Problémy európskej integrácie - Politické vedy

PROBLÉMY EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE
Zuzana Pavlíková *
Politické vedy / diskusia
Úvod
Spôsob, akým si kladieme otázku nám do istej miery predznamenáva
očakávanú odpoveď. Budeme sa teda pýtať na zjednocovanie Európy a na jej
osud. Zároveň sa zaujímame o fakt, či sa Európa skutočne zjednocuje a ak áno,
v čom a ako.
Vieme presne povedať, v čom sa Európa, a myslíme tým práve Európsku
úniu, zjednocuje. Má spoločný trh, spoločnú menu a spoločný parlament. Ale stačí
to Nemal by proces zjednocovania pokračovať ďalej Nemala by sa Európa
(Európska únia) stať jedným štátom – „super štátom“ V spojitosti s európskou
integráciou vlastne stále hovoríme o probléme európskej identity. Aj európska
identita je vecou uhla pohľadu. Každý národ chce v rámci európskej identity
zabudnúť na svoju historickú traumu – napr. Nemci chcú získať defi nitívne
odpustenie za dve svetové vojny, Maďari chcú zabudnúť na Trianon a Francúzi
chcú získať starú koloniálnu slávu.
Európska identita je pre mnohých ľudí akýmsi stupňom abstrakcie,
rovnako ako globálnosť. Ľudia žijú na svojich miestach a globálnosť vnímajú
iba prostredníctvom médii alebo internetu. Pritom si však ani neuvedomujú, že
globalizácia pre nich neznamená nekonečné nomádstvo, ale naopak čoraz viac
sa zväčšujúce množstvo vzájomných vzťahov a súvislostí.
Podobne ako iné sociálne procesy aj európska integrácia žije svojím vlastným
životom, ktorého zákonitosti nám aj naďalej ostávajú neznáme. Prax a história
ukázali, že počiatočné federalistické vízie iniciátorov procesu európskej integrácie
sa nenaplnili – „Spojené štáty európske“ sa nevytvorili. Samotný proces európskej
integrácie vo svojej doterajšej podobe sa ani veľmi nepodobal na proces vytvárania
„superštátu“ s federatívnym duchom. Integrácia akýchkoľvek autonómnych
organizačných jednotiek sa nám javí ako určitý paradox, pretože snahou každej
jednotky je udržať si samostatnosť. Táto snaha je rovnako charakteristická ako
pre autonómne štáty, tak aj pre ľudských jedincov. Aj napriek tomuto prirodzenému
*
Mgr. Zuzana Pavlíková je externou doktorandkou Ústavu politických vied SAV Bratislava.
32

úsiliu o zachovanie individuálnosti môžeme pozorovať to, ako sa štáty v rôznej
miere spájajú do vyšších celkov a podobne ako sa ľudia spájajú do spoločenstiev.
Paradox integrácie je vo svojej samotnej podstate paradoxom existencie ľudskej
spoločnosti, hľadaním odpovede na otázku, čo je tým spojivom, ktoré spája ľudské
indivíduá do jedného celku. Európski myslitelia sa už v minulosti pokúšali vyriešiť
tento problém, a ich názory nám môžu pomôcť pochopiť problém integrácie
v jeho najčistejšej podobe. Pod pojmom európska integrácia môžeme rozumieť
proces prehlbovania mierovej spolupráce európskych štátov, a to najmä v oblasti
hospodárskej, ale aj v oblasti politickej. Samotný pojem integrácia je potrebné
odlíšiť od pojmu kooperácia, ktorý charakterizuje štandardný spôsob spolupráce
štátov v medzinárodných vzťahoch bez výrazného zásahu do ich medzinárodnej
suverenity pri dohodách tak na bilaterálnej úrovni, ako aj na multilaterálnej úrovni.
Takáto koncepcia viedla často k vytvoreniu medzinárodných organizácií, akými
sú napr. OSN, NATO, WTO a pod.. Európska integrácia vedie k vytvoreniu
medzinárodných organizácii, ktoré sa vyznačujú rozsiahlym inštitucionálnym
aparátom, disponujúcim právomocami, ktoré výrazne obmedzujú suverenitu
členských krajín. Proces integrácie na rozdiel od štandardnej kooperácie vedie
k štrukturálnym hospodárskym a sociálnym zmenám v členských krajinách. Pojem
integrácia zaznamenáva v poslednej dobe čoraz väčšiu popularitu. Ak by sme sa
pozreli do slovníka, je to „proces vznikania celku z časti“. 1 V procese integrácie
ide teda o vznik niečoho nového, pričom prvky tvoriace nový celok neprestávajú
existovať.
Modely európskeho integračného procesu
Z hľadiska skúmania a porozumenia rozličným cieľom a hodnotám,
v jednotlivých fázach formovania a budovania spoločnej Európy, má veľký
význam konštrukcia teoretických modelov európskej integrácie. Súbor predstáv
o povahe integračného procesu a jeho ďalšom vývoji, ktoré sa po II. svetovej vojne
objavili, či už v politických proklamáciách alebo v teoretických úvahách sociálnych
vedcov, bol veľmi široký a zahŕňal rôzne postoje, ktorých počet narastal úmerne
s postupujúcou integráciou a jej reálnymi krokmi. Tieto, tzv. integračné paradigmy,
resp. modely (prevažne normatívneho charakteru) sú sformulované na základe
potreby vytvorenia určitých ucelených pozícií k zásadným bodom integrácie, a
1
Pozri Šaling, S. et al., 1997
Politické vedy / diskusia
33

Politické vedy / diskusia
to z hľadiska jej metód a cieľov. Samotný charakter európskej integrácie ako aj
vývoja jednotlivých európskych štruktúr je ale výsledkom prelínania jednotlivých
koncepcií (v priebehu histórie je možné pozorovať aj striedanie úplne protikladných
pozícií).
Modely sú teda skôr výrazom „politického poznania hodnoty integračného
procesu, prisudzujú európskej politike dôležitosť a majú stabilizačný účinok v
období, keď sa proces európskeho rozhodovania stáva kontroverzným“. 2 Tieto
koncepcie taktiež ovplyvňujú európsku verejnú mienku a umožňujú rozlíšiť
rôzne stupne rozvoja Európskeho spoločenstva spolu s politickými hodnotami
a očakávaniami občanov. Integračné vzory majú predstavovať „koherentné pozície
k zásadným bodom integrácie ako z hľadiska metódy a štruktúr, tak z hľadiska
cieľov zjednotenia“. 3 Snahu obsiahnuť celý zjednocovací proces pomocou
integračných vzorov nemožno chápať ako úspešnú, pretože európsky integračný
proces zahŕňa veľa špecifík, znemožňujúcich úplné využitie jednotlivých modelov.
Dôvodom k prelínaniu jednotlivých vzorov je samotný charakter európskeho
integračného procesu a neustály vývoj európskych štruktúr. Avšak, v priebehu
vývoja jednotlivých vzorov európskej integrácie môžeme pozorovať aj striedanie
protikladných prvkov. Do určitej miery obmedzené možnosti praktického uplatnenia
integračných vzorov neznižujú ich význam pre štúdium integračných procesov.
Tieto vzory nám slúžia ako pomôcky na pochopenie jednotlivých vplyvov
pôsobiacich na postupné zjednocovanie Európy a rovnako ich môžeme použiť
ako pomôcku na klasifi káciu jednotlivých integračných štádií a cieľov.
Za základ pre rozdelenie integračných vzorov môžeme považovať zmenu
existujúceho charakteru národných štátov, resp. zachovanie alebo naopak
prekročenie jeho dimenzie. Spektrum postupne sa vyvíjajúcich integračných
prístupov je definované na základe „zásahu do komplexne a nedeliteľne chápanej
suverenity národného štátu“. 4 Podľa tohto zvoleného kritéria delia autori P. Fiala
a M. Pitrová vzory zjednocovania do dvoch skupín:
• nadnárodné vzory (tzv. supranacionálne vzory), ktoré sa snažia o
posilnenie národnej kompetencie spoločných európskych orgánov na
úkor zúčastnených členských krajín;
2
Weidenfeld, W. et al., 1997, s. 121
3
Fiala, P. et al., 2003, s. 12
4
Fiala, P. et al., 2003, s. 12
34

Politické vedy / diskusia
• medzivládne vzory (tzv. intergovernmentálne vzory), ktoré sa naopak usilujú
o zachovanie existujúcich prvkov suverenity spolupracujúcich štátov.
Vplyv oboch uvedených názorových prúdov sa v priebehu celého integračného
procesu prelína. Tieto vzory nám na jednej strane slúžia na teoretické zachytenie
už existujúceho stavu zjednotenia a zároveň slúžia ako pomocný nástroj analýzy,
a na strane druhej nám vyjadrujú politické alebo sociálno–vedné predstavy
o ďalšom smerovaní zjednocovania. Tento ich nejednoznačný charakter do
určitej miery sťažuje ich význam, ale zároveň si musíme uvedomiť, že bez ich
používania nie je možný popis integračného procesu. Neustály vývoj integračných
štruktúr dáva podnety pre vznik neustále nových variácií teoretických modelov.
Z hľadiska poznania rôznorodých tendencií v procese integrácie a formovania
inštitucionálneho aparátu je dôležité charakterizovať niektoré z najdôležitejších
teoretických prístupov.
Nadnárodný vzor (supranacionalizmus)
Hlavnou myšlienkou tohto vzoru je myšlienka, že „iba národná autorita
môže splniť požadovanú úlohu, teda stabilizovať, a usmerniť partikulárny záujem
suverénnych krajín“. 5 Nosnou myšlienkou tohto vzoru je myšlienka založenia
politického centra, v prospech ktorého odovzdajú všetky zúčastnené krajiny
určitú časť svojej suverenity. V rámci presne vymedzených oblastí centrálne
orgány prijímajú rozhodnutia záväzné pre zjednotené subjekty. Tento národný
vzor (supranacionalizmus) sa v priebehu integračného procesu Európy objavoval
v mnohých obmenách, a to buď vo vymedzení okruhu oblastí delegovanej
suverenity alebo tiež aj v dôvodoch vedúcich k vytvoreniu zjednoteného útvaru.
Na druhej strane sa podľa P. Fialu a M. Pitrovej všetky nadnárodné modely
zhodovali vo vymedzení integračného cieľa, ktorým je politická (federálna) únia. 6
Ak chceme nazvať EÚ európskou federáciou musíme si uvedomiť, že ide skôr o
slovný termín. Podľa Forsytha má „európska federácia tendenciu k premene na
unitárny štát alebo naopak, ku konfederácii“. 7
Na základe metód, ktoré vedú k vytvoreniu európskej politickej únie môžeme
národné vzory vnútorne členiť:
5
Fiala, P. et al., 2003, s. 13
6
Pojem federálna alebo politická únia je v tomto zmysle chápaný len ako istá terminologická paralela.
Porovnávanie s analogickým útvarom na úrovni národného štátu by bolo značne zavádzajúce.
7
Burgess, M.: in Fiala, P. et al., 2003, s. 26
35

Politické vedy / diskusia
• federalizmus;
• neofunkcionalizmus.
Avšak, ani toto rozdelenie národného vzoru nemôžeme považovať za
jednoznačné. Dôvodom je tá skutočnosť, že integračné smery sa v rámci národného
vzoru navzájom prelínajú a preberajú si navzájom hlavné myšlienky.
Federalizmus
Tento smer radíme medzi historicky najstarší, ktorého základom je predpoklad
úplnej nevhodnosti koncepcie národných štátov, ktoré nie sú schopné nastoliť a
dlhodobo udržať mier v Európe. Predstavitelia tohto smeru zastávajú názor, že
národné štáty, ako hlavní nositelia suverenity a obhajcovia národných záujmov, svojím
konaním vystupujú proti susedným politickým jednotkám, a tým predstavujú možný
zdroj sporov. Tento smer sa snaží obmedziť nebezpečenstvá, spojené s negatívnymi
prejavmi národného štátu a s tým tiež súvisiaceho nacionalizmu. Množstvo konfliktov
v histórii európskeho kontinentu je dôkazom toho, že zlúčenie suverénnych politických
jednotiek pod jedno národné politické centrum je nevyhnutné.
Federalisti (napr. v začiatkoch integračných procesov W. Hallstein, J.
Monnet a iní) presadzujú vytvorenie silného štátu v podobe „Spojených štátov
európskych“. Opierajú sa pritom o spoločné kultúrne dedičstvo európskych
národov - „o európskeho ducha“ a pod.. Hlavný dôraz v rámci tohto smeru je
venovaný hlavne výstavbe formálnych politických inštitúcii, ktoré vznikli ako
dôkaz dohody medzi zjednotenými štátmi a nadnárodným centrom. Hlavným
prvkom tejto dohody je však vymedzenie oblastí, v ktorých štáty delegujú svoju
suverenitu na vyšší orgán.
Dôležitosť federalistického prístupu podľa P. Fialu a M. Pitrovej spočíva
nielen v historických koreňoch, siahajúcich až do šestnásteho storočia, ale
najmä v pravidelnom poskytovaní integračných impulzov v priebehu procesu
zjednocovania. 8 Vzhľadom na to, tento prístup mal v integračných dejinách
nezanedbateľný ideovo-politický význam. Federalizmus pôsobil na integračný
proces od jeho počiatkov po skončení II. svetovej vojny až do súčasnosti
prostredníctvom množstva rôznych subjektov a štruktúr. 9
8
Porovnaj Fiala, P. et al., 2003, s. 14
9
K najvýznamnejším aktérom, opakovane predkladajúcim federalistický model patrili niektoré politické
strany, federalistické hnutia a európske technokratické elity (Fiala, P. et al., 2003, s. 14).
36

Politické vedy / diskusia
Federalistická vízia integrovanej Európy mala byť postavená na dvoch
prvkoch:
• na dosiahnutí politickej jednoty medzi jednotlivými štátmi;
• na vytvore ní istej formy vlády stojacej nad všetkými týmito štátmi
a zároveň nad všetkými výhodami a nevýhodami suverénnych národných
štátov. 10
Celý systém mal byť následne ohraničený celoeurópskou federálnou
Ústavou. 11 S prebiehajúcim integračným procesom, myšlienka federalizmu
nachádza v Európe nové podoby. Federalistické chápanie európskeho
integračného procesu zahŕňa široké spektrum menších prístupov. Vymedziť
rozdiely medzi nimi je možné na základe príslušnosti ich tvorcov k realistickej
alebo naopak, k idealistickej koncepcii medzinárodných vzťahov. Teória realizmu
predpokladá, že základom pre vytvorenie federácie na území Európy je snaha
o dosiahnutie rovnováhy medzi výhodami a nevýhodami zúčastnených krajín -
pričom nevýhodou je strata suverenity krajiny, ktorá je kompenzovaná výhodami,
plynúcimi zo zotrvania krajiny v nadnárodnom zoskupení. Táto teória predpokladá
existenciu vonkajšej hrozby a priamej závislosti medzi ohrozením štátu a jeho
participáciou vo federácii.
Opakom realistického prístupu je idealistický prístup, ktorý je zameraný na
budovanie vzájomných vzťahov medzi štátmi a nehľadá dôvody k zjednocovaniu
Európy v oblasti zahraničnej bezpečnosti. Tento prístup nechápe vytvorenie
európskej federácie ako dôsledok ohrozenia a momentálnej politickej situácie,
ale chápe to ako pozitívny prínos k spoločnému spolužitiu na základe zdieľania
spoločných hodnôt, či k pokusu o kvalitatívne vyšší rozvoj súčasných schopností
a potenciálu zúčastnených krajín.
Neofunkcionalizmus
Základný prístup v rámci nadnárodných teórií predstavuje koncepcia
funkcionalizmu. Funkcionalizmus zásadným spôsobom ovplyvnil liberálne
myslenie po II. svetovej vojne. Vychádzal z požiadavky efektívnej a flexibilnej
10
Tomášek M., 1994, s. 6
11
Za prvý praktický neúspech doktríny federalizmu sa považovalo vytvorenie Rady Európy, ktorá sa
obmedzila len na akési široké politické fórum, bez praktickej vynutiteľnosti politických rozhodnutí.
37

spolupráce a politickej koordinácie medzi národnými štátmi, ktoré boli považované
za neschopné zaistiť sociálnu stabilitu, medzinárodnú bezpečnosť, ekonomický
a vedecko-technický pokrok. 12 Podľa M. Tomáška, je funkcionalizmus založený
na priorite hospodárskych a technických faktorov, resp. hospodárskej a technickej
integrácii ako nevyhnutnom dôsledku slabosti izolovaných štátov, ktorá mala viesť
aj k postupnej politickej integrácii vo forme európskeho politického spoločenstva. 13
Funkcionalizmus si zakladá na efektívnej spolupráci medzi národnými štátmi, na
odstránení bariér a eliminácii konfl iktov vo svete.
Reakciou na funkcionalistický prístup k medzinárodnej spolupráci je teória
neofunkcionalizmu. Ide o smer v komplexe teórií politickej integrácie, formulovaný
na začiatku šesťdesiatych rokov. 14 Medzi nadnárodné vzory ho zaraďujeme pre
jeho snahu o zjednotenie Európy v politickej rovine. Od federalizmu sa odlišuje
mnohými znakmi, z ktorých niektoré ho posúvajú do roviny medzi nadnárodný
a medzivládny vzor. Príkladom tejto odlišnosti je neofunkcionalistický pohľad na
delegovanie časti štátnej suverenity na vyššiu úroveň. Podľa neofunkcionalistov
musí byť strata suverenity pre zjednotené subjekty úplne prijateľná a funkčná,
teda nie motivovaná ideovými nárokmi alebo záujmami vyššieho celku. Nemusí
sa preto na rozdiel od federalizmu týkať kľúčových oblastí štátneho záujmu,
ako je napr. obrana alebo zahraničná politika. Neofunkcionalizmus môžeme
charakterizovať ako „kritiku funkcionalistickej teórie medzinárodnej spolupráce“. 15
Prvý praktický krok v európskej integrácii - Schumanov plán z roku 1950 bol určitým
kompromisom medzi federalistickými a funkcionalistickými vplyvmi. 16 Hlavný
rozdiel medzi funkcionalizmom a neofunkcionalizmom je hlavne v územnom
12
Jeho hlavným predstaviteľom je D. Mitrany, podľa ktorého ekonomická unifi kácia vytvára základ
politickej dohody. Vo svojich úvahách sa zaoberal najmä procesom premeny „politického spoločenstva“
na integrované spoločenstvo (Šíbl D., 1998a, s. 82).
13
Porovnaj Tomášek, M., 1994, s. 10
14
Jeho zakladateľom sa svojou štúdiou o Európskom spoločenstve stal profesor Kalifornskej univerzity
E. Haas. Proces integrácie chápe ako reťazovú reakciu, ako prelievanie spolupráce z jednej sféry do
druhej. Aby ju integrujúce sa štáty uskutočnili, musia mať podobnú sociálno-ekonomickú štruktúru,
vysoký stupeň rozvoja ekonomiky a produktivity práce, rovnakú štruktúru politických strán (Šíbl D.,
1998a, s. 82).
15
Fiala, P. et al., 2003, s. 15
16
Schuman a Adenauer sa v duchu funkcionalizmu zhodli, že vtedajšia kríza oceliarstva môže byť
vyriešená len vzájomnou harmonizáciu výroby a investícií a v duchu federalizmu dospeli k názoru, že táto
harmonizácia bude úlohou „zvláštneho orgánu pre oceľ“ zloženého zo zástupcov vlád, ktorý ako spoločný
orgán bude defi novať generálnu líniu priemyslu, objemu výroby a cien (Tomášek, M., 1994, s. 10).
38
Politické vedy / diskusia

Politické vedy / diskusia
rozmere. Funkcionalizmus sa odvíjal od predstavy riešenia globálnych problémov
„...prostredníctvom medzinárodnej vlády, ktorá by spravovala svetové spoločenstvo
za pomoci administratívneho aparátu a na základe spoločného správneho práva“. 17
Naopak, neofunkcionalizmus kritizuje takéto technokratické riešenie a odmieta
globálny rozmer. Podľa neho je efektívnejšia regionálna spolupráca, pričom
fenomén národného štátu vníma prevažne za nebezpečný faktor. Národné štáty
sú podľa neho nevhodným nástrojom na riešenie moderných problémov na jednej
strane, ale na strane druhej ich zároveň považuje za prirodzenú súčasť celého
zjednocovacieho procesu. Neofunkcionalizmus je teda na rozdiel od svojho
predchodcu – funkcionalizmu, skôr regionálnou integračnou teóriou než globálnou
integračnou teóriou a akceptuje rolu národných štátov v tomto procese.
Neofunkcionalizmus vníma prejavy štátov ako výsledok momentálnej situácie
v medzinárodných vzťahoch, ktoré sú odrazom pôsobenia záujmových skupín a
iných zoskupení. Pôvodcom nových politických procesov je nová „elita pracujúca
na hranici starého rozmeru národného štátu a novej dynamiky medzinárodného
sveta“. 18 Túto elitu tvoria politici a predstavitelia záujmových skupín, ktorý sa
spoločne snažia vytvoriť tzv. „siete“, ktoré sú neofunkcionalistami považované
za základ medzinárodných vzťahov a medzivládnych väzieb.
S teóriou sietí úzko súvisí efekt prelievania alebo princíp spillover, ktorý
vyjadruje myšlienku, že pozitívna skúsenosť z integrácie a kooperácie povedie
ešte ku vyššiemu stupňu integrácie a kooperácie. Inými slovami povedané,
výsledky a skúsenosti z určitých navzájom prepojených sektorov budú mať
multiplikačný efekt, čím povedú k rozvoju politickej únie. Tento efekt je podporený
rozhodnutiami politikov, rôznych záujmových skupín a vlád. Ich pôsobenie je
následne východiskom pre vytváranie transgovernmentálnych väzieb – sietí,
vyvolávajúcich tlak na prehlbovanie zodpovednosti nadnárodných štruktúr. Tento
princíp – jeden z hlavných, na ktorom je neofunkcionalistický koncept založený
a predstavuje samovoľné a plynulé rozširovanie zjednotenia - môžeme ďalej
členiť na funkčný a politický. Funkčný spillover predpokladá postupné zapájanie
prirodzene previazaných oblastí zjednotenia. Politické špičky nie sú motívom
k zjednocovaniu sektorov, ale sú to práve záujmové skupiny, ktoré sa výrazne
podieľajú na existencii medzinárodných väzieb. Princíp spillover sa viditeľne
17
Fiala, P. et al., 2003, s. 15
18
Fiala, P. et al., 2003, s. 15
39

Politické vedy / diskusia
prejavuje v ekonomike, ktorá je považovaná za základ dobrej spolupráce.
Okrem ekonomickej sféry sa princíp prelievania prejavuje aj vo sfére politiky, kde
dochádza k prelievaniu nielen suverenity, ale aj kompetencií z národných štátov
k nadnárodným centrálnym štruktúram, a to prostredníctvom medzivládnych
vzťahov, ktoré vyvolávajú potrebu zodpovednosti nadnárodnej politickej elity.
Predstavitelia neofunkcionalizmu považujú supranacionalitu za jediné
východisko pre splnenie požiadaviek, ktoré sú kladené na modernú Európu.
Supranacionalita je posilňovaná princípom spillover. Centrálne orgány v Európe
postupne získavajú svoje postavenie, vďaka ktorému sú schopné zabezpečiť
stabilné politické prostredie a funkčné ekonomické väzby medzi zúčastnenými
krajinami.
Neofunkcionalizmus prešiel v priebehu integračného procesu určitým vývojom
a reagoval na ohlasy členských štátov ako využívať princíp spillover, a práve
využívanie tohto princípu spolu so zmenou postavenia európskych centrálnych
orgánov poskytli základ pre prehodnotenie celého integračného vzoru. Avšak,
v skutočnosti európska integrácia neprebiehala na základe takto vymedzeného
princípu, ale formou opakovaných zastavení a štartov. 19 Neboli vytvorené silné
centralizované inštitúcie, ale „...hybridná inštitucionálna štruktúra, ktorá v mnohých
prípadoch závisela na jednomyseľnom súhlase členských štátov. Vlády tiež
neprijali preferenciu princípu regionálnej integrácie pred spoluprácou na globálnej
úrovni“. 20
Medzivládny vzor (intergovernmentalizmus)
Druhý súbor integračných koncepcií, označovaný ako medzivládny
vzor (intergovernmentalizmus) vychádza z predpokladu nedotknuteľnosti
suverénneho postavenia národných štátov a ich vlád, ktorých význam na rozdiel
od nadnárodného prístupu nie je považovaný za prekonaný ani neadekvátny.
Za kľúčové atribúty pokladá zahranično–politické vzťahy jednotlivých krajín a
ich bezpečnostné záujmy. Štát tu zostáva základným faktorom medzinárodných
vzťahov, schopným zaistiť vlastný politický rozvoj a sociálno-ekonomický pokrok.
Intergovernmentalizmus - označovaný tiež ako paradigma štátneho centralizmu
19
V 60. a 70. rokoch sa neofunkcionalistická teória dostávala čoraz viac do protirečenia s realitou (napr.
s prístupmi de Gaulla) (Šíbl D., 1998a, s. 82).
20
Fiala, P. et al., 2003, s. 17
40

Politické vedy / diskusia
- sa snaží o čo najmenšie vonkajšie zásahy do oblasti zahraničnej politiky
a obrany, v ktorých štáty na základe odlišných vnútorných podmienok vychádzajú
z rozdielnych potrieb a záujmov. Intergovernmentalizmus predpokladá vytvorenie
istej „inštitucionalizovanej spolupráce suverénnych subjektov, založenej na
kooperácii jednotlivých štátov“. 21
Medzivládny vzor môžeme označiť aj ako „cestu k dosiahnutiu nižšej úrovne
zjednotenia“ 22 , a to len v tom prípade, ak si za hlavný cieľ zvolíme integráciu. Tento
model sa realizuje prostredníctvom medzinárodnej organizácie alebo medzinárodnej
zmluvy (nie prostredníctvom zákonného aktu zhora). Predstavy vyjadrené v tejto
koncepcii sa do určitej miery uplatnili v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď
sa tento prúd vo vnútri Spoločenstva usiloval o transformáciu nadnárodného
zoskupenia do medzivládnej platformy. Dôležitou je pri tomto integračnom koncepte
otázka limitov suverenity. V otázke hranice suverenity štátu nie je medzivládny vzor
úplne jednotný. Pre zúčastnené krajiny môže účasť na zjednotení, kde dochádza
ku vzájomnému vyjednávaniu medzi zúčastnenými krajinami, predstavovať určitú
svojráznu hru. Existuje množstvo literatúry, zaoberajúcej sa teóriami hier, avšak
toto množstvo môžeme zhrnúť do dvoch základných typov 23 :
• hra s nulovým výsledkom: jej podstata spočíva v tom, že to čo jedna
zo zúčastnených strán vyhráva, druhá automaticky stráca. Táto hra
predstavuje taktiku všetko alebo nič, buď alebo. Výsledok je pre
zúčastnených dopredu jasný - alebo jedna strana získa všetko, alebo
sú sily tak vyrovnané, že ani jedna zo strán nezíska nič a výsledok je
nulový.
• hra s variabilným (nenulovým) výsledkom: predstavuje zisk výhod pre
všetky zúčastnené strany, ktoré sú ochotné pristúpiť na určité ústupky,
a nakoniec dochádza medzi nimi k vzájomnej dohode.
V rámci medzinárodného vzoru sa rozvinula aj celá škála konfederačných
teórii, ktoré sa vyznačujú požiadavkou zmluvnej úpravy vzťahov medzi
zúčastnenými stranami, a to prostredníctvom diplomatických nástrojov. Základnou
tézou je, že integračný proces napreduje len do tej miery, do akej to dovolia štáty.
21
Fiala, P. et al., 2003 s. 17
22
Fiala, P. et al., 2003, s. 17
23
Porovnaj Surmánek, Š. 2003, s. 74
41

Okrem štátneho centralizmu a konfederačných teórii sa v rámci medzivládneho
integračného procesu sformovali aj ďalšie teórie:
• teória vzájomnej závislosti;
• koncepcia viacúrovňového vládnutia.
Teória vzájomnej závislosti
Táto teória sa v rámci intergovernmentalizmu sformovala v priebehu
sedemdesiatych rokov 20. storočia a radíme ju medzi jednu z najnovších teórii.
Základom integrácie je podľa nej vzájomná závislosť národných štátov, ktoré síce
zostávajú kľúčovými a riadiacimi jednotkami zjednocovania, avšak vplýva na nich
množstvo rôznych faktorov. Predpokladajú sa tu vzájomné, nové a úzke väzby
medzi krajinami, ktoré sa vytvárajú v dôsledku administratívnej prepojenosti vlád,
rozdelenia národnej suverenity a rastúcej ekonomickej spolupráce.
Teória vzájomnej závislosti sa nesnaží len o zohľadnenie vplyvov, pôsobiacich
na rozhodovanie národných štátov, ale tiež aj o zohľadnenie rôznych úrovní
konania. Na prvom mieste je vzťah medzi medzinárodno–politickou rovinou a
rovinou domácej politiky. V prípade aplikácie teórie vzájomnej závislosti dochádza
potom k neustálemu prelínaniu týchto rovín, čo sa prejavuje ako medzištátna
spolupráca, odrážajúca súbežne vnútorné udalosti a naopak. Najvýznamnejšie
prúdy v rámci tejto koncepcie, ktoré modifi kujú hlavné tézy, sú napr. liberálny
intergovernmentalizmus, ktorého hlavným predstaviteľom je A. Moravcsik alebo
teória „regime“.
Koncepcia viacúrovňového vládnutia
Teórie vzájomnej závislosti vyvrcholili vznikom koncepcie viacúrovňového
vládnutia, označovanej tiež ako „multilevel governance“, resp. koncepcia
viacúrovňového vládnutia, ktorá podstatne čerpá z teórie vzájomnej závislosti, pričom
rozširuje jej princípy o tzv. viacúrovňové hry, čo vyjadruje skutočnosť, že rokovania
sa permanentne odohrávajú na niekoľkých úrovniach súčasne. Aj keď národný štát
podľa tejto koncepcie predstavuje hlavný prvok všetkého diania, ktorý je primárne
zodpovedný za dosiahnutie svojich cieľov - aj keď už nekontroluje všetky svoje
výstupy - je zároveň ovplyvňovaný inými rovinami medzištátneho vyjednávania. Na
rokovanie využíva priestor na viacerých úrovniach, či už ide o úroveň:
• lokálnu,
42
Politické vedy / diskusia

Politické vedy / diskusia
• regionálnu,
• národnú,
• nadnárodnú.
Európska integrácia sa v tomto chápaní stáva len jednou z rozhodujúcich rovín
rokovania. Podľa predstaviteľov tejto koncepcie je integrácia štátu, a následne
jeho členstvo v nadnárodnom celku, do určitej miery obmedzenie štátu v oblasti
jeho suverenity, ale zároveň zjednotenie prináša jednotlivým národným štátom
väčší priestor pre rokovanie. Štáty, ktoré sú členmi nadnárodného celku (Európskej
únie), môžu európske inštitúcie považovať za svojich spojencov. Nadnárodná
úroveň im ponúka priestor pre lepšiu realizáciu náročných cieľov a pre politické
strany ako aj pre nátlakové a záujmové skupiny - ponúka nový nástroj ich nátlaku.
Rovnako nadnárodná úroveň ponúka možnosť preniesť vykonanie nežiadúcich
opatrení z národnej úrovne na vyššiu úroveň.
Záver
Pri popise integračných modelov je nutné zdôrazniť ich nejednoznačný
charakter. Na jednej strane slúžia na teoretické uchopenie už jestvujúceho stavu
integrácie a sú pomocným nástrojom analýzy, na druhej strane sú často ideovopolitickou
koncepciou, ktorá vyjadruje politické alebo sociálne predstavy o tom,
kam by mal integračný proces smerovať. Predstavujú teda len určité teoretické
konštrukcie, prostredníctvom ktorých ale nie je možné zjednocovací proces
charakterizovať. Samotný charakter integrácie a permanentný vývoj európskych
štruktúr znemožňuje využiť čo i len jeden z modelov. Pri určitom zovšeobecnení
môžu slúžiť ako jedna z ciest k pochopeniu jednotlivých vplyvov, pôsobiacich
na zjednocovanie Európy a je možné ich využiť ako pomôcku pre klasifikáciu
jednotlivých integračných štádií a cieľov.
Súťaženie medzi jednotlivými školami a nachádzanie rôznych kompromisov
je neodmysliteľnou súčasťou vývoja európskych štruktúr. Žiadna z uvedených
politických či právnych koncepcií nikdy úplne neprevážila, aj keď ich rovnováha
bola v rôznych obdobiach rôzna. Západoeurópske štáty sa v podstate zhodli
v otázke vytvorenia zjednotenej Európy ako rozľahlej ekonomickej zóny bez
vnútorných hraníc a ekonomických bariér, ktorá má byť konkurencieschopná voči
americkej a japonskej ekonomike, avšak už menšia zhoda sa dosahuje v otázkach
stupňa a rozsahu politického zjednocovania. Keď sa v päťdesiatych rokoch
43

Politické vedy / diskusia
začali budovať Európske spoločenstvá, federálna Európa alebo asociácia štátov
boli dva hlavné pojmy, ktoré sa používali na opísanie celkovej integrácie. Ideál
organizácie s nadnárodnými rozhodovacími právomocami, ako to bolo vyjadrené
v rôznych podobách predstavou o federálnom štáte, reprezentoval smer, ktorým
sa riadili politiky Talianska, Nemecka a štátov Beneluxu. To bolo v rozpore
s predstavou francúzskeho prezidenta de Gaulla o „Európe národných štátov“
založenej skôr na medzivládnej spolupráci suverénnych štátov.
Aj v súčasnosti je Spoločenstvo rozdelené tým, či si zvoliť medzivládny
alebo nadnárodný rozvoj a zdá sa, že rozhodovanie medzi týmito aspektami
bude zohrávať podstatnú úlohu aj v novej Európe, rozšírenej o ďalšie členské
štáty východnej a strednej Európy. Odlišné predstavy o podobe zjednotenej
Európy sa odrazili aj v rôznych fázach vývoja inštitucionálneho mechanizmu
Európskeho spoločenstva a Európskej únie. V popredí pozornosti rôznych
integračných teórií sú teda zásadné otázky, akými sú napr. príčiny, ciele,
podmienky, hranice rozvoja a formy nadnárodného politického spoločenstva,
otázky utvárania čo najdemokratickejšieho a najefektívnejšieho fungovania
nadštátnych a medzištátnych orgánov a mnohé ďalšie. Tieto aspekty v značnej
miere ovplyvňujú aj utváranie inštitucionálneho aparátu Európskej únie a vyúsťujú
do úvah a konkrétnych postupov realizácie inštitucionálnych reforiem v rôznych
štádiách vývoja Európskeho spoločenstva.
Literatúra:
FIALA, P. et al. Evropská unie. 1. vyd. Brno. 2003. Centrum pro studium
demokracie a kultury. 743 s. ISBN 80-7325-015-2.
KARLAS, J.: Globalizace, identita a evropská integrace - Evropa jako globální
aktér. In: Mezinárodní vztahy, roč. 38, 2003, č. 1, s. 28-51. ISSN 0323-1844.
McCORMICK, J.: Poznávame Európsku úniu. 1. vyd. Pezinok. 2000. Formát. 257
s. ISBN 80-89005-00-4.
MICHNÍK, Ľ. et al.: Slovensko a Európska únia. 1. vyd. Bratislava. 1997. Sprint.
207 s. ISBN 80-88848-11-3.
POLÁČEK, P.: Evropská unie – cesta do otroctví. 1. vyd. Praha. 2003. Matice
Čech, Moravy a Slezka. 171 s. ISBN 80-903384-0-2.
SAMSON, I.: Vývoj Európskej únie ako systému politickej a ekonomickej integrácie.
In: Sýkora, P.: Európska integrácia. Úvod. 1. vyd. Bratislava: Centrum európskych
44

Politické vedy / diskusia
štúdií Univerzity Komenského, 2000. 261 s. ISBN 80-89005-01-2.
SURMÁNEK, Š.: Základy politológie. 1. vyd. Košice. 2003. Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach. 228 s. ISBN 80-7097-530-X.
SÝKORA, P.: Európska integrácia. Úvod. 1. vyd. Pezinok. 2000. Centrum
európskych štúdii Univerzity Komenského. 261 s. IBSN 80-89005-01-2.
ŠALING, S. et al.: Veľký slovník cudzích slov. 1. vyd. Veľký Krtíš. 1997. SAMO
– AAMM. ISBN 80-967524-0-5.
ŠÍBL, D.: Európska únia: minilosť – prítomnosť - budúcnosť. 1. vyd. Bratislava.
1995. Iris. 176 s. ISBN 80-88778-08-5.
ŠÍBL, D.: Európska únia a Slovensko. Problémy. Dokumenty. Otázky. 2. vyd.
Bratislava. 1998a. Sprint vfra. 166 s. ISBN 80-88848-42-3.
ŠÍBL, D.: Európska únia- náš cieľ. Áno či nie 1. vyd. Bratislava. 1998b. Ekonóm.
49 s. ISBN 80-225-0945-0.
ŠÍBL, D.: Európska únia, naša brána do 3. tisícročia. Bratislava. 1998d.
Ekonóm,
TOMÁŠEK, M.: Statě o Evropské unii. 1. vyd. Praha. 1994. Codex. 64 s. ISBN
80-901683-0-2.
WEIDENFELD, W. et al.: Evropská unie od A po Z. Sprievodca európskou
integráciou. 1. vyd. Bratislava. 1997. Sprint. 271 s. ISBN 80-88848-40-7.
ZLÝ, B.: Evropská unie a integrační procesy od A až do Z. 1. vyd. Ostrava. 1997.
Montanex. 107 s. ISBN 80-85780-86-0.
45