SG03

V Ý C H O V A
nených v nižších častiach pyramídy
vedú k tomu, že dieťa nemôže naplno
rozvinúť svoju sebarealizáciu a tvorivosť
a stáva sa doslova „zlým žiakom“.
Je to závažné posolstvo a výzva pre
všetkých, ktorí sa zaoberajú výchovou
a vzdelávaním.
Situácie, v ktorých viazne a škrípe
komunikácia, výchova a vzdelávanie,
sú často spôsobené práve nerešpektovaním
niektorej základnej potreby. Zastavíme
sa pri potrebe sebaúcty, ktorá je
z psychologického hľadiska kľúčová. Čo
je to vlastne sebaúcta? Rozumieme ňou
doslova to, čo hovorí daný pojem – mať
úctu k sebe samému, vážiť si sám seba.
Prijímať sa taký, aký som. Každý z nás
je v niečom dobrý, jedinečný, schopný
obohatiť druhých ľudí. Neznamená to
vari ospravedlňovať svoje chyby, ale
tým, že si ich uvedomíme a prijmeme sa
aj s nimi, prijímame aj svoje vývojové
možnosti. Prijatie seba samého je odrazovým
mostíkom k ďalšiemu osobnému
vývoju. Veď kto už môže presnejšie
a poctivejšie zhodnotiť východiskový
stav aj vlastný pokrok než my sami?
Je užitočné rozlišovať sebavedomie
a sebaúctu. Sebavedomie je niečo, čo
sa prejavuje navonok, sebavedomému
vystupovaniu sa môžeme naučiť, človek
s priveľkým sebavedomím nemusí ani
pôsobiť veľmi sympaticky. Sebaúcta sa
naopak vzťahuje k nášmu „vnútornému
človeku“. Človek s vysokou sebaúctou
môže vystupovať úplne nenápadne, ba
skromne, ako to vidíme u mnohých
významných osobností. Výskumy preukázali,
že napríklad delikventi mávajú
nízku sebaúctu, ktorú akoby kompenzovali
prehnaným sebavedomím. Vysoká
sebaúcta je určitou poistkou proti
mravne narušenému správaniu, ochranou
pred manipuláciou či zneužívaním
zo strany druhých ľudí, ochranou pred
sebapoškodzovaním (napríklad zneužívaním
návykových látok). Človek,
ktorý si váži sám seba, si váži aj druhých,
nepociťuje potrebu sa nad nich
povyšovať, alebo im ubližovať – núka
10
SVET GRÁLU
3/2005
sa tu odkaz na Ježišovo „Miluj blížneho
svojho ako seba samého“.
Sebavedomie sa viaže skôr na to, čo
máme (vzdelanie, inteligencia, zdravie,
krása, majetok, kontakty…) alebo
vieme (široká škála schopností/zručností
– schopnosť hovoriť v cudzom jazyku,
lyžovať, pracovať na počítači…).
Sebaúcta zasa skôr na to, akí sme. Dalo
by sa povedať, že sebaúcta je to, čo nám
môže zostať, aj keď o všetko prídeme.
Sebaúcta je aj ústredným pojmom
kurzu výchovných a komunikačných
postupov, ktorý spolu s ďalšími kolegami
ponúkame učiteľom, rodičom a verejnosti.
Nie náhodou sa kurz volá „Rešpektovať
a byť rešpektovaný“. Vzájomný
rešpekt rozvíjame v bežnej komunikácii
tým, že sa vyhýbame takým spôsobom,
ktoré potláčajú alebo zraňujú sebaúctu
druhých. Ako ich rozpoznať? Opýtajme
sa, čo prekáža nám samým. Isteže nechceme,
aby nás urážali, nepáči sa nám,
keď nám nadávajú, ponižujú nás, ironizujú,
komandujú, nemáme radi výčitky,
citové vydieranie… Tieto spôsoby, aj
keď to väčšinou ten, ktorý ich použije
„myslí dobre“, sú výzvou do boja. Odpoveďou
býva obrana či protiútok, výhovorky
a ďalšie uhýbajúce manévre,
alebo stiahnutie sa a únik.
Svojimi obvyklými reakciami pomáhame
deťom, aby si svoju sebaúctu
rozvíjali, alebo ju naopak potláčame.
Zraňovanie sebaúcty prežívajú deti rovnako
nepríjemne ako dospelí. Budem to
ilustrovať na príklade, ktorý sa nám stal
doma. Najmladšia z našich piatich dcér
mala päť rokov. Raz čakala už umytá
v posteli na rozprávku. Pri ukladaní
jej bielizne som si všimla, že má na novom
tričku škvrnu od černíc. Vzdychla
som si, poznamenala niečo o prasiatku
a vyprala to. Keď som sa vrátila do izby,
dcérka bola schovaná pod perinou. Keď
som ju odkryla, vedela som, že to začula.
„Vieš, mami, mňa to bolí, keď mi hovoríš
prasiatko. Mohla by si povedať hoci aj
vidím, že máš tričko od černíc.“ Na to sa
nedalo povedať nič, iba sa ospravedlniť.
Ako reagovať, ak sa chceme správať
s úctou, ale zároveň chceme,
aby druhá strana urobila, čo treba,
alebo aby sa dozvedela, čo si myslíme,
alebo čo očakávame? Dcéra
ma mimovoľne požiadala, aby som
použila jednu z veľmi účinných komunikačných
zručností, a to opis.
Opis má tú veľkú prednosť, že hovoríme
o skutočnosti, ktorú vnímame
svojimi zmyslami, alebo o nejakom
probléme, bez toho, aby sme hodnotili
druhú osobu, či útočili na jej
charakter. Samotný neutrálny opis
situácie často vedie k tomu, že sa dozvieme
viac a situácia sa začne riešiť
bez rozkazov a výčitiek.
Ďalšou cennou zručnosťou, ktorá
nám pomôže vyriešiť mnohé bežné
problémy, je ponuka spoluúčasti na
riešení situácie. Sú to otázky typu
„Čo s tým urobíme?“ (alebo „Čo s tým
urobíš?“), „Čo navrhuješ?“, „Ako to
budeme riešiť?“ a pod. Čiže namiesto
„Koľkokrát som ti hovorila, že si máš
upratať tie topánky!“ veta „Pred dverami
ležia tvoje topánky“. A prípadne
doplniť „Čo s nimi urobíš?“; namiesto
„Zase si nedoniesol domácu úlohu. Dávam
ti za to päťku!“ môžeme zahájiť
komunikáciu slovami „Dvakrát si
nedoniesol domácu úlohu. Ako to budeme
riešiť? Čo navrhuješ?“
V mnohých prípadoch opis nestačí
a je vhodné použiť ďalšie zručnosti:
poskytnúť dôležité informácie, dať
možnosť výberu, oznámiť svoje očakávania,
alebo hovoriť o tom, čo sami
prežívame, prípadne niektoré ďalšie.
Už samotný opis však môže prečistiť
ovzdušie a ovplyvniť celú ďalšiu komunikáciu.
Želajme si, aby sme sa dokázali
správať prirodzene a autenticky,
bez toho, aby sme sami seba potláčali,
a súčasne s rešpektom k nášmu okoliu.
O našich schopnostiach, ktoré
nám v tom môžu pomôcť, budeme
hovoriť nabudúce.
Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI