O rómskom chlapcovi, kufri, obrovia troch psochBol raz jeden Róm, samozrejme, bohatý.Jeho žena obťažkala, samozrejme,s ním, narodil sa im chlapec, ktorý, samozrejmerástol. No, medzitým Róm,samozrejme umrel a tak sa bohatstvostrácalo, strácalo, až sa stratilo úplne.Nemali nič viac, len trocha kapustya petržlenu v záhradke.No, ale len čo im kapusta troška vyrástla,bola preč. Lietal k nim totiž zlatývtáčik a ten im tú kapustu žral.„Choď, chlapče, do záhrady," hovorímatka, „a pozri sa, kto nám kradne túnašu kapustu."Chlapec vzal pušku, ide do záhradky,priletí zlatý vták, veľký ako polovicasveta, chlapec po ňom strelí — zlomilmu krídlo.Joj, Janíčko, keď si ma postrelil, musíšma aj vyliečiť. Budem u vás bývať."A tak sa k nim nasťahoval. Nemaliuž, čo by mu dali jesť, zožral naraz celúkravu a k tomu vypil štyri sudy vody.Keď zožral dve kravy a vypil osem sudovvody, krídlo sa mu zahojilo.Zlatému vtákovi sa zahojilo krídloa tak hovorí: „Počúvaj, Janíčko, poď somnou. Ja poletím a ty ma budeš nasledovať."Vták letel, žiaril zlatom, Janíčko zaním. Prileteli k vode, tá voda bola, samozrejme,taká horúca, že do nej strčíšruky alebo tvár a rozvaria sa ti. Ako saJaníčko cez tú vodu dostane? Počúvajtedobre, deti. Vták zaletí domov, vráti sa,nesie Janíčkovi plachtu, rómsky chlapecnasadne na plachtu a prepláva cez vodu.Prepláva a vták ho vedie k sebe domov.„Ocko, tu ti vediem rómskeho chlapca,čo mi strelil do krídla. Preto som nemoholpriletieť skôr, bol som, samozrejme,strelený. Býval som u nich, zjedolsom im dve kravy, vypil som osem sudovvody z ich studne a pritom som sauzdravil."„No, synku, mali by sme mu dať nejakýdarček, nie?"Vtákov otec nanosil dovnútra striebornékufre, zlaté kufre, diamantovékufre, ale vták chlapcovi cestou poradil,aby nechcel nič iné ako ten starý, zhnitýkufor pri dverách. „Nechcem nič inéako ten starý, zhnitý kufor pri dverách."Vtákov otec hovorí: „Zhnitý kufor?"„Som chudobný, zhnitý kufor mistačí."„Nech sa ti darí dobre až do smrti,chlapček."Rómsky chlapec prišiel na veľkú lúku.Bol zvedavý, čo v tom kufri je. Bolito vlastne až dva kufre. Otvorí prvý,z kufra lezú vojaci, tlačia sa von, je ichtoľko, že je už celý svet obalený vojakmi,stoja si na hlavách. Chlapec otvorídruhý kufor, z kufra lezú kravy, sliepky,kone, prasatá, husy, jablko nieto kamzahodiť. Chlapec plače, ako ich dostanemspäť? A to už nad ním stojí chlap,hlava v oblakoch, obor samozrejme.,Janíčko, Janíčko, keď sa mi deväťdesiatdeväťkrátzaprisaháš, že si nevezmešza ženu princeznú, kráľovskú dcéru, naženiemti vojakov do kufra."Janíčko sa deväťdesiatdeväťkrát zaprisahal,kdeže by ho bolo napadlo braťsi kráľovskú dcéru za ženu. No, oborvzal kijak a všetkých vojakov, kravya sliepky nahnal naspäť do kufra. No,bol to predsa obor, nie?Ide Janíčko s kufrom, raduje sa, už jebohatý. Príde domov, zabudol, že sa obrovideväťdesiatdeväťkrát zaprisahal,a samozrejme, chce sa oženiť s princeznou.„Počúvaj, mami, choď ku kráľovi preprinceznú."„Nech ťa šľak trafí, myslíš si, že kráľdá dcéru žobrákovi?"„Len ma, mami, poslúchni."A tak Rómka ide, pretože sa bála. Idek bráne, volá: „Kráľu, posiela ma môjchlapec, či by si mu nedal za ženu svojunajmladšiu princeznú."„Choďte, pusťte na tú cigánku býka,nech ju roztrhá."Matka uteká domov: „Chlapče, pustilina mňa býka, takmer ma roztrhal."„Len choď, mami, naspäť, nič sa tinestane."Nútil ju, nútil, išla teda znova —a kráľ poslal na chlapca svoje vojsko.Ako vojaci prišli, Janíčko otvoril svojzhnitý kufor a hop, celý svet je obalenýJaníčkovými vojakmi. Kráľovým vojakomhlavy skáču dolu, kráľ posiela novýcha nových vojakov, všetkým hlavydolu, kráľ už nemá na sklade ani jednéhovojačika, sadne si teda do kočiara,ide k Janíčkovi sám. Celá kráľova armádapobitá, aj Janíček už vypotrebovalsvoj kufor.„No," hovorí kráľ, „vidím, že si bohatšíako ja, tak si moju dcéru môžešvziať."Janíčko ide, pekne oblečený, čiernešaty, klobúk, učesaný, sadne s princeznoudo kočiara a hybaj do kostola.A odrazu obor!Janíčko, Janíčko, veď ja ťa chytím. Nebudešviac chodiť po zelenej trávičke."Janíčko sa da na útek. Uteká, utekádo hustého lesa, nech nás pred ním PánBoh chráni.. V tom lese je koliba, v kolibebýva čarodejnica. Janíčko už nemôžeďalej, je zmorený, musí sa trocha vyspať.„Jaj, moja dobrá babička, dovoľ, abysom si pri tebe trocha odpočinul. Hneďvstanem a pôjdem ďalej."Najedol sa, napil, nasýtil sa, pospalsi, zobudila ho a ide ďalej. A tá čarodejnicamu dala do vrecka kúsok zemiaka.Janíčko si, samozrejme, pospal pridruhej aj pri tretej čarodejnici a každámu dala do vrecka kúsok zemiaka.Príde rómsky chlapec k vode, prestrieplachtu, plachta ho nesie na druhústranu. A to už k brehu dobieha obor,ale na druhú stranu nemôže.„Počúvaj, Janíčko," volá obor, „nevadí,že som ťa nechytil dnes, veď ja ťachytím na budúci týždeň. Polievku, čoje na tomto svete prichystaná pre teba,tu budem jesť ja."No, Janíčko doplával na druhú stranu,ľahol si, zaspal. Na tri zemiaky zabudol.A odrazu mu z vrecka vyskočiatraja psi. Traja veľkí psi... Tie zemiakysa mu totiž vo vrecku premenili napsov, samozrejme. Jeden sa volá Ťažký,druhý Silný a tretí Počujnadiaľku. No,samozrejme, Janíčko vstane a padne nazadok od strachu. Ale psíčkovia užk nemu bežia, vrtia chvostíkmi, a tak sachlapec nebojí.strana 4 nebyť sám | október 2004
"gádži — rómske oznečenie pre Nerómku, doslovasedliacka (gádžo — sedliak, Neróm)Janíčko príde k jednej gádži*, prosí,či by u nej nemohol prenocovať. Psichodia každý deň na lov, dva, rri zajaceprinesú, má dosť aj Janíčko aj gádži.Majú čo jesť. A obor chodí po svete, pocelom svete hľadá Janíčka.Raz ráno hovorí Ťažký: „Som dnesvoľajaký chorý, ostanem doma."Zakopal sa do zeme, do pol sveta saprepadol, je to Ťažký, nie, prikryl sa hlinou.A Janíčko ide na lov s dvoma psami.No nič, keď je chorý, nechám hodoma pri gádži.Ide s dvoma psami, Počujnadiaľkuhovorí: „Som dnes voľajaký chorý, musímsa liečiť."Zákope sa do zeme, prikryje sa hlinou.Janíčko ide sám s jedným psom.Ale aj Silný hovorí: „Som dnes nejakýchorý."Zákope sa do zeme, prikryje sa hlinou.Nech sa uzdraví, hovorí si Janíčkoa ide sám. Ide sám, bez psov. Tým psomtotiž privolal chorobu obor.No, obor už prichádza. Rómsky chlapecvylezie na vysoký strom, obor rrasiestromom vo veľkom hneve. Už striasolz Janíčka košeľu, už z neho srriasol nohavice,už z neho striasol klobúk i sako,už sedí Janíčko celkom nahý na strome.A Počujnadiaľku hovorí: „Bratia,obor trasie s Janíčkom, ste už zdraví?"Psi sa rýchlo uzdravili, schmarli obrado zubov, trasú s ním. Trasú s ním, trasú,až sa z neho sype piesok a kamene.Celá hora piesku sa z neho vysypala.Ten obor bol totiž stvorený zo skaly.Keď ten chlapec videl, ako to všetkodopadlo, vzal si psov so sebou domovk mamičke. Oženil sa s princeznou ešteraz a žili a žili a mňa už, samozrejme,bolia ústa.(Hubschamnnová, M.: Romské pohádky. Fortuna,Praha 1999.)strana 5