VYBRANÃ KAPITOLY ZO ZOOLÃGIE - Fakulta BERG

Mária Koščová - Zdenek Vostal 

VYBRANÉ KAPITOLY 

ZO ZOOLÓGIE 

Učebné texty pre študijný program geoturizmus 

Košice 2010

PREDHOVOR 

Živočíchy majú pre cestovný ruch značný význam. Značná časť potravín podávaných klientom je 

živočíšneho pôvodu. Živočíchy sú atraktívnym predmetom mnohých poskytovaných služieb – 

športového lovu a rybolovu, jazdectva, zberateľstva, agroturistiky a pod. Živočíchy však môžu 

aktivity cestovného ruchu ovplyvňovať aj negatívne. Dotierajúce cudzopasníky – komáre, muchy, 

kliešte – často vypudia rekreantov z miest v prírode, ktoré by bez ich prítomnosti mohli slúžiť pre 

rekreačné využitie. Živočíchy môžu byť aj nebezpečné parazity alebo jedovaté či agresívne tvory. 

Vážne škody zapríčiňujú živočíchy ako skladoví a tovaroví škodcovia, deštruujú stavebné objekty, 

znečisťujú prostredie atď. Pred negatívnym pôsobením živočíchov potrebujeme chrániť účastníkov 

i zariadenia cestovného ruchu. Pracovníci v tejto oblasti preto potrebujú získať určité konkrétne 

vedomosti o živočíchoch, s ktorými počas svojej profesionálnej činnosti prichádzajú do styku. 

Naše texty si vytýčili zámer, tieto základné znalosti nech už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle 

poskytnúť. Osnova textov je tematický rozčlenená podľa systematickej príslušnosti preberaných 

druhov živočíchov. 

RNDr. Mária Koščová, PhD. 

doc. RNDr. Zdenek Vostal, CSc. 

2

PRVOKY (PROTOZOA) 

Prvoky sú jednobunkové organizmy, žijúce v tekutom prostredí – vo vode a v telových tekutinách rastlín 

a živočíchov. Ich systematické triedenie vychádza z tvaru ich pohybových ústrojčekov, cytológie bunky, 

spôsobu rozmnožovania a vývinu. Mnohé žijú paraziticky a sú pôvodcami nebezpečných nákaz. 

BIČÍKOVCE (FLAGELLATA) 

Pohybujú sa bičíkmi. Rozmnožujú sa pozdĺžnym delením, zriedkavejšie pohlavne kopuláciou dvoch 

buniek. Vývin majú priamy. Niektoré voľne žijúce druhy v nepriaznivých životných podmienkach 

vytvárajú cysty. Do tried ich rozdeľujeme podľa počtu bičíkov. 

JEDNOBIČÍKOVCE 

Jednobičíkovce majú 1-2 bičíky. Voľne žijúce druhy obývajú povrchové i podzemné vody. Parazity 

napádajú rôzne živočíchy a človeka v tropických a subtropických krajinách. Ich špecifickí prenášači 

u nás nežijú, takže nám nehrozí ich zavlečenie. Hrozí však nebezpečie nákazy pre návštevníkov 

teplých krajín. 

TRYPANOSOMA 

Bičíkovce rodu Trypanosoma spôsobujú ochorenia spavú chorobu a Chagasovu chorobu, ktoré 

prenáša hmyz. Odlišujú sa priebehom ochorenia, geografickým výskytom a prenášačom ochorenia. 

Trypanosomy sa v konečnom štádiu dostávajú do mozgu, kde deštruujú bunky. Obidve ochorenia sú 

závažné, v neliečených prípadoch končia smrťou. 

V rovníkovej Afrike je rozšírená SPAVÁ CHOROBA, ktorú prenáša mucha tse-tse. Inkubačná doba je 

rôzna, niekoľko týždňov (2 – 3), mesiacov aj rokov. Prvé príznaky sú podobné chrípkovým, horúčka 

bolesti hlavy. Choroba sa pomaly rozvíja z fázy horúčkovej (trvá niekoľko dní aj mesiacov, keď sa 

striedajú obdobia horúčky a bez horúčky), na uzlinovú (zväčšenie lymfatických uzlín, únava atď.). 

V neliečených prípadoch po 2 - 3 rokoch prechádza vo fázu mozgovú charakterizovanú psychickými 

poruchami: duševné poruchy, spavosť, halucinácie, nasledujúca apatia až po trvalú spavosť a úplnú 

zošlosť. Končí smrteľne. Liečba je úspešná pri skorej diagnóze, v mozgovom štádiu málo 

pravdepodobná. 

Prevencia 

ochrana pred hmyzom (pozri kapitolu Hmyz) 

CHAGASOVA CHOROBA sa vyskytuje v Strednej a Južnej Amerike. Prenášačom sú ploštice vyskytujúce 

sa v týchto častiach Ameriky rod Triatoma a Rhodnius (nie ploštica posteľná). K nákaze zväčša 

dochádza na vidieku, kde sa ploštice nachádzajú v tradičných obydliach z hliny, dreva, bambusov, 

rákosia, palmových listov a pod. (chatrče domorodcov). Inkubačná doba je 5 – 14 dní. Môže mať 

akútne aj chronické štádium. Akútne štádium na začiatku sa prejavuje teplotou, bolesťami hlavy, 

zväčšením uzlín. V mieste pichnutia sa objaví chagón (zapálená vyrážka), ktorá sa hojí aj 2 mesiace. 

Typický je jednostranný opuch viečka a tváre. Dochádza aj k zväčšeniu pečene a sleziny. V ďalšom 

štádiu sa objavia duševné príznaky s očnými a duševnými poruchami a spavosťou alebo poškodenie 

srdcového svalu, arytmia. U detí má ťažký priebeh, u dospelých prebieha miernejšie. Ochorenie môže 

prejsť do chronického štádia. Po 1 a viac rokoch vzniká Chagasov syndróm, dochádza k deštrukcii 

3

nervových buniek a CNS. Charakteristické je rozšírenie čreva, zápal srdcového svalu, poruchy srdcovej 

činnosti. Liečba je obtiažna, možná len v akútnom štádiu. Dôležitá je prevencia. 

Prevencia 

ochrana pred hmyzom, neprespávať v chatrčiach domorodcov v Strednej a Južnej Amerike 

a nebývať v takomto type ubytovania, používanie moskytier. 

LEISHMANIA 

Bičíkovce rodu Leishmania spôsobujú LEISHMANIÓZY. Prenášačmi sú moskyty. Ochorenie sa vyskytuje 

v tropických a subtropických krajinách celého sveta. Kožné formy sú lokalizované ochorenia s tvorbou 

pľuzgierov, chrást a vredov, ktoré sa dlho hoja a ostávajú po nich jazvy. Kožná leishmanióza Starého 

sveta nie je nebezpečná, inkubačná doba je niekoľko týždňov až mesiacov. Kožná leismanióza Nového 

sveta (brazílska leishmanióza) má podobný priebeh, ale prechádza na sliznice horných dýchacích ciest 

(nos, ústa, jazyk, nosohltan, priedušky), kde sa vytvárajú vredy, dochádza k poškodeniu až 

prederaveniu slizníc. Neliečená je smrteľná. Vyskytuje sa v Strednej a Južnej Amerike, hlavne 

vo vlhkých tropických pralesoch. Orgánové formy nákaz sa prejavujú v začiatkoch chrípkovými 

príznakmi, horúčkami, v ďalšom priebehu dochádza k zväčšovaniu vnútorných orgánov, hlavne pečene 

a sleziny a niekedy aj stmavnutiu kože (sivkastá koža - choroba kala-azar). Inkubačná doba je 10 dní – 

2 roky. Neliečená alebo neskoro indikovaná končí smrťou, liečiteľná je pri včasnej diagnóze. 

Prevencia 

ochrana pred hmyzom 

OBRNENKY (Dinoflagellata) 

Obrnenky patria medzi rastlinné bičíkovce. Zapríčiňujú tzv. ČERVENÝ MORSKÝ PRÍLIV, ktorý postihuje 

najmä pobrežia v teplom podnebnom pásme. Premnoženie týchto bičíkovcov vytvára červené sfarbenie 

vody (red water). Voda zapácha, ryby a iné morské živočíchy hynú alebo sú priotrávené. 

V ustriciach sa hromadí prudký termostabilný jed. U ľudí po konzumácii takto infikovaných ustríc 

dochádza k otravám. Ľahké intoxikácie prebiehajú ako nevoľnosť a svrbiace vyrážky. Ťažké otravy sa 

prejavujú necitlivosťou jazyka, poruchami svalovej koordinácie až obrnami. Smrť môže nastať 

po 2-3 hodinách od nákazy. Na usmrtenie človeka stačí, aby zjedol päť nakazených ustríc. Smrť 

nastáva pri plnom vedomí ochrnutím dýchacích svalov. Inkubačný čas je mimoriadne krátky, 

od 10 minút po 2 hodiny. 

MNOHOBIČÍKOVCE 

Mnohobičíkovce majú tri alebo viac bičíkov. Žijú saprofyticky v bahne, niektoré cudzopasia. 

Najzávažnejším parazitom je trichomonas pošvový (Trichomonas vaginalis), pôvodca značne rozšírenej 

trichomoniázy. U žien sa nákaza prejavuje pošvovými výtokmi, zápalom rodidiel a niekedy až 

neplodnosťou. U mužov sú príznaky málo výrazné, často nezbadané. Trichomoniáza je pohlavná 

choroba. Nákaza z vonkajšieho prostredia, napr. pri kúpaní je prakticky vylúčená. 

KOREŇONOŽCE (RHIZOPODA, SARCODINA) 

Pohybujú sa panôžkami. Nepriaznivé životné podmienky zvyčajne prežívajú ako cysty. Žijú vo vodách 

a v pôde, alebo sú komenzálmi, či parazitmi vyšších živočíchov. 

ENTAMOEBA HISTOLYTICA 

V trópoch a subtrópoch rozšírenú AMÉBOVÚ DYZENTÉRIU spôsobuje meňavka červienková (Entamoeba 

histolytica). Ochorenie sa prejavuje bolesťami brucha a krvavými hnačkami, v ťažkých prípadoch 

perforáciou (prederavením) hrubého čreva. Vyskytujú sa komplikácie v podobe amébových vredov 

v pečeni, zriedkavejšie aj iných orgánoch. Liečba je úspešná, ak sa začne zavčasu. Nákaza sa môže 

prenášať kontaminovanými rukami, vodou používanou na pitie, umývanie ovocia, zeleniny, výrobu ľadu 

do nápojov, nedostatočne umytou zeleninou hnojenou výkalmi, prenesením zárodkov na potraviny 

muchami, švábmi. 

4

Prevencia 

Prevencia voči amébovej dyzentérii je rovnaká ako prevencia pred inými hnačkovými ochoreniami, 

označovanými aj ako hnačky cestovateľov. Hlavné zásady sú tieto: 

Osobná hygiena (umývanie rúk). 

Voda. V subtrópoch a trópoch informovať sa o nezávadnosti vodovodnej vody. Odporúča sa 

používať vodu a nápoje iba v originálnych baleniach, zapečatené alebo prevarenú vodu. Ľad tiež 

môže byť kontaminovaný a preto sa neodporúča používať ho v nápojoch (pokiaľ nemáte istotu, že 

bol ľad pripravený z nezávadnej vody). Zuby si taktiež čistiť nezávadnou vodou (kúpenou, 

prevarenou). Nekupovať nápoje a ovocné šťavy od pouličných predavačov. 

Potraviny. Ovocie a zeleninu pred konzumáciou dôkladne umyť nezávadnou vodou a ošúpať. 

Zeleninu spariť 1 – 2 minúty prevarenou vodou. Vyvarovať sa konzumácií surovej listovej zeleniny, 

surových zeleninových šalátov (nevieme ako boli umývané). Potraviny chrániť pred hmyzom 

(muchami a pod.). 

Kúpanie sa. Vyhnúť sa plážam, riekam a iným vodným plochám, ktoré môžu byť kontaminované 

ľudskými alebo aj zvieracími výkalmi, alebo znečistené vypúšťanou odpadovou vodou. Plávaním je 

možné získať množstvo infekcií, obzvlášť pri ponáraní hlavy. Náhodné prehltávanie už malého 

množstva fekálne kontaminovanej vody môže zapríčiniť ochorenia (nielen hnačkové), preto pri 

vodných aktivitách je potrebné si dávať vedome veľký pozor. 

AMÉBA LIMAX 

Voľne žijúce meňavky, tzv. améby limax spôsobujú AMÉBOVÁ MENINGOENCEFALITÍDA, ktorá sa 

vyskytuje sporadicky. K nákazám dochádza v plaveckých bazénoch s prihrievanou vodou 

a v termálnych bazénoch. 

Prevencia 

Častá výmena vody a dezinfikovanie vody v bazénoch. 

VÝTRUSOVCE (SPOROZOA, APICOMPLEXA) 

Vývin prebieha za striedania pohlavnej a nepohlavnej generácie (rodozmenou) od amébovitých štádií 

(schizontov) cez gaméty po spóru. Výtrusovce sú výlučne vnútorné cudzopasníky živočíchov. 

PLASMODIUM 

K najrozšírenejším chorobám v trópoch a subtrópoch patrí MALÁRIA. Pôvodcom sú výtrusovce z rodu 

Plasmodium, prenášačom sú komáre rodu Anopheles. Parazit napáda červené krvinky, rozmnožuje sa 

v nich a spôsobuje ich rozpad. Rozmnožovanie prebieha v určitých časových intervaloch, 

po mnohonásobnom zmnožení Plasmódií v krvinke dochádza k jej rozpadu a napadnutiu ďalších 

červených krviniek. Rozpad červených krviniek sa prejavuje malarickým záchvatom, ktorý je typický pre 

maláriu. Maláriu podľa intervalov záchvatu rozlišujeme na jednodňovú, čiže zhubnú (tropiku), trojdňovú 

(terciánu) a miernu štvordňovú (kvartánu). Inkubačný čas malárie je najčastejšie 10 - 20 dní, môže však 

byť dlhší aj niekoľko mesiacov. Predzvesťou nákazy sú nejasné chrípkové príznaky. Typický malarický 

záchvat sa začína malátnosťou, hučaním v ušiach, vysokou teplotou (až 40 o C) a zimnicou, ktorá trvá 

1/2 až 1 hodinu (pri tropickej malárii aj niekoľko hodín, často spojenej s blúznením). Horúčka 

o niekoľko hodín klesá za silného potenia a pocitu úľavy. V určitých časových intervaloch (podľa typu 

malárie) sa malarický záchvat opakuje. Najintenzívnejší a najčastejšie sa opakujúci je u jednodňovej 

(tropickej) malárie. Rozpad červených krviniek vedie k anémii (chudokrvnosti), u tropickej malárie 

k vyčerpanosti organizmu, poškodeniu vnútorných orgánov. Najmä u tohto typu malárie úspešnosť 

liečby spočíva v skorej diagnostike, pretože tropická forma malárie patrí k najnebezpečnejším 

smrteľným ochoreniam. 

Prevencia 

ochrana pred komármi, 

chemoprofylaxia – užívanie antimalarík (pred cestou, počas cesty a po návrate). 

Neexistuje očkovacia látka proti malárii (ani voči väčšine ochorení vyvolaných prvokmi), antimalariká 

nezaručujú úplnú ochranu, preto je nevyhnutná prevencia pred komármi. 

5

TOXOPLASMA GONDII 

Človeka aj iné cicavce ohrozuje dvojhostiteľská Toxoplasma gondii, spôsobuje TOXOPLAZMÓZU. 

V čreve mačky parazituje ako kokcídia Isospora. Keď sa dostane do druhého hostiteľa mení sa 

na amébovitú toxoplasmu, ktorá napáda všetky vnútorné orgány. Zdrojom nákazy pre človeka sú 

hlavne mačky. K nákaze môže dôjsť aj pri manipulácii s infikovaným surovým mäsom, najmä králikov, 

zajacov a oviec. Ochorenie je zdĺhavé, prejavuje sa opuchmi miazgových uzlín, nápadnou malátnosťou 

a únavou, miernym zvýšením teploty. Obzvlášť nebezpečné je, ak sa nakazí tehotná žena. Dochádza 

k potratom, alebo dieťa má vážne vrodené vady, postihnutie CNS, v mozgu sa tvoria kalcifikáty, môže 

sa vytvoriť hydrocefalus. Časté sú aj kalcifikáty na očnej sietnici, čo zapríčiňuje neliečiteľnú 

tupozrakosť. 

Prevencia 

Osobná hygiena pri styku so zvieratami. 

Dostatočné tepelné spracovanie mäsa, osobná hygiena pri spracovaní mäsa. 

Gravidné ženy by nemali prichádzať do styku s mačkami. 

NÁLEVNÍKY (INFUSORIA, CILIATA) 

Pre bunky nálevníkov sú charakteristické riasinky. Rozmnožujú sa nepohlavne priečnym delením 

a pohlavne zložitou konjugáciou. Žijú vo vodách, najmä organicky znečistených, alebo sú významnými 

symbiontami v bachore prežúvavcov, či slepom čreve koni, niektoré sú vonkajšími cudzopasníkmi rýb. 

Prítomnosť a druhové zastúpenie nálevníkov sa uplatňuje pri biologickom hodnotení kvality vody. 

HUBKY (SPONGIA, PORIFERA) 

Hubkami sa začína ríša mnohobunkových živočíchov, ktorých organizmus pozostáva z väčšieho počtu 

morfologicky i funkčne rozdielnych buniek. Hubky s pŕhlivcami sú na primitívnej vývojovej úrovni, ich 

organizmus tvoria len dve bunkové vrstvy - vnútorná a vonkajšia. 

Hubky sú najprimitívnejšie mnohobunkovce, ich základnou stavebnou jednotkou je nepohyblivý 

vakovitý útvar hore otvorený a po bokoch s drobnými otvorčekmi, cez ktoré prichádza do vnútra vaku 

voda a prináša drobné čiastočky potravy. Medzi vnútornou a vonkajšou tkanivovou vrstvou je rôsolovitá 

výplň husto popretkávaná spleťou vápenatých alebo kremičitých ihličiek a pri niektorých druhoch aj 

rohovinových vlákien. 

Hubky žijú len vo vodách. Väčšina ich druhov je morských. 

Významné pre cestovný ruch sú hlavne morské, kremenné hubky nachádzajúce sa v teplých moriach, 

ktoré sú veľmi atraktívne pre potápačov. Predávané sú tiež ako suveníry a využiteľné sú aj ako 

dekoratívne predmety. 

Morské hubky 

Mnohé z nich zaujmú vzhľadom, napr. dekoratívny Venušin kôš (Filipíny) či Neptúnov pohár 1,5 metra 

vysoký. Ako špongie sa používajú jemná hubka mycia a hrubšia hubka konská, stále viac ich však 

nahrádzajú lacnejšie syntetické špongie. 

Sladkovodné hubky 

Sladkovodné hubky vytvárajú na predmetoch ponorených do vody kríčkovité alebo kôrovité nárasty, 

na povrchu slizké, hnedé alebo zelené. 

Nárasty škodia upchávaním vodovodných rúr, vodných filtrov a pachovým znečisťovaním pitnej vody. 

Na ich odstránenie používame dezinfekčné prostriedky. 

6

PŔHLIVCE (CNIDARIA) 

Telo pŕhlivcov tvorí mechúrik, jeho steny zodpovedajú zárodkovým listom ektoderme a endoderme. 

Na rozdiel od hubiek nie sú steny po bokoch prederavené pórmi, majú len centrálny otvor slúžiaci na 

prijímanie potravy a vyvrhovanie jej nestrávených zvyškov. Otvor obkolesuje veniec pohyblivých 

ramien, v ktorých sú početné pŕhlivé bunky určené na usmrcovanie koristi, drobného planktónu a na 

obranu pred nepriateľmi. 

Pŕhlivce sú prevažne morské živočíchy, len niekoľko druhov žije v sladkých vodách – nezmary a malá 

medúzka, zvon ktorej meria iba 1 cm. 

Pŕhlivce sa vyskytujú v dvoch základných formách – polypy a medúzy. 

POLYPOVCE 

Polypy majú valcovité telo a žijú prisadnuto na podklade, pričom ústa a ramená, ktorými chytajú 

potravu, majú nasmerované zväčša hore. K polypom patria napríklad nezmary, sasanky a koraly. 

Sasanky pripomínajú nádherné farebné kvety, preto niektorým sa hovorí „morské klinčeky“. Nájdeme 

ich na skalnatých pobrežiach a korálových útesoch. 

KORALY 

Niektoré koraly žijú samotársky, väčšina sa však vyskytuje vo veľkých kolóniách, v ktorých sú jedince 

pospájané vrstvou tkaniva. Mnohé koraly vylučujú tvrdú (vápenatú) kostru, ktorá ich chráni. Tieto koraly 

sa vyznačujú rôznorodosťou tvarov a sfarbenia. Väčšina tvrdých korálov sa vyskytuje v čistých plytkých 

tropických vodách, kde z kostier vznikajú korálové útesy a vytvárajú tak osobité habitaty so zaujímavou 

faunou. Sú atraktívnym a obľúbeným prostredím pre potápačov. 

Najkrajšie korálové útesy sa nachádzajú okolo pobrežia Floridy, Antíl, Bahamských ostrovov 

a Austrálie. Veľká korálová bariéra je najdlhší korálový útes (dlhý 2000 km), nachádza sa v okolí 

pobrežia Austrálie. 

MEDÚZOVCE 

Medúzovce predstavujú pohyblivé formy. Vyznačujú sa klobúkovitým tvarom, pričom ústa a ramená 

smerujú dole. 

Medúzovce nájdeme vo všetkých moriach, ale predovšetkým v trópoch a subtrópoch. Žijú 

na otvorenom mori a vplyvom silných vetrov alebo búrky sa dostanú k pobrežiu. Dĺžka ich 

polopriehľadného až priehľadného tela sa pohybuje od niekoľkých milimetrov do 2 metrov, pričom 

rozpätie ich roztiahnutých ramien môže dosiahnuť až 70 metrov. 

GASTRONÓMIA 

V Číne a Japonsku lovia a jedia zopár druhov morských medúz, najmä Rhopilema esculenta 

s priemerom zvona do 45 cm. 

NEBEZPEČENSTVO 

Relatívne často sa vyskytujú poranenia turistov pri plávaní v mori spôsobené pŕhlivými medúzami. 

Pŕhlivé bunky medúz sa nachádzajú na pŕhlivých ramenách. Pri dotyku s kožou sa aktivujú a dochádza 

k popŕhleniu. Obyčajne zostávajú prichytené na koži aj po prerušení kontaktu s medúzou. K ich aktivácii 

dochádza napr. pri nesprávnom ošetrení postihnutého. Popŕhliť môžu aj odumreté časti medúzy, ktoré 

sa niekedy nachádzajú na pláži. 

7

Príznaky popŕhlenia medúzami 

Vo väčšine prípadov dochádza len k nepríjemnému až bolestivému miestnemu postihnutiu. Miestne 

príznaky sa prejavujú sčervenaním pokožky, svrbením a pálivou bolesťou. V niektorých prípadoch 

dochádza k tvorbe pľuzgierov s následným rozvojom nekróz a vredov. 

Niektoré tropické druhy môžu spôsobiť aj celkovú otravu. Z celkových príznakov sa môže dostaviť 

zvýšené slinenie, zvracanie, svalové kŕče, poruchy dýchania, arytmia, pokles krvného tlaku 

a kardiorespiračné zlyhanie. 

Nebezpečné druhy 

Nebezpečné druhy medúz obývajú predovšetkým teplé moria. 

Najviac obávanými sú tzv. štvorhranné medúzy (Cubomedusae), z ktorých najúčinnejším toxínom 

disponuje neveľká austrálska MORSKÁ OSA (Chironex fleckeri). Je to drobná medúza s priehľadným 

telom s priemerom okolo 20 cm, ale jej ramená môžu byť dlhé až 10 m. Plavec väčšinou nemá šancu si 

prítomnosť medúzy vo vode všimnúť. Každoročne, v čase od polovice novembra do konca februára až 

začiatku marca sa tento nebezpečný a vo vode takmer neviditeľný morský živočích vyskytuje v blízkosti 

brehov severnej Austrálie, kde najmä počas slnečných bezveterných dní ohrozuje zdravie a životy 

plavcov i rybárov. 

Príznaky popŕhlenia 

Po kontakte s ramenami živočícha sa rýchle dostaví prudká šokujúca bolesť a na koži sa objavia 

červené až hnedofialové pruhy (ako po bičovaní), z ktorých sa môžu vyvinúť dlho sa hojace nekrózy. 

Pri rozsiahlejšom popŕhlení sa dostavia celkové príznaky (kŕče, srdcové zlyhanie) a smrť môže nastať 

aj počas niekoľkých minút. Pre svoju vysokú jedovatosť (až smrteľnú) je austrálska morská osa jedinou 

medúzou, proti ktorej existuje komerčne vyrobený protijed. 

Prvá pomoc, liečba 

Postihnutú osobu je potrebné čo najrýchlejšie vyniesť z vody tak, aby nedošlo k popŕhleniu záchrancu, 

zahájiť resuscitáciu a aplikovať špecifické antisérum, ktoré je na austrálskych plážach k dispozícií 

u záchrannej služby. 

Nebezpečná je aj medúza Chiropsalmus (MORSKÁ ŽIHĽAVA), ktorá sa taktiež vyskytuje vo vodách 

tropického Pacifiku a v blízkosti brehov Austrálie. 

Vo vodách Atlantického oceánu a európskych morí (Baltické, Stredozemné a jeho satelitné moria) 

prežívajú len málo nebezpečné druhy, napríklad medúza ušatá (Aurelia aurita). Niektoré medúzy 

vydávajú za tmy biele svetlo, ktoré je vidieť aj z brehu. Ich kontakt s kožou človeka zostáva vo väčšine 

prípadov bez reakcie. 

Riziko môže predstavovať ich dotyk s očnou sliznicou. Účinkom toxínu týchto medúz je silné 

prekrvenie, ktoré môže na prechodnú dobu znížiť ostrosť zraku, prípadne ho úplne obmedziť. 

Po podaní vazokonstrikčných očných kvapiek do postihnutého oka však tento stav sa upraví. 

V teplejších európskych moriach sa nachádzajú aj také druhy medúz, ktorých pŕhlivé bunky 

(kinetoblasty) sú schopné preniknúť kožou. Po dotyku s kinetoblastami týchto pŕhlivcov dochádza 

väčšinou len k lokálnej reakcii, celková otrava sa objavuje len veľmi vzácne, väčšinou u alergických 

osôb. Okamžite po dotyku medúzy je pociťovaná pálčivá bolesť, ktorú postihnutý často prirovnáva 

k popŕhleniu žihľavou. Na koži sa objavuje začervenanie, prípadne aj pľuzgiere a bolesť v oblasti 

lymfatických uzlín. Na slizniciach, predovšetkým na očnej spojovke a na rohovke, spôsobujú toxíny 

týchto medúz veľmi bolestivé a len pomaly sa hojace drobné vriedky. K trvalým poruchám zraku však 

nedochádza. Príležitostne môže dôjsť aj k poraneniu človeka plávajúcimi odtrhnutými ramenami medúz 

a pri kontakte s jedincami vyhodenými na breh. V týchto prípadoch sa dostavujú len miernejšie 

príznaky, pretože toxín už čiastočne stratil svoju účinnosť. 

Podobným živočíchom ako medúza je aj obávaná MECHÚROVKA PORTUGALSKÁ (Physalia physalis), 

ktorá je tvorená kolóniou polypov a medúz. Námorníci v 18. storočí ju nazvali „PORTUGALSKÁ GALÉRA“. 

Jej identifikácia je vzhľadom na charakteristický vzhľad jej tela pomerne jednoduchá. Na povrchu 

morskej hladiny sa dokáže udržať vďaka asi 30 cm veľkému modrému vaku naplnenému vzduchom 

(tvarom pripomínal portugalskú loď), ktorý na hornej strane lemuje previsnutý hrebeň. Z vaku 

vychádzajú nadol pŕhlivými bunkami posiate vlákna dlhé až 30 metrov. Podobne ako väčšina medúz aj 

mechúrovka portugalská je zlým plavcom a tak ju silný vietor alebo prílivové morské prúdy môžu 

priniesť až do tesnej blízkosti pláže. 

8

Výskyt 

Mechúrovka portugalská sa vyskytuje i pri európskych brehoch v teplejších vodách Atlantického oceánu 

(predovšetkým v Golfskom prúde severného Atlantiku) a príbuzné druhy v Indickom a Tichom oceáne. 

Vďaka vzduchom naplnenému modrému vaku plávajúcemu na hladine je našťastie dobre viditeľná 

i na väčšiu vzdialenosť a preto je možné týmto miestam sa vyhnúť. 

Príznaky popŕhlenia 

Stretnutie človeka s týmto polypovcom je zvyčajne veľmi bolestivou skúsenosťou. Množstvo pŕhlivých 

buniek na dlhých ramenách často spôsobuje rozsiahle poranenie kože s možným vznikom celkových 

príznakov. 

Prvá pomoc 

Pri poranení mechúrovkou portugalskou je rovnaká ako u medúz s výnimkou použitia octu, ktorý môže 

napomôcť ďalšiemu uvoľneniu jedu do rany a preto sa neodporúča. 

Prvá pomoc pri popŕhlení medúzami 

V rámci prvej pomoci sa odporúča poliať postihnuté miesto octom, ktorý inaktivuje toxín medúz. 

Ak nie je k dispozícií, môže sa postihnuté miesto omyť čistou morskou vodou (neaplikovať sladkú 

vodu, roztok s alkoholom, alkohol, dezinfekčné prostriedky, pretože tieto môžu aktivovať priľnuté 

pŕhlivé bunky a priebeh popŕhlenia zhoršiť). 

Odtrhnuté časti ramien medúzy z povrchu odstrániť pomocou okraja plastovej karty (zbytky sa 

neodstraňujú kefovaním, otieraní textilom alebo mokrým pieskom). 

[Niektorí autori odporúčajú pri popŕhlení nejedovatými druhmi odstrániť zbytky pŕhlivých buniek tak, 

že na poranenú kožu sa nasype akýkoľvek prášok, napríklad púder, múku, suchý piesok 

a následne sa zoškrabe (nožom, prípadne drievkom), čím sa odstránia všetky zvyšky medúzy 

z kože. Na tento účel sa nesmie používať mokrý piesok ani voda ! Napomohli by totiž k uvoľneniu 

ešte väčšieho množstva toxínu do rany.] 

Pri lokálnom liečení sa odporúča znecitlivejúca masť (napr. zinková), prípadne použitie iného 

lokálneho anestetika, vhodný je aj Fenistil gel s antihistaminovým účinkom. 

U alergických osôb treba čo najskôr po poranení medúzou podať antialergiká (Dithiaden, Zodac, 

Fenistil a pod.) vo forme tabliet alebo kvapiek. 

Plavcom v tropických moriach sa vzhľadom na možný rozvoj šoku v priebehu niekoľkých minút 

po poranení odporúča pri pocite pálčivej bolesti doplávať čo najrýchlejšie k brehu. Niektoré druhy 

tropických medúz vyvolávajú do niekoľkých minút ochrnutie svalstva človeka v dôsledku čoho hrozí 

utopenie. 

Pri závažnejšom priebehu je potrebné vyhľadať lekársku pomoc. 

Prevencia 

Nekúpať sa v mori počas výskytu medúz. 

Používať neoprénové obleky chrániace celý povrch tela. Určitú ochranu poskytuje natretie tela 

hrubou vrstvou oleja. 

Nevstupovať do mora, kde sa vyskytujú nebezpečné medúzy. O ich výskyte sa informovať 

u miestnych obyvateľov a poslúchnuť ich rady. 

Odporúča sa, aby rodičia prezreli vodu na prítomnosť medúz pred vstupom detí do vody. 

V prevencii poranení medúzami sa neosvedčilo používanie ochranného drôteného pletiva, 

cez ktoré prenikali ich odtrhnuté ramená s jedovými bunkami, ani používanie špeciálnych 

repelentov nanášaných na kožu plavcov. Jedinou osvedčenou ochranou je využitie rýchlych 

motorových člnov v blízkosti pobrežia, pretože medúzy sú na hluk a vírenie vody citlivé. 

FAUNA SLOVENSKA 

V pokojných vodách žijú nezmary, ktoré žijú prisadnuto na vodných rastlinách. Vedia sa piadivkovito 

pohybovať. K nezmarom patria druhy ako nezmar obyčajný - Hydra vulgaris, nezmar štíhly - 

Pelmatohydra oligactis, nezmar zelený - Chlorohydra viridissima. 

Jedinou našou medúzou je medúzka sladkovodná - Craspedacusta sowerbyi (10 cm), ktorá žije 

v riečnych ramenách a štrkovitých jazerách. Nie je našim pôvodným druhom, bola dovlečená z riek 

Severnej Ameriky. 

9

ČERVY (VERMES, HELMINTHES) 

Červy nie je presný zoologický názov, používa sa pre označovanie niekoľkých kmeňov bezstavcových 

živočíchov, ktoré nevlastnia vnútornú ani vonkajšiu kostru, sú pohyblivé a dvojstranne súmerné. 

Pre praktickú potrebu v cestovnom ruchu sú z nich dôležité ploskavce, okrúhlovce a obrúčkavce. 

PLOSKAVCE (PLATHELMINTHES) 

Telo majú mäkké, väčšinou zhora sploštené. Črevo je nepriechodné, bez ánusu. Skupinu rozdeľujeme 

na ploskulice, motolice a pásomnice. Ploskulice sú bezvýznamné v cestovnom ruchu, žijú voľne 

vo vodách a pôde. Motolice a pásomnice sú parazitmi živočíchov a človeka. 

MOTOLICE 

Na koži a žiabrach rýb cudzopasia drobné, len 0,3 – 5 mm veľké motolice. Pre človeka sú zdravotne 

nezávadné. Takisto motolice z vnútorných orgánov zvierat sú pre ľudské zdravie bezvýznamné, avšak 

môžu znehodnocovať konzumnú kvalitu napadnutého orgánu hostiteľa, koristi. Napr. u nás sú značne 

rozšírené pečeňové motolice u oviec a diviny. Parazitované pečene sa vyraďujú z predaja. 

TRÓPY, SUBTRÓPY 

V trópoch a subtrópoch sa však vyskytujú motolice parazitujúce u človeka. Vyvíjajú sa cez 

medzihostiteľa, sú nimi sladkovodné slimáky alebo sladkovodné kraby, ktoré u nás nežijú, preto ani 

nehrozí ich zavlečenie. V tele človeka sa usadzujú v žilách poškodzovaných orgánov. 

V Afrike rozšírenú tzv. egyptskú močokrvnosť spôsobuje SCHISTOSOMA (Bilharzia) haematobium. 

Usadzuje sa v cievach močového mechúra a pretrháva ich. Prejavuje sa krvou v moči. Pečeňovú 

motoličnatosť, katajamu, spôsobuje Schistosoma japonicum, miestom výskytu je Japonsko, Čína a 

Kórea, Filipíny. Príznaky ochorenia sú horúčky, krvavé hnačky, zväčšenie pečene a sleziny a vedie k 

cirhóze pečene. Podobný priebeh má črevná motoličnatosť rozšírená v Afrike a Latinskej Amerike. 

Medzihostiteľmi Shistosom sú sladkovodné ulitníky. Človek sa nakazí v sladkých vodách larvičkami 

motolíc, ktoré opustili ulitníkov, voľne plávajú vo vode a aktívne prenikajú cez kožu človeka. 

Spôsob nákazy 

Nákaza Shistosomami hrozí v trópoch a subtrópoch pri kontakte s povrchovou vodou, hlavne 

v stojatých a pomaly tečúcich sladkých vodách. Kontaminovaná voda je často krištáľovočistá. Hlavne 

v horúcom počasí láka osviežiť sa v nej. Zavádzajúce môže byť tvrdenie miestnych obyvateľov 

o nezávadnosti vody, čo býva príčinou nákaz Európanov. Preto je potrebné overiť si informácie 

u miestneho lekára. Veľké riziko predstavuje sezóna dažďov, keď sa kontaminovaná voda vylieva 

z brehov jazier, kanálov, riek a zaplavuje cesty a chodníky. Odporúča sa vyhnúť takýmto cestám alebo 

nosenie vysokej gumenej obuvi a po návrate domov parazitologické vyšetrenie. 

Larvy pôvodcu nákazy sa môžu prevŕtať cez kožu pri kúpaní, brodení alebo namočení končatín 

v kontaminovanej vode (rybolov). 

Shistosomy môžu bez liečby prežívať v organizme niekoľko desiatok rokov a môže spôsobiť 

poškodenie napadnutých orgánov až smrť. Preto sa neodporúča riziko nákazy podceňovať. 

Atrakciou Egypta býva výlet loďou po Níle s možnosťou plávania v blízkosti lode, ktoré vzhľadom 

na vysoké riziko nákazy sa neodporúča. Najvyššie riziko hrozí v riečnych systémoch Nílu, Eufratu 

a Tigrisu, vo Viktóriinom jazere a v ďalších afrických jazerách (aj umelých napr. Kariba, Volta). 

Prevencia 

10

Nekúpať sa v sladkých vodách v trópoch a subtrópoch, pokiaľ nie sú označené za nezávadné a vhodné 

na kúpanie. Nebrodiť sa bosí cez rieky a vlhký zamokrený terén. 

Pľúcna motoličnatosť, paragonimóza, sa manifestuje chronickou bronchitídou, bolesťou na prsiach 

a krvavým hlienom. Choroba je epidemická vo východnej Ázii, odkiaľ bola zavlečená do Afriky a Južnej 

Ameriky. 

Spôsob nákazy 

K nákaze dochádza konzumovaním surového alebo nedostatočne tepelne spracovaného mäsa 

riečnych krabov a rakov, ktoré sú medzihostiteľom motolice. 

Prevencia 

Konzumácia dokonale tepelne upravených riečnych krabov a rakov. 

PÁSOMNICE 

Ploskavce so stužkovitým článkovaným telom a zakrpatenou tráviacou sústavou (vyživujú sa osmoticky 

povrchom tela). Z ich malej guľovitej hlavičky sa odškrcujú ploché články. Na hlavičke je štrbinovitá 

prísavka alebo krížom uložené okrúhle prísavky. Vývin prebieha cez medzihostiteľa. Larvy mávajú 

podobu vajcovitého mechúrika, v ich vnútri je vliačená hlavička budúcej pásomnice. Pásomnice sú 

parazitmi tenkého čreva stavovcov. 

Najdlhšou známou pásomnicou je ŠKÁRAVEC ŠIROKÝ (Diphyllobothrium latum), meria až 12 metrov. 

Človek sa nakazí jedením surových morských rýb. Príznaky ochorenia pripomínajú zhubnú 

chudokrvnosť. Výskyt sa sústreďuje v severných oblastiach. 

Kozmopolitne rozšírené sú téniázy, pôvodcami sú pásomnica venčeková (2 - 3 m) a pásomnica dlhá, 

nazývaná aj bezbranná (3 - 10 m). Ich uhry merajú 6-20 x 5-10 mm. PÁSOMNICA VENČEKOVÁ (Taenia 

solium) je pomenovaná podľa venčeka prichytných háčikov na hlavičke. Jej medzihostiteľom sú hlavne 

ošípané a diviaky. PÁSOMNICA DLHÁ (Taeniarhynchus saginatus) nemá prichytné háčiky na hlavičke. 

Jej uhry sú v mäse prežúvavcov. Klinický obraz ochorenia: nevýrazné obtiaže, bolesti brucha, 

nevoľnosť, nechutenstvo alebo záchvaty pažravosti. 

Prevencia 

Mäso tepelne dobre upravovať, rýchle opečenie ani údenie nepostačuje. Rizikové sú tatárske 

bifteky, krvavé steaky, surové klobásky, ochutnávanie surovej sekanej a pod. 

Osobitne nebezpečná je nákaza ECHINOKOKOM (Echinococcus granulosus). Dospelý červ meria len 

3-5 mm, cudzopasí v psovitých a mačkovitých šelmách, často u ovčiarskych psov. Uhor vytvára cystu 

veľkosti až mužskej päste a usadzuje sa v parenchymatóznych orgánoch hostiteľa, najčastejšie 

v pľúcach a pečeni. Smrteľne končí pretrhnutie cysty echinokoka. Uvoľnené hlavičky (môže ich byť 

v cyste tisíce) roznesie krv po celom organizme a vytvoria sa z nich nové cysty. Liečba primárneho 

echinokoka je možná len chirurgicky. 

Prevencia 

Odčervovať psov a mačky, vyhýbať sa kontaktu s cudzími neznámymi zvieratami. 

HLÍSTOVCE (NEMATODA) 

Červy s nečlánkovaným vretenovitým až niťovitým telom pokrytým hladkou nepigmentovanou kutikulou 

a priechodnou črevnou sústavou patria k hlístovcom. Pohybujú sa charakteristickým šibavým 

spôsobom. Žijú v pôde, alebo cudzopasia v rastlinách či živočíchoch. 

Ľudským parazitom je HLÍSTA OBYČAJNÁ (Ascaris lumbricoides), známa pod menom škrkavka. Dorastá 

do dĺžky 30 cm. V hostiteľovi vykonáva zložitú cestu. K nákaze dochádza per os (ústami) zrelými 

vajíčkami hlísty. Pôsobením žalúdočných štiav sa z vajíčka uvolní larvička, ktorá sa zavŕta do črevných 

klkov a krvou putuje do pečene. V pečeni sa lieni, podrastie a krvným obehom sa ďalej sťahuje do pľúc. 

11

Opäť sa lieni. Potom sa prevŕta cez pľúcne tkanivo a prichádza do priedušiek. Tie opustí s vylučovaným 

hlienom. V ústach je prehltnutá. Opäť migruje cez žalúdok do tenkého čreva, kde sa usadí a dorastá 

na dospelého červa. Nákaza škrkavkami v pľúcnom štádiu sa prejavuje kašľom, zvýšenou teplotou, 

prípadne aj alergickou vyrážkou. Hlísty lokalizované v čreve vyvolávajú bolesti brucha, chudokrvnosť, 

niekedy upchajú žlčovod a zapríčinia žltačku (obstrukčný ikterus). 

Podobný vývin má ŠKRKAVKA PSIA (Toxocara canis), ak sa jej vajíčkami nakazí človek, ochorie 

larválnou toxokarózou. Larvička nedokončí putovanie organizmom hostiteľa, ale uchytí sa trvale v jeho 

pečeni, prípadne až v pľúcach. Príznaky ochorenia zodpovedajú poškodenému orgánu a početnosti 

parazita, spravidla ich sprevádza alergia. 

Prevencia 

Nákazy škrkavkami sú „nákazy špinavých rúk“. Prevencia vychádza z osobnej hygieny (umývať si 

ruky pred jedlom). 

Pravidelne odčervovať domácich psov a mačky. Nepovoliť prístup psom na detské ihriská. 

Na ihriskách častejšie vymieňať piesok. Odchytávať túlavé zvieratá. 

Kozmopolitne rozšírená nákaza, hlavne u detí je enterobióza. Patogénom je MRĽA DETSKÁ (Enterobius 

vermicularis), nepatrný červík (3-12 mm) usadený v hrubom čreve. Mrľa v noci vylieza cez konečník, 

aby vykladla svoje vajíčka, čo vyvoláva svrbenie konečníka a ruší spánok. Silnejšie invadované deti 

bolí brucho, zvracajú, chudnú, sú bledé s kruhmi pod očami. Niekedy dochádza k nočnému 

pomočovaniu. 

Prevencia 

Osobná čistota, sprchovanie, včasná výmena osobnej i posteľnej bielizne, dôkladné vysávanie 

spálni (vajíčka mrlí zamorujú prostredie). Mrle zvierat nie sú prenosné na človeka, ako sa často 

mylne predpokladá. 

Trichinelóza je závažná nákaza, spôsobuje ju SVALOVEC STOČENÝ (Trichinella spiralis), hlístovec dlhý 

iba 2-3 mm. Živorodé samičky sa zavŕtavajú do črevných klkov a do lymfatických ciest vypúšťajú 

aktívne larvičky. Larvy sú ďalej krvou roznášané do priečne pruhovaných svalov, kde sa zachytia 

a vyvolajú zápalovú reakciu podobnú ako pri reumatizme. Príznaky nastúpia 1-2 týždne od nákazy. 

Vysokú horúčku sprevádzajú bolesti svalov, ktoré sú citlivé na dotyk. Chorí často nevedia hýbať očami, 

zle hovoria, nevládzu žuvať, obtiažne dýchajú. Zdrojom nákazy je trichinelózne mäso, zvyčajne 

bravčové z domácej veterinárne nekontrolovanej zabíjačky, alebo z diviakov. Vyskytli sa aj epidémie 

trichinelózy zo psích klobások. Údenie, ani zmrazenie mäsa prítomné larvy svalovca neusmrtí, prežijú 

aj rýchle opekanie mäsa. 

Prevencia 

Konzumácia dostatočne tepelne spracovaného mäsa. 

Veterinárna kontrola – zabíjačky, poľovačky. 

TRÓPY, SUBTRÓPY 

V trópoch a subtrópoch sú veľmi rozšírené filariózy, nákazy spôsobené filáriami - tenkými vláknitými 

červami (filum – vlákno). Rozširujú sa prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým sú článkonožce. 

Drakunkolóza („medinské hrče“) sú postrachom v Afrike a juhozápadnej Ázii. Pôvodca DRACUNCULUS 

MEDINENSIS, červ dlhý až 1 meter a hrubý len 1-1,5 mm. Pod kožou chorého vytvára hnisajúce vredy 

s vrcholovým otvorčekom. Ak sa vred dostane do vody, samička červa cez jeho otvor vypúšťa larvičky. 

Tie sa istý čas vyvíjajú v drobných vodných kôrovcoch, cyklopoch. K nákaze človeka dochádza vypitím 

kontaminovanej vody. 

Prevencia 

V trópoch a subtrópoch – piť len spoľahlivú nezávadnú vodu, buď minerálky, alebo miestnu vodu 

prevarenú. 

V teplom podnebnom pásme je dnes už kozmopolitne rozšírená elefantiáza (wuchererióza). 

U postihnutých osôb sa zväčšujú niektoré vonkajšie časti tela. Vznikajú tzv. slonie končatiny, u žien 

často aj zväčšenie prsníka a u mužov skrota. Pôvodcom je filária WUCHERERIA BANCROFTI, ktorá 

upcháva miazgové cievy, čo vedie k hromadeniu lymfy a vzniku opuchu. Larvičky parazita sú v noci 

vyplavované do krvného obehu a prenášané rôznymi druhmi moskytov. 

12

Prevencia 

Individuálna ochrana pred komármi – vhodné oblečenie, používať repelenty, spať pod 

moskytierami. 

Loaóza je filarióza rozšírená v západnej Afrike. Pôvodcom nákazy je VLASOVEC OČNÝ (Loa loa), 

prenášačom sú ovady. Parazit sa usadzuje buď v podkožnom väzive a spôsobuje tzv. kamerunské 

hrče, alebo sa usadí v bulve pod očnou spojivkou a zapríčiní slepotu. 

OBRÚČKAVCE (ANNELIDA) 

Voľne žijúce červy s telom pravidelne segmentovaným, s mäkkou, väčšinou pigmentovanou, pokožkou. 

Okrem pijavíc, obrúčkavce majú povrch tela pokrytý štetinami. Väčšina druhov je morských, rozličných 

tvarov a sfarbenia, zaujímavých pre potápačov alebo pre morské akvária. 

GASTRONÓMIA 

Pre ľudský konzum je významný červ PALOLO (mnohoštetinavce, 40 cm) z oblasti tichomorských 

ostrovov. Pravidelne v určitý čas dvakrát ročne masovo pláva pri morskej hladine. Domorodí Kanakovia 

ho zbierajú pre tradičnú hostinu. 

V Austrálii žijú obrovské pôdne dážďovky, dlhé 2-3 metre, ktoré sú konzumované. 

PIJAVICE 

Pijavice sú sladkovodné červy, husto obrúčkované, bez štetín, s dvomi koncovými prísavkami. 

Pohybujú sa charakteristicky piadivkovito. Väčšinou sú dravé, alebo cudzopasia na rybách 

a obojživelníkoch. 

U nás človeka napáda len PIJAVICA LEKÁRSKA (Hirudo medicinalis), dlhá 10-15 cm, cez chrbát má 

nápadné oranžové až matne fialové pásiky. V súčasnosti je vzácna. Vyskytuje sa ostrovčekovito 

v pokojných vodách južných oblastí. Keď sa prisaje na hostiteľa, vylučuje do rany látku hirudín, ktorá 

rozširuje vlásočnice a zabraňuje zrážaniu krvi. Pijavice sa používali na odber krvi osobám s vysokým 

krvným tlakom a na rozpúšťanie krvných zrazenín pri trombózach a infarktoch. 

Odstránenie pijavice 

Pijúcu pijavicu nie je možné odtrhnúť, treba ju šokovať poliatím alkoholom, alebo inou dráždivou 

látkou, napr. octom, peroxidom vodíka, dezinfekčnou tinktúrou a pod. 

Pijavici lekárskej je podobná PIJAVICA KONSKÁ, ktorá sa odlišuje jednofarebnou pokožkou. Je dravá, 

krv nepije. Často sa však prichytí na kúpajúce osoby alebo zvieratá. 

V južnej a juhovýchodnej Ázii v džungli i v záhradách žije PIJAVICA STROMOVÁ (Naemodipsa zeylanica). 

Za dažďa vylieza na kríky a stromy, odkiaľ sa vrhá na okoloidúce zvieratá a ľudí. Človek jej prítomnosť 

necíti. Pijavica sa za niekoľko hodín nacicia krvi a odpadne z hostiteľa. Rany dlho krvácajú. 

Na zastavenie krvácania použijeme kamenec po holení a tlakový obväz. 

13

MÄKKÝŠE (MOLLUSCA) 

Mäkkýše sa vyznačujú mäkkým telom na spodnej strane upraveným na pohyb. Osobitný pohybový 

ústroj sa nazýva noha. Pohyb nohy je charakteristický vlnovitý a plazivý. Nečlánkované kompaktné telo 

väčšinou chráni vápenatá schránka, buď jednoduchá tvaru špirálovito skrúteného kužeľa - ulita, alebo 

pozostáva z dvoch pohyblivo spojených misiek - lastúr. 

Mäkkýše, ako dôležitý zdroj potravy, majú významné uplatnenie v gastronómii. Ulity a lastúry sú 

zaujímavé ako suveníry pre turistov a zberateľov, podobne ako rôzne ozdoby a šperky vyrábané z ich 

schránok a z perál. Taktiež môžu slúžiť na dekoráciu reštaurácií, hotelov a rekreačných zariadení. 

Morské druhy najmä tropického pásma vďaka tvarovej a farebnej rozmanitosti sú atrakciou 

pre potápačov. Niektoré druhy môžu byť pre človeka nebezpečné. 

ULITNÍKY (GASTROPODA) 

Ochrannou schránkou ulitníkov je ulita, ktorá tzv. holým slimákom zakrpatela a pokožka ju prerástla. 

Väčšina druhov sú morské živočíchy, mnohé majú ozdobné schránky, obľúbené ako suveníry 

vyhľadávané zberateľmi. 

NEBEZPEČNÉ DRUHY 

Medzi nebezpečné druhy patria dekoratívne HOMÔLKY (Conus), pomenované podľa ich homolovitého 

tvaru. Sú rozšírené v teplých moriach. Veľké ulity homôlok sú esteticky atraktívne a sú často 

predmetom záujmu zberateľov i pozornosti turistov. Rekreanti zbierajúci ulity netušia, že ich homôlky 

môžu vážne poraniť, prípadne usmrtiť. Niektoré druhy pri podráždení vystreľujú jedovaté ostne. 

Vyskytujú sa hlavne indopacifickej oblasti. Pri bodnutí spôsobujú bolestivú lokálnu reakciu spojenú 

s nevoľnosťou. Pri ťažších otravách u postihnutej osoby dochádza k nekoordinovaným pohybom, 

ochrnutiu jazyka a dýchavičnosti až po zástavu dychu. Liečba je obmedzená na tlmenie bolesti 

analgetikami. V ťažkých prípadoch je záchranou pacienta len kardiopulmonálna resuscitácia. 

GASTRONÓMIA 

Niektoré ulitníky sú jedlé a významne sa uplatňujú v gastronómii, hlavne prímorských krajín. 

Z morských ulitníkov v USA s obľubou konzumujú MORSKÉ UCHO (Haliotis), ktoré má peknú perleťovú 

schránku podobnú ľudskému uchu. Z pobaltských krajín sa dováža nepravý kaviár, sú to vajíčka 

„MORSKÉHO ZAJACA“ (Aplysia). Na rozdiel od pravého kaviáru je tento svetlý a oranžový, jeho hodnota 

je podstatne nižšia. KRÍDLATEC VEĽKÝ (Strombus gigas) z Floridy a Antíl sa používa na prípravu 

výborného jedla. 

Zo suchozemských ulitníkov sa v gastronómii uplatňujú slimáky z rodu Helix. V našej faune ich 

zastupuje SLIMÁK ZÁHRADNÝ (Helix pomatia) a SLIMÁK ŽLTKASTÝ (Helix lutescens). Oba sú chránené. 

Na trh prichádzajú slimáky produkované na farmách. Obľube konzumentov sa tešia najmä 

v románskych krajinách. 

V surovej zelenine, obyčajne v hlávkovom šaláte, sa niekedy nachádzajú menšie sivkasté slimáčiky bez 

ulity, bývajú to SLIZNIAKY (Deroceras). Zdravotne sú nezávadné, avšak vzbudzujú odpor stravníka. 

Takisto huby, jahody a iné plodiny poobžierané slimákmi sú odmietané náročnými konzumentami, ale 

vyhovujú z hygienického hľadiska. 

Stručne sa zmienime o správnom kuchynskom spracovaní slimákov. V kuchyni sa zväčša pripravujú 

varené a plnené. Živé slimáky usmrtíme vložením do vriacej vody, potom ich tielko vyberáme zo 

schránky hrotom noža alebo špikovacou ihlou. Očistené telíčka posypeme soľou a dobre ich v nej 

vyžmolíme, aby sme odstránili sliz. Potom ich umyjeme v octovej vode a varíme 2-3 hodiny v slanej 

vode s koreňovou zeleninou. Uvarené podávame s chrenom. Plnené slimáky robíme z jemne 

nasekaných uvarených slimákov, ktoré rozmiešame v cestíčku zo strúhanky, masla, vajec, korenia 

a zeleného petržlenu. Kúsky zhotovenej plnky sa vsunú do vyumývaných prázdnych ulít a asi 10 minút 

pečú v rúre. V románskych krajinách je obľúbený pikantný slimačí guláš. 

14

LASTÚRNIKY (BIVALVIA) 

Mäkkýše s dvojchlopňovou lastúrou. Väčšina z nich žije v mori. Podobne ako ulitníky, zaujímavé sú ako 

suveníry a ozdobné predmety, niektoré sú jedlé. 

GASTRONÓMIA 

Kulinársky vychýrené sú najmä ustrice a slávky, ale aj ďalšie z lastúrnikov sú využívané v gastronómii, 

napr. v stredomorskej oblasti hrebenatky a srdcovky. USTRICA (Ostrea edulis) má misky lastúry 

nerovnako veľké, nepravidelne okrúhle a s drsnými škridlicovitými prírastkami (letokruhmi). SLÁVKA 

(Mytilus edulis) má lastúru trojuholníkovitú a člnkovito prehnutú. Podávajú sa surové alebo len zľahka 

tepelne upravené. 

Riziko 

a) Oba druhy sa chovajú v umelých slapoch v pobrežných plytčinách, často znečisťovaných 

komunálnymi splaškami z prítokov. Tieto vody môžu byť kontaminované choroboplodnými zárodkami, 

ktoré sa v tele mušlí uchytia a množia. Konzumácia surových ustríc, rozšírená medzi labužníkmi, môže 

zapríčiniť nákazu žltačkou, týfusom, salmonelózou, cholerou a ďalšími alimentárnymi infekciami. Preto 

sa odporúča jesť len tepelne upravené ustrice. 

Prevencia: dokonalá tepelná úprava 

b) Po konzumácii morských lastúrnikov môže tiež dochádzať k otravám. Lastúrniky jed nevytvárajú, ale 

získavajú ho potravou - konzumáciou planktónu, ak jeho súčasťou sú mikroskopické bičíkovce 

obrnenky (Dinoflagellata). K občasnému premnoženiu obrnenok dochádza väčšinou v letnom období 

a voda má červenkastú farbu (červený morský príliv). 

HLAVONOŽCE (CEPHALOPODA) 

Morské mäkkýše s veľkou hlavou a pohyblivými ramenami okolo úst. Významné sú ako potrava aj ako 

nebezpečné tvory pri morskej rekreácii. Patria k nim sépie, chobotnice a kalmáre. 


Hororové príbehy v dobrodružnej literatúre o ozrutných chobotniciach, ktoré vtiahli potápača do hlbín, 

alebo dokonca prepadli posádku člnu, sú len výmyslom. Skutočne nebezpečné sú niektoré chobotnice, 

a to nie chápadlami, ale uhryznutím. V Stredozemnom mori, Indickom oceáne a teplej časti Atlantiku sú 

rozšírené osmonohy (Octopus), ktoré s vystretými ramenami merajú do 3 metrov. Ich uhryznutie 

zodpovedá iba bodnutiu včelou. Zvyčajne po krátko trvajúcej počiatočnej bolesti nastúpi miestny opuch 

sprevádzaný niekoľkohodinovým svrbením. 

Smrteľne nebezpečné však môže byť uhryznutie agresívnou CHOBOTNICOU MODROOBRÚČKOVOU 

(Hapalochlaena maculosa), ktorej telo meria len 8-10 cm. V kľude je nenápadne sfarbená, 

pri podráždení sa objavia na jej tele výrazné modré kruhy. Rozšírená je pri austrálskom pobreží. Po jej 

uhryznutí nastupujú veľmi rýchlo príznaky intoxikácie. Vzniká necitlivosť v ústach a obtiaže 

s prehĺtaním. Nevoľnosť a poruchy svalovej koordinácie traumatizovanej osobe môžu znemožniť 

vystúpenie na breh, čo má za následok utopenie. Výnimočne dochádza k smrti i v prípadoch, že sa 

postihnutému nepodarilo dostať na breh. 

GASTRONÓMIA 

Sépie a malé chobotnice sú jedlé, v prímorských oblastiach považované za bežnú potravu. Podobne 

ako slimáky pri kuchynskej úprave vyžadujú dôkladné tepelné spracovanie, aj pred pečením 

a vyprážaním ich treba predvariť. Odporúča sa hlavonožce variť vo vode s bielym vínom a zeleným 

petržlenom. Biele suché víno je uznávané ako aperitív. 

15


ULITNÍKY 

Suchozemské ulitníky 

Najväčším našim ulitníkom je slimák záhradný - Helix pomatia s priemerom ulity 4 – 5 cm. Podobný je 

slimák žltkastý - Helix lutescens. Rozšírené sú v teplejších polohách, v hájoch, lesostepi a záhradách. 

Vo výške nad 1000 m n.m. je ich výskyt zriedkavý. Často sa zbierajú pre konzum. Slimák pásikavý - 

Cepaea vindobonensis a slimák stepný - Helicella candicans majú pásikavú ulitu, sú suchomilné 

druhy. 

VRETIENKY sú charakteristické štíhlymi vretenovitými ulitami. Väčšinou žijú v lesoch. Naším 

významným druhom je Alopia bielzi, ktorá je endemitom Zádielskej doliny. 

K endemitom súčasnej fauny patria aj Chondrina tatrica a Speleodiscus tatricus žijúce 

na vápencových skalách Belianskych Tatier. Na našom území sa vyskytujú aj významné relikty. 

Z preglaciálnych (treťohorných) reliktov je to Helicigona rossmäsleri a z glaciálnych reliktov 

vo vysokohorských pohoriach žijú rody Vertigo a Clausilia. 

Medzi bezulitové slimáky patria slizovce a slizniaky. SLIZOVCE sú veľké zavalité slimáky, ku ktorým 

patrí napr. druh slizniak hrdzavý – Arion rufus, slizovec lesný – Arion subfuscus. SLIZNIAKY sú 

štíhlejšie. Slizniak veľký - Limax maximus je našim najdlhším slimákom, dorastá do dĺžky 15 cm. 

Slizniak karpatský - Bielzia coerulans je východokarpatským endemitom, môže byť modrý, fialový 

alebo zelený. K ďalším našim druhom patria slizniak sieťovaný - Deroceras reticulatum. 

Vodné ulitníky 

Vodniaky majú vysoké schránky. Vodniak vysoký – Lymnea stagnalis (4-6 cm) žije v tichých vodách, 

vodniak malý – Lymnea truntacula (5 –7 mm) žije v pobrežných mokradiach. Močiarka živorodá – 

Viviparus viviparus (4 cm) a močiarka podunajská – Viviparus acerosus (5 cm) obývajú pokojné vody 

zarastené vegetáciou. Od iných ulitníkov sa odlišujú tým, že samičky prechovávajú vajíčka až 

do vyliahnutia mláďat v plášťovej dutine. 

Plochou ulitou sa vyznačujú kotúľky, vyskytujú sa väčšinou v stojatých zarastených vodách - kotúľka 

veľká – Planorbarius corneus, kotúľka obrúbená – Planorbis planorbis. Minimálne rozmery majú 

Bythinelly (Bythinella austriaca - 3 mm) a Bithynie (Bithynia tentaculata – 6-8 mm – čisté toky 

s kamenitým dnom). 

Endemitom, žijúcim v studených prameňoch, je Bithynella austriaca. V horských jazerách Tatier sa 

vyskytujú ulitníky Tatriella slovenica a Trichondrilus tatricus. 

LASTÚRNIKY 

Škľabka veľká - Anodonta cygnea, s veľkosťou až do 22 cm, je náš najväčší mäkkýš. Žije v stojatých 

a bahnitých vodách. V pomaly tečúcich vodách žije škľabka ploská - Anodonta complanata. Biotopom 

korýtka maliarskeho - Unio pictorum (5 - 9 cm) sú čisté toky s kamenitým dnom, prípadne aj pokojné 

vody. V tečúcich vodách žije korýtko riečne - Unio crassus. V štrkoviskách a priehradách sa usadzuje 

kopýtko prirastené - Dreissensia polymorpha. K drobným druhom so šošovicovitými lastúrami patria 

kôstky (kôstka bahenná – Spaerium corneum) a hrachovky (Pisidium). 

16

ČLÁNKONOŽCE (ARTHROPODA) 

Článkonožce sú najpočetnejší kmeň živočíšnej ríše, predstavujú asi 80% druhov súčasných živočíchov. 

Opísaných druhov sa odhaduje na dva milióny. Väčšinu tvorí hmyz. Článkonožce sa vyznačujú 

rúrkovitými článkovanými končatinami. Telový pokryv tvorí chitínová kutikula, ktorá zastáva aj úlohu 

vonkajšej kostry. V praxi sa stretávame s potrebou začleniť nám neznámeho článkonožca do príslušnej 

triedy systému, čo je prvým predpokladom pre jeho bližšiu identifikáciu. Rozlíšenie tried vyžaduje 

znalosť príslušnosti objektu do podkmeňa, čo stanovíme podľa nasledujúcich morfologických znakov: 

A/ Kôrovce: Majú dva páry tykadiel, jeden z nich býva kratší, až silne redukovaný. Väčšinou sú 

vyvinuté žiabre. Integument často spevňujú vápenné soli. Prevážne sú to vodné živočíchy. 

B/ Pavúkovce: Vždy bez tykadiel. Hlava splýva s telom. Dýchajú povrchom tela alebo jednoduchými 

vzdušnicami len s jedným párom prieduchov. Ústny ústroj má klepietkovitý alebo nožnicovitý tvar 

(tzv. chelicéry). Dospelé majú 4 páry nôh, larvy 3 páry. Kutikula väčšinou mäkká, môže byť 

pigmentovaná. 

C/ Vzdušnicovce: 1 pár tykadiel. Hlava zreteľne oddelená od tela. Hmyz má telo rozčlenené na hlavu, 

hruď a zadoček. Dýchajú pravými vzdušnicami s väčším počtom prieduchov. Ústny ústroj hryzavý, 

bodavý, lízavý alebo sací. 

KÔROVCE (CRUSTACEA) 

Vodné živočíchy, niektoré prešli k suchozemskému spôsobu života. Z hľadiska cestovného ruchu sú 

kôrovce zaujímavé najmä z gastronomického hľadiska, ale aj ako medzihostitelia parazitov. 

Najvýznamnejšie triedy sú rovnakonôžky a desaťnožce. 

ROVNAKONÔŽKY (Isopoda) 

Rovnakonôžky sú drobné kôrovce (10-20 mm). Podlhovasté tielko pokrýva článkovaný pancierik. 

V budovách žijú na tmavých miestach v pivniciach a komorách, pod narušenou omietkou, v hnijúcich 

zemiakoch, pohodených predmetoch ako sú dosky, tehly a pod. Živia sa rozkladajúcimi rastlinnými 

látkami, podhubím a plesňami. V obmedzenej miere môžu ohryzovať hnijúce zemiaky. Nepovažujeme 

ich za škodcov, ale len za hygienicky nežiadúcich. Patrí k im špinavohnedá alebo tmavosivá žižiavka 

a zvínavka, má rozličné sfarbenie, silne vyklenuté telo a pri podráždení sa zvinie do guľôčky. Sú 

vlhkomilné. Najlepšie ich hubíme vysušovaním pivníc a komôr, prípadne vlhké miesta posypeme 

vápnom. 

DESAŤNOŽCE (Decapoda) 

Desaťnožce sú pomenované podľa piatich párov silných kráčavých nôh. Majú aj ďalšie slabšie nôžky 

na zadočku. V ich kutikule je prítomný tmavý pigment, ktorý sa varom môže zmeniť na červený. 

Desaťnožce rozdeľujeme na raky a kraby. Raky majú podlhovasté telo s dobre vyvinutým vystretým 

zadočkom. Kraby majú pancier širší ako dlhší. Vyznačujú sa tým, že chodia do boku. 

RAKY 

GASTRONÓMIA 

Kulinársky sú naše raky málo hodnotné. Konzumuje sa však viacero morských druhov. Tepelná úprava 

rakov a krabov má byť krátka. Zvieratá vhodíme do vriacej vody a akonáhle sčervenejú, vyberieme ich. 

Pri stolovaní podľa bontónu na väčšie krevety, langusty, homáre a kraby je určená dvojzubá vidlička a 

ostrý nožík s výkrojom čepele, ktorým vylamujeme pancier živočíchov. 

Morské druhy 

17

Najväčší z morských druhov je homár obyčajný (Homarus vulgaris), dorastá do dĺžky 50 cm. Loví sa 

hlavne pri nórskom a britskom pobreží a na trhu je vysoko cenený. Ešte drahší je homár norvéžsky 

(Nephrops norvegicus), narastie len do dĺžky 30 cm a už za živa je lososovo červený. Langusta 

(Palinurus vulgaris), dĺžky 40 cm, je bez klepiet, ale má veľmi dlhé tykadlá. Krevety (Palaemon) sú 

drobné ráčiky, dlhé iba 5-8 cm, z bokov sploštené a za živa takmer priesvitné. Vo východoázijských 

krajinách pražené krevety predávajú vo vrecúškach. Ľudia ich chrumkajú podobne ako u nás oriešky 

a pukance. Hlavne do šalátov sa uplatňujú garnáty, čiže garnely (Crangon). Merajú 6 - 10 cm, sú 

sfarbené sivo, hnedasto alebo ružovo. Vyznačujú sa dlhými tykadlami. V predaji sú vo vákuovom 

balení. 

KRABY 

Kraby majú významné využitie v gastronómii a dovážajú sa aj k nám. Najčastejšie sú to príslušníci rodu 

Carcinus, rozšíreného pri všetkých európskych moriach. Merajú do 10 cm. Na rybie trhy severských 

krajín prichádza podstatne väčší krab široký (Cancer pagurus). Chrbtový pancier má až 20 cm široký 

a narastie do 5 kg hmotnosti. 

Krab nesúmerný (Menippe mercenaria) je vďaka svojmu mäsu, ktoré má jemnú chuť, známou 

pochúťkou. Žije vo vodách pozdĺž južného pobrežia Floridy a okolo Antíl. Má mocné klepetá, z ktorých 

jedno je oveľa väčšie ako druhé. Na konzum sa používa len mäso z väčšieho klepeta. V zálive Tampa 

Bay, kde sa lovia vo veľkom množstve, odlamujú uloveným krabom väčšie klepeto a zas ich púšťajú 

do vody. O niekoľko mesiacov sa z menšieho klepeta vyvinie veľké klepeto, čo sa môže niekoľkokrát 

zopakovať. 

Pavúkovité kraby sú kraby obrovských rozmerov s veľmi dlhými nohami, využívané v gastronómii. Krab 

kamčatský (Paralithodes camtschatica), ktorého rozpätie klepiet dosahuje 90 – 120 cm a celková šírka 

aj s nohami je okolo 3 – 3,5 m, obýva morské hlbiny okolo Aljašky, Japonska a Beringovho mora. 

Vo veľkom množstve sa loví kvôli mäsu. Podobné uplatnenie má aj krab „centolla“, ktorý sa vyskytuje 

v južnej oblasti Chile a Magalhaesovho prielivu. Tieto kraby majú také dlhé nohy, že na prípravu jedla 

stačí niekoľko článkov. 

RIZIKÁ PRI KONZUMÁCII KRABOV A RAKOV 

Riziká súvisia s konzumáciou krabov a rakov a sú podobné ako pri konzumácii lastúrnikov 

(lov neďaleko prístavov – rôzne infekcie, jed obrnenok). 

Zvláštne riziko predstavuje konzumácia riečnych krabov a rakov v Ázii, nedostatočne tepelných 

upravených alebo surových. Vyskytli sa aj nákazy po konzumácii zeleninového šalátu poliateho 

omáčkou zo surových krabov. Riečne kraby a raky v Ázii môžu obsahovať motolicu Paragonimus 

westermani, ktorá vyvoláva pľúcnu motoličnatosť (podobnú pľúcnej tuberkulóze). 

Okrem infekcií hrozí pri konzumácii morských kôrovcov, mäkkýšov a niektorých rýb aj alergická 

reakcia. Cestovatelia s alergiou v anamnéze bez predchádzajúcej skúsenosti s konzumáciou 

daného vodného živočícha by preto mali postupovať opatrne. 


U nás žijú 3 druhy rakov. Najmenším je rak riavový – Astacus torrentium (10 cm), obyvateľ čistých 

bystrín. Je vzácny, zákonom chránený. Rak riečny – Astacus fluviatilis (20 cm) je pôvodný druh, obýva 

mierne tečúce aj stojaté vody skôr v nižších polohách (od nížin po horské oblasti). Vyskytuje sa len 

v čistých vodách, je veľmi citlivý na chemické znečistenie vôd. Na mnohých miestach ho vyhubil račí 

mor, preto ako náhrada bol vysadzovaný odolnejší rak bahenný – Astacus leptodactylus (25 cm) 

z Poľska. Má úzke klepetá, nie je náročný na čistotu vody. 

Ku kôrovcom patria aj drobné živočíchy – žiabronôžky. Najvzácnejšou našou žiabronôžkou je glaciálny 

relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa, 1-2 cm). Vyskytuje sa iba v Hornom Furkotskom 

plese vo Vysokých Tatrách. 

18

PAVÚKOVCE (ARACHNIDA) 

Pavúkovce sú prevažne suchozemské živočíchy, mnohé nebezpečné ako škodcovia potravín, 

cudzopasníky, prenášače nákaz alebo jedovaté živočíchy. Telo pavúkovcov je buď zrastené 

do kompaktného celku (roztoče, škorpióny, kosce) alebo rozčlenené na hlavohruď a bruško (pavúky). 

Z hľadiska cestovného ruchu sú významné nasledujúce rady. 

ŠŤÚRY (Scorpionidea) 

Úzke, z vrchu sploštené telo zakončuje silný pazúrikovitý osteň s jedovou žľazou. Nápadné sú veľké 

klepietka. Dorastajú do dĺžky 5 - 22 cm. Šťúry sú nočné živočíchy, počas dňa sa ukrývajú 

pod kameňmi, v piesku, v poraste. Radi zaliezajú do tmavých kútov, pod rôzne predmety, do topánok 

a pod odložené odevy. Neútočia, bodajú len ak sa cítia ohrození. 

Výskyt 

Rozšírené sú v trópoch a subtrópoch celého sveta a niektoré aj v južnej Európe. Nebezpečné sú najmä 

niektoré juhoamerické a severoafrické škorpióny. Na Slovensku sa nevyskytujú. 

V Európe sa nachádzajú v stredomorskej oblasti, ich domovom je južné Španielsko, južné Francúzsko, 

Taliansko, Chorvátsko, Macedónsko, Srbsko a Čierna Hora, Albánsko, Grécko, Bulharsko a Turecko. 

Európske škorpióny nepredstavujú vážny zdravotnícky problém. Iba najväčší z nich, 7-10 cm dlhý šťúr 

poľný (Buthus occitanus), žijúci v južnom Francúzsku, južnom Španielsku, na Kréte, na Balkáne 

a v severnej Afrike môže byť nebezpečný, najmä pre deti. Jeho bodnutie je značne bolestivé. K nám 

bol občas zavlečený v batožine turistov vracajúcich sa zo Stredomoria. Vydrží hladovať vyše roka. 

Trópy, subtrópy. Celosvetový primát v počte poranení škorpiónom drží Mexiko. Nebezpečné jedovaté 

druhy škorpiónov sa vyskytujú hlavne týchto krajinách a oblastiach: Mexiko, Arizona, Trinidad, Brazília, 

severná Afrika, Egypt, južná a juhovýchodná Afrika, Madagaskar, Blízky a Stredný východ, Čína. 

V Indonézii zväčša nevyvoláva ťažšie reakcie. V Malajzii a Indii sú smrteľné prípady vzácne. 

Príznaky 

Človek je na jed škorpiónov citlivý 5 až 10-krát viac ako ostatné cicavce. Zvláštnu pozornosť je treba 

venovať deťom, alergikom a ľuďom, ktorí sú bodnutí do silne prekrvenej časti tela, napr. do končekov 

prstov, hlavy, prípadne do krku. Malé deti a alergici môžu na bodnutie aj málo nebezpečným 

škorpiónom zareagovať alergickou reakciou. 

Aj u menej jedovatých druhov je výrazným symptómom silná bolesť, ktorá pripomína bodnutie osou. 

Niektorí postihnutí udávajú aj pocit ztuhnutia paže šíriaci sa do celého tela. Poranené miesto môže byť 

citlivejšie na dotyk, tlak, teplo a chlad. Prevažná väčšina bodnutí škorpiónmi končí odznením lokálnych 

príznakov, ktoré vymiznú obvykle počas 12 - 36 hodín. Ťažké otravy sprevádza bolesť brušných svalov, 

škrabanie v krku, kŕče a silné potenie. Dochádza k inkontinencii moču a stolice. Smrť nastáva 

paralýzou dýchacích svalov. 

Prvých 6 - 12 hodín po poranení škorpiónom musíme postihnutú osobu pozorovať. Ak sa celkové 

príznaky neobjavia ani do 24 hodín, možno prípad označiť za ľahkú otravu, ktorá nebude mať žiadne 

ďalšie následky. 

Prvá pomoc 

Prvá pomoc je podobná ako pri uhryznutí jedovatým hadom: 

Postihnutú osobu upokojiť. 

Odporúča sa omyť ranu mydlovou vodou a vydezinfikovať. 

Priložiť studený obklad a zmierňovať bolesť bežnými analgetikami. Prenikavý terapeutický úspech 

má aplikácia kalcia do žily (5 ml 10% CaCl 2 ), po ktorej pacient okamžite pociťuje zlepšenie stavu. 

Zabezpečiť lekárske ošetrenie. Špecifické sérum sa podáva podľa rozhodnutia lekára iba 

pri najzávažnejších stavoch s prejavmi celkovej otravy s prevahou postihnutia nervového systému. 

Neodporúča sa: ranu po bodnutí rozrezať. Množstvo jedu je väčšinou malé, presná lokalizácia rezu je 

ťažko určiteľná a toxín veľmi rýchlo preniká do tkaniva ako aj do krvných a lymfatických ciest. Jed 

nevysávať ústami! 

19

Prevencia 

Škorpióny rady zaliezajú do topánok a šatstva. V endemických krajinách je potrebné pred 

oblečením skontrolovať odev a obuv (dôkladne vytriasť), nevyhnutná je opatrnosť pri dvíhaní 

predmetov, ktoré ležia dlhšiu dobu na zemi, hlavne v tmavých a vlhkých kútoch. 

V nočných hodinách nechodiť boso mimo domu ani v miestnostiach. Cestu si osvetliť. 

Účinným opatrením pri pobytoch vo vysoko zamorených oblastiach trópov a subtrópov je aj 

umiestnenie lôžka 5 až 10 cm od steny, pričom nohy postele sa postavia do väčších širokohrdlých 

pohárov (konzerv). 

Dôležitú preventívnu úlohu má i vyplnenie všetkých štrbín a dier v stenách, kde sa môžu škorpióny 

cez deň ukrývať. 

ŠŤÚRIKY (Pseudoscorpionidea) 

Pripomínajú maličké škorpióny, merajú iba 1-4 mm. V porovnaní so škorpiónmi nemajú jedový bodec. 

Sú neškodné. Lovia drobné článkonožce v skladoch potravín, príbytkoch, aj v starých knihách, čím 

sú užitočné. 

PAVÚKY 

(Araneida) 

V budovách sú nežiadúce tvorbou pavučín. V skutočnosti však sú osožné chytaním múch, molí 

a komárov. V stavbách najčastejšie stretávame pavúka kútnika. Snuje lievikovité siete v kútoch 

miestností. Pre človeka je neškodný. 

JEDOVATÉ PAVÚKY 

Nebezpečné sú niektoré exotické pavúky. Vážne celkové príznaky vyvolávajú pavúky rodu Latrodectus, 

vyskytujú sa v južnej Európe (malmignatta), Afrike, na Filipínach, strednej a tropickej Ázii a pri Čiernom 

mori („čierny vlk“ karakurt), v Severnej Amerike (čierna vdova) aj v Austrálii. Nebezpečné sú aj pavúky, 

ktoré spôsobujú lokálne nekrózy - hnedé pavúky (rod Loxosceles) v teplejšej oblasti Ameriky, v Brazílii 

Lycosa raptoria, v Bolívii Dendryphantes noxius, v Austrálií zástupcovia rodov Atrax. 

Najnebezpečnejšie však sú juhoamerické tzv. „banánové pavúky“ (rod Phoneutria), k nám zavlečené 

v trsoch banánov. 

Úmrtia človeka po uhryznutí pavúkom sú celkom výnimočné, v rizikových krajinách bývajú dostupné 

aj liečebné séra. 

Príznaky otravy 

Príznaky otravy po uhryznutí pavúkom spočívajú prevážne vo výstupe studeného potu a bolestivosti 

rany po uhryznutí, ktorá sa zapáli a pod ňou sa šíri bolestivý opuch. Vo vážnych prípadoch asi 

o 30 minút sa objaví bolesť hlavy, zvracanie, potenie, nepokoj, kolísanie krvného tlaku a zrýchlenie 

srdcovej činnosti. Typickým prejavom sú aj bolestivé kŕče tvárových svalov s opuchom viečok 

a prekrvením spojiviek. 

Prvá pomoc 

Podobné zásady prvej pomoci ako u škorpiónov a jedovatých hadov (ukľudnenie, podviazanie, 

znehybnenie, transport v kľude) platia aj pre poranenia jedovatými pavúkmi. Vysávanie jedu, narezanie 

rany, jej pálenie či leptanie nemajú význam a môžu situáciu ešte viac zhoršiť. 

Hlavné zásady: 

Postihnutému treba podať liek proti bolesti (napr. Paralen, Surgam, Ibuprofen), rýchlu úľavu 

prinesie vnútrožilovo podané kalcium (podáva ho lekár alebo zdravotník). 

Pavúky sa pohybujú v prostredí kontaminovanom rôznymi druhmi mikroorganizmov, ktoré sa môžu 

pri pohryzení preniesť na kožu človeka. Ranu je preto potrebné dôkladne vydezinfikovať 

a v prípade jej sekundárnej infekcie aplikovať antibiotiká. 

Imobilizovať končatinu, aby sa spomalilo vstrebávanie toxínu (ak uhryznutie je na končatine). 

Proti jedu niektorých pavúkov sa vyrába špecifické sérum, pre správne určenie typu je žiadúce 

priniesť pavúka so sebou. 

Zaistiť transport do zdravotníckeho zariadenia. Pri závažných celkových príznakoch a pri šírení 

nekróz v mieste uhryznutia sa aplikuje sérum. 

20

Prevencia 

V niektorých krajinách Južnej Ameriky predstavujú pavúky závažnejší zdravotný problém ako jedovaté 

hady, k úmrtiu postihnutých osôb však dochádza iba zriedkavo. Najviac obetí po pohryzení pavúkom je 

u malých detí. Pavúky často zaliezajú do odložených odevov, pod kožušiny a rohože na zemi, 

na spodnú stranu stoličiek, do odhodených nádob a prázdnych konzerv, pod kôru stromov alebo 

na visiace uteráky, ktoré je vhodné pred použitím pretrepať. K pohryzeniam dochádza aj pri skladaní 

obrazov zo steny, upratovaní v neprehľadnom tmavom priestore, či napríklad na toalete, najmä 

v drevených poľných záchodoch. V nočných hodinách sa odporúča osvetľovať si cestu baterkou. 

Nie každé bolestivé uhryznutie musí znamenať vážnu otravu a naopak, pohryzenie niektorými prudko 

jedovatými pavúkmi bolí len málo alebo vôbec. 


Najznámejšie a najhojnejšie naše pavúky sú križiaky križiak obyčajný – Araneus diadematus) 

s charakteristickou kresbou na hornej strane bruška. Strehúne netkajú siete, ale na korisť striehnu. 

Najväčším pavúkom v Európe je strehúň škvrnitý - Lycosa singoriensis (4-7 cm), žije v najteplejších 

oblastiach južného Slovenska. Je to nočný živočích a svojím osrstením a veľkosťou pripomína tropické 

tarantule. V sebaobrane môže pohrýzť aj človeka, ale jeho uhryznutie nie je nebezpečné. Pôsobí ako 

bodnutie včely alebo osy. Častý na poliach je strehúň poľný - Pardosa agrestis. V budovách 

najčastejšie sa vyskytuje kútnik domový - Tegenaria domestica, ktorý vytvára špinavé siete v kútoch 

miestností. Kvetárkovité sú nepatrné pavúčiky (2-5 mm), vyznačujú sa živými farbami (zelené, žlté, 

biele) a žijú v kvetoch. 

KOSCE (Opilionida) 

Sú podobné pavúkom, s ktorými si ich laici často mýlia. Na rozdiel od pavúkov majú kompaktné telo 

a extrémne dlhé tenké nohy. Nohy sa ľahko odlomia a odtrhnuté istý čas kŕčovito mykajú – „kosia“. 

Kosce sú dravé vlhkomilné živočíchy. Nerobia siete. Vyskytujú sa vo vlhkých miestnostiach. Sú 

neškodné, skôr užitočné. 

ROZTOČE (Acarida) 

Drobné až celkom malé pavúkovce s celistvým tielkom. Vyvíjajú sa cez šesťnohú larvu a osemnohú 

nymfu. Viaceré majú 2 - 3 nymfálne štádia. Niektoré druhy sú škodlivé alebo cudzopasnícke. 

KLIEŠTE 

Kliešte sú z roztočov najväčšie, merajú 2 - 10 mm. Ústny ústroj majú upravený na vretenovitý bodec 

posiaty spätnými háčikmi. Živia sa krvou plazov, vtákov a cicavcov. Prenášajú viaceré nebezpečné 

choroby, zohrávajú hlavnú úlohu v prírodných ohniskách nákaz. 

KLIEŠŤ OBYČAJNÝ 

U nás je najviac rozšírený a závažný kliešť obyčajný (Ixodes ricinus). Hnedočierny samček meria len 

2 mm, červenkastá samička 10 mm po nasatí krvi, keď zväčší svoju hmotnosť až 200 krát. Kliešte majú 

trojročný vývinový cyklus, počas ktorého vystriedajú troch hostiteľov. Každé vývinové štádium je prisaté 

na hostiteľa na niekoľko dní, kým sa nenapije krvi a kým hostiteľ nepríde do vhodného prostredia 

pre ďalší vývin kliešťa. Vtedy kliešť zalezie do zeme, tam prezimuje a lieni sa. Samičky v zemi nakladú 

vajíčka a zahynú. 

Kliešte sú hojne rozšírené v listnatých a zmiešaných lesoch, v krovinatých porastoch, často 

v prímestskej zeleni, parkoch a miestami aj v záhradách. Na svoju obeť striehnu v tráve a v kríkoch. 

Prevencia 

Pred kliešťami sa v zamorenom teréne chránime vhodným oblečením. Oblečenie má sťažiť 

prichytenie kliešťa. Vyžaduje dlhé nohavice z hladkej tmavej látky, na ktorú sa kliešť ťažšie zachytí 

ako na látke s dlhým vlasom, alebo na holých nohách. Topánky majú byť uzatvorené, pokiaľ 

21

možno, vysoké. Pre ľudí, čo sa častejšie pohybujú v zaklieštenom teréne, je výhodné impregnovať 

spodnú časť nohavíc reziduálnym insekticídnym prípravkom. 

Používať repelenty. 

Po návrate z terénu hneď sa dôkladne prezrieť, či na tele alebo v šatstve sa nezachytil kliešť (kliešť 

dlhšie hľadá vhodné miesto na prisatie k hostiteľovi). 

Očkovanie proti kliešťovej encefalitíde. 

Odstránenie kliešťa 

Ak sa kliešť prisal, nepokúšajme sa ho drasticky rýchlo odtrhnúť. Ľahko ho môžeme pretrhnúť a jeho 

hlavička ostane v rane, kde zapríčiní zápal a hnisanie. Opatrne ho vyberáme tak, že ho vykýveme 

pomocou pinzety alebo prstom. Dávame pozor, aby sme nestlačili bruško a parazity sa nedostali 

do rany. Ranu vydezinfikujeme. Neodporúča sa potierať kliešťa olejom, pretože sa začne dusiť a do 

rany vyvráti obsah bruška s prípadnými parazitmi. 

Ochorenia 

Z nákaz prenášaných kliešťami je u nás najviac rozšírená lymeská borelióza, ňou je infikovaných 

okolo 10 % kliešťov. Inkubačná doba je rozsiahla, od troch po tridsať dní. Príznaky ochorenia začínajú 

nepravidelne zväčšujúcou sa červenou škvrnou na mieste, kde sa prisal kliešť. Škvrna mierne svrbí 

a postupne od stredu bledne. Asi o mesiac dochádza často k opakujúcim sa bolestiam kĺbov, niekedy 

k srdcovej arytmii a ďalším chorobným príznakom. Nevyhnutná je včasná liečba antibiotikami. 

Zanedbané ochorenie môže po rokoch viesť k vážnym zdravotným následkom. 

Ďalšia nebezpečná nákaza prenášaná kliešťami je kliešťová encefalitída. Inkubačný čas býva 

7 - 14 dní, môže byť aj dlhší. Choroba prebieha viacerými formami. Pri najľahšej (abortívnej) forme 

nastávajú bolesti hlavy, malátnosť, niekedy bolesti v kĺboch a zvýšená teplota. Meningická forma sa 

prejavuje bolesťami hlavy, svetloplachosťou, výraznou konjunktivitídou a neraz aj bronchitídou. 

Pri encefalitickej forme sa okrem spomenutých príznakov prejavuje postihnutie mozgu – dezorientácia, 

delírium, poruchy spánku v podobe spavosti, a zvýšený svalový tonus. Najťažšia je bulbocervikálna 

forma, u starších ľudí končí smrťou. Dochádza pri nej k zlyhaniu vegetatívnych centier. Táto forma sa 

klinicky nedá odlíšiť od detskej obrny. 

KLIEŠŤ PIJAK STEPNÝ (Dermacentor marginalis, 5 mm) obýva teplé lesostepi, miestami je veľmi hojný. 

Prenáša viaceré nákazy, najmä tularémiu („zajačiu nemoc“). Je to hnisavé ochorenie miazgových uzlín 

s tvorbou vredu v mieste vstupu infekcie. Zdrojom nákazy sú drobné hlodavce a zajace. K nákaze 

dochádza hlavne pri manipulácii s nakazenými zajacmi a pri ich kuchynskej príprave. Črevná forma 

po konzumácii kontaminovanej potravy sa prejavuje ako horúčkovité hnačkové ochorenie. 

KLIEŠŤOVEC HOLUBÍ (Argas reflexus, 10 mm) sa vyskytuje v holubníkoch, kurínoch i v starých vežiach. 

Cicia na holuboch a hydine. Príležitostne môže napádať aj človeka. Preto kurníky a holubníky nesmú 

byť umiestnené v obývaných budovách. 

ROZTOČÍKY (trombikuly) 

Roztočíky sú stredne veľké (2 - 4 mm) žltkasté alebo červené pôdne roztoče zamatového lesku. Larvy 

druhu Neotrombicula autumnalis spôsobujú u človeka trombikulózu, vyskytuje sa zvyčajne koncom leta 

a začiatkom jesene. Larvy napádajú človeka na trávnatých plochách pri ležaní v tráve a pod. Prisávajú 

sa na kožu na miestach, kde oblečenie prilieha na telo. V mieste prisatia vznikne červená škvrnka, 

ktorá sa mení na silne svrbiaci pľuzgierik. U detí a citlivých osôb sa objavia vyrážky (erytém) a horúčka. 

Príznaky trvajú 1 - 2 týždne. 

SVRABOVCE 

Svrabovce spôsobujú kožné ochorenie svrab (scabies). Vŕtajú kľukaté chodbičky v pokožke cicavcov, 

čím vyvolávajú svrbenie, tvorbu chrást, prípadne aj ekzémov. U človeka cudzopasí SVRABOVEC KOŽNÝ 

(Sarcoptes scabei, 0,1 - 0,2 mm). Napáda miesta s tenkou kožou, najviac medzi prstami rúk, na bruchu 

a na stehnách, avšak nie hlavu a chrbát. Svrbenie môže cez deň chýbať, dostavuje sa večer, keď sa 

chorý uloží do postele, alebo po spotení. Svrab je rozšírený po celom svete. Inkubačný čas je 

1 - 3 týždne. 

Prevencia 

dodržiavať osobnú hygienu, používať čistú posteľnú bielizeň, nepoužívať cudzie oblečenie ani 

obuv, vyhýbať sa telesnému styku s podozrivými osobami. 

22

Opatrenia pri výskyte. V ubytovacích zariadeniach zatvoriť prevádzku. Dôkladne vyvariť bielizeň, 

ktorá môže byť kontaminovaná. Postihnuté osoby sa musia liečiť (sírové masti, Jakutin). 

S K L A D O K A Z Y 

Skladokazy, ľudovo nazývané múčne roztoče, sú miniatúrne pavúkovce (0,1 - 0,7 mm) s mäkkou 

belavou kutikulou. Vývin cez larvy a nymfy. Pri niektorých druhoch sa nymfy môžu meniť 

na tzv. hypopus. Hypopus je buď dlhonohý a značne pohyblivý, zabezpečuje rozširovanie druhu. Alebo 

má iba kýpťovité nôžky, je nepohyblivý, obdobný cyste, veľmi odolný voči nepriaznivým životným 

podmienkam. Dlhý čas dokáže prežiť nepriaznivú teplotu prostredia, vlhkosť, či nedostupnosť potravy. 

Hypopusy veľmi sťažujú boj proti roztočom. 

V príbytkoch a skladoch potravín je najviac rozšírený a škodlivý skladokaz otrubový (Acarus siro). Má 

pretiahnuté oválne tielko a ružovkasté nohy. Napáda múku a múčne výrobky, ovsené vločky, sušenú 

zeleninu, byliny, čaj atď. Zamorené substráty štipľavo zapáchajú i chutia, u konzumentov vyvolávajú 

nevoľnosť a hnačky. Niekedy sa v príbytkoch masovo premnoží skladokaz plesňový (Tyrophagus 

putrescentiae), širšie oválny ako predchádzajúci druh. Postihuje najmä potraviny zachvátené plesňou. 

Hojne sa vyskytuje aj skladokaz ničivý (Glyciphagus destructor). Vyznačuje sa dlhými perkovitými 

brvami. Brvy sa z uhynutých roztočov odlamujú a ako neviditeľný dráždivý prach víria vo vzduchu. 

U ľudí potom spôsobujú zápaly očných spojiviek a dráždia dýchacie cesty. Mliekohub (Carpoglyphus 

lactis) je zavalitý lesklý roztoč. Vyhľadáva substráty obsahujúce kyselinu mliečnu, napr. sušené slivky, 

kandizované ovocie, figy aj tvrdé syry. Syry rozožiera aj skladokaz syrový (Tyrolichus casei), na pňoch 

syra vytvára povlaky sivého prachu. Roztoč koreňový je zavalitý a žltkastý, nohy má krátke a robustné. 

Často sa premnoží na hnijúcich zemiakoch a zelenine. 

Roztoč prachový (Dermatophagoides pteronyssus) vyvoláva alergickú nádchu, astmu a ekzémy. Má 

belavé štítovité telo husto zvraštené, meria 0,25 až 0,35 mm. Jeho potravou sú šupiny z ľudskej kože 

a zvierat. Darí sa mu v prachu vlhkých miestností, spálni, aj kancelárii. 

Možnosti boja s roztočmi v obývaných priestoroch sú obmedzené. Bežné prípravky na ich hubenie – 

akaricídy, sú určené pre ochranu rastlín a bývajú značne toxické pre človeka. V praxi sa preto 

zameriavame najmä na vytvorenie nepriaznivých existenčných podmienok pre roztoče. Miestnosti 

vysušujeme vetraním. Bojujeme proti prachu, často vysávame. V obývaných miestnostiach 

odstraňujeme zbytočné lapače prachu, ako sú ťažké závesy a záclony, nahrádzame ich žalúziami. 

Nepoužívame vankúše a prikrývky s perím, ale vyplnené molitanom, alebo ešte lepšie silonovou 

strižou. Skladované potraviny pravidelne kontrolujeme na prítomnosť škodcov. Napadnutý tovar včas 

vyradíme. 

VZDUŠNICOVCE (TRACHEATA) 

MNOHONÔŽKY (Diplopoda) 

Jediné článkonožce s dvomi pármi nôh na každom telovom článku. Nôžky sú slabé. Kutikula silne 

zvápenatená. Nepríjemne zapáchajú, ale sú to neškodné bylinožravce. V skleníkoch častá 

mnohonôžka skleníková (2 - 2,5 cm) môže byť zavlečená do budov so zeleninou, či kvetmi. 

STONÔŽKY (Chilopoda) 

Úzke zhora sploštené telo, pravidelne sa striedajúce krátke a dlhšie telové články charakterizujú 

stonôžky. Nápadné sú vlečné klieštiky na konci tela. Väčšinou sú gaštanovohnedé, dlhé 2 - 3 cm. 

Pohybujú sa rýchlo. Prevažná väčšina je neškodná. Živia sa drobnými článkonožcami, ale vzhľadom 

vzbudzujú odpor. Často sú prítomné v čerstvej zelenine, kde zaliezli za korisťou. Sú aktívne v noci. 

Uhryznutie niektorými stonôžkami v trópoch a subtrópoch je vzácne. Spôsobuje lokálny bolestivý 

opuch, na ktorý prikladáme obklady zo sódy, čpavku, alkoholové obklady. Ranu dezinfikujeme. 

23

Medzi nebezpečnejšie stonôžky patria druhy z rodu SCOLOPENDRA (napr. Austrália, teplé oblasti Ázie 

a Ameriky), ktoré dorastajú až do dĺžky 30 cm. Májú jedovaté hryzadlá, ktorými lovia malé cicavce 

a plazy. Uhryznutie je mimoriadne bolestivé. 

HMYZ (Insecta) 

Jediné bezstavovce s vyvinutými krídlami, pri niektorých druhoch však krídla zakrpateli alebo celkom 

zanikli (vši, blchy, ploštice). Podľa spôsobu larválneho vývinu rozdeľujeme hmyz do skupiny 

s premenou dokonalou a s premenou nedokonalou. 

Hmyz s nedokonalou premenou má larvy v podstate podobné dospelým, ale sú menšie a vyliahnu sa 

bezkrídle. Ako dorastajú, vytvárajú sa im krídla a pohlavné ústroje. Do tejto skupiny patria švehly, 

chvostoskoky, šváby, bzdochy, ucholaky, vši a ďalšie rady. 

Hmyz s premenou dokonalou sa vyvíja cez larvy celkom nepodobné dospelcom (napr. húsenica 

a motýľ), ktoré sa kuklia. Až z kukly sa po určitom čase, niekedy značne dlhom, vyliahne dospelec 

(imágo). Takto sa vyvíjajú blanokrídlovce, chrobáky, dvojkrídlovce, motýle a blchy. Vývinový cyklus 

od vajíčka po imágo je rôzne dlhý, od niekoľkých dní (drozofily iba 5 dní), niekoľko týždňov (väčšina 

komárov a múch), viac mesiacov (mnohí skladoví škodcovia) až rokov (fúzač krovový, 10 - 14 rokov). 

Trvanie larválneho vývinu ovplyvňuje druhová príslušnosť hmyzu, aj prostredie, najmä potrava, teplota 

a vlhkosť. Chlad spomaľuje vývin, až ho celkom zastaví. Extrémne nízke i vysoké teploty hmyz 

usmrcujú. Niektorý parazitický hmyz dokáže dlho hladovať, blchy až 130 dní a ploštica posteľná 

dokonca 550 dní. 

CHVOSTOSKOKY (Collembola) 

Chvostoskoky patria k pôdnemu hmyzu, ktorý má na konci zadočka skákaciu vidlicu, ktorou sa pri 

vyplašení odráža od podložky a skáče ako blcha. Vo väčších črepníkoch s vlhkou humusovou zeminou 

žije chvostoskok záhradný. Zbadáme ho pri výdatnom zalievaní, keď sa vynorí na povrch pôdy ako 

malé poskakujúce sivé čiarky. Po skladovaných zemiakoch a zelenine niekedy lozí biely chvostoskok 

kráčavý, má nevyvinutú skákaciu vidlicu. Živí sa hlavne výtrusmi plesní, je neškodný. 

V našej faune je významným endemitom chvostoskok tatranský – Hypogastrura tatrica, 

chvostoskok horský – Falsopia alpina a glaciálnym reliktom Tetracentella arctica. 

ŠVEHLY (Thysanura) 

Drobný bezkrídly hmyz obľubujúci vlhko a tmu. Pretiahnuto kvapkovité telo charakteristicky zakončujú 

tri dlhé štetiny. Sú striebristo lesklé, vzhľadom i hybkosťou pripomínajú rybičku, preto sa im ľudovo 

hovorí „ strieborné rybičky“. Keď v tmavej miestnosti náhle rozsvietime, švehly sa rozpŕchnu do úkrytov. 

Obývajú kúpeľne, záchody, komory. V skladoch zaliezajú pod debny a povaľujúce sa predmety. Môžu 

sa uchytiť aj v knižniciach. Najlepšie im vyhovuje izbová teplota, dobre znášajú jej dočasné zníženie. 

V budovách sa rozširujú po vodovodných a odpadových rúrach a pod. Živia sa prevážne plesňami 

a omrvinkami ľudskej potravy, obľubujú škrob a cukor. Nezvyknú spôsobovať väčšie škody, len tapety 

môžu vážne poškodzovať, vyžierajú pod nimi lepidlo. 

Ich prítomnosti predchádzame častým vetraním miestností, vysušovaním vlhkých miest a udržiavaním 

čistoty – odstraňovať prázdne debny a škatule, povaľujúce sa predmety. V prípade potreby možno 

použiť dostupné insekticídne prípravky proti lezúcemu hmyzu. 

ŠVÁBY (Blattodea) 

Šváby sa vyznačujú pretiahlo vajcovitým ploským telom zakončeným párom lupienkovitých príveskov, 

dlhými nitkovitými tykadlami a silnými behavými nohami s tŕňmi. Krídla sú pergamenovité, samičky 

švába obyčajného sú bezkrídle. Samičky často nosia prilepené na zadoček charakteristické chitínové 

puzdro s vajíčkami, tzv. kokón. Domové šváby sú teplomilné, nočné živočíchy. Cez deň sa ukrývajú 

v štrbinách múrov, za nábytkom, pod uvoľnenými kachličkami, pod vaňou a pod. 

Šváby sú obávaní škodcovia vývarovni jedál, potravinárskych prevádzok i domácností. Naviac 

rozšírený je rus domový. Svojim konzumom, trusom a odporným zápachom znehodnocujú potraviny 

24

a rôzny organický materiál. Na požívatiny prenášajú zárodky hnitia a plesnivenia, môžu pasívne 

rozširovať aj nákazlivé choroby človeka a zvierat. Sú všežravé. Napádajú múku a múčne výrobky, sóju, 

arašidy, kakao a čokoládu, sušenú zeleninu, ovocie a huby, džemy, mäso a mäsové výrobky, syry, ale 

tiež kožušiny, vlnený a bavlnený textil a v núdzi i papier. 

Rus domový (Blattella germanica, 10 - 15 mm) je špinavožltej až svetlohnedej farby. Kokóny obsahujú 

najčastejšie okolo 30 vajíčok. Larválny vývin trvá asi pol roka. Často zamoruje kuchyne jedálni, sklady 

potravín aj domácnosti. 

Šváb obyčajný (Blatta orientalis, 17 - 30 mm) je tmavohnedý až čierny, značne teplomilný. Kokón 

obsahuje okolo 15 vajíčok. Vyvíja sa v závislosti od teploty 3 až 5 rokov. Vyskytuje sa najmä 

v pekárňach a kuchyniach, avšak môže zamoriť aj sklady a kotolne. 

Prevencia, dezinsekcia 

Výskytu švábov sa snažíme predísť udržiavaním čistoty a poriadku, ako aj pravidelnou kontrolou 

zahmyzenia. Prítomnosť švábov zistíme večer zasvietením v miestnosti. Spoľahlivejšie informujú 

signalizačné lapače, ktoré privábia aj ojedinelé šváby a pri slabom výskyte stačia zaistiť priebežnú 

asanáciu. Lapače kladieme na miesta, ktoré šváby vyhľadávajú – ku stenám, pod kuchynské výlevky 

a pod. Donedávna sa proti švábom používali hlavne insekticídne postreky, ich nevýhoda spočíva v tom, 

že sa nesmú použiť priamo na potraviny, ani v ich blízkosti. Preto uprednostňujeme podávanie 

návnadových prípravkov uložených v ochranných plastikových kazetách (Max force). Pri silnom 

veľkoplošnom zamorení objektu švábmi je vhodnejšie obrátiť sa na asanačnú firmu. 

UCHOLAKY (Dermaptera) 

Ucholak je hmyz podobný stonožkám s charakteristickými klieštikmi na konci tela, má krátke kožovité 

krovky. Ucholaky sú všežravé, vzbudzujú odpor, ale sú neškodné. Povera, že zaliezajú spiacim 

osobám do ucha je neopodstatnená. 

VŠI (Anoplura) 

Malý bezkrídly zhora sploštený hmyz má nohy s veľkými príchytnými pazúrikmi. Živia sa krvou 

cicavcov. Druhy napádajúce zvieratá nie sú prenosné na človeka. Vajíčka (hnidy) nalepujú na srsť, 

resp. vlasy hostiteľa, voš šatová na záhyby šiat. Na človeku cudzopasia tri druhy vší. VOŠ ŠATOVÁ 

(Pediculus corporis, 2 - 4 mm) sa ukrýva v záhyboch šiat. Je prenášačom nebezpečného škvrnitého 

týfu (v Európe našťastie likvidovaného), aj niekoľkých ďalších nákaz rozšírených v rozvojových 

krajinách. Ostatné ľudské vši sú parazity epidemiologicky bezvýznamné. VOŠ DETSKÁ (Pediculus 

capitis, 2-3mm) je dosť častá v detských kolektívoch, aj v prázdninových táboroch. VOŠ LONOVÁ, 

ľudovo filcka (Pthirus pubis, 1,5 – 2 mm) sa vyskytuje v ochlpení pohlavných orgánov. Jej bodnutie 

zanecháva modrasté škvrny dobre viditeľné len u ľudí málo pigmentovaných. Pri silnom premnožení 

žije aj v podpazuší, na zarastených prsiach a fúzoch, nie však vo vlasoch. Najčastejšie sa prenáša pri 

pohlavnom styku, ale môže sa šíriť i kontaminovanou posteľnou či osobnou bielizňou. 

Na odvšivovanie (depedikuláciu) sú v predaji osobitné prípravky. Kontaminovaný textil asanujeme 

teplom – vyváraním, žehlením. 

BLCHY (Aphaniptera) 

Bezkrídly cudzopasný hmyz. Vyznačujú sa z bokov silne splošteným telom a skákavými zadnými 

nohami. Sfarbené sú hnedo, hrdzavo alebo čierno. Larva je červíkovitá, beznohá, porastená dlhými 

riedkymi chlpami. Žije v hniezde hostiteľa imág, v príbytkoch v prachu štrbín dlážok, v pelechoch 

mačiek a psov. Blchy sa živia krvou vtákov a cicavcov. Vtáčie blchy neprechádzajú na cicavce 

a naopak, avšak môžu mať široké spektrum hostiteľov. 

BLCHA ĽUDSKÁ (Pulex irritans) bežne cudzopasí na psoch a mačkách, kým blcha psia 

(Ctenocephalides canis) a BLCHA MAČACIA (Ctenocephalides felis) napádajú človeka. Epidemiologicky 

najzávažnejšou je BLCHA KRYSIA (Xenopsylla cheopis), prenášač moru z krýs a stepných hlodavcov 

na človeka. Len v 19. storočí bola krysa vypudená z územia strednej Európy, čím sa skončili aj morové 

epidémie. Stále však ostáva nebezpečie, že s dopravou dôjde k opätovnému zavlečeniu krýs aj s ich 

nebezpečnými blchami. 

25

V tropickej Afrike a Amerike sa vyskytuje BLCHA PIESOČNÁ (Tunga penetrans), ktorá žije v prachu 

a piesku pri ľudských obydliach. Zavrtáva sa do kože medzi prstami a v okolí nechtov na nohe. Vzniká 

svrbivá zápalová reakcia. Často vzniká sekundárna infekcia, vredy a gangrény. Na začiatku blchu 

rozoznáme ako malý, čierny bod a odstránime ju po teplom kúpeli a dezinfekcii kože ihlou alebo 

pinzetou. Neskôr je nutný chirurgický zákrok. Prevencia: Nenavštevovať a neprespávať v chatrčiach 

domorodcov. 

BZDOCHY (Heteroptera) 

Bzdochy majú predné krídla charakteristicky upravené na polokrovky, v základnej časti kožovité, 

koncovú časť tvorí priehľadná blana. Ústne ústroje sú bodavocicavé, schopné prijímať len tekutú 

potravu. Mnohé bzdochy vylučujú odporne páchnuci sekrét, ktorým odpudzujú nepriateľov. Živia sa 

telesnými šťavami rastlín alebo živočíchov, niektoré krvou teplokrvných zvierat a človeka. 

ŠTÍPAVKY (Ilyocoris), ľudovo vodné včely, obratne plávajú. Ak na ne stúpime v obrannom reflexe 

bolestivo pichajú. Žijú vo väčších nádržiach s bahnitým dnom, v rybníkoch, ramenách riek a veľkých 

bazénoch. Ich pichnutie je málo nebezpečné. 

BZDOCHA OBYČAJNÁ (Dolycoris) je špinavohnedá, hojne rozšírená, zanecháva odporný zápach 

na jahodách, malinách a čerešniach. Ploštice sú ploské hrdzavohnedé bezkrídle bzdochy, cudzopasia 

u vtákov a cicavcov. 

V budovách sa vyskytuje PLOŠTICA POSTEĽNÁ (Cimex lectularius, 5 - 9 mm), svetloplachá, aktívna len 

v noci. Ukrýva sa v štrbinách nábytku a stien, za obrazmi, garnižami, v elektrických zásuvkách 

a vypínačoch, za tapetami a pod. Prelieza z jedného bytu do druhého. Môže žiť i v holubníkoch. Útočí 

len za tmy, improvizovaná ochrana pred jej napádaním je nechať svietiť cez noc v spálni svetlo. 

Jej uštipnutie spôsobuje u citlivých osôb svrbiace ružové pupene, často nepravidelného tvaru, 

o priemere 1 - 3 cm. Môžu byť sprevádzané horúčkou a opuchmi, prípadne žihľavkovou vyrážkou 

po celom tele. Poštípané miesta natierame alkoholom, mentolovým liehom, alebo 10% čpavkom. 

Na opuchy prikladáme obklady s octanom hlinitým. 

Prítomnosť ploštíc signalizujú drobné čiernohnedé škvrny ich výkalov na posteľnej bielizni 

a po stenách. Silnejšie zamorenie prezradí charakteristický bzdoší zápach v miestnosti. Proti plošticiam 

bojujeme reziduálnymi insekticídnymi postrekmi stien miestnosti a lôžok. 

V hniezdach vtákov, hlavne lastovičiek a vrabcov, je bežne rozšírená PLOŠTICA VTÁČIA (Oeciacus 

hirundinis). Ponáša sa na plošticu posteľnú, je však štíhlejšia a má hlbšie vykrojenú prednú hruď. 

Občas sa zatúla do obytných priestorov, najmä začiatkom jesene, keď lastovičky opustili svoje hniezda. 

Ľudí nenapadá, jej prítomnosť však často vyvolá zbytočnú paniku. Rozliezaniu tejto ploštice 

predchádzame odstraňovaním vtáčích hniezd z budov. 

V tropickej časti Strednej a Južnej Ameriky v chatrčiach domorodcov žijú krv pijúce bzdochy z rodov 

TRIATOMA a RHODNIUS, ktoré prenášajú Chagasovu nemoc. Preto sa neodporúča nocovať v takýchto 

chatrčiach. 

BLANOKRÍDLOVCE (Hymenoptera) 

Rad je pomenovaný podľa blanitých krídel, ktorých predný pár je väčší. Niektorým krídla chýbajú 

(mravce). Vyvíjajú sa premenou dokonalou. 

MRAVCE sa vyznačujú priečnou diskovitou hrčkou na stopke medzi hruďou a zadočkom. Je to 

spoločenský hmyz. Mravce žijú v kolóniách, väčšina druhov v prírode, iba niektoré (rod Lasius) 

navštevujú budovy kvôli potrave. Napádajú sladkosti, ako cukor, džemy, med a sladké pečivo. Ich 

maškrtnosť využívame pri ich hubení. Lákame ich na sladkú návnadu s insekticídom. 

Mravec faraónsky (Monomorium pharaonis) je stálym obyvateľom vykurovaných budov. Od migrujúcich 

mravcov sa líši aj tým, že uprednostňuje potravu živočíšneho pôvodu. Škodí na mäse a mäsových 

výrobkoch, tvarohu, syroch a pod. Hniezdi v štrbinách stien. Pri výpravách za potravou sa pridržiava 

stálych cestičiek, tie potom asanujeme reziduálnym postrekom, alebo k nim kladieme návnady. 

26

Boj proti faraónom sťažuje ukrytie ich hniezd hlboko v škárach múrov a bytových jadier, jednak ich 

schopnosť rýchlo poznať jedovatosť insekticídmi ošetrených plôch, ktorým sa dokážu vyhýbať. 

Prelomom boja s mravcom faraón bol objav syntetických látok, ktoré mravce ochotne prijímajú 

s potravou a ktoré narušujú ich larválny vývin. Asanačný účinok po aplikácii týchto prípravkov sa prejaví 

po 6 týždňoch až 3 mesiacoch, je však značne spoľahlivý. Prípravky môžeme používať v celej 

komunálnej sfére – v kuchyniach, skladoch potravín a pod. 

OSY sú známy štíhly hmyz čierno-žlto pásikavý a so zadočkom na úzkej stopke. Hladké žihadlo vedia 

obracať aj na boky. Na rozdiel od včiel po pichnutí žihadlo opäť z rany vytiahnú. Spoločenské osy 

stavajú guľovité hniezda zo sivej papieroviny, ktoré prilepujú na chránené miesta pod štítmi domov, 

v podkroví, rôznych výklenkoch i v dutinách podmuroviek a pod. 

V blízkostí hniezda sú osy útočné, preto musíme osie hniezda z obývaných objektov odstraňovať. 

V noci na zavesené hniezdo opatrne navlečieme čierne plastikové vrecúško (ako sa používa na 

vynášanie smetí) a dlhým nožom do neho rýchlo hniezdo odrežeme, uzatvoríme a vrece spálime. 

Hniezda na neprístupných miestach (dutiny pod plochými strechami, za trámami, pod verandami) 

likvidujeme postrekom kontaktným insekticídom. Prípravok aplikujeme do vletového otvoru a jeho 

okolia, kde osy usadajú. Vyhovujú bežné prípravky používané proti škodcom v ochrane rastlín. Zákrok 

je bezpečnejšie vykonať po tme, počas inaktivity ôs. Odstránenie osích hniezd (aj hniezd sršňov) 

vykonávajú aj špecializované firmy. 

V niektorých oblastiach sveta predstavujú značné zdravotné riziko i jedovaté blanokrídlovce (včely, osy 

a sršne atď.). Svojou agresivitou sú povestné najmä ázijské sršne a útočné africké a juhoamerické osy. 

Osa útočná si stavia svoje hniezda v zemi, takže pri chôdzi v miestach, kde sa vyskytuje, je potrebná 

obozretnosť. Nebezpečie predstavuje aj pre jazdcov na koňoch, ktorých pach má pre ňu dráždivý 

účinok. 

VČELY bývajú agresívne v blízkosti úľov, preto včelíny sa umiestňujú v bezpečnej vzdialenosti 

od navštevovaných miest. Včelám sa po bodnutí zvyčajne vytrhne žihadlo a ostane zapichnuté v rane. 

Potrebné je žihadlo vybrať, aby sa zabránilo zápalu rany . 

SRŠNE. Na rozdiel od včiel, čmeliakov a ôs, sú sršne aktívne večer a v noci. Bodnutie sršňa pripomína 

bodnutie horúcim klincom a niekoľko bodnutí naraz môže privodiť aj smrť. Niektoré tropické druhy 

sršňov sú veľmi agresívne a veľmi jedovaté. 

Hniezda ôs, sršňov a včelíny by sa nemali vyskytovať v blízkosti ubytovacích zariadení. 


Mravce nemajú žihadlá, štípu tak, že uhryznú a do rany vystreknú jed zo zadočku. Jed obsahuje 

kyselinu mravčiu, ktorú pri silnejšom poštípaní treba neutralizovať čpavkovou vodou alebo octanom. 

Nebezpečné môže byť pobodanie včelami a osami, no najmä sršňom. Reakcie postihnutej osoby 

závisia od jej individuálnej citlivosti, druhu útočníka a počtu bodnutí. Väčšinou dochádza len k lokálnym 

príznakom. V mieste poranenia sa vytvorí pupenec so začervenaným okrajom, od ktorého sa rozširuje 

bolestivý opuch. Príznaky miznú za niekoľko hodín až 2 - 3 dni. Pri silnom pobodaní nastupujú celkové 

príznaky spojené so zvýšenou teplotou, bolesťami hlavy, nevoľnosťou. Pri alergikoch dochádza 

k tvorbe vyrážky, ktorá sa šíri od miesta vpichu po tele, svrbeniu, zrýchleniu pulzu. Môže nastať až 

kolaps krvného obehu a udusenie. 

Prvá pomoc 

Všeobecne platí, že pravdepodobnosť útoku na človeka je daná najmä intenzitou a dobou podráždenia 

(v dusne pred búrkou ich agresivita narastá). 

Základné zásady: 

Včely a niektoré osy zanechávajú v mieste poranenia svoje žihadlo aj s časťou zadočka, ktoré je 

potrebné opatrne vytiahnuť tak, aby nedošlo k stlačeniu jedového vačku a vyprázdneniu zvyšného 

toxínu do rany - použiť sa môže napríklad pinzeta alebo opatrne zoškrabnúť nechtom alebo 

plastovou kartou. 

Bolesť a opuch v mieste bodnutia pomôžu zmierniť 50% alkoholový obklad (napr. Alpa) a lokálna 

aplikácia Fenistil gelu s antihistaminovým účinkom, prípadne studené obklady. 

27

Pri bodnutí do krku, jazyka alebo ústnej dutiny vzniká opuch obmedzujúci dýchanie (hrozí 

udusenie). V tomto prípade - cmúľať ľad, alebo vyplachovať ústnu dutinu studenou tekutinou. Podať 

antihistaminiká. Zabezpečiť lekársku pomoc. 

Sledovať, či sa u postihnutého nerozvíjajú príznaky alergie až anafylaktického šoku. 

Poranenia jedovatými blanokrídlovcami sú nebezpečné najmä pre alergikov a malé deti. V takýchto 

prípadoch je potrebné čo najskôr podať antihistaminiká, prípadne epinefrín (adrenalín) komerčne 

dostupný pre laické použitie do svalu vo forme samovystreľovacieho pera (Epi-pen). 

Zabezpečiť lekársku pomoc v prípade uštipnutia v ústach a v krku (hrozí udusenie), 

pretrvávajúceho opuchu a bolesti a ak sa u postihnutého prejavia akékoľvek príznaky 

anafylaktického šoku. 

Alergici, ktorí mali neprimeranú reakciu v minulosti, mali by sa poradiť s lekárom a mať pohotovostný 

liek pre prípadnú potrebu. 

Anafylaktický šok 

V ojedinelých prípadoch sa môžeme stretnúť so zvýšenou citlivosťou človeka na uštipnutie hmyzom, 

napr. včelou (ale aj po zjedení určitého druhu jedla). Prejavom tejto zvýšenej citlivosti je prudká 

alergická reakcia, tzv. anafylaktický šok. Charakterizuje ho sťažené dýchanie ako následok zúženia 

dýchacej trubice, chrčanie, úzkosť, rýchly pulz, škvrnitá červená pokožka, opuchnutá tvár, krk 

a zdurené oči. Ak sú pozorované takéto príznaky po uštipnutí hmyzom, potrebné je zabezpečiť rýchlu 

lekársku pomoc, pretože môže nastať strata vedomia. 

Prvá pomoc: 

Okamžite zavolať sanitku. 

Postihnutého posadiť, aby sa mu ľahšie dýchalo. 

Pomôcť mu nájsť jeho vlastné lieky alebo autoinjekciu. Niektoré alergické osoby nosia so sebou 

epinefrín, často vo forme natiahnutej striekačky, tzv. autoinjekcie. Pomôcť postihnutému liek podať. 

(Ak postihnutý nie je v stave si podať autoinjekciu a stav je vážny podávať autoinjekciu epinefrínu 

takto: z injekcie odstrániť ochrannú čiapočku, chytiť ju do päste, položiť na stehno postihnutého 

a vpichnúť. Pred a po aplikácia miesto dezinfikovať.) 

Ak postihnutý upadne do bezvedomia, uvoľniť mu dýchacie cesty. Ak dýcha, uložiť ho 

do stabilizovanej polohy. V nevyhnutnom prípade začať s resuscitáciou. 

CHROBÁKY (Coleoptera) 

Charakteristickým znakom chrobákov sú predné krídla pozmenené na tuhé krovky. Ústne ústroje 

hryzavé. Telo je silne sklerotizované. Druhovo početný rad, patrí k nim veľa škodcov tovaru, avšak nie 

sú parazitmi. Z hľadiska pohostinských služieb sú dôležité skupiny škodiace na potravinách, na koži 

a kožušinách a v dreve. 

ŠKODCOVIA POTRAVÍN 

Múku a múčne výrobky najviac ohrozujú potemníkovité, strukoviny zrniarkovité a všežravé sú 

vŕtavcovité. 

Potemníkovité. Sú hnedé, červenohnedé až čierne chrobáky. Väčšinou majú rovnobežné málo 

vyklenuté krovky rovnako široké ako hruďový štít. Larvy, tzv. drôtovce, sú tvrdé a hladké, nôžky majú 

celkom slabé. V skladoch potravín a domácnostiach je najčastejší potemník (Tribolium, 3 -4 mm) 

červenohnedej až gaštanovohnedej farby. Škodí v múke, sóji, sušenom ovocí a zelenine. Múčiar 

obyčajný (Tenebrio molitor, 13-17 mm) je čierny, matne lesklý. Najviac škodí v skladoch múky. Jeho 

lesklé žlté larvy sú známe pod názvom múčne červy. 

Smrtník (Blaps mortisaga, 2-3 cm) sa od ostatných potemníkov líši veľkosťou, nadutými krovkami 

a zúženým koncom zadočku. Vyhľadáva tmavé miesta. Často zalieza do prázdnych fliaš od piva. 

Vo fľaši ostáva aj po jej vypláchnutí v pivovare a svojou prítomnosťou potom znehodnotí naplnené pivo. 

Zrniarkovité sa špecializovali na vyžieranie zŕn strukovín, ktoré napádajú už na poli. Zavlečené 

do budov sa kalamitne rozmnožujú i v skladoch. Sú to menšie chrobáky (3-5 mm) s hlavou vytiahnutou 

do krátkeho širokého nosca. Larvy sú tučné a mäkké, podobné pandravám. Najväčším škodcom 

hrachu je zrniarka hrachová (Bruchus pisorum). Skrytú prítomnosť jej lariev zistíme tak, že hrach 

28

nakrátko ponoríme do vody. Napadnuté zrná vyplávajú na hladinu. Vyliahnutý chrobák opúšťa zrno 

okrúhlym výletovým otvorom. Zrniarka fazuľová (Acathoscelides obsoletus) podobne poškodzuje 

fazuľu, sóju a šošovicu. 

Zrniarovité, ľudovo pilusy, sú malé chrobáčiky (2-4 mm) charakteristické dlhým tenkým rypáčikom. Ich 

larvy sú zavalité a beznohé. Najviac rozšírený je zrniar čierny (Calandra granaria), škodí hlavne 

na zrne, ale môže sa rozmnožovať aj v múke. Zrniar ryžový má na krovkách 4 pomarančové škvrny. Je 

značne náročný na teplo, vyskytuje sa len vo vykurovaných skladoch. 

Črvotočovité sú drobné chrobáky so štítom, ktorý im ako kapucňa prekrýva hlavu. Beznohé larvičky 

škodia v suchých substrátoch. Črvotoč chlebový (Stegobium paniceum, 2-4 mm), hrdzavohnedý, jeden 

z najrozšírenejších skladových škodcov. Vyhľadáva múku a múčne výrobky, tvrdý chlieb a pečivo, 

sušené huby i čaje. Pri nedostatku vhodnejšej potravy obžiera aj väzby kníh. Črvotoč tabakový 

(Lasioderma serricorne, 2 mm) je oválneho tvaru. Vyvíja sa v teplom prostredí. Napáda tabak, ryžu, 

arašidy, kakao a koreniny. Podobne škodí plocháč skladový (Oryzaephilus surinamensis, 3 mm), má 

ploché telo s charakteristickými zúbkovitými výrastkami po bokoch hrude. Larva má rýchly vývin, 

v letnom období a vo vykurovaných skladoch len 30 dní. Trochu menší plocháč múčny (Laemophloeus 

ferrugineus, 1,5-2 mm) – v múke i v prachu miestností. Je menej závažný. 

Vŕtavcovité sú žltkasté chrobáčiky s guľovito nafúknutým zadočkom a dlhými tenkými nohami, čo im 

dodáva pavúkovitý vzhľad. Vŕtavec ničivý (Ptinus fur, 2-4 mm) sa premnožuje v sušených rastlinách 

a smetí, napáda aj trvanlivé salámy. Vŕtavec plstnatý (Niptus hololeucus) vyzerá ako zlatožltý pavúk. 

Vyvíja sa v kakau, čajoch, starom pečive i vo vlnených prikrývkach a čalúnení. 

ŠKODCOVIA KOŽE A KOŽUŠÍN 

Hlavnými škodcami kože a suchých materiálov živočíšneho pôvodu sú chrobáky z čeľade kožiarovitých 

a vŕtavcovitých. Škodia larvy i dospelý hmyz. 

Kožiarovité sa vyznačujú oválnym telom a tykadlami na konci paličkovito zhrubnutými. Telo pokrývajú 

šupiny alebo chĺpky, ktoré mu dodávajú zamatový vzhľad. Larvy sú nápadne silno chlpaté a hnedasté. 

Okrem kože napádajú aj vlnený textil, vyschnuté mäso a rôzne semená. Boli pozorované masové 

premnoženia v starých kobercoch. Najväčším druhom je kožiar domový (Dermestes lardarius, 8 mm). 

Má široký žltohnedý pás cez prednú polovicu kroviek. Chrbát larvy pokrývajú dlhé čierne chlpy. Kožiar 

škvrnitý (Attagenus pelio, 4-5 mm), má krovky čierne s bielymi škvrnami uprostred. Jeho pretiahlo 

kvapkovité larvy majú na konci zadočka dlhú kefku chĺpkov. Rušivce (Anthrenus, 2-4 mm) majú široko 

oválne telo pokryté rôznofarebnými škvrnami, ktoré sa dajú ľahko zotrieť. Normálne sa vyvíjajú 

v hniezdach vtákov, najčastejšie vrabcov, odkiaľ prenikajú do domov. Obžieraním znehodnocujú najmä 

vlnené textílie a tapety. 

ŠKODCOVIA DREVA 

Chrobáky významne znehodnocujú aj drevo. Ich škodlivosť spočíva v mechanickom narušení dreva, 

čím sa zmenšuje jeho pevnosť. V dreve vŕtajú chodbičky, do ktorých vniká vlhkosť a stávajú sa 

záchytným miestom pre drevokazné huby. Silne poškodzujú trámy, dosky, schodiská, nábytok, 

starožitnosti i parkety. K najzávažnejším škodcom dreva patria črvotoče. Najviac rozšírený a obávaný je 

črvotoč domový (Anobium striatum, 3-4 mm), pri vŕtaní v starom dreve vydáva zvuk známy ako „umrlčie 

hodiny“. Vyliahnuté chrobáky opúšťajú drevo cez otvory s priemerom 1,5-2 mm. Výletové otvory bývajú 

veľmi početné. 

Najčastejším škodcom parkiet je hrbohlav parketový (Lyctus linearis, 2,5-4 mm). Chrobák sa vyhryzáva 

z parkiet otvorčekom obklopeným kôpkou jemných pilín. Význačným škodcom stavebného dreva je 

fúzač krovový (Hylotrupes bajulus, 10-18 mm). Jeho larválny vývin trvá 3 až 10 rokov, závisí 

od vonkajších podmienok – druhu a vlhkosti dreva a od teploty. Výletové otvory sú široko oválne, 

merajú až 1 cm. 

Prevencia 

Proti drevokazným chrobákom bojujeme impregnáciou stavebného dreva špeciálnymi prípravkami, 

ktoré sú spravidla súčasne účinné aj proti drevokazným hubám. Čiastočnú ochranu pred drevokazným 

hmyzom poskytujú nátery farbami alebo lakom. Výletové otvory po škodcoch zalepujeme olejovým 

tmelom. 

29


Chrobáky sú počtom rodov a druhov najpočetnejším radom hmyzu. Z nášho územia ich poznáme vyše 

7 tisíc druhov, ktoré sú zaradené do 87 čeľadí. 

Vzácnym a najväčším našim chrobákom je roháč veľký - Lucanus cervus (10 cm), zákonom chránený. 

Vyskytuje sa v prirodzených dubových alebo zmiešaných teplomilných lesoch. Medzi významné naše 

chrobáky patria fúzače, charakteristické dlhými nápadnými tykadlami. Fúzač veľký - Cerambyx cerdo 

je jedným z najväčších stredoeurópskych fúzačov. Za najkrajšieho nášho chrobáka je považovaný 

fúzač alpský - Rosalia alpina s dĺžkou 4 cm a charakteristickými čiernymi škvrnami na oceľovomodrom 

podklade. Endemitom našej fauny je fúzač zemolezový – Gaurotes excellens. 

V našej faune sú aj významné treťohorné relikty, bohato zastúpené v horskej karpatskej oblasti. 

Utekáčik štíhli – Abax schuppeli rendschmidti, bystruška lesklá – Carabus obsoletus vyskytujú sa 

v listnatých a zmiešaných lesoch stredných i vyšších polôh. Behúnik podzemný – Duvalis 

microphthalmus obýva subalpínske a alpínske pásmo v Nízkých Tatrách a Malej Fatre. Behúnik 

bokori – Duvalis bokori je významným endemitom Slovenského rudohoria. V alpínskom pásme Tatier 

žije významný treťohorný relikt bežec snežný – Nebria tatrica a bežec tatranský – Deltomerus 

tatricus. Z glaciálnych reliktov sa na Slovensku vyskytuje 25 druhov. 

K zákonom chráneným veľkým chrobákom patria bystrušky (Carabus). Značne rozšírená je bystruška 

kožovitá - Carabus coriaceus vyskytujúca sa v listnatých lesoch, záhradách aj v stepných biotopoch. 

Sfarbením tela je zaujímavá bystruška medená - Carabus cancellatus bronzovej farby a bystruška 

fialová - Carabus violaceus. Húseničiare (Calosoma) sú osožné požieraním škodlivých stromových 

húseníc, napr. mníšky veľkohlavej a obyčajnej. Húseničiar pižmový - Calosoma sycophanta je 

zákonom chránený. Dosahuje veľkosť 3 cm, vyznačuje sa štvorhrannými zlatistozelenými krovkami. 

Vyskytuje sa od nížin až po vysokohorské oblasti. Hojne rozšírený (polia, záhrady), kovovomodrý, 

medený alebo čierny je behúnik lesklý - Harpalus affinis. 

Svetlušky sú známe svojou schopnosťou svetielkovať. Fluorescenčné políčka sa nachádzajú na 

brušku. Svietia samičky aj samčekovia, lietať však vedia len samčekovia, samice sú bezkrídle. Do tejto 

čeľade patria dva druhy: svetluška obyčajná - Phausis splendidula a svetluška svätojánska - 

Lampyris noctiluca, ľudovo nazývaná svätojánska muška. 

Kovovolesklé krovky majú mnohé krasone. Poletujú za slnečných páľav a sadajú na kvety a prýštiace 

šťavy stromov. Ku krásne sfarbeným druhom patrí aj zlatoň obyčajný - Cetonia aurata 

so zlatozeleným sfarbením. 

Zaujímavé sú nosorožteky (nosorožtek obyčajný – Oryctes nasicornis, chránený druh), ktoré sú 

známe tým, že samček má na hlave veľký rohovinový výrastok podobný nosorožcom. 

K užitočným chrobákom patria lienky, menšie chrobáky s polguľovitým telom a pestrofarebnými 

krovkami, väčšinou ozdobenými okrúhlymi škvrnami. Prevládajúce farby sú červená, čierna a žltá. 

Lienka sedembodková - Coccinella septempunctata patrí medzi najpočetnejšie druhy lienok, larva 

a chrobák počas života zahubia 600 vošiek. Ďalšie sú lienka dvojbodková - Coccinella bipunctata 

a lienka veľká - Anatis ocellata. 

Najznámejšie VODNÉ CHROBÁKY sú potápniky a vodomily. Potápniky majú zadné nohy plávacie, 

pomocou ktorých obratne plávajú (potápnik obrúbený – Dytiscus marginalis, potápnik široký – 

Dytiscus latissimus). Vodomily sa vzhľadom podobajú na potápniky, na rozdiel od ktorých neobratne 

plávajú. Obývajú stojaté, vegetáciou zarastené vody. Našim najväčším vodným chrobákom je vodomil 

čierny - Hydrous piceus s dĺžkou 4 cm. 

Okrem škodcov potravín, kože, kožušín, dreva v obydliach človeka, vo voľnej prírode sa vyskytuje 

mnoho druhov poškodzujúcich rastlinstvo, hospodárske plodiny, lesné porasty. Najobávanejšími 

škodcami smrekových lesov je lykožrút smrekový - Ips typographus. Pri premnožení spôsobuje lesné 

kalamity. Za najškodlivejšieho chrobáka je považovaný chrúst obyčajný - Melolontha melolontha, 

škodca listnatých stromov a poľných kultúr. Larvy žijú v pôd, kde požierajú korienky rastlín. Dospelé 

chrobáky spôsobujú tzv. holožery (dohola obžierajú májové lístky) a tak oslabujú stromy. Chrústovec 

záhradný - Phylloperta horticola je škodca ovocných stromov. Na rozličných bylinách a stromoch 

cudzopasia druhy z čeľade nosatcovité. Najväčším škodcom poľnohospodárskych plodín je pásavka 

zemiaková - Leptinotarsa decemlineata. Pochádza zo Severnej Ameriky a do Európy sa dostala 

po prvej svetovej vojne. Postupne sa rozšírila po celom území Slovenska na miestach pestovania 

zemiakov. Ku kalamitným škodcom patrí aj blyskáčik repkový - Megethes aeneus, ktorý vyžiera kvety 

repky olejnej. Kováčikovité patria k vážnym škodcom poľného a lesného hospodárstva. Ich drôtovcovité 

larvy obhryzávajú korienky rastlín. 

30

MOTÝLE (Lepidoptera) 

Motýle sú všeobecne známy hmyz charakteristický šupinatými krídlami. Larvy, nazývané húsenice, 

majú tri páry nožičiek a panôžky na konci tela. Väčšinou sú ochlpené. Motýle sú škodcami suchých 

potravinových substrátov, textílii, kože a kožušín. Najvýznamnejšie z nich sú vijačky, mole a psoty. 

Všetko sú to drobné štíhle druhy, imága aktívne v tme. 

Vijačky majú zadné krídla širšie ako predné a lemované kratučkými strapcami. Škodia na potravinách 

– múke a suchom pečive, kakau, čokoláde, čajoch, sušenom ovocí i zelenine a hubách. Najviac sú 

rozšírené vijačka papriková (Plodia interpunctella), má bazálnu polovicu krídel sivú a vonkajšiu časť 

hnedočervenú, vijačka čokoládová alebo skladová (Ephestia elutella) má predné krídla tmavosivé 

s tmavou priečnou vlnovkou, vijačka múčna (Ephestia kűhniella) s prednými krídlami olovenosivými 

a malými čiernymi škvrnami. Húsenice spájajú sypké hmoty (múku a múčky) do hrudiek. Môžu sa živiť 

aj odpadkami. Imága lietajú dosť ťažkopádne - v nevykurovaných skladoch od konca mája, 

vo vykurovaných majú 4 generácie do roka. 

Mole sú úzke, svetlé a lesklé drobné motýliky. Predné krídla majú kopijovité, uložené rovnobežne 

so zadnými krídlami. S výnimkou mole obilnej škodia na látkach živočíšneho pôvodu – koži, kožušinách 

a vlnených látkach. Rozšírené sú najmä druhy : Moľa šatová (Tineolla bisselliela) má krídla žlté a bez 

kresby. Moľa kožušinová (Tinea pellionella) má koreňovú tretinu krídla tmavohnedú, zvyšok je 

žltkastobiely. Moľa obilná (Tinaea granella) má strakaté krídla svetlosivé, čiernohnedé s prevahou 

tmavých škvŕn a vlnoviek. Škodí na strukovinách, semenách, sušenom ovocí a hubách. 

Psoty sa vyznačujú dlhými, hore kosákovito zahnutými hmatadlami. Psota obyčajná (Hofmannophila 

pseudosprella) má predné krídla bronzovohnedé s tromi čiernymi škvrnami v strednej časti. Húsenica 

žije v múke, ovsených vločkách, na sušených rastlinách i na koži a v odpadoch. Psota škrobová 

(Endrosis sarcitrella) má predné krídla bielosivé, husto posiate čiernymi škvrnkami. Napáda múku, 

strukoviny, sušené ovocie a rastliny, ale aj vlnené látky. Vývin húseníc je pomalý v závislosti od ich 

druhu a vonkajších podmienok, najmä teploty. Dospelé motýle vyletujú v nevykurovaných priestoroch 

najčastejšie v máji a júni. Vo vykurovaných objektoch je výlet celoročný. Imága žijú krátko. Lietajú 

za šera a tmy, v tmavých miestnostiach po celý deň. Prítomnosť imág zistíme najjednoduchšie tak, že 

v tmavej miestnosti zažneme svetlo. Prichytia sa tiež na vyvesené mucholapky. 

Výskyt húseníc kontrolujeme preosievaním sypkých substrátov a prezeraním pevných látok (textil, 

kožušiny a pod.). Prítomnosť húseníc prezrádzajú aj pavučinovité vlákna, ktoré vylučujú a zlepujú nimi 

sypké substráty. 


Motýle patria k najpočetnejším radom hmyzu, známych je cca 150 000 druhov, z toho v našej faune žije 

asi 3 000 druhov. Pre veľké a zväčša krásne sfarbené krídla sa považujú za najkrajšie druhy hmyzu. 

Väčšina z nich je neškodná. Niektoré pomáhajú pri opeľovaní rastlín. Patria tu však aj škodcovia 

kultúrnych rastlín a už spomínaní škodcovia potravín, textílii, kože a kožušín. Mnohé naše motýle patria 

k zaujímavým a významným druhom živočíchov na Slovensku. 

DENNÉ MOTÝLE 

K najkrajším naším motýľom patria denné motýle z čeľade babôčkovité a vidlochvostovité. 

Za najkrajšieho nášho motýľa je považovaná babôčka pávooká - Nymphalis io, vďaka tmavočerveným 

krídlam s nádhernými pávími okami. Patrí k našim najhojnejším denným motýľom. K ďalším krásnym 

motýľom z čeľade babôčkovité patria: babôčka admiralská - Vanessa atalanta, babôčka pŕhľavová - 

Aglais urticae, babôčka bodliaková - Vanessa cardusi. 

Do čeľade vidlochvostovité patria veľké denné motýle živo sfarbené, základná farba je žltá. Zadné 

krídla často s ostrohami. Všetky 3 naše druhy sú chránené. Vidlochvost feniklový - Papilio machaon 

je našim najväčším denným motýľom s rozpätím krídel až do 10 cm. Je to jeden z najznámejších 

a najväčších denných motýľov žijúcich v Európe. Zároveň patrí k našim častým a najkrajším motýľom. 

Vyskytuje sa hlavne na suchších a teplejších lúkach a stráňach lesostepného a stepného charakteru 

(približne do výšky 600 m n. m.). Ďalšími našimi druhmi sú vidlochvost ovocný - Iphoclides podalirius 

a pestroň vlkovcovitý - Zerynthia polyxena. 

31

K významným našim motýľom patria aj dva druhy z čeľade jasoňovité, ktoré sú chránené. Našim 

najvzácnejším motýľom je jasoň červenooký - Parnassius apollo, veľký motýľ s rozpätím krídel až 

8,5 cm patriaci k treťohorným reliktom. Vyskytuje sa v stredných a vo vysokohorských polohách 

(700 – 1300 m n. m.) na skalnatých vápencových svahoch a je najtypickejším zástupcom horskej fauny 

denných motýľov na Slovensku. V pahorkatinách sa vyskytuje jasoň chochlačkový - Parnassius 

mnemosyne. 

Motýle z čeľade mlynárikovité sú naše najbežnejšie motýle. Stredne veľké motýle, biele, žlté, zriedka 

oranžové. Niektoré škodia na zelenine a ovocných stromoch. Patria tu mlynáriky (mlynárik kapustový – 

Pieris brassicae, mlynárik repkový – Pieris napi, mlynárik ovocný – Aporia crataegi) a žltáčiky (žltáčik 

rašetliakový – Gonepteryx rhammi, žltáčik ranostajový – Colias hyale). 

Pestrosfarbené menšie denné motýle sú z čeľadí ohniváčikovité (červené, zlatožlté) a vretienkovité 

(červená, kovovomodrá farba). 

Najdokonalejšie mimikry (ochranné prispôsobenie tvaru alebo farebnosti organizmu svojmu okoliu) 

majú priadkovec ovocný - Gastropacha quercifolia a podobník sršňový - Sesia apiformis. Priadkovec 

ovocný vyskytuje sa v lesných oblastiach, ovocných sadoch a záhradách a pripomína suchý list. 

Podobník sršňový, veľkosťou, krídlami a čierno-žltou kresbou na bruchu sa podobá na sršňa, čím 

odstrašuje vtákov. 

NOČNÉ MOTÝLE 

Najznámejšie čeľade nočných motýľov sú okáňovité, lišajovité, morovité, spradačovité, mníškovité, 

drevotočité, obaľovačovité. 

Do čeľade okáňovité zaraďujeme veľké nočné motýle, často s veľkými pávími okami na krídlach. Okáň 

hruškový - Saturnia pyri je najväčším motýľom u nás aj v Európe (rozpätie krídel do 15 cm). 

Na Slovensku sa vyskytuje zriedka na juhu, najhojnejší je najmä v oblasti Východoslovenskej nížiny. 

Obľubuje ovocné sady a záhrady. Spolu s lišajom smrtihlavom má najväčšiu húsenicu s dĺžkou až 

12 cm. 

Lišajovité sú zavalité chlpaté nočné motýle. Lišaj smrtihlav - Acherontia atropos je považovaný 

za motýľa s najbizarnejšou kresbou na tele, ktorá pripomína ľudskú lebku. Ide o sťahovavý druh motýľa, 

ktorý prekonáva vzdialenosť až 4500 km, dosahuje rýchlosť až 54 km/hod. a patrí k najvytrvalejším 

a najrýchlejším motýlím letcom. Jeho domovinou je stredomorská oblasť. Zaujímavou vlastnosťou lišaja 

je, že pri vyrušení vydáva zvuk, ktorý sa podobá na piskot myši. 

Zaujímavé nočné motýle. ktoré sú pestrofarebné, sú stredne veľké motýle z čeľade spriadačovité 

(spriadač medvedí – Arctia caja). 

DVOJKRÍDLOVCE (Diptera) 

Dvojkrídlovce sú charakteristické tým, že majú vyvinutý len predný pár krídel, kým zadný pár zakrpatel 

na kyvadielka. Mnohé druhy sú škodlivé v potravinárstve, hygienicky alebo ako cudzopasníky. 

Pri aktivitách cestovného ruchu prídeme najčastejšie do styku so zástupcami nasledujúcich čeľadí. 

Tipuľkovité. Jemný hnedý až čierny hmyz podobný maličkým komárom, s ktorými sú často zamieňané. 

Sú však neškodné, neživia sa krvou. Vyvíjajú sa v humusovitej pôde, v pivniciach a veľkých 

kvetináčoch. Zaletujú do bytov a dorážajú na sklo okien. 

Kútavkovité. Miniatúrne dvojkrídlovce podobné malým moľom. Často sa hromadne vyskytujú 

na tmavých vlhkých miestach na rúrach, vo vlhkých pivniciach a na stenách záchodov. Sú neškodné. 

Komárovité. Obávaný krv pijúci hmyz. Majú krehké štíhle tielko a ústny ústroj upravený na dlhý cuciak. 

Larvy sa vyvíjajú v pokojných vodách. Najviac trápia človeka i zvieratá príslušníci rodu Aëdes. Žijú 

na vlhkých stanovištiach v lesoch i na lúkach, do miestnosti spravidla neprenikajú. Sú veľmi útočné. 

Spôsobujú kalamity, najmä v zaplavovaných nížinných oblastiach. Epidemiologicky sú významné ako 

prenášači niektorých viróz. Komár piskľavý (Culex pipiens) útočí hlavne na vtáky, človeka obťažuje 

zriedkavejšie. Larvy sa vyvíjajú v znečistených vodách, aj v sudoch s dažďovou vodou v záhradách 

alebo bazénoch. Komár dotieravý (Culex molestus) je teplomilný. V chladnom ročnom období ostáva 

aktívny vo vykurovaných budovách a v noci útočí na spáčov. Vyvíja sa aj v celkom nepatrných 

mláčkach vody vytvorených pod rúrami v pivniciach, šachtách inžinierskych sietí, vo výťahových 

32

šachtách a pod. V teplých oblastiach je rozšírený anofeles (Anopheles), obávaný prenášač malárie. 

Jeho larvy vyžadujú pomerne čisté a dobre prekysličené vody – zamokrené trávnaté plochy, plieska, 

melioračné kanály zarastené vegetáciou a pod. 

Ovady. Stredne až značne veľké bodavé muchy, merajú 7-25 mm. Majú ploský zadoček a nápadne 

veľké, obyčajne živo sfarbené oči s výraznou kresbou. Napádajú teplokrvné živočíchy, vrátane človeka. 

Niektoré druhy, napr.: bežný ovad hovädzí (Tabanus bovinus ;20 mm) útočia za slnečného úpalu. Iné, 

napr. bzikavka dažďová (Haematopota pluvialis; 10 mm ) je agresívna pred dažďom; žije v okolí 

rybníkov a väčších riek. 

Bodnutie ovadom je veľmi bolestivé, spôsobuje pálivé opuchy, pri citlivých osobách až vážne alergické 

reakcie vyžadujúce podanie antihistaminík. Ovady prenášajú mechanicky aj niektoré infekcie, 

napr. tularémiu a antrax. 

Pestrice. Stredne veľké muchy živých farieb, kovovo lesklé alebo mimujú osy, včely a čmele. 

Sú neškodné. V pisoároch, latrínach a pod. sa občas plazia špinavohnedé larvičky podobné beznohým 

myškám. Patria pestrici trudovke, obľubujú močovinu, sú inak bezvýznamné. 

Drozofily. Malé /2-4 mm/ žlté alebo hnedé mušky vyhľadávajú skysnuté substráty. Do budov prenikajú 

za ovocím, na ktoré prenášajú kvasinky a plesne. Veľmi rýchlo sa rozmnožujú. Sú značne škodlivé 

a hygienicky závadné. 

Muchovité. Stredne veľké muchy, väčšinou čierne a sivé, často s pásikavou hruďou a kockovaným 

zadočkom. Vyvíjajú sa v rôznych látkach rastlinného a živočíšneho pôvodu, aj v hnijúcich zdochlinách 

či výkaloch. Prenášajú zárodky hniloby aj patogény, preto sú hospodársky i zdravotnícky veľmi 

závažné. Vôbec najhoršou muchou v budovách je mucha domáca (Musca domestica), chemický boj 

proti nej zaťažuje jej schopnosť rýchlo vytvárať rezistenciu proti používaným insekticídom. Menšia 

tmavá slnivka (Fannia) sa vyznačuje tým, že vytrvalo lieta okolo stropných lámp. V koniarňach 

a ošipárňach žije bodavka stajňová, bolestivo bodá i človeka. Jej africká príbuzná prenáša spavú 

nemoc. 

Bzučivkovité. Väčšie zavalité muchy, väčšinou kovovo lesklé. Za letu bzučia. Larvy žijú v zdochlinách, 

prípadne parazitujú v dážďovkách. Na jar a jeseň poletuje po oknách veľká bzučivka obyčajná 

(Calliphora vicina). Menšia čierna bzučivka múrová (Pollenia rudis) často vysedáva na vonkajších 

oslnených múroch a plotoch, po celý rok sa vyskytuje v skleníkoch a zimných záhradách. Bzučivky sú 

nebezpečné prenášače alimentárnych nákaz. 

Mäsiarkovité. Stredne až pomerne veľké muchy s podlhovastým silne ochlpeným telom, matne sivo 

sfarbené s pásikavou hruďou a kockovaným zadočkom. Vyvíjajú sa v zdochlinách, niektoré cudzopasia 

v hmyze. V potravinárskych prevádzkach znášajú vajíčka na nechránené mäso. Epidemiologicky 

závažné. 

GASTRONÓMIA 

Článkonožce sú v mnohých krajinách sveta považované za potravinu a predstavujú bežnú súčasť 

stravovania. Slúžia ako zdroj živín (potrava) alebo ako korenie. Konzumované sú v štádiu larvy, kukly 

alebo ako dospelé jedince. 

Najčastejšie využívaný v gastronómii je hmyz. Konzumácia hmyzu ako potraviny sa odborne nazýva 

entomofágia. Na svete sa udáva asi 1500 druhov jedlého hmyzu, ktorý je bežne používaný ako 

potravina vo všetkých obývaných svetadieloch okrem Európy a Severnej Ameriky. V chudobných 

krajinách sveta predstavuje hmyz veľmi vítaný a ľahko dostupný zdroj bielkovín, nahrádzajúci ešte stále 

nie všetkým dostupné mäso. V bohatších častiach sveta predstavuje hmyz iba delikatesu a spestrenie 

jedálneho lístka. 

Výživová hodnota 

Vysoký obsah bielkovín (telo hmyzu tvorí 80 % bielkovín) a malé množstvo tuku robí z hmyzu veľmi 

diétne a zdravé jedlo. Hmyz je výborným zdrojom aminokyselín, zdraviu prospešných tukov 

(nenasýtené omega 3 mastné kyseliny), vitamínov (A,C,D,E, B), minerálov (vápnik, horčík, zinok, 

železo, fosfor) a môže slúžiť ako náhrada vlákniny. 

Človek môže zjesť denne dvesto gramov hmyzu, aby prijal dostatočné množstvo živín. 

33

Konzumované druhy 

Medzi najčastejšie konzumované druhy patria: pavúky, škorpióny, chrobáky (dospelé jedince, larvy), 

šváby, larvy potemníkov („múčne červy“), saranče, svrčky, cikády, včely medonosné (dospelé včely, 

kukly, larvy), larvy motýľov, mravce, koníky, kobylky, bzdochy, larvy vážok. 

Chuť konzumovaných druhov: Larvy a kukly včiel sú ako búrske oriešky, niektoré prechádzajú 

do výrazne mandľovej chute, osy ako borovicové semená. Bzdochy po tepelnej úprave získajú jablkovú 

príchuť. Larvy vážok a niektorých druhov vodného hmyzu pripomínajú pečenú rybacinu. Húsenice 

súmračníkov chutia ako škvarky, múčne červy zase ako celozrný chlieb, smažený škorpión podobne 

ako náš smažený hranolček. Motýle zanechávajú na jazyku mandľovú chuť, mravce a termity 

chrumkajú ako pražené oriešky. Špecifická chuť hmyzu sa dá dosiahnuť aj kŕmením určitou potravou. 

Konzumácia 

Článkonožce, prevažne hmyz, sú bežne konzumované v Ázii, Afrike, Austrálii, Južnej a Strednej 

Amerike. 

Na rastlinnom oleji vysmažené saranče sú už od dávnych dôb vyhľadávanou pochúťkou mnohých 

domorodých kmeňov. V Thajsku sú obľúbené grilované šváby a smažené včely, v Číne sú dokonca 

špecializované reštaurácie s kompletným hmyzím menu. Na jedálnom lístku figurujú vyprážané 

húsenice hodvábnika morušového, pečené pavúky, stonožky či dusené pijavice. Kambodžania 

zbožňujú cvrčky v arašidovom cestíčku, veľké mravce i grilované pavúky. Indiáni v Južnej Amerike 

vyciciavajú surové húsenice a pandravy. Mravce sa konzumujú aj v Mexiku, kde sú i reštaurácie, ktoré 

podávajú varené larvy niektorých druhov čiernych mravcov. Zanietený entomofág sa naprieč Afrikou 

vydá zaručene v období, keď krajinou tiahnú koníky sťahovavé. Afričania po úspešnom love tento hmyz 

najskôr usušia na grile, potom ho roztlčú na prášok a pomiešajú s jukovou múkou. Takto pripravená 

zmes sa zaleje vodou, prehnetie, poukladá na listy banánovníkov či iných aromatických rastlín a upečie 

sa v horúcom popole. V Japonsku dostať v bežných obchodoch lúčne koníky na prípravu národnej 

pochúťky inago i larvy tamojších ôs. 

Špecializované firmy ponúkajú napríklad v konzervách natlačené larvy osičky Vespula lewisi, kukly 

priadky známe ako kaiko alebo koníky hashi. Sušený tovar si možno do zásoby nakúpiť v Latinskej 

Amerike. Hmyz sa vo veľkom spracováva priamo na slnku, výsledným produktom domorodci prichucujú 

tacos, rôzne omáčky, omelety, polievky, či rizoto. Ekvádorčania sieťami zbierajú larvy chrobákov rodu 

Golopha, ktoré parazitujú na zemiakoch a čili papričkách. Buď ich sušia na slnku, alebo ich 

spracovávajú do konzerv. Brazílčania uprednostňujú mandľovú chuť lariev istých drevokazných 

chrobákov, ale aj samotárske včely a osy. Jemne oriešková chuť vyniesla mravce culona na najvyššie 

priečky obľúbenosti najmä v Kolumbii, obzvlášť cenené sú čerstvo vyliahnuté kráľovné. Tieto okrídlené 

mravce sa pri zbere zmetajú metličkami a po sparení v horúcej vode sa sušia na grile. Entomofágii sa 

nebránia ani chladnejšie kúty zemegule. Aljašskí Eskimáci sa špecializujú na zber a konzumáciu lariev 

tamojších strečkov, ktoré parazitujú na soboch. 

Riziká konzumácie 

Konzumácii hmyzu by sa mali vyhýbať ľudia, ktorí majú alergiu na „morské plody. 

Napriek tomu, že hmyzu okolo nás je dostatok, nesmie sa konzumovať z voľnej prírody. Mnoho druhov 

je chránených, iné sú jedovaté, ďalšie môžu obsahovať pesticídy. Odporúča sa konzumovať len hmyz 

z chovov a fariem. Jedince určení ku konzumácii sa chovajú v uzavretých a hygienicky bezpečných 

chovoch. 

Kúpený hmyz sa môže po prinesení domov pár dní kŕmiť niečím kvalitným, buď ovocím, zeleninou, 

alebo chlebom. Pred tepelnou úpravou sa nechá asi dva až tri dni vyhladovať a poriadne vyprázdniť, 

obdobne ako pri príprave slimákov. Následne sa usmrtí sparením vriacou vodou či zmrazením a až 

potom sa s ním pracuje. 

Európa, Severná Amerika 

Hmyz sa stáva stále obľúbenejším artiklom hlavne medzi smotánkou. Je ponúkaný v špecializovaných 

obchodoch, kde si možno zakúpiť mravce v čokoláde, svrčky v karamele, včely v sirupe, či vyprážané 

húsenice a koníky. Na Sardínii a v oblasti Puy de Dôme vo Francúzsku sa za lahôdku považuje syr, 

v ktorom sa vyvíjajú larvy syrohlodky (Piophila casei). Reštaurácie, ktoré ponúkajú hmyz na svojom 

jedálnom lístku, sú však skôr raritou. Na Slovensku niektoré hmyzie špeciality sú ponúkané spôsobom 

internetového predaja. Ponúkané sú mravce v čokoláde, kari pečené svrčky, pečené červy, lízatká 

so škorpiónom a vodka škorpión. 

34

OCHRANA PRED BODAVÝM HMYZOM 

Článkonožce (blchy, vši, kliešte, šváby, roztoče a pod.) a rôzne druhy lietavého hmyzu (komáre, 

bodavé muchy Tse-Tse, muchničky atď.) sú v trópoch a subtrópoch prenášačmi rôznych závažných 

infekčných chorôb (žltá zimnica, malária, spavá choroba, mor, škvrnitý týfus, riečna slepota, horúčka 

dengue, krvácavé horúčky a pod.) a preto je potrebné sa proti nim čo najúčinnejšie chrániť. 


 

 

Najväčšie riziko hrozí po západe slnka, nezdržovať sa preto za tmy vonku. Komáre rodu Aedes 

(dengue, žltá zimnica) a muchy Tse-Tse (spavá choroba) sú však aktívne najmä cez deň. Malý 

pakomár flebotomus (leismanióza, papataci, bartonelóza) útočí najmä v čase západu slnka a pred 

svitaním. 

Oblečenie 

Odporúča sa nosiť oblečenie z bledej látky, košele s dlhými rukávmi, dlhé nohavice, ponožky, 

prípadne aj šatku na krk. Tmavé farby hmyz priťahujú. 

Repelenty 

Používať repelenty na nezakryté časti tela. Nezabúdať na tvár, uši, krk, členky, zápästia, chrbtovú 

stranu rúk a priestor medzi ponožkami a spodným okrajom nohavíc. Repelenty po nanesení 

na pokožku účinkujú len niekoľko hodín (vyparujú sa v závislosti na pohybovej aktivite a potení) 

a preto je potrebné ich nanášať opakovane. 

Neznáme repelenty a insekticídne látky môžu predstavovať riziko pre zdravie užívateľa, pri ich 

nákupe v menej rozvinutých krajinách voliť výrobky od známych producentov. Pred použitím si 

dôkladne prečítať návod, aplikovať prípravok odporúčaným spôsobom, pri manipulácii s ním nejesť 

ani nefajčiť a po skončení práce si umyť ruky mydlom a vodou. Insekticídne prípravky sa musia 

uskladňovať na bezpečnom mieste mimo dosahu detí, oddelene od potravín a nápojov. Oblečenie 

(najmä odevy z tenkej látky, ktorú niektoré druhy hmyzu dokážu prebodnúť) je vhodné impregnovať 

insekticídnymi látkami, repelentami. (Osoba vystavená bodavému hmyzu po západe slnka 

v tropickej oblasti bude mať pravdepodobne najviac bodnutí v okolí členkov. Bavlnené členkové 

bandáže (10 cm široké) impregnované 4 ml dietyltoluamidu (DEET) redukujú počet bodnutí 

niektorými druhmi tropických komárov až o 85 %. Ak sa bandáže, vždy keď sa nepoužívajú, uložia 

do nepriedušného obalu, impregnácia na nich vydrží niekoľko týždňov.) 

Ochrana ubytovacích zariadení 

Celonočný ochranný účinok v uzavretej miestnosti môžu zabezpečiť odparovače insekticídov 

na batériu alebo elektrický prúd komerčne dostupné v obchodoch. 

Cirkulujúci vzduch bráni lietaniu hmyzu a tak sa stropný ventilátor rotujúci po celú noc môže stať 

dobrou pomôckou na ochranu proti komárom. 

Okná a dvere hotelov a ubytovacích zariadení je potrebné chrániť sieťami (o hustote minimálne 

5 očiek na 1 cm). 

Ochranné posteľné siete - moskytiéry majú byť nainštalované a uzavreté taktiež pred zotmením. 

Pri inštalovaní siete sa treba uistiť, že nie je deravá a je na všetkých stranách dobre zachytená, 

takže sa pri zmene polohy spiaceho človeka žiadna jej časť neuvoľní. Ak pri spánku opierame časť 

tela o sieť, komáre môžu využiť príležitosť, prestrčiť cez očko sosák a nacicať sa krvi. Vo vysoko 

rizikových oblastiach je preto vhodné impregnovať siete insekticídnou látkou, čím sa posilní ich 

ochranný účinok. Viaceré hotely v malarických oblastiach poskytujú svojim hosťom vlastné siete. 

Ich kvalita je však neraz sporná a preto sa odporúča priniesť si so sebou vlastnú moskytiéru. 

Štandardné moskytiéry neposkytujú dostatočnú ochranu pred malými pakomármi rodu flebotomus. 

Použitie špeciálnych sietí s menšími očkami (10 - 12 otvorov na 1 cm) však do značnej miery bráni 

cirkulácii vzduchu, ktorá je v teplom prostredí žiadúca. V endemických oblastiach leismaniózy 

a bartonelózy, ktoré flebotomus prenáša, sú preto najvhodnejšou ochranou klasické moskytiéry 

proti komárom impregnované insekticídnymi látkami. Komáre a bodavé muchy môžu byť prítomné 

aj v niektorých hoteloch s klimatizáciou. Ak obloženie klimatizačného zariadenia dostatočne 

netesní, môže hmyz do izieb ľahko preniknúť. Vtedy je potrebné pristúpiť k osobnej mechanickej 

a chemickej ochrane. 

Preventívne opatrenia zahŕňajú aj odstránenie všetkých zvyškov potravín a omrviniek a udržiavanie 

nádob na odpadky v čistote. 

35

OSTNATOKOŽCE (ECHINODERMATA) 

Ostnatokožce sú morské živočíchy. Vďaka nápadnej schránke (vonkajšej kostre) s ostňami patria 

medzi najznámejšie morské bezstavovce. Patria k nim ježovce, hviezdice, holotúrie, hadovky a ľaliovky. 

Telo je u väčšiny lúčovito súmerné (väčšinou päťlúča stavba tela), chránené u väčšiny druhov 

schránkou pozostávajúcou z vápenatých doštičiek s ostňami. Prevažne sú ostne pomerne tupé, 

u niektoré druhy ich však majú nebezpečne ostré. Ostnatá schránka je potiahnutá kožou. 

Väčšina druhov žije na morskom dne, prevažne na skalách, korálových útesoch, ale aj na piesku 

a v bahne či usadeninách. 

Ostnatokožce sú zaujímavé ako objekty pozorovania pri potápaní, ako suveníry, v obmedzenej miere 

v gastronómii a ako nebezpečné živočíchy. 

JEŽOVCE (Echiuroidea) 

Ježovce sú bežne známe pod názvom „MORSKÝ JEŽKO“. Telo morského ježka má typický guľovitý 

alebo pologuľovitý tvar s množstvom dlhých, úzkych a dutých ostňov na povrchu. Žijú v skalnatých 

alebo zarastených častiach mora, kde sa živia riasami. 

GASTRONÓMIA 

Jedlé ježovce sa konzumujú najmä v stredomorskej a karibskej oblasti. Ich konzumácia môže spôsobiť 

niekedy žalúdočné ťažkosti ako žalúdočná nevoľnosť, zvracanie a hnačky. 

V Stredomorí a v oblasti Antíl sa jedia vajíčka ježovky jedlej (Echinus esculentus) a mnohých iných 

druhov z rodu Tripneustes. 


Poranenia turistov morskými ježkami patria medzi najčastejšie zdravotné riziká letných dovoleniek 

v turisticky exponovaných prímorských oblastiach. 

Ostne ľahko prenikajú do tela obete a pretože sú krehké, v rane sa často zalomia. Na niektorých 

miestach ježkovia doslova pokrývajú dno morských plytčín a vidieť ich možno aj na balvanoch blízko 

brehu. Najčastejšie preto dochádza k poraneniu chodidiel pri neopatrnom šliapnutí na ježka, postihnuté 

však môžu byť i ruky a iné časti tela. Rana silno páli, niekedy sa môže objaviť i zápal následkom 

sekundárnej infekcie. 

V tropických vodách v indopacifickej oblasti sa vyskytujú druhy ježoviek schopné vyvolať vážnu 

intoxikáciu až úmrtie človeka následkom obrny dýchacieho centra, vo vodách európskych morí však 

takéto druhy ježkov nežijú. Napr. sú to druhy rodu DIADEMA (Karibská oblasť, Červené more až 

po Polynéziu) majú dlhé ihlicovité ostne s obsahom jedu a spôsobujú bolestivé až nebezpečné 

zranenia. Intoxikácia sa prejavuje bolestivým ochrnutím postihnutej končatiny, svalovými kŕčmi, 

opuchom tváre, dýchavičnosťou, arytmiou a kolapsom. 

Prvá pomoc a liečba 

Liečenie pri zranení morskými ježkami je symptomatické. 

Základné pravidlá: 

Ostne z miesta poranenia odstrániť. Ostne sa musia vybrať opatrne, pretože sa ľahko lámu. 

Ranu umyť vodou a vydezinfikovať. 

Prudká bolesť zmierniť analgetikami, anestetickou masťou, prípadne obstrekom lokálneho 

anestetika. 

Pri poranení jedovatými druhmi zabezpečiť lekársku starostlivosť. Vyhľadať lekára je potrebné tiež, 

ak ostne ostali pod kožou a ak došlo k zápalovej reakcii. 

36

Ostne z miesta poranenia nie je vhodné odstrániť za každú cenu. Ak spätné háčky na konci ostňov 

hladkú extrakciu znemožňujú, prípadne sú zalomené tŕne príliš hlboko, je účelnejšie ranu vypláchnuť 

slabým antiseptickým roztokom alebo pri prvej pomoci aspoň morskou vodou a zákrok odložiť. 

Zápalová rekcia, ktorá tŕne ako cudzie telesá v rane ohraničí alebo postupné odlučovanie kože 

na poranenom mieste, odloženú extrakciu výrazne uľahčia. Násilné odstraňovanie tŕňov z rany 

v akútnom štádiu je nielen veľmi bolestivé, ale môže viesť aj k zväčšeniu a znekľudneniu rany a tým 

k predĺženiu času jej hojenia. 

Prevencia 

V prevencii sa odporúča nosenie kúpacích topánok. Rodičia malých detí by mali pred ich vstupom 

do vody prezrieť morské dno a balvany a prípadných ježkov odstrániť, alebo vyhľadať iný vstup 

do vody. Pozor na mŕtvych ježkov v štrku či piesku na pláži a na ježkov v skalných dutinách, do ktorých 

môže vniknúť palec nohy. 

HVIEZDOVCE (Stelleroidea) 

Hviezdovce, známe ako „MORSKÉ HVIEZDICE“ (Asteroidea), majú prevažne súmerné päťramenné 

hviezdovité telo. Ostne u väčšiny druhov sú krátke a tupé, takže nespôsobujú zranenia. 

Nebezpečné sú len niektoré druhy. Bolestivé zranenie môžu spôsobiť tŕne hviezdice nazývanej „tŕňová 

koruna“ (Acanthaster planci), žijúca na korálových útesoch východného pobrežia Austrálie. 

HOLOTÚRIE (Holothuroidea) 

Holotúrie majú podlhovasté, ohybné, uhorkovité telo bez panciera, pokryté hrubou kožou, v ktorej sa 

nachádza mnoho vápenatých tŕňov. Známe sú pod názvom „MORSKÉ UHORKY“. Žijú na morskom dne, 

prípadne sa zavŕtavajú do piesky alebo bahna. 

Význam pre cestovný ruch: 

 

 

 

Tropické druhy sú rôzne sfarbené a sú zaujímavé pre potápačov. 

Nepríjemné a bolestivé je šliapnutie na holotúrie. 

Gastronómia. 

V Oceánii sú holotúrie súčasťou jedálneho lístka domorodého obyvateľstva aj mnohých reštaurácii. 

V niektorých oblastiach Tichého oceánu, najmä v Indonézií a pozdĺž severného pobrežia Austrálie, 

zbierajú potápači holotúrie, ktoré volajú trepang. Tieto sa narežú a sušia. Používajú sa ako: 

- korenie - veľmi obľúbené na Ďalekom východe, 

- na prípravu polievok (Čína), 

- predjedlo - vyčistené črevá holotúrii, usušené (Japonsko). 

37

DRSNOKOŽCE (CHONDRICHTHYES) 

Rybovité morské živočíchy charakteristické ústami posunutými značne dozadu na spodnej strane tela 

a chrupkovitou kostrou. Väčšinou majú v koži ostré šupiny alebo tŕne, podľa čoho boli pomenované. 

Rozlišujeme ich na žraloky, raje a chiméry. 

Drsnokožce sú veľmi atraktívne živočíchy pre potápanie, morské akvária a oceanária, gastronómiu. 

Mnohé druhy sú však nebezpečné pre človeka a môžu spôsobiť vážne až smrteľné poranenia. 

ŽRALOKY 


Väčšina žralokov pre ľudí nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. Žraloky na ľudí útočia len zriedkavo. 

Medzi najčastejšie útočiace druhy patria žralok biely nazývaný aj ľudožravý (Carcharodon carcharias), 

žralok tigrí (Galeocerdo cuvier), žralok belavý (Carcharhinus leucas). 

Medzi oblasti, ktoré sú neslávne preslávené útokmi žralokov na človeka patria juhoaustrálske 

a mexické pláže, kalifornské a juhoafrické pobrežia. Ročne je na svete hlásených približne 100 útokov 

žralokov na človeka, väčšina z nich sa odohrá medzi 30°s.z.š. a 30°j.z.š., najmä na západnom pobreží 

USA (štáty Kalifornia a Oregon), v Juhoafrickej republike (pobrežie Easter Cape, Western Cape 

a Natal) a v Austrálii (všetky štáty vrátane Tasmánie s výnimkou Nothern Territory, najmä však South 

Austrália a New South Wales). Sporadické útoky najnebezpečnejšieho žraloka bieleho však v priebehu 

20. storočia zaznamenali aj vo vodách Nového Zélandu, Japonska, Brazílie, Argentíny, Hawaii, 

pri východnom pobreží USA, v Karibskom a Stredozemnom mori. Žraloky i keď žijú prevažne v slanej 

morskej vode, neraz zájdu i do ústi riek, napr. žralok belavý bol nájdený tisícky kilometrov od mora, 

až v horných častiach rieky Amazon. 

Prevencia 

Výskum naznačuje, že žraloky sú najaktívnejšie po zotmení. Vtedy dochádza aj k najčastejším útokom 

na ľudí – zväčša je to však vyprovokovaný útok. Žralok zaútočí, ak si človeka pomýli so svojou 

prirodzenou potravou – napríklad s tuleňom. Počet útokov však rastie, čo súvisí aj s nárastom obľuby 

vodných športov a potápania. Je všeobecne známe, že žraloky priťahuje prostredie, kde sa vykonávajú 

aktivity ako lov, potápanie, šport. Žralokov priťahuje najmä krv (napr. ryby lovené harpúnou), pohyb rýb 

(ktoré boli chytené) a nepravidelné pohyby (typické pre zraneného živočícha). V rizikových oblastiach 

s výskytom žralokov sa neodporúča surfovať; pri pohľade zospodu môže žralok mylne považovať 

surfovú dosku za tuleňa alebo iného morského živočícha, ktorý je ich obľúbenou potravou. Špeciálne 

repelenty proti žralokom (Shark-repelent) sa ukázali ako málo účinné. 


Nechodiť plávať a surfovať tam, kde je voda turbulentná, kde rybári chytajú ryby, blízko ústia rieky 

a malých prístavov, alebo v miestach, kde lovia kŕdle morských vtákov. 

Neplávať osamote – najviac útokov je na osamelých plavcov. 

Plávať len za denného svetla – romantické kúpanie „pri mesiačiku“ môže dopadnúť tragicky. 

Nevstupovať do mora s krvavými ranami ani škrabancami. 

Nenosiť šperky ani iné časti odevu z reflektívnych materiálov do mora. 

Zvýšiť opatrnosť, ak sú ryby nepokojné a zmätené, pretože to môže znamenať, že dravec je 

nablízku. Ak sa človek ocitnete vo väčšom kŕdli rýb, pokúsiť sa z neho dostať čo najrýchlejšie preč, 

lebo ryby môžu prilákať žraloka. 

Vyhýbať sa miestam, na ktorých už boli zaznamenané útoky žralokov na ľudí. 

Ak je žralok nablízku, nešpliechať zbytočne vodu a nerobiť prudké pohyby. 

Austrália: 

Kúpať a surfovať sa len na strážených plážach so záchrancami. Pri veľkých plážach patrolujú lode 

i lietadlá. 

Vyhľadávať pláže, kde sú siete proti žralokom. 

38

GASTRONÓMIA 

Plutvy žralokov sú drahou pochúťkou v krajinách juhovýchodnej Ázie. Mäso žralokov je dieteticky 

nezávadné a chutné, dováža sa aj k nám. 

V Európe je najväčší trh žraločieho mäsa v Taliansku, Španielsko spolu s Čínou sú najväčšími 

dovozcami žralokov na svete. Najviac cenený druh pre svoje mäso je žralok mako, ktorý sa však loví 

v Atlantickom oceáne. 

RAJE 

Zvláštnou čeľaďou sú rajovidné drsnokožce. Majú zhora sploštené telo, široké prsné plutvy 

pripomínajúce krídla, oči na vrchu hlavy, ústa a žiabrové štrbiny na spodnej strane. Vyskytujú sa 

v oceánoch a moriach, kde žijú na dne a zahrabávajú sa v blízkosti brehu do piesku. Iné sa pohybujú 

prevažne vo vodnom stĺpci. Niektoré druhy sa adaptovali aj na sladkú vodu a možno ich nájsť 

vo vodách Amazonky. 

Medzi rajovidné drsnokožce patria raje, trigony, torpeda a manty . 

Raje sú zaujímavé predovšetkým ako objekt na pozorovanie v morských akváriách a pre športových 

potápačov. 

GASTRONÓMIA 

V gastronómií sa uplatňujú niektoré druhy, najčastejšie raja obyčajná (Raja batis), ktorá je dodávaná na 

trh s rybím mäsom. Rozšírená je v Stredozemnom mori a východnej časti severnej polovice 

Atlantického oceánu. 


Raja nie je útočným živočíchom, ale niektoré druhy vlastnia obranné mechanizmy, ktoré môžu byť 

nebezpečné aj pre človeka. Najčastejšie boli poranenia zaznamenané u potápačov. 

Niektoré raje vlastnia tŕne v chrbtovej plutve, ktorými môžu spôsobiť bolestivé poranenie. K poraneniu 

človeka dochádza väčšinou po šliapnutí na jej telo ležiace na morskom dne, na ktoré reaguje švihnutím 

chvosta. Ročne je na svete zaregistrovaných niekoľko stoviek poranení rajou, pričom najčastejšou 

lokalizáciou rany je noha v oblasti členka a predkolenie. Bodnutie rajou vo väčšine prípadov spôsobuje 

len mechanické poranenie, rana má najčastejšie bodno-sečný charakter s nerovnými okrajmi 

a smrteľné prípady sú extrémne zriedkavé. 

Nebezpečná raja škvrnitá žijúca vo vodách Karibského mora je na piesočnom morskom dne takmer 

neviditeľná vďaka svojmu sfarbeniu splýva s prostredím na morskom dne. Jej ozubený jedový tŕň, ktorý 

je pevne spojený s chvostom obsahuje toxín, ktorý môže vyvolať zástavu srdca. Trigony majú 

1 – 2 jedové tŕne pri koreni chvosta. Poranenia sú pre človeka zriedka smrteľné, sú však bolestivé 

a niekedy spôsobujú ochrnutie bodnutej časti tela. 

Niektoré druhy rajovidných, hlavne torpéda sú schopné tvoriť elektrické výboje. Torpédo 

mramorované, ktoré sa nachádza sa aj v Stredozemnom mori, prežíva pritlačené k morskému dnu 

alebo zahrabané v piesku. Je schopné generovať elektrický prúd s napätím až 200 voltov. 

Postihnutému človeku by mala byť v prípade potreby podaná kardiopulmonálna resuscitácia ako pri 

elektrickom šoku. 

CHIMÉRY 

Chiméry žijú pri dne, v hlbokých vodách. Majú zvláštny vzhľad. Charakteristická je veľká hlava 

s vypuklými očami, králičími ústami. Telo je zakončené dlhým, tenkým a bičovitým chvostom podobným 

potkaniemu chvostu. Majú dve chrbtové plutvy, prvá začína ostrým bodcom, ktorý môže spôsobiť 

hlboké poranenie. U niektorých druhov je napojený na jedovú žľazu a bodnutie môže byť nebezpečné 

aj pre človeka. Mäso chimér má dobrú chuť, ale ich rozmnožovacie a iné orgány sú jedovaté. 

Najvýznamnejším zástupcom je chiméra hlavatá (Chimaera monstrosa), ktorá sa vyskytuje vo vodách 

Atlantiku. Je jednou z najväčších, dosahuje dĺžku až 1,5 m. 

39

RYBY (ICHTYES) 

Ryby sú nielen častou zložkou podávanej potravy, ale tiež predmetom športového rybolovu a ako 

dekoratívne živočíchy v akváriách a jazierkach. Turisticky atraktívne sú obrovské morské akvária 

a oceanária. Pre záujemcov o rybolov sú zaujímavé špecializované rybárske zájazdy ponúkané 

rybárskymi cestovnými kanceláriami alebo ako doplnková ponuka iných rekreácií. Niektoré ryby môžu 

spôsobiť poranenia pri manipulácii s nimi, alebo sú jedovaté. 

Prakticky najvýznamnejšie sú tieto čeľade rýb: 

JESETERY. Veľké morské ryby, väčšinou sa neresia v riekach. Z ich ikier sa pripravuje pravý kaviár. 

SLEĎOVITÉ. Významné konzumné morské ryby. Majú ostrú brušnú hranu, drobné šupinky a mäkké lúče 

v plutvách. Najviac sa konzumujú slede (Clupea harengus; 30 cm), ľudovo haringy, ďalej menšie druhy 

ako sardinky (Sardina pilchardus) a šproty (Clupea sprattus). 

LOSOSOVITÉ. Veľmi hodnotné konzumné ryby, uplatňujú sa aj v športovom rybolove. Morské, 

sťahovavé aj sladkovodné druhy. Výborné mäso má losos (Salmo salar; 40 kg), je oranžovoružové, 

takmer bez kostí. Z ikier sa pripravuje lososí kaviár, lacnejší a svetlejší než pravý kaviár z jeseterov. 

Hlavátka podunajská (Hucho hucho; 160 cm, 25 kg) je naša vyhľadávaná trofejná ryba. Rybársky aj 

kulinársky je cenený aj pstruh potočný (Salmo trutta; 1 kg), okrem bystrín žije v chladných vodách 

priehrad. Menej hodnotné sú pstruh dúhový, lipeň a sivoň. Rozšírené sú v podhorských riečkach 

a studených údolných nádržiach. 

ŠŤUKOVITÉ. U nás žije len šťuka obyčajná (Esox lucius, 120 cm,15 kg), známy dravec z pokojných 

zarastených vôd. Má výborné mäso. Patrí k trofejným rybám. 

KAPROVITÉ. Čeľaď sa vyznačuje vysúvateľnými ústami. Patrí sem väčšina našich rýb, 

za najhodnotnejšiu je považovaný kapor (Cyprinus carpio; 15-20 kg). Športovo zaujímavé sú tiež dravý 

boleň, obyvateľ väčších tokov, mrena a podustva v podhorských riekach. Početná je skupina 

tzv. bielych rýb (jalce, pleskáče atď.). Obsahujú veľa kostí a sú preto považované za podradné, hoci 

nájdu uplatnenie v rybacích polievkach. Amur a toľstolobík majú podradné olejnaté mäso. 

SUMCOVITÉ. Ryby s holým zavalitým telom, širokou sploštenou hlavou. Veľkú papuľu obkolesujú 

charakteristické mäsité fúzy. Trofejný sumec obyčajný (Silurus glanis; 2 m, 100 kg) je naša najväčšia 

ryba. Mäso kapitálnych jedincov však zapácha bahnom. V nížinatých bahnistých vodách je hojný 

sumček krpatý (25 cm), súci len pre polievky a vývary. 

ÚHOROVITÉ. V našich čistých tokoch žije úhor sťahovavý (1,5 m;5 kg). Má výborné mäso, obzvlášť 

vhodné na údenie. Z dovozu prichádzajú morské úhory a murény. Krv úhorov je jedovatá, tepelnou 

úpravou sa jed zneškodní. 

TRESKOVITÉ. Štíhle morské ryby charakteristické jedným fúzikom pod ústami. Ich suché málo kostnaté 

mäso je veľmi obľúbené (filé, šaláty). Najviac sa dováža treska obyčajná (Gadus morhua; 1,5 m). 

Jedinou sladkovodnou treskovitou rybou je mieň(Lota lota; 1 m), obyvateľ podhorských tokov. 

OSTRIEŽOVITÉ. Priečne tmavo pásikavé dravé ryby. Rybársky zaujímavé sú ostriež (Perca fluviatilis) 

a zubáč (Schizostedion lucioperca). Plutvové lúče sú ostré, nebezpečné pri manipulácii s rybou. 

MAKRELOVITÉ. Oceánické ryby s chutným mäsom. Majú drobné šupinky a chrbtovú plutvu rozdelenú 

na rad drobných plutvičiek. Najviac sa konzumujú makrela (Scomber scombrus, 40 cm) a tuniak 

(Thunnus thynus, 2,5 m, 150 kg). 

PLATESY. Telo charakteristicky zhora silne sploštené. Väčšinou morské druhy. V gastronómii veľmi 

hodnotné. Často dovážame kambalu (Rhombus maximus, 1 m). Za kulinársky skvost sa považuje 

morský jazyk (Solea vulgaris, 60 cm). 

ŠTVORZUBCOVITÉ. Morské ryby charakteristické pomerne malými tvrdými ústami pripomínajúcimi krátky 

zobák. Zuby splývajú do štyroch platničiek. Patria k nim najjedovatejšie ryby, v Japonsku sú však 

vyhľadávanou drahou pochúťkou známou pod menom fugu. 

40


A) KONZUMÁCIA RÝB 

Konzumácia rýb v niektorých prípadoch môže vyvolať zdravotné ťažkosti. 

Typy intoxikácie po konzumácií potravín pripravených z rýb: 

a) parazitárne nákazy 

Niektoré druhy rýb môžu byť hostiteľmi parazitov, najmä motolíc a pásomníc. Človek sa nakazí 

po konzumácií surových, nakladaných a nedostatočne tepelne upravených rýb (zasolené, ľahko 

marinované, údené, rybie šaláty). Prevencia spočíva v dôkladnej tepelnej úprave rybieho mäsa, 

keďže zárodky parazitov hynú pri vyšších teplotách. 

b) otravy pasívne jedovatými rybami 

K otravám pasívne jedovatými rybami dochádza po konzumácií potravín z rýb, ktoré obsahujú jedy 

v tkanivách a vnútorných orgánoch. 

B) JEDOVATÉ RYBY 

Ryby môžu byť aktívne alebo pasívne jedovaté. 

AKTÍVNE JEDOVATÉ RYBY 

Aktívne jedovaté sú predovšetkým morské druhy (viac ako 200 druhov), ktoré majú jedové ostne 

umiestnené v chrbtových alebo prsných plutvách. K poraneniu dochádza pri šliapnutí na rybu, počas 

rybolovu a potápania. 

Medzi najznámejšie morské dravce európskych i iných svetových morí a oceánov patria OSTNATCE 

(rod Trachinus). Sú to chutné lovné a medzi rybármi dobre známe ryby. Trachinus je často pozorovaný 

po prílive v piesku. Pri pokuse vyhrabať ho sa ihneď vymrští a energicky sa bráni, pričom neraz 

dochádza k poraneniu človeka. Veľmi častým spôsobom poranenia je aj šliapnutie na jedinca 

zahrabaného v piesku pri chôdzi naboso. Boli však popísané aj prípady, kedy ostnatec zaútočil na 

plávajúceho človeka a spôsobil bolestivé poranenie. 

Široko rozšírenou skupinou žijúcou aj v miernych klimatických oblastiach svetových morí je čeľaď 

Ropušnicovité, ktorej zástupcovia sa vyznačujú veľkou hlavou a vysoko položenými očami. Ropušnica 

škvrnitá (Scorpeana scrofa) nazývaná aj škorpionová ryba má pretiahnuté, dozadu sa zužujúce asi 

50 cm dlhé telo, ktoré je obvykle hnedej alebo hnedočervenej farby. Obýva skalnaté dno, kde číha 

na svoju korisť v rôznych úkrytoch, pričom zvyčajne dokonale splýva s pozadím. Na rozdiel 

od ostnatcov to však nie je agresívna ryba a človeka napáda len veľmi zriedka. Jej jedový aparát tvoria 

ostne chrbtovej, chvostovej a prsnej plutvy. 

Príznaky otravy pri poranení ostňom alebo tŕňom aktívne jedovatých morských živočíchov závisia 

od množstva toxínu, citlivosti jedinca a miesta poranenia z hľadiska prekrvenia a inervácie. Poranené 

miesto intenzívne bolí a šíri sa z neho opuch na celú končatinu. Bolesť je intenzívna a vystreľujúca, 

ďaleko väčšia než by zodpovedalo stupňu mechanického poškodenia tkaniva. Rana je často malá, 

no bolesť je niekedy tak silná, že vyvolá dočasné ochrnutie postihnutej končatiny a to skôr reflexne, než 

priamym účinkom. Bolestivá agónia je niekedy tak výrazná, že sa zdá, akoby postihnutá osoba konala 

hystericky. Celkové príznaky sa objavujú len pri masívnych intoxikáciách, pomerne častá je bolesť 

za hrudnou kosťou, príp. môže nastať nevoľnosť, hnačka až poruchy vedomia a kolaps. 

Rekonvalescencia u viac postihnutých osôb môže trvať aj niekoľko týždňov. Úmrtie následkom obrny 

dýchacích svalov je po poranení ostnatcom možné, výskyt takýchto prípadov je však mimoriadne 

zriedkavý. 

Prvá pomoc 

Liečba u jedovatých rýb spočíva v upokojení poranenej osoby, v otvorení rany a jej vymytí vodou. 

Následne rany vydezinfikujeme a chránime čistým obväzom alebo náplasťou. Niekedy sa aj pomerne 

malé zranenie môže skomplikovať sekundárnou infekciou. Odporúča sa aplikácia ľadového obkladu, 

ktorý pomôže zmierniť bolesť Rýchlu úľavu prinesie i obstrek rany lokálnym anestetikom (napr. 

lignokainom), v niektorých prípadoch sa odporúča 3 - 5 dňové užívanie antihistaminík. 

Prevencia 

Prevenciou poranenia jedovatými rybami je opatrnosť pri brodení sa v plytkej vode, používanie kúpacej 

obuvi a opatrnosť pri manipulácií s ulovenými rybami, včítane ich kuchynskej prípravy. 

41

PASÍVNE JEDOVATÉ RYBY 

Pasívne jedovaté ryby na rozdiel od aktívne jedovatých rýb nemajú jedové tŕne ani ostne, avšak ich telo 

obsahuje nebezpečný toxín. Intoxikácia pasívne jedovatými rybami je spojená s konzumáciou rýb. 

Problematika otráv pasívne jedovatými rybami je značne komplikovaná. Niektoré druhy rýb sú jedovaté 

len v určitej oblasti a len v určitom období roka a mnohé zákonitosti tohto výskytu sa nepodarilo presne 

objasniť. U niektorých rýb sa toxín nachádza len v určitých orgánoch, u iných dochádza k otrave 

po nevhodnom skladovaní. Príznaky otráv sa líšia podľa druhu ryby a typu toxínu. 

Pri konzumácií rýb (hlavne morských) môže dôjsť k otravám jedmi nachádzajúcimi sa v tkanivách 

a orgánoch rýb. Toxíny sú väčšinou termostabilné a najviac ich býva vo vnútorných orgánoch (črevo, 

pečeň, gonády) a v koži živočíchov. 

Podľa klinického priebehu a druhu toxínu sa rozlišuje niekoľko typov otráv: 

Typ makrelový sa vyskytuje najčastejšie. K otrave dochádza po požití nevhodne skladovaného, zle 

chladeného mäsa makrelovitých rýb, ako makrela, tuniak. V podstate ide o otravu histamínom. 

Činnosťou kontaminujúcich baktérií sa v mäse obsiahnutý histidin mení na histamín a príbuzné látky, 

ktoré sa varom neničia. Priebeh otravy pripomína alergickú reakciu. Prejavuje sa po 10 - 90 minútach 

po konzumácií silnou bolesťou hlavy, pocitom horúčavy v obličaji, neskoršie v celom tele, vyrážkami, 

svrbením kože. Často dochádza k spuchnutiu nosnej sliznice. Postihnutie tráviaceho traktu je nepatrné, 

môže sa prejaviť bolesťami brucha a hnačkou. Príznaky spravidla spontánne zmiznú do 8 - 12 hodín. 

Typ úhorový sa manifestuje malátnosťou, nevoľnosťou, slinením, stiahnutím hrdla a neschopnosťou 

hovoriť. Dochádza k poruche pohybovej koordinácie, neskôr až kŕčom. V ťažkých prípadoch nasleduje 

kóma, ktorá môže trvať 2 - 10 dní. Úmrtnosť je dosť vysoká. Jedovatá je krv úhorov. Toxín je 

termolabilný a pri tepelnej úprave sa zneškodní. 

Typ štvorzubcovitý. Príznaky sa dostavujú už 10 - 45 minút po konzumácii. Toxín je termostabilný, má 

neurotoxický a kardiotoxický účinok. Začínajú stratou citlivosti jazyka, perí, neskôr aj prstov. Potom sa 

objavujú obrny, spomalenie srdcovej činnosti, pokles krvného tlaku, postihnutie dýchacieho centra. 

Smrť môže nastať obrnou dýchacích svalov. Úmrtnosť je vysoká, obvykle za 2 – 6 hodín po konzumácií 

ryby. Otravy sa vyskytujú najmä v trópoch a subtrópoch, časté sú hlavne v Japonsku, kde sa mäso tejto 

ryby tzv. fugu považuje za lahôdku. V reštauráciách rybu pripravujú špeciálne školení kuchári. Vyžadujú 

sa špeciálne znalosti postupu prípravy, pričom sa musia odstrániť vnútornosti, ktoré obsahujú toxín. 

Pri nesprávnej príprave je však pokrm jedovatý a väčšina otráv vzniká po konzumácií jedla 

pripraveného neskúseným kuchárom. 

Ďalšou z príčin otráv môže byť jed, ktorý sa dostáva do rýb s ich potravou. Prvotným zdrojom toxínu je 

mikroskopický planktón tvorený prevažne bičíkovcami (obrnenky, Dinoflagellata). Jed sa postupne 

koncentruje v jednotlivých článkoch potravného reťazca, až nakoniec v rybách nachádzajúcich sa 

na konci reťazca (v mäsožravých rybách – najčastejšie sú to makrely, barakudy, morské úhory 

a niektoré koralové ryby). Jed sa postupom času v rybe hromadí, vyššie množstvá sú v starších rybách. 

Toxín je termostabilný, nemení vzhľad ani chuť rybieho mäsa. Inkubačná doba kolíše od 15 minút 

do 30 hodín s priemerom okolo 6 hodín. Príznaky sú veľmi pestré a líšia sa od druhu toxínu. Prejavujú 

sa ako tráviace príznaky (zvracanie, bolesť brucha, hnačka) a nervové príznaky (bolesť hlavy, poruchy 

zraku, trasy). Dochádza k svalovým obrnám, poklesu krvného tlaku, arytmii, smrť môže nastať 

zastavením dýchania. Tráviace obtiaže ustúpia po niekoľkých hodinách, ale nervové môžu pretrvávať 

týždne až mesiace. 

Prvá pomoc 

Prvá pomoc spočíva v urýchlenom vyvolaní zvracania a vyhľadaní lekárskej pomoci. 

Liečba 

Na otravy rybím mäsom nemáme účinný liek ani protijed. Liečia sa len príznaky intoxikácie, ktoré 

spočívajú vo výplachu žalúdka, podaní laxatíva (preháňadla), tlmení kŕčov a pod. 

Pri otrave makrelovitými rybami sa aplikujú antihistaminiká. 

Prevencia 

Pokrmy z morských živočíchov sa majú konzumovať len v spoľahlivých reštauračných zariadeniach. 

Mäso určené na konzumáciu sa čo najskôr oddelí od vnútorných orgánov, ktoré obsahujú toxín. 

Tepelná úprava mäsa nechráni pred účinkom termostabilných toxínov a mäso sa nezbaví toxicity ani 

42

dôkladným oplachovaním vodou. Turistom bez dôkladnej znalosti tejto problematiky sa neodporúča 

upravovať a konzumovať svojpomocne chytené ryby a to ani tepelne upravené. Rovnaké pravidlo sa 

týka neznámych rýb kúpených na miestnom trhu. 

Nekonzumovať neznáme ryby, ktoré nejedia miestny obyvatelia. 

Morské ryby kupovať len od spoľahlivých obchodníkov a konzumovať v renomovaných 

reštauráciách. Kupovať a do kuchyne majú byť dodávané len čerstvé ryby. Ich výber a prípravu 

je lepšie zveriť miestnemu kuchárovi. 

Morské ryby konzumovať v renomovaných reštauráciách. 

Potraviny z morských živočíchov skladovať čo najkratší čas a za dostatočne nízkej teploty. 

Nekonzumovať mäsožravé korálové ryby s hmotnosťou väčšou ako 3 kg a ani vnútorné orgány 

či ikry týchto rýb, pretože môžu obsahovať väčšie množstvo toxínu (toxín bičíkovcoch 

Dinoflagellata). 

C) UHRYZNUTIE 

Morské ryby. Človeka môžu poraniť útočné morské ryby BARAKUDY (Sphyraene picuda) (dorastajú 

do dĺžky až 2 metrov). Ich útok môže vyprovokovať žltá farba potápačského obleku, lesk kovového 

predmetu alebo mŕtva ulovená ryba. K uhryznutiu MURÉNOU alebo KONGÉROM (ryby úhorovitého tvaru, 

žijúce v okolí korálových útesov a skalnatých pobrežiach) dochádza pri potápaní. Útoky sú zriedkavé, 

pri vyrušení v úkryte bez možnosti úniku. 

Sladkovodné ryby. Zo sladkovodných rýb môžu človeka poraniť PIRANE (napr. Pygocentrus) žijúce 

v riečnej sústave riek Amazonky a Orinoko. Korisť napádajú v húfoch a sú schopné v krátkom čase 

spôsobiť vážne zranenia. Prilákať ich môže pach krvi, ale aj neobvyklé zvuky a vibrácie spôsobené 

sčerením vodnej hladiny. 

Prvá pomoc 

Prvá pomoc spočíva v umytí rany, odstránení špiny a dôkladnej dezinfekcii miesta poranenia. Následne 

vyhľadať lekársku pomoc. 

D) ELEKTRICKÉ RYBY 

V sladkých vodách južnej Ameriky, Afriky i niektorých moriach sa nachádzajú ryby schopné vyvíjať 

elektrický prúd. Najnebezpečnejší je juhoamerický PAÚHOR ELEKTRICKÝ (Electrophorus) vyskytujúci sa 

v riekach Guyany a v povodí riek Orinoko a Amazonka. Elektrické orgány umiestnené v chvoste ryby 

dokážu vytvoriť elektrický výboj o sile až 600 voltov, ktorý je schopný zabiť dospelého človeka. 

Ostatné elektrické ryby žijúce v tropických moriach uvoľňujú slabšie výboje, ktoré vážne neohrozujú 

zdravé osoby. Najznámejší je druh žijúci v Afrike – PASUMEC ELEKTRICKÝ (Malapterurus electricus). 

Prvá pomoc 

Postihnutému človeku by mala byť podaná kardiopulmonálna resuscitácia ako pri elektrickom šoku. 

43

OBOJŽIVELNÍKY (AMPHIBIA) 

Kožný sekrét mnohých obojživelníkov, mlokov a žiab je dráždivý. Ako potrava majú obojživelníky 

obmedzený význam. V západných krajinách považujú za delikatesu žabie stehienka. V ľudovej kuchyni 

miestami jedia stehienka skokanov. Je to ľahké diétne jedlo. Pre vivária sú súce len exotické mloky 

a žaby. 


MLOKY 

Mloky sa vyznačujú podlhovastým telom s dlhým chvostom a krátkymi končatinami. Na predných 

končatinách sú 4 a na zadných končatinách 5 prstov. Sú vlhkomilné. K našej faune patrí 5 druhov 

mlokov, až na mloka obyčajného (močiarneho) – Triturus vulgris sú chránené. Najväčším našim aj 

stredoeurópskym mlokom je mlok hrebenatý - Triturus cristatus, dorastá do dĺžky 18 cm. Obýva 

stojaté vody v teplejších polohách nížin. Mimo obdobia párenia sa zdržiava v pobrežnej vegetácii. 

Vyskytuje sa vo výške 300 – 500 m n. m. Samček má na chrbte a chvoste pílovito ozubenú koženú 

obrubu podobnú hrebeňu. Vo vyšších polohách žijú mlok horský - Triturus alpestris a mlok karpatský - 

Triturus montandoni. Mlok karpatský (10 cm) je našim najvzácnejším druhom a jedným 

z najznámejších karpatských endemitov. Obýva biotop stojatých a pomaly tečúcich vôd. Najčastejšie je 

rozšírený vo výške 500 – 1000 m n. m. Žije v listnatých a ihličnatých lesoch. Najnápadnejšie sfarbeným 

druhom je salamandra škvrnitá - Salamandra salamandra, ktorá je pomerne hojne rozšírená 

vo vlhkých lesoch, najčastejšie listnatých (bučiny), okolo potôčikov a lesných studničiek. Vyskytuje sa 

do výšky 1000 m n. m. Má lesklú čiernu kožu so žltými škvrnami, ktoré majú výstražný charakter. Koža 

salamandry vylučuje mierne jedovatý sekrét. 

ŽABY 

Žaby sú zavalité bezchvosté obojživelníky so skákavými zadnými nohami s plávacími blanami medzi 

prstami. U nás žijú žaby kunkovité, hrabavkovité, ropuchovité, rosničkovité a skokanovité. 

Kunkovité sú podobné ropuchám s nápadnou žltou alebo oranžovou kresbou na brušnej strane tela. Ich 

kožný sekrét je dosť dráždivý. Obývajú mláky na lesných a poľných cestách, mokrade, zarastené 

priekopy. Ozývajú sa silným kunkaním. Kunka obyčajná (červenobruchá) - Bombina bombina 

je druhom stepí nižších polôh. Kunka žltobuchá (vrchovská) - Bombina variegata žije v lesnom 

poraste vyšších polôh. 

Hrabavkovité sú podobné ropuchám, ale menej bradavičnaté. Vedia sa rýchlo zahrabať do zeme, čo im 

umožňuje veľký pätový hrbolček. U nás žije hrabavka škvrnitá - Pelobates fuscus, ktorej kožný sekrét 

páchne po cesnaku. 

Ropuchovité sú zavalité, bradavičnaté žaby. Ropucha obyčajná (bradavičnatá) - Bufo bufo je naša 

najväčšia žaba (12 cm). Na bokoch hlavy má jedové žľazy, ktorých výlučok je jedovatý. Menšia 

je ropucha zelená - Bufo viridis. 

Rosničkovité, drobné stromové žaby, sú rozšírené hlavne v tropickom pásme. Vyznačujú 

sa terčovitými prísavkami na prstoch. Majú hladkú kožu, sú pestro sfarbené a schopné farbozmeny. 

Na Slovensku žije jediný, zákonom chránený druh rosnička zelená - Hyla arborea. Rozšírená 

je v blízkosti vôd v nížinách a stredných polohách (do výšky 1000 m n. m.). 

Skokanovité – štíhle dlhonohé žaby. Zelené skokany majú prevažne zelené sfarbenie a žijú väčšinou 

vo vode. U nás najbežnejší je skokan zelený - Rana esculenta. Skokan rapotavý - Rana ridibunda, 

tmavší, olivovozelený, je najväčší zo skokanov. Vyskytuje sa v teplých lokalitách. Hnedé skokany majú 

sfarbenie chrbta hnedé. Vodu vyhľadávajú len počas rozmnožovania. Skokan hnedý - Rana 

temporaria je jediná z našich žiab, ktorá sa vyskytuje aj vo vysokohorských polohách. V lesných 

aj lúčnych mokradiach je rozšírený skokan ostropyský - Rana arvalis, ktorého samček má počas 

zásnub modré hrdlo. Najlepším skokanom je skokan štíhly - Rana dalmatina, ktorého skoky merajú 

2-3 m. Je výrazný teplomilný druh, obyvateľ svetlých výslnných lesov a lesostepí. 

44

PLAZY (REPTILIA) 

Z hľadiska cestovného ruchu sú plazy významné najmä ako nebezpečné a jedovaté živočíchy, v malej 

miere kulinársky. Krokodílie a hadie farmy sú turisticky nevšednou a príťažlivou atrakciou 

DEKORATÍVNE VYUŽITIE 

Môžu sa uplatniť ako dekoratívne živočíchy pre výstavné terária (vodné i suchozemské korytnačky, 

niektoré jaštery – chameleóny, leguány, gekóny a i.). Vystavovať hady sa neodporúča. 

GASTRONÓMIA 

Korytnačky. Korytnačie polievky sa pripravujú z morských karet, tie však sú už chránené, takže ich lov 

a predaj je nelegálny. 

Jašterice. Bežne je ich možné dostať v juhovýchodnej Ázii. 

Hady. V exotickej cudzine (najmä v Ázii) býva hadie mäso pripravené na rôzne spôsoby vyhľadávanou 

špecialitou. Ako potrava sú hady obľúbené u obyvateľov juhovýchodnej Ázie, kde v prepychových 

podnikoch podávajú drahé kobrie polievky a vajcia. 

Krokodíly. Znalci tvrdia, že krokodíl chutí ako niečo medzi klasickým kurčaťom a rybou. Je to však 

trochu zavádzajúce, pretože chuť krokodíla na tanieri značne ovplyvňuje to, čím bol kŕmený. Krokodílie 

mäso je vo svete považované za delikatesu a nutné je dodať, že aj veľmi výživnú. 100 gramov 

obsahuje okolo 440 kilojoulov, 22 gramov proteínov a sotva dva gramy tuku. Zvykne sa pripravovať 

na grile, ako minútka, v marináde či omáčkach. 


KROKODÍLY 

V Sudáne, Strednej Afrike a juhovýchodnej Ázii existuje riziko útoku riečnych krokodílov, na Ďalekom 

východe a v severnej Austrálii sa vyskytujú i druhy adaptované na slanú vodu. 

JEDOVATÉ HADY 

Vo svete žije približne 2 700 druhov hadov, z ktorých je jedovatých iba 400. Sú vybavené jedovým 

aparátom, ktorým sú jedové zuby. Nebezpečenstvo hrozí pri uhryznutí hadom, k väčšine uhryznutí 

dochádza na dolných končatinách. U „pľúvajúcich“ kobier dochádza k zasiahnutiu očí (Indonézia, 

Malajzia, juhovýchodná Čína, Taiwan, severný Vietnam, niektoré africké krajiny). 

Samotné hady sa delia na veľké množstvo podradov a čeľadí. K najvýznamnejším skupinám 

jedovatých hadov patria tieto čeľade: 

korálovcovité (Elapidae) 

zástupcovia: korálovce, kobry, mamby, väčšina austrálskych jedovatých hadov 

výskyt: Afrika, Ázia, Austrália, Amerika 

vretenicovité (Viperidae/Croltalinea) 

zástupcovia: vretenice, štrkáče, krovináre 

výskyt: Afrika, Európa, Ázia, Amerika 

užovkovité (Colubridae) 

zástupcovia: bojgy 

(väčšina druhov tejto čeľade nie je nebezpečná) 

výskyt: Afrika, Európa, Ázia, Austrália, južná Amerika 

mornárovité (Hydrophiidae) 

zástupcovia: morské hady 

výskyt: tropické moria celého sveta, hlavne indopacifická oblasť 

45

Výskyt 

Hady sa vyskytujú vo všetkých biotopoch, od púští po dažďové pralesy, žijú na súši aj vo vode. Najviac 

sa nachádza v trópoch a subtrópoch, ale niektoré druhy sa nachádzajú aj vo výške 5000 m nad morom 

a viac (štrkáč himalájsky, niektoré druhy vreteníc). 

Najčastejší výskyt poranení suchozemskými jedovatými hadmi a najnebezpečnejšie druhy: 

- tropické časti Ázie - väčšina uhryznutí jedovatými hadmi (India, Barma, juhovýchodná Ázia) – kobry 

(kobra indická), vretenica retiazková, vretenica pávia, štrkáče, bungary 

- Austrália - kontinentom, na ktorom žije viac jedovatých hadov ako nejedovatých – tajpan, pakobra 

hnedá, pakobra páskovaná 

- tropická Afrika – vretenica pávia, vretenica útočná, „pľuvajúca“ kobra čiernokrká 

- Stredná a Južná Amerika (Venezuela, Ekvádor, Brazília) – štrkáč brazílsky, krovinár zamatový, 

krovinár žararaka 

- Severná Amerika – štrkáč texaský, štrkáč kockovaný 

- Európa - vretenice 

- Slovensko – jeden druh jedovatého hada – vretenica obyčajná 

Morské hady: 

V tropických moriach sa vyskytujú jedovaté druhy, ktoré sa môžu dostať do kontaktu s plavcami 

a potápačmi. Môžeme sa s nimi stretnúť na otvorenom mori, v pobrežných vodách a na korálových 

útesoch. Najčastejšie sa vyskytujú v Tichom a Indickom oceáne. Jed morských hadov patrí 

k najúčinnejším hadím toxínom. Ich uhryznutie je nebezpečné, ale vzácne (najčastejšie v Malajzii). 

Jedovaté hady sa nevyskytujú: 

- na niektorých ostrovoch: Madagaskar, Nový Zéland, Nová Kaledónia, Galapágy, Havajské ostrovy, 

väčšina ostrovov Polynézie a Karibiku, Kanárske ostrovy, Írsko, Island, Korzika, Sardínia, Baleáry, 

Kréta a Malta. 

Príznaky otravy 

Príznaky otravy sa líšia v závislosti od druhu toxínu. Zloženie hadieho jedu je odlišné pre jednotlivé 

druhy hadov. Všeobecné príznaky: postihnuté miesto je bolestivé ako po bodnutí včelou. Bolesť sa 

rýchlo zosilňuje a vystreľuje. Objaví sa opuch, koža sčervená a vznikajú krvné podliatiny v okolí rany. 

Celkové príznaky otravy: pokles krvného tlaku, nevoľnosť, studený pot, rozšírené zrenice a poruchy 

videnia. Obtiažne povrchové dýchanie, prípadne až strata vedomia a smrť. 

Vretenicovité a štrkáčovité: 

Tkanivo okolo miesta uhryznutia opúcha, opuch sa postupne rozširuje. Objavuje sa do troch minút, a potom môže 

pokračovať až hodinu. Miesto uhryznutia je veľmi bolestivé, sú na ňom badateľné otlačky zubov. Začínajú krvácať 

dôležité vnútorné orgány, čo sa prejavuje krvou v moči; dochádza aj k deštrukcii krvných a tkanivových buniek. Obeť trpí 

silnými bolesťami hlavy a smädom, nastáva pokles krvného tlaku, sprevádzaný zrýchlením pulzu, a dostavuje sa 

aj krvácanie do susedného tkaniva. Keď je uhryznutie ťažké a neošetrené, hrozí reálne nebezpečenstvo amputácie; 

do 24-48 hodín môže postihnutý zomrieť. Väčšinu smrteľných uhryznutí hadmi na celom svete spôsobujú vretenice. 

Korálovcovité a užovkovité: 

Nepravidelná srdcová činnosť, pokles krvného tlaku, slabosť a vyčerpanie, silné bolesti hlavy, závrate, poruchy videnia, 

dezorientácia, strata svalovej koordinácie a kŕče svalov, dýchacie ťažkosti, chvenie, nadmerné potenie, znecitlivenie pier 

a chodidiel, mrazenie, nevoľnosť, vracanie, hnačka, bezvedomie. 

Morské hady: 

Uhryznutie je zväčša bezbolestné, po 1-2 hodinách prichádza bolesť a tuhnutie svalstva i bolesti svalov pri pasívnych 

pohyboch ramien, nôh, šije a trupu. Do troch hodín moč nadobudne červenohnedú farbu, a potom sa objavujú podobné 

nervové poruchy ako u predchádzajúcej skupiny. Ak sa postihnutému neposkytne ošetrenie, spravidla do 12-24 hodín 

zomrie. 

Prvá pomoc 

Identifikácia hada. Je potrebná, aby sa mohla určiť špecifická antitoxická terapia (podanie 

príslušného špecifického protijedu). Preto je potrebné pokúsiť sa identifikovať druh hada, ktorý 

spôsobil poranenie, zaznamenať okolnosti a čas uhryznutia. Ak hada nevieme identifikovať, 

zapamätáme si jeho morfológiu, odfotíme alebo prípadne ho na mieste incidentu zabiť a priniesť 

do zdravotníckeho zariadenia. Hada nezabíjať, ak s tým nemáme skúsenosti a mohol by ohroziť 

naše zdravia alebo ostatných ľudí na okolí. Pri pokuse zabiť hada je potrebné dať mu sečnú ranu 

46

do zadnej časti hlavy, presne, hneď na prvýkrát, pretože poranené hady bývajú nebezpečné. 

So zabitým hadom však treba zaobchádzať opatrne, pretože môže reflexne uhryznúť aj po smrti. 

Upokojenie postihnutého. Poraneného treba upokojiť (vystupovať kľudne, udržiavať rozhovor, 

zraneného podľa možnosti nenechávať osamote). 

Uloženie postihnutého. Aby sa zabránilo šíreniu jedu, požiadať postihnutého, aby sa nehýbal 

a uložiť ho do polohy so srdcom nad úroveň rany. 

Spomalenie šírenia jedu. Končatinu nad miestom uhryznutia zaškrtiť, aby sa obmedzilo šíreniu 

jedu z rany. Škrtidlo musí byť pružné, napr. gumová hadica, traky, skrútená šatka, pančucháče 

a pod. Úzke nepoddajné škrtidlo – povraz, drôt atď. – by zapríčinilo poškodenie končatiny. Škrtidlo 

založíme asi 10 cm nad ranu a každých 15 - 20 minút ho musíme nakrátko uvoľniť a posunúť asi 

10 cm bližšie k trupu. Koža správne stiahnutej končatiny má byť namodralá v dôsledku stlačenia 

žilového systému. Ak je biela a pod miestom zovretia nie je hmatateľný pulz, vtedy je sťah príliš 

silný a nežiadúco obmedzuje aj prúdenie krvi v tepnách. (Niektorí lekári odporúčajú stiahnutie 

uvoľniť až v nemocnici.) 

Dezinfekcia rany. Opláchnuť vodou, vyčistiť dezinfekčným činidlom a prekryť obväzom. 

Prevoz do zdravotníckeho zariadenia. Zariadiť transport do zdravotníckeho zariadenia, kde býva 

k dispozícií sérum proti hadiemu jedu. Postihnutý by sa mal počas transportu čo najmenej 

pohybovať (vhodné sú nosítka), končatina by mala byť imobilizovaná dlahou a mala by byť 

polohovaná pod úrovňou srdca. 

Odľahlé oblasti. V prípadoch, že lekárske ošetrenie nevieme v primeranom čase zaistiť, napr. 

na odľahlých horských chatách alebo pri výpravách safari, treba aplikovať špecifické sérum pri 

rozvoji celkových príznakov otravy (nemá sa podať skôr ako sa dostavia prvé príznaky celkovej 

otravy). V takýchto prípadoch by mal byť prítomný lekár alebo zdravotník so špeciálnou prípravou 

(zdravotník expedície a pod.). Vzhľadom na tepelnú labilitu musí byť sérum skladované v prenosnej 

chladničke alebo v polystyrénovej krabici s ľadom s teplotou 2 – 10 ˚C. 

Nedávať nič jesť ani piť. Platí to najmä pre alkohol - ten spôsobí roztiahnutie ciev a urýchli 

vstrebanie jedu, nedávať stimulanciá (kofeín) ani lieky proti bolesti bez porady s lekárom. 

Neodporúča sa podávať lieky proti bolesti obsahujúce kyselinu acetylosalicylovú (Acylpirin, 

Anopyrin a pod.), ktoré podporujú krvácanie. 

„Pľúvajúce“ kobry. Pri zasiahnutí očí jedom "pľujúcej" kobry je nutné oči okamžite vypláchnuť 

vodou. Ak nie je voda k dispozícii, možno použiť i inú tekutinu. Proti bolesti sa aplikuje lokálne 

anestetikum a oči sa chránia tmavými okuliarmi. 

Každé uhryznutie jedovatým alebo neznámym hadom je vážne a postihnutý by vždy mal byť 

sledovaný po dobu 24 hodín v zdravotníckom zariadení. 

Neodporúča sa 

Pri poskytovaní prvej pomoci sa zásadne neodporúča narezanie alebo vyrezanie miesta uštipnutia 

(ako je to uvádzané v staršej literatúre), ani jeho vysávanie ústami (odstráni sa len malé množstvo 

jedu), či nalievanie rôznych chemikálií na ranu, ktoré iba napomáhajú nekróze a sekundárnej infekcii. 

Nevhodné je aj prikladanie ľadu na ranu, jej trenie, masírovanie alebo vypaľovanie. 

V niektorých krajinách sa možno stretnúť aj s netradičnými spôsobmi liečby, napríklad s používaním 

protijedových tabletiek vyrábaných v Číne alebo prikladaním čierneho kameňa na miesto pohryzenia 

(aktívne uhlie). Tie však možno využiť len pri nedostupnosti rýchlej odbornej pomoci a s dodržaním 

všetkých uvedených pravidiel prvej pomoci. 

Liečba 

Liečba má prebiehať v zdravotníckom zariadení, kde je postihnutý monitorovaný. Pri rozvoji celkových 

príznakov otravy sa aplikuje sérum (protijed). Sérum proti hadiemu uštipnutiu sa aplikuje do žily, 

prípadne do svalu a nemá sa podať skôr, ako sa dostavia prvé príznaky celkovej otravy. Podáva ho 

zásadne lekár, v ktorého kompetencii je aj posúdenie precitlivenosti pacienta na sérum. Sérum môže 

spôsobiť alergickú reakciu, preto sa sérum má podávať v zdravotníckom zariadení, kde možné 

zvládnuť tieto komplikácie (alebo lekárom v teréne). 

47

Prevencia 

Hady sú plaché a na človeka aktívne neútočia, výnimku predstavuje len kobra kráľovská. K uhryznutiu 

človeka často dochádza pri náhodnom šliapnutí na hada. 

Ak hady prichádzajú do blízkosti ľudských obydlí, nie je to preto, aby útočili na človeka, ale cieľom ich 

snaženia sú zväčša hlodavce. V okolí ľudských sídiel a na plážach je preto potrebné odstraňovať 

odpadky. S nimi totiž prichádzajú hlodavce a tie zasa lákajú svojich predátorov - hady. Bližšie 

k ľudským obydliam sa hady neraz presúvajú aj v čase povodní, keď sú ich tradičné skrýše zaplavené 

vodou. Známe sú prípady poranenia jedovatými hadmi počas záplav v Ázii a Afrike, keď hady rovnako 

ako ľudia hľadali útočisko na plávajúcich predmetoch. 

Na našom území sa vyskytuje iba jeden druh jedovatého hada, vretenica obyčajná. Môžeme sa s ňou 

stretnúť na miestach ako napr. lesné svetliny s malinami, borievkami alebo na skalnatých a trávnatých 

svahoch. 

Klientov treba upozorniť na nebezpečie stretnutia s hadmi a poučiť ich ako sa v takýchto prípadoch 

treba správať. Personál musí ovládať poskytovanie prvej pomoci. 

Zásady prevencie pred napadnutím jedovatými hadmi: 

informovať sa o výskyte jedovatých hadov v navštívenej oblasti, 

vysoká pevná obuv, dlhé nohavice z pevného materiálu, 

vyhýbať sa miestam pravdepodobného úkrytu hadov (diery, húštiny, skalné štrbiny, dutiny stromov 

a pod.), 

pri chôdzi nosiť palicu, ktorou je možné preskúmať neprehľadné úseky cesty, 

za tmy cestu a okolie osvetliť svietidlom, 

pri stretnutí s hadom zo vzdialenosti 1 m je ešte možné sa bez nebezpečia vzdialiť, nerobiť prudké 

pohyby, pomaly ustupovať, vo väčšine prípadov sa had bude snažiť utiecť, 

pri prekvapení hadom v bližšej vzdialenosti zostať nepohnute stáť, až kým sa had neodplazí, 

hada sa nesnažiť zabiť – pri pokuse zabiť, dať mu sečnú ranu do zadnej časti hlavy, presne hneď 

na prvýkrát – poranené hady bývajú nebezpečné. 

ŠKRTIČE 

Riziko zo strany hadov však nehrozí len od jedovatých druhov. V trópoch môžu prísť cestovatelia 

do styku aj s tzv. škrtičmi. Patria do čeľade veľhadovité (Boidae), ktorá zahŕňa pytóny a vlastné 

veľhady. Ich dĺžka je od 60 – 80 cm do 10 m, nájdené boli anakondy aj o dĺžke 11 – 15 m. Všetky 

druhy tejto čeľade sú nejedovaté, ale nebezpečné veľkou svalovou silou. Sú to škrtiče, živiace sa 

zväčša teplokrvnými zvieratami, ktoré zabíjajú udusením. Had sa ovinie okolo koristi a zovretie trvá 

dovtedy, kým korisť neprestane dýchať. Veľké druhy sú z tohto dôvodu nebezpečné aj pre človeka. 

Všeobecne môžeme povedať, že každý veľhad dlhší ako 2,7 m môže byť pre človeka nebezpečný. 

Výskyt. Veľhady a pytóny sú typickými hadmi trópov (niektoré malé druhy aj v subtrópoch). Vyskytujú 

sa v pralesoch aj polopúštiach, môžu žiť na zemi (veľhady v Antilách), na stromoch (prevažne 

juhoamerické hnedé veľhady) alebo aj vo vode (anakonda v riekach tropickej Južnej Ameriky). 

K vlastným VEĽHADOM patria VEĽHADY a ANAKONDY. Vyskytujú sa hlavne v tropickej Amerike, Afrike, 

Ázii. Anakondy žijú v tropickom pásme Južnej Ameriky, v riekach a dosahujú dĺžku až 7 – 10 – 15 m. 

PYTÓNY sa vzhľadom podobajú veľhadom, líšia sa stavbou lebky a zemepisným rozšírením. Vyskytujú 

sa len v Afrike, Ázií a Austrálii. Najväčšie a najčastejšie sa vyskytujúce sú v juhovýchodnej Ázii 

a na Filipínach (pytón mriežkavý Python reticulatus – jeden z najväčších hadov – dĺžka do 10 m), 

v Číne (pytón tmavý Phyton bivittatus), v Prednej Indii (pytón tigrovitý Python molurus – do 4 m), 

v Austrálii a v Novej Guinei (pytón čiernožltý Python spilotes, 3 – 6 m). 

Prvá pomoc 

Pri napadnutí musí človek rýchlo vzpažiť, aby mohol pomaly sa ovíjajúceho hada preseknúť mačetou, 

ktorá je nevyhnutnou súčasťou výzbroja pri pobyte v pralesoch. Po uväznení rúk šance napadnutého 

človeka efektívne sa brániť klesajú. 

48


KORYTNAČKY 

Jedinou našou pôvodnou korytnačkou je korytnačka močiarna - Emys orbicularis. Je to významný 

zákonom chránený druh. Vyskytuje sa vzácne v národnej prírodnej rezervácii Tajba (Východoslovenská 

nížina, Streda nad Bodrogom). Tento druh obýva močiare, pomaly tečúce toky, rybníky a mŕtve 

ramená. Na súš vylieza len vyhrievať sa a klásť vajíčka. Veľmi dobre pláva a potápa sa. Je mäsožravá, 

živí sa rybami, obojživelníkmi a vodným hmyzom. Dorastá do dĺžky 20 - 30 cm, jej pancier je 

charakteristický nízkym klenutím. Patrí k dlhovekým druhom, ojedinele sa dožíva 50 a viac rokov. 

JAŠTERY 

Jediným zástupcom čeľade scinkovité na Slovensku je krátkonôžka štíhla - Ablepharus kitaibelii, 

ktorá je prísne zákonom chránená a vyskytuje sa v Slovenskom krase. Žije na suchých slnečných 

kamenistých alebo piesčitých stráňach v najteplejších oblastiach južného Slovenska. Nízka 

reprodukčná schopnosť je dôvodom jej úbytku. Od jašteríc sa líši krátkymi slabými končatinami, telo je 

pokryté malými lesklými šupinami. 

Jašterice majú dobre vyvinuté nohy s ostrými pazúrikmi, zreteľný ušný bubienok a dlhý chvost. Jazyk 

je vpredu rozštiepený. Samce sú pestrejšie sfarbené. Našou najväčšou a najkrajšou jaštericou 

je jašterica zelená - Lacerta viridis, ktorá dorastá do dĺžky 40 cm a patrí k zákonom chráneným 

druhom. Je najväčšou jaštericou v strednej Európe. Dlhý chvost je dvakrát tak dlhý ako telo. Samčeky 

sú v období párenia krásne sfarbené. Majú smaragdovozelený sfarbený chrbát, ktorý prechádza 

do bledožltého brucha, hrdlo je azúrovomodré. Samička je hnedá. Ako jediná z našich jašteríc sa 

obratne šplhá na stromy a kríky. Je hojná v teplejších oblastiach, obýva suché a slnečné krovinaté 

stráne, okraje teplých lesov, záhrad a vinohradov. Vyskytuje sa hlavne v Slovenskom krase. 

Najbežnejšou je jašterica obyčajná - Lacerta agilis, rozšírená na svetlých suchých miestach od nížin 

až do podhorského pásma. Samička je hnedá, samček zelenkastý. Jašterica múrová - Lacerta muralis 

je štíhla, tmavá, so zahroteným tvarom hlavy. Uprednostňuje slnečné vápencové skaly. Najmenšou 

jaštericou je jašterica živorodá - Lacerta vivipara, ktorá žije vo vyšších polohách na vlhkých miestach 

a mokradiach. 

Slepúchovité druhy majú končatiny zakrpatené, telo je hadovitého vzhľadu. U nás sa vyskytuje len 

slepúch lámavý - Anguis fragilis, ktorý dorastá do dĺžky 30 - 50 cm. Obýva svetlé lesy a husté 

krovinaté porasty. Vyskytuje sa do výšky 1 000 m n. m., ale najhojnejší je v lesoch na rozhraní nížin 

a pahorkatín. 

HADY 

Na Slovensku sa vyskytujú užovkovité a vretenicovité druhy. 

U nás žijú 4 druhy, ktoré patria k nejedovatým druhom. Prevažne na vodu viazané sú užovka 

obyčajná - Natrix natrix, poznáme ju podľa svetlých polmesiačikovytých škvŕn za hlavou a zriedkavo sa 

vyskytujúca užovka fŕkaná - Natrix tesselata. Dorastajú do 1 m. Užovka hladká - Coronella austriaca 

je pre útočnosť a nevýraznú kresbu na chrbte často zamieňaná s vretenicou. Je viac teplomilná, 

vyhľadáva suché svahy v lesoch, kameňolomy a pod. Našim najdlhším hadom je užovka stromová - 

Elaphe longissima, meria 160 – 180 cm. Je výrazne teplomilná. Rozšírená v riedkych listnatých lesoch 

a na krovinatých kamenných svahoch, od nížin až do výšky 900 m n. m. Je najobratnejším hadom, 

výborne sa šplhá po stromoch. V prípade ohrozenia sa bráni a hryzie. Obe lesné druhy sú škrtiče 

(korisť usmrcujú udusením). 

Jediným jedovatým hadom na Slovensku a zároveň našim najjedovatejším živočíchom je vretenica 

obyčajná (severná) - Vipera berus. Známa je podľa kľukatého pásu na chrbte, hlava je trojuholníkovitá. 

Rozšírená je v lesnatom teréne od nížin do hôr, od 600 do 1 900 m n. m. na strednom a východnom 

Slovensku. 

49

VTÁKY (AVES) 

Z hľadiska cestovného ruchu sú vtáky významné pre rôzne rekreačné činnosti (výstavné zvieratá, 

poľovníctvo, agroturistika, zoologické záhrady, pštrosie farmy a pod.), v gastronómii, pre dekoratívne 

využitie najmä v exteriéroch, ale aj ako zdroj infekcií prenosných na človeka. 

PŠTROSY 

Veľké nelietavé vtáky s hmotnosťou podľa druhu 20 až 100 kg. Chovajú sa na farmách pre diétne 

mäso, ktoré takmer neobsahuje tuk, a pre vajíčka. Vzhľadom na vysokú cenu týchto produktov sú 

zákazníkom ponúkané len výnimočne v exkluzívnych reštauráciách. Mäso má červenú farbu 

a vzhľadovo pripomína hovädzinu. Chuť je zas príbuzná divine. Poteší aj jeho univerzálnosť pri 

úpravách. 

ZÚBKOZOBCE 

Kačice a husi sú bežne dostupná a ponúkaná hydina. Komerčne úspešné sú ich sezónne kulinárske 

ponuky (husacie hody). Pre športový lov sú vhodné cestovnou kanceláriou organizované hony na divé 

kačice. Pre parkové jazierka a bazény sú atraktívne rôzne usadené divé a exotické kačice, husi 

a labute. Vajcia kačíc sú často kontaminované salmonelami patogénnymi pre človeka. Preto je 

zakázané podávať ich surové, napr. do majonéz, zmrzlín, či na tatárske bifteky. 

HOLUBY 

Prítomnosť holubov v obývaných budovách a objektoch je nežiadúca. Poškodzujú a znečisťujú strechy 

a stavby. Ich hniezda môžu byť zdrojom ploštíc, rôznych roztočov, chrobákov, kožiarov, molí atď. 

Pre konzum sú najlepšie mladé holuby, ktoré ešte nevyleteli z hniezda. Staré holuby majú mäso tuhé, 

súce len na vývary. 

HRABAVCE 

Sľubnou príležitosťou v cestovnom ruchu je organizovať exkluzívne poľovačky na lesné kury – 

hlucháne a jariabky. Podobne je možné sprostredkovať účasť na honoch na bažanty. Rôzne druhy 

bažantov a pávy sú vhodné aj ako exponáty pre výstavné voliéry pri rekreačných zariadeniach. 

PAPAGÁJE 

Sú častými nosičmi ornitózy, preto sa ich vystavovanie v rekreačných zariadeniach neodporúča. 

SPEVAVCE 

Do tohto radu patrí väčšina druhov vtákov, v našej národnej kuchyni sa však neuplatnili. Niektoré druhy, 

najmä exotické, je možné chovať na oživenie interiéru budov, ale iba za dodržania hygienických 

podmienok. Môžu byť zdrojom nákazy pre človeka, preto sa ich chov v pohostinských zariadeniach 

neodporúča. 

INFEKCIE PRENOSNÉ Z VTÁKOV NA ČLOVEKA 

Na človeka sú prenosné niektoré infekčné choroby vtákov, najmä salmonelózy a ornitóza. 

Salmonelózy. Črevné nákazy spôsobené baktériami rodu Salmonella. Najčastejším zdrojom nákazy 

bývajú infikované vajíčka kačíc, niekedy aj sliepok. Šíriteľom salmonelóz sú tiež myši. Inkubácia je 

krátka, len 6 - 24 hodín. Ochorenie sa prejavuje nevoľnosťou, zvracaním, úpornou vodnatou hnačkou 

a horúčkou. Dehydratácia organizmu môže viesť k trvalému poškodeniu obličiek, dokonca až k smrti. 

Ornitóza. Respiračná nákaza zapríčinená baktériou Chlamydia psittaci. Najčastejším zdrojom sú 

papagáje, môže nim byť aj iné exotické vtáctvo, holuby a hydina. Bacilonosičstvo je trvalé a bez 

príznakov. Stredne dlhý inkubačný čas je 4-15 dní. Ochorenie má dve formy. Pľúcna forma sa prejavuje 

suchým kašľom, bolesťami hlavy a častým krvácaním z nosa. Chrípková forma prebieha za zvýšenej 

teploty, s bolesťami svalov a únavou. Možnou komplikáciou je myokarditída. 

50


Vtáky sú druhovo najpočetnejšie stavovce na Slovensku s počtom asi 350 druhov. 

BOCIANOTVARÉ 

Volavkovité. Rybožravé, často majú chochol alebo predĺžené perá v záhlaví. Volavka popolavá – 

Ardea cinerea (90 cm) je rozšírená v poriečí Dunaja. Niekedy u nás prezimuje. Volavka purpurová – 

Ardea purpurea je u nás vzácnejšia, vyskytuje sa napr. na Východoslovenskej nížine. Ďalšími sú 

volavka striebristá – Egretta garzetta, bučiak nočný – Nycticorax nycticorax, bučiak trstinový – Botaurus 

stellaris. 

Bocianovité. Sťahovavé vtáky. Najvyšší náš vták je bocian biely – Ciconia ciconia (102 cm). Patrí 

k najvytrvalejším letcom (prekonáva vzdialenosť aj 10 000 km). Žije v otvorenej krajine s dostatkom 

mokrých stanovíšť. Bocian čierny – Ciconia nigra hniezdi v tichých lesoch na stromoch. Je veľmi 

plachý. 

DRAVCE 

Jastrabovité. Najpočetnejšia čeľaď dravcov. V letovej siluete majú široké, na konci prstovité krídla. 

Najznámejším dravým vtákom a veľmi vzácnym je orol skalný – Aquila chrysaetos (do 90 cm, rozpätie 

krídel 2 m). Celoročne je zákonom prísne chránený. Hniezdi na skalných bralách, na východnom 

Slovensku väčšinou na starých ihličnanoch. Vyskytuje sa na strednom a východnom Slovensku (Orava, 

Malá Fatra, Tatry, Slovenský raj). Sťahovavý druh je orol krikľavý – Aquila pomarina, ktorý je menší. 

Vyhľadáva vlhké lokality. Orliak morský – Haliaetus albicila je najväčším dravým vtákom u nás 

(rozpätie krídel 2,5 m). Kedysi bol obyvateľom lužných lesov na ostrovoch medzi ramenami Dunaja pri 

Gabčíkove a Sape. Donedávna sa vyskytoval na ťahu alebo ako zimujúci druh. Od druhej polovice 

90-tych rokov 20. storočia opäť hniezdi na území pozdĺž Dunaja. Náš najrozšírenejší dravec je myšiak 

lesný – Buteo buteo. Z jastrabov sa u nás vyskytuje napr. jastrab lesný – Accipiter gentilis a jastrab 

krahulec – Accipiter nisus. Kaňa močiarna – Circus aeruginosus hniezdi v trstinách pri stojatých 

vodách. Sťahovavý druh je haja červená – Milvus milvus, obýva staré lesy v blízkosti vôd. 

Sokolovité. Vyznačujú sa dlhými zašpicatenými krídlami a zúbkom na okraji zobáka. Sú považované 

za najrýchlejšie a najdokonalejšie vtáčie dravce. Najrýchlejším sokolom je pravdepodobne sokol 

sťahovavý – Falco peregrinus (krátkodobo vie vyvinúť rýchlosť 280 km/hod.). Nikdy neplachtí. 

Na Slovensko prilieta začiatkom jari a odlieta koncom septembra. Zimuje v západnej Európe. Mnohé 

naše pôvodné druhy sú veľmi vzácne a existenčne ohrozené – sokol sťahovavý, rároh, kobcovitý 

a kobec. K najvzácnejším a najohrozenejším sokolom patrí sokol rároh – Falco cherrug, ktorý sa 

v súčasnosti vo voľnej prírode vyskytuje vzácne. Najčastejšie obýva stepné alebo lesostepné predhoria. 

Je vyhľadávaným a vysoko ceneným tovarom nelegálneho obchodu so zvieratami. Najbežnejší 

z našich sokolov je sokol myšiar – Falco tinninculus, ktorý je užitočný chytaním poľných myší 

a hrabošov. V poľných lesíkoch hniezdi aj sokol lastovičiar – Falco subbuteo. 

ŽERIAVOTVARÉ 

Dropovité. Robustné, stepné vtáky. U nás vymiera posledná populácia dropa fúzatého – Otis tarda 

(15 – 22 kg) na rovinách Žitného ostrova pri Dunaji (dnes len v južnej časti). Je to náš pôvodný druh, 

veľmi vzácny, vyskytuje sa už len niekoľko kusov. Patrí k najťažším lietajúcim vtákom na Zemi, ale lieta 

len zriedka a veľmi ťažkopádne. Na nohách má len 3 prsty, zadný prst im chýba. Je celoročne zákonom 

chránený. Na umelý odchov bola zriadená rezervácia Dropie. V roku 1997 sa tu podarilo prvýkrát 

na svete jeho umelé oplodnenie. 

Chriašteľovité. Existenčne sú viazané na vody, väčšinou sťahovavé. U nás sa vyskytujú napr. chriašteľ 

vodný – Rallus aquaticus, sliepočka vodná – Gallinula chloropus, lyska čierna – Fulica atra. 

HUSOTVARÉ (ZÚBKOZOBCE) 

Labute. Najväčším našim vodným vtákom je labuť hrdozobá – Cygnus olor, ktorá k nám pravidelne 

prilieta ako zimný hosť. Stále častejšie u nás ostáva trvalo. Vyhľadáva stojaté alebo pomaly tečúce 

vody a široké vodné plochy s tŕstím a pálkou. Hniezdi na ostrovčekoch alebo v pobrežných zárastoch. 

Husi. U nás zriedkavo zahniezdi hnedosivá hus divá – Anser anser. Pri jesennom ťahu sa u nás 

zastavuje hus siatinná – Anser fabalis. 

Kačice. U nás sa vyskytuje hlavne kačica divá – Anas platyrhyncha, kačica chrapačka – Anas 

querquedula, kačica chrapka – Anas crecca. Chochlačka sivá – Aythia ferina je sťahovavá. 

51

KUROTVARÉ (HRABAVCE) 

Bažantovité (kury). V Európe sú pôvodné len prepelice a jarabice, ktoré sú stepné vtáky. Prepelica 

poľná – Coturnix coturnix je našim jediným sťahovavým druhom, je existenčne ohrozený. Nebezpečne 

ubúda aj jarabica poľná – Perdix perdix, ktorá je významnou poľovnou zverou. Bažant poľný – 

Phasianus colchicus je u nás úspešne aklimatizovaným druhom otvorenej krajiny a riedkych lesov. Je 

typický predstaviteľ malej poľovnej zveri, hlavne na juhu Slovenska pozdĺž hraníc a na svahoch lesov 

Malých Karpát. Na zvýšenie jeho stavov sa budujú bažantnice, najznámejšie sú v Hlohovci, Palárikove, 

Želiezovciach, Pavlovciach, Bohdanovciach. Najhojnejším u nás je jariabok lesný – Tetrastes bonasia, 

ktorý žije v lesoch s krovinatým podrastom. Najväčším kurovitým vtákom v strednej Európe je tetrov 

hlucháň – Tetrao urogallus (do 86 cm, 5 kg), ktorý obýva zmiešané lesy s krovinnou etážou. 

Charakteristický je osobitým zvukovým prejavom - tokaním. Je zaradený medzi poľovné druhy zveri, 

ale jeho lov je zakázaný z dôvodu nízkeho stavu. Tetrov holniak – Lyrurus tetrix dosahuje veľkosť 

sliepky a žije v horských lesoch na rúbaniskách a vresoviskách. 

SOVOTVARÉ 

Najväčšou európskou sovou je výr skalný – Bubo bubo (rozpätie krídel 1,6 m). Hniezdi na skalách 

v lesoch a opustených lomoch. Vyskytuje sa na celom území Slovenska od nížin až do stredných výšok 

(do 1500 m n. m.). Na výra sa podobá myšiarka ušatá – Asio otus, bežná v lesoch. Našou najmenšou 

sovou je kuvičok vrabčí – Glaucidum passerinum (20 cm), ktorý je glaciálnym reliktom. Žije 

v ihličnatých a zmiešaných lesoch horských oblastí až do pásma kosodreviny. Sova lesná – Strix aluco 

žije v starých lesoch a v parkoch. Plamienka driemavá – Tyto alba často hniezdi na povalách starých 

budov a veží. 

KRAKĽOTVARÉ 

Vtáky rôznej veľkosti, väčšina pekne sfarbené. V našej faune sú zastúpené druhy: rybárik riečny – 

Alcedo atthis, krakľa belasá – Coracias garrulus, dudok chochlatý – Upupa epops a náš najpestrejší 

vták včelárik zlatý – Merops apiaster. 

ĎATLOTVARÉ 

Tesár čierny – Dryocopus martius ja najväčším ďatľom v Európe (65 cm). V našej prírode žijú aj druhy: 

ďateľ veľký – Picus major, ďateľ malý – Picus minor, žlna zelená – Picus viridis, krutihlav hnedý – 

Jynx trquilla. 

VRABCOTVARÉ (SPEVAVCE) 

Najväčší počet druhov vtákov. V našej krajine žije asi 20 čeľadí: škovránkovité, lastovičkovité, vlhovité, 

sýkorkovité, brhlíkovité, kôrnikovité, vodnárovité, orieškovité, drozdovoté, penicovité, trasochvostovité, 

strakošovité, škorcovité, pinkovité, krkavcovité, pletiarkovité. 

Najmenšími spevavcami sú králik zlatohlavý – Regulus regulus (najmenší vták v Európe, ihličnaté lesy 

vyšších horských polôh) a oriešok hnedý – Troglodytes troglodytes (lesy a kroviny od nížin až 

po hornú hranicu lesa). Najväčším spevavcom je krkavec čierny – Corvus corax (do 90 cm, rozpätie 

krídel do 125 cm). Vyskytuje sa vo všetkých hornatých oblastiach Slovenska. Najlepším „spevákom“ je 

slávik obyčajný – Luscinia megarhynchos, ktorý spieva cez deň aj v noci. 

KUKUČKOTVARÉ 

Stredne veľké vtáky. U nás žije kukučka obyčajná – Cuculus canorus, ktorá znáša vajcia do hniezd 

spevavcov. Patrí k užitočným vtákom, živý sa chrústmi, larvami, chlpatými húsenicami škodlivých 

motýľov. 

K ďalším radom vyskytujúcim sa na Slovensku patria aj lelkotvaré, dážďovníkotvaré, holubotvaré, 

čajkotvaré, kulíkotvaré. 

CHRÁNENÉ VTÁČIE ÚZEMIA 

Na ochranu biotopov vtákov európskeho významu alebo biotopov sťahovavých druhov vtákov 

chránených za účelom ich prežitia a rozmnožovania boli vytvorené chránené vtáčie územie. 

Sú súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000. 

Najvýznamnejšou vtáčou rezerváciou sú Senné rybníky v okrese Michalovce s rozlohou 213 ha. Ležia 

na významnom migračnom ťahu a počas roka v rezervácii hniezdi alebo oddychuje vyše 100 druhov 

vtákov. 

52

CICAVCE (MAMMALIA) 

Cicavce sú významné ako potravinové suroviny pre pohostinské a rekreačné služby, ako prostriedky 

pre rekreačné činnosti (jazdecké, výstavné zvieratá, poľovníctvo, agroturistika, zoologické záhrady, 

safari parky a pod.), a ako škodlivé a nebezpečné zvieratá (škodcovia tovarov, stavebných objektov, 

zdroj nákaz, nebezpečné druhy atď.). 

Cicavce sú stavovce rodiace živé mláďatá, ktoré dojčia. Telo majú aspoň čiastočne pokryté srsťou. 

Významnejšie rady sú: 

NETOPIERE 

Jediné lietajúce cicavce. Všetky naše druhy sú chránené. Ak netopier zablúdi do miestnosti, nesmieme 

ho chytať holými rukami, nakoľko hryzú a môžu byť besné. 

V gastronómii sú používané v Ázii, pečené netopiere je možné ochutnať napr. v Číne. 

HLODAVCE 

Malé až stredne veľké cicavce sú charakteristické úpravou predných zubov na hlodáky. Z druhovo 

bohatého a početne zastúpeného radu hlodavcov sú zo zdravotného a hospodárskeho hľadiska pre 

komunálnu oblasť najzávažnejšie potkany a myši. Významné sú i voľne žijúce hlodavce. V prírodných 

ohniskách sú hlavným rezervoárom nákaz prenosných na človeka. 

DVOJITOZUBCE 

Zajace je možné komerčne využiť na organizované jesenné hony na zajace ako akciu cestovného 

ruchu. Vyskytuje sa najmä na poliach južného Slovenska, okolo Nových Zámkov, Dunajskej Stredy 

a Galanty. 

KENGURY 

Zaujímavé pre cestovný ruch sú klokanie farmy a v gastronómií využívané klokanie mäso. 

Klokanie mäso, vzdialene pripomína chuť srnčej zveriny. Odlišná je krehkosť mäsa a šťavnatosť. 

Klokanie farmy sú čoraz populárnejšie a mäso ide na odbyt aj kvôli odporúčaniam lekárov. Jeho 

hlavným plus je nízky počet kalórií, kvôli čomu sa perfektne hodí ako doplnok redukčných diét či 

športovej výživy. 100 gramov má len 500 kilojoulov. Z toho dvadsať percent tvoria proteíny. Pomáha 

znižovať vysokú hladinu cholesterolu v krvi, vysoký krvný tlak a je vhodné aj pre diabetikov. 

Zo 48 druhov klokanov je len u 4 druhov povolený odchyt na mäso, aj preto je jeho cena pomerne 

vysoká. K nám sa dováža hlboko mrazené a vákuovo balené priamo z Austrálie. 

ŠELMY 

Chovať divé šelmy ako exponáty pri rekreačných zariadeniach sa z bezpečnostných dôvodov 

neodporúča. Domáce psy a mačky nesmú narušovať pohodu a bezpečnosť klientov ani personálu. 

Treba zabezpečiť, aby tieto zvieratá zbytočne neprichádzali do styku s hosťami, aby boli podľa smerníc 

riadne zaočkované, a aby ich chov spĺňal hygienické požiadavky. 

KOPYTNÍKY 

Takisto pri kopytníkoch v zariadeniach cestovného ruchu treba rešpektovať veterinárne a hygienické 

predpisy. Zvieratá majú byť ustajnené v objektoch dostatočne vzdialených od obytných budov. Musí byť 

zabezpečený včasný odvoz hnoja, atď. Do úvahy prichádza najmä chov koní, prípadne i somárikov pre 

zábavu detí klientov, jazdecké a záprahové kone pre rekreačné výjazdy, organizované dovolenky 

v sedle, výlety kočmi, saňami a pod. Jeleňovité a diviaky prichádzajú do úvahy aj pre zákazkové 

poľovačky, pričom treba dodržiavať príslušnú poľovnícku, bezpečnostnú a ochranársku legislatívu. 

Domáce a hospodárske zvieratá nachádzajú uplatnenie aj v agroturistike, ktorá sa v budúcnosti bude 

rozširovať aj u nás. 

Významné uplatnenie nachádzajú v gastronómii, v ktorej sa uplatňujú chované kopytníky (hovädzie, 

bravčové mäso) alebo divina. Medzi exotické druhy mäsa patrí bizónie mäso (diétne mäso). Možno 

pripravovať podobne ako hovädzinu. V zahraničí sú vychytenou chuťovkou vysušené pruhy bizónieho 

mäsa. 

53


V poslednej dobe sa rozširuje ponuka cestovných kancelárií dobrodružného charakteru v rôznych 

častiach sveta. Obľúbené sú zájazdy zamerané na pozorovanie zvierat a pobyt v divokej prírode. Takto 

sa turisti čoraz viac stretávajú s nebezpečnými druhmi zvierat. 

Nebezpečné sú najmä útoky tigrov (juhovýchodná Ázia, hlavne Bengálsko), medveďov (Grizly, 

severoamerické lesy), slonov (predovšetkým afrických) a hrochov pri splavovaní riek. Útoky na ľudí 

so smrteľným koncom však boli zaznamenané aj u levov, leopardov, divých mačiek, hyen, vlkov, 

tiav, bizónov a divých prasiat. 

Väčšina týchto zvierat vo voľnej prírode vymiera. K stretnutiu dochádza predovšetkým v rezerváciách 

a národných parkoch, kde sú tieto zvieratá vyhľadávanou turistickou atrakciou. Turisti nepoznajú 

a nerešpektujú prirodzené inštinkty zvierat a provokujú ich nedodržaním útekovej vzdialenosti 

či vyrušovaním samíc s mláďatami. K väčšine útokov na turistov dochádza pri prekročení bezpečnej 

vzdialenosti od voľne sa pohybujúcich zvierat (napr. v snahe urobiť čo najlepšiu fotografiu). Poranenia 

cestovateľov zvieratami sú zriedkavé, s výnimkou domácich psov. Väčšina zvierat žijúcich vo voľnej 

prírode sa vyhýba kontaktu s človekom. Ak turista upozorní na svoju prítomnosť hlasným hovorom 

alebo smiechom, k neželanému stretnutiu dôjde iba zriedka. Výnimku však môžu tvoriť vyhladované 

alebo choré mäsožravé šelmy. 

Cicavce môžu poškodiť ľudské zdravie nielen mechanickým poranením, ale aj prenosom infekčných 

chorôb. V pazúroch a ústach zvierat žije množstvo druhov mikróbov. Najčastejšie sú to streptokoky, 

stafylokoky, ale aj pôvodcovia závažných ochorení ako je tetanus a besnota. Ak sa dostanú do rany, 

môžu spôsobiť hnisavý zápal, ochorenie tetanom, besnotou a pod. 

Prevencia 

Správať sa k všetkým veľkým a potencionálne nebezpečným zvieratám s rešpektom a udržiavať si 

od nich bezpečnú vzdialenosť. Podcenenie situácie sa turistovi nemusí vyplatiť, mnohé na prvý 

pohľad nemotorné zvieratá dokážu v okamihu vyvinúť prekvapivo veľkú rýchlosť a prejaviť značnú 

mrštnosť. 

Vyhýbať sa kontaktu so zvieratami (divým zvieratám, ale aj domácim a túlavým zvieratám, hlavne 

psom a mačkám). 

Nevyrušovať samice s mláďatami, vyhýbať sa kontaktu s mláďatami. 

Upozorniť na svoju prítomnosť hlasným hovorom. 

Návštevníci safari parkov a prírodných rezervácií: 

rešpektovať pokyny pre návštevníkov parkov, 

informovať o bezpečných trasách na putovanie a nepohybovať sa mimo vyznačenej trasy, 

nevystupovať z auta pri pobyte vo vnútri rezervácie, 

zákaz lákania zvierat na potraviny, 

informovať sa o miestach na prespanie - nevhodné na spánok sú napríklad miesta v blízkosti 

vodných zdrojov, kde sa zvieratá po zotmení napájajú, 

nepohybovať sa za tmy bez svetla (osoby pohybujúce sa za tmy bez svetla sú pre divé zvieratá 

obzvlášť ľahkou korisťou), 

používať automobil s pevnou strechou, ktorý predstavuje pomerne bezpečnú ochranu, ale 

pred útočiacim slonom alebo nosorožcom to však stačiť nemusí. 

Prvá pomoc pri pohryzení, poškrabaní alebo poslinení rany zvieraťom 

dôkladné umytie rany mydlom a vodou, 

v prípade, že nie je k dispozícii voda alebo mydlo, treba použiť akúkoľvek inú tekutinu 

(napr. alkoholický nápoj, moč) respektíve akýkoľvek detergentný prostriedok, 

odstrániť špinu a cudzí materiál (zlomené zuby a pod.) z rany, 

ranu opäť opláchnuť vodou (alebo inou tekutinou), 

vydezinfikovať miesto poranenia napr. jódovými preparátmi alebo alkoholom. 

Po poskytnutí prvej pomoci je potrebné čo najskôr vyhľadať lekársku pomoc za účelom 

chirurgickej revízie rany, pasívnej imunizácie (podanie hotových protilátok) proti tetanu, 

prípadne i očkovacích látok proti besnote a tetanu (aktívna imunizácia). 

54

NÁKAZY PRENOSNÉ Z CICAVCOV NA ČLOVEKA 

Cicavce môžu byť zdrojom radu infekčných chorôb pre človeka. Niektoré z týchto chorôb boli popísané 

v predchádzajúcich kapitolách, ďalej sú spomenuté len najzávažnejšie. 

A) VÍRUSOVÉ NÁKAZY 

Besnota 

Najväčším nebezpečenstvom pri uhryznutí a poškrabaní cicavcami je besnota, ktorá je smrteľne 

nebezpečným ochorením. Jedná sa o nákazu s prírodnou ohniskovosťou. 

Spôsob nákazy. Človeka najčastejšie nakazí besný pes alebo líška, môže však byť besný každý 

cicavec, vrátane drobných cicavcov alebo veľkých kopytníkov. Infikované zvieratá menia svoje 

správanie. Besné divé zvieratá sú často zdanlivo krotké, strácajú plachosť pred človekom 

a znenazdajky na neho zaútočia a uhryznú. Domáce zvieratá sa naopak chovajú k svojmu pánovi alebo 

chovateľovi agresívne. 

Výskyt. Je to kozmopolitne rozšírené ochorenie. 

Najrizikovejšie oblasti sú: východná Európa (Rumunsko, Turecko, štáty bývalého Sovietskeho zväzu), 

indický subkontinent, Čína, juhovýchodná Ázia, severná Afrika, Stredná a južná Amerika. V týchto 

krajinách sa s túlavým psom môžete stretnúť na vidieku aj v meste, dokonca aj v záhrade hotelového 

komplexu. V Thajsku a Indii dochádza v budhistických chrámoch k uhryznutiu turistov opicami. 

Nevyskytuje sa: Austrália, Nový Zéland, Veľká Británia, Island, Japonsko, Tchaj-wan a i. 

Priebeh ochorenia. Besnota má inkubačný čas zvyčajne 2 - 8 týždňov. Prvé príznaky predstavuje 

pálenie a svrbenie zahojenej rany. V ďalšom štádiu je chorý nepokojný, dostáva záchvaty kŕčov 

hltacích svalov pri jedle a pití. Ku kŕčom dochádza už vtedy, keď zbadá vodu. V neliečených prípadoch 

smrť nastáva zvyčajne na tretí deň excitačného štádia, pri plnom vedomí na obrnu dýchania. 

Prvá pomoc a liečba 

Ranu vymyť vodou a vydezinfikovať. Okamžite vyhľadať lekársku pomoc. Postihnutá osoba sa očkuje 

proti besnote (najneskôr do 72 hodín, ináč zväčša nákaza besnotou končí smrteľne). 

Ak je zviera k dispozícii alebo je možné ho odchytiť, je vyšetrené u veterinára na podozrenie z besnoty. 

Pokiaľ zviera nie je nakazené besnotou, nemusí sa postihnutá osoba očkovať. Ak zviera nie je 

k dispozícii, postihnutý človek je očkovaný okamžite. 

Prevencia. Nebrať do rúk žiadne divé zviera, ktoré stratilo zvyčajnú plachosť pred človekom, ako aj 

vyhýbať sa styku s neznámymi psami a mačkami, o ktorých nevieme, či sú proti besnote zaočkované. 

Psy a mačky očkovať proti besnote. 

B) BAKTERIÁLNE NÁKAZY 

Pri poranení v prostredí, ktoré je v kontakte s trusom koni a dobytka, hrozí nebezpečie nákazy tetanom 

alebo gangrénou (tzv. anaeróbne traumatózy). Baktérie spôsobujúce tieto smrteľne nebezpečné 

choroby sú bežné saprofyty črevného traktu koní a dobytka a vydržia nákazy schopné dlhý čas aj 

v pôde. 

Tetanus spôsobuje baktéria nachádzajúca sa v črevách zvierat a človeka. Výkalmi sa dostáva do pôdy. 

Infekcia vzniká poraneniami spôsobené živočíchmi alebo ranami znečistenými pôdou alebo hnojom, 

výkalmi. Inkubačný čas je 2 až 30 dní. Prvé príznaky pripomínajú chrípku, nasleduje kŕč mimických 

svalov a stuhlosť chrbtových svalov. Pri ťažkej forme pokračujú opakujúce sa záchvaty kŕčov, ktoré 

môže vyvolať hluk, svetlo, či dotyk. Smrť nastáva udusením alebo zlyhaním srdca. Prevencia a liečba 

je očkovaním. 

 

Plynovú gangrénu (sneť) spôsobujú baktérie, ktoré sú vo výkaloch zvierat a človeka a nachádzajú 

sa v pôde najmä obrábanej, hnojenej hnojom. K nákaze dochádza pri znečistení rany pôdou, keď 

sa baktérie dostávajú do rany. Inkubácia je od 4 hodín po 3 dni. Prejavuje sa bolesťou v rane, 

tuhým opuchom, tvorbou pľuzgierov a čiernych nekrotických ložísk. Dochádza k horúčke, stavom 

úzkosti a poruchám srdcovej činnosti. Smrť nastáva do 24 až 48 hodín od prvých príznakov. 

Prvá pomoc. Vymytie rany a dôkladná dezinfekcia. Pri príznakoch vyhľadať okamžite lekársku 

pomoc, neskoré ošetrenie môže mať za následok amputáciu končatiny, prípadne smrť. 

Liečba je chirurgická, antibiotikami a antigangrenóznym globulínom. 

55

C) PRVOKY 

 

Toxoplazmóza 

Spôsob nákazy: Kontakt s mačkou. K nákaze môže dôjsť aj pri manipulácii s infikovaným surovým 

mäsom, najmä králikov, zajacov a oviec. 

Prevencia: Osobná hygiena pri styku so zvieratami. Dostatočné tepelné spracovanie mäsa. 

D) NÁKAZY SPÔSOBENÉ ČERVAMI 

 

 

Hlísty 

• hlísta psia 

Spôsob nákazy: kontakt so psami a mačkami, nákazy škrkavkami sú „nákazy špinavých rúk“, 

pri nedostatočnej osobnej hygiene. 

Prevencia: osobná hygiena, umývanie rúk, odčervovanie psov a mačiek, odchytávanie túlavých 

mačiek a psov. 

• svalovec stočený 

Spôsob nákazy: konzumácia nedostatočne tepelne upraveného mäsa, zvyčajne bravčového 

z domácej veterinárne nekontrolovanej zabíjačky, alebo z diviakov, ale aj iných cicavcov. 

Prevencia: dostatočné tepelné spracovanie mäsa, veterinárna kontrola na zabíjačkách 

a poľovačkách. 

Pásomnice 

• Echinokok 

Spôsob nákazy: kontaktom so psovitými a mačkovitými šelmami, častá u ovčiarskych psov. 

Prevencia: Odčervovať psy a mačky, vyhýbať sa kontaktu s cudzími neznámymi zvieratami. 

MEDVEDE 

Charakteristika 

Medvede veľmi dobre počujú a taktiež majú veľmi dobrý čuch. V rovinatom teréne človeka zavetria 

na vzdialenosť vyše 5 kilometrov. Taktiež majú lepší zrak ako ľudia. Nehybné predmety však 

rozoznávajú iba na menšiu vzdialenosť. Medvede dokážu bežať dlho veľkou rýchlosťou, o 66 % 

rýchlejšie ako najrýchlejší šprintér na svete, sú silné, pri prekonávaní prekážok dokážu otvoriť dvere, 

okná a okenice domov, jediným úderom tlapy vedia zabiť dospelý hovädzí dobytok. Sú tiež dobrými 

plavcami a lezcami. Málo vyvinuté svalstvo tváre nedovoľuje medveďovi takmer žiadnu mimiku. Jeho 

výraz sa nemení, a tak nevedno, či je zviera v dobrej nálade, alebo sa chystá na útok. Preto patria 

medvede medzi najnebezpečnejšie a najprefíkanejšie šelmy. 

Medvede sa vyhýbajú stretnutiu s ľuďmi, ak ich začujú na diaľku. V prípade nedostatku potravy medveď 

prejde desiatky kilometrov, niekedy sa takto dostane do kontaktu s ľuďmi. Medvede sú prirodzenými 

likvidátormi odpadkov a tiel mŕtvych zvierat, veľmi ľahko si zapamätajú miesto, na ktorom našli nejaké 

odpadky alebo zvyšky jedla. 

Ako sa vyhnúť stretnutiu s medveďom 

Odpadky 

- Nenechávajte jedlo, odpadky, psie alebo mačacie granule voľne pri chate. 

- Odpadky likvidujte v plastovom koši vo vnútri chaty. 

- Odpadky by mali byť likvidované najmenej dvakrát týždenne, aby sme zabránili vytváraniu 

hnilobných pachov v okolí chaty alebo obydlia. 

- Ak je vo Vašej oblasti zabezpečený zber a odvoz odpadu, vykladajte odpadky najskôr hodinu alebo 

dve pred príchodom zberacieho auta. 

- V prípade, že odnášate odpadky na smetisko, umiestnite ho čo najďalej od Vášho obydlia. 

Likvidáciu odpadkov riešte ich zakopávaním do zeme. 

- Kosti a časti tiel rýb či iných zvierat vytvárajú pri rozklade veľmi silné zapáchajúce plyny. Pred ich 

likvidáciou ich skladujte v chladničke. 

56

Piknik 

- Ak si pripravujete nejaké jedlo na pahrebe alebo opekaním, buďte ostražití. Ak sú medvede 

nablízku, môžu ich silné vône jedla prilákať. 

- Grilovacie zariadenie udržujte v čistote a skladujte ho vo vnútri obydlia. 

Kempovanie v prírode, kde žijú medvede 

Nakladanie s odpadkami 

- Odpadky by mali byť likvidované v uzavretých prenosných malých kontajneroch alebo plastových 

sáčkoch a pred likvidáciou umiestnené v aute. 

- Ak nemáte inú možnosť, nájdite si dva stromy vzdialené od táboriska najmenej 200 metrov 

a vzdialené od seba cca 6 metrov. Odpadky zaveste medzi ne najmenej 4 metre nad zemou. 

Skladovanie jedla 

- Jedlo by malo byť uložené vo Vašom aute alebo zavesené medzi dvoma stromami rovnako ako 

odpadky. Jedlo umiestňujte na viaceré bezpečné miesta — neprídete o všetko, ak sa medveďovi 

podarí prekonať Vami nastraženú prekážku. 

- Medveď je príliš veľký na to, aby preliezol cez dieru v skale, alebo aby zdolal skalnú stenu. Diera 

užšia ako 20 a hlbšia ako 120 centimetrov je preňho neprekonateľná. Ak do tejto diery dáte jedlo, je 

chránené rovnako ako jedlo, ktoré umiestnite na jeden a pol metra vysoký balvan, skalu s hladkými 

a príkrymi stenami. 

- Neskladujte jedlo alebo prenikavo voňajúce veci ako mydlá, oleje, parfumy, zubné pasty vo vnútri 

stanu. 

- Aromatické konzervované jedlo ako tuniak a pod. spotrebujte ihneď po otvorení. Odpadky a obaly 

z jedla spáľte a nenechávajte špinavý riad. 

- Medveď si vie poradiť aj so zavretými konzervami. Rovnako vie ťahať za šnúry a vie rozviazať 

jednoduché uzle. 

Varenie 

- Miesta, na ktorých varíte by mali byť vzdialené najmenej 50 metrov od miesta kempovania po vetre. 

- Šaty, v ktorých varíte nepoužívajte pri vychádzkach do lesa a nenechávajte ich v stane, kde spíte. 

Výber kempovacieho miesta 

- Na táborenie si vyberajte miesto vzdialenejšie od vyšliapaných lesných chodníkov a brehov potokov 

a riek. Tieto miesta medvede radi navštevujú. Ak kempujete pri rieke, hukot vody zabráni 

medveďom, aby Vás začuli a vzdialili sa. 

- Nekempujte pri rozsiahlych porastoch lesných plodín a iných zdrojoch medvedej potravy. 

- Stan a miesto, na ktorom varíte, umiestnite tak, aby boli vzájomne viditeľné. Pri dobrej viditeľnosti 

skôr zaregistrujete medveďa ako sa blíži k Vášmu stanu alebo miestu na varenie a môžete 

bezpečne uniknúť 

- Dobre si prehliadnite miesto a okolie, na ktorom sa chystáte táboriť. Ak v okolí zaregistrujete 

známky pobytu medveďov, vyberte si iné miesto. 

Turistika v medvedích teritóriách 

Pri prechádzaní územia s výskytom medveďov buďte ostražití. 

Robte hluk, ak prechádzate miestami, kde je malá viditeľnosť resp., kde sa môžete ocitnúť pred 

medveďom bez varovania. Rozprávajte si nahlas, spievajte si. Podľa Vášho hlasu Vás medveď 

zaregistruje. A ak Vás medveď počuje rozprávať, vyhne sa Vám. 

Držte si psov na vodítku a pod kontrolou. Psy môžu zacítiť medveďa, ale môžu taktiež začať 

na medvede útočiť, prípadne od neho odbehnú k pánovi a medveďa dovedú až k nemu. Bola by to 

nielen tragédia pre Vás ale predovšetkým pre Vášho psa. 

Vyvarujte sa používaniu silne voňajúcej kozmetiky a vlasových parfumovaných prípravkov 

pri návšteve zón, kde žijú medvede. 

Nikdy sa nepribližujte a nevchádzajte do medvedích brlohov, nenapodobujte medvedie zvuky 

a na medveďa nekričte — pokladá to za výzvu! 

Ak plánujete niekoľko dní prechádzať národným parkom, alebo iným chráneným územím, kde žijú 

medvede, informujte sa o miestach výskytu medveďov na správe národného parku. 

Najväčšia pravdepodobnosť stretnutia sa s medveďom je ak idete oproti vetru. V takom prípade 

postupujte veľmi pomaly a stále sa zastavujte a pozorujte okolie. 

Treba si uvedomiť, že problémy s medveďmi môžu byť menšie, ak sa vyhneme nevhodnému 

správaniu v prírode. No stáva sa, že medveď napadne človeka aj bez zjavných príčin, alebo tieto 

príčiny nedokážeme zistiť. 

57

Stretnutie s medveďom 

Neexistujú zaručené pravidlá správania sa pri stretnutí s medveďom, ale nasledujúce rady môžu byť 

užitočné. 

Ak stretnete medveďa 

zachovajte kľud a snažte sa správne odhadnúť situáciu, 

ak zazriete medveďa, ktorý sa nespráva agresívne a nenachádza sa vo Vašej bezprostrednej 

blízkosti, otočte sa a pomaly odchádzajte v smere, odkiaľ ste prišli, 

pozorujte konanie medveďa, ale vystríhajte sa priamemu kontaktu očí, nič po ňom nehádžte, ani len 

jedlo, 

nepokúšajte sa približovať k medveďovi alebo ho kŕmiť. 

Ak Vás medveď zaregistroval a nasleduje Vás 

nespúšťajte medveďa z dohľadu, ale vyhýbajte sa priamemu kontaktu z očí do očí, 

ak Vás medveď zaregistroval a nasleduje Vás, ale udržiava si odstup, pokúste sa ho odohnať, 

natiahnite ruky nad hlavu a snažte sa fyzicky urobiť čo najväčším, rozprávajte na medveďa 

hlasným, hlbokým, hrubým hlasom, 

ak ustupujete pohybujte sa pomaly, nikdy neutekajte, medveď je niekoľkokrát rýchlejší ako Vy, 

ak Vás medveď stále prenasleduje, odhoďte nejakú svoju vec napr. plecniak ďaleko od seba, aby 

ste ho zmiatli a odpútali jeho pozornosť. Jedlo odhoďte len ako poslednú možnosť, 

lezenie na strom tiež použite ako poslednú možnosť (musíte vyliezť najmenej do výšky 4 - 5 metrov 

nad zemou), 

ak Vás napadne medveď, ľahnite si na zem tvárou k zemi, schúľte sa do pozície, v ktorej si stehná 

tlačíte na hrudník, hlavu sa snažíte skryť medzi kolená, spojiť prsty na krku a chrániť si krk, pričom 

lakte si tlačíte ku kolenám. Táto pozícia Vám chráni krk, hlavu a iné životne dôležité orgány. 

Nehýbte sa dokiaľ medveď neopustí miesto, kde sa nachádzate. Pre svoju obranu vlastne 

nemôžete robiť viac, súboj s medveďom je pre človeka vopred prehratý. 

Mýty o medveďoch 

Mýtus 1 — ľudia prechádzajúci krajom kde žijú medvede sú napádaní. Medvede napádajú ľudí zriedka, 

väčšina medveďov odíde v obave pred ľudskou prítomnosťou. 

Mýtus 2 — medvedia matka napáda ľudí, aby ochránila svoje mláďatá. Medvedica čierneho medveďa 

(žije v Severnej Amerike) zriedka napadá ľudí, zväčša sa Vás snaží varovať a zastrašiť, aby ste ušli 

alebo ujde sama. Medvedice hnedé sú agresívnejšie. V každom prípade, pri stretnutí sa s mláďatami 

treba radšej opustiť miesto, kde sa nachádzate a nepokúšať sa pozorovať medvieďatá, matka je stále 

nablízku. 

Mýtus 3 — keď sa medveď postaví na zadné, pripravuje sa na útok. Keď sa medveď postaví na zadné, 

robí tak len preto, aby chytil svoju korisť vo výške, alebo aby lepšie videl objekt, resp. aby lepšie videl 

na Vás. Medveď útočí zriedka a len ak stojí na všetkých štyroch nohách. Avšak signálmi pre Váš 

urýchlený odchod sú pohľady medveďa do strán. 

Mýtus 4 — medvede, ktoré prichádzajú do dedín, rekreačných oblastí, chát alebo komunít sú 

nebezpečné — je nevyhnutné ich zabiť. Je takmer nepravdepodobné určiť, kadiaľ ktorý medveď bude 

prechádzať. Takže je málo pravdepodobné, že ak stretnete medveďa pred chatou, tak účelovo prišiel 

za človekom. Pravidelní vyberači smetiakov horských chát však boli naučení neporiadnymi ľuďmi, že 

v okolí chát môžu nájsť jedlo. Ak odstránite neporiadok, resp. odpadky a zvyšky jedla z okolia chát, 

medvede nebudú prichádzať k turistickým chatám. Každá turistická chata by mala mať vyriešený 

systém likvidácie odpadov a nedráždiť medvede, ktoré sa tak môžu stať pravidelnými návštevníkmi 

turistických chát. 

58


K našej faune patrí 85 druhov cicavcov, ktoré patria do týchto radov: netopiere, hlodavce, zajacotvaré 

(dvojitozubce), šelmotvaré (mäsožravce), nepárnokopytníky, párnokopytníky. 

NETOPIEROTVARÉ (NETOPIERE) 

Netopiere sú jediné lietajúce cicavce, pre ktoré je charakteristická premena predných nôh na blanité 

krídla. Zo zmyslov majú výborne vyvinutý sluch, ktorý je najcitlivejší zo všetkých suchozemských 

živočíchov. Orientujú sa echolokáciou (tzn. zachytávajú ultrazvukové signály formou ozveny 

od okolitých predmetov). Na Slovensku bolo doteraz zistených 28 druhov netopierov patriace do 

podradov večernicovité a podkovárovité. Najväčším našim netopierom je netopier obyčajný – Myotis 

myotis s rozpätím krídel cca 40 cm. Najčastejšie sa vyskytuje v severných častiach Slovenska. V lete 

obýva povaly a veže kostolov, povaly domov, zriedkavejšie jaskyne. Zimu netopiere prespia mimo 

letných stanovísk. Najmenším netopierom je večernica malá – Pipistrellus pipistrellus. Vyskytuje sa 

v nížinách a stredných polohách. Pôvodne je to stromový druh, ktorý sa často dostáva aj do ľudských 

príbytkoch, kde sa ukrýva v štrbinách múrov, striech, za garnižami, skriňami a pod. 

MYŠOTVARÉ (HLODAVCE) 

Malé až stredne veľké cicavce charakteristické hlodavými zubami. Sú najpočetnejším radom cicavcov, 

rozšíreným v najrôznejších biotopoch. Následne sú uvedené významnejšie čeľade hlodavcov. 

VEVERICOVITÉ. Stromové aj stepné formy. Veverica obyčajná – Sciurus vulgaris obýva mierne 

pásmo Euroázie. 

Syseľ pasienkový – Citellus citellus sa k nám prisťahoval z východných stepí. Žije spoločensky na 

suchých a teplých miestach. Typickým prejavom jeho správania je „panáčikovanie“. Svišť vrchovský – 

Marmorata marmorata obýva kamenisté svahy a alpínke lúky. Žije v kolóniách, v zime spí až 

7 mesiacov. U nás sa vyskytuje iba v Tatrách. Pôvodne žil len vo Vysokých Tatrách, kde vytvára 

špeciálny poddruh – svišť vrchovský tatranský, ktorý je tatranským endemitom a tiež patrí 

k treťohorným reliktom. Bol vysadený aj v Nízkych Tatrách. 

BOBROVITÉ. Prispôsobili sa životu vo vode, majú plávacie blany medzi prstami a plochý kormidlovací 

chvost. Obývajú brehy tečúcich a stojatých vôd v svetlých lesoch. V mierne tečúcich vodách budujú 

hrádze a v stojatých vodách tzv. bobrie hrady (veľké kopy konárov a bahna, vnútri s obytnou komôrkou, 

ktorá ma východ pod vodou). Bobor európsky (vodný) – Castor fiber je najväčším európskym 

hlodavcom. V strednej Európe bol takmer vyhubený v 19. storočí pre cennú kožušinu, tuk a mäso. 

V súčasnosti sa prirodzenou cestou reaklimatizuje, čomu má pomôcť jeho prísna ochrana. 

PLCHOVITÉ. Malé stromové hlodavce aktívne v noci. Plch veľký – Glis glis pripomína sivú veveričku. 

Obýva listnaté lesy, krovinaté svahy, záhrady a sady. Hniezdi v prirodzených dutinách aj za trámami 

lesných a záhradných chát. Plšík lieskový – Muscardinus avellanarius je hrdzavohnedý, najmenší 

z plchov. Vyskytuje sa na okraji lesov, v ovocných sadoch. Rád navštevuje drevené chaty, kde 

spôsobuje škody podobne ako myši. 

MYŠOVITÉ. Vyznačujú sa dlhým holým chvostom. Myš domáca – Mus musculus je pôvodne stepný 

druh, stala sa synantrópnym škodlivým druhom. Myška drobná – Micromys minutus je náš najmenší 

hlodavec. Žije na močaristých miestach. Žije v nížinných oblastiach celého Slovenska. Ryšavka 

žltohrdlá – Apodemus flavicollis žije v listnatých lesoch. Potkan hnedý – Rattus norvegicus je 

rozšíreným škodcom v mestských stokách, v pivniciach, v skladoch, farmách. Potkan čierny – Rattus 

rattus, známy pod menom krysa, taktiež škodca, na rozdiel od predošlého druhu obľubuje suché teplé 

miesta. Dopravou sa rozšíril po celom svete. Nie je náš pôvodný druh, u nás sa vyskytuje zriedkavo. 

V minulosti bol v Európe obávaným zdrojom morových nákaz. 

HRABOŠOVITÉ. Krátky chvostík, malé ušnice, zavalitejšie telo. Hraboš poľný – Misrotus arvalis je náš 

najrozšírenejší cicavec. Patrí k najväčším poľnohospodárskym škodcom. Hrdziak lesný – 

Clethrionomys glareolus podobne škodí v listnatých a zmiešaných lesoch. Najvzácnejší hraboš je 

hraboš tatranský – Pitymys tatricus, endemit Vysokých Tatier, veľmi vzácny reliktný druh. Žije 

59

vo výške 1500 – 2500 m n. m. V pôde si buduje systém plytkých nôr. Najväčšiu časť života trávi 

pod zemou. K významným druhom patrí aj glaciálny relikt: hraboš močiarny stredoeurópsky – 

Microtus agrostis gregarius a treťohorný relikt hrabáč podzemný európsky – Pitymys subterraneus 

subterraneus. 

Krysa (hryzec) vodná – Arvicola terrestris je podobná potkanovi a často je s ním zamieňaná. Výborne 

pláva. Vyhrabáva si nory v brehoch vôd, odkiaľ preniká do záhrad a polí. Ondatra pižmová – Ondatra 

zibethica je dokonale prispôsobená životu vo vode. Ponáša sa na veľkého potkana. Je cenným 

kožušinovým zvieraťom, kožušina sa nazýva bizam. 

PISKOROTVARÉ (HMYZOŽRAVCE) 

Drobné cicavce s predĺženým rypáčikom. U nás sú zastúpené 3 čeľaďami. 

PISKOROVITÉ. Podobné myšiam, odlišujú sa dlhým rypáčikom. Z cicavcov za najstaršieho nášho 

živočícha je považovaný piskor vrchovský – Sorex alpinus pochádzajúci z konca treťohôr (treťohorný 

relikt). Piskor obyčajný – Sorex araneus je častý v lesoch a sadoch. Zriedkavejší je piskor malý – 

Sorex minutus, ktorý je náš najmenší cicavec. Bielozubka bielobruchá – Crocidura leucodom 

vyhľadáva suché teplé stanovištia. Dulovnica bielobruchá – Neomys fodiens má na prstoch zadných 

nôh plávacie blany. Korisť loví vo vode. Uprednostňuje plytké potoky. 

KRTOVITÉ. Prispôsobené životu v pôde. Oči a ušnice sú zakrpatené. Krt obyčajný – Talpa europea. 

JEŽOVITÉ. Charakteristické ostne, ktoré pokrývajú chrbát. Aktívne za šera a v noci. U nás žije jež 

východoeurópsky (bledý) – Erinaceus concolor. Obýva lesné okraje suchých listnatých lesov, ale 

aj lužných lesov, záhrady, vinice a pasienky od nížin do výšky 1250 m n. m. Typický je preň zimný 

spánok. Je odolný voči rastlinným aj živočíšnym jedom. Užitočný druh, ničí veľké množstvo hmyzu, 

lariev a mäkkýšov. 

ZAJACOTVARÉ (DVOJITOZUBCE) 

Často dochádza k zámenám zajaca a králika. Králik divý – Oryctolagus cuniculus má kratšie uši, žije 

v kolóniách, vyhrabáva si nory a rodí holé slepé mláďatá. U nás je v prírode vzácny. Zdomácnený sa 

chová pre diétne mäso. Zajac poľný – Lepus europaeus má dlhé ušnice, je samotár, nehrabe nory 

a rodí osrstené vidiace a pohyblivé mláďatá. Rozšírený je najmä v kukuričných a repárskych oblastiach. 

ŠELMOTVARÉ (MÄSOŽRAVCE) 

MAČKOVITÉ. Mačka divá – Felis silvestris je lesná šelma. Rys ostrovid – Lynx lynx je najväčšou 

mačkovitou šelmou v Európe. Žije samotársky v rozsiahlych hlbokých lesoch v stredných a vo vyšších 

polohách od 700 do 1500 m n. m. Slovensko je jeho západnou hranicou jeho rozšírenia. Vo väčšine 

Európy bol vyhubený, u nás sa odhaduje 500 kusov. Zákonom chránený druh. 

PSOVITÉ. Najväčšou divo žijúcou psovitou šelmou je vlk obyčajný – Canis lupus. Patrí k palearktickej 

faune, ale na väčšine pôvodného areálu bol vyhubený. Do konca 19. storočia vlky trvalo obývali 

rozsiahle lesy Slovenska, neskôr boli vyhubené. Počas druhej svetovej vojny na naše územie opäť 

prenikli zo severovýchodnej Európy a postupne obsadili viaceré pohoria. V súčasnosti u nás vo voľnej 

prírode žije asi 600 až 800 vlkov. Líška obyčajná – Vulpes vulpes je pôvodne lesný druh, ktorý vďaka 

prispôsobivosti sa rozšíril aj do poľnohospodárskej krajiny, do blízkosti ľudských sídel. Je našou 

najrozšírenejšou šelmou. Vyskytuje sa od nížin po hornú hranicu lesa. Obýva rozmanité biotopy 

od kultúrnej stepi až po ihličnaté lesy. Považuje sa za najprefíkanejšieho lovca. Pácha značné škody 

na lovnej zveri, domácej hydine a je rezervoárom besnoty. 

LASICOVITÉ. Lasica obyčajná – Mustela nivalis je naša najmenšia a najhojnejšia šelma. Žije 

v lesoch, kultúrnej stepi i v mestskej zeleni. Hranostaj vyzerá ako väčšia lasica, líši sa čiernym koncom 

chvosta (kožušina je známa ako kráľovský hermelín). Kuna skalná – Martes foina vyhľadáva skalnatý 

terén, ale usadí sa aj vo vidieckych budovách. Najväčšou lasicovitou šelmou je jazvec obyčajný – 

Meles meles. Ako jediný z lasicovitých šeliem je všežravý. V malom počte žije do výšky 1300 m n. m. 

na celom území Slovenska. Tchor tmavý – Putorius putorius je obyvateľom stepí. Pri obrane 

vystrekuje z análneho otvoru ostro páchnucu tekutinu. Vydra riečna – Lutra lutra je cicavec 

najdokonalejšie prispôsobený životu vo vode. Je našim pôvodným druhom, ktorý v dôsledku 

intenzívneho lovu pre kožušinu a znečisteniu riek bol takmer vyhubený. Negatívne jeho počet 

ovplyvnilo aj regulovanie brehov vodných tokov. Umelo bol opäť u nás vysadený. Dnes na Slovensku 

žije asi 150 kusov. Životným prostredím vydry sú brehy tečúcich a stojatých vôd, najhojnejšia je 

na horných tokoch riek. 

60

MEDVEĎOVITÉ. Medveď hnedý – Ursus arctos je našou najväčšou šelmou (max. 2m, 350 kg). Žije 

v prirodzených ihličnatých a zmiešaných lesoch. Vyhľadáva ťažko prístupné terény, ale objavuje sa aj 

v blízkosti turistických centier, kde hľadá ľahko dostupnú potravu. Zimu prečkáva v brlohoch 

v nepravom zimnom spánku. Na Slovensku je chránený od roku 1932, keď mu hrozilo vyhubenie. 

V súčasnosti u nás žije 800 – 1000 kusov, povolený je regulovaný odstrel. Slovensko je západnou 

hranicou jeho rozšírenia. 

NEPÁRNOKOPYTNÍKY 

Najpočetnejšou skupinou nepárnokopytníkov je čeľaď koňovité. Najvýznamnejším pôvodným 

plemenom karpatského koňa je hunculský kôň, ktorý s považuje za vzácnu prírodnú pamiatku 

a zasluhuje si maximálnu ochranu. Chov hunculských koní má v Karpatoch dávnu minulosť. 

Zo začiatku sa chovali bez zásahu štátu, v roku 1856 bol zriadený hunculský žrebčín v Lučíne. 

Organizovaný chov pokračoval po prvej svetovej vojne v Topoľčiankach, neskôr v Prešove a od roku 

1950 na Muránskej planine. 

PÁRNOKOPYTNÍKY 

SVIŇOVITÉ. V Európe je rozšírená sviňa divá (diviak) – Sus scrofa a je naším najväčším všežravcom 

(300 kg, 1 m). V prípade ohrozenia postaví sa aj proti človeku, aktívne útočí. Obýva vlhké lesy (najmä 

dúbravy a bučiny) susediace s poliami na celom území Slovenska. 

JELEŇOVITÉ. V Euroázii žije srnec lesný – Capreolus capreolus, náš najrýchlejší cicavec (dosahuje 

rýchlosť 88 km/hod.). Uprednostňuje svetlé listnaté lesy s rúbaniskami. Jelene žijú v miernom 

klimatickom pásme, v Európe len jeleň obyčajný – Cervus elaphus (100 – 300 kg). Vytvára viacero 

geografických poddruhov. U nás žije karpatský poddruh, mohutnejší ako poddruh stredoeurópsky. Patrí 

medzi najvýznamnejšiu, lovecký najvyhľadávanejšiu a najproduktívnejšiu poľovnú zver. Využíva sa jeho 

mäso, koža i parohy ako cenná trofej. Životným prostredím jeleňa sú listnaté, ihličnaté a zmiešané lesy 

stredných a vyšších polôh. Daniel škvrnitý – Dama dama nie je našim pôvodným druhom. Bol 

dovezený zo Stredomoria. Najväčší jeleňovitý druh je los mokraďový – Aces alces (300 – 500 kg) 

s charakteristickým lopatkovitým parožím. Obýva močaristé lesy, bahenné slatiny, vyhľadáva mokrade 

porastené vrbinou, topoľmi a brezami. Je našim pôvodným druhom, ktorý bol vyhubený už 

v stredoveku. V súčasnosti začal na Slovensko prenikať z východu. Jeho typickým prostredím sú vlhšie 

lesné stanoviská v nižších a stredných polohách. Je zákonom prísne chránený. 

TUROVITÉ. Obyvateľmi hôr sú kamzíky. V európskych veľhorách žije kamzík vrchovský – Rupicara 

rupicara a obýva pásmo skál a kosodrevín. Jeho charakteristickým prostredím je horná hranica lesa, 

v lete vystupuje až do oblasti alpských lúk. Patrí k najotužilejším a najvyššie žijúcim kopytníkom, ale 

aj najcitlivejším kopytníkom na stresové impulzy. Civilizácia a neorganizovaný turistický ruch má veľký 

podiel na vymieraní kamzíkov a zmenšovaní ich areálu. Vo Vysokých Tatrách žije pôvodný poddruh 

kamzík vrchovský tatranský. Kamzíky sú prírodnou vzácnosťou a významným glaciálnym reliktom. 

Chránené sú zákonom. Na zabezpečenie existencie tatranského kamzíka bol umelo vysadený 

v Nízkych Tatrách. 

Najlepšie aklimatizovaným zvieraťom je muflón hôrny – Ovis musimon, ktorý pochádza z Korziky 

a Sardínie. Nepatrí k našim pôvodným druhom. Doviezli ich v roku 1868 ako poľovný druh do pohoria 

Tribeč, Malých Karpát, Považského Inovca, Vihorlatu a Slanských vrchov. Žijú voľne v teplých 

listnatých a zmiešaných lesoch alebo vo zverniciach. Ich aklimatizáciou sa na Slovensku vytvorila jedna 

z najlepších populácií muflónov na svete. 

Najväčší cicavec a zároveň najväčšie európske zviera je zubor hrivnatý – Bison bonasus (1200 kg). 

Na Slovensku bol podobne ako v ostatných častiach Európy vyhubený (na Slovensku vraj posledného 

zubra ulovil kráľ Matej Korvín I. okolo roku 1490 vo vígľašských lesoch). O jeho bývalom hojnejšom 

výskyte svedčia mnohé miestne názvy – Zuberec, Zubrohlava, Zobor. Podarilo sa ho zachrániť 

chovom v zverniciach a neskôr aj vo voľnej prírode. Na Slovensku sa zubria obora nachádza 

pri Topoľčiankach, ktorú založil J. Habsburský v rokoch 1907 – 1909. Do roku 1971 tu žil najväčší zubor 

na svete (zubor Putifar). V súčasnosti je jeho preparované telo súčasťou prírodovednej expozície 

Slovenského národného múzea v Bratislave. Vzácne sa so zubrom možno stretnúť v národnom parku 

Poloniny, kam prechádza z Poľska. 

61

OCHRANA ŽIVOČÍCHOV 

LEGISLATÍVA SR 

• Zákon NR SR č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny 

⇒ Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z.z., ktorou sa 

vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny 

Základným nástrojom realizácie ochrany je zoznam chránených živočíchov a rastlín a ich 

spoločenská hodnota a zriaďovanie chránených území a starostlivosť o ne. Kategórie chránených 

území: chránený krajinný prvok (CHKP), chránené vtáčie územie (CHVÚ), chránená krajinná oblasť 

(CHKO), národný park (NP), chránený areál (CHA), prírodná rezervácia (PR), prírodná pamiatka 

(PP). 

Doplňujúce zákony k zákonu NR SR č.543/2002: 

- zákona č. 525/2003 Z. z., zákona č. 205/2004 Z. z., zákona č. 364/2004 Z.z., zákona č. 587/2004 

Z. z., zákona č.15/2005 Z. z., zákona 479/2005 Z.z. a zákona č. 24/2006 Z.z., Vyhláška Ministerstva 

životného prostredia SR č. 492/2006, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva životného 

prostredia č. 24/2003 Z.z. ktorou sa vykonáva zákon 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny 

• Zákon č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov volne žijúcich živočíchov a volne rastúcich rastlín 

reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov 

⇒ Vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 346/2002 Z.z., ktorou sa vykonávajú 

niektoré ustanovenia zákona o obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov 

a voľne rastúcich rastlín (CITES) a o zmene a doplnení niektorých zákonov 

LEGISLATÍVA EÚ 

Smernica 79/409/EHS o ochrane voľne žijúcich vtákov (Birds Directive) 

Smernica Európskej únie na zabezpečenie ochrany voľne žijúcich vtákov v Európe, predovšetkým 

ohrozených, ako aj migrujúcich druhov pokrýva ochranu, obhospodarovanie a reguláciu týchto druhov 

a ustanovuje podmienky pre ich exploatáciu. Týka sa vtákov, ich vajec, hniezd a stanovíšť a nevzťahuje 

sa na Grónsko. 

Za najsilnejší nástroj na dosiahnutie cieľa Smernice o vtákoch sa dá považovať ustanovenie "osobitne 

chránených vtáčích území" (Special Protected Areas - SPA), ktoré spolu s osobitnými územiami 

ochrany (SAC - vyhlasovaných na základe Smernice o biotopoch) tvoria sústavu NATURA 2000. 

Smernica 92/43/EHS o ochrane prírodných biotopov a voľne žijúcej fauny a flóry (Habitats 

Directive) 

Smernica o biotopoch vytvára všeobecný rámec pre ochranu živočíchov, rastlín a prírodných biotopov 

v Európe na území členských štátov Európskej únie a zabezpečuje tvorbu ekologickej siete osobitných 

území ochrany (súčasť súvislej európskej ekologickej siete "Natura 2000") v záujme "zabezpečenia 

alebo obnovy uspokojivého stavu prírodných biotopov a druhov voľne žijúcej fauny a flóry významných 

pre Európske Spoločenstvo". 

MEDZINÁRODNÉ DOHOVORY 

Kontinentálny úbytok počtu rastlinných a živočíšnych druhov a pokračujúca deštrukcia ekosystémov 

Európy si vyžadujú odozvu na medzinárodnej úrovni. Patrí k nej akceptovanie medzinárodných 

štandardov ochrany prírody, následne premietnutých v národných legislatívach. Potrebu medzinárodnej 

spolupráce reflektujú aj prijaté medzinárodné dohovory. 

62

Medzinárodné dohovory: 

Dohovor o mokradiach majúcich medzinárodný význam, najmä ako biotopy vodného vtáctva, Ramsar, 

1971 

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, Paríž, 1972 

Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES), 

Washington, 1973 

Dohovor o ochrane sťahovavých druhov voľne žijúcich živočíchov, Bonn, 1979 

Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť, Bern, 1979 

Dohovor o biologickej diverzite, Rio de Janeiro, 1992 

Dohoda o ochrane netopierov v Európe, 1991 

Dohoda o ochrane africko-euroázijských druhov sťahovavého vodného vtáctva, Haag, 1995 

NATURA 2000 

Hlavným faktorom ovplyvňujúcim ďalšie smerovanie ochrany prírody na Slovensku je realizácia 

princípov ochrany prírody Európskej únie (EÚ) do systému ochrany prírody na Slovensku. Základnou 

súčasťou európskej politiky pri ochrane biodiverzity a ekosystémov je úplná realizácia sústavy 

NATURA 2000, ktorá predstavuje, resp. má vytvoriť súvislú európsku ekologickú sieť osobitne 

chránených území, ktoré sú v osobitnom záujme EÚ a ktorú budujú členské štáty nezávisle na 

národných sústavách CHÚ. 

Natura 2000 je názov sústavy chránených území členských krajín Európskej únie a hlavným cieľom jej 

vytvorenia je zachovanie prírodného dedičstva, ktoré je významné nielen pre príslušný členský štát, ale 

najmä pre EÚ ako celok. 

Táto sústava chránených území má zabezpečiť ochranu najvzácnejších a najviac ohrozených druhov 

voľne rastúcich rastlín, voľne žijúcich živočíchov a prírodných biotopov vyskytujúcich sa na území 

štátov Európskej únie a prostredníctvom ochrany týchto druhov a biotopov zabezpečiť zachovanie 

biologickej rôznorodosti v celej Európskej únii. 

Sústavu NATURA 2000 tvoria teda 2 typy území: 

osobitne chránené územia (Special Protection Areas, SPA) - vyhlasované na základe smernice 

o vtákoch - v národnej legislatíve: chránené vtáčie územia; 

osobitné územia ochrany (Special Areas of Conservation, SAC) - vyhlasované na základe smernice 

o biotopoch - v národnej legislatíve: územia európskeho významu - pred vyhlásením, po vyhlásení 

je územie zaradené v príslušnej národnej kategórii chránených území. 

Základom pre vytvorenie sústavy Natura 2000 sú dve právne normy EÚ: 

smernica Rady Európskych spoločenstiev č. 79/409/EHS o ochrane voľne žijúcich vtákov (známa 

tiež ako smernica o vtákoch - Birds Directive); 

smernica Rady Európskych spoločenstiev č. 92/43/EHS o ochrane biotopov, voľne žijúcich 

živočíchov a voľne rastúcich rastlín (známa tiež ako smernica o biotopoch - Habitats Directive). 

Tieto dve smernice predstavujú doposiaľ najkomplexnejšiu právnu normu na ochranu prírody vo svete. 

Zoznamy vybraných druhov voľne rastúcich rastlín, voľne žijúcich živočíchov a prírodných biotopov, 

ktoré sú významné pre Európsku úniu, tvoria prílohy uvedených smerníc. 

Smernice kladú dôraz na to, aby výber území NATURA 2000 bol vykonávaný na základe vedeckých 

podkladov (komplexných údajov o rozšírení a stave populácií jednotlivých rastlinných a živočíšnych 

druhov, údajov o rozlohe a zachovalosti biotopov). Výsledná sústava by mala zahŕňať najhodnotnejšie 

územia bez ohľadu na vlastnícke vzťahy či súčasné hospodárske využívanie. 

NATURA 2000 má zabezpečiť priaznivý stav populácií vybraných druhov živočíchov a rastlín 

a priaznivý stav biotopov, čo však vôbec nevylučuje hospodárske aktivity v územiach, pokiaľ tento 

priaznivý stav nenarušujú. 

63

ČERVENÝ ZOZNAM ŽIVOČÍCHOV A RASTLÍN 

Celosvetové červené zoznamy sú zoznamy druhov, ktorým hrozí vyhynutie a upozorňuje na stav 

ohrozenia niektorých druhov. Vydáva ich IUCN - Svetový zväz ochrany prírody. Predstavujú systém 

hodnotenia stupňa ohrozenosti druhov, odrážajúci súčasné znalosti o populačnej biológii vo vzťahu 

k ochranárskemu záujmu a svojím objektívnym prístupom zameriavajú pozornosť na príčinné faktory 

zmenšovania areálu, znižovania početnosti populácií a jedincov, ktoré charakterizujú ohrozenosť 

mnohých druhov. 

Národné červené zoznamy vzácnych, zriedkavých a ohrozených druhov patria podľa zákona NR SR 

č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny k základnej dokumentácii ochrany prírody a krajiny. 

Predstavujú východiskový dokument druhovej ochrany, slúžiaci na hodnotenie stupňa ohrozenosti 

a ustanovovanie chránených druhov rastlín a živočíchov. 

SVETOVÝ ZVÄZ OCHRANY PRÍRODY (IUCN) 

Založený v roku 1948 ako medzinárodná organizácia pre ochranu prírody, neskôr premenovaný 

na Medzinárodnú úniu pre ochranu prírody a prírodných zdrojov. Od roku 1991 pôsobí pod novým 

názvom IUCN - Svetový zväz ochrany prírody. Sídlo: Gland, Švajčiarsko. 

IUCN je najvýznamnejšou medzinárodnou mimovládnou organizáciou na ochranu prírody a pre trvalo 

udržateľný rozvoj. Prostredníctvom 6 komisií (pre chránené územia, ochranu druhov, environmentálnu 

ekonomiku a sociálnu politiku, manažment ekosystémov, vzdelávanie a komunikáciu 

a environmentálne právo) vytvára sieť viac ako 10 000 expertov - dobrovoľníkov. Jej členmi sú štáty, 

vládne inštitúcie, medzinárodné a národné mimovládne organizácie, významné výskumné pracoviská 

a univerzity. V súčasnosti má takmer 1 000 členov zo 140 krajín sveta. Štátna ochrana prírody 

Slovenskej republiky (ŠOP SR) je členom IUCN od decembra 2002. Okrem nej zastupujú Slovenskú 

republiku v tejto organizácii aj DAPHNE - Inštitút aplikovanej ekológie, Ipeľská únia, Asociácia 

karpatských národných parkov a Slovenská ekologická spoločnosť pri SAV. 

EUROPARC FEDERATION 

Založená v 1973 pod oficiálnym názvom "Federation of Nature and National Parks of Europe". Štátna 

ochrana prírody SR (ŠOP SR) je členom EUROPARC Federation od roku 2002. Sídlo: Grafenau, 

Bavorský les, Nemecko. 

EUROPARC sa postupne sa vyprofiloval na profesionálnu organizáciu, ktorá zastrešuje chránené 

územia v Európe. Združuje národné parky, regionálne parky, prírodné rezervácie, biosférické 

rezervácie v 38 krajinách s cieľom chrániť unikátnu rozmanitosť rastlín, živočíchov a biotopov v Európe. 

ŠTÁTNE ORGÁNY A ORGANIZÁCIE OCHRANY PRÍRODY V SR 

Štátnu správu vo veciach ochrany prírody vykonáva: Ministerstvo životného prostredia, Slovenská 

inšpekcia životného prostredia, krajský úrad, okresný úrad, obec, Stráž prírody 

Organizácie zaoberajúce sa ochranou prírody: Štátna ochrana prírody SR, Tajovského 28, Banská 

Bystrica. 

64

CESTOVANIE DO ZAHRANIČIA 

PRED CESTOU 

Pred plánovanou cestou je dobré s dostatočným predstihom kontaktovať niektoré z pracovísk, ktoré 

informujú o aktuálnom riziku infekcií v jednotlivých krajinách, o príslušnej prevencii včítane ochrany pred 

maláriou a zabezpečujú potrebné očkovania. Sú to: 

o očkovacie strediská krajských hygienických staníc a vybraných okresných hygienických staníc 

(Regionálne úrady verejného zdravotníctva), 

o konzultácie a očkovania poskytujú aj niektoré ďalšie pracoviská, napr. infekčné kliniky alebo oddelenia 

tropickej a cestovnej medicíny pri lekárskych fakultách. 

Základné informácie: 

• Doporučenia o očkovaní vychádzajú z informácií o Vašej ceste. Rozhodujúce sú: oblasť, ktorú 

navštívite, včítane údajov o lokalite (mesto alebo vidiek), dĺžka pobytu a typ cesty (turistický zájazd alebo 

špeciálna expedícia), miestne ročné obdobie v čase konania cesty, vek, zdravotný stav 

a predchádzajúce očkovania. Následne sa zváži konkrétne riziko a možnosti prevencie. Často rozhoduje 

aj termín Vášho odletu či odjazdu a časová lehota potrebná na vykonanie očkovania. 

• Pri cestovaní s deťmi skontrolujte (zvlášť pri dlhodobých pobytoch v zahraničí) spolu s detským lekárom 

ich povinné očkovania. Mnoho infekcií detského veku, ktoré už u nás nemáme (poliomyelytída, záškrt, 

spalničky), alebo je ich výskyt minimálny (dávivý kašeľ), sa inde vo svete bežne vyskytujú, a to nielen v 

trópoch a subtrópoch, ale aj v krajinách Európy. 

• Od doporučených očkovaní je potrebné odlíšiť očkovania povinné pri vstupe do niektorých krajín. Podľa 

medzinárodne platných predpisov je dnes vo svete žiadaný len doklad o očkovaní proti žltej zimnici. 

Vyžadovaný je v krajinách, kde sa žltá zimnica vyskytuje a v krajinách, kde žijú prenášači (určitý druh 

komárov), a tak trvá nebezpečenstvo ich zavlečenia (napr. India a iné africké krajiny). Požiadavka sa 

týka návštevníkov prichádzajúcich z oblastí výskytu, pokiaľ v takýchto oblastiach dlhšie žili, výnimočne aj 

u tranzitujúcich turistov. V rozpore s medzinárodnými pravidlami žiadajú niektoré krajiny pri vstupe tiež 

doklad o očkovaní proti cholere. 

• Pred cestou do trópov a subtrópov doporučujeme vybaviť osobnú cestovnú lekárničku okrem liekov 

pre zvyčajnú potrebu, aj protihnačkovými liekmi a práškom na prípravu rehydratačného roztoku. Dôležité 

sú repelenty, aj keď je často vhodnejšie, s ohľadom na ich účinnosť, zakúpiť ich až na mieste pobytu. 

OŠETRENIE V ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENIACH V CUDZINE 

• V krajinách tretieho sveta je lepšie vyhnúť sa zákrokom ako sú injekcie, zubné ošetrenie či chirurgické 

výkony. Lekárske pomôcky nemusia byť sterilné. Obávaný je predovšetkým prenos vírusov HIV 

a hepatitídy B. 

• Pred prípadnou transfúziou krvi trvať na vyšetrení krvi, ktorá má byť použitá, na prítomnosť známok 

infekcie HIV, vírusovej hepatitídy typu B a syfilisu. 

PO NÁVRATE Z CUDZINY 

• V prípade problémov (napr. horúčka, hnačky, vyrážky, žltačka) vyhľadať lekára (praktického lekára alebo 

lekára najbližšieho infekčného oddelenia nemocnice). Zdravotná prehliadka pozostáva z podrobnej 

anamnézy, bežného telesného vyšetrenia a laboratórnych vyšetrení krvi, moču a stolice. 

• Užívať antimalarickú profylaxiu ešte 4 týždne po návrate. 

Každý, kto sa nachádzal v malarickej oblasti, by mal v prípade horúčkovitého ochorenia vzniknutého 

v prvých týždňoch až mesiacoch po návrate vždy upozorniť ošetrujúceho lekára na svoj pobyt v trópoch či 

subtrópoch, a to aj vtedy, keď počas pobytu v malarickej oblasti riadne užíval antimalariká. 

65

PRACOVISKÁ, ktoré informujú o aktuálnom riziku infekcií v jednotlivých krajinách, o príslušnej prevencii: 

Fakultná nemocnica, Ambulancia pre cudzokrajné choroby 

Rastislavova 43, 041 90 Košice 

Fakultná nemocnica, Oddelenie pre cudzokrajné choroby 

Kollárova 2, 036 59 Martin . 

Fakultná nemocnica, Oddelenie pre cudzokrajné choroby 

Mickiewiczova 13, 813 69 Bratislava 

Úrad verejného zdravotníctva SR (predtým Štátny zdravotný ústav) 

Trnavská 52, 826 45 Bratislava 

+ Regionálne úrady verejného zdravotníctva 

Inštitút očkovania a cestovnej medicíny 

Teslova 33, 821 02 Bratislava 

INŠTITÚT OČKOVANIA A CESTOVNEJ MEDICÍNY – INOCEM 

Inštitút očkovania a cestovnej medicíny – zameranie: aktívna ochrana pred infekčnými chorobami očkovaním 

zahŕňa, poradenstvo v spôsoboch prevencie, diagnostiky a liečby ochorení, ktoré vznikajú v súvislosti 

s cestovaním: vplyv horúcej klímy, slnečné žiarenie, cestovanie lietadlom, pásmová 

choroba, kinetózy, hlboká žilová trombóza cestovateľov, výšková choroba, kúpanie a potápanie, poškodenie 

zdravia živočíchmi, zvláštne skupiny cestovateľov (deti, tehotné ženy, cestovatelia s vyšším vekom, 

cestovanie chronicky chorých, cestovanie osôb infikovaných HIV atd.). 

Služby – pre individuálnu turistiku aj cestovné kancelárie: 

• upresnenie trasy cesty s prihliadnutím na klimatické, geografické, kultúrne, náboženské, epidemiologické 

podmienky, 

• zohľadnenie štýlu cestovania (individuálna /cestovná kancelária), 

• zohľadnenie úrovne ubytovania (hotel / stan), 

• zohľadnenie ročného obdobia (monzúnové, sezónny výskyt ochorení), 

• zohľadnenie dĺžky pobytu krátkodobá dovolenka / študijný či pracovný pobyt), 

• zohľadnenie celkového zdravotného stavu, 

• vypracovanie a realizácia individuálneho očkovacieho plánu, 

• konzultácia predchádzajúceho očkovania, alergické reakcie, 

• vydanie dokladu o aktuálnom zaočkovaní, 

• pri ceste do oblastí s výskytom malárie – predpis antimalarík , 

• odporučenie doplnkového sortimentu – repelenty, lekárničky, 

• odborná starostlivosť po návrate z exotických ciest, 

• ponuka očkovania (hepatitída A, hepatitída B, hepatitída A + B, brušný týfus, meningokoková 

meningitída A + C, cholera, japonská encefalitída, tetanus, žltá zimnica, besnota, kliešťová 

meningoencefalitída, poliomyelitída). 

ZDRAVOTNÍCKY INFORMAČNÝ SERVIS 

Informácie ohľadom cestovania nájdete aj na stránkach Zdravotníckeho informačného servisu - 

www.medicus.sk. Údaje sú čerpané z hlásení WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) a CDC (Centrum 

pre prevenciu a kontrolu chorôb). 

Informácie z internetových stránok sú len informatívneho charakteru a nenahrádzajú lekárske vyšetrenie 

alebo konzultáciu. Pred cestou je potrebné navštíviť svojho lekára alebo niektoré zo špecializovaných 

zdravotníckych pracovísk. 

66

Literatúra 

Altmann, H.: Jedovaté rastliny a živočíchy okolo nás. Ivanka pri Dunaji, Slovo, 1998 

Beran, J., Vaništa, J. a kol.: Základy cestovního lékařství. Praha, Galén, 2006 

Burnie, D.: Všeobecná encyklopédia zvierat. Bratislava, Mladé letá, 2001 

Darman, P.: Ako prežiť v extrémnych podmienkach. Praha, Cesty, 2000 

Elphick, J. a kol.: Encyklopédia živočíchov. Bratislava, Slovart, 2001 

Firth, R., Sheikh-Miler, J.: Hady. Praha, Ottovo nakladateľstvo, 2004 

Hanko, K.: Medveď hnedý. Dostupné z http://www.jaraba.sk/medved.php 

Krejča, J., Korbel, L. a kol.: Veľká kniha živočíchov. 5. vydanie. Bratislava, Príroda, 2009 

Maďar, R.: Ochrana zdravia na cestách. Martin, Osveta, 2008 

Michaeli, E.: Regionálna geografia Slovenskej republiky. I. časť. Prešov, Fakulta humanitných 

a prírodných vied, Prešovská univerzita, 1999 

Parker, S.: Ryby. Bratislava, Fortuna Print, 2002 

Praktická prvá pomoc. Bratislava, Príroda, 2008 

Ondrejka, K. a kol.: Rekordy Slovenska. Príroda. 3.vydanie. Bratislava, Mapa Slovakia, 2001 

Setford, S.: Hady a iné plazy. Bratislava, Slovart, 2001 

Stichmann, W., Kretzschmar, E.: Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Bratislava, Slovo, 1998 

Svet živočíšnej ríše. Martin, Osveta, 1990 

Šerý, V., Bálint, O.: Tropická a cestovní medicína. Praha, Medon, 1998 

Škrabalová. B.: Entomofagie – hmyz na tanieri. Brno, Masarykova univerzita, 2009 

Vostal, Z.: Zoológia II. Chordáty. Košice, PF UPJŠ, 1987 

Vostal, Z.: Zoológia I. Jednobunkovce a bezchordáty. Košice, PF UPJŠ, 1993 

Vostal, Z,: Zoológia. Vybrané kapitoly zo zoológie. Košice, TU FBERG, 2002 

Vostal, Z.: Zoológia. Košice, Seminár K. Boromejského, 2006 

Wiseman, J.: SAS Příručka jak přežít. Praha, Svojtka and Co., 1999 

Internetové stránky: 

Zdravotnícky informačný servis. Dostupné z http://www.medicus.sk 

Dromedar- cestovateľský magazín. Dostupné z http://www.dromedar.zoznam.sk 

Centrum zdravia. Dostupné z http://www.centrumzdravia.sk 

Inštitút očkovania a cestovnej medicíny. Dostupné z http://www.inocem.sk 

Vaše deti. Dostupné z http://www.vasedeti.cz 

Štátna ochrana prírody. Dostupné z http://www.sopsr.sk 

Slovenská agentúra životného prostredia. Dostupné z http://www.sazp.sk 

Elektronická zbierka zákonov. Dostupné z http:// www.zbierka.sk 

Inzine/Gastronómia. Dostupné na internete: http://www.inzine.sk 

67

Mária Koščová - Zdenek Vostal 

VYBRANÉ KAPITOLY ZO ZOOLÓGIE 

2. doplnené vydanie 

Košice 

2010 

Tlač: 

WILLCOM , Košice 

68

VYBRANÃ KAPITOLY ZO ZOOLÃGIE - Fakulta BERG

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

VYBRANÃ KAPITOLY ZO ZOOLÃGIE - Fakulta BERG