Slovenské dotyky 10-11 (PDF - 11MB) - Slováci vo svete

€

ÚVODNÍKSLOVENSKÉDOTYKY 1Veľké straty,malé úsporyVladimír Skalský, Naďa VokušováNež ste sa začítali do tohto textu, určite ste siuž všimli, že držíte v rukách pôvodne neplánovanédvojčíslo, navyše so zníženou farebnosťou. Ospravedlňujemesa vám za to. Neostalo nám však iné – situácias financovaním médií národnostných menšínsa zmenila z vážnej až na zúfalú.Popri katastrofických očakávaniach, týkajúcich sabudúceho roka, prišla rana už teraz. Škrtajú sa - popredchádzajúcom viazaní troch percent dotačnéhoprogramu – už pridelené prostriedky o 15 percent.Vydavateľom to Ministerstvo kultúry ČR oznámilopred štvrtým štvrťrokom. Znamená to zníženiečiastky určenej na tento kvartál o 60 percent.A keďže Slovenské dotyky dostali v prvom polroku60 percent dotácie a v treťom a štvrtom štvrťrokuto malo byť po 20, platba sa scvrkla na 5 percent.Zdá sa, že ministerstvo netrápi, že vydavateliapočítali s pridelenými dotáciami, uzatvorili zmluvys tlačiarňami, zamestnancami, musia hradiť prenájmy,telefóny...Hľadáme spôsoby, ako vykryť stratu z iných zdrojov– a to je veľmi ťažké. Samozrejme, musíme jui minimalizovať, okrem iného aj za cenu dvojčísel.Vďaka ústretovosti Vydavateľstva MAC, ktoré námzabezpečuje tlačiarenský servis, bolo takéto riešeniemožné a dokonca sme dostali ponuku, že spoločnosťzasponzoruje farebnú tlač tradičného koncoročnéhodvojčísla. Nie je to však žiadne dlhodobé riešenie.Stále dúfame, že sa niekto spamätá, a plánovanéškrty sa v tomto objeme neuskutočnia. A najmä, žebudúci rok tento trend nebude pokračovať. Slovenskédotyky by totiž nevydržali!Pritom, vôbec žiadnu dotáciu tento rok nedostalani literárny štvrťročník, česko-slovenská revueZrkadlenie/Zrcadlení, hoci ide o unikátny, mimoriadnekvalitný a z hľadiska výroby v podstatepomerne nenáročný projekt. Už tam sa veľmi, veľmiťažko zháňajú prostriedky.Samozrejme, razantné zníženie pridelenýchdotácií zo strany Ministerstvakultúry Českej republiky v Programe podporyrozširovania a prijímania informáciív jazykoch národnostných menšín mázničujúci dopad aj na iné periodiká. V tejtochvíli hrozí i zánik poľského obdenníkaGłos Ludu, ktorý pravidelne vychádza už65 rokov, od roku 1945, v podobnej situáciisú však i ďalšie periodiká ostatnýchnárodnostných menšín.Pritom dotačný Program podpory rozširovaniaa prijímania informácií v jazykochnárodnostných menšín je dlhodobo podfinancovaný,takmer dekádu nebol napriekkaždoročne sa opakujúcim úvaháma prísľubom navýšený bez ohľadu na rastúcenáklady, infláciu a predovšetkýmnavzdory tomu, že bol rozšírený aj na elektronickémédiá a že významne pribudložiadateľov. Naopak, už v návrhu štátnehoILUSTRÁCIA: LADISLAV HOJNÝrozpočtu na rok 2008 došlo k zníženiuobjemu programu, minister financií MiroslavKalousek však svojím rozhodnutím nazáklade predložených vecných argumentovnepriaznivú situáciu zvrátil.Súčasná situácia je ešte omnohohoršia a všetky argumenty z roku 2008 platia eštevo zvýšenej miere. Zníženie dotácií v 4. štvrťrokutohto roku o zhruba 6 mil. Kč by malo nezvratnénásledky na existenciu menšinovej tlače,ktorej podpora vychádza z menšinového zákonai z medzinárodných záväzkov Českej republiky,predovšetkým Rámcovej zmluvy o právach národnostnýchmenšín a Európskej charty regionálnych čimenšinových jazykov. Taký krok by mal devastujúcivplyv na národnostné menšiny v Českej republike,ako i zahraničnopolitické dôsledky, a to aj na bilaterálnejúrovni. O situácii sa už so znepokojenímzaujímajú zastupiteľské úrady krajín pôvodu jednotlivýchmenšín.Klesli či hrozia výrazne poklesnúť aj príjmy z inýchzdrojov. Či už ide o financie z programu podporykultúrnych aktivít príslušníkov národnostných menšínna Ministerstve kultúry ČR, o granty na úrovni miestnejsamosprávy, o sponzorských prostriedkoch aninehovoriac. Určité škrty hrozia aj na Slovensku, tamje však zatiaľ miera uvedomenia si dôležitosti tejtoproblematiky podstatne vyššia.Všetci si uvedomujeme nevyhnutnosť úsporv českom štátnom rozpočte, nedá sa však ubrániťpresvedčeniu, že ide o šetrenie na nesprávnommieste a objem úspor je nezmerateľný so spôsobenýmiškodami!ĎALŠÍ DÔVODK HRDOSTIPoteší. Poteší človeka, keď svet objavujekvality slovenskej kultúry. Malá krajinkav strede Európy, ktorú nachádza svet cez tonajpozitívnejšie, teda cez jej talentovanýchľudí. Zamyslela som sa nad tým a potešiloto moje zmysly, keď som sa dočítala, žedo svojho dramaturgického plánu zaradilofrancúzske vydavateľstvo Maladiva, ktorésa zameriava na nekomerčné európskediela, prvé štyri slovenské filmy zo zlatéhofondu našej kinematografie, teda zošesťdesiatych rokov. Ide o diela Slnko v sietiŠtefana Uhra, Boxer a smrť Petra Solana,Kristove roky a Vtáčkovia, siroty a blázniJuraja Jakubiska. DVD s týmito filmamimôžu vidieť diváci vo Francúzsku, v Belgickua vo Švajčiarsku. Lionel Ithurraldez vydavateľstva sa vyjadril v tom zmysle,že organizátori boli ohúrení kvalitou týchtofilmov, ktoré v spomínaných krajinách niesú vôbec známe. Dôvodom ich výberu jenielen vysoká kvalita, ale aj provokatívnosťa estetická i scenáristická dômyselnosť.Pred dvoma rokmi sa začalo vydavateľstvozaujímať o kinematografiu Českej republikya prirodzene sa potom obrátili aj na túslovenskú. Pri výbere im radil český kritik,novinár a publicista Antonín Liehm. Podľaslov pána Ithurralde, ak sa im bude naďalejdariť, rátajú s tým, že do roku 2012 byu nich mohla vyjsť zbierka desiatich až pätnástichslovenských filmov.Kolekcia štyroch slovenských filmov vychádzav pôvodnom znení s titulkami a naobaloch sú aj pôvodné plagáty k filmom.Každé vydanie obsahuje booklety a tiežpôvodné dobové rozhovory Antonína Liehmas jednotlivými režisérmi. Čo dodať?Vari len to, že je to ďalší a nemalý dôvodk hrdosti...Naďa Vokušová

S HANOU PORUBSKOUSLOVENSKÉDOTYKY3O Dřevčiciach som dovtedy vôbec nepočula. A pritom sú len tri kilometreza Prahou. Existujú už 950 rokov a unikátne archeologické nálezy z tohtomiesta siahajú až do neskorej doby kamennej – do neolitu. Ale nebol toten najhlavnejší dôvod, prečo sme túto dedinku navštívili. Zaujala násinformácia o rezidenčnom Domove pre seniorov „Dřevčický park“. Ten stojínaozaj v parku, ktorý je súčasťou historického jadra obce, v susedstve súobjekty historických statkov, kostol s farou a Dřevčická tvrdza. Naozajneobvyklý a komfortný domov pre seniorov s vysokou kvalitou služiebv nadštandardne vybavenom a zaujímavo architektonicky riešenomkomplexe vybudovala podnikateľka PharmDr. Hana Porubská, ktorá máveľa spoločných dotykov so Slovenskom. Naša organizácia Pro Futurums ňou začala úzko na tomto projekte spolupracovať.SNÍMKA: ARCHÍVDomov pre seniorovsom stavala ajpre sebaZačnime od začiatku. Odkiaľ pochádzatea aké je vlastne vaše spojenie so Slovenskom?Otec odišiel na tri mesiace do strednej Ameriky,naučil sa jazyk a robil tam delegáta textilnej továrni.Moji rodičia už mali dve deti, ale rozhodli sa, keďžetam bolo pekné oblečenie na bábätká, mať eštejedno. Takže kvôli topánočkám a šatôčkam som sanarodila ja. Narodila som sa v Mexiku, bola som tamdo prvej triedy a potom som začala chodiť do školyv Prahe. Keď som bola v piatej triede, odišli sme doKolumbie. Strednú zdravotnícku školu so zameranímna farmaceutickú laborantku som už zasa študovalav Prahe. Naši vtedy odišli do Kostariky, takže som užod pätnástich rokov bývala sama. Dostala som sa navysokú školu do Bratislavy.Tam som sa spoznala so svojím mužom, slovenskýmspolužiakom. Po škole sme odišli do Mikuláša, lebosme mali zásadu nikdy nebývať s rodičmi, ale tiežnepracovať na rovnakom pracovisku. Keď sme malivšetko hotové ohľadne bývania a opravili sme dokoncaaj chalupu v Závažnej Porube, zistila som, že mato tam nebaví. Práca sa mi zdala nudná a rozhodlasom sa preto odísť. Našli sme inzerát na zamestnaniev lekárni v Novej Pake a ešte neďaleko v inej lekárni– tak sme odišli každý do jednej. Všetko sme prerobili– lekárne boli vtedy veľmi zanedbané. V 33 rokochsom porodila druhé dieťa a hneď potom vypuklarevolúcia.Ako pokračovali vaše životné a pracovné cesty?Bolo nám jasné, že lekárne, v ktorých sme boli, sabudú v reštitúcii vracať majiteľom. Rozmýšľali sme,čo robiť. Jeden známy založil firmu na kontaktnékáble a ponúkol nám účasť v nej. S tým, že si tamčasom zarobíme na vlastnú lekáreň. Pôvodne tamboli štyria chlapi, ktorí, keď urobili jeden kábel, išlido krčmy, urobili druhý a išli zasa na futbal. Hovorímim, že som čítala nejaký článok od Baťu, že on robil16 hodín denne, že kapitalizmus je asi o tom, že samusí pracovať. Nahnevali sa, že si mám založiť svojufirmu, keď som taká múdra. Tak sme sa aj s kolegyňou„odtrhli“ a naozaj si vytvorili svoju firmu. Rozhodlisme sa založiť veľkoobchod liekov. Vyrobili smesi katalógy asi päťdesiatich druhov liekov. Ako prvísme aktívne začali sami volať do lekární. Tým smezačali získavať klientov. Lekárne nám nahlásili, koľkočoho potrebujú, my sme to večer spočítali a volali dofabriky. Rozviezli sme tovar vlastnými autami, vo fabrikepoprosili, aby nám faktúru vystavili o deň neskôr,aby sme mohli zaplatiť, až keď dostaneme peniazeod lekární. Zostal nám nejaký malý zisk, ktorý smezasa obracali. Bola to neskutočná drina!Keď sme mali sedem konfiguračných skladov, začalisme dosahovať naozaj veľké obraty. Neskôr nás odkúpilaSlovakofarma. My sme medzi tým vybudovaliďalšie lekárne...Do vášho života potom zasiahla tragédia...Áno, manžel tragicky zomrel – cestoval zo Slovenskazo stretávky po rokoch spolužiakov zo základnejškoly. Podnikateľsky som však musela existovaťďalej. Prišla ponuka od istej firmy, či nechcemlekárne predať. Odpovedala som, prečo by som ichpredávala? Prosperovali, nemala som dôvod. Potomprišla druhá firma, že dajú za ne ešte viac. A to už išloo takú sumu, že bola naozaj neodolateľná, pretožetaké peniaze by som nikdy nezarobila. Tak som ichpredala. Mala som peniaze a rozmýšľala, čo s nimi.Bola som stále nastavená na prácu a tá je pre mňaveľmi dôležitá, nedokázala by som len tak sedieť sozaloženými rukami. Deti boli v školách, mala som eštemamičku, ktorá bola relatívne zdravá. Nuž a vždy malákala myšlienka vybudovať akýsi domov pre seniorov,ale taký, aby v ňom bola pohoda, aby to bolo skoroako doma. Rozhodla som sa ho postaviť. Rozmýšľalasom o našej generácii, o tom, aby sme nezostali nakrku deťom, keď budeme starí a nemohúci. Tak somsi hovorila, prečo by sme si niečo také nemohli urobiťpre seba, bude tam reštaurácia, vináreň, mala sompredstavu, že tam bude mať každý pre seba byt...Na stavbu však nakoniec boli také vysoké náklady, žeby to tí ľudia nezaplatili. Moja predstava bola taká,že sa vezmeme pár kamarátok z takéhoto domovaa pôjdeme autom do mesta nakupovať. Predstavovalasom si, že tam budú, vrátane mňa, veľmi aktívniseniori a budeme si užívať život. Tak som sa do tohopustila. Dostala som síce veľké peniaze, ale neboliaž také veľké, aby mi to stačilo, tak som si ešte vzalaúver. Pravdu povediac, prípravy trvali štyri a polroka. Medzitým som ešte vybudovala jednu lekáreň,potom som ju zasa predala, no a ešte som sa vyučilaza kuchárku, keby náhodou kuchár z môjho domu preseniorov ochorel alebo sme nemohli žiadneho zohnať,aby som ho vedela zastúpiť, lebo na to trebamať papier. Myslela som, že to bude čisto súkromnézariadenie, budem tam všetko robiť ako najlepšieviem, aby som nespadala do najrôznejších štátnychregulácií. Ukázalo sa však, že sa aj tak musím zaregistrovaťako poskytovateľ sociálnych služieb. Týmpádom nesmiem vyberať viac než je povolené zákonom,čo vôbec nestačí na prevádzku, takže trebažiadať aj o dotácie. Tie však nie sú pochopiteľneprávne nárokovateľné. Z toho, že je to registrovanáslužba na Ministerstve práce a sociálnych vecí,vyplýva veľa rôznych nastavení a štandardov a najmäadministratívy, plus kontrolný systém zo strany kraja.Je to veľmi veľká záťaž, kým sa to človek všetko naučí.Takže naši klienti platia 150 Kč denne na stravua 180 Kč denne na ubytovanie – vychádza to 11 950Kč na mesiac.Môžete nám popísať vaše zariadenie?Kapacita nášho Domova pre seniorov je 103 miest,ale keďže mnohí klienti chcú byť len dvaja v izbe,ešte si priplácajú. Apartmán má jednu väčšiu izbus dvoma posteľami a menšiu s jednou, má vlastnýkuchynský kútik a sociálne zariadenie, je tam aj klimatizáciaa posedenie na terase či v záhrade. Mámetu i multifunkčnú miestnosť, kde sa dá robiť všetko– od prednášok, po kultúrne vystúpenia či rehabilitačnécvičenia. Klienti majú pre svoju potrebu tiežhobby kuchyňu – môžu si tu len tak pre zábavu variťči piecť na krásnej peci (stravu majú samozrejmev cene zaistenú, ako aj kompletnú zdravotnícku starostlivosť),ale aj hrať spoločenské hry, robiť výtvarnépráce a podobne. Jedáleň je prepojená s reštauráciou,takže si po jedle môžu ešte objednať čokoľveknaviac. Pre klientov je k dispozícii wellnes–saunovýsvet, vyhrievanie, inhalácia, perličková kúpeľ, vírivkaa podvodná masáž a komu dovolí zdravotný stavi parná sauna. Máme podanú žiadosť, aby by smemohli robiť aj fyzioterapiu (masáže, elektroliečbu),ktorú by hradila zdravotná poisťovňa. A samozrejme,máme tu i službu krátkodobých pobytov, keďpotrebujú dať deti svojich rodičov do starostlivostinášho domova počas dovolenky alebo počas chorobyči rekonvalescencie...Naďa Vokušová(V budúcom čísle prinesieme fotoreportážz Domova pre seniorov Dřevčický park)

4SLOVENSKÉDOTYKYPRAŽSKÝ SLOVENSKÝ FOLKLÓRNY SÚBORPri rôznych príležitostiach ich vídam už roky – ako špičkový súbor: krásnekroje, skvelá muzika, spev, tanec, pochopiteľne krásne dievčatá. Účinkovalii našich podujatiach, písali sme už o nich aj v Slovenskýchdotykoch. A predsa, na tohtoročnom Jánošíkovom dukátev Rožnove pod Radhošťom som mal pocit, že som zatou profesionálnou fasádou ucítil čosi ešte cennejšie:že je to perfektná partia, ktorú drží pohromadeniečo hlboko ľudské. Bolo to viditeľné, keď bavilipremoknuté publikum a na mokrom pódiu predvádzaliživotu nebezpečné kúsky. Absolútne sa mi to potvrdilo,keď som prišiel na rozhovor počas nácviku. Z tréningunapokon nebolo nič, ale dávno som sa toľko nenasmiala nebolo mi tak príjemne. A nielen preto, že kolovalafľaška s vínkom...... na cesteIREVERZIBILNEJSami o sebe na svojich stránkachpíšu: „Šarvanci, Šavranci,Šravanci, Štvanci, Kujóni, Lapaji,Nezbedníci, Rozjásaná chasa, theWild ones, Village boys… aj tak násnazývali… Ani vy si to nemôžetezapamätať? Ponúkame jednoduchúmnemotechnickú pomôcku: ŠialeníA Relatívne Vytancovaní Amatéri NaCeste Ireverzibilnej. Zdá sa vám tovoľajaké čudné? Tak čítajte ďaleja možno zistíte, že sme celkomnormálni ľudia, ktorí radi tancujú,popíjajú, spievajú, popíjajú, hrajú,popíjajú, veselia sa a oživujúľudové tradície. Už od roku 2002 siintenzívne ničíme svoje telá vrátanepečení (jater, pozn. prekladateľa)dvakrát týždenne na tréningoch,rôznych sústredeniach, vystúpeniacha festivaloch.“Všetko toto presne rezonujes mojimi skúsenosťami i tým, čosom napísal už v perexe. Takže,skutočne, čítajte ďalej, aj keďradšej nechajme priestor obrazu,než príliš mnohým vždy nepresnýmpísmenkám. Súbor vznikol v januári2002, prevažne zo slovenskýchštudentov na českých vysokýchškolách. Nechýbali však ani Česi,ktorých pritiahli – prekvapujúco– napríklad slovenské kolegyne. A animladí Slováci, ktorí už od detstva žiliv Prahe. Časom sa štruktúra menilaVladimír Skalskýa dnes je medzi členmi súborunajviac lekárov, právnikov, ale ajtechnici, biologička či programovámanažérka, hoci noví členovia sastále regrutujú najmä spomedzištudentov. I pri tých lekároch,právnikoch či technikoch som asi malpoužiť skôr ženský rod, lebo zvlášťv tanečnej sekcii je značná prevahadievčat a tak najmä pre novýchtanečníkov sa otvárajú nevídanémožnosti, nielen profesionálne...Á propos, sekcie: Máloktorý súborsa dnes môže pochváliť tým, čímŠarvanci. Majú totiž plnohodnotnúmuziku, ergo hudobnú sekciu, ako ajspevácku a tanečnú sekciu. Nebývaloto tak vždy, ale s akousi mimoriadnouľahkosťou sa to tak pomernerýchlo vyvinulo. Aj to, že cvičiav sezóne v ideálnych priestorochDomu detí a mládeže Karlínskespektrum. Časť krojovej výbavyvykúpili od SĽUK-u, časť si sami ušili.Pri rozhovore so Šarvancami máčlovek neobvyklý pocit – nič nie jeproblém, nič (vari okrem chlapcov)im nechýba. Vraj aj peňazí majútak akurát. Spokojní a šťastní,pretože múdri a skromní mladí ľudia.Teda skromní... nie v aktivitácha plánoch. Veď organizujú ajvlastný ples s trojciferným počtomúčastníkov, kam si prizývajú i ďalšiukapelu, spevácka sekcia pripravujeplnohodnotné hudobné CD.Repertoár nezameriavajú nažiadny konkrétny región, spracúvajútanečné, hudobné a spevácketradície z rôznych kútov Slovenska.Jedným z festivalov, na ktoromsú každoročným účastníkom, jeRadi privítame všetkých, ktorým folklór nie je cudzí, skúsenosti a folklórna minulosťnie sú podmienkou. Tréningy sa odohrávajú pravidelne v pondelky a stredy od19:00 do 21:30 v DDM Karlínske Spektrum na Karlínskom námestí 7, Praha 8.info@fssarvanci.cz, Lenka Schimmerová +420 777 260 063,Petr Pelnař +420 777 326 156SNÍMKY: ARCHÍVuž zmieňovaný Jánošíkov dukát,kde už v roku 2003 získali titulLaureáta festivalu. Pravidelne sazúčastňujú aj na prestížnej súťažnejprehliadke vysokoškolských súborovAkademický Zvolen a na jednejz najvýznamnejších folklórnych akciína Slovensku, Slávností pod Poľanouv Detve. Okrem toho účinkovali nafestivaloch a iných akciách v Prahe,Plzni, Tuchloviciach, Ostrave, LázníchBělohrad, Dýšine, Letech, ZadníTřebáni, Jindiciach... Koncom roku2004 sa vybrali aj na zahraničnýzájazd. Bol iba do Číny. A trval ibamesiac. Šarvanci.

ODIŠIEL TONY CURTIS ASASASLOVENSKÉDOTYKY 5Herecso slovenskou krvouPred pár týždňami takmer všetky svetové média informovalio tom, že 29. septembra odišiel do hereckého neba americký herec,producent a maliar Tony Curtis. Hollywoodská hviezda, ktorázažiarila najmä v komédii Niekto to rád horúce, po boku nesmrteľnejMarylin Monroe. Hoci v tom čase patril k najobdivovanejším hercom,málokto tušil, že jeho korene siahajú aj na Slovensko.Tony Curtis, vlastným menom Bernard Schwartz,sa narodil 3. júna 1925 v newyorskom Bronxe. Pochádzalz chudobnej rodiny maďarských židovskýchprisťahovalcov, ktorí do USA emigrovali za lepšímživotom. Jeho matka Helena Kleinová bola Slovenka- pochádzala z Vaľkova pri Poltári. V roku 1923 odišlado Ameriky, kde sa zoznámila so svojím budúcimmanželom Emanuelom Schwartzom, ktorý sa živilako krajčír. O dva roky neskôr sa manželom narodilsyn Tony a potom ešte dvaja synovia.Ako osemročný strávil spoločne s mladším bratomJúliusom mesiac v sirotinci, lebo rodičia sa o nich užnedokázali postarať. Neľahký život v nepopulárnejštvrti s vysokou kriminalitou sa podpísal aj na spôsobeživota, ktorý mladík viedol. Dokonca bol ajčlenom miestnemu gangu. Pred väzením ho „zachránilo“naverbovanie do amerického námorníctvapočas druhej svetovej vojny.Po jej skončení sa vrátil do rodného mesta, kdenavštevoval dramatické kurzy a vystupoval v malýchdivadlách. Príťažlivého mladíka, ktorý sa spočiatkuhnal len za dievčatami a peniazmi, si všimla agentkahľadajúca talenty Joyce Selznick a pozvala ho doHollywoodu. Do „filmovej mekky“ sa presťahoval ako23-ročný, kde podpísal zmluvu s Universal Pictures.Následne si aj zmenil meno a z Bernarda Schwartzasa stal Tony Curtis. Popularitu si získal postupneúčinkovaním v rôznych filmových žánroch, problémmu nerobili komédie ani drámy. Celkovo stvárnilviac ako stovku postáv. Po prvý raz si účinkovanie vofilme vyskúšal v snímke Criss Cross z roku 1949 akotanečník rumby. Nasledovalo niekoľko jednoduchšíchúloh, ktoré získal najmä pre jeho mimoriadnepríťažlivý vzhľad.V roku 1958 natočil drámu Útek v reťaziach. Zasnímku o probléme rasizmu si vyslúžil nomináciu naOscara v kategórii najlepší herec v hlavnej úlohe.Zlatú sošku si však neodniesol, z čoho bol veľmisklamaný. Napriek tomu dostal ocenenie EmpireMovie Awards, ktoré udeľujú zástupcovia jednéhoz najpredávanejších filmových časopisov Empire voVeľkej Británii.Tonyho Curtisa najviac preslávila komédia Niekto torád horúce, režiséra Billyho Wildera, kde zažiaril poboku nesmrteľnej Marylin Monroe. Vo filme sa predstavilako džezový hudobník Joe, ktorý sa spolu s kamarátomJerrym prezliekajú za ženy, aby tak uniklipred bandou gangstrov. Podľa prieskumu Americkéhofilmového inštitútu z roku 2000 sa film stal najlepšoukomédiou všetkých čias.Patril tiež medzi umelcov, ktorí majú hviezdu nahollywoodskom chodníku slávy, v roku 1995 mu udelilifrancúzsky Rad umenia a literatúry. Curtis sa poprifilmovej kariére vo veľkom venoval maľovaniu, to mupodľa jeho vlastných slov pomohlo najmä v období,keď sa snažil dostať zo závislosti od alkoholu a drog.Tony Curtis, ktorý zomrel na zástavu srdca, bolženatý šesť ráz a mal šesť detí. V otcových šľapajachnajvernejšie pokračuje jeho dcéra, herečka JamieLee Curtisová.(las)

Zdenka Sojkováako témaVýnimočná pražská štúrovská bádateľka ZdenkaSojková sa sama stáva témou bádania. Literárnahistorička, ktorej vydal Slovensko-český klubneuveriteľných osem knižných titulov, sa sícenemohla zúčastniť na októbrovom semináriv Modre pri príležitosti 295. výročia narodeniaĽudovíta Štúra, avšak i tak tam nechýbala.Literárny teoretik Augustín Maťovčík pripravilreferát s názvom „Zdenka Sojková a jej štúrovskévýskumy“. Podobnú tému reflexie Ľudovíta Štúrav prácach českej slovakistiky spracoval aj mladýliterárny vedec a niekdajší doktorand na pražskejslovakistike Radoslav Passia. Maťovčík spracovalaj rozsiahla bibliografiu Zdenky Sojkovej prečasopis Kultúra. Po Cene ministra kultúry SRa ďalších vyznamenaniach je aj odborný záujemocenením neuveriteľne poctivej a trpezlivejpráce bádateľky v priebehu viac než pol storočia.(vs)Európska cenapre ViliamaDočolomanskéhoJedno z najprestížnejších kontinentálnychocenení, Európsku cenu novej divadelnej reality(XII. The Europe Prize New Theatrical Realities),udeľované odbornou porotou pri Európskejkomisii, získa aj Viliam Dočolomanský, slovenskýumelecký šéf medzinárodného súboru, sídliacehov Prahe, Farma v jaskyni. Stane sa takv polovici apríla 2011 v Petrohrade, kde súčasťouveľkolepého ceremoniálu bude tiež séria predstaveníFarmy v jaskyni pre sedemsto odbornýchhostí a aj širšiu verejnosť. Na tie nadviaže konferenciao umeleckej produkcii tohto súboru, naktorej sa zúčastnia významní svetoví teatrológoviaako Richard Schechner z New Yorku aleboLeszek Kolankiewicz z Poľska.(kul)Poviedka 2010Víťazom slovenskej súťaže Poviedka 2010 Assecosolution sa stal Václav Kostelanski so svojímpríspevkom Oleg má chuť zabiť. Tak sa uznieslatohtoročná porota v zložení Agda Bavi Pain, MonikaKompaníková a Jaroslav Klus, ktorá vybralanižšie uvedené víťazné tituly. Na stanici RádioDevín bolo 13. 10. 2010 odvysielané vyhlásenievýsledkov 14. ročníka tejto obľúbenej literárnejsúťaže. Moderoval Marián Lucký, hosťami programuboli Agda B. Pain a Monika Kompaníková.1. cena: Oleg má chuť zabiť; V. Kostelanski,Považská Bystrica, narodený v roku 19822. cena: Rezne; Erik Šimšík, Bratislava, (1987)3. cena: Grázel; T. Varga, Zl. Moravce, (1980)Prémie 1 – 7 :Strach; Kristína Antálková, Bratislava, nar. 1957Vrátnik; Apir, Bratislava, nar. 1988Spokojnosť; Ján Birčák, Nové Zámky, nar. 1964Dom; Mária Modrovichová, Bratislava, nar. 1977Tabu; Zuzana Šmatláková, Oponice, nar. 1988Sneh; Ján Varinský, Bystrička, nar. 1954Marta; Mariana Záhorová, Žilina, nar. 1976Poviedky boli vybrané z celkového počtu 229prijatých príspevkov.Ocenené práce budú publikované v zborníkuPoviedka 2010, ktorý vydá občianske združenieliterarnyklub.sk.Muránsky chodníkV Muráni, v okrese Revúca, pred začiatkomvíkendu slávnostne otvorili obnovený 6,5-kilometrovýnáučný chodník k Muránskemu hradu.Obnovili ho členovia Klubu priateľov Muránskejplaniny v spolupráci so Správou Národného parkuMuránska planina. Na projekt opravy, respektíveosadenie nového značenia, smerovníkov,informačných panelov a protierózne opatreniazískali grant 4 500 eur z programu Živé chodníky.„Výsledky nášho úsilia sú badateľné na trasechodníka v podobe opravených panelov, upravenéhoprameňa pod hradom, zrenovovanéhooddychového miesta na Veľkej lúke a ďalších,menej zreteľných, avšak potrebných opráv.Odpočinkové miesto s lavicami, stolom a ohniskoma informačným bodom, ktoré návštevnícinájdu v lokalite Piesok na okraji Veľkej lúky, jejedným z troch miest národného parku, ktorémôžu návštevníci využiť na táborenie,“ uviedlaJana Šmídtová zo správy Národného parku Muránskaplanina v Revúcej.Nové informačné panely na trase chodníkainformujú návštevníkov o prírodných krásacha zaujímavostiach Národného parku Muránskaplanina a o histórii Muránskeho hradu.Vďaka podpore z grantového programu Živéchodníky sa tento rok obnoví vyše 190 kilometrovturistických chodníkov v národných parkocha prírodných rezerváciách Slovenska. Na projektyich obnovy získalo sedem organizácií spolu 25 000eur. Ide o turistické chodníky v Nízkych Tatrách,na Muránskej planine, v Poloninách, v Slovenskomkrase, na Poľane, v Bielych Karpatocha v Chočských vrchoch. Cieľom projektov, ktorémajú byť dokončené do konca tohtoročnej jesene,je obnova turistického značenia a zlepšenieSLOVENSKÉDOTYKYINFO 7technického stavu chodníkov a ich infraštruktúrydobudovaním odpočívadiel, lavičiek, mostíkov,informačných panelov a podobne.O podporu z programu Živé chodníky sa mohliuchádzať neziskové organizácie a neformálneskupiny občanov, pôsobiace v oblasti ochranya tvorby životného prostredia, manažmentuchránených území, turizmu a trvalo udržateľnéhorozvoja. Maximálna podpora pre jeden projektbola stanovená na 5 000 eur.(si)Zaujímavá štatistikaNa Slovensku počtom prevažujú ženy nadmužmi. Na sto žien pripadá u nás 95 mužov.„Každý druhý muž a takmer každá tretiažena sú slobodní,“ informovala predsedníčkaŠtatistického úradu SR Ľudmila Benkovičová.Každých deväť minút sa narodí dieťa. Zovšetkých narodených je 99,6 percenta detínarodených živo.„Z troch narodených detí sa dve narodiarodičom v manželskom zväzku,“ uviedla Ľ.Benkovičová pri prezentácii aktuálnej štatistikyo obyvateľoch Slovenska. V našej krajine každých10 minút niekto zomrie. „Viac ako polovicavšetkých úmrtí obyvateľov Slovenska je spôsobenáchorobami obehovej sústavy,“ povedalaa dodala, že podľa štatistík Eurobarometrapriemerný obyvateľ Slovenska meria 171 cm a máhmotnosť 73 kg.Na jednom kilometri štvorcovom územia Slovenskejrepubliky žije 110 obyvateľov. V krajineje približne 1,9 milióna domácností, pričomväčšina obyvateľov Slovenska žije v mestách. Nasto obyvateľov v mestských sídlach pripadá 82obyvateľov žijúcich na dedinách, na vidieku.Intenzita sťahovania v rámci Slovenska je podľaštatistikov nízka. „Zo sto obyvateľov zmeniasvoje bydlisko v priebehu roka jeden až dvaja,“vysvetlila zistenie Ľ. Benkovičová. Dodala, že prisťahovaní zo Slovenska každý tretí sťahujúci samieri do susednej Českej republiky.(si)

SLOVENSKÉDOTYKY 8 POHĽADOM Z GLOBÁLNEJ DEDINYČesko i Slovensko, dědičné státy Československa, dosáhly formálně vše,o čem se jejich ředstavitelům a občanům po pádu komunistického režimusotva zdálo. Máme svobodu i demokratický režim, máme spojence, jimžvěříme a na něž spoléháme. V Atlantické alianci (NATO) i v Evropské unii(EU), jejichž členství se zdálo být nedosažitelné, jsme pevně zakotveni,ale... zdá se, že vztahům oboustranně něco chybí. Respektu v očíchsvěta i mezi partnery také._Spojenectví,aliance, unieEgon T. LánskýJako politický novinářa publicista jsem se několikdesítek let zabýval EU(dříve Evropským společenstvím)i NATO, jakočlen české vlády takézahraniční a bezpečnostnípolitikou a vztahy s EU.Přes některé nedostatky ve vztazích uvnitř jsem siNATO i ES vždy vážil. Postupně, především v uplynulýchdeseti, až patnácti letech, jsem si víc a víczačal všímat některé nedostatky. To se mi z počátkuzdálo být celkem pochopitelné jako průvodní znakrozšiřování obou svazků. Mezi 27 členy EU je dnes 12států z bývalého sovětského bloku (nepočítám NDR– dříve východní Německo - jež je dnes prostě částíSRN) a podobně je to s členstvím v NATO. V doběbipolárního světa jsme stáli navzájem proti sobě,málo jsme navzájem znali způsob myšlení, chování,reakce či hodnoty „těch druhých“. Podnes zůstaly naobou stranách mnohé předsudky, nové třebas přibyly.Stále se navzájem dost dobře neznáme. Horší je, žesi oboustranně myslíme, že se známe.Pokusím se zmínit pár příkladů, každý z nicha všechny dohromady oslabující přesvědčivost EUi NATO a intenzitu jejich vlivu:• V době, kdy Česká republika (ČR), právě převzalaono půlroční, v Česku tolik omílané „předsednictví“EU, se na Blízký východ vydala oficiální evropskádelegace, vedená českým ministrem zahraničíSchwarzenbergem, s údajným cílem zprostředkovatjakýsi klid zbraní mezi Izraelem a hnutím Hamás,vládnoucím v pásmu Gaza. Současně se tam vydalfrancouzský prezident Sarkozy. Ač Francie krátcepředtím předala evropské „předsednictví“ Česku,cítil se zřejmě jakýmsi evropským prezidentema považoval svůj krok za samozřejmý, aniž se kohozeptal. K věci patří, že Česká republika, jejíž zahraničnípolitiku ministr Schwarzenberg reprezentoval(a reprezentuje), má ve vztahu k Blízkému východujiný postoj než EU. Jak tento rozpor pan Schwarzenbergvyřešil nevím, ale je možné, že našel podobnýmír ve svém svědomí, jako v souvislosti se skandálykolem ministra Čunka, s nímž byl ve vládě, ač sedušoval, že za daných okolností (které se nezměnily)s ním v té vládě sedět nebude. Jen v tomto případěnešlo o jeho soukromé svědomí, ale o reprezentacidvou rozdílných přístupů. Jménem EU jednalna Blízkém východě i jakýsi „evropský zahraničníministr“ Solana a „pověřenec“ EU pro Blízký východBlair. Každý z nich reprezentoval Evropu nejspíš trochujinak.• Podobně v případě loňských(ne)dodávek nasmlouvanéhoruského plynu do Evropy a s tím souvisejícíchpůtek Ruska s Ukrajinou, jež se EU nijaknetýkaly. Choulostivé, tím spíš, že ty půtky probíhalyv zimě, kdy se vlády bojí hrozby, že by průmysl mohlbýt bez energie a občané bez tepla. Politici různýchčlenských zemí EU jednali různě, prostě podle vlastních,nikoli společných zájmů.• Ve věci uznání samostatnosti Kosova je EU v rozporus několika usneseními organizací, jež jinak respektujei s některými vlastními členskými zeměmi, mezinimi Španělskem a Slovenskem, nemluvě o tom, žese tváří, jako by usilovala o integraci tzv. ZápadníhoBalkánu (kam s plnou podporou Ruska patří Srbsko,jež se s představou kosovské samostatnosti odmításmířit). Nová evropská „ministryně zahraničí“ CatherineAshton ovšem za kosovskou samostatností stojí,jakož i český ministr Schwarzenberg. Česká vláda taknějak napůl.• Čerstvý evropský velvyslanec v USA Vale de Almeidahned po jmenování prohlásil, že teď bude vystupovatjménem všech členských států EU i v otázkáchzahraniční a bezpečnostní politiky. To vzbudilopozornost, ba nevoli v Británii, jež přece na vztahyČeské a slovenské bankyČeskí podnikatelia, ktoríobchodujú so zahraničím, objavilitrik, ako ušetriť na bankovýchpoplatkoch státisíce korún.Zakladajú si účty na Slovensku.Poplatky za posielanie a prijímaniezahraničných platieb súna Slovensku za bežné transakcieaž 60-krát nižšie ako v Česku.V extrémnych prípadoch jerozdiel až 400-násobný.U väčšiny bánk pôsobiacichv Česku prekračuje poplatok 100Kč (4,06 eura), za veľké prevodysa platí až 1500 Kč. Na Slovenskustoja tieto prevody len pár korún.Pokiaľ by české firmy začalihromadne sťahovať svoje účty naSlovensko, znamenalo by to prečeské banky pomerne závažnýproblém - za poplatky ročneinkasujú miliardy korún.Firmy, ktoré si slovenský účetzaložia, naň smerujú všetky eurovéplatby. A ak potrebujú dostaťpeniaze zo Slovenska do Českaalebo naopak, stojí ich to iba párkorún. Banky totiž prevody medzislovenským a českým účtomv rámci jednej bankovej skupinycenovo zvýhodňujú.Majiteľ firmy Kovo Koukola zoŽďáru nad Sázavou Aleš Koukolauviedol, že si účet na Slovenskuzaložil na jar a vďaka nemu zarok na poplatkoch za transakciezaplatí len 5000 namiesto 330 000Kč. Podľa neho sa finta rýchlo šíri;s USA nepotřebuje někoho z Bruselu. Měli by si tohoale všimnout všechny členské země. Evropa totižžádnou vlastní zahraniční, či bezpečnostní politikunemá. Pokud jde o politiku bezpečnostní, Západoevropskáunie ZEU, která bývala jakousi prázdnoumnožinou, přinejmenším umožňující naplnit tentorámec společnými bezpečnostními zájmy, byla předpár lety zlikvidována a NATO je instituce, v níž všichnichtějí být, její ochranu v případě vlastního ohroženímít, ale ke společným akcím přispět, ekonomicky, čivojensky žádná členská země příliš nechce a tak tíhazůstává hlavně na USA.• Dodám ještě, že Slovensko jediné, jako členskýstát eurozóny, odmítlo přispět na půjčku k sanaci řeckéekonomiky. To Slovenskou pozici, spolu s nediplomatickýma poněkud trapným vyjádřením premiérkyRadičové, žádající omluvu od komisaře EU Rehna,jenž nikoho neurazil, sotva v Evropě posílí. Českýpremiér Nečas naopak právem Evropu kritizuje, žena konferenci o Romech ve Francii nebyla pozvánařada členských států, jichž se otázka týká, Českonevyjímaje. A český prezident Klaus, zdá se, změnilsvé dosavadní názory na EU, jež najednou „tak docela“za zahraničí nepovažuje.• No a Evropa čerstvě přišla se zákazem prodeje– nikoli výroby – dalších žárovek, místo aby se postarala,aby například výrobci drahých elektrických spotřebičůsjednotili své nástrčky a zástrčky a tím zlevnilia zjednodušili život občanů, především svých. EUprostě, na rozdíl od USA, není federace, nemá společnouzahraniční ani bezpečnostní politiku a tápei v té vnitřní.Na závěr mi nezbývá, než se opřít o Timothy GartonaAshe, profesora politických věd v Oxfordě a příležitostnéhopublicistu, jenž ve východním Berlíněžil a studoval. V jednom ze svých komentářů citujetehdejšího ministra zahraničí, nyní předsedu vládyLucemburska Junckera, jak v roce 1990 přijel dorozpadající se Jugoslávie s voláním „Hodina Evropynadešla“. „Jako Bourboni,“ píše Garton Ash, „zdá se,že EU nic nezapomněla a nic se nenaučila.“My zřejmě také ne.poradil ju aj iným podnikateľom.Slovenské banky po vstupe doeurozóny cezhraničné poplatkyznížili. Podľa pravidiel EÚ majúmať banky členských krajín cenyza domáce a zahraničné platbyv rámci eurozóny jednotné.Poplatkové príjmy bánkv Česku v prvom polroku dosiahli23,3 miliardy Kč. V porovnanís rovnakým obdobím vlani bolasuma takmer o 750 miliónov Kčvyššia. Poplatkovú politiku bánkobhajuje aj Česká národná banka(ČNB). Jej hovorca Marek Petrušpoukázal na to, že Česko bolojednou z troch krajín EÚ, ktorépočas krízy nemuseli zachraňovaťbankový sektor. Je to aj výsledokskutočnosti, že banky na poplatkochzarábajú.(ta)

Z DOLNEJ ZEME 9Cez Nadlakje...Posledný septembrový víkend sa v rumunskomNadlaku, súbežne s konferenciou slovenskýchevanjelikov žijúcich v zahraničí, uskutočnila v poradíuž dvanásta Prehliadka sólistov slovenskej ľudovejpiesne pod názvom Cez Nadlak je...Mimoriadne úspešná prehliadka sa inšpirovalamoderátorský pár Bianca Pascu-Unc a OndrejBorošovič.Popri troch cenách v každej kategórii sa udeľovalaaj Cena orchestra a Špeciálna cena poroty. Tradičnesvoju cenu venuje aj poslanec rumunskéhoparlamentu a predseda Demokratického zväzuSNÍMKY: ARCHÍVDatabáza kultúryvojvodinskýchSlovákovAj krajanský život sa vydáva novými smermi.V srbskej Vojvodine funguje od roku 2008 Ústav prekultúru vojvodinských Slovákov. Podobnú ustanovizeňpredtým mali Slováci len v Maďarsku. V pondelok27. septembra tento ústav slávnostne predstavilaj Elektronickú databázu kultúry vojvodinských Slovákov,absolútne prvú svojho druhu v slovenskomsvete.Za prítomnosti podpredsedníčky vlády Autonómnejpokrajiny Vojvodina a predsedníčky Národnostnejrady slovenskej národnostnej menšiny Anny TomanovejMakanovej, predsedu Svetového združeniaSlovákov v zahraničí Vladimíra Skalského a ďalšíchosobností, vrátane predstaviteľov rusínskeho,rumunského a chorvátskeho Ústavu pre kultúru,uviedla elektronickú databázu riaditeľka Ústavupre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská.Táto mladá odborníčka sa pred niekoľkými mesiacmistala aj predsedníčkou Pracovnej odbornejskupiny Svetového združenia Slovákov v zahraničípre vedu a výskum.PRI VYSTÚPENÍ MICHAELY ČILIAKOVEJstarším vojvodinským festivalom V pivnickom poli.Ide o súťažnú prehliadku spevákov z Maďarska,Srbska a Rumunska. Tentoraz sa o oceneniauchádzalo v troch vekových kategóriách 29účastníkov. Divákmi nabitý festival prebiehal tridni. Na piatkovom a sobotňajšom koncerte spevácipredviedli postupne pomalú i rýchlu súťažnú pieseňa v nedeľu odznel galakoncert víťazov festivalu.Najmladší účastník mal 7 a najstarší 73 rokov.Slovákov a Čechov v Rumunsku Adrián Merka, poprvý raz sa udeľovala aj Cena predsedu Svetovéhozdruženia Slovákov v zahraničí. Tú získala MichaelaČiliaková z vojvodinského Kulpína. Aj absolútnavíťazka pochádza z Vojvodiny, konkrétne z NovéhoSadu pricestovala Olivera Gabríniová.Popri veľmi kvalitnom festivale na pódiu saďalší spontánny odohrával každý večer do skorýchranných hodín pri slovenskej muzike v podniku s nieVečermi vynikajúcim spôsobom sprevádzalcelkom írečitým názvom Queen’s pub. (sk)Slovenskí evanjelici zo zahraničia v NadlakuV rumunskom, ale vlastne viac slovenskom Nadlaku sa 23.-26. septembra 2010 konalo II. stretnutieslovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí, ktoré nadväzovalo na prvú konferenciu spred dvoch rokovv Prahe. Konferencia mala podtitul „Doklad minulosti, základ budúcnosti slovenských evanjelikov žijúcichv zahraničí“ a jej hostiteľom bol nadlacký senior Juraj Bálint.Medzi hosťami boli aj generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku MilošKlátik, slovenský konzul v Bukurešti Martin Juhás, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí VladimírSkalský, zástupcovia vydavateľstva Tranoscius a iní významní a čestní hostia. Predovšetkým sa všakzúčastnili farári i laickí predstavitelia slovenských evanjelických zborov z rôznych krajín.Na konferencii vyjadrili účastníci vôľu založiť Združenie slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí(ZSEZZ). Účastníci konferencie sa zhodli na znení návrhu Stanov ZSEZZ, ktorý pripravili Janka Halukováa superintendet Dušan Tillinger z Prahy, farár Dušan Tóth z Toronta. Tento návrh predkladajú na ďalšiepripomienkovanie, ktoré organizačný výbor vyhodnotí a po spracovaní predloží na III. konferencii.Súčasťou konferencie bol kultúrny program i niekoľko bohoslužieb, vyvrcholila spoločnými slávnostnýmibohoslužbami v nadlackom evanjelickom kostole.(jh)VLADIMÍR SKALSKÝ A MILINA SKLABINSKÁVytvorená Elektronická databáza po prvý razumožní na jednom mieste, systematicky a v súlades medzinárodnými štandardmi uchovávať hodnotnédigitalizované materiály a vytvárať tak elektronickýarchív o kultúrnom dedičstve a súčasnej tvorbevojvodinských Slovákov vo všetkých formách a navšetkých úrovniach.Celková prezentácia prebiehala v dvoch častiach.V prvej Milina Sklabinská priblížila základy budovaniaelektronickej databázy kultúry vojvodinskýchSlovákov, ktoré si v prvom rade vyžadovali výskuma analýzu prostredia. Znamená to skúmanie informačno-komunikačnýchsystémov, analýzu legislatívy,inštitucionálnej infraštruktúry, jednotlivýchúsekov slovenskej kultúry, ako aj vyhľadávaniemodelov digitalizácie a výrobu návrhov štruktúrovaniadatabáz. V druhej časti predstavitelia firmyYuSpin predviedli praktické použitie databázovéhoprogramu, ktorý umožňuje systematicky ukladaťzvukové, video, fotografické, tlačené a ďalšie elektronickémateriály (galerijné, muzeálne, archívne,knižné, mediálne a mnohé iné) vrátane ich popisnýchúdajov, definovaných medzinárodnými štandardmi.Takáto obsiahla a trvalo udržateľná databázanepochybne chýba aj slovenským komunitám v ďalšíchkrajinách, vrátane tej v Česku... (lw)

10SLOVENSKÉDOTYKYRYBÁRIK KRÁĽOVSKÝPražské Divadlo Palace opäť privíta populárnu hru slovenského divadlaL+S od autora Williama Douglasa Homea Rybárik kráĺovský. Predstaveniebude 18. novembra od 20.00 hodiny. Jeho režisérom je Vladimír Strnisko,hrajú Emília Vášáryová, Milan Kňažko a Milan Lasica.Ceny vstupného sú: I. kategória – 550,-, II. kategória – 499,-,III. kategória – 450,-, IV. kategória – 400,-.Znovu na návštevev PraheLáska je láskavejšia niekedy až na druhý pokus...ak ju nenecháte čakať príliš dlho. Ak je však rozdielštyridsať rokov, fyzické opotrebovanie a telo si vypýtasvoju daň. Aj o tom je komédia plná typickéhoanglického humoru a manierov...Charakteristický čierny britský humor, dialógy,ktoré majú neuveriteľné pointy, ironický, ale zároveňdojemný príbeh lásky dvoch starnúcich bývalýchmilencov - hlavne o tom je zručne napísaná konverzačnákomédia Williama Douglasa Homea, ktoránás zavedie do lepšej spoločnosti, ktorá pri pohárimiešaného koktejlu sidecar či rannej káve a toastochs džemom rieši svoje „osudové vzťahy“ a problémy.Za jednoduchým príbehom úspešného spisovateľaSira Cecila a jeho priateľky Evelyn, bohatej a nekonformnejvdovy, ktorí štyridsať rokov čakali na to, abysi po smrti Evelyninho manžela Reginalda, Cecilovhosoka, konečne mohli vyznať lásku, sa skrýva metaforao nemožnosti lásky dvoch osôb, ktoré si nahovárajú,že sa milujú. Metafora o tom, ako je dôležiténeprepásť vo svojom živote šancu, pretože už žiadnaďalšia nemusí byť. Cecil v časoch mladosti, ktoré boliveľmi bujaré, intímne zblíženie svojou neurvalosťoupokazil a na staré kolená sa pokúša „opäť vstúpiť dotej istej rieky“. Obaja majú svoj podiel na stroskotaníich dávneho vzťahu a potrebujú štyridsať rokov naSNÍMKY: ARCHÍVto, aby si - napriek začiatočnej nervozite a hanblivosti- vyznali lásku. Príbeh sa však zamotáva, keď doich vzťahu zasiahne Cecilov komorník Hawkins, ktorýmá tiež zvláštny vzťah k svojmu pánovi. V ich trojuholníkuto iskrí, nálady sa striedajú od sarkastickýchslovných prestreliek až po romantické podobenstvá,napríklad s rybárikom - vtáčikom, ktorého pozorovaniesprevádza celý Cecilov doterajší život.Žije ako on - samotárskym životom na brehupotoka, odkiaľ sa vydáva na „lov“ samičiek, aby sazasa vracal späť do svojho hniezda a konce svojichmilostných príbehov zaznamenával a dorozprával vosvojich knihách. Rybárik kráľovský nie je len klasickákonverzačná komédia, ponúkajúca úžasné herecképríležitosti vynikajúcim hercom, ale aj elegantný príbeh,plný jemných javiskových detailov a drobností,z ktorých vzniká zmysluplný celok so všetkým, čo kukvalitným inscenáciám v Štúdiu L&S patrí.„Poznáme len málo komédií ako je Rybárik kráľovský.Vždy z času na čas obletia divadlá, prekvapia,zaujmú a presvedčia nás, že konverzačná komédiastále žije a prekvitá v nových a nových podobách,“povedal Vladimír Strnisko. „Čo nás u G. B. Shawaa O. Wilda priťahuje a prinavracia k tomuto druhudivadelného žánru? Humor má nekonečne mnohopodôb, ale jeho spoločným menovateľom je duchaplnosť,pohrávanie sa s myslením, ale aj múdrosť.Anglická konverzačná komédia je v spôsobe humorusokratovská, múdra, ale aj plná paradoxov, iskreniaducha, krutého sarkazmu, hravej irónie a toto všetkovyvažuje až sentimentálnou láskavosťou a zhovievavosťouku každodenným slabostiam človeka. V dnešnejdobe jednoduchých viet, tupých a hlúpych sloganov,je radosť z myslenia takmer jedinou z možnostína záchranu civilizácie. Rybárik kráľovský je tohopríkladom.Ak sa zídu herci ako Emília Vášáryová, Milan Lasicaa Milan Kňažko v jeden večer v takejto excelentnejkomédii, nemôže to byť stretnutie nezaujímavé...“(nv)Vyhlasovateľom a organizátorom VII. medzinárodnej detskej výtvarnejsúťaže pod názvom Vianočná pohľadnica je Oravské kultúrne strediskov Dolnom Kubíne v spolupráci s partnerskými organizáciami v Poľskejrepublike. Oslovuje aj deti v Českej republike.Súťažvianočná pohľadnicaPoslaním a cieľom súťaže je konfrontovať detskúvýtvarnú tvorbu, ako i umelecké prístupy navzájom,ako i s pohľadom odbornej poroty, dávať priestor prezentáciivýtvarnej tvorby, priblížiť tvorbu vo vyhlásenejtéme verejnosti, objavovať výtvarné talenty,prostredníctvom výtvarnej tvorby prezentovať vianočnézvykoslovie, vytvárať u všetkých generáciívzťah k estetickým hodnotám.Témou výtvarných prác sú Vianoce, vianočné prírodné,zvykoslovné, biblické motívy.Výtvarná súťaž je vyhlásená k 15. 9. 2010, uzávierkazasielania prác je k 15. 11. 2010. Do 1. 12.2010 budú práce vyhodnotené. Ocenení autoribudú pozvaní na vyhlásenie výsledkov a odovzdaniecien. To sa uskutoční v decembri 2010 v Dolnom Kubíne.Následná posúťažná výstava bude inštalovaná naSlovensku, v Poľsku a v Českej republike.Na súťaži sa môžu zúčastniť detskí autori vo vekuod piatich rokov. Do súťaže môžu byť prihlásenésúťažné práce s maximálnym rozmerom formátu A5(pohľadnica), jeden autor môže zaslať maximálne dvepráce, na základných a základných umeleckých školáchodporúčame urobiť predvýber prác pedagógmi.Súťaž je neanonymná, každý autor na rubovú stranupráce uvedie nasledovné údaje: názov práce; technika;meno a priezvisko autora; vek autora; adresaautora; názov školy; meno a priezvisko vyučujúceho.Organizátori súťaže súťažné práce nevracajú. Zaslanímpráce dáva autor práce svoj súhlas s bezplatnýmvyužitím a prezentovaním práce vo forme putovnejvýstavy, ako aj zverejnenie formou propagačnýchmateriálov. Výtvarné práce je potrebné zaslať alebodoručiť najneskôr do 15. 11. 2010 na adresu: Oravskékultúrne stredisko, Bysterecká 1263/55, 026 01 DolnýKubín, Slovenská republika. Práce zaslané alebodoručené po tomto termíne nebudú akceptované.Súťaží sa v týchto kategóriách:Škola: materské školy, základné školy, stredné školy,špeciálne školy, základné umelecké školyVek: 5 - 7 rokov, 8 - 11 rokov, 12 - 15 rokovTechnika: maľba, kresba, grafika a počítačová grafika,kombinovaná technikaVyhlasovateľ súťaže vymenuje minimálne trojčlennúmedzinárodnú odbornú porotu, ktorá po prezretíprác udelí v každej vekovej kategórii 1., 2., a 3.miesto a hodnotné vecné ceny. Porota si vyhradzujeprávo neudeliť niektorú z cien, prípadne ceny prerozdeliť.Ocenení detskí tvorcovia budú pozvaní nadvojdňový výtvarný a remeselný workshop, ktorý sauskutoční v decembri 2010 v Dolnom Kubíne. Pobytovénáklady uhrádza vyhlasovateľ súťaže. K výstavebude vydaný katalóg.Bližšie informácie poskytne Oravské kultúrnestredisko v Dolnom Kubíne, tel. 00421 43 5864978,vytvarnictvo@osvetadk.skProjekt je spolufinancovaný Európskou úniouz Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámciProgramu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenskárepublika 2007-2013.

Odkedy ťa to ťahalo k spisovateľstvu a prečo?Od detstva. Vravievam, že písať som chcel od chvíle,keď som sa písať naučil. To je láska k príbehom,zdedená z rodinného prostredia – u nás všetci veľačítali. Začalo to tým, že som si v dobách, keď ešteneboli videá, zapisoval svoje obľúbené filmy či rozprávky.Ktorý krok v tvojej spisovateľskej kariérepovažuješ za prvý a ktorý za prelomový?Prvý krok? Na gymnáziu som vyhral krajské kolo literárnejsúťaže „s brannou tematikou“. Bola to poviedkao Nemcoch a partizánoch. To bol môj prvý veľkýúspech (smiech). Prelomom bolo, keď som (už poniekoľkých vydaných knihách) objavil svet slovanskejmytológie a tuzemskej histórie a začal tvoriť príbehy,ktoré vychádzali práve z domácich koreňov.Čím ťa oslovil taký špecifický žáner akofantasy? Pamätáš sa kedy presne?K fantasy som pričuchol cez filmy – niekedy v 80.rokoch som videl Pána šeliem, Súboj titanov, Excalibur,Jastrabiu ženu, seriál Robin zo Sherwoodu... Tamto začalo. Fantasy je jeden z posledných záchvevovklasického dobrodružstva v modernej literatúre.Navyše okoreneného mytologickými a nadprirodzenýmiprvkami, ktoré boli typické aj pre úplne prvédiela ľudskej histórie – keď sa to tak vezme, aj Homérpísal fantasy.Nebál si sa predsudkov voči tomuto žánrua nebadáš ich vo svojej praxi?„Boj“ s predsudkami voči fantasy už tak trochu patrík veci. V našich končinách, kde sme prvé fantasypríbehy spoznali až po rozlúčke s komunistickým chápaním„správnej literatúry“, to stále pretrváva – topohŕdanie príbehmi, v ktorých sa čaruje a zjavujú sanadprirodzené bytosti. Postupne sa však aj naše čitateľsképublikum učí chápať, že diela ako Pán prsteňovči Narnia patria ku klenotom svetovej literatúry.Slovenskí vydavatelia sa už tiež naučili brať fantasyako plnohodnotný žáner. Istá rezervovanosť (hlavnezo strany „vyššej odbornej“ literárnej obce) voči fantasyvšak stále pretrváva.Čím sa v tvorbe inšpiruješ najčastejšie?Máš nejaké svoje obľúbené prostredie, svojuobľúbenú tému? Vytvoril si vlastnú Narniu?Píšem takzvanú historickú fantasy (v poslednomSPISOVATEĽ JURAJ ČERVENÁK ASASAJuraj (Ďuro) Červenák (pseudonym Thorleif Larssen) je slovenskýspisovateľ. Je známy ako úspešný autor fantasy diel, filmový recenzenta redaktor časopisov Fantázia, Pevnost a DVD mag, často sa objavujeaj na najrôznejších conoch. Preslávil sa hlavne knihami o barbaroviConanovi, černokňažníkovi Roganovi, bohatierovi Iljovi Muromcovia o českom legendárnom hrdinovi Bivojovi. Dlhé roky vychádzali jehoknihy výhradne na českom trhu. V súčasnosti žije vo východoslovenskejmetropole, kde pracuje ako spisovateľ a publicista na voľnej nohe.Fantasynie sú rozprávkypre dospelýchčase už takmer čisto historické romány), takže mojepríbehy sa odohrávajú v reálnom svete a v konkrétnomhistorickom čase. Trilógia Černokňažník je zasadenádo čias bojov s Avarmi a počiatkov Veľkej Moravy,séria Bohatier popisuje expanziu Kyjevskej Rusiza čias kniežaťa Svjatoslava, najnovšia knižná sériaDobrodružstvá kapitána Báthoryho je z čias protitureckýchbojov v Uhorsku.Koľko diel máš na konte a ktoré z nichpovažuješ za svoju najväčšiu srdcovku?Blížim sa k dvadsiatke vydaných kníh. Srdcovkou jetakmer vždy posledný dokončený text. Momentálnežijem osudmi kapitána Kornélia Báthoryho, šermiaraz druhej polovice 17. storočia, ktorý bojuje s Osmanskouríšou v Uhorsku a priľahlých krajoch. Toho rokumi vyšiel prvý diel s názvom Strážcovia Varadína, právesom dopísal dvojku nazvanú Brána Irkally a hneďsa púšťam do tretej časti.Pri našom poslednom rozhovore ma okreminého zaujalo to, že kvôli neochote slovenskýchvydavateľstiev vydávaš svoje knihy častou našich susedov. Situácia sa nezmenila? Čím topodľa teba je?Medzitým som začal intenzívnejšie publikovať ajv slovenčine. Po slovensky vychádza staršia (pre novévydanie prepracovaná) trilógia Černokňažník, ako ajnajnovšia séria Dobrodružstvá kapitána Báthoryho.Prístup vydavateľov sa zmenil, pretože sa zmenilpostoj čitateľov. Niektorí sa proste prejedli modernýchrománov o „sexe a mafii v Bratislave“ a chcú siprečítať niečo iné. Stále však publikujem predovšetkýmv češtine, tamojší knižný trh je jednoduchoväčší, a len vďaka nemu sa môžem písaním živiť.A čo tvoj názor na československúvzájomnosť? Ako vnímaš československérozdelenie? Pokladáš nás za dva rôzne národy?Nie som z tých, čo by po toľkých rokoch stále bedákalinad rozdelením Československa. Stalo sa, poďmeďalej. Ja v akomsi virtuálnom Československu vlastnežijem doteraz – čítajú ma Česi i Slováci, na mojejwebovej stránke alebo pri mojom profile na Facebookusa stretajú a dobre si rozumejú. Takisto veľa píšempre české časopisy a weby, mám v redakciách plnodobrých osobných priateľov a celkovo tam tá vzájomnosťstále je, a intenzívna.SLOVENSKÉDOTYKY 11Viem, že píšeš aj filmové recenzie. Ktorýz filmových fantasy hitov sa ti najviac pozdával?Nostalgicky sa utiekam k vyššie spomínaným staršímfilmom, ktoré ma k fantasy priviedli. Možno si ajuvedomujem ich chyby, ale nostalgiu neprebiješ. Noa mám rád samozrejme trilógiu Pán prsteňov, každýdiel som videl aspoň desaťkrát. V poslednom čase jeSNÍMKY: ARCHÍVto s týmto žánrom slabšie, ale páčil sa mi napríkladSolomon Kane, v Čechách natočený film o bojovníkovis temnými silami zo začiatku 17. storočia.Ako vyzerajú tvoje dni? Na tvojej stránke somsa dočítal, že prakticky žiješ svoj sen...Je to poriadne náročný sen (smiech). Pracujemdoma, takže ráno vstanem, sadnem za počítača s chuťou sa vrhnem do práce. V posledných mesiacochto ale nie je jednoduché, pretože vlani sa minarodila dcérka, takže sme v dvojizbovom byte trajaa sústrediť sa na písanie v takej atmosfére nie jemed lízať. Ale dá sa to, keď si človek účelne rozvrhnečas.Takže skús posmeliť začínajúcich autorov. Dása písaním uživiť a do akej miery? Skús im daťnejakú radu.Ja vždy vravievam, že na spisovateľské remeslo(a na dosiahnutie štádia, keď sa tým človek môžeživiť) treba trpezlivosť. More trpezlivosti. Stáva sa,že ma osloví nejaký pätnásťročný začínajúci autora nepýta si rady ohľadom písania, ale „čo má robiť,aby sa tým mohol živiť a ktorý vydavateľ koľko platí“.Tadiaľ cesta nevedie. Aj pri predpoklade, že máčlovek na písanie talent, chce to roky a roky drinya sebazdokonaľovania, kým človek napíše príbeh,ktorý zaujme skutočne široké publikum. Takže, milízačínajúci autori, skúšajte to, snažte sa, ale nepredstavujtesi, že sa po niekoľkých poviedočkách začnez oblohy sypať zlato.Na akých projektoch pracuješ v súčasnosti? Čoti prináša chlieb na stôl?Hlavne pokračujem v spomenutej románovej sériiDobrodružstvá kapitána Báthoryho. Mám to rozvrhnuténa viac dielov, trilógiou to isto nekončí. Mapujemposlednú veľkú tureckú inváziu do Uhorska (presnejšiena územie dnešného Slovenska) v rokoch 1663-64.No a pokračuje aj nová slovenská verzia Černokňažníka,práve sa chystám vrhnúť na úpravy tretiehodielu. Popritom stále píšem do Pevnosti a Fantáziea denne pridávam novinky na internetovú Československúfilmovú databázu. Aby sa človek v týchtokončinách uživil písaním, musí toho napísať naozajhaldy (smiech).Tomáš Lemesáni

SLOVENSKÉ12 DOTYKYSMERDŽONKAASASAKúpeleZora ŠtelbaskáNebyť ťškolského kéh atlasu detíJána Korčaka, možno by kúpeleSmerdžonka ostali ešte o veľmi dlhov zabudnutí. Kedysi vychýrenékúpele na severovýchodeSlovenska pri obci Červenýkláštor v Pieninách, do ktorých siv sírnatej vode chodili ľudia liečiťkožné choroby a choroby pečene,po druhej svetovej vojne nechalikomunisti pomaly schátrať. Keďmáte namierené do Kláštora,tesne pred ním míňate to, čo simnohí pamätajú len ako starýpioniersky tábor s podpriemernoureštauráciou. Dnes je však všetkoinak a môže za to práve prípravana hodinu zemepisu.„Keď sme to kúpili, nevedeli sme, že tu kedysi bolikúpele,“ hovorí podnikateľ Ján Korčak, ktorý spolus manželkou vyhral areál v roku 2003 obálkovýmsystémom. Všetko bolo vtedy v dezolátnom stave.Reštaurácia fungovala tak, že ak do nej náhodouniekto zablúdil, dali mu pivo a to bolo všetko. Hostínebolo veľa, areál ničím nelákal – staré chatky okolostarých budov. Korčakovci sa rozhodli všetko opraviť.Začali chatkami a reštauráciou, ktoré už ničím nepripomínajúniekdajší zúfalý stav a turisti sa pomalyzačali vracať. Úpravy sa dočkal aj park pred reštaurácioua zdalo sa, že na istý čas ostane areál bez ďalšíchväčších investícií.„Hovorilo sa o tom, že kedysi tu stál kúpeľný dom,ale nevenovali sme tomu pozornosť,“ krčí ramenamiJán Korčak. „Raz ale prišli českí turisti a pýtali sa– sme tu dobre v kúpeľoch Smerdžonka? Zarazilo maz vlastivedyto.“ Keď však krátko na to listoval v novom atlase, vená prvá kúpeľná budova, no krátko na to začalktorý priniesli deti zo školy, nebolo pochýb o tom, do areál upadať. Neskôr z neho bolo už len rekreačnéčoho sa Korčakovci zanedlho pustia: „V atlase som si stredisko závodu Chemko Strážske.hneď nalistoval Červený kláštor a na moje prekvapenie,kúpele Smerdžonka tam boli tiež, hoci reálne vane v stodole, sa trochu podobá tomu súčasnému.Príbeh o mlynárovi, ktorý nachystal pre chorýchneexistovali. Považoval som to možno trochu za znamenie,ale hlavne za vynikajúcu reklamu zadarmo, poň trochu spoločné s kúpeľníctvom. Skončil veterinuAni Ján Korčak totiž neštudoval nič, čo by malo as-bola to dobrá štartovacia línia. Inak by sme sa do a hoci vyrastal v Košiciach, na severovýchod prišieltoho asi nepustili.“ešte za komunizmu kvôli obvodu. Mal však strednúV minulosti patrili kúpele Smerdžonka k ozdobe slepotu, preto musel podstúpiť laserovú operáciu.uhorského kúpeľníctva a to napriek svojmu názvu, Dopadla výborne, zo 14 dioptrií sa dostal na nulu, alektorý doslova popisoval, že ide o smradľavú vodu.Jej zloženie je však podľa výskumov ešte kvalitnejšieako v Smrdákoch. Sírnatá voda s typickou „vôňou“ sapoužívala na liečbu chorôb látkovej premeny, pečene,žlčových ciest, pri kožných chorobách, alergickýchochoreniach, otravách ťažkými kovmi, aj ako klimatickékúpele. Musela sa ohrievať, mala len 10°C. Jejprednosťou oproti prameňom s nepopulárnou „vajcovou“príchuťou však je, že Smerdžonka nechutí nijako.Ako keby ste pili studenú vodu z vodovodu.O jej využití sa písalo už v 19. storočí, keď majiteľneďalekého mlyna záujemcom pripravoval kúpeľ vovaniach, ktoré sa nachádzali v obyčajnej stodole.Krátko po tom boli postavené kúpele, mali dve budovys izbami, bazénom a hostincom. Ľudia sem prichádzaliliečiť hlavne reumatizmus a kožné choroby.Klienti neboli len zo Spiša, ale aj z Poľska, po 1. svetovejvojne pribudli aj Česi. V roku 1824 bola posta-

SMERDŽONKA ASASASLOVENSKÉDOTYKY 13SNÍMKY: AUTORKAnesmel viac podnikať v infekčnom prostredí. Začal sateda s manželkou zaoberať cestovným ruchom.„Keď sme sa pustili do obnovy kúpeľov, nevedelsom, čo ma čaká – finančne, ale aj s nervami,“ spomí-na na nedávne začiatky veľkých plánov. „Všetko budenové, ale zároveň zachováme maximum z pôvodnéhostavu. Čo ma mrzí je, že sme nedokázali zachrániťstrop v reštaurácii,“ opisuje svoju slabosť pre totomiesto. Strop v reštaurácii bol vyrezávaný, no bolonemožné ho opraviť, museli ho prekryť novým stropom.Motív, ktorý sa na ňom nachádzal, však ostalzachovaný na priečelí bývalej kúpeľnej kolonády,ktorá je dnes súčasťou budovy reštaurácie – drevenýplesnivec. „Je to trochu záhadný kvet. Nevieme, čito malo nejaký význam. Vieme len, že taký istý plesnivecje aj v kúpeľoch v Štiavnici.“Z bývalých kúpeľov dnes v areáli stojí schátranábudova s bazénom, prameň Smerdžonky vytekajúciz kovovej rúry v kamennej „posteli“, ku ktorejnevedie žiadna cesta ani tabuľa, tanečný parketpod holým nebom (dnes je na jeho mieste tenisovýkurt), ktorý stráži starý drevený bufet s nostalgickýmiornamentmi. Podľa nových plánov bude čoskorobudova s bazénom opravená a na mieste tanečnéhoparketu vyrastie viacúčelová športová hala. To všaknie je všetko. „Naša budúca vízia, keď dostanemerozhodnutie o využití minerálnej liečivej vody je, žechceme postaviť dom zdravia. Proces trvá päť rokov,sme už takmer pred finále. Bude mať štyri poschodia,na prízemí budú ambulancie, masáže, na poschodíkongresová hala s lôžkovou časťou pre pacientov.V čase, keď vyjde tento článok bude, dúfam, stavbauž v plnom prúde.“Obnova kúpeľov Smerdžonka by mala prispieťk tomu, aby tu, aj v takej upršanej sezóne akobola tento rok, mali kam turisti zájsť. Klientov,ktorí sem prídu na liečenie, sa to netýka, no tí,ktorí pre dážď nebudú môcť okrem Kláštora,v ktorom kedysi býval aj slávny lietajúci mníchCyprián, zažiť ani plte ani výstup na Tri koruny, tobude ďalší kus obnovenej histórie v obci patriacejk povinnej výbave každého, nielen zahraničného,turistu.Najprv bol kúpeľníkom mlynár. Bude ním terazveterinár? „Chytilo ma to,“ Jánovi Korčakovi ažzasvietia oči, „no pomoc štátu je veľmi slabá. Fondysú skorumpované a doteraz nechápem, prečoešte nemáme poukazy na domáce dovolenky tak,ako Poliaci. Pred našimi očami sa na druhej straneDunajca udial za štyri roky zázrak!“ V Poľsku, rovnakoako vo Švajčiarsku či Francúzsku, sú totiž domácedovolenky podporené štátom. Na jednu osobu štátprispeje na domácu dovolenku sumou 500 zlotých, čoje v prepočte cca 125 €. Poukazy platia pre dospelých,no väčšinou ide o rodiny s deťmi, za ktoré užtreba zaplatiť. Hlavné však je, že peniaze sa točiaa ostávajú doma. Pritom aj v horšej sezóne stále prichádzajúturisti, celé rodiny, ktoré chcú na Pienináchostať niekoľko dní a nevariť, ale jesť v reštauráciách.Ktovie, možno by si dopriali ešte trochu viac.V 14. storočí sa vraj v liečivej vode z Červenéhokláštora kúpal aj samotný Cyprián. Vtedy však o kúpeľochnikto ani nechyroval. História sa po sedemstorokoch takmer znovu zopakovala. Chýrna vodaSmerdžonka povstala zo zabudnutia a možno, žebude mať jej využitie tentoraz dlhšiu históriu.

SLOVENSKÉ14 DOTYKYNÁDVORIE ASASA PŘEROVSKÉHO ZÁMKUNa prvý pohľad tento titulok vypadá určiteveľmi podivne, možno až podozrivo, alevzhľadom na to, že 3. septembra 2010 o 19.30ukazoval teplomer na nádvorí přerovskéhozámku asi len desať stupňov a viac akostovka prítomných hostí vydržala až do koncaprogramu, niečo pravdy na ňom bude.Zahriatečesko-slovenskýmidotykmiIrena KanovskáDruhý ročník programu agentúry AGEUM s názvom„Česko-slovenské doteky“ privítal skvelú slovenskúspeváčku Katarínu Koščovú, ktorá vystúpilav prvej časti programu. Katka v Přerove spievala uždruhýkrát, pretože jej prvé vystúpenie, v apríli minuléhoroku, malo veľmi pozitívny ohlas a všetci sa naKatku tešili. Niet sa čomu čudovať. Skvelé pesničkya nezameniteľná interpretácia, v ktorej nikdy nechýbacit, veľké srdce a hlavne jej pokora plynúca z rýdzejčlovečiny. Koncert bol zaujímavý aj z toho hľadiska,že sa na pódiu vystriedali dve speváčky dvoch generácií,ktoré svetu i sebe navzájom majú čo povedať.Bolo to poznať a cítiť na priateľskej, takmer rodinnejatmosfére nielen na pódiu, ale i v publiku. Na záverKatkinho vystúpenia prišli na rad kvetiny, darčekya gratulácie čerstvým novomanželom. Pripravenosťpublika prekvapila a pobavila i samotných organizátorov.Katka sa potom s úsmevom predstavila právenadobudnutým novým priezviskom. Všetkých nakoniecveľmi potešilo, že napriek tomu, že ju a jejkapelu čakala ešte úmorná cesta na Slovensko, zostalanakoniec až do konca programu.Druhá čas koncertu patrila přerovskej, ale pritomčesko-slovenskej kapele POHODA5 a jej hosťom.Okrem už známych pesničiek Ireny Kanovskej zazneliaj úplne nové, pripravené práve pre túto príležitosť.Nechýbali ani pesničky z prvého hanáckeho rockovéhomuzikálu Ječmínek – příběh o naději, na ktoromsa autorsky a interpretačne podieľala právePOHODA5. Muzikál zaznel vo svojej premiére v júnitohto roku na hradbách podpřerovským zámkom. Pôvodnýmúmyslom bola premiéraa derniéra v jednom, alepre neočakávaný úspech sav súčasnosti pripravuje jehorepríza. Je pochopiteľné,že medzi hosťami nechýbalihlavní protagonisti muzikálu– Roman Hambálek a IvanaNárožná. Ďalším hosťomvečera bol známy přerovskýmuzikant Ivan Němeček, ktorýsi nakoniec zahral nielen pripravenúpesničku Dopis, alezostal na javisku až do konca.Podľa nadšených ohlasov a hodnotenia zo stranydivákov bolo zrejmé, že sa ďalší pohodový večers POHODOU vydaril. Minimálne v tom duchovnomslova zmysle. Nepohodu tela sa v kútiku nádvoriasnažil zachrániť čerstvý burčiak a víno, ale všetci sazhodli na tom, že nabudúce to budú deky a putovnáslivovica. Nepomohli totiž ani dva plynové teplomety,ktoré sa statočne snažili vyhnať zimu z nádvoria, anifakt, že sa nakoniec k sebe túlili aj úplne neznámiľudia. Aspoň je na čo spomínať – v žiadnom prípadeto nebol nudný večer. Jednou z vecí, ktorá organizátorovakcie potešila snáď najviac, bola osobná účasťprimátora mesta Přerova, pána Ing. Jiřího Lajtocha.O to viac, že z rozhovoru s ním vyplynulo, že máSNÍMKY: ARCHÍVk Slovensku osobný a veľmi vrelý vzťah. Niet divu, žesi mal s Katkou Koščovou o čom rozprávať. Spoločnesme sa zhodli na tom, že by bolo veľmi príjemnév Přerove znovu Katku privítať, napríklad na známomPřerovskom jazzovom festivale. Snáď sa to podarí.Rovnako ako onen zvláštny večer zvláštneho porozumenia,ktorý odchádzajúci diváci s poďakovanímoznačovali ako pohladenie po duši. V tej chvíli asinikto z nich netušil, že nám práve prikladá hrejivúnáplasť na všetok stres a starosti, ktoré prípravutakejto akcie sprevádzajú. Nad zimou a starosťaminakoniec zvíťazil hrejivý pocit a radosť, že sa námpodarilo spoločne prežiť jeden zaujímavý večer korunovanýúchvatnými kulisami nad hlavou.

Brno priesečníkomkultúrnej Moravy? nfo● št. 21. 10. – št. 28. 10.PlzeňČESKO-SLOVENSKÉ DNI V PLZNIPodujatie na podporu slovensko-českých vzťahovPrezentácia SR na výstave cestovného ruchu ITEP 2010● od 29. 9. – 18. 11.Žižkovské schody, Rokycanova 8, Praha 3NEKONVENČNÍ ŽIŽKOVSKÝ PODZIM 201014. ročník medzinárodného hudobného festivalu● st. 27. 10. o 19.30Divadlo v Řeznické o.p.s., Řeznická 17, Praha 1Ľubo Dobrovoda: JA MALKÁČPokus o náhľad do spolunažívania česko-slovenskej rodinyočami päťročného chlapca koncom 60. rokov 20. storočiaHrajú: M. Veliký, M. Zimová, P. Varga, D. DeutschaRéžia: Slovenská sekcia Divadla v Dlouhé● so. 30. 10. o 19.00Otrokovická Beseda, Nám. 3. května 1302, OtrokoviceSTETSON AND BOURBONMedzinárodný festival južanského rockuSlovensko zastupuje Bonzo and The Resonators● st. 3. 11. o 19.30Kostol sv. Šimona a Judy, Dušní 1, Praha 1ZABUDNUTÝ ZVUK ROMANTICKÝCH SLÁČIKOVFelix Mendelssohn-Bartholdy, Antonín DvořákBarokové inšpirácie romantických velikánovMedzinárodný hudobný projekt● št. 4. 11. o 18.00Galéria SI, Jilská 16, Praha 1RECYKLUSJozef Fugger, Gabriel Bartoš, Jan Čermák, Erik GalloProjekt ukazuje možnosti zhodnocovania odpadovýchmateriálov z fabrík, ich opätovné využitie akopolotovarov pre slobodnú výtvarnú činnosťVýstava potrvá do 7. 12. 2010● št. 4. 11. a pi. 12. 11. o 19.00Divadlo pod Palmovkou, Zenklova 34, Praha 8Klaus Mann, Ariane Mnouchkine: MEFISTOPríbeh jednej kariéry odohrávajúci sa na pozadí nástuputotalitnej moci.Česká premiéra v réžii Emila HorváthaHrajú: J. Langmajer, K. Issová, S. Nováková,J. Skopeček, D. Sitek, E. Kodešová, J. Teplý a ďalší...● so. 6. 11. o 19.00Divadlo Kalich, Jungmannova 9, Praha 1Slovenské divadlo tanca v PraheCARMENPríbeh nespútanej andalúzskej Cigánky a neskúsenéhovojaka Dona Josého v réžii a choreografii Jána Ďurovčíka● po. 8. 11. o 10.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1ROZPRÁVAJME SI ROZPRÁVKUVýchovno-dramatický program pre deti o slovenčineÚčinkujú: Viera Kučerová a Martin Matejka● ut. 9. 11. o 19.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1DEDIČSTVO HUMANIZMULadislav Řezníček: Bjornson a SlovenskoIngeborg Šišková: Dva portréty F. J. Haydn a W. A. MozartPrezentácia knižných titulov pri príležitosti 100. výročiaúmrtia Bjornstjerne Bjornsona (1832-1910)● st. 10. 11. o 19.30Divadlo v Řeznické o.p.s., Řeznická 17, Praha 1Ľubo Dobrovoda: JA MALKÁČ● št. 11. 11. o 19.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1FILIPOVNAČeská premiéra hraného historického filmu slovenskéhorežiséra Juraja Kiliána na motívy románu F. M. Dostojevského● ne. 14. 11. 17.45-18.30Český rozhlas 3 – stanica VltavaSLOVENSKÁ JAZZOVÁ SCÉNA NA VLNÁCHČESKÉHO ROZHLASUPrezentácia slovenskej jazzovej scényUvádzajú: Aleš Benda a Vladimír ValovičRepríza programu 17. 11. 02.00-03.00INFORMÁCIEOd prvých dní druhej svetovej vojny a po oslobodeníroku 1945 bojuje Brno v predstavách staršíchgenerácií ako bilingválne mesto, ktoré zvlášť v blízkomzahraničí rado pripomínalo dramatické skúsenostiz vysídlenia nemeckých občanov. Po kultúrnejstránke je Brno infikované západnou racionalistickouklímou podobne ako východná emocionalita spoluurčuježivotné procesy a skúsenosti denného životana Slovensku. Priesečník týchto dvoch smerov sav priebehu desaťročí stretával na Morave a dokázalvýnimočne vybudovať citovo ojedinelé prostredieblízke obidvom národnostným smerom a skupinám.Vo chvíli, keď sú Brno a s ním celá moravská kultúrnaverejnosť rozhorčení nad sťahovaním vzácnehovýtvarného cyklu chýrneho majstra Alfonza Muchudo galerijných zbierok pražských, kam ich výslovneurčil sám tvorca, stretáva sa pochopiteľne tento čins odporom správcov objektov a lokálnych zbierok,kde prežíval niekoľko desaťročí. Sťahovanie Muchovýchobrazov nebolo iste jediným dôležitým regionálnympredmetom v našom kraji. Kriticky sa hovorítiež o nezmyselnom nákupe takzvaných kultúrnychzábav v Brne, akými boli kamenné hodiny v tvarestrely na námestí Slobody, ktorých prevádzka stojímesto ročne viac ako 700 000 korún, alebo z verejnýchprostriedkov zakúpená kamenná lezecká stena,ktorá stála mesto 79 miliónov korún. Sú to výdajeúmerné občianskemu vzdelaniu alebo jeho potrebámv časoch všeobecnej krízy a nezamestnanosti?Podobné otázky sa v Brne stali predmetom diskusiío samoľúbosti a sebavedomí rozhodujúcich verejnýchorgánov, ktoré dokonca zapríčinili, že ambicióznekultúrne centrum Moravy prepadlo pri prestížnejvoľbe ako navrhované hlavné mesto Európy a totomiesto získala Plzeň pre Ostravou a slovenskými Košicamia Bratislavou, slovinským Mariborom a HradcomKrálové. Prestížna cena Meliny Merkuriovej, gréckejdonátorky, vo výške poldruhého miliónu korún eurteda putovala do Plzne. Ako kandidát európskej cenyna rok 2015 bolo Brno odsunuté. Škoda, že práve vochvíľach, keď sa moravská metropola chystá na veľkéoslavy Leoša Janáčka a jeho kultúrnych súpútnikovv hudobnej oblasti, výtvarnom umení, architektúrea pamiatkovej starostlivosti, ktorých posledné prípravydychtivo sleduje európska verejnosť.Jiří VitulaKapustnica„Kapustnica“ je o vynikajúcej polievke. Je o dlhoročnompriateľstve, priateľstve, ktoré prežiloa prežíva drobné hádky a šarvátky, rovnako akodávno premlčanú manželskú neveru. Len kapustu● po. 15. 11. o 10.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1SLOVENSKÁ POÉZIA A PRÓZAKomponovaný literárny program pre študentov● st. 17. 11. 11.00-17.00Divadlo Hybernia, Nám. Republiky 4, Praha 1SLOVENSKÝ DEŇPrezentácia Slovenska z hľadiska cestovného ruchuv symbolickom dátume – v Deň boja za slobodua demokraciuSLOVENSKÉDOTYKY 15nahradíte dôverou, zemiaky oddanosťou, paprikutoleranciou, klobásku odpustením a vodu porozumením,a to všetko podávate s humorom a dobrýmvínom. Je to príbeh dvoch starnúcich kamarátov,ktorým je jasné, že pokiaľ zostanú spolu, prežijúaj sťahovanie na čudnú planétu OXO, nech už jeobývaná kýmkoľvek. Ide o roztomilé pohŕdanie našímpretechnizovaným svetom, plným super a hyper marketov,plným uponáhľaných osôb, dotieravých turistova nezmyslených projektov, v žiadnom prípade nieuž ľudí. A tak si starší páni zabalia svoje veci, dajúna kopu všetko, čo potrebujú a s úsmevom a ľahkoumysľou, v pohode a s nadhľadom, ale spolu, odlietajúsmerom k OXO, kde, ako veria, môžu ešte rozdávaťradosť malým ufónikom.Petra Kolajováo 15.00 GAŠPARKO – Tanečná veselohra pre detio 19.00 OBRÁZKY ZO SLOVENSKA – tanečno-filmovépredstavenie SĽUKu● št. 18. 11. o 19.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1DEŇ POÉZIESix Slovak Poets/Šesť slovenských básnikovPrezentácia knihy prekladov slovenskej poézie doangličtiny, ktorú vydalo vydavateľstvo Arc Publicationsv Londýne. Výberom Igora Hochela sa v nej spoločne ocitliJ. Buzássy, M. Haugová, I. Štrpka, P. Repka, K. Peteraja D. HevierModeruje: Igor Hochel● ne. 21. 11. o 20.00Café Teatr Černá labuť, Na Poříčí 25, Praha 1S. Štepka: SLOVENSKOČESKÉ TANGO ´2009 - hra na cityalebo o citovom živote futbalového rozhodcuRetro-komédia so spevom a tancom po tridsiatich rokoch● ut. 23. 11. – st. 24. 11.Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1EKOTOPFILM 2010Tradičná pražská prehliadka víťazných filmov XXXVII.Medzinárodného festivalu filmov o trvalo udržateľnomrozvoji23. – 24. 11. 9:00 – 9:45Projekcia filmov pre malé deti23. – 24.11. 10:00 – 10:45Projekcia filmov pre starších žiakov23. – 24.11. 11:00 – 11:45Projekcia filmov pre študentov23.11. 20:00 – 21:0024.11. 18:00 – 21:00Projekcia filmov pre dospelých● so. 27. 11. o 16.00Modrá sála SI, Jilská 16, Praha 1CENA MATEJA HREBENDUSlávnostný večer - odovzdanie Ceny Mateja Hrebenduudeľovanej Obcou Slovákov v ČR za významný prínosk pestovaniu vzájomnosti Čechov a SlovákovLaureátmi za rok 2010 sú: PhDr. Vojtech Čelko - slovenskýhistorik, predseda Spoločnosti M. R. Štefánika v Prahea Ing. Vítězslav Koukal - riaditeľ Valašského múzeav prírode v Rožnově pod RadhoštěmVstup len na pozvánky!(Zvýraznené podujatia usporadúva alebo spoluusporadúvaSlovensko-český klub, vydavateľ Slovenských dotykov,a ČeskoSlovenská scéna)

16SLOVENSKÉDOTYKYPEPE MAJESKÝNetrpezlivýrežisérAsi každý televízny divák sipamätá, ako počas priamehoprenosu slovenskej Miss spadolJan Kraus do prepadliska. Novinyo tom písali tak dlho, až sa zdalo,že ide o televíznu udalosť roka.Nikde však nebola ani zmienkao tom, ako tento moment zvládolrežisér. Bol ním Pepe Majeský,mladý slovenský režisér, ktorýmá vďaka svojej chladnej hlave,horúcej náture a dobrým nápadomčoraz viac pracovných príležitostíaj v Českej republike.Zuzana KostelnikováV súčasnosti si veľmi často v Prahe, kamťa volajú televízie, aby si režíroval veľké živéprenosy. Ako k tejto spolupráci prišlo?V Česku som začal asi pred štyrmi rokmi, keď sompre Markízu robil reláciu Ste chytrejší ako piatak?.Tam sa relácia volala Jste chytřejší než páťák?a vysielala ju Nova. Bol som vtedy jediný Slováks českým štábom, mal som len slovenského moderátora.Keďže som robil väčšie projekty aj na Markíze(reality show Mojsejovci, Big Brother, súťažeMiss, Slávik, koncoročné prenosy Ľudia, udalosti,emócie, sitkom Normálna rodinka...), postupneprišla ponuka z Čiech a začal som robiť prenosyi pre nich.Si spokojný s tým, ako tieto veľké výrobyprebiehajú v Čechách?Je to niečo úplne iné. Zdá sa, že sme podobnénárody, ale nie je to tak. Vo vnímaní emócií smeiní. Istý druh programu, ktorý by bol úspešný na Slovensku,nebude fungovať v Česku a opačne. My smetemperamentnejší, oni sú chladnejší, a to sa odráža ajv prístupe k práci. Sú pragmatickejší, realistickejší, myideme do toho viac srdcom. Chvíľu trvalo, kým sme sazladili, ale teraz je to okej.Myslíš si, že si ťa vybrali aj preto, že sipriniesol do práce trochu temperamentu?Vybrali si ma, pretože videli moju prácu. Za všetkýchkolegov musím povedať, že televízny trh je na Slovenskuďaleko vpredu pred českým. Neviem, čím to je,možno je medzi našimi televíziami väčšia konkurencia,ľudia sa viac snažia, majú viac napozerané iné programy.V Česku je dobrý štandard, ale ďalej sa zatiaľ nikamneposúvajú. Preto pre nich začalo robiť dosť veľaSlovákov. Oni sa učia od nás, my od nich, vzájomne smesi prospešní.Aké sú doterajšie ohlasy na tvoju prácu?Po projektoch, akými boli veľký charitatívny projektna Vianoce Spolu proti bariéram, Česká Miss, hudobnéčeské Grammy, boli ohlasy veľmi dobré, robím ďaleja mám ponuku na ďalšie prenosy.Ukázalo sa aj na diváckom ohlase, žeprenosy, ktoré si režíroval, boli iné?Napríklad Česká Miss bola dovtedy jednou z najsledovanejších.Nie je to len moja zásluha, vyšlo to.Ale veď režisér je vždy režisér...Veď áno, ja som skromný... (smiech)Máš vo svojom tíme Čechov alebo Slovákov?Striedam to. Českú Miss som robil kompletne soSlovákmi, ale české Grammy bolo s českým štábom.Chcem to striedať aj v budúcnosti. Nechcem prísťa brať ľuďom prácu. To, že režírujem, je jednavec, ale je tam mnoho šikovných ľudí, kameramanov,strihačov, takže vždy je to kombinácia a určitádohoda.Prijali ťa v Česku ako Slováka, ktorý to tamteraz bude na prenosoch riadiť?Keďže som na prvý samostatný prenos neprišielako neznáma osoba a mal som štáb, s ktorým som sapoznal štyri roky, pomohlo to. Keby som tam prišielako úplne neznámy, zrejme by to bolo horšie.

PEPE MAJESKÝSLOVENSKÉDOTYKY 17Nateraz si sa zaradil medzi tých, ktorípendlujú medzi Prahou a Bratislavou, rovnakoako tvoja priateľka, fotografka Petra Ficová.Viete sa zladiť?Snažíme sa, aj keď to nie vždy vyjde. Ale keď máPeťka fotenie, snažím sa plánovať si pracovné stretnutia.Prípadne, keď niečo nakrúcam, ona si na tentermín dáva fotenie, aby sme boli čo najviac spolu.Dôkazom, že to nie je vždy jednoduché, je to, že kýmtu robím rozhovor, ona je v Prahe. Obaja sme veľmiflexibilní a takto nám to zatiaľ vyhovuje. A týmtoďakujem Peťke, že mi aj v Prahe pomáha vytvoriťzázemie, ktoré je pre mňa dôležité .Tebe takýto nápor vyhovuje?Čo sa týka môjho pracovného života, mám pocit,že čokoľvek sa stane, asi to tak má byť. Vždy sú toobdobia – extrémne veľký nápor, potom je chvíľupokoj a zase nápor. Som akčný človek, nevedel bysom robiť inú prácu, nudil by som sa, hoci ten náporje niekedy na tabletky... Cestovanie mi však vyhovuje,pretože viem, že keď teraz „zamakám“, tri mesiacebudem v jednom kole, potom si zase na chvíľuvyložím nohy. Inak by som to teraz ani nevedel.Robil si niekedy aj niečo iné ako réžiu?K réžii som sa dopracoval. Od osemnástich somrobil v televízii, bol som asistent produkcie, dvíhalsom telefóny, bol som dievča pre všetko, produkčný,začiatku prenosu, asi v tretej minúte. Okamžite somrozmýšľal, že Bruno, ktorý robil voice over (hlas zozákulisia, pozn. autorky) v karavane, by prišiel a urobilcelý prenos alebo že ja budem musieť prísť dosály zahlásiť, že nasleduje reklamná prestávka. Vždyti príde na um, ako to riešiť, na to tam som. A to robímoju prácu zaujímavou.Pamätáš sa, čo si pocítil, keď sa Jan Krauspostavil?Videl som, že je živý, to bolo dôležité. Potom somsa mu prihováral cez slúchadlo, ktoré má v uchu, prostredníctvomktorého sme v spojení. Chcel som, abymi kývol, či je schopný pokračovať, ale neodpovedal,dokončil svoj text a odišiel do zákulisia. Ani tam sa mineozýval, až po chvíli mi asistentka povedala, že ježivý a zdravý, že si dá len vodu a bude pokračovať.Ale to je čaro živého prenosu. Môže sa stať čokoľvek.Preto sa to toľko skúša, preto je to také vypätiea preto je to taká zaujímavá práca, že nikto neviedopredu, ako to dopadne.Kto je pre teba na prenosoch kľúčovýmspoluhráčom?Dôležití sú všetci, ale najviac komunikujem s asistentkamiréžie, ktoré tam pobehujú a informujú ma,čo sa stíha a čo nie a či je všetko tak, ako má byť.Ony sú jediné, kto naozaj vie, čo sa deje v zákulisí.Spoliehame sa na seba navzájom, ak by sa začaloAktuálne ideme robiť doku–show Farmár hľadáženu, kde budeme osamelým farmárom sprostredkúvaťpotenciálne nevesty. Budem chodiť po Slovenskua po farmách, našli sme veľmi slušných desať farmárov,každý je iný a verím, že to bude dobrá zábava.Dokument ako taký ma nikdy nelákal, pretože tým,že som odchovaný na prenosoch, som netrpezlivýčlovek. Prejavuje sa to hlavne adrenalínom. Keď sarobí živý prenos, je to stres, ale je to niekoľko dníprípravy, potom 90 minút a koniec. Pri dokumentemusíš dlho, dlho sedieť, dlho, dlho nakrúcať, a na tonemám nervy. Najviac mi vyhovuje štýl doku–realityshow, alebo reality show či priamy prenos.Ktorý z projektov ťa emotívne úplne dostal?Taký, podľa mňa, ešte len príde. Veď nie je všetkýmdňom koniec. Veľmi rád som robil s Vilom Rozborilomprogram Ľudia, udalosti, emócie. Bol to koncoročnýprojekt, v ktorom boli rôzne ľudské príbehy, aj veseléaj smutné, a bolo to príjemné.Práca režiséra môže byť napínavá aj inak.Ako si spomínaš na zemetrasenie na Haiti, kdeste práve nakrúcali české Missky?To nebola veľmi vtipná príhoda. Boli sme na sústredenís dievčatami v Dominikánskej republike, blízkoHaiti. Deň pred zemetrasením sme dostali pozvanie,aby sme prišli do Haiti na výlet. Mali sme však veľapráce, počasie nebolo ktovie aké, nestíhali sme, takSNÍMKY: ARCHÍVasistent réžie, až som sa dostal k réžii. Celý svoj pracovnýživot som v televízii.Máš ešte aj dnes stres pred prenosom?A aký! Ale nemôžem to dať na sebe vidieť. Mámpod sebou sto ľudí, keby videli, že som nervózny,prenesie sa to na nich a začnú robiť chyby. Všetokstres si držíš v sebe, musíš sa s ním vysporiadať, časna relax príde až po prenose. Musíš mať okolo sebablízkych ľudí, ktorí preto majú pochopenie, podržiaťa a potom ide všetko. A ja takých okolo seba, chvalabohu,mám.Ako riešiš, keď vznikne nejaký nečakanýproblém v živom prenose? Čo najhoršie sa tistalo?Najhoršie bolo, čo videl asi celý národ, keď mina Misskách spadol Kraus do jamy... V tej chvíli tiv hlave za milisekundu prebehne tisíc vecí naraz, akomusíš tento problém riešiť. Keď tam spadol, nevedelisme, či je živý, zdravý, či si niečo nezlomil, čito bude schopný odmoderovať. Navyše sa to stalo nadiať čokoľvek neplánované, všetci sa pozerajú namňa, ja viem, čo urobíme, viem, čo kedy má ísť zasebou, som ten človek, ktorý vie, že teraz sa staneto a to. Ale kľúčový je pre mňa každý člen štábu.Pokiaľ nefungujeme ako dobre zohratý celok, nikdynemôžeme odviesť 100-percentnú prácu. Aj pretotvrdím, že bez svojho štábu by som nič nedokázala nevytvoril.Je ešte niečo, čo máš na televízii strašne rád?Páči sa mi, že televízia vyvoláva emócie. To je jedno,či pozitívne alebo negatívne. Je super tie emócieľuďom dávať. To, čo ma na tom najviac baví, okremadrenalínu a okrem toho, že kočíruješ niekoľkých ľudív štábe, je to všetko vymýšľať. Pri väčšine prenosov,ktoré robím, snažím sa byť spoludramaturg, hovorímdo toho, kto bude spievať, kto vystupovať, čo sa tambude diať a náramne ma potom baví pozerať sa, akoto vyšlo.Láka ťa aj iný žáner? Napríklad dokument,sen mnohých režisérov...sme si povedali, že na Haiti nepôjdeme. Mali smetam byť v deň, keď bolo zemetrasenie, mali smeveľké šťastie. Otrasy sme zacítili na benzínovej pumpe,kde sme stáli, keď sme sa presúvali do hotelablízko hraníc. Ja som bol v autobuse, necítil som skoronič, ale kolegovia mali pocit, akoby sa im zatočilahlava. Neprikladali sme tomu žiadnu vážnosť. Až keďsme prišli do hotela, dívali sme sa na tú katastrofuv televízii...Máš vysnívaný televízny formát?Bavia ma reality show a vo svete je formát, ktorýsa volá Fear Factor, faktor strachu, niekde robia užsiedmu sériu. Ľudia sú konfrontovaní v hraničnýchsituáciách v súťaži o finančnú výhru. Tie situácie sútvrdé – dostaneš pizzu, v ktorej sú červíky, šoféruješauto medzi kužeľmi a ak jeden zhodíš, auto vybuchne...Fascinuje ma to, pretože z tých ľudí idú nenormálneemócie, ktoré sa prenášajú na diváka. Hranicatelevíznej zábavy sa posúva stále ďalej. Myslím si, žetieto projekty k nám ešte len prídu.

SLOVENSKÉDOTYKY18 ŠARIŠSKÁ DŽURKAV bezprostrednej blízkosti metropoly Šariša leží starobylé mestečkoVeľký Šariš. Je situované v Šarišskom podolí a rozprestiera sa na obidvochbrehoch významnej vodohospodárskej tepny, rieky Torysy. Pôvodná osadavznikla pod hradom Šariš, s ktorým je úzko spätá bohatá história nielencelej aglomerácie, ale aj jej širokého okolia. Napriek tomu Veľký Šarišv novodobých dejinách získal mestský štatút až 1. januára 1989 ako jednoz posledných sídiel na území východného Slovenska.Najstaršiaparná lokomotívana SlovenskuTamara HrabkováHistorické záznamy o Veľkom Šariši súpísomne doložené a archivované od roku1217. Výhodná geografická poloha na hlavnomkomunikačnom ťahu smerom do Poľska urýchlilajeho hospodársky rozvoj, takže koncom 13.storočia dostal spolu s Prešovom a Sabinovommestské výsady a vytvoril s nimi spoločenstvotroch toryských miest. Neskôr sa dokonca stalcentrom Šarišskej stolice a rozsiahleho panstvaŠariš. V 17. storočí tu mali sídlo Rákociovci. Ichhonosný renesančný kaštieľ bol architektonickýmskvostom až do konca 2. svetovej vojny, keďv dôsledku vážneho poškodenia musel byťnapokon zbúraný. Zašlú slávu dobovej stavbydnes pripomína už iba vzácna gotická kaplnka,ktorá stojí v bývalom parku kaštieľa.Veľký Šariš po zdĺhavé desaťročia bol v šíromokolí známy ešte aj ďalšou výnimočnouraritou, ktorá mu dodávala pečať jedinečnostia mimoriadnej dôležitosti, menovite v oblastipotravinárskeho priemyslu a poľnohospodárstva.Bol to unikátny parný mlyn postavený v roku1856. Neodmysliteľnou súčasťou technickejvybavenosti vyspelého zariadenia bola takzvanámlynská či šarišská džurka, ktorú dodalanemecká firma Krauss Maffei z Mníchova podvýrobným číslom 1082. (Džurka v šarišskomdialekte znamená dierka, pozn. autorky).Túto parnú lokomotívu o dĺžke 655 cm, šírke240 cm a výške 300 cm s rozchodom 1435 mmodovzdali do služieb mlyna súčasne s dokončenímvýstavby železničného mosta s vlečkou v roku1882. Odvtedypravidelne vozilaobilie zo stanicena spracovaniea následne privážalafinálny náklads múkou späť.Osud veľkošarišského mlyna spečatili ustupujúcenemecké vojská, ktoré takmer úplne zničili celéstrojové vybavenie. Džurku sa akoby zázrakompodarilo zachrániť, keď ju istý miestny občanSčerba ukryl pod slamou vo svojej stodole. Porenovácii v roku 1973 historická lokomotíva bolana základe rozhodnutia Miestneho národnéhovýboru vo Veľkom Šariši umiestnená na vyvýšenompriestranstve v miniatúrnom parku, ktorý jesúčasťou areálu železničnej stanice. Stalo satak pri príležitosti storočnice otvorenia trateKysak-Prešov-Plaveč. Unikátny veterán je tedaakýmsi symbolom povojnového obnoveniaželezničnej dopravy na tomto úseku. Totiž právešarišská džurka na ňom istý čas premávala a taktopomáhala zabezpečiť vojnou ochromenú prepravupasažierov. Najstaršej parnej lokomotíve naSlovensku so zachovanými charakteristickýmiznakmi sa napokon po zásluhe dostalo aj poctynajvyššej. Ministerstvo kultúry SR v máji 2007vyhlásilo vzácnu technickú relikviu za národnúkultúrnu pamiatku, ktorá je vôbec prvou na územíVeľkého Šariša a občania sú na ňu právom hrdí.Je zrejmé, že dominantou tohoto sympatickéhomestečka naďalej ostávajú zrúcaniny jednéhoz najväčších hradov na Slovensku, ktorý spolus prírodnou rezerváciou Šarišský hradný vrchvytvára famóznu krajinotvornú kulisu. Avšakk zviditeľneniu neveľkej sídelnej aglomeráciev poslednom období podstatnou mierouprispela aj diametrálne odlišná atrakcia. Jeňou vychýrený pivovar Šariš, ktorého kvalitnýtekutý mok dávno prekonal hranice našejvlasti. Domorodí obyvatelia chcú veriť, žerovnako džurka, oprášená od nánosov času,vojde do povedomia širokej verejnosti a pripotulkách týmto rázovitým šarišským krajom jejnávštevníci venujú dostatok pozornosti, ktorú sisvojím významom nesporne zaslúži.SNÍMKY: ARCHÍV

Vladimír KavčiakOktóbrová sobota bola na Farmárskych trhochvenovaná Slovenskému dňu. Medzi mnohými stánkamisa nestratili ponuky so slovenskými špecialitami,bryndzou, parenými syrmi, klobáskami,pagáčikmi alebo korbáčikmi. V útulných záhradkáchv tieni slnečníkov ste si mohli pochutnať i nateplých dobrotách, hlavne na bryndzových haluškácha strapačkách. Nechýbalo ani slovenské vínoz Nitry. Prezentácia slovenských vín pomaly odstraňujenedôveru českých konzumentov, že slovenskévína sú horšej kvality. Mnohí z nich po ochutnávkevšak neváhajú a nakupujú. Podľa vinárov z Nitrytúto nepriaznivú povesť spôsobili menej kvalitnédodávky slovenských vín na český trh z veľkovýrobya stolné vína. Až teraz začínajú prenikať vína tejnajvyššej kvality. Nitrianski vinári využili pozvaniedo Karlína, aby popri haluškách ponúkli aj niečoiné. Na ich stánku sa objavili ľahké svieže vína ažpo vína s tou najvyššou kvalitou. Prevažovali bieleodrody: rizling vlašský, rýnsky, ale nechýbal anitramín červený a špecialita „Devín”, čo je slovenskáodroda, ktorá je krížencom tramínu červenéhoa veltlínskeho – červenobieleho. Z červených vínto boli Cabernet sauvignon a Merlot. Ponuka nitrianskychvín sa pod pražským šírym nebom objavilaprvýkrát.A práve tak mal v Prahe svoju premiéru i salaš z Terchovej– Zázrivej. Dôležitosť tejto originálnej akciesvojou účasťou potvrdili i poprední reprezentantikarlínskej radnice. Vo veľkom bielom stane sa desiatkamdetí venovala vicestarostka Vladimíra Ludková.Pomáhala deťom vyrábať panáčikov, motala vláskya prilepovala čiapočky. V návale tejto práce a zaujatianemala ani čas na rozhovor, takže ju „nahradil”sám starosta Prahy 8 Josef Nosek.KARLÍNSKE FARMÁRSKE TRHYASASASlovenskáponukaKostol Sv. Cyrila a Metoda v pražskom Karlíne patrímedzi najväčšie cirkevné pamiatky. Farmárske trhy,ktoré ho každú sobotu zo všetkých strán obklopujú,takisto patria k najväčším v Prahe.Pán starosta, ako je to s tradíciou Slovenskéhodňa na Farmárskych trhoch v Karlíne?I Farmářské trhy v podstatě startují. Začali jsmev červenci letošního roku, takže tradice začíná.Slovenský deň je v Karlíne prvýkrát?Přesně tak. Farmářské trhy začínají být populární,lidé je objevili a chodí stále více a více a dnešní akcese slovenskými produkty byla dobrým počinem, coždokazují fronty před těmito stánky. V tradici s regionálnímispecialitami chceme pokračovat, a tudíž i seslovenskými.Prečo ste začali práve s regiónmi zo Slovenska?Je to záležitost, která je žádaná, a po které se lidéptali – vzniklo příjemné zpestření a doufám, že z tohovznikne tradice. Něco, co dlouho pokračuje, ale jakjsem se zmínil, ještě jen startujeme.S Farmárskymi trhmi končíte koncom októbra,nie je škoda, že tieto soboty sa v zime nebudúkonať?Uvažujeme o přenesení trhu do haly. Tyto zimnítrhy by měly mít poněkud jiný charakter.Pokiaľ nie v zime, tak na jar sa môžeme opäťtešiť na slovenské špeciality?Určitě.Farmárskemu dňu pod karlínskymi platanmi soslovenskou účasťou prialo i počasie. Slnečná náladapodporila pohodu na tomto námestí, kde nenájdeteani stopu po zničujúcich povodniach z roku 2002.Veríme, že záujem Pražanov o slovenské lahôdky prilákaďalších slovenských farmárov do týchto končínpred kostol sv. Cyrila a Metoda.SNÍMKY: AUTORUPROSTRED STAROSTA PRAHY 8 JOSEF NOSEKSLOVENSKÉDOTYKY19VICESTAROSTKA VLADIMÍRA LUDKOVÁ

20SLOVENSKÉDOTYKYZOOLOGICKÁ ZÁHRADA V SPIŠSKEJ NOVEJ VSIMedzi zaujímavosti Spišskej Novej Vsi patrítunajšia Zoologická záhrada. Bližšie o jej aktivitáchhovoríme s riaditeľkou tejto špecializovanejinštitúcie pani Ing. Danou Dzuríkovou.RodinnásrdcovázáležitosťAnna PapiežováČo podnietilo zrod Zoologickej záhradyv Spišskej Novej Vsi?V juhovýchodnej časti mesta Spišská Nová Ves sanachádza mestský park Madaras, cez ktorý pretekápotok Holubnica. Nachádza sa tu aj jazero s ostrovom.Je tu množstvo rôznych druhov drevín. Myslímsi, že toto podnietilo môjho svokra Karola Dzuríkastaršieho k nápadu vytvoriť práve tu zoologickúzáhradu. Prvé práce a príchod prvých zvierat financovalz vlastných zdrojov. Neskôr požiadal o pomocmesto a zoologická záhrada sa stala rozpočtovouorganizáciou mesta a svokor jej prvým riaditeľom.Od roku 2000 po odchode do dôchodku prebral žezlojeho syn Karol Dzurík mladší a ZOO sa zmenila napríspevkovú organizáciu mesta. Ja som sa stala riaditeľkouv roku 2006. V ZOO však pracujeme všetci, ajkeď svokor už len ako dobrovoľný člen.Môžete nám priblížiť samotnú zoologickúzáhradu?Naša ZOO má osem hektárov, deväť stálych zamestnancov,z toho päť ošetrovateľov zvierat. Chovámeviac ako 230 jedincov (75 druhov). Z tých najvzácnejšíchspomeniem orangutana bornejského, leopardaškvrnitého, jaguára amerického, kapybary močiarne,leva púšťového, mandrila pestrého, ťavy dvojhrbé,lamy alpaky a krotké, množstvo druhov exotickéhovtáctva, bažantov a iné.Z domácej fauny tu nájdete medvede hnedé a labuteveľké. Na svoje si prídu aj najmenší návštevníci,pretože v areáli ZOO sa nachádzajú dve detské ihriská,stánok s občerstvením, so zmrzlinou, suvenírami a sútu pripravené aj rôzne atrakcie, ako nafukovaciažirafa, trampolíny, detský autodróm,jazda na koni. Ťažko povedať, o ktorédruhy zvierat je najväčší záujem.Niekto má rád mačkovité šelmy,niekto exotické vtáctvo. Deti uprednostňujúdetskú kontaktnú ZOO, kdemôžu byť vo výbehu spolu s kozičkamia hladkať ich. Návštevníci sú u nás spokojní.Dôkazom toho je neustály nárast počtu návštevníkov.Minulý rok navštívilo ZOO vyše 93-tisíc ľudí. Prvéhomája, keď sme oslavovali 20. výročie založenia ZOO,prešlo jej bránou vyše 8-tisíc ľudí.Spolupracujete aj s ďalšími ZOO?Naša ZOO je členom Únie českých a slovenskýchzoologických záhrad. Spoločne sa stretávame, radímesa a vymieňame si zvieratá. Okrem toho spolupracujemeaj so zoologickými záhradami v Maďarsku,v Poľsku a na Ukrajine.Stalo sa dobrou tradíciou zviditeľňovaťčinnosť ZOO aj príťažlivými kultúrnovzdelávacímiaktivitami. Majú dobré zázemie ajvo vašich podmienkach?Zoologické záhrady na Slovensku, teda i tá naša,plnili viacero funkcií. Jednou z tých navonok menejviditeľných bola aj vzdelávacia úloha. V dvanástichmaterských školách na území nášho mesta a jednejMŠ v Levoči pracovali ZOO krúžky. Navštevovalo ichasi 350 detí predškolského veku. V rámci zookrúžkuboli informovaní o vzniku a význame zoologickýchzáhrad a samozrejme aj o našej ZOO. Formou premietaniadokumentov získavali vedomosti o životezvierat v zajatí a vo voľnej prírode. Z kultúrnychpodujatí, ktoré sme zorganizovali minulý rok, spomeniemDeň detí, spojený s rôznymi súťažami, Hurána prázdniny, Deň postihnutých detí, Koniec prázdnins Peugeotom, Stretnutia adoptívnych rodičov, Krstbielej kengury, Oslavy 20. výročia založenia ZOO,Halloween party v Madarase a Divadelnú hru Kamenevo vreckách, výťažok z ktorej venovali ZOO.A plány na najbližšie obdobie?Do ďalších rokov plánujeme ďalej rozširovaťa modernizovať zariadenie a skrášľovať areál ZOOtak, aby sa návštevníci u nás cítili dobre.SNÍMKY: ARCHÍV

JÁN ŠOLTÉSSLOVENSKÉDOTYKY 21Pri príležitosti Medzinárodného dňa nevidiacich (13. november) našimčitateľom predstavujeme tyflopedagóga Jána Šoltésa, ktorý sa veľkoumierou zaslúžil o vznik slepeckého školstva na Slovensku.Tyflopedagógso srdcom na dlaniJolana KolníkováPrvýkrát som sa s ním stretla vari preddvadsiatimi piatimi rokmi v Bratislave namedzinárodnom podujatí zameranom na výchovudefektnej mládeže. Vo svojom vystúpení sapodelil o skúsenosti z práce s nevidiacimideťmi. Z konferencie som potom odchádzalas dohodnutým termínom schôdzky s pánomŠoltésom. Naše tri nasledujúce stretnutia boli premňa podnetom na hlbšie štúdium otázok práces nevidiacimi žiakmi. A veľmi mi bolo ľúto, že týchstretnutí nebolo viac. Po tom poslednom sa totižpedagóg Ján Šoltés s týmto svetom rozlúčil.Trieda s deväťdesiatimižiakmiJán Šoltés sa narodil v šesťčlennej rodine. Otecsa len sem-tam dostával k príležitostnej práci,a tak za zárobkom vycestoval do Ameriky. Keď sapotom vrátil k rodine (lebo manželka bola chorá),začala sa prvá svetová vojna, čo pre rodinupredstavovalo ešte väčšiu biedu.Janko si plačom od rodičov vymohol súhlass pokračovaním na meštianke. Po jej ukončenízúfalo hľadal prácu, ale mal smolu. Kvôli jehoslabej telesnej schránke ho nikde nechceli prijať,dokonca ani za učňa ho nevzali. Nakoniec sa mupredsa len podarilo nájsť prácu v konzervárni.Zárobok sa mu potom zišiel, keď študovalna Učiteľskom ústave. Pri výbere učiteľovuchádzajúcich sa o miesto na smižianskej školemal šťastie: lós padol na neho. Vo svojej druhejtriede mal hneď bez jedného deväťdesiat žiakov,čo naozaj nepredstavovalo jednoduchú prácu– Janko mal vtedy iba 18 rokov a videl iba najedno oko. Deti si však zamiloval a od začiatku saim venoval aj vo voľnom čase. Keď neskôr založiliv Levoči prvý Ústav pre slepcov, prihlásil sa zaučiteľa týchto detí. Denne im dokazoval, že ich márád, stal sa ich „druhým otcom“.Anička z batôžka„Prví chovanci ústavu, to boli slabučké,podvyživené deti z tých najbiednejších rodínz celého Slovenska. Dodnes sa pamätám naten mrazivý deň raz koncom jesene, keďk nám do Levoče prišla ustráchaná mladá ženaa z batoha vytiahla asi tak trojročné dieťa.Vraj vôbec nechodí, ani nevidí, ani nerozpráva.Malej Aničky sme sa, samozrejme, hneď ujali.A mnoho takýchto prípadov tam bolo. Ani sinemôžete predstaviť radosť nás – pedagógov,keď sa nám podarilo v ústave z takéhoto telesnea mnohokrát i duševne zaostalého chúďaťavychovať mysliaceho človeka schopnéhonormálne sa zaradiť do spoločnosti,“ spomínatyflopedagóg Ján Šoltés. Prácu s týmito žiakmitakto opisuje: „U nevidiacich cvičíme ostatnézmysly, predovšetkým hmat a sluch, tie môžuzrak do istej miery nahradiť. Rozvíjame ajorientáciu. Trieda ide napríklad – pod vedenímjedného žiaka – na poštu. Cestou všetci opisujú:Tu je obchod s ovocím, tu predávajú mäsoa salámy, tuto nechali otvorenú bránu, nad namiletia lastovičky... A na pošte sa sami postarajúo odoslanie svojich zásielok. Nemalú radosť smepociťovali napríklad aj vtedy, keď náš chovanecsám, bez sprievodcu, odcestoval na víkendk rodičom.“Prvé učebné pomôckySotvakto si vie predstaviť, že dieťa, ktorévôbec nevidí, sa dokáže orientovať na mapealebo poznávať lúčne kvety. Učebné pomôckyslúžiace v bežnej škole ako audiovizuálne, tedazvukovozrakové, sa v tejto škole prispôsobujúna poznávanie za pomoci hmatu – sú reliéfne(plastické). Pri vyučovaní dobrú službu robiai auditívne pomôcky – tie, čo pôsobia na sluch.Ako to bolo v spomínanom ústave? „Keď k námrodičia privádzali aj psychicky narušené deti,ako učebná pomôcka poslúžila i bábika, drevenýkoník alebo iná hračka, ktorú sme si samizhotovili alebo požičali od vlastných detí. Dlhéroky v levočskej ZDŠ používali mnou vyrobenúmapu sveta, na ktorej sa žiaci orientovali podľateploty. Mladší kolegovia pomôcky pre jednotlivépredmety postupne vylepšovali, ale aj učebnéosnovy sa postupne menili a aj naďalej sa budúmeniť, žiaci sa budú učiť nové predmety, súvisiaces modernizáciouživota.“Na podnet J.Šoltésa v Levočipo druhej svetovejvojne vybudovali prvúslepeckú tlačiareňPlzeňs Braillovým písmom(s kombináciou šiestichhmatom rozlíšiteľnýchbodiek reliéfnevyrazených do papiera).Neskôr „mestonevidiacich“ otvoriloaj materskú školuVYSIELANIEPRE SLOVÁKOV V ČRpre tieto deti, postavili tu aj moderné učňovskézariadenie s rozličným remeselným zariadeníma otvorili aj osobitnú školu pre psychickynarušených nevidiacich.Štyridsať rokov pracoval J. Šoltés v Levoči– sprvu ako učiteľ a vychovávateľ, neskôr akoriaditeľ ZDŠ a Remeselného ústavu pre slepcov,ktorý viedol bez akejkoľvek mzdy či honoráru.Nemalé zásluhy má aj o vybudovanie základnéhoi učňovského školstva pre túto mládež v Bratislave.Internátna ZDŠ tu vznikla v roku 1961 a kto iný samal stať jej riaditeľom než skúsený tyflopedagóg,zaslúžilý učiteľ Ján Šoltés? Na jeho podnetv hlavnom meste postavili aj byty pre týchtopedagógov. Riaditeľskú funkciu vykonával ažtakmer do svojej sedemdesiatky. Dôchodok všakpre neho neznamenal oddych, naopak. Už maltotiž aj viac času na praktickú pomoc „svojim“zrakovo postihnutým mladým ľuďom. Našiel siviac času i na publikovanie v odbornej tlači,na prednášky študentom pedagogických fakúlti kolegom - učiteľom.Nadlho sa mi vryl do pamäti deň, keď som pánaŠoltésa videla naposledy. Na moju poznámku,že je vari potrebné od takej náročnej práce sioddýchnuť, pamätať viac na seba, s úsmevomtakto reagoval: „Nič nerobiť, to je nedokážem.A či by som mohol tomu, kto ma potrebuje,povedať, že teraz nemám čas? Veď je toľko ľudí,ktorí súrne potrebujú aspoň len radou pomôcť!“ČRO 1 - RADIOŽURNÁL utorok 20.05 - 21.00ČRO 6/RSE streda 19.15 - 19.30Regina Praha pondelok, streda 19.45 -20.00Ústí nad Labem pondelok, streda 18.45 -19.00pondelok, stredapiatok19.45 - 20.0019.30 - 20.00České Budějovice pondelok, streda 19.45 - 20.00Hradec Králové pondelok, streda 19.45 - 20.00Ostrava pondelok, streda 19.45 - 20.00Brno pondelok, streda 19.45 - 20.00Olomouc pondelok, streda 19.45 - 20.00Sever pondelok, streda 19.45 - 20.00Vysočina pondelok, streda 19.45 - 20.00

22SLOVENSKÉDOTYKYZA RUDOLFOM PELLAROMZačiatkom septembra zomrelvo veku 87 rokov významný českýherec, spevák a prekladateľRudolf Pellar, ktorý pochádzalz Púchova nad Váhom.RenesančnýgentlemanVzťah ku Slovensku bol v jeho rodine už tradičný. Otec pochádzal z MoravskéhoSlovácka (v Púchove bol prednostom okresného súdu), pradedo študovalza farára v Prešpurku, prastrýc bol nadučiteľ vo Veľkej nad Beličkoua vzal si neter slávneho primáša Samka Dudíka. Dedko a potom i otec chodievalipravidelne na slovensko-české stretnutia naJavorine. Neskôr si nenechal tieto stretnutia ujsťani Rudolf Pellar...Vyštudoval konzervatórium v Brne a svoj prvý angažmándostal v Horáckom divadle v Jihlave a pri divadle zostal nadlhé roky. Keďže v rodine Pellarovcov sa odjakživa spievalo,inklinoval k pesničkám i Rudolf. Keď chodievali z divadla autobusomna zájazdy, kolegovia veľmi rýchlo zistili, že má neskutočneveľký repertoár. Možno preto, keď sa neskôr dostal do divadlaS. K. Neumanna v Prahe, dostával tu najmä také roly, kde sa spievalo.Rozhodol sa preto urobiť skúšky do Karlínskeho divadla, kam ho aj vzali.Do rôznych operiet ho obsadzoval tiež Oldřich Nový. Vždy rád spievalo niečom, tak sa napokon dostal k šansónom, ktoré sa stali jeho srdcovouzáležitosťou. Nakrútil desiatky piesní s rôznymi orchestrami a súbormi,najmä v 50. a 60. rokoch. V nasledujúcom desaťročí začal vyučovať šansónovýspev na konzervatóriu v Prahe. Na svoje prvé album však musel čakaťaž do 80. rokov, pretože jeho piesne v predchádzajúcom období zakázali nadlhý čas vysielať vo všetkých oznamovacích prostriedkoch.K svojej tretej profesii sa dostal už ako otec troch detí. S manželkou Lubousa zoznámil v Hanáckom divadle, kde tiež hrala. S deťmi to už nebolo dosťdobre možné a keďže vynikajúco ovládala angličtinu, začala sa venovať prekladom.Rudolf sa jej zo začiatku snažil pomáhať, až napokon prekladalispolu. Zameriavali sa najmä na americkú prózu a úspechy im vyniesli užprvé preklady J. D. Salingera. Za preklady získal spolu s manželkou ocenenieNajlepší preklad roka či Štátnu cenu za celoživotné prekladateľské dielo.Pred rokom vydal svoje pamäti pod názvom „Nejdřív se musíte narodit...“Rudolf Pellar bol bez preháňania veľmi renesančný človek a džentlmenkaždým svojim činom, slovom i správaním sa. Mali sme to možnosť zažiťniekoľkokrát, keď vystupoval so svojimi prekrásnymi šansónmi v našichprogramoch. Každé takéto vystúpenie bolo pre nás skutočným sviatkom,pretože pána Pellara sa nielen veľmi príjemne počúvalo počas jeho spevu,ale ešte príjemnejšie sa s ním debatovalo na najrôznejšie témy, najmä všako česko-slovenských vzťahoch. Miloval Slovensko, jeho ľudí i kultúru. „Nikdyby mi neprišlo na um, že by Levoča nebola moja, a že by Karlov most nepatrilSlovákom. Toto je môj vzťah k Slovensku,“ povedal pred rokmi aj v rozhovorepre náš časopis.Naďa Vokušová

ANDREA KOLPASKÁSLOVENSKÉDOTYKY 23Jej šperkyzdobia kráľovnúDiamanty, brilianty, rubíny a zafíry. Túži po nich takmer každá ženana svete. Slovenke Andrei Kolpaskej sa tento sen splnil hneďdvojnásobne. Nielenže vlastní šperky zo vzácnych drahokamov,ale ich výrobou sa dokonca aj živí. Niekoľko skončilo naozajv prominentných rukách. Má ich napríklad nórska kráľovná Sonja,či manželka bývalého ukrajinského prezidenta Viktora JuščenkaKaterina. „Týmito šperkami, o vytvorenie ktorých ma požiadalakanadská guvernérka Michaëlle Jeanová, som reprezentovala nielenKanadu, ale aj Slovensko. Ku každému totiž pripojili aj sprievodnýcertifikát, v ktorom bolo napísané, odkiaľ pochádzam,“ hovorí jednaz najuznávanejších šperkárskych umelkýň v Kanade.Martina LidinskáŠperky preprominentkyKaždý jeden šperk bratislavskej rodáčky jeoriginálom a nosia ich ženy od Austrálie po Havaj.Andreu Kolpaskú šperky fascinovali už od vysokoškolskýchčias. Je vášnivá cestovateľka a z každejdovolenky alebo výletu si domov doviezla niečo,čo jej dané miesto pripomínalo. „Keď som sikameň alebo mušľu priniesla, vždy som si z nichspravila nejaký šperk. Ľuďom sa to v Kanadepáčilo. Oslovili ma, aby som výrobky vystavovalav múzeách a galériách, a tak som sa tejto oblastizačala venovať aj komerčne,“ tvrdí šperkárka.Pri príležitosti oficiálnej návštevy kanadskejguvernérky na Slovensku oslovil veľvyslanec SRStanislav Opiela šperkárku so snahou priblížiťKanaďanom našu slovenskú kultúru. Samozrejme,prezentovala ju prostredníctvom šperkov.Práve v čase tejto výstavy mala možnosť prvýkrátstretnúť kanadskú guvernérku. „Ako dámuju šperky oslovili asi najviac. Pri našom stánkustrávila mnoho času,“ spomína Andrea Kolpaskána „osudové“ stretnutie.S úsmevom na tvári hovorí,že to, čo nasledovalo, by nikdynečakala. „Jeanová ma osobneprišla navštíviť do môjho štúdia.Veľmi sa jej páčila myšlienka mojejtvorby, konkrétne to, že do šperkovvždy vkladám aj kúsok krajiny, ktorúreprezentujú.“ A tak táto výnimočnáumelkyňa vyrobila sériu šperkov prenórsku kráľovnú a prvú dámu UkrajinyJuščenkovú. Všetky boli vyrobené z drahokamova polodrahokamov typických preKanadu. „Pre kráľovnú som vyrobila šperkyz drahokamu, ktorý sa nazýva labradorid. Jev tom veľká symbolika, pretože keď Nóri priplávalido Kanady, vylodili sa práve v Labradore,“spomína na výrobu šperku pre panovníčku.Túžba po origináliPrirodzene, Andrea Kolpaská nevyrába šperkylen pre manželky diplomatov, bývalé prvédámy či vysoko postavené političky. Jej výrobkynapríklad zdobili aj dekolt finalistky Miss CanadaUniverse 2011 a víťazky Miss Canada Galaxy2011 a vystavujú ich v mnohých múzeácha galériách po celej Kanade. Práve prostredníctvomgalérií niekoľko jej šperkovzakotvilo v Austrálii. „Mnoho ľudí mi napísalo,že to, čo videli z mojej dielne, sa impáčilo a majú záujem o niečo viac.“ AndreaKolpaská tak napríklad vyrobila šperk aj prenevestu zo Slovenska.Pracovný diár našej šikovnej rodáčkyje naozaj preplnený. Okrem výroby naobjednávku pripravila aj kolekciu šperkov doprestížnych butikov, ktoré sa predávajú priamoso šatami. Ani toto však nie je jej poslednéstretnutie s módnym priemyslom. V súčasnostipracuje na kolekcii, ktorá bude predvedenána týždni módy Fashion Week v Ottawe.Originály z jej dielne sú lákadlom preženy aj kvôli tomu, že v súčasnostidávajú prednosť akémusi nadčasovémuumeniu. „Ženy, najmä v Amerike,vlastnia obrovské diamanty, terazvšak dávajú prednosť iným kame-ňom. Túžia mať niečo originálne, čo im pripomeniemiesto, kde boli, a čo má v sebe ukrytú ajnejakú históriu,“ prezrádza autorka šperkov.Nie je teda žiadnou raritou, keď ju navštívižena so šperkom starým niekoľko generácií,ktorý by si rada prerobila na trendovejší kúsok.„Prišla za mnou dáma, ktorá vlastnila jantárovýnáhrdelník po svojej ukrajinskej starej matke.Podľa jej požiadavky som ho upravila tak, abybol modernejší, ale zároveň som v ňom zanechalaspomienku na to, odkiaľ predkovia tej ženypochádzali.“Najlepšia odmena jeúsmevÚspešná Slovenka trávi vo svojom štúdiu množstvohodín a ako sama prezrádza, výroba každéhojedného šperku je časovo náročná. „Najdlhšia, aleaj najzaujímavejšia je príprava. Najradšej si totižzháňam materiály sama,“ priznáva Andrea Kolpaská,ktorá na výrobu šperkov, okrem drahých kameňov,používa aj sklo z Česka a Talianska. Tajomstvomúspešnej práce v jej odbore je počúvať zákazníčkya zákazníkov. „Človek sa musí okolo seba pozeraťa reagovať na to, čo ľudia potrebujú. Potom užtreba len pridať určitú dávku kreativity.“Lepšiu prácu by azda hľadala len málokde. Vidieťtotiž na perách zákazníčkin úsmev po tom, ako sišperk prvýkrát vyskúša, je pre ňu tou najlepšouodmenou.

24SLOVENSKÉDOTYKYMESTO VZDELANOSTIV roku 1946 bola z Vysokej školy technickejv Bratislave vyčlenená fakulta poľnohospodárskehoa lesného inžinierstva a prenesená do Košíc, z ktorejvznikla samostatná Vysoká škola poľnohospodárskaa lesnícka. Nemala však dlhé trvanie. V roku 1952Pašiové hryv rakúskom KirchschlaguDolnorakúska krajina, nazvaná poetickýmoznačením tamojších vidiečanov „bucklige Welt“(hrbatý svet), vyvoláva v mojich spomienkach,rovnako ako u desiatok mojich niekdajšíchvysokoškolských spolužiakov, vzácnu súvislosťs obdobím spásonosných útekov za slobodou doemigrácie, kde mohli komunizmom prenasledovaníobčania, zvlášť intelektuáli a študenti umeleckýchškôl, nájsť skromnú alebo aspoň prechodnúvyhliadku na obživu či existenciu.To by si mohli uvedomiť tiež dnešní návštevníciKirchschlagu, nenápadnej rakúskej hornatejsedliackej dedinky, ktorá nemala nikdy žiadnyhistorický význam, keby sa nestala v minulosti,presnejšie niekedy v päťdesiatych rokoch minuléhostoročia, útočiskom pre režimom prenasledovanýchmoravských a slovenských vysokoškolákov, ktorí tudočasne našli útočisko pred svojím prenasledovanímv pôvodnej vlasti – Československej republike.Súčasné mladšie univerzitné generácie by si tomali pripomínať tak, ako to prežívali študentibrnianskych a bratislavských vysokých škôl, keďich bezohľadný režim vylúčil z riadneho štúdiaa prikázal im len manuálne práce v baniach alebosa lesnícka fakulta presťahovala do Zvolena, abysa stala základom tamojšej novozniknutej Vysokejškoly lesníckej a drevárskej. Nasledujúci rok sapoľnohospodárska fakulta presťahovala do Nitry, kdevznikla samostatná Vysoká škola poľnohospodárska.A čo bolo predtým?I keď sa predvojnové Košice javili ako opomínanémesto, nedá sa to tak celkom povedať. Mesto bolo užv stredoveku významným remeselníckym a obchodnýmcentrom, cez ktoré viedli mnohé obchodné cesty.Rovnako nebolo opomínané ani po stránke kultúrnej.Prvá košickáuniverzitaKošice, ako vieme, nie sú iba priemyselné a administratívne,ale sú tiež kultúrnym centrom východného Slovenska. Dôkazom tohoje množstvo škôl, vrátanie škôl vysokých, z ktorých najznámejšia jeuniverzita, nesúca meno Pavla Jozefa Šafárika. Vznikla roku 1953,vedľa nej je tu Vysoká škola technická, založená roku 1952, Vysokáškola veterinárna, založená roku 1968, Vysoká škola letecká. Spoločnýmmenovateľom týchto vysokých škôl je, že vznikli v povojnovom období,keď mesto zažilo nebývalý rozmach. Vznikla nová výstavba, novépriemyselné závody a kedysi päťdesiattisícové provinčné mesto sazmenilo na nepoznanie. Nastal tiež rozvoj kultúrny, vrátanie vzniku škôl.Neodpustím si ale otázku: Boli spomenuté vysoké školy prvé a jediné,ktoré vznikli v meste?V 19. storočí tu vznikli mnohé závody a významne sarozvíjalo i školstvo. V roku 1872 tu vznikla Vysokáškola poľnohospodárska, druhá najstaršia vysoká školatechnického smeru na Slovensku po Banskej a lesníckejakadémii v Banskej Štiavnici. No nemala tiež prílišv hutiach. Vtedy týchto ľudí prijímalo Rakúsko akoprostredníkov umeleckých kruhov, ktoré nám bolinielen teoreticky veľmi blízke.Došlo k zblíženiu a spolupráci rakúskych kultúrnycha umeleckých kruhov s našimi emigrovanýmištudentmi, ktorým bolo umožnené, že sa mohli natamojšom kultúrnom dianí rôzne podieľať. Myšlienkyslobodnej tvorivej činnostiv nás prebúdzal a upevňovalnáš nezabudnuteľnýpriateľ a kolega IvanMedek, vtedy už skúsenýa „zavedený“ emigrant,obľúbený rozhlasovýreportér a dôveryhodnýkomentátor Slobodnej Európy. Naša verejnosť si hodobre pamätá z funkcie rozhlasového reportéra, alei z neskorších funkcií na Pražskom hrade, z rokov,keď bol sekretárom a dôverným poradcom bývaléhoprezidenta Václava Havla.Ivan Medek bol v zahraničí nielen osobitýmradcom, ale i oddaným praktickým pomocníkomsvojich krajanov, ktorý dohadoval nielen kontaktya pracovné podmienky, ale i kultúrne. Na Ivanadlhé trvanie – po vzniku Československej republikyzanikla. Vyučovacím jazykom bola maďarčina.Vráťme sa ale k univerzite. Bola tiež Šafárikovauniverzita, niekedy v žargóne nazývaná východoslovenská,prvá na území mesta? Nebude žiadnymtajomstvom, keď poviem, že nebola. Prvú univerzituv Košiciach založil v roku 1654 biskup Benedikt Kisdy.Pravdou je, že univerzita nikdy nedosiahla takývýznam ako jej staršia sestra, trnavská univerzita,a stále bola v jej tieni. Zatiaľ čo univerzita v Trnavemala postupne všetky štyri fakulty, ktoré vtedy nauniverzitách jestvovali, filozofickú, teologickú, právoa medicínu, košická univerzita mala iba jednu fakultupráva a filozofie. Zatiaľ čo na trnavskej univerziteboli študenti a profesori prevažne Slováci, na košickejpôsobili aj Rusíni, Maďari a v menšej miere Nemcia Poliaci. Preto zákonite, do slovenského kultúrnehoživota, na rozdiel od trnavskej univerzity, nijakovýrazne nezasiahla. Hoci v roku 1806 stratila štatútuniverzity, zostala vysokou školou, kde sa študovalipráva, akousi akadémiou s právom udeľovať vedeckéhodnosti. Zrušená bola až v roku 1921. Vtedyuž existovala právnická fakulta na novovzniknutejUniverzite Komenského v Bratislave. Zrušená bolaako maďarská škola. Vyučovacím jazykom tu v časevzniku, rovnako ako na všetkých vysokých školách vovtedajších Uhrách, bola latina. Za panovania cisáraJozefa II. ju vystriedala nemčina, ktorá bola zasneskôr vystriedaná maďarčinou. Jeden primát sa jejale uprieť nedá. Bola najdlhšie fungujúcou vysokouškolou v histórii Slovenska. Spočiatku fungovala akouniverzita, neskôr ako akadémia, nepretržite všakvyše dve a pol storočia – presne 267 rokov.Vladimír KasjaněnkoMedka sme intenzívne mysleli vo chvíľach, keďv polovici júna viedenský kardinál ChristophSchönborn zahajoval v dedinke Kirchschlaguprvý ročník profesionálnych Pašiových hier.S nápadom prišli a prvýkrát ochotnícky realizovaličeskoslovenskí študenti vyhnaní po februárovejrevolúcii v roku 1948 ako nepriatelia ľudovodemokratickéhozriadenia z našich vysokých škôl.V Kirchschlagu sa českým, slovenským a rakúskymochotníkom vtedy podarilo pripraviť také dôstojnéa kvalitné amatérske predstavenie, že jeho scenárv profesionálnej réžii Jiřího Vitulu mohla prevziaťdo svojho programu v Rakúsku a okolitých krajináchtiež Intervízia. Českí a slovenskí vysokoškoláci sav ďalších rokoch rozbehli za svojimi profesionálnymiexistenciami po celom svete. V súčasnýchgeneráciách v Kirchschlagu zostala po nich lenmatná spomienka.Divadelný Kirchschlag s povestnými pašiovýmihrami však žije. Profesionalizoval sa pod vedenímManfreda Wabu, šéfa podobného zariadeniav horskom areáli St. Margarethen a v konkurenciiso známym medzinárodným strediskomOberammergau.Pašiové hry v Kirchschlagu sa konali až do poloviceoktóbra v 16 pôvodných inscenáciách. Profesionálnenaštudovanie disponuje viac než 500 účinkujúcimia prírodné hľadisko pojme viac ako 20 000 divákov.Jiří Vitula

LOĎ HYPERBOREASLOVENSKÉDOTYKY 25Na rieke Váh v Trenčíne sa nazačiatku októbra udomácniladrevená starogrécka bojováveslica, ktorú tento rok vybudovaliv moravskom Přerove. Na krstejej dali meno Hyperborea, vpreklade Zem severného vetra.Napodobneninu plavidla z roku500 pred naším letopočtom si dalazhotoviť skupina historickéhošermu Blúdni rytieri. Bude slúžiťako ďalšia atrakcia mesta. Pokiaľvydrží pekné počasie, ešte tentorok chcú Blúdni rytieri organizovaťna lodi náučné plavby po Váhu,potom loď zazimujú a pripravia naďalšiu sezónu.Loď váži tri tony, dlhá je 17 metrov, široká3,2 metra. Plachta má rozmer 40 štvorcovýchmetrov, poháňa ju dvadsať veslárov. „Bola tovojnová loď, veslári boli zároveň vojaci, tedažiadni otroci. Jej hlavnou zbraňou bola rýchlosťa ovládateľnosť,” uviedol Jaroslav Matejkaz Blúdnych rytierov. Rytieri majú podľa jehoslov v pláne s loďou splaviť aj Dunaj.Podobná loď podľa všetkého na územíTrenčína nikdy nebola. „U nás bola Jantárovácesta, známa obchodná cesta, už v antike- a tak sme si povedali, prečo nie starogréckuveslicu, ktorá by bola nielen znakomnámorníctva a obchodovania, ale aj spojnicepre celú Európu,“ povedal k dôvodom stavbylode Jaroslav Matejka. „Je to ten najlepšípozdrav pánu Zamarovskému, ktorý sa nanás pozerá z Olympu,” povedal pri krstelode Július Bruna z Klubu priateľov VojtechaZamarovského. Zosnulý spisovateľ a čestnýčlen Helénskej republiky bol rodák z Trenčína.(si)Loď zhotovil Radim Zapletal, ktorý už vyrobiltridsiatku plavidiel, aj pre Hollywood. Zapletaldal záruku na desať rokov, avšak hovorí, žepri správnej starostlivosti drevená loď vydržíomnoho dlhšie. Podobná loď sa nezachovala,niekoľko replík postavili v Grécku. Pri stavbeHyperborey vychádzali z rôznych rytína malieb, aj z popisov historikov a vojenskýchstratégov.PozdravZamarovskému

26SLOVENSKÉDOTYKYPETER „ŠARKAN“ NOVÁKAké je to vrátiť sa späť na pódium?Doteraz som mal pocit, či si ma nemýlišs niekým, kto žil v zahraničí, odvykol som sidávať rozhovory. My sme vlastne nikdy úplneneskončili, vždy sa podarili aspoň jeden-dvakoncerty za rok, odkedy sme nehrali naplno,čo bolo posledný raz v roku 2003. ZdenkaPredná však kapelu dodnes používa, takžehoci došlo k personálnym zmenám, je nás päťplus ja, keďže nehrám na gitare, iba spievam.Z pôvodnej kapely sme štyria, dvaja sú noví.Tešíte sa aj na nové publikum? Topredchádzajúce zrejme kapele už odrástlo.Keď sme pred rokom hrali na dvochfestivaloch už aj s novými členmi, uvedomil somsi, ako dobre, že do kapely prišiel nový vietor.Keď sme pribrali bubeníka a klávesáka, povedalsom si, že toto je dobrá zostava. Začali smehrať a zatiaľ veľmi neriešime, čo ďalej. RobímeBest of–ku, z každej platne budú na nej trinajlepšie veci, pridáme dve-tri nové a uvidíme.Čo ťa vtedy prinútilo skončiť sospievaním a dať si prestávku?Vlastne ani neviem. Akosi to postupne všetkoochablo. Začali sme hrať na firemných akciách,bolo ich čoraz viac... Nehovorím, že to bolozlé. Len my sme neboli kapela, ktorá malavšeľudové hity a na týchto akciách sme sa vždypotrebovali do toho oprieť. Prišlo mi divné, keďsme sa časom začali dohadovať, že sa musímeslušnejšie obliecť, lebo hráme pre tých a tých.Niektoré kapely hrajú dlho a zdá sa mi, že súdobré a u niektorých si hovorím, že sme taktoneskončili my. Vidím prešedivelých chalanov,ktorí chodia v kapsáčoch s veľkými pupkamia hrajú dookola to isté, z roka na rok vydávajúnové a nové blbosti. Bol by to už len džob,práca ako každá iná. Pre mňa to bolo zábavnéobdobie. Teraz prichádza znova, stretávamesa v skúšobni, bavíme sa, rehoceme, chalani siriešia zárobkové aktivity so Zdenkou, lebo tá jekomerčne na tom inak. My si potom znova spoluzabúchame, užívame si kapelový život.toho v Čechách po kluboch pochodili dosť.Vo väčších mestách, ako v Prahe, bolo okolonás veľa Slovákov. Na koncert prišla vždykopa ľudí, keďže tam žijú samí východniari.V malých mestách, keď sa domáci dozvedeli,že je klubová akcia a hrá tam kapela, hoci junepoznajú, prídu sa na ňu pozrieť. Ako do kina.Je to film, ktorý nevideli, pozrú si ho a urobianázor. Keď je to zlé, už nás nezavolajú.A volali vás?Raz sme robili koncert, ľudia len sedeli, potomzatlieskali, nič z nich nešlo, ale chlapík námhneď po skončení koncertu zarezervoval ďalšítermín a o tri mesiace to dopadlo úplne inak.Kde to bolo?Práve to je na tom, že to bolo v takýchzvláštnych dedinkách. Pobehali sme celýReakcie ľudí na meno Šarkan bývajú rôzne: aha, ten moderátor?Veď to je ten spevák, nie? Jasné, že je to manažér?! Robí tohonaozaj veľa. Šarkana dlho poznali ľudia len ako moderátorarádia pre mladých. Odkedy sa v roku 1997 prvýkrát ukázal svojimfanúšikom „naživo“, keď vystúpil so svojou kapelou, v ktorejspieva, jeho popularita prudko narástla. Jeho „Žena z lesoparku“slávila veľké úspechy hlavne na začiatku milénia. Okrem inéhorobili v Prahe predskokana írskym Cranberries. Mali úspešné albumyaj hity a zrazu prišiel koniec. Šarkan sa stiahol do úzadia, jehomeno sa v médiách spájalo len so Zdenkou Prednou, s ktorou istýčas žil a dodnes jej robí manažéra, a jeho kapela sa tiež kamsivyparila. O to viac sa fanúšikovia potešili, keď skupina znova začalakoncertovať. Hovorili sme o tom, čo všetkodnes Šarkan robí, čo od návratu na pódiáočakáva a prečo sa teší najmä na koncertyv malých českých kluboch.ruhý dychZuzana KostelnikováV šoubiznise sa pohybuješ dlho, je ťa ajvidieť, si aj v zákulisí. Ktorá jeho strana ťanajviac baví?Teraz musím zaklopať, lebo je kríza, trebabyť spokojný, keď je veľa práce. Je dosťmoderovacích akcií, aj dosť agentúrnejčinnosti, ktorej sa venujem, a ešte sa mi dotoho vošla kapela, takže mám pocit, že je tohoveľa. Ale v zásade je to zaujímavé z každejstrany.Je to možno tým, že je na Slovensku malýpriestor, hoci sa tvári ako veľmi veľký?Asi áno. Rok sme koncertovali a zahrali sme siúplne všade. Chvíľu sme mali obdobie, že smeveľa hrali v Čechách. Nehovorím, že sme tamprerazili, ale celkom sme sa chytali na klubovejscéne. Na pomery slovenskej kapely sme

PETER „ŠARKAN“ NOVÁKSLOVENSKÉDOTYKY 27ostravský kraj a potom sme išli do južnýchČiech. Táto konkrétna dedinka bola kdesiv Jeseníkoch, bolo tam päť domov, ale keďbola v kulturáku v sobotu akcia, prišlo tamdve-tritisíc ľudí. Zbehli sa tam ľudia zo všetkýchdedín z okolia. Na Slovensku je niečo podobnév Hruštíne na Orave. Keď urobíme koncertv Dolnom Kubíne, príde tam 55 ľudí. Ale keďje koncert v Hruštíne, ktorý je 10 km odtiaľ,príde 1200 ľudí, z nich je 500 z Dolného Kubína.Dúfam, že sa k tomu vrátime, hlavne v Čecháchsa nám páčilo takto koncertovať.Kedy budeš pripravený vyštartovať našnúru tak ako kedysi?Bude to iné, keď už budeme mať v rukáchBest of-ku. Trochu sa to posúva, už mala vyjsť,ale ešte nie je pomiešaná, aj keď nahranáuž je. Dáme to dokopy, dotočíme klip, mámetam dve pesničky, ktoré by sa mohli páčiť akosingle a dúfam, že prerazíme aj cez internetovékanály a rádiá a možno aj do Česka. To by bolozaujímavé.Prečo nie, v Česku sa slovenské kapelypáčia.Aj keď, oni majú radšej všetkých tých PetrovNagyov a No Name, Haberov, skôr popík.Na jednej strane majú Česi kapely, ktorésú fantastické a sú už oveľa ďalej, ale ichpriemerný vkus, nič v zlom, je oveľa horší. Takako majú oveľa lepšie priemerné reštaurácieako u nás, v hudbe, mám pocit, je to inak.Myslím si, že hudba je univerzálny jazyk.Hovorilo sa, že kopírovanie zabíja hudbu, jahovorím, že kopírovanie zabíja iba zlú hudbu.O „Žene v lesoparku“ sa začalo hovoriťnajmä po tom, čo ste robili predskokanana koncertoch IMT Smile. Keď táto kapelazačínala, paradoxne oni robili predskokanovvám. Aký to bol pocit byť znova spolu najavisku, aj keď v opačnom poradí?Je to zábavné. Napriek tomu, že veľaľudí má s nimi komunikačný problém kvôlizvláštnym povahám, ktoré sú v skupine, musímpovedať, že my sme s nimi vždy vychádzalidobre. Párkrát sme si veci povedali narovinu a hoci sme obaja s Ivanom Táslerommárnomyseľní, dodnes máme korektný vzťah. Ajna koncertoch boli dobrí, o všetko sa postarali,od šatní cez technické veci. Všetko sa zbehloveľmi rýchlo, volali sme si kvôli úplne inej veci,zavolal mi Miro Tásler kvôli festivalu v Prešove.Keďže on je veľmi pragmatický a rýchly, za 20minút bolo všetko dohodnuté. Som rád, že smespolu, kedysi nám robili predskokanov aj Paraalebo Peha, a kde sú dnes.Aký máš pocit sám so seba, že si sa na toznova dal?Už to neberiem tak vážne ako kedysi. Alezase, keď sa dnes dohodneme na termíneskúšky, prídu všetci a načas, vtedy bolikadejaké rokenrolové výhovorky. Už je to inéaj v tom, že neprídeme mestskou hromadnoudopravou, ale autami, fakt poctivo odohrámeskúšku a tým, že je menej koncertov a priestorna javisku už poznáme, tak si to viac užijeme.Vbehneme na javisko, natlačíme do toho čonajviac. Tých pár firemných akcií, na ktoré náspozvali, sme poodmietali presne kvôli tomu,že sme si povedali – hrajme radšej v kluboch,na festivaloch, ak z toho máme mať zážitok,nech to nie je o tom, aby som celý koncertrozmýšľal, či sa to sem vôbec hodí a či nehrámehlasno a kedy budeme venovať pesničku Jožovi,ktorý mal niečo...Ale moderovanie takýchto akcií ťa,napriek tomu, ešte neunavilo?To nie. Je to práca ako každá iná, predavačka,baník, prostitútka... Niekto to robiť musía každý robí, čo vie. Dostaneš scenár a podľatoho ideš. Nemám s tým problém, baví mato, snáď som sa to za tie roky aj naučil. Je topráca. S kapelou je to zase ako keď niekto rádchytá ryby a hoci si už môže dovoliť drahšieudice ako voľakedy, baví ho to rovnako.Hudba ťa nemôže opustiť. Som rád, že sanám celkom darí, tak si to užívame.Keď som ti volala, bol si zarazený,že chcem rozhovor s tebou a nieso Zdenkou Prednou, ktorej robíšmanažéra. Ešte si si na to nezvykol?Moje číslo je na Zdenkinej stránke akokontakt. Mal som chvíľu dva telefóny, alepo čase to už bola hlúposť. Lenže prvé dvaroky po SuperStar boli ťažké. Teraz je to užzriedkavé, ale ešte občas sa stane, že volánejaký otecko, že: „Dobrý, dajte mi Zdenkuk telefónu!“ A keď poviem, že nedám, tak sarozčuľuje, že veď má na stránke číslo a jehodcéra s ňou chce hovoriť. Vyvolávaliaj o polnoci opití, ale to už ustalo.Takže, ak niekto volá z neznámehočísla a niečo chce, tak si automatickymyslím, že mňa moderovať a juspievať. Ale so mnou rozhovor?(smiech)Ešte reaguješ na svojuprezývku?Dostal somju v čase,keď sompracovalv rádiua keď maliprezývkuúplne všetci.Nepredstavovalisme sa menami,ale ako Truhlík,Mravec, Dalila,Šarkan... Akprezývku nemáš,tak ti ju pricapia. Šarkana som zobral, vravelsom si, že je to lepšie ako Truhlík.Ale fakt, že ty sám si sa už posunul niekdeinde, sa odrazí aj na nových pesničkách?A vieš, že ani nie... Dve nové veci sú zvukovopodobné tým starším, možno sú viac funky.Možno je iný môj prístup, nerobím si z tohoťažkú hlavu. Pred tým sme museli každé dvaroky vydať platňu a čokoľvek sme v skúšobnivymysleli, tak sme to tam dali, lebo sa námto zdalo dobré. Teraz máme vymyslených veľapesničiek, ale nemáme potrebu ich tam dávať.Radšej si povieme, že dáme dve-tri, ale faktdobré, aby sme si za tým stáli. Nechcel by somraz púšťať niekomu CD-čko s tým, že tieto štyripesničky radšej preskočíme...Čo očakávaš od svojho návratu na pódiá?Nemám veľké očakávania. Skôr je veľmi milé,keď niekto zavolá a pozve nás na festival.I novinári sa začínajú sami ozývať. Možno aninaši fanúšikovia nie sú až takí starí, aby z časuna čas zdvihli zadok a prišlina náš koncert.

SLOVENSKÉ28 DOTYKYLÝDIA ASASASIROTOVÁLýdia Sirotová zažila viacero pôrodov – vlastné i pôrody iných mamičiek.Lýdia však nie je gynekologička, pôrodná asistentka ani zdravotnásestra, ale dula. Špeciálne vyškolená žena, ktorej úlohou je previesťinú ženu tehotenstvom, ale najmä pôrodom.Dulapri pôrodeZuzana LajdováV minulosti ženu pri pôrode sprevádzali blízkeženy – mama, sestra – a ten pocit ženskej súdržnostia pochopenia jej dodával odvahu rodiť. Dnes súbudúce mamy odkázané viac-menej na seba: áno,na internete sa dajú nájsť stovky informácií, alenajmä príbehy, v ktorých ženy opisujú svoju nedobrúskúsenosť s pôrodmi. Sú i desiatky výborných kního tehotenstve a pôrode, ale ide zväčša o anglicképreklady, ktoré opisujú zahraničnú prax – neskúsenážena môže byť nepríjemne zaskočená našou realitou.A nemocnica? Budúca mama príde do prostredia,v ktorom nikoho nepozná, veľa ľudí sa o ňu síceperfektne stará z medicínskeho hľadiska, ale ľudskýkontakt je povrchný – na iný, samozrejme, zdravotnícinemajú čas...Strach je zbytočný„Podobné zážitky som mala aj ja pri pôrode prvejdcéry pred deviatimi rokmi,“ spomína Lýdia Sirotována to, ako sa v pôrodnici cítila zredukovaná len natelo, nikto sa jej neopýtal, ako sa cíti... Medzi prvýmpôrodom a narodením druhej dcérky si plánovalaLýdia, inak inžinierka ekonómie, rozšíriť vzdelaniea stať sa pôrodnou asistentkou. Lenže to by znamenalozapojiť sa do systému, ktorý sa jej neveľmi páčil– preto keď natrafila na informácie o Českej asociáciidúl, zrazu všetko do seba zapadlo. Absolvovalakurz a stala sa certifikovanou dulou. Ženou,ktorej úlohou je stáť pri rodičke a dodávaťjej pocit istoty, bezpečia a podpory počasdlhých hodín, keď sa vlastneešte nič dramatickénedeje. Budúcemamičky si stálečastejšieprizývajú k pôrodu sprevádzajúcu osobu, zvyčajnepartnera. Ten sa však často cíti bezmocný a svojstrach prenáša na partnerku. „Som presvedčenáo veľkej vnútornej sile žien a ich prirodzenej schopnostiporodiť dieťa, len im pomáham znovu tov sebe objaviť. Nech sa počas pôrodu deje čokoľvek,ako dula sa snažím na ženu pôsobiť upokojujúco– nakoniec, nemohla by som to robiť, keby som neverila,že žena pôrod zvládne aj bez mojej pomoci,“hovorí Lýdia Sirotová. „Necitlivé okríknutie alebopocit opustenosti pri pôrode sa žene vryje do pamätirovnako, ako v nej celý život zostanú milé slováčloveka, ktorý ju láskyplne počas pôrodu povzbudzoval,“hovorí Lýdia.DôverníčkaLýdia Sirotová je jednou zo štyroch certifikovanýchdúl u nás, ale v združení slovenských dúl sa ichasi tridsať zacvičuje a ďalšie pribúdajú. Každázáujemkyňa musí totiž prejsť výcvikom, počasktorého získa znalosti o priebehu pôrodu a tehotenstva,psychickej podpore, ale aj metódach odbúravaniabolesti. Ak sa budúca mamička rozhodne využiťpomoc takto vyškolenej ženy, môže si tú svoju nájsťna internetovej stránke slovenských dúl (duly.sk).„Pri každom mene je akési predstavenie, aby si mohlatehulka vybrať takú, ktorá by jej sadlaaj po ľudskej stránke. Keďže podstatoujej práce je vzťah založenýna podpore a dôvere, hrá temperamenta osobnostné ladenieveľkú rolu,“ hovorí Lýdia Sirotová.Pred pôrodom by mali absolvovaťnajmenej jedno stretnutie, naktorom sa vyjasnia požiadavkymamičky a možnosti duly. Tá ženesíce poskytne všetky potrebnéinformácie o alternatívach pripôrode, ale rozhodnutie jena nej samotnej.„Vyznávamsícefilozofiu prirodzeného pôrodu, ale nevnucujem južene, ktorá sa cíti bezpečne len pri medicínskompôrode s epidurálom. Ženu, ktorá si priala pôrodčo najprirodzenejší, sa snažím rôznymi spôsobmipodporovať v jej rozhodnutí,“ vysvetľuje L. Sirotová.Pred pôrodom je tiež dula dôverníčkou, na ktorú sažena – budúca mamička môže kedykoľvek obrátiťs hocijakými otázkami a často sa vytvorí blízky vzťah.Lýdia Sirotová navyše pre svoje tehulky organizuje ajkurzy spojené s orientálnym tancom, počas ktorých saženy môžu podeliť o skúsenosti s tehotenstvom.Stále v pohotovostiPred pôrodom žena a dula spíšu kontrakt, akúsidohodu o tom, že bude dva týždne pred termínompôrodu k dispozícii na telefóne, keby dačo... LýdiaSirotová sa smeje, ako neraz aj spáva s mobilom priuchu. Sprevádzať tehotnú ženu však pre ňu znamenáaj zabezpečiť starostlivosť o dve vlastné deti – v tomjej zvyčajne pomáha babička alebo manžel. Rodiacažena totiž nemôže mať pocit, že dula sa ponáhľa, pretotreba rýchlo odrodiť. Cena za službu duly pri pôrodesa na Slovensku rôzni – zvyčajne ide o dve až päťtisíckorún. Bez ohľadu na to, či žena porodí za hodinu,alebo pätnásť. Celý ten čas je pri nej, neodbehnepreč ani na hodinu, reaguje aj na to, čo hovorí telom,je akýmsi tlmočníkom medzi ňou a lekármi – vždy jevšak na strane ženy. Apropo, pôrodníci. Sú takí, čona duly pozerajú ako na veľkú pomoc, lebo vidia, žeženy s takou sprievodkyňou rodia akosi ľahšie, a že tovlastne odbremeňuje sestričky, ale aj takí, ktorí ichna svoje oddelenie nepustia... Dula nie je zdravotník,ona vlastne len dopĺňa starostlivosť pôrodníkov.Najčastejšie môžu budúce mamičky stretnúť dulyna pôrodníckom oddelení bratislavskej Ružinovskejnemocnice či v kežmarskej pôrodnici – v oboch zariadeniachsú už aj výcvikové pracoviská pre ne. Popôrode zostávajú matka a dula ešte v kontakte, ak bynová mamička potrebovala poradiť. Lýdia Sirotovávie, že každá žena sa po pôrode zmení – je to veľkápremena na tele aj na duši. „Pri ňom totiž odhodívšetky spoločenské masky, nekontroluje sa a sústredísa na jedinú úlohu – priviesť na svet dieťatko. Má vtedyzvláštny výraz v tvári, akoby sa dotkla iných sfér.Pri pôrode, ak sa mu naozaj odovzdá, je žena krásnaa silná,“ vraví Lýdia Sirotová.SNÍMKY: ARCHÍV

SPOMIENKY SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍSLOVENSKÉDOTYKY 29Za jednu z najúspešnejších slovenských pôvodných kníh vlaňajšiehoroka bola označená kniha Jána Roznera Sedem dní do pohrebu.Prekladateľ, novinár a kultúrny publicista (narodený v roku1922 v Bratislave – zomrel v roku 2006 v Mníchove) v nej rekapitulovalsvoje manželstvo s prekladateľkou a literátkou Zorou Jesenskou(1909-1972). Knihu sme priblížili v komentovanom úryvkuv literárnej prílohe Slovenských dotykov v novembri 2009. ZnovuobjavenieJána Roznera vyvolalo záujem o jeho ďalšie texty,ktoré jeho druhá manželka Sláva Roznerová z jeho pozostalostivybrala, zostavila a pripravila na knižné vydanie opäť v Marenčinovomvydavateľstve PT. V pätnástich drobných kapitolkách evokujesvoje spomienky na rodičov, známych a niektoré historickéudalosti. Časovo sú rámcované do rokov druhej svetovej vojny, ajkeď v mnohých prípadoch presahujú do minulosti, či do neskoršiehoobdobia.Práve v rokoch druhej svetovej vojny prežil syn sudetskej Nemkya moravského Žida, ako sám píše svoje „ľahkovážne, veseléa bohémske a naozaj mladistvé roky, prežil päť rokov v stálomstrachu a stálej neistote“, keď pravidelne prispieval do Elánu,zostavil dokonca jeho nemecké číslo, do Národných novín a prekladal.Viackrát sa na stránkach knihy objavuje meno JozefaŠtefánika, redaktora kultúrnej rubriky Slováka, o ktorom píše, že„bol jeho najlepším priateľom, napodiv naše priateľstvo trvalolen od začiatku roku 1939 do prvých povojnových dní tohto mesta,do apríla 1945“. Nikde sa nedozvedáme, čo bolo príčinou koncatohto priateľstva, ktoré mu veľmi pomáhalo existenčne prežiťroky vojny. Žurnalistika bola Jánovi Roznerovi blízka od detstva,lebo jeho otec bol novinárom v Slovenskom denníku a písal aj prePrager Presse. Často syn sprevádzal otca na jeho cestách a malmožnosť tak poznať veľa ľudí a miest v Československu. Roznerešte dodáva, že boli to kádrové dôvody, ktoré viedli v roku 1953k jeho odchodu z redakcie Pravdy, ale šéfredaktor Rudolf Zajac,ktorý ho na hodinu vyhodil, si na to nespomenul, keď sa sám ocitolv podobnej situácii za normalizácie. Krátky čas pôsobil Rozneraj ako dramaturg v činohre Slovenského národného divadla. Ajkeď od mladosti písal divadelné kritiky, dôvodom, pre ktorý prijaltúto funkciu, bolo naliehanie manželky Zory Jesenskej, aby jejrodičia videli, „že nie som nejaký otrepač a povaľač a bohém“.Na želanie otca bol autor so svojím bratom vychovávaný akoSlovák, v závere vojny sa dostal ako miešanec na dva mesiacedo zberného tábora v Seredi a po vojne mu ako synovi nemeckejmatky hrozil odsun. Stojí za to pripomenúť si, koľko sa v rokochvojny, ale to sa opakovalo aj potom neskôr, na Slovensku udávalo.Rozner píše o tom, ako dostali nový byt, pretože bola uvoľnená priministerstve obrany budova, v ktorej predtým bývali. „Aj v tomtodome nás niekto udal - inak v prvom prípade to bol niekto oproti,keď sa matka po mesiaci vrátila a zašla do mliekárne, rozprávalajej majiteľka, inak tuhá Nemka, že sa vtedy istý pán chválil, ženás telefonicky udal a že sa díval z obloka, ako po nás prišli a akonás odvádzajú, a tu nás udal domovník, ktorý pár dní po frontezdúchol ako gáfor. Udávanie bolo vtedy vysokou občianskoupovinnosťou a nebol to posledný režim, za ktorého sa udávaniepokladalo za výraz vlastenectva.“Aj keď v žiadnom prípade neadoruje režim slovenského štátu,ktorý bol taký krutý k Židom, poukazuje na prípady, ako režimubola cudzia totalitná kontrola kultúry. Vo svojich spomienkach preseba samého píše, lebo vtedy neuvažoval o ich vydaní, že „tenrežim slovenského štátu nebol vždy tak zlý ako som ho odsudzoval“.K tomuto poznaniu ho priviedli vlastné skúsenosti z normalizácie,o ktorých sa zmieňuje v knihe Sedem dní do pohrebu. Možnopre niekoho nebude Noc po fronte takým zaujímavým čítaním,ako predchádzajúca spomienková próza, ale literárne ma viacejoslovila a dokázala evokovať čas, keď sa lámali svety.Vojtech ČelkoJán RoznerNoc po fronteúryvok... raz si ma doobeda zavolal veliteľ, párminút sa so mnou rozprával, bol to bývalýviedenský taxikár, vedel som o ňom, že sa rádstavia do pózy intelektuálneho cynika, položilmi pár otázok, odpovedal som mu na ne tak,ako to chcel počuť, nato prikázal vystaviťmne a bratovi pasíršajn domov, prepustil maaj s bratom, mohli sme sa spakovať, kebyna ceste domov prešli vlakom dve kontrolygardistov, mali sme tentoraz dokonca extrapasíršajn,nemecký, s ríšskymi pečiatkami,zase som sa vrátil na to svoje rozhranie, kdebolo moje miesto, lebo aj v tom tábore somsa díval nie síce z chodníka, ale obďaleč táborovéhonástupišťa, ako SS – v tábore bol vtedyoddiel flámskych Volksdeutsche – nakladáŽidov na vagóny, ako nariekajú a horekujú odseba odtrhnuté rodiny, ako tí flámski Nemciv uniformách museli niektorých hodiť dovagóna, pozoroval som ten zhon, poháňaniea pobehúvanie flámskych SS-manov, stisk,paniku Židov, tak ako som kedysi pozorovalmanifestujúce a demonštrujúce zástupy,počúval som nemecký vresk a židovskénáreky, tak ako kedysi v Bratislave som sa ajtu zobďaleč díval na Dejiny, aj toto patrilok Dejinám, tak ako mnohé iné, na čo som sav Bratislave díval zo svojej manzardky aleboz chodníka v centre mesta, moje miesto bolona rozhraní a kedykoľvek som sa chcel zaradiť,byť niekým, kráčať s inými, nebol somsám sebou, zradil som seba, ale to som vtedyešte nevedel, vtedy by som bol dal neviem čoza to, aby som nemusel byť ustavične len natom svojom stanovišti, na rozhraní.Aspoň to je moja jediná útecha, že som sinadobudol istú čujnosť, ten, kto žije na rozhraní,musí byť v strehu a obzerať sa na všetkystrany, ten, kto ide so zástupom, nemôževnímať veľa, len sa obzerá na tých najbližšíchokolo seba a stará sa, aby bol vo všetkom akooni, aby držal krok, nepredbiehal, nezaostával,neodlišoval sa priveľmi výzorom, neupozorňovalna seba, aby nerušil pokojný prúdzástupu, nič okrem svojho zástupu vlastnenevidí, ja som sa díval na nakladaných Židova nakladajúcich nemeckých vojakov, ani pretých to nebolo flákanie, ono vôbec, keď sadnes povie, za Slovenského štátu zlikvidovaliŽidov, nasadili do vlakov a tým bola vec zoslovenskej strany vybavená, lenže to vôbecnebola prostá administratívna akcia, ale tobola pre režim riadna fuška, permanentnápäťročná operácia, pracovali na nej celéúrady, inštitúcie, stovky ľudí, tisíce udavačov,Úrad propagandy vydával dvojtýždennešpeciálne noviny vylepované na uliciach,v úradoch a podnikoch, z ich strán sa nachodcov dívali odporné tváre s veľkými krivýminosmi, každé dva týždne zásobovali chodcovna uliciach, zamestnancov v úradocha v podnikoch informáciami o hrôzach, ktoréŽidia spáchali od ukrižovania Krista a eštepredtým, vždy a všade ich nenávideli všetkynárody, spôsobili všetko utrpenie ľudstva.

30SLOVENSKÉDOTYKYVAŠA KRÍŽOVKATentoraz je v tajničke citát neznámeho autora. Riešenie pošlite dopolovice novembra 2010 na adresu: SLOVENSKÉ DOTYKY, Salmovská 11,120 00 Praha 2, alebo e-mailom na adresu dotyky@czsk.net. Traja vylosovaníriešitelia dostanú od redakcie jednu z nových kníh z produkcieSlovensko-českého klubu.Tajnička v júlovom a augustovom dvojčísle ukrývala citát spisovateľaOscara Wildea „Manželstvo je prechod od slova chcieť k slovumusieť”. Knihy vyhrávajú: Michal Sabó, Písek, Katarína Gasnárková,Brno a Lukáš Corn, Říčany u Prahy.Srdečne blahoželáme!

DOTYKYPREDPLAŤTE SI...SLOVENSKÉDOTYKY 31Herci a televízne inscenáciePo toľkej kritike začala verejnoprospešná Česká televízia v posledných mesiacochobčas vysielať aj programy v slovenskom jazyku. Od konca augusta smemali dokonca možnosť každý piatok dopoludnia sledovať na ČT 1 päťdielny slovenskýtelevízny seriál pod názvom Straty a nálezy. Ide síce o staršie inscenácie(ešte z roku 1974), ale bez zveličenia možno konštatovať, že diváka každá z nichudržala od začiatku do konca v napätí, a nebola to iba zásluha dobrého scenára(Ján Solovič). Režisér Stanislav Párnický vybral do hlavných úloh jednotlivýchčastí seriálu kvalitných, v tom čase i u českých divákov obľúbených hercov, akobol napríklad Milan Kňažko, Juraj Kukura, Ladislav Chudík, Magda Vášáryová,Silvia Turbová, Hana Meličková, Vlado Müller, Leopold Haverl a ďalší.Dej každej inscenácie je pomerne jednoduchý, ale pritom účinne a nevtieravomorálne pôsobí tým, že odhaľuje to „skryté“ v ľudskom živote. Vari najsympatickejšiaje hlavná postava nosného deja – mladý lekár (M. Kňažko), ktorýsvojim pacientom pomáha riešiť, a veľmi úspešne, ich rodinné problémy. „Pravourukou“ mu je pritom vďaka lekárovmu zásahu už polepšený fičúr J. Kukura.Kto tento „oprášený“ seriál z Bratislavy sledoval, akosi automaticky ho muselporovnávať s televíznymi seriálmi nakrúcanými v súčasnosti a dá mi za pravdu,že tie niekdajšie seriály či sólové dramatizácie boli – jedným slovom – kvalitnejšie.A nepotvrdzujú to iba pamätníci „televíznych pondelkov“.Čím boli teda divácky pôsobivejšie? Predovšetkým tým, že dramaturgoviasiahali po autoroch, ktorí „vedeli písať“. Po druhé – režiséri i herci mali dosťčasu na poctivé naštudovanie textu, vážili si možnosť interpretovať kvalitnýscenár a dali si záležať, aby divákov nesklamali. Vtedy sme sa nestretli s rýchlym„odrecitovaním“ úloh (ako sme dnes tomu svedkami), bola to zreteľnáa zrozumiteľná interpretácia a stopercentná výslovnosť, jednoducho, výbornýherecký výkon. Tam totiž nešlo o čo najrýchlejšie získanie ďalšej úlohy, čiželen o peniaze. Režisér i zvukár boli pozornejší, nemuseli ste – tak ako dnes – priurčitom hercovi (najmä pri herečke) televízor upravovať na vyššiu hlasitosťv snahe zistiť, o čom vlastne hovorí.Isteže, „ideová iskra“ scenárov oných rokov bola, presnejšie, musela byť socialistická,avšak nemožno poprieť, že celý tvorivý tím podieľajúci sa na konečnomvyznení televíznej inscenácie, odvádzal poctivú prácu. I keď sa ČTV už sotvavráti k spomínaným, českými divákmi takým obľúbeným pondelkom, azda bymohla pokračovať v tom, čo nedávno začala. Diváci by iste celkom privítali zoslovenčiny do češtiny nedabované programy. A koniec-koncov, česká verejnoprospešnáTV by týmto iba splatila dlh slovenskej verejnoprospešnej televízii.Na záver ešte poznámka súvisiaca s výkonmi súčasných hercov: Ak vystupujúv rozhlasových či televíznych rozhovoroch, reportážach či iných publicistickýchžánroch, a teda hovoria za seba, uchýlia sa k dialektu. Výnimku pritom tvoriaiba tí starší, poctiví herci, ktorí, žiaľ, pomaly odchádzajú. A potom sa čudujeme,že dnešná mladá generácia neovláda český spisovný jazyk. Od koho, aknie od odborníkov ten predmet vyštudovaných sa to má naučiť? Vari totiž azdajediní hovoria spisovným jazykom. (I noví, ktorí začali – kvôli získaniu popularity– nárečím, rýchlo si od neho po vzore skúsenejších kolegov odvykli. Len kebysa nedopúšťali inej chyby – takmer v každej vyslovenej vete neopakovali slová.Česť výnimkám.)Jolana KolníkovကNa Spojce 968/7, 101 00 Praha 10-Vršovice

SLOVENSKÉDOTYKY32 MILAN LALUHAMilan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch.V tomto roku sa teda dožíva jubilejných osemdesiatich rokov.Študoval u profesora Ľ. Fullu, E. Zmetáka, B. Hoffstädtera a D. Millyhona VŠVU v Bratislave v rokoch 1950-1955. V roku 1957 sa stalzakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu.Výnimočná farebnosť,výnimočné tvaryOd začiatku jeho tvorby bola doménoumaľba a kresba s akcentom na poetickévyjadrenie motívu. Najviac sa zaslúžilo nadviazanie kontinuity s predchádzajúcimmodernistickým vývinom nášho maliarstva(po jeho prerušení v 50. rokoch). Zozačiatku je žánrová kresba a maľba podvplyvom ruskej avantgardy 20. rokov(Malevič), neskôr pod vplyvom členovSkupiny Mikuláša Galandu sa venuje témedomova, a to rovnako zobrazením krajiny,ako aj figurálnym motívom v rôznychvariáciách. V roku 1966 vystavuje naXXXVIII. bienále v Benátkach, kde muudelili Cenu Osvalda Licciniho.Redukuje tradičný námet na jeho tvarovúa farebnú podstatu. Vznikajú poetickéobrazy s použitím kruhov, kruhových častí,štvorcov, obdĺžnikov a trojuholníkov.Krajinu zobrazuje jednoduchoukompozíciou s charakteristickoumonumentalitou. Od všetkých ostatnýchmaliarov sa líši farebnosťou. Používa lenzákladné farby, ale veľa odtieňov červenej.Jeho obrazy sú v zbierkach SNGBratislava, NG Praha, v GMB, v GalériiM. A. Bazovského a najmä v súkromnýchzbierkach na Slovensku, v Taliansku, v Nemecku, v Českejrepublike, v Brazílii (tu vystavoval s veľkým úspechomv Pinacotece s D+Gallery Praha). Uskutočnil asi desať realizáciív architektúre.Za svoju tvorbu obdržal Cenu Cypriána Majerníka. Vystavovalv Prahe, Brne, Bratislave, Mníchove, Londýne, Sao Paule, Paríži,San Marine, Ríme, Neapole, Palerme, Moskve, Leningrade,Budapešti, v Montreale a v mnohých iných mestách na asišesťdesiatich samostatných a okolo stovky kolektívnychvýstavách.Jiřina Divácká