Pripútanie medzi rodičom a dieťaťom - Asociácia náhradných rodín

Vážená redakcia,Váš časopis - dobrá práca. Na požiadanieste mi poslali všetky predošlé čísla,za čo Vám veľmi pekne ďakujem.Prečítala som ich všetky a môžempovedať, že som odvážnejšia. Aby somto vysvetlila. Takmer tri roky mámežiadosť o pestúnsku starostlivosť.Čím viac sa o náhradné rodičovstvoaktívne zaujímam, tým ma to hlbšievťahuje.Na začiatku som si myslela, že niečoo tejto problematike viem a považovalasom to za jednoduché, ale skutočnosťje úplne iná.Mali sme určité požiadavky, ktorýmsa nedá tak ľahko vyhovieť. Navštívilasom s manželom niekoľko detskýchdomovov a môj pohľad na vec saod základov zmenil. Naša požiadavkana biele dieťa v určitom veku sa prostenedala splniť.V domovoch sú väčšinou rómskedeti a biele len v súrodeneckých skupinách.A ja som pochopila, že netrebavyberať podľa farby pleti, lebo každédieťa potrebuje rodinu. V detských domovochsom sa stretla s láskavými pracovníkmi,ochotnými podať všetky dostupnéinformácie o dieťati.Ale nemám dobrú skúsenosť so sociálnoupracovníčkou, ktorej nezáujemalebo pomalosť je príčinou toho,že nami vybraté rómske dievčatko jeešte stále v domove a mohlo byť už päťtýždňov u nás. Všetko sme mali už pripravené.Ona tvrdí, že chce asanovaťbiologickú rodinu, ale rodičia svojudcéru nevideli 2,5 roka, ani sa o ňuv domove nezaujímajú, len na sociálnomúrade v mieste bydliska. Je to postačujúcepre výchovu dieťaťa? Podotýkam,že od narodenia pol roka boladoma zanedbávaná. Je mi to ľúto a považujemkaždý deň prežitý v domovepre ňu za navždy stratený.Takže po tejto skúsenosti neverím,že je málo pestúnskych rodín, je lenmálo ochoty a láskyplnej práce zo stranysociálnych pracovníkov v prospechdetí. Teraz sme si našli iné rómske dievčatkoa čakáme ešte na nejaké vyšetrenia.Dúfam, že všetko bude dobré a budemesi ju môcť zobrať čo najskôr. Aj táprvá nám veľmi prirástla k srdcu a stáledúfame, že sa ľady pohnú.Chcem zareagovať na Vašu výzvuv poslednom čísle, čo sa týka inzerátovna deti. Myslela som na to už skôr, žeilustračné foto Marek Roháčekby to mohlo byť pre ne prospešné. Akby bola vo Vašom časopise fotkaa stručný popis, možno by to bolo prenáhradných rodičov jednoduchšie akochodiť po domovoch a naslepo hľadaťvhodné dieťa. Veľa tvorivých nápadovredakčnému tímu prajeMária Habajová, SvitZážitky, ktoré nás determinujú...Bola nádherná teplá jeseň a my sme sedeliv záhrade, vychutnávajúc si príjemnéchvíle, ktoré len kde-tu narúšalvtáčí spev...Z tejto pohody nás zrazu vyrušilsilný úder o obločnú okenicu a k našimnohám dopadlo telo vtáčaťa. Hlavoumi prebleslo niekoľko myšlienok,z ktorých vo mne najdôraznejšie rezonovalajediná: „Žije ešte?" A tak somk nemu pristúpila a vzala ho do dlaní.Keď sa však teličko v mojich dlaniachnepohlo, stratila som nádej a opatrnesom ho uložila do trávy...Po istom čase sa mi do rúk dostalakniha, v ktorej autor opisoval príbehvtáčaťa, ktoré si zmýlilo okennú tabuľus oblohou. Dieťa, ktoré zrážku videlo,vtáča zo zvedavosti, záujmu či túžbypomôcť vzalo do rúk. Teplodetských dlaní vtáčaťu pomohlo. Postupnesa začalo chvieť, pri pokusevstať sa mierne zatackalo, skúmajúcpritom rýchlymi pohybmi svoje okolie.ilustrácia Piet GloblerKeďže vtáča nebolo zranené, mohlobez problémov prejsť prirodzenýmprocesom chvenia, dostať sa z nehybnostia odletieť. Akýkoľvek pokuso hladkanie, či iná pomoc, na ktorúvtáčatá nie sú zvyknuté, by však u vtáčaťavyvolalo hrôzou z vlastnej bezmocnosti,v dôsledku ktorej by mohloaj zahynúť.Aj keď sa tento príbeh nemusí zdaťničím zvláštny, predsa len ukrýva v sebeobraz toho, ako sa správajú deti,ktoré majú za sebou negatívne zážitky.Na to, aby tieto mohli prekonať, potrebujúnevyhnutne prostredie láskya ochrany, podobné teplým detskýmdlaniam.Len s takouto podporou a spojenímnadobudnú pocit istoty a dôvery a vôľuprekonať nepríjemné zážitky. Tátopodpora však musí byť pre dieťa prirodzenáa dostatočne dlhá, v opačnomprípade sa stane ohrozením, tak ako súpre vtáča ohrozením zvierajúce dlane.A tak dnes rozmýšľam, čo by sa bolostalo, keby som tomu vtáčaťu poskytlaviac tepla mojich dlaní...Alena Molčanovánebyť sám | august-september 2005strana 3

o kojení adoptovaného dieťaťaPrežívať blízkosť naplnoV zime roku 2003-2004 ma oslovili náhradní rodičia s túžbou skúsiť adoptívne dojčenie. Predtým všetkým bol môj sen,ktorý som v sebe nosila od roku 1999, keď sme s kolegyňou preložili do časopisu Dieťa článok o dojčení adoptovaného dieťaťa.Táto myšlienka ma nadchla. Vtom istom čase som sa stretla aj s ďalšími odvážnymi rodičmi, ktorí už mali prvé skúsenostiza sebou. Potom prišli ďalší a do dnešného dňa viem u nás na Slovensku o 6 rodinách. Som vďačná za to, že sa mipodarilo v rozhovoroch s týmito vzácnymi ľuďmi nahliadnuť na krásne miesta a pozrieť sa na poklady, ktoré sú tam ukryté.Jeden z týchto rozhovorov vám ponúkame, aby ste sa mohli na tieto poklady pozrieť aj vy.Jana s Ivanom sú manželmiuž 10 rokov. Po rokochtúžby po dieťati prišiel deň,keď si domov doniesli dieťatkoz detského domova. Po rokupribudlo ďalšie. Tentokrátrovno z pôrodnice. Keď malMário asi tri týždne, dozvedelisa od priateľky o možnostikojiť adoptované dieťa. Skúsilito. A Mário bol kojený takmerrok.Vedeli ste predtým niečo o kojeníadoptovaného dieťaťa ?Nie, predtým som o tomvôbec nevedela. Mala som veľmimálo teoretických informácií.Tie som získala viacmenej až potom, čo sme tentoproces ukončili, od teba. Tedaasi v januári.Odkiaľ ste mali prvú informáciu?Od svojej americkej priateľkyGigi, ktorá si adoptovaladieťatko z USA. Ona mi dalasuplementor, lieky a ukázalami ako. Dala mi potom ešte nejakúwebovú stránku, kde samôžem dočítať viac. Na tústránku som však nakoniecvôbec nešla, lebo toho zrazu začalo byťtak veľa, že som nemala kapacitu ísť hľadaťniečo na webe a ešte po anglicky.Takže ty si to, čo si vedela, začala hneďrobiť?ilustračné foto j. m.Áno.Spomínala si, že zo začiatku bolo ťažkédocieliť u Mária, aby sa prisal.Zo začiatku sa vôbec nechcel prisať.Asi týždeň sme bojovali s tým, že som siho prikladala k prsiam, ale plakala vzpieral sa, takže nakoniec sme vždyskončili pri fľaši. Ale neprestala som siho prikladať k prsiam a po týždni to nejakopochopil. Zvláštne bolo, že keď toskúšala Gigi, tak k jej prsníku sa prisal,možno cítil mlieko, ale ku mne nie, ažpotom, po týždni.A po tom týždni sa ti uvoľnilo mlieko?Nie, ale potom asi pochopil, čo márobiť, alebo ja neviem, čím to bolo.Kedy si mala pocit, že prišlo to prvémlieko?Približne po desiatich dňoch ododňa ako sa prisal a začal piť mlieko zosuplementora. Lebo ja som si neodstriekavalanasucho nič, čiže mlieko saani nemohlo vytvoriť.Čo bolo rozhodujúcim momentom prirozhodovaní sa pre kojenie ?Veľmi ma nadchla myšlienka dojčiťadoptované dieťa. Vždy som vedela, žematerské mlieko je najlepšie a má nenahraditeľnývýznam pre zdravie i vývinbábätká. Mala som trochu idealistickéočakávania možno aj preto, že somo tom veľa nevedela. Myslela som si, žekeď sa mlieko začne tvoriť, vytvorí sa hotoľko, že už ani suplementor nebude trebaa že svoje dieťatko budem plne dojčiť.Trochu ma sklamalo, keď sa tak nestalo,ale asi to boli nerealistické očakávania.Bolo pre teba dôležité aj to, že si poznalaGigi, že ona to skúsila a išloto?Určite áno! To, že onamala mlieko a dojčila svojedieťatko bol jeden z rozhodujúcichmomentov, pretožeto bol pre mňa signál toho,že to je možné. Vedela som,že keď sa mi ponúka takátomožnosť, bola by veľká chybaju nevyužiť. Určite bolodôležité aj to, že mi to Gigiukázala, že mi dala suplementor,že tie prvé dni, keďto tak nešlo, mi občas zatelefonovalaa podporila ma.Dôležitá bola tiež podporamanžela. Stál plne pri mne,povzbudzoval ma a pomáhalmi v starostlivosti o Mateja,keď som bola s Máriom.Ešte sa chcem niečo o manželoviopýtať. Neobjavili sa u nehonejaké pochybnosti, čije todobré?Nie. On vedel, že je to dobréa podporoval ma v tom.Taktiež mi však nechával slobodu.Keď som sa rozhodla,že začnem s dojčením, tak mav tom podporoval a keď somsa rozhodla, že končím, tak rešpektovalmoje rozhodnutie.A rodičia?Otec o tom nevedel, mame som tohovorila. Mama nebola proti, zdalo sajej to zvláštne, ale nepovedala nič negatívnea pomáhala mi vždy, keď mohla,najmä v starostlivosti o Maťka.Hlavne zo začiatku som potrebovalabyť s Máriom sama, keď som ešte nemalarutinu, ako si ho priložiť, ako hodržať a ani on nebol zvyknutý. Začiatkyboli náročné. Potom, keď sme si užzvykli, možno po mesiaci, tak už sa todalo, že aj Mária som dojčila, aj s Matejomsom sa hrala. Zo začiatku sa tonedalo, lebo to bolo pre mňa veľa hadičiek,veľa všeličoho.Lekár?Gynekológ? Lieky som mala od Gigia nepotrebovala som žiadne predpísať.strana 4 nebyť sám | august-september 2005

o kojení adoptovaného dieťaťaLieky si si dávala hneď od začiatku?Áno, hneď, ako som si ho začalaprikladať. Hneď na začiatku.Pediater?Pediatrická o tom vedela, ale sklamaloma, že sa k tomu nevyjadrila. Nebralato negatívne, ale brala to ako niečosamozrejmé. Hovorila, že už počulao tejto možnosti, ale to bolo všetko, animi neporadila, ani ma nepodporila. Takto ma trochu sklamalo.Okolie? Kamaráti vedeli o tom? V spoločenstve?Gigi?Gigi a zopár ľudí vedelo, ale ja somto na začiatku nechcela nejako veľmihovoriť, lebo pre mňa samú to bolo nezvyčajné.Brala som to ako experiment,ktorý neviem, ako dopadne, tak som tonerozhlašovala každému. Skôr potom,čím dlhšie som dojčila, tak tým viac ľudío tom vedelo. Väčšinou som sa stretlas pozitívnymi, alebo neutrálnymi reakciamiod okolia. S vyslovene negatívnoureakciu som sa nestretla.Čo pre teba znamenalo kojiť dieťa?Najednej strane to bolo veľa stresov,ale na druhej strane to bolo veľmi silnéa dobré v emocionálnej väzbe, ktorúsme mohli mať a v blízkosti, ktorú smezažívali. Aj tým, že Mário je druhé dieťaa povinností bolo oveľa viac ako pri Matejovi,takže keby som nebola prinútenáho mať tak dlho pri sebe, lebo jednodojčenie trvalo aj hodinu, aj hodinua pol, určite by sme mali menej fyzickýchkontaktov ako takto. A to vnímamako veľmi pozitívne pre mňa, prenadviazanie citovej väzby a aj pre dieťa.A takisto mne to prinieslo nový rozmermaterstva a nový pohľadu na vlastné telo,ktorý som pri Matejovi nezažila.Čo si myslíš, že kojenie prinášalo bábätku?Myslím, že najdôležitejšia bola preneho tá fyzická blízkosť a citová väzba,ktorá sa medzi nami vytvárala. Zo začiatkusa vzpieral pri takomto spôsobekŕmenia, ale potom bol spokojný, bolomu príjemne, keď pil. Ku koncu sa mipotom zdalo, že ho už nebaví tak dlhoťahať. Tak som zväčšovala hadičky, dávalasom stále hrubšiu a hrubšiu, lebovypil štvrtinu mlieka a už sa hneval. Bolešte hladný, ale už nechcel piť zo suplementora.Tak som nakoniec prešla nafľašu.Ako to bolo na Máriovi vidieť, bol spokojnýpri prsníku?Ja si myslím, že dojčenie malo určitevýznam pre pripútanie sa a vzájomnúväzbu, ale neviem to ohodnotiť v jehomomentálnej spokojnosti v tejchvíli. Nebol také bábätko, ktoré si vychutnávapitie zo suplementora. Určiteto malo preňho význam, aj keď no...Mne sa zdá, že bol spokojnejší, keďsom ho len tak nosila, než keď k tomuboli hadičky a musel piť.Aký si mala pocit na začiatku?Na začiatku to bolo nadšenie z niečohonového a trochu aj taká neistotaz toho, ako sa to bude vyvíjať. Bol tamveľký entuziazmus a zápal, že idem dotoho. Očakávanie, čo sa stane. Ja somočakávala veľmi veľa, očakávala som,že sa to podarí naplno, že ho budemlen dojčiť.A keď si skončila s kojením?Na konci to bola trochu neistotaa trochu aj taký pocit previnenia alebozlyhania a neistoty z toho, ako mám pokračovať,a na druhej strane veľká úľavav tom, že zrazu som mala strašne veľačasu. Tie pocity boli zmiešané . Čo somsi ja dávala za vinu, bolo, že som nezavolalanejakému odborníkovi alebov Dieťati (pozn. časopis Dieťa nielen prerodičov) čo sú tie čísla. Ja som sa radilalen s mamičkami, čo mali deti a dojčili,ale tie mi nevedeli až tak poradiť. Taksom si myslela, že keď mi nevedia poradiťmamičky, čo majú deti, tak nikto. Tosom si pripisovala ako svoju najväčšiuchybu. Nehľadala som nikde inde nejakúodbornú pomoc.Prečo myslíš, že si túto pomoc nevyužila?Bol to nedostatok času alebo tie dnitak bežali, že si už nemala na to kapacitualebo nejaká obava, že kto bude nadruhej strane telefónu?Neviem prečo. Myslela som si, že bymi povedali to isté, ako tie mamičky,s ktorými som bola v kontakte.Ako sa pozeráš na obdobie kojenia dieťatkateraz, s odstupom času? Aký význampre teba toto obdobie malo? Možnoaj z takého zdravotného hľadiska, akosa to obdobie javí?O význame pre mňa i pre Máriasom už hovorila. Bolo to veľmi dôležitéobdobie v mojom živote a malo veľkývýznam pre celú našu rodinu.O vplyve dojčenia na Máriov zdravotnýstav je pre mňa ťažké hovoriť, leboneviem, aký by bol, keby som ho nedojčila.Viem povedať len to, že Márionebýval chorý do roka a ešte doteraznebral antibiotiká. Čo na rozdiel odMateja, ktorý ich bral stále, bolo premňa veľké plus. Ale ťažko povedať, čito je nejakou predispozíciou alebok tomu pomohla i tá trocha materinskéhomlieka, ktoré Mário dostal.Aké to bolo, keď si teraz predstavíš týchpár mesiacov, akú stopu to v tebe zanechalo?Keď na to myslím, mám z toho veľmipozitívny pocit a pozitívne zážitky,aj keď to bolo ťažké obdobie a chaotické.Som však veľmi rada, že som to vyskúšalaa keby sme ešte niekedy dostalinejaké bábätko, určite by som dotoho šla znovu. Pre mňa to bolo veľképlus. Taký nejaký boj, že sa to dá. Dosiahlisme to, mala som mlieko, takžeaspoň trochu materinského mliekamal aj on, vybojovali sme určitý boj,pozitívny boj.ilustračné foto j. m.Keď ste bojovali, nemala si niekedy pocit,že to bolí alebo, že či to už nieje také,že vám už to trochu aj ubližuje? Boloto v tebe tak, že bol to ten boj, ktorý človekobčas podstupuje, aby sa niekde posunul?Alebo ako?Určite to bol významný krok pre mňaa asi i pre celú našu rodinu a určite násposunul niekde vpred. Jediný strach sommala, ktorý tiež prispel do môjho rozhodnutiastopnúť tento proces, či to nieje na úkor Mateja. Trávila som s ním určitemenej času a často som sa s ním hralapočas dojčenia. To bola moja jedináobava, či to nie je na úkor neho, nechcelasom, aby on tým trpel. Ale nám ako rodinealebo mne a Máriovi, to som nemalapocit, že by nám to ubližovalo. Skôrnás to zbližovalo.Mali ste ťažké okamihy?Boli také dilemy vždy, keď prišlanávšteva: tak čo teraz? Ako mu mámdať jesť? Mám mu dať z fľaše alebomám dojčiť v nejakej miestnosti, o čomsom však vedela, že to bude trvať veľmidlho. Alebo keď sme niekam išli, bolonemysliteľné brať všetky hadičky so sebou.V noci tiež bolo treba vymývaťvšetky hadičky, celý suplementor, abyto zase za 2-3 hodiny bolo pripravené.Tak to boli také dilemy. Ale dalo sa tozvládnuť. Ešte to odsávanie. Snažilasom sa odsávať si po kojení, keď sa dalo,a potom som mlieko dávala do suplementora.Na začiatku som si odsávalaaj 4-krát za deň, ale potom možno raz,dvakrát. Prvý týždeň som si oveľa častejšieodsávala, potom už menej. Piestovouodsávačkou. Na začiatku sommala najedno odsávanie máličko, kvapnebyt'sám | august-september 2005 strana 5

o kojení adoptovaného dieťaťaky, potom maximálne 5 alebo 10 mlz oboch prsníkov spolu, po kojení. Problémbol ten a možno aj jeden z dôvodov,prečo som to stopla, že keď somMária ku koncu skúšala dojčiť tak, žesom ho pol hodiny nechala len na prsníkocha potom som ho dala na suplementor,vypil presne toľko isto mlieka,keď bol predtým na prsníkoch, ako keďnebol. Tak som nevedela, či si vôbec niečoz tých prsníkov vytiahol. To bola premňa veľká dilema.ilustračné foto j.m.Čo ti najviac pomáhalo vydržať?Určite to bola podpora, keď mi Gigizatelefonovala alebo keď sa ma niektoopýtal, ako to ide. To bolo vždy povzbudeniedo toho, že sa to dá. Bolotiež povzbudzujúce, keď sa niekto zaujímalo to, ako to ide, bol to vždy takýimpulz. A potom pozitívne momenty.Keď to dobre išlo, keď Mário dobre pil,keď neboli nejaké boje, keď som si odsalaviac mlieka, keď som videla, že samlieko zvyšuje.Kto ešte okrem Gigi sa zaujímal?Asi ona najviac. Občas sa však i niektoiný opýtal.Čo chýbalo a pomohlo by?Informácie a možno nejaká ešteväčšia podpora. Ale to je možno aj mojavina, asi treba podporu vyhľadávaťa nedá sa od nikoho očakávať. Ale väčšiapodpora a záujem v tom, že ako toide, povzbudzovanie to by mi určitepomohli. A možno tiež konkrétne radyv tom, ako postupovať, keď sú nejaképroblémy, napr. ako bolo s tými hadičkami,či ich zvyšovať alebo nezvyšovať,alebo či vydržať v tom, že dojčiť najskôrlen tak, bez tých hadičiek a potoms nimi. Konkrétne veci.Možno ešte nejaká podpora z inej strany?Určite by pomohli i nejaké praktickérady. Prípadne pomoc odborníka.Podpora lekára?Určite, čím je viac podpory, tým jelepšie. Ale nie sme v spoločnosti, kde jevšetko ideálne. Mne sa zdá, že keď je aspoňjeden pozitívny podporný element,tak je to celkom fajn.Mne by veľmi pomohlo, keby mivtedy niekto vedel odpovedať na mojeotázky a previesť ma celým procesom.Napríklad, ako prejsť celým procesomdojčenia a postupne zrušiť suplementor,alebo ako prinútiť dieťa piť z prsníkov.Mne sa zdalo, že on si nevedelsám vytiahnuť mlieko z prsníkov, zosuplementora to išlo predsa len ľahšie.Mne osobne sa zdá zložitejšie dojčeniepostupne zvyšovať ako ho rozbehnúť.Bolo veľa otáznikov.Ako by si si predstavovala človeka, ktorýby ťa v tomto procese sprevádzal?Vtedy mi najviac chýbali rady v tom,ako mám postupovať. Mne sa zdalo, žekaždý týždeň sa situácia menila. Na začiatkusa nechcel prisať, potom sa začalotvoriť mlieko, ako ho podporiť.Vždy som tápala a sama, čo som simyslela, tak som robila. Každý týždeňalebo dva sa niečo zmenilo. Pomohli bymi konkrétne rady, čo kedy v ktorej etapeby sa mohlo už robiť.Aká pomoc by ti prišla vhod? Byť v telefonickomkontakte alebo aby niekto prišiel?To asi nebolo až také dôležité. Neviem.Je príjemné, keď je niekto tu, alekaždý je limitovaný svojím časom. Aj telefonickápomoc niekedy je dostačujúca.Prijala by si aj nejakú pomoc do domácnostialebo s Maťkom?Asi áno. Mama mi občas pomáhala.Ona je zamestnaná, ale keď nerobila,tak prišla a aspoň sa hrala s Maťkom.Stíhala si bežné veci, napr. nákupy?Nákupy vždy robieval manžel a aj robieva,s tým som nemala nikdy starosti.V tomto mi veľmi pomohol. S upratovaníma jedlom som si veľa starostí nerobila.Jedávali sme polotovary alebo občassom niečo navarila na viac dní.Keby bol nejaký poradca, čo by moholpre teba urobiť?Byť v kontakte a prevádzať ma ceztie etapy. Neviem, čo ešte také. Maťmožnosť zavolať, keď treba. A psychickápodpora, že to má význam.Myslíš, že to má zmysel byť v kontakteso skúsenou mamičkou, ktorá už niečozažila?Má. Osobné skúsenosti považujemza veľmi cenné. U mňa bol trochuproblém rozprávať o takých veciach poanglicky. Po slovensky sa o tom ľahšieporozprávam ako po anglicky a ešte ajcez telefón. Niekedy sme sa s Gigi nepochopili,čo som sa chcela opýtať.Gigi tu bola jedenkrát alebo viackrát?Bola tu asi dvakrát. Nepamätám sito už presne.Je ešte niečo, čo by si chcela povedať?Som vďačná za to, že to niekto spracováva,lebo to je podľa mňa pozitívne,že sa o tom zvyšujú informácie stáleviac a viac.Lucia MichoňkováDojčiť adoptované dieťa vyzerá ako zázrak, ale dá sa to.Pokiaľ rozmýšľate o tom, že by ste si chceli vziať do náhradnej starostlivosti dieťatko do jedného roka, máte všetkypredpoklady na to, aby ste boli v kojení úspešní. Do vstupnej výbavy nepotrebujete nič viac.My vám môžeme ponúknuť servis, sprevádzanie, odborné poradenstvo laktačnej poradkyne, obstaranie pomôcoka naplnenie potrieb, ktoré vzniknú v súvislosti s procesom.Prirodzenosť kontaktu, ktorý vzniká pri dojčení, výrazne pozitívne ovplyvňuje pripútanie, ktoré sa vytvára medzi rodičoma dieťaťom. Väzby, ktoré vzniknú, majú vplyv na život dieťatka v novej rodine a stávajú sa aj jeho výbavoudo budúcnosti a jeho dospelosti.Nezanedbateľná je aj výživová zložka materského mlieka, ktorú sa nám zatiaľ nepodarilo ničím iným úspešne nahradíť.Takže, ak patríte do skupiny rodičov, ktorí majú o dojčenie adoptovaného dieťatka záujem, neváhajte a ozvite sa.Či už sa chcete niečo opýtať a mať o veci viac informácií alebo si chcete dojčenie so svojím dieťatkom vyskúšať.kontakt: Lucia Michoňková | 02/ 62 25 07 71, 0905 125 685 | luciamichonkova@szm.skstrana (> nebyť sám | august-september 2005

Raná citová väzbaputo,, ktoré spája matku a dieťaCitová väzba, puto, priľnutie (attachment) definuje Botvlby ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebouvyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. V našich kultúrnych podmienkach sanajčastejšie vytvára k jednej primárne opatrujúcej/starajúce] sa osobe - k matke. Jednou zo základných biologickýchfunkcií tejto väzby je podľa Bowľbyho ochrana, jej vytvorenie je považované za jednu z podmienok prežitia a zdravéhovývoja jedinca.foto Saška MercellováTeória pripútania vznikala na základochrôznych prúdov v psychológiia príbuzných oboroch, ktoré dávaliodpoveď na to, kto sme, čo potrebujeme,čo potrebujú naše deti, ako savyvíjame, kde je pôvod našej spokojnostiso životom, či kde sa formujúnaše rodičovské prístupy.Jeden myšlienkový prúd zdôrazňovalvrodené predurčenie dieťaťa, ktoré jedané, dieťa bude napredovať podľavopred určeného plánu, ktorý mávrodený a nemenný.Tento genetický pohľad reprezentujeaj Arnold Gesell, popredný americkýpediater a priekopník vo vývinovejpsychológii. Ako prvý upozornilna vrodený rozvrh dozrievania dieťaťa.Hoci veril, že s deťmi treba láskavozaobchádzať, bol presvedčený, žez nich bude to, čo bude, bez ohľaduna výchovu:„Vrodená tendencia k optimálnemuvývinu," píše, „je taká zakorenená, že dieťaslobodne prospieva z toho, čo je dobrév našich postupoch, a trpí menej, ako by logickymalo, keď mu nedávame svetlo."Žiaľ, tento spôsob uvažovania viedolaj k extrémnym názorom, žeľudské pokolenie by mohlo byť zdokonalené,keby boli odstránení podpriemerníjedinci - s nedostatočnýmzdravím, nízkou inteligenciou, čibiednou morálkou.Na opačnom konci uvažovania bolibehavioristi, ktorí verili, že deti súúplne produktom svojho prostredia,kusy hliny - nepopísané tabuľky. Predstaviteľtohto prúdu John B. Watsontvrdil, že citové prejavy matky súpotenciálne nebezpečné pre charakterdieťaťa. Napríklad, vziať ho donáručia, keď plače, alebo kŕmiť ho,keď si zaželá, to sú zhubné formy výchovy.V slávnej knihe o výchove z roku1928 píše:„Zaobchádzaj s nimi, ako keby bolimalí dospelí. Obliekaj ich, kúp ich starostlivoa obozretne. Nech je tvoje správanievždy objektívne a jemne prísne. Nikdyich neobjímaj a nebozkávaj, nedovoľ imsadnúť si ti na kolená. Ak musíš, pobozkajich raz na čelo, keď povedia dobrúnoc. Ráno si s nimi podaj ruku. Pochváľich, keď splnia ťažkú úlohu neobyčajnedobrou prácou."Tretí postoj zaujímali psychoanalytici.Hoci pripisovali význam aj niektorýmvrodeným tendenciám, napríkladza vrodenú považovali silusexuálnych a agresívnych pudov a to,ako ich dokáže človek ovládať. Mnohoanalytikov považuje vzťah medzimatkou a dieťaťom za dôležitý prezdravý emočný vývin a taktiež očakávaliod prostredia prejavy lásky.Z tejto poslednej skupiny medzinajdôležitejších predstaviteľov patrípráve John Bowlby, ktorého môžemeoznačiť za „objaviteľa teórie pripútania".Veril, že je to práve náš prvývzťah, obyčajne s matkou, ktorýurčuje naše budúce blaho. Na rozdielod Watsona a Gesella veril, že dieťapotrebuje a aktívne vyhľadáva citovývzťah. Píše:„Keď sa dieťa narodí, nedokáže odlíšiťjednu osobu od druhej a dokoncas ťažkosťami odlíši osobu od veci. Až odsvojich prvých narodenín je spôsobilé staťsa znalcom ľudí. Rýchlo sa učí rozlišovaťnielen rodinu od cudzích, ale aj medzivlastnými si vyberá jedného alebo viacerýchobľúbencov. Tých víta s nadšením;nasleduje ich, keď odchádzajú a hľadáich, keď nie sú prítomní. Ich strata je príčinouúzkosti; ich návrat zas úľavy a pocitubezpečia. Na tomto základe, zdá sa,je budovaný zvyšok jeho emocionálnehoživota - bez tohto základu je ohrozené jehobudúce šťastie a zdravie."John Bowlby (1907-1991) vyštudovalmedicínu na univerzite v Cambridge.Neskôr sa rozhodol venovaťdetskej psychiatrii a absolvoval tréningv Britskom psychoanalytickominštitúte pod vedením Melánie Kleinovej.Venoval sa výskumu, pracovalna Tavisockej klinike ako vedúci predetský výskum.Bol časťou širokého trendu vo filozofiia psychoanalýze v strede 20.storočia, ktorý sa odkláňal od pohľaduna ľudí ako na izolované energetickésystémy a skôr ich videl akopevne vsadených do vzťahov. Avšakna rozdiel od iných analytikov bol ajvýskumným vedcom, ktorý čerpal zoštúdií na zvieratách.Jeho práca bola rozporuplná a odmietnutáväčšinou jeho kolegov.Okrem iných prác (najmä výskumnýchštúdií) J. Bowlby napísal trojdielnupublikáciu „Pripútanosť a strata" -(1, diel Pripútanosť, 1969, 2. dielSeparácia, úzkosť a hnev, 1973, 3. dielStrata, smútok a depresia, 1980).Pri hľadaní odpovede, čo potrebujúdeti pre svoj zdarný vývin,spomeniem jeden z „najslávnejších"nebyť sám | august-september 2005 strana 7

Harlowových pokusov, ktorý ovplyvnilaj Bowlbyho - pokus na opičíchmláďátkách.Opičkám, ktoré prišli o svoje matky,boli ponúknuté dva modely, ktorémali nahradiť matku. Prvým bolmodel matky, vyrobený z plyšu, mäkkýa príjemný na dotyk. Druhá náhradabola vymodelovaná z drôtu,bola chladná a tvrdá, bola k nej všakpripevnená fľaša s mliekom.Vysoké percento opičiek daloprednosť plyšovej atrape, uložili sa dojej mäkkého náručia aj napriek tomu,že boli hladné a druhý modelponúkal jedlo. Niektoré opičky dokoncavolili smrť v náručí plyšovejatrapy.Druhou významnou osobnosťou,priekopníčkou v oblasti formulovaniateórie pripútania bola MaryB. Salter-Ainsworthová.Vyštudovala psychológiu v Torontě,a keď sa presťahovala doLondýna, našla si prácu na Tavistockejklinike pri výskume vedenomJ. Bowlbym.Neskôr žila nejaký čas v Ugande,kde pozorovala vzťah medzi ugandskýmimatkami a deťmi.Mary Ainsworthová začiatkom 60-tych rokov 20-teho storočia viedla výskumna batoľatách na UniverziteJohna Hopkinsa. Zdalo sa, že ním potvrdímnoho z toho, čo Bowlby proklamoval.Používala techniku, v tomčase extrémne nezvyčajnú - spolus kolegami zblízka sledovala matkya deti v ich domácnostiach. Sledovalacitlivosť reakcií matiek a spôsob,akým reagovali na svoje deti v základnýchoblastiach: kŕmenie, plač, túleniesa, očný kontakt, úsmev.Po 12 mesiacoch vzala matkua dieťa do laboratória, kde boli sledovanív „zvláštnej, neobvyklej situácii"(Strange Situation Procedúre).Strange Situation Procedúre (nezvyklá,zvláštna situácia) je najznámejšoua najpoužívanejšou laboratórnoumetódou na sledovanie„pripútanosti" matky a dieťaťa.Jej podstata spočíva v opakovanejseparácii dieťaťa od matky v laboratórnychpodmienkach, ktorá je kombinovanás konfrontáciou s neznámouosobou. Cieľom je aktivovaniesystému, ktorý zabezpečuje citovéputo a zaznamenanie jeho vonkajšíchprejavov. Celú situáciu pozorujea zaznamenáva pozorovateľ. Technikaje použiteľná v rozmedzí od 11 do18 mesiacov.Na základe pozorovania správaniasa detí a ich matiek počas tohto experimentuboli formulované závery, ktorésa premietli do tohto delenia.Hlavné typy správania spojené s pripútaním/s citovým priľnutím:1. Bezpečné pripútanie: Dieťa používamatku ako základňu pre objavovanieprostredia. Po krátkomodlúčení dieťa víta rodiča s úsmevomaj hlasom a gestami dáva najavosvoju radosť. Ak je dieťa niečímrozrušené, vyhľadáva kontakts rodičom, po upokojení sa u rodičasa vracia späť k objavovaniuokolia.2. Vyhýbavé pripútanie: Dieťa skúmaokolie, ale prejavuje málo citovvoči rodičovi alebo sa nevraciak rodičovi ako k základni. Po separácii,keď zostane samo, je jeho reakciaminimálna, bez známok úzkostia strachu, po návrate rodičasa dieťa vyhýba očnému kontaktus rodičom. Keď ho rodič zoberiena ruky, stuhne, odťahuje sa aleboprejavuje odstup od rodiča, napr.tým, že sa viac zaujíma o hračky,než o kontakt s rodičom.3. Ambivalentné, alebo rezistentnépripútanie: Dieťa je pozorovateľnéúzkostlivé pri vstupe do neznámehoprostredia, často je pasívnea neskúma okolie, oddelenieod matky prežíva stresujúco. Zaujímasa o okolie a kontakt aj s neznámymčlovekom, avšak tieto súsprevádzané znakmi odmietnutiaalebo záchvatmi zlosti, ktoré munakoniec bránia v kontakte. Prítomnosťrodiča nie je pre dieťaupokojujúca.4. Dizorganizované alebo dizorientovanépripútanie: Správaniu dieťaťanapohľad chýba nejaký cieľ,zámer, alebo vysvetlenie.Ainsworthová bola schopná dokázaťexistenciu toho, čo nazvala „bezpečné- pokojné pripútanie" medzi dieťaťoma matkou a čo je nesmiernedôležité pre zdravý psychický vývindieťaťa, a tiež, že kľúčovou zložkou nadosiahnutie takéhoto pripútania jeurčitý štýl materinského prístupu - prívetivý,citlivý, vnímavý a spoľahlivý.Dieťa bezpečne pripútané vnímamatku ako bezpečné zázemie, ktorému poskytne ochranu a bezpečiea vďaka ktorému má odvahu odísťa skúmať okolitý svet.Následný výskum naznačil, že takmertretina detí z amerických domácnostístrednej triedy trpí neistým pripútaním,čo má tendenciu prenášať sa z generáciena generáciu. V chudobných,nestabilných domácnostiach je tentopodiel ešte vyšší. Výskum pripútaniastrana 8 nebyť sám | august-september 20 0í

ilustračné foto j. mspôsobil značný rozruch v tejto sfére,sčasti preto, lebo konečne ponúkolvedecké dôkazy niektorých našichpsychických problémov, ale tiež preto,lebo vniesol svetlo do otázok týkajúcichsa výchovy detí.Ako sa vyvíja „pripútanie"/puto?Obdobie pred narodením:Podľa niektorých autorov je práveskúsenosť z obdobia pred narodenímvýznamná pre vznik citovéhoputa. V tomto období má dieťa skúsenosťz najužšieho spojenia s matkou.Vzťah môžu ovplyvňovať okremhormonálnych a neurochemickýchprocesov aj najrôznejšie očakávaniazo strany matky, ako je to, či je dieťachcené alebo nechcené a pod.Na základe pozorovania interakciímatiek a detí vymedzila Ainsworthová4 fázy formovania citovej väzby:1. fáza: Pred vznikom citového puta(prvé týždne po narodení - do 3mesiacov)Novorodenec ešte nerozlišuje špecificképostavy vo svojom okolí.Dieťa je vybavené reflexami, prostredníctvomktorých „komunikuje"s matkou. Snaží sa upútať matkinupozornosť, túži po jej opaterea prítomnosti. Deti sa postupneučia, že keď sa pozrú niekomu doočí, ten sa na nich pozrie. Keď sazasmejú, rodič im opätuje úsmev.Keď vydajú nejaký zvuk, mama alebootec im opätujú podobný zvuk.To deťom pomáha pochopiť, žemajú na svet vplyv a ovplyvňujúsvoje prostredie a svoju mamu a otca.Aj matka sa učí rozlišovať to, čodieťa potrebuje. Postupne rozoznáva,prečo dieťa plače. Kojenie, opatera,dotyky a láskanie sa matkys dieťaťom sa výrazne podieľajú nautváraní zárodkov citového puta a najeho kvalite. Pre vytvorenie kvalitnejcitovej väzby je nutná v našichkultúrnych podmienkach prítomnosťjednej stálej osoby, ktorou je najčastejšiematka. Skoré odlúčenie odtejto osoby má nepriaznivý vplyv,ktorý sa môže odraziť dlhodobo nakvalite citovej väzby.2. fáza: Zárodky citového priľnutiaTúto fázu nemožno presne vymedziť.Jej začiatok je v dobe, keďdieťa začína rozlišovať známe tváreod cudzích. Asi od 4 mesiaca sadieťa prestáva usmievať na cudzietváre a viac reaguje úsmevom naznáme tváre. Niektorí odborníci sadomnievajú, že dieťa si uvedomujeexistenciu matky iba v jej prítomnosti.S tým súvisí aj presvedčenienapr. Langmeira a Matéjčeka,ktorí hovoria, že v tomto obdobímôže byť matka nahradenáadoptívnou matkou bez vážnejšíchnásledkov na psychike dieťaťa.Táto fáza končí približne v obdobíokolo 7. mesiaca.3. fáza: Vyhranené citové priľnutieObdobie vyhranenej citovej väzbyzačína pomerne náhle. Je to obdobienazývané aj strachom z cudzíchľudí. Dieťa sa v takýchto situáciáchutieka k matke. Matka je pre neho„bezpečným zázemím".Reakcia dieťaťa je obohatená ajvďaka jeho novorozvinutým motorickýmschopnostiam, ktorému umožňujú vzdialiť sa od matky,ale aj pri nebezpečenstve sa vrátiť.Ak je násilne odlúčené od matky,silne protestuje.Dieťa si v tomto období utváraprvú predstavu o sebe, o svetea o svojom mieste v ňom. Ak zažívapocit, že sa má kam v nebezpečenstvevrátiť, učí sa svet vnímaťako bezpečné miesto. Odlúčenie odosoby, ktorá sa o dieťa stabilnestará, v tomto období má pre dieťanajťaživejšie následky. Bowlbypopisuje reakciu na odlúčeniev troch fázach: protest - zúfalstvo- odpútanie. Niektorí autori hovoriadokonca o depresii, ktorámôže mať za následok aj smrťdieťaťa.4. fáza: Obdobie vytvárania si partnerskýchvzťahovOkolo 4. roku má dieťa vytvorenúzákladnú identitu. Aj vzťah matkya dieťaťa získava novú kvalitu. Pokiaľcelý vývoj prebehol v norme,ustupuje úplná závislosť dieťaťana matke a dieťa si začína vytváraťvlastnú autonómiu.Začína proces, v ktorom sa dieťaosamostatňuje, stáva sa nezávislým.Tento proces je ukončený ažv dospelosti. Dieťa už nie je natoľkoviazané na matku a jeho aktivitysú zamerané na preskúmanieokolitého sveta. Dieťa už zvládneneprítomnosť matky na istý čas,dokáže pochopiť aj iné potrebymatky a ďalších ľudí.V tomto období primerane dávkovanýčas bez matky a určitá miera záťažovýchsituácií podnecuje v dieťatizdravý vývoj.Všetko však platí iba v tom prípade,ak v doterajšom vývoji dieťaťanedošlo k vážnejšiemu narušeniucitovej väzby.Podľa zahraničných materiálovspracovala Renáta Matejovanebyť sám | august-september 2005 strana 9

Vývoj mozgu dieťaťaVývoj dieťaťa je komplikovaný proces, ktorému sa v súčasnosti venuje veľa štúdií.Výskum o dozrievaní detského mozgu zistil,že na vývoj mozgu malého dieťaťa majúsilný vplyv zážitky od začiatku života.Nepriaznivá situácia, ktorú zažili v skoromdetstve mladiství delikventi a dospelí zločinci,tak ovplyvnila ich mozog, že u nichspôsobila zvýšený výskyt problémovýchvzťahov k iným ľuďom. Je to správanie,ktoré označujeme ako delikventné alebo kriminálne.Napraviť tieto následky je veľmiťažké a niekedy až nedosiahnuteľné pri našichsúčasných možnostiach. Prevencia jeoveľa účinnejšia než terapia už vzniknutýchťažkostí, preto je životne dôležité, abysme urobili všetko, čo je v našich silách, abyprvé mesiace a roky života detí boli stabilné,bezpečné a aby mali zdravé vzťahy sosvojimi rodičmi či opatrovateľmi.Po narodení mozog dieťaťa dozrieva a pripravujesa na fungovanie. Mozog si môžemepredstaviť ako mladý strom, vetvičkynervových buniek dieťaťa majú schopnosťďalšieho delenia, a tým zabezpečujú prepojeniaodlišných častí mozgu, ktoré súzákladom pre normálne pohybové a zmyslovéfungovanie.Vetvenie je najintenzívnejšie počas prvéhoroka života a v optimálnych podmienkach- sústredená pozornosť, ktorú venujeopatrovateľ dieťaťu, umožňuje početnéhmatové, sluchové a zrakové podnety. Bohužiaľ,dojčenecké ústavy zriedka súschopné zabezpečiť takéto ideálne podmienky.Počas prvých troch rokov životasa jednotlivé nervové bunky sivejmozgovej hmoty prepájajú a tieto spojeniasa upevňujú. Sú to práve zážitkydieťaťa, ktoré stimulujú nervové bunky,aby sa prepájali, (obr.l.)novorodenec3 mesiaceDo troch rokov množstvo prepojeníprudko narastá, od 3 do 10 rokov sa prepájanienervových buniek spomalí. V pubertezačínajú zanikať tie synapsy, ktorésú nepoužívané. Pri prepájaní mozgovýchbuniek vyvíjajúceho sa mozgu hrajúpre dieťa dôležitú úlohu zážitky. Abymohol byť človek v živote úspešný, potrebujeveľa príležitostí na učeniea podnetných sociálnych skúsenostía mozgové prepojenia, ktoré vznikli pritýchto zážitkoch zostanú prepojenénatrvalo, (obr. 2.)Do 3. a 4. roku života sa vyformujú tiečasti mozgu, kde sídli schopnosťa spôsob učenia, ustáli sa typ osobnostia upevní sa spôsob, akým dieťa zvládastres a svoje vlastné pocity. Mozgovébunky takto zostanú poprepájané a fungujúpočas celého života dieťaťa. Tie synapsy(prepojenia), ktoré sa nepoužívajú,zanikajú. V určitom veku sa nášmozog najľahšie naučí určité schopnosti.Vedci rozdeľujú obdobia vývoja mozguna senzitívne a kritické. Ak vieme, v čomsú odlišné, porozumieme, čo malé detipotrebujú pre svoj rozvoj.Kritické obdobie: je taký vek, počas ktoréhoje mozog veľmi citlivý na nedostatokpotrebnej stimulácie alebo nevhodnésprávanie okolia.Príklady: Ak dieťa má vrodený glaukóma svetelné impulzy kvôli nepriehľadnejšošovke nepreniknú na sietnicu, a tedado mozgového centra pre zrak, ktoré nieje aktivované, mozgové bunky degene-15 mesiacov 2 roky , ,7(obr.2.)rujú a odumierajú. Ak operáciou oka odstránimepôvodný problém v oku po kritickomveku, človek sa už nenaučí vidieťpriestorovo.Senzitívne obdobia sú taký vek dieťaťa,keď je efektívna príležitosť na učenie určitýchzručností. Sú to časovo menejpresne ohraničené a dlhšie obdobia, počasktorých sa učíme ľahšie nové veci,napr. cudzí jazyk. Ak vhodný vek nevyužijeme,schopnosť mozgu naučiť sa tútozručnosť sa úplne nestratí. Aj dospelí sadokážu naučiť nové jazyky.Schopnosti, ktoré získame počas senzitívnychobdobí spôsobujú, že niektoríľudia sú šikovnejší ako iní. Patriasem spoločenské schopnosti, zvládnutiepocitov a inteligencia.Nepriateľské a nevhodné prostredie u dieťaťaaktivuje produkciu stresových hormónov,ktoré negatívne ovplyvňujú prácumozgu, schopnosť učiť sa a pamätať si.Následky môžu byť trvalé. Výskum potvrdil,že u detí, ktoré v detstve zažili extrémnystres, sa častejšie vyskytujú poznávacie,emocionálne ťažkosti a problémy s učeníma správaním, (obr.3.)Výskum citovej väzby (pripútania) matkya dieťaťa sa datuje od r. 1948 a je spojenýs menom anglického psychoanalytikaJ. Bowlyho. (Viac pozri na stranách 7 a 8.)Výskumy na primátoch ukázali, že stabilnéprostredie a kvalitná citová väzbasú u detí rozhodujúce pre ich zdravý telesnýi psychický vývoj.Malé deti, ktoré si nevytvoria citovú väzbuv prvých mesiacoch života a najneskôrstrana 10 nebyť sám | august-september 2005

Binokulárne videnieEmocionálna kontrolaNavyknutý spôsob reakcieSpoločenské zručnosti, spolužiaciRečKognitivně 1Sy m b o | yschopnosti í _ ,1Relatívna kvantitaKritické obdobieKritické obdobie zanikáVek v rokoch(obr.3.)do 2 rokov života, majú neskôr problémyvytvoriť si citovú väzbu s akoukoľvek osobou.Toto platí aj vtedy, ak dieťa vyrastalov dojčenskom ústave a detskom domovea nemalo stáleho primárneho opatrovateľa,alebo vyrastalo v rodine, kde rodičiaz akéhokoľvek dôvodu sa dieťaťu nevenovali.Dieťa môže byť po telesnej stránkedobre zaopatrené, ale napriek tomu si nevytvorilocitovú väzbu. Takýmto príkladommôže byť dieťa na dlhý čas hospitalizované,bez pravidelného kontaktu sosvojím primárnym opatrovateľom. Typickýmpríkladom je však život v rodine, kdesú neustále zanedbávané citové a/alebo fyzicképotreby dieťaťa. Ak si dieťa nevytvorív skorom detstve citovú väzbu, má to vážnyvplyv na vývin jeho mozgu a zanechávato celoživotné následky.Čím je prvá citová väzba dieťaťa zdravšia,tým má lepšie vyhliadky do budúcnostinielen vzhľadom na citový vzťah k novémurodičovi, ale aj vzhľadom na celoživotnéemocionálne zdravie. To súvisí s užspomínanou stimuláciou dozrievaniamozgu prostredníctvom prvej citovej väzby.Určitý stupeň terapie je samozrejmemožný po celý život. Možno sa niektoríľudia adaptujú ľahšie ako iní, avšak vovšeobecnosti sú na tom lepšie tí, ktorí sina začiatku života vybudovali bezpečnúcitovú väzbu a prežili malý počet negatívnychvonkajších udalostí.Keď deti s narušenou citovou väzbou dospejú,často sa stávajú rodičmi s problémamivytvoriť si citovú väzbu k vlastným deťom.Takýto výsledok NIE je vždynevyhnutný. Ak rodič prežil v detstve traumatizujúceudalosti a je schopný svoj problémriešiť pomocou terapie (alebo je snáďjedným z tých húževnatých šťastlivcov),môže umožniť svojim potomkom si vybudovaťbezpečnú citovú väzbu. To si obvyklevyžaduje, aby si rodičia uvedomili, ako ichvlastné skúsenosti z detstva ovplyvňujú terajšiecitové rozpoloženie a správanie.Čím dlhšie je opatrovateľ s dieťaťom a buduje sivzťah, tým menej je jeho prítomnosť nutnána udržanie vzťahu.Odlúčenie počas prvých 6 mesiacov životas dobrou následnou starostlivosťou nemusízanechať na dieťati škodlivý vplyv.Odlúčenie od primárneho opatrovateľa voveku 6 mesiacov až 3 roky spôsobuje narušenieemocionálneho vývoja, najmä ak je tokvôli problémom v rodine. V tomto obdobíje situácia naviac zhoršená strachomz cudzích ľudí typickým pre tento vek a nedostatkomvyjadrovacích schopností (dieťanedokáže povedať, čo prežíva).Dieťa sa vyvíja dlhé obdobie, avšak najcitlivejšíje vek do 7 rokov. V tomto obdobíje mozog najtvárnejší (plastický)a poddajný, prepojenia medzi nervovýmibunkami sa vytvárajú rýchlo.Každé dieťa si zaslúži rodinu.Mnohé, i keď nie všetky, problémy detí súspôsobené prostredím, do ktorého sa narodilia v ktorom strávili prvé mesiace a rokysvojho života. Prvýkrát sa učíme byť rodičom,keď sme deťmi, naši rodičia súnašimi prvými učiteľmi.Prevencia je oveľa účinnejšia než terapiauž vzniknutých ťažkostí, preto je životnedôležité urobiť všetko preto, aby boli prvémesiace a roky života dieťaťa stabilné,bezpečné, aby malo zdravé vzťahy s rodičmiči opatrovateľmi.Väčšina z nás sa rodí s obrovským potenciálom,ktorí však nedokážeme využiť. Veľazáleží na kvalite prepojení a neurotransmiterov,ktoré sa vytvoria v detstve. A tak čozvonku vyzerá podobne, môže byť vo vnútriúplne odlišné. Čo to znamená?Pomáhať deťom, pracovať s nimi, viesťich aj v duchovnej oblasti znamená najskôrodhadnúť ich schopnosti a potenciála prispôsobiť sa tomu. Bez tohto prvéhokroku naša práca nebude efektívna.MUDr. Janka Noskovánoskov@nextra. sknebyť sám | august-september 2005 strana 11

Len trošku si oddýchnuťalebo „Rodina na vydýchnutie"Jedna z prvých rád, ktorú náhradní rodičia počujú od psychológov-odborníkov, znie: „Nájdite si čas pre seba.Vyhraďte si čas na oddych. Zariaďte si veci tak, aby ste sa mohli venovať aj sebe navzájom. Vystresovanámama nemôže byť zdrojom lásky, pokoja a radosti, ktoré tak chýbajú vašim deťom."Neviem ako vy, ale ja som podobné rady počúvala vždys rozpakmi. Ako mám relaxovať, keď je domácnosť horenohami, pretože namiesto upratovania, prania a žehleniasom musela riešiť konflikty a záchvaty zúrivosti? Kým súdeti hore, musí byť aspoň jeden z nás k dispozícii a v pohotovosti,keď deti zaspia, sme už obaja príliš unavení ajrelaxovať. Tak isto som nevedela, ako by sa dal môj/nášoddych zlúčiť s ďalšou požiadavkou odborníkov: detiv náhradnej výchove potrebujú hlavne na začiatku jasnéa konzistentné pravidlá, stálu štruktúru a pravidelnosť.Treba poznamenať, že tento pojem sa nevzťahuje len nanáhradné rodiny, oddychové rodiny fungujú aj pre rodinys handicapovanými deťmi, pre rodiny s problematickýmideťmi, rodiny, v ktorých krátkodobé vzájomné oddeleniepomáha predchádzať dlhodobým krízama problémom.Nancy Thomasova (náhradná mama niekoľkých detí)vo svojej knihe Keď láska nestačí (Sprievodca pri výchovedetí s poruchou pripútania) popisuje zásady, ktorých bysa mali pridŕžať náhradní rodičia (nazýva ich skutočnýmirodičmi) aj oddychoví rodičia:Oddychová rodina by mala vedieť o tom, čo je to poruchapripútania a aké problémy so správaním má vašedieťa. Mali by vedieť o tom, že tieto deti majú častokrátproblém dôverovať komukoľvek, napriek tomu, že sak cudzím ľuďom dokážu správať ľúbezne a budiť tak falošnýpocit dôvery.Dieťa by sa malo v oddychovej rodine snažiť, aby s nímboli spokojní, malo by sa chovať úctivo, zodpovednea príjemne (nadväzovať očný kontakt, poslúchať, byť pozitívnenaladené).ilustrácia BIBPrvé, čo našincovi napadne, sú starí rodičia. Lenže v tomje háčik. Aj keby boli starí rodičia dostatočne mladí, abyvládali ustrážiť jedno alebo dve mimoriadne aktívne deti,ťažko ich presvedčíme, aby začali uplatňovať naše pravidlá,naše povinnosti, našu štruktúru.V anglickej a americkej literatúre som sa stretla s novýmpojmom - oddychová rodina, rodina na vydýchutie(respite family). Odborníci záujemcov už pri príprave nanáhradné rodičovstvo upozorňujú, že by si mali nájsť rodinu,ľudí - najlepšie spomedzi svojich priateľov a známych,ktorí by im boli ochotní z času na čas pomôcť a nadeň-dva sa postarať o deti. Ak je to potrebné, tak agentúry(sociálne odbory) zabezpečia kontakt s profesionálnymioddychovými rodinami.Aby sa nenarušil proces uzdravovania dieťaťa, je dôležité,aby dieťa v oddychovej rodine nepožívalo žiadne výhody,ktoré by si doma nezaslúžilo, aby pokračovalo v plnenísvojich povinností, za ktorými môžu nasledovať aktivityodobrené rodičmi (ak doma nie je žiadna televízia,žiadne počítačové hry - nemali by byť ani v oddychovejrodine).Rodičom, čo si idú oddýchnuť• Relaxujte• Netrápte sa, tešte sa zo života• Nerozprávajte sa sústavne o dieťati• Urobte niečo, čo vás poteší (zaslúžite si to)• Veľa sa smejte (smiech uzdravuje)Oddychovým rodičom• Zamerajte dieťa na skutočných (t.j. náhradných) rodičov.(Sú výborní! Ako len milujú toto dieťa! Opakujtedeťom často, aké majú šťastie, že sa dostali právek svojim rodičom!)strana 12 nebyť sám | august-september 2005

• Naučte deti, že vás majú rešpektovať - nie ste ich kamoš!Ste kamoš ich ocka a mamy!• Nenavazujte si deti na seba. Pripútanie, objatia a maznaniemusia vychádzať od skutočnej mamy, až kým sadieťa neuzdraví.• Dajte si pozor na manipulovanie a trianguláciu. Tietodeti sú schopné klamať, aby postavili dospelých navzájomproti sebe. Nedajte sa nachytať! Neľutujte ich!Majú rodičov a láskyplný domov, ktorý rozkladajú.Povedzte im, aké majú šťastie.• Podporte skutočných rodičov. (Pripomeňte im, ako saim darí a akí sú starostliví. Ukážte im, že ich chápete.Každý človek sa niekedy cíti unavený. Múdri rodičiasa starajú aj sami o seba, aby sa vyhli vyčerpaniu a mrzutosti.)O oddychovej rodine nepíšem z vlastnej skúsenosti. Keďsme začínali, nikto nám o takomto koncepte nič nepovedala nám to nenapadlo (nevraviac o tom, že sme netušilio poruche pripútania a hanbili sa priznať hĺbku našichproblémov pred svojím okolím). Možno si vymyslíte inúformu svojpomoci, no zdá sa mi, že princíp oddychovejrodiny stojí za uváženie a mohol by pomôcť a priniesťtrochu viac úsmevov a spokojnosti do našich niekedy takýchutrápených rodín.Maruška TiňováNáhradné rodičovstvo je namáhavé a stresujúce, ale prináša tiež veľké uspokojenie. Rozhádzané emócienáhradnej starostlivosti môžu váš vzťah posilniť, ale aj zničiť. Ponúkam vám úsmevný pohľad na to, ako môženáhradné rodičovstvo zničiť vaše manželstvo. Je to napísané s humorom, no každý návrh má v sebe zrnkopravdy.1. Vykašlite sa na manželstvo. Chráňte sa spoločného večera s partnerom - NIKDY nezostaňte sami spolu. Nechsa stane náhradné rodičovstvo celým vaším svetom, nech v ňom už niet miesta pre nič iného.2. Dovoľte svojmu dieťaťu, aby vás manipulovalo a vytváralo trojuholníky. Je také zábavné rozohrať hru, čovás postaví proti sebe! Nechajte sa nachytať a začínajte rozhovory vetou: „Chlapče, ocko vôbec nepočúva, čo mu hovoríš,však?"3. Hádajte sa pred deťmi, aby videli, že ste vystresovaní a vyčerpaní.4. Ignorujte vlastné potreby - ako obed s priateľmi, potešenie z koníčka alebo dlhý penový kúpeľ. Budete fajnnervózni.5. Chovanie svojho dieťaťa berte úplne osobne - stres a frustráciu si potom vylejte na svojho partnera a rodinu.6. Hádajte sa o výchove a disciplíne pred deťmi - ukážte im, ako sa navzájom od seba vzďaľujete. Ukážte, že vássituácia uráža - namiesto toho, aby ste sa o svojich pocitoch zdravo porozprávali so svojím partnerom.7. Keď sa situácia naozaj zhorší, v žiadnom prípade nehľadajte pomoc u profesionálov alebo duchovných.8. Izolujte sa a odmietnite o veciach rozprávať. Neotvorte sa priateľom, nech sa len pocity vo vás hromadia, abyste mohli vybuchnúť.9. Ubezpečte sa, že vám žiadnu oddychovú rodinu netreba. Ste skala! Vy zvládnete všetko!Na zamyslenie: ak pri zachraňovaní nejakej rodiny stratíme vlastnú, veľa sme toho nedosiahli.(Napísala Carrie Craft - prevzaté z internetu)nebyť sám | august-september 2005strana 13

Terapeutický program na podporupripútania v rodineNa Slovensku v súčasnej dobe nefunguje systematická práca zameraná na proces pripútania dieťaťav náhradnej rodine. Rovnako nefunguje ani systematická práca s deťmi prichádzajúcimi do náhradnýchrodín, aby mohli spracovať množstvo špecifických otázok a dilem, ktoré si so sebou nesú. Do náhradnýchrodín prichádzajú deti s rôznymi poruchami psychosociálneho a emocionálneho vývinu. Tieto deti prežiliv živote mnohé straty, ktoré vo väčšine prípadov nemajú spracované. Okrem toho sa u nich prejavujú rôzneformy deprivačného správania. Všetky tieto okolnosti komplikujú schopnosť týchto detí naviazať sa na novérodinné prostredie.jali takéto dieťa, sa na nás obracajús prosbou o pomoc a podporu. Chcúdeťom pomôcť zaradiť sa do rodinyako aj do širšieho rodinného prostredia.Centrum Návrat v Žiline v septembriroku 2004 rozbehlo projektzavádzania nových podporných programovpre náhradné rodiny do praxe.Do tohto projektu sa zapojilo 10odborníkov, ktorí v dvojiciach pracovaliv piatich rodinách s celkovýmpočtom 12 detí.Popis projektu.Hlavnými cieľmi projektu bolo:ilustračné foto j. mV júli roku 2004 sa v Mojmírovciach naSlovensku konal dvojtýždňový seminárs americkými lektormi, zameranýprávena tému pripútania dieťaťav náhradnej rodine.V rámci tohto seminára certifikovanáterapeutka pani Sandy Andersonprezentovala dva podporné programypre deti v náhradnej rodine, a to „Programpripútania v rodine" a „Programpodpornej skupiny pre detiv náhradnej rodine". Sú to prvé systematicképrogramy na Slovensku zameranéna proces pripútania dieťaťa v náhradnejrodine. S láskavým zvolenímautorky - Nancy Cohen „Program pripútaniav rodine" preložila do slovenčinyMária Tiňová. NÁVRAT, občianskezdruženie, má povolenie na jehopraktické používanie a tiež na jeho šírenievýlučne na účely praktického využívaniav rodinnej terapii. Keďže ideo nový program, s ktorým nemáme zatiaľna Slovensku skúsenosti, je potrebnézabehnúť ho, prispôsobiť na slovensképomery, zachytiť dilemy a špecifikápri práci s programom, ako aj prezentovaťho odbornej verejnosti.V každodennej práci sa stretávames problematikou detí umiestnených donáhradných rodín. Pracujeme predovšetkýms deťmi určitým spôsobomznevýhodnenými {rómske, staršie, väčšiesúrodenecké skupiny, postihnuté deti). Psychickádeprivácia, syndróm týraného,zanedbávaného a zneužívaného dieťaťa,poruchy pripútania, emocionálnea sociálne poruchy v správaní, nevysporiadanosťs minulosťou, to je len časťproblémov, s ktorými zápasia deti prichádzajúcedo novej rodiny.Umiestnenie dieťaťa do náhradnejrodiny neznamená automatické odstránenievšetkých vyššie uvedenýchprejavov. Náhradní rodičia, ktorí pri-> individuálna práca v rodine s deťmiv náhradnej rodinnej starostlivosti;> podpora a posilnenie vzájomnýchvzťahov v náhradnej rodine;> pomôcť deťom vysporiadať sa s minulosťoua so stratami, ktoréprežili v detstve;> pomôcť deťom tešiť sa z prítomnostia z novej rodiny;> rozšírenie programov medzi odbornouverejnosťou a ich postupnézavádzanie do praxe.Práca s dieťaťom v rodine v rámci rodinnejterapie pomáha s procesom naviazania,keď bolo dieťa umiestnené donáhradnej rodiny. Základnými stavebnýmidielmi bezpečného naviazanéhovzťahu je ústretovosť rodičov a citliváa primeraná vnímavosť okolia voči deťom.Deti prichádzajúce do náhradnýchrodín to zvyčajne od svojich biologickýchrodičov nedostali. Budovanie bezpečnéhonaviazania s adoptovanýmideťmi znamená zaujímať sa o ich minuléaj súčastné aktivity, prijať pozitívne ajnegatívne vyjadrenie emócií, ukázaťpodporu aj city. Je dôležité si vypočuť,ako dieťa vníma to, čo sa stalo, a skorigovaťskreslené informácie.strana 14 nebyť sám | august-september 2005

Cieľom tohto programu je pomôcťrodinám prekonať prechodný procestým, že sa členovia rodiny budú zaoberaťminulosťou dieťaťa: jeho stratamia zármutkom. Ide o 10 až 12 týždňovýprogram, ktorý pomáha s procesom naviazaniadieťaťa umiestneného do náhradnejrodiny. Program je zameraný nabudovanie vzťahov v rodine, na vzťahymedzi súrodencami. Úlohou odborníkov-poradcovje pomôcť rodičoma ostatným súrodencom pochopiťemočné prejavy dieťaťa. Pomôcť dieťaťu,aby si vyskúšalo rozvinúť možnosť dôverya pocitu príslušnosti k novej rodine.Spolupráca a komunikácia s rodinou,aktívne zapojenie rodičov do programua otázky očakávaní boli stále saopakujúcimi témami počas celého trvaniaprogramu. Postupne však rodičiaaj deti nabiehali na nový štýl práce.Treba povedať, že sa ho zhostili naozajstatočne a vo väčšine prípadov si začaliaj vychutnávať nové pozície a situácie,do ktorých boli postavení. Zažilipozitíva, ktoré im tento štýl práce priniesol.Práca v rodináchPráca v náhradnej rodine počas 12 týždňovtvorí len časť práce v rámci programu.Nemenej podstatnými sú ďalšiesprievodné konzultácie a stretnutia:> prípravné stretnutia - rozhovorys rodičmi, odborníkmi, príprava poradcov,rodičov a detí, písomnéa organizačné prípravné aktivity;> stretnutia s náhradnými rodičmi -tieto stretnutia prebiehajú mimodomácnosti a bez účasti detí. Ide jednako prípravné stretnutia s rodičmipred spustením programu ako ajo priebežné konzultácie a rozhovorypočas realizácie programu;> stretnutia s odborníkmi, ktorí pracujús deťmi - úlohou programu nie jelen realizácia úloh počas 12 stretnutí.Je potrebné kontaktovať odborníkovpracujúcich s dieťaťom (psychológ,špeciálny pedagóg, psychiater, terapeut,sociálny pracovník a pod.).Dôležité je všetkých zúčastnených informovaťo programe, o jeho priebehua výsledkoch. Je to príklad tímovejspolupráce pri individuálnej prácis dieťaťom;> stretnutia poradcov - ide o prípravnéstretnutia obidvoch poradcov pracujúcichs rodinou (zhodnotenie predchádzajúcehostretnutia v rodine,príprava ďalšieho stretnutia, dohodilustračnéfoto j. mnutie konzultácií s ďalšími odborníkmia rodičmi), ako aj prípravaa vedenie písomnej dokumentácie> supervízne a pracovné stretnutiaodborných spolupracovníkov zapojenýchdo programu - pretože ideo nový program, je dôležité, aby savšetci poradcovia pravidelne stretávali.Stretnutia by mali byť zameranéna otázky spojené s realizácioustretnutí, komunikáciou s rodičmia odborníkmi, s dilemami objavujúcimisa v procese programu,vzájomným zdieľaním sa, pomocoua podporou.Príprava projektuKeďže išlo o pilotný projekt, boli sme sivedomí toho, že sa v procese práce môžuobjaviť mnohé problémy a dilemy, ktorébudeme musieť riešiť. Nikto z odborníkov,ktorí do tejto práce vstupovali, nevedelpredpokladať, čo tento programotvorí. Pretože išlo o vstup do intímnehorodinného prostredia a pretože saotvárali náročné témy zo života dieťaťaa celej rodiny, naším prvorvoradýmzáujmom bolo čo najväčšie ošetrenie detí,rodín, ale aj poradcov.> V rámci ošetrenia práce poradcoviapracovali v rodinách v dvojiciach,a to terapeut a sociálny pracovník.> Pre ďalšie ošetrenie programu sadohodlo na pravidelných supervíznychstretnutiach všetkých 10zapojených poradcov - lx mesačne.Supervízne a pracovné stretnutia sapodľa plánu uskutočnili každýmesiac, vždy prvý týždeň v mesiaci.> Na supervízne stretnutia boli prizývaníodborníci z praxe, ktorí námpomáhali získavať nadhľad nad jednotlivýmisituáciami.> Okrem toho prebiehali pre niektorédvojice ďalšie supervízne stretnutia,pokiaľ sa poradcovia stretliv rodine s nejakým problémom. I-šlo o individuálne aj o profesnéskupinové supervízie. Tieto sa konalipre jednotlivé dvojice, alebopre individuálneho poradcu podľapotreby.> Pokúsili sme sa v každej rodinezmapovať situáciu - vypracovalisme dotazník, ktorý mala každá rodinaešte pred vstupom do rodinyvyplniť. Okrem toho sme chceli, abypre každé dieťa bol vypracovanýgraf života a genogram rodiny. Prekaždé dieťa rodičia vypĺňali aj škáluprejavov správania dieťaťa.> Program sme spustili v októbri(prvé stretnutia tímu, organizácia,stretnutie poradcov s rodinami,príprava rodín, spracovanie materiálov...)> V decembri prebehli prvé kontaktyporadcov priamo v rodinách,zoznámenie s deťmi.> Pokiaľ boli deti alebo rodičianakontaktovaní na psychológa,špeciálneho pedagóga, alebo inéhoodborníka, prebehli stretnutia ajs nimi. (Toto však bolo veľmiojedinelé - len v dvoch rodinách).ebyt' au eust-sei tember 2005 strana 1 5

témailustrácia Kiyo Tanaka> V januári začala práca s programomv rodinách, pričom sme muselimedzi jednodivé stretnutia zaradiťaj individuálne stretnutia s rodičmimimo domácnosti.> Koncom apríla bol program ukončenýv jednej rodine, v máji v dvochrodinách, začiatkom júna v jednejrodine a koncom júna v poslednejrodine.Oslovovanie odborníkov zapojenýchdo projektuZavádzanie nového programu do praxeje proces veľmi náročný z časovéhoaj profesného hľadiska. Nevedeli smedopredu predpokladať, čo táto novápráca prinesie, aké otázky a dilemy saotvoria, aké situácie sa vyskytnú, akériziká treba ošetriť. Nevedeli sme anipredpokladať množstvo práce, ktorébude potrebné pri realizácii celéhoprogramu. Preto sme pri výbere odborníkovuprednostnili schopnosť/Zexibilnereagovať na zmeny, nastavenosťna tímovú spoluprácu, otvorenosť novýmveciam, komunikatívnosť.Pretože ide o nový program, s ktorýmnemáme skúsenosti, rozhodli smesa vytvoriť dvojice (terapeut s praxoua sociálny pracovník). Celkom sme vytvorili5 dvojíc (čiže 10 aktívne zapojenýchľudí) do 5 rodín. V tíme pracujúštyria psychológovia, štyria sociálnipracovníci, jeden špeciálny pedagóg,jedna sociálna pracovníčka s arteterapeutickýmvýcvikom, pričom šiesti ľudiaz tímu majú terapeutické výcvikya praktické skúsenosti s terapiou detía rodinnou terapiou.Výber a oslovovanie rodín zapojenýchdo projektuPredpokladali sme, že celý proces budenáročnejší aj pre náhradné rodiny. S ponukouprogramu sme oslovili viaceré rodiny,z ktorých sme vybrali tie, ktoré bolinajviac nastavené na spoluprácua komunikáciu. Bolo potrebné zabehnúťsystém škálovania detí, pozorovania,písomných záznamov a pod. Zároveň i-šlo aj o hľadanie a prispôsobovanie programovna naše podmienky. Pre pilotnérodiny to znamenalo okrem zapojeniado programu aj spoluprácu a participáciuna určitých organizačných častiachprojektu. Pri samotnom výbere smeuprednostnili rodiny z regiónu žilinskéhoa martinského okresu, z dôvodudochádzania poradcov.Prínos programuVeľkým pozitívom celej práce bolo:> domáce prostredie (bezpečie, teritorialita)> práca s projektívnymi technikami(práca na úrovni prežívania, pocitov)- kvalitnejšie a hlbšie spracovanie vecí> spoločná práca rodičov a detí(rodičia robili všetky techniky takako deti).> v dôsledku zdravého budovaniaidentity je pre deti dôležité vysporiadaniesa s minulosťou. Deti malimožno prvýkrát v živote možnosťrozprávať o minulosti, zdieľať sas ňou s jednotlivými členmi rodiny,pričom celý proces prebiehal poddohľadom odborníkov. V prípadochpatologických a traumatickýchprejavov a prežívaní poradcoviapomáhali rodičom a deťompri ich spracovaní a ošetrení.> na základe vyššie spomenutýchskutočností došlo k prirodzenýmzlepšeniam vzájomných vzťahova komunikácie v rodine.> pretože sa už chystá spustenie ďalšiehopokračovania programu pripútaniapre 6-7 rodín a aj spusteniedvoch podporných skupín pre detiv náhradnej rodine, môžeme skonštatovať,že programy sa ujali a začínajúsa postupne zavádzať do praxe.Viditeľný je aj narastajúci záujemrodín a odborníkov o prácu na programe.Napriek tomu si dovolímepovedať, že ide len o začiatok dlhejcesty. Ešte je pred nami kus práce,kým dôjde k štandardizácii programuna slovenské pomery a zapracovaniuvšetkých dilem do procesu programu.Problémy, ktoré vyvstali z programu,považujeme za prirodzené a dôležité,lebo nám pomôžu pri príprave ďalšíchprojektov. Všetky otázky a dilemy bysme nezistili, keby projekt neprebehol.Po ukončení programu vo všetkýchpiatich rodinách chceme pripraviť záverečnéhodnotenie a výstupné správyod každého z tímu. Za pozitívnu považujemeaj spoluprácu 10 ľudí, pretožeto umožňuje ošetrenie mnohých vecív procese. Väčšina poradcov je nastavenáísť do ďalšej spolupráce. O programprejavujú záujem mnohí oslovení odborníci.Oslovili nás tiež už aj niektorénáhradné rodiny s požiadavkou realizácieprogramu v ich rodine.Na jeseň by sme radi spustili pre tietodeti Podpornú skupinu pre adoptovanédeti. Zároveň uvažujeme o spusteníProgramu pripútania v ďalších šiestichaž siedmich rodinách.Chceli by sme participovať na rozširovanínových služieb pre náhradnérodiny a ich deti v rámci rozbiehania„Programu pripútania v rodine"a „Podpornej skupiny pre adoptovanédeti", zároveň aj na rozšírení týchtoprogramov medzi odborníkmi a náhradnýmirodinami. Predpokladáme,že prezentáciou programov na odbornýchseminároch a prvými výsledkamiz pilotných programov prispejemek ich postupnému zavádzaniu do praxe.Ide o veľmi náročnú prácu z časovéhoaj profesionálneho hľadiska.Dušana PriehradnáCentrum Návrat Žilinastrana 16 nebyť sám | august-september 2005

témaPorucha pripútania a homeopatíaHomeopatía sa neobmedzuje iba na telesné problémy, ale môže byťúčinná aj pri liečbe stavov, ktoré majú emočný alebo psychologickýzáklad.Moje nadšenie pre homeopatiu sa začalopo tom, ako sa náš 18-mesačnýsyn po opakovaných nádchach, ktoréviedli k zápalom priedušiek a stále sazvyšujúcej dávke antibiotík, ocitolv miestnej nemocnici s kyslíkovoumaskou a pod rôntgenom. Po tejtoskúsenosti sme pochopili, že to, čosme dovtedy robili - slepo sledovalitradičný medicínsky prístup, jednoduchonezafungovalo. Keď náš syn znovadostal nádchu, ktorá by podľa našichskúseností znova skončila antibiotikami,navštívili sme homeópata. Po homeopatickejliečbe sa očakávaný zápalpriedušiek nekonal a môj syn už odvtedynikdy viac nebral antibiotiká.Veľmi ma to chytilo, čítal som o homeópatastále viac, až som sa rozhodolpre štvorročný kurz homeopatie. Odvtedy(môj syn má už 8 rokov) sa mojavízia a pochopenie hĺbky a škály problémov,pri ktorých môže homeopatiapomôcť, stále rozširuje.Homeopatia je systém liečby založenýna „zákone podobností". Znamenáto, že ak nejaká substancia dokážeu zdravého jednotlivca vyvolať určitépríznaky, potom, keď sa s takýmitopríznakmi stretne u chorého človeka,je schopná ich vyliečiť. Ako príkladmôže poslúžiť belladona (smrteľne jedovatáamarylka). Príznaky smrteľnejotravy belladonou sú náhla vysoká horúčkaso začervenaním, záchvatovitoubolesťou a halucináciami. Je teda užitočnýmliekom pri vysokých horúčkachpri detských chorobách a v podobnýchsituáciách.Tento opis belladony iba veľmistručne načrtol príznaky, ktoré totoliečivo dokáže vyliečiť. V homeopatickejMateria Medica je asi 2000 liečiv,z ktorých každé má jasný a individuálny„obraz príznakov", ktorý pokrývavšetko od fyzických príznakov až poemočné stavy. Homeopatické lieky savyrábajú procesom zrieďovania (pomerjedna k sto až jedna k niekoľko sto tisíc...),takže aj veľmi jedovaté látky sastanú úplne bezpečnými a nemajú žiadnevedľajšie účinky.Homeopatia zaujíma ku každémuprípadu holistický prístup. Znamenáto, že pre homeópata je dôležitý „celýčlovek", nie len akútne príznaky jehostavu. Ak pôjdete k homeopatovi, vášprvý rozhovor bude pravdepodobne trvaťjednu až dve hodiny. Homeopat sabude snažiť zistiť o vašom dieťati všetko,čo sa dá - prekonané choroby, očkovania,aké jedlá mu chutia a aké nechutia,ako spí, čo sa mu sníva, čoho sabojí, ako citovo prežíva jednotlivé udalosti.Homeopat bude chcieť vedieť,ako dieťa reaguje na rôzne udalosti, čoho dokáže vystresovať a ako sa so stresomvyrovnáva, ako vyjadruje hnev, láskuúzkosť a ostatné emócie. Aký mávzťah ku kamarátom a ostatným členomrodiny, kde sa cíti sebaistý a kdenie, čo je tiež dôležité. Skrátka, homeopatchce vedieť o vašom dieťativšetko, čo ho robí jedinečným, čo hoodlišuje od ostatných detí.Tento proces je rovnaký bez ohľaduna to, či treba vyliečiť chronický zápaldutín, neskoré prerezávanie zubov aleboporuchu pripútania. Homeopatpoužije získané informácie, aby vybralhomeopatické liečivo, ktorého „charakteristickýobraz" je zhodný s jedinečnýmivlastnosťami vášho dieťaťa. Aj keďje tento proces rovnaký vo všetkých prípadoch,myslím, že je zvlášť hodnotnýv prípade detí s reaktívnou poruchoupripútania. V homeópata je diagnózaporuchy pripútania a iné podobné diagnózysekundárna vzhľadom naspôsob, akým dieťa problém vyjadruje.Homeopat bude naozaj počúvať a oceníindividuálne skúsenosti každého dieťaťaa rodiny a skutočnosť, že pri poruchepripútania je často prítomných mnohošpecifických faktorov, zjednodušuje výbervhodného liečiva.Nasledujúce tri liečivá sa najčastejšiehodia na liečbu poruchy pripútania:Nat Mur - (chlorid sodný) - vzťahujesa na úľavu emócií, ktoré nasledujúpo veľkom smútku.Čokoláda - má v svojom „obraze":„pocit opustenosti, túžbu po väčšsejláske a pozornosti, ktorú tak často vídaťu opustených detí. Tieto deti majúpocit, že prišli o starostlivosť a radosťraného a neskoršieho detstva." (1)ilustrácia Elzbieta WasiuczyňskaLac Humanum - (ľudské materskémlieko) - sčasti sa vzťahuje na pocitynedostatku vlastnej hodnoty, ktorépramenia z problémov vo vzťahu medzimatkou a dieťaťom.Snažil som sa len veľmi stručnenačrtnúť niečo z rozsiahleho záberu homeopatie.Dúfam, že to naznačilo spôsoby,akými môže homeopatia pristupovaťk problémom, viažucim sa k poruchepripútania. Pokiaľ som to vedel posúdiť,zdá sa, že homeopatická literatúra k poruchepripútania neexistuje a z dôvodovdôvernosti vás nemôžem oboznámiťs podrobnosťami prípadu, ktorý sompod vedením môjho školiteľa liečil. Z toho,čo som videl, však môžem povedať,že homeopatia v kombinácii s inými terapiami,láskou a vytrvalosťou zo stranyrodiny, môže prinajmenšom pomôcťotvoriť dvere a pozvať dieťa, čo trpí poruchoupripútania, aby prekročilo prah.Alasdair SpeirsLiteratúra:(1) Judyth Reichenberg-Ullman, N.D.,L.C.S.W., Róbert Ullman, N.D., and IanLuepker, N.D. „A Drug-Free Approach toAsperger Syndróme and Autism", PicnicPoint Press, 2005.Alasdair Speirs je homeopat, vzdelaniesi dopĺňa na Midlands College of PracticalHomeopathy v Anglicku.Autora aj redakciu by zaujímali skúsenostiiných ľudí s homeopatiou. Ak byste ho chceli kontaktovať, alebo máteotázky tykajúce sa tohto článku, e-mailova adresa je Alasdair 11 @blueyonder.co.uknebyť sám | august-september 2005 strana 1 7

Všímať si prežívanie dieťaťaPhD r. Katarína Klienovápsychologička z Centra poradensko-psychologických služieb v Liptovskom Mikuláši• Ako si sa dostala k práci na programepripútania?V júli roku 2004 som sa zúčastnila seminárav Mojmírovciach, ktorý organizovaloo. z. Návrat. Americká lektorka SandyAnderssen tu prezentovala Programpripútania k rodine, ktorého autorkou jeNancy Cohen.• Ako vnímaš tento program z pohľadupsychologičky ?Program je v mnohých aspektoch prínosoma pomocou pre prácu psychológa,ktorý je v kontakte s náhradnými rodinami.Som vďačná náhradným rodinám zafoto D. Priehradnáich pochopenie práce psychológa a ichdôveru otvoriť boľavé a úzkostné skúsenosti,ktoré nesú spolu s prijímaným dieťaťom.Často sa stáva, že náhradní rodičiaz obavy, aby nezranili dieťa alebo seba, neodvážiasa dotýkať minulosti dieťaťa —v dieťati tak vzniká pocit, že nie je prijímanébezpodmienečne a celé. Program pripútaniak rodine poskytuje cenné návody,aktivity, ktoré sa prevádzajú s celou rodinouza prítomnosti psychológa alebo inéhoodborníka s terapeutickou skúsenosťou.Hlavná pozornosť je sústredená nadieťa, ktoré je do rodiny prijaté. Dôležitouúlohou rodičov je zaujímať sa o minulosť,prítomnosť a budúcnosť prijímaného dieťaťa,prejavovať porozumenie pre jeho ťažkostia traumy, ktoré v minulosti mohloprežiť, a poskytnúť mu tak pocit láskavéhobezpečia, istoty a prijatia, V ovzdušílásky sa môže začať dieťa citovo rozvíjaťa pripútavať na stabilnú materskú osobua ostatných členov rodiny.•Pracuješs náhradnými rodinami, myslíš,že tento program bude prínosom pre nea v čom?Tento program môže byť prínosompre náhradné rodiny v tom, že rodičia sanaučia nebáť sa strát a zármutku prijímanéhodieťaťa a prežijú s ním nové objavnézážitky pri aktivitách z programu.Týmto sa prehĺbi vzájomná dôvera a spolupatričnosťmedzi členmi rodiny a prijímanédieťa dostáva šancu prežiť pocitycitového pripútania k rodine, ktorév ústavnej výchove alebo v disharmonickejrodine neprežívalo.•Ako sa ti pracovalo s programom?Priznávam sa, že s programom sa miniekedy pracovalo ťažko. Ťažkosti vyplývalinajmä z toho, že program vznikolv iných kultúrnych a sociálnych podmienkach,kde deti napr. nie sú dlhodoboumiestňované do detských domovov,ako je to zvykom u nás. Tiež neznalosťteoretického a psychoterapeutického základu,z ktorého autorka vychádza, môžerobiť pri dôslednom prevádzaní programuproblém. Ale táto ťažkosť sa dala prekonaťsústredením na dianie v rodinea slobodným prispôsobením sa potrebámdanej rodiny. Striktné dodržiavanienávodov na stretnutia z programu aninebolo možné.Priznávam sa však aj k tomu, že s programomsa mi niekedy pracovalo ľahko,objavne, veselo. Jednotlivé aktivity dokázalisvojou pestrosťou a prekvapivosťouvyvolať u členov rodiny aj u poradkýňnadšenie, ponorenie sa do diania, humor,zmenu — práve možnosť vyskúšať siniečo, vyjadriť sa a byť pri tom celou rodinouakceptovaný, bol pre členov rodinypríjemný a niekedy až úžasný zážitok.•Pracovala si v tíme desiatich ľudí. Akovnímaš model skupinovej spolupráce?Model skupinovej spolupráce mi veľmivyhovuje. Dokázala som si v skupinenájsť priestor pre seba, vypýtať si pomocod kolegov a predpokladám, že ja somtiež prispela svojou pomocou a nápadom,keď bolo treba. V skupine vzniklidobré vzťahy vzájomnej podpory a priateľstvaa každému z nás sa ľahšie riešiliproblémy.• Čo bolo pre teba najťažšie?Najťažšie pre mňa bolo prijať určitéobmedzenia, dané schopnosťami človekaa prostredím — musela som sa zmieriťs tým, že program nebude fungovať podľamojich ideálnych predstáv. Ťažké bolo tiežspracovať v sebe množstvo postrehova nápadov a primerane ich poradenskýspracovať. Tiež časová náročnosť programu— to znamená cestovanie za rodinoua potom už aj predlžovanie, lebo sme sanedokázali stretávať každý týždeň.• Čo si vnímala ako najväčšiu výzvu?Najväčšia výzva pre mňa bola možnosťísť do programu, prežiť ho spolus rodinou.• Ako hodnotíšpriebeh programu a jeho dopadna rodinu, v ktorej si pracovala?Priebeh programu hodnotím akodobrý; najmä mňa v mnohom obohatil.Myslím, že aj rodinám veľa dal a zážitkyz programu budú vo všetkých zúčastnenýchrezonovať ešte dlhé obdobie. Akmyslíš náhradnú rodinu, s ktorou somrobila program, tak dopad na ňu bolpodľa slov rodičov taký neutrálny, ničnové a dramatické. Z nášho pohľadu savšak počas našej prítomnosti udiali pozitívnezmeny v správaní jednotlivýchčlenov rodiny.•Ak by si sa mohla celkovo vyjadriť k záverom,ku ktorým ste ako tím dospeli, čoby si zdôraznila?Program má veľký prínos v oblasticitového pripútania dieťaťa k rodine,budovania spolupatričnosti, akceptáciemedzi členmi rodiny, spoznávania sav rodine navzájom, aj sebapoznávania;program prehlbuje u dieťaťa pocit bezpečia,istoty, prijatia a rodičov učí byťvnímavými na potreby, pocity a názorydetí.• Čo vnímaš ako najrizikovejšie miesto pripráci s programom?Najrizikovejšie miesto pri práci s programomby mohlo byť mechanické používanieprogramu, bez citlivosti na potreby,očakávania a reakcie členov rodiny.•A najväčšie pozitíva?Najväčšie pozitíva programu spočívajúv tom, že si všíma prežívanie dieťaťa, jehoťažkosti, zármutky a že učí rodičov, akoprijímať dieťa a pomáhať mu.•A čo perspektíva programu? Aká je tvojaprognóza?Prognóza optimistická, uvedomujemsi však, že to bude riadna práca prispôsobiťprogram na naše kultúrne a sociálnepodmienky, tiež bude potrebné sledovaťvýsledky, vymieňať si skúsenosti.sttana 18 nebyť sám | august-september 2005

^ohľa^^dvoch^tf^^^^^^^^^^lAko sme sa k sebe pripútalimanželia Palovičovci4 deti v náhradnej rodinnej starostlivostiMyšlienka stať sa náhradnými rodičminás zjednotila hneď po našej svadbe pred14 rokmi. Najprv sme si adoptovali 3-ročnédievčatko, do pestúnskej starostlivosti smesi vzali 11-ročné dievča, po niekoľkých rokochdvoch súrodencov, ktorí sa vrátilik biologickej rodine, po nich znova 2chlapcov, a keď sme najstaršiu vydali, prišlok nám telesne postihnuté dievčatko. Zdaloz toho veľmi prekvapená a hlavne potešená.A ešte niečo nám robí veľkú radosť, žesa veľmi zlepšil jeho prospech v škole, začaloho baviť učenie, nemusím ho nútiťk príprave na vyučovanie. Začala som radachodiť na rodičovské združenie, pretožesa zlepšila aj najstaršia dcéra.Samozrejme, že tento program nie jezázračný a nevyrieši všetky naše problémyšibnutím prútika. Dal však návod,ako naše vzájomné vzťahy prehlbovať,ako sa naučiť prijímať sa so všetkými chybamia zraneniami, ktoré si nesieme. Nakonci programu sme si uvedomili, akorýchlo to ubehlo a je nám ľúto, že sa lúčime.Zostalo nám veľa spomienok, kopamateriálu, ktorý sme spolu tvorili. Veríme,že naše malé dielka a pamiatky na nenám budú stále pripomínať tie príjemnéchvíle a pomôžu nám, keď budememalomyselnieť a strácať nádej. Vďaka zasuper nápad aj za úžasnú realizáciu všetkým,ktorí k nej prispeli. Vďaka za obetovanýčas a zanietenie.manželia PalovičovciTJlipTľJLpUd -Q 0]OJPavlovičovci pri jednej z aktivít programu pripútaniaKOLÁŽVytvorte si spoločne rodinnú kolái. Podeľte sao príbeh, ktorý vznikne kolážou, čo reprezentujeakých ľudí alebo aké udalosti. Rozprávajteaj o svojich pocitoch a prežívaniach. Dôležitéje aby sa zúčastnili všetci členovia rodiny.by sa, že už máme dosť skúseností s výchovou.Nám sa však stále zdá, že ešte neviemevšetko, ako by sme mohli pomáhaťnašim deťom prijímať svoju minulosťa naučiť sa žiť v budúcnosti.Preto sme s veľkou radosťou prijaliprogram pripútania, ktorý nám ponúklipracovníci Návratu, vyškolení americkýmilektormi vlani v lete. Sami sme s nimiprežili nezabudnuteľný týždeň, tak smevedeli, že program bude veľmi dobrý.Spočiatku sme sa aj trochu obávali, keďsme sa dozvedeli, že trvá najmenej 9týždňov. Nevedeli sme, či nebude veľmizaťažujúce každý týždeň si s celou rodinounaplánovať stretnutie s dvomi lektormi.Veľmi rýchlo sme však zistili, žena ten deň sa čoraz viac řešíme. Dohodlisme si stredu a postupne všetci známizistili, že v stredu nás nemajú navštevovať,čo bolo pre nich dosť nezvyčajné, lebok nám stále niekto chodil. Takto smesa naučili, že stredajší večer je len náš.Toto však nebolo jediné plus našichstretnutí. Lektorky si svojím citlivým prístupomhneď získali našu dôveru a detiich začali brať ako členov našej rodiny.Ony nás vždy prekvapili niečím novým,stále zaujímavejším, niekedy aj ťažkým,bolestným, ale aj uzdravujúcim a veselým.Spoznali sme omnoho viac svoje deti,dozvedeli sme sa to, o čom sme ani netušili.Bolo úžasné, že jedna lektorkabola psychologička ešte aj s vlastnou skúsenosťounáhradného rodičovstva, takžekeď nastali problémy, či vyvstali otázky,vedela nám poradiť.Čím dlhšie sme tento program robili,tým viac sa nám páčil. Uvedomovali smesi, že nás navzájom zbližuje a uzdravujevzťahy. Myslím si, že najviac pomoholstaršiemu synovi, ktorý sa javil ako najkomplikovanejšía najviac zranený. Uvedomilisme si, že on prežil vo svojich 10rokoch asi najviac strát a akoby prestalľuďom okolo seba dôverovať, akoby sabál, že keď sa k nim pripúta, riskuje ďalšiubolestivú stratu. On o svojej minulostiskoro nič nehovoril a pri mape životasom si myslela, že nerozumie, čo od nehochceme. Postupne sa však začal meniť.Až po skončení programu sme si všimli,ako ľahšie s nami komunikuje o minulostia sám sa mi zdôveril, prečo prednedávnomtak skratovo konal. Bola somVystrihnite obrázky z rôznych časopisov a nalepteich na papier. Môžete s nimi polepiť celýpapier alebo ich môžete nalepiť jeden cez druhý.Najdôležitejšie je, aby vám obrázky pripomínalialebo reprezentovali veci, udalosti a ľudíz minulosti. Predtým, ako ste prijali dieťado vašej rodiny ale aj veci, udalosti a dôležitýchľudí zo súčasnosti. Možno to bude niečo čo vásrozveselí, ale možno i niečo čo vás rozľútostí,alebo nahnevá. Nech sú to rôzne veci, ktorévám pripomínajú to, čo bolo, než ste sa stalirodinou a to čo prežívate ako rodina terazAk chcete, môžete si pohľadať aj obrázky, ktoréby reprezentovali vaše plány a nádeje dobudúcnosti.Zabezpečte si veľký kus papiera (aspoň 40 x60 cm ), lepidlo, perá a farbičky, časopisy, alebouž dopredu povystrihované obrázky ľudí,rodín, zvierat, prírody, atď.Podľa Nancy Cohennebyť sám | august-september 2005 strana 19

Pripútanie v detskom domove?V detskom domove, kde prichádzajú deti priamo z pôrodnice, pracujem už vyše 10 rokov. Čímdlhšie tu pracujem, tým viac vnímam a uvedomujem si, že podstatný problém detí v prvom rokuživota je v oblasti prežívania, v oblasti emócií.Človek je skonštruovaný tak, že jehopotreba byť niekým iným prijatýa milovaný je veľmi naliehavá. Tátopotreba sprevádza človeka celým životom,len jej napĺňanie má rôzne podoby.Malé dieťa, úplne odkázané na starostlivosťiného, túto potrebu prežívaveľmi intenzívne. Rozumové (racionálne)uchopenie skutočnosti je preneho ešte nedostupné (i keď i ono saakoby v skrytosti pomaly vyvíja a spolupracujes emóciami).Aby sa dieťa primerane zdravo vyvíjalo,je nutné, aby v jeho prežívaní prevládalikladné emócie (spokojnosť, slasť,radosť) nad zápornými (strach, nepokoj,napätie, zážitok bolesti). Zápornéemócie sa nedajú vymazať zo životačloveka, aj oni majú svoj význam, ale aksa stanú dominantnými, je zle.V prvom roku života dieťa zvládaveľa vecí: naučí sa chodiť, zmysluplnesa začína hrať s hračkami, slovám priraďujevýznam, používa prvé slová.A pripúta sa k matke. Bezpečná pevnáväzba je základom jeho celoživotnejistoty - získanie tzv. bazálnej istotya následnej dôvery v svet i seba je hlavnouvývinovou úlohou dieťaťa v jehoosobnostnom vývoji v tomto veku.Vzťah vytvorený v prvom roku životaby mal kontinuálne pokračovať a byťakousi neviditeľnou niťou, ktorá držípokope celý vnútorný život dieťaťa,neskôr dospelého.Tu si treba uvedomiť, že táto úloha jenad možností detského domova. Niektorépotreby dieťaťa (hlad, teplo, čistota,možnosť hry a pohybu) je možné naplniť.Ale potreby citové a sociálne súnapĺňané len v obmedzenej miere. Akosa s touto skutočnosťou dieťa vysporiada,ako zvládne toto nenaplnenie, akéťažkosti či až poruchy mu to spôsobí?Všetky bábätká sú milé a svojou bezbrannosťoukrásne. Po niekoľkých rokochvšak prichádza nadmerná úzkosť,hyperaktivita, agresivita, manipulatívnesprávanie, problémy s identitou.Problémy ktoré treba riešiť, ktorémajú svoje korene...Ľudská tvárSestričke z DD sa narodila dcérka, tehotenstvobolo dosť komplikované, zažiladosť úzkostí a starostí. Napokon satešila z dieťatka. Po návšteve u nej jejkolegyňa skonštatovala: „To som eštenevidela, to bábätko malo len mesiac,ale ono so mnou už úplne komunikovalo,to sa s našimi deťmi nedá porovnať."Je to tak. Chýba častost' i vrelosťkontaktu, pohľadu, ktorý v dieťati rozvíjaschopnosť zmysluplne vnímať a komunikovať.Povýšenie bežných úkonovstarostlivosti ako je kŕmenie, kúpanie,prebaľovanie na vyššiu úroveň - úroveňcelostného kontaktu (rituálu) s dieťaťomje vďaka MUDr. Damborskej stáleplatné. Záleží hlavne od opatrovateľky,nakoľko si to uvedomuje a koľko zo sebainvestuje.Tréning frustračnej tolerancieDieťa je hladné a plače, dostane dopusy cumlík, ešte chvíľu to vydrží, potommu cumeľ vypadne, plače ďalej, celésa vypína... ako dlho to potrvá...a koľkokrát za deň ? Negatívne emócie sahromadia. Je to len nevyhnutný tréningfrustračnej tolerancie alebo ma poznačínatrvalo: „Svet je zlý, odmieta ma, somzlá."Koľko detí má mať jedna sestra nastarosti? Šesť? Osem ? Desať?Cmúľanie a hojdanieAk tu nie je upokojujúca, slastná náruč- je tu palček alebo pastička, ktorúdieťa chtivo cmúľa. Chvíľka slasti. Slasťouje však aj hrkútanie z tváre do tváre.V akom štádiu slasti ostane dieťa? Dieťasi nik nevšíma, lebo teraz sú na rade inédeti, čaká v postieľke, kým ho príde sestrazobrať a pohľad dookola je stále tenistý, nedeje sa nič zaujímavé. Dieťa sazačne hojdať, kývať na štyroch. Snáď návratdo vnútromaternicového obdobia.Nie je to krok späť?Keby mu niekto spieval či rytmizovalslabiky, iste by sa skúsilo pridať.Krik o pomocDeti majú rôzne danosti, temperamenti rôzne zdravotné ťažkosti, ktoréstrana 20 nebyť sám | august-september 2005

im komplikujú prospievanie. Niektorédeti sú veľmi dynamické a húževnaté.Nestačí im náhrada - palček, ony chcúčloveka, a tak kričia a kričia, kým sa imnevyhovie. Potom im možno hovoríme,že sú rozmaznané, lebo chvíle ich spokojnostisa viažu na náruč či osobnýkontakt. Jednoducho - zabezpečili siviac pozornosti pre seba, dostanú viacpestrejšej komunikácie, napr. aj karhania.Možno si ich niekto zvlášť obľúbi.Možno i preto sa budú vedieť lepšie prebíjaťživotom.Smutné oči...Opakom sú smutné oči, ktoré čakajú.Ide zvyčajne o citlivé a krehké duše.Čakajú. Čakajú, že si ich niektovšimne a pôjde im v ústrety, ale pomaličky,pokojne. Potrebujú čas, aby sazohriali, potom nastane ich čas a prejaviasa. Treba mať cit i pre tieto deti.To, že sú ticho a „neotravujú", nehovorío tom, že sú spokojné. Úsmev, čulosťa komunikatívnosť dieťaťa sú znakomjeho spokojnosti.Vzájomná sympatiaJe to niečo tajomné. A chvalabohu sato i vyskytuje. Sestra či iný zamestnanecsi osobitným spôsobom obľúbianejaké dieťa. Častejšie je s nímv kontakte, celá komunikácia je osobnejšia,citovejšia. Dieťa samozrejme dávatomu primeranú odozvu - teší saz kontaktu, žiari, džavoce. Buduje saniečo, čo pripomína blízky citovývzťah, vlastne ním aj v istej miere je. Postupnedieťa prejavuje nevôľu, keď sasestra venuje iným deťom, vynucuje sijej pozornosť. Plače, keď sestra odchádza.Niekto by mohol namietať, načotakto komplikovať život dieťaťu, robiťmu stres z rozlúčenia. Ale nie je to tak,ak pozitíva tejto skúsenosti blízkehočloveka prevažujú nad negatívnymiemóciami, ktoré dieťa zažíva po odchodetejto osoby. Dieťa je predsa len zvyknuténa starostlivosť viacerých osôb.Individuálny vzťahSme radi, keď tieto bližšie vzťahyvznikajú. Vo všeobecnosti sestry majúdeti rozdelené, resp. si ich samé vyberajúna tzv. pozorovania, píšu o nichzáznamy, ktoré putujú s dieťaťom ďalejdo náhradnej rodiny či iného zariadeniaa môžu sa stať súčasťou Knihyživota dieťaťa...Pri rozvíjaní takéhoto individuálnehovzťahu (napr. ak ide iného zamestnancaako je sestra, alebo je to sestraz iného oddelenia) je potrebná aj istározumnosť a vynaliezavosť, aby sapredsa len zmiernili zážitky frustrácieu dieťaťa. Treba rešpektovať režim dieťaťaa ukončenie kontaktu naplánovaťna čas, kedy sa dieťa dá prirodzene přeladit'na iný záujem či činnosť. Napr.deti odchádzajú von na prechádzku,idú jesť, alebo spať. Je dobré, ak osoba,ktorá ho preberá, mu chvíľu venujeväčšiu pozornosť. Sestra či zamestnanecmajú umožnené brať si dieťa mimoDD maximálne na deň, nočné spaniemimo DD nie je dovolené.Realitou ostáva, že tieto bližšie vzťahyzažíva len časť detí. Ešte treba doplniť,že sestra nemôže zanedbávaťdruhé deti uprednostňovaním jedného.Povinnosti si plní voči každému,ale niektoré dostane o niečo viac. Takto už vo veciach srdca býva.Strach z cudzíchDieťa má asi trištvrte roka a zrazu sazačína báť cudzích ľudí. Neznámych naoddelení alebo aj vlastnej matky, ktoráza ním príde na návštevu raz za mesiac.Toto prv nebolo. Dieťa dospelo do štádia,že rozlišuje „svojich" a cudzích. Násto teší, lebo i to je znak normálneho vývinua v istej miere i znak pripútania -dieťa sa ukľudní, ak ho vezme známasestra. Teraz je asi najvyšší čas na „presadenie"dieťaťa do rodiny.Teraz je to kritické obdobie zvýšenejcitlivosti na vytváranie vzťahov(Impriting, vpečatenie). Koľké deti hopremeškajú? Koľko úsilia bude neskôrpotrebné vynaložiť na vytvorenievzťahu?Žiarlivosť a konkurenciaKeď si dieťa už uvedomuje potrebua význam dospelého pre seba, začínao dospelého bojovať. Bojuje s ostatnýmideťmi o priazeň, blízkosť. A tak tumáme agresivitu voči druhým - nechcemi dať hračku, tak ho sotím, pohryziem,udriem inou hračkou, i agresivituvoči sebe - hodím sa na zema udriem si hlavu alebo sa pohryziem.Najlepšie upútam pozornosť, keď budemjačať a robiť problémy. Opäť negatívneemócie, je ich priveľa a je topriskoro. Alebo sa zašijem do kútaa budem sa tváriť, že svet ma nezaujíma,nenaučím sa uchopovat' život dovlastných rúk.Na záverAko odpovedať na otázku v nadpise?Nie, pripútanie sa dieťaťa na určitúosobu, v plnom význame toho termínu,v detskom domove nie je možné.U niektorých detí vplyvom viacerýchpriaznivých okolností však pozorujemevytváranie bližšej citovej väzby. Ichcitový život má istý základ, ktorý sav lepších podmienkach rodiny ďalejrozvíja a nadobudne charakter špecifickejblízkej väzby.Realitou zatiaľ ostáva, že časť detíodíde do rodiny v „dobrom" čase, časťneskôr a časť tu ostáva. Mnohé detimajú viac problémov a rizík, sú to „náročnédeti". Každý zainteresovaný bymal urobiť to, čo sa od neho na jehoposte očakáva, t.j. aby odišlo čo najviacdetí a čo najskôr.Mgr. Oľga Suláková,psychológDetský domov a domov soc. služiebStudienkanebyť sám | august-september 2005strana 21

t e m aAko sa Vikinka upokojila —naše skúsenosti s detskou masážouMinulé leto sme dostali ponuku zúčastniť sa na seminári o pripútanísa rodičov a dieťaťa v Mojmírovskom kaštieli. Všetko sa konalo podvedením odborníčok z USA a pracovníkov Návratu. Bolo tam asi 8rodín z celého Slovenska.Niektorí z nás mali deti doma krátkyčas a boli to ich prvé deti. V utorok popríchode sme sa ubytovali, privítalia zoznámili sa. Dostali sme program semináraa v stredu od rána sme sa už zúčastnilidetských a dojčenských masáží,ktoré viedla lektorka Neera Paine. Samozrejmesme sa to učili na bábikách.Nieslo sa to v dobrej nálade a s trochouhumoru. Neskôr sme absolvovali otázkya odpovede o probléme pripútania sa(obojstranného) s odborníčkou SandyAndersen. Zistili sme, že problém pripútaniamá s najväčšou pravdepodobnosťouaj naša dcéra. Vždy sme si mysleli, žejej miestami podivné správanie je jej svojhlavosť,tvrdohlavosť a ktovie ešte čo.Keď to ona mala pod kontrolou, tak tobolo v poriadku. I keď niektoré veci z pripútaniasme nevedomky praktizovali odVikinka v Mojmfrovciachjej príchodu do našej rodiny - maskovanie,hladkanie brušká pred spánkom, ažpokiaľ nezaspala. Vedeli sme, že to na ňufunguje a ukľudňuje ju. Mnoho nocí bolopre Viktorku nočnou morou (výkriky,pomočovanie) a to v tom čase spávala užniekoľko mesiacov medzi nami v posteli.Pred obedom sme absolvovali interaktívnehry s deťmi podporujúce pripútanie- s lektorkou, ktorá je tiež aj pestúnskoumatkou Sandy Barkley. Poobede sakonali asi hodinové konzultácie s odborníčkamiv úzkom kruhu. Každá rodinamala jednotlivo vyhradený čas na tietokonzultácie, ktoré potom trvali až do večera.Vo štvrtok sme začínali o 8.45 a toopäť s detskými masážami, čomu predchádzalonaladenie a uvoľnenie sa tak,ako by sa to malo pred každou masážou.Súčasťou bolo aj pozeranie videas technikou masáže na dojčati. Boli smeprekvapení spoluprácou tak malého dieťaťa.Video aj s inštruktážou a prehľadomjednotlivých hmatov na manuáli jek dispozícii v Návrate. Pokračovali smeinteraktívnou hodinou pre rodičov s deťmi,ktorá bola veľmi zaujímavá hlavnenápadmi Sandy Andersen. Popoludnípokračovali jednotlivé konzultácie s rodinami.Po večeroch - kto mal možnosťa ešte sily, tak sa mohol rozprávať na voľnútému. V piatok sme začali ako vždyo 8.45 o detských masážach. Po krátkejprestávke sme pokračovali s detskou psychiatrickouDr. Joan Wayland o problémochs mentálnym zdravím a inými psychiatrickýmiproblémami. Vysvetlilanám aj vývoj mozgu malého dieťaťa, čobolo veľmi zaujímavé. Rozprávala námo zmenách, ktoré sa udejú u malého dieťaťaz nedostatku akýchkoľvek podnetovv najkritickejšom veku - do dvoch rokov.Ďalej sme sa dozvedeli od Sandy Barkleyo poruchách správania a ich intervencii;ako reagovať na problém správania staršíchdetí - perfektne podané, aj s názornýmiukážkami správania a reakciami nane. Ach, mať tak niekedy Sandy doma naradu. Kto mal záujem mohol sa zúčastniťa dostať informácie o kojení adoptovanýchdetí, čo nás tak isto zaujalo. Je samozrejméže v Amerike každej adoptívnejmatke je táto možnosť ponúknutá a aksúhlasí je pripravovaná na laktáciu eštepred príchodom bábätká.Pomaly sa priblížil obed a poobede odchoddomov. Niektoré rodiny mali eštekonzultácie, ale predtým sme ešte malispoločnú tvorivú chvíľku s hrnčiarskouhlinou. Tvorili sme každá rodina jednotlivo;páčilo sa nám to, ale najviac deťom.Nakoniec, keď sme sa poumývali sa vytvorilvonku kruh a nastal čas rozlúčky.Deti dostali darčeky od rodín z Oregonua lektorky od nás. Ako to u rozlúčok býva,ani táto sa neobišla bez slz.Teraz po roku môžeme povedať, že sanám darí masírovať minimálne 1-2 krát dotýždňa, i keď niekedy to ide s väčšou ochotou,inokedy treba viac prehovárania. Alemasáž si už dokáže Viktorka celkom pekneužívať. A keď na niečo zabudneme, hneďnás upozorní. V začiatkoch nám dobrovoľnepomáhala fyzioterapeutka StankaŠipková, ktorá k nám dochádzala z Bratislavy.Držala nad nami odbornú rukua keď bolo treba, tak nás usmernila, za čojej veľmi ďakujeme. Naša Viktória sa dosťupokojila a veríme, že aj vďaka masážam.V decembri minulého roku sa uskutočnilostretnutie v materskom centre Klbkov Karlovej Vsi v Bratislave na tému instruktážek detskej masáži, ktorú viedlaStanka Šipková. Boli sme tam pozvaní,aby sme sprostredkovali svoje vlastné skúsenostiz masáží. Tohto stretnutia sa zúčastniloniekoľko rodín z Bratislavy.Chceli by sme ešte poďakovať Návratu,spolupracovníkom, dobrovoľníkoma odborníčkam z USA - Oregonu zamožnosť byť na takomto pobyte. Prialiby sme všetkým náhradným rodinámaby to tiež mohli zažiť. Bolo to naozajprínosné a praktické.Rodina Koudelovástrana 22 nebyť sám | august-september 2005

Nebyť sámPríznačný je názov nášho časopisu.Dnes naozaj píšem o tom, že nebyť sám jenašou potrebou. V našich životoch sa najčastejšienaplní a v priebehu jej napĺňaniasa naučíme, ako žiť s inými ľuďmi vo vyrovnanýchvzťahoch.Malé dieťa je prirodzene závislé nadospelých, pretože samostatne neprežije.Jeho prvoradou potrebou Je maťniekoho, kto mu potreby napĺňa, kukomu sa môže pripútať a cítiť sa s nímbezpečne. Dieťa ponúka pripútanieako jedinú formu svojej závislej existencie.Je na nás dospelých, ako tútoponuku využijeme.Stáva sa, že niektorí dospelí sú v kútikuduše nespokojní so závislosťoudieťaťa, o ktoré sa starajú, a stávajú sanahnevaní. Aby uvoľnili pripútaniedieťaťa, sú často agresívni, nenapĺňajújeho potreby a snažia sa o skorú nezávislosťa osamostatnenie dieťaťa. Niekedydieťa opustia. Sú to tí ľudia, čosami nemajú naplnenú potrebu pripútania,nevedia preto umožniť inémudieťaťu pripútať sa k sebe.Naopak, iní rodičia prijmú dieťa ako„pokračovanie" svojej vlastnej existencie,predĺženie svojho života a pútajúdieťa do príliš pevných okov vlastnýchočakávaní, citovej závislosti, do svojhopohľadu na svet. Neumožňujú mu osamostatniťsa, vyzrieť a žiť vlastný život.Zdravá miera pripútania umožnínaplniť potreby dieťaťa, dovolí mu bezpečnerásť a rozvíjať sa a v určitom časepovoliť putá mladých dospelých tak,aby ich viazali len tie rodičovské očakávaniaa vzťahy, ktoré si sami vyberúa uprednostnia.Takýto vzťah umožnídieťaťu dospieť a rodičovi prežiť úspechz osamostatnenia dieťaťa.Závislosť a pripútanie sa prepletajúcelým naším životom. Vždy, v každomveku, potrebujeme vzťahy a lásku.Niktonie je taký nezávislý, aby nepotrebovalnikoho. Ako dospievame, mení sanaša potreba pripútať sa na ochotua vôľu pútať k sebe niekoho bezbrannejšieho,kto by nás potreboval. Je topribližne vek ľudskej reprodukcie. Smepripravení prijať dieťa a dovoliť mupripútať sa k nám. Harmónia závislostia nezávislosti vo vzťahoch je v priebehuživota jemným odrazom našejnaplnenej, respektívne nenaplnenejpotreby pripútať sa.ilustračné foto j. mAj naše partnerské vzťahy sú viacmenejzávislé. Platí: ak naše „vnútornédieťa" malo naplnenú potrebu pútaťsa, vieme sa aj osamostatniť a žiť v rovnocennýchpartnerských vzťahoch. Aknemáme naplnenú potrebu pripútania,stále budeme hľadať vzťahy, ktoréby nám nahradili detský hlad po pripútaní.Kým sme hladní, hľadáme potravu.Vyrastal v detskom domove. Keďdospel, opustil ho, pretože ho tam nepútalivzťahy. Vyhľadal svojho brata,bol pre neho dôležitý. Sám nenasýtenýbrat však nemal potrebu starať sao ďalšieho hladného. Našťastie honavštívila LÁSKA. V podobe krásnej,zrelej dievčiny z rodiny. Spravil pre ňuvšetko, bol by jej zniesol aj modré z neba...Pripútal sa k nej obrovskou siloua hladom dieťaťa po vzťahoch. Potrebovalju. Bola zmyslom jeho života, jehopotravou.Mladá žena tiež túžila po láske. Túžilapo rovnoprávnom vzťahu dvochdospelých ľudí, ktorí sú si striedavooporou, potrebou i potravou. Zmiatlaju sila toho citu a sprvoti len dávalaa dávala. Seba, svoje srdce, dušu, telo.Potom pocítila prázdnotu: samadostávala málo. Detskú závislosťa nesmiem lásku. Chýbalo jej pochopenie,opora, bezpečie, samostatnosťv rozhodovaní, priatelia, rodina. Vzťahmusel zaniknúť.Znova je sám. Často mu robí spoločníkaalkohol, zaháňa jeho hlad. Možnostretne niekoho, koho zmyslom životabude kŕmiť a kŕmiť a starať sa o „dieťav hladnom mužovi".Katarína VýbochováEcce homoCo zastaví ho v lete bez krídel,ak svojho Boha ešte nevidel?A predsa o Nm vie,z prapočiatku Ho tuší.A ctí aj popiera Ho v rozdvojenej duši.Má naň, či nemá?V srsti zvieraťaje rodom z tých, čo dlhy nevrátia.Boh to vie.Predsa však mu poskytuje úver.A stojí si v tej nevýhodnej zmluve.Prečo to robí?Že ho má tak rád?Že pozná celý súčet jeho strát?Tragickú váhu jeho dvojdomosti,pod ktorou stenu človekove kostia duša sotva dýcha,keď slabikuje zvesť,aké je ťažké niesťBoha i živočícha.Golgota dejín...Božiesandálea na kolísku namierené delá.A ecce homovisí naďalejna kruto krásnom kríži svojho tela.Milan Rúfus, zo zbierkyJednoduchá až po korienky vlasov,Slovenský spisovateľ 2000nebyť sám | august-september 2005

Renátu Matejovučlenku našej redakčnej rady• Ako dlho sa zaoberáš problematikou náhradnéhorodičovstva? Vieš si ešte spomen­Čoho sa v nastávajúcom školskom roku• Čo ťa v minulom roku najviac potešilo?úť ako to celé začalo?najviac obávaš?Začalo to celkom prozaicky - končila Teší ma, že mám (odhliadnuc od byrokracie,ktorej sa nedá vyhnúť ani v Ná­som krásnu sedemročnú materskú „dovolenku".Dorotka mala päť a Adam tri vrate) trvalý pocit, že prispievam k niečomuzmysluplnému. Tie naj-naj chvíleroky, môj manžel končil pomaly obdobieštúdií a štipendií a keď mi ponúkli pracovaťv Návrate (v tom čase tam boli trabudené"dieťa. Dieťa sa dostane do rodinyšťastia sú pre mňa vtedy, keď vidím „preja- Marek, Vlado a Zuzka Kubíková), a stane sa neuveriteľná premena. Sú toprijala som to bez dlhého uvažovania - naozajstné zázraky. Toto sú chvíle, za ktorésom nesmieme vďačná. Byť pri takých­ako žene matke sa mi zdala táto témaveľmi blízka a len som verila, že po čase to zázrakoch je skúsenosť, kvôli ktorej sabudem aj prínosom. V októbri to bude to oplatilo, resp. ktorá vysoko prevýšiladeväť rokov.vklad, ktorí sme do toho dali.• Máš rovnaké priezvisko ako Vlado Matej,ktorý spolu s Marekom Roháčkom založiliobčianske združenie Návrat. To jetvoj manžel?Je to „iba" môj švagor. Je to, verím,skôr náhoda, že sme rodina, ale na druhejstrane je fakt, že odkedy sa profesionálneaj ľudsky pohybujem v prostredí,kde sa deje niečo zaujímavé a progresívne- stretávam tam ten istý okruh ľudí.Aj Vlada - hoci už nie je môj každodennýkolega stretávam tam, kde sa deje niečoveľmi zaujímavé a užitočné.A čoho sa obávam? V posledných mesiacochsom viackrát zažila obavu, či tospeje k lepšiemu, napr. pri umiestňovanídetí. Som dosť skeptická a ak je toto zmenak lepšiemu - tak to pôjde k tomu lepšiemuporiadnym oblúkom. Bude to trvaťdlho a bude to bolestné. Obávam sa toho.• Prečo si prijala miesto v redakčnej radečasopisu Nebyť sám?Priestor, ktorý vytvára tento časopis,je vynikajúcou príležitosťou osloviť širokýokruh ľudí. Ja zastupujem v redakčnejrade nie len seba, ale i Návrat. Myslím, žemáme skúsenosti, ktoré by sme mali daťďalej. Mohli by sme viac publikovať, písať,ale sme zavalení inou prácou - zdanlivourgentnejšou. Preto som rada, že Nebyťsám vznikol a je pre nás stálouvýzvou písať - písať - písať. Je to podľamňa vysoko efektívna investícia.Ďakujem za rozhovor i za tvoju prácuv redakčnej rade a špeciálne za pomoc pripríprave tohoto číslaj.m.časopisoPRŮVODCE náhradní rodinnou péčí• Vychádza raz štvrťročne• vydáva Sdružení pěstounskýchrodinRedakciu tvoria: Libor Popela, MiroslavOpatřil, Mgr. Karolina KrátkáSdružení pěstounských rodin(SPR) vzniklo v roku 1995 ako neštátnanezisková organizácia.Hlavným cieľom je nájsť sociálnym sirotámnovú rodinu a pomáhať existujúcimpestúnskym rodinám.Združenie sa snaží sa napomáhať vznikua rozvoju pestúnskych rodín. V súčasnejdobe sa k združeniu hlási 700 pestúnskychrodín s viac ako 1200 deťmi.Pre mladých ľudí odchádzajúcich v 18-tich rokoch z detských domovov zaisťujúbývanie a prácu v DOMĚ NA PŮLI CESTY.Podpora pre náhradných rodičovby sa mala zdvojnásobiť(rpa)Tohtoročný objem prostriedkov na príspevkyna náhradnú starostlivosť o dieťavo výške 150 mil. Sk by sa mal v budúcomroku zdvojnásobiť. Podľa návrhuzákona o príspevkoch na podporu náhradnejstarostlivosti o dieťa by mali odbudúceho roka dostávať príspevky aj rodičiaza náhradnú osobnú starostlivosťo dieťa. V súčasnosti totiž štát poskytujepríspevky len pri pestúnskej starostlivostio dieťa. Súčasný príspevok pri zverenídieťaťa do pestúnskej starostlivostivo výške 5 840 až 7 650 korún s ohľadomna vek dieťaťa by mal nahradiť príspevokpri zverení do náhradnej starostlivostiv jednotnej sume 8 840 korún.Opakovaný príspevok pri náhradnej starostlivostiby mal od januára predstavovať3 320 korún namiesto súčasných 2340 až 3 070 korún, ktoré štát poskytujelen pri pestúnskej starostlivosti. Najvýraznejšieby mal vzrásť jednorazovýpríspevok štátu pri zániku náhradnejstarostlivosti, a to zo súčasných 7 650 na22 100 korún.strana 24 nebyť sám | august-september 2005

Informácia o stretnutiach „Podpornej skupinyrodičov" v KošiciachCentrum poradensko-psychologickýchslužieb v Košiciach organizujeod februára r. 2005 stretnutia rodičov,ktorí sa starajú (alebo sa chcústarať) o iné ako o vlastné biologickédieťa.Stretávajú sa tam záujemcoviao náhradnú rodinnú starostlivosť, a totí, ktorí už s výchovou dieťaťa alebodetí majú skúsenosti, ale aj noví záujemcovia,ktorí sa na dráhu rodičov eštelen pripravujú.Cieľom stretnutí je umožniť rodičomkontakt so „seberovnými" i s odborníkmi,poskytnúť im širší pohľadna výchovu dieťaťa, a tým im uľahčiťvýchovu prijatého dieťaťa.Do letných prázdnin sa uskutočnilo5 stretnutí. Venovali sme sa témam:„Citová výchova dieťaťa", „Skúsenostináhradných rodín", „Biologická rodinadieťaťa", „Cesta náhradného rodičovstva"a „Právne aspekty náhradného rodičovstvaa nové zákony v problematikeNRS".Rozhovory sme obohatili o videoukážkyfilmov k niektorej problematike.O skúsenosti sa podelili aj sociálnepracovníčky, sudkyňa i niekoľkonásobnénáhradné mamičky.Stretnutia sa uskutočňujú pod odbornýmvedením psychologičiek CPPS- PhDr. Anny Rybárikovej a Mgr. VandySvecovej.Stretnutia budú od septembra pokračovaťznova jedenkrát mesačnev popoludňajších hodinách.Víkendový pobyt náhradných rodín z Popradu a okoliaPhDr. Anna RybáříkovaOBJEDNÁVKASú tri možnosti ako si môžete časopis objednať:1. Pošlite na adresu Nebyť sám, Pri Suchom mlyne 16,811 04 Bratislava vyplnenú objednávku.2. Pošlite nám e-mailom potrebné informácie (podľa objednávkového lístka)a my vám časopis doručíme na vami uvedenú adresu.Náš e-mail je nebytsam@stonline.sk3. Zavolajte nám na telefón 0905 43 51 37 (Jana Michalová) alebo pošlite smss menom, adresou a poznámkou Nebyť sám.Ak sa rozhodnete zaplatiť príspevok na časopis prevodom na náš účet číslo2666746051/1100 v Tatra banke, uveďte pritom svoje meno a presnú adresu.Do správy pre príjmateľa pripíšte aj Nebyť sám.V prípade potreby môžete objednávku kopírovaťObjednávam si dvojmesačník o náhradnom rodičovstve NEBYŤ SÁMMeno a priezvisko (názov organizácie)Ulica, popisné čísloPSČ, obec, mestoe-mailpodpisV poslednom období sa viaceríz vás na nás obrátili s prosbouo viac ako len jeden výtlačok nášhočasopisu. Rodina, učitelia, lekári,či iní odborníci vo vašom okolíprejavujú zdujem o náš časopis.Tešíme sa z toho a radi by sme topodporili. Ak teda chcete dostávaťviac ako len jedno číslo, radi tútovašu požiadavku zaevidujeme.Veríme, ze náš časopis pomáhanielen náhradným rodináma tým, ktorí sú im profesionálnenablízku, ale i ľuďom z ich okolia.Mať viac informácií znamenámať i viac porozumenia. Budemeradi, ak nám toto porozumeniebudete pomáhať šíriť.redakcianebyť sám | august-september 2005strana 2i

Pokusy o rozvíjanie KlbkaSeminár v Mojmírovciach poznačil ajnás v Banskej Bystrici. Tiež sme chceliodskúšať túto formu práce s deťmi, ponúknuťrodinám niečo nové pri rozmotávanívzťahov s deťmi, ktoré k nim patria,aj keď nie sú ich biologickými deťmi.Hľadali sme spriaznenú organizáciua našli sme ju v Centre pre rodinu, hľadalisme terapeuta a našli sme arteterapeutkuJanku Vatralovú, hľadali sme rodiny a našlisme také, ktoré prijali ponuku pre deti.Keď sa obzriem späť, tak môžem napísať,že sme sa stretávali od 9. marcado 17. júna. S detskou skupinou, ktorúsme si nazvali Klbko, sme sa stretli 12krát. Záverečné stretnutie bolo spoločnépre deti a rodičov, 2 individuálnestretnutia s rodičmi a 1 spoločné rodičovskéstretnutie.Pracovali sme s témami, ktoré bolispojené s vypovedaním o rodine, knihea mape života, pocitoch úspechu i neúspechu,o pravidlách, žiali, stratách, pociteviny, ale aj bezpečia, o postojoch a i-ných zaujímavých, ale aj veľmi ťažkýchosobných veciach.Snažili sme sa o nejakú rekapituláciu,či spätnú väzbu na predchádzajúcestretnutie a raz niektorá dievčinka napísala:„Na stretnutí sme sa rozprávali o rodinácha životoch detí. Kreslili sme simapku môjho života, čo ma potešilo,a naopak, čo ma sklamalo. Kto bol primne, keď som sa narodila - z mojichnajbližších. A ešte sme sa rozprávalio tom, ako sa cítime, keď prídeme domovz Klbka, čo rozprávame našim najbližšímo tom, čo sa tu robí."Veľmi sa mi páčilo, ako sa deti vzájomnepovzbudzovali, prejavovali si navzájomúctu, ale dokázali si dávať navzájomveľmi priame a „tvrdé" otázky.My sme im poskytli klbkovský priestor,slobodu vo vyjadrovaní i mlčaní.Evelyna TeťákováNávrat Banská BystricaDeň podpory náhradných rodínoptimistický pohľad na nie vždy radostnú skutočnosťSvet sa skladá z normálnych ľudía bláznov. Normálni ľudia sa prispôsobiasvetu, blázni čakajú, či sa svet neprispôsobíim. Mám ambíciu medzi týchbláznov patriť.Ako malá žiačka som hrala divadlo -Jožka Pletka. Jeho dlhé, strastiplné, alenakoniec úspešné putovanie za lízankoukončí víťazným pokrikom: „Kto vydrží- vyhráva!"Pochopila som vtedy, že tvrdohlavosťje kladná vlastnosť pre život mimoriadnedôležitá, a tak sa touto múdrosťouriadim. Niekedy ma vyhodia, niekedyma nepochopia, niekedy sa mi čudujú...ale ja vydržím... Na konci tá lízankapredsa musí byť!Tak sa dívam aj na Deň podpory náhradnýchrodín. Verejná zbierka, ktorá jelen jednou z aktivít pri tejto príležitosti,je z roka na rok úspešnejšia. V Košiciachsme ani nestihli zapojiť všetky školy,ktoré mali o spoluprácu záujem. Prvýrok to bola len jediná škola v Košiciach,toho roku už 7 miest, v samotných Košiciach7 stredných škôl.Peniaze potešia, je množstvo užitočnýchvecí a aktivít, na ktoré sa dajú využiť,ale dôležitejšie než peniaze je to,že ľudia začínajú viac počúvať, o čonám ide. Na nezáujem novinárov z písanýchi elektronických médií sa nemôžemesťažovať, o našu tlačovku bolzáujem a do rozhlasu či televízie sa nedostávamelen po polnoci, ale aj v zaujímavejšíchčasoch. Študenti, ktorí sado zbierky zapojili, mali zväčša dobréskúsenosti, ľudia dávali často nie len20, ale aj viac korún, jedine mali obavu,či sa tie peniaze skutočne dostanúk deťom.V rámci verejnej zbierky sa minulýrok vyzbieralo 98 474,30 Sk. Čistý výnosz verejnej zbierky bol 88 009,30 SkNa réžiu spojenú s organizovaním verejnejzbierky sme podľa povoleniaMV SR mohli minúť 20%, ale použilisme len 10%, čo je približne 10 465 Sk.42 000,- Sk sme poskytli ako finančnúpomoc náhradným rodinám členovOZ Domov v rodine na nákup konkrétnychvecí podľa ich potrieb a požiadaviek,prednostne tým členom,ktorí sa aktívne zapájajú do programuOZ. Čiastkou 48 000,- sme prispeli nausporiadanie zimného pobytu náhradnýchrodín v decembri 2004 naŠtrbskom Plese.Ďakujeme ešte raz všetkým dobrovoľníkom,darcom i spolupracovníkom.Našou snahou je zapojiť do Dňapodpory náhradných rodín čím viacsubjektov, občianskych združení, nadácií,ktoré sa snažia o to, o čo naše občianskezdruženie: aby každé dieťa žilov rodine.Viac hlasov bude lepšie počuť než jeden,a veru treba, aby nás bolo počuť!Nestačí ticho sedieť a čakať, ako to ONIrozhodnú. Nie sú žiadni ONI! Sú deti,ktoré potrebujú, aby ich niekto ľúbil,a sú rodičia, ktorí toho sú schopní, hocisa to dieťa narodilo cudzím ľuďom.O tom je 20. september - Deň podporynáhradných rodín, ale aj všednýdeň ľudí, ktorí chápu, o čo ide: Či „štát"alebo mamka a ocko... či kolektívna nezodpovednosťalebo osobná zodpovednosť,či okrúhle razítko alebo láska...ing. arch Eva Lorenzovápredseda OZ Domov v rodinestrana 26 nebyť sám | august-september 2005

Deti, pre ktoré hľadáme rodinné zázemieMirkaMirka je 11 ročné dievčatko, ktoré túžik niekomu patriť. Pamätá si na svojumamu a na súrodencov, dlho ich čakalaa žila tým, že si po ňu prídu. Pamätá sina čas strávený doma, aj keď tam strádalapo každej stránke.Mirka si užila veľa fyzickej bolesti,momentálne je na vozíčku, čakajú ju ešteoperácie nôh, po ktorých sa snáď postavía bude chodiť s pomocou barlí.Mirka potrebuje špeciálnu starostlivosť,preto hľadáme pre ňu rodinu, ktoráby si ju brávala na víkendy a prázdniny.Potrebuje mať aj niekoho mimoústavu, kde teraz býva, aby mohla vidieťa zažiť to, čo patrí k normálnemu rodinnémuživotu - spolupatričnosť, objatia,večerné rozhovory a obyčajné zážitky,ktoré spájajú rodinu.A ešte jedna veľká túžba - Mirka milujepsov a jej najväčším snom je mať psíka.Hľadáme rodinu v blízkom okolí Bratislavy.SimonkaSimonka ešte nemá 9 rokov a už máza sebou pobyt v troch zariadeniach atýždne v nemocniciach.Nebola nikdy v rodine, pretože sa narodilas ťažkým ochorením, ktoré sa prejavujemnohopočetnými zlomeninami.Tie sa jej síce po čase zahoja, ale spôsobujújej trvalé zmeny na končatinách.Preto je drobná a pohybuje sa praktickyiba na vozíčku.Snaží sa byť aktívna v sebaobslužnýchčinnostiach, no jej stav si vyžaduje stáluasistenciu dospelého človeka. Starostlivosťo Simonku si vyžaduje opatrnosť aistú zručnosť.Simonka je napriek tomu veselej povahy,rada rozpráva, smeje sa a šantí. Tešíju kontakt s inými ľuďmi a je aktívnouspoločníčkou.Pekne hrá na flaute, zaujímajú juchrobáčiky, motýle, všetko živé.Pre Simonku hľadáme rodinu, ktoráby si ju brávala podľa jej aktuálneho stavuna víkendy, kde by mohla spoznať„obyčajné" rodinné prostredie.Pre závažnosť jej zdravotného stavu by tomalo byť v blízkosti Bratislavy, aby mala dostupnúlekársku starostlivosť.PeťkoPeťko má 8 rokov. Od narodenia žijev detskom domove. Preto si nevytvorilvzťah k mame a súrodencom. Skôr si vytvorilvzťahy k ľuďom zo zariadenia,kde žije.Peťko sa narodil s viacerými zdravotnýmikomplikáciami, preto jeho rodičianemali odvahu starať sa o neho doma.Tieto ochorenia sa prejavujú u neho celkovouneobratnosťou, ktorá sa prejavujev pohyboch, aj v reči. Peťko rastie a vyvíjasa pomalšie, ako deti jeho veku. Má zasebou niekoľko operácií nosa, ktorý napriektomu má atypický tvar, čo podľa lekárovnie je možné ďalej korigovať.Peťko je milý chlapček, skôr tichšejpovahy, s prelietavou pozornosťou.Keďže nikdy nebýval v rodine, potrebujestabilné zázemie rodiny, ktorá bynebol náročná na jeho výkon v školea ktorá by mu vedela poskytnúť citovúoporu. Peťko ocení, keď sa mu budete venovať,rozprávať sa s ním, čítať mu knižky,chodiť s ním na prechádzky, keď muposkytnete veľa dotykov a objatia.Peťko môže ísť do pestúnskej starostlivosti.Ak Vás osud týchto detí zaujal a uvažujeteim ponúknuť Vaše rodinné zázemie,kontaktujte Centrum Návrat v Bratislave,p. Matejovu.Radi sa sa Vami osobne stretneme a porozprávame.tel. kontakt: 02/52 44 43 61,02/52 49 92 76.Jan BurianJeště tak pejskaJeště tak hlídat děti sousedůmJeště tak dojít starejm pro obědJeště tak věřit televizním snůmJeště tak v pátek nikam neodjetJeště tak uhlí ztěžka vynositV rádiu hlídat předpověďJeště tak uklízet jen pro pocitZe s prachem zmizí z bytu všechna šeďJeště tak tajně hledat inzerátOdepsat by však bylo neslušnéJeště tak vzít si k sobě pejska snadJeště tak pejska - člověka už ne• Prvý augustový týždeň sa31 náhradných rodín z celéhoSlovenska stretlo na rekreačno-poradenskompobytepri Trenčíne. Programpre 94 detí zabezpečovalo 20dobrovoľníkov.• OZ Domov v rodine organizujev Košiciach už piatykrát Deň podpory náhradnýchrodín a benefičný koncert,zameraný na podporunáhradných rodín. Deň podporynáhradných rodín sa koná20. septembra 2005. V tentodeň mladí ľudia predávajúv uliciach srdiečka - symbollásky za dobrovoľný príspevok.Sprievodnou akciou je ajBenefičný koncert v GeS klubev Košiciach spojený s predajomdrobných výrobkovnáhradných rodín a dražbouobrazov, ktoré výtvarníci venujúv prospech detí. Výťažokz akcií bude použitý na podporunáhradného rodičovstvaa na vzdelávacie, konzultačné,rehabilitačné a rekreačné pobytynáhradných rodín.• Od septembra môžetev rôznych mestách Slovenskaopäť stretnúť náhradnérodiny na Kluboch náhradnýchrodín.Informácie nájdete nawww.navrat.sk• Seminár pre odborníkovPripútanie ako základný predpokladpre zdravý vývin dieťaťapripravuje OZ Návrat na17.-22. októbra 2005 v Mojmírovciach.• Na seminár bude nadväzovaťkonferencia venovanátaktiež téme pripútania, ktorábude 25.10. 2005 v Bratislaveza účasti zahraničnýchexpertov.• Nadácia pre deti Slovenskapodporila sumou 122 608korún projekt Asociácie náhradnýchrodín vzdelávaniemladých ľudí v dobrovoľníckejpráci s deťmi v náhradnejrodinnej starostlivosti.o z n a m ynebyť í | august-september 2005

Téma: Pripútanie medzi rodičom a dieťaťomZ obsahu: PRIPÚTANIE - úvodník 2, listáreň 3, PREŽÍVAŤ BLÍZKOSŤ NAPLNO rozhovor o kojení adoptovanéhodieťaťa 4-6, odborne RANNÁ CITOVÁ VäZBA, puto, ktoré spája matku a dieťa 7-9, VÝVOJ MOZGU DIEŤAŤA 10-11,Len trošku si oddýchnuť, alebo RODINA NA VYDÝCHNUTIE 12-13, TERAPEUTICKÝ PROGRAM na podporupripútania v rodine 14-16, Pripútanie v DETSKOM DOMOVE? 19-21, Ako sa Vikinka upokojila - naše skúsenostis DETSKOU MASÁŽOU 22, predstavujeme RENÁTU MATEJOVU členku redakčnej rady 24, aktuality a informácie25-26, Deti pre ktoré hľadáme rodinné zázemie 27, Co môže urobiť rodič pre dieťa z narušenou emočnou väzbou 28

hlavné je očiam neviditeľnéVtom sa zjavila líška.„Dobrý deň," povedala líška.„Dobrý deň," zdvorilo odpovedalMalý princ, obrátil sa, ale nič nevidel.„Som tu," ozval sa ten hlas, „podjabloňou."„Kto si?" spýtal sa Malý princ. „Siveľmi pekná...",Ja som líška," povedala líška.„Poď sa so mnou hrať," navrhol jejMalý princ. „Som taký smutný..."„Nemôžem sa s tebou hrať," povedalalíška. „Nie som skrotená."„Ach, prepáč!" povedal Malý princ.Ale po krátkej úvahe dodal:„Čo znamená skrotiť?"„Znamená to vytvoriť putá," povedalalíška.„Vytvoriť putá?"„Pravdaže," povedala líška.„Ty si pre mňa zatiaľ len malýchlapec podobný stotisícommalých chlapcov. A nepotrebujemťa. A ani ty manepotrebuješ. Ja som pre tebaiba líška podobná stotisícomlíšok. No ak si ma skrotíš,budeme jeden druhéhopotrebovať. Budeš pre mňajediný na svete. Ja budem preteba jediná na svete..."„Začínam rozumieť," povedal Malýprinc. .Jestvuje jedna kvetina... myslím,že si ma skrotila..."Líška sa vrátila k svojej myšlienke:„Môj život je jednotvárny. Poľujem nasliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetkysliepky sú si podobné a všetci ľudia sanavzájom podobajú. No ak si ma skrotíš,môj život bude akoby ožiarený slnkom.Spoznám zvuk krokov, ktorýbude iný ako všetky ostatné. Tie ostatnékroky ma zaháňajú pod zem. Tietvoje ma privolajú z nory ako nejakáhudba. A potom, pozri! Vidíš tam tieobilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie jepre mňa zbytočné. Obilné polia minič nepripomínajú. A to je smutné!Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to tedaskvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obiliemi ťa bude pripomínať. A ja budemmať rada šumenie vetra v obilí."Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadelana Malého princa.„Prosím ťa... skroť si ma!" povedala.„Veľmi rád," odpovedal Malý princ,„ale nemám veľa času. Musím si nájsťpriateľov a spoznať veľa vecí."„Spoznáme len tie veci, ktoré siskrotíme," povedala líška. „Ľudia užnemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujúsi u obchodníkov celkom hotovéveci. Ale pretože nejestvujú obchodníci,čo by predávali priateľov, ľudia užpriateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa,skroť si ma!"„Čo mám urobiť?" spýtal sa Malýprinc.„Musíš byť veľmi trpezlivý," odpovedalalíška. „Najprv si sadneš do trávytrochu ďalej odo mňa, asi takto. Jasa budem na teba pozerať kútikmi očía ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňomnedorozumení. Ale každý deň sibudeš môcť sadnúť trochu bližšie."Na druhý deň prišiel Malý princ zasa.„Bolo by lepšie, keby si prichádzalv tú istú hodinu," povedala líška.„Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní,už od tretej začnem byť šťastná.Čím väčšmi čas pokročí, tým budemšťastnejšia. O štvrtej už budem vzrušenáa nepokojná; objavím cenu šťastia!No ak budeš chodiť hocikedy, nebudemnikdy vedieť, na ktorú hodinusi mám přistrojit' srdce... Je potrebnézachovávať isté zvyky."„Čo je to zvyk?" spýtal sa Malýprinc.„Aj to je čosi, na čo sa veľmi zabúda,"povedala líška. ,Je to niečo, čo odlišujejeden deň od ostatných dní, jednuhodinu od ostatných hodín. Napríkladaj poľovníci majú jeden zvyk.Vo štvrtok tancujú s dedinskými dievčencami.A tak je štvrtok nádhernýdeň! Chodím sa vtedy prechádzať aždo vinice. Keby poľovníci tancovali hocikedy,všetky dni by sa navzájom podobalia ja by som nemala prázdniny."Tak si Malý princ skrotil líšku.A keď sa priblížila hodina odchodu,líška povedala:„Ach! Budem plakať...",Je to tvoja vina," povedal Malýprinc, „neželal som ti nič zlé, ale ty sichcela, aby som si ťa skrotil."„Pravdaže," povedala líška.„Ale ty budeš plakať!"povedal Malý princ.„Pravdaže," povedalalíška.„Teda z toho nebudešmať nič!"„Budem," povedala líška,„vďaka farbe obilia."Potom dodala: „Choďsa ešte raz pozrieť na ruže.Pochopíš, že tá tvojaje jediná na svete. Vrátišsa ku mne, aby si mi dalzbohom, a ja ti darujem tajomstvo."Malý princ sa šiel znova pozrieť naruže.„Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte,vy ešte nie ste nič," povedalim. „Nikto si vás neskrotil a vy ste sineskrotili nikoho. Ste také, ako bolamoja líška. Bola iba líškou, čo sa podobalastotisícom ostatných líšok.Ale ja som si z nej urobil priateľkua teraz je jediná na svete."A ruže boli veľmi zarazené.„Ste krásne, ale ste prázdne," povedalim ešte.Nemožno pre vás zomrieť. Prirodzene,obyčajný okoloidúci by si myslel,že moja ruža sa vám podobá. Aleona jediná je dôležitejšia ako vy všetky,pretože práve ju som polieval.Pretože ju som dával pod sklenýzvon. Pretože ju som chránil zástenou.Pretože jej som pozabíjal húsestrana2 pripútajte sa | september 2005

nice (okrem dvoch alebo troch, z ktorýchmajú byť motýle). Pretože ju sompočúval, ako sa žaluje alebo vystatuje,alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretožeje to moja ruža. A vrátil sa k líške.„Zbohom," povedal.„Zbohom," povedala líška. „Tu jemoje tajomstvo. Je veľmi jednoduché:dobre vidíme iba srdcom. To hlavné jeočiam neviditeľné."„To hlavné je očiam neviditeľné," opakovalMalý princ, aby si to zapamätal.„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu,robí tvoju ružu takou dôležitou."„Čas, ktorý som strácal pre svojuružu..." opakoval Malý princ, aby si tozapamätal.„Ľudia zabudli na túto pravdu," povedalalíška. Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť.Ty budeš navždy zodpovednýza všetko, čo si skrotíš. Si zodpovednýza svoju ružu."„Som zodpovedný za svoju ružu..."opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.Antoine de Saint-Exupéry, úryvok z knižkyMalý princ, vydali Mladé letá 1997LíškaProsím ťa, skroť si ma,tak si ma získaj.Pozrela na nehoz trávy tá líška.Malý princ nevedel,čo vlastne chcela,veď bola plachá tak,že sa až chvela.Veď skrotiť znamenávytvoriť si puto.Keď jeden odíde,druhému je luto.Ty nie si malý princ,ja nie som líška,a predsa môžemedotknúť sa zblízka.Prosím ťa, skroť si maa pôjdem samana tvoju planétuB-612.Pesnička Jany Kirschnerko nám škola pomohla(a ani o tom nevie)Asi pred pol rokom som do Nebyťsám napísala o tom, ako som objavilaporuchu citovej väzby (Keď láska a trpezlivosťnestačí, Nebyť sám č. 5, november2004). Pretože viem, že nie smejediní, čo sa boríme s podobnýmiproblémami, chcela by som sa s vamipodeliť aj o nasledujúci zážitok.Asi všetci vieme, že naše deti tohoveľa v ranom detstve zmeškali a potrebujúsi to doháňať dodatočne.Mnoho ľudí mi spomínalo, ako sa imdeti po príchode do rodiny začali „rodiť"a „liahnuť" z deky, z periny, z pulóvra...Akoby si potrebovali pripomenúťsvoj príchod na svet, identifikovaťsa s novou rodinou, do ktorej odterazpatria. Všetko to dáva veľký zmysela psychológovia v tom nových rodičovvždy veľmi podporujú. U nássa však niečo také nikdy nekonalo.Neviem, či to bola naša chyba a v začiatkochsme nedokázali spoznať,o čo deťom ide, alebo či mali naše deti(hlavne starší 9-ročný Tonko) takézamknuté srdiečka, že sa báli niečopodobné vôbec vyskúšať.Za posledné dva mesiace však nastalobrat, za ktorý vďačíme najmä škole.Tonkova pani učiteľka má asi radamotýle, lebo im vymyslela nasledujúciprojekt: pre každé dieťa kúpila malúhúseničku, ktorá bývala v malej priesvitnejškatuľke napchatej lístočkami.Tonkova sa volala (akože ináč) - ObiVan Kenobi. Keď sa húseničky dobrenapapkali a stučneli, začali sa kukliťa teraz už visia v škatulkách a všetcinetrpezlivo čakajú, až sa z nich stanúmotýliky. Nielenže každý deň teraz počúvamesprávu o kukličke, ale aj námsa tu na koberci v obývačke každý deňniekoľkokrát zakukľujú do deky dve(veď sestrička sa nedá zahanbiť) „húseničky"a potom sa pomalým a vždyiným spôsobom liahnu ako mladémotýliky. Motýlikom sa pri liahnutínesmie pomáhať (poškodili by sa imkrídelká), ale nič nám nebráni znovaa znova prejaviť obrovskú radosť nadtým, čo a ako krásne sa nám „vyliahlo".Dnes ráno mi prišiel Tonko do postelepovedať, že už majú v škole dvavyliahnuté motýliky a jeho Obi už vystrčilnôžku. Vliezol pod perinu, pritúlilsa ku mne chrbtom a rozprávalisme sa o tom, ako asi bude jeho motýlikvyzerať.Príroda má svoje spôsoby, ktorénás často prekvapia. Niekto je v kukličkedva týždne a niekto osem rokov.Držím vám palce, aby aj váš motýlikuž začal vystrkovať nôžky.Zuzanapripútajte sa | september 2005 sttana 3

Liečba prostredníctvom hryHra je fenoménom slobody, voľnosti,radosti a komunikácie. Hra, ktoráskutočne spĺňa atribúty hry - tedanie je len plnením pokynov dospelého,prináša dieťaťu pocit uspokojeniaa oddychu. Vidieť dieťa, ktoré je zahĺbenédo svojej hry, je skutočným zážitkom.Často však rodičia sklamanevyhlasujú, že ich dieťa sa nevie hrať.Hraje síce vrodenou tendenciu, ale tútreba cielene podporovať a rozvíjať!Ak sa hre dieťaťa nevenuje dostatokpozornosti, nerozvinú sa jeho hrovézručnosti a sklzne k slabým náhradámako je pasívne sledovanie televízie,stereotypné alebo inak problémovésprávanie (nesústredenosť, ničenievecí, ubližovanie iným...). Rozvíjaniea podporovanie hrových zručností jezo strany dospelých tvrdou prácou,ktorá však prináša svoje ovocie.Terapia hrou využíva liečivú silu hrypri riešení veľmi rôznorodých problémov.Terapeutickú silu hry však možnovyužiť aj v domácom prostredí.Nie je nutné poznať a ovládať špeciálneterapeutické postupy hrových terapeutovani zastupovať ich intervenciuv prípade závažných problémov. Hrumožno doma využívať najmä ako prevenciuvzniku problémov. K tomu jepotrebné poznať jej význam, vývina pripraviť vhodné podmienky. Ak sarozhodneme preniknúť do fascinujúcehosveta hry a odhaliť jej možnosti,lepšie spoznáme seba a tých, ktorýmchceme asistovať.Hrať sa s dieťaťom znamená:1. Byť dieťaťu k dispozícii, keď potrebujes niečím pomôcť.2. Akceptovať od dieťaťa pozvaniedo hry, ktorú má rozohranú. Vtedyje dôležité pristúpiť na jehopravidlá. Niekedy stačí aj ticháprítomnosť dospelého pri hrajúcomsa dieťati, ktorá je vyjadrenímrešpektu k jeho hre.3. Rozvíjať a obohacovať hru dieťaťa- a tým i dieťa samotné - novýmipodnetmi. Môže ísť o opakovanépredvádzanie nového, asistovaniepri zvládaní nových prvkov alebolen slovné vedenie.4. Neustále pripravovať pre hru optimálnepodmienky. Zabezpečovaťv okolí dieťaťa poriadok. Hračkyroztriediť, skompletizovať a odstrániťpoškodené. Hračky pomiešané,pokazené, nekvalitné a nahádzanéjedna cez druhú v krabiciach súveľmi nevhodným stimulom, ktorýbrzdí rozvinutie kvalitnej hry.5. Rešpektovať dieťa, keď sa hrá. Nerušiťho pri hre zbytočnými otázkami,či odvádzaním pozornostina niečo iné. Počkať, kým začatúčinnosť dokončí.Hra s hračkou, ktorú si dieťa samézvolí, na mieste, ktoré si vyberie, sospoluhráčom, s ktorým sa chce hraťa v čase, kedy je oddýchnuté a v pohodeje veľmi dôležitou súčasťou prirodzenéhodenného režimu dieťaťa.Takýto režim hlboko rešpektuje dieťaa jeho potreby. Postupne sa podarís dieťaťom vypestovať hladké dennéfungovanie s prihliadaním na striedanieaktívnych, dynamických pohybovýchhier s aktivitami, ktoré vyžadujútiché koncentrované zahlbenie.Pozorovaním hrového správania môžemeveľmi zreteľne sledovať vývinovépokroky dieťaťa. Zoberme si akopríklad hru s autíčkami. Spočiatkubude dieťa iba hračkou manipulovať- prekladať z ruky do ruky, posúvaťpo podložke. Postupom času s drevenýmikockami už nebude iba búchať,hádzať, či zhadzovať ich - ale konštrukčnepretaví svoju predstavu, napríkladdo stavby garáže. Približneokolo dvoch rokov sa začne s autíčkomhrať symbolicky. Realitu budenahrádzať magickým slovíčkom „akože".Jedným z liečivých prvkov hry jemožnosť prostredníctvom nej spracovávaťokolitú realitu. Tá býva, najmäpre malé deti, plná neznámych, mätúcicha ťažko spracovateľných podnetov.V pokoji hry ich dieťa postupneprehrá a zvládne. Pre jednotlivú hrovúakciu si dieťa vyberá, čo ho momentálnenajviac zaujalo alebo dlhodobejšiezaujíma. Dieťa bude veľmipozorne sledovať, ako autá cúvajú,parkujú na kraji cesty, ako štartujú,a pretaví to do svojej hry. Daný námetstrana 4pripútajte sa | september 2005

hry bude možno dlhý čas opakovať,ale vždy s drobnými obmenami, ktoréhru, a tým i poznanie dieťaťa rozširujú.Hry s pravidlami sa plne uplatniaa rozvinú najmä medzi rovesníkmi.Tu už dieťa musí používať sociálnezručnosti - požičať, vrátiť, vypýtať si,dohodnúť sa, poďakovať, vyjednávať,spolupracovať... Deti, ktoré vidímejazdiť po dvore na trojkolkách, sú užnatoľko vyspelé, že dokážu pristúpiťk dohode a kooperovať. Prizrúc sabližšie vidíme, ako sa z nich stávajúvodiči autobusov, ktorí parkujú svojestroje ku kríku a čerpajú benzín, pričominí sú vodičmi kamiónov a dopravnásieť plynulo, podľa istých presnýchpravidiel funguje.Komunikácia dospelého s dieťaťompri hre má svoje špecifiká.• Úspech je do veľkej miery založenýna komunikácii, kde tok informáciíprúdi oboma smermi. Pokiaľdieťa komunikuje bez vonkajšejodozvy dospelého alebo spoluhráčov- cíti sa osamotené. Ak komunikujenadmerne rodič, alebo inýdominantný spoluhráč - dieťa jezatláčané do úzadia. Oba prípadysú prekážkou k voľnému vyjadreniuvnútorných potrieb dieťaťa.• Ak dospelý pozoruje priebeh hry- vie vhodne do hry vstúpiť a reagovaťna prejavené zámery dieťaťa.Ak nie je v hre zorientovaný, môžesvojim zásahom dobre sa rozvíjajúcuhru negatívne ovplyvniť, narušiťkoncentráciu dieťaťa alebo hrucelkovo prerušiť. A to je veľká škodav prípadoch, keď je dieťa dohry ponorené a hlboko ju prežíva.• Niekedy je vhodná pasívna účasťna hre dieťaťa. Dospelý sa aktívnenezapája, len priebeh hry slovnepopisuje - komentuje. „Dávaš zajačikado ohrady. Gazda mu priveziejesť." Dieťa sa bude cítiť pochopenéa v hre podporované.• Aktívna účasť dospelého na hredieťaťa je vynikajúcim spôsobomako tráviť s dieťaťom veľmi zmysluplnýčas. Pre dieťa je hra nenásilnýmučením, pričom napodobňujepríklad dospelého, rozširuje sislovnú zásobu, vedomosti, získavaa precvičuje nové zručnosti.Pri rozvíjaní hry je veľmi dôležitýpostoj dospelého. Kvalitnú hru podporíme,ak využijeme každú príležitosť,kedy dieťa prejaví záujem hraťsa. Zároveň rešpektujeme dieťa a jehovoľbu, ktorá odráža momentálnupotrebu. Malé dieťa sa zrazu rozbehnek drevenému hradu a opakovanedoň po schodíkoch vylieza a zlieza.Prichádzame z prechádzky a dieťazaujme veľká mláka, do ktorej s veľkýmzaujatím začne ukladať kamienky.Chlapec sa pristaví pri pieskoviskua sústredene sa pozerá na väčšiedeti, ktoré stavajú z piesku hradya tunely. Nám dospelým neostávanič iné, iba s úžasom vnímať, ako sadieťa dokáže koncentrovane ponoriťdo hry, ak mu to umožníme. A tu sazároveň kladú aj základy budúcejškolskej úspešnosti. Ak dovolíme dieťaťuhrať sa kedy a koľko potrebuje,nenásilne a účinne spolupôsobímepri rozvoji jeho šikovnosti, záujmova spoločenskej úspešnosti. Umožnenímslobodne si zvoliť hrovú činnosť,tlmočíme dieťaťu odkaz: „Vážimsi Tvoj názor, Tvoju voľbu,Teba." V detstve tak kladieme základybudovania zdravého sebavedomiaa navyše sa takýmto rešpektujúcimprístupom vyhneme mnohým konfliktom,bojom o moc a záchvatomzlosti.Na záver ešte niekoľko dôležitýchzásad prístupu dospelých k deťom,ktoré pomáhajú vytvárať správnu„liečivú atmosféru" vo vzájomnýchkontaktoch. Dieťa potrebuje:• mať okolo seba vytvorené pokojné,tiché a harmonické prostredie;• rešpektovanie a nasledovanie prirodzenéhostriedania aktivity a odpočinku;• akceptovať jeho snahy, byť v blízkostidospelého a pomáhať mu;• dostatok primeranej pozornosti;• zmysluplné konanie dospelýchv jeho prítomnosti a• trpezlivosť.Odmenou všetkého vynaloženéhoúsilia zo strany dospelých bude pokojné,vyrovnané, tvorivé a šťastné dieťa.Každý deň, v ktorom pomôžemedieťaťu vhodným prístupom rozvíjaťsvoje potenciály, je vkladom podporujúcimnapredovanie jeho vývinu.Veľa radosti v spoločných hrách!Petra Mitašíkovd, PhD.Katedra liečebnej pedagogikyInternetový časopis www.openplay.skpripútajte sa | september 2005strana S

TVÁRZrkadielkaKeď niečo tajiť chceš,privri viečka.Oči sú zrkadládo srdiečka.Hry pre dvochInteraktívne hry rodiča s dieťaťom na podporu pripútania(Elena Čepčeková)KuboKreslím kolo guľatéa v ňom oči okaté,malá čiarka, nos je to,ústa idú tadeto.Je to Kubo ušatý,neumytý strapatý.Kreslíme prstom na chrbátdietata, alebo jemneobkresľujeme tvár dietata.TrolejbusKto má taký dlhý krk,kto má väčšiu silu rúk,kto má samé iskry v pästi,kto to zastal na námestí,akoby ho k zemi prikul,akoby stál v železe?Kto predsa jak na drôtikuvšetkých domov rozvezie?Tiež som bežal cesty kus,Ustal som jak trolejbus.(Miroslav Válek)Adam, Eva, Abra-ham,všetky zuby vytr-hám,ani jeden nene-hám.Haluštičky na vidličky - ham.Ukazujeme: čielko-líčko-druhélíčko-ústa, len v poslednej vetečielko-líčko-druhé líčko-brada-ústa.Chrúst, chrúst, kolo úst,ham do úst!Baran, baran, buc!Rodič sedí na zemi, dieťa sedí tvárouoproti nemu na jeho vystretých noháchs nohami okolo bokov rodiča. Táto polohamôže byť pre niektoré deti neprijateľná,spočiatku sa snažíme udržať dieťav tejto polohe aspoň chvíľu. Cieľomhier je umožniť akýkoľvek príjemný telesnýkontakt rodiča a dieťaťa, ktorý sapostupne môže predlžovať. Dôležité jepri každej hre nadviazať a čo možnonajdlhšie udržať vzájomný očný kontakt,ktorý sa taktiež nácvikom môžepredlžovať. Hry je potrebné hrať denneminimálne 5-10 minút.Hra s balónikomNafúknuť balónik a hádzať si ho(vtip je v tom, že nafúknutý balóniksa nezaviaže, preto vzduch uniká,treba si ho niekoľkokrát prehodiťpokiaľ nesfúkne). U väčších detí sapočítame, koľkokrát sa nám ho podarínezaviazaný prehodiť. Aj tu sasnažiť o očný kontakt.Hra „nafúknuté líčka"Dieťa má nafúknuť líčka a rodič muich rukami „spľasne", opakovať niekoľkokráta potom sa vystriedať. Maloby to byť zábavné a vtipné...Hra na „kukuk"Klasická hra na zakrývanie si tvárea kukučkovanie po odokrytí tváre.Vystriedanie sa - najskôr robí kukučkurodič - potom dieťa.Trúbenie na noseStláčanie nosa - trúbenie na nose,najprv rodič dieťaťu a potom naopak.Všetko to robiť s prehnanou mimikou,s veľmi silným emocionálnymvýrazom v tvári. Tak, ako sa tieto hryprirodzene hrajú s malými deťmi -presne tak to robiť aj s väčšími deťmi.„Ksichtíky"Rodič znázorní prehnane na svojej tvárinejakú emóciu (radosť, smútok, prekvapenie,očakávanie, napätie, hnev,mrzutosť, šaškovanie, prísnosť), pomenujeju a následne požiada dieťa, abyvýraz tváre zopakovalo. Napr. „Somnahnevaný" - „Teraz si ty nahnevaný..."Hra s pierkomRodič sedí na zemi, dieťa má posadenéna kolenách tvárou k nemu, medziseba a dieťa položí vankúš, naň sapoloží pierko a začnú fúkať (najprvkaždý osobitne, potom fúkajú narazproti sebe, neskôr sa môže začať naosobité znamenie, ktoré nie je vopreddané, napr. žmurknutím - podporujeto vzájomný pohľad do očí).Hladkanie tváre s vatovýmchumáčikomKúskom vaty sa rodič dotýka tváredieťaťa, ktoré má zatvorené oči. Dieťamá potom ukázať prštekom a pomenovaťčasť tváre, kde sa ho rodič pierkomdotkol... Rodič sa pierkom dotknenapr. nosa, dieťa potom otvoríoči a ukáže a pomenuje, kde sa ho rodičdotkol. Potom sa vystriedajú.Vzájomné kŕmenie sa keksamiDieťa sedí tvárou v tvár rodičovi, tenho kŕmi malými kúskami keksíka,strana l pripútajte sa | september 2005

účelom je sledovať dieťa ako je, resp.urobiť z pozorovania dieťaťa pri jedenízábavu... Ak dieťa nehryzie, alehlce celé kúsky, dať mu väčší kúsokalebo nejaké tvrdšie jedlo, ktoré budenútené rozhrýzť.) Potom môžekŕmiť dieťa rodiča...Hra s krémomRodič krémom natiera ruky dieťaťa,pritom ich skúma, spoznáva, snaží sazachytiť každý detail (zaujímavé súodreniny, ranky, znamienka...) Potompokračuje tak, že nanesie dieťaťu hrubúvrstvu krému na dlane, dieťa urobíobtlačok dlane na papier, na druhýpapier otlačí svoje ruky celá rodina(papier je možné posypať kryštalickousoľou (kryštálovým cukrom), aby saodtlačky zvýraznili.(Hry, ktoré sa hrali rodičia a deti na Seminário pripútaní, Mojmírovce 2004, Návrat, o. z.)Hry na podporu zmyslového vnímaniaPrechádzka po Zeminejaký predmet alebo vyryjeme obra-Ďalšia z činností, ktorou sa ľudia zec. Našou úlohou je poslepiačkyprestávajú zaoberať, je vnímať svet prejsť tento obrazec prstami a na paokoloseba. Na to, aby si to niekedy pier namaľovať to, o čom sa domniezasvyskúšali, je táto hra. Hra má päť varne, že sme poznali hmatom. Takézastávok- na každý ľudský zmysel to hmatové hádanky si môžemejednu. Je na vás, aké vymyslíte, uvá- chystať vzájomne každý deň.dzame tu niektoré nápady:ZrakKaždý dostane „paletu", na ktorej súkúsky lepiacej pásky nalepené lepiacoustranou hore. (Optimálny početkúskov: 6.) Hráči majú vytvoriť paletufarieb, ktoré v prírode nájdu.SluchHráči sa pokúšajú nakresliť zvuky,ktoré v prírode počujú. (Nakresliť akýkoľvekzvuk je trochu problém.)ČuchHráči dostanú pohár a majú doňhoPostavíme sa oproti sebe. Obliekamekošeľu, tričko či sako dieťaťu, ktoré mivšak nesmie aktívne pomáhať, len prispôsobovanímpohybu tela. Vymenímesa. Hodnotí sa počet oblečení a vyzlečeníkabáta určitom časovom limite.Brada - koleno - lakeťHráči sa očíslujú. Prvý si zacvakneloptičku pod bradu. Druhý ju musíprevziať od prvého tak, že ju zacvaknepod koleno (t.j. chytí medzi stehnoa lýtko). Žiaden z hráčov sa loptičkynesmie dotýkať inými časťamitela. Ak sa druhému podarí prevziaťkolenom spod brady prvého, tretí junazbierať „čuchový koktail", teda ne- od neho musí prevziať lakťom, štvrtýjako zaujímavo voňajúcu zmes. bradou... Ak loptička spadne, začínasa znovu od prvého hráča. VyhrávaChuťten, kto posledný pevne drží loptič-Ochutnávka prírody, so zaviazanými ku predpísaným spôsobom ako prvý.očami sa hráči snažia spoznať, čo práveochutnávajú.HmatHráča so zaviazanými očami zavediemedo lesíka, kde si má ohmataťa hmatom dobre spoznať nejakýstrom. Potom ho vyvedieme z lesíkavon, dáme mu dole šatku a on máten svoj strom nájsť.Odtrhneme si kúsok vaty (môžemepoužiť aj pierko, hodvábny papier)a snažíme sa ju striedavým fúkanímudržať čo najdlhšie vo vzduchu.Do plastelíny (moduritu) odtlačíme...a niečo navyšeV posteli sa človiečik sám nudí. Takprečo si nepohovoriť, nebaviť sa, nekamarátiťsa s... vlastnými nohami?Dieťa si namaľuje na nohy oči, nosa ústa a na palec si navlečie ponožkuako čiapočku. Kto by si pomyslel, ženohy môžu toho toľko vyjadriť. Po-tom už ostáva len predstaviť si, žepravá noha je doktor, učiteľ, oteckoa ľavá noha zas Klárka, sestrička nastredisku alebo maminka. A tak siv trojici môžu rozprávať celé hodiny.Návštevy iných nôh sú vítané.Prvé obrázkyKreslím, kreslím, maľujem,modré nebo,(čelo a vlasy)čiernu zem.(ruka, hrudník, ruka)A na zemi zajka v kríčku,(nakreslit na hrudník)na oblohe lastovičku,(obočie, nos, druhé obočie)ešte kvietok maličký(nakreslit na ústa)A sem zvonec... (nos)už je koniec,minuli sa farbičky(Elena Čepčeková)HRY NA KOLENÁCHListPíšem, píšem babke list:(prstom po chrbte)Milá babička,Máme doma škrečka.Škrečok škriabe, štípe, pichá.(škrabkáme, picháme, štípeme)Nalepíme štyri známky.(štyri jemné buchnáty)Potom s listom šupdo schránky.'nadvihneme dieta na kolenách)Hijó, heta na koníčkudo Ratkovej po pšeničku,hijó, hijó na koni,pojedli psi tvarohy,iba jeden ostal,Jankovi sa dostal.akto idú veľkí páni,takto idú vojaci,Takto idú sedliaci.pripútajte sa | september 2005

HRY S PRSTAMIIšla babka z kopečka,vŕzgali jej kolečka,vrzgi-vrzgi-vrzg,schovaj tento prst!Varila myšička kasičku,v maľovanom hrnčíčku.Tomu dala na mističku,tomu dala na panvičku,tomu dala na lyžičku,tomu dala na vidličku,tomu dala na tanierik,ale mu mačička spapalaA mamka mačičkuprútom šibala,a mačka šmyk-šmykpo rúčke,skryla sa v pazuške.Ťap ťap ťapušky,išli mačky na hrušky,podriapali kožúšky,povešali na vráta,príde drotár, popláta.Hry pre celé rodinyRodinný kalendárVytvorte si kalendár, ktorý bude dieťainformovať o dôležitých rodinnýchudalostiach.Potreby: veľký kus papiera (A2) -rovnako veľký kus kartónu - lepidloalebo lepiaca páska - pastelky alebofixky - fotografiePostup: Na veľký kus papiera (A2)narysujte kalendárové okienka namesiac, štvrťrok alebo celý rok. Vybertedni, ktoré sú pre dieťa dôležité,ako narodeniny členov rodiny, veľképrázdniny, letný tábor alebo dovolenkaa pod. Každé také políčko nastrihnitena troch stranách. Papiers kalendárom podložte rovnako veľkýmkusom kartónu. Oboje spolu naokrajoch zlepte lepiacou páskou alebolepidlom. Odklápacie okienkas dôležitými dátumami otvorte a dovnútra(na kartón) nakreslite či nalepteobrázok alebo fotografiu. Maličkýobrázok môžete nakresliť aj navrchnú stranu okienka.Na kalendári môže dieťa sledovať,koľko dní ešte ostáva do nejakej túžobneočakávanej udalosti. Priebežnesem tiež môžete zaznamenávať akcie,ktoré v blízkej budúcnosti plánujete,napr. návštevu v ZOO, výlet, či divadelnépredstavenie.Rodinná kniha rekordovV každej rodine sa obvykle tradujúpríbehy o športových výkonoch, statočnostialebo výnimočných schopnostiachjej členov. Možno by stáloza to zaznamenať ich pre budúcu ge-Potreby: blok s vyberateľnými stranami(tzv. karisblok), papiere, dierovačka,baliaci papierPostup: Zaobstarajte si blok s kovovoukonštrukciou na vkladanie jednotlivýchstrán (karisblok). Stránkyv ňom zvyčajne už sú. Ale ľahko ichvyrobíte aj sami - dierovačkou z papiera.Jednotlivé stránky označtenadpismi ako ATLETIKA, DOMÁC­NOSŤ, KOCKY A HRAČKY, atďBlok zabaľte do jednofarebného papieraa nechajte dieťa nech ho pomaľuje.Potom môžete klásť otázkytypu: Z koľkých kociek si postavilvežu? Kam najďalej si doskočil? Akodlho si vydržal stáť na jednej nohe?Ako dlho si vydržal na niekoho pozeraťbez toho, aby si sa zasmial? Súťaživosťobmedzíte tak, že tú istúotázku budete klásť každému zvlášťa deti budú súperiť len sami so sebou.Zápis by mal obsahovať rekord, menodržiteľa a dátum rekordu. Stránkuso zápisom zaraďte do príslušnéhooddelenia záznamníka. Staršiedeti môžu byť zapisovateľmi. Zápisymôžete doplniť kresbami a fotografiami.Platí tu len jediné obmedzujúce pravidlo:nikto sa nepokúsi v ten istýdeň prekonať niečí rekord. Každý„rekordman" sa predsa chce aspoňjediný deň vyhrievať na výslní slávy!Otlačok telaPotreby: veľký hárok baliaceho papiera,nožnice, pastelky a fixky, podložka(kartón)Postup: Dieťa si ľahne na chrbátik napapierovú podložku (baliaci papiera podobne). Ceruzkou alebo fixkouobkreslíte jeho obrys, potom obrys vystrihnetea prilepíte na kartón. Potomstrana 8 ptipútajte sa | september 2005

Nepustím ťa, nepustím,kým nepríde Augustín,A keď príde Augustín,zase ťa len nepustím.Jeden kováč koňa kuje,koľko klincov potrebuje?Povedz mi to ty,jedna-dva-triPodkovičky pastoupripevňujeme na chodidlánecháte dieťa tvoriť podobu človekapodľa vlastnej fantázie. Môže použiťpastelky, fixky, farebné papiere, lepiacupásku, farby alebo čokoľvek čoje práve poruke. Povzbuďte ho, abynaznačilo obrysy tváre a oblečenia.Možno bude chcieť naznačiť niečoveselé či vtipné, napr. zábavne navlečenéšnúrky v topánkach, či nakrivozapnutý svetrík a pod.Podlepený obrys môžete rozdeliť najednotlivé končatiny a tie potom spojiťv miestach lakťových, ramenných,bedrových a kolenných kĺbov patentkamitak, aby sa hýbali. Hotové dielopodpíšte, označte dátumom a vystavtevo vašej „Národnej galérii."Reťazec smiechuAk sa chcete dosýta zasmiať, spustite„reťazovú reakciu smiechu".Potreby: iba váš časPostup: K hre sú potrební aspoň trajahráči (deti i dospelí). Prvý sa položínaznak a druhý si ľahne tak, abyjeho hlava spočívala prvému na bruchu.Tak sa naskladajú všetci. Potomprvý hráč povie: „Ha!" Hneď nasledujedruhý a povie: „Ha, ha!" atď. ažna koniec retaze.Skôr či neskôr sa „ha, ha, ha" zvrtnena skutočný chachot a miestnosťousa valí jedna vlna smiechu za druhou.Skúste si pravidlá obrátiť a súťažiť,kto dlhšie vydrží nezasmiať sa. Spravidlajeden z hráčov vyprskne smiechoma znovu rozosmeje celú reťaz.Penový kúpeľPotreby: pena do kúpeľa, vaňa s vodou.Postup: Táto činnosť sa neriadi žiadnymišpeciálnymi pravidlami a pretoaj návod je prostý - jednoducho dodetského kúpeľa nalejte dvojnásobnémnožstvo peny.Z poriadne napěněného kúpeľa sadajú formovať rôzne zložité sochy,ktoré jediným fúknutím zase zmiznú.I dospelí možno zistia, že ich takémodelovanie baví. Skúste napr.vytvoriť penovú bustu známej osobnosti.Kýchanie je prísne zakázané!Zápas palcovPotreby: len váš časPostup: Jedna z hier, ktoré dokážuzabaviť deti za daždivých dní alebopočas dlhého cestovania, je „zápaspalcov".Dvaja hráči sa do seba zakliesnia prstami(pozri obr.?) a vztýčenými palcamisa najskôr trikrát dotknú a potomsa začne pretlačovanie. Komu sapodarí zatlačiť súperov palec dole,vyhráva.Mladší súrodenci sú v zrejmej nevýhode.Stanovte si preto zvláštne pravidlá,napr., že starší z hráčov nesmiepočas prvých desiatich sekúnd zaútočiť.Ak ste súperom dieťaťa vy, platíto aj pre vás. Palce hore!Z rôznych zdrojov vybrala J. Michalovaa upravila O. OlšinováIde pavúk po stene,kým sa Janko zasmeje.Ide Janko po papuči,kým sa Janko nerozpučí.Ide pavúk po stene,nosí zlaté prstene.Anička sa raduje,že jej jeden darujePavúčik v podobe našich prstovlozí od hlavy po päty dietataCip-cip-cipovička,Mak-mak-makovička,Cipovička cipová,makovická makováZ rúk sa na striedačku postaví veža,ktorá sa na konci riekanky zrúti.Hra môže pokračovat snahou,aby moja ruka bola na vrchu veže,pričom dve ruky tej istej osobynemôžu byt na sebe.pripútajte sa | september 2005 strana 1

Dorotke a Braňo viBola raz jedna motorka, Dorotkasa volala, pekná, tmavá červená, dobrosrdečná.Milovala vôňu benzínu,vrčanie motora a hvizd štartovacejpíšťalky. Keď na pretekoch preťal ostrýpisk napätím nabitý vzduch, všetkymotorky sa s hukotom rozbehli k cieľu.Diváci vyskakovali zo sedadiela povzbudzovali stroje hurónskym revom.Tmavočervená motorka uháňalaako najrýchlejšie dokázala, do tváreju šľahal vietor, okolo nej sa ako nabežiacom páse striedali stromy, kríky,lampy, železničné stĺpy. To bola rýchlosť!Namydlené blesky zaostali zamotorkami o celý okruh.Preteky sú síce dobrá vec, ale slobodnépreháňanie po hrádzi pri veľkejrieke mala Dorotka ešte radšej.Chodievala na hrádzu podvečer, nakurbľovalamotory na plné peckya fjú-fjú-fjúú, fičala vpred po úzkejbetónovej cestičke. Keď zašlo slnko,zapla reflektor a o niečo pomalšie savracala naspäť, žltý kužeľ svetla odtláčaltmu, a tak sa Dorotka vždyšťastne vrátila.Raz sa spustil hustý dážď, skoro cezeňani vidno nebolo, tmavočervenámotorka sa ponáhľala domov, túžobnesi priala sedieť v teple a suchu.Přehodila páku na vyšší rýchlostnýstupeň, už si predstavovala ako pokojneparkuje vo svojej garáži...Dorotka náhle zošliapla brzdovýpedál až nadoraz, motorka zaškrípala,skoro sa prevrátila. Po betóne si vykračovaladlhá, široká, možno aj bystrozraká,v každom prípade chlpatáhúsenica. Keby Dorotka tak prudkonezaflekovala, asi by húsenicu zrazila.„Mala by si si dávať väčší pozor,"upozornila tmavočervená motorkačiernu húsenicu. Potom si zotrelaz tváre dažďové kvapky a lepšie sa pozrelana chodník. „Ty ale si veľká,"povedala Dorotka obdivne húsenici.„Veru veľká," pochválila sa húsenicaChlpatica. „A vieš, prečo som takáveľká? Skús uhádnuť," vyzvala ChlpaticaDorotku.„Lebo veľa žerieš."„Nie."„Lebo si exotická."„Nie."„Lebo... Neviem. Vzdávam sa."„Lebo sme dve," vyhlásila húsenica.„Aha!"Dorotka videla, ako sa húsenica rozdelilana dve menšie.,Ja som Chlpa," predstavila sa prvámenšia húsenica.,Ja sa volám Tica," povedala druhámenšia húsenica. „Keď sme pri sebe,každý sa nás bojí a nikto nás neprejdemotorkou."„To je veľká výhoda," uznala Dorotka.„Veru je," povedali Tica a Chlpa,opäť sa postavili tesne k sebe. Spoluodkráčali na okraj betónovej cestičky.Keď Chlpatica zmizla v dažďom zmáčanejtráve, Dorotka naštartovala a pobralasa preč.Doma v tichu potom premýšľala,že Tica a Chlpa to majú s Chlpaticouvskutku skvele vymyslené, že aj Dorotkeby sa zišla spoločníčka alebospoločník, predsa len - to sa tmavočervenejmotorke už dávnejšie zdalo- pokojné večery v pustej garáži boličasto až priveľmi pokojné a opustené.Keď sa motorka rozhodne, že sik sebe niekoho pripúta, nemusí dlhopremýšľať. Zboku si k sebe primontujeprídavný vozík, čosi ako malýkovový člnok s jedným kolesom a sedadlom,potom sa tomu celému užnehovorí motorka, ale sajdkára.Dorotka si vybrala Braňa.Braňo sa tešil. Konečne si moholzajazdiť. Doposiaľ sa mu to totižs tým jeho jedným jediným kolesomvôbec nedarilo. Stále padal. Ale s Dorotkouto bolo iné. Chodili po uliciach,skúsená tmavočervená motorka,teraz už vlastne sajdkára, ukazovaladopravnému nováčikovi Bránovíznačky, vysvetlila mu princíp semafora,videli regulovčíka. Na ďalší deňboli v múzeu dopravy. Navštívili Dorotkinusesternicu na farme. Jazdilihore-dole po meste. Aj Dorotke sa topáčilo, cítila sa silná ako nikdy predtým,v garáži sa s Branom zhováralidlho do noci. Ráno sa zas spolu vybralina skusy, keď prechádzali okolopretekárskeho štadióna, Dorotka sis trochou smútku spomenula na svojuzávodnícku minulosť, ale vzápätítie dotieravé myšlienky zahnala klaksónom,veď predsa teraz má Braňa,musí ho ešte všeličo naučiť, bez nej jecelkom stratený, ani z miesta sa nepohne,Dorotka nemá na pretekaniemotoriek vôbec čas, ona je terazpredsa sajdkára, má Braňa, hotovo.Šli vyskúšať jazdu po diaľnici, všetciich síce predbiehali, ale nič to, bolišťastní. Zašli na veľké parkovisko,kde sa mladé motorky a autá učili šoférovať,vypátrali aj ten najzapatrošenejšítunel, aby bol z Braňa naozajostrieľaný koráb ciest, Dorotka muukázala, ako sa tankuje benzín, dopĺňavzduch do pneumatík, ktoréprevody treba mazať olejom častejšie,ktoré zriedkavejšie. Braňo bol šikovný.Vedel klopiť zákruty, prudko brzdiť,prehadzovať rýchlosti, dávať prednosť.Vedel už skoro všetko.Po zime plnej učenia a získavaniaskúseností prišla jar. Vykuklo slniečko,roztopilo ľady, po rieke sa plaviličoraz menšie kryhy.„Pôjdeme na snežienky?" opýtal saBraňo Dorotky.„Pôjdeme," povedala Dorotka Bránoví.„Viem, kde rastú najviac."A šli.„Kde rastú najviac?" vyzvedal cestouBraňo.„Dole na hrádzi."Čím bližšie boli k rieke a k betónovejcestičke, tým väčšie vzrušenie saDorotky zmocňovalo. Voľakedy sempredsa chodila každý boží podvečer.To boli časy. Dorotka vzdychla.Dorazili na hrádzu. Teraz, keď užboli dvaja, keď boli sajdkára, nie motorka,betónová cestička im bola úzka.Nezmestili sa na ňu.strana 10 pripútajte sa | september 2005

„Nevadí. Však môžeme ísť po tráve,"povedal Braňo.„Rada by som sa prešla tadeto. Akovoľakedy," šepla Dorotka.„Ale však si videla, že sa tam spolunezmestíme."Dorotka premýšľala. Cítila sa nesvoja.Akoby strácala pôdu po kolesami.„Keby si sa na chvíľu odo mňa odpojil,"navrhla nesmelo, „sama by somsa na hrádzu zmestila. Trochu sa prejdema vrátim sa."„A nevrátiš," zasyčal Braňo. NechcelDorotku pustiť ani na krôčik, bál sa, žeju stratí.„Vrátim sa, uvidíš."„Neverím ti! Ty už ma nemáš rada!"kričal Braňo.„Mám."„Tak zostaň so mnou!"„Veď by som odišla len na chvíľu."„Chceš sa ma zbaviť! Už ma nepotrebuješ.Vieš jazdiť aj bezo mňa, lenžeja..." Braňo sa horko rozplakal.Braňove slzy, Braňov krik, Braňovstrach, to všetko zas raz Dorotku úplneodzbrojilo.„Ľúbim ťa," objala ho. „Poď na snežienky."Zišli z hrádze na trávu, kam sa v pohodezmestili.Po snežienkach prišli fialky, pofialkách blatuchy, po blatúchoch niečoiné. Braňo obdarúval Dorotku obrovskýmivoňavými kyticami. Dorotkazádumčivo hľadela na úzku betónovúcestičku. Vzdychla. Rada by sina pár minút zajazdila. Sama. Ale bálasa Bránových sĺz, Braňovho kriku,Braňovho strachu, nechcela ho zraniť,chcela si len zajazdiť, cítila sa trochuako väzeň.Potom to už dlhšie nemohla vydržať.Raz v noci sa odpojila od prídavnéhovozíka a vykradla sa potichučkyz garáže. Braňa nechala spať.„Kým ho prebudia ranné slnečnélúče," povedala si, „vrátim sa a on siani nevšimne, že som bola preč."Tmavočervená motorka šla priamona hrádzu. Nakurbľovala motory z celejsily, zapla reflektor, zatrúbila klaksónom.„Ahoj," vystrčili ryby hlavy z rieky.„Sme radi, že ťa konečne zas vidímeako za starých čias," povedala Chlpaticaa pratala sa z cestičky.„Vitáááj!" šušťali vŕby listami.Dorotku dojalo ich srdečné privítanie,zotrela si slzy z líc a vyrazila. Natvári cítila nárazy chladného vetra,vnútri ju hrial rozfofrovaný motor.Bola šťastná. Došla po starý bútľavýstrom, otočila sa, o niečo pomalšie šlanaspäť, žltý kužeľ svetla odtláčal tmu.Braňo sa zobudil uprostred nocia Dorotku vedľa seba nenašiel. Srdcemu zamřelo od strachu. Chcel sa zaňou rozbehnúť, ale mal len jedno jedinékoliesko, nedostal sa ani k dverámgaráže. Spadol.Dorotka zišla z hrádze. Bolo jej nádherne.Ako voľakedy. Vzdychla. Vracalasa domov. Už sa tešila na Braňa.Vošla do garáže. Našla Braňa spadnutého.Pomohla mu vstať. Na boku malodretý lak.„Prečo som odchádzala, keby somtu bola celú noc, Braňovi by sa vôbecnič nestalo," pomyslela si v duchuskrúšene a nahlas sa opýtala: „Bolí ťato?"Braňo zaryto mlčal.„Teraz príde plač, výčitky," vravelasi Dorotka sama pre seba. „Nemalasom radšej ostať na hrádzi?"Dlho bolo v garáži ticho. Prvý saozval Braňo:„Kde si bola?"„Pri rieke," povedala Dorotka.„Už si sa vrátila?" opýtal sa Braňo.„Vrátila," uistila ho Dorotka a priplasi ho k sebe.Už zase z nich bola sajdkára. Skorovždy z nich bola sajdkára. Len niekedy,keď Dorotka zatúžila po hrádzi, Branecju pustil. Na úzku betónovú cestičkua neskôr dokonca aj na závody.„Vrátim sa," lúčila sa zakaždým Dorotka.Ja viem," povedal Braňo a odpojilháčik, ktorým boli pripútaný.Zuzana Mojžišovapripútajte sa | september 2005 strana 11

Ako prebúdzaťvnímanievlastného telaHovorme s deťmi o tom, čo saodohráva v našom tele a ako tocítime:„Ako cítite tlkot srdca?Je ti teplo, alebo chladno?Cítiš, ako sa ti brucho dvíha a zaseklesá?"Vzájomne si obkreslite svoje telona papier. Hovorte o tom, čovšetko vaše telo dokáže. Nechajtedeti odpovedať na otázky:„ Čo sa deje v mojom tele, keď cítimstrach, zlosť, radosť?Čo sa deje v mojom tele, keď somv pokoji, keď som v pohybe?"Masírujte sa napríklad i tenisovouloptičkou, hrajte sa na zvieratá,napodobňujte, ako sa pohybujú,vymýšľajte si príbehy a spoločneich znázorňujte:Ako sa medvedica s medvieďatkomukladajú na zimný spánok.Hrajte sa však aj hry, ktoré vyžadujúticho a sústredenie: Položtedieťaťu na brucho plyšové zvieratko.Zvieratko sa pri dychu dieťaťadvíha a klesá, zľahka sa pohupujehore a dole:„Čo zvieratko asi cíti, keď sa u tebatakto pohojdáva? Páči sa mu to?"Podľa Kulkánkovej spracovala j. m.Mami, dotýkaj sa ma a hlaď ma!Daj mi precítiť celú tvoju láskua nehu. Budem potom celés tebou.Dám ti svoj smiech, otvorím tisvoje srdce. Poviem ti, čo mámrado a čo ma trápi. Pocítiš, čocítim ja.Budem ťa milovať a tvoju láskuti opätovať! Budeme aj bez slovvedieť, kto si ty a kto som ja.Jana llašplováMasáže detí a dojčiat„Cítiť dieťa svojimi dotykmi je rovnako dôležité ako starať sao jeho žalúdok."Frederik LaboyerKaždý dotyk, ktorý je prenášanýs láskou, má moc. Keď je dotykovmálo, prichádza choroba. Dieťatko,ktorému chýba dotyk, si vo svojejhlave uloží nepravdivú informáciu,že pozornosť a s tým spojenú láskusi nezaslúži. Masáž detí a dojčiat nieje ani tak prejavom zručných rúk. Jejumenie má svoje korene skôr v srdci.Starostlivý dotyk medzi rodičoma dieťaťom má svoje fyziologické,socioemocionálne a duševno-telesno-duchovnéspojenie masírovanéhodieťaťa aj rodiča. Rytmické opakujúcesa pohyby pri detskej masáži uľahčujútvorbu nervových spojení v mozgu,ktoré sú potrebné pre spracovanieinformácií a učenie. Stimulujú tiežvylučovanie rastových hormónov,ktoré podporujú fyzický vývoj dieťaťa.Masáž bábätiek má vynikajúceúčinky na trávenie, zlepšuje spánkovýrytmus, stimuluje krvný obeh, pokožkua dýchanie. Pomáha odstrániťpopôrodnú traumu detí a nadviazaťprvú neverbálnu komunikáciu. Masážpôsobí preventívne a zlepšuje stavastmatikov, alergikov a ekzematikov.Nežná masáž prehlbuje citovú väzbumedzi rodičom a dieťaťom. Dieťa saučí relaxovať, sústrediť, lepšie spolupracujea je odolnejšie voči chorobámaj škodlivým vplyvom okolitéhoprostredia. A v neposlednom rade mámasáž pozitívny vplyv na deti trpiacešpecifickými poruchami správaniaa učenia, napr. dysgrafia, dyslexia,ľahká mozgová dysfunkcia. Podľa N.Painea by bolo ideálne, keby boli detimasírované od narodenia. Faktomvšak je, že deti v náhradných rodináchveľmi pravdepodobne nedostalitento starostlivý dotyk na začiatkusvojho života. Je to o to náročnejšie,ak dieťa bolo vystavené opakovanémuodlúčeniu od rodiča alebo opatrovníka,zanedbávaniu, fyzickému týraniu,či sexuálnemu zneužívaniu.V takom prípade je dôležité začaťs dotykovou komunikáciou veľmipomaly. Avšak akýkoľvek dotyk jelepší než žiadny.V posledných rokoch sa v tejto oblastiurobilo veľa výskumov a bolospracovaných množstvo štúdií, ktorédokumentujú význam masáží pripodpore predčasne narodených detí,detí so špecifickými potrebami ajzdravých bábätiek. Taktiež prínosmasáží pre deti trpiace syndrómomCAN (syndróm týraného, zneužívanéhoa zanedbávaného dieťaťa) je veľký.Spomenieme aspoň niektoré:uľahčuje pripútanie, utvorenie citovejväzby, pomáha budovať sebavedomie,prehlbuje pocit bezpečia a spokojnosti,podporuje verbálnu a neverbálnukomunikáciu, relaxáciu, vytváranieočného kontaktu, sústredenú pozornosť,redukuje svalové napätie, podráždenosť,napomáha utváraniu pozitívnehopocitu z vlastného tela počasvšetkých období vývinu, kultivuje citlivosť,spokojnosť so svojím telom,súcit, rešpekt, poskytuje emocionálnuvýživu, je zdrojom radosti, napomáhabudovaniu dôvery k masírujúcemučloveku. (Paine, N., 2004)Masáž je zostavou veľmi jemnéhoa citlivého masírovania detského telička.K zvláčneniu pokožky sa používajúoleje, uvoľnenie prehlbuje detská relaxačnáhudba. Dotyk a masáž navodzujúpocity pohody a relaxácie ako u detí,tak i u dospelých, ktorí masáž robia.Skúsme začaťPripravíme si kvalitný panenskýolivový olej, prípadne kombináciu slnečnicovéhoa olivového - v pomere1:1. Ak chceme, môžeme pridať kvapkučistého levandulového alebo harmančekovéhooleja. Ďalej si pripravímeosušky a plienky. Pustíme tichúrelaxačnú hudbu, alebo môžeme primasáži spievať. Deti masírujeme nazemi (na deke) v pokojnej, dostatočnevyhriatej miestnosti a vtedy, keďnie sú ospanlivé, ani čerstvo najedené,vo veku do jedného roka je vhodstrana12 pripútajte sa |

ný podvečer, pred kúpaním alebo poňom. Masáž sa snažíme robiť v rovnakomčase, aby sa vytvoril rituál, naktorý si dieťa aj rodič zvyknú. Obajasa naň budú podvedome tešiť a masírovanietak bude účinnejšie. Pohodlnesa usadíme obkročmo okolo dieťaťa.Zavrieme oči a pri prvom hlbokomnádychu a výdychu si uvedomíme, žesedíme pohodlne, nikde nás nič netlačí,nebolí. Ak cítime nejaké napätie,zmeníme polohu, aby sme sa počasmasírovania cítili príjemne a pohodlne.Myslíme na to, že v tejto chvílisme tu len ja a moje dieťatko, ktoréhosa budem s láskou dotýkať. Ak cítime,že je ešte nervózne (deti, ktoré prežilinejaké invazívne ošetrenie, majú spomienkyna bolestivé očkovanie alebosú dokonca po operácii) a nevie, čo sabude diať, ponúkneme mu, aby si namočiloručičku do olejčeka a namasírovalonohu alebo ruku nám. To sadeťom väčšinou veľmi páči, rozptýliasa obavy, ktoré majú z masáže, a môžemezačať. Namočíme si ruky do oleja,zohrejeme ho v dlaniach, privoniamea dáme privoňať aj dieťaťu.Časopis Mama a ja pripravil od júlovéhočísla seriál Masáže detí a dojčiat,v ktorom sa v jednotlivých číslachnázorne venuje postupne masážinožičiek, brušká, chrbátika, rovnakonázorná je i knižka J. Hašplovej(viac na strane 19).Trojročné a staršie deti• Masáž najmä pri večernom ukladanído postele s príbehmi a pesničkami.• Začnite sa pýtať, čo dieťa uprednostní(napr. „Kde by si chcel/a,aby som ťa pomasírovala?")• Tvorte hry ako: Vysádzanie záhrady,Futbal, Pečieme pizzu• Rešpektujte zdržanlivosť dieťaťa -masírovať môžete i v šatáchDeti školského vekuDeti sú do dvanásteho roku viac taktilno-kinestetické.To znamená, že používajúna zbieranie informácií o sveteviac pociťovanie ako zrak a sluch. Pretosrdečný dotyk môže spustiť lavínu pocitova myšlienok. Povedať svojmu dieťaťu:„Ľúbim ťa," je dôležité, ale oveľadôležitejšie je komunikovať svoju láskukontaktom očí, sústredenou pozornosťoua láskavým dotykom.Okrem toho, pochvalu sprevádzanúdotykom deti prijmú v 85 % prípadov,kým čisto slovnej pochvale uveriaa príjmu ju len v 15 % prípadoch.Deti môžu v škole zažívať nadmernémnožstvo stresu. Tento stres sačasto prejavuje agresiou voči iným(bitky na školskom dvore), alebo izolácioua stiahnutím sa do seba.Pravidelná masáž môže vášmu dieťaťupomôcť:• naučiť sa relaxovať;• cítiť sa vo svojom tele pohodlnea bezpečne;• naučiť sa stanoviť si hranice;• rozlišovať medzi „dobrým dotykom"a „zlým dotykom";• redukovať agresívne správanie;• pokračovať vo verbálnej komunikáciis rodičmi.AdolescentiNaďalej ponúkajte vášmu dieťaťumasáž aj počas adolescencie. Zvlášťdobré sú masáže nôh alebo chrbta prirozhovore o prežitom dni. Vášmu futbalistovimôže robiť dobre masáž lýtok,kým vám bude rozprávať, aký bol tréning.Keď bude mať vaša dcéra menštruáciu,môže oceniť masáž krížov.Masáž podporuje rozhovor. Pomôcťmôže, keď je dieťa otočené chrbtom.Podľa štúdie miamského TouchResearch Institute už mesiac pravidelnýchmasáží dvakrát do týždňa spôsobil,že adolescenti sa stávali menejagresívni.Jedna z mnohých výhod dotyku,zvlášť u teenagerov, je, že ak je uspokojenáich potreba dotyku, menej sa spoliehajúna náhradné uspokojenie tejtopotreby a lepšie odolávajú pokušeniamako drogy, alkohol, promiskuita.Rešpektujúci, vnímavý, nežný a starostlivýdotyk môže byť liečivý, môžeto byť jedna z najefektívnejších možnostíterapie.Oľga Olšinová a j. m.Literatúra:Priehradná, D.: Pripútanie dieťaťa v náhradnejrodine. Diplomová práca. Univerzita MatejaBela v Banskej Bystrici, 2005.Hašplová, J.: Masáže detí a dojčiat. 1. časť. In.:Mama a ja. Roč. 4, č. 7, s. 20-21.Masáž chrbta ajpre dospievajúcedetia dospelýchVysádzanie záhradyMasírujeme a komentujeme, čopohyby, ktoré vykonávame, znázorňujú,každú fázu masáže vykonávameniekoľkokrát za sebou,tak, aby celá masáž trvala aj 10minút.Tam a späť od krížov hore.Ako traktor poorieme zem.Zošuchnutie od hornej častichrbtice ku krížom. Pôdu trebapovalcovať, uhladiť.Malé kruhy po chrbtici smeromdolu - môžete robiť aj „riadky"smerom k bokom, ako keď sapaličkou robia riadky na sadeniesemienok a sadeníc.Urobíme hriadky, zasadíme semienka.Čo budeme sadiť? Slnečnice? Paradajky,pizzu, mier, lásku...Češte prstami chrbát smeromdolu.Zahrabeme semienka hrabľami.Môžete pridať:Klepkanie prstami po celomchrbte.Dážď padá, aby živil naše rastlinkya zvlažil zem ťuky-ťuk, ťuky-ťuk.Nefyzický kontakt rukami 5-7cm nad chrbtom od hlavy kukrížom. Nefýzické hladenie.jemný vánok posilňuje naše rastlinky.Cítiš, ako jemný vánok povievanad tvojimi novými rastlinkami?Pevný dotyk. Ruky na krížocha vrchu hlavy alebo ruky na krížocha vrchu chrbta.Vychádza slnko, zohrieva zem a prinášaživot.Po podržaní pomaly odtiahniteruky. Ešte raz?Skúste si spoločne vymyslieť inýpríbeh...Neera T. Painepripútajte sa | september 2005 sttana 13

p S OVI;ktorý mal chlapcaV malom parku na námestí, tamcelkom vzadu, kde v máji kvitne orgován,sa nevedno odkiaľ zjavil psík.Od toho jarného dňa každý deň sedávalv tráve, pobehával alebo preliezalorgovánovú húštinu. Nik nevedel,čí je to pes, odkiaľ prišiel, ani čo vie.Všimli si ho mamičky, ktoré pochodníkoch vozili svoje bábätká. „Maliby sme zavolať toho človeka, čo chytátúlavých psov," povedala jedna z inich.„Ale prečo?" zhrozila sa mamičkas červeným kočíkom. „Veď je taký milýa skromný! Ani len nezabreše, abynám nepobudil detičky."„Skromný je," uznala prvá mamička.„Čo iné mu aj zostáva, keď nie jeani pekný, ani veľký, ani múdry?"„Je síce malý a nie veľmi krásny,"pripustila mamička s červeným kočíkom,„ale zato ešte nemusí byť hlúpy.Hlupáci nebývajú skromní."A pobrala sa domov prebaliť dcérku,lebo sa jej v kočíku rozplakala.„Len ho pekne nechajte na pokoji,"zavolala na rozlúčku ostatným mamičkám.Tento nebezpečný rozhovor psíknašťastie nepočul. Len by sa bol zbytočnepoľakal. A veď on bol, chudák,aj bez toho dosť ustrašený.Veď tenmalý nepekný psík nemal nikoho nasvete. Ani pána, ani búdu, ba ani lendvor, v ktorom by ho vždy čakal dajakývlastný kút.Nemôžem ďalej takto žiť, povedalsi v ten deň, keď prestal byť ufňukanýmšteňaťom. Som dospelý pesa jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujemhocikde, aj pod holým nebom.O to nejde. Lenže starať sa nemámo koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujempo svete, a to ma už neteší.Sám vidím, že by som sa mal pustiťdo dákej užitočnej roboty.Psík bol svetaskúsený, veľa toho videlna svojich túlačkách. Vedel, že kukaždému psovi patrí aspoň jeden človek.Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy,ako si vedú na prechádzku svojichpánov. Videl hlúpe teriéry, chlpaté pinčlíkya bezočivé jazvečíky, ako krížomkrážompo chodníkoch vláčia svojepanie, uviazané na remencoch.Dlho takto pozoroval psí svet a všeličosa mu v ňom nepáčilo. Jednovšak pochopil: že bez vlastného človekaje každý pes smutný a zbytočný.Rozhodol sa teda, že si svojho človekanájde.A už si ho aj vyhliadol.Nebol to síce bohvieaký veľký človek,chodil iba do prvej triedy, ale bolvážny, chudý a pehavý, a to sa psíkovináramne páčilo.Tak sa mu to páčilo, že sa celé dnimotal po parku a čakal, kedy sa nadruhej strane ulice otvorí brána školy.Nie že by nevedel, kedy sa tá bránaotvorí. Ako každý poriadny pes, aj onmal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali,kedy má prísť ten, koho mámeradi. Vedel, že to nebude skôr akoo dvanástej.V parku sa celý deň potĺkal preto,že ho okrem toho chudého pehavéhochlapca už týždeň nič nezaujímalo.Jedného dňa sa psík osmelil, a keďšli deti zo školy, vybehol z orgovánovejhúštiny a postavil sa chlapcovi docesty. Na to treba dosť odvahy, lebodeti sú všelijaké. Niektoré bijú nepeknémalé psíky, naháňajú ich a všeličodo nich hádžu.Tento psík sa však osmelil a stal sichlapcovi do cesty, aby upútal jehopozornosť.Chlapec zastal. Psík sa naňho dívaltak sústredene, že od veľkého sústredeniazabudol položiť na zem pr.avúprednú labku.Chlapec sa sklonil a začal zdvihnutúlabku prezerať, či v nej nie je zabodnutýdajaký tŕň alebo pichliač.Psík sa zahanbil, lebo labka bola sícezdravá, ale špinavá až hrôza. Rýchloju položil na zem, kde už nevyzeralatak krikľavo, a začal chlpatým chvostomrobiť taký vietor, že sa rozkvitnutékvety na hriadkách len tak ohýbali.Chlapec prekvapene pozrel psíkovido očí. Ani jeden pes, či je už veľkýalebo malý, pekný alebo škaredý, múdryči hlúpy, nemá rád, keď sa mu človekpridlho díva do očí. Uprený pohľadpsa uráža i hnevá. Prečo - tovedia iba psy a ľuďom to neprezradia.Náš psík však pohľad vydržal, lebosi hneď na začiatku všimol, aké máchlapec teplé hnedé oči so svietiacimihviezdičkami uprostred. Aj chlapecvidel hviezdičky v psíkových čiernychočkách. Slniečko totiž svietilo navšetkých rovnako a zažíhalo hviezdičkyv očiach ľudí i psov.Keď sa školské deti premleli a parkstíchol, povedal chlapec psovi: „Čí sity, psíček? Ako sa voláš?"„Ja?" začudoval sa psík. „Nuž ničí.Ja som iba sám svoj. Preto sa aj volámjednoducho - Psík."„Hľadaj si pána," pokračoval chlapec,„lebo keď sa budeš potulovaťsám, chytia ťa a prídeš o život."Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sanepohol, len začal chvostom víriť takývietor, že sa rozkývala už aj orgovánováhalúzka. „Mňa že niekto chytí?Chytiť som sa nedal, ani keď sombol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalood strachu! A pána nechcem.strana i 1pripútajte sa | september 2005

Ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí naremencoch. Mám rád slobodu a svojhočloveka tiež nechám chodiť poslobode. Postarám sa ja o neho, ajkeď ho nebudem mať na remenci.Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil.A budem pri ňom vždy! Ale pánanechcem. Ani paniu. Rád by sommal chlapca... Teba. Ty sa mi páčiš."Chlapec vybral z vrecka zelenú guľu,rozlomil ju a polovicu podal Psíkovi.„Mám iba jablko," povedal, „vezmisi, zíde sa ti trošku vitamínov. "Pes nerád žerie neznáme veci a vôbecsi už nepotrpí na vitamíny. Okrem tohosa Psíkovi v to ráno pošťastilouchmatnúť kus klobásy, keď nešikovýučeň prenášal tovar z auta do mäsiarne.Bol preto celkom přejedenýNo jablko si vzal. Predsa neurazítoho pekného chlapca! Ojoj, žralisme my už aj horšie veci! Raz-dvaschrúmal pologuľu. Akurát čo muz očú vypadli slzy a fúzy sa zježili odnechutného jedla.Potom odprevadil chlapca domov.Cestou mu dvakrát zachránil život.Raz na kraji parku, keď brechanímdovtedy zdržiaval chlapca, kým ulicouneprefrčali tri bicykle a jedendetský kočík.Druhý raz - keď sa k nemu chcelpripojiť mocný odporný chlapec, istoveľký bitkár. Psík sa doňho pustila odháňal ho dovtedy, kým mocnýchlapec so smiechom neodstúpil.Vtedy už prichádzali k domu,v ktorom chlapec býval. Branickouvošli do veľkého dvora, plného zelenýchstromov.„Nevedel som, že si taký jedoš,"smial sa Psíkov chlapec, „myslel som,že vôbec nemáš hlas."Psík poskočil od pýchy a hybaj späťkbráničke. Práve ňou vchádzal dodvora akýsi pán, ktorého,zastavil výhražnýmbrechotom.Chlapec sa obzrel.„Toho pusť," povedal Psíkovi, „je tomôj,otec."O tom, že chlapci majú otcov, Psíknikdy nepočul. Vôbec nemal chuťpúšťať do chlapcovho dvora kadejakýchľudí. Keď však videl svojhochlapca rozprávať sa s pánom celkompriateľsky, stíchol a trošku odstúpil.„Čí je ten pes?" spýtal sa pán.Psík sa poponáhľal a vbehol zachlapcom na schodište, aby pánoviukázal hlavne to, čí je ten chlapec!Pán sa naň zahnal a skríkol:„Ideš, ty blcháň!"„Ako môžeš vedieť, že má blchy?"povedal chlapec.Psík podskočil, predbehol chlapca,už ho čakal hore na plošinke.„Ale ja mám blchy! Pravdaže mám!Nie som zas až taký chudobný, abysom nemal ani blchy! Blch mám toľko,že by sa nepomestili hádam ani nadvoch veľkýchpsov."„Vieš čo?" pošepolchlapec Psíkovi.„Počkaj mavonku." A vošiel zaotcom do veľkýchhnedých dverí.„Počkám," skákalPsík doluschodmi, „mneby sa i tak nechcelosedieť v tvojejbúde. Mám predsa vonku robotu -musím strážiť tvoj dvor."A začal strážiť dvor tak statočne, žesa raz-dva splnilo, čo za desať rokovnedocielila veľká tabuľa, pribitá nachlapcovom dome: „Nerobte z dvoraverejný priechod."Tabule si nevšímal nik. Ale Psíka,bojovne vykúkajúceho z bráničky, sivšimol každý. Stačilo dva-tri razyzavrčať, a cudzí ľudia dvor radšej naďalekoobchádzali. Niekedy vkĺzolcudzí človek do Psíkovho strážnehorajónu branickou na druhom koncidvora. Ďaleko však nedošiel. Psík hocez svoju bráničku von nepustil.S prenikavým brechotom ho cez celýdvor s hanbou hnal späť.Domovník si mädlil ruky - bol rád,že mu konečne prestali cez dvor chodiťcudzí ľudia. Už nemal kto vláčiťz ulice kadejakú špinu a odhadzovaťna zem autobusové lístky.„Šikovný pes," povedal chlapcovinatešene, „vyzerá ako niktoš, ale dosvojej roboty sa rozumie."„Ako niktoš?" hútal chlapec, keďsa rozišiel s domovníkom. „Ty že vyzerášako niktoš?"Chlapcovi sa Psík celkom páčil. Nužale - keď si ho lepšie poprezeral, videlaj on, že biele fliačiky má od špinypopolavé a všetky labky obuté dočižmičiek z uschnutého blata.„Počkaj tu," rozhodol sa odrazu, „aledívaj sa stále na balkón. Keď ti dámznamenie, vybehni do bytu. Rozumieš?"Čože by Psík nerozumel? Beztak savždy díval na chlapcov balkón. Jednýmokom naň poškuľoval aj vtedy,keď mal so strážením najviac roboty.Nie preto, že mu chlapec z balkónahádzal všelijaké pochúťky. Kdeže! Dívalsa naňho preto,aby vedel, kohomá do dvorapustiť a koho nie.Psík by najradšejnebol púšťalnikoho, ale keďmu chlapec z balkónadal pokyn:„Toho pusť!" -poslušne odstúpila človeka pustil.Veď dvor patríchlapcovi, on nech rozhoduje, ktodoň má a kto nemá vstúpiť.Vošiel teda chlapec na schodištea Psík ostal pri bránke. Roboty veľanebolo, nuž si sadol, zdvihol hlavua pozoroval balkón na druhom poschodí.O pár minút vybehol na balkónchlapec.„Vzduch čistý," zavolal tlmene,„poď hore!"Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletelPsík hore schodmi. Keby bol vedel,čo ho v chlapcovej búde čaká,možno by nebol tak upaľoval. A možnoaj hej. Ktože sa vyzná v takom neobyčajnompsovi, ktorý ešte nedávnobol obyčajným tulákom?Istá vec je, že keď preletel dvermi,všetky labky sa mu podlomili od veľkéhostrachu. Naľakal sa, chudák, čistoty,akú v živote nevidel. A niet sa čočudovať, veď od malička žil na uliciach,ba i na smetiskách. „Neboj sa,"povedal chlapec, „nič zlé sa ti nestane."Vysúkal rukávy, zodvihol špinavéhoPsíka a vložil ho do obrovského bielehokoryta. A v tom koryte bola voda!Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať.Steny však boli klzké, zošmykolsa, ňufákom padol do vodya v úzkosti začal plávať.pripútajte sa | september 2005 strana i 5

Plávať vie každý pes už od narodenia.Aj tento Psík vedel, i keď s vodousa v tej chvíli zoznámil po prvý razv živote.„Nesmieš tak špliechať!" skríkolchlapec a vybral Psíka z vody.„Pokojne stoj, aby som ťa moholnamydliť!"Psík poslúchol, a keď ho chlapecpostavil do vody, ani sa nepohol. No,to vydržíme! Mydlo je tiež nemilávec, ale veď chlapec už dá pozor, abymi celkom nevypálilo oči. Oplachujeich čistou vodou, a tak sa vlastnevšetko dá celkom dobre zniesť.„Teraz ťa strčím pod vodu," vysvetľovalchlapec, „len nos necháme vonku,aby mohol dýchať. Uvidíš, ako sablchy utopia!"Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržiavšetko. Ľadový severák, mrázi sneh, kdeže by sa tie zľakli vody. Lensa ty o ne nestrachuj!„Nevedel som, že si taký chudý,"povedal chlapec, keď zakrúcal Psíkado osušky, „a maličký..."Psík pozeral na chlapca, aký je bezkabáta drobný a chudučký a všetkosa mu zdalo v najlepšom poriadku.Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivoprežil očistný kúpeľ. Nebyť pritom chlapca, bol by kúpeľ pokladalza najhorší zážitok svojho psieho života.Vydržal ho len kvôli chlapcovi.Keby bol chcel, vyskočí von z klzkéhokoryta a zuteká hoc aj namydlený!Pravda, na dvore sa už potom cítilparádne. Biele labky mu svietili, že simusel dávať pozor, aby neoslepol.A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať,v akom sa to prechádzajú zamatovomkožúšku. Lebo veru kúpeľ skorovšetky v zdraví prežili.„Aký krásny psík," zastavovali saľudia neďaleko bráničky, „keby nemalgazdu, hneď by sme si ho vzali."Ale Psík na nich brechal, lebo samu také reči vôbec nepáčili. „Mámsvojho chlapca," vyštekával, „a tomuvôbec nezáleží iba na kožuchu akovám!" A vysoko skákal od pýchy, že sinašiel chlapca zo všetkých chlapcovnajmúdrejšieho.Mal zo všetkých ľudí na svete najradšejsvojho chudého, pehavého chlapca,medzi všetkými pánmi, paniami a deťmi- najkrajšieho.Všetky psy v meste už poznali Psíkas chlapcom. A všetci ľudia v meste poznalichlapca so Psíkom.„To je zaujímavé," čudovali sa mladémamičky, „ako sa ten psík zmenil.Celkom dobre vyzerá. A ako len dbána čistotu!"„A pritom je stále tichý a skromný,hoci by sa mohol už aj nafukovať. Jeto predsa veľmi pekný a múdry pes.Ako tu len verne vyčkáva toho svojhodrobného chlapca."„Vždy som vám vravela, že hlupácinebývajú skromní," povedala mamičkas červeným kočíkom. „Skromnébývajú len múdre hlavičky!"Brána školy sa otvorila a mamičkystíchli. Okolo nich prebehol šťastnýPsík so svojím pehavým chlapcom.Klára Jarunkovástrana 16pripútajte sa | september 200S

yrábame darčekyV minulom čísle sme sľúbili, že pripravíme niekoľko ukážokz knižky Vyrábíme dárky s malými dětmi. Tak tu sú.Darček môžeme doplniť básničkou,napr.Chobotnička už je tvoja,všetky smietky nech sa boja.Po výškach sa prechádza,úsmevom tá sprevádza.3. Pohár postavte na tácku alebo naalobal (nie na papier) a nechajteho uschnúť. Taktiež ho môžete nechaťuschnúť len čiastočne, potomvložiť do vrecka s „trblietkami"a mierne poprevaľovať po podložkea potom nechať doschnúť.4. Okraj svietnika ozdobte stužkou.Užitočné rady:Tekutý škrob môžete nahradiť rozpustenýmlepidlom. Ak si odkladátedarčekový papier, môžete ho použiťnamiesto krepového papiera. Taktiežmôžete použiť obrúsky s motívmi súvisiacimis príležitosťou, ku ktorejsvietnik vyrábate.Prachovka - chobotnicaPotrebný materiál: Mäkká bavlnenáalebo vlnená ponožka, ktorá domazvyšuje, lebo jej sestrička sa stratilaalebo roztrhala, molitanová drť dovankúšov, dve gumičky, ploché ozdobya gombíky, lepidlo, vareška dlháasi 30 cm.Postup:1. Vrúbkovanú časť ponožky niekoľkokrátnastrihnite tak, aby vzniklopribližne osem prúžkov. Na špičkevystrihnite malú dierku na prestrčenierukoväte.2. Varešku zastrčte do ponožky a prestrčtejej horný koniec dierkouv špičke tak, aby širší koniec vareškyostal v ponožke.3. Vyplňte špičku ponožky molitanovoudrťou (ak nemáte, môžete použiťvatu či iný podobný materiál).4. Tú časť ponožky, kde je výplň, uzavritegumičkou kúsok pred miestom,kde začínajú nástrihy.5. Nalepte alebo prišite gombíkya ďalšie ozdoby tak, aby vzniklatvárička.6. Prachovka - chobotnica sa stávapredĺženou rukou a môže zbieraťpavučiny a utierať prach tam, kdedočiahne len ona.SvietnikPotrebný materiál: farebný krepovýpapier, malý zaváraninový pohár -napr. od detskej výživy, tekutý škrob,štetce, alobal alebo tácka z umelejhmoty, girlanda alebo farebná stužka,mikroténové vrecko a „trblietky"- nie je nutné.Postup:1. Natrhajte alebo nastrihajte krepovýpapier na malé kúsky.2. Pohár potrite tekutým škrobom,priložte krepový papier a keď je celýpohárik pokrytý papierom, nanesteešte jednu vrstvu škrobu.Kúsky krepového papiera sa musiavzájomne prekrývať, aby pohárikbol celý zakrytý.Kvetiny v kvetináčiPotrebný materiál: malý kvetináčz umelej hmoty, polystyrén ako výplňdo kvetináča, nálepky kvetov,špajle, výkres, farebné papiere, lepiacapáska.Postup:1. Do kvetináča vložte polystyrén.2. Kvetináč ozdobte nálepkami s motívmikvetov.3. Vystrihnuté kvetiny (buď nálepkykvetov nalepené na výkres alebovýkres ozdobený kolážou z farebnéhopapiera), prilepte na špajle.Na každú špajlu prilepte zozadulepiacou páskou jednu kvetinu.4. Špajle s kvetinami zapichnite a naaranžujtedo polystyrénu v kvetináči.Uvedené ukážky sú z knihyMueller, S. R. - Wheeler, A. E.:Vyrábíme dárky s malými dětmi.Praha, Portál 2003.Stranu pripravila Oľga Olšinovápripútajte sa | september 2005 strana 17

Šimanovský, Zdeněk: Hry pro zvládání agresivity a nekliduPraha, Portál 2002. 175 s.S rastúcou agresivitou detí a mládeže, o ktorej sa často hovorí, úzko súvisí napätiev skupine, stres a nekontrolované výbuchy emócií. Ak však správne vnímame emočněpotreby detí a dospievajúcich, pochopíme ich agresivitu ako prirodzenú reakciuna situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Potláčané emócie vyvolávajú napätie, nepriateľstvoa násilie. Ovládaná agresivita naopak dodáva energiu v športových výkonoch, čiistých súťažných disciplínách. A práve k ovládnutiu agresivity a nepokoja ponúkaZdeněk Šimanovský celý rad hier a činností. Umožňujú deťom pomenovať a vyjadriťemócie, pomáhajú im zmierniť alebo odstrániť nadmerné napätie, ktoré deti znepokojuje,bráni im v koncentrácii a vytvára pôdu pre nedorozumenie a konflikty.Šimanovský, Zdeňek - Mertin, Václav: Hry pomáhají s problémy.Hry a hrátky pro rodiče a ditePraha, Portál 2000. 159 s.Táto kniha je ešte konkrétnejšia ako predošlá. Nevenuje sa teórii, ale už len konkrétnymhrám. Zameriava sa aj na iné problémy ako je agresivita a potláčané emócie. Jerozčlenená na sedemnásť kapitol, z ktorých každá sa venuje jednému typu správaniadieťaťa, ktoré často spôsobuje rodičom problémy. Ako príklad uvediem niekoľko kapitol- Dieťa uzavreté; Dieťa nepokojné, hyperaktívne; Dieťa vzdorovité; Dieťa nesústredené;Dieťa nervózne a úzkostné; Dieťa plaché a pasívne; Dieťa precitlivelé; Dieťa agresívne;Dieťa, ktoré trpí nespavosťou...Každé takéto správanie je úvode kapitoly dokumentované autentickým príbehomz klinickej praxe autorov a doplnené stručným a zrozumiteľným rozborom problému.Jadro každej kapitoly potom tvorí súbor hier, ktoré nenásilnou hravou formou podporujútaké návyky, znalosti a zručnosti dieťaťa, ktoré mu pomôžu prekonávať jehoobtiaže. Všetky hry sú vyskúšané a overené v praxi a autori ich predkladajú s vedomím,že hra nemôže síce suplovať odbornú starostlivosť, ale vhodne ju dopĺňa.Jana Hašplová: Masáže dětí a kojencůPraha, Portál 2000. 102 s.Názorné a prehľadné zoznámenie s a s technikami masáži detí. V knižka obsahuje teoretickýúvod do problematiky masáži v ktorom pani Hašplová objasňuje účinnosť masážeu zdravých, chorých detí, a detí s problémami, zaoberá sa významom dotyku akosúčasťou komunikácie s dieťaťom. Viac sa dozviete aj o aromaterapii a muzikoterapii.Jadro knihy tvorí samotná technika masáže, ktorá je ilustrovaná zhruba 75-timi fotografiami,podľa ktorých je možné osvojiť si správny postup masáže.Mgr. Jana Hašplová vyštudovala pedagogiku (matematika a biológia), absolvovala kurzmasáží detí a kojencov pod vedením lektorov medzinárodnej školy AIMI. Spolupracujes inštitúciami starajúcimi sa o zdravotne postihnuté děti.Soňa Hermochová: Hry pro životSociálno-psychologické hry pre deti a mládež. Portál 1994, 174. s.Rovnako ako u všetkých iných zručnostiach aj pri sociálnych zručnostiach platí, že sadajú rozvíjať. Jednou z metód sú aj hry. Pri hrách s ktorými nás zoznamuje kniha panidocentky si môžeme spolu s našimi deťmi otestovať svoje zručnosti, dozvedieť sa opäťniečo nové o sebe i svojich blízkych. Jednotlivé hry sú rozdelené do kapitol ako Kontakt,Vnímanie, Identita, Pocity, Rodina a priatelia, Vzťah k vlastnému telu...Soňa Hermochová je vedúca katedry psychológie na Univerzite Karlovej v Prahe a riaditeľkouCentra pre prevenciu a riešenie konfliktov. Zaoberá sa metódami aplikovanejsociálnej psychológie. Je autorkou viacerých publikácii.pripútajte sa | september 2005

pustený AronČasto sa pri obšmietam okolo témy opustených detí a náhradného rodičovstva stretávam s názorom, žeautentické ľudské príbehy a na vlastnej koži získaná empíria sú nositeľmi najhlbších posolstiev a významov.Aj za štvrtým filmovým príbehom, ktorý vám teraz prerozprávam, sa všeličo skrýva.Prológ filmu je ako vystrihnutý z reklamyna hocičo - so šťastnou rodinouv hlavnej úlohe: Mama, otec a synček sina brehu veľkej rieky púšťajú šarkana.Letí vysoko na nebi posiatom hebkýmibaránkami.Maďarsko, roky šesťdesiate. Krajinaa jej ľudia ešte nezabudli na neúspešnýpokus o spoločenský prevrat; snaživía ustráchaní vedú politicky „korektný"malý život.Otec sa syn z prológu sa vezú vlakom.Chlapec sa volá Aron a má obrovské,prenikavé oči. Otec zaspí, syn siopatrne vymaní ruku z jeho dlane,v otvorených dverách pomaly idúcehovlaku si necháva vetrom ovievať tvár.Má v úmysle vyskočiť? Ak aj áno, otecmu v tom zabráni. Agresívne, kričiac,spútajúc vlastným opaskom synkovéútle zápästia. Aron nechce ísť tam,kam ho otec vedie, chcel by byť s mamou.Lenže...Lenže mama je ťažko chorá, strácazrak a zrejme i súdnosť, otec sa chceznova oženiť a Aron, jeho neposlúchamea večné úteky, mu stojí v ceste kušťastiu. Preto ho odvádza do chlapčenskéhoústavu, kde rodičia dobrovoľneči nedobrovoľne (politické prešľapy,choroba, úmrtie) odkladajú svoje ratolesti.Dušuje sa, že ho bude chodiť navštevovať,ale, však to poznáme: sľubysa sľubujú...Tento ústav v lesoch zamestnávaustráchaného a snaživého riaditeľa,dvoch učiteľov - jedného totálneho katana,čo si dňom i nocou užíva svojumoc nad chovancami; druhého mäkkého,hvezdára a violončelistu, čo siodsedel roky v politickom žalári, opustilaho žena a vzala aj ich dcérku... Zamestnávaaj mladú ošetřovatelku, čo si- s nesporným nádychom erotiky - túlichlapcov k telu a uja-pomocníkaškolníka.A zamestnáva aj telesné tresty,týranie, bezcitnosť. V jedálni dlhýrad stolov, v spálni dlhý rad postelí. VystrašenýAron vďačne prijíma ošetrovateľkinomaterinské objatie.Prvá noc. Aron plače na zemi v záchode,blonďatý Matej sa modli k Bohu,aby uzdravil babičku...Iniciačný proces prijímania zelenáčado partie má pravdepodobne nemennépravidlá. Výsluch, bláznivá jazda nakolotoči, v noci bitka - skoro každýchovanec si aspoň raz udrie do Arona,tvár mu predtým prikryjú dekou, abynebolo počuť jeho krik. Ale Aron terazneplače. Nevládze.Kým Arona mlátia, krutý učiteľ škrtáchlapcom v listoch blížnym partie,ktoré vrhajú zlé svetlo na ústav. Niektorélisty, také dojemné a prosiace,skrkve a zahodí.Aron sa zabýval, ale nezmieril. Chlapciho prijali medzi seba. Učiteľ-hvezdárho pozýva odkrývať tajomstvá oblohy.Podaruje mu čierny úlomok meteoritu.Pre šťastie. Znesiteľné pre Arona súdni v ústave najmä vďaka nežnémuchlapčenskému priateľstvu s Attilom.Učiteľ-kruťas stupňuje tlak. Hľadá simedzi chlapcami spojenca-udavača.Vyzlečie ho donaha, nech sa cíti dokonalebezbranný, a povie mu, že ak budedonášať na ostatných, postará sa, abychlapcovho brata umiestnili do tohtoústavu a mohli byť spolu. Lákavá ponuka.Vianoce sa blížia. Aron omylomrozbije loptou okno. Za trest musíťažký uhliak po snehu premiestniťcez celý dvor a pritom nevytratiť aniuhlík. Inak sa nikto nedostane cezsviatky domov. Za cenu do krvi rozodratýchdlaní sa mu to podarí. Napriektomu malá skupinka chlapcovmusí ostať v ústave.Práve cez Vianoce padne rozhodnutie.Po tom, ako riaditeľ pristihne blonďatéhoMateja opäť sa modliť, hocimu to už sto ráz zakazoval; po tom,ako riaditeľ prinúti chovancov zbičovaťMatejov chrbát až do mäsa - potomsa rozhodnú utiecť. Chlapec, ktoréhoučiteľ navádzal na udavačstvo, sak úteku nepridá. Ale ani nezradí.Šiesti zbehovia. Zima, sneh. Bežia, čoim sily stačia. Večer sedia pri ohni, zohrievajúsa, keď hodia do plameňovÁronov meteorit, oheň náhle vyhasnea - meteorit je celkom studený. Chlapciprenocujú v opustenej stodole a ráno sapustia ďalej. Prenasledujú ich. Majúpred sebou ťažkú prekážku. Rieku. Bojasa. Sunú sa pomaly po zamrznutej hladine.Krok. Krok... Traja sú už na druhombrehu. Matej ide posledný, je najľahšía je s ním pánbožko, ako poviektorýsi s partie. V ľade sa objaví puklina.Matej sa zľakne. Attila ho upokojuje,aby sa nebál, ponúkne sa, že on pôjdeposledný. Tak ide posledný. A ľad sapod ním prelomí. Chlapci sa rýchlospamätajú, Aron chce priateľovi pomôcť,ale už je neskoro. Attilu dostihlasmrť.Malý Matej je na pokraji síl. Už saani nemodlí. Zbehovia, hoci ešte deti,pochopia, že dôležitejšie ako ich útekje teraz pomoc Matejovi. Potrebujedoktora. Ak s ním pôjdu k lekárovi,prezradia sa a budú sa musieť vrátiť.Opäť v ústave. Krutý učiteľ hľadávinníka, ktorý celý plán s útekom vymyslel.Aron sa priznáva. Učiteľ ho nazvevrahom. Attilovým vrahom. Arontrpí. Chystajú sa ho preložiť do ústavus prísnejšou ostrahou.Keď odchádza, mladá ošetrovateľkamu ponúka chvíľku v materinskomobjatí. Aron to odmietne. Ide vlakomv ústrety budúcnosti. Verí, že raz sastretne so svojou mamou.Zuzana MojžišovaOPUSTENÝ (Torzók), Maďarsko.Scenár a réžia: A. Sopsits. Kamera: P. Szatmdri.Hrajú: T. Mészáros, C. Szabolcs, A. Zsilák, P. Muller,I. Tbúri, K. Tóth a ďalšípripútajte sa | september 2005 sttana 19

čínali podľa svetových strán: Zora,Severín, Vratko, Juro.Zdalo sa jej, že je to svetové! Kýmboli deti malé, liezli po všetkých kútoch.Ale na večeru sa všetci zišli uprostredizby okolo stola. Mama bola najradšej,keď ich mala pri sebe, a častohovorila:„Ach, ako je nám dobre, kým smevšetci okolo jedného stola!"Deti nevedeli, čo to znamená, alezle im nebolo. Mohli sa pod tým stolomkopať, biť a hašteřit', a mama nevedela,ktorý začal prvý. Potom detivyrástli, prestali sa kopať a nôh bolopod stolom stále menej. Až raz ostaliuprostred izby iba štyri nohy stola.,Co sa len stalo?' pomyslela si mamka.Deti sa mi rozutekali na všetkysttany sveta! Možno to predsa len nebolosprávne, že som im dala menápodľa svetových strán.A začala sa veľmi trápiť.Stôl dobre videl, že sa mamka trápi,lebo sa na ňu denne díval. Raz v jesenisi povedal: „Dosť! Nie som iba obyčajnýjedálenský stôl. Písali na mneslohové úlohy. A v zásuvke mám eštepapier a ceruzky. Nebude mi ťažko napísaťlisty na všetky strany sveta!"„Tak a tak..." napísal stôl, „príďtedomov vtedy a vtedy!"Na severe prečítal list Severín, ktorýbol potápačom. Keď ho dostal, bolpráve pod vodou Veľkého Žabinskéhoplesa.„List z domu!" zaplesal.Zhodil zo seba potápačský oblek,vyšiel z vody a pobral sa domov.Na východe dostal list Vratko, ktorýbol zubným lekárom.„Otvorte ústa!" povedal pacientke.Vtom mu sestrička Margočka podalalist. Vratko si ho prečítal.„Prosím vás, vydržte ešte trochu,pani Boľavá! Ja sa hneď vrátim. Margočka,vy si zatiaľ upleťte sveter."A pobral sa domov.Na juhu si ho prečítal Juro, ktorýbol murárom. Práve muroval nejakýmúr.„Podrž na chvíľu ten múr!" povedalkamarátovi. „Ja si len odskočím domov."A pobral sa preč.Na západe si list prečítala Zora, ktorábola herečkou a veľkou hviezdou.V ten večer hrala v divadle Dámu s kaméliami.„Pani, prišiel vám list!" povedala komornána javisku a podala jej list.Zorka hneď zbadala, že je to list z domu,a nie z divadelného skladu.„Prepáčte, Alfréd," povedala na javisku.„V treťom dejstve nebudem hrať.Dnes sa mi nechce umierať." A pobralasa domov.Možno sa doma stalo niečo nezvyčajné,pomysleli si všetci.Stôl bol veľmi spokojný, že to takdobre zariadil. Teraz už len rozmýšľal,ako by sa mal na takú slávnostnúpríležitosť obliecť.„Najkrajší je stôl na Vianoce!" hovorilideti voľakedy. Stôl si spomenulna túto vetu, obliekol si vianočnýobrus a ozdobil sa sviečkami a vetvičkami.Najväčšie ťažkosti mu robilochytiť kapra. Ostatné už šlo ľahko.Deti sa poschádzali domov, boli rady,že sa stretli a že sú zase spolu. Alekeď vošli do izby, ostali prekvapenestáť. Na stole žiaril med, koláčiky, jabĺčka,figy, orechy, hrozienka. Vianočnýkapor im z misy veselo zakývalchvostom. Na všetkom boli červenémašličky, prskali prskavky a stôl sa ažtriasol, aby vyvolal tú správnu náladu.A ako sa tak triasol, poháre naňom prekrásne zvonili.„Prečo je stôl prestretý ako na Vianoce?"začudovali sa deti. „Veď je eštelen leto! Čo sa tej našej mamke stalo?"A stôl, ktorý nebol celkom hlúpy,lebo sa na ňom štyri deti učili, pochopil,že urobil chybu.„Mali by sme mamku navštevovaťčastejšie," povedala Zorka.„Mamička, nič ťa nebolí?" opýtal saVratko ajuro ho nenápadne kopol podstolom.,Zase sa kopú ako deti! Vracajú sastaré zlaté časy!' pomyslel si stôl a pocítiltaké šťastie, že ho mal plnú zásuvku.Ján UličianskyPripútajte sa, príloha časopisu Nebyť sám,dvojmesačníka o náhradnom rodičovstve.Je súčasťou čísla 4-5/2005, nepredajné.Pripravila Jana MichalováIlustrovala Barbara LamootĎakujeme Jánovi Uličianskemu, Zuzane Mojžišovej,Milanovi Rúfusovi, dedičom Kláry Jarunkoveja ostatným autorom za ich texty, uverejnenébez nároku na honorár.Každý môže pomôcť i keď nie každý prijme dieťaz detského domova do svojej rodiny.