13.07.2014 Views

Alexander Matuška

Alexander Matuška

Alexander Matuška

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

BIOGRAFISTIKA<br />

WRITERS OF SLOVAKIA –<br />

SPISOVATELIA SLOVENSKA<br />

V sérii biograficko-literárnych portrétov slovenských spisovateľov a dejateľov, ktoré sme otvorili portrétom<br />

Jána Kollára v roku 2005, pokračujeme predstavovaním spisovateľov jubilujúcich v roku 2010.<br />

V chronologickom poradí si predstavíme tieto osobnosti: Anton Augustín Baník (n. 26. 2. 1900), <strong>Alexander</strong><br />

Matuška (n. 26. 2. 1910), Stanislav Mečiar (n. 21. 3. 1910), Zuzka Zguriška (n. 13. 4. 1900), Martin<br />

Kukučín (n. 17. 5. 1860), Jozef Kohúth (z. 16. 6. 1900), Ján Rezík (z. 4. 8. 1710), Ľudo Bešeňovský<br />

(n. 15. 9. 1910), <strong>Alexander</strong> Rudnay (n. 4. 10. 1760), Ondrej Plachý (z. 7. 10. 1810), Emil Boleslav Lukáč<br />

(n. 1. 11. 1900), Ján Kostra (n. 4. 12. 1910).<br />

ALEXANDER MATUŠKA<br />

literárny kritik, kultúrny publicista, esejista, redaktor<br />

26. 2. 1910 Vlkanová – 1. 4. 1975 Bratislava<br />

VIZITKA<br />

<strong>Alexander</strong> Matuška patrí k významným literárnym kritikom<br />

a kultúrnym publicistom 20. storočia na Slovensku.<br />

Od vysokoškolských štúdií do konca života sledoval<br />

a komentoval nielen literárnu tvorbu, ale všímal si celú<br />

kultúrnu a spoločenskú sféru, tvrdo kritizujúc všetky negatíva<br />

brzdiace vývoj Slovenska. Vnímal viac ako ktokoľvek<br />

iný manká národnej povahy a zaostalosť pomerov,<br />

v ktorých po roku 1918 žilo. Uvedomoval si, že ak sa má<br />

úroveň slovenskej literatúry, umenia a kultúry pozdvihnúť,<br />

musí sa kultivovať, zušľachťovať a meniť národný<br />

charakter. Za aktuálnu úlohu pokladal premenu Slovenska<br />

na moderný európsky región.<br />

Ostrý kritický tón je však len jedným pólom Matuškovho<br />

prístupu k životu a umeniu. Najmä na poli literatúry<br />

vedel oceniť aj ozajstné hodnoty. A tak sa skláňa<br />

nad géniom Janka Kráľa, Sládkoviča, Hviezdoslava<br />

a iných, posudzujúc ich médiom intelektuálne prenikavých<br />

a emocionálne vzrušujúcich esejí.<br />

Po skončení vysokej školy (1935) pôsobil ako stredoškolský<br />

profesor na učiteľskom ústave v Leviciach (1935<br />

– 1938), na gymnáziu v Bratislave (1938 – 1939), na gymnáziu<br />

v Michalovciach (1939 – 1941) a na učiteľskom<br />

ústave v Banskej Bystrici (1941 – 1944).<br />

ŽIVOT<br />

<strong>Alexander</strong> Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej<br />

v rodine hospodárskeho správcu. V roku 1922 sa<br />

rodina z Vlkanovej presťahovala do Banskej Bystrice, kde<br />

otec prijal miesto správcu v Stredoslovenských elektrárňach.<br />

Po maturite na banskobystrickom gymnáziu (1928)<br />

sa <strong>Alexander</strong> zapísal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity<br />

v Prahe, kde študoval najprv latinčinu a gréčtinu<br />

a neskôr filozofiu, francúzštinu a tzv. českoslovenčinu. Tu<br />

navštevoval prednášky F. X. Šaldu, O. Fischera, B. Mathesia,<br />

V. Tilleho a ďalších. Zároveň bol členom slovenského<br />

spolku Detvan a spoluzakladateľom skupiny R-10. V roku<br />

1934 obhájil doktorskú dizertáciu Vplyv Schopenhauerovej<br />

filozofie na Nietzscheho.<br />

Podobizeň Alexandra Matušku ako maturanta<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

Aktívne sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní,<br />

písal do povstaleckej tlače (Nové slovo, Pravda), vystupo-<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 2 – 3 ( 2 0 1 0 ).....................................................................................................<br />

115


VLADIMÍR PETRÍK / ALEXANDER MATUŠKA<br />

BIOGRAFISTIKA<br />

val v Slobodnom slovenskom vysielači a bol šéfom tlačového<br />

odboru SNR. Za tieto aktivity bol v Banskej Bystrici<br />

väznený. V roku 1945 sa presťahoval do Bratislavy, kde<br />

pracoval na Povereníctve informácií (1945 – 1947), bol<br />

redaktorom v Národnej obrody (1947 – 1948), lektorom<br />

vo vydavateľstve Pravda (1948 – 1951), pracovníkom Povereníctva<br />

školstva (1951 – 1952) a aj šéfredaktorom Slovenských<br />

pohľadov (1953 – 1958). V roku 1959 nastúpil<br />

do Ústavu slovenskej literatúry SAV ako vedecký pracovník.<br />

V roku 1964 obhájil veľký doktorát (DrSc.), roku 1965<br />

sa stal členom – korešpondentom SAV a v roku 1969 získal<br />

ocenenie Národný umelec.<br />

DIELO<br />

<strong>Alexander</strong> Matuška začal publikovať kritické príspevky<br />

po príchode do Prahy (prvý, Hra na fujaru a pokrok, vyšiel<br />

v roku 1930), ktoré uverejňoval väčšinou v českej<br />

tlači (Přítomnost). Slovenské časopisy mu ich odmietali<br />

publikovať, lebo v nich ostro napádal slovenské národné<br />

a kultúrne neduhy. Kriticky a často aj ironicky sa vyrovnával<br />

s vtedajšou spoločenskou, kultúrnou a literárnou<br />

situáciou. Všímal si a kritizoval – pokiaľ išlo o národné<br />

spoločenstvo – prílišnú orientáciu na minulosť, lipnutie<br />

na tradíciách, pasivitu, uspokojovanie sa s priemerom<br />

a podpriemerom. Vo sfére kultúry a umenia mu prekážala<br />

malá náročnosť na kvalitu, vykrádanie cudzích myšlienok,<br />

málo úsilia vyrovnať sa najlepším. Obsiahly výber<br />

z týchto Matuškových príspevkov vyšiel knižne pod názvom<br />

Za a proti až v roku 1956. Matuškov kritický bystrozrak<br />

zostrovalo kultúrne vyspelé české prostredie a jeho<br />

snahou bolo, aby sa Slovensko v čo najkratšom čase „dotiahlo“<br />

na úroveň Česka a pokračovalo s ním ako rovnocenný<br />

partner ďalej do Európy. V spomenutom článku<br />

či skôr v eseji nabádal svojich rodákov, aby sa prestali<br />

spoliehať na folklór (fujary), na výšivky, na ovčiarstvo, ale<br />

modernizovali sa v zmysle súvekých pokrokových ideí.<br />

Uvedomoval si, že folklórny charakter Slovenska je historicky<br />

podmienený (polofeudálne Uhorsko, národnostný<br />

útlak), ale bez ohľadu na to trval na skorej a výraznej národnej<br />

a kultúrnej premene a jednoznačne sa dožadoval<br />

vyššej kvality. Neskôr – keď išlo o literatúru – sa priznal,<br />

že možno chcel od autorov viac, ako mohli dať, ale vcelku<br />

považoval svoj mladícky postoj za správny. V tomto<br />

postoji badať generačný prízvuk; synovia sa búrili proti<br />

otcom, no to sa týkalo len jednej časti mladého pokolenia.<br />

Aj v pražskom Detvane boli „mladoni“, ako ich ironicky<br />

nazýval Matuška, ktorí trvali na folklórnej minulosti.<br />

Matuška, ale i ďalší (Michal Chorváth atď.) boli za radikálnu<br />

zmenu.<br />

Táto dilema sa vlastne ťahá až do prítomnosti. Súčasťou<br />

Matuškovho kritického náporu bola aj jeho monografia<br />

Vajanský prozaik, napísaná v roku 1937 a knižne<br />

publikovaná v roku 1946. V úvode autor pripomína, že<br />

v čase slovenského štátu sa ju neodvážil vydať, pretože<br />

v nej nešetrne zhodil z piedestálu jedného z národných<br />

a kultúrnych koryfejov. Prozaika Vajanského tu posúdil<br />

ako kritik, neberúci do úvahy okolnosti, v ktorých jeho<br />

dielo vznikalo, celkom teda obišiel spoločenský a kultúrny<br />

kontext, ktorý sa však nepochybne tiež podieľal na<br />

kvalite Vajanského tvorby.<br />

Po príchode na Slovensko a v novej spoločenskej<br />

situácii (vznik Slovenskej republiky), ktorá mu nebola<br />

naklonená, sa Matuška načas odmlčal. Keď začal znovu<br />

pravidelne publikovať, vzdal sa ostrého kritického<br />

tónu, pretože s ním by nebol v autoritatívnom režime<br />

prerazil. Začal si sám pre seba objavovať skutočné<br />

hodnoty v domácej literatúre, ktoré predtým nechával<br />

bokom a ktoré ani dôkladnejšie neštudoval. Vrátil sa<br />

do čias národného obrodenia, k tvorbe popredných<br />

štúrovcov (Janko Kráľ, Andrej Sládkovič) a v osobitnej<br />

eseji neskôr zhodnotil zástoj celej štúrovskej generácie.<br />

Všimol si tiež osobnosť M. R. Štefánika, posúdil<br />

tvorivé vzopätie Hviezdoslava, Jesenského, Timravy<br />

<strong>Alexander</strong> Matuška s Andrejom Plávkom v roku 1971<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

116 .................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 2 – 3 ( 2 0 1 0 )


VLADIMÍR PETRÍK / ALEXANDER MATUŠKA<br />

a i. a obrátil sa aj k svetovej literatúre, najmä ruskej<br />

(Dostojevskij, Tolstoj, Gogoľ, Lermontov). State o nich<br />

vložil do knižných publikácií, ktoré vychádzali v prvých<br />

povojnových rokoch (Profily, 1946; Štúrovci, 1948; Nové<br />

profily, 1950; Vavríny nevädnúce, 1953). Matuškovo písanie<br />

o „veľkých“ má konkrétny tvar esejí. To znamená,<br />

že v texte sa kladie dôraz nielen na fakty, ale najmä na<br />

osobný postoj k týmto faktom, artikulovaný štýlom<br />

a ten je esteticky príznakový. „Pekné“ písanie nie je pre<br />

Matušku (alebo len výnimočne) hrou so slovom. Vždy<br />

je za ním výrazne viditeľný subjektívny postoj. Matuška<br />

hovorí o jednotlivých autoroch to, čo jeho samého<br />

najväčšmi oslovilo, čo v ňom zanechalo trvalý dojem.<br />

No keďže vedel odhaliť a pomenovať skutočné umelecké<br />

hodnoty a zároveň pojal do svojho intelektuálneho<br />

poľa aj veľkú časť európskej literárne kultúry,<br />

jeho poznatky a objavy majú miesto i na objektívnej<br />

hodnotovej stupnici. Vcelku môžeme povedať, že spomenuté<br />

Matuškove publikácie prestavujú významný<br />

osobnostný počin. V čase svojho vzniku sa chápali ako<br />

účinný protiklad dobovej, povrchne ideologizujúcej<br />

a osobnostne vyprázdnenej kritickej praxe. Znamenali<br />

návrat ku kritickým postojom, kde sa názor plne kryl<br />

s osobným presvedčením. Ostré kritické pero si však<br />

Matuška ponechal pri posudzovaní práve vznikajúcej<br />

literárnej tvorby. Početné kritické state dopracoval do<br />

knižnej podoby, ktoré vyšli v roku 1959 pod názvom<br />

Od včerajška k dnešku (podobný charakter má aj titul<br />

Človek v slove z roku 1967). V nich rezignoval na ideologické<br />

kritériá a zmeral súčasnú literatúru umeleckým<br />

metrom, pričom konštatoval, že často nedosiahla úroveň<br />

medzivojnovej slovenskej literatúry.<br />

Šesťdesiate roky 20. storočia znamenali ďalšiu etapu<br />

v Matuškových tvorivých aktivitách. Jeho záujem sa sústredil<br />

na veľké monografické projekty. Tento posun súvisel<br />

aj s jeho prechodom na literárnovedné pracovisko<br />

(Ústav slovenskej literatúry SAV), kde sa práca podriaďovala<br />

výskumným zámerom. Postupne mu vyšli tri monografické<br />

práce – Človek proti skaze. Pokus o Karla Čapka<br />

(1963), Rudolf Jašík (1964) a J. C. Hronský (1970). Oproti<br />

predchádzajúcim „profilom“ a „portrétom“ sú materiálovo<br />

obsažnejšie, autor pracuje s konkrétnymi faktmi<br />

a používa pramennú literatúru. Jeho cieľom bola skôr<br />

úplnosť ako zovšeobecňujúci pohľad. V knihe o Čapkovi<br />

sa úspešne pokúsil obsiahnuť košatý a mnohostranný<br />

Čapkov profil. Zvážil jeho noetiku i poetiku a vyslovil<br />

o ňom mnohé nové závažné zistenia. Je to prvá obsiahla<br />

monografia o autorovi, ktorý sa predtým – ako buržoázny<br />

spisovateľ – hodnotil negatívne.<br />

Rudolf Jašík zaujal Matušku tým, že narušil a zároveň<br />

obohatil model socialistickej prózy. Neprinášal síce nové<br />

témy, ale prístup, ktorý uplatnil, znamenal výrazné rozšírenie<br />

možností zobrazenia sociálnej reality, najmä cez<br />

originálne životné typy a realistické či lyrickobaladické<br />

uchopenie sujetov.<br />

Podobne ako pri Čapkovi aj pri Hronskom sa Matuška<br />

zasadil za nový pohľad na tohto „zakázaného“ emigrantského<br />

autora. Bez ohľadu na jeho životné osudy<br />

a nacionalistickú ideológiu vysoko vyzdvihol Hronského<br />

prozaické umenie a jeho neoddiskutovateľný zástoj<br />

v modernej slovenskej próze, ktorej sám dodal celý rad<br />

významných impulzov a prispel k tomu, že sa slovenská<br />

literatúra začala približovať svojou úrovňou k európskej.<br />

V roku 1983, teda už po Matuškovej smrti, vyšla publikácia<br />

pod názvom Osobne a neosobne, ktorú pripravil<br />

jeho syn Stanislav z rozhovorov A. Matušku, ktoré vychádzali<br />

v Slovenských pohľadoch na prelome 60. a 70.<br />

rokov. Kniha je svojráznou autobiografiou, v ktorej sa<br />

autor vracia do svojej mladosti, školských rokov, jednotlivých<br />

životných postov a zároveň hovorí o svojom vzťahu<br />

k spoločnosti, kultúre a literatúre, osvetľuje princípy<br />

svojej poetiky a zasvätene hodnotí polstoročie zápasu<br />

o vyššiu kvalitu slovenského života a kultúry. Je čitateľsky<br />

interesantným vstupom do Matuškovho života a jeho<br />

tvorby.<br />

BIOGRAFISTIKA<br />

Pohreb Alexandra Matušku 7. apríla 1975 v Banskej Bystrici<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 2 – 3 ( 2 0 1 0 ).....................................................................................................<br />

117


PAVOL PARENIČKA / STANISLAV MEČIAR<br />

BIOGRAFISTIKA<br />

VÝZNAM<br />

STANISLAV MEČIAR<br />

pseudonym: Adam Kment<br />

značky: a. n., -a. n.-, A. N., an, -an-, -an.-, -n-, nč., R, rk, R-r, S.M., sm, St. M., -v. r.-<br />

literárny vedec, editor, redaktor, publicista, ideológ, politik,<br />

kultúrny pracovník, (univerzitný profesor), exilový dejateľ<br />

n. 21. 3. 1910 Prievidza – 23. 11. 1971 Buenos Aires, Argentína<br />

VIZITKA<br />

Život a dielo Stanislava Mečiara nie je našej kultúrnej<br />

a literárnej verejnosti príliš známe. Táto kontroverzná<br />

postava nadlho upadla do zabudnutia, lebo predchádzajúci<br />

ideologicky limitovaný komunistický režim ju predstavoval<br />

iba účelovo, torzovite a výlučne negatívne.<br />

V súvislosti so storočnicou narodenia Stanislava Mečiara<br />

však treba poznamenať, že patril medzi významných<br />

slovenských literárnych historikov, teoretikov, kritikov,<br />

editorov, archivárov, publicistov i redaktorov a ako<br />

blízky spolupracovník Jozefa Cígera Hronského mu pomohol<br />

vybudovať z Matice slovenskej modernú kultúrnu<br />

ustanovizeň. Možno zašiel priďaleko v oblasti ideológie<br />

a politiky, ale v tomto smere ho motivovala obava<br />

o osud Slovenska v ťažkých vojnových časoch, keď sa<br />

ako mnohí iní postavil na nesprávnu stranu radikálneho<br />

ľudáctva a na svojich pozíciách zotrval až do marca<br />

1945. Po páde prvej slovenskej štátnosti zostal Mečiarovi<br />

trpký osud vyhnanca. V emigrácii sa usadil v ďalekej<br />

Argentíne, kde naďalej vyvíjal bohaté krajanské politické,<br />

kultúrne a literárne aktivity. Zostali po ňom knižné<br />

monografie, stovky štúdií a tisícky článkov, záslužné<br />

pôsobenie v martinskej a Zahraničnej Matici slovenskej<br />

a ďalšie aktivity.<br />

ŽIVOTNÉ OSUDY<br />

Stanislav Mečiar sa narodil 21. marca 1910 v Prievidzi.<br />

Pochádzal z chudobnej mnohodetnej maloroľnícko-remeselníckej<br />

rodiny, v ktorej bol literárne činný ešte jeho<br />

mladší brat ThDr. Kamil Mečiar (1912 – 2002), katolícky<br />

kňaz, významný teológ, náboženský spisovateľ a prekladateľ.<br />

Matuškove tvorivé aktivity sa vyznačujú vyhranenou<br />

kritickou koncepciou, metodologickou priebojnosťou,<br />

osobnou angažovanosťou a ideovou jednoznačnosťou.<br />

Vývinová hodnota Matuškovho celoživotného diela<br />

spočíva v ustavičnom prebojúvaní náročných kritérií,<br />

v mravnom nasadení (známa je jeho myšlienka, že kultúra<br />

sa robí aj charakterom), v dlhoročnom zodpovednom<br />

a angažovanom kritickom pôsobení, v progresívnej<br />

a dobovo aktuálnej koncepcii umenia a literatúry,<br />

ako dôležitej funkcii života, ako osobitného výrazu intelektuálnych<br />

a morálnych kvalít národa a spoločnosti,<br />

ktoré umenie a literatúru produkujú, pretože ju potrebujú.<br />

Práve v oblasti živého kritického pôsobenia zostala po<br />

Matuškovi citeľná medzera. Ako každá veľká osobnosť aj<br />

on vyžaruje cez svoje dielo tvorivú energiu do súčasných<br />

i budúcich priestorov. Sila a pôsobivosť tohto vyžarovania<br />

bude, dúfajme, ešte dlho pôsobiť ako inšpiračný<br />

zdroj pre nové generácie kritikov a bádateľov a zanechá<br />

stopu aj vo vedomí tých, čo prídu po nás.<br />

PhDr. Vladimír Petrík, CSc.<br />

Stanislav Mečiar navštevoval v rokoch 1916 – 1921 r. k.<br />

ľudovú školu v rodnej Prievidzi a tu študoval aj na reálnom<br />

gymnáziu (1921 – 1929). Po maturite sa stal poslucháčom<br />

Filozofickej fakulty Univerzity Komenského<br />

v Bratislave (1929 – 1933) a zároveň si ako štipendista<br />

zdokonaľoval vedomosti z oblasti slovanskej a germánskej<br />

filológie na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1933<br />

zavŕšil vysokoškolské štúdiá získaním titulu PhDr. Hoci<br />

ho ako talentovaného literáta zamestnala Matica slovenská<br />

v Martine už v roku 1933, faustovský hlad po<br />

vzdelaní ho zaviedol na študijné pobyty do Lipska, Poznane,<br />

Varšavy a Krakova. Po návrate na Slovensko sa<br />

stal referentom Literárno-historického odboru Matice<br />

slovenskej v Martine (1934 – 1939) a súčasne redigoval<br />

matičný kultúrny mesačník Slovensko (1934 – 1937).<br />

V rokoch 1939 – 1945 bol šéfredaktorom matičných Slovenských<br />

pohľadov a v roku 1940 ho zvolili za jedného<br />

zo štyroch tajomníkov Matice slovenskej (pre vedeckú<br />

činnosť).<br />

Počas existencie vojnovej slovenskej štátnosti sa funkcionársky<br />

angažoval v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane<br />

a Hlinkovej garde a režimisticky zameral i svoje bohaté<br />

publicistické aktivity, vychádzajúce z tzv. tukovského<br />

výkladu slovenského národného a kresťanského socializmu.<br />

V roku 1944 verejne zaujal ostré stanovisko proti<br />

Slovenskému národnému povstaniu, ktoré považoval za<br />

protištátny, boľševický a čechoslovakistický puč. Na druhej<br />

strane však po potlačení povstania obetavo pomáhal<br />

jeho prenasledovaným účastníkom z radov bývalých<br />

matičných spolupracovníkov (J. Bodenek, M. Rázusová-<br />

-Martáková, J. Štefánik a i.). V roku 1944 ho prezident<br />

Slovenskej republiky Jozef Tiso vymenoval za riadneho<br />

profesora dejín slovenskej literatúry na Slovenskej univerzite<br />

Istropolitana v Bratislave.<br />

118 .................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 2 – 3 ( 2 0 1 0 )

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!