You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
Ž I V O T<br />
8<br />
SVET GRÁLU<br />
3/2005<br />
KTO NEDOKÁŽE<br />
VYCIŤOVAŤ<br />
Aby sme si vedeli lepšie predstaviť<br />
význam vyciťovania pre ľudský<br />
život, musíme prikročiť k pozorovaniu<br />
správania sa ľudí, ktorým tieto<br />
schopnosti úplne chýbajú. U takých<br />
nie je rozumové myslenie ani trochu<br />
riadené citom a z ich jednania sa<br />
úplne vytratilo ľudské teplo.<br />
Oliver Sacks vo svojej knihe „Muž,<br />
ktorý vymenil svoju ženu za klobúk“<br />
(1995) opisuje dvoch pacientov tohto<br />
druhu. Jeden z nich si sústavne vymýšľal<br />
historky a neprestajne ich rozprával.<br />
Avšak dospieť k záverom dokázal<br />
len v obmedzenej miere. Za jeho<br />
hektickou výrečnosťou sa skrývala<br />
podivná strata akejkoľvek citlivosti –<br />
onej citlivosti či súdnosti, ktorá rozlišuje<br />
medzi skutočným a vymysleným,<br />
medzi pravdivým a nepravdivým.<br />
Raz bol Oliver Sacks pri tom, keď muž<br />
rovnako živým, a predsa ľahostajným<br />
tónom, ktorým prednášal celý svoj<br />
monológ, povedal: „A tam vonku ide<br />
práve okolo okien môj mladší brat<br />
Bob.“<br />
Jeho brat potom skutočne vošiel<br />
dnu. Ale pacient naňho vôbec nereagoval<br />
ako na svojho brata. Neprejavil<br />
sa voči nemu vôbec nijako, bol –<br />
ako doteraz, rovnako nevšímavý<br />
a chladne vecný.<br />
Tu spoznávame stratu ľudského<br />
prístupu. Vlastný brat v našom pacientovi<br />
nevyvolal žiadnu reakciu, aj<br />
keď predtým sám poukázal na to, že<br />
sa objavil. Jeho rozum pracuje, ale neprejavuje<br />
sa žiadne cítenie. Kontakt<br />
so svojím vnútrom, so svojím „ja“ je<br />
u neho ďalekosiahle porušený. Tak<br />
isto nie je ani trochu vo svojej koži.<br />
Má tvár muža, ktorý je pod stálym,<br />
akoby vnútorným tlakom. Pokoj nachádza<br />
len v tichu záhrady v bezslovnom<br />
spojení s prírodou.<br />
Druhým prípadom je pacientka,<br />
chemička. Je bystrá pri svojej práci,<br />
a tiež inteligentná, ale bolo jej ľahostajné,<br />
či ju práve oslovil Dr. Sacks ako<br />
lekár alebo sestra či kňaz, alebo či stál<br />
trocha vpravo alebo vľavo. Javila sa<br />
svojou osobou neprítomná, pôsobila<br />
bezducho, ale inak bola až chorobne<br />
vtipná, hotová priepasť povrchnosti.<br />
Odrezanie od vlastnej osobnosti vedie<br />
ku strate pravej ľudskosti. Rozum<br />
je síce schopný bystrého myslenia, ale<br />
zmysel sa vytratil.<br />
Iný prípad, ktorý vo svojej knihe<br />
„Descartov omyl“ opisuje Antonio<br />
Damasio, nie je taký drastický. Ide<br />
o muža, ktorý pri celkovom testovaní<br />
obstál veľmi dobre. Koeficient inteligencie<br />
mal vysoký, postreh i pamäťová<br />
schopnosť a tiež vyjadrovacia<br />
i výpočtová schopnosť boli normálne,<br />
pracovná pamäť dobrá, i výsledok<br />
testu osobnosti viac než prijateľný.<br />
Napriek tomu však nebol schopný robiť<br />
náležité rozhodnutia, keď sa jednalo<br />
o personálne a sociálne otázky.<br />
Neprejavoval žiadne emócie, žiadny<br />
zármutok, žiadnu netrpezlivosť,<br />
žiadny hnev a ani obrazy hrozných<br />
nešťastí v ňom nevyvolali žiadnu reakciu.<br />
Tragédia tohto zdravého a inteligentného<br />
muža bola v tom, že nemal<br />
cit pre skutočné posúdenie toho, čo<br />
sa dialo. Preto sa nevedel rozhodovať.<br />
Sklamal v zamestnaní i v rodinnom<br />
živote.<br />
Vo všetkých troch prípadoch nedošlo<br />
k citovému prežívaniu, a tým<br />
odpadla možnosť akéhokoľvek vyvodzovania<br />
záverov z toho, čo bolo prežité.<br />
Damasio poukazuje správne na<br />
to, že inteligencia sama nestačí na to,<br />
aby bol človek človekom. Bez prežívania<br />
zostávajú ľudia len mysliacimi<br />
strojmi. Damasio hľadá východisko<br />
v telesných reakciách, v pocitoch. Ale<br />
sú to naozaj pocity, ktoré tu chýbajú?<br />
Medzi pocitom a cítením je podstatný<br />
rozdiel!<br />
Dieter MALCHOW<br />
Každodenné<br />
stretnutia<br />
s ľuďmi a intenzívne spolužitie<br />
v rodinách a pri výchove<br />
nám všetkým poskytujú nepreberné<br />
množstvo príležitostí<br />
učiť sa a rásť. Isteže máme<br />
dobrú vôľu vychádzať s druhými<br />
dobre a správne vychovávať<br />
ďalšiu generáciu. Získali<br />
sme však určité, nie vždy<br />
šťastné spôsoby správania<br />
a komunikácie, ktoré sme si<br />
osvojili počas svojej vlastnej<br />
výchovy v pôvodnej rodine,<br />
v škole i v nasledujúcich obdobiach<br />
života. Či už si to uvedomujeme<br />
viac alebo menej,<br />
odovzdávame tieto spôsoby<br />
ďalej a prenášame ich predovšetkým<br />
na vlastné deti.<br />
Pravdepodobne ste si v detstve či<br />
počas dospievania v situácii, keď<br />
vám niekto nadával a robil výčitky,<br />
povedali: „Keď raz budem mať vlastné<br />
deti, nikdy sa k nim takto správať<br />
nebudem!“ A po rokoch zisťujete, že<br />
voči vlastným deťom používate rovnaké<br />
výrazy, dokonca aj ten istý tón<br />
hlasu, ktorý vám vtedy tak vadil.<br />
Naším seriálom chceme prispieť k pochopeniu<br />
toho, prečo niektoré zaužívané<br />
spôsoby výchovy a komunikácie<br />
nefungujú, a ponúknuť alternatívy,<br />
ktoré pomáhajú prelomiť bludný kruh<br />
odovzdávania stále tých istých neefektívnych<br />
a únavných spôsobov ďalším<br />
generáciám.<br />
Čo predovšetkým požadujú rodičia<br />
a učitelia od detí? Povedala by som,<br />
že ešte stále hlavne poslušnosť. Veď<br />
predsa „my skúsenejší“ vieme lepšie,<br />
ako čo robiť a ako k veciam pristupovať.<br />
Ako sa to však zlučuje s tým, že<br />
každý z nás je už od svojho narodenia<br />
jedinečnou osobnosťou? Prečo by sme<br />
sa mali domnievať, že naše deti pôjdu<br />
rovnakými cestami ako my sami? Tu
Change language