Untitled - Žilinský samosprávny kraj

TurzovciZborník z konferencieVydal: Žilinský samosprávny kraj, www.regionzilina.skZostavili: Monika Bebčáková, Monika SedliakováJazyková korektúra: Katarína KlučkováGrafické spracovanie a tlač: M KREO, s. r. o.Prvé vydanieISBN 978-80-971035-7-6

TURZOVCIZborník z konferencieObsahJuraj T H U R Z Ografologický rozbor (sonda) osobnostiIng. Bc. Jozef MatejČlen Slovenskej grafologickej spoločnosti, grafológ a súdny znalec písmaThurzovci a OravaPhDr. Martin ChmelíkOravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom KubíneThurzovci v HlohovciMgr. Peter NovosedlíkVlastivedné múzeum v HlohovciPamiatky na Turzovcov v Šintave - Seredi a Čiernom BrodeMgr. arch. Rastislav PetrovičKrajský pamiatkový úrad v TrnaveOsobnost olomouckého biskupa Stanislava I. Thurzaz Béthlenfalvy (1470–1540)PhDr. Jan Al Saheb, Ph. D.Centrum pro hospodářské a sociální dějiny Filozofické fakulty Ostravské univerzityPalatín Štefan Illésházy – predchodca a súčasník Juraja ThurzaPhDr. Karol DzuriakLiptovské múzeum v RužomberkuOsudy Sobášneho paláca v BytčiMgr. Michal JureckýPovažské múzeum v ŽilineTurzovci v literatúreIvana Uríková − Nataša LajdováKrajská knižnica v ŽilineSila Turzovho príbehu......alebo ako dovidieť od historickej osobnostik marketingovej značkeMgr. Zuzana Muchová, PhD.Úrad Žilinského samosprávneho kraja,odbor kultúry, cestovného ruchu, zahraničných vzťahov a informácií714283742516372845

TURZOVCIZborník z konferencieJuraj THURZOgrafologický rozbor (sonda) osobnostiIng. Bc. Jozef Matejčlen Slovenskej grafologickej spoločnosti, grafológ a súdny znalec písmaPísmo a zvlášť rukopis ako skúmaný predmet (materiál) je styčným bodom, prienikomzáujmov mnohých vedeckých disciplín. Pre pedagóga je o. i. zdrojom informácií o úspešnostiprebiehajúceho výchovnovzdelávacieho procesu, v ktorom „analyzuje produktyčinnosti (rukopis) žiaka,“ pre klinického psychológa je písmo (rukopis) len jednou z mnohýchpsychodiagnostických metód (projektívnou technikou) „poznávania a hodnoteniaosobnosti“, pre umelca je písmo (rukopis) na obraze alebo plagáte jedným z mnohých„výrazových prostriedkov“ na čo najvýstižnejšie uchopenie myšlienky, ktorou chce vedomeosloviť pozorovateľa. Náš − Váš rukopis tiež oslovuje pozorovateľa − čitateľa vosvojej formálnej, vedomej, otvorenej podobe, no aj nevedome, skryte, vypovedá o tomnajvnútornejšom „JA“.A čo archivári, historický výskum? Grafológiu zaraďujú „iba“ medzi pomocné vedy historické.To „iba“ má upozorniť na fakt, že súčasný stupeň poznania a možnosti grafológie sú podstatneširšie, ako tomu bolo v minulosti.Ctený pán Prof. A. Húščava (Dejiny a vývoj nášho písma, str. 6, SAVU, Bratislava 1951) uvádza,citujem: „...myšlienky a reč minulých generácií žijú v písme a práve prostredníctvompísma nemé ústa mŕtvych pokolení rozprávajú s generáciami prítomnými i budúcimi.“Dovolím si ho mierne parafrázovať, či doplniť, že: „myšlienky a reč minulých generáciíožívajú prostredníctvom ich písma. Máme tak možnosť cez priestor času takmer vo virtuálnejpodobe sa s nimi naživo celkom bezprostredne porozprávať.“ Takáto neformálnakomunikácia doslova „in natura“ presvetľuje nejasnosti toho, čo pisateľ chcel, no nevedelči nemohol zaznamenať.Bádateľské snaženia historikov často sprevádzajú úskalia problémov najrôznejšieho charakteru.Grafológia v sebe syntetizuje množstvo poznatkov iných vied a nadobúda takinterdisciplinárny charakter. Dáva ich do nových súvislostí a pomáha skúmať predmet:rukopis osobnosti, resp. osobnosť pisateľa ako takú. Využitie tohto staronového pracovnéhonástroja bádateľa dovoľuje hlbší prienik do deja historických udalostí, nachádzaťnové súvislosti, verifikovať neomylné pravdy dobových kronikárov, dejepiscov, a posúdiťtak nanovo mieru sociálnej žiaducnosti ich záznamov bez ohľadu na formu alebo materiálzáznamu.Aby toto poznávanie na kvalitatívne vyššom stupni bolo pokiaľ možno čo najobjektívnejšie,majme na zreteli problémy technického, osobného aj etického rázu.Toto pojednanie má po formálnej stránke napomôcť objektivizovať osobnosť JurajaThurzu.7

TURZOVCIZborník z konferencieRovnako však má (ako hlavný cieľ) napomôcť čitateľovi (poslucháčovi) sprostredkovaťproces štúdia, sumarizácie informácií, použité metódy, prostriedky a postupy určeniaosobnostných kvalít pri hodnotení tejto historickej postavy. Pomáhame tak objektivizovaťdoterajšie fakty, vypĺňať biele miesta poznania, prípadne korigovať neadekvátneočakávania bádateľa histórie.Aj táto krátka sonda do osobnosti J. T. ukazuje zložitosť procesu hodnotenia rukopisu.Konštatujeme zatiaľ istý výpadok niektorých veľmi potrebných východzích grafologickýchfaktorov, čo má vplyv na jednoznačnosť zistení, ktoré sa tak pohybujú viac v pravdepodobnostnejrovine, alebo aj s konštatovaním „nedefinovateľné“. Nakoniec, istámiera opatrnosti, rezervovanosti a zdravého skepticizmu je aj v tomto prípade namieste.Verím, že tento príspevok prispeje k prehĺbeniu vášho záujmu o grafológiu všeobecne,zvýši vašu profesionálnu istotu v rámci pracovných nástrojov historických vied a nakoniec,aj po spoločenskej stránke, dôverne priblíži osobnosť miestokráľa Juraja Thurzu.A/ Limity participácie grafológie na historickom výskumea) Vymedzenie pojmovDovoľte, prosím, veľmi krátku, ale ako uvidíme neskôr, nutnú sondu do vedeckej disciplíny− grafológia. Vedecká preto, lebo ako každá veda má predmet, t. j. písmo (najčastejšievo forme rukopisu) a metódy (pozorovanie, meranie, porovnávanie atď.).Občas sledujeme polemiku o pojme „grafológia“ a čo je obsahom písmoznalectva – takže?a1/ Grafológia (psychológia písma, analýza písma, grafoanalýza a iné pojmy) hľadá, skú--ma a interpretuje znaky a určuje povahové vlastnosti pisateľa – hodnotí kvalitatívnustránku osobnosti.a2/ Písmoznalectvo (hľadá, skúma a interpretuje znaky písma, z čoho určuje autorstvopisateľa podľa kritérií zhodnosti/rozpornosti znakov písma v spornom a porovnávacomtexte ručného alebo strojového písma. Určuje (potvrdzuje/vylučuje) autorstvo pisateľa− nehodnotí kvalitu osobnosti.Obidve časti sa vzájomne do istej miery prelínajú, v našom prípade skúmania a kvalitatívnehohodnotenia osobnosti J. T. budeme používať vžitý termín z populárno-náučnejliteratúry – g r a f o l ó g i a v zmysle hodnotenia kvalitatívnej stránky osobnosti.b) Vonkajšie premennéNa hodnotenie písma (rukopisu zvlášť) má vplyv jeho autenticita. Potrebujeme aspoňpredbežne zistiť jeho pravosť. Je buď vierohodne doložená, alebo zistená, resp. overenápísmoznaleckými metódami formou odborného vyjadrenia alebo znaleckým posudkom.TURZOVCIZborník z konferenciePredbežne zistiť a posúdiť myšlienkového autora, faktického pisateľa (čo môže byť ajniekoľko osôb) a adresáta z hľadiska vzťahu (charakteru a úrovne) k pisateľovi.S ohľadom na zadanú otázku je potrebný dostatočne početný a pestrý (obsahom, formou,z rôznych časových období) písomný materiál.c) Vnútorné premennéPotreba znalosti „školskej” predlohy, vzoru písanej abecedy (prípadne viacerých), ktorúsi daná osoba osvojila ako prvú, vrátane ďalších (jazyková mutácia, formy písma), eventuálnefyzický vek (obdobie).Potreba znalosti podmienok vzniku rukopisu v momente písacieho aktu, ako materiálne,tak aj psychické. Medzi materiálne zaraďujeme použitý písací nástroj (husacie brko)vrátane „náplne“, písací materiál (ručný papier, pergamen, koža), druh a kvalita podložky,osvetlenie (prirodzené, umelé − fakle, sviece), denná a ročná doba (únava, chlad −stuhnutie prstov), interiér − exteriér, poloha tela (sediac, stojac), voľnosť pohybu píšucejkončatiny (vyzlečený, oblečený a s rukavicami) a celkovo osobný pocit komfortu, t. j.,či dané materiálne podmienky korešpondujú s predchádzajúcimi situáciami, za ktorýchboli vytvorené zhodné či podobné rukopisy. Medzi psychické podmienky zaraďujemespomínaný pocit komfortu, aktuálny psycho-somatický stav (osobný vzťah k adresátovi,stres, únava, choroba, momentálna indispozícia − intoxikácia, alkohol, zranenie alebojeho následky, tiež adekvátne dispozície z hľadiska ontogenézy, pôvodné sociálne prostrediea iné).d) Vyhodnotenie rukopisuKonkrétny význam znaku vplyvom vonkajších a vnútorných premenných môže nado--búdať rôzny charakter. Psychológovia poznajú pojmy reliabilita a validita v testochosobnosti. Obdobne je to aj v grafológii, ktorá môže správne interpretovať len tie znaky,ktoré spĺňajú podmienku kauzality, stability v čase a priestore, opakovateľnosti atď. Tedasa pýtame, či konkrétny znak vyjadruje naozaj to, čo chceme zistiť, či naozaj meria a charakterizujeto, čo nás zaujíma na osobnosti. Či je to tak vždy, za každých podmienok,v každej situácii, za každých okolností, či je dostatočne spoľahlivý, adekvátny (primeraný).Hodnotiaci súd na škále významnosti znaku často interpretujeme na úrovni vyššej/nižšej pravdepodobnosti, napr.: „je veľmi pravdepodobné, že“, „takmer určite“, „oprávnenesa domnievame“ atď., čo uvidíme aj v záverečnom posudku J. T.Na ilustráciu pre potrebný laický náhľad do práce grafológa uvádzame jeden z možnýchvariantov vyhodnotenia, z ktorého je zrejmá skladba znakov, škála významnosti a celkovéhodnotenie osobnosti. Z priestorových dôvodov nie je možné podať podrobnúcharakteristiku čo i len jedného znaku, spôsob jeho získavania, hodnotenia atď.e) Limity participácie grafológie na historickom výskumeZ vyššie uvedeného pojednania je zrejmé, že miera úspešnosti a výpovedná hodnotanameraných veličín a celkového hodnotenia je determinovaná samotnými možnosťami8 9

TURZOVCIZborník z konferencieistým zistením stability, to znamená, že priestor bol prinajmenšom temperovaný (vojenskýstan, murovaný objekt – hrad) a ani v rukopise nezisťujeme prvky spazmu, insufičnéčrty grafém a podobne.Celkovo sa nám osobný komfort pisateľa javí ako veľmi vyrovnaný, no v závere života(posledných 5−7 rokov) badať niektoré zmeny v proporciách a veľkosti grafém, čo evokujeaj otázku udržania si dostatočnej kvality zraku (no to sme podrobnejšie nemali možnosťoveriť).Psychické podmienky determinujúce kvalitu písma sa takmer neprejavujú, hoci vieme,že listy vznikali v najrôznejších situáciách (obchodné, služobné cesty, vojnové výpravyatď.), čo naznačuje mimoriadnu výdrž, odolnosť a schopnosť vyrovnávať sa po dlhúdobu s enormnou záťažou. Táto vigilancia prejavujúca sa v písme potvrdzuje pravdivosťdobových záznamov aj fakty z doterajšieho historického výskumu. Ak už, tak zmeny súbadateľné v tých pasážach, ktoré sú navýsosť osobné, skryté či otvorenejšie, týkajúcesa spoločnej rodiny a intímnych vecí manželstva. Z hľadiska ontogenézy sú hodnotenérukopisy realizované v stabilizovanej fáze, ide o konsolidovanú, vyzretú osobnosť.Listy najrannejšieho obdobia naznačujú niektoré zmeny a posuny v sociálnom prostredíprejavujúce sa neskôr v správaní a v postojoch Thurzu v strednom veku.TURZOVCIZborník z konferenciea) Introverzia, submisivita, afiliácia, konformita sa prejavujú spravidla a najčastejšie: viazanímgrafém arkádami a uhlami, pomalosťou písania, kolmým až ľavým sklonom, prevahouľavobežnosti, väčšou terciálnou šírkou a širšími margami, slabším tlakom, klesajúcimiriadkami, ale aj menším, skôr vľavo lokalizovaným podpisom a ďalšie.b) Extraverzia, dominancia, hostilita, individualita sa prejavujú vo viazaní grafém girlandami,rýchlejším písmom, pravým sklonom, prevahou pravobežnosti, menšou terciál--nou šírkou, užšími margami, silnejším tlakom, vyrovnanými až stúpajúcimi riadkami,väčším a vpravo lokalizovaným podpisom a ďalšie.Názorná ukážka so sprievodným komentárom s poukazom na mladší, stredný vek a záverživota J. T. z pohľadu sociability a v písme − znakoch manifestujúcich sa prebiehajúcichzmien.c) Vyhodnotenie rukopisu podľa obr. schémy č. 4 a ukážky 2 (analýza znakov 1 až 25)(Je hodnotený rukopis na súkromnom liste, vyňatý z korešpondencie náhodným výberoma niekoľko ďalších na porovnanie a overenie stability charakterizovaných znakov.Z časopriestorových dôvodov sa zameriame na sociabilitu osobnosti J. T.)d) Vyhodnotenie rukopisu podľa obr. schémy č. 4 a ukážky 2 (syntéza znakov 25 až 1)e) Písomné spracovanie zistených skutočností, charakteristika autora rukopisuC/ POZORUHODNOSTI V ONTOGENÉZE JURAJA THURZU(CEZ PRIZMU GRAFOLÓGIE)Predložené listiny (súkromná korešpondencia − adresátom je manželka Alžbeta) súna prvý pohľad rovnaké. Formou, jazykovým štýlom a v podstate aj obsahom. Za povšimnutiestojí niekoľko znakov a ich premenlivosť (variabilita) so zameraním na sociabilituosobnosti.Sociabilitu chápeme ako schopnosť interpersonálnej komunikácie (aj neverbálnej) v sociálnomprostredí. Začína sa v rodine, pokračuje medzi rovesníkmi, dotýka sa kultúrnehoa spoločenského prostredia, kde osobnosť zaujíma určité „status quo“.V rukopise sociabilitu vystihuje viazanosť písma, rýchlosť písma, sklon písma, úbežnosťpísma (prevaha a smerovanie ťahov), terciálna šírka (vzdialenosť medzi slovami), margá(okraje listiny), písací tlak, charakter riadkov a iné.12 13

TURZOVCIZborník z konferenciedobí ešte vo výstavbe. Hlavným architektom tohto zámku, budovaného v r. 1571–1574,bol staviteľ Ján Kilián, rodák z talianskeho mesta Miláno. Okrem hlavného architekta sana stavbe podieľali aj ďalší najatí špecialisti z Talianska. 9František Thurzo mal štyri deti, ale jeho hlavnými dedičmi sa mali stať jeho synovia Juraja František. V čase Františkovej smrti, 17. 3. 1574, boli obaja chlapci ešte maloletí, pretoboli zvolení tútori na čele so Stanislavom Thurzom, ktorí sa mali starať o ich výchovua ochranu. František vo svojom závete stanovil, že sa mali obaja jeho synovia podeliťo vlastníctvo Oravy: „Oravský hrad prenechávam svojim dvom synom, Jurajovi a Františkovi,ale pod tou podmienkou, aby môj starší syn Juraj mal vedúce postavenie, ale abysa s príjmami z Oravského panstva rozdelil so svojim bratom Františkom. Výkonnú mockastelána na Oravskom hrade zanechávam svojmu vernému služobníkovi Jánovi Abaffi,aby on bol na Orave správcom, hrad nikomu nevydal, ale ho verne chránil pre moju manželkua pre mojich dvoch synov.“ 10Spomenutým kastelánom Oravského hradu a správcom Oravy bol zeman Ján Abaffi,pôvodom z Báčky, odkiaľ ušiel po jej okupácii Osmanmi. Veľa rokov vykonával funkciukastelána Oravského hradu a po Františkovej smrti bol poverený ochranou Oravskéhohradu v mene jeho syna, vtedy maloletého Juraja Thurzu. Za jeho zásluhy mu Juraj Thurzodaroval v r. 1585 obec Hornú Lehotu. 11Hlavnou oporou moci Františka Thurzu na Orave bol Oravský hrad. V súvislosti s bezpečnostnousituáciou a s vývojom vojenského umenia v priebehu 16. stor. bolo potrebnémodernizovať opevnenie Oravského hradu. František Thurzo nadväzoval svoje stavebnéaktivity na dielo predchádzajúceho vlastníka Jána z Dubovca. Modernizačné úsilie si vyžiadaloveľké náklady. Hlavné práce sa týkali neskoro stredovekého opevnenia a budovhorného hradu, tzv. citadely. Citadela bola rozšírená tak, že zabrala takmer celú plochuhradného brala, v jej priestoroch vznikli pozície pre delá a vznikol systém zachytávajúcivodu zo striech do vodnej cisterny. Práce boli ukončené v r. 1559. František Thurzo nechalpostupne modernizovať aj opevnenia v dolnej časti hradu, predovšetkým na jehopodnet vznikla druhá, nová hradba, neskôr zabudovaná do vonkajšieho obvodovéhomúru Thurzovského paláca. Tým vznikol parkan v tvare päťuholníka, ktorého účelombolo zabezpečiť ochranu novej hlavnej vstupnej brány. 129Kurucárová, J.: Thurzovci a Bytča, s. 33. In: Zborník Oravského múzea, 1998, ročník XV.10Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 121.11Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 7. In: Zborník Oravského múzea, 1995, ročník XII.12Matejka, M. – Šimkovic, M. – Stehlíková, J. – Čajka, M. – Hlavatá, J. – Straková, L.: Nové poznatky o stavebnomvývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea, 2010,ročník XXVII, s. 117.TURZOVCIZborník z konferencieJuraj ThurzoBudúci gróf Juraj Thurzo a dedič diela Františka Thurzu na Orave absolvoval dobrú prípravuna svoju kariéru, keď bol vychovaný na dvore arcivojvodu Ernesta Habsburského,ktorý mal hodnosť veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku. Výchovné pôsobenie významnéhopredstaviteľa habsburskej dynastie na mladého šľachtica spôsobilo, že sa Jurajstal trvalým stúpencom Viedne, a to navzdory rozdielom náboženského presvedčenia.Habsburgovci boli katolíci a organizátori protireformácie, zatiaľ čo Juraj Thurzo sa stalpresvedčeným protestantom augsburského vyznania. Vďaka jeho pôvodu a zámožnostijeho rodiny sa mu dostalo kvalitného vzdelania, hoci neštudoval na univerzite. Jehoosobným učiteľom bol profesor Jeremiáš Spiegel, pedagóg na univerzite vo Wittenbergu,kde neskôr študoval jeho syn Imrich. 13Konflikt s osmanskou ríšou a jej dopady na OraveKoncom 16. stor. bolo Uhorsko už takmer 100 rokov arénou zápasu medzi kresťanskýma islamským svetom. V deväťdesiatych rokoch rozpory medzi hlavnými znepriatelenýmistranami, t. j. medzi Viedňou a Vysokou Portou vyústili do 15-ročnej vojny. Bezprostrednoupríčinou tohto obrovského vojnového konfliktu sa stal úpadok osmanskej mociv Uhorsku na začiatku 90. rokov 16. stor. Aktívne pôsobenie jednotiek lojálnych cisárovizapríčinilo, že tureckí okupanti nemohli opúšťať posádky bez ozbrojeného sprievodua ich kontrola nad dobytým územím bola oslabená. Tento stav spôsobil kolaps systémuvymáhania daní, z ktorých žili sipáhiovia a posádkové jednotky osmanského vojska. Turecképosádky preto lúpili a okrádali civilné obyvateľstvo. Násilnosti moslimov neostalibez odvety z kresťanskej strany a stúpajúce ozbrojené strety v pohraničí prilievali olejdo ohňa. V januári roku 1593 bol do Bratislavy zvolaný uhorský krajinský snem poverenýorganizovať ozbrojené akcie proti Turkom. Viedol ho arcivojvoda Matej Habsburský.Uhorská šľachta sa snažila získať od viedenského dvora ústupky a získať väčší podielna velení armády. Stavy tým sledovali hlavne vlastný prospech, čo narazilo na odpor dvora,usilujúceho sa naopak o presadenie centralizácie a absolutistických foriem vlády. 14Priebeh pätnásťročnej vojnyBezprostredným podnetom otvorenej vojny medzi Osmanmi a Habsburgovcami sa stalavíťazná bitka kresťanov proti Turkom neďaleko Sisaku v Chorvátsku. V tomto boji, ktorýsvojou intenzitou prekonal rozsah pohraničnej šarvátky, padol aj budinský paša. Sultánnásledne vyhlásil Viedni vojnu. Boje priniesli striedavé úspechy a porážky obom stranám.Turecká armáda dobyla dňa 4. 10. 1593 Vesprém, cisárska armáda zvíťazila pod velením MikulášaPálffyho dňa 3. 11. 1593 pri Pákozde. Dňa 27. 11. toho istého roku bolo oslobodenéFiľakovo a Modrý Kameň. Jarný nástup cisárskych vojsk v r. 1594 korunovalo znovudobytieNovohradu, ktorý bol oslobodený dňa 10. 3. 1594. Jeho turecká posádka kapitulovala podpodmienkou slobodného odchodu. 15Cisárska strana sa v priebehu roku 1594 pokúsila rozvinúť svoje úspechy. Navzdory vynaloženémuúsiliu bol pokus oslobodiť Ostrihom neúspešný. V máji r. 1594 cisárske vojsko generálaTieffenbacha porazilo Osmanov pri Jászberényi, ale kresťania víťazstvo nedokázalivyužiť na obsadenie Pešti ani Hatvanu. Bitka pri Ostrihome dňa 2. 9. 1595 sa naopak skončilatriumfom cisárskej armády. V dôsledku porážky osmanských poľných vojsk sa vzdala aj tureckáposádka mesta. Cisárska armáda následne obsadila aj Vacov a Vyšehrad. Dosiahnutéúspechy kresťanov do značnej miery znehodnotil pád mesta Jágru do tureckých rúk, čo sastalo 11. 10. 1596. Cisárska strana vyslala svoju armádu s cieľom získať toto dôležité mestospäť. Všetky nádeje na znovu získanie Jágru zmarili Turci svojím víťazstvom v bitke pri Mezőkerestesiv dňoch 26.–28. 10. 1596, ktoré Osmani hodnotili ako druhý Moháč. Táto porážkamala zásadný význam pre výsledok vojny. Cisárske vojská sa otvorenej bitke v ďalšom priebehuvojny vyhýbali a namiesto toho sa zamerali na obliehanie tureckých pevností. Aktívne13Lengyelová, T.: Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu. in: Zborník Oravského múzea, 2006, ročník XXIII, s. 714Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava, 1995, s. 36.15Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava, 1995, s. 37.16 17

TURZOVCIZborník z konferencieboli na jar a na jeseň, keď boli turecké vojská na zimoviskách. V letných mesiacoch si udržiavalainiciatívu osmanská armáda. Od r. 1597 konflikt ustrnul a zmenil sa na pozičnú vojnu. 16Juraj Thurzo aktívne pôsobil na bojiskách tejto veľkej vojny. Osobne sa zúčastnil v r. 1594bojov pri Ostrihome a Stoličnom Belehrade, pri úspešnom obliehaní hradov Hajnáčkaa Modrý kameň. Vďaka svojim zásluhám postupoval vo vojenskej hierarchii a od r. 1599bol hlavným kapitánom preddunajského kapitanátu, jedného so šiestich vojenskýchokruhov kráľovského Uhorska. (Táto vojenská organizácia bola vytvorená v r. 1564.) 17Orava, jedna z rodinných dŕžav Juraja Thurzu, nebola priamo zasiahnutá vojenskýmiudalosťami, ale na jej obyvateľov doliehali hospodárske a finančné náklady, ktoré si vyžiadalivojenské operácie. Juraj Thurzo pôsobil na bojisku s vlastným vojskom, ktoré sivydržiaval na vlastné náklady, ktoré pochádzali aj z daní a dodávok materiálu a zásobod Oravcov. Juraj Thurzo sa ako zemepán panstiev Orava, Lietava a Bytča so svojimi príkazmiobrátil na svojich úradníkov, aby zabezpečili financie a dodávky pre vydržiavanievojska: „Na drábov opäť je potrebné vybrať peniaze na budúci mesiac, a to, aby každédve usadlosti vydržiavali jedného ozbrojeného muža, dvorským špánom prikážte v mojommene, aby poslali peniaze na pešiakov z Oravy, Lietavy a Bytče. Z každej usadlostinech je vybraná suma 4 zlaté. Nech pošlú aj sliepky, husi a ovos, nech pošlú aj piva, nechzásoby pošlú do môjho vojenského tábora.“ Hospodárske zaťaženie všetkého obyvateľstva,hlavne však poddaných, dosiahlo na začiatku 17. stor. neúnosných rozmerov.Kým ešte v r. 1598 bolo na Orave zdanených 1 169 domov, koncom vojny, v r. 1604, bolomožné zdaniť už len 553 domov, viac než polovica usadlostí bola opustená. 1816Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 38.17Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 7. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.18Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 131.19Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 81.TURZOVCIZborník z konferenciePovstanie Štefana BočkajaSúčasťou veľkej vojny medzi Habsburgovcami a Osmanmi sa stalo povstanie, ktoré vypuklov r. 1604. Útrapy a pustošenie počas pätnásťročnej vojny vyhrotili roztržku medziViedňou a časťou uhorskej šľachty. Ideovým odôvodnením konfliktu medzi časťou uhorskýchstavov a cisárskym dvorom sa stala protireformácia. Väčšina obyvateľstva Uhorskabola na začiatku 17. stor. stúpencom reformácie, prívrženci reformných hnutí pochádzalizo všetkých spoločenských vrstiev. Vojenská situácia a prítomnosť cisárskych vojskv Uhorsku motivovali Habsburgovcov, aby urýchlili svoj protireformačný program v tejtokrajine. Aktivity katolíckej strany vyvolali veľký odpor zo strany protestantov, na čelektorých začal vystupovať sedmohradský magnát Štefan Bočkaj. Tento šľachtic bol pôvodnestúpencom Viedne a bojoval proti Turkom v Sedmohradsku. Ale keď Sedmohradskoovládli cisárske vojská, prišiel o miesto varadínskeho kapitána a o časť majetkov,v dôsledku čoho sa stal lídrom protestantskej opozície. Keď cisárske jednotky, ktorýmvelil Juraj Belgiojoso, začali obsadzovať Bočkajove majetky, postavil sa im na vojenskýodpor. 19Povstalci vystupovali voči Viedni so zámerom vybojovať náboženskú slobodu pre protestantov.Nakoľko Juraj Thurzo bol protestant a významný veliteľ armády v Uhorsku, snažilsa ho líder povstalcov presvedčiť, aby sa pridal k odporu proti cisárovi. Juraj Thurzo všakodmietol. Ani on nebol nadšený z protireformačnej činnosti cisárskeho dvora, ale k povstaniusa nepripojil, lebo hlavným spojencom Bočkaja bolo Turecko. Juraj s Bočkajom rokoval,ale jeho konanie bolo motivované predovšetkým snahou zabezpečiť si vlastné majetkypred spustošením. Svedectvom je list, v ktorom písal manželke: „Práve mi priniesli ochrannýlist, aby Bočkajovci nevyplienili moje majetky. Netreba ho však nikomu ukazovať, lenvtedy, ak by do mojich panstiev chceli vtrhnúť hajdúsi, lebo v liste (Bočkaj) píše, že sommu odprisahal vernosť, v čom nie je ani trochu pravdy a ani nebude. Je to dobré len protiHajdúchom, lebo ak by ho videli nejakí dôležití ľudia, nebolo by to dobré a nemali by o mnevôbec žiadnu dobrú mienku.“ 20Juraj však dohodám s Bočkajom neveril a pripravoval sa na obranu svojich panstiev predpovstalcami. V rámci obranných príprav preveroval bojovú pohotovosť posádky Oravskéhohradu. Z jeho listu, datovaného dňa 1604, je zrejmé, že posádka zanedbávala svojepovinnosti: „Ja som tu síce v pevnom zdraví, ale ten prekliaty dvorský špán ani v najmenšomsa nepripravil na obranu hradu a vôbec nedbal a neuposlúchol moje nariadenia a rozkazy.Dnes som palicu dolámal na tom zlom človeku. Toľko nedbanlivosti bolo na hrade,že zásoba potravín by nevystačila ani na tri dni. Vďaka Pánu Bohu, že som sem včas prišiel,lebo snáď ani jeden hrad by tak rýchlo nezahynul, keby ho nepriateľ napadol...“ 21Thurzove obavy boli opodstatnené, lebo v r. 1605 postúpili povstalci na územie strednéhoSlovenska a začali pustošiť jeho majetky. Hajdúsi z vojska Štefana Bočkaja, ktorýmvelil plukovník Gregor Hajda, vpadli na Oravu. Dôstojníci z Hajdovho pluku, kapitán MikulášSennyei a Michal Dengelegi v mene svojho pána Štefana Bočkaja zvolali na deň6. 5. 1605 generálnu kongregáciu Oravskej stolice, ktorej odovzdali povstalecké ultimátum,aby sa oravská šľachta pridala k Bočkajovi a zorganizovala zásobovanie jehojednotiek v Likave. Podžupan Štefan Kubínyi, ktorý zastupoval neprítomného Thurzu,ultimátum odmietol. Zápas o Oravu medzi Bočkajom a Thurzom vyvrcholil bitkou priOravskom hrade dňa 27. 12. 1605. Posádku obliehaného hradu posilnili obyvatelia oravskýchdedín. Bitka skončila víťazstvom posádky Oravského hradu a Oravcov. O priebehuvpádu o pustošení hajdúchov v r. 1605 na Orave sa zachovalo nasledovné svedectvo:„Hajdúsi v službách Štefana Bočkaja podnikli inváziu do Oravskej stolice, do svojich táborovodvliekli mnoho koristi a mnoho ľudí pripravili o život. V r. 1605 prápor hajdúchov, ktorémuvelili kapitán, nazývaný menom Gregor Hajda a jeho zástupca menom Štefan Nagy,ktorí svoj vojenský tábor premiestnili na územie Oravskej stolice, túto istú stolicu žalostnýmspôsobom vyplienili a ich teroru bol učinený koniec až potom, keď kapitán oravskej hradnejposádky zhromaždil oravských poddaných, ktorí spoločne porazili hajdúchov v boji,približne 400 z týchto hajdúchov pobili a ich mŕtve telá nahádzali do rieky Oravy. Títo hajdúsinašli smrť ako odplatu za svoje lotrovské činy, ktoré spáchali.“ 22Porážka hajdúchov na Orave mala značný ohlas. Samotný Štefan Bočkaj sa sťažoval, že:„Poddaní so zbraňou v ruke bojovali proti hajdúchom a 400 z nich biedne sťali, zabili a pohádzalido rieky Oravy.“ 23Vojnové pustošenie sa neobmedzovalo len na vojenské operácie. Veľkú záťaž pre obyvateľstvopredstavoval aj presun jednotiek. Príkladom je situácia z r. 1606 zachytená v listeAlžbety Czoborovej, v ktorom sa dňa 3. 1. 1606 sťažovala Ľudovítovi Rákozcimu: „Ako20Lengyelová, T. – Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 117.21Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 135.22Durikovič, J.: Historia factorum acris Arva, 1803, In: Zbierkový fond Oravského múzea, H-4210, s. 9.23Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 92.18 19

TURZOVCIZborník z konferenciesom počula, Jeho výsosť Vás menovala krajinským kapitánom a vojsko Jeho výsosti tu horeje tiež pod velením Vašej milosti. Tí, ktorých odvelili na Oravu, ako mi napísali, robia veľmiveľké škody na chudobe, mučia a zabíjajú úbohých ľudí, pustošia a potulujú sa. Pán Bohvidí, že moji sluhovia ich dobre pohostili vínom i všetkým ostatným, keď prechádzali cezOravu, ale oni na to nedbali, vôbec sa nedržali artikúl (predpisov pre vojsko). Koľko majerovsom tam mala, všetky zničili. Sluhovia písali Ondrejovi Csomaközimu, aby mi vrátili všetokdobytok, čo mi vojaci zobrali, ale on odpovedal, že to zobrali bez jeho vedomia a nič mi nevrátil.Potom Matej Nagy išiel pod hrad a tam vyraboval moje majery a aj on, keď mu mojislužobníci písali, odpovedal, že keď Csomaközi mohol z mojich ostatných majerov zobraťvšetok môj dobytok, ani jeho bojovníci nie sú o nič podradnejší, aby nemali úžitok z dobytkana mojich majeroch. Odohnali mi niekoľko sto oviec a spôsobili nevýslovné škody.“ 2424Lengyelová, T. – Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 2325Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 139TURZOVCIZborník z konferenciePalatín Juraj Thurzo, dedičný zemepán OravyJuraj Thurzo sa aktívne podieľal na vedení vojenských operácií aj na uzavretí mieru s Turkamia Bočkajom. Cisársky dvor si uvedomoval jeho zásluhy a v r. 1606 bol Juraj Thurzopovýšený do grófskeho stavu. Spolu s grófskym titulom dostal dedične do vlastníctvaOravský hrad a k nemu patriace panstvo. Zásluhy nového grófa uznal cisár Rudolf II. vosvojej darovacej listine (donácii) zo dňa 7. 3. 1606: „My Rudolf, zvolený cisár svätej ríšerímskej, kráľ český a uhorský, veľkovojvoda rakúsky a t. ď. dávame na všeobecnú známosť,že sme dlžníkom a máme milostivý ohľad na slávou ovenčenú vernosť, neochvejnú lojalitu,najmilšie a nesmierne početné zásluhy, trvalé a verné služby, ktoré pre nás vykonal náš vernýa osvietený Juraj Thurzo z Betľanoviec, hlavý župan Oravskej stolice, hlavný kráľovskýpohárnik a náš radca. Tieto služby vykonal a učinil v prospech našej svätej koruny nášhokráľovstva uhorského, taktiež našej milosti od mladých rokov, až do dnešného dňa. Slúžilnám v ťažkých záležitostiach svojou vhodnou pomocou od počiatku nášho panovania aždo prítomnosti, a to neprestajne, pri riešení jemu zverených ťažkých záležitostí a povinností,a to rovnako štátnických, ako vojenských. Slúžil nám v čase mieru i v čase vojny, protiTurkom, ktorí sú úhlavnými nepriateľmi kresťanského sveta, ako aj v čase nebezpečnýchzmätkov a škodlivej vzbury, ktorá nedávno zúrila v našom uhorskom kráľovstve ako obrovskáa krutá pohroma. Obetoval svoje majetky a riskoval vlastný život. Nenechal sa odstrašiťžiadnymi stratami a ťažkými následkami, ale pevne vytrvajúc v poslušnosti a vernosti,na bojisku víťazne odrazil nepriateľské sily, a to s neprekonateľným duchom, najvyššou slávou,verne, statočne, k nášmu láskavému uspokojeniu. Nepochybujeme o tom, že s podobnouúprimnou vernosťou a vytrvalosťou nám bude naďalej slúžiť a veľmi oddanú poslušnosťpreukazovať...“ Oravské panstvo sa stalo dedičným majetkom thurzovského rodu,po meči i po praslici. 25Najvyššou priečkou v kariére Juraja Thurzu bolo jeho vymenovanie za palatína. Po získaníuhorskej koruny sa Ferdinand I. snažil zrušiť úrad palatína a nahradiť ho prohabsburskýmmiestodržiteľom. Po smrti Štefana Bátoryho v r. 1531 ostal úrad palatína neobsadený,pričom jeho kompetencie vykonávala miestodržiteľská rada, a to až do r. 1554,keď bol na nátlak šľachty zvolený palatín Tomáš Nádaždy. Po jeho smrti v r. 1562 ostalúrad palatína opäť neobsadený až do r. 1608, keď bol nový palatín zvolený na základeustanovení Viedenského mieru. 26 Protestanti, ktorí mali v uhorskom sneme väčšinu,zvolili za palatína Štefana Ilešházyho. Po jeho smrti bol za nového palatína dňa 7. 12.1609 zvolený gróf Juraj Thurzo. Tým sa stal najvyšším hodnostárom v Uhorsku, zodpovednýmza vrcholovú politiku v kráľovstve. Jeho najväčším politickým úspechom bolazrejme Žilinská synoda v r. 1610, ktorá položila organizačné základy evanjelickej cirkvia. v. v kráľovskom Uhorsku. V posledných rokoch života sa gróf Juraj Thurzo postupnesťahoval do ústrania. Cisársky dvor opäť rozširoval svoje protireformačné aktivity a netajilsa svojím úsilím vládnuť v Uhorsku absolutistickými metódami. Thurzo sa sklamalvo svojom proviedenskom postoji a na sklonku života sa venoval hlavne hospodáreniuna svojich panstvách. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a 24. 12. 1616 zomrel. Pochovanýbol najprv v Bytči, ale neskôr bol prevezený a slávnostne pochovaný v krypte kaplnkyna Oravskom hrade.Oravský hradJuraj Thurzo zorganizoval rozsiahlu prestavbu Oravského hradu. Motivovali ho nedávneudalosti, keďže v r. 1605 sa Oravský hrad len s veľkými ťažkosťami udržal proti útoku Bočkajovýchhajdúchov. Akútnou sa stala ďalšia a rozsiahla modernizácia jeho opevnenia.V rámci týchto prác vznikla nová vstupná brána do hradu. Najväčší vojenský význam malnový delostrelecký bastión so zabudovanými kazematami, ktorý pohltil staršie opevneniaa zlepšil obranu exponovanej južnej časti hradu. Okrem vojenských prác bola realizovanáaj veľkorysá prestavba obytných priestorov na západnej strane dolného hradu.Stavitelia využili staršiu renesančnú budovu a na jej hornom podlaží vznikol palatínovpalác spojený s priestormi novovznikajúcej kaplnky. 27Hlavným nástrojom moci Juraja Thurzu na Orave bola vojenská posádka, ktorú si vydržiavalna Oravskom hrade. Hrad bol najdôležitejšou pevnosťou v celej stolici a JurajThurzo venoval jeho obranyschopnosti značné úsilie, poučený skúsenosťami z nedávnychvojen. Základom poznatkov o sile výzbroje Oravského hradu je list, ktorý adresovalidňa 17. 8. 1609 grófovi Jurajovi Thurzovi Štefan Guznič a Štefan Hochmanovič, poverenísprávou Oravského hradu. Kastelán a veliteľ hradnej posádky informovali svojho zemepánao vybavení hradnej zbrojnice. Arzenál ťažkých zbraní na Oravskom hrade zahŕňaltri veľké delá, deväť švihovníc a jeden mažiar. Posádka bola vyzbrojená ručnými strelnýmizbraňami, boli to hlavne hákovnice. V hradnej zbrojnici sa ich nachádzalo spolu 103kusov, čo bol značný počet, zásobovanie a údržbu týchto zbraní však sťažovala veľkározmanitosť typov hákovníc. Výzbroj mužstva dopĺňalo deväť veľkých ručníc, zrejme išloo hradobné pušky. Pre strelné zbrane boli k dispozícii tisíce gulí a strelný prach uskladnenýv 45 sudoch. 28Reformácia na Orave a ThurzovciPôsobenie Thurzovcov na Orave malo vplyv na všetky oblasti vtedajšieho života. Výnimkounebol ani náboženský život. V čase príchodu Thurzovcov do tohto regiónu v r. 155626Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 22.27Matejka, M. – Šimkovic, M. – Stehlíková, J. – Čajka, M. – Hlavatá, J. – Straková, L.: Nové poznatky o stavebnomvývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea, 2010,ročník XXVII, s. 103.28Štátny archív Bytča, fond Oravský komposesorát, Thurzovská korešpondencia, i. č. 199.20 21

TURZOVCIZborník z konferenciebolo na Orave spolu 5 farností (so sídlami v mestečku Veličná, Tvrdošín a Trstená a v obciachDolný Kubín a Sedliacka Dubová). Thurzovci boli významnými šíriteľmi a podporovateľmireformácie. Reformácia na Orave sa začala už v prvej polovici 16. stor. a evanjelikmiboli aj Mikuláš Kostka, Ján z Dubovca a Václav Sedlnický. František Thurzotak isto prestúpil na evanjelickú vieru (r. 1562). Štyri z piatich farností v r. 1556–1560,ako to zistili kanonické vizitácie ostrihomského arcibiskupstva, vykonávali obradypodľa katolíckeho aj podľa protestantského spôsobu a kňazi boli ženatí. Juraj Thurzov šírení reformácie pokračoval, vznikli nové farnosti v Jablonke, Podvlku, Námestove,Lokci, Nižnej a v Žaškove. Všetky kostoly, farské aj filiálne, boli v tomto obdobídrevené. 29Pri farnostiach boli organizované aj školy s príslušnými učiteľmi. Farári a učitelia malipevne stanovené platy a v každej novozaloženej farnosti vznikla aj ľudová evanjelickáškola. V mestečkách, ktoré mali školy už v staršom období, sa rozvíjali nižšie latinskégymnáziá, napr. vo Veličnej, kde pôsobil v r. 1568 Pavel Fabricius a v r. 1578 oravskýrodák Mikuláš Baticius, ktorý bol neskôr rektorom na škole v sídle Thurzovcovv Bytči. Baticius študoval s podporou Juraja Thurzu na univerzite vo Wittembergua ako farár vo Veličnej zastupoval Oravu na Žilinskej synode v r. 1610. Podobné školyexistovali aj v mestečkách Tvrdošín a Trstená, ale aj v Dolnom Kubíne, ktorý síce JurajThurzo plánoval povýšiť na mestečko, ale výsady získal až od direktora Oravskéhokomposesorátu Gašpara Illešháziho v r. 1632. Prvým rektorom latinskej školy v DolnomKubíne bol Martin Rosinský v r. 1580. Po ňom viedol školu Juraj Miškovič. 30Rozvoj reformácie na Orave vyvrcholil v čase pôsobenia Juraja Thurzu. Využíval pritomsvoje postavenie zemepána a všeobecne prijímanú zásadu „cuius regio, eiusreligio“ (koho vláda, toho náboženstvo). V rámci oravského panstva uviedol do farností,vrátane tých, ktoré predtým patrili katolíkom, protestantských kazateľova v r. 1614 založil novú farnosť v Orávke pri poľských hraniciach. Jej kazateľom sa stalJán Voloschius. Tento i ďalší kazatelia boli odborne pripravení na svoju činnosť, leboJuraj Thurzo im zabezpečoval vzdelanie vo Wittenbergu. Vďaka podpore zemepánasa na prelome 16. a 17. stor. na Orave uplatnili známi protestantskí kazatelia, napr.Gašpar Kollárik v Žaškove, Jaroslav Urbanovič vo Veličnej a Michal Marček v DolnomKubíne. Najlepšie zázemie si našla protestantská cirkev na dolnej Orave, kdeju podporovali zemania i poddanské obyvateľstvo. Na hornej Orave bolo centromprotestantov mestečko Tvrdošín, kde si nový smer v náboženstve našiel stúpencovkrátko po vystúpení Martina Luthera v nemeckých krajinách, ešte pred príchodomThurzovcov na Oravu. 31Kolonizácia na OraveV dôsledku povstania Juraja Dóžu v r. 1514 bol v Uhorsku prijatý zákon, ktorý poddanýchako „večných nevoľníkov“ pripútal k pôde. Tento stav mal byť základomvzťahu zemepán – poddaný, ale osmanský vpád a chaotické pomery spôsobili veľkúmobilitu obyvateľstva, bez ohľadu na zákonné predpisy. V dôsledku pohnutýchudalostí, hlavne vojnového pustošenia, bol v celej krajine nedostatok pracovných síl29Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 20. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.30Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 21. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.31Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 141.TURZOVCIZborník z konferenciea zemepáni sa (často aj nevyberanými prostriedkami) snažili osídliť spustošené panstvánovými ľuďmi, či už z vlastných, hustejšie obývaných panstiev, alebo prijímanímkolonistov, často aj zo zahraničia. 32Tento proces neobišiel ani Oravu. Miestne pomery v tomto regióne vytvárali príležitostipre kolonizáciu tých území, ktoré boli dovtedy riedko obývané. Thurzovciako zemepáni tento proces aktívne podporovali. Tým si zabezpečovali nielen príjmy,lebo nové osady znamenali nových daňových poplatníkov, ale zabezpečovaliaj celistvosť svojho panstva. Pritom sa neraz dostali do sporov s inými šľachtickýmirodinami, napr. so Zmeškalovcami, s ktorými súperili s cieľom získať obec Malatinú.Najväčší konflikt mali Thurzovci s rodinou Platayovcov, pretože väčšina Turzovcamizaložených obcí ležala na území v blízkosti obce Čimhová, ktorá na základe donáciez r. 1438 mala patriť rodine Platayovcov. Vleklý súdny spor (trval 27 rokov) sa vďakamoci palatína skončil v prospech Thurzovcov. 33Thurzovská kolonizácia na Orave smerovala do riedko osídleného územia na hraniciachUhorska a Poľska a keďže v rovnakom čase pokračoval kolonizačný proces ajna poľskej strane hraníc, dochádzalo k stretávaniu a miešaniu sa obyvateľstva obochštátov. Thurzovci sa napriek tomu snažili zamedziť imigrácii Poliakov na svoje majetky.Príkladom je spor medzi Thurzovcami a Komorowskim. V tomto čase sa na Oravusnažili presťahovať poddaní z panstva Žiwiec v Poľsku, jeho vlastník Mikuláš Komorowskiich počet odhadoval na 400 osôb a apeloval na Thurzovcov, aby mu vrátiliutečencov, nakoľko dezercie poddaných ohrozujú rentabilitu jeho panstva. 34Orava mala pre Thurzovcov význam nielen ako feudálne panstvo, ale aj ako tranzitnéúzemie, ktoré ležalo na ceste z oblasti stredoslovenských banských miest do poľskéhoKrakova, pričom dôležitými obchodnými artiklami boli soľ a kovy. Zo slovenskýchbaní sa prepravovala meď na scedzovanie do krakovských hút, z Poľska do Uhorskabolo dovážané olovo. 35Za vlády Thurzovcov sa zásadným spôsobom zmenila podoba celého oravskéhoregiónu. V dôsledku thurzovskej kolonizácie vznikol pojem Horná a Dolná Orava.Do polovice 16. stor. bola hustejšie obývaná vlastne len dnešná Dolná Orava (s výnimkouosídlenia okolo Tvrdošína) a na ostatnom území bolo len rozptýlené osídleniekopaničiarskeho a valašského typu. Do konca 16. stor. bolo založených 42 novýchdedín. Nie je bez zaujímavosti, že tento počet bol o 10 vyšší, než celkový početpôvodných poddanských obcí oravského panstva pred r. 1556. Sídliskovú štruktúruOravskej stolice dopĺňali šľachtické osady a majery Oravského feudálneho panstva.Thurzovské panstvo tvorilo na začiatku 17. stor. 83 obcí, z toho 80 poddanských dedína tri zemepanské mestečká (Trstená, Tvrdošín a Veličná). 36 Hospodárskym zázemímobyvateľstva na kolonizovanom území Hornej Oravy bolo predovšetkýmpastierstvo, lebo kvôli tvrdým klimatickým podmienkam mali klasické poľnohospo-32Lengyelová, T. – Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 119.33Lengyelová, T. – Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 263.34Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročníkXXVII, s. 41.35Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročníkXXVII, s. 41.36Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 17. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.22 23

TURZOVCIZborník z konferenciedárske postupy len obmedzené vyhliadky na úspech. Oravské panstvo prenajímalopoddaným svoje pozemky na pastvu dobytka a oviec, určovalo, aké stáda si majúobce vydržiavať, lebo to predstavovalo základ ich zdanenia. V r. 1615 si prenajímalipozemky Thurzovcov obyvatelia štyridsiatich obcí, na ktorých sa páslo stádo približne 20 000 oviec. Platili z nich dvadsiatok a navyše za každú ovcu 8 denárov. Veľkýhospodársky význam mala ťažba a obchod s drevom. Drevo a ďalšie produkty sa dopravovaliplťami do Bytče a slúžili nielen na výstavbu thurzovských sídiel, ale zohralisvoju úlohu pri obrane Uhorska. 37Imrich ThurzoImrich bol jediným synom grófa Juraja Thurzu, ktorý sa dožil dospelosti. Narodil sav r. 1598. Mal sa stať nástupcom svojho otca. Dostalo sa mu kvalitného vzdelania, ktorézavŕšil svojím štúdiom na univerzite vo Wittenbergu, s ktorou mal jeho otec dlhodobékontakty. Pôsobil tam v r. 1615–1616 a súčasne zastával funkciu rektora univerzity. Bolato čestná funkcia, do ktorej ho vymenoval osobne saský Kurfürst. Zo strany univerzityto bolo gesto vďačnosti voči rodine Thurzovcov, ktorá ju dlhodobo podporovala. 38Náhla smrť jeho otca prinútila mladého Imricha predčasne ukončiť štúdium a ujať sasprávy thurzovských majetkov. Zároveň sa stal hlavou oravskej šľachty, keď bol v r. 1617zvolený za hlavného župana Oravskej stolice. Krátko po svojom návrate zo štúdií sa oženil,jeho manželkou sa dňa 28. 11. 1618 stala Kristína Nyáriová.Osudovou výzvou v živote mladého grófa sa stalo stavovské povstanie Gabriela Betlena.Toto povstanie sa stalo súčasťou veľkého konfliktu 17. stor., tridsaťročnej vojny, do ktorejsa zapojili takmer všetky európske štáty. Územie Uhorska sa stalo bojiskom tohto zápasupráve v dôsledku vypuknutia tohto stavovského povstania, pričom povstalci sa zapojilido českej a dánskej vojny. Lídrom povstania sa stal Gabriel Betlen. Tento magnát pochádzalzo Zatisia a stal sa veľmožom v Sedmohradsku. Bol aktívnym účastníkom povstaniaŠtefana Bočkaja. V r. 1613 s tureckou pomocou zvrhol sedmohradské knieža ŽigmundaBátoryho a na sneme v Kluži bol zvolený vládcom Sedmohradska. Jeho ambicióznej politikev Uhorsku priali konflikty vyvolávané absolutistickou a protireformačnou politikouViedne a nespokojnosť protestantov. 39Knieža Gabriel Betlen získal na svoju stranu významných uhorských magnátov. Jehostúpencami sa stali gróf Imrich Thurzo, syn palatína, majiteľ Oravy, Bytče, Lietavy a Tokaja,novozámocký hlavný kapitán Stanislav Thurzo, Gašpar Illešházy, Juraj Rákozci, ktorýbol synom bývalého sedmohradského kniežaťa a tiež aktívny účastník Bočkajovho povstania,Juraj Séči a František Batáni. Povstanie Gabriela Betlena a mierové rokovaniev Mikulove bolo vrcholom kariéry Imricha Thurzu. Na rozdiel od svojho otca, ktorý ostalcelý život stúpencom Viedne, Imrich sa otvorene angažoval v protihabsburskom odboji.Na vlastné náklady postavil vojsko, ktoré sa zapojilo do boja proti cisárovi a významnoumierou sa angažoval v rokovaniach o mieri na zámku v Mikulove na Morave. Vyjednávaniesa začalo 11. 10. 1621 a krátko na to gróf Imrich Thurzo zomrel (dňa 19. 10. 1621).V čase svojej smrti mal 23 rokov. Pochovaný bol do krypty Oravského hradu. 4037Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 18. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.38Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 8. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII.39Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 129.40Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 148.TURZOVCIZborník z konferencieVymretie rodiny Thurzovcov po meči a vznik Oravského komposesorátuImrich Thurzo nemal mužského dediča a jeho smrťou vymrela oravsko-bytčianskavetva tohto rodu po meči. Správy rozsiahlych majetkov rodu sa ujala jeho matka Alžbeta,rodená Czoborová. So svojím manželom Jurajom Thurzom prežila šťastné manželstvoa keďže jej manžel sa často zdržiaval mimo domova, správa hospodárstva spočívalafakticky v jej rukách. Svoj organizačný talent využila aj ako vdova a až do svojej smrtiriadila oravské, lietavské a bytčianske panstvo. Tešila sa značnej prestíži v radoch šľachty,vďaka čomu zastávala po smrti svojho manžela a syna pozíciu hlavného župana Oravskejstolice. Jej pôsobenie poznačila vojna, pretože povstanie Gabriela Betlena, ktoré bolopo strategickej stránke súčasťou tridsaťročnej vojny, sa ešte neskončilo. Sedmohradskýknieža uskutočnil v rokoch 1623 a 1626 ešte dve vojenské ťaženia proti cisárovi. Ako zámienkupre obnovenie nepriateľstva uvádzal, že cisár neplní ustanovenia Mikulovskéhomieru. Nepodarilo sa mu však získať podporu uhorskej šľachty, lebo väčšina jej príslušníkovbola spokojná s dosiahnutými výsledkami Mikulovského mieru. Na jeho strane ostallen Juraj Rákoczi. Betlen sa však spoliehal na pomoc protihabsburskej koalície – Anglicka,Holandska a Dánska, ktorú podporovalo Francúzsko a niektoré ríšske kniežatstvá.Betlenova posledná výprava v r. 1626 sa skončila kompromisom, keďže obe znepriatelenéstrany boli vyčerpané. Mier bol uzavretý dňa 28. 12. 1626 v Bratislave a v podstateznamenal potvrdenie podmienok Mikulovského a Viedenského mieru, s výnimkou pozastaveniafinančnej pomoci Betlenovi. 41V pohnutých časoch tridsaťročnej vojny zomrela grófka Alžbeta Thurzová, rodená Czoborováa dňa 5. 7. 1626 sa uskutočnilo pracovné stretnutie dedičov na hrade Lietava,kde bol za účelom správy oravského panstva vytvorený Oravský komposesorát. 42 Bolato účastinná spoločnosť potomkov a dedičov Juraja Thurzu z Betľanoviec, ktorá zohralavýznamnú úlohu v dejinách Oravy od 17. do 20. stor.DoslovRodina Thurzovcov pôsobila na Orave v druhej polovici 16. a na začiatku 17. stor. Bola tov dejinách Oravy pomerne krátka epocha, v priebehu ktorej sa vystriedali tri generácie.Bola to pohnutá doba, v priebehu ktorej sa odohrávali zásadné udalosti svetových dejín:zápas kresťanského Západu a moslimského Východu a súčasne prebiehali náboženskymotivované konflikty medzi katolíkmi a protestantmi. Obyvateľstvo Oravy pod Thurzovskounadvládou sa priamo i nepriamo zúčastnilo tohto zápasu a bolo ovplyvnenénovými prúdmi spoločenského a náboženského myslenia. Thurzovská epocha prinieslana Oravu novú vlnu kolonizácie, v dôsledku ktorej vznikol základ jej dnešného osídlenia.V rovnakom čase sa v tomto kraji rozšírila reformácia, došlo k rozvoju kultúry a architektúry,napr. pri výstavbe Oravského hradu. Tienistou stránkou tejto epochy boli dopadyhistorických udalostí na životy ľudí. Obyvateľstvo bolo nútené znášať vysoké nákladyna vydržiavanie vojsk, trpelo ich svojvôľou a hoci počas pätnásťročnej vojny proti Turkomsa Orava nestala priamo bojiskom, počas stavovských povstaní boli thurzovské panstvá,vrátane Oravy, priamo zatiahnuté do víru vojenských operácií.41Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR Bratislava 1995, s. 139.42Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 158.24 25

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferencieZoznam literatúry a prameňov:Literatúra:KnihyČaplovič, P.: Oravský zámok. Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1967.Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Perfekt,Bratislava, 2005.Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, 1526–1711. MO SR, Bratislava, 1995.Dvořák, P.: Turci v Uhorsku. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. Literárne informačnécentrum Bratislava, 2006.Kavuljak, A.: Oravský zámok. Martin, 1927.Kolektív: Vojenské dejiny Československa II 1526–1918. Naše Vojsko, Praha, 1986.Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Veda, Bratislava, 1986.Lengyelová, T. – Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství, Praha, 2009.Saktorová, H.: Thurzovské knižnice. Slovenská národná knižnica, Martin, 2009.Dokumenty a materiályDurikovič, J.: Historia factorum acris Arva, 1803. In: Zbierkový fond Oravského múzea,H-4210.Kubínyi, I.: Arva vára, rukopis. In: Zbierkový fond Oravského múzea, H-4209.Smetana, J.: Dejiny Oravy, rukopis. In: Dokumentácia Oravského múzea.Archívne dokumentyŠtátny archív Bytča, fond Oravská župa I.Štátny archív Bytča, fond Oravský komposesorát, Thurzovská korešpondencia.ČasopisyČesnek, S.: Vývoj ochrannej zbroje v 16. a 17. stor. Zborník Oravského múzea XV. DolnýKubín, 1998.Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov. In: Zborník Oravského múzea XII. Dolný Kubín,1995.Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravskéhomúzea 2010, ročník XXVII.Chmelík, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII. DolnýKubín, 2005.Kurucárová, J.: Thurzovci a Bytča. In: Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín, 1998.Lengyelová, T.: Vzájomné vzťahy Palatína Juraja Thurzu a Alžbety Bátoryovej. In: ZborníkOravského múzea XV. Dolný Kubín, 1998.Lengyelová, T.: Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu. In: Zborník Oravského múzeaXXIII. Dolný Kubín, 2006.Maťugová, S.: Kolonizácia Oravy za vlády Thurzovcov. In: Zborník Oravského múzea XV.Dolný Kubín, 1998.Matejka, M. – Šimkovic, M. – Stehlíková, J. – Čajka, M. – Hlavatá, J. – Straková, L.: Novépoznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov.In: Zborník Oravského múzea 2010, ročník XXVII.Saktorová, H.: Knižnica palatína Juraja Thurzu. In: Zborník Oravského múzea XII. DolnýKubín, 1995.Nosáľ, M. – Šlauka, Ľ.: O zbierke militárií Oravského múzea a o štyroch predmetoch tejtozbierky. In: Zborník Oravského múzea XIII. Dolný Kubín, 1996.Veselý, D.: Palatín gróf Juraj Thurzo a Žilinská synoda. In: Zborník Oravského múzea XV.Dolný Kubín, 1998.26 27

Thurzovci v HlohovciMgr. Peter NovosedlíkVlastivedné múzeum v HlohovciTURZOVCIZborník z konferencieMajitelia hlohovského panstva z rodu ThurzovcovThurzovci boli druhým významnejším šľachtickým rodom, ktorý v období feudalizmudlhodobejšie vlastnil hlohovské panstvo. Prvými dlhodobejšími vlastníkmi tohto panstvaboli v r. 1349−1524 príslušníci rodu Ujlakyovcov (Ilockých). 1 Thurzovci získali hlohovsképanstvo v r. 1525 − kráľ Ľudovít II. ho daroval Alexiovi (okolo 1490 − 1543) − synoviJána Thurzu (†1508). 2 Alexius bol vlastníkom panstva až do svojej smrti v r. 1543. Je zaujímavé,že vo svojom testamente pamätal i na Hlohovec − napr. obdaroval kazateľaFrantiška z Hlohovca a hlohovskému špitálu daroval 200 zlatých. 3 Po Alexiovej smrti zdedilihlohovské panstvo jeho druhá manželka Magdaléna Székely de Ormosd a jeho dvedcéry − Anna a Alžbeta. Magdaléna Székely de Ormosd sa druhýkrát vydala za českéhošľachtica Jána z Pernštejna. Alexiova staršia dcéra Anna sa vydala za Andreja Báthoryho; 4mladšia dcéra Alžbeta sa vydala najskôr za Jaroslava z Pernštejna, po jeho smrti si zobralaAdama Ungnada a po Ungnadovej smrti Júliusa Salm-Neuburg, s ktorým mala dcéruAnnu. 5 Po Alžbetinej smrti zostalo hlohovské panstvo v rukách Júliusa Salm-Neuburg ajeho dcéry Anny, ktorá sa vydala za Jána Septimia de Liechtenstein-Nikolsburg.V 80-tych a 90-tych rokoch 16. st. začínajú právo na panstvo Hlohovec uplatňovať vzdialenímužskí príbuzní Alexia Thurzu − pravnuci jeho brata Juraja. Boli to bratia Stanislav,Mikuláš a Alexius Thurzovci. Panstvo Hlohovec vtedy tvorilo sedem mestečiek (NovýHlohovec, Starý Hlohovec, Svätý Peter, Piešťany, Veľké Zálužie, Dvorníky, Bojničky) adediny Lehota, Pusté Sady, Kľačany, Pastuchov, Tekolďany, Drahovce, Madunice, HornáStreda, Červeník, Banka. 6 Po smrti Jána Septimia de Liechtenstein-Nikolsburg a jeho ženyAnny (†1596) sa v zmysle zákona o odúmrti stáva vlastníkom panstva Hlohovec kráľovskákomora. V r. 1598 dostal majetky Anny Salm-Neuburg Stanislav Thurzo (†1625), ktorý siv r. 1600 rozdelil hlohovské panstvo s bratom Krištofom. 7 Po Krištofovej smrti sa jedinýmvlastníkom panstva Hlohovec stal Stanislav, ktorý v r. 1622 získal funkciu palatína.V roku 1625 Stanislav zomrel a až do roku 1629, kedy dosiahol plnoletosť jeho najstaršísyn Adam, spravovala panstvo vdova po Stanislavovi Anna Listius. Od r. 1629 prevzalsprávu majetkov Adam Thurzo s bratom Michalom. V roku 1635 zomrel Adam, rok poňom i Michal Thurzo. A tak v roku 1636 zaberá panstvo Hlohovec opäť kráľovská komora,ktorá ho vlastnila do r. 1639, kedy panstvo kúpili Forgáčovci. 8Thurzovci vlastnili hlohovské panstvo v období, kedy i v Uhorsku vznikali protestantskécirkvi. Čo sa týka ich konfesionálnej príslušnosti, viacerí členovia rodu boli príslušníkmi1Hlohovec a jeho okolie. Bratislava 1968, s. 582Ref. 1, s. 73.3Ref. 1, s. 74.4Ref. 1, s. 74–75.5Ref. 1, s. 75–76.6Ref. 1, s. 76–77.7Ref. 1, s. 78.8Ref. 1, s. 79–81, 93.TURZOVCIZborník z konferencieevanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Alexius Thurzo ešte nebol evanjelikom, bolvšak podporovateľom evanjelickej cirkvi. Adam Ungnad a Július Salm-Neuburg už bolievanjelikmi. Takisto prívržencom tohto smeru reformácie bol i Stanislav Thurzo. Jehosynovia Adam a Michal však už prestúpili na katolícku vieru.Kultúrne a vzdelávacie aktivity v Hlohovci za ThurzovcovK najvýznamnejším činom za pôsobenia Thurzovcov v Hlohovci v oblasti kultúry a vzdelávaniapatrili: založenie prvej kníhtlačiarne v Hlohovci v r. 1584−1588, založenie trojjazyčnéhogymnázia a snahy o založenie evanjelickej akadémie v Hlohovci. Ako už bolovyššie uvedené, časť príslušníkov rodu Thurzovcov sa pridala k evanjelickej cirkvi. Keďžetieto kultúrne a vzdelávacie aktivity boli dielom tých členov rodu, ktorí boli evanjelici,treba ich rátať i k dejinám evanjelickej cirkvi v Hlohovci.Mančkovičova kníhtlačiareňV r. 1584−1588 pôsobila v Hlohovci evanjelická kníhtlačiareň Valentína Mančkoviča, ktorápatrila k najstarším kníhtlačiarňam na území západného Slovenska. Jej majiteľom bolkníhtlačiar Valentín Mančkovič (Mantskovits, Farinola), ktorý pochádzal z Poľska. Tátokníhtlačiareň bola pokračovateľkou kníhtlačiarne Petra Bornemiszu, ktorá pôsobila najskôrv Šintave (1573−1578), potom na Plaveckom hrade a v Rohožníku (1579−1584).V literatúre sa uvádza 6 titulov, ktoré Mančkovič v Hlohovci vytlačil. 9V r. 1584 boli vytlačené 2 tituly: Lelki Hartz... (Boj duše...) od Demetera Siboltiho − jedinýoriginál tohto diela je v Országos Széchenyi Könyvtár v Budapešti; Halando embernekkisirtetiröl... (Pokušenia smrteľníka...) od Lenárda Vidasa − originál tohto diela sa nezachoval,je známe len jeho mladšie vydanie, ktoré vyšlo v r. 1632 v Alba Iulii v dnešnomRumunsku. V r. 1585 boli vytlačené 3 tituly: Confessio Fidei et Doctrinae... (Vyznanie vierya náuky...) od Pavla Kyrmezera, dosiaľ sú známe 3 originály tohto diela − v Slovenskejnárodnej knižnici v Martine, v Kapitulskej knižnici v Rožňave a v Universitätbibliothekv Halle v Nemecku; Az Kereztyeni Tvdománnac Fö Ágairol... (Knižka o hlavných smerochkresťanskej vedy...) od Hieronyma Rauschera, dosiaľ sú známe 2 originály tohto diela −v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v Országos Széchenyi Könyvtár v Budapešti; LutherovKatechizmus latinsko-slovenský − originál sa nezachoval, informácia o ňom existujev diele Bohuslava Tablica Poezye z r. 1806, 10 Tablic vlastnil neúplný exemplár tohto diela.V r. 1588 bola vytlačená kniha Libellvs Exercitorvm Poeseos Scholasticorvm... (Knižka cvičeníučiteľov poézie...), ktorej zostavovateľom bol trenčiansky básnik Valerián Mader − jedinýoriginál tohto diela je v Österreichische Nationalbibliothek vo Viedni. Z tejto knihy bolado slovenčiny preložená báseň na znak mesta Trenčína od Valeriána Madera. 11Ako je z uvedeného zrejmé, knihy sa v tejto kníhtlačiarni tlačili v latinčine, maďarčine azrejme i v slovenčine. V diele H. Rauschera je údaj, ktorý umožňuje s veľkou pravdepodobnosťoulokalizovať miesto, kde bola kníhtlačiareň umiestnená – do budovy františkánskehokláštora. Mančkovič totiž túto knihu venuje grófke Anne Salm-Neuburg, dcére9Všetky známe diela vytlačené v Mančkovičovej kníhtlačiarni uvádza Čaplovič, Ján: Bibliografia tlačí vydanýchna Slovensku do r. 1700. Diel 1. Martin, 1972, s. 194–196.10Tablic, Bohuslav: Poezye I. Wacow 1806, s. 30–33.11Mader, Valerián: Báseň na znak mesta Trenčína. Vydalo Mesto Trenčín v spolupráci s Trenčianskym múzeom vTrenčíne v marci 1998 vo vydavateľstve Alfa-press v Bratislave.28 29

TURZOVCIZborník z konferencieDruhou pamiatkou z kostola sv. Michala, ktorá pochádza z čias Thurzovcov, je kamennýerb Thurzovcov na veži kostola. Erb je umiestnený na západnej stene veže nad kamennoutabuľou s nasledovným textom:SPLIS AC MAGCVS DNVS DNVS STANISLAVS THVRZO DE BETHLEMFALWACOMES PPTVVS TERRAE SCEPVSIENLIB BARO ARCIVM. BAIMOCZ SEMPTEGALGOCZ TEMETHWENI ET RICHNOSACRAE MTIS REGIAE CVBICVLARIVSAC CONSILIARIVS. ETC: TVRRIM HANCA SIGNO HOC MEMRIAE CAVSA IN ALTVM DEDVCI AC PERFICI CVRAVIT.ANNO DNI M.D.CX.Významovo možno tento text preložiť takto:Urodzený a vznešený pánStanislav Thurzo de Bethlenfalva,dedičný spišský župan,slobodný pán hradov Bojnice, Šintava,Hlohovec, Tematín a Richnava,kráľovský komorníka radca atď., dal túto vežuod tohto označenia na pamiatkunadstaviť a dobudovaťv roku Pána 1610.Nápis na kamennej tabuli je teda informáciou o tom, že Stanislav Thurzo dal v r. 1610 dodnešnej výšky postaviť vežu kostola sv. Michala. Erb rodu Thurzovcov zobrazený na reliéfena veži tohto kostola má podľa heraldickej literatúry túto podobu: Vo vrchnej červenejpolovici deleného štítu je horná polovica zlatého korunovaného dvojchvostého leva; v dolnejzlatej polovici sú tri červené ruže. Lev je aj klenotom erbu, prikrývadlá sú zlato-červené. 18Vo františkánskom kostole Všetkých svätých sú zachované dva náhrobné kamene z čiasThurzovcov.18Novák, Jozef: Rodové erby na Slovensku I. Kubínyiho zbierka pečatí. Martin 1980, s. 262.TURZOVCIZborník z konferencieNa južnej strane svätyne v tomto kostole je značne poškodená náhrobná doska. Možnopredpokladať, že jej lokalizácia je primárna. V hornej časti tabule, z ktorej pravá časť chýba,je na 8 riadkoch vo fragmentoch zachovaný zle čitateľný text. V dolnej časti je torzofigurálneho reliéfu vsadeného do ozdobne vytesaného rámu uzavretého poloblúkom.Reliéf predstavuje pravdepodobne postavu ženy. Z nápisu sa dá prečítať táto časť:SEPVLTVR........NIS DNA....S...IS ET .......LIBERA......GALG......DIE X......D.XX......S...VIVAT...Z miesta, kde bolo v siedmom riadku uvedené datovanie, sú čitateľné len písmeno Da dve písmená X. Pred písmenom D treba predpokladať písmeno M. Medzi písmenamiD a dvoma písmenami X je miesto na jedno písmeno. To umožňuje najpravdepodobnejšietieto možnosti čítania letopočtu MDXXX..., MDLXX..., MDCXX... Nápis DNAv druhom riadku možno čítať ako DOMINA, čo určuje, že tu bola pochovaná žena. Sveľkou pravdepodobnosťou mohla pochádzať priamo z rodiny Thurzovcov. 19 Komuvšak tento náhrobný kameň mohol patriť? Ponúka sa niekoľko možností, ktoré vychádzajúz toho, aký letopočet bol na kameni uvedený. Pokiaľ by tam bol letopočetMDXXX... alebo MDLXX..., možno predpokladať, že by to mohla byť jedna z manželiekAlexia Thurzu alebo niektorá jeho dcéra. Je možné predpokladať, že prvá manželkaAlexia Thurzu, Anna Szátmáry, zomrela niekedy pred r. 1543 (rok úmrtia Alexia Thurzu),pretože Alexius sa ešte raz oženil. Jeho druhou manželkou bola Magdaléna Székely deOrmosd, pravdepodobne z tohto druhého zväzku pochádzali jeho dve dcéry − Annaa Alžbeta. Magdaléna Székely de Ormosd zomrela v r. 1556, 20 dátum úmrtia staršejdcéry Alexia Thurzu, Anny, nám nie je známy. Mladšia dcéra Alexia Thurzu, Alžbeta,zomrela podľa niektorých prameňov v r. 1574. 21 Z uvedeného je zrejmé, že najpravdepodobnejšímipríslušníčkami tohto rodu, ktoré tu mohli byť pochované v 16. st., súprvá manželka Alexia Thurzu, Anna Szátmáry, alebo jeho mladšia dcéra Alžbeta. 22 Pokiaľby bol na kameni uvedený letopočet MDCXX..., možno predpokladať, že tu mohlabyť pochovaná niektorá z manželiek Stanislava Thurzu (†1625), prípadne niektorá jehosestra alebo dcéra.19Pastorek, Ivan: Epitafy Thurzovcov. Život v Hlohovci, roč. XXXVIII, č. 9, 2004, s. 11.20http://genealogy.euweb.cz/hung/thurzo.html21Ref. 17, s. 77.22Ref. 19, s. 11; Kadlečík, František: Latinské nápisy v Hlohovci. Seminárna práca. Katedra archívnictvaa pomocných vied historických, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 2007, s. 8.32 33

TURZOVCIZborník z konferenciePoškodenie tejto náhrobnej dosky mohlo vzniknúť pravdepodobne už v 17. st., po opätovnomzískaní kláštora i kostola katolíkmi.Druhý náhrobný kameň z dôb Thurzovcov z kostola Všetkých svätých pôvodne označovalmiesto pochovania dvoch detí Stanislava Thurzu. Tento kameň bol sekundárneosadený na menzu hlavného oltára. Navyše, v dolnej polovici kameňa bol dodatočnevytvorený štvorcový otvor, neskôr zaplnený, ktorý čiastočne poškodil nápis na tomtokameni. Z tohto dôvodu je text na kameni čitateľný nasledovne:HIC IACETPAVLVS FILIVS SPLIS AC MAGCIDONI D STANISLAI THVRZODE BETLEMFALWA PPETVI COMITIS COMIT SCEPVSIEN QVIMORTVVS EST DIE 20 MENSISIANVARII ANNI 1602 ET FILIAEIUSDEM ELIZABETA QVAE OBIITSEXTA DIE M..... OCTOBRISAN.. .603TURZOVCIZborník z konferencieV kostole Všetkých svätých bola pôvodne umiestnená i renesančná krstiteľnica, ktorejhorná časť je dnes uložená vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci. Táto horná časť krstiteľniceje vyrobená z pieskovca a má polguľovitý tvar. Je zdobená jednoduchými lupeňovitýmiplastickými ornamentmi. Na hornom okraji je umiestnený nápis, ktorý je čiastočnepoškodený.Nápis sa dá prepísať nasledovne:...LECK ILLVST:ET..GN:D•D JULII COMITIS A SALMIS ET N...VBI...ARIVS,MEMORIA:ERGO•MDXC...Na základe tohto nápisu možno predpokladať, že krstiteľnicu dal zhotoviť gróf JúliusSalm-Neuburg niekedy okolo r. 1590.Záverom možno skonštatovať, že Thurzovci zohrali v Hlohovci veľmi významnú úlohuv dejinách evanjelickej cirkvi, ako i v dejinách kultúry a vzdelávania.Významovo možno tento text preložiť takto:Tu ležíPavol − syn urodzeného a vznešenéhopána Stanislava Thurzude Bethlenfalva, dedičnéhospišského župana −ktorý zomrel 20. januára1602 a dcératoho istého (pána) Alžbeta,ktorá zomrela 6. októbra(1)603.V spodnej časti tohto náhrobného kameňa je poetický text tohto znenia:Flere uetat pietas dulces sua pignora natosQuëis cito et ante diem mors properata uenitIlli delicia Christo et plantaria coeli.Illis poena füit uiuere, dulce mori.Významovo možno tento text preložiť takto:Oplakávať deti, sladké putá, kuktorým prišla tajne náhla smrť, zakazuje láska.Oni sú potešením Krista a výhonky neba.Im bolo utrpenie žiť a sladko umrieť. 23Kamenný erb Thurzovcov a kamenná tabuľa na veži kostola sv. Michala v Hlohovci.Tabuľa informuje o tom, že Stanislav Thurzo dal v r. 1610 do dnešnej výšky postaviť vežu kostolasv. Michala. Foto: A. Psica.23Pri tomto poetickom texte je uvedený preklad PhDr. Veroniky Novákovej, riaditeľky Štátneho archívuv Bratislave, pobočka Šaľa34 35

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferenciePamiatky na Turzovcovv Šintave - Seredi a Čiernom Brode.Mgr. arch. Rastislav PetrovičKrajský pamiatkový úrad v TrnaveNáhrobný kameňdetí StanislavaThurzu zo začiatku17. st. v kostoleVšetkých svätýchv Hlohovci.Foto: A. PsicaPríslušníci významného uhorského rodu Turzovcov (Thurzovcov) vlastnili na západnom,strednom a východnom Slovensku rozsiahle panstvá a majetky. Člen tzv. spišskej vetvyAlexej I. Turzo získal od kráľa Ľudovíta II. hrad Šintavu spolu s rozsiahlym panstvomv roku 1523.Hrad Šintava, postavený na riečnom ostrove, sa nachádzal pri križovatke diaľkovýchciest, v blízkosti brodu cez rieku Váh. Hoci sa hrad spomína už v Anonymovej kronike asamotná Šintava už v roku 1074, za najstaršiu zmienku o hrade sa považuje rok 1177, kedysa spomína hradný župan Zemere. Hrad sa vďaka svojej významnej polohe stal sídlomhradného županstva s obvodom, ktorý sa neskôr stal súčasťou hradného panstva. Hradako kráľovský majetok bol spravovaný kráľovskými kastelánmi alebo ho kráľ dával dozálohy.V roku 1430 dal kráľ Žigmund hrad a celé panstvo do zálohy Štefanovi a Jurajovi z Rozhanoviec(Rozgonyovcom), županom Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy. RodinaRozhanovských vlastnila hrad Šintavu a panstvo takmer jedno storočie. Po smrti poslednéhomužského potomka grófov z Rozhanoviec Sebastiána VII. v roku 1523 pripadlošintavské panstvo ako odúmrť kráľovi.Horná časť krstiteľnice,ktorú dal pravdepodobnezhotoviť JúliusSalm-Neuburgokolo r. 1590, pôvodnesúčasť inventárakostola Všetkýchsvätých v Hlohovci.Foto: A. JančiováPohľad na Šintavský hrad v roku 1666 (Sereď – dejiny mesta, 2002).36 37

TURZOVCIZborník z konferencieKráľ Ľudovít II. daroval donačnou listinou vydanou 11. júna 1523 Alexejovi Thurzovi(1490−1543) dve rozsiahle feudálne panstvá – šintavské a čeklíske, ktorých obce sa rozprestieraliv Bratislavskej a Nitrianskej stolici. V Bratislavskej stolici to boli obce Sereď spolus mýtom, Abrahám, Vlčkovce s mýtom, Veľký Šúr, Valtov Šúr, Varov Šúr, Horné Saliby,Vozokany, Veľká Mača, Križovany, Pusté Sady, Matúškovo (Takšoň), Čierny Brod (Vízkelet),Čeklís (Bernolákovo), Senec, Mierovo (Béke), v Nitrianskej stolici Šintava, Šoporňa, Pata,Paľovce (časť Kajalu) a Červeník (Verešvár).Seredský kaštieľ v roku 2012. V popredí juhozápadný rizalit ukrývajúci v sebe renesančný bastión.Foto: R. PetrovičTo, že sa Thurzo na získanie nových majetkov cieľavedome pripravoval, nám dokladáprivilégium vydané už o mesiac skôr, 10. mája 1523, ktorým kráľ Ľudovít II. na žiadosť AlexejaTurza oslobodil obyvateľov Serede, Šintavy a Senca od platenia všetkých mýtnychpoplatkov vyberaných kdekoľvek na území Uhorska.Alexej Turzo bol jedným z najbohatších uhorských magnátov. V Uhorskom kráľovstvezastával viacero funkcií (taverník, kráľovský pokladník a komorník, krajinský sudca auhorský miestodržiteľ, kremnický komorský gróf a dedičný spišský župan). Na dvore zastupovalzáujmy turzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Bol prívržencom kráľovnej Márie,manželky Ľudovíta II. Po Ľudovítovej smrti sa pridal na stranu Ferdinanda I. Habsburskéhoproti Jánovi Zápoľskému. Vďaka tomu si rozšíril svoje dovtedajšie majetky – panstváŠintavu, Červený Kameň, Tematín a Hlohovec o Bojnice, Trenčín, Oravu a Spiš.Alexej Turzo zomrel v roku 1543. Pretože nemal mužských potomkov, na základe testamentua so súhlasom panovníka vlastnili tieto panstvá dedičia, jeho vdova Magdalénaa dcéry Anna a Alžbeta. Výnimkou boli len bojnické a spišské panstvo, ktoré Alexejzanechal mužským príbuzným. Staršia dcéra Anna sa podľa otcovho želania vydala zakrajinského sudcu Andreja Báthoryho. Báthory bol aj hlavným taverníkom a satmárskyma sabolčským županom. Šintavský hrad prebudoval na pohodlné panské sídlo, zveľadilrodinnú klenotnicu, ktorú založil jeho svokor.TURZOVCIZborník z konferencieMladšia Alžbeta si najprv vzala Jaroslava z Perštejna (syna moravského hajtmana JanaPerštejna, tretieho manžela svojej ovdovelej matky), druhým manželom bol AdamUngnad a tretím Július zo Salmu a Neuburgu. Salm sa zaslúžil o prebudovanie hraduŠintava na vojenskú pevnosť, na tzv. vojenské prezídium. Bol podporovateľom šíriacehosa protestantizmu. V Šintave v tom čase pôsobil známy protestantský kazateľ, spisovateľa kníhtlačiar Peter Bornemisza. Pod ochranou Júliusa Salmu zriadil na Šintavskom hradekníhtlačiareň (1573), v ktorej sa vytlačilo významné dielo Postila a ďalšie jeho práce akázne. V roku 1579 bol Bornemisza nútený zo Šintavy odísť a s tlačiarňou sa presťahovaťna Plavecký hrad.O dedičstvo po Alexejovi Turzovi zaručenom po praslici mali záujem aj ďalší príbuzníz rodu Turzovcov. A tak sa o majetky viedli spory niekoľko desaťročí. V roku 1590 si svojenároky na panstvá Šintavu, Hlohovec a Tematín uplatnil aj oravský župan Juraj Turzo.Súdne spory sa skončili až v roku 1596, kedy zomrela Anna Lichtenštejnová, dcéra JúliusaSalmu a Alžbety Turzovej.Hrady a panstvá Šintavu a Hlohovec získal neskorší palatín Stanislav III. Turzo. Podľa MatejaBela sa práve on zaslúžil o prebudovanie šintavského hradu na modernú protitureckúpevnosť. Smrťou jeho syna Adama v roku 1635 a Michala v roku 1636 vymiera pomeči spišská vetva Turzovcov. Po ich smrti zaberá celý turzovský majetkový komplexkráľovská komora.V roku 1637 boli odhalené ťažké zločiny Anny Rozálie Listiusovej (Anny Rosiny Listiusz),vdovy po Stanislavovi Turzovi, ktorá ich páchala na svojom služobníctve a poddanýchna šintavskom panstve. Tieto nariadil vyšetriť palatín Mikuláš Esterházy. Ten sa počasvyšetrovania oboznámil s pomermi na panstve a stavom majetku vdovy Turzovej. Napokonšintavské panstvo a hrad získal Mikuláš Esterházy najprv do zálohy (1639) a v roku1642 ako donáciu od kráľa Ferdinanda III. Esterházy tým len rozšíril turzovský majetokbytčiansko-oravskej vetvy, ktorý získal v roku 1624 vďaka výhodnému sobášu s KristínouŇáryovou (Nyáry), vdovou po Imrichovi Turzovi.V období novoveku patril hrad a panstvo Šintava dvom najvýznamnejším uhorskýmšľachtickým rodom: Turzovcom a Esterházyovcom. Turzovci ho vlastnili viac ako jednostoročie.Čo dodnes zostalo po Turzovcoch, bývalých zemepánoch, v Šintave? Šintavský hrad byste márne hľadali v Šintave, dodnes stojí ako kaštieľ v Zámockom parku v Seredi. Barokovo-klasicistickýkaštieľ je len malým torzom niekdajšieho vodného hradu. Zachovali salen dve hradné krídla, ktoré spojili a prestavali v 18. storočí. Pôvodný stredoveký hrad sapostupne rozrastal až do podoby renesančnej protitureckej pevnosti. V hmote juhozápadnéhorizalitu kaštieľa sa zachoval renesančný bastión s flankovacími strieľňami, ktorýpostavili okolo roku 1550. Kazematy bastióna sú zaklenuté valenou klenbou dosadajúcouna tri mohutné piliere a takmer 4 metre hrubé tehlové múry. V klenbe sa zachovalitri okrúhle vetráky, ktorými odvádzali dym z diel. Nedávno bola obnovená predsieňbastióna a dvorová fasáda so sgrafitom lemujúcim vstupný otvor. Kazematy predstavujúnajstarší a najcennejší interiér bývalého hradu. Prestavbu hradu z čias StanislavaTurza dokladá prejazd a kamenný portál brány vybudovaný po roku 1615. Časť priekopa zemných valov bývalej pevnosti sa zachovala v severovýchodnej časti parku, ktorý sarozprestiera okolo kaštieľa. Zdevastovaný kaštieľ patrí Mestu Sereď.V seredskom farskom kostole turzovskú epochu dokladajú dva renesančné kamenné ná-38 39

TURZOVCIZborník z konferenciehrobky. Tieto boli do dnešného – nového kostola prenesené z pôvodného starého gotickéhokostola niekedy pred rokom 1781 na príkaz grófa Františka Esterházyho. Umiestnenésú po stranách hlavného vstupu.TURZOVCIZborník z konferencies pôvodne súkromnou kaplnkou dala postaviť rodina Turzovcov.Polygonálne ukončená neskororenesančná kaplnka je murovaná tehlová stavba s kamennýmišambránami okien a dverí. Interiér je zaklenutý valenou klenbou s výsečami.Pôvodne mala kaplnka drevenú vežičku so zvonom. V roku 1778 ju dal obnoviť FrantišekEsterházy, lebo v roku 1763 sa po zemetrasení zrútila klenba. Schátralý objekt patrí Rímskokatolíckejcirkvi, farnosť Mostová.Kamenný náhrobok Frederika Rottenbergeraz roku 1589. Foto: M. KováčKamenný náhrobok neznámeho bojovníkaz prvej polovice 17. storočia. Foto: M. KováčPrvý epitaf zobrazujúci udatného bojovníka proti Turkom, šľachtica Frederika Rottenbergera,dokladá pôsobenie grófa Júliusa zo Salmu a Neuburgu, manžela Alžbety Thurzovej,ako kastelána a veliteľa hradu Šintava. Rottenberger, ktorý zomrel 28. júla 1589, patrilmedzi nemeckých veliacich dôstojníkov vo vojenskom prezídiu hradu Šintava, na čelektorého vtedy stál Július Salm.Druhý epitaf zobrazuje neznámeho bojovníka odetého v dobovej zbroji, aká sa používalado polovice 17. storočia.V obci Čierny Brod, ktorá kedysi patrila do šintavského panstva, sa dodnes zachoval reliktniekdajšej renesančnej kúrie, a to Kaplnka svätej Anny. Túto kaplnku dodnes nazývajúako Thurzovská. Prízemná kúria mala v pôdoryse tvar písmena U, pričom dlhšie krídlobolo paralelné s ulicou. Zo západného krídla smerom do ulice vybiehala kaplnka. KúriuKaplnka sv. Anny v Čiernom Brode v roku 2012. Foto: R. PetrovičUvedené pamiatky na Turzovcov sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Ako národnékultúrne pamiatky sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového Fondu Slovenskejrepubliky.Použitá literatúra:KLOBUČNÍK, Miroslav: Farská obec v období rekatolizácie na národnostne zmiešanomúzemí (obvod Galanta). Trnava: Dobrá kniha, 2004.LEHOTSKÁ, Darina (zost.): Hlohovec a jeho okolie. Bratislava: Obzor, 1968.VRABCOVÁ, Eva – PETROVIČ, Rastislav (zost.) : Sereď – dejiny mesta. Sereď: Mesto Sereď2002.40 41

Osobnost olomouckého biskupaStanislava I. Thurzaz Béthlenfalvy (1470–1540)PhDr. Jan Al Saheb, Ph. D.Centrum pro hospodářské a sociální dějiny Filozofické fakulty Ostravské univerzityTURZOVCIZborník z konferencieJednou z významných osobností uherského šlechtického rodu Thurzů z Bethlenfalvy bylbezpochyby olomoucký biskup Stanislav (1470–1540), jehož politické působení a odkazv mnoha ohledech přesahuje rámec zmíněné církevní instituce. Ačkoliv je nezpochybnitelné,že za jeho kariérním a společenským vzestupem stál značný kapitál, jímž rodThurzů disponoval, nelze Stanislavovi upřít rozhled a diplomatickou obratnost, kteroupřevyšoval většinu svých současníků.Stanislav Thurzo se narodil okolo roku 1470 v polském Krakově, kam zavedly jeho otceJana I. Thurza z Bethlenfalvy podnikatelské aktivity. Stanislavovou matkou byla dcerakrakovského měšťana Jana Bema, Uršula († před 1483). S ní měl Jan I. Thurzo kromě Stanislavaještě dva syny a dvě dcery a z jeho druhého manželství vzešlo dalších pět dětí(dva synové a tři dcery). Prostřednictvím velmi prozíravé sňatkové politiky svých potomkůupevnil Jan I. Thurzo rodové vazby se zámožným augšpurským bankovním domemFuggerů. S ním jej ostatně od roku 1496 pojilo společné podnikání zaměřené na důlníčinnost v Horních Uhrách (tzv. thurzovsko-fuggerovská společnost). Je pozoruhodné,jakého vzestupu tímto rodina během dvou generací dosáhla. Vždyť kromě Stanislava,který se stal olomouckým biskupem, dopomohly podnikatelské aktivity Jana I. Thurzak získání významných úřadů rovněž dalším jeho synům. Jan II. (*1464) se stal biskupemve slezské Vratislavi, Jiří (*1467) dosáhl úřadu zvolenského župana, Alexius (*okolo 1490)završil svůj kariérní vzestup dokonce coby místodržitel uherského království a Jan III.(*1490) získal hodnost hraběte kremnické komory a dosáhl taktéž úřadu zvolenskéhožupana.Vraťme se však k osobnosti pozdějšího olomouckého biskupa Stanislava Thurza, jemužse v mládí dostalo na svou dobu nadprůměrného vzdělání. Na dvoře uherského králeMatyáše Korvína prodchnutém humanismem a ranou záalpskou renesancí se Thurzovzdělával jak ve vědách světských, tak i duchovních (sacris quam profanis), jejichž studiumpo roce 1485 prohloubil na univerzitě v rodném Krakově. Osobní aspirace StanislavaThurza přivedly do služeb katolické církve, která na sklonku 15. století skýtala nejlepšímožnosti kariérního, společenského a v neposlední řadě také mocenského vzestupu.Ostatně když Thurzo odcházel studovat do italské Padovy a posléze do Říma doktorátteologie a církevního práva, byl již členem krakovské kapituly. Vzdělání společně s bohatstvímjeho rozvětveného příbuzenstva mu záhy otevřely cestu do nejvyšších patercírkevní hierarchie, výrazem čehož byl zisk olomouckého kanonikátu.Když papež Alexander VI. Borgia ignoroval podobně jako jeho předchůdce Inocenc VIII.právo olomoucké kapituly na svobodnou volbu biskupa a prosazoval na biskupský stolecvlastního příbuzného, hájil v Římě zájmy kapituly coby její vyslanec právě StanislavTURZOVCIZborník z konferencieThurzo. Svou diplomatickou obratností i za výrazného přispění vlastního kapitálu nejenžeuhájil právo nezávislé volby „[…] podle starobylého chvalitebného obyčeje a pořádkuvotis capitulariter datis […]“, ale získal tím respekt většiny olomouckých kanovníků.Příznivé rozložení sil uvnitř kapituly se následně projevilo při biskupské volbě, která jejpočátkem roku 1497 vynesla coby nového olomouckého biskupa až na vrchol církevníhierarchie českých zemí (pražské arcibiskupství totiž bylo od roku 1421 vakantní). Papežskákonfirmace volebního aktu a vydání příslušné buly zahájily Thurzův neobyčejnědlouhý, čtyři desetiletí trvající episkopát. Z hlediska vývoje olomoucké církevní provincieje toto období právem považováno za zcela zásadní etapu, během níž došlo ke konsolidacitéto instituce, otřesené spletitým vývojem událostí v 15. století. Na základech, kterése podařilo Thurzovi i díky finančnímu kapitálu jeho rodiny položit, mohli jeho nástupciběhem 16. století dotvořit jedno z nejvýznamnějších mocenských center v zemích českéKoruny. Viděno prizmatem kulturního vývoje nutno poznamenat, že Thurzův episkopátse nesl ve znamení přechodu Moravy od pozdní gotiky k renesanci. Tyto znaky ostatněnejvýrazněji vykazuje dvůr biskupa Thurza v sídelní Kroměříži. Synonymem vzkvétajícíholatinského humanismu se počátkem 16. století stala Olomouc. Za připomenutí v tétosouvislosti stojí alespoň jméno Augustina Käsenbrota, autora spisu „Catalogus episcoporumOlomucensium“, dedikovaného právě Stanislavu Thurzovi.Během svého dlouhého episkopátu vrhnul energický Stanislav Thurzo své síly bezvýhradněk řešení nakumulovaných problémů sužujících instituci, v jejímž čele stanul. Turbulentnívývoj během 15. století znamenal pro katolickou církev v českých zemích značnýústup z dřívějších mocenských pozic. Ačkoliv na rozdíl od pražské církevní provincienezůstalo olomoucké biskupství dlouhodobě vakantní, jeho mocenský potenciál byl husitskýmia později také česko-uherskými válkami značně podlomen. Cesta k opětovnémuposílení prestiže a mocenského postavení olomouckého biskupství v rámci Moravyi komplexu korunních zemí byla podmíněna především konsolidací jeho rozchvácenépozemkové držby. S úsilím o restauraci suverénního postavení biskupství na zemskémfóru markrabství moravského souvisela otázka důsledného znovuprosazení exempcelenního systému olomouckého biskupství z jurisdikce zemských úřadů, především zemskéhosoudu. A konečně od poloviny dvacátých let 16. století musel Stanislav Thurzo čelitvzmáhající se vlně reformace, která během krátkého období značně narušila stávajícícírkevně-správní organizaci olomouckého biskupství. Takřka rozmetána byla předevšímnejnižší organizační složka, farní síť. Lze říci, že jen s vypětím sil a za značného přispěnírodinného kapitálu se Stanislavu Thurzovi, i díky nebývale dlouhodobému charakterujeho episkopátu, nakonec podařilo téměř bezezbytku realizovat první dva nastíněnécíle. Na účinnější zásah proti reformaci naopak Thurzovi ještě scházela potřebná výchozíplatforma, systemizovaná teprve tridentským koncilem (1545–1563).Nejpalčivějším problémem olomouckého biskupství v době nástupu Stanislava Thurzana biskupský stolec byl jednoznačně neutěšený stav pozemkového majetku této instituce.Na mysli máme zejména tzv. mensální a komorní državy, tedy ta panství, jejichžvýnos plynul přímo do biskupské komory. Z hlediska právního statusu totiž biskupstvídisponovalo rovněž kapitulními a lenními statky, avšak ty nebyly s biskupskými příjmytéměř vůbec spjaty. V důsledku pohnutých událostí 15. století se na počátku Thurzovaepiskopátu nacházela většina z mensálních a komorních panství v rukou zástavních držitelů.Již olomoucký biskup Tas Černohorský z Boskovic (eps. 1459–1484) vyvinul nemalé42 43

TURZOVCIZborník z konferencieúsilí o restauraci poměrů a navrácení rozchvácených držav, avšak ke konsolidaci původnímajetkové základny olomouckého biskupství došlo teprve v průběhu první poloviny 16.století. Nemalou měrou k tomu přispěly finanční zdroje Thurzových příbuzných, úzceprovázaných s augsburským bankovním domem Fuggerů.V době nástupu na olomoucký biskupský stolec Stanislav Thurzo disponoval pouzemensálními statky Vyškov, Modřice, Mírov, Svitavy, Osoblaha, Ketř a komorními državamipoblíž Olomouce. Teprve v průběhu svého episkopátu postupně restituoval ze zástavnídržby také většinu dalších biskupských mensálních a komorních panství. Již v roce1497 zahájil jednání o navrácení panství Kroměříž, zastaveného příslušníkům uherskéhomagnátského rodu Zápolských. Kroměřížskou državu se Thurzovi nakonec podařilo vyplatitv první čtvrtině roku 1499. Krátce nato, dle všeho před rokem 1504, přivtělil Thurzok mense také komorní statek Libavá. V září roku 1504 rozšířil panství Kroměříž o bývalémanství Miňůvky a do konce prvního desetiletí 16. století se biskupská přímá držba rozrostlaještě o nejrozlehlejší mensální doménu, severomoravské panství Hukvaldy. V roce1511 následně Thurzo získal ze zástavy od Ladislava z Boskovic i panství Kelč a přinejmenšímv roce 1517 disponoval biskup také komorním statkem Budišov. V samém závěrusvého života pak obohatil mensu ještě o původní lenní statek Dědice.Ačkoliv rozsah biskupské mensy na konci episkopátu Stanislava Thurza již vzhlížel mnohemkompaktněji, než tomu bylo před jeho nástupem na olomoucký biskupský stolec,některá panství se navzdory jeho úsilí nepodařilo z rukou zástavních držitelů vyplatit.Jednalo se především o území ležící za hranicemi Markrabství moravského, v Čechách.Před polovinou 16. století zůstávala i nadále v zástavě ves a tvrz Dřevčice poblíž Brandýsanad Labem a panství Jezbořice ležící ve východních Čechách mezi Chrudimí a Kolínem.Okolo roku 1530 byl navíc Stanislav Thurzo nucen zastavit mensální ves Jaktařpoblíž Opavy. Bez ohledu na dílčí neúspěchy však předal svým nástupcům vcelku konsolidovanoupozemkovou základnu, která vytvářela předpoklad mocenského vzestupuolomouckého biskupství v následujících desetiletích.Kumulace původní mensální a komorní pozemkové držby byla tedy během Thurzovaepiskopátu v hrubých obrysech završena a rozsah biskupského „dominia speciale“odpovídal přibližně situaci z počátku osmdesátých let 14. století. Expanzi biskupskýchdržav umožňoval krom příznivé Thurzovy finanční situace rovněž právní rámec markrabstvímoravského, neboť na rozdíl od ostatních církevních korporací mohli biskupovék mense volně přikupovat další majetky. V článku zemského zřízení z roku 1535 o zákazuskupování zemských statků církví je v této souvislosti zakotvena výjimka „[…] nežkněze biskupa j[eho] m[ilos]ti osobně ani budaucím potomkuóm biskupuóm olomauckýmtoto žádné škodě býti nemá […]“. Prostřednictvím přikupování drobných územních držav(manských i zemsko-deskových) se původní středověká panství tvořená shluky drobnějšíchmajetků příslušejících k biskupským hradům a městům proměňovala v teritoriálněkompaktně vymezená a uzavřená dominia. Průvodním znakem tohoto vývojového trendubylo pohlcování statků drobné šlechty a přeměna mnoha původně lenních statkův mensální. Kromě územní konsolidace mensy položil Thurzo na biskupských državáchzáklady režijního hospodaření v podobě vybudování rozsáhlé rybniční sítě dobudovanéjeho nástupcem Janem Dubraviem (eps. 1541–1553).Mocenské pozice olomouckého biskupství v rámci Moravy vyjadřovala navenek zejménasuverenita vlastního lenního systému. Důsledkem pohnutých událostí 15. století bylaTURZOVCIZborník z konferenciesama jeho existence značně otřesena, takže Thurzo musel vynaložit mnoho úsilí, abyvšechny pravomoci vlastní církevní instituce v tomto směru obhájil. Kořeny exemptníhoprávního zakotvení olomouckého biskupství je nutno hledat již ve středověku. Nezastupitelnýmprávním dokumentem je v tomto směru listina Karla IV. ze 7. dubna 1348. Najejím základě bylo zajištěno vynětí biskupství ze zemských majetků a jeho přímá podřízenostčeským králům formou lenního svazku „[...] episcopatum Olomucensem […] adiurisdictionem et directum dominium regum et Corone regni Bo[h]emi[a]e iure spectare,quodque episcopi […] a nobis heredibus et successoribus nostris Bo[h]emi[a]e duntaxatregibus et a Corona regni Bo[h]emi[a]e absque renitentia, seu difficultate in feudum reverentersuscipere, nobisque ac dictis heredibus et successoribus nostris Bo[h]emi[a]e regibuset Corone regni prefati, in casibus antedictis homagii, ob[o]ediencie, ac subieccionis debite,consueta iuramenta corporaliter facere teneantur [...]“. Privilegium zároveň konfirmovaloexistenci manské soustavy, kterou olomoucké biskupství už od poloviny 13. století disponovalo.Právní postavení manských statků lze označit v rámci českých zemí za velmispecifické. Vzhledem k tomu, že pozemkový majetek olomouckého biskupství byl primárněpovažován za léno české Koruny, stala se biskupská léna „podlény“ (Afterlehen)českého státu. Podobně jako biskupské bezprostřední državy, byla rovněž všechna manstvívyjmuta z pravomoci zemských úřadů a podléhala jurisdikci biskupa a jeho manskýchorgánů (sněmu a soudu).Uvedenou platformu beze zbytku recipoval rovněž právní řád moravského zemskéhopráva. V nejstarším moravském právním kodexu, tzv. Tovačovské knize z počátku osmdesátýchlet 15. století, je v tomto kontextu zakotveno, že „[...] biskup má své many i zvláštnísvůj saud, to, což jeho manství jest, ku právu zemskému nepřísluší [...]“. Stejné ustanovenínechybí ani v mladším zákoníku zemského práva, tzv. knize Drnovské z let 1523–1526.Přestože dvojkolejnost zemských a manských orgánů byla v právním systému Markrabstvímoravského pevně zakotvena, po celé 16. století představovala pro moravské stavynežádoucí element. Stavovské obci bylo solí v očích údajné nerovnoměrné berní zatíženístatků olomouckého biskupství vůči zemským deskovým panstvím. Na biskupskoudoménu se navíc nevztahovala jurisdikce zemských výběrčích a biskupové pověřovalivýběrem berní své patrimoniální úředníky.Nejvýraznější třecí plochu ovšem představovala dvojkolejnost v soudnictví, spočívajícív paralelní činnosti zemského a manského soudu. Otázka jurisdikčních pravomocí oboutěchto institucí vyvolávala již v první polovině 16. století mezi stavy a biskupy stálé napětí„[...] Jakož jest od některých časuóv mezi biskupy holomůckými a stavy tohoto Mark[rabství]různice byla, když jsau kteří z obyvateluóv kněze biskupa ku právu a saudu zemskémupoháněli, že jsau jim pod tímž saudem odpovídati nechtěli, zastírajíce se jim svobodamisvými a skrze to i král jeho milost, starán jest bejval [...]“. K dohodě došlo teprve v roce1531, kdy Stanislav Thurzo uzavřel s představiteli stavů smlouvu vymezující zejména jurisdikcimanského soudu. Biskupovi se v korelaci s privilegiem Karla IV. z roku 1348 austanoveními obsaženými v Tovačovské a Drnovské knize podařilo obhájit vynětí mensálnícha komorních statků z pravomoci zemského práva a jeho podřízení manskémusoudu. Jurisdikce zemského soudu se naopak měla vztahovat na veškeré alodní deskovéstatky držené biskupy. „[...] O to [j]sme se snesli […], že biskup holomaucký z[e] svého zbožístolního, čehož v deskách nemá, před právem zemským odpovídati nemá. A protož knězbiskup nynější i budaucí při tom tak zuóstavení a zachovaní bejti mají. Než jestliže by kněz44 45

TURZOVCIZborník z konferenciebiskup nynější neb budaucí holomaučtí biskupové která zboží v tomto Mark[rabs]t[v]í odtohoto času přikaupili, kteráž by zboží pod právo zemský příslušela, z těch a z takovýchzboží kaupených, když by řádně pohnáni byli, ku právu zemskýmu před saudem zemskýmodpovídati mají potud, pokudž by se těch statkuóv kaupených a lidí nebo úředníkuóv a přína nich neb o ně sběhlých dotýkalo [...]“. Text dohody byl následně zařazen jako dodatekk moravskému zemskému zřízení z roku 1535, odkud byl přejat i do pozdějších předbělohorskýchredakcí zemského zřízení z let 1545, 1562 i 1604.Ačkoliv úmluva z roku 1531 znamenala potvrzení právní suverenity manského souduvůči zemským orgánům, biskup Stanislav Thurzo i jeho následovníci si byli vědomi potřebyupevnění lenního systému i zevnitř. Příčinou byly sílící odstředivé tendence jednotlivýchmanů (v 16. století se celkový počet manských statků pohyboval okolo 70),posilované mnohdy jejich konverzí k nekatolickým vyznáním. Kompaktnost manskéhosystému ohrožovala během 16. století také období delších sedisvakancí a časté střídáníbiskupů v sedmdesátých letech. Například v listopadu 1578 na nebezpečí rozvolněnílenních svazků z důvodu neobsazení biskupského stolce upozorňoval papežský nunciusMalaspina. Prvním výrazem snahy biskupů o posílení lenní soustavy byla kodifikacemanského právního systému. Tu nechal dle tzv. „Švábského zrcadla“ na vlastní nákladysestavit právě biskup Stanislav Thurzo. Roku 1538 tedy byla v Olomouci nakladatelemJanem Olivetským z Heřmaní vydána „Práva manská“. Tento kodex lenního práva je rozdělenna dvě části, přičemž první tvoří vlastní manská práva, regulující chod a procesnípravidla manského soudu, přijatá manskými sněmy v letech 1529, 1532, 1536 a 1538.Druhá část je nazvána „Práva zemská, na kteráž se práva manská vztahují“ a je korelacízemského a manského práva. Tato kodifikace z roku 1538 však nezcela odpovídala potřebámlenních úřadů, neboť dostatečně nereflektovala obyčejové právo a praxi, vycházejícíz moravského zemského práva. K částečné úpravě manského práva došlo formousněmovního usnesení teprve v roce 1573 za biskupa Jana Grodeckého (eps. 1572–1574).Články této smlouvy, která vztah leníků a seniora nově modifikovala, především umocňovalypodřízenost leníků olomouckým biskupům.Primární rolí Stanislava Thurza, vyplývající z jeho církevního svěcení a faktu, že stanulna samém vrcholu moravské katolické hierarchie, byla přirozeně svázána se sférou duchovnísprávy svěřené diecéze. Jeho episkopát v tomto směru prodchla urputná (ovšemne zcela úspěšná) snaha o reformu diecézního kléru. Od poloviny 20. let 16. století pakbiskup všemi dostupnými způsoby čelil vzmáhající se vlně reformace. Jedním z prvníchThurzových kroků po nástupu na biskupský stolec bylo svolání církevní synody do Vyškovav roce 1498. Tohoto fóra se povinně zúčastnili všichni vysocí církevní hodnostářiolomoucké diecéze, členové kapitul, arcijáhni, děkani, opati, ale také delegáti farníhokléru. Náplní zasedání byly především otázky spojené s pastorací. Na závěr byla přijatatzv. statuta reprezentující normativní shrnutí zásad života duchovních i laiků. Prostřednictvímsynody hodlal Thurzo vystoupit proti zlořádům, které se v životě katolické církevníhierarchie šířily značným tempem. Druhou synodu, namířenou již proti pronikáníreformace, svolal Thurzo na sklonku svého episkopátu v roce 1538. Také statuta přijatá natéto synodě se obracela ponejvíce k naléhavé potřebě vnitřní obrody katolického kléru.TURZOVCIZborník z konferencieJiž na přelomu 15. a 16. století se ovšem Stanislav Thurzo aktivně zapojil do intenzivní„protikacířské“ kampaně vedené zejména budínským dvorem. Rozhodnějšímu postupubiskupské administrativy vůči sektám v tomto období odpovídá mj. nárůst tištěnéprodukce. Roku 1500 byl například za výrazné biskupovy finanční podpory vydán spisAugustina Käsenbrota namířený proti Jednotě bratrské, v dalších letech inicioval Thurzonapříklad vydání spisu Jindřicha Institorise „Sanctae Romanae ecclesiae fidei defensionisclippeum adversus Waldensium“. Na brněnském zemském sněmu v roce 1505 se dále biskupvýrazným způsobem zasadil o přijetí několika výnosů namířených proti „pikartům“.Veškeré tyto kroky ovšem nemohly účinně zamezit rozkladu katolické církevní organizacena Moravě, respektive ve všech korunních zemích. Reformační vlna rozdrobila předevšímnejnižší organizační složku katolické církve v zemi, farní síť. Jestliže v první polovině16. století bychom na území olomoucké diecéze napočítali přibližně 875 farních obvodů,tak okolo roku 1540 nebyla v rukou katolické duchovní správy ani polovina z tohotopočtu (uvádí se přibližně 400 katolických farností). O masivním postupu nekatolickýchvyznání před polovinou 16. století svědčí fakt, že po roce 1550 bylo v katolických rukoujiž pouhých 260 farností. Thurzovo působení v duchovní správě olomoucké diecéze lzetedy shrnout slovy osvícence Ignáce Cornovy, který o jeho episkopátu napsal „[...] aditoepiscopatu prima Stanislao cura fuit reformatio suae ecclesiae, quam per annos quindecimpastore destitutam corrupti complurium clericorum mores deformarunt [...]“.Nejvyšší moravští církevní hodnostáři, tedy i Stanislav Thurzo, svými diplomatickýmiaktivitami často překračovali užší rámec zemské politiky, na níž měli zásadní vliv. Růstprestiže Stanislava Thurza se od první dekády 16. století odrážel v diplomatických aktivitáchbudínského dvora, který biskupa často pověřoval důležitými jednáními, častozcela mimo rámec markrabství moravského. Dne 11. března 1509 navíc právě z Thurzovýchrukou přijal v Praze mladý kralevic Ludvík Jagellonský korunu českého království.V lednu 1514 se biskup zúčastnil coby královský vyslanec pražského generálního sněmučeské Koruny. Počátkem února 1518 pak odcestoval se zástupci moravských stavů doKladska ve věci vyjednání společného landfrýdu proti zemským škůdcům. Dne 9. května1522 Thurzo celebroval v pražském chrámu sv. Víta slavnostní mši, při níž složil slavnostnípřísahu král Ludvík Jagellonský. O několik dní později z biskupových rukou přijalačeskou korunu Ludvíkova manželka Marie Habsburská. Nezastupitelnou roli Thurzo sehrálrovněž při volbě českého krále po tragické smrti Ludvíka Jagellonského v bažináchu Moháče v roce 1526. Přítomen byl i následné královské korunovaci, která se uskutečnila24. února 1527. Biskup tehdy společně se svým bratrem, vratislavským biskupem JanemThurzem uvedl slavnostním korunovačním aktem na český trůn Ferdinanda I. Habsburského.O den později se z jeho rukou dostalo stejné pocty také nové české královně,Anně Jagellonské. Ferdinand Habsburský Stanislava Thurza do konce jeho episkopátuposléze několikrát pověřil rolí královského vyslance na zemských sněmech českého královstvíi dalšími diplomatickými aktivitami, což jen umocnilo jeho výsostné postavenív rámci stavovské společnosti českých zemí.Závěrem možno shrnout, že Stanislav Thurzo během svého dlouhého episkopátu vrhnulsvé síly zejména k vyřešení tří palčivých problémů, které se bezprostředně dotýkalyinstituce, v jejímž čele v letech 1497–1540 stál. Prioritně se mu podařilo konsolidovat46 47

TURZOVCIZborník z konferenciea dokonce i rozšířit zástavami rozchvácenou pozemkovou držbu olomouckého biskupství.Zároveň stál u zrodu postupné transformace hospodářského profilu přímých biskupskýchdržav z ryze rentového v režijní velkostatek, zatím ještě s převládající orientacína rybnikářství. Druhým okruhem Thurzova úsilí byla obhajoba suverenity právního amocenského postavení olomouckého biskupství v rámci markrabství moravského i českýchzemí jakožto pevného geopolitického celku. Jádrem této problematiky přitom bylaobhajoba exempce lenní soustavy a rozsah jurisdikce manského soudu, vztahující senejen na vlastní lenní, nýbrž také mensální, komorní a kapitulní statky. Jestliže v obouuvedených oblastech slavil Thurzo úspěch a jeho přínos a význam z hlediska historickéhovývoje olomouckého biskupství je naprosto zásadní, naopak na poli duchovní správydiecéze lze jeho episkopát označit za ryze defenzivní rezistenci vůči v té době triumfujícíreformaci. Při celkovém pohledu na osobnost olomouckého biskupa Stanislava Thurzanutno zároveň zdůraznit jeho roli v rámci zemské i evropské diplomacie, stejně jako jehovýrazný přínos z hlediska rozšíření kultury humanismu a renesance na Moravě, jejímž bylštědrým mecenášem.Olomoucký biskup Stanislav Thurzona stylizované rytině z roku 1593.Erb Stanislava I. Thurza.TURZOVCIZborník z konferenciePrameny a literatura:Národní archiv v PrazeMoravský zemský archiv v BrněZemský archiv v Opavě, pobočka OlomoucAL SAHEB, Jan: K procesu úpadku drobné šlechty na severovýchodní Moravě v 16. století.In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity, řada C, 2008, s. 35–52.AL SAHEB, Jan: K formování mensálních statků olomouckého biskupství před Bílou horou.Historica 2010, č. 1, s. 11–22.AL SAHEB, Jan: Hukvaldské panství před Bílou horou (1553–1619) v kontextu mensy olomouckéhobiskupství. Ostrava 2011.AL SAHEB, Jan: Historiografická reflexe předbělohorské etapy dějin olomouckého biskupství.In: Acta historica Universitatis Silesianae Opaviensis 2012, v tisku.AL SAHEB, Jan: Územní vývoj přímé majetkové držby olomouckých biskupů v letech1553–1619. Sborník archivních prací 2012, č. 1, v tisku.BALETKA, Tomáš: Disiecta membra k církevní správě na Moravě v 1. polovině 16. století.In: XXVII. mikulovské sympozium 2002. Brno 2003, s. 125–131.BALETKA, Tomáš: Dvůr olomouckého biskupa Stanislava Thurza (1497–1540). Opera historica7, 1999, s. 361–382.BALETKA, Tomáš: Dvůr olomouckého biskupa Stanislava Thurza (1497–1540), jeho kancelářa správa biskupských statků. SAP 54, 2004, č. 1, s. 3–236.BALETKA, Tomáš: Olomoucké biskupství a proměny jeho správního organismu mezistředověkem a novověkem. In: Rezidence a správní sídla v zemích České koruny ve14.–17. století. Praha 2007, s. 161–170.BALETKA, Tomáš: Olomoucké biskupství, jeho správa a písemnosti na přelomu 15. a 16.století. In: Acta Universitatis Carolinae-philosophica et historica 2, z pomocných věd historickýchXV, 1999, s. 55–64.BALETKA, Tomáš: Proměny farní sítě na Moravě mezi pozdním středověkem a raným novověkem.In: Církevní topografie a farní síť pražské církevní provincie v pozdním středověku.Praha 2007, s. 139–144.BREITENBACHER, Anton: Die Besetzung der Bistümer Prag und Olmütz bis zur Anerkennungdes ausschliesslichen Wahlrechtes der beiden Domkapitel. Zeitschrift des Vereinesfür Geschichte Mährens und Schlesiens 8, 1904, s. 1–46.ČÁDA, František (ed.): Zemské zřízení moravské z roku 1535 spolu s tiskem z roku 1562nově vydaným. Praha 1937.d’ELVERT, Christian: Zur Geschichte des Erzbisthums Olmütz. SGBANL 29, 1895.d’ELVERT, Christian: Die Gelehrten Gesellschaften in Mähren und oesterreichisch-Schlesien.Schriften der historisch-statistischen Section der k. k. mährischen Gesellschaft zurBeförderung des Ackerbaues, der Natur und Landeskunde 5, 1853.ELBEL, Petr – PUMPR, Pavel: Církev. In: Peníze nervem společnosti. Brno 2007, s. 154–228.FASSEAU, Arsenius Theodor (ed.): Collectio synodorum et statutorum almae dioecesisOlomucenae. Rezii 1766.JANIŠ, Dalibor: Ústavní základy moravského zemského práva na počátku novověku. In:Vladislavské zřízení zemské a počátky ústavního zřízení v českých zemích (1500–1619).Praha 2001, s. 113–135.48 49

TURZOVCIZborník z konferencieKAMENÍČEK, František: Zemské sněmy a sjezdy moravské III. Brno 1905.KNOLL, Josef Leonard: Mittelpunkte der Geschichtsforschung und Geschichtsschreibungin Böhmen und Mähren als Einleitung in die sieben Bücher mährischer Geschichte.Olmütz 1821.KOUŘIL, Miloš: Augustin olomoucký 1467–1513. In: Historiografie Moravy a Slezska. Olomouc2001, s. 13–20.KOVÁŘOVÁ, Stanislava: Olomoučtí biskupové a korunovace českých králů. Střední Morava1, 1995, s. 25–30.LAPČÍK, Stanislav: Nástin vývoje lenní organizace olomouckých biskupů a arcibiskupů.OAS 3, 2005, s. 38–55.LECHNER, Karl (ed.): Die ältesten Belehnungs- und Lehensgerichtsbücher des BisthumsOlmütz. Brünn 1902.MONSE, Josephus Wratislaus: Infulae doctae Moraviae. Brunae 1779.NOVÁČEK, Václav (ed.): Parolipomena de vitis episcoporum Olomucensium. Věstník Královskéčeské společnosti nauk 1902, č. 15, s. 1–6.PAPROCKÝ z Glogol, Bartoloměj: Zrcadlo slavného Markrabství moravského. Olomouc1593.PILARZ, Adolphus – MORAVETZ, Franciscus: Moraviae historia politica et ecclesiastica III.Brunae 1787.RICHTER, Franciscus Xaver (ed.): Augustini Olomucensis episcoporum Olomucensiumseries. Olomucii 1831.ROUBIC, Antonín: Několik poznámek k postavení olomoucké kapituly v 16. století. In: HO4, 1983, s. 65–78.ROUBIC, Antonín: Olomoucké biskupství ve druhé polovině 15. století. In: Morava na prahunové doby. Přerov 1995, s. 94–103.ROUBIC, Antonín: Správa statků olomouckého (arci)biskupství od 16. století. SAP 31,1981, č. 2, s. 418–476.SCHMIDTOVÁ, Anežka – SALAČ, Antonín (edd.): De piscinis ad Antonium Fuggerum. Praha1953.STŘEDOVSKÝ, Jan Jiří: Mercurius Moraviae memorabilium. Olomutii 1705.VÁLKA, Josef: Tolerance, či koexistence? K povaze soužití různých náboženských vyznánív českých zemích v 15. až 17. století. SCetH 18, 1988, s. 63–75.WOTKE, Karl: Der Olmützer Bischof Stanislaus Thurzó von Béthlenfalva (1497–1540) unddessen Humanistenkreis. ZVGMS 3, 1899, s. 337–388.WÖRSTER, Peter: Humanismus in Olmütz. Landesbeschreibung, Stadtlob und Geschichtsschreibungin der ersten Hälfte des 16. Jahrhunderts. Marburg 1994.ZEMEK, Metoděj: Das Olmützer Domkapitel. Seine Entstehung und Entwicklung bis1600. In: Archiv für Kirchengeschichte von Böhmen-Mähren-Schlesien 9, 1988, s. 66–86;10, 1989. s. 58–88; 11, 1990, s. 72–91; 12, 1993, s. 49–73.TURZOVCIZborník z konferenciePalatín Štefan Illésházy – predchodcaa súčasník Juraja ThurzaPhDr. Karol DzuriakLiptovské múzeum v RužomberkuJuraj Thurzo je právom považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností uhorskýcha slovenských dejín prvej tretiny 17. storočia. Pre slovenských evanjelikov predstavujefenomén par excellence, najvýznamnejšieho ochrancu a budovateľa cirkvi z radov neordinovaných,pripisuje sa mu leví podiel na príprave a zvolaní známej Žilinskej synodyi na jej obhajobe a presadzovaní jej kánonov do života.To všetko je nepochybne pravda. Ale Thurzov prínos pre politické, kultúrne a náboženskédejiny by mal celkom určite iné kontúry, nebyť jeho predchodcu, súputníka apriateľa, ktorý istý čas stál aj v opačnom tábore, než on sám. Neprávom zabúdanéhoŠtefana Illésházyho, spolutvorcu tolerantnejšieho a otvorenejšieho Uhorska na začiatku17. storočia.Keď v roku 1580 zomrel v Kaniži, slobodnom kráľovskom meste a významnej krajinskejpevnosti, veterán tureckých vojen Ján Krušič, začala vychádzať hviezda Štefana Illésházyho.Mužovi v zrelom veku na prahu štyridsiatky, talentovanému politikovi a schopnémudôstojníkovi svojich vojsk, zosnulý hlavný preddunajský kapitán a liptovský županporučil nielen svoje majetky (vrátane liptovskej Likavy), ale aj ruku svojej manželky,Kataríny Pálffyovej.Krušičov obľúbenec manželským zväzkom s príslušníčkou pálffyovského rodu ešte viacupevnil svoje postavenie. Katarína Pálffyová z Erdődu bola dcérou ďalšieho z účastníkovtureckých vojen, Petra I. Pálffyho a sestrou najvyššieho kráľovského kapitána a kráľovskéhoradcu Mikuláša I. Pálffyho. Aj jej ďalší bratia Ján, Štefan a Tomáš boli vojenskýmiveliteľmi v kráľovských službách a kapitánmi hradov na tureckom pomedzí.Kto však bol samotný Štefan Illésházy, na ktorého sa – nepochybne aj vďaka jeho schopnostiam– usmialo slnko šťasteny?Ambiciózny šľachtic pochádzal zo zemianskej rodiny, sídliacej takmer po dve storočiav Eliášovciach na Žitnom ostrove. Jeho otec Tomáš bol podžupanom Bratislavskej stolice.Ako vojak Štefan Illésházy slúžil pod velením Jána Krušiča a svojho švagra Mikuláša Pálffyho.V r. 1570 na rozvíjajúcom sa rodovom panstve v Rohovciach, neďaleko Šamorína,nechal prestavať pôvodný sárkányiovský vodný hrad na renesančný kaštieľ. V roku 1573zastával volenú funkciu podžupana Bratislavskej stolice a v r. 1577 sa stal radcom uhorskejkomory.Za sľubný a rýchly spoločenský vzostup vďačil svojim politickým a vojenským schopnostiam,ale aj príbuzenským zväzkom s Dersffyovcami, Erdödyovcami a Pálffyovcami. Jehoprvou manželkou bola Anna, rodená Erdödyová, vdova po preddunajskom hlavnom kapitánoviŠtefanovi Dersffym a dcéra chorvátskeho bána Petra II. Erdödyho. Tá však pokrátkej dobe zomrela.Manželstvo s Katarínou Pálffyovou mu prinieslo hradné panstvá Likavu, Sv. Jur a Pezinok.Polovičný podiel z nich pripadal grófovi Maximiliánovi Dietrichsteinovi, mužovi Heleny50 51

TURZOVCIZborník z konferencieKrušičovej, ktorý ho po jej smrti manželom odstúpil v decembri 1587. Záložnú držbu Likavypo J. Krušičovi Illesházymu potvrdil uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisárRudolf I. (II.) už v r. 1581 a v nasledujúcom roku ho prostredníctvom svojho brata, arcivojvoduErnesta, vymenoval za liptovského župana. O dva roky neskôr už bol kráľovskýmradcom a dvorníkom; v r. 1587 získal za vojenské zásluhy baronát i obnovenie záložnéhovlastníctva likavského panstva za doplatok k pôvodnej záložnej sume vo výške 12 tisíczlatých, splatených kráľovskej komore. Okrem iných špecializovaných funkcií v rôznychkomisiách sa v r. 1594 stal trenčianskym županom. To už bol záložným vlastníkom panstievTrenčína so Súčou, Bánoviec nad Bebravou a Šurian. V r. 1600 Rudolf I. daroval ŠtefanoviIllésházymu spomínané panstvá na Považí a Ponitrí, ktoré už mal v záložnej držbe,a zároveň jemu i jeho potomkom udelil dedičný úrad župana Trenčianskej a Liptovskejstolice.Na svojich panstvách podporoval šírenie reformačného učenia a spolu s manželkou sastal patrónom evanjelického školstva. Sám bol humanistickým vzdelancom, autorom viacerýchrukopisných prác, politických prejavov, denníkových zápiskov a rozsiahlej korešpondencie.Pripisovalo sa mu aj autorstvo niektorých veršov v kódexe Valentína Balassu.Najznámejšou z radu illésházyovských magnátskych škôl sa stalo neskoršie gymnáziumv Bánovciach n. Bebravou.Archivár a historik Juraj Fojtík pripísal úmysel založiť spomínaný ústav práve ŠtefanoviIllésházymu, pričom vykonávateľom jeho poslednej vôle a poskytovateľom pravidelnýchštedrých donácií sa stala jeho manželka Katarína Pálffyová.Podľa Rezikovej a Matthaeidesovej Gymnaziológie samotný Štefan Illésházy nedlho predsvojou smrťou školu znova hmotne zabezpečil a povzniesol a zároveň do Bánoviec povolalako učiteľa a správcu školy absolventa teologických a filozofických štúdií v Hallea Wittenbergu, Eliáša Ursínia z Meissenu, schopného pedagóga, ktorý po šesťročnombánovskom pobyte pôsobil aj v česko-nemeckej škole na pražskom Starom meste a potomv Levoči. Ursínius si získal uznanie súčasníkov aj ako prekladateľ, upravovateľ a autoručebníc z prírodných vied a latinčiny. Jeho talent však spomínané plody priniesol až poIllésházyho smrti na spomínaných ďalších pôsobiskách.Podobný prístup Štefan Illésházy zvolil v Trenčíne, kde koncom 16. storočia nechal priHornej bráne postaviť zámockú školu a povolal do nej učiteľa z Wittenbergu. Aj túto pojeho smrti finančne i hmotne z prostriedkov trenčianskeho panstva podporovala pozostalámanželka spolu s mestom Trenčín.Tretím školským ústavom bola evanjelická latinská škola v Ružomberku, založená okolor. 1567 Pálffyovej manželom Jánom Krušičom, v ktorej veľkorysej podpore Štefan Illésházys manželkou a po nich Štefanov adoptívny syn a dedič (v skutočnosti synovec) GašparIllésházy pokračovali.Už za Štefanovho života tu pôsobil Ondrej Czengler, okrem svojho kňazského a pedagogickéhoposlania autor duchovných piesní a prekladateľ z gréckeho a latinskéhojazyka, Tomáš Dorschitz starší, autor Diária, významného prameňa k dejinám severnejčasti stredného Slovenska na prelome 16. a 17. storočia, barokový básnik Ján Kalinka aďalší. Kalinkov tesť a liptovský senior Leonhard Mokoschini dedikoval Illésházymu akomecénovi a patrónovi ružomberskej školy a podporovateľovi vzdelanosti svoje dielo,v latinskom jazyku zveršované deje Starej zmluvy, ktoré vyšli tlačou vo Wittenbergur. 1599. Na Liptove Štefan Illésházy s manželkou Katarínou pokračovali v stavebnej čin-TURZOVCIZborník z konferencienosti svojich predchodcov na území prináležiacom k likavskému panstvu. Ako zemepániRužomberka a zanietení vyznávači evanjelického vierovyznania nechali r. 1585 opraviť,prestavať a rozšíriť pôvodný kostol sv. Ladislava, ktorý od Krušičových čias slúžil evanjelikom.Stalo sa tak po ničivom požiari z roku 1583. Kostol rozšírili na jeho južnej strane avybudovali nové polygonálne presbytérium. Pôvodná jednoloďová stavba sa zmenila natrojloďovú a jej interiér získal renesančný charakter. Zásluhy manželov o obnovu kostolapripomínala pamätná tabuľa situovaná nad južným bočným, dnes už neexistujúcimvchodom do kostola. Z pohľadu dejín Ružomberka zostáva zaujímavým faktom, viažucimsa k obnove kostola, skutočnosť, že do veže počas opráv v roku 1585 umiestnili zápis,ktorý obsahuje najstaršie, a tým najautentickejšie podanie povesti o založení mestanemeckými kolonistami. Na rozdiel od oficiálnej historiografie, ktorá za najstaršie jadromesta pokladá Rínok, horné historické námestie, na ktorého juhovýchodnom okraji stojíillésházyovský kostol (dnešný rímskokatolícky Farský kostol sv. Ondreja apoštola), zneniepamätnej listiny situovalo prvé príbytky nemeckých hostes pod jeho ostroh, na protiľahlýbreh rieky Revúcej (teda niekde do susedstva kaštieľa sv. Žofie).V nasledujúcom roku (1586) Štefan Illésházy a Katarína Pálffyová pokračovali v rozširovaníkaštieľa sv. Žofie stavbou juhozápadného traktu. Pripomínala ju pamätná tabuľaosadená nad južnou bránou, odstránená až pri búracích prácach niekedy v 19. storočí.Kaštieľ sa stal miestom, kde sa konali za prítomnosti panstva a panských úradníkov reštavrácieružomberského magistrátu. Prvá správa o nich pochádza z r. 1598. Táto prax odzrkadľovalaaj odvrátenú stránku vplyvu Illésházyho a Pálffyovej účinkovania – ich snahuo absolútnu kontrolu správy a života privilegovaných, avšak do kategórie poddanskýchmiest degradovaných urbánnych sídiel na ich panstvách. Aj keď z hľadiska doby naplnenejrozjatrenými politickými a náboženskými problémami, vŕšiacimi sa na pozadí dlhodobéhovojnového konfliktu s Osmanskou ríšou, možno mať pre ich prísne a obozretné(no aj ich ekonomickými záujmami diktované) konanie určitú mieru porozumenia, nemennouskutočnosťou zostáva, že týmito krokmi rozvoj svojich mestečiek zároveň brzdilia spomaľovali.Na rozdiel od Sv. Jura a Pezinka, ktoré podstúpili riziko právneho sporu so svojím zemepánom(čo sa za danej politickej situácie napokon Štefanovi Illésházymu takmer staloosudným), Ružomberok si niečo takéto nedovolil a podľa interpretácie Mieroslava Kovalevskéhodokonca za svojho zemepána (možno na jeho diskrétny podnet) v háklivomobdobí kulminácie jeho sporu s panovníkom a kráľovskými úradmi intervenoval v miereprimeranej jeho postaveniu.Pravdepodobne v tej istej dobe ako sa uskutočňovala ďalšia etapa výstavby illésházyovskéhokaštieľa na pôde Ružomberka, prebiehali aj opravy a rekonštrukčné zásahy na Likavskomhrade, kde nanovo vystavali čiastočne zrútenú južnú stenu hlavnej veže a priľahlúhradbu s delovou strieľňou, ktorá smerovala na západ, k dolnému hradu.Okrem starosti o konsolidáciu nadobudnutých panstiev sa Štefan Illésházy v narastajúcejmiere začínal venovať veľkej politike na krajinskej úrovni.V 90-tych rokoch 16. storočia sa Štefan Illésházy začal čoraz dôraznejšie presadzovať nauhorskej politickej scéne ako obranca stavovských a náboženských slobôd. Veľkú pozornosťsi získali jeho vystúpenia na zasadnutiach krajinského snemu.Hviezda talentovaného, vekom i skúsenosťami zrelého politika vychádzala v čase veľmikomplikovanej, neustále sa vyostrujúcej situácie vo vnútri habsburského stredoeuróp-52 53

TURZOVCIZborník z konferencieskeho súštátia, ktorú ovplyvňoval pomer síl medzi katolíckym a protestantským táboromv Európe a nový zdĺhavý konflikt s Osmanskou ríšou − pätnásťročná vojna v r. 1592−1606.Nástup síl radikálnej protireformačnej línie v krajinách Habsburskej ríše, podporovanýchšpanielskym dvorom (úzko spriazneným s Viedňou a Prahou cez príbuzenské zväzky) ipápežskou kúriou, sa v Uhorsku prejavil okrem iného vo vykonštruovanej kauze, zinscenovanejproti Štefanovi Illésházymu. Prípad mal reálne pozadie − privilegované mestečkáSv. Jur a Pezinok, ktoré mal tento evanjelický magnát v záložnej držbe, sa v r. 1600 obrátilina Rudolfa I. (II.) s prosbou, aby po uplynutí doby zálohu jeho platnosť Illésházymuneobnovil. Dôvodom pre takúto prosbu bolo zvyšovanie feudálnych povinností, početnéneprávosti a nerešpektovanie starších výsad zo strany Illésházyho, ako aj prirodzenásnaha mestečiek o právnu a hospodársku emancipáciu.Štefan Illésházy, nárokujúc si náhradu investícií vložených počas trvania zálohu do obochzápadoslovenských panstiev, odmietol tieto majetky odstúpiť a dostal sa do vážnehoprávneho sporu s korunou. Bol obvinený z urážky kráľovského majestátu – vyhlásil, žepanovník nemá právo povýšiť ich na slobodné kráľovské mestá vydaním svojho dekrétu− a v r. 1603 sa v dlhotrvajúcom procese s obžalovaným prominentom objavili obvineniaz velezrady a falošné svedectvá, ktoré mu priťažili. V novembri 1603 bol Štefan Illésházyodsúdený na trest smrti a stratu všetkého majetku i krajinských hodností. Výkonu exekúciesa vyhol útekom do Poľska ešte pred vynesením rozsudku. Do poľského exilu hosprevádzal mladučký synovec Pavol Esterházy, syn jeho sestry Žofie, manželky bratislavskéhopodžupana Františka Esterházyho.Na začiatku januára 1604 kráľovský právnik Štefan Somogyi skonfiškoval Illésházyhomajetky, vrátane Likavy. Cisár Rudolf II. ich daroval viedenskému veľkoobchodníkovi LazaroviHenkelovi. Stoličné zhromaždenie liptovskej šľachty, konané v Nemeckej Ľupči,vydalo Kataríne Pálffyovej ešte 19. novembra 1603, krátko po vynesení rozsudku nad jejmanželom, osvedčenie, že hrad Likavu získala ako dedičstvo po prvom manželovi JánoviKrušičovi a že jej patrí čiastka po zosnulej dcére Helene. Toto svedectvo jej nepomohlo,pretože z likavského panstva jej boli ponechané na obživu iba dediny Likavka, Martinček,Lisková, Sokolče a mestečko Bobrovec.Správcami hradného panstva Likava v kráľovských službách sa v decembri 1604 stali JánPružinský a Matúš Emerici, neskôr Matúš Bartholomaei.Proti konfiškácii Likavy listom z poľského exilu protestoval Štefan Illésházy, ktorý prosilzástupcov Liptovskej stolice, aby v prospech jeho osoby i rodiny intervenovali na pripravovanomsneme v Bratislave.V decembri 1604, v rozjatrenej spoločenskej atmosfére, vyvolanej perzekúciami evanjelikova kalvínov na východnom Slovensku a v Sedmohradsku, prechmatmi cisárskychgenerálov a udalosťami prepukajúceho povstania Štefana Bocskaya, donútil Štefan Somogyipoddaných likavského panstva, aby v Ružomberku zložili prísahu vernosti kráľovia cisárovi. Prisahajúci museli odmietnuť poskytnutie akejkoľvek formy podpory a prejavylojálnosti voči svojim bývalým zemepánom v danom momente, za existujúceho právnehostavu. V texte prísahy bola formulácia zaručujúca rešpektovanie výsad mestečieka obcí panstva i slobodu náboženského vyznania. Naopak, jej znenie neobsahovalo formuluo Panne Márii a svätých, čo bolo ústupkom nekatolíckemu obyvateľstvu panstva.V prísahe bola obsiahnutá záruka, že poddaní panstva nebudú nútení pomáhať pri dobýjaníLikavského hradu, ak by nastali takéto okolnosti a že sa im zaručí beztrestnosť zaTURZOVCIZborník z konferenciezloženie tejto prísahy v prípade omilostenia Štefana Illésházyho. Rudolf I. (II.) potvrdilv Prahe mestské výsady Ružomberka.Urodzený exulant nepobudol v sliezskej Lanckorone dlho. Napätie v Uhorsku a Sedmohradsku,vyvolané excesmi rekatolizačných opatrení, výčinmi habsburských vojsk, politickýmirepresáliami a konfiškáciami majetkov vysokej šľachty, prerástlo na jeseň 1604do otvoreného povstania. Jeho ohnisko bolo v Sedmohradsku, zmietanom od čias prvejabdikácie kniežaťa Žigmunda Báthoryho v prospech Habsburgovcov (r. 1598) vnútornýmispormi o politickú orientáciu kniežatstva a sužovanom intervenciou habsburskýchvojenských oddielov.Na čelo povstalcov, diplomaticky i vojensky podporovaných Osmanskou ríšou, sa postavilsedmohradský magnát Štefan Bocskay, pôvodne zástanca myšlienky zmierenias Rudolfom I. (II.) Habsburským.Bocskay v bitke pri Álmosde − Dioszégu (Diosigu) 15. októbra 1604 na hlavu porazil cisárskevojsko Barbiana di Belgiojosa a 11. novembra rozložil svoj hlavný stan v Košiciach.Výmena neúspešného veliteľa za generála Bastu, rovnakou mierou nenávideného askompromitovaného v očiach uhorských stavov, nepriniesla Rudolfovi I. žiadaný úspech− dobytie Košíc. Do konca r. 1604 povstalci ovládli východné Slovensko (s výnimkou niektorýchpevností) a hrady a opevnené mestá na tureckom pomedzí, v Honte a Novohrade.Na jar 1605 získali stredoslovenské banské mestá a po páde Trenčína, Nitry a Trnavyaj celé západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Podnikli ničivý vpád na Moravu a dorakúskych krajín.Na povstaleckých snemoch v Medgyesi a Szerencsi, ktoré sa konali vo februári – apríli1605, zvolili stavy Štefana Bocskaya za sedmohradské a uhorské knieža. 20. novembra1604 mu veľkovezír Lala Mehmed paša poslal po vyslancovi do Košíc ahdname, zmluvu,ktorou ho potvrdil za sedmohradské knieža a uhorského kráľa, vazala Osmanskej ríše, aspolu s ňou aj odznaky panovníckej moci. V danom momente sa Bocskai, s ohľadom nanegatívne dôsledky spojenectva s Turkami pre povstalecké hnutie, úplnému aktu korunovácievyhol. Uvedomoval si totiž delikátnosť situácie (panovnícku legitimitu Rudolfa I.a krehkosť uznania spojenectva s Osmanskou ríšou zo strany uhorskej šľachty), ktorá bymohla ohroziť výdobytky povstania. Avšak presne o rok neskôr, dva mesiace po dobytíOstrihomu tureckou armádou, sa v Budíne, v prítomnosti veľkovezíra, konala jeho korunováciaza uhorského kráľa.Pokiaľ ide o postoje stoličnej šľachty i mešťanov oboch illésházyovských stolíc, Trenčianskeji Liptovskej, k povstaniu, v oboch prípadoch sa vyznačovali vyčkávaním a opatrnosťou.Keď sa bocskayovským hajdúchom podarilo na jeseň 1604 obsadiť niekoľko hradov naúzemí Trenčianskej stolice, zvolala jej generálna kongregácia stoličnú insurekciu, na čeloktorej bol postavený Juraj Thurzo. Ten sa však už 12. marca nasledujúceho roku vzdalfunkcie a hoci stoličná kongregácia v Beluši ešte v ten istý deň nariadila zemanom v Trenčínea Beckove postaviť ozbrojený kontingent, súčasne vyslala do Košíc, k Štefanovi Bocskayovidelegáciu, ktorá mala dohodnúť prijateľné mierové podmienky.Keďže na Trenčianskom hrade sídlila silná habsburská posádka, mesto i Trenčianska stolicas ňou museli udržiavať korektné vzťahy, postaviť ozbrojenú hotovosť (Trenčín) a zabezpečiťjej zásobovanie (stolica).V polovici mája 1605 Trenčiansky hrad obľahli Rhédeyiovi hajdúsi a stolica i mesto sa54 55

TURZOVCIZborník z konferenciešlo i na generálnej kongregácii stoličnej šľachty v Trenčíne 13. augusta 1605.Po príchode do Trenčína Illésházy začal okamžite nastoľovať verejný poriadok a nechalzastreliť kapitána hajdúchov Belošiča, veliteľa bocskayovských jednotiek, ktoré na jar obliehaliTrenčín, ako trest za škody spáchané pod jeho velením na majetkoch Juraja Thurza.Kým Štefan Illésházy až do polovice leta 1605 zotrvával v Poľsku, udržiavajúc kontaktys predstaviteľmi povstania i s umiernenejšími zástupcami habsburského dvora, jehomanželka sa bez úspechu pokúšala dosiahnuť audienciu u Rudolfa I. (II.) v jeho pražskomsídle.Po vypuknutí otvoreného ozbrojeného konfliktu sa arcivojvoda Matej pokúšal u svojhokráľovského brata Rudolfa I. (II.) dosiahnuť udelenie milosti Štefanovi Illésházymu. Uvedomovalsi význam a politickú váhu osobnosti tohto uhorského magnáta a realistickéhopolitika, ktorý sa opätovne stával hlavou protestantskej šľachty v krajine a rýchlo nadobúdalstratené pozície i politický vplyv.Obojstranné vyjednávanie sa skončilo neúspechom pre neústupnosť cisárskeho radcua správcu financií Wolfa Unversagta. Unversagt požadoval, aby sa Illésházy vzdal držbypanstiev Likavy, Trenčína a Súče. V pozadí tejto podmienky bol jeho osobný záujemo menované domíniá.Katarína Pálffyová predostrela kompromisný návrh − ponúkla Unversagtovi zaplateniečiastky 150 tisíc zlatých, ale cisársky radca ho neprijal. Illésházy nebol ochotný za takýchtopodmienok ďalej rokovať a po kapitulácii nemeckej posádky Trenčianskeho hradu1. júla 1605 prijal pozvanie Štefana Bocskaya, sprostredkované osobne kniežacím kanceláromMichalom Kathayom, a vrátil sa do vlasti.Bocskay vrátil Štefanovi Illésházymu jeho majetky, hodnosti a úrady, ktoré mu patrili predvynesením rozsudku viedenskej komisie r. 1603, a vymenoval ho za taverníka Uhorskéhokráľovstva a kapitána Preddunajska. Štefan Illésházy sa stal najvýznamnejším predstaviteľompovstaleckých stavov na území dnešného Slovenska.Pripadla mu dôležitá úloha – ako uznávaný politik s gloriolou politického martýra a čelnáosobnosť evanjelickej šľachty sa od svojho návratu do vlasti stal kľúčovým činiteľoma sprostredkovateľom pri mierových rokovaniach s cisárskou stranou. Prvé predbežnérozhovory o podmienkach mieru sa začali v Košiciach už krátko potom, 4.–9. júla 1605.Vojenské úspechy hajdúchov, no predovšetkým pád Nových Zámkov a Ostrihomu na jeseň1605 prinútili habsburský dvor hľadať cestu k mierovým rokovaniam. Na druhej stranepožiadavka ukončiť vnútorný konflikt rezonovala i u časti Bocskayových stúpencov.V povstaleckom tábore bol vedúcim predstaviteľom skupiny uprednostňujúcej mierovéusporiadanie vzniknutej situácie Štefan Illésházy. Požíval Bocskayovu dôveru, mal dobrévzťahy s Jurajom Thurzom, ktorý zostal verný Rudolfovi I. (II.) a tiež sa usiloval o uzavretiemierovej dohody. S váhou jeho politického vplyvu počítal aj arciknieža Matej, hlavnýoponent nešťastnej vnútornej politiky svojho kráľovského a cisárskeho brata v habsburskejrodine.Štefan Illésházy spolu s ďalšími významnými osobnosťami zohrával rozhodujúcu úlohupri košických i ďalších predbežných rokovaniach prebiehajúcich niekoľko mesiacov. Keďtieto viazli kvôli podmienkam a neústupčivým postojom oboch zúčastnených strán konfliktu(no najmä habsburskej), v zložitej patovej situácii na sneme povstaleckých stavovv Krupine (v novembri roku 1605), hroziacej úplným krachom mierových rozhovorov, navrholich pokračovanie priamo vo Viedni. Nové kolo neľahkých, komplikovaných rokovadostalimedzi dva ohne. Na výzvu bocskayovského kapitána Ujváryho, aby Trenčianskastolica prisahala vernosť kniežaťu a vyslala svoj kontingent na pomoc obliehateľom hradu,odpovedala táto kladne pod podmienkou, že budú rešpektované slobody stavov apovstalci poskytnú stolici ochranu pred ničivými nájazdmi svojich druhov, plieniacichv tom čase Moravu. To jej však nebránilo zároveň potvrdiť vernosť aj veliteľovi cisárskejposádky na Trenčianskom hrade, Karolovi Mannsfeldovi.Už tri dni po začiatku obliehania, 17. mája, sa na mesto Trenčín s požiadavkou dobrovoľnejkapitulácie (spolu aj s hradom) obrátil samotný Štefan Bocskay. Mesto tak čoskoro ajurobilo, pravdepodobne dobrovoľne, a Bocskay písomne ubezpečil jeho predstaviteľov,že jeho hajdúsi nebudú v Trenčíne rabovať. 31. mája mesto so svojím oddielom obsadilhajdúsky kapitán Belošič, boje a rokovania s posádkou hradu sa pretiahli až do 1. júla1605. Vtedy hajdúsi po čestnej kapitulácii obsadili hrad a jeho cisárska posádka, sprevádzanávyčlenenými povstaleckými oddielmi Zmeškala a Balažoviča, odtiahla na Moravu.Vzápätí, 2. júla, hajdúsi napriek predchádzajúcim sľubom vyrabovali mesto, ktoré navyšena základe uznesení povstaleckých snemov v Šoproni a Krupine muselo prispieť navojenské potreby povstania vysokou finančnou čiastkou. Celé územie Trenčianskej stolicenavyše sužovali tatárske a turecké oddiely v Bocskayových službách, takže tá muselaproti nim zvolať insurekciu. Štefan Bocskay na sťažnosti odpovedal v tom zmysle, že ichbude riešiť krajinský snem. Príchodom Štefana Illésházyho do Trenčína 9. augusta 1605 sautvorili podmienky pre určitú konsolidáciu a upokojenie pomerov.Na jeseň 1604 vyslala liptovská šľachta jedného zástupcu zo svojich radov na Spiš, abypreskúmal situáciu. Napriek pobytu bocskayovských hajdúchov na Liptove v zime1604−1605 i hlasom, ktoré sa vyslovili za podporu povstania a jeho cieľov, formálnezachovala vernosť Rudolfovi I., Liptovská stolica ju deklarovala ešte 9. apríla 1605, alepríchod hajdúšskych jednotiek Mikuláša Segneya a Michala Dengeleghyho, ktoré siv Ružomberku zriadili hlavný tábor, odstránil všetky formálne ohľady. 27. apríla 1605generálna kongregácia Liptovskej stolice proklamovala vernosť kniežaťu Štefanovi Bocskayovi.Žiadala ho len o ochranu kostolov pred hajdúchmi, ktorých nedisciplinované adivoké oddiely drancovali majetky a sídla odporcov povstania v krajine.Segney a Dengeleghy sa 27. apríla písomne obrátili na samotného Juraja Thurza, dedičnéhooravského župana a preddunajského hlavného kapitána, aby prešiel na stranuŠtefana Bocskaya. Významný evanjelický veľmož však zachoval vernosť Rudolfovi I. (II.)a prísahu Bocskayovi zložili len niektorí oravskí richtári, ktorí uposlúchli Illésházyho výzvu,zaslanú z Poľska. Hajdúsi z pomsty podnikli pustošivý nájazd na Oravu a thurzovsképanstvá v Trenčianskej stolici, Lietavu a Bytču. Segney v polovici mája 1605 rozdával naLiptove majetky skonfiškované pred povstaním kráľovským erárom.30. júla 1605 sa Štefan Illésházy vrátil z poľského exilu na Liptov. Deň predtým boli na stoličnejkongregácii v Ružomberku zverejnené Bocskayove nariadenia o uvedení Illésházyhodo pôvodných i nových funkcií, vrátane úradu liptovského župana. Okrem toho vodcapovstania nariadil, aby stolica vydržiavala 50 peších vojakov na zabezpečenie poriadku azamedzenie výčinov hajdúchov, dezertérov a marodérov.Hradu Likava pripadla dôležitá úloha pri mobilizácii stoličnej hotovosti. Signálom nazhromaždenie ozbrojených zemianskych príslušníkov insurekcie mali byť tri výstrelyz jedného z hradných diel.K podobnému aktu uvedenia Štefana Illésházyho do stoličných a krajinských úradov do-TURZOVCIZborník z konferencie56 57

TURZOVCIZborník z konferencienehnuteľný majetok mal byť Štefanovi Illésházymu i Kataríne Pálffyovej vrátený.So Štefanom Somogyim, ktorý v panovníkovom mene konfiškoval jeho majetky, sa rehabilitovanýveľmož pokonal už skôr. Pri návrate z Viedne v lete 1606 ho v Trnave zajala nechal 30. augusta toho istého roku obesiť na Dolnej bráne v Trenčíne. Nad mŕtvymtelom sa skvel nápis v latinčine Proditor patriae (zradca vlasti).Na začiatku roku 1609 daroval kráľ Matej II. Štefanovi Illésházymu, jeho manželke a dedičomlikavské hradné panstvo na večné časy. Dôvodom donácie, ktorá zmenila záložnúdržbu na trvalé vlastníctvo, boli významné služby palatína preukázané korune v rokoch1606−1608.Z nadobudnutého postavenia a bohatstva sa však palatín Illésházy dlho netešil. Ako užbolo spomenuté vyššie, na jar 1609 mu dramatickými životnými peripetiami podlomenézdravie prestalo slúžiť a zomrel.Po Štefanovom skone vlastnila panstvo a hrad až do svojej smrti (1616) vdova KatarínaPálffyová. Od roku 1611 sa oň delila s testamentárne určeným adoptívnym dedičom,synovcom zosnulého palatína Gašparom Illésházym. Ten získal dedičstvo po strýkovi lenpod tou podmienkou, že konvertoval z katolíckej na evanjelickú vieru.Gašpara Illésházyho už v roku 1609 panovník potvrdil vo funkcii dedičného liptovského atrenčianskeho župana. V roku 1626 sa stal aj oravským županom a riaditeľom Oravskéhokomposesorátu. Bol rytierom zlatého rúna, cisárskym a kráľovským radcom. Krátko predsmrťou roku 1648 získal dedičný grófsky titul.Okrem strýkovho závetu, vďaka ktorému sa stal jedným z najbohatších magnátov naúzemí Slovenska, si svoju pozíciu upevnil i prostredníctvom rodinných zväzkov s najvplyvnejšímirodmi Uhorska a Sedmohradska. Za manželku si vzal dcéru palatína JurajaThurza Helenu (1612) a svoju dcéru Katarínu vydal za Petra Bethlena, syna sedmohradskéhokniežaťa, v čase svadby (1633) už nebohého.Pokračoval v strýkových šľapajach a pokúšal sa zasahovať do vysokej politiky. Ako presvedčenýa horlivý stúpenec Gabriela Bethlena sa stal členom tajného spoločenstva, ktoréna podporu sedmohradského kniežaťa okrem neho uzavreli ešte Imrich Thurzo (jehošvagor), Juraj I. Rákoczi a Juraj Széchy.Podporoval voľbu Gabriela Bethlena za uhorského kráľa v auguste 1620 na snemev Banskej Bystrici. Na jeseň 1621 na čele uhorských jednotiek v Bethlenových službách av súčinnosti s povstalcami − poddanými brumovského panstva − dobyl jeho sídlo, moravskýhrad Brumov, ktorý ešte roku 1597 získal do vlastníctva jeho strýko Štefan. Viackráthostil vo svojom ružomberskom kaštieli samotného Bethlena a vo februári 1626 ajjeho nastávajúcu manželku, Katarínu Brandenburskú.Najvýznamnejší čin v prospech svojho patróna a stredoeurópskych protestantských stavovvykonal na jeseň 1626. Vtedy sa mu podaril bravúrny vojenský ťah, keď pri Trenčínepreviedol cez Váh dánske vojsko Petra Mansfelda, preľstiac samotného Valdštejna, snažiacehosa zabrániť spojeniu dánsko-nemeckých oddielov s Bethlenovou armádou predpripravovaným ťažením proti Ferdinandovi II.O dve desaťročia neskôr Gašpar Illésházy podporoval vystúpenie Juraja I. Rákocziho protipolitike Viedne, tentokrát však s omnoho väčšou mierou diskrétnosti a utajenia, než akoto bolo v prípade Gabriela Bethlena. Roku 1643 z titulu hodnosti župana nesúhlasil s tým,aby Liptovská stolica prispela na údržbu kráľovskej novozámockej pevnosti. V auguste1644 sa pasívne staval voči snahám Pavla Ostrožiča o dobytie Hrádku ovládaného ráko-TURZOVCIZborník z konferenciecziovskými vojakmi a tiež k povinnosti stolice strážiť dolnoliptovské horské priechody. Ažna jeseň toho roku na jeho popud Liptovská stolica prijala opatrenia na ochranu fatranskýchpriesmykov a deklarovala vernosť Ferdinandovi III., pravdepodobne pod vplyvomobnovených mierových rokovaní s cisárom.Na jeho opatrný postoj nepochybne vplývala neustále sa meniaca vojenská situácia,keď cez Liptov v priebehu niekoľkých mesiacov striedavo tiahli cisárske i povstaleckévojská. Gašpar Illésházy zomrel ako 56-ročný, v dobrej viere, a v poznaniu Spasiteľa nášho,v Trenčíne 11. apríla 1648.Gašpar Illésházy patril k významným mecénom školstva a vzdelanosti. Zaslúžil sa o ďalšírozkvet evanjelickej latinskej školy v Ružomberku, pre ktorú nechal v r. 1638−1639 postaviťnovú budovu na mestskom Rínku. Podporoval aj miestnych študentov slovenskéhopôvodu na univerzite vo Wittenbergu.On samotný bol jedným z najvzdelanejších majiteľov likavského panstva v jeho histórii,akademické vzdelanie nadobudol na univerzite v Lipsku, venoval sa literárnej a prekladateľskejtvorbe, viedol náboženské polemiky s katolíckymi teológmi.Bol známy ako horlivý stúpenec Reformácie i ochranca evanjelického duchovenstva anáboženských exulantov z Čiech, Moravy a Nemecka. Na rozdiel od jeho trenčianskychmajetkov nie je známe, že by sa v hraniciach likavského panstva počas jeho života usadilivyznávači niektorého reformačného smeru, pochádzajúci zo spomínaných krajín.Výnimku predstavuje osobnosť Juraja Tranovského, ktorého na konvente v januári 1632,konanom v Ružomberku, prijali do radov seniorálneho bratstva evanjelických duchovnýcha zvolili za cirkevného sudcu. Tranovský však potom pôsobil ako kazateľ v LiptovskomMikuláši, mimo územia likavského domínia.História Gašparovi Illésházymu pripisuje myšlienkové autorstvo návrhu na konštituovanieevanjelických stavov ako najvyššieho právneho subjektu, od ktorého sa odvíjajú legitímnekroky duchovenstva, podriadeného stavovskej autorite.V zápase o právne uznanie evanjelických stavov v rámci Uhorska sa preslávil konfliktoms Mikulášom Forgáchom počas zasadania snemu v rokoch 1637−1638, keď na Forgáchovuslovnú urážku rovnako ostro odpovedal a keď jeho oponent tasil meč, Illésházy sa mutakisto s mečom v ruke postavil na odpor.Cieľavedomú pozornosť venoval upevneniu cirkevnej organizácie, v čom nachádzal oddanéhospolupracovníka v osobe ružomberského rodáka Joachima Kalinku. Toho konventv Bánovciach na začiatku roku 1646, prebiehajúci pod Illésházyho predsedníctvom,jednomyseľne zvolil za superintendenta bytčianskej superintendencie, zahrňujúcej teritóriumTrenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice.Aj keď nikdy nedosiahol na najvyššie méty ako jeho strýko a tútor, bol dôstojným pokračovateľoma napĺňateľom jeho odkazu. Odkazu pozabudnutého uhorského palatína,ktorý spolu s Jurajom Thurzom a ďalšími významnými súčasníkmi stvoril uhorský svetv Uhorsku do tej podoby, aká sa v podstate udržala až do dramatického zlomu v 70-tycha 80-tych rokoch 17. storočia.60 61

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferencieOsudy Sobášneho paláca v BytčiMgr. Michal JureckýPovažské múzeum v ŽilineSobášny palác v Bytči patrí medzi najvýznamnejšie profánne renesančné stavby na našomúzemí a spolu s budovou kaštieľa vytvára jedinečný komplex, ktorý svojím významompresahuje nielen hranice vlastného regiónu, ale aj územia Slovenska a možno ajstrednej Európy. Výnimočnosť Sobášneho paláca spočíva najmä v jeho pôvodnej funkcii,architektonickej forme, výtvarnom riešení a kvalite kameňosochárskych architektonickýchčlánkov, na ktorých sú viditeľné priame talianske vplyvy.V literatúre sa stretávame často s rôznym pomenovaním pre túto jedinečnú stavbu.Bežné miestne pomenovanie je „Svadobný palác“, iné „Palác snúbencov“, avšak oficiálnympomenovaním, pod ktorým palác vystupuje vo všetkých úradných dokumentoch,ako aj v Ústrednom zozname pamiatkového fondu je „Sobášny palác“, preto budemepracovať práve s týmto označením.Sobášny palác je jedinečnou stavbou, ktorej pôvodný charakter a využitie je dokladomvysokej kultúrnej úrovne, ako aj odzrkadlením vysokého spoločenského postavenia rodinyTurzovcov, predovšetkým Juraja Turza, ktorý ho nechal postaviť v roku 1601.Majetky rodiny Turzovcov, jej bytčiansko-oravskej vetvy, zahrnovali predovšetkým trihradné panstvá: Oravu, Lietavu a Bytču aj s neďalekým hradom Hričov. Ostatné početnémajetky v iných častiach Uhorska boli skôr výnosnými podnikmi, ktoré zabezpečovalipríjmy z rôznych odvetví výroby a obchodu a neslúžili ako hlavné rodové sídla.Po smrti Františka Turza v roku 1574 sa hlavným sídlom rodiny Turzovcov stala Bytča.Vdova po Františkovi, Katarína Zrínska, sa vydala za Imricha Forgáča a presťahovala sado obnoveného kaštieľa. Syn Juraj Turzo sa definitívne ujal viesť rodinné majetky v roku1585 po smrti svojej matky. Oženil sa so Žofiou Forgáčovou, s ktorou mal dve dcéry Zuzanua Juditu. 1Už v roku 1590 ovdovel a v roku 1592 sa oženil s Alžbetou Coborovou, s ktorou mal ďalšíchpäť dcér a jediného syna Imricha. Imrich mal za manželku Kristínu Ňáriovú, ktorá sapo jeho smrti vydala za Mikuláša Esterháziho. Za Esterháziovcov, ktorí sídlili prevažnena svojich majetkoch v Galante, Kismartone či hrade Fraknó, sa majetky Bytčianskehopanstva stali istou formou výhodného podnikania, keď jednotlivé časti prenajímali šľachtickýmrodom za pomerne výhodné sumy. V roku 1641 získal Mikuláš Esterházi za prenájomčasti panstva 40 000 zlatých od Imricha Balašu. V roku 1649 dal celé panstvo Bytčado zálohu Gabrielovi Ilešházimu za 110 000 zlatých, ktorý ho ďalej prenajímal miestnejšľachte. Esterháziovci však na začiatku 19. storočia vykúpili bytčianske panstvo späť zozálohu a opäť boli jeho jediní vlastníci až do roku 1862, kedy panstvo aj zo zámkom prenajalia v roku 1868 definitívne predali obchodníkovi s drevom Leopoldovi Popperovi. 2Ten prispôsobil areál svojim potrebám. Boli tu vytvorené kancelárske priestory a byty.Palatín ŠtefanIllesházy1MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.2KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974, s. 99–103.62 63

TURZOVCIZborník z konferencieRozsiahly Popperovský majetok spravovala v rokoch 1868–1873 ústredná správa sosídlom v Bytči – Hliníku, ktorú v roku 1873 premiestnili do Viedne. Leopold Popper sasvojimi obchodnými aktivitami stal veľkopodnikateľom medzinárodného významu.V roku 1882 bol povýšený do šľachtického stavu a získal barónsky titul s predikátom „dePodhragy“. V jeho erbe stojí na zelenom trojvrší jedľa obletovaná včelami. Hlavným vývoznýmartiklom Popperovcov bolo drevo, ale vlastnili aj majere, mlyny, pálenice, ktorévšak väčšinou dávali do prenájmu. V Bytči im napríklad patrila parná píla, zápalkáreňa pivovar. 3Začiatkom 20. storočia sa Bytča stala sídelným mestom Bytčianskeho okresu, kedyv priestoroch areálu kaštieľa sídlili viaceré úrady, ktoré potrebovali kancelárske priestory.Správa veľkostatku Bytča preto naďalej prenajímala priestory Sobášneho paláca okresnémusúdu a od roku 1932 aj daňovému úradu.Sobášny palác je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Nachádzali sa v ňom výstavnépriestory Považského múzea v Žiline a slúžil aj na rôzne obecné účely. Od roku2002 je Sobášny palác vo vlastníctve Žilinského samosprávneho kraja, jeho správcom jePovažské múzeum v Žiline.Historický opis Sobášneho palácaSobášny palác je situovaný severozápadne v rámci areálu turzovského renesančnéhokaštieľa, ktorý pozostáva z budovy samotného kaštieľa, sobášneho paláca, hospodárskejbudovy a vstupnej brány, ktorá bola v roku 1900 začlenená do historizujúcej novostavby,v ktorej sú dnes umiestnené viaceré úrady. Palác je svojou východnou fasádou orientovanýna os vstupnej brány areálu. Tesne pri severovýchodnom nároží paláca je situovanátzv. klasicistická budova, ktorá bola v tom čase hospodárskym objektom a dnes vymedzujesevernú hranicu celého komplexu.Dobový opis Sobášneho paláca nám približuje predovšetkým práca doktora Kočiša,ktorý pomerne presne opisuje jeho pôvodný stav. Na základe práce založenej na historickýchinventároch, výsledkov pamiatkových a reštaurátorských výskumov dokážemerekonštruovať historickú podobu paláca, hlavne jeho interiéru, ktorý bol v minulostinajviac narušený stavebnými úpravami.V roku 1601 dal Juraj Turzo severozápadne od kaštieľa postaviť Sobášny palác, objekts veľmi špecifickým určením. Vznikla impozantná dvojpodlažná, čiastočne podpivničenástavba obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi 40 x 15 m. Prvé nadzemné podlažie palácaje trojtraktové, centrálny trakt tvorí vstupná hala s rozmermi 21 x 12,5 m, pôvodnezaklenutá krížovou klenbou, ktorú niesli dva piliere v centrálnej línii a dva prístenné piliere.V severnom a južnom trakte sú situované po dve miestnosti s klenbami. Východnámiestnosť južného traktu so štvorcovým pôdorysom bola väčšia, zaklenutá kláštornouklenbou. Západná miestnosť mala valenú klenbu s lunetami. V nej je umiestnený kozub− fornax italica − s profilovanou rímsou v jeho hornej časti. Klenby v oboch miestnostiachsú primárne – renesančné. Historické opisy uvádzajú, že miestnosti severnéhotraktu boli tiež klenuté, klenby sa však nezachovali.Na poschodie viedlo dvojramenné kamenné schodisko s nástupom v severozápadnomnároží, ústiace cez kamenný portál do hlavnej sály s rozmermi 34,5 x 12,5 m. Na sever-3MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.TURZOVCIZborník z konferencienej strane sály (v časti nad schodiskom) bola umiestnená hudobná empora prístupnázo schodiskového priestoru. Parapet empory tvorila kamenná balustráda z kuželiek,ktoré sa striedali s plnými článkami s florálnym dekórom a polkuželkou na okrajoch.V strede západného múru bol situovaný arkier, ktorý slúžil podľa legendy pre svadobnúposteľ. Priestor arkiera bol pravdepodobne architektonizovaný na spôsob monumentálnehokamenného portálu. V správe Alexandra Lombardiniho z roku 1884, ktorúpublikoval v Slovenských pohľadoch pod názvom „Bytča“, sa spomína nápis v latinskomjazyku, ktorý bol vo výklenku nad svadobnou posteľou. Nápis v preklade znel„Obmedzuj zbytočnosti a v noci túžby svoje kroť. Uvažuj, čo si žiada tvoja povaha, nieto, po čom tvoja náruživosť. Zmierni žiadosti svoje a zjemni lichotenie, zavrhni, k čomuťa priťahuje tajná rozkoš.“Výmaľba interiéru sály bola realizovaná formou iluzívnej architektúry spôsobom engrisaille. Špalety okenných otvorov boli dekorované bosážou, podokenný parapetbol vyplnený rozvilinovým ornamentom. Okenné otvory boli lemované maľovanýmistĺpmi s hlavicami z akantových listov stojacimi na bázach s diamantovaním. Stĺpyniesli kladie s mohutným vlysom obiehajúcim po obvode celej sály. Vlys bol vyplnenýstriedajúcimi sa veľkými oválnymi kartušami s menšími kruhovými kartušami, ktoréboli vzájomne spojené páskami a rozvilinovým ornamentom. V kartušiach sa striedalifigurálne kompozície s portrétmi. Voľné plochy stien medzi okennými otvormi bez výtvarnejvýzdoby mohli slúžiť pre umiestnenie tapisérií.Hlavná sála mala v minulosti trámový strop zdobený polychrómovanými, z dreva vyrezávanýmiružami 4 (pravdepodobne heraldické turzovské ruže).Zariadenie miestnosti tvorili vyrezávané stoly a stoličky s vysokými operadlami a stojanyna sklo. Miestnosť osvetľovali stojany a holandské lustre. Ďalej sa tu podľa inventárovmali nachádzať aj dve habánske pece.Interiér korešpondoval s riešením fasád. Vstupný kamenný portál paláca je riešený monumentálnea patrí medzi najkrajšie a najvýznamnejšie renesančné portály na Slovensku.Portál pozostáva z profilovaného kamenného ostenia tvoreného kanelovanýmipilastrami s toskánskymi hlavicami, ktoré stoja na kvádrových bázach s diamantovaním.Na pilastre nadväzujú mohutné kanelované volútové konzoly, nesúce zalamovanéprofilované kladie, na ktoré dosadá samostatne riešený nadstavec. Nadstavecportálu je na každej strane lemovaný dvojicou volútových konzol. Priestor nadstavcaje vyplnený dvojicou erbov vo vavrínových vencoch s iniciálami Juraja Turza G. T. D.BF. (Georgius Thurzo de Bethlenfalva) a Alžbety Coborovej E. C. D. C. Z. M. (ElisabethaCzobor de Czobor Zene Mihály). Na pravej i ľavej strane sa vavrínových vencovjemne dotýkajú postavy veľkých anjelov s roztvorenými krídlami, slávnostne odetýchv dlhom splývavom plastickom rúchu a kratšej tunike. Horná časť nadstavca je ukončenávlysom s florálnymi rozvilinami s centrálne umiestneným maskarónom. Nadstavecje ukončený mohutným prelamovaným profilovaným kladím s motívom vajcovca,volútových konzoliek s akantom a turzovskej heraldickej ruže. Na kladie dosadá centrálneumiestnená nápisová doska, osadená v bohato zdobenom ráme, ktorú podopierapo stranách svojimi stočenými chvostmi dvojica delfínov. Na tabuli je latinský4KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác,klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.64 65

TURZOVCIZborník z konferenciededikačný text s rokom výstavby paláca. 5 Kamenná časť portálu je povrchovo upravenápolychrómiou, zlátením a striebrením. Portál je vo vrchole ukončený ďalšou erbovou doskou,ktorú drží dvojica anjelov.Na portál sa priamo napájajú figurálne sgrafitá, ktoré opticky zvýrazňujú a kompozičnerozširujú vlastný portál.Sgrafito sa uplatnilo i na nárožiach paláca, okolo všetkých okenných otvorov, na výzdobearkiera a v časti pod korunnou rímsou. Ikonografickými motívmi sgrafít boli rollwerk,florálne rozviliny, roh hojnosti, alegorické figúry, putti a pravdepodobne aj textové pásovky.Figurálny motív bol použitý hlavne na orámovanie veľkých okenných otvorovna druhom nadzemnom podlaží (postavy rytierov a alegórií). Ukončujúcim fasádnymprvkom je podstrešný vlys tvorený volútovými konzolami, nesúcimi korunnú rímsu. Metópymedzi konzolami, realizované tiež sgrafitom, znázorňujú motívy zo zverokruhu,bájne a reálne zvieratá, anjelské hlavy, hlavy s korunou a vencom víťazstva atď. Korunnárímsa je zdobená maľovaným tulipánovým motívom.Objekt bol pôvodne zakončený štítovou atikou, nad ktorú vyčnievali dva komíny s plastickouvýzdobou na všetkých štyroch stranách. Na jednom bola postava ženy s erbomZrínskych a na druhom postava muža s erbom Turzovcov. Tvar komínov poznáme vďakaprofesorovi Jozefovi Könyökimu, ktorý ich vyfotografoval a publikoval na začiatku 20.storočia.Palác mal slúžiť na svadobné hostiny dcér Juraja Turzu. Vzhľadom na zvyk, že svadobnýobrad aj hostina sa konali u rodiny nevesty, Juraj Turzo pravdepodobne počítal s veľkýmihostinami, keďže už v roku 1600 mal určite päť dcér. Hoci honosné, nie však dostatočnepriestranné riešenie bytčianskeho kaštieľa si vyžiadalo potrebu postavenia objektu s veľkousálou. Samostatne postaviť sálu bolo jednoduchšie, ako ju začleniť do stavebnejhmoty už stojaceho kaštieľa. Ako hovorí tabuľa nad hlavným vstupným portálom paláca,bolo tak vykonané v roku 1601. Či to bol dátum dokončenia stavby, alebo jej začatia, nevieme.Vieme však, že v roku 1603 sa konala svadba Jurajovej dcéry Zuzany so ŠtefanomPerénim, takže v tomto roku bol palác určite dokončený. 6 O stavebných a kamenárskychmajstroch, ktorí stavbu realizovali, sa môžeme tiež len domnievať. V roku 1605 bol kaštieľobsadený hajdúchmi. Vtedy sa rodina Juraja Turzu uchýlila na lepšie chránený hradLietava. Bytčiansky kaštieľ aj s budovou paláca boli poškodené pri požiari mesta, ktorýzapálili hajdúske vojská. Krátko nato sa začalo s obnovou, keď prioritou bol predovšetkýmkaštieľ a kostol, Sobášny palác začali opravovať na jeseň v roku 1606. Prác sa ujalitalianski kamenári, napríklad majster Anton, ktorý pôsobil už na hrade Lietava, či AndrejPocabello, miestny kamenár, ktorý používal prímeno Kresáč. Je teda pravdepodobné, žeaj pôvodnými realizátormi stavby boli títo talianski majstri. 7 Svadobným hostinám slúžil5SPECTABILIS AC • MAGNIFICVS • DOMINVS • GEORGIVS // THVRZO • DE BETTLENFALWA • COMES • COMITATVS// ARWENSIS • PINCERNARVM • REGALIVM • IN HVNGARIA // MAGISTER • AC SACRE • CESAREAE • REGIAEQWE// MAIESTATIS • CONSILIARIVS • ECX AMORE PATERNO // PRO SOLENITATE • NVPTIARUM • CHARISSIMARVM //FILIARVM SVARVM • A DOMINO DEO SIBI • DONATARVM // SI DOMINVS • DEVS TAM DIV EAS SVPERSTITES // ESSEVOLVERIT • PALATIVM HOC FIERI ET ECXTRVI // CVRAVIT • ANNO • DOMINI • 1 • 6 • 0 • 1 ~(Tento palác roku Pána 1601 z otcovskej lásky na svadobnú slávnosť svojich drahých Bohom darovaných dcér-ak ichPán tak dlho zachová pri živote-dal postaviť vznešený a urodzený pán Juraj Thurzo z Bettlenfalvy, gróf Oravskéhokomitátu, magister kráľovských pohárníkov v Uhorsku a radca posvätného cisárskeho a kráľovského veličenstva.)6NAGY. I: Magyarországh családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest 1868, genealogická tabuľka rodinyTurzo.7KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974, s. 99–103.TURZOVCIZborník z konferenciepalác až do roku 1622, kedy sa konala svadba najmladšej dcéry Anny s Jánom Suňogom,ktorá bola takmer presne rok po smrti Imricha Turzu, čo určite súviselo s dodržiavanímsmútku.Stavebné fázy Sobášneho palácaNa základe hĺbkového prieskumu z rokov 1960−1961 Ing. Karol Chudomelka predpokladalv rámci prvej stavebnej etapy paláca existenciu starších objektov v jeho severneja južnej časti. V severnej časti identifikoval i zvyšky pôvodnej pivnice a odkvapovéhochodníka. Podľa Chudomelku v druhej stavebnej etape (rok 1601) boli tietoobjekty zakomponované v pôvodnom pôdoryse do budovaného Sobášneho palácaa preklenuté klenbou na dvoch stĺpoch a doplnené o schodisko na druhé nadzemnépodlažie. Ide o etapu výstavby vlastného Sobášneho paláca. Poslednou treťouetapou mala byť deštrukčná stavebná úprava z konca 19. storočia (1886), kedy bolobjekt Sobášneho paláca adaptovaný pre potreby Okresného súdu a jeho dispozíciabola podstatne narušená. Bez zásahu zostali len dve miestnosti prvého nadzemnéhopodlažia v južnej časti a obvodové múry paláca.V zime roku 1967 Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti vykonal archeologickývýskum v interiéri paláca. (Bolo to v čase pred ukončením obnovy.) Vo viacerýchsondách sa odkryli základy z miešaného muriva rôznej hrúbky, ktoré boli plytko zapustenépod úroveň terénu. Vyhodnotené boli ako základy priečok z prestavby v 19.storočí (1886). V severozápadnej časti pôvodnej haly bola zachytená časť suterénnehopriestoru s valenou tehlovou klenbou (jej zvyškami), ktorá vychádzala z hrubýchmúrov zo miešaného muriva; na rozdiel od základov priečok prestavby s prevahoukameňov. Vychádzajúc z ďalších nálezových okolností bolo jednoznačne skonštatované,že suterénny priestor je mladší než samotný objekt paláca. Už pri architektonicko−reštaurátorskýchvýskumoch boli v severnej časti objektu paláca zistené mohutnézáklady interpretované ako základy pôvodnej priečky (pendant k priestoromv južnej časti paláca). Tieto základy boli Chudomelkom pokladané za súčasť staršejobytnej veže (I. stavebná etapa). Napriek tomu, že tieto základy boli po stavebno--technickej stránke rovnaké ako obvodové základy paláca, bola medzi nimi jasná,niekoľko centimetrov široká stavebná cezúra, pričom obvodové základy na severnejaj východnej strane boli súvislé.Na základe výsledkov výskumu možno skonštatovať, že Sobášny palác nebol postavenýna základoch starších objektov a vyvrátil Chudomelkove predpoklady a prvoustavebnou etapou tak bola vlastná realizácia paláca. Vznikol ako novostavba na objednávkugrófa Juraja Turza v roku 1601. Odkryté mohutné interiérové základy možnopovažovať zhodne s výsledkami architektonických výskumov za základy pôvodnýchpriečok pôvodnej trojtraktovej dispozície.Prestavby, obnovy a rekonštrukcieAko sa postupne menili majitelia bytčianskeho panstva, menil sa spôsob využívaniaSobášneho paláca. Podľa záznamov z roku 1627 vieme, že palác bol využívaný akosýpka alebo aj soľný sklad. Vo vstupnej hale paláca sa nachádzalo 26 balíkov soli,pričom každý vážil okolo 120 kilogramov. Táto soľ pochádzala z Poľska a bola určenápre miestny trh. Na prízemí bola podľa súpisu aj kuchyňa a vo veľkej sále na poschodí66 67

TURZOVCIZborník z konferencie11 hromád obilia a iných plodín. Z uvedeného súpisu jednoznačne vyplýva, že palác užkrátko po poslednej svadbe slúžil na iné účely.Za Esterháziovcov v roku 1647 palác vyhorel, bol síce opravený, ale už prevažovalo jehovyužitie na skladové priestory. Staršie kresby paláca sa nezachovali. 8Ďalší opis paláca sa zachoval z roku 1720, ktorý spísal Esterháziovský inšpektor majetkovGašpar Šimoni. Jeho opis je nasledovný: „V dolnej klenbovej sále sú 2 mohutné klenbovéstĺpy, 4 veľké okná a 2 veľké okrúhle stoly. Vpravo je klenbová miestnosť s 2 oknami a zelenýmikachľami, pri nej ďalšia miestnosť s klenbou, s jedným oknom, posteľou a talianskymohniskom. Vľavo od dolnej sály sa nachádza izba s klenbovým stropom, ktorá má2 okná a zelené kachle. Napokon pri tejto izbe je ešte iná klenbová miestnosť s 1 oknoma posteľou. Na poschodie vedie kamenné schodište, ktorým sa možno dostať do hornejsály. Sála zaberá celé poschodie paláca. Uprostred schodišťa visí veľké sklenené svietidlona železnej podpere. Strop sály tvoria rozlične zafarbené mohutné trámy ozdobenévyrezávanými ružami z dreva. Dlážka sály je vykladaná z opracovaných lát. Dvojo vkusnevyrobených kachlí stálo blízko schodov, ktorými sa vchádza do sály. Uprostred vo vydlabanomotvore múru je umiestnená skriňa na uloženie pohárov, siahajúca až po stropa vežičku, ktorá mala 5 malých okien. Pod touto vežičkou a nad spomínanou skriňous tmavo zafarbenými mriežkami visí rozmerné sklenené svietidlo. Sála má 11 veľkýcha 2 malé okná, pričom okenné sklo je v železných rámikoch. V sále priečne v pravo sanachádza kamenným ambitom lemované priestranstvo pre hudobníkov, ku ktorému jepríchod zo schodišťa. Blízko tohto priestranstva je na vyvýšenom mieste lôžko na odpočívanie.Strop paláca spočíva na 56 železných nosníkoch, na ktoré boli upevnenédrevené hrady strechy. Na povale bola vrstva hrnčiarskej hliny, ktorá chráni proti ohňu.Palác je zastrešený šindľami. Budova má 4 nárožné a 2 prostredné vežičky, ktoré majúv dolnej časti šindle a v hornej plech.“ 9 Tento opis Sobášneho paláca môžeme považovaťza najstarší zachovaný dokument, na základe ktorého môžeme predpokladať, že ešte ajv roku 1720 mal palác svoju pôvodnú renesančnú podobu, vrátane pôvodného stropusvadobnej sály.Z roku 1801 sa dochoval opis, podľa ktorého boli v paláci na prízemí uložené rôzne železnénástroje a prázdne sudy. Poschodie slúžilo ako sýpka a tiež čiastočne na bývanie,pravdepodobne personálu. Bývali tam napr. lesník Vincent Višňovský, obilník MichalZentall a veliteľ zámockej stráže Juraj Václavík s rodinami. V tomto roku už hlavná sálana poschodí bola predelená na viacero miestností.Dňa 14. júna 1856 vypukol v Bytči požiar, pri ktorom zhorela celá strecha paláca.Objekt bol definitívne opravený až v roku 1867. V roku 1886 vytvorili ďalšie priečkyna poschodí pri adaptácii paláca pre potreby okresného súdu. Po týchto stavebnýchzásahoch pôvodný palác pripomínala už len jeho vlastná hmota a čiastočne výzdobafasád.V roku 1936 bola na majetok panstva uvalená exekúcia. Okresný súd v Bytči nariadilvypracovať posudok aj na Sobášny palác, v ktorom sa uvádza: „Budova je celá prenajatáa obsahuje na prízemí 1 dvojizbový súkromný byt, 1 miestnosť je voľná a teraz pou-8KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác,klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.9KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác,klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.TURZOVCIZborník z konferenciežívaná ako garáž vetroňa, ďalej sa na prízemí nachádza 6 úradných miestností daňovejsprávy a jedna archívna miestnosť. Na celom prvom poschodí je 10 úradných miestnostíokresného súdu a 3 archívne miestnosti. V posudku sa ďalej píše, že budova Sobášnehopaláca potrebuje mimoriadne opravy, najviac je potrebné opraviť strechu,podlahy, omietky, okná, dvere a zhotoviť izoláciu prízemných miestností. V budovesú kanalizácia a vodovod pripojené na zámockú sieť a elektrické osvetlenie je v celejbudove okrem pivnice a povaly.“ 10V roku 1968 bola vyhotovená Informatívna správa o kultúrnej pamiatke, v ktorej sahovorí, že opravné práce na Sobášnom paláci sa začali v roku 1956, kedy bola vypracovanáprojektová úloha, ktorá mala zabezpečiť pamiatkovú úpravu objektu. Práce bolirozdelené na dve časti: stavebnú a reštaurátorskú. 11Stavebné práce boli realizované podľa projektov architekta Karola Chudomelkuv dvoch etapách. Prvá etapa v rokoch 1956−1960 bola pre nedostatok finančných prostriedkovzameraná len na práce menšieho rozsahu. V druhej etape od roku 1961 prácepokročili. Stavená časť spočívala v obnovení pôvodnej renesančnej dispozície objektu– na prvom nadzemnom podlaží boli odstránené sekundárne priečky a obnovenátrojtraktová dispozícia, na druhom nadzemnom podlaží bola odstránená trojtraktovádispozícia poschodia s ústrednou chodbou a množstvom kancelárií po oboch stranách,čím bol rekonštruovaný pôvodný renesančný charakter sály s arkierom a hudobnouemporou. Nový strop bol realizovaný ako konštrukcia z priehradových nosníkova stropného podhľadu. Stĺpový vestibul prízemia bol riešený modernou dostavbou,ktorá mala evokovať pôvodný priestor s naznačeným členením klenieb na dvoch valcovýchstĺpoch. Nová betónová klenba bola realizovaná v ostrých lomených líniáchs mohutnými hrebienkami. Je do značnej miery otázne, či zvolená náznaková rekonštrukciakrížovej hrebienkovej klenby bola vhodná. V renesančnom priestore pôsobívýrazne cudzorodo a svojimi ostrými líniami skôr odkazuje na gotiku. Je otázne,prečo sa Chudomelka rozhodol pre tento variant rekonštrukcie klenby, keď pri hĺbkovejsondáži pred obnovou boli odkryté odtlačky čelných oblúkov pôvodnej renesančnejklenby s pätkami so štukovými čabrakmi. Strop v severozápadnej miestnostivšak bol obnovený ako „historická“ valená klenba. 12Reštaurátorský výskum sa zameriaval hlavne na sgrafitovú výzdobu fasád paláca.Po osadení nového stropu v svadobnej sále však došlo k objaveniu pôvodnej renesančnejvýmaľby i v interiéri (svadobná sála a miestnosť s kláštornou klenbou na prízemí).Maľovaný vlys s medailónmi v svadobnej sále bol zachovaný len v úrovni spodnýchdvoch tretín. Vyplynulo z toho, že úroveň pôvodného renesančného stropumusela byť približne o 80 cm vyššie. Reštaurovaná bola výmaľba v svadobnej sále popriokenných otvoroch a pod stropom a výmaľba v miestnosti s kláštornou klenbou.Reštaurovanie fasád so sgrafitami realizovali viaceré reštaurátorské tímy – severnú fasádureštauroval akad. mal. Grnáč, východnú a južnú fasádu akad. mal. Kuc, a západnúfasádu akad. mal. Leixner.Táto rekonštrukcia vrátila Sobášnemu palácu pôvodný renesančný charakter s obnovenourenesančnou dispozíciou prvého i druhého nadzemného podlažia.10MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.11Informatívna správa o kultúrnej pamiatke Sobášny palác v Bytči, Bratislava, 1868 Originál: KPÚ Žilina.12Aktualizačný list pamiatkového objektu Kaštieľ s areálom v Bytči, Originál: KPÚ Žilina.68 69

TURZOVCIZborník z konferenciePosledná obnovaNedostatočná údržba objektu v nasledujúcich desaťročiach zapríčinila havarijnýstav, ktorý vyústil do akútnej potreby obnovy objektu.V roku 2007 bol Výborom finančného mechanizmu európskeho hospodárskehopriestoru a Nórskeho finančného mechanizmu a Ministerstvom zahraničných vecíNórskej republiky schválený grant. Zmluvu o nenávratný finančný príspevok na projekt„Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky Sobášneho paláca v Bytči v horizonterokov 2007−2009“ podpísal Žilinský samosprávny kraj s Úradom Vlády SRv roku 2008. 13Reštaurátorskými prácami bol poverený tím Mgr. art. Mária Flaugnattiho. Obnova fasádbola realizovaná ako úplná rekonštrukcia s doplnením chýbajúcich častí, doplnky tvoriana jednotlivých fasádach v priemere viac ako 60 %. Na rekonštrukciu sgrafít bola použitádokumentácia z obnovy z rokov 1964−1970 a historické analógie. 14 Výrazne deštruovanýhlavný vstupný portál bol reštaurovaný aj s obnovou primárnej polychrómie, striebreniaa zlátenia.Obnova interiéru prvého nadzemného podlažia spočívala v opätovnom reštaurovaní renesančnejmaliarskej výzdoby, v zakomponovaní zachovaných pôvodných kamennýchčlánkov (preklad vstupného portálu do svadobnej sály, dvojica stĺpov s pätkami a časti balustrádyhudobnej empory) a v korekcii nevhodných prvkov a úprav z obdobia predošlejrekonštrukcie.Na prvom nadzemnom podlaží boli všetky cementové omietky nahradené novými vápennýmiomietkami. Betónová terazzová dlažba bola v plnom rozsahu nahradená novouveľkoformátovou dlažbou imitujúcou kameň. Moderná klenba na dvoch stĺpoch bola naprieksvojej určitej rozporuplnosti zachovaná ako príklad dobového riešenia pamiatkovejobnovy z druhej polovice 20. storočia. Miestnosť s kláštornou klenbou v juhovýchodnejčasti prvého nadzemného podlažia s pôvodnou výmaľbou, ktorá bola reštaurovaná užv rokoch 1964−1970, bola opätovne reštaurovaná s vizuálnym odlíšením doplnených častí.Nebola však realizovaná rekonštrukcia spomínaného talianskeho kozuba, situovanéhov juhozápadnej miestnosti, ktorý ostal uzatvorený sekundárnou zámurovkou a rovnakonebola reštaurovaná ani jeho rímsa.Obnova schodiska spočívala v realizácii novej dlažby, identickej s dlažbou na prvom nadzemnompodlaží.V svadobnej sále boli nanovo reštaurované nástenné maľby. Kamenný vstupný portáldo sály bol rekonštruovaný na základe zachovaných fragmentov. Chýbajúce časti portáluboli doplnené z umelého kameňa, originál bol reštaurovaný s pôvodnou polychrómiou.Podobne bola reštaurovaná aj dvojica kamenných stĺpov, ktoré boli prezentované akosúčasť priestoru arkiera. Drevený parapet empory s kazetovaním bol odstránený a nahradenýkamennou balustrádou. Podľa pôvodných deliacich polí s polkuželkami po stranáchso zachovanou polychrómiou boli analogicky doplnené jednotlivé kuželky balustrádya parapet. 15 Reštaurovanie kamenných architektonických článkov bolo realizované v rokoch2008−2009 pod vedením akad. soch. A. Mézesa a akad. soch. O. Csütörtökiho. Reštaurovanievstupného portálu bolo realizované v spolupráci s Mgr. art. J. Karcolom.13MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.14Akcia reštaurovania sgrafít na Sobášnom paláci v Bytči. Originál: KPÚ Žilina.15HUDÁK, P.: Fragmenty z interiéru Sobášneho paláca v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 2/2010.TURZOVCIZborník z konferencieStrop svadobnej sály bol realizovaný nanovo. Konštrukčne je tvorený oceľovými profilmi,na ktoré je upevnený podhľad realizovaný formou „falošného“ trámového stropu, ktorý bolnavrhnutý na základe dobových analógií. Nová konštrukcia stropu bola síce osadená vyššieoproti stavu z druhej polovice 20. storočia, ale svoju pôvodnú úroveň nedosiahla. Podlahaz drevených vlyskov kladených na rybinu bola nahradená novou dubovou doskovou podlahoukladenou do rastrov. 16 Podkrovie Sobášneho paláca bolo adaptované na ubytovaciepriestory, kancelárie, zasadačku a priestor depozitáru pre potreby Považského múzea v Žiline.Schodisko sprístupňujúce podkrovie bolo situované v priestore hudobnej empory.V rámci komplexnej obnovy bola vytvorená nová hydroizolácia objektu formou chemickejinfúznej clony, slohovo indiferentné dverné výplne boli nahradené novými vyrobenýmipodľa renesančných dobových analógií, boli vymenené všetky okenné výplne, realizovanábola nová elektroinštalácia a vzduchotechnika a kúrenie atď.Ostatná rekonštrukcia realizovaná v rokoch 2008–2009 prispela k záchrane objektu, ktorý jepredstaviteľom a príkladom profánnej renesančnej architektúry najvyšších kvalít, ktorá priamoreflektovala na svoje talianske predlohy. Okrem reštaurátorskej obnovy originálnychsúčastí paláca boli v značnej miere odstránené i nedostatky predošlej obnovy determinovanévlastnou dobou, dostupnosťou vhodných materiálov, technológií a prirodzeným vývojompamiatkovej starostlivosti a metodiky obnovy pamiatok.V spolupráci investora, realizátora obnovy a krajského pamiatkového úradu bol dosiahnutýnajlepší možný výsledok určený časovým horizontom projektu, finančnými prostriedkamia ochotou zúčastnených strán pristúpiť na akceptovateľné kompromisy.Dňa 23. októbra 2009 bol obnovený Sobášny palác slávnostne sprístupnený verejnostiza prítomnosti podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudsképráva a menšiny Dušana Čaploviča a predsedu Žilinského samosprávneho kraja JurajaBlanára. V súčasnosti je Sobášny palác využívaný Považským múzeom v Žiline.Použitá literatúra:DVOŘÁKOVÁ, D.: Bohatstvá Lietavského hradu a Bytče. In: Historická revue 3, 1992, č. 5,s. 36−37.HUDÁK, P.: Fragmenty z interiéru Sobášneho paláca v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 2/2010.KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974.KOL. AUTOROV: Bytča. Žilina: Knižné centrum, 2002.KOL. AUTOROV: Bytča 1378 – 1978. Martin: Neografia, 1978.KURUCÁROVÁ, J.: Turzovci a Bytča. In: Zborník Oravského múzea 15, 1998.MRVOVÁ, J. – OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, 2009.URBANOVÁ, N. – VEĽASOVÁ, Ľ.: Thurzovský kaštieľ v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 1/2000.Pramene:Akcia reštaurovania sgrafít na Sobášnom paláci v Bytči. Originál: KPÚ Žilina.Aktualizačný list pamiatkového objektu Kaštieľ s areálom v Bytči. Originál: KPÚ Žilina.Informatívna správa o kultúrnej pamiatke Sobášny palác v Bytči, Bratislava 1868.Originál: KPÚ Žilina.16Ing. Chudomelka pôvodne už pri obnove v 60. rokoch uvažoval s remeňovou podlahou z úzkych dosákz červeného smreku, ktorá však nebola realizovaná.70 71

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferencieThurzovci v literatúreIvana Uríková – Nataša LajdováKrajská knižnica v ŽilineZvýšený záujem o región a dianie v ňom sa odráža vo väčšom dopyte po regionálnychinformáciách. Špecializované pracoviská knižníc v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinskéhosamosprávneho kraja sa venujú získavaniu, spracovávaniu a uchovávaniu regionálnychdokumentov, zostavujú bibliografické súpisy, poskytujú adresné bibliografickéinformácie a budujú článkové elektronické bibliografické databázy s regionálnym obsahovýmzameraním. Každoročne vydávajú Kalendáriá, v ktorých si pripomínajú výročiavýznamných osobností.Knižnice Žilinského samosprávneho kraja monitorujú oravsko-bytčiansku vetvu roduTurzovcov, ktorému patrí v literatúre dôležité miesto. Zmienka o jeho významnýchpredstaviteľoch sa nachádza takmer v každej encyklopédii a slovenských dejinách. Užz názvu príspevku vyplýva, že sa nezameriavame na dejiny rodu Turzovcov, ale na literatúru,v ktorej sa tento rod s dôrazom na oravsko-bytčiansku vetvu spomína. Krajskáknižnica v Žiline vydala v roku 1991 bibliografický leták Imrich Thurzo (370. výročieúmrtia), v ktorom zostavovateľka Milada Valachová spracovala krátky životopis, dieloa súpis literatúry a článkov.Rozdelením literatúry do jednotlivých skupín predstavujeme konkrétne vybrané titulyz fondov regionálnych knižníc Žilinského samosprávneho kraja. Príloha obsahuje súpisliteratúry a článkov Krajskej knižnice v Žiline a Oravskej knižnice Antona Habovštiakav Dolnom Kubíne, nakoľko tento rod pôsobil práve v týchto regiónoch.1. EncyklopédieK jedným z najstarších kníh, kde sa spomína meno a rod Turzovcov, patrí Bibliografiapísomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r. 1900, diel šiesty:T−Ž, ktorú zostavil Ľudovít V. Rizner. Bola vydaná v Turčianskom sv. Martine v roku 1934a Matica slovenská ju vydala v roku 1968 ako reedíciu. Zachytáva súpis literatúry roduTurzovcov.Encyklopédiu Slovenska, VI. Zväzok, T-Ž vydalo vydavateľstvo Veda v Bratislave v roku1982. Pod heslom „Thurzo“ môžeme nájsť informácie o uhorskom šľachtickom rode Turzovcov,pôvodom z Betlanoviec na Spiši, ktorý sa v 16. storočí značne rozvetvil a z pôvodnéhorodu sa vyčlenila oravsko-bytčianska vetva. Text dopĺňa vyobrazenie erbutohto slávneho rodu.Na Turzovcov sa nezabúda ani v najnovších encyklopédiách. Napríklad Ottova praktickáencyklopédia Slovensko, ktorá vyšla v Ottovom nakladatelství v roku 2008, nám približujeprierez uhorským šľachtickým rodom Turzovcov a vyobrazenie erbu a Turzovskéhodomu v Levoči.Kniha Slovensko A-Ž je pôvodná encyklopédia venovaná slovenským reáliám. Vydaloju vydavateľstvo Ikar v roku 2009. Text nás prevedie hlavnými udalosťami rodu Turzovcovod začiatku ich pôsobenia v Betlanovciach na Spiši cez Levoču, Lietavu, Bytču ažpo smrť Imricha Turzu v roku 1621, pochovaného na Oravskom hrade. Jeho smrťou vymrelrod po meči. Text je obohatený o fotografiu Sobášneho paláca v Bytči.2. Slovenské dejinyV prvom zväzku Dejín Slovenska I (do roku 1526), ktorého zostavovateľom je Richard Marsinaa vyšiel v roku 1986 vo vydavateľstve Veda, sa hovorí o ďalšom historickom vývojiSlovenska a Slovákov v epoche feudalizmu. Zostavovateľ v tretej časti Mocenské a triednezápasy v 15. a na začiatku 16. storočia v tretej kapitole, časť 4 pod názvom Remesloa obchod, priblížil čitateľom skutočnosť, že Turzovci patrili k najvýznamnejším obchodníckymrodinám. V druhom zväzku Dejín Slovenska II (1526–1848), ktorého zostavovateľmisú Vladimír Matula a Jozef Vozár a vyšiel v roku 1987 vo vydavateľstve Veda, simôže čitateľ nájsť ďalšie informácie v mennom registri. V druhej časti, Storočie vnútornýchnepokojov 1606–1711, v prvej kapitole, časť 1 s názvom Upevnenie moci uhorskejšľachty a nástup rekatolizácie, sa dozvieme o spore o nového palatína. Protestantskáväčšina dosiahla, že za palatína bol zvolený evanjelik Juraj Turzo, ako druhý najvýznamnejšípredstaviteľ protestantskej aristokracie na Slovensku. V tretej kapitole, časť 2 podnázvom Šľachta a jej majetkové pomery, sú vymenované významné uhorské šľachtickérody, medzi ktoré patrili aj Turzovci. Súčasťou textu je portrét Juraja Turzu (1567–1616).V roku 2007 vyšla publikácia, ktorá bola výsledkom spoločnej česko-slovenskej edičnejspolupráce partnerských vydavateľstiev – českého vydavateľstva Libri a slovenského VydavateľstvaSlovart, pozoruhodné dielo – chronologický prehľad dejín Slovenska podnázvom Dejiny Slovenska – dátumy, udalosti, osobnosti. Dňa 28.–30. marca 1610 podpredsedníctvom uhorského palatína sa v Žiline na synode zišli predstavitelia evanjelickejcirkvi, aby vytvorili svoju cirkevnú organizáciu a 7. januára 1611 Juraj Turzo odsúdil v Bytčina smrť pomocníkov čachtickej pani Alžbety Bátoriovej. Súčasťou textu je vyobrazeniepalatína Juraja Turzu a Alžbety Bátoriovej. Významné udalosti rodu Turzovcov sú v knihezaznamené chronologicky.3. ZborníkyNárodný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice v Martine sa venoval výskumudejín knižnej kultúry na Slovensku. Pravidelne vydával zborník Kniha, ktorý dokumentovalvýsledky výskumu širokého okruhu odborných a vedeckých pracovníkovz oblasti dejín knižnej kultúry na Slovensku i v zahraničí a rod Turzovcov má v nich svojenezastupiteľné miesto. Vo viacerých vydaniach sa dozvedáme množstvo zaujímavýchinformácií. Pavol Parenička vo svojej recenzii Katalóg medzinárodnej putovnej výstavyModrá krv, tlačiarenská čerň v zborníku Kniha 2006, spomína štúdiu Heleny Saktorovej,Knižnica palatína Juraja Turzu.Oravské múzeum v Dolnom Kubíne vydáva od roku 1968 Zborník oravského múzea,ktorý prináša širokej aj odbornej verejnosti príspevky mapujúce región Orava, jeho bohatúhistóriu, prírodu, spomienky a výročia významných osobností. Zborníky prinášajúpríspevky zo seminárov venovaným osobnostiam, udalostiam alebo významným inštitúciámv regióne. Príspevok Tünde Lengyelovej Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzusa nachádza v Zborníku Oravského múzea 2006 – XXIII. V úvode nám autorka predstavujepostavenie Juraja Turzu na prelome 16. a 17. storočia. V ďalšej časti sa venuje rodinnýmpomerom a vzťahom. V závere svojho príspevku vysvetľuje, že nechcela vykreslením72 73

TURZOVCIZborník z konferencieniektorých tienistých stránok pováh rodiny Juraja Turzu spochybňovať ich historickývýznam. Neraz konali pod tlakom svojho okolia a trpeli bežnými ľudskými slabosťami.4. Hrady a zámkyRod Turzovcov vlastnil viaceré hrady a kaštiele. Medzi najvýznamnejšie majetky Turzovcovv Žilinskom kraji patrili hrad Lietava, Oravský Hrad a kaštieľ v Bytči.Kniha Za tajomstvami zrúcanín II od autora Jaroslava Nešpora, ktorá vyšla v roku 2006, zachytávaLietavský hrad, z ktorého dnes zostala iba zrúcanina a minulú slávu hradu si môžemelen predstavovať. Z textu sa dozvieme o geografickej polohe, značenom prístupe,prvej písomnej zmienke. Zoznámime sa postupne s majiteľmi hradu. Jedným z nich bolFrantišek Turzo, ktorému sa 2. septembra 1567 na Lietave narodil syn Juraj, dedič jehomajetkov a budúci uhorský palatín. Súčasťou textu je súčasná aj dávna podoba hradu,variant erbu Turzovcov a pôdorys hradu.Oravskému hradu týčiacemu sa na osamelom brale nad riekou Orava vtisli svoju pečaťaj Turzovci v polovici 16. storočia. Fotografie Vladimíra Bárta a Vladimíra Barta z knihyHrady a zámky (2006) nám približujú krásu Oravského hradu. V roku 1235 sa hrad spomínaako kráľovský majetok. Jeho ďalší majitelia podobu hradu menili rôznymi prestavbami.Tri terasy skalného masívu sa stali základom horného, stredného a dolného hradu.Dnešnú podobu dali hradnému areálu najmä Turzovci v polovici 16. storočia. Jeho expozíciaje dnes súčasťou Oravského múzea.Turzovské hlavné sídlo Bytča patrilo koncom 16. a začiatkom 17. storočia k významnýmkultúrnym strediskám Európy. Kniha Kaštiele od autora Jána Laciku, ktorá vyšla v rámciedície Kultúrne Krásy Slovenska (2008), nám kaštieľ v Bytči približuje formou textu ajobrazom. Textová časť sa zaoberá históriou, pamätným súdom s grófkou Alžbetou Bátoriovou,Sobášnym palácom, ktorý dal postaviť palatín Turzo pre svoje dcéry. V súčasnostimá v kaštieli svoje sídlo Štátny archív v Bytči, ktorý má vo svojich zbierkach denníkyJuraja Turzu a Imricha Turzu a korešpondenciu Turzovcov. Tematika listov je veľmi pestrá.Sú to správy o dianí v čase bojov proti Turkom, o hospodárení na turzovských panstvách,listy žúp a miest, listy členov turzovskej rodiny a rozličných osôb.Historik Jozef Kočiš vo svojej knihe Od Čachtíc po Strečno (1989) zachytáva pätnásť hradovstredného Považia – Čachtice, Tematín, Beckov, Trenčín, Vršatec, Košeca, Lednica,Bystrica, Bytča, Súľov, Hričov, Budatín, Lietava, Strečno, Starý hrad. Poodhaľuje nám ichvznik či zánik, zmeny majiteľov, stavebný vývin, vzhľad, zariadenie, interiéry, ich postaveniev politickom živote, ale aj život a osudy ich majiteľov, medzi ktorými boli aj Turzovci.Prvým hradom spomínaným v knihe sú Čachtice, kde sa odohrávala tragická a temnáhistória spojená s čachtickou paňou Alžbetou Bátoriovou, ktorú súdil palatín Juraj Turzo.Na ďalších stranách a pri pútavom opise ďalších hradov sa dozvieme aj o doteraz neznámychfaktoch.5. Turzovské knižniceMonografia Heleny Saktorovej Turzovské knižnice vydanej Slovenskou národnou knižnicouv Martine v roku 2009 je prvou ucelenou prácou o knižniciach viacerých členov Turzovskéhorodu. Autorka sa sústredila na súpis knižných zbierok turzovskej rodiny v chronologicko–genealogickomprehľade podľa jednotlivých línií Turzovcov. Dominuje v nejknižná zbierka uhorského palatína Juraja Turzu, analyzuje turzovskú knižnicu, ktorá bolaTURZOVCIZborník z konferencieuložená v Bytčianskom kaštieli, na základe rukopisného katalógu (cca 450 kníh), ktorýspísal Turzov košický tajomník Samuel Hamel. Autorka svojím dielom prispela k objasneniuturzovského rodu v dejinách knižnej kultúry.6. Monografie miest a obcí SlovenskaOsobnosť Juraja Turzu je neodmysliteľne spätá s obcou Lietava, kde sa nachádza už viackrátspomínaný hrad Lietava, ktorý patril rodu Turzovcov ako posledný. V súčasnostihrad patrí do chotára obce Lietava. Kniha Lietavská dolina končí pod Súľovskými skalamiod Heleny Zjavkovej (2002), do ktorej prispeli aj obyvatelia obce, zachytáva pôsobenie tejtoveľkej osobnosti dejín v Lietavskom panstve.Vrcholové obdobie v dejinách mesta Bytča v období feudalizmu spadá do turzovskejéry. Najmä za Juraja Turzu a jeho palatinátu bola Bytča renesančným kultúrnym centroma centrom vzdelanosti. Monografia Bytča 1378–1978, ktorú zostavil Jozef Kočiš a SlavkoChurý (1978), nám približuje spätosť tohto rodu s mestom Bytča. Bližšie životopisnéúdaje o palatínovi Jurajovi Turzovi a jeho synovi Imrichovi sa dozvieme v príspevkuŠtefana A. Brezányho Bytčianski dejatelia v kultúre a umení. K dejateľom turzovského obdobiapatria aj Juraj Závodský, ktorý bol až do roku 1616 tajomníkom Juraja Turzu, básnikJán Rimay z Dolnej Strehovej – poradca Imricha Turzu a jeho matky Alžbety Czoborovej,Andrej Pocabello kamenársky majster, rodom talian, ktorého do Bytče pozvali Turzovcispolu so staviteľom Jánom Kilianom a mnohí ďalší.7. Žilinská synodaZa život evanjelikov a vytvorenie ich samostatnej právnej organizácie sa zaslúžil palatínJuraj Turzo. Synoda sa konala v meste Žilina v dňoch 28.–30. marca 1610. Hlavnými postavamiŽilinskej synody boli palatín Juraj Turzo a senior Eliáš Láni. Publikácia Akty a závery– zákony a ustanovenia Žilinskej synody (2010) vyšla s finančnou podporou Ministerstvakultúry Slovenskej republiky v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Editorom je MilošKovačka. Kniha je obohatená o kresbu na frontispice Juraja Turzu a Eliáša Lániho od žilinskéhorodáka, maliara Stanislava Lajdu. K ďalším zaujímavostiam patrí faksimilné vydanieoriginálnej listiny so závermi Žilinskej synody.Najstaršou knižnou publikáciou vo fonde krajskej knižnice, ktorá sa venuje tejto historickejudalosti, je Stručný nástin dejín starobylej Cirkve evanj. a. v. Žilinskej (Zsolna), ktorú napísalJoz. Ľud. Holuby, vyslúžilý senior trenčiansky a farár zemansko-podhradský. Vyšlav roku 1910 v Budapešti.8. Palatín Juraj Turzo a Alžbeta BátoriováPrvé vydanie knihy od Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo (1981) sa zaoberásmutnou históriou spojenou s menom Alžbety Bátoriovej, ktorá bola označovaná akokrvavá grófka. V roku 1610 Matej II. poveril palatína Juraja Turzu, aby preskúmal sťažnostia vyšetril grófkine delikty. Bola to prvá najzávažnejšia úloha, ktorú riešil na začiatku svojhopalatinátu. Štvrté upravené a doplnené vydanie od Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryováa jej obete. Pravda o čachticej panej vyšlo v roku 2007. Autor v knihe pripojil kapitolu Novévýskumy, opisy Keresztúrskeho zámku z roku 1597 a Čachtického kaštieľa z roku 1645.Kniha od Mariána Tkáča Turzovci, ktorá vyšla v roku 2010, obsahuje fakty, vetvy turzovskéhorodu, osudy turzovských žien, stopy po Turzovcoch a turzovský rodostrom.74 75

TURZOVCIZborník z konferencieJe doplnená o príbeh posledného mužského člena Imricha Turza.Alexander Lombardini patrí medzi významné regionálne osobnosti mesta Žilina. Knihaod Mariána Mrvu Žilina a Alexander Lombardini (2009) je uceleným pohľadom na tútoosobnosť, ktorá ako prvá začala s propagáciou dejín mesta. Cez kapitoly knihy PredchodcoviaLombardiniho, Od Londýna po Krétu, Život v práci a Práca v živote sa dostanemeaž k ukážke publikovanej práce Lombardiniho o Jurajovi Turzovi v zborníku Od Šumavyk Tatrám s názvom Palatín gróf Ďuro Thurzo z Betlanoviec. Životopisný a vekový obrázok.Významnou súčasťou jeho tvorby bolo publikovanie článkov v Slovenských pohľadoch.Prvým bol pomerene rozsiahly článok Bytča s doplnkom – v trenčianskej stolici, uverejnenýv roku 1884. Svoj interes o rod Turzovcov predviedol v sérii tzv. hradných článkovzachytávajúcich históriu vybraných slovenských hradov. Lombardini mal o Turzovcochdostatok zdrojových materiálov, z ktorých čerpal. V článku Lietava – v trenčianskej stolici(Slovenské pohľady, 1884) sa okrem dejín hradu venuje aj Františkovi Turzovi, otcovi palatínaJuraja Turzu.Zmienok o slávnom rode Turzovcov v literatúre je veľa a nie je možné spomenúť všetkydiela, ktoré Turzovcov zachytávajú. Okrem budovania knižného fondu knižnice spracovávajúaj článkové bibliografické databázy, ktoré sú prameňom ďalších poznatkovo rode Turzovcov. Cieľom príspevku je predstaviť výberovo literatúru, zmieniť sa o tomtorode a pozvať širokú verejnosť k návšteve regionálnych knižníc Žilinského samosprávnehokraja k jeho podrobnejšiemu štúdiu.Literatúra:Encyklopédia Slovenska T−Ž, VI. zväzok. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémievied, 1982, 774 s.Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, 2008, 672 s.Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémievied, 1986, 532 s.Dejiny Slovenska II (1526−1848). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémievied, 1987, 856 s.Plaček, M. – Bóna, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007, 391 s.Kočiš, J.: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1989, 232 s.Akty a závery – Zákony a ustanovenia Žilinskej synody. Martin: Slovenská národná knižnica,2010, 111 s.Súpis literatúry a článkov Krajskej knižnice v Žiline a Oravskej knižnice Antona Habovštiakav Dolnom Kubíne k rodu Turzovcov (výber).Krajská knižnica v Žiline1906Ottův slovník naučný XXV. T – Tz. Praha: Ottovo nakladatelství, 1906, 995 s.1910Holuby, Jozef ĽudovítStručný nástin dejín starobylej církve ev. a. v. Žilinskej (Zsolna) / Jozef Ľudovít Holuby.Budapešť: 1910, 42 s.TURZOVCIZborník z konferencie1934Rizner, Ľudovít V.Biografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r.1990 VI. T−Ž a značky / Ľudovít V. Rizner. – Martin: Matica slovenská, 1934, 266 s.1967Súpis pamiatok na Slovensku I. zv. A–J. Bratislava: Obzor, 1967, 531 s.1974Kočiš, JozefBytčiansky zámok / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1974,183 s.1978Kočiš, Jozef – Churý, SlavkoBytča 1378–1978 / Jozef Kočiš, Slavko Churý. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1978, 338 s.1981Kočiš, JozefAlžbeta Báthoryová a palatín Thurzo / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1981, 128 s.Mednyanský, AlojzMalebná cesta dolu Váhom / Alojz Mednyanský. Bratislava: Tatran, 1981, 154 s.1982Encyklopédia Slovenska VI. zv. T–Ž. Bratislava: Veda, 1982, 774 s.1986Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, 1986, 532 s.1987Dejiny Slovenska II. (1526−1848). Bratislava: Veda, 1987, 846 s.Kniha 87. – Martin: Matica slovenská, 1987, 150 s.Križanová, Eva – Kusák, DaliborSlovenské hrady, zámky a kaštiele / Eva Križanová, Dalibor Kusák. Martin: VydavateľstvoOsveta, 1987, 205 s.1989Kočiš, JozefOd Čachtíc po Strečno / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1989, 226 s.,ISBN 80-217-0053-X.1994Slovenský biografický slovník VI. zv. T–Ž. Martin: Matica slovenská, 1994, 659 s.1997Ferko, MilanSto slávnych Slovákov / zost. Milan Ferko. Martin: Matica slovenská, 1997, 207 s.,ISBN 80-7090-393-7.1999Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999, 384 s,ISBN 80-7090-537-9.2000Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 2000, 309 s., ISBN 80-88880-39-4.2002Domenová, MiroslavaKniha 2001−2002 / zost. Miroslava Domenová. Martin: SNK, 2002, 638 s., ISBN 80-89023-19-3.76 77

TURZOVCIZborník z konferencie2003Benyovszky, KarlPovažie hrady, zámky a povesti / Karl Benyovszky. Bratislava: PT, 2003, 105 s., ISBN 80-88912-43-1.Nešpor, JaroslavHrady – sprievodca po slovenských hradoch / Jaroslav Nešpor. Banská Bystrica: AB ARTpress, 2003, 143 s., ISBN 80-88817-28-5.2002Zjavková, HelenaLietavská dolina končí pod Súľovskými skalami / Helena Zjavková. Lietava: Obec Lietava,2002, 170 s.2004Menclová, DobroslavaHrad Lietava / Dobroslava Menclová. Bratislava – Lietava: ASA – Slovenská hradovednáspoločnosť Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2004, 78 s., ISBN 80-969248-8-5.Všeobecný encyklopedický slovník S–Ž. Praha: Ottovo nakladatelství, 2002, 1 064 s.,ISBN 80-7181-768-6.2005Modrá krv, tlačiarenská čerň. Šľachtické knižnice 1500–1700. Martin: Slovenská národnáknižnica, 2005, 192 s., ISBN 80-89023-274.Domenová, MiroslavaModrá krv, tlačiarenská čerň. Šľachtické knižnice 1500–1700. Martin: Slovenská národnáknižnica, 2005, 192 s., ISBN 80-89023-274.Slámka, Miroslav – Matejka, MiroslavZrúcaniny hradov na trojrozmerných fotografiách / Miroslav Slámka, Miroslav Matejka.Bratislava: Slovenský skauting, 2005, 190 s., ISBN 80-89136-40-0.2006Bárta, Vladimír – Barta, VladimírHrady a Zámky / Vladimír Bárta, Vladimír Barta. Slovenská Ľupča: AB ART press, 2006, 79 s.,ISBN 80-88817-79-X.Hoferek, Aleš – Chobot, ĽubomírLietava. Zrúcanina hradu v kultúrnej krajine / Aleš Hoferek, Ľubomír Chobot. Lietava:Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2006, 23 s., ISBN 80-969477-1-0.Domenová, MiroslavaKniha 2006 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007, 360 s.,ISBN 80-89023-81-9.Nešpor, JaroslavZa tajomstvami zrúcanín II. – zrúcaniny stredného Slovenska / Jaroslav Nešpor. Bratislava:Gu100, 2006, 163 s., ISBN 80-969058-4-8.Škvarna, DušanSlovensko – dejiny, divadlo, hudba, jazyk, literatúra, ľudová kultúra, výtvarné umenie, Slováciv zahraničí / Dušan Škvarna. – Bratislava : Perfekt, 2006. – 383 s. – ISBN 80-8046-349-2.Vároš, MilanStratené slovenské poklady (1). Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov /Milan Vároš. Martin: Matica slovenská, 2006, 360 s., ISBN 80-7090-817-3.TURZOVCIZborník z konferencie2007Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: Slovart, 2007, 882 s., ISBN 978-80-8085-596-3.Domenová, MiroslavaKniha 2007/ zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007, 360 s.,ISBN 978-80-89023-97-4.Kočiš, JozefAlžbeta Báthoryová a jej obete / Jozef Kočiš. Žilina: Knižné centrum, 2007, 116 s.,ISBN 978-80-8064-284-7.Machala, RadoslavŠľachtické rody / Radoslav Machala. Bratislava: Perfekt, 2007, 85 s., ISBN 978-80-8046-375-5.Plaček, Miroslav – Bóna, MartinEncyklopédia Slovenských hradov / Miroslav Plaček, Martin Bóna. Bratislava: Slovart,2007, 391 s., ISBN 978-80-8085-287-0.Vároš, MilanStratené slovenské poklady (2). Osudy našich umeleckých diel a pamiatok / Milan Vároš.Martin: Matica slovenská, 2007, 559 s., ISBN 978-80-7090-845-7.2008Domenová, MiroslavaKniha 2008 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2008, 444 s.,ISBN 978-80-89301-22-5.Lacika, JánKaštiele / Ján Lacika. Bratislava: Dajama, 2008, 127 s., ISBN 978-80-89226-60-3.Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, 2008, ISBN 978-80-7360-668-8.2009Domenová, MiroslavaKniha 2009 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009,388 s., ISBN 978-80-89301-38-6.Mrva, MariánŽilina a Alexander Lombardini / Marián Mrva. Žilina: Artis Omnis, 2009, 137 s., ISBN 978-80-89341-12-2.Slovensko A–Ž. Bratislava: Ikar, 2009, 488 s., ISBN 978-80-551-2048-5.Zemianstvo na Slovensku v novoveku, časť I. Postavenie a majetky zemianskych rodov /editor Miloš Kovačka, Eva Ugustínová, Maroš Mačuha. Martin: Slovenská národná knižnica,2009, ISBN 978-80-89301-50-8.Zemianstvo na Slovensku v novoveku, časť II. Duchovná a hmotná kultúra / editor MilošKovačka, Eva Ugustínová, Maroš Mačuha. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009,ISBN 978-80-89301-51-5.2010Tkáč, MartinTurzovci / Marián Tkáč. Bratislava: PostScriptum, 2010, 158 s., ISBN 978-80-970489-3-8.Akty a závery – Zákony a ustanovenia Žilinskej synody / editor Miloš Kovačka. Martin: Slovenskánárodná knižnica, 2010, 111 s., ISBN 978-80-89301-63-8.78 79

TURZOVCIZborník z konferencieOravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne1971Katalóg portrétov majiteľov a direktorov oravského panstva, zhromaždených v zbierkachmúzea na Oravskom zámku. Fotogr. In: Zborník Oravského múzea 2 / Zost. PavolČaplovič. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1971, s. 113−133.Ullrich, HerbertAntropologické poznámky ku kostrám Thurzovcov z hradnej kaplnky na Orave / HerbertUllrich. Fotogr. 10. In: Zborník Oravského múzea 2 / Zost. Pavol Čaplovič. Banská Bystrica:Stredoslovenské vydavateľstvo, 1971, s. 179−189.1992Kaššovic, Branislav - Bábel, JánSmrtné štíty v kaplnke Oravského hradu / Branislav Kaššovic, Ján Bábel., Lit. 5.: obr. 3. In:Zborník Oravského múzea 1992 / Zost. Peter Huba. Vyd.1 ., Dolný Kubín: Oravské múzeumP. O. Hviezdoslava, 1992, s. 78−85.1995Čerňan, IgorOravský hrad v období Turzovcov a ich hrobka / Igor Čerňan. Fotogr. 18. In: Zborník Oravskéhomúzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeumP. O. Hviezdoslava, 1995, s. 24−32, ISBN 80-967252-0-3.Čerňan, IgorEurópske unikáty na Orave 2 / Igor Čerňan. In: Orava. Roč. 1 (105), č. 12 (21. 06. 1995), s. 5.Čerňan, IgorEurópske unikáty na Orave 3 / Igor Čerňan. Fotogr. 1. In: Orava. Roč. 1 (105), č. 13 (04. 07. 1995), s. 5.Ferko, MilanJuraj Turzo / Milan Ferko. In: Sto slávnych Slovákov / Milan Ferko. Vyd. 1., Martin: Maticaslovenská, 1995, s. 39, (brož.).Horváth, PavelOrava v období Turzovcov / Pavel Horváth. Lit. 36. In: Zborník Oravského múzea 1995 /Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava,1995, s. 5−23, ISBN 80-967252-0-3.Maťugová, SoňaTurzovské listiny pre oravské mestečká a obce, uložené v ŠOKA Dolný Kubín / Soňa Maťugová.In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. DolnýKubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s. 68−69, ISBN 80-967252-0-3.Saktorová, HelenaKnižnica palatína Juraja Turzu / Helena Saktorová. Lit. 13. In: Zborník Oravského múzea1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava,1995, s. 38−45, ISBN 80-967252-0-3.Závadová, KatarínaTurzovské sídla na grafických vedutách / Katarína Závadová. Fotogr. 6. In: Zborník Oravskéhomúzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeumP. O. Hviezdoslava, 1995, s. 33−37, ISBN 80-967252-0-3.1996Ďurkechová, LenkaPrví slovenskí kapitalisti / Lenka Ďurkechová. In: Reportér. Roč. 1, č. 7 (07. 11. 1996), s. 18.TURZOVCIZborník z konferencieFloreková, Iveta - Lichá, EvaJurajove 380-ročné šaty: Čo skrývala hrobka Thurzovcov na Oravskom hrade? / Iveta Floreková,Eva Lichá. In: Smer. Roč. 6, č. 16 (20. 01. 1996), s. 1, 9.Fogášová, Angelika - Čerňan, Igor - Markovič, StanislavSeminár o Jurajovi Thurzovi / Angelika Fogášová, Igor Čerňan, Stanislav Markovič. Fotogr.1. In: Naša Orava. Roč. 3, č. 41 (23. 10. 1996), s. 6.Lengyelová, TündeRodinné sviatky Turzovcov / Tünde Lengyelová. In: Zborník Oravského múzea, 1996. Vyd. 1.,s. 37−44, (brož.).Zubercová, MagdalénaO dvoch mužských odevných kompletoch z hrobky Oravského hradu / Magdaléna Zubercová.In: Zborník Oravského múzea 1996. Vyd. 1., s. 45−50, (brož.).1997Lengyelová, TündeNevesty z dobrej rodiny: Svadby v rodine palatína Turzu / Tünde Lengyelová. In: Historickárevue. Roč. 8, č. 6 (1997), s. 9−10.1998Bozai, Zsuzsanna L.Korešpondencia Juraja Turzu a jeho manželky Alžbety Coborovej / Zsuzsanna L. Bozai.In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravskémúzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s. 57−63, ISBN 80-967252-4-6.Kubiciel, RomualdTurzonowie w Polsce i na Slasku / Romuald Kubiciel. In: Zborník Oravského múzea 1998/ Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998,s. 7−20, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.Kurucárová, JanaTurzovci a Bytča / Jana Kurucárová. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd.1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s. 32−40, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.Lengyelová, TündeVzájomné vzťahy palatína Juraja Turzu a Alžbety Bátoriovej / Tünde Lengyelová. In: ZborníkOravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeumP. O. Hviezdoslava, 1998, s. 50−56, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.Lietava, Ján - Thurzo, MilanIdentifikácia pozostatkov a zisťovanie telesných znakov palatína Juraja Turzu: predbežnévýsledky antropologického a osteopatologického rozboru / Ján Lietava, Milan Thurzo.In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravskémúzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s. 75−84, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.Maťugová, SoňaKolonizácia Oravy za vlády Turzovcov / Soňa Maťugová. In: Zborník Oravského múzea1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava,1998, s. 85−88, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.Mrva, MariánHrad Lietava − rodisko Juraja Turzu / Marián Mrva. In: Zborník Oravského múzea 1998/ Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998,s. 28−31, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.80 81

TURZOVCIZborník z konferencieŠoka, MilanTurzovci a Banská Bystrica / Milan Šoka. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. DušanKaraska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s. 21−27, (brož.),ISBN 80-967252-4-6.Veselý, DanielPalatín gróf Juraj Turzo a Žilinská synoda / Daniel Veselý. In: Zborník Oravského múzea1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava,1998, s. 41−49, (brož.), ISBN 80-967252-4-6.1999Tkáč, MariánJán Thurzo − prvý „podnikateľ“ na slovenskom území / Marián Tkáč. Fotogr. 4. In: Senior.Roč. 2, č. 3 (1999), s. 64−65.Vojtaššáková, LýdiaV múzeu zbierky miliardových hodnôt / Lýdia Vojtaššáková. Fotogr. 1. In: Naša Orava.Roč. 6, č. 39 (13. 10. 1999), s. 3.2000Suran, RudolfTelesné pozostatky Juraja Turzu: z našej histórie / Rudolf Suran. In: Orava / Biela Orava.Roč. 6 (111), č. 40 (17. 10. 2000), s. 11.2001Remiášová, AlžbetaKeď sa Thurzovci svadbili / Alžbeta Remiášová. Fotogr. 5. In: Slovenka. Roč. 54, č. 30(2001), s. 66−67, ISSN 0231-6676.2002Huba, PeterSprávca zneužíval neprítomnosť majiteľa: rozhovor s minulosťou (19) / Peter Huba. In:Noviny Orava. Roč. 1 (113), č. 25 (24. 06. 2002), s. 6, ISSN 1337-6551.Huba, PeterRozhovor s minulosťou (7) / Peter Huba. In: Noviny Orava. Roč. 1 (113), č. 12 (25. 03. 2002),s. 6, ISSN 1337-6551.2003Mikulcová, MonikaÉra Turzovcov / Monika Mikulcová. Fotogr. 2. In: Plus sedem dní. Roč. 13, č. 41 (2003),s. 50−53, ISSN 1210-2040.Rýpal, PaloThurzovci, prví kapitalisti na Slovensku / Palo Rýpal. Fotogr. 2. In: Národná obroda.Roč. 14, č. 177 (02. 08 2003). [[Príl.] Víkend. S. XI.]2005Thurzo, Milan - Lietava, Ján - Lengyelová, Tünde - Beňuš, RadoslavAnna Szunyogová (rod. Thurzová) − dcéra palatína Juraja Thurzu a Alžbety Czoborovej: nováantropologicko-historická a paleopatologická analýza / Milan Thurzo, Ján Lietava, TündeLengyelová, Radoslav Beňuš. Lit. 28., obr. 5., tab. 2. In: Zborník Oravského múzea 2003 /Zost. Mária Jagnešáková. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005,s. 115−131, ISBN 80-968880-2-1.TURZOVCIZborník z konferencie2007Floreková, Iveta - Kubašková, ErikaAlžbeta sa naučila čítať a písať od Juraja Thurzu: ako sa žilo a panovalo na Oravskomhrade pred viac než tristo rokmi? / Iveta Floreková, Erika Kubašková. Fotogr. 3. In: NovinyOrava. Roč. 6, č. 24 (11. 06. 2007), s. 5, ISSN 1337-6551.Lengyelová, TündeKonflikty v rodine palatína Juraja Thurzu / Tünde Lengyelová. In: Zborník Oravského múzea 2006.Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2007, s. 5−18, ISBN 978-80-968880-5-4.(lv)Najprv zlyhali krvné supiny, potom aj DNA: antropológovia však našli iný záchytný bod /(lv). Fotogr. 2. In: Oravec. Roč. 2, č. 11 (31. 05. 2007), s. 9.(mp)Konečne odpočívajú v pokoji! / (mp). Fotogr. 3. In: MY Oravské noviny. Roč. 14, č. 20 (21.05. 2007), s. 1, ISSN 1336-0051.Pastvová, MelániaJuraj Thurzo − prvý muž po panovníkovi / Melánia Pastvová. Fotogr. 1. In: MY Oravskénoviny. Roč. 14, č. 21 (28. 05. 2007), s. 24, ISSN 1336-0051.Thurzo, Milan - Vojtaššáková, LýdiaNajprv zlyhali krvné skupiny, potom DNA. Antropológovia však našli iný záchytný bod: hovorímes doc. RNDr. Milanom Thurzom, CSc., antropológom z Katedry antropológie Prírodovedeckej fakultyUK / Milan Thurzo, Lýdia Vojtaššáková. In: Oravec. Roč. 2, č. 12 (14. 06. 2007), s. 22.2009Čajka, MichalVzácny renesančný prsteň zo zbierok Oravského múzea / Michal Čajka. Fotogr. 2.: lit. 4. In:Zborník Oravského múzea 2009, s. 261−264, ISBN 978-80-968880-9-2.Saktorová, HelenaTurzovské knižnice: (osobné knižné zbierky a knihy dedikované členom rodu Turzovcov) / HelenaSaktorová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, 224 s., ISBN 978-80-89301-54-6: 4.50 (brož.).2010Kubica, PeterPalatín Juraj Turzo sa vracia: Orava, Kysuce a Horné Považie oprášia spoločnú históriu / PeterKubica. Fotogr. 4. In: MY Oravské noviny. Roč. 17, č. 49 (13. 12. 2010), s. 7, ISSN 1336-0051.Tkáč, MariánTurzovci / Marián Tkáč. 1. vyd., Bratislava: Post Scriptum, 2010, 158 s., ISBN 978-80-970489-3-8: 9.90 (viaz.).2011Komorová, KláraTurzovské knižnice / Klára Komorová. In: Knižnica. Roč. 12, č. 4 (2011), s. 36−38, ISSN 1335-7026.82 83

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferencieSila Turzovho príbehu......alebo ako dovidieť od historickejosobnosti k marketingovej značkeMgr. Zuzana Muchová, PhD.Úrad Žilinského samosprávneho kraja, odbor kultúry, cestovného ruchu,zahraničných vzťahov a informáciíAk sa stotožňujeme s názorom, že náš záujem o historické osobnosti a udalosti sa zvyšujes kvalitou príbehu, prostredníctvom ktorého k nám prehovárajú, nemôžeme silu tohtopríbehu, ani potenciál a dosah komunikačných ciest jeho šírenia podceniť. Obzvlášťv dnešnej dobe, ktorá z médií priam vychádza a zaujímavosti či pestrosť a osobitosť príbehuvyhľadáva.Súčasné médiá, ich vzájomná prepojenosť a nadväznosť, majú potenciál vytvárať a živiťrôznorodé témy. Nielen, no z nášho pohľadu najmä kultúrno-historické námety, ktoréuchopené práve dnešnými masmédiami, majú s mystikou minulosti silu stať sa historickýmifenoménmi. I dnešná téma našej konferencie – Turzovci a široké spektrum príspevkovako spôsobov nahliadania na ňu a postupov jej sprítomnenia, svedčia o nápadoch,akými sa prezentácia zásadných historických osobností, našich predchodcov, môžeúspešne spoločensky a úspešne mediálne uberať.Niet sa čomu čudovať. Turzovci sú istotne výskumnou lahôdkou nielen pre odborníkovz oblasti histórie, archeológie, antropológie, grafológie a ďalších kultúrnych a spoločenskýchvied. Svedčia o tom viaceré publikácie, štúdie a projekty, ktoré nás prenášajúz dávno mŕtveho sveta do sveta živej renesancie plnej dôkazov o skutočných ľuďoch,reálnych rozhodnutiach a životnom osude, sprítomnených láskach či nekompromisnejsmrti. To, čo odborníkov priťahuje a núti študovať celé hodiny, to zaujíma i laickú verejnosť,ale v dynamickej, skrátenej a pohlcujúco pútavej podobe. Pokým si však odbornáspoločnosť vyberá predmet svojho výskumu a bádania cieľavedome a s rozhodnosťousama, návštevníkom našich pamätihodností, múzeí, galérií a nádejným bádateľom ponašich regionálnych zaujímavostiach by sme mali s nasmerovaním pomôcť my. A pomôcťtak, aby to, čo my považujeme za znalosti a nuansy bádania a výskumu, v praxifungovalo ako podhubie úspešného marketingového nástroja.Ako na to? Už dnes máme niekoľko skvelých príkladov, konkrétne z práce kultúrnychinštitúcií Žilinského samosprávneho kraja, ktoré sa Turzovcom − v užšom záujme o bytčiansko-oravskúvetvu dlhodobo venujú. Ak by sme v priestore tohto príspevku chcelipoukázať na časť aktivít venovaných Turzovcom, určite nemôžeme obísť tradíciu sprítomnenianiekdajšieho hradného pána. Už niekoľko sezón sprevádzajú návštevníkovOravského hradu jeho najslávnejší vlastníci – „oživení“ palatín Juraj Turzo spolu so svojoudruhou manželkou Alžbetou Coborovou. Výsadou palatína je tiež pasovanie turistovdo šľachtického stavu, ktoré sa medzi návštevníkmi teší nemalej obľube. Akt pasovaniamečom na ramená má svoj slávnostný pátos, ale i humorný rozmer spojený s obavouo ucho.Turzo a Coborová: Turistov na Oravskom hradezvykne vítať domáci pán – najslávnejší vlastníkOravského hradu Juraj Turzo s manželkou AlžbetouCoborovou osobne.Pasovanie: Palatín Juraj Turzo z moci, ktorá mubola daná, pasoval mečom do šľachtickéhostavu nejedného odvážlivca.Neopomenuteľnou je najpredávanejšia marketingová téma – a to hlboká láska, ktorousa inšpirovali i pracovníci Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v prípravách podujatiaČaro lásky, ktoré s príchodom sviatku sv. Valentína privádza do hradu nielen zamilovanédvojice hostí. Okrem podávaného nápoja lásky si návštevníci hradného komplexu počaspodujatia vychutnávajú úryvky z ľúbostných listov, ktoré si medzi sebou manželia JurajTurzo a Alžbeta Coborová intenzívne, i niekoľkokrát za deň, písali. Z dielne Oravskéhomúzea vyšlo i podujatie Turzovské slávnosti, ktoré ako prehliadka majestátu Juraja Turzuokrem iného poukazuje na jeho osobitné zásluhy a neopomenuteľné postavenie naPlagát Turzovské slávnosti: Súčasťou Turzovskýchslávností je príhovor palatína a oravskéhožupana Juraja Turzu k svojim poddaným.84 85

TURZOVCIZborník z konferenciecisárskom dvore, no najmä doma v Oravskej stolici blízko svojich poddaných. Už zabehanépodujatie s príznačnou atmosférou priťahuje stovky domácich i zahraničnýchnávštevníkov. Marketing Oravského hradu je s turzovskou tradíciou pevne spätý. Veľkoleposťhradného brala, pravidelnosť historických podujatí, dobové kostýmy, postavy,príbehy a sprievodné podujatia – to všetko sa podpisuje už tretí rok pod výsledky najnavštevovanejšiehohradu Slovenska.Z pohľadu období boli roky 2009 a 2010 v propagácii Turzovcov obzvlášť adresné aúspešné. Počas prvého z nich sa súčasník doslova preniesol do obdobia plodnej renesancie,keď turzovská rodinná rezidencia v Bytči bola centrom humanistickej kultúrya vzdelanosti. Stovky zvedavých očí sa v októbri 2009 stali súčasťou slávnostného ceremoniáluotvorenia komplexne rekonštruovanej unikátnej stavby Juraja Turzu z roku1601 – bytčianskeho Sobášneho paláca. Prostredníctvom dramatizácie dobových svadobnýchzvyklostí osvetlil samotný palatín Juraj Turzo svoju myšlienku postaviť presvadobné hostiny svojim siedmim dcéram osobitný palác.Otvorenie Sobášneho paláca v Bytči: Palatín Turzo zdôvodňuje svoje rozhodnutie postaviť svojimdcéram palác na oslavu ich sobášov. Niet divu, mal ich sedem.Koniec roku 2010 sa niesol v znamení premiéry dokumentárneho filmu slovenskéhohistorika, publicistu a scenáristu Pavla Dvořáka Život a smrť palatína Juraja Turzu a AlžbetyCoborovej. Išlo o prvú aktivitu spoločného projektu Žilinského samosprávnehokraja a troch múzeí v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti (Považského múzea v Žiline,Kysuckého múzea v Čadci a Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)TURZOVCIZborník z konferencies názvom Po stopách Juraja Turzu. Prvá línia projektu mala odborno-vedecký charakter.Druhá, popularizačno-prezentačná predstavovala širokému spektru ľudí osobnosťTurzu vo viacerých významových úrovniach v otvorenej diskusii. Verejné rozpravyv Bytči, Žiline a Turzovke s historikom Pavlom Dvořákom boli prednostne venovanéštudentom, s cieľom zviditeľniť renesančného aristokrata európskeho formátu JurajaTurzu a transformovať jeho nadčasové myšlienky osvietenstva do súčasnosti. HistorikP. Dvořák v Bytči počas uvádzania dokumentu, zachytávajúceho Turzu ako neopomenuteľnúsúčasť slovenských dejín a jeho životné míľniky, zdôraznil: „Turzo je súčasťouslovenskej histórie veľmi plnohodnotne. Turzo je špecifický tým, že vedel po slovensky,písal po slovensky a žil na Slovensku. Je úžasný ako renesančný šľachtic, ktorý je obklopenýrenesančným umením, literatúrou, architektúrou, obrazmi, hudbou. A navyšemal ľudský rozmer. Jeho láska s Alžbetou Coborovou je dojemná.“ 1Vyvrcholením spoločného projektu Žilinského samosprávneho kraja, jeho múzeí a ďalšíchspolupracovníkov pod názvom Po stopách Juraja Turzu bude vydanie monografieo Jurajovi Turzovi na jeseň tohto roka, tzv. veľkej knihy, už druhej z histórie kraja (prvábola venovaná drotárstvu).S uvedením zrekonštruovaného a reprezentatívneho Sobášneho paláca v Bytči skrslai myšlienka pokračovať v napĺňaní pôvodného nápadu Juraja Turzu vo využívaní palácapre svadobné hostiny. Považské múzeum so sídlom v Žiline, v ktorého správe saSobášny palác v Bytči nachádza, zhmotnilo túto predstavu v úspešný marketingovýnástroj − súťaž pre snúbencov pod názvom Svadobný dar palatína Turzu. V roku 2012múzeum vyhlásilo už tretí ročník súťaže. 2 Úlohou snúbencov, ako po ostatné ročníky,je do mapy „Poklady múzeí Žilinského kraja“ zbierať pečiatky z návštev všetkých expozíciíPovažského múzea a aspoň jednej z expozícií ostatných troch múzeí v pôsobnostikrajskej samosprávy. Po splnení podmienok mohli byť snúbenci zaradení do losovaniao realizáciu svadobnej hostiny v Sobášnom paláci v Bytči, a to vždy nasledujúci rok odvyhlásenia súťaže. Za dva ročníky súťaže sa o výhru uchádzalo spolu 23 snúbeneckýchpárov, čo je na rozbiehajúci sa projekt a nutný odhodlaný prístup zamilovaných k návšteveexpozícií a zbieraní pečiatok, mimoriadny úspech.I tieto aktivity nás musia utvrdzovať v názore, že Turzovi sa jeho inšpiratívny vplyvpre marketingové aktivity nedá uprieť. A hoci nevedno, či sám seba vnímal ako výnimočnéhov dobe svojho bytia, súčasníkom je jeho životný príbeh, epocha, v ktorejžil a s ktorou sa tak osvietensky pasoval podnetným padajúcim jablkom. Odvolávajúcsa na časť najzvučnejších marketingových aktivít, podniknutých kultúrnymi inštitúciamiŽilinského samosprávneho kraja a ďalších partnerov, vnímajúc intenzitu, s akouprenikajú médiami, s akou mierou odozvy sa stretávajú u verejnosti, a akú ambicióznuodozvu by sme si my v ich mene i naďalej predstavovali − je pre nás kultúrnych amediálnych pracovníkov priam povinnosťou rozvíjať existujúce a hľadať a nachádzaťnové možnosti sústredenej propagácie šľachtického rodu Turzovcov, na čele s JurajomTurzom.Vieme pomôcť propagácii Turzovcov ešte adresnejšie? Ako povedal P. Dvořák vo svojomfilme Život a smrť palatína, o Františkovi Turzovi nevieme takmer nič, o jeho sy-1BYTČA: TurzoTour s Pavlom Dvořákom odštartovala premiéra dokumentárneho filmu. Tlačová agentúraSlovenskej republiky.(TASR). 15. 12. 2010.2Svadobný dar palatína Turzu. Považské múzeum v Žiline. 2. 4. 2012.86 87

TURZOVCIZborník z konferencieTURZOVCIZborník z konferencietové eurofondové zdroje. Predčasom ich využilo na propagáciu Turzovcov aj Oravskémúzeum. Hoci viac partnerov prináša i viac starostí, nesie so sebou i viac nápadov apohľadov. Krajská samospráva už historický projekt väčšieho rozmeru realizuje podnázvom Žilinský kraj templárov. Skúsme zhmotniť myšlienku − spojiť do jedného europrojektuo Turzovcoch odbornú aj laickú verejnosť, viaceré cieľové skupiny a pokúsmesa aj s pomocou masmédií sprítomniť príbehy, ktoré písali dejiny, naše, slovenské dejiny.Minuloročný viťazný pár. Výhercovia prvéhoročníka súťaže Svadobný dar palatína Turzu.Spečatenie svojej lásky oslávili v Sobášnom paláciv Bytči.novi, Jurajovi, vieme takmer všetko. A to, čo vieme, sú pozoruhodné fakty, ktoré majúdanosť spôsobiť aj u laika stav fascinácie históriou. Nie je i táto konferencia príležitosťou,ako prijať ďalšiu z výziev sprítomnenia Turzovcov pre obyvateľov, návštevníkov amédiá v našich regiónoch?Palatín Juraj Turzo bol činorodým v mnohých oblastiach. V Žilinskom kraji sa zo svojichsídiel najviac pohyboval v trojuholníku Lietavský hrad, Bytčiansky zámok, Oravskýhrad. Ak sme po stopách šurianskej rodáčky pomenovali a označili cyklotrasu VetvaŽofie Bosniakovej – ktorá spája Budatínsky hrad a hrad Strečno, Turzov cyklotriangelby si mohol taktiež získať svojich nadšencov na organizovanom športovo-kultúrnompodujatí.Palatín sa podieľal na osídľovaní Oravy a Kysúc. Osady a obce, pri ktorých zakladaní stálaj druhý najmocnejší muž Uhorska – Juraj Turzo, by sa mohli stať súčasťou turistického,náučného chodníka. Alebo, ak je našou snahou pôsobiť aj edukatívne, čo tak zapojiťdeti do tvorby maľovaného rodokmeňa Turzovcov? Okrem hry by sa dozvedeli i zaujímavostiz práce dnešného i dobového kronikára. Možno i priamo v sídle Bytčianskehozámku, kde sídli Štátny archív.Rekonštrukcia originálnej renesančnej svadobnej hostiny v Sobášnom paláci. Nedalby sa tento zážitok vďaka hercom historickej skupiny sprostredkovať práve na tomtomieste, ktoré bolo pre svadby určené? Alebo, čo tak Turzov nápoj lásky – ako tradičnéuvítanie hostí Oravského hradu, kde sa odohrával príbeh lásky Juraja Turzu a AlžbetyCoborovej? Alebo krásny suvenír pre dámy – prsteň, ktorý sa našiel v hrobke Turzovcovako symbol ich lásky... Možno by si takúto pamiatku z návštevy hradu okrem fotiekrada odniesla na prste v striebornej podobe nejedna návštevníčka.Nachádzame sa v čase, ktorý povzneseniu historických a kultúrnych fenoménov praje.Naše finančné možnosti sú na ďalší návrat k téme Turzovci rozšírené aj o mimorozpoč-Reprodukcia obalu videa: Symbol lásky. Nápad z minulosti. Čo tak suvenír pre návštevníčkyOravského hradu?88 89