SG04

svetgralu

3/2005 SVěT GRÁLU

SVěT GRÁLU

9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 3

březen – květen 2005 · číslo 3

strana 5

Kam se poděl šestý smysl?

Findhorn – zahrada zázraků

Příroda a její síly

strana 11

Energie z ničeho

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2

4/2005 Svet Grálu

strana 15

Cesta do pravěku

v laboratořích Ciba-Geigy

Exkluzivní rozhovor

s dr. Raymondem Moodym

SVET GRÁLU

Duchovní souvislosti v životě

strana 21

Řeč krve

strana 30

cena 78 Kč

jún – august 2005 · číslo 4

Rešpektovať a byť rešpektovaný

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré si vo

svojich krajinách získali už tisíce

stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete v prílohe

alebo na internete:

strana 5

Výskum smrti –

rozhovor s dr. R. Moodym

strana 10

Slovenský agrorebel a jeho agrokruh

strana 21

Homeopatia – „liečba ničím“

strana 30

Čaro sicílskych vulkánov

strana 35

cena 87 Sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Mýtus o diablovi

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil

na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

V ďalšom čísle časopisu:

titulná téma: Peniaze alebo život ! •

Sen o zdravom peňažníctve •

Prečo sú bohatí stále bohatší a chudobní chudobnejší ?

Slabé miesta súčasného finančného systému.

Putovanie do krajiny brieždenia •

„Svetlo z východu“ – tento prastarý výraz symbolizuje

smer putovania za múdrosťou a svetlom poznania.

Zázračné deti a autizmus •

Prečo je medzi autistami toľko zázračných detí ? Kde sa berú

zvláštne schopnosti a nadanie, o ktorých sa môže

„normálnym“ ľuďom iba snívať ?

september – november 2005 · číslo 5

SVET GRÁLU

september –november 2005 · číslo 5

Koniec spoločenskej zmluvy

Telepatia u zvierat…? •

Vlne cunami v Ázii nepadli za obeť žiadne divoko

žijúce zvieratá. Majú zvieratá šiesty zmysel? Vycházdza už 1. septembra 2005.

5/2005 SVET GRÁLU


strana 5

Zázračné deti a autizmus

strana 11

Dilema z úrokov

strana 15

Európska únia a národ

strana 21

Hipoterapia

strana 30

Telepatia u zvierat…?

strana 36

cena 87 Sk

Peniaze alebo život !

Sen o zdravom peňažníctve

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


SVET GRÁLU · 4/2005

R E P O R T Á Ž

Slovenský agrorebel a jeho vynález

Ing. Ján Šlinský navrhol vo svete

ojedinelé zariadenie na ekologické

pestovanie zeleniny.

(Reportáž od Romana Levického) 5

Ž I V O T

Kde sa stratil šiesty zmysel (pokračovanie) 9

V Ý C H O V A A K O M U N I K Á C I A

Rešpektovať a byť rešpektovaný (2.časť) 12

T É M A

Mýtus o diablovi

alebo Luciferov princíp

Hľadanie zábleskov skutočnosti za

postavou padlého archanjela... 15

T É M A

Tajomstvo Lucifera 20

V Ý S K U M

Energia z ničoho? (pokračovanie) 22

Z A U J A L O N Á S

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26

O S O B N O S Ť

Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (2.časť) 27

F O T O G R A F I E

Ohnivý svet sopiek

Fascinujúca fotografická reportáž

Reinhardta Wurzela z blízkosti

vybuchujúcich sopiek... 30

R O Z H O V O R

Homeopatia – liečba v súzvuku s dušou pacienta 33

P R Í B E H

Je darca orgánov skutočne mŕtvy ? 37

Z Á H A D A

Záhada egyptskej studne 40

N Á Z O R Y

Osud národov a utrpenie zvierat 41

N A Z Á V E R …

Prečo to Boh dopúšťa? 42

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

iste si pamätáte na pocit vnútornej

bolesti v okamihu, keď ste možno

už po stý raz v živote spoznali, že na

zemi žijú aj ľudia, ktorí sú schopní

urobiť pre splnenie vlastných cieľov

čokoľvek. Všade okolo seba môžeme

vidieť, že bezmocná apatia, alebo niekedy

aj nemiestna zdržanlivosť tej

poctivejšej časti ľudstva poskytuje

obrovský priestor ľuďom i organizáciám

so „slušnou tvárou“, ale o to

bezcitnejšími praktikami.

To, že sa u človeka tak často vyskytuje

falošné a zvrátené jednanie,

oprávnene vyvoláva otázku, ako sa to

dá zlúčiť s predstavou o dobrotivom

Stvoriteľovi.

V tomto čísle nášho časopisu sa

preto dotýkame témy pôvodu zla, zla

„z princípu“.

Je totiž zrejmé, že pokiaľ nevieme,

čo sa za navonok prejaveným

zlom skrýva, nemáme ani potrebný

nadhľad nad často chaotickými situáciami

v našom okolí.

Mať nadhľad je však často najlepšou

pomocou k tomu, aby sme sa dokázali

ubrániť strachu, alebo sa vyhli unáhlenému

konaniu. Schopnosť vidieť situácie

v ich hlbších súvislostiach tiež

pomáha v tom, aby sme sami neboli

3

SVET GRÁLU

4/2005


Ú V O D N Í K

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 4/2005, vyšlo 1. 6. 2005

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal, Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Marek Frank, Brno

Pavel Patloch, Karviná

Martin Pukančík, Košice

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

R. Wurzel, Nürnberg (3, 30–32), Vulcanic

Observatory, Hawaii (3, 30–32), AKG

Berlin (3, 17, 18), M. Bouška (43). Ostatné

obrázky GralsWelt a redakcia.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Peter Kachňák

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

w w w.svetgralu.sk

príčinou konfliktov. Napríklad tým, že sa snažíme nátlakom zmeniť

ľudí v našom najbližšom okolí k „obrazu svojmu.“

Pri obrane svojich postojov je iste často potrebné prejaviť vnútornú

pevnosť. Táto vlastnosť je oddávna dosť vzácna, lebo je prejavom

sily nestiesneného ducha. Ľudia, ktorí ňou oplývali, neraz

vošli do dejín už svojím príkladom, ktorý dokázal strhnúť aj ich

okolie. Myslím, že sa nemusíme ani príliš obzerať po takýchto vzoroch

okolo nás, stačí, ak v sebe nájdeme silu, aby sme sami dokázali

čo najviac vylúčiť zo svojej pozornosti vlastné očakávania, žiadostivosť

či pochybnosti, ktoré nás sužujú.

Ľudská duša pripomína obliehanú pevnosť a všetko negatívne do

nej vstupuje prostredníctvom myšlienok, ktoré vytvárame, alebo

aspoň priťahujeme sami.

Moc zla má preto na nás taký vplyv, nakoľko sa jej vnútorne podvolíme.

Úprimne veriaci ľudia by to mali mať v tomto smere ďaleko ľahšie,

lebo sú presvedčení, že všetko, čo existuje, vzniklo z vyžarujúcej

sily Stvoriteľa. Vedia aj to, že každé zlo raz narazí na vládu Božích

zákonov. A dokonca, že jeho vonkajšie formy niekedy posilnia v ľuďoch

to najlepšie, čo v nich je. Diktátorské režimy vyvolávajú vždy

vlnu spoločného odporu a katastrofy zasa spájajú odcudzených ľudí

vo vzájomnej spolupatričnosti.

K skutočnej túžbe po dobre však nepotrebujeme utrpenie, táto

túžba môže a aj by mala byť „dobrovoľná“. Ak prerastie aj do myšlienok,

slov a činov, potom sa k nej skôr či neskôr pridá aj posilnenie

z vyššieho zdroja.

Dnes môžeme okolo seba vidieť len samé následky toho, že sme

zlo hľadali všade inde, než tam, kde v skutočnosti je. Stroskotali domnienky

o samospasiteľnosti vedy i náboženských kultov. Ani snahy

o „nápravu ľudstva“ autoritatívnymi školskými i štátnymi systémami

neboli zvlášť úspešné. Každý človek totiž vedome či nevedome

hľadá a k svojmu pocitu naplnenia aj potrebuje vedomie zmyslu svojej

existencie. Na to je však potrebný život, v ktorom sa ideály uplatňujú

v praxi, žitý „nohami na zemi a hlavou v oblakoch“.

Takýto život nie je možné nikomu dať príkazom zhora, človek sa

preň musí rozhodnúť sám.

Zo slobodnej vôle človeka preto priamo vyplýva, že nie je v ľudských

silách odstrániť z tejto zeme všetko zlo. Ale sila, ktorá sformovala

a udržuje celé toto stvorenie, aj v nás posilňuje všetko, čo

drieme v našom vnútri. Preto musia raz vyjsť najavo aj najskrytejšie

ľudské túžby, nech sú to už ušľachtilé vlastnosti, alebo sklony

k podlosti či úplná zvrátenosť. V tomto pôsobení musí každý spoznávať

svoje slabosti a ich následky, a v ňom je zároveň zakotvená

aj večná spravodlivosť.

Snažme sa preto aj my podporovať, každý podľa svojich schopností,

len to dobré v nás a okolo nás, priatelia!

Roman Levický, redaktor

4

SVET GRÁLU

4/2005


R E P O R TÁ Ž

Slovenský agrorebel

a jeho vynález

Reportáž z prvej certifikovanej ekologickej

zeleninárskej farmy na Slovensku

Je možné veriť reklame, ktorou sú

v supermarketoch označené ekologicky

dopestované potraviny? Môžete

si napríklad kúpiť obiloviny

a výrobky z nich alebo aj bio-kávu

z Kolumbie. Prečo však na trhu

nemožno kúpiť ekologicky dopestovanú

zeleninu či ovocie, teda

plodiny, ktoré sú v konvenčnom

poľnohospodárstve najviac chemicky

„ošetrované“? Po odpoveď

na túto otázku som sa vybral do

obce Čierne Pole v michalovskom

okrese za známym agrorebelom –

Ing. Jánom Šlinským z Pavloviec

nad Uhom. Krátko po príchode na

farmu som pochopil, prečo o ňom

hovoria s rešpektom nielen ekologickí

nadšenci, ale aj úradníci na

ministerstve pôdohospodárstva.

Je jedným z mála ľudí, ktorí mali

odvahu ísť za svojím presvedčením

aj v praktickom živote.

„Ť

ažko to vysvetliť takému človeku,

čo býva v bytovke a zeleninu

pozná len z regálov obchodov.

Preto hovorím ľuďom – musíte

prísť sem, na toto pole a vidieť, ako

sa táto zelenina pestuje, a rozprávať

sa s človekom, ktorý to robí,

a potom môžete získať presvedčenie.

Ja keď plejem mrkvu, verte, že

po týždni pospomínam všetkých

mojich zákazníkov... Raz sme jednej

panej doniesli moje zemiaky až do

pivnice v meste, a ona potom povedala

- no, ale ja som chcela len veľké

zemiaky! Tak som jej odpovedal –

pani, zemiaky ekologicky vypestované,

bez postrekov, lacné, privezené

až do domu a ešte aj veľké – to

sú aj na Stvoriteľa veľké požiadavky!

5

SVET GRÁLU

4/2005


R E P O R TÁ Ž

Ja chcem pestovať zeleninu pre ľudí,

ktorí vidia, že s touto krajinou nie

je niečo v poriadku, a chcú preto

aj niečo urobiť. A ľudia, ktorí chcú

nakupovať ekologicky vypestovanú

zeleninu, nech si uvedomia, že nikto

im nemôže dať stopercentnú záruku,

že ich objednávka bude vybavená. Ja

nemám po ruke postrekovač, aby

som postriekal drepčíkov na priesadách

kapusty. Aj minule tu bol

jeden kolega zo susedstva a povedal:

– Janko, zbláznil si sa, veď ti všetko

zožerú... – Počkaj, uvidíš, ony zjedia

spodné listy a potom pôjdu ďalej.

Vieš, ony sú už zvyknuté na postriekanú

zeleninu, už im začala chutiť,

a tak odídu k susedovi...

No a mal som pravdu – spodné listy

zožrali a zmizli. To chce len vydržať

a príroda sa sama dostane do rovnováhy.

Keby som chcel podvádzať, tak

po ceste do Košíc nakúpim zeleninu

vo veľkoobchode a predám ju zákazníkom.

Oni by boli spokojní, že majú

ekologickú zeleninu, a ja by som za-

6

SVET GRÁLU

4/2005

robil. Ale ja si myslím, že tých fantazmagórií,

čo si vytvárame, je tak či

tak okolo nás dosť, lebo už spolu nenažívame,

už sa len využívame. Ekologické

poľnohospodárstvo nie je len

o pestovaní, je to o medziľudských

vzťahoch. Preto moji zákazníci majú

kedykoľvek prístup na farmu, aby sa

presvedčili. Lebo inak to dopadne ako

na západe. Do ekologického zeleninárstva

vstúpili supermarkety a je to

podľa mňa podvod. Nie je možné ekologicky

pestovať zeleninu v monokultúre

na niekoľkých stovkách hektárov.

A preto sa spoliehajú, že rozbormi sú

mnohé pesticídy ťažko dokázateľné.“

Jeden z dlhších monológov skončil

a územčistý chlapík s rukami začiernenými

hlinou a očami žiariacimi

spod zachmúreného obočia sa doširoka

usmeje.

„Prepáčte, ale keď som tu sám, dlho

s nikým nerozprávam a potom to zo

mňa ide ako... Viete, podľa mňa čas

filozofovania už skončil, už tu raz

bol jeden taký, pred dvetisíc rokmi,

čo chcel priniesť spásu ľuďom – a čo

sme s ním urobili? Teraz potrebujeme

nie jedného, ale tisíce, milióny

ľudí, čo chcú priložiť ruku k dielu...

Už je najvyšší čas! Už to očividne

vidíme okolo seba. Už sa nemôžeme

tváriť, že sme nevedeli. Každý môže

vedieť, keď chce.“

Stojím v skupinke ľudí, ktorí sa

spolu so mnou prišli presvedčiť, či

sa dá pestovať zelenina bez umelých

hnojív a syntetických postrekov. Nachádzame

sa na parcele, ktorá je prvou

certifikovanou zeleninárskou farmou

v kontrolnom systéme ekologického

poľnohospodárstva v Slovenskej republike.

„Farmu“ Ing. Šlinského tvoria

zatiaľ len tri obrobené plochy, na

ktorých pestuje svoju zeleninu. Záhony

sú nezvyčajné – majú kruhový

pôdorys s priemerom asi dvadsaťpäť

metrov. Najzaujímavejšie však pôsobí

zelenina, rastúca v riadku, ktorý vo

vnútri kruhu

opisuje pravidelnú

špirálu.

„Na tento kruh

sa vojde niekoľko

stoviek

h l ú b o v i t ý c h

rastlín, ale až

takmer stotisíc

exemplárov cibule

sadzačky“ –

vysvetľuje vedúci

farmy, hlavný

agronóm, konštruktér

strojov

a ničiteľ buriny

a škodcov v jednej

osobe. „Zelenina

z tejto

plochy by ma neuživila, ale ja som sa

musel presvedčiť, či to, o čom som bytostne

presvedčený, sa dá aj realizovať

v praxi.“

V strede jedného z kruhov stojí

originálny stroj, špeciálne skonštruovaný

na ekologické pestovanie

zeleniny. Je to vlastný vynález

pána Šlinského - agrokruh. Ako

nám vysvetľuje, agrokruh je modifikovaný

nosič poľného náradia.

Ľudia majú väčšinou len požiadavky, ale chýba

im chcenie a konkrétna ochota...

Jeho konštrukcia je jednoduchá -

v strede každej parcely je ukotvená

trojnožka s privádzačom elektriny,

ktorá zabezpečuje pohon stroja.

Okolo „centrálu“ stroja sa otáča

nosné rameno z oceľových rúrok.

Na jeho konci je pohon – elektromotor

s variátorom otáčok. Variátor

upravuje otáčky podľa toho, kde sa

nachádza pracovné náradie. Na rameno

agrokruhu je možné namon-


R E P O R TÁ Ž

tovať aktívny aj pasívny kultivátor,

plečku, zavlažovaciu hadicu, dávkovač

biologických postrekov alebo aj

automatický sadzač priesad, ktorý

sa pán Šlinský snaží zdokonaliť.

„Tahem zapni, stiskem vypni,“ usmieva

sa a páčkou „naštartuje“ stroj.

Oceňujem tiché pradenie elektromotora,

ktorý za hodinu spotrebuje len

trištvrte kilowatthodiny elektriny.

Plečka s troma zubmi sa s chirurgickou

presnosťou zarýva do pôdy

a vytrháva z nej chumáče buriny. Zo

špirálovitého riadku sa nevychýli ani

o centimeter. Nedovolí to ozubené

koleso a reťazový prevod stroja.

„Už Aristoteles tuším povedal –

dajte mi pevný bod a pohnem svetom,“

nezaprie v sebe filozofa náš

sprievodca. Mrkvová a cibuľová vňať

je ešte v riadku zarastená burinou,

medziriadková plocha je však už

čistá.

„Toto je ale dosť nehospodárne

využívanie pôdy, keď plochy medzi

kruhmi máte nevyužité...“ – mieni

jeden z návštevníkov.

„Tam je možné pestovať drobné

ovocie, ale momentálne to nestíham,

tak to len kosím. Ale musím

povedať, že v ekologickom poľnohospodárstve

je podmienkou udržiavať

minimálne päť percent pôdy

neobrábanej ako útočisko vzácnych

živočíšnych a rastlinných druhov.

Najmä dravé chrobáky pomáhajú

ničiť škodcov, a preto sú vítané...“

„Koľko stojí také vybavenie farmy,

nie je to drahé?“

kľúčová spolupráca s motivovanými

spotrebiteľmi. Potrebujem vedieť, čo

potrebujú a koľko. Na základe toho

by som vedel plánovať rok a to by

mi umožnilo udržať ceny ekologickej

zeleniny na tej istej úrovni ako

sú ceny konvenčnej. Preto dávam ľuďom

kalendárik, aby si značili svoju

Neexistuje kolektívna zodpovednosť, existuje len

kolektívna nezodpovednosť.

„Jeden agrokruh je drahý, lebo sa

nevyrába sériovo, teda aj s pohonom

vyjde na stodvadsať až stopäťdesiattisíc

korún. Rozvod energie je tiež

drahý, tak to vychádza na šesťstotisíc

na jednu farmu. Ale prevádzkové

náklady na jednu pracovnú

hodinu sú v porovnaní s naftovým

pohonom asi päťnásobne nižšie. Nehovoriac

o úspore ľudskej sily pri

okopávaní a pletí a ďalšej veľkej výhode

– nezhutňuje sa pôda.“

Lán poľa, kde má pán Šlinský prenajatú

pôdu, končí pri vodnej ploche

– mŕtvom ramene Uhu. Cestou

k nemu si obzerám zemiakovú vňať,

kde občas vidno larvu škodcu.

„Stíhate zbierať pásavky?“

„Tie napádajú najmä slabé rastliny.

Tam je ich veľa, a tak to celé spálim.

No a syn mi pomáha so zvyškom...“

„A čo robíte s plesňou, pán Šlinský?“

ozve sa nadšená záhradkárka v stredných

rokoch.

„No, prešiel som jej cez rozum.

Zatiaľ to riešim tak, že pestujem

poloskoré odrody a sadím ich skôr.

Kým príde pleseň, porast odkvitne

a hľuzy sú už dosť veľké. Potom vňať

skosím a úrodu zoberiem. Ale viete,

nie je ani taký problém zeleninu

vypestovať, ako ju predať,“ začína

rozvádzať svoju boľavú tému pestovateľ.

„Keďže ako ekologický zeleninár

musím počítať s vyšším rizikom

neúrody, a to nechcem premietať

do ceny pre zákazníka, je pre mňa

týždennú spotrebu zeleniny počas

roka. Ale ani to mnohí ľudia nie sú

ochotní urobiť. Ľudia majú väčšinou

len požiadavky, ale chýba im chcenie

a konkrétna ochota...“

Pomaly sa presúvame ku kruhu

hlúbovín, kde sa vzmáhajú veľké

priesady karfiolu, kelu a kapusty.

„Keby som ich pestoval zo semienka

na poli, drepčíci ich zlikvidujú.

Preto som vymyslel sadbovač,

ktorý umožňuje vyberanie priesady

bez porušenia koreňového balu,“

ukazuje nám pestovateľ svoj ďalší

vynález s názvom Galaxy.

7

SVET GRÁLU

4/2005


R E P O R TÁ Ž

Ako inak, je to tiež špirála zložená

z pásu plastových výliskov. Celý

pás sa natočí do kruhu na stredový

výrez z polystyrénu. Potom sa tvar

uzavrie oceľovou sponou, naplní

zeminou a môže sa vysievať.

„Predtým ste robili vedúceho zeleniny

na družstve. Kedy ste sa rozhodli

začať pestovať bez chémie?“

„Neviem, keď má človek v sebe

akýsi vnútorný hlas, tak vám to

raz dôjde... Mne to došlo, keď som

sedel v traktore a ťahal som za sebou

postrekovač vo fóliovníku...

a vedel som, že nerobím dobre...

Po revolúcii sa mi do ruky dostala

knižka Úroda bez chémie od Harisona,

a tak som si povedal, že by

som to mohol skúsiť. Viete, ja hovorím,

že zelenina sa nedá pestovať

s nemotivovanými zamestnancami,

ktorí k pôde nemajú žiadny vzťah.

Neexistuje kolektívna zodpovednosť,

existuje len kolektívna nezodpovednosť.

A preto som odišiel

z družstva a založil si živnosť.

Hneď na začiatku som vedel, že

pestovanie bez chémie bude drina,

a tak som rozmýšľal, ako sa jej vyhnúť.

Vedel som, že v Izraeli používajú

mostové nosiče poľného náradia

pohybujúce sa lineárne. Ale keďže sa

pohybujú v priamom smere, musia

byť do riadku navádzané družicou.

Preto stoja päťdesiattisíc dolárov.

Rozmýšľal som, ako ten systém modifikovať

na naše peňaženky. Až raz

som v televízii videl roľníkov kdesi

v Číne, ako im vôl pomáha mlátiť

slamu. Je priviazaný ku kolu a chodí

v kruhu dookola. Lano ho priťahuje

do stredu, a tak prešliape celú plochu

v špirále. Svitlo mi, že tento tisícročia

starý vynález treba len dopracovať.“

8

SVET GRÁLU

4/2005

„Zareagovali na váš vynález naši

poľnohospodári?“

„Veľmi vlažne, pre nich je agrokruh

skôr atrakcia ako pracovný

nástroj. Má to však aj iné príčiny.

V Čechách aj v Poľsku sa ma pýtali,

ako je to u nás s roľníkmi. Povedal

som – neviem, u nás už niet roľníkov.

Roľník, to je podľa mňa čestný

titul a mal by označovať človeka,

ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti

s pôdou. Takých už u nás niet, už

Roľník, to je podľa mňa čestný titul a mal by označovať

človeka, ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti s pôdou.

Takých už u nás niet, už sa len prevážame v traktoroch.

sa len prevážame v traktoroch.

Aké hrozné následky má na pôdu

jej zhutňovanie, nad tým sa nepremýšľa,

ničíme jej štruktúru a potom

sa čudujeme, že máme oslabené

rastliny a treba ich striekať. Vzťah

k pôde sa u ľudí úplne vytratil.

„Štát u nás nepodporuje ekologické

poľnohospodárstvo?“

„Dotácie sú také nízke, že motivujú

len veľkovýrobcov obilia

a krmovín. Pre mňa ako zeleninára

dotácia stačí akurát na zaplatenie

návštevy inšpektora ekologického

poľnohospodárstva. Takže mne

tento štát nedáva nič a ani sa na to

nespolieham,“ končí svoje vysvetľovanie

náš „agrorebel“.

Na záver našej návštevy si ešte

raz prezeráme farmu a ja si s určitým

smútkom uvedomujem, že pán

Šlinský je nevyhnutne „sám vojak

v poli“. Presne ako povedal: „Nie je

možné v mori trvalo neudržateľných

ekonomických a ekologických vzťahov

vytvoriť ostrov trvalej udržateľnosti.

Musíme sa len snažiť prežiť

v systéme, ktorý nás obklopuje...“

POST SRIPTUM

Táto reportáž vznikla v júni roku

2001.

V nasledujúcich dvoch rokoch

pán Šlinský bojoval o svoje ekonomické

prežitie ako malopestovateľ

chryzantém. Okrem toho dopracoval

do sériovej výroby svoj sadbovač

Galaxy, prednášal na mnohých

podujatiach pre odborníkov i verejnosť.

V roku 2004 sa jeho pôsobiskom

stala farma Mašekov mlyn neďaleko

Vrábľov. Tu bol agrokruh odskúšaný

v modifikácii Pony (konský

pohon) a Fitnes (bicyklový

pohon).

Pohronská podnikateľská poradňa

pre profesionálne podnikanie

(5P), sa rozhodla využiť skúsenosti

Ing. Šlinského na vypracovanie

učebných textov pre vzdelávací

kurz „Ekologický farmár“.

V roku 2005 bude pod jeho vedením

prebiehať kurz pre záujemcov

o pestovanie bio-zeleniny a ovocia

na farme Mašekov mlyn (kontakt:

agrokruh@centrum.sk).

Roman LEVICKÝ


Ž I V O T

KDE SA STRATIL

V prvej časti svojho článku Dieter

Malchow na niekoľkých živých

príkladoch objasnil, ako

„zázračne“ sa u človeka najmä vo

vypätých životných situáciách

prejaví intuícia – alebo takzvaný

šiesty zmysel, ako dokáže citové

vnímanie usmerniť človeka v životnom

smerovaní a čo sa stane,

ak citové prežívanie úplne chýba.

Pokúsil sa zodpovedať aj otázku,

odkiaľ vlastne šiesty zmysel prichádza.

V nasledujúcich riadkoch

ponúka ďalšie výnimočné

príklady toho, ako sa v človeku

prejavuje duch, a zamyslenia,

ktoré súvisia s touto často opomínanou

oblasťou ľudského života.

POCIT A CIT

Pocit nie je to isté, čo cit alebo

cítenie. Pocit je telesná reakcia

zmyslov, ako napríklad pocit tepla

a chladu, alebo hladu či smädu. Ale

tak isto používame slovo „pocit“,

keď ide o duševné záležitosti. Keď

sme spadli, opisujeme slovne telesný

„pocit bolesti“ rovnako ako pocit

duševnej bolesti, keď sme napríklad

stratili niekoho z rodiny. Bolo by

zrejme vhodné tieto dva fenomény

od seba aj jazykovo odlíšiť. Pretože

bolesti, ktoré postihujú dušu, zasahujú

človeka hlbšie, sú trvalejšieho

rázu, sú preciťované a vyvolávajú

duševné prežívanie.

?

Van der Post ale nevidel ani nepočul

vôbec nič a trvalo to ešte dlhú dobu,

než k nim títo ľudia skutočne prišli.

Boli to domorodí Krováci, ktorí

už niekoľko dní nenašli vodu, lebo

v tom čase bolo neobvykle veľké

sucho. Domorodý vodca expedície

vnímal prichádzajúcich svojím citom

oveľa skôr, ako ich bolo skutočne vidieť

alebo počuť.

Naša schopnosť cítenia sa, samozrejme,

u nás prejavuje oveľa slabšie.

Ale aj my vnímame duševné prejavy

človeka tak, že sa nimi cítime priťahovaní

alebo odpudzovaní. V ľudovej

reči tomu zodpovedá porekadlo:

„Prvý dojem je vždy správny.“ Tak je

to vyjadrené aj v svetoznámej knižke

A. S. Exupéryho: „Malý princ“: „To

hlavné je očiam neviditeľné, dobre

vidíme len srdcom...“

ŠIESTY ZMYSEL

CIT A INTUÍCIA

Ak ide o duševné hnutie, hovoríme

teda o cite, a naproti tomu

o pocitoch hovoríme vtedy, ak pochádzajú

z telesnej oblasti. Vnútorný

hlas vnímame v našom „srdci“, čím

sa myslí miesto okolo slnečného pletenca

(solar plexus). Preto je aj láska

ako čistý cit symbolicky spájaná so

srdcom. Bolesť i zármutok zaťažuje

naše „srdce“ a kto je „bez srdca“, je

bezcitný – má „srdce ako z kameňa“.

Cit je prejavom nášho nesmrteľného

ducha. Čo môže tento „šiesty

zmysel“ umožniť, je zrejmé zo zážitku,

ktorý popisuje Laurens van der

Post vo svojej knihe „Srdce malého

lovca“ (1995). Tento lovec pri jednej

expedícii na Sahare využíval istého

domorodca z buše ako vodcu. Zatiaľ,

čo on spal cez deň v stane, domorodec

bdel. Raz náhle vošiel do stanu a budil

ho: „Tam vonku sú ľudia, prichádzajú

sem!“ Laurens van der Post nemeškal

a šiel s ním do voľnej prírody.

Obaja stáli na slnku, mlčky načúvali

a pozorne sa rozhliadali. Van der

Post nič nezačul ani nezbadal. Opýtal

sa: „Si si istý, že sem prichádzajú

nejakí ľudia?“ Odpoveď znela: „Iste,

cítim, ako prichádzajú!“ Povedal to

bez zaváhania a poklopal prstom na

mäkkú pokožku svojej nahej hrude

a pripojil: „Muži a ženy sú v núdzi

a blížia sa sem!“ „V núdzi? Ako to

môžeš vedieť?“ „Ó, áno, v núdzi, cítim

to tu,“ a udrel sa dôrazne do pŕs.

OBALY DUŠE

Položme si otázku: Prečo už nie

je možné, aby sme zreteľne vnímali

tento cit alebo cítenie?

Na objasnenie musím použiť základný

princíp platný v prírode: rovnaké

druhy sa priťahujú! Naši priatelia

sú totiž s nami rovnorodí, inak by

sme si nerozumeli. Rovnorodosť sa

môže týkať rôznych oblastí, ako napríklad

športu, hudby, zamestnania či

cestovania. Ale aj pre myšlienky a city,

ktoré zakaždým vytvárajú rozmanité

9

SVET GRÁLU

4/2005


Ž I V O T

„jemnohmotné“ formy, platí tento zákon.

Prechovávame myšlienky určitého

druhu alebo smeru a tie priťahujú

ďalšie myšlienky, ktoré sa k nim hodia.

S ich prispením môžeme vyriešiť náš

problém – tak ako sa to stalo už spomínanému

chemikovi Friedrichovi

Augustovi Kekulému pri hľadaní chemickej

štruktúry benzolu. Jeho intenzívne

myslenie vytvorilo predpoklady

na to, aby mu intuícia naznačila, že

ide o kruhovú štruktúru. Kekulé tak

spoznal, že atómy uhlíka sú v benzole

usporiadané v kruhu.

Keď sa oddáme nízkym myšlienkam,

pritiahnu sa rovnorodé myšlienky

ako temný obal okolo našej

duše. Nízke a temné myšlienky sú

hutnejšie než tie, v ktorých sú čisté,

ušľachtilé city. Napríklad nenávistné

či závistlivé myšlienky spôsobia, že

sa rovnorodé temné myšlienky usadia

okolo nás. Tým sa našej vlastnej

nenávisti dostáva ešte viac sily a bude

preto o to ťažšie otvoriť sa pozitívnejšiemu

cíteniu. Pod vplyvom tohto

temného plášťa môžeme potom už len

sotva postrehnúť čistý cit nášho ducha.

Temný obal je niečím takým, čo

vyjadruje našu náklonnosť či sklon,

pretože ten ovplyvní podľa svojho

druhu všetky naše rozhodnutia, pokiaľ

sa tomu nevzoprieme, čo si vyžaduje

námahu. Preto sa v biblickom

zjavení hovorí, že ľudskí duchovia

musia „čisto vyprať svoje rúcha“. Len

čo sme schopní naše nenávistné myšlienky

a city – alebo podobné iné, ktorých

sa vyskytuje celý rad – potlačiť,

potom obal, ktorý nás zaťažuje, pozvoľna

mizne. To nastane, prirodzene,

rýchlejšie, keď sa snažíme prebudiť

v nás dobré a ušľachtilé stránky našej

povahy. Akým spôsobom sa to môže

stať, prezradí najlepšie náš „vnútorný

hlas“. Jeho pomocou môže byť skutočne

vedený každý človek. Pretože

jeho prostredníctvom sa ozýva nielen

náš vlastný duch, ktorý sa svojou čistou

podstatou bude vždy usilovať ku

10

SVET GRÁLU

4/2005

Svetlu a k slobode od zviazanosti, ale

sú tu tiež pomocníci z druhého sveta,

ktorí sa ohlasujú, aby nám ukázali

cestu, pokiaľ ich prosíme o radu.

Ak vieme, že na poznanie a dosiahnutie

našich životných cieľov má veľký

význam prebudenie duchovných síl,

aby sme našli správnu cestu rozvoja

našej osobnosti, vyplynie z toho jeden

logický záver: máme dbať o vnútorný

hlas a jeho impulzy, smerujúce

k uskutočňovaniu dobrého a ušľachtilého.

Pritom sa tiež rozvíja schopnosť

rozoznať cit od pocitu.

HUDBA AKO MOST

Hudba može pôsobiť ako most

k duši človeka. O tom vedeli

mnohé významné osobnosti. Grécky

filozof Platón napísal: „Tóny vnikajú

uchom do vnútra duše.“ A skladateľ

Richard Wagner povedal: „Ducha

hudby nedokážem vyjadriť inak než

v láske.“ Spisovateľ E. T. A. Hoffmann

sa vyjadril podobne: „Hudba otvára

človeku neznáme kráľovstvo. Svet,

ktorý nemá nič spoločné s vonkajším

svetom zmyslov, ktorý ho obklopuje

a v ktorom odsúva všetky obmedzujúce

pocity, aby sa oddal nevysloviteľnej

túžbe.“ A na doplnenie – Hildegarda

von Bingen k tomu povedala:

„V hudbe zanechal Boh ľuďom spomienku

na stratený raj.“

Potom nie je prekvapujúce, že hudba

často vyvolá dianie, nad ktorým človek

žasne. Oliver Sacks stratil po nehode

schopnosť normálne pohybovať nohou.

S pomocou sestier mohol v najlepšom

prípade chodiť ako robot. Musel najprv

každý krok až do najmenšieho

detailu vykalkulovať a potom opatrne

a tápavo pohybovať nohou dopredu.

Keď sa pritom nedíval na zem, aby

pohyb nohy sledoval, mohlo sa stať, že

sa noha celkom nekontrolovane pohla

len o niekoľko centimetrov alebo aj

o celý meter ďalej a ešte k tomu v zlom

smere, napríklad do strany alebo do

ľubovoľného smeru.

A zatiaľ čo pri pokusoch o chôdzu

Aj my vnímame duševné prejavy človeka tak, že sa nimi

cítime priťahovaní alebo odpudzovaní. V ľudovej reči tomu

zodpovedá porekadlo: „Prvý dojem je vždy správny.“

s obavou uvažoval nad tým, či bude

stále nútený dopredu detailne plánovať

každý jednotlivý pohyb, zaznela

z jeho vnútra uprostred ticha

nádherná hudba, ktorú v priebehu

svojho ochorenia neustále počúval

ako útechu. A tu stál znenazdajky na

nohách tak pevne, že bez premýšľania,

bez akéhokoľvek svojho chcenia

dokázal bez ťažkostí chodiť! V podstate

naraz, bez predchádzajúcej prípravy

a bez akéhokoľvek prechodu –

noha bola v poriadku prakticky

v tom okamžiku, keď hudba zaznela.

(O. Sacks: „Deň, v ktorom sa moja

noha uzdravila“ – 1995).

Rozum človeka nie je schopný docieliť

harmonickú a vyváženú chôdzu,

tá musí byť navodená duchom. Most

k tomu v tomto prípade utvorila

hudba. Iným príkladom tohto druhu

je dirigent Philipe Musard, ktorý žil

v Paríži pred takmer 200 rokmi. Postihol

ho druhý záchvat mŕtvice. Keď

nadišla zima a začala sezóna koncertov,

rozhodol sa jeho lekár s jeho

synom, že ho vezmú so sebou do

koncertnej sály, kde čakal orchester.

Pozdrav orchestra pokrikom „Viva

Musard!“ nemal na neho žiadny účinok,

nevšímal si to a nikoho nepoznával.

Avšak len čo začala hrať hudba,

začal sa silne chvieť, jeho oči sa leskli,


Ž I V O T

uchopil taktovku, ktorú mal jeho syn

so sebou, a dirigoval orchester s veľkým

zaujatím a s plnou inšpiráciou

ako pred svojou chorobou. Bol znova

úplne vyliečený a s úspechom potom

dirigoval všetky svoje koncerty onej

zimnej sezóny v Paríži! (R. Handley:

„Homeopatický príbeh lásky“).

Živá sila ducha dokázala následkom

účinku hudby znova preniknúť telo

a uzdraviť ho.

Oliver Sacks, o ktorom bola už

predtým reč, pracoval s ťažko postihnutými.

Tí neboli schopní robiť

ani jednoduché práce, ak boli pri

nich potrebné štyri či viaceré rôzne

pohyby. Avšak v sprievode hudby to

išlo bez ťažkostí.

Uveďme tu ešte jeden výnimočný

prípad. Martin mal vo svojom detstve

meningitídu a potom v starobe

trpel Parkinsonovou chorobou.

V domove bol často detinský, veľakrát

i zlomyseľný so sklonom k náhlym

záchvatom zúrivosti. Sem-tam

na druhých aj pľul, alebo ich inak

deptal. Bol duševne obmedzený

a vyzeral ako zafúľané dieťa. Ihneď

bol neobľúbený a deň za dňom stále

viac chradol. Jeho otec bol kedysi

operným spevákom. On sám sa následkom

svojho postihnutia nikdy

nenaučil čítať noty, ale z počutia poznal

naspamäť celý rad opier a rovnako

aj mnohé Bachove skladby.

A potom sa stalo, že Martin začal

riadiť v domove zbor a mohol

ho každú nedeľu dirigovať v kostole

ako zbormajster. Úplne rozkvitol.

S touto činnosťou doslova zmizol

vzdorovitý nevychovaný chlapec

a stal sa z neho dôstojný slušný muž,

ktorého si obyvatelia domova začali

vážiť a rešpektovať. Bolo skutočne

obdivuhodné vidieť ho, keď spieval

alebo ako naplnený hudbou ju

s veľkým zápalom prežíval. Všetko

pochybené a patologické od neho

odpadlo a ľudia v ňom mohli vidieť

oduševneného zdravého človeka.

Z týchto prípadov môžeme poznať,

aké v nás driemu sily, ktoré očakávajú

svoje prebudenie, a to nielen

hudbou! Duchovný rozvoj totiž

podporuje všetko tvorivé!

MOZOG AKO

SPROSTREDKOVATEĽ

Už sme si povedali, ako sa prenášajú

hnutia ducha na telo. Bod

spojenia sa nachádza v mieste, kde

citliví ľudia vnímajú svoje city: „v

srdci“ alebo „v bruchu“. Sú známe

úslovia ako: „nechať prehovoriť srdce“

alebo tiež „cítim to až v žalúdku“. Cit

ako prejav nášho ducha pôsobí na

slnečný pletenec (solar plexus), ktorý

je medzi srdcom a bruchom. Odtiaľ

smeruje cit vo forme obrazu do

malého mozgu, a až potom sa tento

obraz sformuje vo veľkom mozgu do

konkrétnych slov.

Ak si chceme niečo zvlášť významné

uložiť do pamäti, tak napr. v nemeckom

porekadle sa hovorí, že „nám to

utkvie v zátylku“ – teda tam, kde sa

nachádza malý mozog. V skutočnosti

tomu venujeme toľko pozornosti, že

tým vyvoláme v našom duchu patričný

dojem. Tým sa to stane prežitím,

preto si to aj ľahko zapamätáme.

Zapadne nám to priamo „do srdca“.

Francúzi tomu hovoria „apprendoe

par coeur“ – prijaté srdcom – v Anglicku

potom „to learn by heart“.

Každý prežívaný podnet z vonkajšieho

sveta dorazí teda cez zmyslové

orgány k prednému mozgu, odtiaľ

k zadnému mozgu a cez slnečný

pletenec k duchu, ktorý toto prežitie

spracuje a potom svoje chcenie

pomocou citu vyšle tou istou cestou

naspäť. Táto živá výmena zvonka

dovnútra a späť prebieha neprestajne.

Náš mozog nie je teda len prijímacím

orgánom zmyslových vnemov, ale

práve tak aj impulzov z vnútra.

Dnešný lekársky výskum sa opiera

o domnienku, že sídlo osobnosti je

v mozgu, pretože naša meracia technika

nedokáže zmerať niečo také

jemné, ako je cit, aj keď pozoruje jeho

účinky. Ale my ľudia máme toto nehmotné,

jemné v sebe. A preto môžeme

jeho účinky pozorovať u nás aj

u druhých ľudí.

ŠIESTY ZMYSEL

Šiesty zmysel je naša schopnosť

postrehnúť impulzy vychádzajúce

z nášho vnútorného sveta. Cit

je prejavom nášho ducha, ktorý by

sme sa mali snažiť vnímať, aby sme

mohli viesť šťastný a naplnený život.

Všetko, čo prežijeme a „necháme

prísť až do srdca“, utvára ducha,

prebúdza ho a podnecuje k rozvíjaniu.

Náš duch na to reaguje citom -

napríklad v nutkaní, aby sme konali

určitým spôsobom. A tiež prispením

pomocníka z onoho sveta môžeme

dostať radu a môžeme byť i vedení,

ak o to poprosíme.

Ak stratí človek šiesty zmysel, potom

mu v živote chýba jeho vlastné

vedenie. Jeho myslenie, všetky jeho

priania sú potom ovplyvňované

hlavne vonkajšími vecami a otázka

o zmysle života pre neho nie je ani

dôležitá, ani zaujímavá.

Cit je tým najsilnejším hnutím,

ktoré má človek k dispozícii. Čistá

láska napríklad dokáže naše sily celkom

výnimočne povzbudiť. To základné

na uchopenie týchto síl tkvie

v schopnostiach človeka, v jeho citoch.

Na nich záleží, aby mal prístup k duchovnej

sile. Je nám voľne ponechané,

aby sme tieto sily použili k harmonickej

výstavbe, alebo ich zneužili na

niečo nenávistné a na rozpory, nesváry

a nezhody. Ale vždy ponesieme

zodpovednosť za naše rozhodnutia

a následky z nich prameniace.

Dieter MALCHOW

11

SVET GRÁLU

4/2005


V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA

Rešpektovať

2 . Č A S Ť

a byť rešpektovaný

Zodpovednosť nemožno rozvíjať

bez spoluúčasti na rozhodovaní

J

ednou z dôležitých oblastí

výchovy a komunikácie sú situácie,

keď od druhých ľudí žiadame

niečo, čo je ich povinnosťou, alebo

čo máme právo žiadať. Ide o oprávnené

požiadavky, nie láskavosť, ktorej

druhá strana môže alebo nemusí

vyhovieť. Keď sa pýtame účastníkov

našich seminárov o výchove

a vzdelávaní, aké spôsoby považujú

v týchto situáciách za prijateľné a aké

za neprijateľné, často počujeme:

Prekážajú nám príkazy a zákazy,

nemáme radi časový stres, nátlak

akéhokoľvek druhu, nepáči sa nám,

keď nás niekto postaví pred hotovú

vec a nemôžeme sa k nej vyjadriť,

nechceme, aby druhí rozhodovali

o tom, čo, ako a kedy máme urobiť…

A naopak, sme radi, keď nás

druhí slušne požiadajú, poskytnú

informácie, nechajú nás rozhodnúť,

či, kedy a akým spôsobom splníme

úlohu, spýtajú sa na náš názor a podobne.

A

k si chceme urobiť jasno

v tom, ktoré spôsoby sú pri

vyjadrovaní požiadaviek naozaj

účinné a ktoré nie sú, niet lepšej

metódy, ako najprv sám sebe položiť

otázku: Ako by som to chcel počuť,

aby som urobil, čo treba, a súčasne

12

SVET GRÁLU

4/2005

zostal v dobrých vzťahoch s tým, kto

mi to hovorí? To, čo sa nebude páčiť

nám, sa pravdepodobne nebude

páčiť ani druhým ľuďom – ako

dospelým, tak aj deťom. Voči deťom

používajú niekedy dospelí spôsoby,

ktoré by si nedovolili použiť voči

iným dospelým. Neexistuje na to

jediný rozumný dôvod. Hoci majú

deti menej skúseností, môžeme sa

k nim správať s rešpektom – to znamená

nedovoliť si k nim nič, čo si

nedovolíme k dospelému človeku,

ktorého si vážime. Ak očakávame od

detí rešpekt, musíme im ukázať, ako

taký rešpekt vyzerá. Nie o rešpekte

hovoriť, ale správať sa v jeho duchu.

V prvej časti nášho seriálu o výchove

a komunikácii „Svet Grálu“

3/2005) ste sa mohli dočítať o dvoch

metódach, ktorými môžeme začať

komunikáciu v situáciách, keď chceme

deti upozorniť, že majú niečo

urobiť. Prvou komunikačnou metódou

bolo konštatovanie alebo opis.

Opisom sú napríklad tieto vety: Vidím,

že nie si prezlečený. (Namiesto:

Zasa si sa neprezliekol.) Alebo: Hovoril

si, že zajtra máte písať písomku

zo slovenčiny a ešte to celkom nevieš.

(Namiesto: Bež sa učiť, aby si nepokazil

tú písomku!) Alebo v škole:

Janko, ešte nemáš nachystané pomôcky

a už začíname. (Namiesto:

Ako to, že ešte nemáš nachystané

veci? Čo si robil celú prestávku?)

Opisom sú oznamovacie vety, ktorými

vyjadrujeme, čo vnímame svojimi

zmyslami (Jarko, tvoja bunda

zostala ležať v obývačke), alebo

v čom je problém (Lenka, ráno sme

sa dohodli, že umyješ ten riad). Zásadou,

ktorej dodržiavanie pomáha

predísť mnohým nepohodám a konfliktom,

je držať sa problému a nehodnotiť

osobu: Janko, tento týždeň

je to už druhý raz, čo nemáš pomôcky.

(Namiesto: Ty sa snáď nikdy nenaučíš

mať svoje veci v poriadku!)

D

ruhou metódou bola výzva

k spoluúčasti na riešení situácie

otázkami typu: Čo s tým urobíš?

(Čo s tým urobíme?) Čo navrhuješ?

Máš nejaký nápad, ako to teraz

vyriešiš? Veľmi účinné je spojiť obe

metódy prístupu, opis + spoluúčasť:

Klára, sľúbila si mi, že mi pomôžeš

s večerou, a už bude pol siedmej. Ako

to urobíme? Alebo: Chlapci, obaja

chcete pracovať na počítači, ale počítač

máme len jeden. Čo navrhujete?

Používanie týchto postupov má

blahodarný vplyv na obe strany.

Keď deti dostávajú priestor podieľať

sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú,

cítia účasť na rozhodovaní a učia

sa preberať zodpovednosť za svoje

správanie. Tým rastie ich sebaúcta.

Dospelí, ktorí začali tieto metódy

používať, zhodne tvrdia, že je pre

nich veľkou úľavou, keď nemusia riešiť

za deti všetky ich problémy. A to

isté platí pre správanie sa dospelých

medzi sebou.

Metóda priberať druhých k spoluúčasti

im pomáha vytvoriť si ne-


V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA

smierne dôležitý mentálny návyk na

riešenie situácií, keď sa dostanú do

problémov. Namiesto paniky alebo

obviňovania (seba či druhých ľudí)

konštatujeme, v čom je problém

(napríklad: Už to nestihnem, asi prídem

neskoro) a pýtame sa sami seba:

Čo s tým teraz môžem urobiť? Aké

sú možnosti riešenia? (Napríklad:

Už tam nepôjdem, ale zavolám – to

by som ešte stihol včas. Alebo: Môžu

začať aj bezo mňa. Ale musím sa

ospravedlniť. Nabudúce budem musieť

ísť skôr.)

Ď

alšou metódou, ktorej používanie

rozvíja spolurozhodovanie

a zodpovednosť detí, je

poskytovanie informácií. Možno si

poviete – veď to robím, prečo o tom

vôbec hovoriť? Predovšetkým si

treba vyjasniť rozdiel medzi informáciou

na jednej strane a pokynom

či príkazom na druhej strane.

Príkazy a pokyny (Vyčisti si zuby!

Uprac si bicykel! Opíšte si z tabule

tie slovíčka!) sa nezlučujú so zodpovednosťou

– vedú buď k poslúchnutiu

alebo ku vzdoru. Informácie

zodpovednosť naopak rozvíjajú:

Keď si nečistíme zuby, nemáme príjemný

dych. Keď zostane ten bicykel

na daždi, môže zhrdzavieť. Dáme si

teraz tri minúty na opísanie tých slovíčok

a potom z nich budeme vo dvojiciach

tvoriť vety. – Keď dostaneme

informáciu, musíme ju zvážiť a rozhodnúť

sa, ako s ňou naložíme. Zodpovednosť

sa nedá

rozvíjať bez umožnenia

spoluúčasti

a rozhodovania.

Náš mozog je naprogramovaný

tak,

že hľadá vo veciach

zmysel, význam. Pokiaľ

ho nenájde, nechce

sa nimi zaoberať.

Pokyny a príkazy

vyjadrujú: Choď

a urob to. Okrem

toho, že nedávajú

priestor, nedávajú

väčšinou ani odpoveď

na otázku, prečo

je to či ono potrebné

a užitočné – a to je

dôvod, prečo ich

stále treba opakovať.

Informácie pomáhajú

porozumieť

poriadku vecí a zákonitostiam,

podľa

ktorých sa riadi svet

a ľudia a veci v ňom.

Sila informácie je

aj v tom, že väčšinou

neplatí len pre danú

osobu a danú chvíľu,

ale má všeobecnejšiu platnosť: Vlhké

šaty v skrini môžu začať plesnivieť.

Stručne povedané, pokyny sú len

pre danú chvíľu, kým informácie

sú pre život. Tomu zodpovedá aj ich

gramatická forma. Informácie dávame

v 1. alebo 3. osobe jednotného

alebo množného čísla (v oznamovacom

spôsobe): Toto si potrebujem

premyslieť. Keď sa to mlieko nedá na

noc do chladničky, skysne. Vstávame

o siedmej hodine. V dedine sa všetci

ľudia zdravia. Pokyny a príkazy udeľujeme

v 2. osobe (v rozkazovacom

spôsobe): Počkaj, teraz ma nechaj

rozmýšľať! Daj to mlieko do chladničky!

Vstávaj! Pozdrav!

Niekedy sa stretávame s námietkou,

že deti nevedia informácie využiť.

Je, samozrejme, treba vybrať

informácie primerane veku a doterajším

skúsenostiam dieťaťa. Keď si

nie sme istí, je veľmi užitočné spýtať

sa: Čo už o tom vieš? Vieš, čo je

teraz treba urobiť? Vieš, ako sa to

robí? Mnoho informácií určených

malým deťom môže mať všeobecnú

podobu vysvetlenia toho, kedy sa

čo robí alebo kam sa čo dáva: Pred

jedlom si umývame ruky. Obed je

o jednej hodine. Topánky patria do

skrinky. V škole: Teraz budeme robiť

príklady na strane 62.

Ďalším druhom informácií sú

vysvetlenia pravidiel, či už nepísaných

alebo písaných, ktoré sa týkajú

vzájomného správania: Keď niekam

odchádzame, povieme to, alebo necháme

odkaz (namiesto: Kde si bol

tak dlho? Na teba sa vôbec nedá

spoľahnúť!) Alebo: Keď niekomu

ublížime a chceme dať veci znovu do

poriadku, pomôže, ak sa ospravedlníme

(namiesto: Jarko, teraz choď

a popros Moniku o prepáčenie!).

Znovu zdôrazňujeme oznamovací

spôsob a všeobecnú platnosť

informácie. Skúšobným kameňom

úspešnosti našej výchovy je to, ako

sa deti správajú, keď ich nemáme na

13

SVET GRÁLU

4/2005


V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA

očiach. Pokyny a príkazy sú viazané

na našu prítomnosť. Informácie zostávajú,

aj keď my odchádzame.

Niekedy môžeme dávať informácie

aj v 1. osobe jednotného čísla

vetami, ktoré vyjadrujú, čo potrebujeme,

alebo očakávame: Potrebujem,

aby si išla na ten nákup čo najskôr.

Mám ešte veľa práce, pomohlo

by mi, keby ste dnes večeru urobili

vy. Očakávam, že si tie veci po sebe

upraceš. Najmä vety „Pomohlo by

mi, keby si…“ patria doslova k čarovným

formulkám, po ktorých sa

dejú malé zázraky.

Aj po vyslovení informácie môže

nasledovať otázka, ktorou vyzveme

druhú stranu k spoluúčasti, k dialógu:

Čo ty na to? Aký je váš názor?

Máš ešte iné návrhy? Môže sa stať,

že je pre nás niektorý návrh neprijateľný

– to opäť môžeme reagovať

v 1. osobe: Toto je pre mňa neprijateľné.

Bol by som rád, keby sme

skúsili nájsť ešte iné riešenie, také,

ktoré by vyhovovalo nám obom.

(Namiesto: Ty si sa zbláznil! Takto

to teda v žiadnom prípade nebude!)

Ľudia niekedy namietajú, že im informácie

pripadajú neosobné. Tam,

kde je to vhodné, sa prirodzene dajú

spojiť s oslovením: Jarko, nemáme

teraz peniaze, veľmi by mi pomohlo,

keby sme nákup tej vetrovky odložili.

Janka, je treba vyložiť veci z práčky.

Neodporúčame používať vety typu

„Malo by sa…“ – nie je z nich jasné,

na koho sa obraciame, takmer ako

by sme sa báli niekoho o niečo požiadať.

Namiesto: Malo by sa to riešiť

treba radšej povedať: Mali by sme

to riešiť. Čo navrhujete?

Mnohým pokynom a príkazom

sa dá vyhnúť tak, že podáme informáciu

vetou, ktorá začína slovami:

„Pomôže (pomáha), keď…“: Pomôže,

keď sa tie šnúrky najprv povolia

(namiesto: Povoľ si tie šnúrky!).

Keď nestíhame, celkom pomáha na

chvíľku sa zastaviť a popremýšľať,

14

SVET GRÁLU

4/2005

čo je nevyhnutné urobiť hneď a čo sa

dá odložiť (namiesto: Urob najprv

toto… a toto už nechaj na zajtra!).

Ku skutočnému porozumeniu

súvislostí a zákonitostí vedú informácie

o dôsledkoch, ktoré zhŕňajú

ľudské skúsenosti z najrôznejších

oblastí: Nevyčistené zuby sa môžu

začať kaziť. Diera v tých roztrhnutých

nohaviciach sa môže zväčšiť

a budem mať potom viac práce

s opravou. Ak sa nesprávame k druhým

ľuďom s rešpektom, väčšinou

sa ani oni nesprávajú s rešpektom

k nám. Vyplatí sa nepoužívať kategorické

vyjadrenia, ktoré by mohli

vyznieť ako odsúdenie: Kto klame,

tomu nikto neverí. Vtedy možno

upozorniť na dôležitú zákonitosť

a súčasne vyjadriť nádej, že sa veci

môžu vyvíjať pozitívne: Keď si nebudeme

hovoriť pravdu, nemohli

by sme si potom veriť, a to by bola

škoda. – Keď si predstavíme, že to

niekto vraví nám, bezpečne zistíme,

čo z toho viac motivuje k očakávanému

správaniu.

Informácie o dôsledkoch (čo sa

stane, keď…) môžu mať názornú

podobu. Zrazené zvieratko na ceste

nevyzerá pekne, ale je to jeden

z najúčinnejších spôsobov, ako deti

upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré

na ceste hrozí. Komentár, ktorý

v týchto situáciách použijeme, by

mal rešpektovať zásady poskytovania

informácií, ako o nich už bola

reč. Napríklad: Toto sa stalo zvieratku,

ktoré vbehlo pod auto. Môže

sa to stať aj ľuďom, keď sú na ceste

nepozorní. (Namiesto: Vidíš? Predsa

nechceš, aby si tiež takto skončil!)

Zmenu zabehnutých spôsobov

komunikácie môžeme prirovnať

k učeniu sa cudzieho jazyka. Oboje

vyžaduje čas a energiu a mnoho

ľudí zostáva na úrovni „večných

začiatočníkov“, pretože potrebu naučiť

sa niečo nové nepociťujú príliš

silno, alebo sa nechajú odradiť tým,

že učenie spočiatku neprináša očakávaný

efekt. Zmena v komunikácii

môže navyše narážať na nepochopenie

okolia, najmä vtedy, keď

naše prvé pokusy ešte nevyznievajú

veľmi presvedčivo. Keď ľudia hovoria

o tom, aké boli ich prvé skúsenosti

v situáciách, keď použili opis,

dali priestor spoluúčasti na riešení

situácie, alebo poskytli informácie,

stretli sa napríklad s takýmito reakciami

svojich detí, partnerov alebo

kolegov: Čo to na mne skúšaš?…

Čo má byť toto za novota? Kde si to

zasa vyčítala?… Nemôžeš to povedať

jasne? Čo najviac pomáha zvládnuť

tieto situácie, sú opäť – informácie.

Informácie pomáhajú vytvárať pocit

bezpečia a dôvery, keď dostaneme

informáciu, vieme, na čom sme. Pokiaľ

niekto neposkytuje informácie,

môžeme mu prisudzovať iné motívy,

než aké v skutočnosti mal, a to

vedie k nedorozumeniam. Aké by

teda mohli byť naše reakcie? Napríklad:

Uvedomila som si, že cennejšie

bude, keď sa sám rozhodneš, ako to

urobíš. Preto som nepoužila príkaz,

ale povedala som to inak – dala som

ti informáciu. Chceš, aby sme sa porozprávali

o tom, čo by sme mohli

v našej komunikácii zmeniť, aby sme

boli všetci spokojní?

Ž

iadna zmena nie je ľahká, ale

je možná, pokiaľ vieme, prečo

by mala nastať a ako ju začať uskutočňovať.

Treťou podmienkou je

nájsť v sebe silu, aby sme sa do toho

pustili. Úprimne vám želáme, aby sa

vám to podarilo.

Nabudúce si povieme o možnosti

výberu ako ďalšom prostriedku

rozvíjania zodpovednosti a takzvanej

vnútornej motivácie – motivácie

vychádzajúcej z vlastného presvedčenia

a rozhodovania.

Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI


T É M A

MÝTUS O DIABLOVI

ALEBO LUCIFEROV PRINCÍP

Zástancovia materialistického

náhľadu na život často oponujú

viere v existenciu Stvoriteľa aj

týmto argumentom: Ak by skutočne

existoval „vyšší poriadok“,

mal by tiež zabezpečiť, aby sa

na tejto zemi nevyskytovalo zlo.

A ako možno zlúčiť krutosť, nenávisť

a fanatizmus, prejavujúci sa

u mnohých ľudí, s tvrdením, že človek

je „božie dielo“ ? Preto sa zaužívalo

konštatovanie, že tendencia

k zlu je súčasťou ľudskej prirodzenosti

a že nakoniec je rozdelenie

dobra a zla relatívne. V bežnom

živote sme však často postavení

do situácie, keď musíme zaujať

stanovisko k mnohým morálnym

otázkam a sami posúdiť, „čo je

dobré“ a kedy je potrebné niečo

označiť za vyslovené „zlo“. V náboženstvách,

mýtoch, legendách

i v klasickom umení sa základný

motív boja medzi dobrom a zlom

opakuje v nespočetných podobách.

Ako hlavná záporná postava

sa tu veľmi často vyskytuje padlý,

ale stále ešte mocný duch – vládca

podsvetia…

Werner Huemer vo svojom

článku približuje biblický obraz

o „padlom anjelovi“ a snaží

sa priblížiť zmysel ukrytý v jeho

symboloch. Môže nás naozaj – na

podvedomej úrovni – ovplyvňovať

neviditeľné zlo ?

L

ucifer, diabol, satan, antikrist,

pokušiteľ – čo všetko sa skrýva

za týmito pojmami?

Kto sa zaoberá dejinami náboženstva,

narazí takmer všade na „moc

zla“, ktorá pôsobí proti vôli Božej,

privádza ľudí k podlému konaniu,

pôsobí teda celkovo zhubne a zničujúco.

V stredoveku tvorila „teológia

o diablovi“ dôležitý základ

kresťanského učenia. Viera v ríšu

temnoty, v peklo a večné zatratenie

patrila nerozlučne k obrazu veľkého

celosvetového boja medzi svetlom

a temnotou, právom a bezprávím,

učením cirkvi a bludnými kultmi.

Ale s predstavami o moci, ktorá

zvádza ľudí k hriechu, sa však nestretávame

až v kresťanstve. V predkresťanskej

dobe existovali tiež

podobné predstavy. Už biblický príbeh

o stvorení opisuje „hada s rozdvojeným

jazykom“, ktorý dohnal

Adama a Evu k „neuposlúchnutiu

božieho príkazu“. Jób hovorí v Starom

zákone prvýkrát o „satanovi“.

Predstavu o moci zla, zosobnenej

v Ahrimanovi, ktorý stojí v protiklade

k „duchu dobra“, nachádzame

aj v učení Zoroastra, ktoré vzniklo

približne pred 2600 rokmi.

Židovská komunita Esénov už

desaťročia pred Kristovým narodením

mala svoju predstavu o zosobnenom

protivníkovi Boha. Islam

hovorí o „Iblisovi“ a v budhizme

nájdeme „Maru“ ako predstaviteľa

zlovoľnej moci.

Kresťanské predstavy o „diablovi“

pochádzajú predovšetkým zo

záverečných spisov Nového zákona.

Apoštol Pavol spomína vo svojich

listoch Efezanom skazonosnú „ríšu

temnoty“ a Ján opisuje vo svojom

Zjavení tento obraz: „Veľký drak,

starý had, nazývaný diablom a satanom,

zvodca celého sveta, zvrhnutý

bol na zem a jeho anjeli s ním“.

V modernej teológii, ako sa zdá,

už nie je „hlavný predstaviteľ zla“

taký populárny ako kedysi, veď

cirkvi sa v minulosti vyčítalo najmä

„strašenie ľudí“. Napriek tomu tu

zostávajú otázky, na ktoré nie je

ľahké odpovedať, ak sa stotožňujeme

s predstavou o „všemohúcej

láske“ Stvoriteľa.

PREČO NEMÔŽE BYŤ

VŠETKO JEDNODUCHO

DOBRÉ?

K

to vo svojej viere vychádza

z toho, že celé stvorenie

pochádza z vôle Božej, ten si môže

položiť otázku, či okrem milujúceho

Boha nejestvuje predsa len aj

tajomná moc zla, ktorá má vplyv

na svetové dianie.

Triezvo uvažujúci súčasníci, stavajúci

sa k niektorým naivným tradíciám

viery skepticky, poukazujú

na to, že takzvaný „princíp zla“ je

v konečnom dôsledku živený len

ľuďmi. Lebo spočíva v našej vôli

a v našich vlastných rozhodnutiach

vnášať do sveta nenávisť, závisť, nespravodlivosť,

smrť a ničenie.

15

SVET GRÁLU

4/2005


T É M A

16

SVET GRÁLU

4/2005

Tento uhol pohľadu má niečo do

seba. Odpovedá aj na otázku, kto

takzvané zlo uskutočňuje – totiž ľudia

samotní. Otvorené však zostáva,

prečo vôbec tento „princíp“ existuje.

Prečo nemôže byť všetko jednoducho

dobré?

Tí, ktorí o tejto otázke premýšľali,

sa často prikláňajú k názoru, že zlo

patrí jednoducho k dobru, ako noc

ku dňu či dážď k slnečnému svitu.

Človek vidí svoj vlastný prospech

ako meradlo všetkých vecí.

Má byť časťou všeobsiahleho princípu

stvorenia, ktorý sa označuje

ako polarita.

Ale je zlo skutočne nutným doplnkom

dobra? Každá súhra navzájom

sa dopĺňajúcich polarít je prejavom

prírodných zákonov, a je preto prirodzenou

súčasťou života, podporuje

ho – ako napríklad striedanie

práce a odpočinku v ľudskom živote.

Ale „princíp zla“, ktorým sa tu zaoberáme

v súvislosti s predstavou

o diablovi, nemá s podporou života

nič spoločné. Stačí len sledovať správy

- podvody, vraždy, vojny, všetko toto

ľuďmi spôsobované utrpenie je pre

vývoj života škodlivé. Tieto veci

k nášmu bytiu vôbec nepotrebujeme.

Nie sú žiadnym nutným doplnkom

podporujúceho a dobrého. Preto

stojí „princíp zla“ – nech už pochádza

odkiaľkoľvek – v skutočnosti

mimo princípu polarity.

CHYBY

Z NEVEDOMOSTI

M

noho ľudí v súčasnosti zastáva

názor, že „dobro a zlo sú relatívne“.

Je to naozaj tak? Neexistuje

meradlo, ktorého by bolo možné sa

pridŕžať? Ak stvorenie vzniklo z vôle

Božej, potom je jeho základný princíp

nevyhnutne „dobrý“. Čo je však

týmto princípom?

Ak sa zamyslíme len nad priebehom

vývoja našej planéty, prídeme

ľahko k záveru, že je to zdokonaľovanie

k stále vyšším formám života.

Pojmy vývoj a zdokonaľovanie

nás vedú na stopu zmyslu života.

Nielen vonkajší svet, ale aj náš duševný

život podlieha vlastnému

vývojovému procesu. Všetky naše

životné skúsenosti, či sú

príjemné alebo nie, nás

podnecujú k tomu, aby

sme v živote boli stále

vedomejší a bdelejší.

Duchovné jadro človeka môžeme

prirovnať k semienku. Všetko, čím

sa ľudské vedomie má vyznačovať,

nosíme stále v sebe, ale musí to

najskôr dozrieť, vyrásť. A práve za

účelom tohto vývoja sa ponárame

ako duchovné bytosti do hmotného

sveta. Stvorenie ponúka duchovným

zárodkom, čiže „semienkam“

veľké množstvo rôznorodých prúdení

a zážitkov, z ktorých si vyberáme,

pre ktoré sa môžeme rozhodnúť.

Prostredníctvom slobodnej

vôle si vyberáme, k akému druhu

prežívania sa chceme prikloniť. Bez

tejto vznikajúcej vlastnej vôle by sa

naše sebavedomie nemohlo nikdy

rozvíjať. Nikdy by sme sa nestali

subjektom, ktorý k „zvyšku sveta“

zaujíma postoj, ktorý definuje svoje

vlastné ja a ktorý v dôsledku svojich

rozhodnutí vykročil na jedinečnú

cestu.

Máme teda slobodnú vôľu, ale

zatiaľ stojíme v tomto stvorení neskúsene

a ešte nie úplne vedome.

Pritom, samozrejme, vzniká aj

možnosť, že svojimi rozhodnutiami

spôsobíme aj škody. Ale vo veľkej

škole života hmotného sveta nám

čoskoro vlastné prežitie ukáže, čo

je nesprávne. Lebo každým rozhodnutím

si zároveň tkáme koberec

osudu pre seba samých. „Čo

človek zaseje, to musí zožať“ – to

je zákon, ktorý platí „ako v nebi,

tak i na zemi“. V zákone stvorenia,

ktorým je všetko preniknuté, prúdi

k nám naspäť znovu všetko, čo kedysi

od nás vyšlo – myšlienky, slová

a činy – presne takým spôsobom,

akým boli od nás „myslené“, teda

chcené. Takto obdržíme podnety

opraviť naše rozhodnutia, aby sme

iným ľuďom nespôsobovali to, čo aj

my sami prežívame ako nepríjemné.

D

VEDOMÉ ZLO

ávajú vyššie uvedené súvislosti

odpoveď na otázku

o pôvode zla? Áno aj nie. Áno, pretože

napokon všetko, čo robíme,

či je to dobré alebo zlé, závisí od

našej vôle. Ale nedá sa ešte hovoriť

o „zle“, keď niekto urobí neúmyselne

niečo nesprávne, a tým spôsobí

škodu. Rozhodujúci nie je teda

čin samotný, ale predovšetkým

úmysel, s ktorým bol vykonaný.

A tu narážame na otázku: ako

môže človek, teda vyvíjajúca sa

duchovná bytosť, konať vedome so

zlým úmyslom? Čo ho podnecuje

k tomu, aby konal zákerne, podlo

a zlovoľne proti hlasu svojho svedomia

a proti Božej vôli? Za akých

predpokladov môže vzniknúť také

chcenie?

Táto hádanka sa dá ľahko rozlúštiť

pohľadom na našu dnešnú spoločnosť.

Stále znovu sa totiž ukazuje:

čím je výraznejší egoizmus človeka

a čím menej sa cíti byť spätý s celým

stvorením, tým viac je obmedzená

jeho ohľaduplnosť voči iným

tvorom. Kto sa zamestnáva len sám

sebou a má v očiach len vlastné výhody,

u toho dochádza k zakrpateniu

zmyslu pre hodnoty, morálku

alebo pre lásku k blížnemu.

Toto myšlienkové krúženie okolo

seba samého je obyčajne spojené aj

so zmenšením schopnosti chápania.


T É M A

Za hodnotné potom považuje

len všetko pozemské

a materiálne, pričom sú

cítenie a pohnútky svedomia

potláčané. Obrátenie

sa v pokore a vďačnosti

k Stvoriteľovi už nie je pri

takomto postoji možné,

lebo človek vidí svoj

vlastný prospech ako meradlo

všetkých vecí. Rozhoduje

sa výlučne a bezohľadne

len na základe

toho, čo je preňho „dobré“,

teda príjemné, pohodlné,

pôžitkárske alebo tak podobne.

DUCHOVNÁ

PRÍČINA „PÁDU“

O

vzniku tohto postoja, keď

človek vyžaduje, aby všetko

slúžilo jemu a chce (v prenesenom

význame) vidieť seba samého ako

„Boha“, ktorý môže rozhodovať

o dobre a zle na základe vlastného

obmedzeného chápania – hovorí

biblické podobenstvo o „páde do

hriechu“. V obraznej reči je tu

podaný príbeh, ako „had“ zviedol

prvých ľudí, aby porušili Boží zákaz

„jedenia ovocia zo stromu poznania“:

„…v ten deň, keď budete z neho jesť,

otvoria sa vám oči a budete ako Boh,

budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“

Biblia tu hovorí o zvádzajúcej sile,

ktorá sa ľudí dotkla už dávno a kládla

im pred oči prísľub, že s pomocou

dobre vyvinutého intelektu

budú „ako Boh“. Nasledovaním

tejto vidiny sme sa my ľudia povýšili

na pánov sveta – bez ohľadu na

to, že nám bolo duchovne dané slúžiť

stvoreniu a podporovať ho.

Tým boli zlu stále viac otvárané

dvere dokorán. Existuje teda naozaj

– ako v podobenstve o hadovi

– nejaká zvádzajúca sila, ktorá

Eva s hadom a jablkom. V náboženstve a mytológii je

pokušenie, resp. z neho vyplývajúce nebezpečenstvo

základnou témou.

pôsobí na ľudí a ktorá podporuje

falošné cesty vývoja? Sila, ktorá vystavila

slobodnú vôľu ľudí zaťažkávajúcej

skúške a potom ich nechala

v nezvládnutých následkoch klesnúť?

Odkiaľ pochádzajú myšlienky,

ktoré odporujú zákonom stvorenia

a otvárajú cestu všetkému zlu? Dostaneme

sa skutočne Luciferovi na

stopu?

PADLÝ ARCHANJEL

K

to dbá na svoj vlastný vnútorný

život, tomu je jasné, že sme na

myšlienkovej úrovni rôznym spôsobom

ovplyvniteľní. Môžeme sa

napríklad cítiť inšpirovaní, môžeme

zachytiť niečo, „čo visí vo vzduchu“,

alebo sa môžeme „nechať strhnúť“

nadšením iných ľudí.

Aj náš vnútorný hlas,

naše svedomie nám

môže sprostredkovať

podnety, ktoré nemajú

pôvod v nás samých, ale pochádzajú

od nášho duchovného pomocníka.

Je to teda niečo celkom prirodzené,

dokonca každodenné, že reagujeme

na rôznorodé myšlienkové

vplyvy, aj keď si

zvyčajne neuvedomujeme,

že mnohé môžu pochádzať

z jemnohmotného

sveta. Naše myslenie a konanie

môže byť týmto spôsobom

ovplyvňované. Ale

keď interpretujeme biblické

podanie, tak Lucifer nebol

vždy „temným protivníkom

Boha“. Pôvodne bol

anjelom, ktorý mal pomáhať

ľuďom. Meno „Lucifer“

vyjadruje zvláštnu schopnosť.

Pochádza z latinčiny

a znamená „nositeľ svetla“,

resp. po grécky je to „zornica

– ranná hviezda“.

Lucifer bol vyslaný do

hmotnosti, aby ľuďom pomohol

duchovne sa vyvíjať, ale aj rozvinúť

schopnosti pre ich materiálny život.

„Prinesenie svetla“ sa malo uskutočniť

prostredníctvom jemnohmotnej

sily a duchovného ukázania cesty.

V diele „Posolstvo Grálu – Vo

Svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina sa

uvádza, že Lucifer pochádza z Božského,

teda z oblasti nachádzajúcej

sa nad stvorením, a že bol archanjelom,

vybaveným vyššou silou.

Kedysi bol vyslaný na zem, aby nás

ľudí duchovne podporil vo vývoji.

Vôľou Stvoriteľa bolo a stále je,

aby bol v láske a dobrote podporený

každý tvor, ktorý sa smie vo stvorení

prebudiť k vedomiu a je zo začiatku

prirodzene slabý a potrebuje pomoc.

Úlohou Bohom vyslaného nositeľa

Svetla Lucifera bolo teda byť milu-

Lucifer mal pôvodne podporovať

ľudstvo v jeho vývoji.

júcim „záhradníkom“, ktorý rozvážne

a s dobrotou ochraňuje a pestuje

jemu zverené „rastliny“ a ktorý

sprevádza ich postupné dozrievanie

17

SVET GRÁLU

4/2005


T É M A

Pád do hriechu v iniciálke „O“: Podobne, ako

na tejto knižnej maľbe zo 16.storočia, sa často

zobrazoval Luciferov princíp zvádzania.

a zosilnenie v slúžiacej láske, až pokiaľ

bude Bohom chcená cesta vývoja

ľudských duchov v hmotnom

svete ukončená.

Ale Lucifer v tejto úlohe zlyhal, a to

v dôsledku postavenia svojej vlastnej

vôle proti vôli Božej. Zavrhol princíp

podporujúcej lásky, ako to bolo

vo vôli Božej, a namiesto toho mu

cielene kládol pasce. Kto pokušeniu

odolá, toho vnútorný boj posilní,

kto mu však podľahne, nie je hodný

toho, aby bol ďalej podporovaný.

Podľa „Posolstva Grálu“ Lucifer

Predný mozog urobil z človeka

„zblúdilého bežca evolúcie“.

„pohŕda obeťami, ktoré podľahnú jeho

pokušeniu a úkladom a chce, aby vo

svojich slabostiach zahynuli (pozri

ukážku z prednášky „Tajomstvo Lucifera“).

Neznamená to však, že by on zrazu

dosadil do sveta myšlienky, z ktorých

18

SVET GRÁLU

4/2005

vznikli všetky druhy zla,

všetka nečestnosť, bezočivosť,

márnomyseľnosť, namyslenosť

a zákernosť nehodná

človeka. To nebolo

vôbec nutné. Jeho vplyv

na duchovné sa vytváral

oveľa menej nápadne – bol

však v konečnom dôsledku

o to ďalekosiahlejší.

Nepochybne boli aj

náboženstvá ohrozené

Luciferovým vplyvom

a stali sa jednou z najväčších

možností ako zviesť

ľudstvo na nepravú cestu.

Duchovní vodcovia, i keď

obdarení, museli často

odolávať jeho nástrahám.

Napríklad v budhistických

spisoch sa spomína temná

bytosť Mara, vládca pekiel,

ktorý sa predstaví Budhovi

vo svojej hrôzostrašnej

podobe, aby ho zahnal z jeho cesty

k osvieteniu. Alebo Luciferove „dobre

mienené rady“ osamelému Ježišovi

počas jeho pobytu na púšti. Podobné

opisy boja s pokušením, diablom či

stelesneným zlom možno nájsť v nespočetných

náboženských i umeleckých

dielach. Nech čitateľ posúdi

sám, do akej miery sa do náboženstiev

dostali falošné predstavy.

Lucifer sa svojím svojvoľným rozhodnutím

a uplatňovaním svojho falošného

bezcitného princípu oddelil od

lásky Boha, od Svetla. „Padol z neba“,

stal sa odvrhnutým. Padol,

ako sa to píše v Biblii: „Ako

si z neba padla, ty pekná zornica!“

Jes. 14,12) A tak „so

svojimi veľkými vlohami,

danými mu z pôvodu, stal sa Lucifer

nakoniec najmocnejším duchom

v hmotnosti.“ (Posolstvo Grálu, prednáška

„Bytostné“)

PREDNÝ MOZOG AKO

EXCESÍVNY ORGÁN

T

ak bolo pôsobenie Lucifera pre

náš duchovný vývoj mimoriadne

nebezpečné. Pritom my, ako to vyjadruje

biblické podobenstvo, podliehame

aj dnes pokušeniam, ktoré

z jeho falošného princípu vznikli,

oddávame sa pôžitku „poznania“, pričom

už viac nevnímame vyciťovanie

spojené so Svetlom a hlas svedomia,

ale vsadili sme celkom na múdrosť

telesného rozumu, a tým uviazol

vývoj nášho vedomia.

To sa prejavilo aj na fyzickej

úrovni. Predný mozog, produkujúci

rozum, sa začal nepomerne

zväčšovať, lebo každý orgán sa vyvíja

podľa intenzity činnosti. Tak

sa spolu so zväčšujúcim mozgom

dedil z generácie na generáciu už

od dávnych čias ľudstva aj sklon

k rozumovému egocentrickému

mysleniu. Hovorí sa teda celkom

správne o takzvanom „dedičnom

hriechu“. Tento pojem nevyjadruje

vôbec nič nedotknuteľné a nejasné,

ako to vyplýva z rôznych teologických

interpretácií, ale je to jednoducho

biologická skutočnosť. To už

medzitým spoznali aj renomovaní

vedci. Napríklad Arthur Koestler

označil predný mozog za „excesívny

orgán“, ktorý urobil človeka

„zblúdilým bežcom evolúcie“ (taký

je aj názov jeho knihy) a ženie ho

v ústrety vlastnému zániku.

Nie je teda vôbec prekvapujúce, že

dnešný svet charakterizuje technologický

a spoločenský vývoj, ktorý

sa opiera predovšetkým o činnosť

mozgu, a že sú naše zvyklosti

vzdialené životu a odcudzené duchu:

narastajúci ateizmus, ničenie

prirodzených životných podmienok,

materializmus a hnanie sa za

výhodami, to sú len niektoré z dostatočne

známych znamení doby.

Dosahuje v terajšom čase nezdravý

spôsob myslenia svoj vrchol?

Skončí nakoniec tento úpadok


T É M A

pre veľkú časť ľudstva vylúčením

zo stvorenia, „večným zatratením“,

pred ktorým varoval svojich nasledovníkov

Ježiš?

Zdá sa, že takéto obrazy sa dnes javia

rovnako nepochopiteľné, vykonštruované

a predbiehajúce dobu ako

mýty o diablovi, ktoré ho predstavujú

ako škľabiacu sa rohatú postavu.

Bez toho, aby sme to spozorovali,

alebo čo i len tušili, nasledujeme od

základu falošný, nášmu duchu nehodný

vzor. Pozdvihli sme k ideálu

v našom spoločenskom spolužití

konkurenčný boj a hádzanie polien

pod nohy, hnanie sa za mocou, podvádzanie

atď. Princíp lásky k blížnemu

sa stal skôr naivnou predstavou.

Zabudli sme na Boha a náš duchovný

domov, zaujíma nás všetko materiálne

a pravý zmysel života sa z nášho

povedomia už dávno vytratil.

Pozerať sa na „zvádzanie“ ako na

niečo nebezpečné je už dávno nemoderné,

veď sa usilujeme vo všetkom

dosiahnuť „veľkú slobodu“ a z toho

plynúcu voľnosť mravov. Na tom sú

založené niektoré smery psychoanalýzy,

ktoré pokladajú vyžitie sa vo

vlastných úchylkách za „kráľovskú

cestu“. A v neposlednom rade zarába

erotický priemysel veľa peňazí

na produktoch, ktoré stupňujú pôžitok.

Nestránia sa podporiť skryté

sklony, odstrániť prekážky a prekonať

hanbu. Myšlienky krúžia okolo

stále nových želaní a túžob. Človek

tým zostáva pripútaný k pozemskému.

Jemné vyciťovanie, ktoré

chráni vnútornú čistotu - to vlastné

ľudské, postupne zhasína.

Goethe hovoril vo svojom „Faustovi“

o „večnej ženskosti“, ktorá ľudstvo

„priťahuje“, teda o žene, ktorá

svojím jemnejším druhom dokáže

vzbudiť túžbu po Svetle a večných

hodnotách. Pôsobivou básnickou

rečou tým poukázal na prirodzenú

skutočnosť, ktorej hrozí, že upadne

celkom do zabudnutia. Ženy by mali,

duchovne vzaté, viesť ľudstvo, mali

by svojou jemnejšou bytosťou všetko

zušľachťovať. A pretože je toto dôležitým

bodom vývoja nášho vedomia,

neprekvapuje, že je aj princíp zvádzania

odjakživa úzko spätý so ženami.

Pokušenie, ničenie jemnejšieho

spojené s pohľadom na ženu len ako

na matku alebo ako objekt túžby. To

sú oporné body Luciferovho princípu,

ktoré nás privádzajú na cestu

úpadku.

Werner HUEMER

SPÚTANIE LUCIFERA

M uvedených

noho ľudí môže pri všetkých

skutočnostiach

tápať v pochybnostiach, prečo vlastne

nemohol Stvoriteľ jednoducho urobiť

Luciferovmu pôsobeniu koniec. K tomu

je potrebné predovšetkým povedať, že

nikdy nie sme nevyhnutne závislí od

nejakého myšlienkového prúdu, ktorý

na nás pôsobí. Vždy máme slobodnú

vôľu rozhodnutia,

k akému chceniu sa

prikloníme – a tým aj

zodpovednosť sami za

seba.

Lucifer nie je všemocný

protivník

Boha a oblasť jeho

pôsobenia je ohraničená

na hmotný

svet. Naproti tomu

človek sa dokáže, ak

má v sebe skutočnú

túžbu, vo svojom cítení

povzniesť až do

výšin ducha. Odtiaľ

môže čerpať silu, inšpiráciu

a aj ochranu

pred temnými myšlienkovými

formami.

Okrem toho sa proti

Luciferovmu vplyvu tu

na zemi neraz postavili

mnohé na to povolané

osobnosti, vrátane Syna Božieho,

Ježiša Krista. Varovali a napomínali,

ukazovali cestu, ale priniesli aj prísľub

novej doby, keď bude Lucifer „spútaný“

k tomu určeným duchovným pomocníkom.

Hildegarda z Bingenu, veľká

vizionárka stredoveku, tiež hovorila

o tom, že „diablovo plemeno“ bude raz

rozdrvené silou Boha. V zjavení Jána sa

tento „boj so šelmou“ spája s mnohými

apokalyptickými obrazmi udalostí,

ktoré majú ľudstvo postihnúť ešte skôr,

než bude môcť vzniknúť na zemi „Nový

Jeruzalem“, teda ríša Božieho mieru.

Záleží len na ľuďoch samotných, či dokážu

aj pomocou vlastného prežívania

spoznať dôsledky Luciferovho falošného

princípu a svoje myslenie a konanie od

neho oslobodiť.

Roman Levický

19

SVET GRÁLU

4/2005


T É M A

Abd-ru-shin vo svojom „Posolstve Grálu“ prináša nový, obsiahlejší pohľad na témy, spomenuté v článku Mýtus o diablovi

– Tajomstvo Lucifera. Úryvok z prednášky „Tajomstvo Lucifera“ uvádzame s upozornením, že čitateľovi sa otvorí

hĺbka tu prinášaného obrazu až postupne štúdiom celého Abd-ru-shinovho diela.

TAJOMSTVO LUCIFERA

Abd-ru-shin

Z diela „Vo Svetle Pravdy“ - Posolstvo Grálu

M

edzi Svetlom a temnom je

nesmierna priepasť. Je vyplnená

hmotným dielom stvorenia,

ktoré je podrobené pominuteľnosti

foriem, teda rozkladu jestvujúcich

foriem a ich znovuvytváraniu.

Podľa zákonov, vložených do stvorenia

vôľou Boha Otca, platí kolobeh

za dokončený a splnený iba vtedy, ak

sa na záver vráti k svojmu pôvodu.

Podobne aj putovanie ľudského ducha

možno až vtedy považovať za

ukončené, keď sa vráti do duchovného,

pretože odtiaľ vyšiel ako duchovné

semienko.

Ak sa dá zlákať k temnu, vystavuje

sa nebezpečiu, že ho to strhne

až do hlbín za najkrajnejší kruh jeho

normálneho putovania, a že potom

už viac nenájde cestu k vzostupu.

Ale práve tak nie je schopný

prejsť z najhutnejšieho a najhlbšieho

jemnohmotného temna za jeho najspodnejšiu

hranicu z hmotnosti

a klesnúť ešte hlbšie. Smerom nahor

môže vyjsť z hmotnosti len do

ríše duchovne-bytostného, lebo je to

jeho východisko. Zlákaný temnom

bude neustále vlečený spolu s obrovským

kolobehom hmotného stvorenia

až k jeho rozkladu. Zdržuje

ho tam jeho temné, a preto i hutné

a ťažké jemnohmotné rúcho, nazývané

tiež záhrobným telom.

Rozklad potom rozruší jeho duchovnú

osobnosť, získanú počas putovania

stvorením, takže utrpí duchovnú

smrť a bude rozprášený do

duchovného prasemena.

20

SVET GRÁLU

4/2005

Lucifer sám stojí mimo hmotného

stvorenia, a preto nebude s ním strhnutý

do rozkladu, ako sa to deje

s obeťami jeho princípu. Veď Lucifer

je večný. Pochádza z jednej časti

božsky-bytostného. Rozpoltenosť nastala

v začiatkoch vznikania všetkého

hmotného. Lucifer bol vyslaný podporovať

duchovne-bytostné a napomáhať

jeho vývoj. V hmotnosti nesplnil

túto svoju úlohu v zmysle tvorivej

vôle Boha Otca, zvolil si iné cesty, než

tie, ktoré mu boli vytýčené touto tvorivou

vôľou. Zvolil ich podľa vlastného

chcenia, ktoré ho napadlo počas

jeho pôsobenia v hmotnosti.

Zneužil danú mu moc, a okrem

iného zaviedol princíp pokušenia namiesto

princípu pomáhajúceho podporovania,

ktoré znamená to isté,

ako slúžiaca láska. Slúžiaca láska

v Božom zmysle nemá nič spoločného

s otrockým slúžením, ale má na

zreteli iba duchovný vzostup, a tým

aj večné šťastie blížneho a podľa toho

tiež koná.

Princíp pokušenia je však totožný

s kladením pascí, na ktorých

sa rýchlo potknú bytosti, ktoré nie

sú dostatočne pevné. Potom padajú

a sú stratené. Iné zase pritom nadobúdajú

ostražitosť i silu, aby potom

bohato rozkvitali pre duchovné výšiny.

Všetko slabé je však už vopred

bez záchrany ponechané napospas

zničeniu. Tento princíp nepozná

dobrotu ani zmilovanie; nedostáva

sa mu lásky Boha Otca, a tým ani

najmocnejšej povzbudzujúcej sily,

ani najmocnejšej opory, ktorá vôbec

jestvuje.

V Biblii opísané pokušenie v raji

ukazuje účinok pôsobenia Luciferovho

princípu. Obrazne sa tam

znázorňuje, ako sa Lucifer snaží

pomocou pokušenia vyskúšať silu

alebo odolnosť ľudského páru, aby

ho pri najnepatrnejšom zakolísaní

ihneď zrazil nemilosrdne na cestu

zničenia.

Odolnosť by bola dosvedčovala

o radostnom podrobení sa Božej

vôli, spočívajúcej v jasných zákonoch

prírody alebo v zákonoch stvorenia.

A táto vôľa, toto Božie prikázanie

bolo dobre známe ľudskému páru.

Keby neboli zaváhali, bolo by to bývalo

uposlúchnutím týchto zákonov.

Len týmto uposlúchnutím ich môže

človek správne a neobmedzene zužitkovať

a stať sa skutočným „pánom

vo stvorení“, pretože „ide s nimi“.

Všetky sily, ak sa im neprotiví, budú

mu potom slúžiť a samočinne pracovať

pre jeho dobro.

V tom spočíva plnenie prikázaní

Stvoriteľa, ktoré nechcú nič iné, než

jasne a bez zábran zachovávať a pestovať

všetky možnosti vývoja, nachádzajúce

sa v jeho nádhernom

diele. Toto jednoduché zachovávanie

Božej vôle zasahuje opäť ďalej

do vedomého spolupôsobenia na

ďalšom zdravom rozvoji stvorenia

alebo hmotného sveta.

Kto tak nerobí, je prekážkou, ktorá

sa buď musí dať obrúsiť do správneho

tvaru, alebo bude rozomletá


T É M A

medzi ozubením svetového súkolesia,

čiže zákonmi stvorenia. Kto sa nechce

ohnúť, musí sa zlomiť, nakoľko

žiadne zastavenie nemôže nastať.

Lucifer nechce v dobrote čakať na

pozvoľné dozrievanie a zosilnievanie

ľudských duchov. Nechce byť milujúcim

záhradníkom, ako mu bolo určené;

záhradníkom, ktorý zverené

rastliny ochraňuje, podopiera a ošetruje.

Z neho sa stal doslova „cap záhradníkom“.

Snaží sa zničiť všetko

slabé a pracuje v tomto smere bezohľadne.

Pritom opovrhuje obeťami, ktoré

podľahli jeho pokušeniam a úkladom,

a chce, aby pre svoju slabosť zahynuli.

Pociťuje tiež ošklivosť voči nízkosti

a surovosti, ktoré tieto padlé obete

vkladajú do prejavov jeho princípu.

Veď len ľudia robia z týchto prejavov

odpornú zvrhlosť a v tom ukazujú

samých seba. Tak podnecujú

Lucifera ešte viac, aby v nich videl

tvorov, zasluhujúcich si len zničenie,

nie lásku a starostlivosť.

A k vykonaniu tohto zničenia nemálo

prispieva princíp vyžívania sa,

ktorý sa pridružuje k princípu pokušenia

ako jeho prirodzený následok.

Vyžívanie sa uskutočňuje v nízkych

oblastiach temna. V domnení, že

i na zemi človek vyžívaním dozrieva

a oslobodzuje sa, bol tento princíp

už na zemi prijatý od rôznych vykonávateľov

takzvanej psychoanalýzy.

Avšak aké hrozné útrapy musí na

zemi spôsobiť vykonávanie tohto

princípu! Koľko zla sa tým napácha,

pretože na zemi, nie tak ako v oblastiach

temna, kde sú spolu len rovnorodí,

žijú okrem rovnorodých ešte

temnejší a svetlejší spolu vedľa seba.

Spomeňme pritom len na pohlavný

život a iné. Ak sa vykonávanie takéhoto

princípu vypustí na ľudstvo,

musí z toho byť nakoniec len Sodoma

a Gomora, odkiaľ niet uniknutia,

a kde len najväčšie hrôzy môžu

privodiť koniec.

Ale odhliadnuc od toho, vidieť už

dnes mnoho obetí takých liečebných

procesov, ako bez opory blúdia

sem a tam. Ich nepatrné sebavedomie

a vôbec všetko osobné myslenie

bolo do posledného zvyšku pošliapané

a zničené tam, kde s plnou

dôverou očakávali pomoc. Vyzerajú

ako ľudia, ktorým systematicky postrhávali

všetky šaty z tela, aby ich

potom prinútili obliecť si nové šaty,

ktoré im podávajú. Takto obnažení

nemôžu už však, žiaľ vo väčšine prípadov,

pochopiť, načo si majú tento

nový odev ešte obliecť.

Plánovitým vnikaním do ich najosobnejších

vecí a práv stratili časom

cit pre hanblivosť, zachovávajúci ich

osobné sebavedomie, bez ktorého nemôže

jestvovať nič osobného. Tento

cit tvorí časť samotnej osobnosti.

Na takto spustošenej pôde nedá sa

potom postaviť nová pevná stavba.

Až na malé výnimky, zostanú títo

ľudia nesamostatní, čo sa stupňuje

až k občasnej bezradnosti, lebo im

bola vzatá i tá nepatrná opora, ktorú

predtým ešte mali.

Oba princípy, a to vyžívania sa

a pokušenia, sú tak úzko spojené, že

každému vyžívaniu sa musí bezpodmienečne

predchádzať pokušenie. Je

to teda dôkladné nasledovanie a šírenie

Luciferovho princípu.

Pravý lekár duší nemusí nič búrať.

Rozpoznáva driemajúce dobré vlastnosti,

prebúdza ich a potom buduje

na nich ďalej. Pravý princíp pretvára

pokušiteľské žiadostivosti duchovným

poznávaním.

Ale používanie tohto princípu, nepoznajúceho

lásku, samozrejme muselo

Lucifera čoraz viac oddeľovať od

milujúcej vôle všemohúceho Stvoriteľa.

To prinieslo vlastné odrezanie

alebo vylúčenie Lucifera zo Svetla,

a tým jeho stále hlbší pád. Lucifer je

ten, ktorý sa sám odlúčil od Svetla,

čo znamená toľko ako vyobcovaný.

Toto vyobcovanie muselo nastať

tiež podľa jestvujúcich prazákonov,

podľa nezvratnej svätej vôle Boha

Otca, pretože ani nie je možné, aby

sa niečo stalo inak.

A keďže jedine vôľa Boha Otca,

Stvoriteľa všetkých vecí je všemohúca

a pevne tkvie aj v hmotnom stvorení

a jeho vývoji, mohol Lucifer síce

vniesť svoj princíp do hmotnosti, ale

jeho následky sa budú vždy pohybovať

len v medziach prazákonov, stanovených

Bohom Otcom a pôjdu s týmito

zákonmi rovnakým smerom.

Sledovaním svojho nesprávneho

princípu môže Lucifer dať síce podnet

na cesty pre ľudstvo nebezpečné,

avšak nemôže ľudí nútiť do niečoho

násilím, pokiaľ sa pre to oni sami

dobrovoľne nerozhodnú.

Lucifer môže skutočne len lákať.

Ale človek ako taký stojí pevnejšie

v hmotnom stvorení než Lucifer,

a preto tiež omnoho bezpečnejšie

a plný sily nemusí sa obávať, že by

ho mohol zasiahnuť vplyv Lucifera.

Každý človek je tak chránený, že

mu je desaťnásobnou hanbou, ak sa

dá zvábiť touto, v porovnaní s ním,

slabšou silou. Mal by uvážiť, že Lucifer

sám stojí mimo hmotnosti, zatiaľ

čo on je pevne zakotvený na dobre

mu známom základe a pôde.

Lucifer pri uplatňovaní svojho

princípu je odkázaný len na pomocné

zástupy, pozostávajúce z ľudských

duchov, padlých pri pokušení.

Ale tu opäť každý ľudský duch, usilujúci

nahor, môže týmto prisluhovačom

nielen čeliť, ale silou ich ešte ďaleko

prevyšovať. Stačí jediný vážny čin

jeho vôle, aby ním zapudil bez stopy

celé vojsko. To za predpokladu, že lákanie

týchto prisluhovačov nenašlo

u neho odozvu, že im nedoprial sluchu,

takže sa nemali na čom zachytiť.

Lucifer by bol vôbec bezmocný,

keby sa ľudstvo namáhalo Stvoriteľom

dané prazákony poznávať a ich

dodržiavať.

Abd-ru-shin

21

SVET GRÁLU

4/2005


V Ý S K U M

22

SVET GRÁLU

4/2005

Dr. Ing. Gerd Harms vo svojom článku podáva

stručný prehľad niektorých aktuálnych fyzikálnych

teórií a experimentov, súvisiacich s odvážnou

myšlienkou – skúmaním možností získavať energiu

pre potreby ľudstva z nemateriálnych zdrojov.

ČO SA STALO SO

„STUDENOU FÚZIOU“?

P

red niekoľkými rokmi prebehla

vo svetovej tlači senzačná

správa o takzvanej „studenej fúzii“.

Dvaja chemici totiž zistili, že môže

dôjsť k zvýšenej tvorbe tepla, ak sa

umožní, aby vodík prenikal do určitého

kovu a systémom sa potom vedie

elektrický prúd. Vznikla domnienka,

že pri tejto neočakávanej reakcii

dochádza k jadrovej fúzii so zodpovedajúcim

uvoľnením tepla. Splynutie

atómových jadier (fúzia) bolo

dovtedy mysliteľné len pri vysokých

teplotách a dosiahnuteľné vo vodíkovej

bombe, zatiaľ čo opísané deje prebiehali

pri izbovej teplote. Pri opakovaní

pokusu inými výskumníkmi

sa však nezaznamenali sprievodné

rádioaktívne pochody, ktoré by sa

pri jadrovej fúzii dali predpokladať,

a ani samotné opakovanie pokusov

nebolo bez problémov. Počiatočný

veľký záujem médií rýchlo opadol

a dnes vie len niekoľko málo zasvätených,

že sa na veci ďalej pracuje. Boli

už patentované zariadenia, kde uvoľnená

tepelná energia údajne predstavuje

niekoľkonásobok vloženej elektrickej

energie. Neexistuje však dosiaľ

žiadne uspokojivé vysvetlenie týchto

procesov... Možno sa však čoskoro

dočkáme ohrievačov vody pracujúcich

na rovnakom princípe, pretože

inžinier orientovaný na prax nepotrebuje

teoretické podklady bezpodmienečne

na všetko, čo robí. Môžeme

sa domnievať, že pri takzvanej studenej

fúzii, pokiaľ je naozaj skutočnosťou,

a nie iba fantáziou, ide tiež

o uvoľnenie energie vákua.

E

ENERGIA

z ničoho?

NOVÉ PRÍSTROJE

A POSTUPY

xistujú ešte rôzne iné prístroje

a postupy, ktoré by mohli transformovať

„vákuovú“ alebo „priestorovú“

energiu. Americký patentový

úrad udelil patenty, ktoré vo vysvetlení

v y h o t o -

venia zariadenia

uvádzajú hodnoty,

ktoré jednoznačne odporujú

zákonu zachovania energie

v jeho všeobecne akceptovanej forme.

Ja sám som videl stroj (a poznám

človeka, ktorý ho zostrojil), ktorý po

jednorazovom ručnom naštartovaní

II. časť

beží samostatne bez akéhokoľvek

ďalšieho prísunu energie a navyše dodáva

energiu na pohon ďalších elektrických

zariadení. Ako odborník

v oblasti elektrickej energie však nie

som zatiaľ schopný do detailov pochopiť

jeho fungovanie. Ľudia, ktorí

tento elektrostatický generátor zostavili,

sú toho názoru, že väčšina ľudí

v súčasnej dobe nie je zrelá na to, aby

s takou technikou dokázali zmysluplne

zaobchádzať.

Za zmienku stojí aj kniha „Jazero

energie, v ktorom sa vznáša Zem“.

Vydali ju synovia Henryho Moraya,

vynálezcu a riaditeľa jednej americkej

elektrárne. Píšu v nej: „Celý príbeh

sa číta ako science fiction, ale nech sa

nikto nemýli, všetko je pravda. V rokoch

1920 až 1930 Moray skonštruoval

stroj, prostredníctvom ktorého sa

zrejme napojil na nulový bod energie

vákua, alebo aspoň vyrábal energiu,

ktorá poháňala elektrické prístroje.“

Ako je možné, že sa o tom dnes už

nič nevie? Moray sám presne nevedel,

na aký prameň energie sa napojil,

preto nedošlo k udeleniu patentu.

Isté kruhy mu dokonca usilovali o život,

pretože prevratné vynálezy so sebou

prinášajú rozsiahle hospodárske

zmeny, ktoré sa nemusia každému

páčiť. Moray mal vždy len jeden

funkčný exemplár svojho energetického

konvertora a neustále ho vylepšoval.

Jeho posledný a najsilnejší


V Ý S K U M

menič energie niekto zákerne zničil.

Potom sa už nikdy nepodarilo zostaviť

nový menič energie.

Moray a mnohí iní vynálezcovia

nachádzali inšpiráciu u Nikolu Teslu,

geniálneho pioniera elektrotechniky,

ktorému sa pripisujú nasledujúce

myšlienky: „Naša technika bude raz

poháňaná energiou, ktorá je k dispozícii

v každom mieste vesmíru...

Všade vo vesmíre je energia. Je otázkou,

či je to energia pokojová alebo

pohybová. Ak ide o pokojovú (statickú)

energiu, sú všetky naše nádeje

márne. Ak je to však pohybová energia

(kinetická) – a my vieme iste, že

sa tak prejavuje – potom je len otázkou

času, kedy človek pripojí svoju

techniku na súkolie prírody.“

OPRÁVNENÝ STRACH

PRED NIEČÍM NOVÝM?

M

noho jednotlivcov a organizácií

spojených s energetikou,

ako podnikatelia, akcionári,

remeselníci, rovnako aj výskumníci

a učitelia, majú strach pred niečím

skutočne novým. Mohlo by to otriasť

ich doterajším poznaním, a tým spochybniť

aj ich odbornú a spoločenskú

existenciu. To je však ovocie vnútornej

pohodlnosti, snaha zotrvávať vo

vyjazdených koľajách, je to známka

duchovnej slabosti, ktorá sa prejavuje

ako brzda pravého pokroku.

Z hľadiska dlhodobej perspektívy by

sme však mohli všetci len získať. Prechodných

ťažkostí by sme sa nemuseli

obávať, keby sme... áno, keby

sme dokázali možnosti, ktoré sa nám

rysujú, zmysluplne využiť.

Naše pôsobenie smeruje prevažne

k tomu, aby sme sa najmä my ľudia,

mali dobre. Tým sme sa však

stali viac či menej nepriateľmi prírody,

ktorú plienime a znásilňujeme.

Každý z nás dnes s pomocou techniky

prináša výkon zodpovedajúci

práci mnohých niekdajších robotníkov.

Nadvláda človeka v prírode by vo

svojich účinkoch bola omnoho menej

škodlivá, keby sme všade nepoužívali

stroje poháňané energiou. Kto raz stínal

strom vlastnými rukami, vie, aké

je to ťažké. Dnes si môžeme za mzdu

niekoľkých dní práce kúpiť reťazovú

pílu a s troškou pohonnej hmoty ňou

postínať menší les za jedno dopoludnie.

A tak miznú – aj vinou motorových

píl – z povrchu našej planéty

posledné rozľahlé lesy. Iný príklad:

Pokiaľ si pôvodní obyvatelia Ameriky

získavali potravu lukom a šípom,

nehrozilo stádam bizónov nebezpečenstvo

vyhynutia. Potom sa však dostali

k slovu pušky – stačilo len stlačiť

spúšť a stáda navždy zmizli...

Zodpovedné využitie energie totiž

predpokladá primeranú morálku.

Nedá sa však povedať, že by morálka

bola momentálne silnou stránkou

ľudstva, a tak sú obavy z následkov

zjednodušeného prístupu ľudstva

k energii oprávnené.

Nepoznáme ani spätné účinky bezuzdného

využívania energie na nás

samých, na naše telo, dušu a ducha,

ktorými v skutočnosti sme. Je otázkou,

nakoľko by boli energetické meniče,

zasahujúce do vákuového poľa,

biologicky znesiteľné. Možno bude

nutné tieto generátory izolovať od

biologických organizmov, alebo ich

energiu aspoň odrušiť. To zistíme,

keď budeme mať také meniče energie

k dispozícii. Spomeňme si len na atómovú

energiu! Pri prvých pokusoch

zaobchádzali ľudia s rádioaktívnymi

látkami tiež bezstarostne, a až neskoršie

následky ich naučili opatrnosti.

Aj naše doterajšie skúsenosti s využívaním

energie by nás mali varovať.

Spotreba energie na vykurovanie

a varenie stúpa, veľa energie

spotrebuje klimatizácia. Spríjemní

síce život, ale nášmu telu to veľmi

neprospieva.

Sme

menej odolní

voči teplotným výkyvom, ľahko

dostupná strava nás zvádza k prejedaniu,

namáhavú prácu za nás

vykonávajú stroje a prístroje. Pohodlnosť

víťazí na mnohých frontoch.

Tí rozumnejší z nás sa snažia vyrovnať

príjem a výdaj energie napríklad

športom. Ale má to naozaj zmysel?

Nebolo by lepšie nenechať veci

dôjsť až tak ďaleko? Je dokázané, že

zdravá miera telesnej námahy prospieva

nielen telu, ale aj duši. Aj depresie

by sa dali – čo je dokázané –

v mnohých prípadoch odstrániť,

keby sa človek musel telesne viac namáhať.

Takú vyváženosť nám však

sotva poskytne domáci rotoped

alebo každodenné osamelé behanie.

Ako duchovné bytosti potrebujeme

zmysluplnú, hodnotnú činnosť.

Samozrejme, s voľným prístupom

k energii nemusí dôjsť ku všetkým

negatívnym dôsledkom, o ktorých

som sa zmienil. Len málo ľudí je

však ochotných zdravo sa obmedzovať,

a aj celý náš súčasný hospodársky,

peňažný a spoločenský systém je

založený na stálom raste. Čo sa stane,

ak raz bude energia voľne k dispozícii

ako vzduch na dýchanie?

S technickou revolúciou v oblasti

energie by museli byť spojené

23

SVET GRÁLU

4/2005


V Ý S K U M

24

SVET GRÁLU

4/2005

aj iné hlboké zmeny, aby

z nej mal človek i príroda

ozajstný úžitok. To

všetko sú obrovské úlohy,

ktoré predpokladajú príslušné

zmeny v myslení.

Už mnoho ľudí dospelo

k poznaniu, že pre budúci

zmysluplný vývoj ľudstva

je taká zmena nevyhnutná.

Naše kroky týmto smerom

sú však ešte veľmi neisté.

Často nám chýba motivácia

a väčšinou aj správna

perspektíva.

Elektrostatický generátor „Testatika“: Generátor

vyvinutý ľuďmi usilujúcimi o duchovne naplnený život.

Generátor imituje deje v prírode pri búrke. Po ručnom

naštartovaní beží samostatne bez viditeľného

vonkajšieho príkonu energie a v zobrazenej veľkosti

môže trvalo podávať elektrický výkon 2 až 3 kW pri

napätí 200 až 300 voltov.

NA KRIŽOVATKE

C

elé ľudské poznanie,

aj poznanie o podstate

energie, je nedokonalé.

Pripomeňme si v tejto súvislosti

niektoré poznatky o energii Slnka.

Skôr než bolo vôbec niečo známe

o štiepení jadra alebo jadrovej fúzii

si ľudia mysleli, že na Slnku horia

obrovské zásoby uhlia alebo ropy.

Potom boli objavené deje sprevádzajúce

štiepenie alebo fúziu atómových

jadier a následne bol vytvorený

model vysvetľujúci tepelnú energiu

Slnka na tomto princípe. Existujú

však pozorovania, ktoré teóriu jadrovej

fúzie na Slnku spochybňujú.

Ak sa preukážu domnienky o energii

vákua ako správne a všeobecne

akceptovateľné, možno ľudia opustia

tézu o Slnku ako pomaly explodujúcej

vodíkovej bombe tak, ako už dnes

nikto nemyslí na horiace ropné polia.

Do výskumu horúcej fúzie sa však

vkladali a stále vkladajú obrovské

sumy peňazí, ktoré môžu cestu iným

smerom skomplikovať.

Stojíme teda v myšlienkach na

rázcestí: Máme si už teraz želať

uskutočnenie myšlienky „energie

z ničoho“, alebo je lepšie s tým ešte

počkať a obrátiť sa k realistickejším

alternatívnym energiám, ako

je veterná energia, energia biomasy

alebo slnečná energia? V podstate je

aj energia získaná zo slnečných lúčov

„voľná energia“. Aj jej pôvod leží

v zdanlivom „nič“, či už myslíme na

jadrovú fúziu alebo na iný proces.

Nevýhoda spočíva v tom, že energetická

hustota slnečného žiarenia

v blízkosti Zeme je vzhľadom na náš

hlad po energii pomerne nízka. Je

teda potrebná veľká plocha a veľké

investície. A navyše, táto energia nie

je všade a v každej chvíli k dispozícii,

takže je potrebné ju skladovať a rozdeľovať.

To, samozrejme, opäť zvyšuje

náklady.

Máme sa teda nakoniec so všetkou

vážnosťou obrátiť k využívaniu alternatívnych

energií, ktorých možnosti

sú dnes odhadnuteľné? Alebo máme

ďalej pokračovať v zabehnutom spôsobe

života a alternatívne energie využívať

len natoľko, aby to upokojilo

naše vlastné svedomie a uchlácholilo

znepokojenú verejnosť?

Dr. Ing. Gerd Harms

Literatúra:

Mitteilungen der Deutschen

Vereinigung für

Schwerkraft-Feld-Energie

Michael Odenwald: „Quantefluktuationen

erzeugen

lautlosen Aufruhr im All“

(VDI-Nachrichten Nr. 29, 19.

07.1991)

„Vision-Net vom Himmel –

neuartige Energie Technologien,

funktionieren sie

wirklich? (Wirtschafts-Blatt,

Nr. 4, 28. 10. 1995)

T. Henry Morey: „The Sea of

Energy in which the Earth

floats“

Harald Puthoff: Everything

for nothing“ (New Scientist,

28. 07. 1990)

B. Haisch, A. Rueda, H.

Puthoff: „Beyond E = mc²“

(The Sciences, Published

by the New York Academy

of Sciences 11/94)

Johann Raffelski, Berndt

Müller: „Die Struktur des

Vakuums – Ein Dialog über das Nichts“,

Harry Deutsch, Thun, 1985

Newsletter of the Planetary Association

for Clean Energy, Inc. 100 Bronson Avenue,

Suite 1001, Ottawa, Canada

New Energy News, Monthly Newsletter of

the Institute for New Energy, University of

Utah Research Park, Salt Lake City, P.O.Box

58639, USA

FUSION Facts, Monthly Newsletter Providing

Factual Reports on Cold Fusion Developments,

University of Utah Research

Park, Salt Lake City, P.O.Box 58639, USA

US-Patent 4,897,592 William Hyde:

„Electrostatic Generator“

US-Patent 5,436,518 Teruo Kawai: „Motive

Power Generation Device“


V Ý S K U M

VYSVETLENIE K POJMOM

Vákuum, vákuové pole, pole nulového bodu

N

áš životný priestor je vyplnený

vzduchom. Ak z uzavretého

priestoru vzduch odčerpáme,

hovoríme o vákuu. Priestor môžeme

aj odrušiť, aby sme vylúčili všetky

fyzikálne polia a žiarenia. Ak by

sme nechali takýto uzavretý priestor

voľne padať v gravitačnom poli,

potom sa v ňom po určitú obmedzenú

dobu nebude prejavovať ani

gravitačná sila.

Výraz alebo pojem „pole“ sa často

používa, ak máme niečo formálne

opísať, ale vzhľadom na jeho pravú

podstatu to nemôžeme nikam zaradiť.

Znázorníme to na príklade

magnetu: Môže ísť o železný magnet

alebo cievku, ktorou preteká prúd.

Magnet pôsobí silou na železné

predmety vo svojej blízkosti. Tieto

sily sa v každom mieste v blízkosti

magnetu líšia hodnotou a smerom

a sú meradlom sily a smeru magnetického

poľa. Sily rovnakej hodnoty

môžeme v myšlienkach alebo na papieri

spojiť čiarami a dostaneme siločiary

magnetického poľa. Úhrn

všetkých čiar je magnetické pole.

Toto pole však v skutočnosti nepozostáva

z čiar, ide o priestorovo rôzne

stavy prázdneho priestoru alebo vákua,

ktoré poznáme podľa špecifických

účinkov a spomenutými čiarami

ich môžeme opísať. Vákuum je

teda len zdanlivo prázdne, lebo ak

„niečo“ môže existovať v nejakom

stave a môže sa v ňom meniť, potom

to nemôže byť „nič“.

Predstavme si teraz, že spomenutý

magnet náhle otočíme, alebo cievku

prepólujeme. Zistíme, že magnetické

pole v blízkosti magnetu v žiadnom

prípade nezmení svoj smer v rovnakej

chvíli, ale až s určitým časovým

oneskorením (!). To je síce veľmi

malé, ale merateľné. Ak teraz meníme

pri magnete veľmi rýchlo póly,

hoci dvestomilión ráz za sekundu,

zistíme, že vo vzdialenosti 1,5 m od

magnetickej cievky má magnetické

pole v rovnakom čase vždy opačný

smer než na samotnom magnete. Vo

vzdialenosti 3 m je však smer rovnaký,

4,5 m od magnetu opäť opačný

atď. Získali sme tak elektromagnetickú

vlnu s vlnovou dĺžkou 3 m, pretože

vždy po 3 metroch vzdialenosti

narazíme v rovnakom okamihu na

rovnaký stav vlny. Prepólovanie s trvaním

1/200 mikrosekundy sa teda

vo vákuu počas tejto doby posúva

o 1,5 metra. 1,5 m za každú 1/200

mikrosekundy dáva rýchlosť 300

miliónov metrov za sekundu alebo

300 000 km za sekundu. To je rýchlosť

šírenia elektromagnetických dejov

vo vákuu. Vlnová dĺžka 3 m, zvolená

ako príklad, zodpovedá vlnovej

dĺžke rozhlasového alebo televízneho

vysielača v oblasti VKV. Ako

vysielače neprichádzajú do úvahy

veľké magnety, ale pohyb elementárnych

častíc.

Silové účinky magnetu na kus

železa v jeho blízkosti sú bezprostredné

sily medzi magnetom

a železom. Účinky striedavého poľa

vo veľkej vzdialenosti od periodicky

prepólovaného magnetu, napríklad

na rozhlasový prijímač, sú však

účinky medzi zmenami stavu vákua

a prijímacou anténou. Neexistuje

žiadne spätné pôsobenie medzi rozhlasovým

vysielačom a prijímačom.

Rovnako ako je pre deje vyžarovania

na Slnku nepodstatné, čo my so slnečnými

lúčmi urobíme.

Vákuum je teda naplnené nepredstaviteľným

množstvom elektromagnetického

kmitania. K nim patrí napríklad

svetlo už dávno zaniknutých

hviezd, ktoré k nám iba teraz dorazilo,

rádiové vlny a mnoho, mnoho

ďalšieho. Použitím primeraného

technického zariadenia dokážeme

túto spleť vnímať, triediť a využiť na

svoje ciele. Hrubá hmota je, ako je

všeobecne známe o svetle, pre tieto

kmity viac alebo menej priechodná.

Priechodnosť hmotou a rýchlosť šírenia

sú závislé ešte aj od vlnovej

dĺžky. V čistom vzduchu je rýchlosť

šírenia takmer rovnaká ako vo vákuu.

Zo všetkého, čo tu bolo povedané,

vyplýva, že vákuum alebo prázdny

priestor sú len zdanlivé „nič“. Nie

je dôležité, či pomenujeme to, čo si

predstavujeme pod jeho obsahom

ako éter, pole vákua alebo pole nulového

bodu.

Otázka, vzhľadom na ktorý bod

v priestore je éter v pokoji, ak sa napríklad

pohybuje Zem vzhľadom na

éter, nebola dosiaľ jednoznačne vyriešená

a viedla k teórii relativity.

Podľa nej záleží len na relatívnej

polohe a na relatívnych pohyboch

vzhľadom na iné telesá alebo orientačné

body. (WH)

25

SVET GRÁLU

4/2005


Opatrne s výrobkami

označenými „Light“!

Výskumy austrálskych

vedcov dokázali, že

mnoho potravín s nízkym

obsahom tuku má naopak

vysokú energetickú hodnotu.

Kto dbá na svoju

váhu, mal by sa vyhýbať

nielen tučným potravinám,

ale i častej konzumácii

potravín označovaných

ako „Light“. Ako

alternatíva sa ponúka

strava s vyšším podielom

ovocia, zeleniny a celozrnných

výrobkov.

Informácie:

http://www.deakin.edu.au

Slnko a globálne

otepľovanie

Od polovice minulého storočia

je Slnko mimoriadne

aktívne. To sa prejavuje

častým výskytom slnečných

škvŕn, výbuchmi plynov

a slnečnými búrkami.

K tomuto výsledku dospeli

vedci Inštitútu pre výskum

slnečného systému Maxa

Plancka v Lindau v spolupráci

s univerzitou vo fínskom

Oule. Fínski vedci

dokázali vyhodnotiť slnečnú

aktivitu podľa škvŕn

na Slnku spätne až do roku

850. Zistili, že zmeny na

Slnku väčšinou sprevádzajú

výkyvy zemskej

klímy. To vedie k záveru,

že Slnko malo v minulosti

vplyv na našu klímu. Od

roku 1980 je dokázané kolísanie

celkového žiarenia

Slnka, ultrafialového žiarenia,

kozmického žiare-

26

SVET GRÁLU

4/2005

nia v súvislosti

s jedenásťročným

slnečným cyklom;

nebolo však

zistené žiadne mimoriadne

zvýšenie žiarenia.

Zem sa však v tomto

časovom úseku silne oteplila,

čo vylučuje Slnko ako

pôvodcu súčasného globálneho

otepľovania.

Informácie:

http://www.linmpi.mpg.de

http://www.oulu.fi/Welcome.html

Obavy z génovo

upravenej sejby

Peľ génovo upravených

rastlín sa šíri do ďalekého

okolia! Vedci sledovali

šírenie génov geneticky

zmenených rastlín,

aby zistili, ako ďaleko zanáša

vietor ich peľ. Zmenené

gény sa vyskytli aj

u normálnych rastlín vo

vzdialenosti 21 kilometrov!

To značne zvyšuje

obavy z nechceného rozširovania

geneticky modifikovaných

výsevov.

Napriek tomu sa už geneticky

zmenené rastliny

pestujú na sedemdesiatich

miliónoch hektárov.

V Číne bolo napríklad

vysadených viac než jeden

milión geneticky modifikovaných

stromov, ktoré

majú brániť rozširovaniu

púšte a chrániť pred záplavami.

Žiaľ, nikto nedokáže

presne povedať, kde všade

tieto stromy rastú a aký to

má vplyv na ostatné rastliny.

Informácie:

http://www.pnas.org

Z A U J A L O N Á S

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA

VEDY A V ÝSKUMU

Nové poznatky

v boji proti

Alzheimerovej

chorobe

Lítium, bežný prostriedok

používaný na liečbu

depresií, by mohol pomôcť

aj v boji proti Alzheimerovej

chorobe. Pacienti,

ktorí tento liek užívajú na

stabilizáciu psychického

stavu, nie sú tak ohrození

demenciou. Taký je záver

štúdie univerzity v Sao Paulo

v Brazílii.

Alzheimerova choroba

je najčastejšou formou

demencie. Odhaduje sa,

že ňou v celosvetovom

súhrne trpí asi 18 miliónov

ľudí. Experti navyše

predpokladajú, že sa počet

týchto pacientov v budúcich

päťdesiatich rokoch

zdvojnásobí. Ročne je registrovaných

20 000 nových

ochorení.

Informácie:

http://www.usp.br

Ani jedno zviera

sa nestalo obeťou

tsunami!

Správa chránenej krajinnej

oblasti na Srí Lanke zistila

v oblastiach zničených tsunami,

že na pobreží posiatom

ľudskými mŕtvolami

sa nenašli žiadne telá uhynutých

divoko žijúcich

zvierat. „Nenašli sme ani

jediného mŕtveho zajaca,“

oznámil dr. Ranayake, zástupca

riaditeľa najväčšej

chránenej prírodnej

rezervácie na Srí Lanke.

V tejto oblasti pritom žijú

stovky slonov, leopardov

a iných divokých zvierat.

Fenomén vysvetľujú

vedci extrémnou citlivosťou

divoko žijúcich zvierat,

hovorí sa tiež o tajuplnom

„šiestom zmysle“.

Extrémny nárast CO2

Podľa merania na vulkáne

Mauna Loa na Havaji

dosiahlo v rokoch

2002- 2003 množstvo kysličníka

uhličitého extrémne

hodnoty. Experti varujú, že

Zem už nie je schopná absorbovať

také veľké objemy

skleníkového efektu. Vedci

pri úvahách o príčinách

nárastu množstva CO 2

nie

sú jednotní. Charles Keeling

z kalifornskej univerzity

v San Diegu prehlásil,

že možno stojíme na začiatku

procesu, ktorý na

Zemi ešte nikdy neprebiehal.

Môže ísť o to, že moria

a lesy majú stále nižšiu

schopnosť absorbcie kysličníka

uhličitého.

Rakovina z mlieka?

Spotreba veľkého množstva

mlieka zvyšuje riziko

výskytu rakoviny

vaječníkov. Švédsky inštitút

Karolinska uskutočnil

výskum v spolupráci

s viac ako 60 000 ženami

a dospel k záveru, že ženy,

ktoré pili viac ako dva poháre

mlieka denne, vykazovali

zreteľne zvýšené

riziko najagresívnejšej

formy tejto choroby.

Informácie: http://info.ki.se


R O Z H O V O R

Výskum smrti

Čo nebolo v knihách o živote po živote

Dr. Raymond Moody, USA, lekár - psychiater, sa už niekoľko

desaťročí venuje výskumu zážitkov blízkej a zdanlivej

smrti. Slovenským čitateľom je známy najmä ako

autor populárnych kníh s touto tematikou: Život po živote,

Svetlo na druhom brehu a ďalšie. Dr. Moody poskytol

rozhovor pre časopis Svet Grálu, keď ho po jeho prednáške

v Gambier v Ohiu oslovil Micah Rubenstein.

vet Grálu: Oblasťou vášho záujmu

S je filozofia, spojená so záľubou

v antickom Grécku a medicíne. Čo vo

vás vzbudilo tento záujem?

Dr. Moody: Asi ako trojročný som

mal zážitok, na ktorý si ešte dnes veľmi

živo spomínam. Sedel som na verande

v dome mojej starej mamy v Porterdale,

v Georgii. Stará mama mi rozprávala

o hviezdach, o veľkých vzdialenostiach

vo vesmíre a iných veciach. V tom momente

vo mne skrsla myšlienka, že

by som chcel vo svojom živote získať

poznanie o vesmíre a našom pôsobení

v ňom a porozumieť ľudskému bytiu.

Ako šesťročný som sa stal nadšeným

astronómom. Okúzľoval ma zázrak

existencie hviezd a súčasne i zázrak

môjho vlastného bytia. Oboje pre mňa

patrilo neoddeliteľne k sebe. A pohľad

na hviezdy ma uisťoval, že vo vesmíre

je ešte aj iný život…

Svet Grálu: Je to veľmi zaujímavý

názor, najmä keď sa doteraz prítomnosť

života na iných planétach ešte

žiadnym spôsobom nedokázala…

Dr. Moody: To áno. Ale ako šesť

až sedemročný som čítal o galaxiách

s miliardami hviezd a žil som stále

v presvedčení, že formovanie planét

bolo len časťou procesu pri vzniku

hviezd. A bolo pre mňa samozrejmé,

že vesmír so svojimi rôznymi formami

života musí byť obývaný! Dúfam, že

sa ešte dožijem toho, že sa tento môj

názor potvrdí.

Svet Grálu: Povedali ste, že ste hľadali

„poznanie“. Nie sú zrnká tejto

túžby po poznaní v každom človeku?

Dr. Moody: Je zaujímavé, že mnoho

ľudí, ktorí mali zážitky zdanlivej smrti,

vypovedalo, že počas „spätného premietania

zážitkov“ sa im ukázali udalosti,

pri ktorých v nich bola i túžba po

poznaní. Zároveň nadobudli presvedčenie,

že proces zdokonaľovania sa nekončí

smrťou, ale i naďalej je nutné pokračovať

v poznávaní. Pre mňa samého

je hľadanie nového poznania neustálym

prameňom veľkej radosti. Som presvedčený

o tom, že čím človek viac vie, tým

viac napĺňa svoj vnútorný svet vecami,

o ktorých sa oplatí premýšľať. Takisto

mám radosť z toho, keď svoje poznatky

dávam ďalej. A veľmi ma teší pohľad na

mojich študentov, keď sa v nich prebudí

záujem o toto poznanie.

Na procese poznávania je často

úžasné, že človek akoby ho mal zasiate

kdesi vo vnútri, hoci sám si toho nie

je vedomý. Ak mám byť úprimný, tak

mi ako študentovi pripadal Aristoteles

dosť nudný. Mojou veľkou láskou

je však stále Platón. Všetky jeho diela

Exkluzívny

rozhovor s Dr.

Raymondom

Moodym

(2. časť)

som čítal najmenej desaťkrát. Z posledných

rokov mám však skúsenosť,

že práve Aristotelove myšlienky sa mi

vynárajú v mysli, pričom význam toho,

čo som čítal v diele „Graduate School“,

sa mi vyjasňuje až dnes.

Svet Grálu: Pre vás ako filozofa

a vedca je poznanie v popredí. Ale

v oblasti výskumu smrti ide často

o otázky viery. Ako možno podľa vás

zladiť poznanie a vieru?

Dr. Moody: Keď niekomu poviete,

že niečo viete, tak vsádzate do hry

svoje meno. Keď poviete, že v niečo

veríte, potom nie ste pripravený ísť až

tak ďaleko. Ja osobne sa pokúšam vo

svojom živote len málo veriť, pretože

zastávam stanovisko, že moje výklady

by sa chybne interpretovali. Som vy-

27

SVET GRÁLU

4/2005


R O Z H O V O R

znavačom duchovných snáh, pretože

sú pre mňa neoddeliteľné pri hľadaní

poznania. Toto bolo typické pre raných

gréckych filozofov. To len my vnímame

náš intelektuálny život oddelene, keď

sa naň pozeráme ako na vec, ktorá

nemá s naším spirituálnym úsilím nič

spoločné. Mali by sme sa však učiť od

antickej filozofie, že pojem „pravda“

mohol vzniknúť len v úzkej súvislosti

s racionálnym myslením. Iba vďaka

matematike si mohli byť ľudia vedomí,

že ozajstné, objektívne a pravdivé odpovede

sú nezávislé od toho, čo si nejaká

jednotlivá osoba o nejakej situácii myslela,

ako ju pociťovala alebo prežívala.

Na druhej strane starí Gréci neboli

v žiadnom prípade len rozumoví myslitelia

v dnešnom zmysle slova. O posmrtných

zážitkoch vedeli asi toľko ako

my. Parmenides (žil približne päťsto rokov

pred Kristom) mal napríklad tiež

takéto zážitky. Počas jeho

mimotelesného zážitku mu

jedna „bohyňa“ prikázala,

aby keď sa opäť vráti na

zem, nepodporoval ľudí

v tom, aby niečomu verili

len preto, lebo to povedala

bohyňa. Radšej má každý

skúmať sám, keď sa chce

dozvedieť pravdu.

Svet Grálu: Vlastné skúmanie

na ceste k pravde je

teda stále veľmi dôležité!

Dr. Moody: Áno, pričom

pre mňa osobne je zároveň

skepticizmus v pôvodnom

zmysle slova veľmi dôležitý.

Skeptici boli veľmi

intenzívne konfrontovaní

s problémami sveta a otázkami

duchovného života.

Veľmi energicky bojovali

za pravdu, vydávali sa po

každej schodnej ceste a kládli

i všemožné otázky, ale

nakoniec – a to je podstata

v skepticizme – nevyvodzovali

žiadne jednoznačné

28

SVET GRÁLU

4/2005

závery. V snahe neustále nachádzať

protiargumenty, aj keď to na určitej

úrovni vyzeralo samozrejmé, zažil človek

vedľajší efekt, a to ten, že sa jeho

myšlienkový svet podstatne rozšíril; že

sa otvorili neočakávané smery a premýšľanie

sa vydalo novými cestami.

V tom tkvie skutočne skepticizmus, je

to určitá možnosť rozšíriť svoje horizonty

chápania. Naproti tomu dnes počuť

výroky, ako napríklad: „Nuž, čo sa

posmrtných zážitkov týka, som skeptik.

Verím, že to všetko je len chémia

mozgu!“ Takéto niečo nemá so skutočným

skepticizmom nič spoločné, lebo

pravý skeptik nevyvodzuje žiadne závery

– v protiklade k dnešnému modernému

skeptikovi, ktorý je v skutočnosti

len posmeškárom. Pravý skeptik však

vie, aké cenné sú experimenty a vlastné

skúsenosti. Preto si myslím, že obrat

v takzvaných paranormálnych skúsenostiach

príde až potom, keď sa mnohí

ľudia vydajú po ceste vlastných skúseností.

Keď majú ľudia osobnú skúsenosť,

potom nepotrebujú žiadnych expertov,

ktorí by im hovorili, čo si o tom musia

myslieť. Môžu si vytvárať svoj vlastný

názor. Uznanie paranormálnych skúsenosti

môže prísť len od ľudí samotných,

nie cez parapsychológiu, ktorá je len

pseudovedou.

Svet Grálu: Považujete sám seba za

nábožensky založeného človeka?

Dr. Moody: Hoci chodievam do

kostola, nie som taký nábožný, žeby

som nasledoval nejakú ideológiu. Pre

mňa Boh nie je záležitosťou viery,

ale vzťahu. Pokúšam sa zachovať

si k Bohu vzťah a to je iné, ako len

v neho veriť. Obraciam sa k Bohu,

akoby to bol múdry a milujúci rodič

a učiteľ – s veľkolepým zmyslom pre

humor. Na tom sa zakladá môj vzťah


R O Z H O V O R

k Bohu, ktorý je pre mňa aj potvrdenou

realitou. Moja žena a ja sme mali

zážitok, ktorý vám rád porozprávam.

Stalo sa to v roku 1993, keď sme už tri

roky obývali jeden starý mlyn, ktorý

mal káblové elektrické vedenie z roku

1950. Vedeli sme, že elektrické vedenie

treba renovovať, ale nemali sme

na to ešte peniaze. V septembri 1993

sme si s manželkou mysleli, že sme

konečne dosť našetrili. Nemali sme

však jasno v tom, kto nám tie práce

vykoná. Nepoznali sme žiadnych

elektrikárov. Tak sme s manželkou

stáli v kuchyni a so zopätými rukami

sme sa modlili k Bohu, aby nám poslal

vhodnú osobu. Naším želaním

bolo, aby to mohla byť príležitosť na

vytvorenie dobrého vzťahu. Mohol by

prísť niekto, kto nám môže pomôcť,

ale ktorému by sme mohli pomôcť

aj my. A – a to prisahám – nasledujúce

ráno zvonil u nás telefón a keď

ho moja žena Cheryl zdvihla, ozval

sa hlas: „Haló, tu je B. R. Wilson!“

A moja žena odvetila: „Áno, pán

Wilson! Čo môžem pre vás urobiť?“

A on odpovedal: „Vaše číslo sa práve

zjavilo na mojom displeji.“ Moja

žena: „Pán Wilson, dnes ráno sme

ešte nikomu nevolali. O čo ide?“ On

povedal: „Som elektrikár.“ A Cheryl

povedala: „Práve teraz potrebujeme

elektrikára, zastavte sa prosím u nás.“

Tak prišiel a prezrel si celú budovu.

Stál som v kuchyni, presne na tom

mieste, kde sme sa modlili. Keď vošiel

kuchynskými dverami, nadobudla

jeho tvár ohromený výraz. Potom

povedal: „Skutočne by som rád vedel,

ako sa vaše číslo zjavilo na mojom

displeji.“ A zo mňa bez premýšľania

vyhŕklo: „Oh, ja som si istý, že to bol

Boh!“ Načo pánom Wilsonom trhlo,

a zdalo sa, akoby si pomyslel: „Čo je

toto za čudáka?“ Prešiel celým domom

až na verandu, keď sa náhle rozbehol

k telefónu do auta. Cheryl šla

s ním a asi po tridsiatich sekundách

prišli obaja naspäť na verandu. Pán

Wilson bol v tvári úplne bledý a povedal

Cheryl: „Pár dní potrvá, kým

opäť prídem. Môj tridsaťosemročný

brat neočakávane zomrel na infarkt

a moja mama na ceste domov z jeho

pohrebu dostala srdcový záchvat!“

Cheryl na to odpovedala: „Oh, pán

Wilson, snáď by vám môj muž mohol

byť nápomocný. On s ľuďmi o týchto

veciach hovorí.“ Muž odpovedal: „No,

moja mama mi už dala nejakú knihu.

Volá sa ,Život po živote’, ale ešte som

nemal príležitosť si ju prečítať.“ No

a odvtedy prešlo niekoľko rokov a B.

R. Wilson je dnes jedným z našich

najlepších priateľov.

Svet Grálu: Aké závery vyvodzujete

z tohto zážitku?

Dr. Moody: Úprimne povedané,

neviem, aký záver by som mal z toho

vyvodiť. Vidím to ako potvrdenie.

Budem udržiavať naďalej môj vzťah

k Bohu. Áno, mám vzťah bez toho, aby

som poznal skutočnú podstatu Boha,

a verím, že každý človek má v sebe

niečo podobné.

Svet Grálu: Vo svojich dielach používate

často pojem „duchovný život“.

Čo si pod tým presne predstavujete?

Dr. Moody: Keď som bol mladší, veril

som tomu, že duchovné je koniec

koncov psychologicky vysvetliteľné.

Veril som, že keď ľudia prešli mystickými

skúsenosťami a veria v Boha,

potom by to mal byť psychologický

fenomén. Keď som mal však neskôr

sám podobné skúsenosti, uvedomil

som si, že musia byť aj iné úrovne

bytia – duchovné, ktoré ďaleko prekračujú

možnosť vysvetliť ich len psychológiou.

Napríklad keď sa mi zjavila

moja mŕtva stará mama. Videl som

ju pred sebou presne tak jasne, ako

teraz vidím vás. Počul som ju rozprávať,

počul som jej hlas, cítil som

jej prítomnosť a viedol som s ňou aj

dlhý rozhovor. Aj pri úmrtí mojej

mamy som mal veľmi silný, sugestívny

posmrtný zážitok. Videl som mimoriadne

veci – ale ja nasledujem vždy

svoj skeptizismus, lebo kto vidí všetko

ako jednu eventualitu, ten môže lepšie

spoznávať všetky možnosti. Kto

sa však všetkému uzatvára, pretože

sa domnieva, že sa o určitej veci už

všetko naučil, ten vykročil na cestu,

vedúcu do záhuby. Vždy sa ukazujú

nejaké nové výhľady, vždy sa dá niečomu

novému naučiť.

Svet Grálu: Napriek vašim vlastným

silným zážitkom nevyvodzujete

žiadny definitívny záver a nehovoríte:

Áno, ja viem, že druhý svet skutočne

existuje?

Dr. Moody: Verím, že mnoho ľudí by

urobilo ďalší krok a povedalo: „Áno

existuje.“ Ja radšej poviem, že to neviem.

Lebo v skutočnosti sú vlastne

všetky predstavy, ktoré spájame s „posmrtnými

životmi“, „druhým svetom“,

úplne neostré.

Svet Grálu: Elisabeth Kübler-Rossová

povedala, že náš jazyk nestačí

na to, aby opísal smrť.

Dr. Moody: Súhlasím! Náš jazyk

používame, aby sme uspokojili naše

každodenné potreby, aby sme zistili,

čo je v televízii, aby sme svojim deťom

povedali, čo majú robiť, aby sme od

vlastnej ženy počuli, čo treba robiť, aby

sme si poradili s prácou, atď. Na všetky

tieto každodenné činnosti je náš jazyk

dostačujúci. Ale nie je vôbec jednoduché

vyjadriť ním niečo, čo sa týka posmrtného

života. O tom možno hovoriť

len v obrazných metaforách. A práve

preto je to všetko vzdialené vedeckému

chápaniu. Napríklad pojem láska. Aby

sme vyjadrili, čo toto slovo skrýva, používame

pekné verše – poéziu. Láska

súvisí aj so životom po smrti. V rozhovoroch

s ľuďmi, ktorí stratili niekoho

blízkeho, hrá láska veľkú úlohu. Lebo

láska je niečo, čo smrť prežije!

Rozhovor viedol

Micah RUBENSTEIN

(Posledný, tretí diel rozhovoru

si môžete prečítať

v nasledujúcom čísle)

29

SVET GRÁLU

4/2005


F O T O G R A F I E

Ohnivý

sopiek

svet

Etna a sicílske pobrežné mesto

Catánia (vpravo dole).

30

SVET GRÁLU

4/2005

Sotva existuje iná sila prírody,

ktorá pôsobí tak bezprostredne

ako sopky. Spočiatku

v ich blízkosti myslíme

len na nebezpečenstvo, plynúce

z erupcie. Avšak človek

má možnosť v tomto živle spoznávať

nielen ničivú silu, ale

zároveň silu, ktorá napomáha

rozvoju a obnove prírody. Reinhardt

Wurzel navštívil tieto

miesta a prináša nám svoju

fotografickú reportáž.

USA, 18. máj 1980, 8:32 h

miestneho času: Národný park

okolo hory Sv. Heleny je obklopený

zeleným horským pohorím

so smrekmi a inými ihličnatými

stromami.

8:33 h: Sopka pohoria Sv.Heleny

vybuchuje. Tlaková vlna

s teplotou tristo stupňov Cel-

zia a rýchlosťou tisíc kilometrov za

hodinu spustoší šesťsto kilometrov

štvorcových lesa a všetok život existujúci

navôkol. O hodinu neskôr tu

zostáva len holá mesačná krajina.

Skôr než vybuchol vrchol sopky,

uvoľnili sa pod obrovským tlakom

plyny zo stúpajúcej magmy a prehriatej

vodnej pary. Keď hora praskla,

uvoľnil sa pretlak a vyrútil sa ohnivý

orkán – zmes plynu, úlomkov hornín

a popola. V oblasti jadra výbuchu,

v okolí asi dvanástich kilometrov ležali

porozhadzované odviate stromy.

Dnes, o dvadsaťpäť rokov neskôr,

pokrýva tieto oblasti už bujná vegetácia

a na kráteri pučí svieža zeleň.

Oveľa miernejšie sa prejavujú výbuchy

sopiek na Havaji a Sicílii. Na Havaji

sú vítaní aj diváci, ktorým sú vyhradené

najlepšie vyhliadkové miesta.

Sicílčania dokonca prepožičali „svojej”

sopke Etna aj čestný prívlastok

„Dobrá hora – Mongibello”.

Najvyššia európska sopka Etna

patrí už po tísícročia k trvale aktívnym.

Sopečné erupcie sú veľmi pôsobivé.

Ja sám som v lete roku 2001

prežíval túto scenériu stojac s fotoaparátom

len niekoľko sto metrov od

erupčnej trhliny.

Avšak Etna nielen berie, ale aj dáva:

popol a láva sa rozkladajú na pôdu bohatú

na fosfor a draslík, zavlažovanú

dažďovými mrakmi, ktoré zostávajú

visieť nad horami. Táto oblasť patrí

k najvýnosnejším v Taliansku. Na plantážach

sa zberajú artičoky, broskyne,

olivy, hrozno, granátové jablká, rajčiny,

figy, zbiera sa kukurica, cukrová trstina

a mnoho iných plodín, ktoré sa exportujú

aj na zahraničné trhy.

Reinhardt Wurzel

Literatúra:

Philippe Bourseiller: „Sopky“, GEO, vydavateľstvo

Gruner + Jahr AG& Co, Hamburg,

2001


Odolá pokladňa lanovky prívalu lávy?

Niektoré stĺpy verejného osvetlenia to už

„majú za sebou“...

Obrovské stĺpy popola s dunením vystreľujú k oblohe.

Ľudské dielo nemá

proti sile sopky

žiadnu šancu.

Prúdy lávy sa nezadržateľne valia do údolia.

Ani pokladňa nepredstavovala žiadnu prekážku.

Informačné tabuľky

poukazujú na

mierumilovnú

povahu Etny –

o niekoľko

hodín neskôr sa

rozpustia

v prúde lávy.

Lávová rieka pozvoľna mieri do údolia.

Oblaky plynov, ožiarené do červena, svietia do noci.

Oblaky popola

z čadičového prachu

pokryjú centimetrovou

vrstvou úplne všetko až po

vzdialené pobrežné mesto

Catánia.

31

SVET GRÁLU

4/2005


F O T O G R A F I E

Výbuch Etny v roku 2002 – oheň a ľad.

Etna, „Ohnivý vládca

Sicílie“: fotografie

na tejto dvojstrane

ukazujú erupcie rokov

2001 a 2002.

Vyše stometrové

žeravé fontány

predvádzajú noci

ohromujúci prírodný

ohňostroj.

Etna v roku 2001 – sopečný kužeľ

vznikol nad čerstvou puklinou.

Chladnúca láva

Stromy na úbočí Etny podliehajú žiare lávy veľmi rýchlo.

Toto prírodné divadlo je také nádherné, ako aj nebezpečné.

32

SVET GRÁLU

4/2005


H O M E O P A T I A

Liečba v súzvuku

s dušou

pacienta

HOMEOPATIA

Podľa údajov svetovej

zdravotníckej organizácie

(WHO) je homeopatia v celosvetovom meradle

treťou najrozšírenejšou liečebnou metódou po indickej

tradičnej medicíne Ajurvéde a naturálnej medicíne,

vychádzajúcej najmä z používania liečivých bylín. V počte

liečených pacientov tak predstihla alopatickú medicínu.

Homeopatia je rozšírená najmä v anglicky hovoriacich

krajinách, ale aj v Nemecku, Rakúsku či Austrálii, kde existuje

celá sieť homeopatických kliník. Väčšina štátnych

systémov zdravotného poistenia v zahraničí jej výkony

a liečivá pacientom prepláca rovnako ako konvenčnú

liečbu. Na Slovensku, v Českej republike a vo väčšine ďalších

postsocialistických krajín homeopatia stále bojuje

Ako ste sa dostali k štúdiu homeiopatie,

čo vzbudilo váš záujem

o túto metódu?

Dostal som sa k nej „náhodou“. Kúpil

som si „Prednášky o homeopatickej

liečbe“ od J. T. Kenta, jednej z najvýznamnejších

osobností homeopatie.

Kent okrem toho, že v nich opisoval

svoj pohľad na liečbu, vyjadroval sa

tiež veľmi ostrým spôsobom proti klasickej

medicíne, obviňoval ju zo šarlatánstva

a mnohých iných vecí, ktoré sa

dnes často vyčítajú homeopatii alebo

iným alternatívnym metódam liečby.

o svoje uznanie so skeptickým

postojom medicínsko-

-vedeckých kruhov. Rovnako odmietavo sa

k homeopatickej liečbe stavajú i zdravotné poisťovne.

Pacientom, ktorí z rôznych dôvodov inklinujú k tejto liečebnej

metóde, preto nezostáva nič iné, len siahnuť pri

návšteve homeopata hlbšie do vrecka.

Prečo je homeopatia u nás takou kontroverznou liečebnou

metódou?

V nasledujúcom rozhovore sa dozviete odpoveď aj

na túto otázku. Na tému homeopatie som sa rozprával

s Ing. Petrom Bezemekom (1977) z Banskej Bystrice,

ktorý sa homeopatickej liečbe a štúdiu homeopatie venuje

intenzívne od r. 1998.

Uvažoval som nad tým asi takto –

ak by mal Kent pravdu, bolo by to

na jednej strane skvelé, ale na druhej

strane veľmi zlé – znamenalo by to,

že ľudia majú vážny problém s rozoznávaním

pravdy od lži, keď za viac

ako 200 rokov existencie homeopatie

si ju široká lekárska obec „nevšimla“.

To bola dostatočná motivácia k tomu,

aby som sa chcel na vlastné oči presvedčiť,

či môže taká, v princípe

úžasne jednoduchá metóda, skutočne

vyliečiť a pomôcť aj tam, kde všetky

ostatné spôsoby zlyhali.

Ing. Peter Bezemek 33

SVET GRÁLU

4/2005


H O M E O P A T I A

Homeopatii vyčíta časť lekárskej

verejnosti na Slovensku „nevedeckosť“.

Liečivá na použitie u pacienta

sú často tak vysoko zriedené, že

neobsahujú ani molekulu pôvodnej

liečivej látky, z ktorej

sú vyrobené. Čo teda pôsobí vo

výslednom roztoku alebo guľôčkách

ako účinný prostriedok?

Mohol by som parafrázovať

Hahnemanna, zakladateľa homeopatie,

ktorý povedal:

„Nežiadam vieru v homeopatiu ani

to, aby jej niekto porozumel. Dokonca

ani ja jej nerozumiem, ale fakty sú také,

Samuel Hahnemann, zakladateľ homeopatie

a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje,

a tej verím viac ako svojmu vlastnému

porozumeniu.“ Otázka, ako to môže

fungovať, je iste zaujímavá, ale nie

je najdôležitejšia. Pacienta zaujíma

v prvom rade, či sa dokáže pomocou

homeopatie vyliečiť. Odpoveď je: áno.

Ak teda prax potvrdzuje, že homeopatia

skutočne funguje, vedci by sa nemali

snažiť ju zavrhnúť len preto, že sa

nehodí do ich teórií a predstáv o tom,

ako svet funguje. Aby som ale predsa

odpovedal, môj vlastný model pôsobenia

homeopatického lieku by sa dal

34

SVET GRÁLU

4/2005

veľmi zjednodušene opísať nasledovne:

Vo svete existuje množstvo žiarení

rôzneho druhu, ktoré sprostredkúvajú

rôzne kvality, princípy, vlastnosti.

Chorý človek má niektorú alebo viaceré

z týchto vlastností narušené.

Homeopatický liek ho na príslušné

žiarenie naladí, sprostredkuje

potrebnú kvalitu a uvedie ju do

správneho stavu. Homeopatický

liek nepôsobí chemicky, ale ako

prijímač žiarenia.

Ľahšie pochopiteľnou analógiou

by mohlo byť rádio. Ladíme

rôzne frekvencie a chytáme

rôzne stanice. Jednotlivé

homeopatické lieky by tak zodpovedali

rôznym frekvenciám

rádia. Principiálne teda stačí

vedieť, „akú hudbu potrebuje

človek počuť“ a podľa toho

naladíme príslušnú frekvenciu,

čiže podáme zodpovedajúci homeopatický

liek.

Častým argumentom proti

homeopatii je aj to, že chýbajú

klinické skúšky liekov. Prípadné

subjektívne pocity pacientov sa

pripisujú placebo efektu. Viete uviesť

príklady klinických testov, kde sa

účinnosť homeopatie potvrdila?

Také tvrdenie ukazuje len obrovskú

zaujatosť a predsudky voči homeopatii.

Existujú stovky klinických skúšok

liekov, ktoré potvrdzujú účinnosť

vysoko zriedených a potencovaných 1

liekov nad účinnosť placeba. V skutočnosti

bolo tých dôkazov tak veľa

a dostalo sa im tak málo uznania, že

dnes už zrejme nemá zmysel sa o to

snažiť. Nie je možné presvedčiť toho,

kto nechce vidieť!

„Nežiadam vieru v homeopatiu ani to, aby jej niekto

porozumel. Dokonca ani ja jej nerozumiem, ale fakty

sú také, a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje, a tej

verím viac ako svojmu vlastnému porozumeniu.“

Na ilustráciu – na otestovanie

týchto predsudkov bola urobená aj

zvláštna štúdia.

Boli vypracované dve práce, rovnaké

formou aj obsahom a boli

rozposlané 400 nič netušiacim recenzentom.

Jedna z nich podávala

v názve správu o účinku homeopatického

lieku Sulphur, potencovanej

síry, na určitý stav, druhá bola o klasickom

alopatickom lieku.

Hoci bol rozdiel len v nadpise, alopatická

štúdia bola doporučená na

publikovanie a označená za dôležitú

prácu. Homeopatická štúdia bola považovaná

za nedôležitú a väčšinou

doporučená nebola. Ale aby som odpovedal

konkrétne na vašu otázku,

môžem uviesť jeden z „najvedeckejších“

laboratórnych pokusov:

Pokus sa uskutočnil na myšiach

v laboratóriách Department of Cellular

Imunology at Walter Reed Army

Institute of Research, Rockville, Maryland,

USA 2 . Cieľom bolo otestovať

nozódu - homeopatický liek pripravený

z tkaniva napadnutého bacilom

francisella tularensis ako liek proti

tomuto smrtiacemu organizmu. Nie

je to ani zďaleka homeopatický prístup,

iba liek je homeopatický, ale výsledky

boli aj tak dosť dobré. Urobilo

sa 15 pokusov, každý na 142 myšiach

rovnakého veku. Použili sa rôzne potencie:

3x, 7x, 14x, 30c, 200c, 1000c,

ako aj kombinácie týchto potencií.

(Od 30c vyššie by sa v liečebnom prípravku

podľa Avogadrovej konštanty

už nemala nachádzať ani molekula

z pôvodnej účinnej látky.)

Výsledky: Priemerný čas prežitia

bol u myší, ktoré dostávali nozódu,


H O M E O P A T I A

18,6 dňa, u kontrolnej skupiny 13,7

dňa. Priemerná úmrtnosť u skupiny

myší, ktoré dostávali nozódu, bola

53 %, u kontrolnej skupiny myší (nedostávali

nozódu) 75 %, takže nosóda

zabránila 22 % smrteľných prípadov.

V kontrolnej skupine bolo potrebné

vystavenie 6000 CFU 3 na myš, aby

zabilo polovicu zvierat, u testovanej

skupiny to bolo až 20000 CFU, aby sa

dosiahla rovnaká úmrtnosť. Použitie

konkrétnej potencie nemalo štatisticky

významný vplyv na výsledok (!).

Podobných štúdií existuje naozaj

viac ako dosť.

V čom spočívajú podľa vás výhody

homepatickej liečby v porovnaní so

„školskou medicínou“?

Hlavná výhoda pre pacienta spočíva

v tom, že pomocou homeopatie

má človek šancu sa skutočne vyliečiť,

zatiaľ čo klasická medicína (ale aj

niektoré homeopatické smery ako

napríklad francúzska škola) sa zameriava

na odstraňovanie symptómov

a k úplnému vyliečeniu pacienta dochádza

len zriedka. Ja chápem pod

pojmom vyliečenie nielen vymiznutie

symptómov, ale najmä posun

pacienta na vnútornej úrovni, ktorý

zaručí, že sa opäť neobjaví choroba

ako pre človeka potrebný výstražný

signál. Klasická medicína, na rozdiel

od ostatných vied, nemá žiadnu ucelenú

teóriu liečenia človeka a funguje

na experimentoch, teda metódou

pokus-omyl, prípadne na viere

a predstavách – nie je to v žiadnom

prípade čistá veda, ako sa to na verejnosti

prezentuje. Používa mechanistický

model fungovania človeka

a liečenie v jej poňatí

znamená najmä

„opravovanie“.

Tento model fungovania

klasickej

medicíny má svoju

chladnú logiku -

ekonomickú. Ako

je známe, farmaceutický

priemysel je

druhý najlepšie zarábajúci

po zbrojárskom

a je zrejmé, že

takýto stav mu vyhovuje,

pretože mu

zabezpečuje „stálych

zákazníkov“.

Čistá homeopatia

má tú výhodu, že

je veľmi lacná a neagresívna.

Problém

je, že na Slovensku

je relatívne dobrých

homeopatov ako šafránu,

homeopatia

nemá takmer žiadnu

podporu, žiadne jednotné smerovanie

a je tu mnoho iných problémov,

ktoré tu nebudem rozvádzať.

Ak je aj v rádiu či televízii nejaká

diskusia o homeopatii, spravidla tam

pozývajú lekárov, ktorí robia aj homeopatiu

a vo väčšine prípadov jej

vôbec nerozumejú, takže budia dojem,

že homeopatia je čosi na úrovni

vitamínových preparátov.

V súčasnosti je v lekárňach vo voľnom

predaji viacero homeopatických

liekov na bežné ochorenia. Na trhu

je aj mnoho príručiek homeopatickej

samoliečby. Mnoho ľudí to môže

Z vlastnej praxe viem, že presne predpísaný homeopatický

liek má pri akútnych stavoch účinok, aký klasický lekár

vo svojej praxi nikdy neuvidí – k výraznému zlepšeniu dôjde

najmä u mladých ľudí v priebehu niekoľkých minút až hodín

a na druhý deň sa už človek väčšinou cíti normálne.

viesť k vlastnému skúšaniu jednotlivých

liekov. Doporučujete pri bežných

ochoreniach ako chrípka alebo

angína využívať preparáty bežne dostupné

vo voľnom predaji?

Nedoporučujem, ale je to asi menšie

zlo ako antibiotiká. Bežne dostupné

preparáty obsahujú vždy niekoľko liekov,

čo úplne odporuje klasickej homeopatii,

kde sa predpisuje naraz len

jeden jediný liek. Sú však bezpečné,

aj keď nie veľmi účinné. Napríklad

bežný viaczložkový preparát proti

chrípke má podľa výrobcu len o 12 %

vyššiu účinnosť ako placebo. Naproti

tomu päť bežných jednozložkových

homeopatických liekov,

ktoré sa používajú pri

chrípke, pri správnom individuálnom

rozlíšení vyliečia

80 – 90 % prípadov, zvyšné

prípady vyžadujú iný liek.

Z vlastnej praxe viem, že

presne predpísaný homeo-

35

SVET GRÁLU

4/2005


H O M E O P A T I A

Chronické ochorenia sa liečiť dajú, ale ide to väčšinou dosť ťažko

a pomaly. Mnohí sa uspokoja s čiastočným výsledkom, mnohí sa

vzdajú už na začiatku, neveria, že by sa mohli vyliečiť. Mal som

prípady, keď došlo k výraznému a trvalému zlepšeniu problému,

ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či dva, ale to sú výnimky.

patický liek má pri akútnych stavoch

účinok, aký klasický lekár vo svojej

praxi nikdy neuvidí – k výraznému

zlepšeniu dôjde najmä u mladých ľudí

v priebehu niekoľkých minút až hodín

a na druhý deň sa už človek väčšinou

cíti normálne.

Homeopatické predpisovanie svojou

obtiažnosťou mnohonásobne prevyšuje

klasické predpisovanie liekov,

takže nejaké príručky vreckového

formátu sa môžu hodiť len v istých

akútnych prípadoch – napríklad

pri ľubovoľnom úraze, pri ktorom

nedôjde ku krvácaniu, podajte liek

Arnica. Arnica je niečo ako homeopatická

prvá pomoc.

Aké sú vaše skúsenosti s homeopatiou

pri liečbe chronických ochorení,

môžete uviesť niekoľko príkladov?

Chronické ochorenia sa liečiť dajú,

ale ide to väčšinou dosť ťažko a pomaly.

Mnohí sa uspokoja s čiastočným

výsledkom, mnohí sa vzdajú už na začiatku,

neveria, že by sa mohli vyliečiť.

Mal som prípady, keď došlo k výraznému

a trvalému zlepšeniu problému,

ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či

dva, ale to sú výnimky. Väčšinou to

trvá dlhšie, pol roka, rok alebo viac

a ide to tak pomaličky a prirodzene, že

človek často nadobudne pocit, že mu

to „prešlo samé od seba“. Treba tiež

povedať, že človek musí byť pripravený

na vyliečenie, musí to chcieť.

Prvý krok musí urobiť pacient.

Ako na homeopatickú liečbu reagujú

deti? Možno homeopatiká podávať

aj dojčatám?

Priamu skúsenosť nemám, pretože

deti neliečim, ale v literatúre sa uvá-

36

SVET GRÁLU

4/2005

dza, že deti reagujú na homeopatickú

liečbu veľmi dobre. Homeopatiká

možno podávať komukoľvek, teda aj

dojčatám. Dokonca homeopatiká sa

využívajú aj pre rastliny a zvieratá.

V odbornej literatúre sa veľký dôraz

kladie na určenie tzv. konštitučného

lieku. Môžete objasniť tento pojem?

Konštitučný liek mal byť pôvodne

taký homeopatický liek, ktorý svojim

pôsobením pokrýva celú osobnosť

pacienta od duchovnej úrovne cez

duševnú až po fyzickú úroveň a zostáva

po celý život rovnaký. To, samozrejme,

predpokladá, že človek sa

počas svojho života nejako zásadne

nezmení, prípadne rieši celý život

rovnaký psychický problém. Tento

koncept celkom dobre fungoval pred

100 rokmi, dnes však ľudia zvyčajne

potrebujú odstraňovať jednotlivé

problémové vrstvy, kým sa dostanú

k takej, ktorú by sme teoreticky

mohli nazvať konštitučnou.

Napríklad: dieťa sa narodí tak, že

ho vyťahujú kliešťami a má z toho

traumu, kvôli ktorej

bude napríklad koktať.

Potom bude zaočkované

proti rôznym

chorobám a to

často zanechá veľa

následkov, dostane

napríklad ekzém.

Ten bude potlačený

kortikoidmi a dieťa dostane astmu.

Okrem toho má prehnane prísnych

rodičov, ktorí ho psychicky likvidujú

za zlé výsledky v škole a má z toho

ďalšiu traumu. To je niekoľko vrstiev,

ktoré je treba odstrániť postupne, tak

ako sa vyvinuli, a nedá sa to jediným

liekom, nech by bol akokoľvek dobre

vybratý.

Pri „vyšetrovaní pacienta“ vás zaujíma

mnoho údajov z jeho rodinného

prostredia, obľúbená strava

či dokonca sny. Ako tieto poznatky

súvisia s určením správneho lieku?

V súčasnosti sa bežne používajú

stovky rôznych homeopatických

liekov a každý z nich lieči široké

spektrum príznakov. Bolesť hlavy

je napríklad taký bežný príznak, že

je prakticky bezcenný, má ho ako

príznak takmer každý liek. Musí sa

však vybrať len jeden jediný.

Preto je dôležité vedieť o pacientovi

čo najviac. Napríklad sny sú

bránou do podvedomia a môžu

pomôcť odhaliť problémy, ktoré by


P R Í B E H

pacient inak zatajil, alebo si ich ani

nie je vedomý.

Homeopatia učí pravdivosti

k sebe samému a slobodnej vôli.

Nie je to súčasť nejakej homeopatickej

teórie, ale vyplýva to z praxe

ako samozrejmosť. Existuje množstvo

zdokumentovaných prípadov,

kde hlavnou príčinou problémov

bolo práve potlačenie slobodnej

vôle človeka.

Spolu s niekoľkými ďalšími odborníkmi

ste zostavili počítačový

program – homeopatický softvér,

ktorý pomáha pri určení správneho

lieku. V čom spočívajú jeho

výhody?

Program sa volá Mercurius 4

a slúži na presnejšie, a teda

úspešnejšie predpisovanie a mal

by priniesť slovenskej homeopatii

novú kvalitu. Program obsahuje

prvý slovenský preklad Kentovho

repertória a obsahuje viac ako

60 000 symptómov a k nim prislúchajúce

lieky. Umožňuje ich

rýchle vyhľadanie a analyzovanie

prípadu z rôznych pohľadov,

ktoré doteraz často nemohli byť

zohľadnené z dôvodu veľkej prácnosti

a časovej náročnosti.

Ďakujem vám za rozhovor a prajem

vám i slovenskej homeopatii

veľa úspechov.

Roman LEVICKÝ

Poznámky v texte:

1: Potencovanie: Riedenie a pretrepávanie

homeopatickej substancie

2: Zdroj: Jonas, Wayne B. „Do Homeopathic

Nosodes Protect Against Infection?

An Experimental Test,“ Alternative

Therapies, Volume 5, Number 5,

strany 36 - 40 (september 1999)

3: Skratka „colony forming unit“ označuje

koncentráciu smrtiaceho bacilu

4: Informácie o programe Mercurius,

homeopatii a alternatívnej medicíne

je možné nájsť na stránkach

http://www.aeon.sk

JE DARCA ORGÁNOV

SKUTOČNE MŔTVY ?

Ž

Moja skúsenosť s transplantačnou medicínou

Skutočný príbeh Dietera Emmerlinga vrhá tieň na transplantačnú medicínu

a jej snahu získať orgány umierajúcich osôb. Niekedy aj bez ohľadu

na šancu prežiť, ktorú ešte má aj potenciálny darca, a to už nehovoriac

o citoch pozostalých.

ivot mi priniesol trpkú skúsenosť.

Môj žiaľ spôsobený

stratou milovanej osoby znásobilo

poznanie pozadia transplantačnej

medicíny. O tom, či možno veriť na

exaktnosť „mozgovej smrti“, nech

čitateľ rozhodne sám.

26. októbra 1993 o ôsmej hodine

ráno som našiel svoju manželku Liselotte

ležať na podlahe pred svojím

lôžkom. Ležala bez známok života.

V tom čase mala päťdesiatsedem

rokov. Predtým nič zvláštneho

nepoukazovalo na takúto udalosť.

Liselotte viedla aktívny život ako

pomocníčka evanjelického spoločenstva.

Deň predtým prišla neskoro

večer domov. Povedali sme si

pár slov, ktoré skrývali hnev a stres.

Potom si šla ľahnúť do svojej izby.

Ráno už ani úsilie neďaleko bývajúceho

lekára nedokázalo priviesť

Liselotte k vedomiu. Nepomohla

ani pohotovostná služba. Liselotte

vyniesli z domu v plachte a sanitkou

ju odviezli do nemocnice. Čas

príchodu do nemocnice: 9:05 hod.

Čakal som pred jednotkou intenzívnej

starostlivosti. Asi okolo

jedenástej ma primár zavolal na

vážny rozhovor.

Pamätám si nasledovné: Vyšetrenie

ukázalo, že mozog už bol na

95 percent mŕtvy. A výhľady? Len

horšie. A nádej? Žiadna. Potom sa

37

SVET GRÁLU

4/2005


P R Í B E H

38

SVET GRÁLU

4/2005

ma primár spýtal: „Máme využiť

všetky medicínske možnosti?“ Pýtam

sa, aký výsledok možno očakávať.

Dozvedám sa, že zlepšenia

žiadne; pravdepodobne pri stálej

umelej výžive snáď celé mesiace na

lôžku, ale v bezvedomí. Vravím: „S

manželkou sme sa často rozprávali

o tom, že sa uchránime pred využívaním

medicínskych prístrojov.

Vďaka pracovným aktivitám v cirkevnom

spoločenstve bolo „zomieranie“

častou témou rozhovorov.“

A povedal som najťažšiu vetu

svojho života: „Nechajte moju manželku

zomrieť dôstojne.“

L

iselotte ležala na

jednotke intenzívnej

starostlivosti.

V ústach hadica na

umelé dýchanie. Infúzie,

vedľa lôžka zberač

moču. Priestor napĺňal

rytmus dýchacieho prístroja.

Jej hruď sa nepravidelne

zdvíhala. Žiadny upokojujúci

obraz. Pomaly som si na tie zvuky

zvykol. EKG srdca a dychová krivka

sa zobrazovali na monitore, ktorý stál

naľavo od lôžka. Dve krivky. Pekne

pravidelné, uprostred obrazu. Deň

som strávil na jednotke intenzívnej

starostlivosti. Čo asi môže moja

žena pociťovať a vnímať? Je to tak,

ako mi primár povedal? Vaša žena

tu len leží, nič nepočuje, nič nepozoruje,

nič nepociťuje? Prišli mi na

um myšlienky: Mozog

je mŕtvy na 95 percent,

čo to znamená? Bol

mozog práve teraz na

97 alebo na 98 percent

mŕtvy? Kde je hranica?

A je to vôbec tak?

Zdravotná sestra mi

povedala niečo iné,

keď sme sa zarozprávali vo výťahu.

To ona prakticky vykonala merania

mozgových prúdov. Spýtal som sa jej

(a pýtal by som sa každého, od koho

by som sa mohol čosi dozvedieť): „Čo

je s mojou ženou?“ Sestra opatrne

„Nechajte moju manželku

zomrieť dôstojne.“

Nemý výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac

nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie srdce

a ktorý pozmení elektrické impulzy. Výkrik,

ktorým sa duša prejaví na obrazovke.

To nekričal prístroj, to kričala moja Liselotte.

naznačila, že mi nemôže dať žiadne

informácie – povedala iba: „Mozog

vašej ženy nie je natoľko mŕtvy, ako

vravia lekári. Na grafoch som videla

ešte isté známky života.“

O pol siedmej večer som už bol

unavený, chcel som si ísť ľahnúť domov.

Pomyslel som si, že moja žena

tak či tak nevníma, že som v izbe.

Tak som si obliekol kabát a zostal

chvíľu stáť vo dverách. Prešiel som

pokojne pohľadom z respirátora na

monitor s pravidelnou krivkou frekvencie

srdca. Povedal som: „Liselotte,

teraz idem domov.“

Keď som vyslovil polohlasne slová:

„Teraz idem,“ náhle sa oba grafy na

monitore vychýlili smerom nahor

a nadol – až po okraje obrazovky!

Obrazovka mi dávala odpovede. Krivky grafu

sa neustále vychyľovali nahor a nadol. Akoby

sa najmä pri závažných momentoch nášho

spoločného života Liselottino srdce zachvelo.

Akoby to bol výkrik: Nemôžeš ma tu

predsa teraz nechať samotnú!!! Nemý

výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac

nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie

srdce a ktorý pozmení elektrické impulzy.

Výkrik, ktorým sa duša prejaví

na obrazovke. To nekričal prístroj, to

kričala moja Liselotte.

Že by volala i predtým bez toho,

aby som to spozoroval? Prečo by

mala počuť a porozumieť len túto

jednu vetu: Ja už idem? K čomu došlo

v jej podvedomí po všetkých vyšetreniach

a dohadoch na jednotke

intenzívnej starostlivosti? Uvedomovala

si, že zomiera? Bola ako v nejakom

väzení, s plným vedomím – ale

bez možnosti, prejaviť sa aj navonok?

Bola naplnená zúfalou, bezmocnou

úzkosťou?

Prirodzene, zostal

som na jednotke intenzívnej

starostlivosti

celú noc. Striedavo som

sedel vedľa lôžka alebo

stál pri okne. Mali sme

len pár týždňov pred

striebornou svadbou.

Teraz som si hodinu za

hodinou pošepky hovoril: Čo bolo

dobré a čo nie počas tých dvadsiatich

piatich rokov spoločného života?

A prosil som o odpustenie alebo sľuboval.

No nebol to monológ, ale skôr

voľný dialóg. Obrazovka mi dávala

odpovede. Krivky grafu sa neustále

vychyľovali nahor a nadol. Akoby

sa najmä pri závažných momentoch

nášho spoločného života Liselottino

srdce zachvelo.

Nadránom ma vystriedali. S desiatimi

priateľkami

a priateľmi sme si rozdelili

službu. Personál

jednotky intenzívnej

starostlivosti sa správal

súcitne a bol ochotný

pomôcť. Mohli sme

prísť každú noc; niekedy

nás sestry udržiavali

v bdelosti čajom alebo kávou.

Druhý deň podvečer som primára

stretol opäť. Veľmi priateľsky


P R Í B E H

povedal: „Pán Emmerling, musím

s vami prebrať ešte jednu dôležitú

záležitosť. Poďte, prosím, so mnou

do miestnosti pre lekárov.“ V malej

miestnosti sme sa posadili oproti

sebe. Lekár sa spýtal: „Môžeme vašej

žene odobrať orgány?“

V hlave sa mi vynorila myšlienka:

Už po prevezení do nemocnice bol

mozog na 95 percent mŕtvy a tendencia

sa zhoršuje. Kedy je mozog

celkom mŕtvy? Nie! – zakričalo to

vo mne, nie, nemôžete moju ženu

rozrezať, nemôžete jej vziať srdce –

týmto srdcom predsa so mnou dnes

v noci hovorila prostredníctvom monitora.

Ona predsa žije a cíti!!! „Nie,“

znela moja odpoveď. Potom apeloval

na moje kresťanské cítenie, na lásku

k blížnemu. Zneistel som a poprosil

o čas na rozmyslenie. Medzitým sme

o tom hovorili v rodinnom kruhu

s priateľmi, s farárom i lekármi. Tí

ma utvrdili v mojom „nie“.

Na lístok som teda napísal svoje

„nie“. Potom prišli starosti: Čo keď

sa lístok v nemocnici stratí? Keď sa

pri striedaní zmien lístok niekde

medzi inými listinami zapatroší?

Keď sa lekár spýta sestry, či existuje

prehlásenie manžela? A sestra novej

zmeny s najlepším svedomím povie,

že od príbuzných tu nie je nič?

Dal som lístok sestre a modlil sa

k Bohu, aby všetko dobre dopadlo.

V

priebehu dopoludnia prišiel

šéflekár. Priateľsky mi vysvetlil,

že nákladne zariadená izba jednotky

intenzívnej starostlivosti by mohla

byť využitá aj inak. Moja žena bude

teraz preložená na iné oddelenie, aby

tam skonala.

Bol som pri tom, keď jej z úst vybrali

hadičku na umelé dýchanie.

Liselotte dýchala ďalej sama bez hadičky

a aparátu. Dostala svetlú izbu,

ktorá i pre nás príbuzných ponúkala

dosť priestoru. Dva dni a dve noci

sa striedali priateľky a priatelia pri

umierajúcej. Liselotte zomrela 30.

októbra 1993 o 9:15.

Pomaly sa mi v nasledovných mesiacoch

vynáralo, ako to s Liselotte

vlastne prebiehalo. Nikdy viac ma

nenechalo na pokoji toto: mozog je

na 95 percent mŕtvy, so zhoršujúcou

sa tendenciou, potom apelovanie

na kresťanské svedomie – Dajte

k dispozícii jej orgány! Ale jej srdce

predsa so mnou hovorilo!

Prečo lekári držali moju ženu tak

dlho na jednotke intenzívnej starostlivosti?

Veď predsa mohla sama dva

dni dýchať.

Zlosť vo mne rástla v súvislosti

s tým, čo sa s Liselotte stalo. Nikto

nedbal na moju prosbu v tej ťažkej

vete: „Nechajte moju manželku zomrieť

dôstojne.“ Nenechali ju umrieť

len preto, aby ju udržali ,čerstvú’ na

odber orgánov?

Svoj hnev som opísal v novinách

ako list od čitateľa 16. júla 1994 vo

Frankfurter Rundschau a 15. októbra

1994 vo Frankfurter Allgemeine

Zeitung, tu už pokojnejšie a vecnejšie.

Tento príspevok mal čitateľský

úspech a ukázali sa i výsledky.

Dvakrát ku mne prišiel televízny štáb

s požiadavkou, aby som im rozprával

o Liselottinom zomieraní. Na prvé

výročie úmrtia, 30. októbra 1994, odvysielala

stanica ZDF v ,Mone Lise’

úryvky z týchto poznámok.

Oslovili ma aj vedci, ktorí sa zaoberali

výskumom mozgovej smrti,

bol som pozvaný na príslušné rokovania.

I tam som o tomto rozprával.

Z medicínskych kruhov mi bolo povedané:

Vaša žena síce ležala v kóme,

ale podľa kritérií spolku lekárskych

komôr „mozog nebol mŕtvy“, áno,

snáď sa neurobila v nemocnici ani

raz potrebná diagnóza.

O rok neskôr som sedel v nemocnici

oproti riaditeľovi. Medzitým

som sa stal už takmer špecialistom

v debatách o mozgovej smrti. Rozhovor

prebiehal obojstranne veľmi

priateľsky. Prispelo k tomu moje uistenie,

že nebudem verejne menovať

žiadnych účastníkov.

Na základe rozhovoru mi bolo jasné,

že pôvodný predpoklad, že by sa mozgová

smrť mohla určiť už po vstupnom

vyšetrení, bol mylný. Beriem tiež

na vedomie, že zdravotné záznamy

neobsahujú o mozgovej smrti žiadne

údaje. Podľa toho nebola vykonaná

ani žiadna diagnóza na mozgovú

smrť. Primár pravdepodobne viedol

so mnou rozhovor o odňatí orgánov

bez formálneho poverenia. Myslím si,

že som dokonca vytušil, že existovalo

určité očakávanie... akoby sa od nemocnice

očakávalo, že bude dodávať

viac orgánov.

Dieter EMMERLING

39

SVET GRÁLU

4/2005


Záhada

egyptskej studne

40

SVET GRÁLU

4/2005

N asledujúcu matematicko-

-filozofickú záhadu uverejnil

približne v roku 1966 sovietsky

populárno-vedecký časopis.

Pri vykopávkach v staroegyptskom

chráme boha Slnka narazili archeológovia

na nápis, ktorý hovoril asi

toto: „Ty, kto sa chceš stať kňazom

boha Slnka, musíš najprv podstúpiť

skúšku. Budeš zamurovaný do miestnosti

za touto stenou a zostaneš tam

tak dlho, kým nevyriešiš úlohu, ktorá

ťa tam čaká.

Uprostred miestnosti je vykopaná

kruhová studňa, v tej studni sú dve

skrížené tyče s dĺžkou dve miery a tri

miery. Tyče sa krížia práve na hladine

vody vo výške jedna miera odo dna.

Tvojou úlohou je stanoviť priemer

studne a výsledok podať na hlinenej

tabuľke otvorom kňazovi, ktorý čaká

za stenou. Avšak rozmysli si dobre, či

podstúpiš túto skúšku. Ak ju nesplníš,

zomrieš hladom a vyčerpaním.“

2

?

3

1

Za tých štyridsať rokov som záhadu

egyptskej studne predložil

mnohým priateľom a vždy sa rozvinul

podobný dej:

„Čože? Takáto hádanka? To je jednoduché:

sínus, kosínus, prepona,

odvesna na druhú, Pytagorova

veta – hneď to bude!“

Po hodine priateľ ešte stále sedel

s ceruzkou v ruke nad listami papierov,

rysoval geometrické obrazce

a písal rovnice. „Počkaj, už to skoro

mám, len mi tu stále niečo chýba!“

Ešte na druhý deň ho bolo vidieť na

ulici so sklonenou hlavou a zamysleným

výrazov v tvári, ako si maľuje

prstom vo vzduchu trojuholníky. Na

tretí deň sa mu výraz rozjasnil – hádanku

nerozriešil, akurát ju pustil

von z hlavy a rozhodol sa, že sa kňazom

v chráme boha Slnka tentoraz

nestane.

Skutočne, tá hádanka je ťažšia,

než sa na prvý pohľad zdá. Úlohu

možno napríklad previesť na rovnicu

elipsy alebo pomocou Pytagorovej

vety zostaviť sústavu rovníc s dvoma

neznámymi. V obidvoch prípadoch

nevedie postup jednoducho k cieľu,

ale do vzorcov je potrebné skusmo

dosadzovať priemer studne tak dlho,

až sa približne trafíme do výsledku

s dostatočnou presnosťou. Počítač

vám to urobí metódou postupného

približovania za zlomok sekundy. Na

kalkulačke to trvá dlhšie. V šesťdesiatych

rokoch však neexistovali ani

počítače, ani kalkulačky, násobilo sa

na logaritmickom pravítku a sčítalo

sa ručne na papieri.

No dobre, ale ako si s tým teda

poradili starí Egypťania? Tí predsa

nemali ani tie logaritmické pravítka.

Na túto otázku sovietsky populárno-vedecký

časopis odpoveď

nenašiel. Tak sa stala z matematickej

hádanky filozofická záhada.

Vedeli by ste na ňu odpovedať vy?

Napíšte!

My ostatní si na ňu odpovieme

v budúcom čísle časopisu.

Artur Zatloukal


NR ÁU BZ RO I KR AY

Vážení čitatelia,

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy,

predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi

by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame

na adrese:

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice

E-mail: redakcia@svetgralu.sk

Osud národov

a utrpenie zvierat

Otázka: V rôznych číslach

SVETA GRÁLU som čítal,

že človek si vytvára svoj

vlastný osud a sám si ho

zaviňuje. To znamená, že

všetko, čo zasieva, dobré aj

zlé, musí jedného dňa zožať.

To je dobré a správne. Teraz

k mojim otázkam:

Ako sa to prejavuje vo

vojnách? Je tu vinný celý

národ (napr. bývalá Juhoslávia)

a je teraz braný na

zodpovednosť?

Ako sa dá rozumieť likvidácii

Židov počas druhej

svetovej vojny? Bola aj to

odplata nejakej viny, alebo

boli len obeťami nacistického

režimu?

A čo zvieratá, tie sú

predsa nevinné, ale denne

sa im na celom svete brutálne

ubližuje. Aj keď

budú jedného dňa ich

trýznitelia braní na zodpovednosť,

ako to tým

zvieratám teraz pomôže?

Má človek sám vinu na

všetkom, čo sa mu v živote

prihodí – alebo môže byť

aj „nevinnou obeťou“?

Odpoveď: V podstate sa

musí pri posudzovaní

ľudského osudu brať do

úvahy vždy jednotlivec.

Veď každému z nás

je osud presne „daný“

Vami spomínaným zákonom

sejby a žatvy (zákon

spätného pôsobenia), aby

mu na základe jeho pocitov,

myšlienok a konania

dal prežiť dôsledky.

Ak berieme do úvahy

teraz osud celého národa,

tak nesmieme definovať

pojem „národ“ len

ako jazykové spoločenstvo

alebo spoločnosť

s vlastným historickým

a kultúrnym vývojom,

ale musíme si všímať namiesto

vonkajších znakov

duchovnú úroveň.

A z tohto pohľadu pozostáva

národ jednoducho

z ľudí, ktorí v sebe nesú

určitú duchovnú rovnorodosť,

čo vždy podmieňuje

aj určité nutné prežívanie.

Ale s postupom

inkarnácií sa to mení. To

znamená napríklad, že

niekto, kto patrí teraz

k nemeckému národu,

mohol byť v predchádzajúcom

živote trebárs židovského

„pôvodu“. To je

uhol pohľadu, ktorý, mimochodom,

vedie všetky

rasové predsudky do oblasti

absurdity.

Jeden národ však môže

byť s ohľadom na otázku

osudu podľa toho považovaný

za „osudové spoločenstvo“,

pretože sa tu

pre ľudí, ktorí momentálne

prináležia k danému

národu, vyskytujú

podobné rámcové podmienky

na ich duchovný

vývoj. Potiaľ teda existuje

niečo také ako „karma

národa“, aj keď, nakoniec,

život žiadneho človeka na

nej celkom nezáleží, ale

človek rozhoduje o svojom

budúcom smerovaní

vždy individuálne.

Keď sa vo Vašich otázkach

dotýkate veľkých tragédií,

spôsobených ľuďmi,

ako napr. prenasledovanie

Židov alebo vojny vo všeobecnosti,

tak poznateľné

bezprávie by nemalo byť

nikdy posudzované ako

„nutná odplata“. To by poukazovalo

na to, že najbrutálnejší

vrahovia by boli

akoby pomocníkmi Stvoriteľa

pri naplnení osudu.

Bezprávie zostane vždy

bezprávím, žiaden človek

nepotreboval nutne nacistiské

ohavnosti pre svoj

duchovný vzostup. Pri posudzovaní

osudových súvislostí

musí byť teda prežívanie

obete oddelené od

motívov páchateľa. Židia

boli jednoznačne obeťami

nesprávneho a všetkým

zákonom stvorenia odporujúceho

režimu. Zástancovia

a vykonávatel tohto

režimu budú musieť následky

svojich zločinov nejakým

spôsobom odpykať.

To, že môže človek utrpením

a prežívaním bezprávia

odčiniť vlastnú

vinu a že je duchovne

vedený, je veľkou milosťou.

Ale to neznamená,

že vrah musí znovu zomrieť

rukou vraha, aby

bol oslobodený od svojej

karmy (tým by boli nutné

stále ďalšie vraždy). Je to

naopak: normálna a najrýchlejšia

cesta, ako sa

oslobodiť od karmickej

záťaže osudových vlákien

každého druhu, je

cesta poznania a bezpodmienečného

dobrého

chcenia. Za zločiny voči

ľuďom i celým národom

teda niet ospravedlnenia.

Máte pravdu, že to zvieratám

v tomto momente

nepomôže. Avšak nás

ľudí vlastné duchovné

cítenie zaväzuje k tomu,

aby sme všetky tvory

v rámci svojich možností

podporovali a chránili.

(WH)

41

SVET GRÁLU

4/2005


N A Z Á V E R …

Prečo to Boh dopúšťa?

V

eľká katastrofa, ktorú spôsobili

vlny cunami v juhovýchodnej

Ázii pred niekoľkými

mesiacmi, sa dotkla nás všetkých.

Boli sme otrasení tragickým osudom

tisícok ľudí a dívali sme sa

na obrazy skazy, ktoré si nadlho

budeme pamätať a ktoré nám zasa

raz ukázali, aký nepatrný je človek

proti prírodným mocnostiam.

Mnoho ľudí sa iste zamýšľalo

nad jednou otázkou: „Prečo to

Boh všetko dopúšťa?“ Táto otázka

visí vo vzduchu zakaždým, keď sa

stane niečo, čo prinesie mnohým

ľuďom utrpenie alebo smrť. Ani

v takýchto katastrofách však nemusí

byť človek neodvratne stratený.

Môže sa mu dostať pomoci,

ak je dostatočne bdelý. Napríklad

niektorí ľudia v jednej postihnutej

dedine sa zachránili tak, že nasle-

42

SVET GRÁLU

4/2005

dovali slona, ktorý sa utrhol z reťaze

a inštinktívne utekal do kopca.

Avšak na otázku, prečo Stvoriteľ

dopustí toľko nešťastia, nikto nenachádza

odpoveď. Mnoho ľudí už

stratilo tvárou v tvár takému nepochopiteľnému

dianiu vieru v Boha.

Viera a dôvera je spochybňovaná

– ale nie naše predstavy o pôsobení

Stvoriteľa.

V ľudskej mysli sa po tisícročia

udomácnila skreslená predstava

o Bohu, ktorý ľubovoľne zasahuje

do svetového diania. Je však táto

prestava ešte udržateľná? Nemáme

práve vzhľadom na mnohé vojny,

krízy a katastrofy našej doby konečne

spoznať, že všetky deje sú prejavom

prírodných zákonitostí a že

nám ľuďom bola daná zodpovednosť

za nás samotných? Toto poznanie nás

neodvádza od Boha, len oslobodzuje

od slepej viery, ktorá síce vytvára

príjemné pocity, ale so skutočným

životom má veľmi málo spoločného.

U

važujeme o možných

dôsledkoch nesprávneho

smerovania ľudstva a v katastrofách

hľadáme mieru svojej vlastnej

zodpovednosti. Zamýšľame sa

nad tým, čo sa ešte môže stať a ako

tomu môžeme predísť. Až keď sa

oslobodíme od nesprávnych predstáv

o pôsobení Stvoriteľa, budeme

sa skutočne snažiť spoznať, v čom

spočívajú naše vlastné úlohy a možnosti.

A tiež v koľkých oblastiach

by sme my ľudia mali byť činní, aby

sme utrpenie zmiernili, alebo mu

zabránili. Začiatok toho je v našom

cítení a v myšlienkach.

Werner HUEMER


ZOROASTER

Zoroaster

Život a pôsobenie

pripravovateľa cesty v Iráne

230 strán, formát 16 x 23 cm,

tvrdá väzba

ISBN 80-967209-2-9

Cena 210 Sk

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

Keď sa Zoroaster narodil, bola viera v Boha v Iráne

síce ešte živá, ale hrozil jej rozklad. Rozmohlo sa bludárstvo.

Zoroastrovým poslaním bolo, aby ako pripravovateľ

cesty pre Svetlo Pravdy varoval ľud Iránu pred

bludárstvom, ba čo viac, aby spolu s týmto národom

viedol ľudstvo ďalej k viere v Boha, aby ho pripravil na

čas posledného súdu a na príchod „Saoshyanta“, pomocníka.

Zoroaster spoznáva svoju úlohu až v samote sveta hôr

a nachádza cestu k jej splneniu. Vnímavý čitateľ s napätím

sleduje, ako sa Zoroastrovi zoči-voči postaví falošný

pripravovateľ cesty. V spojení s nitkami stvorenia

nachádza Zoroaster zjavenie Pravdy.

Potom začína jeho pôsobenie: Od úpadku a bludu

majú byť ľudia vedení k čistým mravom, aby postupne

mohli byť dovedení k ponímaniu svetlej Pravdy. Odvážne

ide Zoroaster svojou cestou. V pravý čas nachádza

spoločníkov, ktorých potrebuje pre svoje dielo; prijíma

pomoc a pokyny z vyšších sfér a vnútorne rastie so

svojou úlohou. Ľud Iránu dozrieva; stáva sa schopným

poňať prikázania, ktoré Zoroaster prijal zo Svetla, a využiť

ich v činorodom živote.

V starobe spisuje Zoroaster to, čo mal možnosť

z múdrosti Svetla prijať v zjavení a čo vrcholí vo zvestovaní

pomocníka, „Saoshyanta“ v čase posledného súdu.

Používa pritom obraznú reč, ktorú stále viac rozširuje

a ryje do tenkých kamenných doštičiek.

Hodnota knihy „Zoroaster“ spočíva v kráse jazyka

a objasňovaní historických procesov, ale najmä v prežití

veľkosti a múdrosti Božieho vedenia, ktoré každému

národu posiela takého pripravovateľa cesty zvestujúceho

Pravdu, akého tento národ potrebuje, aby dozrel.

KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY

Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť

ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla.

Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené

jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.


Koľko voľného času získava ten, kto sa nestará,

čo hovorí, robí alebo zamýšľa jeho blížny,

ale usiluje sa, aby práve to, čo robí sám, bolo spravodlivé,

bohumilé alebo vôbec dobré.

Neobzeraj sa po čiernych povahách okolo seba,

zamier priamo k cieľu svojej dráhy a nerozptyľuj sa!

Marcus Aurelius Antoninus: Hovory so sebou

More magazines by this user