Untitled - Asociácia náhradných rodín

Téma:OtcovstvoZ obsahu: naše RODIČOVSKÉ HENDIKEPY 2, nebola som OTCOVOU PRINCEZNOU 3, v živote je ŠANCA,existuje NÁDEJ, je v čo veriť - rozhovor s Jozefom Pápayom 4-6, SLZY V OČIACH MOJEJ ŽENY 6-7, Modernáspoločnosť - SPOLOČNOSŤ BEZ OTCOV? 8-9, myšlienkové paberky O OTCOVSTVE A PARTNERSTVE10, poviedka Ludvika Aškenazyho 11, MILUJEM TIE CHVÍLE 12-13, Dovoliť či nedovoliť? DILEMYS TELEVÍZOROM 14-15, AKO ĎALEJ V TRANSFORMÁCII, alebo čo potrebuje dieťa v detskom domove?16-17, KEĎ ŠTÁT VYCHOVÁVA DETI, úryvok z knihy Billa Bakera Z BLUDNÉHO KRUHU 18-19, udialo sa20-21, o fínskom filme Otec synovi 22, do vašej knižnice 23, fejtón Albína Škovieru OTEČESTVO, PODPISA SPOJENÉ NÁDOBY 24

Naše rodičovské hendikepySpomínam si na stretnutie s americkýmmanželským párom, ktorý k nám domovpred rokmi priviedli naši slovenskí kamaráti.Boli dlho bezdetní a ona veľmi zatúžilapo deťoch. Bola nastavená i na adopciu,rešpektovala však neistotu svojho manžela,ktorý sa s týmto krokom nevedel stotožniť.Prišli k nám, poznajúc náš životný príbeho adopcii, aby hľadali vo svojich otázkacha našich odpovediach súradnice svojho ďalšiehosmerovania. Dodnes mi z tohto stretnutiav pamäti utkvel moment, s ktorým bysom sa rád s vami na tomto mieste podelil.On sa nám v diskusii zveril, že sa obáva, čito adoptované dieťa bude vedieť prijať bezozvyškua byť mu najlepším otcom. Pokúsilsom sa mu vyjadriť svoje nazeranie na problémsvojím vlastným postojom asi takto:Príroda to zariadila tak, že žena dozrievav matku už v priebehu svojho tehotenstvaa má takmer 9 mesiacov k dobru na to, abysi vytvorila materinský vzťah k dieťaťu,ktoré nosí pod srdcom. A som si istý, žetých 9 mesiacov žena aj naplno využíva. Narozdiel od muža-otca je so svojím plodomv nepretržitom bytostnom a pokrvnomspojení od momentu počatia až do momentupôrodu.Do mužovho sveta vstupuje a otcovskúfunkciu prakticky iniciuje až príchod novonarodenéhodieťatka domov. To už má všakžena vo svojom materstve mnoho zažitého.Spočiatku dieťatko stále komunikujesvoje potreby iba so svojou matkou, až neskôrje otcovi veľkoryso dopriate, aby moholv budovaní vzťahu - vo svojom otcovstve- dobehnúť zameškané a odstrániť tak svojpredchádzajúci rodičovský hendikep.Domnievam sa (možno mylne), že otecto má pri adopcii podstatne ľahšie (ženy byazda rady s povzdychom dodali, že nielen prinej), pretože jeho praktické otcovstvo nastupujev rovnakom čase (platí pre adopciu novorodenca)ako pri biologickom rodičovstve.Ale matka nie. Bez prípravy, bez všetkéhobytostného sa odrazu, z večera na ráno, ocitnev úlohe matky.Páni, predstavte si tento hendikep!Aj preto sa nazdávam, že prípravu na adopciuje dobré viesť aspoň tých deväť mesiacova, samozrejme, po príchode dieťaťa domovpotrebuje naopak matka svoj veľký čas, abysvoj hendikep vzhľadom na biologické matkyzmazala. A k tomu potrebuje od partnerai blízkych maximálnu pomoc, podporu, toleranciu,ohľaduplnosť a lásku.Svoju úvahu o otcovstve akosi prirodzenekončím vrúcnym poďakovaním všetkýmvám, milé mamy, ktoré ste svoj hendikepúspešne zvládli, resp. práve ho zvládate.Máte môj úprimný obdiv a vďaku.Peter Paľagae d i t o r i a lPosledné tohoročné číslo Nebyť sám o témeotcovstvo už čaká len na editorial. Na svojichčitateľov zas čakajú rozhovory a výpovedeviacerých náhradných otcov, názory odborníkovo otcovstve, ale i o transformácii a sociálnejpolitike na Slovensku, ochutnávky z literatúrya filmu, ako vždy výborný článokMarušky Pinovej a Albínov fejtón.A na každej strane fotka. Fotka, ktorápre mňa nieje len ilustráciou. Pri pohľade naobálku sa mi vynára mrazivý príbeh najstaršiehoz chlapcov Kožinovcov o jeho putovanína hrob biologickej mamy. Keď pohľadompreklznem hore, počujem tú veselú kopunašich ešte maličkých detí, z ktorých dnes súskoro všetci školáci, o ktoré sa, spolu s ďalšímidobrovoľníkmi, príkladne starali aj Beatkinedeti. Teraz už síce formálne dospelé, ale od tejskutočnej dospelosti ešte vzdialené možno týmnajnáročnejším úsekom životnej cesty. Kýmsi deti užívali prvý sneh, my sme v maličkejchladnej miestnosti v Kubrici premýšľali, akopodporiť svojpomoc náhradných rodín v regiónoch.Zita s Ivetou, ktorá už vtedy videlaešte schátraný dom v Soblahove plný skutočnejpodpory a pomoci rodinám. Janka s Aďrikoua Stanom z Hlohovca, ktorí dychtivo počúvaliskúsenosti Moniky z Košíc. Zuzka s Vladomz Liptova, ktorí žiarili entuziazmom a nápadmiako vykročiť z bezpečnej, ale uzavretejkomunitky, ako pospájať dovtedy rivalizujúceorganizácie. A mnohí ďalší skvelí ľudia a rokyich dobrovoľníckej práce.Listujem ďalej: fotky z pobytov a hlbokoľudské príbehy za každou z nich. V očiachdetí je radosť, hoci sú to neraz deti, ktoré zažiliviac bolesti ako sa dá vypovedať. Patrísem i chlapec z Blatných Remiet, kde soms údivom chodila z domu do domu a žasla,ako sa jeden veľký detský domov rozplynulv rodinách zabudnutej dediny.Narazím aj na Peťa, ako číta deťom v školezo Zuzaninej knižky o malom prasiatku.V koľkých školách sa to udialo? Koľko detípočulo, že nieje ľahké byť sám?Číslo končia končí aj moje viac ako trojročné„šéfredaktorovanie" časopisu.Som úprimne rada, že som pri tejto prácimohla byť. Každý rozhovor, ktorý som pripravovala(a mnoho ich zostalo i nezverejnených),každý príbeh, s ktorým som sa mohlazoznámiť, texty, ktoré som redigovala, alei telefonáty a korešpondencia s mnohýmiZ vás, to všetko bolo pre mňa nesmiernymobohatením.Zuzana, Eva, Renatka, Naďa, Albín,Marek, Katka a Monika, ktorí tvorili redakčnýkruh, prinášali na naše stretnutianie len množstvo nápadov, ale i vzácny pocitspolupatričnosti a tvorivosti. Patrí im za tomoja vďaka.A patrí aj Beate, ktorá časopis zalamovalaa robila to dobre.Chcem však poďakovať najmä môjmumanželovi a našim štyrom deťom, ktorí mitento môj „koníček" nie len tolerovali, ale mai podporovali.Je skvelé mať takúto rodinu. A pri prípravekaždého jedného čísla som si uvedomovala,že to vôbec nie je samozrejmé.Som rada, že ukončovanie jednej mojejživotnej kapitoly padlo práve na advent. Adventje totiž tým najlepším časom na rekapituláciua vďačnosť. Veď čím by sme boli,ak by adventné čakanie nebolo zavŕšenéPríchodom?Jana Michalovastrana 2 nebyť sám | dec uber 2006

alebo od vás pre vásVážená redakčná rada! So záujmom a veľmipozorne si vždy prezriem Váš časopisNebyť sám. Je tam veľa pravdivého aj skutočného,na zamyslenie, ale aj pre prácuľudí s deťmi.Viac krát som bola v pokušení napísaťVám, ale vždy mám čosi prioritnejšie a potomvychladnem.V týchto dňoch som si pozrela príspevokz č. 4-5 p. Jany Michalovej s názvom Dilemynáhradnej výchovy o dielku DR. SKOVIERU,ktorého si sama vážim a pokladám za odborníka.Mňa samú veľmi trápi, že v domovochtransformácia zostala niekde pri kuchyniacha priestoroch vôbec. Trápi ma, keďvidím naďalej kolektívnu ochranársku výchovu,kde je dieťa naďalej objektom výchovy,nie jeho subjektom, a kde sa nevychádzaz potrieb každého dieťaťa. Ja samasa snažím prezentovať novú filozofiu práces dieťaťom, ale je to ako „volanie na púšti".Veľa novú filozofiu prezentujem aj v časopiseVychovávateľ. Mám návrhy, mám metodikuindividuálnej práce pre dieťa a rodinuv detskom domove lektorovanú psychológmi,ale žiaľ, všetko ostáva hluché.V týchto dňoch som bola na Konferenciiv Papiernické a na workshope som prezentovalapohľad na prácu s dieťaťom, ajs ponukou publikácie Metodiky individuálnejpráce s dieťaťom a rodinou v detskom domove.Kam však poputuje, to je otázne.U nás v Slniečku takto robíme už tri roky.Bolí ma, keď sa potom všetky domovy hádžutakpovediac do jedného vreca a zatracujú sa.S prianím veľa úspechov Vášmu časopisu,náhradnej výchove vôbec a všetkým,ktorí sa v tom angažujete, tiež pekného jesennéhodňaMária Fedorová,riaditeľka Ded Slniečko v Polomke,fedorova.maria@gmail.com*#*Rada by som reagovala na články v minulomčísle o waldorfskej pedagogike.Na oficiálnej internetovej stránke si môžemeprečítať: „Waldorfská pedagogika vychádzaz antropozofickej antropológie RSTEI-NERA (...) Učebný plán, metódy a obsahyvýuky sú z tohoto poznania priamo odvodené.(...) Metodický postup od zmyslovéhoprežitia javu rozvíja v žiakoch schopnosť vnímaniabytostných gest prírody."Antropozofia RUDOLFA STEINERAje založená na hinduistických (viera v reinkarnáciua karmu), ale aj kresťanskýchzákladoch (Kristus, anjel... ale kresťansképojmy tu majú odlišný ezoterický obsah).Nadzmyslový svet je považovaný za reálnejšíako veci samé - verí v duchovné bytosti,ktoré riadia celú pozemskú skutočnosť.Steiner napísal o svojom učení 300kníh a 2000 prednášok. Tvrdil o sebe, žeje schopný jasnovidectva a komunikácies mŕtvymi, ktorých sprevádzal na ich cestedo duchovného sveta. Svoj obraz Stvorenia,ku ktorému dospel vlastným subjektívnympoznaním, nazýva duchovnou vedou. Vedasa však od náboženstva odlišuje práve tým,že vedecké poznatky môžu byť inými vedcamikritizované, overované a upravované.Steinerové duchovné skúseností sú všakobjektívne neověřitelné - z toho vyplýva, ženejde a nemôže ísť o vedu.Waldosrfské školy majú svoje filozoficko-nábožensképrostredie, a nie sú v žiadnomprípade nábožensky neutrálne ako too sebe tvrdia. Myslíme si, že toto by malirodičia vedieť, keď sa rozhodujú o takejvážnej veci, ako je výber školy pre ich dieťa.Podobne ako je to u cirkevných škôl, ktorésú jednoznačne zadefinované a rozlišitelné.Až potom sa môže rodič zodpovednerozhodnúť. Keď už školu vyberú, mali by saveľa s dieťaťom rozprávať o tom, čo sa učia,ako sa učia, a keď majú rodičia pochybnosti,majú ich nahlas vysloviť. Pokiaľ je školaotvorená a „zdravá" v základoch, tak kritikuprijme, prehodnotí svoje negatíva, a týmsa zbavuje rizikových prvkov a vyvíja. Ak jevšak základ pochybný, tak sa stavba jednoduchozrúti - je len otázkou kedy a aký tobude mať dopad.Mgr. Ivana Škodová,predsedkyňa o.z. INTEGRA -Centrum prevencie v oblasti siekt***Keď k nám prišla staršia dcéra, mala päťrokov. V prepúšťacej správe bola okrem inýchúdajov spomenutá aj mentálna retardácia.Duševne bola dcéra asi tak na úrovni trojročnéhodieťaťa. V septembri, po polročnomspoznávaní sa, som usúdila, že ešte nie je časna škôlku, hoci mala dcéra takmer šesť rokov.Pomaly som sa začala zmierovať s možnosťou,že bude navštevovať špeciálnu školu.Od inej maminy som sa dozvedela, žeona so svojím dieťaťom navštevuje špeciálnupedagogičku. Objednala som sa k neja zistila, že ju navštevujú aj iní rodičia s prijatýmideťmi. Namiesto škôlky sme tedazačali chodiť k špeciálnej pedagogičke. Tárobila s dcérou rôzne cvičenia, na domovjej dávala úlohy. Poradila mi, na čo sa mámzamerať. Navštevovali sme ju takmer celýškolský rok. Okrem toho začala dcéra chodiťaj do tanečného a hudobného krúžku,kde si rozvíjala motoriku i nadanie.Po roku som požiadala pre dcéru o odkladškolskej dochádzky. Zaviedli sme však,konečne, chodenie do škôlky. Chcela som,aby si dcéra zvykla na detský kolektív (znieto trochu paradoxne, po štyroch rokochstrávených v kolektíve detí detského domova)skôr ako začne chodiť do školy. V škôlkesom učiteľkám oznámila, že sme navštevovališpeciálnu pedagogičku a poprosila somich, aby ma upozornili, ak si všimnú, že dieťaje v niečom pozadu a treba sa mu viac venovať.Bola som veľmi rada, keď mi po časeoznámili, že žiadne zaostávanie nepohádalia že dcéra dosahuje úroveň ostatných detív predškolskom veku.Na zápis sme išli do školy v mieste bydliska.Po testoch na školskú zrelosť mi panipsychologička ponúkla, aby sme ju začalinavštevovať. Cvičila s dcérou jemnú motorikua, samozrejme, dávala jej aj domáceúlohy, ktoré rada robila.Do školy nastúpila pripravená a hlavnezrelá po mentálnej stránke. Nevedela sícepočítať a ani čítať ako niektoré iné deti, aleučiteľka ju chválila. Dnes je štvrtáčka, patrímedzi najšikovnejšie deti v triede, na vysvedčenímala samé jednotky (to so nemalaani ja). Uvidíme, či ju prijmú na osemročnégymnázium.Stretávame občas prekvapených ľudí,ktorí sa čudujú, že dieťa z detského domova(a ešte k tomu rómske!) je také šikovnéa tak dobre sa učí. Dokonca mám niekedypocit, že si snáď myslia: Táto mama si určitevymýšľa a preháňa...Moja staršia dcéra priam hltá každúnovú informáciu a keď niečo nevie, nebojísa opýtať. Dúfam, že nestratí chuť dozvedaťsa nové vedomosti a bude ju učenie baviťtak ako doteraz.Prajem všetkým rodičom, zvlášť rodičomdetí, ktorým niekde v „papieroch" figurujementálna alebo sociálna retardácia, aby nestrácalitrpezlivosť (ja ju občas strácam primladšej dcére a dokonca i pri staršej) a tešilisa z každého, hoci aj malého, pokrokusvojho dieťaťa. Veď to poznáte: Nikdy niejetak zle, aby nemohlo byť ešte horšie...Príspevky sú krátenéOľga Hátasovánebyť sám | december 2006strana 3

psychológ, podnikateľ, majstertréner PRJDE-u, ale najmä otecJozef PápayV živote je šanca, existuje nádej, je v čo veriťAká bola vaša cesta k náhradnému rodičovstvu?S manželkou sme sa vzali na Silvestrav roku 1976. Každý z nás si priniesol z predošléhomanželstva jedno dieťa. Obe dievčatkámali vtedy 5 rokov. Dovtedy nám tie detidoslova viseli na krku, a keď sme začali žiťspolu, tak akoby sme ich ani nemali. Od ránado večera sa spolu dokázali hrať. Vtedy skrslatá myšlienka. Keď sme videli, že navzájom„cudzie" deti sa dokázali tak veľmi zblížiť,ako skutočné sestry, napadlo nám, čo kebysme skúsili prijať i iné deti?V koho hlave tá myšlienka skrsla?Spontánne v obidvoch. My s manželkousme si po každej stránke veľmi rozumeli.Tá spoločná rezonancia v mnohom bola ažneuveriteľná. Veď preto sme sa vlastne dalidokopy. Začalo to zvláštnym spôsobom.Všetko nám fungovalo. Po dvoch rokoch sanám narodil syn Karol, neskôr pribudla Dominika,v októbri 90 sme čakali ďalšie, tedanaše piate dieťa. Vtedy v auguste zazvoniltelefón zo stanice opatrovateľských služieb,že tam majú dieťa, ktoré bezpodmienečnepotrebuje ísť do rodiny, pretože sa nedokážeadaptovať. Dokonca si ho riaditeľka bralana noc k sebe domov, lebo to nezvládalo.Keďže o nás vedeli, že sa s myšlienkou prijaťdieťa zahrávame, zavolali. Dva týždne predtýmmanželka zvádzala boj, či teda pristúpiťk prijatiu opusteného dieťaťa, alebo nie.Nakoniec si povedala: „Pane Bože, ak to tychceš, tak ty nám ho musíš poslať." Krátkonato zazvonil telefón.. Išli sme sa teda nadieťa pozrieť. A riaditeľka hneď pri prvejnávšteve nám hovorí, že ešte jedno dievčatkotu majú, ktoré by mohlo ísť do rodiny,či by sme sa aj jej neujali. Asi tri týždne smerozmýšľali, čo teda urobíme. Mali sme vtedytrojizbový byt a očakávali sme naše piatedieťa.Nakoniec sme sa rozhodli, že to predsalen skúsime.Prípravu ste už mali za sebou?Paradoxné bolo práve to, že sme už malidve deti doma, keď sme začali vybavovaťvšetky potrebné papiere. Manželka pracovalaako vychovávateľka a ja som s kolegamiexperimentálne rozbiehal vo Výskumnomústave detskej psychológie a patopsychlógieskupinovú psychoterapiu delikventnejmládeže. U nás doma fungoval systém otvorenýchdverí. Chodilo k nám veľmi veľaľudí, občas aj mojich klientov, riešili smerôzne problémy, mali modlitebné stretnutia.To súviselo s prirodzeným príchodomdetí do našej rodiny. Akoby prišli len ďalšínoví ľudia - a zostali dlhšie. U nás skorostále niekto bol. Keď som robil psychológav poradni, stalo sa, že jeden mládenec užívalmarihuanu, ale mal i mnoho iných problémov.Doslova som ho vytiahol z justičákua potom u nás strávil trištvrte roka. Ale bolii iné podobné prípady, ktoré prešli pobytomv našej rodine. Lucka, prvá, ktorú smesi vzali do pestúnstva, bolo dievčatko plnéenergie. Mala už skoro 8 rokov. Veľmi kreatívna,schopná sa s deťmi hrať celé hodiny.V rodine, z ktorej prišla, bol problémomalkoholizmus. Tak jedného dňa zobrali policajtidieťa za ruku a priviedli do SOSky.Bola v šoku, bránila sa, ako vedela.Krátko na to ste si vzali ďalšie dievčatko?Tri týždeň nato sme sa rozhodli zobraťi Janku. My sme boli piata zastávka v jejkrátkom živote. Jej rodičia, náhradka, detskýdomov, pestúnske zariadenie, SOS-kaa nakoniec naša rodina. Keď sme začali vybavovaťpapiere, tak nás začali prehovárať,aby sme prešli do pestúnskeho zariadenia.V tom čase boli voľné dve možnosti - pestúnskezariadenie v Rači a domček v Prievoze.Ale podmienkou bolo starať sa o 4deti. To bola aj pre nás silná káva. Taktosme si to neplánovali. Manželka rozhodneodmietala, tak sme asi tri mesiace vzdorovali,váhali, ale po troch mesiacoch sme sanechali uhovoriť na obhliadku: „Tak sa dotoho bytu poďte aspoň pozrieť." Skutočneasi hodinu či dve sme tam vtedy v tom bytespoločne s pani Válekovou strávili, rozmýšľali,zvažovali. Nakoniec sme sa nechali nahovoriť,že snáď by to aj šlo. Postupne smesi vzali ešte i Miška, mal rok aj dva mesiace,bol v dojčáku od narodenia. O štyri rokyneskôr prišiel ešte 6-ročný Romanko. Keďmala manželka 47, rokov narodilo sa námnaše posledné dieťatko - Mária. Žiaľ, polroka nato nám pri autonehode zahynulanajstaršia dcéra, ktorá vtedy už mala dvemaličké deti, 1,5 a 2,5 ročných synov. Týchsme sa tiež ujali. Vnúčatká uzavreli nášrodinný kruh, a tak roku 1995 sme malidoma 10 detí od 0 do 13 rokov.Aké to je mať takú veľkú rodinu?Každá minca má dve strany. Celé rokyu nás znel džavot, chichot, naháňačky - bolato úžasná dynamika. Nepoznáme, čo je tonuda, pocit samoty. To druhé, čo nám všetkýmveľká rodina dala, sú sociálne zručnosti.Každý deň desiatky podnetov, problémov,konfliktov. Deti sa ich učia od malička prirodzenezvládať. Druhá strana mince - keďsa mi prestalo dariť v podnikaní - materiálnynedostatok (veľké auto pre celú rodinu,dovolenky, lyžovačky...), a najmä nedostatokčasu pre rodinu. Zo zákona iba manželkamohla byť zamestnaná ako pestúnkaa ja som sa musel venovať podnikaniu. Totozo strany štátu nebolo domyslené, v takejtoveľkej rodine je nemysliteľné, aby väčšinačasu, potrebného na kompletnú starostlivosťo deti, bola na pleciach manželky. Dnesstrana 4 nebyť sám | december 2006

v detskom domove na 10 detí majú 5 (!!!)ľudí, ktorí sa o ne starajú. Najmä, keď bolideti malé, bolo to pre manželku extrémnevyčerpávajúce. A to ešte niektorí ľudia si naivnemyslia, ako sa na tom finančne nabalíte- realitou je, že to, čo na deti dostanete odštátu, nedosahuje ani životné minimum.Nieje potom pre štát výhodnejšie, aby bolideti v náhradných rodinách?Štát dáva mesačne na jedno dieťa 15 až30 tisíc Sk v detskom domove. V pestúnskejstarostlivosti asi 3200, pričom už dávnoje odborníkmi dokázané, že dieťa pre svojvývin jednoznačne potrebuje rodinu, a nieinštitúciu. Sú mnohé krajiny, kde pojemdetský domov ani nepoznajú. Ak sa u násv tomto trende bude pokračovať a radikálnesa nezastaví, postupne sa u nás rozviniesubkultura dospelých jedincov, neschopnýchzaložiť si normálne fungujúcu rodinu,sociálne a osobnostne narušených so sklonomku kriminálnemu spôsobu existencie.Emocionálna plochosť je súčasťou brutálnychnásilností a vrážd. A na toto budemečakať až sa nám to vymkne spod kontroly?Samozrejme, česť výnimkám.Ako ste zvládali všetky tie náročné situácie?I v našom prípade sa potvrdilo, aká dôležitáje kvalitná príprava na náhradnérodičovstvo, nestačí len nadšenie a dobrésrdce. Väčšina týchto detí má za sebou rôznetraumatické skúsenosti a životné straty.Toto treba poznať, aby sme lepšie pochopiliich správanie. V tomto je program PRÍDEjedinečný - dáva možnosť vžiť sa do pocitova potrieb detí, ktoré stratili svojich rodičova prostredie, v ktorom vyrastali. Akopsychológ, so skúsenosťami s delikventnoumládežou, som možno bol viac pripravenýna problémy s dospievaním, no až PRÍDEmi naplno otvoril oči, pre poznanie vnútornéhoživota takýchto detí. Pre manželku tobolo, a je, náročnejšie. Matka sa prirodzeneviac citovo otvorí dieťaťu, a keď sa začínav puberte vzpierať, ženy sú potom zraniteľnejšie.V prípade prijatia do srdca nevlastnýchdetí je to ešte bolestivejšie.Ako deti postupne vyrastali menili sa i problémy,ktoré ste museli riešiť?Keď deti začali prichádzať do puberty,problémy začali byť úplne iné. Dovtedy súviselis detskou hravosťou, či divokosťou, učením.Neskôr, keď si začali uvedomovať svojsebaobraz, hľadať identitu, svoju osobnúhistóriu, odmietnutie a nezáujem biologickýchrodičov, boli to spúšťače rôznych revoltujúcichpostojov a neadekvátneho správania.Tie nesmierne ťažké osudy sa na našichdeťoch nezmazateľne podpísali. Uvedomilisme si, že pre deti je nevyhnutné vysporiadaťsa so svojou minulosťou, nejako sa vyrovnaťso vzťahmi k rodičom, zvládnuť a vyrovnaťsa s otázkou: „Prečo ma ten rodič od seba odrezal,odkopol?" Myslím si, že toto je jednoz najťažších zranení v živote človeka. Pretožetu nastupuje obrovská strata sebahodnoty.Nie som hoden ani lásky svojich rodičov?Kto som ja? Kde hľadať lásku, ktorá budemilovať bez podmienok?Stretávali ste sa s biologickými rodičmi,chodili k vám domov?Položili ste jednu z najdôležitejších otázok,týkajúcu sa náhradného rodičovstva. I my smetu z neznalosti urobili chybu. Zo 6 pestúnskychdetí iba jedni rodičia s nami intenzívnekomunikovali - pretože to potrebovali. A taksme si naivne mysleli, že aspoň od tých ostatnýchmáme pokoj, a najmä, nestarajú sa námdo výchovy. Až v puberte, keď sa nám výchovazačínala vymkýnať z rúk, a neskôr nám to potvrdili PRÍDE, sme pochopili, že deti nebolivysporiadané so svojimi stratami a so svojouminulosťou. Začali sme intenzívne pátrať poich rodičoch a komunikovať. Ako perličkuuvediem príklad: 14-ročný chlapec viedol celútriedu k anarchii a bojkotu triednej učiteľky.Keď sme spoznali jeho babku, pochopili sme- vyzerala ako učiteľkina vlastná sestra! Niejeto vždy jednoduché, ale netreba si robiť strašiakaz biologických rodičov, či širšej rodiny.Kríza jedného dieťaťa mala vplyv i na ostatnédeti?Iste, ani pre nich to nebolo ľahké. Pretodnes veľmi upozorňujem na to, aby budúcináhradní rodičia zvážili vek prijatých detívo vzťahu k veku detí, ktoré už majú doma.Určite je jednoduchšie a menej problémové,ak k vlastných biologickým deťom pribudnúdeti z domova v mladšom veku. Príklada súrodenecké vedenie je potom veľkou pomocoupri výchove zranených detí z domova.Emocionálna deprivácia, ktorú si opustenédeti so sebou nesú, je pre nich celoživotnoutraumou, ktorá ovplyvňuje ich postoje a hodnoty,ktoré prirodzene ovplyvňujú ostatnýchsúrodencov. U nás to bol najmä negatívnypostoj k učeniu a prijímanie hodnôt.Vaše manželstvo muselo tiež všeličo preskákať...Tridsať rokov sme spolu, vždy sme malinádherný, hlboký vzťah. Ale tie poslednéroky sú obdobím, ktoré je skúškou i nášhopartnerstva. Problémy, ktoré treba riešiť, súnajmä pre moju manželku veľmi zraňujúce.Väčšina žien do náhradného rodičovstvavstúpi s tým, že si úplne otvorí svoje srdce.Vlastne by to asi bez toho ani nešlo. Rovnakoi moja žena. Dokázala vytvoriť krásnyšťastný detský svet a ona bola jeho stredom.To šťastie prežívala i ona. A mať doma desaťdetí vo veku od 0 do 13 rokov, iste si vietepredstaviť, aké je to náročné. Veľmi náročné,ale ju to napĺňalo šťastím. S príchodompuberty prišli bolestivé chvíle, ktoré akobynás stále viac konfrontovali s otázkou: Vedelisme, do čoho ideme? Ja som zmenil zamestnanie,aby som bol viac doma, aby somjej pomáhal pri riešení konfliktov, ktoré takzrazu u nás nastali.Je niečo, čo by ste dnes spravili inak?Neviem... Nebál by som sa veľkej rodiny,ale k starším biologickým deťom by somprijímal mladšie deti z domova. Možno bysom dnes volil formu profesionálneho rodiča,aby som aspoň istý čas mohol byť nielenpri deťoch, ale pomáhať i svojej manželke.Lebo som musel kvôli podnikaniu veľa časutráviť mimo rodiny. Keď boli menší, chodievalisme spolu hrať futbal, cvičiť karate, čibehávať na štadión, no mohlo toho byť viaca vo väčšom pokoji, keby som sa im moholnaplno časovo venovať ako profesionálnyrodič. Práca mimo rodiny mi zobrala prílišveľa času.Čo vám pomáha pri prekonávaní problémov?V našom prípade je to naozaj pomocBožia a kresťanská výchova. Neviem si predstaviť,čo by sme deťom ako protiváhu,najmä ak ide o deštrukčné postoje, mohliponúknuť. Veľkou pomocou je stretávaniesa s inými skúsenými náhradnými rodičmia prehlbovanie poznania. Pre budúcnosť jetreba vytvoriť mechanizmy, ktoré by boli nielen na ochranu detí, ale i na ochranu manželov,ktorí sa dali na túto cestu.Verím, že by to pomohlo predísť mnohýmkonfliktom, napätiam a rozchodom.Dovolím si ísť i do duchovnej roviny. Veďzobrať si takéto deti... Indovia by možno povedali,že si berieme ich karmu. Hovorievam,že to znamená vytrhávať duše týchto detíz pazúrov diabla. Je to ťažký zápas. A diabolsa len tak ľahko nevzdáva. Využíva všetkyprostriedky, aby takúto dušu získal späť i zacenu rozbitia vzťahu manželov. Preto i mynebyť sám | december 2006 strana 5

musíme súčasne duchovne intenzívne rásť,nielen ako vzor a príklad pre deti, ale aj preto,aby sme vedeli čerpať silu na tento boj.Kým nemáme nadhľad, tak sa môžemenechať vtiahnuť a rozbiť. Veľmi dlho trvá,aby nám náhradným rodičom mohlo taktohlboko zranené dieťa dôverovať. Veď stratilodôveru vo svojich skutočných rodičov.Ak často robíme z neznalosti v komunikáciichyby, nevieme im pomôcť. Tieto deti súveľmi citlivé na kritiku a odmietnutie a najmäna zranenia v oblasti sebahodnoty. Starézranenia akoby sa s pubertou znovu otvárali.Znovu a znovu testujú náhradných rodičov:„Neodkopnú ma tak ako to predtým spravilimoji rodičia?" Javí sa to ako začarovanýkruh. Keď tam nie je ten nadhľad, môžez toho byť katastrofa. A ak sa človek nechávtiahnuť do hry zlého, tak sa nakoniec všetcilen pozraňujú.Vidíte nejaký vývoj?Lepší sa to vyzrievaním všetkých. I detimusia dozrievať, i my rodičia. Je to dlhotrvajúciproces a niekedy akoby už nebolosíl. A priznávam, že to sú oveľa náročnejšieproblémy ako napríklad, čo som bol dnesriešiť v škole. Učiteľka nás zavolala, že Andrejuž má veľa poznámok. Napríklad: skákalpo schodoch a skákal tri schody naraz...hádzal dievčatám niečo do výstrihu... bavilsa na hodine so spolužiakom... „Tak čo terazs tým budeme robiť?" naliehavo sa pýtala.Učitelia musia plniť učebné osnovya „takéto deti" ich v tom prirodzene zdržujúa často očakávajú, že po jednom pohovores rodičom ten urobí okamžitú nápravu.S vekom a zrením nastupuje aj zmena,no k žiaducej norme to môže byť ešte ďaleko,preto tu treba väčšiu toleranciu a trpezlivosť.Takže vy ste ten, kto chodieva do školy riešiťtakéto „delikty" detí?V zásade sme sa s manželkou dohodlina takomto rozdelení úloh. Ja chodievamaj na rodička, lebo ona by sa asi pri svojejtemperamentnej povahe rýchlejšie pustilado ostrej polemiky s učiteľmi a do obhajobynašich detí.Čo je ešte vašou úlohou v rodine?Zvlášť vo vzťahu k synom cítim, aké dôležitéje občas si s nimi sadnúť a dostať sado roviny seberovných, fair play. So všetkýmimám otvorený vzťah. Myslím, že mi súschopní povedať o všetkých svojich prehreškoch.Neznamená to, že ich v tom podporujem,to vôbec nie. Vždy je treba byť jednoznačný.Toto je dobré, toto je zlé. Keď spravíštoto a toto, tak budeš mať takéto problémy.Ja s tým, čo si spravil, nesúhlasím a na tvojommieste by som to rozhodne neurobil.Ale chápem ťa. A hovoríme i o tom, prečosa tak zachoval. Hovoríme o kamarátoch,túžbach, náladách, momentálnej situácii.Ale podstatné je, že im dávam možnosť odstupu,náhľadu na problém. A najmä imdávam bezpodmienečnú lásku: Mám ťa rádi napriek tomu, čo si urobil.Ako ste sa dostali k PRIDEu?Nuž, niekoľkokrát mi volali, ale ja somich vždy nejako odbil. Až nakoniec somsa predsa len dal nahovoriť a dnes musímúprimne povedať, že som veľmi rád. Doporučilby som to každému, kto má s dieťaťomniečo dočinenia. Lebo to nie je lenvzdelávanie. To je príležitosť cez rôzne aktivitynevidieť problém z polohy vzdelanéhoa racionálneho dospelého, ale z polohytoho bezmocného dieťaťa. A zrazu sa vámvšetko javí v inom svetle. A než prejdetetých 9x3 hodiny plus individuálne konzultácie,tak mnohých účastníkov to úplneotočí a sú vnímaví k potrebám dieťaťa. Nieje to žiadna veda, ale cez akoby hru ste vtiahnutýdo problematiky: Niekto príde, chytívás za ruku, a napriek tomu, že vy nechcete,tak sa zrazu ocitnete na nejakom krásnomzámku. Ale čo z toho? Nemôžete telefonovať,nemáte spojenie s vašimi a tak ďalej.Strach, hrôza, hnev. Cez pocity prichádzamek porozumeniu. Takto sa tiež korigujepredstava vďačných, milých detičiek, ktoréprídu a budú šťastné len čo im ukážemeich novú postieľku a bábiku u nás doma.Ale ono príde a odtrhne tej bábike hlavu...Prečo po tom všetkom, čo tie deti zažili, bymali zrazu ako šibnutím prútika dôverovaťa byť milé, šťastné a vďačné? Preto je prípravastrašne dôležitá, aby ľudia vytriezveliz toho, že to dieťa nám bude nejako extravďačné. Vďaka môže nastúpiť so zrelosťou,a to je často až s príchodom vlastnej rodiny,vlastných detí, teda v tridsiatich, štyridsiatich.Ale vy musíte zvládnuť ten chaos, búrku,nevyrovnanost': „Kto som, čo som, prečoten rodič tak, prečo títo zas chcú toto?"Otázky, ktoré to dieťa vo vnútri vo svojejpsychike si nesie v sebe.Nevnášam do toho depresiu, ale racionálnepoznanie. Lebo inak je to sklamanieveľmi hlboké. Nebyť toho, čo by bolo s životomtýchto šiestich detí, keby vyrástli v decáku?A myslím teraz nie len na to, že mohlidennodenne pozorovať, čo je to otec, mama,čo rodina, ale najmä na to, že v živote je šanca,že existuje nádej, že je v čo veriť, že sa vecimôžu zmeniť. A to podstatné je, že treba trvaťa stáť a neustále hovoriť o láske bez podmienok.A keď to dieťa zažije, že i keď somniečo rozbil a mohlo to byť zo zlosti, aleboz pomsty, tak ten rodič ma neodkopol akoprašivého psa, neodrezal od seba. Vyhrešil,potrestal, ale ma v tom srdci udržal. Takžeasi za niečo stojím. Toto je posolstvo, ktorétreba neustále opakovať.Akí sú otcovia, ktorí prichádzajú na PRÍDE?Veľmi nadšení, optimistickí, ktorí idúdo toho s vervou a hrdinským zápalom.Ako reagujú, keď im hovoríte, že pravdamôže byť aj iná?Zvážnievajú a začínajú si uvedomovať, žetam môže byť i zápas. Ale ak už sú nastavenína boj, ak vedia, že ide o pozitívny boj,o dušu toho dieťaťa, o jeho dobro, tak je tovýzva, ktorú prijímajú. Muži sú prirodzenebojovníci a výzva ísť do boja, bojovať za dobroa za lásku ich nenechá chladnými. PRÍDEvznikol pred 30 rokmi, nakoľko sa množiliprípady, keď rodičia ubili na smrť deti,ktoré si vzali do náhradnej starostlivosti.Napriek môjmu poznaniu a skúsenostiampsychológa som bol veľmi obohatený týmtoprogramom. Toto, prosím, nevnímajte akolacnú reklamu, ale ako potrebu, aby ste deťomporozumeli, a to je len prvý stupeň. Tí,čo už majú mnohoročné skúsenosti, vedia,o čom to je, dobrou prípravou a stretávanímsa s náhradnými rodičmi predídete sklamaniu,rozčarovaniu či zlyhaniuVäčšinou je žena iniciátorom. Ako to mužiprijímajú?Ak sú v páre dobré manželské vzťahy, taksi myslím, že to nie je problém. To je aj prirodzenárola muža. Mal by všetko to emocionálne,čoho manželky sú nositelkami,nechať prejsť cez to racio, hodnotenie z odstupu:tak teda áno alebo nie. Funkcia mužaje i ochrana a svojím spôsobom do rodinynaozaj príde nový prvok a výrazne zmenírodinnú konšteláciu. Pochopil som, že existujeniečo, čo som si ja nazval syndróm kukučiehohniezda. Dieťa, ktoré prichádza, máčasto takú potrebu presadzovať svoje ego, žesa stane, že všetkých ostatných členov rodiny,teda i vaše vlastné deti, vysotí z hniezda.Chce zaujímať to prvé miesto. Je to takápažravosť po láske, potreba všetko to dobehnúť,nasýtiť sa. Na to sa tiež treba pripraviť,že na seba bude pútať obrovské množstvopozornosti, niekedy i nie zrovna pozitívnymspôsobom. Len aby bolo v centre diania.Tam môže nastúpiť to, že vašim vlastnýmdeťom nezostane dostatok priestoru. A vaševlastné dieťa trpí. Práve preto pokladám zaoveľa lepšiu konšteláciu, ak sú vaše vlastnédeti už trošku odrastenejšie a až \tedy prichádzajúmladšie, prijaté deti z domova.Je ťažké byť otcom ?Neviem či ťažké, ale rozhodne zodpovedné.Životu sa vyhnúť nemôžete. Problémytreba riešiť. Niekedy sa mi javí, že k tomutreba mať všetkých päť P. Ale v mojomživote, myslím, najdôležitejšie je to najvyššieP. Poznanie Pána Boha. Porozumeniev týchto intenciách mi dáva veľkú silu ísťživotom ďalej. Lebo ak nemáte nadhľad,v džungli problémov sa môžete ľahko stratiťa neporozumiete, prečo je to tak-Za rozhovor ďakuje a celej rodine držípalceJana Michalovástrana 6 nebyť sám 2 0 0 6

Slzy v očiach mojej ženyRada by som vám predstavila jedného biologického otca, troch pestúnov, dvoch adoptívnych otcov, dvoch profesionálnych rodičov,dvoch pohotovostných (krátkodobých) otcov a jedného starého otca. Ich ruky a srdcia dlhší či kratší čas sprevádzali a sprevádzajú životomMagdalénu, Darinu, Matka, Miška, Janku, Emila, Paťu, Reného, Nikolku, Dominika, Libora, Matúša, Slávku, Veroniku,Terezku, Danka, Kevina, Magdu, Magdu, Marcela. Predstavujem vám RASŤA, JÁNA, LIBORA A ĽUBOŠA.Títo štyria otcovia žijú v rôznych mestách, rôznym životným štýlom, majú rôzne skúsenosti. Myslím, že sa poznajú len zbežne. Všetcištyria majú skúsenosť s náhradným rodičovstvom, všetci sú ochotní sa so svojimi skúsenosťami s vami podeliť.Kedy vo vašom živote a ako sa zrodiloprvé rozhodnutie stať sa náhradnýmrodičom?Ján: Už pri vstupe do manželstva smespoločne prijali alternatívu, že ak z rôznychpríčin nebudeme mať vlastné deti,že poskytneme domov deťom, ktoré hozas mať z rôznych príčin nemôžu. Mámejednu dcéru a bolo to aj jej rozhodnutie,že deti cca pred 9 rokmi prišli do našejrodiny.Libor: S myšlienkou náhradného rodičovstvaprišla v našej rodine manželka.Pravdu povediac bol som z toho vtedytrochu zaskočený a vôbec som si nevedelpredstaviť, ako to môže fungovať a či tozvládnem/me. U mňa sa to otočilo po prvejnávšteve detí v SOS v Križovanoch.Ľuboš: To rozhodnutie sa rodilo postupne,boli sme s manželkou 13 rokovbez detí a obaja sme cítili, že to tak nie jesprávne. Potom manželka počula v rádiureláciu o občianskom združení Návrat,tak tam zavolala a navrhla mi, že by smemohli prísť na stretnutie a informačnérozhovory o tom, ako a čo v tomto štátefunguje pri osvojení detí. To bol nášštart a Návrat nám pri ňom super pomohol.Cítil som v kostiach, že je to správnacesta, hoci v podvedomí bolo veľa otázoka obáv. Vrhli sme sa do toho ako dostudenej vody. Šli sme na rodinný pobyt,kde boli deti s náhradnými rodinami.Keď človek spozná pravdu, už necúvne.A ja som spoznal pravdu aj o sebe i to, žemá obrovský význam postarať sa o maličkýcha slabých. No a neskôr, keď námbolo navrhnuté, aby sme prišli do detskéhodomova a stretli sa tam s opustenýmideťmi, väčšiu „depku" som v živote nezažil.Nie z toho, že by nemali čisto a teplo,alebo že by boli hladné či bez hračiek. Tovšetko tam deti mali. Zdeptalo ma množstvoodložených detí a tá prosba o pozornosťa lásku. Neviem si predstaviť, akýväčší hriech rodič môže spraviť (okremzabitia) voči svojmu dieťaťu. Chcel somsi ich zobrať všetky...Rasťo: Keď sme sa vzali a dozvedeli sa,že biologické deti mať nebudeme, hneďsme si podali žiadosť o adopciu.Ako vyzerá vaša rodina dnes? Koľko jeu vás detí? Vakom veku?Ján: V súčasnosti sa naša rodina skladáz našej biologickej dcéry a dvoch súrodencov,Marcel má 15 rokov a jeho sestraMagdaléna 14 rokov. Sú u nás v profesionálnejnáhradnej rodine už 9 rokov.Libor: Dnes žije v našej rodine 6 detívo veku od osem mesiacov do 15 rokov,z toho dve biologické. Ako vyzerá našarodina? Myslím, že úplne normálne, akokaždá iná, len s tým rozdielom, že je náso čosi viac ako je bežný priemer.Ľuboš: Dnes sme úplne funkčná rodina,máme 2 deti, chlapca a dievčatko,7 a 9 rokov.Rasťo: Máme doma 4 deti. Adoptovanú17 ročnú slečnu a tri deti v pestúnskej starostlivosti,chlapci majú 12 a 9, dcéra má6 rokov. Udržujeme kontakty aj s už vydatoudcérou, ktorá bola u nás v pestúnskejstarostlivosti od jej 11 rokov do 20, kým savydala, teraz už máme aj vnučku.Všetci máte za sebou niekoľko rokov náhradnéhorodičovstva. Čo bolo za ten časnajťažšie?Ján: Neviem charakterizovať, čo bolonajťažšie alebo naopak najľahšie. Každýdeň prináša svoje ťažkosti, ktoré sa prelínajús peknými chvíľami. Rozhodneťažký bol prvý polrok, kým sa deti adaptovali.Zvlášť ťažké stavy sme prežívalis Magdalénou, u ktorej sa prejavovaliabstinenčné príznaky, pretože počas pobytuv domove užívala rôzne utlmujúcelieky a u nás nie, ale vymenovať ťažkostia z nich vybrať najťažšie v takomto malompriestore nedokážem.Libor: Asi tie začiatky, keď sme maliodrazu o tri deti viac. Dnes by som tovšak hodnotil tak, že najťažšie bolo a stálepre mňa aj je pochopiť myslenie určitejčasti odbornej verejnosti.Ľuboš: Najťažšie boli prvé týždne, bralisme si deti v jeden deň, na návštevu. Keďsom doma dostal od 5-ročného chlapcaotázku: „Ujo Ľubko, a budeme tu užstále?" tam nebolo kam uhnúť, odpoveďmohla byť len áno alebo nie. Povedal sománo a myslel som to úprimne, hoci somnebyť sám | december 2006 strana

nevedel, či sa niečo neočakávané nezmení,niečo, na čo ja nemám vplyv. Veľmi som sabál, že budem musieť porušiť dané slovo.A potom slzy v očiach mojej manželky,keď toho bolo na ňu priveľa a ja som neskoroprichádzal domov z práce. Ona mánajväčšiu zásluhu na tom, že sme prvé situáciezvládli a spolu sa zžili. A ešte jednavec - my sme po roku prijatia detí zrušilitelevíziu. To bolo pre mňa veľmi ťažké,žiť v realite a nie vo virtuálnom svete filmova „Vyvolených".Rasťo: Najťažšie boli asi chvíle, keďsom si nerozumel s najstaršou dcérou,ktorá je teraz už vydatá. Ale upravilo sato a teraz máme pekný vzťah.A čo bolo najkrajšie?Ján: Každý úspech, ktorý deti dosiahli,alebo ťažkosť, s ktorou sa im podarilovysporiadať patrí k tým pekným chvíľam.Libor: Najkrajšia bola a je odmena, ktorúsme od našich detí dostali a neustáledostávame v podobe „neprofesionálnej"citovej väzby medzi nami.Ľuboš: Radosť a láska, ktorú sme sivzájomne dávali a dávame. Večerné zaspávanie,keď sa musíme poctivo striedať prideťoch, hoci sú už väčšie a školopovinné.Alebo keď vidím, ako opekneli a akonaberajú múdrosť, aké sú šikovné. Alebokeď sa spolu vystískame a jašíme. Alebo...Rasťo: Takých chvíľ bolo určite veľa.Najviac mi utkvelo v pamäti, ako som saprechádzal s prvou maličkou dcérou.Čo by ste potrebovali, čo by vám pomohlo?Ján: Tých vecí, čo by sme potrebovali, jedosť veľa. Týkajú sa materiálneho vybaveniapre deti. Taktiež je dosť vecí v domácnosti,ktorým končí ich životnosť a jednoduchoich bude treba nahradiť.Libor: Budovanie vzťahov medzi odbornouverejnosťou a náhradnými rodičmina úrovni partnerstva. Alebo odcitujemT. G. Masaryka: „Ak má byť sociálnapráca úspešná, je potom nutné, aby súkromnái verejná starostlivosť cieľavedomespolupracovali."Ľuboš: Určite sme potrebovali hneďod prvej chvíle vysvetliť, prečo deti reagujútak, ako reagujú. Prečo bojujú o našupozornosť, ako to zvládať a čo za tým je.To sme nevedeli a určite by nám to ušetrilomnoho slz a omylov. Potrebovali bysme na pár hodín v týždni niekoho, ktoby dal pozor na deti, pretože sme ďalekood našich starých rodičov. To nám veľmichýba. Zatiaľ nám pomáha manželkinasestra. Veľmi som jej vďačný.Rasťo: Hlavne zdravie, ale to asi každý.Aká je podľa vás úloha otca v rodine? V čomje špecifická?Ján: Myslím, že je zbytočné menovaťúlohy a význam otca v rodine. Matka,otec a deti tvoria úplnú rodinu. Ktorýkoľvekčlen, ktorý by chýbal, vytvorí prázdnemiesto, ktoré sa pokúšajú ostatní členoviarodiny rôznymi spôsobmi nahrádzaťa nie vždy sa to, čo i len čiastočne, darí.Mužský princíp v rodine nemôže nahradiťmatka a opačne, ženský nenahradíotec, vždy je to len viac alebo menej podarenánáhrada.Libor: To je na moje gusto príliš filozofickáotázka. Mama i otec sa snažiaspoločne vytvoriť pre fungovanie rodinytie najlepšie podmienky. Ako pritompostupujú a podelia si „úlohy", záležína nich. Otec by mal byť oporou, aleboakýmsi pilierom rodiny, u nás ním je alečastokrát moja manželka.Ľuboš: Otec má viac úloh v rodine.Podľa mňa veľmi dôležitá je úloha „lovcabizónov", má sa postarať o živobytiea bývanie. Manželka by s tým nemalamať problémy. Pre deti by mal byť otectým, ktorý ich naučí životným princípom,za ktoré sa oplatí aj „pobiť". NechÁno je Áno a Nie je Nie. A samozrejme bymal byť aj poslednou inštanciou pri udeľovanítrestov. A v rodinách by mal maťzodpovednosť za duchovný rast a vývojcelej rodiny. To je veľmi dôležité, byť tzv.„rodinným kňazom".Rasťo: Otec má dávať rodine v prvomrade istotu a bezpečie.V týchto dňoch prebieha mediálna kampaň,ktorej súčasťou je aj otázka: „Čo by ste povedali,keby vaši známi prijali do náhradnejstarostlivosti dieťa?" Ja ju trocha zmením:Čo by ste vy povedali priateľom, ktoríby v tomto rozhodovaní za vami prišli poradu, skúsenosti?Ján: Ktokoľvek by sa uchádzal o náhradnérodičovstvo a prišiel by si ku mnepo radu, snažil by som sa mu otvorenepopísať realitu, ktorú sme prežili my, prípadnerealitu, ktorú prežívajú náhradnérodiny z nášho okolia. Určite by sommu poradil, aby si problémy nenechávalpre seba, ale aby ich ihneď konzultovals odborníkmi (doporučil by som svojichosvedčených).Libor: Snažil by som sa ich motivovaťv tom, aby o tejto myšlienke hovorili nielenmanželia medzi sebou, ale aj v rámciširšej rodiny. Mali by vedieť pomenovaťsvoje očakávania a v neposlednom radeby mali mať jasno v jednotlivých formáchnáhradnej starostlivosti - hlavnečo sa týka práv a povinností náhradnéhorodiča, biologického rodiča a, samozrejme,dieťaťa.Ľuboš: Čo by som im povedal? Že somim plne k dispozícii, ak sa o tom potrebujúpozhovárať a opýtať sa na nezodpovedanéotázky. Vyžadujem ale úprimnosť. A že lepšiuvec v živote sa možno nepodarí urobiť,ako postarať sa o odložené deti, dať im láskua šancu na normálny život. Nič iné akoláska nemá zmysel!Rasťo: Povedal by som im, nech dotoho idú, lebo stále viac si spolu s manželkouuvedomujeme, že je to super, žesme sa vybrali touto cestou, že keby smemali možnosť znovu začať, isto by smesa rozhodli rovnako, hoci to nie je jednoduché.Ale spoznávame stále viac odborníkova ľudí ochotných nám na tejtoceste pomáhať.Za váš čas i za vašu otvorenosť vámveľmi ďakujem.Dušana Priehradná11 r. rat Žilinastrana 8 nebyť sám | december 2006

ILiptovskýMikuláš 4Cieľom KLUBU NÁHRADNÝCH RODÍNv Liptovskom Mikuláši aj v tomto rokubola vzájomná pomoc náhradných rodín,nadviazanie kontaktu s odborníkmi, ako ajnesenie myšlienky náhradného rodičovstvana verejnosti. Nadviazali sme aktívnu spoluprácus rôznymi organizáciami, medzinimi aj s Materským centrom v LiptovskomMikuláši. Veď náhradné rodičovstvoje tiež rodičovstvo. V materskom centre jevhodný priestor na začlenenie náhradnýchrodičov medzi iných a zároveň odbúranierôznych predsudkov. Deti z náhradnýchrodín sa tam môžu stretávať so svojimi rovesníkmi,budovať nové priateľstvá. Spolusme sa podieľali na tvorbe programov predeti, spolu sme robili prednášku o komunikáciis malým dieťaťom.Okrem týchto priestorov naďalej využívameperfektné priestory krízovéhostrediska Pálkovho centra, kde detimôžu využívať posilovňu, pinpong, stolnýhokej a iné hry - aj počítačové počastrvania klubu. Vďačná som aj za spoluprácus pani PhDr. Katkou Kleinovou tohočasu už zamestnankyňou O. Z. Návrat,ako aj s inými psychologičkami z Úradupráce a soc. vecí v Liptovskom Mikuláši.Na klub chodili však hlavne záujemcoviao náhradné rodičovstvo. Koniec roka 2006sme ukončili slávnostnejšie - pri bohatompredvianočnom stole s balíčkami od JednotyBratskej.Zuzka Šiarniková, SmrečanyAlbín Skoviera ako hosť klubu v RohozníkuRohožnŕkRadi by sme sa s vami podelili o informácie,týkajúce sa fungovania KLUBU NÁ­HRADNÝCH RODÍN ROHOŽNÍK. Nášklub sa pred niekoľkými rokmi osamostatnilod materinského bratislavskéhoklubu. V priestoroch cirkevného detskéhodomova Rohožník sa stretávame rodinyzo Záhoria (Moravský sv. Ján, BorskýMikuláš, Pernek, Šaštín, Veľké Leváre,Rohožník). Schádzame sa pravidelne razza dva mesiace vždy druhý piatok v mesiacio 16.00 hodine. Deti máme v adopcii,pestúnstve, no mnohí i v profesionálnejvýchove. Väčšinou tvoríme mnohodetnérodiny. Občas medzi nás zavítajú študentiči rodiny uvažujúce o prijatí dieťaťa. Našediskusie sa týkajú hlavne výchovy, najmäšpecifík výchovy dieťaťa v náhradnejstarostlivosti, venovali sme sa tiež masážamdetí či téme pripútania. Vďaka hosťoma prizvaným špecialistom môžemetak odborne rásť a prípadne sa i poradiť.No i sami medzi sebou máme potenciálvzájomne si pomáhať, podeliť sa o našenadobudnuté rodičovské zručnosti čiskúsenosti. Dobrovoľníci, ktorí sa starajúo naše ratolesti počas stretnutí a pripravujúpre ne zaujímavé programy, a tiežrodinná atmosféra domova dotvárajú koloritnašich stretnutí. Za to všetkým zúčastnenýmpatrí naše poďakovanie. Tentorok sme začali spolupracovať aj s malackýmskautingom, prisľúbili nám pomocpri príprave športových a zábavných akciípre deti, chystáme spolu adventné tvorivédielne aj výlety do prírody.V súčasnosti sa snažíme aktívne hľadaťďalšie rodiny s deťmi v náhradnej starostlivostiv našom regióne.Ak by ste o niekom takom vedeli, prípadnesa chceli medzi nás prísť pozrieť, čipomôcť s vedením klubu, ozvite sa prosímna telefónne číslo 0905 423 128 SašiMercellovejLeviceVďaka materskému CENTRU MEDU-LIENKA sme sa mohli aj počas tohotoroku pravidelne raz do mesiaca stretávať.Tento rok nám okolo Medulienky vyrástlapekná detská záhrada s hojdačkami, preliezkami,pieskoviskom a dreveným domčekompre deti. Mali by ste vidieť tie rozžiarenédetské očká, keď sa vonku hrajúa od radosti ani nevedia kam skôr skočiť.Vďaka všetkým šikovným ľuďom, čo sao to zaslúžili. Na jar sme spoločne navštíviliBojnice a ZOO, odvážnejší aj zámok.Cez leto sme si vo vynovenej záhrade urobiliopekačku. Deti si s veľkou radosťouopekali a potom kŕmili svojich rodičov. Jenám ľúto, že sa nám už nepodarilo tútoskvelú akciu zopakovať. V decembri sadeti tešia na Mikuláša a na vianočné posedenie.Možno sa nám podarí ísť do kinaalebo do divadla. Do nových rodín tentorok pribudli Klárka, Radka, Janík. Prajemeim a ich rodičom veľa zdravia, radostia krásnych zážitkov.Želáme si, aby čo najviac rodín otvorilonáruč a srdce opusteným deťom a daloim pocit istoty, nežné pohladenie rodičova teplo domova.nebyť sám | dece m ber 20 0 6 strana 9

Moderná spoločnosť - spoločnosť bez otcov?„Na tebe, na mužovi záleží, á budeš účinným pomocníkom ženám pri výchove detí. Zdieľaj zármutok žien. Waka Tanka sa usmieva na muža, ktorýprejavuje láskavé city voči svojej žene." (Siuxovia)Stará múdrosť vraví, že matka vychovávadieťa k ľudskosti a otec k ľuďom. V súčasnostisa čoraz menej stretávame so situáciami,v ktorých by sme mohli vidieť otcatráviť čas so svojimi deťmi. Okrem občasnýchprechádzok, v lepšom prípade športovýchaktivít, návštev kultúrnych, ale najmäobchodných centier, sa jeho úloha akobyskončila. Obraz otca, učiaceho svoje detipoznávať okolitý svet, brániť sa a nevzdávať,vyjadrovať svoje myšlienky, city, robiť„žabky" na vode, niečo chovať, obrábať,opravovať, spievať či sa zabávať je vnímanýskôr ako archaická idylka patriaca dominulosti. Nie je nato čas a v podstate anivôľa, lebo je iná doba. Dominantná mestskákultúra začína pomaly vládnuť i navidieku, a dospelí muži zabudli, že s deťmisa tráviť spoločný čas oplatí.Chodiť s deťmi po čerstvom vzduchuprospieva zdraviu, ale pokiaľ sa ich vzájomnákomunikácia obmedzí iba na upozornenia- Daj si pozor! alebo Nestup doblata! - , tak je to málo. Málo pre otca, abyodhalil niečo z vlastného vnútra a aspoňsčasti pochopil krásny detský pohľad nasvet. Málo pre deti, aby tie spoločne prežitéchvíle boli pre ne lákavé, nezabudnuteľnéa obohacujúce. Bohatstvo prichádzaz oboch strán lebo „láska zlepšuje toho, ktoju v srdci chová, ale aj toho, komu je určená".(Else Hasse)Možno viac ako v iných historickýchepochách sa dnes obraz muža i otca stávačoraz krehkejší. Do popredia sa natískamnožstvo otázok. Má muž v roli otca v našejkultúre ešte budúcnosť? Načo je vlastnemuž potrebný a čo vlastne robí muža mužom?V čom spočíva jeho typická mužnosť,ktorou môže obohacovať partnerský i rodinnýživot? Môže vyprázdnený priestor pootcovi zaplniť iná náhradná postava?Spomínané otázky, reflektujúce súčasnúkrízu otcovstva, vychádzajú zo spoločenskýchi demografických realít. Uvediemaspoň niektoré. Úloha živiteľa rodiny sapomaly vytráca a je zastupitelná. Neustálesa zvyšujúca rozvodovosť, zvolený životnýštýl, rastúci záujem o metódy umeléhooplodnenia spôsobujú, že veľa detí nemáotcov a často ich vychovávajú matky samé,z ktorých nejedna sa domnieva, že jej deťomnič nechýba a dokáže sa o ne dostatočnepostarať. Tento názor sa v súčasnostipremieta i do vytvárania vzťahov medzimužom a ženou. Pasívny, neangažovanýa neprítomný otec si berie dominantnúženu a z tohto zväzku vychádzajú v konečnomdôsledku dominantné dcéry a pasívnisynovia. Novinárka Joanna Petry-Mroczkowskavyjadrila stratu prestíže otcovstvapomerne expresívnym spôsobom, keďpovedala: Najkrajnejšou formou presvedčenia0 nepotrebnosti otcov je obchod so spermiami.Naznačené problémy zanechali negatívnestopy v duši mnohých mužov. Nedôveravo vlastnú mužskosť, nedôvera voči otcovi1 autorite vôbec, strach pred prijatím vlastnejsexuality prirodzene vyúsrili do otázok,na ktoré si muži nie vždy dokážu odpovedať,lebo vzbudzujú v nich neistotu: Čomôžem ja ako muž ponúknuť svojej manželke,deťom a čo môžem očakávať od sebasamého?Keby sme mali možnosť poznávať inékultúry, asi by sme zistili mnohé rozdiely,ale na jeden by som rád upriamil pozornosť- iné podmienky vstupu do „klubumužov". Čo musí mladý muž urobiť, dokázať,aby ho zrelí muži prijali medzi seba?Akú skúšku dospelosti musí absolvovať?V niektorých prírodných národoch (Afrika,indiánske kmene, oblasti Polynézie) boloa v podstate aj dodnes je základom iniciácie(zasvätenia do novej životnej etapy)dokázať rade starších, že dospievajúci súdostatočne pripravení samostatne a zodpovedneriešiť rôzne životné situácie. Vtedydostávajú potvrdenie o svojej dospelosti,t.j. medzi iným i schopnosti zakladať rodinu,vychovávať deti, starať sa o problémycelého kmeňa...V našej kultúre výraznejšie ohraničenievstupu do sveta dospelých, azda okrem legislatívnejúpravy veku dospelosti či vstupudo zamestnania, nemáme. Túžba patriťdo klubu dospelých je skôr vyjadrovanározvíjaním vlastnej prestíže a vymýšľaním„primeraných" statusových symbolov ako:peniaze, moc, realizácia vlastnej sexuality,bývanie, dovolenky, obliekanie... Domnievamsa, že sa tu prejavuje snaha mladýchľudí získať to, čo nedostali od svojich otcov:mužskú energiu, sebadôveru a silu.Ako pedagóg, teda ten, kto druhéhovedie, usmerňuje, napomáha (napr. aj objavovaťseba), vidím riešenie spomínanýchproblémov z dlhodobého hľadiska vo výchove.V rodine a k rodine. Pokiaľ neprijmemetézu, že rodina vytvára optimálne prostrediepre primárnu socializáciu dieťaťa,pre jeho potvrdenie a sebaprijatie, jsotompriznávam, že riešenie nepoznám. Človekamôžeme vnímať ako tvora lásky, rituálova dotykov. Je optimálne, ak z dôvodu láskyprichádza na svet a prostredníctvom nej,dotykov a rituálov sa rozvíja a sebarealizuje.Dovolím si zvýrazniť rozmer sebarealizácie,lebo ten robí človeka šťastným a jehoživot zmysluplným. Okrem dobrého uplatneniavo svojom povolaní potrebuje každýjednotlivec (vedome hovorím každý) každodennéporvrdenie v láske. Milovať a byťmilovaný, prijímať a byť prijímaný. K tomuje potrebné funkčné rodinné prostrediea aktívna prítomnosť macky i otca.strana 10 nebyť sám | december 2006

Výchova je proces, ktorý sa nepodieľalen na formovaní osobnosti, ale i sociálnychskupín, a tým do značnej mieryovplyvňuje utváranie celej spoločnosti.Cieľom výchovy v súčasnosti nie je meniťspoločenský systém, ale skvalitňovať životv jeho jednotlivých oblastiach. Aby smevšak mohli niečo meniť a rozvíjať, maliby sme byť schopní najskôr sa vyrovnaťs vlastnou minulosťou a následne ju prijať.V mnohých prípadoch sa tak nestalo.Kompromisné riešenia sa majú robiť, alenie na úkor základných zásad. Nemôžemevychovávať nasledujúcu generáciu, pokiaľmáme v sebe čosi nevyriešené, lebo okremchaosu a prípadných zranení jej nemámečo ponúknuť. „Som to, za čím si stojím a za čozodpovedám." (K. Schaller) Pod vyrovnanímsa s minulosťou rozumieme minimálnepresné pomenovanie a rozlíšenie toho, čosme prežili. Prijatie vlastných chýb i omylov.Vnútorný konflikt býva medzi tromaprincípmi v bytosti a v živote človeka: princípmimyslenia, slova a konania. Zranenýčlovek ponúka väčšinou len zranenie. „Morálnypokrok nespočíva len v čoraz väčšej úctek ľudským právam, ale aj v našej schopnosti naprávaťnetolerovateľné." (G. Lipovetsky)Výchova je mnohodimenzionálny jav,ktorý by sa nemal zamieňať za techniku, pomocouktorej formujeme „ľudský materiál"do želateľnej podoby, aby vedel zvládať výdobytkynovodobej civilizácie. Človek potrebujeviac. Potrebuje objavovať a byť objavený. Pretokeď hovoríme o výchove, hovoríme v prvomrade o vzťahoch. Keď hovoríme o vzťahoch,hovoríme o čase. Vzťahy sa nedajú vytváraťpočas troch minút denne, koľko zhruba priemernetrávia otcovia so svojimi deťmi. Slováľúbim ťa, som na teba hrdý, si úžasný sú sícekrásne a povzbudivé, ale strácajú účinnosť,pokiaľ chýba konkrétna prítomnosť otcova ich aktívna účasť na živote rodiny.Aj otcovia majú byť nápomocní pri vytváranífunkčného domova pre deti. Lebov ňom je dieťa:> zaopatrené (získava potrebnú výbavu,podmienky pre rozvinutie...);> chránené (pred „ nečasom " intimita, pokoj...);> milované (miluje a je milované, miesto preodpustenie...);Keď zvýrazňujem význam úplnosti rodiny,mám na mysli najmä to, že rodinná výchovasa odohráva v troch rovinách:> rovina vzťahov> rovina modelu a príkladu> rovina poučeniaV rovine vzťahov chcem upozorniť na dôležitýfakt, ktorý sa často opomína. Dieťapre svoj zdravý vývin nepotrebuje iba cítiťlásku rodičov, ale potrebuje vnímať aj to, žeotec miluje matku a ona zase jeho. Obraznemôžeme prirovnať spomínané vzťahy v rodinek rovnostrannému trojuholníku, kdevšetky strany majú rovnocenný význam.Chýbajúci otec v rodine komplikuje najmänaplnenie druhej roviny modelu a príkladu.Otcovstvo nie je paternalizmom,tak ako autorita neznamená dominanciuči panovačnosť. Pôvodný význam pojmuautorita pochádza z latinských slov auctor- rozmnožovateľ, napomáhateľ, podporovateľ,ručiteľ, svedok, zvěstovatel', príklad,osobnosť, pôvodca konania a auctoritas- záruka, istota, platnosť, spoľahlivosť, vážnosť,váha, moc, vplyv... Keď prijmeme tietoobsahové významy, tak autorita znamenáptedovšetkým službu, lebo označuje toho,kto napomáha, spravuje, usmerňuje rastdruhého a je jeho hodnoverným „výpravcomdo života". Aby mohol otec byť autoritou,potrebuje byť sám sebou, potrebujebyť autentický (authenticus lat.) - spoľahlivý,hodnoverný, pôvodný, pravý. Autentickosťchápem aj ako zhodu medzi vnútornýmprežívaním a vonkajším správaním sa, čo jeodrazom zdravého života, spôsobu komunikáciea úrovne medziľudských vzťahov.Každá pretvárka vedie k neautentickémusprávaniu, čo dlhodobo je pre deti i dospelýchznačne zaťažujúce a má nepriaznivývplyv na vývin ich osobnosti.Autentickosť predpokladá u mužov prijatiefaktu, že ani oni nemajú plnú vládunad sebou (preto robia chyby), nad životom(chorľavejú, umierajú) ani nad svetom.Túžba muža byť dokonalý a neomylnýskôr spôsobuje narušenie a rozdelenie jehoosobnosti. Sila muža nespočíva v neomylnosti,ale v pokore a schopnosti uvedomiťsi svoje slabiny a omyly. Prijať ich, pokúsiťsa v rámci svojich možnosti ich zmeniť, alehlavne - túto omylnosť rešpektovať i u druhých,najmä u svojich blízkych.Predpokladom dozretia do dospelostije pre muža učenie sa prijať prežitú bolesť.Jednak preto, aby si nemyslel, že je stredobodomvesmíru, jednak preto, aby prijalbolesť, zlyhanie ako súčasť svojho života.Tým sa učí bojovať, vedieť sa postaviť vočiprekážkam života aj za cenu, že nemusí vyhrať.Bojovníka si všal netreba zamieňať zaarogantného súťažiaceho, ktorý v snahe zakaždú cenu vyhrať, prevezme jazyk a metódybojiska, nerešpektujúc základné ľudsképrincípy. Jazyk ovplyvňuje správanie a bojovýjazyk učí vnímať život ako nekonečný boj,kde víťazí len tvrdosť a nekompromisnosť...Pozitívna sila bojovníka spočíva v odvahechrániť svoju rodinu, hodnoty, byťsám sebou, vstupovať do služby spoločenstva,neutekať pred prekážkami, nebáťsa neúspechu, namáhať sa s dosiahnutímcieľa, aktívne vzdorovať zlu, bojovať i sosvojou chorobou, so svojimi problémamiči s ľudskou ľahostajnosťou...Zrelosť muža spočíva i v ovládaní vlastnýchzdrojov, v schopnosti dať svoju autoritua autenticitu do služieb dobra, nebáťsa podeliť o svoju moc i autoritu bez pocituohrozenia vlastnej mužnosti. Múdrosťzrelého muža sa prejavuje i v ochote vzdaťsa svojich bolestných spomienok, nesplnenýchsnov a uzavrieť mier so svojou minulosťou.Sem patrí odpustenie tým, ktorímu spôsobili zranenia, ale i sebe samému.Kríza autority súvisí s krízou tradíciíi s krízou nášho vzťahu k minulosti. Základompietas (lat. spravodlivosť, poctivosť,mravnosť, bezúhonnosť, súcit, zbožnosť,vďačnosť, láska, vernosť) je úcta k minulosti,t. j. že predkovia z minulosti môžu byťpríkladom, ktorý sa oplatí nasledovať. Tátoúcta k minulosti sa v prítomnosti premietaaj do vzťahu k žijúcim starým ľuďom akovzorom, ku ktorým sa oplatí približovať.V neposlednom rade to má aj význam preuvedomenie si osobných limitov i pre prijatievlastnej slabosti či nemohúcnosti. Mýtuso pokroku je zakomponovaný v predstave,že sa treba úplne oslobodiť od skúseností činázorov našich predkov ako nepodstatnýcharchaizmov. Ale i v súčasnom dynamickoma rýchlo meniacom sa svete potrebuje mladýčlovek získať kľúč, ktorý by mu pomoholnaučiť rozlišovať medzi správnym a nesprávnym,pravdou a lžou.Toto všetko môže ponúkať muž vosvojej roli otca i manžela. Jednu rolu oddruhej by som neoddeľoval. Tak isto nepokladámza vhodné hovoriť o významevzoru otca len pre chlapcov. Tak isto dievčasa nemôže stať naplno matkou, pokiaľ nieje manželkou, a tá sa nemôže stať v plnejmiere manželkou, ak najskôr nebude dcérou,formovanou otcovskou láskou. Otecpredstavuje pre dcéru prvý kontakt s mužskýmsvetom a okrem sebadôvery jej dávaodvahu prekonávať prekážky. Pokiaľ je dieťavýlučne pod matkinou ochranou, aleborodičia očakávajú od dieťaťa viac ako jepreň únosné, stáva sa z dcéry poslušné, aletrucovité dievčatko. Ženy balansujú medzidvoma postojmi: závislosťou a nezávislosťou.Pozitívny význam vzťahu medzi otcoma dcérou spočíva aj v tom, že ju formuje,zvyšuje jej sebadôveru a umožňuje primeranesa začleniť do širšej spoločnosti. Abyvšak dievčatá raz mohli byť samé sebou, jedôležité, aby si dokázali zachovať odstupod videnia mužov.pokračovanie na str. 12nebyť sám | december 2006 strana 11

pokračovanie zo str. 11Pri výchove otca by som rád zvýraznilešte jeden moment. Nie je dôležité len to,k čomu vychovávame, ale aj akým spôsobom,t. j. aký sme si zvolili výchovný štýl.Pôvodný význam pojmu stillus - osteň,špicatý kolík - nesie v sebe pre výchovu dôležitúsymboliku. Ostré rydlo zanecháva navoskovej doske pomerne hlbokú stopu, pretoje dôležité, aký obsah bol zaznamenanýa akým spôsobom vyrytý. Na jednej strane„pichnutie" môže byť tým činiteľom, ktorýpobáda, príp. motivuje deti k pozitívneladenému správaniu. Na strane druhej, nešetrnépoužívanie „ostňa" (napr. v zmyslebyť lepší za každú cenu) ich nielenže odrádzaod požadovaného správania, ale častospôsobuje hlboké jazvy, vnútorné zranenia,ktoré sa dosť ťažko zaceľujú.„Vskúsenosti veľkej lásky," napísal R. Guardini,„sa všetko stáva udalosťou vo svojomprostredí." Ak ju zažívajú deti i zo stranyotca, nielenže sa to pozitívne prejavujev ich výkone a vzťahu k okolitému svetu,ale ľahšie zvládajú situácie, ktoré sa prenich javia ako neúspešné. Učia sa prijímaťa vnímať prípadné neúspechy ako súčasťsvojej životnej cesty. Preto potrebujú byťuistení, že stojí pri nich niekto, kto ichberie takých, akí sú, posilňuje ich pri prekonávaníprekážok, má radosť z dosiahnutýchúspechov a aj napriek určitým zlyhaniamči nedokonalostiam v nich neustálevidí hodnotné bytosti.V autentickom vzťahu pomáha láskatomu, že otec vidí svoje deti s ich možnosťaminielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti,t. j. aké by mohli byť, k čomuby sa mohli dopracovať. Ľudskú osobucharakterizuje intenzívna potreba lásky,reciprocity a vzájomnej pomoci. Pokiaľtieto vzťahové dimenzie zlyhávajú, stávajúsa vážnym dôvodom pre jej neprispôsobivosť(A. Maslow). Preto, pokiaľ dieťa zažívaprejavy lásky a cíti sa byť prijímané, rastiejeho sebaúcta a učí sa otvárať druhým. Pripravujesa na vytváranie vlastných vzťahov.V prítomných vzťahoch vychovávajú rodičiasvoje deti aj k ich budúcim vzťahom.Som si vedomý toho, že komplexnejšiespracovanie tejto problematiky presahujemožnosti môjho príspevku. Preto si dovoľujemponúknuť tieto pohľady ako námetyna zamyslenie. Napriek tomu, že nepoznámjednoduché riešenie súčasnej krízyotcovstva, domnievam sa, že základnýmkľúčom, ktorý otvára každú cestu, je láska.Tá totiž prináša to, čo cez parafrázy myšlienokniektorých etických systémov by smeodporúčali všetkým rodičom:Milujte - citlivo vnímajte - podporujte- buďte trpezliví - nesúďte - neodsudzujte- odpúšťajte.Ivan PodmanickýLudvíkAškenazyJak jsme si hráli na požárV pátek jsme byli požární ochrana.Já jsme telefonoval, kde hoří. On bralhovory, protože byl služba, potom vytrubovalpoplach, oblékal přilbu a s velikýmtroubením vyjížděl ze stanice.A byla to dlouhá hra, takže nebralakonce. Já říkám:,Je to požární ochrana?"„Ano," odpovídá, „co si přejete?"„V Pardubicích hoří perníkárna," říkám.„Konec hlášení!"Jel do Pardubic a já jsme čekal. Z Pardubichlásil splnění rozkazu a neprodleněse vracel. Hra začínala od začátku, jájsme říkal, že v Chrudimi hoří továrna naovocné šťávy, on nasedal a se všemi vozyse řítil na pomoc.Bylo to poněkud jednotvárné. Všechnaměsta jsme vyčerpali, i Kostelec nadČernými lesy. V Chrudimi hořelo třikrátza sebou, v Pardubicích dokonce šestkrát.Ale požární ochrana byla neúnavná.To se musí zpestřit, takhle to nejdenechat. Vždyť je to přece hra. Nebuďmetak vážní!Služba se řádně hlásí:„Haló, zde požární ochrana... Co sipřejete?",Je to stříhaní psů?"„Ne," povídá, „požární služba."„Mohl byste mi osříhat foxteriéra?"táži se.Služba se rozhorčila.„Zde je požární ochrana," říká. „Kdyžhoříte, tak to řekněte, jestli ne, tak násnevyrušujte!"„Tak vám tedy pěkně děkuji, že přijedete,"povídám. „Ale tu sukýnku mu musítepřistřihnout opatrně, protože je tuzelechtivý. A můžete u nás zůstat, budememít krupicovou kaši."Hlas na druhé straně telefonu se rozčilil:„Pane, copak nevíte, že požární službakrupicovou kaší nejí?"Potom s trochou naděje, téměř prosebně,pokračoval:„Zde je hasičárna. Prosím, nehořítenáhodou? Poněvadž kdybyste hořel, takvás ještě můžeme zachránit."Ale ten na druhé straně zajásal:„Konečně jsem se vás dovolal - tostříháte, prosím, osobně?"Požární služba chvíli váhala a pak sevší rozhodností skončila:„Pane, volejte nás, jen kdybyste hořel.Konec hlášení!"Položil tedy neviditelné sluchátkoa celý rozrušený říká:„Tatí, představ si, před chvílí volal nějakýpitomec a chtěl stříhání psů. Jakokdyby nevěděl, že u nás se hasí požáry."„Kdo by to mohl být?" pravím. „Tomusil být pěkný omezenec!"Hra je, milí přátelé, vážna věc.Když si náhodou hrajete na požár- nedělejte z toho stříhaní psů! To, prosím,nikdy!Berte hru vážně!A teď mi promiňte, nemohol se vámvěnovat, musíme do Pardubic - hoří námpernikárna.LUDVIK ASKENAZY(1921- 1986) - český spisovateľ. Autor reportážía lyrizovaných poviedok. K najznámejšímpatrí vynikajúca zbierka Vajíčko.Písalaj divadelné a rozhlasové hry, od roku 1968žil v emigrácii, písal po nemecky, najmä prózypre deti a televízne scenáre. Uvedený príbehpochádza z útlej knižky Dětské etudy.Jednotlivé krátke texty mapujú autorov vývin odčias, keď sa slobodný v parku posmieval kočíkujúcemumužovi, cez nájdenie tej pravej, založenierodiny, až po vznik a neustále utvrdzovanievzťahu medzi otcom-autorom a synom-hrdinomvšetkých príbehov.strana 12 nebyť sám | december 2 0 06

Myšlienkové paberky o otcovstve a partnerstvei.Predosielam - nie som otcom, som mamou.Takže v nasledujúcom texte pôjde vlastneo taký second hand - úvahy z druhej ruky.Ale faktom aj je, že som celý život prežila s otcom- najprv s tým vlastným, potom s otcomsvojich detí. Tak to možno nie je celkom druháruka, ale, povedzme, jedenapoltá.Nebudem sa tu zaoberať tým, že materinskénastavenie žien má psychologicky,spoločensky a dejinné iný farebný odtieňako otcovské nastavenie mužov. Zdôrazňujem:iný. Ani lepší, ani horší, ani hlbší, aniplytkejší. Iný. Chvalabohu. Inakosť totižhýbe svetom.II.Pri premýšľaní o otcoch vynárajú sa miv pamäti detské spomienky na môjhootca. Náš vzťah fungoval aj funguje, hociprešiel mnohými búrlivými obdobiamia obojstrannými sklamaniami, spôsobenýmiotcovými či mojimi nespokojnosťamia skratmi. Nezabudla som na veľmi dobréveci, ktoré sme spolu prežili, ale ani natie zlé, veľmi zlé. Priestor v strede, také tieobyčajné bežné dni mi akosi z hlavy vypadli.Buď mám deravú pamäť, alebo takýchstredných zlatých dní nebolo neúrekom.Považujem za základ dobrého medziľudskéhovzťahu možnosť spoľahnúť sa natoho druhého. Nebolo to vždy ľahké, alenapokon sme vzťah s otcom ukočírovalik vzájomnej ponuke spoľahlivosti. Minimálnev pracovnej oblasti. Asi to nie je celkompozitívna správa, ale domnievam sa,že - paradoxne - dnešný uspokojivý vzťahs otcom súvisí s rozvodom mojich rodičov,keď som bola puberťáčka. Vtedajšie ukončenierodinného marazmu dovolilo námneskôr začať budovať nový vzťah.Deň čo deň pozorujem a vnímam svojhomuža, ako sa borí s úlohou otca. Demokratickémanželstvo, kde rozdelenie úloh obestrany vnímajú ako uspokojivý a užitočnýkompromis. Asi sa mi v živote dosť uľavilo,keď som pochopila, ja žena emancipovaná,že otcovstvo môjho muža (neviem, nakoľkovšeobecne to platí) k našim deťom sauskutočňuje skrze mňa. Že kým mňa márád, neostáva mu nič iné len byť dobrýmotcom aj našim deťom.Niekedy mi napadne, akí sa stanú otcoviaz mojich synov, keď vyrastú. Dúfam, žeak budú mať šťastnú ruku, triezvu hlavua horúce srdce pri výbere partnerky a ak siponesú z pôvodnej rodiny v sebe presvedčenie,že sa dá život žiť spolu v dobromaj zlom - dúfam, že potom bude dobte.Mama-manželka je pre otcovstvo meritórnouzáležitosťou. (Zdeněk Matějček napísal,že je dôležitejšie dobre sa zamilovať neždobre zmaturovať.)III.Slečna a mladík, žena a muž stretávajúa zamilúvajú sa do seba zväčša ako bezdetní.Alebo aj nie. Deti vznikajú ako dôsledoksexu. Sex je dôsledkom erotickej túžby. Túžbasúvisí s láskou alebo, v nebezpečnejšomprípade, len s telesnou potrebou. Láska viebyť chvíľková a podobá sa na poblúznenie.Láska vie byť aj dlhodychá. Tá potrebujezodpovednosť a slobodu, niekedy takťažko skombinovateľné danosti. Niektorímuži si vedia predstaviť, že ich frajerka razbude matkou, čiže oni otcom, iní zas nie.Ani niektoré frajerky si nedokážu predstaviť,že raz budú mať deti alebo ich chcieťmať. Biologické hormonálne hodiny tikajú.Objektívne skutočnosti sa valia všadeokolo, za rohom číha niekedy nekompromisnárealita. Niekto dozrie v osemnástich,iný ani v hrobe. Život nás stavia pred javy,ktoré nedokážeme vopred predpovedať,mysľou či citmi ohmatať. Niekedy je v letechladno a v zime hreje slniečko. Svet obývajúsamotári aj ľudia spoločenskí. A tebesa páči taká hudba a mne celkom onaká.Jeden očakáva od života iba toto a druhýaž hentamto. Čo s tým všetkým? Uf, ťažkáotázka. Jej riešenie akoby niekedy plávalomedi hviezdami. Jedno je však isté, odpoveďna ňu zásadne ovplyvňuje materstvo,otcovstvo a zároveň aj detstvo (i dospelosť)potomkov. Čiže život.IV.Vždy ma rozčúli taká dosť často používanámudrlantská veta: Výnimka potvrdzujepravidlo. Za pravidlo považujem to, čomi zaručuje správať sa, konať a premýšľaťsprávne. Domnievam sa, že výnimka pravidlonepotvrdzuje, naopak, spochybňujeho, podkopáva jeho platnosť, niekedy topravidlo pripraví o všeobecnosť, a tým hoúplne zneguje.Kam tým mierim? K relativizovaniu.Hoci má život svoje pravidlá, má aj svoje výnimky,ktoré tie pravidlá podrývajú, a týmživot na jednej strane síce komplikujú, nadruhej strane ho však ozvláštňujú.Napríklad...Za pravidlo hodné nasledovania sa považujedohoda medzi partnermi, že sa chcútu a teraz stať rodičmi. Vraví sa, že sa nemádieťa používať ako prostriedok na pozliepamerozpadávajúceho sa vzťahu ženya muža. Zväčša to platí, lenže poznám páry,keď im narodenie alebo prijatie ratolestipomohlo (cez pocit zodpovednosti) nájsťvyhasínajúcu lásku. A naopak, stretla somsa s dvojicami, ktoré si vopred premyslelisvoje rodičovstvo a zlyhali, lebo nedokázalizvládnuť a prijateľne spracovať v novej situáciirozličný prístup k dieťaťu a meniacesa očakávania.Máme tu aj pravidlo o tom, koľko rokov bymali mať ľudia vstupujúci do manželstva,lenže, veď už som to spomínala: Niektodospeje v osemnástich a niekoho pochovajúdetinského a egocentrického.Máme tu pravidlá o vhodnom počte detí,o veku vhodnom na výchovu, o rozličnostiotcovho a maminho prístupu, o dôslednosti,o nehádaní sa pred malými... Lenže čo akich tým pripravujeme o vnímanie rôznorodostiživota? Pravidlá sa menia aj v priebehučasu a naprieč krajinami, inštitút manželstvaje iný dnes ako bol voľakedy, je inakšív Ázii ako v strednej Európe.Páčilo by sa mi, keby sa veľa z tých psychologických,etických, náboženských a pedagogickýchpravidiel zmenilo na dobremienené a skúsenosťami mnohých overenéodporúčania. Dodalo mi by to pocit voľnosti.Lebo nedokonale postavené pravidlo nepomáha,ale zväzuje.V.Niekedy ma láka dostať šancu od zlatejrybky a stať sa otcom svojich detí, otcomsvojho otca (zaujímavé, že otcom mamynie) a otcom svojho muža. Namýšľam sinekriticky, že by som im možno vedela povedaťniečo dôležité, čo by im pomohlo...či vlastne väčšmi mne by to pomohlo... Potomto vždy zavrhnem ako celkom bláznivýnápad. Nielen preto, že sa nedá uskutočniť.Ale najmä preto, že by som čiastočne prišlao celoživotné dobrodružstvo zo svojhoženského a materského pohľadu sledovaťto ich mužstvo a otcovstvo, niekedy neznesiteľné,inokedy nádherné, ale iné. A inakosťje dôležitá. Hýbe svetom.Zuzana Mojžišovanebyť sám | december 2006 strana 13

Milujem tie chvíleDnes je to presne 606 dní, čo sa mi zmenilživot.Čo som zmenil svoje priority, čo somzmenil svoj životný štýl. Dovtedy to bolanajmä práca. Ráno o šiestej som zapínalpočítač a večer o šiestej som ho vypínal.Prišiel som domov, v lete s manželkou nabicykle, v zime len povaľovanie, kniha, telka.Vegetovanie. Ako rastlina.Pred 606 dňami som prvý krát držalv náručí naše dieťa. Nášho synčeka. V detskomdomove som si túlil k sebe batôžtekvône, lásky, šťastia, krásy, čistoty, pokoja;vtedy 5-mesačného chlapčeka. Díval somsa na jeho tváričku a cítil manželkin dotykna svojej ruke a jej dych vedľa mojej tvárea jej oči takisto hltajúce obraz zázraku.Je zvláštne, ako človek dokáže behom jednejsekundy zmeniť svoje životné priority,svoje životné postoje, rebríček hodnôt, akosi dokáže uvedomovať ozajstnú silu lásky.Teraz z práce odchádzam tak, aby somvenoval maximum času nášmu dieťaťu a ažkeď zaspí, otváram počítač a dorábam to, čodorobiť chcem. V duchu vety: „Nechcem, alemusím, znamená chcem, pretože musím."Milujem tie chvíle, keď prídem domov,vystupujem z auta a oproti mi beží smejúcesa dieťa. Keď ešte skôr ako sa stihnem prezliecťpočúvam, čo dnes s maminkou robil,čo vyparatil, že už dnes nemusel mať plienku,že bol dnes „dobučký". Pýta sa na ruky,a keď ho vezmem, položí mi hlavu na plecea len tak odpočíva. Trvá to iba chvíľu, jeveľmi živý, a už sa pýta na zem, ale mne táchvíľa stačí, aby som striasol zo seba všetkystarosti, ktoré som si ako ťažký batoh dotiaholakoby z iného sveta.Milujem tie chvíle, večer sediac na sedačke,ruku položenú na nohe drobného človekapopíjajúceho predspánkové mlieko.Držím v ruke knižku a vymýšľam si príbehypodľa nakreslených obrázkov. Pozorujema. V ruke fľaša s mliekom, dudel strčenýdo pusy, a hnedé, iskriace oči upreté raz namňa, raz do knižky - akoby kontroloval, čisi nevymýšľam. Sem-tam mi skočí do reči,doplní nejaké slovo, ktoré som nepovedal,ale ktoré predtým možno počul od maminy,alebo odo mňa. Dopije, ešte momentma pozoruje a potom bez ohľadu na miestov deji sa zošuchne zo sedačky, krôčikmizaťapká k maminke a povie: „Maminkoupinkať." Srdce sa mi rozlieva.Milujem tie chvíle, víkendové. Keď jekrásne teplo, slnko je ako žeravý disk, lúčeohrievajú telá aj chodníky. Vyberáme s manželkoubicykle a ten môj sa zrazu meníz aktívneho horského na obyčajný autobuss nápisom - POZOR! DETI. Celú cestu mibľaboce za chrbtom, hladí ma rukami pochrbte, zdvíha mi tričko a ťapka po odhalenýchkrížoch. Je to ako dotyk Boha. Kupemsa v tých dotykoch, „medím" si, keď sio mňa oprie hlavičku, nasávam čistotu.Milujem tie chvíle, keď len tak sedím, ničnerobím, iba pozorujem drobného človekabehať okolo mňa, vymýšľať, ako sa zabaviť,ako upútať, ako ani na chvíľu nedovoliťrodičom, aby sa prestali zaujímať. O to, čorobí, čo hovorí, ako behá, ako chodí, akohladí psa, alebo ako stavia v piesku koláče.Pozerá na svoj výtvor z piesku, priblížihlávku a urobí „Ham". Odtiahne sa a sámpre seba, ale dostatočne hlasno, aby sme topočuli aj my,, si povie „Nie ham. Akože."Milujem tie chvíle, keď ho hojdám.Smeje sa a čím je hojdačka vyššie, má vzrušenejšiutvár, vždy vo vrchole oblúka sanadýchne a rozšíria sa mu oči. Musím muspievať. „Tata, ogaga," a ja spustím RádioGa-Ga od Queen, „Tata, sykl," a ja spustímBicycle, tiež od Queen. Mám ich rád a zdása, že aj on. „Gúľalo," a to už prepnem nadetské pesničky. „Gúľalo sa gúľalo to červenéjabíčkóóóóóó..." Hojdanie ho omrzía pýta sa dolu. Uteká predo mnou srandovněrozhadzujúc rukami a vymýšľajúc, kamby asi tak ešte šiel.Milujem tie chvíle, keď sa ráno zobudí.Nevie sa vyvaľovať, nevie si ešte troška polebediťvo voňavej postieľke. Len čo otvoríoči, převalí sa, posadí a už je pripravený vyliezť.Je jedno kam, len von z postele. V rukesi drží plyšového hava a prejde k nám.Vylezie na našu posteľ a zrazuje po spánkua ja som nesmierne rád, dokonca šťastný,že ma zobudí. Každá polsekunda je drahocenná.Každá polsekunda má nevyčísliteľnúhodnotu, každá polsekunda je život.Dnes už sám seba neviem pochopiť, akosom mohol žiť bez neho. Viem, že sú to frázy,ale náš syn je pre môj život ako slnko, vzduch,zem a voda. Ako doteraz chýbajúca časť skladačky,bez ktorej je celkový obraz neúplný.Milujem tie chvíle... chvíle so synom...Vlastimil Švecstrana 14 nebyť sám | december 2006

Adoptovali sme si...Patrili sme medzi „zúfalcov", ktorí nemalia nemohli mať deti. (Jeden potrat v ôsmomtýždni, jedno mimomaternicové a potomuž nič.)Patrili sme medzi „zúfalcov", ktorí vyskúšalinaozaj všetko. Aj ja som stál v malejzatuchnutej kabínke WC, kde som sasnažil z celých síl vypudiť zo seba tekutinu,z ktorej sa malo zistiť, či som schopnýoplodňovať. Vo vedľajšej kabínke si niektoplnil biologickú potrebu a celé to bolo dosťsmiešne, ak už nepoužijem slovo „trápne",navyše, keď som šiel s malou Petrihomiskou po všetkých tých chodbách až do„laboratória".Aj manželka prechádzala všetkými ajbolestivými vyšetreniami, výbermi a zbytočnýmivkladmi. Celkovo 6-krát. Patrí jejza to môj bezhraničný obdiv a... Láska.A samozrejme nielen za to.Aj my sme celé hodiny presedeli smutnesi hľadiac do očí a zostavujúc si rebríčeknašich životných hodnôt a priorít. Pri plápolajúcejsviečke, pri vzduchom vznášajúcejsa atmosfére vonného oleja.Riešenie: Adopcia. Nie pestúnska starostlivosť.Adopcia.Keď som sa dozvedel cez čo všetkomáme prejsť, zakrútila sa mi hlava. Obsažnédotazníky, psychologické sedenia, návštevysociálnych pracovníčok, prehliadkau lekára, potvrdenie o ročnom príjme, odpis(už nie iba výpis) z registra trestov, listvlastníctva na nehnuteľnosť z „Registra"(mohol byť aj starší ako 3 mesiace), psychologickétesty...Áno, najprv sa mi zakrútila hlava. Aleiba na chvíľu, to viete, chladná hlava sanekrúti často, samého ma to prekvapilo.Sme otrlí alebo niečím výnimoční, keďsme si jedného dňa sadli za stôl, na ľavústranu napoly rozdeleného papiera sme sinapísali, čo všetko máme absolvovať, čovšetko máme zabezpečiť a na pravú stranusme si napísali jediné slovo: „Dieťa."?Sme otrlí, alebo niečím výnimoční, alebodokonca zúfalí, keď sme sa nad ľavoustranou iba usmiali a mávli rukou?Ale nie. Ani otrlí, ani výnimoční, ani zúfalí.Jednoducho sme si iba uvedomili hodnotu,samozrejme, nie tú finančnú. Nepýtalisme sa, prečo to všetko potrebujú, anisme sa nepýtali, či všetci biologickí rodičiaabsolvujú takéto niečo pred pôrodom, anisme nepochybovali o tom, že je to potrebnéa zákonom stanovené. Odpoveď na tietootázky nás totiž nezaujímala. Paradoxnenám k tomuto „zmiereniu sa so situáciou"dopomohla najpravicovejšia veta akú poznám.„Nič nie je zadarmo, všetko niečostojí."A potom je to už o ľuďoch, ktorých stretávate.Možno sme mali iba šťastie, že tí, ktorýchsme stretávali my, boli ľudia, ktorýmpatrí môj obdiv.Keď som videl tie „šanóny" písanýchosudov detí opustených, zanedbávaných,týraných v kancelárii na sociálnom úrade,keď som videl tie fotografie detí „vhodnýchna osvojenie", keď som videl tie šanónyplné žiadostí o osvojenie, cítil somsa s našimi povinnosťami a problémamitaký malý.Biologicky počať a donosiť dieťa trvá 9mesiacov.Vybaviť všetky formality a dostať oficiálnelistom, že ste vhodný pár na osvojenie,nám trvalo 7,5 mesiaca, aj to iba preto,že sme sa na túto cestu podujali cez letnémesiace, kde sme si vďaka dovolenkovémuobdobiu ťažko nachádzali termíny sedeníu psychologičky. Čistý čas - 6 mesiacov.No a potom prišiel deň D, keď sme savybrali na sociálny úrad „vybrať si dieťa".„Tak, čo máte na sklade?" asi takto by sadalo jednou cynickou vetou povedať to, čov kancelárii nasleduje.V čase, keď sme tam boli my, to boli ibafotky a krátky popis rodičov a chovaniadieťaťa, jeho pôrodná a popôrodná anamnéza.Dnes je to už aj DVD. Chápem dôvodyzrušenia návštev v domovoch pred výberomdieťaťa. Asi to naozaj psychike detínepomáha.„Každý deň je tu nejaký pár. Vyberie simňa, alebo nie? NIE! Prečo?, čo je na mne zlé,prečo si vybral Fera, keď ten si ešte nevie umyťzuby?!"Preberáme si fotky a vyberáme najkrajšiedieťatko, s bezproblémovou anamnézou,s bezproblémovými rodičmi, s pevnýma trvalým zdravím, hnedovlasé s hnedýmiočami, ktoré, keď vyrastie, bude sa podobaťna nás s približne rovnakou výškoua hmotnosťou akú mám ja, alebo manželka.(Neusmievajte sa, podľa toho, čo námpovedali, aj takí rodičia tam boli.) Takédieťa však nenájdete. Každé má nejakýproblém. Tento je apatický, tento je vážnechorý, má poškodenú pečeň, táto je dcérounarkomanky a alkoholika a aj tak vyzerá,tento má hypertenziu, tejto nepoznámeotca, nevieme, čo bol zač, alebo už iba tenproblém, že je opustené....Jediné, čo si musíme uvedomiť a čo smesi aj uvedomili a čo nám aj pomohlo, je dívaťsa na dieťa, nie na jeho anamnézu.Kto z nás si môže byť istý, čo bude z dieťaťa,ktoré nazveme naše biologické?V Biblii sa zhruba hovorí: „Trest zahriech môže prísť až do siedmeho pokolenia."Moderná genetika potvrdzuje: „Choroba,povahové črty, predispozície môžuspať v génoch až do siedmej generácie, toznamená, že ak nejakou dedičnou choroboutrpel váš pra-pra-pra-pra-pradedo,môžu byť všetci pred vami zdraví a chorobamôže prepuknúť akurát u vás."Vieme všetci, akých sme mali predkov?Čo keď môj pra-pradedo bol vrah?, alebočo keď moja pra-pra-prababka bola ťažkáschyzofrenička?Nie, tým sa nezaoberáme, jednoduchovyberáme prvú fotku, ktorá nám padla doruky. Je na nej chlapček. Krásny. Dieťa totižmôže byť iba krásne, ak je vaše.A my sme vedeli, že je náš.20. novembra 2004 sme povedali, žetoto dieťa si pôjdeme pozrieť do domova.Držal som na rukách 5,5 mesačný batôžtek,pozeral som mu do očí a videl somsa v nich. Odpočíval pokojne, tesne po papaní.Usmial sa na mňa.Človek niečo v sebe má, neviem ako tonazvať, je to nejaký mikrospínač, ktorýkeď sa zopne, zrazu človek nadobudne istotu.A keď hovorím istotu, myslím týmISTOTU.Nám sa ten mikrospínač zopol skorosúčasne a my sme vyslovili vetu nahlas skorosúčasne:„Toto je náš syn."Áno, počúvali sme lekárku, psychologičkudomova, riaditeľku, o ňom, o jehomatke, otec bol neznámy, o jeho pôrode,že nedýchal, že má hypertenziu svalstva, žeto, že ono. Počúvali, ale nepřikládali tomužiaden význam. Toto je náš syn.20. decembra sme si boli zobrať ten najväčšídar nášho života. Boli to zatiaľ najkrajšieVianoce.Celé to trvalo 8,5 mesiaca. O 15 dníkratšie ako biologická cesta.Dnes má náš Samko 25 mesiacov.Článok bol písaný pre blog.sme.skVlastimil Svechttp://vlastimilsvec.blog.sme.Sk/c/63947/Adoptovali-sme-si-Ako-sme-si.htmnebyť sám | december 2006 strana 15

Nebola som otcovou princeznouTémou tohto čísla je „otcovstvo" a je topre mňa téma taká osobná (a donedávnai bolestná), že mi pripadá dôležité o nejčosi napísať. O tom, čo bolo, aj o tom,čo je teraz. Snáď mi prepáčite, ak mojemeno bude pod článkom chýbať...Môj otec bol (a je) vo svojom vnútridobrák. To najlepšie vždy bolo pre nás- deti; to, čo zostalo (ak vôbec zostalo),bolo jeho. Banánov, ovocia sa takmer nedotkol.Však vieme, ako ho bolo v minulostimálo... Môj otec nie je násilník, anisurovec, ani alkoholik. Keď som párkrátv živote dostala výprask, tak zaslúžene.Nebolo príkazov, či zákazov. Okrem zákazumaľovania sa do dospelosti a obmedzovaniadiskoték si žiadne iné výraznétabu nepamätám. Tak vlastne akýproblém?Bolo to ešte na prvom stupni základnejškoly, keď som začala mať pocit, žeotec si ma vôbec nevšíma. Nezaujímalasom ho. Nepamätám sa, že by ma akodieťa vzal do náručia, objal, či sám odseba pobozkal. Snáď som mu ani nikdynesedela na kolenách... Áno, snažila somsa upútať jeho pozornosť, asi ako každádcéra. Tancovala som po byte, vyobliekaná,točila sa pred ním a túžila, abypovedal: „Ty moja princezná...". Aby bolzo mňa aspoň na okamih nadšený. Nonebol. Prechádzali sme okolo seba akovzduch, ľahostajní, až som to jeho správaniezačala napodobňovať. Bola somtvrdá, neprístupná, necitlivá (mať takaspoň kúsok z neho v sebe...) No mojesrdce plakalo. Odnášala si to mamka.Hovorievala: „Si ako otec!" Ale ja somnechcela byť ako on! Ničilo ma to, ponižovalo.Nie som ako otec! Nikdy takánebudem! Ale bola som...Keď som dospela, bola som plnározporov, o chlapcov som nikdy nemalanúdzu, a tak boli (ako u mnohýchiných otcov ubolených dievčat) čosi akonáhrada. Ich pozornosť, láska, zlomenésrdcia... Neuspokojovalo ma to. Bolasom prázdna a zranená. Žiaden vzťahma nenaplnil. Chcela som byť mníškou,potom slobodnou mamičkou. Napokonsom sa vydala a - rozviedla. Nenaplnená,hľadajúca, neustále túžiaca poprejavoch lásky. Nechápala som, akoveľmi som zranená. A čo je dôvodommojich neustálych sklamaní zo vzťahovi zo seba. Až po mnohých rokoch sompochopila, že v opačnom pohlaví somhľadala otca.Ale nikto nemohol byť mojím otcom.On žil kdesi ďaleko odo mňa a ani si neuvedomoval,čo mi spôsobil.Pamätám sa, keď som sa ho raz spýtalana svojho dedka. Nepoznala som ho,zomrel skôr, ako som sa narodila. Radapočúvam príbehy o svojich predkoch,hľadám, na koho sa podobám, čo sompo kom zdedila. (Aké to majú ťažké našedeti, ktoré sa nemajú na koho pýtať... nakoho podobať.) Otec rozpačito rozprávalo tom, ako si jeho otec po návrate z prácezasadol do svojho obľúbeného kresla,vzal do rúk noviny, cigaretu a túžil po jedinom- po kľude. O deti sa nezaujímal.Osudy sa opakujú? Môj otec mal jedinývzor otcovstva. Bol zranený a nenaučilsa, ako preukazovať lásku. Miloval, ales kamennou tvárou, držiac svoju láskuporiadne nakrátko.Snáď mi svoje city prejavoval tým,keď mi zo záhrady donášal myšky, ktorésom potom chovala. A salamandry. Dovolilmi kuriatko, zajačika, mačku - tovšetko v byte!Potom sme si vzali z domova dievčatko.Predpokladali sme, že ho môj otecneprijme, pretože je rómske. Lenže právevtedy nastal u otca zásadný obrat. Vnučkusi zamiloval ako prvý. Všetko padlo- predsudky, postoje, skúsenosti... Akobymi začal splácať svoj dlh - cez mojudcérku. To ju si posadí na kolená, bláznisa s ňou, objíma ju - je jej naozajstnýmmilujúcim dedkom. A ja sa nepýtam:„Prečo?" Som šťastná, že to tak je.Tu by som mohla skončiť. No bol byto chabý záver pre vzťah s otcom.Začiatkom tohto roku som počulakázeň o „uzdravení zo zranení z minulosti".Veľmi rýchlo som sa v nej našla. Slzymi tiekli po tvári a ja som pochopila, akúveľkú bolesť a neodpustenie mám srdci.A tiež, že sa neustále vyhováram a obviňujemsvojho otca zo svojich vlastnýchzlyhaní, z veci, ktoré sa mi nedaria. Boloto spočiatku nepredstaviteľné, ale napokonsom mu odpustila. Boh mi pomohol.Prevzal to na seba. Celú tú bolesť,ktorú som roky v sebe držala. A viem, žesa už nikdy nebudem vyhovárať na otca.Kiež by aj môj otec raz mohol odpustiťa snáď i zabudnúť...Stála čitateľkastrana 16 nebyť sám | december 2006

Je krásne byť otcomMožno bude toto moje rozprávanie dosťchaotické (aspoň moja kolegyňa tvrdí, žemám problém s vyjadrovaním). Je to asitým, že by som chcel povedať naraz veľamyšlienok. Tak majte, prosím, so mnoutrošku trpezlivosť.Už keď som sa rozhliadol, že sa ožením,som vedel, že okrem manžela chcembyť i otcom. (Neviem, či tá ženba boladobrá i pre moju manželku, ale pre mňabola a je veľmi dobrá). Keď som hľadalsvoju budúcu manželku, tak mi niektomúdry radil, aby som hľadal dobrú matkusvojich budúcich detí. Moje rozhodnutie,vlastne naše rozhodnutie stať sa rodičmi,(manželstvo a rodičovstvo, je vecou dvochľudí) sme sa snažili naplniť od prvýchdní nášho manželstva. Ale tak to vyzerá,že choroba dnešnej doby „bezdetnosť",zasiahla aj nás. Prvé dva roky manželstvasme to nepociťovali ako problém (aj lekárihovoria o neplodnosti ako o problémeaž po dvoch rokoch spolužitia).Po tých dvoch rokoch sme teda začaliriešiť tento problém všetkými dostupnými(ale prijateľnými) prostriedkami. Obrátilisme sa na lekárov, na liečiteľov a na Boha.Počas tej doby sme začali myslieť aj na to„najhoršie", že „vlastné" (radšej by som toale nazval biologické, lebo aj deti z domovamôžu byť naše vlastné) deti nebudememať a začali sme sa otvárať aj myšlienkeadopcie. A keď ani v šiestom roku nášhobezdetného manželstva (myslím, že tentočas bol ale pekným časom, ktorý sme mohlivyužiť na budovanie nášho manželstva)sme nemali biologické dieťa, rozhodlisme sa, že si dieťa adoptujeme. Myslím,že je smutné, že o adopcii uvažujeme akoo krajnej možnosti „liečenia bezdetnosti".V detských domovoch je až príliš veľa detí,ktoré môžu byť našimi deťmi.Naše predstavy o dieťati neboli veľké.Možno aj preto, že sme po siedmich rokochčakania už viac čakať nechceli. Keďsme po roku prípravy šli pozrieť naše prvé„vyhliadnuté" dieťa do detského domova,bral som to tak, že si len obzriem situáciu.Dopadlo to však úplne inak. Keď somprvý krát videl a počul Kvetku, vedel som,že už nemusím „obzerať situáciu inde".Bolo krásne, keď som prvý krát počul jejzvonivý hlas a moje (naše) rozhodnutiezrazu už nebolo na nás, ale na Kvetke, činás to malé štupľa s prenikavým hláskompríjme. Tie sto kilometrové návštevy staliza to, aby nás Kvetka prijala, aby sme si jumohli vziať domov. Keď sme si ju viezlidomov, vedel som, že si beriem domov poklad,ale nevedel som, že až taký veľký. Jekrásne, keď sa to malé štupľa privinie kumne, keď pri mne spí, na mojej ruke a škoda,že nemôžete počuť ten jej hlások, akohovorí: „Ocko, ocko môj zlatýChcel by som sa ešte viac podeliť s radosťou,ktorú som získal vďaka Kvetke,ale to podstatné som povedal. Zároveň bysom chcel povzbudiť všetkých, ktorí váhajús ťažkým rozhodnutím pre adopciu.P.S. rok po príchode Kvetky do našej Rodinysom sa stal otcom ďalšej dcéry, aleto je ďalší príbeh.Zima na rukyTakisto spomalené, či aké, rovnakona smiech, či čo, lenivé a pohodlné,či ešte aj ospalé, jednoducho nesúcea nemohúce - akési také boli aj mojespermie. Hrozná veta: obsahovo ajgramaticky. Preto sme sa s Helgourozišli: nemohli sme mať deti. Hoctakto nám to nikto nepovedal. Dozvedelisme sa, že ešte stále mámešancu. Ale každý s iným partnerom.Teda: možno. To sme sa nasmiali.Brali sme to statočne, ako len smevládali. Chvíľami sme plakali. Chvíľamisme sa na tom smiali. To smesa teda naozaj nasmiali. Hneď somHelge povedal, aby sme sa rozviedli,že bez detí vyžijem. Odskučím toako pes, no po čase sa s tým zmierim.Nechcela o tom ani počuť. Potomprišla s iným nápadom. Osvojiťsi dieťa z detského domova. Práve tusom zlyhal: nevedel som v sebe nájsťtú istotu, ale najmä odvahu, že razbez príčiny neublížim tomu decku ibapreto, lebo nie je moje, teda presnejšie,že mu ublížim iba tak a právetak, ako by som vlastnému decku,nejakým tým bacnutím po zadku, čičím, mohol kedykoľvek niečo vysvetliť,potrestať ho, zakázať mu nejakúsomarinu, čo by som si odpustil tým,že by som na to veľmi rýchlo zabudol,takisto aj naše decko. No nikdy bysom si neodpustil, že som udrel cudziedieťa, ako by mi to ani ono asineodpustilo, pretože vlastné deti saprimerane trestať môžu, ale nevlastnénikdy....je krásne, keď ma na okne čakajú rie krásne tmavé oči detí (aj manželka ich má krásne)PGÚryvok z knižky DUŠANA DUŠEKAZima na ruky, Slovart 2006nebyť sám | december 2006 strana 17

Dovoliť či nedovoliť? - dilemy s televízoromBlížia sa Vianoce so všetkým, čo k tomu patrí - darčekmi, jedlom, koláčikmi, stromčekom a - televízorom. Možno nie práve u vás doma,možno u bratrancov, možno u starej mamy, u kamarátov. Neviem, ako vy, ale ja čoraz častejšie počúvam: „Mami, prečo to nemôžemepozerať? Ved'Janko je o rok mladšia mama mu to dovolí!" Alebo ešte horšie: „Veď im to dovoľte. Všetky deti to už videli, aj náš syn. Dnešnédeti sú na také veci zvyknuté... Vybúria sa pri televízore a potom budú kľudné..." A najhoršie zo všetkého: „Mami, pustili nám Terminátora!"(Keď mi to povie šesťročné dieťa, ktoré prišlo z oslavy kamarátových narodenín, viem, že tam už o rok nepôjde.) Naozaj, na toto somprísna mama. Vo veľa veciach nedokážem byť dôsledná, ale jedno je mi jasné: musím veľmi starostlivo vyberať, čo naše deti môžu pozeraťa čo nie. Skoro som si už pripadala ako nejaký vyhynutý druh, ale našťastie som sa ocitla na prednáške prof. Browna (odborníka na násiliepáchané na deťoch z Univerzity v Birminghame, UK) o vplyve násilností v médiách na deti a mládež. Bol to pre mňa veľmi povzbudzujúcizážitok, a tak som sa rozhodla vám ho priblížiť, aby ste mali aj vy v rukách argumenty pre „dobre mienené rady" od rodiny a priateľov.Najprv trocha teórieSnáď žiadna učebnica psychológie sa nezaobídebez kapitoly o Teórii sociálnehoučenia. Túto teóriu ako prvý spracovalAlbert Bandura v sedemdesiatych rokoch.Je založená na veľmi jednoduchom škôlkárskomexperimente: Deti v škôlke pozeralina videu, ako sa jeden dospelý (ujoalebo teta) hrá s umelohmotovým šašom,čo sa volal Bobo. Video vypli a deti dali domiestnosti plnej krásnych hračiek, ktorýchsa nemohli dotknúť. Samozrejme, že z tohoboli frustrované. Keď ich potom dali doizby s Bobom, asi tušíte, ako to dopadlo.Deti sa snažili hrať so šašom rovnako akosa hral ujo. Experiment sa niekoľko krátopakoval, vždy s inými deťmi, iným ujoma inou hrou. Výsledok: keď sa dospelý hrals hračkou pekne, aj väčšina detí, čo ho videli,sa so šašom hrala pekne. Keď teta došaša kopala - mnoho detí začalo do Bobakopať tiež, ale záviselo to od toho, kto bolatá teta. Ak to bola „dobrá" teta a na konciju niekto odmenil, že Boba kopla, tak si došaša koplo aj veľa detí. Ak to bola nejakázlá teta a na konci ju niekto vyhrešil - chovaniedetí to ovplyvnilo oveľa menej.Bandura vypracoval teóriu sociálnehoučenia - imitácie, ktorá hovorí o tom, žedieťa sa učí tým, že sleduje a imitujechovanie iných. Aby došlo k učeniu, je potrebnésplniť štyri podmienky: dieťa musídanému chovaniu venovať pozornosť(musí byť pre neho atraktívne), musí si hozapamätať, musí byť schopné ho zreprodukovaťa musí mať pozitívnu motiváciu(deti do šaša kopali najviac vtedy,keď videli, že bol za to dotyčný odmenený).Táto teória je všeobecne prijatá a máloktouž dnes spochybňuje skutočnosť, že časťnášho chovania má na svedomí imitácia,teda napodobňovanie.Keď som prvýkrát počula o tomto experimente,pomyslela som si: „Tak na čo eštečakajú? Prečo nezakážu tie nezmyselné krváky?Ako to, že ešte niekto pochybuje, žepozeranie sa na krutosti a bezcitnosť môževzbudiť agresivitu a násilie?"Vedecký prístupUrčite som s takýmito otázkami nebolasama - veď to dá zdravý sedliacky rozum.Lenže sedliacky rozum hovorí aj toto: „Pozri,koľkí sa na tie veci pozerajú. Znamenáto, že z každého sa stane násilník? Filmovsú plné kiná, videotéky, internet... a početzločincov zďaleka tak veľmi nestúpol."strana 18 nebyť sám dece m ber 2 00 6

A toto bola základná motivácia mnohýchpsychologických výskumov. Ako teda súvisínásilie v televízii s násilím v reálnom živote?Bolo urobených už mnoho prieskumov.Ukázalo sa, že zvýšené pozeranie televíziepočas adolescencie a ranej dospelosti (ktorév americkej televízii zodpovedá zvýšenémupozeraniu násilností, pretože tieto tvoria61 % programov) súvisí s vyššou pravdepodobnosťouantisocidlneho správania (akosú vyhrážky, napadnutia, krádeže). Tiež saukázalo, že po pozeraní násilnej televízie saprechodne zvýšilo agresívne správanie, hlavneu mladších chlapcov. Podobné výsledkypriniesli aj výskumy vplyvu počítačovýchhier, pričom, čím bola hra realistickejšia(čím viac sa postavičky podobali na skutočnýchľudí a auto na skutočné auto),tým mala väčší vplyv na chovanie detí. Aleje tu jeden problém. Čo je príčina a čo jedôsledok? Čo ak ľudia s násilnými sklonmiproste radšej a viac pozerajú násilníckevideá? Naozaj, vyzerá to tak, že je takátoúvaha na mieste. Výskumy medzi mladýmidelikventmi ukázali, že títo strávia oveľaviac času pozeraním násilníckych filmovv porovnaní s bežnou populáciou. Čo jevšak oveľa dôležitejšie: mladí delikventisa oveľa viac stotožňovali s násilníckymivzormi. Títo mladí ľudia menej empatickí,agresívnejší a mali zdeformované vnímanienásilia, oveľa viac sa zaujímali a lepšie sipamätali jednotlivé násilnícke scény. Keďsa snažili vedci vypracovať poradie najdôležitejšíchvplyvov, ktoré formujú delikventa,pozeranie násilných filmov bolo až na 8.mieste, po túžbe po fyzickej konfrontácii,rozpadnutej rodine, zlostnej povahe atď.Podľa tohto hodnotenia, malo pozeranienásilností iba 10 % vplyvu. Ale je to IBA10 %? Percento vplyvu je tu rovnaké akopercento nárastu pravdepodobnosti rakovinyv prípade, že sa stále pohybujete v zafajčenomprostredí a pritom sám nefajčíte.Ale veď kvôli takýmto pravdepodobnostiamuž máme nové zákony!Ako to vlastne je?U malých detí niet čo špekulovať. Ichschopnosť abstraktne myslieť ešte nie jedostatočne rozvinutá (v priemere sa rozvinieokolo 11. roku), nedokážu si oddeliťrealitu od fikcie a pasívne pozeranie nanásilie a agresivitu, rovnako ako aj aktívnezapájanie sa do počítačových hier, u nichzvyšuje agresívne správanie, hlavne bezprostrednepo zážitku.Zatiaľ sa zdá, že v prípade starších detía mladých dospelých, vplyv médií najlepšievystihuje nasledujúci model: na začiatku jeproblém - násilie v rodine, agresívna povaha,vnútorná zlosť. Z týchto problémovvyplývajú deformované predstavy a názoryna fyzickú konfrontáciu, nízka empatia,morálne hodnoty - problémové chovanie- uprednostňovanie násilníckych filmov- spätné utvrďzovanie sa v deformovanýchpredstavách a názoroch na fyzickú konfrontáciu- nízka empatia - problémovéchovanie... A kruh sa uzavrel. Vyplýva z toho,že treba špeciálnu pozornosť venovaťskupinám ľudí, ktorí sú na tieto vplyvyzvlášť vnímaví - podľa výskumov sú pritomto vyčleňovaní najdôležitejšie faktory:pohlavie - chlapcov to viac ovplyvňuje akodievčatá, povaha - ľudia s agresívnejšoupovahou sú vnímavejší, psychické zdraviea genetická predispozícia, ktorá ovplyvňuje,ako ľudia vnímajú seba aj svet okolo.Takže sa zdá, že pravdu majú mnohí. Ajtí, čo sú presvedčení, že to škodí všetkým(lebo aj ľudí, čo nemajú počiatočné problémyto znecitlivuje voči násiliu), aj tí, čotvrdia, že ich deťom to až tak neškodí (akdeti od malička vyrastali v normálnom,láskyplnom prostredí, kde sú radi a cítia sabezpečne, nemajú deformované predstavya dokážu aj agresívnejší film lepšie spracovať).Akurát nemajú pravdu filmoví producenti,ktorí tvrdia, že by menej zarábali, kebytakéto filmy netočili, lebo výskumy ukázali,že zníženie násilia vo filmoch zvyšuje spokojnosťžien a nemení spokojnosť mužov!Čo s tým?Každý z nás najlepšie vie, čo prežíva jehodieťa. Nenechajme sa ovplyvniť tým, čo sio tom myslia iní (oni nebudú musieť celývečer stráviť s malým Rambom, čo prídedomov z návštevy). Nebojme sa zasahovaťdo takýchto rozhodnutí a buďmepripravení niesť dôsledky (viem, o čomhovorím - podarilo sa mi už pokaziť jednuoslavu, lebo som povedala, že ak sa tambude premietať Harry Potter 4, tak tam náš7-ročný syn nemôže ísť, lebo som vedela, žesa bude báť. Tak pozerali niečo iné. Osobnemám Harry Pottera veľmi rada, akurátsi nemyslím, že sú tieto diely vhodné pre7-ročné deti...) Ako vyplýva z Bandurovhoexperimentu, najhorší vplyv majú filmy,ktoré násilie vykresľujú ako niečo atraktívne,ak ho pácha kladný hrdina a je za toodmenený. Tiež platí: čím bližšie k realite,tým ťažšie si to dieťa oddelí.Na druhej strane, ak pozeráme niektoréfilmy spolu s deťmi, môžeme sa o nich potomporozprávať a pomôcť dieťaťu spracovaťcelý zážitok. Nie všetko je také nebezpečné.Mierne strašidelný film sledovaný spodmaminho pulóvra môže znamenať zážitokvzájomného puta, na ktorý budete obaja eštedlho spomínať. Lebo - trochu sa báť a cítiťpri tom mamu a vedieť, že sa báť nemusím...Mária TiňováPrehľadná štúdia o doterajších výskumoch v tejtooblasti, z ktorej som čerpala je prístupná nawww.thelancet.com. Autor: K. Browne. The Influenceof Violent Media on Children and Adolescents:a public health approach. Lancet 2005,Vol 363, 702 - 710.Keď láskanestačíNANCY THOMAS v knižke Keď láska nestačíWhen love is not enough - Sprievodcapre rodičov detí s poruchou pripútania(Túto knižku som už spomínala v súvislostis rodinami na vydýchnutie v jednomz predchádzajúcich čísel časopisu Nebyťsám.) hovorí o televízii, videu a počítačovýchhrách toto: „Televízia - zbavte sajej, odstrihnite zástrčku, alebo ju zamknitedo skrine. Dieťa s ADD alebo ADHD(poruchy pozornosti) nesmie mať ,čas navypnutie mozgu' tým, že bude pozerať televíziu,video alebo počítačovú hru. Musíostať aktívne, spolupracujúce, musí riešiťproblémy, cítiť, dotýkať sa, žiť. Zízanie doelektronickej škatule ho vracia späť a neposúvadopredu! Ja sa snažím deti držaťod týchto vecí najmenej počas prvéhoroka (od prevzatia dieťaťa do pestúnstva),až kým sa im myseľ nevylieči a nedokážesa sústrediť a riešiť problémy nanormálnej úrovni."MARY SHEEDY KURCINKA napísalaknižku Vychovávame „živé" dieťa (Raisingyour spirited child) a o televízii píše toto:„Trhy, obchody a nábrežia nie sú jedinýmimiestami, kde môžu ,živé' deti ľahko zažiťpriveľa stimulov. Jeden z najväčších problémovsedí pravdepodobne u vás doma- televízia. ,Živé' deti väčšinou milujú pozeranietelevízie. Neviem, či sú to jasnéfarby alebo rýchle pohyby, ale nech je touž čokoľvek - fascinuje ich to. Veľmi násláka nechať ,živé' dieťa pozerať niekoľkohodín televíziu, zvlášť v sobotu ráno, lebobude ticho a nič od nás nebude chcieť.Ale pozor! Zaplatíme za to neskôr.,Živé' dieťa Batmana nielen pozerá,ono sa Batmanom aj stane. Čoskoromôžete sledovať, ako sa vám pred očamimení ich osobnosť. Vypnite telku a ostanevám maniak, čo prevracia dom horenohami. Množstvo prijatých stimulov hoúplne premôže a spraví z neho nespolupracujúcehodivocha. Obmedzte čas, keďsa vaše ,živé' dieťa môže pozerať na televíziua predídete preťaženiu stimuláciou.Jeho chovanie sa dramaticky zlepší."nebyť sám | december 200 6 strana 19

Ako ďalej v transformácii,alebo čo potrebuje dieťa v detskom domoveDetské domovy na Slovensku ako zariadenia náhradnej výchovy prechádzajú v posledných rokoch intenzívnym a náročným procesomtransformácie z internátnych na domovy s rodinným charakterom výchovy. Vlastná filozofia náhradnej výchovy však nespočívalen v tejto transformácii. Do popredia sa dostáva adopcia, pestúnstvo, ale aj profesionálne rodičovstvo. Úplne na prvom miesteje sociálnoprávna ochrana, prevencia a návrat dieťaťa do biologickej rodiny. Cieľom tejto filozofie je: „Aby čo najviac detí malorodinu", aby čo najmenej detí vyrastalo v detských domovoch.Aj keď je v popredí biologická rodina, a potomadopcia a pestúnstvo, aj napriek všetkejprevencii a snahám nechať dieťa v prirodzenomrodinnom prostredí, vždy budúdeti, ktoré budú musieť byť z rôznych príčinumiestnené v detských domovoch.Preto je aj ich transformácia nevyhnutnáa nanajvýš potrebná. Čím skôr prebehne,tým lepšie pre deti, ktorým je pre ich zdravývývin vzácny a dôležitý každý jeden deň.V detských domovoch vrcholí transformáciapriestoru. Transformácia však nespočívav predražených, luxusných domochs vysoko nadštandardným vybavením (plazmovételevízory, práčky po 50 tisíc, rustikálnenábytky, či bazény, kurty a telocvične).V detských domovoch v súčasnosti síce detizískavajú rôzne i sociálne zručností, ale to nie jetransformácia výchovy, alebo len jej veľmi maláčasť. Naučiť sa odkrojiť chlieb, niečo uvariť, alebooprať si prádlo, či vedieť telefonovať sa naučiaveľmi rýchlo. Bolo by však zaujímavé zistiť,koľko detí je v domove šťastných, koľkosa napríklad teší, keď ide zo školy do domovaa prečo sa tešia, na koho. Či tam niekto na nichmyslí, trpezlivo vypočuje, či ich láskavo pohladí,zapraje dobrú noc. Alebo je to len „zlatá klietka",či „výkladná skriňa", ktorú musia naviacudržiavať v permanentnom poriadku a čistote.Transformovať a zvnútorniť si novú filozofiuvýchovy aj s naozaj „nechcenýmideťmi" by si mali všetci v domovoch, alev prvom rade riaditelia a vychovávateľky.Ak sa tak nestane, celá transformácia jeiba predražené pozlátko.Preto, keby sme v domovoch viac pozornostizamerali na systematickú individuálnuprácu s dieťaťom a jeho rodinou, rozvojujeho záujmov, vzťahov, poznaniu a napĺňaniupotrieb dieťaťa, predišli by sme tomu, že dospelýčlovek vyjde z domova síce s osvojenýmisociálnymi zručnosťami, ale bez vzťahova schopnosti vytvárať vzťahy nové, duševneprázdny a naviac frustrovaný a deprimovaný,lebo prišiel o materiálny nadstandard, ktorýmal v domove. Toto určite nik nechce, a právepreto treba pochopiť a osvojiť si filozofiutransformácie ako ucelený komplex zmien,ale hlavne zmien vo výchove.Toto je aj hlavná idea transformácie detskýchdomovov, jedného z jej štyroch transformačnýchpilierov, a práve toho najdôležitejšiehopiliera - výchovy.Pre detské domovy by bolo potrebné, abyzriaďovateľ:a. vypracoval dlhodobú víziu výchovy a individuálnejpráce (IP) s dieťaťom a rodinou;b. mal kvalitného metodika pre výchovu a IP;c. mal supervízora pre výchovu a IP.Zákon 305/2005 o sociálnoprávnej ochranedetí jasne v § 55 definuje plán rozvoja dieťaťaa v ňom individuálny výchovný plán.Tento plán nemôže byť živelný, plánovanýbez dieťaťa iba s vychovávateľom ako odborníkom,lebo on najlepšie vie, čo dieťaťu treba.Je to veľký omyl. Každé dieťa v domovepotrebuje výchovu cieľavedomú, komplexnú,zameranú na osobné individuálne potrebydieťaťa. Naša spoločnosť vynakladá veľkéfinancie na deti v domovoch a nás všetkýchkompetentných by to malo maximálne zaväzovaťku kvalitnej, komplexnej, individuálnejvýchovnej práci s každým dieťaťom osobitne.To nie je o tom, že niekto absolvuje výcvikPRÍDE, to je o schopnosti kvalitne aplikovaťprincípy tohto programu do praxe.Aby sa tak mohlo stať, detský domov, čižeriaditeľ a všetci vychovávatelia a sociálni pracovníci,by mali mať osvojenú a zvnútornenúfilozofiu individuálnej práce s dieťaťom a rodinou.Až skúsenosti v praxi a schopnosťaplikovať ich do individuálnej práce s dieťaťombude rozhodujúca. K tomu je potrebnámetodika IP, konzultácie s odborníkmia supervízia.Preto:1. Kolektívne formy práce by mali byťokrajové a len doplnkové. Je dôležitépochopiť, že okrem napĺňania fyzickýchpotrieb je nesmierne dôležité napĺňať ajpotreby psychické, a tie sú u každéhodieťaťa iné, a tu je to najmä o individuálnejvýchovnej práci.2. Nevnucujme dieťaťu naše predstavyo jeho potrebe, neorganizujme mu časurčený na relaxáciu a záujmy Nie myvieme, čo je pre dieťa najlepšie. Naučmeho však účelne využívať svoj voľný čas,podchyťme jeho koníčky.3. Odbúrajme ochranársku výchovu. Každémudieťaťu dajme do rúk moc rozhodovaťo sebe, o svojom konaní, aleveďme ho aj k zodpovednosti za svoje rozhodnutia.S dieťaťom sa veľmi nenútenerozprávajme, nemoralizujme, vysvetľujme,čo je etické, ekonomické, čo je vhodnéa naopak. Dieťa si primerane veku, situáciia jej charakteru vyberá z možností. Každédieťa v každom veku dokáže rozhodovaťo sebe a je len na vychovávateľovi, koľkomoci mu dá do rúk. Za rozhodnutiainých dieťa ani necíti zodpovednosť, aniho to zodpovednosti neučí.4. Každé dieťa v domove by malo mať„človeka len pre seba", ktorý ho budemať v individuálnej zodpovednosti. Tentoby mal poznať potreby dieťaťa, jehooneskorenia, straty, ktoré utrpelo. Malby byť medzi nimi kvalitný vzájomnývzťah, priateľský, dôverníčky. Aj keď tobude vždy vzťah na „dobu určitú" a dieťao tom vie, prežije časť svojho detstvas človekom, ktorý mu rozumel, bol priateľom,čiže naplnil aj jeho psychické potrebytak nesmierne dôležité pre zdravývývoj a formovanie osobnosti.5. Na všetkom pozitívnom, čo v dieťati je,čiže na základe silných stránok, napĺňajmepotreby dieťaťa. Veľa oceňujme,nemanipulujme, netrestajme, ak už, takodoberajme výhody, ale čo najmenej.6. Naučme dieťa osvojovať si vzorcesprávania našej kultúry cez tradíciev skupine, pravidlá, režim dňa, záujmy,hry a prácu. Vlastný príklad je nesmiernedôležitá metóda v tomto procese.7. Kvalitná tímová práca v skupine jetaktiež nevyhnutná pre dosahovanie dlhodobýchvýsledkov vo výchove mladéhočloveka, jeho hodnotovej orientáciea integrácie do spoločnosti.8. Je preto nevyhnutné a žiadúce deti integrovaťdo spoločnosti aj tým, že ichnebudeme separovať a držať vo vlastnombazéne (kurte, telocvični apod.),lebo ich tam máme na očiach a nič saim tam nestane. Dajme každému dieťaťumožnosť získavať dlhodobé vzťahyvo svojom okolí spolu s nakladaníms mocou a rozhodovaním o sebe. O toim potom bude pri osamostatňovaníľahšie a proces bude kvalitnejší.9. V konečnom dôsledku je to aj o spätnejväzbe, ktorú potom dostaneme z prostredia,kde mladý človek odíde a až vtedyzistíme, či bola naša práca kvalitnáa úspešná alebo nie. To nie je o tom, ževychovávateľ alebo riaditeľ sa veľmi dobstrana20 nebyť sám | december 2006

e cíti a je šťastný v skupine, ktorú on sámkomplet zariadil a vybavil všetkými doplnkami(v zlatej klietke, alebo výkladnejskrini) a on sám presviedča (manipuluje)deti, aké by mali byť šťastné a nepýta sana ich pocity a potreby. O šťastí a spokojnostiby sa malo spontánne a asertívnevyjadrovať každé dieťa bez manipuláciea strachu. O dobre pripravenom mladomčloveku po odchode z domova bysa mali vyjadrovať iní ľudia z prostredia,kde dieťa odíde. Toto je spätné zrkadlona našu prácu a jej kvalitu.10. Ak by sme chceli prácu vo výchove taktoorientovať, treba zo strany zriaďovateľovzaviesť cielenú supervíziu, zameranúna humanizmus a demokraciu vovýchove, tak ako je to načrtnuté v bodoch1-9. Žiaľ, doteraz sa v domovochvo veľkej väčšine realizuje len sociálnastarostlivosť a kolektívne formy ochranárskejvýchovy, kde je dieťa objektomvýchovy, a nie jeho subjektom, a individuálnavýchova je len na papieri.Supervízor by mal priebežne mapovaťstav a úroveň individuálnej práce s dieťaťoma navrhovať odporúčania.11. Preto by bolo ďalej nevyhnutne treba,aby mali zriaďovatelia aj metodika prevýchovu, ktorý by individuálnu prácumetodicky usmerňoval a bol nápomocnýpri transformácii výchovného piliera.Musí to však byť človek s pedagogickýmvzdelaním, nie sociálny pracovník,nesmie to byť teoretik, ale praktik.Keby toto všetko fungovalo, nemohlo by sastať, že každý mesiac robí individuálne plányiný vychovávateľ pre všetky deti v skupine,že riaditeľ nechce zobrať do svojhokrásneho domova deti z terénu, lebo súšpinavé, alebo sú to deti rómske. Nevozilby ich do biologickej rodiny len preto, abysa evidoval záujem o dieťa v zákonom danejlehote, aby dieťa nemuseli dať z domovado inej formy starostlivosti.V každom detskom domove je najdôležitejšiavýchova, nie štatistiky, tabuľky a financie, čihra na slovíčka, či v skupine majú byť pomocnívychovávatelia alebo len vychovávatelia, aj keďpripúšťam, že bez toho to, samozrejme, nejde.Predovšetkým a za všetkým sú deti, a tie by malibyť prvoradé čo sa týka výchovy a ich prípravydo budúcnosti po osamostatnení.Zriaďovatelia a samotné detské domovyako samostatné subjekty by preto maliurýchlene a koncepčne konať všetko pretransformáciu 4. výchovného piliera, ktorýje pre dieťa najdôležitejší, pre prácu vychovávateľovnajnáročnejší a pre spoločnosťnajmenej finančne nákladný.Mária Fedorováriaditeľka DeD Slniečko, špeciálna pedagogičkapre emocionálne a sociálne narušených a trénerkaPRÍDEPríspevok zaznel na konferenciu Mosty, ktorýv Papiernické 14. - 15.novembra 2006 zorganizovalÚsmev ako dar.Dianka(skutočný príbeh)a jejbratiaKlasická situácia. Z detského domova Slniečkoodišli deti. Ostali 2 voľné miesta.Nasledoval telefonát do diagnostickéhocentra, môžeme zobrať dve deti, najradšejz nášho regiónu. Deti sú, ale tri. Dianka 6rokov, Paľko 5 rokov a Marek 4 rôčky. Beriemeich do Slniečka aj za cenu prekročeniastanovenej kapacity.Klasický prípad. Otec alkoholik, agresor,trestne stíhaný, matka situáciu riešilatiež alkoholom, deti boli týrané, hladovali,frustrované, morálne ohrozené.Boli sme deti v centre zobrať autom, bolismutné, zakríknuté, plakali. Stratili svojurodinu, hoci aj bola aká bola, stratili ľudíz centra a prostredie, v ktorom si zvyklia nadviazali vzťahy. Ani pekné láskavé prijatietetami v skupine s ovocným poháromna olovrant, ani hračky nezlepšili náladuustráchaným deťom.Pre zodpovedné pracovníčky v Slniečkunastal čas intenzívneho štúdia dokumentáciedetí, ich rodinných, osobných a zdravotnýchanamnéz, správ z psychologických vyšetrenís cieľom čo najskôr a najlepšie vedieťvšetko dostupné o deťoch. Zistiť ich straty,individuálne potreby, premyslieť, čo ďalej.Diagnózy boli pre deti nelichotivé a bolotreba veľmi intenzívne a flexibilne hľadaťv tejto situácii pre ne optimálne riešenie.V Slniečku máme sieť profesionálnychrodín a za 5 rokov už dobré skúsenostia výsledky. Rozhodli sme sa dať deti do rodiny.Našli sme v blízkom okolí nám dobreznámu rodinu s tromi biologickými deťmi,ktoré sú už samostatné a majú vlastné rodiny.Je to rodina s veľmi dobrým prístupomk deťom, sociálnym cítením a vhodnýmibytovými podmienkami.Zaváhanie nastalo po oboznámení sas diagnózami a správami o deťoch. Naviacto boli deti tri, obava potenciálnych profesionálnychrodičov, že na to si netrúfajú. Ajnapriek tomu sa rozhodli, že si deti vezmúna víkend do rodiny. Čakali sme, čo budepo víkende. Prišli so slzami v očiach a s veľkouochotou vziať si chlapcov. Čo teraz?Nechať všetkých troch v domove „sušiť",alebo dať šancu kvalitného rodinnéhoprostredia aspoň chlapcom?!? Veľká a ťažkádilema. Po analýze všetkých pre a protisme sa rozhodli pre rodinu a individuálnuprácu s dieťaťom v rodine, pretože táto jeďaleko vpredu pred detským domovom,aj keď transformovaným so samostatnýmskupinami s rodinným charakterom výchovya tiež so systémom individuálnejzodpovednosti. V rodine je to jednoznačnepriorita, lenže v domove v tíme 5 sa striedajúcichpracovníčok, bez mužského identifikačnéhovzoru, je to umelé, anonymnejšie,ťažšie kontrolovateľné a mnohokrát nekonktrétne.Paľko aj Marek mali v záverochpsychologických správ potrebu naviazať sana dospelého, nakoľko potrebujú zvýšenúdávku pozornosti. A toto rozhodlo.Deti začali chodiť na víkendové pobyty,záujemcovia do CPPS na prípravu profesionálnehorodičovstva. Občas išla s chlapcamiaj Dianka. Cielenými usmerňovanýmirozhovormi s Diankou, aj keď to bolo ťažkéa pre Dianku aj bolestivé, sme ju pripravovalina odchod chlapcov do rodiny k teteHanke a ujovi Rudovi s tým, že aj ona ichbude navštevovať. Spolu budú chodiť kustarkej a ich dvom nevlastným sestrám,ktoré už mala starká v starostlivosti.Stará matka za Diankou a chlapcamipravidelne chodila z neďalekého mesta. Navšetky tri deti s ich potrebami sa už ona samanecítila, má predsa už svoje roky aj zdravotnéproblémy. Bola sa pozrieť v rodine Hankya Ruda, videla, ako sa chlapci na nich citovonaväzujú, akí sú šťastní, spokojní. Prijalas uspokojením toto riešenie s tým, že sa budeona snažiť dostať Dianku do pestúnskej starostlivosti.Tak sa v krátkej dobe aj stalo.Hanka a Rudo od začiatku doteraz pravidelnenavštevujú s chlapcami starú matku,Dianku aj dve nevlastné sestry, berú ichvšetky tri na chatu cez prázdniny a sviatky.Nepotrebujú brať si dovolenku, chlapcovod seba nepustia, nežiadajú ani preplateniedovolenky. Sú to ľudia s velikánskymisrdciami plnými lásky a trpezlivosti k týmtodeťom, ktorí sú hodní vysokého morálnehoocenenia a sú príkladom pre ďalších,ktorým sa osudy takýchto detí stávajú záležitosťousrdca.V novembri bol Paľko na krste. Krstnýmirodičmi sú pravdaže Hanka a Rudo.Stretla sa na ňom a potom pri slávnostnejtabuli celá rodina. Prišli starkí, staršiesestry, Dianka, aj my z domova. Bola tokrásna oslava s úžasnou atmosférou porozumenia,lásky, súdržnosti a pokoja, ajsamozrejme so slávnostnou tortou, kvetmia darčekmi. Sama som z nej odchádzalašťastná, s pokojom v duši a dobrým pocitom,že sa podarilo pomôcť všetkým tromživotom ťažko skúšaným deťom.Mária Fedorovánebyť sám | december 2006 strana 2 1

Ponúkame vám úryvok z knihy BILLA BAKERA Z bludného kruhu, ktorá vychádza v týchtodňoch. Okrem jasného a zrozumiteľného mapovania a pomenovania slovenskej realityprináša jasné a logické závery a možné a reálne kroky k vykročeniu z bludného kruhu.Inšpiratívne čítanie. Knihu si môžete objednať na adrese socreform@inmail.sk.Keď štát vychováva deti„Inštitucionálna starostlivosť deti inštitucionalizuje.Deti sa stávajú väzňami systému,ktorý by ich mal zachrániť."V roku 2003 som robil konzultanta dvomštudentom Prešovskej univerzity. Ich diplomovouprácou bol prieskum vzťahudetí v detských domovoch k biologickýmrodičom. V spolupráci s 10 detskými domovmipo celom Slovensku sme štatistickyvyhodnotili životný príbeh 300 detí. Zistilisme nasledovné:> 35 detí malo rodičov vo väzení> 195 detí bolo v detských domovoch,lebo ich rodičia zanedbávali> 20 detí bolo obeťami zneužívania> 41 detí rodičia opustili> 9 detí dali rodičia do ústavu kvôli zdravotnýmproblémom dieťaťa> 35 detí bolo v detských domovoch kvôlizdravotným problémom rodičov> 159 detí bolo z prostredia, ktoré ohrozovaloich vývoj> 139 detí sa ocitlo v krízovej situácii,lebo rodičia nemali finančné zdroje naživobytieTemer vždy však príčin opodstatňujúcichumiestnenie do opatery štátu bolo viacero.Chceli sme vedieť, aké vyhliadky do budúcnostimajú tieto deti, preto sme položilinasledovné otázky:Koľkí z biologických rodičov sa snažili riešiť svojproblém, aby sa dieťa niekedy mohlo vrátiť domov?— Z 300 detí len 43 malo rodičov, ktorí sasnažili nájsť riešenie.Koľko rodičov malo vhodné životné podmienky,aby sa dieťa mohlo vrátiť domov?— Len 18 rodičov vytvorilo bezpečné prostredie.Ak teda temer žiadne dieťa nemalo praktickyžiadnu možnosť na návrat domov, potom koľkoich bolo právne voľných na adopciu?— Menej než polovica.Ako dlho je týchto 300 detí v opatere štátu?— Deti strávili v štátnej starostlivosti priemerne5 rokov. Väčšina z nich mala menejnež 10 rokov.Priama terénna práca s rodičmi vedúcak riešeniu ich problémov ešte pred polrokom takmer neexistovala. V každomdetskom domove bol jeden sociálny pracovník,ktorý mal na starosti konzultácieso všetkými biologickými rodičmi. Keďžerodičia žili na rôznych miestach, sociálnipracovníci nemali ani čas, ani zdroje napriamu prácu s nimi. Preto sa ich činnosťobmedzovala na písanie listov a na sledovanierodičovského záujmu o dieťa.Biologickí rodičia sa tejto skutočnostiprispôsobili. Vedeli, že deti sa domovnikdy nevrátia. A tak príležitostne navštívilisvoje deti alebo prejavili záujem tým,že sa telefonicky opýtali, ako sa dieťa má.Návštevu rodiča sociálny pracovník zapísaldo záznamov dieťaťa. Tento proceszaručuje, že dieťa zostáva v detskom domovenastálo.Ako pripravujú detské domovymládež na dospelosť?Prednedávnom som pomáhal univerzitnémuštudentovi vystopovať 40 absolventovdetských domovov na východnom Slovensku.Zostavili sme ich životné príbehy.Tridsiati šiesti zo štyridsiatich naďalejžijú na sociálnej podpore. Temer polovicuodsúdených vo väznici v Saci pri Košiciachtvoria práve odchovanci detskýchdomovov.Odchovankyne domovov sa uchádzajúo charitatívnu pomoc v krízových centrách.Zdá sa, že modifikáciou „charity" pre odchovancov-mužovsú väznice.Keby sme úspešnosť výchovného systémumerali kritickými oblasťami, hodnotenieby mohlo byť takéto:> Úspešnosť vo výchove detí k zodpovednostiv dospelosti: 5> Úspešnosť v práci s rodičmi smerujúcak schopnosti riešiť ich problémy: 5> Úspešnosť v umiestňovaní detí do rodín:4Problémy pri výchove detí štátomDetské domovy fungujú ako dopravnépásy. Chránia deti pred krízovými situáciami,sú čistučké, nakŕmené, sú v teple a samozrejme- telesne sú zdravšie než by bolitam, odkiaľ prišli. Keď však dosiahnu vek18 alebo 19 rokov, systém ich vyhodí, akodopravný pás vyhadzuje produkt na koncilinky. Mladí dospelí ľudia odchádzajú z inštitúciea nemajú kam ísť. Po toľkých rokochštátnej výchovy nemajú emocionálneani mentálne schopnosti postarať sa o seba.Aby dokázali prežiť, potrebujú nepretržitúopateru.Každá posteľ v detskom domoverozpráva o svojom obyvateľoviPosteľ č. 1 - Igor B. (3 ročný) - maltri roky, keď prišiel. Jeho otec je alkoholik,ktorý teraz žije s nejakou ženou 100 kmod domova. Matka žije so svojím priateľom,ktorý Igora odmieta. Toto dieťa užnikdy nepôjde domov, ale nikto si ho nemôžeani adoptovať, lebo jeho matka hosem-tam navštevuje.Posteľ č. 2 - Zuzana H. (5 ročná)- matka ju opustila ešte v pôrodnici, a taknikdy svojich rodičov nevidela. Podľa pracovníkadomova nikto na Slovensku siju nechce adoptovať. Centrálny adopčnýúrad v Bratislave nemá jej spisy (stratili sav labyrinte byrokracie). Ak sa Zuzana nedostanek adoptívnym rodičom v priebehunasledujúcich 3 alebo 4 rokov, jej možnosťdostať sa do rodiny bude mizivá.Posteľ č. 3 - Ivan S. (6 ročný) sa dostaldo domova, keď mal dva roky. Má dvochsúrodencov, ktorí sú v inom domove. Jehobiologickí rodičia opustili krajinu v nádeji,že dostanú politický azyl, svoje tri deti nechaliu susedov. Zostali u nich dva mesiacea potom sa susedia obrátili na sociálnyúrad. Ivana a jeho súrodencov neponúklina adopciu žiadnej rodine, lebo je veľmimálo takých záujemcov, ktorí by chcelivšetky tri deti. (Štátna politika nerozdeľovaťsúrodencov sa uplatňuje, aj keď sú detiumiestnené v rôznych detských domovocha nemajú takmer žiadny kontakt.)Posteľ č. 4 - Roman P. (6 ročný) jev štátnej starostlivosti od narodenia. Jehobiologickí rodičia majú sedem ďalších detía žijú v chatrči. Keď sa Roman narodil, rodičiaho dali do ústavu. Roman je už v druhomdetskom domove. Jeho mladšia sestraSylvia býva spolu s ním.Posteľ č. 5 - Sylvia P. (5 ročná) je Romanovasestra a dostala sa do ústavu hneďpo narodení. Tak ako Roman bola sem prevezenápred dvomi rokmi z iného detskéhodomova.Týchto 5 detí strávilo dovedna v detskomdomove 20 rokov. Štát na ne doteraz minul4 000 000 Sk. Dopravný pás sa pomaly pohybujeďalej. Ale len dočasu. Keď dovŕšia 18rokov, systém sa o ne prestane zaujímať.Tragický dôsledok má katastrofická interpretáciaslov „v najlepšom záujme" detí, ajúplné zanedbávanie povinností zo stranybiologických rodičov:s trana 2 2 nebyť sám | dece m b e r 2006

Problém 1: Biologickí rodičia si myslia, žeústavná starostlivosť je riešením ich problému.Biologickí rodičia necítia žiadnu potreburiešiť svoje problémy, lebo vedia, že štát sapostará tak o nich, ako aj o ich deti.> Problém 2: Biologickí rodičia, ktorí nie súschopní vyriešiť svoje problémy, nie sú konfrontovaníso skutočnosťou, že súhlasiťs adopciou ich dieťaťa je tým najlepším riešenímpre ich dieťa.Veria, že milujú svoje deti, ale často, podobneako narkomani, žijú v sebaklame.Dokonca aj najdysfunkčnejší rodičia chcúveriť, že majú radi svoje deti. Preto si vravia:„Nikdy sa nevzdám svojho dieťaťa, aby siho niekto adoptoval." Takto rodičia držia detiv zajatí systému roky a roky.> Problém 3: Biologickí rodičia a štátnysociálny úrad si myslia, že „úprimný záujem" o dieťa stačí.Návštevy rodičov rokmi postupne rednú.„Vážny záujem" sa transformuje na osobnýpocit viny a ten prerastá do nezáujmu.Skoda zavinená ústavnou starostlivosťouvšak už zanechala svoju pečať na dieťati.> Problém 4: Súd nedáva rodičom pevnúlehotu na riešenie ich problémov s upozornením,že ak problémy neriešia, stratia rodičovsképráva. A dieťa má právo vyrastaťv novej — náhradnej rodine.Ak rodičia nie sú pod tlakom, aby si problémyriešili, ani ich neriešia.> Problém 5: Biologickí rodičia nie súsi vedomí toho, že ich rodičovský záujem sanekryje s potrebami dieťaťa.Nie sú si vedomí toho, čo si uvedomil BiliWilson: „Pripustili sme, že sme bezmocní- stratilisme nad našimi životmi kontrolu." Nerobianič preto, aby sa zmenili, ale nepodujmú saani na bolestné rozhodnutie prenechať výchovusvojho dieťaťa inej rodine. Myslia si,že preukázanie formálneho záujmu je to,čo ich dieťa potrebuje.> Problém 6: Štátna politika uprednostňujeponechanie súrodencov spolu v detskýchdomovoch, namiesto adopcie každého dieťazvlášť.Počet náhradných rodičov, ktorí sú pripravenína adopciu súrodeneckých skupín, jeoveľa menší než počet v domovoch žijúcichsúrodencov. Deti zostávajú spolu ako zverencištátu až do chvíle, keď neopustia domovyako dysfunkční dospelí. Táto politikapotušuje právo každého dieťaťa na vyrastámev bezpečnom rodinnom prostredí.> Problém 7: Medzinárodný adopčný systémnie je vhodný pre prijatie všetkých nechcenýchdetí zo Slovenska.Ide tu predovšetkým o rómske deti. Záujemo adopciu týchto detí v rámci Slovenska nieje dostatočný na to, aby mohlo byť do rodinyumiestnené každé dieťa. Infrastrukturabyrokratického adopčného systému nie jeschopná vybaviť viac než 50 či 60 prípadovmedzinárodnej adopcie za rok. Právni zástupcovia,ktorí by mali brať štát na zodpovednosť,nekonajú v záujme detí, ktorésa strácajú v labyrinte systému. Nikto nevyhodnocujekvalitu poskytovaných služieb,aby sa mohla vykonať náprava.Inštitucionálna starostlivosť o deti inštitucionalizujedeti. Stávajú sa väzňami a obeťamisystému, ktorý by ich mal zachrániť.Vykročenie správnym smeromNedávne zmeny v zákonoch o rodine a o sociálnejochrane mladých posilnili rodičovskézodpovednosti. Rodinný zákon v súčasnostistanovuje rodičom podmienku, aby si svojeproblémy vyriešili do jedného roka, inakstratia zákonné právo na svoje dieťa.Niektorí rodičia, i keď v malom meradle,si za pomoci konzultantov robia osobnéinventúry a pripravujú si plán na vytvorenievhodného prostredia, do ktorého by simohli dieťa vziať domov.Iní rodičia, keď si uvedomia, že si nedokážuvyriešiť svoje problémy a pochopia situáciudieťaťa, dokážu si povedať: „ Chcem pre svoje dieťato najlepšie. Neviem sa však oň postarať. Radšejsa ho vzdám, aby si ho nejaká rodina adoptovala."Čo ak štát nemá peniaze na podporusanácie rodín?Prevádzka detských domovov je neuveriteľnénákladná. Ministerstvo sociálnychvecí ustavične zvyšuje rozpočtovú položkuinštitučnej starostlivosti na dieťa. Pretožeide o také vysoké náklady, nikdy nieje dosťpeňazí na prácu s biologickými rodičmiv prevencii alebo poradenstve. Na druhejstrane adopcia a náhradná starostlivosť súneúmerne podfinancované.Ak priemerná dĺžka pobytu v domove u dieťaťado veku 10 rokov je temer 5 rokov, potomto znamená, že inštitucionalizovaniejedného dieťaťa stojí 1 000 000 Sk. Ak salen najedno dieťaťa vynakladá taká vysokáčiastka, je pochopiteľné, že niet peňazí nanič iné. Blokový grant by však znamenal, ževláda alokuje určitú čiastku na každý prípad.Odporúčame 500 000 Sk. Ak je prípadvyriešený a dieťa je do dvoch rokov natrvaloumiestnené do rodiny, potom daný regiónmôže použiť ušetrené peniaze na zlepšeniealebo na rozvoj služieb rodine.Návrh odporúčaní> Hodiny začnú varovne tikať v okamihu,keď je dieťa umiestnené do detskéhodomova. Ak si rodičia vyriešia svojproblém, môžu žiadať o návrat dieťaťadomov. Každá rodina, ktorej dieťa jev ústavnej starostlivosti, musí spolupracovaťs poverenými sociálnymi pracovníkmi,musí pripraviť „akčný plánpre rodinu" a okamžite začať riešiť svojeproblémy. Dôkazy o tom, že je schopnázabezpečiť bezpečný domov, musípreveriť sociálny pracovník. Ak rodinasvoje problémy nevyrieši do dvanástichmesiacov, sudca prehlási dieťa za voľnépre adopciu. Vzápätí mu adopčnéagentúry začnú hľadať rodinu.> Ak je prípad dieťaťa vyriešený a z vyčlenenejčiastky zostali nejaké peniaze, použijúsa na ozdravné a podporné programyv regióne. No ak sa dieťa nevrátilo do rodinydo dvoch rokov po jeho umiestnenído ústavnej starostlivosti, „grant" odvlády vyprší a náklady na inštitucionálnustarostlivosť detí znášajú regióny.> Každému dieťaťu umiestnenému dosystému sa určí ombudsman, ktorý nieje zamestnancom štátu. Ten preverí, činiet lepšej alternatívy než je detský domov.Monitoruje, či všetci účastníci systémuriadne a v stanovených lehotáchplnia svoje povinnosti. Keď sa zdá, žepráva dieťaťa na rodinu sú ignorovanéalebo porušované, ombudsman zastupujedieťa a háji jeho záujmy.Bili BakerZdruženie za sociálnu reformunebyť sám | december 2006 strana 2 3

vCo sme stihli a čo ešte chceme do konca roka stihnúťAk sa na klube NR hráme na asociácie, stále sa cítim ako MODRÝ BULDOZÉR. Modrý - lebo sa mi modrá páči (modráje dobrá) a buldozérpreto, lebo stále pred sebou tlačím to, čo treba urobiť, čo chcem navŕšiť či zrovnať, presunúť či odsunúť... Mnohé súvisí s náhradnýmrodičovstvom, a tým aj s OZ Domov v rodine.Na rok 2006 sme pred seba postavili mnohoplánov, iné nám priniesol život...Tradičný májový pobyt k dnu matieksa nakoniec uskutočnil napriek tomu, žesme naň mali málo peňazí. Nebolo násveľa, ale aj tak sme strávili pekný víkendv Zlatej Idke.Aj letný rekreačno-vzdelávací pobytbol v dôsledku neudelenia grantu ohrozedecembrovýklub v Košiciachný. Trápil nás aj akútny nedostatok dobrovoľníkov:niektorí starší a skúsenejší užpracujú a nemali dovolenku, jedna má rizikovétehotenstvo, iní mali práve rodinnýprogram... Nakoniec však Nadácia USSsvojím príspevkom pokryla náklady na tími materiál, čím prispela k celkovému zníženiuúčastníckeho poplatku. Dobrovoľnícisa našli, a nielen jednorazoví, a krásne počasiepodčiarklo skvelý týždeň medzi skvelýmiľuďmi. Stihli sme aj výstup na Kľak,navštíviť Bojnickú ZOO i úchvatné vystúpeniesokoliarov.Celý rok v našej kancelárii pracovalov rámci aktivačných prác niekoľko uchádzačovo zamestnanie, v súčasnosti ich je7 v rámci aktivačnej činnosti a 1 v rámciabsolventskej praxe. Ich zručnosti sú rôzne,niektorí viac pomôžu nám, iným viacpomôžeme my. Nepracujú len v kancelárii,pomáhajú aj priamo v rodinách: učia sas deťmi, doprevádzajú ich do školy alebopostrážia a pod.Niekoľkí (aj veľmi šikovní) uchádzačio zamestnanie nás opustili, lebo si našliriadne zamestnanie. V apríli tak odišla ajkoordinátorka Slávka, ktorá pracovalana polovičný úväzok a v jej práci teraz pokračujemoja dcéra Júlia. Jediné tolerovanéotrokárstvo je otrokárstvo rodičov voči deťom- hovorí žartom a po práci v kanceláriivysedáva aj doma na nete a robí osvetu nawww.babetko.sk, zháňa veci na burzu a pod.V rámci projektu Našli sme mamua otca, podporovaného Hodinou deťom,sme sprevádzali Horváthovcov a zabezpečovaliim „servis" podľa potreby.Telefonicky, na nete i osobne sa na náskontaktovali náhradní rodičia i žiadatelia,či skôr záujemcovia o náhradné rodičovstvoso svojimi otázkami či problémamia my sme im pomohli sami alebo s NOMiesto pod slnkom. Sme radi, že sme pomohli,aby krásna malá Rebeka bola v rodine.(Pozri článok Teraz dostávam viac, akokedy budem vedieť dať od Valérie Pekovejna www.changenet.sk)Dlhodobo pracujeme so stredoškolskoumládežou. Projekt RODINNÍ PRIA­TELIA teraz realizujeme na gymnáziu naŠrobárovej ulici v rámci vyučovania etickejvýchovy. Mládež sa zážitkovou formoudozvedá o fungovaní sociálneho systému,náhradných rodinách, potrebách a problémochdetí z detských domovov (a, samozrejme,aj niečo nové o sebe). Snažíme sa taktozískať dobrovoľníkov nielen pre potreby OZDomov v rodine, náhradných rodín, ale ajpre celú škálu činností 3. sektora.V septembri už tradične pripravujemeDeň podpory náhradných rodín. Začínamevždy tlačovkou, na ktorú pozývameaj iné organizácie, podporujúce myšlienkunáhradného rodičovstva. Tohto roku satlačovky zúčastnili zástupcovia OZ Návrata NO Miesto pod slnkom. Nasledovalo niekoľkospravodajských vstupov na STV, akomaľovanie na chodník v Košiciachaj účasť na priamom vysielaní TV Naša,rádio Lumen a pod. O akcii informovalamiestna tlač.Zároveň odštartovala v Košiciach celoštátnaverejná zbierka v prospech náhradnýchrodín a do týchto chvíľ výnos dosiahol100 000 Sk, ktoré budú použité naorganizovanie rekreačno-vzdelávacích pobytova na finančnú pomoc profesionálnymrodinám. Zbierka prebehla aj v Malackácha Púchove, kde sa angažovala Táňa Lipková.Realizovala besedy na stredných školách, aleaj rozhovory pre lokálne médiá.Sprievodnou akciou Dňa podporynáhradných rodín bolo aj kreslenie rodinyna asfalt v centre Košíc.Naši dobrovoľníci sa zúčastnili na neformálnomvzdelávaní v rámci kampaneKaždý iný - všetci rovní a na okrúhlomstole k správe o dobrovoľníctve YUVENTA.V októbri sme nechýbali na Trhu dobrovoľníckychpríležitostí v Prešove. Zúčastnilisme sa okrúhleho stola RMS v Košiciach,seminára Rodina a súčasnosť.Postarali sme sa, aby do decembrovéhoKlubu NR Návrat, ako už tradične každýrok, prišiel OZAJSTNÝ MIKULÁŠ.21. 12. o 15.00 pripravujeme v IC CultureTrain v Košiciach Vianočnú besiedkupre deti z náhradných rodín, ako sprievodnépodujatie DŇA PODPORY NÁ­HRADNÝCH RODÍN, ktoré zaštítil primátotKošíc, Ing. František Knapík. Okremvystúpení detí z CVC a ZUŠ počítame ajs prekvapením pte všetkých v podobe známejosobnosti. A budú sa rozdávať knihyz Artfora, ktoré chceme zaobstarať v rámciprojektu KNIHA POD STROMČEK. Ajštudenti z Gymnázia Šrobárova, kde už tretíkrát pre veľký úspech opakujeme projektRODINNÍ PRIATELIA, chcú v rámci svojichaktivít v Benefičnom týždni Šrobárkypodporiť práve túto akciu.22. decembra sa tiež v IC CT uskutočníkoncert v rámci Festivalu 2. kultúry, ktorýje tiež naším poďakovaním študentom- našim dobrovoľníkom za spoluprácu.A je tu čo nevidieť koniec roka, ktorý bolpre niekoho úspešný, pre niekoho menej.Ale s odchodom starého roka prichádzarok nový a s ním nádej, že čo sa nepodarilotohto roku, podarí sa v roku 2007.K tomu vám veľa zdravia, šťastia, pohodya vytrvalosti prajeEva Lorenzováa OZ Domov v rodinestrana 2 4 nebyť sám | december 2006

Potrebujemejeden druhéhoTento rok sa stretnutia nášho košickéhoklubu niesli v štýle príjemných chvíľ a posedenív našej príjemnej čajovni. Vystriedalosa medzi nami mnoho nových tvárí, niektoréostali, iné sa snáď - i s „vlastnými"budúcimi deťmi, niekedy vrátia medzi nás.A ďalšie, žiaľ, ostanú na svoje problémysamé, možno v strachu čosi okoliu povedať,prezradiť, že to dieťa vlastne nie je ichbiologické. Aj to sa stáva...Čajovna je príjemné prostredie pre násdospelých a občas je nás toľko, že posedávameaj na schodíkoch. Téma je pripravenáaj hosť niekedy príde... Žeby chýbalo viacčasu na osobné rozhovory? To sa nám nepodarilozorganizovať čosi, čo pred rokománo - spoločné mimoklubové stretnutienapr. u nás doma - čosi ako malú svadbu.Niečo podobné bude v budúcom rokuprioritou číslo 1. Pretože sa navzájom potrebujeme.Potrebujeme podporu, pomoc,pochopenie, nie popretie slovami: „Veď toje normálne... To prejde."Spomínam si na rómskych manželov,ktorí odkryli svoje vzťahy, detstvo, či nie právejednoduchý kontakt s „majoritou". Alebona vydarené stretnutie s témou o biologickejrodine a kontakte s ňou, o čom nám otvorenea s láskou porozprávala jedna pestúnskamamička a tiež syn z (inej) pestúnskej rodiny.Vybavuje sa mi i rozhovor so špeciálnoupedagogičkou, či so sudkyňou, ale i rôznepsychologické hry, z ktorých sme sa čo-too sebe navzájom dozvedeli. A o pár dní je tuMikuláš a my sa navzájom (deti i dospelí)obdarujeme prinesenými darčekmi a zahrámesa na mačku vo vreci.Iba deťom je, žiaľ, vo vedľajšej miestnostitrochu pritesno. Kiež by sa dali steny roztiahnuťa podeliť priečkami...Tak prajem všetkým nám i našim deťomveľa múdrosti, síl a lásky vo všetkom, čo konáme,čím žijeme a o čom snívame.Monika ZnamenáčkováKoordinátorka Klubu NR v KošiciachTrenčiansky klubnáhradných rodínsa rozvíja 3 roky a pribúdajú aj pravidelnínávštevníci. V tomto roku sa nás na klubepostupne vystriedalo 15 rodín so 40 deťmi.Prichádzajú zo širokého okolia od Dubnicenad Váhom až po Bánovce nad Bebravou.Klubové stretnutia ptebiehajú vždy 2.piatok v mesiaci v útulných priestorochObčianskeho združenia Detský smiechv Soblahove. Dušou týchto stretnutí je koordinátorkaa sama náhradná mama IvetaKobydová.Všetci vieme, že pri tejto aktivite sa nezaobídemebez pomoci ľudí, ktorí za svojuprácu nečakajú finančnú odmenu, aleich odmenou je pocit užitočnosti a to, žepomáhajú dobrej a správnej veci. Takýmitoľuďmi sú aj naši dobrovoľníci. V trenčianskomklube máme na nich šťastie.Sestry Lenka a Mária Jamborové (niekedyaj spolu s mamičkou), Elenka Hanáčková,Paulína Vrábliková a hlavne Katka Opatovská,s prehľadom, odbornosťou a s láskoupripravujú vždy pre naše deti zaujímavýprogram. Rôzne hty, ručné práce i športovéaktivity deti upútajú, takže my rodičia samôžeme venovať naplno svojim „rozhovorom".O tom, že si vždy máme čo povedať,nepochybuje z nás nikto.Už tradičnou klubovou akciou býva celodennéjúnové stretnutie rodín v prírode.Tu popri opekaní a vyhrievaní sa na slniečkumali rodičia možnosť si dorozprávať to,čo si na predchádzajúcich kluboch nestihli,a tak sa bližšie spoznať.Na septembrovom stretnutí nás svojouprítomnosťou prekvapili pracovníčky CPPSv Trenčíne. My sme zasa prekvapili ich svojimiotázkami, problémami a názormi. Dúfame,že to bol prvý krok k budúcej spolupráci.Potešilo nás, že aj do Soblahova na klubNR prišiel Mikuláš s darčekmi. Deti pripraviliozdoby na stromček, ktorý potomspoločne ozdobili. Mamičky upiekli chutnékoláčiky, a tak sme si opäť v príjemnej atmosférepripomenuli najkrajšie sviatky v roku.Dúfame, že i v roku 2007 nás čaká veľamilých a príjemných stretnutí.Za trenčiansky klubZita Kebiskovájúnové stretnutie rodín z Trenčína a okoliaPOZVÁNKAOZ Domov v rodine vás pozýva na rekreačno-vzdelávaciepobyty náhradných rodín:4. - 7. januára 2007 do Trstenej; tradičnedruhý májový víkend sa stretnemepri oslave Dňa matiek, tentoraz v Dobšinej;na letný týždenný pobyt sa chystámedo Vyšných Ružbách. Termín sme sa rozhodlipreložiť na 2. augustový týždeň, abynekolidoval s termínom letného pobytu,pripravovaného ANR. Máte možnosť sivybrať, ktorý termín vám do prázdninovýchplánov lepšie zapadá, prípadne využiťobe ponuky. Potrebujeme zistiť predbežnýzáujem, aby sme mohli pobyty objednaťa pripraviť program pre vás (ušiť na mieru).Uvítame námety, témy...Na pobyty sa snažíme získať finančnéprostriedky prostredníctvom projektova podarilo sa nám už získať financiev rámci matchingu od Nadácie SPP. Prosím,aby ste svoj PREDBEŽNÝ ZÁUJEMoznámili písomne na adresu:OZ Domov v rodine, Kostolianska 55, 04001 Košice, mailom: domowrodine@pobox.skalebo telefonicky na 0908 313 809.nebyť sám | december 200 6 strana 2 5

Otec synovi, syn otcovi a tak ďalej.Film fínskeho režiséra VISA KOISO-KANTTILA Otec synovi (2004) je dielo paradoxov: je smutný, ale zároveň plný optimizmu. Je realizovanýs príznačnou severskou chladnosťou a jednoduchosťou, ale zároveň priam kypí emóciami. Ukazuje deštruktívne rodičovské pôsobenie, no môže byť ajpozitívnym inšpiratívnym príkladom.Kanttila vo veľmi osobne pojatom dokumentepodrobuje analýze svoj strastiplnývzťah k otcovi. Po mnohých rokoch strachu,hnevu, utajovaného utrpenia a v alkoholeutápanej nenávisti sa - možno i na radu psychoterapeuta- rozhodne osobne odovzdaťotcovi list, v ktorom opisuje svoje utrpenieprežívané v detstve. Sám režisér je otec dvochdetí a tento film je cesta, ktorou sa snažísformovať svoj postoj k otcovstvu. Otec synovije film mimoriadnych filmových kvalít.Okrem toho však v sebe obsahuje i užitočnépsychologické a sociálne poznatky.KonfliktVo filme vystupujú tri generácie mužov- otcov: režisér Visa, jeho otec Timo a dedoErkki. Ich mená sú dôležité, aby sme sanestratili v spleti rodinných vzťahov. OtecTimo v detstve často Visu - autora filmu- psychicky deptal, a to bez toho, aby si touvedomoval. Konal tak s úmyslom vychovaťzo syna „chlapa". Ponižoval ho pred ľuďmi.Keď plakal, tak naň kričal, že je precitlivený.Terorizoval ho „počítaním do troch"... Neubližovalmu fyzicky, ale ničil ho vo vnútri.Dospievajúci Visa toto utrpenie kompenzovalagresivitou voči okoliu, alkoholom,výtržnosťami, pokusmi o samovraždu. Napriektomu sa Visa vo filme pýta sám seba,či môže ísť na terapiu, keď nebol bitý...Spomienky na toto utrpenie je konfrontovanés domácimi fotografiami a filmami.Na všetkých sa otec Timo i syn Visa usmievajú,pôsobia šťastne. Timo sa v starom rodinnomfilme o syna príkladne stará: kúpeho, nosí na rukách, hrá sa s ním. Rozkolmedzi spomienkami syna a „objektívnym"záznamom rodiny nás neustále núti hľadaťpríčinu neporozumenia.Visa posadil pred kameru otca a jeho rodičova pomocou spomienok na ich „detstva"sa snaží pochopiť, čo sa stalo. A pred namisa odkrýva jemná pavučina naoko nevinnejniekoľkogeneračnej histórie, ktorá vyústilado Visových psychických problémov...Čo sa stalo?Timovi rodičia nemali na syna veľa času. Bolopo vojne a oni boli zaneprázdnení svojou prácou.Otec sa s Timom nemal čas hrať. Timovykonal pravdepodobne niečo zlé, pretože sadostal do akejsi pestúnskej rodiny. Ako somz filmu pochopil, bola to v tej dobe špeciálnainštitúcia (iná, ako ju v súčasnosti poznámeu nás), pomocou ktorej sa štát snažil prevychovaťproblémové deti. Timo bol od svojichrodičov odlúčený dlhý čas. Nenavštevovali sa,len si sem tam telefonovali, napísali... Nemalsa s kým deliť o svoje problémy. Naučil saskrývať city. Lásku i nenávisť. Nikdy sa nesťažovala nevinil iných. I počas nakrúcaniafilmu neschopnosť rodičov poskytnúť synovipocit bezpečia obhajuje ako plus: naučil sachápať kauzalitu života.V časti, v ktorej dedo Erkki spomína nasvojho otca, ktorý mlčal o utrpení v 1. svetovejvojne, a Timo zase na svojho otca, tedaErkkiho, ktorý paradoxne konal rovnakopo návrate z frontu 2. svetovej vojny, saodkrýva podstata problému: neschopnosťukázať pred deťmi svoje emócie. Z generáciena generáciu prenášaná potreba ukrývaťsvoju slabosť, zlyhanie. Potreba vystupovaťako autorita, z ktorej ide strach a ktorá mápravdu za každú cenu.„Otec, ten dokáže všetko!"Režisér Visa je z generácie detí, ktorá vyrástlanepoznačená vojnou. Na jednej straneodmieta vychovávať svojho syna v tradíciiseverskej rodiny, kde je otec dominantnáautorita rodiny, matka jej lojálnou súčasťoua deti bez odvrávania poslúchajú. Nastrane druhej však hľadá opačnú, možnonie celkom pomenovanú rolu otca, ktorýje dieťaťu i žene rovnocenným partnerom.Uvedomuje si, že i on je plný rôznorodýchdedičstiev a návykov, ktoré si doniesol odrodičov. No premýšľa nad nimi a úzkostlivosa snaží zmeniť všetko, čo by mohlo u-blížiť jeho malému synovi.Katarzia patrí do filmu i do životaVisove spomienky na detstvo, pretekajúcecelým filmom, sa prelínajú so situáciamiz jeho rodiny (hra so synom, zápasenie s jehovzdorom pri raňajkách, narodenie druhéhosyna...) a so spomienkami jeho otcaa starých rodičov. Najskôr akoby oddelenévýpovede sa čoraz viac stretajú v paradoxnýchvýznamoch a Visa sa čoraz viac a viacsnaží otcovi hovoriť o svojich psychickýchtraumách. Timo je však (tak ako káže tradíciaautoritatívneho otca) odolný a Visoveobvinenia odmieta, či banalizuje. Počasnakrúcania sa Timovi stane nehoda. Visodostane strach, že ich vzťah ostane nevyjasnenýa s touto traumou sa bude musieť trápiťaž dokonca. Po čase opäť navštívi otcaa dá mu list, v ktorom opisuje svoje pocitya traumy z detstva. Otec je zaskočený, nonaďalej zachováva masku neprístupného,bezchybného otca. Na druhý deň ráno saVisa snaží otcovi posledný krát povedať,ako veľmi sa cítil byť ponižovaný. Pravdepodobneodchádza, pretože obaja stoja nadvore domu. Visa je hysterický, cíti sklamaniez otcovej neprístupnosti. Timo nasadilrodičovsko-upokojujúci akcent. Pred kameroupredsa nestratí tvár. Zvykol si, že vofilme sa musí tváriť šťastne. No napokonsa v ňom niečo zlomí. Urobí niečo veľmijednoduché. Niečo, na čo jeho syn čakaldvadsať rokov. Objíme ho. Visa sa rozplače.Timo napokon tiež. A odrazu si povediatakéto slová:Otec Timo: „Môj milý, prekrásny syn, vdákaza to, že som mohol byť tvojím otcom, že somním teraz a navždy a že môžem byť aj dedomtvojich detí. Pokúsim sa byť hodný toho."Syn Visa: „Tak veľmi si mi chýbal, otec..."Tento dialóg napokon odhaľuje, že podškrupinou otcovej odmeranosti a synovejnenávisti sa skrývala nikdy nevyjadrenátúžba po stretnutí, uznaní, pochopení, radosti...Po obyčajnej rodičovskej láske.strana 2 6 nebyť sám | december 2 0 06

BonusOtec synovi je obdivuhodný film. Nie preto,že analyzuje psychické problémy spôsobenévýchovou, ale preto, že ukazuje spôsob, akosa s nimi pozitívne a nedeštruktívne vysporiadať.Jeho hlavnou témou je pre mňa problémnekomunikácie, neschopnosti rozprávaťa počúvať. Rodičov, ktorí neboli schopnísvojim dospievajúcim deťom vyjadriť láskua nevideli, že zlyhania ich detí vznikajú právez toho, je okolo nás veľa. A ako vidíme vofilme (a v živote): Cesta k porozumeniu jeneuveriteľne trnistná.Verím tomu, že film režiséra Visa Koiso-Kanttila Otec synovi sa raz nejakým spôsobomdostane do slovenského priestoru a i ďalší divácibudú mať možnosť zažiť taký intenzívnyzážitok porozumenia. Možno i na DVD, ktoréako bonus obsahuje krátky film Visovejženy. Ten ukazuje, čo prežíva matka, ktorásvoje dieťa odvádza prvý krát do materskejškoly To je téma, o ktorej tu nehovoríme,alebo prinajmenšom na ňu nenazeráme z takéhouhlu pohľadu ako vo Fínsku.Marek SulíkISALTA POJALLEréžia: Visa Koiso-KanttilaFínsko, 2004, 69 minviac o filme na http://u>ww.ses.fi/en/film.asp?id=542Do vašej knižniceKASTEN HARTMUNT: Zeny - muži,PortálDo akej miery sú pravdivé klišé, týkajúce sa mužských a ženských rolí? V čom spočívajú rozdiely? Akosa na nich podieľajú dedičné faktory a ako výchova? Ako pohlavné role ovplyvňujú naše správanie? Prístupnou,zároveň však fundovanou formou odpovedá autor na tieto a mnohé ďalšie otázky. Ukazuje,ako sa na vývoji pohlavných rozdielov veľmi komplexným spôsobom podieľajú aj fyzické, psychické,a tiež spoločenské faktory; ako naše očakávania od začiatku ovplyvňuje pohlavne špecifické správanie.JAMES DOBSON: Výchova chlapcov,Porta libriV dnešnej kultúre je veľmi ťažké vychovávať chlapcov. Rodičia, učitelia a tí, ktorí sa zaoberajú formovanímcharakteru chlapcov, majú mnoho otázok:• Sú chlapci úplne iní ako dievčatá? Ak áno, v čom?• Aká je úloha otca vo výchove syna?• Aká je úloha matky?• Ako môžeme formovať dálšiu generáciu mužov?Dr. Dobson, jeden z najuznávanejších a najdôveryhodnejších amerických odborníkov na rodinnéotázky, sa v knihe púšťa do týchto otázok a ponúka rady a povzbudenia, založené na pevnom základebiblických princípov. Vysvetľuje, prečo sú chlapci takí, akí sú, ako treba rozumieť ich citovému a fyzickémurozvoju a ako ich motivovať, aby sa stali Božími mužmi.Dr. James C. Dobson je zakladateľom a prezidentom Focus on the Family, organizácie zameranejna pomoc manželstvám a rodinám. Štrnásť rokov prednášal na pediatrii na vysokej škole SouthernCalifornia School of Medicíne a sedemnásť rokov pracoval v detskej nemocnici v Los Angeles akovedecký pracovník. Je ženatý, má dve dospelé deti.Ružový a modrý svet,AspektPublikácia Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky vyšla v druhom vydaní ako súčasťprojektu www.ruzovyamodrysvet.sk. Kniha poslúžila ako východisko pre tento projekt a jeho širokokoncipované aktivity. Má veľmi komplexnú štruktúru, základ tvoria odborné štúdie na vybrané témy(vzťah medzi pohlavím a rodom, materstvo, mýtus krásy, násilie na ženách, rodovo citlivá pedagogikaa ďalšie); všetky sa zameriavajú na problematiku rodových stereotypov a ich úlohu v socializácii žiena mužov. Všetky štúdie sú doplnené kolážou ďalších materiálov - ukážky z detskej literatúry, beletrie čiodbornej spisby, obrázky, pracovné materiály, „úlohy" pre žiačky a žiakov... Súčasťou knihy je aj príbehBabety, čo sa vydala skúmať svet, ktorý vyšiel aj ako samostatná knižka vo vydavateľstve Aspekt.Kniha sa osvedčila ako úvod do rodových štúdií, je vhodným vstupom do problematiky rodovej citlivostina rôznych úrovniach školského i mimoškolského vzdelávania. Používa sa najmä na strednýcha vysokých školách, ako aj pri ďalšom vzdelávaní pedagogičiek a pedagógov.FOREST CARTER: Malý strom,ArtforumPríbeh malého chlapca, vnímaný jeho očami a prerozprávaný detsky zrozumiteľným jazykom.Chlapca sa po smrti rodičov ujali starý otec so starou mamou, jednoduchí, ale múdri ľudia z kmeňaCerokíov. Spôsob, akým malý hrdina spoznáva a prijíma hodnoty svojich predkov, ako sa zoznamujes prírodou a jej zákonitosťami, ale i jeho zážitky z detského domova a útek späť k starým rodičom súhlbokou lekciou nie len pre naše deti, ale pre každého z nás. Lekciou tolerancie, pokory a lásky.zdroj: www.portal.cz, www.porta.sk, www.aspekt.sknebyť sám | december 2006 strana 27