13.07.2014 Views

Zore nad Kriváňom - Slovenská národná knižnica

Zore nad Kriváňom - Slovenská národná knižnica

Zore nad Kriváňom - Slovenská národná knižnica

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

I <br />

M-T-K-A-Sl-O-VtlMi


J<br />

ORE NAD KRIVÁŇOM<br />

184-8 - 1918 - 1948<br />

LIPTOVSKÝ SV. MIKULÁŠ<br />

P<br />

v


Pamätník, postavený r. 1928 na mieste vyhlásenia „Žiadostí slovenskjeho národu"<br />

dňa 10. mája 1848.


<strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

sborník o minulostí Liptova z príležitostí stého<br />

výročia Žiadostí slovenského národa<br />

v Lípt. Sv. Míkuláší 10. mája 1848.<br />

Redaktor: Július Lenko<br />

19 4 8<br />

Vydal Prípravný výbor celoštátnych osláv 100. výročia „Žiadostí slovenského<br />

národa" a 30. výročia liptovskosvätomikulášskej rezolúcie v Lipt. Sv. Mikuláši


?f=ita i 03seci


Požiadavky slovenské,<br />

sostavené dňa 10. mája 1848 na porade národovcov<br />

slovenských v Liptovskom Sv. Míkuláší s názvom<br />

Žiadostí slovenskieho národu.*<br />

Porada národovcov slovenských, konaná dňa 10. V. 1848 na<br />

fare svätomikulášsko-vrbiokej (v kaplánke), je vlastne len inou<br />

formou uskutočnená nárada Hurbanova z ohlasu Braťja Slováci, aby<br />

schôdze ľudu v jednotlivých krajoch vyvolily osobitné výbory, ktoré<br />

by sa potom z celého Slovenska sišly v jednom meste cieľom<br />

porady o odovzdaní národných žiadostí, prijatých na ľudových shromaždeniach<br />

po jednotlivých okoliach a krajoch. Štefan M. Daxner<br />

po porade s J. Franciscim rozoslal v poslednom týždni svolávanky<br />

na známych už národovcov na poradu celonárodnú do Lipt. Sv.<br />

Mikuláša na 10. V. 1848.<br />

Žiadosti slovenskieho národu.<br />

Prqd jeho c. kr. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred<br />

jeho Výsosť uhorskieho palatina, královskieho námestníka, pred<br />

Ministerstvo uhorskô a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.<br />

I. Slovenský národ v Uhorskej vlasti preciťuje po deväfstoročnom<br />

snu ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá<br />

zem táto a matka krajina, súc púvodisko a kolíska povestí o starodávnej<br />

sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia<br />

za uhorskú korunu krev vylievali, bola do nedávna len<br />

macochou jeho, zachodiacou s nim nemilosrdne a držiacou jeho<br />

reč a národnosť na reťazoch potupy a zhanobenia. Ale v okamžení<br />

tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia<br />

ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom<br />

a nič inšie nehýbe jeho rozraduvaným srdcom ako svätý zápal<br />

lásky a horúca túžba po obezpečení slobody, národnosti a krajiny<br />

svojej. Zato, jako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej zeme,<br />

prevoláva pod zástavou tohoto veku rovnosti všetky národy uhorskie<br />

ku bratinstvu a rovnosti a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce<br />

*) Otlačené z knihy Dr. Daniela Rapanta „Slovenské povstanie 1848/48. Vyd.<br />

Matica slovenská v Turč. Sv. Martine r. 1937, I. 2, str. 202 a nasl.<br />

5


žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej<br />

vykoreniť, — ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich<br />

strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením<br />

slovenskej národnosti národu slovenskieho priateľstva a lásky hodnými<br />

sa stali. Lebo národ slovenský ako z jednej strany nechce<br />

utláčať inie národy, tak z druhej nedozvolí seba do starieho jarma<br />

zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávno meno uhoiskieho<br />

vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti<br />

dmhieho, pod korunou uhorskou bývajúceho národa.<br />

Následkom toho žiadame:<br />

II. Aby sa zriadiu, na základe rovnosti uhorských národov,<br />

jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou<br />

žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený — a<br />

každý zástupca národní' zaviazaný svojou národnou rečou národ<br />

svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených,<br />

znať. Mimo tohoto krajinskieho všeobecnieho snemu národov žiadame:<br />

7/7. Národňie osobitnie snemy, na ktorých sa povedú rady národňie,<br />

a to síce jak národňieho, tak všeobecne krajinskieho dobra<br />

sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisnie,<br />

aby každý národ ku svojmu národniemu striedku mocne sa priťahovať<br />

mohou a s-meu, a nebola prinútená menšina Maďarov vätšine<br />

slovenskej, a menšina slovenská vätšine Maďarov slúžiť a sa poddávať,<br />

a práve pre toto prísno chránenie slobôd a práv národních<br />

žiadame po<br />

IV. Aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní<br />

boli prísahou vo smysle návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných,<br />

na sneme krajinskom hovoriť a, v pádu nevernosti a zrady<br />

národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní<br />

boli. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti<br />

svojej pociťujúci, má dostatočnie príčiny žiadosť túto vysloviť a<br />

všemožne podporuvať.<br />

V. Žiadaone, aby zákon ten, podľa ktorieho už teraz v tomto<br />

počiatočnom sa preporodzuvaní krajiny pri rokuvaniach stoličných<br />

a výborových maďarská reč sa za reč rokuvania predpisuje, a tým<br />

samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje<br />

— žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bou, že by<br />

sa do obecnieho verejnieho rokuvania reč materinská uviedla. Lebo<br />

sväto slovo slobody je potupenô v tom páde, keď sa národ slovenský,<br />

nerozumejúc maďarský, pri rokuvaniach v reči jemu nesrozumiteľnej<br />

k nemote odsudzuje. Hrešiu by národ náš proti sebe<br />

a krajine, keby či prisviedčau, či odporuvau uzavretiam takým,<br />

ktorým nerozumie. A takejto nezákonnosti nesmie a nemôže rozumným<br />

spôsobom žiaden slobodný národ národ druhý priviazať. Tí<br />

ale úradníci a tie právomocnosti, čo doteraz násilniemu zákonu<br />

tomuto zadosť urobiť nemohli a rokuvania meskie a vidiecke aj<br />

6


v národních rečach dopustili, aby za tento skutok prirodzenej spravodlivosti<br />

zodpovedať nemuseli.<br />

VI. Žiadame dokonalo zriadenia škôl národních, a to síce ako<br />

počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, mešťanských, ústavov<br />

dievčenských, ústavov pre vychovávame učiteľov a kňazov,<br />

potom ústavov literárnych vyšších, menovito: gymnasiov, lyceov,<br />

akadémie, ústavov polytechnickieho a jednej university. Všetky tieto<br />

ústavy majú byť založenie na základe slobodnieho vynaučovania:<br />

a reč vynaučovania pre synov a dcéry národa slovenskieho nemá byť<br />

inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohou<br />

vychovať synov, jemu a krajine verných.<br />

VII. Žiadame, aby maďarskie stolice po svojich školách a vyšších<br />

i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov<br />

a stolice slovenskie katedry reči maďarskej pre Slovákov pozalkladaly,<br />

aby sa tak národy tieto jeden ku druhiemu priblížily,<br />

menovito, aby Slováci Maďarov, na sneme hovoriacich maďarsky,<br />

a\ Maďari Slovákov, hovoriacich na sneme slovenský, rozumeť<br />

mohli.<br />

VIII. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko<br />

panovania jedných národov a národností <strong>nad</strong> druhými národnosťmi<br />

uhorskými, z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom<br />

od svojho vlastnieho ustupovať prinútený nebou: a z tohoto ohladu<br />

žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a<br />

zástavami označovať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme<br />

za slovenskie, červeno-bielo-zelené za krajinskie. A tak chceme<br />

aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando pre<br />

ňu slovenskô.<br />

IX. Žiadame, aby právo národňieho voliteľstva nebolo určovanô<br />

rádom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme,<br />

aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpintaný<br />

občan a obyvateľ uhorský, dvadcať rokov majúci, voliť,<br />

a štyriadvadcať rokov majúci, vyvolený byť mohou. Odrodilí zradcovia<br />

národa, ktorí svoju materinskú reč potupujú a či tajne, či<br />

zjavne proti právu, cti a slobode národa skutočnie úklady stroja,<br />

úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto<br />

čias žiaden zradca slovenskieho národa medzi Slovákmi úradovať<br />

nemohou. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť<br />

na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti<br />

slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti<br />

uhorskej považuvať budeme.<br />

X. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania<br />

novín a časopisov bez kaucií, zakladania tlačiarní a kamenopisární<br />

takže bez kaucií; ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania<br />

sa ku poradám verejným o vecach obecných; neináčej i osobnú<br />

bezpečnosť pri cestovaní po krajine; lebo s bolesťou sa žalovať musíme,<br />

že nabudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po<br />

krajoch našich slovenských terrorizmus a neprestajnô strašenia, vy-<br />

7


hrážania na toľko sa potlačuje, že i verejnô pod holým nebom rečnenia<br />

k národu sa za burictvo pokladá.<br />

XI. Žiadame, aby sa pre uspokojenia spoluobčanov našich, po<br />

dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov<br />

na rozličnie spôsoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných,<br />

o hory a pasienky, o role, obecnie živnosti, kopanice, výrobiská a<br />

inie ich majetky pripravovaných, aby sa tedy pre uspokojenia týchto<br />

ukrivdených občanov odrazu takie poriadky porobiľy, žeby oni ku<br />

svojím predošlým 1<br />

nepohnutým majetkom, teda ku svojím dávnym<br />

kopaniciam, pasienkam, horám, výrolbiskám atď. prísť a týmto imaním<br />

neobmedzene oni i jejích potomci podľa práva vládnuť mohli.<br />

Žiadame ďalej, aby sa v smysle a tou cestou, ktorou sa urbárski<br />

poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj allodialni poddaní<br />

(ktorí sa na iných miestach majitelmi slobodných živnosti, kurialistmi,<br />

taxalistmi, kaštelnikmi, komomikmi, majornikmi menujú)<br />

od poddanskej práce o povinnovatosti zbavili, hlavne tí, ktorí<br />

tridcašesť rokov robotizeň panskú zbývali. Takže, aby sa i regalia<br />

beneficia k dobriemu obcí obrátily.<br />

XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Král i so svojím<br />

priateľom Rotaňdesom, učiteľom v Príbelcach, do ťažkieho väzenia<br />

v Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelcach<br />

pred verejne oznámeným zákonom ku hájenú jeho slobôd povzbudzovali<br />

— z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia<br />

a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skôr na slobodu<br />

vypustení boli.<br />

XIII. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže<br />

pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody,<br />

ktorie my požívame, ješte nedosiahli — preto, že im velikie prekážky<br />

nešťastná burokratia v cestu klásť neprestáva — žiadame, aby<br />

všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradními, svojimi<br />

cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesly a<br />

u Jeho Jasnosti nášho krála a pána vo Viedni a to prosebné nástojily,<br />

aby už konečne nešťastniemu národu tomuto spravedlivosť<br />

a milosť sa stala.<br />

XIV. Slovenský národ kladie vymienku svojho štestia a ubezpečenia<br />

svojej národnosti na vyplnenia týchto spravedlivých žiadostí;<br />

vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dúveru jaiko ku<br />

slávnemu Ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí<br />

tieto žiadosti podporuvať budú: naproti tomu v odkladaní alebo<br />

obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa<br />

nášho ku bývalej slepote a služobnosti.<br />

8


Peter Bohúň: Ján Francisci, slov. dobrovoľník, po r. 1849 liptovský župan.


Dr. Daniel Rapant:<br />

Žiadostí slovenskíeho národu/<br />

Podnet k svolaniu národného shromaždenia do Lipt. Sv. Mikuláša dal<br />

Štefan M. Daxner, pravotár tisovský, po porade s iným osvedčeným národovcom<br />

gemerským, Jánom Franciscim, vtedy patvaristom druhého podžupana<br />

gemerského Gustáva Fáyho. Ustanovili sa na tom že by bolo dobre,<br />

keby popri shromaždeniach, odbývaných po jednotlivých krajoch, bola konaná<br />

ešte pred vyčkaním skončenia tohto pohybu a vyslania osobitných<br />

delegátov v smysle nárady Hurbanovej, porada celonárodná, ktorá by pripravila<br />

celonárodné žiadosti slovenské. Svolávanky napísať a rozoslať po národovcoch<br />

slovenských vzal na seba Daxner ako samostatný a nezávislý<br />

advokát. Za miesto porady vybrali tradičný už Mikuláš, jej čas určili na<br />

10. mája.<br />

Porada svätomikulášska konala sa presne v určený deň a dostavil sa<br />

na ňu aj Štúr, ktorému Hurban písal v poslednej chvíli, ako sám hovorí,<br />

nazdarbôh, a ktorého preto vážne nikto ani neočakával. Hurbanov sprievod<br />

(jeden voz) sa na ceste rozmnožil (Turčanmi) ešte o dva vozy. Hurban sám<br />

cestoval so šabľou poboku, so slovenskou červenobielou kokardou na prsiach<br />

a s perom týchže farieb za klobúkom. V Ružomberku ich pristavili (najprv<br />

mešťania a potom i zemani) a žiadali pasy, ale na vysvetlenie Hurbanovo,<br />

pravdepodobne nie práve najmiernejšie, odtiahli „s hanbou". Pokus Hurbanov<br />

však získať Ružomberčanov a potom i Nemeckoľupčanov pre národnú<br />

vec ostal bez výsledku. Aj inak naši hubranovci, zvyklí na rozmach posledných<br />

schôdzí nitrianskych, v Liptove a najmä v Lipt. Sv. Mikuláši náladu<br />

stiesnenú, prestrašenú jak medzi zemianstvom, tak i medzi ľudom a<br />

najmä medzi Židmi, ktorých dokonca úradné osoby (slúžny Ján Lehocký a<br />

stoličný hl. lekár Viktor Mihalík) strašily — s priezračnými úmyslami —<br />

že Slováci prišli ich vyrabovať a zamordovať. Ináče však ľud liptovský je<br />

vraj dobrý i v ohľade národnostnom (najmä mikulášska garda), len neoboznámený<br />

so svetom a potrebuje „nitrianskeho" ducha. Aj liptovskí páni sa<br />

vraj hlásia už k Slovákom, čo Hurban pokladá za značný pokrok. Aspoň<br />

vraj „nebude muset krú tiecť, keď sa všetci Slováci k Slovákom prihlása".<br />

Z tejto vety Hurbanovej vidíme súčasne aj to, že Hurban nevytýka<br />

Liptákom snáď nejaký nedostatok národného uvedomenia alebo ich vodcovi<br />

M. M. Hodžovi nedostatok osobnej odvahy (v ďalšom počujeme jeho prejavy<br />

oddanosti národu až do samožertvy), ale im vytýka v podstate odchylnú<br />

metódu, postup viacmenej akademický, literárny, povedzme parlamentárny,<br />

tak rozdielny od „ducha nitrianskeho", prejavovaného tisíchlavými<br />

zástupmi a odhodlanými ísť (aspoň v rozohnení masovom) za vyslovené požiadavky<br />

aj do boja. Rozdiel ovzdušia šľachtickomeštianskeho a ovzdušia<br />

kopaničiarskeho hlási sa nám tu znova. Pri tom, ani pokiaľ ide o nádej na pod-<br />

*) Článok je otlačený z knihy Univ. prof. Dr. Daniela Rapanta „Slovenské<br />

povstanie 1848/49" I. 1, str. 291 a nasí. — So svolením autorovým náš článok je málo<br />

skrátený a bez poznámok pod čiarou. Red.<br />

n


póru šľachty, niet medzi Hurbanom a Hodžom rozdielu azda zásadného,<br />

ale zas len rozdiel taktiky. Hodža chce získať, prípadne udržať priazeň<br />

šľachty a vyhýba sa preto bodom pre šľachtu ožehavým bez ohľadu na prípadnú<br />

slabšiu ozvenu hnutia v najnižšej vrstve národa, vydedenej novým<br />

zákonodarstvom, ktorá ináče v Liptove nebola ani tak početná. Hurban,<br />

ktorý, ako sme videli, sledoval na počiatku taktiku podobnú, prinútený voliť,<br />

rozhodol sa pre ľud. Šľachtu, pravda, ani teraz nezamieta, jej pridanie sa<br />

k národu víta, ale rozumie mu tak, že i so strany šľachty má to byť pripojenie<br />

sa k ľudu a k jeho záujmom, nie naopak.<br />

Spomenúť tieto rozdiely medzi dvoma krajmi vtedajšieho Slovenska a<br />

v neposlednej rade i medzi dvoma vtedajšími vodcovskými individualitami<br />

slovenskými opätovne, je tu preto na mieste, že na národnom shromaždení<br />

svätomikulášskom dostávajú sa do bezprostredného zápasu, výsledok ktorého<br />

v mnohom určoval i plod tohto shromaždenia a jeho ďalšie osudy.<br />

Porady sa zúčastnili vedúci ľudia slovenskí takmer z celého Slovenska.<br />

Prevažná ich časť zavítala do Mikuláša už dňa predošlého (9. V.). V Mikuláši<br />

im však väčšinou odopreli dať byty, takže asi dvadsať z nich odobralo sa<br />

k večeru na nocľah do blízkeho Trnovca k tamojšiemu, ev. farárovi Lehockému.<br />

Už íu pri večeri a po nej začaly predporady o petícii, ktorú sa<br />

chystali budúceho dňa v Mikuláši sostaviť. Viacerí z prítomných boli ozbrojení,<br />

konali dokonca aj akési vojenské cvičenia za velenia Hurbanovho, ozbrojeného<br />

šabľou. Za farou sa aj strieľalo, čo vraj vzbudilo u miestneho obyvateľstva<br />

nevôľu. Po večeri spievali účastníci rôzne slovanské (slovenské,<br />

poľské, srbské a české) piesne, z ktorých pozornosť vzbudila najmä pieseň,<br />

spievaná Brankom Abaffym z Banátu, v ktorej bola reč o ničivom nápore<br />

na Budín a Maďarov.<br />

Nasledujúceho dňa šiesti z trnovských hostí išli do Turca, ostatní však,<br />

ktorí vozmo, ktorí pešo, do Lipt. Sv. Mikuláša. Tu bola porada na fare<br />

(vrbickej v kaplánke) u M. Hodžu za predsedníctva Štúrovho. Na porade<br />

boli prítomní ešte Francisci, Daxner, A. H. Škultéty, ev. farár hosúsovský,<br />

z Gemera; Ján Kučera, notár kráľ. tabule, Ján Jesenský, čestný prísažný,<br />

Sámuel Šipka (študent levočský), Slavomil Šlichta, zememerač, Jozef Lilge,<br />

Andrej a Ďurko Hodža, Jozef Horváth, ev. farár svätomartinský, a S.<br />

Kramár, teológ, z Turca; Peter Bohúň a Ctiboh Cochius z Oravy, Samuel<br />

Štefanovič, teológ, a Mikuláš Ferienčik zo Zvolenskej, Hurban z Nitrianskej,<br />

Samuel Steckel a Andrej Červenák, banskí praktikanti zo Štiavnice, Branko<br />

Abaffy (pôvodom z Banátu), P. Hostinský a M. Jurecký (pôvodom obaja<br />

z Liptova) z Bratislavy, Ján G. Straka, poslucháč lekárstva, z Pešti, a mnohí<br />

iní, najmä, prirodzene, Liptáci, z ktorých po mene vieme uviesť okrem M.<br />

M. Hodžu len Jána Lehockého, ev. farára trnoveckého, A. Krčméryho, Ľ.<br />

Kleina a Ľudevíta Hroboňa. Porada, zapisovateľom ktorej bol Francisci,<br />

hlavnými navrhovateľmi Daxner, Hurban, Hodža a Štúr, týkala sa jednak<br />

bodov, ktoré malý prísť do petície, jednak spôsobu, akým malý byť legalizované,<br />

vyhlásené a podpisované. Najživšia debata sa rozvinula pri bode<br />

11. vo veci kurialistov, kopaničiarov a želiarov, na ktorých sa urbárny zákon<br />

z r. 1848 po stránke vecnej nevzťahoval, ako aj vo veci rôznych služobností,<br />

zmieneným zákonom tiež neriešených. Hodža bol za to, aby tento bod bol<br />

12


vynechaný vôbec, bo jeho prijatie by vraj odcudzilo zemianstvo od hnutia<br />

národného ešte viac. Hurban však a s ním aj všetci ostatní hlasovali pre<br />

podržanie tohto bodu s tým odôvodnením, že nie pánov potrebujú, ale<br />

ľud, ktorý zastupujú.<br />

Okrem toho rozpriadla sa debata o mnohých iných otázkach, do petície<br />

nevzatých. Tak bola reč o tom, že Slováci nemajú ministra, bolo by si ho<br />

vraj treba žiadať. Vec bola podporovaná viacerými, no väčšina pojať túto<br />

žiadosť do petície odmietla, a to s tým odôvodnením, že ak sa splnia ich<br />

požiadavky, bude i tak celé ministerstvo uhorské slovanské. Podobne dlho<br />

sa rokovalo aj o otázke ľudových škôl, pri čom sa poukazovalo najmä na<br />

okolnosť, že ak budú učitelia platení štátom z ústrednej pokladne krajinskej,<br />

budú samozrejme aj štátom ustanovovaní, s čím Slováci nemôžu súhlasiť. Slováci<br />

sa musia snažiť, aby učitelia boli volení obcami, na členov ktorých<br />

majú slovenskí vodcovia vliv. Tak by sa dosiahlo, že by boli ustanovovaní<br />

učitelia slovanského smýšľania. Ani táto žiadosť však do petície pojatá<br />

nebola.<br />

Do reči prišlo aj redigovanie Národných Novín, ktorým sa vytýkala<br />

bojazlivosť a opatrnosť. Hostinský napadol Štúra i preto, že počas pobytu<br />

v Prahe poveril údajne Nosáka cenzurovaním jeho článkov, pri čom Nosák<br />

obyčajne povytieral vraj všetky ostrejšie výrazy článkov alebo ich vôbec neuverejnil.<br />

Obvinenie toto však Štúr rozhodne odmietol. Čo sa týka výtky<br />

nesmelosti, hájil sa Štúr tým, že si musí dávať pozor, bo je človek chudobný<br />

a nemá peňazí na pokuty, predvídané tlačovým zákonom. Prítomní ho však<br />

uistili, že v prípade potreby sa mu na pokutu složia (Hurban mal údajne<br />

aj sľub pomoci ostatných Slovanov, predovšetkým akiste Čechov, že v takomto<br />

prípade prispejú Slovákom peňažitou pomocou), a vyzvali ho, aby časopis<br />

bol redigovaný smelšie, čo mal Štúr ihneď oznámiť Nosákovi.<br />

Rozpravu o bodoch petície zakľúčil Hurban poznámkou, že ak slovenské<br />

žiadosti budú príslušnými činiteľmi splnené, Slováci môžu smelé podať ruku<br />

Maďarom a vylievať i krv spoločne s nimi tak, ako v minulosti, na čo Abaffy<br />

poznamenal, že to sotva bude možné, bo keby Chorváti povstali proti Maďarom,<br />

Slováci nebudú môcť bojovať proti svojim bratom. Poznámka táto<br />

bola prijatá mlčky.<br />

Obšírna debata bola aj o spôsobe vyhlásenia peticionálnych bodov.<br />

Hurban chcel, aby národná garda bola postavená pred stoličný dom,<br />

ľud z mestečka a zo susedných Vrbíc a okolných obcí aby> bol svolaný<br />

v počte čo najväčšom, a body aby boly prečítané na stoličnom námestí.<br />

Usniesli sa i na tom, aby shromaždenému ľudu rečnili čím viacerí, bo len<br />

takto môžu presvedčiť a získať si ho. Tomuto návrhu fca však rozhodne<br />

vzoprel M. M. Hodža, odvolávajúc sa na nevyspelosť domáceho ľudu, ktorý<br />

vraj nie je ešte dostatočne vzdelaný, aby mal pre tieto otázky pochopenie.<br />

Toto osvedčenie Hodžovo priviedlo Hurbana z miery. Hodiac perom, ktoré<br />

mal v ruke, o stôl, zahrnul Hodžu výčitkami, že nepracoval s dostatočným<br />

úsilím medzi ľudom v, prospech veci slovenskej, a poukázal na výsledok<br />

svojej činnosti v Nitrianskej, kde vraj stojí za ním na 10.000 ľudí, oddaných<br />

mu vo všetkom a odhodlaných na všetko. Jednomu zo svedkov, vypočutých<br />

úradne pod prísahou o priebehu schôdze, sa dokonca pozdávalo, že Hurban<br />

i 13


hovríí aj o tofii, že jeho ľudia sú ozbrojení cepami a kosami, nepamätal<br />

sa však na to určite. Na to však sa rozpomínal presne, že Hurban, chcejúc<br />

dokázať oddanosť ľudu voči svojej osobe a národnej veci, spomenul výjav,<br />

keď vysvetľoval ľudu, prečo uväznili J. Kráľa a prečo ho bijú a trýznia, a<br />

ľud bol vraj hneď ochotný sa vzchopiť a tiahnuť vyslobodiť básnika, takže<br />

Hurban ho mohol len ťažko zdržať poukazom na to, že Kráľ bude musieť<br />

byť aj tak prepustený.<br />

„Ja a ľud môj — končil Hurban — sme si mysleli, že tu nájdeme ešte<br />

väčšiu oddanosť slovenskej veci, ale sme sa sklamali." Hodža sa hájil tým,<br />

že urobil všetko, čo sa dalo, namáhal sa a pôsobil medzi ľudom v prospech<br />

slovenskej národnosti a že nemôže za to, ak nedosiahol cieľa. Hurbanovi konečne<br />

bolo vraj ľahšie pracovať v Nitre, bo nemusel zápoliť s toľkými maďarskými<br />

pánmi. Odporúčal, aby petičné body boly vyhlásené len v Kasíne<br />

niekoľko málo osobám, ostatní však trvali na tom, že je treba svolať ľud.<br />

fiodža, rozčúliac sa medzŕ debatou, vyšiel do druhej izby a vrátil sa len<br />

na zavolanie predsedajúceho Štúra, ktorý ho chcel prehovoriť, aby pristal<br />

na to, že body budú vyhlásené shromaždenému ľudu. Nakoniec však predsa<br />

len zvíťazilo stanovisko Hodžovo a porada usniesla sa na tom, že body nevyhlásia<br />

verejne v meste, ale len v ondrašovských kúpeľoch pred gardistami<br />

a pred tými, ktorí tam náhodou budú. Pokiaľ ide o podpisovanie petície,<br />

usniesli sa, že každý z prítomných má sa snažiť sosbierať čím viac podpisov<br />

vo svojom okolí, vysvetľovať body petičné po slovenských obciach a presvedčiť<br />

ľud o ich význame a spásonosnosti. Okrem toho malý byť po jednotlivých<br />

stoliciach konané národné schôdze, na ktorých petícia mala byť prijatá,<br />

podpísaná a predložená potom ministerstvu. Porada za vodcov a najprudkejších<br />

rečníkov ktorej svedkovia označujú Hurbana, Cochiusa a najmä Štefanoviča,<br />

bola nato skončená.<br />

Po porade jej účastníci — podľa očitého svedka mohlo ich byť vyše<br />

dvadsať — odišli na banket do hostinca vedľa župného domu. Tiahli tam<br />

za vodcovstva Hodžovho hlavnou ulicou mesta, okrášlení červeno-bielymi<br />

stuhami a kokardami. Z ľudu ich nenasledoval podľa úradnej zprávy vraj<br />

nikto. Tento výjav neušiel prvému vicišpánovi stolice Edmundovi Szentiványimu,<br />

ktorý vyburcovaný predbežnými udalosťami a rôznymi poplašnými<br />

zprávami, prišiel do mesta, hlavného to vraj hniezda panslavizmu — ako<br />

sám hovorí vo svojej úradnej zpráve — aby sa osobne presvedčil o situácii,<br />

prizeral sa pochodu s viacerými pánmi. Znepokojený týmto výjavom, ako<br />

aj odhodlaným chovanírrf zúčastnených, vyslal za nimi hlavného slúžneho<br />

ústredného okresu, Jána Lehockého (Múku), za tým účelom, aby prísne vyzvedal,<br />

kto sú tie osobnosti, ktoré sa nezdajú byť domácimi, odkiaľ sú, akého<br />

povolania, za akým účelom sa shromaždily v Mikuláši, čo majú znamenať tie<br />

„cudzie" farby a kokardy, a upravil ho, aby s vedomím prísnej zodpovednosti<br />

porobil, v prípade nutnosti, všetky potrebné opatrenia. Lehockému<br />

dal vývod sám Hodža v ten smysel, že shromaždenie sišlo sa poradiť o spôsobe<br />

predostretia petície ku kráľovi, snemu a ministerstvu.<br />

Na druhý deň — 11. mája — účastníci porady chodili po meste ozbrojení<br />

na obdiv celého mesta.. Szentiványi zamýšľal prísne zakročiť proti nim<br />

a dať ich pozatvárať, no v nedostatku vojenskej pomoci a pre malosť národnej<br />

14


gardy a nedôveru v nej (obával sa, že sa garda obráti nakoniec proti zemianstvu,<br />

pre ktorú príčinu neodporúča užitie liptovskej národnej stráže,<br />

ba ani len jej zriadenie), ďalej pre opatrné a bojazlivé chovanie nepočetnej<br />

ináče šľachty (ktorá okolnosť zase znemožňuje takmer vôbec pôsobnosť<br />

porôt) predovšetkým však zo strachu z výbuchu ľudu, odstúpil od prísnejších<br />

krokov, ktoré by ľud mohly rozdráždiť a spokojil sa odoslaním rýchlej zprávy<br />

ministrovi viiútrá,<br />

V tejto zdravé (ž8 dná i Í. V.) poukazuje Szentiványi ná to, žé V. predošlých<br />

svojich zprávach hioliol referovať priaznivé o riáiadé obyvateľstva.<br />

Í teraz to môže opakovať, ba môže hlásiť aj tú radostnú zvesť, že mestečká<br />

Ružomberok a Ľupča na shromaždení, konanom dňa 1. mája, sľúbily postaviť<br />

1400 národných gardistov proti „panslávom". Pri tom všetkom však neslobodno<br />

vraj zabúdať na menlivosť a náladovosť slovenskej povahy ä povahy<br />

ľudu vôbec, ktorá okolnosť, ak sa nedostane Liptovu podpory, môže sa stať<br />

liptovskému zemanstvu osudnou a môže viesť ku krvipreliatiu, horšiemu od<br />

torontálskeho. Ľud je pokojný, dobrosrdečný, ak bude však beztrestne ustavične<br />

poburovaný, môže sa stať krvilačným, takže nasledujúce hodiny a minúty<br />

môžu sa stať pre Liptov a okolie vážnymi a nebezpečnými už len pre<br />

strach, panujúci medzi ľudom á zemianstvom, zvlášť však pre smelosť „panslávov",<br />

odhodlaných využiť každej príležitosti na agitáciu medzi ľudom, na<br />

čítanie proklamácií á m vyzvedenie jeho smýšľämä. Podarilo sá mu síce<br />

zmariť zatiaľ ich úfeilfe tým spôsobom, že ši zavolal oboch richtárov (vrbického<br />

í mikulášskeho) a pohrozil im, žé ak íén v najmenšom prejavia, ži<br />

poslúchajú ná „panslávskych" agitátorov alebo že s nimi súhlasia, dosadí<br />

dô ich obcí vojsko, ktoré budú musieť chovať, je však presvedčený, že to<br />

<strong>nad</strong>lho nepomôže a že „panslávi", keby sa im ich úmysly v Liptove teraz<br />

aj nezdarily, vrátia sa ta, akonáhle budú okolnosti priaznivejšie. Chodia ozbrojení<br />

hore-dolu, pô meste, z čoho sa medzi ľudom rozšíril chýr, že v Mikuláši<br />

sú Rusi, a taký strach, že nie každý sa odvážil do mesta. Horšie je,<br />

takto píše Szentiványi ďalej, že Hodža, ktorý až do posledných dňov — na<br />

jeho vážne napomenutie — choval sa navonok ako zástupca pokoja a poriadku;<br />

prejavil sa v týchto dňoch ako nebezpečný človek. Nevyhlásil do<br />

dnešného dňa obežník superintendenta Stromského s kancľa, stará sa o pohodlie<br />

a bezpečnosť zmienenej „panslávskej" spoločnosti, a dúfajúc v neskorší<br />

zdar svojej činnosti, pretvaruje sa a luhá ďalej. Spolu s ostatnými panslávmi<br />

nezanedbá ani jednej príležitosti, kde môže štvať proti maďarskému živlu<br />

a liptovskému zemianstvu, a vyzýva ľud s kancľa a aj inde k dobrovoľnej<br />

smrti za vec slovenského národa. Pomocníkmi sú mu dvaja jeho bratia, z ktorých<br />

jeden je kňazom v Turci, druhý učiteľom, a Ľ. Štúr. Slovom, je osobou<br />

tak nebezpečnou, že už z dôvodu zaistenia pokoja medzi ľudom a zemianstvom<br />

nezasluhuje ani tej najmenšej shovievavosti. Vlivom svojho úradaého<br />

postavenia, rečníckeho <strong>nad</strong>ania a beztrestného pôsobenia ohrozuje v Liptove<br />

bezpečnosť osobnú a majetkovú, poľné práce a iné zamestnanie, pokoj<br />

a verejný poriadok. Vzhľadom na uvedené okolnosti očakáva Szentiványi od<br />

ministra vnútra čo najskoršiu úpravu. Podobnú zprávu poslal Szentiványi<br />

12. mája aj ministerskému predsedovi,<br />

15


Kým sa takto kupily mračná <strong>nad</strong>' hlavou Hodžu a ostatných účastníkov<br />

porád mikulášskych, chystali sa títo na legalizáciu, vyhlásenie a podpisovanie<br />

žiadostí, sostavených medzitým podľa značiek Francisciho Hurbanom.<br />

Verejné shromaždenie nebolo im povolené (čím sama sebou padla<br />

aj úradná účasf národnej gardy), rozhodli sa tedy vyhlásiť body na ushovorenom<br />

mieste v rámci schôdze súkromnej (formálne). Účastníci (Paulíny<br />

hovorí o tridsafčlenovom povereníctve) sišli sa tu dňa 11. mája už na obed,<br />

k vyhláseniu petície prikročili však áž k večeru. Vyhláseniu boli prítomní,<br />

okrem účastníkov a viacerých obyvateľov, zväčša národných gardistov z Mikuláša<br />

a Vrbice, len hostia (medzi himi aj zemani), ktorí v miestnostiach kúpeľov<br />

náhodne meškali (všetci akiste nie bez predbežného súkromného upovedomenia<br />

a pozvania) alebo ktorí tam boli účastníkmi z okoloidúcich povolaní.<br />

L. Hroboň zavolal dnu napr. sedem obyvateľov pribýlinských, ktorí<br />

však onedlho ustrašení opustili schôdzu a roztrusovali o nej poplašné zprávy.<br />

Vyhláseniu bol takto prítomný ľud len v menšom počte, prejavoval však<br />

nezmernú oddanosť a dôveru svojim vodcom, žiadajúc ich pre milosrdenstvo<br />

božie, aby ho neopúšťali. Na schôdzku prišli, pravda, aj hostia nevítaní.<br />

Jeden z nich, istý Vendelín Čemícký, bol pri vchode pristavený v J. Rosinslcým,<br />

mešťanom a hodinárom mikulášskym, jedným z najodhodlanejších prívržencov<br />

národného hnutia, ktorý prichodzieho privítal touto otázkou: „Čo ste?<br />

Slovák, alebo Maďar? Zdá sa mi, že ste naničhodník. Ja som človek pravý,<br />

bo za Slovákov som hotový aj krv svoju vyliať."<br />

Shromaždenie viedol M. M. Hodža, ktorý vyhlásenie otvoril dlhším<br />

preslovom, kde mimo iné povedal aj to, že aj Viedenčania podali petíciu,<br />

tá však nepomohla, takže nakoniec museli siahnuť k puškám a drúkom a<br />

tak dosiahli cieľa. Vo svojej reči sa zaprisahal, že body petície sú spravodlivé.<br />

Vysvetľujúc výdobytky marcové, pripomenul, že za ne netreba ďakovať pánom,<br />

ale duchu doby a viedenskej revolúcii. Legalizovanie bodov samo dialo<br />

sa tým spôsobom, že Francisci ich čítal a Hurban vysvetľoval bod po<br />

bode. Spomenul fakt, že všetky národy majú svoju vlasť, len Slováci nemajú,<br />

•kde by sa mohli schádzať. Keď chcú niečo konať, môžu sa sísť len tu pod<br />

Karpátmi, bo tu je ich rodinný krb. Najviac chýba Slovákom svornosť a<br />

súdržnosť. Ak túto budú mať, ich národný rozkvet je nezadržateľný. Hovoriac<br />

o byrokracii a jej prehmatoch, prirovnal ju k psovi, ktorý má zasa<br />

mnoho menších psíkov, ktorí všetci štekajú za ním, a jestliže je treba dakoho<br />

roztrhať, aj to urobia. Keď hlavný slúžny Ján Lehocký (Múka) prišiel do<br />

miestnosti, aby popísal účastníkov porady na fare a pýtal cestovné listy od<br />

prespolných, poznamenal farár Lehocký: Toto je tá byrokracia, čo ju spomínal<br />

Hurban. Vo svojej reči spomenul Hurban, že je možné, že on bude<br />

viseť, slovenský národ však vždy si bude spomínať na neho s vďakou. Dal<br />

výraz aj svojej radosti zo stoličného shromaždenia, konaného dňa 28. marca<br />

v Mikuláši a zo slovenských rečí, tam odznelých. Zastal sa aj želiarov a<br />

kurialistov (majerníkov, komorníkov) a vyjadril sa v tom smysle, že sa<br />

treba snažiť, aby aj títo dostali zem a lúky, podržali si svoje kopanice' a<br />

vzaté dostali nazad. Blahorečením prívržencom a trojnásobnou smrťou protivníkom<br />

plamennú svoju reč, trvajúcu takmer tri hodiny, zakončil. O ná-<br />

16


vrhu Hodžovom, aby v každej stolici bola poverená jedna osoba sbieraním<br />

podpisov na petíciu, nebolo prijaté nijaké rozhodnutie.<br />

Po vyhlásení bodov účastníci sa rozišli. Rozišli sa aj prespolní hostia,<br />

schôdza sama mala však ešte rôzne miestne dozvuky. Dionýz Pongrácz,<br />

38-ročný obyvateľ ondrašovský a veliteľ gardy vrbicko-mikulášskej, dozvediac<br />

sa o úmysle slovenských vodcov, dať podpísať sostavenú petíciu aj<br />

členmi tejto gardy, aby tomu zabránil (dozaista so súhlasom a návodom podžupanovým),<br />

dal si zavolať gardistov k mikulášskemu richtárovi a hľadel<br />

ich zastrašiť predstavovaním nebezpečných následkov tohto počinu, aké boly:<br />

rozpustenie gardy, ubytovanie vojska v Mikuláši a vo Vrbiciach. Medzi jeho<br />

rečou prišiel k richtárovi aj Hodža, ktorý na vyhrážku vojskom údajne povedal,<br />

že je to plané strašenie, bo ministerstvo vraj vojska vôbec nemá, a<br />

čo sa vraj petície týka, tá bude kolovať a podpíše ju len ten, kto bude chcieť.<br />

Podpíše ju však každý, kto je verný svojmu národu. Na ďalšiu výtku Pongráczovu,<br />

že sa dozvedel, že niektorí si priali, aby garda vyrukovala na<br />

počesť shromaždenýcb hostí slovenských, replikoval Hodža: Prečo nie, veď<br />

išlo o národné shromaždenie, na čo Pongrácz sa vyjadril, že v tom prípade,<br />

keby sa to stalo, vzdal by sa svojej hodnosti. Prítomný katolícky farár<br />

Bartoš tiež sa ozval v tom smysle, že garda mala poctiť hostí, bo osvecujú<br />

ľud a šíria v ňom dobrého ducha.<br />

Tohože dňa (12. V.), keď sa toto stalo, sišiel sa Pongrácz pred lekárňou<br />

s Jozefom Rosinským, ktorý prísahu, vykonanú miestnymi gardistami<br />

do rúk Hodžových nedávno predtým (7. V.), vykladal v tom smysle, že to<br />

bola prísaha na ústavu a národ slovenský, pri čom sa odvolával na Hodžu,<br />

který vraj vysvetľoval prísahu tiež v tom smysle. Upozornený na túto vec,<br />

dal sviolať Pongrácz na druhý deň gardu na vrbické lúky, kde mal k nej<br />

vysvetľujúcu reč, po ktorej gardistov vyzval, aby všetci tí, ktorí sú verní<br />

uhorskému národu a jeho ústave, vystúpili z radu a pristúpili k zástave.<br />

Pri výzve odišiel Hodža stranou, jeho švagor Aurel Kellner však, ktorý ešte<br />

aj vtedy prišiel so slovenskou kokardou, ostal — sám jediný — stáť na svojom<br />

mieste. Keď ho Pongrácz pre túto kokardu ťahal na zodpovednosť, pristúpil<br />

Hodža a dal sa vysvetľovať rôzne farby. Trojaké farby sú v Uhorsku<br />

— hovoril — prvá je červeno-bielo-zelená s erbom krajiny, to sú farby krajinské,<br />

tie isté farby bez erbu krajinského sú farby maďarské, nevinná<br />

farba biela a červená sú však farby slovenské, a to od storočí, takže ich<br />

nosenie nie je možno zakázať. Vo veci prísahy sa Hodža pred gardou osvedčil,<br />

že on tak berie svoju prísahu, ako ju pri jej výkone rozumel, a významne<br />

dodal, že podobne ju rozumejú pravdepodobne aj ostatní. Celý tento postup<br />

vzbudil veľké rozhorčenie v národnej garde, nastalo šomranie, ktoré nakoniec<br />

veliteľ utíšil privolaním: „Nech žijú uhorskí Slováci." Na námestí mikulášskom,<br />

kde Pongrácz potom šiel s gardou, počul, že Juraj Bartoš hovorí<br />

ľavému krídlu: „Neverte pánom, dosť sa Vás už naklamali."<br />

Aj inak trvalo ešte dlhšiu dobu, kým sa vlny obáv a strachu, vyvolané<br />

v svätomikulášskom obyvateľstve touto udalosťou, utíšily. Niektoré ohnivejšie<br />

výroky Hurbanove, najmä ten o želiaroch sa roznášajú po meste a po stolici,<br />

vzbudzujú všade strach. S podobnými pocitmi je opakovaný aj výrok Hodžov,<br />

2 <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom 17


že do dvoch týždňov musí byť všetko, čo žiadali, riešené a splnené, pravda,<br />

náležité zveličené a upravené. Tak. malopalúdzsky obyvateľ Karol Ďurkovič,<br />

keď sa bol trocha podnapil (na ceste domov zo Sv. Mary) v čemickej krčme<br />

Pod topoľom, vyhráža sa verejne: „zamastení Uhria a páni, jestli nám to<br />

nedajú, čo žiadame, o tri alebo štyri týždne budú im chrbty prašfať." Prídu<br />

Srbi a Chorváti a „Uhrom" bude beda. Sedliaci povstanú a pohlušia všetkých<br />

pánov, ako v Haliči. Po krvi sa ľudia len tak budú vraj brodiť. Medzi<br />

ľudom sa šuškajú chýry o Rusovi, o Štúrovi a o jeho vyhnaní z Bratislavy,<br />

o Metternichovi, ktorý má byť dokonca medzi slovenskými národovcami, aby<br />

im pomáhal proti Maďarom atp. Ľud sa trasie pred „buričmi", zemianstvio<br />

pred ľudom. Podžupan Szentiványi je obliehaný rôznymi zpravodajcami od<br />

rána do večera. Dostavujú sa k nemu aj predstavení Mikuláša a Vrbice spolu<br />

s niektorými občanmi v obavách, že dojde k porušeniu verejného poriadku.<br />

Szentiványi ich uspokojuje, pri čom, prirodzene, nemôže si odpustiť, aby<br />

im nepripomenul svoje drievnajšie napomenutie, na ktoré vtedy nedbali, a<br />

neupozornil ich na „nebezpečnosť" slovenských snáh. Predstavení sa mu<br />

nato osvedčujú, že keby boli vedeli, o čo ide, boli by mikulášsku schôdzu<br />

prekazili. Svoje obrátenie dokazujú aspoň teraz tým, že Štúra, ktorý pravdepodobne<br />

chcel u Hodžu pobudnúť až do ich spoločného odchodu na slovenský<br />

kongres, vykazujú z mesta.<br />

„Žiadosti slovenskieho národu" sú vyvrcholením slovenských snáh z jari<br />

1848, a to jak po stránke formálnej, tak po stránke vecnej. Staršie žiadosti<br />

boly formulované len v mene jednotlivých krajov; v Lipt. Sv. Mikuláši sa<br />

sišli zástupcovia celého národa. Zástupcovia títo nemali, pravda, formálneho<br />

poverenia od národa. Mali však nárok a i právo prehovoriť v jeho mene oveľa<br />

silnejšie, piosvätené dlhoročnou prácou za jeho lepšiu budúcnosť. Ináče už<br />

tu treba poznamenať, že ani takto si nenárokovali právo hovoriť menom<br />

národa. Úkolom shromaždenia nebolo nič iného, než pripraviť jednotné celonárodné<br />

požiadavky, o ktorých sa mal vysloviť národ sám ich prijímaním<br />

na osobitných schôdzkach a hromadným podpisovaním tu a i mimo nich.<br />

Po stránke vecnej znamenajú „Žiadosti" nielen súhrn, ale i stupňovanie<br />

a dobudovanie požiadaviek dovtedajších a ich korunovanie návrhov na usporiadenie<br />

národnostných pomerov v Uhorsku vôbec. Vedľa snemu celoríšskeho,<br />

kde zástupcovia každej národnosti uhorskej majú právo hovoriť svojou rečou<br />

(na tento snem môže byť vyslaná preto len osoba, znajúca reči všetkých národov,<br />

zastúpených v ňom), boly by ešte osobitné národné snemy jednotlivých<br />

národov uhorských, rozhraničených za týmto účelom podľa hraníc národnostných.<br />

Zástupcovia národov na sneme ríšskom sú povinní konať v smysle<br />

úpravy, danej im ich poverovateľmi, inak prepadajú nimi ustanovenému<br />

trestu. Do rokovania o verejných záležitostiach má byť všade pripustená<br />

reč materinská, zákon o maďarčine ako o reči úradnej má byť primerane<br />

zmenený. Slovenský národ žiada si školstvo vo svojej reči, a to od škôl ľudových<br />

až po univerzitu. Cieľom sblíženia národov maďarského a slovenského<br />

má sa na školách slovenských vyučovať maďarčine, na maďarských zasa slovenčine.<br />

Národné farby a zástavy (slovenské farby sú červená a biela) smú<br />

byť užívané bez prekážky; veliteľmi slovenských gárd národných majú byť<br />

18


Slováci, veliacou rečou slovenčina. Všeobecné volebné právo (aktívne od 20<br />

rokov, pasívne od 24). Zvolení a vôbec do úradov pripustení smú byť len<br />

verní synovia národa, odrodilectvo má byť trestané nielen ako zrada na národe,<br />

ale aj ako zrada na celej vlasti. Žiada sa ďalej úplná sloboda tlače<br />

(bez tlačového zákona), sloboda shromažďovania a spolčovania, ako aj zabezpečenie<br />

osobnej bezpečnosti pri cestách po krajine. Lesy, kopanice, lúky<br />

a pastviny, vzaté poddaným pánmi, majú byť zasa vrátené, urbárny zákon<br />

má sa vzťahovať aj na ostatné triedy poddanské, nielen na urbarialistov;<br />

práva regálne majú prejsť na obce. Básnik Janko Kráľ a učiteľ Rotarides,<br />

uväznení v Šahách pre hájenie práv slovenského ľudu, majú byť prepustení<br />

na slodobu. Všetky národy Uhorska nech sa zastanú vo Viedni národných<br />

práv Poliakov v Haliči, upiacich ešte pod vládou byrokracie. Slovenský národ,<br />

tak končia „Žiadosti", v splnení týchto požiadaviek vidí záruku svojho šťastia,<br />

v ich odmietnutí však odsudzovanie slovenského národa k bývalej slepote<br />

a poddanstvu maďarskému.<br />

Rozborom týchto požiadaviek môžeme dôjsť k niektorým zaujímavým<br />

zisteniam. Základný princíp pre uplatnenie reči slovenskej v živote verejnom,<br />

hlásiaci sa nám už v žiadostiach predošlých, že totiž konať sa má v reči ľudu<br />

všetko, kde tomuto ľudu prislúcha účasť, bol tu uplatnený do posledných dôsledkov,<br />

i na snem celokrajinský, i na nepriamu účasť ľudu, tedy nielen tam, kde<br />

sám sa zúčastňuje rokovania verejného, ale i tam, kde sa ho zúčastňujú jeho<br />

zástupcovia. Pri tom všetkom ani táto požiadavka nie je úplne bez<br />

nábehov v žiadostiach predošlých. Hurbanov prívet „Bratia Slováci" spomína<br />

síce všeobecné nevýhody stavu, keď sa na sneme ozývala len maďarčina,<br />

v konkrétnych bodoch však požiadavky slovenčiny na sneme ešte nekladie.<br />

Jeho Nitrianske žiadosti sú naproti tomu už o niečo zreteľnejšie. Výslovnú<br />

požiadavku pripustenia slovenčiny na snem síce ešte tiež nekladú, vyslovujú<br />

však už zásadnú požiadavku rovnosti a rovnoprávnosti všetkých rečí a nároky<br />

v prvšom smere aspoň nepriamo naznačujú odôvodnením potreby vzájomných<br />

slovenských a maďarských stolíc na maďarských a slovenských ústavoch,<br />

aby totiž tieto národy mohly sa porozumieť na sneme. Slovenské rokovanie<br />

na sneme má Hurban tedy na mysli už tuná (požiadavka uplatnenia<br />

slovenčiny na sneme začína sa ozývať v týchto dňoch častejšie), robí však<br />

(ešte len potrebné prípravy k nemu, ponechajúc riešenie vzájomného pomeru<br />

ďalšiemu konaniu v duchu novej doby a slobody. Žiadosti mikulášske požiadavku<br />

tejto znalosti vo forme jazykovej kvalifikácie, rozšírenej dokonca<br />

na reči všetkých národov na sneme zastúpených, proste dekretujú. Ináče<br />

ešte i Mikulášske žiadosti ihneď žiadajú len zrušenie výlučnosti maďarčiny<br />

ako reči rokovacej v stoličných sboroch, ako aj beztrestnosť jej porušení,<br />

ponechávajúc ostatné pravdepodobne budúcemu snemu.<br />

Oproti tomuto stupňovaniu práv slovenčiny vo verejnom rokovaní nemáme<br />

v Mikulášskych žiadostiach žiadnej zmienky o uplatnení slovenčiny v úradovaní.<br />

Keďže „Žiadosti" nemajú na mysli zriadenie osobitného slovenského<br />

územia administratívneho, na ktorom by slovenčina bola rečou úradnou,<br />

a nekladú požiadavku úradnej slovenčiny ani v súvislosti so stolicami, musíme<br />

súdiť, že buďto sa spokojujú s výmerou dosavádnou (styk s ľudom),<br />

alebo, čo je pravdepodobnejšie, ponechávajú túto otázku na riešenie budú-<br />

19


cemu ústrednému snemu. I takto však prekvapuje, že osobitnej požiadavky,<br />

alebo čo i len smernice v tomto smere „Žiadosti" neobsahujú. Vysvetliť túto<br />

okolnosť mohli by sme si vari len tak, že účastníci mikulášskeho shromaždenia<br />

nechcú si viazať ruky vyslovením požiadavky skromnejšej, nechcú však ani<br />

vopred znemožniť jednanie s Maďarmi vytýčením neprijateľných postulátov<br />

práve v otázke najcitlivejšej. Najpravdepodobnejšie je, že „Žiadosti" v tejto<br />

otázke mlčia z týchže príčin, z ktorých nedotýkajú sa ani účasti Slovákov<br />

v krajinskom ministerstve, ponechávajúc jedno i druhé prirodzenému vývinu<br />

vecí v nádeji, že tento vývoj môže skončiť len uplatnením prirodzenej prevahy<br />

Slovanstva v Uhorsku. Ak bude celé ministerstvo (alebo aspoň jeho<br />

väčšina) slovenské, nebude, prirodzene, ani maďarčina môcť zostať rečou<br />

celokrajinskou. Ani jednu, ani druhú nádej netrúfaly'si „Žiadosti", prirodzene,<br />

vysloviť.<br />

V obore školskom znamenajú Žiadosti mikulášske pokrok len v tom,<br />

že výslovne vyratujú druhy škôl, v ktorých sa má vyučovať slovensky, a<br />

to až po univerzitu. Požiadavku, aby každý národ mal svoje vlastné školstvo,<br />

v celom rozsahu vyslovily inak takmer doslova rovnako už Žiadosti nitrianske,<br />

v ktorých nebolo jasné len to, či „vyššími" školami zahrňujú aj univerzitu.<br />

Ináče princíp sám, každý národ svoje vlastné školstvo, vyslovil už,<br />

ako vieme, Sládkovič počiatkom roku 1846, omedzujúc, pravda, jeho praktické<br />

uplatnenie len na školstvo ľudové, odborné a stredné a ponechajúc na akadémiách<br />

a univerzite ako reč vyučovaciu maďarčinu, na ktorom stanovisku<br />

ťrvajú v podstate i Žiadosti neznámeho autora v Slov. národních novinách<br />

zo dňa 2. V. Požiadavka vzájomných stolíc rečových na ústavoch maďarských<br />

i slovenských je prevzatá tiež zo Žiadostí nitrianskych.<br />

Veľmi dôležitým je i rozšírenie urbárnych požiadaviek Žiadostí nitrianskych,<br />

majúcich príliš na zreteli miestne pomery nitrianske (ponechaných<br />

ináče takmer doslova i tuná), na všeobecnú požiadavku zrušenia poddanských<br />

pomerov smluvných, a to spôsobom, akým boly zrušené pomery urbárne.<br />

Dôvody (ľudské, ideové aj národne-agitačné), ktoré viedly k prijatiu<br />

tohto bodu „Žiadostí", sú nám už známe.<br />

Rozmnoženie slovenského kádru a zveľadenie jeho vplyvu na veci národné<br />

sleduje i požiadavka všeobecného volebného práva. Ideové vlivy tu<br />

môžeme pripustiť len ako usmerňovanie týchto základných túžob. Zvláštnymi<br />

slovenskými záujmami a uhorskými pomermi vysvetlíme si požiadavky úplne<br />

slobodnej tlače, schádzania a spolčovania, ako i osobnej bezpečnosti pri cestovaní.<br />

Vysoké kaucie, požadované novým zákonom pre politické časopisectvo,<br />

znamenaly vlastne znemožnenie slovenského časopisu politického. Zriadenie<br />

porotné v daných pomeroch (národnostná prepjatosť maďarská na jednej,<br />

nedostatočná národnostná uvedomelosť a bojazlivosť slovenských vrstiev, príchodiacich<br />

pri sostavovaní porôt v úvahu, na strane druhej) neznamenalo<br />

pre slobodné slovo slovenské ochranu takmer žiadnu. S týmto rozšírením<br />

v celku pravdivá bola charakteristika Kollárova o novej slobode tlačovej,<br />

povedaná hneď na počiatku premien (22. III.): Nechť jen Slovák néco proti<br />

násilí maďarskému píše, béda mu: bude od Maďarú obžalován, od nich souzen<br />

i trestán, a odvolaní se na Vídeň místa nemá." Pochopiteľná tiež jeho<br />

túžba, mať radšej slovenských cenzorov než takúto tlačovú slobodu.<br />

20


Požiadavkami práve uvedenými vracajú sa „Žiadosti" zo dňa 10. V.<br />

zasa k dvojčlennosti požiadaviek jednak všeobecných (hospodárskych, politických<br />

a občianskych), jednak národnostných z doby na konci doby predprevratovej.<br />

Žiadosti prvšieho rázu vypadly (až na požiadavku prípravy ľudového<br />

zastupiteľstva) jak zo žiadostí Liptovských tak zo žiadostí ostatných<br />

(Oravských, Breznianskych), keďže boly uskutočnené zákonodarstvom marcovým.<br />

V žiadostiach Nitrianskych a najmä v žiadostiach Mikulášskych nachodíme<br />

i postuláty nenárodnostného rázu, keď sa zo schválených zákonov,<br />

najmä z ich úradného výkladu, v neposlednom rade však i zo skúseností<br />

agitačných ukázalo, že nové zákony nevyhovujú vo všetkom slovenským<br />

záujmom a požiadavkám, keďže vylučovaly značnú časť slovenského národa<br />

z politických a občianskych práv, vydávajúc ju i naďalej panskej ľubovôli<br />

po stránke hospodárskej.<br />

Najväčší význam „Žiadostí slovenskieho národu" treba však predsa len<br />

vidieť v ich zásadnom riešení pomeru národa nielen slovenského a maďarského,<br />

ale aj vzájomného pomeru národov uhorských, tedy národnostnej<br />

otázky uhorskej vôbec. Základný princíp, podľa ktorého chcú tento problém<br />

riešiť, je zásada naprostej národnostnej rovnoprávnosti a bratstva medzi<br />

jednotlivými uhorskými národmi, a teda i medzi národom slovenským a maďarským.<br />

Slovenský národ v okamihu svojho prebudenia — píše sa v „Žiadostiach"<br />

— zabúda na storočia krivdy" a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným<br />

srdcom, ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody,<br />

národnosti a krajiny svojej. Zato, jako pranárod a niekdajší jediný majiteľ<br />

svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohoto veku rovnosti všetky národy<br />

uhorskie ku rovnosti a bratinstvu". Akékoľvek panovanie, <strong>nad</strong>vláda,<br />

alebo výhoda jedného národa, respektíve národnosti <strong>nad</strong> národom, alebo<br />

národnosťou druhou majú byť „vyvrátené z koreňa", aby „žiaden národ, ani<br />

v tom najmenšom od svojho vlastnieho ustupovať prinútený nebou."<br />

Ideológia národnej rovnoprávnosti nie je výlučným majetkom týchto<br />

„Žiadostí". Nehovoriac ani o obdobným slovenských prejavoch z dôb predmarcových,<br />

ktoré majú hodne restriktívny smysel a význam, je heslo národnej<br />

rovnosti heslom, opakovaným od chvíľ jarných premien vari najčastejšie<br />

a ozývajúcim sa ešte i od slovenských národovcov najzapadlejších<br />

vidieckych mestečiek. Uskutočňovanie tohto hesla je predstavované ako podmienka<br />

budúcnosti Uhorska. Nech maďarská „stránka" uzná právo každej<br />

národnosti a všetky národy budú sa pretekať, ako dosiaľ, vo zveľaďovaní<br />

a obrane vlasti uhorskej. Uhorsko má byť spoločnou matkou všetkých národov<br />

v ňom bývajúcich, ich spoločnou vlasťou, ktorá len tak môže byť veľká<br />

a slávna, keď sa jej národy bratsky objímu. Len pod heslom rovnosti a slobody<br />

môžu sa národy sbratať v nových pomeroch. Medzi národmi uhorskými<br />

má byť bratstvo a svornosť. „Boh na nebi, a sloboda i rovnosť národov<br />

na zemi".<br />

Rozsah a konkrétna náplň tejto rovnoprávnosti sa postupom jari zväčšuje<br />

a prehlbuje .Vývojová línia ide od rovnosti občianskej, danej novou<br />

ústavou a rozšírenej so strany slovenskej aspoň postulatívne i v ohľade<br />

rečovom a národnostnom, k rovnoprávnosti národnej. V oživujúcom vánku<br />

jari 1848 túžby dávno potlačené derú sa znovu na povrch. Ich vzrast je<br />

21


adateľný najmä v smere praktickom, bez zmeny neostáva však ani národnostná<br />

a s ňou súvisiaca verejnoprávna ideológia, vývoj ktorej, prirodzene,<br />

predbieha požiadavky konkrétne.<br />

Do jari premien vchádzajú Slováci so znova prijatým pojmom jednotného<br />

národa (v politickom smysle slova) uhorského, výsledku to, v mnohom<br />

nedobrovoľného, prispôsobenia vysoko lietajúcich nádejí tvrdej skutočnosti,<br />

v ktorom pojme kolektívna osobnosť národa slovenského bola (nie<br />

zriedka len navonok) potlačovaná v prospech súhrnu slovensky hovoriacich<br />

občanov štátu, ba často i členov národa uhorského. Presvedčenie o jednom<br />

národe uhorskom, údovia ktorého delia sa jeden od druhého a majú odchylné<br />

záujmy len v ohľade rečovom, tvoriac národ (nositeľa to týchto odchylných<br />

vlastností, respektívne ich súhrnu, to jest národnosti) len vo vzťahoch mravných,<br />

hlási sa nám ešte dlho (zhruba až do konca apríla) takmer zo všetkých<br />

slovenských prejavov. Odpor je len proti snahám premeniť tento národ uhorský<br />

s diplomatickou rečou maďarskou v národ maďarský. Jednota národa<br />

je v smysle týchto názorov dostatočne daná jednotou kráľa, vlasti a ústavy,<br />

pri ktorej jednote jednotlivé národnosti (vo význame súhrnu odchylných<br />

znakov) majú mať zaručenú možnosť slobodného a nehateného vývoja. To<br />

je presvedčenie Kuzmányho počiatkom marca, a to isté presvedčenie nájdeme<br />

aj u Paulínyho koncom apríla (23. IV.) I Paulíny ešte úplne v tomto smysle<br />

hovorí o Slovákoch ako o „synoch vlasti jednej, národu jednieho" práve tak,<br />

ako hovorí Lichard málo predtým (19. IV.) o spoluobčanoch slovenského<br />

jazyka alebo Hostinský, (11. IV.) o „synoch vlasti a občanoch". Tomuto názoru<br />

zodpovedá aj spôsob označenia, hovoriaci v politických vzťahoch nie<br />

o slovenskom národe, ale len o Slovákoch (ale aj o Nemcoch atď.) a používajúci<br />

slova národ len pre uvedené vzťahy národnostné alebo len ako pojem<br />

súhrnný, a nie ako označovanie kolektívnej jednotky, osobnosti politickej.<br />

Požiadavky slovenské delia sa v tejto fázi ešte zhruba podľa staršieho<br />

schématu Štúrovho: vedľa potrieb, ktoré majú Slováci, ako verní synovia<br />

vlasti, majú aj iné ako synovia svojho národa. Výmer slovenských požiadaviek<br />

pridŕža sa zpočiatku zhruba tiež dochovaného rámca a ich rozšírenie<br />

nastáva v mene slobody a rovnosti občanov uhorských cieľom umožnenia<br />

plnej účasti v správe vecí verejných, ktorá podľa nových zákonov prislúcha<br />

jeho členom maďarským, i slovenským príslušníkom uhorského národa.<br />

Žiada sa uplatnenie a zabezpečenie slovenskej národnosti, to jest súhrnu odlišných<br />

znakov a záujmov slovenského obyvateľstva, a nie slovenského národa.<br />

V súhlase s tým je všeobecne uznávaná diplomatičnosť maďarčiny<br />

ako reči celokrajinskej, predstavujúcej a zabezpečujúcej jednotu občanov krajiny.<br />

Uplatnenie slovenčiny sa žiada len vedľa nej tam, kde výkon nových<br />

slobôd a práv ľudom to robí nezbytným: v stoličnom rokovaní, v styku<br />

s ľudom a v školstve, chápanom ako nástroj vzdelanosti a tým i záruka<br />

novej slobody krajiny. V tomto smysle sa osvedčujú aj breznianski žiadatelia,<br />

že nikde sa nevyslovili proti jednote uhorského štátu a vlasti.<br />

V tomto verejnoprávnom ústavnom nazeraní slovenskom nastáva tak<br />

zhruba ku koncu apríla dôležitá zmena. Nositeľom národnostných práv prestáva<br />

byť jedinec, ich merítkom umožnenie jeho rovnoprávnosti (vzhľadom<br />

na odlišnú reč a národnosť) v uhorskom celku, a stáva sa im národ ako<br />

22


celok, ako kolektívna jednotka a osobnosť, merítkom zásada úplnej rovnoprávnosti.<br />

Jednotný uhorský národ rozpadáva sa na spolok národov, vindikujúcich<br />

si rovnoprávnosť v každom smere, tedy i v národnostnom a rečovom.<br />

Výsadné postavenie maďarčiny ostáva nedotknuté len tam, kde to<br />

nie je na ujmu tejto rovnoprávnosti, kde sa nestýka národ s národom, ale<br />

len <strong>nad</strong>radený pojem vlasti, krajiny, respektíve jeho reprezentant, ministerstvo,<br />

s jednotlivými občanmi.<br />

Dôležitpu premenou prechodí aj sám pojem uhorskej vlasti, uhorského<br />

národa. Rovnoprávne národy nemôže už viac tvoriť jednotný uhorský národ,<br />

jednotnú uhorskú vlasť v starom význame tohto označenia, priznávajú sa<br />

len k jednote uhorskej koruny ako súhrnu, <strong>nad</strong>radenému pojmu jednotlivých,<br />

národov, patriacich k uhorskej korune, a k jednote panovníka ako jej predstaviteľa.<br />

Slováci nechcú už byť v bezprostrednom sväzku s Uhorskom, ale<br />

len prostredníctvom svojho národa, ako národný celok. Jednak následkom tejto<br />

zmeny automaticky, jednak však vedome, dostávajú sa do vzťahu nie<br />

s Uhorskom v užšom smysle slova (bez Chorvátska — Slavonska), ale<br />

s Uhorskom vo význame širšom, s uhorskou korunou. Na miesto dualizmu<br />

uhorsko-chorvátskeho nastupuje v mysliach slovenských federácia rovnoprávnych<br />

uhorských národov. Miera slovenských práv národnostných nie<br />

je už viac určovaná s ohľadom na jednotu krajiny, naopak, táto jednota je<br />

pripúšťaná len v miere, nehatiacej rovnoprávnosť národnostnú a plnosť národného<br />

uplatnenia sa jednotivých uhorských národov. Hľadisko praktické<br />

musí ustúpiť hľadisku zásadnému, nie zriedka čisté prestížnemu. Na príbuznosť<br />

tejto ideológie s verejnoprávne-národnostnou ideológiou chorvátskou<br />

netreba snáď ani poukazovať.<br />

Táto zmena nezachvátila, pravda, všetky mysle slovenské jednako a<br />

v jednom čase. Životné zariadenie a skúsenosti, väčšia-menšia zapojenosť<br />

do súčasného denia, v neposlednom rade však i miera odvahy a odhodlanosti<br />

malý tu za následok dôležité názorové rozvrstvenie. Vedľa stúpencov verejnoprávneho<br />

názoru novšieho vyskytujú sa ešte dlho i prívrženci staršieho dualizmu<br />

politicky-národnostného, o vyznavačoch uhorského monizmu patriotického,<br />

reprezentovaného (s niektorými čestnými výnimkami, ako boli napr.<br />

Kollár, Kuzmány, Chalupkovci, Fejérpataky) zväčša takzvanými Staroslovákmi<br />

(Seberíni, S. Ferienčík a i.), alebo dokonca (v pojatí maďarsky výlučnom)<br />

zrejmými odrodilcami, ani nehovoriac. Pri tom všetkom nemôže byť ani<br />

na chvíľu sporu o tom, že ukazateľmi a nositeľmi ďalšieho vývoja národného<br />

sú práve stúpenci zmienených názorov národne-rovnoprávnostných.<br />

Základná táto zmena v slovenskom verejnoprávnom nazeraní nie je<br />

úplne bez nábehov k nej v minulosti. Vieme, že v prvom rozmachu národné<br />

obrodenie slovenské dospieva k nemu na počiatku rokov štyridsiatych aspoň<br />

teoreticky, keď i len v užšom uhorskom merítku. Praktické dôsledky týchto názorov<br />

nemohly byť, pravda, v nepriaznivých pomeroch minulých uskutočnené,<br />

ba ani len verejne vyslovené. Nádeje a túžby, vzbudené jarom 1848, „jarom<br />

národov", vracajú sa tedy v podstate k týmto pomyslom z doby prvého rozmachu<br />

národného s nádejou a v dúvere na možnosť ich uvedenia v život,<br />

a to dokonca v rozšírenom rámci uhorskej koruny. Pozitívnejší pomer k politickej<br />

realite krajiny, získaný v posledných rokoch, sa pri tom nestráca, ale<br />

23


pojí sa s presvedčením o samobytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa<br />

v novú, vyššiu syntézu, v novú jednotku „vlasti", ktorú, v tomto chápaní, si<br />

prajú Slováci zachovať i naďalej. Politická teória a jej inštitucionálne vyjadrenie<br />

dostávajú sa tým do vzácnej vyrovnanosti.<br />

Obrazy novej koncepcie všakovak prebleskujú už v Sládkovičovej Piesni<br />

o slobodnej vlasti, keď za nové slobody prevoláva „česť kráľovi a svätej korune",<br />

v piesni „Tri vršky" („Aj Slovák má krajinu ako druhý krála"), nábehy<br />

k nej (aspoň v terminoľogii) môžeme vidieť i v Hurbanových prejavoch<br />

zdôrazňujúcich označenie „národ" i vo vzťahoch politických, určitejšie sa však<br />

prejavuje až v Hurbanových Žiadostiach nitrianskych a plne vyslovenú ju<br />

obsahujú až „Žiadosti slovenskieho národu" zo dňa 10. V. Až v nich nájdeme<br />

plne vyjadrené, čo sa takmer od desaťročia predieralo na povrch ako politické<br />

ustavenie národnej osobnosti slovenskej, primerané stupňu dosiahnutého<br />

vývoja národnostného, a súčasne aj adekvátne riešenie otázky jeho pomeru<br />

k vlasti a jeho vzťahov k ostatným jej národom, ktoré najlepšie by bolo<br />

možno vystihnúť označením: federalizácia Uhorska na podklade národnostnom.<br />

Pokiaľ ide o formuláciu vyrieknutej zásady, sú „Žiadosti", a to nie<br />

je možno nepriznať, v novom (snáď vedome a úmyselne) neprepracované.<br />

Najväčší ich nedostatok je, ako sme na to čiastočne poukázali už vyššie,<br />

že sa nevyjadrujú zreteľne v otázke najdôležitejšej, či Slováci vedľa národného<br />

snemu budú mať aj nejakú samostatnú administratívu a či verejná<br />

správa bude i naďalej vykonávaná dovtedajšími úradmi stoličnými. „Žiadosti"<br />

hovoria síce o vyznačení medzí národopisných, zo súvisu však vysvitá len<br />

toľko, že sa tak má stať len za tým účelom, aby sa určily obvody jednotlivých<br />

národných snemov a bola umožnená voľba vyslancov do nich. Ak<br />

vezmeme ešte v úvahu, že v požiadavke ďalšej sa žiada zrušenie predpisu<br />

zákonného o výlučnej rokovacej reči maďarskej v stoličných shromaždeniach,<br />

prídeme k záveru, že dochovanej formy verejnej správy sa Žiadosti nechcú<br />

dotýkať. Ako vzor, ktorý pri formulácii bodu o národných snemoch tanul<br />

pravdepodobne osnovateľom na mysli a ktorý nám súčasne môže byť nápomocným<br />

aj pri pokuse ujasniť si správne jeho smysel a význam, mohli<br />

by sme snáď označiť srbské národné shromaždenie, srbský národný kongres.<br />

Pravda, len pokiaľ ide o konštitutívnu formu, a nie snáď i o kompetenciu,<br />

ktorá národným snemom „Žiadostí" bola vymeraná hodne široko. Majú sa<br />

totiž radiť nielen o národných, ale aj o všetkých krajinských veciach. Z povahy<br />

veci samej plynie, že o týchto posledných nemohly sa národné snemy<br />

usnášať. Porady mohly tu mať len jeden cieľ: umožniť danie úpravy národným<br />

delegátom, vyslaným na ústredný, ríšsky snem. Touto úvahou by sme mali<br />

súčasne riešenú, aspoň so značnou pravdepodobnosťou, aj inú otázku „Žiadosťami"<br />

opomenutú, totiž tú, či budú títo delegáti volení voličmi priamo<br />

a či len vysielaní snemami národnými, a to v prospech riešenia druhého.<br />

Správnosť tejto konklúzie nám potvrdzuje aj výrok „Žiadostí", že na tomto<br />

ríšskom sneme bude každý národ zastúpený ako národ, v ktorom smere sa<br />

nám zasa núka analógia chorvátskeho saboru.<br />

Právnickým dielom „Žiadosti slovenskieho národu" tedy rozhodne nie<br />

sú. Na ich ospravedlnenie musíme však ihneď dodať, že ním byť ani nechcú.<br />

24


Sú len žiadosťami, ktoré sledujú len jeden cieľ: v hrubých rysoch zachytiť<br />

túžby národa a naznačiť zhruba i smer a spôsob ich uskutočnenia, ponechávajúc<br />

podrobné prepracovanie a právnickú formuláciu konkrétnych noriem<br />

činiteľom príslušným: vláde a budúcemu snemu. Ten istý postup sledujú<br />

ináče aj v bodoch, kde svoje túžby formulujú určite, ako napríklad v otázke<br />

školstva (najmä univerzity) a všeobecného práva hlasovacieho, kde sa tiež<br />

spokojujú len udaním smeru ďalšieho vývoja. Určité pochybnosti možno mať<br />

aj o praktickej uskutočniteľnosti požiadavky, aby národní delegáti na ríšskom<br />

sneme boli znalí všetkých (3—4) rečí národných.<br />

Pri všetkých týchto nedostatkoch však nie je možné nepriznať, že<br />

„Žiadosti" dobre vystihly dobové (keď i jeho väčšinou dozaista neuvedomené)<br />

potreby národa a že dostatočne zabezpečily aj predpoklady jeho ďalšieho<br />

vývoja, v ktorom ohľade veľký význam má najmä osobitný národný<br />

snem so širokou kompetenciou. Ním a v ňom dosahujú „Žiadosti" svoj najhlavnejší<br />

cieľ: dať mravnej slovenskej osobnosti národnej politické a inštitucionálne<br />

vyjadrenie. „Žiadosti" i pri všetkej ich utopičnosti, ktorá, vzhľadom<br />

na dané súčasné mocenské pomery a politický kurz v krajine, najmä však<br />

stupeň národnostného vývoja slovenského, sála takmer z každej ich vety,<br />

treba ďalej označiť ako veľmi vážny a (poučení vývojom ďalším môžeme povedať)<br />

jedine cieľu primeraný pokus o riešenie národnostnej otázky v Uhorsku<br />

a vcelku tedy ako dielo veľmi pozoruhodné a svedčiace keď aj nie o vyvinutom<br />

politickom smysle (vo význame uvažovania o daných a dosažiteľných<br />

možnostiach, tak rozhodne o nevšednej a ďalekovidiacej intuitívnej prezieravosti.<br />

„Žiadosti" sú vrcholom slovenského národného snaženia, pokiaľ<br />

usilovalo o riešenie slovenskej otázky v rámci uhorskom, a súčasne i programom<br />

ďalšej slovenskej činnosti, a to nielen v revolučných rokoch 1848—49,<br />

ale i dlhé roky potom, a cieľ slovenských túžob vlastne až do národného<br />

oslobodenia z roku 1918.<br />

25


m<br />

s<br />

iíŕ*<br />

Ján Koniarek: Bojovníci za slobodu z r. 1848.


Andrej Plávka<br />

Tri prúty Liptova<br />

Z kolísky kamennej čečiny zpod odiedzky<br />

z objatí kremeňa dychtivou piesňou riav<br />

divoko krstení s odvahou spurnej kečky<br />

vybehli korzári vetriskám na pozdrav<br />

pre oheň šľahania i pre dar sladkej piesne<br />

kým dýcha fujara srd diablov nech sa besnie<br />

Zavolal mocne máj na roku meruôsmom<br />

ako na píšťale, privábiť svitanie<br />

podpichol Mikuláš zlovestným jari ostňom<br />

tisíce gágorov zhrmelo strašným nie<br />

tisíce gágorov škrteniu vzoprelo sa<br />

na žule liptovskej prvý raz schrípla kosa<br />

Dumného Grajchmana poslaly tvrdé Hýbe<br />

Mikuláš Bellovcov do sveta rozovial<br />

i Janka Divného pritisol ku kolibe<br />

pre noci pahrebu zmietal sa Janko Kráľ<br />

vňaťou dúm spálených rozfúkal biele vatry<br />

nech blčí vidina túh rana nech sa jatrí<br />

Bystrý um Lajčiaka dvíhaly výšky Boce<br />

dar Hodžu Slovákom z kalicha obety<br />

vstrebaný smädom slz v žilách nám zakolocc<br />

pre ručaj odvahy naveky vypätý<br />

kým pukne chomúta zhúžvaná bázňou koža<br />

sto ráz sa vrátime pre oheň k tebe Hodža<br />

Pritisly Hroboňa Sielnice smutné háje<br />

sťa keď chvost pardala pred behom pristupíí<br />

tá cesta k vavrínom chichotom vystlaná je<br />

vlož brko do smútku na lásku ódu píš<br />

aby ti nezostal len popol vlastnej krvi<br />

prívalmi sklamania nebrodil si sa prvý<br />

2?


J. A. Bobrovecký:<br />

Liptovský Sv- Mikuláš v minulosti.<br />

Je všeobecná mienka, že zaľudnatenie Liptova sa začalo až<br />

po vpáde Tatárov, teda v druhej polovici XII. storočia. Liptov tvoril<br />

vtedy súčiastku veľžupy Zvolenskej. Obyvateľstvo, ako to zisťuje<br />

Ivan Houdek vo svojej štúdii o magistrovi Dončovi, zaoberalo sa<br />

vyrubovaním lesov, rozširovaním ornej pôdy, rybárstvom a poľovníctvom.<br />

Keď Tatári opustili kraje Uhorska, kráľ Belo IV. pozval<br />

Nemcov a oni zakladali mestá, zriaďovali živnosti, otvárali bane.<br />

V Liptove vzniklý vtedy na Bociach zlaté bane, tvoriace majetok<br />

župana Bogomera, sídliaceho na svojom zámočku vo Svätom Jane,<br />

kde prijal aj návštevu kráľa Ladislava IV. a obdaril ho darmi zo<br />

zlata. Houdek tvrdí, že ohniskami postupujúcej kolonizácie boly<br />

kláštory, tvoriace súčasne aj murované pevnosti. Vpád Tatárov<br />

v rokoch 1241—43 ukázal, že murované stavby odolaly náporom<br />

nepriateľa. Údajne aj turňa v neskoršej Podtúrni sa v tomto čase<br />

osvedčila.<br />

O duševné potreby pomerne málo ľudnatého kraja sa staral<br />

podľa Hýŕoša rád templárov. Táto rehoľa vznikla vo Francúzsku<br />

a mala byť oporou križiackeho vojska, tiahnuceho na východ vydobyť<br />

Svätú zem. V Liptove podľa ľudovej povesti mali križiaci<br />

kláštor na Mníchu pri Ružomberku, vzniklý okolo roku 1200, a <strong>nad</strong><br />

Svätou Marou. Houdek spomína, že o bezpečnosť kraja sa staral<br />

Veľký hrad v Liptove <strong>nad</strong> Sielnicou; bol postavený z dreva, ale<br />

základy mal murované. Vyskytúva sa v dejinách pod menom Magnum<br />

castrum de Liptov. Vtedy vznikol aj zámok v Likave a y Liptovskom<br />

Hrádku. Miesto drevených začali stavať aj murované kostoly<br />

a obkolesovali ich pevnostnými múrami. Za najstarší kostol<br />

Liptova treba pokladať románsky kostol v Trstenom pri Mikuláši.<br />

Václav Mencl napísal o ňom, že podľa údajov Húščavu dal kráľ<br />

Belo IV. zem Trstenô comesovi Bogomerovi, a to za výmenu zeme<br />

Paloucha a Sygra, pričom sa Trstenô spomína už ako „villa". Podľa<br />

Myskovszkého bol roku 1269 postavený i dnešný kostolík, a to<br />

ostrihomským kanonikom Jánom, synom Bogomerovým. Kostolík<br />

v Trstenom, ako to zaznamenáva Mencl, ukazuje, že románsky pôdorys<br />

sa udržuje v týchto krajoch Slovenska ešte aj v sedemdesiatych<br />

rokoch XIII. storočia. Nové mestá — píše Mencl vo svojom<br />

diele ,,Umení na Slovensku" — vzniklý omnoho rýchlejšie — ako<br />

pred tatárskym plenom; temer cez celý zvyšok XIII. storočia mestá<br />

tieto stoja mimo včasnogotického vývoja. Je to vraj zjav, ktorý prekvapuje,<br />

keď si uvážime, aký podiel majú vo vytváraní súvekého<br />

štýlu napríklad mestá v Čechách a na Morave, avšak vysvetlíme<br />

si to tým, že ide väčšinou o mestá malé, obyčajne banské, ktoré<br />

sa uspokojujú s kostolami jednolodnými v meradle celkom vi-<br />

29


dieckom. A tak jedine v Lipt. Sv. Mikuláši došlo pri stavbe farského<br />

kostola k voľbe priestoru basilikálneho, a to najskôr v osemdesiatych<br />

rokoch XIII. storočia.<br />

Za svoju veľkorysosť mohol mikulášsky kostol ďakovať svojim<br />

zakladateľom, rodine Pankrácovskej, príbuznej županovi Bogomerovi,<br />

iste najbohatšiemu človeku kraja, ktorý si získal vojenské zásluhy<br />

pri kráľovskom dvore v Budíne, pôsobil tam aj ako poradca<br />

a bol vyslaný kráľovským posolstvom do Krakova a do Kijeva.<br />

Bogomer pochádzal z rodu Serafila a českého veľmoža Hauka Polka,<br />

ktorý roku 1230 dostal zeme od kráľa Ondreja II. na mieste dnešnej<br />

Uhorskej Vsi. Rozvoj Liptova bol spojený s rozmachom rodiny a<br />

potomstva župana Bogomera a nimi sa asi usmerňoval aj osud výstavby<br />

gotického kostola v Lipt. Sv. Mikuláši, preto je potrebné,<br />

aby sme posvietili na rozvoj rodiny pankrácovskej.<br />

V monografii „Rakúsko-Uhorsko v obrazoch a písme" (1898)<br />

sa dočítame, že zem, kde vznikol mikulášsky kostol, sa volala<br />

Matúšovou zemou. Ako sme spomenuli, do Uhorska prišlý český veľmož<br />

Hauk Polko dostal v Liptove pozemky za svoje zásluhy, preukázané<br />

kráľovi. (Hauk Polko nobilis Bohemiae terram ab Ondrea<br />

Hierosoli — mitans Anno 1230"). Hauk Polk mal dvoch synov, a<br />

to Vavrinca, ktorého potomci boli Serafil a Bogomer I. Je známe,<br />

že Serefilov syn Ondrej založil roku 1299 Ondrašovú (,,Ondreas,<br />

qui cum patre Bogomero impetravit anno 1286 indigenatum<br />

et inter — fuit compositione cum comite Nicolao Botis 1299 inita").<br />

Viď monografiu rodiny Pongrácovcov z r. 1914.<br />

Český šľachtic Hauk Polko dostal od kráľa zeme s tou podmienkou,<br />

že obdarený a jeho potomci su povinní slúžiť kráľovi<br />

a jeho potomkom. Ako sme videli, z nich župan Bogomer preukazoval<br />

dvoru cenné služby.<br />

8. mája roku 1286 vydal kráľ Ladislav IV. listinu, v ktorej<br />

sa medziiným dočítame: My, Ladislav, z milosti božej kráľ Uhorska,<br />

touto listinou oznamujeme, že uchádzali sa u nás comes Bogomer<br />

a jeho rodiny Ondrej a Mikuláš, synovia Serafila, naši hostia, ktorých<br />

predkovia pochádzajú z radov zemianstva v Čechách a s úctivou<br />

prosbou žiadajú nás, aby sme ich vyzdvihli z radu našich hostí<br />

a aby sme ich našou milosťou ráčili prevziať do stavu našich službu<br />

konajúcich zemanov. My teda, čo sme povinní dôstojnosťou panovníka<br />

pozorovať a oceňovať zásluhy jednotlivcov a povinní sme<br />

ich odmeňovať podľa miery ich zásluh, berúc do ohľadu vernosť<br />

a služby comesa Bogomera, ktorý od počiatku preukazoval nám<br />

s ochotou vernosti svoje a predtým robil to aj našim predkom,<br />

a to nášmu starému otcovi, pánu Belovi, a milovanému drahému<br />

nášmu otcovi Štefanovi, kráľom blahej pamäti, vytrvávajú s nami<br />

rovnako v nehodách, ako aj v šťastí — toho istého comesa Bogomera<br />

a Bodu, Mikuláša, Jána, Vavrinca, Dionýza, synov tohože Bogomera,<br />

s ich majetkami v Liptove, ktoré sa menujú Trstenô, Wezweres,<br />

Uhorská Ves, Bobrovec, Važec, Štrba, menovaného Ondreja<br />

30


a Mikuláša, synov Serafila, s ich ženami a majetkami v tých istých<br />

hraniciach, a to vo Sv. Petre, vo Sv. Mikuláši a v Haukovej Vsi,<br />

ktoré vlastnia, ako vieme, synovia comesa Bogomera a Serafila,<br />

sme ich vyzdvihli z radu našich hostí a zaradili sme ich medzi<br />

zemanov, kráľovi služby konajúcich, pozdvihli sme ich do ich hodnosti<br />

a snemu, tak aby vlastnili oni tie isté zemianske výsady,<br />

ktorými sa tešia skutoční naši zemani, bojujúci za krajinu pod zástavou<br />

kráľa, a keď sa nám preukáže listina o tejto výsade a o tomto<br />

preradení, sľubujeme, že vydáme výsadnú listinu comesovi Bogomerovi<br />

a jeho synom Serafilovým, Andrejovi a Mikulášovi. Dané<br />

v Spiši v ôsmy deň mesiaca apoštolov Filipa a Jakuba. Roku Pána<br />

1285.<br />

Z pokolenia župana Bogomera vyrástly mohutné rodiny, z ktorých<br />

sa niektoré udržaly v Liptove až dodnes a ktorých dejiny sú<br />

vlastne históriou kraja. Mnohí z ich členov hrali dôležitú úlohu<br />

nielen v Liptove, ale i v celom Uhorsku. Bol to menovite Ján Pankrác<br />

v XV. storočí, ktorého meno je spojené s celým komplexom<br />

vojnových udalostí. Pankrácovci, ako majitelia veľkého majetku,<br />

mohli prispievať na stavbu mikulášskeho kostola a boli to<br />

ľudia poznajúci aj kraje západnejšie a vyspelejšie, ako sú Čechy,<br />

s ktorými pravdepodobne zostali ešte dlho v spojení. Podrobnosti,<br />

týkajúce sa postavenia chrámu v Mikuláši, nie sú nám známe, ale<br />

sa zachovala listina, ktorá hovorí, že kráľ Belo IV. r. 1268 daroval<br />

Mikulášovi, synovi Marka z Liptova, štyri poplužia zeme pre kostol<br />

a kuriu. Z latinského textu listiny je nie celkom jasné, či tie pozemky<br />

daroval kráľ už jestvujúcemu kostolu, a či sa mal na darovanom<br />

pozemku kostol ešte len postaviť.<br />

Peštiansky lexikón Pallas uvádza, že kostol v Mikuláši vznikol<br />

roku 1226. Toto dátum dejepisci odmietajú ako príliš skoré,<br />

avšak vykopávky okolo mikulášskeho kostola, prevádzané v roku<br />

1943 profesorom Kríčkom Budinským dokázaly, že kostol je postavený<br />

na mieste staršieho cintorína, na ktorom stál kostolík menšieho<br />

rozsahu. Mencl vyhlásil toto potvrdenie za dostatočne nedokázané<br />

(,,Umení" 1945). Zistilo sa ďalej, že toto miesto bolo už<br />

v XI. storočí obydlené. Týmto by padlo tvrdenie prof. Chaloupeckého<br />

i niektorých maďarských dejepiscov, ktorí si v týchto časoch<br />

Liptov predstavovali ako prales bez obyvateľstva. Z roku 1307<br />

jestvuje doklad, podľa ktorého syn Petra z Palúdzky, majster Ondrej,<br />

gróf a kastelán oravský, na poctu Sv. Jána dal v Palúdzke<br />

postaviť kaplnku a pripojil ju ako filiálku k Sv. Mare. Z toho by<br />

sa dalo súdiť, že v Mikuláši vtedy fary ešte nebolo. Treba však<br />

vedieť, že v tej dobe Mikuláš bol len malou osádkou, pozostávajúcou<br />

z hospodárskych stavieb rodiny pankrácovskej a chalupiek<br />

želiarov, kým vo Svätej Mare odbavovaly sa župné kongregácie,<br />

bola administratívnym centrom cirkevným a podľa Dr. Wagnera<br />

tvorila aj centrum cirkevnej umeleckej tvorby Liptova.<br />

31


Počas prestavovania mikulášskeho kostola roku 1942 sa ukázalo,<br />

že stavba nevznikla naraz, ale rástla postupne, asi podľa toho,<br />

ako sa rozvíjala rodina sama, a raz tá, raz iná vetev venovala príspevok<br />

na ďalšie prístavby. Je isté, že zemianske rodiny horného<br />

Liptova sa hlásily k farnosti mikulášskej, ktorej filiálku tvorila<br />

kaplnka Sv. Kozmu a Damiána v Okoličnom.<br />

Potomci veľmoža Hauka Polka sa stali zakladateľmi známych<br />

liptovských famílií zemianskych. Z jeho rodu pochádzali Ondrej<br />

(1299), zakladateľ rodiny pankrácovskej, a Mikuláš (1286—1323),<br />

ktorý založil rod Podtúrňanských. Druhý syn Serafilov (vnuk Hauka<br />

Polka) boľ už Bogomer L, župan Liptova (1286), ktorý mal troch<br />

synov. Z nich Bodá (1286—1293) založil rodinu Svätojánskych, Mikuláš<br />

(1286—1310) rod. Smrečanských a Bogomer II. (1286—1310),<br />

ktorý sa stal praotcom rodu Báánovcov. Z rodu Hauka Polka pochádzajú<br />

ešte rodiny Horánskych, Lubyovcov, Andreánskych a Detrichovcov.<br />

Mikulášsky kostol mal teda priaznivcov vo famíliách,<br />

vládnucich <strong>nad</strong> veľkou čiastkou Liptova.<br />

Dúšpastierske služby vykonávali v tie časy podľa Hýroša členovia<br />

rádu templárskych križiakov. Bol to rád polovojenský. Ich<br />

povinnosťou bolo chrániť Liptov proti Poliakom a podľa potreby<br />

pomáhať aj kráľovi. Podľa Hýroša patrili templári zprvu k arcibiskupstvu<br />

krakovskému a bohoslužby konali v reči staroslovienskej,<br />

prinesenej Cyrilom a Metodom. Vieme, že Liptov patril neskoršie<br />

k biskupstvu vo Sv. Beňadiku. Templárski križiaci pri stavbe<br />

svojich kostolov, kláštorov a opevnení používali vlastných vedomostí<br />

staviteľských, ich predstavený býval súčasne aj architektom;<br />

podľa Dr. V. Wagnera gotický sloh, vzniklý vo Francúzsku v XII.<br />

storočí, bol prinesený na Slovensko za čias kráľa Belu IV., ktorý<br />

povolal francúzskeho architekta Villarda d'Honecourta", aby podal<br />

tunajším majstrom poučenie o gotickom slohu. Toto umenie podliehalo<br />

u nás vlivu nemeckému a českému". Kostol v Mikuláši<br />

svojou rozmernosťou chcel pamätať na nároky vzmáhajúcej sa zeme.<br />

Kráľovské donácie podľa Belu Kleina začaly sa v Liptove<br />

od roku 1256. ,,Kráľ sa do Liptova utiahol jednak pred Tatármi,<br />

jednak kvôli poľovačkám, a ako' je známe, majetky rozdával i za<br />

osobné služby." ,,Kráľ Belo IV. ustanovil od roku 1256 do roku<br />

1269 11 donácií Štefana, roku 1286 šestnásť ďalších, Ondrej III. v rokoch<br />

1299—1300 dve, Karol Róbert r. 1323 jednu, Ludvik Veľký<br />

r. 1353—1308 osem donácií."<br />

Kraj sa vzmáhal natoľko, že po vláde zvolenského župana<br />

magistra Donča Liptov sa stal samostatnou župou. Ako prvého župana<br />

spomína Hýroš Detvika roku 1222, nasledoval Michal r. 1264,<br />

Mikuláš Donč r. 1289, Demeter Donč r. 1304 a konečne Magister<br />

Done, ktorý vládol od roku 1312 až do 1332.<br />

Magister Donč je známy svojou staviteľskou snahou a je<br />

možné, že jeho vliv mohol byť rozhodujúci aj pri dostavbe kostola<br />

v Mikuláši. Ivan Houdek venoval Dončovi v roku 1931 v Slo-<br />

32


venských pohľadoch štúdiu. Z nej sa dozvedáme, že magister Donč<br />

bol súkmeňovcom Matúša Čáka z Trenčína, ktorému bol aj prívržencom.<br />

Donč však už roku 1312 bojoval za Karia Róberta a bol<br />

aj ranený. Roku 1313 sa stal comesom zvolenským a dostal aj titul<br />

župana Liptova. Po boku Karia Róberta sa zúčastnil aj výpravy<br />

do Neapolu roku 1333. Jemu patril Veľký hrad Liptova <strong>nad</strong> Sielnicou,<br />

zámok v Likavke a v Hrádku. Roku 1330 bol členom súdu<br />

<strong>nad</strong> Feliciánom Záčom. Bol udatným bojovníkom, dobrým administrátorom<br />

a diplomatom. Roku 1323 viedol posolstvo do Avignonu<br />

k pápežovi Jánovi XII. Donč — hovorí Ivan Houdek — podporoval<br />

meštianstvo výsadnými listinami, obdaroval Ružomberok, dvíhal<br />

živnosti a obchod. Roku 1314 na základe výsledku ním nariadeného<br />

súboja („božieho súdu") prisúdil Gregorovi Galicusovi, synovi<br />

Jána, zem medzi Teplou a Vlachmi (Villa latina).<br />

Donč podporoval podľa Houdka umenie. Pápež povolil Dončovi,<br />

aby mohol byť pochovaný v kostole v Slovenskej Ľupči.<br />

V Avignone sa Donč soznámil s rannogotickým slohom, doneseným<br />

Nemcami. Gotika, azda pričinením Dončovým, rozšírila sa u nás<br />

vo väčšej miere. Donč postavil chrám v Turč. Sv. Martine, v Banskej<br />

Bystrici a v Slovenskej Ľupči. Asi vlivom jeho alebo jeho synov<br />

vzniklý kostoly vo Sv. Petre, vo Sv. Michale, vo Sv. Mare,<br />

ďalej kostol Sv. Damiana a Kozmu v Okoličnom, a to roku 1320,<br />

na mieste, na ktorom vznikol roku 1489 terajší chrám, postavený<br />

v slohu neskorej gotiky. Dončovi sa pripisuje vznik kostola Sv.<br />

Alžbety medzi Lubelami a Kľačanmi. Toľkoto Houdek o činnosti<br />

a význame Magistra Donča. Za jeho pôsobenia bol kostol v Mikuláši<br />

už asi čiastočne vybudovaný. Za jeho najstaršiu čiastku mnohí<br />

považujú sakristiu, ktorá mohla byť zpočiatku samostatnou kaplnkou.<br />

K nej sa neskoršie pridružila svätyňa, s mierne rozvinutými<br />

klenbami. Až potom mohlo dôjsť k stavbe hlavnej lode a konečne<br />

k bočným, nižším lodiam. Magister Donč, ako majiteľ troch liptovských<br />

hradov, sotva mohol obísť dostavovanie mikulášskeho chrámu<br />

bez náležitého povšimnutia a pravdepodobne poskytoval aj rady<br />

zemepánom. Pankrácovcom, snažiacim sa získať nielen peknú, ale<br />

aj mohutnú budovu, stavanú z iľanovského kameňa, ktorú v prípade<br />

nebezpečenstva ľahko možno použiť proti útokom znenáhla sa objavivšieho<br />

nepriateľa. Hrôzy z vpádu Tatárov ešte stále vzbudzovaly<br />

postrach v mysli novšieho pokolenia.<br />

Po odchode magistra Donča župa Liptova sa stala samostatným<br />

administratívnym: územím. Po Ďončovi vládol <strong>nad</strong> ním župan Tomáš<br />

(1340—1350), po ňom Štefan a Juraj Bubek (1352—1388), potom<br />

Imro Bubek (1388—1391). Liptov sa teda zjavuje ako samostatná<br />

župa, „Provincia Liptov", „districtus Liptaviensis", ,,praedium de<br />

Lipto". Medzi mestečkami župy majú primát Ružomberok, Nemecká<br />

Ľupča a Hyibe. Kaštiele zemanov tvoria v jednotlivých dedinách<br />

ohniská kultúry a dejov. Rodiny závodia medzi sebou, okrášľujú<br />

svoje príbytky, pyšné sú aj na svoje kostoly. V Smrečanoch, ako<br />

3 <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom 33


sa dozvedáme od Belu Kleina, nebolo murovaného kostola, a Mikulášov<br />

syn Štefan, ktorému sa smrečianska kúria dostala za podiel,<br />

vyzval svojich strýčnych bratov, aby mu pri budovaní murovaného<br />

chrámu pomáhali podľa pomeru deľby — v dvoch tretinách, — na čo<br />

oni aj pristali a takto vznikol .gotický chrám v Smrečanoch. Zemani<br />

Liptova začínajú vynikať nielen ako zakladatelia poľnohospodárstva,<br />

ale aj ako udatní bojovníci. Stačí nám spomenúť Egyda Palútskeho,<br />

ktorý padol v boji proti Tatárom; — synovia liptovského<br />

zemepána Marcheusa: Otmar, Peter, Filip a Martin vyznačili sa<br />

v bojoch proti Matúšovi Trenčianskemu. Mimo toho vynikli roku<br />

1315 a 1317 pri vydobytí Vyšehradu a Komárna, kde vyliali svoju<br />

krv, za čo im kráľ daroval Paludzu a jej územie. Známy nám<br />

je aj strážca a opatrovateľ kráľovských revírov Bosý, ktorému kráľ<br />

Belo daroval počas svojho pobytu v Liptove roku 1248 troje popluží<br />

zeme medzi Vrbicou a Okoličným, z čoho vidno, že táto zem poskytovala<br />

aj veľpánom zážitky a chvíle odpočinku, za ktoré sa štedro<br />

zavďačili. Strážca revírov Bosý bol aj spoľahlivým vojakom, jeho<br />

synovia Sevislav, Puník, Milát, Bohút a Bohuret vyznačili sa proti<br />

Tatárom. Ale najďalej zaviedly tuhy po sláve bojovníka Mikuláša<br />

Podtúrňanského, ktorý z náboženských dôvodov putoval roku 1376<br />

ku svätému hrobu, a kým bol v Jeruzaleme, jeden z. jeho majetkov<br />

mu odobrali cudzí. Neskôr sa vyznamenal ako veliteľ pevnosti<br />

v Dalmácii.<br />

Do tohto obdobia vpadá nepekný zjav Jána, ,,literáta zlorečenej<br />

pamiatky", z Madočian, keď sa zistilo, že mnohé zemianske listiny<br />

v Liptove sú falzifikované. Medzi majiteľmi pozemkov vzniklý spory<br />

a súdy, v ktorých sa zistilo, že pôvodcom falošných listín je spomenutý<br />

Ján, u ktorého v Madočanoch našli falošné razítka, zistili<br />

aj jeho spoluvinníkov a po odsúdení na smrť dňa 26. sept. 1390 ho<br />

upálili spolu aj s falzifikátmi. ,,2upan Imrich Dubek vyzval zemanov,<br />

aby predložili svoje listiny a 13. sept. r. 1391 spísali ich v sozname<br />

liptovského registra." Stalo sa to na nariadenie kráľa Žigmunda,<br />

keď sa sišly stoličné kongregácie v Liptove a v Turci a keď<br />

bola predložená aj listina kráľa Belu IV. z roku 1268, týkajúca sa<br />

kostola v Liptovskom Sv. Mikuláši. Roku 1391 kostol už patril<br />

— podľa Hýroša — „latinákom", to jest kresťanom vtedy už nasledujúcim<br />

latinský obrad, ktorý uprostred ostatných cirkví Liptova,<br />

podliehajúcich slovanskému obradu, podporovali Vlasi (Taliani),<br />

ktorí prišli do obcí Vlách, ktorým roku 1268 kráľ BelQ IV. bol daroval<br />

svoju zem i s miestom kurie a chrámu. ,,Miesto kňazovania<br />

templárskych križiakov" píše Hýroš, ,,zaujala misia jezovítov, a to<br />

tak v Mikuláši, ako i v Lieskovej Vsi, v Teplej, Ľupči a v Sliači/'<br />

V XV. storočí sa Liptov stal zemou biedy a trpkosti. Jeho<br />

mestá a dediny nivočily jednak boje husitské, jednak po dve desaťročia<br />

trvajúce spory medzi Poliakom Petrom Komorovským z Liptovského<br />

Hrádku a veľmožom Jánom Pankŕácom zo Svätého Mikuláša.<br />

Obaja boli povahy bojovnej, túžili po vojenskej sláve,*ale<br />

aj po majetkoch. Ich dobrodružná povaha zvádzala ich stále do no-<br />

34


fSÉift<br />

\MmŠäMŽ8M䣣iBsl&<br />

Opevnený kostol v Mikuláši r. 1453.


vých bojov. Uhorsko sa vtedy nachádzalo v úbohom stave. Oligarchovia<br />

sa snažili zmocniť sa čím väčšej moci a na tróne sedely<br />

bezvládne postavy, niekedy aj dvaja králi, odkázaní na pomoc<br />

veľmožov. Komorovského a Pankráca vidíme raz na jednej, raz<br />

na druhej strane, raz pri kráľovi, raz proti nemu, a do spletilosti<br />

udalostí vtláča sa postava Jána Jiskru na čele husitských vojakov<br />

českých, kým od juhu blížilo sa k hraniciam Uhorska nebezpečenstvo<br />

turecké.<br />

Dejepisci líčia Petra Komorovského ako človeka slávýbažného,<br />

ktorý si nevšímal zákonov a práv poddaných. Zdieral a nivočil<br />

majetky iných, bol bezohľadný a pomstivý. Mal odpudivý zovňajšok,<br />

hrdzavú veľkú bradu, jedno oko vybité. — Veľmoža Jána Pankráca<br />

zo Sv. Mikuláša spomínajú dejiny ako postavu veľkorysú, ktorý<br />

držal so zemanmi a mešťanmi Liptova. Na jeho dvore sa hovorilo<br />

po slovensky, touto rečou korešpondoval s kráľmi. Vtedy bola<br />

v Uhorsku slovenčina všeobecne užívanou rečou, diplomatická reč<br />

bola čeština, popretkávaná slovakizmami. Užívala ju kráľovná Barbora,<br />

kráľ Žigmund i Matej. •<br />

Ján Pankrác a Peter Komorovský vymieňali sa často na županskom<br />

stolci Liptova. Po prvý raz sa stal županom Pankrác roku<br />

1441 a vládol až do roku 1448. Nasledoval ho Komorovský od<br />

roku 1448 až do r. 1453.<br />

Potom zase Pankrác od roku 1453 až do r. 1457, Komorovský<br />

od roku 1459 do r. 1464. Roku 1464 vládol v Liptove Žigmund Tarkovský<br />

a od roku í464 až po 1472 Peter z Komorová. Tieto časté<br />

zmeny boly spojené so stálymi otrasmi na úkor mešťanov a poddaných.<br />

Keď husiti vtrhli do Uhorska, písal sa rok 1431, a ich vpády<br />

trvalý až do r. 1434. Roku 1439 sa objavil Ján Jiskra, ktorý podľa<br />

Hrušovského viedol s Pankrácóm boje ako s prívržencom kráľa<br />

Vladislava. Komorovský stál pri Jiskrovi. Po smrti kráľa Vladislava<br />

pri Varne roku 1444 snem poveril Pankráca, aby so siedmimi kapitánmi<br />

viedol správu krajiny. Jiskra roku 1451 porazil pri Lučenci<br />

Huňadyho,.ktorý bol Pankrácovým švagrom.<br />

Keď husiti pri svojom druhom vpáde do Uhorska vnikli do<br />

Spiša, vypálili Kežmarok, potom ich cesta viedla popri Váhu, zapálili<br />

námestie v Mikuláši, dobyli pevnosť okolo kostola, postavenú<br />

proti nim, zmocnili sa ho a zaviedli doň českobratské bohoslužby,<br />

sviatosti podávali pod spôsobom chleba a vína. Bolo to roku 1433,<br />

a mikulášsky kostol udržali až do roku 1464. Je zistené, že roku<br />

1453 vypálili husiti Okoličnô.<br />

Keď Komorovský zaujal hrady Liptova, teda Hrádok, Likavu<br />

a Veľký hrad <strong>nad</strong> Sielnicou, Pankrác, — ako to píše Mišík vo<br />

svojom diele .,Husiti na Slovensku" — opevnil svoj kaštieľ v Mikuláši.<br />

Táto budova stojí v spustlom stave dodnes naproti mikulášskemu<br />

kostolu. Táto pevnosť však nestačila pre boje proti Komorovskému,<br />

preto si Pankrác postavil opevnenie pri Hrádku ,,na<br />

Belanskej" a pevnosťami obtočil aj kostol v Mikuláši, Povolenie<br />

36


na to dostal od Jána Huňadyho roku 1451; tieto pevnosti, spomínané<br />

v dejinách pod menom „fortalicium in Sancto Nikolao'Vmal<br />

zboriť po zpäťdobytí hradu Liptova. Huňadyho listina sa nachádza<br />

v archíve rodiny pongrácovskej a Kostolanoch. Nakoľko si zámok<br />

v Liptovskom Hrádku Komorovský obkolesil vodou z Belej, k podobným<br />

opatreniam siahol aj Pankrác, priviedol vodu z Váhu (terajšia<br />

Mlynica) a previedol ju okolo pevnosti kostola a svojej kurie.<br />

Odvtedy bolo vodou naplnené celé námestie Mikuláša. Voda<br />

neskoršie ohrozovala aj základy kostola, takže v XVII. storočí farár<br />

Samuel Tranovský dal kostol i zvnútra i zvonku zasypať zemou. Preto<br />

sú dnes stĺpy chrámu bez soklov. Pankrác zaútočil na Komorovského,<br />

ktorému pomáhal od východu jeho brat Mikuláš, správca<br />

spišských miest, daných kráľom Žigmundom Poľsku do zálohy. Pankrác<br />

zle pochodil v boji, aj sám bol zranený, cúvol do mikulášskej<br />

pevnosti a svoje hrady nedostal zpät. Pri týchto bojoch kostol v Mikuláši<br />

rozstrieľali natoľko, že roku 1464 muselo dôjsť temer k jeho<br />

znovu výstavbe, a preto v niektorých historických prácach sa vyskytuje<br />

mýlna mienka, že to bol rok vzniku kostola. Roku 1464 bol<br />

kostol vrátený katolíkom a za veľkej slávnosti vysvätený v prítomnosti<br />

župana Tarkevského a Jána Pankráca, ktorému kráľ Matej<br />

práve daroval ako náhradu za hrady liptovské županstvo trenčianske.<br />

Oprava kostola sa skončila až roku 1469; kostol bol znovu<br />

opravený ešte v rokoch 1725, 1732, 1827, 1878, 1883, 1903 a 1941.<br />

V monografii rodiny pongrácovskej z r. 1914 dočítame sa<br />

o Jánovi Pongrácovi: ,,Pankrác II. zo Sv. Mikuláša (1415—1471)<br />

bol liptovským županom, kapitánom krajinským, neskoršie vojvodcom<br />

Sedmohradska. (Túto hodnosť pripisuje Mišík jeho príbuznému<br />

Jánovi Dengeleckovi). Na rozkaz kráľa Žigmunda objavil sa so svojím<br />

vojskom pri Smedereve a získal skvelé víťazstvo <strong>nad</strong> Turkami.<br />

Bol mocným pánom zámkov Blatnice a Skalice, zaujal hrady Branč,<br />

Strečno a Starhrad. Roku 1448 vnikol do Rakúska, na Moravu a<br />

do Poľska, ohňom a mečom koristil, ba tento obávaný, aj turčianskym<br />

kráľom nazývaný veľmož vypovedal vojnu i rímskemu kráľovi<br />

Fridrichovi, ale napokon dohodol sa s ním a uzavrel mier<br />

v Kotsee 20. aug. 1448. Pankráa zmocnil sa aj zákonite hradov<br />

Strečna a Starhradu. Kráľ Žigmund dal do zálohy Pankrácovi mesto<br />

Senicu za 100 florentských zlatých. Žigmund roku 1436 dal P'ankrácovi<br />

do zálohy zámok Blatnica za 2.300 zlatých. („Pankrácius<br />

de Borench, alias de Lyptov"). S Ulrichom Cilleim uzavrel mier.<br />

Roku 1454 sa zdržuje v Prahe. Ladislav V. schváli smluvu, uzavretú<br />

medzi Pankrácom zo Sv. Mikuláša a medzi Jánom z Huňadu.<br />

Pankrác a Ulrich Cillei uzavrú obranný spolok. Roku 1457 v Temešvári<br />

manželka Jána z Huňadu a Michal Silágyi uzavrú s Jánom<br />

Pankrácom zo Sv. Mikuláša mier. Je zistené, že 6. aug. roku 1471<br />

Pankrác už nežil. Jeho životopis uverejnila revue „Századok" roku<br />

1876, ročník 90.<br />

37


Ako vidno, hybná sila ambície Jána Pankráca presunula jeho<br />

činnosť ďaleko za hranice Liptova. Keď husiti prvý raz vtrhli do<br />

Liptova, nemal im kto klásť odpor. Bolo to roku 1431. Prišli do<br />

Oravy, vnikli do Liptova a ľahko dobyli zámok Likavu pod vedením<br />

Jána Jiskru z Brandýsa. Komorovský im nekládol odpor, naopak<br />

,otvoril pred nimi aj brány Liptovského Hrádku a zámku<br />

v Orave. Liptovskí zemani, ktorí nedržali s Komorovským, sa obrátili<br />

o pomoc na kráľovnú Barboru, ktorá 4. okt. r. 1432 vyzvala<br />

mesto Kremnicu, aby vyplatilo svoje „komorné dane" vo výške<br />

100 zlatých florentských a aby pod vedením Jána Wallenrodeho<br />

vyslalo do Liptova značný počet vojska proti husitom, ktorí už<br />

obsadili celý Liptov. Keď sa kráľovná Barbora dozvedela, že sa husiti<br />

chystajú aj proti Kremnici, radila mestu, aby upustilo od obrany<br />

Liptova. Druhý vpád husitov do Liptova, ako sme už spomenuli, bol<br />

pod vedením Jána Pardusa od východu roku 1443. Vtedy mali husiti<br />

až 800 mužov, liptovská a spišská župa mohla proti nim vyslať len<br />

200 jazdcov.<br />

V týchto časoch prežíval gotický kostol v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

svoje najpohnutejšie chvíle. Podobal sa zámku, obklopenému nevľúdnymi<br />

pevnosťami, do ktorých viedly nepatrné otvory a jeho<br />

nádvorie bolo zatarasené vojenskými objektami. Za vojenský úkryt<br />

slúžilo nielen jeho vnútro, ale aj podzemné chodby krýpt, kde sa<br />

pochovávali farári kostola a členovia rodiny pankrácovskej, kým<br />

na nádvorí, slúžiacom v časoch pokoja za cintorín, pochovávali sa<br />

zemani Liptova. Húščava vo svojej štúdii o vzniku okoličianskeho<br />

kostola zaznamenáva, že z listiny ostrihomského' arcibiskupa Dionýza<br />

zo dňa 22. apríla 1453 vysvitá, že liptovský zemepán Michal<br />

z Okoličného, menom svojím a menom zemanov z Okoličného,<br />

Podhorán, Stošíc a Vitálišoviec, prišiel do Ostrihoma vo veci usporiadania<br />

určitých cirkevných! záležitostí v Okoličnom. Vo svojej<br />

prosbe Michal z Okoličného predovšetkým poukazoval na to, že<br />

už od čias ostrihomského arcibiskupa Juraja bolo spomenutým zemanom<br />

pre rôzne príčiny povolené, aby si vydržiavali kňaza, ktorý<br />

by im v kaplnke sv. Kozmu a Daniela v Okoličnom slúžil omše<br />

a prisluhoval aj iné sviatosti. Vo svojej prosbe poukázal ďalej na<br />

to, že zemani spomenutých dedín sa i po tejto slobode pochovávali<br />

v kostole Sv. Mikuláša, ktorý bol vtedy natoľko opevnený<br />

(ešte azda za bojov s husitmi v Liptove, ako to tvrdí Majláth v monografii<br />

Rakúsko-Uhorska), že doň bol ťažký prístup, mŕtvych zemanov<br />

museli preto pochovať do neposvätenej zeme; (sed sepulturam<br />

in ecclesia matricae seu parochiali beati Nicolai in St. Nicolao<br />

fundata habuissent-et corpora mortuorum in dicta ecclesiasepeliri<br />

consueverunt). Húščava zaznamenáva, že ostrihomský arcibiskup<br />

Dionýz vyhovoval žiadosti Michala z Okoličného; medziiným<br />

chcel zabrániť duševným škodám, ktoré vzniklý častými zátopami<br />

Váhu, ktoré okoličianskym a iným zemanom znemožňovaly<br />

účasť na svätej omši v Mikuláši. ,,Inundationes aquarum, quae interdum<br />

viam Christikolis ipsam ecclesiam (totiž farský kostol v Lipt.<br />

38


wmm<br />

Traja králi (z r. 1510). Oltárny obraz v rím. kat. kostole v Mikulási. Škola spišskokapitulská.


Sv. Mikuláš) visitare volentibus praecludere consuevit. Arcibiskup<br />

Dionýz povolil tiež, že okoličianski zemani môžu mať ,,sepolcrum<br />

in eadem capella" (kaplnka sv. Kozmu a Damiana v Okoličnom)<br />

a ďalej ,,ipsam Capellam dictorum sanctorum, in saepe vocitata<br />

Okoiliczna fundátam, in parochiaiem erigimus". Šlo teda<br />

— hovrí Húščava — o osamostatnenie okoličianskej filiálky,<br />

čím by, pravda, mikulášska fara utrpela určité škody, ktoré Michal<br />

z Okoličného nahradil tým, že farárom kostola v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

daroval zo svojich dedičných majetkov sedem popluží zeme pri<br />

Vrbici ,,septem iugera terrarum arabilium infra viam penes fluvium<br />

Werbicze vocatum et alia tria iugera similitér terrarum arabilium<br />

super dictam viam communem iuxta motas vilae Werbicze".<br />

Ako vieme, tu spomínané okolnosti zapríčinily, že rodina Okoličianskych<br />

sa rozhodla postaviť okázalý kostol v Okoličnom. Bola<br />

to citeľná konkurencia kostolu v Mikuláši. Kostol v Okoličnom,<br />

dohotovený v neskorom gotickom slohu okolo roku 1490, vyznačoval<br />

sa pozoruhodne riešenou ornamentikou spletitosti nosných<br />

rebier stropu. Rodina Okoličianskych teda zatienila slávu Pankrácovcov.<br />

Po husitských bojoch sa tieto dve rodiny mohly pokojne<br />

venovať vnútornej úprave svojich kostolov, podobne ako aj rodina<br />

Smrečianskych v Smrečanoch a famílie majúce patronát <strong>nad</strong> kostolmi<br />

v Dovalove a Trnovci. V týchto časoch totižto opatrili oltáre týchto<br />

kostolov oltárnymi obrazmi. Možno na to malo vliv aj vladárenie<br />

Jána Korvína v Liptove, ako kniežaťa zeme, ktorý od svojho otca,<br />

kráľa Mateja, mohol dostať dosť poučenia o význame umenia pre<br />

život. Ale spomína sa aj jeho odporca Ján Zápolský, sídliaci na<br />

Spišskom hrade, ktorý sa obklopil umelcami; jeho pričinením vznikla<br />

„maliarska škola spišskokapitulská". Dr. Wagner mieni, že keď<br />

dochádzalo k ozdobe kostolov Liptova, priamo v Okoličnom sa<br />

zriadila dielňa, z ktorej vyšlý obrazy. Vznikom a významom týchto<br />

obrazov sa zaoberal dr. Wagner vo svojej štúdii, venovanej neskorému<br />

gotickému maliarstvu na Slovensku a činnosti dielne „majstra<br />

z Okoličného".<br />

Po odchode Petra Komorovského z Liptova, ktorému kráľ<br />

Matej vypálil Veľký hrad <strong>nad</strong> Sielnicou a jeho vyhnal do Poľska,<br />

prestaly aj výboje Jána Pankráca, o ktorom Belo Klein v Slov. pohľadoch<br />

uviedol, že ,,jeho účinkovanie niektorí historici predstavujú<br />

v pochmúrnom svetle, asi pre jeho obdobné sdruženie s Jiskrom.<br />

(Pankrác bol podľa Hýroša katolík a prívrženec Habsburgov.)<br />

,,So slovenského stanoviska — poznamenal Klein — malo<br />

vystúpenie Pankrácovcov veľký význam, ako predtým vystúpenie<br />

Matúša Trenčianskeho. Aj on vládol skoro <strong>nad</strong> celým Slovenskom,<br />

bol tiež pánom Váhu a Tatier, český a slovenský život v úzkom<br />

spojení vyvodil <strong>nad</strong> celým územím Slovenska. Veľký gubernátor<br />

Huňady nemohol zlomiť Pankrácovu moc, aj kráľ Matej sa len podobrotky<br />

pokonal s Pankrácom. Hýroš predstavuje úsilie Pankráca<br />

zo S v. Mikuláša ako boj, ktorý viedlo Slovensko proti Maďarom<br />

40


za 22 rokov, keď o tom píše: Bol to boj tvrdý, boj národa slovenského<br />

za svojho dedičného panovníka. Maďarstvo pri tomta<br />

boji malo v rukách temer všetky úrady krajinské, temer všetkých<br />

veľmožov, malo bohatstvo, snemy (snem v Prešporku vyhlásil Pankráca<br />

zo Sv. Mikuláša za obyčajného lúpežníka) a týmto vytvorené<br />

zákony na svojej strane. Ján Pankrác bol odkázaný len na svoje<br />

sily, pravda, po jeho boku stála aj nižšia šľachta slovenská, potom<br />

meštianstvo a roľníctvo a <strong>nad</strong>ovšetko zákon boží. A tento.zvíťazil.<br />

Ako počiatok, tak i celý boj, ba i jeho koniec stal sa čestným<br />

pre národ slovenský, hoci zaslepení zaľúbenci maďarstva vyhlasovali<br />

Pankráca zo Sv. Mikuláša za lúpežníka, čo však nestranného<br />

pozorovateľa nepomýli". Takto Hýroš o Pankrácovi. Jeho syn Venceslav<br />

mal dvoch synov (podľa monografie Pongrácovcov z r. 1914).<br />

Títo nemali potomkov. Druhý syn Jána Pankráca, Pankrác III., mal<br />

len dcéru a ňou Pankrácova vetva vymrela. Bočná vetva sa stala<br />

zakladateľkou rodiny Pongrácovskej.<br />

Gotický kostol v Lipt. Sv. Mikuláši prežíval okolo roku 1500<br />

svoju renesanciu, keď na jeho oltároch zaskvely sa oforazy ,majstrov<br />

zo' Spišskej Kapituly. O vzniku týchto obrazov napísal dr. Wagner<br />

vo> svojej štúdii, vyšlej roku 1936, toto: ,,Mnohé momenty poukazujú<br />

na to, že svätomikulášsky hlavný oltár (prenesený do Mikuláša<br />

z Trnovca roku 1903) vznikol v okoličianskej dielni. Tam smeruje<br />

i oltár Panny Márie so scénami narodenia Krista, samostatnejší<br />

v prevedení, v tvorbe prostredia, než aby sa pridŕžal oltára dovalovského.<br />

Od tohto si preberú iba kompozíciu a skôr sa blíži podobným<br />

obrazom predných krídel oltára ,,Korunovania" v Spišskej<br />

Kapitule. V jeho diele — píše dr. Wagner — stýka sa umenie<br />

majstra okoličianskeho a dovalovského, nie je však ich vlastným dielom..<br />

Obrazy tieto ovláda všeobecná bezprostrednosť, ale i systematika<br />

a harmónia celku. Z prostredia tohoto oltára vychodí aj oltár<br />

Panny Márie v Troch Sliačoch. Oltáre tieto vzniklý po roku 1510.<br />

,,Majster z Okoličného", ktorého pravdepodobne Zápolský vyslal<br />

do Liptova, si zriadil dielňu asi v Okoličnom, nakoľko Mikuláš<br />

vtedy hral podradnejšiu umeleckú úlohu. „Majster z Okoličného"<br />

získal pravdepodobne svoje poznatky v Nizozemsku, v Itálii, a aj<br />

v Nemecku od Holbeina. Najdôležitejší moment u týchto obrazov<br />

je priestorová jasnosť, ale práve tak zdimenzovaný pomer figúr a<br />

ich subjektívnosť. Je to cesta, ktorá usiluje o formovú statičnosť<br />

a vystríha sa dejovej dynamičnosti. V diele ,,Majstra z Okoličného"<br />

objavujú sa prvky umenia juhonemeckého a rakúskeho. Farebná<br />

škála je postavená na podklade šedastého koloritu v plných, ale<br />

i lokálne lomených tónoch cinobra, žltého okru, zelenomodrej alebo<br />

okrovo-zelenej farby so šedoružovým odtienkom pri tvorení farebnej<br />

syntézy tváre a obnaženého tela, plne fialovej pri konštruovaní<br />

skál a vrchov, a hnedozelenej v prítomných motívoch. Tvorba<br />

„okoličianskeho majstra" zapadá do doby okolo roku 1500. ,Majster<br />

r<br />

z Okoličného" prišiel teda z prostredia spišského, pravdepodobne<br />

41


z dielne majstra oltára „Korunovania" v Spišskej Kapitule. Okoličianske<br />

obrazy však robil na mieste, kde vyvinul časom maliarsku<br />

činnosť, pribral maliara prišlého z iného okruhu spišského, ktorý mu<br />

pomáhal pri maľbe oltárov v Smrečanoch a samostatne utvoril<br />

oltár dovalovský, čím si získal priazeň pre ďalšie objednávky, prípadne<br />

sa stal vlivným popudom pre ďalšiu umeleckú produkciu<br />

Liptova. Nakoľko rozšírili títo dvaja maliari maliarsku prosperitu<br />

začiatkom XVI. storočia, ukazuje množstvo výtvorov po dedinských<br />

kostoloch Liptova, viažucich sa k ich výtvarnej práci. Okoličiansky<br />

majster pôsobil neskoršie na vznik hlavného oltára v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

s obrazmi zo života sv. Mikuláša z Mýry, pojatými v hlbokých<br />

priestoroch a v perspektívnych skratkách predmetov. ,,Obrazy<br />

na oltári Olt. sviatosti sú maľované voľnejšie a v porovnaní s predošlými<br />

s menšou výtvarnou kapacitou". Podľa Hýroša kompozície<br />

tohto oltára zabrazujú Sv. Václava, Sv. Metoda, odovzdávajúceho<br />

krst Ľudmile a Borivojovi, a pápeža Hadrina II., ako prijíma deputáciu<br />

Slovákov, odovzdávajúcich mu sväté Písmo, preložené do<br />

staroslovienčiny. V tomto čase sa dostala na oltár Panny Márie aj<br />

výrazná drevená socha Matky Božej.<br />

Reformácia, ktorú do Uhorska donáša mládež študujúca v Nemecku,<br />

rýchle sa rozšírila v kruhoch vyššej i nižšej šľachty a jej<br />

vplyvom ju prijímaly aj vrstvy meštianske a poddaní. Podľa Ivana<br />

Houdka evanjelické náboženstvo bolo v Liptove okolo roku 1571<br />

už veľmi rozšírené, takže členovia žobravej rehole z Okoličného<br />

odišli, lebo už nemohli vyžiť z milodarov. Jána Zápolského vypudil<br />

z Liptovských hradov kráľ Ferdinand. Roku 1545 stane sa županom<br />

Liptova Ľudovít Pekry a vládne do roku 1551, za ním prichádza<br />

Ondrej Bátory (1554—1566), potom Ján Krušič z Lepogravy (1566—<br />

1580) a konečne prichádzajú Illésházy ovci a stanú sa dedičnými županmi<br />

Liptova. Od roku 1582 do r. 1609 vládne Štefan Illésházy,<br />

od r. 1609 do r. 1648 Gašpar Illésházy, pri ňom je podžupaiiom<br />

Melchior Szentiványi. O tomto období píše Dr. J. Ďurovič v Životopise<br />

J. Tranovského. Roku 1629 bol v Mikuláši farárom Tobiáš Benedikti<br />

a od Ďuroviča sa dozvedáme, že ,,po odchode farára Tobiáša<br />

do bojnickej prepozitúry pozornosť patrónov — šľachticov mikulášskych,<br />

Pongrácovcov a okoličianskych, Okoličáňovcov, sa obrátila<br />

na Tranovského, ktorého pozvali do Mikuláša z Oravského<br />

Podzámku. Tak sa stal aj Juraj Tranovský „Služebníkem<br />

Pane pri cirkvi této Svatomikulášské a Okoličanské". V Mikuláši<br />

boli zemepáni ešte vždy Pongrácovci, ktorí tu založili aj<br />

školu v predošlom storočí. V Okoličaňovcoch našiel Tranovský svojich<br />

prispievateľov pre svoje diela ,,Phiala" a najmä ,,Cythara<br />

sanctorum". Aj do Phialy mu píše Franciscus Okolicznay, assessor<br />

župy Liptovskej a Oravskej. Michael Okolicznay si pozval Tranovského<br />

za kmotra. Tranovský prišiel do Mikuláša ešte roku 1631<br />

a zostal tu 6 rokov, keď zomrel dňa 29. mája, 1637. Kostol sv.<br />

Mikuláša prešiel teda do dŕžavy evanjelikov reformáciou celého<br />

mesta a jeho šľachty. Roku 1604 pochovávajú v ňom vicearchi-<br />

42


diakona Regidiusa Kokavinusa, ktorý pred žilinskou synodou spojoval<br />

obnovenú cirkev v správe so starou. Liptov je v tomto čase<br />

väčšinou evanjelický. V Mikuláši je ešte v rokoch 1700 evanjelikov<br />

939, katolíkov len 194. V Tranovského cirkvi je za dva roky rektorom<br />

Ján Burius starší, druhým rektorom mikulášskym bol Nicolaus<br />

Clementis Mathesius. Tranovského spojovalo priateľstvo s Jánom<br />

Lochmannom, nemeckoľupčianskym farárom, ktorý pri Tranovského<br />

smrti kázal v kostole a spomienky na Tranovského vydal v Trenčíne<br />

vo „Vale Tranoscianum" roku 1637. Kým v kostole kázal <strong>nad</strong><br />

Tranovským Lochmann, na dvore povedal kázeň Melchior Smrtník,<br />

farár v Bodiciach. Smrtník bol od r. 1638 do r. 1649 nástupcom Tranovského.<br />

Je zaznamenané, že Tranovský kázal na pohrebe kňazov<br />

Andreása Michealisa vo Sv. Ondreji r. 1634, potom Jána Greškoviča,<br />

farára borbroveckého a konečne aj <strong>nad</strong> Venceslauom Čičmanským<br />

z Trnovca; Tranovského syn, Samuel, bol druhým synom otca. Ondrej<br />

Horecký ho pozval za diakona do Mikuláša r. 1653 a 20. januára<br />

roku 1655 sa tu stal farárom. Zákrokom cisára Leopolda musel<br />

odísť z fary a bol postavený pred prešporský súd, kde 25. IX.<br />

1673 podpísal reverz, že sa zrieka fary. Tôkôlyovské povstanie mu<br />

zase uvoľnilo cestu do Mikuláša, kde sa stáva farárom, ba je vyvolený<br />

aj za seniora liptovského. Tu zomrel roku 1684, jeho nástupca<br />

Johannes Mathesius je tam už v máji r. 1685. Samuel napísal<br />

spisok ,,Cicero renascens". ,,Vnuk Juraja Tranovského", píše<br />

Ďurovič, „rekatolizoval a prestúpil k jezuitom; oni ho vychovali<br />

a stal sa potom dolnokubínskym farárom. Tu sa dostal do rúk<br />

kurucov. Kládli mu za vinu, že pri svojej rekatolizácii chcel aj otca<br />

vyhodiť z fary. Na prvý raz ho ešte pod ostrými podmienkami prepustili,<br />

ale on ich nedodržal, a keď sa im ešte raz dostal do rúk<br />

roku 1680, teda ešte za otcovho života, kruto ho zbili po hlave<br />

a potom ho hodili do rieky Oravy". Takto popisuje Dr. Ďurovič pôsobenie<br />

rodiny Tranovského na Slovensku. Za farára Mathesiusa,<br />

o ktorom je zmienka ešte roku 1685, prevzala mikulášsky kostol<br />

do správy zase katolícka cirkev.<br />

Illésházyovci ako dediční župani udržali sa v Liptove od roku<br />

1582 až do roku 1823. Révayho lexikón podáva o nich tieto životopisné<br />

dáta: Prvý z nich, Štefan, narodil sa vo Viedni 5. V. 1540.<br />

Študoval v Bratislave, stal sa dopisovateľom Mikuláša Pálfyho,<br />

s ktorým aj bojoval. Roku 1572 sa oženil s vdovou Štefana Dorzsi-<br />

Szerdahelyiho, s Annou, dcérou Petra Erdódyho, chorvátskeho bána<br />

Po druhý raz sa oženil s Katou Pálffyovou, vdovou bohatého Jána<br />

Krušiča z Lepoglavy, ktorý bol županom v Liptove od roku 1566<br />

do r. 1580. Roku 1582 získal zámok Likavu a stal sa 1<br />

dedičným<br />

županom Liptova. Roku 1593 dostal grófsky rang. Roku 1600 sa<br />

stal aj županom Trenčianskej. Roku 1600 ho upodozrievali z rozširovania<br />

spisov proti kráľovi. Utiekol do Poľska a majetky mu<br />

zhabali. Keď sa vrátil na Slovensko, pridal sa k hnutiu Bocskayho,<br />

ktorý mu vrátil statky. Pri Nových Zámkoch nabil Turkov a Ma-<br />

43


tejovi II. pomáhal pri vstupe na trón. Roku 1608 zvolili ho za palatína<br />

krajiny a za hlavného župana Liptova. Pochovaný je v kostole<br />

v Pezinku. Po ňom sa stal v Liptove županom jeho bratanec Gašpar<br />

Illésházy. Bol verným Gáborovi Bethlenovi, neskoršie jeho vojvodcom.<br />

Roku 1621 dobyli na Morave hrad Brumov. Neskoršie sa<br />

stal katolíkom a priateľom kráľa. Dostal grófsky rang a zomrel r.<br />

1648. Po ňom sa dostal na županský stolec Mikuláš Illésházy, narodený<br />

r. 1678. I on sa stal grófom. Bol jedným z hlavných vodcov<br />

akcie proti kurucom. Nasledovali Jozef Illésházy (1676—1685), Ján<br />

Illésházy (1766—1785), štedrý podporovateľ slovenskej literatúry;<br />

Ladislav Prónay (1785—1790) a Štefan Illésházy II, ktorý sa<br />

narodil v Bratislave r. 1762 a zomrel roku 1838 v Budíne. Štefana<br />

Illésházyho poslali za Jozefa II. na podlomenie Horovej vzbury.<br />

Roku 1797 stojí na čele povstania zemanov v Trenčianskej a v Liptove<br />

a roku 1800 sa stane županom týchto stolíc. Od r. 1802—25<br />

zúčastňoval sa na sneme. Podporoval malých zemanov a poddaných.<br />

Za Mikuláša Illésházyho 1 umiestili v mikulášskom kostole<br />

miesto zboreného gotického veľký nový barokový oltár, vymenený<br />

až roku 1903 oltárom gotickým z Trnovca, aza Illésházyho postavili<br />

aj organ barokového slohu.<br />

V Mikuláši začali jezuiti protireformáciu s pátrami Podhoránskym<br />

a Radeciusom v čele. Ich škola a rezidencia boly v budove,<br />

ktorá stála na mieste terajšej Sedliackej banky v Mikuláši. Kuruckolabanské<br />

boje ostro zasiahly do života Liptova. Kraj bol drancovaný<br />

raz jedným, raz druhým vojskom. Na zasadaní v Lipt.<br />

Sv. Mikuláši 18. X. 1583 farári z Liptova prvý raz prijali gregoriánsky<br />

kalendár. Dňa 14. júna 1677 shromaždenie zemanov v Ľupči<br />

uzavrelo v bode 7: aby mestom stoličných sjazdov bol Sv. Mikuláš.<br />

V bode 8: aby stoličná pečať zostávala v chráme svätomikulášskom,<br />

v truhlici, kľúč aby mal miestopredseda. Dňa 2. júna 1682 Matej<br />

Pongrác, miestožupan Liptova, na sbore vo Sv. Mikuláši predstavil<br />

novú pečať stolice. 20. a 27. mája roku 1683 boly v Liptove na „vyvrátenie<br />

katolíkov shromaždenia tôkôlyovcov, ktorí za podžupana<br />

Liptova zvolili Mikuláša Čemického. Dňa 5. júna liptovský<br />

sbor oznamuje, čo žiada Tôkôly. K tomu stoličný notár dodáva:<br />

Infelix aestas, quam praedo pro omnia vastat. O deus! O talem<br />

non amplius exire solem. To jest: V nešťastnom tomto lete všetko<br />

kazí zbojstvo. O Bože! Nedajže viac takého slnka! Dňa 2. januára<br />

roku 1685 sbor v Lipt. S v. Mikuláši ustanovil vyšetrovanie o škodách,<br />

ktoré tu popáchali Chorváti. Roku 1704 list Fraňa Rákoczyho<br />

nariaďuje, aby vo Sv. Mikuláši bol ustanovený za poštára Martin<br />

Nemessáni, zvaný Klimant. Ďalej, ako to zisťuje Hýroš, dňa 4. júna<br />

1705 sbor vo Sv. Mikuláši ustanovuje komisárov na odovzdanie<br />

niektorých, dosiaľ ešte nerozhodných chrámov katolíkom a evanjelikom.<br />

Roku 1713 vznikla budova župného domu v Mikuláši. Spomína<br />

ju aj Matej Bel vo svojich Notitiách (II), hovoriac, že v nej<br />

bývalý stoličné kongregácie, preto bola z obecných prostriedkov<br />

44


nádherne ustrojená a ozdobená rozličnými nápismi, ktoré malý<br />

vrchnosť stále spomínať. Medzi nimi čítame:<br />

Divino et humano jure;<br />

Haec domus odit, ämat, punit, conservat, honorat<br />

nequitiam, pacem,. crimina, jura, bonôš,<br />

Božským a ľudským právom;<br />

Dom tento nenávidí, miluje, tresce, zachováva, ctí.<br />

lenivosť, pokoj, zločiny, práva, dobrých.<br />

Belo Klein vo svojej rozprave o liptovských zemanoch spomína Baltazára<br />

Pongráca, narodeného v Ondrašovej r. 1737, „rytiera zlatej<br />

ostrohy", ablegáta, ktorý v bojoch náboženských zastal sa evanj.<br />

vierovyznania. Napísal viac kníh. Roku 1783 preložil a vydal z nemčiny<br />

knihu s názvom ,,Pobožné pfemyšlování na každý deň celého<br />

roku". V Liptove podľa Kleina prednostnú úlohu hrala rodina Szentiványich.<br />

Matej Bel zmieňuje sa o nich: ,,Insolita familia Szentyváníana".<br />

Na vysokú vojenskú hodnosť vyšvihol sa vraj len Karol,<br />

narodený roku 1765. Vyznačil sa proti Turkom a Talianom, hlavne<br />

proti Napoleonovi v bitkách pri Lipsku a Lyone. Roku 1814 ako<br />

plukovník dostal rád Márie Terézie. V náboženských roztržkách<br />

— píše Klein — rod Szentiványich pridal sa vo väčšine k učeniu<br />

reformácie. Našli sa však aj tuhí prívrženci katolicizmu. Takým bol<br />

Martin, narodený 20. októbra 1633 vo Sv. Jane. Roku 1653 vstúpil<br />

medzi jezuitov. Okrem 22 latinských spisov po slovensky vyšla<br />

od neho kniha ,,Cžtyri a dwacet Pochybovanj", ,,Potupu doniesol<br />

na rod" — zmieňuje sa Klein B. — „Ladislav, ktorý v Caraffovom<br />

súde v Prešove zastával úlohu obžalobcu. Za tieto zásluhy stal sa<br />

r. 1690 grófom. Pod Rákóczym zúčastnil sa roku 1707 na sneme v Sečanoch,<br />

kde proti nemu povstal Ján Radvanský.<br />

,,17. apríla r. 1713 stoličné shromaždenie", — zistil Ivan Houdek,<br />

— vo Sv. Mikuláši urobilo nat rozkaz cisárskeho maršala Jána<br />

Pálfyho opatrenie na úplné vykántrenie zbojníkov v Liptove za činy,<br />

za ktoré robil menovaný maršal zodpovedným predstavenstvo obce.<br />

Šlo tu aj o záležitosť pravoty Juraja Jánošíka, ktorá bola 16.—17.<br />

marca roku 1713 v Lipt. Sv. Mikuláši pred liptovskou súdnou stolicou,<br />

za predsedníctva podžupana Ladislava Okolicsányiho, okrem<br />

ktorého členmi súdu boli slúžnovci štyroch liptovských okresov,<br />

a to Ján a Andrej Rády, Andrej Andreánsky a Matúš Joob. Úradným<br />

žalobcom bol Alexander Černický, obhajcom z úradu Boltižiar<br />

Palugyay. Jánošík vraj obanúval svoje činy. Odsúdili ho v smysle<br />

Tripatrita (z r. 1515) a podľa zákonov z r. 1625 a 1655 na smrť<br />

tým spôsobom;, že má byť ma ľavom boku hákom prehnaný a zavesený<br />

na šibenici. Smrtný výrok bol vykonaný 17. alebo 18. marca<br />

pri ,,Mýte". Po vykonaní Jánošíkovej exekúcie bol po'slaný úradný<br />

prísažný Imrich Kubíny s pravotnými protokolmi do Malohontu, aby<br />

boli stíhaní všetci tí, ktorí mali s Jánošíkom styky. V apríli toho<br />

istého roku v Sv. Mikuláši súdili podľa Ivana Houdka Mateja Mravca,<br />

pod ktorým menom skrýval sa Tomáš Uhorčík, druh a svodca<br />

45


Jánošíkov. Keď sa oženil, usadil sa v Klenovci ako krčmár, ale aj<br />

ďalej pestoval styky s Jánošíkom. Bol mučený a potom lámaný<br />

v kolese. — Jánošíka lapili v malohontskom Klenovci v októbri<br />

roku 1712, pustili ho, ale roku 1713 ho znovu chytili a cez Čertovicu<br />

odviezli do Mikuláša. Jánošík sa narodil v Terchovej a zúčastnil<br />

sa na Rákoczyho povstaní v rokoch 1703—11. — V tých<br />

časoch boly v Liptove boje na Švihrovskej pláni <strong>nad</strong> Sv. Petrom<br />

a vtedy priestor za pevnostným múrom mikulášskeho kostola využívajú<br />

vojská za vojenské výpadisko. Jánošíka obviňovali, že zabil<br />

Jána Radvanského v Turci, olúpil pána Pavla Reczyho v Malatínskych<br />

lesoch, pána Ladislava Zmeškala, pri Východnej pi. Schardonku,<br />

vdovu po dôstojníkovi, za ktorý čin Liptovská stolica musela<br />

platiť vysoké odškodné, potom pána Skalku z Trenčianskej, pod<br />

Strečnom ozbíjali žilinského kupca Šipoša, jarmočníkov, ktorí išli<br />

do Žiliny s koňmi, na Hochwalde kupcov s vínom, v Zaškove istú<br />

Káforku. Jánošíka roku 1713 odsúdili na smrť a na mikulášskom<br />

Mýte obesili za rebro. Po jeho smrti ľudová poézia utvorila z jeho<br />

postavy symbol zástancu chudobných, ktorým pomáhal a pánov<br />

prenasledoval. Okolo jeho osoby vzniklý legendy, rozprávky a<br />

obrazy, maľované na sklo, a to jednak u nás, jednak v Poľsku a<br />

v Haliči.<br />

Rehor Uram Podtatranský v „Republikáne" roku 1927 spomína,<br />

že mikulášsky Nižný Hušták povstal r. 1757. Hovorí, že jezuiti,<br />

ktorí v Mikuláši mali rezidenciu na mieste dnešnej Sedliackej banky,<br />

podali si žiadosť na Máriu Teréziu, aby si mohli postaviť nové<br />

sídlo vo Vrbici. Dostali povolenie postaviť si dom na Vrbickom<br />

Huštáku, ktorý pozostával zo samých komorowských urbalistov. Tu<br />

stálo 6 domčekov, za ktoré im páter Ignácius vyplatil pol 3 zl. ctn.<br />

Niže ,,germánskeho hostinca" (terajší dom lichardusovský) sa tiahla<br />

roľa, nazvaná „Do mlyna koncom". Roľa táto — píše Podtatranský —<br />

v tom čase patrila kat. farárovi íohanesovi Ivanovičovi, ale majiteľmi<br />

tejto role boli aj Peter Gašpar, Martin a Antal Pongrác. Na<br />

tejto roli umiestili občanov, ktorí odstúpili p. Ignácovi svoje pozemky<br />

na postavenie kláštora. Dnes je v tejto budove umiestený<br />

okresný súd.<br />

V rokoch 1848—1849 sa Mikuláš stal dejiskom ďalekosiahlych<br />

udalostí. Pôsobením evanjelického farára M. M. Hodžu, katolíckeho<br />

farára Juraja Bartoša a knihára Gašpara F. Belopotockého, ktorý<br />

vydával kalendáre vlasteneckého ducha, požičiaval knihy, v „Nedeľnom<br />

spolku" prednášal remeselníkom, — rozvírilo sa národné<br />

povedomie občanov. Keď v roku 1848 vypukla v Uhrách revolúcia,<br />

aj Slováci sa hlásili o svoje práva. V Mikuláši občania spolu so slovensky<br />

cítiacimi zemanmi utvorili si národnú gardu, ktorej veliteľom<br />

bol Dinko Pongrác. Vzletnú reč povedal M. Hodža. 10. mája<br />

1848 bolo politické shromaždenie. Prišiel ľud, ba aj zemani,<br />

dostavil sa sem Štúr, Hurban, Hodža, Daxner, Zoch a Hroboňovci.<br />

Prišli však Gôrgeiho vojská a slov. vlastencov odvliekli do žalárov<br />

46


Ceaerál G r abbé — 1849. Pod jeho vedením prešli Rusi cez Mikuláš.<br />

(Majetok múzea y Lipt. Sv. Mikuláši.)


v Segedíne a inde, a to obchodníka Petra Augustínyho, troch<br />

Krchovcov, Jána Kráľa, evanj. kaplána Krčméryho, kat. farára<br />

Bartoša, Juraja Matúšku, huštáckeho richtára, Jozefa Bellu, garbiara,<br />

Andreja Pálku, hodinára Királiho, Adama Bolvánskeho, Jána Lehockého,<br />

ev. farára v Trnovci; lapili aj Jonáša Guotha, Antala<br />

Kubínyiho, Gašpara Fejérpatakyho, Antala Andreánskeho, Daniela<br />

Ferjenčíka, ev. učiteľa vo Važci, Ctiboha Cochiusa, ev. farára v Jaseňovej<br />

(Orava), Konráda Háka, ev. učiteľa v Dovalove, Barbierika,<br />

rektora z Hornej Boce, ďalej Ľudovíta Palugyayho, Daniela Kusého<br />

z Nem. Ľupče, Jána Kraussa, farára z Hýb.<br />

„Dňa 3. februára 1848 prišlo 480 slov. dobrovoľníkov" — píše<br />

Rehor Uram — ,,za vodcovstva Zacha a Bloudka do Mikuláša, večer<br />

došiel aj Hurban. Hunban svolal na deň 12. febr. shromaždenie ľudu<br />

do župnej dvorany, kde na jeho odporúčanie vyvolená bola národná<br />

rada slovenská."<br />

,,V júni prišli do Liptova Rusi. Bolo ich 6—7 tisíc. Ich vodca<br />

bol gen. Grabbe. K obyvateľom sa chovali priateľsky a keď odchodili,<br />

všetci ich takrečeno so slzami v očiach odprevádzali. Nazpät<br />

do Mikuláša prišiel aj sám Hodža. Slávnostné bandérium vyšlo<br />

proti nemu. V Palúdzke bola jedna brána, v Mikuláši 3 slávnostné<br />

brány, nespočetné húfy ľudu ho sprevádzaly do fary, kde ho večer<br />

vítala mládež so spevom a vencami a večer bolo mesto osvetlené<br />

i fakľami.<br />

Po príchode Rusov vrátili sa do Liptova Gôrgeiho vojskom<br />

odvedení zajatci. Katolícky farár Juraj Bartoš, ktorého maďarskí<br />

vojaci s okovami na rukách peši viedli do Debrecína, následkom tu<br />

získaných útrap ešte roku 1851 dokonal martýrskou smrťou slovenských<br />

vlastencov. Na katolíckej ľudovej škole bol vtedy učiteľom<br />

otec neskoršieho hudobného skladateľa Levoslava Bellu, ktorý<br />

svoje prvé skladby ako klerik hrával na organe mikulášskeho<br />

kostola, umiestenom profesorom Jánom Volkom roku 1941 v mikulášskom<br />

múzeu.<br />

Za svetovej vojny (1914—1918) z veže gotického kostola<br />

v Lipt. Sv. Mikuláši boly odvezené zvony na kanóny a po vojne<br />

nahradené novými. V Mikuláši v roku 1918 v máji došlo k veľavýznamnému<br />

prejavu slovenského ľudu, v ktorom vyniesli výrok,<br />

že Slováci nepatria k Uhorsku, ale túžia utvoriť samostatný štát<br />

spolu s bratmi Čechmi. Táto udalosť mala ďalekosiahly svetový význam<br />

a určovala ďalší osud Slovenska. V mikulášskom prostredí<br />

rástol mladý odbojník Matej Jančo zo Smrečian, zakladateľ spolku<br />

„Mor ho!", redaktor ,,Púčkov", vodca mladej slovenskej generácie.<br />

Mesto Mikuláš dalo národu mnohých duševných pracovníkov, ako<br />

bolo básnické pokolenie Bellovcov, Janko Kráľ, Eduš Ballo, Sokol,<br />

Aurel Stodola, Ivan Stodola, Janko Alexy, v dávnejšej minulosti<br />

maliar Božetech Klemens a mnohí iní.<br />

V roku 1883 zúril v Mikuláši veľký požiar, ktorého olbeťou<br />

sa stal aj katolícky kostol so vzácnou dvoj cibuľovou barokovou<br />

43


vežou. Roku 1903 miestny farár Štefan Dôrner ujal sa renovácie<br />

kostola. Maľovanie vnútra vykonal ak. maliar Jozef Hanula, rodák<br />

z Troch Sliačov, spolu so svojím žiakom Škovránkom od Veľkej<br />

Bytče. Z Hanulovej ozdoby treba spomenúť pekne spravené postavy<br />

4 anjelov na klenbách a v priečelí svätyne. Farár Dôrner dal farebne<br />

zaskliť aj dve okná svätyne s maľbami secesného rázu, ktoré<br />

sa nehodia do prostredia gotiky; ešte menej prilieha Dôrnerom zaopatrená<br />

keramická podlaha starobylého chrámu. Vtedy otvorili<br />

aj podzemie kostola, slúžiace kedysi za pohrebište zemanov a kňazov.<br />

Učiteľ miestnej kat. ľudovej školy Gejza Bachratý — Bárdoš —<br />

zistil, že rakve zosnulých sú už spráchnivelé a našli len jedinú zachovalú<br />

kovovú rakev s písmenom P, označujúcou začiatok mena<br />

Pongrác.<br />

Roku 1940 miestny farár-kanonik Dr. Jozef Kožár sa rozhodol<br />

za náležitú opravu kostola. Túto prácu mu umožňovala<br />

štedrosť ministra školstva Jozefa Siváka. Architekti Harminc<br />

z Bratislavy a Záchevský vypracovali plány a došlo k prístavbe<br />

dvoch nových kaplniek na južnej a severnej strane bočných lodí.<br />

Tieto kaplnky vzniklý na mieste bývalých vchodných miestností,<br />

;m,ajúcich aj funkciu opoilných stĺpov. Stavbu vykonával<br />

veľmi vkusne staviteľ J. Groma z Trsteného. Na zákrok odb. radcu<br />

Dr. Wagnera z Pamiatkového úradu odstránil miestnu vakovku<br />

s kamenných súčiastok vnútra a steny vymaľoval na bielo reštaurátor<br />

Mikuláš Štalmach. Miestny rodák, akad. maliar Janko Alexy<br />

staral sa o zasklenie okien antickými sklami. Podľa návrhu akad.<br />

maliara Jána Zelibského firma Jozefa Jiŕíčku (tvorcu katedrálnych<br />

okien pražského dómu Sv. Víta) v Prahe (I. u milosrdných č. 14)<br />

vyhotovila okno „Opoteózy Oltárnej sviatosti". Pre okno vysokej<br />

umeleckej hodnoty nasbieral potrebný kapitál maliar Janko<br />

Alexy. Obetovali naň: Gustáv Alexy v Bratislave, Michal Klimo<br />

v Prievidzi, ďalej Obchodné a priemyselné komory v Bratislave a<br />

v Banskej Bystrici, Slovenská banka, Tatra banka, Hypotečná banka,<br />

Národná banka a Roľnícka pokladnica v Bratislave. Toto „antické"<br />

okno, zasadené r. 1942, zapôsobilo dojmem nebeského kúzla,<br />

takže sa pre ďalšie okná hlásili noví darcovia. Pani Ilona Jesenská<br />

venovala na rrantické okno" ,,Ježiša, dobrého pastiera", ktorého návrh<br />

vyhotovil Ján Želibský. Miestny občan Štefan Komár stal sa<br />

darcom okna ,,Sv. Jozefa", navrhnutého Jankom Alexym. Maliar<br />

Alexy navrhol ešte okno ,,Cyrila a Metoda" (darca Mária Alexy),<br />

okno S v. Svorada (darca Emma Alexy), okná „Olt. sviatosti" a<br />

„Božieho oka" (darca Jozef Alexy), okno ,,kniežaťa Pribinu" navrhol<br />

tiež J. Alexy (darca Ferdiš Alexy), okno „Sv. Františka" navrhol<br />

J. Alexy (darca František Kráľ), okno rfSv. Augustína" pochádza<br />

od Janka Alexyho (darca Gustáv Alexy ml.) a okno ,,Srdca<br />

Panny Márie" od J. Alexyho (darcovia Zuzana, Emil a Gustáv<br />

Alexy st.). Na južnej kaplnke kostola zriadily sa slnečné hodiny<br />

s reliéfom S v. Juraja, vyhotovené keramickou sochárkou Zuzanou<br />

4 <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

49


Zemanovou, rod. Alexy, rodáčkou z Mikuláša; ona vyhotovila aj<br />

farebné erby na kaplnkách, ako aj ďalších šesť reliéfov pre vnútro<br />

kostola. Starý barokový oltár a iné historické pamiatky z kostola<br />

pietne umiestil v mikulášskom múzeu prof. Ján Volko-Starohorský.<br />

Kanonik Dr. Jozef Kožár staral sa aj o ďalšie podrobnosti<br />

renovácie. Dal r. 1943 očistiť vežu, ktorá bola zbarokizovaná, pričom<br />

sa objavil znova jej gotický ráz; otvorili aj bývalý vchod do<br />

kostola. Pre tento hlavný vchod vytesal kamennú obrubu podľa<br />

bývalého starého vzoru miestny kamenár-sochár František Šustek.<br />

Pred tympanon hlavného vchodu navrhol kompozíciu Sv. Mikuláša<br />

s dvoma rytiermi Janko Alexy. Vymodeloval ju profesor František<br />

Kráľ a z kameňa vytesal František Šustek. Dvere hlavného portála<br />

navrhol a daroval arch. Július Záchevský z Ružomberka, južné<br />

dvere J. Alexy. Kovanie dverí vyhotovila fma Jozef Lichardus<br />

z Ružomberka.<br />

Okolo starého hradného* múru kostola, na mieste bývalých<br />

pevností Jána Pongráca, ktoré aj za kuruckých vojen hraly úlohu,<br />

vzniklý roku 1750 obchody, ktoré boly zákrokom miestneho<br />

vládneho komisára Dr. Jána Beňovského roku 1943 na náklad mesta<br />

odstránené a tým sa uvoľnil pohľad na kostol. Ráta sa ešte s novým<br />

krytom na strechách a so zaopatrením veže priliehavou gotickou<br />

kupolou. Keď uvážime, že celé námestie medzi kostolom a župným<br />

doonom bude premenené na park, okrášlený sochou gen. Štefánika<br />

od sochára Ladislava Majerského, že na druhej strane kostola v novom<br />

parku bude stáť socha Gašpara F. Belopotockého a že sa dostane<br />

náležitej slohovej úpravy aj susednému kaštieľu Jána Pankráca<br />

(„palatínska kúria pongrácovská"), aj bývalému župnému,<br />

dnes seligovskému domu, treba dúfať, že námestie mesta dostane<br />

okázalý ráz, aký si zaslúži liptovský kraj, bohatý na krásnu a zaujímavú<br />

históriu. Námaha, ktorú ušľachtilí <strong>nad</strong>šenci venovali na<br />

obnovu starobylej historickej pamiatky, bude vďačnými pokoleniami<br />

budúcnosti odmenená vďakou.<br />

Popri r. kat. kostole v Mikuláši platí za historickú pamiatku<br />

bývalý jezuitský kláštor, ďalej dvojposchodový župný dom a terajší<br />

seligovský dom, ktorý slúžil zpočiatku za dom župy; v ňom<br />

bol súdený Jánošík. Za historickú pamiatku pokladáme v Mikuláši<br />

aj kostol evanjelický. Reformácia prichádzala do Liptova z nemeckého<br />

Spiša. Keďže evanjelikmi sa stali zemani Liptova, koncom<br />

XVI. storočia je evanjelický už celý Liptov a do rúk evanjelikov<br />

prešiel aj gotický kostol, práve tak, ako aj kostoly v Okoličnom<br />

a v Ružomberku. Koncom XVII. storočia bol gotický kostol evanjelikom<br />

odňatý a po šopronskom sneme bola evanjelická cirkev<br />

pripojená ako filiálka k artikulárnemu sboru paludzskému. Mikulášsky<br />

cirkevný sbor ožil za čias Rákóczyho, okolo roku 1706,<br />

avšak cirkevníci sa schádzali len potajomky. Po páde Rákóczyho<br />

sbor v prenasledovaní zanikol a vznikol až po tolerančnom patente<br />

zai Jozefa II. — Roku 1783 Mikuláš a Vrbica podaly si žiadosť na<br />

50


'4$h&<br />

k*~w£<br />

sstoi.ír<br />

Eustach P. Klimo: Podobizeň majora Schilla.


„Námestím radu", aby si mohli postaviť kostol, ku ktorému by<br />

patrily aj obce Iľanovo, Ploštín, Palúdzka, Demänová, Ondrašová,<br />

Vitálišovce, Okoličnô, Žiar, Veterná Poruba, Smrečany, Stošice,<br />

Trstenô a Jalovec. Kostol podľa patentu mohol stáť za mestom, nesmel<br />

mať vežu a väčšie okná. Vchod musel byť obrátený na záhumnie.<br />

Za kňaza si zvolili Emericha Berzevického, ktorý začal<br />

stavať chrám, slúžiaci aj pre školu. Chrám vysvätili roku 1785. Roku<br />

1788 vznikla aj budova fary. Farár Berzevický zomrel roku 1798<br />

a za ním nasledoval Matúš Blaho, zeman z Turca, človek vynikajúci<br />

učenosťou, filozofickým založením a rečníckym talentom. On<br />

uskutočňuje hneď vnútornú úpravu kostola, od pi. Anny Szmreczanyiovej,<br />

rod. Okolicsányi, zadováži terajší oltár, o čom svedčia<br />

erby na oltári z r. 1806. Župan Liptova Emerich Pongrátz a jeho<br />

manželka Rozália Potornyay roku 1806 daruje kostolu novú kazateľňu.<br />

Roku 1811 Baltazár a Ján Baan daruje krstiteľnicu. Roku<br />

1830 Blaho dal postaviť školskú budovu. M. Blaho utvoril pre cirkev<br />

a seniorát značné základiny.<br />

Po Blaho vej smrti roku 1837 myslelo sa na pozvanie Jána<br />

Kollára z Pešti, on však neprišiel ,ale poslal miesto seba Michala<br />

M. Hodžu z Rakše. Príchod Hodžov do Mikuláša mal za následok,<br />

že jeho pôsobením sa na okolí šírilo národné upovedomenie, a to<br />

nielen v meštianskych, ale aj v zemianskych vrstvách. Hodžova<br />

osobnosť a kázne boly strhujúce. Nápomocný mu bol cirkevný kurátor<br />

a vrbický richtár Michal Malek, ďalej zeman Farkaš Palugyay,<br />

hlavne však Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, knihár a nakladateľ<br />

kalendárov, sberateľ starých listín.<br />

Roku 1848 uhorské ministerstvo vyzdvihlo Hodžu z úradu,<br />

lebo organizoval ľudové shromaždenia v Ondrašovských kúpeľoch;<br />

bol naň vydaný zatykač, a on utiekol na Moravu kde spolu<br />

s Hurbanom a Štúrom organizoval vojenské povstanie. Evanjelický<br />

sbor si zvolil nato za farára Juraja Matúšku, ktorý pôsobil až do<br />

roku 1850. Bol človek dobrý, básnická duša. Za Bachovej éry sa<br />

Hodža vrátil do Mikuláša a spolupracoval s druhým kňazom, s Drahotínom<br />

Makovickým, ktorý bol známy ako znamenitý pedagóg.<br />

Vtedy pôsobil tu ako učiteľ aj maliar Peter Bohúň. Nastaly boje<br />

okolo cisárskeho patentu z r. 1859, takže svetská vrchnosť konventy<br />

zakázala. Roku 1862 Hodžu odsúdili na stratu úradu a roku 1866<br />

sa utiahol do Tešína, kde zomrel ako vyhnanec.<br />

Roku 1870 prišiel do Mikuláša za farára profesor b.-bystrického<br />

gymnázia Bedrich Baltik a za inšpektora bol zvolený Peter Miko<br />

Baltik vynikol ako človek učený a pracovitý. Roku 1871 miesto<br />

drevených škôl postavil múrané, roku 1883 postavil múranú vežu.<br />

Kostol roku 1883 vyhorel a utrpel značné škody. Obnovený chrám<br />

hol roku 1885 znovu posvätený. Baltik sa neskôr odnárodnil a prešiel<br />

do Balážskych Ďarmôt.<br />

Roku 1895 po odchode Baltíkovom stal sa farárom Juraj Janoška,<br />

ktorý založil spolok Tranoscius, sirotinec, redigoval Cir-<br />

52


kevné listy a Tranovského kalendár. Roku 1897 boly zväčšené obloky.<br />

Po smrti Janošku pôsobil tu Michal Madera.<br />

Roky prešlé po revolučnom období zaujímavo charakterizoval<br />

Belo Klein v Slovenských pohľadoch roku 1942.<br />

„V Mikuláši — napísal Klein — už oddávna prúdil rezký národno-spoločenský<br />

život. Už pred revolúciou riadil tu Gašpar Fejérpataky-Belopotocký<br />

ochotnícke divadlá, v šesťdesiatych rokoch<br />

Daniel Miloslav Bachát, pribylinský farár, znôtil divadelné predstavenia<br />

v Hrádku, v Mikuláši a v Ružomberku. V Mikuláši mali<br />

dosť obratných hercov, odvážili sa aj na tragédie. Hlavne Ferdinand<br />

Naegelein vynikal ako obratný herec, ochotník. Úspechy získavala<br />

aj Kamila Hoffmanová; búrlivý potlesk vyvolávaly jej piesne:<br />

„Teč, vodička, teč" a „Vej, vetierku, vej, večerný". Hrávaly sa aj<br />

veselohry a frašky, v ktorých sa uplatnil najmä znamenitý komik<br />

lekár Eduš Hoffmann. — Mikuláš mal vtedy znamenitého hudobníka<br />

v osobe Karola Ruppeldta. Ruppeldt roku 1871 založil spevácky spolok<br />

,,Tatran", ktorý už v tomto roku usporiadal veľký banket v dvorane<br />

stoličného domu. Účinkoval na ňom Július Miko, Adolf<br />

Hoffmann a Gregor Uram-Podtatranský; za vznešenou hymnou<br />

poľskou „S dymom požiarov, s kurom krvi bratskej" nasledoval<br />

pochod srbský:<br />

Sablja moja, demeščijo,<br />

Sablja moja krvo pijo,<br />

Liu.ta guja željo moja,<br />

Ľa idemo ustred boja.<br />

Nasledovaly piesne slovenské a české. Tento koncert zanechal<br />

hlboké stopy v dušiach prítomných.<br />

V druhej polovici minulého storočia zjavil sa v Mikuláši Cigán<br />

Piťo, ktorého trávnice začaly vytláčať piesne cudzie. Odpočúval<br />

ich na lúkách a po stranách od samotného ľudu. Svetozár<br />

Hunban Vajanský napísal: „Piťo vyniesol na svetlo slovenské trávnice,<br />

dodal im lesku svojou nedostižnou hrou a urobil ich milými<br />

a vzácnymi slovenským vzdelaným ľuďom."<br />

Násilná maďarizácia za Kolomana Tiszu vystrájala svoje divé<br />

orgie aj po Liptove a aj sem prišly neblahé časy. Cirkevné a svetské<br />

vrchnosti pretekaly sa v potláčaní slovenských národovcov.<br />

V znamení šovinizmu svolaná synoda evanjelikov rozbila preddunajský<br />

dištrikt, v ktorom Slováci mali väčšinu, liptovský seniorát<br />

pripojili k dištriktu potisskému; tak Slovákov všade majorizovali.<br />

I katolíci úpeli y pazúroch šovinistických cirkevných vrchností;<br />

arcipastier svojho stáda, Alexander, s prímením Hrozný, vystavil<br />

si pamätník „v krvavej posviacke černovského kostola". — Takto<br />

charakterizoval Belo Klein časy útlaku v Mikuláši.<br />

53


Roku 1883 Mikuláš i Vrbica ľahly popolom, keď hlavné námestie<br />

stratilo svoj pôvodný, tu a tam ešte barok pripomínajúci<br />

vzhľad. Vtedy vznikla na námestí budova, zvaná „kramárnica"<br />

a na Vyšnom Huštáku drevená zvonica. Začiatkom storočia vzniklý<br />

v Mikuláši kníhkupectvo' a tlačiareň Pivko a Klimeš a stály sa<br />

oporou upadajúcej slovenskej veci. František Klimeš sa stal aj starostom<br />

mesta po Jozefovi Sto doloví. — Za prvej svetovej vojny<br />

mladučký smrečiansky rodák Matej Jančo založil časopis ,,Púčky"<br />

a spolok „Mor ho!" Bol to prejav najmladších, udusených v rachote<br />

svetovej vojny. Maďarská vláda, informovaná maďarským<br />

šovinistom a mikulášskym rodákom Ľudovítom Šieierom, chcela<br />

uspokojiť Slovensko jedným gymnáziom v Mikuláši. V roku 1918<br />

1. mája Vavro Šrobár na schôdzke sociálno-demokratickej strany<br />

v ,,Čiernom Orie" vyhlásil nutnosť pripojenia Slovenska k Československej<br />

republike. Bol to prejav svetového významu. Po oslobodení<br />

sa na čelo, stolice dostal ako župan Pivko, potom Jozef<br />

Kállay a Sekáč. Bolo to potom, keď po roku 1849 za krátky<br />

čas vládol v Liptove slovenský župan Ján Francisci a po ňom<br />

nasledovalo vladárenie Szentiványiovcov. V posledných rokoch<br />

v Mikuláši pôsobil ako starosta dr. Ján Beňovský a František Kráľ.<br />

Po roku 1919 treba zaznamenať veľký vzdelanostný pokrok,<br />

keď na čelo ľudového školstva dostal sa slovenský národovec<br />

inšpektor Miloš Janoška a začalo sa vzmáhať slovenské vedomie,<br />

majúc oporu počas útlaku už len v garbiarskych rodinách. — Po<br />

oslobodení roku 1945 sa na čelo mesta dostali známi spoľahliví slovenskí<br />

vlastenci. Vedúci činitelia s napnutím všetkých síl vynasnažujú<br />

sa splniť veľký program, v rámci ktorého mesto by sa obohatilo<br />

veľkolepými budovami nových fabrík, škôl, pošty, múzea,<br />

kultúrneho domu, domu slovenského povstania a divadla.<br />

Dosiaľ vykonané prípravné práce naznačujú, že vytýčený program<br />

bude do poslednej litierky splnený.<br />

Použité pramene:<br />

J. Hrušovský: Slovenské dejiny.<br />

Št. Hýroš: Zámok Likava.<br />

J. Houdek: Veľký hrad Liptova.<br />

Révayho lexikón.<br />

Mišík: Husiti na Slovensku.<br />

Gerô: Husziták Felsômagyarországon.<br />

Magyarország vármegyei és városai irásban és képben.<br />

Húščava: Gotický kostol a kláštor v Okoličnom.<br />

Dr. Wagner: Príspevky k pozdnegotickému maliarstvu na Slovensku.<br />

Dr. Ďurovič: Životopis Juraja Tranovského.<br />

Belo Klein: Slovenskosť liptovských zemanov, Slovenské<br />

pohľady 1924.<br />

54


Július Lenko<br />

Vavríny<br />

Dobre ste to robili Štúr, Hurban a Hodža -<br />

ten národ vás bol hoden a chce byť i dnes.<br />

A ako ste vy hmatali v tmádh kľučku na bráne slobody,<br />

tak my chceme uzamknúť vchod do minulosti,<br />

z ktorej ste nás vykúpili.<br />

Nikdy<br />

by nebola slyšala hrmenie Tatra,<br />

nebyť bleskov, vyšľahlých z vašej krvi.<br />

by nebol vprúdil vzduch a zabil pieseň v chalupách,<br />

nebyť vašich otvárajúcich rúk.<br />

Vy, ktorí ste boli samý duch a sen,<br />

vy rojčivé deti vidín,<br />

dali ste nám najreálnejšiu pravdu,<br />

ktorou je život sám.<br />

Horí ešte horí<br />

ten čudný plameň i v nás,<br />

ten oheň ktorý ste niesli dolu Mikulášom -<br />

tridsiati čudáci, ktorým sa kde kto smial.<br />

Kdeže idú tí prišelci<br />

s kokardami vo všedný deň<br />

a Hodža napred nich.<br />

To bol pochod celých našich dejín<br />

10. mája.<br />

Však ako keď lesnou cestou kráča pytliak snoriac soka,<br />

tak išli temer smyslov zbavení<br />

zradci po ich stopádh.<br />

Lež naši sa nedali a Hodža predsa rečnil<br />

a rečnil Hurban<br />

a Francisci<br />

a rečnil i Štúr<br />

(pre taký deň sa totiž len raz prepožičia čas)<br />

a každý kto chcel slyšal povesť o zemi,<br />

55


ktorá sa vynára<br />

z kalu mora ako zázrak.<br />

Matere pohly prudšie kolískami:<br />

Nebudeš syn môj nevoľník s kameňom hany na šiji<br />

Nebudeš dcérečka slúžkou-nevoľnicou<br />

A zem tá, ktorá ako klada privalila<br />

každý náš vzdych a prejav tuhy,<br />

prevráti sa druhou stranou k slnku a bude rodiť nám<br />

zrno a kvety.<br />

Nepráchnivejte chalupy<br />

nekvíľte piesne<br />

Svliekajte otrocké kazajky, bratia.<br />

Hľa po<strong>nad</strong> horu<br />

ako to krúži a sa leskne a mohutnie, osviecujúc nás,<br />

ako storamenný luster reže oči<br />

splnený sen.<br />

Dobre ste to previedli, Štúr, Hurban a Hodža<br />

Vás neuspala noc<br />

! vás dráždily hviezdy<br />

a dnes<br />

sú vaši potomci pri vás, nestratili ste žiadneho!<br />

Ako vy prešli okovami, preliezali ploty smrti.<br />

Posvätné háje im čítajú<br />

najkrajšie básne z vašich kníh.<br />

A tí živí strážia oheň: zore krvi,<br />

plameň, čo osvieti cestu, keď vôkol pusto.<br />

Preto navíjam verše vďaky na hriadel radosti<br />

a dvíham zvony vašej slávy:<br />

nedh svetu hlaholia zas!<br />

56


Miloš<br />

Janoška:<br />

Sto rokov Liptovského Sv. Mikuláša.<br />

Prv než vkročíme do XX. storočia a zhodnotíme vývoj mesta<br />

Lipt. Sv. Mikuláša a v ňom odohravšie sa významnejšie udalosti,<br />

musíme sa zbližša zahľadieť na deje a dejateľov tých rokov, v ktorých<br />

rukolapne vzplanula túžba slovenského národa po oslobodení,<br />

na roky národného povstania, vedeného národnou trojicou Štúrom,<br />

Hurbanom a Hodžom.<br />

Iní zmienia sa o týchto významných dejoch zovrubne na podklade<br />

historickom. Ja tu chcem predniesť slová uznania a vďačnosti<br />

voči tým, ku ktorým sa pútajú všetky počínania, udalosti a deje<br />

tu v Mikuláši a okolí veľavýznamných časov pred rokom 1848,<br />

v rokoch 1848/49 a aj po* týchto rokoch. Je historickou skutočnosťou,<br />

že deje viažu sa k osobám, bez pričinenia ktorých časy samé ostaly<br />

by prázdnymi a nepovšimnutými. Dejiny tvoria osoby, ktoré svojou<br />

činnosťou dávajú určitým úsekom časov náplň a význam.<br />

Keď si pripomenieme rok meruôsmy a všetko, čo s národného<br />

hľadiska s ním súvisí, mimovoľne vyvstanú pred zraky duše našej<br />

imponujúce postavy Michala Miloslava Hodžu a jeho podporovateľa<br />

a spolupracovníka Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, ktorý bol<br />

i štedrým podporovateľom všetkých slovenských, najmä vzdelanostných<br />

snáh. K nim dražia sa ešte iné osobnosti z Lipt. Sv. Mikuláša<br />

a okolia ako ochotní národní pracovníci. Nie je bez významu,<br />

že do pohnutých časov národného' zobúdzania v Liptove veľmi<br />

výdatne zasahovali aj najpoprednejší vodcovia slovenského národa,<br />

ako: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner,<br />

Ján Francisci a iní.<br />

Ale v Mikuláši a jeho okolí vedúce slovo mali M. M. Hodža<br />

a G. F. Belopotocký, ktorého zreteľnú ozvenu cítil aj celý slovenský<br />

národ. Ich činnosť nebola regionálna, ale týkala sa celého národa.<br />

Zo života M. M. Hodžu.<br />

Neskorší nástupca Hodžov, Dr. Jur Janoška, charakterizuje<br />

osobnosť Hodžovu týmito epitetami: mysliteľ hlboký, kazateľ-rečník<br />

úchvatný, očarujúci; básnik-prorok vzletu a <strong>nad</strong>šenia žalmistovprorokov,<br />

samým duchom Božím unášaných; bojovník pravdy nesklátiteľný;<br />

hrdina viery nezmožený; trpiteľ, vyhnanec, mučeník<br />

podľa príkazu a príkladu Kristovho. Isteže výstižná a pravdivá charakteristika.<br />

M. M. Hodža býval v „starej" evanj. fare, postavenej popri<br />

záhrade Krivossovskej. Na južnom konci budovy, boly dve izby<br />

s trámovou povalou. (Len r. 1908 bola táto časť prestavená, traverzovým<br />

sklepením a novými oblokmi opatrená.) Západná väčšia<br />

57


miestnosť bola jedáleň a východná, trochu menšia, kaplánka. V kaplánke<br />

bolo zakladajúce zasadnutie Tatrína, spolku na podporovanie<br />

slovenskej literatúry a priemyslovej vzdelanosti Slovákov. Bolo to<br />

27. aug. 1844. Dve izby a úzka chodba v severnom konci budovy<br />

boly pristavené r. 1840. Hrubé múry, zamrežované obloky a vlhkosť<br />

poukazujú na budovu pre ľudské zdravie nie práve priaznivú.<br />

Sem isa prisťahoval mladý, 26-ročný Hodža dňa 21. mája 1837<br />

a žil tam, okrem niekoľkých mesiacov, strávených v dôsledku národného<br />

povstania a zatykača mimo Mikuláša, celých 29. rokov.<br />

Asi za 10 prvých pokojných rokov mohol mladý Hodža vyvíjať<br />

peknú činnosť v zakladaní spolkov miernosti, čo nebola síce ľahká,<br />

ale požehnaná práca. Ľudia sa odriekali pitia pálenčených nápojov,<br />

čo na majiteľov krčiem pôsobilo dráždivo a preto brojili proti<br />

Hodžovi.<br />

Hlboký mysliteľ Hodža v tie časy napísal cenné diela: Epigenes<br />

Slovenicus, Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo a Vétín<br />

o slovenčine. Nimi chcel vznietiť u čitateľov záujem o svoj národ,<br />

o jeho minulosť, o jeho reč a budúcnosť. Hodža zvelebil rodnú ľubozvučnú<br />

slovenčinu, položil základy pravidiel pravopisu etymologickému<br />

namiesto fonetického. Kriesil rečou a písmom národné povedomie<br />

a pripravoval národ, aby sa vedel rázne hlásiť o svoje<br />

práva a neprijímal útisk ako zlo, proti ktoréanu niet pomoci.<br />

Vedel byť rázny a odhodlaný, kým iní váhali. Rád sa pridal<br />

k všetkému, čo smerovalo k dobru národa. Keď vedúce kruhy maďarských<br />

protestantov chcely evanjelikov aug. vyznania spojiť<br />

s evanjelikmi helv. vyznania v takzvanej Únii a tak i náboženstvo<br />

a cirkev zapriahnuť do služieb maďarizácie, lebo maďarská kalvínska<br />

väčšina bola by v sjednotenej cirkvi mala silnú prevahu <strong>nad</strong><br />

slovenskou luteránskou menšinou, Hodža v júni 1842 ochotne sa<br />

pripojil k vyslanectvu, ktoré na čele so superintendentom Jozeffym<br />

lo k cisárovi a kráľovi do Viedne pýtať ochranu pre slovenských<br />

evanjelikov proti zamýšľanej Únii, v ktorej chceli Maďari získať<br />

účinný nástroj maďarizačný.<br />

Vyslanstvo bolo síce smelým krokom na obranu Slovákov, ale<br />

prakticky ostalo bez očakávaného účinku. Naopak. Maďarskí kossuthovci<br />

začali prudký pohon proti členom vyslanstva. Aj Hodža<br />

našiel stále ostrejších protivníkov v radoch liptovského zemianstva,<br />

ktoré bolo zamerané kossuthovsky. Oni začali mu robiť príkorie nielen<br />

v cirkevnom, ale i spoločenskom živote. Hodža o tom napísal:<br />

,,Stíhali, náčili, lákali mladosť jeho všelijak jedna-druhá k sebe;<br />

keď to nešlo, začali ho majstrovať, podozrievať, škaldať, ale všetko<br />

som prekonal s pomocou bohospasiteľskou, zrazil mysle hlúpopriečne,<br />

ukojil srdcia lepšie ale znepokojené,dal smer všetkým ten<br />

jeden: myslieť už raz dačo vyššieho za cirkev a národ."<br />

Básnik-mysliteľ vložil perly svojho hĺbavého ducha do básní<br />

náboženského i národného obsahu. Do evanjelického Zpévníka, po<br />

prvý raz vydaného r. 1842, prispel 43 piesňami, z ktorých vanie duch<br />

58


zbožného zanietenia. Práve tak duchom rodolásky preniknuté sú<br />

jeho básne národného obsahu.<br />

Vtedy žil ľud v Uhorsku v poddanstve. Bol temer celkom bezprávnou<br />

masou, ktorá slúžila zemanom a najmä vysokej šľachte.<br />

Ľud i pri svojej apatii túžil po <strong>nad</strong>obudnutí ľudských práv, po uvoľnení<br />

svojho trápneho života, ba občas dal i slovný výraz nesúhlasu<br />

s danými pomermi a výraz túžby po oslobodení. Na takéto prejavy<br />

túžby odpoveďou býval dereš, múky, stony a slzy na ňom.<br />

Vzor francúzskej revolúcie prenikal srdciami ujarmených národov<br />

v celej Európe. I u nás. V marci 1848 vzplanula revolúcia<br />

aj v Uhorsku. Vyhlásila zrušenie poddanstva a poddaný ľud nevedel<br />

sa spamätať a nevedel, ako prejaviť svoju radosť. Ale vodca<br />

maďarskej revolúcie, Ľudovít Kossuth a jeho náhončí, najmä z radov<br />

šľachty, túto radosť ľudu zneužili na získanie ľudu pre svoju<br />

akciu proti Rakúsku, ale na oslobodenie nemaďarských národností<br />

ani nepomysleli.<br />

Slovenskí národovci ako prirodzení vodcovia svojho ľudu vyvinuli<br />

horlivú a s oduševnením vykonávanú činnosť po Slovensku<br />

svolávaním početných ľudových shromaždení, na ktorých burcovali<br />

narodí z dlhého spánku národnej ľahostajnosti, poučovali a presviedčali<br />

ľud, že nespravodlivej panovačnosti maďarskej urobí sa<br />

prietrž len vtedy, keď celý národ prikloní sa sám k sebe, somkne<br />

sa okolo svojich roduverných vodcov a stane si pod slovenské zástavy.<br />

Na krajinských shromaždeniach odznely smelé požiadavky,<br />

ktoré boly písomne v podobe rezolúcií predostierané stoliciam.<br />

U nás, v kraji Hodžovom, bolo veľké ľudové shromaždenie 28.<br />

marca 1848 na námestí v Lipt. S v. Mikuláši. Bolo veľmi rušné a pamätné<br />

tým, že na ňom boly prítomné predtým nebývalé tisícové<br />

húfy slovenského ľudu stredného a horného Liptova. Toto shromaždenie<br />

s ohromným oduševnením a predtým neslýchanou ráznosťou<br />

schválilo M. M. Hodžom sotavenú petíciu, podľa ktorej Slováci<br />

žiadajú práva slovenskej reči v úradoch, súdoch a na školách.<br />

Tú petíciu predložil práve sídenému stoličnému sboru Ľudovít<br />

Klein, notár z Hýb s vyzvaním, aby ju sbor prijal a uviedol do života.<br />

Keď stoliční páni — temer všetci odrodilí liptovskí zemani —<br />

začali vykrúcať a prízvukovať, že je to protizákonná požiadavka<br />

a preto odopierali prijať ju, ľud na námestí začal búrlivo prejavovať<br />

svoju nespokojnosť. Dal sa utíšiť len prenikavým slovám svojich<br />

vodcov: Samo vi Hroboňovi a Michalovi Miloslavovi Hodžovi. Páni<br />

vidiac oduševnené zástupy na námestí, pod tlalkom Hodžovej reči<br />

napokon prijali petíciu. Hodno zaznamenať, že v nejednom zemanovi<br />

ozval sa hlas slovenského pôvodu a mnohí objímali sa s ľudom,<br />

bozkávali sa s robotníctvom na dôkaz smierenia a sbratania národa<br />

v novom slobodnejšom živote. Ale neskôr dostali vrchovisko maďarónski<br />

páni a sľuby ostaly sľubmi. Z Budapešti dostali liptovskí<br />

páni rozkaz znemožniť „panslavistický pohyb" v Liptove. Vykomandované<br />

bolo i vojsko do Liptova v sile jednej stotiny.<br />

59


Ale mikulášske marcové shromaždenie bolo vyzvaním, ktoré<br />

rozprúdilo národnú vec aj v iných stoliciach a narobilo mnoho starostí<br />

peštianskym pánom.<br />

Aby celé hnutie a požiadavky slovenského národa mohly aj<br />

na uhorskom sneme lepšie zavážiť, musely dostať tieto krajové pohyby<br />

ráz celonárodný. Neprajné uhorské vrchnosti musely zvedieť,<br />

že za požiadavkami stojí celý slovenský národ.<br />

Tak došlo k celonárodnému shromaždeniu, ktoré svolali slovenskí<br />

národovci Štefan Marko Daxner a Ján Francisci na deň<br />

10. mája 1848 do Liptovského Sv. Mikuláša. Preto volili Lipt. Sv.<br />

Mikuláš, lebo tu mienili mať pre shromaždenie pôdu najlepšie pripravenú,<br />

i bezpečnosť v tých búrlivých časoch najlepšie zaistenú.<br />

Obaja títo národovci boli v Mikuláši aj na marcovom shromaždení,<br />

kde mali príležitosť presvedčiť sa, že v Liptove najmä kňažstvo a<br />

učiteľstvo bolo roduverné a i pospolitý ľud pomerne najuvedomelejší.<br />

Čo do počtu účastníkov sa národné shromaždenie 10. mája 1848<br />

nemôže rovnať shromaždeniu dňa 28. marca. Ale jeho význam a<br />

účinok ďaleko prevyšoval význam a účinok marcového. Na tomto<br />

shromaždení boly požiadavky slovenského národa precíznejšie a<br />

podrobnejšie formulované a pripravené predostrieť ich snemu a<br />

uhorskej vláde. Malo teda význam politický, kým krajové shromaždenia<br />

malý za cieľ nietiť národné povedomie a zobúdzať záujem<br />

o veci národa, ale vláda si ich málo všímala.<br />

Celonárodný charakter dala tomuto shromaždeniu účasť najvynikajúcejších<br />

slovenských národovcov. Vyjmúc východu — všetky<br />

ostatné župy a kraje Slovenska boly zastúpené: Liptov,<br />

Orava, Turiec, Zvolen, Gemer, Malohont, Hont, Trenčín, Nitra, Bratislava,<br />

Pešť, ba i dolnozemskí Slováci mali tu svojho zástupcu.<br />

V ondrašovských kúpeľoch — medzi košatými topoľmi boly tam<br />

vaňové kúpele — v hostinskej miestnosti sišiel sa výkvet slovenského<br />

národa na čele s národnou trojicou: Štúrom, Hurbanom a<br />

Hodžom<br />

Mnohí prišli do 1 Mikuláša už 9. mája. Ale v meste bola akási<br />

stiesnená nálada a obávali sa dať hosťom ubytovanie. Preto asi<br />

20. z nich odišli na noc do Trnovca k ev. faárovi Lehotskému, ktorý<br />

bol spolupracovníkom Hodžovým. Z nich niekoľkí na druhí deň<br />

odišli do Turca a ostatní do Mikuláša.<br />

Porada bola na ev. fare u Hodžu v kaplánke v tej istej miestnosti,<br />

kde r. 1844 založili spolok Tatrín. Predsedal Ľudovít Štúr, zapisoval<br />

Ján Francisci. Prítomní boli z Gemera Š. M. Daxner, A. H.<br />

Škultéty, z Turca Ján Kučera, Ján Jesenský, Samuel Šípka, Slavomil<br />

Šlichta, Jozef Lilge, Andrej a Ďurko Hodža, Jozef Horváth a S. Kramár,<br />

z Oravy Peter Bohúň a Ctiboh Cochius (Zoch), zo Zvolenskej<br />

Samuel Štefanovič a Mikuláš Ferienčik, z Nitrianskej J. M. Hurban,<br />

z Ban. Štiavnice Samuel Šteckel a Andrej Červenák, Branko Abaffy<br />

z Banátu, z Bratislavy P. Hostinský a M. Jurecký, z Pešti Ján G. Stra-<br />

60


o.<br />

><br />

o<br />

J4<br />

o


ka a mnohí iní, z Liptákov M. M. Hodža, Ján Lehocký, A. Krčméry,<br />

Ľud. Klein a Ľud. Hroboň. Zaráža, že Ružomberok nebol zastúpený.<br />

Hurbanovi — tadiaľ idúc — nepodarilo sa získať ani Ružomberčanov<br />

ani Nemedkoľupčanov. Podžupan Edmund Szentiványi hlásil<br />

do Pešti, že Ružomberok a Ľupča sľúbily postaviť 1400 gardistov<br />

proti „panslávom".<br />

Na porade prejednávali bod za bodom „žiadosti slovenského<br />

národa", ktoré sa potom predostrely kráľovi, snemu a ministerstvu.<br />

Žiadosti po porade sostavil Hurbaoi, ale Hodža mal na ich sostavení<br />

tiež značný podiel. Žiadosti malý 14 bodov. (O 70 rokov neskoršie<br />

aj prezident Wilson v 14. bodoch sostavil požiadavky vo veci samourčovania<br />

národov.)<br />

Z týchto bodov najdôležitejšie boly tie, ktorými sa malý usporiadať<br />

národnostné pomery v Uhorsku. Požadovaly sa okrem spoločného<br />

snemu i osobitné snemy pre každú národnosť, uplatnenie<br />

materinskej reči vo všeťkých úradoch a školách až po univerzitu<br />

a aby do úradov pripustení boli aj roduverní Slováci. Požadovalo<br />

sa aj všeobecné volebné právo, shromažďovacia spolčovacia i tlačová<br />

sloboda. Ďalej sa žiadalo, aby lesy, kopanice, lúky a pastviny<br />

boly ľudu vrátené, ľud aby bol od poddanskej práce oslobodený,<br />

básnika Janka Kráľa a jeho priateľa Rotaridesa aby zo žalára prepustili<br />

a aby v Galícii prestali prenasledovať Poliakov.<br />

Pri niektorých bodoch bola rušná debata. Raz sa Hodža rozčúlil<br />

tak,-že opustil miestnosť a vrátil sa len na príhovor predsedajúceho<br />

Štúra. Hodža totiž bol proti tomu, aby sa žiadosti čítaly<br />

verejne na námestí, lebo že by sa tým úrady zbytočne dráždily<br />

a pospolitý ľud že nie je ešte tak vyspelý, aby petícii porozumel.<br />

Upustilo sa od toho a usniesli sa prečítať žiadosti v ondrašovských<br />

kúpeľoch.<br />

Po porade išli účastníci, ozdobení červenobielymi stužkami a<br />

kokardami, do mesta na obed. Podžupan poveril slúžneho Jána Lehockého<br />

Múku vyšetriť, kto sú to tie osoby a na čo prišly do<br />

Mikuláša. Vysvetlenie dal mu sám Hodža, že sa sišli poradiť sa<br />

o petícii, ktorú predložia vo Viedni aj v Budapešti.<br />

Poobedňajší čas využil najmä Hurban Hodža a Fancisci na<br />

soštylizovanie a napísanie žiadostí. Na druhý deň účastníci chodili<br />

po meste ozbrojení, čo podžupana Szentiványiho veľmi rozčuľovalo.<br />

Poobedňajší čas využil najmä Hurban, Hodža a Francisci na<br />

druhý deň 11. mája na obed do ondrašovských kúpeľov, ale petíciu<br />

vyhlásili len pred večerom v prítomnosti účastníkov porád, niekoľkých<br />

obyvateľov z Mikuláša a Vrbice a národných gardistov ako<br />

i niekoľkých zemanov. Ľud bol zastúpený len neveľkým počtom.<br />

Shromaždenie viedol M. M. Hodža. V otváracom prejave sa zaprisahal,<br />

že body petície sú spravodlivvé. Jednotlivé body čítal Francisci<br />

a Hurban ich s oduševnením vysvetľoval. Hurbanova reč trvala<br />

takmer tri hodiny. Po prijatí petíciu podpísali a účastníci sa rozišli.<br />

V meste niektorí páni boli akciou slovenských národovcov zne-<br />

62


pokojení, najmä veliteľ gardy Dionýz Pongrác. Hodža a r. kat.<br />

farár Juraj Bartoš veľmi rozhodne bránili shromaždenie a jeho význam.<br />

V Mikuláš i prijaté žiadosti slovenského národa skoro sa stály<br />

známymi po celom Slovensku, ale súčasne boly aj červeným súknom<br />

pre rozdráždených vládnych pánov maďarských.<br />

Ze sa zo žiadostí temer nič neuskutočnilo, toho vinou bola nedostatočná<br />

uvedomelosť národa, nesvornosť, organizačné ťažkosti a<br />

podlizačská vlastnosť mnohých Slovákov, ktorým vlastné výhody<br />

boly bližšie ako sloboda a záujmy národa. Maďarská vláda odpovedala<br />

na žiadosti zatykačom, vydaným na hlavy Štúra, Hurbana a<br />

Hodžu. Hodžovi hrozilo veľké nebezpečenstvo, lebo v mnohých<br />

liptovských zemanoch mal úporných nepriateľov, ktorí čakali na<br />

príležitosť zlapať ho. Musel sa teda napochytre uchýliť za hranice<br />

najprv do Viedne, potom do Prahy. Z Mikuláša odišiel 25. mája 1848.<br />

Úradné kruhy sa postaraly, aby aj cirkevná vrchnosť na čele<br />

so superintendentom Stromským išla do Hodžovho sboru robiť poriadky<br />

v tom smysle, že M. M. Hodžu odstránila z kňazského úradu<br />

a na jeho miesto dala vyvoliť 27. okt. 1848 Juraja Matúšku, farára<br />

istebňanského.<br />

V Uhorsku sa pomery rozvracaly, lebo revolúcia stavala časť<br />

obyvateľstva na stranu Maďarov, ktorí na čele s Ľudovítom Kossuthom<br />

chceli sa od Rakúska odpútať a celkom osamostatniť. Iná<br />

časť — a to najmä rozličné národnosti v Uhorsku žijúce — prikláňala<br />

sa k Viedni, lebo dúfala s jej pomocou vydobyť si v Uhorsku<br />

od Maďarov národné práva a národnú slobodu, o ktorú dovtedy<br />

darmo sa uchádzaly u maďarských pánov.<br />

Keď maďarské vládne kruhy videly, ako sa národnosti, a medzi<br />

nimi aj Slováci, obracajú pod zástavy svojich vodcov, všemožne<br />

sa usilovaly odvrátiť ich od toho hnutia a prikloniť na svoju stranu.<br />

Peštianski páni vydali ,,w mene Wlasť obraňujúceho Zweritelstva"<br />

MHlas ku Uherskej krajňi slovenskieho jazika Obivaťelom".<br />

V tomto ,,Hlase" vychvaľujú Uherskú Krajinu ako velikú a<br />

utešenú záhradu, v ktorej všelijaké kvety pokojne rastú, popri sebe<br />

kvitnú na česť a slávu Boha a Stvoriteľa. Vyzdvihujú prešporskú<br />

diétu, ktorá zrušila panštinu, dežmu, desiatku a dala slobodu Slovákom,<br />

Nemcom, Rácom, Chorvátom, Oláhom, že od r. 1848 Uherská<br />

Krajina prestala byť otrockou. V ňom všemožne sa usilujú očierniť<br />

Viedeň a národných vodcov a Slovákov nakloniť na svoju stranu.<br />

V spomenutom ,,Hlase" doslovne píšu medziiným toto:<br />

,,Wjeďenskí Ministri v Chorvátskej Krajne podwiedli istího<br />

čloweka menom Jelašič, kterího za Generála wimenuvali, abi Chorwátow<br />

podbúril. W Šlawónii Ráckího Arcibiskupa podwiedli, a<br />

medzi Olachmi Urbana, žebi Rácow a Oláchow mohli na zbúrenja<br />

nawjesť. W Hornej Uherskej Krajne ale Hurbána, Štúra, a Hodžu<br />

peňjazmi zaplatili, žebi we wašich ťichích údoljach Wojnowje hroznosťi<br />

zbudili. . . A takto sa počala táto krwawá, a ňesprawodlivá<br />

63


nútrajšia —• domáca wojna, ku ktorej podobnú od Krista Pána narodenja<br />

Swetská História nepreukazuje.<br />

Jelašič wpadol do Krajni s 40.000 húfom. Ráči zabijajú Nemcow,<br />

Slowákow Uhrow, Oláchi zabíjajú Síkelow Uhrow Zidow.<br />

Síkeli zabíjajú Oláchow a Rácow. Wjeďenskí Ministri zo susedskej<br />

Srbskej Krajini zbojnícke a lúpežnícke krďele najímajú. Celje mestá,<br />

osadi nawňiwoč obracajú na dolnom widjeku. Luďja najhroznejšje<br />

najohawnejšje muki na jeden druhom páchajú. Chlapow oderú, ženskje<br />

poškwrňja a do stuďjen hádžu, deti do horících domow pozatwaraju,<br />

a na jejích hroznom narjekaňjú sa pekelne radujú . . ."<br />

V ,,Hlase" sa chvália, že majú 100.000 vojakov a 200 diel, že<br />

Maďarom na pomoc prichádzajú Francúzi, Taliani, Tiroláci, Angličania<br />

a viac tisíc Poliakov ,,kterí sa so Slowáci blízka rodina".<br />

Chvália uhorskú slobodu, a Viedeň že znovu chce zaviesť otroctvo.<br />

Preto vystríhajú pred vodcami národa. Píše sa tam ďalej:<br />

„Krajni, krajinskích obyvateľow a Slobodi ňeprjaťelja sa čil:<br />

Cisárow dwor, Windišgrec, Jelašič, a Štúr, Hurban, Hodža, i tímto<br />

podobních buričow a podhuckáwačow krďel. Za cimer svojho búrenja<br />

národnosť wistawuju, ale znútra horkí nápoj služebnosti merajú.<br />

Tento nápoj ňeokoštujťe! . . . Tehdi podhuckáwačow, buričow<br />

wiženťe z pomedzi vás. Tehdi pokračujte wedla rozkazu krajinskej<br />

Dieti, lebo je táto oprawďiwi otec a dobroďejec Ľudu."<br />

Na 5 a pol strane fólia bol tento ,,Hlas' vytlačený v Budíne<br />

dňa 4. decembra 1848 a rozhodený v krajoch Uhorska, kde bývali<br />

Slováci. Rozšírili ho aj v Liptove, ale bez účinku. Aspoň na ľud slová<br />

ohlasu nezapôsobily. Ale úradujúcim a odrodilcom dodaly odvahy<br />

a to tým väčšej, že Hodžu už v Mikuláši nebolo.<br />

Medzitým Hodža bol spoluorganizátorom národného povstania,<br />

ale udalosti dovolily mu vrátiť sa do L. Sv. Mikuláša len 31. júla<br />

1849. Vracajúceho sa obľúbeného duchovného vodcu ľudu M. M.<br />

Hodžu vítala v Palúdzke slávobrána a v Mikuláši tri. Pri nich shromaždily<br />

sa veľké zástupy uradosteného ľudu, ktoré ho víťazoslávne<br />

sprevádzaly cez mesto. Radosť bola tým väčšia, lebo už sa vedelo,<br />

že zásluhou pomoci ruského vojska maďarské voiská budú prinútené<br />

kapitulovať a tak nastane pokoj a očakávané zlepšenie aj života<br />

Slovákov.<br />

Po búrlivých rokoch národného povstania nastaly časy úľavy<br />

aj pre Slovákov, hoci túžby národa neboly ani zďaleka splnené. Aj<br />

Hodža žil a pracoval asi za desať rokov pomerne pokojne. Venoval<br />

svoje úsilie zriadeniu svojho sboru. Juraj Matúška prešiel do<br />

štátnej služby, ale s Hodžom žil vždy v dobrom priateľstve. Hodža<br />

bol zas ,,predným" slova Božieho kazateľom. Pomocou zriadenej<br />

cirkevnej dane podľa štátneho> daňového kľúča chcel dať sboru<br />

pevný finančný podklad. Ale boly s tým ťažkosti. Sám písal o tom,<br />

že tomu neriadu nebol na vine ani kňaz, ani konvent, ani celý sbor,<br />

ani ľud náš dobrý; toho vinou že je len prievratnosť niekoľkých<br />

64


ľudí, čo nikde na svete platiť nechcú, ale práve tam, kde nič neplatia,<br />

najväčšmi rozkazujú. Cielil tým na pánov zemanov. Pochvalne<br />

a uznanlivé zmienil sa len o Adušovi Pongrácovi a Markovi Pongrácovi,<br />

ktorí svoje povinnosti ochotne plnili.<br />

. Hodža sa príkladne staral o zdokonalenie školy. Na jeho radu<br />

cirkev zriadila i druhé a onedlho tretie i štvrté učiteľské miesto.<br />

Škola stála na výške i keď nie budovou (stála za ev. kostolom)<br />

ale účinkovali na nej vynikajúci učitelia. Svoju úctyhodnú pedagogickú<br />

schopnosť Hodža dokázal aj napísaním znamenitých učebníc:<br />

Šlabikár a prvá Čítanka pre slov. ev. a. v. školy (1860 a potom<br />

1872) a osobitne Prvú Čítanku (1860), ktoré boly dlhé roky v úžitku.<br />

V rokoch 1857 a 1858 Hodža pripravoval založiť Spolok na<br />

vydávanie lacných, mravnopoučných kníh pre evanjelických Slovákov.<br />

Spolok mal sa menovať ,,Spolok Komenského". Ním chcel<br />

pozdvihnúť vzdelanosť ľudu slovenského a to i na poli priemyselnohospodárskom.<br />

To bol hlavný cieľ spolku. Pobočný cieľ bol sbierať<br />

starožitnosti a pamätnosti, ktoré by boly základom nádejného slovenského<br />

múzea; sbierať národné porekadlá, výrazy reči, povesti,<br />

piesne, mená vrchov, dolín, skál, riek, názvy rastlín, pomenovanie<br />

vecí hospodárskych, technických. Sídlom spolku mal byť Mikuláš.<br />

Ako Tatrín zanikol v rokoch revolučných, tak ani krásna<br />

myšlienka ,,Spolku Komenského" nestala sa skutkom. Nastaly nepokojné<br />

časy v cirkevnom živote. Tie znemožnily tvorivú, pokojnú<br />

prácu. Boly to boje takzvané patentálne. Evanjelické cirkevné sbory<br />

začaly sa organizovať podľa patentu kráľom vydaného r. 1859.<br />

V cirkvách. zriadených podľa patentu, slovenskí evanjelici mienili<br />

voľnejšie uplatniť svoje práva. Za takéto zriadenie boli všetci roduverní.<br />

kňazi a cirkevníci. Proti patentálnemu zriadeniu boly úradné<br />

kruhy maďarské a im posluhujúci maďaróni. Tí boli za autonómnu<br />

cirkev. Tlak na patentalistov vykonávali cirk. inšpektori,<br />

ktorí temer napospol boli zmaďarónčení zemani. Aj v Hodžovom<br />

sbore ostro sa stavali proti tomu, aby sa pripojil k patentu. Odrodilcom<br />

pomáhali aj zavedení, závislí, zastrašení Slováci. Liptovskí<br />

páni, i mimo ev. cirkvi stojaci, chceli silný sbor premôcť, Hodžu<br />

pokoriť a potom ľahko zdolať aj ostatné liptovské sbory. Pešť vydala<br />

heslo: všetko podujať proti patentu a tak zlomiť aj moc Viedne.<br />

Podľa toho boly rozpútané boje po slovenských cirkvách, ktoré narobily<br />

mnoho zla a nepokojov.<br />

Hodža bol vo vlastnom sbore vystavený krutým bojom, urážkam<br />

a utrpeniam, ale neustúpil. Superintendentovi Dr. Kuzmánymu<br />

písal: Ja vytrvám až na ostatniu cirkev v senioráte; vytrvám na tejto<br />

fare, dokiaľ ma silou-mocou, zákonu a súdu nedostižnou, nevyženú,<br />

nevyhodia. Poručeno Bohu. Ale sa idem starať o budúce útočisko.<br />

To písal r. 1860.<br />

Na Hodžu podali obsahom i formou nesprávnu žalobu pred<br />

autonómny seniorát, do ktorého Hodža nepatril. Žalobu podpísali<br />

5 <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

65


aj 27. cirkevníci. Cirkevný súd veľmi rýchlo vyniesol rozsudok,<br />

podľa ktorého bol Hodža odsúdený na stratu úradu. Stalo sa to<br />

v Liptove 15. júla 1862, 30. aug. v Prešporku a 3. sept. v Pešti,<br />

Protivníkom veľmi záležalo na rýchlom znemožnení Hodžu.<br />

Ale rozhorčený ciik. sbor vrbickosvätomikulášsky niekoľko<br />

sto podpismi opatrenú prosbu poslal kráľovi, aby nedovolil výrok<br />

exekvovať. A pomohlo to. Až do marca 1866 výrok ostal na papieri.<br />

Ale Hodža — i keď ostal vo fare — trpel od nepriateľov ďalej<br />

a bol i v hmotnej biede. Konventy odbavovali bez Hodžu a neskôr<br />

boly celkom zakázané. Už prv 15. mája r. 1860 Hodžu a Makovického<br />

sfanatizovaní zemani zbili pri hájiku blízko Ráztôk, keď sa vracali<br />

z návštevy od Lehockého v Trnovci. Toto krvavé prepadnutie malo<br />

v ďalších rokoch nie síce krvavé, ale tiež mučivé pokračovanie.<br />

Na veľkonočné slávnosti 24. marca 1866 došlo od námestnej<br />

rady uhorskej potvrdenie rozsudku proti Hodžovi. Musel vystúpiť<br />

z fary, opustiť svoj sbor a zanechať vlasť. Neobránili ho ani tí, za<br />

ktorých pracoval, bojoval a trpel.<br />

Uchýlil sa v Tešíne. Sklamanie a žiaľ podrývaly jeho životnú<br />

energiu. Chorľavel a slabol so dňa na deň. Smrť, nastavšia dňa 26.<br />

marca 1870, v 59. rolku života, vyslobodila ho z ďalšieho utrpenia.<br />

Splnily sa jeho vlastné slová: „Narodil sa, trpel pod uhorským<br />

panstvom, zomrel, utrápený svojho ľudu manstvom."<br />

Na tešínskom cintoríne odpočívalo telo mučeníka M. M. Hodžu<br />

pod pomníkom, ktorý mu postavili vďační rodáci. Po oslobodení národa<br />

v marci r. 1922 boly vzácne pozostatky veľkého národovca<br />

slávnostne prevezené do miesta jeho pôsobenia, do Lipt. Sv. Mikuláša,<br />

kde ich na čestnom mieste v záhrade evanj. sirotinca pohrobili<br />

a <strong>nad</strong> hrob postavili ten istý pomník, ktorý bol v cintoríne<br />

tešínskom. * ; ^\ 'HW|W!<br />

Potomci uctievajú si aspoň prach Hodžov, keď predkovia<br />

nevedeli si všetci živého Hodžu tak uctiť, ako by si to bol zaslúžil.<br />

Oslobodený národ rozpamätal sa na Hodžu, na jedného zo<br />

svojich dávnych vodcov tým, že gymnázium v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

bolo úradne nazvané „Hodžovo št. reálne gymnázium". A tento<br />

ústav za riaditeľstva Jána Šindeláfa r. 1928 postaral sa o umiestenie<br />

bronzovej pamätnej tabule na svojej budove na počesť Michala Miloslava<br />

Hodžu. Aj samovzdelávací krúžok študentský dostal názov<br />

,, Hodžov".<br />

Za Slovenského štátu čestné pomenovanie tejto strednej školy<br />

zrušili a pamätnú tabuľu dali odstrániť. Ťažko je nájsť dôvod, prečo<br />

to urobili. Hodžove ideály isteže boly v rozpore s politikou a učením<br />

slovenského nacizmu.<br />

Po novom oslobodení názov ústavu sa nevrátil, ale pamätná<br />

tabuľa dostala sa zas na svoje pôvodné miesto.<br />

Aj cirkevný sbor vrbickosvätomikulášsky uctil si pamiatku<br />

svojho bývalého duchovného pastiera tým, že z príležitosti storočného<br />

jubilea vzniku „Zpéwníka" umiestil v evanj. chráme pamätnú<br />

tabuľu s nápisom:<br />

66


V jubilejnom roku 1842—1942 vydania<br />

ZPÉVNlKA<br />

svojmu kňazovi, národnému buditeľovi,<br />

• pevcovi a martýrovi<br />

M. M. HODŽOVI<br />

a všetkým tvorcom Zpévníka<br />

s úctou a pietou venuje vďačný sbor vrbickosvätomikulášsky.<br />

Na pamiatku národného shromaždenia 10. mája 1848 postavil<br />

odbor Matice slovenskej v Lipt. Sv. Mikuláši a mesto Mikuláš na<br />

mieste bývalých ondrašovských kúpeľov pamätník z umelého kameňa,<br />

na ktorom je na bronzovej tabuli tento nápis:<br />

Na pamiatku prvého slovenského<br />

NÁRODNÉHO SHROMAŽDENIA,<br />

10. mája 1848,<br />

ktoré bolo na tomto mieste<br />

v bývalých ondrašovských kúpeľoch.<br />

Postavené v 10. výročí samostatnosti 1928.<br />

Pamätník postavil staviteľ Mikuláš Štefanec v Lipt. Sv. Mikuláši,<br />

pozemok prepustil komposesorát v Bobrovci.<br />

Zo života Gašpara Fejérpataky-Belopotockého.<br />

Veľavýznamnou postavou Liptova a celého slovenského národa<br />

bol zo zemianskeho pôvodu pochádzajúci Gašpar Fejérpataky-<br />

Belopotocký, ktorý sa narodil 1. januára 1794 v Paludzi, kde jeho<br />

otec bol knihárom a popri tom i roľníkom. Malý Gašpar skoro<br />

utratil matku. Otec bol proti nemu prísny, stará matka ho neraz<br />

pred prísnosťou prichýlila nehou svojej lásky. Neskôr dostal macochu,<br />

ktorá bola ku Gašparovi tvrdá. Jednako dá sa povedať, že otec<br />

i pri drsnej prísnosti vedel mu vštepiť náboženský cit tak hlboko,<br />

že mu tento zabraňoval v mladosti a v cudzine skíznuť sa na cesty<br />

plytkého života a sprevádzal ho až do staroby. Nikto ho nehýčkal,<br />

nuž stal sa odolným voči ťažkostiam a príkrostiam života.<br />

Chlapec bol <strong>nad</strong>aný, usilovný a vnímavý. Otec ho zaviedol<br />

do Kežmarku, kde sa zdokonalil v latinčine, ktorej základy prijal<br />

už v Paludzi od učiteľa Jána Ruttkaya. Okrem toho dosť dobre si<br />

osvojil nemčinu. Ale v Kežmarku bol len dva roky, lebo macocha<br />

prišla osobne po neho, že ho potrebuje pri domácich prácach a aby<br />

sa u otca vyučil knihárstvu. Tak dostaly sa mu do ruky rozličné,<br />

ale najmä slovenské, či vlastne československé alebo bibličtinou<br />

písané a české knihy, ktoré podmanily jeho pozornosť. Rád čítaval<br />

a tak svoj duchovný rozhľad rozširoval samoučným spôsobom<br />

tak, že najmä v neskorších rokoch každý ho pokladal za vzdelanca.<br />

Z prečítaných kníh robil si výťahy, značky a poznámky. Mal toho<br />

celé sošity. Rád sbieral slovenské ľudové piesne, ktoré si potom<br />

sväzoval do knižočiek. Štyri také sväzky požičal Jánovi Kollárovi<br />

do Pešti, ktorý vydával „Slovenskie zpievanky".<br />

67


Keď mal 16 rokov, bol už vyučený knihár. Ale podľa vtedajšieho<br />

zvyku vybral sa na vandrovku, aby sa vo svojom remesle<br />

zdokonalil. V októbri 1810 odišiel do Kežmarku, ale tam nenašiel<br />

ani dobrého majstra ani dobrú robotu. Roku 1811 šiel skúsiť šťastie<br />

do Levoče. Keď mu ani tam neprialo, šiel ho hľadať do Košíc, kde<br />

u maďarského knihára podučil sa maďarčine. Začiatkom r .1812<br />

opustil Košice a cez Prešov a Levoču vrátil sa do Kežmarku. V týchto<br />

mestách nevodilo sa mu dobre. Cez Hnilec prešiel do Rožňavy, ďalej<br />

do Rimavskej Soboty a ztadiaľ do Lučenca, kde ostal až do septembra.<br />

Potom zašiel do Budapešti a po temer ročnom pobyte odišiel<br />

do Viedne. Všade, ale najmä v posledných dvoch mestách<br />

získal mnoho nielen pre svoje povolanie, ale čítaním, navštevovaním<br />

divadiel a iných predstavení, knižníc a spolkov veľmi prehĺbil<br />

svoje vzdelanie a vybrúsil spoločenské chovanie. Pritom osvojil<br />

si dokonalú znalosť maďarčiny a nemčiny. Vo vlastnom životopise<br />

podrobne a zaujímavé píše o skúsenostiach, <strong>nad</strong>obudnutých<br />

na vandrovke.<br />

V apríli r. 1815 vyvolala ho macocha listovne z Viedne so zámienkou,<br />

že otec je nebezpečne chorý. Cez Bratislavu, Nitru a<br />

B. Bystricu za 9 dní dostal sa domov do Paludze. Na ceste blízko<br />

Paludze stretol sa so zdravým otcom, ktorý ho nepoznal. Po oboznámení<br />

bol až rozrušený od radosti. Macocha zrejme zo zištných<br />

pohnútok prilákala ho domov.<br />

Životné pomery v Paludzi veľmi kontrastovaly s prostredím,<br />

v akom žil vo Viedni. Zistil, že latinčina mu hodne vyšumela z pamäti,<br />

preto sa usiloval oživiť a zdokonaliť ju. Prekladal klasikov<br />

do slovenčiny. Občas písal príležitostné verše, ba prispieval i do<br />

Palkovičovho Týdenníka, do kalendárov a neskôr i do českých časopisov.<br />

Dopisoval si so spisovateľmi a vynikajúcimi osobnosťami.<br />

Takto si neobyčajne rozšíril známosti a význam jeho osobnosti,<br />

hoci bol skromným remeselníkom, v neskorších rokoch veľmi vzrástol.<br />

Všetko jeho snaženie plynulo z lásky k slovenskému národu.<br />

I keď si piloval a zveľaďoval remeslo a obchod s knihami, nebolo<br />

to jeho výlučným cieľom.<br />

Vedel sa uplatniť aj na širšom poli verejného pôsobenia, najmä<br />

keď sa 4. júla 1821 odsťahoval do Lipt. S v. Mikuláša a tam<br />

si založil knihárstvo. Vedel sa boriť s ťažkosťami, ktorých mal dosť<br />

najmä v pokrevenstve, ale usilovnosťou, sporivosťou a rozumným<br />

podnikaním vedel zlepšovať i svoje hmotné položenie. V Mikuláši<br />

stýkal sa so seniorom Matúšom Blahom, ktorý mal veľkú knižnicu,<br />

a s r. kat. farárom Jurajom Bartošom. O niekoľko rokov kúpil si<br />

poschodový dom a z Vrbického Huštáku prešiel bývať do mesta.<br />

Za krátky čas zomrelý mu štyri osoby z pokrevenstva, i otec,<br />

na suchoty. Macochu aj s dcérou vzal k sebe. Jej dcéru neskôr<br />

vydal do Ráztôk už z nového domu, ktorý si vystavil nákladom 2000<br />

zl. Keď onedlho ovdovela, zas ju prijal k sebe. Zahrúžený do usilovnej<br />

práce, do čítania i písania, nestačil myslieť na ženbu. Mal<br />

68


B, Klemens: Gašpar F. Belopotocký.


už temer 35 rokov, keď na radu iných žien <strong>nad</strong>viazal známosť<br />

a nesikôr sa i oženil s Annou Zuzanou Vitálišovou zo Stošíc. Predtým<br />

mala aj iných vohľačov. Keď sa vydala, mala len 19 rokov,<br />

preto — ako sám Fejérpataky priznáva —- šla zaň len s nechuťou<br />

a z prinútenia a tak nikdy nemala k nemu opravdovej náklonnosti<br />

a manželskej lásky. Vo svojom životopise zatrpklo spomína:<br />

,,Matky vlastnej som nepoznal, macocha ma cvičila, manželka ma<br />

nerada videla, ľudia ma prenasledovali, nenávideli a tak ma nikto<br />

nemaznal. Týmto utrpením stal som sa tým, čím som bol."<br />

Ale remeslu i obchodu venoval sa s príkladnou svedomitosťou,<br />

preto mu ony donášaly aj slušné hmotné výsledky. Z nich<br />

vždy pamätal i na národné ciele. R. 1829 založil na požičiavanie<br />

kníh slovenskú bibliotéku, do ktorej zakúpil československé knihy<br />

za 500 zl. Do r. 1843 požičiaval knihy a tak prispel šíriť povedomie<br />

a vzdelanosť. Ale toho roku prišiel od kráľovskej rady zákaz požičiavať<br />

bez jej osobitného dovolenia.<br />

Na svojej vandrovke, kde mohol, navštevoval divadlá, takže<br />

v tomto ohľade <strong>nad</strong>obudol si značných skúseností. V auguste r. 1830<br />

zriadil v Lipt. Sv. Mikuláši prvé slovenské divadelné predstavenie.<br />

Do r. 1843 sám zriadil 33 československých ochotníckych predstavení<br />

divadelných. I to svedčí o jeho ušľachtilých snahách povznášať<br />

kultúrnu úroveň vtedajšej slovenskej spoločnosti. Predstavenia boly<br />

v kláštore, v kaplnke na to pristrojenej. Je to budova terajšieho<br />

okr. súdu. Ale prichádzajúci maďarskí herci začali mu od r. 1842<br />

robiť prekážky. R. 1845 museli sa z kláštora so svojimi rekvizitami<br />

odsťahovať, čo veľmi obťažilo zriaďovať v budúcnosti divadelné<br />

predstavenia a porušilo spoločenskú slovenskú súdržnosť. Fejérpataky<br />

od r. 1830 do 1848 každý rok vydal Vlastenský kalendár a<br />

v rokoch 1842—1847 aj Slovenský pozorník. Všetky tieto jeho vydania<br />

dal tlačiť v Levoči u Werthmúllera a malý nedocenený kultúrny<br />

význam pre náš národ. Na tie časy, v našich skromných pomeroch,<br />

boly to úctyhodné literárne produkty, prezrádzajúce neobyčajné<br />

schopnosti Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Neskôr<br />

vynaložil veľké úsilie vymôcť dovolenie zriadiť kníhtlačiareň. Vyhľadal<br />

odborníkov, ale na úradoch mu nepriali a povolenie nedostal.<br />

Nebyť toho, podnikavý Belopotocký bol by dal dobrý podklad rozvoju<br />

slovenského tlačeného slova.<br />

R. 1831 zomrela v Palúdzke prvá obeť cholery. Na moste <strong>nad</strong><br />

Váhom urobili priehradu, aby sa zamedzil styk s Palúdzkou a dolným<br />

Liptovom. Ľudí opanoval veľký strach. Aj manželka mu odišla<br />

a vrátila sa len o 9 mesiacov, keď cholera zatíchla. R. 1833 na povzbudenie<br />

r. k. farára Juraja Bartoša v blízkosti r. kat. kostola Belopotocký<br />

kúpil poschodový dom za 6000 zl. a nasťahoval sa do<br />

neho. Toho istého roku prijalo ho mesto za občana, za čo dal<br />

mešťanom poplatok 27 zl. 30 krajciarov. V tom roku vzal do zálohu<br />

spustlý kuriálny pozemok Lazoveň od Imra Pongráca. Tento pozemok<br />

tiahol sa až po Smrečianku (potok Garbiarka) a pri svojom<br />

70


dome ho veľmi potreboval. Kúpil ho draho za 1000 zlatých a z neho,<br />

predtým neužitočného, navážaním spravil pekný pozemok. Pre tento<br />

pozemok viedol Belopotocký za dlhé roky nákladnú pravotu, lebo<br />

si ho privlastňoval Pongrácz Šandrik a i mešťania stavali sa proti<br />

nemu, hoci sa zistilo, že je to kuriálny majetok. Vec dostala sa až<br />

do Viedne, kde sám bol posúriť vybavenie. Totiž mikulášski, proti<br />

Belopotockému predpojatí sudcovia, prisúdili pozemok Mikulášanom.<br />

Mikulášsky richtár so sberbou a ev. cirkevným kostolníkom Jozefom<br />

Bittnerom dal na tom pozemku novopostavené múry rozrúcať<br />

a rozhádzať. Na tú radosť sa mešťania spili.<br />

Roku 1833 narodil sa mu syn Veston Bohumil. R. 1834 Matúš<br />

Blaho dal ho na cirkevnom konvente vyvoliť za cirkevného notára<br />

a dozorcu škôl. Zápisnice písal do osobitnej knihy veľmi pekným<br />

písmom. Po Blahovej smrti r. 1837 chcel dať vyvoliť Jána Kollára<br />

za farára, ale on miesto seba odporúčal M. M. Hodžu. Cirkevným<br />

notárom ostal do r. 1841, teda dovtedy, kým mikulášski cirkevníci<br />

nenaviedli kostolníka Bittnera, aby mu pováľal múry, postavené<br />

na jeho pozemku, kde hodlal umiestiť kníhtlačiareň.<br />

Dňa 24. sept. 1835 v utešený jesenný deň bol so štyrmi priateľmi<br />

po prvý raz na tatranskom Kriváni, čo opísal v II. sväzku<br />

Hronky. Dňa 16. aug. 1841 bol na Kriváni po druhý raz s gréckym<br />

kniežaťom Jánom Aristachom, Ľudovítom Štúrom a inými.<br />

Spolu s r. kat. farárom Bartošom postavil Fejérpataky r. 1841<br />

poschodový dom na farskom pozemku, ktorý si vyžiadal 2000 zl.<br />

striebra nákladu, na ktorý sám prispel vyše 1000 rýnskych v striebre.<br />

V tom roku kúpil polovicu Moravčíkovského domu na Vrbickom<br />

Huštáku za 600 rýnskych zl. v striebre, ktorý o 3 roky<br />

pozdejšie predal Pavlovi Strižkovi, kolárovi.<br />

Kníhtlačiarsku koncesiu mu kráľovská rada z Budína odoprela<br />

vydať. Ako dôvod uviedla, že sa nevykázal nehnuteľným majetkom.<br />

Fejérpataky dal si ho dodatočne úradne oceniť. Nehnuteľnosti<br />

ocenili mu na 7160 zl. rýnskych v striebre, o čom mu vydali<br />

aj svedectvo, ktoré odoslal Štúrovi spolu i so 4000 zl. na kauciu<br />

Slovenských národných novín, aby mohly vychádzať. Keď sa Fejérpataky<br />

r. 1844 od samého Štúra dozvedel, že tieto noviny budú<br />

písané „pospolitou rečou, ako obecný ľud vôbec hovorí, a že sa<br />

zvlášte liptovského nárečia chce držať", bol proti tomu a nahováral<br />

Štúra pridŕžať sa bibličtiny.<br />

Slovenský pozorník za to, že bol písaný v duchu slovenskom,<br />

kráľovská rada rozkázala r. 1843 skonfiškovať a nedovolila mu kalendáre<br />

predávať, kým ich budínska cenzúra neprezrie. Keď v auguste<br />

1844 slovenskí národovci založili spolok Tatrín, Fejérpatakyho<br />

vyvolili za pokladníka. Ale nemal chuti plniť túto funkciu, preto<br />

r. 1846 vyvolili iného a Fejérpataky odovzdal mu 347 zl. 40 kr.<br />

tatrínskych peňazí a tým sa od Tatrína celkom odlúčil. Iste urobil<br />

to najmä preto, lebo nesúhlasil so zavedením spisovnej slovenčiny.<br />

71


Ale pri vydávaní Vlastenského kalendára a Slovenského<br />

pozorníka v ročníku 1847 priklonil sa aj Fejérpataky k slovenčine<br />

a k novému pravopisu, ktorý vtedy bol ešte len vo vývoji. Nútený<br />

bol prijať Štúram uvedenú slovenčinu, lebo mnohí Slováci nechceli<br />

kupovať bibličtinou písaný Pozorník. Od r. 1848 prestal vydávať<br />

Pozorník a vydával len Vlastenský kalendár.<br />

Fejérpataky komu mohol, rád poskytol pomoc. Mnohí sa mu<br />

za to zle odslúžili. Nejednému občanovi vybavil písomné veci a<br />

predostrel ich príslušným úradom. Písaval satirické verše, v ktorých<br />

vyfiguroval malomestské osobnosti pre ich nepekné činy. Kto sa<br />

cítil byť zasiahnutý, hneval sa na neho.<br />

Raz ho r. 1846 napadli zemani August Szentiványi, Ján Lehocký<br />

Katrenovie, Ludvik Kaszanický a iní. Napadli ho na ulici<br />

a v obchode Knorovského asi za dve hodiny ho bili päsťami po<br />

hlave a tvári. Celého ho doráňali, oko mu temer vybili a pri tom<br />

kričali, či bude ešte verše písať. Ba Szentiványi bil ho i palicou po<br />

hlave. Za dva týždne krvou chrlil. Tento surový čin vyvolal pohoršenie<br />

v celom Liptove, ale sťažnosť, ktorú poslal do Viedne,<br />

viceišpán Madacsányi dal len naoko vyšetriť. Vinníkom sa nič nestalo.<br />

I to zrejme poukazuje na to, aké práva malý úradné osoby,<br />

ktoré temer napospol boly z radu zemianskeho. A hoci sám Fejérpataky<br />

pochádzal z nižšieho zemanstva, nenávideli ho páni pre jeho<br />

slovenskosť a pre podporovanie štúrovcov.<br />

Začiatkom r. 1^¾) šiel do Viedne posúriť vybavenie pravoty,<br />

týkajúcej sa pozemku Lazoveň. Cestou mnoho skúsil. Všetky zážitky<br />

na železnici od Hradišťa, na parníku (v tie časy veľké novoty),<br />

skúsenosti vo Viedni, v Brne, v Prahe, Olomuci opisuje veľmi zaujímavo.<br />

Podľa jeho opisu vieme si predstaviť, aké boly súčasné<br />

pomery dopravné, cenové a kultúrne. V Brne a v Prahe ponavštevoval<br />

českých spisovateľov a redaktorov, s ktorými bol v písomnom<br />

styku a z ktorých ho niekoľkí v Mikuláši boli navštívili. Napr. Dr.<br />

Karel Amerling a Venceslav Štulce. Fejérpataky posielal k nim aj<br />

slovenských mladíkov na učenie. Z nich si najviac chválil Jozefa<br />

Božetecha Klemensa, akademického maliara, ktorý nakreslil a vo<br />

Viedni vydal kameňotlačou portrét svojho dobrodincu Gašpara Fejérpatakyho.<br />

Toto cestovanie ho mnoho stálo, lebo v tom roku<br />

bola všeobecná drahota. Na ceste strávil asi 6 týždňov. Domov sa<br />

vrátil cez Bratislavu na Veľký piatok. Miestami zjavil sa i hlad a<br />

úmrtie z hladu. Do domov prichádzalo denne aj vyše 50 žobrajúcich<br />

osôb.<br />

Roku 1848 vypukla revolúcia vo Viedni aj v Budapešti. Uhorsko<br />

vyhlásilo nezávislosť od Viedne a Rakúska. Fejérpataky oddal<br />

svoj proces uhorskému ministerstvu. Ale všetko jeho namáhanie,<br />

pravotenie s mestom Mikulášom bolo daromné, lebo r. 1848 kuriálnosť<br />

zemianskych pozemkov prestala.<br />

72


Belopotockého prísne vyšetrovali pre rozširované ohlasu slovenského<br />

„Bratja Slováci"', v ktorom sa náš ľud povzbudzoval do<br />

povstania.<br />

Podľa sľubu, daného Štúrovi, Fejérpataky napísal svoj životopis<br />

a poslal mu ho. Potom ho ďalej doplňoval až do r. 1850. Odpis<br />

životopisu poslal aj pražskej múzejnej knižnici a bol v Múzejnom<br />

časopise r. 1846 aj uverejnený. Pri vydávaní Vlastenského kalendára<br />

mal za viac rokov dobrých spolupracovníkov: Jána Chalúpku,<br />

ev. farára z Brezna, pri Pozorníku mal M. M. Hodžu a jeho brata,<br />

kaplána Ondreja Hodžu a iných.<br />

Fejérpataky spomína, že jeho predkovia do r. 1673 písali sa<br />

Belopotockí. A len toho roku podľahli akejsi móde a pomaďarčili<br />

si meno na Fejérpataky. Jeho rod pochádzal vlastne z Kľačian, kde<br />

časť chotára ešte i teraz sa volá Bielo. Jemu samému sa zmaďarčené<br />

priezvisko nikdy nepáčilo a Maďarov pre ich pýchu nikdy nemal<br />

rád, preto od r. 1850, keď mu vo Viedni žiadané povolenie vybavili,<br />

používal len meno Belopotocký.<br />

Nevieme si vysvetliť príčinu, prečo Belopotocký nezmieňuje<br />

sa vo svojom životopise ani slovíčkom o takej vážnej národnej<br />

udalosti, ako bolo veľké marcové shromaždenie v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

r. 1848, na ktorom ľud žiadal, ,,aby právo našej slovenskej národnosti,<br />

ktorej sa my odriecť nechceme, ani nesmieme, nám v politickom<br />

a spoločenskom živote sväto poistené bolo a zachránené<br />

a nedotknuté na večné veky ostávalo." Ba nespomína ani národné<br />

shromaždenie dňa 10. mája 1848. Ťažko nám je veriť, že by Belopotocký<br />

nebol sa zúčastnil na týchto shromaždeniach a ťažko nájsť<br />

vysvetlenie, prečo o tom nič nenapísal.<br />

Tým obšírnejšie opisuje maďarské prenasledovanie v druhom<br />

roku revolúcie, r. 1849.<br />

Stoliční páni zlým okom pozerali na rýchle šírenie národného<br />

povedomia v Liptove, na činnosť Hodžovu a štúrovcov a strašiäka<br />

panslavizmu hrôzostrašne stavali pred oči peštianskych vládnych<br />

pánov. Aby slovenský pohyb zamedzili, chceli použiť maďarské<br />

guerily, ktoré v nejednom prípade pozostávaly zo surových zločincov,<br />

povypúšťaných zo žalárov. Privolali teda z Banskej Bystrice<br />

do Mikuláša vojenský oddiel. Dňa 28. januára 1849 prišli maďarskí<br />

husári a začali zajímať slovenských národovcov, a to: Juraja Baitoša,<br />

r. kat. farára mikulášskeho, Jána Lehockého, ev. farára z Trnovca,<br />

Augusta Krčméryho, e v. kaplána mikulášskeho, Jozefa Bellu,<br />

richtára vrbicko-huštáckeho, Petra Augusťmyiho, kupca, Jozefa Kiráľa,<br />

hodinára, Ondreja Pálku, koželuha. Chytili a do stoličného<br />

domu predviedli aj Belopotockého, ale on im na druhý deň ušiel a<br />

skrýval sa najprv doma, potom v Stošiciach a neskôr, keď sa maďarskí<br />

vojaci znovu zjavili v Ružomberku, ukrýval sa v Pribyline<br />

a na kokavských salašoch. Ostatných odviedli do zajatia. Belopotockého<br />

manželke vyhrážali, že ju rozsekajú, ak za hodinu neusta-<br />

73


noví svojho muža. Maďarské vojsko odišlo z Mikuláša 7. februára,<br />

popálilo mosty po<strong>nad</strong> Váh, vyjmúc vrbický. Dňa 8. februára prišlo<br />

480 slovenských dobrovoľníkov. Večer prišiel na faru aj sám Hurban.<br />

Od toho dňa písali ev. matriky po slovensky.<br />

Keď sa Eelopotocký dozvedel, že 12.000 cisárskeho vojska ide<br />

i s generálom Voglom do Mikuláša, 6. mája išiel im do Hýb v ústrety.<br />

Mali aj 18 kanónov. S nimi dostal sa domov. Ale cisárski odišli<br />

z Liptova 9. mája. Musel sa ďalej skrývať v Stošiciach a potom<br />

v Kľačanoch, kde ho sedliaci prezradili a dňa 29. mája 1849 na<br />

rozkaz jeho ujčeka Eugena Szentiványiho ziapali ho dúbravskí horári.<br />

Zaviezli ho do Mikuláša a odovzdali guerilskému <strong>nad</strong>poručíkovi<br />

Dreganovi, ktorý ho uväznil a potom i s Dinom Pongráczom<br />

bil. Dňa 1. júna odviedli ho do Lipt. Hrádku, zas do Mikuláša a potom<br />

na voze na Bocu, kde ho znovu dali do pút.<br />

Vtedy boli už na Boci uväznení: Dr. Jonáš Guoth, učiteľ<br />

Konrád Hák t<br />

Gašpar Andreánsky, Juraj Bolvanský, Ján Marko zo<br />

S v. Jána, Jozef Ondrej ka zo Sliača, hajdúch Karol Lehocký, Matej<br />

Droppa, mlynár zo Žiaru, ktorého z Brezna prepustili a Marka dostal<br />

sa do nemocnice. 19. júna sišli pešo do Hrádku a žiadali proti sebe<br />

vyšetrovanie. Po odpovedi, že sú už vyšetrení, 20. júna museli<br />

nazpät na Bocu. Medzitým guerili v dome Belopotockého všetko<br />

popečatili, nejednu vec si prisvojili, dali sa dobre živiť a robili všemožnú<br />

protiveň v jeho dome.<br />

Dňa 21. júna šli cez barikády na Čertovici do Brezna. Tam<br />

Belopotocký navštívil Jána Chalúpku, svojho literárneho spolupracovníka.<br />

V Brezne pripojili k nim bocského učiteľa Sam. Barbierika<br />

a Jána Puplavu z oravskej Lehoty. Pešo šli potom do Tisovca a do<br />

Rim. Soboty. Tam sa pripojil k nim Karol Pochobradský ako väzeň<br />

s manželkou a dcérou. Cez Ožďany a Pincinú zaviezli ich do Lučenca,<br />

kde ich chceli povešať, ale Rusi. za to v dni 8.—10. augusta<br />

Lučenec vyplienili a vypálili. Dňa 7. júla popri mútnom Ipli došli<br />

do Balážskych Ďarmôt. Na druhý deň ich viezli do Vacova, kde<br />

ich zavreli do temnice. Pripojili k nim 32 vojenských zajatcov,<br />

takže ďalej do Segedína išlo ich pešo a na vozch 42. Z Vacova<br />

šli cez noc do Pešti, hoci Budín už mali obsadený cisárski. Cez<br />

Šorokšár v noci z 12. júla na 13. došli do Kečkemétu, kde si za<br />

deň oddýchli. Vo Félegyháze bola cholera. Tam Belopotockému<br />

ukradli topánky. Musel si kúpiť nové. Do Segedína došli v noci<br />

18. júla. Tam už našli 28 väzňov. Medzi nimi boli: Anton Kubíny<br />

z Vŕba v Liptove, Ondrej Danko, farár zo Sv. Michala, Jozef Meša,<br />

ev. farár z Blatnice, Ondrej Lenčo zo Sučian, Karol Lipay, komisár<br />

z Trstenej, Ctiboh Cochius, ev. farár z Jaseňovej, Ján Stocko z T.<br />

Sv. Martina, Daniel Ferjenčík, učiteľ z Važca, Ján Kovary, farár<br />

nemecko-ľupčiansky, Emerich Broško, námestovský vicearchidiakon,<br />

Juraj Repaský, r. kat. farár z Ústia, Samuel Kubiš, mešťan a<br />

mlynár zvolenský. V iných žalároch bolo 37 väzňov, medzi nimi<br />

Ján Lehocký z Trnovca a August Krčméry, kaplán z Mikuláša, kto-<br />

74


ých zavolali k sebe. V žalároch bolo vtedy 75) väzňov a zajatých.<br />

Ráno 25, júla zomrelo Pochobradského dievča na choleru,<br />

ktorá napadla aj Belopotockého. V Segedíne umieralo vtedy priemerne<br />

30 ľudí denne.<br />

Dňa 26. júla prepustili s pasmi 5 väzňov a siedmich zavreli na<br />

radnici, odkiaľ ich Rusi 2. augusta vyslobodili. Cisársky generál<br />

dal každému po 30 zl. na cestu. O dva dni vyletela do vzduchu<br />

segedínska pracháreň s bombami a granátmi. I väzni počuli ohromný<br />

rachot. Päť susedných domov svalilo, mnoho ľudí pobilo a lode<br />

na Tise porúchalo.<br />

Väzni odišli zo Segedína 30. júla cez lodný most na Tise cez<br />

niekoľko vypálených obcí do Maková, do Slov. Komlóša, kde ich<br />

68 väzňov vtrepali do jednej izby. Ďalej cez niekoľké obce došli<br />

do Veľkého Varadína dňa 3. augusta. Vtedy tiahly ruské vojská<br />

od Debrecína na Veľký Varadín, preto ich hnali ďalej do Szalonty,<br />

Veľkého Zerindu až do Aradu. Cesty boly plné ustupujúcich<br />

maďarských vojakov a vozov. Do Aradu došli 9. augusta. Na druhý<br />

deň prepustili 43 zajatých, aj Belopotockého, a nasledujúceho dňa<br />

ďalších 25, medzi nimi Dr. Jonáša Guotha, Jána Lehockého, Augusta<br />

Krčméryho a Ctiboha Cochiusa. Belopotocký s deviatimi hneď<br />

si vykonal pas a odišiel pešo z Aradu. V Kurtiči sa stretli s ruskými<br />

kozákmi, s ktorými pobudli v priateľskom rozhovore. Na vozoch<br />

zašli do Čaby, kde cholera už prestávala, ale za sedem týždňov,<br />

keď zúrila najtuhšie, umieralo denne asi 50 ľudí. Tam vo veľkom<br />

kostole navštívili služby Božie. Čaba mala vtedy 25.000 obyvateľov,<br />

samých Slovákov. Cez Birinčok, Domu, Turkeve a iné obce<br />

a mestečká dostali sa do Gyóngyóšu, kde bolo cisárske a ruské<br />

vojsko. V Pastúchove si najali voz, ktorý ich za 15 zl. zaviezol<br />

do Lučenca, ktorý našli vypálený a vyplienený. Bola to pokuta<br />

za to, že v Lučenci zabili 7 ruských dôstojníkov a piatich zajali.<br />

Cestou do B. Bystrice Belopotocký v niektorých obciach ponavštevoval<br />

farárov a učiteľov, kde sa mu dostalo pohostinstva. V Bystrici<br />

u kníhtlačiara Macholda dal si do poriadku veci, súvisiace s vydaním<br />

kalendára. V Bystrici a na okolí bolo asi 15.000 ruského vojska.<br />

Vojenský komisár vyplatil Belopotockému 10 zl. str. ako náhradu<br />

za čas strávený v maďarskom zajatí.<br />

Z Bystrice odišiel 20. augusta cez Staré Hory, Šturec, Ružomberok,<br />

Teplú, Parížovce a do Mikuláša došiel 22. augusta pred obedom,<br />

kde ho manželka a syn po 12 týždňovom odlúčení s radosťou<br />

uvítali.<br />

Cisársko-kráľovský komisár vymenoval Belopotockého hneď<br />

po návrate za slúžnodvorského Liptovskej stolice, ktorý úrad zastával<br />

len za dva týždne, lebo ho vymenovali za sirotského otca.<br />

Keď po niekoľkých mesiacoch úrad sirotský zrušili, Belopotocký<br />

stal sa prísediacim kolegiálneho súdu.<br />

Vlastenský kalendár vydával i ďalej, ale ako štátny úradník<br />

nemohol to robiť pod svojím menom.<br />

75


Jeho životná húževnatosť, podnikavosť a pracovitosť stratila<br />

po revolučných rokoch svoju predošlú chtivosť a pružnosť. Ako by<br />

bol strácal radosť zo života. Jeho agilita klesala a jeho predtým výrazná,<br />

saimorastlá, cudzej mienke ťažko prístupná osobnosť, strácala<br />

význam vo verejnom živote, kde predtým u svojich požíval vážnosť<br />

a úctu. Pomaly stával sa Belopotocký melancholickým a odťahoval<br />

sa od ľudí a spoločnosti. Tvrdí sa, že táto jeho pomerne rýchla<br />

zmena povahová bola následkom úderov, ktoré utrpel na hlave<br />

od svojich surových neprajníkov. Roku 1857 predal svoj majetok<br />

a žil samotársky, utiahnuto. Chodieval sa prejsť k Váhu smerom<br />

na Ondrašovú, sadával si na pobrežný kameň, sledoval tok bystrého<br />

Váhu a do seba pohrúžený dumal a strácal sa v sebe. Ale o veci<br />

duchovné nestrácal smysel. Zavše išiel na ev. faru vypožičať si<br />

novšie slovenské knihy a čítaval ich so záujmom.<br />

Najvýkonnejší bol od r. 1830 do r. 1845. Vtedy aj jeho vydavateľská<br />

činnosť bola najživšia. Soznam spisov, ktoré vydal<br />

vlastným nákladom, je tento:<br />

R. 1830 a 1839 Chlapecí šlabykar První začátek čítaní 2000<br />

výtiskú.<br />

R. 1830 Katechysmus D. M. Lutera 1000 výtiskú.<br />

R. 1830 Dévčací rozmnožený Šlabykar 1000 výtiskú.<br />

Od r. 1830 až (pravdepodobne) do 1859 Wlastenský kalendár<br />

6000 až 10.000 výtiskú.<br />

Od r. 1842 do. 1847 vydával Slovenský Pozorník v 1500—2000<br />

výtiskú.<br />

R. 1832 Wšecko naopak aneb Tešnošilova Anička se žení<br />

a Honzík se vydáva.<br />

R. 1833: Trasorítka aneb stará láska se pŕedce dočkala.<br />

R. 1834: Katechyzmus D. M. Lutera s obrázkami.<br />

R. 1835: 365 Propowedí díl první a díl druhý.<br />

R. 1836: Ruční kancionalik.<br />

R. 1837: Starauš Plesniwec alebo Čtyri swadby na jednom pohrebe.<br />

Fraška ve tŕech jednáních.<br />

R. 1840: Kampe: Wynalezení Ameriky díl druhý; r. 1841 díl<br />

tretí s mapami kamenopisnými.<br />

R. 1840: 365 Propovedí prwního dílu druhé vydaní s némeckouhersko-latinským<br />

pŕídavkeim.<br />

R. 1840: Bájky Jonáše Záhorského, kaplána v cirkvi Ew. vrbickosvatomikulášské.<br />

R. 1840: Veršu k Installacii osvíceného pána Antonína Majthényiho.<br />

R. 1842: 365 Propovedí prvního dílu tretí vydaní s prídavky<br />

k rečnování.<br />

R. 1845: 365 Popovedí druhého dílu druhé vydaní.<br />

R. 1845: Kontrakt Spolku Stŕízlivosti.<br />

Korektúru si robieval sám. Väčšinu týchto kníh dal tlačiť u Jána<br />

Werthmúllera v Levoči a niektoré u Filipa Macholda v B. Bystrici.<br />

76


ISflÉII<br />

•:f%<br />

Ä<br />

mm<br />

ÄiÄ r^<br />

B. Klemens: Dr. Pavel Jozef f y (z r. 1844).<br />

(Majetok evanj. bisk. úradu v Bratislave.)


Gašpar Belopotocký — ako z prečítaného vidíme — bol neobyčajný<br />

človek a pre náš národ mal taký význam, že si ho budeme<br />

s povďačnosťou spomínať. Tento knihár a kníhkupec, spisovateľ<br />

a vydavateľ, priekopník osvetovej práce a jej obetivý podporovateľ,<br />

pritom bojovník a trpiteľ ako vyše 80-ročný starec dňa 18. mája<br />

1874 náhle dokonal. A žiaľno je spomenúť —> nevieme, ktorý hrob<br />

kryje jeho telesnú schránku. Je to niektorý zo> starých hrobov v.prvom<br />

rade východného kraja mestského cintorína pri stene domu,<br />

ktorý je teraz majetkom Pavla Vôzárika.<br />

Odbor Matice slovenskej v Liptovskom Sv. Mikuláši uctil<br />

jeho pamiatku postavením pamätníka r. 1925 na cintoríne mikulášskom,<br />

ale nie <strong>nad</strong> jeho hrobom.<br />

Po národnom povstaní.<br />

Maďarské vojská složily zbrane 13. augusta 1849 pred Rusmi<br />

vedenými Paskievičom. Tým sa revolučné boje skončily. Slovákom<br />

nastaly trocha voľnejšie časy, i keď ony neznamenaly národnú slobodu.<br />

Za čas boli niekoľkí slovenskí národovci v popredných úradoch,<br />

ale po niekoľkých rokoch museli sa vystúpiť, lebo Maďari<br />

stali sa agresívnejšími. Vodcovia Slovákov museli i naďalej pracovať<br />

a vymáhať slobodnejší prejav života pre svoj národ. Povzbudivo<br />

zapôsobilo na národ memorandové národné shromaždenie, ktoré<br />

bolo 6. a 7. júla 1861 v Turč. Sv. Martine. Výsledkom bolo založenie<br />

literárneho spolku Matice slovenskej. Jej stanovy boly kráľovským<br />

námestníkom v Pešti dňa 1. nov. 1861 schválené a 4. aug. 1862 bolo<br />

v Turč. Sv. Martine radostné ustavujúce valné shromaždenie. Duch<br />

moyzesovsko-kuzmányovský osviežil národ. Matica požehnane pôsobila.<br />

Mnoho členov mala z Liptova. Ale ministerská rada 6. apr.<br />

1875 nariadila Maticu zrušiť a jej majetok zhabať. Bol to veľký úder<br />

pre národ. A ešte väčší, keď Maďari zrušili aj horko-ťažko pred<br />

niekoľkými rokmi yymožené slovenské gymnáziá, z ktorých vychádzali<br />

mnohí národu svojmu oddaní vzdelanci. Maďari stali sa postupne<br />

výbojnejšími po roku 1867, keď sa s Rakúskom vyrovnali.<br />

Národovci, výtvarníci, spisovatelia.<br />

Po rokoch národného povstania žili v Mikuláši popri M. M.<br />

Hodžovi niekoľkí dobrí národovci, ktorí zdarné pôsobili na výchovu<br />

občianstva a rozprúdili spoločenský a osvetový život. V evanj. ľudovej<br />

škole za čas pôsobil pochvalne známy akademický maliar<br />

Peter Bohúň (1822—1879), rodák z Veličnej. Bol odchovanec akadémie<br />

pražskej. Maľoval portréty, krajinky a najmä postavy v slovenských<br />

krojoch. Sériu týchto jeho krojových obrazov neskôr vydali<br />

Vlád. Makovický a Jur Janoška. Bohúň vynikal aj ako litograf.<br />

Zomrel vo Viedni.<br />

Ján Božetech Klemeits, profesor, akad. maliar, sochár i vynálezca,<br />

narodil sa v Mikuláši 8. marca 1817. Študoval v Prahe, kde<br />

78


ho podporoval G. Belopotocký. Bol na niekoľkých miestach profesorom.<br />

Tak v Žiline a v B. Bystrici. Ale keďže bol <strong>nad</strong>šený Slovan<br />

a národovec, maďarské vrchnosti mu strpčovaly život. Vynikol najmä<br />

ako portrétista. Maľoval aj kostoly. Maľby v r. kat. kostole<br />

v Bobrovci sú jeho dielom. Ako prírodospytec vynašiel stroj horúcim<br />

vzduchom poháňaný. Zomrel 17. jan. 1883 vo Viedni.<br />

Janko Kráľ (24. IV. 1822—23. V. 1876) rodák z Mikuláša, odchovanec<br />

školy Štúrovej, stal sa jej popredným reprezentantom<br />

básnikom. Jeho nespokojný duch pudil ho zavše do prírody, do<br />

cudzích krajov, čo ho <strong>nad</strong>chlo spievať krásne piesne a balady,<br />

z ktorých len zlomok dostal sa na svetlo božie v rozličných časopisoch,<br />

lebo mnohé svoje tvorby zničil a spálil. V revolučných rokoch<br />

bol činný v povstaní, preto ho Maďari zajali a na smrť odsúdili.<br />

Ale bán Jelašič ho vyslobodil. Stal sa slúžnym, v čom zotrval<br />

do vyrovnania. V Zlatých Moravciach bol potom advokátom, kde<br />

i zomrel. V samom Mikuláši sa málo zdržiaval.<br />

Znamenitým vychovávateľom bol Ján Drahotln Makovický<br />

(1818—1884.) Bol činný aj v Hurbanovom vojsku. Mnoho písaval<br />

do Priateľa školy a literatúry, ktorý vydával Dr. Ondrej Radlinský.<br />

Neskôr stal sa ev. farárom v Ružomberku. Po zrušení slov. gymnázia<br />

v Revúci, Miroslav Kovalevský, tamojší profesor, prišiel na ev.<br />

školu do Lipt. Sv. Mikuláša a neskoršie stal sa po Makovickom farárom<br />

v Ružomberku. Jozef Bohuslav Bella (1832—1876), mikulášsky<br />

rodák, písal vlastenecké básne a po boku Bulharov zúčastnil sa na<br />

bojoch proti Turkom. Iní Bellovci vynikli tiež v národnom živote,<br />

ale pôsobili — hoci rodáci z Mikuláša — v iných krajoch. Tak Ján<br />

Pravoľub Bella (1836—1924) bol pedagogickým spisovateľom. Napísal<br />

niekoľko učebníc pre ľudové školy. Pôsobil za čas v Trnovci,<br />

ale takmer celý svoj život strávil v Békéš Čabe. Peter Bella-Horal<br />

(1842—1919) bol v štátnych službách v Budapešti. Písal básne a<br />

piesne vrelého národného cítenia a najmä ospevoval svoj rodný<br />

kraj Liptov. Jeho básne vyšlý s názvom Piesne z ďaleká. Ján Levoslav<br />

Bella (1843—1936) bol synom r. kat. učiteľa v Mikuláši. Vynikal<br />

ako hudobník-organista a plodný skladateľ. Dlho žil v Sedmohradsku,<br />

kde prestúpil do ev. cirkvi. Na hudobno-skladateľskom<br />

poli sa preslávil, čo je v tejto knihe osobitne zhodnotené. K mladším<br />

počítame Andreja Bellu (1851—1903), ktorý po skončení ev.<br />

teológie stal sa vojenským kňazom a ním ostal až do smrti, ktorá<br />

ho stihla v Krakove. Pôsobil aj v Štýrskom Hradci a v Prahe. Napísal<br />

mnoho drobnejších básní slohu prostonárodného alebo obsahom<br />

nábožensky zameraných. Roztratené sú v rozličných časopisoch slovenských.<br />

Nástupcom Michala Miloslava Hodžu stal sa r. 1870 Bedrich<br />

Baltik (1834—1919). Teológiu študoval v Nemecku, kde si obľúbil<br />

cirkevné a literárne dejiny. Bol činným spolupracovníkom Matice<br />

slovenskej a v cirkvi podporoval národné hnutie. Napísal viac kníh<br />

z oboru histórie a prispieval do časopisov. Pričinením slovenských<br />

79


ev. cirkevných sborov stal sa biskupom. Ale skoro na to odcudzoval<br />

sa slovenským veciam a odnárodnil sa. R. 1875 prešiel do Balážskych<br />

Ďarmôt. Slovákom nebol viac naklonený ani v cirkevnom<br />

živote.<br />

Epizóda politického života.<br />

Ešte pred rakúsko-uhorským vyrovnaním a pred vyhnatím<br />

Hodžu z mikulášskej fary vstúpil národný život do atkivity na poli<br />

praktickej politiky a aspoň na čas ožily nádeje v našom hornom<br />

Liptove. Podnet k tomu daly voľby ablegátov do krajinského snemu,<br />

ktoré boly v jeseni roku 1865. V mikulášskom okrese ako kandidát<br />

ľudovej strany vystúpil Juraj Matúška, ktorého i Slováci pokladali<br />

za svojho. Dňa 1. októbra 1865 vydal volebný leták s nápisom „Pán<br />

Bôh s nami a zlô preč", ktorým volá voličov pod svoju zástavu.<br />

V tomto svojom letáku vysvetľuje program, za jeho uskutočnenie<br />

chce pracovať. . Je s národného hľadiska zaujímavý. Medziiným<br />

hovorí tam:<br />

„Som za to, aby to slovo „rovnoprávnosť národov a národností"<br />

nezostávalo viac v drahej vlasti našej Uhorskej púhym zvukom,<br />

ale aby sa už raz skutkom a telom stalo; aby neodvolateľné a<br />

sväté osobnosť Národa Slovenského a vlastenskosť reči Slovenskej<br />

positivným základom a inaugurálnymi diplomami uznaná bola, a<br />

milý národ náš Slovenský aby mal svoje vyššie i nižšie školy národné<br />

Slovenské; aby sa mu všetky snemové zákony jako aj<br />

ostatnie nariadenia správnych vrchností, krajinských rozkazov vlády,<br />

jako aj súdobé odkazy a výroky od vyšších a nižších súdnych<br />

stolíc v jeho materinskej Slovenskej reči na známosť dávaly, — áno,<br />

aby v celom prostore Stolíc tých, v ktorých milý národ náš Slovenský<br />

vospolok a nepretržene býva, výlučne reč slovenská rečou<br />

úradnou bola."<br />

„Som za to — opakujem to, — aby pred zákonom rovné boly<br />

všetky stavy, národnosti a vierovyznania a aby sa všetkým, pomerne<br />

k počtu duší, rovnakej podpory dostávalo z pokladnice kraíinskej."<br />

'<br />

„Rovnaké bremená krajinské snášame my so spolukrajanmi<br />

našimi, i rovnaké právo mať musíme pred zákonom aj v živote, i na<br />

to, aby sa zákonodarstvo postaralo o vzdelanosť nášho milého Slovenského<br />

národa i aby potrebné ústavy a nástavy, ako sú cesty,<br />

regulovanie planých riek, železnice, špitále, hospodárske a priemyselné<br />

spolky, ku dobrobytu obyvateľstva smerujúce, slovom i činom<br />

i na našich Slovenských stranách napomáhalo."<br />

„Toto je, milí Rodáci moji, drahý Národe môj Slovenský, moje<br />

politickô vierovyznanie, od ktorého nikdá neodstúpim. — Na tomto<br />

základe, ak sa medzi zástupcami Národov milej vlasti našej Uhorskej<br />

na sneme nájdem, stavať budem."<br />

80


6. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

>


„Co sa podarí, to neviem, staň sa vôľa božia. — Čas vše mení<br />

i časy, k vítezství on vede pravdu, čo sto vekov bludných hodlalo,<br />

zvrtne doba!" Podpísal Juro Matúška.<br />

Ako teda vidíme, program na tie časy celkom prijateľný, lebo<br />

sa shodoval s vtedajšími túžbami národa.<br />

A ľud hlasoval a vyvolil Jura Matúšku za svojho zástupcu<br />

na uhorský snem. Matúška ostal hlásanému programu verný, ale<br />

okrem dovtedy získaných vymožeností (Matica, gymnáziá), nič pozoruhodného<br />

pre národ vymôcť nemohol.<br />

Karol Ruppeldt a Rehor líram Podtatranský<br />

V posledných troch desaťročiach XIX. storočia na ev. škole<br />

ľudovej v Lipt. Sv. Mikuläši pôsobili učitelia, ktorí si zaslúžia obšírnejšej<br />

zmienky. Boli to Karol Ruppeldt a Rehor Uram-Podtatranský.<br />

Obaja zanechali po sebe trvalú pamiatku.<br />

Karol Ruppeldt narodil sa 22. nov. 1840 na Magure v Liptove,<br />

kde jeho otec bol banským tesárom. Nadaného Karia dali do škôl.<br />

Celé gymnaziálne štúdium skončil v Štiavnici, Levoči a v Rožňave.<br />

Chcel študovať práva, otec ho odhovoril. Šiel na učiteľský ústav<br />

v Šoprone a po roku stal sa učiteľom v Hodruši, kde pôsobil 6 rokov<br />

a popri učiteľstve konal i drobnú národnú prácu. Ale túžil po vyššom,<br />

najmä hudobnom vzdelaní. Ako 26-ročný odišiel do Prahy na<br />

konzerva tórium, kde za tri roky študoval hudbu teoreticky aj<br />

prakticky. R. 1869 prišiel do Pešti, kde bol organistom pre evanj.<br />

mužstvo vojenskej posádky.<br />

Roku 1870 povolala ho vrbickosvätomikulášska cirkev za učiteľa<br />

a organistu. V tomto postavení zotrval do r. 1900, keď pre<br />

ťažkú chorobu nútený bol odísť na trvalý odpočinok. Vernou družkou<br />

a citnou opatrovateľkou v chorobe bola mu manželka Klema<br />

rod. Augustíny, dobrá národovkyňa. Spoločnosť v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

Ruppeldtom mnoho získala. Bol horlivý pestovateľ umeleckého<br />

spevu. Jeho zásluhou založil sa r. 1873 spevokol „Tatran", s ktorým<br />

vystupoval na mnohých koncertoch aj mimo Mikuláša a v ktorom<br />

všetkých členov viedol v duchu národnom. Spevokol pod vzorným<br />

a obetivým dirigentstvom Ruppeldtovým vydobyl si dobré meno<br />

a tradíciu. Ruppeldt vedel sdružovať a pre peknoduché ciele <strong>nad</strong>chnúť<br />

mládež i dospelých. V tom spočíva jeho uznania hodná zásluha.<br />

Spevokol viedol 27 rokov. Jeho prácu umožnil aj svojimi<br />

skladbami chorálov a početných quodlibetmi, venčekmi ľudových<br />

piesní, ktoré i dnes sú na programe spevokolov. Aby sa systematické<br />

vyučovanie spevu dostalo i do škôl, napísal a vydal Spevníčky<br />

pre školy, ktoré boly veľmi obľúbené, ale neskôr ich maďarská<br />

vrchnosť zakázala, lebo v sbierke boly aj piesne Hej, Slováci,<br />

Kto za pravdu horí a ešte iné národné. Ďalšie vydanie mohlo<br />

vyjsť ž tlače len po vynechaní „závadných" piesní,<br />

82


Cennú prácu vykonal Karol Ruppeldt aj ako sberateľ slovenských<br />

ľudových piesní. Po smrti Jána Kadavého' prevzal redakciu<br />

„Slovenských spevov", ktoré vyšlý v početných sošitoch.<br />

Takto zachoval sa pre potomstvo drahocenný poklad ľudového<br />

básnictva, prejavený v desaťtisícoch ľudových piesní.<br />

Bol zápalistým pracovníkom na každom dobrom diele na poli<br />

cirkevnom, národnom a spoločenskom. O kultúrnych podnikoch<br />

Ruppeldt písaval pekné referáty a dopisy do> Národných Novín.<br />

V dlho trvanlivej chorobe pretrpel mtaoho. Dokonal 18. aug.<br />

1909 a na vrbickom cmiteri, ktorý v prítomnom čase premieňajú<br />

na park, pochovaly ho veľké zástupy oddaných ctiteľov dňa 22. augusta.<br />

Spevokol ,,Tatran" viedol vtedy Ruppeldtov ďalší nástupca<br />

Pavel Gallo. Ruppeldt odchoval národu celé pokolenie, ktoré nesklamalo,<br />

lebo si stavalo za vzor chtivú, ochotnú činnosť, otvorené<br />

smýšľanie a charakterné konanie zvečnelého Karia Ruppeldta.<br />

Len málo mladším súčasníkom Ruppeldtovým bol Rehor Uram,<br />

ktorý sa narodil 12. marca 1846 v Lipt. Sv. Mikuláši z chudobných<br />

rodičov. Ako osemročný utratil otca. Matka ostala s piatimi sirotami<br />

a šiesta narodila sa krátko po otcovej smrti. Nadanie malého Rehora<br />

vycítil učiteľ Ján D. Makovický, ktorý nahováral matku dať ho na<br />

štúdiá. Čo ako ťažko, vypožičala si 40 zlatých, za polovicu ho zaodiala<br />

a druhú zašila mu do podšívky kabáta. Tak po dvojdňovej<br />

ceste pešo dostal sa malý Uram na ev. lýceum v Banskej Štiavnici.<br />

Správca zbadal jeho <strong>nad</strong>anie, vymohol mu alumneum zdarma. Po<br />

skončení gymnázia túžil študovať medicínu a stať sa lekárom. Celé<br />

gymnázium skončil za 40 zl., ktoré mu dala matka. Z rodičovského<br />

domu viac nedostal. Musel súkromne vyučovať, suplikovať a tak<br />

sohnať hmotné prostriedky. Ale i tak natrel sa biedy dosť a dosť.<br />

Zomrela mu i matka a jemu pripadla starosť o súrodencov.<br />

Bieda ho prinútila stať sa v Mikuláši dočasným učiteľom.<br />

Chcel si usporiť na ďalšie štúdium. Nešlo to, starosť o bratov pohltila<br />

všetko. Neskôr našiel dobrodincu, ktorý mu požičal 40 zl.<br />

S tým odišiel do Viedne na medicínsku fakultu. Tam ho podporil<br />

aj československý spolok, ktorý mu zaistil 20 obedov 'mesačne. Ale<br />

vo Viedni ani to nepostačovalo. Jeho spolužiak a vtedy už profesor<br />

na pražskej univerzite, Ladislav Rohoň, vymohol mu možnosť študovať<br />

na niektorej univerzite v Rusku za profesora latinčiny. Uram<br />

prijal a konal si pas. Z Mikuláša mu odkázali, že pas si musí prevziať<br />

osobne. Po troch mesiacoch opustil Viedeň a šiel si po pas.<br />

Nedostal ho. Ľúto mu bolo súrodencov, ostal doma a stal sa pisárom<br />

u advokáta. Keď mal zexekvovať chudobnú vdovu so štyrmi sirotami,<br />

zanevrel na advokátsku prácu, vyplatil dlh za vdovu a nechal<br />

pisárstvo tak.<br />

Vtedy sa uprázdnilo učiteľské miesto na ev. škole v Mikuláši.<br />

Keď ho vyvolili, nastúpil v septembri 1872 miesto a trvalé zakotvil<br />

v učiteľskom povolaní. Ročných 500 zl. platu nemohlo mu posta-<br />

83


čovať, najmä keď si založil rodinu. Vyučoval aj súkromne a pripravoval<br />

žiakov do vyšších škôl.<br />

I pri prácach svojho učiteľského a výpomocno-kantorského<br />

povolania Uram našiel si dosť času pracovať aj literárne. Ako spisovateľ<br />

používal meno Podtatranský. Dopisoval do novín, písal<br />

básne, detské verše, príležitostné pozdravné básne, pohrebné odobierky,<br />

početné besednice, poviedky, novely a romány. Látku čerpal<br />

zo spoločenského a ľudového života. Bol mnohostranným spisovateľom.<br />

Popri spomenutých dielach písal i učebnice. Jeho Šlabikár a<br />

prvá čítanka užíval sa temer vo všetkých evanjelických školách<br />

slovenských. Jeho Pohrebné verše vyšlý v troch sväzkoch. A popri<br />

tom našiel si čas i účinkovať v spevokole Tatran, nacvičovať divadelné<br />

hry, ba v nich aj hrať.<br />

Ako učiteľ a človek bol veľmi obľúbený, lebo bol dobrosrdečný,<br />

priateľský, svojmu povolaniu dušou-telom oddaný. Školské<br />

dietky miloval, rodičia nazvali ho „otcom dietok". Ním vychované<br />

generácie ešte i teraz ho spomínajú s úctou a láskou.<br />

Keby Rehor Uram-Podtatranský nebol nič iné napísal len Šlabikár,<br />

Pohrebné verše a Zlaté perličky pre dobré detičky, už tým<br />

by mal zaistené čestné miesto medzi slovenskými spisovateľmi, lebo<br />

tieto práce vykonaly veľkú výchovnú misiu. Bol i redaktorom detského<br />

časopisu Priateľ dietok. Poviedok a rozprávok napísal niekoľko<br />

sto. Zbásnil početné staré povesti Liptova. Hodno by bolo<br />

vydať ich knižne. V spolku Tranoscius vykonával funkciu tajomníka<br />

vyše 20 rokov.<br />

Národu odchoval dvoch synov a dve dcéry. V 66. roku života<br />

dňa 12. februára 1912 vzdal sa povolania a odišiel na zaslúžený<br />

dopočinok. Na konvente vyslovil mu vtedajší farár Jur Janoška,<br />

kurátor Jozef Stodola a iní vrelú vďaku za celoživotnú ušľachtilú<br />

a svedomitú prácu. Po oslobodení odišiel k synovi Dr. Jozefovi Uramovi,<br />

riaditeľovi št. nemocnice do Košíc, kde ďalej pracoval osvetové<br />

a literárne. Svoj požehnaný život dokonal 8. septembra 1924<br />

v Košiciach. Mal krásny pohreb v Lipt. Sv. Mikuláši, kde odpočíva<br />

na mestskom cintoríne.<br />

Vďačný sbor a vďační odchovanci uctili svetlú pamiatku oboch<br />

týchto významných učiteľov národovcov tým, že na sté výročie<br />

ich 1<br />

narodenia na budovu bývalej ev. a. v. ľudovej školy, v ktorej<br />

blahodarne pôsobili, v rámci primeranej slávnosti vsadili a odhalili<br />

Karlovi Ruppeldtovi a Rehorovi Uramovi-Podtatranskému pamätné<br />

tabule. -<br />

Zo života Juraja Janošhu.<br />

Po- odchode Bedricha- Baltíka do Balážskych Ďarmôt vrbickosvätomikuMšsky<br />

ev. sbor vyvolil za jeho nástupcu jasenovského<br />

ferára Juraja Janošku, ktorý prišiel do Mikuláša v októbri 1895,<br />

L84


Janoška už vtedy mal dobré meno ako kazateľ a ako národovec;<br />

Narodil sa v Dolnom Kubíne 25. dec. 1856 z roľníckych rodičov.<br />

Chodil do slovenských gymnázií v T. Sv. Martine a v Revúcej. Keď<br />

tam ústav Maďari zrušili, prešiel do Kežmarku, kde maturoval. Teologické<br />

štúdiá skončil vo Viedni a v Rostocku. Farárom sa stal<br />

v Sielnici, kde vstúpil do manželského stavu s Annou Daxnerovou,<br />

dcérou národovca Štefana Marka Daxnera. R. 1883 prešiel za farára<br />

do Jaseňovej v Orave.<br />

Asi okolo roku 1885 začaly byť maďarizátorské snahy vedúcich<br />

kruhov maďarských hodne výbojné a svoje ostrie namierily proti<br />

národne uvedomelému slovenskému evanjelictvu. Od r. 1875 do 1885<br />

bolo i v národnom živote slovenskom akosi ticho. Bolo teda nanajvýš<br />

žiadúce a v záujme národa potrebné rozprúdiť ochabnutý život,<br />

povzbudiť mysle, stať si do služieb a na obranu národa, maďarskými<br />

výbojmi a častými prechmatmi značne ohroženého. Maďarské kruhy<br />

prekážaly ev. sborom voliť si za farárov a učiteľov povedomých<br />

Slovákov. Pri tom neštítily sa ani násilia.<br />

Medzi niekoľkými osobnosťami, ktoré sa otvorene postavily<br />

proti maďarizačným chúťkam, v popredí stál vtedy ešte mladý Jur<br />

Janoška, ktorý postupom času vychoval si početných spolubojovníkov<br />

na obranu práv nielen evanjelických Slovákov ale Slovákov<br />

vôbec. Roku 1887 založil Cirkevné listy, mesačník venovaný záujmom<br />

cirkvi ev. a. v. Janoška Cirkevné listy vydával a redigoval<br />

za 35 rokov, ktorými odchoval asi dve slovenské kňazské generácie<br />

v takých cirkevno-národných zásadách, pod zástavou ktorých potom<br />

húževnaté bojovali v obrane životných národných práv. V tomto<br />

tkvie nedocenenia zásluha Janoškova. Sám nielen perom, ale i presvedčivosťou<br />

svojho slova a osobnou príťažlivosťou vedel za pomoci<br />

iných: Nováka, Mudroňa, Štefanoviča, Štefana Fajnora, Lesíku, Vanoviča<br />

odrážať nápor maďarských protivníkov najmä na seniorálnych,<br />

dištriktuálnych a generálnych konventoch.<br />

Dovtedajšie cirkevné ev. časopisy vychádzaly v takzvanej<br />

bibličtine. Také boly aj Hurbanove Cirkevné listy. Janoška svoje<br />

Cirkevné listy vydával v čistej slovenčine a veľmi si dal záležať<br />

na tom, aby rýdzosť reči bola zachovávaná. A C. L. nestály len<br />

v službách cirkevných záujmov. Kto si prelistuje ich ročníky, na<br />

obsahu zbadá, že slúžily súčasne, aj slovenskej literatúre a slovenskému<br />

kultúrnemu životu vôbec. Hviezdoslav svoje nábožensky<br />

založené básne rád uverejňoval práve v Cirkevných listoch. Janoška<br />

vedel si získať hodnotných a početných prispievateľov, takže Cirkevné<br />

listy malý vysokú úroveň. Dbal na vytríbený mluvničný<br />

sloh bez mnohých kazov našej slovenskej reči, najmä v novinách<br />

užívanej. Lásku Janoškovu k čistote jazyka slovenského výstižne<br />

vyzdvihol tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry v reči, povedanej<br />

<strong>nad</strong> rakvou Janoškovou, takto: ,,Zároveň bol Janoška<br />

z najznamenitejších znateľov a pestovateľov jazyka slovenského.<br />

Jazyk preň nebol len dorozumievajúcim prostriedkom, on hľadel<br />

85


n/aň ako na výkvet duše národa a zároveň inštrument svojho<br />

vlastného ducha. Podľa toho si ho vážil. Narábal s ním ako sochár<br />

s mramorom, týkal sa ho ako botanik najvzácnejšej bylinky. A<br />

možno, že práve toto bolo najbezpečnejšie svedectvo jeho úcty<br />

k duchu a úcty k slovenskému ľudu."<br />

A túto lásku k čistote reči prejavoval Janoška aj ako kazateľ<br />

a rečník vôbec. Na rozličných prednáškach, oslavách, shromaždeniach<br />

cirkevných i národných a na pohreboch význačnej ši ch dejateľov<br />

bol vítaným a obľúbeným rečníkom.<br />

O záujme Janoškovom o slovenskú literatúru povedal Štefan<br />

Krčméry ešte toto: ,,Dr. Jur Janoška bol z najdôležitejších znateľov<br />

slovenskej literatúry, ktorú znal v celej šírke i hĺbke, ako málokto<br />

iný. Celá literatúra slovenská bola v ňom živá, svietila z jeho<br />

osobnosti. Možno, že ona — jeho osobnosť — vyrastala priamo<br />

z nej, z literatúry slovenskej, ňou mohutnela, ňou <strong>nad</strong>obúdala si<br />

význam pre náš národný osud."<br />

V Mikuláši, v sbore 15 krát väčšom ako bol v Jaseňovej,<br />

pribudlo Janoškovi práce ako kňazovi, ale konal ju ako verný<br />

pastier. Pri tom otvorila sa mu možnosť uplatniť svoje schopnosti<br />

aj na širšom poli verejného pôsobenia. Zdokonalil Cirkevné listy,<br />

ktoré o niekoľko rokov po príchode do Mikuláša tlačily sa v mieste<br />

v novej tlačiarni, založenej Františkom Klimešom, rodákom z Moravy,<br />

ktorý sa vyučil v kníhtlačiarni Karia Salvu v Ružomberku.<br />

Juraj Janoška splnil túžbu početných cirkevno-národných dejateľov,<br />

najmä Jána Alex. Fábryho (15. II. 1848 vo Vavrišove, zomrel<br />

14. X. 1908 v Slatine, kde bol farárom) keď založil kníhkupecký<br />

a vydavateľský spolok Tranoscius. Stalo sa tak r. 1898 horlivým pričinením<br />

aj miestnych národovcov. Evanjelická cirkevná vrchnosť,<br />

ktorá bola v maďarských rukách, nechcela dovoliť založiť spolok<br />

ako cirkevnokultúrny, lebo videla v tom upevnenie panslavistických<br />

snáh. Preto Janoška založil spolok Tranoscius na obchodnom základe,<br />

kde sa prekážky založenia nemohly prejaviť. Ale Tranoscius<br />

mal i má vždy charakter predovšetkým kultúrneho spolku. Postupom<br />

rokov z malého spolku narástol stále mohutnejúci nakladateľský<br />

podnik, ktorý mal a má veľké zásluhy na rozmachu slovenskej literatúry.<br />

Väčší vzrast spolku nastal po oslobodení od r. 1919.<br />

Aby sa prehĺbil simysel a záujem o peknoduchú prácu v cirkvi<br />

a v spoločnosti, Janoška založil r. 1898 Spolok ev. mužov a mladíkov,<br />

ktorý z mladých začiatkov vyvinul sa v Ev. Nedeľný spolok,<br />

v ktorom schádzala sa najmä mládež obojeho pohlavia, kde na podklade<br />

mravnonáboženskom utvrdzovala sa i v národnom povedomí.<br />

Popri samovzdelávaní často sa zriaďovaly divadelné predstavenia,<br />

prednáškové večierky, zriadil sa spevokol, usporadúvaly sa spoločenské<br />

výlety, všetko v ušľachtilom duchu. V spolku pracúvali aj<br />

kapláni a miestni učitelia.<br />

Roku 1898 začal Janoška redigovať aj Tranovského kalendár,<br />

ktorý sa stal každoročným pravidelným hosťom takmer každej slo-<br />

86


venskej evanjelickej domácnosti. Rozšíril sa najmä v roľníckych<br />

kruhoch a to i u Slovákov na Dolnej zemi, v Báoke a v Amerike.<br />

Tranovského kalendáre malý slušnú literárnu úroveň výchovnú a<br />

vzdelavateľnú. Vychádzaly a vychádzajú v niekoľko desaťtisícovom<br />

náklade.<br />

Janoška nepísal len do svojich Cirkevných listov, ale prispieval<br />

i do iných súčasných časopisov slovenských, do časopisu Dom a škola,<br />

Slovenských pohľadov a najmä do Národných novín. Písaval pod<br />

menom Bystersiký alebo pod značkou JJ. Jeho články boly kultúrneho<br />

zamerania, zaujímavé cestopisy a iné úvahy.<br />

Bol známy ako rázny obranca práv národa nielen na cirkevných<br />

fórach, ale i na kolbištiach národno-politických, najmä na župných<br />

kongregáciách ešte za bývalého Uhorska. Preto jeho radi vysielali<br />

aj do cudziny upozorňovať na to, ako sú Slováci v Uhorsku<br />

prenasledovaní a aby hľadal odpomoc. Bol niekoľkokrát na rozličných<br />

miestach Nemecka ako účastník a rečník na konferenciách,<br />

sjazdoch a kongresoch zväčša evanjelického rázu. Po oslobodení<br />

neraz dostal úlohu zastupovať evanjelických Slovákov v Dánsku,<br />

Švédsku, Anglicku a vo Švajčiarsku, kde sa vždy čestne zhostil<br />

svojej vážnej úlohy a významného poslania.<br />

Iniciatívu pukanského farára Martina Bujnú, postaviť v Mikuláši<br />

sirotinec, realizoval Janoška zriadením sirotinca na 400-ročnú<br />

pamiatku reformácie v novembri 1917. Umiestený bol v zadnom<br />

trakte Zuffovského domu, majiteľom zdarma prepustený, na terajšej<br />

Štefánikovej ulici. Neskôr darovala ev. cirk. sboru svoju vilu a veľký<br />

pozemok na východnom konci mesta vdova Eôrdôghová. Sirotinec<br />

presťahoval sa do spomenutej vily a r. 1926 postavená bola<br />

budova ev. sirotinca a pri nej o dva roky Domov Betánia, ktorý<br />

mal slúžiť starcom, ale stal sa materským domovom diakonís. V budove<br />

sirotinca je pamätná tabuľa na počesť zakladateľa Juraja Janošku<br />

a v Betánii pamätná tabuľa prof. Eduarda Ballu, ktorý na<br />

tento domov venoval 600.000 Kčs.<br />

Ešte za vlády uhorskej poctila evanj. teologická fakulta vo<br />

Viedni Janošku čestným doktorátom teológie za zásluhy získané<br />

na poli cirkevnom. Uhorská vláda však zakázala Janoškovi užívať<br />

tento hodnostný titul.<br />

Keď náš od tisícročia utláčaný národ zaplesal na prahu sloíbodného<br />

života v Československej republike, početní slovenskí národovci<br />

stali sa členmi Revolučného národného shromaždenia v matičke<br />

Prahe. Medzi nimi aj Juraj Janoška. Jemu dostalo sa cti pozdraviť<br />

za Slovákov v parlamente z cudziny sa navrátivšieho prezidenta<br />

Osloboditeľa Dr. Masaryka. Po skončení reči sa Masaryk<br />

a Janoška pobozkali, čo vyvolalo dojímavé vzrušenie, lebo každý<br />

videl v tom symbol sbratrenia Čechov a Slovákov.<br />

Aj cirkev poctila svojho dávneho borcu za práva slovenského<br />

evanjelictva tým, že ho najprv určila za administrátora biskupského<br />

úradu ev. a. v. východného dištriktu a r. 1922 ho sbory poctily<br />

87


všeobecnou dôverou a vyvolily ho za biskupa Východného dištriktu.<br />

Ako starší zastával aj úrad biskupa generálnej ev. cirkvi na Slovensku.<br />

Skoro na to Husova ev. teol. fakulta Karlovej univerzity v Prahe<br />

udelila Janoškovi čestný doktorát iteologie. Stal sa i jedným<br />

z predsedov vzkriesenej Matice slovenskej. Ako taký i pri svojej<br />

mnohostrannej zaujatosti staral sa o rozkvet Matice. R. 1922 prestal<br />

redigovať Cirkevné listy, ktorú úlohu prevzal Vladimír P. Čobrda,<br />

liptovský senior, ktorý po smrti Jánošíkovej stal sa v biskupskej<br />

hodnosti jeho nástupcom.<br />

Aj cudzina všimla si schopnosti a zásluhy Dr. Jura Janošku.<br />

Poznala ho ako agilného delegáta na rozličných sjazdoch. Aliancia<br />

pre pokojovú prácu pomocou kresťanských cirkví vyznačila ho<br />

tým, že ho vyvolila za jedného zo svojich podpredsedov.<br />

V minulosti mali sme národných buditeľov a činiteľov, ktorí<br />

ideálne pracovali za desiatich všade tam, kde išlo o vec národnú.<br />

Takáto horlivá práca všade mala aj výsledky. Medzi takýchto idealizmom<br />

zanietených a neúnavných pracovníkov patril aj Jur Janoška.<br />

Jeden z pisateľov jeho nekrológu píše o* ňom: ,,Zaslúžil sa<br />

v nemalej miere o slovenský národ a zaistil si tým v histórii slovenskej<br />

nehynúce meno."<br />

Na zájazde vo Švajčiarsku v jeseni 1929 poprestydal, choroba<br />

sa zhoršovala a prudký zápal pľúc vyhasil požehnaný život biskupa<br />

Dr. Jura Janošku dna 27. januára 1930 na fare v Mikuláši.<br />

Slávnostný pohreb bol dňa 31. jan. -Vďačný sbor určil) mu<br />

čestné miesto odpočinku po boku M. M. Hodžu v sirotínskej záhrade.<br />

Medzi množstvom vencov bol i veľký veniec od prezidenta-<br />

Osloboditeľa Masaryka. Pomníik, ktorý mu postavila rodina, bol<br />

vo vojnových udalostiach r. 1945 granátom značne poškodený.<br />

Lipt. Sv. Mikulášu pribudol vzácny hrob.<br />

I keď sú hroby dôkazom smrti, pri nejednom musí si vnímavá<br />

duša uvedomiť, že hroby môžu byť aj prameňom stále živej<br />

spomienky, precítenej vďačnosti, ba i predmetom úcty naproti životnému<br />

dielu tých, ktorých telesné pozostatky skrývajú. Vyspelosť<br />

národa môže sa posudzovať i podľa toho, akú úctu prechováva<br />

voči svojim mŕtvym vôbec a voči svojim zaslúžilým vodcom zvlášť.<br />

Hospodársky význam Mikuláša.<br />

Ako každý kraj má svoju charakteristiku, tak ju má aj Liptovský<br />

Sv. Mikuláš a jeho okolie. Tú charakteristiku tvorí príroda<br />

a ľudia. Mikuláš už pred sto rokmi bol známy ako východisko<br />

pltníctva. Vo Vrbici bolo mnoho ľudí, ktorí sa zaoberali pltníctvam,<br />

lebo veď voda Váhu bola významnou tepnou dopravy. Pravda, len<br />

dopravy jednosmernej. Liptovské lesy a zprvu len primitívne píly<br />

dodávaly množstvo stavebného, stolárskeho a úžitkového dreva,<br />

ktoré tolo vzácne v južných krajoch. A na pltiach dopravovaly sa<br />

aj iné výrobky a články. V lesoch podnikali prácu faktori, ktorí<br />

88


sverovali dopravu dreva pltníkom. Vo Vrbici sbíjaly sa plte došlé<br />

dolu Bielym a najmä dolu Čiernym Váhom \ ^elé plte, opatrily<br />

sa kormidlami, naložily doskami, latami, upravenými tak, že poskytovaly<br />

pltníkom aj nočnú skrýšu, keď sa ubierali do Komárna,<br />

do Pešti, zriedkavejšie do Nového Sadu, do Rumunska až po brehy<br />

Čierneho mora. Na plti mali aj kotlík na varenie a iné potreby.<br />

A tak sa plavievali v mene Božom dolu Váhom do ďalekých krajov,<br />

odkiaľ sa vracali — kým nebolo železníc — pešo so skromným<br />

zárobčekom. Diaľkové pltníčenie pomaly prestávalo, keď sa vybudovala<br />

železničná dráha. Cez Liptov stavali Košicko-bohumínsku<br />

železnicu v rokoch 1871—73. Po jej výstavbe už len máloktorá plť<br />

bola dirigovaná až do Komárna. Keď sa postavily popri Váhu celulózky<br />

a papierne, plavilo sa drevo zväčša len do nich alebo do<br />

väčších píl. Časom však aj toto plavenie prestávalo, keď sa zistilo,<br />

že drevo dlhším moknutím stráca na kvalite a preto sa vozilo na<br />

vlakoch. Dnes v štvrtej a piatej desiatke rokov XX. storočia pltníctvo<br />

ako pravidelné zamestnanie vlastne už prestalo. Ale kedysi<br />

bolo pri Mikuláši na brehoch Váhu rušno a veselo. Kým kvitlo<br />

pltňíctvo, dobre prosperovaly aj dve parné píly pri Váhu: Mikovská<br />

a Benkovská.<br />

V Mikuláši už od nepamäti žili početní jednotlivci, ktorí vynikli<br />

na poli priemyslového podnikania. Najznámejšie bolo garbiarstvo,<br />

ktoré zo surových koží vyrábalo remeň. Popri kožiarstve<br />

vyvinulo sa čižmárske remeslo. Samotné tieto dve odvetvia výroby<br />

značne pozdvihly hospodársky význam Lipt. Sv. Mikuláša.<br />

Garbiari zprvu rozvážali po trhoch, jarmokoch a dedinách a v odľahlých<br />

krajoch Slovenska zväčša len krpcovinu a čižmári neskoršie<br />

svoje pekné výrobky mužské i ženské čižmy. Neskôr veľkopriemysel<br />

obuvnícky zahatal vývoj tohto remesla. Dnes už na jarmokoch<br />

nevidíme čižmárske šiatre, ktorých kedysi bývalý celé<br />

rady.<br />

Remeselnícky stav aj v iných oboroch bol na svojej výške.<br />

O to sa staraly aj príslušné cechy. A čo je hlavné, temer všetci<br />

predstavitelia remeselníckeho stavu boli svojmu národu verní. Mikuláš<br />

stával sa obrannou baštou slovenskosti proti vzmáhajúcej<br />

sa maďarizácii, ba menil sa vo výpadovú bázu za vydobývanie<br />

práv slovenského národa.<br />

2e sa kožiarskemu remeslu a jeho postupnému vývoju priemyslovému<br />

v Mikuláši tak darilo, má svoj dôvod v priaznivých<br />

podmienkach. Na široko-ďaleko sa kožiarstvo na širšom základe<br />

nepestovalo, preto remeň bol hľadaný a mal dobrý odbyt. Jeho<br />

výrobu umožňovala hojnosť prvotriednej svrčinovej kôry, ktorá<br />

po vysušení a podrvení dala výborný „dub", trieslovinu, potrebnú<br />

pri výrobe surových koží na remeň. V nemalej miere pomáhala<br />

aj vhodná, mäkká voda. z ramena Váhu alebo Smrečianky, popri<br />

ktorej vznikaly garbiarske dielne. V tejto vode ,,Garbiarke" močily<br />

a praly sa kože, ba voda použila sa aj ako pohonná sila, keď si<br />

89


niektorí majstri pre väčšiu výrobu zaopatrovali pomocné stroje.<br />

Starí garbiari boli húževnatí a vytrvanliví podnikatelia. Zprvu vyrábali<br />

len spodný remeň a krpcovinu, kým táto národná obuv nosila<br />

sa ako súčiastka kroja u nášho ľudu temer všeobecne. Neskôr<br />

prinášali na trh mastnú čiernu prírodnú kožu, ktorá do svetovej<br />

vojny bola hlavným článkom výroby. Majstri boli sporiví, neraz<br />

išli ,,na vandrovku" aj do iných štátov, aby tam <strong>nad</strong>obudnuté skúsenosti<br />

uplatnili doma. Tak sa kožiarstvo vyvíjalo, zdokonaľovalo,<br />

dielne sa rozširovaly, vystrojovaly všelijakými strojmi, hnanými<br />

parou, neskoršie elektrinou, čiže z remesla vyvinul sa mohutný koželužský<br />

priemysel továrenský. Z početných majstrov stali sa pomaly<br />

továrnici. Z ručnej a málo výkonnej výroby remeňa vzrástla<br />

postupom času továrenská výroba vrchného i spodného remeňa<br />

v toľkej miere, že pre túto výrobu bolo treba získať suroviny z ďalekej<br />

cudziny (nielen kože, ale najmä chemikálie) a nájsť obchodné<br />

odbytištia pre rozličný vyrobený tovar. Zo starej garbiarčiny vyvinul<br />

sa už koncom XIX. storočia riadny, konkurencie schopný garbiarsky<br />

priemysel, .ktorý svojou solídnou kvalitou výrobkov získal<br />

si dobré meno doma i za hranicami.<br />

Moderná obuv používala sa tak v robotníckych a postupne<br />

aj v roľníckych kruhoch už od začiatku tohto storočia. Tomu prispôsobovala<br />

sa aj výroba remeňa. Okrem podošvového vyrába sa<br />

aj rozličný svrškový remeň boxový v každej farbe, nepremokavý<br />

na športovú obuv a jemnofarebné antilopky. To je obuvnícky remeň.<br />

Ďalej vyrábajú sa kože na konské a iné postroje, kabátové<br />

kože pre krajčírov, rozličné druhy remeňa na kabelky, aktovky,<br />

kufre a ozdobnícke predmety pre brašnárov. Na viazanie kníh vyrábajú<br />

sa kožky šagrínové v rozličných farbách.<br />

Známe koželužské rodiny, ktoré sú pôvodcami vývinu kožiarstva<br />

ručného, remeselného v továrenskú výrobu, boly: Hubkovská,<br />

Lackovská, Kováčovská — neskôr Stodolovská, Ballovská, Pálkovská,<br />

Droppovská a Žuffovská. V novších časoch — už za ČSR —<br />

pribudly k nim rodiny Grubovská, Kubovčíkovská a Nahálkovská.<br />

A všetky tieto rodiny boly vždy roduverné, čo pre rozmach národného<br />

uvedomenia v starších časoch a činnosti národnej najmä<br />

v novších časoch na hospodárskom i kultúrnom poli malo nesmierny<br />

význam, lebo v nich našlo takto zamerané podnikanie pevnú<br />

oporu a mravnú a hmotnú podporu. Nie dávno pred prvou svetovou<br />

vojnou založili nové továrne na remeň Bratia Pazerini a Bratia<br />

Haas. Jedna z najstarších tovární, továreň Andreja Pálku, prestala<br />

pracovať krátko pred svetovou vojnou. V prvé roky po oslobodení<br />

zanikla továreň Petera Hubku a Mateja Žuffu. Neskoršie<br />

zanikla i továreň Jána Pálku, ktorý sa vážne pokúsil o socializáciu<br />

svojho podniku. Jeho továreň prešla do rúk firmy Baťa, kde<br />

sa vyrábajú zväčša chemické a pomoqié výrobky obuvnícke.<br />

Všetky tieto továrne na remeň zamestnávajú asi 500—600 ľudí<br />

90 (


miestnych a z okolitých obcí. Od mnohých desaťročí veľmi výdatne<br />

prispeľy k pozdvihnutiu životnej úrovne robotníckeho stavu.<br />

Už začiatkom XX. storočia boly mikulášske továrne na remeň<br />

pochvalne známe tak, že práve pre ne dostalo sa Lipt. Sv. Mikulášu<br />

meno Malá Pešť. Ale živším tempom sa modernizovaľy a stroje<br />

na elektrický motorový pohon zariaďovaly len v druhom a treťom<br />

desaťročí tohto storočia. V rokoch prvej svetovej vojny sa značne<br />

vzmohly. Ale po nej prežily krízu, ktorá ich vo vývine zastavila.<br />

Vinou toho boly pre slovenský priemysel nepriaznivé tarifné predpisy<br />

a uprednosťovanie priemyslu v českých krajinách. Dobrú konjunktúru<br />

malý za Slovenského štátu v čase trvania druhej svetovej<br />

vojny. Vtedy niekoľké z nich zväčšily sa prístavbami (Lacko, Pálka<br />

i spol., bývalá Stodolovská, Jur Lacko a 1<br />

synovia, Grub a spol.,<br />

Bratia Pazerini, továreň Andreja Zuffu v Palúdzke a Martina Nahálku<br />

v Ondrašovej). Roku 1948 všetky tieto továrne na remeň<br />

boly vyhlásené za národné podniky a dostaly národnú správu. Prestaly<br />

jestvovať ako súkromné podniky.<br />

Je len prirodzené, že v súvise s továrenskou výrobou remeňa<br />

vznikla aj továrenská výroba obuvi. Za čas v rokoch svetovej vojny<br />

vyrábala obuv vo veľkom továreň Lacko, Pálka a spol. Neskôr František<br />

Kráľ založil továreň na výrobu rozličnej obuvi, Martin Nahálka<br />

na výrobu ženských kapcov; väčšie dielne na obuv založili<br />

si Matej Čupka a Obuvnícke výro'bné družstvo.<br />

Po svetovej vojne pekne sa vyvinul v Lipt. Sv. Mikuláši<br />

brašnársky priemysel, ktorý vyrába aktovky rozličného druhu, dámske<br />

tašky, peňaženky, kufre a iaié kožené predmety. Kožu dodávajú<br />

mu miestne továrne na remeň. Väčšie brašnárske podniky sú: Ing.<br />

Pálka a spol. v Palúdzke, Václav Charvát, Jozef Fúller, Skaloň (Steiner)<br />

a Hexner v Mikuláši. Ich výrobky známe a hľadané sú v celej<br />

Republike, ba sú i tovarom exportným.<br />

Už v dávnych časoch kožušnícky priemysel svojimi hodnotnými<br />

výrobkami veľmi čestne reprezentovaly známe firmy Peter Holécy<br />

(po svetovej vojne úmrtím majiteľa zanikla) a Matej Kostolný.<br />

Suroviny kožušnícke kupovali v Lipsku a v Rusku. Vyrábali bundy,<br />

kožuchy, boa aj z najdrahocennejších kožušín. Výrobky hromadné<br />

dodávali pre štát, najviac zimné kožušinové kabáty a veľké kožuchy<br />

pre železničiarov a pre vojsko. Dnes sú známe firmy Albert<br />

Kostolný, Berco Haas a menšie dielne majú Peteť Chovan,<br />

Urban a Donoval.<br />

Za niekoľko rokov pracovala v Mikuláši aj Klingerovská textilka.<br />

Tú časť mesta medzi Garbiarkou a tou čiastkou, kde stál<br />

Dzurekovský mlyn, volajú aj dnes Klingerovkou. Stoja tam už početné<br />

rodinné domy. Po svetovej vojne Klingerovské objekty odkúpil<br />

štát a zriadil tam vojenský zdravotný sklad, spojený s výrobou<br />

rozličných medikamentov. Menšia tkáčoveň 'bola aj na rohu<br />

Hodžovej cesty naproti hotelu Európa.<br />

Novšieho dáta je aj výroba kobercov. Jedna — staršia — dielňa<br />

je pri železničnej dráhe, druhá — novšia — ako podnik Druž-<br />

91


stva domáceho priemyslu, je dočasne umiestená v bývalej Hubkovskej<br />

továrni. Posledná popri kobercoch vyrába aj súkno. Z koberčiarní<br />

vychádzajú veľmi hodnotné kelimové a iné výrobky na vystrojenie<br />

náročných bytov. Zamestnávajú vyše 100 ženských pracovníc.<br />

Aj kovorobný priemysel je v Mikuláši zastúpený. Väčšiu<br />

mechanickú dielňu a slieváreň má Bedrich Matúška, menšiu Bohumil<br />

Šroll. Väčšiu stavebnozámočnícku dielňu má Branislav Vozáry,<br />

menšiu J. Káčer, J. Jamnický a Vrabec.<br />

Chov oviec a salašníctvo horného Liptova dalo vznik výrobe<br />

liptovskej bryndze v niekoľkých podnikoch v Mikuláši. Distribučný<br />

systém udržal len jediný podnik bryndziarsky. Na salašoch vyrábajú<br />

oštiepky a na niektorých aj parenice. Výroba čistej bryndze<br />

výlučne z ovčieho syra bez primiešania tvarohu, prípadne i zemiakov,<br />

deje sa len po domácky. Najkvalitnejšia je májová z jarnej<br />

a v septembri z mládzovej paše. Ovčiarstvo pre neúmerné udržovanie,<br />

najmä osobné (pastierske) náklady, upaduje, hoci sa úradne<br />

napomáha zmoderizovanie salašníctva.<br />

Štarkovská rafinéria liehu mala i elektráreň, ktorá dodávala<br />

mestu prúd za niekoľko desaťročí. Teraz je tam likérka, ktorých<br />

má Mikuláš až 3.<br />

Pri Váhu na katastri obce Palúdzka je špodiumka, továreň<br />

na glej, kostnú múčku a na mydlo. Spracúva odpadky garbiarní<br />

a zvieracie kosti. Za býv. ČSR nepracovala. Prácu obnovila v Slovenskom<br />

štáte.<br />

Stavebný ruch má dosť stavebných podnikateľov jednotlivcov<br />

i Robotnícke stavebné družstvo, ale chybuje priemysel na výrobu<br />

stavebných hmôt. Dve neveľké tehelne nepostačujú, krytina musí<br />

sa dovážať z iných krajov a najmä je citeľný nedostatok cementu.<br />

Liptov sám by potreboval cementáreň. Stolárov stavebných i nábytkových<br />

je niekoľko, ako aj iných podnikateľov, potrebných pri<br />

stavbách: inštalatérov, plechárov, pokrývačov, maliarov, sklárov<br />

atď.<br />

Hospodársky vývoj Mikuláša a širokého okolia výdatne napomáhaly<br />

aj početné peňažné ústavy, z ktorých väčšina bola v slovenských<br />

rukách a utvorili ich slovenskí účastinári. Zakladateľmi<br />

boli miestni činitelia, ktorí dvíhanie slovenskej veci videli — celkom<br />

správne — i v hospodárskom napredovaní. V týchto slovenských<br />

peňažných ústavoch účinkovali napospol dobrí Slováci<br />

a spoločenskí drobní pracovníci. Tak bola v Mikuláši Sporiteľňa,<br />

neskôr pretvorená na filiálku Tatry banky. Priemyselná banka vtopila<br />

sa po krátkom samostatnom pôsobení do Tatry banky. Liptovská<br />

úverná banka ľudové zvaná „Židovskou" bankou, tiež nebola<br />

bez slovenského vplyvu. Za Slovenského štátu pretvorila sa na<br />

Sedliacku a v novej CSR na filiálny ústav Slovenskej banky. Za<br />

prvej ČSR r. 1923 utvorila sa Roľnícka vzájomná pokladnica a Živnostenský<br />

úverný ústav, ktoré z malých počiatkov vzrástly na<br />

92


významné peňažné ústavy. Okrem týchto za Slovenského štátu založená<br />

bola Mestská sporiteľňa, ktorá tiež prosperuje,<br />

Dôkazom životaschopnosti našich starších priemyselníkov bola<br />

nimi r. 1894 zriadená priemyselná výstava, inštalovaná v primeraných<br />

stánkoch v bývalej Kláštorskej záhrade", na pozemku terajšej<br />

štátnej dievčenskej školy ľudovej. Bol to výkon na vtedajšie<br />

ff<br />

časy hodný všetkej úcty. Všimly si ho aj ministerské kruhy v Budapešti<br />

a boly si ju pozrieť. Mnohí zo slovenských priemyselníkov<br />

boli za svoje výrobky vyznamenaní.<br />

Po obnovení Československej republiky usilovali sa úradní<br />

zástupcovia mesta i okresu Lipt. Sv. Mikuláš dostať sem niektoré<br />

priemyslové podniky z českého pohraničia, ktoré tam zanechali<br />

vysídlení Nemci. Vyjednávačky ostaly bez výsledku. Ale jednako<br />

získal Mikuláš nový veľký textilný podnik tkáčoveň umelého hodvábu<br />

veľkej firmy Bavlnárske závody v Rybárpoli. Na ten cieľ<br />

mesto zaistilo asi 200 jutár dobrého poľa medzi mestom a Okoličným,<br />

kde na jar r. 1947 započala stavbu veľkej továrne, ktorá<br />

po dostavení má pracovať s 1000 stavami (krosnami) a zamestnať<br />

vyše 2000 ľudí.<br />

V meste ešte roku 1946 započala firma Gerlach výrobu klobúkov,<br />

firma Carbona výrobu chemikálií najviac potrebných v koželužstve<br />

a r. 1947 založily ,,Demänovské jaskyne, družstvo s r. o."<br />

dielňu pamiatkových predmetov z kvapľových brúsených odpadkov<br />

a z lešteného travertínu.<br />

Okrem tu pospomínaných podnikov má Mikuláš aj iné podniky<br />

na výrobu článkov a mnoho rozmanitých obchodov a živností.<br />

Riadny a čulý obchod bol po skončení druhej svetovej vojny<br />

značne obmedzený jednak distribučným lístkovým systémom,<br />

jednak povojnovým nedostatkom rozličných životných potrieb, najmä<br />

potravných a odevných článkov. Ináče L. Sv. Mikuláš, ktorému<br />

r. 1945 bol úradne priznaný charakter mesta, ako sídlo okresu vyznamenávalo<br />

sa tak v minulosti, ako najmä v novších časoch veľmi<br />

rušným obchodným životom a živou premávkou, čo je viditeľné<br />

najmä v trhové utorkové dni. Rozmachu obchodnému kynie sľubná<br />

budúcnosť. Tkvie to v zdokonalení dopravného spojenia Lipt. Sv.<br />

Mikuláša s okolím. Výstavba druhej koľaje železničnej dráhy a<br />

zelektrizovanie vlakovej dopravy, ako i zriadenie autobusových<br />

liniek pozdvihne obchodný i kultúrny význam okresného mesta.<br />

R. 1947 zaviedly sa pravidelné autobusové spoje Československých<br />

štátnych dráh: Pribylina—Mikuláš, Lipt. Kokava—Mikuláš a Demänovské<br />

jaskyne—Mikuláš. Všetky sú vysoko rentabilné. V pláne<br />

sú ďalšie linky medzi L. Sv. Mikulášom a Štrbou, Vyšnou Bocou<br />

(Breznom), Žiarom, Kvačanmi, Partizánskou Ľupčou a Lipt. Sv.<br />

Krížom.<br />

A jednako mali by zástupcovia mesta Mikuláša a okresu<br />

vyvinúť nástojčivejšiu akciu za postavenie nových železničných<br />

i 93


spojov cez Pribylinu, Kôprovú a Tichú dolinu s poľským<br />

Zakopaným a na juh cez Veľkú (Krížnu) dolinu popod Chabenec<br />

s Podbrezovou, prípadne cez Malužinskú dolinu s Horehroním.<br />

Akby však stavba tejto železnice narazila na vážny odpor,<br />

mohly by spomenutými smeranď viesť aj dokonalé hradské.<br />

Druhé, čo by mal Mikuláš energicky propagovať a požadovať,<br />

je stavba automobilovej magistrály — už veľmi dávno plánovanej<br />

— od Štrbského Plesa na západ úpätím Liptovských hôľ, ktorá<br />

by umožnila vznik početných rekreačných a zdravotných stredísk<br />

v subalpínskej polohe, ktorá by viedla po Kvačany, prípadne cez<br />

Prosiek až po Bukovinu. Na túto magistrálu mal by Mikuláš spojenie<br />

popri Vartovke a popod Nicovo na Smrečany a 2iar, a to<br />

preto, lebo v Háji na Nicove zriadi sa vojenský cintorín a k nemu<br />

povedie nová automobilová cesta, ktorej hlavný smer bol by totožný<br />

so smerom Mikuláš—2iar.<br />

Ďalej Mikuláš nesmie dať zaspať už započatému úsiliu, ktorého<br />

cieľom je postaviť prvotriednu hradská Mikuláš—Trstená,<br />

ktorá by <strong>nad</strong>viazala na priamy smer Čadca—Morava. Hradská do<br />

Trstenej mohla by viesť ťažším, ale krásnym a kratším smerom<br />

od Kvačian cez Huty na Zuberec a Habovku, alebo ľahším, ale<br />

o niečo dlhším smerom cez Bukovinu, dolinu Sestrčskú na Malatinú<br />

— Chlebnice — Sedliacku Dubovú.<br />

I v terajších pomeroch má Lipt. Sv. Mikuláš nesporne veľký<br />

význam hospodársky, ale vrchol významu dosiahol by vybudovaním<br />

tu spomenutých dopravných spojov, ktoré nemalý by len význam<br />

regionálny, ale i neodškriepiteľný význam štátny a s Poľskom<br />

i význam medzinárodný .<br />

Potom by si životné pomery vynútily zriadiť v Mikuláši nové<br />

hotely a primerané reštaurácie, ktoré toho času vôbec nevyhovujú<br />

ani potrebám súčasného cudzineckého a cestovného ruchu.<br />

Ďalší národovci a kultúrni pracovníci.<br />

V posledných desaťročiach XIX. a v prvých desaťročiach XX.<br />

storočia ešte za neblahej vlády uhorskej a potom i v oslobodenej,<br />

samostatnej vlasti, žili v Mikuláši — okrem už spomenutých — význačnejší,<br />

národu verne oddaní ľudia a kultúrni pracovníci.<br />

Postupom času vždy určitejšie vniklo národné povedomie i do<br />

radov robotníctva. Posledné organizovalo sa stavovsky a staralo<br />

sa o výhody pre svoj stav, ale pri tom vedelo si mužne zastať<br />

i na obranu národných práv. Šlo to vývojové tak asi od r. 1890<br />

až do oslobodenia. Vedúci činitelia spoločenskí a národní mali<br />

čím ďalej tým viac prívržencov a nasledovateľov. Tu v Mikuláši a<br />

na okolí nemohlo sa o nich povedať, že sú to generáli bez vojska.<br />

Je síce pravda, že konzervatívna povaha nášho ľudu radšej sa<br />

klonila k mocným sveta tohto, lebo odtiaľ kynula mu čo aj len<br />

Chvíľková a klamná výhoda, kým ísť za národovcami, ktorých<br />

94


tí**<br />

O |<br />

"C'g*<br />

i<br />

o o<br />

Jl<br />

CA) D<br />

1 *d<br />

1 o<br />

rt<br />

"S<br />

3 tí<br />

-* ><br />

S<br />

^0<br />

Zn<br />

><br />

3<br />

C<br />

6<br />

O J3<br />

"S Í3<br />

><br />

"O<br />

O o<br />

a JD<br />

'h3<br />

><br />

CO<br />

J3<br />

o><br />

> 0<br />

-a<br />

o


cieľom bolo vydobyť pre ľud práva a lepší život, bolo často rizikom<br />

a obeťou. Ale ľady národného vospoľného chladu a indiferentnosti<br />

sa lámaly a srdcia rozohrievaly sa myšlienkou „striasť raz už putá"<br />

a túžbou prejsť z poroby do slobody. Nejedna otvorená hlava pospolitých<br />

ľudí mužne a odhodlane stala si po boku národovca na<br />

tvrdú postať životnú a pomáhala boj výborne bojovať. Práca a odvaha<br />

dávnejších a súčasných národovcov počala prinášať sľubné<br />

ovocie. To tešilo vedúcich i vedených.<br />

Je všeobecne známo, že.Lipt. Sv. Mikuláš bol už v dávnejšej<br />

minulosti jedným z najuvedomelejších miest na Slovensku. To znamená,<br />

že tu veľká väčšina občianstva bola roduverná a že z, občanov<br />

mnohí ako verejní činitelia otvorene pracovali v prospech<br />

slovenského národa. Niektorých si pripomenieme.<br />

Prof ing. Aurel Stodola bol síce rodák mikulášsky, ale pôsobil<br />

na technike v švajčiarskom Zurichu ako profesor. V obore<br />

elektrickom mal niekoľko vynálezov.<br />

Brat predošlého Jozef Stodola bol putovným odborným učiteľom<br />

kožiarskym. Začas bol spolumajiteľom stodolovskej továrne.<br />

Po oslobodení po smrti starostu Petra Mačuhu stal sa starostom<br />

mesta.<br />

Jeho brat -JUDr. Emil Stodola (1862—1946) bol advokátom<br />

dlhé roky vo svojom rodisku v Mikuláši, po oslobodení v Bratislave,<br />

kde bol i predsedom Sväzu advokátov na Slovensku. Vydával<br />

Právny obzor. Bol veľmi dobrým právnikom teoretikom. Napísal<br />

početné právnické, štatistické, národohospodárske i politické úvahy.<br />

Známe sú mikulášske stodolovské voľby, ktoré silno rozvírily národný<br />

život Liptova. On bol slovenským kandidátom. Najmladší<br />

zo štyroch bratov Kornel Milan Stodola (1866—1947) vynikol na<br />

politickom a národohospodárskom poli. Za čas viedol stodolovskú<br />

továreň na remeň. V mladých rokoch bol priekopníkom slovenskej<br />

turistiky. Má niekoľko prvotúr vo Vysokých Tatrách, najmä Štít<br />

Oľgy (Volovec Mengusovský). Rád cestoval ai po cudzine. Napísal<br />

niekoľko článkov o Tatrách, cestopisy: Na Čiernej hore, V Španielsku.<br />

Po oslobodení bol vládnym referentom Šrobárovej vlády,<br />

predsedom obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, zakladateľom<br />

Dunajských veľtrhov, senátorom Republikánskej strany a<br />

činným v rozličných inštitúciách. MUDr. Ivan Stodola narodil sa<br />

v Mikuláši dňa 10. marca 1888. Ako lekár osadil sa v Mikuláši a<br />

bol spoločensky činný. Po oslobodení stal si do služieb verejnej<br />

zdravotnej služby. Rediguje časopis ,,Boj o zdravie" a je činným<br />

v sociálno-zdravotných inštitúciách, najmä v Masarykovej lige<br />

proti tbc. Dosiahol hodnosť manisterského radcu. Vynikol ako dramatický<br />

spisovateľ. Napísal divadelné hry: Bačova žena, Kráľ Svätopluk,<br />

Mikulášsky Pankrác, Náš pán minister, Čaj u pána senátora,<br />

Posledná symfónia, Jožko Púčik a jeho kariéra, Cigánča, Belasý<br />

encián, Komédia, Kde 'bolo tam bolo, Booking, haus et comp. Pô-<br />

96


sobil zväčša mimo Mikuláša, ale nezabúdal na svoje rodné mesto.<br />

V čom mohol, poskytol pomoc.<br />

Ján Pálka (1869—1835) mal továreň na remeň, ktorú hneď<br />

po skončení vojny socializoval, o čom napísal obšírnu úvahu. Jeho<br />

dobre mienený plán sa neosvedčil. Továreň v hospodárskej kríži<br />

zanikla. Ján Pálka bol prívržencom hnutia mladých Slovákov a<br />

podporovateľom slovenských časopisov. Bol činný na spoločenskom<br />

i cirkevnom poli. Dr. Ing. Milan Zuíía narodil sa v Mikuláši<br />

5. mája 1887, kde jeho otec Ondrej Zuffa, dobrý národovec, mal<br />

továreň na remeň, ale neskôr postavil novú v Palúdzke. Mladý<br />

Milan študoval v Kežmarku a v Berlíne, kde dosiahol titul inžiniera<br />

chémie a doktorát techniky. Svoje vedomosti bol prakticky<br />

prehĺbiť v Anglicku. V otcovskej továrni mal svoje obľúbené laboratórium,<br />

pomocou ktorého výdatne zdokonalil výrobu remeňa.<br />

Továreň mala v ňom vynikajúceho odborníka, robotníctvo<br />

uznanlivého a sociálne i ľudsky smýšľajúceho zamestnávateľa.<br />

S obľubou pracoval spoločensky v spevokole, vystupoval na ochotníckych<br />

scénach, prijal a ochotne plnil funkcie v odborných spolkoch,<br />

v Masarykovej lige, ba i v cirkevnom živote, kde bol sborovým<br />

dozorcom i dozorcom liptovského seniorátu. Po oslobodení<br />

stal sa členom revolučného Národného shromaždenia a bol vynikajúcim<br />

činiteľom v národohospodárskych i celoštátnych inštitúciách.<br />

Miloval prácu, ale ona bola voči nemu bezohľadná, podryla<br />

mu zdravie, najmä nervovú sústavu. Dokonal predčasne 7. dec. 1942.<br />

Daniel Bodický (nar. 24. júla 1864 v Sebedíne, zomrel 6. okt.<br />

1932 v Lučenci), prišiel do Mikuláša z báčskeho Petrovca za ev.<br />

učiteľa r. 1896. Vyvinul peknú činnosť osvetovú medzi pospolitým<br />

ľudom. Nacvičoval divadelné predstavenia a mával prednášky. Ako<br />

učiteľ bol prísny. Mal funkciu v spolku ev. učiteľov, v utvorenom<br />

spolku Tranoscius bol dlhé roky pokladníkom a expedítorom. Napísal<br />

Mluvnicu pre ľudové školy, ktorá sa dlhé roky používala. Po<br />

oslobodení stal sa škôl. inšpektorom v Lučenci a bol predsedom<br />

spolku slov. školských inšpektorov. Miloš Ruppeldt, syn Karia<br />

Ruppeldta, narodil sa v Mikuláši 29. mája 1881. Už ako kežmarský<br />

gymnazista pocítil protivenstva od maďarských profesorov a žiakov.<br />

Jeho staršieho, veľmi <strong>nad</strong>aného brata, Dušana, vyhodili-z Kežmarku<br />

a zo všetkých uhorských stredných škôl ako pansláva. Na ďalšie<br />

štúdium šiel do Záhrebu, kde duševne presilený a nervové vyčerpaný<br />

tragicky zahynul. Miloš skončil učiteľský ústav v Horných<br />

Strelciach v Zadunajskú. R. 1900 stal sa učiteľom v Mikuláši, kde<br />

sa s láskou venoval sborovému spevu ako dirigent Tatrana a cvičil<br />

spev aj v Nedeľnom spolku. Po krátkom pôsobení v Mikuláši odišiel<br />

do Lipska v Nemecku zdokonaliť svoje hudobné vzdelanie<br />

na konzervatóriu. Túžba skúsiť svet zahnala ho do Argentíny, kde<br />

v meste Rosario založil a spravoval hudobnú školu. Tam si osvojil<br />

španielčinu, z ktorej neskôr prekladal do slovenčiny. Vrátil sa do<br />

Nemecka dokončiť štúdiá. Stal sa profesorom hudby v Lodži. Vtedy<br />

7. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom ,'<br />

97


vypukla svetová vojna. Prešiel do Moskvy, kde pracoval ako príslušník<br />

légií. Po návrate do oslobodenej vlasti organizoval dobrovoľnícku<br />

družinu proti maďarskému vpádu r. 1919. Vynikol ako<br />

organizátor. Zriadil hudobnú a dramatickú školu v Bratislave. Za<br />

čas bol jej riaditeľom, neskôr profesorom hudby. Jeho zásluhou<br />

založil sa Spevácky sbor slovenských učiteľov a stal sa jeho dirigentom.<br />

Jeho vytrvalosť pozdvihla toto spevácke teleso na vysokú<br />

úroveň, SSSU absolvoval mnoho koncertov nielen v republike,<br />

ale i v cudzine: v Poľsku, Grécku a Juhoslávii. Hudba bola jeho<br />

živlom, programom a životnou úlohou. Splnil ju čestne. Vydal tlačou<br />

5 sošitov mužských a 3 sošity miešaných sborov. Zredigoval dva<br />

sošity ,,Zvonov", ktoré vydal Tranoscius. Obnovil otcovský Spevníček<br />

školský. Prekladal literárne diela zo španielčiny a z nemčiny.<br />

Bol pracovitý, priamy a charakterný človek. Zomrel v Bratislave<br />

18. nov. 1943. Jeho mladší brat, Fedor Ruppeldt, narodil sa v Mikuláši<br />

1<br />

1. VI. r. 1886. Gymnázium skončil v Šoprone, teológiu tiež<br />

tam a v škótskom Edinburgu, kde si dokonale osvojil angličtinu.<br />

Na štúdium do V. Británie dostal sa zásluhou veľkého priateľa<br />

Slovákov Setona Watsona (Scota Viatora). Začas bol kaplánom<br />

v Budapešti, odkiaľ sa dostal k boku Dr. Jura Janošku do Mikuláša.<br />

Tu vyvinul úctyhodnú vychovávateľskú a vzdelávateľskú činnosť<br />

najviac v kruhu ev. mládeže, v Nedeľnom spolku. Z Mikuláša<br />

dostal sa do Hýb, potom do Vrútok a za farára do Sučian, odkiaľ<br />

po dvojročnom pobyte prešiel za kňaza do Žiliny. Všade sa vážne<br />

venoval svedomitému plneniu povinností, najmä však dôkladne<br />

zriadil žilinský sbor. Pritom hodne písal nielen odborné články<br />

do rozličných časopisov, ale i osobitné publikácie „Evanjelický<br />

kostol", „Slovenskí evanjelici v Amerike" podľa osobne získaných<br />

skúseností v Spojených štátoch, „Koncentračné snahy Slovenska",<br />

„Almanach ev. a. v. cirkvi f<br />

na Slovensku", preložil z angličtiny<br />

„Smierenie", ,,Mati moja" a iné. Bol jedným z prekladateľov Novej<br />

smluvy. V prvej republike bol i poslancom Nár. shromaždenia.. Za<br />

Slovenského štátu pre svoje československé smýšlanie i konanie<br />

mnoho trpel. Bol niekoľko ráz väznený, vyšetrovaný a súdený.<br />

Ako znalca angličtiny a pomerov v ČSR radi vysielali F. Ruppeldta<br />

na rozličné cudzozemské kongresy do Nemecka, do Švédska, Ameriky,<br />

Anglicka, Švajčiarska, kde všade čestne splnil svoje poslanie.<br />

Po odstúpení biskupa Dr. S. Št. Osuského západný dištrikt ev. a. v.<br />

cirkvi poctil ho dôverou a sbory vyvolily ho za biskupa.<br />

Pavel Gallo, rodák z Vrbice, nar. 20. jan. 1884; po gymnaziálnych<br />

štúdiách v Banskej Bystrici prešiel na učiteľský ústav v Prešove.<br />

Keď tam začali slovenských roduverných študentov prenasledovať,<br />

prešiel i s Jánom Dankom (nar. 8. okt. 1884 v Okoličnom,<br />

zomrel 26. jan. 1948 v Lipt. Sv. Mikuláši) do Šopronu. Ako mladý<br />

učiteľ dostal sa r. 1903 do Palánky v Báčke, kde bol farárom býv.<br />

kaplán v Mikuláši, Igor Branko Štefánik, brat M. R. Štefánika. Roku<br />

1906 vyvolili Galiu za kántora-učiteľa v Lipt. Sv. Mikuláši, kde<br />

98


zdarné pôsobil nielen v škole, ale so záľubou viedol spevokol<br />

Tatran, zriaďoval koncerty, divadelné predstavenia a večierky.<br />

Najpozoruhodnejším podnikom bol koncert na 40 výročie Tatrana<br />

r. 1913, keď sa spievala i veľká skladba ,,Kantáta" od Viliama Figuša-Bystrého,<br />

ktorú složil na Hviezdoslavove slová osobitne na<br />

túto príležitosť napísané. Na tomto koncerte zúčastnil sa aj Hviezdoslav,<br />

Figuš, Sv. Hurban-Vajanský, Pavel Mudroň a iní. R. 1919 stal<br />

sa Gallo školským inšpektorom, v Prešove, kde mal tvrdú očistnú<br />

prácu v zmaďarizovanom školstve. Písal odborné články, učebnice,<br />

vydal ,,Výber slov. sborov" a ,,Tatranu" sbierku skladieb pre spevokol.<br />

Neskôr ho preložili do Lučenca a odtiaľ do Turč. Sv. Martina.<br />

Za Slovenského štátu premiestili ho do Nového Mesta n. Váhom<br />

a skoro nato dali ho predčasne na odpočinok ako človeka československej<br />

orientácie.<br />

Aj Ján Danko dostal sa za učiteľa do Kysáča a odtiaľ do<br />

Kovačice. Z Dolniakov prešiel do Moravského Lieskového. Po oslobodení<br />

bol začas škôl. inšpektorom v B. Bystrici, potom dostal<br />

riaditeľské miesto na št. sirotinci v Slovenskej Ľupči, kde vyvinul<br />

úctyhodnú činnosť spoločenskú, v cirk. sbore a v Sokole. Za Republikánsku<br />

sranu bol senátorom Národného shromaždenia. Za Slovenského<br />

štátu ho gardisti zaistili, prenasledovali, dali na predčasný<br />

odpočinok, ktorý strávil v Lipt. Sv. Mikuláši činnosťou v odbore<br />

Matice slovenskej, v Družstve Demänovských jaskýň a v e v.<br />

cirkevnom sbore.<br />

Po odchode Rehora Urama-Podtatranského- r. 1912 do penzie,<br />

cirk. sbor na jeho miesto vyvolil vrbického rodáka Petra Marendiaka,<br />

narodeného 21. marca 1885, odchovanca evanj. učiteľského<br />

ústavu v Šoprone. Za učiteľa dostal sa do Kysáča v Báčke, potom<br />

do Nemeckej Ľupče a odtiaľ do Mikuláša. Len čo začal svoje<br />

schopnosti v škole i) mimo nej zdarné uplatňovať, vypukla svetová<br />

vojna. Dostal sa do ruského zajatia, kde vstúpil do Čsl. légií,<br />

v ktorých vyvinul peknú činnosť v duchu svojho národného a slovanského<br />

presvedčenia. Po oslobodení vrátil sa, za čas ostal pri<br />

vojsku a potom ho vymenovali za škôl. inšpektora do Košíc. Keď<br />

r. 1938 Košice pripadly Maďarsku, zamestnaný bol v ministerstve<br />

školstva v Bratislave. Jeho dávnejší neduh zhoršil sa tam natoľko,<br />

že svoju práceplnú životnú púť doknal 9. febr. 1942.<br />

Dr. Ján Jamnický, nar. 8. jan. 1878 vo Vavrišove. Po gymnaziálnych<br />

štúdiách v B. Bystrici a v Kežmarku prešiel na teológiu<br />

do Prešova. Študoval vždy s vyznamenaním. Za dva roky bol<br />

kaplánom v Mikuláši. Za krátko bol farárom v Nemeckej Ľupči,<br />

odtiaľ prešiel do Jaseňovej, kde zdarné pôsobil vyše 6 rokov.<br />

Odtiaľ pozvala si ho cirkev v Nemeckej Ľupči. Po 10. rokoch účinkovania<br />

prišlo oslobodenie a s ním zriadenie slovenskej evanj.<br />

teologickej fakulty v Bratislave, kam Jamnického pozvali za profesora<br />

praktickej teológie, kde pôsobil aj v hodnosti dekana. Túto<br />

vážnu a požehnanú prácu vykonáva doteraz. Napísal mnoho od-<br />

99


orných článkov aj dlhších pojednaní, najviac do Cirkevných<br />

listov.<br />

Z, kaplánov, pôsobiacich v ev. sbore, neskôr vo verejnom,<br />

národnom alebo cirkevnom živote, vynikli: Dr. Vladimír Pavel Čobrda,<br />

rodák zo Smrečian, ako teológ bol pre slovenčinu prenasledovaný.<br />

Bol niekoľko rokov redaktorom Evanj. posla zpod Tatier,<br />

po oslobodení prevzal redakciu Cirkevných listov od Juraja Janošku,<br />

bol seniorom Liptovského seniorátu. Po Janoškovej smrti<br />

stal sa biskupom východného dištriktu, úradoval v Prešove. Za<br />

Slovenského štátu neblahej pamäti Bela Tuka chcel ho pozbaviť<br />

biskupstva. V národnom povstaní a za okupácie nemeckej bol preháňaný,<br />

Nemci ho uväznili,' stále vyšetrovali. Po novom oslobodení<br />

stal sa farárom ev. a. v. vrbickosvätomikulášskeho sboru, kam<br />

r. 1945 prešiel z Prešova aj biskupský úrad. Mnoho článkov a<br />

úvah z oboru zväčša mravnonáboženského uverejňoval v časopisoch,<br />

najmä ním samým redigovaných.<br />

Vladimír Roy (1885—1936), známy popredný básnik slovenský,<br />

pôsobil za kratší čas r. 1909 v Mikuláši. Už vtedy bol plodným<br />

básnikom, estétom, kritikom a literárnym historikom. Posledne bol<br />

farárom na Bukovci pri Brezovej. Royove básnické sbierky vyšlý<br />

s názvami: Rosou a tŕnim, Keď miznú hmly, Cez závoj, Péruťou<br />

suďba máva.<br />

Pavel Neckár, narodil sa v Skalici 24. jan. 1888. Po skončení<br />

teologických štúdií bol začas kaplánom v Lipt. Sv. Mikuláši, kde<br />

sa venoval vzdelávateľskej činnosti. Ako farár v Lipt. Trnovci bol<br />

pilným činiteľom na hospodárskom a kultúrnom, poli. Roku 1919<br />

stal sa tajomníkom biskupského úradu, kde preukázal cieľavedomú<br />

prácu organizačnú jednak vo východnom dištrikte, ako i v generálnej<br />

cirkvi. Bol významným dejateľom a pripravovateľom národného<br />

povstania na východnom Slovensku. Za nemeckej okupácie ho<br />

Nemci odvliekli do zajatia. Po oslobodení sa vrátil a pôsobil opäť<br />

v Mikuláši. Činnosť vzdelávateľná bola mu prirodzeným živlom<br />

v Prešove a tak mu je aj v Mikuláši. Do r. 1930 pôsobil po boku<br />

Dr. Juraja Janoškú, od r. 1930 po boku Dr. V. P. Čobrdu. Je činný<br />

aj ako publicista.<br />

Michal Madera, nar. 22. dec. 1891 v Istebnom. Gymnaziálne<br />

štúdium skončil v Budapešti a v Kežmarku, teologické v Bratislave.<br />

R. 1914 prišiel za kaplána do Mikuláša, po oslobodení 'bol dištriktuálnym<br />

farárom a po smrti biskupa Janošku, cirk. sbor vyvolil ho<br />

jednomyseľne za svojho farára. Bol činným pri zakladaní a vedení<br />

charitatívnych ústavov, najmä ev. sirotinca., Slov. ev. diakonie,<br />

Dobrodeja. Jeho pričinením bol ev. chrám obnovený r. 1935. Namiesto<br />

drevených chórov postavily sa železobetónové a kostol bol<br />

vymaľovaný. Napísal náboženské učebnice a preložil niekoľko divadelných<br />

hier náboženského obsahu. Za okupácie bol Nemcami<br />

zaistený, väznený, vyšetrovaný. To podlomilo jeho zdravie. Po<br />

krátkom chorľavení náhle dokončil svoj požehnaný pracovitý život<br />

100


25. apr, 1945 a mal spoločný pohreb s Dr. Jurajom Janoškom ml. f<br />

(1882—1945), ktorý po útrapách v národnom povstaní dokonal v št.<br />

nemocnici v Lučenci a odtiaľ na večný odpočinok prevezený bol<br />

do Mikuláša, kde začas, prenasledovaný slovenským režimom, pôsobil<br />

ako verejný notár.<br />

Dr. Ján Beblavý narodil sa 27. marca 1898 vo Vrbovciach, po<br />

skončení teologických štúdií bol r. 1922—1923 v Mikuláši kaplánom<br />

.Venoval sa podrobnému štúdiu, teologických vied. R. 1927<br />

pozvali ho za profesora na ev. teol. fakulte v Kaunase na Litve,<br />

kde sotrval do r. 1934. Napísal niekoľko diel: Sadhu Sundar Singh,<br />

Dve krásne duše, O eschatologických ideách Sv. Pavla a apoštolských<br />

otcov (po francúzsky), v litevčine napísal Dejiny novozákonnej<br />

doby, Styky litevsko-české za časov Vitolda Veľkého, Československá<br />

republika a Úvod do Nového zákona. Mnoho úvah napísal<br />

do Cirkevných listov. Od r. 1934 pôsobí na teologickej fakulte<br />

v Bratislave.<br />

Zpomedzi advokátov vynikli ako národovci: Ján Ružiak<br />

(1849—1921), ktorého r. 1901 vyvolil liptovskosvätomikulášsky volebný<br />

okres veľkou väčšinou hlasov za slovenského poslanca do<br />

uhorského snemu. Ružiak bol činný spoločensky a na poli cirkevnom.<br />

Adolí Kállay v mladších rokoch účinkoval v spevokole<br />

Tatran a na divadelných predstaveniach, neskôr ako sborový dozorca.<br />

Jeho syn Dr. Jozef Kállay (1881—1939) po oslobodení stal<br />

sa prvým slovenským županom Liptova. V rokoch 1922-1927 bol ministrom<br />

pre správu Slovenska a potom verejným notárom v Bratislave,<br />

kde i umrel pomerne v mladom ešte veku. Za krátky čas<br />

pred svetovou vojnou v Mikuláši otvoril si advokátsku kanceláriu<br />

mladý národovec, pribylinský rodák Dr. Ján Rumann (1876—1925).<br />

Ako publicista písaval najviac úvahy z oboru národohospodárskeho<br />

života a aj inak bol činný. Po oslobodení bol za čas županom Spiša<br />

v Levoči, neskôr v Košiciach, kde všade svojím taktným účinkovaním<br />

vedel v ťažkom položení na východnom Slovensku skonsolidovať<br />

pomery. Bol i dozorcom ev. východného dišriktu. Na jeho<br />

počesť v Mikuláši nazvali jednu ulicu jeho menom.<br />

Keby sme chceli vypočítať národu verne oddaných Mikulášanov<br />

podľa mena, bol by úctyhodné dlhý menoslov. Tu pripomenieme<br />

len niekoľko mien. Z lekárov: Dr. Jozef Lang, Dr. Jozef<br />

Bella; z obchodníkov: Daniel Bodický, Peter Pálka, Ján Krivoss,<br />

Viktor Pálka f<br />

Juraj Schavernoch, Perá. Ballo-, z remeselníkov: Maximilián<br />

Berger, Michal Janek, Daniel Rosinský, Andrej Bacher, Jozef<br />

Scholtz, Ján Scholtz, Ján Volko, Michal Belluš, Peter P. Ballo, Peter<br />

Trnovský, Emil Alexy, Jozef Pálka, Ján Jamnický, František Lahola,<br />

ktorý bol pôvodcom sochárskeho poprsia P. Országha<br />

Hviezdoslava, M. M. Hodžu a reliéfu Štefana M. Daxnera, František<br />

Klimeš, ktorého tlačiareň stala sa známou po celom Slovensku,<br />

bol za niekoľko rokov starostom mesta a jeho pričinením zriadila<br />

sa mestská kanalizácia a početné ulice, bol starostom T. J. Sokol,<br />

101


neskôr starostom Sokolskej župy podtatranskej Hviezdoslavovej<br />

a predsedom Družstva Demänovských jaskýň, Matej Šoltés, Adolf<br />

Toman, Karol Kordoš, Bedrich Matúška a početní iní. Všetci tu spomenutí<br />

a mnohí nespomenutí aktívne sa zúčastňovali národného<br />

života, podporovali činnosť popredných dejateľov i spolkov a to najmä<br />

v časoch uhorskej vlády. Mnohí z nich boli v častom styku s dedinským<br />

ľudom a tak mali príležitosť vplývať na jeho presvedčenie.<br />

Aj Vrbica mala zaslúžilých a o rozvoj národnej myšlienky<br />

horlivé zaujatých občanov zo stavu roľníckeho, podnikateľského<br />

a robotníckeho. V starších časoch M. Malek, Ján Vrlík, podľa ktorého<br />

nazvaná je i jedna ulica, J. Mikuláša, staviteľ Adam Debnár,<br />

staviteľ Adam Benko, J. Magura, Líškovci, Bazelovci, Špankovci,<br />

Chrapčiakovci, Hubkovci a mnohí, ktorí neboli závislí od statkára<br />

a drevokupca Petera Miku, ktorý sa odnárodnil.<br />

Aktivita národná a politická.<br />

Po zániku Matice a slov. gymnázií nastalo mlkvo v národnom<br />

živote. Len na literárnom poli zjavily sa prvotriedne hviezdy, ktoré<br />

ožiarily znechutené rady národa. Svetozár Hurban-Vajanský, Pavol<br />

Országh-Hviezdoslav a Matej Bencúr-Martin Kukučín písaným slovom<br />

kriesili a povzbudzovali národ. Do širokých vrstiev ľudu ich<br />

slová prenikly len v miere veľmi skromnej, ale výchovne pôsobily<br />

aspoň na študovanú vrstvu, na učiteľov, kňazov, a stredný stav<br />

vôbec, odkiaľ sa regrutovali dobrí pracovníci medzi ľudom.<br />

Ale politickej aktivity v posledné tri desaťročia XIX. storočia nebolo<br />

nikde na Slovensku. V posledný rok toho storočia rázne sa<br />

ozval zas Lipt. Sv. Mikuláš s ľudom horného Liptova. Liptovskí<br />

národovci svolali slovenské ľudové shromaždenie v lete r. 1899 do<br />

Lipt. Sv. Mikuláša. Pod lipami v ,,kláštorskej záhrade" sišly sa<br />

pekné zástupy ľudu zo stredného a horného Liptova Obce prišly<br />

zväčša korporatívne. Pamätám sa, ako učiteľ Bedrich<br />

Dérer kráčajúc na predku viedol svojich Petranov v štvorstupe.<br />

Na nás, mladíkov, malo to prenikavý účinok. Vtedy viedol peštiansku<br />

vládu minsterský predseda Koloman Széll. Možno, že i zmena<br />

vlády dala Liptovu impulz rozprúdiť stojaté vody slovenského politického<br />

života. Na shromaždení rečnili: Dr. Ján Burian z Ružomberka,<br />

Ján Cimrák, ev. farár zo Sietnice, Pavel Čobrda, ev. farár<br />

zo Smrečian, Dr. Emil Stodola, advokát z Mikuláša, Karol Salva,<br />

kníhtlačiar z Ružomberka a Bohďan Kutlík, ev. penz. farár a statkár<br />

z Dechtár. Reči všetkých rezaly do živého, zo'búdzaly, posmeľovaly<br />

a poučovaly. Prítomný slúžny nemohol zniesť často sa opätujúce<br />

slová: Slovák, slovenský, preto zakázal rečníkom používať tieto<br />

pre neho dráždivé výrazy, a v prípade neuposlúchnutia že odoberie<br />

rečníkom slovo. Rečníci na tento zákaz rozličným, ale vtipným<br />

spôsobom reagovali. Jeden hovoril o Liptákoch, iný o Podtatrancoch<br />

a shromaždený ľud veľmi dobre vedel, na čo cielia rečníci. Keď<br />

102


po dlhšej ohnivej reči Bohdan Kutlík zvolal: „Nech žijú Slováci,<br />

nech žije slovenský národ!" slúžny sa začal dvíhať, ale Kutlík<br />

obrátil sa k nemu s úsmevom: „Pán slúžny, už mi môžete odobrať<br />

slovo, lebo som skončil!" Rozumie sa, že to vyvolalo v obecenstve<br />

smiech i oduševnenie zároveň.<br />

Toto shromaždende bolo ako by hlasom zvona, oznamujúcim,<br />

že Liptov volá do aktivity, že kto chce žiť, nech sa rozkýve. Bola<br />

to predzvesť, že keď prídu poslanecké voľby, Slováci neostanú nečinní.<br />

V dni 6. a 7. augusta 1899 bola v Lipt. Sv. Mikuláši významná<br />

schôdzka slovenskej mládeže. Slovenská mládež, prevažne študovaná<br />

a študujúca, vedená myšlienkou rezko rozkývať život a činnejšie<br />

zasahovať do boja za práva národa, mala menšie schôdzky<br />

r. 1897 a 1898 v Turč. Sv. Martine, kde však mala aj zásadných<br />

odporcov. Schôdzka v Mikuláši bola vlastne shromaždením, lebo<br />

sišlo sa tu toľko stredoškolskej, vysokoškolskej a už samostatne<br />

pôsobiacej mládeže a mladých dejateľov, ako ani na jednej doterajšej<br />

schôdzke mládeže. Na poradách stretla sa tu mládež s porozumením<br />

a porady uplynulý v shode a svornosti Na schôdzke<br />

podaly sa žprávy o národnom živote v rozličných krajoch Slovenska<br />

a určily sa úlohy pre ďalšiu činnosť. Tento s jázd skončil sa podareným<br />

a veľmi početne navštíveným spoločenským výletom v Háji.<br />

Hnutie „hlasistov" sa touto schôdzkou značne posilnilo a získalo<br />

ďalších prívržencov. Porady mládeže pokračovaly 9. augusta<br />

1899 v Turč. S v. Martine, ale malý škriepny a nesvorny priebeh,<br />

lebo sa srazily dve ideológie „hlasistická" a „martinská".<br />

Tak r. 1901 prišly poslanecké voľby. Slováci postavili svojich<br />

kandidátov v početných okresoch západného, stredného a východného<br />

Slovenska. V Lipt. Sv. Mikuláši slovenským kandidátom bol<br />

u slovenského ľudu obľúbený a u maďarských úradov nie nenávidený<br />

advokát Ján Ružiak. Do volieb šlo sa s oduševnením. Protikandidátom<br />

bol liptovský zeman Joób. Ján Ružiak a s ním aj slovenská<br />

vec zvíťazila vyše 900 hlasovou väčšinou. Nadšenie bolo nevídané,<br />

dojímavých scén a prejavov radosti bolo mnoho. Ružiakovské<br />

voľby boly zrejmým dôkazom, že ľud horného a stredného<br />

Liptova už nastúpil cestou uvedomelosti a že chápe svojich prirodzených<br />

vodcov.<br />

Omnoho ťažšie, rušnejšie, ale i povznášajúcejšie boly takzvané<br />

stodolovské voľby v dňoch 26. januára, 17. júla a 7. augusta r. 1905.<br />

Predošlý poslanec Ružiak nechcel prijať kandidatúru. Už sa zdalo,<br />

že Slováci v mikulášskom okrese nepôjdu do volieb, hoci predsedníctvo<br />

slovenskej národnostnej strany veľmi tlačilo na mikulášsku<br />

slovenskú spoločnosť, aby na každý prípad postavila slovenského<br />

kandidáta. Po niekoľkých poradách dvoma týždňami pred<br />

voľbou podvolil sa kandidovať Dr. Emil Stodola, advokát v Mikuláši.<br />

Maďari kandidovali za vládnu stranu Lányiho, štát. sekretára<br />

ministerstva spravodlivosti, rodáka hybského, odrodilca. Urobili to<br />

103


s rafinovanou tendenciou, že Lányi má v Liptove príbuzných a známych<br />

a že teda jeho osobnosť odorie voličov slovenskej strany. Stodola<br />

bol čestný, charakterný človek, vysokovzdelaný jurista, ale<br />

práve v kruhoch slovenskej inteligencie mikulášskej z osobných<br />

príčin nie veľmi obľúbený. Hneď sa teda predvídalo, že volebný<br />

boj bude tuhý a vyžiada si mnohé obete finančné. Pravdivo sa<br />

hovorilo, že v Mikuláši všetci poprední slovenskí Peterovia pôjdu<br />

s Lányim, čiže s Maďarmi a proti Stodolovi čiže proti slovenskej<br />

strane. Ale ľudia tvrdého národného presvedčenia boli tým neoblomnejší<br />

a dňom i nocou pracovali po obciach za Stodolu, za<br />

národnú vec.<br />

Maďarská strana pracovala peniazmi, gulášom, párkami, sľubmi,<br />

vyhrážkami a celým úradným aparátom, kým slovenská len presviedčaním,<br />

pôsobením na cit a svedomie a iba v krajnom prípade<br />

aj počastovaním. Nerovný boj, slovenská nesvornosť a sklamanie<br />

v Hybiach (poprední Slováci sľúbili sa Lányimu a tento sľub bol<br />

im výhovorkou, že nešli so slovenskou stranou) zavinili, že 26. januára<br />

slovenský kandidát prepadol 333 hlasovou menšinou a vyvolený<br />

bol Lányi za ablegáta. Pri-sostavení novej vlády Lányi sa<br />

stal ministrom pravosúdia. Podľa uhorských zákonov v takomto<br />

prípade minister musel sa podrobiť novej poslaneckej voľbe. Tak<br />

bola vypísaná nová voľba v mikulášskom okrese na deň 17. júla<br />

1905. Slovenským kandidátom bol znovu Dr. Emil Stodola. Ale pribudol<br />

aj tretí kandidát kossuthovskej strany v osobe Thuránszkeho<br />

z Okoličného. Kossuthovci nemali nádej na víťazstvo, preto aspoň<br />

na „pol očka" sympatizovali so slovenskou stranou. Ich zášť naproti<br />

vládnym bola značná. Rozpútal sa neobyčajne .tuhý volebný<br />

boj. Pozície Stodoleve sa zlepšily, ale víťazom mohol sa stať, kto<br />

dostal absolútnu väčšinu. A slovenskej strane chýbalo do tej absolútnej<br />

väčšiny 85 hlasov. Voľba bola nerozhodná. Preto 7. augusta<br />

bola tretia voľba, teraz už len medzi Lányim a Stodolom.<br />

Kortešačky sa priostrily, nádeje Slovákov vzrástly, lebo kossuthovci<br />

sľubovali, že podporia Stodolu. Počítalo sa s určitým víťazstvom<br />

slovenčiny. Volebnými piesňami, srážkami s kortešmi protivnej strany<br />

a vera i častovaním budila sa nálada hodne priostrená. Boj o jednotlivé<br />

hlasy bol vypätý s oboch strán na najvyššiu mieru. Incidenty<br />

sa denne opakovaly. Niekoľkí pribylinskí prívrženci Lányiho<br />

do smrti zabili Vrbického občana J. Uhríka. Do Mikuláša prišiel<br />

značný oddiel po zuby ozbrojeného vojska a žandárov. Vo volebný<br />

deň bolo v Mikuláši veľmi rušno. Slovenskí voličia ubytovaní boli<br />

v továrňach a najmä po domoch vo Vrbici. Čo naše vrbické gazdiné<br />

v stodolovských voľbách s neobyčajným oduševnením a obeťami<br />

vykonaly a ako sa zo všetkých síl vynasnažily prispieť k víťazstvu,<br />

hostením a úslužnosťou, to bolo hodné všetkej úcty a uznania.<br />

Vrbica — i keď i tam boly kuvičie, hlasy — bola baštou boja za<br />

slovenčinu a v ňom vývodily najmä ženy. Vo volebný deň zmeraly<br />

sa sily slovenské so silami vládnymi, pravda s neprávosťou, oduševnenie<br />

s násilím a zradou vlastných. Napnutie bolo veľké, za-<br />

104


kročovaly bodáky a žandárske kohútie perá. Keď sa pred večerom<br />

oznámil výsledok voľby, podľa ktorého Stodola dostal o 33 hlasov<br />

menej zo všetkých temer 3000 odovzdaných hlasov, v tábore slovenskom<br />

nastal nepokoj, ľudia neverili porážke, <strong>nad</strong>ávali, výhražné<br />

vykrikovali, čo všetko bolo reflexom sklamania. Boly obavy, že<br />

nastanú krvavé srážky medzi ľudom a vojskom. Ale skončilo sa<br />

to mohutným spevom ,,Hrad pŕepevný jest Pán Búh náš", „Hej<br />

Slováci" a inými piesňami. Po namáhavých volebných prípravách<br />

kossuthovci zčiastky išli s vládnymi, zčiastky sa im usporiadal<br />

výlet. Slováci sa presvedčili, že môžu spoliehať len na uvedomelých<br />

svojich prívržencov, len na vlastné sily.<br />

A voľby malý dohru pred súdami. Nie div. Ostrý predvolebný<br />

boj, oduševnenie, hnev vyvolaný protivníkmi, zavinily, že horkokrvnejší<br />

naši ľudia, v odvetu na výčiny vládnych kortešov, dopustili<br />

sa menších výtržností. Z Mikuláša Ľudovít Koza, Fedor Jesenský,<br />

Ján Beňo a Kornel Selig odsúdení boli na 4 mesiace, Ján<br />

Húska a J. Smikovecký na 3 mesiace. Ďalej boli súdení Ján Benko,<br />

Michal Šev čík<br />

f<br />

Michal Miškovič, Pavel Chrapčiak, Mária Pivková^<br />

Ján Pivko, Michal Chovanko a Albert Kostolný.<br />

V súvise so slobodnými voľbami mali súdobné naťahovačky,<br />

ba boli odsúdení aj ľudia z okolitých obcí. Z Jakubovian<br />

2, z Konskej 1, z Jalovca 1, zo Závažnej Poruby 10, z Pribyliny 24,<br />

z Kokavy 8, z Veternej Poruby 14 a z Východnej 5 osôb. Početné<br />

výroky okresného súdu sedria zrušila, ale mnohí trpeli za slovenčinu<br />

vo väzení.<br />

Je však nesporné, že stodolovské voľby malý V národnom<br />

ohľade veľký význam, i keď po mnohých obetiach bol výsledok<br />

vlastne negatívny. Vládna strana minula vyše pol milióna<br />

korún, čo v tie časy bola suma neslýchané vysoká. Stodolu a slovenskú<br />

stranu stály tie voľby tiež vyše 30.000 korún. Vtedy sa<br />

spomínalo, že za tieto peniaze mohol sa <strong>nad</strong>obudnúť primeraný slovenský<br />

národný dom v Lipt. Sv. Mikuláši.<br />

V apríli 1906 zas bola rozrušená verejnosť novými poslaneckými<br />

voľbami. V mikulášskom okrese bol najprv kandidovaný<br />

Juraj Janoška, ev. farár v Lipt. Sv. Mikuláši, ale na novej porade<br />

slovenskej strany kandidatúru zmenili. Kandidátom sa stal Matej<br />

Metod Bella, ev. farár z Lipt. Trnovca. Maďari postavili istého<br />

ev. farára Kovácsiho, za Kossuthovskú stranu, ktorá prišla k moci.<br />

Na týchto Bellovských voľbách ukázal sa výsledok činnosti za stodolovských<br />

volieb, takže pomerne ťažko sa dosiahla 285 hlasová<br />

väčšina v prospech slovenskej strany. Radosť 'bola veľká.<br />

Roku 1910 boly zas voľby. Vládna strana kandidovala Dr. Michala<br />

Zsilinszkého, št. sekretára, ktorý ako objektívny a spravodlivý<br />

človek, najmä na cirkevnom poli, neraz podporil požiadavky<br />

slovenských evanjelikov. To bolo príčinou, že Slováci nepostavili<br />

protikandidáta.<br />

105


Po oslobodení v ČSR bola úplná politická sloboda, ktorá sa<br />

prejavila aj pri posledných a iných voľbách na základe všeobecné<br />

ho a tajného volebného práva. Prílišná voľnosť v tomto smere zavinila,<br />

že na voľbách v nejednom prípade meralo svoje politickf<br />

sily aj niekoľko desiatok strán.<br />

Stavebné zmeny Lipt. Sv. Mikuláša.<br />

Od XIII. storočia podstúpil Lipt. Sv. Mikuláš veľká zmeny<br />

v stavebnom ohľade. Ťažko by bolo zisťovať zmeny, aké.sa stály<br />

do začiatku XVIII. storočia, lebo o tom niet záznamov, iba ktoré<br />

sa týkajú r. kat. chrámu, ktorý, isteže, podstúpil početné a podstatné<br />

zmeny. O týchto obšírne sa zmieňuje akad. maliar a spisovateľ<br />

Janko Alexy.<br />

Ak predpokladáme, že stavebný vývin mesta bol do konca<br />

XIX. storočia normálny, prirodzený a súčasným potrebám primeraný,<br />

tak väčšie zmeny a rýchlejší vývin nastal vlastne len v XX.<br />

storočí, a to najmä po národnom oslobodení, po utvorení Cesko.-<br />

slovenskej republiky.<br />

To však neznamená, že dovtedy bol stavebný vývin Mikuláša<br />

strnulý a nehybný. Na stavebnú obnovu mesta isté neostal bez<br />

účinku veľký požiar dňa 13. júla 1883, ktorý pohltil príbytky, verejné<br />

budovy a hospodárske budovy celej Vrbice a celého Lipt. Sv.<br />

Mikuláša. Vo Vrbici ostal len poniektorý dom nedotknutý a v Mikuláši<br />

obstál len Nižný hušták. Tento skazonosný požiar vypukol<br />

v druhom dome, počítajúc od nárožného domu za modlitebnicou<br />

smerom na východ. Požiar iste mal obnovujúci účinok na mesto<br />

po stránke stavebnej. Ale iba čo sa týka jeho vzhľadu.<br />

V XX. storočí za bývalej uhorskej vlády do roku 1918 môžeme<br />

zaznamenať niekoľko väčších stavieb. R. 1901 <strong>nad</strong>stavené<br />

bolo II. poschodie na župnom dome, ktorý pôvodne začali stavať<br />

v rok Jánošíkovej smrti, r. 1713. Na nové poschodie umiestili finančné<br />

riaditeľstvo, ktoré prešlo do Mikuláša z Dolného Kubína.<br />

Projektanta II. poschodia verejnosť kritizovala, že <strong>nad</strong>stavbu riešil<br />

neprimerane. R. 1905 postavil štát nové budovy pre št. meštiansku<br />

školu (dovtedy bola chlapčenská na Nižnom huštáku v dome terajšej<br />

továrne Haasovskej a dievčenská v budove býv. Liptovskej<br />

'úvernej, terajšej Slovenskej banky), pre detskú opatrovňu a pre<br />

št. ľudovú školu na pozemkoch za okresným súdom, ktorého budova<br />

bola za Márie Terézie jezuitským kláštorom, ktorý však bol<br />

za panovania Jozefa II. zrušený. V budove sa umiestil okresný<br />

súd a začas do r. 1876 bola v tejto budove aj sédria, ktorú potom<br />

premiestili do Ružomberka. Stavbou nových školských budov vznikla<br />

nová ulica, ktorú zpočiatku volali Kláštorskou.<br />

Mesto začalo sa šíriť smerom na palúčanský most, na železničnú<br />

stanicu a na Okoličné. Tým smerom postavilo sa niekoľko<br />

súkromných domov.<br />

;o5


R. 1914 začali stavať novú budova št. gymánzia, ktorá sa mala<br />

stať ďalšou baštou maďarizácie. Pred niekoľkými rokmi založené<br />

gymnázium dočasne umiestili na Nižnom huštáku, kde predtým<br />

bola meštianska škola. Veľkú budovu gymnázia dokončili až po<br />

oslobodení a tak sa stala útulkom vzdelanosti slovenskej. Tento<br />

ústav mával za býv. ČSR aj vyše 1000 žiakov.<br />

Živší stavebný ruch nastal až po oslobodení zpod jarma uhorského<br />

a najmä vtedy, keď r. 1923 utvorily sa veľžupy a sídlom našej<br />

Podtatranskej stal sa Lipt. Sv. Mikuláš. Vládne kruhy chcely toto<br />

sídlo dať do Popradu, len na viacnásobné zakročenie poslanca Revolučného<br />

národného shromaždenia Juraja Janošku a jeho druhov,<br />

sídlo župy zaistilo sa pre Lipt. S v. Mikuláš. Malo to pre<br />

mesto veľký význam; väčší ako by sa na prvý pohľad zdalo.<br />

Pre mesto Mikuláš významnou udalosťou bolo pripojenie Vrbice,<br />

čo sa stalo r. 1923. Odvtedy tvoria tieto od vekov vedľa seba<br />

stojace mestečká sjednotenú obec Lipt. Sv. Mikuláš. Dovtedy mával<br />

Mikuláš asi 3000 obyvateľov a Vrbica asi 2600. Obyvateľstva<br />

pribúdalo po oslobodení, lebo Mikuláš dostal vojenskú posádku,<br />

zväčšený počet úradníctva a živnostníctva. R. 1930 mal Mikuláš<br />

vyše 6800 obyvateľov.<br />

Na turistický a cudzinecký ruch veľmi blahodarný účinok<br />

malo 1 objavenie nových jaskýň v Demänovskej doline, autobusová<br />

letná i zimná premávka. Jaskyne objavil Alojz Král 3. VIII. 1921.<br />

Zverejnené boly r. 1924 a spravuje ich Družstvo.<br />

O založenie Múzea slovenského krasu a o jeho sbierky najviac<br />

sa zaslúžil prof. Ján Volko-Starohorský. Múzeum je dočasne<br />

umiestené v Okresnom dome.<br />

Medzi stanicou a Váhom postavili veľké Považské kasárne,<br />

ktoré sa stály príbytkom horského pluku a okr. doplňovacieho veliteľstva.<br />

Naproti št. reálnemu gymnáziu vznikla nová ulica, kde<br />

v rokoch 1923—24 postavili 6 dvojposchodových pavilónov s bytmi<br />

pre št. zamestnancov. Niečo neskôr sa začala tvoriť nová ulica s touto<br />

paralelná na sever a ešte ďalšia blízko železničnej trati. Tieto tri<br />

ulice dostaly mená: Rumanova, Martina Kukučina, a Podtatranského.<br />

Do r. 1930 okrášlilo sa mesto týmito väčšími budovami: Evanj. sirotinec,<br />

Ballov domov Betánia, kde sú umiestené diakonisy, Finančné<br />

riaditeľstvo, dom Čs. Červeného Kríža, do ktorého okrem<br />

poradne matiek nasťahovala sa Okr. nemocenská pokladnica, neskôr<br />

zvaná ,.Robotnícka sociálna poisťovňa", Katolícky dom s r.<br />

k. školou, Evanj. cirkevný dom a nová ev. fara. Začaly sa stavať<br />

rodinné domky na cirkevných lúkách v pokračovaní Komenského<br />

ulice, ktoré rozparcelovali na stavebné pozemky. Z námestia smerom<br />

na sever otvorila sa nová ulica, v nej Štarkovský dom a iné<br />

rodine domy. O niekoľko rokov takto sa rozparcelovala i takzvaná<br />

Klingerovka za voj. zdravotným skladom pri bývalom vrbickom<br />

mlyne, kde v desaťročí 1930—1940 vznikla pekná štvrť rodinných<br />

domov s troma ulicami a niekoľko rokov predtým Sokolské kúpa-<br />

107


lište aj ulica rodinných domov nazvaná Tyršovou ulicou, ktorú za<br />

Slovenského štátu premenovali na ulicu Hlinkovej gardy a po novom<br />

oslobodení na Partizánsku ulicu. V rámci primeranej slávnosti<br />

odhalený bol r. 1928 pamätník slov. národného shromaždenia, ktorý<br />

stojí na mieste, kde ono bok> 10. V. 1848, v býv. ondrašovských kúpeľoch<br />

a reliéf na pamiatku významného shromaždenia 1. mája 1918.<br />

Pri zdravotnom sklade v takzvanom Kocúrkove postavili dom,<br />

pre Slovenské elektrárne. Za starostu Klimeša v rokoch 1933—34<br />

postavila sa kanalizácia mesta a prípojky do domov, vyasfaltovala<br />

sa vozovka štátnej cesty Ružomberok—Poprad, zriadené<br />

boly chodníky vo Vrbici a namiesto starého dreveného<br />

mostu postavili pekný železobetónový most, ktorý však Nemci<br />

vo frontových dejoch v marci 1945 vyhodili do vzduchu a<br />

úplne zničili. V tie i časy postavila Roľnícka vzájomná pokladnica<br />

svoj pekný trojposchodový dom na nároží námestia a Štefánikovej<br />

ulice, kde predtým stál hotel Kriváň. Tento si potom postavil<br />

novú budovu v Štefánikovej ulici. Ešte predtým postavil<br />

Baťa modernú budovu na námestí v rade starých domov.<br />

Medzi Vartovkou a býv. Stodolovskou továrňou muselo mesto<br />

vyvlastniť 30 hektárov dobrého poľa na stavbu nových delostreleckých<br />

kasární, ktoré i s novým pavilónom dostavili a dokončili<br />

za Slovenského štátu. Nazvali ich Kasárňami pod Hájom.<br />

Za bývalého slovenského režimu v rokoch 1940—1944 sa Mikuláš<br />

stavebne značne pozdvihol najmä tým, že početné bočné ulice<br />

boly vyasfaltované, niektoré vyštetované, skanalizované a hlavné<br />

i niektoré bočné dostaly nové asfaltové chodníky. Vtedy bol vi.<br />

komisár mesta Dr. Ján Beňovský, lekár, dávny prívrženec Hlinkovej<br />

ľud. strany. Investičné práce mal značne obľahčené tým, že<br />

jeho predchodca, starosta mesta František Klimeš, nasporil niekoľko<br />

miliónov Kčs, za ktoré mienil postaviť reprezentatívnu mestskú radnicu.<br />

Niektoré továrne pri stavbami zväčšily ale'bo zdokonalily svoje<br />

podniky. R. 1942—43 postavil spolok Tranoscius nové krídlo budovy<br />

v Tranovského ulici. Začali stavať novú budovu Skladištného družstva.<br />

Surová stavba bola r. 1944 hotová, ale dokončená len v rokoch<br />

po oslobodení. Pri vlečke vedúcej do rafinérie liehu postavil distributér<br />

Ivan Schavernoch veľké sklady.<br />

V druhej svetovej vojne bol Lipt. Sv. Mikuláš od 5. sept. 1944<br />

do 4. apríla 1945 pod nemeckou okupáciou (prechodne obsadilo<br />

Mikuláš od 3. do 12. marca 1945 sovietske a čs. vojsko). Po oslobodení<br />

dostal Mikuláš obchodnú školu, ktorá sa dočasne umiestila<br />

v naponáhle, ale primerane adaptovanej budove býv. žid. ľudovej<br />

školy. Dostal aj učiteľskú akadémiu, ktorá dostala miesto v budove<br />

gymnázia. Obnovená bola i dávna detská opatrovňa.<br />

Dňa 14. okt. 1945 odhalený bol na námestí pamätník padlých<br />

príslušníkov sovietskej a čs. armády, ktoré viedly oslobodzovacie<br />

boje na okolí od začiatku februára do 4. apríla 1945.<br />

108


Mesto si opatrilo regulačný plán, ktorý po niekoľkých zmenách<br />

bol schválený. Povereníctvo sociálnej starostlivosti postavilo<br />

vyše 10 miliónovým nákladom sociálny dom na tvoriacej sa novej<br />

ulici medzi žel. stanicou a mestským cintorínom. Mesto vlastným<br />

nákladom začalo stavať dva. pavilóny po 6 bytoch pre úradníkov,<br />

kanalizovalo Vrbicu a začalo stavať skupinový vodovod, ktorého<br />

pramene sú v Demänovskej doline. Mesto mnohomiliónovým nákladom<br />

zaistilo do 200 kat. jutár pozemkov na stavbu veľkých<br />

tkáčovní umelého hodvábu medzi vyšným koncom mesta a Okoličným,<br />

kde sa stavebné práce započaly v rámci primeranej slávnosti<br />

1. mája 1947. Zaistilo i veľký pozemok pri palúčanskom moste<br />

na stavbu veľkej budovy Okresnej sociálnej poisťovne. Okrem toho<br />

mesto robilo veľké prípravy aj na stavbu mostov, novej hradskej,<br />

regulácie Váhu. Povereníctvo školstva začalo r. 1945 stavať novú<br />

budovu meštianskej školy a povereníctvo pôšt novú budovu pošty<br />

na Hodžovej ceste.<br />

V časoch bývalého Uhorska názvy ulíc sa temer ani nepoužívaly.<br />

Námestie a do neho ústiace ulice boly proste ,,mesto" a<br />

okrem toho bol Vrbický alebo Vyšný hušták, Nižný hušták, Prídavky,<br />

hoci jednotlivé ulice malý svoje meno.<br />

Je prirodzené, že po prvom oslobodení zmenily sa aj názvy<br />

ulíc. Námestie dostalo meno Námestie slobody, za Slov. štátu zmenené<br />

na Námestie Andreja Hlinku a po druhom oslobodení<br />

na Námestie osloboditeľov. Z neho na západ vedie Štefánikova<br />

ulica, v ktorej boly naprudkejšie boje v dni 28. a 29. augusta<br />

1944 v národnom povstaní a ďalej Legionárska až po palúčanský<br />

most. Za Slovenského štátu prezvali ju na Štúrovu a to meno jej<br />

ostalo i po r. 1945. Z námestia od r. kat. kostola na západ vedie<br />

Moyzesova ul., ktorej názov sa nezmenil a so Štefánikovou je spojená<br />

Priečnou ulicou, za Slov. štátu nazvanou ulicou Jána Hollého.<br />

Po zrútení Lówovského domu otvorila sa z námestia nová ulica<br />

smerom na sever. Za Slov. štátu nazvali ju Bernolákovou a niektorí<br />

gardistickí otcovia mesta chceli ju pomenovať Hitlerovou, ale na<br />

šťastie sa tento návrh zmaril a Mikuláš bol ušetrený od neprístojnej<br />

stopy nemeckého vplyvu na Slovenský štát. Po druhom oslobodení<br />

dostala meno Stalinova ulica a Bernolákovou sa stala ulica<br />

vedúca zo Štefánikovej na Prídavky, do Rumannovej ulice. Z námestia<br />

východným smerom po križovatku Tranovského a Bellovej<br />

ulice viedla Masarykova a ďalej smerom na Okoličné Husova ulica.<br />

Cez obe vedie štátna cesta. Za Slov. štátu obe tieto ulice niesly<br />

meno ulica Martina Rázusa a po druhom oslobodení meno Masarykova<br />

sa vrátilo a namiesto Husovej vznikla ulica 1. mája. Kláštorská<br />

ulica ešte za CSR dostala primerané meno Komenského ulica,<br />

lebo v nej vývodily školy, ale za Slovenska ju premenovali na<br />

Hviezdoslavovu, ktoré meno jej ostalo. Rázusovou nazvala sa ulica<br />

od Vrbickej modlitebnice na východ po koniec Sirotienskej ulice,<br />

ktorej slovenský režim dal meno Ulica biskupa Janošku. K vr-<br />

109


ickému cmiteru vedie Borbisova ulica, nazvaná na počesť vrbického<br />

rodáka lic. teol. Jána Borbisa, ktorý sa stal kňazom v Nemecku<br />

v Hammeln, kde i zomrel, ale za života pamätal na svoju<br />

rodnú obec. Jeho pomocou vyštudoval aj Martin Rázus, básnik a<br />

spisovateľ.<br />

Z námestia vedie na juh Belopotockého ulica, ktorá pokračuje<br />

po Váh ulicou Sama Chalúpku. Z tejto na západ odbočuje<br />

bývalá Tyršova, potom Hlinkovej gardy, teraz Partizánska ulica.<br />

Vo Vrbici sú ešte tieto ulice: Tomášikova, Vrlíkova, Jána Kollára<br />

a Vrbická. Od ulice Jána Kollára k sirotincu vedie ulica Terézie<br />

Vansovej a k „Vartovke" Guothova, po druhom oslobodení nazvaná<br />

Rooseveltovou. Z tejto do Hviezdoslavovej vedie ulica I. čs.<br />

brigády, lebo pri oslobodení tadiaľto vtrhli čs. vojaci do mesta.<br />

V pokračovaní Hviezdoslavovej je Kuzmányho ulica a ulica Eleny<br />

Šoltésóvej.<br />

Cez dom a pozemok Starkovskej rafinérie zriadená bola roku<br />

1948 pasáž z námestia do Tranovského ulice pre pešiu premávku.<br />

Zo Štefánikovej na železničnú stanicu vedie Hodžova cesta. Medzi<br />

stanicou, Hodžovou cestou a Štúrovou ulicou vznikne nová štvrť<br />

s novými ulicami. Popri potoku zvanom Garbiarka, ktorý odplavoval<br />

z tovární tekuté odpadky, vedie Sasinkova ulica. R. 1948 bol<br />

tento chemikáliami zapáchajúci potok zachytený do osobitnej kanalizácie.<br />

Na mesto Mikuláš čakajú čo do stavebného vývoja ešte mnohé<br />

vážne a veľký náklad požadujúce úlohy. Najpálčivejšou otázkou<br />

je riešiť bytový nedostatok. Vyššie životné nároky, príliv ľudí v súvise<br />

so zväčšením jestvujúcich a pribudnutých nových úradov (Št.<br />

stavebný úrad, Okr. úrad ochrany práce, Jednotný sväz slov.<br />

roľníkov) i nových podnikov a tovární vynucujú stavať moderné<br />

byty. Utvorilo sa stavebné družstvo ,,Domov", v rámci ktorého majú<br />

jednotivci stavať do 200 rodinných domov. Mesto potrebuje<br />

novú radnicu, Okresný úrad nový dom, podobne i Okresný súd,<br />

Múzeum slovenského krasu, Roľnícky dom, Sokolovňu, parky (nevkusná<br />

a nepietna úprava vrbického cintorína je nevhodným pokusom),.<br />

asfalto vanie alebo vykladanie bočných ulíc a chodníkov,<br />

stavba vrbického a palúčanského mosta, regulácia Váhu a s ňou<br />

v súvise stavba novej hradskej sú úlohy, ktoré — prirodzene —<br />

mesto nemôže financovať, ale v súvise so všetkým tým musí vypäť<br />

svoje organizačné, iniciatívne a tvorivé schopnosti. PJán dvojročnice<br />

(1947—1948) Lipt. Sv. Mikuláš splnil dobre. Nebyť ťažkostí<br />

s <strong>nad</strong>obúdaním rozličných stavebných hmôt, hol by ho splnil úplne.<br />

V budúcej päťročnici bude stavebný plán mesta upravený tak, aby<br />

sa stal bezpečným podkladom pre ďalší vývin a vyhovel časovým<br />

potrebám.<br />

V tomto ohľade pracuje sa v meste tak, že budúce pokolenia<br />

budú sa mať na čo s úctou a vďačnosťou rozpomínať.<br />

110


Z básní Jakuba Bohatého Graíchmana*<br />

Horvátom<br />

keď odchodili z Bretislavy dňa 30. novembra 1844.<br />

(Spieva sa ako: Na Tatrách sa blýska)<br />

Na dunajskom brehu bratia sa schádzajú;<br />

Horváti Slovákom,<br />

Slováci Horvátom<br />

ruky podávajú. -<br />

Loď domov odnáša nám drahú družinu;<br />

sbohom sa ta plavte,<br />

od nás tam pozdravte<br />

horvátsku rodinu.<br />

Ako biela labuť Dunajom plávajú,<br />

ešte v ďalekosti<br />

znaky srdečnosti<br />

rukami dávajú.<br />

Už Horváti zmizli, - rednú hustie dymy;<br />

a Slováci smutní<br />

po<strong>nad</strong> Dunaj mútny -<br />

len hľadia za nimi.<br />

*) Z básnikovho rukopisu podáva Dr. R. Brtáň.<br />

111


Tatran<br />

Pri Dunaji bitka stojí, -<br />

sbohom, drahá rodina! -<br />

Ja musím letieť do vojny, -<br />

odbila hodina.<br />

Vyhodí sa na koníka,<br />

ostrohou ho popichne,<br />

za dedinou sa obozre<br />

a zhlboka vzdychne.<br />

Letí šuhaj na koníku,<br />

dom necháva za sebou. -<br />

„Obzri sa, synak tatransky! -<br />

Mať volá za tebou. - cc<br />

Nevolaj, Matka, nevolaj!<br />

Syn sa Ti nenavráti,<br />

on sa v bitke - on sa v streľbe<br />

zatratí, zatratí.<br />

A keď sa tam nezatratí,<br />

poteší Ta na starosť; -<br />

Nevolaj, Matka, nevolaj, -<br />

už je dosť, už je dosť! -<br />

112


Do boja<br />

Už ste hotoví - chlapci podkrivánski? -<br />

Kade sa pltník spúšťava do Dola,<br />

duch našich otcov ešte posiaľ volá:<br />

Bedrá opášte! - bráňte kraj tatransky. -<br />

Keď ráno hlásnik na tretiu zazvoní, -<br />

poľom považským, - kde sa jelša stará<br />

do pokalených Váhu vín zamára, -<br />

ja vás predbehnem na havranom koni.<br />

I sbohom, dhlapci! - kým sa poschodíme; -<br />

zajtra zvečera pri tisícich ohnach,<br />

so štrkom šabieľ vtákovi na koňach -<br />

na preddunajských brehách sa vidíme. -<br />

8 <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

113


Odchod Slovákov<br />

z Bretíslavy do Levoče 1844 v Marci.<br />

Kde ste sa podeli, chlapci od Dunaja?<br />

Búrka vás odnesla do druhieho kraja. -<br />

Tak sme sa my, bratia, tak sa rozleteli,<br />

ako tie holuby, keď medzi ne strelí. -<br />

Vyjde - dá Boh - hviezda <strong>nad</strong> slovenským<br />

a my sa sídeme ako Váh s Dunajom. -<br />

krajom


Urodzeníemu Pánovi<br />

Boh. Jonášovi Guoth<br />

horliviemu Vlastencovi<br />

a Zástupcovi Velkiemu ľudu slovenskieho.<br />

Hoj! Bohumil náš, syn vrstvy tatranskej!<br />

Načo Ty z kliatby kriesiš ľud slovenský?<br />

Načo obete ku spaseniu jeho -<br />

a načo v prsádh šľahá páľ vlastenský? -<br />

Kto Ti ovinie sluchy vencom slávy? -<br />

Kto Ti velikie zásluhy odmení? -<br />

Ten ľud, ktorý Ti na srdci spočíva -<br />

ten ľud je v tomto svete - ubiedený. -<br />

O zmiluvania prosí v ťažkých putách,<br />

a dlane spína - kto by ho vymôhou, -<br />

v poklonách padá - a modlí sa Bohu,<br />

by mu už s kríža - preci raz spomôhou. -<br />

Načo Ty taký ľud k srdci prihŕňaš,<br />

ktorý sa poznať samieho začína?<br />

Ktorý zmierenia - pokánia sľubuje, -<br />

čo Ta k takiemu národu pohýna? -<br />

Načo Tvoj život - keď umreť súdenô? -<br />

Keď sa pomíňa ako tie hodiny;<br />

zatiahnu Kriváň závoje počernie<br />

a smútiť budú za Tebou rodiny. -<br />

Keď svoje mánia, keď život posvätíš,<br />

abys len Tvoj ľud vymeniu zajatý,<br />

akáže preci čaká Ta odmena? -<br />

ľud Ta požehná, - pán Boh Ti odplatí<br />

za tolkie práce, za tolkie obete,<br />

keď mu predstavíš zmjerených tisíce,<br />

keď mu predstavíš - tam na druhom svete. -<br />

115


Poľuvačka na Tetroví pod Kriváňom<br />

Noc sa pošmúrna rozkladá na Tatri<br />

Vetri teplejšie od poludnja dujú<br />

Snelhi po vŕškach už sa roztopujú<br />

Čas ten už k jarú ku mladjemu patrí.<br />

Dvanástu hlásnik na píšťalke píska,<br />

Miznú umrlích blúďivje podobi<br />

Temním dunením zaplasknú sa hrobi -<br />

Ohník sa v Hibskej sihline zablíska.<br />

Traja Tatranja pri tej vatre stoja<br />

S túžbou čakajú pokjal sa rozbreždí<br />

Prú čo sa v sihlách vtačina zahnjezdi<br />

Ta si vibehnuť na tetrovi stroja<br />

Berťe duplouki, že sa nespozďíme<br />

Zvolá Ludevít shrjevajúc si dlane,<br />

Zdá sa mi šetko, prú čo slnce stane<br />

Že so pár tučních tetrovou skaďíme. -<br />

Duplouki snímu k odchodu schistaní.<br />

Vkrivo zatlačja na hlave klobúki -<br />

Ohník dimjaci robí si vipuki<br />

V práznej kolibe samí zanehaní. -<br />

Idú v hustej tme mlákami, chrasťami<br />

Túlajúc stánki každí vihladáva<br />

Skúsení druhím hvizdom ohlas dáva<br />

Bi ňezblúďili medzi sihlinami.<br />

Každí si už svoj stánok našjou hustí<br />

Už každí uchom bedlivím poslúcha<br />

Či dad'e tetrou v sihline nešuchá<br />

Hneď flintu chiťí, hneď ju zase pusťí.


Všade je ťicho - iba vetrík hraví<br />

Híbe mladími v sihlinách halúzkami<br />

Polovník čuje medzi svrčinkami<br />

Troška rozoznať vo tmách Kriváň plaví.<br />

Čím ďalej tím vjac sa už rozbrežďuje<br />

T T V V/ • / V * ••> . f V /<br />

Uz začínajú svitorit vtacata<br />

Bledne obloha hvjezdami posjata<br />

Iba zornička ešte pobleskuje.<br />

Pst! Tetrou šúcha to on už hurtu je<br />

Medzi mladími pod Tatrou smrekami;<br />

Ludevít strelí - tetrou úbočami<br />

Ranení málo ďalej odletuje.<br />

Druhá duplouka ozve sa v hlbokom<br />

Údolí - vták len do víški sa spína<br />

Takí sa vidí ako omrvina<br />

Spočívajúci v podnebí visokom.<br />

V tom celí kŕdel z hori sa vikradne,<br />

Pif, paf, puf z flinti trirazy zahučí<br />

Tri raži v boku Kriváňa zazvučí,<br />

Každjemu streku jeden tetrov padne.<br />

Ďen sa virúbe z nočnjeho okresu<br />

A <strong>nad</strong> Kriváňom zapála sa zore,<br />

Strelci nehajú stánki svoje v hore,<br />

v rukách tetrovou ešťe ťeplích nesú.<br />

Kladú si perká za klobúk zelení<br />

Mislja keď puojdu po Hibskom námesťí<br />

Poveďja drječne slovenskje nevešti:<br />

Pekní sa chlapci - keď sa podperení.<br />

Zas pri tej známej kolibe sa schoďja,<br />

Flinti do radu na klini vešajú<br />

Ako strjelali reči rozstvárajú<br />

Tetrovou na zem mimo seba hoďja.<br />

117


Hej braťja moji! Bohumil zavolá,<br />

Velkí zástupca Kriváňa snežnjeho<br />

Mňa núťi vraveť cit srdca vreljeho,<br />

povjem dúverne aká moja vuola:<br />

Kdo zradním okom na náš lud zaškúli,<br />

Ten nach nešljape tjeto svatje kraje,<br />

Kto brániť bude tjeto naše háje, -<br />

Ten nach sa k muojmu ramenu pritúli.<br />

Pokjal sa buďe pstruh vo Váhu plákať,<br />

Pokjal tetrovi v sihlinách prebívať,<br />

A starí Kriváň na Liptou sa ďívať,<br />

Pokjal po Tatrách ďivje koži skákať:<br />

Doťjal nach horí v prsiach našich plameň<br />

Plameň posvätní za živuot Slovenska,<br />

Keď nám raz duša vidýchne vlastenská -<br />

Nach nás pohrebu pod Krivánski kameň. -<br />

Keď nás ten kameň Krivánski prirúťi,<br />

Po našej smrťi ešte dlhje chvíle,<br />

Staví sa Slovák pri našej mohile,<br />

Ktorá mu oči ku plaču prinúťi. -<br />

Tak braťja moji slovenskjeho roda,<br />

Ak Vás stuďenosť k národu nepjaťi,<br />

Nach sa nám duše zohreju v objaťí,<br />

A nach mi každí svoju ruku podá. -<br />

Ako mu každí vernú dlaň podáva<br />

Na dúkaz večnej k národu vernosťi,<br />

Vistúpi slnce v raňajšej skvostnosťi<br />

A zlatím bleskom - šetkích viboskáva. --


Z osudov liptovských národovcov<br />

v róbu meruôsmom.<br />

(Venujem panej Ľudmile Stodolovej r. Bauer, z rodiny Bellovcov.)<br />

Liptov bol oddávna slovenským, i keď jeho zámky a hrádky<br />

patrily cudzími „urodzeným" a „veľkomožným" pánom, sociálnym<br />

utláčateľom a nacionálnym nespratníkom. Niektorí, ako Ostrožičovci<br />

f<br />

starali sa aspoň o pokrm ducha tlačením kníh alebo zakladaním<br />

škôl. Z takýchto škôl vyšli mnohí liptovskí spisovatelia a<br />

básnici, do Liptova prišli často vzácni farári a rechtori, udržovali<br />

slovenské slovo i v spisovnej bibličtine. Spomenieme len takého<br />

Tranovského v Mikuláši, Trúsia a Remenia z Ružomberka, Ondreja<br />

Lucae z Prosieka, Jána Búria z Ondreja, Daniela Sinapia v Teplej,<br />

Jána Lochmana z N. Ľupče, Leonarda Mokošíniho, autora biblického<br />

eposu z r. 1599, trnavského jezuitu Martina Szentiványiho, Ondreja<br />

Cenglera, prekladateľa v Ružomberku, Daniela Pribiša z Teplej,<br />

Jána Blasiusa mladšieho, paludzského Pavla Sramku, básnika, Daniela<br />

Barani, Jána Čerňanského, hybského a sučianskeho Augustína<br />

Doležala, najväčší básnický zjav koncom 18. storočia, autora, básne<br />

Veselost rolí boží hybské a Pamétná celému svetu tragédie (1791).<br />

Zemianski veršovci a spisovatelia (Baltazár a Imrich Pongrác<br />

Katarína Kyseľka, Szentiványiovci. . .) udržali tradíciu valedikcií a<br />

ľudových ponášok, najmä Imrich Pongrác piesňami „Prevez, prevez<br />

prievozníčku" a ,,Mám ja koňa faku."<br />

Keď Kollár sbieral slovenské ľudové piesne, poslali mu sbierky<br />

Anna Zuzana Orfanideska z r. 1822, písanú v Nemeckej Ľupči,<br />

Alex Oško z Malatína, Jozefína Guothovna, slečna z Lubely (dve<br />

sbierky), jej brat Dr. Jonáš Bohumil Guoth, hybský lekár, odovzdal<br />

viacej sbierok liptovských a nitrianskych piesní, Konrád Haagh<br />

z Hýb (1829), Daniel Koreň (asi z Hýb, 1828), Ondrej Droppa, rektor<br />

v Paludzi, Martin Michník z Mikuláša, Zuzanna Burová, rodom<br />

z Turca, manž. učiteľa Ondreja Búra (tá aj rozprávky o Ježibabe<br />

a o Tátošíkovi), ale najmä Gašpar Fejérpataky Belopotocký, ktorý<br />

poslal 4 sväzky piesní a sbieral rukopisy. Mal pestúnku Zuzanu<br />

Jančuška z Jakubovian, od ktorej je aj utešená balada — Krásna<br />

Katarína...<br />

Mikuláš dal už r. 1635 najrozšírenejšiu knihu po Biblii, spevník<br />

duchovných piesní, vydaný mikulášskym farárom Jurajom Tranosciom<br />

v Levoči. Roku 1842 ho zamenili, aj zásluhou porád mikulášskych<br />

a piesní Hodžových, moderným Zpévníkom, dosiaľ platným.<br />

Milovníci svetskej piesne, ľud, remeselníci, sedliaci a zemani,<br />

mešťania a inteligenti, ba aj rechtori a farári vedeli v Mikuláši poslovenčiť<br />

Cigána Piťu, najlepšieho huslistu 19. storočia na Slovensku.<br />

119


V Mikuláši bol znamenitý farár Matúš Blaho, rodák z Bystričky<br />

pri Martine, znamenitý kazateľ, autor Nábožných Kázní (na všetky<br />

nedele a sviatky 1828), predchodca Kollárov, obetavý mecén, fundátor<br />

Zpévníkovej základiny, seniorálnej knižnice, muž hoden<br />

chvály a spomienky. Umrel 21. marca r. 1837. Jeho nástupcom sa<br />

stal Michal Miloslav Hodža, rodák z Rakše v Turci, ktorý akoby symbolicky<br />

tu zastával Kollárovho ducha a ideály štúrovské. Mal aj<br />

znamenitých učiteľov: Karola Szerdayho a neskoršie Jána Drahotína<br />

Makovického i profesora Plecha. Na katolíckej fare bol Hodžovi<br />

blízky národovec Bartoš a jeho organista Ján Bella, otec slávneho<br />

skladateľa Jána Levoslava Bellu.<br />

Z mešťanov bol pravou rukou Hodžovou Gašpar Fejérpataky<br />

Belopotocký, zeman, knihár a nakladateľ, kníhkupec a vydavateľ<br />

kalendárov (Nový i starý vlastenský kalendár . . ., Slovenský pozorník),<br />

šlabikárov a kancionálikov, horlivý prispievateľ do Hronky<br />

a Kvetov, aranžér prvých slovenských divadiel začiatkom tridsiatych<br />

rokov minulého storočia muž znamenitý, ktorému len zadubenosť<br />

niektorých mikulášskych mešťanov prekazila založenie prvej<br />

slovenskej tlačiarne (čakak> sa na ňu vyše 30 rokov — do roku<br />

1869!). Mešťania Bella a Pálka dopĺňali národovecké snahy spomenutých<br />

uvedomelých Slovákov.<br />

Mikuláš pozostával vtedy z dvoch Huštákov, z Nižného smerom<br />

na Palúdzku a na „mýto", kde pri terajších bijárňach („Medzi<br />

vŕbkami") obesili 16. marca r. 1713 Jánošíka, odsúdeného v nedávnom<br />

seeligovskom dome na námestí. Druhá časť bol Vyáný<br />

Hušták, spojený s paralelnou Vrbicou. Aj cirkev bola vrbickohuštácka.<br />

Hodža ako farár tejto cirkvi s nižnohuštáokym Belopotockým<br />

a vrbicko-huštáckym richtárom Bellom stali sa psou národného<br />

počínania v desaťročí 1838—1848.<br />

S nimi šli ruka v ruke aj okolití zemani, ako hybský lekár<br />

Dr. Jonáš Bohumil Guoth, trnovecký farár Ján Lehooký, alebo sielnickí<br />

Ľudovít a Samo Bohdan Hroboň. Mali roduverných druhov<br />

aj v Orave (Ctiboh Zoch, Ján a Jurko Matúška), ,vo Zvolene a<br />

v Turčianskej. Aj Hodžovi kapláni a noví učitelia boli štúrovci, odchovaní<br />

Prešporkom alebo Levočou, prípadne inými ev. a. v. lýceami<br />

slovenskými.<br />

Keď Maďari a ultramaďaróni začali (po polstoročných pokusoch)<br />

po r. 1840 tisnúť maďarčinu do úradov a verejného života: do<br />

škôl a kostolov, do stolíc a súdov, vtedy sa liptovské zemianstvo,<br />

najmä drobnejšie, izačalo stavať proti maďarizátorom a žiadalo<br />

si slovenskú rokovaciu reč. Tak robilo aj zemianstvo nitrianske<br />

a trenčianske (zásluhou Hurbana a Štúra); aj turčianske, vedené<br />

staručkým Ďurkom Košútom z Košút pri Martine, strýkom odrodilca<br />

a zpiatočníckeho okiadzača feudalizmu La j osa Kossutha,<br />

reakcionára, zastávajúceho sa šľachty proti drobnému zemianstvu,<br />

meštianstvu a najmä proti sedliackemu statočnému ľudu. Preto aj<br />

120


Mikulášťan Janko Kráľ ospieval Ďurka Košúta a Turiec básňou v almanachu<br />

Nitra (1844).<br />

Aj vtedy, keď robili ťažkosti Hurbanovi na Brezovej a v Hlbokom,<br />

Štúrovi v Modre a najíma v Prešporku na slovenskej katedre,<br />

keď generálny inšpektor gróf Karol Zay, Štúrov zemepán,<br />

lákal Štúra a Slovákov, aby sa pridali a „mužné" napomáhali pomaďarčovanie<br />

vlasti, vtedy Mikuláš ostal oporou. Štúrovci sa vysťahovali<br />

v počte 13 do Levoče, a časť z nich šla na furmanskom<br />

voze cez Mikuláš. Tu boli v kontakte s Belopotockým a Hodžom,<br />

starali sa o odalkoholizovanie Slovenska a Hodža vydal aj knihu<br />

proti pálenke. Ba čo viac: Ľud. Štúr a jeho blízki druhovia sa dohodli<br />

v Prešporku na slovenčine a s Hodžom aj Hurbanom v Hlbokom<br />

svolali nato v lete r. 1844 schôdzku Tatrína (Tatry syna) práve<br />

na Hodžovu faru do Mikuláša, do miestnosti kaplánskej, a tu založili<br />

spolok na podporovanie vzdelanosti, literatúry, kultúry, priemyslu,<br />

obchodu, remesiel, umelcov a talentovaných študentov;<br />

Tatrín sdružoval Slovákov pred založením Matice. Vedúcim bol<br />

Hodža a zapisovateľom Belopotocký.<br />

Tak sa stalo, že tri augustové schôdze či zasadania („sednice")<br />

boly na Hodžovej fare za účasti Štúra, Hurbana a ostatných štúrovcov<br />

a národovcov, a to nielen liptovských, ale aj z celého Slovenska.<br />

Tu v Liptove Hurbana i Štúra očakávala krása hôr a slovenčiny,<br />

tu sa rozhodli vziať ,,liptovčinu" za spisovný jazyk, tu r. 1844<br />

uviedli slovenčinu za úradný jazyk Tatrína, za jazyk Slovenských<br />

národných novín od augusta 1845, tu ustaľovali tento jazyk, ktorým<br />

chceli vzbudiť nový, vyšší život Slovákov, tu podal Štúr svoj jazykový<br />

program o potrebe „liptovčiny", aj svoju gramatiku, tu na<br />

výboroch za pomoci Sama Bohdana Hroboňa, Ctiboha Zocha a Sama<br />

Chalúpku ustaľovali slovenčinu i jej pravopis a tak chceli spojiť<br />

svorne evanjelikov s katolíkmi, zemanov a ľud dávno pred rokom<br />

1848. Tu sa rozpomínali na chvíle zažité na Kriváni s ruským cestovateľom<br />

I. I. Sreznevským na jar 1842, tu našiel Štúr v spoločnosti<br />

Jána Lehockého a jeho ženy, národovkyne a spisovateľky Miloslavy,<br />

krásy kraja i slovenčiny, odtiaľto vyrastal po vôli Štúrovej i Hurbanovej<br />

básnik Janko Kráľ a Samo Bohdan Hroboň.<br />

Kriváň, ospevovaný už roky štúrovcami a Štúrom ako symbol<br />

národnej viery a túžob, bol svedkom obdobia tatrínskeho. Na návrh<br />

Hodžov sa tatrínci v auguste roku 1847 vybrali na plti v ústrety<br />

bernolákovcom do Nového Mesta a našli vhodnú miestnosť v Čachticiach<br />

na katolíckej fare. Tu sa podarilo spojiť katolíkov s evanjelikmi<br />

a získať aj katolíkov pre strednú slovenčinu. Hodžovo<br />

Dobruo slovo a najmä pre kňazov latinsky napísaný Epigenes slovenicus<br />

(Potomok slovenský), návrh nového pravopisu nebernolákovského,<br />

nefonetického, ktorý prijal aj Hattala a ktorý užívame<br />

až podnes, zvíťazil. A bolo to na čase, lebo udalosti z roku 1848<br />

rozfoiľy Tatrín, a v Bratislave v rukách Janka Štúra pre nedostatok<br />

121


kaucie Šlovenskie národnie noviny zakapaly 9. júna (nebolo už<br />

kaucie Pálku a Bellu) a likvidovať ich musel Hodža.<br />

Roku meruôsmeho svolal Štúr pred jarou na 27. marca 1848<br />

do Mikuláša k Hodžovi Slovákov na celonárodnú schôdzu, práve<br />

v čase, keď Janko Kráľ v Honte vysvetľoval ľudu nové poriadky<br />

a zákony, oslobodzoval ľud od urbáru a z pút poddanstva, za čo<br />

mu hrozili šibenicou a podstúpil ťažký žalár v Šahách a v Pešti<br />

až do januára 1849. Na mikulášsku schôdzu verboval Janko Kučera,<br />

Abaííy, Lilge, zavolali na ňu Šteíanoviča, M. Kellnera, Štefana<br />

Marka Daxnera, prišiel aj Ľudovít a Samo Bohdan Hroboň<br />

zo Sielnice a hybský notár Ľudovít Klein. Na tejto schôdzi rokovali<br />

o zrušení urbáru a oslobodení ľudu. Na čas ich pomýlila falošná<br />

zvesť o revolúcii v Petrohrade a smrti cára, ale nedbali na nič,<br />

uvedomili si hlas času — svolali schôdzu na 28. marca 1848. Táto<br />

schôdza nebola len mikulášskou alebo liptovskou; mala, význam<br />

celonárodný a dosiahla až snem a Pešť. Rokovali v prítomnosti zástupcov<br />

obcí a širšej verejnosti. Vyhlásili novú úpravu daní a zrušenie<br />

dežmy. Ľud to prijal radostne, s volaním na slávu, deputácie<br />

malý po obciach vysvetľovať zákony a nové slobody. Deň predtým<br />

vypracovali u Hodžu petíciu so Zjadosťami slovenskjeho národa,<br />

ktorú im vytlačili onedlho levočskí študenti . . . Požiadali hybského<br />

notára Kleina, podporovateľa Jozeffyho vyslanstva už r. 1842, aby<br />

prečítal Zjadosti slovenskjeho národu. Klein, zákonitý zástupca<br />

mestečka Hýb, vysvetlil nakrátko, podľa rozhovorov s Guothom a<br />

a možno i Graichmannom, stáročný úpadok a útisk slávneho' slovenského<br />

národa a nato prečítal Zjadosti, podpísané 16 podpismi,<br />

v ktorých žiadali najmä uvedenie slovenčiny do úradov, verejného<br />

života a do' škôl, účasť ľudu na verejných veciach, zabezpečenie<br />

slovenskej národnosti po stránke politickej a spoločenskej.<br />

Ľud jasal, zemania žasli, ale sa skapacitovali a začali sa vspierať<br />

a vykrúcať. Ľud utíšil iba zápalistý Samo Bohdan Hroboň prekrásnou<br />

rečou o vykúpení a oslobodení slovenského ľudu a národa.<br />

Len Hodžovej taktike sa podarilo dojem zahladiť a utíšiť rozbúrené<br />

vlny aj po podžupanovej reči. . .<br />

Zemani a ľud, šľachta a inteligencia sa začali bratať; veď pocítili,<br />

že ich spája materinská reč, kraj a rodisko. Prakticky sa<br />

utužovalo^ bratstvo aj rovnosť. Lenže toto, a najmä slobodu, začali<br />

udúšať uradskí. Podžupan Rády hlásil vec min. predsedovi Batthánymu.<br />

Ten nerád videl panslávistický pohyb. Komorný fiškál Peter<br />

Thuránszky s podžupanom a slúžnym Ľehoczkým mali zakročiť proti<br />

panslavistickému pohybu a prinútiť panslávov „dobrovoľne" odvolať<br />

Zjadosti. Dostalo sa to až na snem. Spanštelý sluha feudalizmu,<br />

reakcionár najhrubšieho zrna, nerozumejúci ani ľudu ani Slovákom,<br />

fanatik a maďarónisko Kossuth zúril. Bol mu proti srsti Kollár na<br />

konvente, Štúr na sneme a Liptáci ako hniezdo panslavizmu.<br />

Začiatkom apríla poslali do Liptova vojsko. Liptov bol zo<br />

všetkých krajov najnebezpečnejší. Vtedajšie významné udalosti<br />

122


nech nám osvetlia záznamy očitých svedkov, sytta Jána Pravdotuba<br />

a otca Jozefa Pravoslava Bellu, dnes vyše 50—100 ročné.<br />

Zo zápiskov učiteľa Jána Pravdoľuba Bellu citujeme tento<br />

dojímavý úvod:<br />

„V Liptovskom Trnovci, 20./I. 1897.<br />

Dnes mrzí ma, ba temer robím si z toho výčitky, že z môjho.<br />

60-ročného pohyblivého života nezaznačil som dodnes aspoň významnejšie<br />

udalosti a skúsenosti, z ktorých mnohé prisporily boly<br />

by látku pre dejepis nášho národa z posledných 50 rokov. — Nakoľko<br />

mi to moja, — dnes už značne zoslabnutá pamäť a niektoré<br />

ešte zachované doklady dovolia — chcem, čo sa ešte dá, teraz zaznačiť,<br />

a si tak minulosť, hoc i nie úplne, ale aspoň pravdivé zopakovať.<br />

Narodil som sa v Lipt. Sv. Mikuláši dňa 15. dec. 1836 z otca<br />

Jozefa Bellu a matky Márie Lang. Môj otec bol kušnier, pochádzal<br />

z Kr. Lehoty, zkadiaľ sa k mojej matke na Vrb. Hušták bol priženil.<br />

Vychovávaný som bol v dome rodičovskom a vyučovaný v škole<br />

skrz konrektora Karola Szerday a profesora Jozefa Plech. — V jeseni<br />

r. 1847 zaviedol ma otec do Spišských Matejoviec na nemeckú<br />

reč, ktorú som si tam pod učiteľom Lud. Haitsch obstojne osvojil.<br />

— So svedectvom ,,kitúnô" vrátil som sa v júni r. 1848 domov.<br />

V jaseni prichodilo bolo by mi ísť niekam na maďarskú reč; — no<br />

vtedy bola 1<br />

už revolúcia v plnom prúde, v školách sa nevyučovalo<br />

— ostal som teda doma. — My chlapci-žiaci krátili sme si čas<br />

hrou „na vojakov" — napodobňujúc našich starších, ktorí sa v národnú<br />

gardu zriadení — na vrbických lúkách niekoľkokrát v týždni<br />

cvičili. My, malá garda — viedli sme časté šarvátky so židovskými<br />

žiakmi, tvoriacimi tábor „košutistov"..— Pri pôtkach pomáhali nám<br />

„hurbanistom" vše aj cigánski chlapci z kolíb, pripravujúc nám zo<br />

starého železa na naše žŕd'ky žabikláče, ktorými sme židáčikov<br />

strašili a durili.<br />

V tom čase bolo nás doma detí: starší bratia Jozef a Daniel,<br />

ja, mladší brat Peter; sestry: Mária, pozdejšie manželka Jána Bauera,<br />

mladšia Zuzana, vydatá pozdejšie za Jánom Pálkom, garbiarfabrikantom.<br />

Roku 1851 narodil sa ešte najmladší brat Ondrej Miloš.<br />

Naši rodičia, súc pracovití, pobožní, pravdy milovní a pritom<br />

národne upovedomelí, aj nás v takiom duchu vychovávali. Nábožným<br />

spevom a modlitbou chválievala rodinka naša Pána ráno<br />

i večer. V nedeľu poobede ishromaždili sme sa všetci domáci,<br />

tedy aj služobná čeľaď okolo stola, kde po odspievaní niekoľkých<br />

piesní museli sme otcovi podať vývod z toho, čo sme si predpoludním<br />

z kázne zamerkovali. Nato čítaný bol výklad textu zo Sartoriusovej<br />

Postilly, a síce tak, že každý z nás chlapcov jeden oddiel<br />

prečítal. Tým napomáhalo sa pri nás i správne čítanie. V delacie<br />

dni, večer, čítavali sme mravnopoučné spisy, čím vzdelávala sa<br />

123


i počúvajúca to čeliadka, tým viacej, že nám otec jedno-druhé<br />

z prečítaného vše aj vysvetlil.<br />

Brat Jozef po strávení dvoch školských rokov mimo domu —<br />

najprv v Saj ó — Gemeri a potom v Levoči učil sa doma kušnierskemu<br />

remeslu; Daniel, ako výborný žiak ,obecaný bol do škôl a<br />

strávil rok 1847/8 v Miškovci pod profesorom Mádaym. Revolúcia<br />

zadržala nás potom všetkých doma. Národná garda cvičila sa pilne,<br />

otec náš mal v nej hodnosť audítora.<br />

Poneváč — ako známo — ruch slov. národný bol v Liptove<br />

temer najživší, maďarská vláda, zvlášte po sostavení žiadostí slovenského<br />

národa v mikulášskych kúpeľoch, vyslala do Liptova komisára,<br />

ktorý mal dať zlapať zvlášte v ten čas lit. vodcov národných:<br />

Štúra, Hurbana a Hodžu. — Týmto ešte dosť zavčasu podarilo<br />

sa ujsť za hranice. Na ich hlavy vypísané boly na plakátoch<br />

odmeny po 50 zl. — Vedľa cesty pri vchode do Mikuláša<br />

stál vysoký stĺp, na ňom železný hák, a pod týmto tabuľka s nápisom:<br />

„Rôgtônitélô biróság. štatárium." Na tomto cvičili sme sa<br />

v maď. čítaní. — Po odchode Hodžovom spravoval cirkev vtfb. sv.<br />

mikulášsku kaplán Huľuk, potomný farár najprv v Kremnici a potom<br />

v Krupine. — I len dosť málo podozrivé osoby z bývalého<br />

Hodžovho kruhu boly strežené, ba niektoré hneď i žalárované. —<br />

Tak lapený bol najprv kaplán Huľuk, ktorého však môj otec pomocou<br />

práve v ten čas v blízkosti sa cvičiacej gardy z rúk eskortujúcich<br />

ho vojakov vyslobodil. Večer prestrojila naša matka<br />

Huľuka do ženských šiat, výstrojila i potravu na cestu — a Huľuk<br />

ušiel šťastlivé cez Tatry do bezpečnej Haliče. Hneď žatým bol aj<br />

učiteľ Kar. Szerday čo podozrivý — zažalovaný, no dosť skoro po<br />

uspokojujúcom ospravedlnení ho skrz môjho otca — čo richtára,<br />

na slobodu pustený. Cirkev vrb. mikulášska ostala tedy bez duchovnej<br />

správy, no na šťastie prišiel ta dosť skoro za administrátora<br />

Janko Čajak. Vyššia vrchnosť naložila cirkvi obsadiť faru<br />

riadnym farárom. Nástupcom Hodžovým stal sa Juraj Matúška, farár<br />

istebňanský. Keď po tohto úvodnej kázni otec náš z kostola domov<br />

prišiel a matka sa ho spýtala: ,,Nuž, Jožko, ako sa ti páčila kázeň?"<br />

odpoveď jeho bola: „Veď bola pekná, ale Hodžu mne nikto nenahradí"<br />

a pustil sa do plaču, a takto smýšľali temer všetci cirkevníci.<br />

. ..<br />

Po revolúcii neprijal Hodža ponúkaný mu politický úrad, ale<br />

zaujal svoju bývalú stanicu. Matúška musel ustúpiť, a prišiel týmto<br />

spôsobom nielen o farársku stanicu v Mikuláši, ale napochytre<br />

nedostal fary vôbec. Vstúpil teda do štátnej služby, pričom <strong>nad</strong>obudol<br />

si kvalifikáciu za sudcu — a už v sošlom veku ako prísediaci<br />

súdu šiel do penzie. „Vékem sešlý" umrel u svojho staršieho- syna<br />

Jána v Mikuláši. Mladší jeho syn Peter známy je ako advokát a<br />

potomne vyslanec snemový okresu Lipt. Sv. Mikuláš. Dcéru vydal<br />

starý Matúška za pravotára Samka Medveckého vo Zvolene, ktorý<br />

odchoval si už potomkov roduverných.<br />

124


Následkom slovenského národného povstania v jeseni r. 1848<br />

narástla i liptovským pánom odrodilcom tyranom po tele husia koža.<br />

Rováš ich hriechov bol dlhý, báli sa teda účtovania, premýšľali,<br />

ako zabezpečiť sa pred pomstou ľudu? I uzavreli dať zlapať najvplyvnejších<br />

našich v hornom Liptove a odovzdať ich ako vraj<br />

záloh vláde maďarskej, žeby Hurban — vzhľadom na zajatcov nezničil<br />

im aspoň majetky, — lebo veď životy zachránili si včas blíženia<br />

sa slovenských dobrovoľníkov — beztak útekom. — Keď tedy<br />

generál Gôrgey [Harhovský] koncom januára r. 1894 s vojskom<br />

svojím cez Liptov tiahnul, dali zlapať ôsmich našich, menovite ev.<br />

farára Juraja Matúšku, jeho kaplána A. H. Krčméryho. katol. farára<br />

Bartosa, kupca Petera Augustiniho, hodinára N. Királa, mešťana<br />

Ondreja Pálku st., trnoveckého farára Jána Lehockého a môjho<br />

otca Jozefa Bellu, ktorýžto posledný, ako stále hýbajúci ich zlým<br />

svedomím — bol im zvlášte tŕňom v oku. — Zalárovaný bol i Gašpar<br />

Fejérpataky-Belopotocký. Naši zajatci odvezení boli z Mikuláša<br />

dňa 1. februára 1849. Odchádzajúceho pod honvédskou eskortou<br />

— nášho otca vyprevadili sme my traja synovia na hradskú, hodný<br />

kus vyše vrbického cmitera, kde vozy s ostatnými väzňami naňho<br />

už čakaly. Keď môj brat Jozef otcovi na rozlúčku ruku ešte bozkával<br />

— za ním stojaci honvéd vybrechnul: „Csokolnád meg inhább<br />

a séget". Matúška vrátil sa už na druhý deň domov z Hýb. Mal<br />

v Gôrgeyovom vojsku niekdajšieho svojho spolužiaka Kmetyho,<br />

ten vymohol mu slobodu. (Kmety bol ešte v Liptove len obristom,<br />

pozdejšie stal sa generálom a jako emigrant a renegát tureckým<br />

pasom, ktorý ako taký bránil v Ázii tureckú pevnosť Kars proti<br />

Rusom.) Pri lúčení sa v Mikuláši daroval vrbický občari Hybän<br />

môjmu otcovi evanj. Zpévník, aby sa vraj mal na ceste z čoho pomodliť.<br />

Starého chorého Ondr. Pálku pustili — neznám už, čím prostredníctvom,<br />

z Košíc domov. Ostatných viezli Gôrgeyovci so sebou<br />

ďalej. Augustmi mal v Tályi pri Tokaji rodinu. Tá ho — spolu<br />

i ostatných väzňov, hojne pokrmom nasýtila a na cestu dobrej potravy<br />

a hodný 'kuľač dobrého vína dala. Na dlhom marši do Debrecína<br />

krátili si naši väzňovia večery alebo Rasttagy hrou v karty.<br />

Keď sa z poslednej stanice pred Debrecínom ďalej poberali, — môj<br />

otec — ako vždy — opatrný človek, poobzeral sa ešte posledný<br />

raz po izbe, či im tam niečo nezostalo. — A tu zazrel na obloku<br />

karty a na klinci visiaci kuľač. Ostatní si toho nevšimli, no môj<br />

otec pomyslel si: ,,Počkajte, môže sa vám to ešte zísť." — Karty<br />

vstrčil do vačku, vereždúr ale zavesil vonku na voznú lojtru. — Keď<br />

väzňovia v Debrecíne na dvore stoličného domu sosadli, skôr akoby<br />

ich zatvorili — prekutali všetkým vačky a pobrali im, čo ktorý<br />

mal, všetky peniaze do krajciara.<br />

Môj otec schádzajúc s voza, odopnul aj spomínaný kuľač a<br />

prevesil si ho cez plece. — Pri prekutávaní bol na rade posledný.<br />

Keď mu na pleci videli kuľač a z vačku mu vytiahli hru karát —<br />

rečie žalárnik: Hisz ez valami korhely nebántsi ôt tovább nincs<br />

125


annak semmije." — A to bolo šťastím pre našich väzňov. Keď<br />

ostatným pobrali všetky peniaze — môjmu otcovi ostalo voľačo<br />

vyše 50 zlatých, ktoré mal schované vo vnútornom vačku lajblíka.<br />

Týmito grošmi mohli si potom obľahčovať svoj trpký los v debrecínskych<br />

temniciach aspoň za niekoľko dní. Za 5 týždňov mal každý<br />

z nich „Einzelnarrest" [samoväzbu] a čo pokrm, na deň štvrtku komisného<br />

chleba. Za celý ten čas nepustili ich ani len na dvor sa<br />

prevetriť. — Až potom zásluhou manželky L. Košutovej, na ktorú<br />

sa s prosbou boli obrátili — dali ich do spoločného žalára, a mohli<br />

sa každodenne za dve hodiny po dvore prechádzať. (Otcov ,debrecínsky<br />

Pamätník", i s vysvetlivkami, mnou doslovne odpísaný, zaslal<br />

som do našej muzeálnej knižnice.)<br />

Keď následkom blíženia sa Rusov Kossuth s vládou i snemom<br />

prešiel do Pešti, prevezení boli ta i naši väzni. Umiestili ich<br />

v Neugebäude. Keď sa ale Windischgrätz približoval ta a vláda<br />

i isnem ušlý do Segedína, — boli naši väzni pustení na slobodu,<br />

vyjmúc Lehockého a Krčméryho, ktorých vzali so sebou ešte do<br />

Segedína, odkiaľ sa len po potlačení revolúcie vrátili domov.<br />

Môj otec, syn jednoduchých roľníckych rodičov — keď sa<br />

20-ročný r. 1830 v Mikuláši bol osadil, — mimo v svojom remesle —<br />

hľadel sa čítaním užitočných kníh a obcovaním so vzdelanými aj<br />

inostranne vzdelávať. Bol odberateľom českých časopisov: ,,Svétozora",<br />

„Jindy a nyní" — pozdejšie Kollárových ,,Zpievaniek", ,,Slávy<br />

dcéry" a vôbec všetkého, čo u nás v tých časoch tlačou vyšlo.<br />

— Hodžovi, vekom mu asi rovnému, stal sa úprimne oddaným<br />

priateľom a výdatným pomocníkom pri kriesení národného povedomia<br />

v Mikuláši a Hornom Liptove. Sebemenší národný podnik<br />

podľa možnosti podporoval a hmotne napomohol i založenie Štúrových<br />

Slovenských národných novín. Bol členom spolku Tatrín,<br />

rozširovateľom slov. spisby, ba pokúsil sa i veršovať, napíšuc do I.<br />

ročníka Hurbanovej „Nitry" dosť podarenú a tam aj uverejnenú<br />

báseň: „Pozdravení Slovanúm". Poznal otec osobne temer všetkých<br />

vtedajších národných výtečníkov. S Kollárom, — ktorého — chodievajúc<br />

ročne 2—3 razy za obchodom do Pešti — vždy navštívil, —<br />

hádaval sa čo prívrženec Štúrov — hodžovskej strany — brániac<br />

slovenčinu proti češtine. — Obec Vrb. Hušták poctila ho úradom<br />

.najprv notára, potom richtára. Okolitý ľud ubiehal sa v čas potreby<br />

k nemu o radu, — a on radil i počúval vždy ochotne a svedomité.<br />

Že Mikuláš v národnom ohľade dospel ta, kde je dnes, to popri<br />

Hodžovi je značnou zásluhou môjho nebohého otca. — Takého, vraj,<br />

demagoga(?) neškodným urobiť ponáhľali sa r. 1849 liptovskí páni;<br />

preto poslali ho do debrecínskej temnice, a nie ich vinou sa stalo,<br />

že tam nezahynul.<br />

Odvlečený do zajatia zanechal nás šestoro detí s matkou a<br />

starou matkou — vystavených potomnej perzekúcii honvédov, gverily,<br />

ba dosť skoro i nedostatku. Remeslo viesť nemal kto; najstarší<br />

z nás, 18-ročný Jozef, nebol k tomu ešte dosť spôsobný, ba aby<br />

126


aj sám za honvéda lapený nebol, za celé mesiace sa ukrýval mimo<br />

domu. Daniel šiel za krajčírskeho učňa, ostal som teda doma len<br />

ja s matkou a ostatnými deťmi. Mal by sotm chodiť ešte ďalej do<br />

školy, no riadneho vyučovania nebolo, — poneváč — ako som už<br />

spomenul, — naši učitelia sa tiež boli rozpŕchli.<br />

V Mikuláši íbol vtedy kaplán bi. pamäti Janko Čajak. Poneváč<br />

na „maďarčinu" nebolo možno nás nikam poslať — chodil som<br />

k nemu ešte s troma mojimi kamarátmi na maďarské priváta. —<br />

Čajak bol zlatá duša; zachádzal s nami ako dobrý brat. — Popri<br />

maďarčine dal sa nám učiť nazpamäť znelky z Kollárovej Slávy<br />

dcéry a slohy zo Sládkovičovej Maríny, a mal radosť, keď som ich<br />

pekne so zápalom odriekal. A jednoho dňa rečie mi: ,Janko, pokúsže<br />

sa aj ty niečo vo veršíkoch napísať!". Ja mu na to: ,,Ako?<br />

O čo? Veď ja to nebudem vedieť." ,,No len, vraj, sprobuj", posmeľoval<br />

ma. A ja som sa pokúsil a to i dosť skoro snôtil som<br />

prvú moju piesničku („Majálesovú"),, za ktorú ma pochválil a<br />

k ďalším pokusom posmeľoval. Složil som tedy ešte básenku „Na<br />

jaro" a ešte „Vítanie rána" t<br />

o ktorých bude ešte reč na inom mieste.<br />

(No ešte i veršíky: ,,Sklamaná láska" a druhé).<br />

Ako známo — slovenskí národovci už koncom tridsiatych rokov<br />

minulého storočia začali si ku krstným menám pridávať i mená<br />

národné. — Aj nás otec pridal si meno Pravoslav, podobne i nám,<br />

deťom. Jozefovi Bohuslav, Danielovi Ctiboh, Jánovi Pravdolub,<br />

Peterovi Dobroslav, Márii Božetecha, Zuzane Všemila, Ondrejovi<br />

Miloslav. — Nedá sa tajiť, že takéto mená v mnohých pádoch rozhodujúco<br />

vplývajú na vývin charakteru u patričného. Mne aspoň<br />

meno Pravdolub, — ktoré Sontágh Kálmán v seniorálnych pešt.<br />

zápisniciach na ,,Igazi" preložil — bolo stále devízou, ktorú som<br />

sa snažil nikdy s očí nestratiť a v myslení i skutkoch verným jej<br />

zostať.<br />

Keď na jar r. 1850 šlo do Viedne prvé slovenské nár. vyslanectvo<br />

podať cisárovi prosby a žiadosti národa, medziiným aj oddelenia<br />

slovenských stolíc od maďarských sa týkajúce: členom toho<br />

vyslanstva bol i môj otec a ešte ktosi druhý z Liptova. V deň odchodu<br />

deputátov poslali ma rodičia k oráčom do poľa. Už vtedy,<br />

— hádam priveľmi — cítil som dôležitosť takého kroku; preto,<br />

keď som zazrel vozík s ,,mašiny" už hore Ondrašoveckým vŕškom<br />

sa pohybujúci, — kľaknúc na kolená pomodlil som sa skrúšene<br />

k Bohu za zdar.<br />

Nepamätám sa už, kto bol za vodcu toho vyslanstva označený,<br />

— dosť na tom, — tuším onemocnejúc — do Viedne neprišiel.<br />

Viedol tedy deputáciu a bol jej rečníkom pred cisárom a<br />

potom i u Radeckého jednoduchý remeselník, totiž môj otec. Po<br />

odovzdaní mu prosby — odpovedal vyslanstvu cisár: „Moji milí<br />

verní! Velice mne teší toto loyalné osvedčení vaše, a tyto prosby,<br />

které teď ve jménu Národa vašeho pŕednášíte. Já co v mé moci<br />

jest, a k vašemu štéstí sméŕovati bude, učiním". — Hej, keď dosť<br />

127


skoro krivda zase len za stôl sadla a i sami vládne medzítka nespravodlivosti<br />

<strong>nad</strong>držovali, nejeden raz s trpkosťou podotkla naša matka:<br />

„Nuž, tu máš, Jožko:" „Moji milí verní, a co v mé moci jest".<br />

Avšak náš otec, optimista až do svojej smrti — vždy bol hotový<br />

povedať v podobných' pádoch stereotypným: „Viac je Božej milosti<br />

ako ľudskej zlosti."<br />

Keď sa otec v júli 1849 zo zajatia vrátil domov, našiel domácnosť<br />

hmotne temer sp.ustlú. Ja som mal už temer 13 rokov; — nastala<br />

otázka: ,,Čo so mnou?" Najradšej by som bol išiel do škôl;<br />

no otec nechcel o tom ani počuť. Trpkou skúsenosťou poučený, ošklivil<br />

si „učených pánov", ktorí sa vraj len na to učia, aby nevedomý<br />

ľud ľahšie klamať mohli: „Buď ty len remeselníkom", hovoril mi.<br />

„Aj ako taký — len ak budeš statočný, — môžeš sa stať užitočným<br />

členom ľudskej spoločnosti". Darmo hovoril mu aj Hodža: „Jožko<br />

môj, hriech je nedať Janka ďalej do školy!" Otec stál na svojom,<br />

a mne dané bolo na vôľu: vybrať si remeslo, aké sa mi páči. — So<br />

samým strojením sa prešla zima 1849 a až na jar sa rozhodlo, že<br />

pôjdem na „remenárstvo". Prv ale pripravil ma Hodža samojediného<br />

ku konfirmácii. V pondelok svätodušný r. 1850 bol som konfirmovaný,<br />

a už na druhý deň vzal ma do Pešti cestujúci otec so<br />

sebou a v Ban. Bystrici odovzdal ma do učenstva na 3 roky Samovi<br />

Wagnerovi v Dolnej ulici."<br />

Zápisky Jána Pravdoľuba Bellu, zosnulého 1924, sú práve polstoročné.<br />

Ako pedagogický a národohospodársky spisovateľ (autor<br />

čítaniek, učebníc, biblických histórií), mal bohaté skúsenosti v Pešti<br />

a na Dolnej zemi ako remenár, krčmár i učiteľ. Pretože ho začali<br />

volať Bela, začal sa podpisovať až neskoršie Bella, a tak to všetkým<br />

podľa vtedajšieho úzu (Hollý, Kollár) ostalo. Spôsob, ako píše, je<br />

ľudový, srozumiteľný a jasný. Opísal i otcovo utrpenie v Debrecíne<br />

(v Slovenských pohľadoch 1899). Z tohto jeho článku, pretože<br />

sú jeho Debrecínsky Pamätník aj spomínaný spevník dnes neprístupný,<br />

vyberáme tie údaje, ktoré osvetľujú otca Bellu, najmä jeho<br />

verše a vrúcnu modlitbu. Zo spomenutého spevníka, ktorý mu dal<br />

istý Hybän vo Vrbici, podľa iného zápisu istý kušnier v Hybiach,<br />

kde sa vyučil za kušniera, vyberáme tieto dokumentárne poznámky<br />

Jozefa Pravdoľuba Bellu.<br />

Na prednej obálke Zpévníka bol zápis:<br />

*)„107. sz. Kôzlôny 1849. Sz. K. (Szentiványi Károly.) Hogy a<br />

Habsburgok trónját nem az orosz erô, de isten sem fogja helyreállithatni<br />

tôbbé!"<br />

Tam sú mená: Fenuš zo Šariša z Tolčemeša, Šúpala, Lajčiak,<br />

Ratwajski Richtár, podľa Jána Pr. Bellu asi mená spoluväzňov.<br />

Na zadnej strane obrazu v Zpévníku si Bella zapísal:<br />

128<br />

4. Pozn. Slov. pohľady 1899, 724.


5 ) „Pri odosjelaňí tohoto Zpévnika muojmu spoluväzňovi Jankovi<br />

Lehockjemu (ev. farárovi) z Trnovca z jednej temnice do druhej,<br />

ale odomňa wzdjalenej, v Debrecíne dňa 21. marca 1849.<br />

Pre posilu Ducha i Wám t ješ posiela<br />

Duchownjehô chleba Wáš Brat Jozef Bella:<br />

Keď mi njekdi chibí vezdejšieho chleba,<br />

/: Lebo sa nenajem často ako treba; .7<br />

V tomto mám náhradu, že muozem deň po dňi<br />

V hojnosti požívať tento chljeb duchovní;<br />

Ktorí mňa tak síťi a tak celkom zmení;<br />

Až často zabúdam, že som uväznení:<br />

Ale si len myslím, že sedím v kostole<br />

Alebo s mihmi, tam — doma pri s^ole.<br />

Pána Boha prosím za vyslobodzenja,<br />

Bi čím skôr pomuohou nám z tohto trápenja.<br />

Než keď sa obozrem, znovu ma prejme strach,<br />

Na oblokách mreže na dverách pevní blach;<br />

Wjem, že som zavretí stirma závorami;<br />

Znovu volám: Bože, smiluj sa <strong>nad</strong> nami!!!<br />

Neskoršia poznámka: Z ktorjeho Zpévnika preto, že velmi tma<br />

bolo, ani na poludnia v tejže temnici čítať nemuohou. A to tak trvalo<br />

za úplních 5. tĺžňou.<br />

Strany 163—65 na margu všade po jednom riadku:<br />

SI o b o dav žalári, Samo p a š v palote,<br />

R o v n o s ť na papieri, a K r i w d a w žiwote,<br />

Bratstwo na jazyku, w srdci samí jed, zlosť,<br />

Brat brata ukrivdiť pokladá si za C no s ť.<br />

Jozef Bella.<br />

Strana 78:<br />

Horká ale pravdivá zkúsenosť terajšej Conštitúcie, napísaná<br />

na stene v debrecínskom žalári r. 1849 Jozefom Bellom.<br />

Sloboda v žalári, na papieri Rovnosť,<br />

Bratstwo na jazyku, v srdci samí jed, zlosť,<br />

Nech že zawaruje Boh wšetkje národi<br />

Od takjeho B r a t s t w a, R o w n o s t i, S 1 o b o d i!!!<br />

Susedia naši boli:<br />

Keď ríás z toho žalára preložili do dmhjeho, na mesto naše<br />

dovedli obrista Fôldváryho, preto že Nemcom pevnosť Osiek oddal.<br />

W susedstwe našom bou major Filipovič, pobočník Jelačičov, ktorí<br />

nám prujší Noviny dodávau, skrze čo sme sa dozvedeli, čo sa vo<br />

svete robí.<br />

Strana 79:<br />

Zomrel w žalári zo Šariša Fénu š, učitel a notár z Tolčemeša.<br />

Zjadal kňaza, aby ho ospovedau, odopreli mu, a tak bez zpovedi,<br />

najviac od hladu a zimi, zomrel v podzemnom žalári.<br />

5. Slov. pohlady 1899,724—725.<br />

9. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

129


Na ťažkej ja teraz som próbe.<br />

Za živa pochovan som v hrobe.<br />

„Vjac trpeu Pán pre nás:"<br />

Ti za bratou daj život teraz!<br />

Preč odo mňa trápno mišlenja,<br />

„Nie je rovnuo toto trpenja<br />

Tej budúcej Sláve,<br />

Ktorú dá Boh vernim láskavé!"<br />

Wo Wäzenj w Debrecíne, wo welký piatok 1849 napísau J. Bella.<br />

Na poslednom liste:<br />

Z debrecínskej temnice. 7<br />

1849, 19. marca, na deň muojho mena Spieva sa ako: Dobrú<br />

noc, muoj milí, dobrú noc atď.<br />

130<br />

Maj sa dobre, moja Milená,<br />

Nad mojím nešťestím strápená:<br />

Maj v jeru! Žije Boh!<br />

Čím skuor nás poteší obidvoch.<br />

Matki 8 ) moje drahje aj deti,<br />

Túžba mi za Wami vždi letí:<br />

Dá to Boh, ach, dá mi,<br />

Že skoro poteším sa s Wami.<br />

Maj sa dobre, moja Rodina!<br />

Ktorá ma z bolestou spomína:<br />

I ja Wás spomínam,<br />

Ufám sa, že skoro prídem k Wám.<br />

Prjatelja, čo so mnou cítite,<br />

Nad mojím neštestím trúchlíte:<br />

Dá Pán Boh, že s Wami<br />

Skoro sa zvítam pod Tatrami.<br />

Ti moja predrahá otčina,<br />

W ňej milá Slovenská Rodina.<br />

Krásni muoj Liptove!<br />

Kedi ta uvidím poznove?<br />

Krásne s 9<br />

otočení horami,<br />

Timí strjeborními Tatrami! —<br />

Každuo je w Otčine:<br />

Len mňa tu mučja w Debrecíne!<br />

6. Slov. pohľady 1899, 725—726.<br />

7. Slov. pohľady 1899, 726—727.<br />

8. Vlastná matka a testiná.


Avšak dúfam w Boha miljeho,<br />

Ze mňa zas do toho krásneho<br />

Priwedje Liptowa,<br />

Kde čaká mňa vďaka hotowá.<br />

W Liptowe istotne mňa čaká<br />

Ženy a milých detí wdaka:<br />

Rodina tiež celá<br />

Zwolá: Witaj náš p r j a ť e 1 Bella!<br />

Na zadnej obálke:<br />

Nábožnuo wzdichanja Liptouskích Mučedlníkou, privedených do<br />

temnice debrecínskej dňa 23. Febr. 1849.<br />

Pane Bože náš, ktorí s otcovskou láskavosťou o los twojich verních ctitelov<br />

pečuješ, pohljadni milosrdne na prestrašní náš žalár, do ktorjeho nás ukrutná zlosť<br />

ludská uwrhla (wstrčila).<br />

Mi sme z Milosti Tvojej krásne práva ludskosti dosjahli na zemi: awšak zlosť<br />

ludská silou svojou nás tíchto pozbavila a zahodila na najchatrnejší stupeň otroctva.<br />

Prípusť hlási naše pred trún Sprawodlivosti Twojej, ktorje mi z prebolestních prsou<br />

našich k Tebe odosielame. Oslaw sprawedlnosť Tvoju w neštestí našom, polož medze<br />

tej zlosti, aby jich prekročiť a náš los trpkejším učiniť newládala. Nedopusť, abi nás<br />

wjacej obťažúvala, ako to naše šili znjesť muožu.<br />

Zahanbi neprjatelou našich a prebuď ich k swojemu pokániu, abi oni hriechi<br />

bou JudáŠ, keď Krista zapredau, howorjac: Zhrešil som! zradjac kru sprawodliwú.<br />

Zahanbi neprjateľou našich! a puosob to w nich, aby už popredku cítili náramní<br />

strach toho súdu, ktorí pocíťa, jestliže bez pokánja prijdu pred trún Tvojej<br />

spravodlivosti a z twojich Božskích úst ten ortjel uslišja: „Akou ste mjerou tímto newinním<br />

merali, takou i Wám odmeranuo bude; choďte, zlorečení, do ohňa wečnjeho."<br />

Zahanbi neprjatelou našich a prebuď ich kswojemu pokániu, abi oňi hriechi<br />

swoje poznali, nám zlahčenú česť, učinenje škodi a kriwdi nahradili; a tak skrze<br />

swatuo pokáňja dosjahli wečnuo smiluwaňja. Zahanbi neprjatelou našich a wzbuď<br />

w nich to swatuo predsebawzatja, že oňi budúcne ani nás ani bližních našich tích<br />

wzácnich práw, ktorje sme w žiwote časom od Teba získali, ňikdi wjacej zbawuwať<br />

nebudú.<br />

Daj tím, ó Bože! Ducha twojho swatjeho, od ktorích oblahčenja lebo obťaženia<br />

lósu nášho záwisí, naplň ich srdcja útrpnosťou, abi, hladjac na naše nešťestja, kresťanskuo<br />

polutuwanja wijawili a wŠetkích tiranskích skutkou sa chránili.<br />

Nám ale ráč poprjať šili a múdrosťi, abi sme preťažkí náš kríž, ktorí zinačiť<br />

alebo odstrániť nje je v moci našej, trpeliwe a bez reptania njesli; a akbi skrze zlosť<br />

zwetšení ešte biť mau: tedi ráč w nás dar trpelivosti rozhojniť a buď nám prítomní<br />

Twojou pomocou, abi sme bez hriechu ku cti a sláve umučenjeho Pána nášho Ježiša<br />

Krista, ku príkladu bližním a k spasenú duší našich, prebolestnuo toto súženja prenjesť<br />

mohli. Amen. J. Bella. 9 )<br />

Ani vzdychy, ani túžby po domove a rodine, ani nábožné<br />

piesne (najkrajšie z nich boly Kuzmányho a Hodžove), ani vlastné<br />

verše a modlitebné výlevy mikulášskeho kušniera, remeselníka,<br />

9. Slov. pohľady 1899, 727—728.<br />

131


ichtára a národovca, Slováka a vrúcneho Slovana nepomohly.<br />

Väznili ich ďalej. Zachoval sa list Jozefov Pravdoslavov Bellov,<br />

písaný v Debrecíne 6. júna 1849 po 126-dňovom väzení. Adresoval<br />

ho s prosbou mikulášskemu Dr. Flittnerovi a vložil doň dobrovoľné<br />

soznanie z 27. apríla 1849, z ktorého badať snahu po všemožnom<br />

vyslobodení sa zo žalára. Tak treba chápať isté jeho vykrúcavé a<br />

zdanlivo oportunistické výroky. Dohnal ho na to žalár a starosť<br />

o rodinu. Celú zimu trápený v hniezde košútistov, musí modlikať<br />

ešte aj u pani Košútky, stráca nádeje a chytá sa ozaj ako topiaci<br />

britvy. Neistota a inkvizícia zhoršovaly postavenie väzňov, ktorí aj<br />

mreli. Preto takto chápeme a na dobrú stránku si vysvetľujeme aj<br />

zdanlivé slabiny tohto listu:<br />

v Debreczíne dna 6 ho Júni 849.<br />

Blahorodí Visokoučení Pane<br />

Vznešení prjaťeli Človečenstva!<br />

Velmi som sa zaradovau <strong>nad</strong> tím šlachetním účinkom, keď som virozumeu od<br />

P. S. Iványi Karola, že sa u neho listovne Jejich Milost, zo stráni muojho neštastneho<br />

stavu, zaujímať ráčila. — Ktorí list mau ten dobrí následok, že sa nám všetkím<br />

Liptákom, ktorí sme tuná uveznení, náš stav polepšiu, za ktorú laskavost a spoluútrpnost,<br />

ktorú na proti mne ňeštastnjemu vijaviť ráčili, teraz pri tejto príležitosti,<br />

v mene všetkích mojich spoločníkou sa ponížene poďakúvam. — I tuná v Debrecíne<br />

nachodja sa mnohí Ludomílovja, ktorí <strong>nad</strong> naším žaluvaňím velikú spoluútrpnost<br />

vijavili, a čím skorej sa spomuocť nám usilovali, ale tomuto víbornjemu krestanskjemu<br />

duchu prekážku robilo to, že náš predešlí sudca Minister Madarász, ktorí nám<br />

bou prislúbiu, dna 26. marca toto: „Že o krátki čas všetkjemu nášmu trápeňú konjec<br />

bude", ale tento Pán na predlžeňja nášho néštestja úrad Ministerskí zložiu; teraz<br />

tento náš druhí Sudca v nove zvolení Minister Spravodlivosti Vukovics Sebô, ktorí<br />

trebas na nas žjadnu vinu nenachádza, predsa ale v tej veci náš Vidjek prostrjedkom<br />

Inquisitie vislišať žjada, toto naríďiu, na našu Inštanciu túto odpoveď podpísau:<br />

a ktorou narídzeňja aj dna 26 ho Mája do Vidjeka nášho odoslau, a síce:<br />

1569/9 Folyamodók — az ellensk fianfogó vádak iránt Liptó megyénél elrendelt<br />

vizsgálat eredményének bevárására utasítattnak. —<br />

Kelt Debreczenben Május 26án Igazságiigyi Minister.<br />

Vukovits Sebô.<br />

A keď Inquisitia na proti nám učinená pred Súd Spravodlivosti Ministra Vukoviča<br />

prijďe, že nás hneď domou pusťí. — A preto keď som sa presvedčiu o jejich láskavom<br />

patrónstve, berjem si ku Jejich Milosti tú najúcťivejšú smelosť, a som v tej dobrej<br />

nádeji, že sa i teraz ráča ako o mňa, tak tješ o mojich spoločníkou, ktorí sa tuná<br />

vo Wäzení, láskavé zaujať; a na potom pri Si. Stolici Liptovskej nástojiť, abi tú<br />

Inquisitiu, ktorú Si. Vidďjek vikonať má, pousiloval sa vibrať spravedlive pod prísahou;<br />

a vihotovenú, abi. potom k Ministrovi Spravodlivosťi Vukovicsovi na skutku<br />

odoslaná bola. — Abi ale táto vec, čím skorej tješ ai naším občanom: Pálkovi, Ballovi,<br />

Marcelemu, Rosinskjemu, aj inším, abi tjež na tom nástojili pri Stolici, abi<br />

sa táto Inquisitia na proťi nám čím skorej vihotoviť mohla, a na príslušnuo mesto,<br />

bez odkladu odoslala. — Abi sme sa čím skorej navráťiť mohli do toho Nášho Liptova.<br />

— Pritom ešťe ai to prosíme ponížene, abi Stoličnje Determinatie a Inquisitie, Paria,<br />

10. Z archívu Matice slovenskej.<br />

132


Prjaťelja naši nám do Pešťi poslali. — Lebo práve keď toto píšem dostali sme zpravu,<br />

že zajtra jistotňe odchodíme do Pešťi, lebo sa tam už aj Ministerstvo preneslo. —<br />

Dna 27ho Aprila: tohoto roku dávali sme Benevolum pred Krajinskim Súdom,<br />

ktoruo posjelam na ukážku, abi sa presvedčili naši akuo som svedectvo vidau<br />

o Obci našej, a že je takuo, ako je v pravde, a akuo naša Obec, ktorá pre česť<br />

Liptova žije, istotne zasluhuje, ktoruo od slova do slova takto zňje a síce:<br />

Dobrovolnuo osvedčenia Jozefa Bella Vrbic-Huštáckeho Richtára pred Krajinskim<br />

Súdom v Debrecíne učinenuo dna 27ho Apríla 1849.<br />

1. Prečo sú tuná v Árešťe?<br />

Ja som bou v obci Richtár, v ktorej Obci tak som sa usilovau svedomiťe<br />

vš:tki povinosti konať, že naskrze nevjem kde bi som sa bou pomíliu; medzitím<br />

ňcvjem v čom som sa previňiu, že ma náš Vidjek, v ten čas, keď jeho Excellentia<br />

Gôrgey dna 29 Januára 849 do Mikuláša prišjeu, pred ním obžaluvau, ktorí ma<br />

skrze Ma'ora Zúbera dau k sebe zavolať a mňa nevislišanjeho do Áreštu odovzdau,<br />

a preto som od toho času tuná v Árcšte. —<br />

2. Ale bez príčini bi jich nebola Stolica oddala Gôrgeymu, oni museli biť nepokojní<br />

človek, Burič?<br />

Čo sa mi ráča teraz zpituvať, že som ja museu biť nepokojní človek, ahbo<br />

Burič, to je nie pravda; to mi je nje vstave ňikdo dosvedčiť. — Táto otázka pochádza<br />

z ňepravďivej Informatie. Lebo u nás je Štatárium, ktoruo všaďe na každuo<br />

slovo, ba i na to najmenšje hnutia pozoruje a kebi som ja bou takím bívau, tento<br />

Náhli Súd bou bi i mňa tak ako druhích, ktorí v našej Stolici búriť začali, istotne<br />

Šibenicou alebo Áreštom bou potrestau, medzitím že som sa. ja celkom inakšie spravovau,<br />

a ako Richtár moje povinosťi verne konau dosvedčuje i toto: Ked sa náš<br />

učitel Szerday v takíchto vecach pomiliu, toho som ja do Stoličnjeho domu sám<br />

došikovau, ktorjehô potom vláda Stoličná Áreštcm potrestala. —<br />

3. Ale ich farára Hodžu radi videli, a s ním si do Prahi a Vjedne dopisuvali?<br />

Že bi som si ja s Hodžom dopisuvau, ako raz od nás odišjeu, to mi nikdo<br />

na sveťe nedosvedčí. — Že som ale Hodžu rád viďeu, to je prauda; ale len doťjal,<br />

dokjal bou naším Kňazom; keď ho ale raz Vláda Krajinská za nepriaťela Vlasťi<br />

vyhlásila, a nám ten rozkaz poslala, abi sme si na jeho mesto druhjeho Kňaza vivolili;<br />

naplnili sme i tento rozkaz; a vivolili sme si na jeho mesto druhjeho. —<br />

4. Alebo museli ňeprjaťelskú -.Cisárovu: stránku napomáhať, keď jích Viďjek<br />

Gôrgeyovi do Áreštu edovzdau?<br />

Že bi s^m ja stránku ňeprjaťelskú napomáhau, ani toto mi nikdo preukázať<br />

nemuože; a to preto že u nás ani ešte do dňa 29. Jan. žjadneho ňeprjaťelskjeho vojska<br />

nebolo. — Keď ma ale ráča trpelive vipočúvať, na krátce oznámim, koho som ja napomáhau,<br />

a síce:<br />

1. Keď prišli Polskí vihnanci pri začjatku Mája 1848 do Liptova, a osvedčili sa že<br />

budú Uhrom pomáhať, urobili sme pre ňích peňažitú zbjerku, na ktorú som dau i ja.<br />

— To dosvedčí P. Sz. Iványi Adolf.<br />

2. Keď prišla do Liptova tá štafeta, že je naša Krajina v Nebezpečenstve, robila sa<br />

zbjerka na Oltár vlasťi, dau som i ja C 5. to dosvedčí ta Deputatia, ktorá to zbjerala.<br />

—<br />

3. Naša Obec dala trirázi tolko Rekrútou pre Krajinu, ako običajňe dáva. — Protocoll<br />

dosvedčí. —<br />

5. Keď Liptovská Garda išla proti Šlikovi do Spiša, viďjac že už ňeprjaťel blízko,<br />

poslau som i ja ako Richtár mladích luďí, a abi len ochotňejšje išli, dau som jim<br />

133


na cestu z mojich vlastních peňazí C 25 o tom veďja moji domáci aj mnohí Občaňja. —<br />

5. Pri konci Decembra 848 robila sa z novu zbjerka na Oltár vlasťi v Liptove,<br />

i tam som bou první ako Richtár, ktorí som dau z muojho plátna šiť košele, gäti,<br />

plachti, a više toho chodila moja žena ako Richtárka za 5 dní z domu do domu<br />

zbjerajúc, kde tak šťastlivá bola že hodní Feršlag rozličních bjelich šjat nazbjerala,<br />

ktorje potom naša Stolica aj skutočne do Debreczína odoslala. —<br />

(Z tohoto vŠetkjeho sa dá poznať, že kebi som ja toto všetko bou ako Tokajskí<br />

alebo Debrecínski Mešťan vikonau, bou bi som dostau od Krajini našej pochvalu;<br />

Však ale že som mešťan Mikulášski moju usilovnosť do povahi neber je; ale<br />

mňa ešťe za túto ochotnosť žalárom tresce, v ktorom som tolko neucti a grobjanstva<br />

pretrpeu, za 4 dni som bou celkom hladom morení, a za 5 tiždnou som na<br />

štvrtke Comissnjeho chleba na ďen žiť museu; v zime v studenej Temnici za 5<br />

tiždnou zavretí v nečistoťe a v smraďe bívať, na holej zemi spávať, kďe som tak<br />

prestidnú a moje zdravja si pokaziu, že s<strong>nad</strong>no muožem biť žobrákom na celí živuot.—<br />

Už som 126 dní v Arešťe, vistáu som pokutu smrťi, a ešte ani to ňevjem prečo? Nech<br />

to ráča náležiťe povážiť!!!<br />

Dobre buďe ak si nebudú sťažuvať, s našou Obcou spolu, aj druhje Obce ako<br />

je Vrbica, Mikuláš a Mikulášski Hušták, s domislu tohoto Benevolum svedectvo vidať,<br />

a to obecnimí pečaťmi potvrďiť, ano aj prísahou potvrďiť, títo svedkovja v prítomnosťi<br />

Služnodvorskjeho a Jurassora musejú, ktorí tam ako Stoliční Úradskí najvetšú<br />

platnosť mať budú, keď sa to v jích prítomnosťi stane a to najlepšje<br />

potvrďí pravdivost slov mojich, a mna čím skorej oslobodí: Čo sa aj úfam,<br />

že takuoto svedectvo, tí ktorí ma dobre a celí muoj živuot znajú, nebudú si sťažuvať<br />

dosvedčiť. — Nežjadam nič neslušnjeho a nespravodlivjeho, ale len pravdu, nech<br />

nedajú potlačiť. —<br />

S tím keď za všetko ustávaňja i s mojimi kamaráti sa poňižene poďakúvam,<br />

a túto moju prosbu Jejích Velkodušnosti na šlechetnuo Jejich srdce skladám, zostávam<br />

z najvetšou úctou a šetrnostou<br />

Jeho Blahorodej Milosti<br />

nešťastní a utrápení Väzeň<br />

Jozef Pr. Bella. v. r.<br />

S. P. Žena moja drahá, srdečne milovaná! Vjem že si ma túžobne očakávala,<br />

že sa pri konci Mája k ťebe už ako slobodní navráťim; podlá toho ako nám slúbiu<br />

P. Sz. Iványi Martony. — Urobili nám ešte jeden Termín dokjal z Liptova Inquisitiu<br />

nedostanú proťi nám. — Ale veť ju už mohli vibrať aj desať raži za 18 tiždnou!<br />

Teraz ťa len prosím, pousiluj sa aj ti sama, aj skrze našich Občanou tichto Stoličních<br />

Úradskích poduriť, abi čím skorej tú Inquisitiu na proti nám vibrali, a ju aj Ministrovi<br />

Spravodlivosti do Pešti odoslali. — Naši Občaňja nech tješ teraz takuo Svedectvo,<br />

ako tuná v lisťe tomto ktorí J. M. Pánu Flittnerovi píšem, spolu i s Vrbičanmi<br />

a Mikulášanmi vyhotujú podlá toho spuosobu, ako to P. Krčmery v liste P. Plechovi<br />

písanom, na ukážku posjela. — Ja som za našu Obec všetko moje pohodlja už<br />

od vjac rokou offeruvau, oni nech teraz offerujú aspoň dobruo slovo za mňa. —<br />

Zajtra odchádzame do Pešti. — Probuvali sme už všetki próbi, ale ešte len teraz za<br />

timito písmami musíme čakať, kím z Liptova príjdu. — Až naposledok sme sa teraz<br />

pri odchoďe Ministerstva z Pešti obráťili na Gubernátorku Košútku ktorá nám to<br />

slúbila že nás ňeopusťí, ale že nám čím skorej na slobodu dopomuože. — Len ti<br />

prejdi k P. Flittnerovi, a pítaj si prečítať ten list, a podlá toho sa usiluj všetko<br />

možnuo pre osloboďeňja moje vikonať.<br />

134


Pozdravujúc všetkích našich milích, a tebe všetko dobruo od Boha vinŠujúc<br />

zostávam<br />

Jozef Bella. v. r.<br />

V Debrecíne dna 6 Juniusa 1849.<br />

Na tento otcov list pripísal ospravedlňujúce slová syn Ján,<br />

ktorý sa po učňovských, tovarišských a krčmárskych rokoch stal<br />

znamenitým učiteľom, práve tak ako jeho brat (Peter Bella Horal,<br />

básnik a prekladateľ) z kušnierstva železničným úradníkom. Obaja<br />

sa starali o zachovanie svetlej pamiatky po otcovi:<br />

„Kto vmyslí sa do položenia manžela, otca 7 nedospelých detí, v debrecínskej<br />

temnici upiaceho, — pochopiť musí tú opatrnosť, s akou Bella pri výsluchu na otázky<br />

mu položené odpovedal. — Čo do charaktera Bellovho hodno je všimnúť si jeho odpovede<br />

na otázku jeho pomeru k Hodžovi sa týkajúcu. Hodžu síce rád mal, —<br />

— ale na rozkaz kraj. vlády volil na jeho miesto iného.<br />

Na obranné slová — kde je reč o Szerdayovi — poznamenávam čo očitý<br />

svedok vtedy, že môj otec Szerdaya nie preto že sa tento pomýlil, ale ako richtár<br />

na rozkaz služnovský do stoličného domu ho eskortoval.<br />

J. Bella [Ján Pravdoľub Bella, syn.]<br />

Toto bol — smelé tvrdím — jediný prípad v živote Bellovom<br />

mohlo sa vzťahovať porekadlo, že: Kto sa topí, i slamky sa chytá."<br />

kde i naňho<br />

Na opaku pripísal Ján:<br />

„Otcov debrecínsky list písaný r. 1849 Drovi Flittnerovi do L. Mikuláša.<br />

Z originálu odpísal ho jeho syn Peter."<br />

„Dobrovolnô osvedčenia" nešťastného a utrápeného väzňa Jozefa<br />

Bellu, list Dr. Flittnerovi a list žene hovoria za celé knihy.<br />

Bellovi sa podarilo vyslobodiť, no dojem z, väzenia (bol trvalý. Po<br />

revolúcii nebolo nikomu z povstalcov na ružiach ustlané. Vláda<br />

z Viedne sa zle odvďačila Slovákom za ich pomoc (i keď viac taktickú<br />

ako faktickú), nechránila ich pred Maďarmi a rovnoprávnosť<br />

ostala iba na papieri, ako svedčí najlepšie Štúrov list, napísaný<br />

vo Viedni 15. decembra 1850 spomenutému už ruskému cestovateľovi<br />

Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému 11 ):<br />

Drahý Nezabudnutý Priatel Muoj!<br />

Ty si už azda na nás zabudnuv, bo roky prešli obapolnieho mlčania, ale keď<br />

si zabudnuv na nás, viem že sú Ti ešte v pamäti Dunaj a Tatry. Počuj teda hlas<br />

od týchto po mlčaní rokov mnohých a v hlase tom oživne vari i pamiatka priatela.<br />

Čo sme Ti aj nepísavali, ale myšlienky naše zalietali vždy k Tebe i k Vám<br />

i v sviataju Rus\ Každý znak života i od Teba i od druhých krajanov Tvojich vyjavivší<br />

sa v časopisach zapadních Slowanských bou nám útechou, tím vätšou že sme<br />

žili a žijeme v trampotách.<br />

11. Zachoval sa v Moskve v Glavnom archivnom upravlení, odkiaľ ho s poďakovaním<br />

citujeme.<br />

135


Od toho času čo sme žili spolu <strong>nad</strong> Dunaj.om mnoho sa tu zmenilo a stalo,<br />

vial i hroznie víchrice, v ktorých aj Slovák ponajprú po tisícletí postaviu sa v boj<br />

za život svoj.<br />

O niekoľko rokov po Tvojom odchode vystúpili sme v Prešporku so „Slovenskými<br />

Novinami a Orlom Tatranským" a pokračovali v nich až do počiatku zbur.<br />

Chtiac sjednotiť stavy všetky, zemiansky, meštiansky i lud, chtiac sjednotiť strany<br />

riáboženskie, evanjelickú Českú a Katolícku Bernolácku, chtiac puosobiť na navedomý<br />

lud, nechtiac sa dať potrhnúť neslovanskiemu separatismu Čechoslavskiemu<br />

a s ním spojeniemu illirskiemu, vzali sme za prostriedok túžob, myšlienok a ideí<br />

našich Slovenčinu, zachovanú v strednom Slovensku. Neviem, ale myslíme že ste nám<br />

Vy tam na severe prisviedčali, lebo bola a je vec naša čisté Slovanská. Ja som v(i)ydau<br />

grammatiku reči tejto, pravda len s neslovanským pravopisom Bernoláckym ab(i)y<br />

sme tím skuor Benolákovcov na stranu našu dostali, ale úmysel náš je vziať pravopis<br />

Slovanský, akým Ti i tento list píšem. Po čase založili sme spolok „Tatrín" k vydávanú<br />

lepších diel Slovenských a napomáhanú dobrej chudobnej mládeže v školách,<br />

v umelosťach i v remeslách. K tomuto spolku pristúpilo rodákov asi sto a držiavala<br />

sa každý rok jedna všeobecná sednica, vždy na inšom mieste na Slovensku. Tatrín<br />

vydau viacej diel a napomohou viacej spuosobných mládencov, ako ale všetko naše<br />

takuoto puosobenia tak i on za čas búrok a vojn(i)y sa pretrhnuw; teraz sme práve<br />

prišli s Hpdžom do Viedne aby sme dostali od vlády povolenia k noviemu jeho<br />

držanú a utvorenú, ale máme pri tom málo nádeje.<br />

Maďari bäžiac po samostatnosti a <strong>nad</strong>vláde <strong>nad</strong> všetkými druhými národamí<br />

povstali s mečom v ruke proti vláde Rakúskej a my vidiac príhodný čas zbaviť sa<br />

nenávidenieho večnieho jarma povstali sme proti ním, najprú sami, potom ale porazení<br />

ako spojenci vojsk Rakúskych. Nosili sme meče skoro rok a bojovali sme v počte<br />

do 20.000 mužov všetkieho a v rozličných časoch. Za to nám slúbila Rakúska<br />

vláda rovnakje práva s druh(i)ymí národamí, ale nedržali a nedržia z toho nič —<br />

Nemci! My sme zase vo zlom položení a nespokojnosť nielen u nás ale u všetkých<br />

Rakúskych Slovanov, rovne zavedených, je velká a všeobecná.<br />

Ale ani Rakúske vojská nezdoleli Madarom a prišli od nich mocnejší — Rusi.<br />

S radosťou videlo každuo oko Slovanskuo bratov severních na nivách Dunajských<br />

a začaly sa plniť slová piesne: „Jechal Kozák za Dunaj". Rusi porazili Maďarov, to<br />

vie Európa, to u nás vie každý. Vojská Ruskie velmi sa mali dobre k nášmu národu,<br />

počujúc jazyk svojmu podobný, nazývajúc zem Slovenskú Ruskú a Maďarov<br />

Bisurmanmí. Ale obzvlášte padala do očí nášmu ludu dobrota Ruských bojovníkov,<br />

ktorí zvláštnou láskou vinuli k sebe deti a kde videli ubohieho človeka zaopatrili<br />

ho všetkým čím mali, chlebom, mäsom i vodkou. Lud Ruský odišjeu od nás s požehnaním,<br />

s úctou od Maďarov a duostojníci jeho ubrali sa preč s nenávisťou<br />

k Nemcom.<br />

Tu som Ti na krátko popísau hlavnie deje a jích ťahy. My teraz, kterých znáš,<br />

priatelia Tvoji, žijeme a sedíme po otcovských domach našich v mrzutnosti a túžbach;<br />

Hodža je zas farárom v Lipt. Sv. Mikuláši, Hurban na Hlubokom v Nitránskej<br />

stolici a ja žijem u otca starieho a píšem, čítam a lovím. Pozdravujú Ta všetci<br />

srdečne a pripomínajú pamäti Tvojej Slovensko.<br />

Píšem Ti tento list vo Viedni kam som na niekolko dní prišieu v prácach<br />

našich a oddávam ho do rúk velebnieho protopresbytera pri vyslanstve Ruskom,<br />

ktorieho my Slováci zoveme baťuškom. Bezpečnejšej cesty som nevedeu; Ty mi muožeš,<br />

ak chceš, tak písať nazpät.<br />

136


Maj sa dobre, pozdrav srdečne vel. pp. Nadeždina, Pánova, Čižova a nezabúdaj<br />

na Slovákov. Vo Vjedni 1850 dňa 15/12.<br />

Tvoj<br />

starý priatel<br />

Ludevít Štúr.<br />

No Slovákom nepomohli ani Rusi. Museli si pomáhať sami.<br />

Slovanskí bratia ich zradili už za povstania (poľskí maďarofilovia,<br />

šľachta poľská, doteraz koketujúca s maďarskou, čo sa chytilo, bohužiaľ,<br />

aj inteligencie a vedy). Maďari nezabudli na účasť Štúra,<br />

Hurbana a Hodžu, na ich vedúcu úlohu v Mikuláši, na Brezovej<br />

alebo vo Viedni, v Záhrebe a v Prahe, na slovanskom sjazde, kde<br />

bol i Hodža a rečnil o sociálnom oslobodení Slovákov a Slovanov.<br />

Tu vydal 1848 ,,Hlas k národu slovenskému" a taktiež v Prahe<br />

vyšiel informatívny spis „Der Slowak", osvetľujúci slovenskú otáz-<br />

.ku v Uhorsku. Spis propagovaly aj Slawische Centralblätter. Tieto<br />

dva spisy spolu s levočským Vétínom.o slovenčine, sú ostatnými<br />

dielami Hodžu. Odmlčal sa na 12 rokov a potom vydával už iba<br />

učebnice (šlabikár a čítanku), bránil si cirkev za patentálnych bojov<br />

a uverejňoval mesinistické básne (Vieroslavín, Matora a iné).<br />

S Bellom, ktorý dopisoval do Pešťbudínskych vedomostí od r. 1861,<br />

zaslúžili sa o víťazstvo demokratizmu <strong>nad</strong> aristokratizmom, slavizmu<br />

<strong>nad</strong> maďarizmom, nesúhlasili s maďarónmi (akým bol i Maximilián<br />

Kyseľ). Usporiadavali divadlá, na ktorých hrala i dcéra Zuzana Bellova<br />

hry Chalupkove a Palárikove. Bell a sa stal notárom Slovenskej<br />

besedy a vypísal 30-zlatkový súbeh na dramatické hry, ktoré vtedy<br />

písal aj Jakub Graichman (Slavín alebo Bohdan, Mária Piazza a iné).<br />

Graichman sa stal v Mikuláši s Jurkom Matúškom prísedníkom<br />

(asesorom) na súde, a Ľudovít Klein, hybský notár, komisárom bezpečnosti,<br />

no zaplatil to životom. V júli 1862 urobili títo mikulášski<br />

vlastenci panychídu za Šafárikom a sosbierali 2000 zlatých na<br />

Maticu, o ktorú sa usilovali po Šafárikovi, Kollárovi, hybskom učiteľovi<br />

Orfanidesovi, po Štefanovi Leškovi, hneď po memorandovom<br />

shromaždení. Bella píše nielen básne*), ale sbiera aj ľudové<br />

povesti (Radúz a Ľudmila, Šurienka a Atalienka), ktoré uverejňuje<br />

Dobšinský so Škultétym.<br />

Nie div, že činnosť takých mužov, ako bol Hodža, Bella a<br />

neskôr i učiteľ Ján Drahotín Makovický, bola tŕňom v oku maďarónskych<br />

zemändošov, ktorí hľadali príležitosť, ako sa vyvŕšiť.<br />

A našli, ako svedčí o tom tento Jozefom Bellom vlastnoručne<br />

zaznačený list:<br />

Roku 1863 dna 16ho Mája. Za wčasu ráno rozišjeu sa chýr po Mikuláši a Huštákach,<br />

že wčera pred wečerom idúcych z Trnouca Pánou: Farára Hodžu a Professora<br />

Makowiczkjeho. (Ze) pri tom jarku medzi Rastokami a Ondrasšowu Páni Zemanja ubili<br />

welmi. Následkom toho hrnuli sa Cirkevnic(y)i Obojeho pohlavia so spolu utrpnostou<br />

Krestanskou swojich miluwaných (Sprawcou) Duchovných sprawcou navštivit, ktorý<br />

') Výťah z prednášky na oslavu dvadsaťročného jubilea ČSR r. 1938.<br />

137


tak boli náramne zranení zwlášte na twári a hlawe, že sotvi boli k poznaní. Na<br />

otázku ked sme sa Gich opitali kdo gich to tak hrozne poraniu dali odpoved: Zbojníci<br />

ale iba jedného sme poznali Lehoczky Belu, toho druhjeho sme nepoznali, — iba<br />

hovorili ako wizera: na to jeden povje to je Motúz!<br />

Ešte pred sjedmou hodinou ráno wideli bežať na woziku Lehoczky Belu hore<br />

Wrbic Huštakom ktorý tak ludi pobúriu a rozhorčiu, že si začali medzi sebou howorit<br />

toho zbojníka najlepšje bude len z toho wczika ztjahnut, (a) ked (ako) nazpet<br />

puojde a hnáty mu polámať. Ale starší údovja Cirkwe z Fari a školi nazpet idúc<br />

snažili sa krotit rozjatrenje mysli timato slovi: Čo sa stalo, dobrý ludja, to sa stalo<br />

po zbojnícky, to sa už viacej neodstane, my w tejto wecy nebudeme si sami sudcovja,<br />

my urobíme tak ako porjadku milovný ludja — Zákonou cestou. Puojdeme ku<br />

P. Komissarovi Králouskjemu. I dali sa na tjeto slova utišit a wymenuwali jedno<br />

Wislanstvo záležajúco zo 6. starších Údou Cirkve Ev. Lutheranskej a sice 1. Jozefa<br />

Bella 2. Jozef Šoliž 3. Ján Krivoš 4. Sam. Králik 5. Sam. Pálka 6. Ondrej Uličný,<br />

ktorých požjadali aby túto strašnú údalost P. Komissarovi oznámili a abyho o zakročenja<br />

a wyšetruwanja ako aj bez odkladnuo zadost učinenja poprosili. 16 Mája už<br />

o 8mej hodine ráno šlo Wyslanstwo do stoličnjeho domu, z ktorjeho Wislanstva jeden<br />

úd menom Jozef Bella začau hovorit nasledovne: Pfánu] Komissarovi.<br />

Oswjetený pane! Zo srdcom žjalu plným prichádzame tu smutnú novinu<br />

(oznamit) Wašej oswjetenosti čo sa wčera wečer (:na mraku:) Z Trnouca<br />

do Mikuláša idúc s naším Pánom Farárom Hodžom ako aj s Pánom Proffessorom<br />

Makowiczkym prihodila ako Gich Bohaprázdny ludja zbojnicky napadli a<br />

nemilosrdne zbili tak, že každý člowek, ktorý ludskuo srdce w sebe má ked na<br />

Gegich twáre bitkou zohawenje pozrie, nielen k srdečnej lútosti ale i k spravodlivjemu<br />

hnevu pohnut sa musí. A čo je ešte najhroznejšie, že jeden z tich zbojníkou je<br />

skutočne Cent — Bistoš Lehoczky Bela, ten ktorybi mau stráž držat <strong>nad</strong> bezpečnostou,<br />

že je horší ako zbojník, a že je to skutočná prauda, že to i prísahou obidwa<br />

Hodža i Makowiczky potwrdia, že to bou ten ktorý gich biu Lehoczky Bela, toho<br />

druhjeho hovoria že nepoznali, iba ho opisuvali ako wizerá. Preto prichádzame tuto<br />

strašnú udalost Geho Oswicenosti oznámit a pritom aj o to úctiwe poprosit, aby vo<br />

wecy tejto takje porjadky urobit ráčila, aby sa bez odkladu wyšetrowanja zawedlo<br />

proti tomu zločinu a síce: Aby tuto wec dal vyšetruwat a súdit nestraným (úradom)<br />

súdom, Lehoczky Belu ako takjeho zločinca aby dau zaprjet, alebo akby to nie, aby<br />

mu aspoň zakázau, aby sa netúlau po ulici, ale aby doma sedeu, lebo stim žeby ludi<br />

proti sebe dráži(!). Lud je welmi rozhorčený na neho a my sa obávame, aby sa<br />

dačo zljeho neprihodilo. Na to Pán Komissar dau nasledujúcu odpowed: „Pánovia!<br />

Ja o tomto wšetkom čo sa stalo už wjem, lebo Pán Farár Hodža bol wčera wečer<br />

u mňa, lutujem ho! Ale Gim sa nebolo treba tolkým ko mne ustáwat, ja bych<br />

som už aj bez nich porjadky porobil." Na to prewzau reč Wyslanec Samko Pálka<br />

a howorit začal takto: Osvícený Pane! Ja bych prosiu, aby takjeho zbojníka ako je<br />

Lehoczky Bela, ktorý takýto zločin urobiu, dali zaprjet a sice preto, lebo i teraz<br />

leťeu na woziku hore Huštakom, a keď je na neho lud pre tento zločin na neho<br />

rozhorčený, môže sa mu lahko zle povodit. (Ze k) Na to dau odpoveď<br />

P. Komissar: „že sa wtejto weci nedá od neho učit, že sa on nekazau túlat<br />

Lehoczky Belovi žeho on cituwal na lOtu hodinu, a že ked sa túla, čo si dostane,<br />

že to jeho buďe. — Na to znowu prejau reč Wrbic Huštácky Richtár Janko Krivoš,<br />

takto: Osvícený Pane! Nech sa neráča horšit, ja myslím, že je to len slušná žjadost<br />

aby takjehoto zločinca dali zapriet, lebo ked je zločinec hocajby kdokolvek bou<br />

padá pred prísny Zákoji, a potom aj preto: Akže Sedliak alebo Meštan len sa po-<br />

138


míli slovo povjedat hned je w Arešte alebo ho šikujú do Komárna a tento ked tak<br />

hrozne ludí ubiu, či ten nemá byt podlá zákona trestaný? Na čo rozhnewany P.<br />

Komissar takto odpowjedau Krivošovi: Ja sa od nich nedám v tejto weci učiť, ak sa<br />

Gim nepáči, tamto sa dvere nech idu won.<br />

Tjeto slova urazili Cirkewnuo Wislanstwo!<br />

Následkom toho začal hovorit wystrahu dáwajucym hlasom Pánu Komissarovi<br />

Wislanec Jozef Bella takto: Oswjcený Pán kralovsky Komissar! Nech že si prosím<br />

túto wec tak na lahko neberú, my sme knim tím cielom prišli aby sme zluo predišli,<br />

my máme dosť roboti s ludmi a ked sa takáto hrozna wec stala s našim Farárom<br />

a Professorom aby sme Gich len utišit mohli. Lebo nje je to weru dobre povjedanuo<br />

od Geho Osvicenosti, že ked sa bude tulát Lehoczky Bela, že čo sa mu dostane<br />

že to bude jeho, to je weru zle my nechceme aby wina prešla na náš lud, ale<br />

aby ten zločinec zapret(y)i bol a len o to žjadame osvícenjeho Pána Komissara ktorý<br />

je tuná na meste Kralovom postawený aby prísnou spravodliwostou a Mocou Úradu<br />

swojho, tichto nevinne ukriwdených zastau, a zločincou potrestať dopomahau — lebo<br />

ak sa to nestane lud prinútení bude za dosť učiňenja žiadať <strong>nad</strong> svojím Kňazom<br />

a Učitelom urobiť. Preto ešte raz ponížene prosíme nech porjadok w tejto weci urobja,<br />

lebo wjeme že sa Gim potom páčit nebude ked budeme prinucení žaluwať do<br />

Wiedne. Na to sa ešte raz oswedčiu mjernejšje že on už porjadky urobí, a že akby<br />

neurobiu že máme času do Wiedne ho ist žaluwat — a s tim nas prepustiu od seba"<br />

Záľuba v spisovateľstve prešla s otca i na deti Jozefa Pravdoslava<br />

Bellu (1810—1876), o ktorom napísal nielen syn Ján 13<br />

(Pamiatku<br />

Jozefa Bellu), ale aj jeho chránenec Miloslav Dumný-Bachát<br />

(Životopis v Národných novinách 14 ) krásnu spomienku. Jeho dcéra<br />

Mária Božetecha, vydatá za Bauerom, má vnuka, Ivana Stodolu,<br />

známeho dramatika. Jej jediná dcéra, Ľudmila, matka Ivanova, žije<br />

vo- vysokom veku 87-ročná v Mikuláši. Zuzanna Všemila, spomínaná<br />

herečka, písala aj veršíky a jej vnukom je hudobne talentovaný<br />

skladateľ Dušan Pálka. Najstarší syn Jozefov Jozef Bohuslav<br />

(1832—1876) má v Concordii báseň Kdo je moja milá? (1858) a<br />

v Orie 1877 hrdinskú báseň Raj čo Nikolev. Tieto dve<br />

básne, ako aj dve zachované v rukopise, Milena a Fantázia, sú<br />

všetky v sládkovičovskom verši Maríny, mocne slovenské, ilustrujú<br />

jeho životné osudy v láske a dobrodružstve. Sklamaný v láske<br />

a v manželstve hľadal údajne smrť a šiel ako dobrovoľník pomáhať<br />

Poliakom aj Srbom a Bulharom, balkánskym Slovanom, v boji proti<br />

mohamedánskym Turkom. Padol 44-ročný pri Alexinci hrdinskou<br />

smrťou aj s Osvaldom. Jeho synom bol r. 1947 zosnulý lekár<br />

Dr. Jozef Bella, tiež literárne činný (O more hľúzovom r. 1897);<br />

preložil knihu pre baby o pôrodníctve.<br />

Syn Ján Pravdolub Bella (1836—1924) už 1844 písal básenky,<br />

prispieval do 9 časopisov, novín a almanachov slovenských a vydal<br />

sa 10 učebníc. Pomáhal najmä Slovákom v Pešti a na Dolnej zemi<br />

Podnet mu dal Ján Čajak, básnik, otec Janka Čajaka, petroveckého<br />

učiteľa a beletristu.<br />

Ján Pravdoľub, syn, doložil: Vlastnoručne zaznačil člen výšmenovaného<br />

vyslanstva: Jozef Bella.<br />

13. Slov. Pohľady 1899, 721—728.<br />

14. NN 1876, č. 17.<br />

139


é^i^-<br />

Peter Bohúň: Cigáň Piťo.


Syn Daniel Ctiboh bol talentovaný, prebil sa tiež z krajčíra<br />

na dôstojníka dvornej stráže v Budíne.<br />

Syn Peter Dobroslav (1844—1919) z kožušníka sa stal úradníkom<br />

ministerstva železníc, vystavil si dom v Budíne, ale ženu mal<br />

Nemku a dcéra, slovensky vychovávaná, žije údajne dosiaľ v Pešťbudíne.<br />

Peter Dobroslav (Bella-Horal) začal literárnu dráhu slovansky<br />

uvedomelou piesňou Slovanský trikolór v Sokole r. 1865 a Živene<br />

r. 1872 (ponáškou na pieseň Povedzže mi, 'môj milenky, povedz . . .),<br />

rozospieval sa najmä po roku 1900 v Dennici, prekladal z poľštiny,<br />

najmä Tetmajera (Zbojnícka chalupa a iné povesti z Tatier) a iných<br />

poľských beletristov, i rozmanitých slovanských básnikov (poľských,<br />

ukrajinských atď.). Prvý sväzok jeho sobraných veršov, túžiacich<br />

po rodnom Liptove a oslavujúcich Liptov, ponášok a prekladov,<br />

vydal konečne po dlhých ťahačkách o mizerných 300 korún<br />

honoráru, ktorý potreboval na zadĺžený dom — až po jeho smrti<br />

ich vydal Klimeš v Lipt. Sv. Mikuláši pod názvom. „Piesne z ďaleká<br />

a iné verše" s úvodom Hájomila.<br />

Jeho vrstovník Štefan Bella, pribylinský farár, bol z druhej<br />

rodiny, tiež literárne činnej a dodnes živej. Aj katolícki Bellovci,<br />

ako sme spomenuli, vynikli literárne.<br />

A napokon: najväčší básnik, prevyšujúci aj Petera Bellu-Horala,<br />

aj Jozefa Bohuslava a ostatných bratov, je Ondrej Miloslav Bella,<br />

najmladší, narodený po revolúcii 8. mája r. 1851 (umrel 12. októbra<br />

1903 v Krakove). Jediný z Bellovcov mohol doštudovať — aj po<br />

bankrote otcovom, — bol revúckym študentom a za čas kaplánoval<br />

v Pešti a učil i kázal na mnohých miestach od Štýrskeho Hradca<br />

cez Prahu po Krakov ako vojenský kňaz. Poznal Čechy, Poľsko<br />

a Lužice a ovládal ich jazyk, ba aj prekladal do lužičtiny a možno<br />

i do poľštiny. Jeho melodických piesní — ponášok na trávnice, —<br />

je na celé stovky, mnohé znárodnely, iné majú harmonizácie komponistov,<br />

sú zväčša ľúbostné, sociálne a nacionálne. Vydal už r.<br />

1880 sbierku ,,Piesne". Prispieval do cirkevných a svetských slovenských<br />

aj českých (možno i poľských) časopisov. Sokol od r.<br />

1869, Orol od r. 1871, Tatran od r. 1872, potom celý rad iných časopisov,<br />

najmä Pohľady od r. 1881 prinášajú jeho skvelé pesničky.<br />

Po Jankovi Kráľovi, Samovi Bohdanovi Hroboňqvi, Graichmanovi<br />

a Čajakovi ie najlepším liptovským pesničkárom. Jeho piesne, ponášky<br />

na ukrajinskú pieseň (ako napr. Anna Danilovna) patria<br />

medzi vrcholné čísla tejto ohlasovej poézie.<br />

Na hrobe v Krakove mu brat Peter dal slovenský nápis a slovenské<br />

verše na pomník.<br />

Takých synov a dcéry, vnukov a vnučky odchoval Jozef Pravoslav<br />

Bella, rodák kráľovolehotský a kušnier vrbickohuštácky.<br />

Leží na budínskom. cmiteri, akiste aj s manželkou Evou Langovou<br />

z Vrbice, aj so synom Danielom Ctibohom. Syn Peter Bella-Horal<br />

má na hrobe maďarskú tabuľku. Mikulášťania, nebolí Vás srdce?<br />

Rudo Brtáň.<br />

141


Janko Kráľ. (Podľa vtedajšej<br />

litografie.)


Ján Rob Poničan<br />

Divný Janko<br />

Marcové vetry divo vialy,<br />

roztriasly zhnitých vekov valy,<br />

ľudia sa hnuli, rozohnení,<br />

začali rúcať pánske steny.<br />

Povstaly Viedeň, Budín, Praha,<br />

Panstvo sa kníše, fud sa spriaha.<br />

Nad obzorom oblak čierny<br />

a na zemi prach.<br />

Vari ho krv nezrumení?<br />

Po cestách sa zástup valí,<br />

nesie kosy, vidly, strach.<br />

Stáročia sme trpievali,<br />

stenali sme v ujarmení,<br />

páni bičom bili - ach!<br />

Teraz sa však suďba mení.<br />

Pod kosami padá tráva.<br />

Môže padať panská hlava.<br />

Vidly seno prehŕňaly.<br />

Dnes budú z nich zámkovaly.<br />

Nad obzorom oblak čierny<br />

a na zemi prach.<br />

Vari ho krv nezrumení?<br />

Po cestách sa zástup valí,<br />

nesie kosy, vidly, strach.<br />

Vidia, kosa, cvendží!<br />

Kdeže, kdeže, ženci?<br />

Na burinu, na burinu,<br />

ideme ju žať,<br />

na pánčinu, na pánčinu,<br />

ideme ju obracať.<br />

Ťažké pánske bremeno<br />

plecia omína,<br />

budeže to semeno


pre dym z vekov komína,<br />

na kaštiele vyhodíme<br />

červeného kohúta,<br />

komu chladno-nehúta.<br />

Dujú vetry májové,<br />

kujú heslá Kráľove,<br />

kosy, vidly, arzenál<br />

a pred nimi<br />

ako víchor Janko Kráľ:<br />

„VEŠAJTE PÁNOV!<br />

PÁĽTE KAŠTIELE!"<br />

Koleso sa krúti, krúti,<br />

budú robiť darmožrúti,<br />

bili ste nás večné veky,<br />

lámali ste ruky, drieky,<br />

trápili ste, páni, nás,<br />

skúsime to s vami raz.<br />

Od dediny ku dedine<br />

májový sa vetrík vinie,<br />

roznáša ho koňa cval,<br />

na ňom sedí Janko Krá I<br />

144.


Karol Goláň:<br />

Janko Kráľ ako politický radikál<br />

Keď Petófi 15. marca rečnil pred múzeom ,,Talpra Magyar",<br />

pohol, môžbyť, myšlienkovou lavínou slobodomyseľných snov<br />

básnikových — o niekoľko dní vidíme ho na hontianskom javisku<br />

pretvárať skutočnosť v obraz svojich túžob. Dňa 26. marca, v nedeľu,<br />

bol v Príbelciach konvent za prítomnosti novozvoleného cirkevného<br />

inšpektora Mikuláša Láskaryho a slova božieho kazateľa<br />

Karola Dobríka a v zápisnici čítať i toto: ,,Na konvente z povinnosti<br />

svojej kazateľ si. Božieho oznámil, že zdejší rechtor Ján Rotarides<br />

ho oklamal viac ráz a že na služby Božie do Bátorovej preto<br />

ísť nemôže, že na dávenia musí vziať. A predsa tentýž kazateľ už<br />

hneď ráno zvedel, že v noci aj s jeho kamarátom Kráľom odišiel<br />

preč. Kde? Toto sa farár dozvedieť nemohol, lebo ani jeho vlastná<br />

matka nevedela, kde sa pohol. Nasledovne týmto potajomným z domu<br />

sa odstránením zameškal služby Božie, na Bátorovej aj prisluhovanie<br />

velebnej Svátosti Večere Pane a v matke cirkvi tiež služby<br />

Božie, takže oboje tieto služby Božie bez rektora sám kazateľ odbavil."<br />

Na konci marca chodily po hontianskych dedinách osobitné<br />

stoličné výbory, ktoré malý vysvetľovať ľudu sociálne a občianske<br />

vymoženosti marcových zákonov — nuž a do tejto situácie zapadol<br />

Janko Kráľ na ceste z Pešti. Kráľ bol v kraji niekedy po Veľkej<br />

noci r. 1847. ,,Bol tu nedávno Janko Kráľ — to ti je hrozný liberalista.<br />

Dobre sme sa zabávali za pár dňov", písal Viliam Paulíny, vychovávateľ<br />

v zemianskej rodine Laskárovcov, po návšteve. Pravda,<br />

Paulíny, s ktorým sa básnik poznal z bratislavského študentského<br />

krúžku, bol vtedy už na inej životnej postatí v Kremnici, ale osobnosť<br />

Rotaridesa, učiteľa a notára s poetickými záľubami (dodnes<br />

v Príbelciach kolujú jeho príležitostné básnické skladby pri svaď<br />

bach a iných príležitostiach), ktoré vzájomne sblížily trojicu, predstavovala<br />

kus hotovej skúsenosti a ustáleného prostredia, vhodného<br />

na začlenenie do vývinového pásma prevratných udalostí.<br />

Spoločnou črtou politických náhľadov demokratických Štúrov- ;<br />

rov — radikálov bol inštinktívny odpor proti zemianstvu, ktorý<br />

sa r. 1847 už zjavne prelieval cez hranice mravnej opozície proti<br />

uhorskému feudalizmu. Tento ráz malo i vystúpenie oboch priateľov<br />

na maďarskom pohraničí, ku ktorému písalo dramatický úvod<br />

spomenuté konventuálne shromaždenie. Myšlienkové vlny rozčechranej<br />

hladiny verejného života, ako ich posberaía úradná zpráva<br />

ministerskému predsedovi hneď na druhý deň, v pondelok 27.<br />

marca, pravda, prešly filtrom zdesených zemianskych myslí, ale<br />

i pri suchosti úradného obrazu majú znaky vzrušenej politickej improvizácie.<br />

Notár Rotarides pred stoličným vyslanstvom, vysvetľujúcim<br />

nové zákony, opovážil sa v prítomnosti ľudu vysloviť v tom<br />

10. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

145


smysle, že zemskí páni nie dobrovoľne, lež zo strachu učinili ústupky<br />

poddanému ľudu, ktoré ostatne boli povinní urobiť už storočia<br />

predtým. Vyhlásil v mene pobúreného ľudu, že s mierou vymožeností<br />

nie je nijako spokojný, požadoval vydelenie panských hôr<br />

pre občanov a zrušenie dávky z viníc. Od užívania slovenskej reči<br />

ich nik neodstraší, nijako sa nebudú usilovať učiť svoje deti po<br />

maďarsky. Potom, vyspevujúc slovenské poburujúce verše, išiel<br />

k richtárovi, vzal urbár a uprostred dediny ho spálil. Celú noc chodili<br />

z dediny do dediny na čele s buričským notárom, strieľajúc<br />

do každého panského dvora. Na druhý deň sa vybrali na koňoch<br />

a ozbrojení pobúriť iné dediny. Napokon notár sprisahal ľud, aby<br />

ho pomstil ako martýra, ak by ho páni chytili. — V úradnej zpráve<br />

sa hovorí len o Rotaridesovi, — a je to pochopiteľné, ak sa uváži<br />

úradná povaha jeho osobnosti; ale táto okolnosť zároveň hovorí<br />

proti miestnej tradícii, ktorá Kráľa predstavuje ako úradníka laskárovského<br />

panstva, ukazuje dub, ktorý vraj býval jeho kanceláriou<br />

v horách, kde strieľavali do terča a kde ho údajne chytili. Epizodický<br />

pobyt a styk s Rotaridesom a Pauliným,, ako vidno, nezapísal<br />

príliš jeho tvár v kronike populárnosti.<br />

Obraz, ktorý teraz zavesíme láskavému čitateľstvu pred oči,<br />

je neskorším doplnkom dramatickej úradnej spravodlivosti, ktorej<br />

pôvodca bol očitým svedkom; je napísaný po dobrých pätnástich<br />

rokoch, založený dokumentárne. Rotarides s Kráľom poburujú komunisticky<br />

ľud v Príbelciach, Príkleku, v troch Plachtinciach. So<br />

zástavou s umrlčou hlavou chodia z dediny do dediny, dávajú biť<br />

na poplach, z obecných truhiel vydvihujú urbárske tabely a spaľujú<br />

ich verejne. Ľudu, omámenému revolučným vzruchom — a pálenkou,<br />

rečnia takto: Robota dávno prestala, ale páni vec zatajili,<br />

klamú vás i v tom, že želiari na majeroch nie sú od nej oslobodení;<br />

to je nie pravda, lebo polia, lúky a hory v chotári . .. všetko<br />

je vaše, kráľ nepotrebuje pánov, iba ľud — na čo sú mu páni, títo<br />

tyrani iba ľud utláčali. . . Ľud hromadne sprevádza buričov, trávi<br />

čas iba pijatykou a poradami a je ochotný sprevádzať vodcov i do<br />

horejších dedín. Udalosti majú rýchly spád, vzbudzujú starosti v celej<br />

stolici, ale najmä v najbližšom okolí, a tu Mikuláš Laskáry,<br />

ktorého kúria sa historickou náhodou stala — vlastne kolískou<br />

tejto revolučnej improvizácie, posiela rýchleho posla na koni k podžupanovi<br />

s prosbou o zakročenie. Rarón L. Majtényi ani chvíľku<br />

neváha, posiela na ohrozené miesta okresného slúžneho Alexandra<br />

Majzíka s bezpečnostným komisárom, štyrmi pandúrmi a niekoľkými<br />

stoličnými hajdúchmi. Majzík, šikovný, ale trocha surový a<br />

prchký človek, zlapá oboch vodcov a niekoľkých hlavných previnilcov<br />

a inscenuje, ako by na výstrahu pospolitému ľudu, posledný,<br />

tragický výstup oboch radikálov; vodí ich z dediny do dediny a<br />

spisuje s nimi zápisnice. A sme v Dolných Plachtinciach. Väzňov<br />

dá zatvoriť do zvonice, sám sa ubytuje na fare a dáva si predvolávať<br />

raz jedného, raz druhého previnilca a konfrontovanie so<br />

146


svedkami. Práve istý svedok svedčí, že Kráľ sa vyhrážal pánom<br />

šibenicou. Majzík zrazu strašne vzblkne: Priveďte toho lotra, či<br />

rr<br />

je pravda, že to vravel!" Kráľ sa bráni, taký nebol smysel jeho<br />

reči. ale svedok zotrváva pri svojej výpovedi. Majzík, ktorý sa<br />

už ledva do kože mestí, zrazu vybúši: ,Však ti ja povesím! Hybajte,<br />

f<br />

chlapci, obeste ho!" Hajdúsi sa vy rútia ku zvonici, okrúcajú povraz<br />

Kráľovi okolo krku, druhý koniec slučky upevňujú na hradu v zvonici<br />

a vykrikujú, že tam bude visieť na odstrašujúci príklad iným.<br />

Predstavení a poniektorí chladnokrvnejší ľudia, ktorí sa trmy-vrmy<br />

nezúčastnili, utekajú k farárovi, aby, pre Boha, nedovolil zohyzdiť<br />

a znesvätiť starú zvonicu, že by to bola aj pre dedinu neznesiteľná<br />

hanba, nech ho slúžny dá obesiť niekde v hore na nejaký strom,<br />

ak si zaslúži. Farár snažne po latinsky prosí slúžneho, nie síce,<br />

aby uchránil zvonicu, ale z čistej lásky k bližnému. Majzíkovi sa<br />

vracia rozvaha: rrAle čo by som vešal toho naničhodníka- chcem<br />

takto pobúrený ľud pekne — krásne utíšiť!" — Nuž, pravda, tento<br />

živý obraz, skrslý v pamäti AjrtalaGyúrkyho, má celkom inú úlohu,<br />

ako predstavovať hrdinskosť slovenských radikálov. Ale v shromaždenom<br />

životopisnom materiáli aj on cítil ešte látku, horúcu<br />

vlastným prežitím — ako by sme bez pohnutia mohli prejsť cez<br />

chvíle básnikove, skôr slávne a ťažké ako veľké, my, čo takto<br />

novo vidíme a hodnotíme_J.eho pokus o davový, ľudový pohyb za<br />

slobodu, ktorým predbehol všetky politické ohlasy slovenské v roku<br />

1848?!<br />

Ä zavesme tretí obraz! Je už známy (zásluhou Š. Krčméryho,<br />

ktorý ho z rodinných papierov vyniesol na svetlo a uverejnil v Slov.<br />

pohľadoch r. 1924), len súvislosť s historickým úzadím je tesnejšia.<br />

Je to list matky synovi vychovávateľovi: ,,V Príbelciach 3. apríla<br />

1848. Syn môj drahý. Ja som teraz v nedeľu, t. j. druhého apríla<br />

do Príbeliec prišla . . . Tuná tridsiateho marca veľmi smutná prípadnosť<br />

sa stala. Rotarides Janiho ako rebelanta chytili, aj niekoľko<br />

sedliakov s ním. Jeden švadroň železníkov ozbrojených na koňoch<br />

ho chytalo, lebo veľmi ľud pobúril, dal pred sebou zvoniť po druhých<br />

dedinách, zkade išiel; voľajaký Liptovčan, Janko Kráľ sa volá,<br />

ten ho vraj na to doniesol, ktorý je tiež s ním: chytený; v Šahách<br />

sa v temnici okovaní pod veľkou vartou. Rotaridesa každý ľutuje,<br />

kto ho znal, že sa dal pokaziť mrcha tovarišstvom. Ach, syn môj<br />

drahý, varujže sa aj ty mrcha kamarátov, dajže si na každé slovo<br />

pozor, čo máš poviedať, nakže Ti Rotaridesova ľahkomyseľnosť slúži<br />

k naučeniu. Usiluj sa byť človekom statočným, to Ti praje Tvoja<br />

verná matka."<br />

V marci, vidno, ,,hrozný liberalista" šípil, že <strong>nad</strong>išla chvíľa.<br />

Ľudové povstanie stroskotalo — ľud nedorástol storočia. Nedostatok<br />

revolučno-sociálnej situácie v kraji dobre charakterizuje petianovský<br />

list, redukujúci časovú náplň na ,,zlé tovarišstvo". Úradné<br />

a zemianske pohľady na vec odopierajú básnikovej agitácii akúkoľvek<br />

šľachetnú pohnútku ideového rázu. Jednako, tuším, Paulí-<br />

147


nyho predstava „hrozného liberalistu" <strong>nad</strong>obúda spomenutým faktovým<br />

podkladom ostrejšie vykresleného profilu; hľadajúc preň<br />

myšlienkovú formulku, vidíme ju v tom, že básnik všeobecné požiadavky<br />

občianskej a sociálnej slobody <strong>nad</strong>radil v tej chvíli takticky<br />

osobitným potrebám národným. Nemôže byť národnosť bez<br />

slobody!<br />

Prvé vyšetrovanie, tak sa vidí ,nemohlo vystopovať všetky<br />

nitky zdramatizovanej udalosti. Keďže rodiny uväznených príbelských<br />

sedliakov naliehaly na ich prepustenie, udávajúc ako dôvod<br />

jarné poľné roboty, stoličné shromaždenie 30. marca rozhodlo<br />

vyslať čo najskôr do pobúrených dedín osobitnú súdnu komisiu na<br />

čele s Imrichom Buóczom, niekdajším podžupanom, dobrým právnikom<br />

a skúseným sudcom a — evanjelikom; bol v tom zreteľ na<br />

evanjelické prostredie, aby obvinení nemali príčiny ponosovať sa<br />

na to, že predseda alebo väčšia časť komisie sú katolíci. Komisia<br />

<strong>nad</strong> menšími previnilcami vyniesla hneď výrok, alby neboli držaní<br />

<strong>nad</strong>armo vo väzbe a tak sa neodťahovali od poľnej roboty, ale Kráľ<br />

s Rotaridesom zostali vo vyšetrovaní.<br />

148


J. Hano:<br />

Michal Miloslav Hodža.<br />

Ako začať o ňom? Čo viacej vyzdvihnúť z neho? Jeho pohnutý<br />

život, plný utrpenia, a či jeho neochvejnú vernosť k cirkvi, k národu,<br />

k Slovanstvu? Jeho prácu pre cirkev, pre národ, a či jeho hlbokú<br />

filozofiu? Jeho náboženskú vieru, a či vieru v budúcnosť svojho<br />

národa i celého Slovanstva? Jeho povstanie proti otroctvu, zlu,<br />

hriechu, a či povstanie proti maďarskému otroctvu?. Lebo to všetko<br />

jedno od druhého nemožno oddeliť, lebo to všetko v bytosti Hodžovej<br />

a v živote jeho splýva, harmonizuje, jedno od druhého vychádza,<br />

jedno druhé podmieňuje. Bojím sa, že dnes, po odstupe sto rokov,<br />

Hodžovi dobre neporozumieme, nevžijeme sa do jeho citlivého<br />

ducha, náboženského vyznania, národného a všeslovanského zanietenia.<br />

Obávam sa, že jedno od druhého oddelíme a tým porušíme<br />

súvislosť, skreslíme obraz, okyptíme celok.<br />

Narodil sa v dedinke Rakši v Turci, blízko Mošoviec, 22. septembra<br />

1811. Otec Ján Hodža bol mlynárom, matka Mária, r. Hrianková,<br />

usilovná jeho pomocnica /<br />

dobrá žena a matka, ktorá cirkvi<br />

i národu popri Michalovi Miloslavovi vychovala viac dietok.<br />

Michal navštevoval ľudovú školu v rodisku i v Mošovciach, nižšie<br />

gymnázium v Banskej Bystrici, vyššie v Rožňave; počiatky teológie<br />

začal študovať v Prešove a na ev. lýceu v Bratislave. Už ako študent<br />

vynikol bystrosťou ducha, usilovnosťou, zanietením sa za veci<br />

cirkvi i národa, ale i uzavretosťou, hlbavosťou. Jeho spoluštudujúci<br />

hovorí o ňom ako o naj<strong>nad</strong>anejšom, najpilnejšom, mravne najzachovalejšom<br />

študentovi, ktorý bol ozdobou prešovského kolégia; hovorí<br />

však aj o Hodžovej uzavretosti, hlbavosti, hrdosti, ktorá u spoluštudujúcich<br />

nebola vždy v dobrom smysle chápaná a vysvetľo u<br />

vaná. 1 )<br />

Po kratšom prerušení štúdia, pobyte doma a u zemianskej rodiny<br />

v Podrečanoch, kde bol domácim učiteľom, splnila sa Hodžova<br />

dávna túžba — išiel študovať teológiu do Viedne. Z tej príčiny odmietol<br />

bol pozvanie cirkvi tur č.-sv.-martinskéj, ktorá ho r. 1836<br />

zvolila za svojho kaplána. Vo Viedni sa zdokonalil nielen v nemčine,<br />

usilovne študoval nielen teológiu a filozofiu, ale venoval sa<br />

s veľkým zanietením aj slovanskej histórii, básnictvu, časopisectvu.<br />

Po skončení viedenského štúdia vrátil sa do Bratislavy medzi<br />

ostatných štúrovcov, medzi ktorými horlivo pôsobil s láskou k svojeti<br />

už za bratislavských štúdií, rečnil, povzbudzoval f<br />

zastával, hájil<br />

českoslovenčinu, biličtinu ako miestopredseda Palkovičovej Spoločnosti<br />

slovenských študentov s cieľom vzdelávať sa v materinskej<br />

reči a v národnom duchu.<br />

1. Botto: „M. M. Hodža", str. 14.<br />

149


Keď sa roku 1836 uprázdnilo, v Lipt. Sv. Mikuláši fara a pozvaný<br />

Kollár ponúknutú farskú stanicu v Lipt. Sv. Mikuláši šetrne odmietol,<br />

na jeho vlastný návrh i po vrelom dobrozdaní superintendenta<br />

Fr. Stromszkého konvent 19. júla tohože roku jednohlasne,<br />

bez próby zvolil Hodžu za svojho prvého kazateľa. Ako svedči list<br />

Hodžov, ktorý pisal sboru po voľbe, zpočiatku váhal prijať pozvanie<br />

a zaujai tak zodpovedné miesto už aj preto, že chcel kňazskú<br />

dráhu zameniť profesorskou. No nakoniec pozvanie predsa len prijal<br />

a už 27. augusta prišiel do Mikuláša za farára.<br />

V Lipt. Sv. Mikuláši našiel M. M. Hodža veľké, rozsiahle pole<br />

pôsobnosti v každom ohľade. Práce nesmierne mnoho, prebudených<br />

ľudí čo do nábožensko-cirkevného i čo do národného ohľadu veľmi<br />

málo. Najmä bohatšie vrstvy i zemepáni sboru, často na jeho čele<br />

stojaci, nemali vôbec vnútorného teplého vzťahu k cirkvi a sboru,<br />

tým menej isteže k pospolitému ľudu a slovenskému národu. Len<br />

tým a tak sa mohlo stať, že práve oni stali sa najúhlavnejšími nepriateľmi<br />

Hodžovými, keďže videli v ňom opravdivého náboženského<br />

i národného neochvejného, neohrozeného, prorockého buditeľa.<br />

Rozpory sa stále zväčšovaly, priostrovaly, žaloby sa množily,<br />

nepriatelia, aj tí, ktorí mali byť Hodžovi povďační —zúrili. Mená Nemessanyi,<br />

Királyi, Mihalyik, Lehocký, Ráztokay zostanú smutno pamätné<br />

v súvise s pohnutým životom Hodžovým a jeho vyhnanstvom.<br />

Boli to zákerní nepriatelia, schopní všetkého, aby ho zničili.<br />

Už keď pozdvihol hlas vo svojich kázňach proti pliage a<br />

otroctvu, jarmu nášho národa — proti pálenke, proti alkoholizmu,<br />

čomu chcel čeliť aj spolkami miernosti, poučovaním o škodlivosti<br />

pitia pálenky, presviedčaním, pranierovaním pijatyky — pobúril<br />

proti sebe krčmárov, ich priateľov, pijanov. No nebojácny,<br />

horlivý Hodža vydržal ich nápor, krik, žaloby a vďaka jeho neohrozenosti<br />

podarilo sa mu väčšiu časť cirkevníkov odviesť od pijatyky.<br />

Ako Hodža vedel kázať proti pliage pijanstva, ako vedel povstať<br />

proti tomuto zlu, svedčí jeho kázeň, ktorú mal 9. marca 1845 na<br />

Smrtnú nedeľu v chráme vrbicko-svätomikulášskom. V kázni vraví,<br />

že chce, že musí hovoriť o more pijanstva, ktorým sa ľud kresťanský<br />

márni, ktorý je ďaleko horší ako cholera, lebo tá len za niekoľko<br />

týždňov zúri, ale pijanstvo od rokov-, tá zmámi len telo, ale<br />

toto aj telo aj dušu. Je to mor, horší ako povodeň, lebo tá jednému<br />

vezme a druhému dá, horší ako oheň, ktorý síce zničí všetko, ale<br />

silu, smysly a dušu človeka nie. „Čo nemohly urobiť flinty a delá,<br />

bodáky a meče ostré, to urobila pálenka v Amerike, tam celé národy<br />

vykántrila . . ." Je nemožné nehovoriť o tomto more, pliage!<br />

„Veď ak budeme mlčať my, kamenie toto bude volať!" Príkaz boží<br />

„Nezabiješ" znamená mu v kázni „nepiť pálenku", lebo ona zabíja<br />

telo i dušu opilca, zabíja blížnych i najbližších, do nešťastia donáša<br />

rodinu, manželku, dietky. . . „Ale pozrite na domácnosti opilcov,<br />

ako to tam ide: žena okráda muža, tento ženu-, tá pálenkový jed<br />

vylieva na dcéry, tento na všetkých domácich; kriky, kliatba, lom<br />

150


a šurmy, že v noci šiesty, desiaty sused z pokojného lôžka vyskočí;<br />

ba že i ten statok v maštali sa rozryči. . . A nože pozrite na deti<br />

korheľov! Pozriteže na tie škrlatá, na tie cintľaviny, ako by ani zo<br />

života matiek neboly vyšlý.. ." Nakoniec volá, aby aj modlu<br />

pálenky zničili a spálili tak, ako na Smrtnú nedeľu upália Morenu,<br />

aby už raz prestalo pitie pálenky a aby každý proti tomu zlu sa<br />

postavil, bojoval, vystupoval: „Preto kto si ducha vedomejšieho,<br />

ducha sebecitnejšieho, človečenstvu oddaného, k Bohu zdvihnutého:<br />

vystúp, hovor, žehri vždy a všade proti užívaniu toho nápoja: kdekoľvek<br />

stretneš sa s ľudmi, čo pálenku pijú, teda odradzuj, odhováraj,<br />

dohováraj, presviedčaj; vykonáš tým službu Bohu živú, obeť<br />

milú a dokonalú, konať tým budeš vlastné svoje spasenie . . ," 2 )<br />

Tak ako Hodža mocne povstal a ozval sa proti otroctvu pijanstva<br />

a jarmu každého hriecha, ako verný syn svojho slovenského<br />

národa celou svojou neohroženou bytosťou postavil sa proti maďarskému<br />

šovinistickému národnému otroctvu a pridal sa ku slovenskému<br />

národnému povstaniu r. 1848—49 ako člen Slov. národnej rady<br />

i ako bojovník na začiatku povstania v okolí Myjavy a Brezovej.<br />

Priečilo sa to jeho bytosti, ale nebolo inak možné. Ako uvádza<br />

Dr. Osuský: „Celé dejstvovanie Hodžovo, povaha, citované listy<br />

nasvedčujú tomu, že chcel národu pomáhať legálnymi prostriedkami.<br />

Ako však možnosť táto sa tratila a národu chcel pomôcť, prijal<br />

aj posledný prostriedok: revolúciu. 3 V politickej brošúre „Der<br />

Slowak", ktorú napísal vo Viedni, chce pred samým sebou i cudzfrnou<br />

ospravedlniť revolučný krok svojho národa. Živo rečnícky a<br />

básnicky líči neblahé národnostné pomery v Uhorsku, maďarizačné<br />

úsilie, ktoré sa neštíti žiadnych krajností, snahy prebúdzajúcich sa<br />

Slovákov čeliť novinami, spolkami nebezpečiu maďarizácie, výstrahy,<br />

právne požiadavky, na mikulášskych shromaždeniach osnované<br />

a pod. Končí takto: Keď to všetko nepomohlo, čoho sa mohli Slováci<br />

chopiť? Museli, musia siahať k revolúcii.<br />

Slovenskému národnému povstaniu predchádzaly shromaždenia<br />

v Mikuláši, ktorý už bol dôležitým strediskom slovenského národného<br />

života zásluhou Hodžovou. Hodžova fara bola neraz svedkom<br />

dôležitých porád, usnesení najväčších národných buditeľov:<br />

Štúra, Hurbana, Ctibora Zocha, Petra Kellnera a i. Tak v dňoch<br />

26.—28. augusta 1844 založený bol v nej za prítomnosti spomenutých<br />

spolok Tatrín s jedinečne krásnym cieľom: prebúdzať národ.<br />

Dňa 28. marca 1848 preslávil sa Hodža ako verný syn národa<br />

na stoličnom shromaždení v Mikuláši, len čo sa niekoľko dní predtým<br />

vrátil zo schôdzky v Hlbokom, na ktorej so Štúrom a Hurbanom<br />

rokoval, čo robiť, aby jarmu slovenského národa bol<br />

koniec. Michal Miloslav Hodža spolu so S. B. Hroboňom a<br />

2. Viď bližšie jeho spomenutú kázeň, vydanú r. 1845 v B. Bystrici.<br />

2. Osuský: „Filozofia štúrovcov" III., str. 53.<br />

4. Osuský, cit. d., str. 54.<br />

151


notárom Kleinom predostreli tu slovenské požiadavky a pomocou<br />

<strong>nad</strong>šeného ľudu prinútili stoličné predstavenstvo požiadavky si<br />

osvojiť a ako návrh poslať aj iným stoliciam i<br />

palaťmovi i ministerstvu.<br />

Hneď nato Hodža napísal proklamáciu „Bratia Slováci". A<br />

ďalej sd udalosti rýchlo, nezadržateľne rútily dopredu. 10. máj d<br />

sišlo sa prvé slov. národné s h r o maž de n i e za predsedníctva<br />

Hodžovho; Št. Marko Daxner bol navrhovateľom, Štúr a<br />

Hurban hlavnými rečníkmi, Francisci zapisovateľom. Jeho uzavretie<br />

bolo v 14 bodoch shrnuté pod menom „Žiadosti slov. národa".<br />

Maďarská vláda požiadavkám sa ani trocha nesnažila vyhovieť.<br />

Naopak, ich pôvodcov vyhlásila za buričov a vydala na<br />

nich zatykač. Iba útek za Moravu ich zachránil pred väzením. Aj<br />

Hodža 25. mája utiekol z Mikuláša a už 29. mája prišiel do Prahy,<br />

kde sa práve schádzal slovanský svet na všeslovanský sjazd.<br />

Hodža na ňom pri otváraní povedal za Slovákov pamätnú reč. Ani<br />

po predčasnom rozídení sa sjazdu neprestal pracovať, burcovať,<br />

získavať priateľov ako v Prahe, tak vo Viedni. Ešte temer pred vypuknutím<br />

revolúcie napísal „Hlas k Národu Slovenskému", ktorým<br />

volá národ do boja za práva, slobodu, za humanitu.<br />

Ako už bolo spomenuté, keď vypuklo slov. povstanie, Hodža<br />

sa činne zapojil, zúčastnil sa aj bojov v okolí Myjavy a Brezovej.<br />

No po niekoľkých dňoch (22. sept.) z povstania vystúpil a odišiel<br />

z Brezovej. Jeho odchod z prvej íázy povstania patrí podľa profesora<br />

Osuského ešte dosiaľ medzi neobjasnené otázky nášho národného<br />

života. 5 ) Mienok je viac, ale sa často rozchádzajú. Sám<br />

Hodža odôvodnil Hurbanovi svoje vystúpenie z povstania tým, že<br />

ho sny trápily a že videl skazu celého podujatia, videnia nesmierne<br />

hrozné. Iná mienka za príčinu udáva nezdar prvých bojov, za ktorý<br />

nechcel Hodža byť zodpovedný. Ďalšia uvádza nesrovnalosti a neshody<br />

v nazeraní na schopnosť vojenských vodcov povstania, najmä<br />

Bloudka. Goláňova mienka vidí nesrovnalosti v názoroch napr.<br />

abstinentných, v Hodžovej miernej povahe, v pochybnosti o výsledku<br />

revolúcie a,pod. Nech boly príčiny akékoľvek, nie je tým [povedané,<br />

že by sa Hodža bol vôbec utiahol do ústrania i z revolúcie a 1<br />

je naskrze pomýlené vidieť v tom jeho chabosť, bojazlivosť. Kto<br />

dobre pozná celý jeho život, jeho neohrožené zastavanie práv<br />

cirkvi i národa, neohrožené horlenie, ten niečo podobné nikdy<br />

nebude tvrdiť!<br />

V druhej táže revolúcie sa znova stretáme s Hodžom, môžeme<br />

sledovať jeho prácu, i keď — ako priznáva Osuský — zprávy sú<br />

dosť kusé a podrobnosti neobjasnené. Že však hral v revolúcii veľký<br />

zástoj, vidieť najlepšie z toho, že aj on po boku Štúra a Hurbana<br />

mal byť podľa nariadenia uhorskej vlády stíhaný a lapený ako zlo-<br />

152<br />

5. Cit. d., str. 57.


A»..<br />

Peter Bohúň: Michal Miloslav Hodža.


činec a neskoršie aj na neho vydali zatykač s odmenou 1ÔÔ zl.,<br />

odstránili ho z úradu kňazského, manželku vyslúchali.<br />

Domnievali by sme sa, že po revolúcii zlatým krížom Františka<br />

Jozefa vyznamenaný Hodža nájde plné šťastie, uspokojenie, pokojný,<br />

tichý život, po ktorom vždy túžil. No nebolo tak. Čakalo ho<br />

trpké sklamanie, či v cirkvi či v národe-, starosti, útrapy, prekážky<br />

hromadily sa mu do cesty azda ešte viac ako predtým. Nič sa nezmenilo<br />

ani v cirkvi, ani v národe. Maďari otročili aj ďalej ako<br />

v Hodžovej cirkvi tak v národe. Je dojímavé sledovať ďalší jeho<br />

pohnutý život, utrpenie, martýrstvo. Vytrval však verne pri svojich<br />

zásadách a ideáloch. Aj pri patente cisárskom (vyd. 1. sept. 1859),<br />

ktorý mal brániť slov. ev. cirkev pred maďarizáciou, vytrval až do<br />

konca, i vtedy, keď verní odpadávali, autonomisti víťazili, nepriatelia<br />

plesali. Nie <strong>nad</strong>armo bol v dejinách ev. cirkvi pomenovaný<br />

martýrom patentu. Nič, ani najväčšie starosti a utrpenia mu neprekážaly,<br />

aby nebol všade, kde ho bolo treba. Či keď bolo treba<br />

obhajovať, rečniť, písať, či stavať základy národného života (Matica<br />

slovenská), v tom vo všetkom Hodža ochotne, nezištne pomáhal,<br />

budoval, staval. S dobrým svedomím mohol zaspievať na rozlúčku<br />

so svojím mikulášskym sborom i svojím slovenským národom,<br />

keď prišiel ortieľ — vyhnanstvo:<br />

„Ponevadž tento život jest rytéŕování,<br />

Máje mnoho bíd a psôt v tomto putovaní:<br />

Ó Kriste, ráč mi dáti dnes i vždycky za tím<br />

Dobrý boj bojovati, fíci s Pavlem svätým:<br />

Dobrý jsem boj bojoval do svého skonaní,<br />

A víru jsem zachoval, i dobré svedomí;<br />

Naposledy koruna večného dédictví<br />

Bude mi darem dana v nébeském království."<br />

Ani v tešínskom vyhnanstve neprestal pracovať pre národ.<br />

Túžiac po kraji i národe, v Tešíne dokonal svoj život, plný boja<br />

i utrpenia (26. III. 1870). Vďačný národ r. 1922 slávnostne previezol<br />

jeho telesné pozostatky, uložiac ich v Lipt. Sv. Mikuláši.<br />

Ako bol bohatý na utrpenia a boje jeho život vonkajší, tak je<br />

pestrý a bohatý aj jeho život duchovný, vnútorný. Či to boly nábožné<br />

piesne, či básne národné, či úvahy filozofické, či kázne chrámové,<br />

či pokusy filozofické — všetko dýcha hĺbkou jeho veľkého,<br />

bohatého ducha. Ak sa robí rozdiel medzi výtvormi jeho ducha pred<br />

revolúciou a po revolúcii—tým sa len dopĺňa jeho bytosť. Jeho „Lipt.<br />

ohlas", nábožné piesne ,,Epigenes slovenicus" r<br />

,,Dobruo Slovo Slovákom,<br />

súcim na slovo", „Slovoty o povinnosti slovenskej", „Ohlasy<br />

na české Hlasy", „Vétín o Slovenčine", „Der Slowak", „Bratia<br />

Slováci", „Šlabikár a prvá čítanka pre slov. ev. školy", „Patora a<br />

matora", „Matúš Trenčiansky", „Dohovory", „Protestant proti protestantským<br />

unistum", „Zalobopis na B. Lehockého", „Slavomiersky",<br />

„Vieroslavín" a i. navždy budú hlásať Hodžovu slávu, ne-<br />

154


ojacnost, vieru v budúcnosť národa, hĺbku, bystrosť, filozofiu, nábožnosť<br />

a mystiku.<br />

Dnes, v sté výročie prvého slov. národného povstania, spomínajúc<br />

na slávnych vodcov minulosti a s nimi i na Hodžu, žasne<br />

me, ako mohol pri všetkých starostiach o početnú vlastnú rodinu<br />

i rodinu svojho národa, pri všetkých prekážkach, stavajúcich sa mu<br />

do cesty, toľko vykonať.<br />

6. Bližšie rozoberá všetky jeho spisy, básne, diela Dr. Osušky v knihe „Filozofia<br />

štúrovcov", III., Myjava 1932.<br />

155


Andrej Kostolný<br />

Slovenská jar<br />

Každá jar zázrak je keď vŕšky kopnejú<br />

keď vody dolinou zahučia<br />

keď stromom narastú náručia<br />

z modlitby kýptikov za žitia nádeju<br />

A predsa bola raz jar väčšia než iné<br />

keď vody povodňou zhučaly<br />

v kaštieľoch počuli prívaly<br />

a údes vyrútil vrát pánty prehnilé<br />

Na vráta zabúchal otrok<br />

oči mal spité vidinou<br />

slobody slobody slobody<br />

a ruky zaťaté<br />

strhol si zámky s úst<br />

zreval po uznazí mena svojho rodu a jeho domova<br />

a ústa otrocké vyriekly slovo snem<br />

to slovo vrátila ozvena rodiny otrokov<br />

z otrokov išli sa narodiť poslanci<br />

medom sa rozliať šla chuť reči otroka<br />

reč bola odkliata<br />

nie viac reč barbara<br />

a právo na farby vzaté na Váhu dúham<br />

a kliatbu vyriekly tie ústa na zradcov<br />

a hrozbu tým čo chceli by poviazať jazyky<br />

a ruky išly v ústrety svojmu poľu pašienkam horám<br />

a išly sniať okovy Jankovi Kráľovi<br />

To bolo -dvanásť úderov Liptova<br />

čo vyrútily vrát pánty prehnilé<br />

v Uhorskej krajine<br />

Odvtedy život človeku nesie väčší dar<br />

odvtedy krajšia je aj naša slovenská jar<br />

156


Šteían Hoza:<br />

Ján Levoslav Bella.<br />

Za blahej pamäti biskupa Štefana Moysesa šírila sa osveta<br />

slovenského umu veľmi krásne, lebo Moyses mal dar shromaždiť<br />

okolo seba <strong>nad</strong>aných slovenských ľudí. Vedel ich povzbudiť do roboty,<br />

ktorá prinášala vzácne ovocie, najmä ak vyvolený mal <strong>nad</strong>anie.<br />

Banskobystrický seniorát z čias Moysesových smelo možno<br />

nazvať užitočným slovenským žriedlom. Nemožno takto presvedčivo<br />

povedať o iných seniorátoch na Slovensku, i keď napríklad<br />

spišský biskup Ladislav Zábojský mal smysel pre podporu talentov.<br />

V jedinom prípade zaslúžil sa biskup Zábojský o hudobný<br />

slovenský talent, keď podporil na štúdiách Jána Bellu, narodeného<br />

4. septembra roku 1843 v mestečku Liptovský Sv. Mikuláš. Vynikalo<br />

ono bohatosťou hudobno-divadelnej kultúry v dobách národnej<br />

poroby. Hodno spomenúť, že už v tých časoch vyšiel z Mikuláša<br />

prvý náznak na stále divadlo slovenské a neskôr aj na slovenskú<br />

operu so sídlom v Mikuláši. Ostalo však len pri <strong>nad</strong>šení, lebo<br />

doba nebola zrelá. Zato ochotnícke divadlá, hrávané v Mikuláši,<br />

stály zavše na vysokej úrovni vo vtedajšom slovenskom živote.<br />

V Liptovskom Sv. Mikuláši bol katolíckym organistom Bellov<br />

otec Ján, dobrý Slovák. Za manželku mal uvedomenú Slovenku,<br />

dobrú matku a vzácnu ženu Teréziu, rodenú Veselovskú. Hudobne<br />

veľmi citová duša, nábožná a predohra k svojim deťom.<br />

Z deviatich detí bol Ján najstarším synoim. Kantorská bieda<br />

slovenská bola dobre známa. Dostal ju do vena aj Bellov otec a prilipla<br />

aj na syna tak mocne, že sa jej veru nevedel zbaviť po celý<br />

život. Bola mu ,,božím darom". Mladý Bella bol neobyčajne <strong>nad</strong>aný.<br />

Už päťročný napodobňoval na organe svojho otca pri hre kostolných<br />

piesní. Otec bol Jankovi prvým učiteľom hry na organe a<br />

neskôr na fortepiane i na husliach. Počas birmovky v Mikuláši<br />

hral Janko Bella prím v kvartete svojho otca a tu si ho povšimol<br />

biskup Ladislav Zábojský, ktorý mu ponúkol štúdium na svoje<br />

trovy. Gymnázium začal Bella študovať v Levoči. Vyštudoval šesť<br />

tried s vyznamenaním. Levoča bola v tých dobách stredom kultúry<br />

na Spiši, a to zásluhou slovenských profesorov, medzi ktorými<br />

učil i Leopold Dvoŕák (pochodiaci z Čiech), birmovný otec<br />

Bellov. Od birmovky si pripájal Bella k menu Ján aj birmovné<br />

Leopold, čiže po slovensky Levoslav.<br />

Dvoŕák bol Bellovým ďalším hudobným vychovávateľom.<br />

Mal zo žiakov sostavený sbor a orchester, v ktorom Bella z nedostatku<br />

hudobníkov „zaskakoval" skoro na všetky hudobné nástroje.<br />

Na veľkej pomoci bol Dvofákovi pri inštrumentácii pre<br />

žiacky orchester. Z kníh Dvoŕákovej knižnice vzdelával sa Bella<br />

v hudbe po teoretickej stránke.<br />

157


Roku 1857 umiera Bellovi matka, nedočkajúc sa lepšieho bytu<br />

v Lužnej, kam sa Bellovci presťahovali a po ktorom tak nevýslovné<br />

túžila, aby si napravila naštrbené zdravie. Nedočkala sa ani synových<br />

primícií, na ktoré sa tak veľmi tešila . . .<br />

Siedmu triedu gymnázia študoval Bell^ v Banskej Bystrici a<br />

o rok nato ako klerik tu aj maturoval.<br />

Ani v Banskej Bystrici nezanedbal hudbu, napriek tomu, že<br />

sa pozdávalo, ako by Bellu viac zaujala poézia. Nie, lebo „v tom<br />

roku složil inštrumentálnu omšu, ktorá sa v biskupskom kostole<br />

pri veľkej obľube predvádzala. (Naštudoval a dirigoval ju Bellov<br />

učiteľ v hudbe Ján Egry.) Teologické štúdiá prinútily ho obmedziť<br />

sa na husle a jednako ho poháňal silný pud ku skladaniu a muzikálnemu<br />

čítaniu."<br />

Výsledkom Bellovho sklonu k poézii bolo malé dielce ,,Jarnie<br />

kvety", vydané roku 1863 s básňami ešte niekoľkých bohoslovcov<br />

banskobystrických a venované biskupovi Moysesovi. Bella má<br />

v sbieročke tridsať básní charakteru rečňovaniek, ktoré prezrádzajú<br />

skutočnú poéziu a vážneho ducha.<br />

V Banskej Bystrici vyvinul Bella veľmi čulú činnosť v spolku<br />

,,Kolo", sdružení to mladých slovenských rodomilov banskobystrického<br />

seminára.<br />

,,Kolo" nebolo úradom povolený spolok, trpeli ho len kvôli<br />

Moysesovi. No keďže profesori aj úrady hľadely naň ako na šíriteľa<br />

panslavizmu, preto ho zrušily.<br />

Do roku 1857 boli v banskobystrickom seminári bohoslovci<br />

bezi klerikov. Biskup Moyses v záujme väčšej strostlivosti o kňazský<br />

dorast nariadil, aby podľa nových pravidiel seminára bolo<br />

možné prijať doň nielen teológov, ale aj alumnistvo-gymnazistov<br />

VII. a VIII. triedy gymnázia. Tak sa dostal Bella do seminára<br />

pred matúrou. Bohoslovci mali vtedy v seminári krúžok „Karolínskeho<br />

bratstva", ktorý ako hostia mohli navštevovať aj gymnazisti.<br />

Títo boli znamenití Slováci a hneď spoznali, že spolok im nemôže<br />

vyhovovať ani zriadením, ani obsahom svojich prednášok, lebo<br />

jeho členmi mohli byť aj Neslováci. Ich duch ,duch bystrického<br />

gymnázia pod vedením slovenských profesorov bol iný: priebojný<br />

a slovenský. Bella, hlava otvorená a bystrá, vystúpil s návrhom,<br />

aby sa gymnazisti vo večerných hodinách tajne schádzali a vzdelávali<br />

sa v literatúre svojho národa. Spolok pomenovali „Kolo".<br />

Mal spojivá i s peštianskym spolkom bohoslovcov v ústrednom seminári.<br />

Bella teda obnovil „Kolo", v ktorom sa už pred desiatimi<br />

rokmi vzdelávali slovenskí bohoslovci. Keď ho rozpustili, založené<br />

bolo „Karolínske bratstvo". Teraz sa mali slovenskí mladíci vzdelávať<br />

v slovenskej vede, ako žiť v mravnom duchu a upevňovať<br />

si slovenské národné povedomie. S ,,Kolom" ožil v seminári nový<br />

duch. Bella sa stal zapisovateľom spolku. V nasledujúcom školskom<br />

roku 1861/62 je už predsedom a nastáva zmena aj v programoch<br />

spolku. To Bella prišiel s novým elánom.<br />

158


Pri tomto úseku Bellovho života hodno sa zastaviť preto, že<br />

uvedené okolnosti malý veľký vplyv na tvrdý charakter Bellov,<br />

ktorý sa vekom nezmenil, naopak, zoceľoval sa až na tvrdohlavosť.<br />

Čo si raz Bella zaumienil, to s najväčšou rozhodnosťou aj previedol?<br />

nevedel cúvnuť.<br />

V nástupnej reči predsedu ,,Kola" predniesol nasledujúce slová:<br />

,,Vidíte, ako krásne pučí kvet národného života na Slovensku.<br />

My vyvolili sme si stav, ktorý nám dá do rúk veslo, nímž kerovať<br />

budeme plť života národa slovenského. Často narazíme na bralá<br />

neprekonateľné, a jestli nebudeme schopní im vyhnúť, roztrieskame<br />

plť a zahynie národ vo vlnách rozbúrených, my s ním. Do práce<br />

sa teda chyťme. Boh nás k dielu svojmu povolal, vyplňme vôľu<br />

jeho. Nebuďme najatí robotníci, ale učme sa ako dobrí pastieri pásť<br />

stádo slovenské. Vzdelajme zavčasu ducha, čo priam i tŕnie zakrvaví<br />

telo naše na jeho poli. Úroda bude hojná a oblaží nás. Vieme,<br />

že aj vzdelanie naše bez boja nebude, ale nič to, bez boja niet života<br />

. . ." (Literárne listy, 1896.)<br />

Takto sa chystal Bella na prácu medzi slovenským ľudom. Týmito<br />

slovami povzbudzoval k nej aj svojich druhov.<br />

Miesto rozoberania básní zaoberali sa členovia „Kola" filozofiou,<br />

rečníctvom a kritikou. Posudzovali práce údov spolku, študovali<br />

slovanské reči. V roku Bellovho predsedníctva zaumienili<br />

si študovať srbštinu. Schôdzky bývalý dva razy týždenne, pravda,<br />

ešte vždy so slovenskou umiernenosťou a nie výbojnosťou, lebo<br />

predstavení neboli naklonení spolku, o ktorom sa dozvedeli neúradne.<br />

Keď sa dozvedeli úradne, začalo sa prísne vyšetrovanie.<br />

Zakladateľov chceli potrestať, ale na zákrok slovenského rodoľuba<br />

kanonika Michala Chrástka boli omilostení a spolok napokon<br />

uznali za verejný.<br />

Prvé verejné zasadnutie „Kola" bolo v decembri roku 1861.<br />

Po dohode saj „Kolo" stalo odsekom, čiže odborom ,,Spolku sv.<br />

Karola Boromejského", ktorý si založili bohoslovci.<br />

V „Kole" vynikal ako pracovník i ako básnik Janko Bella.<br />

Spomínajú ho v listoch bratom do Pešti. Nasledujúci školský rok<br />

1862/63 stal sa osudným pre „Kolo". 2e jeho činnosť celkom neuviazla,<br />

možno ďakovať len tým mladíkom, ktorí nestratili celkom<br />

nádeje, že sa údel spolku zmení. Príčinou rozvratu m^la byť i^rdá<br />

hlava Bellova. Urážlivými rečami odoberá väčšine členov spolku<br />

chuť do práce.<br />

, f<br />

O zápisnici nikto nič nevedel, len on — ako predseda a zápisník.<br />

Úradné dopisy a korešpondenciu nikdy neoznámil. Ustanovila<br />

sa bola srbská reč k učeniu: zrušil to a uviedol čítanie filozofie,<br />

z čoho žiaden osoh nebral. Tieto teda príčiny, zvlášte však<br />

poslednia záverečná reč koncom školského roku 1861/62 tak veľkú<br />

neľúbosť v údoch spôsobila, že nebolo možno <strong>nad</strong>priasť činnosť<br />

159


spolku tohoto roku, kými výš menovaný medzi nami bol. Netečnosťou<br />

jeho i národnosť v seminári klesá!"<br />

Toto je naznačené v spolkovej zápisnici.<br />

Bella bol <strong>nad</strong>mieru <strong>nad</strong>aný. Ťažko však chápal, že jeho spolužiaci<br />

nemôžu v duševnom živote kráčať zarovno s ním. Svojou tvrdosťou<br />

a neuznaním narobil viac škody medzi členmi spolku ako<br />

osohu.<br />

Bolo pre neho i pre spolok dobre, že nasledujúceho roku odišiel<br />

na štúdiá do Viedne. Spolok ,,prišiel k sebe". No Bella ani vo<br />

Viedni nezabudol na „Kolo". Dopytoval sa na jeho prácu, ba sám<br />

prispieval do jeho programov.<br />

Popri básnení a spolkárení v Banskej Bystrici žil Bella aj<br />

hudbe ,keď imu ostal čas zo štúdií. Najmä pri slávnostných príležitostiach<br />

nesmela chýbať Bellova skladba.<br />

Ešte ako klérik-gymnazista složil na pamiatku národného shromaždenia<br />

v Turč. Sv. Martine 6. a 7. júna 1861 skladbu „Svätomartinská<br />

Kadrylla", venujúc ju Jánovi Franciscimu. Roku 1862 vyšla<br />

tlačou. V Pešťbudínskych vedomostiach ďakoval za jej vydanie<br />

,,Verejným vďakom":<br />

,,Známa je obetavosť vznešených pt. pp. národovcov banskobystrických<br />

po celom Slovenstve. Viem ale, že sa drahí rodáci zadivíte,<br />

dozvediac sa, že sa len tí samí národní mužovia, ktorí už toľko<br />

obetí národu doniesli, svojimi útratami a nákladom možným učinili<br />

výdaj mojej Kadrylly. No zahanbiť sa môžte mnohí boháči, že<br />

tak skúpym grošom napomáhať sa usilujete Maticu našu, keď chudobní<br />

„panslávi" banskobystrickí nie v jednom, ale vo všetkých<br />

tak štedrí a veľkodušní sú. Ja z mojej skromnej strany hlbokú týmto<br />

im vďaku verejne vzdávam za ich skvelú podporu, bez nejž mne<br />

chudobnému nič podujať možné by nebolo bývalo a ktorej hodným<br />

ostať sa budem snažiť.<br />

Ján Levoslav Bella."<br />

Ešte toho istého roku v Pešťbudínskych vedomostiach pozýva<br />

na predplatok na ,,Národnie štvorspevy slovenské."<br />

,,Z mnohých strán požiadaný súc o slovenské štvorspevy,<br />

umienil som si vybranejšie národnie piesne a nové príležitostné<br />

spevy vo sväzočkách vydávať pre sbory mužské a jestli bude vôľa<br />

p. predstaviteľov aj pre sbory miešané. Darmo je, keď sme sa raz<br />

chytili aj do krásneho umenia, no, pokračujmeže ďalej. Aby sme<br />

ale pri prvom kroku zastaviť sa neboli prinútení, potrebná je hojná<br />

účasť slovenského obecenstva, odberajúceho národnie skladby; bo<br />

náklad na veci hudobné je drahý a umelci slovenskí majú lačné<br />

vačky.<br />

Môj zámer je, aby spev slovenský, ktorý dosiaľ bol len kvietkom<br />

poľním, samému sebe zanechaným, stal sa umením a tak pred<br />

svetom došiel tej uznalosti, ktorá mu vlastne svedčí. Chcem spolu<br />

odpomôcť aj veľkému nedostatku príležitostných spevov. Dosiaľ<br />

160


chcejúc privítať, poctiť mužov vznešených, alebo odbrať sa od nich<br />

spevom, prinútení sme boli útočište hľadať u cudzích. Preto vyzývam<br />

nielen slovenských básnikov, aby nás zaopatrili takýmito príležitostnými<br />

spevmi, ale aj umelcov našich hudobných, aby nesťažovali<br />

sa láskavé mne zaslať, čo podobného druhu složené majú<br />

v jednoduchej melódii, čo ja potom v štvorhlase vydám. Kto by<br />

však skladby svoje v štvorhlase zaslal, a ich nepremenené mať<br />

chcel, čo však udať prosím, takové nepremenené vydám, čím spomôžeme<br />

aj Hlaholu."<br />

Predplatné na sošit štvorspevov určil Bella 1 zl. r. č.<br />

Ako čítame v nasledujúcom: ročníku Vedomostí, predplatiteľov<br />

sa napriek Bellovmu peknému a odôvodnenému upozorneniu neprihlásilo<br />

veľa. Sám banskobystrický nakladateľ Krčméry píše, že<br />

„za tie peniaze, čo doteraz sa sišly, ani poriadna obálka na nóty<br />

vytlačiť sa nedá. Podobné podniky zaslúžilý by vätšieho účastenstva<br />

zvlášte od tých, ktorí s hudbou zaoberajú sa. Nesmieme zabúdať,<br />

že sotva niečo vzbudí toľkú pozornosť v cudzinstve, obzvlášte<br />

v Nemecku na národ slovenský, ako slovenské národnie spevy".<br />

Roku 1863, pri tisícročnej oslave príchodu Cyrila a Metoda na<br />

Slovensko, složil Bella ,,Staroslovanský otčenáš" vo štvorhlase, venovaný<br />

opátovi Tomášovi Červeňovi. Pri zakladaní Matice slovenskej<br />

složil moteto r,Hospodine, pomiluj ny". Jozefovi Kozáčkovi,<br />

kanonikovi, venoval ,,Missa virorum polyhymniae adaptata". Okrem<br />

toho napísal veľa príležitostných skladbičiek pre klavír, pravda,<br />

s organovou technikou, ktorá mu bola najbližšia.<br />

Do druhej triedy teológie poslal Bellu biskup Moyses do<br />

Viedne na Pazmáneum. Viedeň bola vtedy v zajatí konzervatívneho<br />

hudobného ovzdušia. Romantizmus sa vtedy Bellu ešte nedotkol.<br />

Začal súkromne študovať hudbu — popri teológii — u Šimona Sechtera<br />

(1788—1867), chýrneho hudobníka-teoretika, pedagóga, skladateľa<br />

a profesora na konzervatóriu. Sechter ako skladateľ upotreboval<br />

vo svojich dielach prísnu kompozičnú techniku: harmonickú<br />

jasnosť, logické vedenie hlasov podľa zákonov kontrapunktu<br />

a dôslednosť v stavbe hudobných myšlienok. Toto prevzal od neho<br />

aj mladý, dvadsaťročný Bella.<br />

Bella sa chcel priučiť aj technike dirigovania. Tu bol žiakom<br />

Gottfrieda Preyera (1807—1901), dvorného organistu, skladateľa a<br />

profesora na konzervatóriu. V kostole Bella často diriguje svojich<br />

kolegov, z ktorých si sostavil spevokol. Vniká do prísnej formy cirkevných<br />

skladieb. Svoje názory ukladá do článku, ktorý mu roku<br />

1864 uverejňujú v časopise ,,Wiener Kirchenzeitung".<br />

2e Bella nezabúdal na Bystričanov, vysvitá z toho, že im<br />

poslal pre „Kolo" prácu „Betlehemské pastušky". Roku 1865 na<br />

akadémiu Cyrila a Metoda zaslal na Sládkovičov text nápev „Slovenský<br />

brat". Sbor predniesli banskobystrickí bohoslovci s veľkým<br />

úspechom.<br />

11. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom<br />

161


Roku 1864 v Pešťbudínskych vedomostiach (číslo 66) je Bellovo<br />

Ozijámenie o vydaní štvorspevov I. sošitu. V ňom podáva dobové<br />

odôvodnenie, vlastne svoj názor na ľudovú pieseň, ktorý<br />

v rozšírenej forme podal o niekoľko rokov neskôr, v obsiahlom<br />

článku.<br />

„Národní spev je najmohutnejším hýba-dlom v rozširovaní zápalu<br />

za vec národniu, za rodoľubstvo i za česť slovenského mena.<br />

Veď spev je najsrdečnejším a najdušskejším výrazom citov slovenských<br />

a uchvacuje v duševné rodinstvo neskazené duše ohnivejšie<br />

než písmo a reč. Žalostného nedostatku speváckych spolkov<br />

u nás medzi mnohým iným bolo príčinou aj to, že nestálo ešte<br />

žiadneho štvorhlasného spevu; znám to zo skúsenosti, že sa na<br />

mnohých stranách s'bory spevácke len následkom toho ustrojovať<br />

začaly, že sa jim do rúk dala zásada štvorhlasných spevov. Iste<br />

je vydanie štvorhlasov jedna z najprvších a najhlavnejších výnimok<br />

speváckych spolkov a jej prostriedkom môže si temer zábavnou<br />

prácou každý koľko toľko hudboznalý učiteľ zriadiť štvorhlasný<br />

mužský sbor. Nechže už raz svitá i na tomto poli, aby ste<br />

videli, že súci sme všestranne previesť svoju (nie módnu) ideu národnej<br />

osvety.<br />

Avšak nevyhnutne je potrebná i hlbšia teoretická známosť<br />

hudby pre tých, ktorí spravovať majú spev. Preto čo najvrelejšie<br />

odporúčam slov. ct. obecenstvu „Náuku súhlasu" p. Laciakom vydať<br />

sa majúcu ... Bo aby spev náš dostal požiadavkám umeleckým,<br />

nutno obživuj ho duch vyšší, duch správcov hlboko vzniklý v tajnosti<br />

umenia. A jestli uvidíme uspokojujúcu účasť ct. obecenstva,<br />

a spomenutou „Náukou" všeobecná známosť hudobnej teórie sa rozšíri,<br />

potom sa zavďačím drahým rodákom v predmluve svojich<br />

„Štvorspevov" spomínaným špeciálnym návodom ku sriadeniu štvorhlasných<br />

mužských speváckych sborov a k tomu potrebným praktickým<br />

cvičením, čo som jedine z tej príčiny teraz podložil, aby<br />

mala svrchovane potrebná Náuka voľnejšiu cestu a aby tak môj<br />

návod našiel už potrebnými známosťami pripravených čitateľov.<br />

Tendenciu „Štvorspevov" mojich zo predrečeného každý ľahko<br />

porozumie. Ich úlohou je zápal za vec národniu. Preto vylučujem<br />

už mojím vlastným postavením zabránené spevy obsahu ľahkého<br />

i spevy o láske a milenstve. Láska i milenstvo nepotrebujú hýbadiel,<br />

skôr mierneho krotenia Kristovým zákonom, čoho večne sa<br />

držte drahí naši beletristickí spisovatelia, aby nezašli sme na hnusnozunované<br />

chodníky romantiky západnej. Nám treba hudba mravného<br />

rodoľubného a k tomu smeruj všetok náš čin, slovo a spev.<br />

Slovenských pp. skladateľov prosím o láskavé sdelovanie pôvodních<br />

skladieb rázu mnou vystaveného.<br />

No prijmiteže milo môj príspevok maličký k budove slovensko-fcresťanskej<br />

osvety. Vy vrúcneľúbení otcovia i bratia, tým<br />

duchom, akým ho drahému národu podávam. Všetok čin a pot jednotlivcov<br />

je len drobné piesočné zrniečko; ale biedna chatrč bez<br />

tých zŕn, do jakej sa už nevmestíme. Veď by nás nebola dôstojná!<br />

162


Pracujme ďalej, ako sme začali a čo priam i naše zrnká zmiznú<br />

pred očima, radosťou zaslzíme <strong>nad</strong> nádherným hradom slovenskej<br />

osvety. S Bohom!<br />

J. L. Bella."<br />

Roku 1865 vrátil sa Bella ako absolvent teológie do Banskej<br />

Bystrice, ale na vysviacku bol veľmi mladý. Biskup Moyses vzal<br />

ho k sebe na letné sídlo do Sv. Kríža. Tu mal ešte viac možností<br />

a času vhĺbiť sa do diel Haydnových, Mozartových, Beethovenových,<br />

Clementiho a iných, ktoré si priniesol z Viedne.<br />

V seminári vyučoval Bella hudobným predmetom. Z platu podporoval<br />

súrodencov. Roku 1866 vysvätil ho biskup za kňaza. Kňazské<br />

prvotiny slávil v Banskej Bystrici. Kazateľom a manuduktorom<br />

bol mu chýrny slovenský dejepisec Franko Sasinek.<br />

Bella žil vo veľmi priateľskom pomere aj s olomouckými bohoslovcami.<br />

Posielal im svoje skladby nielen na predvádzanie, ale aj<br />

na vydanie. Z nich ,rTo deň- ktorý učinil Pán" v českom origináli<br />

spieval sa dlho a s obľubou na Morave. Bella ho venoval Tomášovi<br />

Červeňovi. Na český text Sušilov složil sbor ,,Pane Bože, slyš mne<br />

na nebesou" a „Modlitba sv. Cyrila na sotnách" s barytonovým sólom.<br />

Stýkal sa tiež s bohoslovcami v Ostrihome, ktorým venoval<br />

omšu so sláčikovým orchestrálnym sprievodom, pastorálne moteto<br />

,,Quem vidistis pastores?" a F-dur kvarteto. Z roku 1866 je aj G-mol<br />

kvarteto, skladba ,,V cudzine" pre husle a klavír (prepracovaná<br />

roku 1923).<br />

Vo veľmi priateľskom pomere žil s Andrejom Sládkovičom,<br />

ev. farárom v Radvani, ktorého text ,,Ku privítaniu osv. p. biskupa<br />

Moysesa v decembri roku 1862" zhudobnil pre mužský sbor. Zo<br />

skladieb tých čias sú najdôležitejšie: ,,Tu e^ Petrus", na spôsob<br />

benátskych majstrov pre celkom samostatné dva sbory, ktorých osem<br />

hlasov je prísne kontrapunktovaných; ,,Adoramus Te" pre mužský<br />

sbor v Palestrínovom štýle, a veľkonočné ofertórium ,,Haec Dies"<br />

pre mužský sbor a capella, venovaný kanonikovi Pavlovi Tillešovi.<br />

Pre mužský sbor a organ složil kantátu ,,Cyrilo Metodiada", kým<br />

,,Pange lingua" je šesťhlasá skladba. B-dur omšu pre muž. sbor venoval<br />

A. W. Ambrózovi. Tieto skladby urobily Bellu známym len<br />

v užšom slovenskom kruhu.<br />

Sláčikové pastorálne kvarteto F-dur predviedli verejne na koncerte<br />

maďarského huslistu Reményiho v Banskej Bystrici a ono urobilo<br />

obrat v Bellovej skladateľskej známosti. Zásluhou Eduarda<br />

Reményiho (1828—1898) začínajú si všímať Bellu hudobné kruhy<br />

v Uhorsku, povzbudzujú ho a Bella sa rozhodol venovať sa celkom<br />

hudbe.<br />

Roku 1866 v Pešťbudínskych vedomostiach oznamuje expedíciu<br />

II. sošitu Slovenských štvorspevov,- druhý sošit vyvolal živú<br />

reakciu dvoch slovenských hudobníkov: Laciaka a Egryho. Bella sa<br />

žaluje na finančnú ujmu, ktorú utrpel pri tomto vydavateľskom pod-<br />

163


niku a píše: ,,Nádejam sa, že vätšia zaujatosť a pokrok v hudbárstye<br />

našom a speve nahradí mi ju pri III. sošite . . . Došlý moje štvorspevy<br />

uznania na mnohých stranách, menovite pričinením slovutného<br />

umelca p. Fôrchgotta vo Viedni (1825—1874, ktorý bol<br />

dušou českého hudoibného života vo Viedni a sám skladal sborové<br />

skladby), len u nás nie. Ci by sme teda len vždy už prestávať a<br />

ustávať mali? Pomáhaj Boh ku pokroku!"<br />

Pešťbudínske vedomosti prinášajú Laciakov posudok na Štvorspevy,<br />

žiaľ, dosť osobne namierený, čo mala byť odplata za Bellovo<br />

neuznanie — prv odporúčanej Laciakovej knihy ,,Náuka súhlasu".<br />

Laciak napriek násilne sa hlásiacej objektívnosti je ironický.<br />

Nie div, že na takýto posudok ozval sa hneď Ján<br />

Egry, Bellov učiteľ v hudbe, a to „Antikritikou Slov. štvorspevov",<br />

kde háji moderný názor na komponovanie, ktorý sa zjavil<br />

u Bellu, kým Laciak je zo starej školy. Na Egryho obhajobu reagujú<br />

i študujúci vo Viedni (Tisovský), a to kladne. Nemlčal však<br />

ani urazený Laciak a píše odpoveď na odpoveď. Tón jeho odpovede<br />

je zasa podráždený, i keď nemá pravdu. Stačí uviesť posledný<br />

odsek: „Neskladali sme síce skúšku pred p. profesorom Egrym<br />

z hudbovedy, zato ale nech sa nedomnieva, že kto v Bystrici neštudoval<br />

hudbu, že ten nič nevie do hudby; stal sa nám príklad,<br />

že študovavší jeden hudbu na preparandii a mavší svedectvo výtečnosti<br />

o tom :<br />

sa nás predsa pýtal: ,,Nachže mi povedia, čo je<br />

to ten generalbass, ja som to nikdy nemohol pochopiť od môjho<br />

professora?" — To nesvedčí o tom, žeby mu boli na tej praeparandii<br />

veľmi prísne rozhraničenie udali prísneho slohu, keď ani pochop<br />

generalbassu neznal pri tom všetkom, že mal svedectvo výtečné.<br />

Tak sa nám zdá, že p. Egry skorej nevie alebo nechce vedieť medze<br />

prísneho slohu". Podobným tónom pokračuje celá polemika, skôr<br />

na škodu ako na osoh a poučenie veci (čo vlastne malo najskôr<br />

význam pre vtedajší slovenský hudobný svet), preto vari Bella na<br />

útoky ani neodpovedal.<br />

Martinovi Čulenovi, riaditeľovi gymnázia, venoval Bella skladbu<br />

ffPri Prešporku na Dunaji", variácie na ľudovú pieseň pre klavír.<br />

V Pešťbudínskych vedomostiach píše o nej referát roku 1867 náš<br />

druhý veľmi <strong>nad</strong>aný a študovaný hudobník — najmä klavirista —<br />

Ľudovít Vansa. Žiaľ, skoro umrel. Vansa chváli originálnosť Bellových<br />

variácií, len sa mu nepozdáva maďarský ráz, najmä v introdukcii.<br />

Má námietky aj proti zadeleniu temp, jednako výsledok<br />

je ten, že uznáva dielo za schopné života, lebo svedčí o pokroku<br />

v našom národnom umení a vrelo ho odporúča slovenskému obecenstvu<br />

a pôvodcovi privoláva: Pán Boh pomáhaj i naďalej!<br />

Na gymnaziálnych besedách vystupoval teraz Bella už ako<br />

dobrý pianista. Jeho hru obecenstvo odmeňovalo zavše búrlivým<br />

tľapkaním a čím ďalej viac si žiadalo, aby vystupoval. Bella sa<br />

nezdráhal tak robiť. Boku 1868 píše šesť charakteristických skladieb<br />

pre klavír a husle pod názvom ,,V cudzine". Vzniklý pod dojmom<br />

164


Chopinových skladieb. Na Besede vo Veľkej Revúcej (16. V. 1868)<br />

spieva sbor Bellovu skladbu Na vojne". Složil ju pravdepodobne<br />

fr<br />

toho istého roku.<br />

Napriek uznaniu a sláve žije Bella v Banskej Bystrici v núdzi<br />

a preto hľadá pomoc, ktorej sa mu dostáva od Dr. Ľudovíta Procházku<br />

z Prahy. (Procházka pomáha zaradiť Bellove skladby na<br />

pražských koncertoch). Dostáva sa mu uznania od českých hudrobných<br />

kruhov- a keď sa Bella uchádza o miesto kantora v Kremnici,<br />

slúžia mu vysvedčenia českých hudobníkov ako odporúčania<br />

miesto konzervatoriálneho vysvedčenia. Procházka upravuje Bellove<br />

články: Úvahy o slovenskej hudbe (Dalibor — 1869, Hudební<br />

listy), sám ho vrelo odporúča ako významného slovenského hudobníka.<br />

Bellovi vychodia niektoré skladby ako prílohy k časopisom.<br />

Osobne sa ešte Procházka s Bellom nepoznajú.<br />

Rokom 1869 začína Bella účinkovať v Kremnici ako učiteľ<br />

hudby na školách a ako regenschori a dirigent ním založeného spevokolu<br />

a neskôr aj orchestra. V tomto období jeho života vzniká<br />

veľa skladieb cirkevného i svetského charakteru. Je to 30 orchestrálnych<br />

omší, z ktorých sa zachovalý: B-molL pochválená aj<br />

Františkom Lisztom a odmenená cenou, omša Es-dur a B-dur; Requiem<br />

a niekoľko árií s orchestrom. Omše Bella väčšinou spálil<br />

pred odchodom do Sibine. Ale medzi spálenými sa našlo aj viacero<br />

svetských skladieb.<br />

V roku Bellovho nastúpenia v Kremnici umrel aj veľký jeho<br />

zástanca biskup Štefan Moyses. Moysesovým nástupcom sa stal<br />

biskup Ipolyi-Stummer. Ten volal síce Bellu zpät do Bystrice, ale<br />

pre neupravené finančné pomery sa Bellov návrh neuskutočnil.<br />

Ostal ďalej v Kremnici a tvoril vzácne hudobné hodnoty, aj príležitostné<br />

skladby. Kremnickí Nemci vtedy menej politizovali než<br />

nový bystrický biskup a jeho kapitulníci, a i to malo vplyv na<br />

Bellovo rozhodnutie.<br />

V komornej hudbe složil Bella sláčikové kvarteto G-dur a sláčikové<br />

kvinteto D-moll (1870 a prepracované roku 1923), okrem<br />

toho niekoľko menších skladieb klavírnych, orchestrálnu fantáziu na<br />

motívy z Rákoczyho pochodu (1872); na klavír složil variácie na<br />

pieseň ,,Letí, letí roj . . .", sonatínu pre klavír, „Tanec škriatkov".<br />

„Capricietto" a ,,Elégiu" pre husle a fagot alebo violoncello so<br />

sprievodom klavíra.<br />

Nemyslime si, že Bella našiel veľkého ocenenia v Kremnici.<br />

Nie. Na celom Slovensku boly vtedy pre hudobné umenie nežičlivé<br />

pomery; vari len pre cigánsku hudbu sa našlo pochopenie.<br />

Jednako Bella sa nedal odradiť od práce. Ostal vytrvalý, ako to<br />

bolo v jeho povahe od útlej mladosti. Vybral si z hudobnejších a<br />

ochotných obyvateľov Kremnice <strong>nad</strong>šencov a vytvoril si najprv<br />

spevokol, neskôr aj symfonický orchester a z <strong>nad</strong>aných vytvoril aj<br />

komorné teleso. Len ten, kto pracoval s ochotníkmi a hudobnými<br />

<strong>nad</strong>šencami, pochopí, akú <strong>nad</strong>ľudskú prácu konal tu Bella pri or-<br />

165


chestrálnych skúškach . .. Koncerty mávaly, podľa zvestí vtedajších<br />

poslucháčov a kritikov, ráz veľkomestských podnikov. Na programe<br />

boly symfónie Haydnove, Mozartove a Beethovenove, nehovoriac<br />

o Bellových skladbách a menších vtedy známych autorov. Pre dôverný<br />

kruh priateľov hudby sostavil Bella tzv. Venčeky, na ktoré<br />

chodievala vybraná hudobná inteligencia Kremnice a okolia. Na<br />

Venčekoch účinkovali členovia Bellovho sboru a orchestra. Na<br />

nich predvádzal Bella aj svoje najnovšie skladby.<br />

Spisovateľ Gustáv K. Zechenter bol v Kremnici mestským<br />

lekárom, keď tam Bella účinkoval. Roku 1<br />

1900 v Rozpomienkach<br />

píše o Bellovi:<br />

, Janka poznal som ako bansko-bystrického klerika na ktoromsi<br />

matičnom shromaždení. Bol to neveľký, ale poriadnej tváričky šuhaj.<br />

Bol mimoriadne a náruživo oddaný muzike, mal k tomu hlboký<br />

cit a nevšedné schopnosti, ^ol skutočne umeleckým hudobníkom<br />

a komponistom. Preňho bola hudba i vedou i všetkým.<br />

Bella ako kňaz už s biskupským povolením, pre zdokonalenie<br />

v hudbe, vyvolený bol za regensa chori do Kremnice. Tu, soblečúc<br />

kňazské rúcho, oddal sa celou dušou výlučne muzike a žil emancipované,<br />

viac trovil, ako prijímal, rád sa zabával, a ako vážený a<br />

ctený muzikant dovoľoval si príležitostne i hrubianom byť. Tak<br />

napr. pri muzikálnych predstaveniach, keď obecenstvo kus klebetilo,<br />

on ako kapelník sa obrátil a zahriakol panie nelichotivými slovami:<br />

,,Čo tam gagocete ako husi!" No ale výtečnému hudobníkovi<br />

sa to prepieklo. Bol vládou vyslaný do cudzozemská štúdie hudobné<br />

konať. Ako Slovák, písal i do slovenských časopisov vedecké články<br />

o hudbe, prirovnávajúc slovanské rytmy ku gréckym. Raz, idúc<br />

s ním ulicou, stretli sme dumne pískajúceho sberateľa ránd; tu ma<br />

pochytí v <strong>nad</strong>šení Bella za kabát, mykne ma, až som sa zľaknul a<br />

začne mi pekne prenikavo vyprávať totožnosť gréckych stupníc<br />

s týmito slovensko-píšťalkovými hlasmi, kým som si kabátové gombíky<br />

z jeho zatvorenej pästi vykrúcal. Ináče bol on musikus-kosmopolita.<br />

2il tu so sestrou a mladším bratom. Brat umrel na suchoty<br />

pod mojou opaterou. Ja som bol Bellovým telesným lekárom,<br />

mal som vtedy príležitosť poznať hudobné podniky. On učil i moje<br />

dve dcéry klavír, ale nie dlho, takými vecmi nerád sa neskrotený<br />

geniálny človek zaoberal. Keď sa mu nechcelo vyučovať, a to<br />

veru veľmi často sa stávalo, vyhnal, alebo ešte kratšie, vyhodil<br />

učedlnice von. Ale zato vypýtal si plácu i na dva mesiace vopred.<br />

Keď sa takto moje deti tejto núdze nasýtily, prešly potom ku druhému,<br />

menej geniálnemu, ale viac trpezlivému majstrovi. Zbavený<br />

tesnej reverendy, Janko Bella zapúšťal si i bradu. No na túto kňazskú<br />

etiquettnú urážku dostal od biskupa napomenutie. Ale tomu<br />

sa jeho svobodný hudobný duch nechcel podrobiť a výsledok všetkého<br />

bol ten, že namrzený Bella pár falošne nôtiacim študentom<br />

husle po hlave a chrbte štimujúc roztrepal. Ale nebolo dosť na tom,<br />

že sa sprostil reverendy a si pripustil plnú bradu, ale navštíviac<br />

166


má raz, zdôveril sa mi, že prestúpil na ev. áug. vyznanie. To mô<br />

síce veľmi neprekvapilo pri výstrednom chlapíkovi, ale keď som<br />

sa ho, plecom mrdnúc a usmejúc sa, spýtal, k čomu mu tá premena<br />

slúžiť má, odvetil mi nahnevano,.že sa on pre bradu a tomu<br />

podobné maličkosti nedá mydliť nikým, ani prenasledovať, a týmto<br />

činom sekatúram biskupským vyhne. Pravda, to robilo značný dojem,<br />

že on, ktorý bol povolaný katolícku cirkevnú hudbu reformovať,<br />

reformoval i svoje vierovyznanie. Ani dlho žatým neostal<br />

v Kremnici, ale, ďakujúc za kapelníctvo, ktoré by i tak v katolíckych<br />

chrámoch zastávať nemohol, bol do evanjelickej cirkvi sibínskej<br />

pod dobrými vymienkami vyvolený. Odišiel, zanechajúc po<br />

sebe dobrý chýr hudobného znalca a nemenší počet nevyplatených,<br />

Kremničanmi žírovaných zmeniek. Potom sme počuli, že sa oženil."<br />

Roku 1872 vyšla v Regensburgu tlačou u nakl. Koppenratha<br />

sbierka ,,Cäcilia" r<br />

kde v 4 sväzkoch je 37 skladieb štvorspevov na<br />

Graduale, Offertorium, Antifony a hymny pre miešaný sbor. V nej<br />

sú vytlačené aj Bellove skladby, složené zväčša v Kremnici.<br />

Františka Liszta, veľkého a svetového klaviristu i skladateľa,<br />

upozornil na Bellu historik Kesthy a redaktor hudobného časopisu<br />

„Apollo" Viktor Fellegi (1840—1904), rožňavský rodák. Liszt v tých<br />

dobách už nerád recenzoval skladby neznámych skladateľov, jednako<br />

Bellu na prímluvu Fellegiho prijal a dal o ňom dobrozdanie ako<br />

o vyspelom umelcovi. Odporúčal ho maďarskému ministerstvu kultu<br />

na štipendium pre umeleckú cestu do zahraničia.<br />

Bella po obdržaní štipendia vydal sa na cestu cez Viedeň do<br />

Prahy. V Prahe boly práve Jungmannove oslavy. Soznámil sa s viacerými<br />

vynikajúcimi a jemu žičlivými priateľmi. Inšpirovaný bol<br />

k viacerým piesňam s hlbokým poetickým a pútavým obsahom.<br />

Z Prahy cestoval do Draždian, do Berlína a do Lipska. Vo všetkých<br />

mestách počul skúšky na opery a symfonické koncerty, ako<br />

i na cirkevné skladby. Soznámil sa s hudobnými osobnosťami vtedajších<br />

čias. Najmä známosť s Richardom Wagnerom naň veľmi zapôsobila.<br />

,,Viedeň, Praha a Drážďany", tak píše Bella rrzvýšily moju<br />

umeleckú apercepciu a kritické úsudky pre reprodukciu operného<br />

diek. Lipskom som si mohol doplniť svoje skúsenosti tak na poli<br />

svetskej hudby ako cirkevnej, v literatúre koncertnej i opernej a<br />

došiel som k úsudku, že orchester v dráme je takým istým oprávneným<br />

faktorom ako spievané slovo. Ako pedagóg a dirigent <strong>nad</strong>obudol<br />

som skúsenosti na tejto študijnej ceste, že orchestru i sboru<br />

treba nielen hudobnej výchovy, ale aj básnickej a estetickej, aby<br />

vedel dokonale zdolať umeleckú úlohu."<br />

Keď sa Bella vracal z Nemecka, zastavil sa znova v Prahe<br />

u milých mu Procházkovcov. Manželka Procházkova bola speváčka<br />

a uviedla Bellu do piesňovej literatúry, najmä nemeckých novoromanti^ov.<br />

Bellu zaujaly okrem iných najmä piesne Schumannove.<br />

167


,,Soznámiac sa na večierkoch s literatúrou staršou, predniesla<br />

mi ukážky veľkých novotárov Berlioza, Liszta a Wagnera, ktoré<br />

ma celkom zajaly a ohromily. Tak ma uviedla pani Procházková<br />

do nových svetov a dráh, ktoré som už neopustil. Spadly šupiny<br />

s mojich očú."<br />

Bella sa v Prahe soznámil s Antonínom Dvoŕákom a Bedŕichom<br />

Smetanom. Smetana mu prehrával svoje najnovšie dielo.<br />

,,U Smetanu som prežíval najkrajšie chvíle svojho života, chvíle<br />

nezabudnuteľné. Cez Olomouc vraciam sa do svojej Kremnice,<br />

ale nie vo starej koži, lež ako znovazrodený, s novými názormi<br />

svetovými a hudobnými, ako muž obťažkaný skúsenosťami, dojmami<br />

a plánmi pre budúcnosť, ktoré boly presýtené opravdivosťou a radosťou<br />

zo života a budúcej práce."<br />

Po návrate pokúša sa Bella o piesňovú tvorbu na české a nemecké<br />

texty. Čaro osobnosti pani Procházkovej neostalo bez vplyvu<br />

na Bellu skladateľa.<br />

V Letopise Matice slovenskej z roku 1873 uverejňuje Bella<br />

dlhý článok na tému: Myšlienky o vývine národnej hudby a slovenského<br />

spevu, v ňom prichádza vzhľadom na vtedajšiu dobu<br />

s novými myšlienkami, ba priam revolučnými náhľadmi na slovenskú<br />

ľudovú pieseň. Článok ukazuje, že Bella je v hudbe teoreticky<br />

nevšedne podkutý. Pokračovať v úvahe ho povzbudzuje Procházka.<br />

Naše piesne podľa Bellu len vo svojej patriarchálnosti sú<br />

slovenské a slovanské s rozmanitou krásou. Svoje úvahy odporúča<br />

do pozornosti najmä slovenskému učiteľstvu, ktoré sa vtedy najviac<br />

zaoberalo hudbou.<br />

„Národná hudba bude a môže byť len výsledkom prirodzeného,<br />

samorastlého historického vývinu. Do tých čias slbierajme národné<br />

spevy a hry, rozoberajme ich kriticky, ojasňujme poznanie<br />

národného ducha a takýmto sebapoznaním napomáhajme namierenie<br />

umeleckého snaženia."<br />

Z roku 1873 pochádza mužský sbor ,,Už Slovensko stáva",<br />

spievaný prvý raz v Liptovskom S v. Mikuláši spevokolom ,,Tatran".<br />

Z roku 1875 je sbor ,,Večerný zvon", venovaný tiež Tatranu. Toho<br />

istého roku dokončil symfonickú báseň ,,Osud a ideál" pre veľký<br />

orchester. Takto z doteraz väčšinou cirkevného skladateľa stáva sa<br />

vyznavač Schumannovho romantizmu. ,,Osud a ideál" posiela na posúdenie<br />

Procházkovi do Prahy. Zprávy prišly pochvalné a rok nato<br />

už hrajú Bellovu skladbu v Prahe s veľkým úspechom. Najpochvalnejšie<br />

sa o diele vyjadril skladateľ Zdenek Fibich. Kritika po koncerte<br />

zdôrazňuje najmä krásu lyrickej vety, ktorá má za základ<br />

staršiu Bellovu pieseň „Jak duši mé se krásnou zdáš".<br />

Zásluhou Procházkovou hrali v Prahe aj ďalšie Bellove diela,<br />

ktoré zaslal vše po ich dokončení na posudok Dr. Procházkovi, a<br />

ten sa ujal ich ďalšieho osudu. Roku 1876 posiela Bella témy<br />

z koncertnej predohry Es-dur a čoskoro aj partitúru skončenej<br />

skladby.<br />

168


Na slová Elišky Krásnohorskej skladá piesne: Dobrou noc<br />

a Pévcúm. Na nemecký text zlozil: Drei Lieder, Vier Lieder so<br />

sprievodom klavíra — romantického charakteru.! Bolo to celkom<br />

prirodzené, že Bela nemohol ísť inou cestou, najmä v piesňovom odbore,<br />

jednako jeho piesne prezrádzajú aj dramatickú strunu. Našiel<br />

si české libreto, na ktoré komponoval operu ,,Jaroslav". No na<br />

šťastie Dr. Procházka ho od ďalšej práce odradil, vidiac, že Bella<br />

si vyvolil nedramatické libreto. Radí mu písať na libreto zo slovenského<br />

ľudového prostredia. Bella sa však chytil témy z doby<br />

mýtickej.<br />

Vo Wagrierových spisoch roku 1875 vyšla skica ,,Wieland der<br />

Schmied". Oscar Schlemm upravil podľa nej libreto, v ktorom napodobil<br />

staronemecký sloh a reč.- V časopise r,Zeitschrift fúr<br />

Musik" bol Bella na libreto upozornený. Ešte v Kremnici si Schlemmovo<br />

libreto upravil, napísal prvé dejstvo a z druhého prvú scénu.<br />

Je ťažké pochopiť, prečo sa dal Bella do písania na takúto tému.<br />

Jindŕich Kvet má vari pravdu, keď konštatuje, že Bella ,,chcel<br />

byť moderný, chcel byť rátaný medzi wagneriánov a... že na Wielandovi<br />

ho vábila možnosť vyjadriť a vytvoriť Wielandovu postavu<br />

ako človeka trpiaceho bolesťou lásky, čisto ľudského a hlbokého.<br />

A toto chápanie Wielandovej postavy zachránilo skladateľa pred<br />

púhym napodobením a eventuálnym stroskotaním".<br />

Roku 1880 posiela Bella Dr. Procházkovi prácu na posudok.<br />

Je priaznivý, ale Bella jednako operu dokončieva až v Sibini roku<br />

1899.<br />

Medzitým volajú Smetanovi priatelia Bellu do Čiech, aby ho<br />

mali bližšie pri sebe a on aby bol bližšie k prameňom hudby. Bella<br />

nešiel. A v Kremnici tiež nechce ostať, lebo sa necíti šťastný v úzkom<br />

prostredí. Roku 1870 umiera mu otec, a tu ako najstaršiemu<br />

prichodí sa mu starať o súrodencov, ako to spomína Zechenter.<br />

Roku 1881 lúči sa s Kremnicou a odchádza do Sibine medzi<br />

Sasov, kde našiel iné pracovné a chápajúce ho prostredie. Veď<br />

od začiatku považovali ho za hudobnú autoritu. Bella v Sibini bol<br />

kantorom v evanjelickom chráme a profesorom hudby na stredných<br />

školách. Neúnavne pracoval v tomto nemeckom mori štyridsať rokov!<br />

Na Slovensko však nezabúdal. Roku 1893 napísal mužský<br />

sbor na Somolického text „Hymna k oslave Jána Kollára". Z roku<br />

1900 je mužský sbor „Slovenský brat".<br />

Zo Sibine chce dostať svoje diela do sveta. Píše Richardovi<br />

Straussovi, ktorý sa ujíma „Osudu a ideálu", diriguje ho roku 1891<br />

v Eisenachu.<br />

V Sibini v ustavičnej a dravej práci „jeho zdravá slovenská<br />

krv bledla a rozplývala sa (nie bez viny pomerov) v solídnych<br />

síce, ale neosobných sedmohradských kantátach a príležitostných<br />

kompozíciách" (G. Koričánsky).<br />

169


Boly to evanjelické chrámové kantáty: vianočné, trojkráľové,<br />

veľkonočné, svätodušné, reformačné atď., motetá s orchestrom a<br />

chrámové piesne s organom. Väčšina z nich ostala v rukopise. Pre<br />

kostolnú potrebu sostavil spevník: Gesangbuch fúr die evang.<br />

Kirche. Pre miešaný sbor vydal Vierstimmiges Choralbuch. Pre organ:<br />

Orgelbuch zu dem Gesangbuch. Pre organ vznikla aj: Fantásiisonátar<br />

chorálna trilógia Gottvertrauen a fantázia Am Heldenfriedhof.<br />

Predohra k operete: Hermannia im Venusberg; Konzertstúck<br />

im ung. Stille (predohra na sasko-sibinské ľudové piesne); Rondo,<br />

pre sláčikový orchester a nedokončená zostala symfónia. Z komornej<br />

hudby napísal: Klavírnu sonátu b-moll; sláčikové kvartetá:<br />

C-moll (prepracované 1918) a B-dur (1887), dve sonáty pre 3 husle:<br />

G-dur a As-dur; kantáty s orchestrom Hymne an die Musik (1886);<br />

Apotheosis c-moll, viaceré sbory mužské, miešané a ženské. Na<br />

slová ľudovej piesne složil: štyri osemhlasé sbory mužské, Deväť<br />

slovenských národných piesní (pre miešaný sbor). Píše do časopisu<br />

„Kirchenblätter" o chrámovej hudbe a rozbory hraných diel.<br />

Okrem toho Bella často usporadúval s ním organizovaným<br />

orchestrom, sólistami a sborom operné predstavenia a symfonické<br />

koncerty. Operný repertoár vyberal si zo svetových opier: Lohengrin,<br />

Bludný Holanďan, Mignon, Faust a Margaréta atd\, ktoré navštevovali<br />

aj hostia z Budapešti a pochvaľovali si, aký umelecký<br />

pôžitok majú z týchto predstavení.<br />

Bella bol veľmi temperamentný dirigent: ,,Gestami, pohybmi,<br />

mimikou vedel plasticky vyzdvihnúť podstatu umeleckého diela.<br />

Bol však viac dirigentom veľkého kalibru, než dirigentom-analytikom<br />

intelektuálnej detailnej práce. Radšej budoval gigantické<br />

diela — napríklad Beethovena — než by sa bol utápal v drobnomalebnej<br />

práci. Hral skoro na všetky nástroje. Najradšej mal violu.<br />

Na nej hrával v kvartete na začiatku svojho sibinskéhp pobytu.<br />

Ale pravá tvár J. L. Bellu ako reprodukčného umelca zjavila sa,<br />

keď sa pod jeho rukami rozzvučal mohutný organ evanjelického<br />

kostola sibinského! Vtedy nesedel za organom veriaci, ktorého<br />

k cirkvi pútaly dogmy, ale slobodný umelec a dobrý človek. Všetky<br />

hudobné vlákna smerovaly k nemu a koncentrovaly sa v ňom. Jeho<br />

nimbus urobil Sibin hudobným mestom" (Koričánsky).<br />

Najväčšmi ho však zaujíma predsa len skladateľstvo.<br />

Tak pracuje Bella v Sibini do roku 1921, kedy odchádza do<br />

penzie k svojej dcére do Viedne, s úmyslom, že bude len odpočívať.<br />

No Bella, navyknutý robiť celý život, neustal ani v penzii.<br />

Zrodená Československá republika volala svoje stratené deti<br />

domov. Pre Bellu významným krokom bol slovenský koncert v Prahe<br />

v marci roku 1920, kde zaznela jeho skladba ,,Tu es Petrus". Skoro<br />

80-ro'čný starec zamyslel sa <strong>nad</strong> cestou k domovu, odkiaľ vyšiel<br />

do ríše sveta. Pocítil, že doma na neho nezabudli. ..<br />

Roku 1923 prišiel Bella na prvú návštevu na Slovensko k hrobu<br />

svojich rodičov... A stará struna ako by sa bola znova naplnila<br />

170


miazgou mladosti. Bella si odnáša slovenské knihy a skladá nové<br />

diela. Vracia sa najmä k láske svojej mladosti, k Bottovej „Smrti<br />

Jánošíkovej". Chytilo ho to najmä pri čítaní IX. spevu a dáva<br />

sa do komponovania ,,Svadby Jánošíkovej". Volí si kantátovú<br />

formu, striedajúc ženský sbor s mužským a miešaným, preplietajúc<br />

ich sólovými hlasmi. Dielo malo premiéru roku 1925 vo Viedni.<br />

Roku 1927 dokončil sólovú kantátu „Crédo" na báseň J. Martinca,<br />

ktorej hlavnou myšlienkou bolo: Boh nie je neľútostný sudca,<br />

mstiteľ ľudských previnení, ale láska, svätá, nekonečná, ktorá tvorí<br />

a spojuje svety.<br />

Bellov syn Rudolf, tiež skladateľ a dirigent, upozornil slovenských<br />

vedúcich hudobníkov na otcovu operu ,,Kováč Wieland",<br />

a Bella sa dožil jej prevedenia v Národnom divadle v Bratislave<br />

v prebásnenom slovenskom texte VI. Roya roku 1926. Odvtedy je<br />

častejšie na repertoári. Bella sa nato usídlil natrvalo na Slovensku<br />

vo veku 85 rokov. Zo začiatku si ťažko zvykal na nové prostredie,<br />

ale jednako s novou chuťou dal sa do práce. Napísal skladbu „Gajdoš<br />

Filúz" pre tenorové sólo so sprievodom klavíra na báseň Ľ.<br />

Podjavorinskej.<br />

Bella zaujímavo píše o jej vzniku: „Sotva som ju prebehol<br />

očami — báseň — už mi znela v ušiach a náramne mňa tešila táto<br />

podarená slovenskosť veci a reči, že mi dala krásnu príležitosť zasa<br />

raz čisto po slovensky si zaspievať."<br />

Roku 1933 napísal kantátu „Divý zbojník" na text Andreja<br />

Bellu v ľudovom tóne. K folklóru sa vracia harmonizáciou ľudových<br />

piesní. Ale skladá piesne aj na umelé texty slovenských básnikov.<br />

Nové Bellove práce nemajú moderné rúcho. Pracuje, ako bol<br />

zvyknutý v mužnom veku. Hudobná moderna mu bola cudzia. Vyjadril<br />

to na koncerte sboru Moravských učiteľov, keď sa ho pýtali,<br />

ako sa mu páčia moderné sbory:<br />

„Nepáči sa mi to, to už nie je hudba. Nie je v tom logika.<br />

Prepáčte mi ten príkry úsudok, ale ja nemôžem: hovoriť inakšie. Som<br />

už na tie sbory starý. Hudbe sa upiera logika, hovorí sa, že ona ju<br />

nemá, ale i hudba ju predpokladá. Nehnevajte sa teda na mňa,<br />

ale ja musím povedať to, čo cítim. Nie, že by som nevedel, Boh<br />

chráň, ale takto ja písať veru nemôžem, lebo nechcem! Nebudem!"<br />

Je pre slovenské hudobné umenie nesmierna škoda, že Bella<br />

nemohol pracovať doma. Keď Bellovo dielo prišlo na Slovensko, posudzovali<br />

ho ako v ničom nevplývajúce na smer slovenskej hudby.<br />

No v časoch prenikavého romantizmu by bolo iste vykonalo obrodnú<br />

úlohu.<br />

Bella sa dožil v úctyhodnom veku vysokých vyznamenaní a<br />

pôct. Česká akadémia vied a umení zvolila ho za svojho člena. Slovenská<br />

univerzita v Bratislave zvolila ho za čestného doktora; prišly<br />

aj iné kultúrne inštitúcie, ktoré Bellu poctily, a on v plnej sviežosti<br />

ducha zúčastňoval sa na rôznych význačných hudobných podujatiach<br />

v Bratislave. Jeho skladby našly dobrých interpretov sko-<br />

171


o na každom slovenskom koncerte, práve tak ako vďačných poslucháčov.<br />

Umrel v požehnanom veku 25. mája 1936 v Bratislave, kde<br />

aj odpočíva na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.<br />

Bella je prvý slovenský hudobný skladateľ, ktorý sa vo svojej<br />

tvorbe opiera o poznatky svetovej hudobnej kultúry.<br />

172


Samo Bohdan Hroboň<br />

Mládeži<br />

Mohyly otcov sprádhnivelé kosti<br />

prebehni iskrou, speve môj!<br />

Nech sa v tôňach rekov slávnych<br />

zažne ohňom duch mladosti,<br />

nech nádeja budúcnosti<br />

z čiernej noci vekov dávnych<br />

na nebi svätom hviezdokvetno zaplamená!<br />

Nechže tam skučko <strong>nad</strong>utý<br />

na svoje mešce telivom si klesá,<br />

nech i slepý vrah si plesá,<br />

že nás o zem bije osud krutý,<br />

mladosti! ty sa od zeme<br />

jak ranná zora k nebi viň,<br />

osvecuj slovanskô plemä<br />

a večným slncom <strong>nad</strong> ním plyň!<br />

Viď, jak pod tebou hradov rozvaliny<br />

i hory sväté mrákavy zastrely -<br />

to hrob otčiny!<br />

Vidíš tie slzy, krvavo čo plynú?<br />

vidíš tie vzdychy, čo až v nebi hynú?<br />

To slzy sestier - do pút ich zavreli,<br />

to vzdydhy bratov, do jarma sklonených.<br />

Nečuješ kriky surových víťazov,<br />

i rachot rakví, i brnkot reťazov?<br />

To pohrab otcov, matiek zavraždených.<br />

Za synmi sa Tatra zrúti do poroby,<br />

prekliate zavalí hroby!<br />

Mladosti, Ty sa z rozvalín,<br />

z priepastí, hrobov a skalín<br />

ohňom Vulkána k nebu krúť,<br />

prúdom lávy po vlasti prúď!<br />

Spal duše zradné, zaplav nepriateľov,<br />

spal zem tú starú jak zrebe s kúdeľou!


Hej, bratia, zem tá nová, krvou posvätená,<br />

tie háje a tie lúky, plačom pokropené,<br />

tie hroby našich otcov vrahom zhanobené<br />

odejú sa hviezdokvetpm, jak duša oblohy.<br />

Tá vlasť, v priepastiach Tatier do hrobu zavrená,<br />

rozmetá skál balvany i strážne mátohy<br />

a z plameňov vykvitne s anjelovou tvárou,<br />

tisíc jej zo skál Tatier zdvihneme oltárov,<br />

do neba sa ponesú chrámy svätokrásne,<br />

veže pôjdu počúvať harfy hviezdohlasné . . .<br />

174


J. Alexy:<br />

Farár Juraj Bartoš, martýr z Mikuláša.<br />

„Nech žije Dinko Pongrácľ" zaznelo rezko na lúke za starým,<br />

sošlým kláštorom, zastrčeným medzi nízke chalúpky Nižného Huštáku.<br />

Práve sa utvorila slovenská národná garda a mládenci dvíhajú<br />

na plece svojho veliteľa, síce zemana, ale človeka, ktorému možno<br />

dôverovať podľa jeho strýka, slovenského veršovníka Marka Pongráca,<br />

ktorému Gašpar Fejérpataky-Belopotocký venoval na Hodžovej<br />

svadbe túto ,,Pŕipíjanku":<br />

Za pána Dworského Mareka Pongráca,<br />

Kterému Stoličná ge neyprwší práca,<br />

Genž pro obecné se dobré obetuje<br />

Tak, že nemocný w swém Processy putuje.<br />

Teda národná garda má už svojho veliteľa, ktorý hneď aj menuje<br />

podveliteľov a tí už začínajú s vojenským výcvikom. Len<br />

vzhľad národnej gardy je priskromný. Veď chybí jej rovnošata<br />

a zbraň. Ale to je už vec Župného shromaždenia, ono sa postará<br />

o túto naliehavú potrebu.<br />

Dinko Pongrác nemá najpríjemnejšie postavenie. Keď ide ulicami<br />

mesta, zastavujú ho zemani a sypú naň <strong>nad</strong>ávky. Ako, vraj,<br />

môže zrádzať šľachtické záujmy práve vtedy, keď ide o ich bytie-nebytie.<br />

On im pripomína, aby chápali ducha času, proti ktorému sa nemožno<br />

postaviť. Treba s ním kráčať a neváhať robiť ústupky. Zemanov<br />

je len hŕstka, pospolitého ľudu je však mnoho a presile nemožno<br />

odolať. Na stoličnom shromaždení v Mikuláši 28. marca Slováci<br />

„vyhlásili slobodu". Stoličné shromaždenie sa usnieslo, že rokovacia<br />

reč na shromaždeniach bude slovenská, aj vyučovacia reč<br />

že bude slovenská a práva slovenčiny treba zaistiť zákonom. Usnesenie<br />

oznámili peštianskej vláde. Udalosti vyvolaly v dušiach stoličných<br />

pánov nemalé starosti. Aj utvorenej národnej garde odhlasovali<br />

ošatenie. Treba prehovoriť k ľudu a podať mu vysvetlenie.<br />

Na námestí medzi starobylým kostolom a stoličným domom sišly<br />

sa húfy národa. V stoličnom dome vyčkávajú vedúce osoby stolice<br />

celé bledé a zamračené. Vedľa nich stoja známe postavy slovenského<br />

národného huntia. K zástupu prehovorí evanjelický farár Michal<br />

Miloslav Hodža zápalistou rečou. Po ňom sa dostáva slovo katolíckemu<br />

farárovi Jurajovi Bartošovi. PôVodom je zo spišskej Závadky,<br />

ale v duši úplne srástol s Liptovom, veď predtým bol kaplánom<br />

v susednom Bobrovci. Jeho brat je kotlárom na Nižnom Huštáku.<br />

Bartoša úradné kruhy priamo nenávidia. Je vraj „obyčajným<br />

buričom". Úradne zistili, že podnecúva občanov, aby sa chytili<br />

zbrane a tak vydobyli svoje práva, lebo národy, kým nemajú v ruke<br />

zbraň, nedosiahnu nikdy nič. Treba sa chytiť zbrane a tak sa obrátiť<br />

proti každému, kto by chcel konať proti záujmom ľudu, hoci by<br />

175


to bol sám kráľ! Taký je Juraj Bartoš. Horší vraj ako Hodža. Ten<br />

aspoň v chráme Božom je zdržanlivý, ale Bartoš poburuje ešte aj<br />

na kazateľnici. Ujíma sa slova po Hodžovi. Za ním stoja<br />

Adolf a Martin Szentiványi a vrhajú naň zlostné pohľady. Juraj<br />

Bartoš hovorí takto: ,rStojíme pred Tebou, národe milovaný, žiadajúc<br />

pre Teba spravodlivosť. Boh skúša spravodlivého a nespravodlivosť<br />

nenávidí. Veľká je Jeho dobrotivosť, a preto veríme, že<br />

vyslyší túžobné želanie našej duše. Nebuďme ponížení zato, že sme<br />

chudobní. Na ponížené slová páni tvrdo odpovedajú. Dňom i nocou<br />

premýšľam o zákone božom, a premýšľam aj o zákonoch ľudských.<br />

Bohu slúžime v bázni, lebo Boh žehná spravodlivým a štítom prívetivosti<br />

zastiera ich tváre. Tak hovorí Písmo. Ale či sa máme<br />

koriť aj pred tými, ktorých ústa sú plné zlorečenia? Ostávajme<br />

verní Bohu a ostávajme verní svojmu národu, a Boh rozprestrie<br />

svoju ochrannú ruku <strong>nad</strong> chudobou našou."<br />

Po doznení Bartošovej reči učiteľ Bella zanôti pieseň a všetok<br />

ľud spieva za ním. Večer ulice mestečka jasajú v svetle sviečok,<br />

vložených do okien domov. Slovenské srdcia prekypujú radosťou<br />

a nádejou.<br />

Sotmelo sa. Farár Juraj Bartoš vkročil do skromného príbytku<br />

učiteľa Bellu. V kuchyni si vyhúda malý Levoslav. Nikto si ešte<br />

nevšimol jeho mimoriadny smysel pre hudbu. Nik to netuší, že<br />

z neho vyrastie znamenitý hudobný skladateľ slovenský. Bartoš<br />

prišiel po pána učiteľa — organistu, aby spolu šli ku knihárovi<br />

Belopotockému. Býva hen v susedstve. Belopotocký prijíma svojich<br />

vzácnych hostí s radostným úsmevom. ,,Vyhrali sme to", hovorí<br />

<strong>nad</strong>šene. Potichu pridáva. Na 10. mája svoláva sa porada popredných<br />

činovníkov a vodcov ľudu. Príde Štúr, Hurban, Daxner, Zoch<br />

a bude tam aj Hodža. Musí sa už vystúpiť pred svetovú verejnosť<br />

a proklamovať žiadosť slovenského národa. ,,Dáme sa všetci do<br />

práce", odvetí farár Bartoš. ,,Musíme aj na dediny, treba získať<br />

kňazov a učiteľov a zburcovať aj pospolitý ľud."<br />

Rodoľubovia idú do dedín. Vysvetľujú, posmeľujú a volajú do<br />

práce za národ učených i neučených. Musia sa však správať opatrne.<br />

"Oradskí a väčšina zemanov je so stoličnými pánmi. Zo zemanov<br />

len Pongrácovci, Anton Kubinyi a Anton Andreánsky sú<br />

zjavne naklonení slovenskej veci.<br />

Nadíde 10. máj. Vodcovia národa prišli. Rozhodnú sa odobrať<br />

sa do ondrašovských kúpeľov. Prvé národné shromaždenie slovenské<br />

sa odbavilo. „Žiadosti slovenskieho národu" sa shrnú a predložia<br />

panovníkovi a celej národnej verejnosti. Policajná moc vicišpána<br />

síce násilím znemožňuje konanie ľudového shromaždenia, ale<br />

národ si osvojuje proklamované požiadavky a šíri sa odhodlanie<br />

použiť na ich vymoženie aj zbraní, ako to odporúčal Juraj Bartoš<br />

vo svojej ostrej reči 1. mája.<br />

176


-• IP<br />

i; 3<br />

^1¾<br />

^1^¾^<br />

Juraj Bartoš,vlastenec mikulášsky, r. kat. farár v revolučných rokoch 1848/49.<br />

12. <strong>Zore</strong> <strong>nad</strong> Kriváňom


Avšak po veľkom vzplanutí a <strong>nad</strong>šení a po nádejnom roztúžení<br />

<strong>nad</strong>išly zakrátko dni trápneho rozčarovania a skľúčenia myslí.<br />

Uhorská vláda odpovedá na slovenské národné hnutie vyhlásením<br />

stanného práva — štatária. Postrašení zemani chodia už po meste<br />

s posmešným úškľabkom. Strach ich už. prešiel. Vicišpán Szentiványi<br />

zastavuje učiteľa Bellu, idúceho so svojím 5-ročným synkom<br />

Levoslavom, otázkou: ,,Et tu cecinisti, amice?" „Cecini, sed<br />

cecinerunt et alii", ospravedlňuje sa starý Bella.<br />

Horšie je však, keď Belopotocký vkročí večerom k Bartošovi<br />

a zvestuje: „Proti Hodžovi a proti nám všetkým zaviedli vyšetrovanie.<br />

V meste sa objavili honvédi a naši utekajú do hôr. Tejto<br />

noci aj ja musím zmiznúť. Bude dobre, keď sa ukryjete, aby vám<br />

honvédi neublížili. Povráva sa, že Hurban, Štúr a Hodža prekročili<br />

hranice a že sa ruské vojská blížia k Liptovu. Len aby nás do ich<br />

príchodu Gôrgei všetkých neodpratal."<br />

Druhého dňa, keď na vymretých uliciach nevidno ani človiečika<br />

a prestrašení mešťania sa osmeľujú sledovať udalosti len z rohov<br />

okien, ozve sa udusený hlas: ,,Ľala, Ondreja Pálku vedú honvédi<br />

s reťazou na rukách a za ním kráča Jur Matúška, Jozef Bella,<br />

traja Krchovci, Peter Augustíny, hodinár Kiráj, Uličnovci."<br />

V katolíckom kostole farár Juraj Bartoš už 3 dni neslúžil omšu.<br />

Pátrajú/ po ňom vojaci, až ho konečne nájdu ukrytého v dome<br />

istého cirkevníka na Vyšnom Huštáku, a už aj jeho vedú so sputnanými<br />

rukami do pivnice pod starou kláštorskou budovou. Na druhý<br />

deň hlúčok ctihodných občanov ženie sa smerom na Hrádok. Nasledujú<br />

ich honvédi s nasadenými bodákmi. Pred nimi ďaleká cesta.<br />

Ženu ich až na Dolniaky do Debrecína. Putujú pešo, o hlade. Za<br />

nimi vedú honvédi druhú skupinu vlastencov, v ktorej sú Jonáš<br />

Guoth, Anton Kubinyi, Ján Lehocký, ev. farár z Trnovca, Anton<br />

Andreánsky, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Daniel Ferienčík,<br />

ev. učiteľ z Važca, Ctiboh Cochius, ev. farár z Jaseňovej, Konrád<br />

Hák, učiteľ z Dovalova a Babierik, rechtor z Vyšnej Boce.<br />

Telesne i duševne zničený dostal sa farár Juraj Bartoš so svojimi<br />

druhmi do Debrecína. Prišla zima a Juraj Bartoš chradol so<br />

svojimi krajanmi v ďalekom debrecínskom väzení. Sníval o rozbresku<br />

slovenskej slobody pod mokrými a tmavými kamennými<br />

klenbami. Bože, vzdychal občas, koľko má len náš rod nežičlivcov.<br />

Vysedával na tvrdej doštenej priečni a okienočkom väznice opieral<br />

zrak o nebesá, ktoré sa mu javily ako sľub božieho milosrdenstva.<br />

Duševným zrakom zočil v nekonečných dumách svoju<br />

opustenú faru v prekrásnom Liptove, obrúbenom majestátnymi<br />

Tatrami, romantickými Nízkymi Tatrami a vencom Liptovských<br />

holí. Zjavili sa mu jeho zbožní veriaci, ku ktorým s takým svätým<br />

zápalom hovorieval za ružových nedieľ, keď priestor pod kostolnými<br />

klenbami z r. 1286 sa napĺňal unášajúcou hudbou slova božieho.<br />

Opakoval v sebe: Sloboda je veľká vec, Neprichádza sama od seba.<br />

J 78


Musí sa vybojovať. Treba za ňu aj trpieť. Ale príde, určite príde.<br />

Keď nie dnes, nuž zajtra. Alebo hádam len o 100 rokov. Ale ona<br />

príde.<br />

Kašľal. Dusilo ho. Zákerná choroba vkrádala sa doňho vo<br />

vlhkej väznici. Prisadol k stolu. Po dlhých mesiacoch 19. júna 1849<br />

napísal ministrovi spravodlivosti list, v ktorom mu oznamuje, že<br />

dosiaľ ešte nebol vypočutý. Maďarský generál Arthur Gôrgei reagoval<br />

na prípis odpoveďou, že slovenských vlastencov dal zaistiť<br />

nai čas trvania vojenských operácií, hoci ich mohol dať štatariálne<br />

popraviť.<br />

Keď sa Juraj Bartoš vrátil na mikulášsku faru, bol už nevyliečiteľne<br />

chorý. Našiel ibyt vyplienený. Zmizla jeho korešpondencia<br />

so slovenskými vlastencami a 1<br />

zmizlo všetko, čo bolo slovenské.<br />

Dozvedel sa, že vyšetrovanie sa viedlo proti nemu aj v Mikuláši<br />

ako proti „nebezpečnému a výbojnému slovenskému buričovi".<br />

Svedčili proti nemu niekoľkí občania z Liptova. Verejnej činnosti<br />

sa však nevzdal. V auguste 1849 s výpravou slovenských vlastencov<br />

vyhľadal ešte v Banskej Bystrici generála Grabbeho, tiahnuceho<br />

na čele ruských vojsk. Jeho ďalší život bol však už tichým umieraním.<br />

Umrel r. 1851 vo veku 53 rokov ako obeť bojov za práva<br />

a slobodu slovenského národa.<br />

179


Rudo Brtáň:<br />

Z národného odboja Horného Liptova<br />

a Dolnej Oravy 1849.<br />

O Jonášovi Bohumilovi Guothovi, hybskom okresnom lekárovi,<br />

o kokavskom učiteľovi — levítovi Jánovi Rumanovi a Ondrejovi<br />

Hákovi, dovalovskom učiteľovi, písal Ján Hala v článku O gverile<br />

v Lidových novinách 9. marca 1929. Údaje sú z ústneho podanie<br />

a nepresné. Faktom je, že gverila chytila kokavského Jána<br />

Rumana, starého otca bývalého rovnomenného župana košického.<br />

Učiteľovi Rumanovi posiela dovalovský učiteľ Hák výstrahu na<br />

ceduľke. Gverila chytila v Dúbravách posla s ceduľkou, Rumana<br />

sviazala, horeznačky ho naložila do košiny na voz, nedbala na<br />

lamentovanie jeho ženy, ktorá bola pôvodom Nemka. Tak isto sviazali<br />

aj Háka a viezli ich ako telce. Keď prišli na hrádocký most<br />

cez Belu, bol už večer a pohonič Kokavec išiel si zapiecť fajku ku<br />

kokavským tesárom. Keď sa ho pýtali, koho vezie, chceli opitú<br />

gverilu alebo zabiť, alebo do vody hodiť, ale učitelia protestovali<br />

a šli do mikulášskeho väzenia. Na stoličnom úrade bola už ráno<br />

Rumanova žena. Predseda stoličnej sédrie Lehocký, ktorý Rumana<br />

dobre poznal, ho prepustil domov ma slobodu. Overiť treba údaj,<br />

že Rusi už boli v Ružomberku, na Likavke a dvaja kozáci prišli<br />

do Mikuláša. Stretli sa vraj aj s Rumanom. Keď aj Hák chcel ísť<br />

s Rumanom domov, Lehocký mu povedal: MHák, na hák!"<br />

Nesprávne je, že ich úrady pobraly preto, lebo v meste už<br />

boli kozáci na koňoch. Správne je, že ich odviedli na Bocu, na Čertovicu,<br />

do Zvolena a uväznili v Segedíne. Nesprávny je údaj, že<br />

sa Hákovi aj s Guothom podarilo poni