alebo skôr pár slov do diskusie - Asociácia náhradných rodín

anr.sk

alebo skôr pár slov do diskusie - Asociácia náhradných rodín

alebo od vás pre vásMilá redakcia,Všetky čísla vášho časopisu, ktoré somdoteraz mala, boli obohacujúce, ale tofebruárové je super. Možno práve preto,že sa venuje adaptačnej fáze, ktorá je terazu nás aktuálna.Najprv by som chcela reagovať na listpani Zuzany Bezákovej z listárne. Jej príbehmi je blízky, lebo v začiatkoch som prežívalaniečo podobné ako ona a chcela by somju podporiť, nech sa nevzdáva. Presne takako ju aj mňa na ceste k teraz už našej Blaženkesprevádzalo mnoho problémov.Som duchovne založený človek a všerkozvažujem aj po tejto stránke a tiež som sidávala otázku, prečo to zase nevyšlo, čo mitým bolo naznačené? Mám to nechať takalebo ísť ďalej? Pred Blaženkou sme malivyhliadnuté iné dievčatko, ale osud to takchcel, že k nám neprišla rá a čakala na náspráve ona, Blaženka.Milá pani Zuzana, ak veľmi túžite poskytnúťdomov opustenému dieťaťu takako ja, nevzdávajte sa. Určire raz budetena seba hrdá, že ste to dokázali.Blaženku máme od 4. júla 2005. Donieslisme si ju domov medzi, takpovediac,štyroch dospelých ľudí. S manželom mámedvoch synov, dvadsať a devätnásťročného.Každý deň, ktorý u nás od svojho príchodustrávila, ju viditeľne posúva vpred. Keďk nám prišla, mala takmer 3 rôčky. Chodilatak, že sa stále potkýnala a okrem párslovíčok nerozprávala. Prvé sa naučila menáchlapcov a zakrátko po ich vzore smeboli mamka a tatko. Neuveriteľne sa jejrozviazal jazýček. Veľké problémy je robilischody. Bývame na druhom poschodí a donášho bytu vedie 30 schodov. Teraz ma užzrána upozorňuje, že ide sama. Básničku sidokáže zapamätať hneď' na druhý raz. Samama nabáda, že jej mám slová a vety opakovať:„Rozprávaj, mamka." Dokonca užvie povedať aj „r", čo niektorí jej rovesníciešte nezvládajú. V jej zdravotnej karte súzaznamenané vyšetrenia na ušnom oddelení,podozrenie, či nie je hluchá, lebo nerozprávaa neopakuje slová. Keď prišla, malaplienky. Keď k nám prišla, pocikávala sa.Po troch dňoch nácviku sme plienky odložilia nestalo sa jej, že by sa pocikala. Je eštetrochu bojazlivá, strach jej naháňajú ujoviaaj zvieratá.Obľúbila si ju celá rodina, moji rodičiasú veľmi šťasrní. Najviac sa naviazala namňa. Všade za mnou chodí, beriem ju sosebou, kde sa dá. Prednedávnom bola párdní u mojich rodičov, lebo nebola celkomzdravá a ja som už začala chodiť do práce.Teraz, keď tam ideme, uisťuje sa, čipôjdeme obidve dnu, či sa aj ja vyzujem.Bojí sa, že odídem, aj keď babka s dedkomsa o ňu vzorne a s láskou starajú.Odkedy je u nás, večer zaspávame spolu.Hojdám ju v náručí alebo hladkám pohlavičke, vie si vypýtať, čo by práve potrebovala,spievame si pesničky alebo sa lentak rozprávame.Môžem s istotou potvrdiť, že odkedyje u nás, vzťahy v našej rodine sa skutočneskvalitnili.Redakcii aj všetkým čitateľom prajemveľa zdravia a lásky, lebo tej nie je nikdydosť.Mária Habajová, SvitBlaženka s bratrancom JankomČitatelia Nebyť sám nepatriamedzi tuctových ľudí.Obhajujete záujmy nechcených detí.Vetríte, že štát nikdy nenahradí rodičovv dlhodobej starostlivosti o deti.Žijeme však v spoločností, kde cynizmus,nedôvera a negatívne interpretovanie motívoviných sú v kurze. V spoločnosti, kdemierou inteligencie je to, ako šikovne dokážeterečniť a vytvoriť verbálny tlak na iných.I ja som to zažil. A mnohí z vás by sa so svojimiskúsenosťami mohli deliť dlhé hodiny.Zápas o záchranu dieťaťa je práca. Ťažkápráca. Aby sa mohla vykonávať, vyžadujesi to i finančnú podporu. A tu stáleešte stretávame množstvo ľudí so zvrátenoulogikou. Neprekáža im, ba dokoncauprednostňujú, ak deti vyrastajú v štátnychinštitúciách celé roky, hoci to stojíkopu peňazí z daní, ktoré odvádzajú zosvojej mzdy štátu. Ale ak začnete obhajovaťnázor, že jediné skutočné riešenie preopustené deti je milujúca adoptívna rodinastretnete sa s nepochopením.Ak usilujete o záchranu detí, niektoríľudia o vás začnú šíriť lživé informácie.Pridám ešre jednu zlú správu. Deťom,ktoré zostávajú v inštitucionálnej starostlivostiaj po dovŕšení 10 rokov, sa mení hodnotovýsystém. Schopnosť väzby s rodinou,schopnosť vytvárať zdravé a pevné vzťahy jeznačne obmedzená. Celá spoločnosť budeplatiť za „riešenie" ich problémov, keďz nich vyrastú nefungujúci dospelí a budúmať detí, ktoré sa stanú horúcimi kandidátmina inštitucionálnu starostlivosť.Pre väčšinu detí stále však existuje nádej.Nie len pre 100 vyvolených, ale pre tisíckyktoré sa modlia, aby mali mamu a otca.Tou nádejou ste vy. Ale neočakávajte odspoločnosti ocenenie či chválu. Naopak.Do cesty vám budú klásť prekážky, a takmôže prísť i pád. Ak uspějete, obvinia vás,že „robíte z adopcie biznis", „beriete si detikvôli reklame či imidžu", alebo ich „predávateči vyvážate na export".Pokiaľ bude väčšina spoločnosti presvedčená,že dlhodobá inštitucionálnastarostlivosť je dobré riešenie a adopciado milujúcej rodiny je „biznis", dovtedybudete uprostred boja.Nedávno boli parlamentom prijaté novéopatrenia v systéme adopcií ktoré priblížiliSlovensko metódam používaným voväčšine západných krajín. Vytvorili sa základnépodmienky na posun sysrémuz pomalého a byrokratického socialistickéhosystému k rešpektovaniu sily viaczdrojových,alternatívnych adopčných služieb.Verím, že evidentné výhody tohto prístupupodporí i nová vláda.Neznamená to však, že váš boj je vo víťaznomkonci. Stále musíte zápasiť o srdciaa mysle spoločnosti.Pracovníci v detskom domove ShisnuBhavan v Kalkate na to prišli už pred vami.Ich zápasy sú rovnaké ako rie vaše. Títoľudia veria, že ich misia nie je ukončená,pokiaľ každé dieťa nie je v milujúcejrodine. Nech sa ich hodnoty stanú i vašimi.Ich krédom je krédo Matky Terezy:Ľudia sú často nerozumní, nelogickí,zameraní na seba. Aj tak im to odpúšťaj.Keď si milý, možno ťa obvinia zosebeckých, nízkych pohnútok. Aj takbuď milý.Keď máš úspech, získaš pár falošnýchpriateľov a pár skutočných nepriateľov.Aj tak choď ďalej.Keď si nezáludný a čestný, možno ťapodvedú. Aj tak buď nezáludný a čestný.Roky niečo buduješ a niekto ti tomožno cez noc zničí. Aj tak buduj.Keď nájdeš pokoj a šťastie, možnobudú žiarliť. Aj tak buď šťastný.Na dobro, čo dnes robíš, možno zajtazabudnú. Aj tak rob dobro.Dávaj svetu to najlepšie čo máš. Jemožné, že svet bude mať stále málo. Aleaj tak dávaj to najlepšie čo máš.Vieš, v konečnom dôsledku je to medzitebou a Bohom, nikdy to nebolomedzi tebou a nimi.Bili BakerRodina Bakerovcov po rokoch strávených naSlovensku je späť v USAn e b y ť s á m | júl 2006 strana 3


Sú to skvelé mamyRenátu Matejovu a Mareka Roháčka z Návratu som požiadala o rozhovor k téme tohto čísla i preto, že odzačiatku existencie Návratu spolupracujú so ženami, ktoré sa rozhodli pre spoločný život s dieťaťom čideťmi z detského domova. Slovo spolupráca znamená, že mnohé z nich nie sú v Návrate len klientkami,ale že sa v mnohom stali partnerkami a spolupracovníčkami.Ľudia sú zväčša presvedčení, že dieťa simôže osvojiť či vziať do pestúnstva lenmanželský pár. Môže dieťa prijať aj jednotlivec?Marek Roháček (M): Môže. Ale rodičiasi ešte stále overujú, či je to naozajtak. Tá zotrvačnosť má, pravdepodobne,reálny základ v otázke, či jeden človekmôže poskytnúť dieťaťu plnohodnotnúvýchovu. Určite je dobré sa nadtým zamyslieť. A potom ísť ďalej. Jednoznačnetreba povedať, že pre dieťa jezásadne lepšie, ak vyrastá s jednou stabilnoumaterskou osobou, ako v prostredí,kde sa osoby striedajú.Treba teda, podľa teba, zvažovať, čia o čo bude dieťa v neúplnej náhradnej rodineochudobnené?M: Áno. Ja, napríklad, v príprave venujemšpecifickú časť potrebe mužskeji ženskej roly pre dieťa. V Nórskuv procese prípravy s jednotlivcom riešiaotázku, ako bude budúci osamotenýrodič suplovať druhú dôležitú roluv rodine. Prijatie dieťaťa jednotlivcovipovolia len po jej vyriešení. Nejde leno postoje, ale o realitu. Povedzme, budúcamatka musí určiť muža, ktorý bypodľa nej mohol suplovať otcovskú rolu.A tento človek je následne vtiahnutýdo procesu prípravy a rozhodovania sa.V primeranej miere aj do zodpovednostiza dieťa. Musí byť jasné, že je to reálnyprogram, reálna sieť, ktorá budev živote fungovať.Väčšinou ide o otca žiadateľky, bratači iného príbuzného?M: Áno, alebo, napríklad, priateľkinmanžel, sused... Považujem za dôležité,že táto prax komunikuje istý postojnielen odborníka, ktorý žiadateľku čižiadateľa na prijatie dieťaťa pripravuje,ale aj budúceho rodiča. Je v tom postojk otázke potreby poznania oboch rolí,mužskej i ženskej, pre každé dieťa. Každýčlovek potrebuje mať mužský aj ženskývzor. Život je rôzny, a nie je nevyhnutné,aby túto informáciu o svetedeťom sprostredkovával iba pár. Ale jeto treba mať na mysli, ak chcem dieťaťuzabezpečiť dobrý vývin.Ako u vás prebieha príprava? Zohľadňujetepri príprave, že ide o samotnú ženu?Hovoríte s ňou ojej sociálnej sieti?M: To je nevyhnutná jazda pre každéhožiadateľa. Prechádzame prostredím,v ktorom žije, vzťahmi, v ktorýchfunguje. Štandardnou témou je však ajmotivácia. Je dôležité, aby sa žiadateliaprijatím dieťaťa nepokúšali nahrádzaťniečo, čo v svojom živote vnímajú akoproblém. Aby, povedzme, nepredpokladali,že im prijaté dieťa bude suplovaťpartnera. A to môže byť problém nielenjednotlivca, ale aj páru.U žien je toto riziko väčšie?M: To je, pravdepodobne, dosť aktuálnaotázka.Je potreba nebyť sama zlý motív?M: Nie, to je úplne legitímne. Dôležitéje, akú to má mieru. Akú dieruv svojom srdci dieťaťom vypĺňam.V" konečnom dôsledku asi nejestvujezlý alebo dobrý motív?M: Súhlasím. Vecná stránka motívu(pokiaľ vynecháme vyložene zlé motívy,s ktorými sa však ľudia nezdôveria) nebývadôležitá. Dôležité je, že chcem byťrodičom pre dieťa, a nie mať dieťa. Tátootázka prechádza všetkými situáciami,postojmi a rolami života.Dajú sa motívy v priebehu prípravyovplyvniť?M: Otázka motívov je veľmi citlivá.Nedajú sa skutočne posúdiť, odmerať, čizvážiť. Ale hovoriť o nich je veľmi dôležité.Niekedy totiž naozaj môže byť mieratúžby „mať dieťa" priam rizikováAle tá túžba je vždy v nejakej miereprítomná, či nie?M: Ale áno. A primeraná je prínosom.Téma motívov je zložitá. Častozistíme, prečo sme niečo urobili až dlhopotom, ako sme to urobili. Schopnosťbaviť sa o tom s istou otvorenosťoua slobodou je účinným meradlomtoho, že som schopný s tým pracovať,meniť sa, vyvíjať.Kedysi to bola vzácnosť, dnes si do starostlivostiberie dieťa z domova čoraz viacžien...M: Nepovedal by som, že sa početslobodných žiadateliek nejako mimoriadnezvýšil. Samotná téma náhradnejrodinnej starostlivosti sa už dostala doakého-takého povedomia spoločnosti,hoci ju ešte ani zďaleka nevníma akovec verejnú a nie je voči tejto téme celkomotvorená. Postupne sa mení názor,že riešením opustenosti dieťaťa je lendetský domov a riešením bezdetnostiiba adopcia. A slobodné mamičky v riešeníproblému opustených detí majúsvoje miesto. Nemyslím si, že verejnosťstrana 4 nebyť sám | júl 2006


o z h o v o rvníma slobodné mamičky ako niečoproblémové.Renáta Matejova (R): Ja si zas myslím,že slobodných náhradných mámpribúda. Najmä vo väčších mestách.Nevnímajú ženy vlastnú osamelosťako hendikep? V skupine žiadateľovo adopciu, kde sme mali slobodnú žiadateľku,som cítila zo strany skupiny vočinej odstup, ba až odpor. Ona zas akoby siuvedomovala svoje reálne možnosti, bolaoveľa otvorenejšia k prijatiu rôzneho dieťaťaako páry v skupine, ktorých predstavabola veľmi jasná, úzka.M: Asi existujú filtre, cez ktoré vnímametieto ženy. A myslím si, že veľkúúlohu v tom hrajú vžité spoločenskénormy. Napríklad: nevydať sa do 25 rokovje neprirodzené a tým hodné znepokojenia.R: Dodám niečo k termínu osameléženy: niektoré z nich sú menej osamelénež pár, ako sa ukázalo aj na jednejz posledných príprav. Keď si účastnícistavali sociálne systémy, tak systém tej„osamelej" ženy bol plný a veľa hovorilo tom, kam dieťa privedie. Pár, ktorý sisystém staval o kúsok ďalej, si doň nemalkoho postaviť.Alebo sme mali v skupine pani, ktorási sama brala tretie dieťa a mala somz toho výborný pocit. Dôležité je, akosamotná žena spracovala skutočnosť,že žije sama. Ak to pre ňu nie je problém,zvyčajne to nie je problém ani prejej okolie. Ale i tak to majú osamelé ženyv mnohom ťažšie ako pár.Vrátim sa k príprave. Líši sa nejakopríprava páru a osamelej ženy?M: Nie, to my nerozlišujeme. V zásadeje obsah prípravy rovnaký. Vlastne ješitá na mieru. Nie je rozhodujúce,či ide o pár, či o jednotlivca. Konfrontujeme sas rozličnými životnými situáciamia pripravujemerodičov na rôzne formynáhradnej rodinnej starostlivosti.A naozaj trebašiť na mieru najmä tú individuálnučasť. V skupinesa väčšinou stretnú všetci,ktorí v tom čase o prípravupožiadajú.R: Hovoríme ajo tom, čo s príchodomdieťaťa stratíma čo získamStoja mi všetkytie problémy zato, čo získam?Najmä pre samostatnežijúceženy je významné to, že bude maťblízkeho človeka.Potom sú ženy pripravené a rozhodujesa, aké dieťa si z domova vezmú. Nie súv tomto bode diskriminované?M: Toto pokračovanie procesu užnesledujeme. Bolo by zaujímavé zistiť,či osamotené ženy dlhšie čakajú na dieťaako pár.R: Vždy to záleží od ľudí, od ich postojavoči tejto skupine žien. V našomregióne som nijakú diskrimináciu nepostrehla.Ale viem si predstaviť, že indemožno existuje. Svoj význam určitemá aj predstava, že pre dieťa je lepšiakompletná rodina, takže kompetentnýv dobrej viere uprednostní partnerovpred jednotlivcom.Aké najvážnejšie problémy musia tietoneúplné rodiny riešiť?R: V tejto chvíli sa mi javí najväčšímproblémom nedostatok peňazí. Niektoréženy sa na prijatie dieťaťa pripravujúaj niekoľko rokov dopredu tak, že vytvárajúúspory. V príprave sa často ukáže,že by bolo veľmi dobré, keby ženas dieťaťom zostala doma, ale obyčajneto záleží od konkrétnej situácie. Či musíísť do roboty, či má z čoho žiť. Zdá sami, že slobodné ženy nemajú toľkú sloboduvziať si dieťa, lebo si ju, jednoducho,nemôžu dovoliť. Keď potom spoločnezvažujeme, o aké dieťa by mohliprejaviť záujem, vychádza nám, že tomusí byť dieťa, ktoré po nejakom krátkomčase nastúpi do škôlky. Môžemenaplánovať iba to, že s ním zostane aspoňna krátku adaptačnú fázu doma:zoberie si dovolenku, zoberie si voľno,dohodne sa v robote, pol roka sa to taktodá. Ale čo ak si dieťa za ten čas nezvykne?Čo ak si nezvykne v škôlke?Majú to ťažšie. Či si vezmú bábätko,alebo staršie dieťa závisí ajod výšky ich platu, zabezpečeniaa možností širšej rodiny, čibývajú samé alebo s rodičmi...Aká je vaša skúsenosť s mamičkami,ktoré dieťa vychovávajúsamé?R: Až na malé výnimky vynikajúca.Tie ženy súskvelé mamy, zrelíľudia, a navyše ichpostoj znamenápre dieťa skutočnúzáchranu.Je totižveľmi pravdepodobné,že inak byvyrastalov domove.Disponujú osamelé náhradné mamynejakou špeciálnou podporou či pomocou?R; Neviem o tom. Ale širšia rodinavie byť veľkou oporou.Je vôbec záujem o nejakú špeciálnu odbornúpomoc?R: Nestretla som sa s tým. Myslímvšak, že funguje neformálne. My sasnažíme už v príprave žiadateľku skontaktovaťs mamičkou, ktorá sama vychovávaprijaté dieťa. Takto sa môžebudúca mama ubezpečiť, že je to dobré,normálne a dá sa tak žiť.Stretli ste sa s nejakými námietkamivoči slobodným mamičkám?M: Nie. Necítim, že by išlo o problematickúzáležitosť, nespomínam si ani,že by som sa vôbec niekedy stretols niekým, kto by hovoril, že je v zásadezlé, ak slobodná mama prijme dieťaz detského domova.R: S námietkami verejnosti som sanestretla, ale stretla som sa s námietkamiodborníkov.M: Duševné nánosy a mýty stále hýbusvetom. Takáto žena, ak bude žiť niekdena vidieku, si to denne zlizne. Voči ľudskejhlúposti sa však treba brániť. V tommôže niečo urobiť každý z nás.Neboja sa mamičky prísť za vami, keďmajú problém?R: Ak máme dobrý kontakt predtým,tak prídu. My ich k tomu v príprave, samozrejme,nabádame. A upozorňujemei na to, že problémy prídu. Ale opäť to záležíod konkrétneho človeka.M: Skôr prídu ako neprídu. Ale možnoniekedy zafunguje taký škriatok:aby som neukázala, že to nezvládam,tak radšej neprídem.Prečo je dôležité prísť?M: Včasné riešenie je lepšie ako neskoré.A byť s niekým je lepšie ako byť sám.Pri tejto téme sa mi vždy vybaví prípadmedzinárodne známych Kolouchovejdvojčiat, ktoré v katastrofálnomstave vo veku 7 rokov objavili v roku1969 zavreté v pivnici. Nevedeli chodiť,rozprávať, boli hrozne zanedbané. Ujalasa ich pani Ruth Hejzlarová. Žilav jednom dome so svojou sestrou, vzájomnesa podporovali, a to bola pre paniRuth veľká pomoc.Mám ju stále pred očami. Z chlapcovsa stali úžasní ľudia, zodpovední rodičia.Stretnutie s ňou bolo veľmi silné: Starenka,stále plná otvorenosti, láskya energie. Bolo úžasné môcť vidieť nežný,láskyplný vzťah medzi tými statnýmimužmi a touto ich mamou.Ďakujem za rozhovor.J.M.nebyť sám | júl 2006strana 5


Čo sa týka náhradnej osobnej starostlivostia pestúnskej starostlivosti, zákon o rodinepoužíva terminológiu „fyzická osoba",„osoba", „pestún". Teda zákon uvažuje v jednotnomčísle. Z toho je zrejmé, že zvereniedieťaťa do náhradnej rodinnej starostlivostijedincovi nevníma ako výnimku a nerozlišuje,či ide o jedinca z páru alebo jedincaosamelého. Konštatuje len, že do spoločnejstarostlivosti môže byť dieťa zverené lenmanželom, teda nie napríklad dvom sestrám,druhovi a družke. Takže, čo sa týkanáhradnej osobnej a pestúnskej starostlivosti,zákon osamelých jedincov nijako neznevýhodňuje.Iné je to pri adopcii. Adopciasa z právneho hľadiska nepovažuje zanáhradnú starostlivosť, ale za vznik rodičovstva.Za rodičov spravidla považujemedvoch ľudí - mamu a otca. Z toho vychádzaaj zákon o rodine, keď v ustanovení §100 hovorí, že dieťa môžu osvojiť manželia,manžel rodiča, ktorý s ním žije v manželstve.Osvojenie dieťaťa osamelou osoboupripúšťa za predpokladu, že osvojeniebude v záujme dieťaťa.Z legislatívneho hľadiska nie sú stanovenénijaké špecifické podmienky, ktoré by slobodnýuchádzač alebo uchádzačka o náhradnúrodinnú starostlivosť alebo osvojeniemuseli splniť. V procese prípravy sas klientom dôkladne zvažujú riziká, ktoréprináša to, že bude na všetko sám. Samozrejme,aj súd berie na tieto okolnosti o-hlád. V zásade ale nevnímam, že by pri zverovanídieťaťa do starostlivosti osamelejosoby zákon, alebo súd postupoval prísnejšie.Len je možno pre jednotlivca ťažšie splniťvšetky podmienky.Milada BohovicováPestúnkou sa môže stať len fyzická osobas trvalým pobytom na území SR, ktorá:• má spôsobilosť na právne úkony v plnomrozsahu,• má osobné predpoklady, najmä zdravotné,osobnostné a morálne,• je zapísaná do zoznamu žiadateľovo pestúnsku starostlivosť spôsobomsvojho života a života osôb, ktorés ňou žijú v domácnosti, zaručuje, žebude pestúnsku starostlivosť vykonávaťv záujme maloletého dieťaťaK procesu adopcie: Podaniu návrhu na súdpredchádza určitá formálna postupnosť.Najprv je potrebné sa obrátiť na Obvodnýúrad práce, sociálnych vecí a rodiny, kdes vami prekonzultujú vaše rozhodnutiea poučia o ďalších krokoch. Budete potrebovať:lekárske potvrdenie o vašom zdravotnomstave, doklad o bezúhonnosti (výpisz registra trestov), potvrdenie od vášhozamestnávateľa o zárobku, potvrdenie o-becného úradu o mieste bydliska a musítevyplniť dotazník pre uchádzačov o osvojeniedieťaťa. Taktiež by ste sa mali pripraviťna návštevu pracovníka úradu u vás doma.I nzerátJednoho červnového dne mně kolegyněu oběda upozornila na článek, který vyšelve Vlastě a pojednává prý zase o nějakýchdětech - chudáčcích. Vyběhlajsem z jídelny, jako když mě prakemstřelí, do novinového stánku. Ve Vlastěstálo:Horší než vlčiceNejen v báji o Romulovi a Removi, ale i vevedecké literatuře jsou doloženy příklady toho,jak vlčice zachránila lidské mládě a dokázalaje i po několik let udržovat při životě.Když pak byly tyto děti nalezeny, byly vezbědovaném stavu a jen málo podobné lidskýmbytostem. Neboť vlčice jim dokázalazachránit život, ale nemohla z nich vychovatlidi. Udělala pro ně, co mohla.s pani Rut HanzelovouJe vůbec myslitelné, že by se člověk -a k tomu žena - zachoval hůř než vlčice?Bohužel ano. Svědčí o tom fotografie a dopisydoc. MUDr. Morese z Olomouce a ředitelkydětského domova na Kopečku S. Dostálové,které jsme dostali v těchto dnech doredakce. Dvojčatům zemřela brzy po narozenímaminka. První rok života strávilav kojeneckém ústavu a když se otec znovuoženil, vzal si je k sobě. Po šest let pak o dětechnikdo nic nevěděl. Chlapci byli objeveni,až když měli jít do školy, ale v jakém stavu!Neuměli chodit ani mluvit, jen stěží seplazili, byli těžce nemocní. Nevlastní matkaje záměrně ničila, aby je pomalu sprovodilaze světa. Byla za to odsouzena k několikaletémuvězení, chlapci byli umístěni v ústavu.Díky odborné a láskyplné péči se z prodělanýchhrůz už značně zotavili. Umějí choditi mluvit, jsou hodní a mílí, ale duševnějsou zatím na úrovni tří až čtyřletých dětí.Doc. Mores je přesvědčen, že kdyby sejich ujali trpěliví a laskaví lidé, mohly by dětiještě mnohé dohonit a navštěvovat za časaspoň zvláštní školu.Najdou se pěstouni, kteří by z těchto malýchtrpitelů vychovali zdravé a veselé děti?Jestli ano, ať si vyžádají u pracovnice péčeo děti svého ONV potvrzení, že mohou přijmoutděti do pěstounské péče a s tím ať sepak obrátí na tuto adresu: Okresní dětskýdomov, Kopeček 105 u Olomouce.Věříme, že i tyto děti, jako již mnohépřed nimi, najdou mezi našimi čtenáři nové,tentokrát opravdové rodiče.Vlasta, 1969Co jste po přečtení článku udělala?To bylo ve čtvrtek v poledne. Na pátekjsem si vzala volno a hned jsem jelado dětského domova na kluky se podívat.Přivedli je v pruhovaných pyžamcích.Byla jsem šťastná že je můžu pochovatna klíně a být chvilku s nimi. I ponávratu domů jsem na ně pořád myslelaa chtěla být u nich. Pak přišel telegrama já si pro ně konečně mohla jet.Už když jsem se blížila k dětskému domovu,viděla jsem venku skupinku dětí.Paní vychovatelka mě viděla také a volána kluk)': „Přijela maminka!" Ti se kemně rozběhh a já si je s pusinkami ještězapadanými od borůvek odvezla domů.Z portálu www.obcan.sk, v časti životné situácie,ktorý spravuje Ministerstvo práce sociálnych vecía rodiny a kde nájdete i dálšie potrebné informácie.Přijmout do rodiny dítě je samo o soběnáročné. Přijmout dítě určitým způsostrana6 n e b y ť s á m | júl 2006


z r o z h o v o r ubem znevýhodněné dvojnásob. Vy samajste přijala děti, které v sedmi letech vážilyzhruba tolik co dvouletá batolata, nechodily,nemluvily. Rada pěstounskýchpárů jejich převzetí odmítla z důvodu výraznéhosomatického i psychického postižení.Jaké bylo počáteční soužití?Honzu a Přemka - dvojčata - jsem sipřivezla v červnu roku 1969, to byli téměřdevítiletí. Dodnes vzpomínám, jakjsme vystoupili z autobusu v Dobrušce,kde na nás už čekala moje sestra Evas Verunkou. Pro kluky bylo ze začátkuvšechno nové a zajímavé, rádi objevovalisvět. Bylo ale obtížné se s nimi dorozumět,báli se, když někde něco ťuklo, stálivedle sebe, botičky měli vždycky vzorněsrovnané. Chodili podél zdí, protože bylizvyklí pohybovat se podle hmatu.Doma měli svůj pokoj, hned druhýden mě začali oslovovat „maminko",Verunku přijali dobře. Většinu časutrávili spolu, byla jsem si jistá, že je najdubuď oba nebo žádného. Nikdo jenerozeznal, později si na tom zakládali,navzájem si vyměňovali věci, které mělioznačeny každý svou značkou.Ve známém prostředí byli uvolněnía veselí. Báli se cizích dětí, to se všakzměnilo nástupem do školky, kam docházelipár týdnů o prázdninách. Hnedv září nastoupili do školy: na základědoporučení doc. Morese napřed dozvláštní školy v Dobrušce, kde běhemjednoho školního roku zvládli dva ročníky.Krajský inspektor docent Boháčpovolil přestup do druhé třídy základníškoly, ze čtvrté třídy přestoupili došesté třídy. To znamená, že za osm letzvládli jedenáct ročníků školy.Díky vaší všestranné péči a výchově jeaž k nevíře, jaké dělali chlapci pokroky.A jak to bylo dál?Po ukončení základní školy, kterouzvládli celkem dobře, nastoupili obakluci do učení v oboru kancelářskéstroje. Byli zruční a práce je těšila. Povyučení pokračovali na střední průmyslovéškole elektrotechnické ve třídě paníprofesorky Vondráčkové, kde po čtyřechletech oba úspěšně odmaturovali.Po maturitě byli odvedeni na náhradnívojenskou službu do Košic, kde pracovalipůl roku na budování ropovodu,druhý půl rok strávili na vojenskémcvičení v Jihlavě.Přemek se oženil ještě před vojnou,vzal si Věrku, zdravotní sestru z Náchoda,kde také v současné době žijí se svýmitřemi dětmi. Nejstarší Miriam chodído třetího ročníku gymnázia, Jakubstuduje na gymnáziu druhým rokema Davídkovi byli tři roky. Přemek je zaměstnánve vodohospodářství jakotechnik.Jan si po ukončení vojny udělal v Brněvysokoškolské pedagogické minimum.V Praze se seznámil s Hankou, absolventkoustřední potravinářské školy.Když se vzali, přestěhovali se do Dobrušky,kde se jim postupně narodily tři holčičky(nejstarší Anička, které je nyní 10let, Pavlínka, té je 7 let a Danielka má 4,5roku). Jan nyní pracuje jako technikv Novém Městě nad Metují. Pokud námto čas dovolí, jsme co nejvíce spolu.Prožívala jste někdy i obtížné chvíle?Měla jste v případě potřeby na koho se o-brátit? Kde jste čerpala sílu?V době po přijetí chlapců nám hodněpomohla řada dobrých lidí a odborníků- ředitelka Dostálová z dětskéhodomova, docent Mores a profesorkaKoluchová s rodinou, doktor Brabenec,ředitelka zvláštní školy Hodková, zázemíjsme měli i v našem okolí - každodenníradosti i starosti se mnou sdílelasestra Eva, doktorka Konrádova ze sousedstvínám kdykoliv poskytla lékařskoupomoc, profesorka Vondráčková, třídnína průmyslovce dovedla kluky zdárněk maturitě. Velikou pomocí pro mě bylaveškerá literatura profesora Zdeňka Matějčeka,jeho knížky mám snad všechny.U sestry Marie na Slapech trávili kluciprázdniny, její syn Milan je vedl ke sportua byl pro ně autoritou.V neposlední řadě nám poskytovalzázemí křesťanský sbor v Náchodě -kluci zde byli obklopeni láskou, nikdose nepozastavoval nad jejich původem,měli tady kamarády a přátele, já jsemzde čerpala novou energii.Co vás v té době trápilo nejvíce?Hodně mě trápilo, že mě lidi pomlouvají,odsuzují za to, že vychovávámchlapce v křesťanském duchu a chodíms nimi do sboru.Dlouhodobě to byla úzkost o jejichzdravotní stav. Nejhorší období pro měbylo, když Přemek tři dny krvácel a bylopodezření, že má vážnou poruchusrážlivosti krve. Nebo když byli obakluci tři měsíce v nemocnici na vyšetření,jezdila jsem za nimi každý den a mělapocit, že to trvá tři roky.Co byste ráda vzkázala čtenářům našehočasopisu?Lidé by měli vědět, kolik je opuštěnýchdětí. Toužíme přece mít děti.Všem bych chtěla povědět, že vzít siopuštěné dítě stojí mnoho, snad úplněvšechno, že to moje osobní já musí úplněstranou, ale rozhodně to stojí za to,je to největší hodnota pro člověka samotného.Kluci to přijímali tak nějaksamozřejmě, prostě mají maminku jakoostatní děti, ale pro mě to bylo a jenad moje pomyšlení. Jako výsadu prožívám,že mám takové syny a takové rodinya že jsem tak bohatá nejen láskou,že jsem bohatá proto, že mám takovourodinu. Takže chci říci všem, že to stojíza to. Ne děti pérovat, ale pěstovat!Každý z chlapců má zcela odlišnoupovahu a přece si dobře rozumějí a pomáhajísi navzájem. Pro mne je velikouhodnotou, že se přednostně věnujísvým dětem a rodině. S Boží pomocíjsme prošli společně i těžkostmi života.Chlapci můj život nesmírně obohatili,je to velký zisk zejména pro mne. I nynístále bohatnu oběma pěknými mladýmirodinami a vnoučátky. Od dívčíchlet jsem toužila mít čtyři děti.A nad všechna pomyšlení mám opravduty nejvlastnější syny a v jejich manželkáchdvě dcery. V pokoře děkuji Pánu,že mi bylo mojí rodinou tolikdopřáno.Věduna Bubleová, Lucie Benešová,Náhradní rodinná péče, číslo 3/2001n e b y ť s á m | júl 2 0 0 6 strana 7


Naozaj slobodná mamas Oľgou HátasovouS Olgou Hátasovou, pestúnskou mamou Justínky (10) a Márie (8) sa poznám už dlho. Spôsob, akým voľakedydávnejšie excelentne zvládla jednu zložitú životnú situáciu, bol pre mňa veľkou lekciou toleranciea ľudskej pokory. Do istej miery je pre mňa každý rozhovor s Oľgou osobnostným prínosom. Mám radajej pohľad na svet. Oľga je slobodná a nemyslím tým slovom len fakt, že nemá partnera.Výhodu?Má moja situácia aj výhody, určite.Všetko ide podľa toho, ako ja si myslím,že by malo ísť. V partnerstve sa ľudiamusia veľakrát dohodnúť aj vtedy,keď majú rozdielne názory. Musiarobiť kompromisy. To nebýva ľahké.Ale na druhej strane to má aj nevýhody.Som na to sama, keď sú partneri,môžu sa dopĺňať. Cítim potrebu partneranajmä vo chvíľach, keď, ako savraví, nemám dobrý deň. Deti si to, samozrejme,uvedomia... A nie je s namiten druhý, ktorý by povedal: „Tak počkaj,ja s nimi tie úlohy urobím."Oľga a jej dve dcéry Justína a MáriaTak ako sa to všetko začalo? Ako sisa stala mamou?Tak, že ma stále prenasledovalamyšlienka ujať sa opusteného dieťaťa.Pochopila som, že to mám urobiť,že sa to odo mňa vyžaduje, a tak somuzatvorila dohodu s Pánom Bohom,že keď to odo mňa chce, tak tedadobre, ale že mi bude pomáhať. A pomáhami. Cítim to. Niekedy som ažprekvapená, ako sa veci vyvíjajú, akoto ide.Zohrával nejakú úlohu v tvojom rozhodovanívziať si dieťa z detského domovafakt, že nie si vydatá?Na začiatku som sa bála, ako tobude vyzerať, keby som si sama vzaladieťa. A zas na druhej strane už vtedysom vedela, že ak to spravím, tak počase určite prijmem ďalšie dieťa. Byťsama s dvoma deťmi? O tom väčšinaľudí povie, že je to ťažké. Ale ja somchcela dve deti, lebo si myslím, že predieťa je dôležité mať aspoň jednéhosúrodenca. Potom som si povedala,že keď to zvládnu ženy, čo ovdovejúalebo sa rozvedú, tak prečo by som tonezvládla aj ja?Myslíš, že sa líši situácia slobodnejmamy a mám ovdovených či rozvedených?Áno. Ja som do materstva šla sama.Keď myslím na rôzne veci, premýšľam,ako ich ja zvládnem. Sama.Od začiatku. V manželstve žena cítizo strany muža väčšiu či menšiu oporu,pomoc. Má vedomie partnerstva.Ak potom osamie, je tou situáciouzaskočená, zmätená. Musí si zvykať.Ja ako by som mala istú výhodu...A čo hovoria dievčatá?Čím sú staršie, tým väčšmi na nichvidím, že túžia po otcovi... Dokoncakeď hovoria o mame a otcovi, mamumyslia mňa a otca toho biologického.A to sa mi potom zdá na jednejstrane nespravodlivé voči ich biologickejmatke, na druhej strane sa madotkne, že ma spájajú s niekým, kohosom v živote nevidela. Tak ich upozorňujem,že ak chcú hovoriť o biologickomotcovi, musia k nemu priradiťbiologickú matku...Jednorodičovská a dvojrodičovskárodina... Napadá tik tomu niečo?Určite je ideálne, keď rodinu tvoriaotec a mama a ich vzťah je dobrýa obaja sa venujú deťom. No ale v životenie je všetko ideálne a som presvedčená,že je lepšie, keď sa opustenédeti dostanú k jednému rodičovi akokeby mali zostať v detskom domove.Vo verejnosti žije názor, že deti simôžu osvojiť či vziať do pestúnstva ibapáry. Stretla si sa s ním?Veľakrát sa ľudia čudovali, že mneako slobodnej dali dieťa. Nevie sastrana 8 nebyť sám | júl 2006


o z h o v o ro iných možnostiach. Na príčine je asipretrvávajúca predstava o kompletnejrodine, ktorú tvorí mama, otec a dieťa.Stále je to v nás, hoci sa tvárime, žeuž sme moderní a partneri sa nemusiasobášiť a žena sama vychovávajúcadieťa je vec normálna... Je to škoda,lebo si myslím, že mnoho - najmäslobodných žien - by sa podujalo nanáhradné rodičovstvo, keby bolo verejneznámejšie, že si môžu vziať dieťaaj bez partnera. Ale na druhej stranesi myslím, že kto naozaj chce, taksi všetko potrebné zistí. A je tu ešte jedenfakt, ktorý situáciu komplikuje.Čo ak si slobodná mama s dieťaťomalebo deťmi nájde partnera? Čo potom?Ako bude reagovať? Takéto otázkymi kládla aj psychologička pri prípravena náhradku. Čo ak by manejaký muž zaujal, ale - slušne povedané- nezaujali by ho moje deti?A tvoja odpoveď?Ak by nechcel moje deti tak... poletí.Jedna bývalá kolegyňa vyzvedala, že čoby som spravila, keby som stretla ideálnehomuža, ale on by nemal záujemo moje deti. „To by si ich vrátila, nie?"pýtala sa. Odpovedala som, že nie. Jejto nešlo do hlavy. Tak som jej vysvetlila,že veď predsa keby ten chlap nechcelmoje deti, tak by pre mňa nebolideálny. No nie? A keby ona ostalas dieťaťom sama a našla by si inéhopartnera a on by nechcel jej dieťa, takby dala potomka do decáku?Už si niečo naznačila, ale povedz miviac o tom, či bola pri príprave reč ajo tvojej nie celkom štandardnej situáciipre výchovu dieťaťa...Dosť sme sa s psychologičkou rozprávalio tom, ako si predstavujem,že zvládnem výchovu a starostlivosťsama. Kládla mi mnoho otázok, odpovedalasom na ne a keďže mám domadve dievčatá, asi som ju presvedčila...Hovorili sme aj o materiálnomzabezpečení aj o tom, či mám v rodinemužských členov, čo by vedeli aspoňčiastočne nahradiť rolu otca.Spomenula si financie. Slobodnámatka ich má pravdepodobne menejako rodičovský pár. Myslíš, že to zohrávaúlohu pri rozhodovaní žien bez partneraujať sa dieťaťa z detského domova?Asi áno. Čiastočne. Aj ja som si dopredušetrila peniaze, kým som pristúpilak rozhodnutiu. Pomohlo mitiež to, že moji rodičia a rodina nemalinič proti pestúnstvu, a tak somvedela, že mi pomôžu, keby som saocitla v zlej situácii.Myslíš si, že fakt „bezpartnerstva"nejako ovplyvňuje to, aké dieťa si ženavyberie alebo aké dostane?Možno to trochu súvisí s tým, čosme hovorili pred chvíľou. Ak sa ženapotrebuje z akýchkoľvek dôvodovvrátiť pomerne rýchlo do zamestnania,vyberie si väčšie dieťa, aby mohloísť po spoločne strávenom čase doškôlky. Ja som sa po svojej platenejmaterskej dovolenke, trvala asi rok,rozhodla, že ostanem ešte s dievčatamina neplatenej materskej do ichpiateho roka, lebo som videla, že maešte potrebujú a ja ich, chceli sme byťspolu, zvykať si na seba. Radšej smesa uskromnili. Potom som začala študovaťsociálnu prácu a do zamestnaniasom nenastúpila. Ale dokážem sizarobiť čosi aj mimo pestúnskych peňazía mám podporu rodiny. Niektoréženy však takého šťastie nemajúa potom je to naozaj ťažké...Všeličo si preskákala, si skúsená pestúnskamama. Vedela by si povedať, čošpeciálne by sa mali budúce náhradnéslobodné mamičky dozvedieť pred tým,ako prijmú dieťa?Určite by nemali prijímať dieťa,napríklad, krátko po rozchode s partnerom,alebo vôbec ako náhradu zapartnera. Som presvedčená, že pre ženunie je ani dobré, ak do toho ides myšlienkou: „My otca nepotrebujeme!"A nie je to dobré ani pre dieťa.Otec je dôležitý. Hovorievam svojimdievčatám, že by bolo dobré, kebysme mali muža v rodine, ale že nievždy je rodina úplná. Nechcela bysom, aby si dcéry mysleli, že partneranepotrebujú, že manželstvo je na figu...Ale zas žena by to, že nemá partnera,nemala brať ako hendikep, malaby si to vedieť obhájiť pred svetomi pred sebou a deťmi, byť s tým vyrovnaná.Aby ich ľudia nezaskočilinejakými hlúpymi otázkami, čo samôže stať.Keď uvažuješ o partnerovi, ide skôro muža pre teba či otca pre Justínua Máriu?Je to spojené. Možno postupomčasu trochu prevláda otcovstvo predeti. Ja som si už za tie roky zvykla naživot a výchovu bez partnera. Trochuby som sa aj obávala manželstva, abysa nebodaj niečo neskomplikovalo.Ale deťom otec chýba. Uvidíme, čoprinesie čas.Za rozhovor ďakujeZuzana Mojžišovanebyť sám | j ú! 2006 strana 9


Pohľad spoločnosti na slobodné mamičkyVybrali sme pár zaujímavých úryvkov z rigoróznej práce Silvie Matejovej Postoje slobodných matiekk manželstvu a rodičovstvu. Analýza príčin, postojov a trendy. (Univerzita Komenského. Pedagogická fakulta,Katedra sociálnej pedagogiky 2006.)MaterstvoMaterstvo je výsada ženy. Každá ženamá v sebe biologicky daný prokreačnýpotenciál. Ovplyvňuje jej psychiku,vedomie i nevedomie. Ak samaterstvo neuskutoční, či už je to zozdravotných dôvodov alebo jednoduchopreto, že si nikdy nenašla partnera,pokúša sa ho racionálne suplovaťnapríklad profesionálnym úspechom,avšak istá nespokojnosť v jadre jejosobnosti zostáva.Zákon o rodine charakterizuje materstvoako najčastejšie poslanie ženy:„Spoločnosť poskytuje materstvunie len svoju ochranu, ale aj všetkustarostlivosť, najmä hmotnú podporumatky i detí a pomoc pri ich výchove."(Zákon o rodine.č.94/1963 Zb.či III.)Aby mohla žena prežívať radostnematerstvo, je nevyhnutná jej zrelosť.Zrelosť všetkých úrovní jej osobnosti.Rodinne orientované tridsiatničkysi uvedomujú svoje biologické limity,a preto, keď zvážia svoju sociálnu,spoločenskú a ekonomickú situáciu,pristúpia k rozhodnutiu stať sa matkoubez manžela. Pre ne je jednoduchooveľa dôležitejšie byť matkouako čakať na príležitosť založiť rodinus manželom.Pre niektoré ženy nebýva vždy jednoduchérozhodnúť sa pre materstvo aniv čase, keď už splnili všetky predpoklady.Postavenie ženy v spoločnosti, jejzrovnoprávnenie a túžba byť profesionálnerovnako úspešná ako muž, môžemať za následok odkladanie materstva.Pre väčšinu mladých žien je najvýznamnejšouúlohou rannej dospelostivyriešiť dilemu medzi rodinoua profesionálnym životom. Najčastejšieje daný konflikt vyriešený zvládnutímobidvoch úloh súčasne. Niektoréženy akceptujú odklad profesionálnejroly a svoju rannú dospelosť zasvätiavýlučne výchove detí. Vágnerová uvádza,že „počiatok materstva býva spojenýs poklesom významu všetkýchostatných variantov sebarealizácie, toznamená i profesie. Rola matky sa stávazdrojom nových zážitkov, osobnéhouspokojenia a zároveň je natoľko časovonáročná, že väčšina ostatných rolístráca dočasne svoj význam."Osamelá matka - rodina s jednýmrodičomOficiálny zväzok muža a ženy -manželstvo - je jedinečnou inštitúcioupripravenou na príchod dieťaťa,jeho výchovu a vstup do života. Ak saláska, starostlivosť a nakoniec aj finančnéprostriedky násobia dvomi,malo by to byť viac, ako keď sa o dieťastará iba jeden rodič. Avšak narastápočet nevydatých žien. Približne20 percent detí sa rodí do neúplnejrodiny.Manželstvo nemusí byť zárukoupevného zväzku matky a otca, napriektomu poskytuje určité zázemiea istotu pre dieťa. Dieťa potrebujematku aj otca a tiež určité pravidlá.Dôsledky slobodného materstva pociťujú,samozrejme, aj deti. Vo veku,keď porozumejú vzťahovej sieti a rodinnejštruktúre prostredníctvom pozorovaniasvojich rovesníkov a ichnajbližšieho okolia, nevyhnutne hľadajúodpoveď na otázky, prečo je ichrodina taká zúžená. Pokiaľ slobodnámatka svoju situáciu zvláda vyrovnanea ak je s dieťaťom v úzkom kontakteso širšou rodinou, tak často dokážunapríklad aj starí rodičia úspešne nahradiťchýbajúceho otca. Na istomstupni vývinu však bude dieťa pociťovaťneprítomnosť otca veľmi silne.Niektorí sociológovia a psychológoviahovoria o „magickom čísle" 70 % -toľko ľudí so závažnými sociálnymipatológiami vyrastalo v rodine, kdechýbal otec: 70 % väzňov, 70 % mladistvýchvrahov, 70 % dospievajúcichutečených z domu a 70 % delikventov.Naopak, iné empirické skúmanie ukázalo,že niektoré neúplné rodiny svojefunkcie - najmä emočnú a socializačnú- plnia dobre, dokonca lepšie akoniektoré rodiny úplné.Výchova jedným rodičomPedagógovia aj psychológovia kladúotázky, či je vôbec možné, aby vyrastastrana1 0 nebyť sám | júl 2006


o d b o r n eli chlapci bez mužského vzoru a nebolitým vo vnímaní seba samého a okoliadeformovaní. Psychologička PeggyDrexler tvrdí, že slobodné matkymôžu celkom dobre vychovávať dievčatáaj chlapcov, dokonca v istých prípadochmožno ešte lepšie ako rodinys mamou a otcom: Podľa výskumu na124 rodičoch chlapcov, väčšina ktorýchboli slobodné matky alebo lesbicképáry, zistila, že sa vôbec netrebaobávať,či slobodné alebo lesbickématky dobre vychovajú synov. Synoviavychovávaní len matkami sú emocionálnesilní, empatickí, nezávislía ucelení. Často dokonca viac ako synoviavychovaní v tradičných rodinách.Nezáleží na rode (gendri), ale nakvalite rodičovstva.Niektorí odborníci však prichádzajúaj k iným záverom a zdôrazňujúTabuľka 1pozitívny charakter otcovskej rolea jej absolútnu nevyhnutnosť pre vývojzdravej synovskej osobnosti.Postoje obyvateľstvaeurópskych krajínNa prelome rokov 1999 a 2000 sauskutočnil prieskum vo väčšine európskychkrajín. Respondenti odpovedalina dve otázky:• Potrebuje dieťa oboch rodičov?(Tabuľka 1 uvádza podiel kladnýchodpovedí respondetov z vybranýchštátov.)• Schvaľujete, ak žena chce mať dieťaako slobodná matka bez trvaléhopartnera?(Tabuľka 2 uvádza podiel kladnýchodpovedí respondetov z vybranýchštátov.)poradie v Európe Krajina podiel respondentov v %1. miesto v Európe BULHARSKO 97,22. miesto UKRAJINA 97,13. miesto POĽSKO 96,9SLOVENSKOSLOVENSKO 95,3ČESKO 86,1a jeho susediaRAKÚSKO 87,8POĽSKO 96,9MAĎARSKO 95,5UKRAJINA 97,1predpredposledné HOLANDSKO 64,3predposledné FÍNSKO 60,4najnižšie ŠVÉDSKO 60,1Európsky priemer 85,4Tabuľka 2poradie v Európe Krajina podiel respondentov v %1. miesto v Európe ISLAND 81,92. miesto CHORVÁTSKO 66,53. miesto ŠPANIELSKO 65,6SLOVENSKOSLOVENSKO 23,3ČESKO 39,3a jeho susediaRAKÚSKO 38,2POĽSKO 41,1MAĎARSKO 38,4UKRAJINA 40,1predpredposledné TALIANSKO 27,6predposledné SLOVENSKO 23,3najnižšie MALTA 15,3Európsky priemer 43,6Problémyosameléhorodiča1. Rola osamelého rodiča je emočnenáročnejšia, pretože taký rodič vie,že je na všetko sám. Už iba vedomietakejto role môže pôsobiť akostresujúci faktor a robiť túto rolusubjektívne ťažšiu, ako v skutočnostije. Výhodná je opora širšejrodiny, napríklad starých rodičov.2. Osamelý rodič je objektívne preťaženýpovinnosťami. Je vždy zavšetko zodpovedný, nemôže sao svoje povinnosti s nikým podeliťa nemôže ich ani na určitú dobuprenechať niekomu inému.3. Osamelý rodič býva v mnohýchsmeroch frustrovaný. Jeho osobnépotreby môžu byť uspokojovanéiba čiastočne, pretože mu na jehoosobný život neostáva čas, energiaa často ani finančné prostriedky.a) Osamelý rodič býva častejšie sám,sociálne izolovaný. Ak si dokážeudržať aspoň nejakú oblasť, kdesa môže uplatniť a rozvíjať, zvládasvoju rodičovskú rolu lepšie.b) Osamelý rodič častejšie máva finančnéproblémy. To platí najmäpre matky, ktoré mávajú nižší zároboka vo svojej situácii sú obmedzenévo výbere pracovnéhomiesta, nemôžu pracovať na smeny,jazdiť na služobné cesty a pod.4. Osamelý rodič môže byť mocenskyoslabený, nie je pre deti takouautoritou ako keby mal podporudruhého rodiča. To platípredovšetkým pre matky. Otcoviasi dokážu udržať rešpekt detí ajkeď s nimi žijú sami. Pozitívnepôsobí zachovávanie určitých tradícií,rituálny dôraz na rodinnúsúdržnosť a hodnotu rodiny prevšetkých jej členov, hoci jedenz rodičov chýba.(Vágnerová, M.: Vývojová psychologie.Praha, Portál 2000)(Tiburg University, Sociologický ústav SAV, 1999/2000)n e b y ť s á m | júl 2006 strana 11


t ém aKonečne si nás niekto všimol...„Samostatne žijúca matka s prijatým dieťaťom." Kto iný by vedel o tejto téme lepšiehovoriť ako práve ženy - náhradné mamy, ktoré takýmto náhradným rodičovstvomžijú v každodennom živote. Tak som zodvihla telefón a dohodla si stretnutia...Niektoré boli u nich doma, niektoré u nás v kancelárii, alebo pri káve; niektoré ženyhovorili viac, niektoré menej... no nebolo pochýb, že všetky tieto zaujímavé žienky sinesú svoje materstvo v srdciach... že zaň cítia veľkú zodpovednosť... že ním majúnaplnený celý život...„Už som mala srdce u môjhochlapčeka..."Pani Bára je temperamentná, spontánnaRómka s láskavým humorom.Žije v domčeku v nádhernej dedinkeuprostred prírody, so svojimi pestúnskymideťmi - 5-točným Nikolasom,ktorý bol v čase mojej návštevy v škôlkea 1,5-ročnou Anetkou - tá práve spinkalazabalená v malom klbku deky vovedľajšej izbe. Spolu s nimi v inej častidomu bývajú Bárini rodičia a súrodenciaj s rodinami - proste veľká rodina,z ktorej cítiť čarovné silnú súdržnosť,srdečnosť a úprimnosť.Bára už dávno, počas vojny v Juhoslávii,presviedčala mamu, aby si zobralinejaké dieťa, ktoré vo vojne stratilorodičov. Semienko myšlienky rozdeliťsa s niekým o domov bolo zasiate v jejhlave už dlho. Postupne rástlo a dozrievalo.Bára pripravovala na to, čo chceurobiť, aj rodinu - potrebovala ich súhlas- uvedomuje si, aké je to dôležité,keď rodina drží pokope.Ako prvé dieťa chcela pôvodne prijaťdievčatko, no tvrdí, že Pán Boh jej docesty poslal Nikolasa. Bola ho navštíviťv detskom domove - mal astmu a slabéočká... ale zaiskrilo to!!! Keď o ňomhovorila mame - pripomínala jej: „Bára,on je chorý. Bude treba s ním behaťpo lekároch..." Bára jej nato: „Mama, jamusím! Veď aj choré deti potrebujú rodičov."Ponúkali jej aj iné dieťa, v inom detskomdomove - išla ho pozrieť, no vedela,že už vtedy mala srdce u svojhochlapčeka.V dedine jej nechceli veriť, že to naozajurobí - musela ich presvedčiť nie na100, ale na 150 %. Pýtali sa jej, koho dieťato má v kočíku, veď predsa nemalabrucho - s hrdým úsmevom a štipkouhumoru odpovedala: „Moje - kúpilasom."Na pripomienky ľudí, že sa to otočíproti nej a že ju nechá samú, mala pohotovúodpoveď: „Veď aj vlastné razodídu."Hovorí: „Keď niekto chce niečo takéurobiť, musí byť o tom presvedčený,musí byť do toho zažraný aj dušou, ajtelom."Postupne začala uvažovať o druhomdieťati - „Pozrite, mám dve ruky - jednabola Nikolasova a druhú som malaprázdnu... Dospelý človek dieťaťu nevystačí- Nikolas potreboval súrodenca,aby sa mohol deliť."Najprv chcela len jedno dieťa - myslelasi, že si nájde muža a bude mať rodinu.Postupne túžba prevážila... dneshovorí: „Muž tu teraz nemá miesto - žijempre tie detí..." No pripúšťa, že ak máprísť ten pravý, tak sa možno vydá, ajkeď bude mať päťdesiat. V tomto časenechce meniť - silnou podporou okremrodiny je pre ňu viera a, samozrejme, deti.Zažije s nimi kopec zábavy - Nikolassa niekedy baví na tom, že ju volá svojímpriezviskom: „Takto mám tri priezviská- som aspoň populárnejšia. "Nechce ani pripustiť, že ich neporadilaona - hovorí: „Nenosila som ichpod srdcom, ale ľúbim ich z celéhosrdca."Až keď má deti, uvedomuje si, akýpríklad sú im rodičia... aká je to zodpovednosť:,Ja im dláždim cestu - akúcestu im vydláždím, po takej pôjdu..."„Mala som pocit, že sa začínam pridvoch deťoch nudiť..."Pani Evka je úplne obyčajná mladážena, ktorá býva v úplne obyčajnom panelákovombyte na sídlisku, ako mnohoiných úplne obyčajných ľudí...... a predsa sa v jej jednoduchostiskrýva niečo neobyčajné...... je to inteligencia, múdrosť, trpezlivosťa neobvyklá skromnosť...... a hlavne láska - neskutočne veľalásky...Dáva ju svojim trom prijatým deťom- 15-ročnej Aďke, 5-ročnej Matildea 2-ročnému Benjamínovi. Aďustrana 12 nebyť sám | júl 2006


t é m aa Matildu má v pestúnskej starostlivostia Benjamína v profesionálnej rodinnejvýchove.Už v šestnástich sa rozhodla, že aksa do dvadsiatich štyroch nevydá, tak sivezme dieťa z detského domova. Dneshovorí, že aj keby sa vydala, urobila byrovnako.Mama s jej rozhodnutím hneď súhlasila:„Aj keď býva v dedine mimomesta, veľa mi pomáha, kým zatiaľvládze - finančne, aj s deťmi." (Aj v časemojej návštevy bola s Benjamínomstarká. Dievčatá boli v škôlke a škole.)Bola rozhodnutá, že chce deti a neriešilapeniaze - neriešila, že je sama nachod domácnosti - vedela, že cesta sanájde - povedala si: „Dáko sa uskromníme..."Najprv mala v pestúnstve len dievčatá...„Mala som pocit, že sa pri dvochdeťoch začínam nudiť (smiech) - terazmám školu - tá ma brzdí pred prijatímďalších detí (a znova smiech)."„Keď prídu do cesty nejaké prekážky?"s úsmevom, no zároveň vážnosťouhovorí: „Rúbem sa cez systém. Veď prekážkysú nato, aby sa riešili... a vlastne,čo sú to prekážky?." Reakcie z okolia jupostretli všetky možné: „Keď si niektovezme viac ako dve deti z domova, je točudné a určite to robí pre peniaze." Jejheslo preto znie: „Uraziť ma môže leninteligent." A tiež dodáva, že veľa jej dávaviera - zdroj, kde si dobíja baterky„Dávam si pozor, aby smeneprepásli svoj čas."Pani Danka je typ starostlivej maminky,ktorá svojim deťom trpezlivovysvetľuje všetky také dôležité maličkostikaždodenného života. Zniesla byim aj modré z neba.Navštívila ma u nás v kancelárii aj sosvojou pestúnskou dcérkou Julkou. Súspolu už niekoľko rokov. Danka hovorío tom, že by si dnes nevedela ani predstaviť,že by to malo byť nejako ináč -žijú si svoj každodenný život akoby tobolo odjakživa. Uvedomuje si, aké dôležitéje pre dieťa detstvo a čas strávený sosvojimi ľuďmi: „Dávam si pozor, abysme neprepásli svoj čas." Podľa nej bybyt alebo dom mal byť domov - niemiesto, kde chodia ľudia prespať.Nevníma rozdiel od iných slobodnýchmamičiek - tiež je na všetko sama(starostlivosť o domácnosť, a keď jeJulka chorá...). Danka má súdržnú rodinua cíti silnú podporu z jej strany.Do rodiny neprišla s nápadom prijaťdieťa z detského domova ako prvá - jejbrat už mal adoptované dve deti.Sama hovorí: „Posúva ma dopredu,keď cítim, že stále je tu dôvod, prečo somsa chcela starať o dieťa - keď stále vidímzmysel toho, čo robím - som tu pre niekoho- stále ma niekto potrebuje..."„Máme sa zle, ale dobre toznášame."Z pani Ľubky som mala pocit, že jeto jemná, citlivá a dôsledná žienka, vychovanána dedine, kde sa od maličkapracovalo v záhrade a na poli. Dodnesbýva vo svojej rodnej dedinke - v nádhernejprírode, kde postavili domček.Bývajú v ňom tri ženy - jej adoptívnadcéra Mirka a Ľubkina mama. Mužsképráce okolo domu im občas pomáhazabezpečovať jej otec, ktorý pre Mirkuveľmi rád plní rolu starého otca. Ľubkakonštatovala, že odkedy je Mirka s nimi,prospieva to celej rodine.Podľa jej slov odjakživa vedela, žekeď sa aj náhodou nevydá, nejaké dieťapri sebe mať bude. Postupne prišla nato,že nie ona sama, ale hlavne to dieťapotrebuje mať domov.Na margo toho, že je sama na Mirkinuvýchovu a ďalšie povinnosti, hovorí:„Bolo mi zverené dieťa, nesiem zaň zodpovednosťa začínam ju cítiť. Predtýmmi nikdy partner nechýbal, no teraz musímo všetkom rozhodovať sama. Občasby mi dobre padlo sa o tom porozprávaťa rozdeliť tú zodpovednosť aj na niekohodruhého. Vychovaje ťažká vec - častomusí rozum prevážiť nad emóciami."V ťažkých chvíľach je pre ňu podporouhlavne jej mama, viera a ľudia z kostola,úprimný záujem okolia a Klubynáhradných rodičov, čo robí Návrat.Ľubka má v živote niekoľko pravidiel,ktorých sa snaží držať: „Aj keď niečonedopadne tak, ako som si predstavovala,aspoň sa z toho poučím. Netrebasa báť prijať to, čo prichádza..." Páčilasa mi veta, ktorou s úsmevom na tvárivyjadrila svoj životný postoj: „Zle samáme, ale dobre to znášame."Mnohí ľudia dnes stále nevedia, že ajsamostatne žijúca fyzická osoba, ktoráspĺňa určité podmienky stanovené zákonom,sa môže stať osvojiteľom, pestúnom,či profesionálnym rodičom.„Konečne si nás niekto všimol!" tobola reakcia pani Ľubky na otázku, čojej preletelo hlavou, keď som jej do telefónuoznámila dôvod nášho stretnutia.Potešilo ju, že niekomu napadlo venovaťsa takejto téme. Zároveň to ajpodľa nej môže byť postrčenie pre tieženy, ktoré žijú v domácnosti saméa majú pocit, že tam majú ešte dosťmiesta pre niekoho ďalšieho... nielenv byte, ale hlavne v srdci.Tie, ktoré som stretla, sa nezávisleod seba zhodli - žena potrebuje cítiť, žeje pre niekoho súčasťou sveta, že je časťoujeho domova. Priam z nich žiarilopresvedčenie a radosť z toho, že ten domovniekomu naozaj môžu darovať...že môžu darovať krajší život, bezpodmienečnúlásku... darovať seba...Katka Paľovová,Návrat Banská Bystricanebyť sám | júl 2006 strana 13


Odpustiť, nie zabudnúťTrvalo rok a pol, kým som sa mohlastať pestúnkou. Musela som absolvovaťnespočetné množstvo tréningov.Okrem bežného výcviku som navštevovalatréningy o sexuálnom zneužívaní,o strate rodiča a o fyzickom zneužívaní.Bolo to nesmierne náročné a pochopiť,čo dieťa muselo prežiť bez pocitu hnevu,je naozaj veľmi ťažké.Náročné je to stále. Najmä ak o tomdieťa hovorí. V tréningoch sme sa veľavenovali separácii od rodiny, ktorá dieťazneužívala. Niekedy by takéto detiradšej strpeli zneužívanie ako odlúčenie,odsťahovanie sa od rodiny. Znie tonepochopiteľne a je ťažké to akceptovať.Neskíznuť k svojim prežívaniam,ale byť neustále na strane dieťaťa. Lenžežiaden tréning ťa dostatočne nepripraví.Najlepšia škola sú samotné deti.Teraz sa už dokážeme o jej zneužívaníotvorene rozprávať. Hovorí, ako veľmiby chcela mužov, ktorí ju zneužívali,vidieť pred súdom. Hrozne ju trápi,že to môžu robiť iným deťom. Snažímsa ju uistiť, že sa to nedeje. Ale nemôžemjej povedať, že ich činy sú častodôsledkom ich choroby a potrebovaliby pomôcť.Ak by sa moja dcéra nestala kresťankou,vyrovnať sa s týmto všetkým bybolo pre ňu omnoho náročnejšie, rovnakoi pre mňa. Dospieť k poznaniu, žemusí odpustiť, nie zabudnúť, že musíísť ďalej a žiť svoj život bez trápenia, ženie všetci muži sú takí. V tomto potrebujeneustálu podporu a uistenie.Dôsledky tejto boľavej skúsenostisú, že má problémy s pomočovaními stolicou. Takéto nehody sa jej stávajúcez deň i v noci a strašne sa hnevá, keďsa to stane. Ale verím, že sú to prejavyjej potreby získať veci pod kontrolu.A ja som pripravená pomáhať jej v tomdovtedy, kým sa jej to nepodarí.Je dôležité si uvedomiť, že dieťa môžebyť manipulatívne a klamať. Veľmi podstatnéje vnímať pozitíva, a nie negatíva.Ale musím povedať, že je to veľmi ťažké,najmä ak sa k vám dieťa správa urážlivoa neustále testuje pevnosť vášho prijatia,ako sa snaží vyprovokovať vás, aby steho odmietali... Ak to nerobíte, je šokované.Zmeniť myslenie dieťaťa a dostaťz jeho hlavy snahu nasmerovať vás protinemu je bolestivý proces. Ja sa stáleučím spoznávať dieťa, ktoré mi bolozverené, ono spoznáva mňa a nie je toľahké ani pre jednu z nás. Verím však, žesa nám to darí a Boh vie, že sme na svete,aby sme boli spolu.Mary S.Leeds, 2006Čo videla teta fotografkaNetušila som, že sa mi celé dni budúpred očami vybavovať čísla, vyšité nadetských mikinách, umiestnené diskrétnena chrbte tesne pod golierom.Vyšité úhľadne, skoro ako ozdôbka, aleaj tak niečím pripomínajúce armádualebo basu. Keď fotíte deti, sklonenénad plátnom, nemôžete si prosto nevšimnúť,že plavovlasá Janka, ktorejmamka prepadla alkoholu, je sedmičkaa jej rovnako plavovlasý brat jedvadsaťšestka.A netušila som, že v detskom domovema zlomí pohľad na dlhánsky radpapučiek rovnakej veľkosti, vzorne vyrovnanýv úzkej predsieni. Kto im asiprečíta rozprávku? Koľko asi lieta nadpostieľkami anjelov strážnych? Desať?Alebo to vybaví centrálne jeden?A keď vám štrbavé dievčatko vysvetlí,že je tu preto, lebo ju mamka veľmibije, a iné malé šesťročné stvorenie vámpovie, že po lete pôjde niekde inde, neviepresne kde a ani prečo... zrazu mátetaký pocit, že sme my dospeláci pekníbabráci. Aké to asi musí byť, keď vámkvôli školskej dochádzke zrazu vymeniarodinu, adresu, kamarátov a všetko,čo ste dovtedy pokladali za svoj svet...Nedávno sa moja kolegyňa dozvedela,že s konečnou platnosťou nebudenikdy môcť mať deti. Chcela som ju potešiť,a tak som jej prezradila, že viemo mieste, kde žije malá Růženka a jestrašne šikovná, a hoci má iba päť rokov,vie sa nakresliť ozajstným štetcom a farbami.Zaznelo však rázne NIE. Nie, tonie, to nie je vlastné dieťa.Asi je to veľmi vážna chyba, nebyťvlastný...... človek má asi veľké šťastie, keďmá na ruke päť prstíkov, na šatách nenosíčíslo a je (niekomu) vlastný.Hmmm... A takto všelijako začnečlovek rozmýšľať, keď sa pustí s deťmimaľovať anjelov.Viera Sásová, fotografka výtvarnéhoprojektu občianskeho združenia Drak2001, 20+01, Poníženíbudúpovýšenístrana 14 nebyť sám | júi 2006


ZuzanuMojžišovučlenku našej redakčnej radyVec verejná a vec mojaMá jedno prianie: Aby sa nám ľuďom splnilo aspoň sčasti aspoň to najpozitívnejšie a to, čo považujeme zanajpodstatnejšie. Nemusí sa nám to podariť ľahko. Prekážky sú dôležité, obrusujú charakter i úsudok.Už dlhšie spolupracuješ s Návratomna zviditeľňovaní náhradnéhorodičovstva. Prečo a ako? Ako tátospolupráca vznikla a ako pokračuje?Základom spolupráce s Návratom jekamarátsky vzťah s Marekom Roháčkom.Kamarátiť sme sa začali pteto, leboMarek bol kamarátom mnohýchmojich kamarátok a kamarátov a preto,lebo sme si s Reném (to je môj muž)adoptovali syna a bolo sa o čom so skúsenýmMarekom rozprávať. Spočiatkusom vlastne z tohto vzťahu iba získavala,potom sa ukázalo, že viem aj niečoponúknuť. Vnímam totiž svet podľapravidla: Vec verejná je vec moja. Detizatvorené v detských domovoch sú vecouverejnou a tak aj mojou. Keď užo problematike, v tomto prípade ajz vlastných skúseností, niečo viem,mám potrebu posúvať sa progresívnymsmerom k jej riešeniu a bojovať, ak je tonevyhnutné. Viem občas čosi napísať,sformulovať, trochu sa pohybujem napôde médií - asi preto sme vzťah s Marekomobohatili aj o pracovný rozmera Návrat ma prizýva tretí rok k robotena svojich mediálnych kampaniach.A opäť sa pristihujem pri tom, že možnoviac dostávam ako dávam, lebo byťpri menení verejnej mienky a scitlivovaníľudí v oblasti vnímania sociálnychtém je pre mňa rajcovné.Bola si na etnografických výskumochv rómskych osadách, tvoja dizertačnápráca bude o Rómoch vo filme.Zaujímaš sa o Rómov viac než jebežné. Prečo? Čo ti to dáva?Môj v tejto chvíli už aj profesný záujemo Rómov vznikal postupne ako doplňujúcisa mozaikový obraz. Keď sombola malá, moji rodičia mali zopárplatní s rómskou muzikou - a mne saveru páčila. Na základnej škole sommala mnohých rómskych spolužiakov,boli to všetci chovanci neďalekého detskéhodomova. Prijali sme do rodinyrómskeho chlapčeka. Možnosť zúčastniťsa toho etnomuzikologického výskumumi pomohla natočiť si osobnúoptiku podľa kréda, ktoré som spomenulavyššie. Výber témy pre doktorskúprácu bol už len prirodzeným dôsledkom.Rómovia potrebujú našu pomoc,potrebujú našu toleranciu. (A my potrebujemeich toleranciu.) Záujemo marginálne skupiny môže v človekuudržiavať pri živote jedno dôležité poznanie:inakosť by nemala byť dôvodomdiskriminácie.s premysleným raz v prospech jedného,inokedy druhého. V prípade tejto rozprávkybolo na počiatku celkom triezveuvažovanie, nápadík napísať prehistóriuakéhokoľvek klasického, všeobecneznámeho príbehu. Listovala som svojouliterárnou pamäťou a tri prasiatkasa ukázali ako príjemne schodná cesta...Ale aj to je pravda, že rodina z tejrozprávky sa podobá na moju vlastnúNapísala si rozprávku Dve-tri prasiatka.Reflektuješ v nej svoju skúsenosť?Ako rozprávka vznikla? Zaznamenalasi nejaké ohlasy? A čo naňu tvoje deti?Ty sa ma pýtaš, ako tá rozprávkavznikla? Ty? Tak vznikla, že si ma donútilaju napísať... Ale som rada, že sima nútila, lebo som sa jelkom zabávala,keď som napokon dostala nápada mohla ju napísať. Ohlasov bolo zopár,teším sa, že pozitívnych. Pri písaníprózy je to pre autora s reflektovanímvlastných skúseností a života nerazdosť komplikované... Prežité sa miešanebyť sám | júl 2 0 06


Sinaša a navždyOľga (43) sa pozerala na detské tváričkya hľadala tú z fotografie... Drobnéčiernovlasé dievčatko, o ktorom jej hovorilariaditeľka detského domova, si všakprišelcov nevšímalo. Až keď k nemu hodililoptičku. Rozbehlo sa a - bác! Oľgainštinktívne natiahla ruky a dievčatko saich chytilo. Hoci to ani jedna, ani druháešte nemohli vedieť, Oľga sa práve stalamamou a dievčatko jej dcérou.Oľga si už dlho uvedomovala, že v jejrodičovskom dome je akosi ticho. Prílišticho. Možno aj preto tak zreteľne počulabiť svoje biologické hodiny. Tiktak...Už nejaký čas sa ich snažila prehlušiťnekonečnými otázkami: Môžemešte chcieť dieťa? Byť mamou? Zvládlaby som to vôbec? A... Čo keby som vyskúšalaadopciu? Opäť len tik-tak... Alevlastne nie - tentoraz to neboli jej vnútornéhodiny, ale zrýchlený tlkot srdca.Vyskočila z pohovky. Tak dobre!Zdalo sa jej, že musí vykročiť hneď.A ísť - krok za krokom. Čochvíľa už nekráčala,bežala. Akoby tušila, že niekdeďaleko v nemocnici zostalo samé malédievčatko, po ktoré si už nikto nikdy nepríde.Hoci má krásne veľké oči a nežnéjamky na lícach. Akoby ho počula plakaťa ponáhľala sa zobrať ho na ruky.Naháňala úradníkov i psychológov... Užidem, moja!„Bohužiaľ, teraz také malé dievčatkánemáme," zmrazila ju riaditeľka dojčenskéhoústavu. „Nemáte?" Oľga sklamanepozerala na fascikel potvrdení,ktoré od nej chceli. Všetky získala zanecelé tri mesiace. Naivne dúfala, že ichstačí odovzdať a ukážu jej dieťa. „Možnoneskôr. Ozvite sa budúci mesiac,"snažila sa ju riaditeľka utešiť. Budúcimesiac? Akoby jej povedali: Zbohom,zabudnite. Počúvala to príliš často. Pretomala odpoveď pripravenú: Ozvem sabudúci týždeň, dobre?Čo ak ťa tvoje dieťa čaká inde?To je ona! Ten hlas nepočul nikto.Len Oľga. Sedela v detskom domovea hľadela na čiernobielu fotografiu formátuA5. Zdalo sa jej, že vidí samú sebana fotke spred štyridsiatich rokov.Ustráchané očká, neisté nôžky ročnéhobatoľaťa. Namiesto toho, aby to vykríklanahlas, mlčky prevracala ďalšie fotografiea pozerala do ďalších detskýchočí. Chcela ptedsa čo najmenšie dieťa,a to dievčatko už má viac ako rok... Rozumbojoval so srdcom. Nekonečnédlhé minúty. Ešte aj vtedy, keď Oľga čupelauprostred kŕdľa detí v herni a tiečierne očká dievčatka z fotografie ju priťahovaliako dva magnety. Riaditeľkak nemu hodila malú gumenú loptičku.Tá ho zaujala, neznáma návštevníčkazatiaľ nie. Alebo áno? Keď ju rozbehnutúza loptičkou zradili nôžky a spadla,zo všetkých rúk, ktoré sa k nej vystreli,si vybrala Oľgine. Tej vyhŕkli slzy. Srdcetotiž práve vyhralo.Túto chvíľu si Oľga nevedela predstaviť,nemala to odkiaľ poznať - tenpocit, keď sa žena stáva matkou, ale terazcítila, že to je ono. Vošla sem akoslobodná žena a vyjde ako mama. Aspoňto hovorilo jej srdce. No rozum sastále nemienil vzdať. Dookola pripomínaldohodnuté stretnutie v ďalšomdetskom domove. Čo ak ťa tvoje dieťačaká práve tam? A Oľga pochopila, žeto musí spraviť - uložiť tie veľké čierneočká do postieľky a dodržať „svojplán". Lenže srdce zostalo pri tej postieľkea Oľga, hoci jej ukázali mladšiei zdravšie dieťa, sa odtiaľ ponáhľalaspäť. Za svojím dievčatkom.Krehké živé pravítko„Máte vnučku! Má rok a pol a bude savolať Lenka," volala Oľga rodičom. Akoktorákoľvek iná čerstvá mama. Riaditeľkajej totiž práve povedala, že môžezostať štyri dni s dieťaťom v domovea na piaty si Lenku smie odviesť domov.Akoby naozaj porodila, len tehotenstvobolo akési kratšie, všetko sa zmestilo došiestich mesiacov - od februára do augusta...Je na to vôbec pripravená?Rozmýšľala o tom celé roky, ale to bolilen sny, teraz je to skutočnosť.„Ozajstná a krásna!" vravela si napriekvšetkým obavám. Celých päť dní v domovepri nej sedávala, keď sa prebúdzalači zaspávala. Zvláštne obdobie,v ktorom medzi nimi rástla krehká pupočnášnúra. Jedna sa učila milovaťa druhá byť milovaná. Lebo sám sa malýčloviečik môže naučiť pár krokov,možno aj dve či tri slová, ale nie pritúliťsa. Na to treba dvoch. Oľga si to uvedomila,keď Lenku prvýkrát držala na rukách.Bola ako krehké živé pravítko.Mamy neplačú„Pani riaditeľka, od pondelka by sompotrebovala nastúpiť na materskú dovolenku,"Oľga vytočila šéfkino čísloa začala s vybavovaním tisíc a jednej veci,na ktoré, ako sa jej zdalo, bolo už včeraneskoro. Na druhej strane telefónnejlinky však zostalo ticho. Riaditeľka zjavnenetušila, čo odpovedať žene, ktorá naletné prázdniny neodchádzala tehotnáa 28. augusta tvtdí, že má dieťa. Oľga savšak riaditeľkiným rozpakom len smiala.Tak šťastne, že sa jej nedalo neveriť,strana 16 nebyť sám | júl 2 0 06


p r í b e hnech už to je ako chce. Po pár minútachsi teda mohla škrtnúť prvú povinnosť.Vybavené!„Tak a teraz obchody a murár a..."Oľga sedela síce stále v aute, ktorým juotec aj s dieťaťom viezol domov, alemysľou už bola úplne inde. Zoznam jepredsa dlhý... „Bol, Olinka, nič sa nettáp.Už nie je," zastavila ju mama jemnehladkajúc Lenku po líčku. To, že jukonečne majú, je zázrak. Nakúpiť zapäť dní výbavičku a nechať postaviťdvadsať rokov chýbajúce zábradlie nabalkóne, je v porovnaní s tým nič. „Užsi len posuň v izbe postieľku ako tychceš." Oľga si utrela slzu, aby ju mamanevidela. Jediný, kto tu má právo plakať,je predsa ich malé dievčatko. AleLenka ani nemrnkla. Ako kliešť držalaOľgu okolo krku. Len sa nepustiť!Si z polepšovne!Nech sa Oľga z postele dvíhala v nociakokoľvek potichu, nebolo možné,aby si to drobec spiaci v postieľke vedľanevšimol. „Mama-ma," pýtala sa na rukyLenka zakaždým, keď Oľga vstalaz postele, a bolo jej úplne jedno, že mamasa ide len vycikať. Žeby už viackrátnemohla dopustiť, aby sa jej mamastratila? Tak ako predtým tá druhá...Či chcela, či nie, Oľga sa sama sebamusela pýtať, čo všetko si toto dieťa pamätá.A bola si čotaz istejšia, že je tohoviac, ako jedenapolročnému dieťaťu treba.Lenka totiž nekontrolovala len ju,ale zas a znova aj to, či majú chlieba mliečko a „kakavko". Nechcela ani pomyslieť,koľkokrát bola jej ptincezničkapredtým sama a hladná. Mohla si všakdať aj sto predsavzatí, že jej malá už nikdynezažije nič zlé, že ju ochráni...Nešlo to. Nebola čarodejnica, len mama.Aj vtedy, keď chlapča od susedov taknerozmýšlené vykríklo: „To nie je tvojamama, ty si z polepšovne." Lenka bolazarazená, ale ešte príliš malá, aby všetkopochopila. Oľga prvýkrát cítila tichúbezmocnosť. Nemôže predsa každémuzlomyseľnému „chlapčaťu od vedľa"ukazovať rozhodnutie súdu o adopcii.Dlho hľadala tie správne slová a čas, abyto Lenke vysvetlila sama. A dovtedy svojejdcére, tak často ako to len šlo, opakovala,čomu rozumela: Si naša a navždy.Katarína OndrejkováTýždenník Rebeca 20/2006Iba obyčajný koberec?Sú dve hodiny v noci, práčka doprala,deti pokojne spia a ja dopíjamteplé mlieko. Ešte vyvesím bielizeňa zmyjem novo vybetónovanú podlahu.Snáď sa mi aj podarí roztiahnuťtam koberec. Pomaličky sa opäť skultúrnime,objavíme vlastné postele, izby,šaty v naozajstných skriniach a naševýtvory na stenách. Sme totiž pobetonovaní troch izieb. To je dôvod,prečo sa všetky štyri už pár týždňovsvorne tlačíme v kuchyni a malej obývačkea spíme na matracoch.Nedávno sme dostali koberec. Takýmalý, detský, zelený, presne ten - s cestičkami,nemocnicou, kolotočom,zmrzlinou..., ten, po ktorom sa dá premávaťs autíčkami, zvieratkami a našimitelami. Kde ho však dať? Neplánovanea na skúšku sa dostal práve dokuchyne. Netrvalo dlho a v našom domenastali zvady: „Toto je moja časť!"„Nemocnica je moja! Posuň sa!" a „Nahrade býva Fiona a Shrek ju ide zachrániť!Tu sa hrám ja!" Po koberci sa rozbehliponiektoré zvieratká v autíčkach,dinosaury pešo a ovečka v požiarnickomaute. No keď som sa pridala ja,ktorá som kľučkovala medzi hračkami,snažila sa nestupat' na ne a uvariť obed,bolo toho už trochu priveľa. Mala somchuť zbaliť koberec a odložiť ho na časy,keď budú všetky izby dokončené a opäťzariadené. Ale keď som sa zahľadela nasvoje tri deti, ako sa premieňajú na kadejaképostavičky a vymýšľajú deje, uvedomilasom si, že sme si práve tou stiesnenosťoupriestorov (a nielen tým)veľmi blízke. A že je to krásne. Že tenkoberec v kuchyni nie je vôbec zlý nápad.Že je tu priestor, ako byť spolu, robiťsi naoko každá svoje a pritom...Akési čaro vychádzalo z týchto stlačenýchpodmienok. I keď sme v tomneporiadku a chaose prišli o učebnicumatematiky, o strieborný prsteň a každáz nás denne hľadá množstvo vecí,získali sme, myslím, čosi viac. A snáďto nie je len zážitok, na ktorý budemespoločne spomínať.Na kostolnej veži práve odbila tretiahodina nového dňa. A ja si, dúfam, onedlhoľahnem na matrace vedľa svojejmaličkej, pobozkám ju do vlasov a znovusi uvedomím ten zázrak, že moje detispia blízko mňa a nie kdesi, kde by bolmožno rovnaký koberec, no nevedeli by,čo s ním, i dinosaury by tam boli, alerozhádzané kdesi v kútoch, no celkomiste by v ich blízkosti nevarila a nekráčalamedzi hračkami žiadna mamka.Monika Znamenáčkován e b y ť s á m | júl 2006 strana 17


O tom, ako jedno mesto zmenilo priorityv starostlivosti o rodinua výrazne tak znížilo počet detí umiestnených v detskom domove, aleboo pohotovostných rodinách v PoľskuKoncom apríla som spolu s niekoľkýmiďalšími ľuďmi absolvovala inšpirujúcu cestudo poľského mesta Kielce. V rámci celéhopobytu zanechali vo mne hlboké dojmydva zážitky: stretnutie na mestskom úradea dvojdňové bývanie v pohotovostnej náhradnejrodine.> Prebehla transformácia detských domovovna rodinné detské domovypre minimálne množstvo detí. Pobytv takomto type ústavného zariadenianaďalej zostáva najdrahšou služboupre dieťa a navyše pre dieťa najzáťažovejšou.Čo v Poľsku spôsobiladecentralizácia> V Poľsku prebehla decentralizácia starosdivostio rodinu a dieťa, každýokres si sám financuje starostlivosťo deti, ktoré musia byť vyňaté z rodín- vznikli tak podmienky na to, abyokres sám určil svoje priority, a aj nato, ako rozloží financie v oblasti podporyrodín.> Legislatívne sa posilnili formy náhradnejrodinnej starostlivosti (pohotovostnénáhradné rodiny, ktorémôže zamestnávať samospráva/okres,profesionálne náhradné rodiny - previacpočetné súrodenecké skupinya profesionálne náhradné rodiny predeti s postihnutím, ktoré môže zamestnaťstarosta obvodu mesta).> Prebehla reforma súdnictva, vzniklirodinné súdy, ktoré majú podpornédiagnostické centrá.Schéma systému pomoci rodine zabezpečovanejúradom v Kielce.Ako sa so zmenami vysporiadaliv okrese KielceOkres Kielce má približne 220 000obyvateľov. Pred štyrmi rokmi boli na jehoúzemí tri detské domovy, v ktorýchžilo 200 detí z tohto okresu. Po štyrochrokoch preorganizovania systému starostlivostio rodinu a dieťa využíva okresKielce už len jeden detský domov, v ktoromsú staršie a postihnuté deti. Zvyšnédva detské domovy sú naplnené deťmiz iných regiónov. Nepochybné, celý procesv rôznych etapách vyžadoval veľa financií,možno aj ich navýšenie, ale minimálnekvantitatívny efekt za štyri rokyje veľmi zaujímavý.Z toho, čo som zažila na prezentáciimestského a vlastne i okresného úradu(úrad spravuje mesto a priľahlé obce),sa domnievam, že obrovská ekonomickánáročnosť umiestnenia dieťaťa v detskomdomove a dopad tohto balíka narozpočet okresu boli najvážnejším impulzomk premýšľaniu o zmenách, ktoréby viedli k úspore peňazí.Mesto/okres zamestnáva 90 sociálnychpracovníkov, ktorí majú rozdelenésvoje obvody. Tí majú možnosť zachytiťproblém v rodine a majú základné profesionálnezručnosti, aby boli nápomocnípri riešení tohto problému. Postupnesa ukázalo, že akokoľvek sa snažia, nie jev ich silách pomôcť vždy a hrozí nariadenieodňatia dieťaťa z rodiny. Z týchtozistení vzniklo v lete minulého rokušpecializované pracovisko Sttedisko rodinnejprevencie.Stredisko rodinnej prevencie,1. šanca pre zlyhávajúcu rodinuStredisko rodinnej prevencie je súčasťou„Miestneho systému podporyrodín, nachádzajúcich sa v obtiažnych„Ten, čo prekračuje prah tohto domu, nech námželá to, čoho sám má nadostač." Vstup do neštátnehorodinného detského domova, ktorý zriadilimanželia vo vlastnom rodinnom dome a žijú v ňomspolu s 8 deťmi s nariadenou ústavnou výchovou.krízových situáciách, a pomoci ohrozenémudieťaťu". Stredisko vzniklo, abypodporilo sociálnych pracovníkov a spolupracovalos nimi pri realizácii sociálnejpráce v prospech rodiny s deťmi, nachádzajúcejsa v kríze. Práca strediska jepostavená na viacprofesijnom tíme, ktorýmá svojho koordinátora. Podľa potrebydo viacprofesijného tímu je prizvanýpsychiater, súdny kurátor, školský pedagóg,lekár, obvodný policajt, sused, terapeutpre závislosti, širšia rodina a pod.Koordinátor, ktorý vedie tím na podporurodiny, postupuje podľa dlhodobéhoplánu, vytvoreného spolu s rodinou.Rodina dostáva podľa dlhodobéhoplánu individuálnu a skupinovú podporu,na čo slúžia konkrétne programy.Všetky aktivity tímu vedú k tomu, abydieťa neopustilo rodinu.. Práca strediskamá cieľ dať rodine 1. šancu, aby vlastnoumobilizáciou, s podporou zvonku,udržala svoj rodinný systém a dieťa v nejmohlo zostať.Rodina sa dostane do kontaktu soStrediskom rôznym spôsobom:— prihlási ju obvodný sociálny pracovníkpo vyčerpaní vlastných profesionálnychmožností spolupráce s rodinou;— prihlásia ju pracovníci školy alebolekár;— prihlási ju obecná polícia, Obecnákomisia pre riešenie problémovstrana 1 8nebyť sám | júl 2006


odbornezneužitia alkoholu, pracovníci z lekárskychstredísk pre liečbu závislostí...— anonymní alebo konkrétni susedia;— rodina sa sama prihlási o podporu.Pohotovostná rodina, 2. šanca prerodinuV prípade, že sa napriek podpornýmprogramom pre rodinu nepodarí dieťaudržať v rodine, pracovníci strediskaoznámia sudcovi potrebu nariadiť vyňatiedieťaťa. Dochádza k vážnej udalosti:k odobratiu dieťaťa z priamej starostlivostirodičov. Deti do 12 rokov saumiestňujú do pohotovostných náhradnýchrodín, ktoré mesto zamestnávana tieto účely (Kielce zamestnáva5 takýchto rodín). Staršie deti súumiestnené do detského domova.Umiestnenie dieťaťa v pohotovostnejrodine je 2. šancou pre rodinu. Rodičiai dieťa prežívajú stratu a bolesť zo svojhooddelenia a v dospelých tieto emóciemôžu mobilizovať hlboké zdrojepre znovuzískanie dieťaťa. Naďalejvšak rodičia navštevujú podporný programStrediska, ktorého cieľom je vrátiťdieťa naspäť. Umiestnenie dieťaťav pohotovostnej rodine môže trvať maximálne12 až 15 mesiacov. Rodič spolupracujepodľa dohodnutého plánuna dosiahnutí krátkodobých splniteľnýchcieľov. V prípade, že sa napriekpodpore Strediska nepodarí dosiahnuťnávrat dieťaťa do jeho rodiny, pracujesa na aktivizácii širšej rodiny, prípadnena umiestnení dieťaťa do dlhodobej náhradnejrodinnej starostlivosti, prípadneadopcie, podľa konkrétnej situáciedieťaťa. V Kielce vďaka kampani Vymeňtedetský domov za rodinu (kampaňz roku 2002 za posilnenie náhradnejrodinnej starostlivosti) fungujú dveAdopčné agentúry s prepojením naPri obrovskom jedálenskom stole pohotovostnejrodiny Lotyszovcov prebiehalo počas bežnéhochodu rodiny veľa rozhovorov.Stredisko - jedna mestská a jedna cirkevná,ktoré pripravujú žiadateľova umiestňujú deti do pripravených náhradnýchrodín.Skúsenosti s pohotovostnýmirodinamiPočas štyroch rokov existencie pohotovostnýchnáhradných rodín v Kielceprešlo cez ne 93 detí. Len jedno z nichbolo z tejto rodiny umiestnené v detskomdomove. Ostatné našli svojemiesto buď opäť v svojej pôvodnej rodinealebo v širšej rodine alebo prešlido náhradnej rodinnej starostlivosti.Ročne zažije vyňatie z vlastných rodínv okrese Kielce okolo 50 detí, z toho 30prejde pohotovostnými rodinami (detido 12 rokov). Pohotovostné rodinyvznikli s jasným cieľom, aby malé detinezažili inštitucionálnu starostlivosťa ako účinné doplnenie proŕylaktikyrodiny. V pohotovostnej rodine môžubyť v rámci pohotovosti najviac 3 deti.Najčastejšie sa v pohotovostných rodináchocitli novorodenci, ktorí prešlipotom do adopcie.Okrem stretnutia so samosprávousme mali aj stretnutia s náhradnými rodinami:sttetli sme sa s rodinou, ktoráprijala 6 súrodencov. Prešla prípravou napestúnstvo, ale v zmysle zákona, ak sachce uchádzať o prijatie väčšej súrodeneckejskupiny, tak môže požiadať o zamestnanieu svojho starostu. Stala saz nej viacpočetná profesionálna náhradnárodina (ak prijme 3-6 detí), ktorúpriamo zamestnáva obec.Ďalšia profesionálna rodina prijala 3postihnuté deti a tiež sa stala špecializovanouprofesionálnou rodinou (prijímanajviac 3 deti s výchovnými problémamialebo deti s postihnutím), zamestnanoupriamo u svojho starostu.Ako sa u Lotyszovcov vystriedalov priebehu štyroch rokov 20 detíPočas pobytu v Kielce sme bývali v pohotovostnejrodine manželov Lotyszovcov,ktorí pred dvomi rokmi na nášpodnet navštívili Banskú Bystricu, kdesme spolu s nimi hovorili o využití pohotovostnejrodiny aj v systéme sanácierodiny. V čase, keď sme u nich bývali, žilispolu s ich deťmi v rodine v pohotovostnejstarostlivosti dvaja súrodenci -Oskar a Oľa, ktorých mamička nezvládlarodičovskú starostlivosť. Po trištvrteroku v pohotovostnej rodine chodí zadeťmi babička, ktorá si ich v blízkom časepreberie do náhradnej rodinnej starostlivosti.Ďalším dieťatkom bola Kaša- Katarína, ktorá pôjde do adoptívnejrodiny. Pred rokom sa dozvedeli o Piotruszovi,ktorý sa narodil predčasne s alkoholovýmsyndrómom a takýto typdieťaťa sa v Kielce neumiestňuje do pohotovostnýchrodín, hrozilo mu tedaumiestnenie v detskom domove kvôli jehopostihnutiu. Pohotovostná rodina savšak rozhodla zmeniť príbeh tohto dieťaťaa presvedčila samosprávu, že dá tomutodieťaťu lepšiu budúcnosť. Prijaliho do pestúnstva. Počas štyroch rokovprešlo ich pohotovostnou rodinou 20detí, žiadne od nich neodchádzalo dodetského domova.Piotrusz môže byť pokojný. Napriek predčasnémunarodeniu, napriek tomu, že sa ho mamaalkoholička vzdala, napriek vrodenému alkoholovémusyndrómu svoje detstvo neprežije v detskomdomove.Nemyslím si, že to, čo rozbehli Kielce,je dokonalé. Rozhodne je to však motivujúcaa inšpirujúca informácia, že kúsokod našej krajiny je jedno mesto/okres, ktoré využilo existujúcu legislatívusvojej krajiny a odvážilo sa transformovaťvlastný systém starostlivosti o rodinutak, aby dieťa utrpelo čo najmenšiezranenia a zároveň aby financie mesta/okresu boli využívané efektívnejšie. Akonám povedali v Kielce: legislatíva v Poľskuje len jedna, je na meste/okrese, čov rámci nej urobí. Sú mestá/okresy, ktorésvojou starostlivosťou o rodinu plniadetské domovy a stojí ich to kopu peňazí.Ale sú i iné samosprávy.A nakoniec posledná poznámka: Jedenmesiac pobytu vyňatého dieťaťav detskom domove v Poľsku stojí samosprávu750 EURO. Pobyt v pohotovostnejrodine 250 EURO.Dana Žilinčíkova,Návrat Banská Bystrica,zilincikova@ changenet.sknebyť sám | júl 2006 strana 19


Príprava pokračuje programom pripútaniaPodporné programy pre náhradné rodiny v Centre Návrat Žilina v r. 2006Minulý rok sme vás informovali o pilotnom spustení nových služieb pre náhradné rodiny - o Programoch pripútania k rodinea Podpornej skupine pre deti v náhradných rodinách. Tieto a ďalšie programy na Slovensko priniesli americké lektorky,ktoré nás s nimi oboznámili na seminári v Mojmírovciach v rokoch 2004 a 2005. Pretože systematické poradensképrogramy pre náhradné rodiny dovtedy na Slovensku absentovali, rozhodli sme sa ich rozbehnúť ako nové podporné služby.Okrem pracovníkov Návrat, o. z. boli v programe vyškolení aj externí spolupracovníci. Tento rok sme v Žiline realizovaliProgram pripútania v 6 rodinách a prvýkrát sme sa pustili aj do podpornej skupiny pre deti. Napriek mnohým dilemám,ktoré sa nám s realizáciou programov ešte otvárajú, ich celkový prínos pre rodiny a deti je pozitívny. Pretože smeplní pocitov, názorov, myšlienok, využívame tento priestor na to, aby sme sa s vami o ne podelili.Vzájomne sa počúvaťRodina Kmotorkovcov pred 4 rokmi adoptovaladve deti. Dnes majú 7 a 9 rokov.Keď som sa na jednom klubeNávratu dozvedela o programe, vedelasom, že práve toto potrebujeme.Prípravné rozhovory s nami rodičminás mali cez spomienky na naše detstvoupozorniť na dôležitosť vzťahov rodičova detí, ktoré potom prenášameako pečať do výchovy našich detí.U mňa sa odkryli niektoré boľavémiesta, o ktorých som ani netušila, žesú a sú to práve oni, čo ma tlačia do premňa nevysvetliteľných reakcií.Spoločné stretnutia u nás doma, užaj s deťmi, mi priniesli silné poznania.Pozorovali sme deti pri práci s Knihouživota a Mapou života niekoľkostretnutí. Návraty do ich minulosti miukázali deti úplne ináč, aké som ichdovtedy nepoznala. Navonok veselé,veľmi živé a priebojné, občas neposlušné,či až agresívne osôbky somzbadala ako hlboko zranené dušičky,zúfalo túžiace po istote, bezpečía pochopení. A po porozumení. Jasnesom si uvedomila, že svoju nádejvkladajú do nás. Hanbila som sa za svojedovtedajšie postoje. Deti našu podpotupri sedeniach vycítili a vzájomne nás toveľmi zblížilo. Ukázalo sa to napr. aj nalepších výsledkoch v škole.Ďalšie stretnutia nám ukázali našu rodinu,ako fungujeme, ako vnímame jedendruhého aj seba samých v rámci rodiny.Spoločnými hrami sme spoznalipotrebu vzájomne sa počúvať, zdieľaťsa, poznávať naše túžby, želania, tajomstvá.Cez inú časť programu som objavila,že k lepšej poslušnosti vedie, ak sadieťa spolupodieľa na vytváraní pravidielv rodine. No a posledné pracovnésedenia nám nastavili živý obraz o nás(sochy a koláž). Usúdila som z nich, žemáme všetci čo robiť, aby sme rodinustále stmeľovali a vzťahy v nej posilňovali.Spoznala som, že veci ako poriadoka disciplína, ktoré som považovalaza dôležité, až také dôležité nie sú. A inézasa práve naopak sú (dotyky, objatia,súcit, vedomie že sa máme radi...)Ďakujeme koordinátorke dobrovoľníkovKatke, Monike a Miske.Nálada doma sa postupneuvoľňovalaDaniela KmotorkováRodina Boričovd má 6 detí v profesionálnejrodine, na programe pracovali so 4 deťmi voveku 15, 16, 16, 18 rokovKeď sme sa rozhodli pre programPripútanie, zohrávala pre nás veľkúúlohu spolupráca s pani psychologičkouAlenkou Repiščákovou. S manželomsme ju navštevovali každý týždeň už trištvrte roka, a preto pre nás bolaspolupráca s ňou veľmi vítaná. Naštvrtok poobede, vtedy programprebiehal, sme sa všetci veľmi tešili.Nálada doma sa uvoľňovala a deti sasnažili viacej komunikovať. Pocity? Boliveľmi rôzne. Veci, ktoré sme si mysleli, ženám deti nikdy nepovedia, alebo smeo nich vôbec nevedeli, vyjadrili ktásnekreslením a v rozhovoroch. O každomz nich sme sa dozvedeli niečo nové. Nášpohľad na deti dostal nový rozmer. Bolitaké uvoľnené, že sme si mohli rozprávaťaj o minulosti i iných citlivých témach..Deti sa otvárali a to malo veľmipozitívny vplyv na celú našu rodinu.Prežili sme spolu veľmi pekné, priateľskéstretnutia a sme za ne vďační Alenkea Svetlanke Sarkisjanovej i Návratu.Rodina BoričováBojujeme s tým až do konca životaMonika má 18 rokov, v PNVR žije 8 rokovNa skupine sme boli štyri dievčatá.Každá s iným problémom, inou minulosťou.Vypočuli sme si navzájom svojebolesti a trápenia. Snažili sa nám pomôcťpsychologička a dve vyštudované dievčatá,ktoré pracujú s deťmi. Dalo mi topriateľstvo, povzbudenie, možnosť povedaťsvoj názor, naučiť sa komunikovaťa zdieľať ťažkosti aj s inými. Pomohlo mito vypovedať o veciach, ktoré som zažilaa na ktoré nikdy nezabudnem.Každý žijeme s niečím iným a bojujemes tým až do konca života. A akosa s tým vysporiadame, to už ...Monikastrana 2 0 nebyť sám | júl 2 0 06


o d b o r n eKrehká práca pyrotechnikaPodporné skupiny pre deti z náhradných rodínNa začiatku bol seminár v Mojmírovciach. Terapeutka Šandy Andersen nám detailne predstavila svoj program detskej podpornejskupiny. Sympatické a netradičné na ňom bolo napríklad aj to, že autorka ako terapeutické prostredie používalavlastný rodinný dom a jedným z rituálov bolo aj občerstvenie doma upečenými koláčikmi „cookies".Kto by sa netešil na také stretnutia?Na Slovensku nie je zvykom realizovať takúto fotmu podpornejterapie a pôvodne sme si mysleli, že preberiemez programu všetko, čo sa dá. Malé úpravy sa týkali skôrpraktických organizačných vecí: napr. vedeli sme, že niktoz nás si nemôže dovoliť pozývať skupinu k sebe domov - dosvojho panelákového bytu a vypekať pri tom koláče. Muselisme postupovať inakšie. Miestnosť výtvarného ateliéru naStanici Žilina Záriečie sa vždy ku koncu týždňa upratalaa drobnými úpravami sa premenila na útulné terapeuticképrostredie. V zime sa navyše na Stanici ešte nekúrilo v radiátoroch,a tak nám pukotal v peci naozajstný oheň.Ptogram skupiny je založený na vybraných témach, ktoréobvykle trápia deti prechádzajúce do náhradnej rodinnejstarostlivosti (výhody a nevýhody adopcie, sttaty, žiale, rozlúčkas biologickými rodičmi, komunikácia v novej rodine,pocit bezpečia, nové pravidlá...). Témy sú spracovávané formouskupinových rozhovorov s podporou rôznych tvorivýchtechník (písanie, kreslenie, koláž, modelovanie). Programje špecificky zostavovaný pre deti, ktoré sa práve donovej rodiny prišli, sú teda vo fáze adaptácie na novú rodinu.A to je práve rozdielne od našich podmienok. Na Slovenskusa podpore detí a celých rodín v adaptačnej fázeprocesu dlho nevenovala špeciálna pozornosť a dnes už evidujemeto, že mnohé problémy sa pritom zanedbali. Situáciaje taká, že pomoc reálne potrebujú a vyžadujú rodinyv adaptačnej fáze, ale rovnako tie, ktoré majú deti v rodineuž viac rokov a napriek tomu sa stále potýkajú s množstvomproblémov (možno aj preto, že v dôležitej adaptačnejfáze s nimi nikto podporne nepracoval). Naša skupina nebolavýnimkou.Ako sme zostavili skupinuČrtalo sa viacero možností, pretože adeptov na skupinubolo na začiatku viacej. Pravidlom skupinového programuje však maximálne 2-3 ročný vekový rozdiel, čo nám situáciuzačalo komplikovať. Ďalšou dilemou je umiestnenie súrodencovv skupine a problémom často neprekonateľným bývanutnosť cestovania. Voľba teda nakoniec padla na 4 uždospievajúce deti - ktoré nám situáciu uľahčili aspoň v tom,že boli schopné a ochotné cestovať do Žiliny samé. Dievčatáboli z 3 náhradných rodín, dve z nich boli sestry a v súčasnostižijú v tej istej rodine. Jedna z rodín má dcéru v adopcii,jedno dievča je v pestúnskej rodine a dievčatá - sestryžijú v profesionálnej rodine. Dilemu, či zaradiť alebo nezařadit'do programu dve sestry, sme vcelku neriešili, pretožepred začatím programu sa nám javilo, že staršia sestra môžemladšiu (ktorá mala v tom čase zjavne viacej problémov) sesterskypodržať a pozitívne podporiť. Skupin(k)u sme tedamali a program mohol začať.Začíname!Začiatok išiel ako po masle. Po prvýkrát sme sa stretli 13.januára. Prvé sttetnutie bolo zoznamovacie a nieslo sa v znamení„vylaďovania našich skupinových farieb". Farba akopodstatný výtvarný vyjadrovací prvok nám všetkým pomohlavyjadriť niečo o sebe a prerozprávať pocity, s akými sme doskupiny prišli. Zbežne sme zistili, kto kde študoval, alebo práveštuduje, kto má rád aké koláče a čo komu dodáva energiu.A na prvýkrát toho bolo tak akurát dosť.Ako sme už spomínali, na začiatku nebolo zámerom programupravovať. Preto prvé stretnutia programu prebiehalitakmer presne podľa osnov stretnutí z manuálu Šandy Andersen.Na druhom stretnutí dievčatá s našou podporou saménavrhli pravidlá pre skupinové stretávanie sa. Nebolo ichveľa a najdôležitejšími z nich boli vzájomné počúvanie sa, diskrétnosťa stop ptavidlo pre prípad, že niekto nechce viacejo niečom rozprávať, alebo niečo robiť. Treba povedať, že pravidláv našej skupine fungovali úplne prirodzene a vôbec nebolotreba sa k nim vracať a odvolávať sa na ne. A pretože smesa uzniesli aj na diskrétnosti smerom navonok, ani mne neostávanič iné ako byť v tomto článku naďalej dôsledne diskrétnou(a nevynášať dôverné detaily).Prvou vážnou témou boli výhody a nevýhody adopcie (pestúnskejstarostlivosti, profesionálnej rodiny). Dievčatá námkrok po kroku začali rozprávať svoje životné príbehy a objasňovaťsvoj uhol pohľadu na fenomén zvaný náhradná rodina.Ako sa ukázalo, vnímajú veľa výhod adopcie (a inýchforiem náhradnej rodinnej starostlivosti).Mapa životaĎalšou aktivitou bolo vyrozprávať kontinuálne svoj životnýpríbeh. Aktivita nesie originálny názov „Mapa života". Úlohounebyť sám | júl 2006 strana 21


každého je graficky zaznačiť udalosti, ku ktorým v jeho životedošlo, chronologicky ich zoradiť a charakterizovať pritom najväčšiezisky a straty. Takýmito technikami dievčatá už poväčšinouprešli, v tejto skupine sa im však naskytla možnosť zdôveriťsa v skupine rovesníkov s „horšou" či „lepšou", v princípevšak podobnou situáciou. Rozprávať o ťaživej minulosti môžebyť problémom. V našej skupine však ani jedna z dievčat neprešlatúto tému celkom mlčky. A to je pozitívnym znamením,pretože bloky ohľadne minulosti zvyknú zasahovať do súčasnéhokonania človeka a nepriaznivo ho ovlyvňovať. Človeko tom navyše ani nemusí vedieť. Psychológovia v tomto smeretvrdia, že kto nevie súvislé prerozprávať príbeh svojho života,má s veľkou pravdepodobnosťou nejaký problém, ktorý budevyžadovať odbornú pomoc.Dievčatá využili na vzájomné zdieľanie sa a počúvanie svojichpríbehov čas až dvoch po sebe nasledujúcich stretnutí, pretoženiektoré príbehy boli poriadne zložité. Spoločné mali to, že (biologickí)mama a otec sa z nich dávno vytratili, alebo zomreli.Väčšine dievčat slová „mama" a „otec" v tomto zmysle vôbecnešli z úst ľahko. Ich príbehy boli také, pri ktorých citlivejšímpovahám vyhrknu slzy. Ako poradcom - terapeutom nám neostávalonič iné ako oceniť to, že dievčatá sa neboja o minulostiotvorene rozprávať a majú v nej zo svojho pohľadu jasno. Odtiaľtouž totiž nebýva ďaleko k možnosti uzavrieť minulosť (čoje treba urobiť rázne, avšak s ľahkosťou, nikdy nie nasilu a potláčaním!)a venovať sa aktuálnym problémom. Aj keď všetcidobre vieme, že aj zahojené rany môžeme cítiť ešte dlho-predlho.Popri všetkom rozprávaní o minulosti sa objavovali a otváraliaj aktuálne témy, pričom sme pre ne flexibilne našli miestona začiatku každého stretnutia, kedy mala každá možnosťzačať tam, kde ju to momentálne najviac omínalo.Pocity vinyNasledujúca téma - pocity viny - vyplavila naraz množstvonegatívnych a zmiešaných pocitov a zmätkov, ktorédievčatá v sebe mali (hnevá ma, že si nerozumiem so súrodencami,cítim sa vinná za to, že som sťažila život ľuďom,ktorí si ma vzali, cítim sa mizerne, pretože sa mi všetko rúcaa nič sa mi nedarí...), ale uvedomujeme si, že ich hlavnýmmotívom už nie je iba samotný fakt existencie v náhradnejrodine a jeho prijatie. Sú to takmer dospelé bytosti, ktoréo malú chvíľu budú v živote postavené do hlavnej línie a akim má byť podaná pomocná ruka, tak by sa pomoc mala začaťorientovať na rozplietanie ich súčasných problémov a vytváraniepozitívnych perspektív dospelosti. Jedným slovom,dievčatá sú zároveň v celkom normálnej situácii ktoréhokoľvekmladého človeka - a mať hŕbu problémov so svojim dospievaním,rodinou, zorientováním sa vo svete dospelýcha vlastným sebavedomím a identitou akoby patrí k veku.Využívajúc ako nástroj program podpornej skupiny určenýpôvodne pre mladšiu vekovú kategóriu (7-12 rokov) naraz zisťujeme,že v ňom pre naše dievčatá niečo podstatné chýba.Ako sme hľadali to, čo naozaj potrebujemeDruhá etapa programu - približne čas medzi šiestym a desiatymstretnutím, sa teda následne niesla v znamení hľadaniapotrebného zamerania - úprav v prospech zmysluplnejšiehoprogramu. Program spočiatku zameriavame na diskusiuo riešení problémov, neskôr pridávame zaujímavé tvorivé aktivity.Oproti pôvodnému konceptu meníme poradie navrhovanýchaktivít, pridávame si nové činnosti a vo veľkom saprispôsobujeme naladeniu skupinky. Program viac-menej intuitívneorientujeme na sebaspoznávanie sa a budovanie identity,komunikáciu a riešenie problémov, ktoré dievčatá trápiav ich súčasných rodinách. Dôležité je pozitívne zameraniea stavanie na normálnom a bežnom pre ich vek, napriek tomusa však často otvára priestor aj pre „ťažké" debaty. Niekedyv nich evidujeme úprimné úsilie rozprávať sa o skutočnomprobléme, inokedy sú to reči, ktoré skutočný problém zakrývajúalebo pocit, ktorý pravdepodobne ešte nedozrel k tomu,aby bol skupine ponúknutý. Ako pri každej práci v skupine,musíme dbať na to, aby sme neotvárali veci, ktoré je potrebnériešiť individuálne a vyžadujú terapeutický prístup. Niekedysa to dá prirovnať k práci pyrotechnika.Z rozsiahlych diskusií pre dievčatá zaznieva jedno: problémysa najviac hromadia vtedy, keď sa dostávame do komunikačnýchšumov alebo stereotypov, a tam, kde už nie je energia,vôľa alebo kompetencia ich riešiť. Často si pomenovávame tentoproblém a povbudzujeme dievčatá, aby sa samé odhodlávalipodnikať v tomto smere ak nie „mierovú misiu", tak aspoň„overovacie testy".Autoportréty.Prvé marcové stretnutie prinesie zmenu, keď dievčatámajú počas celého stretnutia „iba" jedna druhú obkresliť naveľké hárky papiera a obrys svojho tela dotvoriť zoznamomvecí, ktoré majú a nemajú. Vznikajú originálne autoportréty,v ktorých sa (medzi zoznamom tričiek, CD-čiek a plyšákov)kde-tu objavia aj pozitívne či negatívne formulované postojek sebe samým. S tými ďalej pracujeme formou úlohy pokúsiťsa preformulovať ich do opačného extrému - vytvárania pozitívu-negatívu(napr. som ochotná-nechávam sa využívať;strana 22 n e b y ť s á m | júl 2006


o d b o r n enemám lásku ľudí, ktorých by som chcela-učím sa brať vecitaké, aké sú a pod.)Niektoré formulácie vyznievajú paradoxne, niektoré vtipnea nie vždy je ľahké objaviť vhodné a výstižné znenie opaku.Cvičenie však považujeme za veľmi pottebné. Neuškodí„nabúranie" určitých stereotypov vo vnímaní a narušenia istôt(negatívnych i pozitívnych). Súvisí to aj s tým, že deti,ktoré v ranom veku utrpeli stratu alebo traumu majú podvedomútendenciu zotrvávať v problémoch tohto typu, pretožev detstve to mohla byť ich jediná istota, ktorej sa v životenevedia vzdať a ktorej sa opakovane pridŕžajú.Pocit bezpečiaSympatickou aktivitou prevzatou z pôvodného programuje stretnutie nazvané „Pocit bezpečia". Práca na tomto dielespočíva vo vymodelovaní bábätká alebo mláďátka z hliny a vovytvorení bezpečného miesta pre takéto „mláďátko" v kartónovejkrabičke (s použitím rôznych funkčných i zdobivýchdrobných materiálov).Aktivity sa zúčastnili iba 2 z dievčat v skupine, no výsledokaj napriek tomu stál za to. Táto činnosť sa zvyčajne nerobíkvôli výsledku, ale kvôli zážitku z procesu, a preto nie jepotrebné výsledky nijako interpretovať. Ak má však byť výsledokich práce projekciou ich vlastného pocitu bezpečiaa trochu i toho, ako by ho dokázali okolo seba vytvoriť,v tomto smere vám môžeme zaručiť, že sa o ich existenciunemusíme obávať.V modelovaní z hliny sme voľne pokračovali aj o týždeň neskôr,pretože je to vo všeobecnosti vhodná činnosť na odreagovaniesa a tiež príležitosť k ďalším dôverným rozhovorom.Tu niekde by sme mohli urobiť bodku za prostrednou časťouprogramu, pretože 10. stretnutie v poradí naznačovalo, žeje čas na pomalé uzavretie tém a ukončenie programu. (Pôvodnýprogram Šandy Andersen obnáša 12. stretnutí skupiny.)Na záverVštky zmeny v programe, ktoré vyvstali, sa udiali za chodu,mnohokrát spontánne, vedené úprimnou snahou pomôcť„tu a teraz". Obnášalo to však riziká určitej straty smeru,zacielenia, hlavnej línie. V čase, keď sme ohlásiliplánovaný koniec, sme ako vedúce skupiny mali potrebu definovaťsi, čo znamená ukončiť takéto stretávanie a chcelisme skončiť tak, aby sa apoň symbolicky uzavreli dôležitéproblémové okruhy. Do konca ostávali posledné 2-3 stretnutia.Rozhodli sme sa prvé z nich venovať expresii pocitovsmerom k biologickým aj náhradným rodinám, druhékomunikačným problémom a posledné venovať získavaniuspätnej väzby po prebehnutí celého programu.K trom plánovaným stretnutiam sa nakoniec nečakane pridaloešte ďalšie - v poradí predposledné, ktoré sme veľmipríjemne strávili ateliérovým fotografovaním.Vyjadrenie pocitov k biologickým i náhradným rodináma komunikačné problémyPráca s obrázkami, hľadanie symbolických vyjadrenína tému biologickej i súčasnej náhradnej rodiny a nakoniecpovolená expresia pocitov smerovaných do týchto rodínprostredníctvom písania listov dopadla taktiež veľmi úspešne.Možnosť povedať, čo chcem si nenechala ujsť žiadnaz nich a niektoré vyjadrenia boli celkom bez zľutovaniaa sentimentu (aj keď jemnosť dám sa v žiadnej z ich nezaprelaani pri tejto úlohe).Poslednú z vážnych tém sme riešili na stretnutí zameranomna hranie dialogických scénok. Postavili sme dievčatádo situácií, v ktorých stoja každý deň a nechali sme ich plávaťi topiť sa v situáciách, keď dokonale nepoznajú komunikačnépozadie druhého človeka a majú sa rýchlo zorientovať,komunikovať a navyše pokúsiť sa presadzovať si svoj záujem.Rozprávanie sa nielen o obsahu, ale aj o forme a princípochkomunikácie nás nepriamo nútilo rozmýšľať o takých javochako napríklad asertivita a poddajnosť, úprimnosť a klamstvo,pozornosť a podobne. Prebrali sme však iba „základnéučivo", viacej sme nestihli.O týždeň neskôr sa naskytla už spomínaná možnosť jednéhostretnutia navyše a do ponuky sa dostala „nepovinná"aktivita s vytváraním foto-portrétov. Veľmi nás potešila100% účasť na tomto nepovinnom stretnutí. Niekto by možnopochybne poznamenal, že načo je takéto stretnutie? Kebyste však boli pritom, určite by ste si všimli ako sa počiatočnýostych a odmietanie zasadnúť pred objektív postupnemenili na odviazanú zábavu a snahu urobiť jedna druhej čonajlepší portrét. A potom vydarené portréty vo dvojiciachi v celej štvorici. Objektívne môžeme skonštatovať (na základehotových fotografií), že niekto je fotogenický hneď, niektoo chvíľu neskôr, ale nefotogenická nebola nakoniec anijedna z tvárí. (Nehovoriac o tom, že sa nám možno tajne podariloodstrániť, alebo prinajmenšom zmierniť komplexyz toho, ako „nemožné" ktorá vyzerá).Posledné stretnutieTo sa odohralo 12. mája a tentokrát nie na Stanici, alev kaviarni v centre mesta. Úlohou bolo zhrnúť a osláviť dosiahnutévýsledky a touto neformálnou cestou sa rozlúčiť.Stretnutie sme vymysleli ako vzájomné písanie si poslednýchodkazov - každý každému - na pripravené hárky papieras nalepenými fotkami. Každej z nás ostal v ruke symbolickýkus popísaného papiera s povzbudzujúcimi slovamiod všetkých ostatných účastníčok skupiny.V tomto čase sme pociťovali, akoby sa vynárala tiež pottebai určitá vôľa dievčat pokračovať, ktorú sme však „oficiálne"nevyužili, ale nechali sme jej otvorené vrátka, ak toešte naozaj bude potrebné.nebyť sám | júl 2006 strana 2 3


Modifikácie a dilemyProgram sa teda skončil a niekedy hádam zasa dovidenia...radi sa uvidíme.Vždy keď sa niečo končí a skončí, ako na potvoru, je ten najlepšíčas na to, aby vás napadali rôzne vylepšenia a návody, ktoréuž nie je kedy realizovať. Necháme si ich však všetky uležaťna ďalší rok. Na jeseň sa totiž v Žiline ptavdepodobne otvorípodobný podporný program pre ďalšiu skupinu detí. A určitesa aj na iných miestach Slovenska otvoria podobné programy.Však už o tom klebetia baby, čvirikajú vrabce a píše sa o tom ajv odborných časopisoch!Pre všetkých systematikov ešte raz a v skratke -skúsenosti a odporúčania zo Žiliny:• Zaradenie detí, ktoré sú v náhradných rodinách už dlhší časvyžaduje od vedúcich skupiny zvážiť a zohľadniť ich aktuálneproblémy a potreby a na ich základe prispôsobiť, prípadneaž preštrukturovať program. Myslíme si, že nie vždyje možné rozsahy zmien v programe dopredu predvídať, napriektomu však bude dobré dopredu o nich uvažovať.• Navrhujeme využívať pôvodný program ako bohatýzdroj inšpirácie, v ucelenej forme ho však naozaj využívaťiba v prípadoch, pre ktoré je pôvodne stavaný (predadaptačnáa adaptačná fáza v náhradnej rodine)• Doporučujeme vytvárať na Slovensku alternatívne programypodpory v skupine. (Zohľadniť miestne podmienkya potreby rôznych skupín detí). V prípade priaznivých okolnostíje zaujímavé rozmýšľať aj o ich voľnom pokračovaní(celkové trvanie programu min. 1 školský rok).• Zásadne stavať program na prijímajúcom, príjemnomprostredí, pohode, neriešiť veci na silu (stop pravidlo, určeniesi hraníc)• Je žiadúce a potrebné riešiť aj ťažšie témy, ale celkovo doporučujemeprogram stavať na silných a pozitívnychmiestach štruktúre osobnosti, v prípade kladného nastaveniaskupiny je ideálnou formou arteterapeutická tvorba.• V prípade našej skupiny sa nám osvedčili princípy byť autentický,byť nablízku, byť dobrým príkladom.• Zvážiť možnosti a potrebnosť vstupnej diagnostiky,vytipovať vhodné nástroje na dosiahnutie potrebnej mieryinformácií o deťoch vstupujúcich do skupiny. Rovnakozvážiť možnosti priebežného informovania rodín detí.Hana Lukšú(0907 178 756, hanka@stanica.sksú súborným výstupom 11 poradcov zapojených doProgramov pripútania v žilinskom centre.Tento rok sme pred začatím programu najprv pracovalis rodičmi. Rodičia sa zúčastnili seminára o životnej históriidieťaťa, učili sa pracovať s Knihou života. Potom prebiehaliindividuálne konzultácie s rodičmi pričom sme sa venovalistratám v živote rodičov, ich mape života, ich štýluvýchovy, ich špecifickým problémom. Hodnotíme to akoveľmi dôležitú zmenu pri práci s programom. Veľa vecí saošetrovalo ešte pred spustením programu, rodičia boli viacnastavení na tému, my sme ich viac poznali. Myslíme si, ževďaka tomu bola práca s programom následne v rodináchintenzívnejšia a kvalitnejšia. Tento model chceme eštedopracovať, uvažujeme nad takými možnosťami, ako jediagnostika pred programom prostredníctvom hry, prácana mape života dieťaťa a pod.Dôležitým momentom je aj intenzívnejšia práca na sieťovaníodborníkov pre jednotlivé rodiny. Napríklad v jednejrodine pracujeme v tíme psychologička matky, psychologičkadetí, 2 poradkyne v programe a pristupuje k nám ajšpeciálna pedagogička, ktorá bude pracovať s rodinou. Informácieo postupoch, pravidelné sttetávanie a komunikáciaje potrebná, pretože títo ľudia budú s rodinou pracovaťďalej, využívajúc naše výstupy z projektívnych techník a pozorovaniez programu.Pretože ide o prácu s celou rodinou, považujeme za dôležité,aby všetci členovia rodiny, aj biologické deti, boli zahrnutív programe. I tu je dôležitá príprava detí na program.Tempo a rytmus práce je potrebné prispôsobovať tempudieťaťa, nie programu. My prinášame tému, dieťa s ňouptacuje.Program je vhodný vyslovene na zimné mesiace. Ide o dlhodobejšíprogram (10 - 12 týždňov), počas ktotých pracujecelá rodina. Vzájomná koordinácia rodiny je jednoduchšiav zimných mesiacoch. Preto prípravné práce naprogram ako aj individuálne stretnutia s rodičmi je dobrézačať na jeseň.V tomto roku vnímame, že poskytujeme väčšiu podporurodičom - pracujeme s nimi viac individuálne, aj mimoprogramu.Potrebná modifikácia na slovenské podmienky vychádzanajmä z toho že my robíme s rodinami, kde sú deti užniekoľko rokov.Na záver ešte jedno skvelé odporučenie od našich externýchspolupracovníkov - „Príprava nekončí, ale pokračujeprogramom pripútania!"Už teraz pripravujeme spustenie programov v ďalších rodinách.Chceme spustiť skupiny pre deti v náhradných rodinách.Prvý raz chceme začať pracovať s novým programom -Program pripútania pre detí predškolského veku, ako ajSkupinu pre rodičov sexuálne zneužitých detí.Zároveň sa chceme poďakovať rodičom, deťom, všetkým zúčastnenýmodborníkom, ale i Nadácii Hodina deťom. Vďakaich finančnej podpore bol projekt realizovaný.Príspevky zozbierala a zostavila Dušana Priehradná,Centrum Návrat ŽilinaV ďalšom čísle budeme pokračovať skúsenosťami z Bratislavystrana 24 n e b y ť s á m | júl 2006


PROJEKT MONITORINGU PRÁV DIEŤAŤASlovenského národného strediska pre ľudské právaPriority monitoringu práv dieťaťa narok 2006 sa sústredia:1/ na skúsenosti s implementáciou niektorýchprávnych prepisov prijatýchv roku 2005;2/na základe trojročného programuRady Európy pod názvom „BudovanieEurópy pre deti a s deťmi", ktorýbol vyhlásený 4. apríla 2006 nakonferencii Rady Európy v Monaku,boli vybrané dve priority, a to:- násilie páchané na deťoch a efektívneprogramy a metódy znižovania všetkýchforiem násilia (fyzické, psychické,mediálně a ďalšie formy) v rôznychspoločenských prostrediach,- participácia detí na konaniach, ktorésa ich týkajú, osobitne detí, ktorésú na základe rozhodnutia súduo nariadení ústavnej starostlivostialebo ochrannej výchovy umiestnenév zariadeniach na výkon týchtosúdnych rozhodnutí,3/sústredenie sa na skupiny detí -cudzincov, ktorí žijú na území Slovenskejrepubliky.Monitoringy1/ Monitoring dodržiavania právadieťaťa umiestneného v ústavnejstarostlivosti alebo zvereného dopestúnskej starostlivosti na stretávaniesa s rodičmi ( či. 9 Dohovoruo právach dieťaťa)Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine upravujev rámci náhradnej starostlivosti ajústavnú starostlivosť a pestúnsku starostlivosť.Skúsenosti z praxe ukazujú,že dieťa umiestnené v zariadení, v ktoromsa vykonáva ústavná starostlivosť,alebo dieťa zverené do pestúnskej starostlivostiso svojimi rodičmi častokrátneudržiava žiadne kontakty, ani sa s niminestretáva, alebo sa s rodičmi stretávalen vo veľmi obmedzenej miere. Príčinymôžu byť na strane rodičov, ktorínemajú o svoje dieťa a stretávanie sas ním záujem, ale aj v neochote a nepřipravenostizariadení, v ktorých sa vykonávaústavná starostlivosť alebo pestúnovnapomáhať rozvíjaniu vzťahumedzi dieťaťom a jeho rodičmi. Monitoringsa zameria na získanie informáciío uplatňovaní zákona č. 305/2005 Z.z.o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnejkuratele a o zmene a doplneníniektorých zákonov v oblasti spoluprácedetského domova, úradu práce, sociálnychvecí a rodiny a obce na zabezpečenieúčelu rozhodnutia súdu v zariadení,v ktorom sa vykonáva ústavná starostlivosť,ochranná výchova, predbežné opatreniaalebo výchovné opatrenie, ako ajna získanie informácií o účasti mimovládnychorganizácií pôsobiacich v oblastipomoci deťom na úprave rodinnýchpomerov a úprave vzťahov medzirodičmi a dieťaťom.Monitoring predpokladá spoluprácus Ústtedím práce, sociálnych vecí a rodiny,s úradmi práce, sociálnych vecía rodiny a zariadeniami, v ktorých savykonáva ústavná starostlivosť pri získaníinformácií o deťoch umiestnenýchv týchto zariadeniach alebo zverenýchdo pestúnskej starostlivosti a prizískaní informácií a konkrétnych poznatkovo dodtžiavaní práva dieťaťaumiestneného v ústavnej starostlivostialebo zvereného do pestúnskej starostlivostistretávať sa so svojimi rodičmia v prípade detí s nariadenou ústavnoustarostlivosťou aj o úspešnosti opatrenísociálnoprávnej ochrany detí a sociálnejkurately prijatých na účelyúpravy rodinných pomerov, úpravyvzťahov medzi rodičmi a dieťaťoma návratu dieťaťa do starostlivosti jehorodičov. Monitoring rovnako predpokladáspoluprácu s mimovládnymi organizáciamipôsobiacimi v oblasti pomocideťom, ktoré boli odňaté zo starostlivostirodičov.2/ Monitoring dodržiavania právadieťaťa vyjadrovať slobodne svojevlastné názory vo všetkých záležitostiach,ktoré sa ho dotýkajú ( čl.12 Dohovoru o právach dieťaťa)Legislatíva upravuje právo dieťaťa byťvypočuté v súdnom konaní, ak je jehoúčastníkom. Skúsenosti ukazujú, že takv konaniach pted správnym orgánomako aj v konaniach pre súdom dochádzak tomu, že je vo veci vydané rozhodnutiebez toho, aby bolo dieťa vypočuté a boloprihliadnuté na jeho názor.3/ Monitoring ochrany dieťaťa prednásilím (čl. 19 Dohovoru o právachdieťaťa)4/ Monitoring dodržiavania právana vzdelanie u detí cudzincov žijúcichna území Slovenskej republiky(čl. 28 Dohovoru o právachdieťaťa)Aktualizácia a priority monitoringupráv dieťaťa na rok 2006 vychádzajúz Projektu monitoringu práv dieťaťa,ktorý spracovalo a uskutočnilo Slovenskénárodné stredisko pre ľudské právav roku 2005 a z Plánu činnosti strediskana rok 2006. Obidva materiály súuverejnené na internetovej stránkestrediska www.snslp.sk.nebyť sám | júl 2006 strana 25


Permanentné vzdelávanie mladých ľudív dobrovoľníckej práci s deťmi v náhradnej rodinnejstarostlivostiNadácia Pre deti Slovenska z fondu Hodina deťom už po niekoľkýkrátpodporila aktivity Asociácie náhradných rodín.Tento raz podporila vzdelávanie dobrovoľníkov, ktorí súaktívni na kluboch náhradných rodín v Žiline, Martine,Liptovskom Mikuláši a v Trenčíne-Soblahove.Projekt sa začal v septembri 2005 a končí v auguste2006.Vzdelávanie dobrovoľníkov, ktorí pracujú s našimideťmi na kluboch, víkendových, či letných pobytoch, alebopriamo v našich rodinách, je veľmi dôležité. Je dôležité, abydobrovoľník vedel, čo to dobrovoľníctvo vlastne je a čo saod neho očakáva, kde siahajú jeho kompetencie a čo je užza ich hranicami.V rámci vzdelávania dobrovoľníci absolvovali 6 seminárov,ktoré boli zamerané na otázky náhradného rodičovstva, naproblematiku detí žijúcich v náhradných rodinách. Témoujedného zo seminárov bolo pripútanie a identita.Počas víkendového pobytu sa dozvedeli, ako získaťpozornosť a dôveru detí, aké hry sa s nimi môžu zahrať,akým aktivitám sa spolu venovať. Učili sa, ako pripraviťprogram pre deti na víkendový, či letný pobyt.Vďaka za zaujímavé semináre patrí lektorkáma lektorom Katke Gregorovej, Marike Kerekešovej,Štefanovi Šarkózimu a Tiborovi Hujdičovi. Tiež patrívďaka manželom Kobydovcom a pani Černej za ich ochotupostarať sa o naše hladné žalúdky a tiež za to, že smemohli využiť priestory OZ Detský smiech v Soblahove nauskutočnenie seminárov a ubytovanie.Víkendový pobyt náhradných rodín v StrečneV máji sa uskutočnil víkendový pobyt náhradných rodínv zariadení ŽSR v Strečne. Pobytu sa zúčastnilo 13 rodín.47 deťom sa venovalo 11 dobrovoľníkov + 2 asistenti, ktorímohli zužitkovať informácie, ktoré dostali počas seminárov.Víkendový pobyt a program zabezpečilo CentrumNávrat v Žiline. Pri zabezpečení ubytovania a stravy boliaktívne mamičky Janka Jančová a Mária Palovičová.O program pre rodičov sa postarala Erika Tichá z PF UKa na individuálne konzultácie bola účastníkom pobytuk dispozícii J. Ničíková. Za ANR sa pobytu zúčastnilaautorka projektu Katarína Baraničová.Teraz čaká našich milých dobrovoľníkov prípravaprogramu pre deti na letný pobyt, ktorý sa uskutoční2. 7. - 8. 7. 2006 v Strečne. Detí bude približne 80.Ďakujem koordinátorke dobrovoľníkov Katke, Monike,Miske, Vlaďke, Silvii, Janke, Lenke, Májke, Elenke, Katke,Edovi, Majovi a ďalším desiatkam dobrovoľníkov zovšetkých klubov na Slovensku za ich prácu, za ich ochotuvo svojom voľnom čase venovať sa našim deťom, a týmnám, rodičom, pomáhať. Bez ich aktivity by naše kluby,naše pobyty nemohli byť realizované bez problémov, ktorévďaka ich práci nepoznáme. Vďaka aj tým, ktoríprichádzajú do našich rodín a pomáhajú našim deťom priučení, alebo sa prídu s nimi pohrať, či vezmú ich naprechádzku, na krúžok.Vďaka patrí Hodine deťom, ktorá podporuje aktivitydetí, ale aj vzdelávanie tých mladých ľudí, ktorí sa deťomvenujú v rámci svojich dobrovoľníckych aktivít.Hátasová OľgaKoordinátorka projektustrana 2 6 nebyť sám júl 2006


u d i a l os aMosty k rodine - konferencie Úsmevu ako darspájanie subjektov pôsobiacich vo sfére sociálnych služieb pre rodinyNa začiatku bol nápad a potreba: dostať čo najviac subjektov, podieľajúcich sa na starostlivosti o rodinu, „pod jednu strechu" v rovnaký čas.V Košiciach sa to 26. 5. 2006 podarilo. Rada by som vyjadrila potešenie nad tým, koľko podnetných príspevkov, myšlienok a návrhov odznelo.Odborné príspevky, ktoré obsahovali prevenčné programy, ako aj programy pre dysfunkčně rodiny, náhradné rodiny a rodiny v kríze, prezentovalinaozaj zaujímaví a odborne fundovaní ľudia s nadšením pre vec.Konferenciu orvorila pani doktorka Judita Kantorova, ktorázároveň zhodnotila súčasný stav situácie starostlivostio dieťa a rodinu v regióne. Slávka Bertová hlavná radkyňaz Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, predstavila celoslovenskúkoncepciu vykonávania ústavnej starostlivosti zameranúna roky 2006 - 2007 s výhľadom na roky 2008 - 2010.Konferenciu so svojím príspevkom o rodine pozdravila ajposlankyňa Národnej rady SR Mária Sabolová Peter Szaboz Ústtedia, riaditeľ Odboru sociálno-právnej ochrany detía sociálnej kurately, predstavil Koncepciu náhradnej starostlivostia praktický pohľad na dosiahnutie faktu, aby sa na Slovenskuvytvorili podmienky pre umiestňovanie detí do rodín.Jozef Mikloško z Úsmevu ako dat, predstavil konceptspájania, Rodinné skupinové konferencie a špecializovanýmodul vzdelávania programu PRÍDE pre biologické a rómskerodiny.Aktuálna situácia stavu rodiny a detí v ohrozenía koncepcie práce v tejto oblastiBol ďalší programový bod konferencie. Situáciu v regiónepredstavili Beáta Horváthova, riaditeľka Odbotu sociálnychvecí a rodiny ÚPSVaRu Košice, Zuzana Jusková, vedúcaReferátu sociálnych vecí. Matúš Háber, vedúci Odborusociálnych vecí a zdravotníctva mesta Košice. Nímprednesená Koncepcia mesta v pomoci dysfunkčným rodináma rodinám v núdzi určite zapíše Košice ako jedno z prvýchmiest na Slovensku, ktoré akceptuje zákon o Sociálnoprávnejochrane a sociálnej kuratele, ktorý ukladá mestuparticipovať na starostlivosti o deti s nariadenou ústavnouvýchovou a o rodinu v ohrození.Sudkyňa Agnesa Hricová, Krajský súd v Košiciach, predstavilaSpecializované rodinné senáty a rozhodovanie sudcu. Nakonkrétnom prípade poukázala na zložitý proces a fakty,ktoré ho ovplyvňujú. JUDr. Natália Richterová ponúklaúčastníkom aj praktický návod na určenie kritérií kvalitatívnycha kvantitatívnych zmien v rodine, posúdenie funkčnostirodiny a stability podmienok na návrat dieťaťa z náhradnejvýchovy do biologického prostrediaPhDr. Dana Lovašová, detská klinická psychologička,I. Klinika detí a dorastu LF UPJŠ a DFN Košice, poukázalana prístup k chorému dieťaťu v dysfunkčnej rodine.JUDr. Mgr. Dušan Slosár, PhD poukázal na patologicképtvky v správaní mládeže z dysfunkčných rodín, akoaj na efektívne metódy a formy práce ovplyvňujúce tentonepriaznivý stav.Prezentácie nových metód práce s rodinouTaká bola ďalšia časť programu. RNDr. Mária Ondášovásprávca Nadácie DeDo - Solidarita s deťmi z detských domovov,informovala o pripravovanom projekte na pomoc rodinev ohrození, mladým dospelým, odchovancom z detskýchJozef Mikloško na workshope o rómskych deťom na konferencii IFCOv Bratislavedomovov. Aj ľudia z krízového centra „Dorka" na Hemerkovejulici v Košiciach hovorili o návrate detí do pôvodnéhoprostfedia, prípadne umiestnenie do náhradnej rodiny.Ďalšie príspevky dali možnosť načrieť do konkrétnej, zaujímavejpráce rôznych neštátnych organizácií:— Bevan Stein, OZ Otcove srdce: Prečo sa starať o detiv ohrození?— Miroslav Duda Fedorovič, Úsmev ako dar Užhorod,Ukrajina: Situácia opustených detí na Ukrajine— Mgr. Katarína Ontková, psychológ: Príprava dieťaťa nanávrat do pôvodnej biologickej rodiny alebo rodiny náhradnejočami psychológa— Ing. Ján Dečo, Arcidiecézna charita Košice, riaditeľ:Krízové centrum Arcidiecéznej charity a jeho pôsobenie v oblastipomoci neúplným rodinám— Mgr. Katarína Kopecká, OZ Návtat, koordinátorkacentra Návrat v Prešove: Kontraktačný prístup v práci sociálnehopracovníka a PhDr. Eva Litavská, ELI Agentútaslužieb a pomoci: Sanácia rodiny ako nástroj pomoci zanedbávanýmdeťom.— Mgr. Iveta Lumtzerová, Detský domov Košická NováVes, riaditeľka: Sanácia rodinného prostredia z pohľadu detskéhodomova.Verím, že sa nám spoločne podarilo vytvoriť priestor prespoluprácu a využívanie nástrojov spájania a efektívnejšejpomoci deťom a rodinám, ktorí našu pomoc potrebujú.Výstupy z konferencie i vytvorenie pracovnej regionálnejskupiny sú toho prísľubom.Vďaka. Nie len vám, ktorí ste prišli na konferenciuv Košiciach, ale i všetkým mojim kolegom v ostatných regiónochSlovenska, kde podobné konferencie prebehli.Stanislava HunyadiováÚsmev ako dar Košicen e b y ť s á m | júl 2006 strana 27


Téma:Keď je mama s deťmi samaZ obsahu:listáreň 3, SÚ TO SKVELÉ MAMY rozhovor s Marekom Roháčkom a Renátou Matejovou 4-5,INZERÁT z rozhovoru s Rut Hanzelovou 6-7, ROZHOVOR S OĽGOU HÁTASOVOU 8-9,POHĽAD SPOLOČNOSTI na slobodné mamičky 10-11, KONEČNE SI NÁS NIEKTO VŠIMOL 12-13,Predstavujeme členku redakčnej rady ZUZANU MOJŽIŠOVU 15, SI NAŠA A NAVŽDY 16-17,AKO JEDNO MESTO ZMENILO PRIORITY v starostlivosti o rodinu 18-19,Príprava pokračuje PROGRAMOM PRIPÚTANIA 20-24, MONITORING PRÁV DIEŤAŤA 25,udialo sa: VZDELÁVANIE dobrovoľníkov 26, MOSTY K RODINE - konferencie Úsmevu ako dar 27,MAMKA, TOTO BUDE NÁŠ OCKO? 28

More magazines by this user
Similar magazines