13.07.2014 Views

spôsob literárnej komunikácie na Slovensku v 17. - Slovenská ...

spôsob literárnej komunikácie na Slovensku v 17. - Slovenská ...

spôsob literárnej komunikácie na Slovensku v 17. - Slovenská ...

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

LITERÁRNY SALÓN –<br />

SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE<br />

NA SLOVENSKU V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ<br />

Pokus o otvorenie literárno-historickej témy<br />

3. časť<br />

An<strong>na</strong> Jónásová *<br />

Literárne salóny predstavujú jednu z historických foriem a typov literárnej komunikácie. Príspevok venovaný<br />

tomuto zaujímavému spôsobu literárnej recepcie je úvodom do problematiky a otvorením novej témy v oblasti<br />

dejín knižnej kultúry. Výskum archívnych a literárnych prameňov ponúka vzácne doklady o fungovaní salónov<br />

<strong>na</strong> slovenskom území Rakúsko-Uhorska.<br />

V prvej časti sme priniesli základné informácie o literárnom salóne ako platforme literárnej recepcie a <strong>na</strong>črtli<br />

sme vývoj salónov v niektorých európskych krajinách. V druhej časti sme <strong>na</strong> základe výskumu archívnych i publikovaných<br />

prameňov informovali o tom, ako fungovanie literárnych salónov rezonovalo vo vzdelanej spoločnosti<br />

<strong>na</strong> slovenskom území Uhorska, <strong>na</strong>jmä v rodine grófa Imricha Zaya a jeho manželky Márie Zayovej-Kališovej<br />

v Bučanoch a v Uhrovci.<br />

V tretej časti sprístupňujeme čiastkové poz<strong>na</strong>tky o salónoch v Bratislave a iných lokalitách z hľadiska ich sublimácie<br />

do meštiackeho a širšieho vzdelaneckého prostredia.<br />

OSUDY SALÓNNEJ KULTÚRY V 19. STOROČÍ<br />

Prvé roky 19. storočia boli v celej Európe poz<strong>na</strong>čené <strong>na</strong>poleonskými<br />

voj<strong>na</strong>mi a realizáciou viedenských mierových<br />

dohôd. Reštaurácia medzinárodných, územných<br />

i politických vzťahov prebiehala v zložitých sociálno-ekonomických<br />

podmienkach. O slovo sa hlásila priemyselná<br />

výroba, ktorá vytláčala dovtedajší spôsob hospodárenia.<br />

Habsburská mo<strong>na</strong>rchia sa ocitla v komplikovanej politickej<br />

situácii, pretože silný viedenský centralizmus a s<strong>na</strong>hy<br />

o udržanie feudálneho spoločenského poriadku brzdili<br />

rozvoj hospodárskych záujmov <strong>na</strong>stupujúcej buržoázie.<br />

Politika Viedne vyvolávala nespokojnosť národov, čo sa<br />

prejavovalo národno-emancipačnými s<strong>na</strong>hami mladej<br />

inteligencie. Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 bola vyústením<br />

odporu proti politike Viedne, ale aj začiatkom<br />

nových problémov v uhorskej časti mo<strong>na</strong>rchie. Pre život<br />

národov a národností v tomto mnohonárodnom útvare<br />

to bolo obdobie <strong>na</strong>stolenia ešte ťažších politických, sociálnych<br />

a kultúrnych podmienok.<br />

V 19. storočí sa odohrávali zásadné zmeny – menili<br />

sa nielen vzťahy medzi národmi, jednotlivými vrstvami<br />

spoločnosti a medzi obyčajnými ľuďmi, ale aj formy<br />

a obsah spoločenského života. Prirodzene, nová doba<br />

zasiahla i literárne recepčné priority. Šľachtické salóny<br />

vo veľkých mestách už neboli fenoménom, ktorý výrazne<br />

ovplyvňoval politické a kultúrne udalosti a zásadne<br />

určoval kultúrny spôsob života vyššej spoločnosti. Časy,<br />

keď <strong>na</strong> prvom čítaní Voltairovej divadelnej hry Sirota<br />

* e-mail: an<strong>na</strong>jo<strong>na</strong>sova@pobox.sk<br />

z Číny sedelo v parížskom salóne M. T. Geofrinovej viac<br />

ako 50 vyobliekaných Parížanov (z toho necelá desiatka<br />

žien), sa stali históriou. 1 Kým v predchádzajúcom storočí<br />

salóny pomáhali meniť spoločnosť, v novom storočí<br />

doba menila salóny.<br />

Spomí<strong>na</strong>ná Karoli<strong>na</strong> Pichlerová vo svojich pamätiach<br />

z rokov 1823 – 1843 veľmi výstižne zachytáva a presne<br />

pomenúva premenu salónov fungujúcich vo „veľkom<br />

svete“. Píše v nich, že už viac rokov ne<strong>na</strong>vštívila žiadny<br />

salón, ale prv „tu“ (vo Viedni) a aj v Paríži fungovali spoločenské<br />

večierky (soiré), nie ochabnuté, nie u<strong>na</strong>vené, ako<br />

je to teraz. Bola to doba, keď sa vzdelané ženy, duchaplní<br />

a učení muži, scestovaní cudzinci, umelci atď. zhromažďovali<br />

dobrovoľne, aby sa porozprávali o zaujímavých<br />

veciach týkajúcich sa duchov<strong>na</strong>. Bola to doba, keď to<br />

v debatách iskrilo humorom, energicky sa vymieňali<br />

názory, vyjadroval sa súhlas alebo odmietnutie. Boli to<br />

podujatia vzájomného obohacovania, povznášania ducha,<br />

ktoré pomáhali tvorbe nových myšlienok, rozvíjali<br />

stanoviská a objavovali nepoz<strong>na</strong>né. Boli to podujatia,<br />

<strong>na</strong> ktorých sa čítali básne, komentovali sa nové vydania<br />

literatúry, predstavovali sa nové umelecké diela, občas<br />

zaznela aj hudba. „Také boli večerné zábavy pred 20 – 30<br />

rokmi vo Viedni…,“ spomí<strong>na</strong> s nostalgiou Pichlerová. 2<br />

Trendy, ktoré sme <strong>na</strong>z<strong>na</strong>čili, neobišli ani uhorskú<br />

časť mo<strong>na</strong>rchie. Na vývoji maďarských salónov možno<br />

spoľahlivo sledovať proces dožívania šľachtických literárnych<br />

salónov <strong>na</strong> jednej strane a rozvoj meštiackych<br />

a intelektuálnych salónnych podujatí <strong>na</strong> druhej strane.<br />

Rov<strong>na</strong>ký vývoj, aj keď s istým oneskorením, prebiehal<br />

v slovenskej časti Uhorska. Žiaľ, táto stránka života<br />

šľachty, meštiactva a inteligencie <strong>na</strong> <strong>na</strong>šom území nie<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 ) ......................................................................................................<br />

49


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

je preskúmaná, resp. nemáme o nej dostatok písomných<br />

dokladov. Fungovanie salónnej kultúry ako spôsob<br />

spoločenského života a rodinnej prezentácie aristokracie<br />

usadenej <strong>na</strong> území Slovenska a premeny salónov<br />

v priebehu dejín môže objasniť len sústredený výskum.<br />

Strohé informácie môžeme získať zo životopisov <strong>na</strong>šich<br />

spisovateľov a národovcov, pretože takmer každý z nich<br />

mal skúsenosti s nejakým salónom v miestach, kde študovali.<br />

Aj rozbor ich tvorby, <strong>na</strong>jmä poviedok a noviel kritických<br />

realistov, môže priniesť nové a zaujímavé dôkazy<br />

o literárnej recepcii prostredníctvom salónov v 19. storočí<br />

a obohatiť dejiny knižnej kultúry a literatúry o nové<br />

dimenzie.<br />

Udomácňovanie tejto novej módy v spoločenskom<br />

živote zastihlo <strong>na</strong>šu šľachtu v situácii, keď sa musela vyrovnávať<br />

s postupnou stratou pozícií v hospodárskom<br />

i politickom živote. Jej mladí príslušníci už rozmýšľali<br />

„modernejšie“. K podnikateľským vrstvám priemyselnej<br />

buržoázie mali bližšie než ich otcovia a tomu prispôsobili<br />

aj svoj životný štýl. Množili sa manželské zväzky s príslušníkmi<br />

nižšej šľachty, strednej inteligencie, obchodníkov<br />

a úradníkov.<br />

Je všeobecne známe, že aristokrati si v 18. storočí budovali<br />

prepychové sídla v mestách, kde sa aj čoraz častejšie<br />

zdržiavali. Mnohé spišské, turčianske a liptovské rody<br />

mali svoje paláce v Pešti alebo vo Viedni, no aj Bratislava,<br />

Tr<strong>na</strong>va a Košice podávajú architektonické svedectvo<br />

o ich vtedajších staviteľských aktivitách. Len v Bratislave<br />

nájdeme takmer 60 palácov, pričom niektoré rody vlastnili<br />

a striedavo obývali viacero honosných obydlí po celej<br />

krajine. Napríklad Pálfyovci mali okrem viedenského<br />

a budapeštianskeho sídla aj ďalších šesť palácov <strong>na</strong> území<br />

Slovenska. Dispozičné riešenia interiérov umožňujú<br />

predstaviť si aj spôsob a zvyky každodenného života ich<br />

obyvateľov. 3<br />

Zaujímavý obraz o existencii, architektonickom riešení,<br />

zariadení a vybavení salónov v Uhorsku v druhej<br />

polovici 19. storočia podáva kapitola Salóny v dizertačnej<br />

práci Viktora Óhidyho o magnátskej bytovej kultúre<br />

v Uhorsku v období dualizmu. Keďže autor ich hodnotí<br />

(rov<strong>na</strong>ko ako iné prvky sídiel veľmožov v danom období),<br />

z umelecko-historického hľadiska, o fungovaní salónov<br />

sa dozvedáme len veľmi málo. Z opisu zariadení<br />

a jednotlivých kusov nábytku, hudobných nástrojov,<br />

obrazov, tapiet, stolov a stoličiek však môžeme usúdiť,<br />

akú funkciu mali v živote rodiny. Pokiaľ bolo v jednej rezidencii<br />

viacero salónov, podľa zariadenia môžeme určiť,<br />

ako a <strong>na</strong> čo sa využívali (spoločenský salón, hudobný<br />

salón, salón grófa, salón panej, fajčiarsky salón a pod.).<br />

Pre nás je výz<strong>na</strong>mné, že medzi 215 kaštieľmi a palácmi,<br />

ktoré autor preskúmal, je aj 60 vidieckych sídiel z územia<br />

Slovenska. 4<br />

Život v mestských centrách zaručoval vzrušujúcejší<br />

spoločenský život než v starobylých sídlach <strong>na</strong> odľahlých<br />

panstvách v dedinách a mestečkách. Vďaka pestrým<br />

kultúrnym ponukám, prístupnosti vzdelania, ale aj<br />

koncentrácii ekonomických a obchodných aktivít sa stali<br />

paláce a honosné domy v mestách strediskami čulého<br />

spoločenského života, v tomto období preferujúceho<br />

viac zábavu než vzdelávanie.<br />

Salónne zvyklosti, spočiatku viazané <strong>na</strong> prezentáciu<br />

a komunikáciu literatúry, sa podstatne zmenili a aj v <strong>na</strong>šich<br />

podmienkach dostávali nový spoločenský obsah.<br />

Čítaniu literatúry, ktoré bolo domi<strong>na</strong>ntnou recepčnou<br />

aktivitou v salónoch <strong>17.</strong> a 18. storočia, začali konkurovať<br />

vznikajúce súkromné a národné divadlá, koncertné<br />

siene, kaviarne a iné externé kultúrne a komerčné ponuky.<br />

Pribúdali aj inštitucionálne združenia, kasí<strong>na</strong>, spolky<br />

a kluby s členskou základňou a organizačnou štruktúrou,<br />

ktoré mali svoje sídla mimo bytov aktérov. Nezanedbateľným<br />

fenoménom bolo aj vydávanie periodík, kedy<br />

popri maďarských a nemeckých objavujú sa aj noviny<br />

v slovenskom jazyku. Jaroslav Vlček túto stránku nášho<br />

kultúrneho rozvoja hodnotí <strong>na</strong> príkladoch Prešpurských<br />

novín a Starých novín literního umění. „… výraz vzdelávateľského<br />

úsilia prebúdzajúceho sa meštiactva, ktoré sa<br />

stavalo proti osamoteným dvorom a šľachte, teológom<br />

a učeným cechom tiež literárne <strong>na</strong> vlastné nohy.“ A ďalej:<br />

„Krátke, často celkom úsečné články formou dialógu,<br />

formou besedy spoločenskej, kaviarenskej alebo besedy<br />

niektorého literárneho klubu, vtipné, svieže, farbisté, hovoria<br />

o cestovaní a vojne, divadle a dejinách, o pouličnom<br />

živote a nábožnosti, o poľnom hospodárstve a láske, o luxuse<br />

v obliekaní.... výchove dietok…“ 5<br />

Salónny štýl života (už v jeho zábavnejšej forme) začal<br />

v prvej polovici 19. storočia vstupovať aj do obydlí<br />

mestskej a dedinskej honorácie a inteligencie – salóny<br />

zľudoveli. Takmer v každom meštiackom dome alebo<br />

v obydlí statkárov, lekárov, advokátov, spisovateľov či<br />

úradníkov sa jed<strong>na</strong> miestnosť <strong>na</strong>zývala salónom. Salón<br />

musel byť aj v tom <strong>na</strong>jskromnejšom dome, ak sa chcel<br />

jeho majiteľ vyrov<strong>na</strong>ť ostatným. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský<br />

opísal dom v Ponickej Hute – Dúbravici,<br />

do ktorého sa s rodičmi <strong>na</strong>sťahovali, takto: „Tento dom<br />

bol pohodlnejší, hoci ešte tiež vždy skromného rázu. Bol<br />

tiež z dreva, ale dôkladnejší, objemnejší a pohodlnejšie stavaný.<br />

Z ľavej strany pitvora boli dve izby, prvá, väčšia bola<br />

salónom, druhá, proti pitvoru menšia, bola spáľňou.“ 6<br />

Ladislav Nádaši Jégé opisuje salón v rodine Zdierackých:<br />

„Izba, v ktorej je poriadnejší nábytok, medzi ktorým<br />

miesto jednej lebo dvoch postelí zaujíma klavír, volá sa salón.“<br />

7<br />

Vo všeobecnosti možno predpokladať, že čím väčšia<br />

bola izolovanosť a vzdialenosť panských sídiel od hospodárskych<br />

a politických centier mo<strong>na</strong>rchie, tým dlhšie<br />

v nich pretrvávali tradičné formy salónnej kultúry,<br />

založené <strong>na</strong> osobnej angažovanosti členov rodiny, ich<br />

fantázii pri samovytváraní kultúrneho a kultivovaného<br />

spôsobu trávenia voľného času. Tým skôr môžeme predpokladať<br />

pretrvávanie kolektívnej recepcie literatúry<br />

v podobe, v akej sa to dialo v rodine grófa Imricha Zaya<br />

a Márie Kališovej-Zayovej (dramatizácie, verejné čítanie<br />

prózy a poézie iných autorov, čítanie vlastných literárnych<br />

prác, debaty o nich a hodnotenia), o čom sme písali<br />

v 2. časti.<br />

Doznievanie salónneho spôsobu kultúrneho a spoločenského<br />

života v šľachtickej vrstve a jeho popularita<br />

v širšej populácii boli v <strong>na</strong>šich podmienkach poz<strong>na</strong>čené<br />

<strong>na</strong>podobňovaním príťažlivých francúzskych alebo<br />

nemeckých vzorov salónneho života. Mešťania, ale aj<br />

50 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 )


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

dedinskí zemepáni sa s<strong>na</strong>žili domami, honosným nábytkom,<br />

obrazmi, sochami, <strong>na</strong>podobneni<strong>na</strong>mi umeleckého<br />

štýlu (baroko, empír) vyrov<strong>na</strong>ť prepychovému spôsobu<br />

aristokratického života, čo však malo často príchuť pseudokultúry<br />

a gýču. Už v roku 1793 si tieto tendencie všimol<br />

Michal Institoris Mošovský, keď v rámci ostrej kritiky<br />

francúzskej revolúcie odmietol akékoľvek francúzske<br />

vplyvy <strong>na</strong> náš život: „Náš kroj a odev, krok a komplementy,<br />

kuchyně a stůl, mravy a obyčeje, to všecko musí býti podle<br />

nejnovější francouzské módy, nechce-li kdo slouti <strong>na</strong> světě…“<br />

8<br />

Aj neskôr, ako si ukážeme <strong>na</strong> príklade ďalších spisovateľov,<br />

<strong>na</strong>rastal odpor nielen proti „opičeniu sa“ po cudzích<br />

vzoroch, ale aj proti salónom ako takým.<br />

SALÓNY NA SLOVENSKU<br />

Už sme spomenuli, že autentických dokladov o existencii<br />

a organizovaní salónnych stretnutí <strong>na</strong> slovenskom<br />

území Uhorska máme v súčasnosti pomerne málo. Architektonické<br />

riešenia obydlí šľachtických sídiel, domov,<br />

víl a rezidencií bohatej meštianskej vrstvy a postupne aj<br />

dedinskej honorácie a inteligencie, v ktorých sa jed<strong>na</strong><br />

alebo viac miestností <strong>na</strong>zývali salónom, nás <strong>na</strong>bádajú<br />

k úvahám o ich využití v každodennom živote.<br />

Ak pripustíme, že v udržiavaní saló<strong>na</strong> bol prvok snobstva<br />

a márnomyseľnosti, musíme pripustiť aj to, že ešte<br />

väčším prejavom snobstva, ako vlastniť salón, bola s<strong>na</strong>ha<br />

ukázať ho, prezentovať v ňom svoje bohatstvo, svoj<br />

vkus a štýl života a dúfajme, že aj svoje vedomosti. Ani<br />

teraz nebolo jedno, akí ľudia <strong>na</strong>vštevovali salón, no<br />

v tomto období už pozorujeme nový trend – do salónov<br />

boli pozývaní mladí ľudia: aj nemajetní študenti, budúci<br />

príslušníci inteligencie.<br />

Poz<strong>na</strong>tky, ktoré máme k dispozícii, hovoria o salónoch,<br />

ktoré vyznávali ešte pôvodné hodnoty. V prvej<br />

polovici 19. storočia poskytovala <strong>na</strong>jmä Bratislava dostatok<br />

príležitostí <strong>na</strong> neformálne stretnutia inteligencie<br />

a študentov a možno povedať, že salóny miestnej aristokracie<br />

a mešťanov sa stali aj miestom kultivovania<br />

mladých národovcov, priestorom <strong>na</strong> ich zdoko<strong>na</strong>ľovanie<br />

sa v jazykoch, filozofii, politike, histórii a umožňovali im<br />

vzájomné spoznávanie.<br />

Čo sa týka <strong>na</strong>šich <strong>na</strong>jvýz<strong>na</strong>mnejších národných dejateľov<br />

a spisovateľov, mnohí prešli bytmi, rodi<strong>na</strong>mi<br />

a salónmi vtedajšej intelektuálnej Prahy alebo Hradca<br />

Králové, odkiaľ si prinášali nielen citové skúsenosti, ale<br />

aj vedomie slovanskej súdržnosti a odhodlanie vytrvať<br />

v úsilí o pozdvihnutie slovenského národa. Jozef Miloslav<br />

Hurban v životopise Ľudovíta Štúra spomí<strong>na</strong> dom<br />

kníhkupca a tlačiara Ja<strong>na</strong> Hostivíta Pospíšila v Hradci<br />

Králové: „Toho dom a rodi<strong>na</strong> boli strediskom krúžku vyvolených<br />

synov národa; tu sa robili rozvrhy a plány k prácam<br />

literárnym, ktoré Jan Hostivít ochotne honoroval a vydával.<br />

Žiaden cestovateľ slovanský neobišiel Hradec a neobišiel<br />

pohostinného domu Pospíšilovcov.“ 9 Ďalší prešli salónnou<br />

skúsenosťou v Bude a Pešti, iní <strong>na</strong> štúdiách v univerzitných<br />

mestách v Nemecku. Napríklad Jaroslav Vlček pri<br />

Jánovi Ondrejovi Demianovi spomí<strong>na</strong>: „V jeho jednoduchých<br />

rýmoch odráža sa mnoho z bezstarostného, bonvivánskeho<br />

života drobnej uhorskej šľachty XVIII. storočia,<br />

ktorej zlaté časy trvali do roku 1848 a z ktorej dnes zostáva<br />

už iba bledá karikatúra.“ Vlček ďalej píše, že básnici (Demian<br />

a Chrasti<strong>na</strong>), ktorí žili v spoločnosti meštiacko-zemianskej,<br />

sa nielen inšpirovali jej životom, ale ich verše<br />

(regio<strong>na</strong>lizovaná poézia) <strong>na</strong>šli v tomto prostredí zároveň<br />

recepčné uplatnenie. Ich „literárne plody bývali predmetom<br />

spoločenských besied <strong>na</strong> schôdzkach, inštaláciách,<br />

svadbách a majálesoch“. 10<br />

Jeden z <strong>na</strong>jvýstižnejších dôkazov o existencii a výz<strong>na</strong>me<br />

bratislavských salónov v prvej polovici 19. storočia<br />

uchováva životopis Františka Palackého, ktorý sa tu po<br />

štúdiách v Trenčíne niekoľko rokov zdržiaval.<br />

Jaroslav Vlček o Bratislave tých čias píše: „Vtedajší<br />

Prešporok <strong>na</strong> Du<strong>na</strong>ji, mesto starých uhorských snemov,<br />

korunovačné mesto a sídlo mnohej, bohatej a čo viacej<br />

z<strong>na</strong>mená, osvietenej šľachty, mal rozvinutý spoločenský život.<br />

A v týchto zemianskych spoločenstvách Palacký nielen<br />

zošľachtil svoje mravy, ale vytríbil si estetický vkus a zdoko<strong>na</strong>lil<br />

sa v hudobnom umení. To bola (jeho) jed<strong>na</strong> cesta.“ 11<br />

Mladého Palackého uviedla do salónov vtedajšej<br />

Bratislavy Ni<strong>na</strong> Zerdahelyová, dcéra vysokovzdelaného<br />

Petra Baloghyho, o ktorom sa vie, že si dopisoval aj<br />

s Voltairom. Ich známosť nepochybne iritovala vtedajšiu<br />

spoločnosť, no nezdá sa, že by viedla k strate ich spoločenského<br />

statusu, aj keď sa zaz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l pokus o ich<br />

škandalizovanie. Veď vzťah mladého študenta, domáceho<br />

učiteľa so staršou aristokratkou Annou (Ninou) Zerdahelyovou<br />

doteraz podnecuje diskusie o tom, či to bol<br />

len prejav platonického obdivu k mecénke, alebo bol aj<br />

vášnivým milostným pomerom s manželkou nezodpovedného<br />

hazardéra a dlžníka baró<strong>na</strong> Zerdahelyho.<br />

František Palacký pôsobil v Prešporku od roku 1817<br />

ako učiteľ v rodine Schröterovcov. Svojho jediného sy<strong>na</strong><br />

Žigmunda mu <strong>na</strong> doučovanie zverila aj An<strong>na</strong> (Ni<strong>na</strong>)<br />

Zerdahelyová, ktorá sa zotavovala zo smrti svojich dcér.<br />

Keďže sa starala o štyri dcéry svojich príbuzných, zakrátko<br />

začal mladý Palacký vyučovať aj Luisu a Jeanette Baloghyové,<br />

Jozefínu Dedinskú a Evu Schröterovú. Od roku<br />

1819 do roku 1823 bol v službách u zemanky Jozefíny<br />

Csúzyovej, kde doučoval jej nie veľmi <strong>na</strong>daných synov.<br />

Ni<strong>na</strong> Zerdahelyová ho sprevádzala <strong>na</strong> vyučovacie<br />

hodiny a po nich ho pozývala <strong>na</strong> obedy a večere do<br />

svojho domu. Debatovali o knihách, literatúre, filozofii<br />

aj estetike a písali si <strong>na</strong>vzájom verše. Keďže Ni<strong>na</strong> vedela<br />

po slovensky, české básne jej nerobili problém a mnohé<br />

sa <strong>na</strong>učila <strong>na</strong>spamäť. Uviedla ho aj do salónu Karolíny<br />

Géczyovej, kde sa zúčastňoval <strong>na</strong> debatách a dišputách.<br />

Karoli<strong>na</strong> Géczyová, ktorá bola sesternicou Niny Zerdahelyovej,<br />

usporadúvala vo svojom byte dvakrát do týždňa<br />

schôdzky diskusného krúžku, <strong>na</strong> ktorých sa zúčastňovala<br />

prešporská inteligencia – aristokrati, mešťania i študenti.<br />

„Na jar 1818 si Palacký veľmi obľúbil tieto odborné<br />

prednášky pod vedením pani Géczy a panej Zerdahelyovej.<br />

Niekedy s ním <strong>na</strong> ne prišiel aj Šafárik,“ píše o týchto literárnych<br />

podujatiach Zdenka Sojková. 12<br />

Výz<strong>na</strong>m pobytov Pavla Jozefa Šafárika v kruhoch<br />

bratislavských vzdelancov si v jeho životopise všíma aj<br />

Jaroslav Vlček: „Povinnosť vychovávateľská mu nechávala<br />

čas <strong>na</strong> jeho jazykospytné a poetické štúdiá, no otvárala mu<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 ) ......................................................................................................<br />

51


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

aj prístup do šľachtických salónov a stýkanie sa s priateľmi<br />

ho duševne mnohonásobne podnecovalo: z nich Nemec<br />

Schröer, Benedikti, Palacký, čiastočne aj Kollár – <strong>na</strong>jbližší<br />

mu boli.“ 13<br />

Ni<strong>na</strong> Zerdahelyová bola nielen zamestnávateľkou<br />

Františka Palackého, ale aj jeho blízkou a intelektom rovnocennou<br />

osobou. Inšpirovala ho k prednáške v lýceu<br />

a venovala mu knihu od Herdera. On sám si veľmi vážil,<br />

že vo veľkej spoločnosti s ním nehovorila ani po nemecky,<br />

ani po maďarsky, ale po slovensky. Na túto vzácnu<br />

ženu si Palacký spomí<strong>na</strong> vo svojom životopise takto:<br />

„V duvěrném po několika let s ní obcování, v rozmluvách<br />

ušlechtilých o nejvyšších otázkách života lidského zjemnili<br />

moji citové a upevnil se mravní charakter; pri ní prospíval<br />

sem ve škole života lépe nežli knihami a dovršilo se tak říkaje<br />

duchovní mé vychování; o<strong>na</strong> uvedla mne do vyšších<br />

kruhu společenských, kteří <strong>na</strong> opravdivém vzdělání záležeti<br />

sobě dali.“<br />

Nie je potrebné dopodrob<strong>na</strong> rozoberať ich vzťah, ktorý<br />

trval do roku 1823, keď sa <strong>na</strong>posledy stretli vo Vieske<br />

<strong>na</strong>d Žitavou. Ni<strong>na</strong> už bola v tom čase vdovou a mala<br />

fi<strong>na</strong>nčné problémy po svojom márnotratnom mužovi.<br />

Dôležitou skutočnosťou zostáva životný smer, poz<strong>na</strong>tky<br />

a skúsenosť, ktoré aj jej pričinením v Bratislave <strong>na</strong>dobudol<br />

budúci „otec českého národa“ František Palacký.<br />

Ha<strong>na</strong> Gregorová to zhodnotila vo svojej prednáške, ktorá<br />

je uchovaná v Archíve literatúry a umenia v Slovenskej<br />

národnej knižnici v Martine. 14<br />

V 30. a 40. rokoch 19. storočia to v Bratislave <strong>na</strong>ozaj žilo<br />

literatúrou, vedou, vzdelávaním a politickými debatami.<br />

Recepcia literatúry v jej kolektívnej podobe prekvitala<br />

<strong>na</strong> lýceu i mimo neho. Ján Kalinčiak spomí<strong>na</strong>, že oni sa<br />

v mladosti skutočne o niečo usilovali. Každý týždeň dva<br />

razy donášali svoje práce a dávali ich druhým <strong>na</strong> posúdenie.<br />

Práce sa čítavali verejne. Posudzovanie, trenice, diskusie<br />

trvali niekedy aj štyri zasadnutia. Hovoril určite o literárnom<br />

krúžku, ktorý pôsobil <strong>na</strong> pôde bratislavského<br />

lýcea pod ochranou profesora Juraja Palkoviča a Ústavu<br />

reči a literatúry československej a nie v nejakom salóne.<br />

Princíp však bol rov<strong>na</strong>ký ako <strong>na</strong> konverzáciách v starých<br />

literárnych salónoch, len tu sa nezúčastňovali ženy a názory<br />

boli určite bojovnejšie a nekompromisnejšie.<br />

Účastníci schôdzok takýchto literárnych krúžkov<br />

mali svoje recepčné preferencie a príz<strong>na</strong>čným bolo, že<br />

recepčným komunikátom nebola vždy len krás<strong>na</strong> literatúra,<br />

čiže poézia a próza. V lektúre týchto čitateľských<br />

krúžkov sa objavili historické práce, jazykovedné, národopisné<br />

a politické diela, obhajoby a obrany národa. Aj<br />

neskôr, po príchode Ľudovíta Štúra z Halle, organizovali<br />

sa v jeho byte <strong>na</strong> Panenskej č. 1, v tzv. fernolayovskom<br />

dome, dvakrát do týždňa literárne a národnobuditeľské<br />

debaty slovenskej mládeže v Bratislave. Schôdzky boli<br />

prísne tajné. 15<br />

S módou salónov k nám prenikali aj spôsoby života<br />

a správania, ktoré mnohým vzdelancom nekonvenovali,<br />

ba otvorene ich odmietali. Súviselo to <strong>na</strong>jmä s postojom<br />

mladých národovcov, združených okolo Ľudovíta Štúra,<br />

k ženám a ich s<strong>na</strong>hám o emancipáciu. Štúr jasne odmietal<br />

vplyvy „simonistiek“ a ženských spolkov z Francúzska<br />

a Anglicka <strong>na</strong> <strong>na</strong>še ženy. Podľa neho „spôsobujú mnohé<br />

neresti a nešváry, zmätky a rušenie blaha domáceho“.<br />

Hurban k tomu dodáva, že „Štúr sa nedočkal samovrážd,<br />

rozsobášov, luxusu ženského, ale jeho proroctvo sa plní.<br />

Národy zachvátila bohapustá zženštilosť. Každá ušpinená<br />

dievočka myslí <strong>na</strong> veľkomožnú, slečinka »pafá« cigarety<br />

a vydrichmáva popoludní lenivosť a keď sa vydá, musí mať<br />

hneď dvoch lekárov, dvorného krajčíra, oplzlé obrazy <strong>na</strong><br />

stenách, titerky a hračky <strong>na</strong> stolíku – a dojku“. Hurban <strong>na</strong>chádza<br />

aj riešenie: „S kančukom vyh<strong>na</strong>ť to zo spoločnosti<br />

slovenskej; bo toto viacej ubije národ náš než bezhlavá<br />

maďarománia a blbý racio<strong>na</strong>lizmus. Späť treba obrátiť oje<br />

výchovy rodín <strong>na</strong>šich do ríše bohabojnosti, stydlivosti, pracovitosti,<br />

kázne prísne domácej a školskej… mládež treba<br />

<strong>na</strong>učiť myslieť o budúcnosti. Štúra jej dať za vzor!“ 16<br />

Keď v rokoch 1850 – 1860 utíchol národný život a mnohí<br />

<strong>na</strong>ši intelektuáli boli v azyloch vo Viedni, v Bratislave<br />

vyrastali nové generácie národne orientovaných odchovancov<br />

lýcea. Malý krúžok, ktorý sa schádzal raz u jedného,<br />

raz u druhého dvakrát v týždni, formoval aj zmýšľanie<br />

mladého Jozefa Ľudovíta Holubyho. Aj on spomí<strong>na</strong>,<br />

že ich bolo pár Slovákov, ktorí <strong>na</strong> takýchto sedeniach „…<br />

rečnili, písomné práce donášali, ich čítali a posudzovali a dakedy<br />

si aj zatancovali… Ten krúžok písal aj mesačník Lipa.“<br />

V nezvyčajne podrobnom životopise si <strong>na</strong> posledný prešporský<br />

školský rok (1857/58) spomí<strong>na</strong>, že „… kadejakí slovenskí<br />

žiaci prešporskí chodievali k nám večierkom k spevu,<br />

rečneniu a iným nezávadným zábavám“. 17<br />

Ideál výchovy dievčat v praxi <strong>na</strong>pĺňali vo svojich rodinách<br />

rovesníci a <strong>na</strong>sledovníci štúrovcov. Prísnu výchovu<br />

farárskych detí dostali <strong>na</strong>príklad dcéry Michala Miloslava<br />

Hodžu – Marí<strong>na</strong> Hodžová (1842 – 1921) a Bože<strong>na</strong><br />

Hodžová (1847 – 1921). Marí<strong>na</strong> dostala kvalitné domáce<br />

vzdelanie a dopriali jej aj štúdium v Banskej Bystrici<br />

a v nemeckom Neudettelsau. V ich dome v Liptovskom<br />

Mikuláši sa stretávala s Jozefom M. Hurbanom, Karolom<br />

Kuzmánym, Jánom Franciscim, Gustávom K. Zechenterom-Laskomerským,<br />

Samuelom B. Hroboňom, Jakubom<br />

Greichmanom, Andrejom Sládkovičom, Štefanom Moyzesom<br />

a ďalšími. Tieto schôdzky, ktoré boli často doplnené<br />

hudbou a spievaním slovenských národných piesní,<br />

ju presvedčili o budúcej práci pre národ a stala sa <strong>na</strong>dšenou<br />

divadelníčkou, organizátorkou dievčenského vzdelávania<br />

i zakladateľkou výchovného dievčenského ústavu.<br />

Všade, kam sa neskôr presťahovala, začala s osvetou<br />

pre ženy (Martin, Tr<strong>na</strong>va). Jej meno, rov<strong>na</strong>ko ako mená<br />

ďalších vzdelaných žien druhej polovice 19. storočia, sa<br />

zapísalo do dejín slovenského literárneho, národného<br />

i ženského hnutia. 18<br />

Rov<strong>na</strong>kú cestu si vybrala aj jej sestra Boženka, ktorá sa<br />

neskôr vydala za Vendelí<strong>na</strong> Kutlíka. Všade, kde <strong>na</strong>sledovala<br />

svojho manžela, ožíval kultúrny život a osveta – hrávali<br />

sa divadlá, vznikali kurzy a čitateľské krúžky a ko<strong>na</strong>li<br />

sa literárne večierky. V Bratislave vďačne otvorila svoju<br />

domácnosť slovenským deťom. Jej dcéra, spisovateľka<br />

Ele<strong>na</strong> Kutlíková-Ivanková v biografickom článku o tejto<br />

neú<strong>na</strong>vnej organizátorke spoločenského, literárneho<br />

a dobročinného života vymenúva viac ako 30 mien<br />

mladých študentov (<strong>na</strong>pr. Milan Hrdlička, Žigo a Lajoš<br />

Paulíny, Ivan Fajnor, Gusto Novomestský, Štefánikovci,<br />

Janko Záturecký), ktorí za zúčastňovali <strong>na</strong> posedeniach<br />

52 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 )


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

v jej dome. Podujatia, hoci ich ne<strong>na</strong>zývajú salónne, <strong>na</strong>vštevovala<br />

aj „celá garda mladých dievčat: Ľudmila Hrašková-Šimková,<br />

Ľudmila Mudroňová-Slabeyciusová, An<strong>na</strong><br />

Pivková-Hodžová, Ele<strong>na</strong> Kohútová-Čipková, Mariška Kohútová-Pručeková<br />

a koľko iných milých slovenských dievčat<br />

zo všetkých strán Slovenska. … pri čaji sa diškurovalo<br />

o národných, politických, študentských veciach, hralo sa<br />

<strong>na</strong> klavíri, spievalo po slovensky a o siedmej sa spoločnosť<br />

rozišla.“ Dušou toho všetkého bola Boženka Hodžová,<br />

ktorá si svoju činorodosť uchovala do vysokého veku<br />

a ešte po roku 1918 organizovala dobročinnú spolkovú<br />

činnosť bratislavských žien. 19<br />

K autentickým údajom o salónoch a ich literárnom<br />

zameraní patria aj čriepky zo života maďarských spisovateľov.<br />

Napríklad Kálmán Mikszáth, rodák zo Sklabine,<br />

<strong>na</strong>jradšej <strong>na</strong>vštevoval salón u Móra Jókaiho (a jeho zaťa<br />

maliara Arpáda Fesztyho) a salón, ktorý v druhej polovici<br />

19. storočia v Budapešti viedla vzdelaná manželka<br />

spišského župa<strong>na</strong> Albí<strong>na</strong> Csákyho z Bijacoviec An<strong>na</strong><br />

Bolzová-Csákyová. Aj „košické obdobie“ Ferencza Kazincziho<br />

bolo <strong>na</strong>plnené kontaktmi s miestnou šľachtou<br />

a so vzdelanými ľuďmi. „Pohyboval sa v spoločenských<br />

a intelektuálnych salónoch miestnej šľachty. Tu písal prvé<br />

sentimentálne knižky aby cibril vkus urodzených dám, stretávajúcich<br />

sa v košických salónoch.“ 20<br />

Azda <strong>na</strong>jviac salónov vo svojom krátkom živote <strong>na</strong>vštívil<br />

Zsigmond Justh (1863 – 1894), o ktorom sme sa<br />

zmienili v 1. časti. Večer čo večer absolvoval nejeden<br />

večierok vo vychýrených domoch <strong>na</strong> salónnych posedeniach<br />

v Budapešti, ale aj v Paríži a ďalších krajinách. Porovnával<br />

a mal čo porovnávať. Bol z<strong>na</strong>lec. Napriek tomu,<br />

že ho považovali za druhotriedneho literáta, uprednostňoval<br />

spoločnosť, kde sa hovorilo o literatúre. Hodnotil<br />

ženy, organizátorky salónov, aj ich s<strong>na</strong>hu urobiť zo seba<br />

„parížanky“. O jednej <strong>na</strong>píše, že sa <strong>na</strong>rodila preto, aby<br />

mala salón, o inej, že v piatich salónoch, kde sú vyobliekaní<br />

komorníci a domáca pani v krinolíne, sa znova rozpráva<br />

o tisícorakých problémoch spojených s Necpalmi<br />

a Slovenským Pravnom. Ináč: nuda. Inde <strong>na</strong>opak: vynikajúca<br />

francúzska konverzácia.<br />

Tento z<strong>na</strong>lec cestoval <strong>na</strong> Veľkú noc 1889 vlakom do Turca<br />

a s priateľom Šimonom Révayom pochodili známych<br />

a rodinu. V Štiavničke <strong>na</strong>vštívili Júliusa Révaya a jeho manželku<br />

Helenu Taj<strong>na</strong>y, kde žila aj „športová dáma“, ich nevesta<br />

Róza. Táto že<strong>na</strong> sa hrala <strong>na</strong> lady a „mordsfrau“. „Je veľmi<br />

snobská.“ – hodnotil ju skúsený Justh.<br />

Vo svojom životopise si zaspomí<strong>na</strong>l <strong>na</strong> Tajnú a návštevu<br />

<strong>na</strong>jkrajšieho kaštieľa v Turci – Necpaly. Jeho cesta<br />

viedla cez Slovenské Pravno ku Keglevicsovcom v Topoľčiankach<br />

a do Skýcova, kde žil Arthur Odescalchi. Tu si<br />

zapísal: „Po obede rozhovory, víno, nálada srdečná – poďme<br />

do saló<strong>na</strong>! Kňažná Júlia sa po francúzsky vypytuje <strong>na</strong><br />

Paríž a Sarah Bernhardt. Odporúčam jej knihy…“ 21<br />

OBRAZ SALÓNNEJ KULTÚRY<br />

V SLOVENSKEJ LITERATÚRE<br />

Po období romantického idealizovania slovenského človeka<br />

v literatúre <strong>na</strong>stáva obdobie realizmu a kritického<br />

stvárnenia slovenskej spoločnosti v dielach kritických<br />

realistov. Námetov, ponúkajúcich sa <strong>na</strong> spracovanie,<br />

mali bystrí pozorovatelia života dostatok tak v mestách,<br />

ako aj <strong>na</strong> dedinách, medzi šľachtou i mešťanmi, remeselníkmi<br />

i roľníkmi, inteligenciou i negramotnými i medzi<br />

mužmi a že<strong>na</strong>mi. Nemožno sa čudovať, že sa vo svojich<br />

dielach zamerali aj <strong>na</strong> salóny, ktoré boli buď hlavným<br />

prostredím, v ktorom sa dej odohrával, alebo len kulisou<br />

základnej dejovej línie.<br />

Zdá sa, že odsudzujúce názory národovcov <strong>na</strong> tento,<br />

pre nich cudzorodý prvok v živote slovenskej spoločnosti<br />

rezonovali aj v postojoch generácie realistov. Na<br />

salónnom spôsobe života v druhej polovici 19. storočia<br />

<strong>na</strong>chádzajú nemálo „kritikyhodných“ prvkov a záviselo<br />

od <strong>na</strong>turelu autora, či ich podrobil úsmevnej satire, alebo<br />

nekompromisnému odsúdeniu.<br />

Najtvrdšie názory, priamo či prostredníctvom svojich<br />

literárnych diel, vyslovil <strong>na</strong> salóny Svetozár Hurban Vajanský.<br />

Považoval ich za hriešne, pri<strong>na</strong>jmenšom nevkusné<br />

miesta spoločenského života a formy spoločenskej<br />

zábavy v nich za nebezpečenstvo pre mravnosť a slušnosť.<br />

„Tieto móresy priniesli skazené ženy zo zahraničia,<br />

lebo tam si už <strong>na</strong> taký spôsob života zvykli a čo je horšie,<br />

pokazili aj domáce dámy a dievčatá, ktoré v tom videli závany<br />

svetáctva, niečoho vyššieho.“<br />

Kto chce bližšie poz<strong>na</strong>ť Vajanského názory <strong>na</strong> predmet<br />

<strong>na</strong>šej témy, mal by si prečítať jeho román Koreň<br />

a výhonky, ktorý dopísal v roku 1895. Na príbehu slabošského<br />

Já<strong>na</strong> Drevanského, jeho dcér a jeho druhej (svetáckej)<br />

manželky Leonóry demonštruje panujúce mravné<br />

princípy a poklesky vtedajšej spoločnosti. Leonóra sa<br />

po úteku z domu vracia k rodine, aby ju spôsobmi svojho<br />

života obrátila <strong>na</strong>ruby: „U Leonóry bolo dnes dosť žien.<br />

Baronesa bavila sa od štvrtej a priviedla so sebou druhého<br />

mladého človeka s belavou briadkou a nákrčníkom a lá<br />

lord Byron. To bol básnik a mal už v Rohove čítacie večierky,<br />

<strong>na</strong> ktorých čítal básne vo viedenskom a či už rakúskom<br />

dialekte so samými deminuvatívami, ako Lüfler, Märdere,<br />

Wängelein a Herzelein. V polovici, obývanej temer výlučne<br />

Lenórou, hrmel klavír a bolo počuť príjemný tenor Giesebrechta<br />

Ku<strong>na</strong> Lothara… boli to tri pseudonymy, on volal sa<br />

sucho Jozef Mayer.“<br />

Podobné zábavy sa ko<strong>na</strong>li aj u notára Dün<strong>na</strong>gela<br />

– boli to hostiny, ktoré trvali do rá<strong>na</strong> a zanechávali po<br />

sebe škandálne kroniky. Keď Ján Drevanský vyh<strong>na</strong>l Leonóru<br />

z domu, o<strong>na</strong> v novom byte usporadúvala večierok<br />

za večierkom. Jej roztopašný život sa <strong>na</strong>koniec skončí<br />

tragicky.<br />

Svetlým zjavom v plejáde postáv je študent architektúry<br />

Mirko Kladný, ktorý vo Viedni spoz<strong>na</strong>l salónny<br />

život u maliara Kalinu a v ktorom spoločenskej potupe<br />

a výsmechu Viedenčaniek vystavil aj svoju mladú ženu<br />

Annu. Pri príchode do Kalinovho saló<strong>na</strong> ju privítali otázkou,<br />

prečo neprišla v kroji. Nešťastná An<strong>na</strong> v rozpakoch<br />

prevrhla stolík a nevedela nič zaspievať, skrátka blamáž.<br />

Toto všetko utvrdilo Mirka v tom, že jeho miesto nie je<br />

medzi prázdnymi ľuďmi, ale tam, kde sa <strong>na</strong>rodil. Podobné<br />

kontexty a podtexty vnáša Vajanský aj do diel Kotlín<br />

a Suchá ratolesť i do viacerých noviel.<br />

Pokiaľ ide o kolektívnu „bytovú“ recepciu tlačeného<br />

slova, Vajanský autenticky opísal hlasné čítanie z biblie<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 ) ......................................................................................................<br />

53


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

a akúsi svetonázorovú prednášku <strong>na</strong> združení náboženskej<br />

sekty, ktorá sa v Rohovciach sformovala. Atmosféra<br />

v chalupe krivého Ondreja a slová hlavného aktéra gajdoša<br />

Hrebeňa mali veľký účinok <strong>na</strong> dcéru Drevanského<br />

Máriu, ktorá sa tam náhodou ocitla. 22<br />

Kritický a satirický pohľad <strong>na</strong> vtedajšiu spoločnosť<br />

uplatnil vo svojich prácach aj Ladislav Nádaši-Jégé. Opisuje<br />

v nich slečinky, ktoré študujú v Prahe a v Bratislave<br />

(román Ali<strong>na</strong> Országhová), približuje pocity vzdelanej<br />

Sone Haviarovej (Soňa), ktorá rieši manželovu neveru,<br />

a zamýšľa sa <strong>na</strong>d úlohou čítania v živote ženy. Najvýstižnejšie<br />

postrehy zo života strednej vrstvy spoločnosti podáva<br />

v novele Výhody spoločenského života, ktorá vyšla<br />

prvý raz v roku 1889. Stretnutia v salóne advokátovej<br />

manželky už majú podobu klebetného krúžku, kde sa<br />

preberali <strong>na</strong>jnovšie udalosti a chýry: „… u pani Zdierackej<br />

schádzava sa istý vyvolený kruh chvalovských dám, obyčajne<br />

vo štvrtok. Dnes síce nie je štvrtok, ale pani advokátová<br />

predsa <strong>na</strong> dnes pozvala svojich zvyčajných hostí, aby<br />

zahorúca mohli porokovať o plesových udalostiach. Istý<br />

čas boli v izbe samé duše, dušičky a anjeli, i<strong>na</strong>kšie sa totižto<br />

dámy ani neoslovovali, len týmito nebeskými názvami.“<br />

Chvalovskí páni sa zasa zabávali v kasíne. „… Večer sedávajú<br />

páni v kasíne. I dnes možno vidieť celé chvalovské panstvo<br />

pri víne a pri kartách. V kasíne majú i noviny, pravda<br />

len maďarské a nemecké, nie síce preto, že by daktorý člen<br />

bez nich nemohol jestvovať, viac len pre ozdobu.“ 23<br />

Z malomeštiackeho života čerpali námety a prototypy<br />

svojich literárnych figúrok aj Janko Jesenský, čiastočne<br />

Martin Kukučín, Mikuláš Štefan Ferjenčík a v poprevratovom<br />

období Jozef Cíger Hronský, Bože<strong>na</strong> Slančíková<br />

Timrava, Ele<strong>na</strong> Ivanková i Terézia Vansová.<br />

Ele<strong>na</strong> Ivanková vo svojich prózach z histórie i zo súčasnosti<br />

podáva romantizujúce príbehy lásky v rôznych<br />

podobách. Ženy – matky, ženy – spoločníčky v klebetných<br />

salónoch, dievčatá – skromné slovenské slúžky<br />

v kaštieľoch, v panských domoch vo Viedni, slečny túžiace<br />

po dobrej partii : to sú hrdinky jej próz.<br />

Podobnú atmosféru má aj jednoaktovka Terézie Vansovej<br />

V salóne speváčky. 24 Dej hry sa odohráva v bratislavskom<br />

salóne schudobnenej šľachtickej rodiny: „Už<br />

nie sme tí, čo sme bývali…“ – otec prehral <strong>na</strong> burze a matka<br />

peniaze pomíňala <strong>na</strong> prepych. Ich salón v poslednom<br />

období zostáva prázdny, nemajú ani služobníctvo. Dcéra<br />

Christa je speváčka a túži po angažmán v divadle. Nakoniec<br />

sa pre lásku chce vzdať kariéry. Moralizujúci podtón<br />

príbehu a romantizujúce vykreslenie charakternej<br />

Christy korešponduje aj s ďalšími literárnymi prácami Terézie<br />

Vansovej, v ktorých opisuje pomery v meštiackom<br />

prostredí i <strong>na</strong> slovenskej dedine. Na príkladoch postáv jej<br />

próz a divadelných hier sa s<strong>na</strong>žila ukazovať slovenským<br />

dievčatám vzor vzdelanej, aktívnej a súčasne mravnej<br />

ženy ako ideálu ženskosti z konca 19. storočia.<br />

ZÁVER<br />

kultúrnych dejinách, má 400-ročnú tradíciu. V <strong>na</strong>šom<br />

prostredí sa udomácňovala prostredníctvom vplyvov<br />

z Francúzska a Nemecka pomerne neskoro, v etape, keď<br />

už v týchto krajinách zanikal ich pôvodný komunikačný<br />

model.<br />

Salón<strong>na</strong> kultúra sa ujala <strong>na</strong>jskôr v šľachtickej a neskôr<br />

v meštiacko-intelektuálnej vrstve spoločnosti v podstatne<br />

zmenenej podobe, čo však nevylučovalo pretrvávanie<br />

literárno-recepčných aktivít v tých spoločenských<br />

kruhoch, ktoré literatúre prikladali stále veľký výz<strong>na</strong>m.<br />

Prostredníctvom literárnych salónnych podujatí včleňovali<br />

do svojho života i do života spoločnosti literárne<br />

diela často ešte v rukopisnej podobe ako prvé čítania<br />

samotného autora alebo ako prezentáciu tlačou publikovaného<br />

diela.<br />

Súbor poz<strong>na</strong>tkov, ktorý sme tu publikovali, nepostačuje<br />

ešte <strong>na</strong> sformulovanie presnej definície literárneho saló<strong>na</strong><br />

ako formy literárnej recepcie. No už v tejto etape<br />

možno abstrahovať charakteristické z<strong>na</strong>ky, ktoré tento<br />

recepčný jav charakterizujú:<br />

• Literárny salón predstavuje historicky podmienenú<br />

materiálnu i personálnu platformu <strong>na</strong> spoločnú (kolektívnu)<br />

kultúrnu a literárnu recepciu.<br />

• Je to druh pravidelných podujatí, ktorých obsahom je<br />

prezentácia literárneho diela, umeleckého alebo odborného<br />

textu.<br />

• Napriek istej organizovanosti a pravidelnosti predstavoval<br />

relatívne voľné združovanie milovníkov literatúry<br />

za účelom literárnej recepcie. Nemal pevnú<br />

členskú základňu a stanovy; bol otvorený pre stálych<br />

recipientov i nových záujemcov.<br />

• Nevyhnutnou podmienkou bola vedúca osobnosť,<br />

ktorá podujatia organizovala, dala im presný časový<br />

rámec a prepožičiavala priestor vo svojom bydlisku –<br />

salón.<br />

• Organizátor/ka, ktorý/á salónne podujatie viedol/a,<br />

<strong>na</strong>vrhoval/a obsah, dramaturgiu, formy debát a konverzácií.<br />

Od nej záviselo, aké diela, akí spisovatelia<br />

budú <strong>na</strong> programe, či a aké spoločensko-politické<br />

témy možno <strong>na</strong>stoľovať.<br />

• Kultúrno-umeleckú hodnotu dodávalo salónnym posedeniam<br />

aj zaraďovanie hudobných alebo dramatických<br />

vystúpení (často len ako spontán<strong>na</strong> aktivita<br />

prítomných).<br />

• K výz<strong>na</strong>mným z<strong>na</strong>kom patrí skutočnosť, že salóny<br />

boli od začiatku i v priebehu ich ďalšieho fungovania<br />

prevažne ženskou kultúrno-spoločenskou aktivitou;<br />

boli výrazom rodinnej a spoločenskej emancipovanosti<br />

žien.<br />

• Salón ako kultúrne a literárne médium mohol často<br />

fungovať ako azyl, ostrov pokoja a kultivovanosti<br />

v rozbúrenom historickom mori, alebo ako svojráz<strong>na</strong><br />

substitúcia kultúrnych ponúk v sídlach <strong>na</strong>chádzajúcich<br />

sa mimo kultúrnych centier.<br />

V troch častiach sme sa pokúsili prezentovať doterajšie<br />

poz<strong>na</strong>tky o zaujímavom druhu literárnej recepcie – literárnych<br />

salónoch. Táto forma sprístupňovania literárnych<br />

diel nebola bezvýz<strong>na</strong>mnou epizódou v európskych<br />

Uznávame, že pre nedostatok konkrétnych podkladov<br />

o obsahu a dramaturgii literárnych večierkov v salónoch<br />

25 sme podali viac-menej lineárny prehľad jednotlivých,<br />

doteraz známych aktivít rôznych salónov v histo-<br />

54 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 )


ANNA JONÁSOVÁ / LITERÁRNY SALÓN – SPÔSOB LITERÁRNEJ KOMUNIKÁCIE NA SLOVENSKU<br />

V <strong>17.</strong> – 19. STOROČÍ, 3. ČASŤ<br />

rickom i geografickom kontexte. Uvedomujeme si i to,<br />

že sme sa nevyhli istej idealizácii salónneho spôsobu<br />

života, ktorý v skutočnosti prebiehal za oveľa zložitejších<br />

a často vyhrotenejších spoločensko-politických, národnostných<br />

i sociálnych pomerov, než sme v <strong>na</strong>šich troch<br />

príspevkoch mohli uviesť.<br />

Plastickosť, hĺbku a šírku poz<strong>na</strong>tkov o literárnych salónoch<br />

môže odhaliť len cieľavedomý výskum.<br />

Veríme, že tento príspevok, ktorý miestami pripomí<strong>na</strong><br />

komentovanú bibliografiu prameňov, tomu pomôže<br />

a podnieti záujem o kompletizáciu obrazu o salónnej recepcii<br />

<strong>na</strong> <strong>Slovensku</strong>.<br />

POZNÁMKY A LITERATÚRA<br />

1<br />

Olejomaľba Aniceta – Charlesa Lemonniera: Reprodukcia in DU-<br />

ROSELLE, Jean-Babtiste. Dejiny Európy a Európanov. Prel. z nem.<br />

Bratislava : Fortu<strong>na</strong> Print, 2002, s. 234.<br />

2<br />

PICHLER, Karoline. Denkwürdigkeiten aus meinem Leben. Zweiter<br />

Band. Viertes Buch 1823 – 1848. s. 308 – 309.<br />

3<br />

WAGNER, Vladimír. Vývin palácového staviteľstva Bratislavy v XVIII.<br />

storočí. Ročenka VUBr. 1934, s. 357 – 401.<br />

4<br />

ÓHIDY, Viktor. Főúri lakáskultúra Magyarországon a dualizmus<br />

időszakában. Budapest : Eötvös Lórand Tan. Tud. Bölcs. Kar 2007,<br />

s. 116 – 124.<br />

5<br />

VLČEK, Jaroslav. Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava : SVKL<br />

1954.<br />

Časť VII. Prešpurské noviny a Staré noviny literního umění. Internet:<br />

http//zlatyfond.sme.sk/dielo/1373/Vlcek_ Kapitoly-zo-slovenskej-literatury/<br />

6<br />

ZECHENTER- LASKOMERSKÝ, Gustáv Kazimír. Päťdesiat rokov slovenského<br />

života I. Podľa vydania z roku 1956. Dostupné <strong>na</strong> internete:<br />

http://zlatýfond.sme.sk/dielo/1366/Zechenter-Laskomersky-Patdesiat-rokov-slovenskeho-zivota-I/1.<br />

V časti Vlastný životopis poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l, že salón slúžil otcovi ako<br />

pisáreň. Počas štúdií v Budapešti založili amatérsku hudobnú skupinu,<br />

s ktorou vystúpili aj v starom Budíne v letnom byte grófky<br />

Dessewffyčky. Po vystúpení boli pozvaní <strong>na</strong> kávu (prítomná bola<br />

aj herečka Lendvayová).<br />

7<br />

JÉGÉ-NÁDAŠI, Ladislav. Výhody spoločenského života. Bratislava :<br />

Tatran 1979, s. 19.<br />

8<br />

INSTITORIS-MOŠOVSKÝ, Michal. Strom bez kořene a čžepice bez<br />

hlawy. W Prespurku : Nákladem a Ssim. Petra Weber 1793, 54 s.<br />

9<br />

Jozef Miloslav Hurban sa tam zdržal cez prázdniny v roku 1839,<br />

Ľudovít Štúr v jeseni 1840. HURBAN, J. M. Rozpomienky. In Ľudovít<br />

Štúr. Kniha prvá. Bratislava : SVKL 1959. 961 s.<br />

O 50 rokov neskôr v salóne u Čížku, kde <strong>na</strong> cimbale vyhrával aj Mikuláš<br />

Schneider Tr<strong>na</strong>vský, si cibril vkus, takt a vystupovanie aj Milan<br />

Rastislav Štefánik. Počas štúdií v rokoch 1898 – 1904 sa tu zoznámil<br />

s Jaroslavom Vrchlickým, F. X. Šaldom a Ruženou Svobodovou.<br />

10<br />

VLČEK, Jaroslav. c. d. – Kapitola VI. Spisovatelia v duchu prostonárodnom.<br />

11<br />

VLČEK, Jaroslav c. d. – Kapitola XI. Šafárikova a Palackého mladosť.<br />

12<br />

SOJKOVÁ, Zdenka. Sen o Praze. Mladý František Palacký <strong>na</strong> <strong>Slovensku</strong>.<br />

In Zrkadlenie, roč. 6, 2009, š. 3, s. 171 – 177.<br />

Pobytom Palackého v Prešporku sa zaoberajú viaceré, takmer totožné<br />

články, ktoré viac alebo menej akcentujú milostný pomer<br />

s Ninou Zerdahelyovou, alebo zdôrazňujú jeho cestu národného<br />

uvedomovania a začiatky literárno-vedeckej a historickej práce.<br />

Okrem vlastného Palackého životopisu sú to aj príspevky: KOBLA-<br />

SA, Pavel. Zemanský rod Zerdahelyi a historik František Palacký. In<br />

Rodopisná revue on-line, roč. 12, 2010, č. 9 – 10, s. 11 – 12; BAU-<br />

ER, Jan. Prešpurská láska Františka Palackého. http//www.cesi.sk/<br />

bes/07/03/73pal.htm.<br />

13<br />

VLČEK, Jaroslav. Pavol Jozef Šafárik. Hlava prvá. Na štúdiách doma.<br />

Internet: http// zlatyfond.sme.sk/dielo/1023/Vlcek_Pavol Jozef-<br />

Safarik/<br />

14<br />

GREGOROVÁ Ha<strong>na</strong>. Ni<strong>na</strong> Zerdahely a František Palacký. Prednáška.<br />

22 stroj. strán. In ALU SNK Martin, Archív Zlaty Dančovej-Horňákovej.<br />

Sig. 230 B 19.<br />

O Hane Gregorovej je známe, že v prvej polovici 20. storočia sama,<br />

ako „slovenská madam Récamiére,“ otvorila vo vile <strong>na</strong> bratislavskej<br />

Kolibe literárny salón, kde sa schádzali mladí básnici i výtvarníci.<br />

Ján Smrek poz<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l, že Tajovský pre salón svojej ženy nemal<br />

zmysel…<br />

15<br />

REZÍK, Jaroslav. Túry do literatúry. Bratislava : Slovart, 2001, s. 449.<br />

16<br />

HURBAN, J. M. c. d.<br />

17<br />

HOLUBY, Jozef Ľudovít. Z mojich žiackych časov prešporských. Dostupné<br />

<strong>na</strong> internete: http//zlatyfond.sme.sk/dielo/886/Holuby/.<br />

Holuby býval vtedy s Michalom Mudroňom.<br />

18<br />

NIŽŇANSKÁ, Margita. Zapálená vychovávateľka. Ideál ženy Maríny<br />

Hodžovej. Historická revue, r. 7, 1966, č. 10, s. 24 – 25.<br />

19<br />

IVANKOVÁ, Ele<strong>na</strong>. Život veľkej Slovenky. Bratislava : Universum, úč.<br />

Spolok, 1927. 4 s. – aj: Dcéra pá<strong>na</strong> karabí<strong>na</strong>. Bratislava 1972. – Časť:<br />

Glosy.<br />

20<br />

BALASSA, Zoltán. Pokračujeme v spomienkach <strong>na</strong> Košice. In Korzár,<strong>17.</strong><br />

6. 2007.<br />

21<br />

JUSTH, Zsigmond <strong>na</strong>plója. Szerk. Halász Gábor. Budapest : Athe<strong>na</strong>eum,<br />

1941.<br />

22<br />

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban. Koreň a výhonky. In Zobrané diela Sv.<br />

Hurba<strong>na</strong> Vajanského. Zv. 4. 1908; aj In Slovenské pohľady, 1895 –<br />

1896. V časti Nová viera je opísaný tento sugestívny čitateľský výjav:<br />

„Hrebeň postavil sa uprostred chyže, ale jeho tvár nebola už červená,<br />

ba práve uvädlo bledožltá a váž<strong>na</strong>, čo bolo pre Máriu podivné.<br />

Stará Ryhová, vrchnosťou od svojho povolania odstránená babka,<br />

držala mu malú petrolejovú lampu. On vyňal neveľkú, akoby zaúdenú<br />

knižku a počal čítať, nepravidelne, nedbajúc <strong>na</strong> kommy a punkty,<br />

ale hlasom sviatočným, slúchateľov akýmsi omámením <strong>na</strong>plňujúcim.<br />

Všetci mlčali ako hroby. Až potiaľ Mária badala, že Hrebeň číta<br />

knihu rozumnú, pamätala sa <strong>na</strong> citát z Izaiáša o orlici…“<br />

23<br />

JÉGÉ, Ladislav Nádaši. c. d., s. 21 – 23.<br />

24<br />

VANSOVÁ, Terézia. V salóne speváčky. In Slovenské pohľady, 9,<br />

1889, s.79 – 88.<br />

25<br />

Na salónnych podujatiach sa nevyhotovovali zápisnice, prezenčné<br />

listiny alebo iné písomné správy o obsahu, programe a priebehu.<br />

Pramenný materiál treba hľadať v korešpondencii, denníkoch<br />

a pamätiach osobností tej doby, alebo v policajných záz<strong>na</strong>moch,<br />

ak išlo o aktivity podozrivých osôb.<br />

KNIŽNÁ KULTÚRA<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 2 , Č . 6 ( 2 0 1 1 ) ......................................................................................................<br />

55

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!