13.07.2014 Views

Memorandum národa slovenského. Ed. František Hrušovský ...

Memorandum národa slovenského. Ed. František Hrušovský ...

Memorandum národa slovenského. Ed. František Hrušovský ...

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

SLOVENSKÉ<br />

NÁRODNÉ SHROMAZDENIE<br />

V TURČIANSKOM SV. MARTINE<br />

1861<br />

VYDALA MATICA SLOVENSKÁ<br />

1941


SLOVENSKÉ<br />

NÁRODNÉ SHROMAŽDENIE<br />

V TURČIANSKOM SV. MARTINE 1861<br />

VYDALA MATICA SLOVENSKA<br />

1941


Na osemdesiate výročie<br />

slovenského národného shromaždenia<br />

v Turčianskom S v. Martine<br />

dňa 6. a 7. júna 1861<br />

s<br />

prvého<br />

podporou<br />

prezidenta<br />

Slovenskej<br />

republiky<br />

vydáva túto knihu<br />

Matica<br />

slovenská.


ÚVOD.


Treba pokladať za prirodzený a teda zdravý zjav, ak slovenský národ pri<br />

budovaní svojej obnovenej štátnosti často sa vracia do svojej minulosti, aby<br />

smer vývinu svojich nových osudov vytyčoval podlá poznatkov a skúseností,<br />

ktoré čerpá zo svojej národnej histórie. Vedúci činitelia nového slovenského<br />

života chápu a zdôrazňujú odkaz slovenskej minulosti ako dôležitú složku vo<br />

výchove nového slovenského človeka a široká slovenská pospolitosť priam živelne<br />

cíti potrebu poznať cestu slovenskej národnej minulosti, aby slovenský<br />

národ v dnešnom svojom pokolení a vo svojich budúcich generáciách mohol<br />

na ňu vedome a zámerne nadväzovať všade tam, kde takéto nadväzovanie je<br />

odôvodnené a účelné.<br />

Pravda, samo poznávanie jednotlivých dejinných faktov a ich vzájomných<br />

vzťahov nemôže byť konečným cieľom nášho záujmu o slovenskú minulosť.<br />

Ani najpodrobnejšia znalosť jednotlivých udalostí, zjavov a úsekov slovenskej<br />

národnej minulosti nemôže dať novému slovenskému životu to, čo slovenský<br />

národ zo svojich dejinných osudov chce čerpať. Okrem dôkladnej znalosti dejinných<br />

faktov treba vždy hľadať správny postoj k rozličným zjavom slovenskej<br />

národnej minulosti. Takýto postoj môžeme mať len vtedy, ak sa<br />

naučíme poznané historické skutočnosti správne hodnotiť nielen v ich vzájomnom<br />

vzťahu, ale aj v ich vzťahu k nasledujúcim fázam slovenského národného<br />

života, najmä v ich vzťahu k složitým zjavom slovenskej prítomnosti.<br />

Svoju národnú minulosť len vtedy budeme môcť správne chápať a len vtedy<br />

budeme môcť na jej odkaz múdro a bez nebezpečenstva omylov nadväzovať, ak<br />

pochopíme funkčnú hodnotu jednotlivých dejinných udalostí v dynamickom<br />

prúde historického dejstvovania nášho národa. Bez takéhoto chápania slovenskej<br />

minulosti môžeme sa pri usmerňovaní svojej národnej prítomnosti<br />

ľahko dostať do situácie, že, odvolávajúc sa na svoju históriu, budeme chcieť<br />

nadväzovať na také zjavy slovenských dejín a na také slovenské tradície, ktoré<br />

sú s hľadiska našej národnej prítomnosti neživotné a v dôsledku tejto neživotnosti<br />

môžu byť pre našu národnú budúcnosť nebezpečné. Nechápavé obzeranie<br />

sa do minulosti, nepochopenie funkčnej hodnoty dejinných faktov, pomýlené<br />

oživovanie mŕtvych zjavov histórie vedie k falošnému historizmu,


6<br />

ktorý má za následok dezorientovanosť, podlamuje prirodzený prúd vývinu<br />

a ubíjaním nových národných síl hatí vzrast národného života.<br />

Je naliehavou potrebou nového slovenského života, aby sme obraz slovenskej<br />

národnej minulosti mali rekonštruovaný tak, aby prirodzená súvislosť<br />

medzi jednotlivými fázami tohto vyše tisícročného historického procesu<br />

bola slobodným generáciám slovenského národa jasná. Keďže dnešná slovenská<br />

prítomnosť je prirodzeným výsledkom našej národnej minulosti, je<br />

potrebné, aby nám retrospektívny pohlad do slovenskej minulosti vysvetľoval<br />

a umožňoval chápať i rozličné zjavy našej národnej prítomnosti. Pri odhaľovaní<br />

jednotlivých úsekov slovenskej minulosti a pri rekonštruovaní celkového<br />

obrazu dejinných osudov slovenského národa nemôžeme sa uspokojovať len<br />

s pozitivistickým zisťovaním jednotlivých historických skutočností a presným<br />

fixovaním jednotlivých dát, ale musíme zároveň objavovať a objasňovať prirodzenú<br />

súvislosť medzi slovenskou minulosťou a prítomnosťou.<br />

Pri takomto chápaní štúdia slovenskej minulosti nebudeme sa obmedzovať<br />

len na kvantitatívne rozmnožovanie a doplňovanie doterajších svojich poznatkov.<br />

Naopak, pri skúmaní slovenskej minulosti budeme sa musieť odvážiť<br />

i na dôkladnú revíziu nášho doterajšieho vedenia, a najmä na zrevidovanie doterajších<br />

svojich hľadísk pri posudzovaní jednotlivých úsekov a stránok slovenských<br />

dejín, aby sme sa mohli vymaniť zo začarovaného kruhu tradovaných<br />

predstáv, ktoré zapríčiňujú skresľovanie historických skutočností a tvorením<br />

falošných tradícií znemožňujú stvorenie jasného a pevného vzťahu medzi<br />

našou národnou minulosťou a slovenským životom prítomnosti.<br />

Slovenská štátnosť, do ktorej vyústil dejinný vývin slovenských osudov,<br />

stvorila nový, široký horizont i pre nové chápanie slovenskej minulosti. Keď<br />

teda s hľadiska slovenskej štátnosti, ako prirodzeného rozuzlenia historického<br />

procesu minulých vekov, pozeráme na cestu slovenských dejín, v takomto<br />

osvetlení nadobúdajú jednotlivé zjavy slovenskej minulosti nielen nový tvar,<br />

ale i nový obsah a nový význam. Postavy slovenských dejateľov, ktorí v storočiach<br />

národnej poroby s obetovaním svojich osobných záujmov vedeli statočne<br />

strážiť záujmy národného celku, budú sa nám zjavovať ako priekopníci našej<br />

národnej slobody a štátnej samostatnosti; politické prejavy slovenské, obyčajne<br />

brutálnym spôsobom umlčané nežičlivými protivníkmi slovenského národného<br />

života a tuposťou neuvedomelých vrstiev vlastného ubitého národa,<br />

nadobudnú obsah, v ktorom v rozličných formuláciách skrýva sa túžba po<br />

slobodnom spravovaní národného osudu; jednotlivé udalosti, ktoré sme chápali<br />

ako epizodické vzruchy v našom národnom živorení pod cudzou nadvládou,<br />

stávajú sa jasnými ohnivami prirodzenej reťaze v súvislom vývine našich národných<br />

osudov.<br />

Do takéhoto nového svetla treba postaviť i prvé slovenské národné shromaždenie,<br />

ktoré sa r. 1861 sišlo v Turčianskom Sv. Martine, kde prijalo pamätné<br />

„<strong>Memorandum</strong> národa slovenského k vysokému snemu krajiny uhorskej,


obsahujúce žiadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a<br />

zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti v Uhrách, kroz národné<br />

slovenské shromaždenie v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júna r. 1861<br />

vyslovené".<br />

Nové, všestranné a dôkladné ocenenie historického aktu z r. 1861 je<br />

potrebné tým viac, že sme jeho ďalekosiahly význam doteraz nestihli pochopiť<br />

a zhodnotiť tak, ako si právom zasluhuje. Niet pochybnosti, že martinské slovenské<br />

národné shromaždenie je najvýznamnejšou udalosťou v slovenskom národnom<br />

živote v širokom časovom úseku od revolučných rokov 1848/49 až do<br />

roku 1918. A nemôže byť nijakej pochybnosti ani o tom, že práve táto udalosť<br />

je najdôležitejším medzníkom na ceste k slovenskej štátnosti, lebo slovenský<br />

politický program, formulovaný v Memorande, ostal trvalým programom slovenského<br />

národného života i potom, keď slovenskému životu nežičiaca vláda<br />

tieto požiadavky umlčala, keď niektorí slovenskí národovci v časoch vzrastajúcej<br />

maďarizácie nemali odvahu veriť v možnosť uskutočnenia týchto požiadaviek,<br />

ba i potom, keď obnovený slovenský politický boj stratil vedomie súvislosti<br />

svojho programu s Memorandom.<br />

Dnešné slovenské pokolenie, ktoré sa dožilo maximálneho realizovania<br />

memorandových požiadaviek v samostatnom slovenskom štáte a má všetky<br />

mocenské prostriedky, aby mohlo rozhodovať o osude slovenského národa,<br />

musí sa k Memorandu vracať i preto, aby pochopilo cenu národnej slobody<br />

a štátnej samostatnosti a svoju zodpovednosť pred dejinami za jej udržanie<br />

a upevnenie. Terajšia generácia slovenského národa musí sa pri oceňovaní<br />

Memoranda vrátiť priamo k tomu slovenskému pokoleniu, ktoré po rokoch<br />

„hluchoty a nemoty" ubíjajúceho absolutizmu schádzalo sa do Turčianskeho<br />

Sv. Martina, aby tu vo vedomí svojej zodpovednosti za budúcnosť slovenského<br />

národa povedalo „slovo dôstojnosti národa dôstojné". Toto slovenské pokolenie,<br />

ktoré v revolučných rokoch 1848/49 so zbraňou v ruke domáhalo sa slovenských<br />

národných práv, ktoré r. 1861 s novou odvahou a s novou vierou formulovalo<br />

program slovenského národného života a ktoré s napätím všetkých<br />

mravných a hmotných síl zabezpečovalo podmienky nášho národného bytia na<br />

poli národnom a kultúrnom, pochopilo svoju úlohu v dejinnom vývine slovenských<br />

osudov, i svoju zodpovednosť za budúcnosť slovenského národa. Osnovatelia<br />

Memoranda nedali sa mýliť ani zlobou protivníkov, ani malosťou slovenských<br />

pomerov, lebo vedeli, že krok, na ktorý sa odhodlali, má historický<br />

význam a nájde správne ocenenie v budúcnosti.<br />

Tento čas nadišiel teraz. Osemdesiate výročie prvého slovenského národného<br />

shromaždenia dáva nám príležitosť, aby sme tento historický akt v celom<br />

jeho obsahu a v celom jeho význame pochopili a ocenili.<br />

Myšlienka slovenskej národnej samobytnosti, jasne odôvodnená a pevne<br />

formulovaná v Memorande, je základom našej štátnosti. Požiadavka osobitného<br />

7


8<br />

slovenského životného priestoru, vyslovená Št. M. Daxnerom, osnovatelom<br />

Memoranda, vo forme „slovenského dištriktu" a potom formulovaná vo forme<br />

„slovenského okolia", stala sa druhou základnou složkou slovenského politického<br />

boja, vedúceho cez požiadavku autonómie Slovenskej krajiny po vyhlásenie<br />

samostatného a nezávislého slovenského štátu. Tieto základné požiadavky<br />

slovenského národa, vyslovené a odôvodnené v Memorande, zdôrazňujúce osudové<br />

spojenie slovenského národa so slovenskou zemou, stály sa skutočnosťou<br />

v Slovenskej republike. Dnešné slovenské pokolenie je prvou generáciou slovenského<br />

národa, ktorá nemusí ani odôvodňovať, ani dokazovať svoju národnú<br />

samobytnosť, ktorá nemusí bojovať za právo slovenského národa na spravovanie<br />

svojho osudu, lebo slovenská štátnosť splnila všetky túžby a všetky žiadosti<br />

slovenského národa, ktorý ako „pranárod tejto krajiny" darmo sa domáhal<br />

svojich prirodzených práv na slobodný národný život v takom štátoprávnom<br />

postavení, v ktorom sa jeho národná individualita neuznávala.<br />

Túto súvislosť medzi júnovými dňami r. 1861 a medzi 14. marcom 1939<br />

bude treba náležitým spôsobom zdôrazňovať a chápať, aby dnešné slovenské<br />

pokolenie neupadlo do nebezpečného omylu, že slovenská štátnosť<br />

vznikla len ako ovocie práce a boja terajšej slovenskej generácie, ktorá by slovenskú<br />

štátnu samostatnosť bola náklonná chápať ako podklad pre uspokojenie<br />

svojich nárokov bez ohľadu na záujmy budúcich slovenských pokolení.<br />

*<br />

V súvislosti s osemdesiatym výročím memorandového shromaždenia mala<br />

by slovenská historická veda vďačnú a dôležitú úlohu: zhodnotiť túto historickú<br />

udalosť tak, aby jej význam v národnom živote slovenskom bol zrejmý<br />

a každému Slovákovi jasný. Bohužiaľ, slovenská historická veda nemá ešte<br />

také predpoklady, aby túto úlohu mohla pri tejto príležitosti náležitým spôsobom<br />

splniť. Predovšetkým bude sa treba postarať o sosbieranie a kritické<br />

vydanie všetkých písomností, ktoré sa na túto udalosť priamo alebo nepriamo<br />

vzťahujú. Bude závisieť od vývinu podmienok slovenského kultúrneho života,<br />

najmä slovenskej vedeckej práce, ako a kedy sa podarí tento významný kultúrny<br />

podnik zorganizovať a uskutočniť.<br />

Ak si význam tohto kultúrneho podniku uvedomujeme, nadväzujeme bezprostredne<br />

na záverečný akt martinského národného shromaždenia, ktoré pochopilo,<br />

že túto významnú udalosť v živote slovenského národa treba zvečniť<br />

pre potomstvo aj týmto spôsobom. Keď sa dvojdenné rokovania národného<br />

shromaždenia v Turčianskom Svätom Martine v popoludňajších hodinách 7.<br />

júna 1861 končilo, pri rokovaní o posledných kapitolách Memoranda podal<br />

Jozef Miloslav Hurban návrh, aby sa shromaždenie jasne vyslovilo za solidaritu<br />

slovenského národa s ostatnými nemaďarskými národmi Uhorska, ktoré<br />

majú ten istý osud ako Slováci. Zásluhou Hurbana dostala sa táto stať i do


9<br />

Memoranda. V tejto súvislosti pokladal J. M. Hurban za potrebné informovať<br />

nemaďarské národy Uhorska o tom, o čom sa na slovenskom národnom shromaždení<br />

v Turčianskom Sv. Martine rokovalo, a preto navrhol, „aby sa o uzavretiach<br />

slovenského národného shromaždenia národy tie nielen cestou povesti<br />

a novín, ale úradne, kroz orgány tohoto kongresu a tak orgány čisto národnie<br />

uvedomily: Jeden osud sme spolu nosili, spolu sa poradujme už potom nad<br />

týmto časom, v ktorom si nemocí svojich biedu vysloviť môžeme. Denník, protokoll<br />

a primeraný prípis presidenta shromaždenia národnieho slovenského<br />

nech sa úradne pošle Rusínom, Románom, Srbom a Chorvátom!"<br />

Národné shromaždenie tento Hurbanov návrh „s veľkou jednomyseľnosťou"<br />

prijalo. Hneď nato prihlásil sa o slovo Ctiboh Zoch, ktorý Hurbanov<br />

návrh doplnil takto: „Veľmi múdre radil slovutný výtečník Hurban, veľmi<br />

múdre uzavrelo slávne národnie shromaždenie. Prevedenie uzavretia tohoto<br />

usnadní sa značne tým, keď aktá kongressu tohoto slovenského nebudú museť<br />

odpisované byť v toľkých a viac potrebných exemplároch. Upozorňujem ale<br />

i na to, že sláva dňov týchto nesmie byť obmedzená na ruku odpisovateľov, ani<br />

na málo šťastných tých, ktorí niekoľko exemplárov tých do knižníc svojich<br />

dostanú. Celé pojednávanie so všetkými prináležitými listinami, prípismi miest,<br />

obcí a jednotlivcov ku tomuto sboru, úvernými listinami vyslancov a t. p. tlačom<br />

obstarať a vydať treba, — pre nás i potomstvo naše, pre našincov i pre cudzích,<br />

pre literatúru a svet. Prosím, ráčiž slávne shromaždenie náradu moju do<br />

ohľadu vziať." Shromaždenie i tento návrh prijalo a jeho vykonanie sverilo<br />

Stálemu národnému výboru, ktorý sa ustavil na tomto shromaždení na návrh<br />

Viliama Pauliny-Tótha a ktorého predsedom stal sa Ján Francisci.<br />

V „Zápisnici" slovenského národného shromaždenia pod č. XXI. odôvodňuje<br />

sa toto uzavretie takto: „Slovenské národnie shromaždenie, cieľom snadnejšieho<br />

a dokonalejšieho prevedenia práve do uzavretia prešlej nárady, pod<br />

číslom najblíž predchádzajúcim tu poznačenej, ktorou vyslovuje potreby sdelenia<br />

písomností svojich s národom rumunským ako spoluúčastníkom strastí národních<br />

a nejináč s kmeňmi slavianskymi jinými, pod korunou uhorskou žijúcimi,<br />

bratmi slávo- a slovorodými, vyhýbajúc obťaži takej, aká bez otázky spojená<br />

je s viacnásobným prepisovaním obšírnej zásoby kníh dňami týmito slávnymi<br />

splodených a prisviedčajúc dľa toho, že sláva doby takej nemôže byť obmedzená<br />

na ruku odpisovateľov, ani na málo šťastných tých, ktorí by jedendruhý<br />

taký odpis ku ozdobe knižníc svojich a pre súkromnú obľubu svoju dostali,<br />

najviac ale, aby dvorana literatúry slovenskej spisom takým akoby zrkadlom<br />

velikého deja národnieho opatrená a okrášlená bola; — aby svet našincov i cudzincov<br />

videl, že národ slovenský neukrýva boľasti a nádeje, práva a nároky,<br />

zásady a smýšľanie svoje, a vedel, čo dialo sa a diať sa má ješte pre sriadenie a<br />

oslávenie národa na divadle sveta zjavne a dôstojne vystúpiť žiadajúceho, — aby<br />

pamiatka činu rázneho a vôle pevnej jeho, v knihách široko-ďaleko slovenstvom<br />

i slavianstvom, bližšími i ďalšími krajinami rozkladených, až do veko-


10<br />

vitých vrstiev pozdných pokolení, prechovávala sa; — ahy dejepisci národa<br />

a národov, sostavujúc zjavenia doby tejto rozhodnej, nezostali odkázaní na<br />

vrtkavé ústne podania, na nespoľahlivé zápisky kronik duchom času presiaknutých,<br />

na roztratené sem-tam po časopisoch nejistej ceny zprávy a na rukopisy<br />

v archívoch ďalekých, neprístupných, neznámych ukryté, — ale na porúdzi<br />

mali knihu aktov kongressu svätomartinského prvého pôvodnú, hodnovernú,<br />

postavy národovcov a jejich skutky i reči, mestá a obce slovenské a jejich<br />

vôľu i hlasy autentične zpozorujúcu; — ohľadom na všetko to a mnohé<br />

jiné v tom súc presvedčení, že národ nebude hájiť ostýchať sa ustávania, nebude<br />

počtovať nakládky, nebude merať prekážky s podniknutím takým spojené,<br />

— svornou vôľou a 8 radostnou ochotou tože slovenské národnie shromaždenie<br />

rieši a uzaviera celé toto pojednávanie svoje so všetkými prináležitosťami,<br />

menovite zápisnicu, denník a listiny, jako: kredencionále, návody,<br />

plnomocenstva, prípisy ku sboru i mestu Sv. Martinu tak ako od miest a obcí,<br />

úradov i súkromných, hromadne i osobne vydané a doposlané boly, — nimi<br />

predovším úplnú osnovu Memoranda národa slovenského a prípis k národom<br />

sväzku solidárneho príslušne pristrojené a sostavené tlačou obstarať a vydať,<br />

— obstaranie a vydanie ale toto dnes vyjmenovanému stálemu národniemu<br />

výboru dôrazne a spoľahlivé naložiť, — podrobné prevedenie záležitosti jemu<br />

s dôverou ponechávajúc a vývod z celého pokonania pred obličajom národa<br />

časom svojím očakávajúc.* 4<br />

Stály národný výbor ako výkonný orgán prvého slovenského národného<br />

shromaždenia vyvinul v slovenskom národnom živote takú činnosti ktorá by si<br />

zasluhovala osobitného zhodnotenia. Jeho predseda Ján Francisci usiloval sa<br />

svedomité splniť všetky úlohy, ktoré martinské shromaždenie sverilo tomuto<br />

výboru. V 28. č. Pešťbudinskych vedomostí z 21. júna 1861 uverejnil výzvu,<br />

datovanú 18. júna v Budíne: „Slovenským národním shromaždením v T. Sv.<br />

Martine vymenovaný stály výbor uzavrel denník a všetky písemnosti shromaždenia<br />

toho na útraty sbierky v čas shromaždenia samého vo Sv. Martine k tomu<br />

cieľu urobenej a 205 zl. r. č. a dva dukáty vynášajúcej tlačom uverejniť a spolu<br />

potomstvu zanechať.<br />

Obstaranie vydania prejala redakcia P. b. vedomostí.<br />

A poneváč ešte mnohé z rečí na shromaždení tom večne pamätnom povedaných<br />

v celej jejich osnove ani zapisovateľom shromaždenia ani redakcii<br />

P. b. Vedomostí doručené nie sú, mám šťastie všetkých na slovenskom národnom<br />

shromaždení vo Sv. Martine sa činne zúčastnivších pp. rečníkov, ktorí<br />

svoje povedané reči ešte nikomu neoddali, úctivé poprosiť, aby tieže reči<br />

v možno najkratšom čase spomenutej redakcii odoslať si nesťažovali. 44<br />

Ako si predstavoval J. Francisci ako redaktor Pešťbudinskych vedomostí<br />

vydanie písomností memorandového shromaždenia, ťažko si predstaviť. Či sa<br />

redakcia Pb. vedomostí chcela postarať o knižné vydanie týchto písomností,<br />

alebo či chcela všetky tieto písomnosti postupne publikovať na stĺpcoch svojho


11<br />

časopisu, nie je jasné. Vieme, že redakcia túto úlohu, sverenú na Stály národný<br />

výbor, nesplnila. Jednako v osobitných dvojstránkových prílohách, ktoré vydala<br />

k 29., 34. a 36. číslu Pešťbudínskych vedomostí, uverejnila tzv. „Denník"<br />

martinského národného shromazdenia, ako ho podlá záznamov zapisovateľov<br />

a podľa textov, publikovaných v pražských Národních listoch, sostavil činný<br />

účastník shromazdenia a člen Stáleho národného výboru Ján Palárik. Vzhľadom<br />

na to, že spomenutá výzva J. Francisciho vyšla v 28. čísle a hneď v nasledujúcom<br />

čísle vyšla osobitná príloha s prvou časťou „Denníka", možno súdiť,<br />

že táto publikácia nebola v nijakej súvislosti so splnením úlohy, ktorú J. Francisci<br />

ako predseda Stáleho národného výboru prevzal a o uskutočnenie ktorej<br />

sa aj ako redaktor Pešťbudínskych vedomostí staral. Je však pravdepodobné, že<br />

z výnosu martinskej sbierky uhradily sa výdavky, spojené s vydaním týchto<br />

osobitných príloh.<br />

Slovenské národné shromaždenie uložilo Stálemu národnému výboru viac<br />

rozličných úloh, medzi ktorými najvýznamnejšia a najsúrnejšia bola vypracovať<br />

stanovy Matice slovenskej, založenie ktorej sa na martinskom shromaždení<br />

na návrh Štefana Hýroša jednohlasne prijalo a obetavosťou shromaždených<br />

slovenských národovcov zdôraznilo ako najpálčivejšia potreba slovenského<br />

národného života. Zdá sa, že Stály národný výbor nestihol sa postarať<br />

o vydanie memorandových písomností práve preto, že sa venoval predovšetkým<br />

prípravným prácam, ktoré súvisely so založením Matice slovenskej.<br />

Keďže teda odkaz martinského národného shromazdenia, týkajúci sa vydania<br />

písomností, nemohol splniť Stály národný výbor, prešla táto úloha<br />

na Maticu slovenskú, ktorá sa tejto úlohy hneď na treťom zasadnutí<br />

svojho výboru 7. januára 1864 ujala. V zápisnici III. zasadnutia výboru Matice<br />

slovenskej pod č. 39 je tento záznam: „Návrhy pp. výborníkov M. Čulena a Ľ.<br />

Turzu-Nosického, navrhujúcich, aby sa výbor postaral o uverejnenie tlačou<br />

a tak spolu o zachovanie potomstvu, obecenstvom slovenským žiadanej „Zápisnice,<br />

denníka a všetkých písemností slovenského národnieho shromazdenia<br />

v T. Sv. Martine d. 6. a 7. júnia 1861 vydržiavaného", — výbor prijal a uzavrel<br />

v záležitosti tejto vôbec a zvlášte strany sbierky v čas shromazdenia samého<br />

v T. S v. Martine k tomu cieľu urobenej a 205 zl. r. č. a 2 dukáty vynášajúcej,<br />

písať p. doživotnému čestnému podpredsedovi J. Franciscimu; strany sostavenia<br />

ale a obstarania vydania tohože pamätného spisu vyzvať p. A. Sládkoviča."<br />

(Letopis Matice slovenskej, ročník I. (1864), str. 53.)<br />

Matica slovenská v smysle tohto uzavretia vyzvala Andreja Sládkoviča<br />

týmto listom:<br />

„Č. 173. Od prvého podpredsedu Slovenskej Matice.<br />

Výbor Slovenskej Matice v svojom III. zasadnutí pod č. 39. uzavrel Dvojictihodnosť<br />

Vašu ku sostaveniu a obstaraniu vydania „Zápisnice, denníka a<br />

všetkých písemností Slovenského národného shromazdenia v T. Sv. Martine


12<br />

dňa 6. a 7. júna 1861 vydržiavaného" vyzvať. Uzavreniu tomuto prítomné s radosťou<br />

vyhovievam v nádeji, že úlohu túto v službe národa prevzať ráčite.<br />

V T. Sv. Martine dňa 28. februára 1864.<br />

Dr. Karol Kuzmány,<br />

podpredsedník Matice slovenskej.<br />

Pavel Mudroň,<br />

tajomník."<br />

Andrej Sládkovič, ktorý sa na martinskom shromaždení r. 1861 osobne<br />

zúčastnil a oslávil tieto udalosti svojou Svätomartiniadou, bol iste povolaný,<br />

aby takúto úlohu úspešne splnil. Poverenie výboru Matice slovenskej prijal<br />

a za pol druha roka prácu skončil. O predloženej práci rokoval výbor Matice<br />

slovenskej na svojom X. zasadnutí 10. augusta 1865, ako svedčí záznam pod<br />

č. 8 v zápisnici o tomto zasadnutí: „Následkom predloženého p. spoluzakladateľom<br />

A. Braxatorisom rukopisu „Aktá Slov. Nár. Shromaždenia Sv. Martinského<br />

v dňoch 6. a 7. júnia 1861." — výbor vo smysle žiadosti teraz menovaného<br />

p. spisovateľa vezmúc v príslušnú vedomosť hotovosť diela, uzavretím<br />

svojím v zasadnutí III. pod č. zápisnice 39. vyžiadaného a nahliadnuc sa do<br />

neho: uzavrel dielo to cieľom konečného precúdenia p. Braxatorisovi bezprosredne<br />

navrátiť; ďalej k jeho uhodnoverneniu menoval odbor pod predsedníctvom<br />

J. Osv. p. č. doživotného podpredsedy, jako bývalého predsedy tohože<br />

shromaždenia, zostávajúci okrem opätne menovaného p. spisovateľa z pi. tit.<br />

pp. Št. Daxnera, J. Jesenského, P. Mudroňa, J. Sloty, Ľ. Turzo-Nosického, F.<br />

Blahu, J. Čipky a J. Plošica, čo zapisovateľov a účastníkov shromaždenia toho<br />

i znateľov veci; ktorý má sa v čas príhodný na spoločne zvolenom mieste sísť,<br />

tieto „Aktá" prečítať, posúdiť, bude-li treba, opraviť a uhodnoverniť; potom<br />

ale mienku svoju o nich výboru podať. Napokon jich p. sostaviteľovi prisúdená<br />

je ihneď za ne 400 zlatová odmena z mat. pokladnice s tým, aby sa mu táto<br />

dľa možnosti čo skorej vyplatila." (Letopis MS, ročník 1866—1867, svázok<br />

L, str. 72.)<br />

Nevedno prečo, ale — ako sa zdá — výborom Matice slovenskej menovaná<br />

komisia sa nemohla sísť, aby prečítala a posúdila Sládkovičovu prácu.<br />

Preto výbor Matice slovenskej na svojom XIII. zasadnutí, ktoré bolo 11. septembra<br />

1866, znova sa zaoberal touto otázkou a pod č. 11 zápisnice tohto zasadnutia<br />

vyniesol toto uzavretie: „Vo spojení s tým, poneváč sa ustanoveným<br />

tým cieľom odborom prečítanie, posúdenie a uhodnovernenie p. A. Braxatorisovho<br />

rukopisu „Aktá Slov. Nár. Shromaždenia Sv. Martinského v dňoch 6.<br />

a 7. júnia 1861" vo smysle uzavretia X. zasadnutia výborového pod č. zápisnice<br />

8. dosiaľ nestalo, aby sa to čo skorej a pohodlnejšie docieliť a pokonať mohlo:<br />

výbor modifikoval tamto uzavretie svoje, menovaním cieľom nového odboru<br />

pod predsedníctvom p. J. Čipky, pozostávajúci okrem vyšej menovaného p.<br />

spisovateľa z pi. tit. pp. M. Chrásteka, Ľ. Turzu-Nosického, J. Plošica, F. Blahu<br />

a E. Černého, ktorý sa má v čas príhodný v B. Bystrici sísť, tieže „Aktá" pre-


14<br />

čítať, posúdiť, bude-li treba opraviť a uhodnoverniť; potom ale mienku svoju<br />

o nich výboru podať." (Letopis MS, ročník 1866—1867, sv. L, str. 94.)<br />

Vzhľadom na zmeny v členoch komisie a vzhľadom na presné určenie<br />

miesta, na ktorom mala sa táto komisia sísť, možno sa domnievať, že prvá<br />

komisia nemohla svoju úlohu splniť pre technické ťažkosti, ktoré vyplývály<br />

najmä z nových funkcií jej predsedu Jána Francisciho.<br />

O potomných osudoch Sládkovičovho rukopisu nevieme nič určitého,<br />

pretože výbor Matice slovenskej o tejto veci viac nerokoval a niet o nej vo výborových<br />

zápisniciach nijakej zmienky. Či rukopis ostal u Sládkoviča, ktorý<br />

začal vážne chorľavieť, alebo u niektorého člena novej komisie, nepodarilo<br />

sa doteraz zistiť. Možno, že výbor Matice slovenskej vzhľadom na vývin politických<br />

pomerov uhorských po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa vzdal<br />

vydania memorandových písomností, lebo sa ich neodvážil publikovať. Andrej<br />

Sládkovič umrel r. 1872 a r. 1875 padla i Matica slovenská. Na Sládkovičov rukopis<br />

sa úplne zabudlo a myšlienka publikovania memorandových písomností<br />

zapadla. Pred dvoma rokmi našiel túto vzácnu literárnu pamiatku Dr. Pavol<br />

Halaša v pozostalosti svojho starého otca Pavla Mudroňa v Turčianskom Sv.<br />

Martine. Odtiaľ dostala sa do Matice slovenskej, kde je uložená v sbierke rukopisov<br />

pod č. 1018.<br />

*<br />

Sládkovičov rukopis obsahuje 93 fóliových hárkov bez číslovania strán<br />

a rozdeľuje sa na štyri časti. Prvá časť pod názvom „Náčrtky v predsieni svätomartinského<br />

slov. nár. shromaždenia" tvorí úvod, ktorý napísal sám Andrej<br />

Sládkovič. V druhej časti je „Zápisnica slovenského národného shromaždenia<br />

v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júnia 1861", podpísaná Jánom Franciscim<br />

ako predsedom shromaždenia a šiestimi zapisovateľ mi, ktorých si shromaždenie<br />

na začiatku rokovania vyvolilo. Zápisnica obsahuje široké a dôkladné<br />

odôvodnenie požiadaviek Memoranda v 25 bodoch uzavretí slovenského<br />

národného shromaždenia. Kde je originál tejto Sládkovičom odpísanej<br />

„Zápisnice", nevedno. Tretia časť Sládkovičovho rukopisu obsahuje „Denník<br />

slovenského národného shromaždenia v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júnia<br />

1861". Keďže svätomartinské slovenské národné shromaždenie pokladalo sa<br />

za snem a jeho rokovanie malo parlamentný ráz, je tento „Denník" akousi<br />

„tesnopisnou zprávou" o priebehu rokovania s textami všetkých rečí a prejavov,<br />

ktoré na tomto shromaždení odznely. Aké predlohy mal Sládkovič, keď<br />

texty týchto rečí rekonštruoval a odpisoval, nemožno zistiť. Keďže však iste<br />

mal k dispozícii záznamy zapisovateľov, texty, dodané jednotlivými rečníkmi<br />

na výzvu Jána Francisciho, uverejnenú v Pešťbudínskych vedomostiach, a<br />

keďže niektoré prejavy vyžiadal si a dostal Sládkovič sám od niektorých rečníkov<br />

(Jána Palárika, Ľudovíta Dohnányho), možno texty rečí, uvedených<br />

v „Denníku", pokladať za autentické. Pravda, takúto mienku možno vysloviť<br />

s výhradou, že práve túto časť Sládkovičovho rukopisu bude treba náležitým


16<br />

spôsobom porovnať so všetkými príslušnými zápismi, ktoré sú v archíve Slovenského<br />

národného múzea v Turčianskom Sv. Martine v pozostalosti J. Francisciho<br />

a v rozličných súkromných pozostalostiach po slovenských dejateľoch<br />

týchto čias. Napokon vo štvrtej časti pod názvom „Prílohy" podáva odpisy<br />

všetkých listov, adresovaných mestami, obcami a jednotlivcami mestu Turčianskemu<br />

Sv. Martinu a slovenskému národnému shromaždeniu. Keďže pôvodiny<br />

všetkých týchto listov opatruje archív Slovenského národného múzea, z ich<br />

porovnania s touto časťou Sládkovičovho rukopisu bolo možné zistiť, že ich<br />

odpisy shodujú sa s originálmi. Napokon pripojil Sládkovič ku svojmu rukopisu<br />

tlačený exemplár Memoranda a 38. číslo Pešťbudínskych vedomostí z r.<br />

1861, v ktorom je publikovaný text Prípisu Slovákov k nemaďarským národom<br />

Uhorska podľa návrhu Jozefa Miloslava Hurbana, prijatého martinským shromaždením.<br />

Odtláčame i tieto texty, aby sme vydali Sládkovičov rukopis tak,<br />

ako ho prichystal on sám.<br />

Vzhľadom na oslavy osemdesiateho výročia svätomartinského slovenského<br />

národného shromaždenia bolo potrebné vydať toto neznáme dielo Andreja<br />

Sládkoviča urýchlene, bez komentovania jednotlivých statí a bez rozboru ich<br />

obsahu. Hoci s hľadiska vedeckého spôsobu vydávania podobných rukopisných<br />

pozostalostí možno mať rozličné námietky proti forme, v ktorej túto prácu<br />

Andreja Sládkoviča vydávame, Matica slovenská musela ju vydať takto, aby<br />

sa kniha dostala do rúk slovenskej verejnosti ešte pred memorandovými slávnosťami<br />

a aby mohla prispieť k rozšíreniu a prehĺbeniu našich vedomostí<br />

o tejto významnej dejinnej udalosti. Keďže kniha bude nielen prameňom pre<br />

odborné štúdium, ale i prameňom poučenia pre všetkých, ktorí práve v súvislosti<br />

s memorandovými slávnosťami budú cítiť povinnosť oboznámiť sa<br />

s týmto dôležitým historickým aktom slovenského národného života, musel<br />

Sládkovičov rukopis dostať takú pravopisnú formu, ktorá by jeho čítanie<br />

nesťažovala, pričom lexikálne zvláštnosti Sládkovičovho textu ostaly nedotknuté.<br />

Matica slovenská ako „prvé a najrozkošnejšie ovocie" martinského národného<br />

shromaždenia a ako „roztomilý kvet" Memoranda prijalo Sládkovičov<br />

rukopis do svojich sbierok ako vzácne dedičstvo roku 1861. Zároveň<br />

rozhodla sa splniť záväzok, ktorý hneď pri svojom založení prevzala od Stáleho<br />

národného výboru. Matica slovenská vydáva Sládkovičovo dielo s vedomím, že<br />

týmto kultúrnym činom najdôstojnejšie prispeje na oslavu osemdesiateho výročia<br />

pamätných memorandových dní, v oslave ktorých oslavuje i svoj vlastný<br />

vznik.<br />

Dr. Fr. Hrušovský.


AKTY<br />

SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO SHROMAŽDENIA<br />

V TURČIANSKOM SVÄTOM MARTINE<br />

DNA 6. a 7. JÚNA 1861.<br />

Z NALOŽENIA MATICE SLOVENSKEJ<br />

SRIADIL A SOSTAVIL<br />

ANDREJ SLÁDKOVIČ.<br />

2


Náčrtky<br />

y predsieni<br />

s v ä t o m a r t i n s k é h o<br />

národného slovenského shromaždenia.<br />

2*


<strong>Memorandum</strong> národa slovenského, jadro prác svätomartinských dvojdenmých,<br />

— okolo neho najsúrnejšie, životné otázky a zástoje na samu autoritu<br />

a silu národa odkázané, — samo celistvé zjavenie slovenského národného<br />

shromaždenia v dňoch 6. a 7. júna r. 1861, — nevídané, neslýchané, — počtom<br />

zastupiteľov i vehlasnosťou pojednávania i ráznosťou riešenia vočibijne zaligotalo<br />

sa. tľsmechy a posmechy nepriateľov Slovenstva, predchádzajúce ho,<br />

obrátily sa — vidiac potom postavu a dielo jeho — v nesmyselný krik a hluk<br />

protestov. V zápierkach týchto, hriechom odrodilstva osnovaných, zvádzanému<br />

pospolitému ľudu v stolici i v meste, hriechom klamú a podvodu, nijakým<br />

alebo lživým Memoranda vykladaním zaverených a podstrčených, — na<br />

prednom mieste pokúša a zvodí farizejsko-zákonnícky dôvod ten, že zastupitelia<br />

národa slovenského v shromaždení svat omar tinskom nemali autorizovania<br />

uzavierať a pokračovať v mene národa. Byrokracia stolíc a miest držala<br />

ľudu zagitovanému na oči zákon a poriadok občiansky, — žalujúc na Svätý<br />

Martin z predmetu toho „sine me de me" pred vysokým snemom krajinským.<br />

Medzitým listiny úverné a splnomocnenia, návody a hlasy miest, obcí a jednotlivcov,<br />

složené v aktách svätomartinských, svet ten zlý a podvodný možno<br />

nevidel a tak, nakoľko sbor ten v mene národa hovoriť oprávnený bol, — nevedel.<br />

Nevidel ale iste a nevedel, že v ústavnom Uhorsku sloboda spolkovitosti<br />

držala pavezu ochrany nad kongresom svätomartinským pri uznaní toho i snemom<br />

i vládou, — že zákonodarné telo Uhorska ku riešeniu otázky medzinárodnej<br />

žiadalo a čakalo usrozumené vyslovenie nárokov a žiadostí od všetkých<br />

národov; — nadovšetko ale nevedel a nevidel, — že svätomartinské shromaždenie<br />

nebolo výstupom svevole a náhody osihoteným, ale výplyvom neomylným,<br />

neodbytnou požiadavkou histórie národa a pomerov národných.<br />

Či to tak? — Áno, tak.<br />

Boh všemohúci stvoril plemeno toto slovenské, prechovával ho po Indiách<br />

a všetkých stranách Ázie, — povodil a poprevodil — sám On zná — cez koľké<br />

vody a ohne, — porozhádzal všetkými údoliami Uralu, Tatier, Krkonôš,<br />

Balkánu, — povýšil i ponížil ho panstvom i pádom Veľkej Moravy, — pokrstil<br />

ramenom, osvietil písmom blahoslavených Solunčanov, — staval v šíky


22<br />

proti Maďarom a Nemcom, proti Tatárom a Turkom, proti odbojcom i samozvancom,<br />

— učinil ho mudrcom, umelcom, strojníkom, oráčom, majstrom<br />

a učiteľom, kňazom a spisovateľom pre všetky národy, — „Židovi Židom, Grékovi<br />

Gréckom, aby všetkých získal", — preporodil v ňom Cicera i Virgila, Herodota<br />

i Homéra, Komenského i Veleslavína, Kôlcseyho i Fáya, — slovom<br />

spravil z neho polyhistora a polyglota, aby bol Slovák všetkým všetko, sebe<br />

ničím; spravil ho obeťou všetkých, aby v ňom boli všetci, spravil ho kozmopolitom,<br />

lež prišla doba, aby stal sa zasa národom. Históriu jeho privlastnil si<br />

svet, ako by na ruvačku, aby bez neho nikto nevykonal svoje, — aby v každej<br />

histórii osobitnej mal schované on deje a skutky svoje, až príde čas, že požiada<br />

diel svoj v dedičstve otcov v Ázii a Európe, v Nemcoch i Uhriech.<br />

Zatriasla ruka Bonapartovcova hromadou plemien, konglomerátom fájt,<br />

— národy prebudily sa, — vyrútily sa na veľkého výbojcu, — prikovaly ho<br />

ku bralám-brehom svätohelenským a pomýšľaly na samostatnosť a rovnoprávnosť<br />

národnú, postaviac sa proti väzbám susedov i alianciám vlád.<br />

V Uhorsku zapadalo minulé stoletie a s ním i dávna tichosť a svornosť<br />

medzi rôznorodými a rôznorečími občianskymi skupeninami; vychodilo stoletie<br />

devätnáste a zora jeho odkryla vladárstvo latiny, horiacej sa s germamizmom,<br />

a slnce, vzošlé nad hory, zjavilo oba živly zápasiace pod pätou železnou<br />

maďarizmu, tretieho dediča medzi dvoma zápasníkmi.<br />

Od dvoch rušal víťaz ku tretiemu, štvrtému, ku všetkým. Ruch ten rozčesol<br />

nemaďarské národy v Uhorsku na dve poly: jedna hodila sa odrodilstvom<br />

na stranu silného, zákonom ohrádzaného maďarstva, — druhá zostala<br />

ležať bez povedomia, to ospalá dávnym snom, to omráčená terorizmom, to<br />

ukolísaná ľahostajnosťou a spôsobom poslušenstva zákona.<br />

Tak i Slovensko.<br />

Ale spať a ležať naveky —, to smrť večitá, to odplata za hriech. Ale Boh-<br />

Spasiteľ zmiloval sa a umrel i za hriešnika slovenského, za život sveta slovenského.<br />

Dcérka Slávy neumrela, ale spala; „Slávy dcéra" vstala pozdejšie naozaj<br />

a spevom čarovným kriesila to, čo vzkriesiť nemohli filozofi.<br />

Čože? Páni slovenskí pošli za politikou; učenci a múdri slovenskí pošli<br />

za klasikmi; veľkokupec a obchodník, mešťan a remeselník pošiel za Viedňou,<br />

Berlínom, Parížom a Londýnom a kto vie kam, šírošírym morom. Slováka<br />

nikde, krome pri pluhu a salašoch úbočí tatranských, a tento nemyslel na inú<br />

žatvu, krom chleba, — na iné ovce, krom vlnistých a dojných svojich.<br />

Predsa zašuchotalo v tichosti hrobovej a hlásnici Sionu slovenského, —<br />

tu jeden, tu druhý, — prebúdzali sa, ohliadali sa, — videli, že oni sami, pojediní,<br />

— tam ale, na druhej strane čaty a zástupy. — Pole slovenské začalo sa<br />

klasiť: ale ešte nesypalo sa.<br />

Mladé duše najsamprv dojala mladá doba; bujaré sily najsamprv braly<br />

oružie na hlas surmity nepriateľskej; nepredpojatá myseľ nového pokolenia<br />

najsamprv začala prijímať vtlaky ducha času. Kňažstvo božie, jeden po dm-


hom — či jeden, alebo druhý — pobádali povolanie svoje pre ľud, ktorý ich<br />

živí a pre lásku i pravdu Kristovu, ktorá trpí, — a pre svätú osvetu cirkvi,<br />

ktorej službu zaprisahali. Politikovia šli za politikou.<br />

Odznieval na púšti hlas volajúcich jednotlivcov, hlas volajúcich ku pokániu.<br />

Uši hluché, srdce pusté, myseľ mračná. — Svetla trebalo.<br />

I podávali si ruky tam Bernolák, tam Fándli — okolo Trnavy (1793),<br />

svolávajúc sa v „Učené slovenské tovarišstvo" — siroty za plotom dedičstva<br />

svojho, — aby dali len svetla najprvej, až príde rad na čin junácky; za nimi<br />

volali ku spolkovaniu literárnemu — s druhej strany vierovyznanstva, v národnom<br />

„kréde" nerozdielni: Hamaliar, Bartholomäides, Čerňanský, Godra,<br />

Tablic a i. — volali ku spolkovaniu zlatých dukátov, ktorými vykúpili (r. 1803)<br />

semenisko drahé, v pozdnejších rokoch nesmiernym bohatstvom mladistvých<br />

síl požehnané, — základy ústavu na lýceu evanj. aug. vyzn. požunskom; —<br />

pridružili sa: Lovich, Rybai, Holub, Seberíni, Braxatoris a i. okolo banských<br />

miest (r. 1812), otvárajúc baňu mnohosľubnú pre literatúru slovenskú, — otvárajúc<br />

zároveň ležiská jazykovej slovenskej vzdelanosti pre mládež školskú<br />

v B. Štiavnici; — nastúpili za nimi úhrkom: Hamuliak a Ottmaier, Bernolák<br />

tenže, Herkeľ, Koiš, Kollár, Sucháni a i., okolo Budína (r. 1834) budujúc chrám<br />

„milovníkov reči a literatúry slovenskej", do nehož vidíme hneď vstupovať<br />

Červená, Dedinského, Gombára, Gregušku, Hollého, Knappa, Holkoviča, Lukiča,<br />

Miklošiča, Mozora, Plánka, Režného, Rumyho, Stankoviča, Trabálika,<br />

Vadániho —a mecenášov štedrých: Alagoviča, Belanského, Bélika, Jordánskeho,<br />

Kukovicha, Majthényiho, Palugyaia, Vuruma, biskupov — Bajzu, Bogdányiho<br />

a Škopca, kanonikov; — i vyšla „Zora" lepšej doby nad obzorom<br />

okolia slovenského a rozzelenal sa háj madunický „Mlieč" a rozvil sa spevom<br />

„Homéra Tatier" Hollého; — i zobudil sa (r. 1844) syn Tatier „Tatrín", vôkol<br />

nehož zastali starni rodáci: Hodža, Štúr, Fejérpataky, Zoch, Hurban, Guoth,<br />

Plech, Hroboň, Bysterský, Srenka, Franoiooi o v*ľa už, Bože dobrý! veľa iných,<br />

usrečených napomáhať slovom i peniazom literárnu, umcloolní. priemyselnú<br />

vzdelanosť Slovákov uhorských každou cestou zákonitou.<br />

Tak veľadila sa sila spolkovitosti slovenskej za osvotu národa až po rok<br />

zvláštneho navštívenia božieho pre vlasť uhorsko-slovenskú, po rok 1848.<br />

S osvetou rástlo povedomie národa, vzmáhala sa túžba po širšom poli,<br />

so svetlom ducha šírily sa prsia a puchlo srdce slovenské videním slobody<br />

a urovnoprávnenia národa na poli občianskom. Do chýž národovcov, do fár<br />

a škôl nemiestil sa už cit vznešený, zasľúbením slávy a voľnosti uveličený.<br />

Zaplavily sa ulice i polia krajiny krvou občianskou a kríže mučedlníctva<br />

národného vztýčily sa pred bránami a na kopcoch okolia slovenského.<br />

Osveta slovenská zastrela tvár svoju pred divadlom divým.<br />

Až uľahol drak buntovníctva pod mohutným rusko-rakúskym orlom a vyjasnilo<br />

sa máličko nebo nad hoľami slovenskými.<br />

Slováci išli do Viedne (r. 1851), aby vyprosili slobodný stav pre „Maticu",<br />

23


24<br />

matku sladkoprsú pre duše slovenské; prosby jejich umrely smädom na lone<br />

germanizácie zotavenej, — ako mrie nemluvniatko na suchých prsníkoch<br />

macochy.<br />

Sláva Bohu a sláva cisáru, že po tisícročí útrap smrteľných ľudu tohoto<br />

— keď jubiloval svet slaviansky nad krsteľnicou svojou, bez ktorej cez tri<br />

veky bol by zahynul na veky — koruna spolkov tých literárnych doterajších,<br />

Matica slovenská, Matica svätomartinská otvorila náručia a dvorany svoje,<br />

pod egidou kríža a trojicou slovenských hôr, otvorila nie jednému, niekoľkým,<br />

ale tisícom verných, nesúcich do lona jej peniaze, rozumy, srdcia-ramená<br />

i duše svoje.<br />

Chvála milému Pánu Bohu, ktorý pomáhal až potiaľ na poli literárnom.<br />

A pole občianske, štátoprávne národa slovenského? Však svetlo ešte nenie<br />

živnosť a vzdelanosť nenie život! Sloboda politická bez vedomostí, umenia,<br />

bázne božej, — zovie sa svevoľou, samopašou, bezuzdnosťou: a ako sa rozvije<br />

veda, šľachetnosť, viera v putách občianskych? Ruka ruku umýva. Nemohla<br />

vzrásť spolkovitosť duchovná bez vzrastu spolkovitosti národnopolitickej.<br />

Hoj, ťažko toto šlo a ťažko ide ešte: ale prišlo to predsa v osvete až po<br />

neoceniteľnú „Maticu" svätomartinskú, prišlo to predsa v právach občianskonárodných<br />

až po spolok júnový, po „slovenské národné shromaždenie" svätomartinské.<br />

A ako?<br />

Meravejú nám nohy a sadá sa krv v srdci pri pomyslení na to, že ísť<br />

a viesť tam až na požunské polia, na ktorých desiate už stoletia stráži kosti<br />

vybielené, hlboko do zeme zaviate kosti Mojmírove a jeho Leonidasovcov<br />

vetierkami preletujúcimi ponad ony čierne mohyly, otáčaná duchmi padlých<br />

stieklo z krvi a ranou tou „uralská surovosť zarazila mocný svoj trón."<br />

Ale predsa prídeme tam ešte raz, aby sme videli ml***' *", ktorá ovievaná<br />

vetierkami preletujúcimi ponad ony olomc mohyly, otáčaná duchmi padlých<br />

a spočívajúcich tan* bohatierov slavianskych — sediac u prameňov vedy —<br />

obliekala sa v panciere bojov nových, svojovekých a vynášala hlavy mládenecké<br />

hore ku podniknutiam mužov vážnych a ku myšlienkam a rečiam starcov<br />

šedivých.<br />

Rečeno napredku už, aký to bol spolok, aké obcovanie Slovákov medzi<br />

ostatnými plemenami na zemi tejto uhorskej. Hospodárstvo spoločné. Pokoj<br />

ustalých vo vražde, pokoj zavraždených, pokoj dobitých a smierených, pokoj<br />

pokrstených a vytriezvelých z opilstva krvi výbojcov, pokoj deväťstoročný.<br />

V mieri takom riadila sa obec uhorská — kresala sa, dlabala, pílila, vymeriavala<br />

stolica ústavy svätoštefanskej; páni panovali, robotníci robotovali; buntovčíci<br />

buntovali, bohoslovci bohoslovili a filozofi filozofovali, prežúvajúc<br />

a prežívajúc ovocinu systémov stredovekých. Prehánky národov, rôznice<br />

cirkví, zmeny peňazí, mor a hlad a vojny poprechodily ponad krajinu; o tom,<br />

čo národ a národnosť, nevedelo sa; o rovnoprávnosti občianskej ani chýru,


o slobode o tobôž, o bratstve ani tak. Na jednej strane „rex", na druhej „populus"<br />

alebo „status et ordines", t. j. šľachta; ostatné všetko bolo voľačo viac<br />

ako nič, t. j. „plebs, — misera, contribuens."<br />

Idea národnosti — ako vyššie spomenuté — v takých okolnostiach narodila<br />

sa s koncom stoletia osemnásteho a počnúc hneď sama porodila ohavu renegátstva<br />

národnoslovenského. Rýdze maďarstvo spravodlivo hľadalo národný<br />

zveľadok svoj, — odrodilstvo slovenské, nepovolané vtieralo sa pomáhať<br />

tamtomu; maďarstvo bralo si, čo mu patrilo z majetku spoločného, maďarónstvo<br />

bralo diel slovenský z dedičstva a odvlačovalo k susedom. Tak tvorily sa<br />

zákonné články, ktorých smysel vykladal sa: že „natio" znamená maďarstvo,<br />

„Hungaria" Maďarsko, „vernacula" maďarčinu, pozdejšie „Magyarország"<br />

toľko značilo, ako vlastnosť národa maďarského; „magyar nemzet" toľko, ako<br />

všetky národy dohromady, „magyar nyelv" toľko, ako samospasiteľná, samooprávnená<br />

reč občianstva uhorského. Z toho všetkého nasledovalo, že čo nenie<br />

skutočne a po pravde tak, nadobno mocou postavenia, autoritou zákona, pod<br />

zámyslom jednoty a blaha vlasti akokoľvek takým urobiť. To hrôza maďarizácie.<br />

Jednohlasným ortielom — krom hlasu Chorvátov dajedných — vynesený<br />

ortiel nad latinčinou; ostatným jazykom treba videli sa po kuse cestu zastupovať.<br />

Od snemu šlo ku župám, od žúp k mestám, od miest k dedinským notariátom<br />

a zasa od univerzít a akadémií ku gymnáziám, odtiaľ dolu cez všetky<br />

stupne škôl až po výchovu rodinnú, domácu; nasledovaly svätyne chrámov, tu<br />

ale koľko-toľko okúňala sa evätokrádežná ruka maďarizácie. V živote súkromnom<br />

hovoriť slovensky stalo sa hanbou a nebezpečenstvom, knihy písať a čítať,<br />

noviny držať, o národnosti slovenskej rozprávať podobalo sa zrade vlasti a sloúrady<br />

ale stoličné treštily a vztekaly sa; sber odrodilá drábovala, — ostatné<br />

úrady ale stoličné treštily a vztekaly sa; sber odrodilá drábovala, — ostatnie<br />

čušalo a poslúchalo. V kongregáciách stoličných a v konventoch luteránskych<br />

— výslovne poznamenať načim — slovenských stolíc a slovenských dištriktov<br />

alebo seniorátov víchor maďaromanie nehľadel na pravdu, nezašanoval zásluhy<br />

a šediny, pošliapal a odhodil symboly vierovyznanské, — zmiatol a unášal<br />

so sebou všetko, čo stavalo sa v cestu zúrivosti jeho; na to prišly múky<br />

a terorizmus, posmech, hlad, nahota, bitky, stíhania, krvosúdy, žaláre, šibenice.<br />

Bože môj, ktože tu mohol pomyslieť na odpor, najmä na odpor spolkový,<br />

hromadný? — Veru pomyslel, veru pomysleli a postavili sa. Jedni padli, druhí<br />

zostali, obojí ale víťaziť išli.<br />

Pomýšľali mnohí, hej, ale vystúpili a konali len ešte daktorí.<br />

Vzal hôľ svoju arcipastiersku a obliekol sa v pokoru kresťanskej duše<br />

svojej striebrovlasý Jozeffy, prispolčil si rázneho Michala Hodžu i vtipného<br />

Jána Chalúpku i smelého Ferienčika jelšavského a išiel hľadať spravodlivosť<br />

— čo už len aj zmilovanie — k najvyššiemu prestolu (r. 1842), putoval do<br />

Budína ku c.-k. Výsosti arcikniežacej nádvorníka Jozefa, nehájil sa vystúpiť<br />

25


26<br />

v konventoch hrmiacich prepiatosťou a surovosťou, spolu s účastníkom potupy<br />

i slávy svojej, Jánom Seberínim; Kollár, Hodža, Štúr, Zoch, Hurban, Ma t uška<br />

s inými stáli v rovnom ohni, šľahajúcom z maďarónskej, necirkevnej a proticirkevnej<br />

autonómie. Petícia štyroch tamtých obhajcov veci národnej — so stanoviska<br />

síce cirkevného — vo vernom preklade takto zneje:<br />

Preklad.<br />

Veličenstvo!<br />

Dôverujúc spravodlivosti Vášho Veličenstva, ktoré všetky národy šírošírej cisárskej<br />

dŕžavy svojej ochraňuje a oblažuje, opovažujeme sa my, nižepodpísaní,<br />

v mene evanjelicko-slovenských poddaných v kráľovstve Uhorskom v najhlbšej pokore<br />

blížiť sa ku vznešenému Cisárskemu trónu, skladajúc k podnoží jeho nasledujúce<br />

ponosy a prosby:<br />

Keďže najnovšími zákonmi krajiny, menovite posledného snemu či. VI. 7, 8<br />

reč maďarská namiesto dosiaľ potrebovanej latinskej za reč úradnú povýšená bola,<br />

pokladajú si za povinnosť aj evanjelickí Slováci reč tú učiť sa a cieľom budúceho<br />

úradovania svojho v nej, ako možno, zdokonaliť sa. Mnoho je ale takých, ktorí jasný<br />

smysel zákona toho prekrúcajú, svoju vriacu túžbu, celé Uhorsko pomaďarčiť zo zákona<br />

toho, na vzdor zreteľnému smyslu jeho vyčitujú, alebo radšej do zákonov tých<br />

natískajú a kroz to ku všelijakým nespravodlivým nárokom, podozrievaniam, utláčaniam<br />

proti ostatným pokojným plemenám, najmä ale proti Slovákom — sami seba<br />

zvodia, následkom čoho, ako ináč byť ani nemôže — semä roztržitosti medzi poddanými<br />

Vášho Veličenstva rozsieva sa, a utlačení v najsvätejších svojich záujmoch,<br />

ako: vo vykonávaní svojej nábožnosti, v potrebnej vzdelanosti, mravnosti, vychovávaní<br />

a tak i vo svojom domácom pokoji mýlení a veľmi citeľne urážaní bývajú,<br />

takže najpokornejšej podpísaní a všetci mierni v Uhorsku príčinou tou najpovážlivejších<br />

následkov obávajú sa. Presvedčenie to, podporované, ako všeobecne, ctenou<br />

dobrotivosťou Vášho veličenstva, tak i najvyšším (v tomto ohľade vydaným najvyšším)<br />

dekrétom, že tyto menom vlasti Slovákom spôsobom nadužívania činené<br />

útržky otcovským úmyslom Vášho Veličenstva doprosta odporujú, nikoli k blahu<br />

vlasti spoločnej, ale jedine k vyplneniu vôle a úmyslov istej stránky smerovať môžu,<br />

— konečne i okolnosť tá, že my, spoločnej vlasti s telom i dušou oddaní, sme predsa<br />

mocou našej, od maďarskej docela rozdielnej reči osobitný národ, ktorý len kroz<br />

vzdelávanie svojej vlastnej reči ďalšieho pokroku schopný je, a spoločnej otčine<br />

od století život i majetok, zároveň s inými národmi ochotne v obeť pokladal, zato<br />

ale i rovné práva s ostatnými národmi Uhorska požíval: — naklonily nás k tomu, aby<br />

sme k trónu Vášho Veličenstva s poníženou úctou pristúpili a o najvyššiu otcovskú<br />

ochranu i odstránenie všetkých nás v duchovnom i telesnom našom dobrobyte urážajúcich<br />

nadužívaní a odporností, ktorým bez tejže najvyššej ochrany vystavení sme,<br />

najpokornejšej prosili.<br />

Cieľ, ktorý si vyššie spomenutá stránka vystavila, je teda ten: všetky nemaďarské<br />

národy čím skôr zmaďarčiť, prostriedky ale, ktoré sa k tomuto neslušnému cieľu<br />

upotrebúvajú, sú nespravodlivé. Ľud evanjelicko-slovenský totižto, 800.000 duší počitujúci,<br />

tichý, zemepánovi svojmu vždy verný, a najmä kňazsto jeho, býva zjavn«<br />

a ohavné potupovaný u všetkých ostatných národov do nenávisti uvádzaný, učenie


27<br />

sa a vyučovanie reči slovenskej odsudzované a za čosi protizákonného vykričané,<br />

slovenskí učitelia a žiaci zo štátozradných pykľov obviňovaní, ba Dýva práve náboženskému<br />

vyučovaniu Fudu nášho kroz nezbedné vtĺskanie maďarskej reči pri<br />

verejných službách božích násilie činené a neináč i školské vyučovanie dietok slovenských<br />

— keď razom na Maďarov pretvoriť ich chcú — tu i tam rušené a zneuctené.<br />

Skromné, dôkazmi podopreté ponosy naše znejú zovrubnejšej takto:<br />

1. V maďarských časopisoch, menovite ale v „Jelenkore", „Hirlape" a „Atheneume"<br />

zjavily sa pre každú, svojmu zemepánovi oddanú myseľ hrozné denunciácie,<br />

posmechy, prezývky vynášajúce články, ktorými nielen predstavení naši, superintendenti,<br />

farári a profesori, nielen jednotlivci skrivodlivo napádaní, ale celé korporácie<br />

posmechu miešaného čitateFstva vystavované boly len preto, že materinskú<br />

slovenskú svoju reč učily alebo učily sa, slovenské reči v slovenských obciach držaly,<br />

alebo vôbec 8 dačím slovenským zaoberaly sa.<br />

2. Ony výbuchy zle poučených, stranných novinárov boli by nevinní evanjelickí<br />

Slováci 8 opovržlivým mlčaním pretrpeli a zniesli, keby len strana tá<br />

ultramaďarská v cirkvi evanjelickej, kroz novinárske kriky také nebola pohnutou<br />

a cítila slovenskú materinskú reč v chráme i v škole odsudzovať a na každého, ktokoľvek<br />

hneď Maďarom stať sa nemohol, bezohľadne vyrucovať sa. Najbolestuejšie<br />

prichodí, nám to, že práve sám náš generálny dozorca, gróf Zay, namiesto toho,<br />

že by, ako sa hodnostárovi patrí, nad všetky stránky povýšil sa a jedine cieľ obecného<br />

blahobytu pred očami mal, stránke onej do náručia hodil sa a nečin jej slovom<br />

a skutkom napomáhala. Dosvedčuje to jeho úvodná reč, ktorú 10. sept. 1840 zjavne<br />

pred veľkým shromaždením držal, v časopisoch uverejnil, do nemčiny a slovenčiny<br />

preložiť dal. Zamýšľanie svoje a svojej stránky bez obalu vyjadruje týmito slovami:<br />

„Každý pokus idei maďarizácie prekážky do cesty klásť a ktorúkoľvek inú reč viac<br />

ako maďarskú rozširovať práve toľko znamená, ako utlačovanie najhlbších životných<br />

žíl inteligencie, konštitucionálnych zásad i samého protestantizmu; nasledovne<br />

je jazyk maďarský najvernejší strážca a obranca slobody vlasti našej, Európy a protestantizmu;<br />

víťazstvo maďarstva je triumf rozumu, slobody a inteligencie."<br />

S takýmto, i proti vláde Vášho Veličenstva len nedôveru vzbudzujúcim slovom<br />

vystupuje nielen v zlopovestnom tom prípise ku profesorom levočským, ale i v cirkulári<br />

svojom, v ktorom nevinných slovenských literátov zo zámerov štátozločinských<br />

obviňuje, ale dôkazy strašnej obžaloby tejto dlžen zostáva.<br />

3. V generálnom konvente peštianskom 1841 dňa 8. sept. boly nadvládou maďarskej<br />

stránky domnelé jednoty slovenských žiakov, vlastne ale učenie reči slovenskej,<br />

zakázané, ktoré uzavretie vynasnažovali sa zaobaliť tým udávaním, že by<br />

učitelia ľudu slovensky učiaci sa mohli svojím časom nebezpečný smer nastúpiť.<br />

Odsúdili teda ústavy také bez toho, že by boly vyslyšané, ba zatratili ich, keď jeden<br />

z nich, totiž požunský, na rozkaz grófa Zaya vyšetrovaný bol a presnosť účelu jeho<br />

dostatočne vyšetrovaním dokázala sa. Odpor superintendentov proti tomuto podozrievaniu<br />

žiakov slovensky učiacich sa naskrze nebol do ohľadu vzatý. Bezpochyby<br />

chceli zakročením takým Slovákov prestrašiť a zavesiť im blud ten, že už Slovákom<br />

sa narodiť a slovensky učiť sa —je zločin. — Samo sebou patrné je, že generálny<br />

konvent v tom priďaleko zašiel a že povolanie svoje nepochopil. Lebo rozhodovať<br />

strany reči svojich spoluveriacich nepatrí mu, práve tak, ako nepatrí mu rozhodo-


28<br />

vať v podobných pomeroch súkromného života a vo veciach krajinských. V tomto<br />

ohľade dľa našej cirkevnej sústavy náležalo by rozhodné slovo len vyslancom štyroch<br />

superintendencií, táto ale štatutárna forma bola povoľnosťou predsedníctva urazená,<br />

lebo početní nepovolaní shŕkli sa v kostole, zaujali zčiastky sediská vyslancov a<br />

dali, hneď krikom, hneď aj neslušnosťou, pokojnej rade cirkevnej tvárnosť- takú,<br />

akú by vlastne nemala mať. Nedovolené také horlenie proti slovenskej reči malo by<br />

aj veľmi opáčite, zlé následky. Lebo malo-li by vyučovanie a učenie sa jej naozaj<br />

zabránené byť, tak bola by budúcim učiteľom ľudu všetka príležitosť odňatá oboznámiť<br />

sa s knihami a rečou cirkvi, poneváč v ostatných školách na reč túto žiaden<br />

•hľad sa neberie, ľud slovenský ale musel by bez všetkého vynaučovania v náboženstve<br />

a vedomostiach zaostať. Aké smutné následky malo by toto neomylne pre<br />

vlasť, o tom zbytočne by bolo obšírnejšie hovoriť.<br />

4. Kroze spomenuté mnohonásobné nápady splodila sa dosiaľ už vo vlasti nasej<br />

predtým nevídaná nechuť a rozhorčenosť v dušiach Slovákov. Keď vidia sa posmechu<br />

a potupe svojich spoluobčanov tak bezohľadne za korisť vydanými, krvácajú<br />

im srdcia a nadchodí ich nielen nevýslovný žiaľ a bôľ, ale i nedôvera naproti Maďarom,<br />

od ktorých prenasledovanými byť cítia sa; keď medzitým múdrosť všetkých<br />

štáto-vlád pokoj a svornosť v zemiach svojich a v Európe zachovať usiluje sa, niekoľko<br />

premrštených maďarských patriotov, na ich čele generálny cirkví a škôl inšpektor,<br />

všetko možné vynakladajú na to, aby rozhorčiť vo vlasti našej mysle obyvateľstva,<br />

peknú svornosť a bratskú lásku, ktorá od dávnych časov medzi rozličnými<br />

domácimi národmi trvala, rozboriť a tým činom netušené nešťastie na krajinu uvaliť.<br />

5. V smysle najnovšieho zákona 1840 či. 6. majú i cirkevné knihy, počnúc od<br />

13. mája 1843. v maďarskej reči vedené byť. Medzitým nachodia sa početní starí<br />

kazatelia, ktorí majú vychovávanie školské z dávnejších časov, keď ešte reč maďarská<br />

pri kazateľskom úrade nevyhľadávala sa, zákonu takému zodpovedať v stave<br />

nie sú, lebo v maďarčine zbehlosti nemajú a ju naučiť sa pre sošlosť veku pri mnohých<br />

úradních prácach nemôžu. Mala-li by ale nemožnosť predsa prísne požadovaná<br />

byť, — čo požadovať ultramaďarská stránka pri hrozbe odstránenia z úradu i skutočne<br />

stroji sa — teda knihy cirkevné nemôžu ináč, len veľmi chybne vedené byť,<br />

čo by zasa pre úradné, politické i cirkevné pomery len mýlnym a veľmi škodným<br />

byť mohlo.<br />

6. Krém toho sú Slováci v tom veľmi žalostnom postavení, že obžalovaní jejich,<br />

či pred cirkevními, či pred svetskými súdnymi stolicami, vo svojej materčine ani<br />

vysloviť, ani zastávať sa nesmú. Ba veru obžalovanci často už aj len zato nebývajú<br />

vypočutí, že nemožno im pravotu svoju maďarsky prednášať.<br />

7. Radujeme sa najvyššej milosti Vášho Veličenstva, ktorou verejnej tlači obšírnejšie<br />

pole povolené je a sme za to i srdečne povďační. V našich ale záležitostiach<br />

môžeme sa ovociu jeho len veľmi málo tešiť. Lebo s jednej strany prijímajú<br />

vydavatelia maďarských novín obranné dopisy Slovákov len veľmi neradi, alebo neprijímajú<br />

doprosta, — s druhej strany bývajú tieto práve i kroz cenzúru od tlače<br />

vzdiaľované, takže zdá sa, ako by sama cenzúra — ktorá by predsa len sťa zjavná<br />

krajinská ustanovizeň celkom nestranne držať sa a vyrútené obrany s dvojnásobnou<br />

ochotnosťou k tlači pripúšťať mala — Slovákom konečne nepriaznivou bola.<br />

8. Krém toho velice nás omína to, že cenzúra kníh našich veľmi skúpo je opát-


29<br />

rená. Nenie totiž žiadneho riadneho cenzora pre literatúru slovenskú. Naše duchovné<br />

plody prichodia obyčajne do rúk cenzorom, ktorí slovenskú reč málo,<br />

alebo aspoň nedostatočne znajú.<br />

9. Patrné zavŕšenie reči a národnosti našej nachodíme i v tom, že na Kráľovskej<br />

vedeckej univerzite v Pešti pre viac cudzích rečí profesori jestvujú, pre domácu<br />

slovenskú ale žiaden, kdežto predsa vo Viedni, Berlíne, Vratislave, kde málo,<br />

v Paríži, kde žiadnych Slovanov niet, katedry slovanskej reči skutočne stoja; v uhorskej<br />

krajine ale viac ako 4,000.000 Slovanov nemôže dobrodenia takého požívať.<br />

10. Čo duše naše mimo do obehu pustených proti nám osočovaní hlbokou bolesťou<br />

naplňuje, to je i uvedenie maďarskej reči v čisto slovenských cirkvách, kroz<br />

prepiatych maďarských horlivcov na viac miestach predtým i teraz sprobúvané.<br />

Blaho človečenstva, krajín, jednotlivcov založené je — dFa pevného nášho presvedčenia<br />

— na udržovaní náboženstva a mravnosti, ktoré ale zlým týmto neriadom<br />

neomylne hynú. Skutočne, obávame sa smutnej budúcnosti v obstojateľstvách takých,<br />

keď vo školách pri skúškach a iných príležitostiach viac na známosť maďarskej<br />

reči, ako na ušľachtenie ducha a srdca, na mravnosť a užitočné pospolité vedomosti,<br />

dolieha sa, — keď chvála a odmena len tým učiteľom a učencom dáva sa,<br />

ktorí nie v humanite a kresťanstve, ale len v maďarizovaní pokroky dokázali a vyznačili<br />

sa; — keď v Cirkvi miesto vyučovania náboženstva na vyučovanie v maďarskej<br />

reči hľadí sa a tým náboženstvo za nástroj ponižuje sa. V Novohradskej<br />

stolici a inde složená bola takrečená národná základina, ktorá má jediný ten cieľ<br />

— dietky slovenské maďarčiť. Netreba uvádzať, aké pokušenia, dráždenia a kazenia<br />

učiteľov, rodičov a detí s tým spojené byť, aký krivý smer ducha dieťa so sebou do<br />

života vziať musí, keď mu hneď v prvej škole nie Boh a človek, ctnosť a spasenie,<br />

ale jedine maďarizovanie, sťa najvyššia a najzáslužnejšia vec, vbíjané a predstierané<br />

bývajú. Veľká časť zemianstva nenapomáha nábožnosť ľudu nášho, keď služby<br />

božie slovenské nenavštevuje; nám kazateľom a učiteľom kladú sa pri mravno-náboženskom<br />

vzdelávaní ľudu v chráme a školách rozličné prekážky do cesty; takým<br />

činom nadobno ľudu nášmu, neomylne, skôr či pozdejšie do neznabežstva a barbarstva<br />

upadnúť. Už teraz obrátené sú služby božie v mnohých cirkvách a chrámoch<br />

— pre násilné natískame maďarskej reči — na opravdivú smutnohru, keď tú istú<br />

pieseň kantor maďarsky, ľud ale slovensky spieva, a keď kázeň maďarská nasleduje,<br />

Tud valom von z chrámu hrnie sa. V Čalomii, stolice Hontianskej, v Szarvaši, stolice<br />

Békešskej, v Sudiciach, stolice Novohradskej slovenských cirkvách, aj inde sú služby<br />

božie slovenské okaličené; v Nireďháze, takže slovenskej cirkvi v Sabolčskej stolici<br />

započato v počiatočných školách dietky v náboženstve maďarsky vyučovať, čím<br />

superintendent Jozeffy prinúteným videl sa, pastiersky list, v duchu otcovského napomenutia<br />

písaný — ako to jeho úrad a svedomie veci tak dôležitej za povinnosť<br />

mu kládly — vystrojiť, ktorý ale list maďarskí horlivci zle prijali a v novinách krivo<br />

vykladali; áno, i ukrutnosti a barbarstva dopustili sa niektorí maďarizátori na niektorých<br />

Slovákoch, keď týchto palicami a väzením ku prijatiu maďarskej a odhodeniu<br />

vlastnej, im Bohom samým danej, materskej reči nútili, ako sa to r. 1827 vo<br />

Vespríme na štyroch k cirkvi lajoš-komárňanskej patriacich Slovákoch: Martinovi<br />

Bartošovi so 64, Juraju Janáčkovi s 50, Pavlovi Russovi so 40 a Štefanovi Verébovi<br />

so 24 palicami pre reč, pod zámyslom sprotivenia sa vrchnosti, verejne vykonalo.<br />

Toto boly by naše najponiženejšie, a ako domýšľame sa, veľmi závažné a odo-


30<br />

vodnené sťažnosti, ktorých odpomôženiu od najvyššej milosti a moci Vášho Veličenstva<br />

v detinskej dôvere očakávame a za to aj kolenačky prosiť opovažujeme sa.<br />

Najdôležitejšie pre nás je prinavrátenie našej, kroz zvýš udané ťažké osočovania<br />

a zlomyseľné podozrievania pred obličajom nielen vlasti, ale práve i pred<br />

cudzinou tak zlodejský napadnutej, cti národnej.<br />

Dľa toho prosíme s celou pokorou a najponiženejŠie:<br />

1. Aby Vaše Veličenstvo ráčilo nás, najvernejších poddaných svojich, pod najvyššiu<br />

svoju ochranu vziať, spomenuté zlomyseľné očerňovania a podozrievania prísno<br />

pohaniť a osočovateľom takým príhodnou cestou svoju najvyššiu nechuť vyjaviť.<br />

Prosíme ďalej<br />

2. patričným vrchnostiam poručiť milostivo, aby pre našu slovenskú literatúru<br />

jeden riadny cenzor v Budíne a Požune postavený bol, aby všetky tie práce a diela,<br />

ktoré v reči nemeckej alebo maďarskej pod domácou cenzúrou vydané boly, i v reči<br />

slovenskej tlačiť dovolené bolo, a aby spisy obranné národa nášho, akže by treba<br />

boly, od tlače neodtískaly sa.<br />

3. Prosíme po tretie najpokornejšie, ráčiž Vaše Veličenstvo, katedru reči a<br />

literatúry slovenskej, na lýceu požunskom už pred 40. rokmi dobrovoľnými príspevkami<br />

evanjelicko-slovenských cirkví a kazateľov postavenú, i na budúcnosť<br />

v príslušnom stave jej činnosti, ako i jej dielom už hotové, dielom složené byť majúce<br />

fundácie a dotácie potvrdiť a podobne profesúry i na iných vyšších evanjelických<br />

učilištiach, kde práve už jestvujú, ponechať, kde ale ich niet, takých založenie<br />

povoliť, poneváč požehnaný ten cieľ majú budúcich učiteľov a kazateľov<br />

v ich úradnej reči vzdelávať, ku ktorému cieľu samé homiletické cvičenia — na<br />

ktoré by niektorí Maďari ústavy tieto radi obmedziť — nedostačujú, — akže tieto<br />

zároveň so základnou známosťou gramatiky a histórie literatúry spojené nie sú;<br />

áno, ľud náš potrebuje i spisy pospolité, teda i spisovateľov, ktorí by písať vstave<br />

boli knihy — osobitným potrebám, postaveniu a okolnostiam ľudu primerané, k jeho<br />

kresťanskému i občianskemu osvieteniu prispôsobené.<br />

4. Aby na k. krajinskej univerzite vied v Pešti osobitná katedra pre slovenskú<br />

reč postavená bola, poneváč základná známosť jazyka tohoto, vo výkonnom živote<br />

najmä, nielen veľmi užitočná je, ale i nanajvýš potrebná, menovite lekárom, pravotárom,<br />

kňazom a úradským, ktorí so slovenským, temer po všetkých stoliciach<br />

Uhorska obydleným ľudom stýkajú sa a obcujú.<br />

5. Prosíme najpokornejšie Vaše Veličenstvo za milosť tú, aby ráčila, ako od<br />

veľa sto rokov, tak i teraz a na budúcnosť pomáhať nás v úžitku reči latinskej pri<br />

všetkých cirkevných prácach, menovite matrikách a protokoloch. Poneváč bývajú<br />

nám maďarské matrikulárne výťahy a svedectvá z cudzozemská napr. Pruská, Saska,<br />

ba i z rakúskych zemí, Češka, Moravy, Haliče, Rakús sťa nesrozumiteľné a neužitočné<br />

nazpät posielané, kdežto naproti tomu reč latinská v celej Európe platnosť má.<br />

6. Ďalej prosíme najúctivejšie, ráčiž Veličenstvo Vaše školy a chrámy naše pred<br />

nezbednosťou niektorých prepiatych patriotov, ktorí všetko a všetkým možným<br />

činom zmaďarčiť chcú, najblahosklonnejšie zaštítiť a milostivo nariadiť, aby vychovávame<br />

dietok našich za ľudí a občanov a zvlášte vyučovanie v náboženstve<br />

materinskou rečou dialo sa, služby božie, ako jediný ústav mravnosti a nábožnosti<br />

ľudu nášmu nedotknutý zostal a jemu nedele k maďarským kázňam, ktoré neroz-


31<br />

umejú, odnímané neboly a vôbec aby ľud ku prijatiu maďarských učiteľov a kazateľov<br />

alebo ku maďarských služieb božích navštevovaniu nijako nútený nebol.<br />

Skladáme sťažnosti a najpokornejšie prosby tieto s poklonou na stupne trónu<br />

spravodlivosti Vášho Veličenstva a s úplnou dôverou i radostným poslušenstvom,<br />

k akému i sverený nám cirkevný ľud vždy pevne, nezvratné pridŕžali sme, a na veky<br />

pridŕžať budeme, zostávame do smrti<br />

Vášho Veličenstva<br />

(nasleduje 200 podpisov)<br />

verní slovenskí poddaní<br />

v kráľovstve Uhorskom,<br />

V búrlivej noci tejto jasala sa hviezda-zornica nad Dunajom, zdola starého<br />

Devína — ústav bratislavský, družina svätým zápalom za vec národa preniknutá.<br />

Na jej čele hrdinský, veľkoduchý Ľudovít Štúr. Mluvnice slavianske<br />

učenia v slohu slovenskom, rečňovanky, rozpravy vedecké, zasadnutia rečnícke,<br />

filológia grécka, štúdiá rečí európskych atď. — toto bola škola<br />

junače v mravoch prísne samodisciplinovanej, ktorá osvecovala a do tône<br />

kládla lýceum nevďačné; všetky také trudoviny mladej čaty stály v službe<br />

ducha národného, všetko stálo pod úslovím: za národ! — Spínali ruky mládenci<br />

títo v prosbách k otcom svojim v národe, aby títo neustávali, — v napomenutiach<br />

k bratom, aby bedlili a chystali sa, — dopisovali na všetky strany,<br />

horliac a napomínajúc.<br />

Neušiel pozornosti nepriateľov mohutný tento fenomén. Oborily sa naň<br />

konventy a úrady protestantské. Zamierily na hlavu, na srdce ústavu, bohatierskeho<br />

Štúra. Dolu s ním, hučalo so všetkých strán; Kossúth, redaktor<br />

„Pesti Hirlapu", vystúpil na generálnom konvente v Pešti s denunciáciou:<br />

uzavreto vyslať vyšetrovanie. Zasadli — pod predsedníctvom baróna Gábora<br />

Pronaya — inkvizítori: Pulszky, Beňovský, Perlaky, Bajcsi; na stolici obžalovancov<br />

posúdení boli: Palkovič, Štúr, Francisci, Kalinčák. Ortiel bol hotový:<br />

Štúr odstránený. Zažalostila, zahorela horkosťou osiralá mlaď, odvolala sa<br />

ku súdu spravodlivosti božej, vyrazila prach z päty na mieste k Bohu volajúce]<br />

krivdy a vysťahovala sa do Levoče (6. marc. 1844).<br />

Hurban a Paulini bežali k najvyššiemu Dvoru, aby opakovali prosby za<br />

obranu a ochranu proti nezbednosti maďarónskej.<br />

Prenasledovania len množily sa. Nemožno vyrátať všetky hrôzy, ktorými<br />

doliehano na hŕstku verných rodu slovenskému; ani nemiestno tuto. Složeno<br />

to všetko ale v listoch histórie a v knihe súdov božích. Prepálená, prekrižovaná<br />

musela byť pravda národná, aby zoceľovaly sa hrude v službe národa,<br />

aby plamene mučenícke privolaly vždy nových a nových veriacich v národe.<br />

Preto neodpadlo srdce Slovákom. Ale treba bolo hľadať zosilnenie; kajúcou<br />

mysľou čiahnuť do nejednoty národa a spolkovať i spolkovať vuútri.


32<br />

Bernoláčina u katolíkov, čeština u evanjelikov. — Prebudiť treba bolo ľud<br />

neučený, ženy i deti, slovom domácim, opravdivou materinskou rečou,<br />

ku sväzku vzájomnosti s literatúrou českou, treba bolo pripojiť jednotu literatúry<br />

slovenskej. Prepracovať reč ľudu, osamostatniť povedomie kmeňové.<br />

Malo to stáť nový boj, ale poručeno Pánu Bohu. I požehnal Hospodin jednote<br />

a svojeti takej. Rozjarily sa sily národa, ľubozvučnou slovenčinou zastaly<br />

v svorný národný šík sjednotené stránky vierovyznanské, a povedomie samostatnosti<br />

vzpružilo a napälo pracovné sily na roli dedičnej. Spolkovanie národné<br />

krokom tým dospelosti a individuality slovenskej zmohlo sa valne a<br />

v rozmeroch všestranných. Spolky nedeľných škôl, spolky knižničné, spolky<br />

čítacie a „všeobecnej vzdelanosti", spolky opatrovné, spolky odbremeňovacie,<br />

nadovšetko spolky miernosti, a t. p. — Veľmi múdro. O to išlo a o to ide,<br />

sbierať v ohništia roztrasené uhlie, ruka v ruke zastať a stávať na postatí<br />

záujmov spoločných. Do kola, bratia, — do kola!<br />

Ku „bratstvu" volala i politika roku nezapomenuteľného 1848-ho. Bolo<br />

to bratstvo politiky, možno i bratstvo vlastenecké, ale nebolo bratstvo národné<br />

národov. Namiesto bratstva doniesol rok ten vojnu medzi bratmi, zášť<br />

a mučenie bratov. Slobody heslo ozývalo sa od kraja do kraja krajinou uhorskou.<br />

Ale čo Slovákovi sloboda pluhu bez slobody ducha!? „Rovnosť!", kričalo<br />

každé hrdlo v Uhorsku i za Uhorskom, a od Tatier žulovatých ohlášalo sa:<br />

„Rovnoprávnosť všetkých národov, rovnoprávnosť národa slovenského!" —<br />

Človek mal byť slobodný, občan sbratený, Úhor urovnoprávnený; Slovák viazaný,<br />

podrobený, vyhladený!<br />

Vrelý všetky živly, zovrel i živel národný.<br />

Slovenská dobrota, zákonitosť, poloha sprobúvala cestu smierenia, priateľského<br />

porovnania. Mysleli na kresťanské prikázanie, na spoločnú vlasť<br />

a spoločné osudy, mysleli zasa len na spolkovanie a vednodržanie v prácach<br />

a bojoch za blaho celej krajiny. Prosba na prosbu, dôvody na dôvody, čakanie<br />

na čakanie. Darmo. — Či zasa zamočíš pero, aby opisovať, čo na to odpovedávali<br />

vodcovia revolúcie a náčelníci maďarizácie? — Oj, bridí sa nám odhaľovať<br />

nešvár tú, ukrutnosť a nesvedomitosť, ako prijímaly sa právne nároky —<br />

a mierne žiadosti Slovákov v dobe tejto osudnej! Veď všetko to ešte v čerstvej<br />

pamäti ako utiskovateľov tak i utisknutých. Nám len o to ide tu, vztaviť<br />

svetlu, ako tvorila sa hromadiaca mohutnosť národa slovenského až po veľavýznamne<br />

dni svätomartinské.<br />

Prvé „memorandum" vystavila župa Liptovská.<br />

V mesiaci marci, dňa 28-ho shromaždil sa národ Liptova vo Svätom Mikuláši<br />

— nepozvaný národom, ale vyslaný túžbou a potrebou národa; povolaný<br />

prednostenstvom stoličným k očutiu slobôd urbárskych, dostavený ale<br />

k požadovaniu i slobôd národných.<br />

Notár národa čítal toto:


33<br />

„S úprimným a slobodným citom vďaky a dôvery spoluobčianskej predstupujeme<br />

pred Vás s týmto prípisom a osvedčujeme jednak našu vďačnosť, jednak i<br />

žiadosti a prosby naše:<br />

„1. Predne a nadovšetko osvedčujeme nevýslovný cit pokornej vďačnosti ku<br />

najvyššiemu vladárovi národov, ktorý, ako sám najmúdrejšie lósy národov spravuje,<br />

tak i srdce nášho najjasnejšieho kráľa a krajinského vlasti našej snemu<br />

divným svojím riadením k tomu priviedol, aby konečne už od mnoho rokov túžobne<br />

očakávanú slobodu a občianske práva dobrovoľne a veľkomyseľns všetkým<br />

krajanom a spoluobčanom udelili.<br />

,„2. Osvedčujeme hlbokú vďaku a uznalosť ku všetkým tým vlasti našej mužom,<br />

ktorí sú pôvodcovia slávnej tejto premeny občianskej.<br />

„3. Prednášame dôverne naše prosby a žiadosti, a síce:<br />

,,a) Aby národ a Ľud kraja tohoto, podľa občianskych práv svojich, jemu<br />

teraz udelených, skutočnú a pozitívnu účast bral vo shromaždeniach národných<br />

kraja tohoto, a tak prirodzene a nasledovne^ aby rokovania a deliberácie v slovenskej,<br />

jemu srozumiteľnej reči držiavaly sa. To vyhľadáva česť a povinnosť občianstva<br />

a všetkej verejnosti jeho, ktorá nikdy a nikde k cieľu svojmu nepríde,<br />

jestliže sa na pospolné a všeobecné usrozumenie neopiera.<br />

,,b) Žiadame, aby súdy, prosby, pravoty, úradné oznamovania snemové i vidiecke<br />

v slovenskom jazyku vykonávaly sa.<br />

„Donáša to so sebou povinnosť a potreba národnej správy tohoto kraja, ktorého<br />

obecenestva musí bývať o všetkých veciach politických a právnych náležité<br />

uvedomené.<br />

«c) Žiadame, aby potrebnému vyučovaniu a vzdelaniu slovenského občianstva<br />

na základe jeho materinskej reči slovenskej prípravy hneď urobily sa a národné<br />

slovenské školy usporiadaly sa, aby v nich ľud náš na hodných svojej slobody občanov<br />

vychovávať a vzdelávať sa mohol. Cieľ tento dosiahne sa tak, jestliže v školách<br />

národných vynaučná reč bude materinská, na ktorej základe — a len na ňom<br />

— snadno sa naučí rečiam vo vlasti našej potrebným.<br />

,,d) Žiadame, aby správa národná tohoto vidieka úradne o to nástojila, žeby<br />

sa čím skorej do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud na sneme vo<br />

svojich vyslancoch má byť predstavený. To so sebou donáša potreba, aby sa k voleniu<br />

takýchže vyslancov hneď na budúci snem peŠtiansky náležité prikročiť mohlo.<br />

.,e) Žiadame a prosíme, a žiadať a prosiť neprestaneme teraz i napotom,<br />

navždy, aby všetka inteligencia tohoto kraja, všetci páni a mužovia národa, priatelia<br />

ľudu, zástupcovia človečenstva, kresťania Bohu a ľuďom zaviazaní, ochrancovia<br />

pravoslávnej a všeobecnej slobody všemožne, a to každým dobrým slovom<br />

i skutkom nástojili, aby našej slovenskej národnosti právo, ktorého my odriecť<br />

sa nechceme, ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväté poistené<br />

bolo a zachránené i nedotknuté na večné veky zostávalo. To žiada čistočíra<br />

ľudskosť, bez ktorej všetky slobody a práva len na posmech svetský vychádzajú;<br />

to žiada duch terajšieho času, v ktorom, keď každý človek platí to, čo<br />

je, — istotne tým viacej platí národ sám v sebe, čo je vo svojej národnosti.<br />

„f) Žiadame, aby žiadosť táto naša, týmto činom vyslovená a prednesená,<br />

najprv do úradnej zápisnice zapísaná a všetkým stoliciam a právomocnostiam<br />

uhorským, chorvátskym a slavonským, neináč Jeho Výsosti miestokráľovi Šte-<br />

3


34<br />

fanovi a slávnemu uhorskému ministériu v známosť uvedená bola tým cieľom,<br />

aby všetci opravdiví a skutoční priatelia slobody a človečenstva sväté naše právo<br />

zastávať a podporovať ráčili.<br />

„S náležitou úctou zostávame v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 28. brezňa 1848:<br />

„Slávnej správy úprimní ctitelia, atď."<br />

Stoličná správa, na ktorú žiadosti tieto najbližšie obrátené boly, pocítiac<br />

nezvratnú moc dôvodov, ktorými sprevádzané a obhájené, mysle a srdcia shromaždeného<br />

ľudu patrne zaujaly a hlboko dojaly, — nemohla ináč, lež —<br />

chtiac-nechtiac vôľu národa uctiť a podľa zrejme vyslovenej tejže vôle osnovu<br />

jejich v celom obsahu do zápisnice vniesť a bez odkladu i vyšším, tam menovaným<br />

právomocnostiam úradne sdeliť.<br />

V duchu času toho inší výsledok nikto nemohol očakávať, len taký, aký<br />

sami tí stoliční páni, ktorým trpko padlo veci tie počúvať, zapisovať a vyššie<br />

podávať, tuším, že žiadali, pripravili a očakávali. Ministérium totiž neváhalo,<br />

ale čosi-kamsi vyslalo kraj. komisára Karola Szentiványiho, aby všetko, čo<br />

prijalo sa a uzavrelo v stoličnej dvorane, strhol a zničil, a proti Hodžovi a<br />

iným národa priateľom — z panslavistických agitácií obvineným — prísne<br />

vyšetrovanie zaviedol.<br />

Stalo sa tak, ale i nestalo. Lebo čo stalo sa raz, to viac odstať sa nemôže.<br />

Činom takým uhorského ministéria olúply sa škrupiny deja skutočného, ale<br />

jadro zostalo; časová podoba, obálka, pravdy strhla sa, ale skutočnosť samu<br />

prejal neodvolateľné, neúprosne, neodolateľne sám život a pravica riadenia<br />

božieho.<br />

Zostalo zapísané všetko to v útrobách národa i knihách dejepisu, aby pôsobilo<br />

ďalej, vtedy i dnes i na veky.<br />

Nebolo to v Liptove zjavené hnutie ducha národného osamelé. Nepriatelia<br />

národností rozhlásenými celou krajinou zásadami slobodomyseľnými,<br />

rozpletaním všelijakých uzlov zákonitosti a obvyklého behu vecí sami pristrojili<br />

pôdu podobným úkazom na všetkých stranách. Vzduch sparný, na poli<br />

občianskom visiaci, rozpaľoval mysle, rozväzoval jazyky, zapríčiňoval rozčúlenú<br />

hýbavosť. Každý človek opúšťal súkromné stanovisko svoje a bežal na<br />

hlučné pole záujmov všeobecných, verejných. — Príklady neodstrašovaly, ale<br />

vábily. Po tomto poznáva sa čas navštívenia božieho, tak označujú sa doby<br />

rozhodné.<br />

Nutnosť historická, v Liptov. Sv. Mikuláši do Váhu hádzaná a zamáraná,<br />

vystúpila na površie vody hneď nato v Nitriansku, nadto okúpaná, občerstvená.<br />

Myjava — táto Detva pod Javorinou — skúpila sa v ostatnom týždni<br />

mesiaca apríla na priestranstvách mesta svojho v masách hrozivých. Moc slova<br />

Hurbanovho, ba moc pravdy slovenskej a kresťanskej osvietila i zahriala<br />

zástupy. — V hromadách prebudených zavýskalo živé povedomie hodnosti<br />

národa a povedomie sily a povedomie neomylného víťazstva. Vysoko na veže


35<br />

svoje vrazila prápor bielmodročervený, zástavu vykúpenia svojho,<br />

a symbol susedskej jednomyseľnosti a obapolnosti.<br />

závdavok<br />

Zákerníctvo neopovážilo sa vystúpiť, až s lichotivou falošnou tvárou na<br />

dejišti, cele citom rodoľubým zaujatom. „Bratia Slováci" porozumeli slovu<br />

časovej politiky a rozišli sa ťarchaví chuťou k činom neďalekým.<br />

Vrbovce vyhrnuly sa z chalúp svojich a oborily sa na praniere potupy a<br />

utlačenosti svojej z časov feudálnych, vyspevujúc pritom pieseň Morany každému<br />

občianskemu nadpráviu.<br />

Statná Brezová ale sostavila hlasy junáckych Slovákov nitrianskych, keď<br />

28-ho tohože mesiaca apríla, hneď v tretí den po sbratení myjavskom, shrnula<br />

v lone svojom bližšiu i ďalšiu okolicu, aby upovedomiac sa o slobode občianskej<br />

novej, národ onádejnený sriadil a podpísal a sboru svojmu župnému<br />

predložil druhé „memorandum", žiadosť strany slobody národnej, slovenskej.<br />

Známa je listina formulovaná tam; ale aby známejšou ešte stala sa, a<br />

známou zostala u potomstva, — na predných stranách pamätníka tohoto národného<br />

má byť tiež vsadená.<br />

Zneje doslovne takto:<br />

„Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej:<br />

„1. Žiadame, aby národ slovenský v stolici Nitrianskej i všade, kdekoľvek<br />

on býva, smel aj mohol úplnú a dokonalú účasť brať v shromaždeniach správy<br />

národno-8toličnej, a tak aby sa všetko to, čo sa jeho týka, ako práva rokovania,<br />

pravoty, súdy a porady len v jeho národnej, slovenskej reči držané a vykonávané<br />

boly. Lebo už nechceme viacej trpieť ten múr, ktorý nás delil, t. j. reč v pravotách,<br />

súdoch a zákonoch nám nesrozumiteľnú, ale chceme aj my Slováci rozumieť<br />

všetko, čo sa o nás, skrze nás a prostriedkom nás robiť bude. A tak menovite<br />

„2. žiadame, aby sudcovia pre Slovákov len Slováci boli, dokonale vyučení<br />

jazyku materinskému, aby tak súdy prísažných spravodlivo a verejne vykonávané<br />

byť mohly. Žaloby, prosby, pravoty, súdy úradné, oznamovania zákonov, slovom<br />

všetko verejné prihlasovanie sa k národu slovenskému, v reči slovenskej diať sa<br />

má. Potom<br />

„3. žiadame zriadenie škôl národných dokonalé, a to síce ako počiatočných<br />

(elementárnych), tak aj reálnych, meštianskych a vyšších škôl a ústavov. Reč<br />

vynaučovania pre synov slovenských nemá byť inakšia ako slovenská, aby na<br />

základe slobodného vyučovania, ďalej slobodného národného vyvinovania sa slovenského<br />

— náš národ mohol si vychovať synov jemu a krajine verných.<br />

„4. Žiadame, aby správa národná stolice Nitrianskej o to nástojila, žeby<br />

sa čím skôr do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud náš na sneme<br />

zastúpený byť má. To so sebou donáša potreba, aby sa k voleniu takýchže vyslancov<br />

hneď na budúci snem peštiansky náležité prikročiť mohlo.<br />

„5. Žiadame a žiadať neprestaneme, teraz a napotom a navždy, aby našej<br />

národnosti právo od všetkých národov v Uhorskej bývajúcich uznané bolo. A následkom<br />

tej dôvery, že žiaden národ v Uhorskej s nami bývajúci nebude žiadať<br />

3*


36<br />

od nás samovraždu národnú, t j. že nebude chcieť žiaden národ a žiaden človek,<br />

aby sme o to pripravení boli, za čo iné národy umierať za povinnosť si pokladajú,<br />

— následkom — hovorím — tejto dôvery žiadame, aby národná vláda<br />

stolice tejto o to nástojila pred celou krajinou, aby toto sväté právo národnosti<br />

a reči našej zákonom tak poistené bolo, žeby sa ono nielen v politickom živote<br />

vždy viac rozvíjalo, ale aby aj skrze spolčovania sa, t. j. skrze spolky, skvitanie<br />

národné za cieľ majúce — novej sily nabývať mohlo. Najmä nech vláda národná<br />

bude svedomitým strážcom, aby sa tie hrozné časy nazpät nevrátily, v ktorých<br />

Slovák so svojou rečou a národnosťou v spoločenskom živote neuznaný a v posmech<br />

uvádzaný bol. Lebo náš národ si už teraz na žiaden spôsob a vonkoncom<br />

svoju národnosť potlačiť a znivočiť nedá. A preto aj osmeFujeme sa žiadať a<br />

skutočne<br />

„6. žiadame úplné bratstvo a úplnú rovnosť medzi národmi kresťanskými,<br />

v Uhorskej krajine prebývajúcimi, čo toľko znamená, aby sme my Slováci slobodne<br />

svoje národné zvyky a obyčaje zadržiavať a pri zástavách krajinských<br />

aj naše národné zástavy bez prekážky vyvesovať mohli. S rovnosťou tou národnou<br />

je i to spojené, aby sa slovenskému národu žiadne panstvo iného národa nad<br />

ním nevystavovalo a tak ani reč jedna nad druhou nepanovala, ale všetky národy<br />

a reči rukou v ruke svoju slobodu, svoju rovnosť a bratstvo proti vonkajšiemu<br />

nepriateľovi obraňovaly. A čo sa týka ťažkostí, z tohoto bratstva a z tejto rovnosti<br />

pochádzať mohúcich, žiadame, aby sa mienky národov vypočúvaly. Duch<br />

človečenstva a kresťanstva, ktorý tieto časy slobody doniesol, vynájde istotne<br />

také prostriedky, ktorými sa rozličné národy bez ukrivdenia jeden druhého spoločne<br />

budú môcť riadiť.<br />

„7. Žiadame, aby národná vláda v Nitrianskej stolici bratskú náradu urobila<br />

stoliciam maďarským, aby ony po svojich školách a ústavoch pozakladaly<br />

stolice reči slovenskej pre Maďarov, ako tiež aby na našich školách národných<br />

učitelia reči maďarskej platení boli; — aby sa vzájomne sblížili tak, žeby Maďari<br />

hovoriacich Slovákov po slovensky, a Slováci Maďarov hovoriacich po maďarsky<br />

rozumieť mohli.<br />

„8. Žiadame, aby žiadosti tieto naše, činom týmto vyslovené a prednesené,<br />

najprv do úradnej zápisnice stoličnej zapísané a všetkým právomocnostiam uhorským,<br />

chorvátskym a slavonským, nie ináče Jeho Výsosti miestokráľovi uhorskému<br />

Štefanovi a slávnemu ministériu uhorskému v známosť uvedené boly tým<br />

cieľom, aby všetci opravdiví a skutoční priatelia slobody a človečenstva sväté<br />

naše práva zastávať a podporovať ráčili.<br />

„Z národného, vrchnosti oznámeného a v Brezovej držaného shromaždenia."<br />

Osvojil si národ nitriansky, od Šaštína po Vrbovce a Myjavu, na hrinku<br />

brezovskom rozlunený, skromné žiadosti tieto hlasom i podpisom impozantným;<br />

sobjímal sa radosťou nikdy nepocítenou; uvelebil apoštolstvo národného<br />

vykúpenia; ublahoslávil Boha v piesňach a chrámoch svätých; osvietil<br />

okná domov svojich, aby pristavil slnce Gabaona novom, keď padaly hradby<br />

Jericha, spurnosti maďarónskej.<br />

Na takú vôľu záľahy ľudu slovenského, na takú manifestáciu ducha


histórie, v týchto dňoch prudko rozvíjajúceho sa, odvetilo Ministérium peštianske<br />

kroz orgány svoje — čím? — čímže by? — násilím, honením hrdinského<br />

Hurbana a družiny jeho spaniloduchej. Na prosby utlačených vrstvily<br />

sa nové utláčania; prúd oživšieho citu národného mal byť zahataný ubitím<br />

národovcov.<br />

Durením povstania rozduchovaly zlé duchy povstanie, rozháňaním vodcov<br />

národných roznášaly zápal posvätný z konca do konca okolia slovenského.<br />

Požuň, Trenčín, Nitra, Turiec, Zvolen, Gemer, Liptov stály na nohy. Župy<br />

slovenské, dosiaľ osamotnelé v krážoch pôsobenia za práva a život národa,<br />

tiskly sa dovedna, konsolidujúc sa v reťaz železnú pred bránami zápasu na<br />

život a na smrť. Mala nastúpiť doba nežiadaná, potupením a odmrštením slova<br />

slovenského dovolaná, vynútená: doba meča, zástupcu dôvodov. Znova mal<br />

dokázať národ po tisíc rokoch silou päste vernosť svoju k trónu a lásku svoju<br />

ku slobode. Kam nedosiahlo slovo živé, doletely ohnivé písmená, vyzývajúce<br />

k rozhodnému boju, ku pomoci, ku povstaniu. Zarumenily sa zástavy krvočervené<br />

na vežiach krajiny; rozvatrily sa ohne búrky po vysočinách hôr slovenských.<br />

Srbi, Chorváti, Česi, Moravania vzali oružie vojny, ku boku jejich<br />

stavali sa udatní Rumuni. Helotizmus ľudu slovenského schytal junač rodín<br />

slovenských úvalom pod zástavy povstania maďarského: povstanie slovenské<br />

za národ a kráľa zastupovalo sa mládežou dobrej vôle a horlivosti šľachetnej<br />

za ratu národa. Málo týchto, ako dobrých vždy málo, ako mužov nového života<br />

vždy málo. Myšlienky a snahy spravodlivých napospol bojúvajú s menšinou<br />

proti väčšine. Ale dosť a mnoho ostávalo bojovníkov v okolnostiach<br />

tak ťažkých, dosť k tomu, aby vystavili kontingent, ktorý hrôzou zaplavil<br />

tábor nepriateľský a literou krvavou zaznačil v dejinách sveta slavianskeho<br />

večité osvedčenie to, že Slováci v dobe najzúrivejšieho výbuchu maďaromanie<br />

poctivo zastúpili postať svoju, vystaviac na bojišti armádu, v ktorej pluk jeden<br />

stál rozpačitý, váhavý, ničí; druhý pluk ako skala meravý, nemý, neoblomný,<br />

v tichých, vrúcich modlitbách zápasiaci s Bohom o pomoc pre víťazstvo stránky<br />

slovenskej; — tretí pluk slovom i perom, kartáčmi tými ducha bojujúci doma,<br />

pretínajúci osídla lživej a podvodnej agitácie, budiac zmužilosť a zastávajúci<br />

pravdu zbrane slovenskej; štvrtý pluk, naposledy, stojaci tvárou v tvár proti<br />

nepriateľovi, v rovnošate a s puškou obodáčenou v ruke na poli bitky a krvi.<br />

Vrah, pozerajúc na vojsko toto, ľakal sa v duši, pyskom potupne usmieval sa.<br />

Horkýže, jeho úsmech. — Na juhu vstávaly oblaky prachu zpod kopýt vrancov<br />

bojovných a tiahly čierňavy, ťarchavé bleskami hrmennými, na severe ďaleko<br />

ligotaly sa šišaky a piky kozácke a studený vietor donášal hneď strašný šum<br />

kliatby, ležiacej na biednej Poľači — biednej žertve zrady a odrodilstva osamotelej<br />

v Slavianstve, — hneď ozón surmity a zbožnej piesne válečnej, pravoslávnej;<br />

v kúroch prachu vysoko, v mrákavách hromovitých, v dupote kopýt<br />

i blesku zbroje, v šepote kliatby, v reve poľnice i v speve hrdinskom Hospodin<br />

zástupcov slavianskych s vystretou pravicou i pomoci i pomsty všemohúcej.<br />

37


38<br />

To panteizmus, ktorý vyciťovala nevera a spura, zákonu božiemu nepovoľná;<br />

to panslavizmus, ktorý vyvolalo sebectvo a samozvansto, zákonu ľudskému<br />

posmech učinivšie!<br />

Ale vráťme sa ku zárodom války i pokoja v dúbravách zadumených Kriváňa,<br />

hmlami zatiahnutého.<br />

Rojí sa tam výbor verných, múdrych, odhodlaných priateľov národa<br />

slovenského. Pred závislou na nebi Uhorska búrou utiahol sa na chvíľku ľud<br />

slovenský pospolitý do nízkych domkov svojich, ponechjúc radu i ratu vodcom<br />

a otcom svojim. Kňaz slovenský opásal sa šabľou, vzal dovolenie od Kniežaťa<br />

pokoja, ktorý teraz nedoniesol pokoj, ale meč, profesor pustil mimo seba<br />

všetky iné vedy, krome strategiky národnej; slúžny vypovedal službu občiansku<br />

a pripovedal sa vo výhradnú službu národa; samý proletariát, očakávajúci<br />

povolanie národa k zástoju akémukoľvek pre slávu Slovenstva.<br />

Prv, než by sosuly sa konečne stavby poriadku v krajine a spadol príval<br />

všeobecného boja závislý nad vlasťou Uhorskou, ešte raz rokovali o pokoji<br />

pohlavári veci slovenskej, shromaždení vo Svätom Mikuláši Liptovskom a pristrojili<br />

„Žiadosti slovenského národa", — tretie toto „memorandum", — toto<br />

ultimátum národa v okolnostiach tých, namierené k Jeho cis.-kr. Veličenstvu,<br />

pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína, kráľovského<br />

námestníka, — pred ministerstvo uhorské, pred všetkých priateľov<br />

človečenstva a národností, — odhaliac tak útroby národa boľavé pred svetom<br />

i Bohom, pred krajinou i krajinami, pred vlasťou i národom, pred priateľom<br />

i nepriateľom, aby dosvedčilo sa, že národ slovensky do hodiny krvi zostal<br />

verným zásade smierenia a priateľského vyrovnania.<br />

V tomto štádiu hlas úprimných v národe takto je vyslovený:<br />

„Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne, ako<br />

pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc<br />

pôvodisko a kolíska povestí a starodávnej slávy jeho predkov a divadla, na ktorom<br />

otcovia jeho a hrdinovia za uhorku korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou<br />

jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na<br />

reťazách potupy a zhanobenia.<br />

„Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť<br />

na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom<br />

a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom, ako svätý zápal lásky a horúca<br />

túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Zato, ako pranárod<br />

a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, povoláva pod zástavou tohoto veku<br />

rovnosti všetky národy uhorské ku rovnosti a bratinstvu a osvedčuje sa so svojej<br />

strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým<br />

menej vykoreniť; — ale aj žiada od uhorských národov, aby aj ony s ich strany<br />

takýmto uhorským vlastenectvom naplnené boly a uctením slovenskej národnosti,<br />

národa slovenského priateľstva a lásky hodnými sa stály. Lebo národ slovenský,<br />

ako s jednej strany nechce utláčať iné národy, — tak s druhej nedosvolí seba do<br />

starého jarma zapriahnuť, a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávne meno úhor-


39<br />

ského vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhého,<br />

pod korunou uhorskou bývajúceho národa. — Následkom tohoto žiadame<br />

II. aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný<br />

snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý<br />

národ ako národ zastúpený, — a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou<br />

rečou národ svoj zastupovať a reči národov na sneme zákonne zastúpených znaf.<br />

— Mimo tohoto krajinského všeobecného snemu žiadame<br />

III. národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné, a to<br />

síce ako národného, tak všeobecne krajinského dobra týkajúce sa, ktorým cieľom<br />

vyznačiť sa majú medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému<br />

striedku mocne priťahovať sa mohol a smel, a nebola prinútená menšina Maďarov<br />

väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a poddávať sa.<br />

A práve preto prísne bránenie slobôd a práv národných žiadame po<br />

IV. aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou<br />

vo smysle návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných — na sneme krajinskom<br />

hovoriť* a v páde nevernosti, zrady národnej — aby pokutám, od vysielateľov<br />

ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovite národ slovenský, najviac<br />

zradcov národnosti svojej pocitujúci, má dostatočné príčiny žiadosť túto vysloviť<br />

a všemožne podporovať.<br />

V. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorého už teraz, v tomto počiatočnom<br />

preporodzovaní sa krajiny, pri rokovaniach stoličných a výborových maďarská<br />

reč za reč rokovania predpisuje sa a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti<br />

donucuje sa — žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bol, žeby<br />

sa do obecného verejného rokovania reč materinská uviedla. Lebo sväté slovo slobody<br />

je potupené v tom páde, keď národ slovenský, nerozumejúc maďarsky, pri<br />

rokovaniach v reči jemu nesrozumiteľnej k nemote odsudzuje sa. Hrešil by národ<br />

náš proti sebe, keby či prisviedčal, či odporoval uzavretiam takým, ktoré nerozumie.<br />

A k takejto nezákonnosti nesmie a nemôže — rozumným spôsobom —<br />

žiaden slobodný národ národ druhý priviazať. Tí ale úradníci a tie právomocnosti,<br />

čo doteraz násilnému zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokovania mestské<br />

a vidiecke aj v národných rečiach dopustili, aby za tento krok prirodzenej spravodlivosti<br />

zodpovedať nemuseli.<br />

VI. Žiadame dokonalé zriadenie škôl národných, a to síce ako počiatočných<br />

(elementárnych) tak aj reálnych meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov<br />

pre vychovávame učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovite:<br />

gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a jednej univerzity.<br />

Všetky tieto ústavy majú byť založené na základe slobodného vynaučovania, —<br />

a reč vynaučovania pre synov a dcéry národa slovenského nemá byť inšia, ako slovenská,<br />

aby na základe tomto národ slovenský mohol si vychovávať synov jemu a<br />

krajine verných.<br />

VII. Žiadame, aby maďarské stolice po svojich školách a vyšších i nižších<br />

ústavoch literárnych katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladaly, — aby<br />

sa tak národy tieto jeden ku druhému priblížily, menovite aby Slováci Maďarov,<br />

na sneme hovoriacich maďarsky, a Maďari Slovákov, na sneme hovoriacich slovensky<br />

— rozumieť mohli.<br />

VIII. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie


40<br />

jedných národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa<br />

vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať prinútený<br />

nebol: a z tohoto ohľadu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť<br />

svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele<br />

máme za slovenské, červeno-bielo-zelené za maďarské, zástavy červeno-bielo-zelené<br />

s címerom uhorským za krajinské. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej<br />

len Slovákov a komando pre ňu slovenské.<br />

IX. Žiadame, aby právo národného voliteľstva nebolo určované radom a<br />

stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý, rodu svojmu<br />

verný, zločinstvom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadsať<br />

rokov majúci, vyvolený byť mohol. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú<br />

reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutočné<br />

úklady stroja — úrady verejné zastávať nesmú. — Menovite žiadame, aby od<br />

týchto čias žiaden zradca slovenského národa medzi Slovákmi úradovať nemohol;<br />

Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme ubezpečiť sa na budúcnosť s tým<br />

osvedčením, že zradu krvi, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho<br />

národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.<br />

X. Žiadame slobodu tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucie,<br />

zakladanie tlačiarní a kameňopisární takže bez kaucií, — ďalej, slobodu úplnú<br />

uchádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných; neináč<br />

i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine, — lebo s bolesťou žalovať musíme,<br />

že nabudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských<br />

terorizmus a neprestajné strašenie a vyhrážanie sa natoľko potlačuje<br />

sa, že i verejné pod holým nebom rečnenie k národu za buričstvo pokladá sa.<br />

XI. Žiadame, aby pre uspokojenie spoluobčanov našich, po mestečkách, dedinách<br />

a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličné spôsoby od rozličných<br />

ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecné živnosti,<br />

kopanice, výrobiská a iné ich majetky — pripravovaných, — aby sa teda pre uspokojenie<br />

týchto ukrivdených občanov odrazu také poriadky porobily, žeby oni ku<br />

svojim predošlým nepohnutným majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam,<br />

pasienkom, horám, výrobiskám atď. prísť a týmto imaním neobmedzene oni<br />

i jejich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tom smysle<br />

a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj<br />

alodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami,<br />

taxalistami, kaštieľnikmi, komorníkmi, majerníkmi menujú) od poddanskej<br />

práce a povinnosti zbavili, hlavne tí, ktorí tridsaťšesť rokov robotizeň panskú zbývali;<br />

takže, aby sa i regalia benefícia k dobrému obcí obrátily.<br />

XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom<br />

Rotaridesom, učiteľom v Príbelciach, do ťažkého väzenia v Šahách zatvorení sú,<br />

pretože ľud slovenský v Príbelciach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu<br />

jeho slobôd povzbudzovali, — z tej príčiny žiadame, aby títo len preto, nevinní<br />

väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody, čím skôr na slobodu<br />

vypustení boli.<br />

XIII. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže pod berlou rakúskou<br />

s nami súcom, bratinského rodu Poliaci, slobody, ktoré my požívame, ešte<br />

nedosiahli, — pretože im veľké prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť ne-


41<br />

prestáva, žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi<br />

cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesly a u Jeho Jasnosti<br />

nášho kráľa a pána vo Viedni a to prosebné nástojily, aby už konečne nešťastnému<br />

tomuto národu spravodlivosť a milosť stala sa.<br />

XIV. Slovenský národ kladie výmienku svojho šťastia a ubezpečenia svojej<br />

národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí, vyslovujúc pritom svoju<br />

úctu, vďaku a dôveru ako slávnemu ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom<br />

uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú; naproti tomu v odkladaní alebo<br />

obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho k*<br />

bývalej slepote a služobnosti maďarskej."<br />

S akým prospechom stretly sa takto vyslovené žiadosti národa slovenského,<br />

ukazuje zreteľne vynesenie vys. uhorského ministéria, ktorého doslovný<br />

obsah je tento:<br />

„Že sa národné pohyby ukazujú, povzbudené kroz kňažstvo a rozširovaním<br />

slovenských príhlasov, — prinútený bol minister vnútorných záležitostí, — keď ho<br />

i niektoré právomocnosti o to žiadaly — náhly súd dať vyhlásiť všade v horných<br />

stoliciach a mestách.<br />

Usrozumenia teda a priateľského pokonania hodina pominula. Medzi<br />

vládami a národmi rozhodovať išla fúria vojny. Povstanie všetkých proti<br />

všetkým označovalo ráz doby prevratnej. Sokoli slovenskí, zodvihnutí krikom<br />

vražedným nepriateľov národa a národnosti, rozlietli sa poza hranice Uhorska<br />

k bratom susedním, aby rozbití a rozoslaní apoštolovali za spolkovanie národoprávne,<br />

ako velel čas, ako rozkázala tyranizmom maďarským dovedená<br />

nevyhnutnosť. Spolkovanie doby prítomnej nevyslovilo — lebo slovo nestálo<br />

navrchu — solidárnosť národov utlačených, ale začalo ju skutkom strmým,<br />

udejnilo rýchlosťou vojenskou a spečatilo rukoväťou meča. Žiadosti Sváto-<br />

Mikuláša exekvoval v Memorande Svätý Martin, cestu kliesnil hrdinský<br />

srbský Sv. Tomáš. — Jednosť národa slovenského vnútri začarala černidlo<br />

s krvou a slovo dôkazov spravodlivosti s hrmením diel, silou-mocou berúc,<br />

čo je cisárovo pre cisára, čo je národa pre národ. Slováci dokázali poslušnosť,<br />

ktorej učila ich strana maďarizátorov, poslúchnuc radu a odkaz časopisov<br />

maďarských s posmechom zlostným vetiacich: „Keď chcú mať Slováci práva<br />

v Uhorsku, nech vydobyjú si ich mečom". Tak stalo sa. Ozbrojené povstanie<br />

Slovenska, nový tento zjav v histórii jeho, sostavilo všetok doterajší materiál<br />

národných síl, fyzičných i duchovních, vzdelancov i ľudu pospolitého, v jeden<br />

a tenže obranný a výbojný šík. Národná „rada" radila a riadila boj národný.<br />

Trojica náčelníkov slovenských, poznaných a uznaných tlmočila národu vôľu<br />

národa, — vojevodila v pochodoch vojenských, spravujúc vpády i nápady,<br />

postupovanie i ustupovanie légie národnej. Ako, kde, kdo, s akým výsledkom?<br />

Pravoverný v národe Mikuláš Dohnaný, — pán Boh mu daj slávu a radosť<br />

večnú, — vypravuje o tom svetu tomuto i potomstvu — zovrubnejšie.<br />

Rakúska berla zlomila a pokorila moc revolúcie maďarskej. Slavianske<br />

zbroje od juhu, západu, hlavne od severu udržaly trón dŕžavný a dokázaly


42<br />

nadutosti nepriateľov, že utlačenie slavianskych národov v Uhorsku vyzvalo<br />

a dosvedčilo ruku obrovskú, padlú ťarchou mliaždiacou na hlavu utlačiteľa;<br />

pádom veľkým svevole bezočivej, sklátenej hlavne päsťou slavianskou, dokázalo<br />

a dosvedčilo sa, tuším, dosť dôrazne, že samopašne a bláznivo čiahať na<br />

život bárs len i najmenšieho z kameňov mohutného Slavianstva neslobodno<br />

bez pokuty, ktorá usúdená je v súdoch božích a vykonaná byť má — raz po<br />

ráze pravicou silnou veľnároda.<br />

V hromobití diel osvedčil národ slovenský, národ kráľovský, národ<br />

bohabojný, zdedenú a vrodenú vernosť svoju k pomazanému božiemu, apoštolskému<br />

kráľovi svojmu; v blesku požiarov, v ligote mečov uzrel slovenský ľud<br />

raz a nezabudne nikdy, čo uvidel vtedy — jednotu a celok svoj, ako národa;<br />

v hrôzach vojny víťaznej a v mukách družiny, obetovanej spaseniu Slovenstva,<br />

pocítil, uvedomil si — a nezabudne nikdy — slobodné a neodvislé národné<br />

stanovisko svoje, — proti slobode zotročovateľov a neodvislosti segedínskej.<br />

Slováci vyhrali to, že prehral úhlavný ich nepriateľ.<br />

Velebí duša naša Hospodina za to, za všetko.<br />

Pokorený, o zem hodený ležal drak revolúcie maďarskej. Rozlunené vody<br />

zástupov bojovných uľahly v korytá svoje. Čaty položily sa v posádkach<br />

a kasárňach svojich. Ruské víťazné zástavy tiahly do svojej domoviny; sbory<br />

dobrovoľné rozišly sa, každý sadol ku svojmu povolaniu: roľník ku svojmu<br />

pluhu, učenec ku svojmu peru, úradský na starú alebo novú postať. Dŕžava<br />

reorganizovala sa na stanovisku novom. Nastúpil stav mimoriadny správy<br />

občianskej. Moc neobmedzená ležala v berle cisárskej.<br />

Slováci, povedomí dôkazov vernosti k trónu, podaných v nekonečnej<br />

obetivosti, vidiac rozmetané všetky ústavné právomocnosti krajinské, — dôslední<br />

v dôvere svojej k miestu najvyššiemu, — menovite stolice: Trenčianska,<br />

Nitranská, Turčianska, Zvolenská, Oravská a Liptovská, — vyslali<br />

najvýtečnejších svojich, v počte osemadvadsiatich národovcov do Olomouce<br />

k Jeho c.-kr. apost. Veličenstvu, skladajúc na podnožie trónu prosby nasledujúceho<br />

obsahu: Žiadame<br />

1. Aby národ slovenský, temer tri milióny ľudstva počitujúci, ako taký v určených<br />

krajinských medziach uznaný bol. Týmto činom domáhame sa kraja toho,<br />

na ktorom od nepamätných časov obydlení sme, v ktorom reč naša vlastná, domáca<br />

a v živote i obcovaní povšednom výhradne užívaná je, — ktorý niekdy kolískou<br />

bol historického zjavenia nášho — a ktorý od pradávnej doby, trebárs aj<br />

s inými okresmi v jeden politický celok spojený, nikdy neprestal menovať sa „zemou<br />

slovenskou" alebo „Slovenskom".<br />

2. Aby teda národu nášmu rovnoprávnosť so všetkými inými národmi<br />

rakúskej monarchie povolená a bezpečnosť proti navráteniu sa nadvlády národa<br />

maďarského poistená bola.<br />

3. Aby národu nášmu v smysle § 71. Ústavy od 9. marca r. t. inštitúcie milostivo<br />

udelené boly také, ktoré by Slovensko nielen pevným sväzkom s ostatnými<br />

krajinami ríše rakúskej spojily, ale i zvláštny jeho národný ráz v úcte zachová-


43<br />

valy a tak okolné, každoročné národné snemy a osobitnú správu v sebe obsahovaly.<br />

Nasledovne<br />

4. nevyhnutne potrebno, aby maďarská, bohužiaľ, poznovu do úradov uvedená<br />

reč, z verejnosti slovenskej bez odkladu odstránená bola, a zároveň, aby s tou<br />

istou prísnosťou z úradov poprepúšťaní boli ľudia, ktorý do služby štátnej vkradli<br />

sa na vzdor tomu, že len ešte nedávno ako známi a zjavní nepriatelia Jeho Veličenstva<br />

a verného národa slovenského dokázali sa.<br />

5. Aby utvorila sa najvyššia krajinská právomocnosť, ktorá by, podriadená<br />

súc ústrednej dŕžavnej vláde viedenskej, ústavné a národné zriadenie Slovenska<br />

do života uviedla a na všetky budúce časy upevnila. Len takým činom môže veličenské<br />

cisárske slovo o rovnoprávnosti všetkých národov u nás stať sa pravdou,<br />

len tak môže národ náš nadvlády večitých utlačovateľov svojich zbavený byť".<br />

Na ktoré žiadosti Jeho c.-kr. apost. Veličenstvo ráčilo najmilostivejšie<br />

odvetiť týmito slovami:<br />

„Mojím manifestom od 2. decemb. 1848 rovnoprávnosť všetkých pod mojou<br />

berlou žijúcich národov som vyslovil a Ustáva ríše ju potvrdila. Žiaden národ od<br />

tohoto času nemá nad druhým panovať a pod ochranou zákonov a slobodomyseľných<br />

ustanovizní každá národnosť bude sa vzdelávať, upevňovať a tak ku blahu a<br />

k sláve veľkej spoločnej vlasti dopomáhať. Mojou zvláštnou starosťou bude každé<br />

právo i v pripomenutom ohľade zastávať."<br />

História pomerov národných v nasledujúcom nato dvanásťročí vystavuje<br />

obraz klátivosti a zmätku, aký nasleduje prirodzene po všeobecných prevratoch.<br />

Omráčené sily vystupujú znova s nárokmi svojimi; každý živel pripravuje<br />

si nové miesto na poli zboreniska, koristiac dobu preporodu kritickú<br />

ku svojmu zosilneniu sa a oprávneniu. Maďarizmus podmanený a strestaný,<br />

v zlom svedomí svojom hriechmi občianskymi kompromitovaný, okúňavo,<br />

bojzlivo dvíhal hlavu svoju, s pasivitou hrozivou očakávajúc shviezdenie<br />

okolností, novému vystúpeniu svojmu priaznivé. Tým smelšie hlásil sa a na<br />

prázdnych miestach koristil germanizmus, vláde dŕžavnej poručený a ňou<br />

patrocinovaný, — zasadajúc v úradoch a školách. Slovo cisárske tratilo sa<br />

v chumelici byrokracie. Ustáva, rovnoprávnosť národnú zastávajúca, pletichami<br />

nepriateľov slobody a spravodlivosti podkopaná, ledvaže slávnostne<br />

a s hlukom radostným rozhlásená, hneď s prahu života verejného vrátila sa<br />

do skrine listín odhodených. Namiesto rovnoprávnosti vstúpilo rovné bezprávie.<br />

Moc a vplyv úradov na Slovensku prejali odrodilci maďarskí a cudzozemci<br />

nemeckí: synovia Slovenska, rodoľubstvom vyznačení, dostali postaté<br />

v krajoch maďarských, rozostavaní po jednom a jednom na všetky uhly<br />

cudziny.<br />

Spolkovanie slovenské činom takým ležalo vycivené až k smrti. Ľud<br />

pospolitý, agitáciami za revolúciu zavedený a oslepený, hlásnikov a budičov<br />

svojich pozbavený, zabudol alebo práve nepriateľsky vrhal sa na životné<br />

národné svoje záujmy.


44<br />

Jednotlivci, čo ratovať, čo pýtať mohli na vyšších i nižších miestach,<br />

vo verejnosti i súkromnosti — ratovať a pýtať hľadeli. Samovláda nemohla<br />

dať to, čo, dať povolaná bola starodávna, so životom národov nerozlučne<br />

srastlá konštitúcia krajinská.<br />

Medzitým vojna italská doniesla dobu novú. Rok 1860 narádzal, vnucoval<br />

smierenie vlád a národov, vystavil diplom nových pokusov o zavedenie stavu<br />

konštitucionálneho v krajine, — sostavil municípiá a konečne snem uhorský.<br />

Voľnejšie pomery občianske vyzvaly voľnejší ruch. Idea národnosti zotavená<br />

domáhala sa uznania svojho vždy mohutnejšie a volala hlasom, aby<br />

vystupovalo sa s nárokmi odôvodnenými, so žiadosťami formulovanými. Sám<br />

snem uhorský, žiadajúc stanovisko pevnejšie v politike, žiadal porozumieť si<br />

a dostať sa načisto v otázke národností, pôsobením jeho na poli občianskom<br />

predôležitej.<br />

Národ slovenský pristrojil si orgán časopisný „Pešťbudínske vedomosti"<br />

Zamieňanie myšlienok, sostavovanie nárad, orientovanie sa v rozpoložení<br />

časovom, budenie, volanie, shromažďovanie síl rozptýlených našlo svoje slovo<br />

a slovo svoje miesto. Odporníci všetkého toho vystanovili naproti tomu orgán<br />

pod zvodným názvom „Priateľa ľudu", pod falošným heslom krajanstva,<br />

slobody, jednoty a t. p., zamýšľajúc spolu rozdvojiť časopisné sily slovenské<br />

a narušiť pôsobenie ducha rýdzonárodného, vlajúceho listom vyššie spomenutým.<br />

Nepriateľ ľudu slovenského Čul, že blíži sa hodina, v ktorej v nevídanom<br />

dosiaľ svetle zjaví sa pravda slovenská a v neslýchanom dosiaľ zjavení<br />

zastane si národná osobnosť slovenská.<br />

Roztratení mužovia slovenskí, dobroprajní vlastenci slovenskí a národovci<br />

uhorskí na Slovensku, vystúpiac zo zadumenia svojho, nezameškali<br />

pozdvihnúť hlas za obnovenú činnosť, sosbierať celú zásobu doterajších trudovín<br />

a udalostí národných, pripravovať sústavu smýšľania a potrieb národa<br />

smerodajnú.<br />

Blahoslavené mesto v župe Turčianskej, Svätý Martin, uhádlo, pojalo,<br />

vyslovilo životnú potrebu národa slovenského tým, že uzavretím valného<br />

sboru meštianstva svojho — dňa 9-ho r. 1861 — všetkých národovcov slovenských<br />

— „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti<br />

všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska"<br />

— na deň 6. júna tohože roku povolalo.<br />

S radostným uveličením a jasotom objal národ vyzvanie toto. Časopis<br />

národný ujavňoval jedno po druhom výrazy vďaky národa k mestu, ktoré<br />

neváhalo, nebálo sa, neokúňalo sa otvoriť brány svoje zástupcom národa a<br />

vziať na seba všetky starosti a práce, všetky strely nešľachetných očí v časoch<br />

vždy ešte zlých a vystaviť sa za Betlehem spásy národnej, vzdor Sodomám<br />

i Jeruzalemom, sočiacím proti národu slovenskému. Redakcia „Pešťbudínských<br />

vedomostí", v porozumení s krokom a skutkom mesta veľavyznamným,<br />

otvorila predné priečinky listov svojich návrhom a dohovorom,


45<br />

kongres tento predchádzajúcim a stlala cestu záležitostiam a otázkam do<br />

neho patriacim múdre a obozretne.<br />

Konečne nastaly dni júna prepamätné.<br />

Národ hrnul sa so všetkých strán, zblízka i zďaleka, k Mekke slovenskej,<br />

k mestu Sv. Martinu. Družina bratov dávno rozlúčených padala si v náručia,<br />

nadýmané túžbami a rozpomienkami rodoFubstva i osobného priateľstva,<br />

tisknutím rúk, bozkom svätým, slzou radosti vítajúc sa na priestore posvätenom<br />

predsavzatím rodoFubým. Rozhovory srdečné a piesne rodoslavné<br />

rozliehaly sa miestnosťami Sväto-Martina. Viedly sa porady, chystal program<br />

nastávajúceho sjazdu. Duše a mysle, napnuté žiadosťou, žiadaly si vidieť čím<br />

skôr postavu zastupiteľstva národného, počuť rady i nárady, vedieť výsledok<br />

rokovaní, na ktorých hlas pozornosť vlasti celej i bratov slavianskych i ríše<br />

rakúskej i krajín susedných obrátená čakala.<br />

Deje dní svätomartinských složené sú v knihe prítomnej.<br />

Shromaždenie toto slovenské národné punktom XXI-vým zápisnice svojej<br />

uzavrelo sostaviť ich a tlačom uverejniť.<br />

Stály národný výbor povinnosť túto preniesol na Maticu slovenskú — ako<br />

na jediné doterajšie zákonité zastupiteľstvo záujmov národných, ako na prvý<br />

a najrozkošnejšie ovocie snáh svojich a prvý roztomilý kvet žiadostí svojich,<br />

— ktorá zasa výborovým zasadnutím svojím IH-ím, pod číslom 39 prácu takä<br />

nižepodpísanému sverila a naručila.<br />

Pristane pak podujatie toto Matici slovenskej ako spolku milovníkov<br />

národa slovenského, ale najmä pre vďaku tú, ktorú zaslúžilo si shromaždenie<br />

svätomartinské, keď uzavretím svojím korunu postavilo, zasadiac sa prostredníctvom<br />

národného výboru o zriadenie stanov jej i o najvyššie povolenie i<br />

o uvedenie jej do života a pripojac ku slovu hneď aj skutok, ktorým —<br />

uprostred zápalu uveličenia slávnostného — po šťastne prekonaných verejných<br />

poradách — vo veľkom kráži národných zábav znamenitou sbierkou peňažitou<br />

základy tak požehnanej potom pokladnice jej položilo.<br />

Ako uvítal svet slávnostné osvedčenie národa svätomartinského, ako šľahaly<br />

naň plamenné jazyky protestov zo žúp a miest kráľovských, nakované<br />

odrodilým úradníctvom a zemianstvom, — s akým duchom a úmyslom stretlo<br />

sa ono v bránach snemovni krajinských, — ako povážil program tento národného<br />

života svojho slovenský ľud sám — o tom obšírnejšie rozpovie<br />

história.<br />

Dokladám tu len to, ako jadro to svätomartinského shromaždenia, „<strong>Memorandum</strong>"<br />

totiž, nastúpilo cestu k miestu určenia svojho.<br />

Cdovia vyslanstva, vymenovaní cieľom predloženia jeho snemovni vyslancov,<br />

shromaždili sa 26. júna, — prežalostný to deň smrti nesmrteľného<br />

Pavla J. Šafárika, — v Pešťbudíne. Odbor z nich: Ján Francisci, Dr. J.<br />

Hurban, Štefan Závodník, Štefan M. Daxner a Ján Palárik vyšiel, aby povolal<br />

k dielu za vodcu vyslanstva shromaždením vyvoleného a ochotne k tomu sa


46<br />

povolivšieho p. baróna Šimona Révaya, veFžupana stolice Turčianskej. S istou<br />

horkou bolesťou a zadivením bolo počuť zvýšmenovaným z úst p. baróna, že<br />

zástoj tento počestný prijať nemôže. S podobným prekvapením dozvedeli sa<br />

údovia odboru, že veľžupan liptovský, p. Martin Szentiványi, úd vyslanstva,<br />

prítomný neni, — vyslanec snemový okresu Sv.-martinského, p. Jozef Justh<br />

ale že by bol prechorel. Tak vypadli z vyslanstva traja veľmoži, účasť na<br />

záležitosti tej v shromaždení sv.-martinskom ochotne a verejne prisľúbivší.<br />

V takých okolnostiach dňa 27. tohože mesiaca vyslanstvo svätomartinské,<br />

menovite: Ján Francisci, predstata shromaždenia a výboru národného, ako<br />

vodca a rečník, Ján Gottčár, Dr. Jozef Hurban, Štefan Daxner, Štefan Závodník,<br />

Aleksander Pongrác, Viliam Pauliny-Tóth, Ďorď Holček, Alexander<br />

Androvič, Štefan Hyroš, Michal Keller, Dr. Michal Mudroň, Ján Palárik, Ľudovít<br />

Turzo z Nosíc, Peter Makovický a Samuel Pálka, — v neprítomnosti<br />

predsedu domu poslancov, p. Ghyczyho, predstavili sa podpredsedovi p. Kolóniami<br />

Tiszovi, doručiac mu <strong>Memorandum</strong> — nasledujúcim oslovením:<br />

„Ctený p. podpredseda! Mesto T. Sv. Martin pozval národovcov slovenských<br />

na deň 6. t m. do shromaždenia, aby sa poradili o spôsobe a prostriedkoch, ktorými<br />

by sa rovnoprávnosť národná vo vlasti našej uhorskej spravodlivo previesť a zákonom<br />

krajinským zabezpečiť dala.<br />

Národovci slovenskí poradu tú v T. Sv. Martine dňa 6. a 7. t. m. držali a<br />

uzavreli, aby sa vysokému zákonodarnému telu nášmu podalo memorandum, v ktorom<br />

by žiadosti slovenského národa v poťahu na prevedenie a zabezpečenie rovnoprávnosti<br />

národnej obsažené boly.<br />

Z naloženia tohože shromaždenia máme šťastie <strong>Memorandum</strong>, na základe<br />

uzavretí shromaždenia zhotovené, ctenej osobe p. podpredsedu s tou prosbou úctivo<br />

oddať, aby ho ctený p. podpredseda vysokému zákonodarnému telu láskavo doručiť<br />

a v ňom obsažené náhľady a žiadosti k prospechu našej drahej vlasti podporovať<br />

ráčil."<br />

P. predseda odpovedal:<br />

„<strong>Memorandum</strong> toto prijímam a snemu krajinskému ho po povinnosti svojej<br />

doručím.<br />

Na základe rovnoprávnosti národnej môžu všetky národnosti od snemu krajinského<br />

vyplnenia všetkých takých slušných žiadostí očakávať, ktoré sa s celistvosťou<br />

a jednotou krajiny srovnávajú. Nakoľko <strong>Memorandum</strong> toto také žiadosti obsahuje,<br />

môže ctené vyslantvo uistené byť o mojej podpore a ich vyplnení skrze<br />

snem".<br />

Keď od tohože p. podpredsedu ponúknuté písomné vykázanie miesta<br />

v snemovni vyslanstvo prijalo, — niektorí z nich v ten a druhý deň p. baróna<br />

Jozefa Eotvosa, p. Fraňa Deáka a iných navštívili, priaznivému prijatiu a<br />

výsledku Memoranda obozretne cestu kliesniac.<br />

Zavierame predslovie toto s tým srdečným úfaním, že v knihe tejto nájdu<br />

zúčastnivší sa na shromaždení sv.-martinskom otcovia a bratia v národe verný<br />

odblesk konania svojho a milú pamiatku dní veľkých svätomartinských, —


47<br />

národ program a návod, ktorý autorita národa prijala a vystavila za smerodajnú<br />

niť v prácach a bojoch za práva národa, — mladšie dorastajúce a budúce<br />

pokolenie náuku dôvodov a stanoviska, zanímavý obraz epochy veľadôležitej,<br />

— konečne história vývod z toho, ako zastali si verní synovia Slovenska<br />

v časoch týchto na postati svätých povinností národných, — a modlíme<br />

sa k Hospodinu Bohu trojjedinému dnes, ako modlili sa vtedy zástupy svätomartinské<br />

za vznešeným kňazom národa, Štefanom Závodníkom, volajúc:<br />

„Bože mocný, Bože veľký, Bože všetkých národov! Nekonečná láska,<br />

dobrota a prozreteľnosť Tvoja to spôsobila, že shromaždil sa dnes pred<br />

obličajom Tvojím v tomto slávnostne ozdobenom chráme svätomartinskom<br />

ku skrúšenej a vrúcnej modlitbe k Duchu Svätému tento prepočetný<br />

sbor kresťanský trojmiliónovébo národa slovenského, pod s.<br />

korunou uhorskou udomeného, — prosiaci Teba, Pane a Bože nás, ktorý<br />

riadiš osudy národov, ktorý si Boh lásky, Boh svornosti, Boh pravdy a<br />

spravodlivosti: požehnaj premilú vlasť našu uhorskú, aby tá sv. koruna,<br />

ktorá pred 800 rokmi skrz sv. Štefana, prvého kráľa nášho, milostivou<br />

cestou Matky Kristovej Tebe poručená je, pod ktorou navždy všetky<br />

uhorské národy žiadajú si šťastlivo žiť, — rozdrobená a znivočená nebola.<br />

Popraj, ach, popraj nám, dobrotivý Pane náš, dar Ducha Svätého,<br />

aby v tomto kresťansko-národnom sbore zakorenila sa láska, svornosť,<br />

jednota a vzájomné usrozumenie, — aby i verný národ Tvoj slovenský<br />

jednomyseľne ozval sa za sväté práva, Tebou mu dané, a aby ozvanie jeho<br />

spravodlivého vyslyšania došlo. A preto ešte raz vrúcne prosíme Teba,<br />

všemohúci Hospodine! Ty osvieť mysle naše, aby sme len to prosili a<br />

žiadali, čo nám k časnému i večnému blahu a tak i Tebe ku sláve poslúži!<br />

Ó, osvieť, milostivý Otče a Pane náš, osvieť darmi Ducha Svätého<br />

i práve teraz k poradám snemovým shromaždených otcov milej vlasti<br />

našej, aby oni vrúcne túžby a prosby, aby spravodlivé žiadosti naše blahosklonne<br />

vyslyšali, konečne krivdu — zákonmi ľudskými nám Činenú —-<br />

napravili a nám pravdu dľa večných zákonov Tvojich prislúžili; — aby<br />

sme tak v bratskej láske a svornosti ku Tvojej sláve žiť mohli v milej<br />

vlasti našej uhorskej, ktorej, i s jej a naším milovaným panovníkom,<br />

apoštolským kráľom FRANKOM JOZEFOM I., udeľ, Pane, Tvojho nebeského<br />

požehnania! Amen.


Zápisnica<br />

Slovenského národného<br />

s h r o m a ž d en i a<br />

v Turčianskom Svätom Martine<br />

dňa 6. a 7. júna 1861.


I.<br />

Dňa 6-eho a 7-eho mesiaca júna roku Spasenia tisíceho osemstého šesťdesiateho<br />

prvého shromaždil sa národ slovenský, kroz zástupcov svojich, duchom<br />

slobodnej spolkovitosti v ústavnej krajine uhorskej k tomu oprávnených,<br />

zaujatosťou svätou za slávu národa svojho verne vedených, kroz obce a jednotlivcov<br />

úradne vyslaných v slobodnom meste slávnej Turčianskej stolice,<br />

Svätom Martine, na otvorenom poli, pod lipami dvora farského cirkvi evanjelickej<br />

augsburského vyznania miestnej, vyzvaný ku kongresu takému hlasom<br />

so všetkých strán ozývavšej sa potreby a túžby národa, ako i okolnosťami postavenia<br />

spoločnej vlasti, zvlášte ale šľachetným prostredníctvom mesta Sv.<br />

Martina na veky tým sa oslávivšieho, — ktoré, — prejmúc prvenstvo príhlasu<br />

a výhlasu takého národného, v meštianskom valnom zasadnutí svojom dňa<br />

9-eho mája r. 1861 jednomyseľne uzavrelo, — „že keď snem uhorský, práve<br />

zasadajúci, za svoju hlavnú úlohu považuje vyrovnanie a urovnoprávnenie<br />

národností v Uhorsku a keď žiadosti národov uhorských len tak sa povoliť<br />

môžu, jestli sa poznajú, — poznať, jestli sa vyslovia, — teda za dobré uznávajúc,<br />

aby sa aj národ slovenský z ohľadu tohoto urovnoprávnenia hlásil —<br />

vyzvať všetkých národovcov slovenských v Uhrách ku schôdzke do lona<br />

mesta svojho, ku porade o usporiadaní žiadostí Slovákov na základe svornosti<br />

všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska, — ďalej<br />

deň schôdzky takej národnej na deň 6-ty júna určiť, — potom uzavretie toto<br />

svoje cestou časopisov slovenských a maďarských ujavniť a spolu prvému<br />

podžupanovi slávnej stolice Turčianskej v známosť uviesť 6 , — pod prozatýmnym<br />

predsedníctvom mnohovázneho pána Andreja Koššu, mešťana a<br />

sudcu svätomartinského, v prítomnosti otcov a synov, priateľov a susedov<br />

národa slovenského, ktorých veľactené mená tu nasledujú: p. p. Ján Gottčár,<br />

Andrej Kossa, richtár; Ján Országh, dekan a farár; Júl. Plošic, farár; Samuel<br />

Štefanovič, úradský štátny; Ján Král, úradský a básnik; Ján Palárik, kooperator<br />

farský a spisovateľ; Dr. Milosl. Joz. Hurban, farár a spisovateľ; Karol<br />

Baltik, učiteľ; Samuel Ruttkai z Vrútok, farár; Ľudovít Turzo-Nosický, ve-<br />

4*


52<br />

rejný notár a advokát; Jozef Justh z Necpál, statkár a snemovník; Viliam<br />

Pauliny-Tóth, redaktor; Ján Moravčík, advokát; Gašpar Radlinský, mešťan<br />

a poslanec mesta Žiliny; Pavol Kaňa, učiteľ; Matúš Dula, richtár; Ďorď<br />

Šoltész, farár; barón Šimon Revay, nadžupan; Ľudovít Dohnaný z Dohnian,<br />

úradský; Albert Benický z Beníc, podžupan; Ivan Rakovský, podžupan; Štefan<br />

Závodník, dekan a farár; Ján Francisci, redaktor; Fraňo Blaho, štátny úradský;<br />

Štefan Hyroš, farár; Michal Chrástek, profesor bohoslovia; Ján Kalinčák,<br />

gymn. direktor; Baltazár Ujhelyi, slúžny; Ďorď Slota, profesor a redaktor;<br />

Daniel Minich, farár; Juraj Matúška, úradský; Dineš Štúr, geológ; Alexander<br />

Pongrácz de Sz. Miklós & Óvár, dekan a farár; Ctiboh Zoch, farár a senior;<br />

Ján Jesenský, slúžny; Andrej Braxatoris-Sládkovič, farár a básnik; Pavol<br />

Hečko, farár; Tomáš Hroš, farár; Štefan Jurecky, mešťan; Štefan Daxner,<br />

advokát; Kornel Dobránsky, statkár; Ján Seberini, vojenský duchovník; Jozef<br />

Markus, prefekt semeniska; August Krčméri, farár; Jozef Országh, stoličný<br />

prísažný; Franko Strakovič, farár; Ján Kluch, kaplán; Jozef Klemens, profesor<br />

a maliar; Michal Mil. Bakulini, úradský; Móric Rehák, františkán;<br />

Gustáv Kordoš, profesor; Franko Šujánsky, administr. fary; Andrej Hodža,<br />

farár; Štefan Pastýrik, kaplán; Franko Jesenský, 6tol. súd. radca; Samuel<br />

Šimko, mešťan; Franko Jesenský, statkár; Ján Čipka, mešťan; Pavol Kuzmány,<br />

obchodník; Adolf Lamoš z Lipovca, statkár; Andrej Švehla, mešťan; Jozef<br />

Horváth, farár; Martin Veselovský, kaplán; Ľudovít Tomka, mešťan; M. Nandrassy,<br />

radný; Karol Štefančok, pravotár; ml. Ján Kutlík, farár; Jozef Kmet,<br />

mešťanosta; Jozef Cochius, radný; J. P. Philadelphi, radný; Juraj Hrivnák,<br />

mešťan; Ľudovít Kubány, spisovateľ, Samuel Pálka, mešťan; Daniel Novák,<br />

mešťan; Jozef Bohusl. Bella, mešťan; Juraj Miloš. Bachát, učiteľ; Ján Kmet,<br />

farár; Jozef Bella, mešťan; Ján Bauer, mešťan; Juraj Lacko, mešťan; Ľudovít<br />

Klein; Emil Černy, čakateľ profesúry; Ján Nemessány, učiteľ; Sam. Novák,<br />

farár; Ján D. Makovický, učiteľ; Viktor Mihálik, lekár; Anton Beluš, farár,<br />

administr.; Martin Vladisl. Štúr; Ján Kozelnický, mešťan; Ferd. Rizner, učiteľ;<br />

<strong>Ed</strong>v. Rizner, učiteľ; Ján Brečka, mešťan; Andrej Brózik, farár; Ján Kohút,<br />

prísedník stôl. súdu; Jozef Kováč, mešťan; Ambróz Pivko; Peter Bohúň, akad.<br />

maliar a učiteľ; Peter Miko, mešťan; Andrej Haviar, mešťan; Ján Martinko,<br />

mešťan; Ján Čerstvík; N. Hubovčík; Ján Nosko, mešťan; Ján Miškóci, mešťan;<br />

Viliam Varečka, profesor; Andrej Franta, profesor; Dr. Andr. Mich. Mudroň,<br />

pravotár; Dr. Ján Pavol Mudroň, stôl. notár; Romuald Zajmus, kaplán; Samuel<br />

Chalúpka, farár; Tomáš Hroš, farár; Ján Kuna, mešťan; Michal Valášek,<br />

prísedník stôl. súdu; Andrej Uličný, mešťan; Marek Plech, notár;<br />

Franko Šúpala, historik; Ján Kováč, mešťan; Ján Pálka, mešťan; šlechtic<br />

Ľudovít Kysel, hostinský; Rudolf Uličný, mešťan; Peter Makovický, mešťan;<br />

Viliam Krčméri, mešťan; Jozef Czupra; Mich. Fíger; Pavol Huley, mešťan;<br />

Daniel Tomka, mešťan; Peter Augustíni, mešťan; N. Smetana, richtár; Pavol<br />

Zimány, richtár; Ján Šárfy, mešťan; Michal Ghluda, mešťan; Ján Jurečka,


ichtár; Ignác Hurta, lekár; Ján Rotarides, učiteľ; Martin Ballo, mešťan; Michal<br />

Hulleý, notár; Samuel Milec, učiteľ; Ján Tóth; Jozef Smetaoa, učiteľ;<br />

Ján Dobručký, farár; Karol Šoltész, slúžny; Jozef Bánóci, učiteľ; Ján Lepieš,<br />

kaplán; Dr. Haas; Samuel Šípka, stôl. prísažný; Ďorď Čajka, mešťan; Peter<br />

Záhorský; Adam Vallo, mešťan; <strong>Ed</strong>uard Krupec, vychováte!; Ľud. Milan Štúr,<br />

učenec; Eugen Kraus; Ján Kováč, mešťan; Ďorď Adamovič, dekan, farár;<br />

Jozef Škultety, sekretár; Jozef Smolen, kaplán; Andrej Chorváth, bohoslovec;<br />

Michal Horváth, stôl. výberčí; Ďorď Kluch, richtár; Jozef Polóni, výborník;<br />

Ďorď Nemec; Andrej Bujdossi, richtár; Andrej Baričák, notár; Ján Gallo,<br />

richtár; Ján Holub, výborník; Ján Botto, inžinier; Ján Šoltész, mešťanosta;<br />

Samuel Lányi, farár; Ďorď Hodža, stôl. prísažný; Ján Gazdík, mešťan; Ján<br />

Lilge, mešťan; Ján Kramár, mešťan; Ján Juračka; Peter Lučanský, šľachtic;<br />

Ďorď Gallo, mešťan; Fraňo Šimko, mešťan; Pavol Sokol, richtár; Ján Bruckner,<br />

notár; Michal Meličko, učiteľ; Dr. Jozef Šavel, stôl. lekár; J. P. Philadelphi;<br />

Pavol Bazovský, učiteľ; Ďorď Jesenský ml.; Gábor Jesenský; Fraňo<br />

Jesenský ml.; Ďorď Jesenský st.;Fraňo Jesenský starší; Ján Jesenský,šľachtici;<br />

Fraňo Jesenský; Ignác Sásik, farár; Maxim. Hudec, kaplán; Július Kolm,<br />

lekár; Jozef Meša, farár; — a mimo týchto v prítomnosti viac tisícov ľudu<br />

obojeho pohlavia zčiastky živoviernou účasťou a rodoľubstvom, zčiastky zvedavým<br />

očakávaním vecí, ktoré diať sa budú pri nevídanom tomto zjavení tela<br />

a ducha života slovenského, — sem vedených a doprevadených, — kde, obrátiac<br />

predovšetkým odjakživa dúfanlivú pobožnú myseľ svoju k Hospodinu,<br />

Otcovi národov a vodcovi sŕdc mocnárskych, kolená sklonil národ i kňazi<br />

jeho vo svätyniach svojich — po dlhej noci, po tmavej noci hriechu a prenášaných<br />

nátiskov — dobrorečil Bohu Spasiteľovi za prebudenie šťastné, za slávne<br />

ráno svoje a obetoval skrúšené modlitby svoje, za pomoc prosiac k ďalším<br />

prácam a bojom, o pomoc volajúc k Hospodinu Duchu Svätému, zvlášte aby<br />

sostúpil na shromaždenie dní týchto, požehnal ho múdrosťou, láskou a smierlivosťou<br />

a dal milostivého zdaru rokovaniam nastávajúcim, volajúc v zástupoch:<br />

„Hospodine, zmiluj sa, spas ľud svoj a vyvýš ho a požehnaj dedičstvu<br />

svojmu naveky! Hallelujah! .. ." po ktorých slávnostných, chrámových pobožnostiach<br />

zasadol národ na mieste shoraspomenutom,<br />

dočasný pak predseda, mnohovážny pán Andrej Kossa, richtár svätomartinský,<br />

s radosťou srdečnou uvítajúc zástupcov národa slovenského v meste<br />

Sv. Martine, osvedčuje vďaky tohože mesta všetkým prítomým, celému Slovenstvu,<br />

— že dôverujúc rodoľubému úradnému vyzvaniu miestneho sjednoteného<br />

meštianstva, oslávili príchodom svojím a cieľom veľavážnym skromné<br />

ulice jeho, kladie na stôl výťah protokolu mestského zo zasadnutia 10. mája<br />

1861, týkajúci sa uzavretia, ktorým mesto Sv. Martin schôdzku túto národnú<br />

k sebe povolať ustanovilo a — s privolením i na žiadosť celého sboru —<br />

dotyčnú listinu v doslovnom jej obsahu, 8 podpismi a stvrdením jednému<br />

z úradských mestských zjavne prečítať naručuje; — čo keď národu, ku veľkej<br />

53


54<br />

radosti, ku hodnovernému presvedčeniu a príslušnej vedomosti sdelil, — oddáva<br />

ďalšiu poradu do rúk shromaždeniu, menovite vyzýva ku voľbe riadneho<br />

predsedu a —<br />

akonáhle drahé na Slovensku meno „Francisci!" zo všetkých sboru úst<br />

i sŕdc priestorom celým ako hlas jeden a mohutný, Franciscimu, najhodnejšiemu<br />

hodnosť predsedu riadneho pririekajúci, — odznelo, dosavádny pán<br />

predseda, žehnaný a slávený všetkými prítomnými, ukloniac sa z prestola odstupuje;<br />

a hneď na to<br />

II.<br />

Pán Ján Francisci, jeho velkomožnosť, postaviac sa za vrch stola, vyslovuje<br />

a dokazuje poslušnosť dôvere takej národa, — osvedčuje predne obávame<br />

svoje, žeby tak ťažkému zástoju, aký mu národ prítomné s predsedníctvom<br />

láskavo oddáva, veľkej veci dôstojne, a to v dobe osudnej krajín a národov,<br />

— pri skromnosti svojich síl asnáď vyhovieť nemohol; — vyslovuje ďalej, že<br />

so zialom zaujíma stolec predsedný, vidiac nemožnosť niť národného spolupôsobenia<br />

svojho nadpriasť tam, kde ona r. 1848 pretrhnutá bola, a výtečníkov<br />

národa niektorých, najvýtečnejších, uvítať zasa na miestach tých, na<br />

ktorých tenkrát neohraničená dôvera Slovákov obdivovala ich, a poukazujúc<br />

na shromaždenie národné dňa 10-eho mája roku shoraspomenutého v Lipt. Sv.<br />

Mikuláši, menuje muža, — ktorého najmä bolestne mu padá nevidieť vo velikánskom<br />

kráži tomto, — muža toho, ktorému by po učenosti, po šľachetnosti<br />

charakteru, po vznešenosti talentu, po oddanosti národu, po zásluhách i obetách,<br />

naposledy po krátkej síce, ale šľachetného zápalu plnej histórii mladého<br />

Slovenska — právom prináležalo predsedníctvo i v tomto národnom kongrese,<br />

— ako prezidoval tam — slávneho Michala Miloslava Hodžu, medzi hlučným<br />

na slávu volaním sboru, na slávu dôstojného velikána slovenského, — prv ešte,<br />

lež by sa riadne rokovania započaly, prvotinami narádzania a želania svojho<br />

prosí, aby shromaždenie toto Michalu M. Hodžovi úplný svoj súcit a uznalosť<br />

tým vyslovilo, že sa k nemu prihlasuje a jeho neprítomnosť srdečne ľutuje,<br />

— prosí, aby osvedčenie takéto hneď prvým punktom zápisnice zvečnilo sa; —<br />

ďalej . ..<br />

Pri hlučnom potlesku, s ktorým sa žiadosť táto jeho v shromaždení stretla,<br />

vyjavuje tiež i radosť svoju nad tým, že najmä národ slovenský, nedávno len<br />

niektorými mladými, — teraz, dnes tak slávnym sborom zastúpený, vidí; nad<br />

tým, že láska Slovákov k národu v povedomie neodbytného práva vzrástla,<br />

nad tým, že národ slovenský dnes, od pádu ríše Veľkomoravskej po prvýkrát,<br />

v celosti svojej, v zastúpení všetkých vrství svojich shromaždil sa; — naposledy<br />

vyslovujúc úfanie veľké strany budúcnosti národa, ktorý pokrok národného<br />

svojho povedomia shromaždením tak četným a slávnym dokazuje, —


vyslovil novozvolený pán predseda i nádeju pevnú, tú, že národ taký bude<br />

znať i cesty a spôsoby nájsť, ktorými by sa uznanie a platnosť vydobyla práva<br />

jeho a zabezpečila na základe rodoFubstva, rovnoprávnosti, spravodlivosti a<br />

vlastenectva, — vyzýva teda a prosí, aby jednotliví shromaždení svedomité<br />

uvážili, čo by národu i vlasti ku pokoju slúžiť malo a dľa toho konali, s mužskou<br />

odhodlanosťou, ale i s múdrou rozvahou, — zavierajúc úvodné slovo<br />

svoje s osvedčením vďaky pánu richtárovi i celému meštianstvu svätomartinskému,<br />

želá mestu i národu večitú slávu. — Medzitým<br />

55<br />

III.<br />

keď sláva, želaná mestu i národu, zvučným ohlasom ozývala sa ešte v zástupe<br />

veľkom, padajúc nazpät na hlavu drahú obľúbenca národa, na čele<br />

shromaždenia stojaceho, — rozhľadel sa národ po hromade svojej a videl neobyčajný,<br />

dávno nevídaný v národnom spolkovaní sa slovenskom úkaz, videl<br />

nádejné znamenie časov, — totiž spozoroval s radosťou, že nielen údovia<br />

šľachty, ale spolu aj velikáši v úradoch krajinských i v majetku, pohlavári<br />

stolíc mocní, v radách občianskych vehlasní, zasadli v rade tejto národnej,<br />

— a preto s pokrikom rozradovaným prijal síce náradu tú, dľa ktorej — na<br />

dokázanie uznalosti národa slovenského šľachte slovenskej, takto činom zjavným<br />

ku svojej Slováci sa priznávajúcej — jeden z prítomných, menovite člen<br />

terajšieho snemu uhorského, povestný obranou rovnoprávnosti národnej<br />

v Turci, vekom i hodnosťami vyskúsený pán, Jozef Justh, Jeho Veľkomožnost,<br />

za čestného spolupredsedu národného tohoto kongresu vyvolený bol, ale obrátená<br />

ku vysokopostavencovi úctivá prosba táto národa shromaždeného rozbila<br />

sa na úprimnom osvedčení Veľmožnosti Jeho takom, že pri všetkej svojej<br />

vďake za neočakávanú dôveru a česť, jemu národnou skupštinou touto slovenskou<br />

dosvedčenú, — predsa ponúknutú jemu hodnosť prijať neprichodí mu<br />

z tej príčiny, — poneváč s jednej strany potreby toho niet, keď slávna porada<br />

táto práve vyvoleným predsedom opatrená je, — s druhej strany ale mimoobyčajným<br />

zdá sa mu, aby v podobných shromaždeniach dvaja predstatovia volení<br />

byť mali, —<br />

medzitým že priazeň prítomného obecenstva slovenského predsa s dovolením<br />

použiť žiada k tomu, aby prv, než sa ďalšie rokovanie rozosnujú, objasnil<br />

postavenie a obzor porád nastávajúcich, — rátajúc na to, že obyčaj<br />

v sjazdoch vlasti ústavnej — slobodnú, bárs i niektorým protivnú mienku<br />

vysloviť môcť — i v shromaždení tomto, menovite ohľadom na osobné jeho<br />

náhľady — miesta nájde, — a vidiac všeobecnú hotovosť k očúvaniu, obšírnejšie<br />

rozkladal, historickými dôvodmi zo života národov, ríši rakúskej skôrneskôr<br />

privtelených, dokazujúc, — vlastným presvedčením a rukojemstvom<br />

stvrdzujúc, — toto spravodlivým duchom zákonodarstva uhorského osvecujúc,<br />

vieru tú svoju, že šťastná budúcnosť spoločnej vlasti len tak je zabezpečená,


56<br />

keď vlasť táto každému občanovi, každému národu svojmu slobodu a rovné<br />

právo zabezpečí a že šťastná budúcnosť jedného každého občana a národa<br />

v Uhrách len tak je zaručená, jestliže jednotlivci i národy privinú sa ku zástave<br />

konštitucionálneho života v Uhorsku a zasadajúcemu v dobe tejto snemu<br />

krajinskému — práva a slobody, občianskej i národnej, zásadne i skutočne<br />

hájacemu, potreby hmotné i duševné slovenského národa — predložené budú<br />

s tou nesklamnou dôverou, že snem uhorský pri nastávajúcej revízii zákonov<br />

z r. 1848 spravodlivým žiadostiam Slovákov iste vyhovie, a tým i mysle, dosial<br />

prežalostne rozdráždené, vonkoncom uspokojí, — otobôž uspokojí snadnejšie,<br />

keď vyrozumie zreteľne, že národ slovenský privilégiá nežiada; — po ktorých,<br />

predbežne prehodených, s patrným prisviedčaním očúvaných múdrych rečiach<br />

veľacteného pána snemovníka krajinského —<br />

IV.<br />

pán predstata veľmi príhodné upozorňujúc kongres národný na potrebu<br />

bezodkladného pokračovania v ďalšom zriadení a parlamentárnom pristrojení<br />

svojom, — predovšetkým povelel, aby primeraný počet zapisovateľov volil sa,<br />

a síce počet taký, ktorý by pri nedostatku povolaných rýchlopiscov — vstave<br />

bol rokovania bežné dôkladne značiť a tým i hodnoverné a úplné sostavenie<br />

potom hlavného, protokolu umožniť. Vyslyšiac teda hlasy, súhlasnou dôverou<br />

stvrdené, za notárov sjazdu menoval pánov: Michala Mudroňa, Pavla Mudroňa,<br />

Viliama Paulinyho-Tótha, Juraja Slotu, Samuela Štefanoviča a Ľudovíta<br />

Turzu-Nosického, ktorí keď výkrikmi srdečnými „Na zdar" pozdravení,<br />

miesta svoje zaujali, perom v ruke očakávali riešenie poslednej, rokovanie<br />

o podstatných predmetoch predchádzajúcej, pánom predsedom vyslovenej<br />

otázky, — týkajúcej sa mena sboru tohoto, ktorým by tenže v zápisnici<br />

i vo všetkých aktoch patričných i v dejinách života národného mal byť označený;<br />

následkom ktorej otázky,<br />

V.<br />

mnohé hlasy názor ten: „národné slovenské shromaždenie, na povolanie<br />

mesta Sväto-Martina držané" — odporúčaly a zastávaly, — iné, za zbytočné<br />

a nepodstatné vyhlasujúc pripomenutie o meste Sväto-Martine, všeobecnejší<br />

a vyšší výraz „shromaždenie v Uhorsku" narádzali, — všeobecná vôľa národa<br />

prítomného ale, — ohľad slušný berúc na samu pravdu a skutočnosť tú, že<br />

shromaždenie toto neináč, ako na výslovné vyzvanie slávneho mesta toho<br />

a práve v lone jeho stalo sa, — ohľad spravodlivý berúc, za vďačnosť, slávnemu<br />

tomuže mestu za oboje to povinnú, ktorá i týmto spôsobom zaznačenou<br />

a zvečnenou byť zasluhuje, — po krátkom dorozumení rozhodla a predstavovi<br />

svojmu jednomyseľnosťou svojou naložila vysloviť uzavretie, že prítomné tota


6hromaždenie, dnes i na veky, kdekoľvek by reč o tom bola — najmä ale<br />

v patričných aktoch dní týchto — nosiť má názov tento: „Národné slovenské<br />

shromaždenie v Turčianskom Svätom Martine", zároveň ale a jednou touže<br />

príležitosťou<br />

57<br />

VI.<br />

milú a vďačnú povinnosť koná Národné slovenské shromaždenie v Turčianskom<br />

Svätom Martine, keď náradou jedného z najvýtečnejších členov<br />

svojich, súhlasom celej duše sboru tohoto schválenou a osvojenou, — ale i mocou<br />

zásluhy skvelej a pravdy svätej neodolateľne viazanej, — srdcom a vôFou,<br />

slovom živým i zápisnicou touto svojou, uzavretím slávnostným dnešným, —<br />

slávnemu mestu Svätému Martinu v Turci — mestu slovenskému, mestu,<br />

ktoré darom zvláštnym Boha Ducha Svätého porozumelo životnej i časovej<br />

potrebe vstávajúceho národa svojho, mestu, ktoré v šľachetnej skromnosti<br />

svojej ohliadalo sa za chvíľu po metropolách slovenských zástojmi historickými<br />

pamätnejších, priestorom vynikajúcich, nádherou a trhom sveta prvých,<br />

— nevidiac ale, že by ktoré z nich povstalo a zavolalo na národ: že už čas, už<br />

čas povedať pred svetom i pred Bohom slovo práva a pravdy celistvého Slovenstva<br />

v Uhorsku celistvom, nevidiac ani hroziace postavy zlomyseľného odrodilstva,<br />

ani k posmechu naškľabené tváre sebeckého cudzinstva, — príhlasom<br />

tak ráznym, ako dôverným — dedičov živých slávy a biedy slovenskej,<br />

všetkých do chrámov svojich, do verejných budovísk svojich, do rodinných<br />

príbytkov svojich pozvalo, prichádzajúcich čestne a slávne uvítalo, praotcovským<br />

pohostinstvom umiestilo, bedlivou opaternosťou zaštítilo, a to všetko nevšednou<br />

pilnosťou, obetavosťou, ochotnosťou, — mestu konečne, ktoré v minulej<br />

hodine s národom, s veľkými i malými svojimi padnúc na kolená a prosiac<br />

požehnanie od Hospodina pre deň tento, niť osudnú podujatia veľkého do<br />

rúk spoľahlivých svedomité oddalo a prvé slovo vyslovenia slovenského zaviedlo,<br />

vyslovuje, venuje a zabezpečuje úplnú celého národa slovenského uznalo<br />

sť, — želá od Boha trojjediného svrchovatú mieru pokoja, zveličenia a slávy,<br />

— k takýmto citom úcty a lásky zaväzujúc sväté i najpozdnejšie potomstvo<br />

svoje — slovom vernosti a viery, — aby tak im pomáhal Spasiteľ-Boh, ako zachovajú<br />

pamäť vďačnú týmto zápisom, tomuto mestu zaručenú a poručenú kroz<br />

dnešné národné slovenské shromaždenie v Turč. Sv. Martine! — Neináč<br />

a jedným dúškom<br />

VIL<br />

daň dôvery neobmedzenej, úcty najhlbšej, lásky bratskej spláca to isté<br />

Národné slovenské shromaždenie v Turčianskom Svätom Martine, vážnym<br />

upozornením pána predsedu dotknuté a dojaté, ale nadto mocou zásluh ligo-


58<br />

tavých a pravdy svätej neodolateľne viazané, — srdcom a vôTou, slovom živým<br />

i zápisom týmto svojím hodnoverným, uzavretím slávnostným dnešným, osvedčujúc<br />

a dosvedčujúc zjavne, veku tomuto i budúcemu, najmä ale tomu, ktorému<br />

patrí, — dôstojnému pánu Michalu Miloslavovi Hodžovi, národa slovenského<br />

otcovi z najlepších, synovi z najvernejších, bojovníkovi neohroženému, učiteľovi<br />

požehnanému, svedkovi a mučeníkovi pravdy a práva za brať i rod,<br />

do hodiny žitia stálemu, trpiacemu, víťaznému, — radcovi, tlmačovi a zástupcovi<br />

záujmov národných slovenských veľamúdremu, — že v okamžení<br />

tomto veľavýznamnom, ako vždy, s pochvalou a súcitom pamätá na deň desiaty<br />

mesiaca mája roku tisíceho osemstého štyridsiateho ôsmeho, na deň ten,<br />

kde on pod víchrom a hrmavicou doby osudnej stál a velel, vetil a vévodil na<br />

čele vyvolencov národa, vysloviac a usporiadajúc, čo a ako vo dňoch tých<br />

ruchu všetkých národov byť malo by rečeno, žiadano, vydoby to, — žiaľ Bohu,<br />

darmo! — že bolestne cíti sa, keď dnes tu, v Turč. Sv. Martine, v tak valnom<br />

sbore ctiteľov jeho, nevidí jeho, aby v tom, čo započal tam, v okolnostiach<br />

neprajných a rade božej večnej nemilých, — pokračoval tu, keď už prešiel<br />

rod i vlasť cez oheň skúšenia veľkého a zdá sa, vyrástol národ v postavu<br />

muža, ktorému nemožno odoprieť nároky spravodlivé, že nepriaznivú mienku<br />

nepriaznivcov Slovenstva o ňom odmršťuje síce s ošklivosťou, ale, vidiac v nej<br />

neomylný dôkaz veľkosti jeho, s tým svedomitejšou presvedčenosťou priznáva<br />

sa k nemu, k zásadám a krokom jeho národným, — že naposledy, modliac sa<br />

za dlhý život, požehnanú domácnosť a slávu mena jeho, k takýmže citom úcty<br />

a lásky zaväzuje sväté i najpozdnejšie potomstvo svoje — slovom vernosti<br />

a viery, aby tak im pomáhal Spasiteľ-Bóh, ako zachovajú pamiatku mena<br />

slávneho, — Michala Miloslava Hodžu, — jemu týmto zápisom zaručenú a poručenú,<br />

kroz dnešné národné slovenské shromaždenie v Turč. Sv. Martine!<br />

VIII.<br />

Uverné listy zástupcov miest, mestečiek, obcí a jednotlivcov, riadne vystrojené<br />

a podpísané, menovite: z Ľubietovej, Vŕbového, Vrbického HuŠtáku,<br />

Poruby Závažnej, Poruby Veternej, Žiar, Vrbice, Porúbky, Lipt. Sv. Mikuláša,<br />

Tisovca, Pešti, Blatnice, Lužného, B. Bystrice, Brezovej, Ivachnovej, Bukovca,<br />

Ratkovej, Smrečian a Vavrišova; — potom osvedčenia obcí úradné,<br />

pečaťami a podpismi stvrdené, ako: Šajby, Turejlúky, Bzovskej Lehoty, Bábinej<br />

a Hýb; — ďalej žiadosti a náhľady jednotlivcov, hromadne podpísaných:<br />

zo Senice s Čačovým, Pezinku, Trenčína, Krupiny, Sásy, B. Štiavnice,<br />

Satmáru, Trnavy, Lužného a Záhoria na rakús. hranici; — konečne tým podobné<br />

listiny od jednotlivých milovníkov národa, duchom prítomných, telesne<br />

ale neprajnými okolnosťmi doma zadržaných, poslané: z Budína, Bánkesu,<br />

Slov. Ľupče, Pešti, Nitra-Ivanky, Myjavy, Galanty, Verbásu, Starého Budína,


59<br />

Lipt. Sv. Mikuláša, Prítrže a Viedne, — ako všetko s obšírnym obsahom<br />

a vlastnoručnými podpismi, zčiastky slávnemu predstavenstvu mesta Sv. Martina<br />

skôr doručené, zčiastky hodinou touto na stôl shromaždenia složené<br />

a pánom predsedom sboru predstreté je — ale, — akokoľvek túžobne žiadalo<br />

by sa, aby v mnohom ohľade a z veľa strán predôležité listiny práve predložené<br />

v zasadnutí samom vo verejnú známosť prišly, — akokoľvek, tušiac v papieroch<br />

tých zavinuté slávne a drahé mená—radostne uvítať zunenie ich každá<br />

prítomná, rodomilovná duša horí žiadosťou, — prinútené súc bezohľadným<br />

tokom dňa a rozsiahlosťou predmetov, na riešenie svoje čakajúcich, zaprieť<br />

sa proti radostnej úžive takej, — zjavné ich čítanie povoliť si nemôže ako náležité<br />

predostreté na dôvernú a príslušnú vedomosť berúc a registrovanie jejich<br />

pánom zapisovateľom nakladajúc, konečne to isté nár. slov. shrom. riadne sostavené<br />

a prispôsobené,<br />

ku samému rokovaniu o predmetoch podstatných, otázkach národa slovenského<br />

životných prikročuje a s pomocou blahoslavenej Trojice Svätej<br />

Boha Otca, Boha Syna, Boha Ducha Svätého, a menom národa slovenského<br />

v Uhrách — rieši, uzaviera a zapisovať velí — pravdy slovom a poriadkom,<br />

ako nasleduje:<br />

I.<br />

Slovenské národné shromaždenie toto počaté a splodené, svolané i složené<br />

duchom lásky bratskej i národnej, oduševnené minulosťou, prítomnosťou<br />

i budúcnosťou, úžasnými i radostnými, bolestnými aj utešujúcimi obrazmi<br />

zastretou, preniknuté veľkosťou a významnosťou okamženia, dojaté ťažkosťou<br />

podujatia svojho, konečne vedené spravodlivosťou slobodomyseľnou, svojím<br />

rečníkom povinnou, — povoľuje citu svojmu i citu svojeti a dáva miesta predného<br />

rečiam slávnostným, slovu slávy aj obavy, výrazu rozpomienky aj nádeje,<br />

— naslúchajúc ľúbeznému toku véhlasných úst, sladených priateľstvom<br />

srdečným synov Slovenska, ktorí divnými cestami božími oddávna rozlúčení,<br />

príležitosťou touto milou a vôľou božou svätou spolčení, v náručiach si ležia;<br />

— naslúchajúc výlevom slávnostným rodoľubstva, ktoré s uveličením radostným<br />

rozpráva o dávno žiadanom, dávno čakanom takomto shromaždení, shromaždení<br />

národa slovenského nevídanom od tisíc rokov, — o shromaždení,<br />

slávne svedectvo vydávajúcom o životnej sile, zrelosti a vôli dôstojnej národa,<br />

— o shromaždení, otvárajúcom bránu zlatú výhľadov na potomstvo šťastnejšie;<br />

— naslúchajúc dobrorečeniam a vďakám, ozývajúcim sa k Bohu Hospodinu,<br />

ktorý mocnára ríše a vrchnosti vlasti drží v povoľnosti ku spolkovaniu takému<br />

národov a dal požehnané vnuknutie mestu Sv. Martinu k povolaniu národovcov<br />

prítomných; — naslúchajúc výrazom uspokojenia a zadosťučinenia,<br />

pripomínajúcim ucelistvenie národa slovenského prírastkom a príhlasom<br />

šľachty slovenskej, dosiaľ odštiepenej, teraz v záujmoch národa slovenského<br />

tu nádejne zastúpenej; — naslúchajúc s obľubou tlkotu sŕdc, rodu a vlasti


60<br />

milovných, zapálených mužskou odhodlanosťou, vôľou pevnou pre boje a<br />

práce na roli národa dedičnej, — a naslúchajúc všetkému tomu a inému,<br />

— posväcuje šľachetných duší jednotlivých osobné city, v obetné obecné<br />

ohnisko jedno slávnosti národnej, výkrikmi jednoty a súhlasu spoločného, —<br />

až na šľachetnú netrpezlivosť tú, ktorá túži pristúpiť čím skôr k rozlúšteniu<br />

otázok životných slovenského národného shromaždenia tohoto,<br />

ktoré ale, nezabúdajúc na povahu zápalov mladistvých a mužských, rozpaľujúcich<br />

niekedy k zimničnosti škodlivej, rozžiarujúcich sa často k zaslepenosti<br />

záhubnej a pamätajúc na medzinárodné i krajinské pomery, na rany<br />

ešte krvácajúce z nedávnych bojov, na mysle zavedené politikou podvodnou<br />

a bohaprázdnou, dosiaľ nie dosť osvietené, na sväté ohľady, zákonu a zákonodarstvu,<br />

kráľovi a kráľovstvu povinné, pamätajúc konečne i na možno nedostatočnú<br />

zasvätenosť do veci národnej mnohých v kráži kongresu tohoto národného<br />

zúčastnených, — nezatvára ucho a srdce svoje pred vážnym upozornením,<br />

otcovským a vodcovským napomínaním i úprimnou bratskou výstrahou,<br />

— prisvedčuje slovám rečníkov svojich, hlásajúcich pánom i bratom zasadajúcim,<br />

— že veľkých hodná je obetí jednomyseľnosť, a kto nevie mienku<br />

svoju osobnú podrobiť vôli väčšiny, nie je spôsobný k rokovaniu v shromaždeniach<br />

verejných; kto nevie zaprieť osobnosť svoju pred obličajom potreby<br />

spoločnej, nenie spôsobený k službe národu volajúcich: Nedajte sa zaviesť<br />

jednostrannosti, aby ste, kričiac: „vlasť", neubili národ a heslujúc: „národ",<br />

nezadali smrteľnú ranu vlasti spoločnej! — Česť kráľovi, ako pomazanému<br />

svätému božiemu, česť korune svätej, ako znameniu, ktorým Duch boží<br />

Svätý sjednocuje národy jazykov rozličných v jednotu pokoja a triumfovania<br />

spojenými silami! — Na stranu prijímanie osôb, keď reč o pravde národa, len<br />

čistou úprimnosťou a čírou prostotou dokázať sa dá ráznosť slovenská a ukázať<br />

plná miera postavy slovenskej! — Odstúptež, akže ktorí — ako nemyslieť —<br />

tajné, národu slovenskému neprajné zámysly doniesli ste zasadnúť na stoliciach<br />

národa slovenského, jehož snem tento samým výzorom svojím presvedčuje<br />

o tom, že čo nezronila zjavná moc, to ukrytá lesť nepodryje! —<br />

V službe národovca slovenského stoj dnes tu vlastenec uhorský, jestliže tam<br />

raz na sneme krajinskom v službe vlastenca uhorského má sa postaviť národovec<br />

slovenský!<br />

V týchto a týmto podobných upozorneniach, napomínaniach a výstrahách<br />

povelujúc sa účastníci slovenského národného shromaždenia, rozhliadajú sa<br />

po pevnom stanovisku, na ktoré, zaprúc nohu, bezpečne zastať by mohli<br />

zástojom slova svätého, plného, požehnaného, a z ktorého by prehliadnuť výhody<br />

aj prekážky ďalšieho národného vývinu; — preto, začahujúc do chrámu<br />

najstarších pamätí dejín politicko-národných, odzrkadľujú tam terajšie postavenie<br />

Slovače; — znázorňujú blízko minulé časy a momenty vymaňujúceho sa<br />

človečenstva z väzieb feudálnych, a poukazujú na dobu najbližšie predchádzajúcu,<br />

dobu zavládajúcej idey národností urovnoprávnených, všade víťazne


61<br />

vévodiacej, aby dokázalo sa, že nútnym poriadkom ducha v dejinách človečiaceho<br />

nútno i národu slovenskému ohlásiť sa a zastať v rade vykúpencov<br />

slobody večitej; —odvolávajú sa na odchýlky zákonodarstva a neduhy zákonot<br />

stoletia tohoto, ktoré, upredprávňujúc národnosť a reč maďarskú v krajine<br />

uhorskej, konečnou záhubou pohrozily všetkým iným národnostiam a jazykom<br />

krajiny tejto; — upamätúvajú na neblahú dobu politických prevratov a najťažšieho<br />

skúsenia pre Slovákov v minulom dvanásťročí, aby vidno bolo krvavé<br />

obete, k nebu volajúce, a spravodlivosť už raz majúcu ospravedlniť sa; — pripomínajú<br />

terajšiu opustenosť ľudu slovenského, jehož šľachta odcudzila sa<br />

mu, jehož synovia do služby inorodej daní, jehož úrady jemu neprístupnými<br />

učinené, jehož školy maďarizmom zahatané, jehož chrámy živlom cudzorečím<br />

napádané bývajú; — predstierajú zásluhy národa slovenského a spoločnú vlasť<br />

v boji aj pokoji, o ústavu krajinskú a zriadenie krajiny politické, o vzdelanosť<br />

a priemysel, o reč a vieru národov iných vo vlasti tejto; — podotkýnajú<br />

svrchovanú potrebu smierenia sa a vyrovnania striedstvom rovnoprávnosti<br />

národnej, sporov medzinárodných, ktoré vlasť túto krásnu na kraj záhuby doniesly,<br />

vystavujúc tamtú za jedinú výmienku celistvosti krajiny uhorskej, za<br />

jedinú podlahu stáleho pokoja v nej; — osvedčujú hotovosť svoju podať ruku<br />

národu maďarskému ku spoločnej obrane slobody spoločnej, ba i hotovosť<br />

k uznaniu istej vyznačenosti jazyka maďarského, totiž nakoľko by to národ<br />

slovenský bez potupy, bez samovraždy svojej, dobrovoľne a kvôli pokoju<br />

dopustiť mohol; — ohliadajú sa po právnych úžitkoch terajších, aby, nevidiac<br />

v nich zaručenie dôstojného sebe jestvovania, prerazili Slovenstvu dráhu<br />

novú, a tam, kde nič vládlo, aby stál svet utešený, svet, v ktorom nároky<br />

oprely by sa na právo a pravda na zákon, sľuby na skutočnosť a faktičnosť<br />

na poriadok.<br />

Slovom, národné slovenské shromaždenie, vedené prísnou obozretnosťou,<br />

povolilo slobodnú premávku náhľadov, citov a dejepravných spomienok,<br />

aby orientovalo sa na neschodnej a neubitej ceste svojej, nechávajúc<br />

rečníkov svojich pokračovať od postavenia národného dosavádneho ku striedstvám<br />

a náradám pre vymanenie sa zpod neblahých doterajších okolností, pre<br />

zavedenie zdarného pokroku v tom, čo ratovalo a vydobylo sa podnes obeťami,<br />

prácami, bojmi národa, pre zaujatie medzi národmi čestného miesta, ku ktorému<br />

Bohom povolané, históriou odkázané a jestvovaním svojím oprávnené je<br />

človečenstvo slovenské, — počúvajúc s vytrvalou pozornosťou, často s radostným<br />

potleskom a hlučnou chválou návrh obšírny múdrosťou, dômyselnosťou<br />

a ráznosťou, p. Št. Daxnera — vyslanca mestského z Tisovca Jeho<br />

Veľkomožnosti, — vymyslený, sostavený a prednášaný — o tom, ako by na<br />

vyzvanie mesta Sv. Martina povedať mal národ slovo, dôstojnosti národa<br />

dôstojné, slovo slobody, ktorým by sa sympatie národov, ochrana veľmocí<br />

a verejnej mienky európskej vydobyly, slovo jednomyseľné, a tak silné, aby<br />

právo stalo sa právom skutočným, a ako by tým cieľom nadobno bolo vystúpiť


62<br />

pred snemom krajinským, v mene rovnoprávnosti národnej, svetom hýbajúcej<br />

— i od najhorlivejších vlastencov uhorských v jej opravdivom smysle<br />

pojatej — so žiadosťami národa slovenského — hlavné závažia kladú na<br />

podobu tú, v ktorej rovnoprávnosť národná u Slovákov do života uvedená<br />

by mala byť a ktorá by i podstate veci takej i cíteným v národnom živote<br />

potrebám zodpovedala, — v ktorom ohľade, v povedomí národnej i vlasteneckej<br />

povinnosti, zákonodarnému telu vlasti — odvolávajúc sa na starožitnú<br />

históriu, dľa ktorej Slováci, Karpatmi obkolesení, najstaršími obyvateľmi zeme<br />

uhorskej sú, — pripomenúť preporodenie plemien pod korunou Sv. Štefana<br />

v konfederáciu novú, pod menom Uhorska až do dneska zachovalú, v pamäť<br />

uvodzujúc vzájomnú plemien týchže úlohu, brániť vzdelanosť západnú proti<br />

barbarskému Východu a zachovávať samostatnosť svoju proti hltavému vplyvu<br />

Západu, v ktorej úlohe na poli bitvy, tak ako i v rákosiach pokoja, Slováci<br />

hotoví bývali stáť v službe človečenstva, a to pri všetkej rozličnosti jazykov,<br />

vždy v bratskej dôvere, svornosti a spravodlivosti, pomocou ktorých ctností<br />

šťastne prežila [vlasť] všetky hrôzy s jednej strany islamu, s druhej strany absolutizmu<br />

západného i bojov náboženských a nedala udusiť v prsiach svojich cit<br />

slobody ani ťarche jedenásť rokov posledných — a dokladajúc konečne otázku:<br />

aký by lós očakával vlasť túto už teraz, keď plemená vyrástly v národy a otázka<br />

národností, duchom času hýbajúca, v nej na rozlúštenie svoje čaká?, — stane-li<br />

sa otázka táto ranou pre ňu nezhojiteľnou, a či neprebitným štítom jej slobody?<br />

— Vysloviť treba, že, dľa hlasu vlastného povedomia Slováci práve<br />

tak osobitný národ sú, ako i Maďari, alebo ktorýkoľvek druhý národ vlasti<br />

tejto drahej, a tak, nemá-li byť rovnoprávnosť a sloboda občianska chimérou,<br />

slovenský tenže národ menej práva mať nemôže, ako ktorýkoľvek iný národ<br />

spoločnej vlasti. Keď ale ohľadom na takrečený zákonitý stav vlasti stojí<br />

to, že snemy uhorské od r. 1791, najmä ale zákony od roku 1832/6 po 1848<br />

jedine maďarský národ za národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako vlastenskej<br />

hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského sa starajú, o národe<br />

slovenskom — ako by ho vo vlasti ani nebolo — žiadnu zmienku nerobiac,<br />

osvedčiť nutno, že národ slovenský krivdu túto, bolestne cítenú, nepravosť<br />

túto, duchom času už odsúdenú, trpieť ďalej nemôže a jej odstránenie od<br />

všetkých opravdivých, na sneme terajšom shromaždených vlastencov dúfanlivo<br />

očakáva.<br />

Čo všetko takto predosielajúc, národ slovenský, orgánom tohoto svojho<br />

národného shromaždenia žiadať by mal<br />

najsamprv: aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosi reči slovenskej<br />

zákonom pozitívnym, v korunovacej listine obsazeným, uznaná a uznaním<br />

tým proti bezprávnym útokom nepriateľov svornosti národa zabezpečená<br />

bola.<br />

Tak žiadať preto, poneváč tajiť nemožno, že národy sú osobnosti človečenstva,<br />

ktorým — ako i jednotlivcom ohľadom práv občianskych — prvou


63<br />

podmienkou slobody a rovnoprávnosti národnej je uznanie osobnosti národnej,<br />

— ba práve nesmyslom bola by rovnoprávnosť národná tam, kde osôb<br />

národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonného<br />

uznania nemajú, — ktorý dôvod ešte väčšej váhy nabýva tým, že — keď<br />

povedomie národné s povedomím občianskym nerozlučne spojené je, nemožno<br />

myslieť, aby vlasť tá, ktorá rovnoprávnosť občanov svojich uznáva,<br />

osobnosť národa, ako súčet viac miliónov občanov, uznať nechcela; a tak<br />

nemožno veriť, žeby mužovia, dôverou Fudu na snem krajinský teraz poslaní,<br />

znovuzrodenie centralizácie minulých jedenásť rokov, ktorá, neuznávajúc<br />

osobnosti národné, miesto rovnoprávnosti dala národom rovné bezprávie,<br />

trebárs i v podobe ústavnej, docieliť chceli. Nemožno dopustiť, žeby snem<br />

ústavný zavrhnúť chcel uznanie osobnosti národnej, ktorá je uholný kameň<br />

stavby ústavnej, — keď táto jedine na prirodzenom, prozreteľnosťou božou<br />

danom základe pevne a trvácne, ku prospechu a sláve vlasti celej vystavená<br />

byť môže, a keď všetko, čo v hmotnom svete jestvuje, jestvovať môže lež<br />

v istom čase a priestore. Že žiadať bolo by načim<br />

ďalej: aby osobnosť národa slovenského uznaná bola v priestore tom,<br />

ktorý on ako jedna, nepretržitá, súvislá masa skutočne zaujíma, pod<br />

menom „Horno-uhorského slovenského dištriktu — podporujúc vyhraničenie<br />

také dôslednosťou rozumnej politiky a rovnoprávnosti národnej, dFa ktorej<br />

vidina skutočnosť požaduje, holá všeobecnosť v istú určitosť prechodí a<br />

uznanie osobnosti i vymedzenie tejto neomylne predpokladá,—ako i obdobou<br />

a príkladom častí Uhorska, menovite: dištriktov Kumánskeho a Jasského, miest<br />

hajduských, miest spišských, obcí Kopijníkov, štyroch dištriktov, dFa podelenia<br />

z r. 1848 a i., čím nielen jednota vlasti neutrpela, ale i výhody značné<br />

pre správu municipálnu, politickú i súdnoprávnu získané byť by mohly; —<br />

ktorá žiadosť nenašla by prekážku nepremožnú ani v rôznoživelnosti niektorých<br />

stolíc miešaných, keď tieto primeraným spôsobom či v nové župy národné<br />

pretvoriť, či k susedným rovnorodým župám privteliť mohly by sa, —<br />

ani v okolnosti tej, že i v najčistejších stoliciach slovenských inorodé živly<br />

prichodia, anť živly také, maďarské alebo nemecké, hriechom odrodilstva splodily<br />

sa, ktorý hriech — ako v národe maďarskom pred nedávnym ešte časom<br />

badaný vymazal sa, tak i v národe našom, keď odrodilci naši priznajú sa k národu<br />

svojmu uznanému, zanikne a s ním i falošné také rozdiely prestanú, —<br />

čo tým bezpečnejšie veriť a očakávať sa dá, že keď nedá sa predpokladať<br />

o junáckom národe maďarskom, že by zradou Slovenska seba obohatiť a<br />

hanbou národa iného seba ozdobiť chcel, o zákonodarstve uhorskom otobôž<br />

nemysliac, že by v odrodilstve slovenskom prekážku rovnoprávnosti národnej<br />

nachodiť mienilo. Ale ani námietka tá, ako by žiadanie slovenského<br />

dištriktu protivilo sa historickým právam a celistvosti Uhorska, nemôže tu<br />

žiadnym činom obstáť, a síce preto nie, že — nepripomínajúc bližšie závetné<br />

zásady prvého kráľa uhorského, Sv. Štefana o slabosti jednorečích dŕžav


64<br />

a o správe krajinskej, rozmanitým plemenám primeranej, — práve na základe<br />

rôznorečom sostavil tenže kráľ vlasť jedinú, v ktorej behom dejín povedomie<br />

osobných národností, bez ujmy celistvosti krajiny vyvinulo sa a riadením<br />

i zákonom všemehúceho Boha — mimo zásluhy, alebo viny ľudskej — v rovnoprávnosť<br />

národnú zveličuje sa, ba za výminku celistvosti a jednoty krajiny<br />

vystavuje sa, rušajúc k tomu pokrokom, ktorý zastaviť alebo zamedziť žiadnemu<br />

ľudskému zákonu nemožno, ktorý neznať bohorúhavosť bola by a slepota,<br />

nevidiaca tenže ráz na nedávnych udalostiach italských, tenže súd na<br />

príklade severnej Ameriky, pre meravé zákonníctvo duchom slobodného<br />

pokroku spokutovanej — od akého hriechu má-li Uhorská krajina zachránená<br />

byť, ako to národ slov. želá, treba na základoch Svätým Štefanom daných<br />

ďalej stavať a jednotu krajiny požiadavkám ducha času primerane upraviť,<br />

vediac, že mravná povaha jednoty takej záleží v opravdivej, uznaním a yyhraničením<br />

osôb národných prevedenej rovnoprávnosti národnej. — Ale nemôže<br />

obstáť námietka horespomenutá i preto, že Slováci, pobožným ohľadom<br />

na volu Hospodinovu, striedavosťou materiálnych i duchovných záujmov, ba<br />

i pokrvnosťou k susedom Maďarom viazaní — keď len najsvätejšie interesy<br />

ich zabezpečené sú, — v starodávnom sväzku s nimi radi zostávajú a kroz<br />

vyhraničenie národnosti svojej len uholný kameň jednoty vlasti, t. j. rovnoprávnosť<br />

skutočnú zastávajú, — a na to jediné doliehať chcú, aby namiesto<br />

dosavádnych mŕtvych, polohopisných hraníc hranice živé, národom živým<br />

a rečou jeho živou označené, zákonom posvätily sa; alebo — keď to nie, —<br />

aby všetky márnosľuby a márnoreči o rovnoprávnosti národnej zamíkly! —<br />

S dôverou medzitým očakávajúc, že zákonodarstvo uhorské podstatnú a životnú<br />

otázku vyhraničenia obvodu slovenského uzákoní, v podobe prirodzenej<br />

a pod menom pravým do života uvedie, — nevyhnutným poriadkom upravené<br />

je slov. toto národné shromaždenie vysloviť pri sneme krajinskom korolárriy<br />

následok skutočnej rovnoprávnosti, rovnú totiž mieru práv národných, vrchovisko<br />

svoje v pomeroch a postavení reči národnej majúcich, a tak na tom<br />

stáť, aby ostro určené a prísne zachované boly medze, ktoré sa medzi rečou<br />

diplomatickou a ostatnými rečmi vlastenskými tiahnú,<br />

odhodlane vystúpiac so zásadou a žiadosťou, aby vo vyhraničenom tak<br />

dištrikte slovenskom reč slovenská vyhlásená bola zákonom za jediný žlab $<br />

tok života verejného občianskeho v sebe obsahujúci, — lebo reč národná —<br />

už povahou svojou zasvätenou, ako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej<br />

zpredmetňuje, — ako jediný prostriedok a jediná páka národnej<br />

osvety a človečenského obcovania sama v sebe slávne udôstojnená a nedotknuteľná,<br />

— prirodzeným právom ohradzuje sa proti každej rúhavej krivde, ktorá<br />

by ju vo vlastnom jej dome — s ňou život národa sám potupiac — okaličiť<br />

a na podriadenú postať slúžky vytisknúť zamýšľala, — čo národ slovenský<br />

tým menej trpieť môže, poneváč — v prirodzenej ľúbosti k reči svojej už<br />

upovedomený — reč svoju milú so životom svojím, so slobodou svojou, s uzná*


65<br />

ním svojím, s úctou svojou, s právom svojím, so silou svojou, — s podstatou,<br />

so sebou samým, vonkoncom stotožňovať naučil sa. V ktorom smýšľaní prichodí<br />

slovenskému národu slovom shromaždenia tohoto svojho pred obličajom<br />

snemu krajinského osvedčiť: predne, že reč diplomatická v pravom svetle<br />

poňatia svojho — nemôže a nesmie byť viac, než striedstvom, orgánom spoločného<br />

usrozumenia sa, nasledovne tam, kde rečou národnou nenie, nesmie<br />

si osobovať právo reči národnej, — nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa<br />

toho, ktoré druhej národnej reči patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam<br />

výlučne, kde práva reči národnej prestávajú — teda poťažmo na Slovákov,<br />

medze jej počínajú sa za medzami dištriktu slovenského, — menovite: v dopisoch<br />

so stolicami neslovenskými a neslovanskými, — vo vnútornom úradovaní<br />

a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností<br />

krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje, konečne na sneme<br />

krajinskom, — nevytvárajúc medzitým tuto upotrebenie dovolené i iných rečí<br />

krajinských, pod výmienkou tou, že spoločnému usrozumeniu užívaním reči<br />

nediplomatickej ujma nestane sa; — a osvedčiť potom, že — čo sa týka<br />

bližšie maďarskej reči vo vlasti našej, národ slovenský hotový je uznať ju<br />

za diplomatičnú v slušných medziach, — výslovne ale poznamenávajúc, že nie<br />

preto, ako by tým asnáď naduprávnenosť reči a národnosti maďarskej sa<br />

uznávala, lebo nikdy v úmysli národa nemôže byť, aby zriekol sa hodnosti<br />

svojej — ale preto, aby nazjav vyšlo, že Slovákom na svornosti národov ďaleko<br />

viac ako na vlastnej márnej pýche záleží, — a neodtajiteľným dôkazom<br />

toho, že kvôli svornosti tej hotoví sú i v najsvätejších právach zaprieť sa —<br />

nakoľko totiž možno to bez hrubej samovraždy. Poneváč ale zvlášte a menovite<br />

ku snemu, a tak ku telu zákonodarnému obrátený národ slovenský<br />

vysloviť má zásady shorauvedené, a zákon novší, spravodlivo rozhodujúci<br />

o právach národných, pri zákone dávnejšom, rovnoprávnosti národnej odpornom,<br />

obstáť nemôže — národ slovenský kroz prítomné shromaždenie svoje<br />

neústupné a dôrazne dotierať musí na to:<br />

aby snemové články tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov<br />

nesrovnávajú, menovite: 56:1791, — 7:1792, — 4:1805, — 3:1836, — 6:1840,<br />

— 2:1844, — 5 § 3:1848 — a lit. e 56:1848 — zákonom pozitívnym vyzdvihnuté<br />

boly, — výslovne k tomu dodávajúc, že keď zrušením krivdy spravodlivosť<br />

ešte prislúžená nenie, ale takýmže pozitívnym zákonom pravda a právo<br />

národa, — kdekoľvek a v akýchkoľvek sboroch on žije, vo všetkých častiach<br />

jeho, v hraniciach dištriktu slovenského i za týmito, — vystavené a hájené<br />

byť majú, — menom celého národa žiadať treba:<br />

aby obciam v živle inonárodnom osihotelým a vyhraničiť sa nemohúcim<br />

právo to, v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť<br />

svoju slobodne pestovať i vzdelávať — ako im to právo už i smyslom<br />

a povahou samosprávy občianskej patrí, — určite poistilo sa. — Naposledy<br />

v úplnom povedomí postavenia svojho — predvidiac nielen ťažkosti,<br />

5


66<br />

s ktorými prevedenie nárokov a žiadostí slovenských, tu hore vypočítaných,<br />

stretne sa, — ale badajúc i nechuť, podozrievanie a osočovanie, ktorými nepriatelia<br />

národnosti slovenskej už aj len na samo vyslovenie pravdy a práva<br />

medzinárodného bezpochyby odvetia, — príhodno bude predísť podozrievaniu<br />

z prepiatosti, dôverným a zjavným poukázaním na neprevýšenú žiarlivosť,<br />

s ktorou bratia Maďari ku reči a národnosti svojej vinú sa, a vetu na vetu<br />

vysvietiť, že keď všetkých srdcia a mysle Hospodin podľa týchže pravidiel<br />

týmže slovom večnej pravdy stvoril — čo bolí jedného, bolí i druhého, čo<br />

jednému pokladom, to i druhému; — že ako Maďarom, tak Slovákom je reč<br />

národná najkrajšou, najľubozvučnejsou, — striedstvom vzdelanosti, obrazom<br />

duchovného vlastného sveta; — že, duch slobody a zápal vlastenecký v reči<br />

vlastnej magicky pôsobí, v reči cudzej nevlastným, cudzím zdá sa byť jednému<br />

i druhému, — že sloboda občianska a vlastenectvo s rečou národnou naraz a<br />

zároveň vstáva i padá; — slovom, že bez uznania osobnosti národnej, bez<br />

vyznačenia obvodu toho, v ktorom osobnosť tá jestvuje, bez rovného práva<br />

rečí a národností v ich národopisných medziach niet národnej rovnoprávnosti<br />

a že bez tejto vlasť uhorská, táto pôda konfederácií národných, stáleho základu,<br />

jednoty a celosti svojej nemá. — A tak<br />

vystaviť všetko toto menom národa — poťažmo i mestečka Tisovca —<br />

za alfa i omega žiadostí slovenských, ako slovo ostatné, z ktorého nedá sa<br />

odjednať' a odškriepiť nič, ako nedalo sa odjednať dakedy z ceny kníh sibylských,<br />

—<br />

prijať a osvojiť si všetko toto, pamätajúc na to, že v osudných dobách<br />

národa zameškaná príležitosť nikdy viacej na nevráti a<br />

napísať na zástavu národa heslo: jedna slobodná, konštitucionálna vlasť!<br />

— v nej sloboda a bratstvo národov!<br />

ktorý návrh národné slov. shromaždenie s patrnou účasťou a mnohou<br />

obľubou vypočúvajúc, nemôže odolať návalu pochybností a zčiastky odporu,<br />

stretajúcemu sa tu i tu s patrnou nechuťou, ba i s hlasitou a rozsiahlou rozhorčenosťou,<br />

— zbudenému najmä výrazným výrazom „dištriktu", proti ktorému<br />

slovu, ale i vôbec proti každej osobitnej čiare hraničnej, proti krájaniu stolíc,<br />

proti vykazovaniu pre Slovákov nového teritória, proti osobitnej správe, —<br />

povstáva opatrnosť, zabraňujúca žiadať to, čo pri sneme krajinskom povoliť<br />

nemôže a nepovolí, čo vydobudnúť v moci Slovákov nestojí a čo je<br />

k vytknutému cieľu shromaždenia tohoto nevyhnutne nie potrebné; a tak<br />

márnosť a neužitočné ustávanie, tým zbytočnejšie, čím patrnejším bolo by to,<br />

že Slovákov z priestoru nimi zaujatého a obývaného nikto nevytíska, ani vytískať<br />

nebude,lebo nesmie.— Povstáva hrozba záškodnosti,k\adúca do výhľadu<br />

záhubné rozdvojenie medzi snemom krajinským a národom slovenským, ba<br />

i národovcov slovenských medzi sebou, — nebezpečnosť kocky, ktorá by pre<br />

márnu líniu vec hlavnú, zabezpečenie národnej rovnoprávnosti odoprieť<br />

mohla, — ako i stratu sympatií zemianstva, ktoré slobodomyseľnosťou slo-


venskou a rovnakosťou záujmov vlasteneckých získané, utratiac ale pri Slovákoch<br />

všetko a v nich len reakcionárov vidiac, odstrčeným by byť mohlo;<br />

ďalej nechuť značnej čiastky národa, ktorej vydelenie, vyhraničenie Slovenska,<br />

vidiac v tom rôznenie a trhanie krajiny, po vôli byť nemôže, — potom<br />

stratu najprirodzenejšej garancie za národnosť slovenskú, ktorá nikde inde,<br />

krome v bezprostrednej jednote národov Uhorska, hľadaná byť má; — vylúčenie<br />

bratov dolnozemských z obvodu Slovenska; — napokon ale otvorenie<br />

brány agitáciám, ktoré predstierajúc delenie vlasti, Fud slovenský národnosti<br />

odcudzily by — a národ slovenský, možno, do Viedne zaviedly, kdežto Viedeň<br />

v meravom odpore stojí s každou národnosťou a predtým i nedávno neprajnosť,<br />

ba nepriateľstvo svoje proti Slovákom dokázala. — Povstáva autorita<br />

i hodnovernosť mnohých výtečníkov snemovne a statočných vodcov národa<br />

maďarského, ktorí vysloviac v súkromnosti i zjavne spravodlivosť rovnoprávnosti,<br />

dôveru zasluhujú, — dôvera ale obozretnosť takú, aká vyhraničením<br />

Slovenska vystaviť by sa mala, nedopúšťa, — ba čo viac požaduje to, aby<br />

národ slovenský v prítomnom svojom shromaždení dôveru takú zvláštnym<br />

spôsobom osvedčil, vystaviac totiž prípis dôvery ku snemu, dlhý a široký,<br />

všetky žiadosti národa, ktoré skupštinou touto národnou vyslovené byť majú,<br />

v sebe zaobaľujúci, — pritom celistvosť dŕžavy uhorskej, ako národu slovenskému<br />

svätú, nad život drahšiu, rovnoprávnosť ale národnú a jej spravodlivé<br />

prevedenie ako jedinú spásu vlasti líčiaci. — Povstáva určitý a rozdielny pochop<br />

„dištriktu" a rovnoprávnosti, z ktorého patrné je, že slovo „dištrikt",<br />

majúc povahu politickú, s rovnoprávnosťou národnou v žiadnom sväzku nestojí<br />

a tak upotrebenie jeho pri sostavení žiadostí národa slovenského podpísať nedá<br />

sa. — Povstáva spoločný ráz a spoločnosť záujmov uhorskej vlasti, kde viac<br />

národov rečových jeden politický národ tvoria, — kde každý národ má svoje<br />

zvyky a svoje záujmy; ale i všetky národy v spoločnom Uhorsku majú spoločné<br />

známky života, ktoré ich od obyvateľov iných krajín delia, — čím<br />

všetkým tvorí nedotknuteľný jeden sväzok medzinárodný, akékoľvek delenie,<br />

vyhraničovanie a lúčenie zabraňujúci.<br />

Keď medzitým pri vkĺznutí sa do prúdu slov raz-dva i urážiek, vierovyznanského<br />

a národného povedomia nemilo sa dotýkajúcich a hlasitým ohradením<br />

sa proti tomu, ako i slovom prednostenským, pokoju a pravde kvôli<br />

zavrátených, — takéto rany padajú na hlavu prvého návrhu, na veľavýznamný<br />

výraz „dištriktu", na podstatnú myšlienku vyhraničenia národa, —<br />

ačpráve odrážané mohutným štítom skutočnej, neodtajnej individuality a polohy<br />

národa, — neúprosnou mocou dôslednosti v uchádzaní sa o uznanie zákonné<br />

národa ako takého, — kričiacou potrebou hrádze proti večitému ošklivému<br />

odrodilstvu, — véhlasom jednomyseľného osvedčenia sa za jednotu<br />

a celistvosť Uhorska, — ba aj skromnosťou, temer nedostatočnosťou názvu<br />

a významu „dištriktu", — nemožno nezbadať, ako v nár. slov. shromaždení<br />

pohol sa podstavok a zaklátily sa najmohutnejšie stĺpy návrhov, kroz mesto<br />

67<br />

5*


68<br />

Tisovec predstretého, a rozkývaly natoľko, že vznikla potreba nárad prostredkujúcich,<br />

prednášok vysvetľujúcich a uspokojujúcich, — zavládla náklonnosť<br />

smiernenia a smierenia a vyjednávania. Z čoho všetkého na površie vystupujú<br />

náhľady, odporúčajúce výslovné pomenovanie a vyznačenie v zákone jednotlivých<br />

stolíc, v ktorých práva národa slovenského, tam obydleného, uznať sa<br />

majú; — vystupujú mienky, ponúkajúce slovo „kraj" namiesto slova „dištriktu",<br />

— vystupujú dobrozdania za výslovné vyhradenie v samom formulári<br />

žiadostí stolíc: Trenčín, Turiec, Orava t. ď. so spoločným názvom „dištriktu<br />

stolíc hornouhorských, slovenských, — vystupujú hlasy na názov „horný slovenský<br />

vidiek" a „horné slovenské vidieky", — vystupujú reči za „okolie",<br />

— vystupuje i myšlienka odročenia žiadosti akéhokoľvek vyhraničenia; slovom<br />

vystupujú prednášky, majúce za cieľ označiť a vyznačiť síce priestor, kde<br />

a pokiaľ národ slovenský, v kompaktnej mase žijúci, urovnoprávnený, uznaný<br />

a ctený byť má, ale tak, žeby tým celistvosť Uhorska nielen porušená nebola,<br />

ale ani len tôňa rušenia a porušenia takého národu slovenskému na oči držať<br />

sa nemohla, — k cieľu takému pripojujúc úmysel: rozdrobené vety v shromaždení<br />

sjednotiť, usrozumenie obľahčiť, tak uskromniť času k rokovaniam<br />

ďalším a predmet obťažný ku konečnému rozhodnutiu priniesť,<br />

medzi ktorými pokusmi okolo ratovania i životnej žily návrhu tisovského<br />

i jednomyseľnosti a svornosti prítomných národovcov rečníkov — sám obsah<br />

potrieb a nárokov slovenských vždy vo väčších rozmeroch zjavuje sa,<br />

hrajúc lúčami rôznobarevnými najmä strany umiestenia reči národnej<br />

v stoliciach čisto slovenských i miešaných, menovite pri správe žúp, miest<br />

a obcí, pri súdoch, v školách a iných verejných ústavoch a shromaždeniach,<br />

hneď užšie, hneď širšie pole jej vymeriavajúc, tu i tu príliš neisté, obmedzené,<br />

nedôstojné a snáď i podozrelé postavenie jej hlasujúc. — Ďalej<br />

pripomína na potrebu jednej právnickej akadémie s prednáškami slovenskými,<br />

na mieste v národe najpríhodnejšom, nákladkom krajinským vystavenou<br />

a vydržiavanou byť majúcej. — Potom<br />

opakuje sa žiadosť, aby na univerzite peštianskej katedra reči a literatúry<br />

slovenskej postavená bola. — Ešte<br />

dolieha sa na povýšenie smeru národných škôl, na bazírovanie ich na<br />

samom ľude, na samom národe, pre zabezpečenie vzdelanosti a skrze túto<br />

slobody a ústavy, na semeniská učiteľské, na osamostatnenie učiteľstva, na<br />

zlepšenie hmotného stavu učiteľov a t. p. — Žatým<br />

vyslovuje sa túžba po jednom, z krajinskej pokladnice dotovanom, najpríhodnejšie<br />

v B. Bystrici ustrojenom zmenkovom súde prvej inštancie, s rečou<br />

úradovacou výlučne slovenskou. — Mimo toho<br />

za dôležité pokladá sa zriadenie hospodárskych spolkov, hospodárskej<br />

akadémie a hospodárskych časopisov. — Taktiež<br />

vystupuje sa za každoročné zasadanie sboru národného, ktorý by zakaždým<br />

tabulu magnátov dvoma národnými zástupcami obosielal. — Neináč


69<br />

žiada sa vyslovenie solidárnosti záujmov národa slovenského so všetkými<br />

národmi uhorskými, ktorých národnosť utlačená je, menovite s Rusínmi, Románmi,<br />

Srbmi a Chorvátmi, pripomína sa slušnosť a užitočnosť toho, aby mužovia<br />

slávni vo vlasti i národe, maďarského i slovenského národa, menovite<br />

Fr. Deák a i., Ján Kollár a i. v dnešnom protokole ako otcovia vlasti<br />

uznaní a vyhlásení boli; — a iných, slovom stručným alebo pri obšírnejšom<br />

odôvodňovaní sdelených nárad viac; ktorým činom národné slov. shromaždenie<br />

toto, doprajúc pretriebeniu všestrannému bežných náhľadov a nárad<br />

hojnej stihy, bohatú zásobu látky a striedstvom jasavej výrečnosti, slobody<br />

slova, horlivosti ducha, i otvorenosti srdca, stavia sa na stanovisko bezpečné,<br />

nahor i nadol i vbok, myšlienkou uváženou podopreté, čo keď všetko dostatočne<br />

vyvážené, popretriasané, náhľadmi a hlasmi najvýtečnejších svojich až<br />

k úplnému v zásade usrozumeniu vyvarené vidí; o tomto ale usadnutím a zamíknutím<br />

dosiaľ horlivo rokujúcich stránok presvedčuje sa, za nadobno považuje<br />

vymedziť spomedzi seba kráž užší, ktorý by nahromadený materiál,<br />

všetky vyslovené náhľady, nárady a mienky do povahy vezmúc, v celok jeden,<br />

vôli a potrebám národa, ako i ducha zasadajúceho 6boru primerane — sostavil,<br />

sriadil a v osnovu dôstojnú zaobalil. — A cieľom týmto, — to isté národné<br />

slovenské shromaždenie príležitosťou prvého dňa a zasadnutia svojho<br />

v prvom rozhodnutí svojom<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

do povahy berúc predne ducha národa, slovutným mestom Tisovcom<br />

odporúčaného, pánom Štefanom Daxnerom Jeho Veľkomožnosťou pristrojeného<br />

a v shromaždení dnešnom, ako shora nakreslený a uvažovaný je, —<br />

prednášaného, ducha srdečnosti rodoľubnej, bez tône a hmly, slovom úprimnosti<br />

vyobrazenej, ducha vernosti, žiadneho podozrenia iste nedopúšťajúcej,<br />

životom a obeťami pôvodcu, skutkami chválne spomenutého mesta zapečatenej<br />

a dokázanej, — ducha ráznosti, ktorou návrh tenže, sťa by kovom ocele<br />

tvrdej, ligotavej obitý štít, všetky námietky odporníkov života slovenského,<br />

všetky strely nepriateľov rovnoprávnosti a svornosti národov odráža, — rodoľubstvo<br />

s vlastenectvom do mieru a súhlasu múdre privodí, mierou spravodlivosti<br />

záujmy všetkých uhorských národov do svetla stavia, ba hotovosť slovenskú<br />

k sebazapreniu a k obetiam znamenitým pre svornosť a pokoj vo vlasti,<br />

veľkodušnú, spôsobom mužským a česť i uznanie vynucujúcim osvedčuje, do<br />

povahy berúc ďalej zásad v tomže návrhu vyslovených jasnú určitosť, od<br />

všetkého klátenia sa, pochybnosti a polovičatosti slobodnú, výrazom vlastným,<br />

úprimným, dôkladným zastúpenú, — na stanovisku pevnom, dejinami vlasti<br />

i prespolnosti, dávnejšími i novejšími, chodom pravidelným myšlienky a dôslednosťou<br />

pravdy, — ako i nutnosťou božského a prirodzeného práva<br />

stvrdenom — vystavenú; — do povahy berúc potom nevyrovnane premyslenú,<br />

z hlbokej známosti života slovenského a z bohatej skúsenosti poli-


70<br />

tickej čerpanú návrhu tohože primeranosť k potrebám, obstojateFstvám a<br />

v týchto zjavujúcej sa, preludom vzdorujúcej, dobou zavedenou často zneuznanej,<br />

— vôli národa; — do povahy berúc konečne — čo ani pri tu vyše<br />

udaných ligotavých vlastnostiach návrhu s pochvalou spomínaného, chýbať<br />

nemôže — živú shromaždeného obecenstva, pre všetky rozberania, boje a<br />

snáď i neúprimné náskoky napospol zachovanú príchylnosť a účasť na ňom,<br />

— ako i ním po všetkých slovenských srdciach rozhostenú obľubu a rozradovanosť,<br />

zrakmi slzavými a pokrikmi slávoprajnými dosvedčovanú;<br />

pri všetkom zrelom a pokojnom uvážení ťažkostí, ktoré návrh spomínaný<br />

nielen do vysokej snemovne krajinskej sprevádza a prijatie, uznanie a uzákonenie<br />

jeho v otázku postavia, — ale i prijatého, uznaného a uzákoneného<br />

potom návrhu toho do života a skutočnosti uvedenie pätiť neomylne budú;<br />

— pri všetkom chladnokrvnom a spravodlivom ohľade na osudnosť slova<br />

a neistotu výsledku, na povinnosť dôvery, ktorá mužom vo vlasti slovutným,<br />

pri kormidle krajiny stojacim patrí, ako i na nepriaznivosť vzťahov politickonárodných<br />

v dobe všeobecného preporodu, v dňoch rozpakov štátnych;<br />

— pri všetkom nestrannom pamätaní na konečnú nedokonalosť — ako každého<br />

ľudského diela vôbec — tak i návrhu na stole položeného;<br />

vzdor všetkému tomu, najmä vzdor úzkoprsej neodhodlanosti a okúňavosti<br />

ľudskej, jestli kedy a kde, teda teraz, keď na veličiznú, životnú otázku,<br />

vlasťou a Európou Slovákom predloženú, odvetiť treba, a tuná, kde po žalostivom<br />

v zemských, blahoslávnom v nebeských veciach tisícročí Slovensko<br />

ucelistvené slobodne zastalo si rákošom, — neprístojnej, nedovolenej, —<br />

vzdor mrákavám, ktoré na obzore vlasti slovenskej v ten veľký večer krívd<br />

a hriechov, proti národu slovenskému páchaných, istotne zjavia sa, — vzdor<br />

očiernovaniam, podozrievaniam a krivým svedectvám, s ktorými sa slovo života<br />

slovenského neomylne stretať bude, — a napokon, vzdor moci mocných,<br />

ktorí Slovensko či ignorujú, či nenávidia, či prenasledujú, a slabosti slabých,<br />

ktorí za Slovensko dejstvovali dosiaľ a dejstvujú dnes; —<br />

návrh, tu viac ráz s chválou spomínaný, — cieľom tým, aby sa pri širšej<br />

stihe a v primeranejšom kole znova a bystrým okom poprehliadal, v duchu<br />

a na základe zovrubného dnešného rokovania doplnil, náležité pristrojil a<br />

sostavil, — tak ale prepracovaný, najmä a zvlášte dobre uváženou náradou:<br />

ako by sa priestor osobnosti národa a práv jeho výrazom jednak myšlienku<br />

podstatnú určite, jednoducho a rodoprajne vyjadrujúcim, — jednak i pochybnosti<br />

a obávania, proti slovu tomu „dištrikt" v zasadnutí tomto namierené,<br />

— uspokojujúcim, označiť mohol a mal, — opatrený, — valnému zajtrajšiemu<br />

shromaždeniu predložil,<br />

výboru, ktorého údovia, spoločnými hlasmi vyvolení, sú vľct. p. p. Štefan<br />

Daxner, Ján Országh, Ctiboh Zoch, Dr. Andrej Michal Mudroň, Dr. Joz. Miloslav<br />

Hurban, Ján Palárik, Ján Gottčár, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Jesenský,<br />

Ján Seberiny, Júl. Plošic, Ján Kalinčák, Juraj Slota, Ľudovít Turzo-Nosický,


Samuel Štefanovič, Franko Blaho, Andrej Hodža, Juraj Matuška, Kornel<br />

Dobránsky, Samuel Ruttkay, Michal Chrástek, Štefan Závodník a Ján Nemessány<br />

— s predsedníctvom pána Jána Francisciho — oddať<br />

stránke tej, ktorá by s osnovou, výborom týmto zajtrajšiemu zasadnutiu<br />

predostrieť sa majúcou, snáď uspokojiť sa nemohla, možno odchylnej mienky<br />

— v prílohe zápisnice vyslovenie, — už predkom slobodné ponechávajúc.<br />

II.<br />

Slovenské národné shromaždenie následkom svojho včerajšieho riešenia<br />

a uzavretia výbor zvláštny, formulovaním žiadostí národa slovenského na<br />

podstavku návrhu tisovského, pánom Štef. Daxnerom predneseného, poverený,<br />

s osnovou tohože návrhu novou, v smysle spomenutého riešenia a uzavretia<br />

prepracovanou, teraz týmže p. Štef. Daxnerom prednášanou, — vo svojom<br />

prítomnom, druhom shromaždení valnom uvítajúc,<br />

v posvätnej rozpomienke na drahé dedičstvo stariny národa slovenského,<br />

ako totiž on dobou v záhumí dejín Uhorska miznúcou — dávno pred zjavením<br />

sa tu národov iných, menovite Maďarov, vo vlasti tejto z vôle božej usadený,<br />

— a tak prvší časom a prvší i právom — prednostenstvo žiadne neosoboval<br />

si, ale, ako za samostatnosť svoju skôr, tak za spoločnú slobodu plemien prichádzajúcich<br />

pozdejšie — v čatách krvavých i v rákošoch spoločných svorne<br />

a víťazne bojoval, — na vypravení a zúrodnení zeme tejto, na zveľadení<br />

obchodu a priemyslu jej tvrdými mozoFmi a umnou sposobnosťou svojou prv<br />

i potom zároveň pracoval, cudzincov, valiacich sa do krajiny v kráž pokrvných<br />

svojich, nepriateľov zajatých, — akonáhle chceli, v náručie rovnoprávneho<br />

priateľstva prijímal; — o zriadenie spoločensko-občianske ako nakreslením<br />

prvých ťahov, tak ďalším pristrojovaním ustanovizní ústavných, vždy<br />

i dnes obľúbených, panujúcich, — neodškriepiteľné, — župou i županom,<br />

orbárom i pristaldom, nádvorníkom i kráľom zrejme vysvedčené, — zásluhy<br />

nadobudol si; vystavil kríž krvi smierenia a pokoja božieho tam, kde stály trofeje<br />

krvavé vraždy a výboja pohanského; — v bohatosti svojej mluvy podelil<br />

sa s jazykmi chudobnými a tak dal hlas i riad, učiteľ učencom svojim.<br />

V spravodlivom povedomí toho, že národ slovenský, ako vždy predtým,<br />

tak i dnes ťarchy krajinské, krvi i peňazí, zároveň s národom maďarským, ba<br />

ťažšie v pomere počtu ľudnatosti a skúpych krajov svojich, znášať neodťahuje<br />

sa, výrobky svojimi všelijakej látky, obratnými a usilovnými remeselníkmi,<br />

silnými a pilnými pracovníkmi, na roliach, pri stavbách miest a sielníc vlasť<br />

celú zaopatruje; —<br />

v uvážení dôslednosti veľavýznamne j, dľa ktorej navidomoči všetky<br />

sveta uhly, zatracujúc porobu človečenstva, i ostatné strapy väzieb feudálnych<br />

s opovržením odstraňujú a vymanenie osôb jednotlivých na výšiny slobody<br />

spoločenstiev politickej vedú, posväcujúc tak osoby v občianstve a<br />

71


72<br />

občianstvo v moci zákona kresťanskej slobody, v uvážení tiež dôslednosti,<br />

dľa ktorej i vlasť naša, krajina uhorská, prevedúc zrušenie zemskopanského<br />

poddanstva, nadprávia zemianskeho a i. — trpieť nemôže, aby národná rovnoprávnosť<br />

— životná to podmienka občianskej rovnoprávnosti, — od najdávnejších<br />

časov životom uctená, zákonmi stoletia tohoto posledného ale narušená,<br />

— práve v tomto století ožívajúcich národností utlačovaná bola centralizáciou<br />

maďarskou, ktorá boj zanovitý práve súčasne — proti centralizácii<br />

nemeckej, osobnosť národnú zavrhujúcej, udržuje, — v uvážení konečne dôslednosti,<br />

dľa ktorej národ slovenský, na slobode rovnoprávnosť občiansku,<br />

na tejto rovnoprávnosť národnú, na tejto ale stavbu ústavnú založenú vidiac,<br />

— vyzvaným a svätou povinnosťou vlastenectva zaviazaným sa cíti — ako<br />

úd koruny posvätnej — všemožne o to stáť, aby žiaden z faktorov blahobytu<br />

zeme nechýbal, menovite ale uznanie osobností národných a uznanie osobnosti<br />

národa slovenského zvlášte — na zmrzačenosť života ústavného — či zavrhnuté,<br />

či zabudnuté nezostalo; — ako i<br />

v domyslenom pochopovaní slova „národ", ktorým sa oprávnené osobnosti<br />

človečenstva — postavy spolkové, pôvodnosťou krvi, zvláštnosťou jazyka<br />

a v ňom vychovaného osobitného rázu, v ňom prechovávaných pokladov mysle<br />

i priemyslu, osobitnosťou mena, obyčaje, kroja i kraja, zkrátka vlastným<br />

svojím životom od iných rozdielne, — skutočne svoje národné slovo i svoju<br />

slovesnosť, svoje písmo i svoju písomnosť, svoje v rade národov postavenie,<br />

svoj stav i zástoj majúce, — označujú, — a nasledovne spravodlivým nárokom<br />

osobnosť svoju si osobujú, — nie za hromadu jednotlivcov, ale za jednotný<br />

celok, nie za pripletú, ale za ústrojné časti štátu, slovom za to, čo skutočne<br />

sú v knihách zemských zapísané, v živote občianskom zjavnom tak menované<br />

a ctené byť majú; — napokon v bolestnom pocite krivdy nesmiernej, ktorá<br />

— na priek, na posmech starého i nového dejepisu — na priek a posmech<br />

ducha času i Ducha božieho, svätého, v znameniach doby našej zjaveného, —<br />

na priek a posmech snahám i túžbam i heslám slobodomyseľnosti, ústavnosti,<br />

vlastenectva uhorského, — na priek a posmech skutočnosti samej, Fud slovenský<br />

ako národ ukazujúcej, predsa — nielen samopašou a zlovôľou jednotlivých<br />

neprajníkov národa slovenského a nepriateľov svornosti národov uhorských<br />

česť a názov národa a osobnosť národnú národu slovenskému odopiera,<br />

— a čo horšie nad to, — v samých zákonoch spoločnej matky vlasti, — ako:<br />

od r. 1791, — 1792, — 1805, — najmä ale od r. 1832/6 až po 1848, — jedine<br />

národ maďarský za národ pokladajúcich, — jedine o reči maďarskej ako reči<br />

národnej a vlastenskej hovoriacich, jedine o zveľadenie maďarského národa<br />

a maďarskej reči starajúcich sa, — o národe slovenskom, ako by ho v spoločnej<br />

vlasti tejto ani nebolo, žiadnej zmienky nerobiac, — vyslovená, uzákonená<br />

a s náramnou škodou Slovenstva dielom i v živote už uskutočnená je<br />

a dielom — čoby už aj len galvanizmom mŕtvoly akoby — i dnes ešte hýba<br />

sa, zákonu pravdy božej vzdorujúc, pokojné usrozumenie národov Uhorska


ozrážajúc, — 6väté dosky zákona rúhavo zneucťujúc; — v bolestnom pocite<br />

neprávosti takej, proti národným i občianskym právam Slovenstva namierenej,<br />

— výrokom ducha času odsúdenej, snemom opravdivých vlastencov<br />

jednohlasne zatratenej, — k odstráneniu jej a na základe všetkých vyššie uvedených<br />

i zamlčaných vážnych pohnútok, — slovenské národné shromaždenie<br />

toto jednomyseľne a jednohlasne, — menom národa<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

žiadať výslovne, zjavne a slávnostne, aby osobnosť národa slovenského sťa<br />

národa samostatného, jednocelistvého, slobodného — v tej miere a úcte,<br />

v tom rade a práve ako osobnosť maďarského alebo ktoréhokoľvek iného národa<br />

vo vlasti uhorskej,<br />

neináč i reč slovenská — ako národnej osobnosti tej podstatná známka<br />

a ducha národu vlastného vyslovenie a spredmetnenie, ako orgán obcovania<br />

a vzdelanosti, teda v záujmoch vlasti celej veľadôležitý a neoceniteľný, za reč<br />

vlastenskú, tej úcty, toho radu a práva hodnú, ktoré dáva sa reči maďarskej<br />

alebo ktorejkoľvek inej vo vlasti uhorskej — uznaná bola,<br />

ktoré uznanie osobnosti a reči národa slovenského — pre spravodlivé<br />

odôstojnenie veci, ako i pre írečitú hodnovernosť a stálosť práva, zákonom<br />

pozitívnym vyslovené a v listinách kráľovských, korunpvacích a úvodných,<br />

zároveň s inými životnými, podstatnými právami krajinskými vnesené — tak<br />

slovom svätým krajiny a kráľa spečatené a posvätené byť má.<br />

Všetko to najmä tým cieľom, aby táže osobnosť a reč národa slovenského<br />

proti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti národov, ktoré posledné<br />

slová národné slov. shromaždenie so slávnostným dôrazom opätuje, zabezpečená<br />

bola.<br />

73<br />

III.<br />

Slovenské národné shromaždenie, — po rozsiahlom a dôkladnom o veci,<br />

dňa včerajšieho vo valnej schôdzke svojej držanom rokovaní a po vyrozumení<br />

mienky výboru patričného, —<br />

majúc pred očami prírodnú zásadu, že všetko, čo v svete hmotnom<br />

jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže, a nútnu dôslednosť, dľa<br />

ktorej, — uznanie osobnosti národa slovenského, uznanie medzí, v ktorých<br />

osobnosť tá rozkladá sa, hraničiac s osobnosťou živia iného, neodolateľne<br />

požaduje; potom,<br />

majúc pred očami prst prozreteľnosti božej, ktorá národu slovenskému<br />

na šírom svojom svete vymerala istú plochu, dom i dvor jeho, hory a doly<br />

jeho, pole živobytnosti a činnosti jeho najbližšej, kde by cítil sa v svojstve<br />

svojom, v práve svojom, odtiaľ až potiaľ, kde by chlieb i česť, práca i pláca,<br />

najprednejšie synom jeho prislúchala; — prst prozreteľnosti božej, ktorá ple-


74<br />

mená uhorské od tisíc rokov k zrelosti národov, k povedomiu osobností, k pochopeniu<br />

a vysloveniu národných pomerov vychovávala a tým výsledok pokroku<br />

nútny, ktorý prekážkami spätiť, násilím odraziť nemožno, zapríčinila;<br />

taktiež<br />

majúc pred očami dobrobyt vlasti uhorskej, silne podporovaný a ustálený<br />

tým, keď nesriadená hromada plemien rozvrství a roztriedi sa v súzvučný<br />

spolok národov; občianske spravovanie a pravosúdie a všetko obcovanie<br />

zjavné v príbuznosti živlov národných nájde prirodzený svoj beh; hranice<br />

mŕtve, dosial rozkusujúce krajinu, obrátia sa v striedstva a sväzky živé, spájajúce<br />

národ s národom; jednota a celistvosť vlasti, ináč na svevoli ľudskej<br />

a mŕtvej litere zákona postavená, spočinie na podstavku duchom času a duchom<br />

božím utvorenom, na základe mravnom, zo samého života v pokroku<br />

času vyrastlom, na láske jednej matky, jednak deti svoje všetky milujúcej,<br />

jednak nimi ľúbenej, hrdlom i statkom bránenej a podporovanej, — ktorým<br />

činom zem uhorská zachráni sa od hriechu toho, mocou zákonitosti meravej,<br />

so zákonom prirodzeným a mravným v odpore stojacej, násilne utvoriť, násilne<br />

udržovať chcieť celok svoj, — od hriechu, aký dľa svedectva nedávnych<br />

dejín italských, pravde a právu zákona vyššieho odolať nemôže a ktorý do<br />

ústavy štátnej zavinutý svedectvom udalostí novších v Severnej Amerike<br />

— skôr-neskôr na ústave samej pomstí sa; — ďalej<br />

majúc pred udrenými o zem hanbou a horkosťou očami ohavnú odrodilstva<br />

nešvár, ktorou národ slovenský zaplavený a zaprznený je, a ktorá<br />

medzi inším pramene svoje má najmä v nesmiernom tom prelude, ako by<br />

národnosť maďarská v celom obvode šírej vlasti uhorskej žiadnych hraníc<br />

nemala — a otvorené brány nachodí v prežalostnej skutočnosti tej, dosiaľ<br />

nielen žiadnym slovom spravodlivého zákona nepoklátenej, ale rozličnými,<br />

národnosť maďarskú medzi Slovákmi rozširujúcimi ustanovizňami verejnými<br />

práve napomáhanej, ako by len ten slávy a pohodlia, titulu pravého vlastenectva<br />

a dôvery krajinskej hodným sa stal, kto v kraji skutočne slovenskom,<br />

v srdci a na všetkých stranách národa slovenského, kraj a národ ten zapierajúc,<br />

v službe národnosti maďarskej zapredá sa; ktorá odrodilstva nešvár ale<br />

— ako s jednej strany ani len zďaleka za prekážku rovnoprávnosti slovenskej<br />

a vyhraničenia národa slovenského uznaná byť nemôže, tak s druhej strany<br />

a naopak, len v medziach zákonitých práva národného, v zákonitom ohraničení<br />

priestoru osobností národných hrádze svoje nájde a — keď Hospodin<br />

dotresce národ slovenský a zhovievavosti jeho miera naproti zrade doplní<br />

sa, zaiste nájde — aby prestala už raz prevrátenosť tá, kde národ vo svojom<br />

cudzincom je, a svojský, svoje vlastné odmrštiac, právo cudzinca do pánovitej<br />

platnosti uvádza; — ktorá odrodilstva nákaza — rozpelešiac sa úvalom vo<br />

vrstvách obyvateľstva takrečeno vzdelaných, výsadami, hodnosťami, majetkom<br />

vynikajúcich — a mocou pák týchto — upriaznenou zburou a hrôzovládou —<br />

v mestách i mestečkách, ba i v utiahnutých dedinách vždy hlbšie až do kosti


života národného vžierajúc sa — snahy a obete priateľov Slovenstva prebudilejších<br />

nivočí, úbohý ale ľud pospolitý takrečeno na spaní dusí a zaškrcuje,<br />

natoľko a s tou bezočivosťou, že nemožno, aby sám hrdinský národ maďarský,<br />

národnosti a reči svojej s toľkou žiarlivosťou pridŕžajúci sa — už pre svoju<br />

vlastnú česť konečne neohradil sa dôrazne proti streŠtenosti takej, ktorá<br />

menom jeho deje sa a zapríčiňuje zdanlivosť tú, ako by on záhubou Slovenstva<br />

seba obohacovať, potupou Slovenstva seba okrašľovať chcel, alebo dovoľovať<br />

— ani veriť nemožno, že by zákonodarstvo uhorské, akonáhle by to národ slovenský<br />

žiadal, k uvedeniu obecného pokoja vo vlasti a k odstráneniu krivdy<br />

do neba volajúcej — jediný choroby tejto liek — totiž zákonité vydelenie<br />

územia pre práva národnosti slovenskej, — kvôli hriechu tomu, alebo čo aj<br />

kvôli jednotlivcom inonárodným, asnáď v stoliciach slovenských nachádzajúcim<br />

sa a tu výsadné akési práva, možno, si osobujúcim — zákonite predpísať<br />

a podať okúňal sa; — mimo toho,<br />

majúc pred očami útvary obdobné, v dejinách Uhorska stoletých zjavujúce<br />

sa, ako: dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajduské, desať obcí Kopijníkov,<br />

šestnásť miest spišských a štyridsať štyri stolice — ako i rozdelenie<br />

vlasti uhorskej pred r. 1848 na štyri dištrikty, korporácie to municipálnou<br />

správou osobitnou — pri všetkých polohopisných ťažkostiach — nadané, bez<br />

najmenšej nesnádze pre vlasť jestvujúce; — nevidiac teda príčiny, prečo by<br />

jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský — v priestore tom, ktorý mu<br />

sama príroda vyznačila a ktorý on i skutočne zaujíma — pri nastávajúcom<br />

organizovaní krajiny a stolíc, ktoré sa od teraz zasadajúceho snemu očakáva<br />

— ako hornouhorské slovenské okolie vo vlasti spoločnej, bez najmenšieho<br />

nebezpečenstva jednoty a celosti jej, miesta mať nemohol, — krome snáď<br />

príčiny tej, ktorú by kto v rôznorodí, miešanosti stolíc, menovite: Prešporskej,<br />

Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Tornianskej,<br />

Abaujvarskej a Zemplínskej hľadať chcel, ktoré ale môžu sa bez významných<br />

ťažkostí alebo ako nové župy usporiadať, alebo — kde to nemožno — susedným<br />

slovenským stoliciam privteliť, — čo platí zároveň i o kolóniách slovenských<br />

medzi živlami inorodými, osobnosť svoju národnú doma v plnej miere podržujúcich;<br />

— napokon<br />

v príslušné vedomie berúc odchylné a protivné, behom rokovania k slovu<br />

dovedené úprimné mienky a námietky — nie bez nádeje, že na mieste vyššom<br />

pravda slovenská nájde spravodlivého ocenenia, ale iste s vierou tou, že nemožno<br />

nekonať povolanie, nemožno nevysloviť a nevyznať, čo je národa horiaca<br />

túžba i potreba, — bez strachu pred možným tým pádom, že pre smelé<br />

a rázne slovo punktu tohoto šľachta slovenská, už či nechuťou, či nedorozumením<br />

národu odcudzenou by zostala, ba v tom presvedčení, že opravdivá<br />

a spravodlivá šľachta nie bojazlivosťou, klátivosťou, priaznelstvom, ale jedine<br />

otvoreným a šľachetným zakročovaním má i dá pre národ získať sa; bez odvolávania<br />

sa na historické práva, bez opierania sa na zákon, ale so snahou roz-<br />

75


76<br />

hodnou nadobudnúť si historické právo na základe histórie národa dosiaľ<br />

zneuznanej, vyvolať k životu zákon večný a do platnosti doviesť zákon boží,<br />

aby bol zákon tam, kde dosiaľ nebolo ho; bez otázky ku spiacim, ku zaslepeným,<br />

ku zlomyseľným, ku zavedeným na Slovensku: či tak chcú?, ale<br />

v svedomitom, svätom uvážení toho, čo radí a predrieka vernosť najvernejších<br />

v národe, múdrosť najmúdrejších v rade, čo velí vôľa schôdzky a porady<br />

prítomnej; — bez privolenia práve a bez plnomocenstva mnohých, úradov,<br />

miest a obcí, ale pri zástupníctve a návodoch predsa úradov, miest a obcí,<br />

ktoré v kongrese tomto zúčastnily sa, — právom slobodnej spolkovitosti, —<br />

v duchu národa a za život jeho; — so zaviazanosťou lásky a pokoja ku všetkým<br />

iným národom Uhorska, s ktorými Slovákov spojuje a viaže jeden kráľ<br />

a jeden snem, jedna vlasť a jeden zákon občiansky a krém toho každodenné<br />

striedané materiálne i duchovné záujmy, každodenný vzájomný obchod, ba<br />

i sväzky rodinné a pokrvné, spoločné všetkým zvyky, tie isté ťarchy aj úživy,<br />

ten istý boží súd a to isté v Kristu spasenie; — v osvedčení sviatočnom a prísahe<br />

svätej, že uzavretia tohoto smer nečiaha na celosť a jednotu krajiny uhorskej,<br />

k rozdrobeniu jej, ale k utuženiu sväzkov národných v spoločnej ústavnej<br />

vlasti, ku smiereniu a pokoju častí jej, k harmonickému celku všetkých údov<br />

v jednej a slobodnej obci, — k rovnoprávnosti národov uhorských, ktorá je<br />

uholným kameňom jednoty vlasti uhorskej, — aby v stupňoch spoločenských<br />

slobodný bol človek, slobodný dom, slobodná obec, slobodná župa, slobodné<br />

okolie, slobodná vlasť národov všetkých, v krajine a dŕžave spoločnej vôľou<br />

božou umiestených;<br />

ináč odhŕňajúc od seba všetko klátenie sa a váhanie medzi lžou a pravdou,<br />

všetky fígle politické a sebecké, všetku zvetralosť a okúňavosť, všetku<br />

záušnosť a polovičatosť, — slovenské toto národné shromaždenie jednosvorne<br />

a menom národa<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

žiadať výslovne, zjavne a slávnostne, aby v spojitosti s riešením a uzavretím<br />

jeho predošlým, pod číslom II., osobnosť národa slovenského uznaná bola<br />

v priestore tom, ktorý ona, ako súvislá, nepretržitá masa, skutočne zaujíma,<br />

žiadať, aby priestor ten v zákonoch, — úradných diplomatických knihách a listinách<br />

a akýchkoľvek shromaždeniach krajinských a dŕžavných, — verejné,<br />

vlastné meno: „Hornouhorského slovenského okolia" nosiť smel a mal; žiadať<br />

zároveň, aby pri nastávajúcej organizácii krajiny, stolice s Okolím tým hraničiace,<br />

v ktorých Slováci s inorodými susedia, podľa národností zaokrúhlené<br />

boly.<br />

IV.<br />

Slovenské národné shromaždenie, v úplnom porozumení s náhľadmi príslušného,<br />

viac ráz s úctou tu spomenutého výboru, cieľom ďalšieho rozvinutia


zásad hlavných, v predchádzajúcom, prvom a druhom punkte zápisnice tejto<br />

vystavených, pre zavŕšenie a doplnenie ich, menovite z veľavážnych a neodškriepnych<br />

dôvodov pravdy:<br />

že osoba človeka — ako jednotlivého, tak spolkovitého — umu a rozumu,<br />

duše a ducha povedomá, len tak osobou je, keď povedomie toto, celým dejstvovaním<br />

životným presnované, slovom alebo skutkom, najlepšie obojím, k zjaveniu<br />

priviesť vstave je, — nemota ale v ohľade tomto vždy na jednu z najbolestnejších<br />

bied, za stratu pol života spravodlivo považuje sa, — nasledovne<br />

i osobnosť národa, ako osobnosť človeka hromadného, osobnosť človeka slovenského,<br />

len tým, ako taká, vykázať a vysvedčiť môže sa, že národné svoje<br />

nárečie a slovenské slovo svoje v sebe ako orgán obcovania, v pomeroch svojich<br />

k inorečím ako známku osobnosti svojej umiesti a oprávni; neináč tiež<br />

priestor národom obydlený — bez hlasu národa ako hora bez šumu lístia, bez<br />

spevu vtáka, ako dom bez shovoru a piesne rodinnej, bez modlitby a svätejšej<br />

prívetivosti, ako hrob, čili pustatina, — aspoň ako obydlie želiara ukazuje sa,<br />

— iste oživotvorenia — má-li ho v nižších, takrečeno zvieracích, telesných,<br />

domácich stranách, predsa i vo vyšších spoločenských, občianskych, štátnych<br />

krážoch a vzťahoch svojich, keď nielen jednotlivcom, rodinou, ale národom<br />

byť má — neomylne potrebuje; — oživotvorenie toto ale jedine rečou osobitnou,<br />

rečou národa osvedčiť a dosvedčiť možno, z čoho vysvitá ako národnosť<br />

a rovnoprávnosť národná, požadujúc uznanie osobnosti a priestoru<br />

vlastného, zároveň i uznanie životného vlastníctva orgánu, pritom: kto a kde?<br />

i riešenie otázky: ako? — dôslednosťou najdôslednejšou požadovať upravená<br />

a uprávnená je; — otobôž,<br />

že reč národná národu ktorémukoľvek, menovite ale reč slovenská národu<br />

slovenskému je najdrahším, takrečeno jediným dedičstvom, ktoré praotec<br />

Sloven z milosti božej prijal a z milosti božej na dnešné pokolenie, prez<br />

všetky tisícleté tisiny a víchrice histórie, preniesol, zachoval a zachovať kázal,<br />

— je výnimkou života, s ktorou národ živou žije, vymrelou umiera, je obrazom,<br />

ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje; jediné striedstvo,<br />

jediná páka vzdelanosti národnej; je ten jediný odznak národa, úda človečenstva<br />

osobitného, ktorý — keď v obchode spoločenskom obyčaje, kroj rúcha,<br />

veda, umenie, vierovyznanie a t. p. v skupinách národných slejú sa, v záujmoch<br />

človečenstva spoločných zovšeobecnejú — ten istý a zvláštny vždy zostáva,<br />

posvätenej akejsi nedotknuteľnosti hoden; — hoden tedy i najprednejšej<br />

ochrany a obrany; — tým viac,<br />

že reč národná je každému jednému synovi národa rečou materinskou,<br />

milou, sladkou, ktorú takrečeno s mliekom pŕs matere do seba vsal, v ktorej<br />

prvé city a myšlienky svoje, prvé žiadosti a žiale vyslovil, prvé úvahy<br />

o jestvovaní svojom v najbližšom svete prijal a pojal, prvé modlitby prevrávať,<br />

prvé vedomosti opakovať učil sa; ktorú teda ako jednotlivý národa<br />

úd, tak i celistvé obecenstvo národné v detinskej pobožnej vďake pestovať,<br />

77


78<br />

obhajovať a zastávať sväté zaviazané je; — krém tohoto i z príčiny tej, národu<br />

slov. osobitne dôležitej,<br />

že národ slovenský ako haluz na veľkom pni Slavianstva, s ostatnými<br />

kmeňmi slavianskymi v národno-literárnom rodinstve stojac, spoločný svetodejný<br />

zástoj majúc, striedstvom vzájomnosti i sám v majetku tamtých duchovnom,<br />

ba vo všetkých výhodách života zúčastňuje sa, i s úrodným čeľadiam tým<br />

slavianskym, silami a výsledkami národnej činnosti svojej k službe stáť povinný,<br />

reč slovenskú — spojivo svoje s nimi, ohnivo reťaze rodinnej, závetný<br />

list ten, jemu diel v dedičstve slávy veľnároda zaručujúci — zanedbať a nepriateľom<br />

Slavianstva za korisť vydať nijak nesmie a nemôže a nechce; —<br />

naopak, vysoké sväzkov takých povedomie, záruku večitého trvania svojho,<br />

svetošíreho poľa-pastviska svojho brány otvorené, velebný pamätník jednoty<br />

starožitnej, zachovať tým, že reč svoju z hanebnej a ostudnej podriadenosti<br />

vo vlasti tejto vytrhnúť — a v rovnú aspoň čiaru uznania, uctenia, uprávnenia<br />

— v rade národov uhorských znova postaviť, vzdelať a na dôstojnú postať<br />

verejného pôsobenia povýšiť a povýšenú vidieť, — medzi najsvätejšie práva<br />

i povinnosti, medzi nerozlučné túžby svoje počituje, počitovať iste smie i má,<br />

ale i chce; — ešte i preto,<br />

že — mala-li by reč slovenská i naďalej v porobe tej a odstrčenosti zostávať<br />

a následkom toho všestrannej cesty vzdelania i prepracovania svojho<br />

pozbavenou byť; mala-li by pre svoju služobnú tvárnosť, pre svoju k najnižším<br />

úkolom živobytia, k najužším krážom obcovania odsúdenosť, každému tomu,<br />

komu sláva a veľkosť, sila a dôstojnosť na svete tomto milá je, opovrhnutou<br />

zostať; mala-li by, keď nedá materiálnych výhod, chleba vezdejšieho, nedá<br />

úradného vplyvu a hodnosti v pomeroch občianskych nikomu, — inteligenciu<br />

svoju, najpodarenejších synov svojich v službu suseda naveky prepúšťať;<br />

mala-li by týmže činom a z týchže príčin spisovnosť svoju, trh svoj knižný<br />

v tomto pätení, v opustenosti tejto, v putách kliatby a zlorečenstva, — kde<br />

nadutosť a nepravosť písanie a čítanie kníh slovenských, shovor slovenský za<br />

zradu vlasti, za vec vzdelanca nehodnú vyhlasovať smie, — nadlho ujarmený<br />

ponechať: pospolitý ľud slovenský, človek orby a priemyslu, so ženami a deťmi<br />

svojimi, roľa táto národa, z ktorej hore klasí sa a regrutuje moc národná<br />

i štátna, absolútna táto národa väčšina, — osirelosťou svojou zahynúť, zahlúpelosťou<br />

svojou mena ľudského a slnca božieho nehodnou stať by sa musela;<br />

— a čo z tohoto nasleduje — konečne,<br />

že vlasť uhorská, nepripomínajúc materinskú jej ku všetkým svojim,<br />

vôľou ducha božieho prechovávanú lásku a povinnú spravodlivosť jednakú T<br />

nemôže žiadať, nemôže trpieť to, aby ktorýkoľvek národ, menovite aby národ<br />

slovenský nemotou verejnou porazený, duchovne zabitý úd tela jej, hrobovým<br />

pachom smradil rozkošné polia krajiny; — nemôže dopustiť naďalej, aby jeden<br />

z diamantov posvätnej koruny na hlave jej nevyliskaný, nevysvietený a neosvietený<br />

alebo vylúpený do blata šmarený a pätou svevole i sebeckosti samo-


pašnej, zaslepenej sliapaný zostal; nemôže — pre vlastný vlastenstva svojho<br />

prospech a zisk — nemôže dovoliť, aby, v p o rúhame uvaliac závetné, na prahu<br />

súdu božieho prerečené, kráľovskými skúseniami trónu spečatené slovo pravdy<br />

Sv. Štefana: „regnum unius linguae imbecille, fragile est" — ktokoľvek,<br />

zákon či človek, rozmanitosť darov a pováh národných, rukou večitou na doplňovanie<br />

a vymáhanie jedna druhej v organickú jednotu dŕžavnú zriadených,<br />

— v masívnu jednotvárnosť zaklial a národu slovenskému nedopustil opravdivé<br />

svoje vlastenectvo dokázať, tým, že poklady mysle svojej a srdca svojho<br />

striedstvom bohatej reči svojej rozvinúc, zvláštnou históriou svojou a celonárodnou<br />

silou v osudoch svätých zeme i sveta spolupôsobiť — ako povinnosť<br />

berie na seba, ako právo žiada pre seba; —<br />

bárs aj zdedenú a pradávnu tolerantnosť svoju, ohľadom na cudzie živly,<br />

na inonárodných jednotlivcov, na jejich čelade a obce po Slovensku roztrúsené<br />

— národ slovenský hojac bôle a rany, jemu v tomto smere činené a dosiaľ<br />

krvácajúce, ani napotom zaprieť a odhodiť nemieni; bárs aj kvôli pokoju a<br />

svornosti od prísnosti práv svojich rečových, — najmä čo sa týka diplomatického<br />

poľa vlasti spoločnej a nakoľko to česť i podstata života národného<br />

dovolí, ale slobodne, ale dobrovoľne upustiť hotovým osvedčuje sa: predsa<br />

napriek fígľom a furtáctvu, akým dosiaľ, najmä v najnovších časoch — pod<br />

zámyslom rovnoprávneho, slobodného volenia si reči akejkoľvek v domovine<br />

slovenskej, naozaj ale päsťou silnejšieho cudzinca, zradou odrodilstva a zavádzaním<br />

zaslepeného ľudu právo národnej domácej reči z obecných dvorán<br />

vyfalšované a v posmech obracané býva, a napriek amabilnej konfúzie a nezriadenosti<br />

takej, ktorú biedne odrodilstvo slovenské a nepriateľstvo národné<br />

uvádzať chce, aby v kalnej vode lovilo sa, aby nič pozitívneho v záujme reči<br />

slovenskej nestalo sa, aby času a priestoru k dobe diablu príhodnejšej získalo<br />

sa, a keď inšie nie, aspoň aby podlá odpadlosť — čo už aj len hlasom opozície<br />

pokryteckej — veliteľom svojim zavďačila sa; — napriek tomu aj inému, —<br />

tože slovenské národné shromaždenie jednosvorne<br />

rieši a uzaviera:<br />

žiadať zjavne, slávnostne a neústupné, aby v obvode Okolia, národ slovenský<br />

zosobňujúceho, jedine a výlučne reč slovenská zákonom krajinským uznaná<br />

a ustanovená bola za žláb ten, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného<br />

a školského prúdiť sa má, — dľa ktorého zákona teda reč slovenská<br />

v priestore národa slovenského, v dome svojom, nesmela by na užší okres, na<br />

úlohu slúžky obmedzená, — ale musela by tak uprávnená byť, ako život národa<br />

samého v medziach svojich uprávnený je.<br />

V.<br />

Slovenské národné shromaždenie, pokračujúc dôsledne a svedomité v uvažovaní<br />

toho, čo by národu, ktorého kosťou a krvou sme a ktorého bolesťami<br />

79


80<br />

i lkaniami vyzvaní do rady zasadli sme, po tisícročnej opovrhnutosti, pred obličajom<br />

doby vzkriesenia národov vyžiadané, potom ale behom svätých prác<br />

a bojov, z pomoci božej vydobyté i zachované byť malo, keď, nie-li úplná,<br />

dokonalá rovnosť a právo, aspoň spravodlivé sblíženie sa k rovnoprávnosti<br />

popri druhých národoch vo vlasti tejto Slovákov, Uhorskej, skutkom stať sa<br />

má, — po vyslovení podstatných, všeobecných a najsvätejších právoviet skutočno-národného<br />

života, pod číslami tu predchodiacimi rozvinutých a predstretých,<br />

— pristupuje ku zriadeniu vnútornému, ku zbudovaniu jednotlivých<br />

stavísk mesta svojho, práve rozmeraného a ohradeného, k jednotlivým žilám<br />

a strojom života zjavného, a v tomto smere, z dôvodov a pohnútok, ako nasledujú,<br />

poneváč práva a spravodlivosť, pravda a súd, základné tieto stroje obcovania<br />

duchovného človečenského, v pomeroch osobitných i spolkových — ako<br />

v istom ohľade nestrannosť a cudzinskú prísnosť požadujú, tak v ohľade ďaleko<br />

dôležitejšom a svätejšom svojskosť láskavú a rodinnú sebeprajnosť v povahe<br />

svojej, ako vymienku požehnaného pôsobenia svojho predpokladajú, nasledovne<br />

vzdialenosť miestnu, polohospisnú, ako i osobnosti ľahostajné, otobôž<br />

nepriaznivé a nepriateľské, vytvárajú, — neináč peniaz a úpis peňažný, krv<br />

táto, kolujúca žilami obchodu a majetku, obživujúca hmotný dobrobyt a časné<br />

šťastie človeka tovarišského, najsamprv a nabliššej bratskou vernosťou a žiarlivým<br />

príbuzenstvom opatrovanou byť žiada, aby tak potom do ďalších, prespolných<br />

pokladníc a na cudzinské trhoviská siakla i rozlievala sa, —- čo viac,<br />

sama bezpečnosť majetku, obhajovanie kupectva, ale i okolnosti pravotné<br />

v rukách svojských a v blízkej domovine s lepším výsledkom, s väčšou pohodlnosťou<br />

a s menším nákladkom dajú sa konať a pokonávať; národ ale slovenský<br />

od tisíc liet k ďalekým súdnym stoliciam odvolávať sa a so zmenkami<br />

svojimi na sto míľ putúvať odkázaný — v století tomto porôt a samosprávy,<br />

slobody a svojstva, takú všetkým sveta spoločenského živlom podrobenosť<br />

ťažko znášajúc, z podrobenosti tejto vymaniť sa prísne a pevne zamienil si; —<br />

poneváč dôstojné je národa, aby Okolie, ktoré meno jeho nosí a jemu<br />

s hrudou i hradom po práve a pravde náleží, ústami vyššími pristrojené —<br />

jedno drahé mesto jeho stavbami a dvoranami úradov vznešenejších priozdobené,<br />

obyvateľstvo jeho vehlasmi rokovaní dôležitejších ako by posvätené<br />

a uveličene bolo; — poneváč také je postavenie národa slovenského, že v obvode<br />

domoviny svojej, v ktorej národne jestvuje, na politickú samostatnosť<br />

a štátnu zriadenosť vlastnú, na ústrojnosť súdobných a správnych úradov<br />

výhradne slovenskú — od predstavenstva obce až ku štítu diplomatických<br />

kruhov nároky činiť ani nesmie, ani nechce, — ale podľa nevýstižnej rady<br />

božej s inými národmi vo vlasti spoločnej na spoločné dikastéria vyššie a<br />

súdne stolice upravený, podľa večnej milosti božej pak v tovarišstve takom<br />

predsa národnosť svoju, pre česť i právo, pre úžitok a potrebu, prez všetky<br />

vrstvy štátneho zriadenia nahor, až k samým schodom prestolu panovníckeho,


v pomere Fudnatosti národa a priestoru toho, ktoré v dŕžave rakúskej zaujíma,<br />

zastúpenú vidieť a tak, súc osobou zjavne oprávnenou, v sväzku politickom<br />

s inorodými v záujmoch krajinských a ríšskych, dFa politickej zrelosti a dospelosti<br />

nielen trpne, lež i činne zúčastňovať sa, a podobenstvom hovoriac,<br />

ako strom lipový koreňmi svojimi v pôde slovenskej tkvejúc, driekom svojím<br />

— zároveň s inými vlastenskými národmi — ústavnosť krajiny uhorskej podopierať<br />

a konečne konármi a korunou svojou, v konáre a koruny ostatných<br />

dŕžavných národov, začahujúc a zapletajúc sa, vysočiny veličenského trónu,<br />

proti víchriciam výbojov a požiarom pálčivým odbojov chrániť a tieniť, i povinný<br />

i oprávnený je; —<br />

poneváč ďalej dosiaľ zákonom sveta nijak neoprávnená, riešením božím<br />

ale všelijak oprávnená oprávnenosť táto zjavenie svoje dostať môže len v povolaní<br />

a ustanovení istých k zastupovaniu národa uspôsobených osôb, mužov takých,<br />

ktorí, oddojčení súc prsníkom slastí aj strastí slovenských, v najkrutejších<br />

a najhroznejších dňoch národa i kráľovstva bili boj výborný a verný<br />

a pritom s biedami a nátiskami svojského národa tvárou v tvár oboznámili sa,<br />

— mužov teda takých, ktorí, na srdci národa slovenského horko-ťažko dovrchu<br />

vzrastúc, milujú láskou neskalenou rodný svoj ľud i kraj, silu i vôľu, majú<br />

záujmy a prospech Slovenstva v hromade záujmov spoločných, i cudzích svedomité<br />

zastávať a podporovať, mužov, ktorí pilnosťou a obľubou súkromnou<br />

a cvičením sa i pôsobením, či literárnym či úradným pravidelné zaobchodenie<br />

s rečou slovenskou osvojili si a poctivo ju užívať vstave sú; nasledovne mužov<br />

takých, ktorí dôveru národa nášho, dejstvovaním svojím preň požehnaným<br />

zaslúženú, ráznosťou nezlomnou spečatenú, mienkou seberovných delníkov na<br />

roli dedičnej obecnou vyslovenú, vyhlásenú a prirknutú majú, — nepripomínajúc<br />

neodškriepiteľné nároky Okolia slovenského na česť a hodnosť, na<br />

chlieb a živnosť v krajine, ktorej ústavu praotcovia slovenskí v jej základoch<br />

zriadiť, v jej rozvoji synovia jejich obhajovať podstatne a veľazáslužne pomáhali,<br />

— v krajine a dŕžave, ktorej pokladnice pracovitý, šikovný ľud slovenský<br />

do dneška, ako od nepamäti, peniazom mozoľov svojich a potu svojho<br />

bohaté nasýpa, — i pre synov národnej otčiny svojej práve tak, ako pre synov<br />

inorodých spoločnej vlasti; — ponevádž mimo toho reč slovenská, sťa by ústa<br />

národa a podstatný, ničím nenahraditeľný orgán ducha jeho, akúkoľvek oprávnenosť<br />

svoju za jediné platné svedectvo oprávnenosti národa samého pokladať<br />

velí, — ani zároveň myslieť nedá sa zastupiteľstvo národné, ktoré by vlastným<br />

slovenským menovať sa, v duchu národa pracovať, národu prístupne a<br />

srozumiteľne písať a hovoriť, rokovať a uzavierať, zkrátka na mieste jeho,<br />

v záujmoch jeho, kroz osobnosti jeho, pri odpovednosti jeho perom a jazykom<br />

neslovenským úradovať mohlo, vyjmúc stanovisko to, na ktorom posvätný<br />

sväzok vzájomnosti národov, i kroze rozličnosť jazykov v jednote Ducha Svätého,<br />

pod veliteľstvom lásky Kristovej, rukou v ruke a plecom pri pleci ctený<br />

a pestovaný byť má; —<br />

81<br />

6


82<br />

poneváč, konečne — chvála za to Bohu trojjedinému — živobytie naše<br />

a svolanie slávneho tohoto kongresu národného slovenského do tých časov<br />

upadlo, kde vlasť naša uhorská preporodeniu svojmu, či aspoň veľadôležitej<br />

reorganizácii zjavného prisluhovania práva i poriadku, krokom vážnym<br />

v ústrety stúpa — akokoľvek pálčivé rany stajmého liečenia a vysmädla túžba<br />

bezodkladného ukojenia požaduje predsa, v dôvere, že zdolajúc všetky pokušenia<br />

dlhého odkladu, odstrániac všetky prekážky, novozriadeniu takému<br />

krajiny uhorskej v cestu kladúce sa, pokojne a trpezlivo očakávajúc normálne<br />

skoré riešenie otázok — súdobných a administratívnych — týmže ruchom,<br />

doby rozhodnej výzorným, obadá sa národ slovenský slovo svoje za budúce<br />

súdelenie jeho národné pri viac ráz spomínaných vyšších krajinských úradoch<br />

časom týmto príhodným pozdvihnúť a nároky také v priečinkoch tým cieľom<br />

chystaného programu cestou patričnou umiestiť:<br />

pre to, pre všetko, do uváženia spravodlivého berúc i každému, komu<br />

patrí, do uváženia takého odporúčajúc svätosť pravdy a dôležitosť majetku<br />

— česť a dôstojnosť osobnosti národnej, povinnosť a právo všenárodné zúčastňovania<br />

sa vo všetkých — i vyšších vrstvách služby vlastenskej — ohľad<br />

na dokázaných národovcov, poťažne pováženie reči slovenskej, hlas pomerov<br />

časových a iné mnohé dôvody a pohnútky, — slovenské toto národné shromaždenie<br />

svornou vôľou<br />

rieši a uzaviera:<br />

žiadať slávnostne, úctivo i neústupné, aby pri nastávajúcom zriadení krajiny<br />

a stolíc v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, taktiež aspoň jeden zmenkový<br />

súd, pri ktorých by úradná reč slovenská bola, utvorený bol, aby pri<br />

najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikastériách<br />

krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských<br />

uznaní, — nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomere počtu obyvateľstva<br />

ako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam<br />

nielen úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského<br />

národa zastávali.<br />

VI.<br />

Slovenské národné shromaždenie, pozadujúc pre živel národný slovenský,<br />

pre synov svojich — otvorený, aký patrí jemu i vzdelancom jeho, prístup<br />

k úradom verejným, štátnym, obzvláŠte dľa punktu predošlého, piateho,<br />

prístup k súdom odvolávaciemu a zmenkovému, taktiež i ku správnym<br />

vyšším dikastériám krajinským, požadujúc toto, nie tak so stanoviska platov<br />

úradných alebo všeobecnej služby štátnej a spôsobnosti individuálnej, ale<br />

hlavne a najmä so stanoviska národného,— s príkrou bolesťou pripomína si nešťastie,<br />

ktorým národ slovenský zavalený je, keď vychovávacie ústavy jeho, menovite<br />

školy, z ktorých by národne vzdelaní úradskí preň vychádzať mali,


83<br />

z ktorých by životná moc osvety ľudom celým jeho prúdila sa, v ktorých by<br />

povedomie a sebeznanstvo národné vyvinovalo a utužovalo sa, — pod správou<br />

takou stoja podnes, ktorej pri všetkých dosavádnych prosbách a ponosách<br />

Slovákov, i v tomto ohľade slnce spravodlivosti nesvitlo, aby výučba vprostred<br />

národa slovenského a pre národ slovenský dostala smer a ráz vlastný, osobitný,<br />

tak ako národ sám v sebe a vo vlasti uhorskej svoj vlastný je a osobnosť<br />

mravnú, samostatnú, právom osobuje si, — ale, už či mimovoľne, či<br />

schválne — pri tom zostávajú tí, ktorí veslo verejnej výchovy v rukách majú,<br />

aby na stanovisku falošného kozmopolitizmu, rozvláčenom a nijakom, školy<br />

slovenské držané boly, alebo, čo horšie je, na stanovisku cudzom — maďarskom<br />

či nemeckom — mládež slovenská v duchu sebe odpornom a nepriateľskom<br />

vedená, službe národa svojho odcudzená a odňatá bola; —<br />

ktorá prebolestná krivda len veľmi nedostatočne uľavená je tým, že<br />

jedno jedinké gymnázium, r.-kat. b.-bystrické, pre náukosdielne reči svoje<br />

akúsi mieru rovnoprávnosti, ačpráve v srdci Slovenska postavené, len natoľko<br />

má vykázanú, že dľa nej vedy menej do života pospolitého čiahajúce, viac<br />

k službe formálneho vzdelania povolané, filologické — v reči slovenskej<br />

ovšem prednášané byť smú, a sama reč a literatúra slovenská, bárs aj ako<br />

predmet obligátny, predsa, pomerne k rečiam inonárodným, v hodinách značne<br />

uskupených, podriadený útulok tam nachodí, tým ešte zúžený a schladený, že<br />

medzi uobármi jeho nenie vše bez mužov, ktorí hriechom odrodilstva nosadlí.<br />

krom súkromného vplyvu odnárodňovacieho na mládež práve katedrv svoíp<br />

zneužívajú k urážkam proti národu slovenskému, poškvrňujúc svätosť vedy<br />

a pravdy odtajovaním a prekračovaním všetkého toho, čo by na slovenský národ<br />

svetlo cti a hodnosti vylievať mohlo; —<br />

a čo aj blízke sú výhľady, potešiteľnejšie pokazujúce na to, že jedna<br />

alebo druhá vyššia škola s rečou náukosdielnou slovenskou a učbárskym sborom<br />

mužov Slovenstvu svojmu verných zriadila by sa, očakávanie toto temer<br />

celé zaniká v tej okolnosti, že školy takéto, spolu s osobníctvom svojím, ako<br />

i s celou ústrojnosťou, bez vyššieho štátneho rukojemstva a zákonitej záštity,<br />

od klátivých patronátov a menších-väčších korporácií závislé, a čo najmä pozoruhodné,<br />

na samu cestu milosrdenstva a almužien rodoľubých hmotným<br />

trvaním svoiím odkázané, každú hodinu vystavené zostávajú nebezpečenstvu<br />

od lúpežných pomerov, ktoré na pád ich nezbedné čakajú a tenže čo možno<br />

uskoriť usilujú sa; —<br />

keď pritom, ohliadajúc sa po inonárodných, či samému slovenskému národu<br />

násilím maďarizácie odňatých, či pravdou a právom inému národu<br />

patriacich učebných ústavoch, v každej spravodlivej duši prirodzené zarazenie<br />

budí tá — mierne rečeno — podivnosť, že medzitým, čo v školách na pôde<br />

slovenskej stojacich, slovenskými obeťami vydržiavaných, reč a literatúra maďarského<br />

a nemeckého jazyka, ba reči a literatúry mlúv prespoľných i mŕtvych<br />

za predmet povinnostný rozkazom ustanovené sú, — reč slovenská, takže kra-<br />

6*


84<br />

jinská, takže potrebná, takže krásna na školách inonárodných v Uhorsku, na<br />

potupu a opovrhnutie národa slovenského, na ujmu vlasteneckej vzájomnosti,<br />

áno, i na škodu samých tých národov ani len nároky na vsadenie do poriadku<br />

školského robiť nesmie; —<br />

konečne na základe smutnej skúsenosti tej, že — už od celého polstoletia<br />

— všetečná ruka maďarizácie i do samých pospolitých, elementárnych<br />

škôl, tam zvodlivým pokúšaním učiteľov zlatom, tam ukazovaním na výdatnejšie<br />

postavenie, tam hrozbami odstránenia zo služby a sto inými nepocti<br />

vými 8triedstvami vystierala sa, už maličkých týchto národu slovenskému<br />

i záležitostiam jeho svätejším kradnúc a najprirodzenejšiu cestu ku vzdelanosti<br />

a umeniam, cestu materskej reči, im zatínajúc, bez toho, že by moc zákona<br />

spravodlivejšieho bola hotová bývala moci nespravodlivého zákonníctva, a vyššia,<br />

z milosti božej panujúca vláda, samozvanej nadvláde ľudskej medze položiť,<br />

tým pak vražedný nástroj od hláv nemluvniatok slovenských odraziť,<br />

nástroj, zčiastky podnes ešte nad hlavami jejich zavisnutý; —<br />

poukazujúc s tvárou začervenalou na vlastnú vinu, ktorou biedny ľud<br />

slovenský, inteligencie svojej zbavený, z neriadov svojich školských, tu vyššie<br />

podotknutých, vymaniť sa nevedel, ba v zaslepenosti a zavedenosti svojej siete<br />

na dušu svoju, nepriateľmi snované, sám pliesť pomáhal, — ale žalujúc Pánu<br />

Bohu najmä na zvod tých, ktorí vodili ho, na spreneverilosť tých, ktorí, veslo<br />

verejnej výchovy uchvátiac, národ, v rozbúrených lunách doby zlej plávajúci<br />

a na loď vlastenskej pravdy a spásy vyšvihnúť sa žiadajúci, ťarchou vesla<br />

svojho ovaľujúc nazpät do víru záhuby odrážali a bezmála s touže chladnokrvnosťou<br />

až do dneška odrážajú: — v dôvere predsa, že tu je už aj v tomto<br />

ohľade čas zmilovania božieho, znamenajúceho sa v horlivosti a zaujatosti<br />

vysokej vlády krajinskej a štátnej o verejné vychovávame mládeže, v dôvere,<br />

že sila rastúca idey rovnoprávnosti národnej a prepálená osudnými dňami<br />

láska vlasti spoločnej jedným a týmže pravdy princípom privinie k lonu spravodlivému<br />

všetky národy Uhorska: — tože rokujúce slovenské národné shromaždenie<br />

jednosvorne a neodvolateľné<br />

rieši a uzaviera:<br />

žiadať slávnostne a neunavené, aby v smysle tomže a tou istou platnosťou,<br />

ako vyslovené je v punkte najbližšie predchádzajúcom, moc zákonodarná krajiny<br />

uhorskej a dŕžavy rakúskej zriadiť ráčila v Okolí slovenskom povereníctvo<br />

školské generálne, ktoré by, vážnosťou a právom najvyššieho dozorstva<br />

vystrojené, pri spravodlivom ohľade na vierovyznanskú stranu učebných<br />

ústavov — sostavené z mužov verejnou mienkou slovenskou za priateľov<br />

národa slovenského uznaných a vyznaných a reči slovenskej, v tomto povolaní<br />

úradne užívanou byť majúcej, pravidelne vedomých — náukosdielne právo<br />

reči slovenskej v školách vyšších, nižších i pospolitých — ako to pod číslom<br />

IV. zápisnice tejto žiadosťou ráznou vyslovené nachodí sa — obhajovať, —


ďalej prednášky mluvnice a literatúry slovenskej na všetkých školách slovenských<br />

s dostatočným, dôležitosti predmetu primeraným počtom hodín<br />

pozorným a bedlivým okom strážiť, dokiaľ na školách slovenských žiaci bez<br />

rozdielu národnosti nútení budú poslúchať prednášky o jazyku a písomníctve<br />

maďarskom a nemeckom, dotiaf cestou primeranou a horlivo vymáhať, aby na<br />

školách inonárodných štúdium reči a literatúry slovenskej bezvýnimočne, sťa<br />

obligátne — v tej miere, ako to na školách slovenských zákonom ustanovené<br />

je ohľadom na reči a literatúry tamtých inorodých spoluvlastencov — zákonom<br />

uvedené a zabezpečené bolo; naposledy a zvlášte — o to, aby výchova<br />

mládeže slovenskej, vo vedách i povedomí, v zásadách i vyvinovaní rázu duchom<br />

národným, v prospech a česť národa slovenského vedená bola, celou<br />

silou pracovať, — za kresťanskú, národnú a vlasteneckú povinnosť pokladalo<br />

si a pokladať si muselo.<br />

VIL<br />

Slovenské národné shromaždenie osvedčilo sa úprimne a obšírne v prednejších<br />

listoch zápisnice tejto o tom, čo mu na práve a uctení reči materinskej<br />

záleží a ako za životnú otázku jestvovania svojho, za hlavnú výmienku rovnoprávnosti<br />

národnej pokladá spravodlivé povolenie a uznanie priestoru, reči<br />

národnej patriaceho v objeme tom, na ktorom národ slovenský životom rozprestrený<br />

nachodí sa; — vyslovilo shromaždenie toto menovite, že v úradoch<br />

a ústavoch, pri obecných a stoličných predstavenstvách a hromadách rokujúcich<br />

domácu svoju reč sťa reč národnú a výlučne zákonom oprávnenú<br />

vidieť chce, — slovom, že reč národa má v národe, pokiaľkoľvek ľud jeho<br />

rozkladá sa, byť jediným žľabom občianskeho a vzdelávacieho obchodu tým<br />

činom a spôsobom, ako by iného národa pri ňom nebolo, s úplnou domácnosťou<br />

a samostatnosťou, — pritom ale<br />

nemôže nevidieť, že v jednej a tejže krajine, pod touže posvätnou korunou,<br />

v tomže zákonodarnom sbore, riadením týmže všekrajinských, spoločných,<br />

najvyšších správnych vrchností s národmi inými, menovite a najbližšie<br />

s maďarským, nielen susedí, ale záujmami vlastenskými v nerozlučnom<br />

sväzku stojí — a v pomeroch teda týchto, odhora dolu a zvonku do nútra<br />

vnikajúcu moc inonárodných jazykov, najmä maďarského, zriadenú a vymeranú<br />

mať žiada; —<br />

žiada síce v prospech samého seba, lež v rovnom kresťanskom milovaní<br />

blížneho svojho, v prospech celej vlasti — hájenú a zachovanú, v neblahej<br />

rozpomienke na okolnosti novšej doby obnovenú mať jednotu a svornosť<br />

oboch národov i veškerých národov v Uhorsku, ktorá držaná a zaštítená bola<br />

diplomatičnosťou reči latinskej behom ôsmich století, — neprerušenú nastúpením<br />

faktiČným a samozvanským jazyka vlastenského za cudzím, živého za<br />

mŕtvym, zlomenú ale a temer znivočenú neobmedzenosťou a hrozivou vtiera-<br />

85


86<br />

vosťou, prechádzajúcou už vo vražednú streštenosť maďarizácie, — zlovôle<br />

a nepravosti tejto, ktorá pod zámyslom zákona diplomatičnosti reči maďarskej<br />

do najhlbších útrob života slovenského národného, do úradov domácich,<br />

chrámov a škôl, áno, i do svätyne písomníctva a do krážov rodinných bohaprázdne<br />

začahovala — a podnes ešte začahuje; —<br />

čo posledne s ľútosťou pripomína slovenský národ sám sebe, na oči<br />

drží prostosrdečne a opakovne tým, ktorí hriechom takým v základoch zatriasli<br />

pokojom vlasti a spravodlivosťou matky tejto spoločnej, žaluje Bohu,<br />

Otcovi všetkých národov, ale túžbou úprimnou po navrátení svätého pokoja<br />

vedený, — pokoja nie spiacich a mŕtvych, no pokoja vidiacich a pamätlivých,<br />

rozumiacich a usrozumených, — smierenie hľadá na ceste spravodlivosti rovnoprávnej,<br />

osvedčujúc jednak protest svoj doživotný proti akejkoľvek naduprávnenosti<br />

reči maďarskej nad slovenskou, proti akýmkoľvek úmyslom a<br />

nárokom, hodnosti jeho národnej v ohľadu tomto odporným, — jednak i hotovosť<br />

svoju, vyšším cieľom podriadenú, márnej chlúbe neprístupnú — nakoľko<br />

sa to bez hrubej samovraždy stať môže — dôkazom neodtajiteľným<br />

snášanlivosti svojej a kvôli svornosti národov, — jedine z tohoto ohľadu a<br />

jedine pre toto — práve i v najsvätejších, jemu Bohom daných právach zaprieť<br />

sa a na slušné hranice obmedzenú diplomatičnosť reči maďarskej uznať. —<br />

Ktoré hranice a medze pravidlo slušnosti nemôže nijako hľadať a nachodiť<br />

v neslušnom násilenstve päste, ani v dosiaľnej historickej krivde, ani<br />

vo veľkodušnosti národa maďarského, ani v milosrdenstve zákonodarstva a<br />

zákonitých mocností, ba ani v pomeroch počtových a intenzívnej prevahe<br />

duchovnej a literárnej spolkových národov uhorských, ale — majúc na zreteli<br />

jedine potrebu, úžitok a cieľ ustanovenia takého, ktorým jedna reč v istej<br />

miere všetkým slúžiť a v službe takej, medzi inými rovnými rečmi, na prvom<br />

mieste postavená byť má, — treba do hlbín pravdy a pochopu samého názvu,<br />

podľa nehož reč diplomatičná nič inšie znamenať nemôže, ako nástroj,<br />

striedstvo spoločného, štátnoživotného usrozumenia sa medzi národmi rozličných<br />

jazykov — začrieť, a pôvodnú, samorastlú, nestrannú oprávnenosť<br />

reči diplomatickej zákonom novým oživotniť, — aby činom tým národy uhorské<br />

to, čo jejich bolo pred dobou latinskou, čo za časov latinčiny vo svojej<br />

zmeravelosti nepotrebovaly, aspoň nežiadaly, a čo od polstoletia sloboda a<br />

pokoj — národa i vlasti — ďalej už pohrešovať nemá, nemôže a nesmie, konečne<br />

slávnostným a večne platným krajinským ortielom prirknuté a zabezpečené<br />

malý; —<br />

čo národ slovenský — po opakovaných svojich, na rozličných vysokých<br />

i nižších miestach, živým slovom i perom a tlačou, kroz jednotlivcov i vyslanstvá,<br />

hromadne — dosiaľ vždy bez žiadúceho výsledku — predstieraných<br />

prosbách a osvedčovaniach, tým docieliť mieni, keď kroz národné toto shromaždenie<br />

svoje


ieši a<br />

uzaviera:<br />

na patričnom vysokom mieste žiadať o zákonité nariadenie, dľa ktorého by<br />

určite a zreteľne vyslovilo sa, že — poneváč pod diplomatičnosťou reči<br />

maďarskej, na tento čas v tej akosti postavenej, žiadne nadprávie a žiadna<br />

zvláštna prednosť nerozumie sa, ani preto národ a jazyk maďarský žiadnu<br />

akúkoľvek výsadnú oprávnenosť osobovať si nesmie, ale pod spomenutým<br />

názvom jedine prostriedok usrozumenia sa v politickom sväzku a obchode<br />

medzi národmi rozličných jazykov označený jest, — reč diplomatická, na tento<br />

čas maďarská, miesto môže mať poťahom na národ slovenský len za hranicami<br />

Okolia slovenského, a tak teda: predne, v dopisoch so stolicami nešlovenskými<br />

a neslovanskými; potom vo vnútornom úradovaní a vzájomnom<br />

úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských,<br />

ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje, — výslovne poznamenávajúc pritom,<br />

že nepatria sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované<br />

byť majú; naposledy, na spoločnom krajinskom sneme — nevytvárajúc<br />

pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských.<br />

V rozvinutí a prevedení ďalšom zásady vyšespomenutej, že reč diplomatická<br />

— nateraz maďarská — tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie<br />

si osobovať právo reči národnej, — že teda nesmie ani na piaď zaujať z práva<br />

toho, ktoré inej reči národnej patrí, a tak že jej medze a práva počínajú sa<br />

tam, kde výlučne medze a práva reči národnej prestávajú:<br />

VIII.<br />

Slovenské národné shromaždenie, povedomé toho, že žiadna pravda —<br />

a tak ani pravda slovenská a pre Slovenstvo — nemôže v úcte stáť, ani platnosti<br />

nabyť tam, kde pri boku jej nezronená ešte stojí krivda, — ako netriumfuje<br />

viera božia, pokiaľ ešte vypínajú sa podľa nej modly pohanstva, —<br />

že právo proti právu a zákon proti zákonu, jedno druhého moc a vážnosť<br />

paralyzujúc, v bezzákonnosti a ničomnosti tratia sa, —<br />

povedomé takže toho, že požehnané a výdatné pôsobenie zákonodarstva<br />

a zákona podstatne založené je na bezúhonnej spravodlivosti, spravodlivosti<br />

hojnejšej nad spravodlivosť farizejov a zákonníkov, — neustávajúc<br />

v modlitbe k Bohu, Duchu Svätému, Kniežaťu pravdy a pokoja, aby posvätné<br />

tabule zákonov drahej vlasti uhorskej, nakoľko ony mračnou minulosťou zatienené<br />

sú, osvietiť, nakoľko hriechom synov zašpľahané, očistiť a napotom<br />

od poškvŕn krivdy, či proti osobám súkromným, či proti obciam a národom<br />

celým namierenej — milostivo zachovať ráčil, —<br />

k čomu tým väčšiu príčinu má v hodine tejto bolestí preporodu národov<br />

ku slobode, keď i národ slovenský, zbudený krikom rodičky matky, po dlhom,<br />

dlhom spánku oči si popretierajúc, vidí sa vprostred stoletia devätnásteho,<br />

ktorého minulá polovica odhaľuje mu nebezpečenstvo hrozné, otáčavšie<br />

87


88<br />

ležisko sedmospáča, — nestihne podiviť sa nad milosťou božou, zachovavšou<br />

mu ešte život, keď prehnil už bok jeho jeden od pôdy tvrdej, studenej a<br />

vlhkej, na ktorej ležal, nestihne podiviť sa, ale s ustrnutím a hrôzou roztĺska<br />

obruče, ktorými sťahuje mu dych hadisko, dlhé sťa polstoletie, — to zákony<br />

maďarizácie, —<br />

ktoré s neslýchaným už či bludom, či podvodom, či obojím — počnúc<br />

s nevinným „lingua vernacula, lingua patria, lingua hungarica" — položily zárod<br />

preškodlivého zmätku pochopov medzi rečami uhorskými a rečou maďarskou,<br />

medzi národmi uhorskými a národom maďarským, — vlasť uhorskú<br />

národu maďarskému oddaly, národy uhorské bez vlasti nechaly, ktoré najbližšie,<br />

ako pod kvietím, pod chvalitebným odporúčaním vzdelávania sa v reči „materinskej,<br />

vlastenskej, uhorskej" chystaly len pád vznešenej európskej, učenosťou<br />

obohatenej, službou božou posvätenej, klasicky vysvietenej, sto- a stoletým<br />

úradovaním zaslúžilej reči latinskej, — v ďalšom pokroku jazyk a národ<br />

maďarský — s mlčanlivým prisvedčením ostatných národov a žoldnierstvom<br />

už tehdajších odrodilcov — ešte všetko dosť slušne udôstojnily a vystavily<br />

dobročinnému slncu zjavnosti diplomatickej, na ktorom zanedbaná reč maďarská<br />

podivne rozzelenala a rozkvitla sa, — na ktorej výšine ale hneď žatým<br />

národ maďarský k zabudnutej už výbojnej chuti, — nie mečom viac, ale jazykom<br />

prebudil sa a proti bratom národom obrátil sa, — až konečne poctivá<br />

maďarská národnosť premrštená v šialenosť vražednú, preboriac všetky<br />

hrádze spravodlivosti a všetky hate lásky, vyrútila sa za hranice svoje, do<br />

žúp, do škôl, do chrámov, do rodín susedných, a uviedla na divadle Slovenstva<br />

do scény — Ráchel plačúcu a Niobc skamenelú, — nad ktorým výjavom<br />

sama litera zákona užasnutím zmŕtvela a zastrúc tvár svoju, ľahla v hrob,<br />

očakávajúc prežehnania, aby na mohyle porušenia jej vyrástol zákon nový,<br />

v duchu mieru svätého, lásky bratskej a slobody Kristovej; —<br />

ba sama vospolná vlasť uhorská, v opravdivej povahe duše svojej rozhľadiac<br />

sa po slávnych nivách svojich, toľkým pokušením posiatych, toľkou<br />

jedovatou bylinou pokrytých, cítiac mdloby a choroby, do ktorých doniesla<br />

ju doba za dobou — od konca stoletia predošlého až do prvnej polovice stoletia<br />

bežiaceho, jedna od druhej nešťastnejšia, — v čerstvej pamäti majúc, ako<br />

pod spôsobom práva a spravodlivosti sebectvo zášti, zášť vládobažnosti, vládobažnosť<br />

rozbroju a rozbroj konečne odboju a odboj samozvanstvu i anarchii<br />

ruky podávaly a ju na kraj záhuby doniesly; —<br />

až naposledy samo zákonodarstvo tejže vlasti drahej, poznávajúc a<br />

uznávajúc a vyznávajúc, ako na velebných údoch vznešeného tela jeho jeden<br />

druhý článok pod nátlakom dní zlých zmeravel a úpalom nebezpečným<br />

zahorel, — zbadajúc, ako na posvätných doskách povolania jeho ruka časov<br />

zlých červené pruhy krivdy načiarala, a pravica večného súdu už-už vystrela<br />

sa k písaniu na steny dvorán jeho osudné to: mene tekel; —<br />

nemožno vlasti a vláde, zákonu a zákonodarstvu ináč, lež — bez ohľadu


89<br />

na váhavých, ktorí nemajú srdca toľko, aby smelé a celé svedectvo vydali<br />

pravde, bez ohľadu na neúprimných, ktorí plášťovať a plácať chceli by v nekajúcnosti<br />

hriech starý, — nemožno ináč, lež odhodlane a šľachetné prisvedčiť<br />

tomu, čo slovenské národné toto shromaždenie prítomným týmto punktom<br />

svojím hlasité a dôrazne<br />

rieši a uzaviera:<br />

žiadať totiž slávnostne a pevne, aby články snemové, ktoré sa s rovnoprávnosťou<br />

a slobodou národov nesrovnávajú, menovite: článok 16. roku 1791;<br />

článok 7. roku 1792; či. 4. r. 1805; či. 3. r. 1836; či. 6. r. 1840; či. 2. r. 1844;<br />

paragraf 5. článku 3. r. 1848 a článok 16. litera e roku 1848, — zákonom<br />

pozitívnym, — nerieknuc preinačené, — ale vyzdvihnuté, zrušené boly.<br />

IX.<br />

Slovenské národné shromaždenie, zástupca národa slovenského najbližší,<br />

povolaný a zjavne jediný a tak najhodnovernejší svedok povahy a ducha jeho,<br />

tlmočiac smýšľanie a potreby národa v ďalších rozmeroch, —<br />

osvedčuje a vysvedčuje, že národ slovenský, hen od tých časov, ako<br />

apoštolovia jeho svätí, Cyril a Metod, v reči jeho vlastnej zjavenie vôle božej,<br />

v knihách Zákona obsažené, z milosti Hospodinovej doniesli mu, tenže Zákon<br />

Najvyššieho s pobožnou úctou vážil a chránil si, — podľa toho ale i zákon<br />

vrchností zemských, ako od Boha ustanovených, s povinnou, svedomitou<br />

poslušnosťou zachovával, takže — bez všetkej samochvály rečeno — nikdy<br />

odjakživa hromadnou a zjavnou vzburou nepoškvrnil sa, nikdy od vekov ani<br />

na okamženie ráz pokory a poddanosti svojej, vzdor pokušeniam, z feudálnych<br />

nátiskov, náboženských rôznic, politických prevratov a iných pomerov ťažkých<br />

pochodiacim — nezaprel, ba i v tom jedinom páde, keď v nedávnej smutnej<br />

minulosti so zbraňou v ruke povstal, povstal za zákon posvätný k ochrane<br />

najjasnejšieho trónu, za poriadok proti svevoli, za poslušnosť proti vzbure,<br />

za sumu zákona božieho, za prikázanie najvyššie, za prazákon rovnoprávnosti<br />

večnej: milovať blížneho, ako seba samého; —<br />

áno, nemohla národ slovenský od pobožnej takej úcty a poslušnosti k zákonu<br />

a rozkazom vyšším odviesť ani tá dlho trvanlivá, tráplivá nehoda, keď<br />

povinnosti a práva jeho občianske v rečiach nesrozumiteľných, tam latinskej,<br />

tu nemeckej a maďarskej, vydávané a sdeľované mu boly, pri ktorých verná<br />

ochotnosť jeho, nemajúc vlastného vyrozumenia a presvedčenia sa, v slepej<br />

neistote pravého smyslu zákona, odkázaná bola makať sem i tam a vystavená<br />

nebezpečenstvu, ba trpko zakúsenému nešťastiu — na cestu krivú, nezákonitú,<br />

preč od národa a svojstva smerujúcu zavedenou byť: ani nemožno vyrátať<br />

nesmiernu škodu a nezaslúžené pokuty, ktoré ľud slovenský od nepamäti<br />

pretrpel pod prísnou rukou súdu jedine preto, že nariadenia a rozkazy<br />

vrchnostenské nerozumel; —


90<br />

ktorý následok uznala a povážila spravodlivo dŕžavná vysoká vláda tým<br />

činom, že v rokoch 1850—1860 ríšsky zákonník — bárs aj len v prekladoch,<br />

ohľadom na reč národnú slovenskú chybných a nejasných — tlačiť dala a<br />

obciam doručiť rozkázala; —<br />

keďže ale samo ministérium uhorské roku 1848, v najstrastnejšej tej pre<br />

nemaďarské národy v Uhorsku perióde, papiere bankové nápismi hodnotu<br />

jejich označujúcimi, aby každý videl, čo má, — vo všetkých jazykoch národných<br />

opatriť neváhalo, — papiere to, márny peniaz, záujmom hmotným podriadený,<br />

zastupujúce: — čím nútnejšie povinnosť káže papiere slobody, bezpečnosti,<br />

práva a spravodlivosti, slovom duchovného, zjavného občianskeho<br />

života, — listiny posvätné spravovania a súdu v krajine, zápisnice a zákonníky<br />

vysokej snemovne, aby každý vedel, čo činiť, — človeku každého národa vo<br />

vlasti — pri zásade samosprávy a majestátnosti ľudu i tomu najmenšiemu<br />

údovi pospolitosti — prístupným, zjavným a jasným učiniť! —<br />

čo keby tak prirodzená a zachovalá úcta národa slovenského k zákonu,<br />

praktická nevyhnuteľná potreba, dôstojnosť zákona, dôslednosť zákonodarstva<br />

neodbytne nepožadovala: národnú takúto verejnosť zákonov, vydávanie jejich<br />

v reči národnej vymáha konečne aj dôstojnosť a právo národa, ktorý, keď<br />

vyslancov svojich pri zákonodarských stoloch volí a platí, požadovať smie a<br />

môže i to, aby mu výsledok jejich vznešeného povolania tajným a rečou<br />

cudzou zahaleným nezostal a ktorý, ako uznaná mravná osobnosť v slobodnej<br />

krajine, ako úd koruny uhorskej — dľa smyslu spravodlivejšieho — na základe<br />

čo možno najúplnejšej rovnoprávnosti slušne môže osobovať si česť<br />

a výhodu tú, jazyk svoj v knihách zákonodarstva neináč, než ako ktorýkoľvek<br />

iný — zastúpený vidieť:<br />

pre to všetko a z iných mnoho dôvodov, pohnútok a príčin, tože národné<br />

slovenské shromaždenie na tom, aby v smysle viac ráz chválne spomenutého<br />

návrhu výborového žiadala sa vôbec len slovenská osnova zákonov hodnoverná,<br />

trebárs asnáď v preklade, — kedykoľvek a kdekoľvek vychystaná, —<br />

nepristávajúc dľa vážnej dômyselnej nárady, v dnešnom zasadnutí práve vyslovenej<br />

a s hlučným potleskom prijatej, jednosvorne<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

na vysokom, kde patrí a náleží mieste, dôrazne a neústupné žiadať osnovu<br />

zákonov v rečiach národných pre všetky národy, menovite ale v reči slovenskej<br />

pre slovenský národy hned na snenie samom shotovenú a vydávanú,<br />

autentičnú a hodnovernú.<br />

X.<br />

Slovenské národné shromaždenie mocne vyzvaným a upovinnosteným cíti<br />

sa pri uvažovaní a zriadení žiadostí národa slovenského nielen o vychovanie a


vzdelanie literárne mládeže slovenskej úsilne pečovať, ale na zreteli držať<br />

i zvláštnu a predôležitú potrebu ústavov takých, na ktorých by dospelejšia<br />

junač jeho ku zvláštnym občianskym úradom, aspoň pre jednu alebo druhú<br />

vrstvu politického povolania spôsobom pohodlnejším, duchu národa priaznivejším,<br />

cieľu primeranejším pripravovať sa mohla: —<br />

v okolnostiach prítomných najväčšiu váhu kladie na vedu právnu, nielen<br />

kvôli tým, ktorí ako pravotári na poli verejnosti vystupovať zamýšľajú, ale<br />

hlavne pre nekonečne rozsiahly praktický úžitok tejže vedy vo všetkých druhoch<br />

úradovania verejného, naostatok i v súkromnom živote vždy neoceniteľný,<br />

— najmä keď ničej pozornosti ujsť nemôže známka časov našich, pokazujúca<br />

na veličizné premeny v politických i súdobných záležitostiach, ktoré<br />

premeny nový, mohutný ruch zákonodarstva a tak i zákonodarstvu spôsobilý,<br />

obor vedy politickej vôbec a zvlášte právnickej ďaleko rozšírily a tým i cieľ<br />

chovancov stavu toho na nedostuplú temer výšku povzniesly, —<br />

v ktorých a takých okolnostiach, keď synovia šťastnejších národov na<br />

učilištiach svojich rezkejšie a zdarnejšie pohybujú sa, synovia národa slovenského<br />

pod návalom požiadaviek im kladených už klesajú, ešte krom toho<br />

s rečou cudzou boriť sa prinútení sú, ktorej známosť síce so sebou z gymnaziálnych<br />

škôl a z pospolitého obcovania snáď doniesť možno, ale nemožno im<br />

vyhnúť pravde tej, že v reči materinskej, i snadnejšie i výdatnejšie, — ba len<br />

v nej jedine — dá sa so žiadúcim prospechom vedu pilnovať; — ani skryté<br />

nenie,<br />

ako mládež slovenská, k postatí právnickej chystajúca sa na cudzonárodných<br />

a cudzojazyčných akadémiách, vplyvom učbárov ku Slovenstvu studených,<br />

či jemu práve nepriateľských, opustenosti, hádam i prenasledovaniu<br />

vystavená, od neinakších, než učbári — spolužiakov nenávidená, potupovaná,<br />

posmievaná, v istých pádoch i od meštianskeho obyvateľstva, či inonárodného,<br />

či odrodilého, napádaná, do bojov a mrzutostí zamotaná a celým<br />

položením svojím takým k mučeníctvu národnému pri stálych, ku odchodu<br />

pri mierumilovných, k odpadlectvu pri slabých a neupovedomených nútená<br />

a pokúšaná býva; ani odškriepiť nedá sa krušnosť postavenia národa v tomto<br />

ohľade zároveň, keď do povahy vezme sa:<br />

že právo slovenského jazyka a vzdelancov slovenských na správne a súdobné<br />

úrady v Okolí slovenskom nesmyslom zostáva a zostane zatiaľ, dokiaľ<br />

nedá sa národu príležitosť, miesto, spôsob reč svoju i s tejto strany náležíte<br />

spracovať, primeraným výrazom a slohom opatriť a budúcich úradských svojich<br />

v obojom tomto náležité vycvičiť;<br />

ba i iné, už dosiaľ mohutným pôsobením pravdy a dejobehu na vyšších<br />

miestach národu slovenskému prirknuté povolenia, ako kupr. najvyšším slovom<br />

majestátu rozkázaná povinnosť tá, aby stolice súdne predlohy a prosbopisy<br />

slovenskou rečou písané prijímať a v tejže reči výrok svoj o nich pa-<br />

91


92<br />

tričným stránkam vydávať zaviazané boly — bez dostatočnej obratnosti v jazykoznanstve<br />

slovenskom a slohu právnickom akže aj konečne na vodu neobracajú<br />

sa, iste aspoň míkvymi, patričným úradským obtížnymi, nechutnými<br />

— stránkam ale, prijímajúcim indorsátu a odvety ledabolo, bez riadu a skladu<br />

vyhotovené — máločo užitočnejšími zostávajú, ako keď ortiely také boly by<br />

písané ktorýmkoľvek iným jazykom; —<br />

ostatne mlčaním pominúc, ako slušné a spravodlivé je, aby na tento<br />

čas aspoň jedno mesto slovenského Okolia, polohopisným postavením svojím<br />

k tomu príhodné a v úslní občianskej vzdelanosti ležiace, účastným učinené<br />

bolo i materiálnych výhod tých, ktoré pre rodičov, pre kupectvo, remeslá a<br />

priemysel napospol, z vyšších ústavov, v lone mesta zriadených, vytekajú,<br />

mlčaním pominúc obdobu a dôslednosť spravodlivosti, založenej na skutočnosti<br />

tej, že z pokladnice štátnej a krajinskej, — ktorú národ slovenský<br />

občianskymi dávkami svojimi a priemyselnou pilnosťou i spôsobnosťou svojou,<br />

možno, hojnejšie než ktorýkoľvek iný susedný národ obohacuje — vydržiavané,<br />

aspoň podporované bývajú univerzity, akadémie, divadlá a t. p., na<br />

ktorých reč maďarská alebo nemecká vysokopostavené, ba jedine zastúpené<br />

ligocú sa, kým reč slovenská, reč národa toho, na ktorého pôde a poli rozsiahle<br />

statky a panstvá v službe ústavov takých, menovite univerzity peštianskej,<br />

ležia a usilovnosťou rúk slovenských obrábajú sa — obmedzenou a vytisknutou<br />

je do samej takej služobnosti, do nízkeho prízemia takého, v akom<br />

podnes, prezdychávajúc, vyslobodenie svoje a udôstojnenie právom očakáva;<br />

očakáva tak, že vymanenie toto stane a prevedie sa nie vlastným samým<br />

nákladom chudobného, v krajoch neúrodných postaveného, zázračnými obeťami<br />

už až k omdletiu vyčerpaného národa slovenského, ale na útraty štátne,<br />

skrze vysokú vládu — čoby hneď len aj z tej jednej príčiny, aby týmto činom<br />

vyššie takéto učilištia slovenské právom verejnosti, teda zákonitou a zjavnou<br />

platnosťou behu a svedectví svojich opatrené, tak i svetlokruhom vážnosti a<br />

úcty všeobecnej, aká ústavom krajinským náleží a dáva sa, ozorené boly:<br />

pre čo pre všetko — dôsledne so zásadou rovnoprávnosti národnej, slovom<br />

štátu i majestátu spečatenej — v záujmoch osvety a pokoja národov<br />

uhorských — tože národné slovenské shromaždenie dnes a navždy<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

žiadať slávnostne a neodvolateľné, aby k náležitému politickému a právnemu<br />

vychovávaniu a vzdelávaniu slovenskej mládeže v príhodnom meste slovenskom<br />

akadémia právnická a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej<br />

na univerzite peštianskej, a síce na útraty krajinské založené boly, a žiadať<br />

taktiež a zároveň, aby ústavy literárne napospol z krajinských dôchodkov,<br />

pomerne s počtom obyvateľstva slovenského, alebo v tej miere, ako to inorodým<br />

učilištiam povolené je a bude, — podporovaly sa.


93<br />

XI.<br />

Slovenské národné shromaždenie nesmie ďalej zabúdať a nezabúda na<br />

vzájomné pôsobenie a súvislosť nerozlučnú, dľa ktorých mati jediná opravdivej<br />

osvety a mravnosti, cirkev obecná kresťanská, v jej pak službe a duchu<br />

i v punktoch vyšších zápisnice tejto menovite označené a žiadané ústavy národné<br />

požehnane pôsobiť môže len tou cestou, jestliže spolupôsobenie síl,<br />

k cieľom svätejším zriadenými kruhmi vždy nižšie a nižšie nadol prenikajúc,<br />

vždy širšie a širšie pyramidálne rozkladá sa, alebo sťa by stroj galvanický, prúdením<br />

moci neviditeľnej sám so sebou i so svetom obcujúci, v istom smere<br />

druží sa a zosilňuje; —<br />

už akže zbytočno hovoriť o tom, že v samom prostom a všeobecnom pochope<br />

slova „národ" leží prirodzená povaha čeľade, ktorej členy pre spoločnú<br />

krv a spoločnú živnosť jeden pri druhom nečinne stáť nesmú,<br />

netreba dohovárať sa ani o istote neodškriepnej tej, že slabý národ len<br />

sjednocovaním síl svojich jednotlivých mohutneje, len spoločným a vzájomným<br />

domáhaním sa toho, čo všetkých jednak zaníma, moc svoju udržuje,<br />

len vo sväzkoch a väčších-menších čatách, v pokoji po boku čestne, v boji<br />

zoči-voči víťazne, pomerom ku množstvám a korporáciám iných obstáť môže;<br />

— ale<br />

nedá sa zapierať ani to, že keď človečenstvo domáha sa slobody, a národ<br />

slovenský menovite, s inými národmi v tejto vlasti uhorskej vzájomne voľnosť<br />

a neodvislosť, jeden pri druhom i na vonkajšok, i povoľuje i požaduje, voľnosť<br />

a sloboda všetka, neodvislosť a samostatnosť národa slovenského žiadneho<br />

smyslu nemohla by mať, ak že by občan, slobodným prezývaný — rukami poviazanými<br />

ku pravici brata siahnuť, oddelený hrádzou individuálnosti občan<br />

s občanom obcovať, nemotou zakliaty národovec s národovcom city a myšlienky<br />

zameniť a porokovať nesmel a nemohol, slovom, že sloboda občianska<br />

bez spolkovitosti slobodnej ani navon proti nepriateľom zabezpečená, ani<br />

vnútri v krážoch priateľských užitočná nenie; —<br />

a práve preto, nadarmo spomínala by sa všelijaká konštitucionálnosť vo<br />

vlasti uhorskej v žalostných pomeroch takých, keď ústava a sústava neznamenala<br />

by nič iného, krome snáď hromadu jednotlivcov, istým obecným, jednosvorne<br />

a samosprávne stvoreným zákonom podrobených, istými smluvami<br />

a výsadami proti premoci panovníkov ohradených, bez oprávnenia zákonitého,<br />

pod jehožto posvätnou záštitou mal a smel by každý šľachetný ruch<br />

srdca a každá myšlienka pravdy v menšom alebo väčšom tovarišstve rozprestrieť<br />

a zveľadiť sa, — nepätená zdĺhavým, čarokradným a znechucujúcim<br />

ustávaním a uchádzaním sa o povolenie toho, čo duša ústavy a život ústavného<br />

života, totiž slobodná spolkovitosť poctivým občanom v každú hodinu<br />

a na každom mieste, pri dobrých úmysloch bez otázky, sama od seba a sama<br />

so sebou donáša; —


94<br />

čo všetko uznania a uctenia zasluhuje už ohľadom na shromažďovania<br />

a jedroty hospodárske, priemyselné, umelecké a týmto podobné, hmotnú<br />

stranu života zastupujúce, a dosť silné je — pri bedlivom dozorstve strážnych<br />

Siona politického na ľudskú zlosť, najmä na prešibalosť, zradnosť, buričstvo,<br />

svevoľu a tým podobné hriechy — slobodné pole vyjednať i politickým hromadám,<br />

tým bezpečnejšie, akže ináč na dobrých nohách stojí občianska<br />

poctivosť, úcta k vrchnostiam, ako od Boha ustanoveným, láska k poriadku<br />

a pokoju a iné ctnosti, ktoré školským a domácim vychovávaním na základe<br />

viery Kristovej len podporované a prechovávané budú tým spôsobom, jestliže<br />

zvlášte spolky literárne a mravnovzdelávateľné — i vôkol chrámu i školy —<br />

na priestranstve tom, kde rozmanité farby vierovyznanstva a cirkevného<br />

oddelenia v pospolitom živote roztieňujú sa — nie veci, ako by náležalo,<br />

s krajinskou pochvalou a nápomocou stretnú sa, — ale aspoň otvorenú bránu<br />

a cestu nezahatenú nájdu; —<br />

ktorý ale svätý cieľ spolkovitosti, totiž osveta a výchova ráznosti šľachetnej,<br />

ako hmotných prostriedkov, zároveň so všetkými spolkovými ustanovizňami<br />

k jestvovaniu a pôsobeniu svojmu podstatne potrebujú, tak slušné<br />

nároky majú na zákon taký, ktorý by nadobývanie, hľadanie a podávanie<br />

striedství takých materiálnych tam, kde ich sám v dostatočnej miere a či naprosto<br />

neposkytuje, aspoň nebránil, nezamedzoval, a síce preto nie, že v duchu<br />

spravodlivého štátu dobrovoľná dobročinnosť jednako s prekážkami zápasiť<br />

nesmie, — že ďalej zákon ľudský proti zákonu božiemu povinnosti svätej —<br />

aká je podporovanie peňažitými obeťami spoločného, najmä duchovného<br />

dobrobytu — ruky viazať bez hriechu proti Duchu Sv. nemôže; — potom,<br />

predpokladajúc slobodu majetku a jeho vynakladania v každej dobre zriadenej<br />

krajine, nič v tejto časnosti požehnanie božie v statkoch sveta tohoto<br />

nenarušuje tak, ako keď ovocie mozoľov rúk, spravodlivý, vlastný majetok<br />

svoj, dľa dobrej vôle a potreby svojej vôbec, najmä ale k duchovným potrebám<br />

spoločným, len v istých určitých okolnostiach obracať slobodno; že konečne<br />

každá prosba, majúc až ku samému nebu neobmedzený, posvätný, voľný let,<br />

s každým ohraničením svojím ujmu trpí na prirodzenom práve svojom: —<br />

tože slovenské národné shromaždenie, i tak shromaždenie národa holubičieho,<br />

t. j. spolkového súc a s dôverou i nádejou vzhliadajúc na veličenské<br />

heslo majestátu cisárskeho „viribus unitis",<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

jadrným a ráznym slovom žiadať, aby národu slovenskému literárne a mravovzdelávateľné<br />

spolky právom slobodnej asociácie zakladať a k cieľom tým<br />

potrebné príspevky sbierať vždy dovolené bolo.


95<br />

Slovenské národné shromaždenie<br />

XII.<br />

pokladalo by si za neodpustný hriech v slávnostnom okamžení, keď bytie<br />

a nebytie celého bratstva slovenského hýbe srdcom i mysľou jeho, nevystúpiť<br />

v ústrety aj možnému hriechu, bludu tomu so strany neprajníkov, bohužiaľ,<br />

toľkých a takých, národ svoj a nás každou možnou príležitosťou obtrhávajúcich<br />

a kaličiacich, ktorým hriechom mohli by — keď o hraniciach Okolia<br />

a života národného, slovenského reč je — zlomyseľné predstierať, že všetko<br />

to množstvo obcí a krajov slovenských, po krajine uhorskej roztratených,<br />

poneváč v mase kompaktnej obvodu Okolia slovenského neležia, na práva,<br />

ktorých národ domohol a domáha sa, nároky činiť nemajú; — hriechu-klamu,<br />

ktorým doplňujúce, jednorodé a v celku Slovenstva zahrnuté časti tie zjavne<br />

a nezahalené proti náčelníkom národovectva slovenského, áno proti samému<br />

shromaždeniu tomuto, ba proti ním samým, rozptýleným tým synom národa<br />

slovenského, zradne a zlovoľne podhuckávajú, popudzujú, nadŕžajúc im, ako<br />

by Slováci hornouhorskí, menovite vyhraničenie Okolia slovenského v Hornouhorskú<br />

žiadajúci, bratov svojich dolnozemských a vôbec medzi živlami inorodými<br />

osihotených od srdca svojho odlúčiť a posvätný sväzok rodinný skutočne<br />

roztrhnúť zamýšľali; — hriechu-podvodu, ktorými tíže nepriatelia<br />

pokoja národov jedom nenávisti a rozbroja napúšťajú duše tých inorodých,<br />

ktorí v podobnej osihotenosti medzi väčšinou kraja slovenského prebývajú,<br />

pošeptávajúc im, žeby zriadením a určením priestoru slovenského národnosti<br />

a reči jejich nebezpečenstvom hrozilo sa; —<br />

pokladalo by si za skutočný hriech v predôležitej dobe hlásenia sa o život<br />

národný neukázať vždy otvorené náručie, neukázať ľúbosťou bratskou, ničím<br />

nezakalenou, nikdy hasnúť nemajúcou, rozplamenené srdce svoje tej svojeti<br />

bratov milých, ktorí pramúdrou radou Hospodinovou, predivnou cestou riadenia<br />

božieho z vysočín a dolín Slovenska hornouhorského presadili sa na<br />

roviny staropanenské, do krajov tých, z ktorých pokrikom surmity krvavej<br />

pred tisíc rokmi vyplašené boly rodiny holubičie národa pokoja- a mierumilovného,<br />

— neprihlásiť sa osvedčením nerozlučnej jednoty v jazyku i krvi,<br />

v túžbach a záujmoch, ku bratom osamelým, ktorí ako by oázy na pustatinách,<br />

občerstvujú oko i hruď slovensko-rodoľubú a ktorí tam poslaní sú Bohom,<br />

nie aby utonuli a zanikli, ale aby stáli a žili a pôsobili sťa semenice lipy v háji<br />

vyťatom — k novej budúcnosti slávy synov slovenských; —<br />

pokladalo by si za hriech proti vôli božej, ktorá v tajomstvenných úmysloch<br />

večnej dobrotivosti svojej rozptyľuje i shromažďuje, vysiela i umiesťuje,<br />

vyháňa i povoláva, — za hriech proti matke-vlasti uhorskej, ktorá pristrojila<br />

i hlavu svoju i prsia i nohy svoje Slovenstvom, ozdobiac čelo svoje Okolím slovenským,<br />

ako partou zlatou, prikrášliac podolok rúcha obcami osihotelými,<br />

ako by diamantmi a uzlami stužiek rodofarebných, — aby celá vlasť bola


96<br />

vlasťou slovenskou a tým nerozdielnou stala sa celosť a jednota vlasti uhorskej,<br />

— za hriech, neosvedčiť slávnostne a zjavne, slovom i duchom zápisnice tejto<br />

svojej, že keď s jednej strany zabezpečenú chce vidieť reč a národnosť slovenskú,<br />

tým istým spôsobom a zákonom, v tej istej miere, jedným a týmže<br />

časom v obciach a vidiekoch slovenských, inojazykovými spoluvlastencami otočených,<br />

ako i v spojených čistoslovenských stoliciach hornouhorských, a to<br />

vedené nerozdielnou láskou rodinnou, — teda s druhej strany vedené rovnováhou<br />

spravodlivosti a rovnoprajnosti ľudskej a rovnoprávnosti vlasteneckej,<br />

za nedotknuteľnú a všetkej úcty hodnú pokladá zároveň reč a národnosť susedov<br />

a spoluvlastencov inorodých, živlom slovenským obkolesených a popretkávaných;<br />

—<br />

v ktorom duchu a smýšľaní, hájac reč svoju v celom priestore tom,<br />

v ktorom ona domácou je, — sťa dvíhadlo verejného a občianskeho života —<br />

v jej práve prirodzenom, — mimo to reč svoju nikomu nenatískajúc, — výslovne<br />

a zreteľne<br />

rieši a uzaviera:<br />

žiadať a požadovať, teraz i vždy, aby obciam slovenským v zivle inonárodnom,<br />

ako i obciam inonárodným, v stoliciach slovenských osihotelým a vyhraničiť<br />

sa nemohúcim — už následkom samosprávy občianskej im náležiace právo to,<br />

v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť<br />

svoju slobodne pestovať a vzdelávať zákonom zabezpečené bolo.<br />

XIII.<br />

Slovenské národné shromaždenie, unášané prúdom ducha slovom rečníkov<br />

hýbajúceho, hneď do nízkych školských chýž sostupuje, hneď na výšiny<br />

života, do dvorán nádherných dôstojenstiev krajinských vznáša sa, a s obľubou<br />

načúva pri každom punkte žiadostí uvažovaných šumu horlivosti rodoľubej,<br />

vetiacej o zvelebení postavenia národa, — ako dosiaľ temer ničoho nemá,<br />

ačpráve ku všetkému prirodzene oprávnený je,— vyrozumievajúc, ako zástojom<br />

svojím shromaždenie toto vyzýva sa ku sprevádzaniu a povznášaniu Slovenstva<br />

prez všetky vrstvy vzdelania duchovného, prez všetky stupne postavenia právneho,<br />

sociálneho, občianskeho, až na výslnie to stanoviska kulminujúcej slávy<br />

národnej, na ktorom už v pokoji zastať by dalo sa; porozumievajúc, že toto<br />

je okamženie, čakané od tisíc rokov, od nepamäti sveta, kde nadobno vystaviť<br />

program žiadostí, práva, živobytia národného, — povedať, čo národ je, Čo mu<br />

patrí, čo chce, a vysloviť, čo mu na srdci leží, — kde znázorniť treba celú<br />

postavu človeka slovenského tak, ako zasľúbené mu je menom slávy a slova,<br />

históriou a večným duchom božím;<br />

preto v srdečnej účastnosti a rozšírenými prsami stretá sa s náradou práve<br />

predloženou, odporúčajúcou srdcom vrelým a slovom silným žiadosť tú,<br />

v smysle ktorej pri tabuli veľmožov uhorských záujmy slovenského národa


dvoma vyslancami by zastúpené byť malý a tým tenže národ dôstojnej jeho<br />

úcty a vysokého uznania došiel;<br />

ale akokoľvek v zásade samej a jadre nároku takého každý úprimný národovec<br />

slovenský nič iného, než najsrdečnejšiu túžbu svoju i svojeti, najsvrchovanejšiu<br />

korunu potrieb života slovenského podotknutú cítil, — lebo<br />

nenie tajné znateFovi obstojateFstiev slovenských, aký a koľký význam leží<br />

v slove tom, že má národ slovenský veľmožov, ale oni nemajú jeho, a trebárs<br />

i naopak, že totiž majú veľmoži národ slovenský, ale on nemá ich, — čo zasa<br />

bárs aj nedostatočne, no ničmenej so značnou váhou vyhovára sa tým, že<br />

veľmoži a veľmuži, pri vysokých tamtých stolcoch sediaci, necítia sa byť vyzvanými,<br />

oprávnenými a splnomocnenými na vznešenom postavení svojom<br />

zastupovať záležitosti národa, čo tým zdarnejšie a mohutnejšie konať by mohli<br />

v povedomí tom, že za nimi stojí trojmiliónový národ slovenský; akokoľvek<br />

myšlienka tá zastupiteľstva národného v snemovniach magnátov — už prirodzenou<br />

svojou povahou — na veľmožnú, panujúcu ideu veličenstva ľudu<br />

a národností v dobe tejto opiera sa,<br />

predsa nemožno mimo ucha pustiť hlas obozretnosti, všestranného uváženia,<br />

výstrahy — natoľko, nakoľko zo srdca, úprimného, úst rodomilov slovenských<br />

dokázaných pochodí upozornenie také, menovite na obtížnosti,<br />

s akými spomenutá nárada, už v pochope svojom útla, zvlášte pri uskutočnení<br />

a do života uvedení v jej terajších pomeroch krajinských neobchodno potkať<br />

by sa musela, keď tajiť sa nedá, že dosiaľ pri onej vysokej tabuli žiadna národnosť<br />

ako taká výslovne a organične zastúpená nenie, ale miesto má tam<br />

jedine bohatstvo majetku a vznešenosť stavu i dôstojenstva; — keď blízko<br />

pravdepodobnosti stojí námietka tá, že s vyslovením žiadosti o osobitnom národnom<br />

zastupiteľstve vyslovila by sa zároveň nedôvera proti veľžupanom,<br />

ľud svoj celý, a tak i slovenský v patričnej snemovni zastupujúcim; — keď<br />

zdá sa, ako by v nárade, dvoch len zastupiteľov slovenských spomínajúcej,<br />

chyba nedostatočnosti väzela, poneváč národ slovenský zastupiteľov svojich<br />

vo vyššom dome snemovom toľkých má a mať má, koľko stolíc slovenských<br />

v Uhorsku nachodí sa; — keď isté je, že neradno púšťať sa na pole konjekturálnej<br />

politiky v časoch týchto, kde krajinská záležitosť zriadenia totiž<br />

tabule veľmožov vo vlasti našej tak ešte málo je vyvinutá, že ani to len neznať,<br />

či mienka verejná dve komory snemové, a či len jednu zastávať bude, — keď<br />

práve dvaja v shromaždení tomto prítomní veľmoži — k uspokojeniu všeobecnému<br />

zjavne osvedčujú hotovosť svoju a vôľu dobrú na vysokom postavení<br />

svojom záujmy národa slovenského svedomité zastávať, a očakávať dá<br />

sa, že po spravodlivom prevedení rovnoprávnosti národnej Slovensko bude<br />

takých mať sedem, tým bezpečnejšie úfať možno, čím jasnejšie je, že — poneváč<br />

záujmy krajinské s národnými v nerozlučnom sväzku stoja — vysoká vláda<br />

vždy prospech svoj, prospech obecný vidieť bude v menovaní županov populárnych,<br />

ľudu obľúbených, potrieb národa pilne šetriacich; — naproti tomu<br />

97<br />

7


98<br />

ale, ak že by na prestoly županské akokoľvek dostali sa mužovia národu neprajní,<br />

nemožné nenie, že v snemovni vyššej zavdal by sa boj siedmich proti<br />

dvom, nerovný a národu nebezpečný; — keď konečne tak sa vidí, že v dňoch<br />

týchto, kde všetky privilégiá, sťa ustanovizne vyžité, zo života ústavného vylučujú<br />

sa, i žiadosť otázna, ako pýtanie zvláštnej výsady pre národ, o mienku<br />

verejnú, o ducha času asnáď nemilo zavadila by; —<br />

ničmenej a pri všetkom tom — do povahy berúc pravdu a podstatu spomínanej<br />

tu nárady, mocne hájenú ako pokrokom a vývinom života ústavného,<br />

tak i požiadavkami národnej i občianskej rovnoprávnosti, neodškriepnu,<br />

do povahy berúc teda, že poneváč terajšia podoba tabuly veľmožov so systémom<br />

reprezentatívnym nijako nesúhlasí a ak že len systém tento budúcnosti<br />

má — taká tabula vyššia, sťa pozostatok starého feudalizmu, udržať sa nemôže;<br />

— do povahy berúc potom, že keď i našli sa dosiaľ a nájdu sa dnes,<br />

i v prítomnom shromaždení, veľmožovia a župani, snáď naklonení veci národnej,<br />

na neistotu a náhodu takú predôležité nároky a podmienky živobytia<br />

národného zavesiť predsa neradno je; — do povahy berúc ďalej, že program<br />

žiadostí v týchto dňoch výraz svoj hľadajúcich nemôže stavať sa jedine na doterajšie<br />

a terajšie pomery verejné, v ktorých nedá sa nájsť ani základu, ani<br />

dôvodu, leda negatívneho, pre podstatné potreby a práva národa slovenského,<br />

už i v predchodiacich punktoch zápisnice tejto vystavené, — ale žiadajúc to,<br />

čo národ dosiaľ nemal, nútno vymaniť myšlienku z foriem minulosti občiansko-politickej<br />

a zastať si na zasľúbenej, istej, nútno a strmo blížiacej sa novej<br />

budúcnosti, ktorá vždy znova opakované, neodbytné nároky národov uhorských<br />

čas za časom, bárs i poznenáhle zaiste uváži a medzi inými i zastúpenie<br />

otázne, zvláštne, osobitné národa slovenského až i v najvyšších krážoch správy<br />

krajinskej pod jeho menom, pre jeho hodnosť, pre dôkaz faktičného jeho zjavného<br />

jestvovania — do života uvedie;<br />

medzitým kvôli väčšine rečníkov, slovo prevzavších, dotyčnej nárade nie<br />

docela priaznivej —od prvotinnej a pôvodnej podoby tohože návrhu s narádzateľom<br />

samým a za ním — odstupujúc, bližšie určenie a označenie však, ktorým<br />

pri všeobecnej a rovnoprávnej povahe otázky v tomto ohľade výslovne a menovite<br />

„slovenské" zastupiteľstvo u magnátov pripomenúť žiada sa, — dodatkom<br />

prijímajúc, — to isté slovenské národné shromaždenie — v duchu<br />

a záujme národa, s výhľadom do budúcnosti prajnejšej, vo veku nového spoločnej<br />

vlasti a na hodiny znovuzrodenia vecí národných —<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

žiadať teraz a žiadať napotom vždy znova, aby pri očakávanom r e organizovaní<br />

tabuly veľmožov — jestli by sa také na základe záujmov stalo — pri tom, mimo<br />

iných záujmov i záujmy národnosti a menovite našej slovenskej národnosti do<br />

ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boly.


99<br />

Slovenské národné shromaždenie,<br />

XIV.<br />

sprevádzajúc s napnutou pozornosťou pokračovanie v čítaní toFko ráz<br />

chválne spomenutého výborného návrhu vyslanca tisovského, — dovedené<br />

k punktu tomu, ktorým žiadať malo by sa „vyslovenie a zachovanie solidárnosti<br />

všetkých národov uhorských proti nebezpečnej nadvláde jednej národnosti<br />

nad druhou", — s dojatosťou vrelou a spolu bolestnou preslýcha náradu<br />

jedného z najvýtečnejších mužov Slovenska, smerujúcu k tomu, aby toľko ráz<br />

už oklamaný národ slovenský konečne predsa došiel bezpečnej garancie<br />

uctenia a pokoja svojho, náradu formulovanú doslovne v tom smysle, žeby<br />

„národné toto slovenské shromaždenie vyhlásilo záujmy národa slovenského<br />

za jednostajné so záujmami všetkých uhorských národov, doteraz bratským<br />

národom maďarským utlačených, menovite: Rusínov, Románov, Srbov a Chorvátov<br />

— tak, že v priestore tom, ktorý obýva, úplne to žiada pre seba —<br />

ohľadom národnosti a slobody, čo bratia Maďari majú, a — zato aj jeden<br />

za všetkých a všetci za jedného dobre stáť a bojovať chce; — že solidárnosť<br />

táto, s ktorou slovenské národné toto shromaždenie pred očami národov slobodných<br />

uhorských k záujmom slobody a národnosti hlási sa, vynútená je<br />

utlačením národov nemaďarských, — a že na ten pád, jestli by taká politika<br />

utlačovania i naďalej trvať mala, žiadať treba zákon, ktorý by Slovákom dovolil<br />

vysťahovať sa v masách;' 6 — vysťahovať za príkladom Židov v Egypte a<br />

juhoslovanských súkmeňovcov — ako schytil sa už raz národ tento rozžialený,<br />

aby išiel nie síce za hranice vlasti svojej, ale pod zástavy oslobodenia svojho,<br />

— vysťahovať sa ta, kde lepšie je, kde ešte aká ľudská spravodlivosť žije;<br />

— preslýcha s trpkou rozhorčenosťou ďalšie odôvodnenie nárady poukázaním<br />

rečníka na toľkú potlačenosť, toľkú zbiednenosť, toľkú zhanobenosť národa<br />

slovenského dosavádnu, že keď niet inakšej pomoci, radšej zahynúť a kosťami<br />

svojimi zasypať a pohrobiť hrdosť citu svojho národného; — čuje vyzvaným<br />

sa žiadať, prosiť, volať menom národa o zmilovanie ku protivníkom, aby daná<br />

bola národu aspoň sloboda tá, opustiť so žiaľom a srdcom krvácajúcim rodné<br />

svoje miesta, — lebo milšia sloboda v cudzine, lež putá otrocké v domovine! —<br />

aby tak zákonom takým v ďalšom rovnom utrpení zamedzilo sa otroctvo národa<br />

a nepriatelia národa porazení boli pred obličajom večnej Spravodlivosti,<br />

— ktorý zákon ale, pakliže zasvitne svetlo slobody, jednak len mŕtvou literou<br />

zostane; —<br />

ktoré bolestných útrob a ducha rázneho slovo, ako vo všeobecnom obsahu<br />

svojom zatriaslo celým sborom a našlo hlas rozčúlený v každej duši národu<br />

a jeho osudom oddanej, tak pri chladnokrvnejšom rozoberaní výrazov<br />

a významu — predne, ohľadom na osnovu nárady samej, pomery národov<br />

nemaďarských ku „bratskému národu maďarskému, tamtie utláčajúcemu",<br />

označujúcej a odpomoženie kroz vzájomnú solidaritu navrhujúcej, a potom<br />

7*


100<br />

i ohľadom na závierku nárady tejže, o zákone slobodného vysťahovania sa<br />

hovoriacu, — vrazilo na odpor, ktorým namieta sa, že národ maďarský,<br />

v nárade „bratským" národom menovaný, ako taký iných utískať nemôže<br />

a neutiskuje, ale že vina taká padá na dotyčné zákony, ktorými reč a národnosť<br />

maďarská, na ujmu národov iných, skrivodlivým nadprávim opatrená je,<br />

— a že mimo toho s hrozbou akousi — aká zdá sa vyslovená byť v žiadosti<br />

o zákonitom vysťahovaní sa z vlasti, a ktorá, súc pripojená prosbe, patrnú<br />

protimluvu v sebe zavinuje, — pred akýmkoľvek zákonodarným telom alebo<br />

na ktoromkoľvek patričnom vysokom mieste vystupovať neradno; toto poslednejšie<br />

tým menej, poneváč nedôstojno národa a práva jeho protivno<br />

s miesta na miesto komornícky a kočovnícky prenášať sa; nemiestno by<br />

opúšťať vlastnú vlasť, o ktorej veriť sa nedá, že by pri nastávajúcom preporodení<br />

svojom sociálno-občianskom do shodených raz už väzieb feudalizmu<br />

nazpät upadnúť mala; nesvedčno by zanechať sväté dedičstvo, zem tú, na ktorej<br />

predkovia za národnú samostatnosť svoju krv cedili, — zem tú, ktorú oni<br />

vlasťou svojou menovali prv, ako by jeden Maďar na pôdu európsku bol<br />

kročil, a ktorú už tehdy aj bez Maďarov proti živlu nemeckému víťazne brániť<br />

vedeli; — neslušno od práva svojho svätého upustiť kvôli potlačovateľovi, nie<br />

vysťahovať sa, ale konečne — nakoľko by dôvody pravdy a práva nedostačovaly<br />

— nanovo dokázať potlačovateľom človečenstva, že mužovia národa<br />

nezostávajú nazad za ctnosťmi oných mladých šuhajov, ktorí — teraz dvanásť<br />

rokov — i na popravišti i na poli bitky krv i život za sväté právo národa<br />

v obeť prinášať vedeli; —<br />

medzitým, bárs by aj za príhodné uznalo sa odstúpiť od osvedčenia, ktorým<br />

označuje sa hlboký cit krívd popreznášaných, ktorým vyslovuje sa so zúfalstvom<br />

hraničiaca rozbolestenosť národa, nemožno predsa ľahostajným okom<br />

hľadieť na útržky neprestajné a vždy ešte trvajúce, na ktoré každodenná<br />

trpká skúsenosť poukazuje, ktoré toľké sú, že nútno ich do žaloby vziať, a také<br />

sú, že pri slove ku zákonodarstvu — o akom sa rokuje — povrchne ponad ne<br />

prebehnúť nedá sa, ktorých počtu nenie, ale všetky už v jedinom tom, u národa<br />

maďarského zobecnelom a v novších časoch s každej strany rúhavo<br />

uškľabujúcom sa bezbožnom porekadle „tót nem ember!" — zobrazujú sa;<br />

— nemožno zamedziť nešvár takú nesmiernu uvaľovaním zodpovednosti na<br />

politiku systematičného mučenia a nivočenia národa neviditeľnú a vo svojich<br />

orgánoch nedostižnú, neprístupnú výkonnej moci, ktorej národ po zákone<br />

a krom oružného povstania — nemá; — nemožno očakávať voslep a spoliehať<br />

sa na riadnu ústrojnosť budúcich zákonných kníh a na ich trestný oddiel, —<br />

v ktorom snáď že, a snáď že nie, aspoň všeobecne, pokuty na pricstupníkov<br />

proti rovnoprávnosti národnej vystavily by sa; ba nemožno zastať ani pri žiadosti<br />

tej určitej, aby rúhania a zločiny protinárodné, zákonom zvláštnym za<br />

„zradu vlasti" vyhlásené a podľa toho i trestané boly; nadovšetko ale nemožno<br />

dopustiť, aby nárady a návrhy, k obrane a zabezpečeniu národnosti, menovite


101<br />

národnej cti slovenskej smerujúce, istým vyhládzaním, vtipnými dôvodmi<br />

a obratnosťou dialektiky smetené, nemilobohu do vody padaly:<br />

a preto — nahliadajúc rovnaké bezprávie všetkých nemaďarských národov<br />

uhorských v pomere k jedinému nadoprávnenému národu maďarskému<br />

a z toho patrný jednaký záujem všetkých ohľadom na vydobytie uznania<br />

pre spoločné právo, majúc pred očami jednotu a sjednocovanie všetkých<br />

národov uhorských kroz vzájomné podporovanie a obhajovanie jedných<br />

druhých, ale zvlášte celkovitý sväzok tesného zastatia si plecom ku plecu<br />

proti každej historickej krivde, proti každému národnému nebezpečenstvu;<br />

— obracajúc zreteľ predovšetkým na kmene slovanské mocnárstva rakúskeho,<br />

národa slovenského v reči a krvi, v pamiatkach i zasľúbeniach, v krajine<br />

i dŕžave — spoluúčastníkov a bratov milých, na svornosť a príchylnosť<br />

Slovenstva najbližšie nároky majúcich, ku hromadnému podporovaniu súkmeňovcov<br />

svojich, Bohom samým prispôsobených a pristvorených, — pamätajúc<br />

konečne na všeobecný zákon prírody, dľa nehož spojené sily pôsobia i na<br />

večnú povinnosť sjednocujúcej lásky, preš všetky vrstvy rodinnosti a príbuzenstva<br />

jedno s druhým spájajúcej, — pri všetkom tom sprítomňujúc si výstražný<br />

a napomínajúci obraz veličenského otca na tróne Veľkej Moravy,<br />

jednomyseľnosť a svornosť svätú trom synom svojim v podobenstve prútov<br />

sviazaných a rozdelených porúčajúceho, — možno v prorockom tušení tisícletých<br />

bied budúcnosti — v dobe tej, od ktorej národ slovenský, dnes a včera<br />

po prvýkrát zasa valne shromaždený, — v okamžení tomto slávnostnom<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

slávnostné a hlasité osvedčenie, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody<br />

občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských,<br />

z ohľadu slobody národnej ale, so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených<br />

národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v priestore<br />

tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom<br />

totiž národnosti a slobody), čo bratia Maďari skutočne už majú, — a zato aj<br />

jeden za všetkých a všetci za jedného stáť a bojovať chce, a že táto solidárnosť,<br />

s ktorou národ slovenský pred očami národov slobodných uhorských k záujmom<br />

slobody a národnosti hlási sa, vynútená je utlačením národov nemaďarských!<br />

XV.<br />

Slovenské národné shromaždenie s vďačným pohľadom k Hospodinovi,<br />

Bohu všetkých národov, vidí sa u cieľa so zriadením a vyslovením žiadostí<br />

národa slovenského, na výbornom základe návrhu toľko ráz pochvalne tu spomínaného,<br />

spatrujúc v ňom zároveň osnovanú rovnoprávnosť národnú, sťa<br />

Svätoduchom prinesený základný kameň celosti a jednoty vlasti spoločnej<br />

uhorskej, ktorá prebudená súc, neusne viacej, ale zosilňovať sa bude v po-


102<br />

vedomí národov, a z ktorej ceny nič ujať, nič odjednať nemôže sa, ako ujať<br />

a odjednať nemohlo sa z dakedajších kníh sibylských — a — ako v riešeniach<br />

a uzavretiach svojich na predchádzajúcich stranách zápisnice tejto vysloveno<br />

— návrh tenže, opravený a doplnený, pretrasený a sostavený odobruje, prijíma,<br />

za svoj vyhlasuje, keď medzitým —<br />

ohľadom na hneď za tým vystupujúcu náradu, — aby pre slávny a<br />

roztomilý pôžitok spoločenský, akým i toto prvé hromadné vystúpenie národa<br />

každú slovenskú dušu prejalo, zahnalo, v milodružstve upevnilo a<br />

prepotrebnému usrozumeniu priučilo, pre ďalšie prevedenie a uskutočnenie<br />

práve vyslovených zásad a žiadostí národných, dnešných i budúcne povstať<br />

majúcich pre bezpečnosť a pokoj skupštín takýchto národných, dosiaľ ešte<br />

i dnes nájazdom a nápadom nepriateľov národa vystavených a len čistotou<br />

a spravodlivosťou svojou sťa by pavezou zakrytých, — národu slovenskému<br />

právo takéto národné shromaždenia každého roku slobodne odbývat zákonom<br />

zabezpečené bolo 9<br />

—<br />

odvetuje: že, poneváč už týmto samým, až do tejto hodiny pokojne odbývaným<br />

sborom i budúcne nasledovať majúcim podobným národným schôdzkam<br />

brána otvorená je a národ tým samým valným, hromadným vystúpením<br />

svojím životnú silu a dospelosť svoju slávne osvedčil a poneváč právo spolkovitosti<br />

takej zjavnej, v smysle ktorej by prebudené mestá Okolia slovenského<br />

podobné kongresy i budúcne bez otázky svolávať mohly, — už samým duchom<br />

a povahou ústavy krajinskej zaručené je, — s tejto strany žiadne zvláštne<br />

opatrenia za potrebné sa neuznávajú; ďalej —<br />

ohľadom na vzniklú otázku tú: či by nezdalo sa príhodné, ba potrebné<br />

— akže už shromaždenia takéto zo stanoviska právneho ústava, — zo stanoviska<br />

dôslednosti ale život sám národu zabezpečuje a keďže i ináč, podobné<br />

skupštiny viac ráz v roku alebo častejšej svolať a zastúpiť nesnadné jest, —<br />

keď ale predsa už z tohoto prítomného sboru vytečú práce a vývinom života<br />

národného vždy znova povstanú zástoje neodkladné, neodbytné, ktoré vlastný<br />

orgán svoj požadovať budú, — z príčin tých a takých vymenovať stály národný<br />

výbor, ktorý by činnosť valného národného shromaždenia čas od času prevzal,<br />

nad prevedením uzavretí bedlil, predpráce nastávajúcich snemov národných<br />

schystal, odobrenie týchto predpokladajúc, prozatýmne v prospech národa<br />

zakročoval, — slovom medzeru medzi jednou a druhou lehotou shromaždenia<br />

valného vyplňoval —<br />

všeobecnou účasťou a pochvalou pozdravenú, veľadôležitú otázku predloženú,<br />

— akonáhle by sa záležitosť programu žiadostí národných aj so strany<br />

formy a ďalšieho použitia úplne usporiadala, — ešte v zasadnutí tomto bez<br />

odkladu do povahy vziať ustanovuje; — mimo toho<br />

ohľadom na vótum neobmedzenej dôvery ku vys. snemu krajinskému,<br />

ktorého vóta vyslovenie narádza sa na základe dôslednosti, dľa ktorej akonáhle<br />

prijatý je a práve touto hodinou autentikovaný návrh pána vyslanca


103<br />

tisovského, tým samým i cesta príhlasu tohože na vys. snem uhorský vyznačená<br />

je, cestu túto ale s prosbami či žiadosťami národa nastúpiť nemožno bez<br />

dôvery k tomu, od koho očakáva sa naplnenie jejich, — a na základe opatrnosti,<br />

poneváč príhodné a cieľuprimerané bolo by činom takýmto — lebo dôvera<br />

plodí dôveru — vyzískať si priazeň a náklonnosť zákonodarného sboru<br />

a tak napomôcť záujmy a prospech národa; —<br />

naproti tomu v povážení dôvodov, že doterajšie zastupiteľstvá sboru<br />

zákonodarného sotva ktorými dôkazmi podpory a záštity národ slovenský si<br />

zaviazaly, ledaže sľuby dávajúc, ktoré na vyplnenie svoje podnes nadarmo<br />

čakajú, ba že práve, koľko zákonných článkov pod záhlavím VIII. zápisnice<br />

tejto menovite uvedených, — o ktorých zrušenie toto isté shromaždenie žiada,<br />

toľko žulových kameňov, na ktorých prirodzená a povinná dôvera národa<br />

rozráža sa, — že mimo toho, akže ináč za svedectvo považovať sa môže zjavný<br />

hlas časopisov maďarských, nikým a nijak nezavrátený a neodvolaný, — sám<br />

práve sediaci pospolu snem terajší, v makavej nedôvere k zákonitosti a svedomitosti<br />

zástupcov národa slovenského, rozoslal alebo rozpustil županov stolíc<br />

slovenských, aby stráž držali nad tými, ktorí vraj cieľom hriešneho popudzovania<br />

dobrého ľudu slovenského zamýšľajú v Turč. Sv. Martine shromaždiť sa,<br />

že ďalej — o čom pochyby niet — v stolici Zvolenskej menovite náradou<br />

a rozkazom jedného z týchže županov obežník po obciach slovenských vypravený<br />

je, ktorý o tomto shromaždení, aby ujavnený bol, obecenstvo s náramnou<br />

rozhorčenostou žiada, od ktorej žiadosti ale — pre ušetrenie samého<br />

shromaždenia, pre uhasenie spravodlivého hnevu a pre zakrytie toľkej potupy<br />

— upustilo sa a ktorého strešteným obsahom nakladá sa pod pokutou predstavenstvám<br />

obecným každého „pansláva", — čo v reči maďarizácie každého<br />

činného priateľa Slovenstva vôbec, v dobe vyšlého obežníka ale menovite<br />

tých znamená, ktorí by ľud slovenský so zámermi a spôsobom svätomartinského<br />

tohoto shromaždenia oboznamovali a k účasti na ňom vyzývali, zlapať<br />

a sviazaného úradu slúžnovskému dodať, — nepripomínajúc obšírne krvosúdy,<br />

žaláre a šibenice, vystavované najmä r. 1848 proti najlepším synom národa<br />

slovenského, nežiadajúc vývod zo spôsobu, akým sa i nedávno voľby na snem<br />

pod vplyvom maďaromanských úradských na Slovensku odbývaly, nevyčitujúc<br />

nátisky Slovákom aj teraz bez všetkej ochrany kroz zákon a sbor zákonodarný<br />

pre týchto samozvané a slobodne, beztrestne a bezbožne robia, — slovom,<br />

nerozrývajúc tisíce rán, ktoré dosiaľ tiekly a ešte tečú: — keď o dôvere<br />

„neobmedzenej" ani reči byť nemôže a nesmie, keď ale skutočná dôvera ku<br />

snemu už v úvode samého návrhu pána Daxnerovho, práve sostaveného a<br />

prijatého, vyslovená je, v smysle ktorej národ vyplnenie spravodlivých žiadostí<br />

svojich „očakáva", — potreby a spôsobu akéhokoľvek uzavretia v tejto<br />

záležitosti nevidno; potom ohľadom na niekoľko slovmi nadštrknutú žiadosť<br />

straniva založenia Matice slovenskej:<br />

vec tak veľadôležitú, životnú, k takému, akého zasluhuje, dôkladnému


104<br />

uváženia, akonáhle na to rad príde, v tomto ešte zasadnutí si ponechávajúc,<br />

konečne<br />

ohľadom na žiadosť národovcom veľavážnym v krátkosti pripomenutú,<br />

v smysle ktorej vymáhať bolo by treba — výslovný zákon o podporovaní<br />

ústavov vedeckých slovenských, — tak ako podporujú sa statisícami zlatých,<br />

prirážkou k dani krajinskej vyberanými ústavy inonárodné, napr. akadémia<br />

maďarská a t. p., vo vlasti našej, ačkoľvek národu slovenskému žiadneho<br />

bezprostredného osohu nedonášajú, — z obecnej krajinskej pokladnice, —<br />

poukazujúc na odsek zápisnice tejto X-ty, v ktorom významná záležitosť<br />

táto dôkladne rozvinutá a odôvodnená je, náradu onú za pokonanú, vôbec<br />

ale počet a poriadok žiadostí národa slovenského, na vyššom mieste vo zvláštnom<br />

prípise predloženými byť majúcich za dovŕšenú! a úplnú vyhlasuje, —<br />

ostatne<br />

rokovanie o ďalších — na ktoré rad prichodí — predmetoch nakladajúc<br />

a zároveň otvárajúc —<br />

XVI.<br />

Slovenské národné shromaždenie v povedomí Bohom daných práv, s národným<br />

životom nerozdielnych, usrozumené je v tom, že ako menom národa slovenského<br />

riešilo a uzavieralo dosiaľ výslovne „žiadosti" národa, tak — bez<br />

protimluvy samo so sebou — vyslovené nároky prosbou a vyplnenie jejich<br />

darom či milostinou pomenovať neprichodí mu, a vyhnúť chtiac otázkam tým,<br />

či ozaj uprávnený je národ slovenský práva také večné a neodročiteľné, akže<br />

mu ich kto vzal, nazpät požadovať, — vyhnúť tým viacej, ani pole dišputy<br />

takej aspoň na tento čas pre národ za neužitočné a neúrodné považovať nadobno,<br />

otobôž, že sila usnesení národných nie v podobe vonkajšej, ale v samej<br />

svätej pravde záleží; —<br />

keďže by ale i našli sa národovci mienku tú zastávajúci, že názov „petície"<br />

príhodnejšie stál by na čele spisu o žiadostiach národa slovenského, — pomýšľajúc<br />

na zdĺhavosť a obtížnosť, v okolnostiach terajších temer nemožnosť<br />

prevedenia náhľadu jejich, anť by petícia taká kroz väčšiu polovicu<br />

obcí slovenských, ktoré vyzvaním mesta Sv. Martina, ako také do shromaždenia<br />

tohoto povolané neboly, z ktorých teda sotva päťdesiat prítomné zastúpené<br />

je, podpísaná byť musela, —<br />

pritom ale uvažujúc, koľko času treba k tomu, kým z dvetisíc obcí slovenských<br />

aspoň polovica „petíciu" takú by podpísala, uvažujúc, že národ<br />

dávno už mal byť tam, kde teraz stojí, že v terajších osudných dobách vlasti<br />

uhorskej, kde i to tajomstvom je, čo najbližšie dni z ohľadu ďalšieho trvania<br />

snemu krajinského so sebou donesú, — ztrata času môže byť ztrata veci<br />

samej; — mimo toho<br />

na mysli a srdci majúc, ako spis práve dohotovený nielen soznam po-


105<br />

trebný a príležitostný žiadostí národa slovenského predstavuje, ale obsahom<br />

svojím i útroby rozbolené Slovenstva pred Bohom i svetom s osvedčením<br />

úmyslov ráznych odhaliť, k národom iným, svojským i nesvojským, rovnou<br />

ťarchou utlačeným, o vzájomné, jednosvorné vymaňovanie sa, zjavne a hlasité<br />

volať, — zámenu náhľadov a samým tým ustálenie mienky verejnej straniva<br />

neodbytného riešenia otázky národností v krajine, či striedstvom tlače,<br />

i či živým slovom v rodinách i rákošoch pretriasanej, napomáhať, — najmä<br />

ale v histórii — pri šťastnom i nešťastnom výsledku — národa svedectvom<br />

slávnostným, že nemlčal, že hlásil sa, že poznal čas navštívenia, slúžiť a konečne<br />

mladšiemu pokoleniu i pozdnému potomstvu návod a závet, list pamätný<br />

bied i bojov, krívd i pravdy povedať uspôsobený je, —<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

na stole složený sborník žiadostí a osvedčení národných názvom<br />

národa slovenského 66<br />

označiť.<br />

„<strong>Memorandum</strong><br />

XVII.<br />

Slovenské národné shromaždenie — zastupiteľstvo národa kráľovského —<br />

držiac vysoko nad hlavou listinu minulosti i budúcnosti Slovenska, v týchto<br />

sviatočných dňoch sostavené, prepálené a podpísané „<strong>Memorandum</strong>" toto,<br />

zlatú bulu národa Slovenského, — v dlhých a širokých, významných a zápalistých<br />

poradách rozhliada sa po ceste, ktorú by nastúpiť malo s ním národného<br />

svedomia dôstojne, s právom a povinnosťou súhlasne, cieľu veľkolepému<br />

primerane, v časoch a obstojateľstvách ťažkých, kde po krvavých búrach<br />

politických, odbojoch samozvanstva a výbojoch meča, pole života občianskeho<br />

vždy ešte nezotavené, nezasiate leží, a následkom prevratov, široko-ďaleko<br />

Európou zatriasavších, sväzky mieru a pokoja medzi susediacimi národmi, ako<br />

i posvätné spony medzi ľudom rozpačitým a trónom pomazaného božieho,<br />

dosiaľ starodávnou, zdedenou oddanosťou a dôverou neupevnené zostávajú,<br />

— a bedlivo skusuje pôdu, na ktorú stúpiť treba pri kroku veľavýznamnom,<br />

aby s jednej strany prevzácnu zásadu slobody ústavnej, premocou časovej politiky<br />

vlád poklátenú, nezaprelo, s druhej ale strany svätoslovom a otčinným<br />

zákonom prikázanú, — vzburou, premrštenosťou a zvetralým liberalizmom<br />

natrhnutú poddanskú povinnosť ku veličenskému mocnárovi národov uhorských<br />

neporušenú zachovalo; z ktorého stanoviska, majúc pred očami rozcestie,<br />

tu k najjasnejšiemu panovníkovi, tam k vysokému zákonodarnému telu<br />

krajiny vedúce, dve nepriehľadné paralely, inde zas bodku jasavú, na ktorej<br />

obe dráhy sbiehajú alebo križujú sa, — ačpráve<br />

nikdy nijak nepokalenú poddanskú vernosť a úctu osvedčuje a podržuje<br />

si k apoštolskému Veličenstvu, naj jasnejšiemu cisárovi rakúskemu a uhorskému<br />

panujúcemu kráľovi Fraňovi Jozefovi L, ako i k celému najslávnejšiemu


106<br />

domu dynastie jeho lotharinsko-habsburgskej: pokladá si za drahé dedičstvo<br />

praotcov úctu a vernosť takú poddanskú, krvou čistou v histórii národa slovenského<br />

dávnejšej i novšej zapísanú a spečatenú; — vyznáva touto i každou<br />

príležitosťou vieru svoju, z ktorej útrobami jeho večité prúdi sa cit oddanosti<br />

a dôvery ku majestátu dediča koruny uhorskej, — cit nábožný, všelijakej politike<br />

cudzí, pod budoviskom dejinstva jeho kameň základný, — cit podstatný,<br />

označujúci a vyznačujúci smer jeho na zástoji tom svetohistorickom, ktorý<br />

národu slovenskému medzi kmeňmi slavianskymi prevažne, medzi národmi<br />

inými osobitne vôľou večnou vymeraný a zasľúbený je, — cit hlboko vtlačený<br />

do celej duše jeho, ktorým vedený, keď zle mu bolo, keď krivda honila ho, keď<br />

vo svete nevidel pravdy a spravodlivosti, — vždy a stajne odvolával sa k výšinám<br />

koruny, dovolával sa milosti božej, na prestole kniežatskom zastúpenej,<br />

ktorý staro- i novozákonitý cit — paládium pokoja a rázu svojho — národ<br />

slovenský, kráľovský — ako za najvážnejšiu povinnosť drží si v synoch a dcérach<br />

svojich vychovávať a na vnukov i pravnukov prechovávať, tak naproti<br />

tomu seba i svojeť prísne vystrieha zlovoľne a ľahkovážne dotýkať sa svätého<br />

oblaku vážnosti, ktorou vznáša sa čelo dôstojenstva kráľovského, dobre vediac,<br />

že s roztrhnutím majestatičnej oslony tejto v tom istom okamihu i všetky<br />

rúšky vážnosti, či privilégiami, či populárnosťou, ba i samou vrchnostenskou<br />

velebou — pletené, sťa by pavučina rozkmasnú sa; — preto, pre všetko s nevôľou<br />

a zhrozenosťou odmršťuje shromaždenie toto slovenské národné od<br />

seba každé slovo, či zlostné či ľahkomyslné, ktoré by, bárs i len zavinuté, typu<br />

národa slovenského — rozumej príchyľnosti jeho k najvyššiemu prestolu —<br />

na odpor prehodené padlo, a ohradzuje sa proti každému, kto by v dôvodoch<br />

za ktorékoľvek uzavretie jeho, a tak i za to, ktoré nasleduje — čoby hneď len<br />

akú tôňu nedôvery k dobrotivosti a spravodlivosti panovníka a otca národov<br />

uhorských hľadať alebo nachodiť zamýšľal; — ba postupujúc ku riešeniu a<br />

uzavretiu svojmu o otázke: komu by sa <strong>Memorandum</strong> dotyčné podať malo,<br />

so všetkou možnou uznalosťou a aká tomu náleží, rozvažitosťou sprevádza, krom<br />

všeobecných dosiaľ podotknutých pohnútok i zvláštne, z povahy veci samej,<br />

z obyčaje a zákona, z okolností terajška čerpané, v smere tomto vyslovené<br />

náhľady, ktorými cesta k trónu stlaná a ohradená je tak, že i pohnútky inam<br />

vedúce, sťa by mimovoľne, v moci a práve slova kráľovského uspokojenie<br />

svoje občahujú, — menovite nikoho niet, kto by zapierať chcel, že predlohy<br />

mnohé z ruky veličensko-kráľovskej na stoly snemovni padajú a že usnesenia<br />

zákonodarného sboru všetky — len stvrdením a posvätením slova veličenskokráľovského<br />

na moc a dôstojenstvo zákona povyšujú sa, — ani nikto nejde<br />

zapierať skutočnosť, dľa ktorej práve v našich dňoch rokujúce zastupiteľstvo<br />

krajinské prípis svoj rovno bezprostredne k Jeho Veličenstvu — ako panovníkovi<br />

a kráľovi uhorskému — upravuje, nasledujúc v tom stály zvyk uhorského<br />

štátneho práva, v jehož smysle už pred korunovaním uhorských kráľov snem<br />

uhorský s nimi kroz adresy a vyslanstvá vyjednával, áno, i rozhodného usroz-


107<br />

umenia s nimi straniva dôležitých zákonov docieFoval; — ani odškriepiť nedá<br />

sa, že národ slovenský i v staršej, najmä ale v novšej dobe bez všetkých politických<br />

a postranných ohľadov, niekdy síce — mimo najvyššej vôle a dobroty<br />

mocnára — bez prospechu, ale najviac s prijatím láskavým a výsledkom požehnaným<br />

— jedine vznešenou vážnosťou berly tiahnutý, jedine povinnou<br />

dôverou vedený k najmilostivejšiemu zemepánovi svojmu — utiekal sa, a i dnes<br />

a v záležitosti otáznej smer tento nasledovať i vôle i dovolenie má, a istože<br />

v modlitbách svojich najprv k Bohu, potom v potrebách svojich a žiadostiach<br />

k prvému po Bohu, prednému zástupcovi pravdy božej na zemi, obracať sa<br />

— vzácnym obyčajom je mu a bývalo mu jediným útočiskom nadovšetko<br />

tenkrát, keď sám zákon a zákonodarstvo samo zavieraly uši i srdcia svoje pred<br />

žalobami národa, zvedeného tými, ktorí ho vodili, šliapaného tými, ktorí ho<br />

zastupovali a takým činom ukázali a dokázali Fudu slovenskému, že dôvera<br />

k zákonom nespravodlivým a zastupiteľstvám stranným medze svoje má tam,<br />

kde nenie prijímanie národných osôb — v otvorenom náručí otcovskom pre<br />

všetkých, v berle spravodlivosti kráľovskej pre všetkých, — ako všetko to<br />

dosiaľ rečené stvrdzuje dejinstvo života a vysvetlily dnes ústa najskúsenejších<br />

rečníkov-národovcov, i vehlasnosťou slávnou otvorené i múdrym mlčaním —<br />

pre nestihu a svornosť — zavrené; — predsa<br />

keď nenie ináč, lež že ústavný snem uhorský, najvyšším slovom Jeho Veličenstva<br />

svolaný a — bársako — i hlasmi ľudu slovenského čiastočne zvolený,<br />

je skutočným, celistvým zastupiteľstvom i národa slovenského, ktorého záujmy<br />

ohajovať za prirodzenú povinnosť pokladať si má, — a keď povolaním jeho,<br />

ako zákonite sostaveného zákonodarného tela, je i so stránky národa slovenského<br />

štáto-právne poťahy vlasti k najvyššiemu trónu usporadovať, takže,<br />

dľa starodávnejšieho obyčaja počas trvania krajinského snemu ponosy a akékoľvek<br />

iné prípisy, otázok verejných občianskych týkajúce sa, výlučne cestou<br />

snemu k najvyššiemu miestu dodávané bývajú, keďže pamätný prípis, v shromaždení<br />

tomto a hodinou touto ustrojený — <strong>Memorandum</strong> národa slovenského<br />

— nevyhliada k darom milosti a výsadám, ale požaduje zákonitým i prirodzeným<br />

právom to, čo mu patrí, a žiadosti jeho také, pre dosiaľnu opustenosť<br />

a ukrivdenosť, o zriadenie Okolia slovenského na základe občianskej i národnej<br />

rovnoprávnosti — na historickom stave krajiny uspokojené byť nemôžu,<br />

ale s novými výdobytkami novú dobu pomerov občiansko-národných<br />

predpokladajúc, v pomere k jednotlivým Článkom zákonov, najmä z minulého<br />

polstoletia, menovite i v zápisnici tejto pod číslom VII. vypočítaným, zmaďarčenie<br />

celej krajiny uhorskej ustanovujúcim — záporne a na sotretie jejich vystupujú,<br />

samému pak zákonodarnému telu náleží zákony tvoriť, meniť, rušiť,<br />

— všetko toto s očakávaním najvyššieho stvrdenia; keďže dôstojnejšie je veľkej<br />

záležitosti preporodu Slovenstva — i dôstojnejšie jasnosti kráľovskej<br />

— namiesto súkromnej, bezprostrednej cesty — kroz národné vyslanstvo<br />

k stupňom trónu, prostredníctvom ústavnozákonitým, krajinským, tak veľko-


108<br />

lepým, ako je vlastenský snem, pred obličaj najmilostivejšieho panovníka predstupovať,<br />

a tak v smysle samosprávy ústavnej zdola nahor potreby a zánjmy<br />

občiansko-národné obstarávať; — keďže vec rovnoprávnosti národnej, teda<br />

i slovenskej, má byť považovaná za vec vlasti celej, za vec poručenú solidárnemu<br />

zakročeniu všetkých utlačených národov Uhorska, nemaďarských, —<br />

aké zakročenie samou povahou svojou — v tomto páde najmä pôsobenie<br />

jednotlivých stránok tovarišstva tejže solidarity, osobitné a každého na svoju<br />

ruku vytvárajúc, upravené je neomylne na jeden spoločný orgán usrozumenia<br />

i pokonávania, — aký v normálnom, pravidelnom stave snem krajinský<br />

úhrnom predstavuje; — keďže spor národný, utlačených proti utlačovateľom,<br />

v tejže spoločnej vlasti je spor domáci, poriadok ale a šetrnosť požadujú, aby<br />

stránky — prv nežby k najvyššiemu súdnemu riešeniu, k meču spravodlivosti<br />

mocnárskej treba bolo utiekať sa — dorozumenie a mier, pravdu a zadosťučinenie<br />

samy medzi sebou, v uzavrenom kráži vlastenskom hľadaly; — keďže<br />

očakávať možno — ako dôvera taká i v úvode vzácneho Memoranda podotknutá<br />

i slovom živým rečníkov dnešných vyjadrená je, — že terajší vysoký<br />

snem, volajúcou potrebou svornosti a pokoja preniknutý, prežalostnými scénami<br />

blízkej minulosti trpko poučený, odchýliac sa od cesty suverenity a samosprávnosti<br />

pre národ maďarský, so všetkou úprimnosťou a prísnosťou, heslo<br />

vlasti uhorskej, spolu heslo i národa slovenského: slobodu, bratstvo a rovnosť<br />

v priečelie snemovne vyryje a v obore národno-občianskom živou pravdou<br />

učiniť pevnú volu dostane; — keďže — pomimo pustiac všelijaké politické<br />

upodozrievania, bohumilé rozjavovanie nešťastnej priepasti medzi národmi<br />

a najvyššou vládou, horké to pozostatky vzbury a prevratov, jedovaté<br />

to ovocie agitácie a zavedenosti, — konečne — poneváč, keď najvyššie kráľovské<br />

predlohy už v rukách rokujúceho snemu, bezpochyby, nachádzajú sa, spôsobom<br />

predlôh takých, cestou najvyššou k zákonodarstvu blížiť sa dnes už<br />

jednak pozde je: — slovenské národné shromaždenie toto — všemožnú uznalosť<br />

a súhlas menšine rečníkov — hovorivších i zapísaných ale odslova, z príčin<br />

dôležitých odstúpivších, ktorí príležitosťou touto city nábožnej úcty<br />

a oddanosti národa k najvyššiemu prestolu tlmočili — výslovne zaznačujúc, —<br />

rieši a uzaviera:<br />

patričné <strong>Memorandum</strong> národa slovenského výlučne snemu krajinskému predložiť.<br />

XVIII.<br />

Slovenské národné shromaždenie — ohľadom na spôsob, ktorým by s obľubou<br />

spomínané <strong>Memorandum</strong> národa slovenského na práve punktom predošlým<br />

určené miesto svoje, to jest k vysokému snemu uhorskému dopravené<br />

byť malo —


109<br />

uznáva zčiastky, že postavenie jednotlivých národovcov napospol pastorčie<br />

ani času, ani potrebných peňažitých prostriedkov snadno nepovoľuje<br />

k tomu, aby ďalšie cesty podnikať častejšie a vo veľkých mestách dlhšie pobaviť<br />

sa mohli v prospech záležitostí národných, z ktorých príčin nútno by<br />

bolo uspokojiť sa prostriedkami najprostejšími, aký by napríklad bol ten: <strong>Memorandum</strong><br />

národa sveriť pánu predsedovi Jeho Veľkomožnosti s tým upravením<br />

a uprávnením, aby — pripojac si k boku národovcov niekoľkých výtečnejších,<br />

v Pešť-Budíne obydlených — posolstvo toto vykonal, — ale zároveň<br />

pozorujúc na velikánsky význam dní týchto v histórii drahého národa<br />

a na veľkú dôležitosť uzavrení, ktorými po deväťstoročnom ujarmení ľud slovenský<br />

ku právam národným hlási sa i hľadá miesta, kde by slobodne verejne<br />

a zákonite vysloviť sa — trebárs i s vynaložením ostatného haliera, — hľadá<br />

otcov vlasti, aby povedal im, čo ho bolí, mučí, zabíja; — cítiac pritom, že česť<br />

národa velí vo všetkom vystupovať tak, aby veľká povaha národnej slávnosti<br />

tejto každým hnutím odbleskovala sa a každým krokom zaznievala, — schvaľuje<br />

síce náradu, dľa ktorej za primerane cieľu udáva sa vyzvať písomne celú<br />

šľachtu slovenskú, vyzvať biskupov aj iných hodnostárov, aby v poslanstve tak<br />

vážnom zúčastnili sa, — ale obávajúc sa, že kto necítil sa vyzvaným dosiaľ<br />

toľkým vzdychaním a kvíľbou utlačeného ľudu slovenského, necítil sa vyzvaným<br />

teraz hlasom rozpadnutej, k jednote a usrozumeniu volajúcej matky<br />

vlasti, — necítil sa vyzvaným úprimným slovom mesta tohoto, Sv. Martina,<br />

aby podiel vzal na poradách týchto, v kráži velebnom verných národa, — ten,<br />

trebárs písomne oslovený, sotva dokázal by náležitú účasť i na výsledkoch dní<br />

týchto prepamätných, — od nárady tej odstupuje a<br />

ohliadajúc sa po mužoch svetského i duchovného stavu vznesených,<br />

otcoch národa prítomných tu i všade, kde jedná sa o slávu Slavianstva, hrdinských<br />

a týchže včera i dnes i na veky obhajcov živobytia slovenského a čítajúc<br />

na zmužilých tvárach a vyrozumievajúc z úst ich a dôkazov viac než dosť<br />

majúc zo skutkov jejich, že nevedia triasť sa pred nepriateľmi Slovákov, že<br />

neznajú nebezpečenstva ani obťaže, ktoré by nevzali na seba, keď národ volá<br />

ich v čestnú službu svoju, — na rozkaz národa kamkoľvek ísť hotových,<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

vypraviť do Pešti vyslanstvo dôstojné, pod vedením Jeho Osvietenosti pána<br />

veľžupana baróna Šimona Révayho,—menovité vysokého stavu a názvu svojho<br />

hodných p. p. Martina Szentiványiho, Jozefa Justha, Štefana Daxnera, Jozefa<br />

M. Hurbana, Jána Francisciho, Viliama Pauliny-Tótha, Jána Gotčára, Jána Palárika,<br />

Štefana Závodníka, Ľudovíta Turzo-Nosického, Alexandra Pongrácza,<br />

Fridricha Malatínskeho — a mimo s úctou tu menovaných každého, ktokoľvek<br />

z prítomných pripojiť by sa chcel — s tým naložením, aby, akonáhle <strong>Memorandum</strong><br />

toto prepísané a podpísané bude, bez odkladu do metropole vlasu


110<br />

vybrali sa a úlohu im sverenú, velevážnu v sprievode požehnania a ochrany<br />

božej zastúpili.<br />

XIX.<br />

Slovenské národné shromaždenie, k úplnému vychystaniu Memoranda<br />

svojho konečne ruku prikladajúc,<br />

do povahy berie potrebu toho, aby odstránily sa všetky možné prekážky,<br />

ktoré by jasnému uzrozumeniu spisu toho na určenom mieste zavadzaly, aby<br />

učinilo sa všetko, čo by všemožný zdar a žiadúci výsledok národného kroku<br />

tohoto napomohlo a čo by akékoľvek námietky a zámysly, ktoré by sa proti<br />

nemu predstierať mohly, váhy a platnosti pozbavilo, — menovite aby odstránila<br />

sa obtížnosf, z neúplnej známosti reči slovenskej asnáď pochodiť mohúca,<br />

ktorá by zapríčinila, že preklad samému snemu ponechaný horevzatie záležitostí<br />

opozdil by, ujal z náležitej hodnovernosti diela a mimo toho aj pôvodnosť<br />

a dôkladnosť výrazu poslabil; neináč<br />

za potrebné vidí sa úplnej hodnovernosti a vôbec forme vyhovieť tým,<br />

aby rozhodnuté bolo, kroz koho <strong>Memorandum</strong> podpísané byť má a kto by nad<br />

tým bedliť povinný bol, aby na všetky možné prípadnosti pamätajúc, tože<br />

<strong>Memorandum</strong> príslušným a platným spôsobom v náležitý čas a kroz povolané<br />

osobnosti iste a bezpečne na stôl vysokého snemu dostalo sa; vôbec<br />

na pamäti má to, že blízka je hodina rozchodu milej braté, pod lipami<br />

týmito rákošiacej a každý pôjde po strane povolania svojho, — že skúsenosť<br />

ukazuje, ako mnoho uzavretí a zákonov v živote zjavnom, cirkevnom i občianskom<br />

na papieri zostáva jedine preto, že nástrojov niet, ktoré by spoločné<br />

usnesenia do života uviedly, — že potreby národa vždy v nových a nových<br />

zjavoch vystupujú a so životom vyvinujú sa vždy nové a nové podrobnosti<br />

v záujmoch národa, a niet orgánov, ktoré by ich obstaraly, — že Slováci nemajú<br />

dosial i jediného národného úradu, ktorého vlastným a prísnym povolaním<br />

bolo by zodpovedne pracovať na roli národa; — čomu všetkému odpomôcť<br />

dalo by sa zriadením stáleho početnejšieho výboru národného, akého<br />

vymenovanie už behom zasadnutia tohoto narádzalo sa; k poriadku predmetov<br />

odkázaná nárada ale teraz tým usilnejšie znova vystupuje, čím určitejšie vývojom<br />

prác dnešných potreba opatrenia takého nevyhnutná objavila sa: z ktorých<br />

príčin a pohnútok to isté slov. národné shromaždenie<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

vymenovať stály národný výbor, ktorého údovia sú nasledujúci p. p.: Štefan<br />

Daxner, Ján Moravčík, Ján Gotčár, Jozef M. Hurban, Ján Országh, Viliam<br />

Pauliny-Tóth, Ľudovít Turzo, Ján Palárik, Samuel Novák, Michal M. Hodža,<br />

Július Plošic, Ján Jesenský, Juraj Matuška, Štefan Závodník, Juraj Slota, Samuel<br />

Štefanovič, Andrej Hodža, Michal Mudroň, Ján Čipka, Tomáš Červeň,


111<br />

Fridrich Malatínsky a Štefan Hyroš a ktorý pod predsedníctvom slávne a<br />

múdre tu predstatujúceho p. p. Jána Francisciho — hneď po skončení shromaždenia<br />

tohoto postať svoju nastúpi; medzi iným menovite preklad Memoranda<br />

maďarský, nakoľko možno dokonalý a verný, obstará, taktiež<br />

odpisy oba, pôvodinu i preklad maďarský vlastnoručne podpise — a o to<br />

pečovať bude, aby vzdor akýmkoľvek premenám a prekážkam, ktoré odstrániť<br />

v jeho moci by ležalo — to isté <strong>Memorandum</strong> časom príhodným vysokému<br />

snemu doručené a žiadúcim výsledkom korunované bolo; mimo toho<br />

prevedenie usnesení shromaždenia tohoto, včerajších i dnešných, v čas potreby<br />

svolanie na základe slobodnej spolkovitosti takéhoto valného národného shromaždenia<br />

— prozatýmne pokonávanie neodkladných prác a záležitostí národných,<br />

vôbec záujmy a prospech všestranný národa slovenského na srdci<br />

a pamäti nosiť, ku všetkému tomu menom národa a shromaždenia, zápisom<br />

týmto výslovne splnomocnený a zvlášte povolaný súc — za právo i povinnosť<br />

národnú pokladať si bude, — a to s pomocou Hospodina, Boha všetkých národov<br />

trojjediného.<br />

XX.<br />

Slovenské národné shromaždenie, samorastlé, predivným božím riadením<br />

svolané a sostavené zastupiteľstvo národa slovenského, v krajine uhorskej<br />

Maďarom, Románom, Nemcom susedného, Rusínom, Chorvátom a Srbom s ich<br />

rozmanitými podvetviami krvou slavianskou, láskou bratskou privteleného,<br />

dobrorečí Bohu Hospodinovi za sväzky tieto, srdcom kajúcnosťou zlomeným<br />

pripomína si a vyznáva, v dňoch týchto milosti božej zvláštnej dávno odsúdený,<br />

stoletiami odpokutovaný hriech nesvornosti, hriech osamelosti a sebeckosti<br />

národnej, číta na obraze dejín najbližšej minulosti zeme uhorskej krvavé<br />

ťahy rozbroja a rôznic plamenné písmeny rán vospolných i obetí posvätných<br />

a obadá v súmiení svojom požehnané hnutie polepšenia sa i zápal túžby po<br />

mieri a pokoji i zasa ráznu prísnu hotovosť k bojom, k bojom v jednote, bok<br />

pri boku a rameno s ramenom proti nepriateľom pravdy a svornosti; — ani<br />

nemôže utajiť sebe i bratom i svetu blahoslavenú radostnú útechu nad tým<br />

darom, že nie inde, ale v údoliach Tatier, v údoliach týchto za nič položených,<br />

preznatých a zabudnutých, — ale predsa v údoliach týchto betlemských Slavianstva<br />

— vykľula a rozzelenala sa vonná a liečivá kvetina vzájomnosti slavianskej,<br />

zasiata prstom božím, menovite v oslávenú dušu dieťaťa narodeného<br />

v Turci rajskom, kolíske Jána Kollára nesmrteľného; v Turci tom, kde narodilo<br />

sa shromaždenie toto prepamätné, v ktorom zasa narodila sa dnes mohutná<br />

myšlienka solidárnosti národov uhorských, utlačených a pre utlačenie<br />

svoje, — pre boží tento prút za roztržitosť — ku hľadaniu vospolnosti mocne<br />

a znova prebudených; — cíti, že osvedčenie smluvy takej na boj i na pokoj<br />

žiada živý skutok, — že hlas taký, volajúci hruď ku hrudi a hrad ku hradu


112<br />

nesmie odznieť v úzkom priestore mesta svätomartinského, ale ozvať sa a odraziť<br />

od hôF slovenských na všetky strany vlasti, z konca do konca, a cíti, že<br />

kto zažne svetlo, vysoko nad hlavy postaviť má kahan svoj, a kto vyrečie<br />

slovo smierenia a vetu družstva, prvý vystrieť má pravicu svoju a rozjaviť<br />

náručie svoje naširoko a ďaleko k účastníkom slávy i biedy svojej; — cíti, že<br />

poklady, ku ktorým dnes priznal sa, na ktoré dnes ruku položil národ, vydobyté<br />

i zachránené môžu byť len spojenou silou, — vie a netají, že výdobytky<br />

dní týchto božích sú spoločný majetok, o ktorý deliť sa, či ktorým<br />

spoločne vládnuť načim; —<br />

preto uvedomiť chce bratov všetkých o tom, čo stalo sa dnes, uvedomiť<br />

o žiadostiach a zamýšľaniach svojich, o láske a dôvere, o vôli i potrebe svojej,<br />

— uvedomiť cestou dôstojnou, aby neboli odkázaní na povesť pocestných, ani<br />

na listy časopisov, ale prijali ľúbezný list v svetle slávností týchto písaný,<br />

pečaťou vzkriesenej korporatívnej jednoty slovenskej spečatený, — preto, aby<br />

sprítomnili, znázornili si bratské čeľade nevídaný a neslýchaný od nepamäti<br />

na Slovensku sviatok, aby modlili a tešili sa s bratom prebudeným, vydýchlym,<br />

keď s vyslovenou pravdou, s vypraveným právom odľahlo mu na srdci a svedomí,<br />

čo tlačilo ho dlho, ťažko, — aby rozprávali a čítať dali ženám svojim,<br />

dietkam svojim, priateľom svojim, čo povedali Slováci jedným slovom dnes<br />

o sebe, o nich, o priateľoch i nepriateľoch, o korune i vlasti, o boji i pokoji,<br />

— aby zamilovali si milujúcu ich Slovač; — preto a zato a pre nevýslovnú dôležitosť<br />

veci tože Slovenské národné shromaždenie<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

bratom slávorodým po vlasti i po reči, menovite Rusínom, Románom, Srbom<br />

a Chorvátom denník a zápisnicu národného tohoto shromazdenia v sprievode<br />

primeraného prípisu prezidentovho s pozdravením a poľúbením svätým venovať,<br />

vychystať, odoslať.<br />

XXL<br />

Slovenské národné shromaždenie cieľom snadnejšieho a dokonalejšieho<br />

prevedenia práve do uzavretia prešlej nárady, pod číslom najbližšie predchádzajúcim<br />

tu poznačenej, — ktorou vyslovuje potrebu sdelenia písomností<br />

svojich s národom rumunským, ako spoluúčastníkom strastí národných, a neináč<br />

s kmeňmi slavianskymi inými, pod korunou uhorskou žijúcimi, bratmi slávoa<br />

slovorodými,—vyhýbajúc obťaží takej, aká bez otázky spojená je s viacnásobným<br />

prepisovaním obšírnej zásoby kníh, dňami týmito slávnymi splodených,<br />

a prisviedčajúc dľa toho, že sláva doby takej nemôže byť obmedzená na ruku<br />

odpisovateľov, ani na málo šťastných tých, ktorí by jeden-druhý taký odpis<br />

ku ozdobe knižníc svojich a pre súkromnú potrebu a obľubu svoju dostali,<br />

— najviac ale, aby dvorana literatúry slovenskej spisom takým, ako by


113<br />

zrkadlom veľkého deja národného, opatrená a okrášlená bola, — aby svet<br />

našincov i cudzincov videl, že národ slovenský neukrýva bolesti a nádeje,<br />

práva a nároky, zásady a smýšľanie svoje, a vedel, čo dialo sa a diať sa má<br />

ešte pre zriadenie a oslávenie národa, na divadle sveta zjavne a dôstojne vystúpiť<br />

žiadajúceho, — aby pamiatka činu rázneho a vôle pevnej jeho v knihách<br />

široko-ďaleko, Slovenskom i Slavianstvom, bližšími i ďalšími krajinami<br />

rozkladaných až do vekovitých vrstiev pozdných pokolení prechovávala sa,<br />

— aby dejepisci národa a národov, sostavujúc zjavenia doby tejto rozhodnej,<br />

nezostali odkázaní na vrtkavé ústne podania, na nespoľahlivé zápisky kroník,<br />

duchom času presiaknutých, na roztratené sem-tam po časopisoch neistej ceny<br />

zprávy a na rukopisy v archívoch ďalekých, neprístupných, neznámych ukryté,<br />

— ale naporúdzi mali knihu aktov kongresu svätomartinského prvého pôvodnú,<br />

úradnú, hodnovernú, postavy národovcov a jejich skutky i reči, mestá<br />

a obce slovenské a jejich vôľu i hlasy autentične znázorňujúcu, — ohľadom<br />

na všetko to a mnohé iné v tom súc presvedčení, že národ nebude hájiť a<br />

ostýchať sa ustávania, nebude počtovať nakládky, nebude merať prekážky,<br />

s podniknutím takým spojené, — svornou vôľou a s radostnou ochotou —<br />

tože slovenské národné shromaždenie<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

eelé toto pojednávanie svoje, so všetkými prináležitosťami, menovite zápisnicu,<br />

denník a listiny, ako: kredencionále, návody, plnomocenstva, prípisy ku sboru<br />

i mestu Sv. Martinu, tak ako od miest a obcí, úradov i súkromných, hromadne<br />

i osobne vydané a doposlané boly, — medzi nimi predovšetkým úplnú<br />

osnovu Memoranda národa slovenského a prípis k národom sväzku solidárneho,<br />

— príslušne pristrojené a sostavené, tlačou obstarať a vydal, obstaranie<br />

a vydanie ale toto dnes vymenovanému stálemu národnému výboru dôrazne<br />

a spoľahlivo naložiť, podrobné prevedenie záležitosti jemu s dôverou ponechávajúc<br />

a vývod z celého pokonania pred obličajom národa časom svojím<br />

očakávajúc.<br />

XXII.<br />

Slovenské národné shromaždenie, vyzvané potrebou jedným hlasom obecným<br />

volajúcou,— vyzvané nedostihlou temer pokročilosťou susedných národov<br />

v činnosti časopisnej, rozmanitosťou politickou i počtom značným zastúpenej,<br />

dokázanej, príkladnej, — vyzvané práve upomenutím slova živého, odôvodneného,<br />

ktorým nedostatky národnej slovenskej žurnalistiky sboru tomuto živo<br />

pred oči kladú a do náležitého uváženia a k prospešnému zakročeniu odporúčajú<br />

sa, — menovite pripomínajúc, že nie dosť povedať raz, ale hovoriť vždy<br />

znova, kriesiť, upevňovať, brániť, trestať, narádzať, hlásať treba každodenne,<br />

čoho všetkého orgánom je časopisectvo dostatočnými hmotnými i literárnymi<br />

8


114<br />

striedstvami zakladané, udržiavané, rozmnožované a rozširované, — čo všetko<br />

i v tomto ohľade národ má síce, čo ale vynájsť, vyčerpať, zriadiť a upotrebiť<br />

načim a čoho pálčivá potreba tým citeľnejšie do očí bije, čím hustejšie spomínaná<br />

v užších-širších krážoch, o zveľadení národného blaha rokujúcich,<br />

shovor ku predmetu tomuto predôležitému vždy znova nazp'át obracia, — a to<br />

prirodzene a slušne, lebo hanbe a smrti národu trojmiliónovému rovná sa<br />

nemať jediného politického, denne vychádzajúceho listu, a hriechu smrteľnému<br />

rovnalo by sa nekričať plným hrdlom, nezasadiť sa celou silou o vymoženie<br />

jeho teraz, keď reč je o životných otázkach, o podstatných a neodkladných<br />

povinnostiach zástupcov národa; — lebo zo všetkých nemôt najžalostnejšia<br />

nemota je oná, ktorou porazení členovia jedného a tohože plemena spôsobu<br />

nemajú ako sdeľovať myšlienky a nárady, pretriasať a prečisťovať náhľady,<br />

baviť sa a vzdelávať sa, slovom vospolok obcovať a v jednostajnom duchu<br />

upovedomovať a sosobňovať sa, — nemota oná, ktorou zakliata čeľaď národná<br />

v pomeroch svojich ku nepriateľom, či susedom nemá odpovede na<br />

otázky, výčitky, pomluvy, nemá striedstva a slova, ktorým dopraviť a dohovoriť<br />

sa s tými, ktorí či mocou predstavenstvennou, či rovnakým údelom spoluobčianstva<br />

k národu blízko stoja, — zkrátka nemá hlasu osobitného, ktorým<br />

by na vonkajšok a pred svetom človek — občan slovenský — zastal a pripovedal<br />

a zodpovedal sa; — a keď to všetko už vystúpením týmto národa celistvého<br />

dnešným a včerajším, v následkoch iste bohatým, považiteľnej miere<br />

rozšíri sa, keď s prebudením národa a ďalším rozvojom činnosti jeho v rozličných<br />

ústavoch, spolkoch a článkoch ekonómie vnútornej — i zriadenie<br />

správnych nástrojov súrnejším stane sa, — keď neobyčajné, zázračné politické<br />

rozlunenie vlasti a dŕžavy nielen jednotlivcom, ale zvlášte národom vesla<br />

chytať sa, kormidlo pevné nasadiť rozkazuje, — nemožno za málo, otobôž la<br />

nič pokladať požiadavku času, života, spásy a nesúhlasiť s okamžením,<br />

v ktorom nielen o to jedná sa, vyhľadať a ustáliť prostriedky k udržaniu jediného<br />

na ten čas politického listu, pod názvom „Pešťbudínskych vedomostí",<br />

dvakrát v týždni vychádzajúceho, — ale hlavne o to ide, rieknuť si zoči-voči<br />

— teraz, keď dal Boh veľkého svidenia sa, — že nečestno Slovenstvu nemať<br />

politického denníka, — sľúbiť si vierou k viere úsilné spolupôsobenie k predôležitému<br />

tomuto nádobytku krok za krokom obeťami takými, akých schopnosť<br />

a vzor v mnohom inom dokázal a podal národ slovenský, jehož shromaždenie<br />

toto z príčin tých a cieľom zvýš udaným<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

zveľadenie časopisov slovenských* predovšetkým ale a nadovšetko vy stanovenie<br />

a zabezpečenie aspoň jedného politického denníka, poťažne povýšenie „Pešťbudínskych<br />

vedomostí" za taký; — záležitosťou prednou národa pomenovať<br />

a ju stálemu národnému výboru na srdce priviazať s tým činom a právom,<br />

aby o prostriedkoch k cieľu vedúcich zavčasu poradil sa a výsledok porady


115<br />

takej, ako vôľu národa uverejniac, ju uctiť a zachovať, jednému každému —<br />

kto verným menuje sa — za povinnosť položil.<br />

XXIII.<br />

Slovenské národné shromaždenie, povedomé povolania a zástoja svojho,<br />

veliaceho mu zasadzovať sa nielen za duchovné záujmy národa, za reč, právo,<br />

úrady, školy — v odtrhnutosti a čisto-číro myšlienkovej povahe všetkého toho,<br />

— ale zároveň i za hmotné postavenie ľudu slovenského, a to tým úsilnejšej,<br />

čím patrnejšie je, že ku sláve a zvelebeniu celého človeka duch i telo zároveň<br />

spolupôsobiť majú a že k istým vidiny cieľom zásoba striedství materiálnych<br />

neodbytne vyhľadáva sa, — nemôže si utajiť náramnú biedu národa slovenského<br />

v materiálnom ohľade, vidiac divokosť a pustotu rolí, lúk, záhrad,<br />

stodôl, stají, dvorov, domov roľníckych, vidiac šlendriánstvo vyhní a dielní<br />

remeselníckych, vidiac nezriadenosť obchodu a kupectva, — slovom vidiac<br />

prielohom ležiace pracovné sily, zvláštne schopnosti, dobrú vôľu slovenského<br />

ľudu neupotrebené, — požehnanie božie a poklady nesmierne v dolinách a<br />

vrchoch krajiny vždy ešte zakliate, neprístupné, nezdvihnuté, — nájomničenie<br />

a tuláctvo, sťahovanie a kočovníctvo národa patrne povolaného, od<br />

vekov odkázaného históriou i Bohom k tomu, aby v ustálených sedaliskách<br />

rozvíjal priemysel svoj a dobre sa mal; — ani nezažmuruje oči pred príčinami,<br />

pre ktoré to tam tak je, a toto tu takto nenie, aby nevidelo pastorčiu tvárnosť<br />

krajov skalnatých, vrchovatých, studených, deň po dni rastúce ťarchy obecné<br />

a výdavky časové, roky neúrodné, sľapaje fúrie vojny a prevratov politických,<br />

zabudnutosť a opustenosť strán slovenských od toho a toho, kto<br />

stavia dráhy železné, zakladá rukodielne, rozdáva komisie verejné na výrobky<br />

remesiel a t. p., aby ale nevidelo najmä — zmiluj sa Bože! — mravnú<br />

spustlosť duší a hromadnú sebavraždu kroz opilstvo pálenčené, pustošiace a<br />

zabíjajúce nielen rodiny, ale aj tie božie hole a role, i tie nevedomé nivy a<br />

volajúce skaly; — prisviedčajúc skúsenosti a uvažujúc diabolskú moc hriechu,<br />

soznáva, že samým viazaním spolkov striedmosti, samým vychovávaním mládeže,<br />

samým trestom a zákonom, samým hlásaním vôle božej v Kristu nedá sa<br />

dosť skoro zriadiť dom slovenský, ale že treba bezprostredne čiahnuť do<br />

sústavy hmotného položenia a obcovania národa pomocou, radou, učením,<br />

preporodom, osobitne a zvláštne v tomto národe, v tomto slovenskom, v jeho<br />

reči, v jeho obstojateľstvách, v jeho celej povahe a postave; — majúc pred<br />

očami i osobitný, zvláštny cieľ, totiž: aby ľud slovenský raz už zdolel pokušeniu<br />

tomu, klaňať sa každému diablovi pre hlad a nahotu svoju, — prestal<br />

utekať od obetí v prospech ducha, — neodťahoval sa od nákladkov na knihy,<br />

noviny, školy a tomu podobné, — aby nechradol a nekradol v záhaľke a<br />

hlúposti, nemučil sa a nemozoľoval bez úžitku a zveľadku, vystavujúc sa v holote<br />

svojej za posmech a príslovie národom-susedom, — ale aby obrátili sa<br />

8*


116<br />

k nemu títo od východu i západu, od juhu i severu, nesúc úctu čistote a poriadku<br />

dvora jeho, dať zlata i zbožia priemyselnému a obchodnému veličenstvu<br />

jeho, — ako takému národu, ktorý dospel vodiť sa s múdrymi, ale<br />

i tŕžiť a nakladať s bohatými, ktorý pre slávu božiu v sebe a na sebe svet<br />

svetom a hmotu hmotou poprevladoval, — a keď opustili ho bohatí sveta<br />

tohoto, on sám na sebe postavil svet živnosti poctivej a samostatnosti sebavedomej;<br />

— k čomu prispieť a dopomáhať umýšľajúc, slovenské tože národné<br />

shromaždenie s dôverou v pomoc Všemohúceho —<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

naložiť viac ráz spomenutému stálemu národnému tamtomu výboru dôrazne<br />

a úsilne, aby všetkými silami svojimi pracoval na vymožení a zriadení<br />

zvláštnych spolkov hospodárskych pre Okolie slovenské, k tomu cieľu vyprostredkoval<br />

osnovu stanov a ich najvyššie odobrenie, — uviedol do behu<br />

časopisy hospodárske, — vôbec ničoho nepremeškal, čo by k pozdvihnutiu národného<br />

hospodárstva, priemyslu a obchodu na Slovensku aspoň blahosľubné,<br />

požehnané prvé počiatky dokázalo.<br />

XXIV.<br />

Slovenské národné shromaždenie, keď najbližšie predchádzajúcim uzavretím<br />

svojím naladilo počatie a oživotvorenie jedného, materiálnemu dobrobytu<br />

Slovenstva venovaného ústavu, — prirodzene vedeným cíti sa ku spraveniu<br />

cesty ústavu druhému, ktorý by, zasvätený záležitostiam duchovným, literárnym,<br />

rozlieval svetlo vzdelanosti v myšlienke i umeniach po dedičnej roli národa<br />

a tým samým i modlitbu o chlieb vezdejší zúrodnil, ktorým by prehadzovať<br />

sily rozumu, pestovať vedu, napomáhať spisovníctvo, sjednocovať rady<br />

a mysle pracovníkov v literatúre, vôbec vedno držať srdcia i ruky priateľov<br />

národa slovenského, želajúcich a volajúcich, aby spasil Hospodin ľud svoj a<br />

požehnal dedičstvu svojmu na veky, — a keď dostatočne porokovalo o právnych<br />

požiadavkách národa strany ústavov literárnych a podporovaní ich z pokladnice<br />

krajinskej, nasleduje, aby na všeobecnom tom základe zbudovať išlo<br />

stavbu skutočnú a tým hneď položený bol národ do úžitku ako samých tých<br />

práv, tak aj slobody spolkovania, ktorú povaha občianskej konštitúcie sama<br />

od seba podáva, — a v ktorej zákonitú podlahu svoju vidí i samo toto shromaždenie,<br />

— hromada táto mohutná, mierou veľkosti a sily svojej hlasité prebúdzajúca<br />

k ďalšiemu konsolidovaniu, sústredňovaniu síl slovenských v jednotách<br />

a skupeninách takých, ktoré dosiaľ len na túžobných, rodoľubých<br />

srdciach ležaly, ktoré dosiaľ len na pamäti a v rozvrhu mysliteľov národa spočívajúc<br />

deň uskutočnenia svojho očakávaly; — v tom presvedčení, že deň<br />

a čas tento zasvitol už, že dozrela už i vôľa i spôsobnosť Slovenstva k tomu,<br />

aby za vznešeným príkladom susedných slavianskych kmeňov a na príklad


117<br />

iným v pozadí zostávajúcim ešte bratským národom, — pod tým istým sladkozvukým<br />

menom „Matice", s tým istým cieľom a ústrojnosťou primeranou<br />

svolali, sriekli a sjednotili sa milovníci národa ku práci za vymanenie svoje<br />

i ľudu svojho z hriechu nešFachetnosti a nevedomosti, — že tu je doba<br />

vystaviť dôkaz ligotavý, oslepujúci a oči otvárajúci, akých obetí za svoju<br />

osvetu položiť schopná a hotová je, akú mravnú silu vyvinúť a predpriahnuť<br />

vstave je potupená a zaznaná Slovač uhorská, — a to nie sama zo seba<br />

a od seba, ale milostivým opatrovaním Boha-Spasiteľa, ktorý nielen stvoril<br />

a bohaté nadal a prez tisícleté búrky previedol, preživil a ku slávy svojej oslave<br />

predzriadil i povolal Slavianstvo, ale i prepodivne zjavil sa v láske k národu<br />

tomuto v časoch zvláštneho skúsenia a triebenia Slovákov, s koncom minulého<br />

stoletia vyniknuvšieho, — keď, predpracujúc a pripravujúc behom viac<br />

ako šesťdesiat rokov k zástoju povinnostnému pokolenia tohoto, — shromažďoval<br />

„Učené slovenské tovarišstvo 66 k vydávaniu a odberaniu kníh, — svolával<br />

„Spolok literatúry slovenskej 66 , korunovaný požehnanou „Stolicou reči<br />

a literatúry slovenskej 66 v Požuni, — vzbudil „Literárnu spoločnosť banskú 66 ,<br />

— shromaždil „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej 66 — sostavil<br />

„Tatrín 66<br />

ako baštu na pokraji horko i sladko pamätnej pre vlasť národov<br />

uhorských periódy, — všetkým týmto vedúc, vychovávajúc, veliac k ďalšiemu<br />

ruchu, k obšírnejšiemu rozvoju, k pevnejšiemu postaveniu, k rozmnoženiu<br />

dedičstva otcov, horko-ťažko klčovavších a plánovavších priestor, na ktorom<br />

treba stavať synom a vnukom chrám slávy, krvopotu tamtých dôstojný; — čo<br />

všetko uvažujúc, shromaždenie toto národné so svätou vďakou a poslušnosťou<br />

nábožnou žiadajúc si dožiť prvé rozkošné ovocie snáh svojich a vidieť prvý<br />

blesk slávy ľudu svojho slovenského, — a kladúc ako by korunu uzavretí<br />

svojich, závet svoj a poslednú vôľu svoju — pri západe slnka tohoto — pred<br />

obličaj národa, v prorockom tušení výsledkov skvelých, uveličujúcich, — náradu<br />

dotyčnú s nekonečnou vďakou prijíma a dľa toho<br />

rieši a<br />

uzaviera:<br />

bezodkladné vypracovanie stanov „Matice slovenskej 66 ako spolku literárneho<br />

a jednoty milovníkov národa i života slovenského, potom predloženie osnovy<br />

takej k milostivému odobreniu a stvrdeniu na najvyššom mieste, konečne ale<br />

— po žiadúcom výsledku predlohy takej — svolanie konštitutívneho shromaždenia<br />

a ku všetkému tomu potrebné zakročenia i pokonania — s modlitbou<br />

ku trojjedinému Bohu za zdar, pomoc a požehnanie, — spôsobom, ako rečeno<br />

i v punkte predošlom, tomuže stálemu, národnému výboru sveriť a naložiť.<br />

XXV.<br />

Slovenské národné shromaždenie vyslovilo na počiatku rokovania svojho<br />

— keď ešte nevedelo, s akým výsledkom stretnú sa úmysly národovcov—jedno-


118<br />

myseľnú vďaku mestu Sv. Martinu, teraz na sklonku dňa večne pamätného,<br />

keď požehnane a so žiadúcou jednomyseľnosťou sostavilo uzavretia svoje, —<br />

pripomína si znova a ešte raz milú povinnosť uznania a blahodarenia, želania<br />

slávy a slávy, večitej pamiatky a blahoslavenia, trvajúcej i potom, keď národ<br />

šťastnejší bude a na počiatky svoje snáď zapomínať by mohol, trvať majúcej<br />

na veky, — mestu tomu, ktoré v dobe trudnej, keď sloboda národná už tak<br />

bola vymizla, že po nej Slováci pod firmou národnosti svojej ani len zatúžiť<br />

neopovažovali sa, — keď urodzenec myslel, že po slobode túžiť možno len pod<br />

firmou národnosti maďarskej a priemyselník slobodu národnosti hľadal iba<br />

v ponemčovaní, krv, rod, reč, slávu a slobodu slovenskú za vec podlú považujúc,<br />

— keď vychovávame národné bola cudzokrajná bylina, baženie po cudzote<br />

a potupovanie svojstva panujúcim zlozvykom v domácnosti miest slovenských,<br />

— mestu tomu, ktoré v ostudnom čase takom — víťazne odkopnúc<br />

spotvorenosť falošnej kultúry — po slovensky, v povedomí slovenskom, so slovenskými<br />

priateľmi uradilo sa na tom, čo povedať treba sebe, snemu, sveta,<br />

Bohu o záležitostiach národa slovenského a jeho národnosti sa týkajúcich, a<br />

tým nejednému z miest slovenských vyrvalo prednosť a prvenstvo, slávy a<br />

závidenia hodné; —<br />

voľká a načúva tlkot srdca šľachetného, aby vzal ho každý úd jeho so<br />

sebou do dolín a na návršia, do domov a rodín milých Slovenska, tlkot lúčenia<br />

vo viere tej, že členovia kongresu tohoto sťa blesky slnečné svietiť budú v ľude<br />

a zahrievať duše ohňom svätomartinským i potom, keď pod lipami pamätnými<br />

a v prívetivých uliciach mesta tohoto pusto zostane; — v hrdosti povedomia<br />

toho výdobytku blahoslaveného, ktorý čas tyran a vrah človek neodníme, že<br />

Boh všemohúci prepodivne, bohaté, nepochopiteľne požehnal semenu, rozsievanému<br />

po velebných Tatrách kroz mladých synov Slovenska, — honených,<br />

posmievaných, stíhaných, teraz už v národ veľký vyrástlych, — žehnajúc tých<br />

niekoľko neohrožených, ktorí svätomikulášsky sjazd v máji roku 1848 zapríčinili;<br />

radosťou svätou raduje sa nad tým, že pod dobročinnou teplotou ohňa<br />

svätomartinského zmladily sa i hrude starších a starcov, rozvinuly sa mladé<br />

duše dievčat slovenských, omladly srdcia stareniek, áno priznali sa k národu<br />

takému, aký dnes a včera o svojich veciach rokoval, práve a po prvé<br />

i mladým, krajším, než ho svet má, duchom obdarení velikáši slovenskí;<br />

nádeje za nádejou, v Bohu trojjedinom, milosrdnom složenou, že priznajú,<br />

privinú sa nezadlho k národu slovenskému svojmu i tí ťažkoumí, ťažkoduchí,<br />

ťažkovtipí, obyčajní ľudia, ktorých väčšina je v národe, a tak utvorí sa celok<br />

síl i slabostí — opravdivá to moc, opravdivý celok národa; —<br />

konečne privoláva „slávu" — privoláva ju plným hrdlom a plným srdcom<br />

— krásnemu mládencovi slovenskému z mája r. 1848, tomuže krásnemu junákovi<br />

slovenskému z roku 1849, tomuže krásnemu, slávnemu slovenskému mužovi<br />

z roku 1861, ktorý tak múdro, tak umele, tak mocne vo dňoch týchto


119<br />

svätomartinských preš ta t o val — na slávu Jánovi Franciscimu, — následkom<br />

éoho všetkého<br />

neši a uzaviera:<br />

city úcty a vďaky osobitnej, slávnemu mestu Svätému Martinu takto venované<br />

a tlmočené, ako napredku zaznačeno, tak znova i pri konci zápisnice tejto,<br />

v spôsobe slávnostného uvavretia pre večitú pamäť chovať, potom blahoželanie<br />

národu i krajine, ďalej blahodarenie prítomným pánom veľžupanom<br />

i ostatným šľachticom, slovom pána predstatu vyjadrené, ako i vrelú bratskú<br />

lásku a uznalosť, kroz jedného z prvých otcov a vodcov národa pánu predstatovi,<br />

prekrásne podanú, stvrdiť a osvojiť si, — nadovšetko ale a na rozchodnú<br />

dobrorečiť Hospodinovi Bohu, Otcu, Synu i Duchu Svätému za pomoc až do<br />

hodiny tejto, jemuž sláva na veky vekov!<br />

Po ktorom vďačnom a nábožnom zavŕšení predlôh, riešení a uzavretí svojich<br />

Slovenské národné shromaždenie toto srdečným slávoželaním z úst predstatu<br />

svojho rozžehnané a za rozpustené vyhlásené je.<br />

Tak konané a pokonané i zapisované v Turčianskom Svätom Martine<br />

v dňoch, ako napredku stojí.<br />

Michal Mudroň,<br />

Pavol Mudroň,<br />

Ján Francisei, Viliam Pauliny-Tóth, .<br />

,<br />

T<br />

- ci í zápisnici,<br />

predstata,<br />

Juraj blota,<br />

Samuel Štefanovič,<br />

Ľudovít Turzo,


Denník<br />

slovenského národného shromaždeni a<br />

v Turčianskom S v. Martine<br />

dňa 6. a 7. júna 186 1.


ZASADNUTIE L<br />

6. júna 1861 o 9. hod. ráno.<br />

Andrej Kossa, richtár mesta Sv. Martina: Slávne shromaždenie! S radosťou<br />

srdečnou vítam zástupcov národa slovenského v meste tomto našom. Oddanosť<br />

naša svätej veci národnej naložila nám povinnosť milú, žiadať o česť tú, ktorá<br />

jednomyseľnosť národa slovenského povolila nám a sjazdom týmto slávnym i dokázala.<br />

Žiadosť túto vyslovilo mesto naše Sv. Martin v zasadnutí svojom dňa 10.<br />

mája t. r. a hneď nato i uverejnilo v národnom našom orgáne, „Vedomostiach<br />

pesťbudínskych", čísle 18. b. r. Nedrží-li si. shromaždenie za zbytočné, vyzvanie<br />

naše to doslovne prečítať dám. (Počujme!)<br />

Jozef Tomka, boženík mestský, číta uzavretie spomenuté:<br />

V Turč. Sv. Martine dňa 10. mája 1861. Andreas Kossa, richtár, Daniel<br />

Tomka, boženík, Ján Šimko, notariuš. Martin Gallo, výborník, Samuel<br />

Šimko, výborník, Ján Kramár, výborník, Pavol Hulej, výborník, Ján Revala,<br />

výborník, Ondrej Švehla, Ján Koreň, Pavol Mudroň, Ján Kožehuba,<br />

Samuel Ďarmek, Ján Belička, Pavol Švehla, Alojz Kerk, Ondrej Osadský, Peter<br />

Šípka, Ján Švehla, Pavol Gallo, Matej Jankovič, Ďorď Bukva, Samuel Šípka,<br />

Ján Kohúth, všetci v. r. „Na návrh p. Ondreja Švehlu, zaslúžilého mešťana<br />

T. Sv. Martina, pri shromaždení meštianstva slávneho tohoto mestečka, dňa<br />

9. mája 1861 držaného, aby sa do porady vzalo, čo by sa v prospech slovenského<br />

národa v Uhrách pri sneme uhorskom, teraz zasadnutom, urobiť malo,<br />

uzavrelo sa nasledovne:<br />

„Keď do povahy vezmeme, že snem teraz zasadnutý za svoju hlavnú<br />

úlohu uznáva vyrovnanie a urovnoprávnenie národností v Uhorsku, keď<br />

s druhej strany uvážime, že žiadosti národov uhorských sa len tak povoliť<br />

môžu, jestli sa vyslovia: tedy uznávame za dobré, aby sa aj národ slovenský<br />

z ohľadu tohoto urovnoprávnenia svojho ohlásil. Čo sa prostriedku<br />

týka, akým by sa toto previedlo, uzavrelo sa, aby sa vyzvali všetci národovci<br />

slovenskí v Uhrách ku schôdzke do tohoto hlavného mesta slávnej<br />

tejto stolice Turčianskej, ku porade o usporiadaní žiadostí Slovákov na


124<br />

základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty<br />

celého Uhorska. K tomuto cieľu sa ďalej ustanovilo, že sa uzavretie toto<br />

skrze časopisy slovenské a maďarské uverejní, schôdzka táto sa na 6.<br />

jún b. r. ustáli a spolu prvému viceišpánovi slávnej tejto stôl. Turčianskej<br />

v známosť uvedie* 4 .<br />

Andrej Kossa (pokračuje): Po prečítaní vyzvania tohoto oddávam poradu<br />

túto do rúk shromaždenia a prosím, aby si ono predsedu a potrebné<br />

osobníctvo volilo a o potrebné poriadky sa postaralo. Ráčtež teda o voľbe<br />

predsedu vysloviť sa. (Andrej Kossa, richtár, odstupuje a shromaždenie jednohlasným<br />

výkrikmi tím volí: Ján Francisci!)<br />

Ján Francisci: Dôvera slávneho shromaždenia rozkázala a ja si za povinnosť<br />

pokladám rozkaz tento poslúchnuť a vykázané mi čestné miesto<br />

zaujať. — Lež zaujímam ho so strachom, v obávaní, že úlohe, ktorú láska vaša<br />

na slabé moje plecia složila, nezodpoviem tak, ako by to slávne shromaždenie<br />

očakávalo a blaho môjho národa požadovalo, zvlášte v tejto rozhodnej dobe,<br />

v ktorej osudy krajín a národov na váhe stoja a ktorá váha tak ostro postavená<br />

je, že i závažie ináč nepatrné osudy národov a krajín na jednu alebo<br />

druhú stranu prevážiť môže.<br />

Zaujímam ďalej vykázané mi čestné miesto so žialom nad tým, že nám<br />

je nemožné niť spoločného pôsobenia svojho národného natočiť tam, kde<br />

ona r. 1848 pretrhnutá bola a výtečníkov našich na tých miestach zasa privítať,<br />

na ktorých sme ich v neohraničenej dôvere obdivovali.<br />

Dňa 10. mája 1848 držali sme my Slováci v Liptovskom Sv. Mikuláši<br />

práve takéto, trebárs napočet a sily nerovné, valné slovenské národné shromaždenie.<br />

V shromaždení tom predsedal slávny náš Michal Miloslav Hodža.<br />

(Sláva mu!) Mužovi tomuto prináleží predsedníctvo v slovenskom národnom<br />

shromaždení i po hĺbke učenosti, i po šľachetnosti charakteru, i po vznešenosti<br />

talentu, i po oddanosti národu svojmu a nášmu, i po zásluhách a utrpeniach,<br />

ktoré podstúpil a podstupuje v službe a za život národa nášho slovenského;<br />

naposledy i po krátkej síce, ale šľachetného zápalu a obeti plnej histórii nášho<br />

mladého života národného.<br />

Lež prirodzeného tohoto predsedu slovenského národného shromaždenia<br />

nevidím medzi nami, nevidím ho na jeho mieste: a to mi srdce žiaFom naplňuje.<br />

Keď sa ale tak stalo, držím za hlavnú povinnosť svoju, neohliadajúc sa na<br />

to, že nepriaznivá mienka ho prenasleduje, už aj predbežne navrhnúť, aby shromaždenie<br />

toto v mene národa jemu úplný súcit a uznalosť tým vyslovilo, že sa<br />

k nemu vrelé prihlasuje a jeho neprítomnosť srdečne ľutuje. (Áno, áno!) Ak som<br />

vyslovil mienku tohoto shromaždenia, želám, aby osvedčenie toto prvým hneď<br />

punktom zápisnice zvečnené bolo. (S veľkým potleskom a jednohlasne sa<br />

prijalo.)<br />

Ale aj s radosťou zaujímam miesto toto, lebo vidím, že národ slovenský,


125<br />

ktorý pred 12 rokmi sotva niekoľko mladých zastupiteľov mohol vykázať, dnes,<br />

po toľkých pohromách, tak slávnym a početným shromaždením zastúpený je;<br />

vidím, že pravda, ktorej sa len niekoľko jednotlivcov z lásky k národu posvätilo,<br />

dnes v povedomosť neodbytného práva vzrástla; vidím, že sa v shromaždení<br />

tomto národ môj slovenský od pádu ríše Veľkomoravskej po prvý raz<br />

v celosti svojej shromaždil, že sú na ňom všetky vrstvy národa zastúpené.<br />

Naposledy zaujímam miesto toto i s nádejou. Keď náš národ v povedomí<br />

práva svojho tak pokročil, ako to početné a skvelé toto shromaždenie dokazuje,<br />

mám pevnú nádeju, že ten národ bude iste znať i tie cesty nájsť, ktorými<br />

by sa právu tomu uznanie a platnosť vydobyla a zabezpečila v tom spôsobe,<br />

žeby sa ani právam našim ujma, ani inorodým spoluobčanom našim krivda<br />

neurobila, ani vlasti našej uhorskej nesnádza nezapríčinila. Tým cieľom prosím<br />

a vyzývam všetkých, na shromaždení tomto činnú účasť brať chcúcich, aby, položiac<br />

ruku na srdce, uvážili, čo by národu nášmu a vlasti našej uhorskej<br />

k dobru a pokoju poslúžilo, a zavrhnúc všetky a akékoľvek iné ohľady, v shromaždení<br />

tomto hovorili a konali to, čo im srdce vlastné z lásky ku slobode<br />

občianskej a národnej vnukne, s mužskou odhodlanosťou, ale i s múdrou<br />

rozvahou.<br />

Srdečne ďakujem mnohovážnemu pánu richtárovi a slávnemu predstavenstvu<br />

mesta za rodomilovné vyzvanie k shromaždeniu tomuto, za vďačné<br />

a ochotné prijatie i uvítanie v ohradách svojich a prajem, aby dni tieto mestu<br />

8v.-martinskému v sláve národa pripravily večitú slávu! (Hlučné „Sláva!")<br />

Ján Palárik: Osvedčujem city nepoznanej dosiaľ radosti. Vyslovujem radosť<br />

i vďaku svoju pri pohľade na prítomných tak početných údov šľachty<br />

uhorskoslovenskej. Týmto činom prihlasuje sa ona verejne ku svojmu národu.<br />

V uznalosti tohoto navrhujem, aby si shromaždenie prítomného p. Jozefa<br />

Justha, snemového vyslanca, hájením rovnoprávnosti národnej v Turčianskej<br />

stolici známeho šľachtica, vyvolilo za čestného predsedu. (Schválenie.)<br />

Jozef Justh: Keď s radosťou a vďakou prijímam toto neočakávané osvedčenie<br />

dôvery, musím sa spolu aj vysloviť, že toto poctenie mojej osoby prijať<br />

už z tej príčiny nemôžem, že predseda už vyvolený je a neznám prípadu, kde<br />

by dvaja predsedovia volení boli.<br />

Príležitosťou touto ale prosím, aby mi dovolené bolo náhľady svoje<br />

úprimne vysloviť. (Čujme!) Akže by sa naše politické a národné náhľady nesrovnávaly,<br />

úfam sa, že hotoví sme vzájomne i protivné mienky pokojne vypočuť,<br />

lebo tak to požaduje ústavný život. (Živio!) Absolutizmus to má, že<br />

jedni rozkazujú, druhí a ostatní poslúchajú.<br />

Náš národ slovenský (hlučné „Sláva!") nerobí nezákonite, keď v synovskej<br />

vernosti k vlasti uhorskej shromažďuje sa; v uznaní toho beriem i ja<br />

účasť na shromaždení tomto. Tajné i zjavné úmysly majú sa vyrovnať: to jedine<br />

vedie k cieľu. Úcta k ústavnému životu a snaha po mieri národov uhorských<br />

je heslo i tohoto shromaždenia. Ústavnosť uhorská zaručuje život a bu-


126<br />

dúcnosť národa slovenského. Účastnosť v zákonodarstve je základné právo<br />

každého uhorského občana; a že sloboda Uhorska obstáť môže len tak, keď<br />

spravodlivé žiadosti všetkých národov uspokojí, to je presvedčenie i snemu.<br />

Keď ale pozrieme do minulosti, vidíme, že každá pravda veľký boj stála, až<br />

si stáleho uznania vydobyla. Tak bolo s náboženstvom, až prišlo k tomu, že<br />

neodsudzuje jeden druhého preto, že ináč Bohu svojmu modlí sa; tak je s národnosťou.<br />

Pred nami je budúcnosť; nechajme minulosť závojom zastretú.<br />

(Prisvedčovanie.) Že národ slovenský vždy lepšie stál, ako iné národy s uhorskou<br />

korunou spojené, o tom svedčí minulosť i prítomnosť. Pozrime na Česko<br />

a Moravu. Boli oni národ mocný, slávny národ, ktorý stával v čele bojov za<br />

svetskú i náboženskú slobodu: vidíme, ako teraz stojí. Pod Albrechtom, Vladislavom<br />

a Ľudovítom, v spojení 8 Uhorskom, kvitol ako národ; teraz pripojený<br />

je ku dŕžave, ktorej ide len o zakopanie jeho národnosti. Pozrime na<br />

Poľsko. Halič bola pod Máriou Teréziou k Rakúsku pripojená; pod zámyslom<br />

práva roztrhnuté je Poľsko. Ako sa ale vodí národu poľskému pod vládou,<br />

ktorá držala sa vždy zásady: deliť národy (Živio!), to nám zjavne ukazuje<br />

dŕžavná rada vo Viedni shromaždená (Živio!). Čo sa týka iných, menších národov,<br />

patrno, že minulosť ich a prítomnosť je ako život a smrť. — Pozrime na<br />

uhorskú krajinu. Tu vrie otázka národná; ale že národy uhorské majú povedomie<br />

konštitučného života, to nesmie nikto tajiť, a že majú aj srdce pre slobodu,<br />

to dosvedčuje dnešný tento deň. (Sláva!) Že slobodomyseľní Chorváti<br />

uhájili svoju krajinu a národnosť bez cudzieho vplyvu, to, tuším, majú ďakovať<br />

Uhorsku. Moje presvedčenie je, že ústava Uhorska aj nám Slovákom zabezpečí<br />

národnosť. A ačpráve som dávno závet svoj spravil, životom svojím stojím za<br />

to, že národ slovenský v Uhrách bude mať národnosť svoju zabezpečenú!<br />

(Nemá ju; ešte ju nemá!) Pravda, nemá ju ešte zákonom poistenú, ale má ju<br />

zabezpečenú tým, že je národ ústavný, že má zákony z r. 1848 tak, ako aj iné<br />

národy uhorské, a tak má právo zúčastniť sa v zákonodarstve a cestu otvorenú<br />

k navrhovaniu zákonov. (Viac hlasov: Na to sme sa aj tu sišli.) Ústava tá vyrovná<br />

otázku národnú tak, ako vyrovnala aj otázku náboženskú; ale ústava tá<br />

nielen národnosti slovenskej vyhovie, ona národu slovenskému aj v materiálnom<br />

ohľade spomôže. Istá vec, že národ náš slovenský len vo sväzku<br />

s inými uhorskými národmi a krajinami má svoju hmotnú budúcnosť. Je to<br />

predná úloha Uhorska, aby tieto naše slovenské kraje k rozkvetu prišly. Že to<br />

neleží v záujme vlády rakúskej, dôkazom toho je severná železnica, ktorou<br />

kraje tieto vylúčené sú z dobrodenia obchodu. V záujme vlády uhorskej leží<br />

to, aby vlasti našej otvoril sa svet a tým zveľadil priemysel domáci. Vlasť naša<br />

vtedy bude šťastná, keď nebude tu nikoho, kto by bol ukrivdený. (Tak je!)<br />

Mimo materiálnej potreby, pravda, potrebno i poézie, ktorá by oduševňovala<br />

národy za jeden cieľ; ja som ale úplne presvedčený, že Deák a jeho<br />

priatelia na tom úsilne pracujú, aby rovnoprávnosť národná v Uhorsku uskutočnila<br />

sa, a viem, že snem pri revízii zákonov z r. 1848 žiadostiam sloven-


127<br />

akého národa, dnes tu slávne shromaždeného, vyhovie a mysle uspokojí. Krom<br />

toho privilégiá nežiada.<br />

Predseda: Upozorňujem slávne shromaždenie, aby sa predovšetkým k voleniu<br />

potrebných zapisovateľov pristúpilo. Pritom žiadal by som, aby títo vo<br />

väčšom počte vyvolení boli, z tej príčiny, poneváč pri nedostatku rýchlopiscov<br />

rokovania a uzavretia len takýmto činom príhodné a hodnoverne značiť sa<br />

môžu.<br />

Všeobecné hlasy: Michal Mudroň, Pavol Mudroň, Viliam Pauliny-Tóth,<br />

Juraj Slota, Samuel Štefanovič, Ľudovít Turzo-Nosický.<br />

Predseda: Myslím, že dostatočno menovaných šesť zapisovateľov, títo sú:<br />

Michal Mudroň, Pavol Mudroň, Viliam Pauliny-Tóth, Juraj Slota, Samuel Štefanovič,<br />

Ľudovít Turzo-Nosický. Prosím, aby vyvolení pánovia pribrali sa ku<br />

svojej úlohe. Zostáva, pánovia, ešte jedna otázka, ktorú rozriešiť prosím prv,<br />

než by k jednotlivým podstatným predmetom pristúpilo sa, a tá je: ako sbor<br />

tento v zápisnici menovať sa má?<br />

Viac hlasov: Národné slovenské shromaždenie, na povolanie mesta Sv.<br />

Martina držané.<br />

Jozef Justh: Dodatok ten: „na povolanie Sv. Martina" držím za zbytočný.<br />

Nezáleží na tom, že mestečko toto vyzvanie vyslovilo. Príčina schôdzky tejto<br />

je to, že máme k tomu právo.<br />

Štefan Závodník: Žiadam podržať ten dodatok ako causam causati, ba<br />

žiadam príležitosťou touto, aby sa od sboru tohoto menom národa mestu Sv.<br />

Martinu vďaka protokolárne vyslovila.<br />

Martin Szentiványi: Som za to, aby sa sjazd tento menoval: „Shromaždenie<br />

národa slovenského v Uhrách". (Hlasy: Na tej forme nezáleží!)<br />

Ján Seberini: Prihlasujem sa k návrhu prvému, lebo len ten výraz skutočnosti<br />

dáva.<br />

Fraňo Blaho: Podporujem návrh prvý. Skutočnosť zapierať bolo by ukrátenie<br />

vďaky, Sv. Martinu povinnej.<br />

Predseda: Vyslovujem: Meno shromaždenia tohoto je: „Národné slovenské<br />

shromaždenie v Turč. Sv. Martine." Ďalej v pamäť uvodím návrh, aby<br />

mestu Sv. Martinu za rodoľubstvo, pozvaním shromaždenia tohoto dosvedčené,<br />

vďaka sa vyslovila a vnesením do zápisnice zvečnila. — (Všeobecný krik:<br />

Sláva mu!) Patrno, že to jednohlasná vôľa národa a tak návrh spomenutý za<br />

uzavretie vyhlasujem. (Všeobecne opakované výkriky: Sláva mu!) — Predkladajúc<br />

slávn. shromaždeniu úvernú listinu p. Jozefa Kmeta, poslanca slob.<br />

kr. banského mesta Ľubietovej, práve mi doručenú, vyzývam všetkých pánov<br />

kredencionále obcí majúcich, aby také predložili.<br />

(Poslanci skladajú listiny na stôl.)<br />

Predseda: Doručené sú mi zároveň prípisy národovcov slovenských, četnými<br />

menami opatrené, ktoré žiadosti a potreby slovenského národa v sebe<br />

obsahujú. Či žiada si. shromaždenie, aby sa ako úverné listiny, tak i prípisy


128<br />

tieto tu verejne čítaly? (Hlasy: Netreba! Čas krátky!) Z príčiny tej, že čítanie<br />

listín podaných veľa času by odňalo, odovzdávam ich dfa vôle slávneho shromaždenia<br />

cieľom registrovania prvému p. zapisovateľovi a spolu požadujem<br />

zápisníctvo, aby snáď ešte pozdejšie dôjsť mohúce také listiny týmže cieľom<br />

prejalo.<br />

Súčasne prosím prítomných a prichádzajúcich pánov účastníkov, aby ctené<br />

mená svoje do vyložených k tomu cieľu hárkov vlastnoručne, s pridaním akovosti<br />

stavu a povolania zapisovať ráčili. Menoslovy tieto složia sa v úkonných<br />

listinách významného tohoto shromaždenia, aby potomstvo poznalo, ktorí zúčastnili<br />

sa osobne na úkone rozhodného dňa.<br />

Pánovia! Vyhlasujúc toto národné slovenské shromaždenie týmto za konštituované,<br />

prosím, ráčtež prikročiť k predlohám a rokovaniu o jednotlivých<br />

jeho predmetoch. Pripomínam konečne, že obyčajný poriadok parlamentárnosti<br />

so sebou donáša, aby jednotliví p. rečníci ctené mená svoje radom<br />

zaznačiť dali.<br />

Štefan M. Daxner: Slávne národné shromaždenie! (Čujme! Čujme! Na<br />

stôl hore! — Rečník vstane na stôl.) Čas náš, v ktorom úlohe svojej zodpovedať<br />

máme, okolnosťami našimi tak nakrátko nám je vymeraný, že si za povinnosť<br />

pokladám bez ďalších úvodov a okolkov zrovna pristúpiť k veci samej.<br />

Slávne národné shromaždenie! Ako v minulom století oslobodenie človeka<br />

zpod jarma otrockého, inštitúciami feudálnymi naň uvaleného, odrazu ožiarilo<br />

obzor národov európskych svetlom novým, takže následkom žiary tej skoro<br />

nebolo národa, ktorý by rovnoprávnosť osobnú do zákonov svojich nebol prijal,<br />

tak za časov našich idea rovnoprávnosti národnej zajasala sa na obzore národov<br />

európskych a podobá sa teraz slncu, ktoré len slepý nevidí, ktoré len<br />

mŕtveho neobživuje.<br />

Pozrime na Itáliu. Udalosti teraz dva roky na rovinách padanských prihodivšie<br />

sa zvestujú nám víťazstvo národností nad onou legitimnosťou európskou,<br />

ktorá sťa kliatba nejaká na spoločnom dedičstve, t. j. na slobode spočívala<br />

a prirodzený ich vývin nemožným činila. Pozrime od ostrovov Jonskýčh,<br />

prez nábrežia adriatické, prez poriečia Dunaja na Vislu, ba hen za Niemen<br />

— i tam vidíme, že tá istá idea víťazne bojuje proti oným zastaralým formám,<br />

v ktorých človečenstvo dosiaľ väzelo. Podívajme sa do duší vlastných, i tam<br />

pozorujeme, že tá istá idea magickým spôsobom čarodejnú moc svoju prevádza,<br />

hľadajúc najskôr hrdinov svojich medzi potlačenými — medzi nami potlačenými,<br />

povedám — ktorých pravda dosiaľ zobrala u dvier, kým krivda, v odeve<br />

zákonitosti, hodovala za stolom! — (Tak je!)<br />

Keď hovorím o nás a o pravde našej, o zákonitosti a krivde našej, prajem<br />

si nadovšetko, aby som k nedorozumeniu príčinu nezavdal. Zákonitosť môže<br />

byť obsahom práva v živote skutočnom cíteného, prirodzeného, mravného,<br />

pokoj a blaho ľudstva so sebou nesúceho, môže ale byť aj obsahom krivdy a


129<br />

bezprávia, z práva pästného, zo všetkých sedem smrteľných hriechov pochádzajúceho.<br />

Zákonitosť tá, ktorá štátoprávne pomery vlasti našej k vysokej vláde<br />

určuje a tak prirodzené a z potrieb života vyrastie práva naše oproti snahám<br />

absolutizmu zabezpečuje, vždy nájde v nás hotových ku svojej obrane zástupcov.<br />

Zákonitosť ale tá, ktorá nás v poťahu medzinárodnom svevoli Nemcov<br />

vystavovala (hluk), zákonitosť tá, ktorá nás teraz zasa svevoli susedov našich<br />

Maďarov vystavuje, ktorá národnosť našu nielen neuznáva, ba práve nás za<br />

korisť susedom našim podáva, ktorá teda z ohľadu národnosti nie je obsahom<br />

práva, ale naopak, obsahom bezprávia nášho: táto zákonitosť nech nikdy neráta<br />

na uznanie naše, nech nikdy neráta na to, že my jej kvôli hotoví budeme<br />

samovraždy sa dopustiť.<br />

Národnosť je sebapovedomý život národa, ako osoby človečenstva; ona<br />

niemenej je právom naším, ako právom života; ona ako právo života s nami<br />

zrodila sa; nikto nemôže nám ju dať, nikto nemôže byť oprávneným nám ju<br />

odoberať. (Tak je!)<br />

Najväčší a najzaslúžilejší mužovia vlasti našej uznávajú svätosť práva<br />

tohoto; ich heslom je: rovnoprávnosť národná; oni sami už dosiaľ zatracujúci<br />

výrok vyniesli nad onou zákonitosťou, ktorá so svätým týmto právom nesrovnáva<br />

sa. —<br />

Nie dosť ale je zrušiť neprávosť; potreba je určiť podobu, v ktorej právo<br />

o živote občianskom dôstoiným a užívaným stať sa má; a my vznešeným<br />

vlastencom našim, ktorí ťažkú prácu zákonodarstva teraz pred sebou majú,<br />

vyvedenie úlohy jejich len usnadníme, keď sa v národnom shromaždení tomto<br />

vyslovíme o tom, akým spôsobom rovnoprávnosť národná z ohľadu nás vo<br />

vlasti našej do života uvedená byť má.<br />

Slávne národné shromaždenie! Tak sa mi vidí, ako by nielen vlasť celá,<br />

ale i národy druhé, ako bv zbožnelí otcovia naši z výšin nadzemských, ba i potomstvo<br />

naše z ďalekej budúcnosti v okamžení tomto dívali sa na nás. —<br />

(Slávnostné ticho.)<br />

Slávne národné shromaždenie! Mesto Sv. Martin vyzvalo nás, aby sme<br />

povedali slovo dôstojnosti národa dôstojné, slovo slobody, ktorá nám sympatie<br />

národov, ochranu veľmocí a verejnej mienky európskej vydobyie, slovo<br />

jednomyseľné, lebo v jednomyseľnosti je sila a sila je potrebná, aby právo<br />

stalo sa právom skutočným!<br />

V takomto smysle pokúsil som sa žiadosti a potreby národa slovenského<br />

na papier položiť, a jestli žiadosť shromaždenia,hotový som také v celosti jejich<br />

prečítať. (Čujme! čujme!)<br />

„Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami svojimi<br />

pred snemom kraiinským vystupujeme, nečiníme to preto, ako by sme snáď<br />

zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich<br />

v jej opravdivom smysle pojatej, uznanie vydobyť chceli; ale činíme to preto,<br />

9


130<br />

že podoba dáva istotu vecí, a nám veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá,<br />

v ktorej rovnoprávnosť národná z ohľadu nás v život uvedená byť má, i podstate<br />

veci samej i cíteným v živote potrebám zodpovedala.<br />

A v tomto ohľade pred zákonodarným telom vlasti našej hlásiť sa je tak<br />

dobre vlastenecká, ako i národná povinnosť naša.<br />

Historická minulosť naša svedčí nám, že my Karpatmi zakolesenej zeme<br />

tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia<br />

naši zem túto nazývali vlasťou svojou; už dávno predtým viedli tuná dlhotrvanlivé<br />

a krvavé boje proti potlačovateľom západným; už dávno predtým<br />

mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, upevnených miest a hradov<br />

i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovizne v konštitúcii Uhorska až dosiaľ<br />

udržaly sa.<br />

^:- ^r.,<br />

S príchodom Maďarov na prvom stupni vyvinovania svojho nachodivšie<br />

sa konfederácie plemien slovanských na zemi tejto zapadly a urobily miesto<br />

konfederácii novej, ktorá pod úbehom jedného stoletia ako krajina uhorská<br />

pod korunou Sv. Štefana v rade ostatných štátov európskych čestné miesto<br />

svoje zaujala a navzdor deväťstoletým pohromám i dosiaľ zachovala.<br />

Spoločné materiálne i duchovné záujmy spojily plemená krajiny tejto ako<br />

synov jednej spoločnej matky v rodinu jednu. Spoločná ich úloha: brániť<br />

vzdelanosť západnú proti barbarským národom Východu a spolu brániť a zachovať<br />

i samostatnosť svoju proti pohlcujúcemu vplyvu Západu — našla ich<br />

vždy hotových k službe človečenstva jednak so zbraňou v rukách na poli bitvy,<br />

ako i s múdrou radou v shromaždeniach krajinských.<br />

I v šíku vojenskom i v poradách spoločných rozumeli sa mužovia plemien<br />

týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre. Bratská dôvera a láska<br />

k spoločnej vlasti bola ich najlepším tlmačom. Žiadnemu z nich nenapadlo<br />

opovrhovať rečou plemena druhého, žiadnemu nenapadlo zveľadenie plemena<br />

vlastného na záhube a vykorenení plemena druhého zakladať; žiadnemu z nich<br />

nenapadlo osobitnosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom<br />

jedine sväté a všetkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlivo<br />

udržať sa môžu.<br />

V bratskej láske a svornosti plemien týchto hlavný prameň životnej sily<br />

majúc, šťastne prekonala vlasť naša hrôzu pustošenia tatárskeho, prežila<br />

šťastne i časy tie, v ktorých s jednej strany islam, s druhej strany absolutizmus<br />

západný pohltiť ju hrozil. Boje náboženské pretiahly sa ponad ňu ako hrmavica,<br />

po ktorej príroda len krajšie sa rozzelenáva. Ona, trebárs nie celkom,<br />

ale predsa z väčšej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc<br />

deťom svojim rovnoprávnosť osobnú, ba i jedenásťročné závažie nemohlo<br />

v prsiach jej udusiť dych slobody. Akýže teraz, žiaľny, či radostný výsledok<br />

dostane sa jej za podiel, teraz, keď plemená tie už vyrástly v národy, keď<br />

duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká!?


131<br />

My prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky<br />

našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim.<br />

Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci tak dobre osobitným národom<br />

sme ako Maďari alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho — jestliže<br />

rovnoprávnosť národná a sloboda občianska nemá byť chimérou — prirodzeným<br />

spôsobom nasleduje, že ako národ menej práva mať nemôžeme, ako<br />

ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.<br />

A predsa, keď na takzvaný stav zákonitý vlasti svojej pozornosť obrátime,<br />

nájdeme to, že snemy naše od r. 1791, najmä ale zákony od r. 1832/6 po 1848<br />

jedine národ maďarský za národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej<br />

a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského sa starajú,<br />

o nás žiadnu nerobiac zmienku, ako by nás — najstarších dedičov vlasti<br />

tejto — vo vlasti tejto ani nebolo.<br />

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam našim namierená<br />

krivda, ktorú my hlboko a bolestne cítime, je nepravosť, nad ktorou duch času<br />

výrok svoj už vypovedal a ktorá, pevne veríme, že v snemovej porade opravdivých<br />

vlastencov len jednomyseľného zatratenia dôjde.<br />

Z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:<br />

I. Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči našej slovenskej<br />

zákonom pozitívnym, v korunovacej listine obsaženým, uznaná a uznaním tým<br />

proti bezprávnym útokom nepriateľov svornosti národov (silný hlas: Slová<br />

tie veľkými literami! — Rečník opakuje): proti bezprávnym útokom nepriateľov<br />

svornosti národov zabezpečená bola.<br />

My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono,<br />

trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyvinuje.<br />

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výmienkou slobody<br />

a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národnej<br />

je prvou výmienkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto posledná<br />

nesmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala,<br />

niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.<br />

Ďalej, povedomie národné tak hlboko je v srdci ľudskom zakorenené, tak<br />

podstatne súvisí s právami osobnými jedného každého povedomie hodnosti<br />

ľudskej majúceho občana, že sa od práv tých odtiahnuť ani nedá.<br />

Či teda možné je, aby vlasť tá, ktorá osobnú rovnoprávnosť občanov svojich<br />

uznáva, osobnosť národa, ako súčet viac miliónov občanov, bez protimluvy<br />

neuznať mohla?<br />

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národné a<br />

preto namiesto rovnoprávnosti dala národom rovné bezprávie! (Ustať<br />

nechcúce „Živio!" „Sláva!").<br />

My neveríme, že by mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto ako zákonodarcov<br />

na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie tej trebárs v podobe<br />

ústavnej docieliť chceli (tak je!); a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej<br />

9*


132<br />

opakujeme, že uznanie osobnosti národnej je uholný kameň stavby ústavnej,<br />

ktorá jedine na prirodzenom, Prozreteľnosťou božou danom základe pevne a<br />

trvácne k prospechu a sláve vlasti celej vystavená byť môže.<br />

Ze ale všetko, čo v hmotnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať<br />

môže, preto žiadame osobnosť národa slovenského uznať v priestore<br />

tom, ktorý on ako jedna súvislá, nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod<br />

menom Hornouhorského slovenského dištriktu. (Hlasy: Dištrikt!)<br />

Vyhraničenie toto neodolateľným činí dôslednosť rozumnej politiky a<br />

rovnoprávnosti národnej, lebo národ daktorý nejestvuje len vo vidine, ale<br />

i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti,<br />

ale treba je každý národ uznať tak, ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on<br />

zaujíma a ktorý mu Prozreteľnosť božská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti<br />

upadol by ten, kto by osobnosť jedného národa uznal síce, ale<br />

medze tie, v ktorých osobnosť tá obsažená je a v ktorých ona skutočnou sa<br />

stáva, neuznal by.<br />

Keď prez toľké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov,<br />

mestá hajdúske, 10 obcí kopijníkov (oppida lanceatorum), 16 miest<br />

spišských — navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnosťou<br />

nadané telá, bez najmenšej nesnádze pre vlasť a jej jednotu jestvovať<br />

mohly, keď pred r. 1848 vlasť naša na IV dištrikty rozdelená byť mohla, nevidíme<br />

príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský pri<br />

nastávajúcej organizácii krajiny v jednom Hornouhorskom slovenskom<br />

dištrikte zosobnený byť nemohol; tým viacej, že zosobnenie toto tak veľavážny<br />

smer, ako je uskutočnenie rovnoprávnosti národnej, neomylne predpokladá,<br />

a výhody, z jednoty reči pochádzajúce, ako pri správe municipálnej, političnej,<br />

tak aj pri záležitostiach súdnoprávnych silne odporúčajú.<br />

Čiastky stolíc: Prešporskej, Nitrianskej, Komárňanskej, Tekovskej, Hontianskej,<br />

Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej,<br />

národopisnou čiarou utvorené, môžu sa skrze vyslané k tomu cieľu povereníctvo<br />

snemové bez významných ťažkostí alebo ako nové župy usporiadať,<br />

alebo — kde to nemožno — susedným župám privteliť.<br />

Pri príležitosti tejto musíme sa rázne ohradiť proti tej, so stránky bratov<br />

Maďarov nám všeobecne robenej námietke, „že i v najčistejších stoliciach slovenských,<br />

ako v Nitre, Trenčíne, Turci, Orave, Liptove, Zvolene a Šariši,<br />

značný počet Maďarov, zväčša stavu zemianskemu prináležajúcich, nachodí<br />

sa, takže u nás národnosť maďarská a slovenská jedna na druhú navrstvené<br />

sú, z ktorej príčiny zosobnenie národnosti slovenskej v jednom dištrikte v skutočnosti<br />

nemožným sa stáva".<br />

Áno, pravda je, že u nás mnoho národu a ľudu spreneverilých synov sa<br />

nachádza, títo ale nie sú Maďari, lež sú odrodilci naši! (Tak je! Šomranie.)<br />

I národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchenyiho dosť počitoval<br />

synov takých, ktorí za čokoľvek inšie, len nie za Maďarov sa vydávali. Ale


133<br />

všemohúci duch pravdy priviedol ich k poznaniu samých seba, oni splynuli<br />

s národom, od ktorého sa boli odrazili a teraz už len kde-tu jeden exemplár<br />

ľudí týchto sa poneviera. (Smiech.) I my veríme, že ten istý zákon boží prebudí<br />

odrodilstvo naše k poznaniu bludu svojho a privedie ho nazpät do lona<br />

národa a ľudu toho, z ktorého pošlo. (Schválenie: Daj Bože!)<br />

Akokoľvek s jednej strany nemôžeme predpokladať o hrdinskom národe<br />

maďarskom, že by z národnej zrady našej sám seba obohacovať, že by s hanbou<br />

našou národnou sám seba ozdobovať chcel (že nie?), tak podobne s druhej<br />

strany o vlastenectve zákonodarstva nášho nemôžeme veriť to, že by v nadrečenom<br />

odrodilstve našom prekážku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej vynachádzať<br />

mienilo. (Uvidíme!)<br />

Ohradiť ďalej musíme sa i proti námietke tej, že snahy naše po jednom<br />

dištrikte proti historickým právom a pozitívnym zákonom zabezpečenej celosti<br />

Uhorska namierené je.<br />

Už Štefan Svätý v testamente svojom k synovi Imrichovi hovorí: regnum<br />

unius linguae imbecille et fragile est"; už on zanecháva mu radu tú, aby<br />

šetril mravy a zvyky rozličných vo vlasti žijúcich plemien: „quis autem Graecos<br />

Latinis, aut Latinos Graecis regeret moribus?"; už pod ním na základe rozličných<br />

živlov národných založená bola jednota a celistvosť vlasti tejto. Že ale<br />

živly tieto pod úbehom 800 rokov vyrástly v národy, povedomie osobnosti<br />

svojej, práv svojich človečenských majúce, že následkom toho celistvosť a<br />

jednota vlasti našej len v uznaní osobností týchto, t. j. v skutočnej rovnoprávnosti<br />

národnej hľadať sa musí, to nie je ani vina, ani zásluha naša, ale je výsledok<br />

neomylný pokroku toho, ktorý zo zákona božieho pôvod svoj berúc, na<br />

ceste svojej hrádzou, zákonmi ľudskými kladenou, ani zastaviť, ani nazpät<br />

odraziť sa nedá! (Výborne!)<br />

A pokrok tento neuznať znamenalo by neuznávať riadenia božie, v živote<br />

jednotlivých národov tak ako vo vývine jednotlivých štátov zjavne sa označujúce.<br />

(Pravda je!)<br />

Len nedávno videli sme v dejinách italských, že zákon pozitívny a právo<br />

historické nemohly odolať udalostiam, zo zákona a práva vyššieho pôvod svoj<br />

berúcim. Príklad Severnej Ameriky učí nás, že hriech do ústavy štátnej zavinutý<br />

skôr-pozdejšie na ústave samej pomstí sa a že kliešťami púhej zákonitosti<br />

nedá sa utvoriť a udržať celok, so zákonom prirodzeným a duchovným<br />

nesúhlasný. (Prisviedčanie.)<br />

My vlasť svoju od podobného hriechu zachránenú mať chceme (tak!)<br />

vtedy, keď na základoch Svätým Štefanom daných ďalej stavať a jednotu vlasti<br />

svojej v podobe duchom času a potrebami života naznačenej utvorenú mať<br />

žiadame. (Tak je!) Nám nie je dosť, aby len v artikuloch zákonných stálo:<br />

„sit regnum liberum et relate ad totam regiminis formám independens, et<br />

propriam habens consistentiam et constitutionem proinde propriis legibus regendum<br />

et gubernandum", ale chceme, aby neodvislosť a jednota táto spočí-


134<br />

vala na základe mravnom, prirodzenom, v pokroku času zo samého života<br />

vyrá8tlom.<br />

A mravná povaha jednoty tejto záleží v opravdivej, nie zdanlivo, ale skutočne,<br />

uznaním vskutku jestvujúcich národov a vyhraničením osôb národných<br />

prevedenej rovnoprávnosti národnej, lebo len takýmto spôsobom môže vlasť<br />

naša najsvätejšie záujmy národov tu žijúcich v sebe sústrediť; len takýmto spôsobom<br />

môže im dať to, čo mimo nej inde nenájdu; len takýmto spôsobom<br />

stane sa ona ich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, že žiadnemu<br />

z rovnorodých synov svojich prednosť pred druhým nedáva, bude sa môcť<br />

v čas nebezpečenstva na všetkých jednako opierať, bude môcť od všetkých<br />

jednakú podporu, jednakú obeť požadovať. (Tak je!)<br />

My, ktorí v spoločnej minulosti svojej s Maďarmi a druhými národmi<br />

vlasti tejto prst boží, na spoločnú budúcnosť ukazujúci, vidíme, ktorí cítime<br />

a povedomí sme si toho, že polohopisná povaha nami obývaného Hornouhorská,<br />

že každodenné striedavé, materiálne i duchovné záujmy, ba i pokrvnosť so susedmi<br />

našimi, Maďarmi, v jeden tuhý sväzok nás spojuje — my nemôžeme byť<br />

protivníci celosti a jednoty vlasti svojej (tak je!); nech len najsvätejšie interesy<br />

naše, t. j. bytosť naša v nej zabezpečená bude!<br />

Nech teda nikto nedôverným a podozrivým okom vyhraničenie naše nesprevádza,<br />

ale nech každý vidí v ňom to, čo my sami vidíme, t. j. neomylnú<br />

výmienku rovnoprávnosti národnej, ktorá zasa je uholným kameňom jednoty<br />

vlasti našej!<br />

Či preto, že vlasť naša dosiaľ na 4 dištrikty a 48 stolíc bola podelená,<br />

prišlo dakomu na myseľ o jednote a celosti jej pochybovať? — No, a čože my<br />

chceme viac? Ani mak! My len to žiadame, aby pri vyhraničení dištriktov a<br />

stolíc nie hranice mŕtve, vo výhodách topografických žiadneho základu nemajúce,<br />

ale radšej hranice živé, rozdielom rečovým a národným a tak samou prírodou<br />

a riadením božím vyznačené, za základ organizácie krajinskej prijaté<br />

boly! (Tak je!)<br />

Jestliže by ale pri tom všetkom predsa podajedni národné vyhraničenie<br />

naše ako snahy celosti a jednote vlasti našej nebezpečné upodozrievať chceli,<br />

tých v posvätnom mene vlasti vyzývame, aby aspoň o rovnoprávnosti národnej<br />

slova neprehovorili, lebo nič nemôže byť v následkoch svojich škodlivejšieho,<br />

ako pred verejnou mienkou Európy márne sľuby dávať — a dané neplniť!<br />

(Všeobecné hnutie: „Sláva mu!") —<br />

Keď za doby náboženských bojov vo vlasti našej slobodu náboženskú so<br />

závierkou: „absque tamen praejudicio religionis Romano-Catholicae" udeľovali,<br />

vtedy aspoň každý rozumel, že sloboda tá je straka na kole, a znal, čo si<br />

má od nej sľubovať; keby nám dakto teraz rovnoprávnosť národnú „absque<br />

tamen praejudicio 66<br />

takrečenej zákonitosti ab anno 1848 ponúkal (smiech),<br />

i vtedy by sme vedeli bez komentára, čo máme o dare tom veriť; ale keď sa<br />

nám rovnoprávnosť národná, nakoľko ona celosť a jednotu vlasti neruší, sľu-


135<br />

buje, a predsa osobnosť naša národná v priestore tom, ktorý ona skutočne<br />

zaujíma, v medziach tých, v ktorých ona stelesnená je, uznať sa nechce, vtedy<br />

neznáme, čo si máme o rovnoprávnosti tej myslieť a mimovoľne prichodí nám<br />

na pamäť pripodobnenie s onou zmenkou, ktorú dlžník perom do vody zamočeným<br />

podpísal a čiernou posýpkou posýpal, takže sa na prvý pohľad podpis<br />

dobrým byť zdal, len po istom čase, keď veriteľ zmenku tú zapravotiť chcel,<br />

frčka na papier presvedčila ho, že tam podpisu niet! (Veselosť.)<br />

Alebo teda vyhraničenú osobnosť národnú, alebo — nehovorme o rovnoprávnosti<br />

národnej! (Živio! Tak je!)<br />

Jestliže, ako sa pevne nádejeme, vyhraničenie národnosti našej i skutkom<br />

presvedčené bude, vtedy mierou rovnosti ľahko sa dajú v živote praktičnom<br />

rozmerať práva národné, pre ktoré ináč, t. j. bez vyhraničenia národného, spomenutá<br />

miera upotrebiť sa nedá; vtedy i medze tie, ktoré sa medzi rečou diplomatickou<br />

a druhými rečami vlastenskými a národnými tiahnú, ľahko sa dajú<br />

určiť a zachovať.<br />

Z ohľadu miery pre rozmeranie práv národných platí všeobecne ten princíp:<br />

„Ako jednému, tak i druhému." Podľa toho teda vo vyhraničenom dištrikte<br />

slovenskom jedine slovenská reč môže byť žľabom, tok života verejného,<br />

občianskeho, cirkevného a školského v sebe obsahujúcim; ona, ako obraz,<br />

ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona, ako jediný prostriedok,<br />

jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v medziach národa<br />

svojho, v dome svojom na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť<br />

práve tak uprávnená, ako život národa samého v medziach svojich uprávnený<br />

je. ; \<br />

„Hoj, len tá reč je milá, čo učila matka", spieva neskazený ľud náš, a my<br />

to dobre cítime, že život náš nie je nám milší, nie drahocennejší, ako reč naša!<br />

Kto reč našu vytíska, potlačuje, nenávidí, ten vytíska, potlačuje, nenávidí nás<br />

samých; jej krivda je krivda naša; jej právo, právo naše; jej česť, chvála naša;<br />

jej rozšírenosť, sila naša; jej podstata, to sme my sami! (Živio!)<br />

Čo sa dotýče medze tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a ostatnými<br />

rečami národností nemaďarských, teda i rečou našou, slovenskou, vo vlasti<br />

našej tiahne, v ohľade tomto potrebné je najskôr rozlúštiť otázku tú: čo je<br />

vlastne reč diplomatická?<br />

Náhľadom naším je ona medzi národmi rozličných jazykov „prostriedok<br />

spoločného usrozumenia sa."<br />

V definícii tejto jej medze samy od seba sa označujú, menovite označuje<br />

sa to, že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo<br />

reči národnej, že nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej<br />

reči národnej patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze<br />

a práva reči národnej prestávajú; teda, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili,<br />

jej medze počínajú sa za medzami dištriktu nášho slovenského; v dopisoch<br />

so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní


136<br />

a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností<br />

krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti<br />

stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú),<br />

konečne na spoločnom sneme krajinskom, nevytvárajúc pri tom poslednom<br />

užívanie iných rečí krajinských. V tomto ohľade, medzitým, ciel reči diplomatickej<br />

to so sebou donáša, aby rečník v nediplomatickej reči náhľady svoje<br />

prednášajúci, a preto nerozumený, o pretlmočenie náhľadov svojich do reči<br />

diplomatickej postaral sa.<br />

My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac, ako na<br />

vlastnej márnej pýche záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť<br />

reči maďarskej vo vlasti našej uznať; nie ale preto, ako by sme snáď<br />

naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou<br />

uznávali, nie — zrieknuť sa hodnosti svojej národnej nikdy nemôže byť<br />

úmyslom naším — ale preto, aby sme bratom našim, Maďarom, neodtajiteľný<br />

dôkaz podali toho, že kvôli svornosti národov uhorských my i v najsvätejších,<br />

Bohom daných a s nami zrodených právach svojich — nakoľko to bez hrubej<br />

samovraždy možné je — samých seba zaprieť hotoví sme. (Živio!)<br />

Podľa zásad vyššie spomenutých žiadame a žiadať musíme: aby snemové<br />

artikuly tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nesrovnávajú,<br />

menovite: art. 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5. § 3: 1848<br />

a 16. lit. e 1848 — zákonom pozitívnym vyzdvihnuté boly. (Nechuť niektorých.)<br />

Obciam v živle inonárodnom osihotelým a vyhraničiť sa nemohúcim už<br />

následkom samosprávy občianskej náleží právo to, v obvode občianskeho života<br />

svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a<br />

vzdelávať. Právo toto obciam takým má zákonom výslovne poistené byť.<br />

Nikto nech neobviňuje nás z prepiatosti, že reč svoju vo vlasti svojej,<br />

v rodisku svojom, v priestore tom, v ktorom ona domášna je, ako jediný<br />

prostriedok, jedinú páku verejného občianskeho života svojho zabezpečenú<br />

mať chceme. Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej pridŕžavosti sa k reči<br />

a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle<br />

naše Tvorca sveta podľa inších pravidiel utvoril, ako srdcia a mysle Maďarov?<br />

Čo ich bolí, bolí i nás; čo im pokladom je, to i nám pokladom je, práve tak<br />

drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša najkrajšou, najľubozvučnejšou;<br />

i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národného; i nám je ona<br />

obrazom duchovného sveta nášho, a my tak dobre, ako aj Maďari, cítime to,<br />

že duch slobody a zápal vlastenecký, v reči našej nám sa zjavujúci, magickým<br />

spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše — kým naprotitomu, ten istý<br />

duch, ten istý zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci,<br />

nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou<br />

občianskou a vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených


137<br />

medziach a právach len s týmito spolu potlačovať, alebo uznávať možno.<br />

(Všeobecné prisviedčanie.)<br />

Toto sú žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej<br />

snemu nášmu prednášame. Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia<br />

dištriktu toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečí<br />

a národností v ich národopisných medziach — pre nás vo vlasti našej rovnoprávnosti<br />

národnej niet. (Tak je!) — Zároveň vyslovujeme silné presvedčenie<br />

svoje, že bez opravdu prevedenej rovnoprávnosti národnej vlasť naša, táto historická<br />

pôda konfederácií národných, stáleho základu, jednoty a celosti svojej<br />

nemá. (Výborne!)<br />

Rovnoprávnosť národná, v uznaní a vyhraničení osôb národných záležajúca^<br />

je cena celosti a jednoty vlasti tejto; je alfa i omega žiadostí našich,<br />

z ktorých odjednať a oddišputovať nedá sa nič, ako sa nedalo odjednať z ceny<br />

niekdajších kníh sibylských. Kto teda zavrhuje rovnoprávnosť v našom smysle<br />

rozumenú, ten zavrhuje budúcu jednotu a celosť vlasti tejto, a môže z neho<br />

i vo vyšnurovanom dolománi a ostrôžkach byť znamenitý bachista, meno vlastenca<br />

ale nech si neosobuje! (Tak je!)<br />

História ale učí nás, že v osudných dobách národa zameškaná príležitosť<br />

nikdy viacej sa nevráti. (Pravda je!)<br />

Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda,<br />

rovnosť a bratstvo národov! (Hlučné neprestajné volanie: Sláva! Hore ho!<br />

Prijímame!)<br />

To som ako poslanec Tisovca vyslovil, čo smýšľanie nášho mesta! (Opakovanie<br />

kriku: Sláva mu! Sláva Markovi!)<br />

Ján Moravčík: Slávne národné shromaždenie! V tomto posvätnom okamžení,<br />

v ktorom slovenských národovcov so všetkých strán krásneho Slovenska<br />

slovom vedených, v porade o dobre svojho národa tu snemujúcich spatrujem,<br />

cítim sa nevýslovnou vďačnosťou viazaným byť k tým vzácnym vlastencom,<br />

ktorí tak často vyslovené túžby spoločného srózumenia sa v záujmoch drahého<br />

nášho národa uskutočnili. Sláva táto prislúcha najmä mnohovážnemu predstavenstvu<br />

slobodného mesta Turčianskeho Sv. Martina. Prijmite teda i moje<br />

vďaky, ktoré, trebárs nepatrné, pochádzajú z bratského srdca. (Sláva!)<br />

Keď sme sa teda do porady sišli, prehovorme si o národe. Hej, prehovorme<br />

si o tom našom opustenom, ale nám práve preto tým milovanejšom slovenskom<br />

národe. Toto sa bezpochyby v takomto spôsobe od tisíc temer rokov<br />

po prvý krát stáva. (Pohnutie.) Prehovorme si bratsky mierne a svorne, ako<br />

slávny dejepisec rímsky povedá: sine ira & studio, nič inšie na zreteli nemajúc,<br />

ako jeho budúce medzinárodné postavenie v Uhorsku a s tým spojené blaho<br />

a rozkvet jeho. Prehovorme si o tom spôsobe, ako sa toto bez ublíženia celistvosti<br />

a jednoty krajiny uhorskej docieliť môže. Aby sme ale na istom grunte<br />

budovali, musíme soznať polohu, t. j. musíme minulosť a prítomnosť medzinárodného<br />

položenia, v ktorom stál a stojí národ náš, preskúmať, a jeho časo-


138<br />

duchovným požiadavkám primerané budúce položenie samo od seba sa nám<br />

ukáže.<br />

Nechcem hovoriť o časoch predmaďarských. To dnes každý zná, že vtedy<br />

národ slovenský tvoril samostatnú, mohutnú a vzdelanú ríšu. Chcem prehovoriť<br />

len o tom čase, keď sa národ náš spolu i s národom maďarským pod korunou<br />

Sv. Štefana v pomeroch nových usporadovať začal. — Sv. Štefan, kráľ náš, bol<br />

muž neobyčajnej vzdelanosti a vefkého ducha. On položil za základ svojej<br />

dŕžavy — ako to z jeho I. Dekrét. Cap. 6. § 3. a Cap. 8. § 4. vidno — rovnoprávnosť<br />

medzinárodnú, a na túto položil, ako výkonnú moc, ústavy župné.<br />

Podľa tohto princípu národ slovenský národu maďarskému, ako to zo zákonov<br />

či. 13 : 1608, či. 44 : 1609 a či. 34 : 1655 patrno, v ohľade medzinárodnom<br />

rovným bol, a týmto princípom sa krajina uhorská spravovala až po r.<br />

1790/1. Pripomenúť treba, že snem zo spomenutých rokov nasledoval na práve<br />

vtedy zašlú dobu jozefínsku a že sa teda snem spomenutý budúcne autonómiu<br />

krajinskú zabezpečiť všemožne usiloval, garanciu tohoto nachádzajúc v pozdvihnutí<br />

národnosti maďarskej. Tak sa zrodil r. 1791 či. 16, za ktorým hneď na to<br />

nasledoval r. 1792 či. 3, r. 1832/6:6, 1839/40:2, 1844:5 § 3. a 16. § 2. pod<br />

lit. e. r. 1848 — ktorými sa výlučne len reč a národnosť maďarská za panujúcu<br />

prehlásila.<br />

Ja nezapieram, že by pozdvihnutie národnosti nebola garancia samosprávy<br />

krajinskej, ba práve tvrdím, že je to, ale len pozdvihnutie všetkých, a nie<br />

jednej! (Tak je!) Chyba bola teda, že sa spomenutým zákonom 16. a nasledovavšími<br />

len národnosť maďarská pozdvihla, lebo týmto sa len grunt porúchal,<br />

na ktorom od Sv. Štefana kráľa krajina založená bola a na ktorom až podosiaľ<br />

spočívala. Od tohoto a nasledovavších zákonov sa počína všetko nešťastie<br />

drahej vlasti našej, ktoré ju zákonom týmto a nasledovavšími medzinárodnými<br />

trenicami stvorené až po katastrofu világošskú potkalo; a smelo môžem tvrdiť,<br />

že keby sa zákonmi týmito každá národnosť krajiny uhorskej v tejže miere<br />

bola napomáhala, drahú vlasť našu nielen táto záhuba bola by minula, ale že by<br />

ona, láskou a vzájomným bratstvom národov utužená, i všetkými mukám odolať<br />

vstave bola bývala. (Sláva!)<br />

Od katastrofy világošskej až po 20. okt. 1860 prešlo 12 rokov, v ktorých<br />

tak národnosť maďarská ako aj slovenská národnosti nemeckej poddané boly.<br />

Toto bolo postavenie slovenského národa v minulosti. Čože možno povedať<br />

o jeho medzinárodnom postavení v prítomnosti? — Neistota, neistota, neistota!<br />

— Národ slovenský stojí na neistom grunte. Inteligencia maďarská, ba<br />

i snem uhorský hovorí síce o rovnoprávnosti medzinárodnej, ale v skutočnom<br />

živote sa rovnoprávnosť táto nikde nešetrí. (Tak je!)<br />

Keď sme takto v krátkosti preskúmali postavenie medzinárodné nášho<br />

slovenského národa v minulosti a prítomnosti, jeho budúce položenie medzinárodné<br />

samo od seba sa ukazuje.<br />

Zákon Sv. Štefana kráľa o národnostiach snažne napomína všetky národy


139<br />

krajiny uhorskej, aby sa na cestu, po ktorej on kráčal, vrátily a krajinu zasa<br />

na tom grunte, na ktorom ju on založil a na ktorom za 800 rokov mocná bola,<br />

t. j. na rovnoprávnosti medzinárodnej, usporiadaly. História ale dokazuje nepochybne,<br />

že odchýlenie sa r. 1791 od tej Sv. Štefanom-kráľom vykázanej<br />

cesty krajinu našu do najväčšieho nebezpečenstva uvrhlo a prísno výstražné<br />

poukazuje na to, že zotrvanie na tejto pochybenej ceste skôr alebo pozdejšie,<br />

ale neomylne záhubu všetkých národov krajiny uhorskej za sebou potiahne.<br />

Aby ale budúce postavenie národa slovenského na rovnoprávosti medzinárodnej<br />

poistené byť mohlo, musí sa i na jeho časoduchovým požiadavkám<br />

primeraný vývin a rozkvet ohľad brať. Tento sa najistejšie zabezpečí, keď sa<br />

národ slovenský vezme, ako je; na tej istej ploche, na ktorej žije, jestvuje<br />

a prebýva; keď sa na tejto istej polohe bez všetkých prekážok, ktoré prirodzeným<br />

spôsobom od trenia s inonárodnými živlami pochádzajú, vyvinovať a<br />

vzdelávať môže. Vzdelávať ale môže sa národ len prostriedkom svojej vlastnej<br />

reči; preto podporujem náhľadom mojím zodpovedajúci návrh p. Štefana<br />

Daxnera, tisovského vyslanca, s tým doložením, aby sa na základe tomto vypracovaly<br />

žiadosti nášho národa v ohľade národnom, politicko- a súdobnosprávnom<br />

a vyučovacom. (Sláva!)<br />

Štefan Hýroš: Vysokoctené slovenské shromaždenie! Keď ja svoje skromné<br />

slovo teraz pozdvihujem, predovšetkým prosím všetkých tu prítomných, áno,<br />

aj skrze nich zastúpený národ, aby mi za zle nemali, keď toto shromaždenie<br />

nepomenúvam dľa zvyku a obyčaje „slávnym" shromaždením. (Čujme!) Nemôžem<br />

sa k tomu odhodlať, aby som vyslovil sa proti svojmu presvedčeniu,<br />

kedžto som prítomný len pre svoje presvedčenie, pre ktoré som dosaváď<br />

mnoho trpel (Sláva!) a bohdaj by som budúcne preň netrpel! Ja totižto mám<br />

za to, že ačpráve naši predkovia dávni nepochybne od „slávy" sa menovali<br />

„Slávi", my ale, jejich potomkovia, sme oddávna neúčastní slávy. Nerozumiem<br />

jednotlivcov, z ktorých mnohí došli, iní mohli dôjsť slávy aspoň preto, že vonkajším<br />

bleskom šťastia, mena, cti nedali sa schvátiť do prúdu a víru neslávy,<br />

ale rozumiem shromaždenie, s jázd, sbor, už či obecný, či čiastočný slovenského<br />

národa, odchovaného v tisícročnom otroctve, jehož jarmo a putá ho<br />

neurobily, áno, ani urobiť nemohly slávnym.<br />

Avšak sa už aj nevoľníkom svetlo slobody rozbriežďuje, a to nielen na<br />

Balte, lež aj na Blatné; bo ja, páni moji, nielen to mám za nevoľníctvo, keď<br />

jeden človek musí robotovať inému človekovi, ale i to, keď jeden národ musí<br />

onemieť k vôli národa iného. (Tak je!) A že to tak bolo v Uhrách so slovenským<br />

národom, toho dôkazom, myslím, že je nielen to, že sme my Slováci<br />

nesmeli kdekoľvek mluviť po slovensky, lež aj to, že sme obyčajne nebývali<br />

menovaní vlastným svojím, zdedeným menom „Slávi", ale bývali sme prezývaní<br />

posmešným priezviskom „sklávmi" a „tótmi", ako by kto spomedzi nás len<br />

k tomu bol na túto zem božiu narodený, aby hneď s narodením bol na otroctvo<br />

a smrť odsúdený. Poneváč pak toto dávnoveké naše v Uhrách postavenie bolo


140<br />

protinárodné — bo každý boží, na túto zem narodený človek, nasledovne<br />

i každý rod a tak aj každý národ má byť voľný — preto nemáme sa čo diviť,<br />

že mnohí z našincov, banbiac sa za nevoľný pôvod svoj — nasledovne i za rod,<br />

i za národ svoj — nám sa odnárodnili a inam, kam väčšia voľnosť volala,<br />

odskočili. Toto sa nikdy v tak veľkej miere, v tak bustom počte nestávalo, ako<br />

v posledných časoch, v ktorých prišla na uhorských Slovanov kára najväčšia —<br />

snáď preto, aby sme pocítili a skúsili, že kto sa nekýva, nemá žitia a že kde je<br />

bieda najväčšia, tam pomoc najbližšia. Avšak ktože je nám bližší, nežli sme si<br />

my sami? Veď i Boh len usilovným, pomáhať si snažiacim sa dáva svoju<br />

pomoc! A len ten národ býva opustený, ktorý sám sa opustil.<br />

Nuž ale tento sjazd ukazuje dostatočne, že slovenský národ nenie mŕtvy,<br />

že cíti, že si pomáha; a tak i úfnosť je, že mu z tisícročnej neresti bude spomožené.<br />

Od koho, od kohože mu má byť spomožené? Nepochybne najsamprv od<br />

Boha, v jehož ruke sú srdcia kráľov a národov, ktorými dľa vôle hýbe, tak,<br />

ako s tokom riek a potokov. Či azda myslíte, páni moji, že terajšie všeobecné<br />

prúdenie národov Európy a všeobecná všetkých túžba po sjednotení jejich národností<br />

nenie dielo Boha, toho tvorcu a zdržovateľa všetkých národov a ich<br />

národnosti? Ach, tomu nenie ináč! Kto sa z vôle božej rodí, ten sa svojmu<br />

rodu prirodí, nasledovne sa svojmu národu narodí; a jestli kto, teda dozaista<br />

odjakživa zbožný Slovák a celý náš slovenský národ s vďačnosťou uznáva a<br />

vyznáva, že človek daromné buduje dom, jestli ho nebuduje Boh, a že človek<br />

daromné ostrieha mesto a národ, jestli ho neostrieha Hospodin; preto, Bohom<br />

poučený, v mene božom hľadá, aby našiel, a klope, aby mu bolo otvorené.<br />

A čože my Slováci máme hľadať? Ako máme hľadať? Kdeže máme hľadať,<br />

klopať?<br />

V starodávnych vekoch našich dávnych predkov dávnoveké národy menovávali<br />

„holubičím národom", ktorý sa nespravodlivej, krvavej vojny hrozí, a<br />

miesto nej orbu, kupectvo a hudbu so spevom miluje a sleduje. Naša vlasť,<br />

v ktorej od historickej nepamäti bydlíme, stoletiami skorej pred príchodom Maďarov<br />

sa nazývala „Uhorsko", a Slovák, jej dľa dejepisu predveký obyvateľ,<br />

sa menoval „Úhor", lebo jeho vlasť bola „u hôr" a u hory úhory úhoril, spokojný<br />

uprostred svojich líp v „Liptove" a pri svojom túre v Turci a so svojou<br />

orácou oravinou v „Orave". Učil iné národy kupectvu, baníctvu, remeslám,<br />

spevu a hudbe; málokedy, a to tiež len z prinútenia býval prichystaný k vojne,<br />

ktorá síce, keď vypukla, našla v Slovákovi udatného vojína, ale jeho za vojnu<br />

neujatosť a obyčajná k nej neprichystanosť často ho zmorila v pazúroch susedných,<br />

bojovných, jeho pokoj, hory a úhory závidiacich mu národov. Ako to,<br />

hľa, posledne stalo sa i pri konečnom páde slovenského kráľovstva, Veľkej<br />

Moravy, keď od nemeckých panovníkov k podmaneniu Svätoplukovej ríše povolaní<br />

Maďari rozrazili prvý kresťanský štát slovenský. A títo síce rozdelili sa<br />

obidvaja, Nemec i Maďar, s odobraným najlepším našich otcov imaním, a


141<br />

mnohí z našich otcov, nepochybne i pre svoju pokoja milovnosť a bezpečnosť,<br />

zanechajúc bohaté statky svoje na Dolniakoch, sami sa utiahli, a či sa utiahnuť<br />

museli sem na Horniaky. (Nespokojnosť.) Ale pri tom všetkom predsa ešte len<br />

bolo, ako bolo s rodom naším aj do najnovších časov, v ktorých bol proti nemu<br />

vydaný rozkaz, že kto sa nebude klaňať soche maďarského Nabukadnezara<br />

a neostane nemým v rode svojom, bude vedieť, čo to znamená, že: „kaša nenie<br />

jedlo" a „SJovák nenie človek"! (S jednej strany mrmot, s druhej smiech.)<br />

Do tohoto najnovšieho času neboli sme síce svoji, ale sme neboli vo svojej<br />

vlasti ani cudzí, a menej sme sa mali čo sťažovať na svojich susedov maďarských,<br />

ako oni mali čo sťažovať sa na svojich susedov nemeckých, ktorí ich<br />

proti nám podhuckávali. (Netrpezlivosť.) — Totižto Maďari, zrútivši ríšu Svätoplukovu<br />

a potom storočnou skúsenosťou poučení, že oni čo cudzia oáza<br />

v mori Slavianstva bez Slovanov dlho neobstoja, nielen že v novozaloženom<br />

kráľovstve starým obyvateľom krajiny, našim otcom, neodobrali ich dávnoveké<br />

práva a ústrojnosť starobylej ústavy, ale ani len starobylé meno krajiny<br />

„Ugorska" čili „Uhorska" im odobrať nemohli, ktoré, ačpráve sa oni usilovali<br />

nazvať „Magyarországom", žiaden iný ho nemenoval ináč, ako „Ugorsko" čili<br />

„Ugoria", pozdejšie „Hungaria". Ba áno, tíže Maďari, poznávajúc, že bez<br />

kresťanskej viery a dobrej politickej ústavy v novej krajine nijak trvanliví<br />

nebudú, prijali od starovekých jej obyvateľov, Slovákov, vtedy už docela,<br />

predtým ale zčiastky už dávno pokresťanených a dokonalú občiansku ústavu<br />

od pradávna majúcich, i jedno i druhé.<br />

Veď viete, páni moji, že keď v dávnej Panónii zväčša bývavali Slávi, teda<br />

i v pomedzí Panónie zrodení veľkí kresťanskí mužovia, ako k.-p. Svätý Jarolým<br />

a Svätý Martin, od nehož ste aj vy, úctiví turčianski Svätomartinci,<br />

i mnohé iné slovenské obce svoje meno zdedili (K veci!) a ktorých my, akožto<br />

v chotári našom zrodených, s chlúbou za svojských Slavianov pevne držíme.<br />

Títo veľkí kresťanskí, slovenskí mužovia bez vplyvu a účinkovania na svojich<br />

krajanov veru nezostali, tým viac, že práve asi v tom čase, t. j. na konci<br />

štvrtého a z počiatku piateho stoletia po narodení Krista Pána, Fritigilda<br />

v Nitre biskupstvo založila; až potom, v deviatom století, naši svätí apoštoli,<br />

Cyril a Metod, ktorým za to česť a sláva, našich otcov, nemčinou a latinčinou<br />

márne obracaných, slovenčinou napospol k viere Kristovej priviedli, ktoríž nato,<br />

sami apoštolmi zostanúc, nových obyvateľov uhorskej krajiny, Maďarov,<br />

z pohanstva vytrhli a ku poteche a pokoju cirkvi i všetkých, nielen susedných,<br />

lež európskych národov kresťanmi urobili, spolu pak im aj svoju dávnu krajinskú<br />

ústavu udelili. (Viac hlasov: K veci!) Obidvoje, vieru i ústavu, vďačne<br />

prijal múdry, prvý svätý kráľ novej krajiny, Štefan, zanechajúc menovite i<br />

dávne mená slovenské: kráľ, király; nádvorník, nádor; — i žúp a županov,<br />

ispán; — ba ešte i peniaza, pénz; — ponechajúc aj staré mená miest, ako:<br />

Vyšehrad, Belehrad, Vesprín (t. j. ves Perúna), Novohrad, Zvolen, Gemer,<br />

Budín, Strehom, Osek, Čorngrad (t. j. Čongrád), Nitra, Orava, Turiec, Liptov.


142<br />

Že i roľníctvo, baníctvo, remeslá a kupectvo Maďari od Slovákov dostali podobne,<br />

svedčia slová starobylé, od Slovákov prijaté a podnes u Maďarov užívané.<br />

— Keď ale potom i viera i ústava prišly skrze odbojného K u p p u do nebezpečia,<br />

zasa obidvoje do platnosti a trvácnosti priviedli uhorskí Slávi. —<br />

I proti Turkom Slovania obránili Maďarov i vlasť.<br />

Svätý Štefan, dávajúc napomínania svojmu synovi Imrichovi, povedal, že<br />

slabá je krajina o jednom národe, ba že tým mocnejšia je krajina, čím viac má<br />

národov; základom šťastia týchto národov že je viera kresťanská katolícka, a<br />

prsteňom, všetky národy krajiny spojujúcim, že je reč latinská. Toto posledné<br />

svätého kráľa nariadenie bolo snáď aj Slovanom uhorským vítané, bo títo<br />

proti nešťastnému, spolu nečasnému rozkolníctvu Fóciusa, carihradského patriarchu,<br />

s Rímom držiac, práve vtedy, ku mnohonásobnému nešťastiu svojmu,<br />

prinútení boli odhodiť nielen z ústavy politickej, ale i zo svojich služieb božích<br />

posvätnú, horko ťažko proti namáhaniu závistlivých Nemcov vydobytú svoju<br />

reč slaviansku, ktorú vtedy všetky rody veľkého slavianskeho národa za jedinú<br />

spisovnú reč malý a rozumely. Ale, bohužiaľ, týmto od predošlých<br />

svojich obyčajov odstúpením otvorily dvere nemeckému feudalizmu, to jest<br />

vôbec rečenému zemianstvu, podľa nehož do správy krajiny uvedená bola<br />

aristokracia, a to dvoiaká, totižto: reči latinskej a zemianstva; ľud ale, koreň,<br />

základ a faktor každej krajiny, nielen že zostal od krajinskej správy odtisknutý,<br />

lež aj sebe samému v reči a slobode, čili už radšej nevôli zanechaný;<br />

konečne bez úprimných vodcov potrhal sa, rozdrobil sa, zotročil sa,<br />

nielen u nás, ale všade, kdekoľvek tie isté záujmy protifóciuské a nemecké<br />

panovaly. (Nespokojnosť. Opakované: K veci!)<br />

Ktože opíše dostatočne toto nešťastie biedneho ľudu slovenského? A<br />

predsa i v tom nešťastí bol národ ešte koľko-toľko šťastlivý pod záštitou tejže<br />

prespoľnej reči latinskej. Táto totižto reč udržala ho nielen vo viere, lež, byvši<br />

celkom cudzou tomu, kto sa ju naučil, dala prístup i k úradom, a síce slovenským<br />

zemanom i ku takým úradom, ktoré zemanom výlučne patrily. —<br />

Máte znať, páni moji, na čo ja tu veľkú váhu kladiem: nikdy a nikdv v uhorskej<br />

kraiine žiaden preto nezostal zemanom, že bol Maďar, ale či Maďar, či<br />

Slovan, či Rumun, či Nemec, či ktokoľvek iný, preto zostal v uhorskej krajine<br />

zemanom, že mal k tomu prednostenstvu pre dobro obecnej vlasti vydobyté<br />

zásluhy (tak je!), aniž sa nikdy žiaden zeman v uhorskej krajine nemenoval<br />

maďarským alebo slovenským alebo rumunským alebo nemeckým a inakším<br />

zemanom, lež každý zeman krajiny uhorskej menoval sa uhorským zemanom.<br />

— A predsa konečne čo sa stalo?! Div sa, nebo, a čuduj sa, človeče! Bez urážky<br />

niekoho buď rečené — v najnovších časoch, po odhodenej reči latinskej<br />

z uhorskej ústavy a prijatej reči maďarskej do ústavy uhorskej, naši uhorskí,<br />

slovenského rodu zemani, kvet národa nášho, bez ktorého, t. j. národa ako bez<br />

koreňa onen kvet nikdy povstať nemohol a trvať nebude, táto naša chlúba,<br />

naša sláva, naša okrasa, — ach, ja už plačem, horko plačem! — naše ze-


143<br />

mianstvo — nie síce napospol, chvála Bohu, ale v mnohých jednotlivcoch sa<br />

hanbilo za pôvod svoj, za mať svoju, za kosti svoje — ó žiar! — hanbilo sa za<br />

reč svoju, hanbilo sa za nás, z ktorých pošlo, a odnárodnilo sa!! — Ach, rozpukni<br />

sa srdce moje! Zostrašte sa i napravte sa, bratia moji! (Hrmot a krik.)<br />

Ján Palárik: Patrnú nespokojnosť poslucháčstva vysvetliť dovoľujem si<br />

tým úctivým poznamenaním, že velebný pán rečník ďaleko sa odchyľuje od<br />

predmetu. (Lomoz a krik.)<br />

Ján Seberini: Opovažujem sa prosiť pána predsedu, aby tichosť a poriadok<br />

zadržať rozkázal. Tu slobodné je slovo rečníkov a smýšľanie národné na<br />

svojom mieste. Akže komu sa nepáči počúvať, voľno mu vzdialiť sa. (Tak je!)<br />

Predseda: Napomínam k poriadku a tichosti! Velebný p. Štefan Hýroš<br />

má slovo. Chce-li kto mienku svoju predniesť, nech dá sa zapísať do radu<br />

rečníkov. i ;<br />

Jozef Justh: Ohradzujem sa proti.<br />

Predseda (k rečníkovi Štefanovi Hýrošovi): Ráčte pokračovať.<br />

(Čujme!)<br />

Štefan Hýroš (pokračuje): Nuž, bratia moji, napravte sa! (Tak je!) Spovedám<br />

sa pred vami, so žiaľom, verejne sa spovedám, že som aj ja v mládeneckej<br />

ľahkomyseľnosti svojej voľakedy upadol do tohoto prúdu; i ja som bol<br />

voľakedy Maďar aristokratický! (Veselosť.) Až mi oči otvoril váš, drahí Turčania,<br />

ale aj náš Kollár! Ten mňa svojimi ústami prehovoril a na pravú, prirodzenú<br />

cestu priviedol. Závidím vám, že je váš a nie môjho rodiska! Závidím<br />

vám, že je i toto shromaždenie vaše, a nie môjho rodiska. Ale majte si, veď<br />

ste i vy naši! Naše je všetko! (Sláva!) Ach, to moje rodisko, to blízke a predsa<br />

ďaleké rodisko, to snáď nenie tuná zastúpené? Ale ja som náš, najmä ako<br />

som od Kollára dostal knižočku: „Magyarismus in Ungarri" a ako som prečítal<br />

môjho učiteľa Ondreja Rácza knižočku: „Reflexiones privatae de linguae latinae<br />

.. . apud Hungaros in occasum vergentis inclinatione". — Oba títo milovníci<br />

pravdy národnej dostali za vyrieknutú pravdu kalich horkostí, ale tisícim<br />

on stal sa kalichom sladkosti.<br />

A čože už teraz máme robiť my, keď sme naši? Čože máme hľadať? Máme<br />

hľadať to, čo sme prvotne mali a potom stratili! Či azda latinskú reč? Táto<br />

ovšem, ako predošlé bývala za 800 rokov, tak i nabudúce by bola prsteňom,<br />

spojujúcim mnohojazyčné národy Uhorska; ale keď v čase novom, medzi rokom<br />

1836 do 1848, už tento latinský klobúk národov Uhorska odhodený zostal,<br />

teraz, po odhodení tohoto všetkým národom Uhorska obecného klobúka, každého<br />

národa uhorského hlava rovnako slobodne vypínať sa má a každej rovnaké<br />

právo na jazyk svoj, ktorý jej daroval Boh, prislúchať má, a teda jazyka<br />

tohoto viazanie bolo by práva Bohom daného zapierame. Tak teda i nášho<br />

slovenského národa jazyk má mať dávnoveké, Bohom dané právo svoje!<br />

(Tak je!)<br />

Povedal by som, aby to len vôbec bolo vyrieknuté o všetkých našich slo-


144<br />

venských školách, cirkvách, vysokých učiliskách, vidieckych shromaždeniach<br />

a krajinských snemoch i všelijakých súdoch; ale klamy a pohromy predošlých<br />

časov naučily nás už i neveriť každému duchu, najmä keď i sám Fraňo Deák,<br />

tá uhorská autorita, bojí sa klamú a nesplnenia daného sľubu národnostiam<br />

Uhorska. Preto by som radšej žiadal:<br />

1. Aby náš národ slovenský, alebo vôbec slaviansky, bol v zákone uznaný.<br />

2. Aby každá, teda aj slovenská reč podFa národnosti žúp bola v týchto<br />

výlučne, pri snemoch ale a vyšších súdoch spoločne s inými zákonom prijatá<br />

a uznaná.<br />

3. Aby pri celistvosti krajiny uhorskej Slovania mali svoj vlastný, zo slovenských<br />

žúp záležiaci okres s rečou všade a vo všetkom výlučne slovenskou.<br />

Na otázku, ako my toto hľadať máme, odpovedám, že na ten spôsob, ktorý<br />

je nášho trojmiliónového národa dôstojný. Toľký, v kraiine uhorskej od nepamäti<br />

bývajúci a všetky občianske práva tak ako Maďari požívať maiúci<br />

národ, nemá síce svoje Bohom dané, národmi Európy uznané, skrze dobrosrdečných<br />

Maďarov vyznáte dobré práva svoje žobrať, ale ani voinou vymáhať,<br />

bo s tamtým by stratil ráz národa, s týmto ale stratil by ráz holubičieho, pokojného<br />

národa. Má si teda národ slovenský ako taký svoje právo vystihovať<br />

preto, že mu to patrí. Prečože by dobrecínsky občan mal väčšie práva mať<br />

nežli turčiansky, keď majú oba tú istú vlasť a krajinu tú istú? Prečo by sa<br />

tento musel učiť reč Debrecínčana, a tento nie Turčana? Každému natri svoje,<br />

a jestliby som sa ja povinný bol učiť reč Debrecínčana, nech je vtedy povinný<br />

každý vlastenec, nech je vtedy povinný i Debrecínčan učiť sa reč moju! (Tak<br />

je!) Každý vlastenec nech sa naiprv učí reči vlasti a každý nech má rovné<br />

právo. Veď to už uznal aj sám cisár v mene svojej nemeckej dŕžavy v diplome<br />

20. okt., že sa národnostiam žiadna krivda robiť nemá a že sa ich slušným žiadostiam<br />

vyhovieť má. Uznali to už aj Maďari, aspoň tí najvýtečnejší a najspravodlivejší,<br />

počnúc od Deáka, že nemaďarských obvvateľov kraiinv žiadosti<br />

vedieť a im vvhovieť žiadaiú a musia, abv sme všetci v iednei kraiine<br />

bývajúci jedným záujmom a jedným citom za jednu spoločnú vlasť vreli a horeli.<br />

A keď si spomínajú tú horkosť, ktorú toť z nemeckej ústavy trpeli, keď<br />

sa im za hriech pokladal i cit slobody i náchylnosť ku svojej národnosti, i najčistejšia<br />

láska k vlasti, nuž jestli chcú, ako majú chcieť a byť v svojich zásadách<br />

dôslední, teda nemôžu ani sebe žičiť, aby sme sa na nich my tak spoťažovali,<br />

ako oni na Nemcov, a žeby sme Boh zná kam oči svoje o pomoc obracali- Bo<br />

konečne všetko jedno, či jeden panuje nad nami, či druhý, keď si len meno<br />

pána meníme. Ale teda ani nám oni to nemôžu činiť, čo už zo skúsenosti vedia,<br />

že vo vlasti byť, a vlasti predsa nemať, národom byť, a predsa bez národnosti<br />

žiť, je tak trápna bolesť, o ktorej oni sami vravievali, keď na nás nepozerali:<br />

„Viďte a rozjímajte, či je bolesť, ako bolesť moja!" Veru, čo všetky národy<br />

Európy jednomyseľne za právo uznávajú, vyznávajú a vydobýjajú, to sa i nám<br />

Slovákom za právo uznať a dať musí, lebo to chce Boh!


145<br />

A kdeže máme právo toto hľadať, klopať, aby sa nám neodťahovalo, ale<br />

hnedky, aspoň skorej uznalo, prisúdilo, udelilo? Okrem Boha, od ktorého je<br />

všetko dobré, ku ktorému sa Slovák tak veľmi rád utieka, že bez neho nič mať<br />

nechce, a okrem seba samých, ktorí musíme ukazovať, že žijeme — bo kto<br />

chce žiť, nech sa kýva — máme útočištia svoje brať ku tým, s ktorými sme<br />

styknutí. Teraz naše najužšie styknutie je s krajinou našou uhorskou, skrze<br />

vyslancov na sneme zastúpenou; alebo, jestliže by títo vyslanci len samých<br />

Maďarov, reči našej najnebezpečnejších, predstavovať domýšľali sa, teda s Maďarmi.<br />

(To nie!) Potom sme v styknutí s kráľom krajiny našej, ktorý je<br />

spolu v Rakúsku nemeckým panovníkom, cisárom. Naposledy sme v styknutí<br />

so Slavianmi, akožto so svojimi súkmeňovcami a rodákmi — nie s tými, ktorí<br />

s nami pod tohože zemepána neprislúchajú, lež s tými, ktorí s nami jednu ríšu<br />

pôsobiac, s nami jednaké osudy znášať majú a snáď budú.<br />

Z ohľadu prvých by som žiadal obrátiť sa na snem uhorský s prípisom<br />

o našich požiadavkách; z ohľadu druhého máme utiecť sa k najjasnejšiemu<br />

panovníkovi Frankovi Jozefovi, u nehož jest právo i zákony snemu navrhovať<br />

i dočasné nariadenia vydávať. Obidvoje u neho prosiť máme v záležitosti svojej<br />

ako verní poddaní; z ohľadu Slavianov ku korune uhorskej patriacich môžeme<br />

sa o podporu obrátiť či na snem chorvátsky, a či na miláčka slavianskych<br />

národov, pána biskupa diakovárskeho, Juraja Strossmayera.<br />

Toto sú moje skromné náhľady, ktoré múdrejšej, než je moja, všetkých<br />

tu prítomných pánov rozvahe poddávam. Ja síce za každé slovo svojich týchto<br />

náhľadov odpovedať znám, a preto za ne, na vzdor popudzovaniu a hrozbám<br />

novín „Magyarországu", navzdor odťahovaniu a odďaľovaniu sa tých, ktorí<br />

rady a úrady hľadajú — žiadneho prenasledovania nebojím sa (Sláva mu!);<br />

medzitým, poneváč tieto náhľady moje sú nielen skromné, ale aj súkromné<br />

moje náhľady, preto žiadneho mýliť nechcúc, obecnej mienke úplne sa podvoľujem.<br />

Hlasujem za slovenský dištrikt a za úplnú rovnoprávnosť! Prijímam<br />

návrh tisovského poslanca p. Štefana Daxnera.<br />

(Hlučné: Sláva mu!)<br />

Ján Palárik: V akom spôsobe, v akej podobe mala by predložená byť petícia<br />

naša?<br />

Predseda (pretrhne mu reč): 0 forme predlohy otáznej prehovoriť príde<br />

pozdejšie na poriadok. Prosím, ráčte medzitým nezabudnúť na svoje slovo. —<br />

Nasleduje pán Ján Nemessányi.<br />

Ján Nemessányi: Slávne shromaždenie! Divné city prechádzajú srdcom<br />

každého slovenského národovca v dobe tejto preporodu Slovenska, v dobe<br />

znovuzrodenia jeho. Nemožno na iné myslieť, nemožno sa s iným oberať, ako<br />

so záležitosťami národnými, lebo sú ony k duši každého precítenca tak mocne<br />

priviazané, že vo dne dumá a v noci sníva o nich, nemajúc pre iné predmety<br />

ani smyslov. A prečože je to tak? Preto, že ako pred tristo rokmi idea náboženstva<br />

priviedla do pohybu všetky vrstvy človečenstva, práve tak dnes idea<br />

10


146<br />

národnosti hýbe národmi, tak ako mysľou, citom i vôľou jednotlivcov. Idea<br />

náboženská a boje za ňu urobila silný útok na absolutizmus a despotizmus<br />

a skoro mu pádom hrozila; idea národnosti tento útok obnoví a z boja víťazne<br />

vyjde, zlomiac panstvo neobmedzené, panstvo Fubovôľe a tyranstva a podajúc<br />

zelený prútik pokojo-vlády do rúk národov, ktoré samostatne i neodvisle nad<br />

osudom svojím vládnuť, samy nad losom svojím rozhodovať, samy v radách zasadať<br />

budú, rozmýšľajúc i uzavierajúc v záležitostiach vlastných, čo by k ich<br />

oblaženiu a ošťasteniu slúžilo. Národy tieto složia svrchovanosť vlády svojej<br />

do rúk panovníka, ktorý tou mienkou nesený, že je on k vôli národom, a nie<br />

tieto jemu k vôli, bude moc v jeho ruky složenú užívať jedine k dobrému<br />

národov svojich; vôľa národov bude vôľou jeho, ich uspokojenosť bude pokojom<br />

jeho. V tomto stave sa polície odkľúdia, žandarmeria sa zbytočnou stane,<br />

státisíce bodákov nebudú potrebné, aby doma nad pokojom strážily; výdavky<br />

štátov sa umenšia, dobrobyt sa zvýši, vzájomnosť medzinárodná sa zveľadL<br />

dôvera sa vzmôže, pokoj sa zabezpečí, lebo národy podľa chúťky ctibažných<br />

panovníkov nepotiahnu do boja proti národom, aby ich pokorily, aby ich utlačily.<br />

(Prisviedčanie s jednej strany.)<br />

Toto, hľa, sú výsledky národnej politiky, ktorá svetom hýbe, ktorá Itáliu<br />

už oslobodila, ktorá národy rakúske, Bachovou centralizáciou na smrť ubité,<br />

k životu vzkriesila a ktoré národy sa teraz už ani do Schmerlingovej konštitucionálno-centralizačnej<br />

košele prevliecť nedajú! (Smiech.) Šťastný panovník<br />

(K veci!), ktorý si toto heslo úprimne za svoje volí, lebo národy sa s dôverou<br />

okolo neho shrnú: šťastná tá vláda, ktorá ideu túto podporuje a ju<br />

za svoju uzná, lebo národy k jej službám postavia životy i majetky svoje<br />

(Všeobecná nepozornosť; hlasy: K veci!); šťastný ten vojvodca, čo si národnosť<br />

na zástavy svoje napíše, lebo s malou hŕbkou chrabrých bojovníkov prevládze<br />

celé armády, nemajúce hesla, za ktoré by sa oduševnily.<br />

Nalíčiac takto povrchne ťahy položenia všeobecné, obrátim zretel k situácii<br />

našej vlastnej.<br />

Nás tiež sviedla dovedna myšlienka národnosti, čo o našej súcosti k životu<br />

svedčí a — mysliac na to, že sme tu, a to sice k tomu cieľu tu, aby sme záležitosti<br />

národa svojho do bedlivých úvah vzali — nemôžem prejsť tadiaľto, aby<br />

som cit hlbokej vďaky a vďačnej uznalosti nevyslovil slávnemu mestečku Sv.<br />

Martinu a jeho ctihodnému meštianstvu: sláva mu od nás, sláva mu od celého<br />

Slovenska! (Sláva mu!) Žehnať ho za to bude potomstvo naše, vďačne ho bude<br />

spomínať dejepis národa nášho (Sláva!). Krok tento ukáže odporníkom našim,<br />

pochybujúcim o súcosti k životu národa nášho, že v samom národe je život, je<br />

cit, je láska k reči i ľudu nášmu; krok tento bude — odpusť mi, slávne shromaždenie,<br />

výraz tento — slúžiť na zahanbenie náčelníkom našim, že prinútili<br />

urobiť sám národ, čo oni už dávno učiniť mali; krok tento bude slúžiť k oslave<br />

rodu nášho, svedčiac, že keď ho takmer všetko opustilo, on sa neopustil, ale<br />

z lona svojho vyviedol čin, aký u iných národov len velikáši, len hlavy pánov-


nícke uskutočnievajú. A preto všimnime si krok tento, uhodnime čin tento,<br />

lebo „hlas ľudu ju hlas boží!" (K veci! K veci!)<br />

Keď sme teda tu, keď sme tu na hlas národa samého, osvedčme pred obličajom<br />

božím, pred obličajom zasadajúceho vlastenského snemu, pred obličajom<br />

Rakúska i Európy, čo my chceme i čo nechceme, aby tak každý, kto na<br />

nás myseľ svoju obráti, poznal mienku a smýšľanie naše.<br />

Vyznajme si úprimne, nelíčene, trebárs nám to i trpko padne, že čo je<br />

i cieľ všetkých nás jeden — zabezpečiť totiž národnosť svoju v jej Bohom<br />

i náturou prirčených právach — predsa prostriedky dvojaké k dosiahnutiu<br />

tohoto cieľa upotrebiť strojíme a delíme sa na takých, ktorí vo vykázaní nám<br />

novej čiary hraničnej a v podporovaní nás z Viedne spasenie svoje vidíme<br />

(Krik: Nedelíme sa! Žiadne strany! Dištrikt chceme napospol!), a na takých,<br />

ktorí so stanoviska vlastenecko-národoveckého vychádzajúc úfame bez týchto<br />

formalít nároky svoje uskutočniť. Daj Bože, aby sme v tomto dôležitom shromaždení<br />

i v rozdielnosti týchto prostriedkov sjednotiť sa mohli a ujednostajniť<br />

sa na punkte takom, ktorý by uspokojeniu všeobecnému poslúžil, ktorý by nás<br />

všetkých k žiadúcemu cieľu šťastne a bez úrazu doviedol!<br />

Kam ja patrím, uhádne vznešené shromaždenie priam, akonáhle začnem<br />

udávať: čo nechcem a čo chcem a akonáhle začnem svoje negatívne i pozitívne<br />

požiadavky odôvodňovať.<br />

1. Ja nechcem osobitnú čiaru hraničnú, nechcem krájania stolíc, nechcem<br />

vykazovania pre nás nového teritória, nechcem dištrikt, nechcem osobitnú<br />

správu. (Hlasy: Prečo? Dôvody žiadame!) Vyslovujúc toto odhodlane a dôrazne,<br />

držím sa pritom opatrnosti, hovoriac podľa Písma sv. alebo podľa výrazu<br />

vo svete bežného politiky. Už sám zákon prirodzený, ktorého hlavná sada<br />

je: udržať sa pri živote a ten život, ako len možno, zdokonaliť, nám nakazuje,<br />

aby sme, keď niečo podujímame, vždy pomysleli, či to prevedieme, a či jeho<br />

prevádzanie a prevedenie nebude viacej škodiť našej existencii, ako osožiť?<br />

Pri predostrení si týchto otázok rečenej záležitosti vypadla by nám odpoveď<br />

takto: Jestli budeme žiadať nové ťahanie čiar hraničných v sústave stolíc posavádnych,<br />

to — ako mi je to veľmi dobre vedomé — naskrze neobdržíme.<br />

(Hlasy: Prečo nie?) Na to snem krajinský pristať nemôže, ani nespristane;<br />

načo teda žiadať to, čo vydobudnúť vstave nie sme a čo nám je k cieľu nášmu<br />

ani nie tak nevyhnuteľne potrebné, lebo sa tento cieľ i inou cestou dostihnúť<br />

dá, ako si to dokázať s privolením slávneho shromaždenia dolu nižšie tú česť<br />

vezmem. Márna a neodplácajúca sa práca je to žiadať čiary ťahať tam, kde ich<br />

národnosti samy od seba rozumejú, bez toho, aby nám ich v škole na mape<br />

ukazovať museli. Každý tie hranice v mysli naznačené má, kto vie, kade bývajú<br />

Slováci a kade Maďari. Ten dôvod, že čokoľvek v svete materiálnom jestvuje,<br />

musí v čase a priestore jestvovať, je istý a pravý, poneváč je matematický,<br />

ale za naše vydelenie nehovorí, poneváč nás z priestoru nami zaujatého<br />

a obývaného nik nevytíska, ani vytískať nebude, lebo nesmie.<br />

147<br />

10*


148<br />

Ale nielen neopatrná, lež i záškodná by pre nás táto žiadosť bola. Akože<br />

je to? Takto. Povedal som a to s istotou viem, že tú žiadosť snem nepovolí,<br />

poneváč on pri všetkých našich kresleniach (Urážka!) vidí, že je to tendencia<br />

naproti celistvosti ríše namierená (Hluk), že je to námera separatizmu. (Náramný<br />

hluk: Protestujeme!) Protestovať znamená mienku iného anticipovať!<br />

(Všeobecné rozhorčenie a krik: Dolu s ním!) Keď my teda niečo takého<br />

žiadať budeme, o čom vieme, že to od snemu nedostaneme, my ale na svojej<br />

žiadosti zatvrdile stáť budeme, povstane medzi snemom a nami rozdvojenie,<br />

chytíme sa jeden druhému do vlasov (Búrlivosť), srujeme sa (Veľký krik:<br />

Nechceme počúvať ho! Dolu s ním! Dolu s ním! — Rečník chce hovoriť ďalej,<br />

nepočuť ho pre krik všeobecný.)<br />

Predseda: Napomínam pána rečníka, aby urážkam vyhýbal. Náruživé výrazy<br />

tu nemajú miesta; znak toho všeobecné rozhorčenie v shromaždení. Prosím<br />

teda, ráčte mierne prednášať ďalej.<br />

Ján Nemessányi (pokračuje): Stratíme pre márnu geografickú líniu hlavnú<br />

vec; stratíme pre planú škrupinu jadro; miesto vydobudnutia novej hranice<br />

stratíme úplné zabezpečenie svojej národnosti. (Celkovitá nepozornosť poslucháčstva.)<br />

Záškodná bola by pre nás žiadosť tá po druhé preto, že nám ona na veky<br />

odstrčí zemianstvo, ktoré keby na našej strane slobodomyseľnosť a rovnakosť<br />

záujmov vlasteneckých videlo, neomylne by k nám priľnúť muselo; takto ale,<br />

čoby všetko svoje medzi nami utratilo, predsa sa k nám nikdy neprikloní, poneváč<br />

v nás len samých reakcionárov vidieť bude. (Na jednej strane hlas: Tak<br />

je!, na druhej nechuť.)<br />

Záškodná bola by to žiadosť pre nás po tretie i preto, že ona národ náš na<br />

dva tábory rozhodí: na jednej strane budú tí, čo snáď s týmto súhlasia, na<br />

druhej zas tí, čo im je toto naskrze nie po vôli, a takýchto bude — dľa zdania<br />

môjho — veľká väčšina. Zavieram to z nášho Liptova, ktorý sa vo svojom početnom<br />

národnom shromaždení, v pominulú nedeľu dňa 2-ho júna odbývanom,<br />

jednomyseľne proti tomu vyslovil; zavieram to z uzavretia slávneho tohoto<br />

mestečka, v ňomž sa vyslovuje, že nás povolávajú ku porade a usporiadaniu<br />

žiadostí Slovákov „na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na<br />

základe jednoty celého Uhorska" (Hlas: I my to chceme!); zavieram to aj zo<br />

všeobecnej tej mienky u nás, ktorá sa odhodlane naproti udalostiam r. 1848/9<br />

a ich následkom vyslovuje.<br />

Záškodná žiadosť bola by to pre nás po štvrté i preto, že by nás pripravila<br />

o najprirodzenejšiu garanciu za našu národnosť; lebo tak sa mi zdá, že národnosť<br />

garantovať len druhé národnosti a národy môžu a žiadna iná forma<br />

vlády nie; nesmieme a nemôžeme sa teda chcieť trhať od národov a najmä<br />

od národov za národnosť svoju tak veľmi zapálených.<br />

Záškodná by bola táto žiadosť po piate i preto, že by sme pri jej vyplnení


odštiepili od seba a skrze to celkom osirotili bratov našich dolnozemských.<br />

(Hlasy: To nie! To nie!)<br />

149<br />

Záškodná by bola táto žiadosť pre nás po šieste i preto, že by nechala<br />

odporníkom našim v ruke prostriedky, ktorými by Fud nás národnosti odcudzili,<br />

podstrkujúc smyslu národnosti delenie vlasti, čoho sa náš Fud následkom<br />

neblahých posledných časov veľmi štíti. Okolnosti tieto by nás naposledy<br />

zrovna do Viedne zaviedly. (Hlas: Nepravda!) A toto, hla, je druhé, čo ja<br />

nechcem: ísť totiž do Viedne so záležitosťami národnými. Nikdy si neviem<br />

myslieť väčšieho kontrastu, ako je Viedeň a národnosti. My keby sme do<br />

Viedne s našou vecou išli, nielen by sme ukázali, že sme sa nič nenaučili a nič<br />

nezabudli, ale by sme ukázali, že sme sa síce naučili mnohému, ale sme ku<br />

svojej škode všetko zabudli. (S jednej strany pochvala.) Roku 1848 sme my<br />

s Viedňou v spoločenstve podnikli boj, aby sme život duševný národu svojmu<br />

poistili. Naši synovia nechali dom rodičovský, nechali manželky, nechali stáť<br />

povolanie svoje a išli nasadzovať životy, išli liať krv dobrovoľne za zachovanie<br />

trónu, za ratovanie potlačenej národnosti. Ale priam uprostred bojov skúsili<br />

zvodnú politiku viedenskú, ktorá, keď jej dobre išlo, Slovákov decimovať dala.<br />

Predseda: Upomenúť musím pána rečníka na to, že, ako vidím, anticipuje<br />

čiastku predmetu nášho, ktorá pozdejšie do rokovania príde, t. j. kam sa žiadosti<br />

naše pošlú, a vzdiaľuje sa od dielu predmetu, v otázke stojaceho, totiž<br />

obsahu národných našich žiadostí. Mimo toho zabieha do rozberania pomerov,<br />

ktoré rozberanie nielen k usrozumeniu a jednomyseľnosti nevedie nás, ale<br />

vedie jeho k reflexiám nemiestnym a shromaždeniu tomuto nepristojným.<br />

(Tak je!) Preto prinútený som prosiť pána rečníka, aby zrovna ku formulovaniu<br />

svojho návrhu pristúpiť ráčil.<br />

Ján Nemessányi: Mal by som síce ešte mnoho o Viedni hovoriť, ale vynechám<br />

to teda, vidiac krom toho, že shromaždenie toto je proti Viedni jednej<br />

mysle. (Mnohé hlasy: Nie jednej mysle!) Žiadam teda návrh pána Štefana<br />

Daxnerov zmiernený vidieť a žiadosti slovenského národa vyslovené mať v nasledujúcich<br />

punktoch:<br />

1. Aby sa v čistoslovenských stoliciach: Oravskej, Liptovskej, Turčianskej,<br />

Trenčianskej, Zvolenskej, Šarišskej za reč národnú pri poradách stoličných,<br />

súdobných, pravotných všade a vo všetkom reč ľudu — slovenská — potrebovala;<br />

v stoliciach miešaných: Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Prešporskej,<br />

Spišskej, Gemerskej, Novohradskej, Zemplínskej, Abaujvárskej, Komárňanskej,<br />

Ostrihomskej a Pilišskej aby v tom okrese slúžnodvorskom, kde je rečou ľudu<br />

reč slovenská, sa v pravotách i súdoch u slúžnovského úradu tiež reč ľudu potrebovala,<br />

aby úradníci toho okresu v stoličných shromaždeniach v reči svojho<br />

ľudu tiež vraveli, majúc na zreteli tú tak často zaznanú pravdu, že ako kráľovi<br />

je nie ľud k vôli, ale on je k vôli ľudu, tak i úradník je nie sebe k vôli,<br />

lež k vôli a službe ľudu. Pri tom v takýchto miešaných stoliciach nech sa za


150<br />

prísne pravidlo položí, aby shromaždený ľud vždy vedel, o čom sa v zasadnutí<br />

jedná.<br />

2. Aby sa v gymnáziách na Slovensku súcich reč v okolí panujúca do školy<br />

zaviedla.<br />

3. Aby sa na útraty krajiny jedna právnická fakulta založila.<br />

4. Aby sa na pestianskej univerzite katedra reči slovenskej založila.<br />

5. Aby sa národným školám od dosavádneho povýšenejší smer dal, lebo<br />

jestli stálu slobodu chceme, jestli chceme, aby ona podporu i kontrolu náležitú<br />

a mocnú mala, jestli chceme, aby sa ona v ľubovládu nepremenila, musí<br />

ona bazírovať na samom ľude, na samom národe. Aby zas národ dostatočným<br />

obhajcom slobody a ústavy byť mohol, musí byť osvietený, prebudený, vzdelaný.<br />

Ku docieleniu všetkého tohoto je nevyhnuteľne potrebné, aby sa na Slovensku<br />

aspoň dve dobré učiteľské semeniská založily, aby do tých semenísk<br />

len z ôsmej triedy gymnaziálnej mladíci vstupovali a aby vláda krajiny hneď<br />

a zaraz prípravy porobila, aby učiteľský stav lepšie platený bol a aby sa jeho<br />

postavenie osamostatnilo. Bez lepšieho vzdelávania samého učiteľstva, bez<br />

usamostatnenia tohoto stavu, bez lepšieho ich hmotného zaopatrenia nebude<br />

nikdy opravdivej národnej slobody, lebo kto je sprostý, je navždy k otroctvu<br />

odsúdený.<br />

6. Aby sa v princípe vyslovilo, že je na sneme slobodno i v slovenskom<br />

jazyku hovoriť, lebo to požaduje úplná rovnoprávnosť.<br />

Samuel Novák: Nevystupujem tu s rečou doma vypracovanou. Čo doma<br />

sa namyslí a napíše, je myslené a písané z vlastného, osobného vnuknutia a<br />

brané z histórie života, nie ale z vnuknutia tohoto okamženia a z dejstvovania<br />

tohoto sjazdu. Ja s posledného tohoto stanoviska hovoriac predovšetkým odporovať<br />

musím bezzákladnej domnienke tej, z reči predošlého pána rečníka vyplývajúcej,<br />

ako by sme my tu na dva tábory rozdelení boli. Žiaden prítomný<br />

národovec nevyslovil toto. (Živio!). Jedno srdce a jedna myseľ viedla nás sem;<br />

a tá sa sostredňuje v láske ku vlasti spoločnej; jedným citom vlasteneckým,<br />

citom vrelej lásky vinieme sa ku spoločnej tejto vlasti, jeden každý z nás, tak<br />

ako ktorýkoľvek Maďar hen tam v Debrecíne! Nechceme my trhať uhorskú<br />

svoju vlasť (Hlasy: Nechceme!), nechceme byť rozdelení, nechceme pomoc<br />

z Viedne. To tu nevyslovil nikto, to je úloha doma namyslená! Srovnávam sa<br />

ale s predošlým pánom rečníkom v tom smysle, že vyhraničenie dištriktu národopisnou<br />

čiarou držím za žiadosť takú, ktorou by sa nič dobrého nedocielilo.<br />

Mohlo by to vskutku považované byť za delenie a trhanie vlasti a odvodené<br />

byť z toho, že gravitujeme ku Viedni. Úloha naša je radiť sa ako národ slovenský<br />

v Uhrách, radiť sa o tom, ako by samostatnosť naša národná zabezpečená<br />

byť mala, radiť sa o takom národnom postavení, v ktorom by sme sa<br />

cítili ako doma, ako v domovine svojej. My sa cítime ako spoločný, sbrataný<br />

s inými národ v Uhrách a pritom chceme byť považovaní ako vo vlastnom<br />

dome svojom. Spravodlivosť rovnoprávnosti tejto vyslovili mnohí výtečníci ma-


151<br />

ďarskí v súkromnosti i na sneme. Nemáme teda inšie čo žiadať, len to, aby<br />

slovo to o rovnoprávnosti a samostatnosti našej národnej nezostalo mŕtvou<br />

literou na papieri (Sláva!), ale aby uvedené bolo do života. Spokojní budeme,<br />

keď reč naša slovenská zákonom umiestená a oprávnená bude v úradoch a<br />

v školách všade tam, kde Slováci bývajú. V jednote a spojenými silami Hádajme<br />

rozkvet vlasti našej uhorskej a národa nášho slovenského, tak nás žiadne<br />

bodáky nebudú vstave potlačiť. Chceme teda vlasť jednu a usrozumenie národov<br />

v nej. Nemému ale nerozumie nik: osvedčenie je ciel shromaždenia<br />

tohoto. Ja myšlienku svoju, ba i mienku ľudu, ktorý dobre znám, tak vyjadrujem,<br />

aby sa ťahanie otáznej čiary nevyslovilo. V ostatných punktoch pridŕžam<br />

sa návrhu pánom Štefanom Daxnerom predloženého.<br />

Ľudovít Dohnaný: Slávne národné shromaždenie! Veľký je cieľ, vznešená,<br />

ale spolu ťažká úloha, ktoré nás na miesto toto povolaly. Veľký deň,<br />

v ňomž národ slovenský pod zástavou ústavnej slobody shromaždiť sa mohol,<br />

a daj Bože, aby duch jednomyseľnosti, dosiaľ v nás účinkujúci, vyprostredkoval,<br />

žeby sme jednou vôľou, jedným citom, jedným duchom zodpovedať<br />

mohli i tomu, čím sme národu zaviazaní, i tomu, čo v položení terajšom drahá<br />

vlasť naša uhorská od nás požadovať i právo má i skutočne požaduje!<br />

Dve veľké dedičstvá prešly na nás po blahej pamäti otcoch našich: dedičstvo<br />

národnosti slovenskej a dedičstvo slobody a jednoty národno-štátnej<br />

s ostatnými vlasti občanmi. S dedičstvami týmito súvislé, jestvovanie týchže<br />

zabezpečujúce otázky sú životné otázky tie, od jejichž šťastného rozlúštenia<br />

blaho a budúcnosť tak národa slovenského, ako aj drahej vlasti závisí; a blažené<br />

nám, že dedičstvá tieto nielen jedno pri druhom obstoja, ale spolu<br />

rozkvet jedného i dobrobyt tamtoho len zveľadiť môže!<br />

Myšlienka povedomosti národnej je síce len najnovšieho vyvinovania civilizácie<br />

európskej výsledok. Dedovia naši sa štátnou jednotou a ústavným zabezpečením<br />

svojich osobných výsad a práv celkom uspokojili. Pochopy tieto<br />

vyhovely v časoch diplomatickosti latinskej jejich národnopolitickým požiadavkám,<br />

a v čas tvorenia zák. či. 13:1608 a 44:1609 nie individuálnosť národnú,<br />

ale individuálnosť jednotlivca malý na pamäti.<br />

Až za časov Jozefa II. myšlienka národnosti u nás význam politický<br />

dostávať počala. Keď totiž mocnár tento v rade iných, na jalovej pôde samovlády<br />

založených rozkazov, dekrétov, patentov, známym dekrétom strany<br />

odstránenia reči latinskej, čo reči mŕtvej a ku spravovaniu národov živých<br />

nespôsobnej z úradného života — prvý požiar germanizácie do vlasti našej<br />

uvrhol, starostliví otcovia vlasti, na sneme pod Leopoldom II. 1790 shromaždení,<br />

nielen neodvislosť a samostatnosť vlasti zák. či. 10 zabezpečiť, ale spolu<br />

zák. či. 16 tým natískame rečí cudzích do záležitosti pospolitých na veky odstrániť<br />

a z rečí vlastenských menovite maďarskú ku ďalšiemu vedeniu štátosprávy<br />

vyznačiť sa pousilovali.<br />

Ďalšie vyvinovanie reči a národnosti maďarskej sprevádzať, ako tiež pri-


152<br />

činy toho, že sa zákonný článok 16:1790/91 a dlhý rad po ňom donášaných<br />

zákonov reči práve maďarskej uchopil — badať potrebu nemáme. Dosť nám<br />

vyznanie toho, že jestli zákonodarstvo a bratia naši Maďari v konaní svojom aj<br />

vysoký smysel zák. či. 13:1608 a 44:1609 povážia a vedľa požiadavky duchočasu,<br />

v miere slušnej spravodlivosti, už v zákonných článkoch týchto vyjadrenú<br />

rovnoprávnosť na individuálnosti národov rozvijú, uvšeobecnia, vlasť naša pod<br />

ťarchou nerestí minulého dvanásťročia stenať sotva by bola musela!<br />

Duch avšak vzbudeného povedomia národného rozmáhal sa v srdci každého<br />

jednotlivca, žiarlivosť medzi národnosťami rástla, a donesením zák. či.<br />

16:1848 sa konečne národnosti nemaďarské, menovite slovanské, nielen obrazenými,<br />

ale práve ohrozenými byť cítily — a spoloční nepriatelia tí, ktorí si<br />

ani slobody a zveľadku národa slovenského, ale veru ani maďarského neprajú,<br />

ktorí predtým otázky sebectva jednotlivcov, otázky nenávisti náboženskej,<br />

výplyvy sväzkov feudálnych, ku prevádzaniu zámerov svojho samopanstva<br />

používali, — nepriatelia tí, ktorí nad cedením sa krvi pobratanej už neraz<br />

jasali, s radostnou uvítali tvárou prostriedok nový, ku trhaniu sväzkov prirodzených,<br />

k utláčaniu slobody a udúšaniu národností sa im poskytujúci.<br />

Že konanie Maďarov v otázkach národnosti bolo nespravodlivé, to sa<br />

tajiť nedá, to sme pocítili všetci, to oni uznali sami, lenže, bohužiaľ, až vtedy,<br />

keď prúd dejov viacej pristaviť sa nedal, a národ ako maďarský, tak slovenský<br />

náučky svoje vystáť musely: tamten, aby vedel, že samopanstvo v krajine utláčaním<br />

iných — jestli si len život cení vlastný — prevodzovať nesmie, tento,<br />

aby sa tým lepšie presvedčil o tom, že jediný spôsob jeho ako duchovného, tak<br />

hmotného vyvinovania leží v spojitosti tej národno-štátnej, ktorú otcovia pred<br />

tisícročím boli utvorili. Aj iste, slávne shromaždenie, nielen v Pešti a končinách<br />

drahej vlasti našej, aj inde stanoviť musia záujmov našich národnoštátnych<br />

úhlavní nepriatelia.<br />

Čo sa s nami dialo, živú toho nechali pamiatku v srdciach našich deje<br />

posledného dvanásťročia. Celistvosť vlasti sa zrušila; prísahami pomazaných<br />

kráľov zabezpečená ústava národov uhorských sotrela; národnosti pod samopanstvo<br />

germanizácie ujarmili, uvádzaním vo vlasti rozmanitých dávok:<br />

štemplov, akcízov, trafík, pôžičiek, a Boh sám zná, akých poplatkov a prirážok,<br />

nesvedomitým, hospodárením s financiami štátnymi zúboženie s tou<br />

najväčšou dôslednosťou prevádzali. (Hlasy z pospolitého ľudu: Tak je!) Školy<br />

nám odňali; položenie cirkvi rímskokatolíckej konkordátom obstrihali; ratolesti<br />

slobôd a výsad protestantizmu — poslednej to iskričky ústavného dýchania<br />

— ku vlastnému znivočeniu nám podhadzovali (Nespokojnosť.) a znivočenie<br />

toto rozličnými jezuitskoinkvizítorskými výmyslami previesť sa pokúsili.<br />

Michal Chrástek: Protestujem proti takýmto urážlivým výrazom a žiadam,<br />

aby protest môj do zápisnice sa vložil.


153<br />

Ľudovít Dohnaný: Vlastencom sa nazývať bol hriech, zapríčinil prenasledovanie.<br />

Synovia vlasti a ľudu, len zriedka do úradov prijímaní, s tým najpodriadenejším<br />

stavom sa uspokojiť a rozkazy — v ohľade jak vzdelanosti tak<br />

mravnosti hlboko pod nimi stojacich — svojich byrokratických panošov s úradnou<br />

úctou a poslušnosťou vyplňovať museli; a výraz „tót" sotva kedy s väčšou<br />

nadutosťou počul si ústa toho najzaťatejšieho Maďara opustiť, nežli sa výraz<br />

„Schlowak", totožný s opovrhujúcim označením sedliaka, z gamby blaho a<br />

osvetu v končinách drahej vlasti našej rozsievať majúcich apoštolov civilizácie<br />

nemeckej ozýval! (Tak je!)<br />

A všetko toto, čo sa s nami dialo, sa pod tieňom bezpečnosť majetku,<br />

osoby a rovnoprávnosti všenárodnej chrániť majúcej zákonitosti konalo; a<br />

všetko toto, čo sa s nami dialo, nie s podmanenými, takrečenými rebelantmi,<br />

ale s vernými, cieľom hájenia obávanej národnosti majetok i krv v čas potreby<br />

nutnej nastavujúcimi spojencami sa dialo!<br />

Čas však rekriminácií prestal. Ku sláve protestantizmu naznačí história,<br />

že tenže jemu sverený poklad ústavného dýchania sväto zachrániac roztratených<br />

nás sosbieral, rozzlobených udobril, vzdialených sblížil, utlačeným príležitosti<br />

ku vzájomnému požalovaniu, ku poznávaniu toho, čo sme a ako sme,<br />

zavdal, a o prechod ku októbrovému diplomu ako i na postať tú, na ktorej sa<br />

dnes nachodíme, nemalú zásluhu má.<br />

Teraz teda závojom večného zabudnutia zakryme tmavú, smutnú, nešťastnú<br />

minulosť; nech nám ona ku výstrahe slúži, zmúdrime na škode vlastnej!<br />

Zástava jednoty vlastenskej, zástava svornosti bratskej nech veje pred radami<br />

našimi, duch všemohúci lásky ku národu a vlasti nech opanuje mysle i srdcia<br />

naše, aby sme okom čistým hľadieť mohli v ústrety dobe tej, v nejž právom<br />

zvoláme, že nám je tak, ako nám dosiaľ nebolo!<br />

Slávne národné shromaždenie! V štáte slobodnom ústavného Uhorska musí<br />

byť urovnoprávnenie všetkých národností vlastenských podstatným pravidlom,<br />

uholným kameňom budovy jeho. Pravdivosť veci tejto uznal svet civilizovaný,<br />

uznalo časopisectvo vlastenské, uznaly ale najskvelejšie všetci výteční,<br />

dosiaľ vystúpivší rečníci v Pešti shromaždeného krajinského snemu,<br />

a ku sláve, trojnásobnej sláve týchže osvedčujem, že so strany tejto už dosiaľ<br />

poskytnutá mravná garancia a vôľa viac závažnosti má, než tisíc centralistickonemeckých<br />

Gleichberechtigungov. (Smiech.)<br />

Clonou shromaždenia tohoto má byť dôkladná porada o prevedení onej<br />

svetom panujúcej zásady urovnoprávnenia národností a zabezpečení tohože vo<br />

vlasti našej uhorskej poťahom zvlášte na národ slovenský; cieľ shromaždenia<br />

ale: ustálenie, vyjadrenie a sdelenie náhľadov, žiadostí a prostriedkov tých,<br />

ktoré by ku dosiahnutiu tamtoho použiť sa malý.<br />

Náhľady a žiadosti tieto musia sa so stanoviska národno-vlastenského považovať,<br />

so stanoviska toho, vedľa ktorého dedovia naši ku jednému veľkému<br />

spolku, do jednoty národnoštátnej vstúpili, spolčenie toto tisícročným nepre-


154<br />

trhnutým úžitkom potvrdili a v spojení tomto tak hrdinsky, tak svetoslávne,<br />

všetkým vnútorným návalom oproti postaviť sa mohli.<br />

Neporušenosť jednoty tejto, celistvosť drahej vlasti našej musí byť teda<br />

alfa i omega konania nášho, a prvý krok ku obrazeniu svätyne tejto bol by<br />

spolu začiatkom hynutia aj slobody, aj národnosti slovenskej!<br />

Náhľady a žiadosti tieto musia byť spolu na skale zákonitosti stavané, ony<br />

musia byť nie menej vážne a dôstojnosti národa trojmiliónového zodpovedné,<br />

ako tiež duchom miernosti, slušnosti a spravodlivosti vynikajúce.<br />

Dohliadnime len na v Pešti shromaždený snem krajinský.<br />

Dobrobyt vlasti utonul, povestné jej bohatstvo stalo sa korisťou nešťastnej<br />

politiky byrokraticko-absolutistickej. Ľud v nevôli a chudobe, osirelosti tej<br />

najväčšej, sotva je vstave k udržaniu života tie najpotrebnejšie každodenné<br />

predmety si obstarať. Slovom ako v obecnosti, tak jednotlivo hlboko sme<br />

upadli, a predsa ako mocným, ako majestátnym, ako ohromitým sa on objavuje!<br />

Prečo? Jedine preto, že sa úbrežia zákonitosti, slušnosti a spravodlivosti<br />

nespúšťa. — I my šľapaje tohoto nasledovať, nemiernosti každej chrániť sa<br />

musíme. Prepiatosť najmenšia len nezrelosť našu ku pojatiu myšlienky duchočasu<br />

by prezradzovala, a dosť ľahko by prostriedku i sám cieF obeťou sa stať<br />

mohol.<br />

Ja som síce sostavenie náhľadov a žiadostí otáznych peru zbehlejšiemu<br />

ponechal, a nemalou radosťou osvedčujem, že sa očakávanie moje predložením<br />

nárady veľkomožného pána Štefana Marka Daxnera vyplnilo. Ja v nárade<br />

tejto tak hlboké myslenie, tak vznešený zápal, toľkú ráznosť, dôslednosť a klasičnosť<br />

nachodím, že si ani jej posudzovania a tým menej vyvracovania jej hromovitých<br />

dôvodov a narádzania dačoho dokonalejšieho osobovať nemôžem.<br />

(Tak je!) Keď teda základne i ja náradu p. Daxnera prijímam, robím to s vyjadrením<br />

žiadosti tej, aby vyhraničenie teritoriálne z nej celkom vystalo a duch<br />

jej vysoký do rúcha, náhľadom mojím, veľmi prísneho odetý, rapsodične mnou<br />

naznačenými myšlienkami, v prípise formulovať sa majúcimi, poprepletaný<br />

patrične zmiernený bol spôsobom asi nasledujúcim: (Číta. Všeobecná nepozornosť.)<br />

„Veľaslávny Dom poslancov!<br />

Národ slovenský so srdečným uvítal nadšením jednomyseľné osvedčenie<br />

všetkých dosiaľ vystúpivších rečníkov snemových v smysle tom, že vznešená<br />

zásada urovnoprávnenia všetkých národností vlastenských základným pravidlom<br />

ústavno-slobodného štátu uhorského, uholným kameňom na zásade<br />

prijatia ľudu do objemu práv občianskych tvoriť sa majúceho slobodomyseľného<br />

zriadenia nášho byť má.<br />

V jednomyseľnom vyznaní tomto národ slovenský oddávna pestovaných<br />

svojich najvrúcnejších túžob, najsvätejších žiadostí jasné odzrkadlenie shliadajúc<br />

povinným sa byť cítil za slušné a spravodlivé smýšľanie toto vsi. Domu<br />

tú najúprimnejšiu povďačnosť a dôveru vysloviť, nádejou sprevádzané tou, že


155<br />

zápal opravdu vlastenecký, duch zákonitosti a slušnosti, múdrosti a spravodlivosti<br />

ako pri samom dôslednom prevedení horevyrieknutej zásady, tak i pri<br />

tvorení ostatných života nášho národno-vlastenského sa týkajúcich zákonov len<br />

ku sláve a blahu vlasti a národov vsi. Dom povedú.<br />

Keď sa teda zásada urovnoprávnenia všenárodného s vierou národa slovenského<br />

tou, že bez dôsledného prevedenia zásady tejto vlasť naša uhorská,<br />

táto prirodzená pôda konfederovaných národov, základu pevného, jednoty a<br />

stálosti pravej nemá, ani mať nemôže, tak zjavno postretla, poznal národ tento<br />

len tým rozhodnejšie, že je prevedenie a zabezpečenie zásady onej tou najnutnejšou<br />

jeho potrebou a duchom času — vyvinovaním národov susedných,<br />

rastúcim povedomím síl svojich vlastných — ponúkaný, zatúžil i on po dospelosti<br />

národnej, zatúžil po zaujatí miesta toho, ktoré mu čo národu slobodnému,<br />

národu v objeme práv ústavných vyvinovať sa majúcemu, v spoločnej vlasti<br />

náleží.<br />

Žeby sa ale i on sám strany stelesnenia myšlienky tak velikánskej usrozumel<br />

a pri ťažkom diele snahu vlastného spoluúčinkovania dokázať mohol, dnes<br />

v Turč. Sv. Martine cieľom týmto shromaždený, s rovnakou láskou ku drahej<br />

vlasti a sebe samému vedený, jednomyseľne uzavrel: výsledok valného shromaždenia<br />

svojho po všestrannom pojednávaní, dôkladnej porade a povážení<br />

všetkých okolností veľaslávnemu Domu poslancov s celou úprimnosťou predložiť,<br />

toho súc presvedčenia, že vsi. Dom namáhanie toto srdečne uvíta a láskavým<br />

svojím do povahy vzatím i odmeniť ráči.<br />

Národ slovenský poníma dokonale význam z. či. 12:1791, vedľa ktorého<br />

zákonov tvorenie, premieňanie a vyzdvihovanie ku výlučným právam korunovaného<br />

kráľa a snemu náleží. On uznáva s doznaním týmto, že rany, život jeho<br />

zožierajúce, zákonom pozitívnym ochraňované, právne i základne len cestou<br />

zákonodarstva vyliečiť sa dajú, nemôže však zamlčať hneď pri prvom dýchnutí<br />

hýbania svojho ústavného žalostenie svoje nad krivdami, ktoré národnosť slovenská<br />

kroz ustanovizne zák. či. 16:1791 — 7:1792 — 3:1836 — 6:1840 —<br />

2:184 — 5:1847/8 — a 16:1848 § 2. — panovitosť a zákonnú moc v rozsiahlej<br />

spoločnej vlasti uhorskej reči výlučne maďarskej osobujúce okúsiť muselo a<br />

dosiaľ okusuje. (Prisviedčanie.)<br />

Národu slovenskému je svätyňa tisícročnej ústavnosti a jednoty národnoštátnej<br />

s ostatnými vlasti občanmi tak vzácnou a neporušiteľnou, že on udržanie<br />

jednoty tejto, celistvosť koruny Sv. Štefana, hlavnou výmienkou svojho ako<br />

duchovného, tak hmotného vyvinovania považujúc, k obrane jej dobrého práva<br />

— za príkladom dedov — i majetok i krv obetovať je vždy hotový, a ako<br />

kalich blaženosti, tak — jestliby nebo vlasti našej pomrak nový zatiahnuť mal<br />

— i kalich trpkosti v rovnej so spolubratmi miere požívať a slnce slobody národno-štátnej<br />

len zasa s nimi v jednote tejto občakávať žiada! (Tak je!)<br />

Národ slovenský pri prevedení urovnoprávnenia všetkých národov uhorských<br />

vyzlieka sa celkom z rúcha sebectva; drží on bedlivo na pamäti i to, čím


156<br />

je sám sebe a inonárodovcom svojim zaviazaný, i to, čo v položení terajšom<br />

drahá vlasť, spoločná všetkých matka, od neho požadovať i právo má, i skutočne<br />

požaduje, a závojom večného zabudnutia zakrývajúc bolestnú, tmavú,<br />

nešťastnú minulosť, chrám vzájomnej dôvery a svornosti, bratskej lásky a<br />

pravej rovnakosti postavený mať žiada.<br />

Súvislé so zákonmi r. 1847—8 chce mať zriadené záležitosti ako verejného,<br />

tak súkromného práva i národ slovenský, konať to môže ale jedine v zabezpečení<br />

tom, že horeuvedené, nemaďarským národom záhubou hroziace zákony<br />

už behom terajšieho snemu vyzdvihnuté budú, ba čo viac, že urovnoprávnenie<br />

národností dFa nepodvratných pravidiel prirodzeného práva, slušnosti,<br />

spravodlivosti a požiadaviek duchočasu zákonom predkoronacionálskym uznania<br />

a zabezpečenia dôjde.<br />

Národ slovenský uznanie individuálnosti svojej čo národa v objeme krajiny<br />

uhorskej hlavnou výmienkou jestvovania svojho považujúc, uznanie toto<br />

zákonom pozitívnym zabezpečené mať žiada.<br />

Právo národnosti je právo prirodzené, neodcudzitefné právo národa, ani<br />

zákonom pozitívnym de jure obmedziť, ani ďalším snáď neužívaním preležať<br />

sa nemohúce. Zákonodarstvo r. 1847/8 okrem toho ešte Fud ku národu politickému<br />

pozdvihlo, ku požívaniu všetkých práv občianskych povolalo a jemu<br />

brány samosprávy ústavnej pootváralo, nepamätajúc, že podržaním a utvorením<br />

naddovádzaných zák. článkov, panovanie výlučné reči maďarskej osobujúcich,<br />

rázu svojmu demokratickému na odpor, namiesto aristokracie stavovskej<br />

aristokraciu reči a národnosti maďarskej posadilo — ducha po pravej<br />

slobode túžiacich národov nemaďarských nie menej utlačujúcej, než to panština<br />

a urbár robily.<br />

Keď teda Fud vôbec, a tak i nemaďarský a nasledovne i slovenský, národom<br />

sa stal, právo k národnosti — a spôsobom týmto i podielubranie na<br />

vybavovaní záležitostí pospolitých — požadovať môže, jediný spôsob stáleho<br />

odstránenia nadpanstva daktorého národa shliadajúc v tom, keď zákon krajinský<br />

nielen jestvovanie politického národa ako takého, ale aj jestvovanie<br />

kmenných národov uzná a tak vysoký smysel zák. či. 13:1608 a 44:1609 —<br />

duchočasu primerane vysvetlí, na individualitu národov vlastenských rozšíri,<br />

v skutočnosť uvedie.<br />

Zriadenie ústavnej štátosprávy našej rozpadá sa na úkol sústredno-krajinský<br />

a na úkol samosprávy stolíc, si. kráF. miest a obcí.<br />

Roztriedenie toto v krajine mnohojazyčnej potrebu predpokladá prostriedku<br />

takého, nímž by sa záujmy spoločné rozličných kmenných národov<br />

— už samo v sebe ako celok a ako celok ohľadom na zahraničie predstaviť<br />

daly.<br />

Prostriedok takýto je reč jedného z kmenných národov vlastenských, za<br />

diplomatickú vyznačená.<br />

Národ slovenský uznáva i potrebu reči diplomatickej, i na postatí tejto reč


157<br />

národa maďarského vo vlasti uhorskej podržanou mať chce, a žiada, aby celistvosť<br />

vlasti v poťahoch zovnútorných a patrične poťahoch medzi kráľom a<br />

národom politickým, v poťahoch záležitostí zákonodarstva, sústredných úradov<br />

krajinských — súdov i dikastérií sa týkajúcich — ako vo vyjednávaní, tak aj<br />

vyridzovaní, kde stránok jednotlivých záujmy podotknuté nie sú, v reči tejto<br />

stelesnená bola; tým viac, že užívanie rečí rozličných v pádoch týchto bolo by<br />

nepraktické, nákladné, časomarné a tak samo sebou záhubné. (Reptanie.)<br />

Zásada urovnoprávnenia národov požadovala by ale predsa, aby zákonné<br />

články krajinské súčasne s diplomatickým maďarským vydaním i v rečiach<br />

ostatných národov vlastenských v hodnovernej osnove kroz snem vyhotovené<br />

a publikované, rozkazy, dopisy a reskripty sústredných súdov, dikastérií — na<br />

právomocnosti nemaďarské — v reči diplomatickej a spolu v reči patričnej<br />

právomocnosti domácej, v stĺpcoch odvolané súdy konečne v reči tej, v nejž<br />

najnižší sudca pojednával a rozhodol, vyhotovené boly.<br />

Tajiť sa nedá, že v sostavení terajšom stolíc najväčšia leží ťažkosť dôsledného<br />

prevedenia rovnoprávnosti všenárodnej vo vlasti uhorskej. Národ slovenský<br />

však trpezlivo čakať chcúc dobu tú, keď samo zákonodarstvo na základe<br />

16. z. či. 1847/8 spôsob zriadenia stoličného vyjadrí, vady, pri chránení<br />

hraníc historických sa poskytujúce, duchom snášanlivosti a vzájomnej lojálnosti<br />

vyrovnané mať žiada.<br />

Čo hlavné pravidlo života stoličného však nech sa uzná zásada slobodného<br />

mluvenia v hociktorej reči vlastenskej pri poradách výborov správu stolíc vedúcich,<br />

a zásade tejto zodpovedné právo podávania k úradom a súdom stoličným<br />

a obecným prosieb, žiadostí, pravôt a udaní s rovnou platnosťou<br />

v úmedzí celého kráľovstva uhorského.<br />

Národy uhorské tak po celej vlasti pomiešano žijú, že málo stolice, málo<br />

väčšieho mesta k nájdeniu, kde by len jediná národnosť zastúpenou bola, a kladenie<br />

hraníc v pádoch horevyjadrených by nielen nelojálnosť oproti pobratancovi,<br />

u nás sa baviacemu — natoľko, že vo vlasti svojej, vlastnej reči použiť<br />

nemôže — prezradzovalo, ale častokrát aj ku škode obecenstva slúžiť mohlo,<br />

keby totiž on náhľady svoje, môžbyť blahodarné, z príčiny tej, že reč domácu<br />

alebo celkom nie, alebo nie dostatočne v moci má, sdeľovať prekážaný bol.<br />

(Nespokojnosť.)<br />

Ohľadom ale samého spravovania záležitostí stoličných: rokovania a rozhodovania<br />

v shromaždeniach výborových, vedenia zápisníc a zhotovovania<br />

úpisov verejných „menom obecenstva stoličného" a vôbec celého úkolu politicko-administratívneho<br />

a pravosúdobného riadenia v hraniciach vlastných —<br />

nech sa zásada v živote ústavnom každodenne vynikajúca, dľa ktorej menšina<br />

väčšine podriadiť sa musí, s tým najsvedomitejším šetrením položenia menšiny<br />

— udomácni, tak, žeby stolice, v nichž dľa hodnoverného soznamu štatistického<br />

národnosť daktorá S U obyvateľstva zaujíma — stolice čisté, stolice


158<br />

ale, v nichž národnosti neprevážne jednou štvrtinou obyvateľstva zastúpené<br />

sú — stolice miešané alebo stolice miešaných národností tvorily.<br />

V stoliciach čistých, národnosti výlučne jednej, či sú ony fakticky alebo<br />

len dľa horejsieho pomeru také, vo všetkých vrstvách verejnej správy politicko-administratívnej<br />

a pravosúdobnej reči domáca výlučne užívanou buď,<br />

súhlasne s horeudanou zásadou šetrenia menšiny; v stoliciach miešaných ale<br />

mocou vlastnej samosprávy určí sa napred, zdáliž jedna alebo dve reči, a ktoré<br />

rečami domácej správy označené byť majú, potom ale mocou tejže autonómnej<br />

ústrojnosti rozdelí sa stolica dľa okresov — ohľadom zvlášte na rozličnosť<br />

národností — a vedené bude úradovanie v nižších poliach administrácie a pravosúdia<br />

v rečiach okresu, dľa spôsobu pre stolice udaného, určiť sa majúcich,<br />

patričným stránkam a obciam najprístupnejších. A nakoľko by sa okresné vydelenie<br />

toto s dokonalým vyhraničením previesť nedalo, reč domácu obec<br />

každá tým samým spôsobom si určí.<br />

Všetky sústredné krajinské právomocnosti, dikastérie a súdy, stolice<br />

v zprávach a prípisoch hociktorého druhu jedine reč tú a patrične reči tie<br />

užívať majú, v ktorej a patrične v ktorých sa zápisnice stoličné vedú a listiny<br />

verejné „menom obecenstva stoličného" zhotovujú. Ohľadom ale na dôležitosť<br />

poťahov s právomocnosťami sebe rovného úkolu národnosti inej, a patrične<br />

za hranicou vlasti uhorskej súcimi, ktorým prekážku rozličnosti rečí oproti<br />

stavať nemožno, stolice patrične, pomimo reči svojej, domácej, i reč diplomatickú<br />

maďarskú užívať majú.<br />

Vyridzovanie k súdom, administratívno-politickým vrchnostiam a orgánom<br />

miestnym výkonnej vlády zadaných prosieb, žalôb, žiadostí atď. sa jedine<br />

v reči stolično- a patrične okresno- alebo miestno-domácej požadovať môže.<br />

Náhľady strany urovnoprávnenia národností, v úkole stolíc vyslovené,<br />

i na slobodné kráľ. mestá a zriadeným magistrátom vládnuce mestá i mestečká<br />

vzťahovať sa majú.<br />

Keď ale podobné prevedenie rovnoprávnosti národov uhorských nielen<br />

vôľu, ale i spôsobnosť a dokonalú vzdelanosť jednotlivcov na pôde novej požaduje,<br />

a národ slovenský, bohužiaľ, ústavu ku vychovávaniu úradníkov a<br />

sudcov pre potreby svoje doteraz vlastného nemá, a nevyhnutná potreba objavuje<br />

sa toho, aby pri slovenskom v. gymnáziu banskobystrickom slovenská<br />

právnická akadémia, učiteľmi záujmom ľudu slovenského zodpovedajúcimi<br />

opatrená, postavila sa, a cieľom praktického zdokonaľovania sa mládeže slovenskej<br />

v meste tom samom osobitný zmenkový súd prvej inštancie, rečou slovenskou<br />

úradujúci, sa usporiadal.<br />

Čo sa zriadenia škôl nižších i vyšších a ostatných ústavov vzdelávacích<br />

vôbec dotýče, to — na pedagógov skúsenejších a menovite zásady v 6. čísle<br />

t. r. Pešťbudínskych vedomostí pod 5. a 6. punktom prvej časti rozvíjané pokazujúc<br />

— jedine poznamenávam, aby sa pri otázkach cirkevných vynechaly<br />

veci, ktoré by s jednej strany úkolu hierarchie rímskokatolíckeho duchoven-


159<br />

stva, s druhej strany ale autonómnej správy protestantizmu nemilé dotknúť sa<br />

mohly.<br />

Uznanie individuality národa slovenského v spoločnej drahej vlasti uhorskej,<br />

prevedenie vznešenej zásady rovnoprávnosti všetkých národov uhorských<br />

dľa náhľadov, v prípise tomto vyslovených, vyplnenie žiadostí národa slovenského,<br />

tých najtúžohnejších, najcitlivejších — nielen že jednote a celistvosti<br />

vlastenskej nehrozí, ale práve sväzok tento len tým mocnejšie upevní, správu<br />

verejnú obľahčí a stav vlasti ku rozkvetu privedie. Na skale zákonitosti, miernosti,<br />

slušnosti a spravodlivosti založené náhľady a žiadosti tieto ale sú spolu<br />

v srdce národa slovenského tak hlboko zakorenené, že on len v jejich uskutočnení<br />

rukojemstvo šľachetného smýšľania so sebou, rukojemstvo svornosti a<br />

vzájomnosti medzinárodnej, trvanlivé vyhojenie sebe zadaných rán — a nepodvratné<br />

obnovenie mnoho tisícročím blaženým spoluobcovaním nanovo potvrdiť<br />

sa majúcich, pred 1000 rokmi založených sväzkov — shliadať, len inartikulovaním<br />

jejich zásadu rovnoprávnosti prevedenou a jestvovanie svoje vlastné<br />

zabezpečeným považovať môže."<br />

Slávne národné shromaždenie! Dôvera dôveru tvorí, ku šetreniu spravodlivých<br />

požiadavok bratských je ona cestou najbezpečnejšou. Dôvera naša ako pri<br />

sneme krajinskom, tak pri ostatných inonárodovcoch našich ozvenu nájsť musí.<br />

Jestli si oni svätyňu národnosti vlastnej opravdivo vážia, jestli ju oni podstatou<br />

uznávajú jestvovania svojho, jestli oni radšej slobodu nežli národnosť opustiť<br />

hodlajú, zo zásady tej, že slobodu stratenú vydostať možno, stratenú národnosť<br />

nikdy viac, musia byť spravodliví i k nám, musia vytrezvieť z bludu toho, že by<br />

nám pomaďarčenie sladkejším byť malo, než by im zgermanizovanie bolo<br />

bývalo!<br />

A už potom, keď inonárodovci uhorskí v tom, že i národ slovenský chce<br />

žiť, že chce žiť život národu slobodnému, v objeme práv ústavných sa vyvinujúcemu,<br />

slušný, úštipku na poli tom, ktoré im v spoločnej vlasti náleží, žiadneho<br />

shliadať nebudú — už potom, povedám, to, čo nám dosiaľ neprajnosť<br />

časov odtajila, dôverou a jednomyseľnosťou, svornosťou, láskou a obetavosťou<br />

národno-vlastenskou prv, než by sme sa sami nadali, iste dosiahneme.<br />

Predseda: Predošlý pán rečník navrhuje prípis dôvery k snemu, zároveň<br />

i formu, v ktorej by žiadosti naše snemu predložené byť malý; toto ale s denným<br />

poriadkom naším nesrovnáva sa. Zostane pri debate o obsahu našich žiadostí.<br />

Straniva týchto pred nami ležia dva návrhy: pána Štefana Daxnera a<br />

pána Jána Nemessányiho; z týchto si jeden k pojednávaniu vyberme. (Daxnerov!)<br />

Vidím, že jednohlasne žiada sa návrh pána Štefana Daxnerov; prosím<br />

teda, ráčtež sa pridŕžať bázy osnovy jeho.<br />

Štefan Závodník: Preslávne národné slovenské shromaždenie! (Čujme!)<br />

Srdečne sa teším, že v tomto prepamätnom a opravdu veľkom shromaždení<br />

našom vo Sv. Martine, po viacej tak výtečných a opravdu chýrečných rečníkoch,<br />

ako sú: veľkomožní páni krajinskí vyslanci Jozef Justh, hlavný župan,


160<br />

Martin Szentiványi, Štefan Daxner, Štefan Hyroš, Ľudovít Dohnaný atď., tu<br />

pod holým nebom, pod týmito krásnymi lipami, akožto svätostromami Slovákov<br />

— tak obšírne ako moji slávni predrečníci, rečniť viac nemusím. Lebo ja<br />

som už beztak z povinnosti ako kňaz, ľudu slovenského duchovný otec, premilej<br />

matky našej, všeobecnej vlasti a krajiny uhorskej odvždy verný syn,<br />

slávne vyznanie viery svojej politickej verejne, otvoreným srdcom, zreteľnými<br />

slovami, nielen pred národom svojím slovenským, ale pred samým živým Bohom,<br />

mocným Pánom všetkých národov, tým večným Bohom pravdy a spravodlivosti,<br />

zo svätej kazateľnice v katolíckom našom chráme božom, v mene<br />

vašom, drahí bratia Slováci a kresťania, i v mene svojom dnes vyriekol, keď<br />

som úprimne Boha, Pána toho všetkých mocnárov prosil: aby on, Boh lásky<br />

a Boh spravodlivosti, nám, tomuto slovenskému kresťansko-národnému sboru<br />

ducha pravej svornosti, priateľstva a jednoty v krajine našej Uhorskej popriať<br />

milostivo ráčil, aby sme spoločné a sväté dedičstvo svoje, totižto vyše 800<br />

rokov starú korunu Sv. Štefana nerozdeľovali, nelámali, netrhali, nedrúzgali,<br />

ale so susedmi svojimi, Maďarmi, Chorvátmi, Srbmi i Rumunmi a v celosti<br />

kráľovstvo Uhorské a jeho jednotu udržať usilovali sa. Lebo ktože to z nás<br />

nevie, že rozdrobenosť naša je naša slabosť a slabosť naša že je sila našich nepriateľov,<br />

spojenie ale naše je naša sila, a naša sila je slabosť našich nepriateľov<br />

— a preto sme ako praví vlastenci zeme Uhorskej a zeme našej povinní celistvosť<br />

jej všetkým možným spôsobom udržať. Pozrite, pozrite, páni moji a bratia<br />

v Kristu a v národe, že to, čo sme sa v chráme božom katolíckom modlili, na to<br />

nás upomína aj nápis a chronostich tohoto sv.-martinského domu božieho evanjelického:<br />

„Sub piis Augustis Domus istá sacrata Jehovae, legibus Hungariae<br />

tecta, perennis erit!" Na tento cieľ nás upomína aj dávne priateľstvo, susedstvo<br />

a bratstvo všetkých národov v krajine Uhorskej, až po nešťastné maďarskej<br />

reči, ako jednospasiteľnej, na diplomatickosť vyvýšenie. Od toho času začala<br />

sa tratiť dôvera, priateľstvo, jednota; od toho neblahého času začaly sa<br />

búriť mysle Chorvátov, Srbov, Rumunov i našich ináč trpezlivých Slovákov.<br />

Však predsa, pri všetkom tomto pobúrení mysle, srdca i citu svätého národného,<br />

keď sa Slovákom ako Slovákom všetko odopieralo, a len tým, ktorí sa za<br />

Maďarov vydávali, do rúk odovzdávalo, a s týmto to už tak ďaleko prišlo, že<br />

už-už stoja s ostrými tranšírmajstri nožmi, aby nám svätú korunu a vlasť našu<br />

premilú Uhorskú rozkúskovali. Oj, nie! Počkajte trošku, páni tranšírmajstri,<br />

dokiaľ sa my dôverne a po priateľsky so susedským svojím národom maďarským<br />

neposhovárame a nedorozumieme!<br />

Prvé hlavy Uhorska, umný Deák, útlocitý Eôtvôs atď. vyrovnanie národné<br />

a prisúdenie pravdy a spravodlivosti aj nám sľubujú; aby to ale nezostalo len<br />

pri tom slovenskom porekadle: „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú", pošleme<br />

ten krásny a klasicky vypracovaný prípis ku snemu krajinskému akožto ku snemu<br />

spoločnému a preto aj snemu nášmu, slovensko-maďarskému, lebo aj naši<br />

vyslanci nie sú ešte odtrhnutí a vylúčení od iných, a tak sa poučíme hneď, či


161<br />

nás naši bratia a susedia, Maďari, tak za bratov a susedov uznávajú, ako my<br />

ich čistým rovnoprávnosti, bratstva a slobody srdcom milujeme, a ako poctivý<br />

národ, ktorý svoje práva bráni, ctíme.<br />

A tak ja hlasujem celkom za návrh pána Štefana Daxnerov; len by som si<br />

srdečne prial niektoré ešte dodatky do tej znamenitej reprezentácie poznamenať.<br />

Drahí moji bratia Slováci! Odpusťte mi, veľactení páni, že k milému národu<br />

svojmu slovenskému takto po bratsky prihováram sa, lebo my, Slaviani,<br />

sme jeden druhému najbližší bratia, — a preto ešte raz vás pozdravujem, drahí<br />

bratia Slováci! My sme od prepamäti sveta Uhorskú zem obrábali, viničmi<br />

a stromami vysádzali, od nás sa mnoho, mnoho, mnoho naučil národ maďarský,<br />

od nás sa naučil aj chlieb poctivo dorábať, t. j. orať, čo dokazuje to spoločné<br />

slovo: „barázda, brázda 46 , aby sme mohli aj naďalej dokonale zem svoju uhorskú<br />

obrábať a spolu nerozdvojené, neroztrhnuté „úhory" Uhorska úhoriť —<br />

podľa pána Štefana Hyroša; aby sa aj nám zákonom výslovne a určite, tak ako<br />

to Maďari už majú, hospodárske školy a slovenské hospodárske spolky pozakladaly<br />

a my aby sme sa do nich schádzať a tak dobrobyt svojho chudobného<br />

ľudu napomáhať mohli.<br />

Ešte mám jedno, čo mi ako kresťanskému kňazovi na srdci leží. Nastáva<br />

a čo deň viac a viac blíži sa k nám preveľká slávnosť pre kresťanstvo slovenské,<br />

totižto tisícročná pamiatka kroz sv. apoštolov našich Cyrila a Metoda uvedenia<br />

kresťanstva v krajine našej Uhorskej, kresťanstva ešte na dva tábory, katolícky<br />

a evanjelický tehdáž nerozdvojeného. Keď nás tu, v Sv. Martine, zasa<br />

dnes predôležitá otázka naša národná dovedna spojila, prial by som si aj to,<br />

aby do tej našej slovenskej adresy alebo Memoranda alebo prípisu k snemu<br />

krajinskému aj to dodané bolo, aby nám k tejto tisícročnej, v slovenskej Nitre<br />

našej odbavovať sa majúcej pamiatke slobodne sa schádzať a primerané slávnosti<br />

národného sviatku tohoto všetkým kresťanom slovenským spoločne svätiť<br />

voľno bolo. (Voľno je!)<br />

Naposledy, páni naši vznešení a drahí národovci, dovoľte mi, aby som ešte<br />

nakrátko po tých úvodných a opravdu v učenosti bohatých predrečníkoch mojich<br />

niektoré klásky posbierať a do toho stohu prípisu nášho pána Štefana Daxnerovho<br />

nakopiť mohol. Tak kupr. z čarovného pána Ľudovíta Dohnányho návrhu,<br />

aby sa dôvera k slávnemu uhorskému snemu vyslovila. Tak je, páni moji<br />

milí a bratia drahí, prečože by sme to neurobili? Však viete, že to nenie<br />

Reichsrat, kde naše slovenské stolice ani jedným mužom zastúpené neboly!<br />

Snem ale uhorský je snem náš vlastný, je snem do terajška maďarskoslovenský,<br />

kde kraje maďarské tak ako slovenské skrze svojich vyslancov zastúpené<br />

sú! (Hlas: V ohľade národnom nie!) Prečože by sme dôveru nevyslovili<br />

ku snemu a snemovníkom našim, ako ku vlastným bratom? Ba čo viac, bratia<br />

Slováci, dôverne si tu od srdca ku srdcu povedzme pravdu: my sme povinní<br />

snemu svojmu uhorskému tu verejne vysloviť aj vďaku svoju, lebo on sa poli


162<br />

staral o nás, aby naše dnešné sv.-martinské slovenské porady snáď skrze žandarmeriu<br />

alebo podobné prekážky do nebezpečenstva privedené neboly.<br />

(Nechuť.) Poslal nám sem, k našim slovenským poradám, vysokoučených, znamenitých<br />

a opravdu veľkých mužov, ctených a milovaných hlavných županov<br />

našich Turčianskej a Liptovskej stolice — len to mi je Fúto, že tu aj svojho,<br />

trenčianskeho, nevidím — za ochrancov sjazdu nášho, ktorým treba na „slávu 64<br />

hlučne a hlučne vyvolať: Sláva im! Sláva im! (Niektoré hlasy: Sláva!)<br />

Samuel Milec: Snem nám neposlal županov našich ku porade tejto, ale ich<br />

povolala jedine dôvera ľudu! (Nespokojnosť.)<br />

Šimon Révay, barón: Akže kedy bolo také okamženie, keď som ľutoval, že<br />

sa v reči našej slovenskej dokonale vyjadriť neviem, teraz okamženie také<br />

prišlo. (Sláva!) Prosím prijať úprimnú vďaku moju za vyslovenie dôvery tejto<br />

k osobe mojej. (Sláva!) Ale nás neposlal snem ku porade tejto, lež sami z dobrého<br />

úmyslu sme sem prišli, aby sme tiež účasť brali na tejto porade. (Sláva!<br />

Hore ho! — Vyzdvihli ho na pleciach.)<br />

Štefan Závodník: Relata refero. V časopise „Magyarország" čítal som<br />

vyslanie županov do slovenského kongresu (Hlasy: Za strážcov!); teraz teda<br />

tým milšie je nám dozvedieť sa, že hodnostárov našich nie snem uhorský, ale<br />

dôvera a láska ľudu sem povolala. Už teda nemáme sa čo obávať, že nás žandarmeria<br />

rozoženie. (Smiech.)<br />

Predseda: Prosím, aby sa od predmetu neodchyľovalo.<br />

Štefan Závodník (pokračuje): Ba ešte viac vám poviem, bratia drahí Slováci.<br />

Dnešný deň je pre nás veľmi chýrny, veľmi pamätný, historický a radostný,<br />

lebo my sme sa až dneska zrodili ako človek k obrazu božiemu stvorený.<br />

To len viem, že vám je dobre známe, ktorí ste aj pod najnajosvietencjším<br />

pánom fúrstom Windischgrätzom za Nemcov bojovali, že to povedal: „Der<br />

Mensch fängt erst beim Barón an", t. j. človek sa začína až od baróna!<br />

(Smiech.) Preto náš starostlivý snem uhorský chcel, aby nás už raz aj Nemci za<br />

ľudí uznávali a poslal nám tu ku dnešnej našej slávnej porade slovenskej aj<br />

osv. pána baróna Šimona Révayho (Sláva mu!), nasledovne je dnešný deň<br />

spolu aj deň preporodenia nášho, lebo každý Slovák až dneska zostal človekom.<br />

K tomuto krásnemu titulu ľudskosti nám dopomohla naša milá, vzácna<br />

a slávna diéta uhorská; sláva jej! (Smiech, veselá, hlučná scéna.)<br />

Martin Szentiványi: Cítil som vždy za vec národa slovenského. Liptáci sú<br />

zaiste toho svedkovia. Nás snem nevyslal, ale vec naša svätá. (Sláva!) Presvedčený<br />

som, že vec naša národná má budúcnosť, lebo slávny Deák je mocným<br />

zástupcom tej idey. (Sláva!) Čo sa tyče žiadostí našich, ja s pána Štefana<br />

Daxnerovým návrhom z väčšej časti srozumený som a za šťastného sa pokladám,<br />

že to môžem pred národom vysloviť, ktorý mňa pre svoju politickú zrelosť<br />

úctou naplnil. Som ale proti „dištriktu". Základná otázka je „rovnoprávnosť",<br />

ktorá ale s tým „dištriktom" nemá spojenia. Podpisujem všetky žiadosti<br />

za rovnoprávnosť, ale ideu „dištriktu" nepodpíšem.


163<br />

Štefan Závodník: S vďačnosťou, úctou a pokorou prijímame my, opustený<br />

doteraz národ slovenský, od aristokracie slovenskej takéto úprimné a srdečné<br />

vyjadrenia tu prítomných vysokourodzených prvých pánov, šľachticov a magnášov,<br />

ktorí sa šFachetnomyseFne k nám priznávajú. Na tú ale mienku vyššie<br />

vyloženú, že páni veľmoži naši z Pešti ku nám vyslaní sú zo snemu krajinského,<br />

nás doviedol — ako spomenuto — prvý orgán maďarský, „Magyarország"<br />

rečený, ktorý mňa tým na sedlo posadil tak, že som si pomyslel: kde sa<br />

už raz ku sláve Slovákov porady o záležitostiach slovenských povedú pri prítomnosti<br />

hlavných županov našich, tam — nech sa robí so mnou, čo chce —<br />

musím byť aj ja.<br />

Citom radosti naplnený, keď sa nám už raz tak dobre začína vodiť, na<br />

úplné sbratanie národov susedných, slovenského totižto a maďarského, podotknem<br />

vám niečo milého, do oboru rovnoprávnosti patriaceho, len prosím,<br />

aby sa úplná rovnoprávnosť: „quod uni justum, alteri aequum" zachovávala. Ja<br />

tu dnes vyslovujem, aby sa v protokole našom dnešnom poznačilo, že my dnes<br />

za otcov vlasti uhorskej uznávame: nebohého Štefana Széchenyiho, v. pp.<br />

Deáka, baróna Eotvosa, ktorí o vlasť veľké zásluhy majú a spravodlivosť ohľadom<br />

rovnoprávnosti a uspokojenie všetkých v Uhorsku žijúcich národov prisľúbili.<br />

Už teda, aby sme si boli konzekventní, musíme aj so svojej strany slovenskej<br />

pomenovať tých, ktorí opravdu pre svoje zásluhy o Slovensko otcovia<br />

vlasti a Slovákov ctení a zvelebení byť musia, a títo sú: ten chýrny spevec,<br />

v ktorého kolíske sme sa dnešný slávny deň dovedna ako verní synovia Slovenska<br />

sišli, náš Ján Kollár, druhý, slávik ten milozvučný v považskej doline,<br />

Ján Hollý; nesmrteľný u Slovákov bojovník Ľudovít Štúr; ligotajúca sa prvej<br />

veľkosti hviezda slovenská Andrej Caban; chlúba Slovákov Martin Hamuliak;<br />

dobročinný Natán Petian; náš milý osemdesiatročný starček, nad hrobom<br />

stojaci a Slovensko fedrujúci dôst. p. kanonik nitriansky Ďurko Tvrdý a šľachetnomyseľný<br />

osv. p. biskup Strossmajer. Jestli kto ešte niektorých slávnych<br />

mužov navrhne, vďačné, viem, že bude všetkým.<br />

Ja už nič viac nepoviem, len to: Sláva vlasti našej! Sláva snemu! Sláva<br />

bratstvu a rovnoprávnosti a slobode občianskej! (Sláva!)<br />

Alexander Pongrác: Slávne shromaždenie! Veľavážni bratia Slováci! Tisíc<br />

rokov už prechádza po smutných udalostiach tých, v ktorých skrze rozbroj<br />

troch bratov, nápadníkov to a synov víťazoslávneho niekdy Svätopluka, Bohu<br />

a národom zaslúžilého kráľa, silné kráľovstvo Slovanov veľkomoravských<br />

a v ňom i úbohá vlasť naša nepochopiteľným riadením božím do rúk víťazoslávneho<br />

Arpáda padla. Od toho času synovia Slávy, naši úprimní Slováci, nie<br />

ako otroci, ale ako spoluobčania vlasti uhorskej práva svoje spoločne s Maďarmi<br />

spokojne užívali.<br />

Neznáme a v dejinách vlasti uhorskej nečítame žiadnej takej diplomatiky,<br />

ktorá by národu maďarskému nejakej prednosti nad Slovanmi právom prisudzovala;<br />

ale všetky dejiny srovnávajú sa v tom, že národy uhorské spoločne<br />

11*


164<br />

vždycky jednaké práva malý, jednaké ťarchy znášaly. Keď toto tak je, keď<br />

všetky národy v Uhorsku obydlené ako v sladkosti, tak aj v trpkosti spolu<br />

nažívaly, keďže Maďar pre slávu vlasti svojej tak horlivo rád krv svoju vylieval,<br />

ako aj Slovan, slušné bude, aby ako jeden, tak aj druhý národ práva<br />

svoje a pomery v rovnoprávnosti užíval.<br />

Už teda práva tieto národa slovanského a jeho ľubozvučnú reč pre blahobyt<br />

vlasti našej vždycky brániť a zastávať má byť naša úloha, naša najväčšia<br />

starosť.<br />

Slávne shromaždenie! Milí bratia a vlastenci! Krajinský snem r. 1848<br />

— ako známe je — v článku 16. zákonitým výrokom ustanovil, že vo všetkých<br />

okresoch stoličných, po celých Uhrách, úradné záležitosti jedine v reči maďarskej<br />

pokonávať sa majú a že len tí, ktorí dobre po maďarsky vedia, službu<br />

stoličnú zastávať a iné krajinské úrady držať schopní budú.<br />

Hľa, veľavážení bratia Slovania, tento článok zákonite nariadený, nám<br />

úbohým Slovákom tak nepriaznivý, nepriateľský spôsobil tie smutné udalosti,<br />

ktoré sme r. 1848 a 1849 dožili, keď totižto národy slovanské práva svoje národné<br />

sväté hájiť krvavým mečom naproti svojim spoluvlastencom vystúpily.<br />

Je síce pravda, že chybu túto ústavnú nadrečeného článku 16., v zákonitom<br />

sneme uhorskom učinenú, ešte hneď r. 1849 v Segedíne sami Maďari<br />

napraviť a článok tento nadrečený v celosti jeho zrušiť slušne zamýšľali; úmysel<br />

tento spravodlivý ale zostal na papieri a článok osudný nielen nezrušený<br />

zostal, ale vedľa neho väčšina stolíc uhorských až dodnes spravuje sa a riadi.<br />

Aby sme teda práva svoje národné v Uhorsku, nie síce mečom, ale len<br />

perom vybojovať si mohli a národ slovenský nie ako otrocký, ale ako rovnoprávny,<br />

občiansky — ktorý Maďarom žiadnu poddanosť nikdy neprisahal, ale<br />

práva svoje národné rovno s Maďarmi cestou spravedlnosti si háji — budúcne<br />

aj od samých Maďarov lepšie vážený, lepšie ctený bol, povinní budeme právom<br />

národným, právom občianskym, právom legálnym všetko to úprimne konať,<br />

čo blahobyt národa nášho slovenského v Uhorsku od nás požadovať bude.<br />

A poneváč zrušenie nadrečeného článku 16. jedine kroz naše všeobecné<br />

hlasy a spravodlivé pretenzie, na sneme krajinskom prednesené a vyslovené,<br />

možné je, slušné bude, aby žiadosti naše spravodlivé snemu terajšiemu uhorskému<br />

úctivo sa predniesly. Čo ale a aké to žiadosti my Slováci snemu uhorskému<br />

predniesť máme, „Priateľ ľudu", týždenník politický, vo svojom 10.<br />

čísle uverejneným článkom — vedľa mienky mojej — najlepšie nám vysvetlil.<br />

Blahobyt vlasti našej občiahnuť nemôže sa zatiaľ, dokiaľ žiadosti tieto Slovákov<br />

v Uhorsku spravodlivé skrze snem krajinský zákonite prisúdené nám<br />

nebudú. Akže ich ale snem krajinský vyslyší a my národné práva svoje cestou<br />

zákonov krajinských si vydobudneme, tak aj sláva a blahobyt, láska a bratstvo<br />

znova sa nám navráti; tak potom ten posiaľ natoľko spotupený národ slaviansky<br />

predsa raz vo vlasti našej Uhorskej v sláve opravdivej, v spokojnosti celého<br />

národa slovenského dlhé ešte letá kvitnúť môže!


165<br />

A preto nech žije vlasť naša! Nech žije krajina Uhorská! Nech žijú<br />

Slováci!<br />

Ján Palárik: Slávne národné shromaždenie! Ako som vyrozumel z predošlých<br />

pp. rečníkov,jedná sa o to, ktorý z prednesených dvoch návrhov formulovania<br />

žiadostí národa slovenského prijať máme. Dve hlavné strany oproti sebe stoja:<br />

strana pána Daxnera, ktorý žiadosti národa slovenského tak stručne a predsa<br />

tak vyčerpané, logicky a dôkladne vo svojom návrhu formuluje a odôvoduje;<br />

druhá strana ale pána Dohnányho a Nemessányiho, ktorí vo svojich návrhoch<br />

žiadosti národa slovenského oniečo miernejšie vyslovujú. Z prednesených<br />

posiaľ rečí pozorujem s radosťou, že mienky nášho shromaždenia už len to<br />

slovo „dištrikt slovenský" delí, ktorý p. Daxner ako jedinú istú garanciu slovenskej<br />

národnosti formuluje. Tento narádzaný „dištrikt slovenský" je teda<br />

jediným kameňom urážky, jedinou príčinou nesúhlasu a rozdvojenia nášho.<br />

Ale páni moji, ja som tej mienky, že keď už všetky ostatné punkty výborného<br />

návrhu p. Daxnerovho aj prítomní tu údovia šľachty našej slovenskej prijímajú<br />

a temer celé toto shromaždenie jednohlasne ich schvaľuje a odobruje, straniva<br />

toho dištriktu slovenského, ktorý tak ohnivých obrancov, ale i odporcov<br />

medzi nami našiel, mohli by sme sa dajako porovnať. Dľa mojej mienky už<br />

sme mnoho vyhrali pre národnosť našu, že aj prítomní údovia vyššej šľachty<br />

našej k žiadostiam národa nášho slovenského sa pripojujú; neodstrkujme ich<br />

teda od seba kapricírovaním sa na taký punkt, ktorý oni odobriť a prijať nechcú,<br />

lež kapitulujme, smierme sa, sjednoťme sa s nimi. Uzavrenie tohoto<br />

nášho slovenského shromaždenia tým väčšiu váhu pred celou krajinou mať<br />

bude, jestli ono bude jednomyseľné, jednohlasné a schválením prítomných pp.<br />

nadžupanov, županov a ostatných šľachticov opatrené, zapečatené. A preto<br />

narádzam, aby sa ten punkt o dištrikte slovenskom ináč formuloval, asi tak,<br />

ako to p. Dohnaný alebo p. Nemessányi vyslovil, kupr.: aby sa v tých stoliciach<br />

Horného Uhorska, v ktorých národ slovenský v kompaktnej mase alebo<br />

v značnej väčšine bydlí, jazyk slovenský za reč úradnú a jednaciu, za reč<br />

náukosdielnu v nižších i vyšších školách pozitívnym zákonom vyslovil, ale<br />

tak, aby tie čistoslovenské stolice ako i čistoslovenské ochodze v miešaných<br />

stoliciach výslovne v zákone menované boly. Tým vysloví a docieli sa bezmála<br />

to, čo demarkáciou čiary národopisnej čili vymeraním dištriktu slovenského,<br />

pretože každá stolica a ochodza slovenská svoje určité a uznané hranice<br />

má, v nichž národnosť naša slovenská sťa pani vo vlastnom dome voľne<br />

pohybovať a vyvinovať sa môže. Idea zvláštneho dištriktu slovenského je ešte<br />

v krajine, ba v samom lone národa nášho slovenského nová, ešte neznáma<br />

a nedozrela, a ja sa obávam, že požadovanie, ba už len samo menovanie<br />

dištriktu slovenského v celej krajine, ba i u samého ľudu slovenského veľký<br />

odpor vzbudí, že nás asnáď sám ľud slovenský dezavovať bude, že to nové neblahé<br />

a nebezpečné nedorozumenia, sváry a trenice medzinárodné vo vlasti našej<br />

zapríčiní. Už ale nič tak nepotrebuje v tejto dôležitej dobe vlasť naša, ako svor-


166<br />

nosti a pevného spoludržania rozličných jej národov, naproti ale nič jej tak škodiť<br />

nemôže, ako trenice národné a nesvornosť. Však ale čo škodí spoločnej vlasti<br />

našej uhorskej, to škodí a nevyhnutne škodiť musí aj národu nášmu slovenskému,<br />

ktorej tento doplňujúcim a od nej nerozlučným, neoddelným údom je.<br />

Kde trpí celé telo, tam trpia aj všetky ostatné údy jeho. Rany spoločnej vlasti<br />

našej sú teda ranami aj národa nášho slovenského, jej straty sú aj naše straty,<br />

jej rabstvo a otročenie je rabstvom a otročením aj národa nášho slovenského.<br />

To osemstoročná história Uhorska, to práve minulé neblahé desaťročie dokazuje.<br />

Keď Uhorsko behom tých minulých bolesti plných 10 rokov pod tiskom<br />

absolutizmu a byrokratického rakúskeho ľubovolia stonalo, či vtedy nestonal<br />

aj národ náš slovenský? Či nehynul, neklesal, neumieral na tele i na duši? Či<br />

nebol hamovaný, dusený a všemožne utlačovaný aj život náš národný? Či sme<br />

mohli od viedenskej vlády vyžobrať dajaký spolok literárny, ačpráve sme sa za<br />

celých 10 rokov o taký uchádzali? Naproti ale kadenáhle s koncom lanského<br />

roku zlaté roky slobody konštitucionálnej Uhorsku zasvietily, či hneď slobodnejšie<br />

nedýchal aj Slovák? Či neokrialy žily národa nášho? Či sa hneď nezotavilo<br />

aj pole národnosti našej, predtým nepooraným, opusteným úhorom ležiace?<br />

Dôkazom toho je i toto slávne shromaždenie, ktoré by za predošlej<br />

vlády rakúskej nikdy sa tuto pod holým nebom nebolo sišlo. Čo by teda osožil<br />

národu nášmu ten mŕtvy dištrikt slovenský, jestli by v ňom slobody nebolo?<br />

Preto drahí krajania a spolunárodovci moji, keď teraz národu nášmu slovenskému<br />

spomôcť a rovnoprávnosť národnosti zabezpečiť si chceme, chráňme sa<br />

niečo takého žiadať a podujímať, čo by v následkoch svojich celku, ku ktorému<br />

aj náš národ patrí, totižto našej spoločnej vlasti Uhorskej, v tejto povážlivej<br />

dobe zaškodiť mohlo. Ja som nie za to, aby sme teraz najvyšší ideál<br />

našich žiadostí vystavili, aby sme čím najviac žiadali k obdržaniu aspoň niečoho.<br />

Múdrosť nám radí, aby sme toFko, a nie viac žiadali, koľko v prítomných<br />

okolnostiach vydobyť a dosiahnuť možno. Múdrosť nám radí radšej žiadať menej,<br />

s tou istotou, že s tým aj ľud náš slovenský, vôbec celý národ súhlasiť<br />

a našim žiadostiam svojím súhlasením závažie dodávať bude; radšej žiadať<br />

menej, s tým povedomím, že nám za chrbtami jednomyseľnosť národa, ba<br />

i súhlasenie ľudu nášho obecného stáť bude, nežli žiadať mnoho, ale bez všelikej<br />

nádeje, že s tým väčšina národa nášho súhlasiť bude, že nás v tom náš<br />

vlastný ľud podporovať bude. Ja som presvedčený, páni, že ľud náš slovenský,<br />

vôbec celý náš národ, spravodlivé a slušné žiadosti naše, v návrhu p. Daxnera<br />

formulované a odôvodnené, za svoje prijme a jejich vyplnenie jednomyseľne<br />

s nami žiadať bude; ale obávam sa, že jestli v nich to slovo dištrikt slovenský,<br />

o ktorom popredku každý s istotou vie, že nám ho ešte teraz nik na svete<br />

nevymeria — jestli, pravím, dištrikt slovenský vyslovíme, že s tým slovenským<br />

dištriktom aj ostatné naše žiadosti v tomže návrhu vyslovené náš vlastný<br />

ľud slovenský od seba odvrhne a tak nás dezavovať bude. Hlasujem teda za<br />

návrh pána Daxnera, ale žiadam a narádzam, aby sme ten punkt o dištrikte


167<br />

slovenskom pre udržanie pokoja a svornosti medzinárodnej, pre získanie a<br />

udržanie si jednomyseľného súhlasu a odobrenia celého národa nášho — lebo<br />

len tento svoje práva vydobyť si môže — tak, ako som to v reči mojej navrhol,<br />

modifikovali. (Mnohostranné „Sláva!")<br />

Ľudovít Turzo: Jeden z predrečníkov kladie zvláštnu váhu na rozdiel<br />

medzi národovectvom a vlastenectvom, chcúc nás tým opodiaľ ako by upozorniť<br />

na to, že keď sa príliš ochotnými budeme dokazovať v službe jednej<br />

z týchto ideí, prehrešíme sa, zanedbávajúc povinnosti rovno sväté, oproti<br />

druhej.<br />

Ja sa oproti takému paralelnému dvojeniu pochopu národnosti a vlastenectva<br />

ohradzujem. Zradca národa nemôže byť pravým vlastencom, a verný<br />

syn národa je tým samým už aj pravým vlastencom. Vlasť nenie len hruda<br />

zeme, ale slovom „vlasť" označujeme hlavne ľudstvo v krajine, našou nazvanej,<br />

bývajúce. Chcúc poslúžiť vlasti a tak stať sa dobrými vlastencami, musíme toho<br />

počiatok urobiť vo vlastnom národe a dokázať sa takto vernými národa synmi.<br />

Nám nemožno ináč slúžiť vlasti, len kroze národ náš. Čistá, opravdivá láska<br />

k vlastnému národu nemôže sa ani len myslieť vlasti nebezpečnou! (Pravda<br />

je!) Ten, kto lepšiu budúcnosť vlasti zabezpečiť snaží sa, vraví sa, že je dobrým<br />

vlastencom. Čože chceme my docieliť v shromaždení tomto? V národe svojom<br />

a striedstvom národa svojho dopomôcť chceme k tomu, aby bola lepšia budúcnosť<br />

vlasti zabezpečená. Akože to docieliť, alebo aspoň k tomu prispieť<br />

nám možno? Tak, jestli vynájdeme a vyslovíme spôsob, nímžto čistonárodné<br />

záujmy naše najvýdatnejšie podoprieť a slobodný rozkvet národa nášho slovenského<br />

tu, v Uhrách, a nikde inde, bez ukrivdenia druhých na veky zabezpečiť<br />

možné bude. Slovom: vlasť a národ, národovectvo a vlastenectvo nie sú<br />

pochopy jeden od druhého odčesnuté, ale v súhlasnom, nerozdielnom spojení<br />

jeden s druhým stojace, seba obapolne doplňujúce, jeden a tenže cieľ, totiž<br />

oblaženie spoločenstva majúce. A preto opätujem: nech nestraší sám seba<br />

nikto myšlienkou tou, že by to, čo čisté svedomie a presvedčenie jeho za<br />

prospešné národu uzná, mohlo byť vlasti i len zďaleka nebezpečné.<br />

Čo sa mňa týka, úprimne vyznám, že ten názov „dištrikt" v nárade pána<br />

Štefana Daxnerovej sa mi zdá byť prislabý, a vôbec že v návrhu pána Štefana<br />

Daxnerovom nevidím ešte úplne vyznačené všetko to, čo k dôstojnosti národa<br />

ako takého prislúcha. Namiesto ale toho, žeby som s novým návrhom vystúpil,<br />

uspokojím sa len tým, že námietky proti nemu namierené budem hľadieť<br />

vyvracať.<br />

Nepočul som ani jedného hlasu, ktorý by bol návrh pána Štefana Daxnerov<br />

v jeho celosti zavrhoval; ovšem ale dalo sa počuť viac hlasov, ktoré sa<br />

vpriek položily punktu tomu návrhu pána Štefana Daxnerovho, ktorým sa<br />

dištrikt slovenský žiada. Dôvody, ktorými protimluva táto podopieraná bola,<br />

všetky dajú sa sústrediť v hlavných dvoch, ktoré sú: 1. Že žiadosťou takouto


168<br />

sympatiu šľachty utratíme a 2. že dištrikt slovenský celistvosť krajiny ruší.<br />

Z jedného i druhého dôvodu závažnosť pri jasnom svetle nepredpojatosti<br />

sama od seba mizne.<br />

Vezmime prvý dôvod, t. j. sympatiu šľachty. Faktum je, že preveľká<br />

väčšina šľachty na Slovensku bydliacej národu slovenskému a jeho národnosti<br />

i teraz ešte vždy odcudzená je. Vie ale i to každý z nás, že sme sa my, t. j. že<br />

sa národná stránka slovenská nezrodila na mäkkej perine sympatie, lež práve<br />

na tŕnistom lôžku najväčšej antipatie šľachty svojej slovenskej. (Prisviedčanie.)<br />

Vieme to všetci, že k tej veľkosti (alebo maličkosti, akokoľvek sa to komu<br />

pomenovať páči), v ktorej sa teraz národná stránka nachodí, nevkolísala sa<br />

ona pod ochraňujúcim baldachýnom šľachty, lež osamotnelá tam vonku pod<br />

holým nebom, uprostred studených víchric neprestajného prenasledovania<br />

vyšvihla sa samorastle k tomu, čím je. Vidia to už aj nepriatelia naši a cítime<br />

to aj my, že sme, trváme, stojíme, ba z vôle božej kamdiaľ viac sa rozmáhame<br />

a faktor taký tvoríme, ktorý sa už viac ignorovať nedá. Cítime to, a cit ten<br />

oblažuje srdce naše, že čo sme, to sme bez pričinenia všemohúcej u nás<br />

šľachty, ba práve napriek jej najväčším odporom. (Tak je!) Toto je nepriateľom<br />

našim dostatočný dôkaz toho, že národná stránka slovenská je súca na<br />

svet, že ona má žriedlo životných síl sama v sebe; v nás ale to utvrdzuje dôveru<br />

v Boha a vo vlastné sily svoje. Pri všetkom tom ale nie je nám a byť nám<br />

nemôže ľahostajnou sympatia šľachty našej. Už aká je koľvek, ale šľachta tá<br />

je naša a my si šľachtu túto reklamujeme (Schválenie), dôverujúc pritom<br />

nielen v pokročilosť času, ale aj v samu inteligentnosť šľachty našej, že sa ona<br />

k národu svojmu úprimným srdcom prihlási, lebo to sama vidieť musí, že len<br />

tak, a nie ináč jej možné bude udržať a poistiť si v národe vodcovstvo, ku ktorému<br />

ju nimbus historický povoláva. Ničmenej ale nás nielen vôbec v snahách<br />

našich čistonárodných, ale ani zvlášte v tomto shromaždení sympatia šľachty<br />

našej podstatne regulovať nemôže a nesmie, už preto nie, že sme sa k inšiemu<br />

cieľu sem shromaždili, než je získanie si sympatie šľachty našej. (Tak je!) Čo<br />

viac, ja tvrdím, že nakoľko šľachta naša nielen statky a tituly, lež aj rytierskeho<br />

ducha šľachtickosti po slávnych praotcoch svojich dedičstvom prevzala,<br />

vidiac, ako sa my hlavne len po sympatiách jej sháňame, musela by citom<br />

istého zanevretia a zneváženosti zraky svoje odvrátiť od nás, akožto od ľudí<br />

služobníckych, ichžto najvyššie snahy len k veciam márnym namierené sú.<br />

Ako opravdivej slávy sotva účastným sa stane ten, jehožto všetko počínanie<br />

jedine nenásytnou slávybažnosťou hýbané býva, tak sa ani opravdivá sympatia<br />

nedá uloviť vyhodenou na ňu sieťou. Sympatia sa rodí sama od seba a ženie sa<br />

neodolateľne len tam, kde je dostatočnosť odvahy a smelosti za pravdu a<br />

právo. (Tak je!) Ani my sa teda tu nesmieme obzerať po sympatiách, ale snahami<br />

svojimi jedine a doprosta len ten smer nasledovať, ktorým budúcnosť a<br />

slobodný rozkvet národa svojho zabezpečiť a na veky zaistiť nám možno.<br />

V tomto smere jestli bezohľadne, ale svedomité a úsilne pracovať budeme,


169<br />

nemôže a nesmie nám chýbať — lebo nám bude sama od seba pridaná — ani<br />

sympatia všetkých — šľachetných! (Sláva!)<br />

Toľkoto strany prvého dôvodu; nazrime do dôvodu druhého.<br />

Daktorí myslia, že by kroz pánom Štefanom Daxnerom narádzaný<br />

dištrikt slovenský celistvosť Uhorska napadnutá bola. Toto je námietka, ktorá<br />

tak zostrašila mysle naše, že počalo váhať srdce naše priznať sa bezohľadne<br />

k tejto čiastke návrhu pána Štefana Daxnerovho. Obzrime teda vec so<br />

všetkých strán, rozväzujme chladne, ale svedomité prv, než sa rozhodneme.<br />

Čo je to teda „dištrikt"? Definíciu slova toho vedeckú mi, tak myslím,<br />

podávať netreba. Vieme to všetci, že každý z náš žije v čeľadi, obci, župe alebo<br />

stolici, v dištrikte, a len tak v krajine alebožto v Štáte. Vie to každý, že<br />

dištrikt je nie krajinou, samostatným štátom, ovšem ale údom, samostatným<br />

členom krajiny. Vidno teda už zo samého pochopu slova, že „dištrikt" necelí<br />

proti celistvosti krajiny. Potvrdzuje nám to isté aj sama skutočnosť, lebo<br />

každý vie, že od vekov a i teraz je krajina naša podelená, rozčlánkovaná na<br />

stolice a dištrikty, a predsa nikomu nenapadlo tvrdiť, že by preto nebola krajina<br />

naša celistvá, že by netvorila jeden plný celok. Nuž teda v čomže záleží<br />

tá celistvosť krajiny alebožto štátu? Záleží ona v jednom nerozdielnom zákonodarstve<br />

a v jednom a tomže stredisku (centrum) moci výkonnej. Už z nadrečeného<br />

vidno, že dištrikt, ako jedna čiastka krajiny, ani proti jednému, ani<br />

proti druhému faktoru celistvosti štátu necelí. My sme to sto ráz vyslovili a<br />

opakujeme to zavše, že my týmto vlasť našu trhať a drobiť nechceme tak, aby<br />

sme osobitné pre kraj ten, ktorý obývame, zákonodarstvo, osobitnú korunu<br />

žiadali. Už sama myšlienka táto prieči sa duši našej. My chceme i druhých ešte<br />

800 rokov i ďalej vo svornej jednomyseľnosti bývať s Maďarmi, v jednej a tej<br />

istej spoločnej vlasti. Božia vôľa je to, že Slovák a Maďar sú synovia jednej<br />

a tejže matky, spoločnej to vlasti Uhorskej a tak — v tomto smysle — bratia.<br />

To je ale tiež neutajiteľné faktum, že pred nedávnymi časmi bratia títo v rozpor<br />

prišli strany spoločného dedičstva slobody, a zlý sa obom dostal sudca —<br />

v Nemcovi. (Tak je!) Teraz sme z božej vôle zaujali stanovisko, na ktorom by<br />

sme spor svoj medzinárodný ukončiť a priateľským pokonaním na veky vyrovnať<br />

mali. Ako je to ale možné? Nie ináč, len tak, keď povieme: v jednom<br />

dome, ktorý je vlasť naša, pod jedným krovom, ktorý je konštitúcia naša, budeme<br />

bývať oba i naďalej, ty ale, brat môj, budeš v jednej izbe a ja v druhej<br />

zdržovať sa, po, svojsky a svojím spôsobom nažívať a gazdovať; dom ale spoločný<br />

spoločnými silami budeme opravovať a obraňovať. Toto a nič viac neobsahuje<br />

v sebe kroz pána Štefana Daxnera narádzaný dištrikt slovenský.<br />

Nuž ale, keď do toho slova „dištrikt" predsa len daktorí zabŕdajú, a keď<br />

len práve to slovo mienky naše rozdvojuje, či by nebolo lepšie predsa len vynechať<br />

punkt ten „o dištrikte" z návrhu pána Štefana Daxnerovho? — Nie<br />

a nie! Prečo, to preukážem hneď.<br />

Niet ani jedného medzi nami, ktorý by, ujavši sa slova, nebol žiadal, aby


170<br />

individuálnosť národa nášho aj zákonom uznaná bola. Národ náš ale nejestvuje<br />

len vo vidine, ale aj vo skutočnosti. Keď teda uznanie toto individuálnosti národnej<br />

nemá byť len na papieri, teda musíme národ svoj určite definovať, t. j.<br />

udať hranice, odkiaľ a pokiaľ býva ten slovenský národ, jehožto individuálnosť<br />

národnú zákonom uznanú mať chceme. A toto, nič viac neobsahuje v sebe<br />

„dištrikt slovenský", bez ktorého utvorenia uskutočnenie národnej rovnoprávnosti<br />

pre nás Slovákov ani len myslieť nedá sa.<br />

Hlasujem teda za „dištrikt slovenský." (Sláva! Sláva!)<br />

Samuel Štefanovič: Schôdzka naša má predovšetkým svornosť upevniť<br />

medzi rozličnými národmi našej vlasti. My všetci zaujatí sme za svornosť túto,<br />

ktorejž najhlavnejšou podmienkou je rovnoprávnosť národná. Národnosť svoju<br />

chceme poistenú mať (Tak je!), v tomto je medzi nami len jeden cit, ale<br />

v mienkach a spôsobe poistenia národnosti delíme sa na dve strany. Jedna<br />

stránka je za „dištrikt", druhá, aby sa stolice slovenské určily a zákonom za<br />

také vyhlásily. Na cit národný nemôžeme sa tu jedine odvolávať, treba apelovať<br />

aj na rozum. (Urazenie.) Apeloval som na obe čiastky človeka. Moje<br />

presvedčenie je môj život, ale pre blaho národa povinnosť káže presvedčenie<br />

vlastné podriadiť vôli väčšiny. Ja vôbec prijímam síce návrh pána Štefana<br />

Daxnerov, ale s tým, aby meno „dištrikt" sa vyslovilo, nesúhlasím. Proti<br />

„dištriktu" je verejná mienka ľudu nášho a nám, ako zástupcom ľudu slovenského,<br />

záleží na tom, a my musíme dbať na to, aby sme sa citmi svojimi nedali<br />

uchvátiť proti vôli obecnej. (Dážď padá.)<br />

Predseda: Akže by sa slávnemu shromaždeniu tak páčilo, poprosili by<br />

sme predstavenstvo miestnej ev. cirkvi, aby nám k ďalším poradám blízky<br />

chrám boží otvoriť dalo. (Hlasy: Nepríhodno.)<br />

Šimon Révay, barón: Akže by príhodnejším zdala sa dvorana stoličného<br />

domu, otvorená stojí slávnemu shromaždeniu. (Hlasy: Sláva bar. Révaymu! —<br />

Do kostola!)<br />

Predseda: Ponuknutie pána hl. župana baróna Révayho shromaždenie<br />

s veľkou vďakou ctí síce, ale volí priestor chrámu božieho k ďalšiemu rokovaniu<br />

z tej príčiny, že stoličná dvorana obecenstvo toto obsiahnuť by nemohla;<br />

prosím teda, ráčtež vstúpiť do kostola. (Po umiestení sa v kostole:)<br />

Pán Samuel Štefanovič má slovo.<br />

Samuel Štefanovič (pokračuje): Ja viem, že ľud náš toho slova „dištrikt"<br />

akosi sa bojí. Ja sa síce nebojím a za svoje presvedčenie i život dám, ale ťahostajné<br />

nám predsa byť nemôže, že väčšina národa, ktorá tiež za práva jazyka<br />

a národnosti stojí, proti takej národopisnej čiare a proti výrazu tomu „dištrikt"<br />

vyslovila sa. Ja som Slovák tam na Dolnej zemi, trebárs v Debrecíne tak práve<br />

ako i tu, a preto nemôžem žiadať, aby drahí slovenskí bratia za takou čiarou<br />

obydlení takýmto činom vymedzení a vylúčení boli.<br />

Väčšina je hotová všetko pre národ podstúpiť, ale aj nedať príležitosť<br />

a príčinu k tomu, aby ktokoľvek mohol podozrievať národ z úmyslov spo-


171<br />

1 o čnej vlasti nebezpečných. Za to mám, že keď pomenujeme stolice slovenské,<br />

tým samým zabezpečujeme i národnosť svoju i svornosť s inými národmi uhorskými,<br />

z ktorých väčšina proti čiare národopisnej je. Pripojujem sa teda k návrhu<br />

pána Štefana Daxnerovmu, ale prajem si, aby národnosť naša určila sa<br />

nie dištriktom, ale v istých stoliciach a ochodziach.<br />

Štefan Daxner: Pánovia! Keď je reč o jasnom, precíznom formulovaní žiadostí<br />

národa, žiadosti tieto musia byť v primeranom logickom sväzku vyslovené.<br />

Chráňme sa nedôslednosti. Nedôslednosť je žiadať uznanie osobnosti národa,<br />

a vyznačenie priestoru, v ktorom národ čo kompaktná masa býva, nežiadať!<br />

Ľud náš toho potrebu iste cíti preto, že celé stoletia utiskovaný bol.<br />

Nátisk ale tento čiarou hraničnou vymedzený byť má. Toto žiadať treba bez<br />

ohľadu na to, či snem to povolí, alebo nie. Povoľnosť snemu napred neznáme,<br />

ani vôľu jeho pri vyslovení právnych žiadostí našich za merítko považovať<br />

nemôžeme.<br />

Jozef Justh: Znova začínam s tou prosbou, aby sme aj protivné mienky<br />

trpezlivo znášali a tým vážnosť schôdzky udržali. Predpokladajúc toto, prichodí<br />

mi vysloviť náhľad svoj, ktorý v tom záleží, že vydelenie ktoréhokoľvek<br />

národa uznať nemôžem.<br />

Vieme, že Uhorská krajina k obhájeniu svojmu nemá žiadnej inej záštity<br />

krém zákona, zákona pragmatickej sankcie r. 1713, v či. 1., 2,, 3. vyslovenej,<br />

ktorá Uhorsko na stolice delí a ich samosprávu obmedzuje i rozširuje. Politický<br />

národ uhorský je len jeden, ale národopisné žije tu viac národov, ktoré<br />

vlastné, osobitné zvyky a obyčaje majú. Všetky ale tieto národy uhorské, tvoriac<br />

oddávna jeden politický celok, prisvojily si aj tie zvyky spoločné, ktorými<br />

sa od súkmeňovcov svojich, v iných krajoch žijúcich, rozoznávajú. Náš Slovák<br />

má inšie túžby a Čech inšie, ačpráve majú oba tú istú reč. Tieto spoločné zvyky<br />

všetkých národov uhorských robia to, že národy uhorské ako by jedna rodina<br />

vyzerajú, a trhať akokoľvek sväzky rodiny tejto bola by vec vlasti našej nebezpečná<br />

najmä v tomto čase, kde krajina zákonmi bráni sa. Proti zákonom<br />

teda vystupovať znamenalo by aj to, keby kto chcel stolicu Nitriansku deliť<br />

na hornú a dolnú, akého rozdielu zákon nezná.<br />

Ďalej hovorím, že nenie národu slovenskému všetko jedno, či aristokracia<br />

môže s ním ísť, a či nie. Nerád síce spomínam aristokraciu, lebo som jeden<br />

z nich, ale musím vysloviť, že s úmyslom krajinu akokoľvek trhať šľachta<br />