich v sajnoch urobil, a po jeho smrty zustali, skrze<br />

usilovani si<strong>na</strong> Ondreja, <strong>na</strong> sesto jus zlatich viplatil – 3-22-12.<br />

249<br />

„Meines verstorbenen Sohne Carl … Kinder als Stephan und An<strong>na</strong> betrefend diese haben keine von Seiten<br />

ihres Großvater Forderung zu machen daran obengesagt ihr Vater bey seiner Lebenzeit sein väterliches<br />

schon erhalten hat, und <strong>na</strong>ch seinen Hinscheiden laut bey mir befindlicher Inventus eine Habschaft von<br />

10551 fl. 56 kr. WW mit inbegrif seinen wie obengesagt erhaltenen väterlichen Erbantheil geblieben ist.“<br />

– 3-24-13.<br />

250<br />

Podľa závetu Kristíny Brüderovej zo 16. marca 1829 bolo povinné každé dieťa, ktorému sa odovzdalo počas<br />

života poručiteľky viac, než pripadá <strong>na</strong> jeho podiel, vyplatiť rozdiel, preto dcéra Zuza<strong>na</strong> bola povinná<br />

odovzdať synovi Josefovi 500 zl. – 3-25-2.<br />

251<br />

Závet Juliany Vildovej zo 6. októbra 1813 presne zaz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l súpis strieborných predmetov odovzdaných<br />

dvom zaťom poručiteľky (Herrn Georg Pok und Georg Aich). – 3-21-35.<br />

246


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Formuly kolácie možno identifikovať vo vyjadreniach viacerých závetov: „czere mojej Marie,<br />

jaksto manželky jeho, do jey častky imputuvat sa budu“ , prípadne konštatovaním o plnom uspokojení<br />

(„sind vollkommen befriediget“), o veciach započítaných do dedičského podielu („a conto<br />

ihres Ebrantheil vorstreckte)“, o umorení dlhov, ktoré vyplatil poručiteľ („som jaksto dlch jeho<br />

…viplatila, do jeho csastky vespolek vratali“). Kolácia sa vyjadrila i ako suspenzív<strong>na</strong> podmienka<br />

dedenia, podľa ktorej dedili podiely jednotliví dediči iba, ak sa započítala hodnota predmetov,<br />

odovzdaných ešte pred smrťou poručiteľa 252 . V prospech realizácie kolácie hovorili a dokazovali<br />

ju kvitančné listiny (tzv. „Quitungen und Obligationen“, „revers“) 253 .<br />

V spoločnom závete Jozefa a Eleonóry Hechtových zo 6. mája 1847 sa riešilo vyplatenie<br />

preddavku (tzv. praelegat, preaferentur), úzko súvisiaceho s koláciou. Vyplácal sa z dedičstva<br />

a zarátaval sa do dedičského podielu, poskytoval sa pri osobitnej príležitosti alebo potrebe dediča/ov,<br />

pre ktorý sa poručitelia rozhodli <strong>na</strong> báze dobrovoľnosti 254 .<br />

Hoci sa kolančný princíp voči potomkom doko<strong>na</strong>le zachovával, predsa niektorí <strong>na</strong> uspokojených<br />

dedičov pamätali a prenechávali im aspoň niektoré hnuteľné legáty (malý obnos peňazí,<br />

osobné veci hodné tzv. pamiatky – oz<strong>na</strong>čované ako veci „zum Andenken“, zvyčajne obrazy,<br />

strieborný riad, šaty, vreckové hodinky, šperky). Nebola to ich povinnosť, ako opakovala Mária<br />

Moráková: „y ja jim volaczo zanechati aneb porucziti nebola sem prinucze<strong>na</strong>, jedine z lasky mojej<br />

jim poruczam a zanechavam, aby po mej smrti jak viss menuvano sin Iano vojak, tak tež viložene<br />

czeri žadnu <strong>na</strong>silnost rostržitost aneb pre<strong>na</strong>sleduvani volake sinovi memu Ondrejovi a jejich<br />

bratovi ……nerobili“ 255 .<br />

Záväzne sa rešpektovalo aj iné pravidlo uhorského dedičského práva, a to dedenie podľa<br />

kmeňov (per stirpes) a podľa hláv (per capita) 256 .<br />

Starosť o nedospelé deti viedla poručiteľa, aby nominoval poručníka (tútora), zastupujúceho<br />

záujmy a práva maloletých, duševne nespôsobilých osôb. Vyberal ich spomedzi <strong>na</strong>jbližších<br />

príbuzných, priateľov, ctihodných osôb tr<strong>na</strong>vskej honorácie. Prirodzené zákonné poručníctvo<br />

252<br />

„was <strong>na</strong>ch meinem Tode überbleiben wird, unter meine obengemeldete 6 Kinder gleich getheilt werde,<br />

doch mit der ausdrücklichen Bedingniß, daß den nemblichen Kinder, welches bei meinen Leben schon<br />

etwas …. erhalten hat, solle eingerechnet werden, und so vie weniger als dasselbe erhalten hat, bekommen<br />

soll endliches.“ – 3-24-42.<br />

253<br />

spomí<strong>na</strong>né v testamente Terézie Offnerovej z 22. novembra 1825, taktiež <strong>na</strong> inkriminovaný princíp poukázala<br />

Mária Antónia Pritzlmaierová 12. jú<strong>na</strong> 1820, zohľadňujúca plné uspokojenie dvoch synov z otcovskej<br />

čiastky s poukazom <strong>na</strong> vydané a predložené listiny: „daß meine zwey Söhne Anton und seeligte<br />

Franz Dussisc, in Ansehen ihres Väterlichen Erb- und Pflicht – Antheils gänzlich gefriediget sind, wie ess<br />

darüber ausgestellten Schriften, klar darthun…“ – 3-23-36.<br />

254<br />

Dcéra manželov Hechtových <strong>na</strong>dobudla ešte pred vyhlásením poslednej vôle svojich rodičov prelegát<br />

600 zl. z titulu svojej oddanosti a vernej starostlivost: „Unsere Tochter hat für ihre lieberwollen Anhänglichkeit<br />

und treue Pflege 600 fl. ww praeferentur zu bekommen …. da unser Vermögen aus reinem<br />

Erwerbe bestehet, kann dieses praelegat nicht bekeitelt werden.“ – 3-28-32. V závete Doroty Vaterovej<br />

z 11. októbra 1814 sa spomí<strong>na</strong>lo, že dcéra Ja<strong>na</strong> vyplatila dlh svojich rodičov 250 zl., preto sa jej „<strong>na</strong>predek<br />

z majetnosti mojej v csaz rozdilu viplatya“ – 3-22-7.<br />

255<br />

3-22-12. Závet Barbory Pfeiferovej z 3. decembra 1809 je jeden z príkladov dodržiavania kolácie, predsa<br />

však pre svoje dcéry urobila výnimku vo veci ve<strong>na</strong>, ktoré sa nemalo započítať do ich dedičného podielu:<br />

„Was sowohl dieße meine ledige als auch die bereits verheyratheten Töchtern …. <strong>na</strong>ch dem unter meinen<br />

Schrifte befindlichen Verzeichnise zu unrer Aufstafierung … erhalten werden, das soll keiner von ihnen<br />

in ihr Erbtheil eingerechnet werden“ – 3-20-47.<br />

256<br />

Klára Millerová testovala v skutočnosti v prospech svojich vnukov: „ostatnu vsetku majetnost moju zanechavam<br />

a porucsam jedinej cery mej Anne … pod takovim zavaskem, aby o<strong>na</strong> szadnim spusobem capital<br />

pohnut ne cinela, mimo ked by sobe dom kupila les to vsecko pre buduczne ditki sve zachovala.“ – 3-19-29.<br />

247


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

prináležalo matke a starému otcovi zo záko<strong>na</strong> (z. čl. 68/1715) 257 , resp. pozostalému manželovi/<br />

ke. Zákonnými poručníkmi pri skoršom úmrtí rodičov a starých rodičov sa stali <strong>na</strong>jbližší boční<br />

mužskí príbuzní – bratia, <strong>na</strong> ktorých sa so žiadosťou o poručníctvo („Vormundschaft“, „Waißen<br />

Vatter Stele“) obracali poručitelia. Pre ustanoveného, zákonného poručníka sa vyčlenila z pozostalosti<br />

suma, určená podľa z. čl. 68/1715 258 . K povinnostiam prináležalo: správa dedičného<br />

majetku, zabezpečenie výchovy, vzdelania, stravovania, ošatenia a iná podpora a pomoc v akejkoľvek<br />

otázke alebo probléme dieťaťa 259 .<br />

Sukcesia v prospech maloletých potomkov musela prioritne reagovať <strong>na</strong> ich ďalší život. Nezriedka<br />

tak poručitelia veľmi pozorne, s veľkou starostlivosťou, možno i s obavou pristupovali<br />

k takej životne dôležitej otázke, akou bolo zabezpečenie a zachovanie pozostalosti do času <strong>na</strong>dobudnutia<br />

plnej právnej subjektivity svojich detí 260 . Pre účely ich <strong>na</strong>jlepšieho materiálneho<br />

zaopatrenia sa <strong>na</strong> prvom mieste s<strong>na</strong>žili zaistiť ich dedičský podiel. Uloženie do mestskej inštitúcie,<br />

úradu tzv. sirotnej kassy (Waisen Amt) 261 umožnilo poručiteľom bez obavy zo sprenevery<br />

pri inštitucionálnych možnostiach tr<strong>na</strong>vského magistrátu uložiť príslušné fi<strong>na</strong>nčné podiely pre<br />

jednotlivé deti alebo vnukov. Z údajov získaných rekonštrukciou závetných výpovedí je možné<br />

sa dozvedieť, že komisia (Waißen Commision, sirot<strong>na</strong> comissia), menovaná tr<strong>na</strong>vskou mestskou<br />

radou, spravovala dedičstvo v podobe peňažných vkladov až do času plnoletosti (Großjährigkeit,<br />

Volljährigkeit) alebo vydaja, ženby, osamostatnenia sa dediča. Uložený kapitál sa v ňom<br />

zúročoval a z neho sa každoročne vyzdvihli úroky (interessy), určené pre potreby maloletých<br />

dedičov. Správu ďalšieho majetku mohla, podľa znenia závetu manželov Husarikových, vykonávať<br />

aj samotná komisia.<br />

257<br />

<strong>na</strong> čo sa odvolávala An<strong>na</strong> Jankovičová, ktorá „jaksto po smrty manzela meho Lapak Imricha se mnu splodenich<br />

dytkov <strong>na</strong>turalska tutorka a curatorka prav<strong>na</strong> successorka“ spravovala podiely spoločných detí<br />

– 3-20-43.<br />

258<br />

Uvedenú možnosť zdôraznila An<strong>na</strong> Koptašíková, keď pripomenula, že „za kteru opatrnost vedla zasluhi<br />

jeho abi z mojeho jmani, mzdu svoju vedla urideni sl. Magistratu mal vi<strong>na</strong>hrazenu a ustanovenu“<br />

– 3-27-3.<br />

259<br />

Povinnosťou bolo, aby pozostalý manžel „ich vychoval a vi<strong>na</strong>uczovat dal a do svého stavu donesol a privedol“<br />

– 3-22-9, 3-27-3, podobne v nemeckom znení: „daß er dieße Bürde auf sich nehme, und nicht<br />

nur das Ihnen zukommenda Vermögen verwalte, sondern aucf für ihre fernere Bildung Sorge trage – in<br />

hinsicht der Theilung des sämtlichen Vermögens ist mein ausdrücklicher Wille, daß ist fall sie sich mit<br />

denen umbewegliche Gründe nicht theilen könnten sämtliche Erben mit zuziehung Herrn Tutoren sich<br />

freundschaftlich in gegenseitiger Einverständniß ohne fremde Einfluß die Gründe verkaufend theilen sollen.“<br />

– 3-26-59. Bližšie a obšírnejšie k právam a povinnostiam poručníka pozri LUBY, ref. 2, s. 336 – 338.<br />

260<br />

Magdalé<strong>na</strong> Czoborová určila synovi čas prevzatia dedičstva dovŕšenie jeho 20 rokov, všeobecne však platilo,<br />

že až do času plnoletosti (muži 24 rokov a ženy do 16 roku alebo vydaja) nemohli spravovať majetok<br />

a podliehali menovaným poručníkom, podľa z. čl. 17/1792 a 21/1802. Na roveň neplnoletých potomkov<br />

v minulosti bol postavený aj márnotratný descendent, podiel ktorého testovala An<strong>na</strong> Boróczyová <strong>na</strong>sledovne:<br />

„zse bi ale sin Istwan, kteri do vculku povinnost dobreho hospodara newibawil – sebe prichadzajicui<br />

scastku nepremarnil – poniczene prosim slavny magistrat, abi ti jistu do sirotnej kasy prijat racilli<br />

a jemu zakud zsivi bude – kem prichadzajicziho interesu nist vidat nedovolili“ – 3-27-2.<br />

261<br />

Podľa informácii získaných z rozboru závetov sa možno dozvedieť, že úrad sirotnej pokladne slúžil aj ako<br />

bankový dom tr<strong>na</strong>vských mešťanov. Vklady sa v nich úročili približne 6 %. Správca úradu, dosadený a kontrolovaným<br />

samotným magistrátom, radil chod celej inštitúcie, predkladal každoročné správy o činnosti<br />

a zrejme sa aj zúčastňoval <strong>na</strong> poskytovaní úverov pre obyvateľov, ktorí o ne požiadali.<br />

248


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

3.2.2.3. Dedenie manželov<br />

V dedičskom práve manželov sa šľachta aj mešťania zrovnoprávnili zavedením z. čl. 11/1687,<br />

aj keď šľachtický pozostalý manžel/ka mohol/la dediť iba, ak nebolo descendentov, kým v mestskom<br />

práve <strong>na</strong>ďalej manžel/ka dedila vedno s potomkami 262 .<br />

Tým, že sa manžel/ka <strong>na</strong>jviac zaslúžil/a o zveľadenie a zachovanie spoločne <strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku, mal preto morálne právo dediť predovšetkým majetok z koakvizície po poručiteľke/<br />

ovi. Svedectvo tr<strong>na</strong>vských závetov, cez dispozície ktorých poručitelia testovali pravidelne v prospech<br />

druhého partnera, afirmovalo vlastne právny stav zhodný s ostatnými mestami Uhorska.<br />

Relevantnú okolnosť pri rozhodovaní sa testovať pre manžela zohrávala maloletosť detí,<br />

ich procesnopráv<strong>na</strong> nespôsobilosť a práve podiely potomkov mohol <strong>na</strong>jlepšie spravovať až do<br />

ich plnoletosti pozostalý/á manžel/ka ako <strong>na</strong>jbližší príbuzný. S prihliadnutím <strong>na</strong> okolnosť, že<br />

meštianske manželské dedenie v meste vychádzalo zo staršej obyčaje dedenia manžela ako zákonného<br />

dediča prvej skupiny, s ohľadom <strong>na</strong> dedičské nároky súrodencov poručiteľa a zvyčajné<br />

dedičské kauzy, chránil závet pozostalého manžela cestou zákazu jeho obťažovania v nerušenom<br />

výkone vlastníctva 263 .<br />

Práv<strong>na</strong> úprava preživšieho manžela stavala do pozície zákonného dediča samostatne <strong>na</strong>dobudnutého<br />

a dediča zákonného podielu v spolu<strong>na</strong>dobudnutom majetku pred vlastnou rodinou<br />

(kolaterálmi) poručiteľa, v každom prípade však jeho/jej nárok poistila dispozícia v závete, ktorý<br />

sa zdal byť pri množstve dedičských sporov, známych z minulosti, <strong>na</strong>jideálnejším prostriedkom<br />

právnej ochrany a zábezpeky pre pozostalého partnera. Pri realizácii manželského dedenia<br />

sa v neposlednom rade taktiež oddelil spoločne <strong>na</strong>dobudnutý a zdedený majetok: prvý druh sa<br />

mohol testovať v prospech pozostalého manžela, druhá kategória zdedeného majetku sa ex lege<br />

vracala poručiteľovej rodine 264 , čo sa ale v mnohých prípadoch obchádzalo v prospech pozostalého<br />

manžela a kumulovalo dedičské spory s pôvodnou rodinou.<br />

Dedenie manželov (successio coniugalis) sa podriaďovalo v ideálnom modeli vzájomného<br />

(tzv. korespektívneho) závetu režimu recipročného dedenia oboch manželov. V ňom obaja<br />

manželia vzájomne dedili podiel z koakvizície zosnulého manžela a popri ňom určili aj ďalšie<br />

podmienky deľby dedičstva, náhradných dedičov. Zachovalo sa nám z prvej polovice 19. storočia<br />

cca pätnásť spoločných manželských závetov. Dispozícia v podobe samostatnej výpovede<br />

každého z nich alebo formou spoločného disponovania určovala za univerzálneho dediča<br />

262<br />

Vzájomné dedenie manželov podľa zmieneného z. čl. 11/1687 a 26/1715, opierala Kristí<strong>na</strong> Theinerová,<br />

von Gordon, keď intestátne dedila po manželovi Františkovi Theinerovi von Rittheim – 3-27-11.<br />

263<br />

Terézia Palmanová v s<strong>na</strong>he zabezpečiť pokojné užívanie podielu jej manžela adresovala všetkým príbuzným<br />

zákaz rušiť manžela v doživotnom užívaní celého dedičstva pod hrozbou straty dedičského nároku:<br />

„seien freie lebenslängliche Genuß des ganzen sämtlichen Vermögen … die Verwandten dürfen nicht in<br />

mindestens bestreiten, Ungelegenheiten ihm machen unter den Verlust ihnen zugedachten Legata und<br />

Erbantheile,….welche dann fallen zur freien Disposition meines geliebten Gatten.“ – 3-27-7. Záverečné<br />

slová Anny Desidorovej z 18. jú<strong>na</strong> 1800 vyjadrovali jasný úmysel poručiteľky: „daß ich meinen urelterlichen<br />

Antheil … welchen ein jedes meinen Geschwister mit dem ihren zukommenden Antheil frey<br />

disponieren kann – meinen ganzten Erbtheil für sich allein mein erfürtete Ehemann beibehalten solle.<br />

– 3-19-5.<br />

264<br />

Uvedenej obyčajovej normy sa rozhodla pridŕžať <strong>na</strong>pr. An<strong>na</strong> Fuchsová, ktorej spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok<br />

dedil manžel Anton Gugenberger, avšak dedičný podiel <strong>na</strong> majetok v Sasku prenechaný manželovi len<br />

do doživotného užívania sa vrátil po manželovej smrti Anninej rodine, ako určoval 12. bod závetu jej otca.<br />

– 3-27-43.<br />

249


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

preživšieho manžela/ku 265 , prípadne menovali obaja manželia dedičmi bližších alebo vzdialenejších<br />

príbuzných. V závete Já<strong>na</strong> a Márie Husarikových zo 6. septembra 1831 pozostalej manželke,<br />

pokiaľ sa znova nevydala, sa prenechávala držba celého spoločného majetku a deti si<br />

nesmeli nárokovať žiadny podiel až do smrti oboch manželov 266 . Exekúcia spoločného závetu<br />

sa prirodzene vzťahovala a realizovala až po smrti oboch manželov, čo zdôraznil príklad Já<strong>na</strong><br />

a Alžbety Homokyových 267 .<br />

V priebehu 19. storočia zrejme aj pod vplyvom rakúskej právnej úpravy dochádzalo v sledovanej<br />

mestskej, šľachtickej komunite k rozšíreniu uplatnenia manželských (svadobných)<br />

zmlúv, a to nielen u šľachticov, ale aj u obyčajných mešťanov – remeselníkov a obchodníkov.<br />

Uvedený názor je v protiklade s neskoršou literatúrou 268 . F. Rouček a J. Sedláček v Komentári<br />

k čsl. Občianskemu zákonníku preberajú fakticky názor o neexistencii, resp. o nepatrnom výz<strong>na</strong>me<br />

manželských (predmanželských) zmlúv v Uhorsku 269 . Naopak v tr<strong>na</strong>vských závetoch sa<br />

stretávame pomerne často s explicitne vyjadrenými poznámkami o existencii a realizácii manželských<br />

zmlúv 270 . Uvedená prax však nez<strong>na</strong>mená, že by sa mešťania neprikláňali k pôvodnému<br />

obyčajovému právu a nespravovali sa ním, skôr prirodzenou cestou sa do mestského manželského<br />

majetkového práva pripája prvok konsenzu v rovine vlastných a mierne upravených<br />

obyčajových noriem v obsahu jednotlivých manželských zmlúv, <strong>na</strong> ktoré vplývalo habsburské<br />

zákonodarstvo a pre kráľovské mestá aj činnosť kráľovských komisárov prostredníctvom ich<br />

<strong>na</strong>riadení a odporúčaní.<br />

Po sumarizácii závetných dispozícií testovanie v prospech pozostalého manžela poukázalo <strong>na</strong><br />

viaceré varianty účasti pozostalého manžela/ky <strong>na</strong> dedičstve:<br />

1) dedenie celého pozostalosti ako univerzálny dedič (<strong>na</strong>jmä testovanie podielu z koakvizičného<br />

majetku), alebo <strong>na</strong>dobudnutie len držby a všeobecného užívacieho práva, pričom manžel<br />

sa mohol nominovať ako hlavných dedič – fideikomisár (s povinnosťami poručníka a správcu<br />

pozostalosti) až do splnenia rozväzovacej podmienky: dosiahnutia plnoletosti poručiteľových<br />

potomkov v postavení následných dedičov;<br />

2) dedenie spolu s ostatnými zákonnými dedičmi (descendentmi, prípadne kolaterálmi);<br />

3) <strong>na</strong>dobudnutie iba istých aktív vo forme legátov;<br />

4) dedenie pozostalosti (alebo jej časti) v postavení náhradného dediča;<br />

5) solúcia dedičských nárokov podľa manželskej zmluvy („Ehecontract, Heurathscontract“);<br />

265<br />

„der an Leben gebliebenen Eheglied als sein wahres umstrittenes freie disponieren, schenken, …. die<br />

Wohlmacht haben wird.“ – 3-29-37. Totožný výz<strong>na</strong>m mala formula: „Auf dem Fall sollte die Elisabetha<br />

Hopp früher als meine Ehegatte Goerg Resch sterben, so vermache ich mein sämtliches Vermögen …<br />

meinem oberwähnten lieben Ehegatte Georg Resch zur freyen Disposition. Auf dem Fall da ich Georg<br />

Resch früher als meine oftgen<strong>na</strong>nten Ehegattin mit Todt abgehen sollte, so setze ich von meinen ganzen<br />

Vermögen meine Ehegattin Elisabetha Hopp zu Universal Erbin ein.“ – 3-25-45.<br />

266<br />

„Ked Maria Huszarik rodze<strong>na</strong> Belitsak až do smrti svej sa ne vida, bude držat celu majetnost a dieti takove<br />

gu bantuvat nech sa neopovaža“. V prvom paragrafe závetu ale manželia ustanovili za svojich dedičov<br />

maloleté deti Máriu, Jozefa a Annu – 3-25-46.<br />

267<br />

„Dieser ist unsere letzte Wille, welche <strong>na</strong>ch meines oder anderes und zuletz beiden Ableben erfühlt werden,“<br />

– 3-29-37.<br />

268<br />

RÁTH, ref. 142, s. 50. Podobne pozri aj FUNDÁREK, ref. 69, s. 60.<br />

269<br />

Reprezentovali názor, že uzatváranie svadobných zmlúv bolo <strong>na</strong> území Slovenska veľmi zriedkavým javom,<br />

pretože to „nezodpovedalo životnému názoru obyvateľstva“. ROUČEK, SEDLÁČEK, ref. 69, s. 449.<br />

270<br />

Poznámka o uzavretí manželskej zmluvy (deklarované ako „Ehecontract“, „Ehevertrag“, „Heuraths Contrat“,<br />

„beygebogenen Aibereinkunfts Urkunde“, Übergabs- Instrumente) <strong>na</strong>pr. 3-26-40, podobne 3-28-8,<br />

3-26-26, 3-26-28.<br />

250


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

6) opomenutie alebo vylúčenie z dedenia.<br />

Ad. 1. K uvedenému rozhodnutiu sa priradilo <strong>na</strong>jviac závetov, hoci univerzálnu sukcesiu v prospech<br />

pozostalého manžela/ky podmienil poručiteľ účelným hospodárením s dedičstvom, ktoré<br />

následne po jeho smrti pripadlo poručiteľovým/kiným potomkom. Uvedenú dispozíciu urobil<br />

Ján Husárik v spoločnom závete: „Ked bi po smrti manžela esce Maria Husarik rode<strong>na</strong> Belitska bi<br />

sa vidala, techdi z celeho majetnosta polovička dietim <strong>na</strong>ssim sa vireže, a takovi polovicz matka,<br />

dokad dieti ne virostu, len ridit bude, ked bi ale virostli jim prez umenseni musi“ 271 . Obsah záväzku<br />

manžela prevziať dedičstvo a <strong>na</strong>kladať s ním sa mohol determinovať i <strong>na</strong>plnením príkazu,<br />

vedľajším závetným ustanovením zakazujúcim alebo prikazujúcim dedičovi niečo ko<strong>na</strong>ť alebo<br />

sa niečoho zdržať. Príkaz podržať si dedičstvo vo vdovskom alebo vdoveckom stave sa porušil<br />

okamihom uzavretia nového manželstva, keď pozostalý manžel/ka strácal/a nárok <strong>na</strong> dedičstvo<br />

a musel/a ho vydať následnému dedičovi, obyčajne ostatným zákonným dedičom.<br />

Pritom poručiteľ uložil hlavnému dedičovi povinnosť, aby aktívnu podstatu dedičstva zachoval<br />

celú, neporušenú, mohol si z nej brať úžitky, prípadne musel zanechať dedičstvo v stave<br />

zodpovedajúcom obvyklému užívaniu 272 . Pozostalý manžel <strong>na</strong>dobúdal v uvedenom prípade len<br />

držbu a s ňou spojené doživotné užívanie („Lebeslengliche Nutzniesung“ 273 ), mohol dedičstvo<br />

využívať len uvedeným spôsobom (v žiadnom prípade ho nesmel scudziť alebo zaťažiť dlhmi),<br />

aby ho v určitom čase (okamihu) <strong>na</strong>dobudli skutoční, následní, neopomenuteľní dedičia. Právnu<br />

udalosť viazanú <strong>na</strong> uplynutie času predstavovala smrť manžela 274 , deň uzavretia nového manželstva,<br />

<strong>na</strong>dobudnutie plnoletosti zákonných neopomenuteľných dedičov 275 . Pozostalý manžel<br />

mohol byť limitovaný v <strong>na</strong>kladaní s pozostalosťou, tak ako v jednej z originálnych výpovedí:<br />

„ako jediný pán môže manžel dedičstvo užívať, ale do času plnoletosti sy<strong>na</strong> Rafaela Sedláčka ho<br />

má vychovávať a starať sa o neho a až po jeho smrti pripadne celý majetok synovi“ 276 .<br />

V súvislosti s držbou a užívaním celého dedičstva žene šľachtica prináležalo uvedené právo<br />

k spoločnému majetku zo záko<strong>na</strong>. Barbore Jonášovej, manželke Františka Xaviera Tarnóczyho,<br />

jej manžel v závete prisúdil užívacie právo <strong>na</strong> celú pozostalosť do jej smrti, výšku výživného<br />

(„vitalitium“) si mohla s prihliadnutím <strong>na</strong> výnosy a stav pozostalosti určiť sama, stala sa vlastníčkou<br />

všetkých prírastkov („Ankünften“) plynúcich z dedičstva, ktoré sa rozdelilo medzi potomkov<br />

oboch manželov až po jej skone. Nesmela však v žiadnom prípade nič meniť v závete<br />

svojho manžela 277 .<br />

Bezpríkazne <strong>na</strong>dobúdal do vlastníctva ten pozostalý manžel, s ktorým (ani s nikým iným)<br />

poručiteľ nesplodil žiadnych zákonných potomkov – absentovala úplne prvá dedičská skupi<strong>na</strong><br />

descendentov 278 , a ktorého vernosť, láska, náklonnosť, sporivosť a umné <strong>na</strong>kladanie so spo-<br />

271<br />

3-25-46.<br />

272<br />

LUBY, ref. 2, s. 524.<br />

273<br />

3-28-11.<br />

274<br />

3-27-7, 3-28-35.<br />

275<br />

„Sollte ein oder das andere meiner Kinder majoren werden, sa hat er (manžel) die Pflicht mütterlichen<br />

Antheil auszufolgen.“ – 3-28-39.<br />

276<br />

„daß er dasselbe als eigener Herr dawon geniesen könne, um seinen Sohn Rafael Szedlacsek wenn Ihn Gott<br />

aufwachsen läßt, davon zwar erziehen zulassen verpflichtet bleibe, daß Vermögen selbsten aber diesen erst<br />

<strong>na</strong>ch dem Todt des Vaters ausgefolget werde.“ – 3-22-38, podobne 3-25-6, 3-27-3.<br />

277<br />

„ist dieselbe Frau und Eigenthumerin von allen Ankünften meines damals vorhandenen sämtlichen Vermögens,<br />

und… übrigens aber an dießer hier festgesetzten Ordnung nichts abändern….ein jährliches Vitalitium<br />

<strong>na</strong>ch Ihrer eigenen Einsicht udn Klugheit festsetzen, und versichern lassen.“ – 3-30-23.<br />

278<br />

3-19-4, 3-24-43.<br />

251


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

ločným majetkom presvedčili poručiteľa o prenechaní dedičstva bez obmedzujúcich príkazov<br />

a podmienok 279 .<br />

Ad. 2. Manžel dedil obvykle polovicu z dedičstva, chápaného jednoz<strong>na</strong>čne ako polovica spolu<strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku – koakvizície. Delenie medzi ním a potomkami sa pridŕžalo vôle<br />

poručiteľa, zodpovedalo obvyklému užívaniu jednotlivých vecí, obyčajne sa manželke prenechávala<br />

remeselnícka dielňa, polovica hospodárstva, zariadenia domácnosti (nábytok, zariadenie<br />

spálne), ale spravodlivejšou deľbou sa javila participácia <strong>na</strong> všetkom majetku poručiteľa, tak<br />

aktívach, ako aj pasívach. Testovaním predmetov patriacich do koakvizície tak poručiteľ nerozširoval<br />

manželovo právo <strong>na</strong> ňu aj <strong>na</strong> jeho/jej polovicu, disponoval zásadne svojím polovičným<br />

podielom <strong>na</strong> nej v prospech druhého partnera 280 .<br />

Ad. 3. Dedičstvo malej alebo nepatrnej hodnoty či uprednostňovanie legitímnych potomkov<br />

vyčleňovalo manžela <strong>na</strong> druhé miesto, a keďže pozostalý manžel vlastnil polovicu spolu<strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku, nepotreboval majetkové zabezpečenie tak ako poručiteľovi neopomenuteľní<br />

dediči. Ak sa <strong>na</strong>ňho závetne myslelo, prenechávali sa mu niektoré veci hodné spomienky,<br />

oblečenie, drobné peňažné čiastky a <strong>na</strong>ostatok posteľná bielizeň, periny a manželská posteľ.<br />

Ad. 4. Pre vhodný model ako upraviť dedenie vlastných potomkov a zainteresovať <strong>na</strong> ňom aj<br />

manžela sa rozhodli tí poručitelia, ktorí uviedli manžela v postavení náhradného dediča. Vo<br />

svojom závete z 24. mája 1825 Katarí<strong>na</strong> Vilinovičová argumentovala, aby sa terajší manžel Ján<br />

Gerhard postaral ako poručník o jej chorú a mladistvú dcéru Annu. Svoju prosbu o poručníctvo<br />

manželovi podporila uistením, že po smrti dcéry on zdedí polovicu domu, resp. peniaze<br />

získané z predaja tejto nehnuteľnosti 281 .<br />

Ad. 5. Pre pochopenie svadobných zmlúv si treba povšimnúť ich uplatňovanie v západných<br />

krajinách habsburskej mo<strong>na</strong>rchie, v Čechách a Rakúsku. Obsahovú štruktúru manželských<br />

(svadobných) zmlúv, pochádzajúcich zo strednej Európy tvorili: ciele zmluvy (arenga), sobášne<br />

klauzuly (zasnúbenie, svadba), náboženská klauzula (zmiešané manželstvá) a <strong>na</strong>jobsiahlejšiu<br />

časť tvorilo manželské majetkové právo (veno, výbava, protidar), vdovské právo a dedenie 282 .<br />

Nazývali sa aj „Heuraths-Contract, Ehe-contract“ a záväzne kontrahovali a prisudzovali manželkám<br />

sľúbené obvenenie (dos scripta), dohodnuté <strong>na</strong>jčastejšie vo forme ročného výživného<br />

– Unterhalt a manželom inskribovanú protihodnotu alebo „contrados“ 283 pre prípad úmrtia jedného<br />

z nich (v tr<strong>na</strong>vských závetoch oz<strong>na</strong>čované ale termínom „obliguvane veno“ 284 , nemecky<br />

„Morgengabe oder Widerlage“ 285 ). V manželskej zmluve Cecília Arnoldová a Rafael Sedláček<br />

súhlasili s ustanovením manžela ako univerzálneho dediča 286 , podobne sa zachovala An<strong>na</strong> Raa-<br />

279<br />

3-19-34, 3-19-45, 3-20-1, 3-20-32, 3-21-35, 3-25-9, 3-27-33, 3-28-56, 3-30-94, 33-46. Výnimočne sa zachovala<br />

An<strong>na</strong> Janičová, ktorá manželovi prenechala voľnú dispozíciu s majetkom aj pre prípad, že by sa znova<br />

oženil: „žadam, aby moj manžel vszulajssy Pawel Vavrik vssetku (pozostalosť) dokad živi bude, bar bi in<br />

stav svoj premenil lebo ne, užvial“ – 3-24-55.<br />

280<br />

„Czo sa ale pozustalu maliczku majetnost, kreru sem ja z mojim manželom viss menuvanim s praczu <strong>na</strong>ssu<br />

<strong>na</strong>dobudli taku vseczku mojemu manželovi Benedik Paulovi a pozustalim ditkam rokuv Marie rokuv<br />

10 Marisse 7a Katuse roku 4 zanechavam a poruczam.“ – 3-22-24, podobne 33-38, 3-21-3.<br />

281<br />

„Lezby, ale by ta ista czera moja skor, jak do czloveczenstwa sveho prinde, zemrela, techdy nech dom sa<br />

preda a polovicz domu nech tolko menuvanemu manželovy Gerhard Janossovy pripadne,“ – 3-24-23.<br />

282<br />

BASTL, B. Manželstvo a výber partnera v Rakúsku v ranom novoveku, ref. 144, s. 170; KRÁL, P. Vdovy ve<br />

šlechtické společnosti ranného novověku, s. 145.<br />

283<br />

LUBY, ref. 2, s. 324.<br />

284<br />

33-42.<br />

285<br />

3-26-16.<br />

286<br />

3-22-38.<br />

252


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

berová, manželka tr<strong>na</strong>vského obchodníka Karola Ketriča, v závete potvrdzujúca obsah manželskej<br />

zmluvy o ustanovení manžela jediným dedičom celého jej majetku 287 .<br />

Ako súčasť závetu Terézie Schwabovej zo17. jú<strong>na</strong> 1834 sa pripojila písomná zme<strong>na</strong> svadobnej<br />

zmluvy z 24. marca 1829. Rušila platnosť pôvodnej zmluvy z 22. decembra 1814 („svadobná<br />

zmluva je vo všetkých bodoch a klauzulách neplatná a nulitná“ 288 ). Terézii prisúdila nová zmluva<br />

<strong>na</strong>sledovné práva: zriekla sa zákonného nároku <strong>na</strong> vdovské sídlo (Witwensitz), ročné výživné<br />

(vitalitium, Unterhalt) a akýchkoľvek práv <strong>na</strong> majetok manžela Karola Jozefa Schustera a ponechala<br />

si právo <strong>na</strong> 1000 zl. V závete v štvrtom bode potvrdila, že je uspokojená podľa priloženej<br />

zmluvy 289 . Svadobné zmluvy, ako vidno aj <strong>na</strong> predchádzajúcom príklade, sa mohli nielen meniť,<br />

ale aj jednostranne vypovedať, ako dokázal prípad Otílie Spálovej. V závete z 5. decembra 1835<br />

odvolala svadobnú zmluvu pre nemravnosť jej manžela a o samostatne <strong>na</strong>dobudnutom majetku<br />

testovala <strong>na</strong>novo 290 . V zmluve šľachtických manželov von Theinerových o určení výživného<br />

po smrti manžela sa signovalo právo manžela <strong>na</strong> 8000 zl., určených pre manželkino výživné,<br />

z titulu vlastníckeho práva slobodnej (i testamentárnej) dispozície až do svojej smrti. Keďže<br />

však František von Theiner zomrel bez závetu, sľúbené peniaze pripadli vdove Kristíne a o<strong>na</strong><br />

s nimi <strong>na</strong>kladala v závete z 30. júla 1836 291 . Výživné sa vyplácalo ročne z úrokov istiny určenej<br />

<strong>na</strong>ň a samotný peňažný základ bol predmetom testovania vdovy 292 .<br />

Ad. 6. Niektorí poručitelia poukázali <strong>na</strong> neutešené a konfliktné manželské spolužitie a vylúčili<br />

manžela z dedenia 293 . K rov<strong>na</strong>kému záveru dospeli i tie ženy, ktorých manželia opustili a nestarali<br />

sa o domácnosť a deti 294 . Prijať iste ťažké rozhodnutie dokumentovali slová Zuzany Škultétyovej:<br />

„neprihladajicze <strong>na</strong> radu a <strong>na</strong>pomi<strong>na</strong>ni panuv testamentarov, ktery od doko<strong>na</strong><strong>na</strong> meho<br />

dosty mne zdrzovaly“ 295 . Katarí<strong>na</strong> Neberlová opomenula manžela v závete len preto, že: „ponevacz<br />

moj manzel take us pres seba jest a tak recseno jus sko<strong>na</strong>va“ 296 .<br />

287<br />

„bekräftige ich meinen mit meinen jetzigen Gemahl gemachten Heuraths- Contract ind ernenne denselben<br />

zum Universal Erben“ – 2-23-18.<br />

288<br />

„Heuraths-Conctract in allen seinen Clauseln, und Punkten null und nichtig“ – 3-26-16.<br />

289<br />

3-26-16.<br />

290<br />

„finde ich mich durch Sittenlosigkeit und rohe Behandlung meines Mannes Joseph Spal veranlasst unßern<br />

Heurathscontract wegen nicht Erfühlung der darinn ausgedrückten Bedingniße außer Acht zu setzen, und<br />

zu widerrufen und äußern meine lezten Willen dergestallt dass…“ – 3-26-26.<br />

291<br />

Manželská zmluva uvádzala: „bestimme ich obben<strong>na</strong>nten Bräutigam ihr ebenfalls be<strong>na</strong>nten Fräel Braut<br />

für den Fall ihres etwaigen Wittibstandes zur wittibliche Unterhaltung acht tausend Gulden …. auf das<br />

Eigenthum Recht deren zum fundo wittiblichen Unterhaltes bestimten 8000 f. zur freyen Disposition ausdrücklich<br />

vorbehalte.“ Následne štvrtý bod testamentu Kristíny Theimerovej von Rittheim odkazoval <strong>na</strong><br />

svadobnú zmluvu „laut angeschlossenen Ehevertrag dato Tyr<strong>na</strong>u den 4-ten Jänner 1792 mit Vorbehalt<br />

späterer Verfügung mir verheurathete ….. Vermögen von 8000 Gulden.“ – 3-27-11, pozri príloha.<br />

292<br />

An<strong>na</strong> Zamaróczyová poberala ročne určené výživné: „die 1000 fl. conv. Münze von denen laut den am<br />

26. Juny 1829 mit denen genenden Erben und Kinder meines verblichenden Gemahls Herrn Stephan vin<br />

Zamaroczy hinsichtlich der Testaments Anordnug getroffener freundschaftlichen Aibereinkauf ich jährlich<br />

das zukommende Interesse als Vitalitium beziehe – und die <strong>na</strong>ch meinen irdischen Dehinscheiden an<br />

die directen Erben zurückfallen“ – 3-26-56.<br />

293<br />

3-19-59, 33-34, 3-26-26, 3-24-51.<br />

294<br />

3-22-25.<br />

295<br />

3-19-59.<br />

296<br />

3-20-10.<br />

253


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

3.2.2.4. Dedenie ascedentov a kolaterálov<br />

Predstavovali druhú dedičskú skupinu, vzhľadom <strong>na</strong> svoje subsidiárne postavenie si nemohli<br />

nárokovať dedičstvo, pokiaľ žili neopomenuteľní dediči. Obe pohlavia dedili rov<strong>na</strong>ko, pri<br />

dedení zdedeného majetku sa dodržiavala zásada pater<strong>na</strong> paternis, mater<strong>na</strong> maternis. Poručiteľ<br />

vezmúc do úvahy záujmy svojich potomkov prijímal v závetoch mnohé legáty, ktoré zanechával<br />

vedľajším príbuzným a priateľom. Išlo jedine o individualizované kusy pozostalosti, často veci<br />

lukratívnejšej alebo spomienkovej hodnoty, alebo fi<strong>na</strong>nčné príspevky <strong>na</strong> podporu ich živobytia.<br />

Absenciou dedičov prvej skupiny <strong>na</strong>stupovali poručiteľovi rodičia, po nich súrodenci a ich<br />

potomstvo. Nadobúdali dedičstvo za rov<strong>na</strong>kých podmienok ako iní dediči, i prípadný spôsob<br />

dedenia sa zhodoval so želaním poručiteľa ako pri iných dedičoch: postarať sa o pohrebné trovy,<br />

vyplatiť dlhy, legáty a základiny určené cirkevným korporáciam a verejnoprospešným organizáciam.<br />

Rodičia zvyčajne ako závetní dedičia až <strong>na</strong> malé výnimky nefigurovali. Obyčajou sa stalo<br />

prenechanie užívacieho práva <strong>na</strong> časť domu, obydlia poručiteľa. Niektorí poručitelia sa zaujímali<br />

o zabezpečenie starostlivosti o nich <strong>na</strong> ťarchu dedičov 297 . Pri druhej skupine dedičov je<br />

treba spomenúť dôležitý zákonný nárok rodičov a kolaterálov, t. j. subjektívne právo prevziať<br />

i súdne si nárokovať podiel <strong>na</strong> poručiteľov zdedený majetok (materskú a otcovskú časť), ako<br />

aj jej osobitný majetok, i<strong>na</strong>k <strong>na</strong>dobudnutý a neprináležiaci do koakvizície 298 . Závet slobodnej<br />

Márie Raschhoferovej z 2. októbra 1845 sa opieral o „gesezlichen Colateral Rechte“ 299 .<br />

3.2.2.5. Dedenie v prospech tretej osoby a právnických osôb<br />

Vychádzajúc z právnej konštrukcie voľnej dispozície s poručiteľovým osobitným majetkom<br />

a zákonnou polovicou <strong>na</strong> koakvizíciu, testovacia sloboda musela rešpektovať nároky neopomenuteľných<br />

dedičov. Výhradne u slobodných, nevydatých, vdov a vdovcov bez <strong>na</strong>jbližšej rodiny<br />

sa <strong>na</strong>plno rozvíjala. Táto skupi<strong>na</strong> sa mohla skutočne slobodne rozhodovať, komu odkáže<br />

celú pozostalosť alebo iba jej časť. Za dedičov sa povolávali švagriné, krsné deti, chovanci (tzv.<br />

„pastorkovia“) poručiteľa alebo manžela, slúžky a blízki priatelia, všetci boli ustanovení za dedičov<br />

za obvyklej pohnútky zavďačiť sa uvedeným osobám a odplatiť sa im za ich priateľstvo,<br />

opateru v starobe alebo chorobe. Za osobu dediča sa povolávala i osoba, ktorá mu poskytla<br />

poslednú útechu a starostlivosť, služby 300 . Služovnícku vrstvu zosobňovala bezdetná vdova Eva<br />

Lajstríková, rodená Nitray, slúžka u advokáta Já<strong>na</strong> Genersicha. Jej závet sa zachoval spolu so<br />

297<br />

„ostatneho duchodku memu mužovi ne len zsivnost jemu zaopatrila … az do jeho doko<strong>na</strong>lej smrti.“<br />

– 3-19-47. An<strong>na</strong> Jankovičová, plniac vôľu svojho nebohého manžela Imricha Lapáka, platila ročne svojej<br />

svokre 100 zlatých <strong>na</strong> jej živobytie do rúk Pavla Babyndala, vtedajšieho manžela svojej švagrinej Anne<br />

Lapákovej – 3-20-43.<br />

298<br />

O taký majetok išlo u Márie Fischerovej, ktorá ho v testamente z 3. decembra 1825 vrátila obom švagrom,<br />

hoci <strong>na</strong>ň mala nárok <strong>na</strong> základe manželovho prísľubu: „ponevacz mog nebohy manžel Andreas Kanowicz<br />

po svojich rodiczoch … po bratrovi …dostal (peniaze), acz kolvek tento moj manžel vsetky tito pe<strong>na</strong>ze<br />

mne za zivobita zaslubil, ja niczmenej zadajicze vsetkim roztrzitostam po mojej smrty konec uczinit, zadam<br />

a chcem aby si tehoto manžela bratry tyto pe<strong>na</strong>ze a sice czelkom 900 fl. … vizdvihly, a tak spokojeny boly“.<br />

– 3-24-24.<br />

299<br />

3-28-9.<br />

300<br />

„sollte sie (Julia<strong>na</strong> Vlasek) aber etwa andere von mir weggehen oder früher als ich sterbe, so soll diejenige<br />

Person, die mir die leztte Treue erweisen, wird Universal Erbin seyn“. – 3-25-47.<br />

254


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

zaopatrovacou zmluvou jej zamestnávateľa, ktorý sa v nej zaviazal postarať sa o jej dôchodok,<br />

zdravotnú starostlivosť a pohreb. Dohodnuté zaopatrenie oprávnená s vďakou prijala, a keďže<br />

nemala iných príbuzných i z dôvodu refundácie prejavenej starostlivosti, zanechala rodine Genersichovej<br />

konkrétne určené hnuteľnosti formou darovania medzi živými („Schenkung unter<br />

lebenden“) 301 .<br />

Testovanie v prospech právnických osôb sme <strong>na</strong>šli v závete Magdalény Czoborovej z 30. novembra<br />

1830, v prípade smrti svojich detí a ich potomstva <strong>na</strong> miesto substitútov <strong>na</strong>stúpili evanjelický<br />

cirkevný zbor v Tr<strong>na</strong>ve, evanjelický farár a učiteľ, evanjelický podporný fond a potomkovia<br />

dvoch bratov jej nebohého manžela 302 . Keď si Katarí<strong>na</strong> Wurmová uvedomila, že jej manžel<br />

nie je hodný dedenia, <strong>na</strong>koľko ju mnohokrát pre<strong>na</strong>sledoval a trápil, odkázala dedičstvo mestu<br />

Vác, pričom dôvodila ochranou a dlhoročným pobytom v tomto meste (približne 30 rokov) 303 .<br />

Záver<br />

Slovo <strong>na</strong> záver bude patriť vystihnutiu podstatných z<strong>na</strong>kov dedičského šľachtického intestátneho<br />

a testátneho dedenia. Konkrétny právny stav vyjadrený v závetnej praxi Tr<strong>na</strong>vy, resp. v jej<br />

fonde zachovaných šľachtických a popri nich sekundárne aj meštianskych závetov, prezumuje<br />

<strong>na</strong>teraz len hypotézu, že sa oba oddelené právne systémy <strong>na</strong>vzájom ovplyvňovali. Vzor krajinského,<br />

resp. zákonného práva zreteľne vplýval <strong>na</strong> formality potrebné pre platné uzavretie<br />

úkonov posledného poriadku, o čom svedčili i znenia skúmaných meštianskych závetov. Osobitne<br />

treba vyzdvihnúť vzájomnosť či konformitu obsahových a formálnych náležitostí závetov<br />

v zhode s prijatou legislatívou, ktorá sa fakultatívne používala v Tr<strong>na</strong>ve, resp. uhorských slobodných<br />

kráľovských mestách.<br />

Na základe dnešného stavu poz<strong>na</strong>nia však relevantné závery vo veci vplyvov medzi meštianskou<br />

a šľachtickou vrstvou pre matériu testátneho aj intestátneho dedenia sa zdajú byť taktiež<br />

reálne. Za spoločne akceptované z<strong>na</strong>ky dedičského práva mešťanov a šľachty možno oz<strong>na</strong>čiť:<br />

1) ustanovenia z. čl. 46/1655, ktoré priblížili šľachtu testovaniu mešťanov vo formálnych náležitostiach<br />

uzatvárania závetov, pokiaľ sa rozhodli testovať pred mestskou radou. Všetky<br />

uvedené formy úkonov poslednej vôle a ich náležitosti využívali obe vrstvy rovnomerne,<br />

predovšetkým po prijatí unifikujúceho z. čl. 27/1715;<br />

2) za spoločné sa prijímala testovacia sloboda všetkých stavov v osobitne <strong>na</strong>dobudnutom majetku;<br />

3) zreteľne sa formou manželských zmlúv rozvinul u niektorých menej majetných šľachticov<br />

prvotne meštiansky inštitút koakvizície, podporujúci participáciu šľachtických manželiek<br />

<strong>na</strong> majetku svojho manžela ako hlavného <strong>na</strong>dobúdateľa;<br />

4) v manželskom majetkovom práve sa po zavedení z. čl. 11/1687 zrovnoprávnili obaja manželia<br />

v dedení samostatne <strong>na</strong>dobudnutého majetku, resp. majetku spoločne <strong>na</strong>dobudnutom pri<br />

dodržaní viacerých reštriktívnych podmienok, čím sa manžel povýšil <strong>na</strong>d druhú a tretiu zákonnú<br />

dedičskú skupinu, tak ako tomu bolo v meštianskom obyčajovom práve od počiatkov;<br />

301<br />

3-27-26.<br />

302<br />

3-25-22, pre univerzálneho dediča tr<strong>na</strong>vský evanjelický zbor sa rozhodla i Blondine Schenová 23. júla 1838<br />

– 3-26-63.<br />

303<br />

„benene ich für Universal Erben diese Stadt Waitzen unter wesen Schutz ich schon seit 30 Jahren lebe, und<br />

die größten Teil meiner (!) Lebensnuzgebracht habe,“ – 33-34. V uvedenom prípade mohlo ísť aj o právo<br />

mesta <strong>na</strong> odúmrť, pokiaľ bola poručiteľka občiankou mesta.<br />

255


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

5) v oboch vrstvách sa totožne zachovávali dedičskoprávne princípy kolácie, vzájomných nárokov<br />

pôvodne rodiny v zdedenom (pre šľachtu aviticitnom) majetku podľa zásady: pater<strong>na</strong><br />

paternis mater<strong>na</strong> maternis, vdovské práva.<br />

Naďalej si však šľachta chránila aviticitné dedičskoprávne nároky, pre manželky sa bez výnimky<br />

zachovával nárok <strong>na</strong> vdovské dedenie a vdovské právo. Šľachtické majetky sa mali zachovávať<br />

prostredníctvom zriaďovania fideikomisov, ku ktorým pristupovali staré šľachtické<br />

rody v s<strong>na</strong>he ochrániť rodové panstvá pred márnotratnosťou niektorých svojich členov alebo<br />

pred veľmi častým drobením panstiev v rodinnej deľbe a pod. V stručnosti možno <strong>na</strong>z<strong>na</strong>čiť, že<br />

pokiaľ si rodi<strong>na</strong> šľachtica chcela zachovať svoj status, pridŕžala sa pôvodných noriem Tripartita<br />

a osobitného zákonodarstva novoveku, svojím spôsobom života odmietala aj typické meštianske<br />

inštitúty a chránila svoje stavovské výsady.<br />

Ako silný impulz k prepojeniu dvoch dedičských systémov sa ukázalo byť rozhodnutie<br />

z čl. 15 Uhorského snemu z marca 1848, ktorý trvalo zrušil definitívne aviticitné majetkové<br />

pomery 304 . V <strong>na</strong>sledujúcich rokoch sa ešte podporili s<strong>na</strong>hy o unifikáciu celého súkromného<br />

práva, od 1. mája 1853 začal v Uhorsku platiť Rakúsky všeobecný občiansky zákonník (ABGB)<br />

a po jeho zrušení Judexkuriálnou konferenciou v roku 1861 sa <strong>na</strong>novo určili zásady dedičského<br />

práva v zmysle jedného dedičského systému pre zákonné a závetné dedenie bez akéhokoľvek<br />

stavovského princípu.<br />

Závety umožnili skúmať aj časť rodinného práva, a to konkrétne realizáciu inštitúcie koakvizície<br />

manželského majetkového spoločenstva v komplementácii uhorského špecifika<br />

plne rozvinutého samostatného a oddeleného majetku manželky. Komplikovanosť rodinných<br />

a manželských pomerov (<strong>na</strong>pr. uzavieranie viacerých manželstiev typické pre ženské pohlavie<br />

a s ním súvisiace majetkové vyrov<strong>na</strong>nie) a dedenie pozostalých príbuzných, testovanie v prospech<br />

všetkých svojich legitímnych potomkov, príp. potomkov manžela sa koherentne zdôraznila<br />

a sledovala v závetoch.<br />

Právnou obyčajou vytvorené dedičské triedy, ako aj primárnosť a neopomenuteľnosť descendetov<br />

sa zachovávali v oboch tituloch dedenia a pre obe vrstvy. Dedenie descendentov rozlišovalo<br />

medzi nerovnocennými dedičskými nárokmi legitímnych a nelegitímnych potomkov,<br />

pri polorodých potomkoch sa musela <strong>na</strong>vyše akceptovať zásada pater<strong>na</strong> paternis a mater<strong>na</strong><br />

maternis.<br />

Dedenie manželov sa podľa závetných dispozícií, rozvinutej praxe plnenia manželských<br />

zmlúv realizovalo v zhode s dispozičnou slobodou poručiteľa alebo oboch manželov podľa<br />

manželskej zmluvy, pričom sa u mešťanov aj armalistov zachovávala pôvodná prax testovať<br />

v jeho prospech a prenechať mu polovicu koakvizície. Ako poukázala aj prax Tr<strong>na</strong>vy, etablovaná<br />

a vyššie postavená vrstva šľachty žijúcej v mestách zachovávala starú úpravu dedenia podľa<br />

Tripartita.<br />

Treťou dedičskou skupinou zostali ascendenti a po nich boční príbuzní, resp. u šľachty sa<br />

<strong>na</strong>jprv prihliadlo <strong>na</strong> druh majetku, podľa toho kolateráli mali zákonní nárok po descendentoch<br />

<strong>na</strong> aviticitu.<br />

Uvedené základné zásady a princípy rešpektovala uhorská závetná prax, z čoho vysvitá dôležitý<br />

poz<strong>na</strong>tok, že staršie uhorské dedičské právo neumožňovalo absolútne a slobodne testovať<br />

304<br />

Odkaz <strong>na</strong> rozhodnutie Uhorského snemu, aby vláda pripravila návrh nového Občianskeho zákonníka<br />

a odmietla v celosti aviticitu: „Das Ministerium wird auf Grund der gämzlich und vollkommenen Aufhebung<br />

der Aviticität das Civilgesetzbuch ausarbeiten und den Entwurf dem nächsten Landtage unterbreiten“<br />

Citované podľa PUTZ, ref. 25, s. 132, BÖSZÖRMÉNYI-NAGY, ref. 22, s. 412, 415.<br />

256


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

v prospech kohokoľvek, <strong>na</strong>opak podporovalo a utužovalo dedenie v zákonnej <strong>na</strong>z<strong>na</strong>čenej línii<br />

podľa druhov majetku a podľa vytvorených dedičských tried. Zbližovanie šľachtickej a meštianskej<br />

spoločnosti v prvej polovici 19. storočia sa nezvratne podpísalo <strong>na</strong> uniformite formálnych<br />

aj materiálnych náležitostí v závetnom práve, predsa však zjednotiť zákonné dedenie sa<br />

nepodarilo pre <strong>na</strong>turálne rozdiely medzi nimi ani v roku 1848, hoci uvedený rok k uvedenému<br />

fenoménu právneho zjednotenia výz<strong>na</strong>mne prispel 305 .<br />

Prirodzene, že konečná deľba pozostalosti <strong>na</strong>pĺňala (resp. mala rešpektovať) božské právo<br />

(ius divinum): dajte Bohu (nesmrteľnú dušu), čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo, v metaforickom<br />

zmysle prenechania hmotného tela, slovami závetov, „Matke Zemi, odkiaľ svoj počiatok<br />

vzalo – Mutter Erde, woher er entsprosen ist“, t. j. všetkého, čo sa <strong>na</strong> pozemskom svete vytvorilo<br />

a čo v hodine smrti každý človek opúšťal.<br />

Archívne pramene<br />

Štátny archív Bratislava, pobočka Tr<strong>na</strong>va, fond MG Tr<strong>na</strong>va, Matricula civium Tyr<strong>na</strong>viensium<br />

1708 – 1892.<br />

Štátny archív Bratislava, pobočka Tr<strong>na</strong>va, fond MG Tr<strong>na</strong>va, Testamentales.<br />

Zoz<strong>na</strong>m bibliografických odkazov<br />

ALMASI, A. Ungarisches Privatrecht. I. Band. Berlin und Leipzig, 1922.<br />

BASTL, B. Manželstvo a výber partnera v Rakúsku v ranom novoveku. In Že<strong>na</strong> a právo. Právne<br />

a spoločenské postavenie žien v minulosti. Bratislava: AEP, 2004, s. 164 – 176.<br />

BASTL, B. Tugend, Liebe und Ehre. Die adelige Frau in der Frühen Neuzeit. Wien – Köln – Weimar,<br />

2000.<br />

BEŇA, J., GÁBRIŠ, T. Dejiny práva <strong>na</strong> území Slovenska I. Bratislava: Vydavateľské oddelenie<br />

Univerzity Komenského, 2008.<br />

BERTÉNYI, I. Magyar törtenéti szöveggyűjtemény. Budapest : Osiris Kiadó, 2000.<br />

Bipartita Cynosura universi iuris Ungarici. I. Pars de rebus et actionibus. Jaurini, 1749.<br />

BLAHO, P., ŽIDLICKÁ, M., HARAMIA, I. Základy rímskeho práva. Bratislava : Manz, 1997.<br />

BÖSZÖRMÉNYI-NAGY, E. Das ungarische Erbrecht im Dualismus. In Die Entwicklung des<br />

Zivilrechts in Mitteleuropa 1848 – 1945. Budapest, 1970.<br />

Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus II. Inde ab a. MCCXXXV usque ad a. MCCLX.<br />

Ed. R. Marsi<strong>na</strong>. Bratislavae : Sumptibus Consilii <strong>na</strong>tio<strong>na</strong>lis Bratislaviensis, Capitalis Reipublicae<br />

Socialisticae Slovacae editrice Libraria Obzor, 1987.<br />

COING, H. Europäisches Recht. Band I. Älteres Gemeines Recht (1500 – 1800). München : C. H.<br />

Beck’sche Verlagbuchshandlung, 1985.<br />

ČAPLOVIČOVÁ, K. Uhorská šľachta v 18. storočí. In Historický časopis, 2003, roč. 51, č. 2.<br />

Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Bratislava : Národné literárne centrum,<br />

1998.<br />

DÖRY, F., BÓNIS, G., BÁCSKAI, V. Decreta regni Hungariae, Gesetze und Verordnungen Ungarns,<br />

1301 – 1457. Budapest : Akadémai kiadó, 1976.<br />

305<br />

S istými reliktami pôvodných šľachtických výsad a odlišností v dedičskom práve sa musela vysporiadať<br />

aj I. ČSR.<br />

257


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

DURČO, M. Postavenie pristaldov a kráľovského človeka (homo regius) v uhorskom právnom systéme<br />

s osobitným zreteľom <strong>na</strong> hodnoverné miesta. Dostupné <strong>na</strong> internete:<br />

http://www.geocities.com/zborník_medea/medeaIV/pristaldi. html?200616<br />

FLOSSMANN, U. Österreichische Privatrechtsgeschichte. Springer – Wien – New York, 2008.<br />

FRANK, I. Principia iuris Civilis Hungarici. I. – II. Tomus. Pest, 1829.<br />

FRANK, I. Principia iuris Civilis Hungarici. Suplementum. Pest, 1837.<br />

FUNDÁREK, J. Majetok spolu<strong>na</strong>dobudnutý dľa súkromného práva platného <strong>na</strong> Slovensku. In<br />

Časopis pro právní a státní vědu, 1922, roč. 5, s. 55.<br />

GÁBRIŠ, T. Uhorské feudálne právo spred roku 1800 platné <strong>na</strong> začiatku 20. storočia a právnohistorický<br />

romantizmus. In Sborník Rakousko-uherské vyrovnání a jeho státoprávní důsledky<br />

v českých zemí a <strong>na</strong> Slovensku. Ostrava : Key Publishing, 2007, s. 120 – 121.<br />

GÁL, A. Die Summa legum brevis et utilis des sogen<strong>na</strong>nten Doctor Raymundus von Wiener – Neustadt.<br />

Weimar, 1926.<br />

GÖNCZI, K. Ungarisches Stadtrecht aus europäischer Sicht. Frankfurt am Main : Klostermann,<br />

1997.<br />

GZOVSKÝ, V. Privátne testamenty podľa práva platného <strong>na</strong> Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Prešov<br />

: tlačou a nákladom sv. Mikuláša, 1925.<br />

HARSÁNYI, I. Buda, Pest, Kassa, Bártfa, Nagyszombat, Poszony, Eperjes, Sopron városok polgári<br />

jogai és régi szokásai. In Törtenélmi Tár, 1909, s. 52 – 87.<br />

HORN, I. Testamenty aristokratických žien v Sedmohradskom kniežatstve. In Zborník Že<strong>na</strong><br />

a právo. Ed. Tünde Lengyelová. Bratislava : AEP, 2004, s. 136.<br />

HUSZTY, S. Iurisprudentia practica seu commentarius novus ius Hungaricarum. Jager, 1778.<br />

347 s.<br />

HÚŠČAVA, A. Najstaršie výsady mesta Tr<strong>na</strong>vy. Bratislava, 1939.<br />

JUNG, J. Dastellung ded ungarisches Privatrechtes <strong>na</strong>ch dem Werke Institutiones juris privati<br />

Hungarici des Herrn Emerich von Kelemen. Wien : Fr. Beck, 1827.<br />

KADLEC, K. Verböczyho Tripartitum a soukromé právo uherské i chorvatské šlechty v něm obsažené.<br />

Praha : nákladem České akademia císaře Františka Jozefa pro vědy, slovesnost a umění,<br />

1902.<br />

KASNYÍKOVÁ, K. Úradníctvo a nobilitácia v štátnej správe Uhorska za Márie Terézie v rokoch<br />

1740 – 1780. In Historický časopis, 1998, r. 46, č. 1, s. 22 – 23.<br />

KELEMEN, I. Institutiones iuris privati Hungarici. Budae: Typis Regiae Scientiarum Universitatis<br />

Hu<strong>na</strong>garicae, 1818. 512 s.<br />

KERN, T. Gesetzliche Erbfolge. Wien : Adolf Hölder K.u.K. Hof- und Universitäts-Buchhändler,<br />

1897.<br />

KHLOSZ, P. Praxis seu forma processualis fori spiritualis in Mariano Apostolico Hungariae regno<br />

usu recepta. Tr<strong>na</strong>va, 1761.<br />

KLIPPEL, D. Familie versus Eigentum. Die <strong>na</strong>turrechtlich-rechtphilosophischen Begründungen<br />

von Testierfeiheit udn Familienerbrecht im 18. und 19. Jahrhundert. In Zeitschrift der<br />

Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte, Germanistische Abteilung, 101.<br />

KÖVY, A. Elementa Jurisprudentiae hungaricae. Košice, 1800.<br />

KRÁL, P. Vdovy ve šlechtické společnosti ranného novověku. In Zborník Že<strong>na</strong> a právo. Ed. Tünde<br />

Lengyelová. Bratislava : AEP, 2004, s. 145.<br />

LACLAVÍKOVÁ, M. – ŠVECOVÁ, A. Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov (koakvizícia),<br />

osobitný (výlučný) majetok manželov a ich vyjadrenie v právnom úkone mortis causa – testament<br />

: (historicko-právny rozbor vyjadrenia inštitútov spolu<strong>na</strong>dobudnutého a osobitného<br />

258


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

majetku manželov v testamentoch mešťanov Tr<strong>na</strong>vy v prvej polovici 19. storočia). In Právny<br />

obzor, 2006, roč. 89, č. 4, s. 358 – 370.<br />

LACLAVÍKOVÁ, M. Inštitút osobitného majetku manželov a jeho uplatnenie v uhorskom<br />

a československom manželskom majetkovom práve s prihliadnutím <strong>na</strong> rozhodovaciu činnosť<br />

Kráľovskej Kúrie a Najvyššieho súdu Československej republiky (1838 – 1848). In<br />

Sborník Stát a právo v období absolutizmu. Ed. K. Schelle, L. Vojáček. Brno : Masarykova<br />

univerzita, 2005.<br />

LACLAVÍKOVÁ, M. Miesto, postavenie a výz<strong>na</strong>m koakvizície (spolu<strong>na</strong>dobudnutého majetku<br />

manželov) v uhorskom súkromnom práve s prihliadnutím <strong>na</strong> rozhodovaciu činnosť Kráľovskej<br />

Kúrie (1848 – 1918). In Súkromné a verejné právo súčasnosti. Zborník z vedeckej konferencie<br />

doktorandov PF TU. Tr<strong>na</strong>va : PF TU, 2005, s. 612 – 629.<br />

LACLAVÍKOVÁ, M. Spolu<strong>na</strong>dobudnutý majetok manželov (koakvizícia) a formovanie modernej<br />

úpravy majetkových vzťahov medzi manželmi (1848 – 1950). In Sborník prací Právní<br />

a ekonomické problémy současnosti I. Ostrava : Key Publisching s.r.o., 2007, s. 70 – 114.<br />

LAZAR, J. A kol. Občianske právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Iura Edition, 2006.<br />

LUBY, Š. Dejiny súkromného práva <strong>na</strong> Slovensku. Bratislava : Jura Edition, reprint, 2002.<br />

MALÝ, K. – SIVÁK, F. Dejiny štátu a práva v Československu do roku 1918. Bratislava : Obzor,<br />

1992.<br />

MERTANOVÁ, Š. Ius tavernicale. Bratislava : Veda, 1985.<br />

MICHNAY, A., LICHNER, P. Ofner Stadtrecht von MCCXLIV – MCCCCXXI. Bratislava, 1845.<br />

PUTZ, C. System des ungarische Privatrechtes. Wien : Verlag der G.J. Manz´schen Buchhandlung,<br />

1870.<br />

REBRO, K., BLAHO, P. Rímske právo. Bratislava : Obzor, 1990.<br />

REBRO, K. Summa Legum Raimundi v mestskom práve <strong>na</strong> Slovensku. In Sborník FF UK, Bratislava,<br />

1964, roč. 15.<br />

REBRO, K. Tr<strong>na</strong>vský rukopis Summy Legum Raimundi. In Slovenská archivistika, 1969,<br />

s. 71 – 82.<br />

ROUČEK, F., SEDLÁČEK, J. Komentář k čsl. obecnému zákoníku občanskému a občanské právo<br />

<strong>na</strong> Slovensku a v Podkarpatské Rusi. Praha : CODEX Bohemia, 1998.<br />

SECKEL, E. Ueber die Summa legum des Raymund von Wiener-Neustadt. In Beiträge zur Geschichte<br />

bei der Rechte im Mittelalter, 1898, roč. 1, s. 483 – 501.<br />

STIPTA, I. Dejiny súdnej moci <strong>na</strong> Slovensku. Košice : Nica, 2004.<br />

SÝKORA, A. České zemské dědické právo v 16. století. In Právník, 2007, č. 7, s. 812.<br />

ŠALING, S., IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M., MANÍKOVÁ, Z. Veľký slovník cudzích slov. Bratislava<br />

– Veľký Šariš : Vydavateľstvo Samo, 2000.<br />

ŠORL, R. Preko<strong>na</strong>nie neoabsolutizmu v Dočasných súdnych pravidlách. In Sborník Stát a právo<br />

v období absolutizmu. Ed. K. Schelle, L. Vojáček. Brno : Masarykova univerzita, 2005.<br />

ŠPIEZ, A. Svobodné královské mestá <strong>na</strong> Slovensku v rokoch 1680 – 1780. Košice, 1983,<br />

ŠTULRAJTEROVÁ, K. Testamenty z rokov 1511 – 1600 ako prameň k dejinám Tr<strong>na</strong>vy. Bratislava,<br />

1972. Diplomová práca.<br />

ŠVECOVÁ, A., GÁBRIŠ, T. Dejiny štátu, správy a súdnictva <strong>na</strong> Slovensku. Plzeň : Vydavatelství<br />

a <strong>na</strong>kladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, s. 115 – 118.<br />

ŠVECOVÁ, A. Formálno-práv<strong>na</strong> stránka závetov tr<strong>na</strong>vských mešťanov z prvej polovice 19.<br />

storočia. Formal and legal aspects of Tr<strong>na</strong>va burghers‘ testaments in the first half of 19th<br />

century. In Slovenská archivistika, 2007, roč. 42, č. 2, s. 53 – 77.<br />

259


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

ŠVECOVÁ, A. Formálno-právne náležitosti uhorských závetov druhej polovice 19. storočia<br />

(<strong>na</strong> podklade záväzných právnych noriem i právnej praxe). In Rakousko-uherské vyrovnání<br />

1867 a jeho státoprávní důsledky v českých zemích a <strong>na</strong> Slovensku : sborník příspěvků ke 140.<br />

výročí rakousko-uherského vyrovnání. Ed. K. Schelle, L. Vojáček. Ostrava : Key Publishing<br />

s.r.o., 2007, s. 124 – 140.<br />

ŠVECOVÁ, A. Ustanowienie dziedzica w testamencie a dziedziczenie beztestamentowe<br />

w prawie węgierskim : a<strong>na</strong>liza praktyki z pierwszej połowy 19 wieku w mieście Tr<strong>na</strong>wa. In<br />

Czasopismo prawno-historyczne, 2008, roč. 60, č. 1, s. 215 – 230.<br />

TABLIC, B. Krátičká Summa práw Uherských. Vácov, 1801. 47 s.<br />

TOMOVÁ, I. Testamenty tr<strong>na</strong>vských mešťanov v prvej polovici 18. storočia (ako prameň k dejinám<br />

každodennosti). Tr<strong>na</strong>va : Katedra histórie <strong>na</strong> FF UCM v Tr<strong>na</strong>ve, 2004. Diplomová<br />

práca.<br />

Tripartitum. Ed. E. Štenpien. Žili<strong>na</strong> : Eurokodex, 2008.<br />

VANTUCH, A. Tr<strong>na</strong>va ako univerzitné mesto. In Historický časopis, 1973, roč. 21, č. 4, s. 507.<br />

ZAHND, M. U. Spätmittelalterliche Bürgertestamente als Quelle zur Realienkunde und Sozialgeschichte.<br />

In MIÖG, 1988, roč. 96, č. 1 – 2, 1988.<br />

Inheritance law of the nobility in Hungary with regard to the legal situation of the late modern age<br />

and the free royal town of Tr<strong>na</strong>va<br />

On the basis of the present state of the art relevant conclusions referring to both testate and intestate<br />

succession seem to be real. As commonly accepted features of inheritance law of the burghers and<br />

the nobility can be considered regulations of the Act, Article 46/1655 that approximated the nobility<br />

to the testing of the burghers in formal appurte<strong>na</strong>nces of making wills if they decided to be tested by<br />

the town council. All the mentioned forms of legal acts of a last will and their appurte<strong>na</strong>nces were<br />

used by both strata equally, in particular after adopting the Act Article 27/1715. Testing freedom of all<br />

strata in specially acquired pro perty was adopted. Heritage classes formed by legal custom as primarity<br />

and non-ignorance of descendants were kept in both titles of inheritance and for both strata.<br />

Descendants inheritance distinguished between unequal inheritance claims of legitimate and illegitimate<br />

descendants, in one parent descendants the principle pater<strong>na</strong> paternis and mater<strong>na</strong> maternis had<br />

to be accepted. In both strata (the nobility and the burg hers) inheritance law principles of collation<br />

were kept equally.<br />

Through marital agreements the primarily burgher´s legal institution of co-acquisition was evidently<br />

developed supporting participation of noble spouses in the property of their husbands as main<br />

property acquirers. In marital property law after introducing the Act Article 11/1687 husband and<br />

wife were granted equal rights to inherit independently or commonly acquired property while keeping<br />

some restrictive conditions in order to give priority to the spouse before the second and third legitimate<br />

inheritance groups as it had happened in burgher´s custom law since its beginnings.<br />

The nobility kept protecting inheritance claims of widows without exception and vidual law. As can<br />

be seen from the Tr<strong>na</strong>va practice, the established and higher nobility living in towns observed the rules<br />

within the scope of The Tripartitum wording and its legal amendments made in the modern age.<br />

260


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Das Erbrecht des Adels in Ungarn unter Berücksichtigung der Rechtsverhältnisse der späteren<br />

Neuzeit und der königlichen Freienstadt Tr<strong>na</strong>va<br />

Auf Grund des heutigen Kenntnisstandes sind relevante Schlussfolgerungen in Bezug auf Einflüsse<br />

zwischen der bürgerlichen und adeligen Schicht für testamentarische oder untestamentarische<br />

Erbfolge real. Für gemeinsame akzeptierte Merkmale des Erbrechtes der Bürger und des Adels kann<br />

man bezeichnen: die Gesetzanordnungen Nr. 46/1655, die die Adelleute in formellen Angelegenheiten,<br />

ein Testament vor dem Stadtrat zu schließen, den Bürgern annähern. Alle angeführte, mit dem<br />

letzten Willen zusammenhängende Formen von Verrichtungen und ihre Formalitäten haben beide<br />

Schichten gleichmäßig, vor allem <strong>na</strong>ch der An<strong>na</strong>hme des Gesetzes Nr. 27/1715 verwendet. Durch juristische<br />

Sitte gebildete Erbklassen wie auch Urtümlichkeit der Nachkommen erhielten sich in beiden<br />

Beerbungsformen und für beide gesellschaftliche Schichten. Die Beerbung der Nachkommen unterscheidet<br />

zwischen ungleichen Erbschaftsforderungen der legitimen und unlegitimen Nachkommen,<br />

bei Nachkommen aus ungleichwertiger Abstammung sollte noch dazu das Prinzip pater<strong>na</strong> paternis<br />

und mater<strong>na</strong> maternis akzeptieren. Bei beiden gesellschaftlichen Schichten (Bürger und Adel) wurden<br />

identisch die juristischen Prinzipien der Beerbung behalten.<br />

Bei einigen weniger wohlhabenden Adelleuten hat deutlich durch Form von Ehrenverträgen das<br />

bürgerliche Institut der „Koakvisition“(das Vermögen zusammen zu erwerben) entwickelt, die die<br />

Partizipation der adeligen Ehefrauen an Vermögen ihres Gattes als Haupterwerber unterstützte. Im<br />

ehelichen Vermögensrecht sind <strong>na</strong>ch der Einführung des Gesetzes Nr. 11/1687 die beiden Ehepartner<br />

in der Beerbung des selbständig erworbenen Eigentums beziehungsweise des zusammen erworbenen<br />

Eigentums bei Einhaltung mehrerer restriktiven Bedingungen emanzipiert, womit wurde der Ehemann<br />

über die zweite und dritte gesetzliche Erbschaftsgruppe erhöht, ähnlich wie im bürgerlichen<br />

Sittenrecht.<br />

Der Adel hat weiterhin seine erbrechtliche Ansprüche geschützt, für die Ehefrauen wurde ohne<br />

Aus<strong>na</strong>hme den Anspruch an Witwenbeerbung und Witwenrecht erhalten. Wie auch die Praxis aus<br />

Tr<strong>na</strong>va zeigte, wurde für die etablierte und höher stehende Schichte des in den Städten wohnenden<br />

Adels die juristische Anordnung im Umfang des Textes der „Tripartita“ und ihrer gesetzlichen Veränderungen<br />

und Nachträge in der Neuzeit erhalten.<br />

261


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

PRÍLOHA<br />

Terézia Palmanová, rod. Pereszlényiová<br />

dátum: 5. sept. 1831 – 7. sept. 1831 [prezentácia] – 25. okt. 1842 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, 6 s., neoverený odpis, 5 s., nemecky, 3-27-7<br />

právny druh: alografný súkromný závet<br />

exekútori: Leopold von Hajda, Ig<strong>na</strong>tz von Schuster<br />

svedkovia prezentácie: Franz (Franciscus) Jahn, senátor, Mikuláš (Nicolaus) Istvánfy, senátor, Ján<br />

(Joannnes) Szlovatsek, notár<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa<br />

poznámky: podľa matričného záz<strong>na</strong>mu z 20. októbra 1842 zomrela poručiteľka vo veku 56-tich rokov,<br />

obsah testamentárnej dispozície poukazuje <strong>na</strong> veľmi zámožnú poručiteľku.<br />

Regest<br />

Terézia Palmanová, rod. Pereszlényiová disponuje so svojím telom tak, že má byť pochovaná za<br />

účasti františkánov a po odslúžení šiestich svätých omší. Testuje s polovicou koakvizície, s ktorou<br />

môže slobodne disponovať, do ktorej patria uvedené aktíva: nehnuteľnosti, pohľadávky a bankové<br />

akcie v celkovej hodnote 78.994 zl. a 24 gr. Určuje legáty: tr<strong>na</strong>vskému lazaretu pre jeho kostolnú<br />

vežu 500 zl. a pre samotný lazaret 400 zl. (a síce pre desiatich žobrákov, ktorým sa raz ročne<br />

vydajú každému dva páry košiel a dva páry spodnej bielizne (nohavíc) v hodnote 10 zl.), farskej<br />

kaplnke svätého obrazu sv. Panny Márie kapitál 1000 zl., z ktorého sa budú ročne brať úroky 60 zl.<br />

<strong>na</strong> sviece, paulínskemu kostolu 500 zl., sestrám v kláštora sv. Uršuly 200 zl., kuchárke a kočišovi,<br />

ktorí sú v jej službách, každému 100 zl. Na pohreb zanecháva 1000 zl. Všetko, čo po jej smrti zostane,<br />

pripadne (zdedia) jej súrodencom po odpočítaní legátov a 50.0000 zl. ako zdedený otcovský<br />

podiel jej manžela a tiež 10.000 zl., ktoré sú sľúbené bratovi Antonovi a sestre Anne Pereszlényiovej,<br />

a celá pozostalosť sa má rozdeliť <strong>na</strong> tri rov<strong>na</strong>ké časti pre jej dedičov s právom vzájomného<br />

dedičského nároku. Pokiaľ teta Klára Kolencziková ešte žije, majú jej dediči vyplatiť z kapitálu<br />

5000 zl. a 300 zl. ročne ako úroky. Milovanému manželovi zanecháva celý mobilár a isté peňažné<br />

legáty, ktoré sa budú úročiť a manžel bude z nich brať príslušné úroky. Poručiteľka sa zreteľne<br />

vyjadruje, aby posilnila manželov pocit ochrany, že ktokoľvek z jej súrodencov by ho v dedičskom<br />

nároku obťažoval, ten stratí nárok <strong>na</strong> dedičský podiel alebo legát. Manžel má slobodnú dispozíciu<br />

s polovicou koakvizície a tiež so svojím samostatne <strong>na</strong>dobudnutým majetkom, a pokiaľ obaja<br />

manželia zomrú súčasne, potom všetko, čo nebolo uvedené v jej závete a patrí medzi spoločne<br />

<strong>na</strong>dobudnutý majetok, sa má rozdeliť medzi jej a manželových dedičov rov<strong>na</strong>kým dielom.<br />

Jozef von Trenka a Jozefí<strong>na</strong> von Trenková, rod. Langová<br />

dátum: 10. sept. 1831<br />

spôsob zachovania: overený odpis, nemecky, 2 s., 33 – 51<br />

právny druh: alografný súkromný závet<br />

exekútori: Ján (Johann) von Horváth, tr<strong>na</strong>vský advokát<br />

svedkovia: Mikuláš (Nicolaus) Petrinkovich, Ján (Johann) Simontsics, Alexander Horossy, Ján Alojz<br />

(Johann Aloys) Harissmay, František (Franz) Löriner<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať notára, pritlačená pečať s papierovou clonou<br />

262


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

poznámky: odpis vyhotovený Kálmarom z 23. mája 1832, koroboračná poznámka: Die Endesgefertigten<br />

ursuchten und gleichzeitig wie auch alle mit zusammen gegenwärtigen Zeugen zur Steuer der Wahrheit<br />

bezeigen hiemit, daß Hochwohlgen. Herrn Oberstleut<strong>na</strong>nt Joseph von Trenka und seine Gemahlin<br />

Hochwohl. Frau Josephi<strong>na</strong> von Trenka gebohrene Lang beide bey wollkommenen Vernunft und Geistes<br />

gegenwarth deutlich Veräusern alle erklärt haben daß diese Schrift Ihren letzten Willen enthalte. Signum<br />

Tyr<strong>na</strong>u, dem 10. September 1831.<br />

Regest<br />

V uvedenom prípade ide o obvyklú formu manželského závetu, v ktorom <strong>na</strong>jprv testuje manžel<br />

a následne po ňom manželka. Jozef von Trenka určuje za univerzálnu dedičku svoju nevestu<br />

Annu, rodenú Peiszka (za jej dlhoročnú starostlivosť o neho a jeho manželku), ktorá má<br />

povinnosť zabezpečiť pohreb, uložiť 50 zl. <strong>na</strong> účely zádušných omší u františkánov. Bankové<br />

akcie sa rozdelia <strong>na</strong> tri časti: jeden diel dostanú invalidi, druhý tr<strong>na</strong>vský dom invalidov a tretí<br />

exekútor závetu, ktorý má povinnosť v čo <strong>na</strong>jkratšom čase uviesť dedičku do držby pozostalosti.<br />

Neveste Eleonóre von Trenkovej, bývajúcej vo Viedni, zanecháva bankové akcie do jej slobodnej<br />

dispozície, ak už zomrela, dostanú jej podiel jej syn August Hültman a po jeho smrti jeho<br />

potomkovia. Poručiteľ ďalej určuje dedičov ďalších bankových akcií a tiež náhradných dedičov<br />

pre prípad ich smrti. Závet sa má vyplniť až po smrti jeho manželky Jozefíny, ktorá súhlasila<br />

a pristúpila k manželovej poslednej vôli a zároveň rov<strong>na</strong>kým spôsobom testovala v prospech<br />

svojej univerzálnej dedičky, ktorou sa stala podobne nevesta An<strong>na</strong>. Dedička zdedí poručiteľkin<br />

samostatne <strong>na</strong>dobudnutý majetok potom, čo vyplní v závete uvedené legáty. Za exekútora je<br />

určený advokát Ján von Horváth, a pokiaľ by zomrel skôr, má dedička povinnosť zabezpečenia<br />

nového exekútora pomocou úradnej osoby zo súdu, a keďže je už plnoletá a spôsobilá <strong>na</strong> právne<br />

úkony, má zabezpečiť tiež vyplnenie všetkých legátov.<br />

Otília Spálová<br />

dátum: 5. sept. 1835 – 10. sept. 1835 [prezentácia] – 8. okt. 1835 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 2 s., 3-26-26<br />

právny druh: alografný verejný závet<br />

svedkovia: Ján (Joannes) Luzsiczky, senátor, Ignác (Ig<strong>na</strong>tz) Schuster, senátor, Jozef (Joseph) Kaiser, notár<br />

signovanie: svedkovia<br />

pečať: 2 pečate <strong>na</strong> dorze<br />

Regest<br />

Otília Spálová (nobile domi<strong>na</strong>) prenecháva v úvodnej, obvyklej pohrebnej formule sestre Barbore<br />

Romich povinnosť zabezpečiť jej pohreb. Čo sa týka jej majetku, chce podotknúť relevantnú<br />

skutočnosť oddelenia sa od svojho manžela Jozefa Spála, ktorý pre svoj nemravný život<br />

sa vylúčil z plnenia manželskej zmluvy, ktorú týmto poručiteľka odvoláva a <strong>na</strong>novo disponuje<br />

svojím majetkom. Dom v Seredi zanecháva Jánovi, mladšiemu synovi sestry Barbory, pre jeho<br />

ukončenie štúdií. Všetky ostatné hnuteľnosti <strong>na</strong>dobudne sestra Barbora za podmienky vyplatenia<br />

legátov: nemocnici a lazaretu v Hlohovci 100 zl., tamojším chudobným 50 zl., a čepeňskej<br />

(Csöppönyer Capelle) kaplnke 12 zl.<br />

263


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

In Nahmen der Allerheiligsten Dreifaltigkeit. Ich Ottilia Spal mache folgende Verordnung zur ge<strong>na</strong>uen<br />

Beobachtung <strong>na</strong>ch meinem Tode.<br />

1. Die Beerdigung meiner sterblichen Hülle überlasse ich meiner Schwester Barbara Romich, ie<br />

soll dieselbe <strong>na</strong>ch ihren Gutdünken wolziehen<br />

2. Was mein zeitiges Vermögen anbetrifft, finde ich mich durch Sittenlosigkeit und rohe Behandlung<br />

meines Mannes Joseph Spal veranlaßt unßern Heurathscontract wegen nicht Erfühlung<br />

der darinn ausgedrückten Bedingniße außer Acht zu setzen, und zu widerrufen, und äußern<br />

meinen lezten Willen dergestallt, daß<br />

3. Mein zu Sered an Herrschaftlichen Grunde befindliches Hauß samt einen Acker und frey Weingarten<br />

der jüngeren Sohn meiner Schwester Barbara Johann, damit er seine Studien gehörig<br />

beendigen kann, bekommen solle<br />

4. Alle übrigen, was für immer Nahmen habenden Sachen und Effecten, welche ich noch in Szered und<br />

Tyr<strong>na</strong>u besitze, vermache ich meiner Schwester Barbara mit folgenden Verbindlichkeiten, daß sie<br />

5. den hiesigen freystädtischen Krankenhauß und Lazareth zusammen 100, sage hundert Gulden<br />

WW 1 , auszahlen, dann zum Armen Versorgungsfond 50 i.e fünfzig floren WW beytragen soll,<br />

auch wird sie<br />

6. Auf die Csöppönyer Capelle zwölf seu 12 Gulden WW, welche mir die Szereder Einwohnerinen<br />

Sziparka und Csepnecka, jede mit sechs Gulden WW schuldig sind, übergeben. Und daß ist<br />

mein lezter Wille. Signum ut supra.<br />

Wilhelmi<strong>na</strong> Kristí<strong>na</strong> Theiner von Retheim, rod. von Gordon<br />

dátum: 30. júl 1836<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 3 s., 3-27-11<br />

právny druh: alografný súkromný závet<br />

exekútori: Anton von Praun, po jeho smrti František von Ehrenfeld<br />

svedkovia: Anton Praun, Ján (Johann) von Holossy, Anton von Sándor, Ján (Joannes) Szlovatsek, Ján<br />

(Joannes) Maszni, 6. svedok – nečitateľný podpis<br />

signovanie: poručiteľka a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľky, 6 pečatí <strong>na</strong> dorze<br />

prílohy: neoverený odpis manželskej zmluvy z 4. jan. 1792<br />

Regest<br />

Wilhelmi<strong>na</strong> Kristí<strong>na</strong> Theiner von Retheim uvádza v pohrebnej formule svoju nemeniteľnú<br />

náklonnosť ku katolíckej viere, v ktorej bola vychovaná, a podľa toho si praje byť pochovaná<br />

v krypte farského kostola za obvyklých podmienok zádušných omší. Svojej neveste Františke<br />

von Rosenwald za jej obetavosť zanecháva šperky, šaty a nábytok. Potvrdzuje tiež svoj nárok <strong>na</strong><br />

manželov zdedený majetok, ktorý <strong>na</strong>dobudla zo záko<strong>na</strong> (poukaz <strong>na</strong> uhorské zákonné články<br />

z roku 1687 a 1715 a <strong>na</strong> obsah manželskej zmluvy), keďže manžel zomrel bez závetu. Za dediča<br />

kapitálu 8000 zl. povoláva dve siroty, dcéru nebohej sestry Františku Jozefu von Rosenwald<br />

a vnučku Antoinettu Szörényi za podmienky, že pokiaľ budú slobodné, budú užívať len 6 % úroky<br />

z neho. Dedičkám zanecháva dedičné právo <strong>na</strong> zdedené majetky v Škótsku. Po vydaji oboch<br />

dedičiek si môžu svoj podiel vyzdvihnúť, pokiaľ by z nich niektorá zomrela, jej podiel pripadne<br />

1<br />

Viedenský zlatý – Wiener Währung (VV, WW).<br />

264


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

cestou vzájomného dedenia <strong>na</strong> druhú. Ak by zomreli obe bezdetné, kapitál pripadne <strong>na</strong> vnukov<br />

nebohej sestry, grófov Fridricha a Adolfa Poya, ktorí s ním môžu slobodne disponovať.<br />

V neoverenom odpise manželskej zmluvy manžel Jozef von Retheim určuje manželkino (Wilhelmínino)<br />

výživné z úrokov kapitálu 8000 zl. a ponecháva si právo slobodnej dispozície s uvedeným<br />

kapitálom pre prípad svojej smrti. Budúca manželka Wilhelmí<strong>na</strong> pristupuje k rozhodnutiu<br />

svojho budúceho manžela vo veci jej vdovského práva a svoj súhlas potvrdzuje podpisom<br />

a odtlačkom rodovej pečaťe.<br />

In Nahmen der Allerheiligsten Dreifaltigkeit Gottes des Vatters, des Sohnes und des Heiligen Geistes<br />

Amen!<br />

Nachdem ich Christi<strong>na</strong> Freiin (slobodná) Theimer von Rittheim (sic!), gebohrene Freiin von Gordon,<br />

K. K. Majors Wittwe die ungewiße Stunde meines Absterbens in gänzlicher Ergebung zu Gott<br />

jeden Augenblick erwarte, so habe ich bei noch guten Leibeskräften und gesunder Vernunft mich<br />

entschlossen, folgende letzwillige Anordnung zur Vermeidung aller Stretigkeiten <strong>na</strong>ch meinem<br />

Tode, kraft diesem Testamente festzusetzen:<br />

1. In der Christkatohlischen Religion erzogen, und ihr mit ganzen Herzen zugethan, empfehle ich<br />

Gott dem Herrn meine Seele, der Erde aber meinen Körper aus der er gekommen ist, und soll<br />

derselbe ohne alles Gepränge in demüthiger Bescheidenheit <strong>na</strong>ch christkatholischen Gebrauche<br />

in der Gruft der hiesigen Stadtpfarrkirche beigesetzt werden.<br />

2. Soll <strong>na</strong>ch meinem Ableben in derselben Stadtpfarrkirche eine Seelenmesse für mich gelesen<br />

werden.<br />

3. In Betrachtung der vielfältigen, in vergangenen schweren Zeiten sämtlichen Familienmitgliedern<br />

edelmüthig dargebrachten Opfer von Seite meiner guten eheleiblichen Schwiegertochter<br />

Fräulein Francisca Iosepha Freiin von Rosenwald, vermache ich derselben ausschließlich meine<br />

vorfindenden Präciosen – Kleidungen – Wäsche und Mobilien, mit einem Worte alle meine<br />

Habselligkeiten.<br />

4. Uiber das durch meine seligen Gemahl, den k.k. Oberstwachmeister Franz Freiherrn Theimer<br />

von Rittheim (sic!) selbsterworbenen – laut angeschlossenem Ehevetrag dato Tyr<strong>na</strong>u den 4-<br />

-ten Jänner 1792 mit Vorbehalt späterer Verfügung mir verheurathete, aber wegen desselben<br />

testamentlosser Absterbung <strong>na</strong>ch den königlich ungarischen Gesetzen : „Exmutua coniugum<br />

successionis Artikel 11 – 1687 und Artikel 26 – 1715“ mir rechtmäßig und zu meiner freien<br />

Disposition zugefahlenen Vermögen von 8000, sage Achttausend Gulden conventions Münze,<br />

welche gegen sechs von hundert auf dem, den Herren Raymund und Müller angehörigen Hauße<br />

N 551 in dieser königlichen Freistadt angelegt und auf vorerwähntem Hauße intabuliert<br />

sind, bestimme ich als desselben <strong>na</strong>türliche und gesetzmäsige Erben und weitere freie Verfügerien<br />

das was folget:<br />

A) Ernnene ich zu Universalerben dieses absteheden Capitals per 8000 fl. Conversiosmünze 2 ,<br />

die beiden vermögenlos hinterlassenen Waisen, nämlich das Fräulein Francisca Iosepha<br />

Freiin von Rosenwald meiner eheleiblichen seligen Schwestertochter und das Freifräulein<br />

Antoinette Szörényi de Kis-Szörényi, meiner eheleiblichen seligen Schwester-Enkelin, und<br />

zwar beide zu gleichen Theilen, jedoch mit dem ausdrücklichen Bedinge: daß die obigen<br />

8000 f. Cm wahrend ihrer beiderseitigen Lebenszeit, und während ihrem ledigen Zustande,<br />

2<br />

15. marca 1811 došlo v dôsledku štátneho bankrotu k devalvácii meny <strong>na</strong> 1/5 pôvodnej hodnoty a jedným<br />

z dôsledkov bolo, že sa zaviedla nová me<strong>na</strong>, oz<strong>na</strong>čovaná ako Conversionsmünze (Cm.)<br />

265


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

nicht behoben, und weder verschuldet noch angegriffen werden dürfen, so zwar, daß sie<br />

beide nur die Nutznießung, daß ist, die sechsprozentigen jährlichen Interessen desselben<br />

Kapitals als ihr unbeschränktes Eigenthum zu betrachten haben. Außerdem übertrage ich<br />

ihren Beiden alle meine Rechte und Ansprüche auf die etwaigen Anwartschaften (sic!) von<br />

meiner schottländischen Stammfamilie der Barone von Gordon, die <strong>na</strong>ch Fug und Recht<br />

mir kräftig zugesprochen werden dürften, wie auch alle Einspruchsrechte und beihabenden<br />

Papieren, auf die Familienherschaft meiner Ahnen, die in Nordschottland liegende Baronie<br />

Achenthoul Bamf und Aberdeen samt alle Ländereien.<br />

B Sollte eine oder die andere dieser beiden Universalerbinen in den Ehestand treten, so hat sie<br />

so lange sie kinderlos ist, nur die obengezeigten Interessen, bekommt sie aber Kinder, auch<br />

ihren Capitalsantheil zu beheben, und auf ihre Kinder zu vererben. Im kinderlossen Falle<br />

aber unterliegt das Kapital der <strong>na</strong>chfolgenden Bestimmung<br />

C Beim Ableben der Einen fällt das ganze Kapital unter oben ausgedrücktere Bedingung auf<br />

die andere Universal Erbin.<br />

5. Nach erfolgtem kinderlosen Ableben der beiden Universalerbinen vermache ich dieses in Sinne<br />

des Punktes B bestimmtes Kapital von 8000 f. Cm, als einen Beweiß meiner Liebe und Sorgfalt<br />

der beiden Enkeln meiner eheleiblichen seligen Schwester Therese Baronin von Rosenwald,<br />

gebohrene Baronin von Gordon, dermähligen k.k. Herrn Oberleiutanten Grafen Friedrich und<br />

Adolph Alberti de Poya, welche solches erheben und auf ihre Nachkommen und respective<br />

Erben übertragen können.<br />

6. Ernenne ich zu meinen Testaments Executor den k.k Herrn Rittmeister und Assessor der Gerichtstafels<br />

des Neutrauer Comitats Freiherr Anton von Praun, als einen aufrichtigen, meiner<br />

Familie stets zugethanenen Freund und bitte ihn die püntkliche Ausübung meines lezten Willens<br />

überwachen zu wollen, wozu ich ihm alle meine Rechte übertrage. Auf den Fall seines<br />

unwerhochten Ablebens vertritt der k.k. Herr Rittmeister Franz von Ehrenfeld seiner Stelle,<br />

und<br />

7. Schließe ich das vorliegende Testament im Namen der allerheiligsten Dreifalltigkeit, mit der ich<br />

es begonnen habe und bitte auch sämtliche Behörden auf den Wollzug derselben ge<strong>na</strong>u sehen<br />

zu wollen. Zu diesem Ende habe ich diese meine letzte Willensmeinung wohlbedächtlich erwogen,<br />

und bei gesunder Vernunft eigenhändig unterschrieben, und mit meinem Familienwappensiegel<br />

bekräftiget, wieauch die gesetzliche Anzahl von fünf Zeugen dazu erbethen, dieselbe<br />

mit ihren eingenhändige Handunterschriften und Insiegeln auch von außer belegen zu wollen.<br />

So geschehen in Tyr<strong>na</strong>u den 30 July 1836.<br />

266<br />

Podpis poručiteľky mp. (L.S.)<br />

Das vorstehende unterschrift der Frau Erblasserin in unserer allseitigen Gegenwart eigenhändig<br />

niedergeschrieben worden ist wird anmit bestetigt. Tyr<strong>na</strong>u den 30. July 1836.<br />

Podpisy piatich svedkov mp. (L.S.)<br />

Neoverený odpis manželskej zmluvy medzi Jozefom von Retheim a Wilhelminou Kristínou,<br />

rod. von Gordon zo 4. jan. 1792<br />

Nachdem wir, be<strong>na</strong>ntlich ich Franz Ioseph Theimer von Retheim und ich Wilhelmi<strong>na</strong> Christi<strong>na</strong><br />

von Gordon und freywillig und <strong>na</strong>ch reifer Überlegung entschlossen haben, und mit dem von<br />

Hohen Orten ertheilten Bewilligung zu verehelichen, so bestimme ich obbe<strong>na</strong>nten Bräutigam ihr


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

ebenfalls be<strong>na</strong>nten Fräeln Braut für dem fall (sic!) ihres etwaigen Wittibstandes zur wittiblichen<br />

Unterhaltung, von meinem derzeit bey denen freyherlichen Johann Nepomuc Hu<strong>na</strong>ydischen Ehe<br />

Consorten anliegenden in 15.000 fl. bestehenden Capital, für die Dauer ihres Wittibstandes das<br />

Interesse von acht tausend Gulden, sage 8000 f. mit dem Beysatz daß dies 8.000 f. <strong>na</strong>ch meinem<br />

Tod mich in einen Fundo publico wieder ihren Beyfalk angelegt werden sollen, und können, sondern<br />

daß, wofern die dermahlige Fräeln Braut als <strong>na</strong>chherige Wittib folgsam 8000 f. anderen Orts<br />

auf ein hoheres jedoch die gesätzmässige Einschränkung im Land der Anlage nicht überschreitendes<br />

Interesse anbringen, und der Sicherheit sowohl des Capitals als das Interesse erforderlichen<br />

Massen erweisen kann, dieselbe hiezu allermassen befugt, und bemechtiget seyn, folgsam diesfalls<br />

keinerdings gehindert werden solle, werden können unterdessen aber ich mir nicht allein mein<br />

übriges Vermögen, sondern auf das Eigenthum Recht deren zum fundo des wittiblichen Unterhaltes<br />

bestimten 8000 f. zur weiteren freyen Disposition ausdrücklich vorbehalte Urkund (sic!)<br />

dessen seyn meine durchgängig eigenhandige Schrift und mit meinem Wappen besiegelte Nahmens<br />

Unterschrift. Signum Tyr<strong>na</strong>u in Hungarn den 4 January a. 1792 (L.S.) Franz Ioseph Theiner von<br />

Rettheim m.p. Oberstwachtmeister.<br />

Mit der von meinem vier bevor unterfertigten Herrn Bräutigam mir hier <strong>na</strong>ch unterschriebene<br />

Laraut (?) bestimten wittiblichen Versorgung bei ich wollkommentlich einverstanden und gänzlich<br />

zufrieden Urkunde dessen, seyn meine durschaus eigenhändige Schrift, und mit meinem wäterlichen<br />

Wappen besiegelte Nahmens Unterschrift. Signum Tyr<strong>na</strong>u in Hungarn den 4-ten January<br />

1792 (L.S.) Wilhelmi<strong>na</strong> Christi<strong>na</strong> von Gordon m.p.<br />

Terézia Heinrichová<br />

dátum: 1. sept. 1838<br />

spôsob zachovania: originál, maďarsky, 4 s., 33 – 56<br />

právny druh: alografný súkromný závet<br />

exekútor: Gabriel (Gábor) Luchhovics<br />

svedkovia: Michal (Mihály) Szalay, Pfarrer, Michal (Mihály) Lopeiner, Pavol (Pál) Szabó Buszi, Anton<br />

(Antal) Töts, 5. svedok nečiteľný podpis<br />

pečať: 2 pečate <strong>na</strong> dorze<br />

poznámka: koroboračná formula: Dokazujeme, že veľavážená pani Terézia Heinrichová, manželka pá<strong>na</strong><br />

Františka Heinricha spísala svoj závet z vlastnej vôle, vyhlásila a podpísala ho v <strong>na</strong>šej spoločnej prítomnosti,<br />

posilňujúc to i vlastnoručným podpisom. Moča, 1. septembra 1838.<br />

Závet je publikovaný v preklade a poukazuje <strong>na</strong> veľmi nezvyčajnú právnu situáciu, keď manžel<br />

preko<strong>na</strong>l porážku a nemohol vyjadriť slobodne svoju vôľu, poručiteľka disponuje nielen svojím<br />

samostatne <strong>na</strong>dobudnutým, ale aj celou koakvizíciou s konklundentným súhlasom svojho<br />

manžela, čím sa v tejto časti závet priraďuje k manželským závetom.<br />

V mene Otca, Sy<strong>na</strong> i Ducha Svätého Amen!<br />

Berúc do ohľadu vážny zdravotný stav môjho roduverného a šľachtického manžela, pá<strong>na</strong> Františka<br />

Heinricha, <strong>na</strong> základe ktorého, v dôsledku jednej nešťastnej udalosti porážky môjho manžela,<br />

ktorý bol zbavený svojho <strong>na</strong>dania k reči a užívania oboch rúk, a tak bol úplne pozbavený schopnosti<br />

vyhotovenia závetu; potom, ako vznikla táto situácia, v <strong>na</strong>jsvedomitejšie sa pridŕžajúc záko<strong>na</strong><br />

vyhotovujem <strong>na</strong>sledujúci závet, v ktorom testujem tak o mojom majetku, ako i o majetku <strong>na</strong>dobudnutom<br />

spoločne s mojím manželom, s ktorým disponujem plným právom a s neporušeným<br />

267


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

rozumom, odporúčajúc moju dušu do nekonečnej milosti a milosrdenstva všemohúceho Boha, <strong>na</strong><br />

základe náležitého uváženia.<br />

Po prvé. V mojom závete svedomito <strong>na</strong>sledujúc princíp pravdy, ako by ko<strong>na</strong>l aj môj manžel, chcem<br />

rozdeliť <strong>na</strong>še nepatrné statky medzi <strong>na</strong>šich príbuzných, aby tí, ktorých tlačí nutnosť a nedostatok<br />

získali prostredníctvom dedičstva šťastie; avšak tí, ktorí žijú v blahobyte, šťastne, a majú priaznivý<br />

osud, tým úbohým pánom, ktorí by nevydržali bez týchto statkov, hoci nemôžu mať núdzu a záujem<br />

v žiadnom prípade <strong>na</strong> mojom majetku, zanechám im <strong>na</strong> pamiatku 100, čiže sto kusov cisárskeho<br />

zlata, ktoré im má vyplatiť po mojej smrti vykonávateľ môjho testamentu, a to bezodkladne;<br />

hoci som si vedomá, že dcéry pá<strong>na</strong> Adama Heinricha, brata môjho milého manžela, jednou z nich<br />

je Františka, žijú v blahobyte, a sú zabezpečené.<br />

Po druhé: Pre grófa Ľudovíta Károlyiho zanechám dvetisíc kusov zlatých v zlate, pre Máriu Váradyovú,<br />

ženu pá<strong>na</strong> Já<strong>na</strong> Lasszányiho, zanechám rov<strong>na</strong>ko Barbore Váradyovej, Kláre a Štefanovi<br />

pod takou pripomienkou, že za viacročné námahy a za moje opatrovanie, ako odvďačenie <strong>na</strong>riaďujem,<br />

aby úroky z 200 zl. v striebre a z 200 zl. v zlate dostával dovtedy, kým nezomrie, má ich<br />

dostávať Rozália Váradyová, že<strong>na</strong> Ignáca Kautza, a po jej smrti má prejsť celý majetok <strong>na</strong> vyššie<br />

menované deti môjho brata Jozefa Váradyho; takisto keďže Rozália Váradyová bude <strong>na</strong>rábať s dotknutým<br />

kapitálom, ten nemôže použiť ako dedičstvo pre svojich potomkov, tak isto aj deti môjho<br />

brata Jozefa Váradyho môžu žiť z môjho kapitálu, avšak ho nemôžu zanechať svojim potomkom.<br />

Deti môjho brata, Jozefa Váradyho vypovedaním kapitálu, ktorý im prislúcha, sa nemôžu zbaviť<br />

práva <strong>na</strong> kapitál a jeho užívania Rozáliu Váradyovú, avšak v prípade zlého zdravotného stavu<br />

grófa, alebo kvôli nepredvídateľným ťažkostiam by sa stalo vymáhateľným vypovedanie kapitálu,<br />

a jeho umiestnenie <strong>na</strong> bezpečnejšie miesto, pri tejto príležitosti splnomocňujem vykonávateľa<br />

môjho závetu, aby <strong>na</strong> základe mojich požiadaviek zakaždým, koľkokrát som cítila za nutné tieto<br />

tradičné kapitály vypovedať, aby ich uložil <strong>na</strong> bezpečné miesto.<br />

Po tretie: Všetky šaty môjho milého manžela, taktiež moje vlastné šaty spolu s ostatnou posteľnou<br />

bielizňou a obrusmi zanechám Márii, Barbore a Júlii Váradovým.<br />

Po štvrté: Spomedzi dvoch prsteňov môjho manžela, väčší zanechám <strong>na</strong> pamiatku pánovi Jánovi<br />

Lassányimu, avšak menší spolu s vreckovými hodi<strong>na</strong>mi môjho manžela mimoriadne zanechám<br />

Štefanovi Váradymu.<br />

Po piate: Moje vlastné zlaté hodinky zanechám Márii Váradyovej, žene pá<strong>na</strong> Já<strong>na</strong> Lassányiho,<br />

a moje prstene ako aj zlaté retiazky dievčatám Barbore a Kláre.<br />

Po šieste: Moje striebro zanechám štyrom deťom môjho brata Jozefa Váradyho, a to: Márii, žene<br />

pá<strong>na</strong> Já<strong>na</strong> Lassányiho, taktiež dcéram Kláre a Barbore, a taktiež synovi Štefanovi. Vykonávateľa<br />

môjho testamentu poprosím o to, aby to rozdal medzi nimi rov<strong>na</strong>kým dielom.<br />

Po siedme: Pre miestnu chudobu zanechávam 500, čiže päťsto zlatých kapitálu takým spôsobom,<br />

že ich uloží vo forme kapitálu vykonávateľ môjho závetu, a z toho 30 zlatých úroku majú byť rozdané<br />

ročne v deň zosnulých prostredníctvom miestneho správcu farnosti medzi chudobných, avšak<br />

iba medzi tých, ktorých považuje za hodných prokurátor ostrihomského arcibiskupstva, a ktorých<br />

on vymenuje vo svojom záz<strong>na</strong>me.<br />

Po ôsme: hociktoré moje majetky, ktoré neboli uvedené v mojom závete, a to buď hnuteľnosti alebo<br />

nehnuteľnosti majú byť predané prostredníctvom vykonávateľa môjho závetu, a taktiež majú byť<br />

rozdelené medzi už menovanými: Máriou, Klárou, Barborou a Štefanom Váradyovými v štyroch<br />

rov<strong>na</strong>kých podieloch.<br />

Po deviate: Za vykonávateľa môjho testamentu vymenujem a poprosím veľaváženého pá<strong>na</strong> Gabrie la<br />

Luchhovicza, od ktorého čakám <strong>na</strong>jochotnejšie vyko<strong>na</strong>nie môjho závetu odvolávajúc sa tak <strong>na</strong> <strong>na</strong>še<br />

priateľstvo, ako aj <strong>na</strong> priateľstvo medzi ním a mojím manželom. Dané v Moči, 1. septembra roku 1838.<br />

268


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Podpis poručiteľky mp.<br />

An<strong>na</strong> Zamaróczyová<br />

dátum: 22. okt. 1838, Medne 3 – 15. jan. 1839, Púchov [publikácia]<br />

spôsob zachovania: neoverený odpis, nemecky, 4 s., 3-26-56<br />

právny druh: alografný súkromný závet<br />

exekútori: Jozef (Joseph) von Belasics z Repáš<br />

svedkovia: Imrich (Emerich) Hrehus, Štefan (Stephan) Zermegh z Bábu, Štefan (Stephan) Buday, Štefan<br />

(Stephan) Senior Mednyánszky, Štefan (Stephan) Brix, prisiediaci trenčianskej sedrie<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa, 5 pečatí svedkov<br />

poznámka: v závere závetu je uvedené: vyhotovené podľa originálu, signované v Tr<strong>na</strong>ve 9. marca 1839,<br />

Jánom Szlovátskom notárom (Collatum cum origi<strong>na</strong>li signum Tyr<strong>na</strong>viae die 9. Martii 1839 Per Joannem<br />

Szlovatsek, Notarium).<br />

Regest<br />

Z obsahového hľadiska závet v klasickom zmysle určuje univerzálnych dedičov, exekútora závetu<br />

a legáty ad pias causas. Poručiteľka disponuje <strong>na</strong>jprv 200 zl. ako legátom <strong>na</strong> zádušné omše pre<br />

svojho zosnulého manžela, ktorý sa uloží u farára v Lednickom Rovnom a uvedený legát bude<br />

uvedený tiež v kanonickej vizitácii uvedenej farnosti. Ďalej určuje legát bratovi Akursiovi 20 zl.<br />

ako jeho ročný plat, priateľke a švagrinej Júlii von Miticzky, rod. Medňanskej (Mednyánszky), patrí<br />

nábytok z jej izby a všetky jej šaty. Osobe, ktorá sa o ňu v hodine smrti bude starať, zanecháva 50<br />

zl. Za univerzálneho dediča menuje svojho zaťa Štefa<strong>na</strong> (István) Medňanskeho a jeho manželku,<br />

poručiteľkinu adoptívnu dcéru Ninu von Zamaróczyovu a ich deti za ich verné služby. Z kapitálu<br />

1000 zl. ako jej výživné (vitalitium), určeného jej manželom po jeho smrti, ktoré jej dediči manžela<br />

každoročne vyplácali, tento kapitál sa má po jej smrti vrátiť jej pravým dedičom, t.j. jed<strong>na</strong> polovica<br />

patrí Anne Medňanskej a druhá zaťovi Štefanovi Medňanskému. Z formálneho pohľadu je závet<br />

ojedinelý svojimi záverečnými poznámkami v latinčine, keďže konzekventne informuje o formálnoprávnych<br />

náležitostiach a podľa práva realizovanej úkone prezentácie závetu poručiteľky<br />

pred svedkami, ktorá potvrdila svojím podpisom obsah a vôľu spísať svoju závet a ústne zreteľne<br />

vyjadrila, že ide o jej poslednú vôľu a svedkovia, interpelovaní a splnomocnení župnou kongregáciou,<br />

aby závet potvrdili svojimi pečaťami a podpismi. Druhá publikačná poznámka oboz<strong>na</strong>muje<br />

s publikáciou závetu poručiteľky, ktorý bol do tej doby archivovaný v župnom archíve, a 15. januára<br />

1839 <strong>na</strong> stretnutí župnej kongregácie Trenčianskej župy v Púchove sa publikoval.<br />

Štefan Kasanický<br />

dátum: 1. febr. 1840, Gri<strong>na</strong>va – 22. apr. 1843 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 4 s., 33-58<br />

právny druh: alografný verejný závet<br />

svedkovia: Ladislav (Laszló) Dóka, Ignác (Ig<strong>na</strong>z) Burian, Anton (Antal) Vital, Vojtech (Adalbert) Máris,<br />

Koloman (Kálmán) Bittó<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa, 5 pečatí svedkov<br />

3<br />

Dnes súčasť Lednického Rovného.<br />

269


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

poznámky: potvrdenie Bratislavskej kapituly o uložení závetu v kapitulnom archíve: Nos Capitulum<br />

ecclesiae Posoniensis damus pro memoria: quod spectabilis ac per illustris dominus Stephanus Kaszaniczky<br />

de Kis Selmecz Testamentum seu ultimae voluntatis suae dispositionem coram nobis die 6-te Martii 1825<br />

conditum, ad archiwum nostrum deposuerit. Super quo hasce sigillo nostro munitas extradamus litteras<br />

reversale. Posonii die 6- ta Martii 1825 Capitulum Posoniense. L.S. Quod Origi<strong>na</strong>le copiae praesentis,<br />

e manibus perillustri ac generosi domini Emerici Hliniczky, perceperim, presentibus recognosco. Tyr<strong>na</strong>viae<br />

die 27-a Aprilis 1843. Josephus Turssanyi mp. qua conditi per de<strong>na</strong>tum dominum Stephanum Kaszaniczky<br />

testamenti Executor.<br />

Poručiteľ patril podľa závetnej dispozície medzi šľachticov, ktorí žili v Tr<strong>na</strong>ve spoločenským<br />

životom, zaujímal sa o život v meste (stal sa svedkom viacerých závetov). Svoj prvý závet z 20.<br />

2. 1825, uložený v Bratislavskej kapitule, sa pre viaceré životné okolnosti rozhodol zmeniť<br />

(manželstvo svojej dcéry, výchova vnukov, úmrtia pôvodnej dedičky Jany Odler a jej potomkov<br />

a rozmnoženia vlastného <strong>na</strong>dobudnutého majetku), preto možno hovoriť o novom závete,<br />

v ktorom <strong>na</strong>novo disponuje svojím majetkom a tiež o zásade uhorského závetného práva: dispozície<br />

so samostatne <strong>na</strong>dobudnutým majetkom. Za dedičov pôvodne určil dvoch vnukov: Andreja<br />

a Jozefa Kasaniczkých, po ich smrti za dedičku svojho <strong>na</strong>dobudnutého majetku v Liptovskej<br />

Štiavnici oz<strong>na</strong>čil svoju dcéru Júliu a jej potomkov. Podľa pôvodného závetu taktiež zriadil<br />

a v novom závete potvrdzuje fundáciu <strong>na</strong> výchovu a vzdelanie jedného potomka svojej rodiny<br />

katolíckeho vierovyz<strong>na</strong>nia. Manželke patrí sľúbené obvenenie 2000 zl. <strong>na</strong> základe plnenia manželskej<br />

zmluvy (Morgen Gabe, Heuraths Gut) a 4000 zl. ako veno boli už vyplatené, ktorá má<br />

vdovské užívacie práva <strong>na</strong> celú poručiteľovu pozostalosť. Vo všeobecnosti možno uviesť, že sa<br />

distribuujú povinné legáty, zabezpečujú sa práva vdovy a tiež sa akceptuje dedičský poriadok<br />

<strong>na</strong>dobudnutého majetku.<br />

In Nahmen Allerheyligsten Dreyfaltigkeit Gott Vatters, Sohnes und Heyligen Geistes Amen. Nachden<br />

ich untergeschriebener aus Gotte Barmgerzigkeit schon ziemlich ein hoher Alter erreichend<br />

– das Göttliche Gesetz, einer geniesen Styrblichkeit, öft reiflich erwegen, über dieß aber, auch jene<br />

Zeiten, und sowohl meiner Vermögens als aich meines Handes Umstände in welchen ich nemlich<br />

annoch in Jahr 1825 am 20ten Februar mein förmliches Testament verfasst und solches laut den<br />

hier von 6ten März 1825 beyliegenden Presburger Capitel revers am 2ten März jenes Jahres 1825<br />

oben dem Hochwürdigen Capitl (sic!) zur Authentizirung und Aufbewahrung übergeben habe.<br />

Nach dem nemlich jene Zeit Umstände sich merlich und wesentlich geändert haben. Nahmentlich<br />

aber meine liebe, und einzige Tochter Julia, in der zwischen Zeit, nicht nur vereheliget, sondern<br />

auch mit mehreren lieben Erben gesegnet wurde, hierdurch aber, und durch andere Zustände<br />

mein gantzen vorerwähnten Testament, in seine inigsten Punkten, einer grosen Verändewung.<br />

Um diese mehr unterworfen wurden, weil ich auch in Hinsicht einer zur künftigen Versorgung<br />

und Vorschlegung sowohl, als Bildung meiner zweyen armen Vater und mutterlosen brüderlichen<br />

Waisen, nemlich des Joseph jüngeren und des älteren Stephan Kaszaniczky, als ihren besten Onkel<br />

ingedenkt seyen will, und denselben Vermögen, so zu seyen, gar nicht vormachet habe, sondern<br />

bloß auf eine Erhaltung Unterstüzung, und Belehrung, meiner mänlich Catholischen Familien<br />

K<strong>na</strong>ben, mit einer Capital Fundation eingedenk, war dadurch aber würde jenen meinen zweyen<br />

brüderlichen Enkeln, gar nicht geholfen, da ohne sie bey dem hochwürdigen Sicher dem Capitel,<br />

schon zwey <strong>na</strong>hmhafte Kaszaniczkysche Stiftuns-Fundationen, nemlich von dem jamahls Graner<br />

DomHerrn Anton und den … Pfarer Joann, beyden Kaszaniczky für die Catholisch Kaszaniczkysche<br />

Studierende Jugend, laut ihrer Testamenten gemacht und gegründet sind: hierzu gefüret auch<br />

270


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

jener Umstand, das die in 8-ten Punct jenes Testaments erwähnten: Joan<strong>na</strong> Odler verwittwete Petocz,<br />

und Joseph Odler gewesener Stuhlrichter, fast sambt (sic!) allen, ihren damahls vorgehabten<br />

Kinder, schon lange aufgestorben sind und ihre Nachkommenschaft keine weiter Vermächtnisse<br />

benöthiget und endlich <strong>na</strong>ch denen der zwischen Zeit, nicht nur meiner Capitalien sondern auch<br />

das vorrüthige bahres Geld in meinem Hause, am Gold, Silber, Commerzions, Papiergelder und<br />

andere Effecten mit mehr … Tausend flor. und zwar dermasen zugemahsen? und vormehret sind:<br />

das davon, und damit nicht nur meine geliebten nemlich Ehegattin , Tochter Julia, sanpt dieser<br />

lezterer Kinder und auch meine vorgemeldete zwey Brüder Enkeln Joseph und Stephan ein <strong>na</strong>hmhafter<br />

Vermögen und Unterstüzung <strong>na</strong>ch meinem Hinscheiden erhalten können, sondern auch<br />

der beym Hochwürdigen Sipsen (sic!), dem Capitl (sic!) vorhandenen zwey Kaszaniczkyschen Stiftungen,<br />

ein angemesener Zusatz- von ein Tausend Gulden, con. Münze ertheilt werden kann, und<br />

von meinem Vormügen (sic!), also gleich vor die Catholisch. Kaszaniczkysche, und vor meiner<br />

Tochter Julia Ambroischen Kinder ausgezahlt werden und wie daß dieß im 4. Punct verandert<br />

ist. Daher da ich jenes, mein Vorgemelderes ersten Presburger Testament, hiemit verrichte, und<br />

umändere, erklären ich und mehr hiermit diese meiner zweite oder letzte Testamente verordne<br />

folgendermasen als:<br />

1. Meine arme, durch den Göttlichen Hailand Sohn Gottes erlöste Seele, empfele ich in tiefester<br />

Andacht, und meinem menschlichen Staube, einer unendlichen Barmherzigkeit, Joseph und<br />

Stephan Kaszaniczky Gottes, mein entselten Leich<strong>na</strong>m aber, selbe ohne allen grosen Aufwand<br />

in dem Tyr<strong>na</strong>uer Friedhof, oder aber alwo ich abgerufen werde, beerdiget werden, und vor<br />

oder gleich <strong>na</strong>ch dem Begräbniß unter den erhrlich bedürftigen, und Gottes fürchtigen armen<br />

Menschen Einhundert flor. WW <strong>na</strong>ch der Einsicht meiner Ehe Gemahlin getheilt werden, verordne,<br />

2. dass stets nicht früher, doch wenigstens <strong>na</strong>ch dem Ableben oder aber auch <strong>na</strong>ch einen neuen,<br />

gantz unvermutheten ihrer Verheürathen, nemlich meiner lieben und unvergeslichen Ehe Gattin<br />

jener meinern zweyen Bruder – Söhnen oder meiner Enkeln Joseph und Stephan Kaszaniczky<br />

entweder sind von meinen zweyen Tyr<strong>na</strong>uer Häusern, unbedigt und ohne Zahlung<br />

überlasen und übergeben werden, oder aber <strong>na</strong>ch einem freundschaftlichen und mütterlichen<br />

Einverständnis und <strong>na</strong>ch einer Wahl jener zwey Enkeln samgtsätlich des jüngeren Joseph diesen<br />

jüngeren flor. Fünfzehen Tausend dem ältere aber Stephan /: desen lustige Erziehung und<br />

bis zur Militär Officier Stele Befürderung mein Leben und Wohlstand zu viel Verbitterte:/<br />

diesen sage ich zur dreytausend flor. in Curenten VV zusammen aber gerechnet Achtzehen<br />

Tausend flor. VV, oder sieben Tausend und zwey hundert flor Con. Münze ausgezahlt werden.<br />

Wobey auch auf dem Fall, wenn diese Bruder Sohne, anstat ihrer jetzt gemeldeten Aufzahlung,<br />

lieber eine Haus übernehmen vorzieheten, und wähleten, von solchen Haus oder desen …dem<br />

jungeren Joseph jene fünfzehen tausend flor. VV. und dem älteren Stephan nur dreytausend<br />

ebenfals flor. VV, <strong>na</strong>ch diesen 5/6 und 1/6 Proportion zugeheren werden. Im Fall aber einer<br />

oder der andere ohne Nachkommenschaft sterben sollte, dann hat der überlebende und fals<br />

diesen Tausenichts oder Vorschwenden wäre nur seine Kinder dies mein Vermächtniss zu beziehen.<br />

Sollte aber endlich beyde Kinder aufstorben, dieß falls hat meine liebe Tochter Julia<br />

nicht nur dieß mein Vermächtniss sondern auch das gleich unter <strong>na</strong>chfolgenden 3ten Puckte<br />

diese Testaments berühretes und annoch im Jahr 1825 mo<strong>na</strong>ths May zwischen mir, und denen<br />

zweyen Brüder Söhnen getheiltes, und bisher zusamem gemeischaftlich zu Nagy-Selmecz<br />

Lyptauer Comitats exarendiert erbliches Gutt an sich und ihre Kindern als Naturliche und<br />

rechtmäsige Erben ganttz (sic!) und erblich de iure und facto zu beziehen zu erben, und zubehaupten.<br />

271


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

3. In Sinne und in Bezug des vorigen zweyten Puncten dieses Testaments vermache ich /: doch<br />

ohne allen Nachtheil meiner lieben Tochter Julia:/ jenen meinen vorerwähnten vätterlichen<br />

Guttes Antheils, welcher mir, wie oben gesagt im Jahre 1825 in meiner gantzen Hälfte auf meienr<br />

person zugetheilt wurde, vorzäglich und mit Ausschus des Enkels Stephan blos dem jüngeren<br />

Enkel Joseph, welcher annoch zu viel, zu seiner civiljurirdischen, aecconomischen und allerartigen<br />

Ausbildung zu unternehmen hat, wobey ich zu diesen Vermächtnis desto gründlicher<br />

berechtiger bin, weil ich in meinem annoch jungen und ledigen Stande, sowohl meinern lieben<br />

und besten Vater senior Andreas Kaszaniczky als auch meinen …. Bruder ebenfals Andreas<br />

junior der zwey Enkeln Vatter, zur Auslösung und Erwerbung mehere Gurunstücken und Äckern<br />

mit meinem eigenen Gelde bereitwilligt unterstützen geholfen, dadurch selbst ein wahren<br />

Acquisitor gewerden bin und über dieß auch den dem Enkel Stephan betrefenden und zugefalenen,<br />

Viertl Gutes Antheil, von diesen – vür den jüngeren Enkel Joseph an<strong>na</strong>h im Jahr 1834<br />

vor 500 flor. Con. Münze auf 32 legale Jahren, wirklich verkauft, und den Kauf bewieß, auch<br />

bey dem Löblichen Liptauer Comitat intabuliren ließ und folglich das gantze Nagy Selmeczer<br />

Gütt, blos und allein dem Joseph Enkel, gantz Schulden frey, <strong>na</strong>ch meinem Hinscheiden, desto<br />

vertheilen zugehöret, weil laut der Contract Intabulation auch ein feyerlicher Verlauth, wieder<br />

alle, durch den Stephan etwan zu mahrende Schulden geschah, wodurch auch jene Caduca<br />

Erbschaft, meiner Tochter Julia, und ihrer Kinder gesichert wurde.<br />

4. Obwohlen ich, laut meinen vorigen, und ob erreichten Testament /: <strong>na</strong>hmentlich des 2. und<br />

3. Puncten:/ den anjetze traurigen Verfall, meinern annoch in Jahre1825 bluhenden auslihen<br />

Familie ermagend, zur möglicher derselben Aufrechthaltung, und <strong>na</strong>hmentlich zur Bildung der<br />

Mänlichen Catholische-Kaszanischer und meiner Nachkommenschaft – Jugend ein <strong>na</strong>hmhafte<br />

Capital, per zehen tausend flor. con.münze, bey dem hochwürdigen Syzten dem Capitel als<br />

Fundation angewiesen, und vermacht habe, und bewohlne diese Fundation, durch Vermachtung<br />

jenen älteren und Ersetzung dieser spöteren Testament, aus wichtigen Gründe, gantz aufgefür<br />

hat. – … ungeachtet um die zwey oftgemeldete Kaszaniszkysche, bey dem Sypzer Dom<br />

Capitel vorfindige Stiftungen und Möglichkeit zu vergrößern, vermache ich hiemit, zu denselben<br />

Funddation, Endzwecke? und beyden erselichen Sypser Dom Capitl, anstat jener Zehen<br />

tausend flor., nur ein Tausend flor con. Münze und dieß zwar bloß und allein für mei Catholische<br />

Nagy Selmetzer und vor Anton Ambroischen mit Julia Kaszaniczky erzeugte Barascka (:<br />

im Barser Comitat:) Nachkommenschaft welche Summa, meiner Gemahlin den Dom Capitel<br />

gegen authentischen Revers zu erlegen, oder dieserliche Meine Tochter Julia, oder endlich ihre<br />

Erben, zu bewerksteligen haben.<br />

5. Nachdene meiner Vielgeliebte Ehegattin von mir zwar, zwey tausend flor. in alten Bankeszetln,<br />

als einen Morgen Gabe, oder Heuraths Gut schriftlich im Jahr 1800 zugesichert sind. Von ihren<br />

Ältern aber derselbe als eine Allatura oder Zugebrachten viertausend flor ebenfals annoch in<br />

allen bereite schon zweymahl scalarisirten oder im Werthe heirabgesetzten Banco Zettln ausgezahlt<br />

werden sind und über dieß <strong>na</strong>chdenen selbe sich, sowohl mit meiner Handwesen, als<br />

auch mit unser, durch mich reichlich unterstützen und erweiterten Korompaer Landwirtschaft<br />

bestens befliesen hat, daher so lange selbe meinen Nahmen führen wird, gebührt ihr als meiner<br />

Wiitfrau der Genus oder die Nutz-Nutzung meines gantzen beweg, und unbeweglichen Vermögen,<br />

doch aber nur dergestalten, das selbe nciht nur unsere Tochter Julia und ihre Kinder, dann<br />

meine so oftgemeldete zwey Bruders Enkeln Joseph und Stephan, <strong>na</strong>ch unserer bisher ausgeübter<br />

art, möglichst mit Mütterlichen Rath, und That unterfügen, und thätigst beyselben besonders<br />

dem Joseph und Julia, sondern auch alle meine in diesen meinem Testament beywiesene<br />

Vermächtnise, pünktlich und gewissenhaft, zu erfüllen, und zu bewerkstelligen u<strong>na</strong>usbleiblich<br />

272


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

schuldig und gebunden ist. Im entgegen gesezten Falle aber, fals selbe sich, unerachtet ihres,<br />

schon ziemlich vorgerückten, auch öftere kränklichen Alters wieder alle unsere Vermuthung<br />

vereheigen wollte und solte, dann hat selbe vorzüglich Ihre vorgewendete Morgen Gaabe, oder<br />

Dos mit zwey tausend und ihre Mit Gabe, oder Allatur, mit vier tausend folglich zusammen,<br />

mit sechs tausend flor., bey der in jezigen wiener Währung zubezihen. Auser diesen aber Heuraths<br />

Gelden, <strong>na</strong>chdem ich bey denen über mein Wohnungs Haus, aus über die Majer Höfe,<br />

ergangenen Kauf Briefen, auch meiner Gattin, ihren Nahmen einzusezen, zugelasen habe, und<br />

mein gantzen beweg- und unbewegliches durch Segnen Gottes dann meinen Fleis und gemäsigte<br />

Sparsamkeit erworbenes Vermögen, sampt (sic!) den Capitalien, bahrene Gelde, und Häuslichen<br />

Effecten einen sehr anfehrlichen Betrag und einen reelen .. der wenigstens, Hof? über<br />

einmahlhundert tausend flor. con.münze übersteigt, wahrlich ausmachet, dahero vermache<br />

ich meiner Gattin auch im Fall ihrer zweiten Verheurathung, ohnehin ander und über ihre<br />

obengemeldete zwey erley Heuraths Gelde, annoch flor. zwölf tausend, sage 12000 flor. Con.<br />

Münze oder dreysig tausend VV- das übrige Vermögen aber in jenen Vereheligung fall, solle<br />

zwischen meiner Tochter Julia dann mei nen oft erwähnten zwey Enkeln persönlich dem jüngeren<br />

Josko und den übrigen Legatarien, welche nemlich ein ausdrückliches Vermächtnis zu<br />

erwarten haben, doch nur im Sinne, und <strong>na</strong>ch einen buchstäbliche Verstand dieses Testament<br />

vertheilet weden, damit jeder hier be<strong>na</strong>nte, nur seinen Antheil erhaltet, entweder je bahren,<br />

oder in meinen Activ – Schuld – Scheinen dabey das Kreyener-Gut als Eigenthum ohne hin der<br />

Mutter und Tochter Julia Ambro verbleibt.<br />

6. Vermache meinen Bruders zwey Tochter oder den leiblichen Schwester meiner so oft gemeldeten<br />

zwey Enkeln, nemlich der Maria und Veronica Kaszaniczky bey den Zeit denen Brüdern Thott<br />

zu Nagy Selmecz vereheligten jeden der per 400 flor. VV, folglich zusammen Acht hundert<br />

Gulden WW da ihre Kindern Catholisch erzogen werden.<br />

7. Falls jene flor. Fünfhundert, sage 500 flor. Con.münze, welche der Hoch gebohrene Herrn Graf<br />

senior Francz Palfy, am 30ten Juli 1931 folglich zur Zeit, der im Landwütenden Colora, von<br />

mir, und meiner Gattin 6 per Centum und auf umbestimte Zeit ausgeliehen, und davon, seitd<br />

jener Zeit, bis Her blos nur dreyjährige Interessen gezahlt hat. Falls nemlich solche Schuld in<br />

meine Verlassenschaft nicht ohne einen Proces eincassirt werden könnte, dann hat meine Gattin,<br />

jenen SchuldSchein dem Tir<strong>na</strong>uer-Presburger Comitats Spital, in einen Hälfte, und mit<br />

der andere Hälfte, den Tyr<strong>na</strong>uer Lazareth zu vermache, oder aber auch ihne aller Testamental<br />

Verfügung jenen zweyer … Stiftungen zu schenken, und wan immer als einen ja reele Schuld<br />

zu cediren, damit diese armen Institute sich bestens zahlhaft machen, und die Gottseit für uns<br />

und unsere Seeligen andächtig anbetten, endlich<br />

8. Nachdenen die Menschliche Sterblichkeit vieles, die Zeit aber alles weltliche zu ändern pfleget,<br />

dahero falls sich etwan wieder alles mein Vermuthen, der Fall ereignen, solte, das meine liebe<br />

und unvergesliche Gattin das ubige im 2ten Punct dieses meines Testament erwähntes, und<br />

meinen zweyen Brüderlichen Enkeln hiemit vermachtes Haus, denenselben etwas später aus<br />

welcher immer Ursache übergebete, da doch jene meine zwey Enkeln auch in solcher etwaigen<br />

zwischen Zeit versorgt werden müße, dahero hat meine Gattin, den Josko Advocaten entweder<br />

mit der Kost Kleidung, und Wohnung gantz, oder aber mit jahrlichen flor. 650., den officier<br />

aber Stephan mit jährlichen jährliche Zulage flor. 150 u<strong>na</strong>usbleiblich zu verstehen, und bis<br />

zur wirklichen Übergebe des Hauses unvermeidlich zu unterstützen, dann aber das Haus zur<br />

Disposition denen Enkeln zu übergeben Und dies is mein aller lezter eigenhändig verfaster und<br />

durch dei erbetener Herrn Zeügen dann gewöhnlich Petschaften bekräftigten Wille. So geschehen<br />

zu Tyr<strong>na</strong>u am 1ten Febr. 1840.<br />

273


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

Stephan Kaszaniczky als Testator (mp.)<br />

František Xavier Tarnóczy<br />

dátum: 26. febr. 1846, Bratislava<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 11 s., 3-30-23<br />

právny druh: holografný súkromný závet<br />

exekútor: dcéra Eugénia, vyd. Csiba<br />

svedkovia: manželka Barbora Jo<strong>na</strong>s-Tarnóczy, Tomáš Dubrovay, Ján Wurm, doktor medicíny, Žigmund<br />

Buriany, prísediaci nitrianskej sedrie, Štefan Csipreghy, Jozef von Toronyosy<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa, 5 pečatí svedkov a 4 prsteňové pečate <strong>na</strong> dorze<br />

poznámka: invokácia: Omnia ad Majorem Dei Gloriam, <strong>na</strong> obálke je <strong>na</strong>písané: Testament samt Nachtrag,<br />

das Tarnóczy Franz Xavier welches <strong>na</strong>ch seinem, und seinem Gatin Tode Barbara geborene Jó<strong>na</strong>ß, dem<br />

derzeitigen Waisen Vater der königlichen Freystadt Tir<strong>na</strong>u übergeben, und in Gegenwart eines legalen<br />

Zeugnißes eröffnet, und kundgemacht wird. Sollte jedoch die gen<strong>na</strong>nte Gattin Barbara, ihren Gemahl der<br />

Erblasser überlebe.n, so stehet er in Ihrem Willen, diese Testament, wenn immer, im Beisein des ge<strong>na</strong>nnten<br />

Zeugnißes zu eröffnen, und zu veröffentlichen, dann aber solches, mit dem übrigen Familien Schriften für<br />

seinen Enkeln Friderich aufzubewahren.<br />

Poznámka o vyhotovení doplnkov: „Toto bolo zaz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>né 5. januára 1861 pri súde mesta Tr<strong>na</strong>vy, že<br />

okrem tohto závetu bol 12. mája 1849 vyhotovený kodicil a 15. mája 1849 doplnok bez svedkov a dňa 1.<br />

januára 1857 bol vyhotovený kodicil za prítomnosti svedkov a dňa 16. augusta 1860 doplnok kodicilu bez<br />

svedkov. Tr<strong>na</strong>va 5. január 1861.<br />

prílohy: obálka, kodicily z 23. februára 1846, 1. júla 1847, 30. augusta 1848, 15. mája 1849, 1. januára 1857 a 16.<br />

septembra 1860, súpis nehnuteľností a iných majetkov (v Novom Meste <strong>na</strong>d Váhom, v Zamarovciach atď.)<br />

Publikovaný preklad predstavuje par excellence súbor viacerých dokumentov zaz<strong>na</strong>menávajúcich<br />

úkony posledného poriadku, spísané trenčianskym zemanom Františkom Xavierom<br />

Tarnóczym. Jeho závet z 5. januára 1846, aj keď nie je výnimočný svojím obsahom, formou či<br />

(ne)rešpektovaním všeobecne platného dedičského šľachtického práva, je interesantný hneď<br />

z niekoľkých hľadísk. Po prvé, išlo o vlastnoručne vyhotovený testament, ku ktorému v priebehu<br />

rokov 1846 – 1861 pripojil ďalšie holografné kodicily. Obsah textu poukázal <strong>na</strong> precízne<br />

vedené účtovné a majetkové pomery, každý testamentárny úkon testátor urobil v prospech<br />

svojich zákonných dedičov. V kodiciloch reagoval sa revolučný rok 1848 (hovorí o vynútení<br />

si tohto kroku radikálnou konverziou spoločenských pomerov 4 ), harmonizoval svoju poslednú<br />

vôľu s podstatne zmenenou právnou situáciou po revolúcii a po <strong>na</strong>stolení postrevolučného<br />

neoabsolutizmu, po prijatých právnych normách (cisárske patenty z 29. novembra 1852<br />

a následne z 9. augusta 1854). Tarnóczy hájil a prihliadal <strong>na</strong> <strong>na</strong>jlepšie možné zaopatrenie pre<br />

svojho vnuka Fridricha, potomka jeho nebohého sy<strong>na</strong> Felixa a tiež dcéry Eugénie, vydatej Csiba,<br />

preto úmysel doplniť a obnoviť platnosť pôvodného závetu prejavil v piatich kodiciloch,<br />

oz<strong>na</strong>čených buď ako doplnok (Nachtrag) alebo kodicil. Po druhé dodržala sa možnosť povolať<br />

svedka – manželku. Po tretie odlišne od praxe verejných závetov, vyhotovených tr<strong>na</strong>vským<br />

notárom a uložených v archíve mesta, originál mal byť po smrti poručiteľa a jeho manželky<br />

4<br />

„durch die gegenwärtigen Zeit Verhältniße gezwunge“.<br />

274


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

úradne publikovaný 5 a jeho znenie sa malo vidimovať v dvoch kópiach (závet bol archivovaný<br />

v archívoch Trenčianskej župy a mesta Trenčí<strong>na</strong>) a originál sa mal odovzdať vnukovi Fridrichovi.<br />

Všetko <strong>na</strong> väčšiu slávu Boha ! (Omnia ad maiorem Dei gloriam)<br />

Ja dolupodpísaný František Xavier Tarnóczy, syn Já<strong>na</strong> Tarnóczyho staršieho, zosnulého 30. apríla<br />

1828 v Trenčíne, ktorému zomrel dňa 4. októbra 1845 syn Félix v Novom Meste <strong>na</strong>d Váhom,<br />

rozhodol som sa urobiť závet a <strong>na</strong>sledujúcu dispozíciu s mojím majetkom so zreteľom <strong>na</strong> obsah<br />

zákonného článku č 27. z roku 1715 a znenia Tripartita, čl. 17, I. časti, a to ohľadne celého môjho<br />

hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa musí rozdeliť medzi mojich dedičov: Eugéniu, vyd.<br />

Csiba, a môjho vnuka Fridricha, sy<strong>na</strong> nebohého Félixa, po mojej a mojej manželky Barbory, rod.<br />

Jonášovej, smrti.<br />

1. Keďže som so svojím synom Félixom nebol oddelený (neprebehla deľba šľachtického majetku),<br />

preto syn nemohol robiť žiadne dlhy a iné ťarchy viažuce sa <strong>na</strong> môj majetok, tiež nemohol dediť<br />

ako nebohý, veď mŕtvi nie sú v žiadnom (právnom) vzťahu so živými, a teda právo po ňom<br />

dediť má len jeho potomok, vnuk Fridrich, ktorého matka Sidónia, rod. Briesztienszky, ktorá<br />

nemá právo požadovať ani descensum ani veno, alebo iné právo pod žiadnou zámienkou.<br />

2. Podľa mojej poznámkovej knihy z roku 1829, s. 97, je obsiahnutý v nej otcovský (vätterliches)<br />

majetok s <strong>na</strong>sledujúcimi príjmami:<br />

a) dedičstvo po mojom otcovi Jánovi staršom, v hodnote 7471 zl. a 31 ¾ gr. VV 6<br />

b) dedičstvo po mojej tete Kataríne Tarnóczy 245 zl. a 25 ¾ gr. VV<br />

c) dedičstvo po mojej sestre Aloizii 3976 zl. a 45 gr. VV<br />

d) veno mojej manželky Barbory, rod. Jonášovej, 4000 zl. VV.<br />

Všetok ostatný majetok som <strong>na</strong>dobudol s vlastnou prácou a s pracovitosťou mojej manželky<br />

Barbory do vlastnej dispozície. Polovicu podľa závetu môjho otca, čo predstavuje získaný aviticitný<br />

majetok v hotovosti sumu 7861 zl. a 52 gr., z ktorej pripadnú ročne 6 % úroky 471 zl.<br />

a 43 gr. VV mojim dvom deťom. Celý tento úrok som zaokrúhlil prídavkom 28 zl. a 17 gr.<br />

VV <strong>na</strong> 500 zl. VV alebo 200 zl. Cm. (Conversionsmünze) a túto sumu ročne si rozdelia dcéra<br />

Eugénia a vnuk Fridrich rovným dielom, s doplnením, že jeho matka Sidónia, pokiaľ bude o<strong>na</strong><br />

vdovou a bude nosiť meno Tarnóczy, obdrží celú sumu 200 zl. Cm. úplne pre seba do úschovy<br />

pre svojho sy<strong>na</strong> Fridricha a nemusí prispievať sama <strong>na</strong> jeho výchovu, keďže som týmto prispel<br />

<strong>na</strong> ňu ja.<br />

3. Po mojej a mojej manželky Barbory smrti sa celý môj majetok rozdelí <strong>na</strong> dve časti, oddelí sa<br />

podiel mojej dcéry Eugénie od podielu môjho vnuka spolu s prírastkom úrokov z podielu môjho<br />

vnuka, ktoré sa v prípade potreby môžu a smú použiť, a ktoré teraz predstavujú viac ako 1000<br />

zl. Cm ročne. Ďalej určujem <strong>na</strong> výchovu môjho vnuka do 15. roku veku sumu 3000 zl. Cm,<br />

od 15. roku nech obdrží 400 zl. Cm ročne až do času, kým sa nestane praktikantom <strong>na</strong> mojom<br />

dvorskom mieste (u dvora) alebo advokátom alebo nezíska čestné alebo skutočné miesto<br />

v slobodnom kráľovskom meste Trenčíne alebo v Trenčianskej župe. Suma sa použije <strong>na</strong>jmä<br />

<strong>na</strong> jeho náležité odievanie a iné potrebné náklady <strong>na</strong> byt, výživu, oblečenie, t.j. <strong>na</strong> všetko, čo je<br />

potrebné k životu a nemá sa mu úročiť, a ak sa nebude môcť nájsť vhodnejšie miesto pre neho,<br />

5<br />

6<br />

„öffentlich kundgemacht“<br />

Wiener Währung (viedenský zlatý).<br />

275


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

nech sa kapitál uloží <strong>na</strong> 6 % úroky, pričom u tejto osoby uložený kapitál sa musí intabulovať<br />

ako obligácia (pohľadávka).<br />

4. Obligácie (pohľadávky) <strong>na</strong>chádzajúce sa v čase dedičnej deľby a tiež knižky sporiteľne, nie sú<br />

originálne, nie sú rozdelené in <strong>na</strong>tura a osobitné in specie, nerozdelené <strong>na</strong> dve časti, a preto<br />

aby sa mohli prenechať pre oboch dedičov (podozrivé sa už oddelili), treba ich zinkasovať a iba<br />

potom rozdeliť, podiel môjho vnuka Fritza sa má uložiť <strong>na</strong> istom mieste alebo v bratislavskej<br />

sporiteľni, aby sa úročil. Moja dcéra môže svoj peňažný podiel z uvedených pohľadávok zinkasovať,<br />

avšak iba tie intabulované sa musia prenechať pre vnuka Fridricha, pretože tieto sa<br />

mu pred jeho 24. rokom nesmú prenechať, a preto sa majú uložiť <strong>na</strong> bezpečnom mieste (ale nie<br />

u príbuzného). Môže sa stať, že jed<strong>na</strong> alebo druhá moja obligácia nebude sa môcť realizovať<br />

a vyzdvihnúť celá suma, potom sa musí chýbajúci peňažný podiel medzi dedičmi obojstranne<br />

vyrov<strong>na</strong>ť a dodatočne doplniť, okrem kapitálov uložených u šľachticov, ktoré pripadne mojej<br />

dcére, bez toho aby si robila nároky <strong>na</strong> redintegráciu, keďže v prípade pôžičky <strong>na</strong> žiadosť jej<br />

manžela Ernesta Csibu boli už kapitály vydané.<br />

5. Keď vnuk Fridrich dosiahne 18 rokov, a bude si chcieť kúpiť panstvo alebo dom v kráľovskom<br />

meste, môže tak urobiť so súhlasom svojho vtedajšieho poručníka, keď jeho rozhodnutie bude<br />

k jeho prospechu a potrebe, avšak musí zostať malý kapitál, aby nemusel sám žiť z práce <strong>na</strong><br />

poli, <strong>na</strong>jmä v neúrodných rokoch.<br />

6. Moje dve pohľadávky (dlhopisy) Dvorskej komory, prvá pod č. 250002, séria 17 po 300 zl.<br />

<strong>na</strong> 4 % úrok a druhá N 809777, séria 238 po 238 zl. <strong>na</strong> 5 % úrok sa nesmie rozdeliť, až kým<br />

neuplynie doba ich splatnosti, keď sa potom zmenia <strong>na</strong> novú menu (Cm) a následne sa môžu<br />

predať a rozdeliť. Úroky, ktoré sa vyplatia v banke <strong>na</strong> Singerovej ulici, môžu zostať ležať, až<br />

kým tieto dve pohľadávky nebudú v lotérii vyžrebované, pretože sa doteraz z nich zaplatili<br />

úroky (interesy) podľa potvrdených kvitancií.<br />

7. Za vykonávateľa všetkých mojich poručenstiev a tiež za hovorcu, poručníka a kurátora menujem<br />

a určujem moju dcéru Eugéniu, dôverujem jej statočnosti a vernosti tým viac, že o<strong>na</strong> má<br />

len dcéru, a preto jej poručníctvo môjho vnuka Fridricha nebude spôsobovať nepríjemnosti,<br />

a verím, že ho bude chápať ako svojho sy<strong>na</strong>, a že mu poskytne všetko dobré a potrebné, ak<br />

by nepredvídaný osud alebo smrť znemožnila výkon poručníctva mojej dcére, prosím slávnu<br />

Trenčiansku župu spravovať podiel môjho vnuka Fritza s možnosťou určenia župného tútora<br />

pre nižšieuvedený proces, ktorý za svoju námahu dostane ročne 60 zl. Cm, ktoré si môže stiahnuť<br />

ako honorár po ročnom zúčtovaní. Príči<strong>na</strong> prečo prosím Trenčiansku župu o túto láskavosť<br />

je, že od toho času a síce, keď Juraj Tarnóczy bol v roku 1632 prijatý do šľachtického stavu a od<br />

toho času moji predkovia boli usadení vo Veľkom Kolačíne a sčasti v Trenčíne a pretože môj<br />

otec Ján starší robil prísediaceho v sedrii a tiež 19. februára 1782 sa tiež zverejnilo jeho prijatie<br />

do šľachtického stavu v turčianskej župe, toto dávam svojim nástupcom <strong>na</strong> vedomie.<br />

8. Určujem vzájomné dedičské právo (successio mutua) medzi mojou dcérou Eugéniou a vnukom<br />

Fritzom celého môjho hnuteľného a nehnuteľného majetku, aby to bolo ostro sledované a vyko<strong>na</strong>né.<br />

9. Aby nedošlo k rozdrobeniu môjho <strong>na</strong>dobudnutého majetku, ktorý sa musí zachovať pre<br />

budúcnosť, <strong>na</strong>riaďujem: ak by zomrel vnuk Fritz a vnučka Ernestí<strong>na</strong> Csiba bez potomkov,<br />

zdedia môj aviticitný majetok v hodnote 6289 zl. a 29 gr. Cm dve deti môjho brata Já<strong>na</strong><br />

mladšieho, Klára a Ida Tarnóczyové (Ida má s manželom Františkom Schedelom, kráľovským<br />

knihovníkom v Pešti dcéru Idu), keď však obe zomrú bez dedičov, celú aviticitu zdedia dcéry<br />

brata Simeo<strong>na</strong> Tarnóczyho, ktoré sa obe vydali za šľachticov z Barcher župy <strong>na</strong>sledujúcim<br />

spôsobom:<br />

276


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

a) celý majetok <strong>na</strong>dobudnutý ako aj prebytok môjho aviticitného majetku z Barcher župy,<br />

ktorý činí 24.000 zl. Cm v kapitáloch, sa má uložiť do správy Trenčianskej župy, a kapitál<br />

sa uloží <strong>na</strong> 6 % úroky a z výnosov kapitálu sa ročne rozdelí medzi chudobných študentov<br />

(10 katolíkov a 2 protestantov) každému 120 zl.<br />

Tieto štipendia budú patriť len tým mladíkom, ktorí dokončili 3. gramatiku a dosiahli<br />

buď vynikajúce alebo <strong>na</strong><strong>na</strong>jvýš stred 1. triedy a ktorí podľa ľubovôle študujú <strong>na</strong> gymnáziu,<br />

lýceu, akadémii alebo univerzite a budú dostávať toto štipendium, pokiaľ budú dobre<br />

študovať až do dosiahnutia právnického alebo lekárskeho kurzu. Prevzatie úrokov ako<br />

aj každú manipuláciu môže urobiť niekto z generálnych preceptorov župy, a aby sa tak<br />

udialo k všeobecnému prospechu. Výber chudobných mladíkov vhodných pre štipendium<br />

sa má urobiť <strong>na</strong> konkrétnej sedrii za účasti dvoch katolíckych a dvoch protestantských<br />

prísediacich pod predsedníctvom jedného z dvoch podžupanov, ktorý rozhodne o väčšine<br />

hlasov, pri voľbe štipendistov sa majú uprednostniť tí, ktorí pochádzajú z viacdetných<br />

dobrých rodín.<br />

b) Čo sa bude <strong>na</strong>chádzať <strong>na</strong>d 24.000 zl. v mojom <strong>na</strong>dobundutom majetku, zanechávam všetko<br />

mestského špitálu slobodného kráľovského mesta Trenčín a prenechávam ho do správy<br />

tamojšieho farára a mestskej rady, aby sa tento kapitál uložil a úroky z neho sa použijú <strong>na</strong><br />

zlepšenie a zväčšenie nemocničného dôchodku.<br />

10. Dedičstvo po Hotsekových patrí do môjho <strong>na</strong>dobundutého majetku, to nech sa rozdelí a podiel<br />

vnuka Fritza nech sa uloží spôsobom ako bolo vyššie uvedené.<br />

11. Aby bolo rozdelenie dedičstva medzi mojich dedičov čo <strong>na</strong>jspravodlivejšie, robím <strong>na</strong>sledujúcu<br />

deľbu a požadujem, aby sa toto presne vyplnilo:<br />

a) Moja dcéra Eugénia obdržala už 1000 zl. dukátov v zlate, čo činí 4500 zl. a tiež dostala<br />

šperky, zlato a striebro, nehnuteľnosti v hodnote 12000 zl. Cm. Po mojej a mojej manželky<br />

smrti prevezme Eugénia všetky uvedené šperky, zlato, strieborné veci spolu s nábytkom<br />

a zariadením s výnimkou doleuvedených vecí v hodnote 1300 zl. a jej podiel bude činiť<br />

hodnotu 7000 zl. a tiež odbrží všetky ženské šaty a iné veci a čo bude chcieť, môže niečo<br />

z toho darovať svojej švagrinej Sidónii.<br />

b) Môh nebohý syn Felix dostal odo mňa už rôzne veci v hodnote 876 zl. Po mojej a manželkinej<br />

smrti dostane vnuk Fritz môj nehnuteľný majetok v hodnote 6133 zl. a potom oba<br />

podiely budú rov<strong>na</strong>ké (t. j. 7000 zl.), musím však podotknúť, že súpis ohodnotenia nehnuteľného<br />

majetku sa urobil 7. októbra 1845 a od toho času sa mohlo stať, že niektoré z nehnuteľností<br />

sa scudzili v hodnote 1000 zl. a preto Fritzov podiel zostáva v hodnote 5133 zl.,<br />

a preto sa mu 1000 zl. muselo <strong>na</strong>hradiť.<br />

c) Všetko mužské oblečenie, bielizeň, strieborná šabľa a všetky šnúry <strong>na</strong> šable ako aj vrece <strong>na</strong><br />

zbrane, všetky hodiny, rodinné listiny, 5 rodinných portrétov, violínu a všetky mužské veci<br />

sa stanú vlastníctvom môjho vnuka Fritza a čo on nebude potrebovať, nech sa v licitácii<br />

predá a utŕžená suma nech sa kapitalizuje, a všetky ostatné potrebné veci nech sa spíšu<br />

a nech ich spravuje moja dcéra Eugénia do času, kým ich nebude vnuk Fritz potrebovať.<br />

12. Dotknuté kapitály ako aj hotovosť s výnimkou zlatých mincí, nech sa rozdelia podľa znenia<br />

bodu 3 a 4 <strong>na</strong> rov<strong>na</strong>ké dva diely. Moja poznámková knižka z roku 1829 od strany 1 až 150 zaz<strong>na</strong>menávajúca<br />

môj majetok, (bude k <strong>na</strong>hliadnutiu pre oboch dedičov), zostane vo vlastníctve<br />

vnuka Fritza, a rov<strong>na</strong>ko tak aj ostatné rodinné listiny.<br />

13. Hneď <strong>na</strong> začiatku poručníctva sa musí urobiť riadne ročné zúčtovanie celého majetku, ktorý<br />

pripadne do správa poručníčky, a ktorý patrí do podielu vnuka Fritza a poručníčka bude dávať<br />

pozor, aby v každom čase bolo možné urobiť kontrolu. Budú sa uskutočňovať ročné zúčtovania<br />

277


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

a keď vnuk Fritz dosiahne 16. rok, prenechajú sa mu k <strong>na</strong>hliadnutiu a takto ju bude môcť vnuk<br />

kontrolovať každoročne.<br />

14. Ak môj vnuk Fritz vstúpi do rehole alebo kňazského stavu, nedostane z <strong>na</strong>dobudnutého majetku<br />

nič, len polovicu aviticity a <strong>na</strong>dobudnutý majetok zostane mojej dcére Eugénii.<br />

15. Ak zomriem pred svojou manželkou, stane sa o<strong>na</strong> neobmedzenou pani a vlastníčkou všetkých<br />

príjmov celého môjho terajšieho majetku a môže o<strong>na</strong> z prínosom, ktorý <strong>na</strong>dobudne po mojej<br />

smrti, voľne disponovať, tiež môže hospodáriť, ale nemôže zmeniť nič z tohto testamentu.<br />

16. Prenechal som môjmu zaťovi Ernestovi Csiba plnomocenstvo do odvolania, a pokiaľ by počas<br />

neho chcel niečo uzavrieť, je každý takýto úkon platný a prijatý, ak zať preukáže písomnou<br />

komisiou, i<strong>na</strong>k nie je platný žiaden jeho právny úkon.<br />

17. Všetko uvedené a slobodne rozmyslené, <strong>na</strong>písané mojou rukou požadujem a chcem, aby sa splnilo<br />

podľa ducha a litery záko<strong>na</strong> a musí sa po mojej a mojej manželky smrti za prítomnosti zákonných<br />

svedkov zverejniť a musia sa odovzdať dve kópie – jed<strong>na</strong> pre Trenčiansku župu a druhá<br />

pre mesto Trenčín, ale tento závet zachovávam pre vnuka Fritza. Bratislava, 5. január 1846.<br />

278<br />

Tarnóczy Franz Xavier mp. (L.S.)<br />

Potvrdzujem všetko tu uvedené a <strong>na</strong> z<strong>na</strong>k súhlasu pridávam svoj podpis. Dátum horeuvedený.<br />

Barbora Tarnóczy, rodená Jonás (L.S.)<br />

1. kodicil<br />

18. Ak ma moja manželka prežije, môže (ak bude chcieť) hneď po mojej smrti splniť 11. a 12. bod<br />

môjho závetu a zákonným spôsobom potvrdí v dvoch exemplároch (každý pre jedného dediča)<br />

túto deľbu ale pre seba si zachová výživné (vitalitium) podľa vlastnej úvahy a rozhodnutia.<br />

19. Podiel určený pre vnuka Fritza v 11. bode – t.j. nehnuteľný majetok sa nesmie obhospodarovať<br />

vlastným úsilím ale až do Fritzovej plnoletosti sa pre<strong>na</strong>jme a domy nech sa opravujú a chránia<br />

pred požiarom až do Fritzovej plnoletosti, kedy sa ukončí prenájom a on bude s podielom môcť<br />

voľne <strong>na</strong>kladať.<br />

20. Výnosy z môjho majetku v Novom Meste <strong>na</strong>d Váhom a úroky z kapitálov, ktoré po deľbe pripadli<br />

môjmu vnukovi Fritzovi, sa nemajú všetky použiť <strong>na</strong> jeho výchovu, ale ročný prebytok sa<br />

musí kapitalizovať (úročiť), v prípade, že môj vnuk zomrie pred svojím 24 rokom a jeho matka<br />

Sidónia ho prežije – tieto kapitály prejdú <strong>na</strong> moju dcéru Eugéniu a jej dedičov a zostanú tak<br />

jej dedičstvom. Moja nevesta Sidónia si nesmie robiť nárok <strong>na</strong> mnou určený dedičský podiel<br />

a rozdelenie majetku, iba má nárok <strong>na</strong> výživné 200 zl. cm ročne podľa 2. bodu závetu a týmto<br />

spôsobom je zaopatrená.<br />

21. Môže sa stať, že moja dcéra Eugénia sa ako vdova bude chcieť ešte raz vydať, v tom prípade<br />

musí odovzdať Trenčianskej župe poručníctvo a kuratelu môjho vnuka Fritza a odovzdať všetky<br />

vyúčtovania poručníctva, ako som <strong>na</strong>riadil v podobnom prípade podľa 17. bodu závetu.<br />

Okrem toho chcem neskôr určiť spôsob a výkon môjho pohrebu, čo si vyhradzujem a opakujem<br />

svoju vôľu opísanú v 17. bode a žiadam a prosím aby sa dodržala a aby sa tieto závetné<br />

žiadosti vytvorené po dlhej a zrelej úvahe vyplnili a doviedli do konca. Amen. Bratislava, 23.<br />

februára 1846.<br />

Tarnóczy František Xavier mp.<br />

Súhlasiac potvrdila Barbora Jonášová – Tarnóczy mp.


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Na stretnutí o niekoľko dní <strong>na</strong> to sme my piati požiadaní svedkovia podpísali tento závet.<br />

Signované v Bratislave, 26. februára 1846.<br />

Podpisy svedkov mp.<br />

2. kodicil<br />

Ja dolupodpísaný, potom čo som 22. jú<strong>na</strong> 1847 svoj nehnuteľný majetok v Novom Meste <strong>na</strong>d<br />

Váhom zálohoval („verpfändet“) svojej neveste Sidónii, rodenej Brestovansky, za 5000 zl. a kúpil<br />

som dom v Tr<strong>na</strong>ve pod č. 323, preto už nemožno vyplniť bod 11. a síce rozdelenie pod H a B<br />

v mojom závete, ale rozdelenie pod bodom C zostáva v platnosti, preto tu robím danú deľbu medzi<br />

mojimi určenými dedičmi, a požadujem, aby sa toto presne a svedomito vyplnilo:<br />

a) Moja dcéra Eugénia dostala už 1000 zl. dukátov v zlate, čo činí v Cm 4500 zl., vinkuláciu<br />

Michala Šandora 20 dukátov jej nezapočítavam, ďalej dostala šperky, zlato, striebro a veci<br />

v hodnote 1400 cm.<br />

Po mojej a manželkinej smrti prevezme Eugénia všetky ženine šperky, striebro, s výnimkou<br />

bodu 11 pod C uvedenými realitami v hodnote 1100 zl. a následne bude vlastniť majetkový podiel<br />

v hodnote 7000 zl. Aj všetky ženské šaty, bielizeň, príbor budú jej vlastníctvom. Jej portrét<br />

s Fe lixom však zostane vlastníctvom Fritza. Ak by sa ešte niekoľko rokov žil, keď sa cítim ešte<br />

zdravý, moja dcéra si bude môcť zobrať každoročne z jej určených vecí a po mojej a manželkinej<br />

smrti, zostanú u nás len niektoré veci, dávam jej preto uistenie, že hodnota vecí, ktoré po<br />

<strong>na</strong>šom skone zostanú sa bude zhodovať so sumou 1100 zl., aby jej podiel v konečnom výsledku<br />

bol 7000 zl.<br />

b) Môj vnuk Fritz, ktorého otec Felix už dostal 867 zl., dostane dom v Tr<strong>na</strong>ve pod č. 323 spolu<br />

s poliami (aj jemu nepočítam 20 dukátov pre kľúče dané Horváthovi, tak ako u Sidónie nezapočítavam<br />

„Sandorische vinkulum“), v kúpnej cene 4200 zl. so všetkými vecami, ktoré sa<br />

v ňom budú <strong>na</strong>chádzať (kdekoľvek v dome, v byte v čase mojej smrti) s výnimkou vecí určených<br />

podľa tohto 2. doplnku pod A pre moju dcéru Eugéniu. Pre vyrov<strong>na</strong>nie dedičského podielu<br />

sa mu ešte pridajú v hotovosti aj peniaze <strong>na</strong> vkladných knižkách ako aj intabulované obligácie<br />

v cm 1933 zl. a tak budú oba dedičské podiely rov<strong>na</strong>ké v hodnote 7000 zl.<br />

Mimochodom všetky body môjho závetu zostávajú v platnosti a musia sa presne vyplniť s ohľadom<br />

<strong>na</strong> to, že<br />

a) novovytvorené sporiteľne v Tr<strong>na</strong>ve možno zamení za horemenované v Bratislave.<br />

b) podľa bodu 19. sa má chápať ako materinská časť majetok v Novom Meste <strong>na</strong>d Váhom,<br />

ktorý kúpila odo mňa moja nevesta a pod 20. bodom sa má presne vyplniť. Bratislava, 1.<br />

júla 1847.<br />

Tarnóczy František Xavier mp. (L.S.)<br />

3. kodicil<br />

Bol som nútený súčasnými súčasnými a politickými zme<strong>na</strong>mi zmeniť paragrafy mojej poslednej<br />

vôle v bodoch 7 a 25 a rozhodol som sa, že terajší správca sirotinca v Tr<strong>na</strong>ve sa stane spolu s mojou<br />

dcérou Eugéniou vydatou Csiba exekútorom závetu a súčasne aj poručníkom a kurátorom môjho<br />

vnuka Fritza, v prípade, že moja dcéra by a zbavila svojho poručníctva, nebude spravovať a manipulovať<br />

podiel Fritza Trenčianska župa ani jeho úradníci, ale slobodné kráľovské mesto Tr<strong>na</strong>va<br />

279


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

a jeho súčasný správca sirotinca, ktorý sa bude starať ako poručník a kurátor o vnuka za ročnú odmenu<br />

s patričným ročným zúčtovaním za odmeny určenej štatútmi Tr<strong>na</strong>vy a to isté treba sledovať<br />

pri § 21 a <strong>na</strong>miesto Trenčianskej župy bude danú úlohu zastupovať mesto Tr<strong>na</strong>va. Mimochodom<br />

§ 9 so svojimi bodmi A a B zostáva v platnosti bezo zmeny. Pri § 14 musím poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>ť, že dcéra<br />

Eugénia bude vyhotovovať ročné zúčtovanie (uzávierku) spolu s tr<strong>na</strong>vským správcom sirotinca<br />

a zároveň budú zachovávať ostatné § tohto závetu. Bratislava, 30. august 1848.<br />

280<br />

Tarnóczy František Xavier mp.<br />

4. kodicil<br />

Omnia ad maiorem Dei gloriam<br />

Ja dolupodpísaný som bol nútený zúčastnenými pomermi zmeniť svoj závet a urobil som zmeny<br />

svojej poslednej vôle a jej ďalších doplnkov a žiadam, aby sa toto presne splnilo a vyko<strong>na</strong>lo:<br />

1. exekútorom môjho závetu ako aj budúcim poručníkom a tútorom môjho vnuka Fritza zostáva<br />

správca tr<strong>na</strong>vského sirotnica sám bez účasti inej osoby, ktorý bude dostávať odmenu obvyklú<br />

v Tr<strong>na</strong>ve a bude zároveň robiť povinnú ročnú uzávierku.<br />

2. Keď som písal môj závet, myslel som si, že môj vnuk Fritz pôjde do škôl <strong>na</strong> ďalšie vzdelávanie<br />

a preto som vyčlenil <strong>na</strong> jeho vzdelanie ročne 3000 zl. ale keďže moja nevesta Sidónia býva so<br />

vnukom v Tr<strong>na</strong>ve, kde sú aj školy, zmenil som výšku fi<strong>na</strong>nčného obnosu určeného <strong>na</strong> výchovu<br />

vnuka <strong>na</strong>sledovným spôsobom:<br />

3. pokiaľ bude vnuk bývať u matky Sidónie, bude o<strong>na</strong> dostávať 100 zl. ročne v polročných intervaloch<br />

<strong>na</strong> jeho výživu a ošatenie a zároveň bude podľa znenia môjho závetu dostávať ešte<br />

pre seba 200 zl. Cm. a zároveň poschodový dom s príslušenstvom sa musí pre<strong>na</strong>jať a bude sa<br />

kapitalizovať.<br />

4. Ak sa vnuk oddelí od matka a bude žiť inde, dostane podľa môjho závetu určenú sumu a byt<br />

jeho matky sa bude kapitalizovať príjmami z nájmu.<br />

5. Všetky hnuteľnosti (vymenované v závete) sa v licitácii predajú a utŕžené peniaze sa budú zúročovať.<br />

Vyňaté budú tri skrine kníh, kde teraz sú uložené knihy a budú zachované aj mapy<br />

a všetky obrazy a potreba ako aj dva kufre a stará truhlica s rodinným i listi<strong>na</strong>mi a zachová<br />

sa toto v izbe <strong>na</strong> prízemí všetko pre vnuka Fritza do jeho plnoletosti. Vnuk bude mať úplné<br />

dispozičné právo v používaní kníh a máp a táto izba (kde budú tieto veci uložené) sa nebude<br />

pre<strong>na</strong>jímať, osobitne sa musia zachovať veci spísané a uvedené v závete a nesmú sa scudziť, ale<br />

ak bude vnuk starší, spolu so svojím poručníkom tak môže urobiť.<br />

Mimochodom zostane mojej manželke Barbore, rodenej Jonášovej, keď ma prežije, držba<br />

a správa nášho spoločného majetku, ako som to už <strong>na</strong>písal v mojom závete a <strong>na</strong>riaďujem slávnostne,<br />

aby sa táto zme<strong>na</strong> doslovne vyplnila podľa záko<strong>na</strong> z roku 1715 čl. 27 a Trip. čl. 17 part.<br />

I. Táto listi<strong>na</strong> bola mnou vyhotovená a spečatená rodinnou pečaťou. Spísané v Tr<strong>na</strong>ve, 12. mája<br />

1849.<br />

Tarnóczy František Xavier mp. (L.S.)<br />

Ten kto z mojich dedičov s mojou poslednou vôľou nebude spokojný alebo bude viesť spor s druhým<br />

dedičom, nemá a nesmie dostať nič z <strong>na</strong>dobudnutého majetku mojej manželky, iba príslušný<br />

podiel (podľa môjho závetu) z aviticitného majetku. Amen. Stalo sa v Tr<strong>na</strong>ve, 15. mája 1849.<br />

Tarnóczy František Xavier mp. (L.S.)


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

5. kodicil<br />

Kodicil<br />

Keďže som ja dolumenovaný spísal spoločnú poslednú vôľu (s manželkou) už pred spoločenskými<br />

zme<strong>na</strong>mi uhorskej ústavy, t.j pred rokom 1848 (nespomí<strong>na</strong>m si presne <strong>na</strong> deň a rok) a tento<br />

závet som uložil u Bratislavskej kapituly do lepšej úschovy – mali sme za to, že tento závet v znení<br />

vtedajších zákonov je pre <strong>na</strong>šich dedičov neškodný, že ich nebude brzdiť v užívaní a <strong>na</strong>kladaní<br />

s prevzatým dedičstvom a nijako nebude obmedzovať ich vlastnícke práva.<br />

Po prijatých nových zákonných pomeroch ale hlavne po prijatí ABGB patentom z 29. novembra<br />

1852, ktorého účinnosť <strong>na</strong>stala 1. mája 1853 a potom aj patentu z 9. augusta 1854, ktorým<br />

sa zrušilo ko<strong>na</strong>nie <strong>na</strong>šich sporných právnych záležitostí a všetky predošlé právne vzťahy, a za uvedených<br />

podmienok nemôžu body nášho závetu ponúknuť dobrú garanciu, podľa nášho názoru,<br />

<strong>na</strong>šim descendentom pre slobodné <strong>na</strong>kladanie, ale je možné, že <strong>na</strong>ši dediči, t.j. descendenti budú<br />

musieť urobiť vinkuláciu alebo ich niečo iné zabrzdí v slobodnom užívaní, <strong>na</strong>kladaní a rozhodovaní<br />

– toto vezmúc do úvahy, zariadili sme, že keď všetci <strong>na</strong>ši potomkovia a v Pešti netere,<br />

dcéry koncipistu Já<strong>na</strong> Tarnóczyho ml., zomrú bez potomkov, určený podiel nášho <strong>na</strong>dobudnutého<br />

majetku sa má použiť <strong>na</strong> <strong>na</strong>dáciu pre šľachtických študentov z Trenčianskej župy a táto fundácia<br />

má byť pod správou sedrie tejto župy – neplatné ako keby náš závet tento bod nikdy neobsahoval<br />

a teda je úplne neúčinný – <strong>na</strong>proti tomu, aby sme teda mohli slobodne užívať a disponovať stojím<br />

podielom, zrušili sme eventuálne fundáciu iba medzi oboma horemenovanými potomkami, keď<br />

jeden alebo druhý zomrie bez dedičov zachovávajúc im (resp. druhého pozostalého dediča) právo<br />

vzájomného dedenia (successio mutua) uvedené v závete.<br />

Mimochodom potvrdzujem ale náš u Bratislavskej kapituly uložený závet v celom svojom rozsahu<br />

s príslušnými kodicilmi. Stalo sa v Tr<strong>na</strong>ve, 1. januára 1857.<br />

Podpisy oboch manželov Tarnóczyových mp.<br />

Štyria svedkovia: Ignác Schuster, František Lenner, Jozef Jakšič, Ján Dubnicska.<br />

6. kodicil<br />

Omnia ad maiorem Dei gloriam<br />

Ja dolupodpísaný mám už 84 rokov a svoj závet som vyhotovil pred 14 – 16 rokmi, v ktorom som<br />

rozdelil svoj malý majetok medzi svojich dedičov, chcem ešte <strong>na</strong>posledy urobiť poriadok pre prípad<br />

mojej smrti:<br />

1. Menujem svojho zaťa Ernesta Csiba za poručníka a kurátora môjho 21-ročného vnuka Fridricha<br />

Tarnócyzho až do jeho plnoletosti.<br />

2. Moja skúsenosť ma učí, že dedičské dohody až do ich vyko<strong>na</strong>nia môžu trvať niekoľko rokov<br />

– preto som rozhodol, že vymenujem za exekútora závetu a vykonávateľa mojej poslednej vôle<br />

môjho zaťa Ernesta Csiba, o ktorom som presvedčený, že vykoná všetko ako som <strong>na</strong>riadil podľa<br />

moje vôle a taktiež<br />

3. môže on sám rozhodnúť a vymenovať niekoho iného za poručníka môjho vnuka a exekútora<br />

podľa svojej úvahy.<br />

4. Svoj pohreb chcem bez všetkého luxusu – taký, aký som urobil pre svoju manželku.<br />

5. Na potvrdenie, že toto je moja posledná vôľa, tento dodatok som vlastnoručne <strong>na</strong>písal a vlastným<br />

podpisom a pečaťou potvrdil.<br />

Tr<strong>na</strong>va, 16. septembra 1860<br />

František Xavier Tarnóczy, mp. (L.S.)<br />

281


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

An<strong>na</strong> von Hliniczká, rod. Dubnicsková<br />

dátum: 7. febr. 1847 – 8. febr. 1847 [prezentácia] – 27. nov. 1856 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 3 s., 3-29-36<br />

právny druh: holografný súkromný závet<br />

exekútor: tr<strong>na</strong>vský magistrát<br />

svedkovia prezentácie: Anton (Antal) Vagner, senátor, Ján (János) Szuszinszky, senátor, Jozef (Joseph)<br />

Kaiser, notár<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľky, 2 pečate <strong>na</strong> obálke<br />

poznámka: do magistrátneho archívu sa závet uložil vo forme litterae clausae<br />

príloha: obálka<br />

Regest<br />

Poručiteľka patrila k starej tr<strong>na</strong>vskej meštianskej rodine, ktorej členovia zastávali vysoké posty<br />

v mestskej rade a iných úradoch, z titulu svojej sú<strong>na</strong>ležitosti k mestskej honorácii sa priradila<br />

rodi<strong>na</strong> Hliniczkých i k armalistom. V závetnej dispozícii rozdeľuje pozostalosť <strong>na</strong> tri skupiny: I.<br />

zdedený majetok po rodičoch, ktorý vlastní spolu s bratom, Jánom Dubnicskom, ak bude brat<br />

požadovať svoj podiel <strong>na</strong> aviticitnom majetku, odkazuje mu ho. Dcére Nepomucene prenecháva<br />

z neho len 800 zl. II. samostatne <strong>na</strong>dobudnutý majetok – pohľadávka v hodnote 1600 zl.,<br />

ktorú zanecháva bratovi Jánovi, keďže sa dcéra Nepomuce<strong>na</strong> spreneverila 4. Božiemu prikázaniu<br />

a okradla ju lsťou o 2745 zl., a preto môže len jej brat Ján požadovať podiel <strong>na</strong> Hliniczkých<br />

majetku 1262 zl. a 37 gr. a striebro. III. hnuteľnosti odkazuje svojmu bratovi Jánovi a za náhradných<br />

dedičov po smrti brata Já<strong>na</strong> určuje dcéry, splodené dcérou Nepomucenou. Poručiteľka<br />

v závere testuje povinný legát: lazaretu 100 zl.<br />

Im Nahmen Gott des Vaters, des Sohnes und des heiligen Geistes Amen.<br />

Da der Tod jeden Menschen bestimmt, doch die Stunde davon unbewust wäre und von demselben<br />

nicht überfallen zu werden, Endesgefertigte finde es von Nöthen die Anordnung meines letzten<br />

Willens zu machen, wie ich solche auch bey gesunden Körper und reifer Überlegung hiemit verfüge:<br />

Wennn es meinem Schöpfer Gott dem allmächtigen so gefallen wird, mich aus diesem Jammerthale<br />

in die ewigkeit abzurufen, dann empfehle ich meine Seele der unendlichen Gottes Barmherzigkeit.<br />

Er möge sie durch den schmälichen Tod seines eingeborenen Sohnes Herrn Jesu Christi<br />

theilhaft machen der ewigen Seligkeit – meinen Körper empfehle ich Mutter der Erde, aus welcher<br />

derselbe entprossen ist, dessen Bedingung überlasse ich meinem Bruder Johann Dubnicska, der die<br />

Sorge tragen und die Leichen Unkösten <strong>na</strong>ch seinem besten Hinsicht bestimmen möge. Was mein<br />

hinterlassenes Vermögen anbelangt, dießes theile ich in drei Clasen ein, und zwar :<br />

I. Clase : Ist das von meinem Ältern ererbte ganzes Hauß und die dazu gehörigen Äcker, welches<br />

ich ungetheilter mit meinem Bruder besitze, dessen mich betrefende gerade Hälfte soll meiner<br />

Tochter Nepomuce<strong>na</strong> zufallen und aus dießer die nöthigen Leichen Unkösten so auch die in der<br />

hießigen Pfarr-Cassa wegen ihr gemachte Schuld von 800 fl. Con. Münz bestritten werden – fals<br />

aber /: vie es mit Grund darf gehoft werden:/ daß die Aviticität auch zur Beförderung eines frommeren<br />

Betragen der Brüder zu ihrem Ältern bis hin Landtagsmäsig gehoben werden sollte? Dann<br />

vermache ich jene Hälfte unserem Bruder Johann Dubnitska zu seiner freien Disposition aus weiter<br />

unter angeführten Ursache:<br />

II. Classe: ist mein erworbenes, aus einer Bacskady – Bottkazschen passiven, meiner aber activen<br />

Obligation von 1600 fl. Conmünze, sage ein tausend sechs hundert Gulden bestehendes Vermö-<br />

282


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

gen, dießes vermache ich meinem Bruder Johan Dubnitska zu seiner freien Disposition aus dem<br />

Grunde : daß meine Tochter Nepomuce<strong>na</strong> nicht nur mich um 2745 fl. 35 × ww, sage zweitausend<br />

siebenhundert vierzigfünf Gulden, dreyßigfünf kr. durch ihre bey meinem gewählten Gerichte<br />

gottloß angebrachtte Lüge – Posse – und Ränke /: auch mit Beeinträchtigung meines Bruders in der<br />

Hälfte :/ brachte sondern auch am 6. Máj (sic!) 1845 wider das 4- te Gottesgebot mich mißhandeln,<br />

ließ wofür sie Gott so segnen möge, wie sie das 4- te Gebot erfühte (sic!) doch soll mein Bruder<br />

asu diesem Vermögen ihr und ihrem Stiefbrüder Emerich Hliniczky meinem Hliniczkyschen Theilungs-<br />

Antheil mit 1262 fl. 37 × sage Eintausend zweihundert sechzigzwei Gulden dreißsisieben<br />

5/6 c.mww erlangen – den Silber Antheil mit 2 Pfund 20Loth haben selbe schon am 30. Jänner<br />

1847 bekommen.<br />

III. Clase: sind Möbeln – Kleiderstücke, weiße Wäsche, und was immer für Nammen habende<br />

Beweglichkeiten, auch dieße alle vermache ich zur freien Disposition meinem Bruder Johann Dubnitska,<br />

der der einzige auf dießer Erde war, der mich in meinem herben Schmwerz gleich zweiten<br />

Vatters tröstete, wofür möge ihn Gott hier, und dort lohnen (sic!). Denn hierortigen Lazareth vermache<br />

ich 100 fl., sage einhundert Gulden WW, welche mein Bruder Johann Dubnitska seines<br />

Orts bald möglichstens erlegen möge. In den Falle aber, daß mein Bruder Johann Dubnitska eher<br />

mit dem Tode abgehen sollte, so ernenne ich statt seiner zu meinem Erben die Kinder meiner<br />

undank baren Tochter mit dem ausdrücklichen Beisatze nur weibliche Geschlechtes unter allen<br />

Obligenheiten wie meinem Bruder Johann Dubnitska, daß ist sie sillen aus meinem Vermögen<br />

die Begräbniss Unkösten – meinen Hlinitszkischen Antheil mit 1262 fl. 37 kr. den Lazareth 100 fl.<br />

Wienner Währung und die in der Pfarr-Cassa für ihre Mutter gemachte Schuld auszahlen. In dem<br />

Falle als dann erbitte Einen Löblichen Magistrat geruhe löblich derselbe zur Schlichtung dießes<br />

Gegenstandes die nöthige Anordnung gnädigst zutreffen. Und dieß ist mein durchaus mit eigener<br />

Handschrift verfaßter und mit Insiegel bekräftigter letzter Wille.Tyr<strong>na</strong>u am 7. Februar 1847.<br />

Podpis poručiteľky mp. (L.S.)<br />

Kašpar Tapolcsányi z Topolčianok<br />

dátum: 22. júl 1848 – 26. máj 1857 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, latinsky, 3 s., 3-28-41<br />

právny druh: holografný súkromný závet<br />

exekútor: Joseph Belosics<br />

signovanie: poručiteľ manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa<br />

poznámky: koroborácia: Quam i<strong>na</strong>lterabilem voluntatem meam manu propria scriptam – et subscriptam<br />

annulari sigillo meo roboratam – moriturus spectabili Domini Testamenti hujus executori Josepho<br />

Belosics – in Antecessum Legatariis mei linqua Hungarica de paragrapho in paragraphum expla<strong>na</strong>ndam<br />

– fini mancipandam relinquo.<br />

Regest<br />

Závet vydal poručiteľ v Tr<strong>na</strong>ve (publikovaný v tr<strong>na</strong>vskej mestskej rade 26. 5. 1857) v 83-ťom<br />

roku svojho života. Podivuhodné je, že ide o vlastnoručne vyhotovený právny dokument.<br />

Zvolený jazyk závetu je latinči<strong>na</strong>, ktorej syntax nesleduje jednotlivé ucelené myšlienky, ale ide<br />

pri<strong>na</strong>jmenej o sled poručiteľových poznámok. Text závetných dispozícií však kopíruje bežný<br />

formulár aj obsahové náležitosti uhorských závetov. Za univerzálnu dedičku svojho <strong>na</strong>dobundutého<br />

majetku Majcichov určuje Tapolcsányi svoju sestru Apolóniu, vdovu po Matejovi Litva-<br />

283


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

jovi, po smrti ktorej dedičstvo získajú jej potomkovia, ako aj peniaze z predaja šperkov, nábytku<br />

a iných cenností. Listiny rodiny Tapolcsányi, uložené v úschove poručiteľa, má dostať poručiteľov<br />

„vnuk“ (nepos), syn jeho sestry Michal Litvaj. Dedička má povinnosť vyplatiť po jeho smrti<br />

všetky dlhy poručiteľa. Za exekútora závetu povoláva svojho priateľa, pá<strong>na</strong> Jozefa Belošiča,<br />

ktorý zariadi aj jeho pohreb a vyplatí určené legáty (v prospech poručiteľových sluhov, slúžok,<br />

nájomníkov, žobrákov, kuchárok). S poukazom tiež <strong>na</strong> obsah manželskej zmluvy s manželkou<br />

Máriou Benkö z Kezdi Sárfalva nezískal po jej smrti žiadne dedičstvo, zároveň počas života<br />

v roku 1844 jeho majetok Majcichov úplne vyhorel a <strong>na</strong> jeho obnovu musel poručiteľ vy<strong>na</strong>ložiť<br />

mnohé ďalšie aktíva. V závere poručiteľ adresuje svojim dedičom zvyčajné požeh<strong>na</strong>nie, prosbu<br />

o odpustenie a modlitbu za jeho dušu i <strong>na</strong>pomenutie pred akýmikoľvek spormi medzi nimi.<br />

In Nomine Sanctissimae et Individuae Trinitatis, Dei Patris, Dei Filii Dei Spiritus Sancti Amen.<br />

Ego Caspar Tapolcsányi de Kiss Tapolcsány Filius Antonii Filii Petri filii Joannis et nobilis et generosa<br />

condam domi<strong>na</strong> Clara Brogyányi de eadem, et in Vyzocsányi descendens, habita prae oculis<br />

huma<strong>na</strong>e mortalitatis jactura. – dum reminicsor: quae a Creatore meo accepi Benefia, toto pectore<br />

paenitentiam ago, et at omnipotentis iustitia corde contrito ad ejus misericordiam apello – decessurus<br />

corpus ex animae juxta status mei decentiam caemeterio fidelium Tyr<strong>na</strong>viensi cum hic<br />

ad lacerata cruci Lapidae insculpenda inscriptione inferendum dispono, per e<strong>na</strong>tum dilectissimi<br />

fratris mei Sigismundi olim Tapolcsányi anno 1837 o defectum, ita et Ferdindandi Okolicsányi<br />

domi<strong>na</strong>e sororis meae Apoloniae Tapolcsányi viduae Littvaia<strong>na</strong> generi /: cui literarum conservationem<br />

concredere constitui interventam praematuram mortem, non secus ex obtutu et meae<br />

et praeinfinuatae mihi cohabitantis sororis meae senectae – distracti per me fide celebratae sub<br />

11 May A. h. coram capitulo Posoniensi sue excellentiae seniori Francisco et comitibus Zichy de<br />

Vasonczö Fassionis, aquisitionibus propriis peculiariter aucti possessioni Majtheniensis conditum<br />

jam ante hanc Testamentum altero – ut ut ars(t)ubus? ob senectam ager – mente inserim et animo<br />

sanus priori praesens substituo – denique postremam i<strong>na</strong>lterabilem voluntatem meam proprio<br />

pugno per exsensum signo.<br />

Primo Literas familiae per me regestratas, ac in suos fasciculos relatas, cum in mei mihique adamati<br />

fratris defectu alter modus non supperat, nepos meus Michael Littvai domi<strong>na</strong>e sororis filius<br />

– non nisi post decessum genitricis suae aprehendet, quarum elecchum sororibus suis in domos<br />

Simonyia<strong>na</strong>m- et Okolicsanyia<strong>na</strong>m emptis si desideraverint sub sue subscriptione ingenuinis paribus<br />

extradare obstrictus sit ita et origi<strong>na</strong>lia instrumenta sub XX fasciculo inpulpitu meo reperibilia<br />

propter usum similium ex respectivis fasciculis per me excerpta – ad eodem Numeros fasciculos<br />

– et ladulas depones – secus in repertorio similiam non progredictur.<br />

Secundo Domi<strong>na</strong> Soror mea vidua Mathia Littvania<strong>na</strong> mihi cohabitans – si huic praemores et<br />

possessorio meo Majtenyiensi jam distracto – universa mea cubilium mobilia – argenteria item<br />

– et pretiosioribus – non secus paratam pecuniam – ita et obligationem super florenis 25 M(monete).<br />

con. suae existenti Comitis Francisci Zichi apprehendes – ex profluenti et his 1250 con. florenum<br />

annuo interusurio – 1000 valutalium florenum ex remansuris oneribus meis – quae propter<br />

proles – et nepotes ejus contrexi singulo anno depuratura – ex reliquo interusuriorum proventu<br />

– interusulia solutura u<strong>na</strong> juxta status sui decentiam victitatura – Cum interim praevidere liceat:<br />

quod in horas ingravencens ejus morbida aetas jam ex labsu memoriae ad debite guber<strong>na</strong>nda sibi<br />

legata citra quotidia<strong>na</strong>m similium diminutionem – ita et manupulandorum lecto ordine interusuriorum,<br />

citra immissionem ad hac altera unius prolis suae omnino insuficiens futura sit – ad<br />

removendas post decessum dictae domi<strong>na</strong>e sororis meae inter proles ejus – neptes item – et nepotes<br />

animorum exulcerationes fi<strong>na</strong>liter dispono, no praeallata domi<strong>na</strong> soror qua universalis haeres,<br />

284


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

quo proximius post decessum meum consilio et manu ductione spectabilis domini Josephi Belosics<br />

plurium Comitatum Tabulae Iudiciariae assesoris secus domus mea Veterani Amici – quem<br />

in Testamenti hujus mei executorem enuncio – u<strong>na</strong> titulo honorarii suae spectabili domi<strong>na</strong>tioni<br />

florenos con 200 inscribo. Vita comite sua sequentem inter proles suas divisionem i<strong>na</strong>lterabilis et<br />

instituat – per condividentes subscribendam – et in singillativo exemplari recipiendam.<br />

a) In quantum post decessum meum, quaepiam Onerum Passivorum pars remanserit – similia ex<br />

distrahendis licitatione mediante universis mobilibus – Argenteria item, et pretiosioribus effectibus<br />

in antecessum deputabuntur – exhasurum apud suam Excellentiam Comitem Franscicum Zichi<br />

Capitale in 4. aequales ratalitas et subdividendum ex quibus ¼-tam domi<strong>na</strong>e sorori Apoloniae<br />

Tapollcsanyi pro ejus intertentione – ita et cum ejus decessu libera dispositione lego – reliquas tres<br />

quartas remansuri mei capitalis – stirpium praeallatae domi<strong>na</strong>e sororis meae Josephae quippe<br />

– Theresiae et Michaeli omnium Littvaj Prolibus, et sub expressa conditione inscribo, ut singulae<br />

li<strong>na</strong>e obenturum capitale /: salvo interusuriorum usu:/ in sua integritate – in nepotes dumtaxat<br />

domi<strong>na</strong>e sororis in capita recidat – consequenter simile seu truncare – seu penitus depopulari<br />

seu Josephae – seu Theresiae seu denique Michaeli omnium Littvai – et penes licitam prolium<br />

reclamativum – in obversum? quoque praesentis dispositionis omnino causum sit –<br />

Tertio Eadem domi<strong>na</strong> soror mea – Cum decessu meo seu ad alteruttram prolium suarum transitura<br />

– seu omnes ad proprium hospitium receptura – Sic que cum iis in uno pane cohabitatura<br />

– legata per comunem genetricem Claram Brogyányi Ecclesiae N(agy). Szeleziensi – ita et generum<br />

ejus Egregium Mathiam Littvai Ecclesiae Chlevincensi – inscripta – per me ad scalam reducta<br />

a quibus interusuria hucdum solvi – vita sua comite, deputabit – cum porro dilecta mihi affinis vidua<br />

Sigismundo Tapolcsányia<strong>na</strong> <strong>na</strong>ta Josepha Abrahamffy Cujus Testamenti Executorem egi – et<br />

voto quoque de<strong>na</strong>to Mariti testamentaliter relicto vigore conditae suae dispositionis fundatorum<br />

quorumpiam legatorum memor suavit – ego porro vita mea Comite Capellam Majtheniensem<br />

cujus Patro<strong>na</strong>tum gessi cum florenis 200 VV dotaverim, hac vice Temporanea duntaxat – et fluxa<br />

legata constituo.<br />

b) Spectabili Domino Josepho Belosics superius declarato testamentario meo – erga quem ple<strong>na</strong>m<br />

fiduciam depono – u<strong>na</strong> pro contestando legatariis meis probo consilio enixissime rogo – titulo<br />

fatigiorum lego florenos WW 500, qui et funebrem ductum coordi<strong>na</strong>bit – u<strong>na</strong> et licitationem mobilium<br />

meorum in praesentia eorundem legatariorum consummabit.<br />

c) Ephaebo meo Josepho Tavali, si usque decessum meum in servitio perseveraverit – et senes porro<br />

quoque fidelem – accuratum exhibuerit – lego florenos 50 W vestium albarum magis attritarum<br />

paria 6 non secus ex quotidianis vestibus attrita frusta reliqua meae tam albae quam quotidia<strong>na</strong>e<br />

nepotibus sororis meae – de Catero apparatus albarum vestium seu mensalis seu lecticalis nepotibus<br />

domi<strong>na</strong>e sororis in capita cedet.<br />

d) Cocae florenos 5, subboaris florenos 2, ancillae culi<strong>na</strong>ri florenos 2, fuitis Inquilinis meis Majthenyiensibus<br />

per florenum 1 et meczdam siliginis – mendicis Majthéniensibus per X…? 30 aque<br />

valutales- et libonem panis discribuendos et exolvendos lego.<br />

Quarto Praemortuae anno 1827 6. Januarii mihi Charae conjugi Natae Mariae Benkö de Kezdi<br />

Sárfalva cum qua ob sterile Contractum matrimonium mihi prorsus nihil pro successionis accessio<br />

– et non obsante panum meum domesticam virtute propria pro Characteris mei exigentia<br />

sustentabam lites activas – passivas curis et inpensis propriis promovebam defendabam- domi<strong>na</strong>s<br />

sorores viduam Joanne Paljaia<strong>na</strong>m anno 1838 praemortuam – ita et Littvai<strong>na</strong>m moder<strong>na</strong>m quippe<br />

legatariam ad domum meam recepi – imo posterioris prolibus tribus – prout et nepotibus 10<br />

paterno affectu juxta posse meum irrestricta Beneficia praestiti – anno 1844 in Majtheny penitus<br />

incineratus – proprio sudore et inpensis universa Aedificia funditus restauravi, nec mirum sit su-<br />

285


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

perstiti sanguini meo – quod comiseratio DIVINA me ulltra non juverit – proinde et pro panculo<br />

hoc legatarii mei sine pecatricis Animae meae Fratris item u<strong>na</strong> dilectissimorum Ante<strong>na</strong>torum<br />

Nostrorum – qui in beatae aeternitate requiescunt memores precibus – imo eos eorumque descendentes<br />

styrpes enixe interpello, ut sincerum inter se amorem mutuam item – eam que castam<br />

adhaesionem ac concordiam per quorum neglectum et apud florentissimos populos discordia constitutionem<br />

infregerat – foveant Praeceptorum Dei et Sanctae Matris Ecclesie sint memores – sic<br />

benedices eis Cura Deorum et mihi per eos Ammen. Quam i<strong>na</strong>lterabilem voluntatem meam manu<br />

propria scriptam – et subscriptam annulari sigillo meo roboratam – moriturus spectabili Domini<br />

Testamenti hujus executori Josepho Belosics – in Antecessum Legatariis mei linqua Hungarica de<br />

paragrapho in paragraphum expla<strong>na</strong>ndam – fini mancipandam relinquo. Datam in libera regiaqua<br />

Tyr<strong>na</strong>viensi a Patro<strong>na</strong>e Virginis anno Millesimo octingentesimo quadragesimo octavo die<br />

vicesima secunda Julii – Aetatis meae octuagesimo tertio.<br />

286<br />

Caspar Tapolcsányi de Kis Tapolcsány<br />

qua testator (L.S.)<br />

Jozef von Zmertich<br />

dátum: 21. júl 1849 – 23. júl 1849 [prezentácia pred svedkami] – 29. sept. 1849 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 6 s., 3-28-46<br />

právny druh: holografný súkromný závet<br />

exekútori: Ignác (Ig<strong>na</strong>tz) von Degrach, krajinský advokát, Jozef (Joseph) von Homoky<br />

svedkovia: Karol (Carolus) Bubla, sekretár, Ignác (Ig<strong>na</strong>tz) Schuster, mestský kapitán, Jozef (Joseph)<br />

Verner, Ján (Joannes) Strausz, senátor, Anton (Antonius) Venisch, senátor<br />

svedkovia prezentácie: Augustin (Agoszton) Sipeky, Joseph Szelis<br />

signovanie: poručiteľ a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa, 5 pečatí svedkov<br />

poznámky: Koroboračná formula svedkov: Erga requisitionem Spectabilis Domini Testatoris, coram nobis<br />

numero lege praescriptis simulta<strong>na</strong>e constitutis, praesens Testamentum confectum et nobis pro subscriptione<br />

praesentatum esse testamur. Tir<strong>na</strong>viae die 23 mensis Julii 1849.<br />

potvrdenie publikácie (maďarsky): Boldogult Zmertich Jószef úr<strong>na</strong>k özvegye Szuletett Vinkler Ärzsebet<br />

– nem különben Vorucz József Nagyszombati helyetes lelkész – és Homoki Jószef a Nagyszombati papi<br />

nevendik Ház lelkésze. Komóthy János Pozsonymegyei szolgábíro. Degrach Ignátz, hites ügy fia jelenlétükben<br />

felolvasván ezt a törvényes módon kikirdettük is a végintezett végrehajtójá<strong>na</strong>k a Fent nevezett<br />

Degrach Ignác<strong>na</strong>k és Homóki Jószef Ur<strong>na</strong>k<strong>na</strong>k tovább intézkedés végett általadtuk. Költ Nagyszombatban<br />

20-a <strong>na</strong>p ján 1849-es évben. Ipelyi Ágoston Poszony Ügye szolgabírája Szafij Pál ugyan azon Megye<br />

Esköttye. (Vdova po Jozefovi von Zmertichovi, Alžbeta rod. Venklerová a takisto Jozef Vorucz, zástupca<br />

tr<strong>na</strong>vského farára a Jozef Homoki, kňaz a vychovávateľ kňazského seminára v Tr<strong>na</strong>ve a Ján Homoky,<br />

slúžny Bratislavskej župy a Ignác Degrach, v ich prítomnosti sme prezentovali obsah závetu podľa<br />

záko<strong>na</strong> ho prečítajúc a odovzdali sme ho <strong>na</strong> vyko<strong>na</strong>nie horeuvedeným pánom Ignácovi Degrachovi<br />

a Josefovi Homokymu. V Tr<strong>na</strong>ve, 20. septembra 1849, Augustín Ipelyi, slúžny Bratislavskej župy a Pavol<br />

Szafij, prísažný Bratislavskej župy.<br />

Regest<br />

Poručiteľ náležal k drobnej vidieckej šľachte, <strong>na</strong>rodil sa v Chtelnici a ako schudobnený šľachtic<br />

vstúpil do služieb hlohovského grófa Erdödyho. V úvodnej <strong>na</strong>rácii opisuje svoje komplikované<br />

životné osudy a peripetie: poukaz <strong>na</strong> 41-ročnú službu <strong>na</strong> panstve v Hlohovci, dedičnú deľbu


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

medzi ním a jeho bratom, majetkové spory s bratom, jeho a jeho manželky ťažké ochorenia.<br />

Počas života <strong>na</strong>dobudol, alebo zdedil viaceré aktíva: nehnuteľnosti, peniaze, pohľadávky (1000<br />

zl.). Po jeho smrti má <strong>na</strong> jeho majetok (osobitne <strong>na</strong> kapitály, hodiny, prstene) v hodnote 16.070<br />

zl. a 43 gr. nárok dedička, manželka Alžbeta, rod. Winklerová, bez akéhokoľvek právneho obmedzenia<br />

s poukazom <strong>na</strong> to, že jeho súrodenci sa môžu presvedčiť o stave jeho majetku, nezaťaženého<br />

žiadnymi dlhmi. Poručiteľ v stručnej suplike prosí o odpustenie a ďakuje manželke<br />

za pokojné manželské súžitie. Ďalej v detailnejšom opise disponuje so svojím telom, a určuje<br />

náležitosti pohrebu, citujúc: “je mojou <strong>na</strong>júpenlivejšou prosbou <strong>na</strong> tomto mieste, aby som bol<br />

pochovaný až po skutočnom skone, až sa <strong>na</strong> mojom tele objavia posmrtné z<strong>na</strong>ky. Po druhé, moje<br />

bezduché telo nech čo <strong>na</strong>jskôr prenesú do rakvy, nech je oblečené len do nevyhnutného oblečenia,<br />

pri pohrebe sa majú rozdávať obvyklé almužny pre žobrákov, pohrebný voz budú ťahať štyri kone,<br />

rakva nech je čier<strong>na</strong> a biela z ľahkého dreva, úplne tak ako bol aj môj život, a bez akejkovek pompy<br />

a nákladov. Na cintoríne nech som pochovaný do jedného radu, môj hrob nech je oz<strong>na</strong>čený krížom<br />

s nápisom: Zolothoki Zmertych Jozef, sudca nitrianskej sédrie, <strong>na</strong>rodený v Chtelnici 22. februára<br />

1777. Na druhý deň po pohrebe nech sa odlúži jedno requiem a päť malých zádušných omší a nech<br />

sa <strong>na</strong> pohrebe ako aj po requiem rozdajú almužny”. V závere menuje exekútora závetu.<br />

In Namen der allerheilgsten Dreyfaltigkeit, Gottes Vatters, Gottes Sohnes, Gott des heiligen Geistes<br />

Amen.<br />

Aus unermäßlichen Barmherzkeit Gottes, finde ich aus zu endesgeschriebenen Joseph von Zmertich<br />

<strong>na</strong>ch zurückgelegten 74. Lebens Jahre sowohl an Leibes als auch an Geistes Körper schon Schwäche,<br />

doch ganz jedoch durch die täglich eintrettende Kriegs Ereignisse und besonders, dann daß die<br />

Cholera Morbus hier zu Tir<strong>na</strong>u täglich mehr und mehr wüthet, und ihre Opfer dahin rasst, <strong>na</strong>ch<br />

meiner und meiner einigst gelieben, und geschützten Ehegattin Gesundheit und Leibes Kräften zu<br />

urtheilen es der wahrscheinlichen Fall eintretten wird, daß sie mich überleben wird – um daher<br />

für diesen höchsbetrübten Fall da sie bereits ganz erblindet, ohne aller näherem Verwandschaft da<br />

stünde (sic!), für ihre die mehr als 36. Jahr, Leib und Freude mit mir treu und aufrichtig getheilt, und<br />

während meine ermaligen und gefährlichen Krankheiten. Bei Tag und Nacht Mutter, Schwester,<br />

Bruders Stelle, als eine sorgsame Ehegattin willig, und unvergessen bei mir wollzogen hat, und überhaupt<br />

durch ihre sorgsame Hausvierschaft (sic!), Genügsamkeit und Ordnungsliebe, zum Erwerbung,<br />

Erweiterung, und Erhaltung unseres sammtlichen Vermögens wesentlich mitgewirkt, und<br />

beigetragen hat, und noch itzt (sic!) <strong>na</strong>ch Zulaß ihrer Kräfte beizutragen sich bestrebet, <strong>na</strong>ch allen<br />

meinen Kräfte, für ihre ungeschmälerte Subsistencz und Versorgung und Pflege bedacht, zuseyn<br />

und dieser meiner betrübten Elisabeth Winkler so lange sie Gott der Allmächtige dahier wandte<br />

lassen wird, ein sorgenlooses Leben zu bereiten, als dankbarer Gatte, und rechtschhaffener Mann<br />

mich höchst verpflichtet erachte und daher in dem ich Betreff der Wittwen Versorgung meinen<br />

dringendsten Wünsch kundgegeben habe, hatte ich es auch für Pflicht meine Geschwistern die Versicherung<br />

zu ertheilen, daß sie den ihrer Vermögen, Landesgesetzen gebührennden Erbantheil, <strong>na</strong>ch<br />

dem Absterben meinen und meinen Ehegattin vollkommene erhalten sollen. Es ist ganz <strong>na</strong>türlich,<br />

daß wenn ich in meinem 25-ten Lebensjahr eine Dienst bekleidete (sic!), der nebst <strong>na</strong>mhaften gesetzlich<br />

erlaubten Tapen? und Accidentien, mein f. 900 WW als salairtrugm und daß ich die Gunst<br />

meiner Brodherschaft für mich in dem Maase zu erhalten wußte, das mein hochseeliger Herr und<br />

Graf Joseph Erdödy meine Bitte erhörend mich von der Secretairesstelle ebenfals <strong>na</strong>ch Freystadtl,<br />

zum Archiv und zum Fiscalate mich übersetzte, und mir nebst genugsamme Deputat auch ein dem<br />

primarich gleichkommendes Salaer resolvierte, und mir auser den Fiscalarischen Obligenheiten<br />

eine mächtigen Einfluß in die Administration der Herrschaften einräunte, aber zugleich an meiner<br />

287


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

eifrigen Mühewalten, soviel Satisfaction, und Gefallen fand, daß obwohl ich einmals um höheren<br />

Tittel, oder Deputat, und Salaire angehalten habe, ich durch aus hoher G<strong>na</strong>de, meiner Herrschaft<br />

faß jährlich Verbesserungen erhielt, si daß als ich <strong>na</strong>ch zurücklelegten 41 Dienstjahren, wegen geschwächter<br />

Gedächtniß im gnädige Dienstjubilirung anhielt, und selbe erhielt ich f. 1000 Pension<br />

verchrieben bezog, von welchen Caffe – Geschir theils zu f. 1000 vom Herrn Grafen, auch so viel ein<br />

anderesmal von der F. Gräfin zu 500 dann f. 250, und da ich Anfangs meines Dienstes die Kost und<br />

Wohnung aus besonderer G<strong>na</strong>de meiner gnädigen Eltern erhielt, also das Deputat mir zurückblieb,<br />

<strong>na</strong>ch dem später 1811, meine geliebtesten und ewig verehrten Eltern, sich auf Ihr Gut <strong>na</strong>ch Csacsov<br />

begaben, wurd (sic!) mir der hohe Antrag zu Theil, die Mittagskost an der Luculli<strong>na</strong>rischen Tafel<br />

im Schloß Galgócz täglich zu nehmen, vermehrte Ein<strong>na</strong>hme, und hätten meiner 4maligen schwere<br />

Krankheiten, und später die sich stets wiederholten Augenleiden meiner guten Gattin nicht enorme<br />

Summen Geldes uns weggerafft?, wir konnten ganz herrschaftlich befremden, daß unser Activ<br />

Stand sich nicht blos auf dem wäterlichen, oder besser gesagt auf den älterlichen Erbtheil, welcher<br />

erst Anno 1813 zu unserem Genuß überging und welchen ich um allen weitere Nachfoderungen zu<br />

entgehen, <strong>na</strong>ch meinen besten Wissen und Gewissen hie<strong>na</strong>u angeben werde, beschräncken lasse,<br />

und zwar: Anno 1813 sind wir durch unseren hochseeligen Vater zur Theilung unseres väterlichen<br />

und Großväterlichen Erbtheils <strong>na</strong>ch Csacsov berufen worden, welche auch mit dem in Vollzug ging,<br />

daß jeder den ihn durch das Loosen zugetallenen 4ten Theil wirklich über<strong>na</strong>hm, und pber das ganze<br />

eine vollkommene Urkunde aufgestellt wurde ich konnte die mir in verschiedenen Gegenden gelegene<br />

Felder nicht übernehmen, weil dieß mein Dienst nicht gestattete folglich da mein Bruder Caspar<br />

in Csacsov setzhaft war, und sich äußerte, daß alles wies ein Eigenthumpfleger, und ein alljährig<br />

den laut Accord zufallenden Geldbetrag ohen Anstand bei seinen öffenen Durchweisen, selbst überbringen<br />

wolle, da ich die Liebe zur Bequemlichkeit des Bruders Caspar, kannte, mußte ich selben<br />

vom Jahr zum Jahr auch auf mehre rückständige Arendal Jahre mit Drohbriefen anhalten zuletzt<br />

endlich als sich sein Rückstand auf fl. 14045 × 45 erhob und er mir kein gegründete Hoffnung gab,<br />

oder geben konnte, was art und Weise er mich contentieren könnte, mußte ich den betrübten … des<br />

Rechtens eingehen um ihm jedoch und seine Kindern einen Beweis zu liefern, wie ich noch immer<br />

ihn möglichst zu schwere Willens bin, mochte ich gleich vor Begin des Processes ihm den Antrag,<br />

daß wenn er in 9. Mo<strong>na</strong>the mir statt der ganzen 4 durch ihn autentisch aus gestallten Schludschein<br />

specificierten Last, Gulden zehntausend erlegt, ich bereit wäre den Processs zu Cassieren, und die<br />

betreffende Schludschein ihn zurück stellen, dieß erfolgte zwar ganz richtig, aber nicht nur daß ich<br />

seine vorige Zuneigung im empfindlichen G<strong>na</strong>de verlohr, ich über dieß die Abneigung und die dem<br />

ältesten Haupte der Familie gebührenen Rücksicht bis zum kleinsten Mitglieder bis heut wahrnehmen<br />

muß, da obwohl viele von ihre Tir<strong>na</strong>u oft betretten, ja sogar hier weilen, keiner aber erschriet,<br />

um mir nur einen kürtzen Gruß zu geben. darüber werde weder ich noch meine Gemahlin aus<br />

zu Tode grämen, nur finde ich es bedauerlich, daß sich diese hohen Herrn nicht entblöden, von<br />

der hier bekannten Welt, als nächste Anwerwandte zu erscheinen, obwohl bei meiner Stellung zu<br />

Freystadtl dieselben Alla und fleißig heinsichten, und von und jederzeit herzlichst empfangen und<br />

unsgesammt bewirrhcz wurden, Deo Gratias.<br />

Da .. mein ganzes Vermögen in beßt ausgestellten Obliagtionen besteht, es mir also leicht wird<br />

meiner Freundschaft den Beweis zuleifern, daß sie das Ganze im Wege der Erfolge an mich gekommen<br />

bewegliche und unbewegliche Vermögen unbekürtzt <strong>na</strong>ch meinem, und salvis iuribus<br />

hactenus de successione conjugum so<strong>na</strong>ntibus was immer Ehefrau ihren zu erfolgenden Absterben,<br />

wenn auch das Pfandgut nicht in Natura, jedoch von meiner etwa mich überlebenden Wittwe in<br />

gut versicherten Schuldschein ohne der mindesten Last erhalten werden, es ist ja weltkündig, daß<br />

ich mein Gut in der Herrschaft Berencs Anno 1840 meiner lieben Schwester An<strong>na</strong> Buzinkay, und<br />

288


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

meiner hochgeschützten Schwägerin Magdale<strong>na</strong> geborene Koromthály auf geseztliche Jahr 32 im<br />

Pfand übergeben habe, worauf sammt und sonders nicht mehr, als die Urkunde spricht, übernommen<br />

habe, im baaren Gelde und in gräflich Joseph Erdödischen Obliations Antheile 12.500. WW.<br />

2tens Der 4. Theil der vätterlichen Capitalien Herrschaft Galgocs und übrigen Gräflich Joseph<br />

Erdödyschen Herrschaft anliegend 2877 34 ¼ WW<br />

3tens Das in der Szeniczer Gasse we Fortne gelege und eine in der Theilung der Häuser zu Theil<br />

geworden meist durch Juden zinslich bewohnte Häuser da solches als meine Eigenthum abgebraut<br />

und frisch wieder freygestellt werden mußte, und zu keinen anderen Usus hat verwendet werden<br />

können, habe ich laut Schützung und zwar den Grund in fl. 300 und den aufbau <strong>na</strong>ch der Schützung<br />

in fl. 218 verkauft, worüber ein Schreiben meines Bruders Caspar dato 1-ten November 1824<br />

unter meinen Schriften sich befindet, und auch der jetzige Bewohnern mit einer Schrift versehen<br />

seyn wird (v hodnote 588 zl.)<br />

4tens Das Haus zu Szenics der Pfarrkirche gegenüber, welches unsere liebe und unvergeßliche Mutter<br />

als Wittwe, eine Zeitlangbewohnte und welches mit Beihilfe meiner Brüder und dem Gelde,<br />

unseren lieben Mutter repariert wurde, <strong>na</strong>chdem solchen weil unsere gute Mutter, sich später <strong>na</strong>ch<br />

Csacsov zum Bruder Caspar hingezogen hatte, an den Szeniczer Apotheker Herrn Hackel verkauft<br />

worde, wo ich der Verkaufts .. durch Herrn Kaufer, als den 4- ten Theil mit Herrn (laut Interessen)<br />

bin aus gezahlt worden. (v hodnote 750 zl.)<br />

5tens Unsere seelige Mutter erhielt im Wege der Ebrschaft <strong>na</strong>ch Absterben ihres Herr Vaters ein<br />

Capital von 1920 fl. welchen eine <strong>na</strong>ch den seeligen Hinscheiden, und bei der Theilung als den 4.<br />

ten Teihl von 480 zl.<br />

6tens In dem Nachlasse unseres verehrten Vaters fande sich einige Schuldschein von welchen die gebührende<br />

Interessen ganz ver<strong>na</strong>chläßigt wurden, von diesen über<strong>na</strong>hm der Neffe Carl von Zmertich<br />

eines passive olim den Francz Runday betreffend zum Eintreiben <strong>na</strong>ch 6 jährigen Process wurde er<br />

animam der Streit beendet und ich erhiel imputatis imputandis, et deductis deducentis für meine<br />

4. ten Theil /: bis heute nichts.. eine Activ Schuld im Trenschiner Comitat die Alexanderr Horvathischen<br />

von f. 1000 W. Soll der Neffe Francz Zmertich einen dortigen Fiscalen Eördegh zum Eintreiben<br />

übergeben haben, nur weiß ich nicht bei wem der Origi<strong>na</strong>l Schuldchein erliegt, eine 2-ten Schuld ist<br />

sententio<strong>na</strong>liter fi<strong>na</strong>liter beendet, nämlich wider die bereits verstorbenen (neidentifikované meno:<br />

Wettron) Lörinczy origi<strong>na</strong>rie über f. 500 de Anno 1794 ich glaube ich Execution ist nicht wollogen<br />

werden. Was andere derley niedere Schulden Kasten welche in parribus einzucassieren übernommen<br />

habe, als Hradiste Bauer Maszar – die Erben des … meister Fischer, des Brezover olim<br />

Fleischhacker Benczi – habe ich theils im Herrstuhl, theil privatim eingetrieben, und meine Condividenten<br />

von Zeit zu Zeit das Geld sammt Specification abgericht von die bei eine <strong>na</strong>ch erliegenden<br />

Schriften darrthun. Und dieß ist der Erbantheil den meine Collaterale, <strong>na</strong>ch meine und respective<br />

Wittwe Elisabeth Winkler hinscheiden ansprechen dürften. In Summa dem <strong>na</strong>ch 17.195 fl. 43gr<br />

Da aber unser hochseeligen Vater, laut einen in Händen des Bruders Caspar verbliebenen Schuldverschreibung<br />

dem verstorbenen Herrn Michael Tomka unseren seeligen Herr Vetter annoch f.<br />

4500 schuldig verblieben ist, und Anno 1823 in den Mo<strong>na</strong>then März und May ich durch dessen<br />

Sohn Ig<strong>na</strong>tz Tomka aufgefordert wurde den mir, so wir den übrig drey Geschwistern zustehenden<br />

4-ten Theil dieser passiv Schuld unseres hochseeligen Vaters zurückzubezahlen, auch laut dessen<br />

Origi<strong>na</strong>l Quitinung welche ich ausbewahre wirklich aus gezahlt habe, so komt diese Post zu gute<br />

mit 1125 fl. Somit verbleibt die Forderung <strong>na</strong>ch unseren beidenseitigen Ableben 16070 fl. 43 gr.<br />

Aus vorgelassenen Aufrichtigen Darrstellung meines in Handen habenden Elterlichen mir in ¼<br />

zugekommen Erbtheils, können sich meine Geschwistern Erben wollkommen überzeugen da sich<br />

dabeuí zum Erhaltung dessen, mit aller Vorsicht und Aufmerksamkeit vorgegangen, keine Schul-<br />

289


Adria<strong>na</strong> Švecová<br />

den hinterlassen habe, dem<strong>na</strong>ch ihren wollen dan verdinen, wenn sie wie ich bereits erwähnt habe<br />

<strong>na</strong>chdem Ableben meiner Gattin Elisabeth Winkler, diese jenseits specificiert Summe von fl. 16070<br />

gr 43 ½ schreibe: Gulden Sechzehn Tausend und siebenzig Gulden in Wiener Währung und Vierzig<br />

Drey ¼ Kreutzer baar erhalten und mit deselben Summe, seiner Zeit meine Verpfändeten Guts<br />

Antheil für sich einzulösen in Stand ansetzen, daß sie auch meiner verbleibenden Wittwe, welche<br />

schon ihr mehr dann 36 jährligen, unberschloltener Lebenswandel sowohl hier, als wie auch zu<br />

Freystadtl geadelt, und mit mir auf gleiche Stufe rechtschaffener Menschen gestellt hat, <strong>na</strong>ch meinem<br />

Tode mit aller ihr gebührdender Achtung und Lebensart begegene sollen, dieß … …(fodert?)<br />

der Name Zmertich den sie trägt, die (fodert?) das, alles menschliche und in Aufspruch nehmende<br />

traurige Loos in das sie unschuldig verhalten ist, und das sie sich während der vielen im Freystadtler<br />

gastfreundlich Auf<strong>na</strong>hmen, meiner nächsten Anwerwandten erworben zu haben, erachtet.<br />

7tens Meine unsterbliche Seele empfehle ich in tiefester Andacht, meinem himmlischer Schöpfer<br />

zur Gnädigsten Auf<strong>na</strong>men und bitte dermüthigst mir wollen der Allgütigste Vater, und Richter<br />

meine Sünde vergeben, so wie ich alle mir angethanene Beleidigungen alle meiner Nebenmenschen<br />

vor Herzen verzeihe.<br />

8tens Meiner lieben unvergeßlichen Ehegattin wünsche ich sie möchte noch lange unter guten sie<br />

aufrichtig <strong>na</strong>ch Verdienst schätzende und erhenden Menschen, gesund und im Frieden leben, und<br />

in ihren Gebothen sich meiner erinnern Dank und Gotteslohn!!! _ _ _ Meine dringendste Bitte,<br />

welche ich an diese gute Stelle ist, erstlich mich nichts ehre Begraben zulassen, und bis Merkmahle<br />

der Verwesung erscheinen werden. Zweitens meinen entseelten Körper so bald möglich an Sarg<br />

bringen zulassen, ohne den Deckelstehen zu lassen, und in einen Sterbrock stecken also das unütze<br />

Kleider und Wäsche wechseln ganz aus lassen, den Zudrang und das dunnen Angasse des Pobels<br />

sowiel als möglich zu beseitigen, den Bettlern Allmosen zu ertheilen in den Trauerwagen 4 Pferde<br />

zu spannen die Todestrugel schwarz und weiß und vom weichen Holze machen zulassen überhaupt<br />

so wie im ganzen Leben, so wei auch bei diesen letzten Ganze alles Aufsehen, und Gepränge<br />

zumeinden trachten – Im Friedhof nur in die Reihe der begrabenen, mein Graab zu bereizen<br />

lassen – ein steinens Kreutz mit der …schrift: Zolothoki Zmertych Joseph aus Nittra varmegye<br />

Tábla Birója, születet Widenczen 22- dik Febr. 1775 esztendöben aufstellen zu lassen. Gleich am<br />

nächsten Tage, soll einen Messe de Requiem und 5 kleiben Messen gelesen, werden Allmosen im<br />

Friedhof und beim Requiem Alles übrige meine bewegliches und unbeweglich Vermögen zu welchem<br />

auch die Capitalien, Uhren, Ringe, anehören müßen meiner Wittwe Elisabeth Winkler als<br />

ihr unbestreitbares Eigenthum mit welchen sie <strong>na</strong>ch eigenen Willkühr schaffen und walten kann<br />

ausschließlich verblei ben, und sie wird jene Personen, welche ihr die letzten Treuen Dienste erweisen<br />

werden, oder zu denen sie das meinste Zutrauen haben wird wie im Leben so auch im Tode<br />

zu bedreuen wisse.<br />

Hiermit also schließe ich im Namen Gottes Vatters, und des Sohnes und des heiligen Geistes, dieses<br />

mein Testament und erbitte zum Executor Testamenti Herrn Wohlgebohrn den Herrn Landes und<br />

Gerichts Advocaten Ig<strong>na</strong>tz von Degrach, und fals 2-ten Testamenti Executor Herrn Hochwürdigen<br />

Herrn Joseph von Homoky Spiritual allhier, den ersteren soll meine Wittfrau für seine treue Mühewaltung<br />

Dreyszig Gulden, in 1 Gold Ducaten in Natura geben, Herrn von Homoky Joseph wird sie<br />

gleichfalls ein Andenken vermöge unsere Besprechung überreichen. So geschehen zu Tir<strong>na</strong>u den<br />

21-ten July 1849.<br />

290<br />

podpis poručiteľa (mp.)<br />

Pensionierter gräflich erdödyschen Güter Prefect.<br />

(L.S.)


DEDIČSKÉ PRÁVO ŠĽACHTY V UHORSKU S PRIHLIADNUTÍM NA PRÁVNE POMERY…<br />

Karolí<strong>na</strong> Takácsová, rod. Ocskayová<br />

dátum: 17. máj 1850 – 18. máj 1850 [prezentácia] – 27. jún 1850 [publikácia]<br />

spôsob zachovania: originál, nemecky, 3 s., 3-28-55<br />

právny druh: alografný verejný závet<br />

exekútor: Anton Moenich<br />

svedkovia: Žigmund (Sigismundus) Csiba, senátor, Anton (Antonius) Wagner, senátor, August Oczkovszky,<br />

notár<br />

signovanie: poručiteľka a svedkovia manu propria<br />

pečať: 1 pečať poručiteľa a 3 pečate <strong>na</strong> dorze<br />

Regest<br />

Poručiteľka zanecháva 200 zl. dedičom jej nebohej dcéry Barbory Horváthovej, rod. von Takácsovej,<br />

ďalej zanecháva 20.000 zl. WW konkrétnym osobám. Testuje obvyklé legáty v prospech<br />

v závete určených osôb a kostolu v Cíferi 100 zl. <strong>na</strong> zádušné omše. Za univerzálneho dediča<br />

menuje svoje krstné dieťa Karola Moenicha, po jeho smrti ako náhradnú dedičku jeho sestru<br />

Antóniu Moenich, a po jej smrti rodičov oboch detí, Anto<strong>na</strong> a Wilhelmínu Moenichových,<br />

a následne po ich smrti civilný chlapčenský inštitút.<br />

Doplnok z 20. mája 1850<br />

Poručiteľka jasne vysvetľuje, že akékoľvek pohľadávky <strong>na</strong> jej dome sú neplatné, keďže ju pred<br />

istým časom <strong>na</strong>vštívili snúbenci, vnučka Mária Horváth a jej snúbenec, dôstojník cisárskej armády<br />

Noelle, ktorí ju nútili pristúpiť k ručeniu istého ich dlhu, čo však o<strong>na</strong> rázne a dôsledne<br />

odmietla. Vyhlasuje preto, že akékoľvek nároky a vyhlásenia v tejto veci sú podvodné a klamlivé.<br />

Toto vyhlásenie sa má považovať za začiatok jej závetu zo 17. mája 1850.<br />

291

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!