Evanjelický východ - Február 2015

Jesus Charlie? 

1,50 € | 45,19 Sk | február 2015

editoriál 

Najväčšia záhada 

v medziľudských vzťahoch 

Teším sa, keď sa môžem stretnúť s niekým, kto ma má rád a kto mi rozumie. 

Také stretnutia a rozhovory dávajú môjmu životu „šťavu“: radosť aj silu, chuť žiť 

a obetavo slúžiť. 

Občas sa ale (žiaľ, aj pri najlepšej snahe) stane, že sa také dobré vzťahy 

pokazia. Potom mi odrazu ten druhý nielenže nechýba, ale rád sa mu aj vyhnem. 

V horšom prípade ma stretnutie s ním naplní nechuťou, smútkom a horkosťou. 

Tou najväčšou záhadou pre mňa je, ako málo som potom ochotný urobiť pre 

to, aby sa náš vzťah zase dal do poriadku. Aj keď mi to bolo predtým zdrojom 

toľkého dobrého a pre život podstatného, odrazu mi niečo bráni v tom, aby 

som to s celým nasadením zase (aspoň z mojej strany) napravil. Aby ma ten náš 

láskyplný vzťah zase mohol tak obohacovať ako predtým. Asi je to nejaká falošná 

hrdosť, čo mi bráni ísť za tým druhým a poprosiť o odpustenie môjho podielu na 

odcudzení. 

Keď to však konečne urobím a ten druhý to prijme, tak sa môžem znovu 

tešiť z úprimného spoločenstva, ktoré pre šťastný a plodný život tak veľmi 

potrebujem. 

Ešte väčšou záhadou je mi tento problém vo vzťahu s naším milujúcim 

Bohom. Náš nebeský Otec urobil všetko preto, aby sme s Ním mohli mať 

skutočne obohacujúci vzťah lásky. Jeho Syn – Pán Ježiš Kristus – ma evidentne 

má radšej ako hocikto na svete: veď On jediný bol ochotný sa za mňa nechať 

umučiť na smrť, aby ma už moje hriechy od Neho nedelili. Keď som sa s týmto 

úžasným Bohom stretol, môj život sa úplne zmenil: Jeho láska, odpustenie, 

radosť, pokoj a veľa iného dobrého ma premohlo. Bol som prešťastný, že ma On 

nielen prijal, ale aj očistil môj život od špiny môjho hriechu. 

Ale tento náš vzácny vzťah sa, žiaľ, tak ľahko z mojej strany pokazil. Zanedlho 

som už pozoroval, že Mu až tak nedôverujem, že si robím po svojom – na vlastnú 

škodu. Moja láska k Nemu bola postupne vlažnejšia, staral som sa už viac o seba 

ako o Neho. Nepochopím, prečo mi to potom tak dlho trvá, kým sa k Nemu 

vrátim v úprimnom pokání a pokore. 

Keď to však urobím, lebo ma to už veľmi mrzí, že nás niečo delí, tak som 

vždy znovu užasnutý, že mi Boh znovu odpúšťa a prijíma ma späť. Táto Jeho 

láska a milosť ma potom napĺňa. A ja dokážem potom ľahšie odpúšťať mojim 

vinníkom. Lebo len s Jeho pomocou potom dokážem aj to, čo od nás žiada Pán 

Ježiš: Milujte svojich nepriateľov (Mt 5, 44). 

V poslednej dobe tak rýchlo pribúda napätia medzi nami: napríklad 

referendum, postoj k homosexuálom, ku katolíkom, moslimom nás rozdelilo do 

táborov. Aj keď sme si niektorí ešte donedávna boli blízki, tak len preto, že niečo 

vidíme z inej strany, už nás to tak ľahko rozdelí – presunie na druhú stranu 

barikády... 

Dúfam, že sa nám s pomocou Božou bude stále lepšie dariť odpustiť tomu 

druhému jeho vinu (iný názor a pohľad na vec) a naplniť Božiu požiadavku 

(Heslo roka 2015): Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na 

oslávenie Boha (R 15, 7). 

© Východný dištrikt ECAV na Slovensku, 

Prešov, 2010 

Ročník 

6/2015 (Vychádza mesačne) 

Šéfredaktorka 

Emília Mihočová-Kmecová 

Tel. – šéfredaktor: 0918 / 828 302 

e-mail: sefredaktor@evychod.sk, 

redakcia@evychod.sk, listy@evychod.sk 

Členovia redakčnej rady 

Bakalár Ján, Bechný Ľubomír, Cingeľová 

Janka, Čurlík Miroslav, Damankoš Marián, 

Gallo Ján, Kmec Vladimír, Lipták Mikuláš, 

Mihoč Peter, Olejárová Ľubica, Oráč Matej, 

Sabol Slavomír, Sopoligová Jana 

Adresa redakcie 

Biskupský úrad Východného dištriktu 

Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku 

Hlavná 137, poštový styk – P. O. BOX 119, 

080 01 Prešov 

Tel./fax: +421 51/ 772 25 15 

Jazyková úprava 

Emília Mihočová-Kmecová, Alena Bodnárová 

Titulka 

Ľubo Bechný 

Grafická úprava 

Daniel Jurčo 

Vydavateľ 

Východný dištrikt Evanjelickej cirkvi 

augsburského vyznania na Slovensku 

so sídlom v Prešove, Hlavná 137, 080 01 Prešov 

Tlač a distribúcia 

Michal Vaško – Vydavateľstvo, 

Námestie Kráľovnej pokoja 3, 080 01 Prešov 

Predplatné a inzercia 

Peter Mihoč – 0918/828 312 

email: tajomnik@vychodnydistrikt.sk 

Evidenčné číslo: 3956/09 

ISSN: 1335-1656 

IČO: 31 997 520 

Číslo 1/2015 vyšlo v januári 2015 

Predplatné 

1,50 € x počet mesiacov 

do konca kalendárneho roka 

Bankové spojenie: Tatrabanka 

Číslo účtu: 2629039075/1100 

Variabilný symbol: 1003 

MILODARY 

Rodina Šimovičová 30€ 

Božena Ruščáková 10€ 

Hedwi a Martin Tkáčovci 20€ 

Agáta Božiková 12€ 

Štefan Bosák 12€ 

Rodina Petrová 10€ 

Ivan Nemec 10€ 

Lenka Nikerlová 20€ 

Danka Naďová 12€ 

Rodina Janoková 15€ 

Juraj Cina 12€ 

Ján Kupčo 10€ 

Peter Horniaček 10€ 

Mikuláš Lipták 

vydavateľstvo Vivit 

Jolana Rothová 7€ 

MUDr. Milan Kolesár 12€ 

Katarína Szalayová 12€ 

Zuzana Lukáčová 22€ 

Rodina Šlahorová 10€ 

Mária Paľová 12€ 

Zuzana Máhriková 10€ 

Alenka Cingeľová 50€ 

Anna Tomková 7€ 

Oľga Poláková 10€ 

Ján Čatloš 10€ 

Michaela Mišová 7€ 

Odberatelia CZ Bardejov 18€ 

Anna Hlavinková 12€ 

Tlačový milodarový účet 

na podporu vydavateľskej činnosti 

Evanjelického východu. V prípade, že by ste 

chceli podporiť vydávanie časopisu, môžete 

finančné príspevky zasielať na účet: 

Číslo účtu: 96293513/0900 

Slovenská sporiteľňa 

Variabilný symbol: 1002 

Správa pre prijímateľa: 

(meno a priezvisko darcu) 

2 •

04 HOMÍLIA 

Sloboda bez hraníc je bezohľadnosť 

ROZHOVOR: Danel Ewald 

Delenie v mene nového sa dialo vždy, prinieslo veľa dobrého, ale aj zlého. Mám 

rád mnohé dnešné chvály, no rovnako rád mám „staré chvály“. Chvály existujú 

v cirkevnej hudbe od začiatku. Samozrejme, podľa doby sa mení spôsob vyjadrenia. 

Mnohé skladby z minulých storočí – napr. Händlovo Haleluja – málokto 

vníma ako chvály. To, že máme problém ich dnes zaspievať, nás ochudobňuje. 

s. 8 – 11 

POSTOJ: Jesus Charlie? 

Násilie, ktoré sa odohralo opäť tak blízko, nám naháňa strach. Keď som po prvýkrát 

na obrazovke uvidela logo Je suis Charlie, z francúzskych slovíčok mi udrela do 

očí prešmyčka anglicky písaného mena Ježiš a myslela som, že to patrí nejakému 

Charliemu, ktorého stihol osud podobný Ježišovmu. Po prečítaní správ vo mne 

tento dojem ostal. Neútočilo sa na politika či magnáta, ale na majstra ceruzky. 

s. 16 

KULTÚRA: Keramický život Ľuba Michalku 

Každý umelec potrebuje na vytvorenie diela nejaký popud, inšpiráciu a motiváciu 

tvoriť. U mňa prichádza náhle a nečakane. Už na strednej skole som 

zažil Boží dotyk a môj život sa začal uberať smerom k službe a evanjelizácii. 

Je pre mňa prirodzené vkladať do svojho diela kresťanskú symboliku. Žijem 

ňou a túžim ju odovzdávať ľuďom. 

s. 34 – 35 

06 PRÍBEH 

Richard Korytár 

07 MONITOR 

07 ROZHOVOR 

Danel Ewald: O tajomstvách hudby 

12 REPORTÁŽ 

Osvienčim a Auschwitz – pamätajme na rozdiel! 

15 RODINA 

Obnov nás! 11. Konferencia RoS 

16 POSTOJ 

Nebojme sa slobody, ani islamu 

17 ANKETA 

Je suis Charlie? 

18 KOMENTÁR 

Teroristické útoky prebudili radikálov 

20 ROZHOVOR 

Mohamed Masail Ahmed Elmardashy 

23 FILM 

Exodus: Bohovia a králi 

24 KONŠPIRÁCIE II. 

Ježiš ako výmysel rabínov 

26 PORTRÉT 

3x o Ladislavovi Fričovskom 

28 FAMÍLIA 

Ako ochrániť svoje deti v tomto svete 

30 MISIA 

Spolupráca zboru a obce v rómskej misii 

33 KNIHA 

Vo vitríne 

34 KULTÚRA 

Výtvarník Ľubo Michalko 

február 2015 obsah 

• 3

homília 

Ján Oslík 

Sloboda bez hraníc je bezohľadnosť 

Preto kľakám na kolená pred Otcom... aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení 

a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať 

Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. 

Efezským 3, 14.17 – 19 

Každý človek, ktorý vstúpi do našich 

rodín, do našich domácností, mení 

naše životy. Nemám na mysli návštevu, 

ktorá príde a po chvíli sa rozlúčime 

a naše životy bežia ďalej tak, ako 

predtým. Mám na mysli niekoho, kto 

natrvalo alebo prinajmenšom na dlhú 

dobu zostáva s nami. Keď sa napríklad 

mladí ľudia vezmú a začnú žiť jeden 

s druhým. Nemôžu zostať nezmenení, 

inak to v ich manželstve nebude 

fungovať. Toto je jedna z príčin krízy 

manželstiev a ich rozpadu – že sa ľudia 

nechcú zmeniť. Alebo keď sa narodí 

dieťa. Vždy hovorím, že malé dieťa otočí 

náš svet hore nohami. Alebo keď deti 

vezmú k sebe svojich rodičov, aby ich 

doopatrovali. 

Vždy, keď niekto vstúpi do našich 

rodín, do našich domácností, tak nás 

ovplyvňuje a mení – svojou láskou alebo 

svojou nenávisťou; svojím pokojom 

alebo svojou nervozitou; svojou 

radosťou alebo svojím smútkom, svojou 

vierou alebo svojimi pochybnosťami; 

svojou nádejou alebo svojím zúfalstvom. 

Takto sa menia – prehlbujú alebo 

chladnú – naše vzťahy. Takto sa menia 

a formujú naše postoje a názory. Takto 

sa mení naše poznanie a vnímanie. 

Ľudia však nie sú jediní, kto vstupuje 

do našich rodín a domácností. Tou 

najdôležitejšou osobou, ktorá k nám 

prichádza, je Boh. Narodenie Ježiša 

Krista, Jeho príchod do tohto sveta – to 

je rozhodujúca udalosť v živote človeka. 

Boh vstupuje do našich životov. Už nie 

je vzdialený – ako si predstavovali rôzne 

náboženstvá a ako si to predstavujú 

aj dnes – kdesi ďaleko v nebi. Už 

nie je nedosiahnuteľný. Už nie je 

nepoznateľný. Prišiel k nám najbližšie, 

ako je len možné – stal sa jedným z nás. 

Evanjelista Ján to vyjadril slovami: 

A to slovo stalo sa telom a prebývalo 

medzi nami (J 1, 14). Ježišov príchod je 

reálnym vstupom do ľudských životov 

a nie je možné ho prehliadnuť. Môžeme 

sa síce tváriť, že sa nás to netýka, 

môžeme to dokonca popierať, ale to nič 

nemení na skutočnosti, že Ježiš prišiel 

do tohto sveta, že je medzi nami, že 

mení tento svet a mení nás. 

Nezdá sa vám však, že sa to Pánu 

Bohu nepodarilo? Veď koľko je na svete 

ľudí, ktorí žijú bez Boha? Nedá sa to 

vyjadriť číslami ani percentuálne, ale 

určite môžeme skonštatovať, že drvivá 

väčšina. Drvivá väčšina ľudí žije bez 

Ježiša Krista, alebo prinajmenšom Ho 

prijmú ako hosťa, s ktorým sa rýchlo 

rozlúčia, vyprevadia Ho a žijú si ďalej 

po svojom. Taká je naša skúsenosť 

– vianočná aj veľkonočná. Všetko na 

chvíľu zažiari a potom rýchlo zhasne. 

Dokonca ani to, že človek patrí do 

cirkvi, že sa považuje za kresťana 

alebo že zachováva určité náboženské 

tradície, nie je zárukou, že žije s Bohom, 

nie je zárukou, že Ježiš Kristus je 

súčasťou jeho života. Ale to nikdy 

tak nebolo – dokonca ani v prvotnej 

cirkvi, ktorá sa nám často predstavuje 

ako vzor alebo dokonca ideál. Nebolo 

4 •

to ani pred niekoľkými desiatkami 

rokov, v dobe, na ktorú mnohí dnes 

s nostalgiou spomínajú, že „vtedy bolo 

všetko inak“, že kostoly boli plné a ľudia 

lepší. Ježiš Kristus sa nikdy mechanicky 

alebo automaticky nestával súčasťou 

ľudského života. O to treba prosiť. Preto 

píše apoštol Pavol efezským kresťanom: 

kľakám na kolená pred Otcom, aby 

Kristus prebýval vierou vo vašich 

srdciach. To znamená – modlím sa za 

vás, prosím, aby Kristus prebýval vierou 

vo vašich srdciach, aby Kristus bol 

súčasťou vášho života. Táto cesta začína 

na kolenách – teda v pokore, v priznaní 

si skutočnosti, že svoj život nezvládnem 

sám, že potrebujem zmenu a že je čo 

meniť v mojom živote. 

Len takto sa môžu naše životy 

zmeniť – keď Ježiš Kristus bude 

prebývať v našich srdciach, keď bude 

pevnou súčasťou našich životov. Nielen 

ako víkendový bonus. Nielen vtedy, 

keď „mám na Neho náladu“. Ak sa má 

v našich životoch niečo dôležité udiať, 

ak má dôjsť k uzdraveniu našich vzťahov 

– v rodinách, priateľstvách, cirkvi, 

spoločnosti – treba začať „na kolenách“. 

Nie je to jednoduché. My si neradi 

púšťame cudzích ľudí, ako sa hovorí, 

„blízko k telu“. Od cudzích si držíme 

odstup. Aj deti učíme, že s neznámymi 

sa nemajú stýkať. Cudzích, alebo tých, 

ktorým nerozumieme, považujeme 

za nebezpečných, bojíme sa ich. Aj 

dnešná doba – tak ako ktorákoľvek 

predtým – je poznačená svojimi 

fóbiami. Keď Ježiš hovoril o sebe ako 

o dobrom pastierovi, povedal, že ovce 

ho nasledujú, lebo poznajú jeho hlas, 

cudzieho však nebudú nasledovať, ale 

utečú od neho, pretože nepoznajú hlas 

cudzích ľudí (J 10, 4b.5). Apoštol Pavol 

preto prosí nielen o to, aby Kristus 

prebýval v našich srdciach, ale aj o to, 

aby sme poznali Kristovu lásku. Aby 

sme vedeli, že to, čo nám Ježiš Kristus 

ponúka, prináša požehnanie do našich 

životov. Aby sme poznali Kristovu 

lásku. Lebo to, čo človeka dokáže 

zmeniť, nie je ani moralizovanie, 

ani poučovanie, ani dobré a pevné 

predsavzatia. Jediné, čo človeka dokáže 

zmeniť, je láska. Toto požehnanie – 

lásku – prináša Ježiš Kristus do našich 

životov. 

Nedávno – po teroristickom útoku 

na redakciu týždenníka Charlie Hebdo 

– povedal v jednej diskusii šéfredaktor 

časopisu Respekt, že sloboda nemá 

hranice. Zásadne sa mýlil. Moja sloboda 

je – našťastie – limitovaná. Inak to nie 

je sloboda, ale bezohľadnosť. To jediné, 

čo nemá hranice, je láska. Preto vedie 

táto láska až na kríž a v zvesti o kríži 

môžem túto lásku poznať a zažiť. 

Ježišova láska je základ, na ktorom 

môžem stavať, je to pôda, v ktorej 

môžem zapustiť korene. Bez Ježiša 

– aj keby som patril k najbohatším, 

najslávnejším a najuznávanejším ľuďom 

– by bol môj život chudobný a úbohý. 

Ale Ježišova prítomnosť mení môj 

život – dáva mu novú hodnotu, novú 

kvalitu a nový rozmer. O tom hovorí 

apoštol Pavol, keď chce, aby sme mohli 

vystihnúť (a pochopiť), aká je to šírka 

a dĺžka, výška a hĺbka. 

Takúto zmenu a obnovu potrebujeme 

aj ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo. 

Aby môj život nebol prázdny a zbytočný, 

potrebujem Ježišovu lásku. Aby 

cirkev nebola zbytočná, potrebuje byť 

obnovovaná a naplnená celou Božou 

plnosťou. Tak skúsme začať na kolenách 

a prosiť za seba, za ľudí okolo nás, aj 

za cirkev, aby Kristus vierou prebýval 

v našich srdciach, aby sme mohli 

poznať Kristovu lásku a aby sme boli 

naplnení celou Božou plnosťou. 

Ján Oslík, 

farár v Modre 

CALL LINKA „NEBO“ 

„Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus 

prijal na oslávenie Boha.“ 

Jedna z hlavných výziev Písma do nového roku pre nás 

znie: „Prijímajte sa navzájom.“ 

• Neznamená to len vzájomné tolerovanie sa a znášanie. Ide 

tu o vzájomné spoločenstvo, ktoré dokážeme vytvárať iba 

v Ježišovi Kristovi. Nie v náboženstve, nie v obradoch. 

• Rozdeliť vzťahy, rozhádať sa, znenávidieť, hašteriť – to 

je to najľahšie, na to nie je potrebné vynaložiť veľa 

námahy. Stačí presadzovať to, čo je egoistické a pošpinené 

hriechom – a bez problémov zničíme akýkoľvek vzťah, aj 

cirkev. 

• Dnešná výzva a predsavzatie je ale o niečom inom. 

„Prijímajte sa navzájom.“ Výzva znie jednoducho, ale je 

určite ťažká. Pán nás vyzýva stavať mosty jeden medzi 

druhým, keď sú už možno poničené, rozpadnuté či 

spustnuté. 

• On má moc ich opraviť a urobiť ešte krajšími a pevnými. 

Na to všetko nájdeme silu iba v Ježišovi Kristovi. 

• lezie ti niekto na nervy, rozčuľuje ťa? Začni mu žehnať, 

modliť sa za neho, a modliť sa za seba, aby ti Boh voči 

nemu zmenil srdce a postoj 

• máš túžbu niekoho ohovárať? Zastav to a radšej v mysli 

povedz o ňom niečo pekné. Ak ti nič nenapadne, tak buď 

radšej ticho, ako by si mal hovoriť zle 

• modli sa, aby ti Pán ukázal v tvojom zbore ďalšieho brata 

alebo sestru, ktorú by si mal viac spoznať, za koho sa 

konkrétne modliť, či pomôcť niesť bremeno 

Všetko sú to malé kroky, ale na nich sa budujú vzťahy na 

Božiu slávu. 

Modlime sa každý za seba túto krásnu a hlbokú modlitbu 

Františka z Assisi: 

„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby 

som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde 

sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, 

aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo 

pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo 

tmách; radosť tým, čo smútia. 

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby 

mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; 

skôr milovať iných, než aby mňa milovali. 

Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame 

na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame 

– dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – 

povstávame k večnému životu. 

Amen. 

Modlime sa za: 

• obživenie našich cirkevných zborov 

• všetkých ordinovaných služobníkov slova, aby Božie slovo 

mohlo byť kázané v moci Božej, aby si naši farári a farárky 

v prvom rade oddelili čas na hľadanie Božej tváre 

v modlitbe, cez Božie slovo 

• pripravovanú konferenciu Modlitebného spoločenstva, 

ktorá bude v marci vo Zvolene 

Stano Kocka, 

vedúci Modlitebného spoločenstva 

február 2015 

• 5

príbeh 

Moussa Koné - moslim, ktorý 

stretol Krista 

Volám sa Moussa Koné, syn Ibrahima Koného, ktorý je Imam (predstaviteľ islamskej 

komunity, pozn. red.) v Abidjane. Čo sa týka Božích vecí, vždy som bol horlivec. 

Keď som mal 14 rokov, vďaka mne sa ľudia v mojom okolí obracali na islam a čítal 

som v mešite. Ale jedna otázka ma vždy veľmi trápila: budem spasený? Pôjdem do 

raja či do pekla? 

Aké sú podmienky na to, aby sme 

išli do raja? Opýtal som sa môjho 

otca, ktorý bol úprimným a poctivým 

veriacim. Vravel mi, že na to nevie 

odpovedať. Túžil som po odpovedi a 

skúmal som Korán: 

• Súra 100, verše 6, 7, 8 tvrdí, že 

človek je hriešny. 

• Súra 101, verše 6, 7, 8, 9 hovorí 

o váhach, kde budú vážené všetky naše 

skutky. 

• Súra 19, verš 71, tvrdí, že všetci 

ľudia prejdú peklom. 

Zo všetkých týchto odpovedí som mal 

rozpačitý pocit; nebola tam žiadna istota 

o spáse. Neskôr som začal pracovať ako 

námorník na nákladnej lodi. 

Jedného dňa sa kapitán dozvedel, 

že som moslimom, a tak ma pozval k 

sebe, aby mi hovoril o Biblii a Ježišovi. 

Zúrivosťou oslepený som chmatol jeho 

Bibliu a vyhodil som ju cez palubu. 

Ďalej som kapitána poprosil, aby si v 

mojej prítomnosti už nedovolil vysloviť 

meno Ježiš. 

Kapitán sa nehneval a o Ježišovi mi 

už nerozprával, ale každý deň za mnou 

chodil na kus reči, čo nezvykol robiť s 

ostanými námorníkmi. Bola to láska, 

ktorá sa ma dotkla. Napriek tomu vo 

mne neustále prebýval ten veľký otáznik 

a akási prázdnota, pokiaľ išlo o moju 

spásu. Pokúšal som sa naplniť ju tak, že 

som chodil s dievčatami, ale márne. 

Rozhodol som sa, že budem skúmať, 

čo hovorí Korán o Biblii. Našiel som 

nasledujúce odpovede: 

• Súra 2, verš 136, vysvetľuje, že 

Boh zveril svoje slovo Mojžišovi (Tóra 

= „prvá časť Biblie“) a že niet rozdielov 

medzi Koránom a Tórou ~ (opakuje sa 

4-krát) 

• Súra 5, verš 44, vysvetľuje, 

že Tóra pochádza od Boha; vo verši 46 

je napísané: "Ježiš mal evanjelium cez 

Boha". 

• Súra 10, 94: "ak máš pochybnosti, 

choď sa opýtať tých, ktorí ešte 

pred tebou dostali Božie slovo" (židov a 

kresťanov). Objavil som, že v Koráne sa 

nepíše, že Kniha (Biblia) klame, ale že 

mnohí z tých, ktorí ju čítajú, neaplikujú 

jej prikázania. 

Kto je Ježiš? 

Na túto otázku som neustále myslel: 

Kto je Ježiš? 

V Súre Maryam (v. 16 až 21) je 

napísané, že Boh poslal svojho Ducha 

do Márie, aby sa z nej narodil Ježiš. 

V Koráne je Ježiš nazývaný Božím 

duchom, Božím slovom, Mesiášom. 

Korán uvádza, že Ježiš je nad všetkými 

prorokmi; všetci boli hriešni, aj prorok 

Mohamed, zatiaľ čo Ježiš sa nikdy 

hriechu nedopustil. 

Otázka ukrižovania Ježiša 

V Súre 4 (v. 157) je napísané, že 

Ježiša nezabili. Ale v Súre 3 (v. 55) 

Boh zvestuje Ježišovi Jeho smrť a 

nanebovstúpenie. 

Tento istý verš nám hovorí, že tí, ktorí 

sledujú Ježiša, sú nad ostatnými. 

Uvedomil som si, že ako moslim 

môžem čítať Bibliu a že v tejto knihe 

sa nachádza istota večného života. 

Pochopil som, že nikto nie je schopný 

sám seba zachrániť cez dobré skutky; 

nikto nedokáže robiť toľko dobra, aby 

si zaslúžil raj; nikto nemôže svojimi 

vlastnými silami napraviť krivdu 

spôsobenú hriechmi; ale Ježiš, jediný 

bez hriechu, si odpykal naše hriechy 

svojou smrťou na kríži. 

Ježiš zomrel na kríži a takto bol 

potrestaný namiesto nás. Vďaka Jeho 

obeti nám mohol Boh odpustiť. 

„On znášal trest za náš pokoj, 

jeho jazvami sa nám dostalo 

uzdravenia.“ (Izaiáš 53, 5) 

Zistil som, že v Koráne niet istoty 

spásy a že sa nám (moslimom) 

odporúča, aby sme čítali Bibliu; 

nemáme brať ohľad na židov a kresťanov, 

ktorí nežijú vždy podľa Božieho 

slova, ale musíme sa priamo sústrediť 

na samotné Slovo. Modlil som sa a 

Ježiš sa mi zjavil. Už nepraktizujem 

náboženstvo s rituálmi, ale mám osobný 

vzťah s Bohom cez Ježiša, ktorý mi 

dáva radosť, lásku a pokoj, ktorý ma 

činí schopným viesť svätý život v službe 

Bohu, a ktorý mi poskytuje istotu spásy. 

Prečo ty nie? 

Zdroj: www.mojpribeh.sk 

Prevzaté a uverejnené so súhlasom 

http://christweb.free.fr/page8.html 

Zdroj: www.mojpribeh.sk 

6 •

ŠKOLY Amfiteáter 

a ihrisko pre žiakov 

s hluchoslepotou 

V decembri 2014 sa v Evanjelickej spojenej 

škole internátnej v Červenici úspešne 

podarilo ukončiť projekt „Prírodný amfiteáter 

a renovácia ihriska pre žiakov s hluchoslepotou“. 

Bol vybudovaný amfiteáter s pódiom 

a zastrešením, nové schodište, bezbariérový 

prístup a chodníky ku všetkým častiam 

areálu. Bolo zrenovované staré pieskovisko, 

pribudli nové súčasti ihriska – hojdačky, 

drevený reťazový most a trampolína. 

Zrealizovaním projektu vznikol v škole pre 

žiakov s hluchoslepotou nový priestor, kde 

bude možné realizovať rôzne spoločenské 

aktivity a renováciou ihriska sa zväčšil 

priestor pre edukačné a voľno-časové aktivity 

žiakov školy. Projekt finančne podporili: 

Americká obchodná komora, Nadácia VÚB, 

Phillip Morris Slovakia. Stavbu zrealizovala 

firma Jur-I-Stav. 

ŠKOLY Sociálna tombola 

366,65 eur – výťažok sociálnej tomboly, 

do ktorej sa zapojili žiaci a učitelia 

Evanjelickej spojenej školy v Prešove, 

aby ním podporili Domov na pol ceste 

Hniezdo, ktorý zastrešuje OZ Relevant pri 

prešovskom cirkevnom zbore. Hniezdo už 

8 rokov pomáha odchovancom detských 

domovov pri ich vstupe do samostatného 

života. V rámci Sociálnej tomboly si 

žiaci Evanjelickej základnej školy a 

Evanjelického kolegiálneho gymnázia v 

predvianočnom období kupovali tombolové 

lístky po 0,50 eur. V tombole, ktorá sa 

žrebovala v posledný deň pred vianočnými 

prázdninami, vyhrali 28 šťastlivci ceny, 

ktoré do tomboly venovali rodičia žiakov, 

učitelia a vedenie školy. Veľké dojatie 

vzbudili tombolové dary pani Onderovej, 

ktorej dcéra v roku 2004 absolvovala 

EKG, no v mladom veku podľahla zákernej 

chorobe. 

ŠKOLY OTVÁRAME ŠKOLKU V 

ŽILINE 

16. 2. – 13. 3. 2015 sa na Evanjelickom 

farskom úrade v Žiline uskutoční zápis 

detí do Evanjelickej materskej školy, 

ktorej otvorenie by sa malo stať realitou 

v septembri 2015. Zriaďovateľom škôlky, 

ktorá sa bude nachádzať v zrekonštruovaných 

priestoroch nad jedálňou Základnej 

školy Lichardova na sídlisku Hliny VIII., 

je evanjelický zbor v Žiline. Stane sa 

tak súčasťou väčšej rodiny cirkevných 

evanjelických materských škôl v iných 

mestách Slovenska (Bratislava, Košice, 

Martin, Prešov, Rožňava, Spišská Nová 

Ves...). Cieľom škôlky bude deti pripraviť 

na bezproblémový vstup do základnej 

školy vo všetkých oblastiach, aby vyrastali 

v prostredí lásky, prijatia, bezpečia, kde 

kresťanské hodnoty sú samozrejmosť. 

CHARITA KORČUĽOVANIE PRE 

NÁDEJ 

Aj takéto sladké dobroty si mohli 

vykorčuľovať tí, ktorí sa zúčastnili na 

charitatívnom podujatí Nadácie Výskum 

rakoviny – Korčuľovanie pre nádej, 2. 

februára v bratislavskej Ice aréne Lamač. 

Cieľom akcie je upozorniť na problémy 

onkologických pacientov a získať peniaze 

na kúpu onkologických diagnostických a 

liečebných prístrojov. Pre verejnosť boli 

pripravené súťaže, škola korčuľovania, 

kúzelník, ako aj účasť bronzového 

medailistu z MS do 20 rokov v Kanade 

Patrika Bačíka. Krasokorčuliarske figúry 

predviedol olympijský reprezentant Jozef 

Beständig. K štartovnému (3 €) korčuliari 

zadarmo dostali odznak so snežienkou, 

symbolom Nadácie. Výťažok z podujatia 

bol vo výške 2.848 €. 

ˇ 

ROZLÚČKA OTVORME SRDCIA 

14. januára 2015 sme sa v chráme Božom 

v Bardejove rozlúčili so zosnulým evanjelickým 

farárom Vladimírom Šoltésom, 

ktorý zomrel po ťažkej chorobe 9. januára 

2015 vo veku 30 rokov. Kázňou slova 

Božieho poslúžil I. Eľko, farár v Nitre, za 

spolužiakov sa prihovoril J. Pacek, farár v 

Kremnici. Viac ako sedemsto prítomných 

sa odobralo na evanjelický cintorín, 

kde sa s Vladkom Šoltésom naposledy 

rozlúčili v nádeji, že jeho hrob raz bude 

na pokyn Spasiteľa otvorený. Aj naďalej 

chceme povzbudiť evanjelickú verejnosť 

k modlitbám za celú pozostalú rodinu, 

najmä za manželku – evanjelickú kaplánku 

Vierku Šoltésovu a ich dve deti – Elišku 

a Šimonka. Pre spolucítiace a otvorené 

srdcia pripájame číslo ich osobného účtu: 

0451576420/0900. 

POZÝVAME Konferencia 

mestských zborov 

15. – 16. marca 2015 sa v Liptovskom 

Mikuláši uskutoční konferencia venovaná 

problematike misie v mestskom prostredí. 

Porovnanie dát posledného sčítania 

obyvateľstva s kartotečnou realitou 

zborov jasne hovorí o strácaní sa ľudí 

v anonymite mestských zborov (aj viac 

ako 50% z počtu prihlásených členov). 

S týmto fenoménom zápasia cirkvi vo 

viacerých krajinách Európy a snažia sa na 

tento trend reagovať novou duchovnou 

aktivitou cirkvi. Skúsenosťami zo služby 

v tejto oblasti na konferencii poslúžia 

zahraniční hostia: Martin Alexandersson 

(Švédsko), Helge Standal (Nórsko), Peter 

Gyori (Maďarsko), Tomáš Tyrlík a Daniel 

Chlebek (Sliezsko). Viac o konferencii, 

programe a možnosti prihlásenia na: 

www.vychodnydistrikt.sk 

február 2015 monitor 

• 7

Ľubo Bechný 

rozhovor 

O tajomstvách hudby 

Pri šálke s... Ewaldom Danelom 

Ewald Danel – špičkový dirigent, koncertný majster, umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra, ktorý tvrdí, že najvyššou 

hudobnou školou bola pre neho práca v cirkvi. Práve pod jeho dirigentskou taktovkou sa v novembri na Starej Turej konal koncert 

Celoslovenského ekumenického speváckeho zboru – Pieseň, ktorá prebúdza s výberom z diel slovenskej duchovnej tvorby. 

Si dirigentom, koncertným majstrom, 

aj umeleckým vedúcim. Pôsobíš alebo 

si pôsobil v rozličných pozíciách na 

koncertných pódiách, vo viacerých 

hudobných telesách a navyše – nielen 

doma, ale aj v zahraničí. A to nie celkom 

blízko – v Japonsku a Južnej Amerike. 

Aký je tvoj pracovný život, pracovný deň? 

Nuž, fakt je ten, že ani jeden deň 

v mojom živote sa nepodobá na druhý. 

Nielen rozvrhom, ale aj náplňou. 

Napríklad vo filharmónii má práca 

pravidelnejší režim, no v Slovenskom 

komornom orchestri si dohodujeme 

časy operatívne. V podstate platí, 

že každý orchester má svoj rytmus 

práce, ktorému sa dirigenti i sólisti 

prispôsobujú. 

V životopise uvádzame, kde všade 

pôsobíš. Zaujímalo by ma, ako si sa 

dostal k angažmán v Japonsku a ako to 

dlhodobo funguje. 

Keď o tom premýšľam, uvedomujem 

si niektoré skutočnosti. Nemám vo 

zvyku presadzovať sa, v živote som 

reagoval na ponuky, ktoré prišli. Ako 

Boží zázrak som vnímal, že ma po 

ukončení školy a vojenskej službe 

zobrali za koncertného majstra, neskôr 

za pedagóga na vysokej škole, mal som 

príležitosti hrať sólovo i komornú hru. 

Po revolúcii sa otvorili nové možnosti, 

no s nimi aj nové problémy, nové 

hodnotové systémy, nové spôsoby 

biznisu s hudbou. Tak sa stalo, že som 

bol „odídený“ z Capelly Istropolitany, 

vzápätí som však dostal ponuku zo Sao 

Paula. Rovnako, keď som bol bez udania 

dôvodu „odídený“ z VŠMU, prišla 

ponuka z univerzity v Nagoji. Často – 

keď človek vníma, že sa mu stala krivda 

– čas ukáže, že mu to bolo na dobré. 

V súčasnosti chodím do Japonska ako 

dirigent a sólista, dva-trikrát do roka. 

V čase, keď som tam pôsobil aj ako 

pedagóg, to bolo aj desať ciest ročne. 

A ako si sa k tomu dostal? 

Začalo to Hirošimou. Po revolúcii 

som dostal ponuku pôsobiť tam ako 

koncertný majster. Veľmi sme si 

navzájom porozumeli, naša trvalá 

spolupráca by však znamenala, že by 

sme sa tam museli presťahovať s celou 

8 •

odinou, alebo by som rodinu len 

príležitostne doma „navštevoval“. Po 

dôkladnom zvážení sme s manželkou 

usúdili, že ostaneme s deťmi žiť v im 

blízkom prostredí. Ale za necelé tri 

mesiace môjho pôsobenia som sa im 

zrejme zapáčil, lebo napriek odmietnutiu 

na mňa nezanevreli a začali ma 

pozývať ako sólistu a dirigenta. V r. 

2008 ma poctili titulom Principal 

Guest Conductor. V lete 2011 som 

s nimi – s Hiroshima Symphony 

Orchestra nahral aj CD – Dvořákovu 

Novosvetskú symfóniu a Českú suitu, 

v r. 2012 Dvořákove Slovanské tance. Je 

to pre mňa vzácny príbeh. Hirošima je 

pre mňa zvláštnym miestom na svete. 

Prvýkrát som tam bol v r. 1985, bol 

to veľmi silný zážitok, podobný som 

mal predtým v Osvienčime. Ďalším 

zvláštnym príbehom je moje pedagogické 

pôsobenie na Aichi University of 

Fine Arts and Music v Nagoji, kde som 

pôsobil ako hosťujúci profesor trikrát 

dva roky v období od 1999 do 2009. 

Zaujímavá je pre mňa aj spolupráca 

s orchestrom v Akite, kam chodím už 

vyše desať rokov. Tamojší viac-menej 

amatérsky orchester, v ktorom hrajú 

mladí i starí, učitelia hudby, ale aj 

lekári, úradníci, angličtinári... si na 

svoj každoročný slávnostný koncert 

prizýva svojich rodákov, profesionálov 

pôsobiacich po celom Japonsku. 

Spolu s nimi sme pripravili už mnoho 

hodnotných koncertov s náročným 

programom. 

Ponuky prinášaš ty, alebo oni majú 

záujem o niečo európske? 

Je to o spolupráci. Keď tam som, 

popri práci diskutujeme o projektoch 

do budúcna, tie postupne dozrejú a 

realizujú sa. V Japonsku je vážna hudba 

ako doma, veľmi dobre ju poznajú, 

orientujú sa v nej a vedia, čo chcú. 

Prinášajú publiku osvedčené tituly, 

no aj menej známe diela. Mimoriadne 

obľúbená je tam česká hudba. A naša 

spolupráca je pre nich zaujímavá aj tým, 

že dokážem na jednom koncerte zahrať 

sólo aj dirigovať. 

Ako sa stalo, že pôsobíš aj ako sólista, 

aj ako dirigent? 

Na konzervatóriu som študoval dva 

hlavné odbory – husle a dirigovanie. 

V poslednom ročníku som dirigovanie 

prerušil, lebo som vedel, že pre 

vtedajšie politické zriadenie som 

ako dirigent, teda istým spôsobom 

vedúci pracovník, neprijateľný. 

Bola to taká moja rezerva, keby ma 

z politických dôvodov nezobrali na 

vysokú školu na husle, mohol by som 

ešte rok doštudovať na konzervatóriu 

dirigovanie a tak by som sa aspoň na 

rok vyhol vtedy povinnej dvojročnej 

vojenčine. Nikdy som nebol v žiadnych 

socialistických mládežníckych, ani 

straníckych organizáciách, preto som za 

zázrak považoval už to, že som sa dostal 

na konzervatórium. S vďačnosťou 

spomínam na triedneho profesora, 

ktorý vždy, keď prišla reč na to, aby 

som vstúpil do SZM, zapísal moje „nie“ 

do materiálov ako „hodlá vstoupit“. 

Tak ma každoročne zachraňoval. Ale 

potom bolo treba ísť na vysokú školu. 

V tom čase boli tri: V Prahe, Brne a 

Bratislave. Z Prahy aj Brna som dostal 

jednoznačné odpovede, že ak nebudem 

členom SZM, do školy ma nezoberú. 

Jedine z Bratislavy prišla odpoveď, že 

„ak dobre zahrá, tak uvidíme“. Aj ma 

prijali, ale dirigovanie mi už nedovolili 

študovať. Tak som študoval len husle. 

Ideologické problémy sa ťahali so mnou 

počas štúdia aj neskôr, ale školu som 

dokončil, aj som sa zamestnal. 

A doštudoval si dirigovanie? 

Nie, to sa mi nepodarilo. Ale keď 

sa vtedajší riaditeľ SF dozvedel, že 

som dirigovanie študoval, umožnil mi 

zúčastniť sa na majstrovskom dirigentskom 

kurze u Karla Österreichera, 

profesora viedenskej Hochschule für 

Musik, s tým, aby som sa zaujímal 

o štúdium uňho. No ten sa len usmial 

a povedal: Čo by ste tam robili? K nám 

prichádzajú mladí ľudia bez skúseností 

a vy ako koncertný majster máte 

dirigentov stále pred sebou, od nich sa 

učte a naučíte sa všetko, čo potrebujete. 

To isté mi povedal aj Zdeněk Košler, 

profesor AMU, nepísaný šéfdirigent 

filharmónie. A tak, aj keď som štúdium 

dirigovania nedokončil, časom sa mi 

i v tejto oblasti možnosti otvorili. A nie 

som ojedinelý prípad. 

Ako dieťa som si na koncertoch vážnej 

hudby vždy myslel, že dirigent len 

koordinuje, dáva povely jednotlivým 

zložkám orchestra, kedy začať a kedy 

skončiť. Čo robí dirigenta veľkým 

dirigentom? Skladba je napísaná, 

muzikanti sú kvalitní... 

Je to predovšetkým o talente 

a disciplíne pri jeho zveľadení a využití. 

Keď sa s tým človek nenarodí, tak sa 

to nenaučí. Dá sa naučiť efektne mávať 

rukami, ale na tom až tak nezáleží. 

Dôležité je, ako dokáže dirigent – 

osobnosť svoje emócie a vnímanie 

diela preniesť na hráčov, aby hudobná 

výpoveď bola zážitkom. No nemal by 

povýšiť svoje ego a svoje vnímanie nad 

dielo, nad zámer autora. V tom vidím 

podstatu dobrého dirigenta a o to sa 

snažím. Interpret znamená prekladateľ. 

Sprostredkováva informáciu od skladateľa 

poslucháčovi, prekladá čierne 

bodky na bielom papieri do zvuku, 

hudby. Mal by to byť dirigent v súčinnosti 

s majstrovstvom hráčov, kto dáva 

tým čiernym bodkám na bielom papieri 

život a dušu. 

Čo ťa viac napĺňa – dirigovanie alebo 

hranie? 

Som rád, že môžem robiť obidvoje. 

Nebyť socializmu, dal by som prednosť 

dirigovaniu. No to, že viem zahrať na 

husliach, mi dáva oveľa širší záber, 

pri práci s orchestrom sú mi moje 

hráčske skúsenosti veľkou pomocou 

a orchester to vie oceniť. S odstupom 

rokov si uvedomujem aj výhody tejto 

postupnosti, lebo v praxi vidím, čo sa 

môže stať, keď sa -násťročný rozhodne, 

že bude dirigentom. Zázračných detí 

je málo. Často končia tak, že zázrak 

pominie a dieťa zostane. Ako som už 

hovoril, viesť orchester sa dá naučiť, no 

na to, aby človek orchester dirigoval, 

sa treba narodiť. A s vekom postupne 

prídu aj životné skúsenosti, ktoré 

pomôžu porozumieť posolstvu hudby, 

autorom aj poslucháčom. Po svetových 

pódiách behá veľa dirigentov, ktorí na 

to majú školy a mávajú taktovkami, ale 

ozajstní dirigenti z nich nikdy nebudú. 

Niekto povedal: Všetci ľudia sa rodia 

ako originály, no väčšina z nich zomiera 

ako kópie. Šťastím pre človeka, ale aj 

jeho okolie je, keď sa mu podarí „trafiť“ 

do povolania, pre ktoré sa narodil. 

Ako sa ti do toho všetkého zmestí 

cirkevná hudba, práca v cirkvi? So 

zbormi, na spevníku? 

Tam som začal – v cirkvi. A stále 

tvrdím, že práca v cirkvi bola pre mňa 

tou najvyššou hudobnou školou. Husle 

som začal študovať ako 7-ročný. Ako 

9-ročný som založil v Cirkvi bratskej 

Horní Suchá detské husľové kvarteto, 

ako 11-ročný sláčikové kvarteto. Začal 

som upravovať piesne, hrávali sme ich 

v zhromaždení, aj v škole. V našom 

kraji bola od začiatku prebudeneckého 

hnutia silná tradícia zborového spevu 

a hudby. A to pretrváva dodnes. Mal 

som necelých 14 rokov, keď som sa 

zúčastnil na kurze zborového dirigovania 

vo Varšave, ktorý organizovala 

cirkev a ktorý viedol veriaci človek, 

profesor Akademie muzycznej Jan 

Wierszylowski. Vzápätí som začal 

dirigovať zborový spevokol. Odvtedy 

v cirkvi dirigujem, komponujem, 

upravujem piesne podľa potrieb, 

organizujem, sprevádzam spoločný 

spev, zúčastňujem sa na práci na 

nových spevníkoch... Uvedomujem 

si, že to bolo a je možné len vďaka 

všetkým, ktorí boli už od mojich -násť 

rokov až podnes ochotní so mnou 

spolupracovať. 


• 9

Ľubo Bechný 

Cirkev z Tešínska si pamätám ako veľmi 

ortodoxné spoločenstvo, s odporom voči 

umeniu a „ľahkej múze“, tak ma dosť 

prekvapuje, čo hovoríš. 

Našli sa aj takí, ktorí hovorili, že sa to 

nepatrí. Keď som išiel študovať hudbu, 

niektorí sa pýtali: Ale čo bude robiť? 

U nás v tom čase mnohí ani nevedeli, že 

hudba sa dá študovať. Aj našu rodinu 

k tomu priviedol môj učiteľ, ktorý 

presvedčil mamičku, že by som mal ísť 

na konzervatórium. Samozrejme, to čo 

som sa naučil, sa odrazilo aj v cirkevnej 

práci so spevokolom, orchestrom, 

mnohí to s nadšením prijali. Takže 

v zbore som mal viac podpory ako 

„odpory“. 

Ako ťa prijalo bratislavské cirkevné 

spoločenstvo? 

Veľmi dobre, a veľmi skoro som 

sa aj zapojil do práce, predovšetkým 

v Spevokole mladých. No v rámci 

možností som bol naďalej aktívny aj 

na Těšínsku a snažil som sa zapojiť 

veriacich hudobníkov tu aj tam, 

i v rámci ekumény. Vždy som sa snažil 

pracovať podľa presvedčenia, že do 

cirkvi patrí tá najvyššia kvalita, najmä, 

keď na to má ľudí. Je zaujímavé, že 

po revolúcii sa zápal pre tento druh 

práce hlavne v oblasti zborového 

spievania z väčších miest a zborov 

akosi vytratil. Aj v Bratislave o tom 

vieme svoje. A taký pojem ako bol 

Pražský mužský spevácky zbor – prežil 

vojny, socializmus, no v demokracii sa 

rozpadol. Na Těšínsku to žije dodnes. 

Ľudia sú ochotní raz do týždňa obetovať 

celý večer nácviku – príprave. To je 

v dnešných časoch dosť. A pomerne 

pravidelne spievajú tamojšie zborové 

spevokoly spoločne. Veľmi podporujem 

príležitostné spájanie menších zborov 

do jedného. To je sila, ktorá vie strhnúť 

a nadchnúť. Ľudia získajú zo svojho 

vlastného spevu úplne iný zážitok. Je 

iné, keď niečo zaznie zo sto hrdiel, ako 

keď to spieva desať ľudí. 

V profesionálnom živote robíš s 

profesionálmi, v cirkvi robíš s amatérmi. 

Nie je to únavné? 

Chápanie pojmov amatér – profesionál 

je často nesprávne. Pod pojmom 

profesionál chápeme niekoho, kto to vie 

a amatér je ten, kto to nevie. Ale to nie 

je tak. Rád by som to chápanie uviedol 

na správnu mieru: podľa slovníka 

je profesionál ten, kto koná činnosť 

z povolania, amatér je ten, kto ju koná 

zo záľuby. A to sa navzájom nevylučuje 

– amatér môže robiť na špičkovej 

úrovni, profesionál so záľubou. Či je 

táto práca únavná, či je stratou času... 

Určite nie. Stačí, keď zažiješ, a ja som to 

zažil nespočetnekrát, že to má význam, 

že si poslúžil, obohatil... A je to aj pre 

mňa prínosom. Tieto príbehy, zážitky 

s amatérmi sú často hlbšie, pravdivejšie, 

na inej kvalitatívnej úrovni ako 

v profesionálnom svete. No treba dodať, 

že dnes to už nie je len o amatéroch, 

v cirkevnom prostredí je čoraz viac špičkových 

profesionálnych hudobníkov, či 

ľudí hudobne vzdelaných. A keď sa ešte 

dokážu „ekumenicky“ spojiť... 

Aká je dnes, podľa teba, hudba v cirkvi? 

Ako sa prejaví v novom spevníku, na 

ktorého tvorbe sa zúčastňuješ? 

Ako vo všetkom, aj v hudbe sú 

v rámci cirkvi rôzne názorové prúdy. 

Niektorí uprednostňujú dnešné, ako 

im hovoríme, chvály, iní by najradšej 

spievali len renesanciu, či Bachove 

chorály, iným vyhovujú spevy z Taizé, 

ďalším hlavne prebudenecké piesne... 

Škoda, že to mnohých rozdeľuje. 

Jednota v rozmanitosti? Alebo rozdeľuj 

a panuj? Delenie v mene nového sa 

dialo vždy, prinieslo veľa dobrého, 

ale aj zlého. Mám rád mnohé dnešné 

chvály, no rovnako rád mám „staré 

chvály“. Chvály existujú v cirkevnej 

hudbe od začiatku. Samozrejme, podľa 

doby sa mení spôsob vyjadrenia. 

Mnohé skladby z minulých storočí – 

napr. Händlovo Haleluja – málokto 

vníma ako chvály. To, že máme 

problém ich dnes zaspievať, nás 

ochudobňuje. Keď spieva chvály 

spevokol so sláčikmi a nie na mikrofóny 

s hudobnou skupinou, tak to nespĺňa 

predstavu mnohých o chválach. 

Je to aj o rešpektovaní tradícií, 

porozumení tomu, čo je v danom 

čase a mieste primerané a môže byť 

prínosom, o komunikácii a úcte medzi 

generáciami. Nežijeme predsa len 

dneškom a tým, čo sa nám páči, ale 

nadväzujeme na históriu a hľadíme do 

budúcnosti. Hudba v cirkvi má svoje 

významné poslanie. Som presvedčený 

o tom, že hudba na pôde cirkvi by 

sa nemala podobať na to, čo znie 

z pódií populárnej hudby, nemala by 

splývať s hudbou šoukoncertov. Ak 

sa podobá, je minimálne otázne, či je 

to správna cesta. Všetci sa musíme 

vzdelávať, byť sebakritickí a pýtať 

sa: Je to, čo prinášam, vhodné tu 

a teraz a je to to najlepšie? Keď si tú 

otázku v pokore zodpovieme trikrát... 

Je to o zodpovednosti každého 

jednotlivca a v zboroch predovšetkým 

kazateľov. Ja si nemôžem povedať 

„ja nič, ja muzikant, nie som teológ, 

nie som básnik, ale melódia a štýl 

sa mi páči“; rovnako neplatí „ja nič, 

ja kazateľ, nerozumiem hudbe...“ 

10 •

To, čo znie v našich modlitebniach 

(rovnako v cirkevných zboroch, pozn. 

red.), musí zodpovedať základným 

kritériám – biblická pravda vyjadrená 

kvalitnou poéziou a kvalitnou hudbou, 

to všetko vo vzájomnej symbióze. A to 

je kritériom aj pre vznikajúci spevník. 

Našou snahou a ambíciou je zachytiť 

celú šírku kvalitných duchovných 

piesní, ktoré sú v cirkvi bratskej 

udomácnené a obohatiť ich o ďalšie 

hodnotné už overené piesne, ktoré nás 

spájajú s našimi predkami, so zbormi 

v Čechách a na Těšínsku, s inými 

cirkvami u nás aj vo svete; poskytnúť 

v tejto oblasti vzdelanie a vzbudiť 

potrebu novej kvality. 

Takže si myslíš, že autori dnešnej 

chválovej tvorby sa snažia skôr priblížiť 

svetskej hudbe, napodobniť ju a priniesť 

do kostolov, ako vytvoriť originálnu 

hudobnú náboženskú tvorbu? 

Určite nie všetci, možno nie vedome, 

ale často to platí. Napodobňovať je cesta 

rýchlejšia a ľahšia, aj preto pre mnohých 

príťažlivá. Mnohí predpokladajú, 

že takouto tvorbou je možné osloviť 

súčasných mladých ľudí, považujú to za 

vhodný nástroj evanjelizácie. Vnášanie 

nových prvkov do cirkevnej hudby je 

potrebné, pomáha modernému človeku 

porozumieť zvesť, ale musí to byť iné 

ako v šoubiznise. Musí to byť autentické, 

vyjadrené spôsobom, ktorý je adekvátny 

posolstvu, lebo jedine o to má ísť. Je 

dobré, že kamkoľvek na svete prídeme, 

môžeme spievať piesne, ktoré poznáme, 

no rovnako dobré je, keď všade nájdeme 

piesne, ktoré nepoznáme. Niekde je 

typická dychovka, iná hudba sa spieva 

v amerických kostoloch, v afrických sa 

vraj väčšina bohoslužieb pretancuje. 

Nie je dôvod všetko preberať, či 

napodobňovať, každý kút sveta má 

svoje hudobné tradície. Tvorba novej 

originálnej duchovnej piesne či hudby 

je však záležitosťou úzkeho kruhu 

ľudí, a tvorca sám zodpovedá za to, čo 

„pustí do sveta“. Rozmýšľanie o týchto 

otázkach vnímam skôr ako výzvu 

pre tých, ktorí ovplyvňujú či určujú 

výber piesní a hudby pre nedeľné 

bohoslužby, no aj iné stretnutia. Je 

to o poctivom hľadaní, rozširovaní 

poznania, schopnosti sebareflexie. Musí 

to robiť jednotlivec, ale aj spoločenstvo. 

Aj v cirkvi platí, že je prospešné „trafiť 

sa“ do práce, pre ktorú som sa narodil 

a neskončiť ako kópia. Kiežby hudba 

bola v cirkvi tým, čo nás nerozdeľuje, 

ale spája. 

Rozprával sa Bohuslav Piatko, 

šéfredaktor časopisu Dialóg 

Prevzaté na základe dohody 

o spolupráci z časopisu Dialóg 1/2012 

EWALD DANEL študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom 

Konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Doktorandské 

štúdium absolvoval u profesora Bohdana Warchala, dirigentský kurz 

u profesora Karla Österreichera. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný 

majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a orchestri 

Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2000 bol a od roku 2005 

opäť je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, s ktorou spolupracuje 

aj ako sólista a dirigent. Pôsobil ako umelecký vedúci komorného orchestra 

mesta Bratislavy Cappella Istropolitana (1992 – 1996), aj ako hosťujúci 

koncertný majster v Orquestra Sinfonica Municipal Sao Paulo (1997 – 1998). 

Ako dirigent a sólista dlhodobo spolupracuje s Hiroshima Symphony 

Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra a Akita Chamber Orchestra. 

Spolupracoval tiež s Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble 

Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Pražskou 

komornou filharmóniou, Orquesta Filarmónica de Málaga a i. Vystúpil na 

koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, 

Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). 

Má bohaté skúsenosti aj v oblasti sólovej a komornej hry, o. i. je primárius 

Slovenského kvarteta (od r. 1986) a spoluzakladateľom Slovenského 

klavírneho tria (1987). Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických 

umení v Bratislave (1987 – 1998). Viedol interpretačné majstrovské kurzy pre 

profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku 

(2001). Pôsobil ako hosťujúci profesor na Aichi Prefectural University of Fine 

Arts and Music v Nagoyi v Japonsku (1999 – 2003 a 2007 – 2009). 

V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 

2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra, s ktorým 

okrem pravidelnej koncertnej činnosti a uvádzania známych diel uskutočňuje 

mnohé zaujímavé projekty, iniciuje vznik nových diel, či premiéruje mnohé 

diela slovenských autorov. Od roku 2008 je tiež hlavným hosťujúcim 

dirigentom Hiroshima Symphony Orchestra. V roku 2012 mu bola udelená 

Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Významnou 

súčasťou jeho umeleckej aktivity je dlhoročná rôznorodá spolupráca 

s cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi, 

je iniciátorom a organizátorom mnohých projektov, autorom duchovných 

piesní a členom pracovnej skupiny, ktorá pripravuje vydanie nového 

Kresťanského spevníka. 

Ľubo Bechný 


• 11

eportáz 

Skutočne mnoho o živote, ľudskom 

utrpení, prekonávaní žiaľu aj osobnej 

krivdy, sme mali možnosť sa dozvedieť 

počas medzinárodného projektu 

Grundtvig v poľskom Osvienčime, ktorý 

sa sústredil na pochopenie utrpenia 

a smútku, spojeného s Druhou svetovou 

vojnou v kontexte židovskej kultúry, 

histórie a náboženstva. Bolo dobré, 

potrebné a uzdravujúce si pripomenúť, 

že skúsenosť so stratou blízkeho je 

prirodzenou súčasťou nášho života, hoci 

koniec ľudského života (napriek tejto 

prirodzenosti) so sebou prináša smútok 

a utrpenie pozostalých (nie raz dokonca 

i nepochopenie a hnev). 

Strata iného – moja strata 

Smútenie závisí od mnohých vecí – 

záleží od toho, koho sme stratili; aká 

bola hodnota toho, koho sme stratili; 

aký význam a dosah vyvolala strata v 

našom živote; ako vieme i napriek strate 

blízkeho spomínať, a predsa žiť ďalej… 

Som vďačná, že som si počas tohto 

projektu v poľskom Osvienčime mohla 

vypočuť napríklad príbeh Arnolda 

Parota, ktorý nám priblížil príbeh 

svojho otca – príbeh straty blízkeho 

človeka a nepochopenie či dokonca hnev 

voči vtedajšiemu “systému”. Arnold 

nám prečítal príbeh, ktorý zapísal 

jeho otec. Otcovi jedného dňa, v jeho 

15 rokoch, ktosi zabúchal na dvere, 

aby synovi navždy odviedol jeho otca, 

manželke jej manžela… Pätnásťročný 

chlapec o svojej strate neprehovoril 

celých 62 rokov! Príbeh uzrel svetlo 

sveta pred siedmimi rokmi, kedy 

(dnes už starý pán) reagoval na prosbu 

dokumentaristov a historikov prispieť 

k organizovanej zbierke príbehov z 

obdobia druhej svetovej vojny. Pri čítaní 

tohto príbehu sa nám Arnold zdôveril s 

tým, že pri vôbec prvom čítaní otcovho 

príbehu „pochopil aj svoju vlastnú 

stratu, ktorú prinášal život bez starého 

otca”. 

V rámci diskusie v skupinách, ktorá 

nasledovala po tomto príbehu, som 

si uvedomila, že problém straty nie je 

spojený len so smrťou niekoho blízkeho. 

Strata v ľudskom živote môže tiež 

znamenať rad ďalších vecí. Aj preto som 

rada, že konferencia prinášala problematiku 

chápania straty blízkej osoby 

v širšom kontexte – bola rozšírená a 

ukotvená aj v paralelných javoch, akými 

sú strata dôstojnosti alebo identity 

človeka, strata vlasti a domova, zvykov 

i tradícií, strata vzťahov alebo majetku 

(Židia v koncentračných táboroch). 

Koncentračné tábory – prečo 

práve v Poľsku? 

Stratu v týchto podobách sme si 

najviac uvedomovali počas návštevy 

koncentračných táborov Auschwitz 

27. 1. 2015 - 70. výročie konca továrne na smrť v Auschwitz 

Osvienčim a Auschwitz – pamätajme na rozdiel! 

Siahnutie na ľudskú slobodu, bez skutočného dôvodu (iné vierovyznanie alebo rasu nepokladám za dôvod!), považujem za hrubé 

porušenie ľudskej suverenity a ľudskosti. Je to navyše nepochopenie Božieho plánu so stvorením, ktoré sám Otec označil ako 

dobré! 

a Auschwitz-Birkenau, kde počas druhej 

svetovej vojny zomrelo viac ako jeden 

milión, tristotisíc ľudí! Najviac z nich 

bolo Židov (jeden milión sto tisíc), 

po nich bola do táborov najčastejšie 

privážaná poľská inteligencia, Rómovia 

a vojaci nepriateľov Nemecka. 

Mesto Osvienčim bolo spomedzi 

viacerých alternatív Nemcami vybrané 

preto, lebo malo vybudovanú železničnú 

trať s dosahom do celej Európy. I to 

mohol byť jeden z dôvodov, prečo sa 

druhá svetová vojna začala útokom 

na Poľsko (r. 1939). Krátko nato totiž 

nemecká armáda kompletne obsadila 

všetky poľské verejné úrady, vrátane 

polície, železnice a armády. V našich 

vzájomných rozhovoroch s priateľmi 

z Poľska som započula i názor, že Nemci 

si Poľsko, ako krajinu pre páchanie 

zverstiev proti ľudskosti, nevybrali 

náhodou. „Nacisti príliš dobre vedeli, 

akí mierni sú Poliaci a že budú dlho 

čušať, kým sa nejaká správa dostane na 

svetlo sveta," dodal môj nemenovaný 

priateľ s viditeľným smútkom na tvári... 

História vo výstavných 

skriniach múzea 

Projekt Grundtvig, ktorý sa sústredil 

na pochopenie utrpenia a smútku v 

kontexte 2. svetovej vojny, nám umožnil 

vstúpiť do múzea tohto mesta. Expozícia 

nás opäť viac priblížila k životu Židov 

12 •

Pred Židovským cintorínom 

Birkenau - jednosmerná cesta 

v minulých dobách až po súčasnosť, 

pretože prezentovala charakteristické 

symboly židovstva a jeho náboženstva, 

akými sú napríklad Tóra, sedemramenný 

svietnik (tzv. Menora), židovský 

kalendár (ktorý spoľahlivo pripomínal 

významné židovské sviatky: Pesach, 

Yom Kippur, Chanuku či napríklad 

Purim), módu židovských žien z konca 

18. storočia alebo zariadenie izby 

židovského manželského páru. 

Páčil sa mi odkaz prehliadky, ktorý 

bol v tichosti povedaný takmer každým 

vystaveným exponátom. Kresťanstvo 

a židovstvo sú považované za rozdielne 

náboženstvá, veriaci kresťania a veriaci 

Židia v Osvienčime v období pred 

vojnou (18. a 19. storočie) však tieto 

rozdiely nevnímali ako dôvod na spory 

(a už vôbec nie ako dôvod pre siahnutie 

na iný ľudský život). Poľskí kresťania 

a Židia v Osvienčime vedeli žiť vo 

vzájomnom rešpekte, rovnako, ako boli 

dobrými susedmi, spolužiakmi, spolupracovníkmi 

či priateľmi. Svedčí o tom 

aj pomenovanie Osvienčimu z konca 

18. storočia – mesto bolo nazývané 

„osvienčimský Jeruzalem“. Bolo to 

vtedy, keď židovská populácia dokonca 

presahovala 50% z celkovej populácie 

mesta. Neskôr sme sa dozvedeli, že po 

hrôzach druhej svetovej vojny sa do 

Osvienčimu vrátil len jeden Žid; zomrel 

v roku 2002. 

Ako dnes žije Osvienčim? 

V Osvienčime nás oslovila dnes jediná 

zrekonštruovaná synagóga a výstava 

moderných fotografií zo života mesta 

v súčasnosti, ktorá bola v jednej z 

kaviarní. Fotky z výstavy znázorňovali 

bežný život na nie bežných miestach. Na 

jednej bola mladá dievčina na kolieskových 

korčuliach pri romantickom 

západe slnka. Pri sústredenejšom 

pohľade by ste však rýchlo zbadali, že 

športuje v tesnej blízkosti samotných 

blokov, kde boli počas vojny väznené 

a usmrtené tisíce väzňov. Ďalšia 

fotografia pripomína milé nedeľné 

popoludnie, kedy si otec so synom vyšli 

na rybačku k jazierku. Opäť by na tom 

nebolo nič zvláštne, ak by nešlo o jedno 

z tých jazier, do ktorých sa kedysi 

sypali tony a tony ľudského popola... 

Po prvotnom zhrození napokon akosi 

akceptujete názor, že „život ide ďalej“. 

A tak aj ľudia, obyvatelia Osvienčimu, 

žijú ďalej (tak, ako my všetci). A to, ako 

vieme, neznamená, že (sme) zabudli... 

Legenda o dobrodružstvách 

duše 

Židovská štvrť Kazimierz v Krakowe, 

židovská Isaacova synagóga a židovský 

cintorín v Krakove či ďalšie historické 

miesta, spojené s udalosťami Druhej 

svetovej vojny, niesli aj dnes akýsi 

neopísateľný nádych smútku... Mohli 

sme si to uvedomiť aj v kedysi najbohatšie 

vyzdobenej Issacovej synagóge, 

ktorá je dnes najväčšou synagógou 

v Krakowe. Jej krásna baroková hala je 

v súčasnosti už len miestami pokrytá 

pôvodnými nástennými prvkami pochádzajúcimi 

zo 17. storočia, predstavujú 

však text z Tóry, ktorá je Židom taká 

vzácna. Židia sú známi aj tým, že Božie 

princípy a posolstvá komunikujú aj 

prostredníctvom hlbokých poviedok, 

alegorických príbehov či legiend. 

Zaujala ma napríklad legenda, ktorá 

hovorí o kráľovi a jeho milovanej dcére. 

Kráľ chcel dať dcére to najlepšie; chcel, 

aby mala možnosť nadobudnúť všetky 

vedomosti sveta, a tak ju poslal do 

ďalekého kraja k múdremu učiteľovi. 

Starý muž mal aj iných učeníkov, 

ktorí si kráľovu dcéru rýchlo obľúbili; 

kráľovská dcéra bola dokonca obľúbená 

v celom meste, každý mal rád jej 

otvorené srdce, nepredstieranú milotu 

a dobro. Keď však dievčina nadobudla 

všetky vedomosti, otec, kráľ, ju dal 

priviesť naspäť domov, kde mala predsedať 

kráľovskému senátu a vládnuť 

krajine. „Kráľovská dcéra má žiť vo 

svojej krajine, medzi seberovnými,“ 

myslel si otec. Ale kráľova dcéra si 

počas dlhých rokov na štúdiách zvykla 

na spôsoby, ktoré ju dlho obklopovali; 

milovala svojich priateľov aj jednoduchých, 

bežných ľudí a oni milovali ju. 

Oddelenie bolo bolestivé pre všetkých. 

Plakala, pretože opúšťala svojich 

priateľov a rovnako plakali aj oni za jej 

stratou. 

Keď tento neutíchajúci žiaľ študentov 

a ľudí z mestečka videl učiteľ, rozhodol 

sa k nim prehovoriť. Začal otázkou: 

„Prečo tak trpko plačete? Mali by ste 

sa radovať z princezninho úžasného 

a rýchleho úspechu v učení. Iným 

trvá roky, kým sa toho naučia toľko, 

ako sa naučila ona! Mali by ste sa 

z nej radovať, veď ide naspäť domov, 

k svojmu milovanému otcovi.“ Keď 

dav prestal nariekať, učiteľ pokračoval: 

„Viete, že nie je jednou z nás, je kráľova 

dcéra, poslaná na toto miesto, aby sa 

učila a nadobudla múdrosť, ktorú bude 

január 2015 

• 13

Bodka, nesúca svoj odkaz 

neskôr využívať doma. Nesmiete si 

zúfať, vaša priateľka splnila svoju úlohu 

a vracia sa do svojej ríše, kde bude 

potrebnejšia. Nie je predsa toto dôvod, 

aby sme sa s ňou radovali a nie za ňou 

plakali?“ 

Stará židovská legenda vidí v kráľovej 

dcére ľudskú dušu človeka. Židia veria, 

že Hospodin ju poslal – na tento svet, 

aby študovala Tóru a naplnila Božie 

prikázania. Keď to duša dosiahne, Pán 

ju zoberie naspäť domov. Židia veria, že 

je to dôvod na radosť. A keďže Boh je 

spravodlivý a rovnako spravodlivé sú aj 

Jeho rozhodnutia, nemáme teda ľutovať 

odchod človeka v jeho mladosti. Pán je 

spravodlivý a On sám vie, čo je pre dušu 

človeka najlepšie. 

Svedectvá žijú, iba ak 

nezabúdame 

Rovnako, ako všetky vzácne miesta, ma 

však oslovili ľudia, s ktorými som mala 

možnosť sa rozprávať (rabín pôsobiaci 

v synagóge v Krakowe, ktorý nám 

predstavil koncept smútenia v judaizme, 

rovnako ako ničím neobmedzenú radosť 

človeka v Hospodinovi počas šabatu; 

sprievodca v koncentračnom tábore 

Auschwitz, ktorý nás upozornil na 

dôležité skutočnosti a hneď v úvode svojej 

prezentácie autenticky pripomenul, že 

sme práve nevkročili do múzea, ale na 

miesto činu – miesto smrti miliónov ľudí; 

oslovili ma napokon aj samotní účastníci 

mobility, ktorých príbehy, ale aj zrelé 

názory a odžité hodnoty prinášali do 

vzájomných diskusií množstvo cenných 

Rybník, do ktorého sa kedysi sypali tony ľudského popola 

myšlienok a podnetov k uvažovaniu. 

Význam mobility napokon zvýšila aj 

skutočnosť, že jej účastníci predstavovali 

variabilnú skupinu, pochádzajúcu 

z viacerých krajín (a kultúr), hovoriacu 

rozdielnymi jazykmi (rumunčina, 

nemčina, angličtina, poľština 

a slovenčina) a pozostávajúcu z viacerých 

náboženstiev (evanjelici, pravoslávni, 

gréckokatolíci, rímski katolíci a dokonca 

Židia). 

Každého človeka vnímam ako samostatný 

vesmír, nádherný, rozpínavý, 

stvorený Bohom a plný prekvapení. 

Rovnakým „vesmírom“ boli pre mňa 

účastníci mobility, priatelia. Veď priateľstvo 

bolo darom tohto stretnutia! 

V záverečnej časti programu mobility 

odznela stručná reflexia účastníkov, 

prezentovaná v podobe odpovedí na dve 

otázky: 

1. S akými otázkami som na mobilitu 

prišiel/a ? 

2. S akými otázkami odchádzam? 

Aj vďaka tejto aktivite som sa začala 

pýtať samej seba, čo sa v našej nedávnej 

histórii stalo, že ľudia stratili svoju 

ľudskosť? Čo sa stalo, že Božie stvorenie 

(človeka) prestali chápať ako dobré? Že 

zabudli na to, že život je dar – a že darom 

je každý život! A začala som sa samej 

seba pýtať i to, ako o koncentračnom 

tábore Auschwitz – najväčšej tragédii 

ľudskosti – možno hovoriť iným... 

Najviac zo všetkých podnetov však 

vo mne (ešte aj dnes) rezonuje priam 

nelogická existencia dvoch odlišných 

pomenovaní, ktoré pritom hovoria o tom 

istom...! Tými pojmami sú Osvienčim 

a Auschwitz – dva zaužívané názvy pre 

ten istý tábor smrti. Možno preto si 

budem vždy pamätať i slová ortodoxného 

kňaza z Rumunska, ktorý v záverečnej 

časti nášho medzinárodného stretnutia 

dodal: „Pre nás to bola cesta do 

Osvienčimu za spoznávaním kultúry 

smútenia. Pre nich to však bola ich 

posledná cesta do Auschwitzu...“ 

Hedwiga Tkáčová 

Slováci a Poliaci v tradičnej židovskej kaviarničke 

14 •

Obnov nás 

Hotela Sorea, Ľubovnianske kúpele – dejisko 11. konferencie o rodine, ktorá sa konala v novembri po štvorročnej „prestávke“. 

Keďže sa našlo viac ľudí, ktorí považovali za potrebné podporiť prácu s rodinami v evanjelickej cirkvi, vzniklo občianske združenie 

Rodinné spoločenstvo ECAV. Pri jeho začiatkoch stálo košické Rodinné spoločenstvo a Východný dištrikt (VD) ECAV, a okrem 

iných cieľov si stanovili za svoju úlohu organizovať práve aj rodinné konferencie. 

Hlavná téma obnovenej rodinnej 

konferencie bola viac než symbolická – 

Obnov nás. Kľúčom k nej bol verš z listu 

Rímskym 12, 2: „A nepripodobňujte sa 

tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením 

mysle, aby ste vedeli rozpoznať, 

čo je vôľa Božia...“ 

Úvahám nad tým, či sa dnes vôbec dá 

nepripodobňovať svetu, predchádzalo 

vzájomné zoznámenie, aby sme si urobili 

predstavu o tom, kto sa tu vlastne zišiel. 

Našli sa ľudia, ktorí boli na konferencii 

prvýkrát, i takí, ktorí už absolvovali 

viac ročníkov; novomanželia i starí 

„harcovníci“; bezdetní i takí, ktorí detí 

prijali viac, ako je bežný štandard... 

Prvou témou nás previedli Samuel 

Linkesch, zborový farár a Ľubomír 

Badiar, zborový dozorca v Košiciach. 

Výzva nepripodobňovať sa svetu je stále 

aktuálna a uvažovali sme nad tým, čoho 

konkrétne v našom živote sa to týka. 

Spolu s Jánom Hroboňom, farárom 

v Bratislave Dúbravke, sme v téme 

pokračovali otázkou, ako a v čom sa 

máme premieňať. Skutočná premena nie 

je možná bez pokánia a je dielom Ducha 

Svätého. Keď niečo v procese očisťovania 

zanedbáme, môže to mať oveľa vážnejšie 

dôsledky ako upchatá žumpa. 

Seminár Gender ideológia – skryté 

nebezpečenstvo ohrozujúce rodinu? 

viedol Roman Seko, katolícky kňaz, 

ktorý má na starosti pastoráciu rodín 

v Žilinskej diecéze. Pre viacerých účastníkov 

bol práve tento seminár silným 

momentom, kde si naplno uvedomili, 

v akej pomýlenej dobe žijeme. To, čo sa 

na nás prostredníctvom médií i cez rôzne 

zákonné nariadenia valí, je útokom na 

rodinu. Ako kresťania však nemáme 

prepadať bezhlavej panike, ale o to viac 

žiť svoju vieru, aby naše rodiny stáli na 

pevných základoch. 

S Petrom Mihočom, tajomníkom 

biskupa VD, sme uvažovali nad tým, 

v čom sa potrebujeme obnoviť. Lebo aj 

evanjelická cirkev, ktorá zdôrazňuje, 

že je ecclesia semper reformanda, má 

v tejto oblasti veľké medzery. Denne sa 

obnovovať cez slovo Božie, nechať ho, 

nech nám hovorí do života – to je asi to 

najhlavnejšie, čo ako kresťania máme 

robiť. 

Voľný čas účastníci trávili na plavárni, 

prechádzkami v okolí, návštevou 

Starej Ľubovne i diskusiami v malých 

skupinách. O diskusii v menších 

skupinkách môžem povedať, že to bol 

naozaj vzácny čas. Tým, že sme sa zišli 

rôznorodí ľudia, s rôznymi životným 

skúsenosťami, ochotní sa o ne podeliť, 

odišli sme všetci o niečo bohatší. 

Na hlavnú tému nadväzovali semináre 

o manželstve, výchove, živote v rodine 

i cirkvi. O večernej panelovej diskusii 

Prečo premena tak bolí by mal niečo 

napísať radšej niekto iný, pretože mňa už 

v tom čase zmohla únava J. 

Posledný z večerných programov bol 

modlitebným večerom za budúcnosť 

rodinného spoločenstva. 

Tí, ktorí mali záujem, mohli sa zúčastniť 

na stretnutí o založení a cieľoch občianskeho 

združenia Rodinné spoločenstvo 

ECAV. Ako som už spomenula v úvode, 

jeho zámerom je organizovať rodinné 

konferencie na povzbudenie ľudí k práci 

s rodinami v cirkevných zboroch. Ale nielen 

to. Chce podporovať manželstvo ako ten 

najlepší, Bohom daný model spolužitia 

muža a ženy i byť hlasom v spoločnosti, 

ktorý sa ozve, keď to považuje za potrebné. 

Ale čo sa tu pokúšam sformulovať niečo, čo 

už sformuloval niekto predo mnou – viac 

o cieľoch občianskeho združenia nájdete na 

internetovej stránke www.rodinnespolocenstvo.sk. 

Na nedeľných bohoslužbách Božím 

slovom slúžil biskup VD Slavomír Sabol. 

Čo je Božia vôľa? Ako ju poznať a hľadať? 

Neskrývame svoje túžby za Božiu vôľu? 

To sú otázky, na ktoré si musí odpovedať 

každý sám za seba, vždy znovu a znovu. 

Verím, že si ich budú aj všetci účastníci 

klásť nanovo každý deň, aby podnety 

z konferencie dokázali preniesť aj do 

svojich rodín a zborov. Lebo len vtedy 

majú takéto konferencie zmysel. 

Janka Cingeľová 

Michal Pončák 

február 2015 postoj 

• 15

postoj 

Daniel Jurčo 

Nebojme sa slobody, ani islamu 

Násilie, ktoré sa odohralo opäť tak 

blízko, nám naháňa strach. Keď som 

po prvýkrát na obrazovke uvidela logo 

Je suis Charlie, z francúzskych slovíčok 

mi udrela do očí prešmyčka anglicky 

písaného mena Ježiš a myslela som, že 

to patrí nejakému Charliemu, ktorého 

stihol osud podobný Ježišovmu. Po 

prečítaní správ vo mne tento dojem 

ostal. Neútočilo sa na politika či 

magnáta, ale na majstra ceruzky. To, čo 

bolo na jeho obrázkoch, je v podstate 

úplne jedno, pretože tvoril v slobodnej 

západoeurópskej krajine a nebol tým 

v rozpore s jej zákonmi. A hoci v islame 

platí zákaz vyobrazovať Boha, proroka 

Mohameda a ostatných prorokov 

vrátane Ježiša a následne aj všetkých 

ostatných živých bytostí, vďaka čomu 

vznikli typické islamské geometrické 

výzdoby mešít, kaligrafia či arabesky, 

ktoré možno nájdete aj doma na imitáciách 

perzských kobercov, je to zákaz 

islamský a nie globálny. Moslimovia 

podľa islamu nemajú v nemoslimskej 

krajine v žiadnom prípade ambície 

uplatňovať svoje právo. Ak sa o to niekto 

pokúša, bojuje za islam neislamským 

spôsobom a je otázne, či ho možno 

naďalej za moslima pokladať. 

Satira, ktorou sú karikatúry 

presiaknuté, či už je výstižná viac alebo 

menej, je riskantný a veľmi starý žáner, 

a často už mnohých bodla do najcitlivejšieho 

miesta. Škoda, že jej nie je viac. 

Zišla by sa karikatúra toho, čo sa deje 

po tomto smutnom atentáte. Napríklad 

čiernobiely obrázok nás, ako sa 

opätovne začíname triasť pred všetkým, 

čo je islamské, ako sa zodpovední za 

povolenie na stavbu mešít pre slovenských 

moslimov tešia, že majú ďalší 

argument proti, a ako teroristi oslavujú, 

že ich konanie má taký globálny dopad. 

Ako sa majú slušní moslimovia brániť 

voči nešťastnému a neustále opakovanému 

novinárskemu pojmu islamský 

terorizmus, ktorý evokuje predstavu, 

že korene terorizmu sú v druhom 

najväčšom svetovom náboženstve, ktoré 

je v Európe zakorenené už vyše 1000 

rokov? A čo sa stane, keď si to spojíme 

s faktom, že existovali a existujú aj 

teroristi z radov kresťanov, hinduistov, 

či budhistov? Ak odoláme skepse, ostro 

sa voči akémukoľvek násiliu, či už 

fyzickému alebo duševnému, musíme 

vymedziť. Žiadne zo spomenutých náboženstiev 

totiž nehlása vraždu nevinných. 

Verše s výzvami zabíjať, ktoré niektorí 

autori internetových balastných článkov 

citujú z Koránu, sa podobajú na kruté 

výzvy v Starej zmluve, napríklad verš 

„Nešetrite nikoho, ale usmrť všetkých: 

mužov i ženy, deti i dojčence, voly i 

ovce“ (1S 15, 3), či na Ježišove slová o 

odrezaní ruky a vylúpnutí oka, ktoré bez 

poznania kontextu a podstaty daného 

náboženstva tragicky zavádzajú. 

Držím moslimom palce, aby neprešli 

do ofenzívy, ale naopak, aby po tejto 

udalosti ešte viac začali upriamovať 

pozornosť na svoje dobré hodnoty, ktoré 

ich náboženstvo ponúka. Mnohé z nich 

sa páčili už aj Martinovi Lutherovi, 

ktorý počas tureckého obliehania 

Viedne v 16. storočí popri svojej 

typicky ostrej paľbe teologickej kritiky 

obdivoval islamské náboženské obrady, 

skromnosť a jednoduchosť ich odevov, 

príbytkov, moslimské pôsty, modlitby 

či spoločné zhromaždenia. Veľmi 

pozorne a nadčasovo si všimol, že je to 

práve pôsobivá náboženská disciplína 

veriacich moslimov, čo mnohých i 

spomedzi kresťanov priťahovalo a 

naďalej priťahuje k islamu. Luther 

dokonca zariadil aj to, aby po 400 

rokoch mohol znovu vyjsť latinský 

preklad Koránu z 12. storočia. Robil to 

s cieľom, aby kresťania lepšie spoznali 

islam, keďže iné knihy o ňom dostupné 

neboli. Nové poznatky im mali umožniť 

lepšie brániť svoje vlastné náboženstvo. 

Keď toto čerstvé vydanie vyšlo aj s 

jeho úvodom, Lutherovi kritici ostro 

namietali, že bez ohľadu na to, aký 

šľachetný dôvod na to reformátor 

mal, je akékoľvek šírenie Koránu 

nebezpečným uznaním toho, že islamu 

pripisujeme význam. Martin Luther 

poznanie za nebezpečné nepovažoval. 

V islame videl pestrú zmes židovstva, 

kresťanstva a pohanstva a nespochybňoval, 

že aj moslimovia uctievajú 

jedného a jediného Boha, hoci tvrdil, že 

im ostáva stále skrytým a nie v plnosti 

zjaveným Bohom. Plnosť poznania Božej 

lásky sa podľa neho ľuďom dostáva 

jedine skrze Krista, a tento veľký dar je 

zároveň pre nás obrovskou výzvou. 

Zuzana Jurechová, 

teologička 

(pozn. red.: K téme útokov na redakciu 

Charlie Hebdo prinášame rôznorodé 

reakcie, ktoré nemusia byť vždy totožné 

s názorom redakcie) 

16 •

Si Charlie Hebdo? 

7. januára 2015 zomrelo 17 ľudí pri teroristickom útoku na redakciu francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo a židovský 

obchod. Milióny ľudí vyjadrili svoju spoluúčasť s obeťami vrahov heslom Je suis Charlie (Ja som Charlie). 

anketa 

Marta Ferjová 

farárka CZ Sabinov 

Slavomír Slávik 

riaditeľ EVS 

Ján Juráš 

Nadácia Výskum rakoviny 

Eva Žiaranová 

študentka 

Len niekoľko dní po 

hrozných udalostiach vo 

Francúzsku, vychádzajú na 

povrch nové detaily a analýzy, 

či postoje. Z obyčajného 

človeka skladajúceho si 

z dostupných informácií 

mozaiku svojho názoru, sa 

stáva fluktuant, ktorý si schizofrenicky 

raz pripína a vzápätí 

dáva dole nálepku „Som 

Charlie“. Kde nájsť pravdu 

a na ktorú stranu sa postaviť? 

Udalosť posledných dní má pre 

mňa jeden kardinálny odkaz, 

ktorý je však krutý a plný 

krvi: „Násilie a likvidácia 

človeka je v civilizovanom 

svete adekvátna reakcia na 

iný názor, postoj, náboženskú 

príslušnosť, politickú, či inú 

orientáciu.“ Tento odkaz však 

nemôžem akceptovať a preto 

„Som Charlie“. Je to môj 

postoj k teroristickému útoku, 

nie k obsahu a posolstvu 

práce, ktorú Charlie Hebdo 

vykonávala. S tou sa dôrazne 

nestotožňujem. Teroristi 

spáchali najbrutálnejší čin, len 

preto, že niekto dehonestujúco 

vyjadril svoj postoj k ich náboženstvu. 

Aj kresťania mohli 

v minulosti takto reagovať, 

veď spomínaný časopis 

zneuctil aj kresťanstvo tým 

najvulgárnejším spôsobom. 

Násilie akéhokoľvek druhu 

je však neprípustné! Nemôže 

nikto terorizovať a vraždiť len 

preto, že sa cíti dotknutý. Smrť 

je v tomto kontexte niečím 

finálnym, oberá o možnosť 

priznať si omyl, odpustiť 

a krivdu napraviť. Násilie 

a likvidácia protivníka je 

obrazom neschopnosti riešiť 

Láskou. 

To, čo sa vo Francúzsku 

stalo, mnou zatriaslo. 

Nanovo som si uvedomil, že 

nie sme až tak v bezpečí, ako 

sa nám môže zdať. 

Súcitím s rodinami zavraždených. 

Pridal by som sa ku 

všetkým, ktorí demonštrovali 

za mier a za to, že nie sú 

ochotní žiť v strachu. Ani ja 

takto nemienim žiť. 

Zároveň nesúhlasím so 

všetkým typom karikatúr 

a humoru časopisu Charlie 

Hebdo. Milujem smiech. Ale 

humor, ktorý sa vysmieva 

a necitlivo uráža, to asi nie 

je cesta. Humor má vyslobodzovať, 

uvoľňovať, trefne 

poukázať a nie ničiť. Napriek 

tejto výhrade spáchať teroristickú 

popravu na ľuďoch, ktorí 

takto chápu slobodu slova, je 

šialené. 

Obdivujem odvahu redaktorov 

časopisu, že pokračovali 

vo svojom presvedčení, aj 

keď vedeli, že im hrozí smrť. 

V tomto zmysle si asi málokto 

z tých, ktorí demonštrovali 

v Paríži, môže povedať, že je 

Charlie. Byť Charlie, keď si 

sám, keď ti hrozí smrť, to chce 

odvahu. Poklona. 

Možno nie je ďaleko doba, 

kedy to bude opäť niečo stáť 

vyznať Krista, vyznať vieru, bez 

strachu, bez prispôsobovania sa. 

Je mi smutno, že popri teroristickom 

útoku vo Francúzsku 

si médiá až tak veľmi nevšimli 

2 000 zavraždených kresťanov 

v Nigérii. A nevšímajú si ani 

ostatných kresťanov, ktorí 

sú zabíjaní a prenasledovaní 

pre svoju vieru. Aj oni chcú 

slobodne povedať, čo si myslia 

a veria. 

Teroristické útoky vo 

Francúzsku rozvírili hladinu 

politického, spoločenského, 

áno, aj evanjelického 

internetového spoločenstva. 

Myslím tým reakcie teológov 

aj „laických“ členov ECAV 

v pestrej skupine na facebooku. 

Na otázky slobody 

slova, Ja som alebo Ja nie 

som Charlie, sú rozdielne 

názory, chvíľami vypäté 

reakcie, miestami hraničiace 

s urážkami oponenta. 

Extrémom je názor, že kto 

nie je Charlie, neuznáva 

slobodu slova. Priznávam sa, 

že neprijímam teóriu absolútnej 

slobody (slova) a po 

spoznaní aj protikresťanskej 

a protižidovskej „tvorby“ 

karikaturistov časopisu 

Charlie Hedbo? hlásim, že 

„ja nie som Charlie“, ale 

odsudzujem skutky pomstiteľov. 

Od prvých by som 

očakával viac zodpovednosti, 

od druhých, hm, od tých sa 

asi nedá očakávať nič dobré. 

Isteže, obstojí argument 

obhajcov protiislamských 

výsmešných karikatúr, že 

keby nie karikatúry, teroristi 

si nájdu aj iný dôvod na 

vraždy. (A na druhej strane 

si môžeme len domýšľať, 

ako by ich autori pochodili 

v čase inkvizície.) Ale teraz 

sa tá tragédia stala práve pre 

opakované zverejňovanie 

karikatúry Mohameda, a tak 

treba aj situáciu hodnotiť 

a opakovať si počty a mená 

nevinných obetí, nielen vo 

Francúzsku, ale aj v Nigérii 

a množiace sa protestné akcie 

– zatiaľ pokojné – moslimov 

v rôznych kútoch sveta. 

Na otázku, či som Charlie 

Hebdo, odpovedám: nie, nie 

som. Ak sa ma opýtate prečo, 

tak moja odpoveď bude: Ak 

by som sa postavila na jednu 

stranu, budem proti druhej 

a právo odsudzovať niekoho 

nemám a ani by som ho 

nechcela. Poďme sa pozrieť 

na túto udalosť z oboch 

pohľadov. Čo znamená 

Mohamed pre moslimov? 

Už aj keď človek nepozná 

jeho životný príbeh či mená 

jeho žien, vie, že toto meno 

sa spája s islamom a pre 

väčšinu moslimov je to 

zakladateľ ich náboženstva. 

A človek už aj ako tak vie, 

že provokácia je nebezpečná 

a moslimovia boli 

provokovaní karikatúrami 

Mohameda. No zas na druhej 

strane si tiež myslím, že 

násilie nikdy nie je riešením 

a ak chce niekto protestovať, 

dá sa to inými spôsobmi. 

Teda kto je vinný? Alebo 

skôr, kto je bez viny, nech 

prvý hodí kameňom (L 10, 

25). Keď sa zákonník Ježiša 

opýtal, čo robiť, aby obdržal 

večný život, Pán Ježiš mu 

povedal: „Čo je napísané 

v zákone? Čo tam čítaš?“ 

A zákonník, tak ako aj my, 

dobre vedel, čo je v Zákone 

napísané a odvetil: „Milovať 

budeš Pána, svojho Boha, 

z celého srdca, z celej duše, 

z celej sily a z celej mysle, 

a svojho blížneho ako seba 

samého.“ Jednoducho máme 

milovať. Tak začnime u seba 

už dnes! 


• 17

komentár 

Teroristické útoky prebudili radikálov 

Desivá hromadná vražda francúzskych novinárov satirického časopisu Charlie Hebdo vyvolala v Európe všeobecné pobúrenie. 

Krajina slobody, rovnosti a bratstva a s ňou aj celý európsky kontinent si znovu uvedomil, že bezpečnosť obyvateľstva je len 

zdanlivá. Pohodlie a pokoj starého kontinentu dokázalo s ľahkosťou zničiť niekoľko sfanatizovaných teroristov, ktorí neprišli niekde 

spoza hraníc, ale pochádzali priamo z jeho vnútra. 

Racionálne ťažko pochopiť, čo môže 

útočníkov motivovať k takémuto činu. Aj 

v slovenských médiách prebehla diskusia 

o karikatúrach v Charlie Hebdo v snahe 

nájsť, čo bolo hlavným spúšťačom 

v hlavách teroristov. Karikatúry 

proroka Mohameda, ktoré mnohí 

označili za „urážlivé“ alebo „zbytočne 

provokujúce“, to určite neboli. Takéto a 

podobné vyjadrenia môžu len zľahčovať 

vyvraždenie redakcie a od toho je len 

kúsok k snahám ospravedlniť besnenie 

útočníkov. Bronislav Ostřanský, 

orientalista z Českej akadémie vied, to 

vysvetlil zrozumiteľne. Zámerom podľa 

neho nebolo pomstiť karikatúry, alebo 

zaútočiť na slobodu slova ako na jeden 

z pilierov západnej civilizácie. Obaja 

bratia Kouachiovci prešli džihádistickým 

výcvikom a boli rozhodnutí spáchať teroristický 

čin za každých okolností. Hľadali 

si len zámienku, aby svoje konanie 

mohli ospravedlniť. Inak povedané, ak 

by nebolo karikatúr, zaútočili by na inej 

adrese. 

Neznášanlivé výklady islamu 

Krátko po parížskych vraždách 

moslimskí duchovní vo Francúzsku aj 

v zahraničí útoky odsúdili a označili 

ich za neislamské. Aj najprestížnejšia 

moslimská univerzita al-Azhar, so 

sídlom v Káhire, označila útok za 

trestný čin. „Islam odmieta akékoľvek 

násilie,“ uviedla vo vyhlásení. Na druhej 

strane, fanatické odnože islamu bratov 

Kouachiovcov pomenovali hrdinami. 

„Miliónom moslimov urobili svojím 

činom radosť,“ uviedlo rádio somálskej 

islamistickej milície. Áno, je zrejmé, že 

drvivá väčšina moslimov sa mierumilovne 

modlí k svojmu prorokovi. Naša 

civilizácia má však čoraz častejšie dočinenia 

s tými, ktorí nenávidia všetkých, 

čo sú iní ako oni. Podľa Ostřanského 

nás neohrozuje islam, ale jeho niektoré 

výklady. Veľmi tvrdý a neznášanlivý je 

najmä výklad saláfija. Saláfisti veria, že 

islam sa od svojho vzniku výrazne zmenil 

a vyzývajú k návratu k jeho najčistejšej 

podobe, ako ho vyznávali arabské kmene 

v dobách Mohameda. Uznávajú platnosť 

islamského práva šaríja a súčasťou ich 

učenia je aj džihád. Dnes je to v Európe 

menšinový smer, ktorý však silnie, 

pretože má silnú podporu niektorých 

štátov, pre ktoré je oficiálnou ideológiou 

(najmä Saudská Arábia). 

Postkoloniálny komplex 

Francúzsko sa počas svojho 

historického vývoja stalo krajinou 

s pestrou národnostnou a náboženskou 

štruktúrou obyvateľstva. Do veľkej miery 

to súvisí s jeho koloniálnou minulosťou. 

V súčasnosti tu žije najväčšia moslimská 

populácia v Európe, podľa odhadov asi 

päť miliónová. Najviac ich predkov prišlo 

z Alžírska, ktoré bolo od roku 1830 až do 

roku 1962 súčasťou Francúzska. Andrew 

Hussey, britský publicista, hovorí v tejto 

súvislosti o postkoloniálnom komplexe 

a traume. Práve v postkoloniálnej ére 

sa mnoho z týchto ľudí ocitlo vo vákuu. 

Stratili poňatie o vlastnej identite a ich 

konanie ovplyvňuje úzkosť a zlosť voči 

všetkému francúzskemu. Problém 

chudobných štvrtí, predmestí Paríža, 

je podľa Husseyho problémom zatrpknutosti 

a zúrivosti. Práve to sú miesta, 

kde džihádistickí klerikovia s úspechom 

verbujú mladých adeptov do svojej 

zvrátenej vojny. 

Polarizácia európskych štátov 

Okrem strachu a pocitu ohrozenia, 

ktorý sa podarilo teroristom opäť zasiať, 

môžu mať parížske vraždy aj ďalší, 

možno oveľa horší dôsledok. Reálne 

treba pripustiť scenár, že teroristické 

útoky spôsobia vnútornú polarizáciu 

európskych štátov. Je prirodzené, že 

tragédia týchto rozmerov podnecuje 

obavy, či je vôbec s moslimami 

možné žiť v mieri v jednom štáte a 

krajne pravicovým stranám prinášajú 

podobné nálady ďalších sympatizantov. 

Ultrapravicový Národný Front je už 

slušne rozbehnutý k tomu, aby z tragédie 

profitoval. Viaceré prieskumy naznačovali 

už predtým, že jeho popularita 

rastie. Podľa jedného z nich by bola 

18 •

súčasná líderka Národného Frontu 

Marine Le Penová dokonca vážnou 

adeptkou na víťazstvo v prezidentských 

voľbách v roku 2017. Napriek Le 

Penovej snahe dať strane umiernenejšiu 

tvár, vyhýbať sa rasistickým prejavom 

vrátane protižidovských výrokov, ako 

to s obľubou robil jej otec Jean-Marie 

Le Pen, na odpore k prisťahovalectvu 

a euroskepticizme nič nezmenila. Už 

len fakt, že asi polovica Francúzov si 

v súčasnosti vie predstaviť, že odovzdá 

hlas Národnému Frontu, o mnohom 

vypovedá. 

Hnutie proti islamizácii Západu 

To, čím si prechádza Francúzsko, 

rezonuje aj v susednom Nemecku. Hnutie 

Pegida (Patriotische Europäer gegen 

die Islamisierung des Abendlandes), 

v preklade Vlasteneckí Európania proti 

islamizácii Západu, a stúpajúci počet 

jeho sympatizantov je v Nemecku jednou 

z najväčších tém roku 2015. Kancelárka 

Angela Merkelová spomenula Pegidu už 

vo svojom novoročnom prejave, v ktorom 

vyzvala na ústup z protiislamských pozícií 

demonštrantov. „Všetkým, ktorí chodia 

na takéto demonštrácie, odkazujem: 

Nenasledujte tých, ktorí na ne vyzývajú! V 

ich srdciach sú často predsudky, chlad či 

dokonca nenávisť,“ povedala Merkelová 

v novoročnom televíznom príhovore. 

Vtedy ešte nemohla tušiť, že iniciatíva 

Pegidy sa už o pár dní pod vplyvom 

parížskych udalostí stane ešte príťažlivejšou 

a rozšíri sa do ďalších nemeckých 

miest. Kvôli svojej historickej skúsenosti 

sú nemecké médiá aj politické špičky, 

pravdepodobne viac ako kdekoľvek na 

svete, citlivé na akékoľvek verejné prejavy 

extrémnych postojov namierených voči 

imigrantom. V nemeckej spoločnosti 

je stále silne zakorenený pocit viny za 

nacizmus a tak Pegidu vrcholní politici 

od jej vzniku kritizujú a súčasne po 

celej krajine prebiehajú tzv. anti-pegida 

demonštrácie. 

Pegida ako hyena 

Hnutie Pegida začalo malými 

zhromaždeniami vo východonemeckých 

Drážďanoch ešte vlani v októbri. Počet 

účastníkov protestov však postupne rástol 

a po útoku v Paríži sa ich v Drážďanoch 

zišlo až 25-tisíc. Fakt, že Pegida zneužila 

situáciu po parížskych útokoch na svoje 

účely, odsúdili aj francúzski karikaturisti. 

Jedna z karikatúr ukazuje Pegidu ako 

hyenu, ktorú prilákala krv z redakcie 

Charlie Hebdo. Lídri Pegidy tvrdia, že 

nie sú proti imigrantom ani islamu, ale 

proti islamskému extrémizmu a prílivu 

azylantov. Oficiálne sa Pegida dištancuje 

od rasistov. „Nie sme proti moslimom, 

z Pegidy nemusia mať strach, sme 

tolerantní a to im chceme povedať. Ale 

tiež chceme povedať, že máme právo tu 

byť,“ vyhlásila Kathrin Oertelová, jedna 

z tvárí hnutia. Prieskum už v minulom 

roku dokázal, že s ich názormi aspoň do 

istej miery súhlasí asi tretina Nemcov. 

Problémom však je, že kým na začiatku 

chodili na akcie Pegidy skôr stredné vrstvy 

a chudobnejší, teraz sa medzi demonštrantami 

stále viac objavujú aj holohlaví 

mladíci v neonacistickom oblečení a heslá, 

ktoré by sa hodili skôr do Nemecka 70 

rokov dozadu. Rastú obavy, že sa ich 

xenofóbne a nacionalistické prejavy môžu 

dostať do popredia. 

Stret civilizácií 

Český historik, profesor na Karlovej 

univerzite, Martin Kovář ešte vlani 

v septembri poskytol pre Lidové noviny 

rozhovor, v ktorom hodnotil súčasnú 

geopolitickú situáciu. Podľa neho 

tretia svetová vojna už prebieha. Je 

však trochu iná ako prvá alebo druhá. 

Historik vychádza z Huntingtonovej 

myšlienky o „strete civilizácií“. „V 

zásade je to stret medzi štátmi fungujúcimi 

na základe demokratických 

pravidiel a rešpektujúcimi určité 

hodnoty, ktoré sú nám vlastné, a medzi 

štátmi, skupinami či jednotlivcami, 

ktoré alebo ktorí tieto hodnoty 

rešpektovať odmietajú – je jedno, 

či z ideologických, hospodárskych, 

náboženských či iných dôvodov.“ 

Táto vojna, podľa Kovářa, nie je 

vojnou veľkých ťažení, veľkých armád 

a veľkých bitiek, ale vojnou skladajúcou 

sa z drobných stretov, lokálnych 

konfliktov, teroristických útokov. 

Ako reagovať? 

Parížsky masaker do kontextu 

civilizačných stretov zapadá. Otázka ako 

reagovať a ako minimalizovať možnosť, 

ak sa to vôbec dá, aby sa podobné útoky 

neopakovali, to sú aktuálne otázky 

dnešných dní. Pesimisti tvrdia, že je 

už príliš neskoro a že sa jednoducho 

Európania musia s týmito hrozbami 

naučiť žiť. Optimistickejšie naladení 

navrhujú vylepšiť prácu tajných služieb, 

či zvýšiť ich kapacity. Ozývajú sa hlasy, 

že kľúčová je neustála práca s komunitami, 

ktoré sa cítia byť z väčšinovej 

spoločnosti vylúčené. V Európe sa to 

týka najmä imigrantov, ktorí vraj musia 

pochopiť, čo tvorí našu civilizáciu a na 

akých hodnotách stojí. Len či si vie túto 

otázku zodpovedať aj sama kresťanská 

Európa. 

Ivana Damankošová 


• 19

ozhovor 

MOHAMED MASAIL AHMED ELMARDASHY 

narodený 16. 5. 1973 

Ľubo Bechný 

Egypťan Mohamed je moslim žijúci na Slovensku, kde prišiel za svojou láskou. Stretol som sa s ním na inštalácii seniora Mariána 

Kaňucha, po ktorej ako kuchár pre účastníkov pripravil množstvo pochutín. Je pravidelným návštevníkom večerných služieb 

Božích v žilinskom evanjelickom chráme. Osobne sa zúčastnil aj modlitieb Za jednotu kresťanov v rámci ekumenického týždňa 

modlitieb. Dostatočný dôvod na rozhovor. Jeho meno Mohamed Masail Ahmed Elmardashy sa skladá zo štyroch častí. Z krstného 

mena, mena otca, starého otca a priezviska. Pochádza z Taha Al Marg diarb negm Sharqiya, čo je asi 100 km od Káhiry. Otec 

už nežije, bol farmárom. Má 6 súrodencov. Keď sa pred 20 rokmi stal kuchárom, začínal ako pomocná sila, ale čoskoro musel 

nastúpiť do armády. 

Je v Egypte povinná vojenská služba? 

Áno. Podobne ako to bolo kedysi na 

Slovensku – ľudia, ktorí majú iba stredoškolské 

vzdelanie, idú na vojenčinu 

na dva roky, absolventi univerzity iba 

na jeden. Ja som bol v armáde dva roky. 

Veľa som sa tam naučil, vďaka Bohu 

a tiež som získal aj vojenskú hodnosť. 

Po dvoch rokoch som sa znova vrátil 

k odboru. Nastúpil som do jednej malej 

reštaurácie v Káhire. Tam som získal 

veľa skúseností, popritom som aj veľa 

študoval, aby som mohol v reštaurácii 

získať lepšiu pozíciu. Potom som odišiel 

do Sharm El Sheikh. 

To je ďalšie egyptské mesto? 

Áno, je to veľké turistické centrum. 

Tu som pracoval v hoteli spoločnosti 

Pickalbatros, potom som odišiel do 

iného hotela rovnakej spoločnosti v 

Hurghade, kde som pracoval viac ako 

desať rokov. Keď som stretol svojich 

slovenských priateľov, rozhodol som 

sa presťahovať na Slovensko. Nebolo 

to jednoduché, ale krok po kroku sme 

vybavili všetky praktické náležitosti, 

takže nakoniec tu žijem pri svojej 

„rodine“ a pracujem. 

Spoločnosť Pickalbatros založil 

Egypťan, ktorý tiež začínal ako pomocná 

pracovná sila v kuchyni. Ako mladý 

odišiel do Švajčiarska, kde získal 

skúsenosti a kapitál, takže potom keď 

sa vrátil späť domov, vybudoval veľkú 

spoločnosť a obrovskú sieť hotelov 

v turistických destináciách. Dnes má 

osem hotelov v Hurghade, tri v Sharm 

El Sheikh a tiež tri v Maroku. 

Pracovali ste tam ako šéfkuchár? 

Nie, začínal som ako vedúci 

pomocných kuchárov, ale postupne som 

sa vypracoval na pozíciu šéfkuchára, 

ktorú som vykonával 10 rokov. V hoteli 

sme otvorili päť reštaurácií s rôznymi 

kuchyňami (ázijská, nemecká, talianska, 

francúzska a orientálna). Naposledy 

som pracoval vo francúzskej reštaurácii. 

Je to veľmi známa sieť hotelov, ale ja 

som sa s nimi musel rozlúčiť, pretože 

som chcel začať nový život v Európe. 

Predtým ste už niekedy boli v Európe? 

Prvýkrát som prišiel s turistickými 

vízami asi pred tromi rokmi. Predtým 

som tu nikdy nebol, pretože my 

Egypťania musíme mať do všetkých 

krajín Európy víza. 

Kedy ste sem prišli definitívne bývať? 

Minulý rok v októbri. Ale vyzeralo to, že 

sa sem ani nedostanem. Keď ide Egypťan 

do Európy, musí mať spiatočnú letenku, 

aj keď ju nepotrebuje. Ja som ju nemal 

a nechceli ma pustiť do lietadla. Našťastie 

sa mojim priateľom na poslednú chvíľu 

podarilo letenku vybaviť a poslať mi ju cez 

internet, takže som napokon odcestoval. 

V Žiline pracujete v kuchyni 

štvorhviezdičkového Hotela Dubná Skala. 

Aké je vaše postavenie? 

Keďže nepoznám slovenský jazyk 

ani kuchyňu, bolo dosť náročné nájsť si 

20 •

prácu. Vedenie Hotela Dubná Skala**** 

mi však dalo šancu pracovať v kuchyni, 

vychýrenej medzi slovenskými gurmánmi 

a ocenenej viacerými cenami, a ja som za 

to nesmierne vďačný. Snažím sa prinášať 

vlastné nápady a robiť veci originálne. 

Samozrejme, sú recepty, ktoré musím 

presne dodržať, ale nemám problém 

sa ich naučiť. Hlavným problémom je 

pre mňa jazyk, ale dúfam, že sa čoskoro 

naučím viac ako len pár slov, ktoré potrebujem 

pri svojej práci, aby som mohol 

prísť aj medzi hostí reštaurácie a opýtať 

sa ich, či im moje jedlo chutí. 

Naučil ste sa už variť nejaké typické 

slovenské jedlá, ako sú halušky? 

Áno, halušky ma naučila moja 

slovenská mama. Tiež kapustnicu 

a guláš z držiek. 

Ste moslim, napriek tomu ste nemali 

problém prísť do evanjelického kostola. 

Išiel som s mojou slovenskou 

rodinou. Išli oni, išiel som aj ja, nemám 

s tým problém. Som praktizujúci 

moslim, modlievam sa ráno aj večer, 

ale nie za každú cenu. Niekedy, keď 

cestujem a mám príležitosť, idem sa 

modliť aj do mešity na letisku, ale 

keď nemám možnosť, nič sa nedeje. 

Modlievam sa iba v súkromí, nie ľuďom 

na očiach. V práci sa tiež nemodlím. Aj 

keď mi záleží na tom, aby som mal veci 

že moslimovia a kresťania majú veľa 

spoločného. Moja slovenská mama je ako 

tá, ktorú mám v Egypte. Keď sa neskoro 

večer vraciam z roboty, nejde spať, 

kým nevie, že som sa v poriadku vrátil. 

Stará sa o mňa, pripomína mi, aby som 

sa teplo obliekal. Nikomu neubližujú 

a majú lásku k blížnym. Myslím, že to nie 

je samozrejmé. 

Našli ste dobrú rodinu! 

Ďakujem Bohu (hovorí Mohamed po 

slovensky, pozn.)! 

Chodievate s vašimi priateľmi pravidelne 

na bohoslužby? Rozumiete niečomu? 

Áno, chodievam. Ale veľa nerozumiem. 

Len niektoré známe slová 

z Biblie: napríklad amen, to znie 

rovnako v slovenčine aj arabčine. Potom 

zo Starej zmluvy poznám mená ako 

Hagar, Izrael, Egypt a ďalšie. Egypt 

je takým náboženským centrom. Veľa 

vecí, ktoré sú spoločné moslimom 

a kresťanom, vznikli v Egypte. 

Keď hovoríte, že kresťania a moslimovia 

majú spoločnú lásku k blížnym, nedá 

mi nespomenúť nedávnu tragédiu 

z Francúzska, kde teroristi v mene islamu 

postrieľali niekoľko nevinných ľudí. 

Mám informácie od viacerých 

priateľov – nebola to záležitosť islamu, 

ale politická záležitosť. A novinári 

ku mne správať podobne. Zvlášť, keď 

o mojom náboženstve nič nevedia. 

U nás nie je veľa moslimov ako v iných 

európskych štátoch (Francúzsko, Veľká 

Británia). Je známe, že sa nechcú príliš 

aklimatizovať, naopak, očakávajú, 

že nová krajina bude rešpektovať ich 

kultúru. Vyžadujú si nosiť napr. burky 

a pod. Čo si o tom myslíte? 

Ja takto neuvažujem. Keď som prišiel 

sem, tak tu chcem žiť ako všetci ostatní. 

Ale viem, že sú také komunity moslimov 

v Európe. Keď som prišiel do Európy, 

jeden Egypťan, ktorý väčšiu časť života 

žije tu, ma varoval, aby som sa radšej 

k takýmto komunitám nepridával. 

Niektoré moslimské ženy nosia burky. 

Francúzi to zakazujú, pretože sa obávajú, 

že za závojom môže byť skrytý muž so 

zbraňou. Je to stále bežné v arabských 

krajinách? 

Mladšia generácia už takéto veci 

nenosí. A ak, tak maximálne šatku, 

ktorá im nezakrýva tvár. Ani u nás 

v Egypte nemáme príliš radi, ak sú 

ženy plne zahalené. Je to nebezpečné. 

A spôsob zahalenia je len vec citu toho 

ktorého človeka, tradície určitej rodiny. 

Nie je na to žiadny zákon. 

V spojitosti s terorizmom sa diskutuje 

o tom, či Korán pripúšťa zabíjanie 

s Pánom Bohom v poriadku. 

(Z Mohamedovho mobilu práve 

zaznieva modlitba – „No, vidíte, teraz 

by som sa mal modliť, ale nebudem“). 

Niektorí moslimovia sú veľmi ortodoxní 

a hovoria, že sa musia modliť vždy, 

keď to Korán určuje – päťkrát denne. 

Ja tak neuvažujem. Teraz, keď bývam 

v mojej slovenskej rodine, zisťujem, 

nemali právo sa takto vyjadrovať 

o Mohamedovi. 

Pripúšťajú vôbec moslimovia nejakú 

mieru žartov na úkor islamu? 

Do určitej miery to nie je problém, 

ale má to svoje hranice. Ja osobne si 

nerobím žarty z náboženstva druhých 

ľudí a očakávam, že aj oni sa budú 

nevinných ľudí v mene islamu. Pripúšťa 

alebo nie? 

Nie, máme právo sa iba brániť. Čo ak 

by niekto prišiel a napadol Egypt a chcel 

nám zobrať časť územia? Tak predsa 

nebudeme nečinne čakať! 

Existuje v Egypte niečo také ako 

mnohoženstvo? 

Ľubo Bechný 


• 21

homosexuálne páry, ale verejne ani 

v médiách sa s nimi nestretnete. 

A áno, máte pravdu, celý rodinný 

život je tam iný ako v Európe. Ak 

niektorý člen rodiny, napr. stará mama, 

má nejaké zdravotné problémy, nie je 

možné, aby sa rodina obrátila na nejakú 

inštitúciu, ale celkom prirodzene sa 

o ňu starajú sami. Nemáme domovy 

dôchodcov, lebo o svojich starkých je 

povinná postarať sa rodina. V minulých 

rokoch u vás prebehli vážne politické 

zmeny – tzv. arabská jar, ktorá sa týkala 

aj Egypta. 

Je u vás situácia teraz lepšia? 

Oveľa, oveľa lepšia! Zmenili sme 

prezidenta, je to pre nás niečo nové. 

Všetci ľudia v jednu chvíľu povedali, 

že si už takúto vládu neprajú. Najskôr 

sme mali prezidenta Husní Mubáraka. 

Vládol tridsať rokov a chcel presadiť, 

aby sa prezidentom stal jeho vlastný 

syn. Ale prečo? Ľudia už toho mali dosť 

a začali demonštrovať proti jeho režimu. 

Namiesto neho sa stal prezidentom 

Muhammad Mursí, moslim a tešili sme 

sa, že krajina nastúpi na demokratickú 

cestu. Ale on sa zaujímal iba o svoje 

záujmy a záujmy ortodoxných moslimov 

v krajine. Prezident má byť prezidentom 

všetkých ľudí, nie iba jednej skupiny. 

A tak došlo znova k nepokojom 

a novej výmene prezidenta. Najnovší 

prezident Abd al-Fattáh as-Sísí je dobrý. 

Podporuje podnikateľov a časť svojho 

platu venuje krajine. 

Ľubo Bechný 

Zvyčajne majú muži už len jednu 

ženu, lebo viac žien si vyžaduje mať dosť 

peňazí J. Ale celkovo sa krajina mení 

podľa európskeho modelu. Ženy pracujú 

v bankách, na letiskách a všade tam 

nosia kostýmčeky, uniformy a nie dlhé 

šaty. Mladí ľudia na uliciach sa vodia za 

ruky, veľa z nich fajčí, ale nie dievčatá. 

To by v minulosti nebolo možné. 

Ja, ako moslim, nepijem, ani 

nefajčím. Ani mi to nechýba. 

Mali ste tu na Slovensku zo strany 

Slovákov nejaké zlé skúsenosti? Že by sa 

k vám chovali nevhodne ako k cudzincovi 

z arabskej krajiny? 

Ani raz som sa tu s niečím takým 

nestretol. Každý, koho som tu stretol, 

je mi ako brat. Ako keby sme spoločne 

vyrastali. A to aj v práci. Majiteľka 

hotela bola ku mne veľmi láskavá 

a aj ostatní kolegovia mi pomohli vo 

všetkom, čo som potreboval. 

Nedávno boli u nás Vianoce. Prežili ste 

ich spolu so slovenskou rodinou. Ako ste 

ich vnímali? 

Poznám európske Vianoce a Nový 

rok z turistických rezortov v Egypte, 

kde sme pre turistov niečo podobné 

pripravovali. Je to v niečom podobné 

moslimskej tradícii. Počas ramadánu 

dostávajú deti každý deň sladkosti, tak 

ako u vás počas adventu. Tohto roku 

bol pre mňa veľkým prekvapením sneh, 

ktorý u nás v Egypte nemáme. 

Hlavnou témou posledných dní je 

referendum, ktoré sa zaoberá tým, 

ako má vyzerať štandardná rodina na 

Slovensku. V arabských krajinách má 

rodina významné miesto v živote človeka, 

však? 

V Egypte nie je možné, aby 

sa po ulici prechádzali páry 

rovnakého pohlavia v dôvernom 

objatí. Pravdepodobne sú aj u nás 

Nedávno, pri inštalácii brata farára 

Mariána Kaňucha do funkcie seniora, ste 

pripravovali občerstvenie pre hostí. Zdá 

sa, že sa v žilinskom cirkevnom zbore 

cítite dobre. 

Manželia Kaňuchovci – Marián 

a Olinka – sa ku mne správajú ako 

k dávnemu priateľovi, ale aj všetci 

ostatní tu. Ak je táto komunita blízka 

mojej slovenskej rodine, je blízka aj 

mne. Ak by niekto z nich potreboval 

pomôcť, nebudem rozmýšľať a hneď 

pôjdem. Marián hovorí výborne po 

anglicky, čo je pre mňa skvelé. Olinka 

nehovorí až tak dobre, ale čo nepovie 

slovami, to povie svojím milým 

úsmevom. 

Aká je zvyčajná forma pozdravu medzi 

priateľmi v Egypte? Podanie ruky, 

poklona, bozk... 

Podanie ruky a ľahký bozk na obidve 

líca (Mohamed hneď predvedie, pozn.). 

Rozhovor spracovali: 

Ľubo Bechný, Eva Bechná, 

Redakcia ďakuje hotelu Dubná Skala 

v Žiline za možnosť fotografovať 

v jeho priestoroch 

22 •

Exodus: Bohovia a králi 

Niekedy okolo Vianoc sa dostalo do kín nové spracovanie príbehu o Mojžišovi. Keďže sme o filme počuli pomerne negatívne 

referencie, a to nielen zo strany kresťanov, s manželom sme zvažovali, či si ho ísť vôbec pozrieť. Nakoniec sme to riskli, aby sme si 

urobili vlastný názor. 

Biblické príbehy sú pre nás také 

posvätné, že my, kresťania, príliš 

neznesieme, ak ich niekto v záujme 

tvorivej fantázie príliš zmení. Veríme 

predsa tomu, že Biblia nie je beletria, 

s ktorou si môžeme robiť, čo chceme, ale 

Božím slovom a všetko, tak ako je v nej 

zapísané, má svoj hlboký zmysel. 

Na serveri Christianity Today som 

našla článok Bretta McCrackena, ktorý 

si s nadsázkou dovoľuje povedať, že 

kresťanskí návštevníci kín sú prísni, 

skeptickí a tak trocha žiarlivci, pozerajúci 

cez prsty na ktoréhokoľvek votrelca, 

ktorý si dovolil zobrať do rúk niečo, 

čo patrí iba im. A ako jediný, s ktorým 

som sa stretla, film bráni. Neviem, či sa 

k tomu môžem vôbec priznať, ale nám sa 

film tiež celkom páčil. 

Pravda je, že som nečakala, že sa zrazu 

v kine objaví evanjelizačná bomba, ktorá 

bude rovnako biblicky verná ako aj 

umelecky kvalitná a široké davy ju budú 

milovať. Nie že by som si to neželala, ale 

som realista. A koniec-koncov, čo my 

vieme! Umenie nie je matematika. To, 

čo jeden zatratí, môže druhému človeku 

zmeniť život. Mám priateľa, ktorý našiel 

premáhajúce evanjelizačné posolstvo 

v Siedmich statočných. 

Čiže, áno, odporcovia majú v zásade 

pravdu v tom, že Exodus: Bohovia 

a králi je klasický komerčný trhák. 

Aj keď režisér Ridley Scott v jednom 

rozhovore tvrdí, že chcel byť ohľaduplný 

a čestný k posolstvu Biblie, nie je 

kresťan a jeho prioritou nebolo robiť 

misiu. Tvorca technologicky náročných 

projektov ako Votrelec, Kráľovstvo 

nebeské a Gladiátor bol pravdepodobne 

fascinovaný predlohou, ktorá mu 

umožnila sa opäť „vyšantiť“. Spolu 

s oscarovým filmovým výtvarníkom 

Arthurom Maxom postavili v španielskej 

Almerii skutočné egyptské mesto 

o rozlohe 800 metrov štvorcových a film 

natáčali a strihali v 3D, takže filmoví 

fajšmejkri si skutočne prídu na svoje. 

Je pravda, že veľa detailov je oproti 

Biblii zmenených. Mojžiš je znázornený 

ako silná osobnosť, bojovník, ktorý 

má vedľa seba síce Árona, ale príliš ho 

nepotrebuje, pretože všetko zvládne sám. 

Namiesto palice máva mečom, pri prvom 

stretnutí s Bohom na Chorebe sa buchne 

do hlavy kameňom, takže neviete, či ho 

naozaj povolal Boh, alebo iba blúzni. 

A našli by sa aj ďalšie rozdiely. Ale... 

A tu by som si požičala niektoré 

argumenty už zmieneného Bretta 

McCrackena. Predovšetkým – základné 

biblické posolstvo tu je, aj keď nie 

v prvej línii. Boh povolal Mojžiša, aby 

oslobodil Židov z otroctva a priviedol 

ich do zasľúbenej krajiny. Boh Izraela je 

mocnejší ako bohovia Egypta a všetká 

sláva faraóna. Áno, sú tu znázornené 

určité pochybnosti Mojžiša, jeho 

vnútorný boj, možno až vzbura voči 

Bohu a nepochopenie Jeho zámerov, 

v konečnom dôsledku aj filmový Mojžiš 

dochádza do fázy, kedy rešpektuje Božiu 

zvrchovanosť a prichádza na to, že jeho 

vodcovské schopnosti sú obmedzené 

a je to jedine Boh, ktorý môže Izrael 

zachrániť. Ak by sme odhliadli od 

toho, že sa tu jedná o „toho“ biblického 

Mojžiša, znázornenie vývoja postavy, 

jeho duchovného boja je veľmi 

zaujímavé a oslovujúce. Hlavný predstaviteľ 

Christian Bale je vážne výborný. 

Je tu zachovaný horiaci ker, cez ktorý 

Boh oznamuje svoju vôľu Mojžišovi, 

ale zároveň je Boží hlas interpretovaný 

malým chlapcom, ktorého vidí iba 

Mojžiš. Nie každému sa to musí 

páčiť, ale ako umelecké vyjadrenie to 

nevnímam kontroverzne. 

Príbeh je prioritne zameraný na 

vzájomné vzťahy dvoch bratov – osvojeného 

Mojžiša a nasledovníka trónu 

Ramzesa. Dej sa začína v čase, keď 

ešte obidvaja žijú na faraónskom dvore 

a vyhrocuje sa konflikt s Mojžišom 

hebrejského pôvodu. Táto dejová 

skratka umožňuje, aby sa pomerne 

rozsiahla epická predloha dala spracovať 

do prijateľnej dĺžky. 

A nakoniec, film je skutočne 

remeselne výborne spravený. Za celý 

čas jeho pozerania sme sa nenudili, 

znázornenie desiatich egyptských rán 

alebo prechodu cez Červené more je 

vrcholom filmovej trikovej techniky. A 

nielen to: skvelé herecké výkony, krásne 

kostýmy, príroda, úžasná výprava... Nie 

je to úžasné, že biblické príbehy sú také 

fascinujúce pre tento svet, že ich stále 

noví a noví tvorcovia skúšajú spracovať? 

Čo ak práve vďaka komerčne úspešnej 

snímke zoberú ľudia do rúk Bibliu 

a začnú čítať? Veď v apríli 2014, po 

uvedení filmu Noah sa on-line vyhľadávanie 

príslušných biblických pasáží na 

Googli zvýšilo o tristo percent! 

Eva Bechná 

február 2015 film 

• 23

apológia 

Lukáš Ildža 

KONŠPIRÁCIA II.: 

Kristus nikdy neexistoval 

Raz ma na facebooku zaujal zvláštny status jednej teenagerky – pýtala sa na názor na knihu Michaela Paulkovicha, ktorý tvrdí, 

že Ježiš z Nazareta nikdy neexistoval. Ako historika ma to prekvapilo. Neveriacky som krútil hlavou, že takéto niečo je dnes ešte 

niekto schopný tvrdiť a dokonca o tom napísať knihu. 

Ježiš ako výmysel rabínov 

Autor vraj preskúmal viac ako sto 

písomností z 1. – 3. st., no o Ježišovi 

nenašiel žiadnej zmienky. Teda vlastne 

okrem Flaviových Židovských starožitností, 

ktoré ako hodnoverný prameň 

kvôli zasahovaniu do pôvodného textu 

celkom zavrhol. „Kristus je výmysel, 

akási legenda, ktorá kolovala v tých 

časoch v Svätej zemi. Vymysleli ju 

miestni rabíni,“ tvrdí Paulkovich. 

Osobne si neviem predstaviť, ako by 

len tak z ničoho nič niekoľko židovských 

rabínov vymyslelo Ježiša, ktorého by 

začali uctievať ako Božieho Syna. Akú 

by mali motiváciu? Ak by chceli bojovať 

proti skostnatenému a sformalizovanému 

judaizmu a hľadať jeho pravý význam, 

určite by si nevymysleli Božieho Syna. 

Veď by vedome vystúpili proti prvému, 

tak citlivo vnímanému prikázaniu – 

nebudeš mať iných bohov okrem mňa. 

Alebo to bola hŕstka rabínov kolaborujúcich 

s helenistickou kultúrou, ktorá 

s viacerými bohmi nemala problém? 

Čistý nezmysel! Veď prvá cirkev sa jasne 

vyhranila proti pohanským náboženstvám. 

Alebo túžili po príchode Mesiáša 

natoľko, že si ho vymysleli? A kto sú 

vlastne títo rabíni? Máme o nich nejakú 

písomnú zmienku? Nemáme vôbec nič. 

I napriek tomu je Paulkovich ochotný 

veriť radšej v existenciu rabínov – stvoriteľov 

Ježiša, ako v Ježiša samotného. 

Absencia mimobiblických 

prameňov? 

Najväčším dôkazom proti existencii 

Ježiša z Nazareta je podľa Paulkovicha 

absencia mimobiblických prameňov, 

ktoré by ju potvrdzovali. Pritom 

ignoruje niekoľko židovských a 

sekulárnych prameňov, ktoré dnes 

historici akceptujú. Rovnako ignoruje 

spisy cirkevných otcov alebo apologétov, 

ktoré Ježiša spomínajú tiež. 

Ešte pred tým, ako sa spolu na 

niektoré z týchto prameňov pozrieme, 

musíme si objasniť jednu skutočnosť. 

To, že dnes poznáme len niekoľko 

písomností, ktoré spomínajú Ježiša nie 

je nič neobyčajné. Písomná produkcia 

v 1. a 2. storočí nebola ani zďaleka 

taká obrovská, ako dnes. Neexistovala 

kníhtlač, literárne diela sa museli ručne 

prepisovať. To znamená, že exemplárov 

rôznych diel bolo málo a viaceré sa za 

tých 2000 rokov nenávratne stratili. 

O mnohých takýchto stratených 

písomnostiach vieme len vďaka tomu, 

že ich citoval alebo spomenul vo svojom 

diele niekto iný. Takýmto navždy 

strateným prameňom sú napríklad aj 

dejiny východného stredomoria, ktoré 

v polovici 1. storočia napísal historik 

Thallus. Je veľkou škodou, že sa 

nezachovali. Mohli obsahovať mnoho 

zaujímavého historického materiálu, 

ale sme vďační aj za to, že o nich vôbec 

vieme, a to z diela iného starovekého 

autora – Julia Afrikana. Afrikanus vo 

svojom diele napríklad polemizuje s 

Thallovým tvrdením, že tma, ktorá 

nastala pri ukrižovaní Krista bolo 

zatmenie slnka. 

I napriek tomu, že sa Thallove dejiny 

a iste aj mnohé iné zaujímavé písomnosti 

stratili, predsa sa o Ježišovi z 

prvých troch storočí zachovalo niekoľko 

zaujímavých zmienok. 

V prvom rade máme DVA ŽIDOVSKÉ 

PRAMENE. 

• Jedným z nich sú už spomenuté 

Židovské starožitnosti (1. st.) od 

Jozefa Flavia. Flavius vo svojich 

24 •

dejinách Ježiša spomína dvakrát. 

Prvá zmienka hovorí o Ježišovi 

ako o múdrom mužovi, ktorý 

konal obdivuhodné skutky, získal 

si mnohých Židov a pohanov, bol 

odsúdený Pilátom a ukrižovaný. Text 

nanešťastie obsahuje aj niektoré 

zjavne doplnené formulácie, ktoré by 

Flavius pravdepodobne nenapísal. 

O pravosti tejto state sa teda medzi 

historikmi vedú už dlhší čas debaty. 

Čo skutočne o Ježišovi Flavius napísal 

a čo bolo do textu neskôr doplnené, sa 

už asi nikdy nedozvieme. Podstatné 

však je, že Flavius predsa len 

o Ježišovi niečo napísal. 

• Dokazuje to druhá zmienka v jeho 

diele. Píše v nej o poprave Jakuba 

„brata toho Ježiša zvaného Kristus...“ 

Z toho je zrejmé, že Flavius Ježiša 

vo svojom diele už spomínal. Jedno 

je teda isté – máme tu zmienku o 

Ježišovi z 1. st. 

• druhým židovským prameňom, 

ktorý spomína Ježiša, je babylonský 

Talmud, kde sa dočítame napr. aj 

toto: „V podvečer, v deň paschy, bol 

Ješu povesený. Štyridsať dní pred 

popravou vyšiel posol a zvestoval - 

Bude ukameňovaný, lebo sa zaoberal 

čarodejníctvom a navádzal Izrael k 

odpadnutiu...“ Nie je to nič lichotivé, 

ale je pochopiteľné, že Židia, ktorí 

Krista neprijali, Ho budú vykresľovať 

skôr negatívne. Natíska sa otázka, či 

je spomínaný Ješu skutočne náš Ježiš. 

Okolnosti, v ktorých sa v Talmude 

toto meno spomína, ako aj fakt, že iná 

verzia textu Ho spomína ako „Ješu 

z Nazareta“, pravdepodobnosť toho 

celkom slušne zvyšuje. 

Okrem židovských máme ale 

aj NIEKOĽKO SEKULÁRNYCH 

PRAMEŇOV: 

• Hádam najvýznamnejšia je zmienka 

rímskeho historika Cornelia Tacita 

(prelom 1. – 2. st.). V diele Letopisy 

zachytáva obdobie vlády rímskych 

cisárov od Augusta po Nera. V časti, 

kde píše Tacitus o Nerovej vláde, sa 

zmieňuje aj o Ježišovi: „... Nero ... 

potrestal najvyberanejšími trestami 

tých, ktorých ľud pre ich ohavnosti 

nenávidel a nazýval Chrestiani. 

Pôvodca tohto mena Kristus bol 

za vlády Tiberiovej prokurátorom 

Pontiom Pilátom popravený. Táto 

zhubná povera bola síce dočasne 

potlačená, ale znova prepukla nielen 

v Judsku, kolíske tohto zla, ale aj 

v Ríme.“ K tomuto citátu snáď niet 

čo dodať. Možno len toľko, že jeden 

z najvýznamnejších starovekých 

historikov, ktorý očividne nesympatizuje 

s Kristom ani s kresťanstvom, 

vo svojom diele Ježiša zasadil do 

konkrétnych historických súvislostí. 

Spomína osobu (Kristus), miesto 

(Judsko), obdobie (vláda cisára 

Tibéria), aj historické súvislosti 

(bol popravený). Dokonca spomína 

zaujímavý fakt, že po Kristovej 

smrti Jeho hnutie znova prepuklo 

v plnej sile a šírilo sa aj za hranice 

Judska. Môžeme len konštatovať, že 

toto všetko je v súlade s biblickým 

poznaním. 

• Ale máme aj iné sekulárne pramene. 

Grécky satirik Lukianos zo Samosaty 

(2. st.) napísal o kresťanoch, že 

„dosiaľ uctievajú toho veľkého 

človeka, ktorý bol v Palestíne pribitý 

na kríž za to, že uviedol do života 

ten nový kult...“ Je zrejmé, že ani 

Lukianos o Ježišovej existencii nepochyboval. 

Vo svojom diele O bohoch 

a ľuďoch sa o kresťanoch vyjadruje 

dosť posmešne, ale sme mu vďační za 

niekoľko zmienok, ktoré nám prináša 

z ich života. Aj tieto sú v súlade s 

biblickým poznaním a poznaním 

raných cirkevných dejín. 

• O kresťanoch písal a na Krista narážal 

aj rímsky historik Suetonius, ale 

naozaj len letmo. 

• Oveľa zaujímavejšie sú dva listy 

(1. 1/2 2 st.). Jeden napísal 

miestodržiteľ Bitýnie Plínius Mladší 

cisárovi Trajánovi, druhý písal filozof 

Mara Bar – Serapion z väzenia 

svojmu synovi. Plínius vo svojom 

liste spomína, čo zistil mučením 

dvoch kresťanských žien a zachytáva 

niekoľko faktov o kresťanskom 

presvedčení z tohto obdobia, medzi 

iným, že spievali na počesť Kristovi 

ako Bohu. Plínius im nerozumel a 

ani im rozumieť nechcel. Pre neho 

bolo kresťanstvo len degenerovaným 

kultom, ktorý sa dodržiaval do 

krajnosti. 

Filozof Mara Bar – Serapion Ježiša 

vo svojom liste síce neoznačuje 

menom, nazýva Ho múdrym kráľom. 

Je však očividné, že Ho považuje za 

dôležitú historickú osobnosť, ktorú 

zaraďuje medzi iné dve historické 

osobnosti – Sokrata a Pythagora. Zo 

súvislostí v liste môžeme „Múdreho 

kráľa“ bez problémov stotožniť 

s Ježišom. „Čo získali Aténčania 

odsúdením Sokrata na smrť? Ako trest 

za ich čin ich zasiahol hladomor a 

morová nákaza. Čo získali obyvatelia 

Samosu upálením Pythagora? Ich 

krajinu zavial piesok. Čo získali Židia 

odsúdením svojho múdreho kráľa? 

Hneď nato sa ich kráľovstvo rozpadlo. 

Boh sa spravodlivo odplatil za týchto 

múdrych mužov: Aténčania pomreli 

hladom, obyvateľov Samosu zalialo 

more, Židia, zmorení a vyhnaní zo 

svojej krajiny, žijú úplne rozptýlení. 

Sokrates však nezomrel navždy, žil 

ďalej v Platónovom učení. Pythagoras 

nezomrel navždy, žil ďalej v soche 

Hery. Ani múdry kráľ nezomrel 

navždy, žil ďalej v učení, ktoré 

zanechal.“ 

Ako sme si ukázali, existuje niekoľko 

mimobiblických prameňov, ktoré sa 

skutočne o Ježišovi z Nazareta zmieňujú 

ako o reálnej historickej osobnosti. 

Veľa ich nie je, ale sú a to je podstatné. 

Aj z týchto stručných mimobiblických 

a mimocirkevných zmienok vieme 

poskladať celkom reálny obraz o 

Ježišovi z Nazareta a prvej cirkvi, ktorý - 

bez toho, že by sme niekedy vôbec vedeli 

niečo o Biblii – vyzerá nasledujúco: 

Ježiš Kristus bol múdry človek. Robil 

nadprirodzené veci, prekvapujúce 

divy, prišiel s prevratným učením, 

v ktorom vyučoval ľudí. Získal si mnoho 

stúpencov – Židov i Grékov. Židia 

Ho odsúdili a na rozkaz Pontského 

Piláta bol v podvečer židovského 

sviatku – Paschy ukrižovaný. Stalo sa 

to v Palestíne, za vlády cisára Tibéria 

(r. 14 – 37). Jeho stúpenci boli najskôr 

zastrašení, ale zrazu začali opäť šíriť 

Jeho učenie a to aj za hranice oblasti 

Palestíny. Tak sa stal zakladateľom 

nového „kultu“. Žil v učení, ktoré 

zanechal. Jeho nasledovníci Mu 

bezvýhradne dôverovali, nasledovali 

Ho do krajnosti. Boli „neotrasiteľne 

tvrdohlaví“. Neváhali za svoje 

presvedčenie znášať mučenie, ale aj 

zomrieť. Pohŕdali smrťou a verili, že 

budú nesmrteľní. Jeho stúpenci Ho 

vzývali ako Boha. Povedal im, že ak 

sa budú klaňať len Jemu a budú žiť 

podľa Jeho prikázaní, sú si navzájom 

bratmi. Zaviazali sa zdržiavať sa krádeží, 

prepadávania a smilstva. Boli tŕňom v 

oku neveriacich, ktorí ich označovali 

za „degenerovaný kult“. Meno Kristus 

vyvolávalo búrlivé spory a to aj za vlády 

cisára Claudia (41 – 54). 

Odvážny človek tento Paulkovich, 

povedal som si sám pre seba. Vytiahnuť 

túto starú tému v dobe, kedy už ani 

známi agnostickí historici o Ježišovej 

existencii nemajú pochybnosti. A ešte o 

tom napísať knihu! 

Martin Kováč, 

archivár Bratislavského seniorátu a člen 

archívnej rady ECAV 


• 25

portrét 

3-krát o Ladislavovi 

Fričovskom 

Ľubomír Lehotský – vydavateľ kníh Ladislava Fričovského. Slavo Kráľ z kapely 

Matuzalem, ktorá zhudobnila Fričovského báseň To najkrajšie ešte iba príde. Ján 

Brozman, nielen dištriktuálny, ale aj zborový dozorca v Obišovciach, kde Fričovský 

ako kňaz pôsobil 33 rokov. Tri osobnosti, ktorých životné cesty sa v istom bode viac 

či menej spojili s menom Ladislav Fričovský. Prinášame vám ich osobné spomienky na 

tohto farára, seniora, básnika a prozaika, ktorý nás po ťažkej operácii 20. decembra 

2014 vo veku 84 rokov predišiel do večnosti. 

ĽUBOMÍR LEHOTSKÝ: 

Na posiedkach v Lacovej izbičke 

„Laco je kanón!“ napadlo mi, 

keď som po jednom z „literárno- 

-poetických večerov“ u Fričovských 

kráčal ulicami košického sídliska. 

Opäť som bol svedkom nekonečného 

gejzíru geniálnych a presne mierených 

veršov. Nemohol som si teda znovu 

nepoložiť toľko opakovanú otázku: „Kde 

človek vlastne berie toľko inšpirácie a 

múdrosti?“ 

Hoci sme boli vlastne susedia – Laco 

na jednom konci sídliska, ja na druhom 

– prezvedieť sa mi to s určitosťou 

nepodarilo. Dnes už iba skladám 

mozaiku poznatkov. Zistil som trebárs, 

že ich panelák bol veselší, ako ten 

náš! Napríklad také okná. Na druhom 

poschodí ich sympatickí dôchodcovia 

doslova posiali kvetinami, ktoré robili 

radosť každému, kto šiel okolo. Pokoj, 

pokora, poriadok, poctivosť... Ďalšie 

4 x P, ktoré krášlili panelák, kde Laco 

nemal problém popasovať sa s inšpiráciou. 

Najväčší poklad sa však ukrýval 

v útrobách domu: neprestávajúci tlkot, 

klepot a cinkot staručkého písacieho 

stroja. To bolo to bohatstvo! 

Čosi po desiatej večer ma opäť raz 

zo dverí bytu vyprevadili na cestu 

veselé a starostlivé pohľady manželov 

Fričovských. Na cestu od nich som 

vždy dostal, okrem úprimných slov 

rozlúčky, čosi navyše: koláčik od 

Hildy a poskladaný štvorček papiera s 

najnovšou básničkou od Laca... 

Boli a stále sú pre mňa nezabudnuteľné 

posiedky v Lacovej izbičke. Hltal 

som každé slovo Pána Spisovateľa, rým 

i slovnú konštrukciu. Najradšej som s 

úľubou sledoval, ako v útulnej izbičke 

plnej kníh, majstrovsky, pomocou 

kláves, modeluje obraz tohto sveta. 

Búchanie do stroja bolo usilovnou 

melódiou veľkého srdca, v ktorom 

nachádzal domov každý, kto to myslel 

so životom pravdivo. Tak, ako v jeho 

knihách. Tie nie sú iba o láske, ale 

aj o spravodlivosti a zrkadle, ktoré 

nemilosrdne odráža každú neprávosť. 

Pritom s láskou kresťana, kňaza, otca, 

brata a priateľa. 

Neviem, či niekedy nájdem odpoveď 

na otázku z úvodu, no viem, že Ladislav 

Fričovský múdrosť ukrytú v láske a 

dobrote predpisoval ako liek všetkým 

čitateľom a ľuďom vôkol seba. Azda tu 

je tá odpoveď: 

Laco až do konca žil s písacím 

strojom. Keď som mu priniesol 

počítač, monitor i klávesnicu s myškou, 

chvíľu sa s nimi pasoval, no neskôr 

ich všetkých potichu odsunul do 

zabudnutia. Ťuk. Ťuk – ťuk. Ťuk, ťuk, 

ťuk... To bol jeho život. Vždy, keď som 

prišiel, vstal od stroja a presunuli sme 

sa za bielo prestretý stôl v obývačke, 

kde už kraľovala manželka Hilda s vždy 

pripravenou batériou dobrôt. Výborne 

vymyslené! O to dlhšie sme mohli debatovať 

o literatúre, cirkvi, ekumenizme... 

Laco Fričovský miloval poéziu. 

Rovnako ako Božie slovo, láskavosť, 

spravodlivosť, ale nadovšetko svoju 

vernú manželku Hildu. Chutné koláčiky, 

háčkované miniatúry a vianočné 

oplátky. Už len toto bola nevyčerpateľná 

múza, ktorú reflektoval tak, ako sa 

dnes vidí už len zriedka. Majstri Kostra 

či Smrek by mu iste radi podali ruku 

uznania. Azda aj za unikátnu zbierku 

intímnej lyriky Dotyky lásky, ktorá 

zachytáva ľúbostný vzťah dvoch ľudí v 

priebehu takmer šiestich desaťročí. Je 

to jedna z jeho posledných vydaných 

publikácií, pre mňa však najkrajších a 

najcitlivejších. Byť vzorom toľké desaťročia? 

Pre dnešných mladomanželov by 

to mohlo byť nepovinné čítanie. 

Nielen sídlisko Ťahanovce, nielen 

Košice, či Obišovce, prišli o svojho 

básnika. Celá cirkev a mnohí mimo nej 

stratili bojovníka za lásku. Ešte šťastie, 

že jej po Lacovi toľko zostalo. Nielen v 

útulnej izbičke s písacím strojom, ale 

aj v knihách a ľuďoch okolo. Ešte že je 

toho v zásuvke ešte dosť. Laco Fričovský, 

tak ako neúnavne vydával, aj neúnavne 

odkladal do šuplíka. Akoby na horšie 

časy. Je škoda, že vydania tej poslednej 

knižky, ktorú napísal pre deti, sa už 

nedožil. Na nemocničnom lôžku ešte 

stihol vykonať korektúry, odsúhlasil 

grafiku, knihu vyprevadil na vydaj... Viac 

nestihol. Dielo však zrejme dokončia 

hrdinovia onej Rozprávky o dvoch 

obláčikoch (vyjde v priebehu marca 

2015), ktoré svojím kanónom vystrelil 

na oblohu práve Laco Fričovský. 

SLÁVO KRÁĽ: 

To najkrajšie ešte iba príde 

Asi pred polrokom sme spolu s 

jedným naším sólistom sedeli pri 

pohrebnej slávnosti, pripravení 

zaspievať Dvořákov 23. Žalm. Ako 

sme tak boli vedľa seba, všimol som 

si, že má pri sebe nejaký hrubý obal. 

Otvoril som ho a hneď na začiatku bola 

báseň s názvom To najkrajšie, to ešte 

iba príde. Veľmi ma chytila za srdce a 

od toho okamihu ma prenasledovala 

myšlienka zhudobniť ju našou skupinou 

Matuzalem. Keďže sme práve pripravovali 

vydanie nášho najnovšieho CD, 

nahrali sme aj túto pieseň. Nakoniec 

sme CD podľa nej aj pomenovali. 

Kvôli poriadku som začal pátrať po 

autorovi a cez internet som sa dostal 

až k telefónnemu číslu Fričovských. 

Zavolal som, predstavil sa a povedal, že 

by som potreboval súhlas na zhudobnenie. 

Brat farár síce nebol doma, ale 

26 •

deti. Uvedomovali si, že je to tak. Slúžili 

verne deň čo deň. 

Netrpezlivo som čakal na ich recenzie 

ako majstra pera, majstra slova a som 

im vďačný – za ich úprimnosť, za to, že 

sa ochotne a rád k tomu podujali. Bolo 

a zostane to pre mňa veľká vzácnosť. 

Teraz, keď niečo píšem, tak myslím 

na to, čo to spôsobí a tiež aj na brata 

farára. Aj keď ma nechali vždy v slobode 

napísaného. 

No som im vďačný za oveľa viac. 

My sme sa totiž stretli, keď som bol 

neveriacim človekom. Pánu Bohu som 

vďačný, že som mohol stretnúť práve 

ich. Pre mňa preto boli a zostanú 

človekom, kňazom, ktorý ak ukazuje 

na Krista, tak nielen slovami, ale je 

príkladom. Ten, ktorý bdel nad našimi 

dušami (Žid 13, 17). 

Zostupujem, aby som vystúpil. 

Niektoré verše, čo som napísal vyššie, 

sú z tejto zbierky. No básne z tejto 

zbierky sú ako malé, tiché sviečky pri 

chodníku kráčajúceho ľudu. Svietia, ako 

len dokáže jeden farár svojou službou 

svietiť. Zarozprávate sa, začítate, ste 

zaneprázdnený... no sviečky svietia 

a privedú vás k chrámu. K stromu 

poznania, k perle... „Keď z neba sa – ku 

mne celkom sticha – znáša, - k slnku ma 

dvíha – vyššie ako Gerlach. – A nie je to 

len póza – ruka Božia – a v nej perla: 

- S p á s a!“ 

Ľubo Lehotský 

jeho pani manželka ochotne sľúbila 

pomoc. Keď som o hodinku volal opäť, 

zodvihol mi už brat farár a na prvýkrát 

sme zotrvali v mimoriadne priateľskom 

rozhovore vyše pol hodiny. Potom 

mi osobne poslal nielen povolenie na 

zhudobnenie tejto básne, ale na všetky 

básne, ktoré kedy napísal a dokonca 

mi niekoľko svojich zbierok poslal aj s 

venovaním. 

Do Košíc zvyknem chodievať na 

dovolenky, tak sme sa dohodli, že sa 

v lete stretneme a porozprávame si 

viacej. Keď sme potom naše CD vydali, 

hneď som požiadal svojich košických 

známych, aby ho bratovi farárovi 

odniesli. Neskôr som sa informoval, 

či ho už má. Vtedy mi pani manželka 

oznámila, že brat farár je v nemocnici. 

O pár dní mi už zavolala, že Pán života 

a smrti si ho zavolal k sebe, aby mohol 

prežívať to najkrajšie, o čom písal už tu 

na zemi. Aj keď nemohol počuť našu 

spoločnú pieseň, vydanú na našom CD, 

verím, že ju počuje v tom najkrajšom 

nebeskom prevedení. 

JÁN BROZMAN: 

Zostúpil, aby vystúpil 

Neodišli, hoci telesne áno. No 

usilovnosťou im vlastnou nám zanechali 

svojho ducha, Duchom naplneného, 

nepremrhanými dňami tvorby. Čo 

opísali, ako – „je mi ľúto – každého 

dňa, - čo za chotár zašiel – premrhaný. 

Čierny kvet – v prázdnej dlani“. Takto 

ho opísali, ale nepremrhali. 

Práve brat farár Ladislav Fričovský 

boli a zostanú tým, kto mi ukázal na 

Krista. Kto ma viedol rozhovormi, 

ale najmä svojím príkladom. Strávili 

sme veľa chvíľ na rozhovoroch, v ich 

obývačke na gauči. Ticho som sedel 

a čakal, čo bude, keď čítali moje prvé 

básne. „Len sa nedaj nikomu odradiť. 

Tvor, píš, škrtaj, prepisuj.“ Teraz, keď 

čítam ich básne, niečo z ich tvorby, 

tak niekde vnútri ich počujem. Ich 

hlas, ktorý znel v našom chráme 

v Obišovciach, aj ich spev. Som 

presvedčený, že všetci v cirkevnom 

zbore Obišovce. Veľmi dobre si uvedomovali 

svoju malosť a Božiu veľkosť. 

Keď mali v mladších rokoch haváriu, 

zranili si koleno. Cítili to pri každom 

pokľaknutí i vstávaní. No nesťažovali 

si. Keď zaplavilo „starú faru“, tak sme 

ako brigádnici čistili všetko od bahna, 

maľovali, ale veľa sme neinvestovali, 

v tej dobe sme stavali novú faru. A tak 

všetky investície išli tam. Podmienky na 

„starej fare“ neboli nijako valné. Skôr 

zlé. No nesťažovali si, ani ich manželka, 

Po kázni: Umelcovi – po koncerte – 

donesie ktosi – kyticu ruží. – A zaznie 

potlesk. – Patrí sa – andante grazioso! 

– Kazateľ – zlatými kľúčmi – odmyká 

poklady. – Bijú blesky. – I voľne plynie 

rieka – allegro amabile! – Len potlesk 

nezaznie. – Kyticu nikto neprinesie? – 

A čo tak lístok – z koruny života? 

Zaslúžili by si kyticu po každej kázni, 

ale vo svojej básni povedali, že nie je 

dôležitá kytica, ale snažne bežať, aby 

sme získali veniec. Odmykali nám 

poklady v kázniach, kde pripomínali, že 

nekážu seba, ani inú slávu, ale Krista, 

toho ukrižovaného. Pred kázňou som 

vždy pozeral, aby som ich videl, kedy 

prídu na kazateľnicu. Dvíhal som zrak 

od spevníka a keď prišla tá chvíľa, 

tak už tam boli. Vtedy zažiaril poklad 

z kázne, ktorý oni zlatými kľúčmi 

odmykali. S vďakou a úctou k Pánu 

Bohu za život, pri ktorom som mal 

možnosť žiť, v blízkosti brata farára 

Ladislava Fričovského. Ďakujem im, aj 

ich manželke a deťom, za službu celej 

rodiny. 

Ladislav Fričovský poskytol 

eVýchodu rozhovor, 

ktorý sme publikovali 

v eV 6/2010, s. 8 – 10. 


• 27

família 

Nika Balent - Nováková 

Ako ochrániť svoje dieťa v tomto svete? 

Keď som do internetového vyhľadávača zadala otázku „ako ochrániť svoje deti?“, našla som zaujímavé články: napr. Ako ochrániť 

naše deti pred nástrahami internetu; Ako ochrániť naše deti pred chrípkou; alebo Ako ochrániť naše deti pred kresťanstvom. 

Spolu s manželom sme už 18 

rokov vo farárskej službe a na 

plný úväzok sa venujeme práci 

v našich cirkevných zboroch. Najprv 

v Dunajsko-nitrianskom senioráte 

a teraz v Košickom. Službe deťom a ich 

vedeniu za Pánom Ježišom Kristom cez 

detské besiedky, rôzne kluby pre deti, 

aj v rámci mimoškolských, vzdelávacích 

i záujmových aktivít. V súčasnosti sa 

venujeme najmä rómskej misii ako 

jednej z mnohých misijných aktivít 

v našom cirkevnom zbore. Ale stále 

platí, že najdôležitejší mladí ľudia, 

ktorým slúžime spolu s manželom, 

sú tí dvaja, ktorí každú noc spia u nás 

doma – síce každý vo svojej izbe, ale 

často ešte s pootvorenými dverami, len 

aby vedeli, že sme všetci tam, kde máme 

byť – doma. 

Nebolo to vždy jednoduché 

Sú už veľkí – syn Tomáš má 17 

a dcéra Gabriela 14 rokov. Ale stále sú 

to deti, ktoré potrebujú pocit istoty, 

lásky, domova. Keď som prvýkrát 

držala v rukách nášho syna, napadla 

mi otázka: „Môj Pane, čo ja s týmto 

dieťaťom budem robiť?“ A v priebehu 

nasledujúcich rokov som si ju položila 

nespočetne krát. Stala sa súčasťou 

môjho každodenného životného zápasu 

o múdru výchovu našich detí. A Boh 

odpovedal. To bolo to najkrajšie. 

Nebolo to vždy jednoduché, v mnohých 

zápasoch a bojoch sme s manželom 

zlyhali, v iných nám Boh dovolil 

siahnuť až na dno našich síl, aby nás 

potom zodvihol, iné boje a zápasy boli 

jednoduchšie a ľahšie. Zámerom toho, 

čo tu píšem, nie je ukázať sa ako super 

mama, resp. ukázať nás s manželom 

ako super rodičov, (myslím si totiž, 

že mnohí rodičia to zvládajú ďaleko 

lepšie, ako my). Ale napriek tomu 

chcem povzbudiť všetkých rodičov, 

že aj keď skutočný život je iný od 

toho nášho vysnívaného a zďaleka 

nestíhame dodržať pri výchove našich 

detí všetky svoje predsavzatia, má 

zmysel každý deň predkladať naše 

deti Pánu Bohu. Má zmysel dostáť 

sľubu, ktorý sme dali pri ich krste, 

že ich vychováme vo viere v nášho 

Trojjediného Boha! 

Vždy ma privádzalo do úžasu 

vedomie toho, akými vzácnymi sú deti 

v Božích očiach. Svedčí o tom množstvo 

biblických citátov, napr.: Žalospevy 2, 

19: „... Vylievaj svoje srdce ako vodu 

pred tvárou Pánovou, dvíhaj k Nemu 

svoje dlane za život svojich dietok...“ 

(ďalej L 18, 15 – 18, Iz 8, 18, Jer 1, 5) 

Dieťa ako záťaž 

Je smutné, že ako sa svet a ľudia 

v ňom vzďaľovali a vzďaľujú od Boha, 

tak sa menil aj ich postoj k Božiemu 

daru – dieťaťu. Deti sa dnes pre 

mnohé rodiny stali záťažou (radšej si 

zaobstarajú domáce zviera); luxusom 

(stačí iba jedno dieťa); zdrojom financií 

(rodiny v sociálnej núdzi) a pod. Myslíte 

si, že preháňam? Sme dennodenne 

svedkami týraných a nechcených detí, 

svedkami kupovania si ich lásky za 

peniaze, ktoré pre mnohých rodičov 

znamenajú „lásku“, vidíme ponižujúci 

vplyv rodičov na deti, ktoré sú pre nich 

len záťažou a nedokážu sa o ne postarať. 

Tie deti sú deťmi ulíc a podchodov, 

drog, alkoholu a cigariet... 

A uprostred tohto chaosu pocitov, 

názorov a postojov dnes stoja rodiny 

úprimne veriacich kresťanov, ktorí ešte 

stále prijímajú dieťa ako vzácny prejav 

Božieho požehnania. Stoja pred ťažkou 

výzvou: „Ako vychovať svoje deti 

tak, aby z nich vyrástli statoční ľudia 

a odvážni Boží služobníci?“ 

(Pamätám si, že presne za toto sa 

modlieval môj starý otec, keď sa modlil 

za mňa a moju sestru. Prosil nebeského 

Otca, aby z nás vyrástli statočné ženy 

a odvážne Božie služobníčky. Som 

vďačná za túto modlitbu, pretože mi 

pomohla vidieť naše deti vo svetle 

Božích zasľúbení. A aj keď sme si 

s manželom veľakrát položili otázku: 

„Ako múdro a v bázni pred Bohom 

vychovať naše deti?“, vždy sme mali 

28 •

istotu, že sú v Božích rukách a sú Mu 

vzácni.) 

Nástrahy na ceste 

Už dávno sme s manželom pochopili, 

že čím viac sa snažíme pri výchove 

našich detí, tým väčšie budú nástrahy, 

ktoré im satan bude stavať do cesty ich 

života – od tých najviditeľnejších, ako 

sú reklama, internet, sociálne siete, cez 

kamarátov, časopisy, filmy a seriály 

až po relativizovanie a negovanie 

hodnôt, s ktorými vyrastajú v rodine. 

Satan sa dômyselne postaral o to, aby 

sme my rodičia boli prepracovaní 

a trpeli nedostatkom času. Máme toľko 

záujmov – my ako rodičia a aj naše deti, 

že je takmer nemožné nájsť si pre seba 

navzájom spoločný čas; psychológovia 

už dávno varujú pred stratou významu 

„spoločného stola“ – dnes stačí jedlo 

ohriate v mikrovlnke a zjedené vo 

vlastnej izbe, alebo pri práci. Stratil sa 

význam otca a matky v rodine, dnešný 

svet odmieta Bohom dané úlohy pre 

muža a ženu v rodine (Ef 5, 21 – 6, 

4), stratil sa vôbec význam rodiny ako 

takej; jednou z mocných satanových 

zbraní je „demokracia“, ktorá prináša 

tak veľkú slobodu, až my sami nevieme, 

čo s ňou a tak sme ju použili nie ako 

ochrankyňu slobody, pokoja a mieru, 

ale ako útok na živého a svätého Boha 

a Jeho pravidiel pre náš život. S tým 

všetkým sa naše deti stretávajú bez 

toho, aby sme ich vedeli pred tým 

ochrániť. Jediné, čo im v tomto chaose 

vieme poskytnúť, je moc Božej lásky, 

a istota, že v Jeho náručí sme ukrytí 

na najbezpečnejšom mieste, že s Ním 

môžu rátať v každej chvíli svojho života. 

Z Božieho slova sa môžeme dozvedieť 

mnoho vzácnych a užitočných rád, ako 

vychovávať naše deti. Spomeniem aspoň 

štyri z nich: 

• výchova detí od malička (vlastne už 

od počatia, Prísl 22, 6) 

• súca žena, ktorá má na jazyku láskavé 

ponaučenie a s láskavou múdrosťou 

usmerňuje svoje deti (Prísl 31, 

10.11.25 – 26) 

• otcovia, ktorí vychovávajú svoje 

deti s napomínaním a bázňou pred 

Bohom, ale nedráždia ich, neponižujú 

(Ef 6, 4) 

• uistenie, že ak budeme deti prinášať 

k Bohu, On ich bude požehnávať! (Mk 

10, 13.16) 

Ak mám teda odpovedať na otázku: 

Ako chrániť naše deti?, potom toto 

je najlepšia odpoveď, akú môžem 

dať! Ak chceme, aby z našich detí 

vyrástli statoční ľudia s nádhernou 

dušou a odvážni Boží služobníci, 

potom ich vychovávajme od malička 

(od počatia – aj v brušku naše deti 

vnímajú požehnanú moc modlitby 

rodičov, či Boží pokoj pri čítaní Jeho 

slova). Matky, s láskavosťou učme 

svoje deti a s Božou múdrosťou 

ich usmerňujme. Otcovia, prijmite 

úlohu, ktorú vám Boh zveril a v bázni 

a pokore pred Ním vychovávajte 

otcovskou rukou svoje deti a spoločne 

ako rodičia ich v modlitbách každý 

deň prinášajme nášmu Bohu, aby 

ich požehnával. Boh dáva totiž nám, 

rodičom, nádhernú príležitosť slúžiť 

svojim deťom. A učiť tak tejto službe 

do budúcnosti aj ich. 

Nápady, ktoré sme 

sa naučili v rodine 

Nakoniec možno niekoľko nápadov, ktoré sme sa naučili 

v našej rodine. Ak mám byť ale úprimná, sú dni, kedy nefungujú 

alebo na nich zabudneme, alebo sú deti až príliš aktívne, alebo 

sa domov dostaneme až neskoro večer a všetci si už chceme ísť 

len ľahnúť. Zásadnou motiváciou, prečo sa ich držať, je pre nás 

pomyslenie, že tieto nádherné, krásne, pojašené a úžasné decká 

budeme mať pri sebe pravdepodobne menej ako dvadsať rokov 

a uvedomujeme si, že Boh poveril nás, aby sme ich vychovávali 

v bázni pred Ním – veď sme Mu to sľúbili pri krste. 

1. Každé ráno, keď deti odchádzajú do školy, si spoločne 

s nimi čítam z Biblie a Tesnej brány. Modlíme sa spolu 

a keď odchádzajú, každé jedno z nich zvlášť požehnám. Je to 

už taký náš rituál. 

2. Vždy, keď sa od niekadiaľ vrátia, dávam im najavo, aké je 

pre mňa vzácne to, že sú doma. Akí sú pre mňa dôležití – 

objímem ich, poviem im, ako sa teším, že sú doma, dám im 

najavo, že práve teraz – v tomto okamihu, nie je nič, čo by 

bolo dôležitejšie ako ony. Aj keď niekedy, kvôli pracovným 

povinnostiam, je ten okamih veľmi krátky. 

3. Povzbudzujem ich k čítaniu Biblie. Každý deň im pripomínam, 

aké je dôležité, aby si z nej sami prečítali aspoň 

jeden verš. A opakujem to každý deň znova a znova. 

4. Každý deň sa snažím nájsť si pre ne čas – nezáleží na dĺžke 

toho času. Záleží jedine na tom, že vedia, že sú vypočuté. 

5. Večer spoločne končíme deň zaujímavým čítaním 

z Biblie, modlitbou a požehnaním. 

6. Učíme sa s manželom každému z našich detí dať samostatný 

priestor v našej modlitbe, aby deti vedeli, že sa modlíme 

konkrétne za toho alebo onoho, a tak cítili hĺbku a opodstatnenosť 

tejto modlitby. 

7. Od malička sme viedli deti k tomu, aby v modlitbe videli 

vzácny dar vypočutia a odpovede na ňu. A to i vtedy, keď 

niekto iný by mávol rukou a povedal – náhoda. 

8. Naše deti s nami pravidelne chodia na služby Božie. 

A pokiaľ sa to dá, zúčastňujú sa aj na iných zborových 

aktivitách. Dokonca pri niektorých je to až povinnosť, aby 

na nich boli – služby Božie, detská besiedka, stretnutia 

dorastu/mládeže, mládežnícke víkendovky, tábory a pod. 

Od malička sme deti učili tomu, aby rozumeli našej 

práci farárov. Aby vnímali to krásne v tejto službe. Aby 

porozumeli tomu, že svoj čas delíme medzi nich a na prvý 

pohľad celkom cudzích ľudí. A zapájame ich do misijnej 

práce, ktorú robíme. Učíme ich modliť sa za iných ľudí, 

nielen za seba. Učíme ich vnímať potreby iných. 

9. Asi to najťažšie je nedráždiť svoje deti a vychovávať ich v bázni 

pred Bohom – nastaviť hranice a mantinely tak, aby boli 

plné lásky a aj múdrej prísnosti. Postaviť požiadavky tak, aby 

deťom prinášali pocit istoty a neboli pre ne len bremenom. 

Medzi najkrajšie chvíle, keď svoje deti vyučujeme 

v Pánovi, patria obyčajné maličkosti počas dňa, 

keď im môžeme poukazovať na Boha a Jeho slovo. 

To je len niekoľko tipov, ktoré môžeme uplatniť pri deťoch, 

aby sme im ukázali, že Boh je dôležitý, Jeho plány a príkazy sú 

dôležité a ony samotné sú pre nás dôležité. Prosím, nezabúdajte, 

že žiadne z týchto vecí nikdy nerobíme dokonale a stále si 

musíme pripomínať, že je to Boh, kto zachraňuje naše deti a nie 

my, ani múdro vymyslený systém. Potrebujeme robiť všetko, čo 

vieme a spoľahnúť sa na Božiu moc, Jeho Slovo a evanjelium, 

aby sa postarali o zvyšok. Nech nás všetkých v tejto snahe 

požehná nebeský Otec a Boh. 

Monika Beňová, farárka v Rankovciach 


• 29

misia 

Ľubo Bechný 

Cirkev je tu pre tých, čo stoja na okraji 

Do rozbehnutého vlaku rómskej misie v Rankovciach po emeritnom biskupovi Igorovi Mišinovi pred rokmi nastúpili Monika a Ľubo 

Beňovci. Rôzne formy spolupráce cirkvi a samosprávy v oblasti rómskej misie predstavila sestra farárka Beňová na novoročnom 

stretnutí evanjelických primátorov, starostov a farárov Východného dištriktu, ktoré sa v januári konalo v Dvorane Starého kolégia 

v Prešove. 

Rankovce sú malá dedinka na 

východnom Slovensku, ktorá má 789 

obyvateľov, z toho cca 630 Rómov. 

Táto dedinka je tiež matkocirkevným 

evanjelickým zborom, ktorý sa skladá 

dohromady z deviatich obcí (Rankovce, 

Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, 

Mudrovce, Herľany, Žírovce, Ďurďošík 

a Trsťany). Je to cirkevný zbor ako 

mnohé iné so svojím bohoslužobným 

i vnútromisijným životom. Trocha sa 

možno líši tým, že je otvorený rómskej 

misii – misijnej činnosti s marginalizovanou 

komunitou, ktorá sa už aj 

v našom cirkevnom zbore v mnohých 

obciach pomaly stáva majoritným 

obyvateľstvom. 

Nástup do rozbehnutého vlaku 

Vstúpili sme spolu s manželom 

do rozbehnutého vlaku rómskej 

misie po bratovi biskupovi Igorovi 

Mišinovi a vďaka nemu sme tu tiež 

našli spolupracovníkov postavených 

do tejto služby – Martina a Františku 

Ondrašikovcov. Aj vďaka nim sme 

spočiatku nemuseli rozmýšľať, akým 

spôsobom a ktorým smerom rozvíjať 

aktivity v tejto oblasti práce v našom 

zbore. Dnes v Rankovciach beží hneď 

niekoľko misijných aktivít v ústrety 

rómskej komunite, ktoré zasahujú 

všetky vekové skupiny, počnúc od 

detí na detskej besiedke, cez aktivity 

s dorastom a mládežou, rómsky 

spevokol, biblické skupinky, až po 

stretnutia s najstaršími na modlitebných 

skupinkách po domoch. V súčasnosti 

rozvíjame spoluprácu aj s inými 

cirkevnými zbormi, ktoré sa venujú tejto 

časti misie – Slavošovce, Kameňany, 

Hostišovce. Medzi Rómami tu pracuje 

aj Cirkev Adventistov Siedmeho Dňa 

a vo viacerých aktivitách úspešne 

spolupracujeme. 

Občianske združenie 

Pre lepší život 

V roku 2004 vzniklo pri našom 

cirkevnom zbore Občianske združenie 

Pre Lepší Život (OZ PLŽ), ktoré sa 

zaoberá posilňovaním rozvoja vidieckej 

rómskej komunity. Toto občianske 

združenie vzniklo ako prirodzené 

pokračovanie aktivít neformálnej 

dobrovoľníckej skupiny, zameranej 

na rómsku misiu. Pochopili sme, že 

problémy rómskej komunity potrebujú 

komplexný a systematický prístup, čo 

samozrejme zachytáva nielen sociálnu, 

vzdelanostnú, kultúrnu, ale aj misijnú 

a duchovno-náboženskú pomoc. Túžime 

po tom, aby v našej obci a nielen v nej, 

ale aj na okolí, fungovali zdravé rodiny 

a zodpovední jednotlivci, ktorí budú 

v našej spoločnosti zastávať plnohodnotné 

miesto – budú žiť zodpovedný 

život pred spoločnosťou, sebou samými, 

ale najmä pred Bohom. 

Cezhraničná spolupráca 

V rámci aktivít OZ sme nadviazali 

kontakty najprv s Nemeckom 

a organizáciou Zisterne a neskôr s 

medzinárodnou organizáciou YEPP, 

30 •

opačne: vďaka pôsobeniu cirkvi k nám 

prichádzajú aj misijne zamerané organizácie 

ako napr. OZ Nádej pre Rómov. 

Toto OZ založila v Rankovciach sestra 

Kristen Wollam z USA – začínala prácu 

s rómskymi ženami práve u nás na fare. 

Neskôr, cca po dvoch rokoch si tu kúpila 

aj dom, v ktorom otvorila krajčírsku 

dielňu, kde zaučila asi 10 žien. Vytvorila 

tiež skupinu asi 10 dievčat vo veku 13 – 

16 rokov, ktoré tiež zaúča v šití na stroji. 

S obidvomi týmito skupina pracuje na 

troch úrovniach: šijú, a potom ušité 

výrobky predáva v Rakúsku a USA, 

u nás len v rámci aktivít obecných a 

cirkevno-zborových. Ďalšou úrovňou 

je biblické vzdelávanie, na ktorom 

sa podieľa aj náš cirkevný zbor. 

V poslednom polroku začala nacvičovať 

s dievčatami bábkové divadlo, ktoré 

malo svoju úspešnú premiéru pred 

vianočnými sviatkami. Práve tu sa nám 

darí búrať mnohé bariéry medzi ľuďmi 

aj cirkvami. 

Služby očného 

a zubného lekára 

Ľubo Bechný 

ktorá má sídlo v Berlíne. V súčasnosti sú 

aktivity tejto medzinárodnej organizácie 

u nás podporované prioritne rakúskou 

ERSTEbank. Vďaka tejto organizácii 

sa dnes už aj lokálnej bunke YEPP 

u nás v Rankovciach darí posilňovať 

vzdelanie a sociálne zručnosti mladých 

Rómov a tiež vychovávať k líderstvu 

mladých ľudí z marginalizovaných 

komunít. Cirkevný zbor vstúpil cez 

obec tiež do partnerstva s OZ ETP 

Slovensko Centrum pre udržateľný 

rozvoj v rámci projektu Komunita 

na ceste k prosperite, ktoré svoje 

vzdelávacie a mimoškolské aktivity koná 

práve v našich cirkevných priestoroch a 

priestoroch Občianskeho združenia Pre 

Lepší Život. 

V obecnom zastupiteľstve 

V roku 2006 som bola oslovená, 

aby som kandidovala do obecného 

zastupiteľstva. Modlili sme sa za to 

spolu s manželom, pretože som si 

uvedomovala zodpovednosť za svoje 

rozhodnutie nielen pred obyvateľmi 

obce, ale predovšetkým pred cirkevným 

zborom i samotnou cirkvou i pred 

Bohom. Ale tiež som už nejaký čas 

vnímala, že úzka spolupráca cirkvi 

a obce môže priniesť požehnanie aj do 

misijnej, či sociálnej práce cez naše 

občianske združenie. 

Spolupráca cirkvi a obce 

Mnohé projekty, cez ktoré fungujeme 

u nás v obci i cirkevnom zbore, boli 

až donedávna zastrešované práve 

obcou, nakoľko cirkev si nemohla 

žiadať v mnohých projektových výzvach 

financie. Vďaka dobrým vzťahom sme 

tak spoločne mohli obnoviť priestory 

občianskeho združenia – čo je cirkevná 

budova – ale tiež rozbehnúť mnohé 

aktivity platené z týchto projektov, ako 

napr. vzdelávanie a vyučovanie detí 

predškolského veku, školský klub pre 

prváčikov, doučovacie aktivity, kluby 

pre deti 2. stupňa ZŠ, mimoškolské 

a voľnočasové aktivity, vzdelávacie 

aktivity pre dospelých. Týmito projektmi 

sme tiež mohli do určitej miery zastrešiť 

misijné a duchovné aktivity s mladými 

ľuďmi, mnohé tábory, aktivity so 

staršími členmi komunity – ako napr. 

vytvorenie spevokolu. Viaceré aktivity 

finančne podporuje aj naša cirkev, 

ktorá zastrešuje aj mnohé iné projekty, 

ktoré sme rozbehli v rámci misie medzi 

Rómami. 

Krajčírska dielňa 

Nie je to ale len o tom, že vďaka 

spolupráci cirkvi s obcou k nám prichádzajú 

organizácie zamerané na sociálnu 

a vzdelanostnú oblasť. Funguje to aj 

Každoročne k nám prichádzajú mladí 

dobrovoľníci z Česka, z cirkevného 

zboru Sliezskej cirkvi evanjelickej v 

Třinci, ktorí organizujú letné tábory 

pre deti a dorast s mládežou. Tiež sme 

v štádiu rozhovorov s inými misionármi 

z USA a Nemecka, ktorí by chceli 

venovať svoj čas rómskej misii u nás na 

Slovensku a spoločne rozmýšľame nad 

ich zapojením do misie u nás v obci. Od 

augusta minulého roku sme nadviazali 

priateľstvo s poľským misionárom 

Markom Gwóźdźom – prichádza k nám 

niekoľkokrát v roku a ponúka služby 

očného a ušného lekára. 

Ťahať za jeden povraz 

A tak nám tu stoja popri sebe misijné 

i svetské organizácie, ktoré môžu spolu 

urobiť veľmi veľa, ale ak každá z nich 

bude robiť len to svoje, a nebude brať 

ohľad na prácu iných, práca sa rozbije, 

aj takú máme skúsenosť. Preto jedna 

z prvých vecí, na ktorú sme prišli, je 

vstúpiť do spolupráce so všetkými 

inštitúciami a rozprávať sa o spoločnom 

diele – cirkev, obec, kresťanské cirkvi, 

občianske združenia, misijné organizácie 

a pod. 

V rámci týchto rozhovorov 

pripravujeme spoločné stratégie práce 

v rómskej komunite, a to po stránke 

duchovnej i sociálnej. Vďaka nim 

môžeme už dnes vidieť hmatateľné 

výsledky: modlitebné skupinky 

v rómskej komunite a túžbu po hlbšom 

spoznávaní nebeského Otca; duchovný 

rast mladých ľudí cez misijné stretnutia 


• 31

a duchovné aktivity – misijný tím 

spolupracovníkov; plnohodnotní rómski 

presbyteri, ktorí pomáhajú pri misijných 

aktivitách a aj sami mnohé organizujú 

(biblické skupinky každú sobotu, nácvik 

kresťanských scénok s bábkovým divadielkom, 

biblické vzdelávanie dievčat 

a žien); rast počtu misijných aktivít 

v rómskej komunite a túžba po nich, 

ktorá vychádza zo samotných Rómov 

(detská besiedka, dorast, spevokol, 

biblická a modlitebná skupinka, konfirmačná 

príprava...); odchod mladých 

rómskych ľudí zo základnej na strednú 

školu (hoci v malej miere, ale deje sa 

už); pozdvihnutie rómskej identity 

a sebavedomia – rómski aktivisti a 

lídri v sociálnej i duchovno-misijnej 

oblasti; kamenári a maliari; elokované 

pracovisko SOU z Košíc, duchovné 

a vzdelanostné kurzy, zapojenie do 

projektov Komprax Nadácie Iuventa; 

spolupráca s materskou i základnou 

školou cez dobré vzťahy v obci, misijné 

aktivity, terénnych pracovníkov; 

vytvorenie pracovných miest – z toho 

štyri v rámci misijno-sociálnych aktivít 

u nás na fare a v priestoroch OZ PLŽ cez 

spoluprácu s OZ ETP a obcou; dokončenie 

4 legálnych domčekov, vo výstavbe 

ďalších 10 sa pokračuje – časový 

horizont cca 1 – 2 roky na dostavbu; 

a pod. 

Prekážky na ceste 

Samozrejme, že pri našej práci i misii 

si uvedomujeme mnohé prekážky 

a problémy a často s nimi s modlitbou 

bojujeme. Medzi tie najmarkantnejšie 

a najviditeľnejšie patria: nevzdelanosť 

na strane Rómov (má to dopad 

aj na mnohé konanie z ich strany 

a pohľad na svet a dianie v ňom. Vedie 

to k mnohému nezodpovednému 

konaniu z ich strany bez uvedomenia 

si dôsledkov); nezáujem zo strany 

majority o mnohé aktivity v obci; 

rivalita medzi jednotlivými inštitúciami 

(najmä preto sme z našej strany urobili 

prvý krok k rozhovorom a spolupráci); 

nevysporiadané pozemky – problém pri 

výstavbe nových domov. Nevzdelanosť 

vedie k neschopnosti porozumieť 

mnohým intenciám rozbehnutých 

projektov a to vedie v nevraživosti, 

závisti, vlastnému si vysvetľovaniu 

niektorých vecí a pod. Často bojujeme s 

neochotou Nerómov prijímať a povzbudzovať 

pozitívne zmeny v myslení 

a konaní Rómov; nekompetentnosťou 

a presadzovaním iba vlastných 

záujmov... 

Ľahké to nebude 

Pán Ježiš nikdy nepovedal, že práca 

misionárov kdekoľvek na svete bude 

jednoduchá, len nám ponúka riešenie, 

ktoré je kotvou aj nášho života i našej 

práce: „Ja som s vami po všetky 

dni až do konca sveta.“ (Mt 28, 20) 

a tiež: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa 

namáhate a ste preťažení; ja vám dám 

odpočinutie! Vezmite na seba moje 

jarmo a učte sa odo mňa, lebo som 

krotký a pokorný v srdci, a nájdete si 

odpočinutie duše; lebo moje jarmo je 

lahodné a moje bremeno ľahké!“ (Mt 11, 

28 – 30) Vďaka týmto slovám dokážeme 

veľakrát v našej práci začínať odznova, 

pokorne prijímať prehry a s novou 

nádejou a odvahou ísť ďalej. A tiež vo 

všetkej zodpovednosti pred Bohom 

a ľuďmi konať túto misiu u nás, v našom 

cirkevnom zbore. 

Priestor pre 

marginalizované komunity 

A možno nakoniec výzva pre nás 

všetkých – nebojme sa aj ako cirkev 

ísť do spolupráce s inými inštitúciami. 

V dnešnej dobe je totiž ťažké nájsť 

seriózneho partnera (to platí tak 

o manželstve, ako aj o verejnej sfére 

pôsobenia). Akoby každý chcel ťahať 

za väčší a dlhší povraz, cnosti ako: 

štedrosť, otvorenosť, pravdovravnosť, 

úcta k partnerovi, vďačnosť, vernosť, 

sú akoby doménou len „stredovekých 

rytierov“. Nosí sa dravosť, 

prezentovanie seba samého a svojich 

úspechov (čo je v podstate klamstvo), 

povrchnosť, sebastrednosť... A práve 

cirkev v tomto smere môže priniesť 

pozitívny príklad a byť dobrým vzorom. 

Práve ona môže vytvoriť bezpečný 

priestor pre zdravé vzťahy, duchovný 

aj sociálny a vzdelanostný rast marginalizovaných 

komunít, zastrešiť vzácne 

partnerstvá založené na vzájomnom 

rešpekte, otvorenosti a úcte. A to 

všetko s jediným cieľom, ku ktorému 

sme pozvaní Pánom Ježišom Kristom: 

„Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky 

národy, krstiac ich v meno Otca i 

Syna i Ducha Svätého a učiac ich 

zachovávať všetko, čokoľvek som vám 

prikázal.“ (Mt 28, 19 – 20) 

Monika Beňová 

zborová farárka v CZ Rankovce 

Novoročné stretnutie 

evanjelických duchovných, 

primátorov a starostov 

V piatok 9. januára popoludní sa v Dvorane Starého kolégia v 

Prešove stretlo cca 70 evanjelických duchovných, primátorov 

a starostov Východného dištriktu. 

Myšlienkou psychológa Ivana Štúra, „najväčšou potrebou 

človeka je človek“, stretnutie otvoril Ján Brozman, dozorca 

Východného dištriktu (VD). Väčšinu evanjelických primátorov 

a starostov sprevádzali bratia farári a sestry farárky 

z cirkevných zborov pôsobiacich v rámci ich mesta či obce. 

Veď spolu stoja, ako podčiarkol J. Brozman, sám starosta v 

Drienovskej Novej Vsi, „v službe Bohu a ľuďom“. 

Stretnutie, na ktorom malo svoje zastúpenie všetkých šesť 

seniorátov VD, otvoril duchovným príhovorom biskup VD 

ECAV Slavomír Sabol. Skutočnosť, že zástupcovia miest a obcí 

prijali pozvanie Biskupského úradu VD, vníma ako znamenie 

toho, že ich cirkev im nie je ľahostajná. Je presvedčený 

o tom, že ak očakávame pozitívne zmeny, musíme na príklade 

matky Terezy začať od seba: „Zmeny nepadajú ako darček 

z neba, sú výsledkom premeny v nás. Ak nechceme, aby bolo 

v spoločnosti korupcie, nenapomáhajme jej. Ak chceme, 

aby sa nekradlo, nekradnime. Ak chceme, aby nás mali radi, 

milujme. Tak ako hovorí Ježiš: Čokoľvek chcete, aby vám 

ľudia činili, čiňte aj vy im.“ 

Samotný program pozostával z prednáškových blokov, 

ktoré sa týkali možností spolupráce predstaviteľov samosprávy 

a cirkevného zboru v štyroch oblastiach: využitia 

dotácií na výstavbu obecných nájomných bytov (Viliam Čech), 

v sociálnej (Martin Škarupa) a školskej oblasti (Miroslav 

Čurlík) a v práci s rómskou komunitou (Monika Beňová). 

Po diskusii k referátom, modlitbe a požehnaní program 

ukončila spoločná novoročná recepcia. Celkovú atmosféru 

novoročného podujatia umocnili hudobné vstupy pedagógov 

a žiakov Súkromného hudobno-dramatického konzervatória 

v Košiciach, detašované pracovisko Bardejov, pod vedením 

Vladimíra Kmeťa. 

32 •

Vo vitríne 

Pohľady, skúsenosti, rady či srdce na dlani. Aj takto by sa dala opísať kniha Vo vitríne, na ktorej sa podieľalo päť mladých 

a kreatívnych autoriek – Maruška Kožlejová, Zuzka Potocká, Anna Bakalárová, Denisa Harčarová a Eva Kohútová. 

Vo vitríne je kniha plná autentických 

príbehov, tém, aktivít, tipov a inšpirácií 

– materiálov na jeden rok učeníckej 

skupinky alebo mentorské stretávanie. 

Obsahuje 256 strán, ktoré ponúkajú 

materiál na 52 skupiniek. Vydalo ju 

v roku 2014 Slovenské evanjelizačné 

stredisko. 

Autorky ponúkajú pohľad do vitríny 

ženského srdca, ktoré je plné lásky, 

hnevu, radosti či smútku. Tvorivým 

spôsobom poskytujú praktické rady 

z vlastných životov a skúseností, ktoré 

si prežili na vlastnej koži. Niektorí 

opisujú túto publikáciu ako praktickú 

pomôcku pre dievčenské skupinky, 

no kniha nie je len pre ne. Autorky 

sústredili svoju pozornosť na dievčatá 

v puberte, slobodné dievčatá a maminy 

s deťmi. Kniha má čo povedať i starším 

ženám, ktoré potrebujú povzbudenie 

alebo pomenovanie ich aktuálneho 

stavu s Bohom, partnerom, kamarátmi, 

rodinou... 

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, 

že táto kniha patrí len do rúk žien. 

Nemýľte sa! 

Ako Maruška píše: „Keď sme 

začali písať túto knihu, veľa sme sa 

pýtali rôznych ľudí na to, čo by v nej 

podľa nich malo byť. Pýtali sme 

sa slobodných dievčat, ktoré vedú 

skupinky, vydatých žien. Rozprávali 

sme sa s nezadanými chlapcami aj 

ženatými mužmi – čerstvo ženatými, 

aj takými, ktorí sú už dlhšie otcami.“ 

Názory mužov autorky zakomponovali 

kreatívnou formou a dokonca - aby 

uľahčili čitateľom prácu – použili 

značenie, ktoré pomáha mužskému 

pokoleniu lepšie sa orientovať v oblastiach, 

ktoré by si určite mali prečítať. 

Ako inak, využili na to symbol autíčka, 

ktoré je príznačné pre mužov :-). 

Autíčko označuje aj tie kapitoly, ktoré 

sú síce určené pre dievčatá, ale ich 

prečítanie môže mužom poodhaliť veľa 

z mysle a ženského srdca. 

Čo v knižke nájdete? 

Vzhľadom na to, že je to praktická 

kniha, ktorá ponúka vedúcim skupiniek 

návod, ako sa lepšie pripraviť na spoločné 

stretnutia, jednotlivé kapitoly sú rozdelené 

do týždňov. Každý týždeň sa preberá 

určitá téma, ktorá trápi ženské srdce, 

či už na povrchu alebo v hĺbke. Autorky 

poskytujú praktickú inšpiráciu na aktivitu 

pri každej téme týždňa, ktorá pomôže 

navodiť atmosféru, prípadne pomôže 

vedúcej skupinky naviazať na tému. Ďalej 

je sekcia „ku zdroju“, ktorá posmeľuje 

skupinkáčky, aby nahliadli do Božieho 

slova a videli danú tému z perspektívy 

Biblie. Texty sú výstižné a priamo ukazujú 

na problém a riešenie témy, o ktorej je 

reč. Je jasné, že na skupinkách dochádza 

k diskusii, no niekedy sa stane, že nevieme, 

ako správne položiť otázku. Aj na túto 

časť skupinky mysleli autorky, a preto 

pripravili otázky, ktoré môžu napomôcť 

mentorke alebo vedúcej skupinku 

k vedeniu dievčat. Takzvané zhrnutie 

prichádza v podobe troch hlavných 

myšlienok, ktoré sú podstatou celého 

stretnutia. Vzhľadom na to, že sa jedná 

o praktickú a interaktívnu knižku, autorky 

si dovolili použiť termín „domáca úloha“ 

na to, aby skupinkáčky mysleli na danú 

tému celý nasledujúci týždeň. Cieľom úloh 

je podnietiť ku zmene alebo vyzvať dievčatá 

k aktivite, ktorá ich posunie ďalej v raste. 

Zuzka Melicherčíková 

Michal Pončák 

február 2015 kniha 

• 33

kultúra 

Keramický život 

Výtvarník Mgr. art. Ľubomír Michalko (32) vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení odbor keramika a dizajn na Fakulte 

architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Po skončení štúdia 5 rokov vyučoval produktový a interiérový dizajn 

na Škole dizajnu v Bratislave. Od septembra 2014 sa profesionálne venuje výhradne vlastnej umeleckej tvorbe. Je ženatý 

s vyštudovanou právničkou Terezkou (28). Majú deti Matúša (3) a Ondreja (1). Bývajú v Kvetoslavove pri Šamoríne. 

Ľubo, vidíš podobnosť medzi tvorením 

mozaiky a utváraním ľudského života? 

Mnohé vlastnosti keramiky sa 

dajú použiť pri hľadaní podobenstiev 

s človekom: jej tvárnosť, tvrdosť či 

krehkosť. Jednu vlastnosť alebo proces 

by som však zdôraznil: vypaľovanie 

v peci. Počas celého procesu tvárnenia 

keramiky má autor nad hlinou moc. No 

zapnutím pece musí prestať dôverovať 

sebe a odovzdať celé dielo do moci 

ohňa. Ten môže dielo potrhať, pokriviť, 

roztaviť, ale môže ho aj zušľachtiť 

a dať mu originalitu. Ak by tento 

proces s hlinou nenastal, nemohla by 

slúžiť svojmu účelu. Tento obraz sa dá 

prirovnať k dynamike ľudského života 

a utvárania nášho vzťahu s Bohom. 

Stávaš sa známym najmä cez sakrálnu 

tvorbu. Ako sa výtvarník, dizajnér a 

pedagóg dostane k zobrazovaniu 

kresťanskej symboliky? 

Každý umelec potrebuje na vytvorenie 

diela nejaký popud, inšpiráciu 

a motiváciu tvoriť. U mňa prichádza 

náhle a nečakane. Už na strednej škole 

som zažil Boží dotyk a môj život sa začal 

uberať smerom k službe a evanjelizácii. 

Je pre mňa prirodzené vkladať do 

svojho diela kresťanskú symboliku. 

Žijem ňou a túžim ju odovzdávať 

ľuďom. 

Každý umelec vkladá 

do svojich diel niečo zo seba. 

Čo vkladáš do svojich diel ty? 

Mozaika je veľmi špecifický druh 

umenia podobný ikonám. Pri tvorbe 

mozaiky sa nedá riadiť emóciou ani 

spontánnosťou. Samotné prevedenie 

mozaiky je pomalým, premysleným 

a trpezlivým opracovávaním a 

skladaním jednotlivých dielov. Toto je 

možno práve hodnota, ktorú vkladám 

do svojich diel. 

Naopak, keramická maľba, ako 

druhá línia mojej tvorby, vznikla 

z potreby vyjadriť emócie. Preto u mňa 

vznikla obdoba akčnej maľby pomocou 

farebných hlín, ktorými maľujem na 

sadrový podklad. 

Na stenách tvojho ateliéru som videl 

keramické obrazy, ktoré sú popraskané 

a jeden má dokonca veľkú štrbinu. Prečo 

praskajú a prečo ich práve kvôli tým 

prasklinám ľudia chcú? 

Oheň v peci vdychuje keramike život. 

Je to živel, ktorý nevieme vždy skrotiť 

a predpokladať, čo s keramikou urobí. 

Tento zásah „vyššej“ moci nás presahuje 

a asi preto je pre ľudí fascinujúci. Je 

to tiež silná podobnosť so životom. Aj 

ten je často popraskaný, no nestráca na 

svojej hodnote. 

Bol som na jednom seminári, na 

ktorom japonský umelec hovoril o tom, 

ako sa mu počas cesty na výstavu do 

USA rozbili čajové misky. Po príchode 

ich musel nanovo pozliepať a praskliny 

prezlátil. Tieto misky nakoniec predal 

za desaťnásobok pôvodnej ceny. 

V japonskej kultúre majú poškodené 

kusy zvláštnu hodnotu. Prežili nejaký 

príbeh, ktorý ich poznačil a dodal im 

novú kvalitu. 

Niekedy sa stáva, že umelci sú vo 

svojom svete predstáv a vnímania reality 

osamotení a menia sa na čudákov. Ty si 

kultivovaný človek s krásnym vzťahom 

ku svojej rodine. Aké má miesto v tvojom 

živote a tvorbe? 

34 •

Tvorím a žijem na jednom a tom 

istom mieste spolu s mojou manželkou 

a dvomi maličkými synmi. Z viacerých 

strán dostávam otázky, či už nemáme 

ponorkovú chorobu. (smiech) Mám skvelú 

manželku, ktorá mi je oporou, pomáha mi 

a podporuje ma. Trávime spolu väčšinu 

dňa. Máme tak možnosť zažívať rodinné 

prostredie v intenzite, ktorá nie je bežná v 

súčasných rodinách. Náš vzťah je založený 

od svojho začiatku na komunikácii a 

hľadaní spoločných hodnôt. Nevhupli sme 

do neho iba na základe emócií a telesnej 

príťažlivosti. Hľadali sme celkovú jednotu. 

A hľadáme ju naďalej: každý deň a v 

každej životnej situácii. 

Vo svojej dielni nie si sám, tvoja manželka 

ti spočiatku pomáhala a neskôr sa 

vyprofilovala na samostatnú výrobu 

keramických šperkov. Terezka, ako môže 

nájsť vyštudovaná právnička záľubu 

v umeleckej tvorbe? 

Terezka: Ľubko má ateliér v našom 

dome, takže som prichádzala často do 

kontaktu s keramikou. Začala som mu 

pomáhať. Niektoré veci som pokazila, 

no on mi aj tak dôveroval a postupne 

ma učil, čo treba ako robiť. Obľúbila 

som si porcelán, je to nádherný 

materiál. Pri Ľubovi som videla, aké 

krásne veci sa z neho dajú robiť a to 

bolo podnetom pre výrobu našich 

šperkov. Na strednej škole som vyrábala 

drôtené šperky, takže som sa čiastočne 

vrátila k tomu, čo som robila predtým. 

Výroba keramiky je síce náročnou, ale 

krásnou prácou. Určite mi prináša viac 

pokoja ako právničina. (smiech) 

Žijeme v diktátorskej spoločnosti. Diktuje 

nám praktický materializmus a veľa ľudí 

žije kvôli tomu v strese. Ten zasahuje 

nielen do nášho myslenia a zdravia, 

ale najmä do vzťahov. Ty aj Ľubo ste 

ambiciózni mladí ľudia, ktorí kombinujú 

prácu s rodinou. Existuje recept na to, 

ako si nedať vziať rodinnú atmosféru a 

hodnoty? 

Neviem, či existuje nejaký univerzálny 

recept. U nás to funguje akosi automaticky. 

Často si uvedomujem, že sme 

obaja dostali v našich rodinách veľmi 

dobrý príklad manželského a rodinného 

života, ktorý sa zakladá na viere v Boha. 

Máme odpozorované dobré vzorce 

správania, ktoré často aplikujeme 

v našom manželstve a pri výchove detí. 

No nakoniec je to celé najmä o vzťahu 

so živým Bohom. O našom osobnom, 

aj spoločnom vzťahu s Ním. Na Ňom 

všetko stojí a bez Neho sa všetko rúca. 

Akú budúcnosť by ste priali svojim deťom 

a všetkým deťom na Slovensku? 

Terezka: Priali by sme im slobodu žiť 

Božiu vôľu pre ich život. Zveriť sa mu 

do rúk a prežívať pokoj, ktorý máme len 

v ňom. 

Ľubo: Robte to, čo máte robiť a robte 

to naplno. 

Juraj Ševčík 

S tvorbou Ľubomíra Michalku sa môžete 

zoznámiť aj na: www.lubomichalko.com 

a www.odteraz.sk 


• 35

Evanjelický východ - Február 2015

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?