NEBYT SAM 3_2012_13_na web.indd - Asociácia náhradných rodín

vyjasňujú, ale rodia sa aj ďalšie otáznikya ďalšie strachy.Potom príde dlhý čas čakania a oni sa znovaa znova sami seba pýtajú, či to zvládnu,keď to príde, aké to bude, ako spoznajú,že teraz je to ono… A bude to naozaj ono?Dá im niekto znamenie? Ako sa majú rozhodnúť?To sú ich každodenné otázkya asi aj každodenné strachy.Ešte nejeden strach ich bude sužovať, kýmsa stanú rodičmi. Ako dopadnú stretnutia,či im dieťatko dajú čo najskôr domov,ako dopadne súd – prvý, druhý, koľko ichešte bude… ?Ktovie, či ste vtedy tušili, že naozajstnéstrachy vás ešte len čakajú – keď budeterodičmi. Koľko každodenných strachovbudete zažívať, koľkokrát a ako ich budeteprekonávať, ako s nimi naložíte. Všetci,čo sme rodičia, vieme, čo je to stracho deti. Ale ten váš strach – podobný,a predsa v mnohom iný – si len skúšamepredstaviť a pochopiť ho.Strach nás sprevádza, ako ľudí aj ako rodičov;podstatné je, aby sme mu nedali vosvojich životoch priveľké slovo.Oľga OlšinováFoto: M. P. Foto: M. B.›Dokonalá láska vyhána strachTáto veta z Biblie sa mi už veľakrát osvedčila.Vlani k nám prišli dve deti. 9-ročné dievčatko a 1,5-ročný chlapček. Dievčatko sa bálo úplne všetkého: liekov, lekárky, školy, strihanianechtov, čistenia zubov, česania, sprchovania, úplne všetkého nového. Keď sme šli na EKG pred zubným zákrokom v narkóze,lebo u zubárky len kričala na raty, kardiológ jej nameral tlak 180, čo sa tak strašne bála, snímku zubov jej robili asi hodinu, lebonechcela prestať plakať. Je úžasné ju pozorovať teraz, keď ide sama do obchodu, so smetím, keď bicykluje, korčuľuje sa, je skrátkaúplne iná. Nemôžem povedať, že naša láska je dokonalá, ale aj tak ju mení. Možno bude trvať dlho, kým zabudne na všetky strachyz minulosti, keď všetko nové bolo ohrozujúce. Ešte zaujímavejšie je pozorovať jej bračeka, ktorý si je istý našou láskou a nebojí saskoro ničoho, len chce nechať pootvorené dvere, keď ide spinkať. Akurát dnes som si uvedomila, ako mi verí a nemusí sa báť. Ránomi z postieľky potichu zavolal: „Posim si meko!“ Už idem! Odišla som do kuchyne, tam už akurát pobehovali ostatné školopovinnédeti. Pomoc pri obliekaní, česanie, desiaty, kontrola, či majú všetko, až keď som za nimi zatvorila dvere, šla som pre mliekoa doniesla ho do spálne. Chlapček ticho ležal v postieľke a čakal, kým prídem. Vedel, že prídem a budem sa môcť venovať len jemu.Je to super, že nemá zlé spomienky ako jeho sestra, len sa modlím, aby ho stále sprevádzala láska, tá naša aj tá dokonalá.Mária PalovičováFoto: M. P. Foto: M. P.nebyť sám | október 2012 strana 5