NovinyN

17. november 2014 

Noviny k novembru 1989 

Nezávislé 

noviny 

omunizmus padol aj 

preto, že ľudia nemohli 

slobodne hovoriť 

a písať. Noviny boli 

plné lží a vymyslených 

úspechov. Režim 

vtedy skončil za pár 

dní, o slobodu však treba bojovať 

aj dnes. Napríklad aj preto, aby 

noviny písali pravdu a neboli iba 

hračkou v rukách tých, čo si pravdu 

chcú kúpiť. 

Príbeh týchto nových nezávislých 

novín N je preto tiež novembrový. 

Spolu s kolegami sme 

odišli z pohodlia redakcie denníka 

SME, do ktorej sa vkradla Penta. 

Odišli sme, lebo s takýmto spolumajiteľom 

sa podľa nás nedá robiť 

nezávislá a slobodná žurnalistika. 

Prvým výsledkom našej snahy 

písať bez gorily za chrbtom je toto 

špeciálne vydanie k 25. výročiu 

revolúcie z roku 1989. A budeme 

pokračovať. Už za pár dní začneme 

publikovať na začiatok aspoň 

v provizórnej forme na stránke 

www.projektn.sk a pracujeme aj 

na príprave papierových novín. 

Pred 25 rokmi by komunizmus 

nepadol, keby to nechcelo kritické 

množstvo ľudí. Noviny N môžu 

byť úspešné rovnako iba vtedy, ak 

ich bude čítať kritické množstvo 

čitateľov. Ľudí, pre ktorých je 

sloboda natoľko vzácna, že sú za 

ňu ochotní bojovať. I keď v tomto 

prípade stačí, aby ste nás čítali. 

Príjemné čítanie a vďaka za 

vašu podporu. 

n 

Vydal N Press, s. r. o. ako jednorazovú publikáciu v náklade 210 000 kusov. Distribuované zdarma do schránok v Bratislave a v sieti Martinus.sk. 

FOTO - TASR 

matúš kostolný 

Autor je šéfredaktor Projektu N

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 

2 – 3 

Fedor Gál hovorí, ako nechce 

hovoriť o spomienkach 

na November, ale aj o tom, 

prečo nemohol byť politikom 

a či náhodou nie sme posledná 

generácia, čo zažíva demokraciu 

Fňukáme 

a nadávame, 

FEDOR GÁL sa narodil v roku 1945 

v koncentračnom tábore 

Terezín. Vyštudoval Chemicko-technologickú 

fakultu SVŠT, 

pracoval vo viacerých chemických 

fabrikách a výskumných ústavoch, 

od roku 1987 bol ako vedec na voľnej 

nohe. V roku 1990 založil Ústav 

pre sociálne analýzy pri UK v Bratislave 

a stal sa docentom Fakulty 

sociálnych vied KU 

v Prahe. Bol zakladajúcim členom 

hnutia Verejnosť proti násiliu, jeho 

predsedom a jednou z tvárí novembrovej 

revolúcie v roku 1989. 

Od roku 1991 žije v Prahe. Bol 

spolumajiteľom TV Nova, vlastnil 

vydavateľstvo G plus G, ktoré neskôr 

daroval, podnikal v oblasti technológií 

pre mobilné siete a internet. 

Je sociológom, prognostikom. Posledných 

sedem rokov sa venuje 

najmä nakrúcaniu filmových dokumentov 

o témach, ktoré výrazne 

ovplyvnili spoločnosť. 

 

foto - gabriel kuchta 

hoci sa 

máme dobre 

Karol Sudor 

(1975) 

Autor je reportér Projektu N, 

ako redaktor SME vyhral 

štyrikrát Novinársku cenu 

za najlepší rozhovor 

e už po 25 rokoch po revolúcii 

november pre vás len 

bežný mesiac 

Nie je, lebo ma počas neho 

permanentne triafa šľak. Už pri 

piatom výročí revolúcie som si 

totiž povedal, že o nej budem 

hovoriť naposledy. Ak mi však 

niekto opakovane volá, a je to 

kamarát alebo slušný človek, 

stále nedokážem odmietnuť. 

Výsledkom je, že sa trápim, 

lebo tento typ rituálov je mi cudzí 

a nemám ich rád. Cestoval som 

teraz za vami aj s jedným kamarátom. 

Zaprisahal som sa pred 

ním, že tentoraz je to už naozaj 

naposledy. Ak som však už začal 

takto skepticky, musím dodať aj to 

ostatné. 

Čo 

Že revolúcia bola absolútne 

kľúčovou udalosťou moderných 

českých a slovenských dejín, a som 

presvedčený, že si zaslúži, aby sme 

pred ňou sňali klobúk. Akurát si 

nie som istý, či pri tom musím byť 

aj ja. 

Kladiete si v súvislosti s revolúciou 

ešte nejaké otázky 

Stále mi ich predsa kladú iní. 

Aj mne blízki ľudia. Dokonca aj 

tí, o ktorých by som si teoreticky 

myslel, že vedia, kde je sever 

a o čom to všetko vlastne bolo, mi 

až obsedantne dávajú otázky, ktoré 

ma už štvú. 

Napríklad 

Trebárs, že prečo sme komunistov 

nezrušili už na začiatku revolúcie, 

kde sme vyhrabali Mečiara, 

prečo sme komunistických zločincov 

neodsúdili do basy, prečo sme 

dovolili, aby tí hajzli infiltrovali 

štruktúry moci. Samé prečo, prečo, 

prečo. 

Čo im odpovedáte 

Mám každému stále hovoriť to 

isté 

Že ste boli amatéri a učili sa za 

pochodu 

Nielen to. Pýtam sa, kde boli 

oni Kde vtedy boli dnešní kritici 

Nebola sloboda aj o tom, že mohli 

prebrať situáciu do vlastných rúk 

To sa akože, chudáci, iba útrpne 

prizerali našim chybám Kde, doparoma, 

boli Akým právom teraz 

hovoria, že oni sú obete a my, čo 

sme to ťahali, vinníci Pripadá mi 

to mimoriadne nespravodlivé. Ani 

im to však nemôžem povedať do 

očí, lebo všetci sú extra precitlivení. 

Fakt nerozumiem, ako v slobodnej 

a demokratickej spoločnosti môže 

človek vlastné problémy sublimovať 

na niekoho tretieho. Vlastne, svojím 

spôsobom sa to dá chápať. Keby si 

totiž človek otvorene priznal, že si 

je sám na vine, rovno môže skočiť 

z mosta alebo minimálne zošalieť. 

Život je často neuveriteľne krutý 

práve v tom slobodnom svete. 

Pôvodne som sa nepýtal na to, 

aké otázky kladú vám, to sa aj tak 

bude diať, kým budete žiť, ale či 

si nejaké v súvislosti s tým obdobím 

kladiete sám. 

Samozrejme, že si kladiem otázky. 

O chvíľu budem mať 70 rokov a v 

tomto veku si už dávam principiálnu 

otázku – či po mne ostane čistý 

stôl. Ak sa totiž niekto dopustil nejakých 

deliktov alebo krívd na iných, 

mal by v sebe nájsť silu a povedať 

prepáčte. Zdá sa mi pritom, že za 

mnou stále ostáva niekoľko konfliktov, 

ktoré dodnes neboli vysvetlené 

a uzavreté. Jednoducho sa z rôznych 

dôvodov nedotiahli do konca. 

Napríklad s Jánom Budajom 

Áno, napríklad s ním ohľadne 

lustrácií. Takých konfliktov však 

človek v akcii prirodzene absolvuje 

viac. Niektoré z tých, čo sa po novembri 

1989 diali v rôznych partičkách 

ľudí, reprezentujúcich vtedy 

spoločný záujem, sú až fatálne. 

Konkrétne 

Stále si myslím, že lustrácie boli 

správna vec, že rozpad Česko-Slovenska 

bola hlúposť, že Mečiara 

sme odvolávali právom, že sa 

nemýlim, ak protestujem proti niektorým 

socialistickým resentimentom, 

hoci mnohí moji kamaráti sú 

ľavičiari až na kostnú dreň. 

Čítali ste knihu Vladimíra 

Ondruša, člena Koordinačného 

výboru VPN a ponovembrového 

podpredsedu vlády, s názvom 

Atentát na Nežnú revolúciu 

Úprimne priznávam, že o novembri 

1989 a neskorších udalostiach 

som čítal veľmi málo kníh. 

Ak sa to aj stalo, už na piatej strane 

som bol totálne naštvaný, lebo tie 

opisy vážne nesedia. Veď som pri 

tých veciach priamo bol, čo mi kto 

chce nahovoriť, prečo sú tam toľké 

nepravdy Bol som tam, počul aj 

videl, a to mi stačí, hoci je pravda, 

že to, čo vnímame, závisí najmä 

od toho, akí sme. Ondrušovu knihu 

som však nečítal a rovno hovorím, 

že som si s ním za tých 25 rokov 

vymenil niekoľko e-mailov, v ktorých 

mi vysvetľoval, kde sa mýlim. 

Ja som sa mu, naopak, zase snažil 

vysvetliť svoj postoj. Je mi však jasné, 

že medzi nami je priepasť. 

Jeho knihou sa tiahne myšlienka, 

že Jánovi Budajovi, ale 

nielen jemu, bolo lustráciami 

a jeho odstavením pred prvými 

slobodnými voľbami ublížené. 

Ja si zase myslím, že mu ublížené 

nebolo. Môj dominantný pocit 

pri Vladovi Ondrušovi však je, 

že určite nechcem mať do konca 

života pocit, že sme nepriatelia. 

Nemyslím si ani, že nimi sme, len 

máme iný pohľad na svet a jeho iný 

výklad. A to všetko nie je primárne 

ovplyvnené iba tým, čo sa dialo, 

ale aj tým, aký vlastne som – aké 

mám osobné problémy, deficity, 

s čím som sa v živote nedokázal 

vyrovnať. 

Ako teda vidíte Jána Budaja, 

ktorý vedenie VPN prirovnal ku 

komunistickému politbyru Tvrdí, 

že s ŠtB nikdy nespolupracoval, 

pretože ju vždy klamal. 

Celý problém Jána Budaja 

Politika 

ma hrozne 

zraňovala, 

lebo ja 

naozaj 

nedokážem 

sedieť 

a rokovať 

o spoločnej 

stratégii 

s niekým, 

o kom 

si vážne 

myslím, že 

má deficit 

charakteru. 

tkvie v tom, že bojuje s vlastnou 

traumou, nie s Fedorom Gálom. 

Myslíte si, že spolupracoval 

Ale to je mi predsa jedno. Pravidlá 

hry boli také, že ľudia, ktorí 

podpísali spoluprácu s ŠtB, nepatria 

do politiky. Tak znel princíp, 

ktorý sme prijali v čase lustrácií. 

Áno, dnes už viem, že mnohí boli 

dokopaní k spolupráci vydieraním, 

vyhrážkami o zničení rodiny, znemožnením 

štúdií detí a podobne, 

lenže... 

O Budajovi sa nikdy nepreukázalo, 

že by na niekoho donášal 

a niekomu ublížil. 

O to však nešlo. Šlo o to, že 

všetci, ktorí boli na kandidátke do 

prvých slobodných volieb, podpísali 

záväzok. Ten znel, že ak sa preukáže, 

že niekto podpísal spoluprácu 

s ŠtB, odstúpi z kandidátky. Takých 

ľudí bolo predsa viac a naozaj odstúpili. 

Kedysi ste mi práve k tomu 

povedali, že je vám ľúto, ako ste 

do toho namočili aj tých, čo ani 

nechceli do politiky, len na žiadosť 

VPN prepožičali svoje mená 

na nezvoliteľné miesta na kandidátke. 

Potom z nej totiž museli 

odísť aj dôverníci a kandidáti 

tajnej spolupráce, ktorí s ŠtB 

možno naozaj vôbec nespolupracovali. 

Nikdy som sa nebol pozrieť do 

agentúrnych zväzkov, nikdy ma to 

nezaujímalo. Pri Budajovi je však 

evidentné, že spoluprácu podpísal, 

rovnako ako to, že nechcel odstúpiť. 

Vieme, ako sa správal pred 

revolúciou. Nič nenasvedčuje, 

že spolupracoval s režimom, 

skôr naopak. 

Áno, Jano Budaj sa pred novembrom 

1989 správal ako statočný 

človek so svedomím. Bodka. Nikdy 

som predsa o ňom nepovedal nič 

iné. Nielen Vlado Ondruš, ale aj Tóno 

Popovič a iní však majú pocit, že 

Budaj bol nami vtedy politicky popravený. 

Ak si to myslíte aj vy, moja 

odpoveď znie, že existovala dohoda 

o nejakom princípe, a ten sa nemohol 

porušiť len preto, že jeden konkrétny 

človek stál na novembrovej 

tribúne. A kým ja som v politike 

takmer ani nebol, lebo som odišiel 

v roku 1991 alebo 1992, ani si to 

už presne nepamätám, Jano Budaj 

je v nej dodnes. 

V komunálnej. 

Ale je. A mne chce niekto aj po 

25 rokoch vyčítať, že som bol strojcom 

jeho politickej popravy 

Prečo ste v politike neostali 

Ľudia ako ja do nej nepatria. 

Politika je primárne o vôli po moci 

a o schopnosti konsenzu aj tam, 

kde sa to prieči vášmu prirodzenému 

naturelu. Cítil som, že takého 

správania nie som schopný. Politika 

ma hrozne zraňovala, lebo ja 

naozaj nedokážem sedieť a rokovať 

o spoločnej stratégii s niekým, 

o kom si vážne myslím, že má deficit 

charakteru. 

Keby boli všetci takí principiálni, 

nemá kto riadiť štáty. 

Ja tam však objektívne nepatrím 

a práve preto sa ani nesťažujem, 

že je nespravodlivé, ak v politike nie 

som. Odišiel som predsa sám, nik 

ma nevyhodil. Možno keby som 

celých 25 rokov ostal na Slovensku, 

dodnes som nejaký komunálny politik 

alebo čosi podobné, po ničom 

takom však nebažím. V roku 1989 

sa v politike jednoducho objavili aj 

ľudia, ktorí boli neštandardní voči 

tomu, čo tá rola v skutočnosti vyžaduje. 

Netvrdím pritom, že každý 

politik je hajzel, veď to ani nie je

noviny k novembru 1989 

pravda, len si úprimne myslím, že 

isté charakterové typy sú v politike 

odsúdené na neúspech. 

Máte medzi politikmi dobrých 

kamarátov 

Napoľutovanie mám. Niektorí 

sa do politiky po rokoch vrátili, iní 

v nej dlho boli, ale už vypadli z hry. 

V Česku za priateľa považujem 

Ivana Gabala z KDU-ČSL, ktorého 

poznám roky a viem, že je výborný, 

na Slovensku je to Peter Zajac, ktorého 

vnímam ako jedného zo svojich 

intelektuálnych učiteľov. Vďaka 

tomu, aký je, bol síce vždy len na 

periférii, lebo jeho predstava o politike 

je na Slovensku minoritná, 

v každom prípade toho urobil dosť 

veľa. A mám rád aj Fera Mikloška, 

hoci reprezentoval prúd, ktorý mi 

je cudzí. Viem, že je to dobrý človek 

a to mi stačí. Novú generáciu 

politikov u vás však už nepoznám, 

akurát priatelia, čo prednášajú na 

univerzitách, mi hovoria, že je to 

katastrofa. 

Dajú sa porovnať šance elít 

pred rokom 1989 a dnes 

V populácii vždy boli dve až tri 

percentá mimoriadnych ľudí, ktorí 

tvorili takmer prírodnú konštantu. 

Stretnúť ich pred tridsiatimi 

rokmi a dnes sú však dva rôzne 

vesmíry. Vtedy nemohli cestovať, 

pracovať v skvelých zahraničných 

firmách či prednášať na špičkových 

univerzitách vo svete, kým 

dnes stretávam mnohých, čo túto 

šancu bohato využili. Vidím to už 

na svojich synoch, pri ktorých sa 

cítim takmer ako invalid. Sú lepšie 

jazykovo vybavení, vzdelanejší, 

disponujú kreativitou doslova na 

tepe doby. Dnešní mladí, ak chcú 

a majú na to, sú teda úplne inde 

ako my v ich veku, lebo sú akcieschopnejší, 

priam globálni. Iná vec 

je, že odborníci, čo dnes mladých 

učia v školách, mi tvrdia, že úroveň 

študentov, žiaľ, celkovo klesá. 

Keď hovorím s ľuďmi, ich 

najväčšou výčitkou voči dnešnej 

dobe je asi to, že to tu stále 

riadia aj komunisti a eštebáci. 

Prečo sme sa ich nezbavili ani po 

25 rokoch 

Moja životná skúsenosť hovorí, 

že vždy existujú ľudia, ktorí majú 

nenormálny dar ťahu na bránu bez 

ohľadu na režim. Idú za profitom, 

kariérou, prestížou, uznaním, za 

čímkoľvek, a to za každých okolností. 

To je vari až genetická záležitosť, 

hovorím tomu kultúrny gén. Keby 

dnes na Slovensku vládol nejaký 

čínsky monarcha, garantujem vám, 

že sa nájde 20 percent populácie, 

ktorá zrazu začne vyznávať Konfucia 

či niekoho ako Lao-c´. Tí pôjdu 

za hocičím, čo im prinesie benefity, 

a to nezávisle od akéhokoľvek režimu. 

Práve preto si aj mnohí komouši 

po revolúcii našli novú pôdu, 

po ktorej môžu šliapať. Keby si 

kresťanskí demokrati a konzervatívci 

spočítali, koľko je medzi nimi 

bývalých komunistov, zarazilo by 

ich to. Tí, čo jedného dňa zahodili 

stranícke knižky a rýchlo si našli 

iného koňa, sú totiž všade. 

Na to, aby však tá pliaga stále 

profitovala, musí dostať požehnanie 

cez voľby, kde rozhodujeme 

všetci. Nemôžeme si teda za 

to výhradne sami 

To nemusí byť pliaga. 

A čím sú potom eštebáci 

Nomenklatúrni komunisti 

a eštebáci síce sú pliaga, ale nezabúdajme, 

že tu bolo aj 1,5 milióna 

členov KSČ, ktorí vstúpili do strany 

len preto, lebo inak nemohli byť 

členmi vedeckých tímov, pracovníkmi 

zahraničného obchodu, prípadne 

by ich deti nemohli študovať na vysokej 

škole. U mnohých ľudí to bolo 

len pragmatické rozhodnutie. Peter 

Pišťanek mi po novembri 1989 stále 

hovoril, že sme komunistov mali 

postaviť k stene. V každom prípade, 

ak by sme to zrealizovali, kam by 

to viedlo Mali sme všetkých komunistov 

postaviť za ostnatý drôt 

Verejnosť proti násiliu predsa mala 

dva programové ciele – slobodné 

voľby a zrušenie článku 4 ústavy 

o vedúcej úlohe KSČ. Voliči potom 

jasne rozhodli, že z desiatich najpopulárnejších 

politikov, bolo osem 

bývalých komunistov. 

Veď o tom som hovoril, môžeme 

si za to sami. Ťah na bránku 

by im nestačil, keby sme ich nelegitimizovali 

cez voľby. 

Prečo by však tí ľudia vtedy mali 

chcieť Kučeráka, ktorého nepoznali 

Prečo mali chcieť práve Gála 

Keby si 

kresťanskí 

demokrati 

a konzervatívci 

spočítali, 

koľko je medzi 

nimi bývalých 

komunistov, 

zarazilo by 

ich to. 

s tým jeho veľkým nosom a intelektuálnou 

rétorikou, keď ani nevedeli, 

kto to je Radšej teda chceli 

Čiča, Dubčeka a Čalfu. A my sme 

nebodaj mali týchto ľudí postaviť 

pred súd a zavrieť ich len preto, 

lebo boli bývalí komunisti 

Český herec Petr Nárožný 

nedávno pre Reportér Magazín 

povedal, že o zvyšok ilúzií po 

revolúcii prišiel, keď pochopil, 

že vedúci činitelia zločinného 

režimu nebudú nikdy potrestaní, 

dokonca ani len symbolicky. Naozaj 

sa nedalo inak 

Revolúcia u nás prebehla ústavným 

spôsobom. Nemali sme tu 

ľudové tribunály, kde by si malé 

skupinky predvolávali jednotlivých 

komunistov a posielali ich 

do lochu, prípadne ich nútili, aby 

sa verejne priznali, že sú hajzli. 

Predstavme si však, že by to naozaj 

bolo inak. Kto však tvoril justíciu 

Kto robil policajtov Kto bolí 

tí, čo mali nastoliť spravodlivosť 

Všetko reprezentanti minulého 

režimu. Povedzme, že by sme si 

vtedy povedali: O. K., vymeňme 

ich. Pýtam sa však – a za koho 

Za čerstvých absolventov právnických 

fakúlt Ale veď tí zlí predsa 

boli ich učiteľmi, nie Čo by sa 

teda zmenilo 

Rozumiem, bežnému človeku 

však fakt nemusí byť jasné, prečo 

sa mal desiatky rokov skladať 

na dôchodok Jakešovi alebo Biľakovi, 

ktorý si žil ako kráľ v pokútne 

získanej vile. 

Aby to tak nebolo, museli by sa 

nájsť policajti a sudcovia, ktorí by 

toho Biľaka postavili pred spravodlivosť. 

Nenašli sa. Nedávno som 

čítal, že na výsluch zrazu predvolali 

bývalého predsedu vlády Adamca 

v súvislosti so zastrelenými ľuďmi 

na hraniciach. Teraz, po 25 rokoch 

Prvý podpredseda vlády 

Československej socialistickej 

republiky (ČSSR) Ján Čarnogurský 

(uprostred) sa stretol 16. decembra 

1989 v Bratislave s aktivistami 

občianskej iniciatívy Verejnosť proti 

násiliu (VPN), zľava Ján Budaj, 

Miroslav Kusý, Oleg Pastier 

a vpravo Fedor Gál. 

foto - tasr 

Ak takto melú božie mlyny, je mi 

to ľúto, ale tak to je. Prečo dodnes 

neboli potrestané nomenklatúrne 

kádre ŠtB, ktoré regrutovali agentov 

a dopúšťali sa zločinov Prečo 

mnohým dodnes neboli priznané 

oprávnené reštitučné nároky Takých 

otázok je mnoho. 

A ako znie odpoveď 

V spoločnosti pravdepodobne 

neexistovala klíma, ktorá by bola 

kladivom na takých ľudí. Považovať 

však celkovú klímu v spoločnosti 

za vinu konkrétneho jednotlivca mi 

pripadá zvláštne. 

V časopise .týždeň ste položili 

otázku: „Dokáže sa demokracia 

so svojím konceptom ľudských 

práv ubrániť proti nepriateľom 

a zneužívateľom demokracie Ak 

nie, prehrá a k slovu sa dostane 

nesloboda.“ Poznáte aj odpoveď 

Demokracia je len epizóda v dejinách 

ľudstva. 

Bytostne sa nás však dotýka. 

Áno, ale presnú odpoveď nepoznám. 

Jednoducho neviem povedať 

recept, ako by mohla demokracia 

prežiť, som však veľký skeptik. 

V každom prípade platí, že sa o ňu 

treba uchádzať každý deň. Treba 

konať a hľadať cestu. Kde sa to 

v skutočnosti skončí, fakt neviem. 

Cítiť z vás pesimizmus. 

Možno sme posledná generácia, 

ktorá tú demokraciu zažíva. Pritom 

takmer všetci len fňukáme, nariekame, 

nadávame, frfleme, hoci sa 

vlastne máme dobre. 

n 

NEZÁVISLÉ NOVINY 

Poznáme sa roky. Viete, že sme tvrdohlaví, cieľavedomí, že píšeme k veci a nebojíme sa ťažkých tém. My zas vieme, že ste citliví na 

úprimnosť, otvorenosť a máte vysoké nároky. Vy ste dôvod, pre ktorý chceme robiť najlepšiu žurnalistiku na Slovensku. 

Keď sme cítili, že je ohrozená naša nezávislosť, urobili sme krok do neznáma. Teraz potrebujeme vedieť, koľkých z vás oslovuje naša 

ponuka. Od toho závisí, akú veľkú redakciu budeme schopní postaviť a ako často budeme môcť N vydávať v tlačenej podobe. 

Ak patríte medzi ľudí, ktorí chcú náš projekt podporiť, môžete si na stránke 

www.projektn.sk zvoliť niektorú z nasledujúcich možností: 

29 eur 69 eur 99 eur a viac 

Získate polročné 

digitálne predplatné 

na všetok online obsah. 

ČO JE TO PROJEKT N 

Ide o projekt nového média založeného 

bývalými redaktormi denníka 

Sme, ktorí z redakcie odišli na protest 

proti vstupu finančnej skupiny Penta 

do vydavateľstva. 

AKÉ SÚ JEHO CIELE 

Zámerom je nielen robiť najlepšiu 

žurnalistiku na Slovensku, ale 

aj postaviť sa rastúcemu vplyvu 

Martin Bútora 

diplomat 

a sociológ 

Péter Hunčík 

psychiater 

a spisovateľ 

Periodicita papierových vydaní N závisí 

od množstva prostriedkov, ktoré sa nám podarí 

získať. Za túto sumu získate polročné predplatné 

denníka alebo ročné predplatné týždenníka. 

K predplatnému tlače dostanete zdarma 

aj digitálne predplatné. 

oligarchov v médiách aj celej spoločnosti. 

AKÚ PODOBU BUDE 

MAŤ NOVÉ MÉDIUM 

Hlavným cieľom je vybudovať silný 

spravodajský web. Dopĺňať by ho 

mala aj tlačená verzia v podobe týždenníka 

alebo denníka. Konkrétna 

podoba závisí najmä 

od záujmu čitateľov. 

REDAKČNÁ RADA 

Zora Jaurová 

kultúrna 

aktivistka 

KTO PODPORUJE N 

Projekt N už zostavil redakčnú radu. 

Záujem spolupracovať 

s N prejavila veľká časť spolupracovníkov 

a prispievateľov Sme, ale aj 

iných médií, ktoré sa ocitli pod vplyvom 

oligarchov. 

AKÉ SÚ ĎALŠIE KROKY 

V novembri a decembri budú na 

stránku www.projektn.sk pribúdať 

Michal Kaščák 

hudobník 

a organizátor 

Pohody 

Podporiť nás môžete na stránke www.projektn.sk 

Exkluzívne členstvo v klube podporovateľov 

Projektu N, v rámci ktorého popri kompletnom 

predplatnom pre web a tlačené vydanie získate 

aj špeciálnu signovanú grafiku od Shootyho. 

prvé texty. Od januára chceme spustiť 

plnohodnotný web. V priebehu 

prvého štvrťroka 2015 by mala pribudnúť 

aj tlačená verzia. 

AKO MÔŽEM POMÔCŤ 

Už dnes môžete využiť možnosť digitálneho 

alebo tlačeného predplatného. 

Peniaze od vás nám pomôžu pri 

štarte a ukážu, či existuje 

o našu ponuku dostatočný záujem. 

Michal Meško 

zakladateľ 

Martinus.sk 

Martin M. Šimečka 

spisovateľ, 

bývalý šéfredaktor 

denníka Sme


6 – 7 

Predstavitelia vlády SSR sa 

stretli 30. novembra 1989 

v Bratislave so zástupcami 

občianskej iniciatívy 

Verejnosť proti násiliu. 

foto - tasr 

Martin M. Šimečka 

(1957) 

Autor je spisovateľ, editor 

týždenníka Respekt a člen 

redakčnej rady Projektu N 

red jedným z výročí novembra 

1989 mi volal Ferko Mikloško, 

že naši kamaráti z bývalej Verejnosti 

proti násiliu pripravili 

petíciu s návrhom, aby v roku 

2014, keď uplynie štvrťstoročie 

od tejto udalosti, bol na Námestí 

slobody, kde sa odohrávali masové 

demonštrácie, postavený 

pamätník. Cítil som sa nepríjemne, 

že musím priateľovi odmietnuť 

svoj podpis a vysvetlil som 

mu dôvod. Petíciu za taký pamätník 

by nemali navrhnúť a podpísať ľudia, 

ktorí boli aktérmi vtedajšej revolúcie. 

„Je trochu čudné navrhovať 

pomník samým sebe,“ povedal som. 

Mal som však aj iné dôvody, 

podstatne dôležitejšie, no tie som 

mu nepovedal, lebo vysvetľovanie by 

trvalo príliš dlho a možno by ma nepochopil. 

Vysvetlím ich teda teraz. 

V posledných rokoch si stále častejšie 

predstavujem, že ma na ulici 

v Bratislave zastaví mladý muž či 

žena okolo dvadsiatky a spýta sa ma: 

„Ako ste to mohli tak zbabrať Vy ste 

na vine, že takto žijeme.“ 

Zatiaľ sa mi nič také neprihodilo, 

ale možno mám len šťastie, že mladí 

ľudia vinia za biedny stav slovenskej 

demokracie, politiky a koniec 

koncov aj ekonomiky a kultúry viditeľné 

postavy: Vladimíra Mečiara, 

Mikuláša Dzurindu alebo Roberta 

Intelektuáli neprevzali 

zodpovednosť, tak musel niekto iný 

Zlyhania 

Fica. Keby sa však pozreli bližšie na 

moderné slovenské dejiny, najmä 

na prvé mesiace po novembri 1989, 

rýchlo by odhalili, že časť viny by 

mali pripísať revolucionárom a intelektuálom, 

ktorí boli vtedy pri zrode 

vecí. Ľudské dejiny sa správajú 

podľa rovnakého princípu ako fyzika. 

Stav nášho vesmíru je priamo 

odvodený od veľkého tresku, ktorý 

v zlomku sekundy nastavil jeho 

budúcnosť od vesmírnej konštanty 

až po gravitáciu, ktorá nás uväznila 

na planéte. November 1989 bol 

síce malý tresk, oveľa, oveľa menší 

ako Francúzska revolúcia o dvesto 

rokov skôr alebo ruská v roku 1917, 

ale svojou podstatou sa im podobal: 

na počiatku, po zrútení starého 

režimu, bolo všetko otvorené, často 

aj doslova, ako napríklad dvere do 

vlády. Problém premýšľania nad 

zlyhaním alebo, jemnejšie povedané, 

chybami, ktoré sme vtedy urobili, 

spočíva v tom, že naše správanie 

a rozhodnutia boli vedené tými 

najlepšími úmyslami. Lenže, ako 

opäť vieme z dejín, následky dobrej 

vôle bývajú často pekelné. Bol som 

častým svedkom debát komunistov 

z päťdesiatych rokov, ku ktorým 

patril aj môj otec. Tí najlepší z nich 

trpeli hlbokým pocitom viny, lebo 

sa podieľali na zrode neľudského 

režimu, ale súčasne vedeli detailne 

opísať príčiny, ktoré ich k tomu 

viedli. A boli to veľmi často dôvody, 

ktoré vo všeobecnosti považujeme 

za cnostné: napríklad túžba po spravodlivosti. 

Účastníkmi týchto debát 

boli aj ich nekomunistickí vrstovníci, 

bývalí politickí väzni, ako napríklad 

spisovateľ Karel Pecka. Jeho reakcia 

bola ironicky stručná: „No a“ 

Takúto reakciu – napríklad mladých 

ľudí, ktorým by som vysvetľoval, 

prečo sme urobili také alebo 

onaké chyby – si predstavujem zakaždým, 

keď premýšľam o novembri 

1989. 

Druhý problém spočíva v tom, že 

prakticky každý, kto patril do najužšieho 

okruhu vtedajších revolucionárov 

združených vo VPN, ocitol sa 

v tomto kruhu aj vďaka tomu, že už 

predtým osvedčil svoju statočnosť 

a charakter. (No a Povedal by Karel 

Pecka.) Lenže aj medzi bývalými 

komunistami z päťdesiatych rokov 

bolo mnoho statočných ľudí, ktorí 

riskovali život v odboji proti nacizmu. 

Úctyhodný charakter ešte 

nezaručuje neomylnosť a v novej 

situácii môže takýto človek zlyhať 

ako ktokoľvek iný. 

Tretím problémom pri premýšľaní 

o zlyhaniach je jednoduchý fakt, 

že Slovensko na tom koniec koncov 

nie je tak zle a že dôsledky „malého 

tresku“ sú podstatne lepšie, než je 

v revolúciách obvyklé. Namiesto popráv 

a žalárov sloboda, akú táto krajina 

ešte vo svojich dejinách nezažila, 

namiesto jakobínov a boľševikov 

normálni politici, ktorí neohrozujú 

naše životy, hoci inak sú ich kvality 

veľmi pochybné. Stručne povedané, 

ruky slovenských revolucionárov nie 

sú od krvi, takže sotva možno hovoriť 

o vine. Ale stačí to na obhajobu 

Štvrtým problémom je neochota 

o nejakom zlyhaní vôbec hovoriť. 

Pred nejakým časom som sa ocitol 

v spoločnosti svojich priateľov z úzkeho 

okruhu VPN a témou debaty 

bola hlboká nespokojnosť s vývojom 

v krajine. Padol návrh, že by sme sa 

mali ozvať, napísať spoločné vyhlásenie, 

v ktorom by sme pomenovali 

všetko zlé, čo sa okolo nás deje. 

Namietol som, že ak to chceme urobiť, 

musíme si najprv sami priznať 

podiel na tomto stave, lebo inak nás 

nikto nebude brať vážne. Musíme 

si priznať svoje vlastné zlyhania. 

Nepamätám 

sa na žiadny 

svoj čin 

v tých prvých 

mesiacoch 

po novembri 

1989, ktorý 

by som mohol 

považovať za 

vecný prínos 

k slovenskej 

demokracii. 

Nastalo ticho a potom padla prekvapená 

otázka: „Aké zlyhania“ 

Je asi pravda, že na Slovensku sa 

nikdy nepestovala kultúra sebaspytovania 

a že priznanie si vlastných 

chýb sa považuje za slabosť. Ja som 

však vyrástol čiastočne v prostredí 

českého disentu, ktorý vedome pestoval 

kritiku vlastných radov. Bol 

to pud sebazáchovy, ktorý ho viedol 

k tomu, aby okrem vzdoru voči komunistickému 

režimu dokázal vzdorovať 

aj presvedčeniu o svojej mravnej 

či intelektuálnej nadradenosti. 

Ja sám viem o svojom vlastnom 

zlyhaní dosť a stačí na to niekoľko 

viet. Nepamätám sa na žiadny 

svoj čin v tých prvých mesiacoch 

po novembri 1989, ktorý by som 

mohol považovať za vecný prínos 

k slovenskej demokracii. Veľmi rád 

spomínam na debaty s priateľmi 

v sídle VPN (trvali často do noci), ale 

nespomínam si na to, že by som sa 

ponúkol robiť niečo naozaj užitočné, 

ak do toho nerátam založenie vydavateľstva 

či editovanie politického 

programu VPN. Reálna politika, 

nekonečné rokovania a praktické 

rozhodnutia ma nebavili. Bol som 

skrátka lenivý. Okrem toho som bol 

nevzdelaný, takmer nič som nevedel 

o tom, ako funguje parlament, 

o fungovaní štátu ani nehovoriac. Je 

pravda, že som bol zhruba o desať 

rokov mladší (mal som vtedy 33 rokov) 

než väčšina kľúčových ľudí vo 

VPN, ale to ma neospravedlňuje. 

Keby ma na ulici zastavil mladý 

muž alebo žena s otázkou z úvodu, 

nemohol by som na svoju obhajobu 

povedať takmer nič. 

Niektoré z mojich zlyhaní však 

boli typické aj pre mojich priateľov 

a o tých chcem hovoriť. Tento text 

však nemá byť historickou drobnokresbou, 

skôr pokusom o subjektívnu 

úvahu, preto ho nebudem 

opierať o záľahu faktov a spomienok, 

ktorými by mala byť podopretá. 

A samozrejme, sám by som našiel 

mnoho argumentov, ktoré by mohli 

vyvrátiť alebo spochybniť to, čo idem 

napísať. 

Odmietnutie 

politiky 

Zlyhali sme, lebo sme nemali 

predstavu o štáte a o politickej moci 

ako nástroji, ktorým sa táto predstava 

uplatňuje. Z toho pramenil akýsi 

zvláštny ostych voči moci, ktorý sa 

dal iste pripísať aj tomu, že jadro 

VPN pozostávalo z intelektuálov, 

teda sociológov, spisovateľov a umelcov 

rôzneho druhu, prípadne z aktivistov, 

ktorých profesia bola na míle 

vzdialená teórii štátu a politiky. 

Iste, popri študentoch sme boli 

prví, ktorí sa vzbúrili, naša legitimita 

však spočívala predovšetkým v odvahe, 

oveľa menej v poznaní (iná vec 

je, že v tej dobe na Slovensku okrem 

komunistov prakticky nikto nerozumel, 

ako naozaj funguje štát a moc). 

Stačí to však na obhajobu Rýchlokurz 

z politiky sa dá urobiť za pár 

dní či týždňov, koniec koncov, my 

sme ním vtedy prechádzali. Prečo 

sme teda odmietli prevziať moc 

a ponechali prvú takzvanú vládu 

národného porozumenia prakticky 

v rukách komunistov, aj keď často 

takých, ktorí sa nám videli polepšení 

Jednoducho preto, lebo my sme 

moc nechceli a považovali sme to 

dokonca za našu cnosť. Neviem, či 

sa nájde v dejinách podobný príklad 

revolucionárov, ktorí sa nezľakli 

svojich protivníkov v čase, keď tí 

boli pri moci, ale zľakli sa ich potom, 

keď padli na kolená, presnejšie 

zľakli sa svojho vlastného víťazstva. 

Iste, mali sme tú nevýhodu, že sme 

poznali možno až príliš veľa príbehov 

revolucionárov, ktorí sa chopili 

moci a revolúcia ich neskôr požrala. 

Chceli sme sa vyhnúť ich osudu 

Hovorili sme, že táto revolúcia má 

umožniť predovšetkým slobodné 

voľby, verili sme, že z nich vzíde 

dobrá vláda, ktorá nám umožní 

venovať sa slobodne vlastným zá-


8 – 9 

Na Námestí SNP v Bratislave sa 9. decembra 

1989 konalo zhromaždenie občanov 

zvolané koordinačným výborom občianskej 

iniciatívy Verejnosť proti násiliu. 

foto - tasr 

ľubám, povolaniam, kariéram, že 

nás predovšetkým zbaví povinnosti 

cítiť zodpovednosť za osud krajiny. 

Obávam sa totiž, že hlavným motívom 

našich činov bolo opustiť čo 

najskôr ten desivý priestor, v ktorom 

sa odohráva moc, čo najskôr z neho 

uniknúť a vrátiť sa späť do bezpečnej 

náruče intelektuálneho života, v ktorom 

je zodpovednosť tak príjemne 

abstraktný pojem. 

Občas ma prepadne pocit hanby, 

keď si spomeniem na to, koľko času 

sme v prvých týždňoch po novembri 

strávili pokusmi premeniť inštitúcie 

tak bizarne okrajové, akými bol Zväz 

spisovateľov. Iste, bojovnosť, s akou 

sa táto elita bývalého režimu odmietala 

vzdať svojich funkcií, nás mala 

varovať, že premena spoločnosti 

bude oveľa ťažšia, než sa spočiatku 

zdalo. Iste, komunizmus si pestoval 

spisovateľov ako svoju ideologickú 

základňu. Lenže dnes Koho dnes 

zaujímajú slovenskí spisovatelia 

Dôsledkom našej neochoty usilovať 

sa o reálnu moc nebolo len to, že 

chaotické mesiace do prvých volieb 

ľudí zneistili, znechutili a že nám 

prestali veriť, ale aj to, že mnohí tí, 

ktorí po moci naopak túžili, pochopili, 

že cesta je viac-menej voľná. 

Jedným z takýchto ľudí bol Vladimír 

Mečiar. 

Stal sa ministrom vnútra po konkurze, 

ktorý sme vypísali, lebo sme 

nevedeli spomedzi nás nájsť nikoho, 

kto by túto funkciu chcel. Neviem, 

či v dejinách existuje podobný príklad 

revolučnej naivity. Mečiar by 

sa bol možno dostal k moci aj inak 

než s našou pomocou, ale týmto 

argumentom sa nedá obhájiť naša 

zodpovednosť za to, že sme mu vydláždili 

cestu k premiérskemu kreslu 

a k šiestim rokom úpadku krajiny. 

Bohužiaľ, neobstojí obhajoba, že sme 

patrili k prvým, ktorí sa stali jeho 

najväčšími odporcami. (No a) 

Je pravdepodobné, že aj keby sme 

sa chceli usilovať o moc a podarilo 

by sa nám ju získať, dosť skoro by 

sme ju stratili. Ale mohli sme sa 

aspoň pokúsiť zmeniť krajinu k lepšiemu 

v čase, ktorý by nám bol vyhradený. 

Nevyužili sme ho. Dokonca 

tí najdôležitejší ľudia vo VPN boli vo 

svojom odpore k moci takí dôslední, 

že nekandidovali ani do parlamentu. 

Považovali sme politikov za úradníkov, 

ktorí majú robiť to, čo im my 

intelektuáli povieme. Keď sa neskôr 

Vladimír Mečiar vzbúril a založil 

svoje HZDS, mal na to mnoho odpudivých 

dôvodov. Jeden však bol 

správny: keď nás obviňoval, že sme 

odmietli prevziať politickú zodpovednosť, 

ale pritom mu chceme diktovať, 

čo má robiť. 

Slovensko je dnes krajina, kde 

sa o moc usilujú spravidla ľudia, 

ktorí jej nie sú hodní. Nekonečná 

séria sklamaní, ktoré sprevádzajú 

náš politický život, vyvolala taký 

odpor k politikom a ich činnosti, že 

máloktorý slušný človek ho dokáže 

prekonať a pokúsiť sa vôbec usilovať 

o tento typ moci. My sme však boli 

prví, čo zaviedli pohŕdanie politikou, 

hoci nám vtedy ležala pri nohách a 

my sme sa mohli aspoň pokúsiť dodať 

jej vážnosť. Sme tí poslední, ktorí 

by sa mali sťažovať na jej úroveň. 

Odmietnutie ľavice 

Keď sme sa niekedy začiatkom 

roku 1990 rozhodli, že VPN sa stane 

politickým hnutím a pokúsi sa 

vyhrať voľby, položili sme si otázku, 

k akému politickému prúdu by malo 

patriť. Slovenská politika sa nachádzala 

v stave zrodu a prevládal odpor 

k ideologickým dogmám. Tak trochu 

zo žartu sme jednotlivo vyplnili dotazník, 

ktorý nám mal pomôcť odpovedať 

na otázku, kto sme. Viacerým 

mojim priateľom (aj mne) vyšlo, že 

patríme k liberálnej umiernenej ľavici. 

Boli sme v rozpakoch. 

O rok neskôr na jednej z debát, 

ktorým sme hovorili politický klub, 

som s údivom zistil, že hovoríme 

o premene hnutia na pravicovú stranu. 

Argumenty boli zdanlivo logické. 

Federálna vláda v Prahe presadzovala 

radikálnu liberalizáciu trhu a masívnu 

privatizáciu štátneho majetku 

a my sme túto vládu podporovali, 

mali sme v nej dokonca ministrov. 

Je pravdepodobné, 

že aj keby sme sa 

chceli usilovať 

o moc a podarilo 

by sa nám ju 

získať, dosť 

skoro by sme 

ju stratili. 

Napriek tomu som si nevedel 

predstaviť, že budem členom pravicovej 

strany. Ak existuje čosi ako 

vnútorný politický kompas, tak vtedy 

sa vo mne ozval. VPN sa premenila 

na pravicovú stranu (Občianska 

demokratická únia sa volala) a ja 

som do nej už nevstúpil, čím sa zavŕšila 

moja krátka púť v politike. 

Je to zdanlivo banálny príbeh 

jedného hnutia, jeho dôsledky sú 

však ďalekosiahle. VPN vzniklo 

pôvodne ako hnutie intelektuálov, 

ktorého zmyslom malo byť vytvoriť 

pre slovenskú spoločnosť čo najslobodnejší 

priestor pre jej prirodzený 

vývoj. Lenže tým, že sa premenilo 

na pravicovú stranu, prakticky národu 

oznámilo, že priestor slobody sa 

nachádza len napravo. 

Keďže VPN bola nositeľom silného 

mravného étosu, pre slovenské 

spoločenské elity bolo pohodlné 

jej premenu nasledovať. Ľavica sa 

tak stala nielen politickým, ale aj 

spoločenským skladiskom necností, 

ako bol nacionalizmus, obhajoba 

bývalého režimu a vulgárna demagógia. 

Iste, dá sa namietnuť, že je 

to problém ľavice, že si nevytvorila 

vlastné hodnotové zázemie. Ale kto 

jej ho mal dodať Slovenský intelektuálny 

priestor sa nadlho ocitol 

v zajatí predsudkov a pohŕdania voči 

každému, kto sa odvážil priznať k ľavicovým 

sklonom. Dokázali to len 

nemnohí, zároveň však podľahli disidentskému 

syndrómu a utiahli sa 

do radikálnej intelektuálnej opozície, 

ktorá bola rovnako nepríjemná ako 

arogancia pravice. 

Robert Fico pochopil, že je zbytočné 

usilovať sa budovať ľavicu 

s intelektuálnym zázemím a zo spomínaných 

necností urobil politické 

triumfy. Vulgárnosť a otvorené pohŕdanie 

liberálnymi hodnotami môže 

byť, samozrejme, Ficovi osobne 

blízke, nikdy by si to však nemohol 

dovoliť, keby mal na ľavici dostatočne 

silnú intelektuálnu protiváhu. 

Trvalo prakticky dve desaťročia, 

než sa pravicová okupácia hodnôt, 

ako sú sloboda a ľudské práva, skončila, 

a to najmä vďaka zlyhaniu samotných 

pravicových strán. Zostáva 

už len jej posledná bašta – okupácia 

novembra 1989. Je to vlastne komická 

logika: keďže sa hnutie VPN premenilo 

na pravicovú stranu a mnohí 

pravicoví politici sa hlásia k novembru 

1989 (niektorí právom, iní nie), 

samotný november bol vlastne pravicovou 

revolúciou. 

Slovensko je v tomto zmysle 

v strednej Európe unikátne. 

V Poľsku, Česku či Maďarsku sa 

intelektuáli a bývalí disidenti, ktorí 

sa podieľali na tamojších zmenách 

v roku 1989, rozdelili viac-menej 

proporčne medzi pravicu a liberálnu 

ľavicu (len pre ilustráciu, k ľavici sa 

v Česku hlásili napríklad Jiří Dienstbier 

či Pavel Rychetský, v Poľsku 

Adam Michnik a Gazeta Wyborcza, 

v Maďarsku György Konrád, Miklós 

Haraszti, László Rajk a ďalší, ktorí 

podporovali koalíciu liberálov s postkomunistami). 

S hodnotovým vyprázdnením 

ľavicového priestoru prišlo aj to, čo 

prichádza vždy, keď sa umelo naruší 

voľný pohyb ideí. Oplotené ihrisko 

pravice, ktorá o sebe tvrdila, že voči 

nej „neexistuje alternatíva“, sa časom 

zmenilo na betónové parkovisko 

ideologického vraku a zatuchnutých 

fráz, na ktorom do seba bezcieľne 

ako molekuly pri Brownovom pohybe 

narážajú fragmenty politických 

strán. Je to smutný pohľad, pre mňa 

o to smutnejší, že na počiatku tejto 

intelektuálnej a politickej biedy stáli 

intelektuáli z VPN. 

Víťazstvo 

ekonómov 

Bolo to niekedy na začiatku roku 

1990, keď do centra VPN prišiel 

vtedajší federálny minister financií 

Václav Klaus vysvetliť nám myšlienku 

kupónovej privatizácie (v záujme 

historickej pravdy len dodám, že 

túto ideu som po prvý raz ešte pred 

Klausom počul od Augustína Mariána 

Húsku, ktorý sa neskôr stal 

jedným z Mečiarových ideológov). 

Bol to pôsobivý výklad a zdalo sa, že 

rieši najväčší rébus vtedajšej doby, 

ako vrátiť spoločnosti prirodzené 

vlastnícke vzťahy. Slovami vtedajšieho 

sloganu, ako vytvoriť z rybacej 

polievky živú rybu. 

Bola to zvláštna situácia: sedeli 

sme vo veľkej miestnosti asi dvadsiati, 

ani jeden z nás nebol ekonóm. 

Vo svojich predchádzajúcich životoch 

sme sa venovali literatúre alebo 

sociálnym vedám a našou revolučnou 

kvalifikáciou a legitimitou bola 

odvaha povedať, že komunistický 

režim je nefunkčný a zločinný. Klaus 

však nehovoril o nápravách krívd 

a mravné kategórie v jeho prejave 

nemali miesto. Hovoril o tom, ako to 

bude fungovať a že toto je cesta ku 

kapitalizmu. 

Prihlásil som sa a spýtal sa ho, 

ako vie, že to bude fungovať, a čo sa 

stane, keď to fungovať nebude. „V takom 

prípade o tom pôjdem prednášať 

na univerzitu do Kalifornie,“ 

odvetil Klaus s úsmevom. Dodnes 

na túto vetu nemôžem zabudnúť 

a vyčítam si, že som ju vtedy považoval 

len za vtipný bonmot. Že som 

nepochopil hlbokú pravdu vyslovenú 

v záchvate úprimnosti nielen 

o Klausovi samotnom, ale o ekonomickej 

vede ako takej. 

Dnes po finančnej kríze, zlyhaní 

bánk, hystérii trhov a neúspešných 

pokusoch zadlženej Európy vyhrabať 

sa z dlhov drastickým šetrením 

foto - tasr 

vieme, že ekonómia patrí medzi humanitné 

disciplíny rovnako ako sociológia, 

psychológia alebo literárna 

veda. Že žiadny homo economicus, 

ktorý by sa správal racionálne podľa 

matematických modelov, neexistuje. 

Že matematika v ekonomike 

nemá nič spoločné s matematikou 

vo fyzike, kde opisuje povahu sveta. 

Matematika v ekonomike opisuje 

len nádeje samotných ekonómov, 

že svet je taký, akým by ho chceli 

mať. Keď istý matematik, Američan 

s čínskym menom Li, vymyslel 

v deväťdesiatych rokoch formulu na 

výpočet dlhového rizika, bankári si 

mysleli, že objavil svätý grál a začali 

vymýšľať finančné deriváty, ktoré 

fungovali na princípe tejto formuly. 

Tá síce rátala s pravdepodobnosťou 

len 95 percent, tých päť percent 

si však nikto nevšímal. Hráči na 

finančných trhoch sa správali ako 

ľudia, ktorí si stavajú domy pri rieke 

v hlbokom presvedčení, že záplavy 

nikdy neprídu. 

Lenže toto všetko sme v roku 

1989 a ešte dlho potom nevedeli. 

Celé svoje doterajšie životy sme 

venovali obhajobe slobody a bezvýhradne 

sme verili v jej blahodarné 

účinky na spoločnosť. Keď 

prišli ekonómovia a začali hovoriť 

o voľnom trhu, v našom ponímaní 

hovorili o slobode. Koniec koncov, 

voľnosť a sloboda sú takmer 

totožné pojmy. Súčasne sme si 

uvedomovali, že nerozumieme ich 

jazyku, nemali sme ani poňatia o 

kapitálových tokoch ani o tom, ako 

funguje burza alebo menové kurzy. 

V našich očiach boli ekonómovia 

niečo ako šamani, ktorí ovládajú 

tajomné prúdenie peňazí a dokážu 

otvoriť stavidlá navŕšené dekádami 

komunizmu. 

Verili sme im, keď nám vysvetľovali, 

že treba dať príležitosť schopným 

ľuďom rýchlo zbohatnúť, lebo 

oni sa stanú motormi ekonomiky 

a bohatstvo ich bude zároveň zaväzovať 

k zodpovednosti voči spoločnosti. 

Naozaj sme im verili. 

Bolo to pre nás aj výhodné. Boli 

sme radi, že ekonómovia preberajú 

zodpovednosť za budúci vývoj, 

vyzerali o toľko sebaistejší než my, 

pochybovační a nerozhodní intelektuáli. 

Kedysi som vďaka svojmu otcovi 

nazrel do hĺbky traumy, ktorú jeho 

komunistická generácia neskôr 

prežívala, lebo cítili hanbu najmä za 

svoje intelektuálne zlyhanie. Uverili 

komunistickej idei a hanbili sa za tú 

hlúposť, ktorú ospravedlňovali mladosťou 

a trpkou skúsenosťou s demokraciou, 

čo ich zradila, lebo sa 

nedokázala ubrániť pred Hitlerom. 

Pozorne som ich počúval a prisahal 

som si, že mne sa niečo také v živote 

nestane. Že sa budem mať na 

pozore pred všetkými ideológiami 

a pred každým, kto mi bude tvrdiť, 

že má spoľahlivý recept na všetky 

problémy v spoločnosti. 

Dnes musím priznať, že som intelektuálne 

zlyhal, lebo som uveril 

ekonómom a vzdal som sa vlastnej 

viery v to, že spravodlivosť, teda 

dobré zákony, vláda práva a trvanie 

na mravných hodnotách sú nadradené 

všetkému vrátane ekonomiky. 

Iste, tento príbeh je rovnaký 

prakticky v celej postkomunistickej 

Európe a vysvetľujem si to tým, 

že intelektuáli a bývalí disidenti 

v skutočnosti neverili v historickú 

silu ideí, za ktoré mnohí sedeli vo 

väzení. Pri náhlom stretnutí s bohatstvom 

Západu a ošiaľom konzumu, 

ktorý zachvátil spoločnosť, 

prijali vysvetlenie, že príčinou pádu 

komunizmu bola predovšetkým 

jeho ekonomická nemohúcnosť. 

A keď sa ukázalo, že voľný trh bez 

dobrých zákonov napadol samotné 

základy spoločnosti, lebo ju rozožral 

korupciou, a že nová vrstva 

bohatých cíti zodpovednosť len za 

ochranu svojich vlastných, často 

nakradnutých peňazí a urobí všetko, 

aby udržala korupčný systém 

pri živote, bolo už neskoro. 

Možno sa tomuto príbehu nedalo 

zabrániť a bol by sa odohral 

rovnako, aj keby sme sa postavili 

ekonómom, ktorí – slovami Václava 

Klausa – neboli ochotní rozoznávať 

špinavé peniaze od čistých. Je skôr 

pravdepodobné, že naše trvanie na 

morálke by sa minulo účinkom; 

napokon tí nemnohí, čo sa usilovali 

udržať v politike s takýmto programom, 

boli rýchlo odprataní samotnými 

voličmi. 

To však naše zlyhanie, naše očarenie 

ekonomickou vedou, ktorá sa 

ukázala taká katastrofálne omylná, 

nijako neospravedlňuje. 

Prepáčte 

Mohol by som na našu adresu 

zniesť hromadu ďalších argumentov, 

ktoré by vysvetlili a obhájili 

naše správanie v tých kľúčových 

mesiacoch po novembri 1989 a 

aj neskôr. Koniec koncov, väčšina 

z nich zostala čestnými ľuďmi a 

patria právom k úzkemu jadru slovenskej 

intelektuálnej elity. Práve 

preto ich netreba obhajovať. 

To, že v čase malého veľkého 

tresku urobili chyby, ktoré možno 

vzhľadom na veľké následky nazvať 

aj zlyhaniami, patrí k osudu každého 

revolucionára. Zvláštne na tom 

je len to, že sa na Slovensku o tom 

mlčí. 

Nemám nič proti tomu, aby na 

Námestí slobody stál pamätník, 

ktorý moji priatelia revolucionári 

požadujú. Iste to myslia dobre 

a chcú ho venovať aj tým desiatkam 

tisícov ľudí, ktorí na tom námestí 

v novembri 1989 mrzli 

a štrngali kľúčmi. Udivuje ma len, 

že s týmto nápadom neprišli práve 

niektorí z tých desiatok tisícov. Je 

možné, že im to nepríde na um, 

lebo túto revolúciu nepovažujú 

za udalosť, na ktorú si chcú s hrdosťou 

a slzami dojatia spomínať 

Úplne ich chápem. A prečo neprišli 

s týmto nápadom napríklad ich deti, 

ktoré majú dnes dvadsať 

rokov Nevážia si slobodu, ktorú 

sme pre nich vyvzdorovali Úplne 

ich chápem. Sloboda nie je cieľ, 

je len nevyhnutnou podmienkou 

na slušný život, ktorý však vôbec 

nezaručuje. Ak ma na ulici mladý 

muž či žena zastaví s otázkou 

z úvodu tohto textu, nebudem 

mať inú možnosť, len povedať prepáčte. 

n


10 – 11 

www.vub.sk/flexihypoteka 0850 123 000 

Keď Kňažko z tribúny 

vyhlásil, že sa hľadá 

peňaženka s 15-tisícmi, 

námestie vyzbieralo 150 tisíc. 

Ale tým sa príbeh stratenej 

peňaženky nekončil 

Tých peňazí 

som sa dlho 

nedotkla 

foto - GABRIEL KUCHTA 

Monika Tódová 

(1982) 

Autorka je reportérkou 

Projektu N 

iektorí ich vtedy považovali 

za podvodníkov, no mýlili sa. 

Keď manželia z Kútov stratili 

pred 25 rokmi v Bratislave pätnásťtisíc 

korún, netušili, že sa 

im vrátia dvakát. 

V stredu 29. novembra 1989 

ukazovala titulná fotografia 

denníka Smena Námestie 

SNP, kde už bežali pravidelné 

demonštrácie. Neboli na nej 

demonštranti, ale Milan Kňažko 

ako od troch ľudí preberá veľké 

poštové vrece plné peňazí, ktoré 

museli niesť dvaja chlapi. Bolo 

v ňom 150-tisíc korún zo zbierky, 

ktorú urobili ľudia na námestí, keď 

Kňažko vyhlásil, že manželia Stanislav 

a Mária Húščavovci z Kútov 

hľadajú poctivého nálezcu ich peňaženky 

s celoživotnými úsporami 

- 15-tisíc korunami. 

„Mala som pracovnú cestu na 

fakultu telovýchovy a športu, tak 

sme si s manželom povedali, že 

pôjdeme pozrieť novú obývaciu 

stenu. Prerábali sme vtedy dom,“ 

hovorí Mária Húščavová v parku 

pred malackou základnou školou, 

kde učí telesnú výchovu a geografiu. 

Z Kútov vyrazili ráno, v Bratislave 

boli kolóny. V aute bol aj ich 

takmer dvojročný syn. Peňaženku 

plnú tisícok vybrala z tašky na 

zadné sedadlo, nechcela ju zbytočne 

ťahať na fakultu. Ešte v kolóne 

rýchlo vystúpila z auta, manžel 

pokračoval v jazde na blízke parkovisko, 

kde ju čakal. 

Zo školy išli do Prioru. Tam 

zistili, že peňaženka v aute nie je. 

Niekoľkokrát ho prehľadali, vrátili 

sa aj na parkovisko, ale nič. 

„Nenapadlo mi nič iné ako ísť na 

Potom prišiel 

na VPN 

balík. Bola 

v ňom moja 

peňaženka, 

ktorá síce 

nebola moja, 

ale podobala 

sa. 

Mária Húščavová 

štrajkový výbor fakulty, kde som 

im na taký zdrap papiera napísala, 

že hľadáme nálezcu. Sľúbili mi, že 

to prečítajú na námestí, ale nedávala 

som tomu veľkú šancu.“ 

Domov prišli psychicky zničení. 

Nedokázali sa ani hádať, celý čas 

boli ticho. „Muž išiel na poobednú 

a ja som sedela so synom doma 

a pozerala televíziu.“ 

Vrece peňazí 

Milan Kňažko na demonštrácii 

papierik naozaj prečítal. Dav ľudí 

o chvíľu v malých igelitových 

vreckách vyzbieral omnoho väčšiu 

sumu ako bolo treba. Až museli 

ísť organizátori demonštrácie 

na hlavnú poštu požičať veľké 

vrece na peniaze. Kňažko potom 

oznámil, aby sa manželia prihlásili. 

Keď to pani Húščavová počula 

doma v televízii, neverila. 

„Najprv som začala chodiť po tej 

neobývanej obývačke a rozmýšľala 

som ako sa s nimi spojím.“ Napokon 

zatelefonovala na informácie 

a dala si prepojiť Slovenskú televíziu. 

Tá po nich hneď poslala auto. 

Manžel prišiel z práce, hoci sa mu 

to nepozdávalo, dieťa dali susedom. 

„Ešte sme pánovi šoférovi 

aj domáce klobásy uvarili.“ 

Pred štúdiom STV už sedel 

manželský pár z Vietnamu, ktorý 

tiež tvrdil, že stratil peniaze. Popri 

nich sa prechádzala moderátorka 

Bubílková a učila sa text. 

„Zrazu prišiel môj spolužiak 

Stano Pavlík, ktorý robil v STV 

a čudoval sa, čo tam robím. Tak 

som mu to porozprávala a on 

zrazu hovorí, že on vie, kto tie peniaze 

našiel. Bol v kolóne dve autá 

za nami. Videl, ako som vystupovala 

a videl, ako aj šofér za nami 

vystúpil a niečo zdvihol zo zeme. 

Zrejme moju peňaženku, ktorá 

mi musela vypadnúť.“ Pavlík si 

zapamätal aj ŠPZ. No v štúdiu už 

bolo všetko nachystané a došlo k 

odovzdaniu peňazí, s ktorými išli 

Húščavoví domov. 

Na tribúne 

„Tých peňazí som sa nevedela 

dotknúť. Neboli moje,“ hovorí pani 

Húščavová. Krátko nato jej zavolali 

z obecného úradu, aby si prišla prečítať 

listy, čo tam dostávajú. Ľudia ju 

podozrievali, že si všetko vymyslela, 

aby pomohla Kňažkovi s Budajom. 

Zvyšné peniaze totiž zostali organizátorom 

štrajku. 

Mária Húščavová sa preto vrátila 

do Bratislavy a v centrále VPN 

peniaze vrátila a poprosila Kňažka, 

že chce vystúpiť na tribúne. Tam povedala, 

že ďakuje, ale že ona vie, kto 

má aj jej skutočné peniaze. Že pozná 

typ auta aj celú ŠPZ, ktorej začiatok 

povedala: BA 8.... 

„Asi som ho vyplašila, lebo potom 

prišiel na VPN balík. Bola v ňom peňaženka, 

ktorá síce nebola moja, ale 

podobala sa. V nej pätnásťtisíc a aj 

ďalšie papieriky zo starej peňaženky. 

Odosielateľ bol Branislav Vrba 

z Dúbravky.“ Keď pani Húščavová 

neskôr na danú adresu napísala, list 

sa jej vrátil, že taký človek neexistuje. 

Hovorí, že peňazí sa ešte dlho 

nedotkla. 

Sanitky 

Dvadsaťpäť rokov po novembri je 

sklamaná. „Nesprávni ľudia sa dostali 

na nesprávne miesta.“ Nepáčilo 

sa jej ani to, že VPN sľúbila zo zvyšných 

peňazí nakúpiť sanitky a myslí 

si, že sa to nestalo. 

Kde peniaze skončili, si už nikto 

presne nepamätá. „Išlo to na charitatívny 

účel, ale na aký konkrétny, to si 

presne nepamätám,“ napísal Milan 

Kňažko. Ján Budaj odkazuje na Máriu 

Filkovú, ktorá mala vtedy peniaze 

na starosti. „Dva týždne som ich 

nosila pri sebe, lebo VPN ešte nebola 

registrovaná a nemala účet. Potom 

som ich tam vložila,“ povedala Filková 

a odkázala na Fedora Gála. No 

ani ten si už presne nepamätá. Od 

Petra Tatára vie, že sa mal kupovať 

kôň na hipoterapiu pre deti, ale 

z toho zišlo, spomína si aj na plány 

s nákupom sanitky. „Viem len, že 

sme vtedy všetci pracovali zadarmo,“ 

povedal Gál. 

n 

LIMITOVANÁ 

PONUKA 

platí 

do konca roka 

s možnosťou rezervovať si 

nízky úrok na tri mesiace 

Nechajte si vypracovať ponuku a výhodnú úrokovú sadzbu 

vám garantujeme počas nasledujúcich troch mesiacov. 

inzercia 

09189 Flexihypoteka urok 2,10 258x345-noviny.indd 1 3.11.2014 18:30


12 – 13 

Bola to 

neideologická 

totalita. 

Nebola 

založená na 

ničom, čomu 

by mohol 

niekto veriť. 

Matúš Kostolný 

(1975) 

Autor je šéfredaktor 

Projektu N 

januári roku 1989 prišiel 

do Československa ako korešpondent 

britského denníka 

Independent a bol pri Nežnej 

revolúcii ešte pred jej začiatkom. 

Edward Lucas s Prahou 

ani Bratislavou nestratil 

kontakt ani potom, keď roky 

písal o strednej a východnej 

Európe pre týždenník The 

Economist. Teraz je skôr sklamaný 

a varuje, že Rusko máme za 

chrbtom. 

Čo ste očakávali, keď ste prichádzali 

do Československa 

Cítil som sa, ako keby som išiel 

do múzea. Dobre som poznal situáciu 

v Poľsku, v Maďarsku, v Juhoslávii 

a vo východnom Nemecku. 

V Československu bolo zaujímavé, 

že na jednej strane sa zdalo, že sa 

nič nemení, ale nikto ani v systém 

neveril. Vo východnom Nemecku 

pritom naozaj dosť veľa ľudí 

úprimne verilo, že ich systém je 

lepší. V Prahe som takého človeka 

nevedel nájsť. Dokonca ani vtedy, 

keď som išiel do redakcie Rudého 

Práva. Nikto ani tam neveril, že by 

československý systém bol dobrý. 

Bola to poriadne odkrvená totalita. 

Bolo to pre mňa dosť čudné. 

Prečo to tak bolo 

Myslím, že to vzniklo niekde 

pri známom dokumente Poučenie 

z krízového vývoja na začiatku 

Husákovej éry normalizácie. Bola 

to neideologická totalita. Nebola 

založená na ničom, čomu by mohol 

niekto veriť. Poctivo som sa pokúšal 

československý komunizmus 

pochopiť, čítal som oficiálne noviny 

a hovoril som aj s ľuďmi z vysokej 

straníckej školy. Ale zistil som, že 

v skutočnosti nie je nič, čo by sa 

z hľadiska ideológie mohlo dať pochopiť. 

Bol to čistý pragmatizmus 

a s nástupom Gorbačova sa to ešte 

zvýraznilo. Najsilnejší pilier systému, 

na ktorom to celé stálo, zrazu 

tiež nemal záujem. 

Bolo to povahou Čechov a Slovákov 

Určite bol príčinou aj pocit absolútnej 

prehry z roku 1968, keď sa 

Dubček a ostatní vzdali ešte skôr 

ako by ich vytlačili od moci. Opozícia 

bola veľmi malá, naproti tomu 

napríklad v Poľsku mali mimoriadne 

silnú katolícku cirkev, ktorú 

úplne nezlomili ani v najbrutálnejších 

časoch stalinizmu, a ešte mali 

aj Solidaritu. Obe tieto nohy vám 

v Československu chýbali. Mali ste 

pár statočných disidentov, ale iba 

pár. Chartu 77 pri vzniku podpísali 

len traja Slováci. A aj ľudia ako 

Václav Havel sa odmietali správať 

ako politici. Ľudia pri moci mali 

prístup do Tuzexu, ich deti mohli 

chodiť na slušné školy. Nebolo 

nič, čo by veci tlačilo proti režimu. 

Žiadna verejná nespokojnosť, žiadna 

inštitucionálna opozícia. Bolo to 

skoro ako fyzikálny problém: ako 

pohnete veľkým predmetom, keď 

nemáte dosť sily 

Novinár Edward Lucas 

sledoval pád komunizmu 

v celom bloku 

Režim padol 

ako hrad 

z piesku 

EDWARD LUCAS sa narodil v roku 

1962. Pracuje pre britský týždenník 

The Economist. Je špecialistom na 

strednú a východnú Európu. Začínal 

ako reportér denníku The Independent, 

robil aj pre BBC. V roku 2008 

napísal knihu Nová studená vojna 

o Putinovom Rusku. Pred dvomi 

rokmi napísal knihu Klam: špióni 

a lži alebo ako Rusko klame Západ. 

FOTO - sali németh 

Napadlo vám v januári 1989, 

že uvidíte pád komunizmu 

Vedel som, že v okolitých krajinách 

sa začali rýchlo hýbať udalosti. 

V Československu sa však takmer 

nič nedialo. Náznaky ako Několik 

vět dávali nádej, ale väčšina ľudí si 

to neuvedomovala. 

Boli ste v tom čase na Slovensku 

Samozrejme. Mal som akreditáciu, 

povolenie na pobyt, bol som 

oficiálny novinár v krajine a mohol 

som robiť, čo som chcel. Keď som 

prišiel na Slovensko, chcel som hovoriť 

s novinármi. Zavolal som do 

novín, na tlačový odbor Úradu vlády 

a na niekoľko ďalších úradov a povedal 

som: „Dobrý deň, som britský 

novinár, som v Bratislave, mohol by 

som sa s vami stretnúť” Reakcia 

bola výbušná: „Kto vám dal povolenie 

na túto cestu Nemôžeme sa 

s vami stretnúť len tak!” Uvedomil 

som si, že situácia v Prahe je komplikovaná, 

ale v Bratislave je to oveľa 

horšie. Išiel som na úžasnú večeru 

k Miroslavovi Kusému, kde boli aj 

Ján Čarnogurský a Milan Šimečka. 

Bola to zábava. Moja ruština bola 

totiž lepšia ako čeština. Po česky 

som nehovoril zle, ale celkom som 

nerozumel po slovensky. S Čarnogurským 

som preto hovoril po 

nemecky, so Šimečkom po anglicky 

a s Kusým po rusky. Pamätám si, že 

Šimečka mi vtedy povedal: My sme 

to. Práve ste sa stretli s celou slovenskou 

opozíciou. Vzápätí dodal, 

že niekoľko ľudí je aj v Košiciach, ale 

viac nás nie je. Keď som sa vracal 

do Prahy, hovoril som si, že to tam 

je celkom dobré. Na večeru môžem 

jednoducho zavolať 20 ľudí z opozície, 

každý týždeň bola tlačovka 

predsedu vlády Adamca a mohli ste 

položiť otázku, hovoriť s ľuďmi z jeho 

okolia alebo dokonca s ľuďmi zo 

strany, ktorí boli nespokojní. 

Chápali ste, prečo je to tak 

Iste za tým bola trochu odlišná 

história. Nie nadarmo sa Pražská 

jar volala pražská. Skúsenosť z roku 

1968 bola iná v Česku a na Slovensku, 

a to aj napriek tomu, že Dubček 

bol Slovák. V Česku bol oveľa silnejší 

odpor k okupácii. A rozdielny bol aj 

vzťah k predvojnovému Československu 

a vôbec druhej svetovej vojne. 

Slovenský štát sa zdiskreditoval. 

Zdalo sa mi, že je jednoduchšie byť 

odporný na Tisa ako na Masaryka 

a potom mohol komunizmus vyzerať 

na Slovensku lepšie. 

Ako bolo možné, že v Poľsku 

už mali slobodné voľby, v Ma- 

ďarsku otvorili hranice, Nemci 

v Prahe nechávali trabanty 

a v Československu sa stále nič 

nedialo 

Ten, kto podpísal Chartu 77, 

vedel, že bude umývať výklady a nebude 

už profesorom alebo hercom. 

Že jeho deti nezoberú na vysokú 

školu a dostane sa do izolácie, do 

disidentského geta. V Poľsku to bolo 

iné. Tam stále fungovali nezávislé 

inštitúcie. Mali vcelku nezávislé 

noviny, katolícku univerzitu. Síce 

pod kontrolou, ale vcelku nezávislé. 

A hlavne: tam ste naozaj cítili 

obrovskú podporu zo zahraničia. 

V Poľsku ste mohli existovať v paralelnej 

civilizácii, ktorá bola mimo 

oficiálneho režimu. Mali Solidaritu, 

katolícku cirkev. Mohli ste dýchať. 

A to bolo v Československu oveľa 

ťažšie. 

Napriek tomu, z dnešného 

pohľadu je to nepochopiteľné. 

Všade naokolo sa režimy rúcali 

a Československo spalo. Ako 

keby chýbalo to posledné potisnutie. 

Ja to nevidím ako chýbajúce 

štuchnutie, ale ako veľký pieskový 

zámok na pláži, keď sa blíži príliv. 

Dlho to vyzerá, že sa nič nedeje, 

voda obmýva hrad a ten odoláva, 

potom sa hrad zmenšuje a zrazu 

tam vôbec nie je. Takto sa rozpadával 

aj režim v Československu. 

Ospravedlňujem sa, že používam 

morskú metaforu v krajine bez mora. 

Jednu vežu toho zámku zrútil 

nezáujem Moskvy, Sovietsky zväz 

sa už nechcel starať o československých 

komunistov. A potom tu 

bol pocit hanby. Keď ste ako občan 

Československa išli do Poľska, išli 

ste do slobodnej krajiny. Keď ste 

išli do Maďarska, išli ste do slobodnej 

krajiny. Dokonca aj východní 

Nemci, v celom bloku najmenej 

obľúbení susedia, ktorými v Prahe 

opovrhovali, keď tam chodili nakupovať 

a jesť klobásu, nechávali na 

ulici svoje trabanty a aj wartburgy 

s kľúčmi v zapaľovaní a odkazom, 

zoberte si ich, my ideme na Západ. 

To bolo poníženie. Pamätám si na 

známy Jakešov prejav, v ktorom hovoril: 

My sme kôl v plote. Nehovoril 

iba o sebe, hovoril o celom Československu. 

V tom momente ste boli 

v jednej skupine s Rumunskom, 

Albánskom, severnou Kóreou a Kubou. 

Posledné bašty komunizmu. 

Kto by to chcel Výrazne to zmenilo 

situáciu. Zmenu bolo cítiť. 

Videli ste v tom čase osobnosť, 

ktorá by sa mohla stať 

novým československým 

lídrom 

Mal som veľmi rád Václava 

Havla, ale nemal som pocit, že je 

pripravený byť lídrom. Bol som 

zvyknutý na poľských disidentov, 

ktorí boli naozaj tvrdí, výborne zorganizovaní, 

mali podzemné organizácie 

s tisíckami členov. U Havla 

som mal problém brať ho vážne, 

ako organizátora. Ospravedlňujem 

sa, že to poviem, ale je to pravda: 

v týchto veciach bol takým diletantom. 

Pamätám si, že svoje stretnutia 

si zapisoval na malý zdrap 

papiera. Zakaždým, keď som to 

videl, mal som dojem amaterizmu. 

Hovoril som si, že Česi a Slováci by 

si zaslúžili, aby ich brali vážnejšie. 

Už to nebola disidentská hra, tu už 

išlo do tuhého. 

Na Slovensku ste lídra nevideli 

Bol som na súdnom pojednávaní 

s Čarnogurským a ďalšími z bratislavskej 

päťky. Bolo to 11. novembra 

1989. A to bola asi moja najväčšia 

novinárska chyba. Napísal som 

vtedy: Šanca, že títo ľudia, slovenskí 

disidenti ako Walesa v Poľsku, Havel 

v Prahe, budú sedieť so svojimi 

žalobcami za jedným rokovacím 

stolom a nie na súde, je depresívne 

malá. A to bolo týždeň pred začiatkom 

revolúcie. Čarnogurského som 

pritom už vtedy vnímal ako politika, 

mal v sebe húževnatosť. 

Sledujete ho, čo hovorí a robí 

teraz 

Áno. Nezdieľam s ním pohľad na 

Rusko. Vidím, ako sa Moskva snaží 

zmeniť európsky bezpečnostný poriadok. 

Nerozumiem, ako to niekto 

s Jánovou minulosťou môže nevidieť. 

Stále si ho vážim za jeho odvahu 

z disidentských čias, ale teraz 

s ním jednoducho nesúhlasím. 

Čo sa ešte zmenilo za tie roky 

Z mnohých vecí som smutný. 

Najmä z korupcie, ktorou je prelezené 

úplne všetko. Napríklad Praha. 

Mala by byť pokladom strednej 

Európy a keď vidím, ako zle je vedená, 

je mi z toho zle. Praha nie je 

dobrým príkladom zmeny za 25 rokov. 

Mala by vyzerať lepšie. Na Slovensku 

ma najviac zarmucuje neschopnosť 

napraviť súdnu moc. Je 

jasné, že po politicky kontrolovanej 

justícii za komunizmu chcete mať 

autonómiu v súdnictve. Okrem tej 

však potrebujete aj reformy. Vidím 

niečo ako súdnu a prokurátorskú 

čiernu dieru, ktorá ničí spoločnosť. 

Ak ľudia nemôžu veriť v právny 

štát, rúca sa celý systém. 

Rozumiete tomu, prečo je po 

25 rokoch toľko ľudí nespokojných 

a sklamaných 

Myslím, že ak by sme sa ľudí 

pýtali, či naozaj chcú, aby sme sa 

vrátili späť k výjazdovým doložkám, 

starej škodovke alebo dacii ako jedinému 

autu, ľudia by to odmietli. Ich 

život sa ohromne zmenil. Asi len 

veľmi málo ľudí by sa chcelo vrátiť k 

svojim individuálnym životom, ale 

na kolektívnej úrovni je to iné. Tam 

je veľa neistoty. Za komunizmu 

ste mohli aspoň snívať o nejakom 

lepšom svete, teraz ste v Európe, 

ale ťažko sa čo i len sníva, že sa to 

rýchlo zlepší a vy sa dostanete z rúk 

skorumpovaných neschopných politikov. 

Ako sa vymaniť z jemne autoritatívneho 

režimu, kde si krajinu 

delia politické strany, biznis a štátne 

inštitúcie. Rozumiem preto, že 

ľudia sú nespokojní. 

Keď porovnáte situáciu, v ktorej 

sme na Slovensku s okolitými 

krajinami, je to podobné 

Budem parafrázovať Annu Kareninu: 

Všetky postkomunistické krajiny 

sú nešťastné, ale sú nešťastné 

odlišným spôsobom. V Poľsku cítiť 

obrovskú netrpezlivosť a nespokojnosť, 

pritom Poľsko si počína 

celkom dobre. V Maďarsku majú 

extrémne silné politické vedenie, 

akurát, že nie práve veľmi pekné. 

Nemyslím si však, že je správne 

maľovať nejaké spoločné postkomunistické 

nebezpečenstvo. Západné 

krajiny majú tiež veľa problémov. 

Rozumiete, prečo Robert Fico 

a Miloš Zeman hovoria tak negatívne 

o Ukrajine 

Je to odporné. Presne to pomenoval 

vodca krymských Tatarov 

Mustafa Džemilev: „Išiel som 

v roku 1968 do väzenia na tri roky 

za to, že som protestoval proti 

sovietskej okupácii vašej krajiny. 

Teraz Rusko vstúpilo do mojej 

krajiny a vy hovoríte, aby sme si 

zvykli.“ Neviem, akú rolu v tom 

zohrávajú ruské peniaze, pretrvávajúci 

antiamerikanizmus, čo z toho 

je politický oportunizmus, ale je 

to nepochopiteľné a hrozné. Je to 

podobná situácia, akú som zažíval 

v 80. rokoch v Británii, keď som sa 

pokúšal zbierať peniaze na podporu 

poľskej Solidarity alebo Charty 77 

a ľudia mi hovorili: „Tie krajiny si 

musia zvyknúť, dostali sa na nesprávnu 

stranu histórie, my máme 

tiež ťažké životy a nás sa to až tak 

netýka.“ Nikdy by som nebol veril, 

že práve tieto krajiny, keď už budú 

slobodné, sa otočia chrbtom ku krajine, 

ako je Ukrajina. 

Myslíte si, že krajine ako Slovensko 

hrozí návrat späť pod 

ruský vplyv 

Jednoznačne. Rusko už teraz 

rozširuje svoju sféru vplyvu. Robí 

to pomocou energií, peňazí. Vidíme 

to v Bulharsku, Maďarsku, hrozí to 

v Rumunsku a registrujem nebezpečné 

signály v českej aj slovenskej 

vláde. Zrazu je ohrozená predstava 

atlantickej Európy - od Pobaltia po 

Čierne more - ktorú sme už považovali 

za hotovú vec, za celkom 

pevnú hrádzu. Tá sa rozpadáva. Ani 

sme sa nenazdali a spoľahnúť sa dá 

iba na Poľsko a Estónsko. 

Nepripomína vám to ten istý 

hrad z piesku, ktorý ste spomenuli 

pri páde komunizmu, akurát, 

že teraz more stúpa z východu 

Presne. Slováci by si mali dávať 

veľký pozor. Obavy sú na mieste. n


14 – 15 

Na manifestácii v Košiciach 

1. decembra 1989, ktorú 

zvolalo Občianske fórum 

(OF), sa zišlo na Leninovej 

ulici niekoľko tisíc Košičanov. 

foto - tasr 

Kňažko sa ma 

spýtal, či viem 

čítať. Myslel 

to v dobrom, 

lebo to nie je 

sranda. 

Ferdinand Čuperka 

Monika Tódová 

(1982) 

Autorka je reportérkou 

Projektu N 

ikomu sa nepodarí oddeliť 

študentov od robotníkov, inteligencie, 

sme jeden národ. Takto 

Milan Kňažko účastníkom 

demonštrácie 28. novembra 

1989 oznamoval, že na Námestí 

SNP sa už nestretávajú len 

študenti, herci či vedci. Oni 

protesty proti režimu rozbiehali. 

Bez „robotníckej triedy“ 

by však nezaznel rozhodujúci 

hlas, o ktorý sa dovtedy opierali 

práve komunisti. Pri protestoch 

proti režimu, akými bola Charta 77 

či Několik vět v lete 1989 robotníci 

z celého Československa takéto iniciatívy 

odsudzovali. 

„Režim robotníkom stále pripomínal, 

že sú výnimoční,“ hovorí 

tribún revolúcie Ján Budaj. „Aj 

v zákone bolo, že ak opitý robotník 

niekde v krčme povie niečo škaredé 

na Husáka, nemôže dostať nepodmienečný 

trest, ale len podmienku, 

lebo nedisponuje takým vzdelaním, 

aby si uvedomil, čo hovorí.“ 

Dostať robotníkov na tribúnu 

považoval Budaj za kľúčové, „ale 

treba povedať, že každý hráč v celom 

orchestri bol v niektorej chvíli 

najkľúčovejší“. 

Robotníci prichádzali sami, ale 

VPN ich aj vyzývala, aby sa pridali. 

Do podnikov po celom Slovensku 

posielala aj hercov, aby s robotníkmi 

hovorili. „Ľahšie sa dostali cez 

vrátnicu.“ Ak nejakí chceli vystúpiť, 

Budaj s Kňažkom sa im to snažili 

umožniť, ak sa im zdali schopní. 

V Čechách bol najznámejším 

robotníckym lídrom Petr Miller, 

z ktorého sa neskôr stal minister. 

„Taký zjav sme poctivo hľadali, ale 

nepodarilo sa nám ho nájsť,“ hovorí 

Budaj. Krátky čas ho podľa neho 

zosobňoval Slavomír Stračár, bývalý 

zamestnanec VSŽ, i keď nebol 

tým najjednoduchším robotníkom, 

ale „technický káder“. Stračár sa 

neskôr stal ministrom, no v roku 

1990 náhle zomrel počas služobnej 

cesty v Južnej Amerike za zvláštnych 

okolností. 

„Rolu charizmatického robotníka 

potom bohužiaľ prevzal Vladimír 

Mečiar,“ dodal Budaj. 

Prvá bola Tesla 

„Po roku 1968 som si myslel, 

že Rusi sú preč do piatich rokov,“ 

začína svoje rozprávanie Ferdinand 

Čuperka (80). Dodnes býva v bývalom 

podnikovom byte Tesly v paneláku 

v bratislavskej Dúbravke. Ako 

námestníka riaditeľa ho vylúčili po 

roku 1968 z komunistickej strany, 

ďalej však pracoval v podniku na 

vývoji, patentoval si aj vynález 

s elektronickou súčiastkou. Do 

strany ho už späť nevzali, no vďaka 

vynálezu sa nemal zle. O politiku 

sa vždy zaujímal. Zmenu začal tušiť, 

keď Michail Gorbačov v Sovietskom 

zväze vyhlásil perestrojku. 

Po tom, čo policajti v Prahe 

17. novembra brutálne potlačili 

pochod študentov, išiel Čuperka 

Lídrov revolúcie mali aj veľké 

podniky. Našli sme troch. Ako si 

spomínajú na svoju historickú chvíľu 

Chartisti 

Niktoši. Fabriky 

boli dôležité 

na prvé veľké stretnutie lídrov revolúcie 

do Národného divadla. Mal 

lístky na Carmen, tušil, že hrať sa 

už nebude. 

„Najprv som si obišiel vedľajšie 

ulice, či tam nie sú autobusy ako 

pri sviečkovej demonštrácii, na ktorej 

som však nebol. Mal som jemný 

strach, ale vyzeralo to bezpečne, 

tak som vošiel dnu.“ Na stretnutie 

v divadle, na ktorom sa dohadovala 

prvá demonštrácia, nikdy nezabudne. 

„Bolo to veľmi národné.“ 

V Tesle bola malá skupinka ľudí, 

ktorí sa zaujímali o politiku, no neboli 

žiadni revolucionári. Chartistov 

odsudzovali. „To pre priemysel 

neboli partneri, boli niktoši, nič 

nerobili. Fabriky sú dôležité, nie 

že sa stretne desať umelcov a pijú 

a filozofujú.“ 

Pamätám 

si, ako do 

mňa hučal 

Jano Budaj: 

Pomaly hovor, 

pomaly. 

Dušan Valúch 

V Tesle spísali základné požiadavky: 

odsúdili policajný zákrok 

proti študentom v Prahe, žiadali 

zrušenie článku štyri o vedúcej 

úlohe komunistickej strany, chceli 

rehabilitáciu Alexandra Dubčeka. 

Tesla, dnes už neexistujúci podnik, 

mala v roku 1989 dva závody. 

Jeden na Radlinského ulici, druhý 

v Dúbravke. Čuperka pracoval na 

Radlinského, kde mu požiadavky 

podpísalo všetkých tristo robotníkov. 

Spomína, že sa chystal o nich 

rozprávať do Slovenského rozhlasu, 

šéfredaktor im však napokon odkázal, 

nech si dajú pozor, že sa očakáva 

zákrok silových zložiek. 

„Medzitým už však chlapci v práci 

spravili transparenty a chystali 

sme sa na prvú demonštráciu na 

Námestí SNP. Mali sme sa stretnúť 

o pol štvrtej na vrátnici. Hoci podpísalo 

tristo ľudí, prišlo nás štyridsať, 

to je nič.“ Napriek tomu sa vybrali. 

To už sa ulicami smerom k Námestiu 

SNP valili ľudia, aj z iných 

podnikov, napríklad z Dimitrovky, 

ktorí sa k nim pridávali. Napokon 

dorazila asi 300-členná skupina 

robotníkov. „Kývali nám aj policajti, 

ukazovali, že držia palce.“ 

Hovorí, že vtedy sa už nebál. Hoci 

žil sám s deťmi, boli už veľké a finančne 

sa nemali zle. „V hlave som 

si prehrával, že keby niečo, moji 

rodičia sa o ne postarajú. Manželka 

ma opustila, bol som s nimi 

sám.“Po príchode na námestie išiel 

Čuperka za tribúnom revolúcie 

Milanom Kňažkom. Chcel prečítať 

ich požiadavky na tribúne. „Kňažko 

sa ma spýtal, či viem čítať. Myslel 

to v dobrom, lebo to nie je žart, ale 

ja som bol zo straníckych schôdzí 

zvyknutý.“ Povedal, že to zvládne, 

chytil papierik a asi dvadsaťkrát si 

cvične prečítal tri základné body, 

ktoré predtým spísali v Tesle. „Dole 

bolo dvadsať, tridsať kamier, pamätám 

si len BBC. Pekne som to 

odrecitoval, po každej vete bol veľký 

potlesk. Večer som prišiel domov 

a ľahol som si spať. Ráno som išiel 

do fabriky v Dúbravke po ďalšie 

podpisy.“ Revolúcia pokračovala. 

pesničkár 

zo slovnaftu 

Dušan Valúch bol v Slovnafte 

vedúci nepretržitej prevádzky kyslikárne. 

Pracoval tam od roku 1975. 

Zároveň bol členom pesničkárskeho 

združenia Slnovrat, pravidelne 

vystupovali v Divadielku 

u Rolanda a ich pesničky boli pre 

komunistický režim podozrivé. Keď 

s nimi občas vystúpili aj českí pesničkári 

Vladimír Merta alebo Vladimír 

Mišík, začali sa o nich zaujímať 

aj eštebáci. 

„Pesničkárstvo možno spôsobilo, 

že som mal menší ostych pred 

mikrofónom ako väčšina kolegov,“ 

hovorí Valúch, dnes sekretár Slovenského 

klubu turistov, prečo bol 

jedným z lídrov v Slovnafte práve 

on a prečo práve on vystúpil s krátkym 

posolstvom na Námestí SNP 

za vôbec jeden z najväčších podnikov 

v Československu. 

Keď už na námestí každý deň 

prebiehali demonštrácie, zvolali 

šéfovia v Slovnafte stretnutie, kde 

chceli na robotníkov apelovať, aby 

sa upokojili a neohrozovali prevádzku. 

„Vraj je zbytočné buntošiť a 

že ľudia sú vlastne proti tomu. Tak 

som im povedal, čo si myslia ľudia.“ 

Do generálneho štrajku 27. novembra 

sa už zapojil aj Slovnaft. 

„Nijak sme o tom nehlasovali, iba 

sme to vyhlásili,“ smeje sa dnes 

Valúch. Vystúpil aj na tribúne s 

jednoduchou vetou, že aj robotníci 

Slovnaftu sa pridávajú. „Bolo to 

veľmi vzrušujúce. Akurát si pamätám 

ako do mňa hučal Jano Budaj: 

Pomaly hovor, pomaly, takže to 

moje vystúpenie bolo asi na hranici 

zrozumiteľnosti. Vtedy sa mi to 

zdalo smiešne, ale Kňažko vedel, 

prečo „utvorte koridor“ hovoril tak 

pomaly.“ Bolo to pre echo, ktoré 

bolo na zaplnenom námestí niekoľkosekundové. 

Nebál sa „Bál som sa, ale zdalo 

sa mi dôležitejšie povedať si svoje. 

Mal som pozíciu, kde som už nemal 

čo stratiť. Bol som vnútorne 

rozhodnutý.“ 

Ak ho niečo sklamalo, tak to, ako 

sa členovia komunistickej strany 

rýchlo prispôsobili novej situácii. 

„Očakával som viac pokory, že 

stíchnu a budú sledovať, čo sa deje. 

No rýchlo sa zorientovali a väčšina 

straníkov bola v priebehu roka, 

dvoch angažovaná v nových štruktúrach. 

Asi sa to však dalo očakávať, 

boli to ľudia, ktorí mali technológiu 

moci natrénovanú.“ 

Po revolúcii bol na rôznych stážach, 

učil sa angličtinu, pracoval 

v Petrimexe aj na komunikačnom 

oddelení Slovnaftu. 

Chvíľu uvažoval aj o vstupe do 

politiky. To keď mu zavolal bývalý 

kolega zo Slovnaftu Ivan Lexa, že 

na Úrade vlády potrebujú novú krv. 

„Asi tri dni som rozmýšľal, ale nešiel 

som a som rád.“ 

Napriek chudobovi 

Vždy som 

išiel na istotu, 

nebol som 

žiadny hrdina, 

preto som 

sa aj do roku 

1989 venoval 

svojej robote. 

Peter Kramár 

Do štrajku sa pripojili aj Bratislavské 

automobilové závody, z ktorých 

neskôr vznikol Volkswagen. 

„Vždy som išiel na istotu, nebol 

som žiadny hrdina, preto som sa 

aj do roku 1989 venoval svojej 

robote,“ hovorí Peter Kramár, dnes 

riaditeľ autorizovaného predajcu 

BMW v Nitre. 

„Moja bezpečnostná poistka by 

ďalej fungovala, keby v Sovietskom 

zväze nenastúpil Gorbačov a ním 

vedená perestrojka. Keď bol na návšteve 

v Československu, straníkom 

odkázal, aby si robili, čo chcú. Jasne 

naznačil, že už sa do toho starať 

nebudú.“ 

Kramár sa bol pozrieť už 

na sviečkovej manifestácii na 

Hviezdoslavovom námestí v roku 

1988, ktorú rozprášili vodnými 

delami policajti a eštebáci. Nie ako 

priamy účastník, prizeral sa vtedy 

v bratislavských uliciach zo zvedavosti 

len z boku. 

Po demonštrácii v Prahe 17. novembra 

už cítil, že prišla tá správna 

chvíľa. 

„Zopár dní som po večeroch len 

počúval, aby som mal istotu, že 

to ide správnym smerom. Potom 

sme si niekoľkí v robote povedali, 

že poďme na demonštráciu už aj 

my. Zobrali sme asi desať našich 

nových áut, ktoré boli súčasťou 

sprievodu.“ 

V podniku sa snažili presvedčiť 

vtedajšieho riaditeľa Štefana Chudobu, 

do leta tohto roka štátneho 

tajomníka ministerstva školstva vo 

vláde Roberta Fica. Chudoba bránil 

v roku 1989 komunistický režim 

ešte aj v prvej veľkej televíznej debate 

zástupcov komunistov s lídrami 

revolúcie. 

Chudoba neskôr z funkcie riaditeľa 

odstúpil a v podniku si zamestnanci 

volili nové vedenie, Kramár 

sa stal šéfom vývoja. Chudobu, 

ktorý neskôr robil šéfa importu pre 

Škodu, považuje za šikovného a rozumného 

človeka. 

Do Bratislavských automobilových 

závodov vstúpil nemecký 

Volkswagen a dnes je z nich jeden 

z najmodernejších automobilových 

závodov na svete. 

„Nemci nás neskôr naučili, že tri 

veci sú vo firme tabu: náboženské 

presvedčenie, plat a kto koho volil. 

Po revolúcii sme boli nažhavení 

a chceli sme podvedome kádrovať.“ 

Šéfom z Volkswagenu radili, koho 

prijať, koho nie. „Hneď ale povedali, 

aby sme na to zabudli, že to už je 

za nami. Vybrali si tak napríklad 

aj pána Uhríka, bývalého námestníka. 

Mal kontakty, prehľad, vedel 

firme pomôcť, napríklad kontaktmi 

v bankách.“ 

Dnes je Kramár spokojný. „Videl 

som predtým to rovnostárstvo, 

strach. Sám som bol taký a do ničoho 

som sa nemiešal. Táto zmena 

tým, čo mali niečo v sebe, umožnila 

ísť dopredu a aj ich zaplatila. Každý 

slušný a šikovný sa uživí.“ n

noviny k novembru 1989 Pondelok 17. novembra 2014 www.projektn.sk 16 – 17 

Otázky, ako to bolo so skartáciami spisov Štb 

alebo s prenasledovaním ľudí tajnou políciou, 

zostali bez odpovede 

Nepotrestaný 

život 

Alojza Lorenca 

Ak hovoríme 

o novembri, 

neberiem ho 

ako pohľad 

do minulosti, 

ale skôr do 

prítomnosti 

a budúcnosti. 

alojz lorenc 

Soňa Gyarfašová 

(1985) 

Autorka je novinárka, 

pripravuje knihu o politických 

väzňoch komunistického 

režimu z 50. rokov 

osledný šéf Štátnej bezpečnosti 

je dnes symbolom minulosti, 

s ktorou sme sa nedokázali vyrovnať 

ani po štvrťstoročí 

od Nežnej revolúcie. Sám 

o sebe vo svojich pamätiach 

píše, že je formalistom, ktorý 

rešpektoval platné zákony. 

Rozhodnutie českého súdu, 

ktorý mu vymeral štyri roky, 

však prijať odmietol. 

Keď v decembri 1989 ničili príslušníci 

Štátnej bezpečnosti tisíce 

strán dokumentov o práci tajnej 

totalitnej polície, vydal podľa historikov 

Alojz Lorenc (75) príkaz, 

ktorým tento proces spustil. Jeho 

podpis pod rozhodnutím o tom by 

ste však hľadali márne. Je tam len 

podpis jeho námestníka. Z formálnej 

stránky je teda celkom bez viny. 

S človekom, ktorý je dnes aj 

symbolom nevyrovnania sa s našou 

minulosťou, sme chceli hovoriť 

o skartáciách, nezákonnom zadržiavaní 

opozície, ale aj o pohľade 

späť a pohnútkach, ktoré ho viedli 

k životným rozhodnutiam. Nezapochyboval 

nikdy o svojej práci 

Je autorom šifrovacieho prístroja, 

ktorý si osvojili všetky krajiny 

Varšavskej zmluvy a schopným 

matematikom. Neľutuje, že sa 

namiesto kariéry v Štátnej bezpečnosti 

nestal vedcom Rozhovor 

predbežne sľúbil, po zaslaní otázok, 

slušne, odriekol. „Boli ste ku koncu 

v poradí, už je toho akosi veľa. 

Cítim sa, akoby som kandidoval 

v komunálnych voľbách,“ prehodil 

veselo. Dodáva, že odpovede na 

všetky otázky, ktoré sme mu chceli 

položiť, nájdeme v jeho pamätiach. 

„Ak hovoríme o novembri, 

neberiem ho ako pohľad do minulosti, 

ale skôr do prítomnosti 

a budúcnosti,“ hovorí komunistický 

generál, ktorý dostal po prepustení 

z ministerstva vnútra príležitosť 

u finančnej skupiny Penta, kde mal 

na starosti ochranu a bezpečnosť 

citlivých informácií. 

Po kariérnom 

rebríčku 

Do Štátnej bezpečnosti nastúpil 

v čase začínajúcej normalizácie 

v roku 1970 na oddelenie, ktoré 

malo na starosti výskum šifier. 

Vo svojich pamätiach píše, že 

ho tam dostal najmä odborný 

záujem. „Napriek môjmu dosť 

technokratickému prístupu k práci 

i životu vôbec, predsa len nezvyčajná 

pôsobnosť nového pracoviska 

nastolila otázku etiky našej práce. 

Nové povolanie som chápal ako 

logický dôsledok politickej reality, 

na ktorej sa podieľali obe koalície. 

V armáde som prežil berlínsku aj 

karibskú krízu, keď už išlo naozaj 

do tuhého. Uvedomoval som si, 

že bezpečnostné služby pracujú 

a budú pracovať bez ohľadu na potriasanie 

rúk v Ženeve či vo Viedni. 

Takže naše úlohy som považoval 

za etické, pretože som ich chápal 

za prospešné pre našu republiku,“ 

zdôvodňuje. 

Ako všetci, ktorí v tom čase budovali 

kariéru, musel deklarovať 

súhlas so vstupom vojsk Varšavskej 

zmluvy v roku 1968. „Januárové 

zasadanie a uznesenie som prijal 

v nádeji, že príde k serióznej náprave 

chýb, ktorých sa naša strana 

dopustila,“ píše vo vlastnoručne 

napísanom životopise priloženom 

k jeho spisu. Z neskorších hodnotení 

sa dozvedáme, že „rozpoznal 

oportunistické pravicové tendencie. 

Nedal sa v tej dobe pomýliť informáciami 

hromadných oznamovacích 

prostriedkov a niektorých straníkov 

a augustové udalosti prijal 

ako východisko z krízovej situácie 

v KSČ a ČSSR.“ „Sovietom bezvýhradne 

veril, viedol s nimi neskôr 

množstvo rokovaní, a tí ho vysoko 

hodnotili už len vďaka jeho prínosu 

pri výrobe šifrovacích prístrojov,“ 

hovorí historik Žáček, ktorý 

Lorenca považuje nielen za ambiciózneho 

karieristu, ale aj človeka, 

ktorý bol veriacim komunistom. 

Lorenca vyznamenali za jeho prácu 

najvyššími vyznamenaniami 

aj doma. „Jeden z najšikovnejších 

kryptológov, veselej a úprimnej 

povahy, obľúbený v kolektíve,“ znejú 

slová, ktoré sa opakujú v jeho 

hodnoteniach v osobnom spise. 

Sedem rokov po svojom nástupe 

sa stáva náčelníkom zvláštnej 

správy Zboru národnej bezpečnosti 

(ZNB) a v roku 1985 aj 

námestníkom ministra vnútra. 

Snaží sa zefektívniť prácu - na 

pracoviskách Štátnej bezpečnosti, 

kde vládne problém s alkoholizmom, 

zavádza prohibíciu. Pri 

reorganizácii ŠtB sa začína s oslovovaním 

nových ľudí-študentov 

v posledných ročníkoch na vysokých 

školách. 

Už na začiatku osemdesiatych 

rokov patrí do okruhu ľudí informovaných 

o najvýznamnejších 

akciách. „Hlavný záujem bol 

prekaziť protizákonnú činnosť 

už v zárodočnom štádiu. Súdne 

procesy pre trestné skutky s politickým 

základom neboli žiaduce 

a prípady, ktoré končili pred súdom, 

sa hodnotili ako neúspech 

kontrarozviedky,“ píše o pohľade 

na opozíciu vo svojej knihe Ministerstvo 

strachu. Aj preto, z 

preventívnych príčin, sa začali 

akcie Delta, ktorá sa týkala rozširovania 

nepovolených písomností, 

či Vír s františkánmi, ktoré neskôr 

zastavili. Charta 77 sa zasa podľa 

neho posudzovala ako protizákonná 

a protisocialistická. „Prehnané 

by bolo tvrdiť, že toto zoskupenie 

bolo izolované len činnosťou ŠtB. 

Opozícia bola izolovaná najmä 

stavom politického vedomia, 

s bývalými funkcionármi či Chartou 

sympatizovalo viac ľudí, ale 

málokto bol ochotný zapojiť sa do 

aktívnejšej činnosti,“ píše. S neskorším 

Lorencovým pôsobením 

v ŠtB sa podľa historika Pavla Žáčka 

spájajú viaceré „kauzy“. „Všetky 

výplaty agentov z jeho úrovne za 

tajné operácie, teda tých, ktorí dostali 

viac ako 15-tisíc korún, opakované 

zatváranie disidentov na 

48 hodín aj riadenie zásahov proti 

demonštrantom v rokoch 1988 

a 1989,“ tvrdí historik. 

Symbolický záber, ktorý vyjadruje 

mienku zhromaždenia desaťtisícov 

manifestujúcich na 

bratislavskom Námestí SNP 

v novembri 1989. 

foto - tasr 

November 

bez Dubčeka 

O tom, ako vnímal demonštráciu, 

ktorá vypukla 17. novembra 

1989 v Prahe, hovoria nielen jeho 

pamäti, ale aj správa vyšetrovacej 

parlamentnej komisie, ktorá 

vznikla pri federálnom parlamente. 

Objasniť mala udalosti, ktoré demoštrácii 

predchádzali a ovplyvnili 

ju. Lorenc podľa výpovedí pred 

komisiou trávil večer, keď došlo 

k zásahu v spoločnosti sovietskej 

delegácie KGB vedenej generálom 

Viktorom Gruškom. So sovietskou 

tajnou službou chceli hovoriť 

o spolupráci najmä v boji proti 

vonkajšiemu nepriateľovi a zahraničným 

tajným službám. Manifestáciu, 

ktorá sa mala konať na 

deň študentstva, v tom čase prísne 

sledovali bezpečnostné zložky. 

„Spravodajskými prostriedkami 

bola získaná informácia, že je 

organizované improvizované vystúpenie 

Alexandra Dubčeka. Bol 

zachytený telefonický rozhovor. 

Dubček je v Prahe a má prísť na Vyšehrad 

prehovoriť na manifestácii. 

Také vystúpenie už aj tak mohlo 

zvýšiť explozívnu atmosféru manifestácie, 

a tak som považoval za 

správne, aby mu v tom bolo zabránené,“ 

spomína Lorenc vo svojich 

pamätiach Ministerstvo strachu, 

neskartované spomienky generála 

Lorenca. Dubčeka vtedy na necelé 

tri hodiny zadržali, píše Lorenc 

o preventívnych bezpečnostných 

opatreniach. Pred vyšetrovacou komisiou 

17. novembra povedal aj to, 

že sa neskôr Dubčekovi 

za to ospravedlnil listom. 

Tvrdí, že to, čo nasledovalo po 

demonštrácii v Prahe, nepredpokladal. 

Počas večere s generálom 

Gruškom ho vyrušil telefonát 

o tom, ako sa pokojná manifestácia 

mení na otvorené vystúpenie proti 

režimu, no podľa vlastných slov 

radil napriek gradujúcim emóciám 

do diania nezasahovať. Lenže 

telefonátov pribúdalo, Lorenc 

hovoril s generálnym tajomníkom 

KSČ Milošom Jakešom, aj pražským 

šéfom komunistickej strany 

Miroslavom Štěpánom, ktorý bol 

pripravený zakročiť. Šéf Štátnej 

bezpečnosti podľa vlastných slov 

zásahu naklonený nebol. 

O pol deviatej večer sovietsku 

delegáciu opustil a vydal sa k Národnému 

divadlu, celá ulica bola 

vtedy už prázdna. „Ja som ničomu 

so študentskou demonštráciou 

nevelil, do prípravy nebol zapojený 

a nebol som zoznámený, aké konkrétne 

sily boli pripravené a aké 

boli organizačné opatrenia. Pokiaľ 

ide o prípadné úmyselné zavedenie 

sprievodu na Národnú triedu, nie 

som o tom informovaný, nepoznal 

som konkrétne opatrenia bezpečnostných 

síl, ale nemôžem to 

vylúčiť,“ tvrdil Lorenc pred vyšetrovacou 

komisiou Federálneho zhromaždenia, 

ktorá skúmala udalosti 

17. novembra. Rovnako tiež to, že 

nevedel o prípade študenta Martina 

Šmída, ktorého mali pri zásahu 

zabiť a ktorého hral Lorencov 

podriadený, eštebák Ludvík Zifčák. 

„Pokiaľ ide o úlohu Zifčáka, ja som 

sa o jeho divadielku dozvedel až 

z novín,“ hovoril na vypočutí. 

Dodnes nie je úplne jasné, či 

prvý námestník Lorenc podpísal 

preradenie poručíka Zifčáka 

Je potrebné 

postupovať tak, 

aby na útvaroch 

nezostali 

materiály, 

ktoré majú 

kompromitujúci 

charakter. 

alojz lorenc 

z II. oboru správy ŠtB v Prahe do 

prostredia vnútorného nepriateľa. 

„Lorenc to počas vyšetrovania 

odmietal, vedenie ŠtB v Prahe 

zasa tvrdilo opak. Faktom však 

je, že úlohu plnil Zifčák pomerne 

neúspešne a do študentského prostredia, 

kam mal preniknúť, sa mu 

veľmi zapojiť nepodarilo,“ hovorí 

Žáček. Zároveň pripúšťa, že provokácie 

na Národnej triede neboli v 

réžii Štátnej bezpečnosti, vyvolávali 

ich skôr zložky Verejnej bezpečnosti, 

ktoré neskôr zasiahli. 

Už 24. novembra 1989, keď 

rozhádané vedenie KSČ nebolo 

schopné vydať pokyn mocenským 

zložkám k obrane socializmu, začalo 

byť podľa historika jasné aj tým 

skalným, že režim končí. Generál 

Lorenc vydal už krátko po udalostiach 

na Národnej triede podriadeným 

pokyn, aby do diania zbytočne 

nezasahovali. Odôvodňoval ho 

neskôr tým, že nechcel zbytočne 

pobúriť občanov. 

Pohľad 

na spravodlivosť 

Nespokojnosť ľudí s komunistickým 

režimom si podľa vlastných 

slov uvedomoval. „Myslel som si, 

že k zvratu dôjde, keby nie 

17. 11., tak 10. 12. a najneskôr počas 

Palachovho týždňa v roku 1990. 

Nemal som ilúzie o tom, že by sa 

v KSČ našla sila, ktorá by dokázala 

niečo zmeniť a bolo jasné, že boj 

o hegemóniu nemôže vyhrať,“ hovoril 

parlamentnej vyšetrovacej 

komisii. Slúžilo to aj ako argument 

pri previnení, ktoré mu vyčítali 

- že v rokoch 1988 a 1989 dal na 

viac ako dva dni nezákonne zadržať 

ľudí z vedenia opozície, prevažne 

českých občanov. Vyšetrovali ho 

za zneužitie jeho právomocí a súd 

v Tábore ho v roku 1992 odsúdil 

na štyri roky väzenia. On vnímal 

vyšetrovanie ako neprávosť a spolitizovanie. 

„Na výkon trestu som nenastúpil, 

pretože po rozdelení Česko-Slovenska 

som podľa medzinárodných 

dohôd nastúpiť nemusel a s rozsudkom 

som hlboko nesúhlasil,“ 

vysvetľoval v knihe rozhovorov 

Generál Lorenc - Dešifrovaný svet, 

ktoré s ním vydala v roku 2000 

Forza. „Úmyselný trestný čin sme 

ani ja, ani minister František Kincl, 

ani náčelník kontrarozviedky 

Karel Vykypěl nespáchali. Boli 

sme odsúdení v procese, ktorému 

predchádzalo vyšetrovanie s vopred 

určeným výsledkom, založené na 

prezumpcii viny, kde nejednoznačné 

dôkazy neboli brané v prospech 

a odmietnuté nejednoznačné dôkazy 

navrhnuté obhajobou. Ak by 

som rozsudok prijal, bol by som 

nečestným človekom. Zneužitie 

právomoci verejného činiteľa je 

v príkrom rozpore s mojim životom,“ 

tvrdil v rozhovore s tým, že 

vtedy stratil posledné zvyšky ilúzií, 

že obháji „spravodlivosť“. 

Zatiaľ čo príbeh o „spravodlivosti“ 

posledného šéfa Štátnej bezpečnosti, 

skončil na Slovensku, kde 

slovenské súdy zrušili rozsudok 

toho českého a prípad po desiatich 

rokoch uzavreli s podmienkou, iný 

príbeh sa v decembri 1989 skončil 

bez akejkoľvek bodky. 

Lorenc vtedy v rozpore s federálnymi 

zákonmi napísal pokyn 

na skartáciu dokumentov: „Je 

potrebné postupovať tak, aby na 

útvaroch nezostali materiály, ktoré 

majú kompromitujúci charakter.“ 

Zničilo sa vtedy množstvo dôkazov 

o činnosti tajnej polície. Náčelník 

kontrarozviedky Karel Vykypěl 

rozposlal tento rozkaz aj všetkým 

eštebáckym náčelníkom v krajoch. 

Ničili sa archívne spisy k starým 

prípadom i „živé“ dokumenty a čo 

sa nezmestilo do skartačky, spálili 

eštebáci v objekte ministerstva 

vnútra pri Svätom Jáne na Berounsku. 

So stratou dôkazov sa stratila 

po revolúcii aj možnosť efektívne 

stíhať vinníkov zodpovedných za 

totalitné zločiny. „Jednoznačne tu 

išlo o zahladenie stôp a zničenie 

dôkazov o nezákonnosti Štátnej 

bezpečnosti či ich nariaďovania 

z komunistickej strany,“ hovorí historik 

Pavel Žáček, ktorý upozorňuje 

na zaujímavý fakt. 

„Hoci bol Lorenc rozsiahle vyšetrovaný 

i za takzvané skartácie, 

potrestaný nikdy nebol. Bol taký 

prefíkaný, že pokyn z 1. decembra 

nielenže nepodpísal a nechal na 

svojho námestníka, ale dokonca 

vtedy sám išiel vypovedať pred 

parlamentnú komisiu, ktorá vyšetrovala 

udalosti 17. novembra a neskôr 

na Generálnu prokuratúru, 

kde sám odovzdal „dokumentáciu“ 

k zásahu na Národnej triede. Inteligentný 

muž alebo nie“ pýta sa 

český historik. „Vládol obrovskému 

bezpečnostne-byrokratickému 

aparátu infiltrovanému komunistickou 

ideológiou. Riadil kontrarozvedkové 

správy ŠtB vrátane vojenskej 

kontrarozviedky, XII. správy 

na Slovensku a v poslednej fáze aj 

sledovačku ŠtB. Každá represia, 

každá protizákonnosť vykonaná 

jeho podriadenými padá na jeho 

hlavu.“ 

n


20 – 21 

Vojaci začali 

11. decembra 1989 

odstraňovať 

ženijno-technické 

zátarasy v hraničnom 

pásme pri Devíne. 

Dokonca 

mi priniesli 

Bibliu 

a učebnicu 

angličtiny, 

pričom bachar 

poznamenal, 

že niečo také 

za tridsať 

rokov služby 

ešte nevidel. 

Už mali plné 

gate. 

Otakar Veverka 

Soňa Gyarfašová 

(1985) 

Autorka je novinárka, 

pripravuje knihu o politických 

väzňoch komunistického 

režimu z 50. rokov 

očas novembrových dní štrngali 

kľúčmi aj bachari, ktorí prepúšťali 

na slobodu posledných 

politických väzňov komunistického 

režimu. Tí, ktorí rebelovali 

proti systému, sa o amnestii 

dozvedeli z televíznej obrazovky, 

kde v správach meno za menom 

o znamovali, kto pôjde na slobodu. 

Prvé dni Nežnej revolúcie 

strávil český chartista Otakar Veverka 

„v diere“. Aspoň tak prezývali väzni 

z druhej nápravnovýchovnej skupiny 

väzenskú korekciu, kde končili 

tí, ktorí spáchali nejaký prehrešok. 

Do väznice vo Vinařicích pri Kladne 

sa Ota dostal, keď ho odsúdili na rok 

za účasť na Palachovom týždni, teda 

spomienke na Jana Palacha, ktorý sa 

v januári 1969 upálil na protest proti 

sovietskej invázii. 

Veverka bol na oddelení jediný 

politický väzeň. Pocítiť mu to dávali 

dozorcovia aj vnútorná kontrola 

Štátnej bezpečnosti, ktorá za mrežami 

pôsobila. 

„Najtvrdšia na uväznení bola 

šikana a provokácie. Väzni sa ma 

snažili vyprovokovať k bitke, bachari 

k priestupku, aby mi mohli 

k trestu pridať čosi navyše.“ Krátko 

pred novembrovými udalosťami 

na jednu provokáciu naletel. 

„Jeden väzeň mi navrhol, že mi 

pošle tajne domov list. Zadržiavali 

mi vtedy korešpondenciu od rodiny, 

priateľov alebo zo zahraničia.“ Spoluväzeň 

však spolupracoval 

s bacharmi. Ota mu odovzdal list. 

A on ho udal. „Keď sa to všetko po 

17. novembri začalo vyhrocovať, bol 

som preto vo vnútornej korekcii, 

ktorej sa hovorilo diera.“ 

Zdvorilí dozorcovia 

a prvé noviny 

Politickí väzni počúvali televízor, 

kde hlásili mená amestovaných 

Revolúcia 

spoza mreží 

O tom, čo sa stalo v Prahe, sa 

dozvedel až po štyroch dňoch. Správanie 

dozorcov sa začalo nápadne 

meniť, priniesli mu aj noviny. 

„Bachari, ktorí na mňa predtým 

len kričali, začali byť mimoriadne 

zdvorilí, oslovovali ma pán Veverka. 

A dostať noviny do diery, to sa nestávalo. 

Dokonca mi priniesli Bibliu 

a učebnicu angličtiny, pričom bachar 

poznamenal, že niečo také za tridsať 

rokov služby ešte nevidel. Už mali 

plné gate,“ usmieva sa. 

Nevedel si predstaviť, že sa 

už rúca režim. Myslel si, že ide 

o ďalšiu demonštráciu – len o niečo 

väčšiu ako tá, za ktorú zavreli 

v januári jeho. 

O niekoľko dní za ním prišiel 

šéf vnútornej ochrany eštebákov 

a on nevedel, ako si všetky tie zmeny 

vysvetliť. Čo toto všetko znamená 

„Vyzeráte hrozne,“ oznámil mu 

náčelník. „Viem, že máte dlhodobo 

problémy so žalúdočnými vredmi, 

preto pôjdete na ošetrovňu.“ 

Veverka oponoval. „Nič mi nie 

je. Keď ma vredy skutočne trápili, 

odmietli ste ma na ošetrovňu vziať 

a zobrali ste ma tam až vtedy, keď 

som vyhlásil hladovku. Teraz tu môžem 

zostať.“ Z väzenskej korekcie 

ho bachari vyviedli takmer násilím. 

Bol posledný novembrový deň 

a o jedenástej večer sa väzni vracali 

na baraky z pravidelného sledovania 

televíznych správ. Na jeho okne 

zrazu zvonili kamienky, vykukol 

von a oni kričali: „Hej, Oto, si prepustený, 

dnes to hlásili v televízii.“ 

Z ročného trestu si odsedel desať 

mesiacov. Prvého decembra o šiestej 

ráno ho pred väzenskou bránou 

čakali v aute priatelia z Charty 77 aj 

prokurátor. Hneď vyrazili do Prahy. 

„Stal som sa jedným z vyslancov 

Občianskeho fóra a chodil som do 

ďalších kútov republiky, kde mali 

ešte málo informácií. Dostal som sa 

aj do viacerých miest na Slovensku, 

kde som vysvetľoval, čo všetko sa 

v Prahe deje. Je to niečo iné, keď sa 

to dozviete z novín a keď vám to 

povie niekto priamo z miesta diania,“ 

spomína. 

Pravidelní diváci 

Prvé dni Nežnej revolúcie strávil 

za mrežami aj undergroundový 

publicista a vydavateľ samizdatového 

alternatívneho časopisu Vokno 

František Čuňas Stárek. Odsúdili ho 

v jednom z posledných politických 

procesov aj s jeho manželkou na dva 

a pol roka za poburovanie. 

V roku 1989 bol vo väzení už tretíkrát. 

Prvýkrát ho odsúdili už v roku 

1976 v procese s legendárnou skupi- 

Čítal mená 

a ja som bol 

na siedmom 

mieste. Všetci 

sa na mňa 

otočili a hovorili, 

ty vole, ideš 

domov. 

František 

Čuňas Stárek 

nou Plastic People of the Universe. 

V roku 1989 sedel v Hornom Slavkove, 

čo bola veľmi nepríjemná väznica 

a dávali tam ľudí, ktorí boli pre režim 

nehostinní. Nielen politických, ale 

aj tých, ktorí chceli ujsť cez železnú 

oponu. Niektorí sa chceli na druhú 

stranu aj prestrieľať, takže tam sedeli 

ľudia s priestrelmi,“ spomína. 

Osadenstvo väzenia spozornelo 

v sobotu 18. novembra, keď sa zišli 

v kultúrnej miestnosti, aby si ako 

každý deň pozreli správy. „V televíznych 

novinách ubezpečovali, 

že žiadny Martin Šmíd pri zásahu 

nezomrel, z čoho som jednoznačne 

usúdil, že niekoho pri demonštrácii 

zabili. Vtedy človek vnímal médiá 

takto, ako presný opak toho, čo tvrdili.“ 

V tom čase už vedel, že padol 

Berlínsky múr. Celý vývoj sledoval 

a vnútorne si ho analyzoval. Ale 

o tom, že toto je koniec dovtedajšieho 

systému v Československu, nemohlo 

byť ani reči. Premýšľať o tom 

začal, keď prišli väzňom noviny Svobodné 

slovo, ktoré už pomerne slobodne 

informovali, čo sa deje v Prahe. 

Všetci väzni sa snažili dekódovať, 

udalosti. Tušili, že sa niečo deje, ale 

nevedeli, čo z toho bude. 

„Aj pre väzňov, čo dovtedy odmietali 

chodiť sledovať televízne správy, 

ktoré boli pre všetkých povinné, to 

začalo byť zaujímavé. Čítali sme 

medzi riadkami a to, čo začalo presakovať, 

bolo čoraz jasnejšie.“ 

Dobré správy 

z obrazovky 

Za potvrdenie, že prichádza 

zmena, považoval, keď videl, ako 

z Václavského námestia reportuje 

bývalý riaditeľ Slobodnej Európy 

Pavel Pecháček, pre režim persona 

non grata. „Aby na Václavskom námestí 

vládol komunizmus a bol tam 

foto - tasr 

Pecháček, to nie je možné, to sa tam 

spolu nezmestí.“ Presviedčal o tom aj 

spoluväzňov, no tí mu neverili. 

Neprešiel ani týždeň a väzni 

v kultúrnej miestnosti pozorne sledovali 

čiernobielu obrazovku a najnovšie 

správy o dianí vonku. 

„Zrazu redaktor vyhlásil, že na základe 

návrhov od občanov udelil prezident 

amnestiu niektorým odsúdeným 

a vyšetrovaným. Čítal mená a ja 

som bol na siedmom mieste. Všetci 

sa ku mne otočili a hovorili: Ty vole, 

ideš domov,“ spomína Stárek, ako sa 

lúčil s väzením v Hornom Slavkove. 

Vtedy jeho slovám, že sa dostanú 

na slobodu, uverili už aj jeho spoluväzni. 

„Mal som pravdu, za mesiac 

išli domov aj oni.“ Keď 25. novembra 

pred väznicou nasadal do auta svojich 

priateľov, hneď sa dohodli, že 

nadviažu na dovtedy zakázanú činnosť 

časopisu Vokno, ktorý vydávali 

ako samizdat. Vychádza dodnes. 

Dvadsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii 

má pocit, že časť hlavných ideálov 

sa splnila. Zároveň vidí, že sa vracajú 

niektoré veci z čias minulých. 

„V našich krajinách sa dejiny točia 

v pravidelných špirálach. Teraz 

zažívame niečo, čo by som nazval 

operetnou normalizáciou. Dnes ťažko 

zatvoríte ústa novinárom, ťažko 

uzavriete hranice alebo vezmete človeku 

jeho súkromné vlastníctvo. Návrat 

pomerov ako pred dvadsiatimi 

piatimi rokmi si nevie predstaviť ani 

najväčší fantasta. Ale dnešná nenápadná 

normalizácia má k dispozícii 

štátne inštitúcie a funkcie, na ktoré 

siahnu novodobí normalizátori zo 

strán, ktoré by rady poloautoritárskym 

režimom disponovali.“ n 

15. Medzinárodný festival dokuMentárnych filMov 

 

 

 

 

20. – 25. november 2014 

Bratislava 

Festival tour vo viac ako 

30 mestách na Slovensku 

www.jedensvet.sk 

OrganizátOr: 

inzercia


22 – 23 

Ako emigranta, ktorý sa vrátil, ho 

sledovala ŠtB. Po revolúcii si vyžiadal 

spis. Pracovalo na ňom 174 ľudí 

S donášačmi na 

mňa by som sa 

rád porozprával 

Karol Sudor 

(1975) 

Autor je reportér Projektu N, 

ako redaktor SME vyhral 

štyrikrát Novinársku cenu 

za najlepší rozhovor 

tátna bezpečnosť ho sledovala 

13 rokov. Spis, ktorý o ňom pod 

krycím menom Filozóf viedli, 

mal viac ako tisíc strán. ŠTEFAN 

VRÁTNY dnes nevidí dôvod, prečo 

by sa mu eštébáci mali ospravedlňovať. 

Je 25. výročie novembrovej 

revolúcie, počuť však aj kritiku, 

že tu predtým neboli samovraždy 

zo sociálnych dôvodov, 

bezdomovci, každý mal prácu, 

že dnes sa kradne viac, že komunistickí 

papaláši boli len odvarom 

neskorších privatizérov, že 

zo slobody prejavu a cestovania 

sa nedá nasýtiť žalúdok. Čo vy 

na to 

Dnes máme slobodu aj plné 

žalúdky, a povedal by som, že až 

príliš. Ja, hoci by som už šesť rokov 

mohol oddychovať na dôchodku, 

stále pracujem. Žijem si skromne, 

40 rokov sa stravujem ako vegetarián, 

takže pre mňa je dôležité, že si 

môžem kedykoľvek kúpiť zeleninu 

či ovocie, čo predtým, najmä v zime 

a na jar, nebolo samozrejmosťou. 

Som povaha, ktorá musí žiť na voľnej 

nohe. Ľudia môjho charakteru 

v 50. rokoch končili v uránových baniach, 

pred cestou ich ešte prípadne 

zmlátili a vyrazili im zuby. Vďaka 

komunistom tu vznikali obrovské 

rodinné tragédie len preto, že niekto 

si chcel zachovať vlastnú trafiku, 

alebo nechcel odovzdať družstvu 

kravičku či políčko, ktoré zdedil. 

Taký by bol aj môj osud, stačilo, aby 

som sa narodil o pár rokov skôr. Má 

mi niečo také chýbať 

Začiatkom augusta 1968 ste vycestovali 

do zahraničia. Onedlho 

sa sem dovalili vojská Varšavskej 

zmluvy a hranice sa zatvorili. 

Uvoľňovanie neprišlo až s Dubčekom, 

ale o niekoľko rokov skôr, 

čo som využil už v rokoch 1966 

a 1967, keď som bol ako študent 

v Anglicku a v západnom Nemecku. 

V roku 1968 som vycestoval aj do 

severoírskeho Belfastu. 

Nechceli ste sa po invázii 

vrátiť 

Nie. Povedal som si, že pôjdem 

za svojimi plánmi, teda že si v Belfaste 

vybavím školu. Invázia mi 

vlastne pomohla, lebo ľudia z Československa 

mali na Západe veľké 

sympatie. Získal som štipendium, 

a tak som mohol nastúpiť na univerzitu. 

Pracovali ste v Nórsku, Japonsku, 

študovali aj pracovali v USA. 

V roku 1976 ste sa však rozhodli 

ísť domov, hoci tu už bola nastolená 

normalizácia. Váhali ste 

Nie. Vrátil som sa kvôli rodičom, 

ktorí pre mňa boli dôležití. Otec mi 

umrel krátko po návrate, a som rád, 

že som s ním stihol byť. 

Vedeli ste, do akých pomerov 

sa vraciate 

Mal som lepší prehľad než väčšina 

občanov priamo v Československu. 

Napríklad keď sa Dubček 

s priateľmi člnkoval na seneckých 

jazerách a priplavil sa k nemu 

čln s eštebákmi, aby lepšie počuli, 

o čom sa rozprávajú, tak v západnej 

tlači to bolo na druhý deň. Domáci 

obyvatelia sa o tom dozvedeli z jeho 

pamätí napísaných po revolúcii. 

Komunistom zrejme ani tak 

neprekážalo, že ste ostali vonku, 

hoci vás v roku 1972 v neprítomnosti 

odsúdili na rok nepodmienečne. 

Viac ste ich ohromili, 

keď ste sa vrátili. Šokovali ste už 

kontrolu na hraniciach 

Nebol som jediný, koho tam 

vyzliekli donaha, to robili aj tým, 

čo šli na dvojdňový zájazd so socialistickými 

odbormi do Užhorodu. 

Používali to ako spôsob, ako ľudí 

ponížiť a donútiť ich držať hubu 

a krok. S tým som počítal a zámerne, 

si na návrat vybral sobotu, keď 

bolo na hraniciach menej kontrol. 

Dúfal som, že sa ma budú chcieť 

zbaviť, aby som im nekazil víkend. 

Nakoniec okolo mňa behali dve hodiny, 

vrieskali, spisovali zápisnicu, 

domov ma však pustili. 

Tušili ste, že sa o vás bude zaujímať 

ŠtB 

Vedel som to, bol som však presvedčený, 

že ma nezavrú, iba ma 

budú obmedzovať funkčne aj platovo. 

To sa splnilo. Bolo mi to jedno, 

lebo som si medzičasom uvedomil, 

že vlastne veľké ambície nemám. 

Uspokojovala ma práca referenta 

zásobovania, nebolo to strašné, 

skôr naopak, celkom zaujímavé. 

Eštebáci vás však podozrievali, 

že ste agent anglickej rozviedky. 

Tomu azda ani sami neverili. 

Bolo ich veľa, nudili sa a potrebovali 

zo mňaurobiť prípad na spestrenie 

rutiny. Pri prvom stretnutí začali 

„ťuťumuťu“, rýchlo však prešli na 

agresívny a konfrontačný spôsob 

debaty. Od rána na mňa bliakali 

ako šialení, pýtali sa na všetky cesty 

v zahraničí, neustále všetko spochybňovali. 

Vraj trepem hlúposti, 

lebo vedia, ako to funguje na Západe, 

vraj som nemohol v New Yorku 

vyžiť z dolára na deň a podobne. Nikdy 

síce nikde neboli, tvárili sa však 

ako najmúdrejší na svete. 

Koľkí vás vypočúvali 

Vždy minimálne dvaja. Jeden bol 

ostrý, ktorý len vrieskal, spochybňoval 

a urážal, druhý hral ústretového 

dobráka, ktorý toho prvého v jeho 

neprítomnosti ospravedlňoval, že 

to tak nemyslí a podobne. Dokonca 

vám ponúkol kávičku, vtieral sa, len 

aby získali niečo kompromitujúce. 

Výsluchy sa opakovali, zrazu 

vás však prestali volať a už vás iba 

sledovali. 

Lebo pochopili, že zašli priďaleko. 

Po niekoľkých pozvaniach totiž 

prišiel moment, keď začali nechutne 

urážať mojich rodičov. Eštebák 

vrieskal, že môj otec chcel zavraždiť 

jeho otca, že mne a našej rodine 

ukáže, že moja matka... A tam sa 

zarazil, lebo si asi uvedomil, že 

prekročil hranicu. Vtedy som si povedal 

dosť a prestal s nimi komunikovať. 

Urážanie rodičov, manželky, 

detí a ďalších v rodine patrilo do 

ich bežného inštrumentária, hľadali 

citlivé miesta. U mňa však narazili. 

Zaťal som sa a viac som s nimi 

neprehovoril. Počul som, ako sa 

o mne na chodbe rozprávajú: „On 

sa nás nebojí, čo teraz“ Odvtedy 

si ma až do roku 1985 prestali 

volať. 

ŠtB kombinovala metódy, 

ako na vás – doma vám zazvonil 

niekto, kto tvrdil, že vám prišiel 

nainštalovať kvalitnejší telefón. 

Neskôr ste zistili, že ho z okolia 

dali iba vám, čiže cieľom bolo 

odpočúvanie. Inokedy záhadne 

povolilo tesnenie na potrubí 

v prázdnom byte nad vami. 

Boli to komické situácie. Na 

haváriu sme zavolali verejnú bezpečnosť, 

aby vnikla do daného bytu 

a vodu odstavila. Prišla okamžite, 

akoby čakala pred vchodom. Povedzme, 

že náhoda. Lenže čírou 

náhodou bol medzi tými ľuďmi aj 

niekto, kto rozumel inštalatérskym 

prácam a vodu ihneď odstavil. Aby 

tých náhod nebolo málo, zrazu sa 

tam vyskytol aj udatný kontrarozviedčik, 

ktorý nám v noci záhadne 

a dobrovoľne pomáhal vechťom 

Štefan Vrátny (68) pred ukončením vysokoškolských 

štúdií v auguste 1968 emigroval do Severného 

Írska. Študoval v Belfaste, neskôr v Los Angeles, 

titul získal v New Yorku. Pracoval napríklad 

v Nórsku, v Japonsku či v Británii, no v roku 1976 

sa vrátil do Československa. Dnes je na dôchodku 

a živí sa úradnými prekladmi a tlmočením. 

Tomu, čo na 

mňa donášal 

najviac, som 

šiel na pohreb 

a pomodlil 

sa za neho. 

Krátko pred 

smrťou som 

ho stretol, 

podal mu 

ruku a pozval 

ho na kávu. 

Nešiel. 

Foto - archív š. V. 

utierať podlahu, len aby vzbudil 

dôveru a nadviazal dlhodobejší 

kontakt. Smola pre neho, a úsmevná 

skúsenosť pre mňa, že to neskôr 

opísal aj v spise. 

Zo spisu, ktorý na vás viedla 

ŠtB, sa zachovalo 820 strán, podľa 

vás je to len torzo. 

Áno, lebo časť spisu bola skartovaná 

a časť zničená. Celkovo ten spis 

musel mať oveľa viac ako tisíc strán. 

Uchovali sa len materiály do leta 

1985, ktoré skončili v archíve, zvyšok 

bol zničený v decembri 1989. 

Čo ste cítili, keď ste v tom spise 

prvýkrát listovali 

Keď mi ho v ÚPN za 1200 korún 

prefotili, sadol som si vonku na 

lavičku, začítal sa a po pár stranách 

prestal, lebo ma jeho administratívno-úradnícky 

štýl nesmierne nudil. 

Pokračoval som doma a stále nuda, 

tak som ho odložil, že s ním v zime 

budem prikurovať v kachliach. 

Nakoniec ste však o svojom 

príbehu napísali viac ako 

500-stranový rukopis. 

Lebo prišlo 20. výročie revolúcie 

a zrazu sa začalo veľa hovoriť o eštebákoch. 

Uvedomil som si, že mám 

doma konkrétny príbeh. Začal som 

o tom blogovať, nakoniec sa to pretavilo 

do písaného materiálu, ktorý by 

som rád vydal aj knižne. 

Spolu na vašej osobe pracovalo 

až 174 ľudí. Dosť veľa, nie 

Toľko som ich napočítal v spise, 

130 z nich boli priamo príslušníci 

ŠtB, ostatní s ňou spolupracovali. 

To je viac ako 40 ľudí z vášho 

blízkeho okolia. Muselo byť 

zvláštne zistiť, kto všetko z vášho 

okolia donášal. 

Ani nie. V kancelárii so mnou sedel 

kolega, ktorý na mňa vo veľkom 

donášal ŠtB, a ja som o tom vedel, 

hoci mi to nik neprezradil. To isté 

som cítil aj pri iných. Tie mená ma 

preto až tak neprekvapili, skôr som 

si pre tie malichernosti, čo o mne 

uvádzali, v duchu ťukal na čelo. 

Fakt vás v spise nič neprekvapilo 

Nemalo dôvod, lebo na mňa 

nebolo čo donášať, a tak všetci rozprávali 

len banálne veci typu, že 

sme boli na výlete, že som nikam 

neodbiehal, s nikým neznámym sa 

nerozprával, len som si fotil fresky 

v kostolíku a podobne. Kolegovia 

mohli o mne prezradiť nanajvýš to, 

že sa s každým bavím len o pracovných 

záležitostiach, že do diskusií 

o politike sa nenechám zaťahovať. 

Väčšina správ od donášačov o mne 

vyznela neutrálne, ba až pozitívne. 

Donášači sa vám však po revolúcii 

vyhýbali a vyhýbajú sa 

dodnes. 

To už je ich problém, oni sa 

musia vyrovnať s tým, že si v úlohe 

prameňov chodievali posedieť 

s eštebákmi a referovať o mne pri 

večeri hradenej z peňazí daňovníkov, 

či dokonca za to prijímali 

odmeny v hotovosti. Zo spisu viem, 

kto dostal 500- či 1000-korunovú 

odmenu. Vyskytol sa aj taký, čo 

sa zdráhal odmenu prijať a argumentoval, 

že spolupracuje z presvedčenia. 

Peniaze však mal rád 

a aj prijal. Takíto ľudia sa mi dnes 

vyhýbajú. Ja s nimi však nemám 

problém. Niektorí už umreli, iní 

žijú a celkom rád by som s nimi 

podebatoval. 

Nič im nevyčítate 

Vôbec. Tomu, čo na mňa donášal 

najviac, som šiel na pohreb 

a pomodlil sa za neho. Krátko pred 

smrťou som ho stretol, podal mu 

ruku a pozval ho na kávu. Nešiel. 

Cítil sa mnou zaskočený a zmätený. 

Našli sa takí, čo sa vám neskôr 

ospravedlnili 

Nie, ani na to nevidím dôvod. 

Pokojne by som sa s nimi rozprával. 

Raz som si aj s jedným sadol, 

ale vydržal len do momentu, kým 

som mu prezradil, že mám spis. 

Zrazu sa strhol a odišiel, obchádzal 

ma aj neskôr. 

Ako ste v tomto kontexte vnímali 

novembrovú revolúciu 

Ako veľké zadosťučinenie, 

lebo som sa nemýlil, že ten systém 

raz musí skrachovať. Časy po revolúcii 

boli zlatým obdobím môjho 

pracovného života, keďže som ovládal 

cudzie jazyky. Osobne som 

tiež poznal západné štáty, na ktoré 

sme sa začali orientovať, čo vtedy 

nebolo bežné. Zrazu som sa ako 

školiteľ, prekladateľ a tlmočník 

ocitol v toľkých zaujímavých projektoch, 

že budem mať vždy na čo 

spomínať. 

n


24 – 25 

Reťaz študentov pred 

Úradom vlády SSR 

na Gottwaldovom 

námestí v Bratislave. 

foto - tasr 

Dnes by som 

si mohol 

kúpiť aj 

celé noviny 

a spôsobiť 

panický 

rozpad 

nejakej 

redakcie, 

keby som na 

to mal, ale 

načo by mi 

boli. Stačí 

status na 

Facebooku. 

Peter Breiner 

(1957) 

Autor je klavirista, dirigent 

a hudobný skladateľ. Je víťazom 

Novinárskej ceny v kategórii 

komentár 

a takmer žiadnu historickú 

udalosť neexistuje jediný platný 

pohľad či názor. Ak k tomu 

prirátame nádej, že dejiny 

ľudstva sa neskončia zajtra, prípadne 

o rok, tak mnohé udalosti 

ešte nemožno celkom presne 

posúdiť, lebo na ich dôsledky 

sa len čaká, prípadne sa z nich 

spamätávame... alebo aj nie. 

Ťažko mať o čomkoľvek úplne 

jednoznačné presvedčenie v čase, 

keď pápež pripúšťa homosexuálov, 

evolúciu a Big Bang. 

25 rokov je len v dejinách človeka 

vzpriameného bezvýznamne 

krátky čas. O vesmíre, ktorý by ani 

nekýchol, ak by Zem so všetkými 

obyvateľmi, presvedčenými o tom, 

že ich život má nejaký zmysel, dnes 

explodovala, ani nehovoriac. A tak 

si teda môžeme predebatovať, čo 

nám prinieslo 25 rokov života v postkomunistickej 

spoločnosti. 

Všimnite si, že som nepoužil 

termín demokratickej. Časové vymedzenie 

je asi najmenej relatívne, 

keďže názor na to, čo vlastne demokracia 

je, alebo by mala byť, záleží 

od toho, či hovoríte so Slavojom 

Žižekom, Ayn Rand, marxisticko-leninským 

estétom a kachličkárom, 

ktorý predsedá údajne demokratickej 

inštitúcii alebo čerstvo z práce 

prepusteným robotníkom. 

Mohlo by byť aj horšie. A bolo. 

Už som zďaleka nezažil to, čo moji 

rodičia či starí rodičia - vojny, obdobie 

kultu, väzenia a tábory, ale 

kvalita môjho života sa pádom železnej 

opony aj tak značne zlepšila. 

tábor mieru 

a pokroku 

Málokto dnes vie, čo bola výjazdná 

doložka. Prečo džezrocková 

skupina Klobása, ktorú sme založili 

s Fedorom Frešom, nemohla hrať 

skladby, ktoré sa volali Jaternica, 

Udiarnička či Tlačenka. Ako sa čítali 

knižky v samizdatoch alebo ako 

sme sa chodili s návštevami z kapitalistického 

zahraničia rozprávať 

do prírody, kde bol výskyt mikrofónov 

nižší. 

Ťažko sa zabúdajú tragicko- 

-absurdné scény z ostnatých 

hraničných priechodov alebo tvár 

vedúceho redakcie hudobného vysielania, 

keď mi vysvetľoval, že do 

zamestnania, ktoré mi sľúbili, ma 

nemôže prijať, lebo dostal taký príkaz 

od ministerstva vnútra. 

Kúpiť si priestor v novinách, trebárs 

v Pravde, bolo úplne nemysliteľné. 

Dnes by som si mohol kúpiť 

aj celé noviny a spôsobiť panický 

rozpad nejakej redakcie, keby som 

na to mal, ale načo by mi boli. Stačí 

status na Facebooku. 

Bola to príjemná eufória, sledovať 

ako padá Berlínsky múr, aj 

keď k tomu vlastne došlo vďaka 

neuváženému brbtu člena nemeckého 

politbyra v priamom prenose. 

Masy na námestiach, ktoré tam 

po prvý raz neboli pre prvý máj, 

Prežil som takmer celých 25 rokov 

od Novembra mimo Slovenska, ale 

práve vďaka odstráneniu železnej 

opony som s ním ostal spojený 

Rebrík 

do kurína 

vyzerali nádejne. Otváral sa veľký 

priestor, ktorý sa dal vyplniť skvelými 

myšlienkami a všeobecne 

pros pešnými činmi, keby ako všetky 

skvelé koncepty nenarazil 

na krutú realitu Gaussovej 

krivky. 

Rýchlo vysvitlo, že ten priestor 

bol, ako už veľakrát predtým, Pandorina 

skrinka. 

Z gardistov 

komunisti 

Pozoroval som, ako sa moji kolegovia, 

ktorí mi počas komunizmu 

vysvetľovali, že som naivný anarchista 

a deštruktívny živel, keď som 

písal liturgickú hudbu a robil perestrojkové 

talk shows s Milanom 

Markovičom, menia na úbohých 

prenasledovaných disidentov, ktorí 

môžu slobodne začať skladať omše 

a pobožné pesničky. Desaťročia písania 

oslavných skladieb o pionierskych 

šatkách, výročiach Víťazného 

Prognózy 

o vyhnívaní 

nomenklatúrnych 

kádrov 

a komunistických 

výtrusov sa 

veľmi nevyplnili 

a nová generácia 

kopíruje starú, 

aj keď možno 

percento 

nositeľov 

absurdnej idey 

o poctivej práci 

ako základe 

spoločenstva 

sa jemne zvýšilo. 

februára, či rodnej strane ich na to 

dobre pripravili. 

Zvyšok obyvateľstva na tom 

nebol oveľa lepšie. Bola teoretická 

nádej, že po rokoch ideologického 

teroru, masovej účasti vo voľbách 

a prvomájových sprievodoch a miliónových 

členstvách v komunistickej 

strane sa slobodou očarení 

ľudia budú pozerať do budúcnosti, 

využívať predtým nedostupné 

možnosti na rozširovanie obzorov, 

poznávanie, vzdelávanie, šírenie 

porozumenia a tolerancie. Namiesto 

toho sme sa dočkali rezania 

a rúbania do krve, stavania národného 

povedomia na najhorších 

možných základoch a masového 

úteku k ópiu ľudstva. 

Ani trhová ekonomika neprivábila 

dosť priaznivcov. Po krachu 

nikdy nefungujúcej ekonomiky 

mieru a pokroku sme sa hlavičkou 

vrhli do kapitalizmu a teraz po(s)- 

tupne zisťujeme, že všemocný trh 

existuje len v teoretickej literatúre 

a podobne, ako inými teoretikmi 

vysnívaná beztriedna spoločnosť, 

tam asi aj zostane, iba ak by sa 

z inej galaxie prisťahoval nejaký odlišný 

typ obyvateľstva. (Viď vyššie: 

narazenie na krutú realitu). 

Rozhodujúce ekonomické 

operácie v slobodnom prostredí 

prebiehali podľa inverzného jánošíkovského 

systému - ukradnúť štátu 

a chudobe a dať sebe, čím sme sa 

výrazne priblížili, najvyspelejším 

štátom. Ach, áno, toto je tá časť, kde 

sa rozčúlia hayekovci, viedenská 

škola a menejštátu.com. 

Všetko je inak 

Ja som sa tiež po revolúcii 

postupne menil - ubúdalo bezvýhradné 

nadšenie z čohokoľvek, čo 

nebol komunizmus. Dnes mi príde 

smiešne, keď sa Američania rozčuľujú 

nad nedostatkom demokracie 

v Hongkongu, lebo tam komunisti 

presadzujú, aby boli kandidáti do 

vysokých funkcií vyberaní majetnými 

ľuďmi spriaznenými s vládou. 

Nejako im nedochádza, že to 

máme úplne rovnaké. 

Asi to inak nemôže byť. Skôr 

než sa Slovensko dožije ozajstnej 

demokracie, v ktorej je politická 

korupcia legalizovaná a zamontovaná 

do zákonov, musí si prejsť 

štádiom demokracie kovbojskej, 

v ktorej sa korumpuje ilegálne, ale 

o to výdatnejšie, ale tiež za účasti 

celej politickej scény. 

Prežil som takmer celých 25 rokov 

od novembra mimo Slovenska, 

ale práve vďaka odstráneniu železnej 

opony som s ním ostal spojený. 

To je azda jedna z najdôležitejších 

vecí, ktoré sa stali - ak sa niekto 

z akýchkoľvek dôvodov rozhodne 

žiť kdekoľvek, nikto neprenasleduje 

ani jeho, ani príbuzných, priateľov 

či známych. 

Rozhodol som sa na základe 

egoistickej kalkulácie. Vybral som 

si kus glóbusu, kde sa mi dobre 

žije a stále sa obzerám tam, kde by 

som žil, keby mi dali aby som citoval 

starý vtip. Po vyše 30 rokoch 

života v komunistickej krajine som 

mal pomerne jasnú predstavu o 

priemernej úrovni morálnych hodnôt 

a bolo jasné, že bývalí členovia 

strany, agenti ŠTB, funkcionári, 

bafuňári, prisluhovači a udavači 

sa mávnutím revolučného prútika 

nezmenia na čestných, statočných 

a pravdovravných demokratov. 

Prognózy o vyhnívaní nomenklatúrnych 

kádrov a komunistických 

výtrusov sa veľmi nevyplnili a nová 

generácia kopíruje starú, aj keď 

možno percento nositeľov absurdnej 

idey o poctivej práci ako základe 

spoločenstva sa jemne zvýšilo. 

A všetko je rovnaké 

Nežil som a nežijem v krajinách, 

ktoré by boli ideálne, len mali viacej 

času. Dnes sa vnuci a pravnuci 

bývalých mafiánskych bossov 

už živia niečím úplne legálnym. 

Krajiny mali aj šťastie, že sa cez 

ne neprehnal komunizmus, a že 

sa v nich vyskytovali osobnosti, 

ktoré mohli byť národu príkladom, 

vzorom alebo inšpiráciou. Slovensko 

v tomto veľké šťastie nemalo 

a slovenský sklon vyberať si z možného 

to najhoršie sa zatiaľ veľmi 

nezmenil. 

Pred mnohými rokmi dvaja 

múdri klauni spievali „...divný je to 

svět...“ a mám stále rovnaký pocit, 

na ktorejkoľvek pologuli. Výročie- 

-nevýročie, ale asi nám, zoči-voči 

ebole, terorizmu, náboženstvám, 

lúpežníkom súkromným, štátnym 

či korporátnym, antivakcinárom, 

konšpirátorom, globálnemu 

otepľovaniu a faktu, že signálov 

o posmrtnom živote nepribúda, 

zostáva len snažiť sa, aby po nás 

zostal kus dobrej roboty pre iných, 

vedome nikomu neškodiť a mať čo 

najviac radosti z krátkeho nezmyselného 

času. 

n


26 – 27 

Hoci z tribúny často 

zaznievala výzva, aby 

ľudia reagovali bez 

emócií, celá revolúcia 

bola vlastne jednou 

silnou vlnou emócie 

Pod Devínom sa 6. decembra 1989 zišlo 

asi dvetisíc študentov. Na zhromaždení 

vyjadrili túžbu, aby sa aj udalosti tých 

dní zapísali do dejín hradu ako kapitola 

vytrvalého boja všetkých študentov za 

obrodu spoločnosti. 

foto - tasr 

Bez 

emócií 

Jana Beňová 

(1974) 

Autorka je spisovateľka, 

naposledy jej vyšla 

kniha Preč! Preč! 

írou náhodou som raz v noci 

začala počúvať debatu v rádiu. 

Bola o 90. rokoch. O prvej polovici 

90. Vlado Talian, postava 

spojená s rádiom Ragtime, 

povedal, že to, čo sme vtedy 

prežívali a považovali za normálne 

bola úplne výnimočná 

situácia. Áno, tak si to pamätám 

aj ja - obdobie revolúcie 

a emócií s ňou spojených sa 

plynulo prelialo do akéhosi 

rohu hojnosti. Alebo aspoň 

rožka. Hojnosti. Lebo keď si 

spomeniem dnes na maličké 

kníhkupectvo Artforum na Grösslingovej, 

na priestory divadla 

Stoka či na jeho „divadelný bufet“, 

ktorý tvoril striedmy stolík s ešte 

striedmejšou selekciou fliaš prevažne 

tvrdého alkoholu, na klub 

Rock, pop, jazz so stropom tak 

nízkym, že ste ho takmer cítili na 

temene... 

Ale tá úľava. Ten večne prítomný 

prenasledujúci dych, dych, čo 

sme roky cítili na zátylku, bol zrazu 

fuč. A s ním načas zmizlo aj to 

„čosi železné, čo nás tlačí v každej 

košeli“, ako spieva Dežo Ursiny 

v Do tla. 

Moja cudzina 

Boli to tie týždne revolúcie, 

ktoré načas rozprestreli plátno, 

vystreli zvlnenú oponu a tak sa 

na svetlo dostalo to čo žije, dýcha 

a tlie v jej záhyboch. Ľudia, bytosti 

so záhybov sa načas vynorili na 

hrebeň vlny spolu s penou plnou 

okysličenej sviežej vody. Revolúcia 

priniesla prievan, city, myšlienky, 

pohyb. Ľudí, knihy, jazyky, krajiny. 

Spomenula som si na to, keď 

som čítala jeden z dotazníkov Maxa 

Frischa na tému vlasť. Otázka 

bola, čo by vám chýbalo najviac: 

a) vlasť, b) domov, c) cudzina. 

V mojom prípade je to cudzina. 

Možnosť expandovať. Vystaviť sa 

novým obrazom, krajine, tvarom, 

jazykom. Inému ja. Ako povedal 

Camus, tomu čo je zo mňa vo svete 

a zo sveta vo mne. Myslím, že 

„potrebu cudziny“ si práve najviac 

uvedomujú ľudia, ktorí boli o ňu 

pripravení. Uzavretí roky nepriedušne 

svojimi vládami/diktátormi/tyranmi 

vo vlastnej krajine. 

V domácom väzení. 

More oblekov 

V tú zimu ’89 sa celá spoločnosť 

načas akoby kúsok vzniesla do 

vzduchu a poposkočila si. Opona 

sa vystrela a ľudia žijúci svoj život 

v jej záhyboch sa načas vynorili, 

aby opäť - poväčšine zmizli - zväčša 

ešte v hlbšom mori. 

Videla som také more. Oblekov. 

Na oslave už neviem ktorého výročia 

novembra. Hemžilo sa to tam 

politikmi, ktorí s revolúciou nemali 

nič spoločné. Práve naopak. Výrazy 

ich tvárí pripomínali – znechutením 

a nadutosťou - socialistické 

oslavy. Tak už nás majú – pomyslela 

som si. Aktívni politici a ich pasívne 

mysle. Prázdne vzducholode 

driftujúce krajinou. 

Nasáčkovaní v sačkách v novom 

národnom divadle – ktorého budova 

pre mňa nikdy neprestane 

byť jedným zo symbolov večne 

živej diktatúry. Komunizmu, čo 

prerastá našou krajinou a mozgami 

ako slanina. Symbolom tolerancie 

tejto slaniny, mŕtveho mäsa. Vždy 

bude dosť múch, čo sa ulakomia 

na budovy, statky, nehnuteľnosti. 

Objatie, v ktorom sa dnes táto 

budova nachádza, rovno v náručí 

obchodných „galérií“, je architektonickou 

ilustráciou tvrdenia, že 

v postkomunistickom bloku je „kapitalizmus 

len posledným štádiom 

komunizmu“. 

Zabaliť 

Rozmýšľam, čo sa zmenilo za 

25 rokov v meste, kde žijem. Pribudla 

nejaká pekná budova Nejaká 

zaujímavá socha na verejnom 

priestranstve (Pamätáte si ešte tú 

kauzu, ako tomu ohyzdnému Andersenovi 

na Hviezdoslavovom námestí 

zmizlo kura Vrátilo sa Ja si už veru 

koniec toho príbehu nepamätám... 

Zmenilo sa na labuť) V električ- 

kových koľajniciach v smere na 

hlavnú stanicu rastie tráva. Stanica 

samotná je azda unikátom 

vo svojej bariérovosti. Bariérovosti 

arogantnej práve k tým, ktorým je 

vlaková stanica určená predovšetkým 

- k cestujúcim s kuframi. Ale 

tiež k rodičom s kočíkmi, k malým 

deťom, k starším ľuďom. Asi už 

čaká len na príchod Christa, umelca 

povestného balením. Zabalil už 

mnohé slávne budovy, mosty, stromy 

či celé skalnaté pobrežie. Bol by 

to iste krajší pohľad. 

Porevolučná estetická bezmocnosť 

bohatých sa prejavila na 

nábreží mesta, áno, dostali sme sa 

bližšie k Dunaju, ale okrem rieky 

a pohľadu na rakúske kopce tu nič, 

čo by stálo za pohľad, nepribudlo. 

A umenie Vystriedalo sa už všeličo 

svedčiace o nekonečnej absencii 

vkusu. Od prsatej kľačiacej ženy 

obrích rozmerov cez obriu včelu, 

pneumatikového leva... Kolekciu dopĺňa 

v zime sob s lyžami, dojemný 

najmä v čase odmäku, keď stojí po 

členky v blate. 

Dunaj 

Ale ešte zotrvajme chvíľu tu, na 

nábreží Dunaja. Nedávno som počas 

prechádzky videla partiu bezdomovcov, 

ako sedela v tme na lavičke, 

občas zasvietil konček cigarety, 

fľaša putovala od úst k ústam. Boli 

však celkom ticho a zaujato pozerali 

pred seba. Na Dunaj. Tam totiž 

kotvila turistická loď. Okná kajút 

boli veľké a vo väčšine sa svietilo, 

takže ste mohli nahliadnuť do života 

na lodi. (Je jeden, a predsa dva 

sú svety...) A práve ten bezdomovci 

uprene pozorovali. V oknách bolo 

vidieť zväčša staršie manželské 

dvojice ukladajúce sa na spánok. 

Muž ležiaci na posteli s novinami 

rozprestretými pred tvárou. Žena, 

otočená k nemu aj k nám chrbtom, 

cudne si prezliekajúca blúzku za 

nočnú košeľu. 

V druhom okne dvojica ležiaca 

v nočných úboroch na posteli. Ona 

štrikuje, on s laptopom. 

Bezdomovci pozerali na okná 

na lodi ako ostatná časť národa na 

plazmové televízory. 

Potrebu 

cudziny si 

práve najviac 

uvedomujú 

ľudia, ktorí 

boli o ňu 

pripravení. 

Uzavretí roky 

nepriedušne 

svojimi 

vládami/ 

diktátormi/ 

tyranmi 

vo vlastnej 

krajine. 

Vybodkované 

Pred par týždňami som čítala 

v jednej bratislavskej kaviarni 

zo svojej novej knihy. Napriek 

tomu, že sa začína denníkom písaným 

v nemocnici, moderátorka 

podotkla, že slovo bolesť či láska 

neodznelo ani raz... Napriek téme. 

Že teda nevydieram čitateľa. A tak 

som rozmýšľala, či sa už blíži čas, 

keď budeme takéto slová vybodkovávať 

ako prisilné. V istom zmysle 

vulgárne. Pritom jedna z najkrajších 

kníh o láske je Bolesť Marguerite 

Durasovej. A je asi len jeden 

jediný spisovateľ, ktorý nič o láske 

nenapísal. Thomas Bernhardt. 

A myslím, že práve s bolesťou 

a láskou bola spojená Nežná revolúcia. 

Bolesťou dvoch generácií. 

Tej, ktorá o slobodu prišla v štyridsatom 

ôsmom a nastupujúcej, ktorú 

prevalcoval šesťdesiaty ôsmy. 

A s láskyplnými spomienkami na 

krátke chvíle odmäku a slobody či 

aspoň slobodienky. 

Výnimočným a vizionárskym 

pre mňa navždy ostane názov 

hnutia Verejnosť proti násiliu. 

Spomenula som si naň opäť 

nedávno, keď som kdesi začula 

útržok rozhovoru dvoch chlapíkov 

zhrbených nad steakmi. 

O tom, že „raz darmo, ale násilie 

jednoducho funguje“. Možno 

– pomyslela som si – v krajine silných 

rečí a ostrých steakových nožov. 

Ja súhlasím s tézou, že násilné 

revolúcie už nemajú potenciál, 

aby ľudstvu niečo dali, niekam nás 

posunuli. Jednoducho – prežili sa. 

Na rozdiel od myšlienky nenásilia 

a lásky či aspoň láskavosti. 

Môj strýko, ktorý roky žije 

v USA, bol počas Nežnej revolúcie 

na návšteve rodiny v Bratislave. 

Napísal o tom článok do amerického 

časopisu, poukazoval s úsmevom 

na to, že hoci z tribúny často 

zaznievala výzva, aby ľudia reagovali 

„bez emócií“, celá revolúcia 

bola vlastne jednou silnou vlnou 

emócie. Stála na nej. A on sám po 

pár dňoch zaľahol s vysokými horúčkami. 

Dostali ho. Dobehli. Tie 

naše. Emócie. 

n


Oslovili sme osobnosti roku 

1989 aj súčasnosti s otázkou: 

čo je pre vás najdôležitejší 

moment novembra, na ktorý 

myslíte dnes 

13 krátkych 

textov 

o novembri 

Pavel Vilikovský 

(1941) 

Autor je spisovateľ, naposledy mu 

vyšla kniha Prvá a posledná láska 

Do voľnej 

prírody slobody 

e známe, že opustené či 

choré mláďatá divých zvierat, 

ktorých sa ujali ľudia, 

musia pred návratom do 

voľnej prírody prejsť starostlivo 

premysleným výcvikom, 

ináč by zahynuli, 

a výsledok ani potom nie 

je istý. Pre ľudský rod túto skutočnosť 

sformuloval už dávnejšie 

islandský spisovateľ Halldór Laxness: 

„Slobodným treba vedieť byť.” 

17. november vypustil slovenskú 

spoločnosť do voľnej prírody 

bez prípravy, azda preto veľa Slovákov 

vníma slobodu ako cudzie teleso 

v oku a iná ich časť ako zrušenie 

všetkých pravidiel. 

Problém je v tom, že nikoho 

nemožno nasilu donútiť, aby mal 

slobodu rád, bolo by to v rozpore 

s jej podstatou. Preto prechádzame 

dlhým a ťažkým obdobím, keď sa 

musíme naučiť darovanú slobodu 

nielen prijať, ale aj prevziať za ňu 

i za seba zodpovednosť. Netreba 

azda ani hovoriť, že výsledok ešte 

vôbec nie je istý. 

n 

Vlak Nežnej revolúcie 

vypravili 6. decembra 

1989 z Bratislavy 

cez Žilinu do Košíc. 

foto - tasr 

Otázky 

časoch perestrojky 

sa 

s obľubou 

citoval jeden 

Gorbačovov 

výrok, že 

demokracii 

sa treba učiť. 

Dosť ma to iritovalo - načo sa treba 

demokracii učiť, demokracia buď 

je, alebo nie je, hovoril som si. Ja, 

ctiteľ francúzskych existencialistov 

rozjímajúcich o slobodnom čine 

slobodného človeka, som bol taký 

naivný. Potom prišiel november ´89 

a s ním vytúžená sloboda a demokracia. 

Sloboda prejavu nepodliehajúca 

cenzúre, sloboda pohybu bez 

rizika nemožnosti vrátiť sa domov... 

Sloboda a s ňou éra nekonečných 

možností čohokoľvek. 

A čo ja Bol som dostatočne 

vzdelaný, kultúrny, kultivovaný, 

mentálne pripravený prijať tie dary 

a niesť zodpovednosť za vlastné 

rozhodnutia 

„Lehkost bytí”, ktorou sme sa opíjali 

spočiatku, sa tak pre mnohých 

postupne stávala „nesnesitelnou”. 

Začali sme spoznávať paradoxy demokracie 

a zisťovať, že v demokracii 

je reálne prítomná možnosť demokraticky 

si zvoliť nedemokratickú 

vládu, že sloboda prejavu okrem 

iného zahŕňa aj prejavy nenávisti, 

rasizmu, xenofóbie, nechuť k inakosti 

akéhokoľvek druhu, že mať 

nekonečne veľa možností je rovnako 

nepohodlné ako nemať na výber. 

Že za peniaze sa dá kúpiť predĺžený 

víkend v New Yorku, ale aj verejná 

mienka, spoločenský status či nepohodlné 

periodikum. 

Alebo je to iba náš spôsob demokracie 

Naše osobné zlyhania, 

naše zlé rozhodnutia, ktoré napokon 

viedli k apatii a znechuteniu 

z nenaplnených očakávaní 

Isté je, že mnohé zásadné veci 

tu fungujú len vďaka morálnosti, 

altruizmu a profesionálnej cti 

niekoľkých jedincov. Obávam sa, 

že tu bola skvelá príležitosť a kopli 

sme do nej. A keďže sa hovorí, že 

skúsenosť je neprenosná, dokonca 

aj vlastná, tak „len čo nás odviazali 

z reťaze, chceme späť, bez obojku 

je nám zima na krku”. 

Sme opäť pripravení, ba náchylní 

podľahnúť totalitárnej propagande 

z Východu. 

Príliš veľa otázok a málo odpovedí. 

Je však úžasné, že ešte stále ich 

môžem vysloviť verejne, pretože, 

ako povedal Richard Feynman: 

„Radšej mám otázky, na ktoré 

neviem odpovedať, než odpovede, 

ktoré nemôžu byť spochybnené”. n 

Marián Varga 

(1947) 

Autor je hudobník a skladateľ. 

Keď išlo 

o všetko 

eden moment bol trvalý: 

neuveriteľne zrýchlený 

čas, v ktorom sa odohrával 

výbuch túžby po 

slobode, šírenie energie, 

eufórie, empatie, oslňujúco 

rýchle prerastanie 

malých odbojných 

skupín do protestujúceho davu, 

posvätnosť okamihov spoločného 

zážitku so zábleskami nádeje na 

splnenie sna o víťazstve pravdy 

a spravodlivosti. 

Druhý moment mal politickú 

povahu. Dejiny sa pohli, nič však 

ešte nebolo isté. Šírili sa správy 

o autobusoch s tisíckami milicionárov, 

vo vedení Verejnosti proti 

násiliu sme si uvedomovali, že 

nemožno vylúčiť ozbrojený zásah, 

bolo treba sa pripraviť. Dramaturgia 

druhého zhromaždenia na 

zaplnenom Námestí SNP, ktoré sa 

konalo 23. novembra, sa preto zamerala 

na zapojenie čo najväčšieho 

počtu spojencov, ktorí by niesli zástavu 

ďalej napriek brutalite moci. 

Išlo o všetko. 

V ten deň sa pridala aj cirkev, 

pred mítingom sa v meste rozozvučali 

zvony, arcibiskup Sokol sa 

listom prihlásil k demonštrantom. 

Oznámili sme oslobodenie Jána 

Čarnogurského. Vlado Ondruš apeloval 

na prebudenie komunistov. 

elevízor a v ňom 

plno ľudí štrngajúcich 

kľúčmi. 

Spievali niečo 

o sľúbení si lásky, 

o sľúbení si 

niečo vydržať. 

Neskôr, prvé 

ráno v škôlke, keď som miesto 

„súdružka” musel povedať „pani 

vychovávateľka” a trvalo mi asi dve 

hodiny, kým som sa odhodlal vypýtať 

na záchod. Ale vydržal som. 

Moje spomienky na november 

sú len útržkami, mal som päť rokov. 

Ťažko sa mi hľadá jeho najdôležitejší 

moment, pretože pre mňa je ním 

to, koľko vecí nám dnes príde úplne 

samozrejmých. Že vďaka nemu si 

život v neslobode naša generácia 

musí už len predstavovať, a nie naň 

spomínať. Že sa môžem živiť tým, 

čo ma neskutočne baví. Že môžeme 

podnikať, tvoriť a pracovať tak, ako 

chceme. Že nemusím uznávať jedinú 

pravdu a nikto mi ju nevnucuje. 

Že keď sa vraciam zo zahraničia, už 

to nie je s beznádejou, že doma sa 

tak nikdy mať nebudeme. 

Na Slovensko som napriek všetkým 

jeho boľačkám neskutočne 

hrdý. Prehliadať vlastné víťazstvá 

a nesústrediť sa na to, čo máme, sa 

niekedy dá nazvať skromnosťou. 

A niekedy nenažranosťou. To, ako 

sme sa za posledných 25 rokov 

Juraj Záriš vyzval kolegov pedagógov 

na solidaritu. Milan Kňažko 

a Ján Budaj čítali listy z podnikov 

a od robotníkov, ako aj pozdravy 

z iných končín Slovenska. Jiří 

Dienstbier pozdravil Bratislavčanov 

v mene Charty 77. Ústami 

Milana Kňažka sme viedli súboj 

o prístup do médií. Po dvadsiatich 

rokoch vystúpil na verejnosti Alexander 

Dubček. A za tým všetkým 

ešte odznelo pár mojich slov o odkliatí, 

ktoré hovorili o zaháňaní 

démona strachu. 

Míting preukázal, že VPN koordinuje 

politický opozičný pohyb 

odstrániteľný iba za cenu krviprelievania. 

Jedinou možnosťou sa 

stalo vyjednávanie. Na druhý deň 

sa v štúdiu Dialóg stretli zástupcovia 

VPN s predstaviteľmi moci. n 

Martin Bútora 

(1944) 

Autor je sociológ a spisovateľ. 

Pracuje ako poradca prezidenta 

a čestným členom redakčnej rady 

Projektu N 

My spoločne 

posunuli, je unikátne a je na nás, či 

budeme čerpať zlú náladu z toho, 

čo všetko nefunguje a chýba nám, 

alebo budeme čerpať energiu z našich 

úspechov na to, aby sme to 

zlepšili. 

To, ako vyzerá Slovensko a naše 

životy, je od novembra deň za dňom 

viac a viac naša zodpovednosť. To 

je totiž cena za slobodu. Naučme 

sa, že si zaslúžime iba také istoty, 

o ktoré sa sami zaslúžime - prácou 

a snahou veci meniť. Často to 

znamená robiť aj ťažké veci. No bez 

toho skutočnú slobodu nikdy mať 

nebudeme. Vždy sa totiž nájde dosť 

tých, ktorí ich ochotne urobia za 

nás. Pre seba. 

Do novembra za to mohli 

oni. Teraz si za to už môžeme my 

spoločne. Tak si to tu urobme dobrým. 

n 

Michal Meško 

(1984) 

Autor riadi internetové 

kníhkupectvo Martinus.sk. 

Je členom redakčnej rady 

Projektu N


30 – 31 

Niekoľko 

slov 

ovember 1989 

nám priniesol 

slobodu. O tom 

nikto nepochybuje, 

a to si 

všimol každý. 

Dokonca aj tí, 

ktorí si inak november 

nevšimli. Rozdiel je v tom, 

čo si pod pojmom sloboda každý 

z nás predstavuje. 

U niekoho to vytvára falošnú 

predstavu, že za to, čo povieme, napíšeme, 

urobíme, by mal byť zodpovedný 

ktokoľvek okrem nás. Sloboda 

bez zodpovednosti je ako vzduch 

bez kyslíka. Nedá sa to dýchať. A keďže 

dnes už má odvaha podstatne 

nižšiu cenu ako za totality, hovoríme, 

čo nám slina prinesie na jazyk. 

Niekedy mi to pripadá ako auto, ktoré 

sa rúti z kopca a nemá brzdy. 

Nad zodpovednosťou by sa hlavne 

mali zamyslieť politici a novinári, 

pretože ich slovo je vlastne skutkom 

a niekedy aj zbraňou. Často 

zákernou. Spomínam si na jedno 

stretnutie v novembri ´89 v sídle OF 

v Prahe. V neveľkom hlúčiku sme 

s Havlom diskutovali o tom, ako sa 

ľudia menia, zbavujú sa strachu a vo 

vzájomných vzťahoch sa správajú 

s neobvyklou mierou solidarity. 

Túto premenu osobnosti sme v Bratislave 

charakterizovali, myslím si, 

veľmi výstižným slovom. Nazývali 

sme to „odkliatie”. V zaujatí tejto 

diskusie ma vyrušil hlas, ktorý nás 

pomerne zriedkavou intonáciou napomenul, 

aby sme už prestali s tými 

nezmyslami, pretože najdôležitejšie 

sú ekonomika a slobodný trh. Bol to 

Václav Klaus. Dnes vieme, čo dokázala 

kupónová privatizácia a tiež na 

čo všetko nestačí slobodný trh. A čo 

všetko treba pred ním chrániť. 

Neskôr v politike som mal na niektoré 

problémy odlišný názor ako 

Václav Havel, ale nikdy som si ho 

neprestal vážiť. 

V týchto dňoch sa Václav Klaus 

vyjadril o pôsobení Václava Havla. 

Zrejme to vyprovokovali Dušičky. 

Okrem iného povedal, že Havel bol 

nutné zlo, takmer reformný komunista, 

a že v zahraničí až tak veľa pre 

Česko neurobil. Je nevkusné hovoriť 

o tom v čase, keď sa už Havel nemôže 

brániť. Navyše to nie je pravda. 

Havel totiž z medzinárodného 

hľadiska urobil pre Československo 

a neskôr pre Česko určite viac ako 

niekoľko prezidentov pred ním a tí 

dvaja po ňom dohromady. Platí to 

pre celý svet. Výnimkou je možno 

Čile. 

n 

Krajina po Klausovi 

Občania Bratislavy 

pred sídlom 

Verejnosti proti 

násiliu. 

foto - tasr 

Z kriminálu 

oniec leta a nástup 

jesene 

1989 som prežíval 

v špecifickej 

atmosfére 

vyšetrovacej 

väzby ako jeden 

z takzvanej 

Bratislavskej päťky. Tesne pred novembrovými 

udalosťami toho roku 

ma odsúdili na deväť mesiacov 

kriminálu podmienečne a pustili 

ma domov. 

Ešte predtým, než ma zavreli, to 

krachlo v Poľsku a stihla ma navštíviť 

delegácia bývalých slávnych 

disidentov, ale už poslancov Sejmu 

na čele s Adamom Michnikom. 

Potom som už len cez tlmiaci filter 

dvier mojej cely sledoval, ako sa to 

rúca všade okolo nás. Keď napokon 

na môj proces prišli výkon spravodlivosti 

sledovať zástupcovia 

Medzinárodného Helsinského 

výboru, vedení jeho prezidentom 

kniežaťom Schwarzenbergom 

a pred bratislavským Justičákom 

sa zišli davy protestujúcich ľudí, 

aby verejne žiadali naše oslobodenie, 

a to vrátane Alexandra Dubčeka, 

ktorý tam po prvý raz verejne 

vystúpil: ja som to všetko pozoroval 

žasnúcim zrakom ako nejakú 

fata morganu. 

Knieža Schwarzenberg so suitou 

prišli na večeru ku mne domov 

Slnko records 

vydáva 

najviac 

slovenskej 

hudby na 

svete. 

a eštebáci sa už po druhý raz proti 

mojim hosťom neopovážili zakročiť, 

hoci ešte len toť nedávno odo 

mňa v putách odvádzali Václava 

Havla (aj so mnou). Mohol som 

žiadať iné neklamné znamenia, 

že tento režim končí 

Ale aj tak ma zamrazilo, keď 

sme si hneď nato u Ivana Kadlečíka 

v Pukanci vypočuli správu 

o brutálnom policajnom zákroku 

proti pražským vysokoškolákom 

priamo na Medzinárodný deň študentstva 

17. novembra 1989. Zašli 

tak ďaleko, že „bijú naše deti!“. Mal 

som tam na pražskej medicíne 

dcéru, prváčku Sašku. Teraz som 

už bol aj otcovsky zainteresovaný 

na tom, že tento režim treba neodkladne 

povaliť. S týmto presvedčením 

som šiel aj do Umeleckej 

besedy, kde sa to na Slovensku 

začalo. 

n 

Miroslav Kusý 

(1931) 

Autor je politológ 

a filozof 

Za 

plotom 

tojí chalpček 

s oteckom v osemdesiatych 

rokoch 

na hraniciach pri 

plote s ostnatým 

drôtom a pýta sa: 

„Tatko, a kto je za 

tým plotom“ 

„My chlapček, my.“ 

To je pre mňa hlavný odkaz novembra 

1989. Nie sme za plotom, 

iba ak za takým, ktorý si vytvoríme 

sami. 

n 

Michal Kaščák 

(1972) 

Autor je hudobník, organizátor 

festivalu Pohoda a člen redakčnej 

rady Projektu N 

Milan Kňažko 

(1945) 

Autor je jeden z tribúnov 

revolúcie, kandiduje 

na primátora Bratislavy 

rozhovore, ktorý 

Václav Klaus 

poskytol k výročiu 

novembra, 

je aj pasáž 

o tom, kedy 

a ako pochopil, 

že Česko je 

krajina oligarchov. Keď mu to povedal 

zahraničný investor, tak sa český 

exprezident s ním pohádal, lebo ako 

vlastenec má vraj „ešte stále v sebe 

obranu tejto krajiny“. Ale po ďalšej 

úvahe napokon uznal, že investor 

má pravdu. Pozoruhodné na tom 

je, že bývalý minister financií, český 

premiér, šéf parlamentu a prezident 

ani trochu necíti, že má na tomto 

stave svoj podiel. 

Ako minister financií spustil 

kupónovú privatizáciu tak „mäkko“ 

regulovanú, že sa investičné fondy 

mohli ako správcovia majetku nerušene 

venovať aj tomu, čo je podľa 

zákona sprenevera. Ako premiér zariadil, 

že západný kapitál bol pri privatizácii 

nežiaduci. Neprekážalo mu, 

že úvery na privatizáciu poskytujú 

banky, v ktorých prekvital bankový 

socializmus. Viedli ich politikmi 

vyberaní a ovplyvňovaní úradníci, 

ktorých vôbec nezaujímalo, či poskytujú 

návratné úvery, ale dbali jedine 

na to, aby ich dostali tí správni ľudia. 

Keď v roku 1993 musel štát prvý raz 

banky oddlžiť, stálo ho to 50 miliárd 

českých korún. Za päť rokov, keď bol 

Václav Klaus najvplyvnejším politikom 

krajiny, musel štát bankám poskytnúť 

ďalších 500 miliárd korún. 

Peniaze, o ktoré prišli daňoví poplatníci 

Českej republiky, sa nestratili 

– našli sa na účtoch ľudí, ktorí dnes 

tvoria jadro skupinky oligarchov. 

Na otázku, či sa v Česku budoval 

kapitalizmus prostredníctvom bankového 

socializmu, Jan Stráský, bývalý 

Klausov blízky spolupracovník, 

minulý rok priznal, „že to tak bolo 

a dokonca by som musel povedať, 

že to tak bolo vedome“. V umení 

vytesniť z pamäti všetko, čo v nej 

nabúrava obraz najväčšieho politika, 

ekonóma a mysliteľa modernej doby, 

je Václav Klaus naozaj ten najlepší. n 

Marián Leško 

(1954) 

Autor je politický 

komentátor Trendu 

inzercia_Slnko Rec.indd 5 

BANSKÁ 

BYSTRICA 

www.slnkorecords.sk 

11/9/14 inzercia 6:08 PM


Kolo, kolo 

mlynské 

amätám si to 

ako dnes. V tých 

dňoch som bol 

na jazykovom 

kurze angličtiny 

v Havířove. Dostal 

som sa tam z podniku, 

po skončení 

školy som bol projektantom v Naftoprojekte. 

Ak chcel mladý inžinier 

ako ja čítať odbornú literatúru, bolo 

to treba. Vtedy som ešte neuvažoval 

o tom, že by som sa vďaka angličtine 

vybral do sveta, ale, samozrejme 

vnímal som, čo sa deje okolo mňa. 

V podniku, ako bol náš, o všetkom 

rozhodovala strana, a v tej bolo 

aj plno kariéristov. Videl som, že 

systém ekonomicky nefunguje 

dobre, dalo by sa to robiť inak, aj 

som o tom písal do novín, o demokratizácii 

v podnikoch. Trápili ma 

skutočnosti, ktoré som pociťoval 

ako nedôstojné: každú chvíľu nebolo 

v obchodoch niečo dostať, ako 

spoločnosť sme v Československu 

zaostávali, nám ako ľuďom s technickým 

vzdelaním to bolo jasné. 

Keď som občas na dožinkoch hrával 

Kryla, stalo sa, že sa tam vynorili 

čudné tváre a známi mi povedali, 

teraz radšej prestaň. Spolu s priateľmi 

sme cítili, že sa to musí zmeniť, 

ale nevedeli sme kedy a ako. 

a otázku „Čo je 

najdôležitejší 

moment novembra“ 

existuje 

najstručnejšia 

odpoveď: pád 

komunizmu! 

Rýchly, bezbolestný 

a až taký neuveriteľne jednoduchý 

pád, že sme sa nestihli ani čudovať. 

Systém, ktorý gniavil polovicu 

Európy a kusisko Ázie & comp. sa 

rozpadol ako domček z karát. 

Komunisti radi označovali iné - 

najradšej „kapitalistické“ a demokratické 

štáty - za prehnité, keď tu zrazu 

sa im ich impérium rozsypalo doslova 

pred očami od večera do rána. 

Obyvateľstvo v tej chvíli - ako sa 

vraví - „hlasovalo nohami“. Invázia 

trabantov a wartburgov z Nemeckej 

demokratickej republiky do Prahy, 

kde ich východonemeckí občania 

zaparkovali a ponechali nemotorizovaným 

Pražanom napospas, a ďalej 

už - po mimoriadnych rokovaniach 

- pokračovali milí „dederóni“ vlakom 

do západného Nemecka alebo cez 

otvorené maďarské hranice do Rakúska. 

Skrátka a dobre - také bolo v tom 

čase sťahovanie „východných národov“ 

a taký bol aj pád komunistických 

diktátorov takmer všade 

navôkol. A prepukla reťazová reakcia 

happeningov, ale aj drastické popravy 

nenávidených diktátorov - v Rumunsku 

vo verejnom televíznom prenose 

vyvolali úžas i zadosťučinenie 

rozstrieľaní prezidentskí manželia 

Ceaušescuovci! 

Československo také kruté nebolo. 

Okupantskú ruskú soldatesku, 

usalašenú od invázie z roku 1968 

v uzavretých vojenských priestoroch, 

vyprevádzal z Československa 

v roku 1991 rocker Michael Kocáb. 

Ruských okupantských vojakov 

odchádzalo vtedy z našej vlasti 

115 000 a, samozrejme, aj s „úctyhodným“ 

nákladom vojenskej 

techniky - dovedna 31 000 vagónov! 

Pravdepodobne o čosi väčšie množstvo, 

než aké aktuálne „šupli“ Rusi 

na Ukrajinu. 

A počas tých nekonečne dlhých 

dní, mesiacov a rokov sme 

sa trápili, zabávali, pracovali a zaháľali 

- tak isto ako naši rodičia 

a prarodičia a praprarodičia - 

a dnes ani netušíme, čo bude zajtra 

a čo o rok. 

n 

Martin Porubjak 

(1944) 

Autor je dramaturg a režisér 

Zobrať život 

do svojich rúk 

V Havířove sme sa zišli dobrá 

partia, niektorí mali kontakty priamo 

s Prahou, o všetkom sme boli 

informovaní. Od nadšenia sme 

ani nedýchali, keď sme videli, ako 

sa to pohlo, verili sme, že to dobre 

dopadne, že sa nebude strieľať. 

Veľa sme debatovali, čo to všetko 

pre nás znamená, aké možnosti sa 

otvárajú. Keď som sa vrátil domov 

do Popradu, po tom Havířove som 

cítil, že nemáme iba sedieť v podniku 

a filozofovať, treba ísť do ulíc, 

a išli sme. 

Jedno som si z tých čias odniesol, 

a pre mňa to platí dodnes: 

možnosť zobrať svoj život do 

vlastných rúk. Áno, viem, plno vecí 

sa nám zatiaľ nedarí, ale tento základný 

pocit stále dáva ľuďom šancu 

meniť pomery okolo seba. n 

Andrej Kiska 

(1963) 

Autor je prezident 

Slovenskej republiky 

Revolúcia otvorila hranice. 

Na mítingoch vystúpili 

osobnosti: Milan Lasica, 

Jaro Filip, Karel Kryl, Emília 

Vášáryová, Milan Kňažko, 

Peter Dvorský. 

foto - tasr 

Na ceste 

ok 1948, februárové 

udalosti, 

víťazstvo 

komunistickej 

strany, nástup 

totalitného režimu... 

sú najsmutnejšími 

udalosťami v našich dejinách. Boli 

sme nasilu odtrhnutí od spoločenstva 

európskych demokratických 

štátov. Starí politici a katolíci vedia, 

čo to znamená, že všetky cesty 

vedú do Ríma. Násilný komunistický 

prevrat zmenil smerovanie 

našich dejín. Všetky cesty viedli do 

Moskvy. Odtiaľ prichádzali poradcovia, 

rukovodítelia a inštruktori 

všetkého aziatského teroru na 

ovládnutie ľudí a na likvidáciu 

všetkého demokratického, čo Hitler 

nestačil zničiť. 

Vládu komunistov dodnes 

prežívame ako postihnutie na 

všetkých úrovniach nášho života. 

V ekonomike, v kultúre, ale hlavne 

v morálke. Žiaľ, komunistické 

kádre, pretavené na kapitalistické, 

pokračujú v zneužívaní slobody 

a sú príčinou veľkej nespravodlivosti 

aj dnes. 

Môj aktívny život zapadol presne 

do komunistickej éry. Od roku 

1949 do roku 1989, keď som ako 

robotník išiel do dôchodku. Prežil 

som 15 prezidentov. Spomínam si, 

ako komunisti systematicky pripravovali 

prevrat, ako si kupovali 

ľudí, na naivitu politických a duchovných 

lídrov, na bezohľadnosť 

a krutosť, keď sa dostali k moci. 

V Konfederácii politických väzňov 

strážime pamiatku stoviek popravených 

a zastrených občanov, 

desaťtisíce nevinných ľudí, nespravodlivo 

odsúdených a trestaných, 

na prenasledovanie roľníkov, tzv. 

kulakov, na likvidáciu malých 

podnikateľov, na násilné presadzovanie 

marxistickej ideológie a na 

hrôzu, teror a strach. 

Za 25 rokov od pádu železnej 

opony sme zažili veľký hospodársky 

pokrok. Zanedbané a stratené 

sa ťažšie doháňa v oblasti morálky 

a v kultúre ľudských vzťahov. V sekulárnom 

svete bez náboženskej 

reči je nám ťažko uveriť, že sme 

všetci jeden živý organizmus, 

sestry a bratia a že sa navzájom 

potrebujeme. Je to ťarcha slobody, 

ktorá má mantinely, pravidlá, zákony, 

čo sa budeme musieť učiť, 

aby sme prežili a dali príklad aj 

iným kultúram, ktoré sú duchovne 

bohatšie. To je úloha pre budúce 

generácie. V každom prípade sme 

sa dali v novembri 1989 na dobrú 

cestu. 

n 

Anton Srholec 

(1929) 

Autor je katolícky kňaz 

Učím sa žiť 

v slobode 

ežná ma zastihla 

takmer 

na konci môjho 

stredoškolského 

života. Nechápala 

som, čo 

sa okolo mňa 

deje, nevedela 

to ani moja mamka. Všetci hovorili 

o slobode, o lepšom živote, nových 

možnostiach. Študenti varili na 

námestí čaj, ľudia sa zrazu objímali. 

A ja som chcela tiež, síce som 

nevedela prečo, ale štrngala som 

kľúčikmi, nosila trikolóru, kráčala 

v lampiónovom sprievode... Až s odstupom 

niekoľkých rokov som pochopila, 

čo sa vlastne vtedy udialo 

a ako veľmi 17. november ovplyvnil 

môj život, moje možnosti a názory. 

Pred nežnou: na rôznych dokumentoch 

mám pred svojím 

menom označenie CP alebo C. Ten 

prvý znamená cigánsky pôvod, ten 

druhý Cigánka. Je samozrejmosťou, 

že v škole automaticky zahlásim: 

Janette Heráková, cigánsky pôvod. 

Označenie etnicity nepovažujem za 

nič hanlivé. Dokonca aj na okresnom 

národnom výbore sú ľudia, 

ktorí pracujú v odbore cigánskej 

otázky. Často sa u nás ukážu, pozrú, 

ako bývame, dajú si kávu, porozprávajú 

s mamou. Sem-tam podotknú, 

že ak sa budem aj naďalej dobre 

učiť, na vysokú sa určite dostanem 

a práca sa všade nájde. Môžem byť 

lekárkou, učiteľkou, právničkou – 

stačí sa len dobre učiť. 

Po nežnej: som zmätená. Vraj 

si už nemám písať značku CP a 

ani C. A dokonca som už Rómka. 

Nechápem to ani ja, ani moja mama, 

ani babka. Nikto. Z úradníkov 

v banke sú zrazu manažéri a tvrdo 

Korzo 

zvyšujú úroky na pôžičkách, ktoré 

vzala mama ešte pred nežnou. 

Štátne majetky sa rušia, JRD tiež 

a z mamky je zrazu nekvalifikovaná 

pracovná sila. Moji spolužiaci hovoria 

o štúdiu v zahraničí a cestovaní; 

ja premýšľam, či mamka utiahne 

moje štúdium. 

Postupne si uvedomujem, že celý 

môj život sa mení. A nie k lepšiemu... 

Aj keď z telky počúvam, že máme 

vlastnú národnosť, vlastnú politickú 

stranu, môžeme verejne používať 

svoj jazyk... Načo mi to všetko 

je Nepotrebovala som to doteraz, 

nepotrebujem to ani potom. 

Odvtedy prešlo už veľa rokov. 

Každý rok bol slobodnejší a bohatší. 

No len pre tých, ktorí slobodu vedeli 

oceniť a užiť si ju. Moja rodina 

to nevedela, doteraz ani nevie a ani 

nechce vedieť. Neverí ničomu, pretože 

jedna zmena nahrádza inú. 

Ja sa to postupne učím a prispôsobujem. 

Nakoniec - čo iné mi 

ostáva Každá spoločnosť potrebuje 

dozrieť. Tak už len veriť, že k tej našej 

to raz príde... 

n 

Janette Maziniová 

Motlová 

(1973) 

Autorka sa venuje práci s ohrozenými 

skupinami mládeže, je spisovateľka, 

v roku 2012 jej vyšla kniha 

Cigánka 

k jeden, tak 

„ahoj, Európa!“. 

Pochod 

asi 150 000 

ľudí cez železnú 

oponu, do 

toho dňa neprestupnú. 

Drzý projekt „rozobrať 

komunistom ostnaté drôty“ som 

ohlásil v priamom prenose zo SND, 

kde sa zhromaždili aktivisti VPN, 

umelci a ľudia z OF, vrátane Václava 

Havla. Bola to akoby odpoveď na 

vyhrážku Gustáva Husáka, ktorú 

predniesol, keď sa dostal k moci: 

„Naše hranice nebudú žiadne korzo!“ 

Korzo to za Husáka veru nebolo 

(aj preto som ten jeho prejav čítal 

vo väzení). 

Pochod proti ostnatým drôtom 

sa udial o približne 20 rokov neskôr, 

v deň ľudských práv, 10. decembra. 

Pohraničiari dostali príkaz nestrieľať, 

pokúšali sa dav registrovať, 

ale márne. Zo železnej opony sme 

urobili korzo a v ten istý deň Husák 

odstúpil. Oba brehy Dunaja medzi 

Devínom a Hainburgom preklenuli 

Krylove pesničky z lode, čo kotvila 

uprostred. Sotva mal niekto úžasnejšiu 

kulisu a nadšenejšie masy 

divákov. Vlastne nebolo čo dodať, 

ale bol aj krátky prejav, ktorý som 

končil slovami „ahoj, Európa!“. 

Tým sme vlastne ohlásili ďalší 

a dlhší pochod za zmenou provinčného 

Slovenska na práve takú 

úspešnú a prosperujúcu demokraciu, 

ako sú tie západné. Je to najťažší, 

viacgeneračný program revolúcie, 

ale zatiaľ sme ho nevzdali. Išlo 

sa aj cez jamy a slepé uličky, často 

krok vpred, tri vzad. Vízia ohlásená 

slovami „ahoj, Európa!“ ostáva, 

myslím, podnes tým základným 

programom, ktorý nás spája. n 

Ján Budaj 

(1952) 

Autor je jeden z tribúnov 

revolúcie, v súčasnosti 

námestník primátora Bratislavy


34 – 35 

Volala sa 

Katarína 

Varchoľová. 

Skoro som 

odpadol 

a opýtal 

som sa, či je 

vzdialená 

rodina 

s Andym. 

Netušila, 

o kom 

hovorím. 

Michal Hvorecký 

(1976) 

Autor je spisovateľ, 

naposledy mu vyšla 

kniha Spamäti 

a nástupište som s otcom 

dorazil v poslednej chvíli. 

Na peróne už nezostala ani 

noha. Len z otvorených dverí 

ešte trčala elektrická gitara a 

vzápätí zmizla dnu. Naskočili 

sme, výpravca zapískal a vlak 

sa pohol. 

Môj otec vždy všade meškal 

a odkedy sa dal na politiku, 

ešte sa to zhoršilo. Už takmer 

dva roky funkcionárčil a vôbec to 

nevedel. Nevzal ma na cestu preto, 

že chcel. Musel, lebo ma každý 

druhý víkend dostával na starosti. 

Naši si delili služby, hoci v mojom 

veku to už pôsobilo trocha absurdne. 

S ich manželstvom to vyzeralo 

ako s celým Československom. 

Samé hádky o hlúposti, každá 

drobnosť sa stávala zámienkou na 

konflikt, nekonečné vojny o slovíčka, 

vzájomné vyhrážky a bojkoty. 

Predtým sa oco vláčil po kotolniach 

a ľudia naňho pokrikovali, 

pretože mal dlhé vlasy a bradu. 

Teraz si pri ňom cestou na stanicu 

dvaja starci odpľuli, lebo sa im nepáčili 

jeho názory. Nevedel som, čo 

si s ním počať. Obaja sme vedeli, 

že v skutočnosti mám skôr ja na 

starosti jeho. Aby sa príliš nenamáhal. 

Aby si nevypil. 

Nikdy som pred sebou nemal 

takú dlhú cestu. Vagóny sa zaplnili 

do posledného miesta. Putovali 

umelci, rockeri, sociologičky, kurátori, 

viacerí bývalí disidenti, ktorí 

sa stali poslancami, alebo konečne 

učili, či pracovali vo svojich povolaniach. 

Šiel aj minister, ktorý 

strávil dokopy päť rokov vo väzení 

za rozvracanie republiky. Pridali sa 

manželky, milenky a milenci, zopár 

novinárov a obšmietačov. 

Špeciálny vlak Warhol Tour vypravili 

z Prahy do Medzilaboriec 

na slávnostné otvorenie múzea 

5. októbra 1991. Mnohých na sedadlách 

a v uličkách som poznal 

od detstva, viacerých som videl 

prvý raz. Najväčšiu pozornosť pútala 

bývalá Andyho superstar, ktorá 

vraj včera doletela z New Yorku, 

večerala u prezidenta na Hrade 

a dnes rovno po opici nastúpila 

do vlaku. Otec sa k nej pretlačil 

do kupé. 

Podal som hviezde ruku, no viac 

som si všímal dievča, ktoré sedelo 

vedľa nej. Ju by si Andy okamžite 

vybral. Má Warholove nohy, hovorila 

superhviezda. Využil by ju 

a potom by ju zničil. Ako všetky 

ostatné, ako aj mňa. Mňa zo všetkých 

najviac, bol to hrozný človek, 

neznášala som ho, milovala som 

ho, pokračovala, ale už som ju nepočúval. 

poviedka 

Warholove 

nohy 

Vlak naberal rýchlosť a koľaje 

bubnovali. Osadenstvo za Prahou 

zamierilo do reštauračného vozňa. 

Otec ma nechal pri dievčati. Poprosil 

ju, aby ma postrážila, čo ma 

urazilo, a zmizol. 

Volala sa Katarína Varchoľová. 

Skoro som odpadol a opýtal som 

sa, či je vzdialená rodina s Andym. 

Netušila, o kom hovorím. Vysvetlila 

mi, že v Mikovej je to bežné 

meno. Ja a neznáma sme v kupé 

zostali sami, zrejme v celom vlaku 

najmladší. 

Katarína mala oblečené krátke 

červené šaty a jej nohy v pančuchách 

mi pripadali úžasné. Hnedé 

vlasy jej v upravených kučerách 

lemovali tvár, zvierala tenké pery 

a často nervózne naťahovala dlhé 

bledé prsty. 

O Warhol Tour vôbec netušila. 

Myslela si, že pocestuje normálnym 

vlakom na východ. Pochádzala 

z Medzilaboriec! Keď si 

chcela kúpiť lístok, pri okienku jej 

povedali, že dnes ide tento jediný 

spoj. Keďže išla na pohreb, mala to 

aj písomne a nástojila, nakoniec jej 

dovolili, aby sa pridala. 

Hovorila s rusínskym prízvukom, 

ktorý som počul prvý 

raz. Mala zamračený, prenikavý, 

žmurkajúci pohľad. Cesta sa začala 

pomaly a rozmarne, no ona zostávala 

zachmúrená. Dlho sa nemohla 

uvelebiť. Niečo rozprávala, ale skôr 

pre seba a často som jej nerozumel. 

Do toho smutného hlasu som 

sa rýchlo zamiloval. Keď som sa jej 

niečo spýtal, trhlo ju, akoby sa prebrala 

zo zlého sna. Silnelo vo mne 

podozrenie, že odo mňa nemôže 

byť oveľa staršia, dokonca sme 

azda rovesníci, ale pôsobila veľmi 

dospelo. Vyzerala oveľa vyspelejšie 

ako ja – hranatá skaderuka-skadenoha. 

Len čo Katka vyšla do uličky, 

nemohla pokojne prejsť. Nech si 

dávala akokoľvek pozor na chôd- 

zu, všetko sa na nej triaslo, hralo, 

chvelo. Okamžite ju obkolesili muži. 

Keď ju videli, dvíhali hlavy a pokrikovali 

jeden na druhého. Pôsobila 

celkom inak ako ostatné ženy 

vo vlaku. Chýr o jej prítomnosti 

sa okamžite rozniesol od prvého 

až po posledný vagón. Pozývali ju, 

prehovárali, žobronili, ale bránila 

sa. Robila sa, že ich nepočuje. To 

mužov iba povzbudilo. Slávneho 

sochára prešla trpezlivosť a prehodil 

si ju cez plece. Videl som z nej 

len Warholove nohy. 

Odjakživa nemám rád cestovanie 

vlakmi osamote. Len čo som 

dosiahol taký vek, aby to nevyzeralo 

nápadne, otec ma často vyložil 

na schodíky a nechal ma samého 

s tým, že ma kdesi na konečnej 

ktosi vyzdvihne. Používal ma na 

pašovanie papierov cez pol republiky. 

Radil mi, aby som sa dlho 

zdržiaval na záchodoch, aby som 

nevysedával, ale radšej sa potuloval 

po tmavých kútoch. Bál som sa, 

že vo vagónoch zablúdim, že vystúpim 

na nesprávnej stanici, alebo 

že ma na nástupišti nikto nepočká 

a skončím zamknutý v opustenej 

čakárni na konci sveta. 

Nikdy nezabudnem na cestu, 

keď ma eštebák pri Poprade oslovil, 

Toľko 

vypitého 

alkoholu ako 

v jedálenskom 

vozni som 

v živote 

nevidel. 

Známy 

profesor 

filozofie ležal 

na dlážke 

a bľabotal 

o konci sveta. 

aby som vyložil obsah detského 

batoha. Dodnes vidím jeho nemilosrdné 

strieborné oči, keď som 

našiel odvahu aspoň na to, aby 

som trocha zdvihol hlavu. Pomaly 

som vytiahol zakázaný cyklostylovaný 

časopis a ruky sa mi poriadne 

triasli. Doteraz cítim, ako mi chladivo 

vlhnú nohavice na stehnách, 

keď som sa pocikal. 

Staré pocity a úzkosti, ktoré by 

v mojom veku mali byť už dávno 

zabudnuté, sa opäť vrátili. Bál 

som sa, čo je s Katkou aj otcom. 

Srdce mi dunelo ako spoje podvalov 

koľajníc. Vyšiel som do uličky 

a v horúcom vydýchanom vzduchu 

som zamieril doľava. Z diaľky znela 

pieseň od Velvet Underground. 

Toľko vypitého alkoholu ako 

v reštauračnom vozni som v živote 

nevidel. Známy profesor filozofie 

ležal na dlážke a bľabotal o konci 

sveta. Od tabakového a marihuanového 

dymu sa mi zakrútila hlava. 

Modravý dym šteklil oči i hrdlo 

a umožnil by mi vypustiť slzu aj 

bez plaču. 

Všetci rozprávali o Warholovi 

a Katkiných nohách. Stala sa hlavným 

predmetom mužských túžob 

a ženských rečí. Hlučný fotograf 

sa chválil, že jej stehná zvečnil 

polaroidom takmer celé. Sedela 

uprostred davu a mlčanlivo pila 

spolu s ostatnými. Neplakala, iba 

neprítomným pohľadom pozerala 

na všetko okolo seba. Tmavé oči 

dostali fialový nádych, koža zbelela, 

pohyby sa spomalili. Otec mal vypité 

a celkom ho preniklo šťastie. 

Spomínal na november, na vytrženie, 

ktoré trvalo mesiac. 

Títo ľudia slovami porazili 

režim, ale nedokázali vyhrať nad 

sebou. Viacerí sa až zadychčali od 

hádok, kliali jeden na druhého, 

obviňovali sa zo zlyhaní a nesúvisle 

vykrikovali. Cítili, že svoje 

víťazstvo strácajú, a bolo to, akoby 

strácali samotný život. 

S Katarínou sme sa dohovorili 

pohľadmi. Keď ju naveľa pustili na 

záchod, už som sa pripravil. Nebolo 

ľahké zmiznúť, lebo pútala stále 

viac pohľadov. No ja som poznal 

každý tmavý kút. Zamkli sme sa 

v poslednom kupé pre sprievodcu. 

Zatiahol som závesy. Nasledujúcich 

deväť hodín som ju počúval ako 

v horúčke. Jej oči sa naplnili krvou 

a vzplanuli farbou, ich pohľad bol 

ostrý, jasný a tvrdý. Už som vedel, 

komu sa chystá pohreb. Pochopil 

som, prečo ušla, hoci pred takými 

strašnými úmyslami sa nikdy nedá 

ujsť dosť ďaleko. Často mlčala, 

bojovala s vlastnými myšlienkami 

ako s tieňmi a zjaveniami. Po celý 

čas sme sa na seba pozerali bez 

mihnutia oka ako milenci v prvých 

dňoch lásky alebo dve zvieratá, 

ktoré sa stretnú v lesnej tme. 

Vlak brzdil, až napokon zastavil. 

Ďalej už koľaje neviedli. Na výpravu 

čakala do neskorej noci delegácia 

funkcionárov, ktorým sa pod nohy 

zrútil do pol pása nahý kultový 

rockový spevák. Aj viacerí ďalší 

cestujúci skôr vypadli, ako vystúpili. 

Babičky v krojoch vítali chlebom 

a soľou pankáčov, ktorí v rukách 

zvierali pivá aj riedidlo. Folklórny 

súbor Železiar spieval a tancoval. 

Dievčatá vo vyšívaných blúzkach 

a sukniach roznášali štamprlíky 

a vinšovali. Medzi zväčšenými campbellovskými 

konzervami blúdilo 

stádo oviec. 

Zišli sa ľudia zo šíreho okolia. 

Päť rôznych starčekov mi tvrdilo, 

že sú Andyho príbuzní a za poplatok 

mi prerozprávajú svoj rodokmeň. 

Warholova superhviezda 

poskytovala rozhovor košickej televízii, 

no vysvitlo, že nikto z redaktorov 

nerozumie po anglicky. Môj 

podnapitý otec začal slávnostný 

prejav a čoraz väčšia skupina miestnych 

revala Česi peši do Prahy! 

Múzeum som si nepozrel. Zašiel 

som s Katarínou do vzdialeného 

domu. Nikomu neprekážalo, 

že som cudzí. Smútoční hostia 

sedeli oblečení v červenom ako 

ona. Aj pop, kostol a zástavy žiarili 

farbami. Mŕtvemu dievčatku na 

bielych obliečkach zatlačili oči 

a podviazali bradu, aby v krátkom 

čase nikto ďalší nezomrel. Keby sa 

v okamihu smrti usmievalo, onedlho 

by ho nasledoval ďalší mladý 

z obce. Príbuzní zastavili hodiny, 

zakryli zrkadlá aj sklené tabule, 

aby mŕtva nemohla nahliadnuť do 

izieb a nezjavovala sa ako prízrak. 

Na prsia jej položili obrázky Isusa 

Christa, Bohorodičky a modlitebnú 

knižku s rozdrobeným chlebom. 

Okolo drobných rúk obtočili ruženec. 

Zvony vyzváňali, aby satan 

neukradol dušu. Veko pribili troma 

klincami. Na cintoríne som ako posledný 

hodil na truhlu kúsky zeme, 

aby som pochoval bolesť a všetko 

nepriateľstvo. Pozvali ma aj na 

komašinu. O štyridsať dní sa začne 

rozkladať srdce. 

Vlak vyrazil naspäť na druhý 

deň večer. Stál som v tmavom kúte 

celkom vzadu. Díval som sa na unikajúce 

prázdne koľajnice a myslel 

som na to, čo Andy hovorieval, keď 

sa ho pýtali, odkiaľ pochádza. Odnikiaľ. 

n

NovinyN

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?