13.07.2014 Views

Cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska. Bratislava

Cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska. Bratislava

Cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska. Bratislava

SHOW MORE
SHOW LESS

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.

H c.<br />

CESTA SLOVENSKEJ POLITIKY<br />

K VZNIKU ČESKOSLOVENSKA<br />

s A v<br />

VEDA


SAV<br />

ÚSTAV POLITICKÝCH VIED SAV<br />

VEDA, VYDAVATEĽSTVO SAV


Recenzenti:<br />

PhDr. Natália Krajčovičová, CSc.<br />

PhDr. Milan Podrimavský, CSc.


Marián Hronský - Miroslav Pekník<br />

MARTINSKÁ DEKLARÁCIA<br />

CESTA SLOVENSKEJ POLITIKY<br />

K VZNIKU ČESKO-SLOVENSKA<br />

M<br />

VEDA, vydavateľstvo SAV<br />

<strong>Bratislava</strong> 2008


Vychádza s finančnou podporou<br />

mesta Martin a Slovenskej sporiteľne v Martine<br />

© PhDr. Marián Hronský, DrSc, PhDr. Miroslav Pekník, CSc. 2008<br />

© VEDA, vydavateľstvo SAV 2008<br />

ISBN 978-80-224-1047-2


OBSAH<br />

Predhovor 7<br />

Úvod 9<br />

L kapitola<br />

Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914 21<br />

II. kapitola<br />

Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny. Sarajevo -<br />

a čo ďalej 61<br />

III. kapitola<br />

Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti 77<br />

IV. kapitola<br />

Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj 113<br />

V kapitola<br />

Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia<br />

a prepájanie zahraničného a domáceho odboja v Čechách 143<br />

VI. kapitola<br />

Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti<br />

memorandového programu z roku 1861 163<br />

VIL kapitola<br />

Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore 191<br />

VIII. kapitola<br />

Prísľub <strong>slovenskej</strong> jari 1918 (Mikulášska rezolúcia,<br />

divadelné slávnosti v Prahe, dôverná porada SNS v Martine) 211<br />

5


Martinská deklarácia<br />

IX. kapitola<br />

Za Slovenskú národnú radu a parlamentná reč Ferdiša Jurigu 239<br />

X. kapitola<br />

Predporada a deklaračné zhromaždenie 30. októbra 1918<br />

v Turčianskom Sv. Martine 259<br />

Poznámky 285<br />

Použitá literatúra a pramene 337<br />

6


PREDHOVOR<br />

Je známe, že v historiografii vznikajú, žijú vedľa seba, súperia<br />

a ovplyvňujú sa rôzne pohľady na rovnaký problém. A keby sama<br />

problematika <strong>vzniku</strong> Cesko-<strong>Slovenska</strong> patrila už iba historikom, zostala<br />

by témou určite vzrušujúcou, ale aj témou vzbudzujúcou rozdielne<br />

názory, úsudky a výklady. Pritom aj tu spôsob formulácie a hodnotenia<br />

predmetnej témy, ako pri väčšine tém z novších dejín, nebýva<br />

nikdy celkom „neutrálny". Okrem toho história <strong>vzniku</strong> i existencie prvého<br />

česko-slovenského štátu má pre interpretačnú nejednotnosť ešte<br />

osobitné dôvody: je pod vplyvom prístupov či pohľadov vychádzajúcich<br />

z rôznych národných prostredí, ktorých národný či iný ideový<br />

pôvod ich môže niekedy až diametrálne odlišovať od inonárodných<br />

a inak politicky motivovaných. Vzťahuje sa to predovšetkým na historizujúcu<br />

politickú publicistiku, ktorá sa dosť často zamieňa za historický<br />

výklad. Predkladaná monografia sa od takého výkladu rozhodne<br />

dištancuje, ale vonkoncom nepopiera, že vychádza predovšetkým zo<br />

slovenských národných dejín a odborne historicky uplatňuje slovenský<br />

pohľad na skúmanú problematiku.<br />

Je pravda, že dejiny Cesko-<strong>Slovenska</strong> sa nezačínajú jeho vyhlásením.<br />

Napokon proklamácie štát ešte nestvorili, ale potvrdzovali, že<br />

bude. To treba zdôrazniť, lebo iba do tejto fázy výkladu dospieva aj<br />

predkladaná monografia. Jej hlavnou obsahovou náplňou je nevyhnutná<br />

a nutne rozsiahla úvodná kapitola, ktorá tradične pátra po príčinách<br />

<strong>vzniku</strong>, usiluje sa určiť a pomenovať podmienky, za ktorých sa<br />

samostatný česko-slovenský štát ustanovoval. Veď nebol ani fatálnou<br />

nevyhnutnosťou, ani jedinou možnosťou istej historickej situácie. Ak<br />

sa realizoval, asi jej najviac zodpovedal koncepciou a vývojovou tendenciou.<br />

Pritom podmienky na jeho zrod mali vnútornú i vonkajšiu<br />

povahu, a tie museli byť v značnom súzvuku.<br />

Program samostatného česko-slovenského štátu bol spoločným<br />

programom českého i slovenského odboja doma aj v zahraničí a oba<br />

národy prispeli k tejto revolučnej premene podľa svojich možností.<br />

7


Martinská deklarácia<br />

Pritom predkladaná monografia prednostne skúma a sleduje predvojnový<br />

i vojnový vývoj domácej <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> na jej ceste k <strong>vzniku</strong><br />

Česko-<strong>Slovenska</strong>, ktorý vyvrcholil 30. októbra 1918 prijatím Deklarácie<br />

slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia. Táto znamenala<br />

štátoprávne oddelenie <strong>Slovenska</strong> od bývalého Uhorska a stala sa<br />

jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatného<br />

česko-slovenského štátu.<br />

Autori<br />

8


ÚVOD<br />

Po rakúsko-uhorskom štátoprávnom vyrovnaní v roku 1867 a vydaní<br />

Národnostného zákona v roku 1868, ktorý neuznával právo nemaďarských<br />

národov, aby vystupovali ako štátoprávne zložky, slovenská<br />

politika pod tlakom maďarizácie stagnovala. Napriek tomu sa jej<br />

základné strategické smerovanie, zakotvené v Memorande slovenského<br />

národa z júna 1861, nezmenilo. Požiadavky uznania základných<br />

potrieb národného vývoja Slovákov a vyčlenenia nimi obývaného územia,<br />

precizované v decembri 1861 vo Viedenskom memorande a návrhu<br />

Privilégia slovenského Okolia, boli však po <strong>vzniku</strong> dualistického<br />

Rakúsko-Uhorska nepriechodné. 1 Za tejto situácie sa začali v <strong>slovenskej</strong><br />

politike formovať viaceré názory, predstavy a koncepcie, 2<br />

podľa<br />

ktorých sa prvoradou úlohou pri riešení <strong>slovenskej</strong> otázky stala obrana<br />

národnej samobytnosti Slovákov. Podporu a spojencov pri jej riešení<br />

hľadali slovenskí politici nielen na pôde Uhorska a v rakúskej časti<br />

monarchie, ale aj v zahraničí.<br />

Na širšej báze slovanskej spolupatričnosti vznikla slavianofilská<br />

proruská koncepcia <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, propagovaná najmä martinským<br />

vedením Slovenskej národnej strany na čele s P. Mudroňom a S.<br />

H. Vajanským, ktorí v prípade vojenského konfliktu mesianisticky očakávali<br />

pomoc od Ruska. 3<br />

V týchto súvislostiach však treba pripomenúť,<br />

že orientácia na Rusko mala na myslenie slovenských politikov aj<br />

svoj širší zahraničnopolitický záber. Po <strong>vzniku</strong> Trojspolku, ku ktorému<br />

sa stavala slovenská politika kriticky, sa stalo dohodové spojenectvo<br />

Ruska s Francúzskom a Veľkou Britániou vhodnou bázou na postupné<br />

zlepšovanie postojov <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> k týmto krajinám. Pozitívnym<br />

spôsobom - informovaním o <strong>slovenskej</strong> otázke - k tomu prispeli<br />

aj francúzski slavisti a britský historik R. W. Seton-Watson (Scotus-Viator).<br />

4<br />

Iným východiskom pre riešenie <strong>slovenskej</strong> otázky bola spolupráca<br />

nemaďarských národností v Uhorsku. V rámci nej sa okrem martinského<br />

centra angažovala najmä tzv. stredná generácia slovenských po-<br />

9


Martinská deklarácia<br />

litikov - M. Štefanovič, J. Markovič, G. Augustíny, S. Daxner, Š. Fajnor<br />

a ďalší. 5 Platformou tejto spolupráce sa stal Program spolčenia národných<br />

strán rumunskej, <strong>slovenskej</strong> a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku,<br />

prijatý 10. augusta 1895 na Národnostnom kongrese v Budapešti. 6<br />

Ruskú koncepciu martinskej <strong>politiky</strong> síce Miloš Štefanovič a „stredná<br />

generácia" výslovne neodmietali, ale za základňu pre rozvoj slovenského<br />

národného hnutia považovali všestrannú a systematickú<br />

spoluprácu nemaďarských národností. Tá sa prejavila aj v roku 1896,<br />

keď Výkonný výbor kongresu národností vydal v súvislosti s oslavami<br />

tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny Ohradenie<br />

sa Rumunov, Srbov a Slovákov proti miléniovej slávnosti/ v ktorom<br />

odmietol tézu, že na základe historického vývinu Uhorska sú Maďari<br />

jediným štátotvorným národom, a preto je oprávnené aj súdobé chápanie<br />

Uhorska ako maďarského národného štátu. Bolo to v období, keď<br />

všetky vládne i opozičné maďarské politické zoskupenia sledovali základný<br />

strategický cieľ - urýchliť asimilačnú politiku a pretvoriť Uhorsko<br />

na národne homogénnu tridsaťmiliónovú maďarskú ríšu. 8<br />

Naznačené maďarské veľmocenské ilúzie a nacionalistická propaganda<br />

dominovali aj v ďalších rokoch pred vojnou. Za týchto okolností<br />

sa nenašlo miesto na uplatnenie zásad rovnoprávnosti národov<br />

a národností a na demokratické reformy. Nepresadili sa ani názory<br />

a postoje významného predstaviteľa Strany nezávislosti L. Mocsáryho<br />

a sociológa O. Jásziho, ktorí odmietali násilnú maďarizáciu, pričom O.<br />

Jászi navrhoval realizovať vo vzťahu k nemaďarským národnostiam<br />

program, ktorý neprekračoval rámec Národnostného zákona z roku<br />

1868. 9<br />

Na rozdiel od M. Štefanoviča a „strednej generácie" slovenských<br />

politikov boli predstavitelia <strong>slovenskej</strong> mládeže, sústredení okolo časopisu<br />

Hlas (1898 - 1904), 10 k proruskej línii martinského vedenia Slovenskej<br />

národnej strany podstatne kritickejší. Z opozičných pozícií odmietli<br />

zdôrazňovanie osobitnej úlohy Ruska a slovanského sveta a do<br />

popredia položili potrebu orientácie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> na česko-slovenskú<br />

vzájomnosť. Pôsobenie hlasistov, ako liberálno-pokrokárskeho<br />

prúdu Slovenskej národnej strany však komplikovali ich postoje k <strong>slovenskej</strong><br />

národnej svojbytnosti. Viacerí z nich sa snažili pod vplyvom<br />

českých slovakofilov, združených v spolku Československá jednota,<br />

ale najmä pod vplyvom svojho ideového vodcu a učiteľa T. G. Masaryka<br />

presadzovať kollárovskú koncepciu „československého kmeňa".<br />

10


Úvod<br />

K česko<strong>slovenskej</strong> národnej jednote sa hlásili v rôznej miere aj ich ideoví<br />

nasledovníci z okruhu časopisu Prúdy (1909 -1914). n<br />

Názory hlasistov a prúdistov, popierajúce samobytnosť slovenského<br />

národa, rozhodne odmietlo nielen martinské vedenie Slovenskej<br />

národnej strany, ale aj ďalší ideový smer v strane, katolícko-klerikálny<br />

prúd na čele s Andrejom Hlinkom a Ferdišom Jurigom, z ktorého<br />

sa neskôr, v júli 1913, oficiálne ustanovila Slovenská ľudová strana. 12<br />

Napriek týmto, ale aj ďalším nezrovnalostiam sa však česko-slovenská<br />

vzájomnosť do vojny úspešne rozvíjala. 13<br />

Určitá šanca na zlepšenie postavenia nemaďarských národností<br />

v Uhorsku sa črtala v súvislosti s predpokladanou zmenou na rakúsko-uhorskom<br />

tróne, keďže viacerí politici nemaďarských národností<br />

patrili do okruhu spolupracovníkov následníka trónu Františka<br />

Ferdinanda, ktorý sa so svojou tzv. belvedérskou dielňou usiloval pripraviť<br />

štátoprávnu prestavbu monarchie. 14 Je pochopiteľné, že Slovák<br />

Milan Hodža, rumunskí politici, ale aj ďalší, ktorí dodávali Františkovi<br />

Ferdinandovi potrebné politické informácie a spracovávali pre neho<br />

expertízy, sa usilovali následníka trónu ovplyvňovať v zmysle svojich<br />

politických zámerov. 15<br />

Spolupráca slovenských politikov s predstaviteľmi nemaďarských<br />

národností sa uskutočňovala od roku 1901 aj na pôde uhorského snemu,<br />

keď sa jediná predstaviteľka slovenského národnopolitického života,<br />

Slovenská národná strana, rozhodla opustiť volebnú pasivitu,<br />

v ktorej zotrvávala od roku 1884. Novú kvalitu nadobudla od parlamentných<br />

volieb v roku 1905, keď sa rumunskí, slovenskí a srbskí poslanci<br />

v rámci samostatných národných sekcií združili do spoločného<br />

Národnostného klubu a vytvorili Snemovú národnostnú stranu. 16<br />

Najväčší<br />

rozmach spolupráca zaznamenala na pôde uhorského snemu vo<br />

volebnom období 1906 - 1910.<br />

Neúspešné výsledky volieb v roku 1910 však parlamentnú spoluprácu<br />

slovenských politikov s nemaďarskými národnosťami oslabili<br />

a vedúci predstavitelia Slovenskej národnej strany museli hľadať pri<br />

presadzovaní národnopolitických záujmov nové riešenia. Organizačné<br />

zmeny vo vnútri SNS však viedli k rozkolu, keď sa zo strany vyčlenil<br />

katolícko-klerikálny prúd a utvoril Slovenskú ľudovú stranu. Táto<br />

situácia nastolila otázku, ako za daného stavu urobiť slovenskú politiku<br />

akcieschopnejšou. Riešenie sa našlo v podobe projektu Slovenskej<br />

národnej rady v máji 1914, ktorá mala tvoriť nadstranícky orgán<br />

11


Martinská deklarácia<br />

koordinujúci všetky slovenské politické subjekty, vrátane sociálnych<br />

demokratov. 17<br />

Slovenskí politici mohli pri riešení <strong>slovenskej</strong> otázky rátať aj s istou<br />

podporou svojich krajanov v USA, medzi ktorými sa pred prvou svetovou<br />

vojnou objavil od Adalberta Tholta-Veľkoštiavnického dokonca<br />

projekt nezávislého <strong>Slovenska</strong>, vrátane vymedzenia slovenského životného<br />

priestoru. 18 Mimoriadne pozitívnu úlohu v prospech slovenského<br />

národného života v predvojnovom období zohrala strešná organizácia<br />

amerických Slovákov - Slovenská liga. 19 Od roku 1907 združovala najrozličnejšie<br />

slovenské organizácie v Spojených štátoch amerických a v<br />

ich mene vyvíjala všetky rozhodujúce aktivity na zlepšenie postavenia<br />

Slovákov v Uhorsku. Vďaka demokratickejšiemu americkému prostrediu<br />

sa medzi krajanmi veľmi rýchlo vytváralo vysoké uvedomenie ich<br />

národnej samobytnosti, čo sa prejavilo aj tým, že v predvečer prvej<br />

svetovej vojny názory amerických Slovákov na štátoprávne postavenie<br />

<strong>Slovenska</strong> v habsburskej monarchii predbiehali programové ciele domácej<br />

<strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> Niektoré členské organizácie vyzývali v tomto<br />

smere Slovenskú ligu, aby vypracovala a predložila vlastné riešenie<br />

<strong>slovenskej</strong> otázky v podobe Memoranda amerických Slovákov. 20<br />

Neznalosť skutočných politických zámerov Františka Ferdinanda<br />

a vtedajšia politická situácia spôsobili, že sa belvedérska politika stala<br />

krátko pred vojnou jednou z dvoch najpríťažlivejších orientácií <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong>.<br />

Druhou orientáciou bola česko-slovenská vzájomnosť, ktorá v poslednom<br />

období pred vojnou začala - popri kultúrnej a hospodárskej<br />

spolupráci - nadobúdať už aj istý politický rozmer. 21 Prispela k tomu<br />

v nemalej miere aj pozitívna zmena postoja vedenia Slovenskej národnej<br />

strany, keď sa jeho predstavitelia od roku 1911 začali zúčastňovať<br />

na každoročných česko-slovenských poradách v Luhačoviciach,<br />

organizovaných Českoslovanskou jednotou. Nárast významu Česko<br />

-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti a orientácie na následníka trónu sa prejavil<br />

v <strong>slovenskej</strong> politike aj v tom, že sa stali súčasťou Výkladu programu<br />

Slovenskej národnej strany 22<br />

Českí politickí predstavitelia sa vyjadrovali o možnej politickej spolupráci<br />

so Slovákmi spočiatku iba opatrne, neverejne (na poradách<br />

v Luhačoviciach). Bolo však zrejmé, že niektorí z nich sa touto otázkou<br />

zaoberali častejšie. Potvrdzoval to aj list podpredsedu Ceskoslovanskej<br />

jednoty Rudolfa Piláta americkému Slovákovi, redaktorovi Slovenského<br />

12


Úvod<br />

sokola Milanovi Gettingovi zo septembra 1913. Oboznamuje ho s vtedajšou<br />

politickou situáciou a naznačuje mu spoločné politické ciele:<br />

„Mám dnes to presvedčení, že naše monarchie dá se zachrániti jen tenkráte,<br />

zdali v krátke dobé bude zrušen dualismus a zavedená nová ríše federatívni.<br />

Následník trunu prý ten program má..." Gettingovi píše aj o očakávanej<br />

vojne: „K této valce dojde brzo, buď asi do 5. let, aneb možná i pf istím rokem.<br />

Rusko chce útočit pozde j i, Vídeň dfíve. Pak ovšem nastanou j iné pomery a nevime,<br />

co se stane." A dôverne mu oznamuje, „že stály sejiž z české strany<br />

prípravy, aby v prípade porážky Rakouska byly pak Čechy, Morava a Slezsko<br />

spojené se Slovenskem v jeden štát... Zatím však nutno pracovat na obou stranách<br />

pro myšlenku spojení <strong>Slovenska</strong> s českými zemémi. " 23<br />

V máji 1914, keď česko-slovenská vzájomnosť dosahuje svoj vrchol,<br />

sa takéto predstavy o budúcej politickej spolupráci už prezentovali verejne.<br />

V pražskej revue Pfehled redaktori J. Gallas a V. J. Hauner priamo<br />

napísali, že „jedním z hlavních cílu našich státoprávních či autonomních<br />

boju musí býti odstránení dualismu a utvorení jednotné monarchie... Politické<br />

seskupení nás Slovanu by se ovšem pádem dualismu rázem zmenilo. V jednotné<br />

ríši tvorili by napr. Česi se Slováky kompaktní národ o 9. mil. hláv, tedy<br />

velmi úctyhodný celek. Není príčiny, hledíme-li na Slováky moravské jako na<br />

část Čechoslovanu, proč bychom také tak nehledéli na Slováky uherské. Jejich<br />

poslanci vstoupili by do českých klubu na fíškém snemu a proto je treba pri<br />

vypracovaní detailního politického programu vzíti již ohled na né a na jejich<br />

politické a jiné kultúrni požadavky..." 24<br />

To bol vrchol predstáv o možnej<br />

budúcej politickej spolupráci Čechov a Slovákov v habsburskej monarchii,<br />

v štátoprávnom rámci ktorej sa pohybovalo ich vtedajšie politické<br />

myslenie.<br />

Slovenskí politickí predáci v tomto období na základe naznačených<br />

faktov očakávali, že pri súčasnom vyostrení medzinárodných vzťahov,<br />

za predpokladu nástupu Františka Ferdinanda na habsburský trón,<br />

úzkej česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráce a politickej jednoty Slovákov pod<br />

vedením Slovenskej národnej rady bude možné výrazne zlepšiť postavenie<br />

slovenského národa v monarchii. Atentát na následníka trónu 25<br />

a vypuknutie prvej svetovej vojny spôsobili, že slovenskí politici boli<br />

postavení pred inú realitu, ktorá mala s ich predvojnovými predstavami<br />

na riešenie <strong>slovenskej</strong> otázky iba málo spoločné.<br />

* * *<br />

13


Martinská deklarácia<br />

Vypuknutím prvej svetovej vojny sa česká a slovenská politika ocitli<br />

na dejinnej križovatke: nastal čas previerok zrelosti a predvídavosti<br />

politických strán, ale hlavne jednotlivých politikov, ktorí mali za extrémnych<br />

podmienok doviesť v budúcnosti Čechov a Slovákov k spoločnému<br />

štátu. Stav českej a <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> po prvých vojnových<br />

otrasoch tomu však veľmi nenasvedčoval, skôr naopak. Na Slovensku<br />

stanné právo znemožnilo akúkoľvek politickú činnosť. Viacerí zo slovenských<br />

národných činiteľov sa ocitli už v prvých dňoch vojny vo<br />

väzení, ďalší museli narukovať a rýchlo a ocitli na fronte. Za tejto neudržateľnej<br />

situácie, keď uhorské vládnuce kruhy nemali záujem o prejavy<br />

lojality, ale išlo o rýchle zavŕšenie maďarizácie, vyhlásilo vedenie<br />

Slovenskej národnej strany začiatkom augusta 1914 politickú pasivitu,<br />

v ktorej zotrvalo takmer po celú vojnu. Pasivita mala chrániť slovenské<br />

národné organizácie i jednotlivcov pred dôsledkami šovinizmu<br />

a vládneho teroru. V najťažších chvíľach na začiatku vojny mala svoje<br />

opodstatnenie a bolo to nepochybne lepšie riešenie ako politika aktívnej<br />

podpory uhorskej vlády, respektíve národnej a politickej kapitulácie.<br />

Po prvých otrasoch na začiatku vojny sa začala domáca slovenská<br />

politika postupne spamätávať a viac, či menej ilegálne organizovať. Mimoriadne<br />

postavenie nadobudla v týchto podmienkach neveľká skupina<br />

slovenských politikov vo Viedni, ktorú vďaka svojim spoločenským<br />

stykom zorganizoval bývalý mikulášsky továrnik K. Stodola. Okrem<br />

neho tu od leta 1915 pôsobili na cenzúrnom úrade Milan Hodža, L Derer<br />

a určitý čas aj J. Cablk. V centre monarchie mali najlepšie možnosti<br />

získavať informácie z domácej i zahraničnej <strong>politiky</strong>, no ponúkala sa<br />

tu najmä možnosť styku s ďalšími skupinami slovenských politikov<br />

z Martina, Ružomberka, Budapešti, Bratislavy i ďalších miest, kde nebol<br />

úplne zlikvidovaný slovenský politický život. Hodžova skupina<br />

okrem toho spolupracovala s českými poslancami, ktorí prichádzali<br />

do Viedne, ale aj s jednotlivcami z Čiech a zo <strong>Slovenska</strong>, ktorí nepatrili<br />

k organizovaným skupinám. 26<br />

V českom politickom tábore bol pod vplyvom vojnových udalostí<br />

záujem o Slovensko v prvých rokoch vojny oveľa menší ako pred ňou.<br />

Dvaja emisári <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, ktorí pôsobili v Prahe - A. Stefánek<br />

a F. Votruba, museli vyvinúť nemálo úsilia na obnovenie predchádzajúcej<br />

spolupráce v duchu politických zámerov česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti.<br />

Stefánek, ktorý pôsobil ako redaktor Národných listov, vo svo-<br />

14


Úvod<br />

jich spomienkach na situáciu v Prahe počas vojny uvádza, že, „vplyvní<br />

politikovia českí sa nevedeli spriateliť s našimi návrhmi, aby Slovensko bolo<br />

pojaté do politického programu českého. Roku pätnásteho sa hovorilo v Prahe<br />

len s útrpnosťou, ale málokto veril, že by bolo možné rozšíriť ašpirácie povojnové<br />

i na Slovensko. Že Čechy obdržia čo priam v rámci monarchie akúsi<br />

politickú samostatnosť, tomu sa verilo, žeby bolo možno prinútiť Maďarov ku<br />

väčším ústupkom voči Slovákom, tomu sa neverilo... Reálni a skúsení štátnici<br />

Kramáf, Rašín, Švehla boli zdržanliví, patrne i preto, že mimo nás oboch (Kol.<br />

Votruba sa stal redaktorom Venkova) a M. Hodžu, Kornela Stodolu a Ivana<br />

Dérera vo Viedni nebolo možno dorozumeť sa so Slovákmi. " 27<br />

A tak z českých<br />

politikov rátal so Slovenskom už od začiatku vojny iba T. G. Masaryk<br />

a malá časť českého odboja sústredená v tajnej organizácii Mafia.<br />

Profesor Masaryk počítal so Slovákmi v politickom spojení s Čechmi,<br />

a táto myšlienka česko-<strong>slovenskej</strong> politickej spolupráce a jednoty prešla<br />

aj do jeho zahraničných akcií.<br />

Situácia v zahraničí bola oproti domácim pomerom priaznivejšia.<br />

Existovali tam pomerne dobre organizované krajanské organizácie,<br />

najmä v USA a v Rusku, v ktorých už pred vojnou slovenskí a českí<br />

vysťahovalci uvažovali o možnostiach, ako zlepšiť postavenie rodákov<br />

vo vlasti. Už na začiatku vojny začali budovať v zahraničí politické<br />

i vojenské skupiny (Česká družina v Rusku a rota Nazdar vo Francúzsku),<br />

ktoré sa mali angažovať na strane Dohody. Slabinou krajanov<br />

však bola organizačná nejednotnosť i rôznorodosť v chápaní povojnového<br />

štátoprávneho začlenenia Čechov a Slovákov.<br />

Vzhľadom na to, že Slovensko nemalo reálnu nádej existovať ako<br />

samostatný suverénny štát, bolo evidentné, že sa Slováci budú musieť<br />

spojiť s inými - menšími, či väčšími národmi. Preto rôzne slovenské organizácie<br />

a orgány uvažovali o viacerých možnostiach štátoprávneho<br />

začlenenia <strong>Slovenska</strong> po vojne. Už na jej začiatku sa objavovali rôzne<br />

varianty riešenia <strong>slovenskej</strong> otázky, 28<br />

ako napríklad vytvorenie samosprávneho<br />

<strong>Slovenska</strong> vo federatívnom slovanskom štáte, orientácia<br />

na slovensko-maďarský, slovensko-ruský prípadne slovensko-poľský<br />

štátny zväzok, alebo utvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov.<br />

K týmto kombináciám patril aj návrh slovenských socialistov v Spojených<br />

štátoch, aby sa Slovensko stalo súčasťou európskej, respektíve<br />

svetovej federácie národov. Postupom času však vo všetkých týchto<br />

úvahách medzi väčšinou amerických i ruských Slovákov začal prevládať<br />

názor, že najvhodnejším riešením by bolo štátne zjednotenie<br />

15


Martinská deklarácia<br />

s Čechmi - pochopiteľne, za predpokladu, že pre Slovensko bude plne<br />

zabezpečený samobytný vývin.<br />

Už krátko po príchode do emigrácie koncom roku 1914 dospel T. G.<br />

Masaryk na základe svojich skúseností k názoru, že akcie zahraničného<br />

odboja môžu byť úspešné len vtedy, ak budú mať české a slovenské<br />

organizácie v zahraničí jednotné vedenie. Toto vedenie malo tvoriť<br />

a realizovať politický program Cechov a Slovákov tak, aby spĺňal ich<br />

predstavy o cieľoch zahraničného odboja, ale aby súčasne vychádzal<br />

v ústrety i záujmom dohodových mocností a dokázal ich zainteresovať<br />

na činnosti česko-slovenského národnooslobodzovacieho hnutia.<br />

Významným medzníkom pre zahraničný odboj sa stalo vystúpenie<br />

T. G. Masaryka 4. a 6. júla 1915 v Zürichu a v Ženeve. Pri príležitosti<br />

500. výročia Husovej smrti vyhlásil Rakúsko-Uhorsku nezmieriteľný<br />

boj, hoci zatiaľ iba menom českého národa. 29 Toto jeho vystúpenie malo<br />

mimoriadny význam, pretože rozptýlilo dohady, ktoré sa šírili okolo<br />

jeho osoby, že sa totiž z určitých dôvodov nechce oficiálne angažovať<br />

v česko-slovenskom národnooslobodzovacom hnutí.<br />

Na to, aby T. G. Masaryk mohol v zahraničí zastupovať aj slovenskú<br />

časť odboja, potreboval získať od Slovákov mandát. Dostal ho<br />

v októbri 1915, pričom hlavnú úlohu tu zohrali americkí Česi a Slováci.<br />

Profesor Masaryk ako reálne uvažujúci politik rýchlo rozpoznal<br />

význam amerických Cechov a Slovákov pre zahraničný odboj. Pobádal<br />

preto Cechov v Spojených štátoch, aby sa snažili uzavrieť s americkými<br />

Slovákmi dohodu, ktorá by ich zapojila do podpory zahraničnej<br />

akcie a súčasne by T. G. Masarykovi umožnila oficiálne vystupovať<br />

v mene Slovákov. Výsledkom iniciatívy českej strany bola prvá konferencia<br />

Slovenskej ligy a Českého národného združenia, ktorá sa konala<br />

v dňoch 22. - 23. októbra 1915 v Clevelande. Tu uzavreli Clevelandskú<br />

dohodu, 30 ktorá mala bezprostredný vplyv na postoj amerických Slovákov.<br />

Tí sa rozhodli prostredníctvom Slovenskej ligy podporovať<br />

všetky akcie zahraničného odboja, reprezentovaného výraznou osobnosťou<br />

T. G. Masaryka. Samozrejme, nie v podriadenom postavení, ale<br />

v duchu spomínanej dohody.<br />

Clevelandská dohoda predstavovala svojím politickým a ideovým<br />

významom zavŕšenie určitej etapy činnosti <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v zahraničí.<br />

Jej uzavretím sa končilo obdobie hľadania spojencov pre riešenie<br />

hlavnej úlohy <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> - ako a s kým hájiť v novej politickej<br />

realite slovenské národné záujmy.<br />

16


Úvod<br />

T. G. Masaryk v spolupráci s E. Benešom - a od decembra 1915<br />

aj s M. R. Štefánikom - začal realizovať vlastné predstavy o zahraničnej<br />

akcii. V jej rámci však určil krajanským spolkom v Spojených štátoch<br />

i Rusku iba druhoradé postavenie. V zmysle jeho predstáv vznikol<br />

nový ústredný orgán - Český zahraničný komitét, ktorého vyhlásením<br />

zo 14. novembra 1915 vstúpil zahraničný odboj Cechov a Slovákov<br />

na medzinárodnú politickú scénu. Na jeho základe sa sformovala<br />

vo februári 1916 Česká národná rada so sídlom v Paríži, ktorá však<br />

po urgenciách Slovenskej ligy bola premenovaná na Československú<br />

národnú radu.<br />

V roku 1916 prevládla u vedúcich predstaviteľov zahraničnej akcie<br />

orientácia na francúzske politické kruhy. Mimoriadnu úlohu v tom<br />

zohral M. R. Štefánik, ktorý sa začiatkom decembra 1915 vrátil zo srbského<br />

frontu do Paríža. Stretol sa s E. Benešom a ponúkol mu svoje<br />

rozsiahle spoločenské a politické styky, obohatené v poslednom období<br />

aj o oblasť vojenskú. Tým sa pred Benešom a Masarykom otvorili<br />

nové možnosti pôsobenia, najmä vo sfére francúzskej, ale aj talianskej<br />

<strong>politiky</strong>.<br />

Už 3. februára 1916 sa vďaka Štefánikovým kontaktom uskutočnilo<br />

stretnutie profesora Masaryka s francúzskym ministerským predsedom<br />

A. Briandom. Masaryk na ňom informoval francúzskeho premiéra<br />

o plánoch česko-slovenského zahraničného odboja a poukázal na<br />

ich zhodnosť so záujmami Francúzska. Zo stretnutia vzišlo komuniké<br />

a spolu s interview s T. G. Masarykom tak dostala verejnosť informáciu<br />

o zámeroch nášho zahraničného odboja.<br />

Orientácia na francúzsku politiku, ktorú sprostredkoval Štefánik, sa<br />

ukázala ako rozhodujúca a umožnila Masarykovi presadzovať v ďalšom<br />

období vojny zámery česko-slovenského zahraničného odboja na<br />

najvyšších dohodových miestach v oveľa väčšej miere ako dosiaľ. Veľkou<br />

oporou mu pritom bolo, že v ďalšom období mohlo vedenie odboja<br />

pri rokovaniach argumentovať faktorom vo vojnovom čase najdôležitejším<br />

- ozbrojenou silou, československými légiami, ktoré nadobúdali<br />

ku koncu vojny čoraz väčší význam. T. G. Masarykovi sa tak postupne<br />

podarilo - za výdatnej pomoci M. R. Štefánika, E. Beneša a ostatných<br />

spolupracovníkov - dať česko-slovenskému zahraničnému odboju jednotné<br />

vedenie i program a určiť mu smer, ktorý aj napriek mnohým<br />

komplikáciám viedol k <strong>vzniku</strong> spoločného štátu Čechov a Slovákov.<br />

Svoju politickú úlohu mala v tomto smere zohrať aj idea jednot-<br />

17


Martinská deklarácia<br />

neho československého národa, čechoslovakizmus. Prezentovať Čechov<br />

a Slovákov ako jeden politický národ malo v danom období svoje<br />

opodstatnenie, čo potvrdil aj ďalší politický vývoj, keď v roku 1918<br />

pokladali vedúci predstavitelia dohodových mocností pri tvorbe povojnových<br />

štátnych útvarov národný princíp za najdôležitejší. Aj keď<br />

idea jednotného československého národa vyvolávala medzi Slovákmi<br />

a Cechmi mnohé nedorozumenia a spory a spomaľovala fakticky<br />

vývin Slovákov v moderný samobytný národ, možno konštatovať, že<br />

z hľadiska dosiahnutia najvyššieho cieľa - utvorenia samostatného<br />

spoločného štátu - mal čechoslovakizmus v čase vojny dočasne pozitívny<br />

ráz.<br />

V porovnaní s úspechmi zahraničného odboja boli akcie domácej<br />

českej a <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> podstatne skromnejšie a vzájomná spolupráca<br />

sa výraznejšie prejavila až v roku 1917, keď bola zásluhou V. Srobára,<br />

A. Stefánka a F. Votrubu do májovej štátoprávnej deklarácie českých<br />

poslancov, prednesenej vo viedenskom parlamente, začlenená aj<br />

otázka slovenská. V deklarácii sa doslovne hovorilo, že českí poslanci<br />

budú sa „v čele svého lidu domáhati sloučení všech vetví československého<br />

národa v demokratický český štát, pri černi nelze opominouti ani vétve slovenské,<br />

žijící v souvislém celku s historickou vlastí českou". Na Slovensku<br />

verejne na túto deklaráciu nikto nereagoval. V daných politických pomeroch<br />

vlastne reagovať ani nemohol, a tak domáca slovenská politika<br />

zostala aj naďalej v pasivite.<br />

Prvým slovenským verejným prejavom požadujúcim utvorenie<br />

spoločného štátu Čechov a Slovákov bolo až prvomájové robotnícke<br />

zhromaždenie v roku 1918 v Liptovskom Mikulási, na ktorom zástanca<br />

idey jednotného československého národa V. Srobár požadoval<br />

okrem iného aj právo na samourčenie pre „uhorskú vetvu československého<br />

kmeňa". 31<br />

Šrobárovo vystúpenie malo značný ohlas nielen doma, ale<br />

predovšetkým v zahraničí a vedeniu česko-slovenského zahraničného<br />

odboja poskytlo konkrétny politický dôkaz, ktorým mohlo pred dohodovými<br />

mocnosťami doložiť vôľu Slovákov spojiť sa s Čechmi v jednom<br />

štáte. Šrobár bol za tento počin uhorskými úradmi uväznený.<br />

Rozhodujúci zvrat v nazeraní slovenských politikov na povojnové<br />

štátoprávne začlenenie <strong>Slovenska</strong> znamenala dôverná porada Slovenskej<br />

národnej strany 24. mája 1918 v Martine. 32 Vyskytli sa na nej<br />

viaceré návrhy, až napokon gordický uzol váhavej <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong><br />

rozťal svojím radikálnym vystúpením A. Hlinka. Jeho slová - „Okolko-<br />

18


Úvod<br />

vaním nedopracovali by sme sa nikdy k vytúženému cieľu. Tu je doba činov.<br />

Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi.<br />

Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú.<br />

Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť" -<br />

znamenali definitívny zlom a československý smer nadobudol v <strong>slovenskej</strong><br />

politike zjavnú prevahu.<br />

Martinská porada prijala dôležité uznesenie, v ktorom sa hovorilo:<br />

„Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho<br />

práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský<br />

národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo <strong>Slovenska</strong>,<br />

Čiech, Moravy a Sliezska. M. Dula, predseda, sa poveruje, aby o tomto konečnom<br />

rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe."<br />

Niekoľko dní po tejto porade uzavreli predstavitelia slovenských<br />

a českých organizácií v USA Pittsburskú dohodu, ktorú osobne skoncipoval<br />

„vodca Masaryk, pretože predstavoval si ináč útvar nového štátu, než<br />

ako bol obsažený v Clevelandskej Dohode..." 33 V nej bol znovu schválený<br />

program vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov s rozsiahlou<br />

slovenskou autonómiou, aj keď z hľadiska Slovákov bola v porovnaní<br />

s predchádzajúcou Clevelandskou dohodou ústupkom v prospech<br />

zámerov T. G. Masaryka. Jej rozdielna interpretácia zo strany oboch<br />

partnerov bola síce neskôr príčinou mnohých sporov, ale v čase svojho<br />

<strong>vzniku</strong> predstavovala Pittsburská dohoda jednoznačné potvrdenie<br />

spoločného cieľa. Ten naplnila v domácich pomeroch Slovenská národná<br />

rada 30. októbra 1918 v Martine, keď slávnostne prijala Deklaráciu<br />

slovenského národa a rozhodla tak o historicky novom smerovaní<br />

Slovákov. 34<br />

Aj keď bol spoločný štát pre Cechov a Slovákov veľkým krokom do<br />

neznáma a mal už vo svojich začiatkoch veľa nedostatkov, predstavoval<br />

nepochybne podstatne vyšší vývojový stupeň ich národného bytia,<br />

než bola existencia v Rakúsko-Uhorsku. Iným problémom bolo, že počas<br />

vývoja spoločného štátu sa mnohé vzájomné vzťahy - vo svojom<br />

čase relatívne adekvátne - prežili a vyžadovali si patričné zmeny.<br />

19


I. KAPITOLA<br />

SLOVENSKÁ POLITIKA<br />

V PREDVOJNOVÝCH MESIACOCH<br />

ROKU 1914<br />

Začiatkom roku 1914 predstavoval domáci slovenský politický tábor<br />

nejednotný rozštiepený konglomerát troch strán. Slovenskú politiku<br />

reprezentovali Slovenská národná strana so svojím tradičným centrom<br />

v Martine, ktorá sa delila na zložku konzervatívnu a liberálno-pokrokársku,<br />

ďalej novoutvorená, ešte sa len formujúca Slovenská ľudová<br />

strana a treťou stranou bola Slovenská sociálnodemokratická strana,<br />

ktorá pôsobila ako súčasť uhorskej sociálnej demokracie. Napriek<br />

uvedenej nejednotnosti a rozdielnosti záujmov jednotlivých strán sa<br />

nachádzal slovenský politický život na kvalitatívne vyššej úrovni ako<br />

predtým.<br />

Bol to výsledok aktivity slovenských politikov od konca 19. storočia,<br />

keď do <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> vstúpili v rámci Slovenskej národnej strany<br />

nové politické prúdy a narušili tak hegemóniu konzervatívneho martinského<br />

vedenia. 1 Či už to boli radikálni hlasisti, snažiaci sa aplikovať<br />

na slovenské pomery najmä myšlienky T. G. Masaryka, alebo politicky<br />

umiernenejší predstavitelia katolícko-klerikálneho prúdu, ktorí lepšie<br />

chápali slovenskú realitu, ich pôsobenie pre slovenskú politiku znamenalo<br />

krok vpred. Vďaka názorovej, hoci často prehnanej konfrontácii<br />

s martinským centrom, ale aj medzi sebou navzájom, sa vyjasňovali<br />

stanoviská a pozície jednotlivých prúdov. Keď sa začal presadzovať<br />

politický agrarizmus Milana Hodžu, 2 dochádzalo k ďalšej diferenciácii<br />

<strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>.<br />

Nástup novej generácie slovenských politikov sústredených od<br />

roku 1909 okolo časopisu Prúdy už predstavoval na rozdiel od ich ideových<br />

predchodcov hlasistov vyššiu kvalitu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. 3 Hoci<br />

sa často vyznačovali rovnakou kritickosťou ako hlasisti, ich prístup<br />

21


Martinská deklarácia<br />

k riešeniu problémov bol uvážlivejší a predovšetkým konštruktívnejší.<br />

Vďaka širšiemu a hlbšiemu záberu svojej vzdelanosti, ako aj politickej<br />

rozhľadenosti sa v mnohom dokázali vyvarovať chýb svojich radikálnych<br />

predchodcov.<br />

Pluralizmus ideových prúdov vo vnútri Slovenskej národnej strany<br />

prispel k tomu, že sa názory na spôsob a realizáciu hlavnej úlohy<br />

<strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> - pozitívne riešenie <strong>slovenskej</strong> národnej (v dobovej<br />

terminológii národnostnej) otázky v Uhorsku - rôznili. Iniciatívu<br />

v tomto smere prejavovali niekdajší hlasisti, prúdisti a ideový vodca<br />

slovenského agrárneho hnutia M. Hodža. Ostatné zložky Slovenskej<br />

národnej strany boli až na niektorých jednotlivcov menej aktívne. Slovenská<br />

sociálna demokracia sa ako samostatná strana <strong>slovenskej</strong> politickej<br />

scény vyvíjala vlastnou, špecifickou cestou, a aj keď mala spoločné<br />

záujmy s národnopolitickým táborom, riešenie národnostnej otázky<br />

nehralo v jej politických zámeroch prvoradú úlohu. 4<br />

Ak chcela slovenská politika pokračovať vo svojom vzostupnom<br />

vývoji, a to aj napriek viacerým krízovým javom, ktoré ju postretli,<br />

bolo potrebné mať nielen určité ideové ciele, ale aj akcieschopnú stranu,<br />

ktorá by dokázala tieto zámery realizovať. Preto sa po prehratých<br />

voľbách v roku 1910 a neúspešnom memorandovom pokuse u ministerského<br />

predsedu Khuena-Héderváryho o rok neskôr pristúpilo k organizačnej<br />

prestavbe strany.<br />

Na návrh M. Ivanku bol roku 1912 založený Ústredný klub Slovenskej<br />

snemovej národnostnej strany a schválený Domáci poriadok, t. j.<br />

stanovy klubu. 5<br />

Tým sa nadviazalo na ustanovenie Snemovej národnostnej<br />

strany zo 7. mája 1905, ktorej autonómnou súčasťou bola aj<br />

Slovenská národná strana. Nová dvojstupňová organizačná štruktúra<br />

- ústredný klub a okresné kluby - nepôsobila však dostatočne stimulujúco<br />

na predpokladaný rast členstva; v roku 1913 dosiahol počet členov<br />

iba 618. 6<br />

Vedenie strany sa to snažilo zmeniť, ale organizačné otázky,<br />

ktoré mali byť prerokované 5. augusta 1913, sa už neriešili, pretože<br />

martinský slúžny A. Újhelyi poradu klubu násilne rozpustil. 7<br />

Jednotlivé prúdy v Slovenskej národnej strane prijali jej organizačnú<br />

prestavbu rôzne. Milan Hodža a Prúdy ju privítali priaznivo, 8<br />

ale<br />

ľudácke krídlo organizačné zmeny odmietlo. Politici okolo A. Hlinku<br />

a R Jurigu dali jasne najavo, že dovtedajšie nezhody medzi klerikálnymi<br />

a ostatnými zložkami Slovenskej národnej strany sa jej reorganizáciou<br />

ešte viac prehĺbili. Výsledkom sporov bolo, že po predchádza-<br />

22


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

júcich, pomerne málo úspešných formálnych pokusoch v rokoch 1905<br />

a 1912 sa 29. júla 1913 v Žiline znova založila Slovenská ľudová strana. 9<br />

Jej predsedom sa stal Andrej Hlinka a tajomníkom Ferdinand (Ferdiš)<br />

Juriga. 10 Slovenský politický katolicizmus tak dospel do štádia, keď sa<br />

rozhodol svoje zámery presadzovať vlastnou cestou, čím prispel k ešte<br />

výraznejšiemu prehĺbeniu diferenciácie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>.<br />

Nadväzne na organizačnú reformu Slovenskej národnej strany prijal<br />

v auguste 1913 Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej<br />

strany nový program strany, ktorý zohľadňoval zmeny v slovenskom<br />

politickom tábore a reagoval na vývoj politických pomerov v monarchii.<br />

n Všeobecné zásady programu rozpracoval začiatkom roku 1914<br />

tajomník strany Jozef Gregor-Tajovský v spolupráci s niekdajšími hlasistami<br />

Fedorom Houdekom, Antonom Štefánkom a Igorom Hrušovským<br />

vo Výklade programu Slovenskej národnej strany. 12 Kládol osobitný<br />

dôraz na národnopolitické požiadavky a vychádzal v ústrety tzv.<br />

belvedérskej politike M. Hodžu, spájajúcej zlepšenie postavenia Slovákov<br />

v monarchii s osobou následníka trónu Františka Ferdinanda.<br />

Z hľadiska snáh o získanie spojencov v národnooslobodzovacom<br />

zápase medzi utláčanými národmi Rakúsko-Uhorska sa v ňom naďalej<br />

potvrdzoval záujem o udržiavanie kontinuity spolupráce nemaďarských<br />

národností (národov) v Uhorsku na zásadách národnostného<br />

kongresu z roku 1895. 13 Novým významným prvkom bola programová<br />

požiadavka užšie spojiť záujmy českého a slovenského národného<br />

hnutia a rozvíjať konkrétne formy ich spolupráce. Vo „Výklade" sa po<br />

prvý raz vôbec oficiálne formulovali požiadavky na smerovanie zahraničnej<br />

<strong>politiky</strong> Rakúsko-Uhorska cestou spolupráce so slovanskými<br />

štátmi, najmä vytvorením aliancie s Ruskom. Taká aliancia bola síce<br />

v roku 1914 už anachronizmom a v rámci vyostrených medzinárodných<br />

vzťahov nereálna, no na druhej strane dokazovala prežívajúcu<br />

a ešte stále silnú orientáciu na cárske Rusko, presadzovanú konzervatívnym<br />

martinským centrom.<br />

Výklad programu bol široko zameraný dokument, ktorý mal ambície<br />

usmerňovať viac-menej všetky oblasti spoločenského života, čo<br />

však bolo za daných podmienok značne problematické. Nakoľko by sa<br />

darilo uplatniť program v praxi, bolo ťažko odhadnúť, pretože k jeho<br />

realizácii sa pre vypuknutie prvej svetovej vojny fakticky ani nepristúpilo,<br />

takže zostal vlastne iba dokladom programovej koncepcie vtedajších<br />

slovenských politikov.<br />

23


Martinská deklarácia<br />

Slovenskému agrárnemu hnutiu do roku 1914 nemožno uprieť istý<br />

progresívny charakter. Založením Ústredného družstva pre hospodárstvo<br />

a obchod 18. februára 1912 v Budapešti si začalo agrárne hnutie<br />

vytvárať organizačnú základňu, ktorá sa natoľko rozrástla, že v roku<br />

1914 Ústredné družstvo už združovalo 34 družstiev, ktoré vznikli za<br />

účinnej pomoci českého agrárneho družstevníctva. 14<br />

Úsilie Milana<br />

Hodžu, ideového vodcu agrarizmu, o vytvorenie Slovenskej hospodárskej<br />

jednoty ako hospodársko-politickej organizácie znemožnila<br />

uhorská vláda, a tým sa zmarili aj jeho plány na postupné pretváranie<br />

agrárneho hnutia na samostatnú politickú stranu. 15<br />

Slovenské agrárne družstevníctvo pozitívne vplývalo na národné<br />

a politické vedomie slovenského roľníctva a pomohlo presadiť záujmy<br />

agrárneho hnutia aj v rámci Slovenskej národnej strany. K najvýraznejšej<br />

zmene v prospech agrarizmu došlo v programovej orientácii strany,<br />

keď sa na jar 1914 agrárna politika dostala na popredné miesto v činnosti<br />

Slovenskej národnej strany so zámerom ochraňovať stavovské,<br />

hospodárske a sociálne záujmy roľníkov. Bolo to zavŕšenie predchádzajúceho<br />

vývoja, keď Slovenská národná strana, ktorá bola predovšetkým<br />

stranou inteligencie - advokátov, kňazov a učiteľov, začala meniť svoj<br />

vnútorný charakter a stávala sa, ako to tvrdil Milan Hodža, stranou roľnícko-demokratickou:<br />

„Slovenská strana - to je roľníctvo, uprostred nehož<br />

má svoje príslušné miesto remeslo, obchod a vrstvy inteligencie. My sme nie<br />

sopár horlivých advokátov a kňazov, my sme slovenská roľnícka demokracia.<br />

Ale toto musí mať aj zovňajší výraz, aj v našej organizácii aj našej politike. " 16<br />

Čo sa týka úloh a smerovania <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, možno povedať, že<br />

agrárni politici zastávali pružnejšie názory ako martinské centrum. Požadovali,<br />

aby slovenská politika bola v každom smere aktívna a opierala<br />

sa o široké ľudové vrstvy, pod ktorými rozumeli predovšetkým<br />

roľníctvo. Prijali názor, že česko-slovenská vzájomnosť, aj keď rôzne<br />

interpretovaná, môže byť jediným stálym faktorom rozvoja slovenského<br />

politického a národného hnutia. 17<br />

Na platforme česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti sa k agrárnemu hnutiu<br />

pričlenila skupina prúdistov, ktorá sa takisto usilovala získať roľníctvo<br />

ako najpočetnejšiu zložku slovenského národa pre tvorbu novej<br />

sociálnej základne <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Prúdisti boli najaktívnejšími<br />

propagátormi česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti, ktorú na českej strane<br />

v poslednom období pred vojnou cieľavedome rozvíjala Českoslovanská<br />

jednota. 18<br />

24


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

Od roku 1908 sa z iniciatívy Českoslovanskej jednoty konali v Luhačoviciach<br />

každoročné porady popredných predstaviteľov českého<br />

a slovenského politického, hospodárskeho a kultúrneho života. Oficiálne<br />

rokovania sa vyhýbali politickým otázkam (tie boli predmetom<br />

súkromných rozhovorov) a zaoberali sa kultúrnymi a predovšetkým<br />

hospodárskymi problémami česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti. Novú<br />

kvalitu porady nadobudli od augusta 1911, keď sa z iniciatívy liberálno-pokrokárskeho<br />

krídla Slovenskej národnej strany, niekdajších hlasistov<br />

a prúdistov, nadviazali oficiálne kontakty strany s Ceskoslovanskou<br />

jednotou, čím sa zvýraznil význam česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráce<br />

v národohospodárskej sfére <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Popri konkrétnych<br />

formách spolupráce sa dosiahol najvýznamnejší pokrok v tom, že zástupcovia<br />

českej strany sa zaviazali rešpektovať národnú svojbytnosť<br />

Slovákov, a to najmä v oblasti vlastného spisovného jazyka. 19<br />

Luhačovické porady o aktuálnych otázkach česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti<br />

mali spočiatku dôverný ráz, ale od roku 1911 nadobudli verejný<br />

manifestačný charakter. Na posledných poradách pred vznikom<br />

prvej svetovej vojny v roku 1913 sa zúčastnilo vyše 300 osôb, čo bolo<br />

dôkazom zvýšeného záujmu o rozširovanie česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráce<br />

a významu luhačovických porád pre obidve strany. Ich význam<br />

spočíval predovšetkým v systematickom rozvoji otázok kultúrnej<br />

a hospodárskej spolupráce Cechov a Slovákov, pričom sa dostával do<br />

popredia i určitý politický aspekt. 20<br />

Treba však poznamenať, že činnosť Českoslovanskej jednoty, ktorá<br />

sa najväčšou mierou zaslúžila o rozvoj česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti,<br />

nemala z hľadiska Slovákov celkom jednoznačný charakter. Kladnú<br />

rolu zohrala Jednota predovšetkým v oblasti kultúrnej výmeny, keď<br />

na rozdiel od svojich začiatkov uznávala samostatnosť spisovnej slovenčiny<br />

a podporovala Slovákov v národnooslobodzovacom zápase.<br />

Rozporné bolo však pôsobenie Českoslovanskej jednoty na poli hospodárskej<br />

spolupráce v súvislosti s prenikaním českého kapitálu na<br />

Slovensko. Rušivo pôsobila aj fiktívna teória (idea) jednotného československého<br />

národa. 21 Tá na jednej strane podporovala aktivizáciu<br />

slovenských národných síl v ich boji proti maďarizácii a súčasne posilňovala<br />

aj české národnopolitické záujmy v rakúskej časti monarchie;<br />

v tomto smere zohrala idea čechoslovakizmu vzhľadom na vznik<br />

česko-slovenského štátu nesporne pozitívnu úlohu. Na druhej strane<br />

sa však idea jednotného československého národa v medzivojnovom<br />

25


Martinská deklarácia<br />

období, 22 ale i neskôr, stala príčinou deformácií vo vzťahoch Čechov<br />

a Slovákov.<br />

Činnosť <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie sa znovu výraznejšie prejavila<br />

na jar 1914, keď po dlhšej prestávke (od roku 1908) zvolala na<br />

12. - 13. apríla do Bratislavy svoj IV. zjazd, ktorý mal pripraviť nový<br />

akčný program. Zjazdovému rokovaniu predchádzali kritické výhrady<br />

na adresu výkonného výboru strany. Vyčítalo sa mu predovšetkým,<br />

že strana nedostatočne plní svoje úlohy a že nezvolávala zjazdy. 23<br />

Proti<br />

výhradám vystúpil v mene výkonného výboru E. Lehocký, ktorý mal<br />

na zjazde hlavný prejav. Neskoré zvolanie zjazdu vysvetlil tým, že slovenským<br />

aj maďarským sociálnym demokratom chýbala doteraz lepšia<br />

organizačná štruktúra strany, ktorú bude potrebné postupne budovať.<br />

Ako ďalšiu príčinu slabšej aktivity uviedol vyčerpanosť strany po<br />

neúspešných namáhavých bojoch za všeobecné volebné právo.<br />

Zjazd okrem iného požadoval všeobecné volebné právo a základné<br />

občianske slobody. Vyslovil sa za úplnú rovnoprávnosť všetkých národov,<br />

ktorú však možno dosiahnuť len zvrhnutím režimu a vládnucich<br />

tried, vydobytím širokých demokratických premien spoločnosti.<br />

Cieľom <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie malo byť „utvorenie Spojených<br />

štátov Európy na demokratickom a socialistickom základe s národnou autonómiou",<br />

aby sa mohla spravodlivo riešiť národnostná otázka. Zjazd sa<br />

vyslovil za podporu všetkých demokratických síl, ktoré sa zasadzujú<br />

za hmotný, kultúrny a mravný pokrok slovenského národa.<br />

Mimoriadnu pozornosť venoval zjazd analýze vzťahu slovenských<br />

sociálnych demokratov k <strong>slovenskej</strong> národnostnej otázke a k jej riešeniu<br />

z pozícií ostatných slovenských politických strán a ich prúdov. Ostrej<br />

kritike bola podrobená celá doterajšia národnostná politika predstaviteľov<br />

Slovenskej národnej strany, ktorí očakávali pomoc od ruského<br />

cára alebo od rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda. Na<br />

druhej strane sa ocenili názory maďarského liberálno-demokratického<br />

politika O. Jásziho, ktorý sa angažoval v boji proti národnostnému<br />

útlaku, pričom riešenie problému videl v istej forme národnej konfederácie.<br />

24 To sa však už, na rozdiel od Jásziho, nedalo povedať o budapeštianskom<br />

vedení uhorskej sociálnej demokracie, pre ktorú národnostný<br />

problém neexistoval, aspoň nie v takej podobe, ako ho chápali<br />

slovenskí sociálni demokrati. 25<br />

V návrhoch i v zjazdových uzneseniach o uskutočnení úplnej rov-<br />

26


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

noprávnosti nemaďarských národov (národností) s národom maďarským<br />

neprekročila slovenská sociálna demokracia okruh požiadaviek,<br />

ktoré mal vo svojom programe aj národnopolitický tábor. Na slovenských<br />

sociálnych demokratov mali nepochybne vplyv aj niektoré myšlienky<br />

o kultúrnej autonómii, ktorú navrhovala rakúska sociálna demokracia.<br />

Vzťahovali sa na jazykové práva v školstve, na kultúrnom<br />

poli, vo verejnej správe a pri ich slobodnom uplatňovaní v župnej správe<br />

a na verejnosti.<br />

Hoci programu <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie bolo možné vyčítať<br />

viacero nedostatkov, nastolenie <strong>slovenskej</strong> a vôbec národnostnej<br />

otázky na IV. zjazde svedčilo o tom, že slovenskí sociálni demokrati<br />

pochopili jej mimoriadny význam a posunuli sa názorovo o čosi bližšie<br />

k ostatnému slovenskému politickému táboru.<br />

Na spomínaný zjazd reagovala pochopiteľne aj tlač jednotlivých<br />

strán a prúdov <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Slovenské ľudové noviny, tlačový orgán<br />

Slovenskej ľudovej strany, charakterizovali činnosť slovenských<br />

sociálnych demokratov negatívne: „Blud, nenávisť a zpúra sú základnou<br />

trojicou sociálnej demokracie, jak pravda, láska a spravodlivosť sú základom<br />

všetkých, ktorí chcú niečo mať, žiť časne v blahobyte a večne v blahoslavenstve...<br />

Z náboženského ohľadu je vierou v neveru: zapieraním Boha, duše, náboženstva<br />

a z toho vyvierajúceho mravného zákona a právneho poriadku/' 26<br />

Na druhej strane však Slovenské ľudové noviny museli objektívne<br />

priznať, že „Sociáldemokracia je hrozná sila bludu, nenávisti a zúfalosti.<br />

Ona je tým kúkoľom na roli Kristom spomínanej, ale bárs je aj kúkoľom,<br />

ale je, zmáha sa, rastie, jak rastie blud, nenávisť a zúfalosť. A na dôkaz toho<br />

žiaľ Bohu môže slúžiť už aj slovenský národ. " 27 Autor článku, stojaci na<br />

vyhranených klerikálnych pozíciách, oceňuje schopnosť slovenských<br />

socialistov zorganizovať vlastný zjazd, ako aj ich obetavosť pri zbieraní<br />

finančnej podpory na činnosť strany. Porovnáva to s neochotou<br />

prívržencov ostatných slovenských politických zoskupení výraznejšie<br />

sa angažovať v praktickej politike. Nesúhlasí so zámermi sociálnej demokracie,<br />

ktorá podľa neho robotníkom škodí, a jedinú možnosť, ako<br />

to zamedziť, vidí v tom, že Slovenská ľudová strana zorganizuje ešte<br />

v tom istom roku svoj vlastný katolícky zjazd a získa robotníkov na<br />

svoju stranu.<br />

Hodžov Slovenský týždenník na rozdiel od klerikálov informoval<br />

o zjazde vecne, bez zbytočných emócií. Rokovania zhodnotil v tom<br />

zmysle, že „...zo zjazdového rokovania má význam pre širšiu verejnosť len<br />

27


Martinská deklarácia<br />

to, že v ohľade národnostnom požadujú aj socialisti spravedlnosť a rovnoprávnosť".<br />

28<br />

Ešte priaznivejšie ako Slovenský týždenník reagovali Prúdy, keď vyzdvihli<br />

fakt, že „národnostná otázka zaujala najviac času a najvážnejšie debaty<br />

počas zjazdu. Referát Em. Lehockého bol premyslený a ukazuje na veľkú<br />

vyspelosť. A prijatá rezolúcia značí, že naša sociálna demokratická strana je<br />

tiež slovenskou." 29<br />

To však znamenalo, a viacerí slovenskí politici si to<br />

veľmi dobre uvedomovali, že sa ponúka spoločná platforma, na ktorej<br />

sa mohla stať slovenská sociálna demokracia spojencom národnopolitického<br />

tábora v jeho úsiliach o zlepšenie postavenia slovenského národa<br />

v Uhorsku.<br />

Ak chceme načrtnúť smer záujmov <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v predvojnových<br />

mesiacoch roku 1914, musíme prihliadať nielen na vnútropolitickú<br />

situáciu monarchie, ale v širších súvislostiach i na geopolitické postavenie<br />

Rakúsko-Uhorska v Európe a z toho vyplývajúcu zahraničnú<br />

politiku. Členstvo v Trojspolku, v ktorom Nemecko malo eminentný<br />

záujem na rozpútaní vojny, znamenalo, že i rakúsko-uhorská monarchia<br />

sa cieľavedome pripravovala na ňu, aby mohla realizovať svoje<br />

expanzívne záujmy 30<br />

V Rakúsko-Uhorsku sa rozmáhal militarizmus<br />

už od balkánskych vojen, 31<br />

čo spôsobovalo vzrast napätia v medzinárodných<br />

vzťahoch a malo negatívny dopad aj na vzájomné vzťahy<br />

oboch častí monarchie.<br />

Vnútropolitická situácia v monarchii, ale predovšetkým v Uhorsku<br />

sa zjavne vyostrila začiatkom roku 1914, keď dochádza k určitému<br />

zbližovaniu niektorých politických kruhov Uhorska a cárskeho Ruska.<br />

Náznaky sa objavili už vo vystúpení grófa Vladimíra Bobrinského na<br />

protirusínskom procese v Marmarošskej Sihoti, kde skladal poklony<br />

„rytierskemu maďarskému národu". Neskôr došlo ešte k výraznejším<br />

prejavom ruských sympatií k Maďarom. Časopis Novoje Vremja napríklad<br />

napísal, „že by Rusko rado videlo samostatné Uhorsko a zveľadok národa<br />

maďarského" . 32<br />

Z uhorskej strany na tieto výzvy priaznivo zareagovala maďarská<br />

opozícia na čele s grófom M. Károlyim, začalo sa uvažovať aj o jeho<br />

ceste do Petrohradu, kde by presondoval skutočné možnosti naznačeného<br />

zbližovania. Snaha maďarskej opozície hľadať politické kontakty,<br />

respektíve spojencov u protivníka Rakúsko-Uhorska vzbudila vo verejnosti<br />

značnú pozornosť. Vytvárala totiž stav neistoty nielen Tiszovej<br />

28


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

vlády, ale aj medzi Slovanmi v Uhorsku a v konečnom dôsledku narúšala<br />

politickú rovnováhu medzi Budapešťou a Viedňou.<br />

V tejto spleti politických záujmov Rakúsko-Uhorska, uhorskej vlády,<br />

ako aj maďarskej opozície sa zo slovenských politikov vedel najlepšie<br />

zorientovať Milan Hodža. V jeho hodnoteniach sa prejavujú<br />

skúsenosti z vysokej <strong>politiky</strong> a dobrá informovanosť z politického zákulisia.<br />

Dôkazom Hodžovho politického rozhľadu bol článok Kriky<br />

o vojne z marca 1914, v ktorom komentoval medzinárodnú politickú<br />

situáciu a kritizoval rusko-maďarské zbližovanie, ktoré malo v rámci<br />

dualizmu oslabovať pozície Rakúska. 33 Približne o mesiac neskôr, 24.<br />

apríla, informuje Hodžov Slovenský týždenník o plánovanej ceste grófa<br />

M. Károlyiho do Petrohradu a vyvodzuje z nej pre slovenskú politiku<br />

nasledujúci rezultát: „Nielen na východe sú Slovania, ale aj na západe. Keď<br />

nás morí sovinizmus maďarský, a keď mu pomáha este aj sovinizmus ruský,<br />

- z toho jest ozaj len jedno naučenie. Tým tesnejšie sa primkneme k našim<br />

bratom Čechom. A tým výraznejšie uvidíme pred sebou súrnu potrebu, aby<br />

sme sa skôr - neskôr dorozumeli s tými rakúsko-uhorskými smerodajnými<br />

kruhami, ktoré chcú poctivú národnú spravedlnosť, vidiac, že bez národnej<br />

rovnoprávnosti vezme čert nielen nás, ale aj celú rakúsko-uhorskú ríšu." 34<br />

Tento Hodžov postoj potvrdzoval jeho doterajšiu orientáciu na následníka<br />

trónu Františka Ferdinanda a súčasne taktický príklon k českému<br />

politickému táboru, ktorý sa mu videl logickým východiskom<br />

a vhodnou protiváhou voči momentálnemu rusko-uhorskému zbližovaniu.<br />

Nerovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku nútilo aj ostatných<br />

slovenských politikov, podobne ako Hodžu, aby sa snažili využiť<br />

každú možnosť zmeny k lepšiemu. V tomto období opäť vystúpila do<br />

popredia belvedérska alternatíva <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> 35<br />

Nepochybne<br />

tomu napomáhali aj informácie v tlači o zhoršenom zdravotnom stave<br />

panovníka, čím sa vízia o skorom nástupe Františka Ferdinanda na<br />

habsburský trón ešte väčšmi umocňovala.<br />

Slovenský politický tábor, ktorý bol ešte na začiatku roku 1914 rozštiepený<br />

a nejednotný, si začínal pod vplyvom zostrenej politickej situácie<br />

čoraz výraznejšie uvedomovať, že je potrebné slovenskú politiku<br />

nejakým spôsobom zjednotiť a orientovať na výraznejšie politické<br />

zisky. Ako sme už spomenuli, existovali v <strong>slovenskej</strong> politike viaceré<br />

orientácie. Slavianofilská, pasívne očakávajúca pomoc od Ruska, tradičná<br />

orientácia na spoluprácu nemaďarských národností v Uhorsku,<br />

29


Martinská deklarácia<br />

československá vzájomnosť a belvedérska politika M. Hodžu. Každá<br />

z nich mala svojich horlivých zástancov aj odporcov, ale v praxi sa zvyčajne<br />

slovenskí politici pragmaticky prikláňali k tej politickej orientácii,<br />

respektíve orientáciám, ktoré v danom období poskytovali <strong>slovenskej</strong><br />

politike najviac možností zlepšiť postavenie Slovákov v Uhorsku. Inak<br />

to nebolo ani v predvojnových mesiacoch roku 1914.<br />

Martinské vedenie Slovenskej národnej strany ani po smrti svojho<br />

dlhoročného predsedu Pavla Mudroňa začiatkom marca 1914 nezmenilo<br />

výraznejšie svoje politické postoje. Jeho vedúci predstavitelia Matúš<br />

Dula, Svetozár Húrban Vajanský a Jozef Skultéty boli síce ochotní pri<br />

obrane národnej svojbytnosti Slovákov spolupracovať s nemaďarskými<br />

národnosťami, a od roku 1911 intenzívnejšie aj s Čechmi, ale za najvhodnejšiu<br />

politickú orientáciu, od ktorej očakávali národné oslobodenie,<br />

stále pokladali cárske Rusko. Od toho ich neodradilo ani neúspešné<br />

presadzovanie neoslavizmu, tzv. novoslovanskej koncepcie vzájomnosti<br />

slovanských národov, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúcich slavianofilských<br />

programov neusilovala zjednotiť všetkých Slovanov do<br />

jedného štátu, ale presadzovala myšlienku zbližovania slovanských národov<br />

predovšetkým na základe hospodárskej a kultúrnej spolupráce. 36<br />

Martinské vedenie vo svojom vzťahu k ideám neoslavizmu vychádzalo<br />

z pozícií blízkych ruským slavianofilom pravicového zamerania, akým<br />

bol napríklad A. S. Budilovč 37 , a v tomto zmysle akceptoval program<br />

neoslavizmu na druhom Slovanskom zjazde v Sofii v roku 1910 aj S. H.<br />

Vajanský, ktorý tam oficiálne zastupoval Slovákov. Sofijský zjazd však<br />

ukázal, že neoslavizmus nemá v danej situácii perspektívu rozvíjať svoje<br />

idey a v ďalšom období do vojny bol už zjavne na ústupe. Svedčí o<br />

tom aj list Svetozára Hurbana Vajanského predstaviteľovi Petrohradského<br />

slovanského dobročinného spolku A. L Sobolevskému z apríla<br />

1914, v ktorom veľa sympatií pre neoslavizmus nemal, 38 ale na druhej<br />

strane mesianistické poslanie Ruska sústavne propagoval.<br />

Názory na slavianofilskú, teda ruskú orientáciu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong><br />

v posledných rokoch pred vojnou korigovala aj protirečivá politika<br />

Ruska k Slovanom. Petrohradská vláda totiž v zahraničí národnooslobodzovacie<br />

hnutie balkánskych Slovanov podporovala, ale vo vlastnej<br />

krajine národnoobranný zápas Poliakov tvrdo potláčala. V nazeraní na<br />

úlohu „ruského faktora" v <strong>slovenskej</strong> politike sa preto objavujú odlišné<br />

hodnotenia, 39 na ktoré pôsobil aj fakt, že časť Slovákov žila v Rusku<br />

a názory o ňom spätne ovplyvňovala.<br />

30


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

Aj keď počet Slovákov v Rusku (600 - 2000) nedosahoval počet Čechov,<br />

ktorých tam bolo asi 80 až 100 tisíc, 40 ich význam spočíval v tom,<br />

že pôsobili v najväčšej slovanskej krajine, stelesňujúcej v očiach <strong>slovenskej</strong><br />

verejnosti predstavu osloboditeľa slovanských národov. Slováci sa<br />

zoskupovali najmä vo Varšave, kde sa nachádzal obchodný dom Országhovcov,<br />

najvýznamnejšie centrum Slovákov v Rusku. Országhovci<br />

pomáhali slovenským remeselníkom a obchodníkom usadiť sa v krajine<br />

a vykonávať svoju živnosť alebo remeslo. Medzi obchodníkmi<br />

dochádzalo aj k určitej špecializácii; napríklad vo volynských českých<br />

obciach boli obchodníkmi s galantériou iba Slováci. V Moskve pôsobili<br />

slovenskí fabrikanti Paulínyovci, spolumajitelia továrne na čajníky<br />

Hunčíkovci a bratia Krutošíkovci, ktorí vyrábali samovary. Ďalší slovenskí<br />

podnikatelia pôsobili v Irkutskú a v iných mestách cárskeho<br />

Ruska. 41<br />

Z radov <strong>slovenskej</strong> inteligencie pôsobiacej v Rusku, treba spomenúť<br />

aspoň Alberta Skarvana, lekára L. N. Tolstého, Dušana Makovického a<br />

profesora univerzity v Jurjeve, komeniológa J. R. Kvačalu. 42<br />

Zaujímavou<br />

osobnosťou bol príbuzný D. Makovického, polyglot a odborník na<br />

stenografiu Vladimír Krivoš, ktorý v rokoch 1906 - 1914 pracoval ako<br />

parlamentný stenograf. 43<br />

Na rozdiel od českých vysťahovalcov v Rusku, združených vo<br />

viacerých spolkoch, Slováci svoju vlastnú oficiálnu organizáciu pred<br />

vojnou nemali. Ich varšavský predstaviteľ J. M. Országh pôsobil vo<br />

vedení Česko<strong>slovenskej</strong> besedy. Spolky mali vlastné školy, vydávali aj<br />

časopisy. Z nich mal pre Slovákov neskôr osobitne význam Čechoslovan,<br />

vychádzajúci od roku 1911 v Kyjeve; za vojny v ňom totiž pôsobili<br />

Jozef Gregor-Tajovský a Janko Jesenský. 44<br />

Vedúcu úlohu medzi slovenskými aj českými usadlíkmi v Rusku<br />

mali najmä podnikatelia, továrnici a obchodníci. Ich politické názory<br />

vo väčšine prípadov určovali ich hospodárske pomery, vplyv okolia,<br />

ako aj ruskej vlády. Prevažná časť prisťahovalcov bola konzervatívna<br />

a voči cárskemu režimu lojálna. Podporovali politiku vlády, a to im<br />

umožňovalo realizovať vlastné hospodárske i kultúrne zámery.<br />

Postoje českých a slovenských krajanov výstižne charakterizoval na<br />

začiatku vojny T. G. Masaryk: „V Rusku jen cást starších pfistéhovalcu<br />

zachovávala politické názory doby, s nimiz z domova odesla, vétšina vlivem<br />

okolí a vlády byla konservativní a hodné konservativní ve smyslu vládním;<br />

byli na dobré vidi ruských cinnovníku úplne závislí... S pokrokovou a radi-<br />

31


Martinská deklarácia<br />

kalní inteligencí v Rusku - se socialisty vsech smeru a s liberály - naši lidé<br />

méli spojení velmi skrovné; proto byli této vlivné časti ruské společnosti temer<br />

neznámi. " 45<br />

Vzhľadom na to, že počet Slovákov v Rusku bol pred vojnou malý<br />

a okrem poľskej časti Ruska boli značne rozptýlení, nemalo ich pôsobenie<br />

na slovenskú politiku väčší dosah. Išlo skôr o morálnu podporu,<br />

ktorú Rusko ako symbol Slovanstva a Slováci žijúci na jeho území<br />

predstavovali pre domáci slovenský národnopolitický tábor. Väčší<br />

prínos politickej aktivity ruských Slovákov v prospech <strong>Slovenska</strong> sa<br />

prejavil až po vypuknutí vojny.<br />

Z uvedených možností smerovania <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> bolo teda<br />

možné v roku 1914 za danej konštelácie politických síl v Európe vylúčiť<br />

pasívne rusofilstvo ako smer v najbližšej dobe jednoznačne nereálny.<br />

Navyše veľmi negatívne na slovenských politikov pôsobilo momentálne<br />

rusko-maďarské zbližovanie. Perspektívny sa mohol tento smer<br />

stať iba v prípade výraznej destabilizácie medzinárodných politických<br />

vzťahov, akú neskôr spôsobila prvá svetová vojna.<br />

Spolupráca Slovákov s nemaďarskými národnosťami sa od národnostného<br />

kongresu v roku 1895 sústavne propagovala, ale jej výsledky<br />

v posledných rokoch pred vojnou neboli osobitne významné. Vyplývalo<br />

to aj z toho, že po voľbách v roku 1910 sa znížil počet poslancov<br />

Snemovej národnostnej strany v uhorskom parlamente z 26 na 8,<br />

čím sa jej politická sila značne oslabila a stratila svoj predchádzajúci<br />

význam. K oslabeniu stykov medzi nemaďarskými národnosťami<br />

prispeli aj viaceré separátne rokovania uhorskej vlády s predstaviteľmi<br />

jednotlivých národných strán. Po neúspešnom rokovaní premiéra<br />

uhorskej vlády Istvána Tiszu s predstaviteľmi Rumunskej národnej<br />

strany začiatkom roku 1914 bolo však jasné, že takýto postup nemá<br />

nádej na úspech. 46 To viedlo k oživeniu pokusov organizovať spoločné<br />

politické akcie nemaďarských národností a znova nastoliť jednotnú<br />

bázu spolupráce.<br />

Pokusom nadviazať na národnostný kongres z roku 1895 bola iniciatíva<br />

rumunských politikov, ktorí prišli v časopise Gazeta Transilvaniei<br />

s návrhom na usporiadanie Zjazdu nemaďarských národností. S návrhom<br />

slovenská politická reprezentácia až na niektorých jednotlivcov,<br />

menovite Ľudovíta Bazovského, 47<br />

súhlasila. Rozdiely boli iba v názoroch<br />

na programové zameranie kongresu.<br />

32


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

Slovenská ľudová strana navrhovala skromnejší program, zúžený<br />

iba na jazykové otázky, pričom požadovala čo najširšie zastúpenie <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> na zjazde, na ktorom mali vystupovať slovenskí politici<br />

nadstranícky. „Netreba hľadať parády, netreba vec stranícky chápať,<br />

lež treba vec chytiť za rohy. Moly by sa vynechať všetky stranícke nátery a<br />

postaviť sa na čím širšie základy, aby sa každý zúčastniť mohol Netreba vysoko<br />

rúbať, lež zachytiť všeobecné potreby, ktoré docieliť je možné a ktoré sú požiadavky<br />

ľudskosti... treba pozvať všetky strany a smery a noviny v každom<br />

národe, nevynechajúc žiadon odtienok, ani Kresťana. Nech vydá svedectvo...<br />

Treba spraviť Radu zo všetkých strán, viac sa hýbať a menej hovoriť. Čas<br />

je drahý. Rýchlosť pol úspechu. " 48<br />

Na Slovenskú ľudovú stranu to bolo<br />

pri jej známych sporoch s ostatným slovenským politickým táborom<br />

stanovisko dosť atypické, ale politici ľudovej strany si zrejme tiež uvedomovali<br />

potrebu jednotného politického postupu, a zdá sa, že boli<br />

ochotní do určitej miery v rámci spolupráce nemaďarských národností<br />

sa aj prispôsobiť.<br />

Na rozdiel od stanoviska Slovenskej ľudovej strany Milan Hodža<br />

svoje predstavy o programových cieľoch národnostného kongresu<br />

koncipoval podstatne širšie. Na zjazde mal byť predložený taký<br />

program na usporiadanie vnútorných pomerov monarchie, ktorý by<br />

odstránil maďarský šovinizmus a súčasne prispel k jej celkovej stabilizácii.<br />

„Probujme tento štát vykurovať spravedlnosťou. Povedzme jako<br />

chceme zabezpečiť ľudu výživu, aby neutekal preč, akú chceme obnovu poľnohospodársku,<br />

akú chceme obnovu v štátnej politike národnostnej. Ako si<br />

predstavujeme svoje miesto medzi susednými štátmi a národami. Predložme<br />

ríši a svetu svoj program <strong>politiky</strong> štátnej, hospodárskej, národnostnej, ríšskej<br />

a zahraničnej. " 49<br />

Na zjazde sa mali zúčastniť nielen Slováci, Rumuni a Srbi, ale aj<br />

národne zmýšľajúci a maďarizácii sa brániaci Nemci. Takisto tu mali<br />

byť zastúpení aj Rusíni ako nový aktívny prvok, u ktorých sa národné<br />

povedomie začalo výraznejšie prejavovať až po marmarošskom procese.<br />

Na prípravu kongresu bol ustanovený aj organizačný výbor a<br />

rumunskí politici informovali verejnosť o stave jeho príprav, nakoniec<br />

sa však pre vojnu nekonal. 50<br />

Solidarita nemaďarských národností v Uhorsku sa výrazne prejavila<br />

v známom „vlastizradnom" procese v Marmarošskej Sihoti, keď sa<br />

slovenská národne orientovaná tlač, ako aj Robotnícke noviny postavili<br />

na stranu obžalovaných Rusínov. Zo Slovákov sa na škandalóznom<br />

33


Martinská deklarácia<br />

súdnom pojednávaní zúčastnili ako novinári J. Škultéty, J. Gregor-Tajovský<br />

a A. Stefánek. 51<br />

Zo slovenských právnikov Rusínom pomáhal<br />

iba pravotár z Trenčína J. Janoška, čo vyvolalo u slovenských národovcov<br />

značné sklamanie. Celý priebeh súdneho konania, ale hlavne<br />

záležitosť s provokatérom Duliškovičom spôsobili vo verejnosti veľké<br />

pobúrenie. Na obranu Rusínov mali ako svedkovia vystúpiť český<br />

politik profesor Masaryk, Rumun Vaida-Voevod a zo Slovákov Pavel<br />

Blaho a Milan Hodža, súd ich však za svedkov neprijal. 52<br />

Proces, v ktorom išlo v skutočnosti iba o náboženskú konverziu,<br />

aj keď podporovanú z Ruska, bol rukolapným dôkazom negativistického<br />

postoja uhorskej vlády k nemaďarským národnostiam a prispel<br />

k tomu, že u Rusínov stúplo národné povedomie. Ako konštatovali<br />

Robotnícke noviny: „Marmarošská tragédia rusínska vyžiada si svoje obety.<br />

Ale tieto obety prinesú Rusínom bohaté požehnanie. Na strome nemaďarských<br />

národností v Uhorsku obživia týmto procesom nová vetva, rusínska/' 55<br />

Na podstatu rusínskeho problému poukázal v Slovenskom týždenníku<br />

M. Hodža, ktorý argumentoval tým, že zahraničná pomoc Ruska,<br />

ako aj ich priaznivca grófa Bobrinského „môže utužiť Rusínov v pobožnosti,<br />

ale im nedá nijakej sily v boji o každodenný chlieb. Ani v boji proti úžere.<br />

Ani v boji proti maďarónskym kňazom, proti notárom, proti slúžnym, proti<br />

celej pánskej klike... Gróf Bobrinský je Rusínom len dľa rodu brat, v ohľade<br />

politickom im je ďaleký. " 54<br />

Za skutočné východisko z tejto ťažkej situácie<br />

považoval pre Rusínov pomoc od Slovanov žijúcich v Uhorsku, konkrétne<br />

od Slovákov. 55<br />

V otázke možného zapojenia Rusínov do politickej spolupráce nemaďarských<br />

národností zastával Hodža názor, že by bolo škodlivé<br />

ponechať Rusínov v politickej sfére ich zahraničných rodákov, či už<br />

z tábora Bobrinského, alebo haličských Ukrajincov. Rusíni patria podľa<br />

neho „do čiary domácej <strong>politiky</strong> demokratickej a národnostnej, ta, kde sme<br />

my, a Srbi a Rumuni a Nemci. A naša národnostná politika nemá ničoho spoločného<br />

ani s ruským svätým synodom ani s politickými kotrmelcami strany<br />

ukrajinskej. Rusínovije Slovák najbližší brat." 56<br />

Z pohľadu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> analyzoval M. Hodža aj postavenie a<br />

možnosti nemaďarských národností v uhorskom parlamente. Vychádzal<br />

pritom z Tiszovej snemovej reči o národnostnej otázke, v ktorej<br />

uhorský premiér sľuboval požiadavkám nemaďarských politikov čiastočne<br />

vyhovieť. Milan Hodža odporúčal sľuby ministerského predsedu<br />

vyskúšať a načrtol pre slovenskú politiku taktiku využívania drobných<br />

34


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

ústupkov zo strany uhorskej vlády, no s podmienkou, že sa slovenskí<br />

politici neskompromitujú. Navrhoval: „Iste sa nájdu na Slovensku mnohí<br />

znamenití a dôveryhodní ľudia, ktorí by smelo mohli prevziať vodcovstvo <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> tým cieľom, aby probovali vykoristiť aj z Tiszových ústupkov<br />

to, čo sa vykoristiť dá. Asi tak, ako urobia dozaista i miernejší politikovia<br />

v národnej strane rumunskej." A na takúto „etapovú" politiku sa podľa<br />

M. Hodžu najlepšie hodili tí slovenskí politici, „ktorí nestáli v prvých<br />

radoch bojov za všeobecné volebné právo". 57<br />

Ich radikálnejší kolegovia im<br />

mali prepustiť svoje miesta a stiahnuť sa do úzadia. Títo umiernenejší<br />

politici - Ružiak, Fajnor, Gramantík, Okánik a ďalší - mali vstúpiť do<br />

snemu ako samostatná národnostná strana a používať v ňom taktiku<br />

podobnú chorvátskej. To znamenalo, že slovenská strana by bola samostatná<br />

a hlasovala by za vládne návrhy dovtedy, pokým by vláda<br />

svoje záväzky voči nej plnila. V prípade, že by Tisza svoje sľuby nesplnil,<br />

„etapová" slovenská politika by skonala svoju úlohu a do <strong>politiky</strong><br />

by sa opäť vrátili radikálnejší slovenskí politici, ktorí ju načas opustili.<br />

Tento Hodžov návrh mal medzi slovenskými politikmi značný<br />

ohlas a polemická diskusia, ktorá sa okolo neho rozvinula, priniesla<br />

ďalšie návrhy na smerovanie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Jej priebeh komentoval<br />

na svojich stránkach časopis Prúdy, ktorý zaujal k celej problematike<br />

vlastné konštruktívne stanovisko. 58<br />

Proti Hodžovej „etapovej" politike najostrejšie vystúpil v Slovenskom<br />

denníku Ľudovít Bazovský, ktorý odmietal každý pokus o paktovanie<br />

s Tiszovou vládou a zastával názor, že „cesty našej <strong>politiky</strong> môžu a musia<br />

viesť jedine jedinkým smerom, smerom čestnej a otvorenej <strong>slovenskej</strong> a slavianskej<br />

demokratickej <strong>politiky</strong>". 59<br />

Hodža tomuto, ako aj ďalším Bazovského<br />

názorom oponoval a svoj návrh zdôvodňoval neschopnosťou Slovenskej<br />

národnej strany prispôsobiť sa zmenám politickej situácie v roku<br />

1914. Konštatoval, že v <strong>slovenskej</strong> politike sa síce hlása slavianofilsvo,<br />

ale v marmarošskom procese bol zo všetkých slovenských advokátov<br />

ochotný pomôcť pri obrane Rusínov iba jeden. Vyčítal vedeniu <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong>, že po odstúpení poslanca za bobrovský volebný okres F.<br />

Skyčáka 60<br />

ostalo pasívne, nenavrhlo vlastného kandidáta a Skyčákov<br />

mandát získal vládny kandidát Ghilányi. Hodža napísal: „Zôkol-vôkol<br />

nás boria sa národy o budúcnosť. Celé svety krivdy sa váľajú. Národnostná<br />

otázka je na pretrase. Ešte aj len uhorskí Nemci sú v robote. Len našu národnú<br />

stranu nedajbože prebrať... Teda takto dr. Bazovský: buďto zdokonalíme stranu,<br />

celá inteligencia, i roľnícka i remeselnícka, a to od základov, alebo zubami<br />

35


Martinská deklarácia<br />

škňpajúci, budeme nútení trpieť taktiku menej hrdinskú. Ale akosi sa strana<br />

brániť musí. Ináče nám pol <strong>Slovenska</strong> zaplaví bobrovská povodeň. " 61<br />

Uhorská vláda v národnostnej otázke sústavne taktizovala. Podobne<br />

ako premiér Tisza vystúpil v uhorskom parlamente aj minister<br />

náboženstva a výučby Béla Jankovich, ktorý sľuboval nemaďarským<br />

národnostiam pozitívne zmeny v školstve, ba dokonca katedru slovenského<br />

jazyka na univerzite v Budapešti, v skutočnosti však uhorská<br />

vláda nehodlala v národnostnej otázke ustupovať. Jediným výraznejším<br />

úspechom parlamentnej <strong>politiky</strong> nemaďarských národností bolo<br />

iba povolenie vyučovania náboženstva v materinskom jazyku. 62<br />

Hodžov Slovenský týždenník nazval ústupok uhorskej vlády v otázke<br />

vyučovania náboženstva „omrvinkami z bohatého stola" a navrhoval<br />

ďalšie stupňovanie požiadaviek nemaďarských národností, keď sa<br />

priliehavo vyjadril, že „malá hŕba pýta viac". 63<br />

Slovenské ľudové noviny prijali jazykovú úpravu výučby náboženstva<br />

s nadšením a prisudzovali v tomto smere najväčšie zásluhy činovníkom<br />

Slovenskej ľudovej strany Ferdišovi Jurigovi, R Skyčákovi<br />

a Floriánovi Tománkovi. Nezabudli pritom zaútočiť proti ďalšiemu<br />

slovenskému poslancovi P. Blahovi, ktorého obvinili z ignorovania zasadnutí<br />

uhorského parlamentu. 64<br />

Je pravda, že z troch slovenských poslancov bol v roku 1914 jednoznačne<br />

najaktívnejší Ferdiš Juriga. Jeho vystúpenia v uhorskom<br />

sneme, publikované v tlači, mali medzi slovenskou verejnosťou značný<br />

ohlas, ale v slovenských politických kruhoch vyvolali aj rozpaky.<br />

Podľa niektorých slovenských politikov zachádzal Juriga v taktickom<br />

lichotení uhorskej vláde priďaleko. Ďalší slovenský poslanec F.<br />

Skyčák sa svojho mandátu v marci 1914 vzdal a Pavel Blaho pôsobil<br />

v parlamente pre vážne ochorenie iba málo. Okrem toho bolo na Blaha<br />

podané trestné oznámenie pre poburovanie za jeho prednáškovú<br />

činnosť medzi americkými Slovákmi v zimných mesiacoch rokov<br />

1912 -1913. 65<br />

Určitá šanca na zlepšenie postavenia nemaďarských národností<br />

v Uhorsku sa črtala s predpokladanou zmenou na rakúsko-uhorskom<br />

tróne, keďže viacerí politici nemaďarských národností patrili do<br />

okruhu spolupracovníkov následníka trónu Františka Ferdinanda. Už<br />

v roku 1911 M. Hodža spolu s Rumunom J. Maniom predložili Františkovi<br />

Ferdinandovi tajné memorandum, v ktorom nastolili otázku<br />

riešenia národnostných vzťahov v monarchii na zásadách federaliz-<br />

36


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

mu. Spolupráca s následníkom mala byť pre politikov nemaďarských<br />

národností politickým vkladom do budúcnosti. Pomáhal im ho zveľaďovať<br />

aj bývalý mikulášsky továrnik Kornel Stodola. Od roku 1913,<br />

keď sa presťahoval do Viedne, organizoval ich stretnutia a pravidelne<br />

s nimi spolupracoval. Vo svojom denníku menoval viacerých účastníkov<br />

týchto schôdzok: „Naša národnostná grupa -pozostávala z Rumunov:<br />

Popovicu, Vaida-Voevod a dr. Mániu, z Hodžu a mňa a za uhorských Nemcov<br />

z dr. Steinackera. K nám pridružilo sa niekoľko významných rakúskych publicistov,<br />

univerzitných profesorov a niektorých aristokratov. Porady tejto grupy<br />

konali sa na mojom byte. " 66<br />

Kontakty pokračovali aj počas vojny, hoci už<br />

na inej úrovni a s inými cieľmi.<br />

Slabšie výsledky spolupráce <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> s nemaďarskými<br />

národnosťami neznamenali však jej trvalý ústup. Slovenská politika<br />

s ňou naďalej rátala napriek tomu, že krátko pred vojnou sa dostali do<br />

popredia jej záujmu iné, v danom období sľubnejšie politické orientácie.<br />

Jej význam a perspektívu charakterizoval tajomník Slovenskej<br />

národnej strany Jozef Gregor-Tajovský takto: „Čo sa týka solidarity nemaďarských<br />

národnosti v Uhorsku, budúcu našu politiku zakladáme na ňu.<br />

Istá vec je, že spravedlivé riešenie národnostnej otázky musí sa začať a previesť<br />

na celej čiare, lebo čiastočné jej riešenie nebude ani trváce ani úplné, to<br />

najlepšie dokazuje dnešné postavenie sedmohradských Sasov, ktorí pre seba už<br />

národnostnú otázku dávno riešenú majú, kdežto my ostatné národnosti následky<br />

tohoto stavu vôbec nepociťujeme. Avšak bez solidarity nemaďarských<br />

národností nemožno si pomyslieť, žeby riešenie národnostnej otázky ozaj na<br />

celej čiare vynútené mohlo byť." 67<br />

Na následníka trónu Františka Ferdinanda sa spolu s niektorými<br />

predstaviteľmi nemaďarských národností v Uhorsku orientoval aj jeden<br />

z najschopnejších slovenských politikov M. Hodža. 68<br />

Hoci bola<br />

jeho belvedérska politika dlhé roky odmietaná, respektíve prijímaná<br />

s nedôverou, podarilo sa mu nakoniec tento stav zmeniť. Obrat v nazeraní<br />

nastal po prijatí delegácie predstaviteľov Slovenskej národnej<br />

strany u Františka Ferdinanda 14. marca 1913. 69 Audiencia okrem naznačovaných<br />

prísľubov a negatívneho postoja Františka Ferdinanda<br />

k Maďarom síce <strong>slovenskej</strong> politike nič konkrétne nepriniesla, predsa<br />

však ovplyvnila podpredsedu strany M. Dulu natoľko, že orientácia na<br />

následníka trónu bola martinským vedením akceptovaná a našla svoj<br />

výraz aj v novom programe Ústredného klubu Slovenskej snemovej<br />

37


Martinská deklarácia<br />

národnostnej strany, ktorý belvedérskej politike vychádzal v ústrety.<br />

Slabinou orientácie na Františka Ferdinanda okrem iného bolo, že<br />

sa viazala iba na jediného človeka, aj keď následníka trónu, čím sa<br />

stávala ľahko zraniteľnou. Okrem toho budúce štátoprávne zmeny<br />

v monarchii si každá strana predstavovala inak. Ak porovnáme plány<br />

na nové štátoprávne usporiadanie Rakúsko-Uhorska z následníkovej<br />

„belvedérskej diene" 70<br />

a predstavy slovenských politikov, sú medzi nimi<br />

- osobitne v poslednom období pred vojnou - rozdiely.<br />

František Ferdinand ako veľmi obratný a skúsený politik dokázal<br />

rôznymi prísľubmi vzbudiť medzi politikmi nemaďarských národností<br />

veľké nádeje. Jeho skutočné politické postoje a zámery však neboli<br />

určené pre verejnosť, ale zostávali skryté v dôverných politických<br />

smerniciach, ktoré bývali tiež súčasťou rôznych časových variantov<br />

dokumentácie o prevzatí trónu. V poslednej verzii dokumentácie<br />

z roku 1914 sa však nepíše o federalistickom, ani o trialistickom usporiadaní<br />

monarchie, ale o „Gesamtmonarchii" - o zjednotenej ríši, ako<br />

si František Ferdinand predstavoval už v roku 1899: „Existujem len pre<br />

uskutočnenie jednoty Rakúska a v záujme zjednotenia jeho národov opieram<br />

sa o dynastiu, katolícku vieru, a hlavne o nemeckú reč ako nositeľku kultúry<br />

a spoločný prostriedok pre vzájomný styk/' 71<br />

To bolo, pravda, niečo iné,<br />

ako to, čo František Ferdinand politikom nemaďarských národností<br />

naznačoval, respektíve čo od neho nemaďarské národnosti očakávali.<br />

Hlavný predstaviteľ orientácie na následníka trónu M. Hodža svoje<br />

predstavy o belvedérskej politike najvýstižnejšie formuloval v liste<br />

Fedorovi Houdekovi z 19. marca 1913, v ktorom vzťah <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> k Františkovi Ferdinandovi hodnotil „macchiavellisticky": „V<br />

kritizovaní tejto konopistskej <strong>politiky</strong> sa desne hreší. Práve preto, ze na sentimentalitu<br />

mocnárov spoliehať nelzä, treba upraviť pomer k panovníkovi tak,<br />

aby ho nie humanitné city, ale neodolateľná moc surových záujmov hnala<br />

do aliancie s nami. O to ide, aby si národ aj panovník (eventuelne budúci)<br />

totožnosť istých záujmov v ríšskej politike uvedomili. Ako sa to docieli? Tak,<br />

ze monarchia má poskytnúť podmienky jestvovania národom, národy ale to<br />

isté monarcii." 71<br />

Hodžove styky s následníkom trónu dodatočne upresňovala a obhajovala<br />

jeho reč prednesená 22. decembra 1928 v Republikánskom<br />

klube v Bratislave. Z jeho hodnotenia niekdajšej belvedérskej <strong>politiky</strong><br />

- hoci nepochybne ovplyvneného retrospektívnym pohľadom úspešného<br />

politika samostatného československého štátu - vyberáme: „Vred<br />

38


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

vojnou na území jednak rakúskom, jednak uhorskom činní politikovia, ktorí<br />

sa neuspokojovali teoretizovaním, ale ktorí chceli činne zasahovať do udalostí<br />

v Rakúsku i v Uhorsku, usilovali o tzv. pozitívnu politiku. ... Dnes sa na<br />

to môže pozerať i skepticky. Človek dneška mohol by sa pýtať: Na čo sa bolo<br />

treba vtedy vôbec shovárať s nejakým Františkom Jozefom alebo Františkom<br />

Ferdinandom, alebo rakúskym alebo maďarským ministerským predsedom?<br />

Odpoveď na to je tá, že v tej dobe nevedeli sme ešte presne dátum, kedy budeme<br />

mať Československú republiku. Pretože táto čakateľská lehota bola príliš<br />

neurčitá a pretože sme cítili zodpovednosť voči svojmu národu, Česi, Slováci,<br />

ako i Chorváti, Rumuni a Srbi, museli sme hľadieť pomáhať svojmu ľudu, aby<br />

sa mohol i v cudzom štáte uplatňovať politicky, hospodársky a osvetové. " 73<br />

Vo svojom vystúpení Hodža v súvislosti s Františkom Ferdinandom<br />

zdôrazňoval najmä úsilie presadiť všeobecné volebné právo, ktoré<br />

sa realizovalo iba v rakúskej časti monarchie. A keďže - ako hovoril<br />

M. Hodža - „v starom Uhorsku, František Jozef všeobecné hlasovacie právo<br />

opustil a nič nebolo následkom toho prirodzenejšie, že i my sme opustili<br />

Františka Jozefa a museli sme hľadať niekoho iného. Hovorím: museli sme<br />

hľadať, pretože v tejto dobe boli ústavní činitelia dvojakí: Jedným ústavným<br />

činiteľom bol panovník, korunovaný kráľ... Druhým ústavným činiteľom bol<br />

parlament. Preto sme museli hľadať súčinnosť i jedného i druhého ústavného<br />

činiteľa. Pracovali sme v parlamente i mimo parlamentu, ale museli sme presvedčovať<br />

i toho druhého ústavného činiteľa..." S odstupom času približuje<br />

spoluprácu s následníkom trónu takto: „Keďsme tedy nemohli hovoriť<br />

s cisárom a kráľom, museli sme hovoriť s následníkom a keď nás formálne pozval,<br />

išli sme a sme s ním kooperovali. Táto kooperácia sa týkala príprav všeobecného<br />

volebného práva, ktorého zásady prijal a za ktoré sa zaviazal. Ďalšia<br />

kooperácia sa týkala revízie dualizmu, jeho zrušenia, a stvorenia spoločného<br />

rakúsko-uhorského zastupiteľského orgánu, ktorý by o mnoho jednotnejšie než<br />

takzvané delegácie vybavoval spoločné zákonodarné záležitosti. Vidno na prvý<br />

pohľad, že spoločný ústredný parlament pri všeobecnom hlasovacom práve by<br />

bol mal snáď jeden z najväčších klubov v klube československom, pretože niet<br />

najmenšej pochybnosti, žeby české a slovenské strany sa boli primknuly jedny<br />

k druhým. Toto bola taká kombinácia tej doby. " 74<br />

O federatívnej prestavbe monarchie sa zmieňuje Hodža len okrajovo,<br />

keď povedal, že už v dobe Palackého „sa zdalo možným pretvoriť<br />

Rakúsko vo federatívny štát," čo bola jedna z alternatív možného usporiadania<br />

ríše aj krátko pred prvou svetovou vojnou.<br />

Z celej prednášky vyplýva, akoby Hodža ex post dával skôr pred-<br />

39


Martinská deklarácia<br />

nosť centralistickej a nie federalistickej monarchii, hoci ju nevylučoval.<br />

Domnievame sa však, že Hodžov prejav treba, vzhľadom na dobu jeho<br />

<strong>vzniku</strong>, brať s určitou rezervou, prípadne aj ako istý posun v nazeraní<br />

tohto politika na svoju predchádzajúcu činnosť.<br />

Milan Hodža, ako aj iní slovenskí politici kalkulovali s následníkovou<br />

ideou revízie dualizmu, ktorá by zlikvidovala maďarskú supremáciu<br />

v Uhorsku a bola nastolená určitá forma federácie. Celkom jasne<br />

to vyjadril Anton Stefánek, keď v liste M. Gettingovi z 19. mája 1914<br />

napísal: „Slováci usilujú o svoje kultúrne, hospodárske, sociálne a -politické<br />

osamostatnenie, ale v smysle česko<strong>slovenskej</strong> dohody, t.j. usilujú sa územie<br />

koruny českej, Moravy a Sliezska a <strong>Slovenska</strong> spojiť v jedno autonómne teleso.<br />

Toto je náš ideál, ktorý sa snáď uskutoční už po smrti terajšieho kráľa,<br />

lebo Frant. Ferdinand je naklonený istému stupňu federácie, žiada len silný<br />

centrálny parlament. " 75<br />

Súčasne však v tom istom liste A. Stefánek kritizoval prehnaný<br />

individualizmus hlavného nositeľa belvedérskej <strong>politiky</strong> M. Hodžu:<br />

„Hodža je na veky vo Viedni a robí svoju vlastnú austro-filskú, vlastne Franc-<br />

-Ferdinandovskú politiku bez ohľadu na to, či slovenskí vodcovia s tým súhlasia,<br />

alebo nie. Nepoviem, žeby to bola politika absolútne zlá, ale jej kvalitu<br />

my posúdiť nevieme, lebo H. na vlastnú päsť pracuje bez kontroly a kolekt.<br />

spoluúčinkovania. " 76 V tom mal Stefánek pravdu a retrospektívne možno<br />

konštatovať, že to bola predovšetkým slabá informovanosť, ktorá<br />

zapríčinila, že nádeje <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> vkladané do následníka<br />

trónu boli príliš optimistické a slovenskí politici podľahli do určitej<br />

miery vlastným ilúziám. Neznalosť skutočných politických zámerov<br />

Františka Ferdinanda a vtedajšia politická situácia tak spôsobili, že sa<br />

belvedérska politika stala krátko pred vojnou jednou z dvoch najpríťažlivejších<br />

orientácií <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>.<br />

V hnutí česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti dominovala spolupráca kultúrna<br />

a hospodárska, ale v posledných rokoch pred vojnou sa dostával<br />

do popredia aj určitý aspekt politický. Výraznejšie sa to však prejavilo<br />

až na luhačovických poradách v roku 1913, keď bol verejne prednesený<br />

protest proti prenasledovaniu Slovákov, ktorý sa týkal násilného<br />

rozohnania dôvernej porady Ústredného klubu Slovenskej snemovej<br />

národnostnej strany 5. augusta 1913 v Martine. V proteste sa hovorilo:<br />

„Proti tomuto opétnému politickému pronásledování Slováku, proti tomuto<br />

neslýchanému porušovaní základních práv občanských co nejrozhodnéji pro-<br />

40


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

testujeme a vyzývame slovenské národovce, aby v boji za svá národní a ústavní<br />

práva neochvejné vytrvali až do konečného vítézství. Zároveň ujišťujeme<br />

své slovenské bratry, ze v jejich spravedlivém zápase budeme jim vždy verné<br />

po boku stati." 71<br />

Hoci sa českí politickí predstavitelia vyjadrovali o možnej politickej<br />

spolupráci so Slovákmi iba opatrne, bolo zrejmé, že sa touto otázkou<br />

zaoberajú. Vyplývalo to aj z listu podpredsedu Ceskoslovanskej jednoty<br />

a riaditeľa Živnostenskej banky Rudolfa Piláta americkému Slovákovi,<br />

redaktorovi Slovenského sokola Milanovi Gettingovi z 8. septembra<br />

1913, v ktorom uvádza: „...jest nejvyssí čas, aby se pracovalo pro docílení<br />

budoucího programu spojení Cechu se Slováky ve smyslu politickém", počíta<br />

s blížiacou sa vojnou a dôverne mu oznamuje, „ze stály se jiz z české<br />

strany prípravy, aby v prípade porážky Rakouska byly p ak Čechy, Morava<br />

a Slezsko spojené se Slovenskom v jeden štát. " 78<br />

Cesko-slovenská politická spolupráca sa naznačuje aj v konateľskej<br />

správe Ústredného výboru Ceskoslovanskej jednoty z apríla 1914: „...<br />

na obzoru vynofují se i kontúry politických snáh československých, které povedou<br />

k revisi štátoprávni úpravy tohoto soustátí. " 79<br />

Oveľa razantnejšie sa formulovala rezolúcia, ktorú navrhol na veľkom<br />

politickom zhromaždení v Prahe František Votruba. Rezolúcia<br />

protestovala proti národnostnému útlaku v Uhorsku, ako aj proti negatívnemu<br />

vplyvu maďarskej <strong>politiky</strong> na monarchiu, a požadovala<br />

revíziu dualizmu: „Jelikož český národ nikdy dualismu neuznal a neuzná,<br />

zádají shromázdéní účastníci schuze zmenu stávající ústavy a utvorení silné<br />

federatívni monarchie se společným státním občanstvím, která bude podkladem<br />

rovnoprávnosti vsech národu v Uhrách." 80<br />

Zo slovenských politikov návrhy politickej spolupráce uvítali najmä<br />

predstavitelia liberálno-pokrokárskeho prúdu Slovenskej národnej<br />

strany, bývalí hlasisti a prúdisti. Ich predstavy o tejto forme spolupráce<br />

boli determinované nerovnoprávnym postavením Slovákov v Uhorsku,<br />

keď od českej strany požadovali pomoc predovšetkým pri riešení<br />

<strong>slovenskej</strong> národnostnej otázky, a upozorňovali na to, že českí politici<br />

by sa mali snažiť lepšie poznať pomery na Slovensku, aby mu tak<br />

mohli účinnejšie pomáhať.<br />

V tomto smere bol z českých politikov najaktívnejší T. G. Masaryk,<br />

ktorý Slovensko od roku 1889 navštevoval sústavne a jeho problémy<br />

dobre poznal. Dôverná znalosť slovenských pomerov, ako aj osobná<br />

autorita spôsobili, že bol poradcom nielen hlasistov, ale vplýval aj na<br />

41


Martinská deklarácia<br />

mladšiu generáciu sústredenú okolo časopisu Prúdy. Jeho prednáška<br />

o problematike malého národa prednesená v roku 1911 v Budapešti<br />

bola nesporným prínosom pre rozvoj česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti. 81<br />

Názory slovenských dejateľov na možnú politickú spoluprácu asi<br />

najpregnantnejšie vyjadril v nepublikovanej ankete Prúdov o cieľoch<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti jeden z jej najhorlivejších stúpencov<br />

Anton Štefánek: „Dľa mojej mienky by malý české politické strany systematickejšie<br />

pracovať, a ich vodcovia mali by predovšetkým Slovensko znať<br />

osobne a svoje enunciácie v prospech nás v rakúskom parlamente a v delegáciách<br />

podávať na základe vlastného názoru. Nakoľko viem, mimo prof. dr.<br />

Masaryka, dr. Herbena a niekoľkých agrárnych politikov nebol na Slovenku<br />

nikto, ani dr. Kramáf, ani Klofáč, ani dr. Hajn, ani dr. Fiedler, dr. Körner, dr.<br />

Fort a premnohí vynikajúci politikovia českí, ktorí osobným stykom nekonečne<br />

mnoho dobrého mohli vykonať. Slovensko je vždy ešte terra incognita i pre<br />

českých politikov, i pre univerzitných profesorov, spisovateľov, zkrátka pre<br />

všetky „špice" českého národa. Inak dobré služby českých politikov vďačne<br />

uznávame. " 82<br />

Vedúci predstaviteľ slovenského agrárneho hnutia M. Hodža, presadzujúci<br />

belvedérsku politiku, mal ešte v roku 1913 voči politickej<br />

spolupráci Cechov a Slovákov vážne výhrady. V liste F. Houdekovi<br />

z 19. marca 1913 argumentoval, že by „celá finančná podstata česko-<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti mohla sa redukovať na exploatačné ťaženie Živnobanky".<br />

83<br />

Nová politická situácie roku 1914 však už jeho postoj ovplyvnila<br />

výrazne pročesky, o čom svedčia aj jeho články v Slovenskom týždenníku.<br />

Koncom mája 1914, keď kontakty medzi Cechmi a Slovákmi dosiahli<br />

svoj vrchol, Hodža ako prezieravý politik upozorňuje na možnosť, že<br />

sa maďarskí politici pokúsia - tak ako v minulosti - nadviazať styky<br />

s niektorými českými politikmi, účastníkmi medziparlamentných<br />

rokovaní, a budú sa usilovať rozbiť česko-slovenskú vzájomnosť. Stanovisko<br />

M. Hodžu bolo v tomto smere jednoznačné: „Len slepý by nevidel,<br />

aká súrna úloha čaká v tomto ohľade slovenskú národnú politiku. Ak<br />

nechceme, aby v národe českom získali mocného spojenca Maďari, musíme sa<br />

sbratriť s Čechmi my Slováci. Veď sme aj tak jedni, len to mnohí ešte nechcú<br />

vedeť. Úprimne rečeno, čert by vzal našu slovenskú politiku, keby sa ešte dakedy<br />

čo aj len čiastka českého národa octla v maďarskom politickom tábore.<br />

Neberme na ľahko túto vec a uznajme všetci bez rozdielu, že nám je akékoľvek<br />

bočenie od Čechov dnes už hotová národná samovražda. " 84<br />

V martinskom centre sa názory na možnosť slovensko-českej poli-<br />

42


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

tickej spolupráce rozchádzali. Najväčšou prekážkou v tom bola predovšetkým<br />

českou stranou propagovaná idea jednotného československého<br />

národa, s ktorou sa stotožňovali aj niektorí jednotlivci zo <strong>Slovenska</strong>.<br />

Pre martinské vedenie, osobitne pre ideológa Slovenskej národnej strany<br />

S. H. Vajanského, ako aj pre Jozefa Skultétyho, bol však čechoslovakizmus<br />

jednoznačne neprijateľný. Odmietol ho v Národných novinách aj<br />

Ľudovít Bazovský, ktorý vyčítal Antonovi Stefánkovi, že v Slovenskom<br />

denníku propagovaním myšlienky národnej jednoty Cechov a Slovákov<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti väčšmi škodí, ako prospieva. Bazovský<br />

nevidí nebezpečenstvo pre česko-slovenskú spoluprácu v tom, „že<br />

Denník sa asi stále len touto otázkou zaoberal, ani v tom nie, že Denník toľko<br />

českých článkov, i rečové českých donáša; ale v tej vyslovenej tendencii, že<br />

Slováci sa majú svojej slovenskosti zriecť, lebo - do ut des - Česi sa ináče nebudú<br />

o nás zaujímať. Toto je - mierne rečeno - hrozne nešikovná a nebezpečne<br />

nešikovne napísaná veta i voči Čechom, i voči Slovákom. " 85<br />

Ľ. Bazovský sa dotkol aj otázky literárnej jednoty Cechov a Slovákov<br />

a vyslovil názor, že otázka „proč jste sa odtrhli" má v roku 1914<br />

už úplne iné dimenzie ako pred 30 - 50 rokmi. „ Už ani na um neprišlo<br />

Čechom hromžiť na ,odtrhnutie. To sa považovalo za ukončenú vec, na ktorej<br />

predbežne vôbec meniť netreba. To ak má prísť, príde časom behom prírody<br />

vecí a pestovanie česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti dnes znamená niečo iné...<br />

I otázku česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti si musíme zrevidovať a präcizovať, aby<br />

sme tiež všetky vrstvy a každého člena nášho národa mohli za túto ideu zaujať<br />

a aby sme vystupovali i v tejto otázke jednotne. " 86<br />

Tým, že Bazovský na<br />

rozdiel od Stefánka poukazoval aj na určité negatíva či rozpory v česko-slovenských<br />

vzťahoch, ktoré A. Stefánek ako zanietený propagátor<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti na stránkach Slovenského denníka z pochopiteľných<br />

príčin publikovať nechcel, umožňoval vidieť československé<br />

vzťahy plastickejšie, a tým aj reálnejšie.<br />

Predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula bol v porovnaní<br />

s S. H. Vajanským a J. Skultétym v otázke riešenia vzťahov Čechov<br />

a Slovákov adaptabilnejší a rozvoj česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráce s určitými<br />

výhradami podporoval. Na druhej strane to však bol politik<br />

nanajvýš autoritatívny, do určitej miery konzervatívny, v mnohých<br />

názoroch poplatný svojmu veku, ako aj martinskému prostrediu. Od<br />

začiatku roku 1914 sa dostával čoraz častejšie do konfliktov s tajomníkom<br />

strany J. Gregorom-Tajovským, ktoré nakoniec vyústili v máji<br />

1914 do Gregorovej rezignácie na túto funkciu. 87 Príčin tohto jeho kro-<br />

43


Martinská deklarácia<br />

ku bolo zrejme viac, ale asi najneprijateľnejšie pre Gregora bolo to, že<br />

sa Dula z neho snažil urobiť iba administratívneho pracovníka vedenia<br />

strany, nevolal ho na porady a o vedení <strong>politiky</strong> sa zvyčajne radil iba<br />

v redakcii Národných novín s Vajanským a Skultétym. 88<br />

Odchod J. Gregora-Tajovského z funkcie plateného tajomníka strany<br />

bol pre martinské vedenie citeľnou stratou, lebo Gregor sa neúnavne<br />

venoval agitačnej práci medzi slovenským ľudom a bol akousi spojkou<br />

medzi martinským centrom a ostatnými stranami a prúdmi slovenského<br />

politického života. 89 Jeho najväčší prínos však spočíval v koncepcii<br />

a spoluautorstve Výkladu programu Slovenskej národnej strany, do<br />

ktorého sa mu podarilo zakomponovať viacero progresívnych prvkov,<br />

okrem iného aj požiadavku užšej spolupráce českého a slovenského<br />

národného hnutia.<br />

V určitej opozícii voči konzervatívnemu martinskému vedeniu Slovenskej<br />

národnej strany stála skupina združená okolo ďalších martinských<br />

novín, Národného hlásnika. Jeho hlavní spolupracovníci Milan<br />

Ivanka, Augustín Ráth a Ivan Derér boli myšlienke česko-<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti naklonení oveľa viac ako Dula, Vajanský a Skultéty. Svoju<br />

orientáciu Hlásnik nezmenil ani po smrti svojho vydavateľa a zodpovedného<br />

redaktora M. Pietora v júli 1914, keď sa jeho šéfredaktorom<br />

stal ďalší zo stálych spolupracovníkov časopisu, J. Gregor-Tajovský. 90<br />

Slovenská sociálna demokracia zaujala k otázke česko-<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti svoje najkomplexnejšie stanovisko v spomínanej ankete<br />

časopisu Prúdy. Vedenie strany chápalo česko-slovenskú vzájomnosť<br />

„ako súhrn snáh, ktoré Čechom a Slovákom sú spoločné a smerujú ku vzájemnému<br />

kultúrnemu a hospodárskemu pozdvihnutiu českého a slovenského<br />

ľudu". 91<br />

V tomto smere vyzdvihovali slovenskí sociálni demokrati spoluprácu<br />

s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou, ktorá ich<br />

podporovala mravne i hmotne. Súhlasili s pomocou českého kapitálu<br />

pri industrializácii <strong>Slovenska</strong>, ale mali výhrady voči tomu, aby českí<br />

podnikatelia hľadali na Slovensku iba lacné pracovné sily a bránili organizačným<br />

snahám slovenského robotníctva. Súčasne požadovali od<br />

Ceskoslovanskej jednoty, aby svoju činnosť viac zameriavala v prospech<br />

robotníkov. Celkovo sa slovenská sociálna demokracia stavala k otázke<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti - aj napriek výhradám - pozitívne.<br />

Vzťahy medzi formujúcou sa Slovenskou ľudovou stranou a ostatným<br />

slovenským politickým táborom boli už od jej <strong>vzniku</strong> značne na-<br />

44


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

päte. Ľudová strana sa nachádzala v predvojnových mesiacoch roku<br />

1914 v mimoriadne zložitej situácii. Neustále bola nútená lavírovať<br />

a hľadať si v uhorskom politickom spektre svoje miesto a súčasne vytvárať<br />

vlastné politické koncepcie. 92 V tejto činnosti vynikal najmä jej<br />

poslanec F. Juriga, ktorého prejavy v uhorskom sneme boli v slovenských<br />

politických kruhoch prijímané často diametrálne odlišne. Napríklad<br />

predstaviteľ liberálno-pokrokárskeho prúdu v Slovenskej národnej<br />

strane A. Stefánek nejasnú politiku Slovenskej ľudovej strany, ako aj<br />

Jurigu ostro odsúdil v liste M. Gettingovi: „Juriga, Hlinka, Tománek robia<br />

exclusívnu katolícku politiku a sú zjavne vo vodách vládnych (aspoň Juriga,<br />

Skyčák, Tománek iste). V Ľudových novinách robia zjavne vládnu politiku<br />

Tiszovu a u Dr. Blahu som videl list Jurigov zo dňa 14. apríla 1914, kde prosí<br />

pre Boha, aby Blaho s ním sa dohovoril s cieľom vážnych politických vecí (pre<br />

budúce voľby) atď. Z celého vidieť, žeby radi Blahu zlákať na scestie nekalých<br />

kompromisov... V novinách Blahu napádajú, ale potajomky do vládnych strán<br />

lákajú vládnymi grošami. " 93<br />

A. Stefánek je však kritický nie iba voči predstaviteľom Slovenskej<br />

ľudovej strany, ale aj voči martinskému centru, ktoré zaujímalo k činnosti<br />

ľudákov oveľa zmierlivejší postoj. V liste Gettingovi sa ďalej sťažuje:<br />

„A preca sa nájdu ľudia, ktorí z osobnej zásti proti Štefánekovi, Blahovi,<br />

Šrobárovi, atď. sú v stave vyhlasovať v Národných novinách Jurigu, tohoto<br />

márnivého zloducha <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> za perlu národa. Veď len slepý nevidí,<br />

že posledná reč Jurigova za slovenské školy bola objednaná, aby minister<br />

Jankovics mohol smrteľnú ranu zadať našim československým snahám. " 94<br />

Stefánek v uvedenom liste naráža na článok Ľ. Bazovského, uverejnený<br />

v Národných novinách 7. mája 1914, v ktorom vysoko hodnotí<br />

čelných politikov ľudovej strany F. Jurigu a A. Hlinku. Chváli Jurigovu<br />

reč v uhorskom parlamente prednesenú pri rokovaní o rozpočte<br />

ministra kultu. „Z tejto reči Ferdiša Jurigu vysvitá, že vzdor všetkým udávaniam<br />

ním hýbe jedine jedna idea, a to je bitie jeho srdca za národ slovenský.<br />

Ferdiš Juriga sa dokázal byť perlou, ktorú perlu musíme k našej okrase ako<br />

drahocennosť hľadieť podržať. Len osobná zášť by sa mohla tomuto protiviť/'<br />

95<br />

Ešte vyššie ako Jurigu hodnotí Ľ. Bazovský v <strong>slovenskej</strong> politike<br />

úlohu A. Hlinku: „Andrej Hlinka je taktiež silnou individualitou slovenskou<br />

a patrí mu vodčia úloha v národe. Kto toľko bol v stave prežiť bez úrazu svojho<br />

slovenského rázu a zachoval toľkej lásky k slovenskému národu, ako Hlinka, to<br />

je nad tuctového človeka povýšený, nevšedný muž, ktorý pekné čestné miesto<br />

45


Martinská deklarácia<br />

zaujme i v najnovších dejinách slovenského národa a stolec svoj zaiste len<br />

pozlátiť môže i ďalším účinkovaním za národ. " 96<br />

S takýmto vyzdvihovaním A. Hlinku a F. Jurigu nesúhlasili predovšetkým<br />

prúdisti, ktorí Bazovského tvrdo kritizovali. Vyčítali mu, že<br />

za cenu odstránenia „otvorenej rany" slovenského národa, 97 klerikálno-pokrokárskeho<br />

rozkolu a následného nového zjednotenia v rámci<br />

Slovenskej národnej strany je ochotný tolerovať ľudákom takmer<br />

všetko, aj keď stranu sami rozbili. Predstava prúdistov o zmierení<br />

s Hlinkom, Jurigom a ďalšími bola iná: „Či sa srovnáva so sebavedomím<br />

údov strany, aby za vzor stavali sa tí, čo zo strany povystupovali, čo<br />

stranu tupia, hanobia? Možno so stanoviska strany do neba vynášať tých,<br />

čo idú na život strane? Nech vstúpia do strany, nech sa pokajajú, nech<br />

oľutujú, čo zlého vykonali - a len potom môže ich strana rehabilitovať,<br />

medzi seba prijať." 98 Bolo to však rovnako nereálne ako Bazovského<br />

snahy, keďže predstavitelia Slovenskej ľudovej strany nemali záujem<br />

o návrat pod martinské centrum. Práve naopak, snažili sa v tomto<br />

období zdôrazňovať svoju samostatnosť a odlišnosť od Slovenskej<br />

národnej strany.<br />

V situácii neurovnaných vzťahov k ostatnému slovenskému politickému<br />

táboru Slovenská ľudová strana česko-slovenskú vzájomnosť<br />

z viacerých príčin odmietala aj napriek tomu, že jej spolupráca s českým<br />

politickým katolicizmom bola dobrá. Argumentovala pritom potrebou<br />

ochrany slovenčiny, odmietala husitizmus, myšlienku národnej<br />

jednoty Cechov a Slovákov, ako aj české pokrokárstvo a masarykizmus.<br />

„Žiaľ Bohu, že dnes musíme už počať brániť našu slovenčinu nielen proti šovinistom,<br />

lež aj proti masaricistom, ktorí pripravujú pôdu úpadku slovenčiny<br />

tým, že chcú k nám presadiť už v samých Čechách prežité lžipokrokárstvo.<br />

A preto z lásky k slovenčine, z lásky k našej svojskosti, k našej národnej osobnosti<br />

nemôžeme ísť s masaricistami, ktorí tvoria väčšinu klubáňov a tak ďaleko<br />

zaveslovali v tomto ohľade, že už zapierajú našu národnú osobnosť, práve<br />

tak ako šovinisti.""<br />

Pokiaľ ide o ďalšie smerovanie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, Slovenská ľudová<br />

strana odmietala každú politickú orientáciu mimo Uhorska, teda<br />

nielen česko-slovenskú vzájomnosť, ale aj martinské slavianofilstvo. Jej<br />

tlačový orgán Slovenské ľudové noviny zastával názor, že „...naše občianske<br />

povedomie, dynastická vernosť nás má zachrániť od chorobnej fantazírky<br />

o veciach zahraničných, bárs aj slovanských, poneváč naša domovina je nám<br />

svätá a vernosť k nej nesmie naštrbiť nič... Záujmy našej otčiny, našeho štátu<br />

46


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

musia nám byť prednejšie, jak záujmy iného štátu, bárs by v ňom býval aj<br />

brat. V tejto otčine musíme žiť, pracovať, mrieť. " 10 °<br />

V hľadaní spojencov v domácom slovenskom politickom tábore vychádzali<br />

politici Slovenskej ľudovej strany z katolíckych náboženských<br />

zásad. Proklamovali, že „nič nesmieme činiť, čo je proti záujmom našeho<br />

náboženstva, v ktorom je nám daná vôľa Božia a je základom pomoci Božej. Následkom<br />

toho nesmieme sa chytiť pod pažu jednou rukou so sociáldemokratmi,<br />

ako s otvorenými nepriateľmi Boha a s druhou rukou s úlisnými protivníkmi<br />

našeho náboženstva: s mladoluteránmi... //m<br />

A tak jediným možným spojencom,<br />

aspoň navonok, mohla byť iba konzervatívna časť Slovenskej<br />

národnej strany na čele s martinským centrom.<br />

Takéto politické stanoviská, formulované začiatkom júna 1914, vymedzovali<br />

podľa ich autorov „cestu k úspechu", respektíve sa mohli stať<br />

určitým východiskom pri koncipovaní budúceho politického programu<br />

Slovenskej ľudovej strany. Do začiatku vojny však už veľa času neostávalo,<br />

a tak boli tieto politické smernice doplnené iba akýmsi „morálnym<br />

kódexom dobrého, svedomitého Slováka", ktorého dodržiavanie<br />

malo spolu s realizáciou spomenutých politických zámerov umožniť<br />

naplnenie politických i životných cieľov slovenského národa. 102<br />

Z uvedených politických orientácií <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> sa pod vplyvom<br />

vonkajších, ako aj vnútorných faktorov vykryštalizovali do mája<br />

1914 dve, ktoré sa stali v nasledujúcom období do začiatku vojny dominantné.<br />

Bola to orientácia slovensko-česká a orientácia na následníka<br />

trónu Františka Ferdinanda. Navzájom sa nevylučovali a za priaznivej<br />

politickej konštelácie, nastúpenia Františka Ferdinanda na habsburský<br />

trón, sa perspektívne mohli sľubne rozvíjať. Bol však medzi nimi zásadný<br />

rozdiel v možnosti realizácie. Kým česko-slovenská vzájomnosť<br />

sa organizovane rozvíjala vďaka Českoslovanskej jednote už od roku<br />

1896 a bolo ju možné sústavne prehlbovať, belvedérska politika bola<br />

podmienená výmenou panovníka na tróne a jej realizácia sa nedala časovo<br />

bližšie určiť. Najreálnejšia, respektíve najsľubnejšia sa teda zdala<br />

pre najbližšie obdobie orientácia <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> na česko-slovenskú<br />

vzájomnosť, a to aj napriek tomu, že ju v slovenskom prostredí<br />

neprijímali jednoznačne.<br />

Na rozdiel od Slovákov žijúcich v Rusku bol význam amerických<br />

Slovákov pre národnopolitický život slovenského národa podstatne<br />

väčší. Vďaka podmienkam pokročilejšieho hospodárskeho vývinu<br />

47


Martinská deklarácia<br />

a demokratickým slobodám sa americkí Slováci skôr „dokonštituovali"<br />

v moderný národ než Slováci v Uhorsku. 103 Svedčí o tom stupeň<br />

organizovanosti v rôznych národných, konfesionálnych, telovýchovných,<br />

socialistických a iných organizáciách, ako aj vysoká úroveň<br />

americko-<strong>slovenskej</strong> tlače, presahujúca svojím množstvom slovenskú<br />

tlač v Uhorsku. A práve preto dokázali krajania v Amerike v mnohých<br />

smeroch vidieť politicky jasnejšie a perspektívnejšie ako Slováci doma.<br />

Boli schopní zaujať rozhodné stanovisko nielen vo vzťahu k národnostnému<br />

útlaku Slovákov v Uhorsku, ale vedeli pružne reagovať aj<br />

na otázku štátoprávnych cieľov slovenského národa, ktorá sa dostala<br />

na pretras v posledných mesiacoch pred prvou svetovou vojnou.<br />

O politickej situácii na Slovensku boli americkí Slováci veľmi dobre<br />

informovaní 104<br />

a hodnotili ju z vlastných pozícií. Tolerantné americké<br />

prostredie im umožňovalo zaujať k nerovnoprávnemu postaveniu<br />

Slovákov v Uhorsku oveľa kritickejšie a radikálnejšie postoje ako domácim<br />

slovenským politikom. V jednom zo svojich časopisov, v Slovenskom<br />

sokole, sa vyjadrovali otvorene: „My sa nemôžeme obzerať na<br />

cezpríliš mierny program Slovenskej národnej strany na Slovensku. Tí žijú<br />

v iných pomeroch... Program Slovenskej národnej strany je jasným zrkadlom<br />

nezákonného polozenia slovenského národa. Nám ten program stačiť nemôže,<br />

nesmie! Keby sme my v Amerike mali pracovať iba za taký program, potom<br />

vopred predpovedáme, že on nikoho nenadchne, nikoho nezohreje a nepovedie<br />

k činom" - a navrhujú radikálne „vlastizradné" riešenie <strong>slovenskej</strong><br />

národnostnej otázky: „Naše ašpirácie sa musia viesť snahou, že Slováci sa<br />

budú snažiť dostať von spod koruny svätoštefanskej, že budú sa usilovať za<br />

každú cenu dostať z područia maďarského, čo je len vtedy možné, keď Uhorsko<br />

ako také prestane jestvovať, alebo sa do základov pretvorí. " 105<br />

Skutočnou skúškou politickej zdatnosti amerických Slovákov sa<br />

stali vystúpenia maďarského politika M. Károlyiho, ktorý v apríli<br />

1914 pricestoval do Ameriky, aby medzi vysťahovalcami z Uhorska<br />

a v demokratických vrstvách v Spojených štátoch získaval stúpencov<br />

pre myšlienku nezávislého Uhorska. Americkí Slováci povzbudení<br />

úspechmi z rokov 1904 a 1911, keď sa im podarilo pri návštevách<br />

v Spojených štátoch morálne znemožniť grófa Apponyiho, sa rozhodli<br />

podobne vystúpiť aj proti M. Károlyimu. 106<br />

Významnú úlohu v politickom súboji s Károlyim zohral predstaviteľ<br />

amerických Slovákov v New Yorku, žurnalista Milan Getting, ktorý<br />

na čele deputácie Slovenského politického združenia zisťoval Károlyi-<br />

48


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

ho názory na postavenie Slovákov v Uhorsku. Vzhľadom na to, že jeho<br />

odpovede Slovákov neuspokojili, zvolali na 13. apríla 1914 do New<br />

Yorku veľké protestné zhromaždenie za účasti 3500 ľudí, na ktorom<br />

sa jednotne postavili proti Károlyiho politike a národnostnému útlaku<br />

Slovákov v Uhorsku. Vzápätí nasledoval na adresu Károlyiho kritický<br />

„Otvorený list" vypracovaný Milanom Gettingom a Ignácom Gessayom,<br />

v ktorom sa americkí Slováci vyslovili, že „ideálom národností<br />

Uhorska musí byť teraz federalizmus v Uhorsku". 107<br />

Z ďalších akcií amerických Slovákov treba spomenúť aspoň verejnú<br />

debatu medzi Slovákmi a Maďarmi 24. mája 1914 v newyorskej Central<br />

Opera House, na ktorej mal zástupca Slovákov M. Getting prednášku<br />

na tému Prečo nemôžeme dôverovať Maďarom ani v demokratickom<br />

Uhorsku. 108 M. Getting vo svojom prejave vyslovil nedôveru Slovákov<br />

v Károlyiho politiku, pričom argumentoval doterajším národnostným<br />

útlakom, ako aj citátmi z Károlyiho vystúpení, ktoré nesľubovali Slovákom<br />

nič pozitívne. Zastával názor, že Slováci môžu dôverovať jedine<br />

„svojej vlastnej sile a v pomoc svojich susedných slavianských bratov, menovite<br />

Čechov". 109 Hoci Gettingovi jeho oponenti všeličo pre túto debatu<br />

vyčítali, bola nesporne prínosom a spolu s ďalšími úsiliami amerických<br />

Slovákov prispela k tomu, že sa cesta grófa M. Károlyiho podobne ako<br />

cesty grófa Apponyiho neskončila s väčším úspechom.<br />

Orientácie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, teda hľadanie spojencov tak, ako to<br />

poznáme z politického života v Uhorsku, na americkej pôde fakticky<br />

neexistovali. U vysťahovalcov slovanských národov však pôsobil istý<br />

pocit spolupatričnosti, ktorý sa prejavil aj v politickom súboji s Károlyim,<br />

keď spomínanému zhromaždeniu z 13. apríla 1914 predsedal<br />

srbský honorárny konzul v Spojených štátoch profesor M. I. Pupin<br />

a Slovákov v ich proteste podporili svojou účasťou aj Česi a Srbi. Časopisy<br />

amerických Čechov, napríklad New Yorské listy alebo Geringerov<br />

chicagský denník Svornost, písali proti Károlyimu, pričom mali prehľad<br />

aj o politickej situácii v Uhorsku. Svornost v súvislosti s rusko-maďarským<br />

zbližovaním a plánovanou cestou Károlyiho do Petrohradu<br />

napríklad upozorňovala: „To je vše nepochybné pfedehrou veľkých udalostí<br />

v Uhrách, ke kterým musí Slováci pfihlízeti se zvýšeným zajmem. //no<br />

Neskoršie tvrdenia V. Beneša, ktorý v roku 1914 absolvoval medzi<br />

českými krajanmi prednáškové turné, že „až do války nebylo mezi Slováky<br />

a Čechy významnéjšího pojítka vubec" 111<br />

možno chápať skôr v tom<br />

zmysle, že medzi americkými Slovákmi a Čechmi neboli oficiálne sty-<br />

49


Martinská deklarácia<br />

ky na najvyššej úrovni, keďže Česi nemali pred prvou svetovou vojnou<br />

takú strešnú organizáciu, akou bola Slovenská liga. Inak záujem na<br />

nižšej úrovni existoval a napríklad Geringerova Svornost mala pravidelné<br />

rubriky Z kruhu slovensko-amerických a Zprávy ze <strong>Slovenska</strong>. 112<br />

Treba si však uvedomiť, že vzťahy Cechov a Slovákov boli poznačené<br />

americkým spôsobom života, keď prvoradou úlohou každého vysťahovalca<br />

bolo presadiť sa na americkom trhu práce a ďalšie aktivity,<br />

vrátane národnopolitických, nasledovali až potom.<br />

Zo <strong>slovenskej</strong> strany bol najväčším propagátorom česko-<strong>slovenskej</strong><br />

spolupráce M. Getting, ktorý so svojou newyorskou skupinou zohral<br />

najmä v ďalšom období počas vojny kľúčovú úlohu pri presadzovaní<br />

myšlienky spoločného štátu Cechov a Slovákov. Jeho spojenia na<br />

stúpencov česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti V. Srobára, A. Stefánka, J.<br />

Gregora-Tajovského, ako aj podpredsedu Ceskoslovanskej jednoty<br />

R. Piláta mu často umožňovali, vďaka dobrej informovanosti, zaujať<br />

k politickej situácii na Slovensku adekvátne stanovisko a transformovať<br />

ho do podporných akcií amerických krajanov domácej <strong>slovenskej</strong><br />

politike.<br />

Gettingovo chápanie česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti bolo však od<br />

roku 1912, keď sa zúčastnil na sokolskom zlete v Prahe, silne ovplyvnené<br />

čechoslovakistickými názormi R. Piláta, ktorý sa ho snažil získať<br />

pre ideu federalizovaného Rakúsko-Uhorska. Tieto svoje predstavy sa<br />

usiloval R. Pilát podoprieť poukazovaním na bezperspektívnosť ďalšieho<br />

spolužitia Slovákov s Maďarmi v Uhorsku, v ktorom podľa neho<br />

demokratizačný proces ako predpoklad splnenia slovenských nárokov<br />

nemal nijaké vyhliadky.<br />

Propagovanie národnej jednoty Čechov a Slovákov M. Gettingom<br />

bolo - na rozdiel od česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti v Rakúsko-Uhorsku<br />

- novým prvkom, ktorý sa dovtedy objavoval medzi americkými Slovákmi<br />

iba sporadicky. Bolo to aj tým, že dovtedajší hlavní aktéri česko<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti na americkej pôde, Peter Víťazoslav Rovnianek<br />

a Štefan Furdek, pôsobiaci priamo v českej osade v Clevelande, odišli<br />

do Spojených štátov ešte pred nastolením politicky chápanej teórie<br />

o jednotnom československom národe a spoluprácu Čechov a Slovákov<br />

pri národnopolitických akciách chápali ako rovnocenné partnerstvo,<br />

ktoré nebolo potrebné v demokratickejšom americkom prostredí<br />

podopierať fikciou o národnej jednote Čechov a Slovákov. Iná situácia<br />

však nastala za vojny, keď išlo o vytvorenie samostatného česko-slo-<br />

50


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

venského štátu, ktorého projekt bolo potrebné zdôvodniť aj existenciou<br />

jednotného československého národa. 113<br />

Vo vyspelejšom americkom prostredí sa názory amerických Slovákov<br />

na spravodlivejšie štátoprávne usporiadanie monarchie vyvíjali<br />

rýchlejšie ako medzi domácimi slovenskými politikmi, a tak predstavy<br />

jednotlivých politických skupín <strong>slovenskej</strong> emigrácie zašli oveľa ďalej<br />

ako na Slovensku. V tomto smere významným sa stalo protestné<br />

zhromaždenie 26. apríla 1914 v Pittsburghu, ktoré vyzvalo vrcholnú<br />

organizáciu amerických Slovákov - Slovenskú ligu, aby pre všetky<br />

kultúrne národy zostavila Memorandum o krivdách a požiadavkách<br />

slovenských. Slovenská liga výzvu prijala a poverila svojho tajomníka<br />

Ivana Daxnera vypracovaním jeho návrhu. 114<br />

Daxnerov návrh Memoranda sa v podstate zhodoval s požiadavkami<br />

Memoranda slovenského národa z roku 1861, pričom ho rozšíril<br />

ešte o požiadavky všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania,<br />

ako aj o ďalšie, no hlavnou bola požiadavka „slovenského<br />

okolia". Okolo tohto pôvodného návrhu, rozoslaného Slovenskou<br />

ligou organizáciám amerických Slovákov na posúdenie, sa rozvinuli<br />

v nasledujúcom období veľké diskusie, počas ktorých sa sformovali<br />

viaceré názorovo odlišné skupiny, a tak k dohode o definitívnom, oficiálnom<br />

znení Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských došlo<br />

medzi americkými Slovákmi až po vypuknutí prvej svetovej vojny,<br />

v septembri 1914. 115<br />

Rozdielne stranícke, ideové, ale aj osobné záujmy slovenských politikov<br />

a ich neochota konštruktívne hľadať spoločnú platformu spolupráce<br />

<strong>slovenskej</strong> politike škodili a zoslabovali jej akcieschopnosť. Viacerí<br />

aktéri <strong>slovenskej</strong> politickej scény si to veľmi dobre uvedomovali<br />

a usilovali sa tento stav zmeniť. Ich predstavy o tom, ako dosiahnuť<br />

jednotný postup slovenských politických síl, sa však rozchádzali.<br />

Napríklad v Slovenskom denníku č. 10/1914 sa objavil článok s názvom<br />

Túžba po sústrednení, volajúci po silnej národnej autoritatívnej<br />

organizácii, „ktorá by nás mohla dôstojne zastupovať na vonok a rozhodujúce<br />

vo vnútorných záležitostiach". Autor, skrývajúci sa pod značkou „-y",<br />

pravdepodobne hlavný redaktor Anton Stefánek, si pod takouto organizáciou<br />

predstavoval slovenský snemový klub. Bol si však vedomý<br />

nedostatkov v jeho činnosti a pripúšťal aj možnosť, že „na takúto<br />

vsenárodnú -prácu veľkých rozmerov snáď ani nestačí terajší politický klub<br />

51


Martinská deklarácia<br />

slovenský. Azda bude treba stvoriť Národnú radu ... Táto Národná rada by<br />

azda mohla prevziať funkciu najvyššej národnej autority/' A dodal: „Či tak,<br />

či tak ... niečo urobiť musíme, lebo čím ďalej budeme žiť v terajšom divokom<br />

manželstve, nemajúc sňadenú našu národnú domácnosť, tým horšie bude<br />

s nami/' 116<br />

S konkrétnou predstavou, ako preklenúť uvedené problémy, prišiel<br />

bývalý vodca hlasistov Vavro Srobár, ktorý považoval za prvoradú<br />

podmienku úspešnej činnosti <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> vytvorenie centrálneho<br />

nadstraníckeho orgánu - Slovenskej národnej rady. Princípom jej<br />

existencie mala byť účasť všetkých politických strán a prúdov na riešení<br />

celonárodných otázok, ktorých národná podstata sa pokladala za<br />

rovnako dôležitú a principiálnu pre všetky slovenské politické zložky:<br />

„S mravného stanoviska neni predsa potupou byť konzervatívcom, alebo socialistom,<br />

alebo pokrokovým. Nie sám smer dáva mravnej ceny jednotlivcovi,<br />

ale čistota jeho zásad a presvedčenia... Každý zo smerov na Slovensku vie,<br />

čím sa líši od druhého - ale vie i to, čo majú spoločného, čoho chcú spoločne<br />

dosiahnuť. Boj proti krivde a boj za práva ľudu sú predsa spoločné celému slovenskému<br />

národu -a tu sa čestní ľudia vždy dohodnú, ako čeliť jednej a jako<br />

dosiahnuť druhého. " m<br />

Slovenská národná rada sa mala stať malým pružným nadstraníckym<br />

združením slovenských politických predstaviteľov, ktoré by nieslo<br />

zodpovednosť za politický, kultúrny i hospodársky rozvoj slovenského<br />

národa a súčasne ho aj iniciovalo. Smerom navonok mala mať<br />

Slovenská národná rada funkciu oficiálnej predstaviteľky slovenského<br />

národa voči „neslovenským útvarom politickým, štátnym a národným.<br />

A síce v tých okolnostiach, kde cudzia organizovaná moc bude chcieť vyjednávať<br />

so Slovákmi, ako národom, a nie len s niektorou politickou alebo len<br />

spoločenskou organizáciou/' 118<br />

S oficiálnym návrhom založiť ústrednú slovenskú politickú inštitúciu<br />

vystúpil v Národných novinách 11. apríla 1914 podpredseda Slovenskej<br />

národnej strany Matúš Dula, ktorý i napriek svojim konzervatívnym<br />

názorom dokázal zachytiť zjednocovací trend <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>.<br />

V článku Naše vzkriesenie citoval z listu nemenovaného politika (Srobára),<br />

v ktorom sa navrhovalo utvoriť „najvyššie fórum dľa vzoru českej<br />

národnej rady, alebo rumunského komitétu ... nové fórum by bolo repräzentáciou<br />

všetkých našich stránok so spoločným programom našich podstatných<br />

požiadaviek; v ostatných veciach nechže má každá stránka voľnú ruku" 119<br />

s tým, že by všetky strany rozhodnutia fóra rešpektovali. Dula ten-<br />

52


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

to návrh akceptoval a odporúčal ho ostatným slovenským politickým<br />

stranám prijať.<br />

Myšlienka utvoriť Národnú radu sa stretla v Slovenskej národnej<br />

strane s priaznivým ohlasom, hoci sa vyskytli aj hlasy, ktoré nebrali<br />

do úvahy daný stav rozvoja <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> a chceli naďalej organizovať<br />

jednotnú politickú stranu. Z toho vychádzal aj postoj Ľudovíta<br />

Bazovského v Slovenskom denníku č. 60/1914, ktorý v článku Principiis<br />

obsta! navrhoval usporiadanie osobitného slovenského kongresu, kde<br />

by sa konštituovala nová organizácia strany. Podobne zdôrazňoval<br />

„jednotnosť" Slovenskej národnej strany v Národnom hlásnika z 1. mája<br />

1914 aj Milan Ivanka. Celkovo však tieto názory nenašli širšiu podporu,<br />

keďže diferenciácia slovenského politického života pokročila natoľko,<br />

že zjednotenie bolo možné iba v duchu Šrobárovho návrhu. 120<br />

Výzva Matúša Dulu na založenie Slovenskej národnej rady a polemika<br />

okolo toho na stránkach <strong>slovenskej</strong> tlače však boli jedna vec, a dostať<br />

slovenských politikov za spoločný rokovací stôl záležitosť druhá<br />

a podstatne ťažšia. O tom, že si to vyžadovalo nemálo diplomatického<br />

taktu, ale aj osobných zákulisných kontaktov, svedčí obsah listov Matúša<br />

Dulu a Antona Štefánka adresovaných uznávanému slovenskému<br />

politikovi a poslancovi uhorského snemu Pavlovi Blahovi.<br />

V liste Matúša Dulu z 19. mája 1914 sa písalo: „Milý priateľ! Preto<br />

o Tebe už aj čo zástupcovi jednej čiastky nášho národa s istotou predpokladám,<br />

že sa do otáznej porady dostavíš. Aby si nemal výhovorku, že však si Ty ani<br />

nie členom strany, ani klubáňom, rác v známosť vziať, že som ja poradu túto<br />

svolal nie čo námestný predseda strany, alebo ústrednieho klubu, ale čo jednoduchý<br />

člen slovenského národa ... Tvoj oddaný priateľ Matúš Dula." 111<br />

Dôvernejší ráz mal Stefánkov list Blahovi z 23. mája: „Drahý Paľo!<br />

Prosím Ťa pňdi na každý pád v pondelok do Pešti (t. j. 25. mája - pozn.<br />

M. P.)... Treba aby si tu bol, lebo istí páni chcú machlovať. Porady začnú<br />

v utorok ráno, ale už v pondelok budú predporady..." 122<br />

Otázkou utvorenia Slovenskej národnej rady sa zaoberala porada<br />

Ústredného klubu Slovenskej snemovej národnostnej strany 26. mája<br />

1914 v Budapešti. Bol na ňu prizvaný aj zástupca slovenských sociálnych<br />

demokratov Emanuel Lehocký Slovenská ľudová strana sa na<br />

porade oficiálne nezúčastnila.<br />

Účasť predstaviteľa <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie na budapeštianskej<br />

porade mohla byť pre širšiu slovenskú verejnosť prekvapením,<br />

no v skutočnosti vyjadrovala len logické vyústenie smerovania<br />

53


Martinská deklarácia<br />

celej <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v roku 1914. Závery IV. zjazdu Slovenskej sociálnodemokratickej<br />

strany z apríla 1914 naznačovali, že sa vytvorila istá<br />

možnosť spolupráce s národnopolitickým táborom na báze programu<br />

<strong>slovenskej</strong> národnej samobytnosti. Boli to predovšetkým politici Slovenskej<br />

národnej strany, ktorí pochopili rastúci význam sociálnej demokracie,<br />

a hoci politická činnosť sociálnych demokratov vychádzala<br />

často aj z iných, protikladných pozícií, bolo im zrejmé, že sa v niektorých<br />

otázkach národného života bude dať realizovať spoločný postup<br />

a spolupráca. Preto došlo aj k pozvaniu <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie<br />

na spoločné rokovanie, aj keď možno určitú úlohu v prospech účasti<br />

sociálnych demokratov na porade zohrala neúčasť Slovenskej ľudovej<br />

strany, s ktorou mali slovenskí socialisti veľmi napäté vzťahy.<br />

Slovenská ľudová strana zaujala k porade o vytvorení Slovenskej<br />

národnej rady taktický vyčkávací postoj. Poslanec Ferdiš Juriga síce<br />

v Budapešti bol, na predporade sa zúčastnil, ale ešte pred začiatkom<br />

oficiálnych rozhovorov odcestoval. Keď ho Slovenský denník č. 101/1914<br />

v snahe prezentovať na verejnosti jednotu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v zozname<br />

účastníkov uviedol, Juriga svoju účasť na porade v Slovenských ľudových<br />

novinách 29. mája 1914 dementoval. 123 Andrej Hlinka, hoci sa na<br />

rokovaní takisto ako Juriga nezúčastnil, poslal list, v ktorom s cieľmi<br />

porady súhlasil. Z katolíckych kňazov bol prítomný iba Karol Anton<br />

Medvecký. 124<br />

Takýto postup vedenia Slovenskej ľudovej strany svedčil o tom, že<br />

síce navonok nemala záujem spolupracovať so Slovenskou národnou<br />

stranou, a už vôbec nie so sociálnymi demokratmi, na druhej strane<br />

však Hlinkov list naznačoval, že túto spoluprácu v rámci Slovenskej<br />

národnej rady ľudáci celkom neodmietajú.<br />

V uvedených postojoch k rokovaniam o Slovenskej národnej rade<br />

sa plne odrážali vnútorné i vonkajšie problémy doterajšej krátkodobej<br />

existencie Slovenskej ľudovej strany. V jej vnútri to bol najmä problém<br />

vzťahu dvoch centier: Jurigovej prešporskej skupiny, sústredenej okolo<br />

Slovenských ľudových novín, a Hlinkovej skupiny v Ružomberku. Obe<br />

mali na niektoré otázky smerovania Slovenskej ľudovej strany odlišné<br />

názory. Jurigov smer bol v roku 1914 pri presadzovaní politických zámerov<br />

agresívnejší a v porovnaní s Hlinkom aj menej taktický, keďže<br />

Andrej Hlinka si nechával cestu k martinskému centru otvorenú. Rivalita<br />

medzi ním a Jurigom bola síce ich politickými protivníkmi často<br />

zveličovaná, ale bola tu, a bolo ju treba brať do úvahy.<br />

54


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

Iným vonkajším problémom Slovenskej ľudovej strany bol jej vzťah<br />

k ostatnému slovenskému politickému táboru, ktorý Slovenské ľudové<br />

noviny prezentovali najmä ako vzťah konfesionálny, čo malo za následok,<br />

že sa ani v máji 1914 nenašlo dostatok pochopenia na vytvorenie<br />

spoločnej platformy spolupráce. Dôkazom toho bol napríklad postup<br />

Slovenskej katolíckej jednoty vo Viedni, ideovo riadenej Ferdišom Jurigom<br />

a Floriánom Tománkom, ktorá jednoznačne odmietala spoluprácu<br />

s „mladoluteránmi a stodolármi", stojacimi na pozíciách Slovenskej<br />

národnej strany. 125<br />

Takisto spoluprácu so sociálnymi demokratmi odmietali<br />

z katolíckych náboženských hľadísk. Výroky, ako „mladoluteránstvo<br />

neni z Krista, sociáldemokracia neni z duše. Nie sú naši, ponevač<br />

sú proti našemu najdrahšiemu pokladu, proti našemu náboženstvu", 126<br />

však<br />

svedčili skôr o snahe zdôrazňovať svoju odlišnosť od ostatného slovenského<br />

politického tábora, než o skutočných politických rozporoch<br />

v riešení <strong>slovenskej</strong> národnostnej otázky, ktorá sa v roku 1914 stávala<br />

osobitne významnou aj pre sociálnych demokratov.<br />

Vzhľadom na to, že Slovenská ľudová strana bola v štádiu budovania<br />

a jej organizačnú bázu tvorilo iba niekoľko klerikálnych skupín,<br />

nemohla konkurovať Slovenskej národnej strane, a tak jej pozícia<br />

v slovenskom politickom živote zodpovedala skôr voľnejšej frakcii či<br />

„odtienku" Slovenskej národnej strany, než skutočnému postaveniu<br />

samostatnej strany, ktorou sa ľudová strana usilovala byť. 127<br />

V tomto<br />

smere treba chápať aj počínanie jej vedúcich predstaviteľov. Tí nemali<br />

z prestížnych dôvodov záujem viazať sa na Slovenskú národnú radu,<br />

v ktorej by ambiciózna Slovenská ľudová strana nehrala rozhodujúcu<br />

úlohu.<br />

Výsledkom porady o ustanovení Slovenskej národnej rady podľa<br />

zápisnice zachovanej v pozostalosti Matúša Dulu, ako aj niektorých<br />

slovenských novín - Slovenský denník č. 101/1914, Národný hlásnik<br />

č. 22/1914, Slovenský týždenník č. 22/1914 - bolo, že sa prítomní slovenskí<br />

politici dohodli na takomto uznesení:<br />

„Po vypočutí mienok všetkých prítomných porada konštatuje, že v otázkach<br />

týkajúcich sa podstaty národného bytia je Slovenská národná strana úplne<br />

jednotná.<br />

Ku docieleniu spoločnej práce v otázke jazykovej, politickej a národohospodárskej,<br />

porada za potrebné drží sriadenie Slovenskej národnej rady, ktorá<br />

bude pozostávať z 8 členov a predsedu Slovenskej národnej strany.<br />

Porada má nádej, že slovenskí sociálni demokrati prihlásia sa ku spolu-<br />

55


Martinská deklarácia<br />

účinkovaniu vo veciach týkajúcich sa vsenárodných záujmov a v tomto predpokladaní<br />

porada zabezpečuje im primerané zastúpenie v národnej rade.<br />

Národná rada bude zastupovať na vonok jednotnú vôľu slovenského národa<br />

a v jeho vnútri má udržiavať vo veciach spoločných poriadok a svornosť."<br />

Porada súčasne ukladala Predsedníctvu Slovenskej národnej strany,<br />

aby čo najskôr vyzvalo k spolupráci aj zástupcov Slovenskej ľudovej<br />

strany, konkrétne Andreja Hlinku, Ferdiša Jurigu, Ján Vojtaššáka a ďalších,<br />

a za výkonný výbor slovenských sociálnych demokratov Andreja<br />

Kubala a „koho este sám predseda za dobré uzná".<br />

Myšlienka ustanoviť Slovenskú národnú radu však neprekročila<br />

rámec príprav. V jej navrhovanom projekte vyvrcholili snaženia <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> zjednotiť svoje sily, ale vyostrené politické pomery<br />

v Uhorsku po vypuknutí prvej svetovej vojny znemožnili tento zámer<br />

realizovať. Pokus o založenie Slovenskej národnej rady bol nesporne<br />

pozitívnym krokom časti slovenských politikov konsolidovať pomery<br />

v slovenskom politickom živote a vytvoriť tak vhodnú organizačnú<br />

nadstavbu na plnenie nového politického programu Slovenskej národnej<br />

strany.<br />

Na poradu o vytvorení Slovenskej národnej rady nadviazalo v ten<br />

istý deň stretnutie slovenských politických predákov s poprednými<br />

predstaviteľmi českých politických strán - K. Kramáŕom, F. Udržalom,<br />

J. Vaňkom a ďalšími, ktorí sa v tom čase zdržiavali v Budapešti. Stretnutie<br />

malo reprezentatívny, manifestačný charakter a okrem politikov<br />

sa na ňom zúčastnila takmer celá slovenská inteligencia žijúca v Budapešti,<br />

zástupcovia českých a slovenských spolkov, pozvaná bola aj<br />

študujúca mládež nemaďarských národností v Uhorsku.<br />

Medzi českými a slovenskými predstaviteľmi došlo, diplomaticky<br />

povedané, k výmene názorov na súčasnú politickú situáciu a k rozhovorom<br />

o možnostiach ďalšieho rozvoja česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti<br />

v duchu luhačovických porád. Zo <strong>slovenskej</strong> strany vystúpil s uvítacou<br />

rečou Milan Hodža a neskôr aj predseda Slovenskej národnej<br />

strany Matúš Dula, ktorého reč vyznela v tom zmysle, „aby sme my<br />

Slováci uz raz prestali byť národom .holubičím' a naučili sa tvrdosti, stálosti<br />

a neohrozenosti v bojoch o svoje práva, o svoju slobodu od bratov Cechov, od<br />

českých táborov"<br />

Z českých politikov mal najväčší úspech Karel Kramáŕ, ktorý „hlboko<br />

začrel do otázky slovanskej v nasej ríši i do otázky vzájemnosti a jednoty<br />

56


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

česko<strong>slovenskej</strong>, a jako rozvinul úkoly československého národa, jako apostrofoval<br />

slovenských politikov, slovenskú a srbskú mládež, jako zdôraznil vážnosť<br />

dnešných časov, to všetko hlboko sa muselo vryť do duše každého, kdo ho počul".<br />

Súdiac nielen podľa komentára Slovenského týždenníka, z ktorého sú<br />

uvedené citáty, ale najmä podľa toho, aký význam slovenskí i českí politici<br />

stretnutiu pripisovali, bola porada pre súčasníkov mimoriadnou<br />

politickou, ale aj spoločenskou udalosťou a v konečnom dôsledku vyznievala<br />

i ako prísľub možnej slovensko-českej politickej spolupráce.<br />

Pravda, za podmienky - pre Cechov a Slovákov priaznivej - federatívnej<br />

prestavby monarchie, ktorú naznačoval následník trónu František<br />

Ferdinand.<br />

Na dôležitosť stretnutia českých a slovenských predstaviteľov 26.<br />

mája 1914 v Budapešti poukazovali aj listy A. Stefánka. Americkému<br />

Slovákovi M. Gettingovi 19. mája písal: „Vzhľadom na nás pretrhli v posledných<br />

rokoch českí štátnici všetky styky s maďarskými politikmi. Napr.<br />

dr. Kramáf, Udržal, Klofáč, odmietli počas delegácie každé pozvanie Tiszovo<br />

a Maďarov na rôzne žranice a pijatiky a dr. Kramáf odôvodnil Tiszovi svoju<br />

absenciu s tým: ,že českí poslanci nemôžu sa láskať pri bielom stole s tyranmi<br />

Slovákov'. A počas delegácie nám sú všemožne po ruke. Denne sa s nimi<br />

schádzame. Budúci utorok (26. mája - pozn. M. P.) budú mať naši poprední<br />

mužovia s českými delegátmi v Vešti spoločnú politickú konferenciu. Toto je<br />

veliká udalosť politická, ktorá bude mať zaiste veľké politické následky na náš<br />

vnútorný život." 131<br />

Začiatkom júna 1914 v liste predsedovi Ceskoslovanskej jednoty<br />

Josefovi Rotnáglovi hodnotil Stefánek stretnutie s českými politikmi<br />

takto: „Pešťská porada s českými delegátmi sa nám podarila znamenite.<br />

I Kramáf e sme pritiahli bližšie. Nikdy som ho nevidel tak rozjareného... Našim<br />

ľuďom strašne zaimponoval a naopak naše obcovanie s ním urobilo naňho dojem.<br />

Vari sa len presvedčí, že naša práca je viac hodná ako celý neoslavizmus<br />

a panslavizmus ostatný." 132<br />

Intenzívnejšie kontakty českých a slovenských politikov mali svoj<br />

ohlas nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Bola to najmä revue Pfehled,<br />

ktorá uverejnila štúdiu J. Gallasa a V. J. Haunera, v ktorej sa autori<br />

dotkli otázky česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti, a tým aj otázky politickej<br />

spolupráce Cechov a Slovákov. Pražský Pfehled hodnotil súčasné štátoprávne<br />

usporiadanie monarchie ako nevhodné, ktoré treba zmeniť<br />

v prospech Slovanov. Za jednu z hlavných podmienok zmeny k lep-<br />

57


Martinská deklarácia<br />

šiemu považoval boj proti dualizmu, „jenž ochromuje ríši nejen uvnitf,<br />

nýbrz i veškerou možnosť silné její <strong>politiky</strong> zahraniční, t. j. jinými slovy boj<br />

proti Maďarum. Jedním z hlavních cilu našich státoprávních či autonomních<br />

bojű musí býti odstránení dualismu a utvorení jednotné monarchie... Politické<br />

seskupení nás Slovanú by ovšem pádem dualismu se rázem zmenilo. V jednotné<br />

ríši tvorili by napr. Česi se Slováky kompaktní národ o 9. mil. hláv, tedy<br />

velmi úctyhodný celek. Není príčiny, hledíme-li na Slováky moravské jako na<br />

část Čechoslovanu, proč bychom také tak nehledéli na Slováky uherské. Jejich<br />

poslanci vstoupili by do českých klubu na ríšskem snemu a proto je treba pri<br />

vypracovaní detailního politického programu vzíti již ohled na né a na jejich<br />

politické a jiné kultúrni požadavky..." 133<br />

Táto vízia slovanskej <strong>politiky</strong> v rámci nového štátoprávneho usporiadania<br />

monarchie, v ktorej by jednotný československý národ mal<br />

významné postavenie, bola vrcholom predstáv o budúcej spolupráci<br />

Cechov a Slovákov. Na margo uvedeného treba však poznamenať, že<br />

oficiálna česká politika bola vo vzťahu k Slovensku okrem aktívnych<br />

stúpencov česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti skôr pasívna a zostávala<br />

v role „sympatizujúceho pragmatika", ktorý takticky čaká, ako sa celá<br />

záležitosť s hnutím česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti vyvinie. Tento jej postoj<br />

nakoniec potvrdil i ďalší vývoj vzťahu českej a <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong><br />

počas vojny.<br />

Najreálnejší pohľad na objasnenie cieľov česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti,<br />

ako aj teórie jednotného československého národa mohla poskytnúť<br />

súčasníkom anketa Prúdov, ale k jej publikovaniu zo známych<br />

príčin nedošlo. Anketa ukázala, že na <strong>slovenskej</strong> strane sa pozitívne<br />

prijímal program česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti ako nevyhnutná podmienka<br />

posilnenia slovenských národnoobranných snáh. Zároveň<br />

však dokumentovala, že chápanie vzájomného vzťahu Cechov a Slovákov<br />

je najmä v českom prostredí silne ovplyvnené ideou jednotného<br />

československého národa. 134<br />

Po májových rokovaniach o ustanovení Slovenskej národnej rady<br />

a o česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráci nadobudli slovenskí politici nakrátko<br />

optimistický pocit, že slovenská politika je na „dobrej ceste". Do určitej<br />

miery ich k tomu oprávňoval markantný rozdiel v porovnaní so<br />

situáciou na začiatku roku 1914, keď S. H. Vajanský v Národných novinách<br />

vyhlasoval: „ Upadáme duchovne, umove, tvorivé; upadáme v iskrennosti<br />

našej rodolásky, v dielach našich rúk ... Dve-tri mená, rozvoniavajúce<br />

58


Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914<br />

ako ľalie uprostred smrdutého bahna nízkosti, ploskosti, triviálností, podlosti<br />

zrady, morálnej i urnovej zvrhlosti - dve, tri, možno až po päť by sme mohli<br />

čítať - nemôžu byť dostatočnou korektúrou všeobecného úpadku/' 135<br />

Tieto<br />

deprimujúce slová na adresu slovenského národnopolitického života<br />

boli však už v júni 1914 podstatne menej aktuálne.<br />

Za niekoľko predvojnových mesiacov prešla totiž slovenská politika<br />

pod vplyvom zintenzívneného politického života v monarchii, ako aj<br />

impulzov zo zahraničia zrýchleným vývojom a stala sa zrelšou a rozhľadenejšou.<br />

Slovenskí politici si boli vedomí zostrenej medzinárodnej<br />

politickej situácie, ktorá hrozila vojnou, a dokázali z toho vyvodiť pre<br />

vnútorné pomery monarchie a najmä pre možnosti <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong><br />

patričné závery. Dôkazom toho bol aj najrozsiahlejší rozbor zahraničnej<br />

a vnútornej <strong>politiky</strong> Rakúsko-Uhorska, ktorý podal v sérii článkov pod<br />

názvom Slováci a vysoká politika Slovenský denník. Jednotlivé články<br />

vychádzali v priebehu júna 1914 a možno o nich povedať, že najkomplexnejšie<br />

vystihujú politiku monarchie a postavenie Slovákov v nej.<br />

Slovenský denník z častých stretnutí následníka trónu Františka Ferdinanda<br />

a nemeckého cisára Wilhelma II. usudzoval o možnom budúcom<br />

usporiadaní monarchie. Terajší dualizmus považuje za neudržateľný<br />

a pre ďalšiu existenciu monarchie nebezpečný. Predpokladá,<br />

že zmeny vo vnútornom usporiadaní monarchie, pokiaľ budú viesť<br />

k ozdraveniu a posilneniu ríše, nájdu v Nemecku podporu. Kladie<br />

si však otázku, „či bude budúci panovník dosť silný a vytrvalý vo svojej<br />

opravnej práci, či ho iné mocnosti, popri ňom a proti nemu na kráľovskom<br />

dvore pracujúce, nezahatia, či bude dosť vytrvalý, obozretný, dovedný. Múdry<br />

politik musí všetky tieto eventuality do povahy vziať/' Svoje hodnotenie<br />

Slovenský denník nakoniec triezvo uzatvára slovami: „Ako vidieť nádej<br />

pre budúcnosť je pre nás Nemaďarov dosť ružová, nemusíme zúfať, ale uspoliehať<br />

sa slepo a čakať na spasenie z vonku, by bolo nemúdro. Aby nás budúce<br />

udalosti neprekvapily, nepripravených a bezradných nenašly, treba usilovne<br />

pracovať a so starým šlendrianom slovenským prestať. " 13e<br />

Možnosť zmeny terajších poriadkov v monarchii, ako konštatoval<br />

Slovenský denník, sa však dá očakávať iba vtedy, ak sa zahraničnopolitická<br />

situácia nezmení v prospech Trojspolku, pretože len v tom prípade<br />

bude potrebné pre vnútorné upevnenie ríše získať si ústupkami<br />

Slovanov v Rakúsko-Uhorsku. 137<br />

Slovenský denník ďalej zdôrazňuje, že Slováci ako každý iný národ<br />

potrebujú k svojmu životu a rozkvetu vždy nové ideály a impulzy. Je<br />

59


Martinská deklarácia<br />

teda potrebné, aby mali v súčasnosti svoj orgán, ktorý by zastupoval<br />

celú slovenskú politiku a prezentoval sa všenárodným programom obsahujúcim<br />

požiadavky jednotlivých strán a ich prúdov. Takým orgánom<br />

by bola budúca Slovenská národná rada, ktorá by miernila spory<br />

medzi jednotlivými politickými stranami, koordinovala ich spoluprácu<br />

vo voľbách a - čo je najdôležitejšie - umožnila slovenskému politickému<br />

táboru presadiť sa v rámci takzvanej vysokej <strong>politiky</strong> Tu vidí<br />

Slovenský denník najväčšie šance <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> pri rozhodovaní<br />

o budúcom usporiadaní monarchie. 138<br />

Z predchádzajúcich názorov, uverejnených v <strong>slovenskej</strong> tlači, ale<br />

predovšetkým na základe vývinu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> od začiatku roku<br />

1914 môžeme usudzovať, že prevažná časť predstaviteľov slovenského<br />

politického života chápala, čo je v danej dobe politicky prioritné a čo<br />

vedľajšie. Slovenská politika sa krátko pred vznikom vojny konsolidovala<br />

tak, že sa jej čiastočne podarilo zvládnuť, aj keď nie bez ťažkostí,<br />

základné predpoklady úspešnej politickej činnosti. Po reorganizácii<br />

Slovenskej národnej strany a vytvorení nového programu v predchádzajúcich<br />

rokoch začali uvažovať viacerí slovenskí politici v roku 1914<br />

v globálnejších, nadstraníckych dimenziách, a tak zjednocujúci projekt<br />

Slovenskej národnej rady, ako aj kryštalizácia smerovania <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> spôsobili, že sa začala pred slovenskou politikou črtať sľubnejšia<br />

budúcnosť. Slovenský politický tábor očakával, že pri súčasnom<br />

vyostrení medzinárodných vzťahov za predpokladu nástupu Františka<br />

Ferdinanda na habsburský trón, úzkej česko-<strong>slovenskej</strong> spolupráce<br />

a politickej jednoty Slovákov pod vedením Slovenskej národnej rady<br />

bude možné výraznejšie zlepšiť postavenie slovenského národa v monarchii.<br />

Atentát na následníka trónu a vznik prvej svetovej vojny však<br />

tieto predstavy i plány slovenských politikov nenávratne rozbili a postavili<br />

ich pred úplne inú politickú realitu.<br />

60


II. KAPITOLA<br />

SLOVENSKÁ POLITIKA<br />

NA ROZHRANÍ MIERU A VOJNY<br />

SARAJEVO - A ČO ĎALEJ?<br />

Sarajevský atentát na následníka habsburského trónu Františka<br />

Ferdinanda, ktorý sa stal impulzom na rozpútanie prvej svetovej<br />

vojny, mal pre slovenskú politiku osobitne tragický dosah. Jeho následkom<br />

totiž stroskotala jedna z najsľubnejších orientácií <strong>slovenskej</strong><br />

predvojnovej <strong>politiky</strong>, tzv. belvedérska alternatíva, spájajúca očakávané<br />

federatívne štátoprávne usporiadanie Rakúsko-Uhorska, a tým aj<br />

zlepšenie postavenia Slovákov, práve s jeho osobou. O tom, že nádeje<br />

slovenských politikov boli v tomto smere nemalé, svedčia aj slová<br />

predsedu Slovenskej národnej strany Matúša Dulu, keď ešte aj s odstupom<br />

takmer štyroch rokov na dôvernej porade strany 24. mája 1918<br />

v Martine povedal: „Smelo a cele určite osmeľujem sa tvrdiť, že náš národ<br />

od utratenia svojej štátnej samostatnosti sotva utrpel väčšieho katastrofálnejšieho<br />

nešťastia, ako dňa 28. júna 1914. My všetci medzi nami aj tí, ktorí<br />

nemali príležitosť bližšie informovanými byť o tom, ako On dedičstvo na neho<br />

čakajúce spravovať zamýšľa, z toho, čo o jeho rázovitosti, energii, vyvinutom<br />

cite pre spravodlivosť, nenávideniu každého závratníctva, ľahtikárstva a akejkoľvek<br />

nadutosti do verejnosti presiahlo, vycítili sme, že pod jeho očakávaným<br />

panovaním neomylne prídeme, prísť musíme ku svojmu dobrému právu, že<br />

nám všetko dané bude, čo nám patrí..." 1<br />

Nemožno sa preto čudovať, že<br />

bezprostredná reakcia <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> na sarajevský atentát bola<br />

strate týchto ilúzií adekvátna.<br />

Prvé správy o tragickom skone následníka trónu Františka Ferdinanda<br />

a jeho manželky sa objavili vo Viedni a v Budapešti niekoľko<br />

hodín po atentáte. Jednotlivé informácie si navzájom odporovali a až<br />

večer 28. júna sa viedenská a peštianska verejnosť dozvedela, čo sa<br />

vlastne stalo. Jeden z vedúcich slovenských politikov, ktorý žil v tom<br />

61


Martinská deklarácia<br />

čase vo Viedni, Kornel Stodola zachytil túto situáciu vo svojom denníku<br />

takto: „V nedeľu odpoludnia vybrali sme sa so ženou na prechádzku do<br />

Prátru. V susedstve miesta na dostihy. Bolo asi pol piatej - päť hodín odpoludnia,<br />

keď príde naraz ku mne v restauranté Lusthaus sklepník so zprávou,<br />

ze skončily dostihy, že vytiahli čiernu zástavu, lebo následník trónu, František<br />

Ferdinand a jeho žena boli v Sarajeve zastrelení.... Naskutku sobral som sa do<br />

mesta a poslal som depeše Hodžovi, Duloví, Makovickému, Setonovi-Watsonovi,<br />

Ružiakovi a Svetozárovi Hurbanovi." 2<br />

Okolnosti, že atentát spáchali dvaja mladí Srbi, a predpoklad úradov,<br />

že atentát je výsledkom veľkého srbského sprisahania, zosnovaného<br />

v Belehrade, viedli k veľkým protisrbským demonštráciám.<br />

V Sarajeve i v Mostaré napadli moslimovia a chorvátski klerikáli<br />

Srbov, zničili a vyrabovali viaceré srbské obchody. Preto v oboch<br />

mestách vyhlásili štatárium a ulice obsadilo vojsko. 3<br />

K protisrbským<br />

útokom v Bosne sa pridali aj vládne a polovládne noviny, ktoré šovinistický<br />

vyzývali vyššie úrady vo Viedni a v Pešti, aby už konečne<br />

urobili so Srbmi „poriadok" a zlikvidovali veľkosrbské idey. Známy<br />

odporca Slovanov gróf Július Andrássy vyhlásil v Magyar Hírlapé „juhoslovanský<br />

problém za najvážnejší v celej monarchii" a navrhoval, aby sa<br />

štátnici jednej i druhej polovice ríše spojili a svorne vystupovali proti<br />

spoločnému nebezpečenstvu. 4 Smrť následníka trónu a jeho manželky<br />

sa tak stala pre rakúsko-uhorské vládnuce kruhy vhodným argumentom<br />

na zmanipulovanie verejnej mienky a vyvolanie masovej protisrbskej<br />

hystérie.<br />

Zo <strong>slovenskej</strong> tlače priniesol správu o atentáte ako prvý v mimoriadnom<br />

vydaní Slovenský denník. 5<br />

Zavrhol politickú vraždu z hocijakých<br />

pohnútok a vyslovil smútok nad smrťou Františka Ferdinanda, od<br />

ktorého očakávala verejnosť pozitívne zmeny pri vnútornej prestavbe<br />

monarchie. Predvídavo upozornil na to, že prvé obvinenia Srbov, ktorí<br />

údajne atentát zorganizovali, sa budú viedenskí a peštianski politici<br />

snažiť využiť na svoj prospech. K novej vnútropolitickej situácii sa Slovenský<br />

denník vyjadril zatiaľ iba veľmi opatrne: „Aké následky bude mať<br />

smrť následníka trónu, je ťažko predpovedať. Že sme ale my Slováci utratili<br />

v ňom úprimného priaznivca, to s bôľom a smútkom uznať musíme/' 6<br />

Informácie o atentáte priniesli všetky slovenské noviny a časopisy.<br />

Svorne odmietli atentát ako spôsob riešenia sporov a v nekrológoch<br />

vyjadrili svoj zármutok nad smrťou oboch členov panovníckeho rodu.<br />

Vyslovili pritom rôzne dohady o motivácii atentátnikov, ktoré výraz-<br />

62


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

ne odrážali postoje a pozície jednotlivých strán a skupín slovenského<br />

politického života.<br />

Slovenskí klerikáli za príčinu atentátu považovali schizmatickú<br />

protikatolícku nenávisť a sociálnodemokratické hnutie, pričom tieto<br />

svoje názory aplikovali na slovenské pomery. V Slovenských ľudových<br />

novinách z 3. júla 1914 sa písalo: „Lebo nie hlavne tie otrávené chlapčiská sú<br />

vinovaté ...ale väčšmi ten satanský padúch, ktorý ich k tomu priviedol. Oni sú<br />

nástroje. A tento padúch je padúch sociálnej demokracie, z ktorého sa vypiekol<br />

k hroznému činu Gabrinovič, sociáldemokratický predák v Bosne a padúch<br />

radikálno-antiklerikálny, prevratne protináboženský, ktorý otrávil dušu študenta<br />

Principa ..., ktoré žiaľ Bohu už aj u nás v Uhorsku, ba aj medzi Slovákmi<br />

už majú svoje výhonky. Našim povolaním je porážať tohoto padúcha, aby<br />

neotrávil dobré duše slovenské, lebo padúch sociáldemokracie a radikálneho<br />

antiklerikalizmu, ači voľnomyšlienkárstva je všade rovnaký../' 7<br />

Slovenskí sociálni demokrati zaujali k atentátu vo svojom tlačovom<br />

orgáne - Robotnícke noviny č. 27/1914 - vyhranené triedne stanovisko.<br />

Odmietli násilie a ukázali na príčiny vraždy: „My sociálni demokrati,<br />

ktorí odsudzujeme každé násilenstvo, odsudzujeme prirodzene aj tento politický<br />

atentát, z ktorého vládnuce kruhy mnohému mohly by sa naučiť. V Sarajeve<br />

padla guľa srbského útočníka, ktorý v následníkovi trónu trafiť chcel hlavu<br />

rakúsko-uhorského imperializmu a pôvodcu Srbsku nepriateľskej zahraničnej<br />

<strong>politiky</strong> ... Následník trónu musel aj so svojou ženou, matkou 3 detí, položiť<br />

svoj život za nešťastnú zahraničnú politiku našej diplomacie a nesriadenosti<br />

v ríši samej. " 8 Ďalej zdôrazňovali, že hľadať vinníka atentátu v Belehrade<br />

je iba snahou vládnych činiteľov odvrátiť pozornosť od vnútorných<br />

problémov monarchie, ktorá je v rozklade. Ako východisko navrhovali<br />

slovenskí sociálni demokrati zvýšenie starostlivosti o hospodárske<br />

a kultúrne pozdvihnutie jednotlivých národov Rakúsko-Uhorska<br />

a všeobecnú demokratizáciu spoločenského života.<br />

Zo slovenských politikov bol František Ferdinand jednoznačne najbližší<br />

Milanovi Hodžovi, jeho dlhoročnému stúpencovi a hlavnému<br />

propagátorovi belvedérskej orientácie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Svoje názory<br />

na smrť následníka trónu a z nej vyplývajúce zmenené politické<br />

pomery formuloval Hodža v Slovenskom týždenníku z 3. júla 1914 takto:<br />

„František Ferdinand bol jediný človek v tomto mocnárstve, ktorý by bol ešte<br />

býval vstave udržať našu ríšu a ju upevniť na dlhé veky. On ju chcel prestaviť<br />

z fundamentov krivdy na fundamenty národnej a politickej rovnoprávnosti...<br />

Národnou rovnoprávnosťou chcel sliať Rakúsko-Uhorsko v jeden nerozdeli-<br />

63


Martinská deklarácia<br />

teľný celok." Na pálčivú otázku, čo bude so slovenskou politikou bez<br />

následníka trónu, Hodža odpovedal: „My Slováci sme boli, aj sme, aj budeme<br />

za Habsburskú ríšu, spočívajúcu na rovnoprávnosti všetkých jej národov.<br />

Za takú ríšu, jakú chcel zvečnelý František Ferdinand../ 1 Súčasne však<br />

naznačil aj alternatívne riešenie: „Ak si rozbijú ríšu sami jej vodcovia, nám<br />

potom nepozostane inšie, len to, aby vošly v pravdu slová otca národa Palackého,<br />

ktorý riekol: Náš národ bol aj pred Habsburskou ríšou a bude aj po nej." 9<br />

Milan Hodža ako schopný politik ihneď postrehol nový stav vecí<br />

a snažil sa predísť depresii, ktorá sa pod vplyvom následníkovej smrti<br />

začínala prejavovať v slovenskom politickom hnutí. Preto už o niekoľko<br />

dní po atentáte vyzval na stránkach Slovenského týždenníka celý slovenský<br />

politický tábor na mobilizáciu síl a pokračovanie v dovtedajších<br />

politických snahách, pričom zdôraznil, že sila slovenského národa<br />

je v ňom samom. 10<br />

Trochu v iných súvislostiach - nielen z hľadiska bezprostredného<br />

dosahu sarajevského atentátu na slovenskú politiku, ale aj z pohľadu<br />

možného vplyvu smrti Františka Ferdinanda na verejnú mienku - rozoberá<br />

novovzniknutú politickú situáciu článok Ivana Dérera v Národnom<br />

hlásniku} 1<br />

Dérer v ňom upozorňuje, že idealizované predstavy<br />

ľudu, spájajúce nádej na lepšiu budúcnosť s osobou následníka trónu,<br />

sa jeho smrťou zničili. Sklamaný ľud stratil svoj ideál a v jeho myslení<br />

nastalo politické vákuum, ktoré treba rýchlo niečím zaplniť. Preto vyzýva<br />

rozhodujúce kruhy monarchie, aby napravili svoju zlú politiku<br />

a nedopustili, „aby úbohý ľud prišiel k mylnému a nešťastnému poznaniu:<br />

Tu už nikto nič neochráni, tu spraví poriadok iba ruský cár ľ' Varuje pred<br />

takýmto zmýšľaním obyvateľstva a poukazuje na to, že „pre nás, Slovákov,<br />

znamenala by ruská ,pomoc' dostať sa do pazúrov Nemcov".<br />

Ako rezultát vyslovuje Dérer presvedčenie, že len politika v duchu<br />

následníkových predstáv prinesie pre monarchiu potrebnú politickú<br />

rovnováhu, a verí, „že bárs nás obrali o jednu našu veľkú nádej, naša pravda<br />

predsa len zvíťazí a ťažko zkúšaný slovenský národ onedlho dožije deň<br />

slobody!". 12<br />

Martinské vedenie Slovenskej národnej strany, ktoré iba od audiencie<br />

slovenských politikov u následníka trónu v marci 1913 belvedérsku<br />

alternatívu plne akceptovalo, bolo tragickými udalosťami v Sarajeve<br />

šokované a upadalo do stavu beznádeje. Jeho obavy o budúcnosť slovenského<br />

národnopolitického hnutia, ako aj celého národa výstižne<br />

charakterizovali Národnie noviny č. 77/1914: „Teraz Maďari budú rásť...<br />

64


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

Silná Austria, sriadená, federatívna, v ktoré] by Slovania mali slovo, aké im<br />

náleží, nemohla by byť zlou ani pre južné, ani pre východné Slovanstvo; ale pri<br />

slabej Viedni a pri podpore Berlína zmohutnený maďarský štát na strednom<br />

Dunaji, zveľaďujúci sa vôbec nášmu plemenu na ujmu, bude preň už v neďalekej<br />

budúcnosti krajne nepohodlný a nebezpečný. V túto chvíľu bola by súrna<br />

potreba uspokojiť národy, ale vo Viedni akoby si neboli istí, čo chcú. " 13<br />

Predsedníctvo Slovenskej národnej strany poslalo do Viedne na<br />

adresu cisársko-kráľovskej kabinetnej kancelárie sústrastný telegram,<br />

v ktorom vyjadrilo nad úmrtím Františka Ferdinanda a jeho manželky<br />

zhrozenie a potvrdilo už tradičnú oddanosť Slovákov panovníckemu<br />

domu. 14<br />

Za rozbúrenej a neprehľadnej vnútropolitickej situácie sa konala<br />

v piatok 3. júla 1914 vo Viedni oficiálna časť pohrebu následníka<br />

trónu a jeho manželky. Vedenie Slovenskej národnej strany vyslalo na<br />

pohreb delegáciu v zložení Kornel Stodola, Vladimír Makovický, Ivan<br />

Derer, Gejza Rehák a ďalší, ktorá položila v kaplnke Burgu k rakvám<br />

zosnulých vavrínový veniec. 15<br />

Červeno-bielo-modrá hodvábna stuha<br />

s nápisom „Stratenej nádeji - Hlboko zarmútení Slováci" symbolizovala<br />

nielen smútok nad úmrtím členov panovníckeho rodu, ale z hľadiska<br />

<strong>slovenskej</strong> národnej <strong>politiky</strong> predstavovala oveľa viac. Smrťou<br />

následníka trónu padli všetky doterajšie iluzórne predstavy a nádeje<br />

slovenských politikov o možnom zásahu viedenského cisárskeho dvora<br />

v prospech Slovákov. Slovenská politika sa takto ocitla pred inou<br />

politickou realitou, s ktorou sa musela čo najskôr vyrovnať, aby bola<br />

schopná za nového rozloženia politických síl v monarchii pokračovať<br />

vo svojom doterajšom úsilí. Ako sa jej to darilo, ukázali najbližšie dni<br />

a týždne...<br />

* * *<br />

Už od prvých dní po sarajevskom atentáte prebiehal tvrdý boj<br />

o nový smer v zahraničnej i vnútornej politike Rakúsko-Uhorska. Dňa<br />

29. júna 1914 sa stretli minister zahraničných vecí Leopold von Berchtold<br />

a náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády Franz<br />

Conrad von Hötzendorf. Obaja boli za tvrdý postup voči Srbsku, ale<br />

v otázke jeho realizácie nedospeli k spoločnému stanovisku. Conrad<br />

von Hötzendorf presadzoval neodkladnú vojenskú intervenciu, kým<br />

Berchtold považoval za potrebné podniknúť najskôr určité diploma-<br />

65


Martinská deklarácia<br />

tické kroky, ktoré by umožnili tento plán uskutočniť. Predovšetkým<br />

bolo nevyhnutné objasniť vzťah medzi atentátom a srbskou vládou,<br />

pomocou tlače spracovať verejnosť a sondovať postoj nemeckej vlády.<br />

Z týchto troch predpokladov najdôležitejšie bolo stanovisko Berlína. 16<br />

Na audiencii rakúsko-uhorského vyslanca u nemeckého cisára Wilhelma<br />

II., konanej dňa 5. júla v Postupime, sa dostalo vojnychtivým<br />

plánom monarchie plnej podpory Nemecka. 17<br />

Nemeckou odhodlanosťou<br />

ísť do vojny získali stúpenci vojenskej intervencie proti Srbsku<br />

rozhodujúcu podporu. Militaristické kruhy Rakúsko-Uhorska mali<br />

teda voľné ruky a záviselo už iba od nich, akým spôsobom budú útok<br />

na Srbsko realizovať. Od tohto dátumu sa vlastne začala júlová kríza,<br />

ktorá sa stala v nasledujúcich dňoch diplomatickou predohrou vojny<br />

V utorok 7. júla sa zišla vo Viedni spoločná ministerská rada, ktorá<br />

konštatovala, že zárodok atentátu sa nachádza v Srbsku. 18 Rada sa preto<br />

rozhodla vypracovať ultimatívnu nótu, ktorá mala Srbsko vohnať<br />

do vojny. Všetci jej členovia, až na uhorského premiéra Štefana Tiszu,<br />

sa totiž zhodli na tom, že čisto diplomatický zákrok proti Srbsku by<br />

nemal bez použitia vojenskej sily patričný účinok.<br />

Za Tiszovým odmietavým, taktickým postojom bolo niekoľko vážnych<br />

príčin. Uhorský ministerský predseda nestál o anexiu Srbska,<br />

ktorá by v monarchii výrazne posilnila slovanský živel a ohrozila predovšetkým<br />

vedúce postavenie Maďarov v Uhorsku. Najväčšie obavy<br />

však mal Tisza z nespoľahlivého Rumunska, ktoré mohlo využiť vojnový<br />

konflikt so Srbskom na obsadenie Sedmohradska. Preto ako protiváhu<br />

proti Rumunom navrhoval využiť Bulharsko, ktoré však bolo<br />

po druhej balkánskej vojne značne oslabené. Tisza v skutočnosti neodmietal<br />

tvrdý postoj voči Srbsku, ale nepovažoval ešte daný stav za<br />

dostatočne zrelý na vyvolanie ozbrojeného konfliktu. 19 Na porade 14.<br />

júla však svoj názor zmenil...<br />

Sarajevský atentát poskytol armáde a klerikálom vo Viedni vhodnú<br />

príležitosť na bezuzdné štvanie proti Srbom a najmä proti srbskému<br />

kráľovstvu. Už niekoľko dní po atentáte uverejňovali viedenské klerikálne<br />

časopisy a orgán ministerstva vojny Danzers Armeezeitung štvavé<br />

články, ktoré mali vyvolať vojnovú atmosféru a súčasne podporovať<br />

časté protisrbské demonštrácie. 20 Najvyššie vojenské kruhy sa usilovali<br />

čo najväčšmi využiť smrť Františka Ferdinanda na svoje vojnové ciele.<br />

V Danzers Armeezeitung vyhlasovali: „František Ferdinand bol osobnosťou<br />

vyhranenou a slepotou by sme samých seba porážali ak by sme sa domnievali,<br />

66


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

že takáto osobnosť môže prosto odstúpiť a byť nahradená inou. Smrť následníka<br />

trónu hrozne oslabila výkonnú silu ríše. František Ferdinand! Prisaháme<br />

Ti že krv i silu obetujeme veľkej myšlienke, ktorej si slúžil... Armáda smúti,<br />

ale žízni tiež túžbou po pomste a nežiada si iba bláhové slová. Ctíme nového<br />

následníka, ale práve preto, že ho milujeme, voláme k nemu: Landgraf, werde<br />

hart! (Panovníku staň sa tvrdým!)/' 21<br />

Podobným ostrým tónom ako viedenské noviny písala v prvých<br />

dňoch po atentáte - s výnimkou sociálnych demokratov - aj maďarská<br />

tlač, ale na príkaz uhorského premiéra sa po pohrebe začali provládne<br />

noviny mierniť. Súviselo to s Tiszovým váhaním v otázke voči Srbsku,<br />

ale aj s vplyvom svetovej verejnej mienky, keď prenikli na verejnosť<br />

správy o prenasledovaní Srbov v Bosne. Pogromy v Sarajeve, ako aj<br />

v celej Bosne, štvanie nemeckých i maďarských časopisov a, naopak, na<br />

druhej strane veľmi korektný i obozretný postup srbskej vlády, ktorá<br />

potlačila všetky protirakúske demonštrácie už v zárodku a vyhlásila,<br />

že je ochotná poskytnúť pomoc, aby sa vinníci sarajevského atentátu<br />

hľadali aj v Srbsku, značne zmenšili sympatie Európy k Rakúsko-Uhorsku<br />

a oslabili podozrenie voči Srbom. 22<br />

Slovenskí politici, ktorí smrťou Františka Ferdinanda prišli o svoje<br />

najsmelšie plány (z archívnych prameňov dnes vieme, že boli nereálne),<br />

boli v prvých dňoch po atentáte, azda až na Milana Hodžu, úplne<br />

bezradní. Nevedeli, ktorým smerom sa orientovať, na čiu stranu sa<br />

pridať v prebiehajúcom vnútropolitickom boji o moc. Tento boj jednotlivých<br />

kruhov, klík a rodín sa vypuklo prejavil už na následníkovom<br />

pohrebe.<br />

Organizátorom pohrebu bol vodca dvornej kamarily a spojenec Maďarov<br />

knieža Montenuovo. Ako dvorný správca pod zámienkou dodržiavania<br />

skostnatenej etikety vylúčil z účasti na pohrebe nielen niektorých<br />

členov panovníckeho rodu, ale aj následníkove vlastné deti, čo<br />

vyvolalo veľké pobúrenie najmä u prívržencov Františka Ferdinanda<br />

z radov šľachty. Za tejto situácie, ako odpoveď na diskriminačné opatrenia,<br />

zorganizoval na pohrebe horlivý stúpenec mŕtveho následníka<br />

- gróf Henrich Beaufort (Beanfort) - protestnú demonštráciu aristokracie.<br />

Vystúpenie na počesť Františka Ferdinanda malo značný ohlas<br />

a prezentovalo pred širokou verejnosťou vôľu pokračovať v jeho doterajšej<br />

politickej línii. 23<br />

Sám gróf Beaufort sa začal po pohrebe prejavovať<br />

ako nádejný vodca konzervatívnej aristokracie a realizátor následníkovho<br />

politického závetu, keď ešte 5. júla 1914 napísal otvorený<br />

67


Martinská deklarácia<br />

list Slovákom, v ktorom ocenil ich vernosť Františkovi Ferdinandovi<br />

a vyzval všetkých jeho prívržencov, aby dokončili jeho dielo. 24<br />

Stúpenci Františka Ferdinanda zorganizovali poradu, na ktorú pozvali<br />

aj predstaviteľov nemaďarských národností v Uhorsku. 25 Za slovenskú<br />

politickú reprezentáciu sa jej zúčastnil „slovenský konzul" vo<br />

Viedni Kornel Stodola, ktorý o rokovaní informoval písomne predsedu<br />

Slovenskej národnej strany Matúša Dulu: „My prívrženci FF mali sme<br />

jednu poradu. Bol tu z Rumunov Vajda a Mihály. Hodža tu nebol... Na tejto<br />

porade vysvitlo, že budeme ruka v ruke s týmito kruhmi pracovať, ktoré si za<br />

cieľ vytýčili povaliť Monténuova. My z ohľadu, že je exponent maďarskej<br />

expanzie ... Oni chcú v tomto smere s nami Slovákmi, Rumunmi ruka v ruke<br />

pracovať (aj s Juhoslovanmi), čo bude možno s koncepciou bývalého následníka,<br />

ktorého pomenovali ,Veľkým následníkom' - uskutočniť. Ako vidíš, ten<br />

kruh, ten ring nosičov myšlienok FF ďalej pracuje, nerozpadol sa, ba pribudli<br />

este noví ľudia plní entuziazmu a presvedčení o význame a dosahu nášho boja<br />

za naše národné samobytie... Vec je jasná, im prihára. Na nás Slovákov hľadia<br />

so sympatiou. O našich pomeroch nevedia nič. To donáša ale aj sebou, že nás<br />

za silnejších držia než sme v skutočnosti. Chránil som sa túto ilúziu narušiť.<br />

Veď predbežne celá kampaň povedie sa novinárskym spôsobom a tam predsa<br />

im môžeme, kým to konfrontuje s našimi snahami, ísť po ruke..." 16<br />

V tomto zmysle písal 17. júla 1914 aj Kornel Stodola Matúšovi Dulo<br />

vi. Uvádza, že „feudálni priatelia" žiadajú, aby Slováci na pamiatku<br />

Františka Ferdinanda pomenovali symbolicky niektoré časti miest, geografické<br />

útvary atď. a za to budú noví spojenci <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong><br />

z radov aristokracie pozitívne pôsobiť v prospech Slovákov v patričných<br />

viedenských kruhoch. 27<br />

Takýchto listov od K. Stodolu, adresovaných slovenským politikom,<br />

bolo zrejme viac, išlo asi o širšie plánovanú akciu, pretože na<br />

list podobného znenia sa viackrát odvolával vo svojej korešpondencii<br />

s Matúšom Dulom aj Rudolf Markovič: „Vjúli 1914 mi písal Kornel Stodola<br />

z Viedne list, aby som sa postaral, aby v tých obciach, kde máme vplyv,<br />

námestia, ulice, údolia, doliny, alebo hory boli pomenované menom neb. Franca<br />

Ferdinanda a vôbec, aby sme sa hľadeli dostať do milosti a priazni panujúceho<br />

domu, lebo aj tam nahliadajú, že národnostiam treba práva dať a že je<br />

tohto smyšlania aj tehdajší následník trónu ...V tom liste Stodolovom boli aj<br />

narážky na megalomániu a na zlomenie tejto u Maďarov..." 28<br />

Takéto a podobné kontakty, ktoré mali podľa slovenských politických<br />

vodcov predstavovať určitý záchytný bod v rámci takzvanej vy-<br />

68


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

sokej <strong>politiky</strong>, boli však už za nových podmienok iba „labuťou piesňou"<br />

dovtedajšej nádejnej belvedérskej orientácie a jej predchádzajúci<br />

význam už nemohli z objektívnych príčin nikdy viac dosiahnuť.<br />

* * *<br />

Po pohrebe Františka Ferdinanda a porade o možnej politickej spolupráci<br />

s jeho stúpencami si slovenskí politickí činitelia začali okrem<br />

vysokej <strong>politiky</strong> častejšie všímať aj domáce uhorské politické problémy.<br />

V zmysle nového volebného zákona sa mal od 10. júla do 10. augusta<br />

1914 konať popis voličov, na ktorého základe mali byť do 15.<br />

marca budúceho roku vyhotovené nové voličské zoznamy. Popisujúce<br />

komisie boli poverené vyskúšať z čítania a písania tých, ktorí boli<br />

v májových skúškach vyhlásení za analfabetov alebo sa na tieto skúšky<br />

vôbec neprihlásili. Skúška z čítania a písania bola totiž jednou z podmienok<br />

pripustenia k voľbám.<br />

Vďaka tomuto ministerskému nariadeniu sa naskytla slovenskému<br />

politickému táboru možnosť napraviť prechmaty z predchádzajúcich<br />

skúšok, keď boli napríklad za analfabetov vyhlásení aj niektorí dopisovatelia<br />

slovenských novín a časopisov. 29<br />

Predstavitelia slovenského politického<br />

života, aby zabezpečili pri súpise voličov čo najväčšiu účasť,<br />

venovali tejto akcii značnú pozornosť. Vo viacerých novinách upozorňovali<br />

na mimoriadny význam evidencie a vyzývali, aby sa každý Slovák<br />

hlásil vo svojej popisnej komisii. 30 Najaktívnejší bol v tomto smere<br />

Hodžov Slovenský týždenník, ktorý v č. 29/1914 zdôrazňoval, že „povinnosť<br />

táto padá na každého inteligenta, menovite ale na prirodzených vodcov<br />

ľudu, t. j. pp. farárov a učiteľov, aby v tomto smere vykonali svoju národnú<br />

povinnosť a všemožne sa zasadili za to, aby sa nám pri tomto popise ani jedna<br />

-jedinká duša nestratila". 31<br />

Pod vplyvom novej konštelácie politických síl, vzniknutej po sarajevskom<br />

atentáte, došlo ku korektúram aj v oblasti slovensko-českých<br />

vzťahov, ktoré sa v predchádzajúcich mesiacoch roku 1914 dostávali už<br />

i na istú úroveň politickú. Svedčí o tom aj názor Vavra Srobára, ktorý<br />

v úvode k známej ankete Prúdov charakterizoval stav česko-<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti v tomto období takto: „Niet pochýb, že československá otázka<br />

vstupuje do druhej, novej fázy svojho vývoja. V krátkom čase vyrastie v prvotriednu<br />

politickú otázku v rámci ríše ... Je na našich predných politikoch,<br />

aby sa otázky ujali s porozumením a s nutnou ráznosťou a vytrvalosťou. " 32<br />

69


Martinská deklarácia<br />

Šrobárovo hodnotenie úzko súviselo s vtedajšou politickou situáciou,<br />

najmä s očakávanou štátoprávnou prestavbou Rakúsko-Uhorska,<br />

ktorú plánoval následník trónu, a viacerí českí i slovenskí politici sa<br />

domnievali, že sa uskutoční na federatívnom základe, vhodnom na ich<br />

politické zámery. Idea jednotného československého národa sa pritom<br />

mala stať - hlavne podľa českých politikov - integrujúcim prvkom politického<br />

spojenia Cechov a Slovákov.<br />

Za českú stranu to úplne bez zábran vyriekol práve v spomínanej<br />

ankete Prúdov redaktor pražskej revue Pfehled J. Galia: „Mä-li nastatí<br />

obrat, má-li se vzájemnost tato úplné uplatniti v celém svém rozsahu, nutno<br />

ji spolitizovat, coz není možno jinak než na podklade národní jednoty Cechu<br />

a Slovákú. Musí zde bytí konečné vule, považovati se vzdor ruznosti rečí kultúrne<br />

a politicky za národ jediný, československý, a vyvodit z toho dusledky.<br />

Jen tato vule sjednocovací zabezpečí nám i Slovákum takový podíl na moci<br />

v ríši, jenž nám náleží ..." 33<br />

Smrť Františka Ferdinanda posunula dovtedajšie predstavy o spolupráci<br />

do inej roviny. Najuznávanejší český denník Národní listy to vyjadril<br />

vo svojom úvodníku z 19. júla celkom jasne, keď uviedol, že „stavét<br />

aktuálny program politické jednoty československé si netroufáme. Radéji<br />

méné slibovat a více vykonatl", a namiesto toho navrhovali sústrediť sa<br />

na zintenzívnenie kultúrnej a hospodárskej spolupráce. 34 Čakalo sa na<br />

vhodnejšiu príležitosť.<br />

Záujem Cechov o osud Slovákov zdôvodňovali Národní listy takto:<br />

„...jsou s nami spojení nerozlučitelným svazkem společné krve. My i onijsme<br />

národ, všecko, coje potká, dotkne se i nás, a zasahuje i do naši národní mentality<br />

... Slováci majípro nás veľký význam svou pouhou existencí, ale tato existenceje<br />

současné ohromným kapitalem, jenž musí být zužitkován a proménén<br />

v život a silu." 35<br />

Preto je v záujme Cechov, aby Slováci hospodársky<br />

a kultúrne silneli, pretože pri takomto vývoji určite vyrastie ich politická<br />

sila, ktorá bude mať veľký vplyv na spoločnú budúcnosť oboch<br />

národov.<br />

Jednou z najvýraznejších foriem česko-<strong>slovenskej</strong> kultúrnej spolupráce<br />

pred prvou svetovou vojnou bolo štúdium <strong>slovenskej</strong> mládeže<br />

v českých krajinách, ktoré organizovala a všestranne podporovala Ceskoslovanská<br />

jednota. V čase, keď na Slovensku neexistovala v dôsledku<br />

maďarizácie ani jediná slovenská stredná škola, vyšiel práve z porád<br />

Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach návrh na zriadenie <strong>slovenskej</strong><br />

paralelky na Obchodnej škole v Uherskom Hradišti a roku 1913 aj<br />

70


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

na založenie československého reálneho gymnázia, spojeného s internátom<br />

pre slovenských žiakov. Gymnázium malo byť podľa uznesenia<br />

z luhačovických porád v niektorom bližšie neurčenom českom meste. 36<br />

Je pochopiteľné, že takúto formu spolupráce prijímal slovenský politický<br />

tábor, vrátane martinského centra s uznaním.<br />

O tom, že situácia ohľadne podporovania slovenských študentov<br />

bola neľahká, svedčí aj Zápisnica štipendiálneho výboru Slovenskej<br />

národnej strany z 28. augusta 1912: „Bratom Čechom nemohli sme dať<br />

len na uh. hradišťskú paralelku žiadaných 7 000 korún, ale mravne sme sa na<br />

luhačovických poradách zaviazali, že na našich žiakov, študujúcich na českých<br />

školách vôbec asi 7 000 korún by sme tohto roku vynaložiť mohli..." 2 ' 7<br />

Otázky škôl a výchovy mládeže patrili nepochybne k najpálčivejším<br />

problémom slovenského národnopolitického života aj v predvojnových<br />

mesiacoch roku 1914, a tak bolo možné plne súhlasiť s argumentáciou<br />

Slovenského denníka z 22. júla, „že osud národa nášho zvrtne<br />

sa na tom, jakú bude mať mládež a jakých si z nej synov a dcéry vychová". 38<br />

Bolo však všeobecne známe, ako kriticky uvádzal spomínaný denník,<br />

že problémami slovenského školstva sa zaoberali iba jednotlivci, ale<br />

širšia slovenská verejnosť zostávala v tomto smere viac-menej ľahostajná,<br />

akoby nechápala vážnosť a zvrchovanú časovosť tejto otázky.<br />

Prelomiť túto ľahostajnosť a nechápavosť malo stretnutie <strong>slovenskej</strong><br />

mládeže, naplánované na 1. a 2. augusta 1914 do Liptovského Sv. Mikuláša.<br />

39<br />

Mikulášsky zjazd mládeže nemal byť nejakým lokálnym stretnutím<br />

„peštianskej", „pokrokárskej", prípadne „klerikálnej" mládeže, ale<br />

na podklade vzájomnej dohody sa mal stať zjazdom celej <strong>slovenskej</strong><br />

mládeže. Zo strany jej vedúcich predstaviteľov tu bola zrejme istá snaha<br />

napodobniť v „malom" pokus „starých", ktorí sa v máji 1914 radili<br />

o ustanovení nadstraníckeho orgánu Slovenskej národnej rady<br />

Po opadnutí vzrušenia a neistoty prvých dní po atentáte sa slovenská<br />

politika usilovala vrátiť ku každodenným povinnostiam politického<br />

a organizačného rázu. Vhodnou príležitosťou na posúdenie a určenie<br />

jej ďalšej činnosti mohol byť, okrem iného, aj zjazd <strong>slovenskej</strong><br />

mládeže v Liptovskom Svätom Mikulási naplánovaný na začiatok augusta.<br />

Mali sa na ňom zúčastniť aj viacerí slovenskí politickí predstavitelia.<br />

Cieľom zjazdu bolo, aby sa mládež osobne spoznala a oboznámila<br />

s kladmi a zápormi svojej činnosti, pomocou „akadémie" náležité<br />

71


Martinská deklarácia<br />

spropagovala vlastné aktivity a získala tak morálnu i hmotnú podporu<br />

verejnosti. Mali k tomu prispieť aj prednášky známych politikov,<br />

V. Srobára, L Dérera, A. Stefánka, L Markoviča a ďalších, analyzujúce<br />

život <strong>slovenskej</strong> mládeže z viacerých aspektov. V rámci porád, ktoré<br />

nadväzovali na prednášky, sa mali hľadať pre mládež nové účinnejšie<br />

cesty jej vzdelávania a pôsobenia v slovenskom národnopolitickom živote.<br />

Naplánovaná bola aj porada redakcie Prúdov.<br />

Zjazd <strong>slovenskej</strong> mládeže predstavoval vhodnú príležitosť na stretnutie<br />

slovenských politických predákov. Ukazovala sa možnosť posúdiť<br />

stav <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> po sarajevskom atentáte a načrtnúť ďalší<br />

postup národnopolitického hnutia. Asi v tom zmysle, ako to už predtým<br />

pri inej príležitosti lapidárne sformuloval Vavro Šrobár: „Nech nás<br />

hlava nebolí pre starosti vysokých hláv na jednej i druhej strane. Nás sa predsa<br />

nikdy nepýtali, či nám to robí bôľ a či radosť. Oni šli vždy len a výlučne svojou<br />

vlastnou cestou, lámali si hlavu len nad tým, ako by im bolo dobre..."^<br />

Lenže - ako písal v Slovenskom týždenníku M. Hodža práve v súvislosti<br />

s otázkou slovenských škôl - politický vývoj v habsburskej<br />

monarchii išiel iným, nie práve stabilizujúcim smerom: „Slovenský ľud<br />

kľudne a skromne prosí, podpisujúc prosby o slovenské školstvo. Ministri<br />

z poly sľubujú, z poly vykrúcujú, národ očakáva a tu miesto škôl - ide vláda<br />

hájiť dôstojnosť ríše vojenskými hrozbami, bo vraj treba uctiť pamäť zavraždeného<br />

následníka Františka Ferdinanda..." 41<br />

A tak nasledujúce udalosti<br />

vo sfére „veľkej" <strong>politiky</strong> zabránili, aby „malá" slovenská politika dostala<br />

ďalšiu šancu skonsolidovať svoje rady. Zjazd <strong>slovenskej</strong> mládeže<br />

v Liptovskom Sv. Mikulási sa už pre vypuknutie vojny, pochopiteľne,<br />

nekonal.<br />

* * *<br />

V čase medzi 7. a 14. júlom 1914, t. j. od spomínanej ministerskej<br />

porady vo Viedni po ďalšiu poradu, sa v európskej politike veľa zmenilo.<br />

Pod vplyvom udalostí uhorský ministerský predseda Tisza, ktorý<br />

na prvej porade odmietol ultimatívnu nótu Srbsku, na ďalšej porade<br />

14. júla svoj názor zmenil. Zahraničnopolitická situácia monarchie sa<br />

totiž tak vyjasnila, že sa dalo v prípade vojny so Srbskom s určitosťou<br />

počítať s neutralitou Rumunska bez toho, aby sa mu poskytla rekompenzácia.<br />

Tisza to považoval za svoj veľký politický úspech. Súčasne<br />

v tých dňoch uzavrelo Nemecko spojenectvo s Bulharskom.<br />

72


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

O týchto tajných diplomatických rokovaniach nebola informovaná<br />

ani maďarská opozícia, ktorá si neskôr robila veľké zásluhy, že svojimi<br />

útokmi vohnala Tiszu do vojny. V skutočnosti však panská opozícia<br />

(Maďarská ľudová strana, Ústavnoprávna strana a Apponyiho pravé<br />

krídlo Strany nezávislosti) nemala na tom žiadnu zásluhu. 42<br />

Následkom zmeny Tiszovho postoja sa aj oficiálna uhorská vládna<br />

tlač prestala mierniť v protisrbských výpadoch a začala uverejňovať<br />

články propagujúce vojnu proti Srbsku. Viedenské noviny systematicky<br />

obviňujúce Srbov, resp. srbské kráľovstvo zo šírenia veľkosrbskej<br />

myšlienky, ktorej konečným cieľom malo byť, podľa nich, rozbitie monarchie,<br />

tak dostali účinnú pomoc. Maďarskí žurnalisti prišli dokonca<br />

s takou senzačnou (aj keď neskôr dementovanou) správou - ako uviedol<br />

Slovenský denník č. 133/1914 - že „v Belehrade vypuklý už nepokoje<br />

proti Rakúsku. Veľké demonštrácie boly vraj pred rakúskym vyslanectvom<br />

a maďarskí občania utekajú vraj z Belehradu do Zemúna. Na hraniciach srbsko-bosenských<br />

je vraj mnoho vojska."**<br />

Na druhej strane srbské noviny a časopisy, napriek upozorneniu<br />

predsedu vlády Pašiča, im už nezostávali nič dlžný a na adresu Rakúsko-Uhorska<br />

písali štvavé a vyzývavé články. Na oboch stranách<br />

novinári, podporovaní politikmi, strácali súdnosť a šírili medzi obyvateľstvom<br />

vojnovú psychózu. Spomenutý Slovenský denník, ktorý tieto<br />

články komentoval, sa o vtedajšom vnútropolitickom ovzduší a prognózach<br />

do budúcnosti vyjadril veľmi skepticky: „Veru ťažkým časom<br />

ideme v ústretyľ m<br />

Na tieto vojnové prípravy zareagovali zo slovenského politického<br />

tábora najostrejšie slovenskí sociálni demokrati a Milan Hodža. Robotnícke<br />

noviny, orgán <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie, upozorňovali,<br />

že vládnuce kruhy v monarchii sa dopustili toľkej nespravodlivosti<br />

a krívd voči pracujúcemu ľudu a národom ríše, že je pre monarchiu<br />

opovážlivé púšťať sa do vojnového dobrodružstva: „Katastrofálna politika<br />

vojnových štvanie si zahráva s celou existenciou Rakúsko-Uhorskej monarchie,<br />

ktorá nachodí sa v takom stave, ze sociálna demokracia ju chrániť<br />

musí pred hlúposťou a zadubenosťou, bezočivosťou a neschopnosťou vládnucich<br />

kruhov."* 5<br />

No bol to najmä Hodžov zásadný protivojnový článok<br />

s názvom „A títo chcú vojnu", uverejnený v Slovenskom týždenníku zo<br />

17. júla, ktorý výstižne analyzoval a zhodnotil rakúsko-uhorskú vládnu<br />

politiku spejúcu k vojne. 46<br />

Milan Hodža v ňom ako znalec zákulisia vysokej <strong>politiky</strong> a nespor-<br />

73


Martinská deklarácia<br />

ne najrozhľadenejší slovenský politik upozorňuje na to, že záujem na<br />

vojne majú iba kruhy okolo ministerstva zahraničných vecí, armády<br />

a okolo maďarských panských strán. Ako vhodná zámienka na rozpútanie<br />

vojny im poslúžila smrť Františka Ferdinanda. Hodža vojnu<br />

odmieta, pričom zdôrazňuje, že v štáte pretrvávajú národnostné a sociálne<br />

rozpory, ktoré je potrebné vyriešiť: „Veďsú dnes v tejto nasej krajine<br />

tri štvrtiny ľudstva nespokojné. Maďarský roľník a delník trpko zanevrel na<br />

svojich pánov, celé národy nemajú svojich škôl a sú vzdor zákonu potlačené,"<br />

- a nemajú dôvod vylievať krv za svojich utlačovateľov.<br />

Na zlepšenie súčasných pomerov v Rakúsko-Uhorsku požaduje<br />

Milan Hodža predovšetkým spravodlivú vládu: „Desať rokov znamenitého<br />

spraveďlivého vladárenia by sme potrebovali, aby sa národy uspokojily.<br />

Aby každý našiel tu doma, čo mu srdce žiada aj zákon sľubuje, že by potom<br />

ozaj s oduševnením šiel brániť svoju otčinu... Ale teraz vojnu siliťV<br />

Na záver článku ako resumé svojich predchádzajúcich názorov vyslovuje<br />

Hodža na adresu zodpovedných činiteľov monarchie dôrazné<br />

varovanie: „Vani v Vešti a vo Viedni nech nežvania o vojne. Nech sú radi, že<br />

sú živí. Či nevedia, že je táto ríša chorá a chromá vo všetkých údoch? Nech<br />

dajú najprv národom práva a slobody, nech im dajú národného vzdelania<br />

a hospodárskeho pokroku, nech sa postarajú, aby tu národy neboli ako v ár ešte,<br />

ale aby boli ozaj ako doma. Do tých čias ale nech nepokúšajú Pána Boha!"* 7<br />

Takéto, ale i ďalšie protivojnové postoje slovenských politikov boli<br />

však iba ojedinelým zjavom v mori protisrbského vojnového štvania<br />

viedenských a budapeštianskych novín.<br />

Vládnuce kruhy Rakúsko-Uhorska boli za podpory Nemecka pevne<br />

rozhodnuté využiť sarajevský atentát za zámienku na rozpútanie<br />

vojny. Vo Viedni sa 19. júla 1914 zišla ministerská rada, ktorá urýchlene<br />

schválila definitívne znenie ultimatívnej nóty Srbsku. Ultimátum bolo<br />

srbskej vláde zaslané 23. júla 1914 o 18.00 hod. Srbsku sa v ňom predložili<br />

ponižujúce a úplne neprijateľné požiadavky. 48<br />

Ultimátum malo<br />

Srbsko prijať en bloc do 48 hodín, v opačnom prípade malo Rakúsko-<br />

Uhorsko vstúpiť do vojny proti nemu.<br />

Medzitým, už 21. júla, zaslalo Nemecko svojim vyslancom v krajinách<br />

Dohody obežník s oficiálnym stanoviskom Nemecka k neskôr<br />

predloženému rakúsko-uhorskému ultimátu. Významom tejto nemeckej<br />

nóty bolo úsilie presunúť zodpovednosť za udržanie svetového<br />

mieru na dohodové štáty, ktoré Nemecko postavilo pred otázku - obetovať<br />

Srbsko alebo rozpútať svetovú konflagráciu. Rakúsko-uhorské<br />

74


Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej?<br />

ultimátum a s ním paralelná nemecká nóta spôsobili, že do júlovej krízy<br />

vstúpilo aj Rusko, Francúzsko a Veľká Británia. 49<br />

Správa o podaní ultimáta v Belehrade spôsobila veľké vzrušenie<br />

v celej ríši. Doterajšie vojnové štvanie vo viedenskej a budapeštianskej<br />

tlači sa predsa len chápalo skôr ako psychologický nátlak na Srbsko,<br />

aby vyhovelo budúcim požiadavkám Rakúsko-Uhorska. Po odovzdaní<br />

ultimáta však azda každý cítil, že monarchia dospela k osudným<br />

rozhodnutiam.<br />

Túto hrozivú situáciu dramaticky opísal Slovenský denník č. 142/1914:<br />

„Naša monarchia prežíva najvážnejšie chvíle, jakých nemala ešte za posledných<br />

40 rokov. Musíme otvorene povedať, že stojíme na prahu vojny so Srbskom...<br />

Milióny pracujúceho ľudu ríše habsburskej trnú pred nastávajúcimi<br />

udalosťami a z duše národov vinie sa vrelé želanie, aby zachovaný bol mier<br />

a aby sa vyhlo vojne a jej desným následkom. Ešte niekoľko hodín a rozhodne<br />

sa, co bude..." 50<br />

V sobotu 25. júla popoludní, krátko pred šiestou hodinou, dostalo<br />

Rakúsko-Uhorsko srbskú odpoveď na ultimátum. Prostredníctvom<br />

svojho vyslanca baróna Giessla ju vyhlásilo za nedostatočnú a prerušilo<br />

so Srbskom diplomatické styky. K slovu prišli vojaci. Dňa 28. júla<br />

1914 vypovedala rakúsko-uhorská monarchia Srbsku vojnu a slovenský<br />

národnopolitický život pocítil ďalší, oveľa silnejší úder, než bol<br />

sarajevský atentát.<br />

(Text tejto kapitoly bol s malými zmenami publikovaný aj v zborníku Milan<br />

Hodža - politik a žurnalista. <strong>Bratislava</strong> : ÚPV SAV - SNK Martin -<br />

VEDA, vydavateľstvo SAV, 2008)<br />

75


III.<br />

KAPITOLA<br />

VYPUKNUTIE VOJNY<br />

A OBDOBIE TÁPANIA I BEZRADNOSTI<br />

Rakúsko-uhorským vyhlásením vojny Srbsku 28. júla 1914 sa začalo<br />

vyše štyri roky trvajúce obdobie svetovej kataklizmy Rozhodne<br />

obdobie plné vnútornej dynamiky, prevratných zmien, keď sa prvá<br />

svetová vojna svojimi mimoriadnymi okolnosťami a dôsledkami stala<br />

všetko postihujúcim, urýchľujúcim a dynamizujúcim faktorom. Paradoxne<br />

však jej vypuknutie malo priam zmrazujúci účinok na nádejný<br />

predvojnový vývoj <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> a priniesla prudkú kryštalizáciu<br />

jej jednotlivých skupín, prúdov a smerov. Netreba totiž zabúdať, že zo<br />

strany vedúcich štátov Ústredných mocností sa táto vojna prezentovala<br />

aj ako vojna germánskeho sveta proti slovanskému svetu. Aj maďarský<br />

šovinizmus mal zjavnú protiruskú orientáciu a ruská politika sa<br />

vysvetľovala ako panslavistická, čím maďarská propaganda dostávala<br />

nielen protiruský, ale aj protislovanský charakter s nevyhnutným dosahom<br />

i na slovenskú národnú politiku a jej predstaviteľov.<br />

Svoju úlohu tu zohralo aj nastolenie vojnových zákonov, ktoré sa pre<br />

prípad vojny prijali ešte v predchádzajúcich rokoch. Už 23. júla 1914<br />

vstúpili v Uhorsku do platnosti prísne nariadenia o zrušení slobody<br />

zhromažďovania, prejavu a tlače, na ktorú bola uvalená prísna cenzúra.<br />

Vyhlásením mobilizácie sa aj civilná moc dostala do rúk vojenského<br />

vedenia. Parlament sa nezvolával a podľa § 14 ústavy zlikvidovali sa<br />

posledné zvyšky občianskych práv. Prvý vojnový ošiaľ v Budapešti,<br />

ale aj v iných mestách Uhorska, vypukol už 26. júla 1914 po vyhlásení<br />

čiastočnej mobilizácie a odvtedy sa viackrát opakoval. Vojenská<br />

hudba, víno, guláš, vzletné reči a šialené výkriky hurá-vlastencov<br />

„Nech žije vojna!", „Nech žije vojsko!", „Nech žije vlasť!", „Nech zhynie<br />

Srbsko!" - to bol typický uhorský kolorit rozbiehajúcej sa vojnovej<br />

kataklizmy. Zároveň sa na Slovensku konali trestné výpravy či poho-<br />

77


Martinská deklarácia<br />

ny maďarských šovinistov a podgurážených hazafiukov na obydlia<br />

údajných nepriateľov vlasti - predovšetkým proti „panslávom". Vo<br />

všetkých slovenských okresoch vypracovali úrady „proskripčné listiny"<br />

- zoznamy podozrivých slovenských národných, ale aj iných činiteľov,<br />

ktorí sa spolu so svojimi rodinami dostali pod policajný dozor.<br />

Mnohí z podozrivých museli hneď narukovať a po niekoľkých dňoch<br />

ich odvelili na front. Vo svojich dokladoch mali doložku s upozornením,<br />

že sú nebezpečnými panslávmi, ktorých treba prísne pozorovať.<br />

S takýmto „vysvedčením" napríklad narukoval aj Janko Jesenský Jozef<br />

Gregor Tajovský, Milan Hodža a ďalší významnejší slovenskí národní<br />

a politickí činitelia. Stanné právo znemožňovalo akúkoľvek politickú<br />

činnosť. 1<br />

Vznik vojny a výbuchy maďarského šovinizmu celkom znemožnili<br />

aj skromnú politickú aktivitu na pôde Uhorska, keď vládny teror<br />

sa vôbec netajil tým, že ak ide o Slovákov, nadišla hodina posledného<br />

účtovania. Vôbec nejde o prepiate konštatovanie. Plne sa zhoduje so<br />

svedectvom, ktoré po štyroch rokoch vojny oficiálne predniesol na najvyššom<br />

fóre aj predseda dovtedy jedinej politickej reprezentantky slovenského<br />

národa - Slovenskej národnej strany - Matúš Dula: „Čo hneď<br />

po uvedení dualizmu začaté a do zahájenia terajšej vojny v záujme nášho národného<br />

nebytia konzekventne bolo vykonané, to malo byť podľa skúseností<br />

našich ... touto vojnou dovŕšené. - Ledva sa začala: boli takmer vo všetkých<br />

krajoch nášho <strong>Slovenska</strong> zostavené proskripčné listiny o našich svojmu rodu<br />

verných ľuďoch; pri aktívnej alebo aspoň trpnej asistencii vrchnosti boli aranžované<br />

pohony proti našim celkom bezúhonným, ba s verejnými vecami sa ani<br />

nezapodievajúcim ľuďom, čiastočne zošedivelým starcom, ba aj dámam; naši<br />

synovia a bratia, len čo sa pod vojenské zástavy dostali, boli verejne inzultovaní,<br />

opľúvaní a v okovách ulicami prevádzaní, bez každej inej príčiny, len preto,<br />

že známe bolo ich priznávanie sa k nášmu národu." 2<br />

Pritom ojedinelé prejavy nesúhlasu boli veľmi ľahko zlikvidované<br />

a počas mobilizácie sa na Slovensku ani nevyskytli mimoriadne prípady<br />

masovejšieho odporu, čo s uspokojením nad dobrým priebehom<br />

mobilizácie konštatovali aj záverečné správy županov jednotlivých<br />

slovenských stolíc (žúp). Napokon, vzhľadom na mimoriadne vojenské<br />

opatrenia a zákony ani nebolo možné očakávať nejaké výraznejšie<br />

prejavy rezistencie. Na druhej strane boli aj takí, ktorých sa propagandou<br />

o „spravodlivej", „svätej", pritom krátkodobej a víťaznej vojne<br />

podarilo úradom, zmaďarizovaným kňazom, učiteľom a pod., tak<br />

78


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

zmanipulovať, že podľahli nadšeniu. Konečne, až do prvých otrasných<br />

zážitkov na fronte bola vojna predsa len nóvum, ktoré nielenže prekvapilo,<br />

omráčilo, ale i osviežilo a vzrušilo dobrodružnejšie povahy. Úrady<br />

si však uvedomovali, že medzi slovenským obyvateľstvom existuje<br />

živelný odpor proti vojne a proslovanské cítenie, hoci tieto prejavy sa<br />

vo väčších verejných akciách nemanifestovali. Takto iba uplakané oči<br />

desaťtisícov slovenských matiek a žien rukujúcich vojakov signalizovali<br />

hrozivý rozsah nastávajúcej ľudskej tragédie. 3<br />

V tejto dusivej atmosfére výbuchu svetovej vojny zachvátil bez výnimky<br />

celý slovenský politický tábor zmätok a bezradnosť, znemožňujúce<br />

akékoľvek dlhšie a hlbšie úvahy o tom, akým smerom by sa<br />

za danej situácie mala uberať slovenská politika. Slovenská politická<br />

reprezentácia siahla po vyskúšanej praktike - pasivite. Slovenská národná<br />

strana sa 5. augusta 1914 rozhodla počas vojny prerušiť svoju<br />

politickú činnosť a pred nespútanými vášňami maďarského šovinizmu<br />

a vládneho teroru vedenie strany vyhlásilo lojalitu panovníkovi<br />

a „vlasti". Ako neskôr v predsedníckej správe zdôvodňoval predseda<br />

Matúš Dula: „Ohlas 5. augusta 1914 ku našemu národu obrátený, mal<br />

za účel v prvom rade upozornenie našich spolurodákov na ich z homogiálnej<br />

vernosti ku trónu a vlasti vyplývajúce povinnosti, v druhom rade, aby nikto<br />

z nasej spoločnosti bárs aj len neprozreteľným chovaním sa nevyzýval a tým<br />

neohrozoval svoju a našu bezpečnosť ."*<br />

Totiž, ako sme už naznačili, pohon sa sústredil hlavne na známejších<br />

slovenských národných činiteľov. Napríklad Ivana Dérera a Jozefa<br />

Gregora-Tajovského hneď na začiatku vojny vyšetrovali a uväznili za<br />

článok Hyeny chcú vojnu. Za podozrenie zo špionáže sa nakrátko dostal<br />

do väzenia aj M. Hodža. Kratšie väzenie postihlo aj Janka Jesenského,<br />

Rudolfa Markoviča, Jána Fábryho, Miloša Krnu, Jozefa Dobrovodského,<br />

Ondreja Janču, Pavla Kellenberga a mnoho ďalších i menej<br />

známych z radov <strong>slovenskej</strong> národnej inteligencie. Do bratislavského<br />

sédriálneho väzenia sa vtedy dostal aj český sociálnodemokratický<br />

publicista, redaktor Robotníckych novín - Edmund Borek. No niektorých,<br />

napríklad Šimona Roháčka z Modry a Jána Cablka z Vŕbového,<br />

stihol hneď na začiatku vojny krutejší osud. Obaja boli po mnohých<br />

vyšetrovaniach a príkoriach odsúdení na rok žalára. Roháček za urážku<br />

maďarského národa a Cablk za urážku člena panovníckej rodiny.<br />

Výraznou výnimkou, pokiaľ išlo o výšku trestu za otvorenú protivojnovú<br />

agitáciu <strong>slovenskej</strong> inteligencie, bol prípad donovalského farára<br />

79


Martinská deklarácia<br />

Jozefa Kačku a notára Jozefa Messerschmidta. Kačku za vlastizradu<br />

odsúdili na trest smrti obesením, dostal však milosť a k tomu 15 rokov<br />

v leopoldovskej väznici. Messerschmidta zachránila pred väzením len<br />

ťažká choroba, ktorá náhle prepukla. 5<br />

Súhrnne sa v historickej literatúre uvádza, že na začiatku vojny bolo<br />

vo väzení za rôzne politické delikty okolo 600 Slovákov. Určite neboli<br />

všetci uväznení za uvedomelý antimilitaristický protivojnový alebo<br />

protimonarchistický, či protiuhorský postoj. Veľkú časť tvorili jednoduchí<br />

ľudia, ktorí nedokázali krotiť svoj živelný odpor proti vojne a armáde.<br />

Do väzenia sa dostali za spontánne protivojnové a antimilitaristické<br />

výroky či urážky panovníka i ustanovizne kráľovstva podľa<br />

zákona č. 34 z roku 1913. Spoločnou črtou týchto spontánnych, veľmi<br />

často citovo podfarbených vyhlásení boli prejavy sympatií voči Srbom<br />

a Rusom a obvinenia monarchie z antislovanského ťaženia, v ktorom<br />

sa nehodlali angažovať. Na druhej strane, Slovákov mali zastrašiť<br />

a umlčať aj nové súdne procesy s poprednými slovenskými národnými<br />

činiteľmi. Najtypickejším príkladom vynaliezavosti maďarských vládnych<br />

orgánov v tomto smere bol súdny proces proti Júliusovi Bottovi<br />

a ďalším dvom vedúcim predstaviteľom SNS pre jeho Krátku históriu<br />

Slovákov a proti Jozefovi Skultétymu pre jeho Veniec slovenských národných<br />

piesní. 6<br />

Vyhlásenie pasivity a vyslovenie lojality SNS z 5. augusta 1914<br />

malo teda v prvom rade za úlohu pokiaľ možno kryť slovenské národné<br />

organizácie i jednotlivcov pred výbuchmi maďarského šovinizmu<br />

a vládneho teroru. V najťažších chvíľach na začiatku vojny to malo<br />

svoju funkciu a bolo rozhodne optimálnym riešením ako aktívna podpora<br />

vojnovej <strong>politiky</strong> uhorskej vlády, respektíve národnej a politickej<br />

kapitulácie. Ani toto vyhlásenie nebolo dostatočnou ochranou pred<br />

výbuchmi maďarského šovinizmu a vládneho teroru, preto sa M. Dula<br />

odhodlal aj osobne konať: „...uznal som ja vedúci predseda za dobré vziať<br />

audienciu u tehdajšieho ministra predsedu grófa Tiszu a oddať mu krátke memorandum<br />

o atrocitách už do toho času proti našim celkom nevinným ľuďom<br />

prevedených. Gróf Tisza reagoval na moje memorandum obežníkom poslanom<br />

všetkým županom našich stolíc." 7<br />

Taktikou politickej pasivity sa vedenie SNS aspoň neviazalo, ba<br />

dokázalo vyhnúť možným ústretovým krokom voči uhorskej vládnej<br />

moci. Odolávalo istým nástrahám a tlakom zo strany maďarskej<br />

vlády, ktoré by jednoznačne kompromitovali SNS i slovenskú politi-<br />

80


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

ku a v konečnom dôsledku by spochybňovali či podkopávali ich dlhodobé<br />

strategické záujmy a ciele. Slovenská politická reprezentácia<br />

sa takto v praktickej politike nedala ani na cestu výslovného odporu,<br />

ani na cestu odovzdanej spolupráce s maďarskými vládnymi kruhmi.<br />

Zvolila si cestu národnej a politickej pasivity. Podobne postupovali na<br />

začiatku vojny aj iné porobené národy a národnosti v Uhorsku. Tým<br />

sa však zároveň negovala možnosť akejkoľvek plodnejšej spolupráce<br />

medzi ich politickými reprezentáciami.<br />

Prvá svetová vojna neznamenala len dôležitý zlom v dovtedajšom<br />

vývoji habsburskej monarchie, ale preverovala všetky základné<br />

tendencie predchádzajúceho vývoja a určovala ich životnosť. Otázka<br />

ďalšej existencie Rakúsko-Uhorska bola nastolená nielen v rovine veľmocenských,<br />

ale aj vnútropolitických vzťahov. Nadväzne na to preverovala<br />

aj životnosť všetkých politických koncepcií, plánov a úsilia nerovnoprávnych<br />

národov a národností monarchie vrátane slovenského<br />

národa. Obrazne sa zvykne začiatok vojny prirovnávať k chirurgickému<br />

rezu na dovtedajší vývoj <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> s potrebnou dávkou<br />

narkózy, v ktorej došlo k dočasnému umŕtveniu alebo úplnému vyoperovaniu<br />

politických ideí, ilúzií a úsilí, čo dovtedy napĺňali politický<br />

a národný život <strong>Slovenska</strong>. Ako vieme, sarajevským atentátom na následníka<br />

trónu Františka Ferdinanda padlo jedno z „najnádejnejších"<br />

slovenských politických úsilí pred svetovou vojnou, postavené na určitých<br />

osobných kontaktoch s následníkom trónu, na dohadoch o jeho<br />

osobných politických plánoch a nádejach v jeho budúcu, pre Slovákov<br />

priaznivejšiu politiku voči Uhorsku. Atentátom sa definitívne stratili<br />

aj posledné nádeje na zlepšenie postavenia Slovákov v Uhorsku cestou<br />

priaznivého zásahu z viedenského cisárskeho trónu. A to napriek<br />

tomu, že tzv. belvedérska politika mala ešte isté platonické doznievanie<br />

vo Viedni i v Turčianskom Sv. Martine, o čom sa ešte zmienime.<br />

Predvojnové česko-slovenské vzťahy, napriek istým výkyvom i rozporom,<br />

rozhodne zohrali v dejinách Cechov a Slovákov významnú<br />

úlohu, ktorá sa nakoniec pozitívne prejavila aj pri <strong>vzniku</strong> česko-slovenského<br />

štátu. V predvečer svetovej vojny nadobúdajú česko-slovenské<br />

vzťahy okrem zintenzívnenej kultúrnej a hospodárskej spolupráce<br />

aj určitý politický aspekt. No vznik vojny veľmi rýchlo zabrzdil toto<br />

veľmi skromné úsilie formulovať na základe česko-<strong>slovenskej</strong> (ďalej<br />

čsl.) spolupráce určitý politický program a dočasne ho odsunul ako<br />

neaktuálne. Na <strong>slovenskej</strong> strane síce ešte istý čas vychádzali v Sloven-<br />

81


Martinská deklarácia<br />

skom denníku z pera Antona Štefánka články, ktoré sa v rámci skromných<br />

možností usilovali naďalej uchovávať čsl. myšlienku, ale 15. septembra<br />

1915 maďarská vláda noviny zastavila. V tom čase však bolo aj<br />

v českom politickom tábore neporovnateľne menej záujmu o Slovensko<br />

ako pred vojnou. Celkove politické ovzdušie v Čechách až do roku<br />

1917 neutváralo priestor ani na tiché horlenie stúpencov čsl. myšlienky.<br />

Napriek tomu sa myšlienka čsl. spolupráce objektívne zdala dejinnou<br />

perspektívou.<br />

Aby sme boli presnejší, v počiatočnom období vojny sa v určitých<br />

kruhoch na Slovensku i v Čechách myšlienka čsl. spolupatričnosti na<br />

krátky čas v istej novej polohe predsa len objavila. Bola však bytostne<br />

spojená a závislá od ďalšej nádeje, ktorá mala v <strong>slovenskej</strong> politike veľkú<br />

tradíciu a vychádzala z úplne iných koreňov ako predvojnová čsl. spolupráca.<br />

Bola to viera v osloboditeľské poslanie cárskeho Ruska, ktorá<br />

s úspechmi ruskej armády v jeseni 1914 nadobúdala aj isté konkrétne<br />

kontúry. Situácia a blízkosť ruského frontu v Karpatoch, výzva a letáky<br />

rozširované aj pre Slovákov v mene cára, ktoré mali dokumentovať<br />

„osloboditeľskú misiu" Ruska, rozhodne tiež pomáhali mnohým národnopolitickým<br />

reprezentantom vydržať šikanovanie štátnych a vojenských<br />

úradov. Pritom „čakanie na Rusov" bolo významnou zložkou<br />

verejnej mienky značnej časti <strong>slovenskej</strong> spoločnosti, nie iba úzkeho<br />

kruhu národných a politických reprezentantov v SNS, resp. v blízkosti<br />

Svetozára Hurbana Vajanského v Turčianskom Sv. Martine.<br />

Vtedy aj v domácej českej politike prevládala proruská línia (Karel<br />

Kramáŕ, Alois Rašín, František Sís), a to aj v súvislosti so Slovenskom,<br />

kde po prielome ruských vojsk na východe <strong>Slovenska</strong> tiež oživli nádeje<br />

na „ruské oslobodenie". Predseda Česko<strong>slovenskej</strong> jednoty Josef<br />

Rotnágl spolu so Stanislavom Klímom pripravili Memorandum o Slovensku,<br />

ku ktorému priložili aj mapu slovenského územia. Slovensko<br />

sa malo stať súčasťou česko-slovenského štátu. Karel Kramáŕ v očakávaní<br />

ruskej armády v Prahe odkazoval cárskej vláde, aby vo svojom<br />

úsilí ďalej pokračovala a trvala na Slovanskom impériu. Čakalo sa iba<br />

na ruský prielom v Karpatoch, ktorý oslobodí Slovensko a potom cez<br />

Moravskú bránu aj české krajiny. Vízia premeny českého kráľovstva<br />

na autonómnu oblasť Ruska či na spolkovú „Slovanskú ríšu" pod romanovskou<br />

korunou sa zdala reálna a žiaduca skutočnosť. Slovensko<br />

vstupuje do tejto vízie ako faktor, ktorý je geopolitickým, prirodzeným<br />

teritoriálnym spojivom s Ruskom.<br />

82


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

Celkovo však „čakanie na Rusov" v Čechách i na Slovensku zostávalo<br />

prevažne len pasívnou nádejou. Po ilúziách, ktoré vyplývali<br />

z úspechov cárskej armády, sa ústupom Rusov z Karpát v máji 1915<br />

dostavilo aj postupné vytriezvenie. V dôsledku Brusilovovej protiofenzívy<br />

v roku 1916 síce proruské očakávania znovu trochu ožili, ale<br />

revolučné udalosti v roku 1917 v Rusku znamenali definitívny koniec<br />

všetkým nádejam. Politické kalkulácie so silou ruského cárizmu padli<br />

spolu s ním. 8<br />

Napokon, ako sme už naznačili, vznik vojny a následné silné výbuchy<br />

maďarského šovinizmu úplne znemožnili aj slovenskú politickú<br />

aktivitu na pôde Uhorska. Šovinistické maďarské vládnuce kruhy<br />

v Uhorsku sa definitívne prestali zaujímať o spoluprácu so slovenským<br />

národnopolitickým táborom, lebo im popri vojnových expanzívnych<br />

záujmoch išlo hlavne o upevnenie svojej nadvlády v Uhorsku - o rýchle<br />

dovŕšenie dlhodobého maďarizačného úsilia. Akékoľvek formy spolupráce,<br />

ktoré by mohli oddialiť alebo zmierňovať ráznosť tohto procesu,<br />

boli nežiadúcou prekážkou. Preto maďarským vládnucim kruhom<br />

nestačila ani politika lojálnej podpory alebo spolupráce zo strany politických<br />

reprezentácií nerovnoprávnych národov v Uhorsku, ktorá<br />

by vychádzala z inonárodnej základne. S uspokojením by boli uvítali<br />

jedine úplnú národnú a politickú kapituláciu, úplne odovzdanie sa do<br />

vôle a moci vládnuceho maďarského národa.<br />

Takto vyhliadky na zlepšenie postavenia Slovákov cestou vnútornej<br />

prestavby monarchie a samotného Uhorska sa nezlepšili, ba práve naopak.<br />

Napriek tomu konzervatívne vedenie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> hodlalo<br />

aj naďalej pridŕžať sa Memoranda slovenského národa z roku 1861 ako<br />

svojho základného strategického štátoprávneho programu pri praktizovaní<br />

politickej pasivity a vyčkávania. Zrejme po rozpútaní vojny veľká<br />

väčšina slovenského politického tábora bola presvedčená o tom, že<br />

rozpad Rakúsko-Uhorska a skončenie jeho politickej existencie nebude<br />

možné dosiahnuť. Osobitne po ústupe ruských vojsk z Karpát.<br />

Podľa Robotníckych novín aj prudko sa kryštalizujúce politické smery<br />

v predvojnovom slovenskom politickom tábore sa vznikom vojny<br />

ochromili - zakrpateli: „Z niekdajších, vlastnou prudkosťou sa kryštalizujúcich<br />

prúdov zostala len akási hmla." Robotnícke noviny tými „prúdmi"<br />

myslia smer martinsko-konzervatívny, krídlo ľudácko-klerikálne<br />

a smer liberálno-pokrokový, t. j. bývalých hlasistov, resp. prúdistov.<br />

Týchto nazývajú „slovenskí radikáli". 9 83


Martinská deklarácia<br />

Martinsko-konzervatívny smer - predstavujúci vlastne politické vedenie<br />

SNS - po vyhlásení pasivity sa celkom stiahol do úzadia, kde si<br />

najskôr sušil slzy za „stratenou nádejou" - Františkom Ferdinandom<br />

- a potom až do mája 1915 sa opájal nádejou v osloboditeľské poslanie<br />

cárskeho Ruska. Dovtedy sa v martinskom konzervatívnom centre<br />

ani neuvažovalo o nejakej možnosti návratu na pozície aktivizmu<br />

v rámci Uhorska. Začiatkom augusta 1915 však pasívne Predsedníctvo<br />

SNS vyrušil pokyn uhorského ministerského predsedu Istvána Tiszu.<br />

Prostredníctvom komisára Lajosa Kürthyho a šéfa polície Jenő Berzeviczyho<br />

oznámil vtedy Tisza martinskému vedeniu SNS, že za určitých<br />

podmienok je maďarská vláda ochotná urobiť Slovákom isté ústupky.<br />

Naznačil, že vyhovie prípadnému memorandu o najsúrnejších žiadostiach<br />

Slovákov, „aby sa i Slováci mohli považovať za takých, ktorí už majú<br />

všetko, čo majú Rumuni, a ešte dostanú i to, čo je tiež Rumunom sľúbené",<br />

ak si slovenská politická reprezentácia i naďalej zachová voči Budapešti<br />

lojálnosť, a predovšetkým bude vo všetkom podporovať vládu<br />

I. Tiszu, a to i napriek tomu, že nepripustí uplatnenie všeobecného<br />

volebného práva a progresívnej dane. Prosbopis mali podpísať piati-<br />

-šiesti význačnejší slovenskí politickí reprezentanti a najvhodnejšie -<br />

formou deputácie - predložiť ministerskému predsedovi L Tiszovi.<br />

Na slovenský politický tábor privyknutý počas vojny dívať sa na<br />

maďarskú vládu ako na Damoklov meč, musela táto nečakaná ponuka<br />

zapôsobiť v prvej chvíli šokujúco. Preto sa v martinskom konzervatívnom<br />

centre našlo dosť takých, ktorí by ju neboli váhali hneď prijať.<br />

No neočakávaná a nezvyčajná ochota maďarskej vlády vyjsť Slovákom<br />

v ústrety budila zároveň i nedôveru a pochybnosti, ktoré postupne silneli.<br />

Trvalo istý čas, kým sa slovenskí politici zorientovali a odhalili<br />

politické pozadie tejto „pro<strong>slovenskej</strong>" hry. Ako 16. augusta 1915 informoval<br />

Dula Vladimíra Makovického, Tisza si Slovákov chce nejako zaviazať<br />

nie preto, že by jeho hviezda na zachmúrenom nebi monarchie<br />

stúpala, „ale kvôli upevneniu svojho otraseného postavenia. On uhorských<br />

a grófStürgkh rakúskych delegátov pri berlínskej porade o colnej jednote tak<br />

informovali, aby sa v tejto otázke rezervné zachovali preto, že by otázna únia<br />

priemyslu našej monarchie zadala smrteľnú ranu. Toto preniklo do kruhov<br />

všemocných nemeckých na jichž dobrú náladu sme ešte vždy odkázaní, a preto<br />

vraj najprv pôjdu gróf Stürgkh a potom pravdepodobne Tisza. Poslednejší<br />

chce tedy svoje postavenie vo vnútri tak upevniť, aby mu pristúpené byť nemohlo<br />

a námahy v tomto smere kontrakaríruval. //n<br />

Preto sa v tejto kritic-<br />

84


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

kej situácii Tisza rozhodol aspoň navonok čiastočne revidovať aj svoju<br />

utlačovateľskú politiku voči nemaďarským národom a národnostiam<br />

v Uhorsku.<br />

Nakoniec slovenská deputácie k Tiszovi nešla. Aj preto, že komisár<br />

Kürthy ako hlavný sprostredkovateľ nezabudol naznačiť, že Slováci<br />

sa budú musieť zriecť každej spolupráce s Cechmi, lebo Česi vraj sú<br />

nepriateľmi dynastie. Verbovanie <strong>slovenskej</strong> deputácie k Tiszovi v auguste<br />

1915 patrí k najzávažnejším udalostiam, ktoré aj keď nakrátko,<br />

aspoň trochu rozčerili míkvu hladinu politického života na Slovensku<br />

v prvých rokoch vojny. O to väčšmi, že k tomu došlo v čase, keď po<br />

známom prielome ruského frontu v priestore Gorlíc ruská armáda<br />

ustupovala na celom východnom fronte a slovenskí politici začali uvažovať<br />

o možnosti návratu na pozície aktivizmu v rámci Uhorska. Ako<br />

z Dulovej korešpondencie s Makovickým vyplýva, s návratom na tieto<br />

pozície koketoval aj S. H. Vajanský. 12<br />

Medzi najväčších kritikov konzervatívneho centra patrili práve slovenskí<br />

sociálni demokrati, ktorí pri vzrastajúcom záujme o národnostnú<br />

otázku v Uhorsku pochybovali, že by bolo možné túto otázka riešiť<br />

prisluhovaním súčasným držiteľom moci v štáte a klaňaním sa maďarskej<br />

oligarchii či viedenskej kamarile. Ostro kritizovali nielen ilúzie<br />

vkladané do tzv. belvedérskej <strong>politiky</strong>, ale aj rusofilstvo a mesianizmus<br />

konzervatívnych vodcov SNS už pred vypuknutím vojny. 13<br />

No ešte aj<br />

6. júna 1918 si Robotnícke noviny neodpustili voči martinskému konzervatívnemu<br />

centru takúto pichľavú charakteristiku: „Naši národovci sú<br />

s ich ideálmi ako veriaci kresťania o Veľkom piatku, s tým rozdielom, že svoje<br />

slávne pasie odspevujú pod pecami pred pravoslávskymi ikonami." Zároveň<br />

hneď porovnávajú martinských konzervatívcov so skupinou slovenských<br />

ľudákov a píšu: „Slovenskí klerikáli sú pravda rezkejší, alebo aspoň<br />

chytrí {ale tí sú v každej rozmútenej chvíli i dobe chytrí, veď to je ich vlastnosť<br />

v mútnom loviť)/' Toto vyjadrenie Robotníckych novín len reflektovalo<br />

to, že vzťah slovenských sociálnych demokratov k ľudáckemu prúdu<br />

v slovenskom politickom tábore bol od začiatku ostro vyhranený a naopak.<br />

V skutočnosti ľudácke krídlo SNS hralo na začiatku vojny v slovenskom<br />

politickom tábore prím v lojálnom provládnom postoji k vojne.<br />

V Slovenských ľudových novinách vychádzajúcich v Bratislave sa osobitne<br />

aktivizoval poslanec Ferdinand Juriga článkami ubezpečujúcimi<br />

uhorskú vládu a Habsburgovcov o poddanskej vernosti a láske sloven-<br />

85


Martinská deklarácia<br />

ského ľudu. Noviny často vyzývali slovenských vojakov na dôslednú<br />

vernosť monarchii a písali o „svätej povinnosti" v „spravodlivom boji"<br />

na fronte. Už v úvodníku z 31. júla 1914, ktorý oznamoval vypovedanie<br />

vojny Srbsku, Slovenské ľudové noviny vyzývali: „Vzkriesime v nás ducha<br />

hrdinského. Milí bratia, ktorých nás pozve slovo kráľovské do bojového šíku,<br />

icťe ochotne, hrdinsky a bojujte zmužile. Boh je s nami. Surovo a zlomyseľné<br />

bol urazený jeho večný zákon: S nami požehnanie a pomoc Jeho. A z tohto boja<br />

naša pravda, naše právo musí vyjsť."<br />

Pre objektívnosť pohľadu však treba dodať, že v takomto duchu nepísala<br />

len katolícka, ale aj evanjelická cirkevná tlač žehnajúc tým, ktorí<br />

„idú bojovať za vlasť, za staručkého apoštolského kráľa nášho, za víťazstvo<br />

našich zbraní". 14<br />

Napokon, aj Slovenský denník a najmä Slovenský týždenník<br />

sa síce v dňoch medzi atentátom a vypovedaním vojny snažili<br />

paralyzovať protisrbskú hystériu, no po vypuknutí vojny aj tieto časopisy,<br />

aj keď pomerne umiernenou formou, vyjadrili lojalitu s vojnovou<br />

politikou vlády. Možno to vyčítať aj z úvodníka Slovenského týždenníka<br />

31. júla 1914: „Od dňa 28. júla sme pod vojenským komandom. Od tohto dňa<br />

sa nepolitizuje ani nefilozofuje ... Aj my zo svojej strany upozorňujeme celé<br />

naše obecenstvo menovite na nasledovné: 1. Počas vojny dajte pokoj všetkým<br />

schôdzkam a zhromaždeniam. 2. Nariadenia vrchnosti plňte prísne a bezodkladne.<br />

3. Vystríhajte sa všetkého podnecovania. 4. V páde vojny poslúžte<br />

vojsku vo všetkom."<br />

Až na konci roka 1914, keď sa nedostavili očakávané úspechy v tzv.<br />

bleskovej vojne, ruské vojská stáli v Karpatoch a vláda začínala taktizovať<br />

s istou povoľnosťou voči porobeným národom, objavujú sa<br />

v <strong>slovenskej</strong> tlači pokusy oživiť aspoň základné slovenské požiadavky.<br />

Medziiným šlo o obnovenie slovenských gymnázií, Matice <strong>slovenskej</strong>,<br />

uvedenie slovenčiny do škôl a úradov a zabezpečenie primeraného<br />

počtu slovenských mandátov do snemových volieb. Na čele týchto pokusov<br />

stáli práve slovenskí ľudáci so Slovenskými ľudovými novinami.<br />

V týchto súvislostiach treba posudzovať i politickú tendenciu,<br />

ktorá sa začala v slovenskom politickom tábore výraznejšie prejavovať<br />

- hlavne vďaka iniciatíve čelného predstaviteľa ľudáckeho krídla<br />

a jedného z dvoch vtedajších slovenských poslancov Ferdiša Jurigu.<br />

Jej cieľom bolo nejako „skapitalizovať" boj Slovákov na frontoch. Pritom<br />

skutočne v prvých rokoch vojny sa o bojových úspechoch, no aj<br />

o neúmerne vysokých stratách slovenských vojakov, nielen písalo v<br />

rakúskej i maďarskej tlači, ale aj najvyššie rakúsko-uhorské velenie si<br />

86


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

pochvaľovalo poslušnosť a udatnosť slovenských vojakov na frontoch<br />

a dávalo im najvyššie známky spoľahlivosti - niekedy i pred Nemcami<br />

a Maďarmi. 15 V článkoch uverejnených v Slovenských ľudových novinách<br />

i vo vystúpeniach v uhorskom sneme sa Juriga v prvých rokoch vojny<br />

snažil takticky presvedčiť maďarské vládnuce kruhy, že za verné a obetavé<br />

služby vlasti i dynastii vo vojne si Slováci zaslúžia mierne ústupky<br />

v nacionálnej oblasti - zavedenie slovenčiny do stredných škôl,<br />

volebné právo pre všetkých vojakov a pre ženy, ktoré si to vraj spolu<br />

s obetavou prácou doma úplne zaslúžia. Okrem toho vláda by mala<br />

urobiť opatrenia na podporu rodín vojakov, zabezpečiť výkon poľnohospodárskych<br />

prác, zaviesť kuchyne pre hladujúcich a progresívnu<br />

daň v prospech vojnou postihnutých. 16 Niektoré Jurigove požiadavky<br />

v sociálnej oblasti boli na vtedajšie pomery dosť radikálne a odrážali<br />

hlboké zmeny, ktoré spôsobila vojna v živote a sociálnom postavení<br />

najširších vrstiev slovenského ľudu. Maďarské vládnuce kruhy však<br />

tieto požiadavky očividne ignorovali a neprejavili ochotu Jurigovo volanie<br />

po akomsi „nacionálnom zmierení" Slovákov a Maďarov honorovať,<br />

napriek tomu, že za mierne ústupky Jurigova politika svojím<br />

postojom k monarchii a dynastii miestami zabiehala až do servilnosti.<br />

Jediným kladom toho bolo poznanie, že Slováci v žiadnom prípade<br />

nemôžu v Uhorsku hľadať svoju budúcnosť. I to malo svoj význam, už<br />

aj preto, že Jurigova iniciatíva bola známa medzi širšími vrstvami <strong>slovenskej</strong><br />

spoločnosti. Napokon, v tejto iniciatíve Juriga, resp. Slovenské<br />

ľudové noviny, nezostali osihotení. Z viacerých príležitostných článkov<br />

Národných novín v prvých rokoch vojny vysvitá, že spomínaná politická<br />

taktika nebola zďaleka cudzia ani vedeniu Slovenskej národnej<br />

strany.<br />

O skutočnosti, že táto politická tendencia mala na Slovensku v prvých<br />

rokoch vojny širšie zázemie (čo vraj, žiaľ, maďarská vláda v dôsledku<br />

svojej tvrdošijne protinárodnostnej politike nielenže nevyužila,<br />

ale zmarila), hovorí aj jedna štúdia o slovenských politických pomeroch<br />

za prvej svetovej vojny od neznámeho autora, ktorú evidenčná<br />

kancelária Hlavného veliteľstva armády (AOK) považovala za takú<br />

dôležitú, aby koncom mája 1918 upozornila na ňu cisára Karola, uhorské<br />

ministerstvo vnútra a oddelenie hlavného štábu v Košiciach. V spomínanej<br />

štúdii, ktorú dostalo spravodajské oddelenie, sa v súvislosti<br />

s úvahami o stanovisku Slovákov k česko-slovenským zjednocovacím<br />

snahám uvádza, „že pri vypuknutí vojny a tiež neskôr kmitla (dämmer-<br />

87


Martinská deklarácia<br />

te) medzi slovenskou inteligenciou a v národne uvedomelej časti slovenského<br />

ľudu nádej, že uhorská vláda, -prihliadajúc k vernosti a lojalite Slovákov,<br />

zachovávanými napriek tomu, že šlo o boj proti ruským spolubratom, bude<br />

v liberálnom duchu revidovať národnostnú politiku. V tejto dobe myšlienky<br />

na československú jednotu u Slovákov doslova usnuli. Ale keď uhorská vláda<br />

o národnostnej politike konzekventne mlčala a naopak v poslednej dobe začala<br />

opäť svoju dávnejšiu taktiku namierenú proti inojazyčným národnostiam v<br />

Uhorsku ... nastalo vytriezvenie/' 17<br />

Aj tá časť predvojnového slovenského politického spektra, ktorú<br />

Robotnícke noviny označili ako „slovenskí radikáli", sa s vypuknutím<br />

vojny akosi rozplynula. Väčšinou preto, že jej prívrženci museli povinne<br />

narukovať. Medzi tých najznámejších predvojnových „radikálov",<br />

ktorým sa vzhľadom na vek či zhodu iných šťastných okolností podarilo<br />

vyhnúť nasadeniu na front, patrili napríklad Pavol Blaho, Vavro<br />

Srobár i Milan Hodža. Vypuknutím vojny sa však aj oni odmlčali. Prvý<br />

z nich, Pavol Blaho, ako jeden z dvoch slovenských poslancov v uhorskom<br />

parlamente, sa aj vzhľadom na chorobu stiahol počas vojny do<br />

úzadia v rodnej Skalici a až do októbra 1918 sa politicky neangažoval.<br />

A rozhodne nebol proti vyhláseniu politickej pasivity Predsedníctvom<br />

SNS na začiatku vojny.<br />

Aj Milan Hodža uznával vyhlásenie politickej pasivity SNS na<br />

začiatku vojny za potrebný i rozumný krok a „mlčanie" považoval<br />

v danej situácii za najlepšiu formu demonštrácie <strong>slovenskej</strong> politickej<br />

reprezentácie. 18 Pritom on sám ako mobilizovaný vojak, nad ktorým<br />

na začiatku vojny viselo obvinenie z velezrady, sa publicisticky<br />

odmlčal až do roku 1918. Jeho vojnová politická angažovanosť až do<br />

roku 1918 mala v podstate dôverný charakter. Využíval v nej svoje<br />

tylové služobné zaradenie v cenzúrnom úrade ako vojak chorvátskej<br />

cenzúry a nesporné výhody Viedne ako hlavného centra habsburskej<br />

monarchie.<br />

Sarajevským atentátom na Františka Ferdinanda síce padla hlavná<br />

nádej belvedérskej <strong>politiky</strong> M. Hodžu, ale nádeje na federalizáciu monarchie<br />

vo Viedni v prvých rokoch vojny úplne nezhasli. Ako oznamoval<br />

Kornel Stodola predsedovi SNS M. Dulo vi, „dediči ideí následníka<br />

trónu" vo Viedni ďalej pracujú na príprave veľkorakúskej federácie. 19<br />

V tomto kruhu prívržencov sa rátalo aj s relatívnym riešením <strong>slovenskej</strong><br />

otázky na báze veľkorakúskeho programu v rovine pronemeckej<br />

centralizácie s určitým stupňom federalizmu. Jedným z 15 federálnych<br />

88


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

celkov mala byť aj autonómna provincia Slowakenland a v ústrednej<br />

vláde mala mať dvoch ministrov, čo bolo najviac, čo mohli Slováci od<br />

habsburskej monarchie očakávať. 20 Nehľadiac na to, že prohabsburská<br />

koncepcia riešenia <strong>slovenskej</strong> otázky sa nerealizovala v konkrétnej politike,<br />

v čase, keď ešte nebolo o osude Rakúsko-Uhorska rozhodnuté,<br />

proviedenská orientácia zostávala istou alternatívou aj v martinskom<br />

vedení <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> Zvlášť po nástupe cisára Karola, keď v roku<br />

1917 začali v Rakúsku silnieť federalizačné úsilia a maďarská vláda sa<br />

trvalé stavala proti odporcom dualizmu a akýmkoľvek demokratickým<br />

premenám v Uhorsku.<br />

Je známe, že cez vojnu sa postupne okolo M. Hodžu vo Viedni utvorila<br />

autoritatívna skupina slovenských politických reprezentantov:<br />

Kornel Stodola, Ivan Dérer, Ján Cablk. V prvých rokoch vojny akoby<br />

žila v „závetrí", navonok sa politicky neprejavovala, ale pod maskou<br />

zdanlivej nehybnosti to pulzovalo. Najskôr išlo o získavanie a výmenu<br />

informácií, o dôverné stretnutia i porady, ale aj o politické postoje,<br />

napríklad v súvislosti s viacerými pokusmi zverbovať v rokoch<br />

1915 a 1917 slovenské deputácie k Istvánovi Tiszovi, k čomu zaujal<br />

M. Hodža rozhodne zamietavé stanovisko. Viedenská skupina skutočne<br />

využívala výhodu svojho metropolitného pôsobiska s najlepšími<br />

možnosťami získania správ z domácej i svetovej <strong>politiky</strong>, kontaktu<br />

s poprednými inonárodnými činiteľmi, ale aj nenápadných stretnutí<br />

s národnopolitickými činiteľmi zo <strong>Slovenska</strong>. Pričinením M. Hodžu sa<br />

usilovala byť pri riadení spravodajských, ale aj iných akcií, súvisiacich<br />

s národnooslobodzovacím hnutím Slovákov. 21<br />

Na druhej strane rozhľadený<br />

M. Hodža, ktorý si aj počas vojny štúdiom rozširoval vzdelanie,<br />

bol vyhľadávaným konzultantom a poradcom i pre inonárodných<br />

politikov - zvlášť Rumunov, Juhoslovanov, Cechov - ale neboli žiadnou<br />

výnimkou ani jeho kontakty s maďarskými, rakúskymi i nemeckými<br />

politickými predstaviteľmi - napríklad aj s Franzom Naumannom,<br />

autorom povestnej knihy Mitteleuropa. 22 Takto zvýšené šance vyhnúť<br />

sa vojnovému osudu frontového vojaka a viedenské prostredie umožňujúce<br />

kontakt s vládnou i slovenskou politikou a politickými predstaviteľmi<br />

iných nerovnoprávnych národov a národností habsburskej<br />

monarchie, utvorili objektívne predpoklady, že tento skutočne moderný<br />

slovenský politik nezostal v mimoriadnych okolnostiach vojny<br />

v striktnej politickej pasivite.<br />

Vavro Srobár so svojimi Pamäťami z vojny a väzenia patrí priam ku<br />

89


Martinská deklarácia<br />

klasikom sugestívnych svedectiev a obrazov, ktoré približujú pogromovú<br />

atmosféru pohonov na „panslávov" na Slovensku v prvých týždňoch<br />

vypuknutia svetovej vojny. Aj on patril do okruhu tých, ktorí<br />

oceňovali vyhlásenie pasivity SNS ako nevyhnutný a múdry krok<br />

a využívali ho tiež ako účinný štít proti tlakom a nástrahám zo strany<br />

vládnych orgánov. Dokonca, ako bývalý hlasista a odporca martinskej<br />

rusofilskej orientácie, podľahol aj on na začiatku vojny mesianizmu<br />

a s napätím očakával, kedy ruská armáda oslobodí slovenský<br />

ľud z maďarskej nadvlády. „Ruské vojská sedeli na severnej strane Karpát<br />

a my na juhu, vzdialenom od nich len niekoľko desiatok kilometrov. Žili sme<br />

v úžasnom napätí duševnom, očakávajúc, kedy sa pohnú a kedy obsadia Slovensko.<br />

Slovenský ľud čakal kozákov ako Spasiteľa z jarma maďarskej tyranie.<br />

Ženičky kŕmili bravčový dobytok pre nich, vyhrážali sa Maďarom a maďarónom,<br />

súdy súdili a zavierali, internovali, vešali a strieľali našich prostých<br />

ľudí pre lásku k Rusom/' spomína V. Srobár. 23 Ešte v novembri 1914,<br />

keď sa ruská armáda dostala na hrebene Karpát, vybral sa V. Srobár<br />

aj s Františkom Votrubom k haličským hraniciam na návštevu k farárovi<br />

Ladislavovi Moyšovi do Haligoviec. Pri tejto príležitosti L. Moyš<br />

ukazoval na mape zakreslený česko-slovenský štát. V každom prípade<br />

však „čakanie na Rusov" ako katastrofická alternatíva vyslobodenia<br />

Slovákov i Cechov z područia Nemcov a Maďarov sa v prvom období<br />

vojny javila aj Šrobárovi ako veľmi pravdepodobná a blízka alternatíva.<br />

Vzhľadom na to, že Rusko vtedy ešte predstavovalo veľmi dôležitý<br />

článok bloku Dohody, aj tento mesianizmus podľa Srobára vraj vôbec<br />

neprotirečil jeho pevnej viere, ktorú vraj mal už na začiatku vojny „že<br />

vojnu ,My' (Rakúsko-Uhorsko - pozn. M. H.) prehráme, že zvíťazí Dohoda<br />

a hlavné slovanské národy, že vydobyjú si slobodu, ktorá im podľa logiky<br />

dejín v tomto storočí patrí". 24 Inak, okrem vykonávania lekárskej praxe,<br />

až do roku 1917 sa aj V. Srobár v podstate politicky realizoval len v nezáväzných<br />

debatách v úzkom kruhu dôverných priateľov a v sledovaní<br />

pohybov frontov prvej svetovej vojny na mapách podľa oficiálnych<br />

správ rakúsko-uhorského generálneho štábu.<br />

Napokon treba povedať, že na začiatku vojny sa aj slovenskí sociálni<br />

demokrati podriadili rozhodnutiu Predsedníctva Sociálnodemokratickej<br />

strany Uhorska a Odborovej rady v Budapešti o zastavení<br />

„triednych bojov počas vojny", o „triednom mieri", odkaze mzdových požiadaviek<br />

a štrajkov. Robotnícke noviny vystríhali svojich čitateľov pred<br />

porušovaním vojnových „výnimočných zákonov" a varovali ich, aby sa<br />

90


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

nepúšťali s vojenskými úradmi a predstaviteľmi do sporov. Slovenskí<br />

sociálni demokrati síce neprejavili toľkú pro vládnu servilnosť ako ich<br />

maďarskí súdruhovia, napriek tomu však aj Robotnícke noviny vyhlásili,<br />

že v časoch „terajšej vojny ustupujú snahy robotníckej triedy do úzadia,<br />

pretože do popredia s plnou vehemenciou vstupuje snaha štátu zničiť a povaliť<br />

druhý nepriateľský štát". Preto, podľa nich, „robotnícka trieda prirodzene<br />

musí mať tiež záujem na tom, aby štát, v ktorom žije, ktorý jej dáva možnosť<br />

vývinu a uplatnenia sa, zvíťazil"} 5<br />

Okrem toho, slovenskí socialisti si dlho nevedeli nájsť nový spôsob<br />

práce, mnoho robotníckych funkcionárov totiž narukovalo a odborové<br />

organizácie vedené slovenskou sociálnou demokraciou prestali<br />

prakticky fungovať alebo sa rozpadli. Zhruba od polovice roku 1915<br />

sa z Robotníckych novín začína postupne vytrácať bezradnosť, depresia<br />

a prejavy poslušnosti k panujúcemu režimu. K pozitívnym stránkam<br />

Robotníckych novín v prvých rokoch vojny patrí aj to, že naďalej<br />

zastávali svoje predvojnové stanovisko o spojení sociálnej a národnej<br />

otázky. Brutálny maďarizačný útlak, ktorý sa počas vojny ešte vystupňoval,<br />

nútil slovenských sociálnych demokratov, aby hľadali podporu<br />

v spolupráci so silami schopnými bojovať za demokratické požiadavky.<br />

Maďarskí socialisti nemali pochopenie pre národnooslobodzovací<br />

boj nemaďarských národov a národností v Uhorsku, na ktorom sa<br />

aj slovenskí sociálni demokrati chceli a museli zúčastniť - ak aspoň<br />

trochu chceli zostať demokratmi. Zo svojho defenzívneho postavenia<br />

sa však vymaňovali iba postupne a veľmi ťažko, pričom citeľný obrat<br />

v tomto smere nastal až po štokholmskej konferencii roku 1917. 26<br />

Zvlášť v prvých rokoch vojny sa na stránkach <strong>slovenskej</strong> tlače len<br />

vzácne objavili názory, že budúcnosť národa nezávisí iba od výsledkov<br />

vojnového súperenia dvoch veľmocenských blokov, ale bude záležať<br />

aj na pripravenosti a schopnosti vnútorných síl pokračovať v boji za<br />

lepšie podmienky národného života. No slovenská tlač veľmi zdržanlivo,<br />

so skúsenostným nadhľadom, pristupovala k istým takticko-propagačným<br />

ťahom z vládnych miest, prejavujúcim aj istú ústretovosť<br />

voči nemaďarským národom neurčitými a nezáväznými prísľubmi.<br />

Na druhej strane, pozorne zaznamenávala sebavedomé vyhlásenia<br />

maďarských politikov o sile maďarského štátu, ktorého vplyv po vojne<br />

ešte vzrastie, čím sa tiež medzi slovenskými čitateľmi upevňovalo<br />

presvedčenie, že maďarská politika sa vôbec nehodlá vzdať svojho<br />

strategického zámeru - utvorenia jednotného, centralizovaného štátu<br />

91


Martinská deklarácia<br />

s maďarským štátnym jazykom - že Slováci v Uhorsku nemôžu hľadať<br />

svoju lepšiu budúcnosť.<br />

Vzhľadom na to, že vyhlásením pasivity SNS rezignovala na verejnú<br />

činnosť, slovenská politika sa mohla prezentovať iba tlačovými orgánmi<br />

a v mimoriadnych podmienkach vojny slovenské periodiká boli<br />

vlastne jediným vonkajším znakom, že slovenská politika ešte existuje.<br />

No vo veľmi zúženom priestore a forme pôsobenia, lebo v dôsledku<br />

prísnej vojnovej cenzúry bol obsah politických časopisov limitovaný<br />

dodržiavaním úradných nariadení, pričom všetky periodiká museli<br />

prinášať vynútené prejavy lojality voči štátu, dynastii i panovníkovi,<br />

ako aj deklarovať pozitívne postoje k vojnovým snahám monarchie<br />

i jej spojencov a, pochopiteľne, tiež k bojujúcej rakúsko-uhorskej armáde.<br />

Okrem úradných správ sa len vo veľmi oklieštenej a náznakovej<br />

podobe v týchto časopisoch objavovali vlastné názory slovenských<br />

politických predstaviteľov na vnútorný i zahraničnopolitický vývoj či<br />

zamyslenia nad výhľadmi a alternatívami ďalšieho vývoja v monarchii<br />

a Uhorsku, zvlášť po skončení vojny.<br />

Napokon možno konštatovať, že slovenská politika, všetky slovenské<br />

časopisy sa na začiatku vojny prihlásili k lojálnej podpore habsburskej<br />

dynastie, uhorskej vlády a jej výbojnej <strong>politiky</strong> - aj keď s rôznym<br />

zápalom a prísľubmi. Ak nezastavili svoju činnosť, usilovali sa nejako<br />

prežiť a vystríhali sa zverejňovať akékoľvek názory, odlišné od oficiálnych,<br />

čo priamo korešpondovalo s postojmi a minimálnou oficiálnou<br />

činnosťou slovenských politických smerov a prúdov. Politický život na<br />

Slovensku, hoci úplne neodumrel, utiahol sa do hlbokého súkromia<br />

a mal zväčša podobu vzájomnej výmeny veľmi dôverných, neoficiálnych<br />

a vláde nežičlivých informácií z frontov, zo zahraničia i z domácej<br />

<strong>politiky</strong>.<br />

Až do záverečnej fázy vojny nebolo tu výraznejšieho úsilia urobiť<br />

vojnu východiskom <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Dominantný politický názor<br />

a postoj, ktoré až na niektorých jednotlivcov prevládal v slovenských<br />

národných politických kruhoch, správne vystihol L Dérer: „Ostať úplne<br />

pasívne: veci sa vyvinú samy od seba, vojna dopadne buď dobre pre monarchiu<br />

a zle pre nás a vtedy by boli beztak márne zbytočné obete: alebo vojna<br />

dopadne zle pre monarchiu a dobre pre nás a vtedy národné oslobodenie príde<br />

samo od seba." To však, pochopiteľne, napísal až ex post! 27<br />

Je fakt, že v provincionálnom Turčianskom Sv. Martine alebo v Ružomberku<br />

sa omnoho ťažšie získavali informácie o vnútropolitickom<br />

92


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

i zahraničnopolitickom dianí, či najčerstvejšie správy o pohyboch na<br />

frontoch svetovej vojny ako napríklad vo Viedni. Podľa vývoja situácie<br />

na frontoch v prvej etape vojny sa ťažko dalo tipovať víťaza, lebo už<br />

priebeh vojny roku 1914 ukázal, že ani jedna z bojujúcich strán nebola<br />

schopná dosiahnuť plánované strategické ciele v krátkej a ofenzívnej<br />

vojne. Už v tejto fáze vojny boli v mieri vycvičené vojenské kádre väčšinou<br />

zničené, hospodárstvo štátov otrasené vojnou, sily protivníkov<br />

skoro vyrovnané a armády začali budovať zákopy. Najskôr na západnom<br />

fronte, po krachu nemeckého Schlieffenovho plánu na francúzskej<br />

rieke Marne začiatkom septembra 1914, museli nemecké vojská<br />

ustúpiť až na čiaru Compiégne - Remeš - Varennes - severne od Verdunu,<br />

kde sa začali zakopávať. Na západnom fronte vojna dostala<br />

skoro kryštalický čistú formu zákopovej vojny. No po ústupe ruských<br />

vojsk z Karpát v máji 1915 sa dal do pohybu východný front a vojna<br />

na východe nebola ešte ani zďaleka rozhodnutá. Za pomoci Nemecka<br />

i Bulharska sa síce Rakúsko-Uhorsku podarilo v jeseni 1915 poraziť<br />

hrdinsky bojujúce Srbsko, ale na juhu Európy v roku 1915 pribudli ešte<br />

dve bojiská: rakúsko-talianske a v Dardanelách, a tak došlo k novému<br />

rozdrobeniu síl na vzniknutých frontoch v dôsledku vstupu ďalších<br />

štátov do vojny. 28<br />

Ani slovenskí politickí reprezentanti vo Viedni tak v prvej etape vojny<br />

nemohli vedieť, kto zvíťazí. Zdalo sa, že existujú len tri možnosti:<br />

1. víťazstvo Ústredných mocností; 2. víťazstvo dohodových veľmoci;<br />

3 nerozhodný výsledok. Politické reprezentácie porobených národov<br />

monarchie stáli pred veľmi zložitým problémom. Ťažko sa bolo rozhodnúť,<br />

čo bude výhodnejšie: hájiť prebojúvanú existenciu a pozície<br />

v monarchii legálnou podporou vlády a jej vojnovej <strong>politiky</strong> alebo rátať<br />

s víťazstvom Dohody a pripravovať sa na určité zmeny v usporiadaní<br />

strednej Európy - teda i Rakúsko-uhorskej monarchie. Celkove sa však<br />

predpokladalo, že v prípade víťazstva Ústredných mocností, teda aj<br />

Rakúsko-Uhorska, podmienky na národnoemancipačné snahy nebudú<br />

priaznivé. Myšlienku národného oslobodenia mohli aj slovenskí politici<br />

spájať len s eventuálnym víťazstvom Dohody No tretia alternatíva<br />

dávala najväčší priestor na najrôznejšie, i tie najfantastickejšie kombinácie.<br />

Výstižným príkladom toho sú napr. závery z diskusie slovenských<br />

a rumunských národnopolitických reprezentantov vo Viedni na<br />

začiatku vojny, o ktorej si K. Stodola vo svojom vojnovom denníku 5.<br />

októbra 1914 poznamenal: „Večer v kaviarni Landmannovej veľká politická<br />

93


Martinská deklarácia<br />

debata s Rumunmi, na ktorej sa tvrdilo, že konečne zostanú len dva nevysilené<br />

štátny, a síce Nemecko a Rusko. Tieto sa dohodnú, podelia si Rakúsko medzi<br />

seba. Česko, Moravu, Sliezsko a Terst si vezme Nemecko. Česko, že by malo<br />

dostať autonómiu, lenže by sa nesmelo oddať ruskej iredente. Sedmohradsko<br />

a Bukovinu dostalo by Rumunsko a Banát s Chorvátskom a Slavóniou pripadli<br />

by Srbsku. Len ohľadne <strong>Slovenska</strong> neboli nacistom. Jedni hovorili, že bude<br />

s Českom tvoriť jeden štát, iní hovorili, že Uhorsko ostane celé, pravda, za istých<br />

garancií, daných národnostiam. Viedeň a rakúske zeme tvorili by zväzový<br />

štát Nemecka. Tak teda od Berlína by nám svietilo slnko/ //29<br />

Pre tieto zmätené úvahy slovenských a rumunských politických<br />

predstaviteľov sú príznačné dva momenty, ktoré s postupnými zmenami<br />

a oslabovaním postavenia Rakúsko-Uhorska na medzinárodnom<br />

a vojnovom poli dostávali reálne kontúry. Po prvé, že i v prípade nerozhodného<br />

výsledku vojnového súperenia dvoch nepriateľských blokov<br />

sa už vtedy začalo rátať s tým, že habsburská monarchia nevyjde<br />

z vojnového konfliktu so zdravou kožou - aspoň nie bez zásadných<br />

územných a štátoprávnych zmien. Po druhé, že hegemónia Nemecka<br />

v bloku Ústredných mocností zostane hlavným činiteľom nielen<br />

v prípade nerozhodného výsledku vojnového súperenia, ale zákonite<br />

i v prípade víťazstva prvej alternatívy, t. j. víťazstva Ústredných mocností.<br />

Teda napriek naznačeným ilúziám o priaznivej úlohe Nemecka<br />

pre budúcnosť utláčaného <strong>Slovenska</strong> sa hrozba úplnej nadvlády Nemecka<br />

nad strednou a juhovýchodnou Európou stávala čoraz očividnejšou<br />

a slovanské národy v habsburskej monarchii boli objektívne<br />

postavené pred otázku - čia bude monarchia v budúcnosti (ak sa aj<br />

zachová)?<br />

Slabá, v otázkach medzinárodného politického diania málo skúsená<br />

slovenská politická reprezentácia si tento objektívny fakt začala<br />

uvedomovať viac-menej sprostredkovane a rozhodne nikdy nie tak<br />

intenzívne ako napr. českí politici. Totiž prvoradým problémom pre<br />

slovenskú politickú reprezentáciu bol nerovný zápas s maďarským hegemonizmom,<br />

ktorý bol z hľadiska širších medzinárodných súvislostí<br />

vojny dvoch veľmocenských blokov síce iba provinčnou záležitosťou,<br />

ale pre samu slovenskú politiku sa stal ťažko prekonateľnou bariérou.<br />

Vymanenie sa z mocenských sfér Uhorska bolo pre slovenskú politiku<br />

prvoradou úlohou až do konca „Veľkej vojny".<br />

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny ani jeden slovenský politický<br />

prúd nerátal reálne s možnosťou rozbitia Rakúsko-uhorskej monarchie<br />

94


Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti<br />

a so spojenectvom s Čechmi. Ak vôbec v niektorých hlavách niečo podobné<br />

mohlo vzniknúť, bola to len teória, takmer utópia. Až za vojny,<br />

ktorá bola nepochybne vo všetkých smeroch rozhodujúcim činiteľom,<br />

začali najskôr Česi a Slováci v zahraničí, potom aj domáci odboj v obidvoch<br />

krajinách pomýšľať na rozbitie Rakúsko-Uhorska a spojenie<br />

oboch bratských národov v jednotný štátny útvar. No ani v roku 1916<br />

sa v Češku ani na Slovensku o možnosti rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie<br />

a o utvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov ešte nehovorilo.<br />

Aj česká sociálnodemokratická tlač - rovnako ako Robotnícke noviny<br />

- písala o záujme proletariátu na zachovaní Rakúsko-Uhorska, lebo<br />

len takýto „posilnený veľký štát", ktorý vyjde víťazne z vojny, môže vraj<br />

byť „najlepším základom pre český, ale aj slovenský politický boj a vývoj". 30<br />

95


Svetozár Húrban Vajanský<br />

Pavol Blaho<br />

(v roku 1908 v Luhačoviciach)<br />

Vavro Šrobár (na prelome 19. a 20. stor.) Milan Hodža (v roku 1905)<br />

97


Anton Štefánek<br />

(na začiatku 20. stor.)<br />

Andrej Hlinka<br />

(ako novokňaz v roku 1889)<br />

Ferdinand Juriga (vpravo)<br />

s Františkom Jehličkom<br />

98


Matúš Dula (sediaci vpravo)<br />

v spoločnosti priateľov<br />

r^žr^JSí<br />

I<br />

Následník trónu František Ferdinand<br />

s manželkou Žofiou<br />

99


fN*;<br />

^<br />

¾<br />

v><br />

. - • , :<br />

9 : %<br />

m<br />

ÍVJ* Í.<br />

- $:+Xé<br />

•.:?'


....,•. Vychodí kaldý piatok.<br />

, Admu ptt «ophry, liaty. on dpUtky i virtky ia»»elky:<br />

•MArodný llláinlk« • Twclanakom Sv. Martlae<br />

ČJilo Miu » poMovtJ »pv«H«IW 3W0.<br />

HLÁSNIK<br />

NOVINY PRE 8LOVKXSKÝ CUP«<br />

Zodpovedný itd*ktoi: Milo« Plctor.<br />

I PrtdpUlnéi Do Uho»*tia« Rikósk« 4 kor .d« Ntmr;)


Rudolf Pilát<br />

Josef Rotnágl<br />

„Slovenská búda" v Luhačoviciach (historické miesto putovania a upevňovania<br />

česko-slovenských vzťahov pred prvou svetovou vojnou)<br />

102


Mimoriadne vydanie.<br />

SlIIVE IS KY D ElHIK<br />

.:t::<<br />

Ročník V. Číslo 143. BUDAPEŠŤ, v nedeľu, 2ß. júla t UM. |r4 a<br />

*lll.i> MU p.. < \r*\Wt<br />

dri, !e v rulel kra|lne Je dní polhlkcv.<br />

litadnttuv a Itréberov, kti*>rl budú ch:ef v<br />

vyhuUlil. Nnfe politické i


?~PT3Ĺ&&


7<br />

MOBILISACNY OHLAS.<br />

JEHO CISÁRSKE A APOŠTOLSKO-<br />

KRÁLOVSKÉ VELIČENSTVO<br />

NAJMILOSTIVWŠIK NAIflW'ľľ<br />

ÍMtlI.n<br />

\\u\m í MIIISUII<br />

8P0L0CNÉH0 VOJSKA, VOJENSKÉHO NÁMORNÍCTVA,<br />

OBIDVOCH HONVÉDSTVÍ A BOSENSKO-HERCEGOVIN<br />

SKÝCH TLÚP.<br />

Následkom toho u na vjrknnnnit» vvilmnVli in^rli luijvrMIrli. roxksiwivrmriiuliip* si:<br />

I. Xarukovnnir o*ob nrakftrnrho M« v o.<br />

•tetky oaeby neaktltarbo «riava povinn* »u i». n./lilibuni t..|i..tm. tr *i\ xr»lMnl.<br />

S IV ttorf ndCBj^ afebodne ama pontit Unetnaké ftetamke a pár>dodj. krJ prvukatu ka a hontnJdatva, ktort xú u pwlnikatrloY xa 14 kadlnj p*i r«./hlA-otn lolu-t.» »hUiti. nW'akaJAr Hadar<br />

•fla dopnvti tnba na tú atanicu. 11a ktorej bojjr kon«- tyinn*.<br />

V. A**ontovanlf koni. ''<br />

li kaajBlwifl prrdvifat trrba vJaikr tŕ koi^ lbr.li..n.*m- xri..<br />

itoraní koftl mnanó Imljr xa a*«v.<br />

Dfboly alto Uaariflkorané, jak I. jnnioim Wtut«hn n>ku il^ripx'nV M\ri v.k pr-kna-ily. jak pr.« .Ii.n.bu nlnhi. fntt<br />

n afMifitoTanf k«ní nrtdtrediiió n«*l»


Wflto $wfo&kí! Mmník<br />

Nrui flark Qaily<br />

SMRŤ A ZK AZA<br />

EUROPEJSKA VOJNA ZAHÁJENÁ.<br />

SRÁŽKY VOJSKA NEMECKÉHO A RUSKÉHO f<br />

NA HRANICIACH. Kábelové zprávy. i£<br />

Krvavé boje v údolí bosenskej Moravy. ^ľ.C'^SĹZ^lZ'^yj^l^^^Z^lZ'Z ! •"• í<br />

Rakúskemu vojsku hrozí na rôznych<br />

mietUch zaskočenú*.<br />

SLOVANIA JEDNOTNÍ<br />

~. -ru.nl IUi|... t r< k.l_i iinlii -CJ<br />

y^W- % -tato. BT« irrt«. •*"»* •»-><br />

J«V N«.U. Sít a. W •**« k •—*«»i<br />

^.. n»4U>. »»•*"•• U. krt r.»-..^> ^OAi .rffeU. A. rh .<br />

- Jf» ..H^i, ^11^..1.., t M»»| •»'<br />

!^<br />

.«MlfU V »••»•»»»•' »«^r. Kri7 Jmj flM "Ja<br />

•krt. ••*• K-UHtart» »UtA. 1<br />

U wakcU Mla BVI»« • •<br />

t, oUtMi ««W T«kt- n<br />

BU--.II B. !..),.VU I<br />

iw,i. : Aar»*«<br />

,„, „ >u


^^$$1^<br />

^¾<br />

•&M<br />

Poľná karta banskobystrického 16. honvédskeho pešieho pluku<br />

Panovníci štátov Ústredných<br />

mocností: nemecký cisár<br />

Wilhelm II. a cisár František<br />

Jozef I. (v popredí); bulharský<br />

kráľ Ferdinand a turecký sultán<br />

Mohamed V. (v pozadí).<br />

107


ffiHOÍlIT«<br />

—rtafcoU, •dmlalstr^eU * «xp«4*lm v Ttirttaatkooi •*. Marti»«.<br />

Boteik XLV. Őtrrtok, ft. ftiigtuta 1914. Číslo 91.<br />

Od predsedníctva <strong>slovenskej</strong> národnej strany.<br />

V BfaMtaH* alotiaaaj aarakefakaj inldy, klaná BMAM > ,teli «li<br />

IHOMI* aliiay aaaViÉY tróaa, Jak« Vyaaat antlnéata fta*« Fanfcnwd •<br />

jSCmoftná uiUkt, Maaaaaoa • oatoMoa «ctia w MJ* HM( t ay, H<br />

wjaaaaefttoaMjal «irot, «pol* • «t* 1<br />

d#aa*oa aUa* ataratkéba, nlmallo?-<br />

aaM tlM * krta, *a IOJU.<br />

TOJM táto ti ptad «IM data* T7I"**» u Juki a dnai>aaytn nMe i y.<br />

páka« t M aatwo-rjaaad* «M aoofcTtkla.<br />

Ztaat • MJ daauateytwlkfeati«• aajakryi*Ja«o MUk» aana, iwjit<br />

YBMCMIVO itatkya stojka olndao «eaimU Htň fajn, )t Tirivnoá ujrytha<br />

«4t«rv iiitľU; aradt/a, i tana fMd aafkoaa« ea oWo Jabo vjtcMbo<br />

toda* a MbadcM n W« tri aaftellfcb «tod T tfctfm «ti, Hity a lalkaatl<br />

»aJaji-uti.<br />

Hál »Jorwakj •*»• «** au Mam« a*|rjMta oatara QMtotaa «I<br />

häaarml tja, u, bod * tlaaal t *íla*k, pwau tu nptaoia a otfntaraMa<br />

lyatnriü wtiMlai Hatw amM raioponDDoi aW> p*d T*|«jt4 UaWty a<br />

pH aajMroaJMcfc patafca páus» oddal T^aoabAa» bin am) aijlapli «Mol,<br />

MfitoVM p*tf*kaý k* «toMaJa pobyt* araL<br />

2« tui» ala* I aa btJUtt, T bort* • akjBkott« oaprátatM. • oko<br />

Mtak aUoja, oteatfadkW dovaril a&afa ujmUoatinpMia puofAlkoa i «é»<br />

aarod ila«««^, tlaaaiMokaotaaio MtMbytafeaw. Do dul« by vát iniU,<br />

kto by aa f tortu «Made i IM ujatailu p4tkJ%&Mt «dtaiil omaviivaL<br />

Tad dajny aaiick atofaaaafek plakov H pretína»! dokasaí • okooroid.<br />

ardsataá anmtikati» pána aaaaŕiaej f Jtmlaall a «M*r»ti?wa ajator-tojakD»<br />

aWfaaakycfc vuHäk.<br />

BanrpaMairr Mit) araidy, aaUtany »alkj oialadaťk trtoo Jaba «la. a<br />

b. Vy«** ardknlala Frata favfiiiaaa, lady tufpmlaaejal, njktaactaotoiijb<br />

Mdca o odatoiartl ýalaolf «feh tápnak?e* «Matal, opitom rytJorfl aa o ilofatakyck<br />

plukoch — aaiia tadomia I • poaladayeb awlaeocb MOJBO fiv«u<br />

— i» ja M «M Vé^. lant oaéa 4<br />

dm Am4 vnAaami paditinakmi liata» a «anaatoo<br />

i 4oo», Jatn) lyad amohyftl dúbroieoJuu a milo*<br />

«taal, ktor* Má l&á. ujmi T taaocfc axMakýab, obdrtal a BajiytiMo mtaata,<br />

T Toröianskoa 9v, Hftrtts«, 6. BocnM» 1914.<br />

bmeoa aordcM, ubauóam tólbon, >bjt>oa al B4A aa)4mlÉi t<br />

po pradkoah<br />

•dBeatf poklad, DMO tm**mM oktrtmrt, nokU aaebotat. V tcfto ttfbe oGaa><br />

dMfaaae nojoj aán4aq ladHtdBaftty nim Bkntkom 4* BJÉtck aajfnataraahkteh<br />

dtrao pmiaio prafT«JťMla,^la ara takt malé lároir, akýsil tma at eaoi<br />

a oata4o4 ipcJn a aaml, v oate) vtaalt i ? (rit) BWMfcWI UJôca «K*W-ma*4*<br />

aándaé talaáV. aajl«o4U udaneoM takt ttásoy itrar, akjm je uia, rlaat<br />

Stotbv cb«l m4votU,|te tám Pia Bo6 apcfll»<br />

I at4ea,$l rouu», i U«J(m6aá taa44da> l binaiHla*. vtrB«a(Oa)prltfllDott<br />

r3iaj aMToaJ éjmttU<br />

• kuk» ka jipfďoCa^l TlattKkHa D*», 1 aby «oa aa<br />

•MočIdoalU f«{ba btUaiabo-íaUlabo >kw«itn<br />

k fadaaaa atonAakioo olndav<br />

«al<br />

Okad ttak aa tato pokn^touvo oabo4a,<br />

aatnia ola hatM'T tom, aby aaaa noja} padauafea) a *lMl«*ackaJ potloooiti<br />

t «pUaatl aa doet onVll<br />

Co ryaoká krajitaki «lada T ťtojt] proklaaidL, «jdaoej ttteoa a oa]><br />

allokUTajIlB aaalaat««), 41i4a .pradoiiatkya o4 HHkfA oriroanaýcb<br />

todoov «fojieb iihnbiiBOT*, to pw4aaéntetfo atoraa«h*J oir«d««} atnoy<br />

vykoaot» ai voprai.<br />

Aby a «ybl* oadorotumaalo, aki T poboaiyck taaoob takko BOM wölk*«,<br />

aa Mlo dc«M aaéalBj nuj autavilo vaatko Upaaarf avoiaj atnay a prMlailo<br />

iktomo,-ahj n i npnawtann.BBnuniHani>, únwaňfvh<br />

kaltirayeh tpolkof<br />

i? o4re6ea& Bimo labao. aa mnáa, ia kad apojaayaM miami podarí u tdm<br />

[ydoM palua fcfeatfao pokaja» t aádap aa Tiofcra BBUDUTM« Hvúrjml<br />

F<br />

4*tolaoy«J ptMtrMkaal badá ia domünT ifetkéha, eaao •lortemk^<br />

»d ka «Tojao kubdnaaia a BatatUlasan panmnaia pocraku^ » k ÓDOU<br />

podlí. prlrodMQiba pri»» a poriUrejeh alkoo«* aWo« oiroky ai.<br />

Dtibl rotielt<br />

Priimit* vttfa» W»W oU «U».<br />

a padla aoba riad* m badáte.<br />

Pia Boh • naai a iW pra£1<br />

8aa f^aifadeaii, kintm idkkudu<br />

Matúô Dula,<br />

Vyhlásenie politickej pasivity Slovenskej národnej strany<br />

108


Jozef Gregor-Tajovský<br />

ako ruský legionár<br />

Janko Jesenský<br />

Ivan Dérer<br />

Karel Kramáŕ<br />

109


,u<br />

r/ «•*<br />

iíí 1<br />

Následník trónu Karol a gróf István Tisza v rakúsko-uhorskom hlavnom vojenskom<br />

stane v Téšíne<br />

Sä<br />

Plaketa 2. rakúsko-uhorskej armády „Spojenými silami" na pamiatku zimných bojov<br />

1914 - 1915 v Karpatoch<br />

110


y^&mi<br />

0*^<br />

* •* JĽťw**sdÉ£<br />

**


v**"*<br />

• -*^3T<br />

Civilné obyvateľstvo počas bojov v Karpatoch<br />

Štáb pluku ruskej armády v Karpatoch (1914 - 1915)<br />

112


IV. KAPITOLA<br />

KRAJANSKÉ HNUTIE<br />

A ČESKOSLOVENSKÝ ZAHRANIČNÝ ODBOJ<br />

Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď bolo vedenie Slovenskej národnej<br />

strany donútené pod tlakom perzekúcie uhorských úradov voči<br />

slovenským národovcom vyhlásiť už 5. augusta 1914 politickú pasivitu,<br />

1 presunulo sa ťažisko <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> z domáceho prostredia za<br />

hranice Rakúsko-Uhorska, predovšetkým do krajín, kde Slováci pred<br />

vojnou vo väčšej miere žili a politicky aj pôsobili, teda do USA a cárskeho<br />

Ruska.<br />

Novú situáciu v slovenskom politickom živote azda najvýstižnejšie<br />

charakterizoval jeden z časopisov amerických Slovákov Slovenský<br />

sokol: „... americkí Slováci, vidiac, ze naši na Slovensku pod tlakom bodákov<br />

nesmejú sa hnúť, prejímajú osud národa do svojich rúk, nakoľko on sám nad<br />

sebou rozhoduje, a starať sa budú cestou Slovenskej Ligy, aby vec slovenská<br />

dostala sa tam, kde bude na to miesto a v príhodnom čase." 2 Uvedené slová<br />

boli plne opodstatnené nielen preto, že vychádzali z momentálneho<br />

rozloženia slovenských politických síl doma i v zahraničí, ale - čo bolo<br />

rovnako dôležité - bezprostredne nadväzovali na politické aktivity<br />

amerických Slovákov v prospech <strong>Slovenska</strong> už v predvojnových mesiacoch<br />

roku 1914.<br />

Krátko pred vznikom prvej svetovej vojny a v prvých týždňoch<br />

bojov konali sa medzi americkými Slovákmi rokovania o obsahu Memoranda<br />

o krivdách a požiadavkách slovenských. Vypracovanie Memoranda<br />

predpokladalo vznik nových politických útvarov, žiadalo<br />

slobodu samourčenia pre slovenský národ, ale svedčilo i o politickej<br />

neujasnenosti názorov amerických Slovákov na riešenie štátoprávneho<br />

postavenia <strong>Slovenska</strong>.<br />

Od 26. apríla 1914, keď veľké protestné zhromaždenie amerických<br />

Slovákov v Pittsburghu vyzvalo svoju vrcholnú organizáciu - Slovenskú<br />

ligu, aby spomínané Memorandum o krivdách a požiadavkách<br />

113


Martinská deklarácia<br />

slovenských zostavila, sa postupne v rámci veľkých diskusií vykryštalizovali<br />

tri názorovo odlišné skupiny politikov.<br />

Prvá skupina na čele s Albertom Mamateyom, Ivanom Daxnerom<br />

a Ivanom Bielekom obhajovala pôvodný Daxnerov návrh, vychádzajúci<br />

z Memoranda slovenského národa z roku 1861, a zastávala názor,<br />

že najlepším riešením <strong>slovenskej</strong> otázky by bola autonómia Slovákov<br />

v rámci uhorského štátu.<br />

Druhú skupinu tvorili česko-slovensky orientovaní americkí Slováci<br />

vedení Milanom Gettingom a Ignácom Gessayom. Požiadavky z roku<br />

1861 považovali za nedostatočné a požiadavku „slovenského okolia"<br />

chceli zameniť požiadavkou federalizácie Rakúsko-Uhorska, pričom<br />

by Slovensko tvorilo spolu s českými krajinami jednu časť rakúskomaďarsko-slovanskej<br />

federácie.<br />

Do tretej skupiny patrili slovenskí socialisti, ktorí nedokázali nájsť<br />

v tomto období spoločnú platformu spolupráce s predchádzajúcimi<br />

skupinami amerických Slovákov, aj keď čiastočne inklinovali ku Gettingovej<br />

newyorskej skupine. 3<br />

Cieľ zjednotiť názory týchto troch skupín mala porada, ktorá sa zišla<br />

16. júla 1914 v New Yorku - no bezúspešne. Za sociálnych demokratov<br />

sa na rokovaní zúčastnil ako neoficiálny zástupca Jozef Schiffel.<br />

Objasnil stanovisko svojej strany k národnostnej otázke a podľa správy<br />

New Yorského Denníka z 18. júla 1914 sa vyslovil za spoluprácu, ale Slovenskej<br />

lige na základe jej dovtedajšej činnosti dôveru v otázke Memoranda<br />

nedal. Nasledovala roztržka a zástupcovia Ligy schôdzu v rozčúlení<br />

opustili. Výhrady Gettingovej skupiny voči zneniu Memoranda<br />

publikoval v osobitnom článku New Yorský Denník v tom istom čísle<br />

ako správu o porade. 4<br />

Niektorí jeho tvorcovia, ako napríklad tajomník Slovenskej ligy<br />

Ivan Daxner, si ani v období bezprostredne pred začiatkom vojny nepripúšťali<br />

myšlienku úplného rozbitia rakúsko-uhorského dualizmu:<br />

„Žiadať v pamätnom spise pod nie celkom jasným titulom: .Federácia národov<br />

rakúsko-uhorských' s politickým pripojením <strong>Slovenska</strong> ku Češku a Morave, -<br />

zrušenie hraníc štátu uhorského, tedy roztrhanie Uhorska, to môže len buďto<br />

človek nepríčetný, - alebo zradca../' Daxner odmietol heslo Gettingovej<br />

newyorskej pročeskej skupiny „Preč od Maďarov" a zastával názor,<br />

podľa ktorého je „základná myšlienka nášho memoranda, rovnoprávnosť<br />

národov v rámci Uhorského štátu a nie von z neho. Preč od maďarského panstva<br />

- ale nie od uhorskej vlasti. " 5<br />

114


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

Začiatok vojny však názory amerických Slovákov na obsah Memoranda<br />

čiastočne pozmenil. Na porade 10. septembra 1914, ktorá rokovala<br />

o konečnom znení Memoranda, korigoval svoj postoj aj Ivan Daxner:<br />

„Válka zmenila situáciu nepredvídane a niet dnes človeka, ktorý by mohol<br />

povedať, jaký vlastne bude výsledok väíky... Preto daromné debatovanie, ale<br />

radsie voľme cestu, ktorou by sme mohli zahájiť krok a upozorniť mocných<br />

faktorov na nás. Keď však máme už pri tom niečo žiadať, nežiadajme, aby nás<br />

pripojili niekam, ale žiadajme všeobecne: Aby bolo postarané v smerodajných<br />

kruhoch, skrze smerodajných faktorov, aby v j akomkoľvek budúcom politickom<br />

útvare národ slovenský dosiahol úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia na<br />

politickom, kultúrnom a hospodárskom poli/' 6<br />

Na tej istej porade vystupuje aj najväčší propagátor myšlienky česko-<strong>slovenskej</strong><br />

vzájomnosti v Spojených štátoch Milan Getting, ktorý<br />

pod vplyvom vojnových udalostí ešte dôraznejšie ako dosiaľ presadzuje<br />

svoj názor o nevyhnutnosti politického spojenia Cechov a Slovákov:<br />

„Som za to, aby sme sa vyslovili za pripojenie sa k Cechom" a odôvodňuje<br />

to tým, že sme malí a nepatrní.<br />

Výsledkom rokovania porady z 10. septembra 1914 bolo nakoniec<br />

kompromisné znenie Memoranda, ktoré vychádzalo v ústrety všetkým<br />

skupinám Slovákov, a to nielen v Spojených štátoch, ale aj v Rusku,<br />

ktoré sa vykryštalizovali tesne pred vojnou a na jej začiatku. Slováci<br />

v ňom už nežiadali tak ako pred vojnou autonómiu v Uhorsku, ani<br />

federalizáciu monarchie, v ktorej by Slovensko spolu s českými krajinami<br />

tvorilo časť rakúsko-maďarsko-slovanskej federácie, ale v závere<br />

Memoranda vyhlasovali: „My chceme, aby zavedená a poctivé prevedená<br />

bola úplná rovnoprávnosť a voľnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv<br />

jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto upravujeme<br />

v mene spravedlivosti a humanity na smerodajných politických činiteľov<br />

Európy a celého civilisovaného sveta žiadosť a prosbu, aby sa postarali o to,<br />

žeby pri ustaľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch<br />

národov všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš<br />

národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi<br />

ostatnými národmi.<br />

Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania<br />

tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli." 1<br />

Memorandum Slovenskej ligy o krivdách a požiadavkách slovenských<br />

sa stalo svojím významom predelom v politickej činnosti amerických<br />

Slovákov. Nastolením požiadavky samourčovacieho práva sa<br />

115


Martinská deklarácia<br />

totiž na jednej strane zavŕšili predvojnové boje amerických Slovákov<br />

v prospech vlastného národa, žijúceho v nedemokratickom Rakúsko-<br />

Uhorsku, a na strane druhej sa súčasne utvorila východisková báza<br />

na ďalšie smerovanie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, na čelo ktorej sa vedome postavili<br />

práve zahraniční Slováci. Memorandum - ktoré predpokladalo<br />

vznik nových politických útvarov, ale ich v záujme udržania konsenzu<br />

slovenských politických síl nekonkretizovalo - sa tak stalo v nasledujúcich<br />

mesiacoch vojny do určitej miery prijateľným pre všetky skupiny<br />

Slovákov, a to nielen v Spojených štátoch, ale aj v Rusku.<br />

Prvá svetová vojna znamenala zásadnú zmenu v medzinárodnom<br />

i vnútropolitickom postavení Rakúsko-Uhorska. Vytvorili sa nové<br />

mimoriadne historicko-politické pomery, za ktorých dochádzalo ku<br />

kryštalizácii názorov slovenských politikov na štátoprávne postavenie<br />

<strong>Slovenska</strong> po vojne. Aj keď už krátko pred vojnou sa zdala pre<br />

slovenskú politiku najvhodnejšou orientácia česko-slovenská, objavili<br />

sa pod vplyvom frontových udalostí aj varianty iné, ktoré sa dovtedy<br />

ukazovali ako nereálne.<br />

Vzhľadom na to, že Slováci nemali reálnu nádej existovať ako samostatný<br />

štát, bolo evidentné, že sa budú musieť spojiť s inými menšími<br />

či väčšími národmi. Preto rôzne slovenské organizácie a orgány<br />

uvažovali o viacerých možnostiach štátoprávneho začlenenia <strong>Slovenska</strong><br />

po vojne. Objavovali sa rôzne varianty riešenia <strong>slovenskej</strong> otázky,<br />

ako bolo vytvorenie samosprávneho <strong>Slovenska</strong> vo federatívnom slovanskom<br />

štáte, orientácia na slovensko-maďarský, slovensko-ruský,<br />

prípadne slovensko-poľský štátny zväzok alebo utvorenie spoločného<br />

štátu Cechov a Slovákov. K týmto kombináciám patril aj návrh slovenských<br />

socialistov v Spojených štátoch, aby sa Slovensko stalo súčasťou<br />

európskej, respektíve svetovej federácie národov.<br />

Jednotlivé alternatívy povojnového štátoprávneho postavenia <strong>Slovenska</strong><br />

mimo rámca samostatného štátu Cechov a Slovákov sa objavovali<br />

vo väčšej či menšej miere hlavne v prvých rokoch vojny. Ani jedna<br />

z týchto kombinácií nenadobudla síce reálnu politickú silu, ale celkovo<br />

dotvárali dobový obraz medzinárodnej politickej arény, do ktorej sa<br />

„vďaka" svetovej vojne dostali Česi aj Slováci.<br />

Slovensko-maďarská orientácia, okrem Memoranda amerických<br />

Slovákov zo začiatku vojny, ktoré ju síce nepožadovalo, ale ani nevylučovalo,<br />

nemala medzi Slovákmi v zahraničí väčšiu podporu. Po<br />

116


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

vypuknutí vojny sa za hranicami neobjavil prejav, ktorý by bol prijímal<br />

alebo presadzoval myšlienku autonómneho <strong>Slovenska</strong> v rámci<br />

Uhorska. Skôr sa medzi Slovákmi v zahraničí vyskytovali obavy, aby<br />

autonomistické riešenie <strong>slovenskej</strong> otázky v rámci Uhorska nenašlo<br />

živnú pôdu medzi domácimi slovenskými politikmi. 8 Paralelne s tými<br />

tendenciami sa však súčasne odmietala i myšlienka „trializmu", ktorej<br />

realizácia by bola znamenala štátne zjednotenie troch základných<br />

častí habsburskej monarchie - nemeckého Rakúska, Uhorska a krajín<br />

Koruny českej pod jednou korunou, a tým aj negáciu politických úsilí<br />

slovenského národa. Je preto pochopiteľné, že táto myšlienka vyvolala<br />

medzi Slovákmi v zahraničí značný odpor. 9<br />

Slovensko-poľská kombinácia vznikla po vypuknutí vojny súčasne<br />

s nastolením otázky oslobodenia malých národov a s úvahami o politickom<br />

zjednotení Cechov a Slovákov. Iniciatíva vyšla pravdepodobne<br />

z poľskej strany, ale zatiaľ sa neobjavili pramene, ktoré by potvrdzovali,<br />

že išlo o oficiálnu verziu nastolenú vedením hnutia za obnovu Poľska.<br />

V ďalšom období táto orientácia nenadobudla väčší význam ani<br />

doma na Slovensku, ani v zahraničí. V Rusku ju spomínali iba niektorí<br />

jednotlivci, napríklad na stretnutí Spolku slovanskej vzájomnosti 31.<br />

októbra 1916 v Petrohrade; tam sa však Slováci ostro ohradili: „... poľskému<br />

rečníkovi odpovedal Vladimír Húrban: poďakoval sa mu za zvláštny<br />

záujem, vyslovil svoje poľutovanie, že do váľky poľskí bratia znali Slovensko<br />

len z rýchliku Krakov - Budapešť a zdôraznil stanovisko československého<br />

zjednotenia. " 10<br />

Medzi americkými Slovákmi pri tejto orientácii pravdepodobne<br />

svoju úlohu zohrali i náboženské dôvody. Orgán Katolíckej Jednoty<br />

clevelandský Hlas predložil otázku slovensko-poľskej spolupráce<br />

ešte aj po uzavretí Clevelandskej dohody koncom roka 1915. 11 Z poľskej<br />

strany túto otázku nastolil časopis Polonia v Ameryce, ako uvádza<br />

okrem iných aj stúpenec česko-<strong>slovenskej</strong> vzájomnosti Ignác Gessay:<br />

„Potom prišli naši bratia Poliaci. Tí by tiež boli radi utvoriť spoločný štát<br />

so Slovákmi. Veľmi horlivé propagoval túto myšlienku zvlášť poľský časopis<br />

Polonia v Ameryce. Sľúbili nám úplnú autonómiu a zaručovali nám slobodný<br />

vývin i blahobyt. " u<br />

Ale ani v tomto prípade nedošlo k vypracovaniu nejakého<br />

konkrétneho slovensko-poľského štátoprávneho programu.<br />

Omnoho príťažlivejšia a nádejnejšia bola hlavne v prvom, pre Rusko<br />

víťaznom roku vojny politická orientácia slovensko-ruská a snahy<br />

„Všeslovanov". Nemalý význam v tomto prípade zohrali aj tradične<br />

117


Martinská deklarácia<br />

dobré vzťahy Slovákov k ruskému národu, a tým aj predstavy, že za<br />

pomoci najväčšej slovanskej ríše dôjde k oslobodeniu Slovákov a k ich<br />

pripojeniu k cárskemu Rusku. Tieto predstavy podporovali i niektorí<br />

ruskí činitelia, ako napríklad petrohradský akademik Sobolevskij,<br />

ktorý navrhoval vo svojom projekte „Slovanského zväzu" zjednotiť<br />

v jednom štátnom zväzku všetky národy východnej Európy, vrátane<br />

Maďarov, pod nadvládou ruského cára.<br />

Také a podobné akcie ruských činiteľov, ktoré mali odvádzať Slovákov<br />

od česko-<strong>slovenskej</strong> orientácie, výstižne charakterizoval Ján Janček<br />

ml. v časopise Čechoslovák: „Agenti vyšších pánov votreli sa i medzi Čechov<br />

a Slovákov. Dráždili našich malých a malomocných ľudí, huckali pomýlených,<br />

miatli neinformovaných a využívali slabých charakterov. Tvorili rôzne politické<br />

programy, vymýšľali nebezpečia, len aby roztrhli naše pevné rady. " 13<br />

Z českej strany presadzovali proruskú politickú orientáciu Svätopluk<br />

Koníček-Horský, Vítézslav Stépánek a moskovský Čech Hrabe.<br />

Táto skupina vydala 1. mája 1916 „Prejav českých Všeslovanov o riešení<br />

českej a <strong>slovenskej</strong> otázky na základe všeslovanského zjednotenia,"<br />

v ktorom vyhlasovala, že zjednotenie medzi Cechmi a Slovákmi „môže<br />

povstať len na základe Všeslovanstva a podrobenia všetkých slovanských národov<br />

vedeniu Ruska". 14<br />

Na <strong>slovenskej</strong> strane podporoval tento smer predovšetkým profesor<br />

jurjevskej univerzity, vynikajúci komeniológ Ján R. Kvačala. Ten<br />

dokonca odovzdal ruským úradom aj pamätný spis, v ktorom sa vyslovil<br />

proti zjednoteniu Čechov a Slovákov v samostatnom štáte. 15 Na<br />

jar 1915 sa pod jeho ideovým vedením vytvoril „Slovensko-ruský spolok<br />

pamäti Štúra", ktorý sa rovnako ako Kvačala vyslovil za privtelenie<br />

<strong>Slovenska</strong> k Rusku. Neskôr svoje stanovisko čiastočne korigoval a nehovoril<br />

už o Slovensku ako o časti Ruska, ale o oslobodení slovenského<br />

národa a jeho spojení s Čechmi „na pôde všeslovanskej idey". 16<br />

Bolo<br />

to značne nejasné stanovisko k budúcemu štátoprávnemu postaveniu<br />

<strong>Slovenska</strong> a dôveru <strong>slovenskej</strong> verejnosti v Rusku si nezískalo.<br />

Stúpenci slovensko-ruskej orientácie sa pokúšali získať pomoc aj<br />

v Slovenskej lige v Amerike, konkrétne u jej splnomocnenca v Rusku<br />

Gustáva Košíka, ale neuspeli. Dochádzalo k výmene názorov na otázku<br />

smerovania <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>, pri ktorej zástancovia česko-<strong>slovenskej</strong><br />

orientácie obhajovali svoju koncepciu proti slovensko-ruskému smeru,<br />

pričom svoje stanovisko zdôvodňovali aj osobnými skúsenosťami<br />

z cárskeho Ruska. Tak argumentovali Vladimír Húrban, Ján Janček ml.<br />

118


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

a Ivan Markovič v liste, ktorý zaslali 15. marca 1917 Slovenskej lige.<br />

V ňom sa okrem iného písalo: „Tiež sme si mysleli že pôjdeme k báťuškovi<br />

cárovi, povieme mu: tu sme, sme svoji - a tým otázka nasej budúcnosti už vopred<br />

bude blahoprajné riešená. Pravda, nám, ktorí poznáme Rusko nielen z literatúry,<br />

hneď z počiatku bolo celkom jasné, že pripojenie <strong>Slovenska</strong> k Rusku<br />

úplne, čo značí ako guberniu, bolo by našou záhubou. Evolúcia ruského národa<br />

šla celkom druhou cestou a on musí ešte prekonať mnoho takého, čo nehľadiac<br />

na našu zaostalosť, sme my už dávno prekonali../' 17<br />

Zvrhnutie cára a Októbrová revolúcia 1917 znamenali však nielen<br />

koniec činnosti Slovensko-ruského spolku pamäti Štúra, ale aj koniec<br />

celej slovensko-ruskej orientácie.<br />

Spolu s predchádzajúcimi koncepciami štátoprávneho postavenia<br />

<strong>Slovenska</strong> po vojne sa medzi slovenskými socialistami v Spojených<br />

štátoch objavovali aj myšlienky európskej, prípadne svetovej federácie<br />

národov. Slovenskí socialisti sa tým prihlásili k heslu, ktoré na začiatku<br />

prvej svetovej vojny propagovali i ruskí boľševici, ale neskôr ho sami<br />

označili za nereálne. 18 Medzi slovenskými socialistami myšlienka federácie<br />

národov postupne slabla a definitívne ustúpila česko-<strong>slovenskej</strong><br />

orientácii v roku 1916, keď celú diskusiu o budúcom štátoprávnom postavení<br />

<strong>Slovenska</strong> uzavrel redaktor Hlasu svobody Martin Válek: „Sme<br />

za samostatnosť <strong>Slovenska</strong> vo svetovej federácii národov, no keby sa federácia<br />

v dohľadnej dobe uskutočniť nedala, potom si žiadame československú samostatnosť,<br />

takú akú budeme môcť dostať/' 19<br />

Vo všetkých úvahách zahraničných Slovákov o štátoprávnom postavení<br />

<strong>Slovenska</strong> po vojne sa objavovali myšlienky, že je potrebné usilovať<br />

sa o to, aby bol zaistený samosprávny vývin <strong>Slovenska</strong>, či už<br />

to bude federalizovaná habsburská monarchia, nejaké nové Uhorsko,<br />

poľsko-slovenská únia, slovenská gubernia v Rusku, súčasť Spojených<br />

štátov európskych alebo štátny zväzok s Čechmi. Postupom času však<br />

vo všetkých týchto úvahách medzi americkými, ale aj ruskými Slovákmi<br />

prevládol názor, že najvhodnejším riešením by bolo štátne zjednotenie<br />

s Cechmi, pochopiteľne za predpokladu, že bude plne zabezpečený<br />

samobytný vývin slovenského národa.<br />

Prvé vojnové správy z Európy mali medzi americkými Slovákmi<br />

značný ohlas. Už 1. augusta 1914 zorganizovalo Politické združenie<br />

Slovákov v spolupráci so srbským honorárnym konzulom profesorom<br />

Pupinom veľké protirakúsko-uhorské zhromaždenie Slovanov v New<br />

119


Martinská deklarácia<br />

Yorku. V mene Slovákov na ňom vystúpil M. Getting a vyzval ich, aby<br />

nešli bojovať za Habsburgovcov. V podobnom protivojnovom duchu<br />

sa niesli aj prejavy ostatných zástupcov slovanských národov v Amerike.<br />

Na záver mítingu odznela rezolúcia, v ktorej sa uvádzalo: „My<br />

občania Spojených štátov, pôvodu slovanského, usadení v meste New Yorku,<br />

a bývalí príslušníci rak. cisárstva, shromaždili sme sa dnes za tým účelom...,<br />

aby sme vyzvali našich spoluobčanov v Spoj. štátoch, aby povzniesli svojho<br />

hlasu proti zločinnému aktu Rakúska, ktoré dalo vznik ku konfliktu, ktorý<br />

môže priviesť katastrofu, jakú nikdy predtým svet nevidel. " 20<br />

V protirakúsko-uhorskej agitácii museli však vedúci činitelia amerických<br />

Slovákov vyvinúť značné úsilie, aby presvedčili svojich krajanov,<br />

uhorských občanov, že nie sú povinní ísť bojovať za monarchiu.<br />

Aj keď z Memoranda jasne vyplývalo, že Slováci v Amerike ústami<br />

svojich vodcov Rakúsko-Uhorsku sympatie nevyjadrili, jednako mnoho<br />

Slovákov podliehalo „ vlasteneckej" uhorskej výchove a vojnovej<br />

propagande centrálnych mocností. Okrem toho správy v americko<strong>slovenskej</strong><br />

tlači, aj keď často neoverené, hovoriace o zastrelení poslanca<br />

F. Jurigu, J. Jesenského, I. Dérera a perzekúcii slovenských národovcov<br />

v starej vlasti, vyvolávali u krajanov obavy o osud ich najbližších<br />

doma. 21<br />

O tom, aké neľahké bolo za týchto okolností dosiahnuť medzi americkými<br />

Slovákmi v tomto smere obrat, dokazujú i spomienky vtedajšieho<br />

redaktora Newyorského denníka L Gessaya: „Na našich amerických<br />

rodákov práve tak, ako na členov iných národov zahájenie svetovej války malo<br />

nanajvýš znekľudňujúci účinok. Rakúsko-uhorské konzuláty nestačili doručovať<br />

pozvánky k vojsku. Myslelo sa, že válka bude trvať najviac šesť mesiacov,<br />

manželky a príbuzní písali našim rodákom, aby prišli domov k vojenskej<br />

službe, lebo že i notár straší, i slúžny vyhráža. Tu Slovenská liga musela ťažkú<br />

prácu podujať, aby objasnila nášmu ľudu, že nie je povinný utekať do vojny.<br />

A bola to ozaj ťažká práca. Mnohí fanaticky verili v prísahu, danú vraj<br />

Vrahovi Jozefovi, za ktorého chceli sa ísť dať zabiť. Len množstvo usporiadaných<br />

schôdzí upokojilo konečne našich ľudí a naplnilo ich národným povedomím.<br />

" 22<br />

K zmene v chápaní tzv. „vlasteneckých povinností" voči rakúskouhorskej<br />

monarchii prispel medzi americkými Slovákmi napríklad aj<br />

protinemecký spis Americký úsudok o vojne od predsedu Carnegieho<br />

ústavu v Pittsburghu S. H. Churcha, ktorý argumentačne vyvracal nemecký<br />

propagačný list Apel na civilizovaný svet, odmietajúci zodpo-<br />

120


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

vednosť Nemecka za vojnu. Slovenská liga Churchov materiál náležité<br />

využila - dala ho preložiť a pre potreby Slovákov vydala. 23<br />

Pod vplyvom uvedených, ale aj ďalších faktorov sa názory amerických<br />

Slovákov na vojnu a úlohu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> počas nej, začali<br />

postupne prikláňať a neskôr stotožňovať s vojnovými zámermi dohodových<br />

mocností. Nemalú úlohu pri tom zohral už v prvých dňoch<br />

vojny aj pozitívny, často emocionálny vzťah amerických krajanov<br />

k Srbsku, Rusku a Slovanom vôbec, pričom sa vojna často zjednodušene<br />

prezentovala na politických zhromaždeniach a v tlači ako „vojna<br />

Germánstva proti Slovanstvu".<br />

Za takejto priaznivej atmosféry slovanskej vzájomnosti sa začala postupne<br />

dostávať do popredia záujmu amerických Slovákov aj myšlienka<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> politickej spolupráce. Presadzovalo ju najmä Gettingovo<br />

Politické združenie Slovákov v New Yorku a Slovenská stráž<br />

v Chicagu. Výsledkom tohto úsilia bolo, že 5. decembra 1914 vydalo<br />

Politické združenie Slovákov v spolupráci s predstaviteľom amerických<br />

Čechov Tomášom Čapkom dokument s názvom Apel, v ktorom<br />

sa obracalo k slovenským organizáciám, Slovenskej lige a k všetkým<br />

Slovákom v Amerike. V tomto dokumente žiadali newyorskí Slováci<br />

„politické zjednotenie Slovákov a Čechov, lebo veríme, že český národ bude<br />

rešpektovať naše snahy o samobytný vývin". 24<br />

Koncom roku 1914 bolo už zjavné, že myšlienka česko-slovenského<br />

politického spojenia nadobúda medzi americkými Slovákmi prevahu.<br />

Viacerí predstavitelia amerických Slovákov z vedenia Slovenskej ligy<br />

však - na rozdiel od jednoznačne pročesky orientovanej Gettingovej<br />

skupiny - váhali a opatrne zvažovali pozitíva i negatíva politickej spolupráce.<br />

Boli to nielen obavy z prevahy českej zložky zahraničného odboja,<br />

ktorá ostatne v Spojených štátoch nebola v porovnaní s Ruskom<br />

až taká výrazná, ale i z ďalších faktorov. Problémy spôsobovala napríklad<br />

idea jednotného československého národa, čechoslovakizmus,<br />

ktorý postupne v značnej miere akceptovalo práve Gettingovo Politické<br />

združenie. Preto sa na stránkach americko-<strong>slovenskej</strong> tlače objavil<br />

názor tajomníka Slovenskej ligy I. Daxnera, ktorý vyjadroval obavy, či<br />

myšlienka utvoriť jednotný československý národ neznamená iba istú<br />

obmenu ideí jednotného maďarského národného štátu. 25<br />

* * *<br />

121


Martinská deklarácia<br />

Významnú úlohu zohral aj fakt, že americkí Slováci mali centrálnu<br />

organizáciu Slovenskú ligu, ale na českej strane taká organizácia, ktorá<br />

by bola schopná spolupracovať so Slovenskou ligou, ešte neexistovala.<br />

České národné združenie síce vzniklo už 25. augusta 1914, ale jeho<br />

program „Jak nejlépe pomoci vlasti naši hmotné?" a „Co konati v zájmu<br />

samosprávy a neodvislosti české?" nezodpovedal ešte potrebám rozvoja<br />

česko-<strong>slovenskej</strong> politickej spolupráce. A tak Slovenská liga nemala<br />

fakticky až do jari 1915 partnera, ktorý by s ňou v mene amerických<br />

Cechov rokoval o politickej spolupráci. Obrat nastal až na prvej konferencii<br />

Českého národného združenia v dňoch 13. - 14. marca 1915<br />

v Clevelande, kde „porada vyslovuje úprimné sympatie osvobozovacím snahám<br />

národa slovenského a zadá pobočky, aby udrzovaly styky s bratry Slováky<br />

"- 26 Obavy z českej supremácie, názory, že Slováci sú iba vetvou československého<br />

národa a počiatočný nezáujem Českého národného združenia<br />

o spoluprácu so Slovenskou ligou predstavovali najzávažnejšie<br />

faktory, ktoré na začiatku prvej svetovej vojny bránili intenzívnejšej<br />

spolupráci amerických Čechov a Slovákov.<br />

Istú rolu hral pritom i fakt, že americkí Slováci a Česi nemali informácie<br />

o tom, že by niektorí domáci českí, respektíve slovenskí politici<br />

odišli do emigrácie s úmyslom organizovať konkrétny česko-slovenský<br />

odboj. To malo za následok, že ešte v priebehu roku 1915 sa objavovali<br />

medzi americkými Slovákmi aj iné predstavy o štátoprávnom<br />

postavení <strong>Slovenska</strong> po vojne.<br />

Vzhľadom na to, že Slováci v Rusku neboli pred vojnou organizovaní<br />

vo vlastných spolkoch, ale pôsobili v rámci českých, už od prvých<br />

dní vojny koordinovali svoju politickú činnosť v súčinnosti s ruskými<br />

Čechmi. Hneď v prvých dňoch vojny sa ocitli Česi aj Slováci v ťažkej<br />

situácii, keď cárska vláda začiatkom augusta 1914 nariadila deportáciu<br />

príslušníkov nepriateľských štátov a zabavenie ich majetku. Vedúci<br />

predstavitelia spolkov, aby sa vyhli účinku týchto opatrení, organizovali<br />

proruské manifestácie a snažili sa dostať na audienciu k ministrovi<br />

zahraničných vecí Sazonovovi alebo k cárovi, kde by na najvyššom<br />

fóre prejavili lojalitu voči ruskému štátu a súčasne prezentovali svoje<br />

očakávania od Ruska.<br />

Slabou stránkou krajanských akcií bolo, že jednotlivé spolky sa snažili<br />

prejavovať svoju lojalitu cárskemu režimu a protirakúsko-uhorské<br />

122


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

postoje viac-menej samostatne. Táto roztrieštenosť však nevyhovovala<br />

zámerom cárskej vlády, ale ani predstaviteľom najväčších spolkov<br />

v Kyjeve, Moskve, Petrohrade a Varšave. Ich zástupcovia sa preto<br />

v dňoch 10. - 18. septembra 1914 zišli na svojom prvom zjazde v Petrohrade.<br />

Zo Slovákov sa na ňom zúčastnil Jozef Országh.<br />

Dňa 15. septembra prijal delegátov krajanských spolkov minister<br />

zahraničných vecí Sazonov 27 a 17. septembra bola delegácia v zložení<br />

Otakar Červený, Vojtech Klecanda, Jozef Országh a Svätopluk Koníček-Horský<br />

na audiencii u cára. Pamätný spis odovzdaný cárovi<br />

bol kompromisom názorov zástupcov spomínaných štyroch spolkov<br />

a v závere žiadal „o milostivou podporu národních snáh československých,<br />

vrcholícich v požadavku, aby paprsek koruny Romanovou zazáfil nad neodvislou<br />

korunou království československého" f . 28 Obaja vedúci predstavitelia<br />

cárskeho Ruska - Nikolaj II. i Sazonov - prejavili záujem o slovenskú<br />

otázku, a tak na druhý deň J. Országh a S. Koníček-Horský boli<br />

znova prijatí a podali podrobnejšie informácie o postavení Slovákov<br />

v Uhorsku. 29<br />

Tým sa však oficiálny záujem Ruska o Čechov a Slovákov končil.<br />

Predstavitelia ruskej vlády síce prijímali memoranda, prípadne si vypočuli<br />

návrhy zástupcov krajanských spolkov, ale odmietali im dať záväzné<br />

sľuby. Odvolávali sa pritom na to, že si nemôžu viazať ruky na<br />

konanie v budúcnosti. 30 Na druhej strane však vedenie ruského štátu<br />

neváhalo využiť aktivitu a ústretovosť českých spolkov, keď už v auguste<br />

1914 súhlasilo s návrhom moskovských Čechov na vytvorenie<br />

dobrovoľníckej jednotky - Českej družiny. Ruské smerodajné kruhy<br />

formulovali v tomto smere svoje stanovisko takto: „Treba že ruská armáda<br />

nemá nedostatku v lidském materiálu, má podnet ruských Cechu veľký<br />

význam se slovanského hlediska a légie nepochybne pfinese naši armáde prospech<br />

jako ideový činitel vzhledem ke slovanskému a zvlášte českému živlu<br />

v rakouské armáde. Politický význam českého oddílu bude pfevládajícim, ježto<br />

ovšem nelze na nej hledétijako na čisté bitevní jednotku/' 31<br />

Česká družina tak bola určená na propagandistickú a výzvednú<br />

službu. No už na prelome rokov 1914 - 1915 získala vďaka svojim bojovým<br />

zásluhám, ako aj diplomatickej obratnosti jej politických predstaviteľov<br />

- medzi ktorých patrili aj Slováci Ján a Jozef Országhovci<br />

- súhlas ruských úradov na nábor zajatcov, čím sa vytvoril základný<br />

predpoklad na masovejšie budovanie česko-slovenských bojových jednotiek<br />

v Rusku v ďalšom období vojny.<br />

123


Martinská deklarácia<br />

Zo všeobecného smerovania českých a slovenských krajanov žijúcich<br />

v Rusku - prejaviť cárskemu režimu vo vojnových podmienkach<br />

zjavnú lojalitu prípadne priamo bojovať v ruskom vojsku - sa vymykal<br />

prípad bývalého lekára Leva Nikolajeviča Tolstého, Dušana Makovického.<br />

Makovický totiž v jeseni roku 1914 podpísal spolu s ďalšími<br />

tolstojovcami (všetkých ich bolo 42) protest proti vojne, na základe<br />

ktorého bol spolu s ostatnými zatknutý. Kým sa dostali pred moskovský<br />

vojenský súd, strávil Makovický vyše roka vo väznici v Tule. Súd<br />

napokon v marci 1916 všetkých obžalovaných oslobodil. 32<br />

Na rozdiel od preduchovneného D. Makovického sa dokázal jeho<br />

príbuzný, polyglot V. Krivoš, zachovať v prvých mesiacoch vojny oveľa<br />

pragmatickejšie, aj keď jeho ďalšie životné cesty boli veľmi pestré.<br />

„Počas I. svetovej vojny využili jeho úžasné jazykové vedomosti, keď v štáboch<br />

generálov N. V. Ruzského a A. A. Brusilova slúžil... vo funkcii tlmočníka.<br />

Podozrievavosť voči cudzincom sa prejavila aj v jeho prípade. Už na jar 1915<br />

ho pre podozrenie zo špionáže v prospech Rakúsko-Uhorska zatkli/' 33<br />

Vyššiu politickú kvalitu nadobudla spolupráca Cechov a Slovákov,<br />

keď sa v dňoch 7.-11. marca 1915 zišiel v Moskve ustanovujúci zjazd<br />

Zväzu česko-slovenských spolkov na Rusi. Novovzniknutá česko-slovenská<br />

politická organizácia dostala od cárskej vlády právo - ako jediná<br />

- vystupovať v mene Cechov a Slovákov v Rusku. Zväz prijal rezolúciu,<br />

v ktorej sa okrem iného hovorilo: „Samostatná československá ríše,<br />

vjejimž čele bude stati král, muže sa udržetijen za naprosté shody s ostatním<br />

svétem a hlavné se svou velkou ochránkyní ríši ruskou.<br />

Společné životní zájmy československého národa a Ruska jsou zárukou, že<br />

náš národ, jenž byl vždy verným pf ítélem ruského lidu, osvedčí se i j ako verný<br />

spojenec svého osvoboditele Ruska, dostane-li se mu možnosti, aby svuj osud<br />

volné mohl určití. //34<br />

S takými čechoslovakistickými predstavami Zväzu česko-slovenských<br />

spolkov o jednotnom československom národe však nesúhlasili<br />

niektorí ruskí Slováci. Do konfliktu so správou Zväzu sa dostal predovšetkým<br />

Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra. Svojimi útokmi proti<br />

čechoslovakizmu českých organizácií v Rusku dosiahol, že vedenie<br />

Zväzu česko-slovenských spolkov muselo zaujať k jeho vystúpeniam<br />

oficiálne stanovisko. Z toho dôvodu správa Zväzu vydala v máji 1915<br />

Vyhlásenie o pomere Cechov a Slovákov.<br />

Dokument vychádzal z názoru, že Česi a Slováci tvoria jeden národ<br />

so spoločnou kultúrnou minulosťou i budúcnosťou, no s dvoma spi-<br />

124


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

sovnými jazykmi. Nóvum tu však bolo, že sa vo vyhlásení písalo o politickej<br />

samospráve <strong>Slovenska</strong> a o slovenskom sneme: „Považujeme za<br />

samozrejmou politickou zásadu, že v budoucím království česko-slovenském<br />

vedie hlavního snemu pro společné záležitosti bude zfízen zemský snem pro<br />

zvláštni záležitosti <strong>Slovenska</strong>, ze Slovensko v politickem a jazykovém ohledu<br />

má býti samosprávne. Politická a jazyková samospráva <strong>Slovenska</strong> budiz zaručená<br />

základními zákony budouciho království.<br />

Správa Svazu Československých Spolku na Rusi pokladá si za svou mravní<br />

povinost vsude tyto zásady hájiti a v tom smyslu pro společnou vec československou<br />

pracovati. " 35<br />

Vzájomné vzťahy Cechov a Slovákov v Rusku sa teda stávali pri<br />

konkrétnej politickej spolupráci v rámci Zväzu česko-slovenských<br />

spolkov podstatne zložitejšími, vyžadovali si do budúcnosti takt<br />

a obojstranne citlivý prístup s množstvom kompromisov. Ako ukázal<br />

ďalší vývoj politickej spolupráce, nie vždy sa toho dokázali Česi a Slováci<br />

pridržiavať v optimálnej miere.<br />

Ešte pred zjednotením krajanských spolkov v Rusku došlo v Paríži<br />

z iniciatívy českých cárofilov na čele so S. Koníčkom-Horským a za pomoci<br />

francúzskeho profesora Ernesta Denisa v dňoch 28. januára - 5.<br />

februára 1915 k založeniu Národnej rady obcí česko-slovenských. Národná<br />

rada, ktorá sa mala stať ústrednou organizáciou zahraničného<br />

odboja v Európe, vydala okrem iného aj osobitné vyhlásenie Poslaní<br />

na Slovensko. Sľubovala v ňom slovenskému národu samosprávu slovenského<br />

územia s vlastným snemom v Nitre: „V bratské shodé, rúče za<br />

úplnou samosprávu Slovenského kraje s vlastním snémem slovenským v staroslávne<br />

Tvé Nitre, národ český vybudovati chce s Tebou, národe slovenský,<br />

nezávislé soustátí československé. Ríše velkomoravská v níž druhdy šťastne<br />

žila plemena moravská (česká, slovenská, lužická a jiná) - od Šumavy k Tátrám,<br />

od lužických niv až po Dunaj - budiž opét společnou naši vlastí a mocnou<br />

stráží Slovanstva na západe! //3e<br />

Hoci sa pokus Národnej rady obcí česko-slovenských v Paríži o prevzatie<br />

vedenia zahraničného odboja v Európe skončil pre jeho cárofilské<br />

zameranie neúspechom, predsa len dal impulz na hľadanie nových<br />

foriem kontaktov medzi krajanmi v zahraničí. Bola to napríklad<br />

aj výmena listov medzi Národnou radou a predsedom Slovenskej ligy<br />

A. Mamateyom, 37 ktorá do určitej miery urýchlila orientáciu Slovenskej<br />

ligy na spoluprácu s americkými Cechmi. Čo bola však najdôležitejšie,<br />

vznik Národnej rady znamenal dôležitý impulz pre rodiacu sa zahra-<br />

125


Martinská deklarácia<br />

ničnú akciu profesora T. G. Masaryka, nespoliehajúceho sa v tom čase<br />

už iba na Rusko, ale hľadajúceho aj iné cesty zahraničného odboja.<br />

* * *<br />

Protirakúsko-uhorské vystúpenia českých a slovenských krajanov<br />

postavili základy česko-slovenského zahraničného odboja. Tieto ich<br />

akcie sa rozhodol využiť poslanec Tomáša Garrigue G. Masaryk, ktorý<br />

sa už od konca roku 1914 zdržiaval v emigrácii vo Švajčiarsku. Profesor<br />

Masaryk na základe svojich skúseností z prvých mesiacov vojny<br />

dospel k názoru, že akcie zahraničného odboja môžu byť len vtedy<br />

úspešné, ak budú mať české a slovenské zahraničné organizácie jednotné<br />

vedenie. Toto vedenie malo vytvoriť a realizovať politický program<br />

Cechov a Slovákov tak, aby napĺňal nielen ich predstavy o cieľoch zahraničného<br />

odboja, ale aby súčasne vychádzal v ústrety aj záujmom<br />

dohodových veľmoci a dokázal ich tak zainteresovať na činnosti utvárajúceho<br />

sa česko-slovenského zahraničného odboja. Na to však bolo<br />

potrebné nadviazať styky s vplyvnými politickými činiteľmi, 38 ktorí by<br />

českú a slovenskú otázku nastolili a odobrili na najvyšších dohodových<br />

miestach vo Veľkej Británii i vo Francúzsku.<br />

Prostredníctvom Róberta Wiliama Setona-Watsona udržiaval T. G.<br />

Masaryk styky s britským ministerstvom zahraničných vecí, a tak už<br />

na prelome apríla a mája 1915 spracoval a odovzdal pre ministra zahraničných<br />

vecí Edwarda Greya dôverné memorandum Independent<br />

Bohémia - Nezávislé (samostatné) Čechy 39 Memorandum spájalo českú<br />

otázku so slovenskou a usilovalo sa predovšetkým o to, aby na základe<br />

Masarykovho rozboru medzinárodnej politickej situácie nastolilo<br />

a presadilo na medzinárodnom fóre českú a slovenskú otázku ako<br />

spoločnú otázku československú.<br />

Masaryk v ňom dokazoval bezperspektívnosť Rakúsko-Uhorska<br />

ako umelého štátneho útvaru, ktorý vznikol hlavne pôsobením maďarských<br />

a neskôr tureckých vpádov, a snažil sa presvedčiť dohodové<br />

veľmoci o životaschopnosti ním navrhovaného štátu. Pokiaľ šlo o rozlohu<br />

a obyvateľstvo samostatného českého štátu, zdôrazňoval: „Český<br />

štát by se skladal z tak zvaných českých zemí, totiž Cech, Moravy a Slezska;<br />

k nim by byli pripojený slovenské kraje v severních Uhrách, od Užhorodu preš<br />

Košice podlé národopisné hranice dolu po fece Ipole k Dunaji, zahrnujíc v to<br />

Prešpurk a celý slovenský sever až k pohraniční čare uherské. Slováci jsou Celie


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

chy, preš to, ze užívají svého nárečí jakožto spisovného jazyka. Slováci usilují<br />

rovnéž o samostatnosť a pfijímají program sjednocení s Čechami. " 40<br />

Cieľom<br />

memoranda bolo teda realizovať Masarykov zámer - získať dohodové<br />

veľmoci pre myšlienku obnovy samostatného českého štátu spojeného<br />

so Slovenskom.<br />

Svoju politickú úlohu mala zohrať aj idea jednotného československého<br />

národa, čechoslovakizmus, ktorý v rozličnej miere akceptovali<br />

pred vojnou aj niektorí slovenskí politici, patriaci predovšetkým k Masarykovým<br />

stúpencom, hlasistom a prúdistom. Prezentovať Cechov<br />

a Slovákov ako jeden politický národ malo v danom období svoje<br />

opodstatnenie, čo potvrdil aj ďalší politický vývoj, keď v roku 1918<br />

považovali vedúci predstavitelia dohodových veľmocí pri tvorbe povojnových<br />

štátnych útvarov národný princíp za najdôležitejší. Aj keď<br />

fikcia jednotného československého národa vyvolávala medzi Slovákmi<br />

a Cechmi mnohé nedorozumenia a spory a spomaľovala fakticky<br />

vývin Slovákov v moderný samobytný národ, možno konštatovať, že<br />

z hľadiska dosiahnutia najvyššieho cieľa - vytvorenie samostatného<br />

spoločného štátu - mal čechoslovakizmus v čase vojny dočasne pozitívnu<br />

funkciu. 41<br />

Realizácia Masarykovho projektu Nezávislé Čechy si pochopiteľne<br />

vyžadovala minimálne porážku rakúsko-nemeckého bloku a rozbitie<br />

Rakúsko-Uhorska. Na jeho troskách sa mala v širšom kontexte vytvoriť<br />

- v priestore medzi Nemeckom a Ruskom - nová stredná Európa. 42<br />

Tá by vytvorila akúsi slovanskú bariéru proti Nemecku a vychádzala<br />

v ústrety dohodovým veľmociam. V máji 1915 to bola za danej situácie<br />

na frontoch nereálna vízia, ktorá nemohla nájsť na britskom ministerstve<br />

zahraničných vecí pochopenie. Napriek tomu sa Masarykov<br />

projekt nového štátneho útvaru medzi Čechmi a Slovákmi v zahraničí<br />

postupne ujal a pod vplyvom ďalších predstáv a úvah sa v nasledujúcom<br />

období vojny koncepčne pretváral do podoby samostatného česko-slovenského<br />

štátu. 43<br />

Profesor Masaryk, za ktorým bol už v máji 1915 vyslaný z Prahy<br />

agrárny poslanec Josef Diirich, sa rozhodol na radu R. W. Setona-Watsona<br />

verejne vystúpiť na oslavách 500. výročia Husovej smrti v Zürichu<br />

a v Ženeve. V obidvoch prejavoch, prednesených 4. a 6. júla 1915,<br />

vyhlásil Rakúsko-Uhorsku nezmieriteľný boj, aj keď zatiaľ iba menom<br />

českého národa. 44<br />

Masarykovo vystúpenie, publicisticky dobre spropagované, malo<br />

127


Martinská deklarácia<br />

značný ohlas, keď okrem mimoriadneho politického významu eliminovalo<br />

súčasne aj rôzne dohady, ktoré sa šírili okolo jeho osoby, že sa<br />

nechce oficiálne angažovať v česko-slovenskom zahraničnom odboji.<br />

45 Začiatkom augusta 1915 sa T. G. Masaryk dohodol so zástupcami<br />

parížskeho výboru, že mu bude prenechané vedenie politickej akcie<br />

a súčasne dostane aj podporu pre pripravovaný po česky a slovensky<br />

písaný časopis Československá samostatnosti Zo Švajčiarska presunul<br />

potom ťažisko svojej činnosti do Londýna. Odtiaľ, spolu s Edvardom<br />

Benešom pôsobiacim v Paríži a neskôr i Milanom Rastislavom Štefánikom,<br />

pripravoval organizačné a programové zjednotenie česko-slovenského<br />

odboja.<br />

V čase, keď T. G. Masaryk vyhlasuje rakúsko-uhorskej monarchii<br />

zo Švajčiarska nezmieriteľný boj a E. Beneš organizuje ilegálnu činnosť<br />

Maffie doma, pôsobí tretí muž budúceho triumvirátu česko-slovenského<br />

zahraničného odboja M. R. Štefánik vo francúzskej armáde. Ako<br />

príslušník leteckej eskadry MF-54 podniká od 15. mája 1915 výzvedné<br />

lety nad nemeckými pozíciami v Artois (departement-de-Calais) v severovýchodnom<br />

Francúzsku, kde práve prebieha druhá francúzska<br />

ofenzíva, trvajúca od 9. mája do 18. júna 1915. 47<br />

Svoju bojovú činnosť<br />

charakterizuje Štefánik už po prvých dňoch takto: „Konám úplne horlivo<br />

svoju povinnosť, aby som robil česť slovenskému národu a dokázal úprimnú<br />

lásku k Francúzsku..."**<br />

Nástup do vojenskej služby vo francúzskej armáde nebol pre Štefánika<br />

práve najšťastnejší. Po ťažkej operácii žalúdka, ktorú podstúpil<br />

krátko pred vypuknutím vojny, sa jeho organizmus ešte nezotavil, a tak<br />

až do polovice septembra sa nachádza v rukách lekárov. Potom sa však<br />

už rozbieha jeho vojenská a politická kariéra naplno. Dňa 10. októbra<br />

1914 je za svoje predchádzajúce zásluhy o Francúzsko, ako jeho štátny<br />

príslušník, menovaný rytierom Čestnej légie. Vzhľadom na jeho zdravotný<br />

stav nemá šancu uplatniť sa v armáde ako pešiak, kam pôvodne<br />

narukoval - a hlási sa preto k letectvu. Od 28. januára do 11. apríla absolvuje<br />

pilotný kurz v leteckej škole v Chartres a začiatkom mája 1915<br />

je povýšený na podporučíka ä titre temporaire. 49 Už v auguste 1915<br />

bol spolu s ďalšími letcami vyznamenaný Vojnovým krížom s palmou.<br />

K tomu pristupuje súčasne aj ocenenie širšieho vojenského významu,<br />

ktoré vyplýva zo správy veliteľa francúzskeho vojenského letectva<br />

plukovníka Puja: „Pokiaľ ide o meteorológiu, možno Štefánika považovať<br />

128


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

za predchodcu praktického využitia tejto vedy v operujúcich armádach. Svoje<br />

myšlienky uplatnil v praxi ako náčelník meteorologickej služby pri skupine<br />

armád marsála Focha. " 50 M. R. Štefánik bol pre francúzske ozbrojené sily,<br />

konkrétne letectvo, nepochybne prínosom.<br />

Ak poukazujeme na Štefánikovu vojenskú činnosť, tak je to hlavne<br />

preto, že v súvislosti s T. G. Masarykom a E. Benešom predstavuje<br />

nový aspekt budúceho centrálneho vedenia česko-slovenského zahraničného<br />

odboja - jeho vojenské a politické prepojenie. Štefánik je<br />

dôstojník francúzskej armády, ktorá hrá významnú rolu na bojiskách<br />

prvej svetovej vojny. Už v počiatkoch svojej vojenskej služby má osobné<br />

kontakty s francúzskou generalitou - generálom Weygandom, generálom<br />

Fochom, neskorším hlavným veliteľom dohodových armád<br />

na západnom fronte, a upozorňuje na seba oficiálne vojenské kruhy<br />

v Paríži. Zúčastňuje sa na rokovaniach na ministerstve vojny, 51<br />

pokúša<br />

sa zorganizovať vlastnú eskadru zloženú z letcov slovanského pôvodu,<br />

ale zároveň od septembra 1915 začne pôsobiť na vlastnú žiadosť<br />

na srbskom fronte. 52<br />

Čas, v ktorom mohli Masaryk, Beneš a Štefánik<br />

spojiť svoje sily v prospech česko-slovenského zahraničného odboja,<br />

ešte nenastal.<br />

Vďaka písomnému styku s Národnou radou obcí česko-slovenských<br />

v Paríži mali vedúci činitelia Slovenskej ligy už isté predstavy<br />

o zámeroch formujúceho sa zahraničného odboja v Rusku i v západnej<br />

Európe. Hlavný organizátor Národnej rady S. Koníček-Horský sa<br />

usiloval získať amerických Slovákov a Cechov pre jej plány aj osobne.<br />

Na jar 1915 podnikol agitačnú cestu do Spojených štátov, mal tu<br />

určité sympatie i podporu, ale celkovo medzi českými a slovenskými<br />

krajanmi, žijúcimi v demokratických amerických pomeroch, so svojím<br />

cárofilským zameraním zahraničného odboja nepochodil. Navyše sa<br />

Koníček-Horský zdiskreditoval tým, že bol obvinený z vyzvedačstva<br />

v prospech Rusov. 53<br />

Napriek výhradám amerických Slovákov voči ruským pomerom<br />

s Ruskom ako s významným mocenským faktorom, schopným výrazne<br />

zasahovať do osudov slovenského národa, kalkuloval v polovici<br />

apríla 1915 aj načrtnutý politický program slovenského Sokolstva<br />

v Amerike. V jeho úradnom orgáne - Slovenskom sokole z 15. apríla - sa<br />

v tomto zmysle popri inom písalo: „Silnú ,nemecko-maďarsku Austriu<br />

musí poraziť Slavianske Rusko, aby Česi a Slováci mohli byť oslobodení. Jedi-<br />

129


Martinská deklarácia<br />

ne sila ruská a ostatných, ktorí ku tejto sile pripjali svoj osud, môže k životu<br />

vyvolať štát československý. A Rusko to sľúbilo, Rusko za to bojuje/'<br />

Z téz načrtnutého politického programu slovenského Sokolstva vyberáme:<br />

„1. ...Slovensko odtrhnúť od Uhorska; 2. ...podniknúť všetko, čo by viedlo<br />

ku zlomeniu tej politickej moci, ktorá je v ceste ku utvoreniu sa <strong>Slovenska</strong>; 3.<br />

Spojiť záujmy <strong>Slovenska</strong> so záujmami Češka; 4. Objasniť si navzájom pomer<br />

národa slovenského ku českému; 5. Podať pomocnú ruku Rusku, v ktoré veríme<br />

a od ktorého dúfame, že jeho silou uskutočnia sa naše nádeje; 6. Uvedomiť<br />

si tú skutočnosť, že trebárs by Česko-Slovenský štát bol aj neodvislým,<br />

že potrebovať bude silnejšiu mocnosť, ktorá by túto neodvislosť ochraňovala<br />

a tou mocnosťou že je Rusko, ku ktorému musíme si aj pre budúcnosť priznať<br />

mnohé povinnosti."<br />

Uvedené predstavy amerických Slovákov súvisiace s Ruskom plne<br />

zodpovedali vtedajšej situácii na východnom fronte. Obrat vo vojne<br />

v neprospech Ruska od mája 1915 však znamenal stratu ilúzií v osloboditeľskú<br />

misiu ruských vojsk a medzi americkými Slovákmi začal<br />

postupne narastať počet stúpencov prozápadnej Masarykovej orientácie<br />

česko-slovenského zahraničného odboja.<br />

V snahe presadiť oficiálnu česko-slovenskú politickú spoluprácu<br />

v Amerike sa z podnetu newyorských Slovákov a Čechov konali rokovania<br />

s vedením Českého národného združenia, pôsobiaceho v Chicagu,<br />

ktoré malo podľa nich osloviť v týchto intenciách vedenie Slovenskej<br />

ligy 54 Bol to nepochybne správny taktický ťah v prospech budúcej<br />

politickej spolupráce, ale súčasne aj priznanie si Čechov a Slovákov<br />

z New Yorku, že ich sily na realizáciu zastrešenia česko-slovenského<br />

politického spojenectva nestačia. Slovensko-české vzťahy sa tak dostávali<br />

na novú úroveň.<br />

Rozhodujúcim impulzom bol na českej strane pokyn T. G. Masaryka,<br />

aby sa České národné združenie chopilo iniciatívy a nadviazalo<br />

užšie kontakty so Slovenskou ligou s cieľom nájsť spoločnú politickú<br />

platformu česko-slovenského zahraničného odboja. 55<br />

Profesor Masaryk<br />

ako skúsený pragmaticky uvažujúci politik rýchlo rozpoznal<br />

mimoriadny význam amerických Čechov a Slovákov pre zahraničný<br />

odboj. Pobádal preto Čechov v Spojených štátoch, aby sa snažili uzavrieť<br />

s americkými Slovákmi dohodu, ktorá by ich zapojila do podporovania<br />

zahraničnej akcie a súčasne by Masarykovi umožnila oficiálne<br />

vystupovať v mene Slovákov.<br />

130


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

Výsledkom aktivity českej strany bola prvá konferencia Slovenskej<br />

ligy a Českého národného združenia, ktorá sa konala v dňoch 22. - 23.<br />

októbra 1915 v Clevelande. Na nej bola uzavretá známa Clevelandská<br />

dohoda, ktorá vytyčovala program samostatnosti českých krajín a <strong>Slovenska</strong><br />

a „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov<br />

s úplnou národnou autonómiou <strong>Slovenska</strong>, vlastným snemom, vlastnou<br />

statnou správou, úplnou kultúrnou slobodou - teda i s úplným používaním<br />

jazyka slovenského - vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym<br />

jazykom slovenským". 56<br />

Text dohody vypracoval tajomník Českého národného združenia<br />

Josef Tvrzický a s jej obsahom súhlasil aj T. G. Masaryk: „Pán Emanuel<br />

V Voška, jeden z tam prítomných zástupcov Českého národného združenia,<br />

vstal a za veľkého aplauzu prehlásil, že text tejto dohody známy je profesorovi<br />

Masarykovi ako predsedovi Národnej rady a že on s ním súhlasí. " 5?<br />

V tom čase bol už totiž T. G. Masaryk pre amerických Slovákov<br />

uznávaným vodcom českého národa a mnohí z nich ho považovali<br />

napriek niektorým výhradám aj za vhodného obhajcu slovenských<br />

národných záujmov. Dosiahnutie dohody v Clevelande toto ich presvedčenie<br />

ešte umocnilo a americkí Slováci sa rozhodli prostredníctvom<br />

Slovenskej ligy podporovať všetky akcie zahraničného odboja.<br />

Samozrejme, nie v nejakom podriadenom postavení, ale v duchu<br />

uzavretej dohody, ktorá predstavovala vlastne víťazstvo línie vedenia<br />

Slovenskej ligy, reprezentovaného A. Mamateyom a L Daxnerom,<br />

voči Gettingovej newyorskej skupine - takticky odblokovanej z týchto<br />

rokovaní. 58<br />

Na Clevelandskú dohodu priaznivo zareagovalo i slovenské socialistické<br />

hnutie v Spojených štátoch. V Rovnosti ľudu z 3. novembra 1915<br />

sa v komentári písalo: „Ak Slovenská liga skutočne chce brať vážnu účasť<br />

v tomto pokrokovom hnutí, my - slovenskí socialisti - môžeme ako pred rokmi<br />

brať účasť v prospešných podnikoch Ligy. Napokon za samostatnosť <strong>Slovenska</strong><br />

sme boli a budeme vždy a s kýmkoľvek spolupracovať, ak sa v takom podujatí<br />

nebudú robiť výnimky alebo výčitky pre presvedčenie. Vec samostatného<br />

<strong>Slovenska</strong> nech nám teda je spoločnou vecou a nechceli by sme sa mýliť,<br />

že tak by nemohlo byť." 59 Aby tento svoj postoj ešte zvýraznili, uverejnili<br />

slovenskí sociálni demokrati 17. novembra 1915 Memorandum slovenského<br />

odvetvia Socialistickej strany v Amerike v záujme samostatnosti<br />

<strong>Slovenska</strong>, v ktorom sa postavili za „úplné osamostatnenie <strong>Slovenska</strong><br />

v jednotnosti s Českom, Moravou a Sliezskom". 60 131


Martinská deklarácia<br />

Značný ohlas mala Clevelandská dohoda medzi Slovákmi v Rusku,<br />

kde ju uvítali predstavitelia všetkých politických smerov. Časopis Čechoslovák<br />

- vestník Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku, ktorý<br />

redigoval bývalý redaktor Prúdov a presvedčený čechoslovakista<br />

B. Pavlú, 61 komentoval dohodu takto: „Po dohode Čechov a Slovákov<br />

v Amerike je politická koncentrácia česko<strong>slovenskej</strong> emigrácie asi zakončená.<br />

Dúfajme, že pri zhode a vytrvalosti spojeným silám všetkých Čechov a Slovákov<br />

žijúcich mimo hraníc Rakúsko-Uhorska podarí sa pripraviť pôdu pre<br />

samostatný československý štát, a tým aj naveky zabezpečiť budúcnosť slovenského<br />

národa." 61<br />

Podobne Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra oznámil úradným<br />

listom Slovenskej lige, že „v plnom znení prijíma základné zásady, obsažené<br />

v Clevelandskej dohode a schvaľujúc podmienky spoluúčinkovania s bratmi<br />

Čechmi v tejto dohode ustálené - za predpokladu ich rigorózneho zachovania<br />

a uplatnenia - osvedčuje sa byť solidárnym so Slovenskou ligou v Amerike". 63<br />

V porovnaní s predchádzajúcimi postojmi spolku to bol pod vplyvom<br />

Clevelandskej dohody skutočne významný posun k myšlienke spoločného<br />

štátu Cechov a Slovákov, v ktorom však mala byť pochopiteľne<br />

prísne uznávaná samobytnosť slovenského národa. Aj z toho dôvodu<br />

Slovenská liga vyslala do Európy Gustáva Košíka a Štefana Osuského,<br />

aby presadzovali uplatňovanie hlavnej zásady Clevelandskej dohody,<br />

od ktorej sa nemali odchýliť pod žiadnymi zámienkami, ohľadmi či<br />

okolnosťami. 64<br />

Clevelandská dohoda predstavovala svojím politickým a ideovým<br />

významom zavŕšenie určitej etapy činnosti <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v zahraničí.<br />

Jej uzavretím sa končilo obdobie hľadania spojencov pre riešenie<br />

hlavnej úlohy slovenských politikov - ako a s kým hájiť v novej politickej<br />

realite slovenské národné záujmy. Clevelandská dohoda bola výrazom<br />

novej vyššej kvality <strong>slovenskej</strong>, ale aj českej <strong>politiky</strong> a stala sa oporným<br />

bodom pre ďalšie zjednocovanie česko-slovenského zahraničného odboja,<br />

keď umožnila jeho vedúcim predstaviteľom postupovať v záujme<br />

budovania spoločného štátu oveľa rozhodnejšie ako dovtedy.<br />

Po poslancovi Josefovi Diirichovi na pomoc Masarykovi emigroval<br />

do zahraničia Edvard Beneš. V mladom Benešovi našiel Masaryk oddaného,<br />

pracovitého stúpenca, ale s J. Diirichom boli skôr problémy.<br />

Zároveň však Masaryk potreboval prekonať obavu, aby domáca oficiálna<br />

česká politická reprezentácia neodmietla jeho aktivitu a nevydala<br />

proti nemu nejaké verejné vyhlásenie. Na to, aby zahraničná akcia zís-<br />

132


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

kála podporu domácich politikov, slúžila organizácia nazvaná Maffia,<br />

ktorá udržiavala kontakty medzi zahraničným odbojom a domácimi<br />

politikmi. Ale najťažším problémom celej čsl. zahraničnej akcie bola<br />

neochota dohodových politikov akceptovať radikálny plán rozbitia<br />

Rakúsko-Uhorska a vytvorenia malých, samostatných štátov na jeho<br />

troskách.<br />

Už v spolupráci s E. Benešom založil na jeseň 1915 T. G. Masaryk<br />

Český komitét zahraničný, ktorý sa mal stať reprezentačným orgánom<br />

zahraničného odboja. Aj keď komitét sa spočiatku nazýval iba „český",<br />

jeho cieľom bolo od začiatku vytvoriť česko-slovenský štát. Dňa 14. novembra<br />

1915 vystúpil Masaryk s dlho pripravovaným memorandom<br />

Českého komitétu zahraničného. Memorandum, ktorého finálnu podobu<br />

podľa Masarykovho textu sformuloval prof. Ernest Denis, bolo<br />

publikované v tlači vo Francúzsku, Švajčiarsku, USA i Rusku. Podpísali<br />

ho zástupcovia českých krajanských obcí v dohodových štátoch<br />

a USA. Za slovenských krajanov na ňom figurovali podpisy Alberta<br />

Mamateya i Ivana Daxnera (predsedu a tajomníka americkej Slovenskej<br />

ligy) a Bohdana Pavlú z Ruska, ktorí mali reprezentovať Slovákov<br />

a ich súnáležitosť s „českým" zápasom, pričom mu mali dať spoločnú<br />

česko-slovenskú podobu. Dokument zreteľne deklaroval, že Česi stoja<br />

vo vojne „na strane slovanských národu a jejich spojencű" a ohlásil<br />

verejne odboj Rakúsko-Uhorsku s cieľom „samostatného československého<br />

štátu". 65<br />

Na získanie dohodových politikov i verejnosti v dohodových<br />

a neutrálnych krajinách sa rozbehla agitácia a komitét začal vydávať<br />

časopis La Nation Tchéque. Pre krajanov začal vychádzať dvojtýždenník<br />

Československá samostatnosť, ktorú po niekoľkých odkladoch začal<br />

22. augusta 1915 v Annamasse na francúzsko-švajčiarskych hraniciach<br />

vydávať Lev Sychravá. Prostredníctvom českého maliara Ludvika<br />

Strimpla sa podarilo koncom roku získať pre program zahraničného<br />

komitétu význačného publicistu Augusta Gauvaina, ako aj prístup do<br />

vplyvného Journal des Debats, ktorý sa mal postupne stať jednou z najdôležitejších<br />

tribún čsl. propagandy vo Francúzsku. Prostredníctvom<br />

známosti s popredným francúzskym žurnalistom Julesom Sauerweinom<br />

sa zasa otvárali možnosti publikovať v ďalšom významnom časopise<br />

Matiné<br />

Keď sa 13. decembra 1915 Milan Rastislav Štefánik stretol v Paríži<br />

s E. Benešom (čo sa považuje za počiatok jeho slávnej úlohy politika,<br />

133


Martinská deklarácia<br />

vojaka a diplomata v službe a na čele organizovaného národnooslobodzovacieho<br />

boja Slovákov a Cechov v zahraničí - čsl. zahraničného<br />

odboja), mal už za sebou bohaté a dramatické skúsenosti z priamej bojovej<br />

činnosti francúzskeho vojnového letca na západnom fronte pri<br />

Arrase i z ťažkých ústupových bojov v Srbsku. 67 Jeho návrat do Paríža<br />

4. decembra 1915 sa pokladá za ukončenie jeho osobnej bojovej aktivity,<br />

v ktorej dokázal, že je odvážnym pilotom, čo nadriadení ocenili<br />

už spomínaným francúzskym Vojnovým krížom s palmou a rýchlym<br />

vojenským postupom. Dňa 3. mája 1915 sa stal podporučíkom a od 18.<br />

júna 1918 sa na jeho čiapke už skveli dubové listy brigádneho generála<br />

francúzskej armády Treba však dodať, že pre túto doslova závratnú<br />

kariéru boli zásluhy M. R. Štefánika ako aktívneho vojaka iba základom.<br />

Ostatné vykonali jeho diplomatické poslania a tiež špecifický<br />

francúzsky systém udeľovania vojenských hodností definitívnych, dočasných<br />

a hodností fiktívnych, udeľovaných z titulu poverenia určitou<br />

misiou. 68<br />

M. R. Štefánik ako naturalizovaný francúzsky občan, úspešný astronóm,<br />

meteorológ a dôstojník francúzskeho letectva pokúsil sa od<br />

začiatku spojiť boj za Francúzsko s bojom za svoju rodnú krajinu, lebo<br />

otázku víťazstva Dohody a porážku Ústredných mocností vo vojne od<br />

začiatku spájal s myšlienkou vymanenia slovanských národov - teda<br />

aj Slovákov a Cechov - spod nemecko-maďarskej nacionálnej nadvlády.<br />

No vzhľadom na to, že až do jari 1918 dohodové veľmoci nehodlali<br />

rozbiť Rakúsko-Uhorsko, šance získať v prvých rokoch vojny priaznivcov<br />

a prívržencov myšlienky rozbitia habsburskej monarchie boli<br />

minimálne, skôr sa javili ako dobrodružné. Preto upozorňoval na nebezpečenstvo<br />

pangermánskej Európy a presviedčal o výhodách, ktoré<br />

by z toho mali Spojenci. Známe slová, ktoré vošli do všetkých jeho životopisov:<br />

„Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!", vyslovil práve po návrate<br />

zo Srbska v parížskom salóne pani Claire de Jouvenel, kde sa stretávali<br />

najvýznamnejšie osobnosti francúzskeho verejného a kultúrneho života.<br />

Edvarda Beneša už pri prvom stretnutí priam ohromil koncepciou<br />

i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa.<br />

Tým viac, že Štefánikov nezávisle sformulovaný plán sa vo všetkých<br />

základných bodoch zhodoval s tým, čo propagoval aj T. G. Masaryk<br />

- jeho obľúbený profesor z čias štúdií na Karlovej univerzite v Prahe.<br />

Od tejto chvíle sa začala spolupráca troch vedúcich predstaviteľov čsl.<br />

zahraničného odboja.<br />

134


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

Zrejme netreba osobitne zdôrazňovať, že M. R. Štefánik ako francúzsky<br />

dôstojník i vďaka osobným stykom vo vplyvných spoločenských<br />

a vojenských kruhoch vo Francúzsku využíval svoje postavenie na to,<br />

aby otváral cestu pre vedenie čsl. zahraničného odboja v Paríži. Bol<br />

to on, kto umožnil a pripravil Masarykovo stretnutie s francúzskym<br />

ministerským predsedom Aristidom Briandom vo februári 1916, čo<br />

bolo prvým medzinárodným úspechom čsl. zahraničného odboja. Pritom<br />

ani zďaleka nešlo o ojedinelú iniciatívu Štefánika v tomto smere.<br />

Okrem toho sa snažil využiť Masarykových audiencií u francúzskych<br />

politikov tiež propagačné, čo malo veľký dosah pri presadzovaní cieľov<br />

odboja. Ako výstižne napísal blízky Štefánikov spolupracovník<br />

Lev Borský: „Teprve kdyz koncern roku 1915 vstoupil do zahraniční akce na<br />

Západe Milan R. Štefánik se svými vysokými cíly s vysokými styky, dostala<br />

akce ráz politického vedení... Teprve pfíchodem Štefánikovým se dostávali poznenáhlu<br />

členové Národní Rady do styku s vlivnými <strong>politiky</strong>, do salónu parížskych<br />

s jejich vlivem politickým i vojenským, na rozdíl od dfívéjšího pouhého<br />

psaní článku a lokálek. Politická akce vlivem a schopnostmi Štefánikovými se<br />

dostávala ke kruhúm vládním a pomalú se od nich učila délat zahraniční politiku..<br />

. " 69 Napokon, o rozhodujúcich zásluhách M. R. Štefánika v akciách,<br />

vďaka ktorým čsl. zahraničný odboj po prvý raz významne prerazil<br />

do diplomatického a politického sveta, uznanlivo písali aj E. Beneš<br />

a T. G.Masaryk. 70<br />

V týchto súvislostiach však treba zdôrazniť, že Štefánik vďaka svojim<br />

stykom nielen „otváral dvere do salónov" pre Masaryka a Beneša,<br />

ale predstúpil tiež s koncepciou organizácie odboja, ktorá bola vtedy<br />

nevyhnutná. V prvých mesiacoch roku 1916, často na nemocničnom<br />

lôžku v Neuilly, preberal s Masarykom organizáciu a plány odboja.<br />

Zrejmý prehľad, aký mal Štefánik o spojencoch, najmä o Francúzsku<br />

a Taliansku a o situácii na Balkáne, ako aj v armádach Dohody, o možnostiach<br />

ich manévrovania atď. - tu bola Štefánikova pomoc neoceniteľná,<br />

keďže prevyšovala vedomosti T. G. Masaryka v týchto otázkach.<br />

Počas Masarykovej návštevy v Paríži vznikla z podnetu Štefánika<br />

aj myšlienka vytvoriť nový orgán zahraničného odboja s pevnou organizačnou<br />

štruktúrou, ktorý pôvodne niesol francúzsky názov Conseil<br />

National des Payes Tcheques, ale neskôr sa v slovenčine i češtine používal<br />

názov Československá národná rada (ČSNR). Jej predsedom sa stal<br />

T. G. Masaryk, podpredsedami J. Diirich a M. R. Štefánik a generálnym<br />

135


Martinská deklarácia<br />

tajomníkom E. Beneš. Sídlom ČSNR bol Paríž, kde v budove na Rue<br />

Bonaparte 18 trvalé pôsobil E. Beneš. ČSNR prevzala úlohy Českého<br />

komitétu zahraničného spolu s vydávaním časopisu La Nation Tchéque<br />

a Československá samostatnosť.<br />

Práve novokonštituovaná ČSNR v Paríži poverila M. R. Štefánika<br />

náborom i organizovaním slovenských a českých dobrovoľníkov<br />

s prvoradým cieľom dosiahnuť zriadenie samostatnej čsl. armády vo<br />

Francúzsku, či už zo zajatcov alebo iných zdrojov, ktorá bude bojovať<br />

na západom fronte. Zo začiatku však tieto snahy často narážali na<br />

neprekonateľné prekážky zo strán vlád a v podstate celej dohodovej<br />

<strong>politiky</strong>, ktorá ešte nepočítala s rozbitím Rakúsko-Uhorska. Prekonať<br />

ich, dosiahnuť zvrat - to sa stalo jednou z hlavných úloh Štefánikovej<br />

vojensko-diplomatickej činnosti, „lebo bez rozhodného boja i vojenského<br />

nedostaneme nie od nikoho" - mienil aj T. G. Masaryk. 71 No praktická realizácia<br />

vojenského a politického prepojenia čsl. zahraničného odboja<br />

od začiatku ležala hlavne na pleciach vojaka a diplomata M. R. Štefánika.<br />

Išlo o vytvorenie samostatných vojenských jednotiek ako rozhodujúceho<br />

výrazu vôle Slovákov a Čechov po národnej slobode a prvého<br />

kroku pre uznanie budúceho samostatného česko-slovenského štátu.<br />

Českí a slovenskí krajania už na začiatku svetovej vojny vytvorili<br />

v Rusku (Česká družina) a vo Francúzsku (Rota Nazdar) prvé dobrovoľnícke<br />

jednotky. Tie však boli roztrieštené do malých oddielov<br />

pri jednotlivých ruských divíziách alebo bojovali v rámci francúzskej<br />

Cudzineckej légie v radoch Marockej divízie na najrôznejších úsekoch<br />

francúzskeho frontu. No rozhodným krokom k vytvoreniu česko-<strong>slovenskej</strong><br />

armády mohlo byť iba sformovanie samostatnej a veľkej taktickej<br />

jednotky, ktorá by ako celok bola nasadená na fronte proti Nemecku.<br />

Svet by sa takto dozvedel o jej existencii. Sám M. R. Štefánik túto<br />

úlohu zdôvodnil takto: „Nehľadiac na samozrejmosť faktu, že národ, ktorý<br />

sa považuje za revoltujúci a chce, aby ho považovali za samostatnú štátotvornú<br />

jednotku, má právo a povinnosť utvoriť armádu, v našom prípade pripustenie<br />

tejto armády po boku Spojencov znamená i formálne uznanie oprávnenosti<br />

našich požiadaviek a záruk, že tieto požiadavky budú splnené. - Preto tiež od<br />

samého počiatku vojny Československá Národná Rada usilovala u Spojencov<br />

o povolenie a umožnenie zvláštnej národne armády. " 72<br />

Už od jari 1916 sa Štefánik začal venovať tejto úlohe. Vzhľadom na<br />

to, že na talianskom fronte - s výnimkou východného frontu - bolo<br />

136


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

v tom čase nasadených v rakúsko-uhorskej armáde najviac Čechov<br />

a Slovákov, tu videl najväčšie možnosti na organizovanie čsl. zahraničného<br />

vojska. Keď 1. apríla 1916 odchádzal do Talianska na tzv.<br />

„zdravotnú dovolenku", išlo mu predovšetkým o eliminovanie taliansko-juhoslovanských<br />

rozporov a následne o ich zlepšenie a získanie<br />

Talianov pre česko-slovenskú vec. Spolu s Benešom skoncipoval leták,<br />

ktorý od mája 1916 sám zhadzoval z lietadla nad rakúsko-uhorskými<br />

zákopmi a v ktorom sa veľmi otvorene hovorilo o utvorení samostatného<br />

česko-slovenského štátu, ale aj o spojení Juhoslovanov. Získal si<br />

dobré meno v celom talianskom armádnom velení, 73 nadviazal pevnú<br />

sieť priateľských vzťahov, ale vo veľmi chúlostivej otázke taliansko-juhoslovanských<br />

vzťahov sa mu nepodarilo pokročiť. S tým úzko súvisel<br />

aj pomer Talianov k česko-<strong>slovenskej</strong> problematike. Celkové politické<br />

podmienky na organizovanie samostatných jednotiek čsl. vojska v Taliansku<br />

v tom čase ešte nedozreli. Tým viac, že ešte na jar 1916 sa tu ani<br />

nenachádzali predpokladané masy zajatcov českej a <strong>slovenskej</strong> národnosti.<br />

Až na konci roku 1916 sa ich počet pohyboval okolo 10 000.<br />

Najväčšie možnosti pre vznik takýchto samostatných jednotiek,<br />

resp. armády, skutočne existovali v Rusku, kde bola sústredená väčšina<br />

slovenských a českých zajatcov z rakúsko-uhorskej armády. Predstáv,<br />

plánov a koncepcií, ako využiť túto masovú základňu na formovanie<br />

čsl. dobrovoľníckych jednotiek, bolo viac. Popri tzv. srbsko-českom<br />

variante a výslovne „ruskom" riešení, ktoré presadzoval Zväz československých<br />

spolkov v Rusku, sa v Paríži zrodila veľkorysá koncepcia<br />

tzv. „zajateckej akcie", ktorú môžeme nazvať „francúzskou" cestou. 74<br />

Bezprostredným podnetom k rozprúdeniu tejto „zajateckej akcie" bola<br />

práve francúzsko-ruská dohoda z jari 1916, v ktorej sa Rusko zaväzovalo<br />

posilniť francúzske sily na západnom fronte a dodať 400 tisíc mužov.<br />

V jej dôsledku vznikol v CSNR v Paríži projekt, v ktorom sa požadovalo,<br />

aby časť týchto posíl tvorili českí a slovenskí zajatci z Ruska,<br />

a to tým skôr, že samotné Rusko nemohlo záväzok Francúzsku splniť<br />

z vlastných zdrojov.<br />

Z politického hľadiska najpriaznivejšia situácia na budovanie autonómnej<br />

čsl. armády bola nesporne vo Francúzsku, ktoré najviac potrebovalo<br />

vojakov, aby doplnilo obrovské straty preriedených frontových<br />

línií. No práve sformovať čsl. vojsko vo Francúzsku bola úloha mimoriadne<br />

ťažká, pretože rakúsko-uhorské jednotky na západnom fronte<br />

(s výnimkou posledného roku vojny) nebojovali a vo Francúzsku tak<br />

137


Martinská deklarácia<br />

nijakí zajatci, ani prebehlíci českej a <strong>slovenskej</strong> národnosti neboli. Zajatcov<br />

a dobrovoľníkov bolo treba zvážať do Francúzska skoro z celého<br />

sveta. Predovšetkým zásluhou Štefánika, ktorý projekt „zajateckej akcie"<br />

precizoval, sa francúzske politické kruhy už v lete 1916 zaväzovali<br />

doplniť a vyzbrojiť česko-slovenskú samostatnú armádu s podmienkou,<br />

že CSNR získa aspoň 30 tisíc vojakov z iných spojeneckých štátov<br />

- predovšetkým z Ruska. Splniť hlavne tento cieľ mali vojensko-diplomatické<br />

misie M. R. Štefánika do Ruska, Rumunska i USA a kratšie<br />

sondáže v Taliansku v rokoch 1916 a 1917.<br />

V rámci „zajateckej akcie" bol rokovaním s ruskou vládou o odsune<br />

časti českých a slovenských zajatcov z Ruska do Francúzska pôvodne<br />

splnomocnený člen CSNR Josef Diirich, no jeho cárofilská politická<br />

orientácia vzbudzovala vo vedení čsl. zahraničného odboja v Paríži obavy.<br />

Oobitne znepokojovala Štefánika, ktorý v lete 1916 odišiel za ním do<br />

Ruska s oficiálnym poverením francúzskej armády „robiť pod vedením<br />

generála Janina (náčelníka francúzskej vojenskej misie v Rusku), a v súlade<br />

s ruskými vojenskými úradmi, medzi rakúskymi vojnovými zajatcami českej<br />

a <strong>slovenskej</strong> národnosti, nábor dobrovoľníkov, ochotných slúžiť vo Francúzsku,<br />

v radoch ruského kontingentu alebo v osobitných jednotkách, ktoré by sa<br />

utvorili na základe dohody medzi francúzskou a ruskou vládou". 75<br />

Štefánikovým<br />

zámerom v Rusku bolo, aby sa presadila alternatíva organizovania<br />

osobitných čsl. jednotiek, nezávislých od ruských jednotiek.<br />

Keď v lete 1916 odchádzal Štefánik do Ruska, cieľom jeho cesty bol<br />

ruský hlavný stan v Mogileve. S ruskou stranou bolo treba dohodnúť,<br />

aby sa do čsl. vojska mohli regrutovať aj vojnoví zajatci a tiež získať od<br />

ruskej vlády súhlas, aby sa toto čsl. vojsko mohlo presunúť z Ruska<br />

na západný front. Jeho rokovania v ruskom hlavnom stane sa vyvíjali<br />

pomerne priaznivo, ale ruská vláda v Petrohrade od samého začiatku<br />

robila obštrukcie, pričom ich centrom bolo hlavne ministerstvo<br />

zahraničných vecí, ktoré nehodlalo akceptovať Štefánika a preferovalo<br />

J. Düricha, toho Düricha, ktorý nevystupoval lojálne voči Masarykovi.<br />

Okrem toho existovala v Rusku veľká roztrieštenosť, ba doslova<br />

rozhádanosť ruskej krajanskej komunity a nie najlepšie vzťahy medzi<br />

českými a slovenskými organizáciami. Napokon sa však Štefánikovi<br />

podarilo uskutočniť stretnutie s predstaviteľmi českých a slovenských<br />

organizácií v Rusku, čoho výsledkom bol tzv. Kyjevský zápis z 29. augusta<br />

1916. Krajanské spolky v Rusku sa v ňom zaviazali spoločne presadzovať<br />

boj za samostatný česko-slovenský štát. 76<br />

138


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

Vzhľadom na uvedené prekážky sa Štefánikovi nepodarilo dosiahnuť<br />

pôvodný cieľ misie, s ktorým odchádzal v auguste 1916. Hoci sa<br />

okamžitý efekt nezdal veľký, veľa urobil v tom, že položil základy stabilizácie<br />

v česko-slovenských krajanských spolkoch v Rusku, a tak T. G.<br />

Masaryk, ktorý prišiel do krajiny onedlho po ňom, našiel už pôdu na<br />

doformovanie samostatného čsl. vojenského telesa pripravenú. Najmä<br />

víťazstvo februárovej revolúcie roku 1917 a úspešné bojové vystúpenie<br />

čsl. brigády pri ukrajinskom Zborové 2. júla 1917 napomohli k zmene<br />

postoja dočasnej ruskej vlády k čsl. vojenským jednotkám. Spolu<br />

s diplomatickým úsilím Masaryka sa podarilo dosiahnuť povolenie<br />

na nábor v zajateckých táboroch. Tak sa začal postupne budovať 40-<br />

tisícový L čsl. armádny zbor a pomýšľalo sa aj na vytvorenie II. zboru.<br />

Po uzavretí brest-litovského mieru (3. 3.1918) a bojoch pri Bachmači sa<br />

čsl. armádny zbor odpútal od nemeckého protivníka a nastúpil dlhú<br />

cestu cez Sibír a Vladivostok do Francúzska. 77 Nemožno podceniť ani<br />

Štefánikov nábor medzi zajatcami v Rumunsku, kde sa mu podarilo<br />

získať 1 500 dobrovoľníkov. 78<br />

Išlo v prevažnej väčšine o zajatých Slovákov<br />

(Cechov bola menšina) v kazematoch rumunskej Galatie, medzi<br />

ktorých v polovici decembra 1916 zavítal M. R. Štefánik v sprievode<br />

dôstojníkov dohodovej vojenskej misie v Rumunsku. 79 Vymohol im aj<br />

možnosť transportu cez Rusko, a tak ich koncom decembra sústredili<br />

v Barlade a krátko nato previezli do Kišineva. Tu ich však do 600 onemocnelo<br />

na týfus. Do Francúzska sa z nich napokon dostalo iba 428<br />

mužov, ktorí predstavovali základ tamojšej samostatnej čsl. armády -<br />

francúzskych légií. 80<br />

Už počas Štefánikovho pobytu v Rusku sa uvažovalo, že odíde načas<br />

do USA, aby tam pokračoval v organizácii čsl. zahraničného odboja<br />

a hlavne v budovaní dobrovoľníckej armády. Keď sa v prvej polovici<br />

apríla 1917 vracal loďou z Ruska do Francúzska, jeho cesta viedla cez<br />

Londýn, kde sa 19. apríla stretol s T. G. Masarykom a E. Benešom. Po<br />

Štefánikových skúsenostiach z Ruska porada vedúcich predstaviteľov<br />

čsl. zahraničného odboja dospela k záveru, že vojna sa v každom prípade<br />

rozhodne na západnom fronte. „Tím dosavadní naše snahy soustfedit<br />

hlavní práci propagační a politickou do Paríže, Londýna a Ríma a dostat<br />

na zápaní frontu naše vojáky, byla ješté zesílená a událostmi nečekané jako<br />

správna overená/' píše Edvard Beneš. 81<br />

Pre M. R. Štefánika bola porada nesporne ďalším impulzom, aby sa<br />

urýchlene uskutočnila misia v USA. O to viac, že sa v Paríži schádzala<br />

139


Martinská deklarácia<br />

spojenecká konferencia, aby rokovala o ponuke separátneho mieru zo<br />

strany rakúskeho cisára Karola, čo vedenie čsl. zahraničnej akcie rozhodne<br />

veľmi znepokojovalo. Keď sa vrátil do Paríža, pred americkými<br />

Slovákmi Košíkom, Osuským a pred L. Sychravom otvorene hovoril<br />

o ťažkej situácii čsl. hnutia v Rusku a „obával se, že prohrajeme svou vec,<br />

nepodaň-li sa do konce roku postaviti československý armádni sbor ve Francii<br />

pomoci Ameriky" - spomína L. Sychravá. 82<br />

Už o mesiac Štefánik mal<br />

povolenie na misiu do USA na základe rozkazu francúzskeho ministra<br />

vojny z 20. mája 1917. 83<br />

Medzitým sa skomplikovala situácia v USA, ktoré práve v roku 1917<br />

vstúpili do vojny. Tak namiesto plánovaných 20 000 dobrovoľníkov,<br />

s ktorými pôvodne Štefánik rátal pri odchode do USA začiatkom júna<br />

1917, prišlo do konca vojny z USA do Francúzska v 23 transportoch<br />

iba 2 300 dobrovoľníkov (z toho 1 065 Slovákov). Štefánik totiž musel<br />

najskôr polemizovať s plánmi Českého národného združenia a Slovenskej<br />

ligy na vytváranie českých a slovenských oddielov v armáde USA,<br />

v tzv. Rooseveltovej divízii, a obhajovať politický význam budovania<br />

samostatnej čsl. armády vo Francúzsku. Veľkú časť energie vyčerpal<br />

úsilím o maximálne zblíženie dvoch hlavných krajanských organizácii<br />

v USA - Českého národného združenia a Slovenskej ligy na báze Česko<br />

-<strong>slovenskej</strong> jednoty, lebo ako argumentoval: „]e nutné utvoriť politicky<br />

nedeliteľný štát, nie rečovo nedeliteľný." M<br />

Dosiahol príklon katolíckeho<br />

duchovenstva amerických Slovákov k programu čsl. zahraničnej akcie,<br />

čo možno považovať za jeden z najväčších úspechov jeho misie<br />

v USA. 85<br />

Nemalé úsilie však vyžadovalo aj riešenie problémov materiálnej<br />

povahy, akými boli napríklad otázky finančnej podpory odboja,<br />

poistenia dobrovoľníkov a ich rodín atď. 86<br />

Treba však tiež podotknúť, že ani vláda USA - po prvý raz v dejinách<br />

mobilizujúca svojich občanov do vojny - neprejavovala hneď dostatok<br />

pochopenia pre nábor dobrovoľníkov do Francúzska. Sám Štefánik<br />

konštatoval: „Počiatočné potiaže, predchádzajúce dosiahnutie takéhoto<br />

povolenia boli nemalé. Washington mal proti tvoreniu armády dôvody čisto<br />

americké, ktoré boli zdôrazňované už tým, že podobné koncesie sa odopreli<br />

Poliakom, Juhoslovanom a Rumunom... Amerika očakáva tiež od vojny skonsolidovanie<br />

amerického národa a preto vláda nerada vidí akékoľvek tvorenie<br />

národných jednotiek... Veľmi padlo na váhu, že tu v Amerike, nieje dovolené<br />

regrutovanie pre inú armádu než americkú - bol teda proti nám v istom zmysle<br />

aj platný zákon..." 87<br />

140


Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj<br />

Takto Štefánik, ktorý na jeseň 1917 vydal v USA známu ohnivú mobilizačnú<br />

vyhlášku „Kto za pravdu horí", mohol robiť nábor len medzi<br />

tými krajanmi, ktorí nepodliehali brannému súpisu USA. To americká<br />

vláda bola ochotná tolerovať, aj keď do 7. decembra 1917 USA ešte<br />

neboli vo vojnovom stave s Rakúsko-Uhorskom. Išlo o mužov starších<br />

ako tridsaťročných a takých, čo dovtedy nemali americké občianstvo.<br />

Pred odchodom do Francúzska sa dobrovoľníci sústreďovali vo výcvikovom<br />

tábore v Stamforde Con. (štát Connectitut, USA), kde absolvovali<br />

aspoň čiastočný vojenský výcvik, lebo skoro všetci boli nevojaci.<br />

No ďalších vyše 40 000 krajanov (z toto vyše 25 000 Slovákov), na ktorých<br />

sa často zabúda, povolala americká armáda. 88<br />

Keď sa v polovici novembra 1917 vrátil Štefánik z USA do Paríža,<br />

pustil sa s jemu vlastným entuziazmom spolu s Benešom do posledných<br />

príprav nového dekrétu o česko-<strong>slovenskej</strong> armáde vo Francúzsku,<br />

ktorý podpísal francúzsky prezident Raimond Poincaré 16. decembra<br />

1917. Dekrét bol 7. februára 1918 doplnený štatútom čsl. vojska<br />

vo Francúzsku, upresňujúcim zásady výstavby, vnútornej organizácie,<br />

disciplíny i použitia vojska. Na jeho znení sa prevažnou mierou znovu<br />

podieľal M. R. Štefánik. Na základe spomínaných dokumentov sa<br />

postupne začali tvoriť prvé jednotky samostatného čsl. vojska vo Francúzsku,<br />

ktoré podliehali po vojenskej stránke francúzskemu veleniu.<br />

Tieto dokumenty mali mimoriadny význam, lebo sa nimi zriaďovala<br />

právne samostatná čsl. armáda politicky podliehajúca ČSNR v Paríži,<br />

prejudikujúc tak neskoršie uznanie tohto orgánu za oficiálneho reprezentanta<br />

spolubojujúceho národa. V čsl. légiách vo Francúzsku slúžilo<br />

vyše 11 000 mužov a ich nasadenie sa viaže s bojmi pri Vouziers na<br />

rieke Aisne a potom pri obciach Terron a Chestres. 89<br />

Keď na sklonku októbra talianska armáda utrpela zdrvujúcu porážku<br />

pri Caporette, krajinu zachvátila panika. Zmocnila sa aj spojencov<br />

Talianska, lebo predstava, že nepriateľ prenikne Lombardskou nížinou<br />

a zaútočí na Francúzsko z juhu, sa naraz stala reálnou. Do Talianska sa<br />

museli prisúvať aj francúzske a anglické divízie. V týchto súvislostiach<br />

sa začali v krajine odohrávať veľké zmeny. Tie boli bezprostredným<br />

dôvodom misie M. R. Štefánika do Ríma vo februári 1918 s cieľom dosiahnuť<br />

vo veci čsl. vojska v Taliansku priaznivý zlom, čo sa mu aj<br />

podarilo. Napokon sa v Taliansku vybudoval čsl. armádny zbor, ktorý<br />

mal 19 400 mužov. Nasadili ho v priestore medzi Gardským jazerom<br />

a riekou Adiža s kľúčovým bodom obrany na kóte 703 Doss Alto. 90 141


Martinská deklarácia<br />

Práve bojové vystúpenie čs. zahraničného vojska - légií - a systematická<br />

diplomatická aktivita vedenia čsl. zahraničného odboja mali<br />

rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra<br />

1918 vlády dohodových veľmocí a USA uznali CSNR v Paríži de facto<br />

ako predstaviteľku spojeneckého spolubojujúceho národa s právom<br />

na samostatnosť. Niet pochybností o tom, že zahraničný odboj bol od<br />

začiatku vojny motorom národnooslobodzovacieho boja českého i slovenského<br />

národa. A takisto, že bez štátov Dohody a ich súhlasu by<br />

sa mapa Európy nemenila. No podmienky na zrod samostatného česko-slovenského<br />

štátu mali vonkajšiu i vnútornú povahu a museli byť<br />

v značnom súzvuku. Aj zahraničný odboj sa opieral o postupne narastajúcu<br />

a neľahko sa rodiacu podporu zo strany domácich politických síl.<br />

Tí, čo bojovali za čsl. samostatnosť, si dobre uvedomovali previazanosť<br />

práce doma, na vojenských frontoch a v zahraničí. Pritom je nesporné,<br />

že koncepcia budúceho štátu sa v praktickej podobe vypracovala najskôr<br />

v zahraničí a tam sa vybudovali aj jeho politicko-mocenské a vojenské<br />

štruktúry. No odhliadnuc od zásluh, ktoré čsl. zahraničný odboj<br />

dosiahol v rokovaniach s dohodovými veľmocami, rozhodujúcu úlohu<br />

pri rozpade Rakúsko-Uhorska a pri vyhlásení a <strong>vzniku</strong> samostatného<br />

čsl. štátu zohral domáci odboj, ktorého aktivita sa začala rozvíjať už<br />

v priebehu roku 1917 a vyvrcholila koncom októbra 1918.


V. KAPITOLA<br />

PRIELOM VOJNY, OŽIVENIE MYŠLIENKY<br />

ČESKO-SLOVENSKÉHO SPOJENIA<br />

A PREPÁJANIE ZAHRANIČNÉHO<br />

A DOMÁCEHO ODBOJA V ČECHÁCH<br />

Ani boje roku 1916 nepriniesli zásadné rozhodnutia vo „Veľkej vojne".<br />

Mali charakter vysilujúcich bitiek s obojstranne vysokými stratami<br />

a vyžiadali si aj krajné vypätie pracovných síl, zdrojov a celkovú<br />

únavu z vojny. Výsledkom nezmyselných bojov bola istá, no nepresvedčivá<br />

prevaha dohodových veľmocí. Dozrieval však obrat vo svetovej<br />

politike, ktorá riešila nahromadené problémy vojnou.<br />

Hrôza a nezmyselnosť zákopovej vojny na západnom fronte roku<br />

1916 skutočne triumfovali. V dôsledku Brusilovovej protiofenzívy sa<br />

však v júni 1916 znovu dal do pohybu východný front a ruské vojská<br />

postúpili na celom úseku v priebehu troch mesiacov o 80 - 150 km.<br />

Rakúsko-uhorská armáda, proti ktorej sa viedol hlavný úder, stratila<br />

v týchto bojoch státisíce vojakov. Pritom roku 1916 monarchia chcela,<br />

no nedokázala vyradiť svojho najslabšieho protivníka - Taliansko.<br />

Ani Taliani, ktorí pokračovali v ofenzívach na Soči (Isonzó), nedosiahli<br />

výraznejší úspech. Práve víťazný postup ruských vojsk za Brusilovovej<br />

protiofenzívy spôsobil, že sa mohlo zdať, akoby vec Dohody spela<br />

k víťaznému koncu. Preto s ňou váhajúce Rumunsko uzavrelo spojeneckú<br />

zmluvu a vyhlásilo Rakúsko-Uhorsku vojnu. Bolo porazené<br />

a koncom roku 1916 vojská Ústredných mocností obsadili Bukurešť<br />

a veľkú časť krajiny.<br />

Už na začiatku vojny sa ukázalo, že Rakúsko-Uhorsko nemá dostatok<br />

síl, aby vo vojenskom zápolení bolo rovnocenným partnerom<br />

Nemecka. Vojnou sa však jeho závislosť zo dňa na deň ustavične zväčšovala<br />

a smerovala k úplnej podriadenosti. Rakúsko-uhorská vojenská<br />

mašinéria síce pomohla vyvolať vojnu, no nebola schopná ovplyvniť<br />

143


Martinská deklarácia<br />

rozhodujúce udalosti, ktoré určovali ďalší vývoj konfliktu. Neutešený<br />

obraz poskytovala práve vysilená monarchia a jej zdecimovaná armáda<br />

porážkami na východnom fronte. Rakúsko-Uhorsko, ktoré skoro<br />

polovicu pravidelného vojska stratilo už v prvom roku vojny a jeho<br />

armáda sa musela prebudovať i reorganizovať, s predlžovaním vojny<br />

a objavením sa nových nepriateľov (Taliansko, Rumunsko) očividne<br />

slablo. Straty totiž boli mimoriadne vysoké a skoro každá bitka bola bez<br />

pomoci Nemcov už vopred prehraná. Aj keď rakúsko-uhorské vojsko<br />

víťazilo, bolo to za cenu toho, že sa monarchia podriadi svojmu nemeckému<br />

spojencovi. V podstate už od roku 1915 všetko záviselo práve od<br />

Nemecka. Bez pomoci Nemecka nebola monarchia schopná pokoriť<br />

ani malé, no hrdinsky bojujúce Srbsko. 1<br />

Jej ašpirácie na neobmedzenú<br />

nadvládu nad Balkánom boli v základoch otrasené. Zároveň sa pred<br />

strednou a juhovýchodnou Európou počas vojny čoraz zreteľnejšie črtala<br />

hrozba úplnej nadvlády Nemecka. Ríšskonemecký kapitál, ktorý<br />

už pred vojnou mal v monarchii prakticky dominantné postavenie,<br />

sa usiloval hneď od začiatku vojny natrvalo pripútať habsburskú monarchiu<br />

k Nemecku, upevniť jej „nemecký" charakter a presadiť svoje<br />

predstavy o usporiadaní strednej a juhovýchodnej Európy. Malo mu<br />

to umožniť predovšetkým uzatvorenie colnej únie medzi Nemeckom<br />

a Rakúsko-uhorskou monarchiou. Dôvodom boli, okrem iného, aj čoraz<br />

viac vzrastajúce náklady na zabezpečenie bojaschopnosti armády<br />

a zbrojenie, ktoré musela monarchia v predlžujúcej sa vojne vynakladať.<br />

Rakúsko-Uhorsko znenazdania stálo pred otázkou ďalšej existencie<br />

a zachovania svojej územnej celistvosti. Potvrdili to už prvé tajné<br />

diplomatické rokovania o vojnových cieľoch, či už medzi dohodovými<br />

štátmi, alebo Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, kde sa dostávala na<br />

program dňa otázka územnej celistvosti monarchie po vojne.<br />

Ústredné mocnosti, pre ktoré nebol vývoj situácie na bojiskách roku<br />

1916 zvlášť priaznivý, cítili sa po páde Bukurešti 6. decembra 1916<br />

predsa len v určitej výhode a 12. decembra 1916 vyzvali dohodové<br />

štáty na mierové rokovania na základe dovtedajších výsledkov vojny.<br />

Nemci tým chceli zároveň predísť vstupu USA do vojny. Rakúsky cisár<br />

Karol, ktorý sa krátko predtým ujal vlády po zosnulom Františkovi<br />

Jozefovi L, patril k hlavným iniciátorom tejto výzvy a v zainteresovaných<br />

diplomatických kruhoch bolo známe, že jeho názory sa podstatne<br />

odlišovali od nemeckých mierových predstáv. Rakúsko-Uhorsko bolo<br />

ochotné kedykoľvek rokovať o mieri. Predstavitelia dohodových stá-<br />

144


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

tov však na podobnú „burzu mieru" nepristúpili. Najprv jednotlivo<br />

a 30. decembra 1916 spoločnou nótou odmietli návrh Ústredných mocností<br />

s odôvodnením, že návrh neobsahoval konkrétne podmienky rokovania,<br />

a preto sa skôr javil ako vojnový manéver než ako mierová<br />

ponuka.<br />

Do tejto diplomatickej hry zasiahol americký prezident Woodrow<br />

Wilson so svojím úsilím stať sa svetovým arbitrom a prezentovať americkú<br />

ekonomickú silu adekvátnym politickým vplyvom na svetové<br />

udalosti; 21. decembra 1916 vyzval bojujúce štáty, aby jasne vyslovili<br />

svoje vojnové ciele, čo však obidva nepriateľské tábory odmietli. Dohodové<br />

veľmoci vo výklade svojich vojnových cieľov z 10. januára<br />

1917 žiadali odchod Nemcov zo všetkých anektovaných území a trochu<br />

unáhlene sa vyslovili aj za oslobodenie „Čecho-slovákov" spod<br />

cudzieho panstva - na výstrahu monarchii. Na nátlak USA však túto<br />

požiadavku ihneď stiahli a americký vyslanec ubezpečil viedenskú<br />

vládu, že spojenci ponúknu Rakúsko-Uhorsku záruku integrity, ak<br />

ihneď požiada o mier. Dohodové veľmoci vtedy ešte vôbec neuvažovali<br />

o rozčlenení monarchie, usilovali sa ju iba odtrhnúť od Nemecka<br />

a uzavrieť s ňou separátny mier. To bolo aj cieľom tajných rokovaní<br />

v priebehu roku 1917, hoci požadovanú emancipáciu od Nemecka nebola<br />

už habsburská monarchia schopná uskutočniť. Celý tento zložitý<br />

veľmocenský diplomatický boj, v ktorom sa Rakúsko-Uhorsko ekonomicky,<br />

politicky i vojensky čoraz viac podriaďovalo Nemecku, nezvratné<br />

signalizoval pomalý rozpad habsburskej monarchie a so zmenami<br />

v jej medzinárodnom postavení, s príznakmi jej pozvoľného rozkladu<br />

súviseli a kryštalizovali sa aj alternatívy riešenia českej a <strong>slovenskej</strong><br />

otázky v rámci Rakúsko-Uhorska alebo mimo neho.<br />

Habsburská monarchia bola už predtým vo svojom vnútropolitickom<br />

vývoji nadmerne závislá od medzinárodného vývoja, no vo vojne<br />

sa všetky zmeny jej medzinárodného postavenia prejavili vo vnútornej<br />

politike zvlášť vypuklo. Otázka ďalšej existencie monarchie bola<br />

položená nielen na úrovni veľmocenských, ale aj domácich vzťahov.<br />

Predvojnovú vnútropolitickú krízu, ktorú mala vojna odstrániť a upevniť<br />

tak predpoklady na úplné obnovenie štátnej prestíže vo vlastných<br />

radoch, sa nepodarilo zlikvidovať, ale, naopak, ešte viac sa prehĺbila.<br />

Vnútorná súdržnosť monarchie sa čoraz viac ochromovala. Bez zainteresovanosti<br />

Nemecka nebola už habsburská dynastia a jej vládnuce<br />

triedy schopné vlastnými silami a prostriedkami vyriešiť ani vzájomný<br />

145


Martinská deklarácia<br />

vzťah medzi Rakúskom a Uhorskom, t. j. otázku dualizmu, ani s tým<br />

súvisiaci problém novej štátoprávnej štruktúry monarchie - či už centralizačnou,<br />

alebo federatívnou cestou. Počas vojny výrazne vzrástla<br />

aktuálnosť riešenia otázky nerovnoprávnych národov monarchie -<br />

medzi nimi i riešenie slovenského problému. Táto otázka už nebola iba<br />

jej vnútropolitickou záležitosťou, ale tvorila súčasť možného nového<br />

štátoprávneho usporiadania strednej a juhovýchodnej Európy po vojne.<br />

Dôležité však bolo aj to, že v záverečnej fáze vojny na bojoch, ktoré<br />

rozhodli o osude Európy, sa začali podieľať aj jednotky čsl. vojska v zahraničí<br />

- čsl. légie - na strane Dohody.<br />

Do roku 1917 vstupovali dohodové štáty s rastúcou materiálnou prevahou,<br />

s väčšími ľudskými rezervami a v neposlednom rade i s novým<br />

silným spojencom - USA. Práve revolučné udalosti roku 1917 v Rusku<br />

a vstup USA do vojny prinášajú zlom vo vedení „veľkej vojny". Vývoj<br />

situácie vo východnej Európe prinútil Dohodu k zintenzívneniu úsilia<br />

na západnom fronte. No napriek veľkej prevahe jej vojská nedosiahli<br />

ešte prakticky žiadny úspech, keď každý pokus končil na dobre premyslenom<br />

a účinnom obrannom systéme Siegfriedovej línie, na ktorú<br />

sa Nemci plánovité stiahli. Na talianskom fronte však došlo v októbri<br />

1917 k rozhodnému prielomu, keď spojené nemecké a rakúsko-uhorské<br />

vojská porazili Talianov pri Caporette a v dôsledku porážky talianske<br />

vojsko ustúpilo až k rieke Piava. Tu sa potom južný front nadlho<br />

zastavil a v bojoch na tejto rieke sa zúčastnili aj mnohí Slováci i Česi,<br />

ktorí bojovali v rakúsko-uhorskej armáde, ale aj čsl. legionári bojujúci<br />

s talianskou armádou. Na druhej strane sa vstupom Grécka do vojny<br />

po boku Dohody v júni 1917 znovu otvorila nevyhnutnosť posilnenia<br />

balkánskeho frontu, kde po porážke Rumunska nemuseli Ústredné<br />

mocnosti výraznejšie zasahovať.<br />

V oboch bojujúcich koalíciách v Európe sa však v roku 1917 objavili<br />

slabší partneri, pre ktorých sa už vojna stávala prakticky neúnosnou.<br />

V tábore Dohody to bolo Rusko a na strane Ústredných mocností<br />

Rakúsko-Uhorsko. V Rusku sa v dôsledku februárovej revolúcie cár<br />

vzdal trónu a utvorila sa Dočasná vláda. Tá však nebol schopná udržať<br />

kontinuitu vedenia vojny v rámci Dohody. Nedokázala uskutočniť na<br />

východnom fronte operáciu väčšieho významu a Nemcom i rakúskouhorskej<br />

armáde sa tu podarilo postupne prejsť do ofenzívy a nakoniec<br />

dobyť celú východnú Halič a Bukovinu. 2<br />

Ruská revolúcia názorne predviedla nielen to, že dynastie mož-<br />

146


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

no zavrhnúť, ale aj to, že by sa dala zmeniť politická mapa Európy.<br />

Pritom pád cárizmu v Rusku hlboko zapôsobil na ďalší vývoj v Rakúsko-Uhorsku,<br />

ktoré svojím monarchistickým, poloabsolutistickým<br />

režimom v mnohom pripomínalo predrevolučné Rusko. Rozhodne<br />

v ňom veľmi spochybnil princíp monarchizmu a jeho význam pre jednotu<br />

mnohonárodnostného štátu. Nacionálny rozpad Rakúsko-Uhorska<br />

sa začal citeľne zrýchľovať. Heslo o práve národov na sebaurčenie<br />

sa stalo jedným z najrozšírenejších, čo nepochybne veľmi ovplyvnilo<br />

aj zmýšľanie širokých vrstiev nerovnoprávnych národov a národností<br />

monarchie, medzi nimi aj Slovákov a Cechov. Národnopolitické reprezentácie<br />

porobených národov v monarchii od jari 1917 aktivizujú svoju<br />

činnosť najmä v Predlitavsku. K ďalšej politickej zmene v Rusku došlo<br />

7. novembra 1917, keď sa dostali k moci ruskí boľševici a jedným z<br />

prvých rozhodnutí bolo vystúpenie Ruska z vojny na strane Dohody.<br />

Začali sa mierové rokovania, ktoré dlho neviedli k cieľu. Po boľševickom<br />

prevrate sa razom zmenila nielen vnútropolitická situácia Ruska,<br />

ale aj medzinárodné pomery na sklonku prvej svetovej vojny.<br />

Podobne ako všetky bojujúce mocnosti aj Rakúsko-Uhorsko muselo<br />

zvažovať zlomové udalosti roka 1917, keď mu po Nemecku (2.4.1917)<br />

Spojené štáty 7. decembra 1917 tiež vyhlásili vojnu. O to väčšmi, že<br />

v záverečnej fáze vojny sa aj v monarchii dostával viac k slovu „vnútorný<br />

front" -1, j. do centra pozornosti sa dostávali vyhrotené sociálnoekonomické,<br />

protivojnové a národnooslobodzovacie zápasy, ktoré do<br />

istej miery začínali vplývať aj na vojenské rozhodovanie na frontoch.<br />

Ekonomika bola vyčerpaná, autorita štátu a jeho mocenských orgánov<br />

medzi najširšími masami obyvateľstva podlomená alebo zdiskreditovaná,<br />

keďže nemohla uspokojiť ani najzákladnejšie potreby ľudí a postupne<br />

už prestávala sýtiť i molocha vojny, ktorému všetko obetovala.<br />

3 Ak napríklad v prvých rokoch vojny prípad uväzneného rímskokatolíckeho<br />

kňaza Jozefa Kačku a notára Jozefa Messerschmidta za<br />

protivojnovú agitáciu a nabádanie brancov na prechod k Rusom boli<br />

výnimočné protištátne postoje, podobne ako internovanie evanjelického<br />

kňaza Ján Maliarika na psychiatrickej klinike, ktorý sa odhodlal<br />

k zúfalému pokusu upozorniť verejnosť na nezmyselnosť vojnového<br />

vraždenia, keď vo februári 1916 cez prestávku nemeckého operného<br />

predstavenia vystúpil pred oponu Národného divadla v Prahe a prekvapenému<br />

obecenstvu predniesol pacifistické vyhlásenie, tak v zá-<br />

147


Martinská deklarácia<br />

verečnej fáze svetovej vojny sa najskôr v zázemí a potom aj na frontoch<br />

začali otvorene prejavovať nelojalita až odpor voči dovtedajším<br />

autoritám už v masovom meradle. To sa v poslednom roku vojny<br />

týkalo aj rakúsko-uhorskej armády ako poslednej opory habsburskej<br />

monarchie. Podobne ako v Rusku aj v krajinách Ústredných mocností<br />

už na jar a v lete 1917 naplno prepukali sociálne nepokoje. Štrajky<br />

a demonštrácie boli síce aj v krajinách Dohody, ale ich intenzita bola<br />

neporovnateľná s tými v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Aj na samom<br />

Slovensku od jari do jesene 1917 štrajkové hnutie či hladové a protivojnové<br />

demonštrácie neobyčajne zosilneli, čo bol neklamný jav prelomenia<br />

pasivity, do ktorej militarizácia priemyslu a železničnej dopravy<br />

vohnala robotnícke hnutie. 4 Kritickú situáciu v Rakúsko-Uhorsku ešte<br />

znásobovala ťažká zásobovacia situácia a aj pri ťaživej ekonomickej situácii<br />

bolo pre štrajky a demonštrácie roku 1917 charakteristické, že<br />

sa v nich objavovali nielen protivojnové, ale priamo aj politické požiadavky<br />

na odstránenie monarchie a nastolenie demokratického systému<br />

a u nerovnoprávnych národov Rakúsko-Uhorska sa hromadili<br />

a zintenzívňovali požiadavky národného oslobodenia.<br />

Keď 21. novembra 1916 zomrel vo Viedni František Jozef L, zanechal<br />

vojnou vysilenú monarchiu svojmu následníkovi cisárovi Karolovi<br />

I. vo veľmi neutešenom stave. Pokračovanie vojny ohrozovalo<br />

nielen fyzické prežitie státisícov a miliónov, ale aj ďalšiu existenciu<br />

habsburskej monarchie. Plány, s ktorými Rakúsko-Uhorsko išlo do<br />

vojny, stroskotali. Hneď na začiatku svojej vlády sa nový cisár Karol<br />

nevyhol ani ďalšiemu osudovému kroku, keď vyhovel I. Tiszovi<br />

a 30. decembra 1916 sa dal v Budapešti korunovať za uhorského kráľa<br />

ako Karol IV. Tým sa vlastne vzdával projektu svojho zosnulého strýka<br />

Františka Ferdinanda na odstránenie dualizmu, aj keď škodlivosť<br />

dualizmu pre ríšu vojna len potvrdila. Naopak, zaviazal sa na čosi, čo<br />

vo svojich dôsledkoch potom viedlo k tomu, že všetky jeho pokusy<br />

o zásadnejšiu reformu monarchie narážali na dualistické usporiadanie<br />

ríše, na nedotknuteľnosť krajín svätoštefanskej koruny, ktorých<br />

integritu slávnostne sľúbil zachovávať a brániť. 5 A práve nesúhlas maďarských<br />

vládnucich kruhov a ich ministerského predsedu I. Tiszu,<br />

ktorý tvrdohlavo obraňoval dualistický model monarchie, vytrvalo<br />

odmietal prenikavejšiu zmenu volebného systému, lebo v zavedení<br />

všeobecného volebného práva videl smrteľné nebezpečenstvo pre<br />

mocenské postavenie „historických tried" a maďarskú národnú sup-<br />

148


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

remáciu. Bol najvážnejšou prekážkou na dôslednejšie vnútorné reformy<br />

monarchie.<br />

Takto sa v nasledujúcich rokoch 1917 - 1918 vojna stala pre Rakúsko-Uhorsko<br />

bojom o holú existenciu. Odpor vládnucich kruhov<br />

k dôslednému riešeniu národnostnej otázky vnútri ríše spôsobil, že<br />

jej zachovanie sa stalo prakticky nemožné. Monarchia sa sústredila na<br />

pokusy o dosiahnutie separátneho mieru a vo vnútornej politike sa<br />

obmedzila iba na niektoré ústupky. Totiž realistickejší predstavitelia<br />

vládnucich kruhov okolo panovníka Karola si uvedomovali bezvýchodiskovosť<br />

situácie a pokúšali sa zachraňovať existenciu monarchie<br />

úsilím o kompromisné dohovory s dohodovými veľmocami, pokusmi<br />

o separátny mier. Nazdávali sa, že ich snahy o záchranu habsburského<br />

trónu sa môžu opierať o mienku vplyvných dohodových kruhov,<br />

ktoré považovali Nemecko za hlavného protivníka, a prisudzovali<br />

podunajskej monarchii v povojnovej situácii funkciu vyrovnávacieho<br />

mocenského faktora medzi Nemeckom a Ruskom. Patril k nim aj bývalý<br />

blízky spolupracovník Františka Ferdinanda Ottokar Czernin, ktorý<br />

v decembri 1916 nahradil príliš pronemeckého ministra zahraničných<br />

vecí Istvána Buriana. Cisár Karol prostredníctvom svojej manželky príbuzensky<br />

zviazaný s bourbonsko-parmskou rodinou využil príležitosť<br />

kontaktovať pomocou svojho švagra Sixta Bourbonského predstaviteľov<br />

francúzskej vlády. Rokovania sa tiahli od januára do marca 1917,<br />

pričom cisár Karol sformuloval aj list, ktorý obsahoval podmienky<br />

mieru. Uznával v ňom francúzsky nárok na Alsasko-Lotrinsko (na čom<br />

Francúzi trvali), čo však nebolo lojálne voči Nemecku. Pre Rakúsko-<br />

Uhorsko požadoval iba zachovanie celistvosti monarchie.<br />

No týmto listom sa predbežne iniciatíva cisára Karola skončila<br />

a stroskotali aj rokovania s Veľkou Britániou, ktorá sa začiatkom augusta<br />

1917 obrátila na Viedeň s ponukou separátnych mierových rokovaní.<br />

Rokovania padli na rovnakých prekážkach: na neschopnosti<br />

Rakúsko-Uhorska vymaniť sa z nemeckého područia, ako aj jeho vlády<br />

urobiť voči Dohode teritoriálne ústupky na jednej strane a na strane<br />

druhej preto, že Dohoda už nebola v stave zaručiť rakúsko-uhorskú<br />

celistvosť najmä vzhľadom na prísľuby dané Taliansku londýnskou<br />

zmluvou z roku 1915 - na strane druhej. Takto v zahraničnopolitickej<br />

oblasti sa rok 1917 nevyvíjal pre habsburskú monarchiu práve najpriaznivejšie.<br />

6<br />

Vo vnútropolitickej oblasti napätie prerastalo do výbušnej revo-<br />

149


Martinská deklarácia<br />

lúčnej situácie, a preto sa ho realistickejšie kruhy pokúšali zmierniť<br />

obmedzenými spoločensko-politickými reformami a zmenami. Patrilo<br />

k nim aj zvolanie zasadnutia ríšskeho snemu, ktorý nezasadal od vypuknutia<br />

vojny. Cisár Karol ho zvolal na 30. mája 1917, čo bola výzva aj<br />

pre domácu českú politiku, pretože už od roku 1879 na úvod každého<br />

zasadnutia parlamentu podávali českí poslanci tzv. štátoprávne ohradenie,<br />

v ktorom vyhlasovali, že síce sa zúčastňujú práce parlamentu,<br />

ale to neznamená, že sa vzdávajú svojho štátoprávneho programu.<br />

Pred českými poslancovi sa vynorila otázka, s čím na otvorení snemu<br />

vystúpia, najmä s ohľadom na nie práve utešenú situáciu, v ktorej sa<br />

vtedy domáca česká politika nachádzala.<br />

Neutešený stav oficiálnej českej <strong>politiky</strong> bol o to markantnejší, že<br />

český politický život, pred vojnou taký dynamický a rozsiahly, odrazu<br />

neuveriteľne pohasol vo svojich ambíciách a cieľoch. Na Slovensku aj<br />

vzhľadom na minulý vývoj a možnosti <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> tento vojnový<br />

úpadok predsa len nebol taký evidentný. Oficiálna česká politika<br />

sa najmä po ústupe ruskej armády v máji 1915 a po rozvinutí protičeskej<br />

perzekúcie zo strany rakúskej vlády ocitla v hlbokej depresii,<br />

stratila akúkoľvek sebadôveru, bola ustráchaná a „neznesiteľne pasívna",<br />

nevynaliezavá vo formách a spôsoboch práce, do poslednej chvíle<br />

oportunistická a bez rozsiahlejšieho národného programu. Až do<br />

konca roku 1916 nepodnikla prakticky nič, čo by malo nejaký politický<br />

význam, a ak sa aktivizovala, tak iba na lojálnej prorakúskej základni.<br />

Za jej prorakúsky aktivizmus sa dlho hanbili aj Masaryk a Beneš. Nenašli<br />

jediný oficiálny prejav českého politika, ktorý by mohli predložiť<br />

Dohode ako doklad o domácom odboji, resp. radikálnych náladách,<br />

preto sa radšej usilovali, aby sa o domácej českej politike vedelo vo<br />

svete čo najmenej.<br />

Až 19. novembra 1916 sa verejnosť dozvedela o dohode deviatich<br />

českých politických strán, agrárnikov, sociálnych demokratov, národných<br />

socialistov, mladočechov, staročechov, moravskej strany Dr.<br />

Stránskeho a troch katolíckych strán. Vznikli tak dve organizácie: Český<br />

zväz združujúci poslancov v ríšskej rade s ťažiskom pôsobenia vo<br />

Viedni a Národný výbor, ktorý mal byť akýmsi pražským štábom českej<br />

<strong>politiky</strong> - prostredníkom medzi poslancami a stranami. Na čele<br />

Českého zväzu stálo deväťčlenné predsedníctvo; traja agrárnici, dvaja<br />

sociálni demokrati, jeden mladočech, národný socialista, katolík a zástupca<br />

moravskej strany Adolfa Stránskeho. Predsedom sa stal agrár-<br />

150


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

nik František Stanék, podpredsedníčke posty zaujali Bohumír Šmeral<br />

a mladočech Jindŕich Maštálka a za konateľa bol zvolený Vlastimil Tusar.<br />

Predsedom Národného výboru sa stal staročech a hlavný riaditeľ<br />

Zemskej banky Karel Mattuš.<br />

V krátkom vyhlásení o <strong>vzniku</strong> Českého zväzu a Národného výboru<br />

v tlači sa hovorilo o záujme „staroslávnej dynastie" bez jedinej výčitky<br />

za protičeskú vojnovú politiku vlády. Už prvé kroky Českého zväzu<br />

a Národného výboru mali predovšetkým demonštrovať lojalitu utvorených<br />

českých politických organizácií. Česká delegácia sa zúčastnila<br />

na pohrebe Františka Jozefa i korunovácii cisára Karola za uhorského<br />

kráľa 30. decembra 1916 v Budapešti. Účasťou na korunovácii v Budapešti<br />

sa v podstate česká oficiálna politika vzdávala i tradičného<br />

odporu k dualizmu, čím opúšťala aj svoj štátoprávny program, ktorý<br />

uznával rovnocennosť českej a svätoštefanskej koruny Z toho logicky<br />

vyplývala požiadavka, aby cisár Karol, ak prijal svätoštefanskú korunu,<br />

prijal alebo aspoň sľúbil prijať aj korunu svätováclavskú. Priam<br />

bizarne preto zneli argumenty českých politikov, ktorí sa snažili ospravedlňovať<br />

účasť na korunovácii tým, že vyslanie českej delegácie malo<br />

zdôrazniť parlamentný princíp a prispieť k „omezení moci vojenských<br />

úradu", a že cestu do Budapešti chceli využiť na nadviazanie stykov<br />

s maďarskými politikmi. 7<br />

Český zväz však prejavil svoju servilnosť<br />

k Rakúsko-Uhorsku ešte oveľa výraznejším a politicky závažnejším<br />

spôsobom. Vynaložil nemálo síl na to, aby čo najrýchlejšie dezavoval<br />

tú časť dohodovej nóty z 10. januára 1917, ktorá hovorila o „osvobození<br />

Čecho-Slováku z cizí nadvlády". 8<br />

Za najvhodnejšiu tribúnu na proklamovanie českej prohabsburskej<br />

lojality považovali českí poslanci audienciu u cisára. Predsedníctvo<br />

Českého zväzu vo Viedni prijalo vyhlásenie odmietajúce pasáž dohodovej<br />

nóty o „Čecho-Slovakoch", nakoniec sa však 31. januára 1917<br />

publikoval text nadiktovaný ministrom zahraničných vecí Otakarom<br />

Czerninom, ktorý si neželal, aby sa v českom vyjadrení našiel čo len<br />

tieň kritiky vnútrorakúskych pomerov. Zväz si dal nadiktovať vyhlásenie<br />

vyjadrujúce úplnú spokojnosť s habsburským panstvom. V každom<br />

prípade ustanovenie Českého zväzu, jeho účasť na korunovácii<br />

v Budapešti a odmietnutie pasáže dohodovej nóty predstavujú kulminačný<br />

bod najhlbšieho úpadku českej <strong>politiky</strong> v období prvej svetovej<br />

vojny. Stalo sa to v čase, keď bol český národ podrobený nemilosrdnej<br />

perzekúcii, keď viacero českých politikov zatkli a odsúdili, keď sa pri-<br />

151


Martinská deklarácia<br />

pravovalo pretvorenie Rakúska v duchu požiadaviek nemeckých nacionalistov<br />

a hrozba pohltenia českého národa „Mitteleuropou" bola<br />

akútna. 9<br />

Pritom aj na najoddanejších prívržencov česko-<strong>slovenskej</strong> myšlienky<br />

v Čechách doľahla po ústupe ruských vojsk z Karpát hlboká depresia<br />

a beznádej, ktoré trvali až do jari 1917. Ešte 16. októbra 1916 si<br />

slovakofil Karel Kálal bezradne kladie otázku: „Myslím stále co bude?<br />

Co bude se Slovenskem?" 10<br />

Jeden z najoddanejších prívržencov česko<strong>slovenskej</strong><br />

myšlienky Anton Štefánek, ktorý po zastavení Slovenského<br />

denníka odchádza do Prahy a pracuje v redakcii Národnich listú, vyjadril<br />

24. októbra 1916 svoju beznádej v liste Pavlovi Blahovi: „Nahliadol som<br />

do života českého hlbšie... Ale programu som zostal verný... Politicky je tu<br />

všetko jako vymreté. Strany sa neschádzajú. Skrátka každý sa kryje a nikto si<br />

netrúfa. Preiss je stále vo vážení podobne Pilát... Tu v redakcii vedie prvé slovo<br />

dr. Tobolka... Pre československú otázku nemá porozumenia... Som ako prst<br />

sám v cudzine. Niet tu poézie, horovania, idealizmu, stále sa hovorí o žrádle<br />

a pive... Po vojne utečiem odtiaľto." 11<br />

Takto vznikla vážna obava, že českí<br />

poslanci v Českom zväze môžu 30. mája 1917 na ríšskom sneme zopakovať<br />

svoje lojálne vyhlásenia z januára 1917. Takéto obavy panovali aj<br />

v širokej českej verejnosti.<br />

Dni od polovice marca do mája 1917 boli v Čechách obdobím búrlivého<br />

nástupu nacionálneho radikalizmu, ústupu dovtedajšieho defenzívneho<br />

lojálneho kurzu. Dňa 18. mája vystúpilo 222 českých spisovateľov<br />

s Manifestom, v ktorom žiadali českých poslancov, aby zanechali<br />

opatrnícku politiku, na obnovenom zasadaní viedenského parlamentu<br />

rozhodným spôsobom obraňovali národné záujmy a vyslovili sa za<br />

štátoprávne zrovnoprávnenie českého národa. Jeho autorom bol spisovateľ<br />

Jaroslav Kvapil, 25. apríla ho podpísal Alois Jirásek a potom<br />

pripojili svoje podpisy ďalší spisovatelia. Po prvý raz za vojny sa v domácom<br />

českom národnom politickom prostredí stretávame s pojmom<br />

„československý národ". Manifest českých spisovateľov vyjadroval protirakúske<br />

zmýšľanie širokých vrstiev obyvateľstva, bol v podstate výzvou<br />

na nacionálnu radikalizáciu domácej <strong>politiky</strong> a vytýčenie požiadavky<br />

českého štátu, do ktorého by patrilo aj Slovensko.<br />

Slovensko vlna nacionálnej explózie, ktorá sa pod vplyvom februárovej<br />

buržoáznodemokratickej revolúcie prevalila monarchiou, nezasiahla<br />

tak ako českú spoločnosť. Napriek tomu aj tu badať istý pohyb<br />

i v národnopolitickej oblasti. Mimoriadne veľký záujem o najčerstvejšie<br />

152


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

správy zo sveta prejavil čechoslovakisticky orientovaný ružomberský<br />

lekár Dr. Vavro Srobár, ktorý sa v polovici marca 1917 vydal na dlhšiu<br />

informačnú cestu cez Budapešť a Viedeň do Prahy. V tom čase sa na<br />

častých schôdzkach s inonárodnými, najmä českými politickými predstaviteľmi<br />

aktivizuje aj už spomínaná viedenská skupina na čele s Milanom<br />

Hodžom, využívajúc výhodu svojho metropolitného pôsobiska<br />

s najlepšími možnosťami získania správ z domácej i svetovej <strong>politiky</strong>,<br />

kontaktu s poprednými inonárodnými činiteľmi, ale aj nenápadných<br />

stretnutí s národnopolitickými činiteľmi zo <strong>Slovenska</strong>. Týkalo sa to aj<br />

M. Dulu, V. Šrobára, Samuela Zocha, Milana Ivanku, Emanuela Lehotského,<br />

Vladimíra Makovického, Jána Pálku, Ľudovíta Bazovského,<br />

Fedora Houdka, Ľudovíta Okánika i Emila Stodolu z Budapešti a ďalších.<br />

Z českej strany sa viedenských porád najčastejšie v byte K. Stodolu<br />

zúčastňovali českí poslanci František Stanék, František Udržal,<br />

Jan Sedlák a občas tam zavítal aj Rudolf Pilát, Pŕemysl Sámal a iní<br />

členovia pražskej Maffie. Tak sa stalo, že viedenská skupina so živým<br />

prepojením aj na Budapešť bola najinformovanejšia, prostredníctvom<br />

českých poslancov prichádzajúcich úradne do Viedne mala prístup aj<br />

k dôvernejším správam z domáceho českého i čsl. zahraničného odboja<br />

a pričinením ambiciózneho, politicky rozhľadeného Milana Hodžu sa<br />

usilovala byť pri riadení spravodajských, ale aj iných akcií súvisiacich<br />

s národnooslobodzovacím hnutím Slovákov. Po aktivizácii domácej<br />

českej <strong>politiky</strong> na jar 1917 a znovuotvorení ríšskeho parlamentu úloha<br />

i možnosti skupiny ešte vzrástli.<br />

Srobár zrejme už počas zastávky vo Viedni získal dosť najčerstvejších<br />

informácií o vývoji udalostí vo svete i o aktivizačnom pohybe<br />

českej spoločnosti. Do Prahy pricestoval koncom apríla 1917, práve<br />

v čase, keď sa v českých politických kruhoch uvažovalo o charaktere<br />

vyhlásenia českej delegácie pri vstupe do ríšskeho parlamentu. Ako<br />

oddaného a jednoznačne orientovaného stúpenca česko<strong>slovenskej</strong><br />

myšlienky viedla Šrobára existujúca situácia v Čechách k významnej<br />

iniciatíve. V spolupráci so Stefánkom a Votrubom, ktorí v tom čase pôsobili<br />

v Prahe, nadviazal spojenie s českými politikmi a vynaložil maximálne<br />

úsilie na to, aby sa do chystaného štátoprávneho vyhlásenia<br />

českej delegácie v ríšskom parlamente dostala aj zmienka o Slovákoch<br />

v úzkom spojení s českými požiadavkami. To sa však z viacerých príčin<br />

nestretlo všade s porozumením, pretože nie všetky české politické strany,<br />

resp. politické kruhy a politici s touto ich požiadavkou súhlasili. 12<br />

153


Martinská deklarácia<br />

Vavro Šrobár a Anton Štefánek vo svojich spomienkach zhodne tvrdia,<br />

že keď sa v máji 1917 spolu s Františkom Votrubom usilovali v Prahe<br />

o to, aby českí poslanci vložili požiadavku <strong>Slovenska</strong> do vyhlásenia<br />

Českého zväzu, bol to práve agrárnik Antonín Švehla, ktorý sa o presadenie<br />

ich požiadavky v rozhodujúcej miere zaslúžil - pričom zrejme<br />

v nemalej miere zavážil aj Šrobárov argument, že budúce Slovensko<br />

bude agrárne. Zároveň sa sťažujú, že narazili na odpor a nepochopenie<br />

českých katolíkov, staročechov, niektorých mladočechov (osobitne<br />

u Zdenka Tobolku) a ortodoxných prívržencov štátoprávnej pokrokovej<br />

strany. Šrobár si dokonca vyžiadal od väzneného Kramáŕa a Rašína<br />

súhlas so začlenením <strong>Slovenska</strong> do českého politického programu. 13<br />

Napriek tomu, že Šrobárova cesta do Prahy v máji 1917 bola z hľadiska<br />

celkového vývoja česko-slovenských vzťahov iba epizódou a ešte<br />

zhruba rok zostali česko-slovenské politické styky obmedzené prevažne<br />

na kontakt českých poslancov so slovenskými politikmi žijúcimi vo<br />

Viedni, nemožno Šrobárovi, Štefánkovi a Votrubovi uprieť autorstvo<br />

plodnej iniciatívy. Šrobárovu návštevu v Prahe v spomínanom období<br />

treba v podstate považovať za prvý efektívny politický kontakt Čiech<br />

so Slovenskom za prvej svetovej vojny.<br />

K rozhodnutiu o charaktere pripravovaného vyhlásenia malo dôjsť<br />

na spoločnej schôdzi Predsedníctva Českého zväzu a zástupcov politických<br />

strán, ktorá sa konala v zasadacej sieni agrárnej strany 27.<br />

mája 1917 v Prahe. V ten istý deň priniesol agrárnický Venkov článok,<br />

ktorým chcel ovplyvniť atmosféru rokovania v demokratickom duchu<br />

ruskej revolúcie a česko-slovenského politického zjednotenia: „ Demokratická<br />

víchrice, jež zaburácela z Ruska, žene se dále a vyčisťuje Evropu.<br />

Její náraz nemuže se zastaviti u našich hranie. A také se nezaství. Svedčí<br />

o tom neklamné zjevy, pfevýmluvnáfakta. Hlasy Polákű, volajících po sjednocení,<br />

našli už svou ozvenu i u Rusínű a Jihoslovanű a pfirozene i u nás. I my<br />

chceme v tomto státé býti slouceni, my bratfi jednoho národa, Česi a Slováci<br />

a tvofiti tu celek nerozborný. Takové slouceni všech našich častí predpokladá<br />

ovšem naprostou zmenu ústavního rádu v soustátí habsburském. Dosavadní<br />

centralismus musí býti odstranen a nahrazen federalismem... Čekáme tedy, že<br />

práve v dnešní schuzi naši zástupci společné s našim areopágem Národním<br />

výborem, dohodnou se dojista na takovém programu, který vytýči nám cestu<br />

k oné mete jež znamená novou éru celého našeho československého národa/' 14<br />

Na schôdzi 27. mája sa rozvinula dlhá diskusia. Rozhodujúcou mierou<br />

ju nakoniec ovplyvnil agrárnik A. Švehla, keď predniesol nový,<br />

154


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

stručný návrh pripravovaného vyhlásenia, ktorý napokon prijali. Na<br />

tejto schôdzi sa po prvý raz k myšlienke pripojenia <strong>Slovenska</strong> k českému<br />

štátu pridala i česká sociálna demokracia. Dr. Leo Winter vyhlásil<br />

stanovisko Českoslovanskej sociálnej demokracie, „sloučit všechny časti<br />

českého národa, čítaje v to i Sloväky, v jeden celek v rámci této ríše a českému<br />

národu vymoci právo sebeurčenľ'', čo sa vzhľadom na predchádzajúce postoje<br />

vedenia českej sociálnej demokracie považovalo za senzáciu. 15<br />

Na kľúčových schôdzach 27. mája v Prahe a 29. mája vo Viedni sa<br />

teda rozhodlo zakomponovať do prehlásenia Českého zväzu aj Slovákov,<br />

čo nepochybne súviselo s prudkou radikalizáciou celej českej<br />

<strong>politiky</strong> v poslednej tretine mája 1917. U mladočechov a národných<br />

socialistov zvíťazili radikáli, podobný trend bolo badať aj u agrárnikov<br />

a prípadný odpor českých sociálnych demokratov spochybnil fakt, že<br />

začlenenie <strong>Slovenska</strong> do českého politckého programu zodpovedalo<br />

prirodzenoprávnej doktríne, ktorú sociálni demokrati zastávali. V prípade<br />

<strong>Slovenska</strong> to však príliš nezdôrazňovali. 16<br />

Na otvárajúcej schôdzi ríšskeho parlamentu 30. mája 1917 prečítal<br />

predseda Českého zväzu František Stanék vyhlásenie, v ktorom sa medziiným<br />

hovorí: „Opírajíce sa proto v této dejinné chvíli o pfirozené právo<br />

národu na sebeurčení a svobodný vývoj, posilené nadto u nás nezadatelnými<br />

právy historickými státními akty plné uznanými, budeme se v čele svého lidu<br />

domáhat sloučení všech vetví československého národa v demokratický český<br />

štát, zahrnujíci i slovenskou vétev národa, zijíci v souvislém celku s historickou<br />

vlastí českou." 17 Májové vyhlásenie Českého zväzu bolo adekvátnym<br />

vyjadrením momentálne vzrastajúceho sebavedomia i ambícií českej<br />

<strong>politiky</strong> a súviselo s radikalizáciou českej spoločnosti pod vplyvom<br />

ruskej februárovej revolúcie. V tej súvislosti sa vynorila aj požiadavka<br />

utvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keďže však česká domáca<br />

politika zatiaľ ešte počítala s existenciou habsburskej monarchie,<br />

mal takýto útvar vzniknúť v rámci ústavnej prestavby Rakúsko-Uhorska<br />

- jeho federalizáciou. Tak či tak, požiadavka začlenenia <strong>Slovenska</strong><br />

do českého štátu bola v programových dokumentoch českej <strong>politiky</strong><br />

úplné nóvum a zjavne svedčila o tom, že česká politika prekonala obavy<br />

z reakcie mocnej maďarskej <strong>politiky</strong> - hoci o nej prakticky veľmi<br />

málo vedela.<br />

Podobne ako v Manifeste českých spisovateľov aj v májovom vyhlásení<br />

Českého zväzu sa pri formuláciách politických požiadaviek<br />

česko-slovenského spojenia uplatnil čechoslovakistický termín „čes-<br />

155


Martinská deklarácia<br />

koslovenský národ". I keď štruktúra tohto domáceho českého čechoslovakizmu,<br />

podobne ako aj štruktúra čechoslovakizmu čsl. zahraničnej<br />

akcie neboli jednoznačné a vtedy obsahovali široký diapazón od čechoslovakizmu<br />

politického po etnický a jazykový. V každom prípade<br />

však v období národnooslobodzovacieho zápasu českého a slovenského<br />

národa za prvej svetovej vojny bol čechoslovakizmus predovšetkým<br />

ideovopolitickým prostriedkom v boji za utvorenie česko-slovenského<br />

štátu. Na základe doktríny českého historického štátneho práva nebolo<br />

možné požadovať nejaké česko-slovenské spojenie. Východisko<br />

sa našlo v požiadavke prirodzeného (sebaurčovacieho) práva v spojitosti<br />

s čechoslovakistickou formuláciou žiadajúcou zlúčenie všetkých<br />

vetiev československého národa do demokratického českého štátu,<br />

„zahrnujíci i slovenskou vétev národa../' atď. Pritom rozpor, ktorý vznikol<br />

v dôsledku zmiešania dvoch štátotvorných princípov v českom<br />

programe - historické štátne právo pre české krajiny, prirodzené právo<br />

pre Slovensko - sprevádzal českú politiku do <strong>vzniku</strong> Cesko-<strong>Slovenska</strong><br />

a v modifikovanej forme i v čsl. štáte. 18<br />

Skutočne to bolo prvý raz v dejinách českej <strong>politiky</strong>, keď sa jej oficiálna<br />

reprezentácia vyslovila za česko-slovenské spojenie, hoci v rámci<br />

habsburskej monarchie. Napriek tomu, že májové vyhlásenie Českého<br />

zväzu bolo formálne lojálne, lebo sa hlásilo k „mocnárství habsburskolotrinskému",<br />

predsa len bolo v rámci monarchie „nesplniteľné". Politika<br />

Nemecka i maďarskí politici ako najmocnejšie politické faktory<br />

v monarchii naskrz a absolútne odmietali utvorenie česko-<strong>slovenskej</strong><br />

štátnej identity v rámci habsburskej ríše. No aj česká politická verejnosť<br />

prijala revolucionizáciu českého politického programu „požiadavkou<br />

<strong>Slovenska</strong>" nejednotné i s rozpakmi a na rôznom stupni pochopenia.<br />

Hoci teda vyhlásenie Českého zväzu 30. mája odznelo, ešte vôbec neznamenalo,<br />

že všetky otázky a problémy súvisiace so začlenením <strong>Slovenska</strong><br />

do českého politického programu boli definitívne vyriešené.<br />

Ešte vždy existovali politické strany, resp. politické kruhy a politici,<br />

čo s touto požiadavkou nesúhlasili ani po 30. máji 1917. Dokonca aj<br />

poslanci, ktorých podpis na tomto oficiálnom dokumente zaväzoval,<br />

necítili sa, pokiaľ išlo o Slovensko, na sto percent viazaní svojím podpisom,<br />

o konzervatívnej pravici ani nehovoriac. Anton Stefánek, ktorý<br />

v tom čase v Prahe zvlášť citlivo a pozorne sledoval aj tie najmenšie<br />

prejavy sympatií či antipatií k otázke začlenenia <strong>Slovenska</strong> do českého<br />

politického programu, veľmi obšírne a zasvätene informoval Sro-<br />

156


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

bára o vývoji a stave tohto pálčivého problému domácej českej <strong>politiky</strong><br />

v liste z 11. júla 1917. Písal mu, že presvedčený lojalista a stúpenec<br />

vyrovnania s dynastiou Moŕic Hruban a ďalší klerikáli sa všemožne<br />

snažili, aby Slovensko nezahrnuli do vyhlásenia Českého zväzu, že ani<br />

Josef Rotnágl na pražskej radnici nepochodil, lebo „tam nechcú ani slyšet<br />

o Slovákoch". Sám vraj teraz behá a nedávno bol i s Kornelom Stodolom<br />

za predsedom Národného výboru Karlom Mattušom, aby získali<br />

jeho náklonnosť. „ Tunajší konzervatívci, ku ním patria dnes obzvlášť mladočeskí<br />

poslanci (vyjmúc dr. Frantu a zatvorených, ďalej vyjmúc exekutívny<br />

výbor strany), čiastka agrárnikov, všetci klerikáli, dr. Bastýf a radničná klika<br />

s dr. Grošem na čele a staročeši, a čiastka sociálnych demokratov) - tí by radi<br />

pracovali s ministrom Czerninom na tzv. obnove Rakúska a vstúpili do koncentračného<br />

kabinetu" (tzv. ústavného podvýboru, ktorý sa mal skladať<br />

zo zástupcov parlamentných reprezentácií jednotlivých národov a mal<br />

pripraviť návrh revízie ústavy - pozn. M. H.). Bohumír Smeral vraj<br />

na medzinárodnej socialistickej konferencii v Štokholme získal dojem,<br />

že Dohoda vojnu prehrala „a konzekventne kráča na svojej ceste". Keby<br />

nebolo verejnosti, ktorá je, našťastie, na Viedeň rozhnevaná a nechce<br />

nič počuť o kompromisoch s Nemcami, „mohli by sme naše plány do budúcnosti<br />

pochovať". Stefánkovi však jeden zo zasvätených „práve včera"<br />

povedal, keby „čestí poslanci se opovážili vstoupit do kabinetu a delat vlastní<br />

politiku, nuž je utlučeme v pravém slova smyslu". 19<br />

Podľa Stefánka, okrem konzervatívneho Hlasu národa, orientujú sa<br />

protislovensky hlavne časopisy moravských a českých klerikálov a Našinec<br />

i Hlas sa vraj správajú úplne nedôstojné. Časopis Čech je proti nim<br />

hotový džentlmen. Napríklad katolícky Hlas národa sa už začiatkom<br />

júna 1917 dotkol dilemy začlenenia <strong>Slovenska</strong> do českého politického<br />

programu, keď napísal: „Zustali Cechové svému státoprávnimu presvedčení<br />

verní, nebo pfiznávají se k národnímu princípu? Je -H první eventualita<br />

pravdivá, nemuže být o pojetí Slováku do politickonárodní äkce Cechu žádne<br />

rečí, neboť s českým státem nemají Slováci co činiti, náležejíci již od 900 let<br />

k Uhrám, kdo stojí na stanovisku práva českého království, musí respektovati<br />

statní právo koruny uherské. Kto ale obetuje statní právo národnostnímu<br />

princípu a reklamuje ve jménu jeho Slováky, musí zajisté princíp národního<br />

sabaurčení pfiznati též nemeckým krajanum v Čechách, na Morave a ve Slezku.<br />

To by ovšem vedlo k roztržení zeme, proti kterému vedený byly prudké<br />

boje punktační." 20<br />

Najlepšie sa o Slovákoch vyjadrovali Venkov, Večer, Lidové noviny,<br />

157


Martinská deklarácia<br />

Česká demokracia (národnosociálna), revue Národ a vidiecke noviny. Zároveň<br />

Štefánek nabádal Šrobára, aby s Vladimírom Makovickým, resp.<br />

s niekým iným zo <strong>Slovenska</strong> zašiel do Viedne a rokoval tam s Českým<br />

klubom. Bolo by prospešné detailne oboznámiť Staňka, Šmerala, Vlastimila<br />

Tusara, Stránského, Udržala, Tobolku a hlavne Gustáva Habrmana,<br />

Antonína Nemca a ostatných so slovenskou otázkou. Vôbec nie<br />

sú informovaní ani o „uhorskejpolitike, ktorej naprosto nerozumejú". Podľa<br />

Stefánka nemajú Česi ani „dunstu o Slovensku a veľká väčšina tzv. inteligencie<br />

je pravá neinteligencia". Napokon Štefánek výťažok všetkých svojich<br />

diskusií s redakciou Národních listu, Františkom Sísom, Švehlom<br />

a inými zhŕňa do direktívneho hesla pre Slovensko: „Pfečkat a nedat se<br />

svésti do situace, která by Cechy pred Európou kompromitovala" a dodáva,<br />

že „Slováci nemajú nateraz zasahovať do <strong>politiky</strong> Českého zväzu. Hodia vraj<br />

pracuje v našom smere, ale neverím jeho politike. " 21<br />

Stefánkova narážka na nedôveru v politiku Milana Hodžu nebola<br />

náhodná, pretože podľa dostupných prameňov Šrobárovu akciu v Prahe<br />

ambiciózny Hodža pokladal do značnej miery za unáhlenú, ktorá<br />

v danej vnútropolitickej situácii môže priniesť Slovákom nové trpké<br />

chvíle. A pretože existovala uňho zjavná ambicióznsť usmerňovať slovenskú<br />

politiku, celá Šrobárova akcia mala sa vraj najskôr prerokovať<br />

s ním vo Viedni. 22<br />

Štefánkove obavy potvrdil aj Votruba, keď Šrobárovi<br />

napísal: „Hodia nám dnes neposlúži a budeme radi, keď nič nepokazí. Prestali<br />

časy maďarskej politickej chytristiky a teraz tu s otvoreným vizírom môže<br />

urobiť dobré diela každý, kto má srdce na mieste a vecné vedomosti, a to iba<br />

výlučne dľa tej orientácie, ktorú si Ty dal." 23<br />

Hodžov rezervovaný postoj k pojatiu Slovákov do májového vyhlásenia<br />

Českého zväzu mal však aj svoje širšie pozadie. V rakúsko-uhorských<br />

politických pomeroch rozhľadenejší Hodža zrejme nad týmto<br />

problémom uvažoval aj z hľadiska diametrálnej odlišnosti českého<br />

vyhlásenia a maďarskej i rakúsko-nemeckej <strong>politiky</strong>, ktoré by skôr pripustili<br />

rozbitie Rakúsko-Uhorska než splnenie českých požiadaviek<br />

v rámci monarchie. Korunovačná prísaha zaväzovala cisára Karola,<br />

aby strážil integritu Uhorska, pričom maďarská politika práve princíp<br />

integrity Uhorska stavala nad záujmy dynastie a ríše. Pre nemeckú nacionálnu<br />

politiku bola zas úplne neprijateľná myšlienka českého štátu,<br />

najmä ak by sa tento štát utvoril vo svojich historických hraniciach a obsiahol<br />

by tak i českých Nemcov. Napokon, Hodžovi nemohlo uniknúť,<br />

že vo vyhlásení Českého zväzu sa predsa len miesi nová, moderná po-<br />

158


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia...<br />

žiadavka prirodzeného práva národov na sebaurčenie s tradičnou českou<br />

doktrínou založenou na historickoprávnom princípe (požiadavka<br />

„nezadateľného práva historického"), čo signalizovalo dilemu českej <strong>politiky</strong>,<br />

do ktorej sa dostala začlenením Slovákov do vyhlásenia z 30. mája<br />

1917. Výstižne na to poukázal už citovaný Hlas národa.<br />

Habsburská monarchia skutočne nebola schopná za žiadnych okolností<br />

vyhovieť požiadavkám českého vyhlásenia a výnimkou neboli<br />

ani názory o „prenáhlenosti" českej <strong>politiky</strong> v otázke <strong>Slovenska</strong>, hlavne<br />

v tých politických kruhoch, ktoré ešte nepočítali s rozbitím Rakúsko-<br />

Uhorska. Konštatoval to aj progresívnejší mladočeský časopis Národ<br />

v článku Slováci a Česi - nékolik myšlenek uherského Slováka: „Málokterý<br />

politik český má solidnejši vedomosti o Uhrách. A tak se stalo, že néktefí vynikajíci<br />

čestí politikové se síce teší, že Slováci se vzdávají svého separatizmu,<br />

ale současné považují slovenskou otázku za kukačí vejce, které bylo »prenáhlenosti<br />

a kompromisem« položeno do hnízda Českého zväzu." 24<br />

Skúmaná dilema českej <strong>politiky</strong> po 30. máji 1917 mala aj svoju druhú<br />

stránku. Domáci český politický tábor objektívnym vývojom vo<br />

svete i doma bol tiež nútený radikalizovať svoje požiadavky. Udržať<br />

jednotu i rozhodnosť tohto postoja mu pomáhala okrem iného aj slovenská<br />

otázka. Výstižne to vyjadril A. Stefánek v už spomínanom liste<br />

Šrobárovi z 11. júla 1917: „...napriek záväznému štátoprávnemu osvedčeniu<br />

Českého zväzu nemáme ešte bitku vyhranú. Čo vo Viedni chcú, vieš. Pred Európou<br />

sa chcú prezentovať ako mierumilovný, spokojný, jednomyseľný štát,<br />

núkajú preto Čechom všetko, len aby do jarma vliezli. Slovenská formula je<br />

ovšem na závadu Českému zväzu, ona mu prekáža, ale ho i kryje— Ty ani<br />

nevieš, akú službu sme vykonali Čechom našou formulou. Cisár im môže dať<br />

všetko, len Slovensko nie, to ani v teórii." 25<br />

To všetko napokon prispelo k tomu, že napriek nesúhlasom, pochybnostiam,<br />

nátlakom i lákadlám česká oficiálna politika na svojej<br />

požiadavke začlenenia <strong>Slovenska</strong> do českého politického programu<br />

pevne zotrvala a od májového vyhlásenia sa čechoslovakistický princíp<br />

jednotného československého národa stal oficiálnou súčasťou celej<br />

českej <strong>politiky</strong> (nie iba Masarykovho vedenia čsl. zahraničného odboja).<br />

Nemalou mierou k tomu prispela aj Šrobárova aktivita pri príprave<br />

tohto oficiálneho politického dokumentu. Takto sa otázka <strong>Slovenska</strong>,<br />

pretavená do čechoslovakistickej koncepcie, stala i prvým styčným bodom,<br />

na základe ktorého dochádza už v roku 1917 k postupnej konvergencii<br />

oficiálnej českej <strong>politiky</strong> a čsl. zahraničnej akcie. Potvrdil to<br />

159


Martinská deklarácia<br />

12. júla 1917 v odkaze vedúcemu českej Maffie Pfemyslovi Šámalovi aj<br />

Edvard Beneš, keď zdôraznil, že slovenská otázka sa priaznivo vyrieši<br />

iba vtedy, ak sa doma od nej neustúpi - t. j. ak domáca česká politika<br />

Slovákov neopustí, neurobia tak ani v zahraničnom odboji. Beneš zároveň<br />

pripomenul, že v zahraničí je dosť pevná náchylnosť k zlúčeniu<br />

Slovákov s Cechmi, aby bolo viac síl v zápase s Nemcami. 26 Kým česká<br />

politika zotrvávala na požiadavke pripojenia <strong>Slovenska</strong>, kompromis<br />

s Viedňou nebol prijateľný, pričom realizácia takéhoto programu bola<br />

možná iba za predpokladu, že Rakúsko-Uhorsko bude vojensky porazené.<br />

Zotrvanie na tomto programe bolo súčasne prekážkou toho, aby<br />

^a oficiálna česká politika dala zlákať smerom k aktivistickej politike<br />

voči Viedni, resp. aby nejakým spôsobom dezavovala čsl. zahraničný<br />

odboj. Takto zvlášť obdobie leta 1917 bolo zásadným medzníkom na<br />

ceste prepájania síl zahraničného a domáceho odboja.<br />

Zaktivizovala sa aj Ceskoslovanská jednota na čele s Josefom Rotnáglom<br />

smerom k Slovensku, pričom práve prostredníctvom nej a siete<br />

jej spolupracovníkov sa kontaktovala so Slovenskom aj Maffia, ktorá<br />

zabezpečovala spojenie medzi zahraničným a domácim odbojom.<br />

Vďaka tomu aj slovenskí politici dostávali aspoň základné informácie<br />

o čsl. zahraničnom odboji a viac spoľahlivých informácií o dianí vo<br />

svete. Celkovo možno povedať, že do konca roka 1917 sa takmer celý<br />

český politický tábor dostal do opozície voči rakúskej vláde.<br />

Odrazom toho bola aj deklarácia generálneho snemu českých krajín<br />

proti brestlitovskému rokovaniu, ktorú prijali českí poslanci ríšskeho<br />

snemu a snemov krajín českej koruny 6. januára 1918, podľa čoho dostalo<br />

toto vyhlásenie názov Trojkráľová deklarácia. Deklarácia žiadala<br />

právo na slobodné sebaurčenie národov, aby sa samy rozhodli pre<br />

vlastný štát alebo utvorili spoločný štát s inými národmi, a hovorila aj<br />

„za porobenú a politicky umlčanú vetvu slovenskú v Uhorsku". Zmieňuje sa<br />

v nej síce aj „historické právo statní", ale chýba už typická štátoprávna<br />

argumentácia. Nie je tu už odvedená daň lojality vláde i dynastii a konštrukcia<br />

Trojkráľovej deklarácie sa v zásade opierala o sebaurčovacie<br />

právo. Takto i vzhľadom na Slovensko bolo evidentné, že zohľadňovala<br />

princíp prirodzeného práva, aby sa pri utváraní budúceho štátu mohlo<br />

aplikovať právo na sebaurčenie. Trojkráľová deklarácia bola programovým<br />

potvrdením víťazstva radikalizmu v českej politike v lete a v<br />

jeseni 1917. Od 6. januára 1918 sa česká tlač a politici už neodvolávajú<br />

160


Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slove'nského spojenia...<br />

na vyhlásenie Českého zväzu z 30. mája 1917, ale na Trojkráľovú deklaráciu<br />

- neskôr ešte na tzv. národnú prísahu. 27<br />

Národná prísaha z 13. apríla 1918 spomínaný radikalizmu českej<br />

<strong>politiky</strong> ešte vystupňovala. Prijalo ju zhromaždenie osobností českého<br />

verejného života v Obecnom dome v Prahe. Kým v Trojkráľovej<br />

deklarácii bol ešte subjektom „český národ", v Národnej prísahe sa už<br />

hovorilo o „národe československom" a dôsledne sa používalo aj adjektívum<br />

„československý". Bolo to neklamným znakom toho, že slovenská<br />

otázka už definitívne zakotvila v českom národnom programe a česká<br />

politika tak jednoznačne definovala svoju pozíciu a ambíciu vo vzťahu<br />

k Slovensku. Následne v súvislosti s prepájaním domáceho a zahraničného<br />

odboja a nastávajúcimi úspechmi Dohody vo vojne sa stále<br />

zreteľnejšie, aj terminologický vynáral hlavný cieľ národnooslobodzovacieho<br />

zápasu - samostatný česko-slovenský štát - ktorý od začiatku<br />

prebojúval čsl. zahraničný odboj.<br />

Teda s víťazstvom radikalizmu zvíťazila v českej oficiálnej politike<br />

aj myšlienka pripojenia <strong>Slovenska</strong> k českému štátu. Nikto si však<br />

neuvedomoval slovenský problém v jeho zložitosti, neuvažoval o štátoprávnom<br />

postavení <strong>Slovenska</strong> v novom česko-slovenskom štáte, nezamýšľal<br />

sa nad problémami vyplývajúcimi z odlišnosti historického<br />

vývoja, z odlišností ekonomických, sociálnych, náboženských, mentálnych<br />

atď. 28<br />

Až do <strong>vzniku</strong> samostatného česko-slovenského štátu<br />

zostáva Slovensko pre väčšinu českých politikov skôr exotikom a pre<br />

prevažnú časť sentimentálno-patriarchálne naladenej českej verejnosti<br />

terra incognita. Možno len potvrdiť už českým historikom Janom Galandauerom<br />

vyslovené konštatovanie, že „česká politika a česká společnosť<br />

šli vstfíc československému státnímu sjednocení se závideníhodnou bezstarostností".<br />

29 161


VI. KAPITOLA<br />

VÝREČNOSŤ SLOVENSKÉHO MLČANIA<br />

A OTÁZKA PLATNOSTI<br />

MEMORANDOVÉHO PROGRAMU Z ROKU 1861<br />

Ak pre rakúsku vládu a nemeckú nacionálnu politiku bolo vyhlásenie<br />

Českého zväzu z 30. mája 1917 neprijateľné, v uhorskej politike<br />

a v maďarskej žurnalistike vyvolalo úplnú búrku. „Maďarská žurnalistika<br />

zúrila. Oficiosní Pester Lloyd vyslovil nádeji, že uherský král nalezne<br />

již prostfedek, jak zabrániti této népiese a nalezne spüsob, jak se ji účinné<br />

postaviti. Nacionalistický Az Est napsai že práve v dobé, kdy Maďari mají<br />

takovou zásluhu o záchranu Rakouska, Cechové chtí vyloupnouti z koruny<br />

Sv. Štépána prekrásnou perlu a odstfihnouti z maďarských zemí veliký kus. ' n<br />

Podobne sa vyslovili i ďalšie maďarské časopisy, ako Neuer Pester Journal<br />

a Alkotmány, ktoré poukazovali najmä na to, že vyhlásenie Českého<br />

zväzu zasahuje do práv iného štátu.<br />

Ministerský predseda gróf I. Tisza napriek tomu, alebo možno preto,<br />

že 22. mája 1917 podal demisiu (prijatá však bola až 16. júna 1917 2 )<br />

v osobnom liste z 1. júna 1917 žiadal ministerského predsedu Clam-<br />

Martinica, aby v mene rakúskej vlády odmietol toto „neslýchané drzé<br />

vyhlásenie Cechov", ktoré sa obracia nielen proti dualizmu, ale priamo<br />

proti integrite uhorského štátu a je ojedinelou udalosťou i v dejinách<br />

rakúskeho parlamentu. 3<br />

Heinrich Clam-Martinic vo vládnej odpovedi<br />

13. júna skutočne vyhlásenie Českého zväzu odmietol. Tisza sa ani<br />

s tým neuspokojil a v súvislosti s rečou nového uhorského ministerského<br />

predsedu Mórica Esterházyho 21. júna 1917 interpeloval, že sa<br />

v nej neohradil proti českému vyhláseniu z 30. mája 1917. Vraj tým<br />

skôr, že ani rakúsky ministerský predseda, okrem niekoľkých bezfarebných<br />

slov, ani predsedníctvo snemovne, ani ktorákoľvek politická<br />

strana tento „drzý" prejav Čechov neodsúdila. 4<br />

Tisza zrejme rozhodne očakával i to, že odmietavé stanovisko proti<br />

163


Martinská deklarácia<br />

vyhláseniu Českého zväzu zaujme vo svojej reči 12. júla v parlamente<br />

aspoň jediný fungujúci slovenský poslanec Ferdiš Juriga. K jeho nemilému<br />

prekvapeniu sa tak nestalo, čo Národnie noviny 26. júla 1917<br />

tlmočili takto: „Gróf Štefan Tisza, bývalý ministerpredseda a vodca snemovej<br />

väčšiny, teda zaiste človek vážny, na slovo vzatý, čože povedal toť pred<br />

týždňom v sneme, keď Juriga dokončil svoju reč? Nuž povedal on, že »na reč<br />

pána vyslanca Jurigu mám len jednu poznámku a táto sa netýka toho, čo pán<br />

vyslanec povedal, ale toho, čo nepovedal Keďže sa pán vyslanec - mimochodom<br />

poznamenávam: bez akéhokoľvek práva (minden helyes jogcím nélkül)<br />

- predstavuje ako oprávnený zástupca slovenského ľudu, - bez akéhokoľvek<br />

práva, lebo náš slovenský ľud v 99 stoliciach nesúhlasí s tými nebezpečnými<br />

a dvojfarebnými túžbami, ktoré pán vyslanec hlása - (Tak je! Pravda je! Na<br />

pravej strane 5 ), nuž ako vravím, keďže za dobré uznáva seba takto predstavovať,<br />

tak najmenšie, čo sme od neho očakávať mohli, bolo bývalo, že by bol<br />

aspoň slovo pozdvihol proti tým snahám, ktoré chcú odtrhnúť slovenským<br />

ľudom obývanú čiastku krajiny od uhorskej svätej koruny/'<br />

Citácia zápisu z rokovania uhorského parlamentu sa v Národných<br />

novinách neobjavila náhodne. Súviselo to s celkovým obranným postojom<br />

k nátlaku maďarskej vlády a jej orgánov, ktorému musela slovenská<br />

národná politická reprezentácia čeliť po májovom vyhlásení<br />

Českého zväzu. Nátlak mal rôzne podoby i cesty a bol - najmä keď sa<br />

k nemu vehementne pridala maďarská žurnalistika - i dosť intenzívny.<br />

Rozhodne však v prípade Jurigu maďarská vládna politika nepochodila.<br />

Ako hlavný reprezentant <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> bola v centre maďarského<br />

tlaku Slovenská národná strana. Tá však „obrnená" vyhlásením<br />

pro vládnej lojality zotrvávala v striktnej politickej pasivite. Pod<br />

týmto ochranným rúškom prečkala výbuchy maďarského šovinizmu<br />

a vládneho teroru v prvých rokoch vojny a rozhodne sa teraz nemienila<br />

politicky angažovať - hoci najvyššie vládne kruhy v Budapešti si<br />

to želali. O to väčšmi, že vedenie SNS sa ešte vôbec nedokázalo zorientovať<br />

v nových trendoch vývoja udalostí vo svete i vnútri habsburskej<br />

monarchie. Okrem toho - a v tom momente rozhodne oprávnene - sa<br />

zdalo, že politika pasivity a umiernenej lojality voči maďarskej vláde<br />

bola prezieravá a začínala prinášať svoje ovocie, lebo politická pasivita<br />

SNS dávala istú možnosť ignorovať aj naliehania a žiadosti maďarských<br />

vládnych kruhov. Tejto možnosti, ako jedinej pozitívnej stránky<br />

pasívnej <strong>politiky</strong> SNS počas vojny, sa jej vedenie nemohlo vzdať.<br />

164


Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861<br />

Preto stroskotal aj nátlak maďarských vládnych orgánov na oficiálne<br />

vedenie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Akékoľvek pochybnosti o tom dementoval<br />

predseda strany Matúš Dula 28. júla 1917 na úvodnej stránke Národných<br />

novín v čiastočne cenzúrou vybielenom ozname od Predsedníctva<br />

Slovenskej národnej strany: „Na dotazy, ktoré došli od viacerých priateľov<br />

a členov strany: Čo je na chýre, že som v kabinetnej kancelárii v otázke nášho<br />

pomeru k Čechom oddal nejaké osvedčenie - odpovedám, že ten chýr nemá nijakého<br />

základu. -Ani svojím, tým menej menom strany som to neurobil a ako<br />

mohol chýr ten povstať - neznám. - Som omnoho skromnejším človekom, ako<br />

ze by som si v takej vážnej veci bez predbežného dorozumenia so stranou bol<br />

dovolil konať na vlastnú päsť, a zadovážiť si také uzrozumenie bolo a je pri<br />

našich pomeroch nemožné (ďalšie vybielila cenzúra - M. H.). - Toľko azda<br />

stačí rozptýliť všetky vzniklé bezpodstatné domnienky."<br />

Dulovo vyhlásenie malo svoj význam, lebo zamedzovalo šírenie falošných<br />

správ a dohadov o možných rokovaniach <strong>slovenskej</strong> politickej<br />

reprezentácie s maďarskými vládnucimi kruhmi v zmysle orientácie<br />

<strong>Slovenska</strong> na Budapešť. V domácom slovenskom i českom prostredí,<br />

ako aj v čsl. zahraničnom odboji pôsobilo upokojujúco - budilo dôveru<br />

v slovenskú politiku. Pritom Národnie noviny, tlačový orgán SNS, sa<br />

už zopár dní pred týmto vyhlásením výraznejšie usilovali zareagovať<br />

na problém májového vyhlásenia Českého zväzu v spojení s Tiszovou<br />

výzvou. Aj preto bol článok Kto môže hovoriť menom národa? spolovice<br />

vybielený turčiansko-martinskou cenzúrou. 6 Našťastie, v archívnych<br />

materiáloch SNS sa zachoval opis vybielenej časti, a tak z 86. čísla Národných<br />

novín a príslušného dokumentu máme možnosť zrekonštruovať<br />

celý článok. Poskytuje obraz o zmýšľaní oficiálneho vedenia <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong> krátko po májovom vyhlásení Českého zväzu.<br />

V martinskom centre totiž tušili, že po českom májovom vyhlásení<br />

sebadôvera maďarskej <strong>politiky</strong> bola do istej miery nahlodaná a fakt, že<br />

vedenie SNS nadobúdalo v maďarských vládnych kruhoch na vzácnosti,<br />

bol toho neklamným dôkazom. Preto si vo vlastných požiadavkách<br />

voči maďarskej vláde „nevídane trúfli", o čom svedčí nasledujúca<br />

pasáž vycenzurovanej časti článku: „A tu prichodím k tomu, čo je hlavné<br />

v tomto článku: nech nám štát dá to, čo nám podľa zákona patrí: 59 vyslancov<br />

(inými slovy: všeobecné volebné právo), všetky štátne, stoličné a mestské<br />

úrady na území Slovákmi obývanom, všetky cirkevné hodnosti tamže, taktiež<br />

všetky možné kultúrne ústavy, vtedy budeme mať pravých reprezentantov<br />

národa, ktorých osvedčenie bude musieť byť rešpektované na celom svete. To je<br />

165


Martinská deklarácia<br />

naša zákonitá požiadavka politická, bez vyplnenia ktorej sa nemôžeme osvedčiť,<br />

že nám je dobre, že sme rovnoprávni, že nám ničoho netreba, o čom by<br />

nevyhnutne musela byť reč v proteste, o akom sa gróf Tisza zmienil." 7<br />

Ak by šlo len o túto požiadavku, bola by iste prešla cenzúrou. Takých<br />

osihotených hlasov sa maďarská vláda neobávala. Boli by, ako<br />

zvyčajne, odzneli a zapadli. Táto požiadavka však bol vyslovená v súvislosti<br />

s problémom májového vyhlásenia Českého zväzu, čo celej veci<br />

dávalo iné dimenzie. Práve reakcia Národných novín na toto vyhlásenie<br />

predstavuje skutočnú podstatu skúmaného článku: „Čo sa týka Čechov,<br />

dnes ešte nevieme, čo vlastne chcú s Rakúskom, s nami alebo s Uhorskom.<br />

Ničoho konkrétneho sme ani nečítali a tým menej počuli. Ťažko je teda protestovať<br />

proti niečomu, čoho nepoznáme. Dalo by sa i o tom škriepiť, či si Česi<br />

a zahraničný svet náš protest pripustia k srdcu, a či sa nebudú odvolávať na<br />

znaleckú mienku grófa Štefana Tiszu a celej snemovne, že sme my nie ozajstní<br />

zástupcovia ľudu a 99%-ov národa nesúhlasí s nami... Na české osvedčenie zo<br />

dňa 30. mája, aby k českému štátu boli pripojení z Uhorska Slováci, je k tomuto<br />

protipostavený pól. My svoje zachránenie očakávame od moci národnostného<br />

princípu. Česi stoja na stanovisku svojho štátneho práva. Zdalo by sa, že<br />

tým by sme mali o jednu viac príčin ozvať sa v tejto veci. Ale či my môžeme<br />

zavracať toho, kto sa nás v akejkoľvek forme ujíma? Veď každou takou manifestáciou<br />

potvrdili by sme neprestajne opakované reči, že z národných menšín<br />

celého sveta nežije ani jedna v takom šťastí, v takom eldoráde ako my." 8<br />

Pochopiteľne, že v súvislosti s májovým vyhlásením Českého zväzu<br />

maďarská vrchnosť očakávala od vedenia SNS inú odpoveď, než<br />

o akú sa pokúsili Národnie noviny, a preto cenzúra citované časti článku<br />

dokonale vybielila. Takto oficiálne sa na Slovensku rozhostilo okolo<br />

českého vyhlásenia iba výrečné mlčanie. No vďaka uchovaniu cenzurovaných<br />

častí článku Národných novín z 26. júla 1917 môžeme zasvätenejšie<br />

povedať, že martinské vedenie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> síce májové<br />

vyhlásenie Českého zväzu oficiálne neprijímalo za svoje stanovisko,<br />

ale neprotestovalo proti deklarovanému princípu jednotného československého<br />

národa, ani sa ho nezriekalo. Nechalo si pootvorené zadné<br />

dvierka a v zásade plnilo to, čo si v tejto chvíli najväčšmi želala a na<br />

Slovensko odkazovala domáca česká politika - nemiešať sa nateraz do<br />

<strong>politiky</strong> Českého zväzu.<br />

Maďarská diplomacia však potrebovala osvedčenie proti českému<br />

májovému vyhláseniu od Slovákov za každú cenu. Snažila sa vyprovokovať<br />

a sľubmi zlákať niektorých národných a politických činiteľov<br />

166


Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861<br />

Slovákov, aby utvorili reprezentáciu, ktorá by sa vyslovila proti májovému<br />

vyhláseniu Českého zväzu a za zachovanie integrity Uhorska.<br />

Na podnet Istvána Tiszu pokúšal sa znovu komisár Lajos Kürthy a pohraničný<br />

kapitán Jenő Berzeviczy za pomoci Jána Mudroňa, ml., zverbovať<br />

začiatkom augusta 1917 osemdesiatčlennú slovenskú deputáciu<br />

k Tiszovi. No vďaka rozhodnému odporu prezieravejších prívržencov<br />

česko<strong>slovenskej</strong> myšlienky, najmä z Ružomberka a Liptovského Mikuláša,<br />

táto akcia stroskotala. 9<br />

Z hľadiska ďalšieho vývoja <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v záverečnej fáze prvej<br />

svetovej vojny je z udalostí okolo verbovania <strong>slovenskej</strong> deputácie<br />

k Tiszovi zaujímavý hlavne jeden moment. Ide v podstate o posledné<br />

skríženie časti konzervatívnych síl s ich úsilím dosiahnuť zlepšenie postavenia<br />

Slovákov v rámci Uhorska cestou starej politickej praxe boja<br />

o čiastočné ústupky zo strany maďarských vládnucich kruhov, na strane<br />

druhej nových síl usilujúcich sa nastoliť otázku úplného národného<br />

oslobodenia slovenského národa bez asistencie uhorskej vlády, v úzkom<br />

spojení s českým národnooslobodzovacím hnutím. Ich skutočné<br />

pozície na Slovensku boli však v dôsledku pasivity ešte neurčité, perspektívne<br />

politické plány dostatočne neujasnené. Boj o prívržencov sa<br />

vlastne iba začínal.<br />

Nejednotnosť v <strong>slovenskej</strong> politike nevyrástla z večera do rána. Hoci<br />

sa v podstate celý slovenský politický tábor na začiatku vojny skryl za<br />

pasívnu politiku Slovenskej národnej strany, nebol jednotný - ani pred<br />

vojnou, ani počas nej. Aj v záverečnej fáze prvej svetovej vojny bolo<br />

možné z vnútorných rozporov medzi novo sa formujúcimi skupinami<br />

cítiť, že majú určité charakteristické črty predvojnových smerov: išlo o<br />

martinský konzervatívny stred, katolícky ľudový smer a najagilnejšie<br />

skupinky, ktoré v danom období opäť vedú prevažne predvojnoví príslušníci<br />

liberálnodemokratického prúdu - tzv. pokrokári či radikáli.<br />

V tomto prípade však nešlo iba o prostú nadväznosť. Slovenský politický<br />

tábor prekonal počas vojny a hlavne v jej záverečnej fáze hlbokú<br />

názorovú, resp. politickú diferenciáciu, v dôsledku ktorej došlo k oslabeniu<br />

alebo celkovému úpadku niektorých starých riadiacich centier<br />

slovenského národného a politického života a k formovaniu nových<br />

stredísk so vzrastajúcou autoritou. Tým zároveň vznikli vnútorné<br />

presuny síl. Napríklad už od leta 1917 sa objavil vedúci predstaviteľ<br />

ľudákov Andrej Hlinka v radoch ružombersko-liptovskej skupiny prívržencov<br />

myšlienky česko-slovenského štátneho spojenia, odchovanci<br />

167


Martinská deklarácia<br />

martinského konzervatívneho centra Kornel a Emil Stodola v prostredí<br />

dynamickejších aktivistických síl, ktoré pôsobili vo Viedni a Budapešti,<br />

kým jeden zo zakladateľov hlasizmu Pavol Blaho sa svojím pasívnym<br />

postojom vlastne dostal na politickú platformu martinského<br />

konzervatívneho centra. 10 Isteže, neraz išlo iba o dočasné, a nie celkom<br />

jednoznačné presuny, ale začalo k nim dochádzať už v druhej polovici<br />

roku 1917, pričom v ďalšom vojnovom vývoji <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> zohrávali<br />

významnú úlohu.<br />

Príčiny týchto zmien a presunov v slovenskom politickom tábore,<br />

okrem meniacej sa objektívnej situácie doma a vo svete, boli aj niektoré<br />

vnútorné faktory, špecifické pre slovenskú politiku. Slovenský politický<br />

tábor nebol jednotný nielen v názoroch, ale aj organizačne, hoci<br />

oficiálne ho reprezentovala jediná politická predstaviteľka - Slovenská<br />

národná strana. Slovákom chýbala vyššia organizačná forma, ktorá by<br />

ich vyčleňovala ako samostatnú skupinu. Dokonca ani SNS nebola po<br />

organizačnej stránke takou politickou organizáciou ako napríklad politické<br />

strany v Čechách. 11<br />

Takto okrem martinského centra a skupiny ľudákov, ktorí zostali<br />

zoskupení okolo bratislavských Slovenských ľudových novín, začali už<br />

v druhej polovici roku 1917 a najmä od začiatku roku 1918 pôsobiť<br />

v slovenskom politickom živote aktivizačné skupiny, ktoré sa utvorili<br />

okolo exponovaných jednotlivcov vo Viedni (M. Hodža) a v Budapešti<br />

(E. Stodola), Ružomberku a Liptovskom Mikulási (V. Šrobár). Ich aktivita<br />

čoraz viac stúpala, tlačila na konzervatívne centrum a nakoniec<br />

vyvolávala v slovenskom politickom tábore aktivizačný a diferenciačný<br />

proces.<br />

Jeho začiatky v SNS však neboli jednoduché, pretože politika pasivity<br />

tu zapustila hlboké korene a v ťažkej vojnovej situácii do značnej<br />

miery umožňovala slovenským politikom chrániť sa pred nepríjemnosťami.<br />

Ani odporcovia pasivity neboli jednotní a hlasy, ktoré do roku<br />

1918 volali po aktivizácii strany, boli iba ojedinelé. Preto si vedenie<br />

Slovenskej národnej strany mohlo ešte aj v druhej polovici roku 1917<br />

dovoliť autoritatívne zamietnuť akékoľvek návrhy na zvolanie porady<br />

strany, o čom svedčí napr. i odpoveď predsedu strany Matúša Dulu<br />

z 9. augusta 1917 na výzvu Ľudovíta Bazovského: „Nielen Ty, aj ostatní<br />

prispievatelia do Národných novín často vystupujú s návrhmi v našich neruzových<br />

okolnostiach realizovať sa nedajúcimi: tak ku príkladu Ivanka urguje<br />

cím skoré zvolanie zhromaždenia a následkom toho ja často i osobne i listovne<br />

168


Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861<br />

dostávam vyzvanie, kedy zhromaždenie zvolám, kdežto ja z mojich pojednávaní<br />

o tejto otázke s našimi vrchnosťami som nacistom, že nám uskutočnenie<br />

toho plánu nebude povolené. V týchto okolnostiach súdim já a so mnou aj<br />

mnohí naši, že verejne vystupovať s plánmi a potom ich nepreviesť, naskrze<br />

nie je prospešné pre nás." u<br />

S otvorenou politickou aktivitou Slovákov nesúhlasili v tom čase<br />

ani v Čechách. Svedčí o tom napr. odkaz A. Stefánka z Prahy na Slovensko<br />

z 20. novembra 1917: „Myslím, že najlepšie by ste pracovali doma<br />

tak, ako sme to svojho času so Šrobárom ujednali. Inteligencia naša, hlavne advokáti,<br />

politikovia a žurnalisti nech zbierajú predovšetkým materiálie, ktoré sa<br />

nás Slovákov týkajú a s ktorými by sme mohli pred verejnosť ako obžalobným<br />

materiálom proti Maďarom vystúpiť... Ďalej tunajší ľudia žiadajú od Vás,<br />

aby naši vedúci muži sa rozhodne neexponovali verejne, aby pokiaľ možno,<br />

mlčali a len v tichosti vo svojom užšom kruhu a svojej oblasti medzi ľudom<br />

podľa možného spôsobu pracovali." 13<br />

V roku 1917 boli na Slovensku rozhodne politicky najagilnejší slovenskí<br />

sociálni demokrati a ich Robotnícke noviny, napriek tomu, že<br />

v nepriaznivých vojnových pomeroch sa zadĺžili a v marci 1917 prestali<br />

vychádzať. Obnovili sa až v októbri 1917 a už v prvom čísle poukazujú<br />

na to, že ani v Uhorsku nemožno zahatať cestu demokratizácii. „Tá je<br />

jednoducho železným a neodvolateľným príkazom doby. Oba odkazy dejinnej<br />

chvíle dnešnej: demokratizácia a sebaurčenie národov nezastavia sa na<br />

hraniciach uhorských a volajú po svojom splnení/' píšu Robotnícke noviny<br />

4. októbra 1917 v politickom prehľade Pol roka.<br />

Zároveň sa v nich začala viesť polemika o Štokholme, ktorá predznamenala<br />

tiež záverečnú fázu sporu <strong>slovenskej</strong> sociálnej demokracie<br />

s maďarským vedením Sociálnodemokratickej strany Uhorska, lebo<br />

maďarské vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska znemožnilo<br />

účasť reprezentantov nemaďarských národov a národností na tejto<br />

konferencii: „Oni chceli ísť na poradu všetkých i sebemenších národov, nám<br />

ale chceli zavrieť dvere, aby sa o nás svet dozvedieť nemohol, že žijeme a žiť<br />

chceme... na našej strane šlo o právo, u nich o voľačo iné. Z tejto príčiny<br />

zaviedli proti nám celú inkvizíciu a robili nátlak na naše presvedčenie a city,<br />

čoho konečným dôsledkom bolo, že nás neuznali súcich na tú poradu, na ktorej<br />

malo sa jednať o osudoch národov a mieri rozoštvaného ľudstva/' napísali<br />

Robotnícke noviny 4. októbra 1917 na margo tohto prípadu. Totiž na<br />

štokholmskej konferencii, ktorá sa konala 26. - 27. júna 1917, početná<br />

uhorská delegácia predložila sociálnodemokratickým účastníkom<br />

169


Martinská deklarácia<br />

memorandum s požiadavkou, aby sa aj po svetovej vojne v mierovej<br />

zmluve rátalo s právom na zachovanie neporušeného Rakúsko-Uhorska,<br />

pričom otvorene zavrhla sebaurčovacie právo nemaďarských národov.<br />

Jasne zdôraznila, že nesúhlasí s utváraním nových povojnových<br />

štátov na základe národnej zásady. Zo strany maďarských sociálnych<br />

demokratov išlo zjavne o snahu potlačiť v rámci II. internacionály<br />

národnooslobodzovacie hnutie nemaďarských národov a národností<br />

Uhorska. No šovinistické memorandum uhorskej delegácie neprijali.<br />

Hrozila možnosť ostrých sporov a konfliktov už len v súvislosti s vystúpením<br />

delegácie Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany,<br />

ktorá na konferencii v Štokholme žiadala, aby sa Rakúsko-Uhorsko<br />

zmenilo na federáciu rovnoprávnych národných štátov, v ktorej by<br />

„dosiahli politického zjednotenia všetci príslušníci českého národa obývajúceho<br />

súvislé územie, teda aj Slováci''. u<br />

Išlo vlastne o analogické štátoprávne<br />

stanovisko, aké deklaroval 30. mája 1917 na ríšskej rade vo Viedni<br />

Český zväz. Vo vzťahu k slovenskému národu vychádzalo z myšlienky<br />

a koncepcie jednotného československého národa. Zástupcovia<br />

slovenských sociálnych demokratov sa teda štokholmskej konferencie<br />

nezúčastnili, napriek tomu, že sa toho dožadovali. Zrejme maďarské<br />

vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska ich účasť zamietlo<br />

z obavy, aby sa v Štokholme nedovolávali sebaurčovacieho práva pre<br />

slovenský národ.<br />

Polemika o Štokholme sa pretiahla až do roku 1918. Možno z nej<br />

vidieť, že patriotizmus a oduševnený zápas za vlasť stavali maďarskí<br />

sociálni demokrati dôsledne do prvých línií svojho konkrétneho politického<br />

programu. Uvedomenie si, že maďarskí socialisti nedokážu<br />

pochopiť slovenských ani iných nemaďarských sociálnych demokratov,<br />

napĺňalo vedomie mnohých prostých nemaďarských členov Sociálnodemokratickej<br />

strany Uhorska veľkým roztrpčením a nevôľou.<br />

Podľa nich maďarská sociálna demokracia bola tou „najvlasteneckejšou"<br />

zložkou maďarskej spoločnosti, ktorá šovinistický slepo a bezohľadne<br />

ponižovala socialistickú ideu na „magyarálameszme" - na odnárodňovanie.<br />

Mala dvojaký socializmus: internacionálny a šovinistický Pre<br />

príslušníkov nemaďarských národov a národností hlásala tzv. internacionalizmus,<br />

ktorý sa rovnal a vysvetľoval ako beznárodnosť. Tak<br />

ničila i posledné zvyšky národného povedomia u každého robotníka,<br />

ktorý sa dostal do jej organizácie. Čím viac sa prehlboval spor a odcudzenie<br />

medzi slovenskými a maďarskými sociálnymi demokratmi, tým<br />

170


Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861<br />

väčšiu pozornosť začali venovať slovenskí socialisti českému národnoemancipačnému<br />

a zvlášť českému sociálno-demokratickému hnutiu,<br />

ktoré im bolo z viacerých dôvodov veľmi blízke a z predchádzajúcej<br />

spolupráce s ním mali už mnohé pozitívne skúsenosti. Zároveň podľa<br />

príkladu vedenia českej sociálnej demokracie, ktorá smerovala cestou<br />

konvergencie domácej českej <strong>politiky</strong> s programom čsl. zahraničného<br />

odboja, začínajú hľadať spojenectvá v slovenskom národnom politickom<br />

tábore aj slovenskí sociálni demokrati. 15<br />

Okrem iného, umožnili slovenským národným a politickým reprezentantom<br />

prispievať do obnovených Robotníckych novín. Najskôr túto<br />

možnosť využil agilný Vavro Šrobár, a to hneď pri ich prvom obnovenom<br />

vydaní, a ovplyvnený februárovými udalosťami v Rusku napísal:<br />

„Rusko zostane velikou demokraciou nielen politickou, ale aj hospodárskou<br />

a v tejto skutočnosti spočíva tiež jeden z najďalekosiahlejších dôsledkov a plodov<br />

tejto svetovej vojny. Mier a chlieb, sloboda národov a sloboda ľudu, demokracia<br />

politická a demokracia sociálna, to sú veliké heslá ruskej revolúcie<br />

a doba nie je ďaleko, kedy tieto veliké pravdy stanú sa spoločným majetkom<br />

všetkých civilizovaných národov. " 16 V ďalšom článku, ktorý vyšiel v tom<br />

istom čísle, žiadal Šrobár pre Slovákov právo na sebaurčenie, pretože<br />

„pokiaľ ide o Slovákov, uhorská vláda mlčí a čaká. Počíta azda s tým, že Slováci<br />

sú »holubičím národom«, ktorý je ochotný znášať národnostný útlak<br />

donekonečna? S drobnými ústupkami sa však už slovenský národ neuspokojí,<br />

a preto aj žiadame zaistenie nášho národného, kultúrneho, hospodárskeho<br />

a politického života. To budú žiadať tí, ktorí sa vrátia z bojiska." 17<br />

Vďaka Robotníckym novinám sa teda aj na Slovensku z kruhu významnejších<br />

predstaviteľov jeho politickej reprezentácie ozvala v jeseni<br />

1917 požiadavka práva na sebaurčenie pre slovenský národ. Na<br />

rozdiel od českých pomerov sa slovenská oficiálna politika v roku<br />

1917 ešte otvorene neaktivizovala a nebola ani natoľko zasiahnutá vlnou<br />

nacionálnej explóziie, ktorá sa pod vplyvom februárovej revolúcie<br />

v Rusku prevalila monarchiou. Napriek tomu prekonávala veľmi dôležitý<br />

úsek svojho vojnového vývoja. Od <strong>politiky</strong> tichej lojality s monarchiou<br />

a maďarskou vládou sa nebadane dostávala do miernej opozície,<br />

kde čoraz väčší význam nadobúdala česko-slovenská orientácia. Tento<br />

proces sprevádza v slovenskom politickom tábore hlboká politická<br />

diferenciácia. V dôsledku toho dochádzalo k oslabeniu alebo úpadku<br />

niektorých starých riadiacich centier slovenského národno-politického<br />

života a formovaniu nových stredísk so vzrastajúcou autoritou.<br />

171


Martinská deklarácia<br />

Zároveň sa vynorila aj otázka, nakoľko ešte zodpovedá požiadavkám<br />

doby Memorandum národa slovenského z roku 1861, ktorého<br />

sa naďalej pridŕžalo martinské vedenie SNS ako svojho základného<br />

strategického štátoprávneho programu. Išlo teda o program utvorenia<br />

„Okolia" ako územia obývaného Slovákmi v Uhorsku. Poukázali na to<br />

znovu Robotnícke noviny 22. novembra 1917 v článku Naše národné požiadavky<br />

a slovenské „Okolie". Vychádzali z toho, že sebaurčovacie právo<br />

„je dnes vážnejším faktorom než všetky staré pergameny a »staré práva«"<br />

-vrátane historického práva. „A »Okolie«?"kladú si otázku Robotnícke<br />

noviny a pokračujú: „Pred 40 - 50 rokmi malo zmysel CLC práve už vtedy<br />

nemali sme s ním šťastie a nebudeme mať ani na budúce, i keby sa uskutočnilo.<br />

Nechajme v hrobe hniť, čo života - schopnosti nemalo. Neupadajme do<br />

starých snov a dedinskej <strong>politiky</strong> ševcovského príštipkára, neodvolávajme sa<br />

na či. 44 zákona z roku 1868, ani na mikulášske a sv. martinské memorandum.<br />

Naučme sa pre Boha niečo z historického vývoja a všeeuropejských udalostí!<br />

Demokratická rovnosť, sociálna spravodlivosť a právo »sebaurčenia« buď že<br />

naším heslom." 18<br />

Zrejme za určitú odpoveď aj na tento článok Robotníckych novín možno<br />

považovať vyjadrenie hlavného redaktora Jozefa Škultétyho v Národných<br />

novinách 3. januára 1918 v článku vítajúcom Nový rok, keď uvažoval,<br />

že memorandová požiadavka slovenského „Okolia" môže pri<br />

existencii Rakúsko-Uhorska v inovovanej podobe zahŕňať aj modernú<br />

požiadavku práva slovenského národa na sebaurčenie. Vraj preto SNS<br />

„ruka v ruke so sociálnou demokraciou bude sa domáhať samosprávy národov<br />

a ich federácie v rámci Austrie - na základe národne samosprávnej obce,<br />

národne samosprávneho okresu a národne samosprávneho okolia", čo bolo<br />

úplné nóvum v dovtedajšom vedení <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> a svedčilo aj<br />

o vzrastajúcej autorite slovenských sociálnych demokratov v očiach<br />

martinského konzervatívneho centra. 19<br />

Korene tejto politickej koncepcie siahajú zhruba do polovice roku<br />

1917, keď sa Národné noviny 26. júla 1917 v cenzurovanom článku Kto<br />

chce hovoriť menom národa pokúšali reagovať na vyhlásenie Českého<br />

zväzu z 30. mája 1917. Svoj podiel na tejto „novej" štátoprávnej koncepcii<br />

<strong>slovenskej</strong> národnej budúcnosti mala i nemecká politická literatúra,<br />

vychádzajúca už pred vojnou najmä vo Viedni. Predovšetkým<br />

je to práca Karia Rennera Grundlagen und Entwicklungsziele der Österreichisch-Ungarischen<br />

Monarchie, ktorá teoreticky rozoberala možnosti<br />

„federatívnej Austrie samosprávnych národov" a tvrdila, že ak sa nový<br />

172


Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861<br />

federatívny systém uplatní v Rakúsku, neudrží sa existujúci stav ani<br />

v druhej polovici monarchie - v Uhorsku. Základom nového usporiadania<br />

mala byť národnosamosprávna obec, národnosamosprávny<br />

okres, národnosamosprávne okolie. Obyvatelia obcí, okresov a okolí<br />

hovoriaci len materinským jazykom by boli medzi sebou organicky<br />

spojení spoločným zastupiteľstvom a správou, platili by dane do spoločnej<br />

pokladnice, z ktorej by hradili svoje kultúrne potreby. Napríklad,<br />

v Čechách by Nemci nevolili proti Cechom a Česi proti Nemcom,<br />

ale každý svojich podľa číselného pomeru. To isté by platilo pre každý<br />

národ monarchie, konkrétne na Slovensku pre Slovákov a Maďarov.<br />

Nacionálny moment by sa oddelil od politického i štátneho a potom<br />

by už z národnostného hľadiska bolo vraj jedno, či v štáte vládne dualizmus,<br />

trializmus, pentarchia, alebo chiliarchia. Aj korunné zeme by<br />

sa vraj podelili na národnostné obce, okresy a okolia. Historické právo<br />

by celkom prestalo existovať. 20<br />

Tieto do značnej miery neujasnené úvahy martinského centra zrejme<br />

svojím spôsobom ovplyvňovali aj silnejúce tendencie Viedne prebudovať<br />

Rakúsko na spolkový štát, ktoré vyvrcholili až beznádejne<br />

neúspešným pokusom cisára Karola federalizovať monarchiu 16. októbra<br />

1918 na jednej strane a silnejúce obavy Maďarov, že Viedeň hodlá<br />

zrušiť dualizmus, na strane druhej. Pritom spomínané riešenie sčasti<br />

nevylučovalo ani česko-slovenskú alternatívu. 21<br />

Omnoho zreteľnejšie, ale posledný raz cez vojnu sa Predsedníctvo<br />

SNS vyjadrilo k otázke platnosti memorandového programu koncom<br />

prvej dekády apríla 1918 s tým, že v súčasných výnimočných, priamo<br />

štatariálnych pomeroch nie je možné splniť žiadosti tých, čo žiadajú<br />

revidovať starý program a postaviť nový program pre budúce veky.<br />

Politika je vraj umenie prispôsobovať sa daným pomerom, aby sa dosiahol<br />

politický ideál. Pritom: „My Slováci sme už 10. mája 1848-ho v Mikulási<br />

neskoršie 6. - 7-ho júna roku 1861 v Martine složili do programu naše<br />

národné túžby a žiadosti, a ony sú i dnes platným základom nášho politického<br />

ideálu." Napriek tomu, „že oba programy sú už v mnohom prekonané a potrebujú<br />

revíziu." 11 0 šesť týždňov to však už vôbec neplatilo a oficiálne<br />

vedenie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> sa rozhodlo pre celkom novú strategickú<br />

politickú líniu.<br />

173


Rakúsko-uhorská pechota v Užskom priesmyku (zima 1914 - 1915)<br />

Ivan Daxner<br />

175


Uočiilk X. číslo 18. Waae heslo: „Prelom, preakoc a nepodlez!"<br />

Volume X. No. 1K.<br />

Oradný orgán T»« SUv. 1~*. „Sokol". — OfficiaJ organ of the Slovák Gymn. Unioň „* okol".<br />

•t Stconá CUM Mitier Fclininry Ctil. 11»U H the Pott OfTwc at New York, UIUICT the Act «.f Au^nsi 2Uh ľ.ii:<br />

NewYori N. Y. September 30.1914.<br />

Memorandum<br />

Slovákov-<br />

Svojim časom sme v Slov. Sokole vystúpili<br />

boli proti "žiadostiam", ktoré boly<br />

uvedené v memorandumé, ktoré Slovenská<br />

Liga v Amerike menom slovenského národa<br />

pre dostreť má cvlčniu civilizovanému<br />

»vetu, aby nim upozornila na sťažnosti a<br />

žiadosti národa slovenského, odôvodftujúč.<br />

Neuznávali sme, žoby v takom spise, ktorý<br />

v tak pohyblivom čase. uvádzané boly podrobnosti,<br />

žiadosti o zmeny istých zákonov<br />

atcď., ateď, ponevač vnútorné žiadosti<br />

ktorejkoľvek krajiny diplomati neriadia,<br />

tým menej diplomati cudzí.<br />

Z polemie o tomte predmete rozvinutej<br />

vyAlo toľko, že Memorandum už aj vzhľadom<br />

na dneäné válečné časy. bolo pozmene<br />

né v tom smysle. ako sine boli navrhovali.<br />

Zmena tá bola prevedená dna 10. septembra<br />

v Pittsburghu na schôdzi represent.nntov<br />

slovenských časopisov a organizácií<br />

a dnes môžeme psvedať, ža Slováci v A-<br />

merike .siednotení stoja okolo tohoto memo<br />

rnndumu • nttteráz tvorí oni nál politic-ký<br />

program dokiaľ neprídu nové obraty v politike.<br />

Podávame nášmu čitateľstvu.nové a<br />

opravené Memorandum s tcu prosbou, aby<br />

n ňom prednášky zadržali, debatty a dišputy.<br />

O.th.v »ú vážne a treba nám. aby sme<br />

MEMORANDUM.<br />

"SLOVENSKEJ LIGY V AMERIKE", VYDANÉ MENOM AME­<br />

RICKÝCH SLOVÁKOV.<br />

(*ko boh opravené na porade, vydržiavanej v Pittsburghu dňa<br />

,10. aept. 191-I.<br />

boli na čistom v tom. žeby sme stáli v dobe<br />

t< jto bez ohľ«du na vnptorné naäe strannicke<br />

boje ako solídny celok, hotoví obraňovať<br />

každú vetu, ako náíhc národného<br />

Avšak nenie dosť memorandum prečítať<br />

si, pokyvnuť dobré je, alebo pokritizovať<br />

to i ono n odložiť ho, ako nedokončenú<br />

záležitosť v spolkoch našich cdkla-<br />

Nie. my musíme naše memorandum<br />

poznať, ducha, obsaženého v ňom a taktiež<br />

i ten jeden bod v nom, KDE VYSLOVU­<br />

JEME ŽIADOSŤ O SAMOSPRÁVU SLO­<br />

VENSKA aspoň takú, ktorá by nám skýtala<br />

možnosť života ako národa, ktorá samospráva,<br />

nech už by sme patrili či ku takému,<br />

.alebo cnakému Štátnemu ceľku, zabezpečovala<br />

by úplnú slobodu v tvorení si svojho<br />

vlastného csúdu s poskytovala možnosť<br />

slobodného vývoja.<br />

Avšak v Memorandumé je aj iný vážny<br />

bod: AMERICKÍ SLOVÁCI NEUZ­<br />

NAJÚ TO, čo maďarská vláda a vojauské<br />

súdy vnutia našim bratom na Slovensku<br />

uverejňovať.<br />

Tak p. Mutus Dula vydal uko predseda<br />

Slovenskej Národnej Strany osvedčenie,<br />

ktoré my rozhodne neprijímame za smerodajné<br />

pre národ slovenský, ba ho zatracujeme<br />

a odsudzujeme, tvrdiac, že osvedčenie<br />

Office: 1424 Vyše Ave. ťronx, *. Y. City.<br />

tj je iba vojanským nátl-ikom uverejnené.<br />

Vojenské súdy v Uhorsku tašly tuk .<br />

ďaleko, že ptistnvily vydávanie •'Slovenského<br />

Denníku" v Hudajiešti vraj pre podávnnie<br />

zpráv " m bszpeiný pre dobrý výsledok<br />

vojny, tiozalváraly mnohých čelnejších<br />

mužov n terrorizujú ich, nuiia ku<br />

podpisovaniu osvedčení klamných, zavádzajúcich<br />

národ, aby v ruzludnej chvíli nevedeli,<br />

uko si pomôcť.<br />

Vydaním tohoto metnaranriumu americkí<br />

Slováci, vidiac, že naii na Slovensku<br />

pod tlakom bodákov nesmejú sa hnúť,<br />

prejimajú osud národa do svojich rúk- nakoľko<br />

on sám n-'d sebou rozhoduje, a .«tnrať<br />

:odárske hodnoty pre spoločnú<br />

vlasť a dával vynikajúcich ľudi otčine n a<br />

|*»li politickom,<br />

vojenskom a cirkevnom, ako aj na poli vedy a umeniu.<br />

Tento národ — vzdor« desnému hnetu. JKMI ktorým trpí — má<br />

peknú, bohatú, najvyššieho vývinu schopnú reč u jiumerom primeranú<br />

literatúru, — má zachovalé čisté mravy, zvyky, prísloviu,<br />

obdiv vzbudzujúce ľudové umenie. I>a i historickú minulosť do<br />

tých čias, kým jeho história nesplynula s históriou iných národov<br />

Uhorska v jedno.<br />

Slovenský národ je autochtónny národ v Uhorsku, Severné<br />

Uhorsko od západu až po hraničné stolice východu, obýva v kompaktných,<br />

súvislých maxsách od nepamäti a bol tam už štátotvorným,<br />

Jeho starodávna štátna i>olitická organisáciu župnú je dodnes<br />

základom administratívneho iwdelenia Uhorska, — jeho rei-<br />

kultúrnym elementom dávno pred príchodom takrečených a kultúra už za kráľa Svätého Štefana mala vysoké miestu a<br />

"Maďarov".<br />

Národ tento skromný, dobromyseľný, pokojamilovný. pri<br />

vplyv, o čom svedčia nápisy na korunovačných insijiniach. na plášti<br />

a mešci kráľovskom.<br />

tom nadaný a kultúrny, schopný, za tisícročie s inými národami<br />

Uhorska svorne spolupracujúci, dával vždy ochotne daň krve i<br />

Slováci za stáročia verne sirolubojovuli s inými oitcanmi U-<br />

horská proti zovnajáiemu nepriateľovi, ba počas tatárskeho ple-<br />

Toia Nikdy n nevr.búriL nikdy nerevoltovaL zato ale usilovnou nu a hlavne počas tureckého panstva, našo národné územie jednu-<br />

Slovenský sokol uvádza Memorandum Slovenskej ligy v Amerike z 10. septembra 1914


Milan Getting<br />

u<br />

.'<br />

L/<br />

-• p t?f$t<br />

•fort rtJ.TTor fEir 1*0 t -;'-••im<br />

r/ liSiT , ,,»rl,., ...<br />

.oiníro po»tupu<br />

,a de.Lhn--., ,olltl cu; ,cír.or:M > , »not::t-r.<br />

etil ripo.1» Caaktho 4<br />

Slov.naVÍhc • ca-*a . •ilHrt« «»


wämšĹ<br />

x<br />

Matúš Jankola (vpravo)<br />

178


Albert Mamatey<br />

Štefan Osuský<br />

Česko-slovenská deputácie prijatá cárom Mikulášom II. v Cárskom Sele<br />

(prvý zľava Jozef Országh)<br />

179


R. W. Seton-Watson (Scotus Viator) Tomáš Garrigue Masaryk<br />

Edvard Beneš<br />

Gen. Milan Rastislav Štefánik<br />

180


M. R. Štefánik ako letecký podporučík dekorovaný vojnovým krížom v roku 1915<br />

T. G. Masaryk hovorí k zajatcom na nádvorí univerzity v Kyjeve<br />

181


^ U E F R A N ^<br />

5~.n H. * c \<br />

\\ aiLcJ-Jxparkmcntoa)^/L/^mreJ (otran<br />

^recfticrori) IcJ ÜMciaVavibxt r ütiäiireü chargé<br />

A lordtvcn JranccxL priotW teJ ^duforitcJ inoeôticô 2t la metncnikkoti<br />

2atw /ejpayJauieJouami) 2c/a ^AcpuoliaucJmiicatJe<br />

2elaĹxxrlil>rcmcnt v paMcr flit»-»*^ ~y Ji/p*t-usK , cÄ^^/Ji<br />

^/ ČV / 2onnerm2c d'• protection en cciJ 2c ocjoiti.<br />

a^arij. ti í k 9-i~//^ '? '<br />

X* *<br />

C/


i predák 1 fttfrort*tan tn. /árpáttal, vyjíaají a« i koa*<br />

patano* organlaací 5a^Ko-slovenských viol vojen aké* a<br />

xajaterk*<br />

w<br />

'*k? neo'Uu'ltelré* 5á*tl ako* dlploaatiokopolltlcké'<br />

a predáva.'í a« "Ct3


184<br />

Vojaci čsl. brigády pri Zborové


Čsl. armádny zbor pri Tarnopole - pred ústupom na východ<br />

M. R. Štefánik medzi predstaviteľmi slovenských a českých krajanov v USA (1917)<br />

185


i<br />

Manifest Česko-Slovenskej<br />

Národnej Rady.<br />

"KTO ZA PRAVDU HORÍ..."<br />

21ADEN NÁROD NEPOŽÍVAL DOSIAL TRVALEJ<br />

SLOBODY. AK SI JU NEVYDOBYL SAM A NEPOSVA-<br />

T1L VELIKÝMI OBETIAM! NA MAJETKU I 2JVOTOCH.<br />

2e v ponosa vedomí lejte historická j pravdy domáhajú M Cem<br />

a Slováci svojich práv. to dokazuj« martýrium atátisicov našich<br />

a trvalý, húževnatý, organizovaný boj veetkých vrstiev náaá<br />

tartva nebola márna. Ona otriasla<br />

•vcoomwi nenonýcn poctŕvydi í udl. menovite v tálwtf^ «pojencoe<br />

a vzbudila úctu, p« " ~<br />

ckejel pozorovat*r muaá byt presvedčený o politickej vyspetea<br />

Som nal íratírý a .<br />

' che« zabránir ďalšiemu Ich<br />

z užívanej taktiky. Včera nás elte mucU<br />

- dnes nás ui aj vábi a dáva nám »Tuby. Včera<br />

ah« drzo hovoril o právach germanakého nadčloveka. — dnea<br />

by ui rád vyjednával aa apojencami o aaier.<br />

Avlak varlri poriadni ľudu a prezieraví átitnki zavčasu<br />

zbadali, z« «a tu nejedná o nejakú zázračnú zmenu svetového<br />

názoru nemecké maďarských vlád. ale o rafinovaný politický<br />

rah.<br />

Preto napriek panujúcej hrúzovládc odvrhnú! nái národ<br />

• a dôstojne pomocníkov Hohenzolkrnských a Habsburgských<br />

katov, ktoríam chceli prilfákaf ku nám eo zelenou ratoVasrou,<br />

zk zakrývajúcou moc. zmáčaný krvou premnohých o-<br />

brl(.<br />

Spojenci podobne odrazili veetkých cakaných-neiakaných<br />

"anjelov mieru", prípamatujúc im energický, ie nemožno bez<br />

Hrely cti vyjednávať • organizátormi najpodlejších zločinov.<br />

V týchto ušľachtilých, mužných prejavoch mocnosti starého<br />

í nového «veta a dôrazom spomenutá bolo tiež neie utrpenie, naše<br />

túžby a historické i prirorriont práva.<br />

znamenať tieto závažná prejavy, «ruby a vďacnoar \Tyla ich<br />

hlboko do naékhduU.<br />

Pripomínam« posledný, mohutný hlas. ktorý aa ozval v<br />

_ Í Hall dá* 16. septembra 1917.<br />

V tento pamätný den za pritomnoati hodnostárov spojenec*<br />

kých a iných vynikajúcich osobností, za hromového potlesku tiefcov<br />

«hromaJdených vyhlásil pán Henri Franklin-Bouillon, alávny<br />

politik a cien terajáej francúzskej vlády, znovu dôrazne a v<br />

úplnej ideovej shode a nami nie len solidaritu národa francúzskeho<br />

a trpiacimi národmi, ak tsei oprávnenosť a nútnosf nááhobov<br />

tejto chvíli na nesmrteľná slová prezidenta Wikwna. ktorý tiei<br />

vzal v ochranu malá národy, hlásajúc (ch právo t%A jestvovanie a<br />

BOJ NAS JE BOJ ZÁSADNÝ. AVŠAK VEDOMIE. 2E<br />

MAME OPORU VO SPOJENCOCH. UTVRDZUJE NAŠU<br />

SILU A NASHO DUCHA.<br />

TIETO SYMPATIE UMOŽŇUJÚ NAM DNES VO­<br />

JENSKY SA REORGANIZOVAŤ. ČESKOSLOVENSKOU<br />

ARMÁDOU DOKÁZAŤ PRAKTICKY NASE SYMPATIE<br />

SO SPOJENCAMI A VÝDATNE PODOPRET NASE<br />

PRAVÁ<br />

Táto novina osvieži nál národ pod jarmom eáte aa nechodilci.<br />

naplní zadnafucinenlm walsrh dobrovoľníkov, ktori vo avatom<br />

zápalu dostavili aa ui pod zástavu Spojencov. Ona ;iei vyvolá<br />

radostný ohlas v dusil rh státieicov Cechov a Slovákov aa<br />

hraniciami. ktorí proti svojej vôli nútení boli doteraz chovar M<br />

skoro trpne, kým aa rozvíjalo dráma človečenstva a krvácal náš<br />

NÁRODNEJ RADE CESKO-SLOVENSKEJ 5VERENÝ<br />

BOL ZODPOVEDNÝ ÚKOL PREVIESŤ ORGANIZÁCIU<br />

NASHO VOJSKA.<br />

PRETO OP1ERAJ0C SA O VOLU SJEDNOTF.Nr.HO<br />

NÁRODA DOMA A O PRAVÁ JEJ PRIZNANÉ ZAHRA­<br />

NIČNÝMI ORGANIZÁCIAMI. VYHLASUJE ONA<br />

VŠEOBECNÚ NÁRODNÚ MOBILIZÁCIU.<br />

Mobilizácia táto. trebárs je dobrovoľná, bude zaiste úplná.<br />

Aby bola účinná.; musí byf rýchla.<br />

Aby aa mohlo pocltat na blahovôľu mocnosti, musí aa konár<br />

v rámci jestvujúcich zákonov a zvleátnych tmlúv.<br />

V Amerika Ceaké Národní Sdruienf a Slovenská Liga.<br />

vlastne zvláštny ku tomu určený výbor pod predsedníctvom členov<br />

Ceeko-Slovenskej Národnej Rady pp. Dr. L Fiiéra a A<br />

Mamateya má vietky m formácie.<br />

PRIHLÁS SA KA2DÝ. KTO SI MUŽOM KTO MILÚ-<br />

JES NÁROD A NECHCEŠ. ABY ŤA POTOMCI PREKLI-<br />

NALI.<br />

Jestliie tisíce Cechov a Slovákov prediera aa drnne v cUhlí<br />

guli lesom bodákov germanako-maďarakýcli hord. prrs krvavé<br />

fákopy ku naiej zástave, ako b)»* mohol oapravrdlnir svoju nepniumnoar<br />

ly. klwrý móies aa k nej dostanuvir širokými cestami.<br />

niekedy opatrnejšie po chodníčkoch, ale vidy bezpečne, \rimt<br />

chránený lákonom.<br />

Je pravdepodobno, nepriateľ zneužívajúc zvučných heairl<br />

za pomoci rôznych agentov budrchcef previesT priAirmJiiri/.Wiu<br />

ľudí neuvedomelých. zbabelých a nienmných. ahy nám znenuisnil<br />

postaviť e« v dôstojnom pocte po boku Spojencov n tým dohyr<br />

si aj formálnych záruk pre víťazstvo nairho politického pn>-<br />

AK SA OBJAVÍ JUDAS. NECH 1 K) Brut MILOSTI<br />

ŽNICI VAAH OPOVR2EN1E A SVÄTÝ V A* IINKV.<br />

AK SA OBJAVIA FARIZE1 A ZAKONNK l. NEDAJ.<br />

TF. SA ZMÝLIt ICH FALOŠNÝMI RECIAMI.<br />

NIKTO NECH VAM NEHOVORÍ O MIERI A O IAS-<br />

KE KU ČLOVEČENSTVU. VAM. ČLENOM l'ESKOSI.O<br />

VENSKŕJIO NÁHODA. KTORÝ PHVS IIIASAI. l>M.*Nt;<br />

IDLALY HUMANITY. ZA NE STOROČIA Ľ2 BOJOVAL<br />

Mobilizačná vyhláška M. R. Štefánika v USA<br />

A TRPEL. MY NENAPADÁME ALE HAJIME NA*£<br />

PRAVÁ A HÁJIŤ ICH MUSÍME AK SA LEN NECHCE-<br />

ME ZRIEKNUŤ ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTL<br />

"BEDA POKOJU BEZ SLÁVY PRÍČINY."<br />

BEOAAJTÝM. KTORI BY SI MYSLELI. 2F. M02-<br />

NO NACRTAŤ OBRAZ BUDÚCEHO MIERU KRVOU ()•<br />

BETOVANÝCH MALÝCH NÁRODOV.<br />

TOHO SA NED02IJE ANI NEMEC. ANI MAĎAR. A<br />

Nl ICH NICOMNI NAHONCI. NIK NÁSILIE. AI .K l*KA<br />

VO A SLOBODNÉ SMLUVY MAJÚ RIADI ľ 2IVOT VŠET­<br />

KÝCH NÁRODOV. VYHLÁSILI IO SPOJENCI. VYIIIA<br />

SILA TO NEDÁVNO AJ AMERIKA.<br />

Ktoie by pochyboval o úprimnnati. n «k> nnjmnÍHHnrjw-j<br />

koalície, ktorú kedy znali dejiny?<br />

KtnJe by pochyboval o vfrnzatvr pravdy, ktorú ilnrská raxl<br />

nňllakoni svedomia a logiky vy/m'ix.! u/ crl> rivili/nvaiiv »\n><br />

ALE NECH SA ROBI COkOľ.VEK. MY ľŔiSAlIN,<br />

ME, 2Ľ SA NEVYROVNÁME. /HAIIKI.O S VRAHOM. S<br />

NAŠIM IRECITÝM VRAHOM A M.SI.O/iMI. /KRANK,<br />

DOKIAĽ SI NrJX)RYJI-JUIK ÚM.M.J .Sl.illU)|>Y.<br />

KU PMJDU. nRAMAf HORE HI.AVL A my.<br />

CIIMÚR V DU.AII<br />

My zviCazime. Irbo skalopevná je vóľ.i n.ti.1 n \T kl.u.lú.i.lt. IU.


Diplom Slovenskej ligy v USA, udeľovaný za finančnú pomoc čsl. zahraničnému<br />

odboju<br />

Čsl. brigáda francúzskych légií na pochode obcou Semide v Champagni<br />

187


„Zákop smrti" na kóte Doss Alto<br />

Generál A. A. Brusilov<br />

Wodrow Wilson<br />

188


~$ttfä1&&Mm&j;.ii<br />

:


ROBOTNÍCKE NOVINY<br />

Slovenský orgán soclálno-demokratickej strany Uhorska. VlaMaMi «lton<br />

= = Vychodla každý Itvrtok. =<br />

Adrtua o* dopitý, pt^ilpUlky • vlnky latlclky ]c:<br />

Roviny", Potsuny. Koruna «Ica 19.<br />

Ft*4pimt**: Do Unonka * Rakdika: B« rok 7 kotdn, os pol tok« 3.»kor.<br />

n* llnt roka 1.75 kor.<br />

Do Ntiaatka a kord n, do r>*Ulaébo cuJtojcmtkt 0 k'or. na ccl/ rok.'<br />

Jaatnalll«« élala v Uhoriku • Rakdikn p* II hall«r*oh.<br />

Rocnik XIV. V PREŠPORKU. 15. novembra 1917. Ciel» 46.<br />

Nová vzbura v Petrohrade.<br />

Ministri dočasnej vlády zatknvti. — Kerenský ustal a organizuje protirevolúciu.<br />

— Bolievici za bezodkladné prímerie. — Občamká válka nevyhnutná. — Ohlas<br />

soc. dem. strany Uhorska. — Mierová manifestácia vo Viedni.<br />

Ruská revolúcia eátc dlho nebude úkon-<br />

Cení. Jak ohromný prevrat, ktorý priliel<br />

lak náhle, a k tomu elte uprostred svetov«j<br />

vojny, nemôže »končiť ZJ krátky čas.<br />

Vvie poldruhóho sta miliónov lurií iá jej<br />

IIÍÍÍUIÍ, dávno potlačované vrstvy dostávajú<br />

>a k slovu a chcíjú ta uplatniť. Neni<br />

národ« ruskej «eľríle. ktorý by od revolúcie<br />

neočakával »plnenie svojich túžob, po<br />

najvylliu mieru. Ruská revolúcia zaznamenáva<br />

obdobie rozm-chu i poklesu. Jft-to<br />

ohiumný, mnohotvárny zápas o moc, boj<br />

o demokraciu a proti nej, boj jedných,<br />

ktorf sa truUia, aby Rusko čo najskôr dostalo<br />

sa zo zmätkov do Ifastného prístsvu,<br />

boj druhých, ktorí «a xaje domnievajú, že<br />

krajné.uplatnení« %% denkokraek avprípadip<br />

i toho vyplývajúci znáhlený mier priviedol<br />

by zkazu a neltastle Ruska. Najsamprv videli<br />

»me vzburu maximalistov, skoro na to<br />

nasledovala vzbúr« vojsk Kornllových,<br />

teraz zase máme čo činiť s novou rcvolú-<br />

zakazoval jejlch Časopisy. Kladú mu za<br />

vlnu člny, za ktoré osobne ani nemôže, na<br />

pilklad, prečo nedochádza k »volaniu národného<br />

shromazdcnia, preCo neCInla sa<br />

prenikavé relormy pozemkovej otázky a<br />

reCo vojna viete sa rfakj. Bolievici vytý-<br />

celej vláde, fe zapredala Rusko cudzím<br />

Eill<br />

kapitalistickým mocnostiam, Anglicku a<br />

Francúzsku a fc predlžuje vojnu len z.dôvodov<br />

kapiUlismu cudzieho I domácaho.<br />

Co srodaiádiaJo lonjllí vzbura v Ruska?<br />

Zprávy z Ruaka pollé prinálaji pozoruhodné<br />

okolnoall, ktoré dávajú tuliť, ská<br />

nedôvera a napnutie vzniklo medzi vojenským<br />

veliteľstvom petrohradským a medzí<br />

tamojlou radou robotníkov a vojakov.<br />

Medzi tým, čo jednalo sa o urovnanie protiv,<br />

nechal hlavný veliteľ sústrední! všetko<br />

ojsko z okolitých posádok do Petrohradu.<br />

aby sa už prrdum zaittil pr JH prípadnému<br />

o/br oje tič mu hnutiu bolsevikov. Výbor vojakov<br />

a robotníkov tuliac nebezpečie, dal<br />

všeobecný rožka/ vojskám, aby príkazy<br />

vlády nepoilerhli. V noci so 4 'na f», november<br />

dostavili sa členovia revolučného<br />

vojanského výboru du generálneho štábu<br />

a žiadali, aby smeli \»ítky jeho rozkazy<br />

kontroloval a poradí jeho »a íúčastniť. Viliiéi<br />

Polkovulkov lúio liadost oitvrhnul. Na<br />

to Vojanska a Robotnícka R J J» uzavrela<br />

oznámiť plukom, te »a s generálnym stábom<br />

rozilla a 2c ho považuje za organizáciu,<br />

klorá jť demokracie nepriateľská. Vláda<br />

vyzvala revolučný výbor, aby odvolal svoje<br />

nariadenie, čo tento splniť nechcel a odhodlal-*a<br />

klásf odpor vláde *o «branou.<br />

Vláda z počiatku kolísala a váhala sa použiť<br />

zbraA, dúfajúc, že »a podali »por pakojne<br />

vyriadlf. Na druhý den sa vlak usnlesla<br />

vyzvať ministra »pravedlnosll. aby<br />

zahájil súdne stíhanie členov revolučného<br />

výboru a nariadila vojanským úradom, aby<br />

učjnlly vietky prípravy, keby snáď malo<br />

dolsl k odboju proti vláde.<br />

Uinsssnlo »jazdu sovjstu.<br />

.Vteobecný kongres» rád robotníkov a<br />

vojskov k robotníkom, vojakom a sedliakom<br />

dou bollevikov. Táto revolúcia, ktorá dľs<br />

vydal nasledovné vyzvanie;<br />

došlých zpráv deje sa krvavým spôsobom,<br />

Na základe vôle obrovskej v&čsiny robotníkov,<br />

je teraz rtlt v plnom prúde. Bolie­<br />

vici zmocnili sa Petrohradu a Lenin, na<br />

vojakov a sedliakov opierajúc sa<br />

na zdarné povstanie robotníkov a petrohradskej<br />

posádky kongress moc berie do<br />

ktorého vydal Kerenský zatykač» le dnes Posledná rsc Ksrenského v dočasnom parpánom<br />

hlavného meala ruskej veľríle.<br />

svojich rúk. Kongress vlstkým štátom<br />

V zasadnutí provisorného snemu vystúpil<br />

Kerenský veľmi ostré Uviedol Um, te prímerie, ktoré o krátky čas musí nastať na<br />

navrhne demokratický pokoj a bezodkladné<br />

PríCiny tohoto najnovšieho revolučného<br />

hnutia treba hlfadať v spore generálneho vojanska moc nemôže požiadavky revolučného<br />

výboru nikdy uznal za zákonné a vojakov zabezpečí, aby role, ktoré sú v<br />

všetkých frontoch. Mne rady robotníkov a<br />

Itábu vojanského okruhu petrohradského<br />

s vojanským revolučným výborom robotníckej<br />

a vojanskej rady. Nenl dosiaľ pres­<br />

odvolal. Kerenský hovoril ďalej, že revo­<br />

boly prepustené sedliackym výborom; o-<br />

že požaduje od výboru, aby svoje rozkazy rukách súkromníkov, vlády • cirkvi, zdarma<br />

ných zpráv o priebehu tohoto konfliktu; lučný výbor zahájil len na oko vyjednávanie<br />

n že javil dokonca ochotu k ústupmokratisovanle<br />

armády a kontrolu robot­<br />

chráni práva vojakov; uskutoční úplné de-<br />

ale mnoho si možno domyalcť. V podstate<br />

ide tu o boj bollevikov proti vojanskej a kom, medzi tým že vlak tajne rozdeloval níkov nad výborom; zabezpečí svolanie<br />

vládnej TubovOle a osteň namierený je proti robotníkom zbrane a strelivo To považuje ústavodarného snemu v súcom čate; postará<br />

sa o zaopatrenie miest najpotrebnej­<br />

Kcrenskému, ktorý sa stal hlavným predstaviteľom<br />

provfsornej koaličnej vlády. Bol­<br />

•tva petrohradského označuje za povstalcov šími ciánkami a všetkým v Rusku bývajúcim<br />

Kerenský za dôvod, prečo čuť obyvateľ<br />

ievici vidia v nom diktátora a pre tento a preCo nariadil zahájiť vyletrovanle a previesť<br />

lôzné zatknutia. Keď Kerenský hodily<br />

svoju budúcnosť. Kongress uzaviera,<br />

národnostam zabezpečí právo, aby si ária-<br />

svoj názor majd po ruke tie doklady. že<br />

dal pozatvárať vodcov bollevických a povoril,<br />

prenilovala ho- ľavica posme Inými že celá miestna moc prechod! do rúk rád<br />

výkrikmi. On u vlak proti nej ohradil, hovoriac,<br />

že vláda sa neba radlej usmrtiť, než revolučný -poriadok. Kongress vyzýva v<br />

robotníkov a vojakov, ktoré stvoria trváci<br />

by sa zriekla obrany cti, bezpečnosti a neodvislovtl<br />

Itátu. Prehlásil na konci svojej<br />

reo, že celá rlla, vietky strany a vlelky<br />

triedy musia ptispeť k boju pro« blížiacemu<br />

sa nebezpečiu a žiadal od parlamentu, aby<br />

sa okamžite vyjadril, môže-ll vláda pri rozhodujúcich<br />

opatreniach proti nepriateľovi<br />

vlasti spoliehať sa na vlastný Pomení<br />

Predložil otázku dôvery avlak otázka táto<br />

nebola zodpovedaná lak. jak by si bol<br />

prial. Len 1¾ hlasov bolo odovzd.no pre<br />

vládu, t02 hlasy proti nej. pri čom ne delegátov<br />

nehlasovalo.<br />

Neistota budúcich udalosti v Raaks.<br />

Moc v Petrohrade má teda dne» robotnícka<br />

a voUnská rada, ovládaná bofl?vlkm..<br />

SŠ^EZmiTfoä**.<br />

Doklar. ta<br />

liadon nevie. Nikto z uát nemôže dne»<br />

redvfdať, k akým dôsledkom povedú pos-<br />

prevratné udalosti v Rusku. Obmedzí<br />

Eídné<br />

sa víťazstvo revolučnej strany robotníckej<br />

na Pclrohrad, či sa rozšíri na celé Rusko?<br />

Znamená Pclrohrad prv* počiatok vlády<br />

robotníckej triedy v Rusku, a či bude neiUatnou<br />

novou ruikou komúnou? Celé<br />

Rusko zachveje sa opltne novými úderami<br />

revolúcie a nové hnutie poletí jako búrka<br />

Jlrýml ruskými nivami. Pri tom a nám<br />

vllcra sto rôznych otázok do mysli, medzi<br />

nimi I tá, privede nás nový ruský prevrat<br />

blilej k mieru?<br />

Tieto otázky zodpovedia leprv nasledujúce<br />

dni a týždne. Toľko sa zdá isté, že sa<br />

rutká burzoaila vzupre. Prostriedky, moc a<br />

silu dosiaľ mi. Nabývame dojmu, že ani<br />

otázka rýchleho mieru a primeria, po ktorom<br />

.Ine» právom volajú bolievici, nenl<br />

pre Rusko ul tak hravé rozhodnutá- O tom<br />

ncnôz- byt ale sporu, že otázka mieru<br />

vstupuje hnutím Leninovcov a ich víťazstvom<br />

v Petrohrade znovu do akútneho<br />

•ladia. Váléiad svet stojí znovu pred významnými<br />

okamžikmi.<br />

streleckých zákopách ležiacich vojakov, aby<br />

boli ostražití a mali pevnú vôľu, a je presvedčený,<br />

že revolučná armáda bude vedet<br />

ochrániť revolúciu voči každému Imperialistickému<br />

pokusu dollár, kým nová<br />

vláda stvorí demokratický pokoj, ktorý<br />

rovnou cestou navrhne všetkým Itálom.<br />

Vláda porobí vietky poriadky, aby vietky<br />

potreby armády odanenlm všetkých majetných<br />

tried s energickou finančnou politikou<br />

zabezpečila. Totožným spôsobom postará<br />

sa ďalej o hospodárske položenie rodín<br />

vojakov. Prívrženci Kornllova. Kerenského,<br />

Kaledlna pokúsia sa previesť čaty do<br />

Petrohradu. Vojad, prejavujte silný odpor<br />

proti Kerenskému. tomuto prívižencovi Kornilova-<br />

2eleznlciail!;Pristavte vojská, ktoré<br />

Kerenský pulte proli Petrohiadu!<br />

Robotnícke noviny prinášajú správu o boľševickom prevrate v Rusku


VII.<br />

KAPITOLA<br />

PRVÉ NÁZNAKY AKTIVIZACIE<br />

V SLOVENSKOM POLITICKOM TÁBORE<br />

Roku 1918 sa prevratné udalosti vojny a ruskej revolúcie dokonale<br />

zauzlili. Nemecký front na východe oddeľoval pevnou bariérou strednú<br />

Európu od revolučného Ruska a Nemci sa odhodlali na posledný<br />

pokus vyhrať svetovú vojnu. Posilnení divíziami z východného frontu<br />

začali 21. marca 1918 jarnú ofenzívu vo Francúzsku. Nemecko sa ponáhľalo<br />

vynútiť si úspechom na bojisku „víťazný mier", lebo k Európe sa<br />

blížili prvé veľké kontingenty amerických vojsk. Počiatočné úspechy<br />

nemeckej ofenzívy posilnili aj v habsburskej monarchii nádeje na prekonanie<br />

vnútropolitickej krízy víťazstvom vo vojne. Rokovania s Dohodou<br />

o uzavretí separátneho mieru sa zastavili a Rakúsko-Uhorsko<br />

pripravovalo vlastnú ofenzívu na Piave. Májovým podpisom dohody<br />

o budúcej colnej a hospodárskej únii s Nemeckom definitívne spojilo<br />

svoj osud s víťazstvom alebo porážkou nemeckých zbraní vo svetovej<br />

vojne.<br />

Na druhej strane Dohoda, ktorú Nemecko veľmi vážne ohrozovalo,<br />

urobila niektoré rozhodné vyhlásenia smerom k Rakúsko-Uhorsku<br />

i tam žijúcim nerovnoprávnym národom. Ešte keď americký prezident<br />

W. Wilson odporučil 4. decembra 1917 vyhlásiť Rakúsko-Uhorsku<br />

vojnu, uviedol, že Spojené štáty si neprajú „poškodiť alebo prebudovať"<br />

habsburskú monarchiu. 1 Premiér Veľkej Británie David Lloyd George<br />

5. januára 1918 v Londýne vyhlásil, že aj Dohoda bojuje za rovnoprávnosť<br />

veľkých a malých národov a územná úprava novej Európy musí<br />

vyplývať z toho, že sa má vládnuť so súhlasom tých, ktorým sa vládne.<br />

Rozbitie Rakúsko-Uhorska síce nie je vojnovým cieľom dohodových<br />

spojencov, ktorí sa napriek tomu domnievajú, že príčiny, ktoré vyvolali<br />

nepokoje v tejto oblasti Európy a ohrozovali svetový mier, môžu sa<br />

odstrániť, len keď sa poskytne skutočná autonómia podľa demokratic-<br />

191


Martinská deklarácia<br />

kých princípov tým rakúsko-uhorským národnostiam, ktoré ju dávno<br />

požadujú. 2<br />

O tri dni neskôr americký prezident W. Wilson vyhlásil 8. januára<br />

1918 štrnásť zásad na mierové usporiadanie s^ta. V desiatom bode sa<br />

hovorilo, že národom Rakúsko-Uhorska sa má poskytnúť možnosť autonómneho<br />

vývoja, čo však ešte neznamenalo požiadavku rozčlenenia<br />

habsburskej monarchie. Krátku správu o Wilsonovom vyhlásení sa bez<br />

cenzúry podarilo publikovať aj martinským Národným novinám, pričom<br />

termín „autonómny" nahradili termínom „samosprávny rozvoj"?<br />

Predstavitelia Dohody teda ešte nenastolili rozčlenenie Rakúsko-<br />

-Uhorska, a tak cesta k jeho uchovaniu bola stále otvorená. Tajné rokovania<br />

s Rakúsko-Uhorskom a verejné vyhlásenia spojeneckých<br />

politikov si kládli za cieľ oslabiť Nemecko tým, že od neho oddelia<br />

Rakúsko-Uhorsko. Začiatkom roku 1918 bolo totiž zrejmé, že cisár Karol<br />

má záujem o mierové návrhy, lebo odmietol nemeckú požiadavku<br />

nasadiť rakúsko-uhorské jednotky na západný front. Takto aj predstavitelia<br />

čsl. zahraničného odboja mali neľahkú úlohu vystupovať propagandistický<br />

tak proti postoju dohodových vlád k otázke zachovania<br />

Rakúsko-Uhorska, ako aj proti prevažujúcemu verejnému mieneniu,<br />

ktoré volalo po mierovom rokovaní. Bola to azda najtemnejšia hodina<br />

pre tých, ktorí presadzovali oslobodenie porobených národov monarchie.<br />

4<br />

Napriek tomu sa česká i slovenská otázka dostávali na úroveň<br />

medzinárodnej záležitosti, s čím museli počítať aj vládnuce kruhy<br />

habsburskej monarchie. Heslá o spravodlivom mieri a sebaurčení národov<br />

sa nezastavili na hraniciach monarchie a boli viditeľnou črtou aj<br />

masového hnutia v Rakúsko-Uhorsku.<br />

Česká oficiálna politika sa ešte väčšmi nacionálne radikalizovala<br />

a zbližovala s národnooslobodzovacou koncepciou čsl. zahraničného<br />

odboja. Jej sebavedomie očividne stúpalo. Bedlivý pozorovateľ českého<br />

politického a spoločenského života A. Štefánek píše V. Šrobárovi už<br />

6. decembral917 z Prahy veľmi optimistický list, v ktorom mu oznamuje,<br />

že čo sa týka úsilia za česko-slovenské politické zjednotenie „situácia<br />

je naprosto priaznivá", lebo „v Čechách sme získali spolubojovníkov<br />

najenergickejšieho rázu a máme za sebou dnes celý český národ bez výnimky".<br />

Česi vraj vedia, „že vo svornom šíku musejú preraziť a nie sú odkázaní len<br />

na pomoc zvonka". Podľa Stefánka eminentný význam má tá okolnosť,<br />

že „české štátne právo sa nedefinuje už tuná tak meravé... a že sa hlavný dôraz<br />

kladie na Slovensko". Aj keby sa v dôsledku nepriaznivého vývoja situá-<br />

192


Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore<br />

cie na vojnovom poli ukázalo, že dualizmus je silnejší, ako sa predpokladá,<br />

„i v tom prípade sa riešenie otázky <strong>slovenskej</strong> len odloží na nejaký čas.<br />

Tu sa všeobecne má za to, že dualizmu je odzvoneno"?<br />

Národnie noviny ako orgán SNS, vlastne list oficiálneho vedenia <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong>, privítali 3. januára rok 1918 článkom Nový rok až nezvyklé<br />

optimisticky, s vierou v seba samých, v slovenskú životaschopnosť,<br />

húževnatosť - v slovenskú dušu. Perom hlavného redaktora J.<br />

Škultétyho prezieravo ukázali dôležitý proces myšlienkového a emocionálneho<br />

prerodu <strong>slovenskej</strong> spoločnosti, ktorý zapríčinila a svojimi<br />

dôsledkami formovala prvá svetová vojna, keď „i krv, ktorú Slováci<br />

vylievajú na toľkých bojištiach, im (Maďarom) mala poslúžiť k výhode...Nuž<br />

tu je jasné, v čom sme my i prostred hroznej vojny. V nasej krajine všetko sa<br />

tak stroji, tak stavia a utvára, aby sme my nemali možnosti zachovať svoju<br />

národnosť. Na všetky strany opakujú nám heslo: »Mocné Uhorsko!« - mocné<br />

nie blahobytom a spokojnosťou občanov, ale tým, že by bolo celé maďarské...<br />

Ako pootvárajú sa oči za toľké roky vo vojne Slovákom, práve tak pootvárajú<br />

sa ony i ostatným nemaďarským občanom tejto krajiny/' Slováci nesmú len<br />

vyčkávať, lebo úspešná obrana ich reči a národnosti je možná. Pritom<br />

„od Babej hory nadol po Dunaj, od rieky Moravy na východ až po Ungvár<br />

(Užhorod - M. H.) v nepretržených masách bývajú Slováci".<br />

Pre objektívnejšie posúdenie stupňa optimizmu tohto článku stačí<br />

uviesť, že predchádzajúci rok 1917 vítali Národnie noviny 4. januára<br />

článkom Michala Bodického O čom písať?, plným pesimizmu a obáv<br />

z budúcnosti. Bodický sa vyjadril jasne: „Chváliť nemám čo a haniť nesmiem,<br />

preto poviem - amen." Článok Nový rok je zaujímavý i preto, že<br />

reprezentuje hranicu názorovo-politického vývoja, kam dospelo konzervatívne<br />

martinské vedenie SNS (predseda M. Dula, podpredseda<br />

Ján Vanovič, redaktor Národných novín J. Škultéty) na začiatku roku<br />

1918. Je evidentné, že o česko-slovenskom politickom zjednotení ako<br />

o reálnej možnosti vtedy ešte vôbec neuvažovalo a inšpirovalo sa staršími<br />

slovenskými memorandovými požiadavkami v rozvitejšej forme<br />

<strong>slovenskej</strong> samosprávy (autonómie) v rámci monarchie, čo sme už<br />

ukázali v predchádzajúcej kapitole.<br />

Aj na začiatku roka 1918 jadro <strong>slovenskej</strong> politickej scény predstavovalo<br />

martinské vedenie SNS, zoskupenie činiteľov katolíckeho ľudového<br />

smeru v Bratislave a skupinky politikov vo Viedni, Budapešti,<br />

Ružomberku a Liptovskom Sv. Mikulási. Na ne boli pripojené osoby,<br />

ktoré pôsobili v ďalších mestečkách a obciach. Napriek všetkému od-<br />

193


Martinská deklarácia<br />

poru či pokusom oficiálneho vedenia <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> inovovať memorandový<br />

program, myšlienka česko-slovenského spojenia sa čoraz<br />

viac udomácňovala aj na Slovensku. I keď slovenský politický tábor<br />

nebol v nazeraní na tento problém zďaleka jednotný. Skupina rozhodnejších<br />

prívržencov česko-<strong>slovenskej</strong> orientácie sa ešte len začínala<br />

formovať a pre značnú časť slovenských politických reprezentantov<br />

sa zdali Maďari ešte príliš silní a myšlienka česko-slovenského štátneho<br />

spojenia ťažko dosiahnuteľná. Dosť výstižne to vyjadril K. Stodola<br />

vo svojom zápise do vojnového denníka 12. februára 1918: „Bože, keď<br />

píšem o tom československom štáte, tak mi to vždy prichádza ako nejaká halucinácia.<br />

" 6 Zákonite sa tu vynárala aj otázka dôvery v českú politiku<br />

- v úprimnosť jej zámerov a snáh týkajúcich sa <strong>Slovenska</strong> a Slovákov<br />

a svoju úlohu zohrávala i slabá viera vo vlastné slovenské sily utvoriť<br />

s vyspelejším českým národom partnerský zväzok rovnoprávnych národov<br />

v spoločnom štáte. Takto, hoci sa to zreteľnejšie na otvorenú scénu<br />

nedostávalo, bolo v zákulisí výrazne cítiť úporné zvažovanie, či východiskom<br />

na aktivitu <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> má byť tradičná koncepcia<br />

národnej autonómie na princípe federalizácie habsburskej monarchie,<br />

alebo orientácia na česko-slovenské spojenie, a to predovšetkým v dôsledku<br />

programových cieľov spoločného čsl. zahraničného odboja, ako<br />

aj aktivít oficiálnej českej <strong>politiky</strong> na domácej pôde.<br />

Napokon aj na margo citovaného článku Nový rok treba ešte dodať,<br />

že bol skutočne iba akýmsi prognostickým zamyslením sa nad blízkou<br />

budúcnosťou a nemal charakter výzvy na politickú aktivitu. Národnie<br />

noviny ako tlačový orgán SNS boli totiž hlavným obhajcom pasívnej<br />

<strong>politiky</strong> martinského vedenia pred slovenskou verejnosťou. Mottom<br />

všetkých ich optimistických nádejí v lepšiu budúcnosť Slovákov, čo<br />

vyjadrili hneď v nasledujúcom čísle 5. januára 1918 v článku Naše nádeje,<br />

sa stávajú prorocké slová Jána Kollára: „Čo sto vekov bludných hlodalo<br />

zvrtne doba". Autor článku k tomu smelo dodáva: „A to najbližšia<br />

budúcnosťl" Dovtedy sa však martinské centrum nehodlalo vzdať pasivity.<br />

Vzhľadom na charakteristickú roztrieštenosť politickej scény, bez<br />

osnovy organizačných väzieb a programu činnosti, pomerne ľahko odrážalo<br />

výzvy na aktivizáciu SNS a udržovalo slovenský politický tábor<br />

v neujasnenosti odpovede na základnú otázku, či slovenskí politickí<br />

reprezentanti majú vystupovať verejne a vystavovať sa nebezpečenstvu<br />

perzekúcií štátnymi orgánmi, alebo sa interne venovať prípravným<br />

prácam o usporiadaní povojnových pomerov. No a vzhľadom na<br />

194


Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore<br />

nejasné predstavy o výsledkoch vojnového konfliktu odvolávalo sa na<br />

prevládajúci názor, že nie je ešte účelné opustiť politiku pasivity.<br />

Tak ako v úvahách o orientácii <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> čoraz viac nadobúdal<br />

reálnejšie kontúry česko-slovenský kontext, tak sa čoraz naliehavejšie<br />

predierali do popredia aj neodbytné podnety na aktivizáciu politických<br />

síl s cieľom dosiahnuť ich koordinovaný postup a ujednotenie<br />

na zásadných programových postulátoch. Na začiatku januára 1918<br />

tábor nespokojencov s pasivitou a mlčaním SNS nečakane pomohol<br />

rozšíriť aj impulz z maďarskej strany. Keď totiž predložili Vázsonyiho<br />

návrh zákona o rozšírení volebného práva, ktorého hlavnou finesou<br />

bolo vylúčením analfabetov z volieb zvýšiť prevahu maďarských a nemeckých<br />

voličov na úkor Nemaďarov, mnohým sa zdalo, že ak niekedy,<br />

tak teraz má SNS zjavný dôvod zvolať svoj ústredný výbor, pred<br />

celým svetom protestovať proti nespravodlivým úmyslom a cieľom<br />

tohto návrhu zákona, a žiadať zavedenie volebného práva „i pre písať,<br />

čítať nevediacich občanov, ktorí akúkoľvek malú daň platia alebo slúžili ako<br />

vojaci... aby boli volebné okresy podľa národností, a podľa ich pomeru v celokrajinskom<br />

obyvateľstve podelené". V tomto zmysle sa odhodlali reagovať<br />

aj Národnie noviny 12. januára 1918 v článku Volebné právo II.<br />

Vázsonyiho reforma iste nebola hlavným a najnaliehavejším problémom,<br />

ktorý stál pred slovenskou politikou na začiatku roku 1918.<br />

Bola ním rozhodne nevyhnutnosť jednotne sa vysloviť za právo slovenského<br />

národa na sebaurčenie, ako aj otázka nového politického<br />

programu a lepšej organizovanosti SNS. Očividne protinárodnostné<br />

a nedemokratické zameranie tohto volebného návrhu, ktorý bol majstrovským<br />

kumštom „čiernej mágie" maďarskej <strong>politiky</strong>, však provokovalo<br />

k protestom a vedenie SNS strácalo pred svojím členstvom<br />

i širšou slovenskou verejnosťou kredit, pretože stále mlčalo, nikoho<br />

neinštruovalo a neprotestovalo ani tam, kde mu v tom v podstate nemohlo<br />

nič zabrániť. Veď sám „kráľ hlavne z ohľadu na národnosti žiadal<br />

rozšírenie volebného práva a samourčovacie právo podľa definície grófa Czernina<br />

znamená toľko, že všetky národy sú jednako zastúpené na sneme a že<br />

sú všetky národy jednakí páni vo svojom dome" - priznávali aj Národné<br />

noviny. 7<br />

Do boja proti spiacim a bojazlivým prívržencom pasivity sa už od<br />

konca roku 1917 rezko zapojili aj Slovenské ľudové noviny, ktorých hlavným<br />

prispievateľom bol poslanec Ferdiš Juriga. Totiž skupina ľudákov<br />

v okruhu bratislavských Slovenských ľudových novín mala svoje plány<br />

195


Martinská deklarácia<br />

aj s aktivizáciou <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Uplatnenie práva slovenského národa<br />

na sebaurčenie videli v národnostnom zákone z roku 1868, ktorý<br />

bol vtedy cieľovou métou ich politického snaženia. Vyzývali všetkých<br />

slovenských politických reprezentantov, aby horlili za plné uplatnenie<br />

uvedeného zákona, ktorý vraj práve tento rok oslávi päťdesiatročné<br />

jubileum, a to je vhodná príležitosť pripomenúť ho svedomiu vlasti<br />

bez ohľadu na to, že niekoľko jeho bodov vzhľadom na Slovákov sa<br />

doteraz nerealizovalo. 8 Zároveň nabádali na intenzívnejšiu organizovanosť<br />

a rozvíjanie činnosti. Radi by sa boli ujali vedenia <strong>slovenskej</strong><br />

<strong>politiky</strong>. Preto hlavne úvodníky Slovenských ľudových novín z konca<br />

zimy a začiatkom jari 1918 popri ostrých útokoch proti martinskému<br />

centru a všetkým spiacim i bojazlivým prívržencom pasivity dôsledne<br />

agitujú za Bratislavu ako najvhodnejšie centrum pripravovanej aktivizácie:<br />

„ Už je čas z mŕtvych vstať a politicky sa organizovať. Za stredište<br />

našej organizácie na základe všeobecného súhlasu ustanovujeme: Prešporok,<br />

Bratislavu, aby tam zasvitla naša sláva, kde zapadla." 9<br />

Všeobecného súhlasu v tomto smere sa však bratislavskí ľudáci nedočkali<br />

a vedenie <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> zobralo nahlucho aj Jurigovu výzvu<br />

z 8. februára 1918 zriadiť práve v Bratislave nadstranícky ústredný<br />

politický orgán: „Aspoň aký-taký výbor alebo radu si zvoľme zo všetkých<br />

osobných, rodinných, stavovských, krajových, náboženských a politických<br />

odtienkov z ohľadu najprednejšieho a najčistejšieho národného záujmu." m<br />

Okrem známych konfesionálnych rozporov i nadradeného postoja<br />

martinského centra svoju úlohu v tom zohrali aj vojnové postoje ľudákov<br />

okolo bratislavských Slovenských ľudových novín (Florián Tománek,<br />

František Skyčák, František Jehlička) a zvlášť F. Jurigu, ktorého<br />

meno malo vo vedení SNS trpkú príchuť. Rozišiel sa s ním názorové<br />

ešte pred vojnou a SNS vyhlásil za mŕtvolu, s ktorou sa nechce zaťažovať:<br />

„Bývalá národná strana sa utvorením klubu pochovala. Je mŕtva. A preto<br />

n<br />

nemôžem sa považovať za jej člena, lebo k mŕtvole sa viazať nemôžem."<br />

Súviselo to so známou štrukturálnou zmenou SNS, keď ústredný klub<br />

Slovenskej snemovej národnostnej strany sa 28. novembra 1912 rozhodol<br />

dať Slovenské ľudové noviny na „národný index" pre útočné články<br />

F. Jurigu a F. Tománka, čo napokon viedlo k úplnému organizačnému<br />

osamostatneniu Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Po vystúpení A.<br />

Hlinku z ústredného klubu Slovenskej snemovej národnej strany začiatkom<br />

roka 1913 sa SĽS na porade v Žiline 29. júla 1913 konštituovala<br />

a predsedom strany sa stal A. Hlinka. 12<br />

196


Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore<br />

Keďže ani prevažná časť slovenského politického tábora nemala<br />

k Jurigovi a jeho partnerom priateľskejší pomer, agitácia Slovenských<br />

ľudových novín za Bratislavu ako centra nastávajúcej politickej aktivizácie<br />

vyšla úplne naprázdno. To však nezmenšuje fakt, že to bol práve R<br />

Juriga, ktorý ako prvý vytiahol zo zabudnutia predvojnovú myšlienku<br />

utvoriť najvyšší slovenský národnopolitický orgán - národnú radu. 13<br />

Isteže, bratislavskí ľudáci v okruhu Slovenských ľudových novín nereprezentovali<br />

celé spektrum katolíckeho ľudového smeru. Aj v jeho radoch<br />

dochádza v období svetovej vojny k značnej názorovo politickej<br />

diferenciácii. Už sme hovorili o výnimočnom prípade katolíckeho kňaza<br />

Jozefa Kačku, ale v radoch slovenského katolíckeho duchovenstva<br />

bolo mnoho takých, ktorí so sympatiou sledovali vzrast národného<br />

povedomia slovenského obyvateľstva i aktivity v záujme uplatnenia<br />

sebaurčovacieho práva slovenského národa v prospech česko-slovenského<br />

kontextu. Medzi nich patril napríklad Karol Anton Medvecký,<br />

Štefan Mnoheľ, Ľudovít Okánik, Karol Kmeťko, Anton Hromada, Ján<br />

Vojtašák, Štefan Fundárek a mnoho známych i menej známych, no aj<br />

sám predseda Slovenskej ľudovej strany A. Hlinka, ktorý sa cez vojnu<br />

utiahol do politického ústrania na ružomberskej fare a ponechal bratislavským<br />

ľudákom okolo Slovenských ľudových novín voľnú ruku.<br />

S vypuknutím vojny utíchli aj vášnivé politické boje ľudákov s bývalými<br />

hlasistami, v ktorých sa po príchode zo segedínskeho väzenia<br />

angažoval aj A. Hlinka predovšetkým vo forme nenávistných osobných<br />

šarvátok s V. Šrobárom. No v polovici roka 1917 dostal V. Šrobár<br />

z Prahy návrh, aby sa usiloval znovu získať aj A. Hlinku pre česko-slovenskú<br />

myšlienku. Preto začiatkom leta 1917 pomocou Rudolfa Piláta<br />

a Aloisa Kolíska, ktorý vopred osobne pripravil na stretnutie pôdu,<br />

Šrobár navštívil Hlinku. Podal mu nové informácie o úsiliach za československé<br />

štátne zjednotenie v zahraničí i na domácej pôde v Čechách.<br />

Naznačil pritom, že ak sa Hlinka bude znovu angažovať za československú<br />

myšlienku, mohol by v budúcom česko-slovenskom štáte<br />

dostať biskupstvo. Pochopiteľne, ak by splnil niektoré podmienky týkajúce<br />

sa osobitne náboženskej tolerancie voči iným vierovyznaniam.<br />

Hlinka s podmienkami súhlasil a od Šrobárovej návštevy ho možno<br />

považovať za príslušníka ružombersko-liptovskej skupiny prívržencov<br />

česko-slovenského spojenia.<br />

Svoj prechod na pročesko-slovenské pozície oznámil Hlinka A. Kolískovi<br />

na Moravu takto: „Som, ako aj okolo nasej organizácie združení<br />

197


Martinská deklarácia<br />

bratia, za úplné samourčenie národov. Nasledovne i Slováci musíme mať toto<br />

právo. Rozpomeňte sa na rok 1906 - 1907, keď som chodil a rečnil medzi<br />

Vami. Už vtedy som sa dosť jasne a určite vyjadril o našom pomere. Pomer<br />

nás k Čechom má byť bratský, nenútený, voľný, zo srdca a krvi pochádzajúci.<br />

Pravda dnes je malý počet tých, ktorí takto zmýšľajú. Boja sa a strach má<br />

veľké oči. Česi sú náboženskí radikáli. Soukup, Masaryk, Stránsky, Kramáf,<br />

všetko samý strašiak pre pohodlného zmaďarizovaného kňaza. Český náboženský<br />

radikalizmus by ich nútil k ostražitej práci, na ktorú sú nenaučení. U nás<br />

spolkov žiadnych. Česko je náboženským nepriateľom Ríma od Husa a Bielej<br />

Hory, všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. So spojením sa i toho<br />

musí pripraviť. My musíme Čechov nábožensky a Česi nás národne - hospodársky<br />

a kultúrne obrodiť... //u<br />

Svoju novú pozíciu Hlinka potvrdil aj v liste P. Blahovi zo 14. februára<br />

1918: „Vydávam svedectvo pravde. Otázka či ma vôbec za sudcu prijmete?"<br />

Veď dňa 27. októbra 1917 doniesli české časopisy články pod nadpisom<br />

„V kom sa Česi sklamali?" Odpoveď znela: „V Andrej Hlinka! Bene. Budúcnosť<br />

dokáže ako aj prítomnosť dokazuje." 15 Preto keď v apríli 1918 F.<br />

Juriga vyzval A. Hlinku, aby sa začalo s organizovaním samostatnej<br />

Slovenskej ľudovej strany, Hlinka odmietol. 16<br />

Juriga sa však nehodlal svojho zámeru vzdať. Svoju nevôľu s novou<br />

vervou obrátil proti martinskému vedeniu SNS, ktoré si naďalej ľahostajne<br />

nevšímalo všetky výzvy bratislavských ľudákov na aktivizáciu<br />

<strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong>. Na adresu martinského vedenia v článku Trpáctvo<br />

a čin vystrúhal v aprílových Slovenských ľudových novinách dosť nezdvorilo<br />

poklony: „Trpáctvo pochádza z chabosti. Turčiansku Slováci - národovci<br />

nechcú, boja sa tvoriť slovenskú stranu. Pochádza to z chabosti slovenských<br />

inteligentov... My sa už nemôžeme dívať na to hlivenie v trpáctve. Na Ducha<br />

započneme s organizáciou Slovenskej ľudovej strany. Kto jak Slovák cíti, nech<br />

sa srdca chytí a medzi nás stane. " 17<br />

Aktivizačný tlak nespokojencov s politikou pasivity od začiatku<br />

roku 1918 často sprevádzali i osobné výhrady a útoky proti martinskému<br />

vedeniu SNS, najmä proti predsedovi strany M. Dulovi. Dokonca<br />

aj v Národných novinách, ktoré ho vehementne obhajovali, objavili sa<br />

mimovoľne v rubrike Dopisy pichľavé narážky na „hasnúcu popularitu"<br />

a „osobnú bezzištnosť" M. Dulu, „veľvodcu" SNS. 18<br />

A. Stefánek na<br />

základe Šrobárovej informácie v liste P. Blahovi 19. februára 1918 vyslovil<br />

predsedovi SNS otvorene nedôveru poukazujúc na to, že Dula sa<br />

o národnú prácu málo stará a len obchoduje. 19<br />

Sám Dula sa začiatkom<br />

198


Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore<br />

roku 1918 sťažoval K. Stodolovi na „nábehy" voči jeho osobe, a tak tento<br />

z priateľskej náklonnosti považoval za nutné upokojiť ho a posmeliť<br />

v liste z 11. januára 1918 pochvalou, že pasívnu politiku SNS vedie<br />

priam vynikajúco: „Nemyslím, že by sa našiel mimo orientu štátnik, ktorý<br />

by vedel tak šikovne zadržať, zachovať rezistenciu ako Ty." 20<br />

Úplne opačný názor na vedenie strany mal však Srobár, ktorý Štefánkovi<br />

do Prahy rozhorčene píše, že predsedníctvo strany treba vymeniť<br />

a omladiť, a Stodolovi do Viedne začiatkom februára oznamuje,<br />

že myslí práve na neho ako na nového predsedu strany 21<br />

Šrobárov<br />

návrh prišiel vhod aj Hodžovi, ktorý by bol mal rád vedenie SNS pod<br />

svojím priamym vplyvom, čo by Stodolovo vymenovanie umožňovalo.<br />

Preto radil Stodolovi, aby v prípade, že mu predsedníctvo ponúknu,<br />

neodmietol, ale snažil sa presunúť vedenie SNS do Viedne. 22<br />

Stodola,<br />

ktorý súcitu s Dúlom a väčšmi sa však obával ťažkostí a zodpovednosti,<br />

nehodlal Šrobárovu ponuku prijať. K voľbe nového predsedu SNS<br />

nedošlo a vedenie strany zostalo naďalej v dosť nepružných rukách<br />

vyše sedemdesiatročného „sváka" Dulu. 23<br />

Koncom januára a vo februári 1918 sa volanie po aktivite SNS začalo<br />

ozývať čoraz intenzívnejšie zo všetkých strán. Čiastočne sa to odrazilo<br />

aj v Národných novinách, ktoré museli konštatovať, že zásluhou stúpajúceho<br />

záujmu „prebudených" o národné, spoločenské i sociálne problémy<br />

slovenského národa stávajú sa aj ony v posledných mesiacoch živšie<br />

- pričom zvlášť vyzdvihovali stúpajúcu aktivitu mládeže i žien. 24<br />

Popri pesimistických hlasoch začali sa hlavne v rubrike Dopisy častejšie<br />

objavovať aj optimistické správy o nebývalom vzraste národného<br />

povedomia ľudu z rôznych krajov <strong>Slovenska</strong>. K aktivizačnému ruchu<br />

vo zvýšenej miere prispievali aj listy slovenských vojakov z bojiska,<br />

ktoré vyzývali Slovákov, najmä však ich národných vodcov, aby nemlčali<br />

a začali otvorene bojovať za neodňateľné národné i sociálne práva.<br />

Napríklad prostý vojak J. Ivarg, ktorý bol od prvej mobilizácie na<br />

fronte, napísal 15. februára 1918 do Národných novín: „Ale čo sme čakali<br />

a čakáme - či sa splnia naše nádeje? Či sa dožijeme po vojne práva slovenčiny<br />

v školách, v úradoch, v súde?... Mali by sa zmariť naše nádeje? Prečo? Podľa<br />

mojej mienky a skúsenosti sme si samy na vine tým, že čušíme. To jest čušia tí,<br />

čo ich pán Boh umom a rečou obdaril, naši prední ľudia... Preč od teplej pece,<br />

do roboty sa Slováci!... Prední naši ľudia, klopte, dovolávajte sa práva pre<br />

nás, hoci na najvyššom mieste. Veď sme si my toho i v tejto vojne zaslúžili/' 25<br />

V rubrike Dopisy vyšiel 2. februára 1918 pod pseudonymom Známy<br />

199


Martinská deklarácia<br />

aj prvý impulz na aktivitu SNS od E. Stodolu z Budapešti, v ktorom<br />

zdôraznil, že keby všetky ním menované dôvody pre aktívnu politickú<br />

činnosť „boli podvrátené, zostane neodvratná pravda, že pasivita tvorí národnú<br />

anarchiu a ničí zodpovednosť, mravnú disciplínu a že, keď všetci tí, ktorí<br />

teraz sú po celom svete roztrúsení na rozličných bojištiach a v zajatí, domov<br />

sa vrátia a budú požadovať od nás účtovanie, my prinútení budeme priznať<br />

sa, že skoro nič sa neurobilo".<br />

Spomedzi všetkých hlasov za aktivizáciu SNS koncom zimy 1918<br />

zreteľne vynikal hlas V. Srobára, okolo ktorého, ako už vieme, sa začali<br />

evidentne združovať najschopnejšie sily <strong>slovenskej</strong> <strong>politiky</strong> v oblasti<br />

Ružomberka, Horného Liptova i Oravy, ktoré videli cestu k národnému<br />

oslobodeniu Slovákov v úzkej súčinnosti s národnooslobodzovacou<br />

akciou v Čechách i zahraničí s cieľom utvoriť samostatný česko-slovenský<br />

štát. Preto mali svoje opodstatnenie i Štefánkove optimistické,<br />

hoci trochu zveličené slová, ktoré píše na povzbudenie pasívnemu P.<br />

Blahovi začiatkom jari 1918: „ Vieš, že starý Ružiak, Hviezdoslav, Janoška,<br />

Makovickovci, Pivkovci atď. sú dnes radikálnejší ako my? Ešte i Hlinka sa<br />

k nám pridal. Starý Škultéty a Dula sú úplne opustení. Šrobár prevzal »duševné<br />

vedenie« a je vlastne vodcom na »Horniakoch«." 2e<br />

Vavro Šrobár zrejme už v januári 1918 vypracoval návrh deklarácie<br />

o útlaku Slovákov a slovenských národných požiadavkách. Zaslal ju<br />

do Prahy na odhlasovanie Národnému výboru. Šlo v podstate o akýsi<br />

obsiahly výpočet krívd a žiadostí Slovákov, kde sa však už v duchu<br />

čechoslovakistickej koncepcie československého národa hovorí o „trojmiliónovej<br />

vetve československého národa rozloženej na severnom Uhorsku<br />

a nešťastnou hrou osudu odčesnutej od živého svojho kmeňa". Šrobár pre<br />

ňu požaduje „nefalšované právo sebaurčenia". 27 Súčasne s tým už v prvej<br />

polovici januára navrhoval usporiadať konferenciu SNS a vydať<br />

z nej deklaráciu, ktorú sám sľuboval vypracovať. Keď predsedníctvo<br />

strany na jeho výzvy nereagovalo a nepodarilo sa mu dosiahnuť ani<br />

navrhovanú zmenu na poste predsedu SNS, píše 19. februára 1918<br />

v mene ružomberskej skupiny M. Dulovi Otvorený list, ktorý je zároveň<br />

zaujímavým pohľadom na vtedajší stav objektívnej situácie vo<br />

vývoji udalostí v monarchii, vo svete a na Slovensku. Okrem iného<br />

sa v liste píše: „Víchrica svetovej války rozrušila a zmietla mnohé naoko nezmeniteľné,<br />

takmer dogmaticky hlásené politické, národné a sociálne »pravdy«<br />

a »zásady«. Dnes sa už neučí, že len veľké štáty majú výlučné právo<br />

existencie; dnes sa hovorí, že práve preto niet trvalého pokoja v Európe, lebo<br />

200


Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore<br />

boli utláčané malé národy, ktoré sú pripravené o možnosť a prostriedky, aby sa<br />

samostatne zariadili, stali sa prameňom večne obnovujúcich sa sporov a rozbrojov<br />

medzinárodných... A najväčšieho dosahu je politické a verejnoprávne<br />

axiomá, vyslovené dôrazne a jednomyseľne celou demokraciou Európy i Ameriky:<br />

právo na sebaurčenie národov Európy... Ale nielen táto povsechná<br />

premena v zahraničnej, medzinárodnej situácii naliehavo nás núti k úvahám<br />

o svojom budúcom osude v tejto ríši. Jest krom toho ešte iná súrnejšia príčina:<br />

slovenská otázka, otázka siahajúca na koreň nášho bytia či nebytia sa stala<br />

od pár rokov medzinárodným problémom európskym. O našich krivdách a biedach,<br />

o našom osude nikdy sa ešte toľko nepísalo, nikdy toľko nepremýšľalo,<br />

ako práve teraz. I myslím, že o veci, týkajúce sa výlučne nás samých, nášho<br />

kultúrneho, hospodárskeho a politického života, povinní sme v prvom rade my<br />

Slováci sa radiť a starať... čujem zo všetkých strán, že je zvrchovaný čas, aby<br />

sme sa znovu zišli, znovu poradili a v mene božom do práce sa dali. Slovenský<br />

ľud, jeho inteligenciu zožiera trápna neistota, čo bude s nami, ako bude<br />

s nami? Táto obava preniká každým roduverným synom slovenského národa<br />

a zbaviť sa jej možno len tak, keď zástupcovia všetkých vrstiev a tried národa<br />

sa zídu, poradia a vyslovia svoje túžby a žiadosti jasne a mužne... ak myslíš, že<br />