3/2005 SVěT GRÁLU
SVěT GRÁLU
9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 3
březen – květen 2005 · číslo 3
strana 5
Kam se poděl šestý smysl?
Findhorn – zahrada zázraků
Příroda a její síly
strana 11
Energie z ničeho
9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2
4/2005 Svet Grálu
strana 15
Cesta do pravěku
v laboratořích Ciba-Geigy
Exkluzivní rozhovor
s dr. Raymondem Moodym
SVET GRÁLU
Duchovní souvislosti v životě
strana 21
Řeč krve
strana 30
cena 78 Kč
jún – august 2005 · číslo 4
Rešpektovať a byť rešpektovaný
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré si vo
svojich krajinách získali už tisíce
stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete v prílohe
alebo na internete:
strana 5
Výskum smrti –
rozhovor s dr. R. Moodym
strana 10
Slovenský agrorebel a jeho agrokruh
strana 21
Homeopatia – „liečba ničím“
strana 30
Čaro sicílskych vulkánov
strana 35
cena 87 Sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Mýtus o diablovi
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných
a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil
na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
V ďalšom čísle časopisu:
titulná téma: Peniaze alebo život ! •
Sen o zdravom peňažníctve •
Prečo sú bohatí stále bohatší a chudobní chudobnejší ?
Slabé miesta súčasného finančného systému.
Putovanie do krajiny brieždenia •
„Svetlo z východu“ – tento prastarý výraz symbolizuje
smer putovania za múdrosťou a svetlom poznania.
Zázračné deti a autizmus •
Prečo je medzi autistami toľko zázračných detí ? Kde sa berú
zvláštne schopnosti a nadanie, o ktorých sa môže
„normálnym“ ľuďom iba snívať ?
september – november 2005 · číslo 5
SVET GRÁLU
september –november 2005 · číslo 5
Koniec spoločenskej zmluvy
Telepatia u zvierat…? •
Vlne cunami v Ázii nepadli za obeť žiadne divoko
žijúce zvieratá. Majú zvieratá šiesty zmysel? Vycházdza už 1. septembra 2005.
5/2005 SVET GRÁLU
strana 5
Zázračné deti a autizmus
strana 11
Dilema z úrokov
strana 15
Európska únia a národ
strana 21
Hipoterapia
strana 30
Telepatia u zvierat…?
strana 36
cena 87 Sk
Peniaze alebo život !
Sen o zdravom peňažníctve
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU · 4/2005
R E P O R T Á Ž
Slovenský agrorebel a jeho vynález
Ing. Ján Šlinský navrhol vo svete
ojedinelé zariadenie na ekologické
pestovanie zeleniny.
(Reportáž od Romana Levického) 5
Ž I V O T
Kde sa stratil šiesty zmysel (pokračovanie) 9
V Ý C H O V A A K O M U N I K Á C I A
Rešpektovať a byť rešpektovaný (2.časť) 12
T É M A
Mýtus o diablovi
alebo Luciferov princíp
Hľadanie zábleskov skutočnosti za
postavou padlého archanjela... 15
T É M A
Tajomstvo Lucifera 20
V Ý S K U M
Energia z ničoho? (pokračovanie) 22
Z A U J A L O N Á S
Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26
O S O B N O S Ť
Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (2.časť) 27
F O T O G R A F I E
Ohnivý svet sopiek
Fascinujúca fotografická reportáž
Reinhardta Wurzela z blízkosti
vybuchujúcich sopiek... 30
R O Z H O V O R
Homeopatia – liečba v súzvuku s dušou pacienta 33
P R Í B E H
Je darca orgánov skutočne mŕtvy ? 37
Z Á H A D A
Záhada egyptskej studne 40
N Á Z O R Y
Osud národov a utrpenie zvierat 41
N A Z Á V E R …
Prečo to Boh dopúšťa? 42
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
iste si pamätáte na pocit vnútornej
bolesti v okamihu, keď ste možno
už po stý raz v živote spoznali, že na
zemi žijú aj ľudia, ktorí sú schopní
urobiť pre splnenie vlastných cieľov
čokoľvek. Všade okolo seba môžeme
vidieť, že bezmocná apatia, alebo niekedy
aj nemiestna zdržanlivosť tej
poctivejšej časti ľudstva poskytuje
obrovský priestor ľuďom i organizáciám
so „slušnou tvárou“, ale o to
bezcitnejšími praktikami.
To, že sa u človeka tak často vyskytuje
falošné a zvrátené jednanie,
oprávnene vyvoláva otázku, ako sa to
dá zlúčiť s predstavou o dobrotivom
Stvoriteľovi.
V tomto čísle nášho časopisu sa
preto dotýkame témy pôvodu zla, zla
„z princípu“.
Je totiž zrejmé, že pokiaľ nevieme,
čo sa za navonok prejaveným
zlom skrýva, nemáme ani potrebný
nadhľad nad často chaotickými situáciami
v našom okolí.
Mať nadhľad je však často najlepšou
pomocou k tomu, aby sme sa dokázali
ubrániť strachu, alebo sa vyhli unáhlenému
konaniu. Schopnosť vidieť situácie
v ich hlbších súvislostiach tiež
pomáha v tom, aby sme sami neboli
3
SVET GRÁLU
4/2005
Ú V O D N Í K
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 4/2005, vyšlo 1. 6. 2005
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal, Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,
Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter
Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,
Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,
Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka
Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Zdeněk Bohdanecký, Praha
Marek Frank, Brno
Pavel Patloch, Karviná
Martin Pukančík, Košice
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
R. Wurzel, Nürnberg (3, 30–32), Vulcanic
Observatory, Hawaii (3, 30–32), AKG
Berlin (3, 17, 18), M. Bouška (43). Ostatné
obrázky GralsWelt a redakcia.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Peter Kachňák
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
w w w.svetgralu.sk
príčinou konfliktov. Napríklad tým, že sa snažíme nátlakom zmeniť
ľudí v našom najbližšom okolí k „obrazu svojmu.“
Pri obrane svojich postojov je iste často potrebné prejaviť vnútornú
pevnosť. Táto vlastnosť je oddávna dosť vzácna, lebo je prejavom
sily nestiesneného ducha. Ľudia, ktorí ňou oplývali, neraz
vošli do dejín už svojím príkladom, ktorý dokázal strhnúť aj ich
okolie. Myslím, že sa nemusíme ani príliš obzerať po takýchto vzoroch
okolo nás, stačí, ak v sebe nájdeme silu, aby sme sami dokázali
čo najviac vylúčiť zo svojej pozornosti vlastné očakávania, žiadostivosť
či pochybnosti, ktoré nás sužujú.
Ľudská duša pripomína obliehanú pevnosť a všetko negatívne do
nej vstupuje prostredníctvom myšlienok, ktoré vytvárame, alebo
aspoň priťahujeme sami.
Moc zla má preto na nás taký vplyv, nakoľko sa jej vnútorne podvolíme.
Úprimne veriaci ľudia by to mali mať v tomto smere ďaleko ľahšie,
lebo sú presvedčení, že všetko, čo existuje, vzniklo z vyžarujúcej
sily Stvoriteľa. Vedia aj to, že každé zlo raz narazí na vládu Božích
zákonov. A dokonca, že jeho vonkajšie formy niekedy posilnia v ľuďoch
to najlepšie, čo v nich je. Diktátorské režimy vyvolávajú vždy
vlnu spoločného odporu a katastrofy zasa spájajú odcudzených ľudí
vo vzájomnej spolupatričnosti.
K skutočnej túžbe po dobre však nepotrebujeme utrpenie, táto
túžba môže a aj by mala byť „dobrovoľná“. Ak prerastie aj do myšlienok,
slov a činov, potom sa k nej skôr či neskôr pridá aj posilnenie
z vyššieho zdroja.
Dnes môžeme okolo seba vidieť len samé následky toho, že sme
zlo hľadali všade inde, než tam, kde v skutočnosti je. Stroskotali domnienky
o samospasiteľnosti vedy i náboženských kultov. Ani snahy
o „nápravu ľudstva“ autoritatívnymi školskými i štátnymi systémami
neboli zvlášť úspešné. Každý človek totiž vedome či nevedome
hľadá a k svojmu pocitu naplnenia aj potrebuje vedomie zmyslu svojej
existencie. Na to je však potrebný život, v ktorom sa ideály uplatňujú
v praxi, žitý „nohami na zemi a hlavou v oblakoch“.
Takýto život nie je možné nikomu dať príkazom zhora, človek sa
preň musí rozhodnúť sám.
Zo slobodnej vôle človeka preto priamo vyplýva, že nie je v ľudských
silách odstrániť z tejto zeme všetko zlo. Ale sila, ktorá sformovala
a udržuje celé toto stvorenie, aj v nás posilňuje všetko, čo
drieme v našom vnútri. Preto musia raz vyjsť najavo aj najskrytejšie
ľudské túžby, nech sú to už ušľachtilé vlastnosti, alebo sklony
k podlosti či úplná zvrátenosť. V tomto pôsobení musí každý spoznávať
svoje slabosti a ich následky, a v ňom je zároveň zakotvená
aj večná spravodlivosť.
Snažme sa preto aj my podporovať, každý podľa svojich schopností,
len to dobré v nás a okolo nás, priatelia!
Roman Levický, redaktor
4
SVET GRÁLU
4/2005
R E P O R TÁ Ž
Slovenský agrorebel
a jeho vynález
Reportáž z prvej certifikovanej ekologickej
zeleninárskej farmy na Slovensku
Je možné veriť reklame, ktorou sú
v supermarketoch označené ekologicky
dopestované potraviny? Môžete
si napríklad kúpiť obiloviny
a výrobky z nich alebo aj bio-kávu
z Kolumbie. Prečo však na trhu
nemožno kúpiť ekologicky dopestovanú
zeleninu či ovocie, teda
plodiny, ktoré sú v konvenčnom
poľnohospodárstve najviac chemicky
„ošetrované“? Po odpoveď
na túto otázku som sa vybral do
obce Čierne Pole v michalovskom
okrese za známym agrorebelom –
Ing. Jánom Šlinským z Pavloviec
nad Uhom. Krátko po príchode na
farmu som pochopil, prečo o ňom
hovoria s rešpektom nielen ekologickí
nadšenci, ale aj úradníci na
ministerstve pôdohospodárstva.
Je jedným z mála ľudí, ktorí mali
odvahu ísť za svojím presvedčením
aj v praktickom živote.
„Ť
ažko to vysvetliť takému človeku,
čo býva v bytovke a zeleninu
pozná len z regálov obchodov.
Preto hovorím ľuďom – musíte
prísť sem, na toto pole a vidieť, ako
sa táto zelenina pestuje, a rozprávať
sa s človekom, ktorý to robí,
a potom môžete získať presvedčenie.
Ja keď plejem mrkvu, verte, že
po týždni pospomínam všetkých
mojich zákazníkov... Raz sme jednej
panej doniesli moje zemiaky až do
pivnice v meste, a ona potom povedala
- no, ale ja som chcela len veľké
zemiaky! Tak som jej odpovedal –
pani, zemiaky ekologicky vypestované,
bez postrekov, lacné, privezené
až do domu a ešte aj veľké – to
sú aj na Stvoriteľa veľké požiadavky!
5
SVET GRÁLU
4/2005
R E P O R TÁ Ž
Ja chcem pestovať zeleninu pre ľudí,
ktorí vidia, že s touto krajinou nie
je niečo v poriadku, a chcú preto
aj niečo urobiť. A ľudia, ktorí chcú
nakupovať ekologicky vypestovanú
zeleninu, nech si uvedomia, že nikto
im nemôže dať stopercentnú záruku,
že ich objednávka bude vybavená. Ja
nemám po ruke postrekovač, aby
som postriekal drepčíkov na priesadách
kapusty. Aj minule tu bol
jeden kolega zo susedstva a povedal:
– Janko, zbláznil si sa, veď ti všetko
zožerú... – Počkaj, uvidíš, ony zjedia
spodné listy a potom pôjdu ďalej.
Vieš, ony sú už zvyknuté na postriekanú
zeleninu, už im začala chutiť,
a tak odídu k susedovi...
No a mal som pravdu – spodné listy
zožrali a zmizli. To chce len vydržať
a príroda sa sama dostane do rovnováhy.
Keby som chcel podvádzať, tak
po ceste do Košíc nakúpim zeleninu
vo veľkoobchode a predám ju zákazníkom.
Oni by boli spokojní, že majú
ekologickú zeleninu, a ja by som za-
6
SVET GRÁLU
4/2005
robil. Ale ja si myslím, že tých fantazmagórií,
čo si vytvárame, je tak či
tak okolo nás dosť, lebo už spolu nenažívame,
už sa len využívame. Ekologické
poľnohospodárstvo nie je len
o pestovaní, je to o medziľudských
vzťahoch. Preto moji zákazníci majú
kedykoľvek prístup na farmu, aby sa
presvedčili. Lebo inak to dopadne ako
na západe. Do ekologického zeleninárstva
vstúpili supermarkety a je to
podľa mňa podvod. Nie je možné ekologicky
pestovať zeleninu v monokultúre
na niekoľkých stovkách hektárov.
A preto sa spoliehajú, že rozbormi sú
mnohé pesticídy ťažko dokázateľné.“
Jeden z dlhších monológov skončil
a územčistý chlapík s rukami začiernenými
hlinou a očami žiariacimi
spod zachmúreného obočia sa doširoka
usmeje.
„Prepáčte, ale keď som tu sám, dlho
s nikým nerozprávam a potom to zo
mňa ide ako... Viete, podľa mňa čas
filozofovania už skončil, už tu raz
bol jeden taký, pred dvetisíc rokmi,
čo chcel priniesť spásu ľuďom – a čo
sme s ním urobili? Teraz potrebujeme
nie jedného, ale tisíce, milióny
ľudí, čo chcú priložiť ruku k dielu...
Už je najvyšší čas! Už to očividne
vidíme okolo seba. Už sa nemôžeme
tváriť, že sme nevedeli. Každý môže
vedieť, keď chce.“
Stojím v skupinke ľudí, ktorí sa
spolu so mnou prišli presvedčiť, či
sa dá pestovať zelenina bez umelých
hnojív a syntetických postrekov. Nachádzame
sa na parcele, ktorá je prvou
certifikovanou zeleninárskou farmou
v kontrolnom systéme ekologického
poľnohospodárstva v Slovenskej republike.
„Farmu“ Ing. Šlinského tvoria
zatiaľ len tri obrobené plochy, na
ktorých pestuje svoju zeleninu. Záhony
sú nezvyčajné – majú kruhový
pôdorys s priemerom asi dvadsaťpäť
metrov. Najzaujímavejšie však pôsobí
zelenina, rastúca v riadku, ktorý vo
vnútri kruhu
opisuje pravidelnú
špirálu.
„Na tento kruh
sa vojde niekoľko
stoviek
h l ú b o v i t ý c h
rastlín, ale až
takmer stotisíc
exemplárov cibule
sadzačky“ –
vysvetľuje vedúci
farmy, hlavný
agronóm, konštruktér
strojov
a ničiteľ buriny
a škodcov v jednej
osobe. „Zelenina
z tejto
plochy by ma neuživila, ale ja som sa
musel presvedčiť, či to, o čom som bytostne
presvedčený, sa dá aj realizovať
v praxi.“
V strede jedného z kruhov stojí
originálny stroj, špeciálne skonštruovaný
na ekologické pestovanie
zeleniny. Je to vlastný vynález
pána Šlinského - agrokruh. Ako
nám vysvetľuje, agrokruh je modifikovaný
nosič poľného náradia.
Ľudia majú väčšinou len požiadavky, ale chýba
im chcenie a konkrétna ochota...
Jeho konštrukcia je jednoduchá -
v strede každej parcely je ukotvená
trojnožka s privádzačom elektriny,
ktorá zabezpečuje pohon stroja.
Okolo „centrálu“ stroja sa otáča
nosné rameno z oceľových rúrok.
Na jeho konci je pohon – elektromotor
s variátorom otáčok. Variátor
upravuje otáčky podľa toho, kde sa
nachádza pracovné náradie. Na rameno
agrokruhu je možné namon-
R E P O R TÁ Ž
tovať aktívny aj pasívny kultivátor,
plečku, zavlažovaciu hadicu, dávkovač
biologických postrekov alebo aj
automatický sadzač priesad, ktorý
sa pán Šlinský snaží zdokonaliť.
„Tahem zapni, stiskem vypni,“ usmieva
sa a páčkou „naštartuje“ stroj.
Oceňujem tiché pradenie elektromotora,
ktorý za hodinu spotrebuje len
trištvrte kilowatthodiny elektriny.
Plečka s troma zubmi sa s chirurgickou
presnosťou zarýva do pôdy
a vytrháva z nej chumáče buriny. Zo
špirálovitého riadku sa nevychýli ani
o centimeter. Nedovolí to ozubené
koleso a reťazový prevod stroja.
„Už Aristoteles tuším povedal –
dajte mi pevný bod a pohnem svetom,“
nezaprie v sebe filozofa náš
sprievodca. Mrkvová a cibuľová vňať
je ešte v riadku zarastená burinou,
medziriadková plocha je však už
čistá.
„Toto je ale dosť nehospodárne
využívanie pôdy, keď plochy medzi
kruhmi máte nevyužité...“ – mieni
jeden z návštevníkov.
„Tam je možné pestovať drobné
ovocie, ale momentálne to nestíham,
tak to len kosím. Ale musím
povedať, že v ekologickom poľnohospodárstve
je podmienkou udržiavať
minimálne päť percent pôdy
neobrábanej ako útočisko vzácnych
živočíšnych a rastlinných druhov.
Najmä dravé chrobáky pomáhajú
ničiť škodcov, a preto sú vítané...“
„Koľko stojí také vybavenie farmy,
nie je to drahé?“
kľúčová spolupráca s motivovanými
spotrebiteľmi. Potrebujem vedieť, čo
potrebujú a koľko. Na základe toho
by som vedel plánovať rok a to by
mi umožnilo udržať ceny ekologickej
zeleniny na tej istej úrovni ako
sú ceny konvenčnej. Preto dávam ľuďom
kalendárik, aby si značili svoju
Neexistuje kolektívna zodpovednosť, existuje len
kolektívna nezodpovednosť.
„Jeden agrokruh je drahý, lebo sa
nevyrába sériovo, teda aj s pohonom
vyjde na stodvadsať až stopäťdesiattisíc
korún. Rozvod energie je tiež
drahý, tak to vychádza na šesťstotisíc
na jednu farmu. Ale prevádzkové
náklady na jednu pracovnú
hodinu sú v porovnaní s naftovým
pohonom asi päťnásobne nižšie. Nehovoriac
o úspore ľudskej sily pri
okopávaní a pletí a ďalšej veľkej výhode
– nezhutňuje sa pôda.“
Lán poľa, kde má pán Šlinský prenajatú
pôdu, končí pri vodnej ploche
– mŕtvom ramene Uhu. Cestou
k nemu si obzerám zemiakovú vňať,
kde občas vidno larvu škodcu.
„Stíhate zbierať pásavky?“
„Tie napádajú najmä slabé rastliny.
Tam je ich veľa, a tak to celé spálim.
No a syn mi pomáha so zvyškom...“
„A čo robíte s plesňou, pán Šlinský?“
ozve sa nadšená záhradkárka v stredných
rokoch.
„No, prešiel som jej cez rozum.
Zatiaľ to riešim tak, že pestujem
poloskoré odrody a sadím ich skôr.
Kým príde pleseň, porast odkvitne
a hľuzy sú už dosť veľké. Potom vňať
skosím a úrodu zoberiem. Ale viete,
nie je ani taký problém zeleninu
vypestovať, ako ju predať,“ začína
rozvádzať svoju boľavú tému pestovateľ.
„Keďže ako ekologický zeleninár
musím počítať s vyšším rizikom
neúrody, a to nechcem premietať
do ceny pre zákazníka, je pre mňa
týždennú spotrebu zeleniny počas
roka. Ale ani to mnohí ľudia nie sú
ochotní urobiť. Ľudia majú väčšinou
len požiadavky, ale chýba im chcenie
a konkrétna ochota...“
Pomaly sa presúvame ku kruhu
hlúbovín, kde sa vzmáhajú veľké
priesady karfiolu, kelu a kapusty.
„Keby som ich pestoval zo semienka
na poli, drepčíci ich zlikvidujú.
Preto som vymyslel sadbovač,
ktorý umožňuje vyberanie priesady
bez porušenia koreňového balu,“
ukazuje nám pestovateľ svoj ďalší
vynález s názvom Galaxy.
7
SVET GRÁLU
4/2005
R E P O R TÁ Ž
Ako inak, je to tiež špirála zložená
z pásu plastových výliskov. Celý
pás sa natočí do kruhu na stredový
výrez z polystyrénu. Potom sa tvar
uzavrie oceľovou sponou, naplní
zeminou a môže sa vysievať.
„Predtým ste robili vedúceho zeleniny
na družstve. Kedy ste sa rozhodli
začať pestovať bez chémie?“
„Neviem, keď má človek v sebe
akýsi vnútorný hlas, tak vám to
raz dôjde... Mne to došlo, keď som
sedel v traktore a ťahal som za sebou
postrekovač vo fóliovníku...
a vedel som, že nerobím dobre...
Po revolúcii sa mi do ruky dostala
knižka Úroda bez chémie od Harisona,
a tak som si povedal, že by
som to mohol skúsiť. Viete, ja hovorím,
že zelenina sa nedá pestovať
s nemotivovanými zamestnancami,
ktorí k pôde nemajú žiadny vzťah.
Neexistuje kolektívna zodpovednosť,
existuje len kolektívna nezodpovednosť.
A preto som odišiel
z družstva a založil si živnosť.
Hneď na začiatku som vedel, že
pestovanie bez chémie bude drina,
a tak som rozmýšľal, ako sa jej vyhnúť.
Vedel som, že v Izraeli používajú
mostové nosiče poľného náradia
pohybujúce sa lineárne. Ale keďže sa
pohybujú v priamom smere, musia
byť do riadku navádzané družicou.
Preto stoja päťdesiattisíc dolárov.
Rozmýšľal som, ako ten systém modifikovať
na naše peňaženky. Až raz
som v televízii videl roľníkov kdesi
v Číne, ako im vôl pomáha mlátiť
slamu. Je priviazaný ku kolu a chodí
v kruhu dookola. Lano ho priťahuje
do stredu, a tak prešliape celú plochu
v špirále. Svitlo mi, že tento tisícročia
starý vynález treba len dopracovať.“
8
SVET GRÁLU
4/2005
„Zareagovali na váš vynález naši
poľnohospodári?“
„Veľmi vlažne, pre nich je agrokruh
skôr atrakcia ako pracovný
nástroj. Má to však aj iné príčiny.
V Čechách aj v Poľsku sa ma pýtali,
ako je to u nás s roľníkmi. Povedal
som – neviem, u nás už niet roľníkov.
Roľník, to je podľa mňa čestný
titul a mal by označovať človeka,
ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti
s pôdou. Takých už u nás niet, už
Roľník, to je podľa mňa čestný titul a mal by označovať
človeka, ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti s pôdou.
Takých už u nás niet, už sa len prevážame v traktoroch.
sa len prevážame v traktoroch.
Aké hrozné následky má na pôdu
jej zhutňovanie, nad tým sa nepremýšľa,
ničíme jej štruktúru a potom
sa čudujeme, že máme oslabené
rastliny a treba ich striekať. Vzťah
k pôde sa u ľudí úplne vytratil.
„Štát u nás nepodporuje ekologické
poľnohospodárstvo?“
„Dotácie sú také nízke, že motivujú
len veľkovýrobcov obilia
a krmovín. Pre mňa ako zeleninára
dotácia stačí akurát na zaplatenie
návštevy inšpektora ekologického
poľnohospodárstva. Takže mne
tento štát nedáva nič a ani sa na to
nespolieham,“ končí svoje vysvetľovanie
náš „agrorebel“.
Na záver našej návštevy si ešte
raz prezeráme farmu a ja si s určitým
smútkom uvedomujem, že pán
Šlinský je nevyhnutne „sám vojak
v poli“. Presne ako povedal: „Nie je
možné v mori trvalo neudržateľných
ekonomických a ekologických vzťahov
vytvoriť ostrov trvalej udržateľnosti.
Musíme sa len snažiť prežiť
v systéme, ktorý nás obklopuje...“
POST SRIPTUM
Táto reportáž vznikla v júni roku
2001.
V nasledujúcich dvoch rokoch
pán Šlinský bojoval o svoje ekonomické
prežitie ako malopestovateľ
chryzantém. Okrem toho dopracoval
do sériovej výroby svoj sadbovač
Galaxy, prednášal na mnohých
podujatiach pre odborníkov i verejnosť.
V roku 2004 sa jeho pôsobiskom
stala farma Mašekov mlyn neďaleko
Vrábľov. Tu bol agrokruh odskúšaný
v modifikácii Pony (konský
pohon) a Fitnes (bicyklový
pohon).
Pohronská podnikateľská poradňa
pre profesionálne podnikanie
(5P), sa rozhodla využiť skúsenosti
Ing. Šlinského na vypracovanie
učebných textov pre vzdelávací
kurz „Ekologický farmár“.
V roku 2005 bude pod jeho vedením
prebiehať kurz pre záujemcov
o pestovanie bio-zeleniny a ovocia
na farme Mašekov mlyn (kontakt:
agrokruh@centrum.sk).
Roman LEVICKÝ
Ž I V O T
KDE SA STRATIL
V prvej časti svojho článku Dieter
Malchow na niekoľkých živých
príkladoch objasnil, ako
„zázračne“ sa u človeka najmä vo
vypätých životných situáciách
prejaví intuícia – alebo takzvaný
šiesty zmysel, ako dokáže citové
vnímanie usmerniť človeka v životnom
smerovaní a čo sa stane,
ak citové prežívanie úplne chýba.
Pokúsil sa zodpovedať aj otázku,
odkiaľ vlastne šiesty zmysel prichádza.
V nasledujúcich riadkoch
ponúka ďalšie výnimočné
príklady toho, ako sa v človeku
prejavuje duch, a zamyslenia,
ktoré súvisia s touto často opomínanou
oblasťou ľudského života.
POCIT A CIT
Pocit nie je to isté, čo cit alebo
cítenie. Pocit je telesná reakcia
zmyslov, ako napríklad pocit tepla
a chladu, alebo hladu či smädu. Ale
tak isto používame slovo „pocit“,
keď ide o duševné záležitosti. Keď
sme spadli, opisujeme slovne telesný
„pocit bolesti“ rovnako ako pocit
duševnej bolesti, keď sme napríklad
stratili niekoho z rodiny. Bolo by
zrejme vhodné tieto dva fenomény
od seba aj jazykovo odlíšiť. Pretože
bolesti, ktoré postihujú dušu, zasahujú
človeka hlbšie, sú trvalejšieho
rázu, sú preciťované a vyvolávajú
duševné prežívanie.
?
Van der Post ale nevidel ani nepočul
vôbec nič a trvalo to ešte dlhú dobu,
než k nim títo ľudia skutočne prišli.
Boli to domorodí Krováci, ktorí
už niekoľko dní nenašli vodu, lebo
v tom čase bolo neobvykle veľké
sucho. Domorodý vodca expedície
vnímal prichádzajúcich svojím citom
oveľa skôr, ako ich bolo skutočne vidieť
alebo počuť.
Naša schopnosť cítenia sa, samozrejme,
u nás prejavuje oveľa slabšie.
Ale aj my vnímame duševné prejavy
človeka tak, že sa nimi cítime priťahovaní
alebo odpudzovaní. V ľudovej
reči tomu zodpovedá porekadlo:
„Prvý dojem je vždy správny.“ Tak je
to vyjadrené aj v svetoznámej knižke
A. S. Exupéryho: „Malý princ“: „To
hlavné je očiam neviditeľné, dobre
vidíme len srdcom...“
ŠIESTY ZMYSEL
CIT A INTUÍCIA
Ak ide o duševné hnutie, hovoríme
teda o cite, a naproti tomu
o pocitoch hovoríme vtedy, ak pochádzajú
z telesnej oblasti. Vnútorný
hlas vnímame v našom „srdci“, čím
sa myslí miesto okolo slnečného pletenca
(solar plexus). Preto je aj láska
ako čistý cit symbolicky spájaná so
srdcom. Bolesť i zármutok zaťažuje
naše „srdce“ a kto je „bez srdca“, je
bezcitný – má „srdce ako z kameňa“.
Cit je prejavom nášho nesmrteľného
ducha. Čo môže tento „šiesty
zmysel“ umožniť, je zrejmé zo zážitku,
ktorý popisuje Laurens van der
Post vo svojej knihe „Srdce malého
lovca“ (1995). Tento lovec pri jednej
expedícii na Sahare využíval istého
domorodca z buše ako vodcu. Zatiaľ,
čo on spal cez deň v stane, domorodec
bdel. Raz náhle vošiel do stanu a budil
ho: „Tam vonku sú ľudia, prichádzajú
sem!“ Laurens van der Post nemeškal
a šiel s ním do voľnej prírody.
Obaja stáli na slnku, mlčky načúvali
a pozorne sa rozhliadali. Van der
Post nič nezačul ani nezbadal. Opýtal
sa: „Si si istý, že sem prichádzajú
nejakí ľudia?“ Odpoveď znela: „Iste,
cítim, ako prichádzajú!“ Povedal to
bez zaváhania a poklopal prstom na
mäkkú pokožku svojej nahej hrude
a pripojil: „Muži a ženy sú v núdzi
a blížia sa sem!“ „V núdzi? Ako to
môžeš vedieť?“ „Ó, áno, v núdzi, cítim
to tu,“ a udrel sa dôrazne do pŕs.
OBALY DUŠE
Položme si otázku: Prečo už nie
je možné, aby sme zreteľne vnímali
tento cit alebo cítenie?
Na objasnenie musím použiť základný
princíp platný v prírode: rovnaké
druhy sa priťahujú! Naši priatelia
sú totiž s nami rovnorodí, inak by
sme si nerozumeli. Rovnorodosť sa
môže týkať rôznych oblastí, ako napríklad
športu, hudby, zamestnania či
cestovania. Ale aj pre myšlienky a city,
ktoré zakaždým vytvárajú rozmanité
9
SVET GRÁLU
4/2005
Ž I V O T
„jemnohmotné“ formy, platí tento zákon.
Prechovávame myšlienky určitého
druhu alebo smeru a tie priťahujú
ďalšie myšlienky, ktoré sa k nim hodia.
S ich prispením môžeme vyriešiť náš
problém – tak ako sa to stalo už spomínanému
chemikovi Friedrichovi
Augustovi Kekulému pri hľadaní chemickej
štruktúry benzolu. Jeho intenzívne
myslenie vytvorilo predpoklady
na to, aby mu intuícia naznačila, že
ide o kruhovú štruktúru. Kekulé tak
spoznal, že atómy uhlíka sú v benzole
usporiadané v kruhu.
Keď sa oddáme nízkym myšlienkam,
pritiahnu sa rovnorodé myšlienky
ako temný obal okolo našej
duše. Nízke a temné myšlienky sú
hutnejšie než tie, v ktorých sú čisté,
ušľachtilé city. Napríklad nenávistné
či závistlivé myšlienky spôsobia, že
sa rovnorodé temné myšlienky usadia
okolo nás. Tým sa našej vlastnej
nenávisti dostáva ešte viac sily a bude
preto o to ťažšie otvoriť sa pozitívnejšiemu
cíteniu. Pod vplyvom tohto
temného plášťa môžeme potom už len
sotva postrehnúť čistý cit nášho ducha.
Temný obal je niečím takým, čo
vyjadruje našu náklonnosť či sklon,
pretože ten ovplyvní podľa svojho
druhu všetky naše rozhodnutia, pokiaľ
sa tomu nevzoprieme, čo si vyžaduje
námahu. Preto sa v biblickom
zjavení hovorí, že ľudskí duchovia
musia „čisto vyprať svoje rúcha“. Len
čo sme schopní naše nenávistné myšlienky
a city – alebo podobné iné, ktorých
sa vyskytuje celý rad – potlačiť,
potom obal, ktorý nás zaťažuje, pozvoľna
mizne. To nastane, prirodzene,
rýchlejšie, keď sa snažíme prebudiť
v nás dobré a ušľachtilé stránky našej
povahy. Akým spôsobom sa to môže
stať, prezradí najlepšie náš „vnútorný
hlas“. Jeho pomocou môže byť skutočne
vedený každý človek. Pretože
jeho prostredníctvom sa ozýva nielen
náš vlastný duch, ktorý sa svojou čistou
podstatou bude vždy usilovať ku
10
SVET GRÁLU
4/2005
Svetlu a k slobode od zviazanosti, ale
sú tu tiež pomocníci z druhého sveta,
ktorí sa ohlasujú, aby nám ukázali
cestu, pokiaľ ich prosíme o radu.
Ak vieme, že na poznanie a dosiahnutie
našich životných cieľov má veľký
význam prebudenie duchovných síl,
aby sme našli správnu cestu rozvoja
našej osobnosti, vyplynie z toho jeden
logický záver: máme dbať o vnútorný
hlas a jeho impulzy, smerujúce
k uskutočňovaniu dobrého a ušľachtilého.
Pritom sa tiež rozvíja schopnosť
rozoznať cit od pocitu.
HUDBA AKO MOST
Hudba može pôsobiť ako most
k duši človeka. O tom vedeli
mnohé významné osobnosti. Grécky
filozof Platón napísal: „Tóny vnikajú
uchom do vnútra duše.“ A skladateľ
Richard Wagner povedal: „Ducha
hudby nedokážem vyjadriť inak než
v láske.“ Spisovateľ E. T. A. Hoffmann
sa vyjadril podobne: „Hudba otvára
človeku neznáme kráľovstvo. Svet,
ktorý nemá nič spoločné s vonkajším
svetom zmyslov, ktorý ho obklopuje
a v ktorom odsúva všetky obmedzujúce
pocity, aby sa oddal nevysloviteľnej
túžbe.“ A na doplnenie – Hildegarda
von Bingen k tomu povedala:
„V hudbe zanechal Boh ľuďom spomienku
na stratený raj.“
Potom nie je prekvapujúce, že hudba
často vyvolá dianie, nad ktorým človek
žasne. Oliver Sacks stratil po nehode
schopnosť normálne pohybovať nohou.
S pomocou sestier mohol v najlepšom
prípade chodiť ako robot. Musel najprv
každý krok až do najmenšieho
detailu vykalkulovať a potom opatrne
a tápavo pohybovať nohou dopredu.
Keď sa pritom nedíval na zem, aby
pohyb nohy sledoval, mohlo sa stať, že
sa noha celkom nekontrolovane pohla
len o niekoľko centimetrov alebo aj
o celý meter ďalej a ešte k tomu v zlom
smere, napríklad do strany alebo do
ľubovoľného smeru.
A zatiaľ čo pri pokusoch o chôdzu
Aj my vnímame duševné prejavy človeka tak, že sa nimi
cítime priťahovaní alebo odpudzovaní. V ľudovej reči tomu
zodpovedá porekadlo: „Prvý dojem je vždy správny.“
s obavou uvažoval nad tým, či bude
stále nútený dopredu detailne plánovať
každý jednotlivý pohyb, zaznela
z jeho vnútra uprostred ticha
nádherná hudba, ktorú v priebehu
svojho ochorenia neustále počúval
ako útechu. A tu stál znenazdajky na
nohách tak pevne, že bez premýšľania,
bez akéhokoľvek svojho chcenia
dokázal bez ťažkostí chodiť! V podstate
naraz, bez predchádzajúcej prípravy
a bez akéhokoľvek prechodu –
noha bola v poriadku prakticky
v tom okamžiku, keď hudba zaznela.
(O. Sacks: „Deň, v ktorom sa moja
noha uzdravila“ – 1995).
Rozum človeka nie je schopný docieliť
harmonickú a vyváženú chôdzu,
tá musí byť navodená duchom. Most
k tomu v tomto prípade utvorila
hudba. Iným príkladom tohto druhu
je dirigent Philipe Musard, ktorý žil
v Paríži pred takmer 200 rokmi. Postihol
ho druhý záchvat mŕtvice. Keď
nadišla zima a začala sezóna koncertov,
rozhodol sa jeho lekár s jeho
synom, že ho vezmú so sebou do
koncertnej sály, kde čakal orchester.
Pozdrav orchestra pokrikom „Viva
Musard!“ nemal na neho žiadny účinok,
nevšímal si to a nikoho nepoznával.
Avšak len čo začala hrať hudba,
začal sa silne chvieť, jeho oči sa leskli,
Ž I V O T
uchopil taktovku, ktorú mal jeho syn
so sebou, a dirigoval orchester s veľkým
zaujatím a s plnou inšpiráciou
ako pred svojou chorobou. Bol znova
úplne vyliečený a s úspechom potom
dirigoval všetky svoje koncerty onej
zimnej sezóny v Paríži! (R. Handley:
„Homeopatický príbeh lásky“).
Živá sila ducha dokázala následkom
účinku hudby znova preniknúť telo
a uzdraviť ho.
Oliver Sacks, o ktorom bola už
predtým reč, pracoval s ťažko postihnutými.
Tí neboli schopní robiť
ani jednoduché práce, ak boli pri
nich potrebné štyri či viaceré rôzne
pohyby. Avšak v sprievode hudby to
išlo bez ťažkostí.
Uveďme tu ešte jeden výnimočný
prípad. Martin mal vo svojom detstve
meningitídu a potom v starobe
trpel Parkinsonovou chorobou.
V domove bol často detinský, veľakrát
i zlomyseľný so sklonom k náhlym
záchvatom zúrivosti. Sem-tam
na druhých aj pľul, alebo ich inak
deptal. Bol duševne obmedzený
a vyzeral ako zafúľané dieťa. Ihneď
bol neobľúbený a deň za dňom stále
viac chradol. Jeho otec bol kedysi
operným spevákom. On sám sa následkom
svojho postihnutia nikdy
nenaučil čítať noty, ale z počutia poznal
naspamäť celý rad opier a rovnako
aj mnohé Bachove skladby.
A potom sa stalo, že Martin začal
riadiť v domove zbor a mohol
ho každú nedeľu dirigovať v kostole
ako zbormajster. Úplne rozkvitol.
S touto činnosťou doslova zmizol
vzdorovitý nevychovaný chlapec
a stal sa z neho dôstojný slušný muž,
ktorého si obyvatelia domova začali
vážiť a rešpektovať. Bolo skutočne
obdivuhodné vidieť ho, keď spieval
alebo ako naplnený hudbou ju
s veľkým zápalom prežíval. Všetko
pochybené a patologické od neho
odpadlo a ľudia v ňom mohli vidieť
oduševneného zdravého človeka.
Z týchto prípadov môžeme poznať,
aké v nás driemu sily, ktoré očakávajú
svoje prebudenie, a to nielen
hudbou! Duchovný rozvoj totiž
podporuje všetko tvorivé!
MOZOG AKO
SPROSTREDKOVATEĽ
Už sme si povedali, ako sa prenášajú
hnutia ducha na telo. Bod
spojenia sa nachádza v mieste, kde
citliví ľudia vnímajú svoje city: „v
srdci“ alebo „v bruchu“. Sú známe
úslovia ako: „nechať prehovoriť srdce“
alebo tiež „cítim to až v žalúdku“. Cit
ako prejav nášho ducha pôsobí na
slnečný pletenec (solar plexus), ktorý
je medzi srdcom a bruchom. Odtiaľ
smeruje cit vo forme obrazu do
malého mozgu, a až potom sa tento
obraz sformuje vo veľkom mozgu do
konkrétnych slov.
Ak si chceme niečo zvlášť významné
uložiť do pamäti, tak napr. v nemeckom
porekadle sa hovorí, že „nám to
utkvie v zátylku“ – teda tam, kde sa
nachádza malý mozog. V skutočnosti
tomu venujeme toľko pozornosti, že
tým vyvoláme v našom duchu patričný
dojem. Tým sa to stane prežitím,
preto si to aj ľahko zapamätáme.
Zapadne nám to priamo „do srdca“.
Francúzi tomu hovoria „apprendoe
par coeur“ – prijaté srdcom – v Anglicku
potom „to learn by heart“.
Každý prežívaný podnet z vonkajšieho
sveta dorazí teda cez zmyslové
orgány k prednému mozgu, odtiaľ
k zadnému mozgu a cez slnečný
pletenec k duchu, ktorý toto prežitie
spracuje a potom svoje chcenie
pomocou citu vyšle tou istou cestou
naspäť. Táto živá výmena zvonka
dovnútra a späť prebieha neprestajne.
Náš mozog nie je teda len prijímacím
orgánom zmyslových vnemov, ale
práve tak aj impulzov z vnútra.
Dnešný lekársky výskum sa opiera
o domnienku, že sídlo osobnosti je
v mozgu, pretože naša meracia technika
nedokáže zmerať niečo také
jemné, ako je cit, aj keď pozoruje jeho
účinky. Ale my ľudia máme toto nehmotné,
jemné v sebe. A preto môžeme
jeho účinky pozorovať u nás aj
u druhých ľudí.
ŠIESTY ZMYSEL
Šiesty zmysel je naša schopnosť
postrehnúť impulzy vychádzajúce
z nášho vnútorného sveta. Cit
je prejavom nášho ducha, ktorý by
sme sa mali snažiť vnímať, aby sme
mohli viesť šťastný a naplnený život.
Všetko, čo prežijeme a „necháme
prísť až do srdca“, utvára ducha,
prebúdza ho a podnecuje k rozvíjaniu.
Náš duch na to reaguje citom -
napríklad v nutkaní, aby sme konali
určitým spôsobom. A tiež prispením
pomocníka z onoho sveta môžeme
dostať radu a môžeme byť i vedení,
ak o to poprosíme.
Ak stratí človek šiesty zmysel, potom
mu v živote chýba jeho vlastné
vedenie. Jeho myslenie, všetky jeho
priania sú potom ovplyvňované
hlavne vonkajšími vecami a otázka
o zmysle života pre neho nie je ani
dôležitá, ani zaujímavá.
Cit je tým najsilnejším hnutím,
ktoré má človek k dispozícii. Čistá
láska napríklad dokáže naše sily celkom
výnimočne povzbudiť. To základné
na uchopenie týchto síl tkvie
v schopnostiach človeka, v jeho citoch.
Na nich záleží, aby mal prístup k duchovnej
sile. Je nám voľne ponechané,
aby sme tieto sily použili k harmonickej
výstavbe, alebo ich zneužili na
niečo nenávistné a na rozpory, nesváry
a nezhody. Ale vždy ponesieme
zodpovednosť za naše rozhodnutia
a následky z nich prameniace.
Dieter MALCHOW
11
SVET GRÁLU
4/2005
V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA
Rešpektovať
2 . Č A S Ť
a byť rešpektovaný
Zodpovednosť nemožno rozvíjať
bez spoluúčasti na rozhodovaní
J
ednou z dôležitých oblastí
výchovy a komunikácie sú situácie,
keď od druhých ľudí žiadame
niečo, čo je ich povinnosťou, alebo
čo máme právo žiadať. Ide o oprávnené
požiadavky, nie láskavosť, ktorej
druhá strana môže alebo nemusí
vyhovieť. Keď sa pýtame účastníkov
našich seminárov o výchove
a vzdelávaní, aké spôsoby považujú
v týchto situáciách za prijateľné a aké
za neprijateľné, často počujeme:
Prekážajú nám príkazy a zákazy,
nemáme radi časový stres, nátlak
akéhokoľvek druhu, nepáči sa nám,
keď nás niekto postaví pred hotovú
vec a nemôžeme sa k nej vyjadriť,
nechceme, aby druhí rozhodovali
o tom, čo, ako a kedy máme urobiť…
A naopak, sme radi, keď nás
druhí slušne požiadajú, poskytnú
informácie, nechajú nás rozhodnúť,
či, kedy a akým spôsobom splníme
úlohu, spýtajú sa na náš názor a podobne.
A
k si chceme urobiť jasno
v tom, ktoré spôsoby sú pri
vyjadrovaní požiadaviek naozaj
účinné a ktoré nie sú, niet lepšej
metódy, ako najprv sám sebe položiť
otázku: Ako by som to chcel počuť,
aby som urobil, čo treba, a súčasne
12
SVET GRÁLU
4/2005
zostal v dobrých vzťahoch s tým, kto
mi to hovorí? To, čo sa nebude páčiť
nám, sa pravdepodobne nebude
páčiť ani druhým ľuďom – ako
dospelým, tak aj deťom. Voči deťom
používajú niekedy dospelí spôsoby,
ktoré by si nedovolili použiť voči
iným dospelým. Neexistuje na to
jediný rozumný dôvod. Hoci majú
deti menej skúseností, môžeme sa
k nim správať s rešpektom – to znamená
nedovoliť si k nim nič, čo si
nedovolíme k dospelému človeku,
ktorého si vážime. Ak očakávame od
detí rešpekt, musíme im ukázať, ako
taký rešpekt vyzerá. Nie o rešpekte
hovoriť, ale správať sa v jeho duchu.
V prvej časti nášho seriálu o výchove
a komunikácii „Svet Grálu“
3/2005) ste sa mohli dočítať o dvoch
metódach, ktorými môžeme začať
komunikáciu v situáciách, keď chceme
deti upozorniť, že majú niečo
urobiť. Prvou komunikačnou metódou
bolo konštatovanie alebo opis.
Opisom sú napríklad tieto vety: Vidím,
že nie si prezlečený. (Namiesto:
Zasa si sa neprezliekol.) Alebo: Hovoril
si, že zajtra máte písať písomku
zo slovenčiny a ešte to celkom nevieš.
(Namiesto: Bež sa učiť, aby si nepokazil
tú písomku!) Alebo v škole:
Janko, ešte nemáš nachystané pomôcky
a už začíname. (Namiesto:
Ako to, že ešte nemáš nachystané
veci? Čo si robil celú prestávku?)
Opisom sú oznamovacie vety, ktorými
vyjadrujeme, čo vnímame svojimi
zmyslami (Jarko, tvoja bunda
zostala ležať v obývačke), alebo
v čom je problém (Lenka, ráno sme
sa dohodli, že umyješ ten riad). Zásadou,
ktorej dodržiavanie pomáha
predísť mnohým nepohodám a konfliktom,
je držať sa problému a nehodnotiť
osobu: Janko, tento týždeň
je to už druhý raz, čo nemáš pomôcky.
(Namiesto: Ty sa snáď nikdy nenaučíš
mať svoje veci v poriadku!)
D
ruhou metódou bola výzva
k spoluúčasti na riešení situácie
otázkami typu: Čo s tým urobíš?
(Čo s tým urobíme?) Čo navrhuješ?
Máš nejaký nápad, ako to teraz
vyriešiš? Veľmi účinné je spojiť obe
metódy prístupu, opis + spoluúčasť:
Klára, sľúbila si mi, že mi pomôžeš
s večerou, a už bude pol siedmej. Ako
to urobíme? Alebo: Chlapci, obaja
chcete pracovať na počítači, ale počítač
máme len jeden. Čo navrhujete?
Používanie týchto postupov má
blahodarný vplyv na obe strany.
Keď deti dostávajú priestor podieľať
sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú,
cítia účasť na rozhodovaní a učia
sa preberať zodpovednosť za svoje
správanie. Tým rastie ich sebaúcta.
Dospelí, ktorí začali tieto metódy
používať, zhodne tvrdia, že je pre
nich veľkou úľavou, keď nemusia riešiť
za deti všetky ich problémy. A to
isté platí pre správanie sa dospelých
medzi sebou.
Metóda priberať druhých k spoluúčasti
im pomáha vytvoriť si ne-
V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA
smierne dôležitý mentálny návyk na
riešenie situácií, keď sa dostanú do
problémov. Namiesto paniky alebo
obviňovania (seba či druhých ľudí)
konštatujeme, v čom je problém
(napríklad: Už to nestihnem, asi prídem
neskoro) a pýtame sa sami seba:
Čo s tým teraz môžem urobiť? Aké
sú možnosti riešenia? (Napríklad:
Už tam nepôjdem, ale zavolám – to
by som ešte stihol včas. Alebo: Môžu
začať aj bezo mňa. Ale musím sa
ospravedlniť. Nabudúce budem musieť
ísť skôr.)
Ď
alšou metódou, ktorej používanie
rozvíja spolurozhodovanie
a zodpovednosť detí, je
poskytovanie informácií. Možno si
poviete – veď to robím, prečo o tom
vôbec hovoriť? Predovšetkým si
treba vyjasniť rozdiel medzi informáciou
na jednej strane a pokynom
či príkazom na druhej strane.
Príkazy a pokyny (Vyčisti si zuby!
Uprac si bicykel! Opíšte si z tabule
tie slovíčka!) sa nezlučujú so zodpovednosťou
– vedú buď k poslúchnutiu
alebo ku vzdoru. Informácie
zodpovednosť naopak rozvíjajú:
Keď si nečistíme zuby, nemáme príjemný
dych. Keď zostane ten bicykel
na daždi, môže zhrdzavieť. Dáme si
teraz tri minúty na opísanie tých slovíčok
a potom z nich budeme vo dvojiciach
tvoriť vety. – Keď dostaneme
informáciu, musíme ju zvážiť a rozhodnúť
sa, ako s ňou naložíme. Zodpovednosť
sa nedá
rozvíjať bez umožnenia
spoluúčasti
a rozhodovania.
Náš mozog je naprogramovaný
tak,
že hľadá vo veciach
zmysel, význam. Pokiaľ
ho nenájde, nechce
sa nimi zaoberať.
Pokyny a príkazy
vyjadrujú: Choď
a urob to. Okrem
toho, že nedávajú
priestor, nedávajú
väčšinou ani odpoveď
na otázku, prečo
je to či ono potrebné
a užitočné – a to je
dôvod, prečo ich
stále treba opakovať.
Informácie pomáhajú
porozumieť
poriadku vecí a zákonitostiam,
podľa
ktorých sa riadi svet
a ľudia a veci v ňom.
Sila informácie je
aj v tom, že väčšinou
neplatí len pre danú
osobu a danú chvíľu,
ale má všeobecnejšiu platnosť: Vlhké
šaty v skrini môžu začať plesnivieť.
Stručne povedané, pokyny sú len
pre danú chvíľu, kým informácie
sú pre život. Tomu zodpovedá aj ich
gramatická forma. Informácie dávame
v 1. alebo 3. osobe jednotného
alebo množného čísla (v oznamovacom
spôsobe): Toto si potrebujem
premyslieť. Keď sa to mlieko nedá na
noc do chladničky, skysne. Vstávame
o siedmej hodine. V dedine sa všetci
ľudia zdravia. Pokyny a príkazy udeľujeme
v 2. osobe (v rozkazovacom
spôsobe): Počkaj, teraz ma nechaj
rozmýšľať! Daj to mlieko do chladničky!
Vstávaj! Pozdrav!
Niekedy sa stretávame s námietkou,
že deti nevedia informácie využiť.
Je, samozrejme, treba vybrať
informácie primerane veku a doterajším
skúsenostiam dieťaťa. Keď si
nie sme istí, je veľmi užitočné spýtať
sa: Čo už o tom vieš? Vieš, čo je
teraz treba urobiť? Vieš, ako sa to
robí? Mnoho informácií určených
malým deťom môže mať všeobecnú
podobu vysvetlenia toho, kedy sa
čo robí alebo kam sa čo dáva: Pred
jedlom si umývame ruky. Obed je
o jednej hodine. Topánky patria do
skrinky. V škole: Teraz budeme robiť
príklady na strane 62.
Ďalším druhom informácií sú
vysvetlenia pravidiel, či už nepísaných
alebo písaných, ktoré sa týkajú
vzájomného správania: Keď niekam
odchádzame, povieme to, alebo necháme
odkaz (namiesto: Kde si bol
tak dlho? Na teba sa vôbec nedá
spoľahnúť!) Alebo: Keď niekomu
ublížime a chceme dať veci znovu do
poriadku, pomôže, ak sa ospravedlníme
(namiesto: Jarko, teraz choď
a popros Moniku o prepáčenie!).
Znovu zdôrazňujeme oznamovací
spôsob a všeobecnú platnosť
informácie. Skúšobným kameňom
úspešnosti našej výchovy je to, ako
sa deti správajú, keď ich nemáme na
13
SVET GRÁLU
4/2005
V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA
očiach. Pokyny a príkazy sú viazané
na našu prítomnosť. Informácie zostávajú,
aj keď my odchádzame.
Niekedy môžeme dávať informácie
aj v 1. osobe jednotného čísla
vetami, ktoré vyjadrujú, čo potrebujeme,
alebo očakávame: Potrebujem,
aby si išla na ten nákup čo najskôr.
Mám ešte veľa práce, pomohlo
by mi, keby ste dnes večeru urobili
vy. Očakávam, že si tie veci po sebe
upraceš. Najmä vety „Pomohlo by
mi, keby si…“ patria doslova k čarovným
formulkám, po ktorých sa
dejú malé zázraky.
Aj po vyslovení informácie môže
nasledovať otázka, ktorou vyzveme
druhú stranu k spoluúčasti, k dialógu:
Čo ty na to? Aký je váš názor?
Máš ešte iné návrhy? Môže sa stať,
že je pre nás niektorý návrh neprijateľný
– to opäť môžeme reagovať
v 1. osobe: Toto je pre mňa neprijateľné.
Bol by som rád, keby sme
skúsili nájsť ešte iné riešenie, také,
ktoré by vyhovovalo nám obom.
(Namiesto: Ty si sa zbláznil! Takto
to teda v žiadnom prípade nebude!)
Ľudia niekedy namietajú, že im informácie
pripadajú neosobné. Tam,
kde je to vhodné, sa prirodzene dajú
spojiť s oslovením: Jarko, nemáme
teraz peniaze, veľmi by mi pomohlo,
keby sme nákup tej vetrovky odložili.
Janka, je treba vyložiť veci z práčky.
Neodporúčame používať vety typu
„Malo by sa…“ – nie je z nich jasné,
na koho sa obraciame, takmer ako
by sme sa báli niekoho o niečo požiadať.
Namiesto: Malo by sa to riešiť
treba radšej povedať: Mali by sme
to riešiť. Čo navrhujete?
Mnohým pokynom a príkazom
sa dá vyhnúť tak, že podáme informáciu
vetou, ktorá začína slovami:
„Pomôže (pomáha), keď…“: Pomôže,
keď sa tie šnúrky najprv povolia
(namiesto: Povoľ si tie šnúrky!).
Keď nestíhame, celkom pomáha na
chvíľku sa zastaviť a popremýšľať,
14
SVET GRÁLU
4/2005
čo je nevyhnutné urobiť hneď a čo sa
dá odložiť (namiesto: Urob najprv
toto… a toto už nechaj na zajtra!).
Ku skutočnému porozumeniu
súvislostí a zákonitostí vedú informácie
o dôsledkoch, ktoré zhŕňajú
ľudské skúsenosti z najrôznejších
oblastí: Nevyčistené zuby sa môžu
začať kaziť. Diera v tých roztrhnutých
nohaviciach sa môže zväčšiť
a budem mať potom viac práce
s opravou. Ak sa nesprávame k druhým
ľuďom s rešpektom, väčšinou
sa ani oni nesprávajú s rešpektom
k nám. Vyplatí sa nepoužívať kategorické
vyjadrenia, ktoré by mohli
vyznieť ako odsúdenie: Kto klame,
tomu nikto neverí. Vtedy možno
upozorniť na dôležitú zákonitosť
a súčasne vyjadriť nádej, že sa veci
môžu vyvíjať pozitívne: Keď si nebudeme
hovoriť pravdu, nemohli
by sme si potom veriť, a to by bola
škoda. – Keď si predstavíme, že to
niekto vraví nám, bezpečne zistíme,
čo z toho viac motivuje k očakávanému
správaniu.
Informácie o dôsledkoch (čo sa
stane, keď…) môžu mať názornú
podobu. Zrazené zvieratko na ceste
nevyzerá pekne, ale je to jeden
z najúčinnejších spôsobov, ako deti
upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré
na ceste hrozí. Komentár, ktorý
v týchto situáciách použijeme, by
mal rešpektovať zásady poskytovania
informácií, ako o nich už bola
reč. Napríklad: Toto sa stalo zvieratku,
ktoré vbehlo pod auto. Môže
sa to stať aj ľuďom, keď sú na ceste
nepozorní. (Namiesto: Vidíš? Predsa
nechceš, aby si tiež takto skončil!)
Zmenu zabehnutých spôsobov
komunikácie môžeme prirovnať
k učeniu sa cudzieho jazyka. Oboje
vyžaduje čas a energiu a mnoho
ľudí zostáva na úrovni „večných
začiatočníkov“, pretože potrebu naučiť
sa niečo nové nepociťujú príliš
silno, alebo sa nechajú odradiť tým,
že učenie spočiatku neprináša očakávaný
efekt. Zmena v komunikácii
môže navyše narážať na nepochopenie
okolia, najmä vtedy, keď
naše prvé pokusy ešte nevyznievajú
veľmi presvedčivo. Keď ľudia hovoria
o tom, aké boli ich prvé skúsenosti
v situáciách, keď použili opis,
dali priestor spoluúčasti na riešení
situácie, alebo poskytli informácie,
stretli sa napríklad s takýmito reakciami
svojich detí, partnerov alebo
kolegov: Čo to na mne skúšaš?…
Čo má byť toto za novota? Kde si to
zasa vyčítala?… Nemôžeš to povedať
jasne? Čo najviac pomáha zvládnuť
tieto situácie, sú opäť – informácie.
Informácie pomáhajú vytvárať pocit
bezpečia a dôvery, keď dostaneme
informáciu, vieme, na čom sme. Pokiaľ
niekto neposkytuje informácie,
môžeme mu prisudzovať iné motívy,
než aké v skutočnosti mal, a to
vedie k nedorozumeniam. Aké by
teda mohli byť naše reakcie? Napríklad:
Uvedomila som si, že cennejšie
bude, keď sa sám rozhodneš, ako to
urobíš. Preto som nepoužila príkaz,
ale povedala som to inak – dala som
ti informáciu. Chceš, aby sme sa porozprávali
o tom, čo by sme mohli
v našej komunikácii zmeniť, aby sme
boli všetci spokojní?
Ž
iadna zmena nie je ľahká, ale
je možná, pokiaľ vieme, prečo
by mala nastať a ako ju začať uskutočňovať.
Treťou podmienkou je
nájsť v sebe silu, aby sme sa do toho
pustili. Úprimne vám želáme, aby sa
vám to podarilo.
Nabudúce si povieme o možnosti
výberu ako ďalšom prostriedku
rozvíjania zodpovednosti a takzvanej
vnútornej motivácie – motivácie
vychádzajúcej z vlastného presvedčenia
a rozhodovania.
Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI
T É M A
MÝTUS O DIABLOVI
ALEBO LUCIFEROV PRINCÍP
Zástancovia materialistického
náhľadu na život často oponujú
viere v existenciu Stvoriteľa aj
týmto argumentom: Ak by skutočne
existoval „vyšší poriadok“,
mal by tiež zabezpečiť, aby sa
na tejto zemi nevyskytovalo zlo.
A ako možno zlúčiť krutosť, nenávisť
a fanatizmus, prejavujúci sa
u mnohých ľudí, s tvrdením, že človek
je „božie dielo“ ? Preto sa zaužívalo
konštatovanie, že tendencia
k zlu je súčasťou ľudskej prirodzenosti
a že nakoniec je rozdelenie
dobra a zla relatívne. V bežnom
živote sme však často postavení
do situácie, keď musíme zaujať
stanovisko k mnohým morálnym
otázkam a sami posúdiť, „čo je
dobré“ a kedy je potrebné niečo
označiť za vyslovené „zlo“. V náboženstvách,
mýtoch, legendách
i v klasickom umení sa základný
motív boja medzi dobrom a zlom
opakuje v nespočetných podobách.
Ako hlavná záporná postava
sa tu veľmi často vyskytuje padlý,
ale stále ešte mocný duch – vládca
podsvetia…
Werner Huemer vo svojom
článku približuje biblický obraz
o „padlom anjelovi“ a snaží
sa priblížiť zmysel ukrytý v jeho
symboloch. Môže nás naozaj – na
podvedomej úrovni – ovplyvňovať
neviditeľné zlo ?
L
ucifer, diabol, satan, antikrist,
pokušiteľ – čo všetko sa skrýva
za týmito pojmami?
Kto sa zaoberá dejinami náboženstva,
narazí takmer všade na „moc
zla“, ktorá pôsobí proti vôli Božej,
privádza ľudí k podlému konaniu,
pôsobí teda celkovo zhubne a zničujúco.
V stredoveku tvorila „teológia
o diablovi“ dôležitý základ
kresťanského učenia. Viera v ríšu
temnoty, v peklo a večné zatratenie
patrila nerozlučne k obrazu veľkého
celosvetového boja medzi svetlom
a temnotou, právom a bezprávím,
učením cirkvi a bludnými kultmi.
Ale s predstavami o moci, ktorá
zvádza ľudí k hriechu, sa však nestretávame
až v kresťanstve. V predkresťanskej
dobe existovali tiež
podobné predstavy. Už biblický príbeh
o stvorení opisuje „hada s rozdvojeným
jazykom“, ktorý dohnal
Adama a Evu k „neuposlúchnutiu
božieho príkazu“. Jób hovorí v Starom
zákone prvýkrát o „satanovi“.
Predstavu o moci zla, zosobnenej
v Ahrimanovi, ktorý stojí v protiklade
k „duchu dobra“, nachádzame
aj v učení Zoroastra, ktoré vzniklo
približne pred 2600 rokmi.
Židovská komunita Esénov už
desaťročia pred Kristovým narodením
mala svoju predstavu o zosobnenom
protivníkovi Boha. Islam
hovorí o „Iblisovi“ a v budhizme
nájdeme „Maru“ ako predstaviteľa
zlovoľnej moci.
Kresťanské predstavy o „diablovi“
pochádzajú predovšetkým zo
záverečných spisov Nového zákona.
Apoštol Pavol spomína vo svojich
listoch Efezanom skazonosnú „ríšu
temnoty“ a Ján opisuje vo svojom
Zjavení tento obraz: „Veľký drak,
starý had, nazývaný diablom a satanom,
zvodca celého sveta, zvrhnutý
bol na zem a jeho anjeli s ním“.
V modernej teológii, ako sa zdá,
už nie je „hlavný predstaviteľ zla“
taký populárny ako kedysi, veď
cirkvi sa v minulosti vyčítalo najmä
„strašenie ľudí“. Napriek tomu tu
zostávajú otázky, na ktoré nie je
ľahké odpovedať, ak sa stotožňujeme
s predstavou o „všemohúcej
láske“ Stvoriteľa.
PREČO NEMÔŽE BYŤ
VŠETKO JEDNODUCHO
DOBRÉ?
K
to vo svojej viere vychádza
z toho, že celé stvorenie
pochádza z vôle Božej, ten si môže
položiť otázku, či okrem milujúceho
Boha nejestvuje predsa len aj
tajomná moc zla, ktorá má vplyv
na svetové dianie.
Triezvo uvažujúci súčasníci, stavajúci
sa k niektorým naivným tradíciám
viery skepticky, poukazujú
na to, že takzvaný „princíp zla“ je
v konečnom dôsledku živený len
ľuďmi. Lebo spočíva v našej vôli
a v našich vlastných rozhodnutiach
vnášať do sveta nenávisť, závisť, nespravodlivosť,
smrť a ničenie.
15
SVET GRÁLU
4/2005
T É M A
16
SVET GRÁLU
4/2005
Tento uhol pohľadu má niečo do
seba. Odpovedá aj na otázku, kto
takzvané zlo uskutočňuje – totiž ľudia
samotní. Otvorené však zostáva,
prečo vôbec tento „princíp“ existuje.
Prečo nemôže byť všetko jednoducho
dobré?
Tí, ktorí o tejto otázke premýšľali,
sa často prikláňajú k názoru, že zlo
patrí jednoducho k dobru, ako noc
ku dňu či dážď k slnečnému svitu.
Človek vidí svoj vlastný prospech
ako meradlo všetkých vecí.
Má byť časťou všeobsiahleho princípu
stvorenia, ktorý sa označuje
ako polarita.
Ale je zlo skutočne nutným doplnkom
dobra? Každá súhra navzájom
sa dopĺňajúcich polarít je prejavom
prírodných zákonov, a je preto prirodzenou
súčasťou života, podporuje
ho – ako napríklad striedanie
práce a odpočinku v ľudskom živote.
Ale „princíp zla“, ktorým sa tu zaoberáme
v súvislosti s predstavou
o diablovi, nemá s podporou života
nič spoločné. Stačí len sledovať správy
- podvody, vraždy, vojny, všetko toto
ľuďmi spôsobované utrpenie je pre
vývoj života škodlivé. Tieto veci
k nášmu bytiu vôbec nepotrebujeme.
Nie sú žiadnym nutným doplnkom
podporujúceho a dobrého. Preto
stojí „princíp zla“ – nech už pochádza
odkiaľkoľvek – v skutočnosti
mimo princípu polarity.
CHYBY
Z NEVEDOMOSTI
M
noho ľudí v súčasnosti zastáva
názor, že „dobro a zlo sú relatívne“.
Je to naozaj tak? Neexistuje
meradlo, ktorého by bolo možné sa
pridŕžať? Ak stvorenie vzniklo z vôle
Božej, potom je jeho základný princíp
nevyhnutne „dobrý“. Čo je však
týmto princípom?
Ak sa zamyslíme len nad priebehom
vývoja našej planéty, prídeme
ľahko k záveru, že je to zdokonaľovanie
k stále vyšším formám života.
Pojmy vývoj a zdokonaľovanie
nás vedú na stopu zmyslu života.
Nielen vonkajší svet, ale aj náš duševný
život podlieha vlastnému
vývojovému procesu. Všetky naše
životné skúsenosti, či sú
príjemné alebo nie, nás
podnecujú k tomu, aby
sme v živote boli stále
vedomejší a bdelejší.
Duchovné jadro človeka môžeme
prirovnať k semienku. Všetko, čím
sa ľudské vedomie má vyznačovať,
nosíme stále v sebe, ale musí to
najskôr dozrieť, vyrásť. A práve za
účelom tohto vývoja sa ponárame
ako duchovné bytosti do hmotného
sveta. Stvorenie ponúka duchovným
zárodkom, čiže „semienkam“
veľké množstvo rôznorodých prúdení
a zážitkov, z ktorých si vyberáme,
pre ktoré sa môžeme rozhodnúť.
Prostredníctvom slobodnej
vôle si vyberáme, k akému druhu
prežívania sa chceme prikloniť. Bez
tejto vznikajúcej vlastnej vôle by sa
naše sebavedomie nemohlo nikdy
rozvíjať. Nikdy by sme sa nestali
subjektom, ktorý k „zvyšku sveta“
zaujíma postoj, ktorý definuje svoje
vlastné ja a ktorý v dôsledku svojich
rozhodnutí vykročil na jedinečnú
cestu.
Máme teda slobodnú vôľu, ale
zatiaľ stojíme v tomto stvorení neskúsene
a ešte nie úplne vedome.
Pritom, samozrejme, vzniká aj
možnosť, že svojimi rozhodnutiami
spôsobíme aj škody. Ale vo veľkej
škole života hmotného sveta nám
čoskoro vlastné prežitie ukáže, čo
je nesprávne. Lebo každým rozhodnutím
si zároveň tkáme koberec
osudu pre seba samých. „Čo
človek zaseje, to musí zožať“ – to
je zákon, ktorý platí „ako v nebi,
tak i na zemi“. V zákone stvorenia,
ktorým je všetko preniknuté, prúdi
k nám naspäť znovu všetko, čo kedysi
od nás vyšlo – myšlienky, slová
a činy – presne takým spôsobom,
akým boli od nás „myslené“, teda
chcené. Takto obdržíme podnety
opraviť naše rozhodnutia, aby sme
iným ľuďom nespôsobovali to, čo aj
my sami prežívame ako nepríjemné.
D
VEDOMÉ ZLO
ávajú vyššie uvedené súvislosti
odpoveď na otázku
o pôvode zla? Áno aj nie. Áno, pretože
napokon všetko, čo robíme,
či je to dobré alebo zlé, závisí od
našej vôle. Ale nedá sa ešte hovoriť
o „zle“, keď niekto urobí neúmyselne
niečo nesprávne, a tým spôsobí
škodu. Rozhodujúci nie je teda
čin samotný, ale predovšetkým
úmysel, s ktorým bol vykonaný.
A tu narážame na otázku: ako
môže človek, teda vyvíjajúca sa
duchovná bytosť, konať vedome so
zlým úmyslom? Čo ho podnecuje
k tomu, aby konal zákerne, podlo
a zlovoľne proti hlasu svojho svedomia
a proti Božej vôli? Za akých
predpokladov môže vzniknúť také
chcenie?
Táto hádanka sa dá ľahko rozlúštiť
pohľadom na našu dnešnú spoločnosť.
Stále znovu sa totiž ukazuje:
čím je výraznejší egoizmus človeka
a čím menej sa cíti byť spätý s celým
stvorením, tým viac je obmedzená
jeho ohľaduplnosť voči iným
tvorom. Kto sa zamestnáva len sám
sebou a má v očiach len vlastné výhody,
u toho dochádza k zakrpateniu
zmyslu pre hodnoty, morálku
alebo pre lásku k blížnemu.
Toto myšlienkové krúženie okolo
seba samého je obyčajne spojené aj
so zmenšením schopnosti chápania.
T É M A
Za hodnotné potom považuje
len všetko pozemské
a materiálne, pričom sú
cítenie a pohnútky svedomia
potláčané. Obrátenie
sa v pokore a vďačnosti
k Stvoriteľovi už nie je pri
takomto postoji možné,
lebo človek vidí svoj
vlastný prospech ako meradlo
všetkých vecí. Rozhoduje
sa výlučne a bezohľadne
len na základe
toho, čo je preňho „dobré“,
teda príjemné, pohodlné,
pôžitkárske alebo tak podobne.
DUCHOVNÁ
PRÍČINA „PÁDU“
O
vzniku tohto postoja, keď
človek vyžaduje, aby všetko
slúžilo jemu a chce (v prenesenom
význame) vidieť seba samého ako
„Boha“, ktorý môže rozhodovať
o dobre a zle na základe vlastného
obmedzeného chápania – hovorí
biblické podobenstvo o „páde do
hriechu“. V obraznej reči je tu
podaný príbeh, ako „had“ zviedol
prvých ľudí, aby porušili Boží zákaz
„jedenia ovocia zo stromu poznania“:
„…v ten deň, keď budete z neho jesť,
otvoria sa vám oči a budete ako Boh,
budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“
Biblia tu hovorí o zvádzajúcej sile,
ktorá sa ľudí dotkla už dávno a kládla
im pred oči prísľub, že s pomocou
dobre vyvinutého intelektu
budú „ako Boh“. Nasledovaním
tejto vidiny sme sa my ľudia povýšili
na pánov sveta – bez ohľadu na
to, že nám bolo duchovne dané slúžiť
stvoreniu a podporovať ho.
Tým boli zlu stále viac otvárané
dvere dokorán. Existuje teda naozaj
– ako v podobenstve o hadovi
– nejaká zvádzajúca sila, ktorá
Eva s hadom a jablkom. V náboženstve a mytológii je
pokušenie, resp. z neho vyplývajúce nebezpečenstvo
základnou témou.
pôsobí na ľudí a ktorá podporuje
falošné cesty vývoja? Sila, ktorá vystavila
slobodnú vôľu ľudí zaťažkávajúcej
skúške a potom ich nechala
v nezvládnutých následkoch klesnúť?
Odkiaľ pochádzajú myšlienky,
ktoré odporujú zákonom stvorenia
a otvárajú cestu všetkému zlu? Dostaneme
sa skutočne Luciferovi na
stopu?
PADLÝ ARCHANJEL
K
to dbá na svoj vlastný vnútorný
život, tomu je jasné, že sme na
myšlienkovej úrovni rôznym spôsobom
ovplyvniteľní. Môžeme sa
napríklad cítiť inšpirovaní, môžeme
zachytiť niečo, „čo visí vo vzduchu“,
alebo sa môžeme „nechať strhnúť“
nadšením iných ľudí.
Aj náš vnútorný hlas,
naše svedomie nám
môže sprostredkovať
podnety, ktoré nemajú
pôvod v nás samých, ale pochádzajú
od nášho duchovného pomocníka.
Je to teda niečo celkom prirodzené,
dokonca každodenné, že reagujeme
na rôznorodé myšlienkové
vplyvy, aj keď si
zvyčajne neuvedomujeme,
že mnohé môžu pochádzať
z jemnohmotného
sveta. Naše myslenie a konanie
môže byť týmto spôsobom
ovplyvňované. Ale
keď interpretujeme biblické
podanie, tak Lucifer nebol
vždy „temným protivníkom
Boha“. Pôvodne bol
anjelom, ktorý mal pomáhať
ľuďom. Meno „Lucifer“
vyjadruje zvláštnu schopnosť.
Pochádza z latinčiny
a znamená „nositeľ svetla“,
resp. po grécky je to „zornica
– ranná hviezda“.
Lucifer bol vyslaný do
hmotnosti, aby ľuďom pomohol
duchovne sa vyvíjať, ale aj rozvinúť
schopnosti pre ich materiálny život.
„Prinesenie svetla“ sa malo uskutočniť
prostredníctvom jemnohmotnej
sily a duchovného ukázania cesty.
V diele „Posolstvo Grálu – Vo
Svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina sa
uvádza, že Lucifer pochádza z Božského,
teda z oblasti nachádzajúcej
sa nad stvorením, a že bol archanjelom,
vybaveným vyššou silou.
Kedysi bol vyslaný na zem, aby nás
ľudí duchovne podporil vo vývoji.
Vôľou Stvoriteľa bolo a stále je,
aby bol v láske a dobrote podporený
každý tvor, ktorý sa smie vo stvorení
prebudiť k vedomiu a je zo začiatku
prirodzene slabý a potrebuje pomoc.
Úlohou Bohom vyslaného nositeľa
Svetla Lucifera bolo teda byť milu-
Lucifer mal pôvodne podporovať
ľudstvo v jeho vývoji.
júcim „záhradníkom“, ktorý rozvážne
a s dobrotou ochraňuje a pestuje
jemu zverené „rastliny“ a ktorý
sprevádza ich postupné dozrievanie
17
SVET GRÁLU
4/2005
T É M A
Pád do hriechu v iniciálke „O“: Podobne, ako
na tejto knižnej maľbe zo 16.storočia, sa často
zobrazoval Luciferov princíp zvádzania.
a zosilnenie v slúžiacej láske, až pokiaľ
bude Bohom chcená cesta vývoja
ľudských duchov v hmotnom
svete ukončená.
Ale Lucifer v tejto úlohe zlyhal, a to
v dôsledku postavenia svojej vlastnej
vôle proti vôli Božej. Zavrhol princíp
podporujúcej lásky, ako to bolo
vo vôli Božej, a namiesto toho mu
cielene kládol pasce. Kto pokušeniu
odolá, toho vnútorný boj posilní,
kto mu však podľahne, nie je hodný
toho, aby bol ďalej podporovaný.
Podľa „Posolstva Grálu“ Lucifer
Predný mozog urobil z človeka
„zblúdilého bežca evolúcie“.
„pohŕda obeťami, ktoré podľahnú jeho
pokušeniu a úkladom a chce, aby vo
svojich slabostiach zahynuli (pozri
ukážku z prednášky „Tajomstvo Lucifera“).
Neznamená to však, že by on zrazu
dosadil do sveta myšlienky, z ktorých
18
SVET GRÁLU
4/2005
vznikli všetky druhy zla,
všetka nečestnosť, bezočivosť,
márnomyseľnosť, namyslenosť
a zákernosť nehodná
človeka. To nebolo
vôbec nutné. Jeho vplyv
na duchovné sa vytváral
oveľa menej nápadne – bol
však v konečnom dôsledku
o to ďalekosiahlejší.
Nepochybne boli aj
náboženstvá ohrozené
Luciferovým vplyvom
a stali sa jednou z najväčších
možností ako zviesť
ľudstvo na nepravú cestu.
Duchovní vodcovia, i keď
obdarení, museli často
odolávať jeho nástrahám.
Napríklad v budhistických
spisoch sa spomína temná
bytosť Mara, vládca pekiel,
ktorý sa predstaví Budhovi
vo svojej hrôzostrašnej
podobe, aby ho zahnal z jeho cesty
k osvieteniu. Alebo Luciferove „dobre
mienené rady“ osamelému Ježišovi
počas jeho pobytu na púšti. Podobné
opisy boja s pokušením, diablom či
stelesneným zlom možno nájsť v nespočetných
náboženských i umeleckých
dielach. Nech čitateľ posúdi
sám, do akej miery sa do náboženstiev
dostali falošné predstavy.
Lucifer sa svojím svojvoľným rozhodnutím
a uplatňovaním svojho falošného
bezcitného princípu oddelil od
lásky Boha, od Svetla. „Padol z neba“,
stal sa odvrhnutým. Padol,
ako sa to píše v Biblii: „Ako
si z neba padla, ty pekná zornica!“
Jes. 14,12) A tak „so
svojimi veľkými vlohami,
danými mu z pôvodu, stal sa Lucifer
nakoniec najmocnejším duchom
v hmotnosti.“ (Posolstvo Grálu, prednáška
„Bytostné“)
PREDNÝ MOZOG AKO
EXCESÍVNY ORGÁN
T
ak bolo pôsobenie Lucifera pre
náš duchovný vývoj mimoriadne
nebezpečné. Pritom my, ako to vyjadruje
biblické podobenstvo, podliehame
aj dnes pokušeniam, ktoré
z jeho falošného princípu vznikli,
oddávame sa pôžitku „poznania“, pričom
už viac nevnímame vyciťovanie
spojené so Svetlom a hlas svedomia,
ale vsadili sme celkom na múdrosť
telesného rozumu, a tým uviazol
vývoj nášho vedomia.
To sa prejavilo aj na fyzickej
úrovni. Predný mozog, produkujúci
rozum, sa začal nepomerne
zväčšovať, lebo každý orgán sa vyvíja
podľa intenzity činnosti. Tak
sa spolu so zväčšujúcim mozgom
dedil z generácie na generáciu už
od dávnych čias ľudstva aj sklon
k rozumovému egocentrickému
mysleniu. Hovorí sa teda celkom
správne o takzvanom „dedičnom
hriechu“. Tento pojem nevyjadruje
vôbec nič nedotknuteľné a nejasné,
ako to vyplýva z rôznych teologických
interpretácií, ale je to jednoducho
biologická skutočnosť. To už
medzitým spoznali aj renomovaní
vedci. Napríklad Arthur Koestler
označil predný mozog za „excesívny
orgán“, ktorý urobil človeka
„zblúdilým bežcom evolúcie“ (taký
je aj názov jeho knihy) a ženie ho
v ústrety vlastnému zániku.
Nie je teda vôbec prekvapujúce, že
dnešný svet charakterizuje technologický
a spoločenský vývoj, ktorý
sa opiera predovšetkým o činnosť
mozgu, a že sú naše zvyklosti
vzdialené životu a odcudzené duchu:
narastajúci ateizmus, ničenie
prirodzených životných podmienok,
materializmus a hnanie sa za
výhodami, to sú len niektoré z dostatočne
známych znamení doby.
Dosahuje v terajšom čase nezdravý
spôsob myslenia svoj vrchol?
Skončí nakoniec tento úpadok
T É M A
pre veľkú časť ľudstva vylúčením
zo stvorenia, „večným zatratením“,
pred ktorým varoval svojich nasledovníkov
Ježiš?
Zdá sa, že takéto obrazy sa dnes javia
rovnako nepochopiteľné, vykonštruované
a predbiehajúce dobu ako
mýty o diablovi, ktoré ho predstavujú
ako škľabiacu sa rohatú postavu.
Bez toho, aby sme to spozorovali,
alebo čo i len tušili, nasledujeme od
základu falošný, nášmu duchu nehodný
vzor. Pozdvihli sme k ideálu
v našom spoločenskom spolužití
konkurenčný boj a hádzanie polien
pod nohy, hnanie sa za mocou, podvádzanie
atď. Princíp lásky k blížnemu
sa stal skôr naivnou predstavou.
Zabudli sme na Boha a náš duchovný
domov, zaujíma nás všetko materiálne
a pravý zmysel života sa z nášho
povedomia už dávno vytratil.
Pozerať sa na „zvádzanie“ ako na
niečo nebezpečné je už dávno nemoderné,
veď sa usilujeme vo všetkom
dosiahnuť „veľkú slobodu“ a z toho
plynúcu voľnosť mravov. Na tom sú
založené niektoré smery psychoanalýzy,
ktoré pokladajú vyžitie sa vo
vlastných úchylkách za „kráľovskú
cestu“. A v neposlednom rade zarába
erotický priemysel veľa peňazí
na produktoch, ktoré stupňujú pôžitok.
Nestránia sa podporiť skryté
sklony, odstrániť prekážky a prekonať
hanbu. Myšlienky krúžia okolo
stále nových želaní a túžob. Človek
tým zostáva pripútaný k pozemskému.
Jemné vyciťovanie, ktoré
chráni vnútornú čistotu - to vlastné
ľudské, postupne zhasína.
Goethe hovoril vo svojom „Faustovi“
o „večnej ženskosti“, ktorá ľudstvo
„priťahuje“, teda o žene, ktorá
svojím jemnejším druhom dokáže
vzbudiť túžbu po Svetle a večných
hodnotách. Pôsobivou básnickou
rečou tým poukázal na prirodzenú
skutočnosť, ktorej hrozí, že upadne
celkom do zabudnutia. Ženy by mali,
duchovne vzaté, viesť ľudstvo, mali
by svojou jemnejšou bytosťou všetko
zušľachťovať. A pretože je toto dôležitým
bodom vývoja nášho vedomia,
neprekvapuje, že je aj princíp zvádzania
odjakživa úzko spätý so ženami.
Pokušenie, ničenie jemnejšieho
spojené s pohľadom na ženu len ako
na matku alebo ako objekt túžby. To
sú oporné body Luciferovho princípu,
ktoré nás privádzajú na cestu
úpadku.
Werner HUEMER
SPÚTANIE LUCIFERA
M uvedených
noho ľudí môže pri všetkých
skutočnostiach
tápať v pochybnostiach, prečo vlastne
nemohol Stvoriteľ jednoducho urobiť
Luciferovmu pôsobeniu koniec. K tomu
je potrebné predovšetkým povedať, že
nikdy nie sme nevyhnutne závislí od
nejakého myšlienkového prúdu, ktorý
na nás pôsobí. Vždy máme slobodnú
vôľu rozhodnutia,
k akému chceniu sa
prikloníme – a tým aj
zodpovednosť sami za
seba.
Lucifer nie je všemocný
protivník
Boha a oblasť jeho
pôsobenia je ohraničená
na hmotný
svet. Naproti tomu
človek sa dokáže, ak
má v sebe skutočnú
túžbu, vo svojom cítení
povzniesť až do
výšin ducha. Odtiaľ
môže čerpať silu, inšpiráciu
a aj ochranu
pred temnými myšlienkovými
formami.
Okrem toho sa proti
Luciferovmu vplyvu tu
na zemi neraz postavili
mnohé na to povolané
osobnosti, vrátane Syna Božieho,
Ježiša Krista. Varovali a napomínali,
ukazovali cestu, ale priniesli aj prísľub
novej doby, keď bude Lucifer „spútaný“
k tomu určeným duchovným pomocníkom.
Hildegarda z Bingenu, veľká
vizionárka stredoveku, tiež hovorila
o tom, že „diablovo plemeno“ bude raz
rozdrvené silou Boha. V zjavení Jána sa
tento „boj so šelmou“ spája s mnohými
apokalyptickými obrazmi udalostí,
ktoré majú ľudstvo postihnúť ešte skôr,
než bude môcť vzniknúť na zemi „Nový
Jeruzalem“, teda ríša Božieho mieru.
Záleží len na ľuďoch samotných, či dokážu
aj pomocou vlastného prežívania
spoznať dôsledky Luciferovho falošného
princípu a svoje myslenie a konanie od
neho oslobodiť.
Roman Levický
19
SVET GRÁLU
4/2005
T É M A
Abd-ru-shin vo svojom „Posolstve Grálu“ prináša nový, obsiahlejší pohľad na témy, spomenuté v článku Mýtus o diablovi
– Tajomstvo Lucifera. Úryvok z prednášky „Tajomstvo Lucifera“ uvádzame s upozornením, že čitateľovi sa otvorí
hĺbka tu prinášaného obrazu až postupne štúdiom celého Abd-ru-shinovho diela.
TAJOMSTVO LUCIFERA
Abd-ru-shin
Z diela „Vo Svetle Pravdy“ - Posolstvo Grálu
M
edzi Svetlom a temnom je
nesmierna priepasť. Je vyplnená
hmotným dielom stvorenia,
ktoré je podrobené pominuteľnosti
foriem, teda rozkladu jestvujúcich
foriem a ich znovuvytváraniu.
Podľa zákonov, vložených do stvorenia
vôľou Boha Otca, platí kolobeh
za dokončený a splnený iba vtedy, ak
sa na záver vráti k svojmu pôvodu.
Podobne aj putovanie ľudského ducha
možno až vtedy považovať za
ukončené, keď sa vráti do duchovného,
pretože odtiaľ vyšiel ako duchovné
semienko.
Ak sa dá zlákať k temnu, vystavuje
sa nebezpečiu, že ho to strhne
až do hlbín za najkrajnejší kruh jeho
normálneho putovania, a že potom
už viac nenájde cestu k vzostupu.
Ale práve tak nie je schopný
prejsť z najhutnejšieho a najhlbšieho
jemnohmotného temna za jeho najspodnejšiu
hranicu z hmotnosti
a klesnúť ešte hlbšie. Smerom nahor
môže vyjsť z hmotnosti len do
ríše duchovne-bytostného, lebo je to
jeho východisko. Zlákaný temnom
bude neustále vlečený spolu s obrovským
kolobehom hmotného stvorenia
až k jeho rozkladu. Zdržuje
ho tam jeho temné, a preto i hutné
a ťažké jemnohmotné rúcho, nazývané
tiež záhrobným telom.
Rozklad potom rozruší jeho duchovnú
osobnosť, získanú počas putovania
stvorením, takže utrpí duchovnú
smrť a bude rozprášený do
duchovného prasemena.
20
SVET GRÁLU
4/2005
Lucifer sám stojí mimo hmotného
stvorenia, a preto nebude s ním strhnutý
do rozkladu, ako sa to deje
s obeťami jeho princípu. Veď Lucifer
je večný. Pochádza z jednej časti
božsky-bytostného. Rozpoltenosť nastala
v začiatkoch vznikania všetkého
hmotného. Lucifer bol vyslaný podporovať
duchovne-bytostné a napomáhať
jeho vývoj. V hmotnosti nesplnil
túto svoju úlohu v zmysle tvorivej
vôle Boha Otca, zvolil si iné cesty, než
tie, ktoré mu boli vytýčené touto tvorivou
vôľou. Zvolil ich podľa vlastného
chcenia, ktoré ho napadlo počas
jeho pôsobenia v hmotnosti.
Zneužil danú mu moc, a okrem
iného zaviedol princíp pokušenia namiesto
princípu pomáhajúceho podporovania,
ktoré znamená to isté,
ako slúžiaca láska. Slúžiaca láska
v Božom zmysle nemá nič spoločného
s otrockým slúžením, ale má na
zreteli iba duchovný vzostup, a tým
aj večné šťastie blížneho a podľa toho
tiež koná.
Princíp pokušenia je však totožný
s kladením pascí, na ktorých
sa rýchlo potknú bytosti, ktoré nie
sú dostatočne pevné. Potom padajú
a sú stratené. Iné zase pritom nadobúdajú
ostražitosť i silu, aby potom
bohato rozkvitali pre duchovné výšiny.
Všetko slabé je však už vopred
bez záchrany ponechané napospas
zničeniu. Tento princíp nepozná
dobrotu ani zmilovanie; nedostáva
sa mu lásky Boha Otca, a tým ani
najmocnejšej povzbudzujúcej sily,
ani najmocnejšej opory, ktorá vôbec
jestvuje.
V Biblii opísané pokušenie v raji
ukazuje účinok pôsobenia Luciferovho
princípu. Obrazne sa tam
znázorňuje, ako sa Lucifer snaží
pomocou pokušenia vyskúšať silu
alebo odolnosť ľudského páru, aby
ho pri najnepatrnejšom zakolísaní
ihneď zrazil nemilosrdne na cestu
zničenia.
Odolnosť by bola dosvedčovala
o radostnom podrobení sa Božej
vôli, spočívajúcej v jasných zákonoch
prírody alebo v zákonoch stvorenia.
A táto vôľa, toto Božie prikázanie
bolo dobre známe ľudskému páru.
Keby neboli zaváhali, bolo by to bývalo
uposlúchnutím týchto zákonov.
Len týmto uposlúchnutím ich môže
človek správne a neobmedzene zužitkovať
a stať sa skutočným „pánom
vo stvorení“, pretože „ide s nimi“.
Všetky sily, ak sa im neprotiví, budú
mu potom slúžiť a samočinne pracovať
pre jeho dobro.
V tom spočíva plnenie prikázaní
Stvoriteľa, ktoré nechcú nič iné, než
jasne a bez zábran zachovávať a pestovať
všetky možnosti vývoja, nachádzajúce
sa v jeho nádhernom
diele. Toto jednoduché zachovávanie
Božej vôle zasahuje opäť ďalej
do vedomého spolupôsobenia na
ďalšom zdravom rozvoji stvorenia
alebo hmotného sveta.
Kto tak nerobí, je prekážkou, ktorá
sa buď musí dať obrúsiť do správneho
tvaru, alebo bude rozomletá
T É M A
medzi ozubením svetového súkolesia,
čiže zákonmi stvorenia. Kto sa nechce
ohnúť, musí sa zlomiť, nakoľko
žiadne zastavenie nemôže nastať.
Lucifer nechce v dobrote čakať na
pozvoľné dozrievanie a zosilnievanie
ľudských duchov. Nechce byť milujúcim
záhradníkom, ako mu bolo určené;
záhradníkom, ktorý zverené
rastliny ochraňuje, podopiera a ošetruje.
Z neho sa stal doslova „cap záhradníkom“.
Snaží sa zničiť všetko
slabé a pracuje v tomto smere bezohľadne.
Pritom opovrhuje obeťami, ktoré
podľahli jeho pokušeniam a úkladom,
a chce, aby pre svoju slabosť zahynuli.
Pociťuje tiež ošklivosť voči nízkosti
a surovosti, ktoré tieto padlé obete
vkladajú do prejavov jeho princípu.
Veď len ľudia robia z týchto prejavov
odpornú zvrhlosť a v tom ukazujú
samých seba. Tak podnecujú
Lucifera ešte viac, aby v nich videl
tvorov, zasluhujúcich si len zničenie,
nie lásku a starostlivosť.
A k vykonaniu tohto zničenia nemálo
prispieva princíp vyžívania sa,
ktorý sa pridružuje k princípu pokušenia
ako jeho prirodzený následok.
Vyžívanie sa uskutočňuje v nízkych
oblastiach temna. V domnení, že
i na zemi človek vyžívaním dozrieva
a oslobodzuje sa, bol tento princíp
už na zemi prijatý od rôznych vykonávateľov
takzvanej psychoanalýzy.
Avšak aké hrozné útrapy musí na
zemi spôsobiť vykonávanie tohto
princípu! Koľko zla sa tým napácha,
pretože na zemi, nie tak ako v oblastiach
temna, kde sú spolu len rovnorodí,
žijú okrem rovnorodých ešte
temnejší a svetlejší spolu vedľa seba.
Spomeňme pritom len na pohlavný
život a iné. Ak sa vykonávanie takéhoto
princípu vypustí na ľudstvo,
musí z toho byť nakoniec len Sodoma
a Gomora, odkiaľ niet uniknutia,
a kde len najväčšie hrôzy môžu
privodiť koniec.
Ale odhliadnuc od toho, vidieť už
dnes mnoho obetí takých liečebných
procesov, ako bez opory blúdia
sem a tam. Ich nepatrné sebavedomie
a vôbec všetko osobné myslenie
bolo do posledného zvyšku pošliapané
a zničené tam, kde s plnou
dôverou očakávali pomoc. Vyzerajú
ako ľudia, ktorým systematicky postrhávali
všetky šaty z tela, aby ich
potom prinútili obliecť si nové šaty,
ktoré im podávajú. Takto obnažení
nemôžu už však, žiaľ vo väčšine prípadov,
pochopiť, načo si majú tento
nový odev ešte obliecť.
Plánovitým vnikaním do ich najosobnejších
vecí a práv stratili časom
cit pre hanblivosť, zachovávajúci ich
osobné sebavedomie, bez ktorého nemôže
jestvovať nič osobného. Tento
cit tvorí časť samotnej osobnosti.
Na takto spustošenej pôde nedá sa
potom postaviť nová pevná stavba.
Až na malé výnimky, zostanú títo
ľudia nesamostatní, čo sa stupňuje
až k občasnej bezradnosti, lebo im
bola vzatá i tá nepatrná opora, ktorú
predtým ešte mali.
Oba princípy, a to vyžívania sa
a pokušenia, sú tak úzko spojené, že
každému vyžívaniu sa musí bezpodmienečne
predchádzať pokušenie. Je
to teda dôkladné nasledovanie a šírenie
Luciferovho princípu.
Pravý lekár duší nemusí nič búrať.
Rozpoznáva driemajúce dobré vlastnosti,
prebúdza ich a potom buduje
na nich ďalej. Pravý princíp pretvára
pokušiteľské žiadostivosti duchovným
poznávaním.
Ale používanie tohto princípu, nepoznajúceho
lásku, samozrejme muselo
Lucifera čoraz viac oddeľovať od
milujúcej vôle všemohúceho Stvoriteľa.
To prinieslo vlastné odrezanie
alebo vylúčenie Lucifera zo Svetla,
a tým jeho stále hlbší pád. Lucifer je
ten, ktorý sa sám odlúčil od Svetla,
čo znamená toľko ako vyobcovaný.
Toto vyobcovanie muselo nastať
tiež podľa jestvujúcich prazákonov,
podľa nezvratnej svätej vôle Boha
Otca, pretože ani nie je možné, aby
sa niečo stalo inak.
A keďže jedine vôľa Boha Otca,
Stvoriteľa všetkých vecí je všemohúca
a pevne tkvie aj v hmotnom stvorení
a jeho vývoji, mohol Lucifer síce
vniesť svoj princíp do hmotnosti, ale
jeho následky sa budú vždy pohybovať
len v medziach prazákonov, stanovených
Bohom Otcom a pôjdu s týmito
zákonmi rovnakým smerom.
Sledovaním svojho nesprávneho
princípu môže Lucifer dať síce podnet
na cesty pre ľudstvo nebezpečné,
avšak nemôže ľudí nútiť do niečoho
násilím, pokiaľ sa pre to oni sami
dobrovoľne nerozhodnú.
Lucifer môže skutočne len lákať.
Ale človek ako taký stojí pevnejšie
v hmotnom stvorení než Lucifer,
a preto tiež omnoho bezpečnejšie
a plný sily nemusí sa obávať, že by
ho mohol zasiahnuť vplyv Lucifera.
Každý človek je tak chránený, že
mu je desaťnásobnou hanbou, ak sa
dá zvábiť touto, v porovnaní s ním,
slabšou silou. Mal by uvážiť, že Lucifer
sám stojí mimo hmotnosti, zatiaľ
čo on je pevne zakotvený na dobre
mu známom základe a pôde.
Lucifer pri uplatňovaní svojho
princípu je odkázaný len na pomocné
zástupy, pozostávajúce z ľudských
duchov, padlých pri pokušení.
Ale tu opäť každý ľudský duch, usilujúci
nahor, môže týmto prisluhovačom
nielen čeliť, ale silou ich ešte ďaleko
prevyšovať. Stačí jediný vážny čin
jeho vôle, aby ním zapudil bez stopy
celé vojsko. To za predpokladu, že lákanie
týchto prisluhovačov nenašlo
u neho odozvu, že im nedoprial sluchu,
takže sa nemali na čom zachytiť.
Lucifer by bol vôbec bezmocný,
keby sa ľudstvo namáhalo Stvoriteľom
dané prazákony poznávať a ich
dodržiavať.
Abd-ru-shin
21
SVET GRÁLU
4/2005
V Ý S K U M
22
SVET GRÁLU
4/2005
Dr. Ing. Gerd Harms vo svojom článku podáva
stručný prehľad niektorých aktuálnych fyzikálnych
teórií a experimentov, súvisiacich s odvážnou
myšlienkou – skúmaním možností získavať energiu
pre potreby ľudstva z nemateriálnych zdrojov.
ČO SA STALO SO
„STUDENOU FÚZIOU“?
P
red niekoľkými rokmi prebehla
vo svetovej tlači senzačná
správa o takzvanej „studenej fúzii“.
Dvaja chemici totiž zistili, že môže
dôjsť k zvýšenej tvorbe tepla, ak sa
umožní, aby vodík prenikal do určitého
kovu a systémom sa potom vedie
elektrický prúd. Vznikla domnienka,
že pri tejto neočakávanej reakcii
dochádza k jadrovej fúzii so zodpovedajúcim
uvoľnením tepla. Splynutie
atómových jadier (fúzia) bolo
dovtedy mysliteľné len pri vysokých
teplotách a dosiahnuteľné vo vodíkovej
bombe, zatiaľ čo opísané deje prebiehali
pri izbovej teplote. Pri opakovaní
pokusu inými výskumníkmi
sa však nezaznamenali sprievodné
rádioaktívne pochody, ktoré by sa
pri jadrovej fúzii dali predpokladať,
a ani samotné opakovanie pokusov
nebolo bez problémov. Počiatočný
veľký záujem médií rýchlo opadol
a dnes vie len niekoľko málo zasvätených,
že sa na veci ďalej pracuje. Boli
už patentované zariadenia, kde uvoľnená
tepelná energia údajne predstavuje
niekoľkonásobok vloženej elektrickej
energie. Neexistuje však dosiaľ
žiadne uspokojivé vysvetlenie týchto
procesov... Možno sa však čoskoro
dočkáme ohrievačov vody pracujúcich
na rovnakom princípe, pretože
inžinier orientovaný na prax nepotrebuje
teoretické podklady bezpodmienečne
na všetko, čo robí. Môžeme
sa domnievať, že pri takzvanej studenej
fúzii, pokiaľ je naozaj skutočnosťou,
a nie iba fantáziou, ide tiež
o uvoľnenie energie vákua.
E
ENERGIA
z ničoho?
NOVÉ PRÍSTROJE
A POSTUPY
xistujú ešte rôzne iné prístroje
a postupy, ktoré by mohli transformovať
„vákuovú“ alebo „priestorovú“
energiu. Americký patentový
úrad udelil patenty, ktoré vo vysvetlení
v y h o t o -
venia zariadenia
uvádzajú hodnoty,
ktoré jednoznačne odporujú
zákonu zachovania energie
v jeho všeobecne akceptovanej forme.
Ja sám som videl stroj (a poznám
človeka, ktorý ho zostrojil), ktorý po
jednorazovom ručnom naštartovaní
II. časť
beží samostatne bez akéhokoľvek
ďalšieho prísunu energie a navyše dodáva
energiu na pohon ďalších elektrických
zariadení. Ako odborník
v oblasti elektrickej energie však nie
som zatiaľ schopný do detailov pochopiť
jeho fungovanie. Ľudia, ktorí
tento elektrostatický generátor zostavili,
sú toho názoru, že väčšina ľudí
v súčasnej dobe nie je zrelá na to, aby
s takou technikou dokázali zmysluplne
zaobchádzať.
Za zmienku stojí aj kniha „Jazero
energie, v ktorom sa vznáša Zem“.
Vydali ju synovia Henryho Moraya,
vynálezcu a riaditeľa jednej americkej
elektrárne. Píšu v nej: „Celý príbeh
sa číta ako science fiction, ale nech sa
nikto nemýli, všetko je pravda. V rokoch
1920 až 1930 Moray skonštruoval
stroj, prostredníctvom ktorého sa
zrejme napojil na nulový bod energie
vákua, alebo aspoň vyrábal energiu,
ktorá poháňala elektrické prístroje.“
Ako je možné, že sa o tom dnes už
nič nevie? Moray sám presne nevedel,
na aký prameň energie sa napojil,
preto nedošlo k udeleniu patentu.
Isté kruhy mu dokonca usilovali o život,
pretože prevratné vynálezy so sebou
prinášajú rozsiahle hospodárske
zmeny, ktoré sa nemusia každému
páčiť. Moray mal vždy len jeden
funkčný exemplár svojho energetického
konvertora a neustále ho vylepšoval.
Jeho posledný a najsilnejší
V Ý S K U M
menič energie niekto zákerne zničil.
Potom sa už nikdy nepodarilo zostaviť
nový menič energie.
Moray a mnohí iní vynálezcovia
nachádzali inšpiráciu u Nikolu Teslu,
geniálneho pioniera elektrotechniky,
ktorému sa pripisujú nasledujúce
myšlienky: „Naša technika bude raz
poháňaná energiou, ktorá je k dispozícii
v každom mieste vesmíru...
Všade vo vesmíre je energia. Je otázkou,
či je to energia pokojová alebo
pohybová. Ak ide o pokojovú (statickú)
energiu, sú všetky naše nádeje
márne. Ak je to však pohybová energia
(kinetická) – a my vieme iste, že
sa tak prejavuje – potom je len otázkou
času, kedy človek pripojí svoju
techniku na súkolie prírody.“
OPRÁVNENÝ STRACH
PRED NIEČÍM NOVÝM?
M
noho jednotlivcov a organizácií
spojených s energetikou,
ako podnikatelia, akcionári,
remeselníci, rovnako aj výskumníci
a učitelia, majú strach pred niečím
skutočne novým. Mohlo by to otriasť
ich doterajším poznaním, a tým spochybniť
aj ich odbornú a spoločenskú
existenciu. To je však ovocie vnútornej
pohodlnosti, snaha zotrvávať vo
vyjazdených koľajách, je to známka
duchovnej slabosti, ktorá sa prejavuje
ako brzda pravého pokroku.
Z hľadiska dlhodobej perspektívy by
sme však mohli všetci len získať. Prechodných
ťažkostí by sme sa nemuseli
obávať, keby sme... áno, keby
sme dokázali možnosti, ktoré sa nám
rysujú, zmysluplne využiť.
Naše pôsobenie smeruje prevažne
k tomu, aby sme sa najmä my ľudia,
mali dobre. Tým sme sa však
stali viac či menej nepriateľmi prírody,
ktorú plienime a znásilňujeme.
Každý z nás dnes s pomocou techniky
prináša výkon zodpovedajúci
práci mnohých niekdajších robotníkov.
Nadvláda človeka v prírode by vo
svojich účinkoch bola omnoho menej
škodlivá, keby sme všade nepoužívali
stroje poháňané energiou. Kto raz stínal
strom vlastnými rukami, vie, aké
je to ťažké. Dnes si môžeme za mzdu
niekoľkých dní práce kúpiť reťazovú
pílu a s troškou pohonnej hmoty ňou
postínať menší les za jedno dopoludnie.
A tak miznú – aj vinou motorových
píl – z povrchu našej planéty
posledné rozľahlé lesy. Iný príklad:
Pokiaľ si pôvodní obyvatelia Ameriky
získavali potravu lukom a šípom,
nehrozilo stádam bizónov nebezpečenstvo
vyhynutia. Potom sa však dostali
k slovu pušky – stačilo len stlačiť
spúšť a stáda navždy zmizli...
Zodpovedné využitie energie totiž
predpokladá primeranú morálku.
Nedá sa však povedať, že by morálka
bola momentálne silnou stránkou
ľudstva, a tak sú obavy z následkov
zjednodušeného prístupu ľudstva
k energii oprávnené.
Nepoznáme ani spätné účinky bezuzdného
využívania energie na nás
samých, na naše telo, dušu a ducha,
ktorými v skutočnosti sme. Je otázkou,
nakoľko by boli energetické meniče,
zasahujúce do vákuového poľa,
biologicky znesiteľné. Možno bude
nutné tieto generátory izolovať od
biologických organizmov, alebo ich
energiu aspoň odrušiť. To zistíme,
keď budeme mať také meniče energie
k dispozícii. Spomeňme si len na atómovú
energiu! Pri prvých pokusoch
zaobchádzali ľudia s rádioaktívnymi
látkami tiež bezstarostne, a až neskoršie
následky ich naučili opatrnosti.
Aj naše doterajšie skúsenosti s využívaním
energie by nás mali varovať.
Spotreba energie na vykurovanie
a varenie stúpa, veľa energie
spotrebuje klimatizácia. Spríjemní
síce život, ale nášmu telu to veľmi
neprospieva.
Sme
menej odolní
voči teplotným výkyvom, ľahko
dostupná strava nás zvádza k prejedaniu,
namáhavú prácu za nás
vykonávajú stroje a prístroje. Pohodlnosť
víťazí na mnohých frontoch.
Tí rozumnejší z nás sa snažia vyrovnať
príjem a výdaj energie napríklad
športom. Ale má to naozaj zmysel?
Nebolo by lepšie nenechať veci
dôjsť až tak ďaleko? Je dokázané, že
zdravá miera telesnej námahy prospieva
nielen telu, ale aj duši. Aj depresie
by sa dali – čo je dokázané –
v mnohých prípadoch odstrániť,
keby sa človek musel telesne viac namáhať.
Takú vyváženosť nám však
sotva poskytne domáci rotoped
alebo každodenné osamelé behanie.
Ako duchovné bytosti potrebujeme
zmysluplnú, hodnotnú činnosť.
Samozrejme, s voľným prístupom
k energii nemusí dôjsť ku všetkým
negatívnym dôsledkom, o ktorých
som sa zmienil. Len málo ľudí je
však ochotných zdravo sa obmedzovať,
a aj celý náš súčasný hospodársky,
peňažný a spoločenský systém je
založený na stálom raste. Čo sa stane,
ak raz bude energia voľne k dispozícii
ako vzduch na dýchanie?
S technickou revolúciou v oblasti
energie by museli byť spojené
23
SVET GRÁLU
4/2005
V Ý S K U M
24
SVET GRÁLU
4/2005
aj iné hlboké zmeny, aby
z nej mal človek i príroda
ozajstný úžitok. To
všetko sú obrovské úlohy,
ktoré predpokladajú príslušné
zmeny v myslení.
Už mnoho ľudí dospelo
k poznaniu, že pre budúci
zmysluplný vývoj ľudstva
je taká zmena nevyhnutná.
Naše kroky týmto smerom
sú však ešte veľmi neisté.
Často nám chýba motivácia
a väčšinou aj správna
perspektíva.
Elektrostatický generátor „Testatika“: Generátor
vyvinutý ľuďmi usilujúcimi o duchovne naplnený život.
Generátor imituje deje v prírode pri búrke. Po ručnom
naštartovaní beží samostatne bez viditeľného
vonkajšieho príkonu energie a v zobrazenej veľkosti
môže trvalo podávať elektrický výkon 2 až 3 kW pri
napätí 200 až 300 voltov.
NA KRIŽOVATKE
C
elé ľudské poznanie,
aj poznanie o podstate
energie, je nedokonalé.
Pripomeňme si v tejto súvislosti
niektoré poznatky o energii Slnka.
Skôr než bolo vôbec niečo známe
o štiepení jadra alebo jadrovej fúzii
si ľudia mysleli, že na Slnku horia
obrovské zásoby uhlia alebo ropy.
Potom boli objavené deje sprevádzajúce
štiepenie alebo fúziu atómových
jadier a následne bol vytvorený
model vysvetľujúci tepelnú energiu
Slnka na tomto princípe. Existujú
však pozorovania, ktoré teóriu jadrovej
fúzie na Slnku spochybňujú.
Ak sa preukážu domnienky o energii
vákua ako správne a všeobecne
akceptovateľné, možno ľudia opustia
tézu o Slnku ako pomaly explodujúcej
vodíkovej bombe tak, ako už dnes
nikto nemyslí na horiace ropné polia.
Do výskumu horúcej fúzie sa však
vkladali a stále vkladajú obrovské
sumy peňazí, ktoré môžu cestu iným
smerom skomplikovať.
Stojíme teda v myšlienkach na
rázcestí: Máme si už teraz želať
uskutočnenie myšlienky „energie
z ničoho“, alebo je lepšie s tým ešte
počkať a obrátiť sa k realistickejším
alternatívnym energiám, ako
je veterná energia, energia biomasy
alebo slnečná energia? V podstate je
aj energia získaná zo slnečných lúčov
„voľná energia“. Aj jej pôvod leží
v zdanlivom „nič“, či už myslíme na
jadrovú fúziu alebo na iný proces.
Nevýhoda spočíva v tom, že energetická
hustota slnečného žiarenia
v blízkosti Zeme je vzhľadom na náš
hlad po energii pomerne nízka. Je
teda potrebná veľká plocha a veľké
investície. A navyše, táto energia nie
je všade a v každej chvíli k dispozícii,
takže je potrebné ju skladovať a rozdeľovať.
To, samozrejme, opäť zvyšuje
náklady.
Máme sa teda nakoniec so všetkou
vážnosťou obrátiť k využívaniu alternatívnych
energií, ktorých možnosti
sú dnes odhadnuteľné? Alebo máme
ďalej pokračovať v zabehnutom spôsobe
života a alternatívne energie využívať
len natoľko, aby to upokojilo
naše vlastné svedomie a uchlácholilo
znepokojenú verejnosť?
Dr. Ing. Gerd Harms
Literatúra:
Mitteilungen der Deutschen
Vereinigung für
Schwerkraft-Feld-Energie
Michael Odenwald: „Quantefluktuationen
erzeugen
lautlosen Aufruhr im All“
(VDI-Nachrichten Nr. 29, 19.
07.1991)
„Vision-Net vom Himmel –
neuartige Energie Technologien,
funktionieren sie
wirklich? (Wirtschafts-Blatt,
Nr. 4, 28. 10. 1995)
T. Henry Morey: „The Sea of
Energy in which the Earth
floats“
Harald Puthoff: Everything
for nothing“ (New Scientist,
28. 07. 1990)
B. Haisch, A. Rueda, H.
Puthoff: „Beyond E = mc²“
(The Sciences, Published
by the New York Academy
of Sciences 11/94)
Johann Raffelski, Berndt
Müller: „Die Struktur des
Vakuums – Ein Dialog über das Nichts“,
Harry Deutsch, Thun, 1985
Newsletter of the Planetary Association
for Clean Energy, Inc. 100 Bronson Avenue,
Suite 1001, Ottawa, Canada
New Energy News, Monthly Newsletter of
the Institute for New Energy, University of
Utah Research Park, Salt Lake City, P.O.Box
58639, USA
FUSION Facts, Monthly Newsletter Providing
Factual Reports on Cold Fusion Developments,
University of Utah Research
Park, Salt Lake City, P.O.Box 58639, USA
US-Patent 4,897,592 William Hyde:
„Electrostatic Generator“
US-Patent 5,436,518 Teruo Kawai: „Motive
Power Generation Device“
V Ý S K U M
VYSVETLENIE K POJMOM
Vákuum, vákuové pole, pole nulového bodu
N
áš životný priestor je vyplnený
vzduchom. Ak z uzavretého
priestoru vzduch odčerpáme,
hovoríme o vákuu. Priestor môžeme
aj odrušiť, aby sme vylúčili všetky
fyzikálne polia a žiarenia. Ak by
sme nechali takýto uzavretý priestor
voľne padať v gravitačnom poli,
potom sa v ňom po určitú obmedzenú
dobu nebude prejavovať ani
gravitačná sila.
Výraz alebo pojem „pole“ sa často
používa, ak máme niečo formálne
opísať, ale vzhľadom na jeho pravú
podstatu to nemôžeme nikam zaradiť.
Znázorníme to na príklade
magnetu: Môže ísť o železný magnet
alebo cievku, ktorou preteká prúd.
Magnet pôsobí silou na železné
predmety vo svojej blízkosti. Tieto
sily sa v každom mieste v blízkosti
magnetu líšia hodnotou a smerom
a sú meradlom sily a smeru magnetického
poľa. Sily rovnakej hodnoty
môžeme v myšlienkach alebo na papieri
spojiť čiarami a dostaneme siločiary
magnetického poľa. Úhrn
všetkých čiar je magnetické pole.
Toto pole však v skutočnosti nepozostáva
z čiar, ide o priestorovo rôzne
stavy prázdneho priestoru alebo vákua,
ktoré poznáme podľa špecifických
účinkov a spomenutými čiarami
ich môžeme opísať. Vákuum je
teda len zdanlivo prázdne, lebo ak
„niečo“ môže existovať v nejakom
stave a môže sa v ňom meniť, potom
to nemôže byť „nič“.
Predstavme si teraz, že spomenutý
magnet náhle otočíme, alebo cievku
prepólujeme. Zistíme, že magnetické
pole v blízkosti magnetu v žiadnom
prípade nezmení svoj smer v rovnakej
chvíli, ale až s určitým časovým
oneskorením (!). To je síce veľmi
malé, ale merateľné. Ak teraz meníme
pri magnete veľmi rýchlo póly,
hoci dvestomilión ráz za sekundu,
zistíme, že vo vzdialenosti 1,5 m od
magnetickej cievky má magnetické
pole v rovnakom čase vždy opačný
smer než na samotnom magnete. Vo
vzdialenosti 3 m je však smer rovnaký,
4,5 m od magnetu opäť opačný
atď. Získali sme tak elektromagnetickú
vlnu s vlnovou dĺžkou 3 m, pretože
vždy po 3 metroch vzdialenosti
narazíme v rovnakom okamihu na
rovnaký stav vlny. Prepólovanie s trvaním
1/200 mikrosekundy sa teda
vo vákuu počas tejto doby posúva
o 1,5 metra. 1,5 m za každú 1/200
mikrosekundy dáva rýchlosť 300
miliónov metrov za sekundu alebo
300 000 km za sekundu. To je rýchlosť
šírenia elektromagnetických dejov
vo vákuu. Vlnová dĺžka 3 m, zvolená
ako príklad, zodpovedá vlnovej
dĺžke rozhlasového alebo televízneho
vysielača v oblasti VKV. Ako
vysielače neprichádzajú do úvahy
veľké magnety, ale pohyb elementárnych
častíc.
Silové účinky magnetu na kus
železa v jeho blízkosti sú bezprostredné
sily medzi magnetom
a železom. Účinky striedavého poľa
vo veľkej vzdialenosti od periodicky
prepólovaného magnetu, napríklad
na rozhlasový prijímač, sú však
účinky medzi zmenami stavu vákua
a prijímacou anténou. Neexistuje
žiadne spätné pôsobenie medzi rozhlasovým
vysielačom a prijímačom.
Rovnako ako je pre deje vyžarovania
na Slnku nepodstatné, čo my so slnečnými
lúčmi urobíme.
Vákuum je teda naplnené nepredstaviteľným
množstvom elektromagnetického
kmitania. K nim patrí napríklad
svetlo už dávno zaniknutých
hviezd, ktoré k nám iba teraz dorazilo,
rádiové vlny a mnoho, mnoho
ďalšieho. Použitím primeraného
technického zariadenia dokážeme
túto spleť vnímať, triediť a využiť na
svoje ciele. Hrubá hmota je, ako je
všeobecne známe o svetle, pre tieto
kmity viac alebo menej priechodná.
Priechodnosť hmotou a rýchlosť šírenia
sú závislé ešte aj od vlnovej
dĺžky. V čistom vzduchu je rýchlosť
šírenia takmer rovnaká ako vo vákuu.
Zo všetkého, čo tu bolo povedané,
vyplýva, že vákuum alebo prázdny
priestor sú len zdanlivé „nič“. Nie
je dôležité, či pomenujeme to, čo si
predstavujeme pod jeho obsahom
ako éter, pole vákua alebo pole nulového
bodu.
Otázka, vzhľadom na ktorý bod
v priestore je éter v pokoji, ak sa napríklad
pohybuje Zem vzhľadom na
éter, nebola dosiaľ jednoznačne vyriešená
a viedla k teórii relativity.
Podľa nej záleží len na relatívnej
polohe a na relatívnych pohyboch
vzhľadom na iné telesá alebo orientačné
body. (WH)
25
SVET GRÁLU
4/2005
Opatrne s výrobkami
označenými „Light“!
Výskumy austrálskych
vedcov dokázali, že
mnoho potravín s nízkym
obsahom tuku má naopak
vysokú energetickú hodnotu.
Kto dbá na svoju
váhu, mal by sa vyhýbať
nielen tučným potravinám,
ale i častej konzumácii
potravín označovaných
ako „Light“. Ako
alternatíva sa ponúka
strava s vyšším podielom
ovocia, zeleniny a celozrnných
výrobkov.
Informácie:
http://www.deakin.edu.au
Slnko a globálne
otepľovanie
Od polovice minulého storočia
je Slnko mimoriadne
aktívne. To sa prejavuje
častým výskytom slnečných
škvŕn, výbuchmi plynov
a slnečnými búrkami.
K tomuto výsledku dospeli
vedci Inštitútu pre výskum
slnečného systému Maxa
Plancka v Lindau v spolupráci
s univerzitou vo fínskom
Oule. Fínski vedci
dokázali vyhodnotiť slnečnú
aktivitu podľa škvŕn
na Slnku spätne až do roku
850. Zistili, že zmeny na
Slnku väčšinou sprevádzajú
výkyvy zemskej
klímy. To vedie k záveru,
že Slnko malo v minulosti
vplyv na našu klímu. Od
roku 1980 je dokázané kolísanie
celkového žiarenia
Slnka, ultrafialového žiarenia,
kozmického žiare-
26
SVET GRÁLU
4/2005
nia v súvislosti
s jedenásťročným
slnečným cyklom;
nebolo však
zistené žiadne mimoriadne
zvýšenie žiarenia.
Zem sa však v tomto
časovom úseku silne oteplila,
čo vylučuje Slnko ako
pôvodcu súčasného globálneho
otepľovania.
Informácie:
http://www.linmpi.mpg.de
http://www.oulu.fi/Welcome.html
Obavy z génovo
upravenej sejby
Peľ génovo upravených
rastlín sa šíri do ďalekého
okolia! Vedci sledovali
šírenie génov geneticky
zmenených rastlín,
aby zistili, ako ďaleko zanáša
vietor ich peľ. Zmenené
gény sa vyskytli aj
u normálnych rastlín vo
vzdialenosti 21 kilometrov!
To značne zvyšuje
obavy z nechceného rozširovania
geneticky modifikovaných
výsevov.
Napriek tomu sa už geneticky
zmenené rastliny
pestujú na sedemdesiatich
miliónoch hektárov.
V Číne bolo napríklad
vysadených viac než jeden
milión geneticky modifikovaných
stromov, ktoré
majú brániť rozširovaniu
púšte a chrániť pred záplavami.
Žiaľ, nikto nedokáže
presne povedať, kde všade
tieto stromy rastú a aký to
má vplyv na ostatné rastliny.
Informácie:
http://www.pnas.org
Z A U J A L O N Á S
ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA
VEDY A V ÝSKUMU
Nové poznatky
v boji proti
Alzheimerovej
chorobe
Lítium, bežný prostriedok
používaný na liečbu
depresií, by mohol pomôcť
aj v boji proti Alzheimerovej
chorobe. Pacienti,
ktorí tento liek užívajú na
stabilizáciu psychického
stavu, nie sú tak ohrození
demenciou. Taký je záver
štúdie univerzity v Sao Paulo
v Brazílii.
Alzheimerova choroba
je najčastejšou formou
demencie. Odhaduje sa,
že ňou v celosvetovom
súhrne trpí asi 18 miliónov
ľudí. Experti navyše
predpokladajú, že sa počet
týchto pacientov v budúcich
päťdesiatich rokoch
zdvojnásobí. Ročne je registrovaných
20 000 nových
ochorení.
Informácie:
http://www.usp.br
Ani jedno zviera
sa nestalo obeťou
tsunami!
Správa chránenej krajinnej
oblasti na Srí Lanke zistila
v oblastiach zničených tsunami,
že na pobreží posiatom
ľudskými mŕtvolami
sa nenašli žiadne telá uhynutých
divoko žijúcich
zvierat. „Nenašli sme ani
jediného mŕtveho zajaca,“
oznámil dr. Ranayake, zástupca
riaditeľa najväčšej
chránenej prírodnej
rezervácie na Srí Lanke.
V tejto oblasti pritom žijú
stovky slonov, leopardov
a iných divokých zvierat.
Fenomén vysvetľujú
vedci extrémnou citlivosťou
divoko žijúcich zvierat,
hovorí sa tiež o tajuplnom
„šiestom zmysle“.
Extrémny nárast CO2
Podľa merania na vulkáne
Mauna Loa na Havaji
dosiahlo v rokoch
2002- 2003 množstvo kysličníka
uhličitého extrémne
hodnoty. Experti varujú, že
Zem už nie je schopná absorbovať
také veľké objemy
skleníkového efektu. Vedci
pri úvahách o príčinách
nárastu množstva CO 2
nie
sú jednotní. Charles Keeling
z kalifornskej univerzity
v San Diegu prehlásil,
že možno stojíme na začiatku
procesu, ktorý na
Zemi ešte nikdy neprebiehal.
Môže ísť o to, že moria
a lesy majú stále nižšiu
schopnosť absorbcie kysličníka
uhličitého.
Rakovina z mlieka?
Spotreba veľkého množstva
mlieka zvyšuje riziko
výskytu rakoviny
vaječníkov. Švédsky inštitút
Karolinska uskutočnil
výskum v spolupráci
s viac ako 60 000 ženami
a dospel k záveru, že ženy,
ktoré pili viac ako dva poháre
mlieka denne, vykazovali
zreteľne zvýšené
riziko najagresívnejšej
formy tejto choroby.
Informácie: http://info.ki.se
R O Z H O V O R
Výskum smrti
Čo nebolo v knihách o živote po živote
Dr. Raymond Moody, USA, lekár - psychiater, sa už niekoľko
desaťročí venuje výskumu zážitkov blízkej a zdanlivej
smrti. Slovenským čitateľom je známy najmä ako
autor populárnych kníh s touto tematikou: Život po živote,
Svetlo na druhom brehu a ďalšie. Dr. Moody poskytol
rozhovor pre časopis Svet Grálu, keď ho po jeho prednáške
v Gambier v Ohiu oslovil Micah Rubenstein.
vet Grálu: Oblasťou vášho záujmu
S je filozofia, spojená so záľubou
v antickom Grécku a medicíne. Čo vo
vás vzbudilo tento záujem?
Dr. Moody: Asi ako trojročný som
mal zážitok, na ktorý si ešte dnes veľmi
živo spomínam. Sedel som na verande
v dome mojej starej mamy v Porterdale,
v Georgii. Stará mama mi rozprávala
o hviezdach, o veľkých vzdialenostiach
vo vesmíre a iných veciach. V tom momente
vo mne skrsla myšlienka, že
by som chcel vo svojom živote získať
poznanie o vesmíre a našom pôsobení
v ňom a porozumieť ľudskému bytiu.
Ako šesťročný som sa stal nadšeným
astronómom. Okúzľoval ma zázrak
existencie hviezd a súčasne i zázrak
môjho vlastného bytia. Oboje pre mňa
patrilo neoddeliteľne k sebe. A pohľad
na hviezdy ma uisťoval, že vo vesmíre
je ešte aj iný život…
Svet Grálu: Je to veľmi zaujímavý
názor, najmä keď sa doteraz prítomnosť
života na iných planétach ešte
žiadnym spôsobom nedokázala…
Dr. Moody: To áno. Ale ako šesť
až sedemročný som čítal o galaxiách
s miliardami hviezd a žil som stále
v presvedčení, že formovanie planét
bolo len časťou procesu pri vzniku
hviezd. A bolo pre mňa samozrejmé,
že vesmír so svojimi rôznymi formami
života musí byť obývaný! Dúfam, že
sa ešte dožijem toho, že sa tento môj
názor potvrdí.
Svet Grálu: Povedali ste, že ste hľadali
„poznanie“. Nie sú zrnká tejto
túžby po poznaní v každom človeku?
Dr. Moody: Je zaujímavé, že mnoho
ľudí, ktorí mali zážitky zdanlivej smrti,
vypovedalo, že počas „spätného premietania
zážitkov“ sa im ukázali udalosti,
pri ktorých v nich bola i túžba po
poznaní. Zároveň nadobudli presvedčenie,
že proces zdokonaľovania sa nekončí
smrťou, ale i naďalej je nutné pokračovať
v poznávaní. Pre mňa samého
je hľadanie nového poznania neustálym
prameňom veľkej radosti. Som presvedčený
o tom, že čím človek viac vie, tým
viac napĺňa svoj vnútorný svet vecami,
o ktorých sa oplatí premýšľať. Takisto
mám radosť z toho, keď svoje poznatky
dávam ďalej. A veľmi ma teší pohľad na
mojich študentov, keď sa v nich prebudí
záujem o toto poznanie.
Na procese poznávania je často
úžasné, že človek akoby ho mal zasiate
kdesi vo vnútri, hoci sám si toho nie
je vedomý. Ak mám byť úprimný, tak
mi ako študentovi pripadal Aristoteles
dosť nudný. Mojou veľkou láskou
je však stále Platón. Všetky jeho diela
Exkluzívny
rozhovor s Dr.
Raymondom
Moodym
(2. časť)
som čítal najmenej desaťkrát. Z posledných
rokov mám však skúsenosť,
že práve Aristotelove myšlienky sa mi
vynárajú v mysli, pričom význam toho,
čo som čítal v diele „Graduate School“,
sa mi vyjasňuje až dnes.
Svet Grálu: Pre vás ako filozofa
a vedca je poznanie v popredí. Ale
v oblasti výskumu smrti ide často
o otázky viery. Ako možno podľa vás
zladiť poznanie a vieru?
Dr. Moody: Keď niekomu poviete,
že niečo viete, tak vsádzate do hry
svoje meno. Keď poviete, že v niečo
veríte, potom nie ste pripravený ísť až
tak ďaleko. Ja osobne sa pokúšam vo
svojom živote len málo veriť, pretože
zastávam stanovisko, že moje výklady
by sa chybne interpretovali. Som vy-
27
SVET GRÁLU
4/2005
R O Z H O V O R
znavačom duchovných snáh, pretože
sú pre mňa neoddeliteľné pri hľadaní
poznania. Toto bolo typické pre raných
gréckych filozofov. To len my vnímame
náš intelektuálny život oddelene, keď
sa naň pozeráme ako na vec, ktorá
nemá s naším spirituálnym úsilím nič
spoločné. Mali by sme sa však učiť od
antickej filozofie, že pojem „pravda“
mohol vzniknúť len v úzkej súvislosti
s racionálnym myslením. Iba vďaka
matematike si mohli byť ľudia vedomí,
že ozajstné, objektívne a pravdivé odpovede
sú nezávislé od toho, čo si nejaká
jednotlivá osoba o nejakej situácii myslela,
ako ju pociťovala alebo prežívala.
Na druhej strane starí Gréci neboli
v žiadnom prípade len rozumoví myslitelia
v dnešnom zmysle slova. O posmrtných
zážitkoch vedeli asi toľko ako
my. Parmenides (žil približne päťsto rokov
pred Kristom) mal napríklad tiež
takéto zážitky. Počas jeho
mimotelesného zážitku mu
jedna „bohyňa“ prikázala,
aby keď sa opäť vráti na
zem, nepodporoval ľudí
v tom, aby niečomu verili
len preto, lebo to povedala
bohyňa. Radšej má každý
skúmať sám, keď sa chce
dozvedieť pravdu.
Svet Grálu: Vlastné skúmanie
na ceste k pravde je
teda stále veľmi dôležité!
Dr. Moody: Áno, pričom
pre mňa osobne je zároveň
skepticizmus v pôvodnom
zmysle slova veľmi dôležitý.
Skeptici boli veľmi
intenzívne konfrontovaní
s problémami sveta a otázkami
duchovného života.
Veľmi energicky bojovali
za pravdu, vydávali sa po
každej schodnej ceste a kládli
i všemožné otázky, ale
nakoniec – a to je podstata
v skepticizme – nevyvodzovali
žiadne jednoznačné
28
SVET GRÁLU
4/2005
závery. V snahe neustále nachádzať
protiargumenty, aj keď to na určitej
úrovni vyzeralo samozrejmé, zažil človek
vedľajší efekt, a to ten, že sa jeho
myšlienkový svet podstatne rozšíril; že
sa otvorili neočakávané smery a premýšľanie
sa vydalo novými cestami.
V tom tkvie skutočne skepticizmus, je
to určitá možnosť rozšíriť svoje horizonty
chápania. Naproti tomu dnes počuť
výroky, ako napríklad: „Nuž, čo sa
posmrtných zážitkov týka, som skeptik.
Verím, že to všetko je len chémia
mozgu!“ Takéto niečo nemá so skutočným
skepticizmom nič spoločné, lebo
pravý skeptik nevyvodzuje žiadne závery
– v protiklade k dnešnému modernému
skeptikovi, ktorý je v skutočnosti
len posmeškárom. Pravý skeptik však
vie, aké cenné sú experimenty a vlastné
skúsenosti. Preto si myslím, že obrat
v takzvaných paranormálnych skúsenostiach
príde až potom, keď sa mnohí
ľudia vydajú po ceste vlastných skúseností.
Keď majú ľudia osobnú skúsenosť,
potom nepotrebujú žiadnych expertov,
ktorí by im hovorili, čo si o tom musia
myslieť. Môžu si vytvárať svoj vlastný
názor. Uznanie paranormálnych skúsenosti
môže prísť len od ľudí samotných,
nie cez parapsychológiu, ktorá je len
pseudovedou.
Svet Grálu: Považujete sám seba za
nábožensky založeného človeka?
Dr. Moody: Hoci chodievam do
kostola, nie som taký nábožný, žeby
som nasledoval nejakú ideológiu. Pre
mňa Boh nie je záležitosťou viery,
ale vzťahu. Pokúšam sa zachovať
si k Bohu vzťah a to je iné, ako len
v neho veriť. Obraciam sa k Bohu,
akoby to bol múdry a milujúci rodič
a učiteľ – s veľkolepým zmyslom pre
humor. Na tom sa zakladá môj vzťah
R O Z H O V O R
k Bohu, ktorý je pre mňa aj potvrdenou
realitou. Moja žena a ja sme mali
zážitok, ktorý vám rád porozprávam.
Stalo sa to v roku 1993, keď sme už tri
roky obývali jeden starý mlyn, ktorý
mal káblové elektrické vedenie z roku
1950. Vedeli sme, že elektrické vedenie
treba renovovať, ale nemali sme
na to ešte peniaze. V septembri 1993
sme si s manželkou mysleli, že sme
konečne dosť našetrili. Nemali sme
však jasno v tom, kto nám tie práce
vykoná. Nepoznali sme žiadnych
elektrikárov. Tak sme s manželkou
stáli v kuchyni a so zopätými rukami
sme sa modlili k Bohu, aby nám poslal
vhodnú osobu. Naším želaním
bolo, aby to mohla byť príležitosť na
vytvorenie dobrého vzťahu. Mohol by
prísť niekto, kto nám môže pomôcť,
ale ktorému by sme mohli pomôcť
aj my. A – a to prisahám – nasledujúce
ráno zvonil u nás telefón a keď
ho moja žena Cheryl zdvihla, ozval
sa hlas: „Haló, tu je B. R. Wilson!“
A moja žena odvetila: „Áno, pán
Wilson! Čo môžem pre vás urobiť?“
A on odpovedal: „Vaše číslo sa práve
zjavilo na mojom displeji.“ Moja
žena: „Pán Wilson, dnes ráno sme
ešte nikomu nevolali. O čo ide?“ On
povedal: „Som elektrikár.“ A Cheryl
povedala: „Práve teraz potrebujeme
elektrikára, zastavte sa prosím u nás.“
Tak prišiel a prezrel si celú budovu.
Stál som v kuchyni, presne na tom
mieste, kde sme sa modlili. Keď vošiel
kuchynskými dverami, nadobudla
jeho tvár ohromený výraz. Potom
povedal: „Skutočne by som rád vedel,
ako sa vaše číslo zjavilo na mojom
displeji.“ A zo mňa bez premýšľania
vyhŕklo: „Oh, ja som si istý, že to bol
Boh!“ Načo pánom Wilsonom trhlo,
a zdalo sa, akoby si pomyslel: „Čo je
toto za čudáka?“ Prešiel celým domom
až na verandu, keď sa náhle rozbehol
k telefónu do auta. Cheryl šla
s ním a asi po tridsiatich sekundách
prišli obaja naspäť na verandu. Pán
Wilson bol v tvári úplne bledý a povedal
Cheryl: „Pár dní potrvá, kým
opäť prídem. Môj tridsaťosemročný
brat neočakávane zomrel na infarkt
a moja mama na ceste domov z jeho
pohrebu dostala srdcový záchvat!“
Cheryl na to odpovedala: „Oh, pán
Wilson, snáď by vám môj muž mohol
byť nápomocný. On s ľuďmi o týchto
veciach hovorí.“ Muž odpovedal: „No,
moja mama mi už dala nejakú knihu.
Volá sa ,Život po živote’, ale ešte som
nemal príležitosť si ju prečítať.“ No
a odvtedy prešlo niekoľko rokov a B.
R. Wilson je dnes jedným z našich
najlepších priateľov.
Svet Grálu: Aké závery vyvodzujete
z tohto zážitku?
Dr. Moody: Úprimne povedané,
neviem, aký záver by som mal z toho
vyvodiť. Vidím to ako potvrdenie.
Budem udržiavať naďalej môj vzťah
k Bohu. Áno, mám vzťah bez toho, aby
som poznal skutočnú podstatu Boha,
a verím, že každý človek má v sebe
niečo podobné.
Svet Grálu: Vo svojich dielach používate
často pojem „duchovný život“.
Čo si pod tým presne predstavujete?
Dr. Moody: Keď som bol mladší, veril
som tomu, že duchovné je koniec
koncov psychologicky vysvetliteľné.
Veril som, že keď ľudia prešli mystickými
skúsenosťami a veria v Boha,
potom by to mal byť psychologický
fenomén. Keď som mal však neskôr
sám podobné skúsenosti, uvedomil
som si, že musia byť aj iné úrovne
bytia – duchovné, ktoré ďaleko prekračujú
možnosť vysvetliť ich len psychológiou.
Napríklad keď sa mi zjavila
moja mŕtva stará mama. Videl som
ju pred sebou presne tak jasne, ako
teraz vidím vás. Počul som ju rozprávať,
počul som jej hlas, cítil som
jej prítomnosť a viedol som s ňou aj
dlhý rozhovor. Aj pri úmrtí mojej
mamy som mal veľmi silný, sugestívny
posmrtný zážitok. Videl som mimoriadne
veci – ale ja nasledujem vždy
svoj skeptizismus, lebo kto vidí všetko
ako jednu eventualitu, ten môže lepšie
spoznávať všetky možnosti. Kto
sa však všetkému uzatvára, pretože
sa domnieva, že sa o určitej veci už
všetko naučil, ten vykročil na cestu,
vedúcu do záhuby. Vždy sa ukazujú
nejaké nové výhľady, vždy sa dá niečomu
novému naučiť.
Svet Grálu: Napriek vašim vlastným
silným zážitkom nevyvodzujete
žiadny definitívny záver a nehovoríte:
Áno, ja viem, že druhý svet skutočne
existuje?
Dr. Moody: Verím, že mnoho ľudí by
urobilo ďalší krok a povedalo: „Áno
existuje.“ Ja radšej poviem, že to neviem.
Lebo v skutočnosti sú vlastne
všetky predstavy, ktoré spájame s „posmrtnými
životmi“, „druhým svetom“,
úplne neostré.
Svet Grálu: Elisabeth Kübler-Rossová
povedala, že náš jazyk nestačí
na to, aby opísal smrť.
Dr. Moody: Súhlasím! Náš jazyk
používame, aby sme uspokojili naše
každodenné potreby, aby sme zistili,
čo je v televízii, aby sme svojim deťom
povedali, čo majú robiť, aby sme od
vlastnej ženy počuli, čo treba robiť, aby
sme si poradili s prácou, atď. Na všetky
tieto každodenné činnosti je náš jazyk
dostačujúci. Ale nie je vôbec jednoduché
vyjadriť ním niečo, čo sa týka posmrtného
života. O tom možno hovoriť
len v obrazných metaforách. A práve
preto je to všetko vzdialené vedeckému
chápaniu. Napríklad pojem láska. Aby
sme vyjadrili, čo toto slovo skrýva, používame
pekné verše – poéziu. Láska
súvisí aj so životom po smrti. V rozhovoroch
s ľuďmi, ktorí stratili niekoho
blízkeho, hrá láska veľkú úlohu. Lebo
láska je niečo, čo smrť prežije!
Rozhovor viedol
Micah RUBENSTEIN
(Posledný, tretí diel rozhovoru
si môžete prečítať
v nasledujúcom čísle)
29
SVET GRÁLU
4/2005
F O T O G R A F I E
Ohnivý
sopiek
svet
Etna a sicílske pobrežné mesto
Catánia (vpravo dole).
30
SVET GRÁLU
4/2005
Sotva existuje iná sila prírody,
ktorá pôsobí tak bezprostredne
ako sopky. Spočiatku
v ich blízkosti myslíme
len na nebezpečenstvo, plynúce
z erupcie. Avšak človek
má možnosť v tomto živle spoznávať
nielen ničivú silu, ale
zároveň silu, ktorá napomáha
rozvoju a obnove prírody. Reinhardt
Wurzel navštívil tieto
miesta a prináša nám svoju
fotografickú reportáž.
USA, 18. máj 1980, 8:32 h
miestneho času: Národný park
okolo hory Sv. Heleny je obklopený
zeleným horským pohorím
so smrekmi a inými ihličnatými
stromami.
8:33 h: Sopka pohoria Sv.Heleny
vybuchuje. Tlaková vlna
s teplotou tristo stupňov Cel-
zia a rýchlosťou tisíc kilometrov za
hodinu spustoší šesťsto kilometrov
štvorcových lesa a všetok život existujúci
navôkol. O hodinu neskôr tu
zostáva len holá mesačná krajina.
Skôr než vybuchol vrchol sopky,
uvoľnili sa pod obrovským tlakom
plyny zo stúpajúcej magmy a prehriatej
vodnej pary. Keď hora praskla,
uvoľnil sa pretlak a vyrútil sa ohnivý
orkán – zmes plynu, úlomkov hornín
a popola. V oblasti jadra výbuchu,
v okolí asi dvanástich kilometrov ležali
porozhadzované odviate stromy.
Dnes, o dvadsaťpäť rokov neskôr,
pokrýva tieto oblasti už bujná vegetácia
a na kráteri pučí svieža zeleň.
Oveľa miernejšie sa prejavujú výbuchy
sopiek na Havaji a Sicílii. Na Havaji
sú vítaní aj diváci, ktorým sú vyhradené
najlepšie vyhliadkové miesta.
Sicílčania dokonca prepožičali „svojej”
sopke Etna aj čestný prívlastok
„Dobrá hora – Mongibello”.
Najvyššia európska sopka Etna
patrí už po tísícročia k trvale aktívnym.
Sopečné erupcie sú veľmi pôsobivé.
Ja sám som v lete roku 2001
prežíval túto scenériu stojac s fotoaparátom
len niekoľko sto metrov od
erupčnej trhliny.
Avšak Etna nielen berie, ale aj dáva:
popol a láva sa rozkladajú na pôdu bohatú
na fosfor a draslík, zavlažovanú
dažďovými mrakmi, ktoré zostávajú
visieť nad horami. Táto oblasť patrí
k najvýnosnejším v Taliansku. Na plantážach
sa zberajú artičoky, broskyne,
olivy, hrozno, granátové jablká, rajčiny,
figy, zbiera sa kukurica, cukrová trstina
a mnoho iných plodín, ktoré sa exportujú
aj na zahraničné trhy.
Reinhardt Wurzel
Literatúra:
Philippe Bourseiller: „Sopky“, GEO, vydavateľstvo
Gruner + Jahr AG& Co, Hamburg,
2001
Odolá pokladňa lanovky prívalu lávy?
Niektoré stĺpy verejného osvetlenia to už
„majú za sebou“...
Obrovské stĺpy popola s dunením vystreľujú k oblohe.
Ľudské dielo nemá
proti sile sopky
žiadnu šancu.
Prúdy lávy sa nezadržateľne valia do údolia.
Ani pokladňa nepredstavovala žiadnu prekážku.
Informačné tabuľky
poukazujú na
mierumilovnú
povahu Etny –
o niekoľko
hodín neskôr sa
rozpustia
v prúde lávy.
Lávová rieka pozvoľna mieri do údolia.
Oblaky plynov, ožiarené do červena, svietia do noci.
Oblaky popola
z čadičového prachu
pokryjú centimetrovou
vrstvou úplne všetko až po
vzdialené pobrežné mesto
Catánia.
31
SVET GRÁLU
4/2005
F O T O G R A F I E
Výbuch Etny v roku 2002 – oheň a ľad.
Etna, „Ohnivý vládca
Sicílie“: fotografie
na tejto dvojstrane
ukazujú erupcie rokov
2001 a 2002.
Vyše stometrové
žeravé fontány
predvádzajú noci
ohromujúci prírodný
ohňostroj.
Etna v roku 2001 – sopečný kužeľ
vznikol nad čerstvou puklinou.
Chladnúca láva
Stromy na úbočí Etny podliehajú žiare lávy veľmi rýchlo.
Toto prírodné divadlo je také nádherné, ako aj nebezpečné.
32
SVET GRÁLU
4/2005
H O M E O P A T I A
Liečba v súzvuku
s dušou
pacienta
HOMEOPATIA
Podľa údajov svetovej
zdravotníckej organizácie
(WHO) je homeopatia v celosvetovom meradle
treťou najrozšírenejšou liečebnou metódou po indickej
tradičnej medicíne Ajurvéde a naturálnej medicíne,
vychádzajúcej najmä z používania liečivých bylín. V počte
liečených pacientov tak predstihla alopatickú medicínu.
Homeopatia je rozšírená najmä v anglicky hovoriacich
krajinách, ale aj v Nemecku, Rakúsku či Austrálii, kde existuje
celá sieť homeopatických kliník. Väčšina štátnych
systémov zdravotného poistenia v zahraničí jej výkony
a liečivá pacientom prepláca rovnako ako konvenčnú
liečbu. Na Slovensku, v Českej republike a vo väčšine ďalších
postsocialistických krajín homeopatia stále bojuje
Ako ste sa dostali k štúdiu homeiopatie,
čo vzbudilo váš záujem
o túto metódu?
Dostal som sa k nej „náhodou“. Kúpil
som si „Prednášky o homeopatickej
liečbe“ od J. T. Kenta, jednej z najvýznamnejších
osobností homeopatie.
Kent okrem toho, že v nich opisoval
svoj pohľad na liečbu, vyjadroval sa
tiež veľmi ostrým spôsobom proti klasickej
medicíne, obviňoval ju zo šarlatánstva
a mnohých iných vecí, ktoré sa
dnes často vyčítajú homeopatii alebo
iným alternatívnym metódam liečby.
o svoje uznanie so skeptickým
postojom medicínsko-
-vedeckých kruhov. Rovnako odmietavo sa
k homeopatickej liečbe stavajú i zdravotné poisťovne.
Pacientom, ktorí z rôznych dôvodov inklinujú k tejto liečebnej
metóde, preto nezostáva nič iné, len siahnuť pri
návšteve homeopata hlbšie do vrecka.
Prečo je homeopatia u nás takou kontroverznou liečebnou
metódou?
V nasledujúcom rozhovore sa dozviete odpoveď aj
na túto otázku. Na tému homeopatie som sa rozprával
s Ing. Petrom Bezemekom (1977) z Banskej Bystrice,
ktorý sa homeopatickej liečbe a štúdiu homeopatie venuje
intenzívne od r. 1998.
Uvažoval som nad tým asi takto –
ak by mal Kent pravdu, bolo by to
na jednej strane skvelé, ale na druhej
strane veľmi zlé – znamenalo by to,
že ľudia majú vážny problém s rozoznávaním
pravdy od lži, keď za viac
ako 200 rokov existencie homeopatie
si ju široká lekárska obec „nevšimla“.
To bola dostatočná motivácia k tomu,
aby som sa chcel na vlastné oči presvedčiť,
či môže taká, v princípe
úžasne jednoduchá metóda, skutočne
vyliečiť a pomôcť aj tam, kde všetky
ostatné spôsoby zlyhali.
Ing. Peter Bezemek 33
SVET GRÁLU
4/2005
H O M E O P A T I A
Homeopatii vyčíta časť lekárskej
verejnosti na Slovensku „nevedeckosť“.
Liečivá na použitie u pacienta
sú často tak vysoko zriedené, že
neobsahujú ani molekulu pôvodnej
liečivej látky, z ktorej
sú vyrobené. Čo teda pôsobí vo
výslednom roztoku alebo guľôčkách
ako účinný prostriedok?
Mohol by som parafrázovať
Hahnemanna, zakladateľa homeopatie,
ktorý povedal:
„Nežiadam vieru v homeopatiu ani
to, aby jej niekto porozumel. Dokonca
ani ja jej nerozumiem, ale fakty sú také,
Samuel Hahnemann, zakladateľ homeopatie
a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje,
a tej verím viac ako svojmu vlastnému
porozumeniu.“ Otázka, ako to môže
fungovať, je iste zaujímavá, ale nie
je najdôležitejšia. Pacienta zaujíma
v prvom rade, či sa dokáže pomocou
homeopatie vyliečiť. Odpoveď je: áno.
Ak teda prax potvrdzuje, že homeopatia
skutočne funguje, vedci by sa nemali
snažiť ju zavrhnúť len preto, že sa
nehodí do ich teórií a predstáv o tom,
ako svet funguje. Aby som ale predsa
odpovedal, môj vlastný model pôsobenia
homeopatického lieku by sa dal
34
SVET GRÁLU
4/2005
veľmi zjednodušene opísať nasledovne:
Vo svete existuje množstvo žiarení
rôzneho druhu, ktoré sprostredkúvajú
rôzne kvality, princípy, vlastnosti.
Chorý človek má niektorú alebo viaceré
z týchto vlastností narušené.
Homeopatický liek ho na príslušné
žiarenie naladí, sprostredkuje
potrebnú kvalitu a uvedie ju do
správneho stavu. Homeopatický
liek nepôsobí chemicky, ale ako
prijímač žiarenia.
Ľahšie pochopiteľnou analógiou
by mohlo byť rádio. Ladíme
rôzne frekvencie a chytáme
rôzne stanice. Jednotlivé
homeopatické lieky by tak zodpovedali
rôznym frekvenciám
rádia. Principiálne teda stačí
vedieť, „akú hudbu potrebuje
človek počuť“ a podľa toho
naladíme príslušnú frekvenciu,
čiže podáme zodpovedajúci homeopatický
liek.
Častým argumentom proti
homeopatii je aj to, že chýbajú
klinické skúšky liekov. Prípadné
subjektívne pocity pacientov sa
pripisujú placebo efektu. Viete uviesť
príklady klinických testov, kde sa
účinnosť homeopatie potvrdila?
Také tvrdenie ukazuje len obrovskú
zaujatosť a predsudky voči homeopatii.
Existujú stovky klinických skúšok
liekov, ktoré potvrdzujú účinnosť
vysoko zriedených a potencovaných 1
liekov nad účinnosť placeba. V skutočnosti
bolo tých dôkazov tak veľa
a dostalo sa im tak málo uznania, že
dnes už zrejme nemá zmysel sa o to
snažiť. Nie je možné presvedčiť toho,
kto nechce vidieť!
„Nežiadam vieru v homeopatiu ani to, aby jej niekto
porozumel. Dokonca ani ja jej nerozumiem, ale fakty
sú také, a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje, a tej
verím viac ako svojmu vlastnému porozumeniu.“
Na ilustráciu – na otestovanie
týchto predsudkov bola urobená aj
zvláštna štúdia.
Boli vypracované dve práce, rovnaké
formou aj obsahom a boli
rozposlané 400 nič netušiacim recenzentom.
Jedna z nich podávala
v názve správu o účinku homeopatického
lieku Sulphur, potencovanej
síry, na určitý stav, druhá bola o klasickom
alopatickom lieku.
Hoci bol rozdiel len v nadpise, alopatická
štúdia bola doporučená na
publikovanie a označená za dôležitú
prácu. Homeopatická štúdia bola považovaná
za nedôležitú a väčšinou
doporučená nebola. Ale aby som odpovedal
konkrétne na vašu otázku,
môžem uviesť jeden z „najvedeckejších“
laboratórnych pokusov:
Pokus sa uskutočnil na myšiach
v laboratóriách Department of Cellular
Imunology at Walter Reed Army
Institute of Research, Rockville, Maryland,
USA 2 . Cieľom bolo otestovať
nozódu - homeopatický liek pripravený
z tkaniva napadnutého bacilom
francisella tularensis ako liek proti
tomuto smrtiacemu organizmu. Nie
je to ani zďaleka homeopatický prístup,
iba liek je homeopatický, ale výsledky
boli aj tak dosť dobré. Urobilo
sa 15 pokusov, každý na 142 myšiach
rovnakého veku. Použili sa rôzne potencie:
3x, 7x, 14x, 30c, 200c, 1000c,
ako aj kombinácie týchto potencií.
(Od 30c vyššie by sa v liečebnom prípravku
podľa Avogadrovej konštanty
už nemala nachádzať ani molekula
z pôvodnej účinnej látky.)
Výsledky: Priemerný čas prežitia
bol u myší, ktoré dostávali nozódu,
H O M E O P A T I A
18,6 dňa, u kontrolnej skupiny 13,7
dňa. Priemerná úmrtnosť u skupiny
myší, ktoré dostávali nozódu, bola
53 %, u kontrolnej skupiny myší (nedostávali
nozódu) 75 %, takže nosóda
zabránila 22 % smrteľných prípadov.
V kontrolnej skupine bolo potrebné
vystavenie 6000 CFU 3 na myš, aby
zabilo polovicu zvierat, u testovanej
skupiny to bolo až 20000 CFU, aby sa
dosiahla rovnaká úmrtnosť. Použitie
konkrétnej potencie nemalo štatisticky
významný vplyv na výsledok (!).
Podobných štúdií existuje naozaj
viac ako dosť.
V čom spočívajú podľa vás výhody
homepatickej liečby v porovnaní so
„školskou medicínou“?
Hlavná výhoda pre pacienta spočíva
v tom, že pomocou homeopatie
má človek šancu sa skutočne vyliečiť,
zatiaľ čo klasická medicína (ale aj
niektoré homeopatické smery ako
napríklad francúzska škola) sa zameriava
na odstraňovanie symptómov
a k úplnému vyliečeniu pacienta dochádza
len zriedka. Ja chápem pod
pojmom vyliečenie nielen vymiznutie
symptómov, ale najmä posun
pacienta na vnútornej úrovni, ktorý
zaručí, že sa opäť neobjaví choroba
ako pre človeka potrebný výstražný
signál. Klasická medicína, na rozdiel
od ostatných vied, nemá žiadnu ucelenú
teóriu liečenia človeka a funguje
na experimentoch, teda metódou
pokus-omyl, prípadne na viere
a predstavách – nie je to v žiadnom
prípade čistá veda, ako sa to na verejnosti
prezentuje. Používa mechanistický
model fungovania človeka
a liečenie v jej poňatí
znamená najmä
„opravovanie“.
Tento model fungovania
klasickej
medicíny má svoju
chladnú logiku -
ekonomickú. Ako
je známe, farmaceutický
priemysel je
druhý najlepšie zarábajúci
po zbrojárskom
a je zrejmé, že
takýto stav mu vyhovuje,
pretože mu
zabezpečuje „stálych
zákazníkov“.
Čistá homeopatia
má tú výhodu, že
je veľmi lacná a neagresívna.
Problém
je, že na Slovensku
je relatívne dobrých
homeopatov ako šafránu,
homeopatia
nemá takmer žiadnu
podporu, žiadne jednotné smerovanie
a je tu mnoho iných problémov,
ktoré tu nebudem rozvádzať.
Ak je aj v rádiu či televízii nejaká
diskusia o homeopatii, spravidla tam
pozývajú lekárov, ktorí robia aj homeopatiu
a vo väčšine prípadov jej
vôbec nerozumejú, takže budia dojem,
že homeopatia je čosi na úrovni
vitamínových preparátov.
V súčasnosti je v lekárňach vo voľnom
predaji viacero homeopatických
liekov na bežné ochorenia. Na trhu
je aj mnoho príručiek homeopatickej
samoliečby. Mnoho ľudí to môže
Z vlastnej praxe viem, že presne predpísaný homeopatický
liek má pri akútnych stavoch účinok, aký klasický lekár
vo svojej praxi nikdy neuvidí – k výraznému zlepšeniu dôjde
najmä u mladých ľudí v priebehu niekoľkých minút až hodín
a na druhý deň sa už človek väčšinou cíti normálne.
viesť k vlastnému skúšaniu jednotlivých
liekov. Doporučujete pri bežných
ochoreniach ako chrípka alebo
angína využívať preparáty bežne dostupné
vo voľnom predaji?
Nedoporučujem, ale je to asi menšie
zlo ako antibiotiká. Bežne dostupné
preparáty obsahujú vždy niekoľko liekov,
čo úplne odporuje klasickej homeopatii,
kde sa predpisuje naraz len
jeden jediný liek. Sú však bezpečné,
aj keď nie veľmi účinné. Napríklad
bežný viaczložkový preparát proti
chrípke má podľa výrobcu len o 12 %
vyššiu účinnosť ako placebo. Naproti
tomu päť bežných jednozložkových
homeopatických liekov,
ktoré sa používajú pri
chrípke, pri správnom individuálnom
rozlíšení vyliečia
80 – 90 % prípadov, zvyšné
prípady vyžadujú iný liek.
Z vlastnej praxe viem, že
presne predpísaný homeo-
35
SVET GRÁLU
4/2005
H O M E O P A T I A
Chronické ochorenia sa liečiť dajú, ale ide to väčšinou dosť ťažko
a pomaly. Mnohí sa uspokoja s čiastočným výsledkom, mnohí sa
vzdajú už na začiatku, neveria, že by sa mohli vyliečiť. Mal som
prípady, keď došlo k výraznému a trvalému zlepšeniu problému,
ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či dva, ale to sú výnimky.
patický liek má pri akútnych stavoch
účinok, aký klasický lekár vo svojej
praxi nikdy neuvidí – k výraznému
zlepšeniu dôjde najmä u mladých ľudí
v priebehu niekoľkých minút až hodín
a na druhý deň sa už človek väčšinou
cíti normálne.
Homeopatické predpisovanie svojou
obtiažnosťou mnohonásobne prevyšuje
klasické predpisovanie liekov,
takže nejaké príručky vreckového
formátu sa môžu hodiť len v istých
akútnych prípadoch – napríklad
pri ľubovoľnom úraze, pri ktorom
nedôjde ku krvácaniu, podajte liek
Arnica. Arnica je niečo ako homeopatická
prvá pomoc.
Aké sú vaše skúsenosti s homeopatiou
pri liečbe chronických ochorení,
môžete uviesť niekoľko príkladov?
Chronické ochorenia sa liečiť dajú,
ale ide to väčšinou dosť ťažko a pomaly.
Mnohí sa uspokoja s čiastočným
výsledkom, mnohí sa vzdajú už na začiatku,
neveria, že by sa mohli vyliečiť.
Mal som prípady, keď došlo k výraznému
a trvalému zlepšeniu problému,
ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či
dva, ale to sú výnimky. Väčšinou to
trvá dlhšie, pol roka, rok alebo viac
a ide to tak pomaličky a prirodzene, že
človek často nadobudne pocit, že mu
to „prešlo samé od seba“. Treba tiež
povedať, že človek musí byť pripravený
na vyliečenie, musí to chcieť.
Prvý krok musí urobiť pacient.
Ako na homeopatickú liečbu reagujú
deti? Možno homeopatiká podávať
aj dojčatám?
Priamu skúsenosť nemám, pretože
deti neliečim, ale v literatúre sa uvá-
36
SVET GRÁLU
4/2005
dza, že deti reagujú na homeopatickú
liečbu veľmi dobre. Homeopatiká
možno podávať komukoľvek, teda aj
dojčatám. Dokonca homeopatiká sa
využívajú aj pre rastliny a zvieratá.
V odbornej literatúre sa veľký dôraz
kladie na určenie tzv. konštitučného
lieku. Môžete objasniť tento pojem?
Konštitučný liek mal byť pôvodne
taký homeopatický liek, ktorý svojim
pôsobením pokrýva celú osobnosť
pacienta od duchovnej úrovne cez
duševnú až po fyzickú úroveň a zostáva
po celý život rovnaký. To, samozrejme,
predpokladá, že človek sa
počas svojho života nejako zásadne
nezmení, prípadne rieši celý život
rovnaký psychický problém. Tento
koncept celkom dobre fungoval pred
100 rokmi, dnes však ľudia zvyčajne
potrebujú odstraňovať jednotlivé
problémové vrstvy, kým sa dostanú
k takej, ktorú by sme teoreticky
mohli nazvať konštitučnou.
Napríklad: dieťa sa narodí tak, že
ho vyťahujú kliešťami a má z toho
traumu, kvôli ktorej
bude napríklad koktať.
Potom bude zaočkované
proti rôznym
chorobám a to
často zanechá veľa
následkov, dostane
napríklad ekzém.
Ten bude potlačený
kortikoidmi a dieťa dostane astmu.
Okrem toho má prehnane prísnych
rodičov, ktorí ho psychicky likvidujú
za zlé výsledky v škole a má z toho
ďalšiu traumu. To je niekoľko vrstiev,
ktoré je treba odstrániť postupne, tak
ako sa vyvinuli, a nedá sa to jediným
liekom, nech by bol akokoľvek dobre
vybratý.
Pri „vyšetrovaní pacienta“ vás zaujíma
mnoho údajov z jeho rodinného
prostredia, obľúbená strava
či dokonca sny. Ako tieto poznatky
súvisia s určením správneho lieku?
V súčasnosti sa bežne používajú
stovky rôznych homeopatických
liekov a každý z nich lieči široké
spektrum príznakov. Bolesť hlavy
je napríklad taký bežný príznak, že
je prakticky bezcenný, má ho ako
príznak takmer každý liek. Musí sa
však vybrať len jeden jediný.
Preto je dôležité vedieť o pacientovi
čo najviac. Napríklad sny sú
bránou do podvedomia a môžu
pomôcť odhaliť problémy, ktoré by
P R Í B E H
pacient inak zatajil, alebo si ich ani
nie je vedomý.
Homeopatia učí pravdivosti
k sebe samému a slobodnej vôli.
Nie je to súčasť nejakej homeopatickej
teórie, ale vyplýva to z praxe
ako samozrejmosť. Existuje množstvo
zdokumentovaných prípadov,
kde hlavnou príčinou problémov
bolo práve potlačenie slobodnej
vôle človeka.
Spolu s niekoľkými ďalšími odborníkmi
ste zostavili počítačový
program – homeopatický softvér,
ktorý pomáha pri určení správneho
lieku. V čom spočívajú jeho
výhody?
Program sa volá Mercurius 4
a slúži na presnejšie, a teda
úspešnejšie predpisovanie a mal
by priniesť slovenskej homeopatii
novú kvalitu. Program obsahuje
prvý slovenský preklad Kentovho
repertória a obsahuje viac ako
60 000 symptómov a k nim prislúchajúce
lieky. Umožňuje ich
rýchle vyhľadanie a analyzovanie
prípadu z rôznych pohľadov,
ktoré doteraz často nemohli byť
zohľadnené z dôvodu veľkej prácnosti
a časovej náročnosti.
Ďakujem vám za rozhovor a prajem
vám i slovenskej homeopatii
veľa úspechov.
Roman LEVICKÝ
Poznámky v texte:
1: Potencovanie: Riedenie a pretrepávanie
homeopatickej substancie
2: Zdroj: Jonas, Wayne B. „Do Homeopathic
Nosodes Protect Against Infection?
An Experimental Test,“ Alternative
Therapies, Volume 5, Number 5,
strany 36 - 40 (september 1999)
3: Skratka „colony forming unit“ označuje
koncentráciu smrtiaceho bacilu
4: Informácie o programe Mercurius,
homeopatii a alternatívnej medicíne
je možné nájsť na stránkach
http://www.aeon.sk
JE DARCA ORGÁNOV
SKUTOČNE MŔTVY ?
Ž
Moja skúsenosť s transplantačnou medicínou
Skutočný príbeh Dietera Emmerlinga vrhá tieň na transplantačnú medicínu
a jej snahu získať orgány umierajúcich osôb. Niekedy aj bez ohľadu
na šancu prežiť, ktorú ešte má aj potenciálny darca, a to už nehovoriac
o citoch pozostalých.
ivot mi priniesol trpkú skúsenosť.
Môj žiaľ spôsobený
stratou milovanej osoby znásobilo
poznanie pozadia transplantačnej
medicíny. O tom, či možno veriť na
exaktnosť „mozgovej smrti“, nech
čitateľ rozhodne sám.
26. októbra 1993 o ôsmej hodine
ráno som našiel svoju manželku Liselotte
ležať na podlahe pred svojím
lôžkom. Ležala bez známok života.
V tom čase mala päťdesiatsedem
rokov. Predtým nič zvláštneho
nepoukazovalo na takúto udalosť.
Liselotte viedla aktívny život ako
pomocníčka evanjelického spoločenstva.
Deň predtým prišla neskoro
večer domov. Povedali sme si
pár slov, ktoré skrývali hnev a stres.
Potom si šla ľahnúť do svojej izby.
Ráno už ani úsilie neďaleko bývajúceho
lekára nedokázalo priviesť
Liselotte k vedomiu. Nepomohla
ani pohotovostná služba. Liselotte
vyniesli z domu v plachte a sanitkou
ju odviezli do nemocnice. Čas
príchodu do nemocnice: 9:05 hod.
Čakal som pred jednotkou intenzívnej
starostlivosti. Asi okolo
jedenástej ma primár zavolal na
vážny rozhovor.
Pamätám si nasledovné: Vyšetrenie
ukázalo, že mozog už bol na
95 percent mŕtvy. A výhľady? Len
horšie. A nádej? Žiadna. Potom sa
37
SVET GRÁLU
4/2005
P R Í B E H
38
SVET GRÁLU
4/2005
ma primár spýtal: „Máme využiť
všetky medicínske možnosti?“ Pýtam
sa, aký výsledok možno očakávať.
Dozvedám sa, že zlepšenia
žiadne; pravdepodobne pri stálej
umelej výžive snáď celé mesiace na
lôžku, ale v bezvedomí. Vravím: „S
manželkou sme sa často rozprávali
o tom, že sa uchránime pred využívaním
medicínskych prístrojov.
Vďaka pracovným aktivitám v cirkevnom
spoločenstve bolo „zomieranie“
častou témou rozhovorov.“
A povedal som najťažšiu vetu
svojho života: „Nechajte moju manželku
zomrieť dôstojne.“
L
iselotte ležala na
jednotke intenzívnej
starostlivosti.
V ústach hadica na
umelé dýchanie. Infúzie,
vedľa lôžka zberač
moču. Priestor napĺňal
rytmus dýchacieho prístroja.
Jej hruď sa nepravidelne
zdvíhala. Žiadny upokojujúci
obraz. Pomaly som si na tie zvuky
zvykol. EKG srdca a dychová krivka
sa zobrazovali na monitore, ktorý stál
naľavo od lôžka. Dve krivky. Pekne
pravidelné, uprostred obrazu. Deň
som strávil na jednotke intenzívnej
starostlivosti. Čo asi môže moja
žena pociťovať a vnímať? Je to tak,
ako mi primár povedal? Vaša žena
tu len leží, nič nepočuje, nič nepozoruje,
nič nepociťuje? Prišli mi na
um myšlienky: Mozog
je mŕtvy na 95 percent,
čo to znamená? Bol
mozog práve teraz na
97 alebo na 98 percent
mŕtvy? Kde je hranica?
A je to vôbec tak?
Zdravotná sestra mi
povedala niečo iné,
keď sme sa zarozprávali vo výťahu.
To ona prakticky vykonala merania
mozgových prúdov. Spýtal som sa jej
(a pýtal by som sa každého, od koho
by som sa mohol čosi dozvedieť): „Čo
je s mojou ženou?“ Sestra opatrne
„Nechajte moju manželku
zomrieť dôstojne.“
Nemý výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac
nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie srdce
a ktorý pozmení elektrické impulzy. Výkrik,
ktorým sa duša prejaví na obrazovke.
To nekričal prístroj, to kričala moja Liselotte.
naznačila, že mi nemôže dať žiadne
informácie – povedala iba: „Mozog
vašej ženy nie je natoľko mŕtvy, ako
vravia lekári. Na grafoch som videla
ešte isté známky života.“
O pol siedmej večer som už bol
unavený, chcel som si ísť ľahnúť domov.
Pomyslel som si, že moja žena
tak či tak nevníma, že som v izbe.
Tak som si obliekol kabát a zostal
chvíľu stáť vo dverách. Prešiel som
pokojne pohľadom z respirátora na
monitor s pravidelnou krivkou frekvencie
srdca. Povedal som: „Liselotte,
teraz idem domov.“
Keď som vyslovil polohlasne slová:
„Teraz idem,“ náhle sa oba grafy na
monitore vychýlili smerom nahor
a nadol – až po okraje obrazovky!
Obrazovka mi dávala odpovede. Krivky grafu
sa neustále vychyľovali nahor a nadol. Akoby
sa najmä pri závažných momentoch nášho
spoločného života Liselottino srdce zachvelo.
Akoby to bol výkrik: Nemôžeš ma tu
predsa teraz nechať samotnú!!! Nemý
výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac
nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie
srdce a ktorý pozmení elektrické impulzy.
Výkrik, ktorým sa duša prejaví
na obrazovke. To nekričal prístroj, to
kričala moja Liselotte.
Že by volala i predtým bez toho,
aby som to spozoroval? Prečo by
mala počuť a porozumieť len túto
jednu vetu: Ja už idem? K čomu došlo
v jej podvedomí po všetkých vyšetreniach
a dohadoch na jednotke
intenzívnej starostlivosti? Uvedomovala
si, že zomiera? Bola ako v nejakom
väzení, s plným vedomím – ale
bez možnosti, prejaviť sa aj navonok?
Bola naplnená zúfalou, bezmocnou
úzkosťou?
Prirodzene, zostal
som na jednotke intenzívnej
starostlivosti
celú noc. Striedavo som
sedel vedľa lôžka alebo
stál pri okne. Mali sme
len pár týždňov pred
striebornou svadbou.
Teraz som si hodinu za
hodinou pošepky hovoril: Čo bolo
dobré a čo nie počas tých dvadsiatich
piatich rokov spoločného života?
A prosil som o odpustenie alebo sľuboval.
No nebol to monológ, ale skôr
voľný dialóg. Obrazovka mi dávala
odpovede. Krivky grafu sa neustále
vychyľovali nahor a nadol. Akoby
sa najmä pri závažných momentoch
nášho spoločného života Liselottino
srdce zachvelo.
Nadránom ma vystriedali. S desiatimi
priateľkami
a priateľmi sme si rozdelili
službu. Personál
jednotky intenzívnej
starostlivosti sa správal
súcitne a bol ochotný
pomôcť. Mohli sme
prísť každú noc; niekedy
nás sestry udržiavali
v bdelosti čajom alebo kávou.
Druhý deň podvečer som primára
stretol opäť. Veľmi priateľsky
P R Í B E H
povedal: „Pán Emmerling, musím
s vami prebrať ešte jednu dôležitú
záležitosť. Poďte, prosím, so mnou
do miestnosti pre lekárov.“ V malej
miestnosti sme sa posadili oproti
sebe. Lekár sa spýtal: „Môžeme vašej
žene odobrať orgány?“
V hlave sa mi vynorila myšlienka:
Už po prevezení do nemocnice bol
mozog na 95 percent mŕtvy a tendencia
sa zhoršuje. Kedy je mozog
celkom mŕtvy? Nie! – zakričalo to
vo mne, nie, nemôžete moju ženu
rozrezať, nemôžete jej vziať srdce –
týmto srdcom predsa so mnou dnes
v noci hovorila prostredníctvom monitora.
Ona predsa žije a cíti!!! „Nie,“
znela moja odpoveď. Potom apeloval
na moje kresťanské cítenie, na lásku
k blížnemu. Zneistel som a poprosil
o čas na rozmyslenie. Medzitým sme
o tom hovorili v rodinnom kruhu
s priateľmi, s farárom i lekármi. Tí
ma utvrdili v mojom „nie“.
Na lístok som teda napísal svoje
„nie“. Potom prišli starosti: Čo keď
sa lístok v nemocnici stratí? Keď sa
pri striedaní zmien lístok niekde
medzi inými listinami zapatroší?
Keď sa lekár spýta sestry, či existuje
prehlásenie manžela? A sestra novej
zmeny s najlepším svedomím povie,
že od príbuzných tu nie je nič?
Dal som lístok sestre a modlil sa
k Bohu, aby všetko dobre dopadlo.
V
priebehu dopoludnia prišiel
šéflekár. Priateľsky mi vysvetlil,
že nákladne zariadená izba jednotky
intenzívnej starostlivosti by mohla
byť využitá aj inak. Moja žena bude
teraz preložená na iné oddelenie, aby
tam skonala.
Bol som pri tom, keď jej z úst vybrali
hadičku na umelé dýchanie.
Liselotte dýchala ďalej sama bez hadičky
a aparátu. Dostala svetlú izbu,
ktorá i pre nás príbuzných ponúkala
dosť priestoru. Dva dni a dve noci
sa striedali priateľky a priatelia pri
umierajúcej. Liselotte zomrela 30.
októbra 1993 o 9:15.
Pomaly sa mi v nasledovných mesiacoch
vynáralo, ako to s Liselotte
vlastne prebiehalo. Nikdy viac ma
nenechalo na pokoji toto: mozog je
na 95 percent mŕtvy, so zhoršujúcou
sa tendenciou, potom apelovanie
na kresťanské svedomie – Dajte
k dispozícii jej orgány! Ale jej srdce
predsa so mnou hovorilo!
Prečo lekári držali moju ženu tak
dlho na jednotke intenzívnej starostlivosti?
Veď predsa mohla sama dva
dni dýchať.
Zlosť vo mne rástla v súvislosti
s tým, čo sa s Liselotte stalo. Nikto
nedbal na moju prosbu v tej ťažkej
vete: „Nechajte moju manželku zomrieť
dôstojne.“ Nenechali ju umrieť
len preto, aby ju udržali ,čerstvú’ na
odber orgánov?
Svoj hnev som opísal v novinách
ako list od čitateľa 16. júla 1994 vo
Frankfurter Rundschau a 15. októbra
1994 vo Frankfurter Allgemeine
Zeitung, tu už pokojnejšie a vecnejšie.
Tento príspevok mal čitateľský
úspech a ukázali sa i výsledky.
Dvakrát ku mne prišiel televízny štáb
s požiadavkou, aby som im rozprával
o Liselottinom zomieraní. Na prvé
výročie úmrtia, 30. októbra 1994, odvysielala
stanica ZDF v ,Mone Lise’
úryvky z týchto poznámok.
Oslovili ma aj vedci, ktorí sa zaoberali
výskumom mozgovej smrti,
bol som pozvaný na príslušné rokovania.
I tam som o tomto rozprával.
Z medicínskych kruhov mi bolo povedané:
Vaša žena síce ležala v kóme,
ale podľa kritérií spolku lekárskych
komôr „mozog nebol mŕtvy“, áno,
snáď sa neurobila v nemocnici ani
raz potrebná diagnóza.
O rok neskôr som sedel v nemocnici
oproti riaditeľovi. Medzitým
som sa stal už takmer špecialistom
v debatách o mozgovej smrti. Rozhovor
prebiehal obojstranne veľmi
priateľsky. Prispelo k tomu moje uistenie,
že nebudem verejne menovať
žiadnych účastníkov.
Na základe rozhovoru mi bolo jasné,
že pôvodný predpoklad, že by sa mozgová
smrť mohla určiť už po vstupnom
vyšetrení, bol mylný. Beriem tiež
na vedomie, že zdravotné záznamy
neobsahujú o mozgovej smrti žiadne
údaje. Podľa toho nebola vykonaná
ani žiadna diagnóza na mozgovú
smrť. Primár pravdepodobne viedol
so mnou rozhovor o odňatí orgánov
bez formálneho poverenia. Myslím si,
že som dokonca vytušil, že existovalo
určité očakávanie... akoby sa od nemocnice
očakávalo, že bude dodávať
viac orgánov.
Dieter EMMERLING
39
SVET GRÁLU
4/2005
Záhada
egyptskej studne
40
SVET GRÁLU
4/2005
N asledujúcu matematicko-
-filozofickú záhadu uverejnil
približne v roku 1966 sovietsky
populárno-vedecký časopis.
Pri vykopávkach v staroegyptskom
chráme boha Slnka narazili archeológovia
na nápis, ktorý hovoril asi
toto: „Ty, kto sa chceš stať kňazom
boha Slnka, musíš najprv podstúpiť
skúšku. Budeš zamurovaný do miestnosti
za touto stenou a zostaneš tam
tak dlho, kým nevyriešiš úlohu, ktorá
ťa tam čaká.
Uprostred miestnosti je vykopaná
kruhová studňa, v tej studni sú dve
skrížené tyče s dĺžkou dve miery a tri
miery. Tyče sa krížia práve na hladine
vody vo výške jedna miera odo dna.
Tvojou úlohou je stanoviť priemer
studne a výsledok podať na hlinenej
tabuľke otvorom kňazovi, ktorý čaká
za stenou. Avšak rozmysli si dobre, či
podstúpiš túto skúšku. Ak ju nesplníš,
zomrieš hladom a vyčerpaním.“
2
?
3
1
Za tých štyridsať rokov som záhadu
egyptskej studne predložil
mnohým priateľom a vždy sa rozvinul
podobný dej:
„Čože? Takáto hádanka? To je jednoduché:
sínus, kosínus, prepona,
odvesna na druhú, Pytagorova
veta – hneď to bude!“
Po hodine priateľ ešte stále sedel
s ceruzkou v ruke nad listami papierov,
rysoval geometrické obrazce
a písal rovnice. „Počkaj, už to skoro
mám, len mi tu stále niečo chýba!“
Ešte na druhý deň ho bolo vidieť na
ulici so sklonenou hlavou a zamysleným
výrazov v tvári, ako si maľuje
prstom vo vzduchu trojuholníky. Na
tretí deň sa mu výraz rozjasnil – hádanku
nerozriešil, akurát ju pustil
von z hlavy a rozhodol sa, že sa kňazom
v chráme boha Slnka tentoraz
nestane.
Skutočne, tá hádanka je ťažšia,
než sa na prvý pohľad zdá. Úlohu
možno napríklad previesť na rovnicu
elipsy alebo pomocou Pytagorovej
vety zostaviť sústavu rovníc s dvoma
neznámymi. V obidvoch prípadoch
nevedie postup jednoducho k cieľu,
ale do vzorcov je potrebné skusmo
dosadzovať priemer studne tak dlho,
až sa približne trafíme do výsledku
s dostatočnou presnosťou. Počítač
vám to urobí metódou postupného
približovania za zlomok sekundy. Na
kalkulačke to trvá dlhšie. V šesťdesiatych
rokoch však neexistovali ani
počítače, ani kalkulačky, násobilo sa
na logaritmickom pravítku a sčítalo
sa ručne na papieri.
No dobre, ale ako si s tým teda
poradili starí Egypťania? Tí predsa
nemali ani tie logaritmické pravítka.
Na túto otázku sovietsky populárno-vedecký
časopis odpoveď
nenašiel. Tak sa stala z matematickej
hádanky filozofická záhada.
Vedeli by ste na ňu odpovedať vy?
Napíšte!
My ostatní si na ňu odpovieme
v budúcom čísle časopisu.
Artur Zatloukal
NR ÁU BZ RO I KR AY
Vážení čitatelia,
na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy,
predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi
by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame
na adrese:
Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice
E-mail: redakcia@svetgralu.sk
Osud národov
a utrpenie zvierat
Otázka: V rôznych číslach
SVETA GRÁLU som čítal,
že človek si vytvára svoj
vlastný osud a sám si ho
zaviňuje. To znamená, že
všetko, čo zasieva, dobré aj
zlé, musí jedného dňa zožať.
To je dobré a správne. Teraz
k mojim otázkam:
Ako sa to prejavuje vo
vojnách? Je tu vinný celý
národ (napr. bývalá Juhoslávia)
a je teraz braný na
zodpovednosť?
Ako sa dá rozumieť likvidácii
Židov počas druhej
svetovej vojny? Bola aj to
odplata nejakej viny, alebo
boli len obeťami nacistického
režimu?
A čo zvieratá, tie sú
predsa nevinné, ale denne
sa im na celom svete brutálne
ubližuje. Aj keď
budú jedného dňa ich
trýznitelia braní na zodpovednosť,
ako to tým
zvieratám teraz pomôže?
Má človek sám vinu na
všetkom, čo sa mu v živote
prihodí – alebo môže byť
aj „nevinnou obeťou“?
Odpoveď: V podstate sa
musí pri posudzovaní
ľudského osudu brať do
úvahy vždy jednotlivec.
Veď každému z nás
je osud presne „daný“
Vami spomínaným zákonom
sejby a žatvy (zákon
spätného pôsobenia), aby
mu na základe jeho pocitov,
myšlienok a konania
dal prežiť dôsledky.
Ak berieme do úvahy
teraz osud celého národa,
tak nesmieme definovať
pojem „národ“ len
ako jazykové spoločenstvo
alebo spoločnosť
s vlastným historickým
a kultúrnym vývojom,
ale musíme si všímať namiesto
vonkajších znakov
duchovnú úroveň.
A z tohto pohľadu pozostáva
národ jednoducho
z ľudí, ktorí v sebe nesú
určitú duchovnú rovnorodosť,
čo vždy podmieňuje
aj určité nutné prežívanie.
Ale s postupom
inkarnácií sa to mení. To
znamená napríklad, že
niekto, kto patrí teraz
k nemeckému národu,
mohol byť v predchádzajúcom
živote trebárs židovského
„pôvodu“. To je
uhol pohľadu, ktorý, mimochodom,
vedie všetky
rasové predsudky do oblasti
absurdity.
Jeden národ však môže
byť s ohľadom na otázku
osudu podľa toho považovaný
za „osudové spoločenstvo“,
pretože sa tu
pre ľudí, ktorí momentálne
prináležia k danému
národu, vyskytujú
podobné rámcové podmienky
na ich duchovný
vývoj. Potiaľ teda existuje
niečo také ako „karma
národa“, aj keď, nakoniec,
život žiadneho človeka na
nej celkom nezáleží, ale
človek rozhoduje o svojom
budúcom smerovaní
vždy individuálne.
Keď sa vo Vašich otázkach
dotýkate veľkých tragédií,
spôsobených ľuďmi,
ako napr. prenasledovanie
Židov alebo vojny vo všeobecnosti,
tak poznateľné
bezprávie by nemalo byť
nikdy posudzované ako
„nutná odplata“. To by poukazovalo
na to, že najbrutálnejší
vrahovia by boli
akoby pomocníkmi Stvoriteľa
pri naplnení osudu.
Bezprávie zostane vždy
bezprávím, žiaden človek
nepotreboval nutne nacistiské
ohavnosti pre svoj
duchovný vzostup. Pri posudzovaní
osudových súvislostí
musí byť teda prežívanie
obete oddelené od
motívov páchateľa. Židia
boli jednoznačne obeťami
nesprávneho a všetkým
zákonom stvorenia odporujúceho
režimu. Zástancovia
a vykonávatel tohto
režimu budú musieť následky
svojich zločinov nejakým
spôsobom odpykať.
To, že môže človek utrpením
a prežívaním bezprávia
odčiniť vlastnú
vinu a že je duchovne
vedený, je veľkou milosťou.
Ale to neznamená,
že vrah musí znovu zomrieť
rukou vraha, aby
bol oslobodený od svojej
karmy (tým by boli nutné
stále ďalšie vraždy). Je to
naopak: normálna a najrýchlejšia
cesta, ako sa
oslobodiť od karmickej
záťaže osudových vlákien
každého druhu, je
cesta poznania a bezpodmienečného
dobrého
chcenia. Za zločiny voči
ľuďom i celým národom
teda niet ospravedlnenia.
Máte pravdu, že to zvieratám
v tomto momente
nepomôže. Avšak nás
ľudí vlastné duchovné
cítenie zaväzuje k tomu,
aby sme všetky tvory
v rámci svojich možností
podporovali a chránili.
(WH)
41
SVET GRÁLU
4/2005
N A Z Á V E R …
Prečo to Boh dopúšťa?
V
eľká katastrofa, ktorú spôsobili
vlny cunami v juhovýchodnej
Ázii pred niekoľkými
mesiacmi, sa dotkla nás všetkých.
Boli sme otrasení tragickým osudom
tisícok ľudí a dívali sme sa
na obrazy skazy, ktoré si nadlho
budeme pamätať a ktoré nám zasa
raz ukázali, aký nepatrný je človek
proti prírodným mocnostiam.
Mnoho ľudí sa iste zamýšľalo
nad jednou otázkou: „Prečo to
Boh všetko dopúšťa?“ Táto otázka
visí vo vzduchu zakaždým, keď sa
stane niečo, čo prinesie mnohým
ľuďom utrpenie alebo smrť. Ani
v takýchto katastrofách však nemusí
byť človek neodvratne stratený.
Môže sa mu dostať pomoci,
ak je dostatočne bdelý. Napríklad
niektorí ľudia v jednej postihnutej
dedine sa zachránili tak, že nasle-
42
SVET GRÁLU
4/2005
dovali slona, ktorý sa utrhol z reťaze
a inštinktívne utekal do kopca.
Avšak na otázku, prečo Stvoriteľ
dopustí toľko nešťastia, nikto nenachádza
odpoveď. Mnoho ľudí už
stratilo tvárou v tvár takému nepochopiteľnému
dianiu vieru v Boha.
Viera a dôvera je spochybňovaná
– ale nie naše predstavy o pôsobení
Stvoriteľa.
V ľudskej mysli sa po tisícročia
udomácnila skreslená predstava
o Bohu, ktorý ľubovoľne zasahuje
do svetového diania. Je však táto
prestava ešte udržateľná? Nemáme
práve vzhľadom na mnohé vojny,
krízy a katastrofy našej doby konečne
spoznať, že všetky deje sú prejavom
prírodných zákonitostí a že
nám ľuďom bola daná zodpovednosť
za nás samotných? Toto poznanie nás
neodvádza od Boha, len oslobodzuje
od slepej viery, ktorá síce vytvára
príjemné pocity, ale so skutočným
životom má veľmi málo spoločného.
U
važujeme o možných
dôsledkoch nesprávneho
smerovania ľudstva a v katastrofách
hľadáme mieru svojej vlastnej
zodpovednosti. Zamýšľame sa
nad tým, čo sa ešte môže stať a ako
tomu môžeme predísť. Až keď sa
oslobodíme od nesprávnych predstáv
o pôsobení Stvoriteľa, budeme
sa skutočne snažiť spoznať, v čom
spočívajú naše vlastné úlohy a možnosti.
A tiež v koľkých oblastiach
by sme my ľudia mali byť činní, aby
sme utrpenie zmiernili, alebo mu
zabránili. Začiatok toho je v našom
cítení a v myšlienkach.
Werner HUEMER
ZOROASTER
Zoroaster
Život a pôsobenie
pripravovateľa cesty v Iráne
230 strán, formát 16 x 23 cm,
tvrdá väzba
ISBN 80-967209-2-9
Cena 210 Sk
Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft
Keď sa Zoroaster narodil, bola viera v Boha v Iráne
síce ešte živá, ale hrozil jej rozklad. Rozmohlo sa bludárstvo.
Zoroastrovým poslaním bolo, aby ako pripravovateľ
cesty pre Svetlo Pravdy varoval ľud Iránu pred
bludárstvom, ba čo viac, aby spolu s týmto národom
viedol ľudstvo ďalej k viere v Boha, aby ho pripravil na
čas posledného súdu a na príchod „Saoshyanta“, pomocníka.
Zoroaster spoznáva svoju úlohu až v samote sveta hôr
a nachádza cestu k jej splneniu. Vnímavý čitateľ s napätím
sleduje, ako sa Zoroastrovi zoči-voči postaví falošný
pripravovateľ cesty. V spojení s nitkami stvorenia
nachádza Zoroaster zjavenie Pravdy.
Potom začína jeho pôsobenie: Od úpadku a bludu
majú byť ľudia vedení k čistým mravom, aby postupne
mohli byť dovedení k ponímaniu svetlej Pravdy. Odvážne
ide Zoroaster svojou cestou. V pravý čas nachádza
spoločníkov, ktorých potrebuje pre svoje dielo; prijíma
pomoc a pokyny z vyšších sfér a vnútorne rastie so
svojou úlohou. Ľud Iránu dozrieva; stáva sa schopným
poňať prikázania, ktoré Zoroaster prijal zo Svetla, a využiť
ich v činorodom živote.
V starobe spisuje Zoroaster to, čo mal možnosť
z múdrosti Svetla prijať v zjavení a čo vrcholí vo zvestovaní
pomocníka, „Saoshyanta“ v čase posledného súdu.
Používa pritom obraznú reč, ktorú stále viac rozširuje
a ryje do tenkých kamenných doštičiek.
Hodnota knihy „Zoroaster“ spočíva v kráse jazyka
a objasňovaní historických procesov, ale najmä v prežití
veľkosti a múdrosti Božieho vedenia, ktoré každému
národu posiela takého pripravovateľa cesty zvestujúceho
Pravdu, akého tento národ potrebuje, aby dozrel.
KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY
Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť
ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla.
Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené
jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.
Koľko voľného času získava ten, kto sa nestará,
čo hovorí, robí alebo zamýšľa jeho blížny,
ale usiluje sa, aby práve to, čo robí sám, bolo spravodlivé,
bohumilé alebo vôbec dobré.
Neobzeraj sa po čiernych povahách okolo seba,
zamier priamo k cieľu svojej dráhy a nerozptyľuj sa!
Marcus Aurelius Antoninus: Hovory so sebou