SG01

0 1

1/2004 Svět Grálu

Svět Grálu

9 771614 513002

říjen – prosinec 2004 · číslo 1

strana 10

Jak to, že žijeme po smrti?

Objev aury

strana 15

Řeč ledových krystalů

strana 31

Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“

„Život je jen náhoda...“ ?

Neviditelná síť osudu

9 771614 512005

1/2004 Svet Grálu

strana 34

Hledání dětí z minulosti

příběh Jenny Cockell

Svet Grálu

Duchovní souvislosti v životě

október – december 2004 · číslo 1

Ako to, že žijeme po smrti?

strana 38

cena 78 Kč

strana 10

Objav aury

strana 15

Reč ľadových kryštálov

strana 31

Ježiš z Nazareta:

„Ja vám však hovorím...“

strana 34

Stretnutie s deťmi z minulosti

príbeh Jenny Cockellovej

strana 38

cena 87 Sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

„Život je len náhoda...“ ?

Neviditeľná sieť osudu

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

Časopis

pre tých, ktorí hľadajú

v náhodách súvislosti,

v súvislostiach zmysel

a v zmysle múdrosť.

Časopis Svet Grálu,

ktorý vychádza súčasne aj

v češtine, nadväzuje na nemecký

Gr alsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré

si vo svojich krajinách získali už

tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete v prílohe

alebo na internete:

www.svetgralu.sk

V ďaľšom čísle časopisu:

titulná téma: Tri dimenzie lásky •

Sú rozvody nezmyselné? •

Kráľovná zo Sáby •

Najväčší dar Vianoc •

Päť stĺpov Ježišovho učenia •

Živá voda Viktora Schaubergera •

vychádza už 1. decembra 2004

január – marec 2005 · číslo 2

2/2005 Svet Grálu

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

január – marec 2005 · číslo 2

Sú rozvody nezmyselné?

strana 10

Kráľovná zo Sáby

strana 15

Najväčší dar Vianoc

strana 31

Päť sĺpov Ježišovho učenia

strana 34

Živá voda Viktora Schaubergera

strana 38

cena 87 Sk

Tri dimenzie lásky

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Svet Grálu · 1/2004

ŽIVOT

Slabosť zvyku 5

CIVILIZÁCIA

Nenávisť k symbolom 8

KNIŽNÁ UKÁŽKA

R. Steinpach: Ako to, že žijeme po smrti? 10

UMENIE

Albrecht Dürer: Melanchólia 12

VÝSKUM

Objav aury

Obklopuje naše telá

neviditeľný energetický

obal? Je možné vyžiarovanie

živých bytostí merať? 15

SPOLOČNOSŤ

Zákony stvorenia a zákony ľudí 20

TÉMA

Neviditeľná sieť osudu

Je všetko určené

dopredu? Alebo máme

svoj osud vo vlastných

rukách? 24

POVIEDKA

O službe Bohu 29

FOTOGRAFIE

Reč ľadových kryštálov

Japonský vedec dr. M. Emoto

ukazuje, ako naše city

a myšlenky ovplyvňujú

fyzickú ralitu. 31

OSOBNOSŤ

Ježiš Kristus: „Ja vám však hovorím…“ 34

REINKARNÁCIA

Stretnutie s deťmi z minulosti… 38

NÁZORY

Osud a viera 41

ZÁVEROM...

Túžba po Svetle 42

Milí čitatelia,

na slovenský trh prichádza prvé číslo

slovenského vydania medzinárodného

časopisu Svet Grálu (vychádza od r. 1996

v nemčine, v súčasnosti aj vo francúzštine

a v českej mutácii takmer identickej

so slovenskou). Jeho zameranie je v periodickej

tlači neobvyklé. Ako už hovorí

podtitul, prináša najmä témy odkrývajúce

duchovné súvislosti života. Čo je to duch?

Tento pojem sa väčšinou spája s náboženstvom

alebo s kultúrou, niekedy s liečiteľstvom,

astrológiou, výkladom snov. Ako

pomoci k duchovnému pokroku sa na verejnosť

ponúkajú rôzne techniky telesných

a mentálnych cvičení, ktoré majú priniesť

vnútornú harmóniu, či rozšírenie vedomia.

Duchovná tematika „je v kurze“. Niet

sa čo diviť. Sme obklopení nie vždy prívetivým

okolím, stiesnení mnohými dejmi

tohto viditeľného sveta, preto túžime

povzniesť sa nad to všetko, aspoň v myšlienkach.

Hľadáme, povedané slovami

Krista, „pokoj, ktorý nie je z tohto sveta“.

Vráťme sa však k otázke: Čo je to duch?

V našom chápaní je to to, čo sa prejavuje

denne a každú hodinu osobnými vlastnosťami,

povahou človeka. Je všetkým

tým, čo presahuje čisto rozumové, analytické

myslenie. Má schopnosť bleskovo

zvažovať problémy a situácie vnútorným

cítením, čo sa bežne označuje ako intuícia.

Svet Grálu

1/2004

EDITORIÁL

Svet Grálu

1/2004

Aj rozpor medzi nutnosťou podriadiť sa hmotnej realite a túžbou po ťažko

definovateľnej osobnej slobode je prejavom ducha. Najmä v mladosti vystupuje

do popredia s vedomou či nevedomou kritikou všetkého, čo sa rozchádza

s ideálmi. Vtedy sa ešte nezdajú nedosiahnuteľnými pojmy ako spravodlivosť,

dobro alebo večnosť. Čo to všetko má však spoločné s dnešným svetom a jeho

problémami? Myslím si, že žiaden človek nemôže v živote nájsť trvalé uspokojenie,

ak jeho vnútro nie je v harmónii, ak nehľadá niečo viac než materiálne

výhody. Taký život môže síce priniesť krátkodobý úspech, skôr či neskôr však

prináša stratu niečoho podstatnejšieho. Nevyváženosť v akomkoľvek smere

prináša zmätok a to sa potom musí odraziť aj vo vzťahoch medzi ľuďmi, v rodine

a nakoniec úplne všade.

Kde potom načerpať silu k tomu, aby sa ideály celkom neutopili v mene

niečoho „reálneho“? Jedine vo vlastnej duši, kde má prístup len každý sám.

Hodiny stíšenia potom pozvoľna prinášajú obnovené prežívanie sveta, kde

vládne duch. Niekomu k tomu môže pomôcť meditácia, niekomu modlitba,

inému vnímanie prírody alebo umeleckého diela. Je dobré, keď pritom človek

dospeje od viery k presvedčeniu a naučí sa za všetkými udalosťami vidieť

pôsobenie ducha.

V mnohých stredovekých legendách sa objavuje ako cieľ tohto večného hľadania

pojem Grál. Bol zobrazovaný ako drahokam vyžarujúci tajomnú silu,

vo Wagnerovom Parsifalovi je posvätnou nádobou, do ktorej prúdi sila Stvoriteľa.

Grál je zdrojom inšpirácie pre všetkých pútnikov na Ceste. Preto Svet

Grálu ako názov pre časopis, ktorý má prinášať duchovné povzbudenie.

Našou ambíciou je prinášať v neobvyklom rozsahu poznatky z oblastí, ktoré

posúvajú hranice ľudského bytia ďaleko za bežne uznávanú skutočnosť.

Predkladané články okrem iného čitateľom približujú prekvapujúce závery

medzinárodne akceptovaného vedeckého výskumu: Dozviete sa, ako dokážu

vedci na základe vyžarovania biofotónov „merať auru“ živých organizmov. Na

fotografiách ľadových kryštálov uvidíte, ako dokáže obyčajná voda „zachytiť“

a zobraziť ľudské myšlienky. Možno Vás zaujíma, čo prežívajú ľudia v štádiu

klinickej smrti, alebo, či existuje medzi zvieratami telepatia. Z netradičného

uhla pohľadu Vám priblížime témy partnerských a rodinných vzťahov: Čo

sú to tri dimenzie lásky? Sú rozvody nezmyselné? Ako pomôcť deťom, aby si

vytvárali o živote zdravý úsudok? Nakoľko ovplyvňuje zdravie disharmónia

v rodine? Aké sú zásady správnej komunikácie medzi ľuďmi? A dotkneme sa

aj oblasti, ktorá je často považovaná za výlučnú doménu teológov a filozofov:

Akú úlohu hrá v ľudskom bytí osud a čo je to slobodná vôľa? Ak existuje vyššia

spravodlivosť, prečo trpí tak mnoho nevinných ľudí? Má v duchovných

otázkach svoje miesto prísna logika?

To je len niekoľko z tém, s ktorými sa v našom časopise budete môcť stretávať.

Zo začiatku budeme využívať v hojnej miere výsledky dlhoročnej práce

našich zahraničných kolegov. Postupne budeme uverejňovať stále viac autorských

článkov a dáme priestor osobnostiam z nášho prostredia, ktoré majú

k predkladanému obsahu viac než len teoretický vzťah. Neponúkame návody

na život, ale celkom iste podnety na zamyslenie. Sami budete môcť posúdiť,

nakoľko je nami prezentovaný pohľad na svet objavný a či môže byť pozitívnou

súčasťou Vášho života.

Roman Levický, 4. 8. 2004

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote.

číslo 1/2004, vyšlo 1. 10. 2004.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický (šéfredaktor), Košice

Rastislav Podivinský, Trenčanské Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Jazyková úprava:

Jana Sejáková, Stupava

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján

Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová,

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Rastislav Podivinský, Andrea

Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta

Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor

Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o.,

Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Grafika:

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Marek Frank, Brno

Pavel Patloch, Karviná

Martin Pukančík, Košice

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

ISIFA (1, 3, 25, 26), Fotobanka.cz (24),

M. Průšová, MUDr. J. Palouček (3, 19),

Monde du Graal (17). Ostatné obrázky

GralsWelt a redakcia.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Otto Hauck, Brno

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk.

Predplatné (4 čísla) 320 Sk.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004.

Český Svět Grálu

je možné objednať si na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno,

www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

ŽIVOT

Slabosť

zvyku

Prečo nás brzdí toľko

„samozrejmostí všedného dňa“

a čo s tým môžeme urobiť

Zvykli sme si pokladať sa za

slobodných jedincov, ktorí

sú schopní neobmedzene

používať vlastnú vôľu. Radi

veríme, že všetko riadime

silou svojho ducha a dokážeme

kráčať výlučne cestami,

ktoré sme si sami zvolili.

Toto zdanie však klame,

pretože sme v skutočnosti

často v mnohých ohľadoch

závislí. Pritom vôbec nemusí

ísť len o klasické sklony

a vášne. Aj mnohé malé samozrejmosti

všedného dňa

spôsobujú často výraznú

vnútornú spútanosť. Ale čo

robiť, aby sila zvyku neviedla

k slabosti ducha?

Neuvedomené

mechanické

siahnutie do škatule s chrumkavým

pečivom, rutinný postoj

k dieťaťu, ktoré túži po pozornosti,

hlboko vrytá reakcia na žobráka,

ktorý nás osloví na ulici: kto dôkladne

pozoruje sám seba, objaví

veľmi rýchlo množstvo „pevne

zakotvených postojov“ alebo „milých

zvykov“, ktoré charakterizujú

všedný život a svedčia o veľmi malom

duchovnom vedomí alebo slobodnom

rozhodovaní vôle. Asi sme

predsa iba „živočíchovia zvykov“.

Zdá sa, že táto skutočnosť je čiastočne

podmienená aj biologicky.

Telesný mozog – ako služobník ducha,

teda nehmotného jadra človeka

– uskutočňuje mnohé činnosti

automaticky bez toho, aby sme si

to uve domovali. Mozog koordinuje

a riadi telesné funkcie – od rytmickej

činnosti srdca cez dýchanie až

po trávenie – a vyvoláva myšlienky

a pocity, ktoré vychádzajú z pudov

našej telesnosti: hlad, smäd, túžbu

po sexuálnej činnosti atď. Táto „biologická

samostatnosť“ funguje podľa

preukázaných lekárskych poznatkov

v celom tele. V ľudskom organizme

existujú dve oddelené nervové dráhy

pre riadenie pohybov – na jednej

strane pre pohyby jednoznačne riadené

vôľou – tieto bežia po tzv. „pyramídovej

dráhe“, a na druhej strane

pre automatické pohyby, ktoré idú po

vlastných dráhach – hovorí sa o „extrapyramidálne-motorických

nervových

dráhach“. Keď napríklad zoberie

hudobník svoj hudobný nástroj

so samozrejmosťou do rúk a všetky

pohyby vykonáva bez premýšľania,

nervové riadenie nejde po pyramídovej

dráhe.

Na telesnej úrovni sa teda mnohé

deje samé od seba; uvedomíme si to až

vtedy, keď o tom začneme premýšľať,

alebo keď sa začnú problémy. Potom

telo volá prostredníctvom informačného

systému bolesti „vyššiu inštanciu“,

„domáceho pána“ (alebo domácu

paniu), pretože je nutné zasiahnuť, je

potrebné zapojiť naše vedomie!

Konanie a postoj

Fyzický život človeka skutočne

určuje prevažne „samostatne“

jeho telo. Ale aj životné úseky vyhra-

Svet Grálu

1/2004

ŽIVOT

dené vedomému pôsobeniu ducha

pri bližšom pozorovaní vyzerajú až

prekvapivo nevedome prežité. Všedný

deň je oveľa viac zaplnený radom

nespočítateľných malých obyčajov,

rutinou. Každé viac či menej vedomé

zvykové konanie – od ranného

umývania až po počúvanie večerných

televíznych správ – ovplyvňuje

tiež naše životné postoje.

Prečo je to tak? Súvislosti sú zrejmé:

ide o úľavu pre ducha. Život nás

denne stavia pred mnohé rozhodnutia,

ktorými sa stále musíme vedome

zaoberať. Aby sa tento proces

zjednodušil, skrátil, urýchlil, aby

naše duchovné kapacity neboli premárnené

v každodenných samozrejmostiach,

pomáha pri rozhodovaní

mozog ako „služobník ducha“ na

základe doterajších zvyklostí. Dalo

by sa teda povedať, že v základoch

každého nového konania leží starý

postoj. A tak niekto venuje žobrákovi

na okraji cesty už vopred málo

pozornosti, pretože mal pravdepodobne

kedysi s týmito „otrhancami“

nemilú skúsenosť, zatiaľ čo niekto

iný s najväčšou samozrejmosťou vytiahne

peňaženku, pretože je jednoducho

naučený pomáhať iným.

Na tomto príklade je však aj vidieť,

že požehnanie toho, keď mozog nám

na uľahčenie vykonáva automatické

rozhodnutia dopredu, môže byť tiež

kliatbou. Konanie, ktorému chýba

zmysel a ktoré pohŕda človekom,

totiž vytvára jemu zodpovedajúci

postoj – a to nie je dobrá východisková

pozícia z hľadiska budúceho

rozhodovania. Okrem toho rutina,

hlavne tá, ktorú pestujeme s veľkou

chuťou, podporuje vznik sklonov

a závislostí. Tak môžu zlé zvyky

zaviniť napríklad príliš veľkú kritickosť,

netoleranciu, závisť alebo

túžbu vedieť všetko lepšie bez toho,

aby to dotyčný spozoroval. Kliatba

spočíva v tom, že nesprávne sa stalo

súčasťou osobnosti, stalo sa posto-

Svet Grálu

1/2004

jom, ktorý určuje ďalšie rozhodnutia,

a dotyčný sa tak zároveň stáva

stále neslobodnejším a závislejším.

Loď svojho života

riadime sami...

Ale nemusí to tak byť. Podstata

(vlastné jadro) človeka, duch,

totiž môže určovať smer, ktorý riadi

loď jeho života. Každé rozhodnutie,

každé konanie vedie síce k určitému

postoju, ale naopak, náš postoj, teda

to, čo sme si vopred vytvorili, nemusí

viesť k nejakému konaniu. Do

tohto procesu sa dá vedome zasiahnuť!

Môžeme sa rozhodnúť, že žobrákovi

navzdory doterajším zvykom

vhodíme voľačo do klobúka, alebo

že neprejdeme nevšímavo okolo starej

dámy s ťažkou nákupnou taškou.

Konanie odporujúce vlastným zvykom

ovplyvňuje tiež postupne náš

postoj.

Kľúč na prekonanie rutiny alebo

(seba)zničujúcich návykov leží v našich

rukách a existuje dobrá stratégia,

ako tento kľúč – teda duchovný potenciál

– cieľavedome použiť.

Skúste si položiť niekoľko nasledujúcich

otázok:

• Je to, čo konám s rutinou, skutočne

zmysluplné? Nemohol by som

to, čo robím, robiť aj inak? Hoci byť

vľúdnejší pri telefonovaní? Trochu

častejšie sa usmiať? Viac sa pohybovať

na čerstvom vzduchu? Každý bez ťažkostí

nájde veci, ktoré sa dajú zmeniť

k lepšiemu – pokiaľ už beztak presne

necíti, kde to škrípe.

• Určité rutiny je dobré vedome

nahradiť inými, zmysluplnejšími. Napríklad

tridsať minút každodenného

popoludňajšieho sledovania „veľavýznamnej“

televíznej talk-show vymeniť

za prechádzku v prírode. Kto

vedome vsadí nový „stavebný kameň“

do behu svojho života, ten urobí niečo

dobré nielen pre seba, ale posilňuje aj

nový postoj. Popoludňajšia prechádzka

ho čoskoro nebude stáť žiadne premáhanie,

naopak, prinesie radosť. Nejeden

sa potom sám seba spýta, prečo

mu táto myšlienka nenapadla už oveľa

skôr. Bude potom chcieť trebárs vidieť

viac prírodných krás, podnikať

pravidelné horské túry, začne spoznávať

nových ľudí s inými záujmami atď.

Krok za krokom tak nové správanie

popri navyknutom vytvára nový postoj,

ktorý spätným pôsobením posilní

slobodnejšie správanie.

• Tato stratégia výmeny „stavebných

kameňov rutiny“ sa môže použiť

na každú životnú zmenu a byť tak

kráľovskou cestou dokonca i na prekonávanie

závislostí. V tomto prípade

je síce najprv dôležité, aby po „fáze

rozhodnutia“, teda po vážnom úmysle

urobiť niečo proti závislosti, nasledovala

„fáza uskutočnenia“, ale ide vždy

aj o to, aby sa v tom vytrvalo, aby sa

dosiahnuté udržalo. Na čin – zrieknutie

sa návykových prostriedkov – a na

následné úsilie – udržať stav bez nich –

má nový poriadok správania sa rozhodujúci

význam. Nestačí chcieť rieku

utesniť priehradnou nádržou, pretože

sa doteraz sila vody zneužívala. Hrádza

by sa nevyhnutne niekde pretrhla.

Je nutné postarať sa o nové riečište, pretože

sily, ktoré nami pretekajú, môžeme

iba riadiť a viesť, ale nie zadržať.

• Staré, nevhodné časti skladačky

z celkového obrazu životných zvykov

sa dajú postupne nahradzovať novými,

vhodnými, zmysluplnými. Lenže

zatiaľ čo v hĺbke svojho srdca vždy

vieme, čo by bolo správne a zmysluplné,

býva niekedy tichý vnútorný hlas

nášho ducha prehlušený hlasnejšími

rozumovými argumentmi a známy

vnútorný dialóg medzi „ja“ , ktoré sa

usiluje o ideál, a „protihráčom s konskou

nohou“ sa rozbieha:

„Behať v lese je predsa zdravšie ako

lenivo civieť na obrazovku!“ – „Ale

nemám vari právo na trochu pohody

a uvoľnenia? Okrem toho by som mo-

ŽIVOT

hol niečo zmeškať!“ – „Ale ja sa chcem

prekonať. To som si predsavzal a som

to povinný urobiť kvôli svojmu rozvoju!“

– „Ale práve v tejto talk-show ide

často o zaujímavé rozhovory i o duchovné

veci. Tu by som sa mohol niečo

naučiť!“ – „Predsa len si myslím, že

behanie by bolo lepšie!“ – „Behať sa dá

vždy, ale televízny program je len v určitom

termíne. Keď to odložím na inokedy,

neznamená to, že som to zrušil!“

Vo väčšine prípadov je práve toto jeden

z častých spôsobov, ako sa vrátiť

k svojim starým návykom. Bez dôslednosti

sa nedá nájsť cesta, ako sa

zbaviť nepríjemných zvykov a už vôbec

nie závislosti.

Čo je zmysluplné?

Argumenty nášho vnútorného

„spoluhráča“ nie sú vždy tak jasne

priehľadné. Niekedy môžeme byť

skutočne postavení pred otázku, čo

je vlastne zmysluplné alebo kde sa dá

nájsť to nové, čo nahradí staré „stavebné

kamene rutiny“. V tejto súvislosti

sa dá poukázať na pozoruhodné

rozprávanie o „najvnútornejšom zo

všetkých vnútorných hlasov“ v knihe

„Spôsob života a blaho“. Dr. Elizabeth

Lukasová z Juhonemeckého

inštitútu pre logoterapiu v nej uverejnila

súhrn toho, ako spoznať, čo

je zmysluplné. V úvode predniesla:

„Nevychádzala som zo žiadnej teologickej

alebo filozofickej knihy, ale zo

svojej tvrdej práce s pacientmi, ktorí

sa často váhavo pýtali, ako môžu pri

svojich konfliktoch a dilemách nájsť

priority a vniesť tak poriadok do

svojho života.“

„Čo je ted a zmysluplné? Zmysluplné

je to,

• o čom sa dá s určitosťou predpokladať,

že to bude spôsobovať dobro,

• čo prispieva k dobru všetkých zúčastnených,

• čo je zbavené sebeckej motivácie,

• čo je tu a teraz celkom konkrétne,

• čo nekladie ani privysoké, ani príliš

nízke požiadavky,

• čo je v súlade s názormi skúsených

blížnych,

• čo človeku dodáva silu, aby to

chcel.“

K tomu sa dá dodať, že zmysluplné

je to, čo zodpovedá vlastným schopnostiam

a možnostiam, pretože tieto

sú naším najdôležitejším výstrojom

pre život. Existujú ľudia, ktorí sa pokúšajú

robiť niečo, k čomu vôbec nemajú

sklony, čo sa im nedarí, a to iba

preto, že veria, že prekonanie samého

seba im duchovne prospeje. Následkom

toho je často trvalé preťažovanie,

z čoho pramenia nespokojnosť

a sebaobžaloby, alebo tiež pokrytectvo.

Je nesprávne vytvoriť si najprv

rozumový model bytia a myšlienkami

sa s ním stotožniť a až potom sa ho pokúšať

zladiť s vlastným založením. To

nemôže fungovať. Činnosť vždy musí

zodpovedať schopnostiam, konkrétne

konanie musí byť pevne zakotvené

v konkrétnom založení.

Tento zásadný princíp neplatí len

pre duchovné zdokonalenie jednotlivca,

ale aj pre výstavbu akéhokoľvek

spoločenstva. Kde nie sú základom

pre spolupôsobenie schopnosti jednotlivých

ľudí, tam chýba najdôležitejší základ

pre angažovanosť a radosť z práce.

Vo veľkých podnikoch sa s veľkou obľubou

vytvárajú umelé štruktúry pre

spoluprácu – mnoho riaditeľov kreslí

vyrozumované organizačné diagramy.

Ale všetko začne správne fungovať, až

keď sa na všetky miesta nájde aj vhodný

pracovník. Inak je nutné aj tú najrafinovanejšiu

organizačnú schému

prekresliť, prispôsobiť biologickým

skutočnostiam. Takže by sa dalo povedať

(ako je to trebárs v Rakúsku na

každom väčšom pracovisku): v spornom

prípade neplatí plán architekta,

ale prirodzené meradlo…

Werner HUEMER

Vystatoval som sa

pred ľuďmi,

že ťa poznám.

Vidia tvoje obrazy

vo všetkých mojich

dielach.

Prichádzajú za mnou

a pýtajú sa ma:

„Kto je to?“

Neviem, ako by som im

odpovedal. Hovorím:

„Naozaj neviem

povedať.“

Hania ma a pohŕdavo

odo mňa odchádzajú.

A ty tu sedíš

a usmievaš sa.

Rozprávam o tebe svojím

neustálym spevom.

Moje srdce prekypuje

tajomstvom.

Prichádzajú a pýtajú sa ma:

„Povedz, aký to má

všetko význam?“

Neviem, ako by som im

odpovedal. Hovorím:

„Ach, ktože vie, aký!“

Smejú sa a odchádzajú

s hlbokým pohŕdaním.

A ty tu sedíš

a usmievaš sa.

Rabindranáth Thákur: Gitándžali.

Prel. N. A. Zoberi a Ľ. Feldek. (Z knihy

Rabindranáth Thákur: Stroskotanci,

Slovenský spisovateľ 1971.)

Svet Grálu

1/2004

CIVILIZÁCIA

NENÁVISŤ

K SYMBOLOM

Vroku 2001 priniesli médiá

správu, že navzdory energickým

protestom z mnohých

(aj moslimských) krajín boli

v afgánskom Bamiáne strhnuté

obrovské sochy Budhu, do tej doby

najväčšie na svete. Za týmto činom

údajne stáli členovia radikálneho

hnutia Taliban, ktorí

chceli v barbarskom

záchvate

ničivosti a ešte pred zničujúcimi

útokmi USA vytýčiť míľnik pre

„nezadržateľné víťazstvo“ svojej

ideológie. Avšak nenávisť k náboženským

alebo politickým symbolom

nie je v žiadnom prípade

nová. Siegfried Hagl podáva prehľad

o tom, že k ničeniu, ktoré poháňala

nenávisť, opakovane

dochádzalo aj v minulosti.

Víťazi si vždy privlastňovali majetok

porazených a aby ich ponížili,

nezriedka ničili to, čo bolo porazeným

najposvätnejšie, napríklad

náboženské alebo politické symboly.

V starom Egypte nechával faraón

odstraňovať z chrámov mená a sochy

predchodcov, ktorí upadli do

nemilosti; v antike sa mŕtve telá zomrelých

nepriateľov vynášali z hrobov

a spaľovali alebo sa ničili chrámy

dobytých miest.

Kresťanskí misionári (Bonifacius

v roku 724) zoťali Donarov

Svet Grálu

1/2004

CIVILIZÁCIA

dub (Donar bol germánsky boh

hromu), rozbíjali modly alebo pálili

„kacírske“ spisy, ale aj staroamerické

texty, ktoré nevedeli prečítať.

Tí, ktorí sa odchyľovali od oficiálneho

názoru cirkvi, ako napríklad

husiti, ničili obrazy svätých a kríže

s Kristovým telom, ateisti ničili kostoly

a kláštory (napríklad po Veľkej

októbrovej revolúcii) a víťazní politici

dávali po prevrate odstraňovať

výsostné znaky a sochy predchádzajúcej

vlády.

BOJ O NÁBOŽENSKÝ OBRAZ

Kedysi sa ostro diskutovalo

o tom, či sa smú uctievať náboženské

symboly. V priebehu stáročí

vznikol množstvo teologických

teórií, ktoré môžeme spomenúť len

krátko. V starom židovstve (a neskôr

v islame) sa prísne dodržiavalo

druhé prikázanie:

„Nebudeš mať iných bohov okrem

mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu

ani podobu ničoho, čo je na nebi

hore, čo je na zemi dolu, alebo čo

je vo vode pod zemou! Nebudeš sa

ničomu takému klaňať, ani tomu

slúžiť...“ (Tretia kniha Mojžišova

26)

V Rímskej ríši sa uctievali obrazy

cisára a prvým kresťanom nerobilo

nijaké starosti modliť sa pred obrazom

Ježiša. Bola však potrebná

rafinovaná teologická slovná akrobacia,

aby sa ospravedlnil kult

napriek tomu, že biblické slová

Starého zákona znejú jednoznačne.

Cirkevní otcovia diskutovali,

či a ako je odôvodniteľná kultová

hodnota obrazov; či má obraz Ježiša

vystupovať ako symbol, alebo či

má prostredníctvom svojej podoby

podiel na ľudskej a božskej podstate

Syna Božieho, a tým je svätý.

Vznikol spor o hodnote a význame

kresťanských obrazov, dokonca

došlo k ich dôslednému ničeniu,

napríklad v Byzantskej ríši v ôsmom

storočí pri tzv. „ikonoklazme“

(obrazoborectve). Cisár Lev III. zakázal

vtedy rozšírené uctievanie

ikon. Pravdepodobne mu išlo viac

o jeho moc nad cirkvou než o ikony

a možno v tom hral rolu aj boj biskupov

Ríma a Byzancie o hodnosť

hlavy cirkvi.

Voči pohanským obrazom chýbala

kresťanská tolerancia. Vyzeralo

to podobne ako v prípade dnešného

Talibanu. „Diabolská vec“ musela

byť zničená, pohanské svätyne –

údajne zasvätené démonom – spálené.

Nakoniec boli v štvrtom storočí

zakázané pohanské náboženstvá

a kultové miesta boli zničené alebo

prestavané na kresťanské kostoly.

Za vykonávanie pohanských kultov

hrozil trest smrti.

UMENIE V SLUŽBE VIERY

k chceš byť dokonalý, choď,

„Apredaj, čo ti patrí, rozdaj chudobným,

a budeš mať poklad v nebi;

potom príď a nasleduj ma.“ (Matúš

19,21)

Predať celý svoj majetok a peniaze

dať chudobným – takú tvrdú požiadavku

voči bohatým nešlo presadiť.

Preto cirkevní otcovia hľadali

od štvrtého storočia kompromisy:

kto nechcel dať všetko chudobným,

a tým Kristovi, ten mal odovzdať

aspoň časť. Zatiaľ čo v dobe raného

kresťanstva boli také dary, nadácie,

dedičstvá a závete hlavne v prospech

chudobných, vyvinul sa v stredoveku

názor, že „duchovný chlieb“ nie

je menej dôležitý než ten pozemský,

a že teda zakladanie kláštorov, kostolov,

chrámov, kaplniek, oltárov či

náboženských obrazov nie je menej

záslužné než milodary chudobným.

Kto nemohol cirkvi darovať žiadnu

stavbu, ten sa v rámci svojich možností

podieľal aspoň na vnútornej

výzdobe, takže sa „kostolné ozdoby“

stali zvláštnou formou „odpustkov“.

Umelecké remeslá a umenie v službe

náboženstvu zažívali v stredoveku

rozkvet a v tej dobe vytvorené diela

dodnes svedčia o hlbokej a nám už

dnes cudzej zbožnosti.

Zvlášť v období od 12. do 16. storočia

sa veľká časť majetku celej

spoločnosti vynakladala na rozvoj

kresťanského umenia. Dominantami

miest boli katedrály, v každej

dedine stál kostol a krajina bola posiata

kláštormi, kaplnkami a krížmi.

Všeobecne rozšírený bol strach

pred očistcom. Zbožným darom sa

z neho človek mohol vykúpiť a napríklad

financovať čítanie zádušnej

omše „až do posledného súdu“.

Nakoniec sa do vlastníctva cirkvi

dostala taká veľká časť majetku, že

to ohrozovalo fungovanie hospodárstva;

v 13. storočí musel byť preto

vydaný zákon, ktorý bol zameraný

proti vlastníctvu pozemkov cirkevnými

inštitúciami.

Tento systém stredovekých predstáv

o onom svete, strachu z očistca

a pekla, spochybnil Lutherov spis

„O dobrých činoch“ (1520). Luther

veril v predurčenie a učil, že Boh od

nás nepožaduje žiadne také skutky,

ako je pôst, pútnické cesty alebo

zakladanie oltárov a kostolov, ale

len „vieru v Krista, ktorý nás svojou

smrťou spasil“. Nadáciami, milodarmi,

odpustkami alebo inými

materiálnymi darmi nebolo podľa

jeho presvedčenia možné vykúpiť si

kráľovstvo nebeské.

NIČENIE NÁBOŽENSKÝCH

OBRAZOV V OBDOBÍ

REFORMÁCIE

Reformáciou sa kostoly v evanjelických

krajinách zbavili

všetkých zbytočných ozdôb, pretože

nový prístup kresťanstva sa cel-

Svet Grálu

1/2004

CIVILIZÁCIA

kom sústredil na Bibliu, na Sväté

písmo. Veriaci sa mali vzdať obrazov,

ktoré človeka len odvádzali od

jadra viery.

Väčšina ľudí v stredoveku boli

analfabeti. Množstvo náboženských

obrazov malo v tej dobe

slúžiť výchove nevzdelaných a povzbudzovať

ich k zbožnosti. Počas

reformácie sa vďaka prekladom

do národných jazykov a tlači stala

Biblia prístupnou omnoho väčšiemu

okruhu ľudí, ktorí už z veľkej

časti vedeli čítať a písať; písmo

vytlačilo obraz. Tak sa z protestantských

kostolov odstránili obrazy

a sochy, lebo veriaci sa mali

sústrediť na to podstatné, na Písmo.

Luther sám nebol fanatickým

obrazoborcom. Dával síce odstraňovať

z kostolov obrazy, z ktorých

sa väčšina aj tak nehodila k novému

učeniu (obrazy svätých, sošky

Panny Márie atď.), nepožadoval

však ich ničenie.

No inde dochádzalo k ničeniu

náboženských obrazov, k zlovoľnému

alebo úradmi prikázanému

systematickému ničeniu cirkevných

umeleckých diel. Kalvín

a Zwingli kázali proti vyobrazeniam

pápežov a žiadali ich zničenie.

Tak bolo zničených veľa

obrazov, sôch a drevorezieb a celé

krajiny (napr. vo Švajčiarsku alebo

Holandsku) boli vyčistené od

„modiel“. Že pritom z veľkej časti

išlo o cenné kultúrne bohatstvo, si

zrejme väčšina ľudí tej doby neuvedomovala.

V katolíckom chápaní

boli sakrálne obrazy obetované

Bohu, a preto predstavovali svätené

predmety. Kto zničil cirkevný

obraz, dopustil sa svätokrádeže,

teda previnenia zasluhujúceho

smrť. Ako to bolo často v histórii

náboženstva, odlišovalo sa nové

učenie od starého tým, že „prelamovalo

tabu“, teda že ospravedlňovalo

konanie, ktoré sa v chápaní

Svet Grálu

1/2004

staršieho náboženstva pokladalo

za zločin. Pravoverný Žid nemohol

Ježiša uznať ako živú časť z Boha;

pravoslávny kresťan sa zhrozil, keď

videl, že v katolíckom kostole stojí

kňaz pri podávaní hostie chrbtom

k oltáru; a katolík zasa pozeral na

ničenie posvätených sakrálnych

predmetov ako na pôsobenie diabla.

Nám dnes môže padnúť zaťažko

lipnúť na takých detailoch, ktoré

podľa moderného chápania majú

málo spoločného so skutočnou religiozitou,

ale pred stáročiami boli

také vonkajšie formy pre väčšinu

ľudí veľmi dôležité.

Odstraňovanie sakrálnych obrazov

z kostolov bolo aj výrazom

potrebnej zmeny, ktorú reformátori

priniesli: odklon od strachu

z onoho sveta; odvrátenie sa od

mylných predstáv, že by si človek

mohol vykúpiť večnú blaženosť

pozemskými darmi, kúpou

odpustkov alebo inými hmotne

orientovanými činmi. Z tohto

hľadiska bolo reformačné obrazoborectvo

indikátorom zmeny

náboženského vedomia. Ako pri

všetkých revolúciách, aj v tomto

prípade bolo priveľa zbytočného

ničenia.

V reformovaných komunitách

sa vyvinulo nové chápanie kresťanského

života. Zmyslové prežitie

viery, ktoré neskôr chcela znovu

sprostredkovať protireformácia

prostredníctvom barokového štýlu,

ustúpilo pred užšie vymedzeným

učením, založeným na slovách

z Biblie. Zrušením sviatkov venovaných

svätým pribudlo za rok 30

pracovných dní a vyvinula sa protestantská

pracovná etika, ktorá

aspoň čiastočne (napríklad u puritánov)

videla v hospodárskom

úspechu najlepší dôkaz kresťanskej

životnej premeny...

Siegfried HAGL

Ako to, že žijeme

po smrti

a aký zmysel má

život?

ráťme sa ku knihe dr. Moodyho

„V „Život po smrti“. Mnoho z osôb,

ktorých sa pýtal, zažilo ešte viac ako

stav „mimotelesnosti“. Len čo „hlbšie

vnikli do ríše smrti“, mali podivuhodný

zážitok. Pripadalo im, akoby sa kĺzali

tmavou úžinou, akýmsi údolím či tmavou

rúrou, tunelom. Čo ako ťažko je

vyjadriť pocity z druhého sveta pozemskými

pojmami, zúčastnení príznačne

svorne hovorili o tom, že boli „vyťahovaní

von,“ resp. pri svojom návrate do

pozemského života „vťahovaní naspäť“.

Tu máme teda už do činenia s nasledujúcim

úsekom, s úsilím jemnohmotnej

duše vzdialiť sa od astrálneho tela,

teda s jej odpútaním sa od tohto tela.

V týchto okamihoch prechodu, pohybu

s úsilím vzdialiť sa, duch už nemôže vidieť

ani pozemskými očami, ani očami

astrálneho, ale ešte ani jemnohmotného

tela, ktoré sa ešte len oslobodzuje.

Preto má prechodne dojem tmy. Dá sa

to prirovnať jazde výťahom, keď sme

medzi dvoma poschodiami. Tu sa tiež

nedá pozerať von, lež treba vyčkať, kým

dorazíme na najbližšie poschodie.

Skutočnosť, že toto najbližšie poschodie,

do ktorého teraz duša vstupuje, je

skutočne rýchlejšie sa zachvievajúci

svet, podčiarkuje akustický zážitok,

ktorý mali skúmané osoby pri tomto

„vyťahovaní“. Počuli totiž hluk, ktorý

im pripomínal zvonenie zvona, šumenie,

hučanie, buchot. Potom sa náhle

ocitli v jasnom svetle nového sveta a pozemské

im zmizlo. Vstup duše do novej

formy jej existencie sa podobá prelomeniu

zvukovej bariéry. Prechádza do

sveta rýchlejšieho zachvievania.

Dôsledok tohto rýchlejšieho zachvievania

je aj zmena pojmu času. Aj tu opäť

KNIŽNÁ UKÁŽKA

vidíme základnú príbuznosť sna a smrti.

Už vo sne sa často množstvo zážitkov nekryje

s pozemským časom. Zdá sa nám,

že sa nám snívalo oveľa dlhšie. Jedna

z osôb, ktorých sa dr. Moody pýtal, zhrnula

v tomto ohľade ešte ďalej siahajúci

zážitok z onoho sveta jednou vetou: „Len

čo človek opustí svoje pozemské telo, zdá

sa, že sa všetko zrýchľuje.“

Aj to je vlastne samozrejmé a nemohlo

by to byť vôbec ináč. Jemnohmotné duševné

telo je v dôsledku svojho rýchlejšieho

vlastného pohybu ľahšie, teda

priestupnejšie, a to prináša so sebou

schopnosť vnímať viac zážitkov. Pretože

všetko, čo sa deje, pôsobí na ducha

cez menej hutný obal omnoho bezprostrednejšie.

Je schopný v rovnakom

čase vnímať omnoho viac ako my, to

znamená, že môže viac prežiť, pretože

všetko dianie dokáže hýbať duchom

omnoho priamejšie. Ide tu vlastne

o rovnaký zákon, aký môžeme pozorovať

aj v pozemskom svete. Čím väčší

počet kmitov má prúd, ktorý vkladáme

do vedenia, tým viac hovorov ním

môžeme súčasne prenášať; čím vyššej

frekvencie je svetlo, ktorým robíme

snímku, tým viac detailov nám táto

snímka ukáže. Najzreteľnejším príkladom

tohto javu je laserový lúč. Zdanlivo

záhadný výrok, že „tisíc rokov je

ako jeden deň“, má na prírodných zákonoch

založené, ľahko pochopiteľné

vysvetlenie v tejto zväčšenej schopnosti

vnímania, ktorá je vlastná každému

zrýchlenému pohybu.

Zmenené vnímanie času na onom

svete nám však veľmi zreteľne ukazuje,

že nemáme správnu predstavu o pojme

času. Obvykle chápeme čas ako minúty,

hodiny, dni a roky. V podstate sú však

iba mierou odvodenou od relatívneho

pohybu Zeme okolo Slnka. Pritom

všetci vieme, že nie je hodina ako hodina,

že hodina radosti nám pripadá

krátka, hodina bolesti nekonečná. Pri

bohatom prežívaní sa nám zdá, že čas

letí, ale ak čakáme nečinne, vlečie sa.

Čas nie je to, čo ukazujú hodiny, čo

ukazuje kalendár, ale bohatosť toho, čo

v ňom stačíme prežiť a uložiť do svojho

vnútra. Hugo von Hofmannsthal to vyjadril

veľmi dobre, keď povedal: „Ten,

kto prežíva, predlžuje si život.“

Preto je také dôležité, že pomocou

prežitia tých, ktorí nakrátko „zomreli“

a priniesli nám svoje skúsenosti, sa nám

dostáva toto poznanie do vedomia a prehlbuje

sa. Znamená totiž už prvý krok

k odpovedi na otázku, ktorú si ľudia

kladú vždy znovu: „Aký zmysel má náš

život?“ Vidíme: žiť znamená prežívať!

V tejto súvislosti nadobúda zvláštny

význam ďalšia skúsenosť, ktorú získali

tí, ktorí sa mohli pohybovať medzi životom

a smrťou. Zažili totiž, že na druhom

svete platí iba iný druh poznania. Bolo

to, tak to opisovali, hlbšie poznanie, takpovediac

poznanie „s dušou“, ktoré sa

vzťahuje na príčiny a súvislosti toho, čo

„drží svet v jeho základoch pohromade“.

Získať tento druh poznania, tak im povedali

pomocníci na druhom svete, je to

najdôležitejšie už aj tu na zemi. A to by

nás malo podnietiť nielen k rozmýšľaniu,

malo by nás to vyburcovať. Veď ukazuje,

aké nesprávne je naše vzdelanie, koľko

drahocenného času z nášho života venujeme

učeniu vecí, ktoré sú v základe

celkom nepodstatné.

Tu totiž prebieha deliaca čiara medzi

rozumom a duchom. Čo sa naučíme, je

na osoh rozumu, uložené v bunkách

nášho mozgu zostane s naším pozemským

telom. Iba to, čo prežijeme a precítime,

čo zapôsobí na ducha, vstúpi do

nás, iba to si môžeme zobrať so sebou.

Avšak jednostranným rozvíjaním rozumu

trpí dnes celé ľudstvo. Vytvárame

veľkolepé diela techniky, ale chýba nám

schopnosť ovládať ich a využívať ich

zmysluplne, pretože namiesto toho, aby

sme sa dali viesť duchom, prenechali

sme riadenie jeho pozemskému nástroju,

rozumu. Tak zasahujeme všade do

prírodného diania bez toho, aby sme

vedeli predvídať následky, pretože nám

chýba skutočné poznanie štruktúry

tohto stvorenia. Otriasajúce poznanie

Richard Steinpach

Goetheho Fausta, žiaľ, nestratilo ani

dnes nič zo svojej platnosti:

„Ó, šťastný, kto ešte dúfať môže,

kto schopný je vynoriť sa z mora omylov!

To, čo nevieme, to nám práve chýba,

to, čo vieme, je nám zbytočné.“

Všetci, ktorí počas dočasného výstupu

zo svojho pozemského tela opustili pozemský

svet, zažili tam blízkosť láskyplnej

svetelnej bytosti, ktorá im umožnila, aby

sa pozreli späť na svoj pozemský život. Pritom

sami od seba spoznali, koľko v ňom

bolo nesprávneho, koľko utrpenia spôsobili

– často nevedomky – druhým ľuďom

a koľko času premrhali neužitočne. Mnohí

sa veľmi neradi vracali do pozemského

života a niekedy to svojim záchrancom

dokonca trpko vyčítali. Avšak všetci, ktorí

sa takýmto spôsobom ocitli na „druhej

strane“, si so sebou priniesli predsavzatie,

že v budúcnosti budú žiť ináč, vedomejšie.

A toto považujem vlastne za to najdôležitejšie

z toho, čo nám tieto správy

zo života po smrti mali dať. Pretože

tento spätný pohľad na život, pochopenie

a jeho dôsledky, sú jasným znamením

zodpovednosti, tej zodpovednosti,

ktorú si duch uvedomí ihneď, keď sa

zbaví pút pozemskosti. Potom sa totiž

samy od seba stratia jeho úvahy o pozemskej

užitočnosti a všetky pochybnosti,

ktoré sa zrodili z rozumu.”

Ukážka z knihy Richarda Steinpacha „Ako to,

že žijeme po smrti a aký zmysel má život...“,

vydavateľstvo Stiftung Gralsbotschaft.

Svet Grálu

1/2004

UMENIE

Albrecht Dürer

MELANCHÓLIA

Svet Grálu

1/2004

Albrecht Dürer (1471–1528) je autorom medirytiny „Melanchólia“,

grafiky rovnako krásnej ako tajomnej. Dielo vzniklo v roku

1514. Christiana Baura podnietilo k úvahe o podstate ľudských

temperamentov.

Melanchólia je personifikovaná

ako

okrídlená ženská

postava. Umelec ju zobrazil

sediacu, s hlavou

v zamyslení opretou

o ľavú ruku. Obklopená

podivnými predmetmi,

pochybovačným pohľadom

hľadí na nejaké

miesto, ktoré na obraze

nevidno. Zatiaľ čo

sa zdá priam stiesnená

zvláštnymi vecami vo

svojej blízkosti – guľou,

veľkým kameňom

podobným hranolu, tu

i tam ležiacim remeselníckym

náradím, stenou

za sebou – po jej

pravej ruke sa otvára

pohľad na morskú diaľ.

Tam práve zapadá slnko,

preráža posledným

lúčom oblaky a čaruje

na oblohe dúhu. Vznáša

sa tam netopier, ktorý

krídlami pridŕža nápis

„Melencolia I“. Dúha

a slnečný lúč sa javia

ako veľké kozmické oko,

zvláštnym spôsobom

príbuzné s ľavým okom

Melanchólie.

Možno uviesť ešte

mnoho vecí a bytostí na

tomto obraze. Schúlený

pri nohách ženskej postavy

tu spí pes, anjelik

sediaci na mlynskom

kameni je celkom vážne

UMENIE

zaujatý sústredeným písaním, je tu

rebrík, opretý o budovu, váhy, presýpacie

hodiny, zvonček a magický

štvorec. Nezabudnime na kružidlo,

knihu a kľúč „Melanchólie“, ako aj

veľa remeselného náradia.

Pohľad obrátený

dovnútra

Albrecht Dürer

Albrecht Dürer (21. mája

1471 až 6. apríla 1528), maliar

a grafik, sa v dejinách

nemeckého umenia považuje

za jednu z vedúcich tvorivých

osobností. Pochádzal z Norimbergu

a tu aj získal vzdelanie

v zlatníckej dielni svojho otca

a u maliara M. Wolgemuta 2 .

Po uplynutí učňovských rokov

sa v r. 1490 vydal na štvorročné

putovanie, ktorého najdôležitejšími

stanicami boli Bazilej

a Štrasburg. Po návrate do

Norimbergu sa oženil s Agnes

Freyovou a potom pôsobil vo

Wittenbergu. Okolo r. 1495 sa

vydal na svoju prvú taliansku

cestu, v rokoch 1505–1507 nasledoval

druhý pobyt v Taliansku;

roky 1520 až 1521 strávil

v Holandsku. Aj jeho brat

Hans (1490–1535) bol maliarom,

zďaleka však nedosiahol

taký veľký význam.

Vlasy sediacej postavy zdobí veniec

z lístia a aj dlhé zriasené

šaty, siahajúce až k špičkám topánok,

vypovedajú o dôstojnosti a význame

osoby. Zaoberá sa geometriou takisto

ako aj remeslom, alebo dokonca

magickým umením? Nech už je jej

zamestnanie akékoľvek, zdá sa, že

pochybuje o správnosti celého bádania

a konania. Kružidlo jej temer

padá z ruky a predmety v jej blízkosti

sú jej cudzie, pretože pohľad

plynie do diaľky, akoby tam bolo

možné nájsť riešenie všetkých otázok.

Je to diaľka, alebo vlastné vnútro?

Môže nakoniec anjelik vedieť,

aké myšlienky ňou hýbu, a všetko

starostlivo zaznamenávať?

Medzi kozmickým úkazom na

nebi a okom Melanchólie však existuje

súvislosť! Tento zasnený zrak

nehľadí do blízkosti, ale do diaľky

a zdá sa, že tam číta ako vo vlastnej

duši. Pohľad, ktorý nevyjadruje

vôľu, prisľubuje pôvodné poznanie;

poznanie, ktoré chápe vnútro

a vonkajšok, dušu a kozmos nie ako

vzájomne cudzie, ale ako navzájom

harmonicky súvisiace oblasti.

Znovu však treba zdôrazniť, že

svet Melanchólie, jej vzťah ku kontemplácii,

k vnútru človeka, sa môže

prejavovať len v rezignácii na všetko

vonkajšie konanie. Tu už neprebieha

žiadna hmotná činnosť, ale ani

žiadne vedecké poznávanie! Váhy

a zvonec, ktoré symbolizujú to, čo

možno merať, zostávajú za chrbtom

Melanchólie, práve tak ako presýpacie

hodiny, ktoré pripomínajú nielen

plynúci čas, ale zároveň smrť.

Aj magický štvorec, ktorého čísla

dávajú vždy 34, zostáva v pozadí.

Erwin Panofsky 1 povedal, že ide

o planetárnu pečať, ktorá označuje

priaznivý vplyv Jupitera, a nie, ako

by sa snáď dalo očakávať, brzdiaci

vplyv Saturna, ktorý sa považuje za

planétu melancholikov. Zdá sa, že

vzťah k Jupiteru, teda k sangvinickému

temperamentu, symbolizuje

minulosť, naproti tomu všetko, čo

sa hýbe v duši samotnej Melanchólie

alebo v diaľavách morskej pláne,

naznačuje budúcnosť, to, čo vzniká.

Nie je náhoda, že Dürer vytvoril

svoj grafický list „Melencolia I“ v dobe

prenikavej zmeny pomerov. Egon

Friedell o tejto dobe píše: „…človek

po prvý raz po dlhom čase pozoruje,

že má rozum a že rozum je všemocný.

Objavuje sám seba ako mysliacu

bytosť, ako ‚ens rationale‘ – rozumnú

bytosť, alebo oveľa viac: on tieto

sily v sebe znovu rodí; inak povedané

– toto je zmysel slova ‚renesancia‘

– znovuzrodenie. Tento precitajúci

rozum začína prenikať všetkým:

nebom, zemou, vodou a svetlom, tým,

čo je nekonečne veľké, i tým, čo je nekonečne

malé, vzájomnými vzťahmi

ľudí a ich pomeru k Bohu i k záhrobiu,

vládou prírody a zákonmi umenia;

niet divu, že si preto myslí, že je

na svete sám.“

I keď toto Friedell pozoroval a výstižne

opisoval, ako ctiteľ renesancie

nedokázal úplne postihnúť súčasnú

zmenu, ktorá sa ohlasuje u Dürera,

a nakoniec uchopí ducha Luthera.

Dürer bol dva razy v Taliansku a tamojší

vývoj na neho urobil hlboký

dojem, najmä pokiaľ ide o umenie.

Ale na sever od Álp musel predsa len

opäť ísť vlastnou cestou, ktorá nebola

ožiarená talianskym slnkom.

Na tejto ceste došiel Dürer až

k zdanlivo neaktuálnym drevorytom

„Utrpenie Krista“ a „Zjavenie

Jánovo“. Kto dokáže docieliť takúto

pôsobivosť obrazu, aká je v „Otvorení

šiestej pečate“, toho sa viera

v pyšné renesančné „ja“, o ktorej hovorí

Friedell, dotkla len veľmi zľah-

Svet Grálu

1/2004

UMENIE

Svet Grálu

1/2004

ka. Zdá sa tiež, že práve to, čoho sa

chce precitajúci rozum s úspechom

chopiť, preniknutia „neba a zeme,

vody a svetla… vzájomných vzťahov

ľudí a ich pomeru k Bohu a záhrobiu…“,

že tento „pozitívny svet“

všetkých možností poznania je práve

v Dürerovom diele „ Melanchólia“

odložený bokom. Namiesto toho

napĺňa vedomie skúsenosť celej

vnútornej duševnej hybnosti a vzťah

k vesmíru stvoreného Bohom.

Až keď človek vedome prežije stupeň,

ktorý je mu primeraný, až keď

jeho vnútorné skúsenosti narastú

tak, ako zadržaná voda vystúpi až

k okraju hrádze, môže nastať nové

správanie, môžu sa uskutočniť cieľavedomé

a veľké činy. Až potom sa

dosiahne ďalší, cholerický stupeň.

Dürerovo dielo

Postupnosť

temperamentov

Iba ak niekto nadhodnocuje jednotlivé

temperamenty a chcel by

si napríklad udržať melanchóliu

po celý život, musel by sa v zmysle

Aristotelovej filozofie považovať

za postihnutého chorobou blízkou

epilepsii. Kto naproti tomu prijíma

náuku gréckeho lekára Hippokrata

o štyroch temperamentoch, prizná

aj melanchólii (grécky: „čierna žlč“)

jej žiaduce miesto v živote človeka.

V Posolstve Grálu od Abd-ru-

-shina (prednáška „Temperament“)

sa priznáva štyrom temperamentom

a ich odstupňovaniam zásadný

význam pre život jednotlivca i celých

národov:

Tvorba Albrechta Dürera predstavuje pôsobivý prechod od neskorej

gotiky k renesancii. K hlavným dielam Dürerovho prvého intenzívneho

tvorivého obdobia (asi od r. 1484) patria okrem známych autoportrétov

aj obrazy otca, drevorezby k „Lodi bláznov“, satirickému dielu

vtedajšieho básnika Sebastiana Branta, tzv. Paumgärtnerský oltár,

ako aj „Ukladanie do hrobu“ a „Oplakávanie Krista“. Roku 1498 sa

v prvom vydaní objavil rad drevorytov „Apokalypsa“. Zároveň vznikli

jednotlivé grafické listy veľkého formátu a v r. 1511 uverejnené drevoryty

„Veľkých pašií“. Rovnako pôsobivý je cyklus drevorytov „Život

Márie“, pozostávajúci z 19 listov.

Vo svojom maliarskom diele sa Albrecht Dürer venoval ako náboženským,

tak aj svetským témam. Rovnako ako jeho veľké grafické

cykly (medirytiny „Utrpenie Pána“) sú známe aj mnohé jednotlivé listy.

K nim patrí „Melanchólia“, rovnako ako aj pozoruhodný „Hieronym

v cele“, „Veľké šťastie“ alebo „Rytier, smrť a diabol“. Zvláštnu pozornosť

venuje Albrecht Dürer otázke proporcií. Tento maliar a grafik bol

činný aj ako spisovateľ. Jeho životné dielo korunujú „Štyria apoštoli“

(1526), práca, ktorá bola pôvodne koncipovaná pre oltárne krídlo. Obsahuje

nápisy vyzývajúce k tomu, aby sme rozoznávali medzi správnymi

a falošnými náukami, čiže aby sme pátrali po tom, podľa čoho sa

pozná duch Boží.

Albrechta Dürera ako umelca uctievali nie až po jeho smrti (1528),

ale už za jeho života. Jeho dielo stelesňuje typicky nemecké, ale aj v zahraničí

uznávané vyrovnávanie sa s „duchom renesancie“. Obsahuje

125 malieb, 100 medirytín, 350 drevorytov a viac než 1000 kresieb.

„V zdravej krvi človeka sú zakotvené

všetky vyžarovania, ktoré vôbec

môže vytvoriť krv, a tým tiež všetky

temperamenty. Stále mám na mysli

len zdravé pozemské telo; lebo choroba

prináša do žiarenia zmätok.

Starnutím pozemského tela sa mení

aj zloženie krvi. Pri týchto zmenách

starnutia krvi nastáva súčasne tiež

primeraná zmena temperamentu.

Okrem veku tela spolupôsobia na

zmenu krvi ešte ďalšie veci, ako druh

pásma a všetko, čo k tomu patrí, teda

ešte podnebie, vyžarovanie hviezd,

druh výživy a ešte všeličo iné. Všetko

to pôsobí bezprostredne na temperamenty,

pretože tie patria k hmotnosti,

a preto sú s ňou tiež veľmi úzko spojené.

Vo všeobecnosti sa u ľudí rozoznávajú

štyri základné druhy temperamentov,

podľa ktorých sa označujú

aj samotní ľudia, a to: sangvinik,

melancholik, cholerik a flegmatik.

V skutočnosti je ich však sedem a so

všetkými odstupňovaniami dokonca

dvanásť. Lenže tie najhlavnejšie sú

štyri.

Pri celkom zdravej krvi ich možno

zadeliť do štyroch vekových skupín,

v ktorých sa mení zloženie krvi. Ako

prvý máme detský vek, rovnajúci sa

sangvinickému temperamentu, t. j.

bezstarostnému životu prítomnej

chvíľky. Ďalej je to vek mládenecký

alebo dievčenský, ktorý sa rovná melancholickému

temperamentu, zasnenosti

plnej túžob. Potom vek mužov

a žien, rovnajúci sa cholerickému

temperamentu činov, a nakoniec

starecký vek, zodpovedajúci flegmatickému

temperamentu pokojného

uvažovania.“

Z tohto zásadného významu

temperamentov, ktoré majú byť

stupňami života, vyplýva aj to, že

nedostatočné naplnenie jednotlivých

úsekov prežívania musí viesť

k hlbokému narušeniu priebehu života.

Treba poľutovať každého, kto

VÝSKUM

nesmie prežiť svoje detstvo nezaťažene,

či už je to spôsobené pomermi

v rodičovskom dome alebo neistotou

doby. – Kto sa počas svojej

mladosti nechá predčasne odviesť

od hľadania toho, čo pôsobí v jeho

vlastnom vnútri, čo tomuto životu

môže dať zmysel a naplnenie, stráca

tým svoj vari najcennejší čas.

Pretože čo pomôže nesamostatné

napodobňovanie realistických,

účelových názorov staršej generácie,

keď sa mladý človek nenaučil

zamýšľať sa aj sám nad sebou a pýtať

sa na to, čo presahuje vlastné

„ja“ a ľudstvo.

Život, ktorý nasleduje po priveľmi

vážne prežitom detstve a po období

mladosti poznamenanom prešpekulovanosťou

dospelých, môže byť zaťažený

len ťažkosťami a problémami.

Ako jar, ktorú zahnal nový vpád

zimy alebo leto pokazené dažďom

trvajúcim dlhé mesiace. I to môže

priniesť len zlé plody – alebo vôbec

žiadne.

Prirodzene, i vonkajšie okolnosti

môžu brániť tomu, aby temperamenty

boli prežité tak, ako to určil

Stvoriteľ, napríklad vojna alebo

čas núdze. V takomto prípade však

vždy budú nejaké príležitosti, aby

sa dohnalo zameškané. V hlbokom

zamyslení sa nad sebou samým, nad

životom, nad stvorením môže ešte

človek i v zrelšom veku pochopiť, čo

je melanchólia schopná dať človeku,

ktorý sa tomu otvorí.

Christian Baur

Poznámky:

1) Erwin Panofsky (1892–1968), nemecký

historik umenia, od r. 1933 bol profesorom

univerzity v Princetownu v USA. V r. 1943

vydal knihu The Life and Art of Albrecht

Dürer.

2) norimberský maliar Michael Wolgemut

(Dürer vytvoril aj jeho portrét).

Objav aury

Vedci skúmajú „svetlo života“

Obklopuje naše telá neviditeľný energetický obal? Je možné vyžarovanie

živých bytostí merať? Dokážu liečitelia vedome a dokázateľne

vysielať veľké množstvá energie?

„Kamery na snímanie aury“ na veľtrhoch ezoteriky,

„skúmatelia aury“, „liečitelia aury“. Na neviditeľnom

vyžarovaní človeka sa dá dozaista postaviť slušné

živobytie. Čo sa však skrýva za týmito (niekedy

pochybnými) praktikami? Skutočne jestvuje

„fluidum“, o ktorom hovoria staré duchovné

spisy? Autori nasledujúceho článku, Dagny

Kernerová (1956) a Imre Kerner (1938), promovaný

biochemik, pracujú už mnoho rokov

pre nemeckú televíziu (Monitor, Report, ZAK,

Stern TV a i.) a tiež ako publicisti a spisovatelia

(kniha Volanie ruže). Pre časopis Svet

Grálu sa vydali hľadať seriózny prístup k výskumu

aury. To, čo sa dozvedeli, je fascinujúcim

mostom spájajúcim najnovšie vedecké objavy

so starým cenným poznaním.

LABORATÓRNY

POKUS

Na laboratórnom stole stoja dve

sklenené misky plné slepačích

vajec. Vedci v bielych plášťoch robia

prácu žien v domácnosti: rozbíjajú

vajcia a oddeľujú žĺtok od bielka.

Žĺtky sa rozmiešajú v mixéri, laboratórnou

rečou sa to nazýva homogenizácia.

Výskumníci si však

nechcú zlepšovať skromnú stravu

v závodnej jedálni vlastnoručne

vyrobenými palacinkami. Žĺtkový

homogenizát potrebujú na vedecký

experiment. V Inštitúte pre analýzy

pomocou žiarenia Technologického

centra v Kaiserslauterne chcú vedci

z tímu doktora Fritza Alberta Poppa

zistiť, či vajcia od sliepok pohybujúcich

sa voľne po vonku „žiaria“

inak ako vajcia sliepok

žijúcich neustále v hydinárňach

s umelým osvetlením,

kde sú natlačené jedna na druhej.

Pri žiarení, ktoré sa vedci chystajú

merať, nejde o rádioaktivitu, ale

o takzvané „svetlo života“, ktoré vyžarujú

všetky živé bunky.

VÝSKUM

BIOFOTÓNOV

Biofotónmi sa nazývajú čiastočky

svetla, ktoré vznikajú v jadre

buniek. Výskum biofotónov dosiahol

v ostatných rokoch významný

pokrok predovšetkým v Ázii. Čína

podporuje tímy výskumníkov medzi

Pekingom a Šanghajom značnými

prostriedkami, Japonsko investo-

Svet Grálu

1/2004

VÝSKUM

valo stovky miliónov a v podstate už

stojí pred okamihom, ktorý premení

peniaze investované do základného

výskumu na zisk. Zatiaľ však v tejto

oblasti vedie Nemecko. Mnohé medzinárodné

pracovné

skupiny

udržiavajú úzky

kontakt s kvantovým

fyzikom

F. A. Poppom,

ktorý zhruba

pred dvadsiatimi

rokmi

začal skúmať

nesmierne slabé

svetlo, ktoré

Dr. Fritz Albert Popp vyžaruje každý

živočích od

jednobunkového organizmu až po

človeka. Fotóny sú fyzikálnymi stavebnými

kameňmi svetla. Popp ich

nazval biofotónmi, aby zdôraznil

skutočnosť, že svetlo vyžarujú živé

bunky.

Jedným z najdôležitejších poznatkov

výskumu biofotónov bolo zistenie,

že svetlo buniek nie je rovnakého

druhu ako, povedzme, svetlo

žiarovky, v ktorom je obsiahnutých

mnoho vlnových dĺžok, ale že je

„koherentné“, podobne ako svetlo

laserového lúča. Laserové svetlo sa

skladá iba z jednej vlnovej dĺžky, kde

všetky fotóny kmitajú v rovnakom

takte. Tieto mimoriadne vlastnosti

dnes technika využíva najrozmanitejším

spôsobom. Väčšina z nás

pozná trojrozmerné obrazy, ktoré

laserové lúče vyčaria v priestore.

Obrazy môžu vzniknúť vďaka tomu,

že laserové svetlo je veľmi dobrým

nosičom informácií. Laserové lúče

sa už dlho využívajú na prenos

správ, ak je potrebné sprostredkovať

veľké množstvo dát s mimoriadnou

presnosťou a rýchlosťou svetla.

Meranie biofotónov z dvoch rôznych

homogenizátov vajcových žĺtkov,

teda od „šťastných“ sliepok a od

Svet Grálu

1/2004

sliepok chovaných v klietkach, ukázalo

v Poppovom laboratóriu jednoznačné

výsledky: vajcia sliepok, ktoré

žijú natlačené v tmavých kójach,

„žiaria“ iba spolovice v porovnaní

s vajcami sliepok, ktoré zobú zrno

na relatívnej slobode a na slnku a žijú

primeranejšie svojmu druhu.

Na začiatku experimentu žili všetky

sliepky v spoločnej hydinárni

a vyžarovanie biofotónov všetkých

vajec bolo rovnaké. Potom boli sliepky

rozdelené, polovica z nich zostala

v hydinárni a druhá polovica žila tri

mesiace vonku. Počas tohto obdobia

viedli iný, nový a „šťastnejší“ život.

Preukázateľne zmenené biofotónové

žiarenie ich vajec privádza k záveru,

že všetky bunky, teda aj bunky vajcového

žĺtka, „informácie“ týchto

dvanástich týždňov strávených na

slnku, v prírode a na slobode uchovali

a vyžarovaným svetlom ich stále

odovzdávajú.

Netreba veľkú dávku fantázie, aby

si človek predstavil, aký druh „bioinformácie“

nám odovzdávajú vajcia

alebo aj mäso sliepok z veľkochovov

v hydinárňach, keď tieto sliepky

od prvého dňa svojho života sedia

zatvorené v klietke,

nikdy nepoznali

nič

iné než umelé osvetlenie, tesný

priestor, prázdnotu, mreže, betón

a strojovo vyrábané krmivo, a preto

sa v nich vyvinula agresivita a strach

z voľného priestoru.

NOVÉ KRITÉRIUM

PRE POTRAVINY

Dôsledky pre potraviny, ktoré

jeme, sú zrejmé: s jedlom neprijímame

iba kalórie, vitamíny,

uhľohydráty, proteíny a minerály,

ale aj celkovú „životnú informáciu“

zvieraťa, či v prípade ovocia a zeleniny

bioinformáciu rastliny. Po nespočetných

experimentoch s rastlinami

od čajovníka po paradajky,

s olejom a mäsom sa doktorovi Poppovi

zdá „úplne logické“, že biologické

informácie, ktoré s potravou

prijímame, jednoducho nemiznú,

ale sa „prenášajú na naše telo rezonanciou

s jeho vlastnými biofotónmi“.

Doktor Popp hovorí: „Každá

potravina prenáša energiu na náš

systém, na telo. Namiesto energie

by sme mohli radšej povedať informácie.

Dobrá potravina má schopnosť

aktívne zlepšiť stav nášho telesného

systému. Zlá potravina

zákonite prenáša zlú informáciu.

To znamená, že

informačný

potraviny,

obsah

ktorý

je vyžarovaný so

svetlom, je novým

kritériom

kvality jedla.“

Tento poznatok

je už

známy aj v potravinárskej

brandži: moderné

biofotóno-

Biofotóny:

veda dokáže zobraziť

svetlo, vydávané bunkami.

VÝSKUM

vé meranie ako kritérium kvality

sa používa alebo zatracuje, podľa

stanoviska a zámerov toho, koho sa

týka. Prostredníctvom tohto merania

je totiž možné zistiť aj to, či je

potravina ošetrená pesticídmi, alebo

či bola dlho a zle skladovaná.

Tieto informácie majú nesmierny

význam, najmä pri výrobe dojčenskej

výživy.

Koncern Hoffmann-La Roche sa

stal prvou svetovou firmou, ktorá

na kontrolu vlastných výrobkov

začala popri bežných chemických

analýzach používať aj meranie biofotónov.

Ak sa napríklad pre dojčenskú

výživu spracúva mrkva, ukáže

meranie biofotónov celkom jasne, či

bola mrkva kvôli predĺženiu skladovateľnosti

ožiarená rádioaktívnymi

lúčmi alebo ošetrená konzervačnými

prostriedkami. Aj nepatrné

množstvo takzvaných prostriedkov

na „ochranu“ rastlín výrazne zmení

vyžarované svetlo.

BIOLOGICKÁ

KOMUNIKÁCIA

Doktor Popp nesporne objavil

základnú formu komunikácie

v prírode – svetlom vysielané informácie

prijímajú aj ostatné bunky

a dokážu ich rozlúštiť. Biofotóny riadia

aj procesy vo vnútri organizmu.

Podľa odhadu vedcov prebehne napríklad

v ľudskom organizme každú

sekundu 1 000 000 000 000 000 000,

slovami jeden trilión chemických reakcií.

Alebo, ako to formuluje Fritz

Albert Popp: „Bez biofotónov ako

koordinátorov všetkých týchto procesov

by nemohol existovať žiaden

človek, lebo po niekoľkých sekundách

by sa zrútil ako biochemická

kaša. Nervový systém nemôže túto

prácu zvládnuť a ani pre ňu nebol

vytvorený. Napokon po dvadsiatich

rokoch každodennej práce v oblasti

týchto meraní som ešte nenašiel živý

organizmus, ktorý by nevyžaroval

žiadne svetlo.“

Výmena informácií je nutná na

prežitie nielen v rámci jedného organizmu,

ale zohráva aj doposiaľ nie

priveľmi známu, no pritom významnú

úlohu pri komunikácii medzi

jednotlivými živými organizmami.

Biofotóny, „svetlo života“, vystupujú

z tela každého živého organizmu

ako nositelia komplexnej informácie,

pohybujú sa rýchlosťou svetla a zasahujú

iné živé organizmy. Biofotónové

žiarenia sú vlnovými obrazmi informácie,

ktorú ľudia, zvieratá a rastliny

vysielajú a prijímajú.

BIOFOTÓNOVÉ

ŽIARENIE A AURA

našom jazyku jestvujú pojmy

a rečnícke obrazy, ktoré vznikli

dávno pred týmito najnovšími výsledkami

výskumu, a predsa sa zdá,

že ich reflektujú. Poznáme ich všetci

a denne ich používame: kritizuje sa

„vyžarovanie nejakého človeka“, alebo

s niekým nie sme „na rovnakej

vlnovej dĺžke“. Namiesto „vyžarovania“

používame tiež do istej miery

všednejší pojem „aura, ktorá človeka

obklopuje“. Spravodajský magazín

„Spiegel“, ktorý ťažko možno podozrievať

zo spojenia s ezoterikou,

používa pojem „aura“ v každom

treťom vydaní. Hovorí sa povedzme

o „aure násilia“, alebo sa pred majstrovstvami

sveta vo futbale ironizovala

špecifická „Biedermannova

aura nemeckého národného futbalového

tímu“.

Predstavy o energetickej aure

zobrazovanej vo forme pestrých

svetelných obláčikov okolo tela,

predovšetkým okolo hlavy človeka,

možno nájsť vo všetkých časových

obdobiach a kultúrach všetkých

kontinentov. Severoamerickí Indiáni

Navahovia ju tesali do skalných

stien rovnako ako domorodci

v Austrálii.

V jednom tureckom rukopise z roku

1368 sa nachádza obraz proroka

Mohameda obklopeného plameňmi

aury, keď sa mu na hore Híra zjavil

archanjel Gabriel. Aj starí Egypťania

si mysleli, že nehmotné telo človeka

sa skladá zo „svetla“. Rozlišovali desať

rôznych tiel a tú časť, ktorá prežije

smrť, nazývali „Khu“, čo značí

„žiarivý“ alebo „jasný“. Aj v kresťanskej

tradícii existuje mnoho vyobrazení

„nadpozemského“ svetla. Po

celé stáročia sa zobrazovali takzvané

svätožiary. V tibetskom zobrazení

budhov sa vyskytuje veniec

plameňov. „Výboje svetla“ vo forme

modrých plameňov, ktoré boli videné

okolo prorokov a svätých v okamihoch

najvyššej zbožnosti, sú opísané

tiež v Biblii.

Nemeckému kvantovému fyzikovi

Poppovi bolo od začiatku jeho

výskumu jasné, že biofotóny, ktoré

telo vyžaruje, môžu mať súvislosť

s tým, čo sa už po tisícročia opisuje

ako „aura“ alebo zvláštne „vyžarovanie

svetla“. Vedel tiež, že sa z hľadiska

vedy v očiach svojich kolegov

fyzikov vydal na tenký ľad, keď za-

Svet Grálu

1/2004

VÝSKUM

Rosalyn Bruyere to dokázala na

prvý pokus: vôľou ovládnuť silu

vyžiarovania biofotónov.

čal skúmať bunkové svetlo. Dospel

k záveru, že „svetlo, ktoré meriame,

je aura živých tvorov. Lepšie povedané,

časť ich aury, totiž tá časť, ktorá

je viditeľná a merateľná dnešnými

detektormi. My toto svetlo meriame.

Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti

o tom, že vystupuje zo systému

tela.“

Vo svojich prácach sa Popp vždy

usiloval vyhnúť slovu aura, pretože

nechcel nechať vzklíčiť podozrenie,

že vedecký biofotónový výskum

má niečo spoločné s ezoterikou,

s takzvanými skúmateľmi aury, ktorí

o sebe tvrdia, že vidia svetlo okolo

tela. Popp uvádza: „Nanajvýš možno

pochybovať o tom, či ho môžu

vidieť, teda či citlivosť ľudského oka

vôbec stačí na to, aby mohlo toto ultra

slabé žiarenie vidieť. Oko je vôbec

ten najcitlivejší optický prístroj

na meranie svetla, jeho citlivosť dosahuje

citlivosť našich moderných

detekčných systémov!“

VIDENIE AURY

So zosilňovačom zostatkového

svetla (podobné prístroje pou-

Svet Grálu

1/2004

žíva napríklad armáda pri nočných

akciách) dnes môže sedemdesiatpäťročný

kvantový fyzik Dr. Fritz

Albert Popp urobiť „svetlo života“,

ktoré už dvadsať rokov meria,

priamo viditeľným. Na farebnom

monitore možno presne vidieť,

ako steblo trávy v úplnej tme žiari,

alebo ako prvoky druhu Gonyaulax,

vodné organizmy mikroskopickej

veľkosti, v ľubovoľne veľkej

skupine opakovane synchrónne

zažiaria. Toto je však možné iba

v prípade ich vzájomnej komunikácie.

K ich súčasnému žiareniu

dochádza dokonca i vtedy, ak sa

pohybujú v dvoch vedľa seba postavených

sklených nádobách. Sklo

je pre biofotóny priepustné, vodné

organizmy si teda môžu odovzdávať

informácie aj cez sklenené steny.

Zrejmým dôkazom toho, že pri

tomto experimente ide o skutočnú

komunikáciu pomocou svetla, je

okamih, keď obe sklenené nádoby

oddelíme kovovou doskou. Synchrónne

žiarenie v nádobách prestane,

každá z oboch skupín svieti

zvlášť, lebo kovová doska neprepúšťa

svetlo.

To, čo doktor Popp meria a môže

zobraziť pomocou zosilňovača zostatkového

svetla, vidí americká liečiteľka

a skúmateľka aury Rosalyn

Bruyerová neustále. Veľkú časť svojho

života strávila v laboratóriách

kalifornskej univerzity a na známej

Menningerovej klinike. Jej schopnosti

sa ustavične skúšali a využívali

na stanovenie presnej diagnózy

na základe aury pacientov. Jej liečiteľská

sila sa merala fyzikálnymi

metódami.

Päťdesiatročná Kalifornčanka

z Los Angeles na rozdiel od väčšiny

svojich kolegov liečiteľov stále

vyhľadáva spoluprácu s lekármi

a vedcami. Ako partnerka lekárov

je vo svojej krajine častým hosťom

v nemocniciach a tamojší vedci

ju už dávno uznali za kolegyňu,

ktorá dáva k dispozícii svoje odborné

znalosti. Bola preto veľmi

prekvapená, keď v nemeckom

tíme výskumníkov okolo doktora

Poppa narazila na skepsu a určitý

druh odmietania, ktoré bolo

v USA prekonané už pred celými

desaťročiami. „Som už mnoho rokov

zvyknutá na to, že vykonávam

pokusy spoločne s lekármi a vedcami,“

hovorí Rosalyn Bruyerová.

„Vždy som bola v úlohe ich uznávanej

kolegyne. V biofotónovom

laboratóriu v Kaiserslauterne som

sa náhle cítila ako pokusná osoba,

ktorej navyše nikto veľmi neveril

alebo veriť nechcel, o ktorej poznatky

nikto nestál.“

ROZSIAHLY

EXPERIMENT

Meranie malo zistiť, či má Rosalyn

Bruyerová schopnosti

vedome a chcene vysielať zo svojej

ruky svetlo, teda biofotóny. Nad

týmto pokusom sa mohla vlastne len

usmiať, pretože pri liečení pacientov

vidí a cíti energie, ktorými lieči.

Vedci dávno zistili rovnakým prístrojom,

ktorým merali biofotóny

pri slepačích vajciach, že z každej

ľudskej ruky neustále prúdia biofotóny

v podobe ultra slabého svetelného

žiarenia. Každý z nich sa už

sám pokúsil vedome meniť intenzitu

svetla vystupujúceho z vlastnej

ruky, žiadnemu sa to však nepodarilo.

Rosalyn Bruyerová to dokázala

okamžite. Rozdiel medzi prúdom

biofotónov, ktorý „normálne“ vystupuje

z ruky, a prúdom svetla vystupujúceho

z ruky zámerne, ako pri

liečení, bol pre fyzikov taký prekvapujúci,

že to spočiatku považovali

za chybu meracích prístrojov. Keď

všetko skontrolovali a zistili, že prí-

VÝSKUM

stroje pracujú správne, experiment

zopakovali.

Výsledok bol rovnaký. Okrem

vlastného merania biofotónov

svetlo z liečiacich rúk Rosalyn

Bruyerovej pri treťom pokuse

zviditeľnili na zosilňovači

zostatkového svetla, uložili

do počítača, nafilmovali

a vyfotografovali, teda

zdokumentovali všetkými

možnými spôsobmi. Vedci

dospeli k poznaniu, že

„liečitelia sú v porovnaní

s normálnymi ľuďmi

schopní vedome zosilniť

vyžarovanie fotónov svojich

rúk. Ruky americkej liečiteľky

Rosalyn Bruyerovej

vyžarovali pri mnohých pokusoch

zreteľne viacej svetla

vždy, keď uviedla, že cez svoje ruky

posiela liečivú energiu!“

Samotnú Rosalyn Bruyerovú po

tomto experimente ešte cestou do

hotela pobavili ohromené a bezradné

tváre fyzikov a ich strach zo

stretnutia s prastarou liečiteľskou

tradíciou.

V biofotónovom laboratóriu potom

vykonali merania na ďalšom

liečiteľovi, Talianovi Nicolovi Cutolovi.

Jeho ruka vyslala v priebehu

dvoch sekúnd „minimálne desaťkrát

silnejšiu emisiu fotónov“, ako je

bežné u „normálnych“ ľudí.

Ideálny obraz aury zdravého človeka.

Vľavo: aura chorého človeka.

Ilustrácia: M. Průšová, MUDr. J. Palouček.

NOVÉ MOŽNOSTI

TERAPIE

Japonsku už dlhý čas pracuje

s veľkým nasadením skupina

výskumníkov, ktorí majú pomocou

biofotónového výskumu „znovu objaviť“

a dokázať meridiány, „energetické

dráhy“ ľudského tela tak, ako

ich už pred 3 000 rokmi opísala

orientálna medicína. Nedávno vyšlo

najavo, že určité body, ktoré zohrávajú

v akupunktúre dôležitú úlohu,

boli už identifikované a potvrdené

meraním svetla.

Výskum biofotónov zároveň otvára

celkom nové možnosti pri diagnóze

a terapii rakovinových ochorení.

Nádorové bunky „žiaria“ celkom

inak ako zdravé bunky. Zmenou

biofotónového žiarenia sa laboratórnym

pokusom môže pri

nádorových bunkách zistiť, či

podanie lieku pomáha, škodí,

alebo nepôsobí nijako. Je to

rozhodujúca pomoc pre lekárov

pri voľbe správneho lieku.

Nemecký kvantový fyzik

Popp, ktorý prednedávnom

otvoril svoje druhé laboratórium

v meste Neuss pri Düsseldorfe,

je so svojím výskumom

biofotónov, ktorý založil,

na ceste od zabudnutého vedca

k uznávanej kapacite. Profesor

Dürr, „pápež“ nemeckej fyziky,

Heisenbergov nástupca v mníchovskom

Inštitúte Maxa Plancka,

mu v roku 1996 oficiálne „udelil

rozhrešenie“ svojím potvrdením, že

všetky živé organizmy vyžarujú biofotóny

a toto žiarenie je koherentné,

teda môže slúžiť ako nosič informácií.

Vzhľadom na stále rastúce náklady

na zdravotníctvo si západná priemyselná

spoločnosť so svojou vysoko

rozvinutou technológiou rozhodne

nemôže dovoliť zriecť sa možností,

ktoré biofotóny a aura ponúkajú pre

diagnostiku a terapiu.

Dagny Kernerová

Imre Kerner

„Objav aury“ na videu

Od Dagny a Imre Kernerovcov,

autorov tohto príspevku, jestvuje k téme

„Aura“ aj pozoruhodný videofilm pod

názvom „Aura: liečivá sila, alebo podvod?“

Obaja televízni žurnalisti v ňom dokumentujú

celosvetovo po prvý raz prostredníctvom

filmu, ako možno „svetlo života“ urobiť

pre každého viditeľným. Rovnako ako

príspevok v tomto časopise sa film zaoberá

výskumom biofotónov a liečiteľkou aury

Rosalyn Bruyerovou, dotýka sa však aj iných

tém.

Svet Grálu

1/2004

SPOLOČNOSŤ

ZÁKONY

STVORENIA

ZÁKONY

ĽUDÍ

„Buď vôľa Tvoja,

ako v nebi, tak i na

zemi!“ Už takmer

dvetisíc rokov kresťania

pri modlitbe

odriekajú tieto

slová z „ Otčenáša“.

Sotva sa však niekto

vážne pýta sám

seba, aká je „vôľa

Otca v nebi“, alebo

nosné zákony

hmotného i duchovného

stvorenia,

a ako by sme mohli

uskutočňovať túto

vôľu na Zemi. Helge

Loytved, povolaním

sudca, a Werner

Huemer pre Svet

Grálu podávajú

prehľad o tom, ako

súvisí naše pozemské

právne usporiadanie

s veľkými

zákonmi stvorenia.

Kľúč k vysvetleniu

hľadali v tisíce

rokov starom

„Desatore“, teda

v desiatich Božích

prikázaniach.“

Zákonitosti vo stvorení a ľudský

zákon. Na prvý pohľad sa

zdá, že oba pojmy len málo

súvisia. Na jednej strane v právnom

štáte podliehame množstvu právnych

noriem, ktoré upravujú a určujú

normy v rôznych oblastiach

života, na druhej strane sme všetci

nevyhnutne podriadení aj zákonitostiam

pôsobiacim vo stvorení.

V čom však spočíva vzájomné prepojenie

týchto dvoch oblastí?

Svet Grálu

1/2004

Desať Božích

prikázaní

Kľúč k odpovedi na túto otázku

leží v dôverne známom Desatore.

Tieto prikázania nemajú len určiť

vzťah medzi Bohom a človekom, čo

je obsahom prvých troch prikázaní,

ale upravujú aj mierumilovné spolužitie

ľudí medzi sebou. Kto sa Desatorom

zaoberá podrobnejšie, zistí, že

mnohé v ňom vyjadrené myšlienky

sú zároveň nosnými stĺpmi nášho

dnešného trestného poriadku. Ak

sa v piatom až ôsmom prikázaní hovorí:

„Nezabiješ!“, „Nescudzoložíš!“,

„Nepokradneš!“ a „Nevydáš krivého

svedectva proti blížnemu svojmu!“,

potom práve tieto „pravidlá“ sú

základom mnohých dnešných zákonných

ustanovení, a pokiaľ sa na

ne nedbá, prichádzajú často v spätnom

pôsobení sankcie. A aj ostatné

prikázania, za prestúpenie ktorých

SPOLOČNOSŤ

dnes nehrozí trest, pretože sa dotýkajú

skôr vnútorného správania sa

človeka a menej jeho vonkajšieho,

viditeľného konania, majú pre ľudí

orientovaných na duchovné hodnoty

nezmenenú platnosť: „Nebudeš

bažiť po žene blížneho svojho!“ (čo

by sa malo chápať ako výzva k čistote

myšlienok), „Nebudeš žiadostivý

domu, dvora, dobytka svojho blížneho

a všetkého, čo je jeho!“… Správne

pochopenie a dodržiavanie týchto

niekoľkých pravidiel by zaručilo mierumilovné

a zbožné spolužitie ľudí

na zemi. Tieto pravidlá ostatne Ježiš

zhrnul do jedného jediného prikázania:

„Miluj blížneho svojho ako seba

samého!“ Prestúpenie týchto desiatich

prikázaní cíti každý človek až do

končekov svojich prstov, ak je k sebe

dostatočne poctivý, pretože tieto Božie

prikázania sú v nás nezmazateľne

vryté ako „duchovné poznanie“,

teda ako súčasť svedomia. Kto sa

však snaží prehlušiť svoj vnútorný

hlas a chce len zväčšovať svoj vlastný

„voľný priestor“, bez toho, aby rovnako

rešpektoval voľný priestor svojich

blížnych, toho od nesprávnych ciest

sotva odradia hoci i najhrubšie zväzky

paragrafov. Záleží na duchovnej

zrelosti (alebo nezrelosti) človeka, či

uskutoční princípy poriadku v praxi,

alebo ich ignoruje.

Prikázanie a zákon

Bol by to však veľmi obmedzený

pohľad, keby sme v Desatore

videli len zjednodušené pravidlá na

mierumilovné spolužitie ľudí, alebo

keby sme na svoje svedomie, ktoré sa

ozýva pri nedodržiavaní prikázaní,

hľadeli len ako na výsledok výchovy

k určitým hodnotám. Za Desatorom,

ktoré je „vtesané“ do nášho vnútra,

je oveľa viac. Jeho dodržiavanie

je pre každého človeka tou najväčšou

pomocou v duchovnom vývoji,

pretože ho uvádza do súladu so zákonmi

stvorenia, ktorých všadeprítomné

pôsobenie má vždy budujúcu

povahu. Prikázania teda „ponúkajú“,

aby sme pôsobili v podporujúcej

sile Stvoriteľa a mohli sa s ňou spoluzachvievať.

Je v nich pomoc, ktorú

nám Stvoriteľ ponúka.

Aby sme pochopili tesné spojenie,

ktoré existuje medzi Božími prikázaniami

a zákonmi stvorenia, je nutné

najprv sa podrobnejšie zaoberať

týmito zákonmi. Aké sú základné

princípy, ktorými sa všetko riadi?

Tri zákony

Stvorenia

Nikto nepopiera existenciu prírodných

zákonov, v rámci ktorých

prebiehajú všetky deje v tomto

svete. Prírodovedci nám neustále

podávajú dôkazy o tom, ako podivuhodne

je všetko v malom i veľkom

dianí hmotného sveta usporiadané.

Jasným zákonitostiam sú však podriadené

nielen chemické alebo fyzikálne

deje, ale aj duchovná podstata človeka

podlieha určitému „súboru pravidiel“.

Pritom sa ukazuje, že ako vo

vnútornom, tak i vo vonkajšom svete

platia v podstate rovnaké zásady. Pozrime

sa napríklad na účinok zákona

spätného pôsobenia. Poznáme ho

ako základný fyzikálny zákon akcie

a reakcie, ale aj ako obrazné vyjadrenie

v Ježišových slovách tlmočených

apoštolom Pavlom (Gal. 6,7): „Čo

človek zasieva, to aj zožne.“ Tieto slová

sa vzťahujú aj na ľudské myšlienky

a činy. To, čo môžeme pozorovať na

malom pozemskom príklade, teda že

zrnko pšenice prináša v klasoch v čase

žatvy mnohonásobnú úrodu, to

isté platí i v duchovných dejoch – zákonom

spätného pôsobenia je zaručené,

že nás v neprehľadnom súkolesí

stvorenia skôr či neskôr dostihnú

zvýšenou mierou také následky, ktoré

presne zodpovedajú druhu nášho

predchádzajúceho konania. Z množstva

týchto spätných účinkov sa vytvára

ľudský osud. Túto skutočnosť

správne pochopíme až vtedy, keď

sme schopní akceptovať, že nežijeme

na zemi pre duchovný proces dozrievania

len raz, ale viackrát. Až v súvislosti

s opakovanými pozemskými

životmi je možné objasniť také rôzne

osudy jednotlivých ľudí. (Poznámka

redakcie: V tejto súvislosti možno poukázať

na pozoruhodnú prednášku

Dr. Richarda Steinpacha: Prečo sú narodenia

predsa len spravodlivé, ktorá

bola vydaná vo vydavateľstve Efezus

v r. 2004.)

Ako ďalší všeobecný princíp riadiacej

vôle vo Stvorení platí zákon

príťažlivosti rovnorodého, ktorý

je rozhodujúci nielen pre zlučovanie

jednotlivých „stavebných látok

hmoty“, ale riadi sa ním (v našej

spoločnosti väčšinou nevedome)

i správanie ľudí. Ako sa ľudovo hovorí,

„Vrana k vrane sadá, rovný

rovného si hľadá“. Prevládajúce

cítenie a povaha určujú vzájomnú

„príťažlivosť“, teda to, ktorí ľudia nás

priťahujú a v ktorých kruhoch sa

radi stretávame.

Popri tom pôsobí ako tretí veľký

základný princíp stvorenia zákon

tiaže. Čo je ľahké, stúpa nahor, ťažké

klesá nadol. To platí i pre náš duchovný

stav. Človek, ktorý trvalo oživuje

dobré vlastnosti, sa slobodne a ľahko

nielen cíti, ale jeho duša sa podľa zákona

tiaže skutočne stala svetlejšou,

a tým i ľahšou. Každá zmena nášho

duchovného stavu nás vedie zodpovedajúcou

mierou nahor, alebo aj nadol

– a my to cítime. Sme voľní, ľahkí,

akoby sme mali krídla, alebo stiesnení,

sklesnutí, zaťažení starosťami.

Tieto tri základné princípy pôsobia

následne v rámci všeobsiahleho

prazákona pohybu. Tak, ako je

materiálny pokrok – rovnako ako

každý vývoj – možný len stálym po-

Svet Grálu

1/2004

SPOLOČNOSŤ

hybom, musíme i my byť živými aj

vnútorne, aby sme zostali duchovne

bdelými a mohli sa vyvíjať.

Čo je „dobré“?

Všetky zákony stvorenia sú vyjadrením

Božej vôle a majú za úlohu

podporovať všetko stvorené, ktoré

potrebuje vývoj. Ich pôsobenie tiež

jasne a jednoznačne určuje pojem

„dobro“. „Dobré“ je to, čo pôsobí podporujúco

v zmysle týchto zákonov, čo

teda privádza človeka k väčšej živosti

(podľa zákona pohybu), k duševnej

ľahkosti alebo „oslobodeniu“ (podľa

zákona tiaže), k vôli pôsobiť pri vývoji

stvorenia ako užitočná súčasť

(v zákone príťažlivosti rovnorodého)

a k prežívaniu lásky a Božej blízkosti

(v zákone spätného pôsobenia) – pričom

všetky zákony stvorenia pôsobia,

prirodzene, len spoločne a nemožno

ich od seba oddeliť.

Čo však majú účinky týchto zákonov

stvorenia spoločné s Desatorom?

Odpoveď je prostá: Desatoro

je do istej miery „prekladom“ pojmu

„dobro“, definovaného zákonmi

stvorenia, do nášho všedného živo-

Svet Grálu

1/2004

ta. Preto si zachovalo svoju platnosť

po celé tisícročia, zatiaľ čo my sme

sa skôr vzdialili od pochopenia jeho

ďalekosiahleho obsahu.

Každé z prikázaní vyjadruje, že pri

jeho nasledovaní nás podľa zákona

spätného pôsobenia postretne v zosilnenej

miere len „dobro“, teda to, čo

nás duchovne podporí, ďalej, že sme

v zákone príťažlivosti rovnorodého

takisto priťahovaní a posilňovaní len

dobrom, a napokon, že sme zároveň

vnútorne povznesení podľa zákona

tiaže. Kto činí dobro, dosiahne „živosť

dobra“; kto činí zlo, kráča duševne

zaťažený cestou nadol (ľudovo

povedané, „dostane sa na „šikmú

plochu“), samočinne a neodvratne,

dokiaľ mu nové rozhodnutia jeho

vlastnej vôle opäť neukážu iné cesty.

Ľudské

zákonodarstvo

Ak sa pozrieme na súčasný právny

poriadok, pohľad nám okamžite

padne na záplavu zákonov a zmes

predpisov, v ktorej sa i právnik ťažko

orientuje. Ide o „potopu“, ktorú sme

si privodili sami a ktorá zreteľne ukazuje,

že je čoraz menej ľudí ochotných

z vnútornej potreby nasledovať Desatoro,

ktoré by bez čohokoľvek ďalšieho

umožnilo dobré spolužitie. Možno

je to aj tým, že štát sa cíti byť povinný

právne zasahovať v čoraz viacerých

oblastiach života až do detailov. Technický

a priemyselný vývoj, ktorý sotva

dobrovoľne berie ohľad na prirodzené

životné podmienky, je príčinou

stále nových predpisov o ochrane životného

prostredia, prevencii úrazov

a odvrátení rôznych nebezpečenstiev.

Existujú zákony o ochrane pred škodlivými

účinkami okolitého prostredia

spôsobenými znečistením vzduchu,

hlukom, otrasmi a inými vplyvmi,

zákon o mierovom využití jadrovej

energie a ochrane proti jej nebezpečenstvu

i zákon o výbušných látkach.

Všetky tieto paragrafy sa často prispôsobujú

neustále sa meniacim pomerom,

alebo sa korigujú pre vyskytujúce

sa nedostatky, čo sa opäť rieši

ďalšími dodatočnými zákonmi, takže

v konkrétnom prípade môže človek

často len s veľkou námahou nájsť

príslušné znenie nejakého ustanovenia.

Na uskutočňovanie a dopĺňanie

zákonov nezriedka existujú ďalšie

objemné právne ustanovenia a vykonávacie

predpisy. Čím väčší je počet

a komplikovanosť všetkých týchto

úprav, tým ťažšie a náročnejšie je ich

presadzovanie; dôsledkom je prebujnená,

ťažkopádna byrokracia a množstvo

vleklých právnych sporov.

Navyše ľudia činní v štátnom aparáte

nie sú, samozrejme, bez chyby.

Preto aj ľudské slabosti bezprostredne

ovplyvňujú obsah a použitie zákonov.

Mocné spoločenské skupiny ovplyvňujú

štátne orgány v úsilí presadiť

svoje záujmy, rozširuje sa korupcia.

Dokonca aj vtedy, keď sa štátny úradník

poctivo snaží slúžiť všeobecnému

záujmu, vystavuje sa nebezpečenstvu,

že vykoná závažné chybné rozhodnutia,

ak dôveruje len svojmu intelektu

a zabúda na silu svojej intuície.

SPOLOČNOSŤ

Hrozivá záplava zákonov by opadla,

keby viac ľudí uznávalo poriadok

vo stvorení, dobrovoľne sa doň vradilo,

a v dôsledku toho začalo viac

dbať na základné princípy ľudského

spolunažívania. Potom by právny

poriadok samozrejme vystačil s relatívne

malým počtom zákonov.

Práca každého človeka na sebe samom

je jedinou zárukou mierumilovného

a harmonického ľudského

spolunažívania. Aj posolstvá pochádzajúce

od Boha v ich pôvodnej podobe

smerovali vždy k jednotlivcovi,

aby ho podnietili k dobrovoľnému

nasledovaniu prikázaní, pretože len

to mu môže priniesť v spätnom účinku

duchovnú hodnotu. Žiadne Božie

posolstvo neprinieslo pevný, do detailov

presný súbor pravidiel či ustanovení

typu „musíš“. Takéto ustanovenia

sú vo svojej strnulej forme vždy

ľudskou zlátaninou a nikdy nemôžu

vziať do úvahy skutočnosť, že tu na

zemi žijú vedľa seba ľudia na rôznom

stupni duchovného vývoja!

Sú možné reformy?

Možno sa predsa len oplatí premýšľať

nad tým, ako by sa

naše zákonodarstvo dalo lepšie prispôsobiť

zmyslu Desatora, a tým pôsobeniu

zákonov stvorenia.

Je naozaj ideálne ukladať časovo obmedzené

tresty odňatia slobody, ktoré

berú relatívne malý ohľad na vnútorný

stav vývoja páchateľa? Neboli by v určitých

prípadoch mysliteľné pilotné

projekty s neohraničenou dobou trestu,

v ktorých by sa trestný poriadok

pokúsil podmieniť prepustenie z väzby

úrovňou vnútorného vývoja väzňa?

Alebo by táto myšlienka musela hneď

na začiatku stroskotať na tom, že neexistujú

ľudia, ktorí by mohli takýto

vývoj spoľahlivo posúdiť?

Ďalšie možnosti aplikácie by sa dali

nájsť v oblasti sociálneho práva, kde

existuje obzvlášť veľká záplava zákonov.

Aj keď je zabezpečenie dôstojnej

ľudskej existencie všetkých občanov

veľmi dôležité, štát by mal napriek

tomu dbať o to, aby poskytovaním

sociálnych dávok napokon

nepodporoval vnútornú lenivosť

príjemcov. Ak štát prostredníctvom

systému sociálneho zabezpečenia

odníme občanom príliš veľa starostí,

jednotlivec ľahko stratí nevyhnutnú

čulosť ducha. Tým sa uvedie do chodu

proces, ktorý je v každom ohľade

škodlivý. V neposlednom rade je

takýto sociálny systém, ako ho dnes

poznáme, finančne neúnosný.

Predovšetkým sociálne zákonodarstvo

by preto malo akýmkoľvek

možným spôsobom posilňovať vlastnú

zodpovednosť jednotlivca a dbať

na základné princípy rovnováhy medzi

dávaním a braním, ktoré možno

odvodiť zo zákona spätného pôsobenia.

Tak by napríklad muselo byť pre

príjemcu sociálnej pomoci samozrejmé,

že bude v rámci svojich možností

vykonávať všeobecne prospešné

práce, hoci aj tie najnepatrnejšie.

Napríklad zákon o sociálnej podpore

v Nemecku síce dáva možnosť donútiť

príjemcu sociálnej podpory vykonávať

súkromné a verejné práce, úrady sa

však v praxi priveľmi nesnažia využiť

túto možnosť v širšom meradle. Možno

pre to nájsť veľa zdôvodnení. Nie je

vždy ľahké správne odhadnúť schopnosti

dotyčnej osoby po zdravotnej

stránke. Treba vziať do úvahy osobné

životné okolnosti, napríklad opatrovanie

malých detí. Aj organizačné

možnosti, politická orientácia a odpor

zo strany príjemcu sociálnej podpory

zohrávajú svoju úlohu.

(Pozn. redakcie: Tento odsek vystihuje

predovšetkým situáciu v Západnej

Európe a Severnej Amerike. Na

Slovensku je nám známa situácia, keď

tisíce ľudí majú záujem pracovať a sami

podnikať, štátna legislatíva však

v tomto nepôsobí dostatočne podporujúco.

Preto mnoho ľudí odchádza

za prácou do zahraničia, dokonca

podstupujú riziká spojené s prácou

načierno. Verejno-prospešné práce

pôsobia často ako zlá záplata na neúnosnú

situáciu na trhu práce.)

Chmúrne

vyhliadky?

Tu sa tiež znovu ukazuje jeden základný

problém použitia práva.

Ak totiž nie je veľký počet občanov

ochotných dobrovoľne dodržiavať zákony,

dostane sa štátny poriadok do

vážneho nebezpečenstva, pretože za

týchto okolností sa môže udržiavať len

s neprimeranými nákladmi. Štát má

potom prakticky dvojakú voľbu: Buď

sa podvoľuje stále rastúcemu porušovaniu

práva a vznikajúcemu chaosu,

alebo buduje obrovský kontrolný a donucovací

aparát, až nakoniec zanikne

v dôsledku jeho prebujnelosti. Tento

výhľad sa môže zdať pochmúrny. Je

zrejmé, že ďalší vývoj nášho právneho

a spoločenského poriadku, ako tu

bol načrtnutý, nenastane sám od seba.

Práve tak nestačí veriť, že vláda urobí

všetko, čo je na to treba. Oveľa viac

bude záležať na nás všetkých. Je nevyhnutné,

aby sa občania po duchovnej

stránke vyvíjali smerom nahor. Tento

duchovný vývoj predpokladá, že sa

každý jednotlivec bude zo všetkých síl

usilovať o vradenie sa do živého a podporujúceho

poriadku vo stvorení, teda

do Božej vôle, a to tak, že spozná zákony

stvorenia, tiež všeobsiahly zmysel

Desatora a bude podľa neho žiť.

Až potom splníme to, čo nespočetní

ľudia už takmer dvetisíc rokov

neustále sľubujú slovami Otčenáša

daného Ježišom Kristom: „Buď vôľa

Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi!“

Dr. Helge Loytved

Werner Huemer

Literatúra:

Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu – Vo svetle

Pravdy

Herbert Vollmann: Svět, jaký by mohl být.

Svet Grálu

1/2004

TÉMA

Neviditeľná sieť osudu

Prečo to

Boh

všetko dopúšťa

Presvedčení stúpenci materializmu

by to vlastne mali

mať celkom ľahké, pretože si

s otázkami osudu nemusia príliš lámať

hlavu. Ak ľudia ochorejú a zomrú,

potom to, podľa nich, spôsobili

pôvodcovia choroby alebo gény. Ak

je niekto zasypaný pri zemetrasení

alebo príde o život pri havárii, potom

je príčinou technická závada, ľudské

zlyhanie alebo vyššia moc. Po hlbších

súvislostiach sa nepátra – veď

načo, keď je celý život podriadený

nevypočítateľnej hre slepej náhody!

Ale môžeme byť skutočne spokojní

s takýmito vysvetleniami? Môžeme

byť presvedčení o materialistickom

princípe náhody? Týmto

materialistickým chápaním si to

robíme takým ťažkým preto, lebo

podstatou nášho duchovného vedomia

je cítenie a myslenie, ktoré je

orientované na určitý zmysel a cieľ.

Keby sme žili nevedome, nekládli

by sme si otázku o hlbších súvislostiach.

Ale my žijeme, kráčame neustále

k novým cieľom, usilujeme

sa o slobodu a poznanie – a preto

nás koľajnice, po ktorých náš život

prebieha, nenechávajú ľahostajnými.

Je teda úplne prirodzené, že

sa pýtame na zmysel nášho osudu.

Môžeme sa ho vôbec niekedy dozvedieť?

Svet Grálu

1/2004

JE VŠETKO VOPRED

PREDURČENÉ?

Ľudia, ktorí si nevedia poradiť

s otázkou pravdepodobných príčin

niektorých životných udalostí

a ktorí neveria na slepú náhodu, ale

vo vyššie určenie, často dospeli k určitému

druhu odovzdanosti voči osudu,

k domnienke, že v živote je pre každého

človeka jednoducho všetko predurčené.

V tejto myšlienke sa stretávajú

ešte i dnes najrozličnejšie prúdy:

ten, kto sa domnieva, že osud závisí

od neovplyvniteľného pohybu hviezd

alebo môže byť jasnovidnými ľuďmi

presne predvídaný, hlási sa v podstate

k takzvanému fatalizmu, ako mnohé

ezoterické prúdy, kde sa napríklad

hovorí o kronike Akaša. Je to určitý

druh svetovej pamäti, v ktorej má

byť uložená každá, aj budúca udalosť.

Potom by človek nebol ničím viac ako

bábkou, ktorá sa hompáľa na neviditeľných

vláknach osudu, hračkou

vyšších mocností, ktoré dávno všetko

predurčili a zachytili v obsiahlych

„kronikách duší“. Niektorí ezoterici

sa napríklad domnievajú, že v Indii

bol kedysi dávno zachytený celý osud

sveta v knižniciach na palmových listoch

(palmové listy sa tam predtým

používali ako papyrus), a bol, resp. je

Prečo toľko ľudí trpí

ťažkými chorobami? Prečo

musia umierať i deti?

Kde je spravodlivosť pri

narodení? Je nakoniec

pre každého z nás všetko

určené dopredu – hviezdami

alebo dokonca samotným

Stvoriteľom? Alebo je

správna teória karmy, a

človek si teda sám zaviní

všetko, s čím sa stretne? A

ak je to pravda – platí to

aj vtedy, keď človek umiera

rukou vraha? Keď utrpí od

iných viditeľnú neprávosť?

Neboli by potom všetci

zločinci iba pomocníkmi pri

naplňovaní karmy? A keby

dobro a zlo na konci vôbec

neexistovalo?

Otáznik za otázknikom.

Pokusy o zodpovedanie

týchto otázok sa končia dosť

často v hustej ezoterickej

džungli poloprávd a neprávd.

To, čo sa dnes publikuje o

„neviditeľnej sieti osudu“, je

niekedy také nelogické, až sa

ježia vlasy na hlave, alebo je

to úmyselné tajnostkárstvo,

ktoré sa snaží mystikou

zakryť nevedomosť. Pritom

v skutočnosti sa dá plne

pochopiť, prečo to Boh

všetko dopúšťa…

TÉMA

teda k dispozícii v písomnej podobe.

Nie je asi potrebné zvlášť zdôrazňovať,

že s touto bezpodmienečnou vierou

v osud kráča ruka v ruke pohodlná

myšlienka, že človek nie je sám zodpovedný

za žiadne rozhodnutie, pretože

je všetko predurčené.

Práve na to však s nevôľou reaguje

bdelý cit v človeku, náš vnútorný

ukazovateľ toho, čo je správne a čo

nie. Kedykoľvek si môžeme overiť, že

máme slobodnú vôľu, teda možnosť

rozhodnúť sa v živote pre smer našej

voľby. Táto schopnosť rozhodovania

prináša so sebou po prvé vlastnú

zodpovednosť a po druhé skutočnosť,

že budúcnosť je otvorená, nebola

predurčená vyššou mocou, ale

si ju vytvárame sami. V tomto zmysle

v našej spoločnosti aj správne uvažujeme:

žijeme v istote, že každé

naše rozhodnutie, či už v súkromnej,

politickej alebo hospodárskej sfére,

je významné a vytvára budúcnosť.

Sú teda všetky úvahy o predurčení

osudu obyčajným balamutením? Čo

proroctvá, prorocké sny a prekognícia

(prežitie budúcej udalosti)? Žeby

to všetko bol len mystický nezmysel?

A kam zaradiť všetky tie životné

skúsenosti, ktoré nám ukazujú, že

naša slobodná vôľa vôbec nie je taká

celkom slobodná, pretože sa pohybujeme

ako po koľajniciach podľa

určitých vzorov správania sa, beznádejne

bojujeme so svojimi slabosťami,

po duchovnej stránke sa nemôžeme

pohnúť z miesta? Neukazuje sa

v tom predsa len strašná závislosť?

TVORIVÁ VÔĽA

Slobodná vôľa a závislosť na vláknach

osudu sa v skutočnosti navzájom

nevylučujú. Prežívame oboje,

pretože oboje je súčasťou jednoduchého

celkového diania: naša slobodná

vôľa nám dáva možnosť rozhodnutia,

ale zostávame podrobení

následkom našich aktov vôle, teda

spätných účinkov. Tieto spätné účinky

sa dajú označiť ako osud alebo karma,

a to celkom vecne, teda nezávisle

od toho, či ide o dobro, či zlo. Pojem

karma sa totiž často neprávom používa

iba v zmysle osudového bremena,

ale v skutočnosti v sebe zahŕňa aj

všetky priaznivé účinky.

Prostredníctvom osudu sa teda

stretávame s tým, čo sme si sami

„poslali“, pretože univerzálny zákon

stvorenia – zákon spätného pôsobenia

– sa stará o to, aby sa všetko, čo

„vysielame“ do sveta svojimi citmi,

myšlienkami a činmi, vrátilo pri

uzatváraní kruhu zase k svojmu východisku,

teda k nám.

Udalosti, ktoré môžu odkryť pohľad

do budúcnosti, či už prostredníctvom

proroctva, astrológie

či inak, sú iba

tým, čo v spätných

účinkoch očakáva

jednotlivca,

národ alebo

ľudstvo na

základe jeho

vlastnej minulosti,

pretože

k nim už

skôr dali podnet.

Prísna zákonitosť

spätných

účinkov pritom korešponduje

s pohybom

hviezd a môže sa dešifrovať

pomocou astrologických výpočtov.

No hviezdy neurčujú náš osud, ale

vytvárajú „kanály karmy“, ktorými

to, čo zodpovedá hviezdnym konšteláciám,

prúdi iba vtedy, ak sme

k tomu predtým dali podnet.

Takýto pohľad na vec nám umožňuje

vytušiť všeobsiahlu spravodlivosť

aj vo veľkom svetovom dianí, pretože

nevychádza z ľubovôle a náhody, ale

z príčiny a následku, teda z princípu,

ktorý veľmi dobre poznáme z našich

prírodných vied a ktorého zákonitosti

sa využívajú prakticky vo všetkých

technických oblastiach.

A predsa práve tento pohľad často

naráža na skepsu, a to z jednoduchého

dôvodu: v oblasti fyziky a chémie

môžeme spätné účinky bez problémov

pozorovať, pri našom vlastnom

konaní však nie. Kto urobí niečo

zlé, neprežíva spätný účinok bezprostredne

a často sa zdá, že práve

dobrí ľudia musia mnoho trpieť.

Takéto námietky sú, prirodzene,

predmetom diskusie vtedy, ak človek

obmedzí svoj obraz sveta hranicami

priestoru a času. Z materiálneho hľadiska

sa táto situácia vysvetliť nedá,

a preto materialistom vo všetkých

otázkach osudu zostáva nakoniec

iba útek k viere v slepú náhodu.

Takáto viera však stojí na vratkých

základoch, pretože – ako už

bolo povedané – odporuje

nášmu duchovnému

vedomiu,

orientovanému

na zmysel, ale

aj preto, že

všetko dianie

vo stvorení

zreteľne

podlieha

cieľavedomej

vôli. A to je skutočnosť

– aj keď

dnes ešte stále spochybňovaná.

Pretože

evolúcia života na Zemi – od

najjednoduchších počiatkov až ku

„korune stvorenia“, človeku – nepopierateľne

sleduje rovnaký vývojový

princíp ako naše vedomie, ktoré sa

má rozširovať a vyvíjať. Ak je však

všetko prestúpené hlbokým zmyslom,

prečo by mal byť práve ľudský

osud výnimkou? Neexistuje dôvod

pre takúto domnienku.

Ak zmeníme svoj pohľad a ak

vezmeme do úvahy aj nemateriálne

úrovne bytia a to, že život každého

ľudského ducha zahŕňa mnoho

Svet Grálu

1/2004

TÉMA

pozemských životov, potom nám

zákon spätného pôsobenia odhalí

i zmysel osudu: každý človek zožne

jednoducho to, k čomu dala kedysi

podnet jeho vlastná tvorivá vôľa.

Sejba a žatva – nie náhodou Ježiš

Nazaretský naliehavo poukazoval na

tento bezpodmienečný a všeobsiahly

princíp stvorenia. My musíme žať,

a ak silu, ktorá je nám darovaná na

vlastný vývoj, použijeme iba na užívanie

pozemských pôžitkov – čo je

životný princíp, ktorý sa dnes označuje

ako „normálny“ – , nemôžeme sa

čudovať, že človek je duchovne slabý,

závislý na nenásytných túžbach, čím

sa jeho kedysi slobodná vôľa čoskoro

ukáže ako zviazaná. A naopak, ak sa

snažíme o vnútorné zušľachťovanie,

nezištnosť a lásku k blížnemu, staviame

si „rebrík do neba“.

Svojimi rozhodnutiami sa teda

naozaj stávame strojcami vlastného

šťastia alebo nešťastia. Zároveň

pritom existuje ešte druhý rozho-

Svet Grálu

1/2004

dujúci „osudový faktor“. Ten nie je

zakotvený v našej tvorivej vôli, ale

vo vôli Božej, ktorá je zrejmá z princípov

pôsobenia zákonov stvorenia

a možno ju charakterizovať ako

podporujúci princíp. Všetko vznikanie

a zanikanie, všetko krúženie

vo stvorení je totiž nesené udržujúcim,

budujúcim, pomáhajúcim

a oživujúcim pôsobením dokonalých

Božích zákonov. Inak by nebol

vývoj vo stvorení vôbec možný.

Človek by mal dobrovoľne prispôsobiť

svoju vlastnú slobodnú vôľu vôli

Stvoriteľa, tomu všeobsiahlemu pôsobeniu,

z ktorého sa, a to úplne bez

intelektuálnych kľučiek, dajú odvodiť

aj pojmy „dobro“ a „zlo“: zlo nie je

nutným protipólom dobra, ako sa vyvodzuje

z nesprávne chápaného princípu

polarity, dobro nepotrebuje nič

zlé, „dobro“ je jednoducho všetko to,

čo zodpovedá podporujúcemu princípu

pomáhajúcej lásky. Zlo sa, naopak,

stavia proti tomuto budujúcemu prúdu

pôsobenia Božích zákonov. Čo je

dobro, cíti každý človek až do končekov

prstov. To znamená: kto činí dobro,

žne pomoc, kto naproti tomu seje

zlo, bude musieť skôr alebo neskôr na

svojej ceste zažiť prekážky.

Tu musíme vziať do úvahy aj to,

že pôsobením zákonov stvorenia

sa bez výnimky podporuje všetko

stvorené – teda bezpodmienečne aj

my sami. A pretože zmysel nášho života

spočíva vo vývoji duchovného

vedomia, nútia nás zákony stvorenia

smerovať k tomuto cieľu. To znamená,

že sme životnými okolnosťami

stále vedení k rozvíjaniu svojich

schopností a k vývoju stále jemnejšej

kvality ducha. Kto nežije v nezištnej

láske k blížnemu, neusiluje

sa o čistotu a pravdivosť a neosvojí

si cudný, čistý spôsob života, nemôže

vstúpiť do duchovnej ríše.

Kto sa však vždy naozaj dobrovoľne

usiluje o tieto hodnoty, zvlášť,

keď duchovne spustnutá spoločnosť

predkladá ako „vzor“ pokušenie,

bezohľadnosť a vyžitie ako „vedúce

princípy“? Kto je ochotný sebaprekonávaním,

rozhodnosťou a cieľavedomosťou

zoceľovať svoju vôľu, a tým

podporovať duchovné vedomie?

Cesty, ktoré sme si sami zvolili, sa

často stavajú proti podporujúcemu

princípu zákonov stvorenia a neslúžia

vývoju, ale naopak, nášho ducha

spútavajú a zamotávajú. Nevedú

k rozvoju, ale k ochromeniu našich

schopností a možností, degradujú

nás na akýchsi nemysliacich a necítiacich

konzumných mrzákov. Nesmie

nás preto prekvapiť, keď sme

nepríjemnými ranami osudu nútení

„zmeniť kurz“ bez ohľadu na to, či je

nám to príjemné alebo nie.

PÁCHATELIA

A OBETE

Ak to zhrnieme, dá sa povedať, že

náš osud sa formuje pôsobením

zákonov stvorenia a zároveň ako dôsledok

vôľových rozhodnutí každého

človeka. Všetci musíme žať to, čo zasejeme

– a pritom v škole života dozrievame

prostredníctvom príjemných či

nepríjemných skúseností. Osud nemá

teda nič spoločné so slepou náhodou,

ale bez výnimky so spravodlivými

spätnými účinkami. To vysvetľuje nerovnosť

pri narodení rovnako ako rany

osudu, ktoré nás zasahujú v neskoršom

pozemskom živote. Musíme však

rozšíriť svoj pohľad ponad všetko materiálne,

aby sme sa naučili chápať tieto

súvislosti na poli príčiny a účinku.

Toto poznanie o základnom princípe

osudu, teda o bezpodmienečnej

vlastnej zodpovednosti každého

človeka, viedlo však opäť k mnohorakým

nedorozumeniam, a často dokonca

k neľudskému pohrávaniu sa

s myšlienkami. Podľa motta: „Každý

si aj tak všetko zavinil sám“ prechádzajú

„vediaci“ nevšímavo popri utr-

TÉMA

NEBESKÁ ODPLATA

Skrátený príbeh z Tisíc a jednej noci

Pustovník Omar sedel na vrcholku

svojej hory a meditoval o behu

sveta. Tu zbadal v údolí jazdca,

ktorý si chcel odpočinúť pri prameni

vody. Videl, ako jazdec odložil na

zem vedľa seba mešec, ktorý nosil za

pásom, a pokľakol, aby sa z prameňa

napil. Napojil aj svojho koňa, potom

sa vyšvihol do sedla a odcválal, pričom

mešec na zemi zabudol.

Zanedlho prišiel k prameňu iný

jazdec, napil sa, uvidel mešec, vzal si

ho a odcválal.

Ešte neskôr prišiel k prameňu drevorubač,

odložil svoj náklad, sklonil

sa nad vodu a pil. V tom okamihu sa

k prameňu vrátil po svoj zabudnutý

mešec prvý jazdec. Keď ho nenašiel,

oboril sa na drevorubača, označil ho

za zlodeja, vytiahol meč a zabil ho.

Pustovník Omar to všetko videl

a uvažoval: „Aký zmysel majú tieto

udalosti? Zlodej ušiel a osud mu

praje, zatiaľ čo nevinný drevorubač

musí pykať za krádež, ktorú vykonal

niekto iný. A jazdec sa stal vrahom,

pretože zabudol svoj mešec… Kde, ó,

Alah, zostala spravodlivosť?“

Ale nebo mlčalo.

Nasledujúci deň putoval horami

mudrc. Zavítal do Omarovej pustovne

a zajedol a vypil si s ním. Omar mu

vyrozprával, čo sa stalo predchádzajúci

deň, a pýtal sa mudrca, či v tejto

príhode vidí nejaký zmysel. Mudrc sa

usmial a povedal: „Nič, ty netrpezlivý

človeče, nie je bez zmyslu. Všetko, čo

sa deje, je riadené silami osudu a sleduje

zákony poriadku a múdrosti.“

„Nič také som nevidel,“ hundral

pustovník. „Nepozeral si sa dostatočne

hlboko,“ odpovedal mudrc.

„Ty si videl iba koniec dlhej reťaze

udalostí, uvidel si posledné účinky

nám skrytej reťaze príčin. Nepoznal

si súvislosti. To, čo sa skutočne

odohralo podľa spravodlivých neviditeľných

zákonov, na teba pôsobilo

nezmyselne. Čo videli tvoje oči, je

iba zdanie.“

„Ak vidíš viac ako ja,“ odpovedal

Omar, „potom mi to teda povedz,

aby som to pochopil! Vrátiš tak mojej

duši pokoj.“

„Poznanie musíš nájsť ty sám,“ odpovedal

mudrc. „Ale pretože sa poctivo

snažíš o pochopenie, pokúsim

sa ti otvoriť oči.“ Zavrel oči a ponoril

sa do stavu hlbokého sústredenia,

v ktorom prebudení môžu vidieť

všetko skryté, akoby sa pred nimi

roztvorila kniha osudu.

Po chvíli mudrc otvoril oči, pozrel

sa na Omara a povedal: „Počúvaj. Jazdec,

ktorý si zabudol mešec, bol lupič.

Mešec ukradol. Ale nemal sa zo svojej

koristi radovať. Muž, ktorý mešec našiel

a odišiel s ním, bol synom okradnutého

človeka, lupič ho teda obral

o jeho dedičstvo. Už dlho sledoval lupičovu

stopu, ale nemohol ho dohnať.

Tu mu Alah milostivo daroval späť peniaze,

ktoré patria jeho otcovi.“

„Ale prečo musel zomrieť ten nevinný

drevorubač?“ pýtal sa Omar.

„Nemá predsa s tou vecou nič spoločné!“

„Iba s mešcom nie,“ odpovedal mudrc.

„Ale inak zapadá do rovnakej

osudovej súvislosti. Pred rokmi ubil

v lese pútnika. Žiadny pozemský

sudca sa o tom nikdy nedozvedel. Ale

nebeská odplata ho zastihla, keď prišiel

jeho čas. Jazdec však o tom, pravdaže,

nič nevedel. Teraz ho hryzie

svedomie a osudu neunikne. Jazdí po

horách akoby prenasledovaný zlom…

Muž, ktorý mešec vzal a ktorého

si považoval za zlodeja, priniesol

peniaze svojmu otcovi. Ten bol za

svoje lakomstvo potrestaný úľakom

z ich straty. Teraz sa raduje so svojím

synom a považuje toto osudové znamenie

za príležitosť na polepšenie.

Dlho už žiť nebude. Ale na obrat nie

je nikdy neskoro.“

pení svojich blížnych a zachádzajú

niekedy vo svojom blude dokonca

tak ďaleko, že sa odvažujú tvrdiť, že

i ten najpochybnejší zločinec je iba

prostriedkom plniacim nevyhnutnú

karmu. To, že sa takéto myšlienky

vysmievajú každému zdravému vyciťovaniu,

sa pritom jednoducho prehliada,

alebo sa to obetuje zdanlivej

logike nesprávneho pohľadu na svet.

Dalo by sa, skrátka, povedať: Po

prvé, vždy a bez výnimky je správne

stáť pri svojom blížnom a snažiť

sa pomôcť a zmierniť jeho núdzu –

všetko ostatné nemá s podporujúcim

princípom nič spoločné. A po

druhé, nie je možné ospravedlňovať

žiadny hanebný čin poukázaním na

„karmu“ obete; už aj preto nie, lebo

nikto pre svoj duchovný vývoj nutne

nepotrebuje byť okradnutý, znásilnený

či zavraždený – ani vtedy nie,

ak on sám niekedy predtým niečo

podobné svojmu blížnemu urobil.

Čo teda pre svoj duchovný vzostup

skutočne potrebujeme, a to tým viac,

čím hlbšie sme sa zaplietli do viny, je

hlboké poznanie nášho nesprávneho

snaženia, ktoré je spojené nielen

s prianím, ale aj s pevným odhodlaním

zmeniť sa a s novým vnútorným

nasmerovaním, s odhodlaním k činu.

Keby sme v sebe mali toto chcenie,

nemusela by nás zasiahnuť plnou

silou žiadna ťažká karma a namiesto

toho by mohlo dôjsť k takzvanému

„symbolickému rozuzleniu“.

Tým sme sa dotkli v otázke osudu

rozhodujúceho bodu, na ktorý sa

v mnohých úvahách neberie ohľad:

karmické spätné účinky nesmerujú

k nejakej vonkajšej udalosti, ale k určitému

spôsobu prežitia, ktoré presne

zodpovedá druhu rozhodnutia. Pretože

na tejto duchovnej úrovni sa stretáva

príčina a účinok a kruh sa uzatvára.

Kto sa napríklad previní vážnym

ohováraním, ktoré obeti prinesie

bolesť a problémy, bude osudovými

okolnosťami skôr alebo neskôr prive-

Svet Grálu

1/2004

TÉMA

dený do situácie, ktorá vyvolá rovnaké

prežitie – ibaže by sa dotyčný medzitým

lepším poznaním vnútorne zmenil

tak, že toto bolestné prežitie, teda

„rana osudu“, už nie je nutná, a je potrebné

iba rozviazať „spojovacie vlákna“

s obeťou. To sa môže stať jednoduchým

symbolickým činom, napríklad

priateľským, pomocným gestom.

Teda ešte raz: žiadny zločin nemožno

ospravedlniť tým, že poukážeme

na karmu obete, pretože spätné pôsobenie

nikdy nesmeruje k pomste,

ale len a len k poznaniu. Nie každá

spáchaná vražda sa preto musí odčiniť

prežitou vraždou, to by sa potom

reťaz zločinov nemohla nikdy skončiť.

Zločinec teda vždy koná proti

podporujúcemu princípu Stvoriteľovej

vôle a sám si vytvára svojím cítením,

myslením a konaním prekážky,

ktoré ho v spätnom pôsobení musia

osudovo určitou formou zasiahnuť.

Na druhej strane – a to je to nádherné

a milostiplné v tkaní božskej

spravodlivosti – môže práve v prežití

utrpenia spočívať duchovná podpora,

teda nutný vývojový popud, pri

ktorom „obeť osudu“ (vlastne by sa

na základe ďalekosiahlych príležitostí,

ktoré každý osud ponúka, nemalo

vôbec o „obeti“ hovoriť) dostáva

možnosť rozvinúť duchovné sily

a vnútorne rásť. A pretože hĺbka utrpenia

vždy zodpovedá veľkosti šance,

nepostihne nás z hľadiska nášho celkového

bytia žiadna nespravodlivosť.

Tým však nie je ešte celkom zodpovedaná

dôležitá a obzvlášť obľúbená

otázka, či nás – nezávisle na karme,

ktorú sme si privodili sami – môžu

postihnúť aj nezaslúžené, v určitom

zmysle slova predsa len nespravodlivé

rany osudu. O tejto otázke sa diskutuje

tak často preto, lebo človek rád

hľadá zadné dvierka, ktorými môže

aspoň čiastočne uniknúť pred vlastnou

zodpovednosťou za svoj život.

Na základe opísaných šancí sa už

nedá o „nespravodlivosti“ hovo-

Svet Grálu

1/2004

riť pri žiadnej udalosti, ani keď ide

o zdanlivo predčasnú smrť človeka.

Pretože každú hlboko prežitú

udalosť možno využiť ako pomoc –

môžu ju využiť všetci ľudia, ktorých

sa táto udalosť akýmkoľvek spôsobom

týka. Smrť, aj keď ju prežívame

veľmi bolestne, nás napríklad

v mnohých ohľadoch núti k novému

začiatku, ktorý je nakoniec spojený

s osviežením, obnovou a zintenzívnením

prežívania. Preto patrí vznik

a pominuteľnosť nerozlučne k nášmu

fyzickému svetu, resp. k určitému

(skoršiemu) úseku vo vývoji

nášho duchovného vedomia.

Ale existuje ešte jeden dôležitý aspekt

pri pozorovaní osudových udalostí:

kto vie o bezpodmienečnej zákonitosti

v celom dianí v stvorení, môže

tiež pokojne vychádzať z toho, že druh

vonkajšej udalosti sa vždy musí „hodiť“

k osobným zvláštnostiam postihnutých

jedincov, aby táto udalosť mohla

vôbec nastať. To znamená, že stupeň

našej duchovnej zrelosti určuje rozsah

možností prežitia, teda udalostí, ktoré

sa nám môžu prihodiť. V skutočnosti

slepá náhoda neexistuje, aj pri osude

sa ukazuje to, čo poznáme z pozorovateľného

fyzického života: čím je človek

nevedomejší a nepozornejší, tým viac

sa vystavuje nebezpečenstvu. Čím

svojvoľnejšie žije a čím viac si zaťažuje

svoju hlavu, tým menej sa bude môcť

otvoriť láskyplnému vedeniu. Vždy

a bez výnimky si teda sami utvárame

podmienky, v ktorých sa musí naplniť

náš životný osud. Voči každej životnej

udalosti máme istú vnútornú príbuznosť,

alebo inak povedané, náš duchovný

druh „pripustí“ osud.

VLÁKNA SIETE

OSUDU

To, čo nás v živote stretáva a prináša

radosť či utrpenie, to, čo

nás vedie nahor, či to, čo nás strháva

nadol, to všetko je výsledkom procesu

vývoja, ktorý sa – ako rast rastliny

– dlho odohráva skrytý, ale len

do určitého času, potom vyjde najavo

a prejaví sa osudovou udalosťou.

A tak, ako vzniká rastlina zo zákonitého

nahromadenia hmotnosti, tak

podlieha aj „vznik osudu“ princípu

zhustenia rovnakého druhu.

Neviditeľný „východiskový materiál“

má svoj pôvod v nás: z nášho

chcenia sa odvíjajú mnohé „osudové

vlákna“, ktoré z nás vychádzajú,

vo všeobsiahlom tkaní stvorenia sú

potom podľa druhu chcenia spojené

s rovnorodými vláknami iných ľudí.

Vytvárajú celé centrály a pôsobia

späť na pôvodcov. Stále väčšie zhusťovanie

potom v určitom okamihu

nevyhnutne vedie k „hrubohmotnej

atmosférickej zrážke“, teda ku konaniu

a udalostiam, ktoré pôvodcu diania

uvedú do určitej životnej situácie

zodpovedajúcej jeho chceniu. Osud

teda nevyvolávajú iba naše činy, neviditeľnú

sieť osudu neustále tkáme

aj chcením v našich citoch a myšlienkach,

čo nie je možné poznať iba podľa

jej hrubohmotných „výbežkov“.

Ak chceme svetové dianie pozorovať

iba na základe vonkajších

udalostí, bude sa nám osud javiť

ako výsledok slepej náhody. Ale tak,

ako konaniu človeka predchádza

jeho chcenie, tak každý vonkajší dej

nasleduje až po prípravnom vnútornom

pôsobení, ktoré podlieha

jasným zákonitostiam. A len ten,

kto svoj pohľad rozšíri o tieto zákonitosti

a do svojich úvah zahrnie aj

zmysel a cieľ nášho života, spozná,

prečo to Boh všetko dopúšťa.

Werner Huemer

Poznámka:

Vyššie uvedené vysvetlenia sa opierajú o poznanie

obsiahnuté v „Posolstve Grálu“ od

Abd-ru-shina. V článku stručne objasnené

„aspekty osudu“ ako zákony stvorenia, žiarenie

hviezd, vlákna osudu či zodpovednosť,

sú v tomto diele vysvetlené podrobne.

POVIEDKA

O službe Bohu

Dialóg v starých Aténach – alebo kdekoľvek inde…

Sysias: „Kto bol ten človek,

Sokrates, s ktorým ste hovorili

včera v Lýceu? Okolo vás stálo

toľko ľudí, že sa nedalo načúvať, hoci

som sa priblížil čo najbližšie. Videl

som však, že to bol nejaký cudzinec.

Povedzte mi, kto bol ten muž?“

sokrates: „Ten človek, na ktorého

sa pýtate, je Petrios, prišelec zo

severu z exilu, ktorý žije už dlhšie

v Aténach. Zaujímavá osoba, ktorej

hlas v diskusii zaznieva dôrazne.“

sysias: „Boli ste vo svojom rozhovore

veľmi zahĺbení a okolostojacich

tiež veľmi upútal. Nechceli by ste mi

povedať, o akej téme ste diskutovali?“

sokrates: „Samozrejme, porozprávam

vám o tom. Ten rozhovor

zanechal vo mne taký hlboký dojem,

že sa mi ho určite podarí zreprodukovať.

Petrios a ja sme sa rozprávali

o jednej téme, ktorá je v Aténach už

dlhší čas dôležitým predmetom diskusií:

služba Bohu. Petrios sa hneval,

a ja tiež, že bohatí mešťania si vo

svojom mene nechávajú za poplatok

vykonávať pre seba slávnosti. Ale

práve tak sa staval proti vykúpeniu

sa z povinných obiet, ako to majú

niektorí inak veľmi vážení občania

vo zvyku.“

sysias: „Skutočne zaujímavé stanovisko.

Rozprávajte ďalej, Sokrates.“

sokrates: „Asi chápete, že sme sa

hneď pýtali, čo to asi má byť, tá pravá

služba Bohu.“

sysias: „To sa mi však nezdá byť

ľahká téma na rozhovor!“

sokrates: „Ako hovoríte! Čoskoro

sme i my prišli k tomuto záveru.

Aby sme mohli túto otázku lepšie

zodpovedať, Petrios navrhol, aby

sme najprv stanovili, čo služba Bohu

nie je. Ostatne, to, že skôr zmienení

bohatí mešťania sa vôbec nesprávajú

tak, ako to požaduje náboženstvo,

bolo pre nás také samozrejmé, že sa

nám nezdalo potrebné o tom ďalej

hovoriť. Rýchlo sme sa zhodli na

tom, že služba Bohu zahŕňa viac než

len to, čo úrady zapíšu pri registrácii

slobodných mužov. Či sa pripájame

k tradičnému učeniu Grékov alebo

skôr k perzskému kultu Mitru, teda

ku ktorému náboženstvu sa priznávame,

je len formalita.“

sysias: „Isteže, Sokrates!“

sokrates: „Tiež nám bolo jasné, že

služba Bohu nie je to, čo sa o nej prednáša

našim synom na Gymnáziu.“

sysias: „Samozrejme, Sokrates.“

sokrates: „Petrios na to poznamenal,

že pravá služba Bohu určite nie

je nič také ako naučená viera, s čím

som okamžite súhlasil.“

sysias: „To bola určite tá jednoduchá

časť rozhovoru, Sokrates! Ďalej

ste sa, dovolím si predpokladať, pokúsili

definovať, čo je teda skutočným

obsahom pravej služby Bohu.“

sokrates: „To súhlasí, Sysias. Práve

s týmto zámerom som sa odhodlal

položiť Petriovi niekoľko otázok

v očakávaní, že takto prebudím

v ňom spočívajúce poznanie. Najskôr

som sa ho spýtal: ,Petrios, z pojmu

‚služba Bohu‘ sa dá oddeliť slovo ‚slúžiť‘.

Na čo myslíte pri tomto slove, na

niečo aktívne alebo pasívne?‘ ‚Bez

pochýb Sokrates!‘ odpovedal Petrios,

‚čo iné by to mohlo byť ako aktivita,

Sokrates! Pri tomto slove myslí človek

ihneď na nejaký druh činnosti!‘ “

sysias: „To sa mi zdá byť zaujímavý

záver!“

sokrates: „Isteže, Sysias, a k tomu-

to som ihneď pripojil i ďalšiu otázku:

‚Petrios, povedzte mi, keď aj jeden

viac ako druhý, ale všetci pracujeme

pre Boha, čo si mám pri tom predstaviť?‘

O tejto otázke musel Petrios popremýšľať

dlhší čas. Napokon odpovedal:

‚Sokrates, som toho názoru, že

práca pre Božstvo, u každého podľa

jemu darovaného talentu a vlôh, je to

isté ako budujúce spolupôsobenie na

svete, ktorý za svoju existenciu vďačí

tvorivej sile Boha.‘

sysias: „Čo mienil Petrios týmto

výrokom, Sokrates?“

„Ako vidím, uvažujete tým istým

smerom ako my. Ja som mu totiž položil

tiež túto otázku. Na to Petrios

odpovedal: ‚Nie je svet, v ktorom žijeme,

veľký dom Boha, v ktorom my

ľudia prebývame ako hostia? Nie je

v tomto dome všetko, čo nám umožňuje

život, náš osobný vývoj a rozvoj

nášho sebauvedomenia? Nemali by

sme sa potom správať ako dobrí hostia?

To znamená, že by sme mali byť

nášmu hostiteľovi stále vďační a mali

by sme sa podrobiť pravidlám domu.

Nemali by sme napríklad zanechať

izbu, v ktorej sme spali, čistú a upratanú?

Zanechávanie neporiadku je zlo

a poškodzovanie vlastníctva o to viac.

Ako vďaku za preukázanú pohostinnosť

by sme mohli dokonca ponúknuť

našu pomoc pri údržbe a skrášľovaní

hosťovského domu.‘ A Petrios trocha

ostrejšie doplnil: ,A to, samozrejme,

platí pre každého z nás. Z tohto dôvodu

je zbytočné, že existuje kňazská

vrstva, ktorá si uplatňuje nárok

byť nenahraditeľnou v spojení medzi

nami a Božstvom.‘ ‚To je ale veľmi neobvyklý

uhol pohľadu na pojem služba

Bohu, Petrios,‘ povedal som mu na

Svet Grálu

1/2004

POVIEDKA

1/2004

to, ‚domnievate sa tiež, že by sa nemali

dávať predpísané hodiny, na ktorých

ľudia spolu vzdávajú vďaku Božstvu?‘

‚Je to tak, Sokrates, to je moje presvedčenie,‘

odpovedal Petrios, ‚podľa môjho

názoru nestojí služba Bohu vedľa

každodenného života, ale naopak, je

jeho neoddeliteľnou súčasťou. Ba čo

viac, všetko, čo človek robí a na čo

myslí, by malo mať svoj pôvod v pripravenosti

slúžiť Bohu.“

sysias: „Petrios teda v žiadnom

prípade nehájil našu zaužívanú

zbožnosť.“

sokrates: „Svojím ponímaním

v skutočnosti kritizoval celú náboženskú

prax nášho mestského štátu.“

sysias: „Odkiaľ má vlastne Petrios

tieto neobyčajné náhľady?“

sokrates: „Hovorí sa, že Petriovi

sa vraj počas jeho ciest v Taliansku

dostalo učenia od muža menom Pytagoras.

O ňom sa tvrdí, že disponuje

veľkými poznatkami týkajúcimi sa

duše a oných nehmotných oblastí,

kam putujú duše po smrti, a potom,

s cieľom ďalej sa vyvíjať, môžu sa opäť

vrátiť do pozemského tela. Po niekoľkých

cykloch života, v ktorých sa

človek naučil konať dobro, byť mierumilovný

a žiť pravý život, vstúpi duša,

ktorá získala zodpovedajúce sebauvedomenie

a plne dozrela, do večnej

ríše ducha. Ale aj tu sa musí pracovať.

O večnom pokoji nikdy nemôže byť

ani reči! Či v hmotných alebo v duchovných

sférach, človek bude môcť

vždy slúžiť Bohu tým, že sa bude

riadiť jeho vôľou a bude spolupôsobiť

budujúco. Pritom je každý človek

povinný sám pátrať po zásadách bo-

Svet Grálu

humilého života, a tým i po zásadách

pravej služby Bohu. A k tomu dodal

Petrios ešte niečo dôležité...“

sysias: „A čo to bolo, Sokrates, vy

ma napínate!“

sokrates: „Na moju otázku, ako

majú zbierať tie správne znalosti medzi

nami žijúci analfabeti, Petrios odpovedal

takto: odhodlane tvrdil, že

každý človek, či slobodný muž, žena

alebo otrok, či vzdelaný tak ako my

alebo analfabet, má hlboko vo svojom

vnútri druh načúvajúceho ucha,

ktorým – viem, že to znie trocha

zvláštne – možno prijímať pokyny

z vyšších sfér. V týchto vyšších sférach

prebýva mnoho duchov, ktorí sú

vždy pripravení pomáhať ľuďom na

zemi. Petrios mal tým na mysli, že to

nie je Božstvo samo, ktoré sa trvale

stará o každého jednotlivého človeka.“

sysias: „Ale Sokrates, to predsa odporuje

našim skúsenostiam. Napríklad

zločinci vraj nepočujú nič!“

sokrates: „Domnievam sa, že

Petrios to myslel takto: každému

človeku, ktorý sa usiluje o dobro, sa

dostane pomoci, každému človeku,

ktorý vedie bohumilý život a ktorý

vo svojom každodennom myslení

a konaní ukazuje, že slúži Bohu.

sysias: „Máte iste na mysli tú pravú

službu Bohu, o ktorej sme hovorili

na začiatku rozhovoru.“

sokrates: „Isteže, Sysias!“

sysias: „Čo si myslíte o takom spojení

nahor, Sokrates?“

sokrates: „Je dosť možné, že tento

Petrios má pravdu. Moje skúsenosti

mi ukazujú, že čím viac sa človek cvičí

v mlčaní, o to lepšie sa učí počúvať

týmto vnútorným uchom. Ľudia by

sa teda mali o to usilovať, Sysias!“

sysias: „To si zapamätám, Sokrates.

A po tomto závere ste rozhovor

ukončili?“

sokrates: „Aj ja som si myslel, že to

najpodstatnejšie bolo povedané. Avšak

Petrios chcel predostrieť ešte niečo

veľmi podstatné, čo sa dozvedel…“

sysias: „Ale to mi potom nesmiete

zamlčať!“

sokrates: „Petrios mi na záver

opísal skutočne zbožného človeka:

‚Spoznať ho hneď podľa jeho pokory,‘

povedal. Tým nemyslel otrockú poníženosť,

ktorou my Aténčania tak

veľmi opovrhujeme. Nie, pre Petria je

pokora duchovný stav, ktorý je základom

odvahy slúžiť. Pokora teda nie je

žiadnou slabosťou, ale práve ona vyžaduje

veľkú vnútornú silu. Pokorný

človek sa vedome odvracia od všetkej

samoľúbosti, nie je nadutý a netlačí

sa zbytočne do popredia. Tento duchovný

postoj podporuje veľa cností,

ktorými možno slúžiť Bohu so

samozrejmosťou. Pokorný človek sa

bude usilovať o dobro a posilňovať

ho, avšak zlému bude vzdorovať. Pokúsi

sa dodávať všetkému krásu, ku

cti Božej, ale škaredému sa bude vyhýbať.

Nebude nikdy vedome škodiť

živému tvorovi, ale pokúsi sa chrániť

všetko živé, predovšetkým to slabšie,

a bude nápomocný tam, kde to bude

potrebné. S vedomím, že pre Boha

nemôžu byť užitoční namyslení táraji,

pokračuje pokojne a dôstojne ďalej

svojou cestou života.“

sysias: „Myslím si, Sokrates, že skôr,

než bude človek môcť uplatniť skutočnú

službu Bohu alebo prinajmenšom

takú, akú mal na mysli Petrios, musí

na sebe veľa dopracovať a zlepšiť!“

sokrates: „Hovoríte pravdivé slová,

Sysias. A čo sa sám seba pýtam,

je: budeme raz tak ďaleko, že sa už

viac nebudeme potrebovať toľko pýtať?

Ľudovo povedané, žiadne slová,

lež činy?“

sysias: „Nemám poňatia, Sokrates,

tak ďaleko veru ešte nie som.“

sokrates: „Hovoríte, čo si myslím,

Sysias. Ale s práve preukázanou

skromnosťou ste už pravdepodobne

urobili prvý krok na správnu cestu!“

Sytske Teppema

FOTOGRAFIE

Japonský výskumník, doktor

alternatívnej medicíny

Masaru Emoto (1943),

vzbudil záujem verejnosti fascinujúcimi

vysokorýchlostnými

fotografiami mrznúcej

vody a ľadových kryštálikov,

vznikajúcich pri – 5 °C. Čo

je také pozoruhodné na čarokrásnych,

alebo naopak,

strohých či bizarných formách

kryštálov, získaných

zo vzoriek „obyčajnej“ vody?

Dr. Masaru Emoto považuje

vodu za univerzálne médium

– zachytávač schopný

prijímať a zobrazovať aj veľmi

jemné, nehmotné vibrácie a vplyvy.

Na jeho fotografiách môžeme

prvýkrát v histórii vidieť, ako voda

zobrazuje všetky druhy doteraz nepreukázateľných

žiarení a energií.

To je zároveň vysvetlením nekonečnej

rozmanitosti kryštalických

tvarov, ktoré voda pri zamŕzaní

vytvára. Pán Emoto je presvedčený,

že forma kryštálov úplne závisí

od kvality vody, ktorá bola použitá

na ich „výrobu“. Pojem kvality

vody v zmysle tohto výskumu však

zahŕňa aj nehmotné „vibračné

vplyvy“, ktoré sú na vzorky vody

nasmerované. Na ovplyvnenie experimentálnych

vzoriek vody bola

použitá hudba, vizuálne obrazy,

voda bola tiež vystavená vplyvu

slov napísaných na papieri a pôsobeniu

fotografií umiestnených pod

skúmavkami alebo okolo nich, kde

sa nachádzala.

Zámerom pána Emota bolo preveriť,

či majú uvedené „energie“ nejaký

vplyv. Na tieto experimenty

použil malé množstvá vody v pohároch

a skúmavkách, ale takisto

aj vzorky z veľkých vodných plôch

a vo všetkých prípadoch nastali

zmeny v štruktúre kryštálov. Vytvorením

rôznych vibračných vplyvov

a ich pôsobením na tie isté

vzorky vody je možné ukázať, že

voda „mení svoje vyjadrenie“ pod

ich vplyvom. Nevšedná krása kryštálu

zmrznutej vody je, jednoducho

povedané, výsledkom „nehmotného

vyžarovania“, ktorému bola vystavená.

Napríklad vyjadrenie ľudskej

vďačnosti voda ihneď prijme

a odzrkadlí.

Ako zistil pri svojich experimentoch

M. Emoto, bolo nemožné

dopracovať sa k obrázkom

identických tvarov. Inými slovami,

nebolo možné vytvoriť znovu –

zreprodukovať – rovnaký tvar

kryštálu, a teda neexistujú dva

kryštály, ktoré by mali rovnaký

vzhľad. Ďalším poznatkom, ktorý

pokusy priniesli, je, že čistá voda

z prírodného zdroja vykryštalizuje

na kryštál harmonických tvarov.

Ten istý „zušľachťujúci“ efekt

na vodu však mali tiež pozitívne

myšlienky, duchovné pôsobenie

či klasická hudba, a tieto dokonca

vniesli do formy kryštálu celkom

určitý „estetický výraz“. Naopak, znečistená,

kontaminovaná voda kryštalizuje

do príkrych, nepekných tvarov

a negatívne emócie vyvárajú dokonca

bizarné, odpudzujúce „obrazy“. Pretože

voda pokrýva väčšiu časť povrchu

našej zeme a predstavuje najväčší objem

našich fyzických tiel, možno podľa

teórie dr. Emota ľahko pochopiť, aký

veľký vplyv môžu mať naše myšlienky

a pocity na „životné prostredie“ – a to

na úrovni globálnej, ako aj individuálnej.

Nejde teda len o obyčajné kryštalizované

molekuly vody. To, čo postavil

dr. Emoto do popredia svojej teórie, je

dôkaz, že myšlienky a pocity ovplyvňujú

FYZICKÚ REALITU. Nakoniec nám

umožnil pochopiť, že voda nám odhalila

jedno zo svojich tajomstiev – ukazuje

nám pravdu o nás samotných.

Roman Levický

Svet Grálu

1/2004

FOTOGRAFIE

Do vzorky vody bol primiešaný aromatický

olej, potom bola vzorka zmrazená

a sfotografovaná. Formy kryštalických

štruktúr vytvorili obrazy kvetín, ktoré

boli v oleji lúhované. V tomto prípade ide

o harmanček.

Účinok slov vyrieknutých pri vodnej hladine.

Vpravo: Túto formu kryštálu ovplyvnili

slová o láske a vďačnosti. Malý obrázok:

Nepekné formy pri slovách: „Robí sa mi

z teba zle!“ alebo „Zabijem ťa!“

Voda zo snehu na hore Yatsugatake. Z tejto vzorky

pochádza nádherný kryštál so šesťhrannou štruktúrou.

Svet Grálu

1/2004

Bol tento kryštál „očarený“ Bachovou

husľovou skladbou? Kryštál sa rozvetvuje

celkom voľne, zdá sa, že tvary „tancujú“.

FOTOGRAFIE

Voda z vodovodu z mesta Sapporo (Japonsko),

ktorá pochádza z rieky Toyohira. I keď táto

rieka nie je príliš silne znečistená, nevznikli z jej

vzoriek pekné kryštály.

V kanadskom pohorí Rocky Mountains

je veľa ľadovcov. Tento kryštál ľadu bol

extrahovaný z firnu a má pravidelnú

šesťuholníkovú štruktúru. Čo asi može

znamenať otvor uprostred?

Dr. Masaru

Emoto

Malý obrázok: Kryštál zo znečistenej vody,

odobranej z jednej japonskej priehrady.

Vpravo: Po intenzívnej modlitbe sa ukázala

táto forma kryštálu.

sa narodil v Jokohame

v júli

1943. Vyštudoval

Yokohama

Municipal University,

odbor

humanistiky a vedy so zameraním

na medzinárodné vzťahy. V roku

1986 založil v Tokiu IHM Corporation.

V októbri 1992 obhájil

doktorát alternatívnej medicíny

v Open International University.

Následne uviedol svoju teóriu

o mikrozoskupení molekúl vody.

Uskutočnil intenzívny výskum

vody vo všetkých kútoch planéty

nie ani tak ako vedecký výskumník,

ale viac z pohľadu perspektívneho

a originálneho mysliteľa. Pokračuje

vo svojej experimentálnej činnosti

a napísal množstvo dobre prijímaných

kníh v japončine ako aj

pôvodných vedeckých prác o vode

publikovaných dvojjazyčne.

Svet Grálu

1/2004

SERIÁL

OSOBNOSŤ

DÍL 1

„JA VÁM VŠAK HOVORÍM...“

Život, náuka a poslanie Ježiša Krista

Svet Grálu

1/2004

Ježiš Kristus je v súčasnej

dobe toľko skúmaný ako

nikdy predtým. O jeho živote

vychádza mnoho kníh –

od špekulatívnych románov

až po karikujúce zväzky

a na niektorých fórach sa

o nich horlivo diskutuje.

Vecné knihy prinášajú

v najlepšom prípade nové

domnienky a fakty o „historickom

Ježišovi“. „ Krista

viery“ však knihy ešte

stále opisujú ako stredobod

početných ság a legiend,

ktoré majú byť podložené

vierou v ľubovoľné zasahovanie

Stvoriteľa do

prírodných zákonov, alebo

ich príležitostné rušenie.

V skutočnosti však „pravdy

viery“ takéhoto druhu od

počiatku nezodpovedajú

ani znalosti prírodných

zákonov, ale ani životu,

učeniu a misii Ježiša Krista.

Jednoznačne možno povedať

toľko, že ide o muža,

ktorý na túto zem priniesol

pred 2000 rokmi v každom

ohľade výnimočné učenie.

A jeho posolstvo možno

posudzovať zároveň aj ako

vlastný doklad jeho osobnosti,

pôvodu a poslania.

Čo je v súvislosti s Ježišom

z Nazareta skutočne historicky

podložené? Žiaľ, žalostne

málo. Ak spochybníme historickú

vierohodnosť biblických podaní, pretože

u nich ide predovšetkým o vysvetľujúce

vyznania, zostáva vlastne

len rímsky dejepisec Tacitus, ktorý

vo svojich análoch napísal o prenasledovaní

kresťanov Nerom, respektíve

o veľkom požiari v Ríme v roku 64:

„Aby odpravil zo sveta zlý chýr, že požiar

bol založený na jeho rozkaz, zvalil

Nero vinu na druhých a uvalil na

tých, ktorí boli svojím hanebným počínaním

nenávidení a v ľudovej reči

sa nazývali „kresťania“, tie najhoršie

tresty. Tento názov je odvodený od

Krista, ktorého dal za vlády Tibéria

popraviť prokurátor Pontius Pilát.“

Historický Ježiš

týmto dokladom, že Ježiš z Nazareta

skutočne žil (pretože aj

o tom sa pochybovalo), historici

počas uplynulých desaťročí preskúmali

životné podmienky a vierouky

v Palestíne prvého storočia tak dopodrobna

ako ešte nikdy predtým.

Navyše analyzovali všetky dostupné

biblické a apokryfické texty a na

tomto základe dospeli k takému

obrazu Ježiša, ktorý snáď najlepšie

možno označiť ako „hodnotovo neutrálny“.

Vedec totiž nemôže prísť

na to, či Ježiš bol skutočne zasľúbeným

Božím Synom alebo nie; jeho

zaujímajú v prvom rade vonkajšie,

hmatateľné fakty. A podľa tých bol

Ježiš židovským rabínom, ktorý ako

i mnohí iní chodil po krajine ako

potulný kazateľ – a zvestoval svoje

posolstvo. Popravený bol ako burič,

ktorý údajne viedol Židov a plánoval

revolučné povstanie proti Rímu.

Okrem toho sa predpokladá určitá

súvislosť medzi Ježišom a esejcami,

ktorí boli popri farizejoch a saducejoch

tretím dôležitým židovským

náboženským spoločenstvom, ale,

OSOBNOSŤ

čo je zvláštne, nie je o nich zmienka

v žiadnom spise Nového zákona.

Pokiaľ ide o obsah Ježišovho učenia,

dnes sa považuje za vedecky

podložené, že on sám nikdy nehlásal

ani netvrdil, že jeho smrťou by

malo byť ľudstvo vykúpené zo svojich

hriechov. Príbehy o jeho zázračných

činoch sa pokladajú za celkom

vymyslené a tak isto sa pochybuje

o historickej pravosti biblických opisov

zmŕtvychvstania. Zdá sa teda, že

zostáva len málo z pôsobenia muža,

životom ktorého sa začal nový letopočet

a na učenie ktorého nadväzuje

najväčšie svetové náboženstvo.

Príznačné je, že aj 2 000 rokov po

Ježišovi z Nazareta sa najmenej zamýšľame

nad tým najdôležitejším –

obsahom jeho posolstva.

Ale v čom sa prejavuje to jedinečné

v Ježišovom učení? Je v ňom

niečo, čo by vecne oprávňovalo, aby

tento človek nebol stavaný do jedného

radu s ostatnými židovskými

rabínmi, ale aby sa mu priznal štatút

niečoho osobitného, ba dokonca

jedinečného, ako to kresťanský svet

vyjadruje v označení „Boží Syn“?

Z dnešného pohľadu sa táto otázka

určite nedá celkom jednoducho zodpovedať.

Napokon, už dve tisícročia

sme zvyknutí na to, že sa rutinne

prehŕňame v biblickej zásobárni citátov

a pripadá nám akosi zaťažko

sprítomniť si, v akom prostredí Ježiš

z Nazareta kedysi skutočne vystupoval.

Práve tieto rámcové podmienky

však predstavujú nie nepodstatný

uhol pohľadu, pretože aj dnes dávajú

vytušiť, o aký veľkolepý čin išlo, priniesť

medzi ľudí „radostné posolstvo

lásky“ – naskrze nové, dovtedy neznáme

Posolstvo od Boha, zo Svetla…

Pred 2000 rokmi…

Obdobie pred 2 000 rokmi možno

smelo opísať ako obdobie poznačené

najhlbším duchovným temnom.

Už i v samotnom Grécku dávno

pominuli veľké časy túžby ľudí po

poznaní a hlbokej filozofii, svet bohov

bol olúpený o svoju vznešenosť, znetvorený,

poľudštený, zatiaľ čo človek

sa príliš rád sám zbožšťoval. A „vyvolený

národ“ Židov, ktorý síce nesplodil

porovnateľných mysliteľov a básnikov,

ale jeho proroci ho kedysi verne viedli,

bol, zdalo sa, rovnako v koncoch:

bol spútaný v strnulých pravidlách

viery formovaných zákonom spravodlivosti

– oko za oko, zub za zub –,

ktorý sa už dávno zvrhol na nemilosrdnosť

a slúžil len jeho strážcom, nie

však obyčajným ľuďom. Zdalo sa, že

náboženské úsilie sa všeobecne obmedzovalo

na to, aby zodpovedalo

tradovaným predstavám, ktoré učenci

písma s horlivosťou premúdrelo

omieľali. Takto sa pestovalo duchovné

sebauspokojovanie namiesto služby

Bohu, rozum chrlil pekelné iskry,

ľudskosť naproti tomu chátrala. Prameň

toho, čo bolo živé, zostával nedotknutý.

Skrátka: Stvoriteľ bol ľuďom

vzdialený, nekonečne vzdialený, a len

neurčitá túžba na základe starých

proroctiev, ktoré zvestovali „mesiáša“,

vedela udržať poniektorú myseľ ešte

v bdelosti – hlboká nádej na návrat

Boha z čias Mojžiša, keď bol Stvoriteľ

ľudstvu tak „na dosah“ ako nikdy.

Príchodom Ježiša z Nazareta sa tieto

zasľúbenia splnili, pretože, podľa

viery jeho stúpencov, Boží Syn skutočne

vstúpil na zem! Prinajmenšom

pre každého kresťana toto bolo a je

nedotknuteľnou pravdou, ktorej verí.

Ak sa hovorí o takom duchovnom

dianí, mnoho kritických evanjeliových

bádateľov napadne ako prvé, že

proroctvá sa (tak vtedy ako aj dnes)

najlepšie hodia na to, aby veriacich

mobilizovali a aby sa nimi praktizovala

politika vzbúr. Pre historika je

pravdepodobnejšie, že Ježiš bol z nejakých

mocenských politických dôvodov

povýšený na Bohom zoslaného

„mesiáša“, než že bol skutočne tým

veľkým duchovným pomocníkom.

Otázka, či sa židovské mesiášske

zasľúbenia naplnili práve Ježišom

z Nazareta a či sa tento muž právom

nazýva „Boží Syn“, sa na základe

vonkajších faktov zodpovedať nedá.

Ak je nejaká všeobecne schodná cesta,

ako dospieť k presvedčeniu, že

pred 2 000 rokmi sa na tejto zemi

z duchovne dejinného pohľadu

udialo niečo absolútne výnimočné,

potom táto cesta vedie bezpodmienečne

cez Kristovo posolstvo. Pretože

Ježišove slová, respektíve spôsob,

akým boli vyjadrované, dávajú ako

celok skutočne vytušiť niečo, čo tu

ešte nebolo – a to omnoho zreteľnejšie

ako akékoľvek nebeské znamenia

ako napr. betlehemská hviezda alebo

iné zázračné sprievodné okolnosti,

na ktoré sa poukazuje, aby sa podčiarkol

dosah Božieho zostúpenia.

Ježišova reč

Svetlo Pravdy, ktoré zažiarilo

prostredníctvom posolstva Ježiša,

sa prejavovalo už v jeho reči.

Tým sa, prirodzene, nemá poukazovať

na aramejčinu z Galiley, Ježišov

materinský jazyk. Nápadný bol spôsob,

akým hovoril. Tento spôsob vyjadrovania

vynikal jednak tým, že

zjavne nepochádzal z nijakého spoločenského

„tábora“, jednak svojou

bezprostrednou obsahovou hĺbkou.

Vtedy, tak ako dnes, stáli totiž proti

sebe na jednej strane „prostý ľud“

a na druhej strane „intelektuálna

horná vrstva“. Tu jednoduchí ľudia,

ktorí hovorili tak, ako im „zobák

narástol“, tam učenci písma, ktorí

sa voľbou slov a tónom snažili vystavovať

hrdo na obdiv svoj odstup

od všetkého svetského.

Ježiš z Nazareta mal naproti tomu

svoju vlastnú reč, ktorá akoby mala

výlučne sprostredkovať posolstvo.

Svet Grálu

1/2004

OSOBNOSŤ

Bola rovnako jednoduchá ako obsahovo

bohatá, tak jasná, ako aj mocná,

bola požadujúca a neuchádzala sa

o prívržencov. Obrovský rozdiel oproti

učencom písma musel byť nápadný:

„A stalo sa, keď Ježiš dokončil tieto reči,

že ľud žasol nad jeho učením. Lebo ich

učil ako taký, kto má moc a nie ako

ich učenci písma.“ (Mat. 7,28–29)

Slová, ktoré Ježiš používal, boli

slovami ostrej prísnosti, naplnenými

láskou, ktorá chcela byť na úžitok,

namiesto toho, aby lichotila, ktorá

chcela dať podnet k zmene a ktorá

pritom vždy dávala zreteľne najavo,

že cesta k Pravde sa má dosiahnuť

vlastnou snahou, zatiaľ čo pohodlne,

bezmyšlienkovite a lenivo tiahnuť

spolu s masou v slepej viere vedie

veľmi ľahko k duchovnej smrti:

„Vchádzajte tesnou bránou; lebo

priestranná brána a široká cesta vedie

do zahynutia a mnohí ňou vchádzajú;

ale do života vedie tesná brána

a úzka cesta a málo je tých, ktorí

ju nachádzajú“ (Mat. 7,13–14)

Tak ako Ježišova reč nemala nič

spoločné s ľúbezným, svet objímajúcim

druhom tónu, ktorý sa jej tak

rád prisudzuje, tak málo si brávala

na pomoc nejakú intelektuálnu akrobaciu,

aby takto vynikala. O to viac

získavala na význame v najprirodzenejšej

forme svojím obsahom, pretože

ten, kto skutočne pozná súvislosti, ich

vie podať aj v jednoduchých slovách

(zásada, ktorá platí rovnako aj dnes).

Ježiš používal reč podobenstiev, ktorá

má tú prednosť, že ľudský duch takto

sprostredkovanými obrazmi môže

precítiť cenné zákonitosti vo vlastnom

prežití, a tým si ich trvalo osvojí.

Táto mocná obrazná reč bola zrejme

aj príčinou toho, že dodnes sa zachovalo

33 Ježišových podobenstiev, hoci

sa písomne zaznamenali až dlho po

jeho smrti. Jednou z Kristových najdôležitejších

snáh bolo, aby oproti pozemskému

súženiu človeka postavil

vyhliadku na svetlú ríšu Božiu, ktorá

Svet Grálu

1/2004

sa môže stať skutočnosťou, ak s tým

jednotlivec začne v malom – ušľachtilými,

svetlými myšlienkami a cítením.

To sú tie „horčičné zrná“, ktoré môžu

vyrásť do významných pozemských

činov, pokiaľ sú patrične živené: „S

Božím kráľovstvom je to ako s horčičným

zrnom: Keď sa rozsieva na zem,

vysoko vyrastie a je väčšie ako všetky

zeliny a vyháňa veľké vetvy, takže

v ich tieni bývajú nebeskí vtáci.“

Ježiš objasňoval aj to, aký význam

má v práci na sebe samom svet myšlienkových

foriem – jemnohmotný

svet. Napríklad vo svojej známej

kázni na hore sa zmienil o desiatich

Božích prikázaniach a poukázal na

to, že človek môže zabíjať alebo smilniť

aj v slovách alebo myšlienkach:

„Počuli ste, že bolo povedané starým:

Nezabiješ! Kto by však zabíjal, musí

ísť pred súd. Ja vám však hovorím:

Kto sa hnevá na svojho brata, musí ísť

pred súd.“ (Mat. 5,21–22) „Počuli ste,

že bolo povedané: Nescudzoložíš!

Ja vám však hovorím: Každý, kto sa

žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou

scudzoložil v srdci!“ (Mat. 5,28–29)

Pokiaľ ide o zmysel jeho slov, je

druhoradé, či Ježiš – ako sa dnes na

základe spätného prekladu evanjelia

do aramejčiny predpokladá – hovoril

v rýmoch alebo či sa jeho hlas vyznačoval

ľubozvučnosťou a veľkým

rozpätím, ako by sa dalo usudzovať

zo slov Lukáša (4,22). V každom

prípade treba Ježišovu reč hodnotiť

ako zreteľný doklad jeho výnimočnej

vnútornej veľkosti.

Ježišovo

vystupovanie

Ja vám však hovorím…! Dnes by sa

človeku pravdepodobne zazlievalo,

že keď stále používa takéto slová, vyjadruje

tým toľkú samoľúbosť, až to

vzbudzuje obavy – veď si robí nárok

na to, že je sám tým ostrým mečom,

na ktorom sa všetko správne a nesprávne

vo svete musí súdiť. A kto

by to mohol o sebe vážne tvrdiť?

Ako teda posudzovať Ježiša z Nazareta,

ktorý tieto slová ustavične

používal?

Ak by sa niekto chcel, pokiaľ ide

o jeho vystupovanie, hrať na, „diablovho

advokáta“, ktorý všetko spochybňuje,

potom by boli zrejme dve

sľubné stratégie, ako „muža z Nazareta“

znemožniť: Buď obvinením,

že tu vystúpil na verejnosť niekto,

s kým nebolo niečo v poriadku, kto

sa chcel na základe nadmernej túžby

po predvádzaní vyvyšovať nad zvyšok

sveta, alebo tým, že sa pripustia

nízke motívy zavádzania: Ježiš ako

populistický vodca sekty, ktorý nadutými

slovami vyšiel na lov duší

a svojich stúpencov fanatizoval…

Takéto domnienky sa vyjadrovali

vždy znova, aj keď snáď len zdržanlivo,

medzi riadkami. Pri dôkladnejšom

pohľade triafajú však obidve

obvinenia do prázdna – a to úplne!

Voči domnienke, že Ježiš z Nazareta

nejakým spôsobom stratil vzťah

k realite alebo vedome zneužíval

ľudí na egoistické účely, stojí neprekonateľne

jedna vec: jeho posolstvo!

Zbavené všetkých dodatočne pridaných

prímesí ukazuje sa totiž ako

naskrze životu blízke a vyznačujúc

sa hlbokým poznaním ľudí neprináša

tiež nič neopodstatnene nadnesené,

lež namiesto toho veci, ktoré sa

dajú prakticky zažiť. Ukazuje cestu

poznania, na ktorej sa môže – a má

o pravdivosti Ježišových slov presvedčiť

každý sám vlastnými zážitkami.

Skrátka: posolstvo sa ukazuje

voči ľuďom tak priateľské ako aj pomáhajúce.

Ako príklad by mohlo poslúžiť slovo

z Jánovho evanjelia, podľa ktorého

Ježiš svojim učeníkom uložil:

„Tým, ktorým odpustíte hriechy, sú

im odpustené, tým, ktorým zadržíte,

sú zadržané.“ (Ján 20,23)

OSOBNOSŤ

Prirodzene, že Ježiš tým nechcel

otvoriť bránu svojvoľnému odpúšťaniu

hriechov a o to menej dvere

k spovedniciam 1) . Spomína sa tu

skôr celkom jednoduchý, pre každého

ľahko vyciťovaný dej: Ten, na

kom sa jeho blížny dopustil bezprávia,

je s ním spojený nepríjemnými

„vláknami osudu“, ktoré môže

zreteľne vnímať, pokiaľ ešte má do

určitej miery vyvinuté jemné cítenie.

Zakaždým, keď napríklad myslí na

páchateľa toho zla alebo ho niekde

stretne, vytrpené bezprávie, teda

„hriech“, bude nepríjemne pociťovať –

a to dovtedy, kým mu ho z úprimného

srdca neodpustí, či už vo forme

nejakého vyjadrenia, listom alebo

iným vhodným symbolickým skutkom.

Až tým sa nepríjemné spútanie

uvoľní a obidvaja zúčastnení pocítia

o kúsok viac slobody.

Poverenie odpúšťať hriechy sa

môže v dôsledku toho vzťahovať

vždy len na poškodeného človeka

a každý, kto chce byť vnútorne slobodný,

urobí dobre, keď prekážajúce

duševné väzby v zmysle Kristovho

vyhlásenia čo najrýchlejšie uvoľní.

Nepríjemné vlákna osudu totiž nikdy

nemôžu byť „uvoľnené“ tretími osobami,

ktoré sa na nich nepodieľali;

zostávajú zreteľne citeľné, aj keď ten

najsnaživejší spovedajúci farár uloží

hriešnikovi k pokániu veľa Otčenášov.

Odriekanie modlitieb snáď

môže upokojiť svedomie, pre vnútorné

blaho je však bezvýznamné,

pretože v skutočnosti nič nerieši.

Citovaný príklad z Jánovho evanjelia

môže tiež ukázať, aké dôležité je

chápať Ježišovo posolstvo v duchovnom

zmysle. Pretože výklady, ktoré

nepreniknú k jadru výroku, respektíve

podobenstva, lež namiesto toho

zostávajú len prilepené na obale

slov, vedú takmer zákonite k nedorozumeniam

a v najhoršom prípade

k mylnej domnienke, že Ježišovo

učenie je svetu cudzie, prakticky neuplatniteľné

alebo dokonca poznačené

nečistým mocenským úsilím.

Za dôkazmi, z ktorých by sa takéto

niečo dalo vyvodiť, by sa však človek

v Ježišovom posolstve zháňal márne.

Naopak, zdá sa, že je dokonca nevhodné

na to, aby sa ním získavali

prívrženci alebo fanatizovali veriaci.

Toto by sa dalo ľahko dosiahnuť lichotivými

rečami, snáď aj naháňaním

strachu, lenže celkom určite nie

učením, ktoré jednotlivcom ukladá

povinnosť a vyžaduje úsilie samostatného,

duchovne orientovaného

myslenia a konania.

Prekrásny príklad toho, že Ježiš žiadal

od tých, ktorí ho chceli nasledovať,

presne toto, poskytuje jeho tak známe,

ako aj vo veľkej miere nepochopené

varovanie: „Počuli ste, že bolo

povedané: Oko za oko a zub za zub. Ja

vám však hovorím: Neprotivte sa zlému!

Naopak: Tomu, kto ťa udrie po

pravom líci, nastav aj ľavé. Tomu, kto

sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné

rúcho, nechaj aj plášť. Ak ťa bude

dakto nútiť k službe na jednu míľu,

choď s ním dve. (Mat. 5,38–41)

Tieto slová sa väčšinou vidia len

v súvislosti s Ježišovou požiadavkou,

aby sme milovali aj našich nepriateľov.

Avšak tento výklad je príliš

povrchný. Vari sa má človek nechať

vydávať napospas tým najneznesiteľnejším

podlostiam a tváriť sa

pritom akoby nič? Zapierať vlastnú

osobnosť? Ponižovať sa na beztvárnu

loptu na hranie v rukách iných?

Samozrejme nie. Za Ježišovými slovami

sa skrýva oveľa hodnotnejší pokyn.

Ide o to, aby sa človek v žiadnej

situácii nevzdával svojej duchovnej,

k Bohu obrátenej orientácii, teda aby

si vždy zachovával svoj vnútorný postoj

a aby sám nezostupoval na nízku,

neblahú úroveň boja, zlodejstva alebo

nátlaku. Toto má naopak zostať prenechané

úplne a celkom tomu druhému.

Namiesto toho, aby sme – v zmysle

zákona „oko za oko“ – siahali po rovnakých

ničiacich zbraniach a razantne

nimi odplácali, nech láska a úcta

k blížnemu pôsobí pri riešení konfliktov

ako ukazovateľ cesty.

Avšak práve to si vyžaduje najčulejšiu

duchovnú prácu, vysokú mieru

sebapremáhania a dôvery v Boha.

Avšak len ten, kto k ohováračovi pristupuje

s trpezlivosťou, má vyhliadku

na to, aby sa ľady medziľudských

vzťahov začali roztápať.

Ježiš z Nazareta priniesol teda

takéto poznanie. V jeho posolstve

neobjavíme taktiež nič o tom, že by

sa – v politickom zmysle – chcel stať

„kráľom Židov“, čo sa mu pripisovalo.

Ježišove slová nemali v sebe nič vypočítavé,

chceli len jednoducho zapáliť

vnútorný oheň všade tam, kde v človeku

ešte driemala iskra Pravdy a bolo

možné poznanie. Jeho „Ja vám však

hovorím!“ slúžilo ako kľúč k srdciam

všetkých, ktorí v sebe nosili túžbu po

niečom vyššom. Boli to slová, ktoré

chceli prekonať prežité židovské tradície

viery, strnulé spoločenské konvencie

a nedorozumenia každého druhu

a namiesto toho priniesť neskalené

svetlo Pravdy. Nikdy a za žiadnych

okolností neslúžili Ježišovi k oslavnému

predvádzaniu sa. Ako vlastné

svedectvo muselo úplne postačiť jeho

posolstvo. Odhliadnuc od mocnej Ježišovej

reči a jeho strhujúceho vystupovania

na verejnosti, je to samozrejme

v prvom rade obsah jeho učenia,

ktorý nám dovoľuje urobiť si spätné

závery o jeho pôvodcovi. Vystopovanie

„červenej nite“ v Kristovom posolstve

je preto vďačným cieľom…

Werner HUEMER

Čítajte v ďalšom čísle:

„Päť stĺpov Ježišovho učenia“

1) Forma spovede sa vyvinula v dnes známej

forme až dlho po Kristovej smrti; existujúca

prax „odpúšťania hriechov“ siaha do

13. storočia; spovednice sú až od 17. storočia.

Svet Grálu

1/2004

REINKARNÁCIA

Stretnutie s deťmi z minulosti . . .

„Matka“ a „syn“: Jenny Cockellová

so Sonnym, svojím najstarším synom z minulosti,

keď sa v roku 1990 znovu stretli.

Rozhovor s Jenny Cockellovou,

ktorú jej jasné spomienky

na minulý pozemský život

dohnali k neobyčajnému

hľadaniu…

západnej Európe a najmä

v USA sa po komerčnom

úspechu kníh Dr. R. Moodyho

stalo pre mnoho ľudí lákavou

predstavou dozvedieť sa, či skutočne

existuje reinkarnácia a či skutočne

už kedysi žili na zemi. Tisíce ľudí absolvovalo

„výlety do minulých životov“

pomocou hypnotických sedení.

Mnohokrát sa však dočkali sklamania

z traumatických zážitkov, ktoré

si nedokázali vysvetliť. Príbeh Jenny

Cockellovej je príbehom ženy, ktorá

spomienky na minulé životy „nelovila“.

Vstúpili však do jej života už

v útlom detstve a i v dospelosti zostali

živé, neodbytné a intenzívne.

Svet Grálu

1/2004

Hnaná ustavičným nepokojom, rozhodla

sa Jenny Cockellová vyhľadať

miesta a osoby zo svojich nezvyčajných

spomienok.

Jenny si bola vedomá, že žila na

prelome storočia, že bola matkou

viacerých detí a roku 1932 na následky

pôrodu zomrela v Dubline.

Nechala svoje deti smrťou v ťažkostiach?

Sužovaná týmito myšlienkami

sa vybrala hľadať „deti z minulosti“

– a skutočne ich našla.

Hľadanie, ktoré krok za krokom

zdokumentovala, nakoniec uverejnila

i v knižnej forme. V roku

1993 vyšlo v Anglicku pod názvom

„Yesterday’s Children“. Tu podrobne

opisuje hľadanie jej „rodiny z minulosti“.

Pritom nemala v úmysle priniesť

svojou dokumentáciou dôkaz

pre náuku o reinkarnácii, ale robila

to „z potreby nájsť svoju rodinu.

Dôkaz, ktorý sa týka pravdy mojich

spomienok, bol skôr akýmsi vedľajším

produktom. Musela som všetko

dôkladne zdokumentovať, lebo som

si chcela byť stopercentne istá, že

nájdem tie správne osoby, lebo tu

boli veci, na ktoré sa pamätali deti

a tiež ja sama, a aby boli tieto veci

identické.“

Reiner W. Sprenger sa stretol

s Jenny Cockellovou, aby s ňou urobil

rozhovor pre Svet Grálu.

Na úvod

októbra 1933 podľahla ťažkým

chorobám niekoľko

24.

týždňov po narodení jej ôsmeho

dieťaťa mladá írska matka, 35-ročná

Mary Suttonová. Stalo sa tak v dublinskej

nemocnici Rotunda Hospital.

Smrteľná diagnóza znela: toxikémia,

skupinový výraz pre viacero tehotenských

ochorení neobjasnených

príčin. Plynná sneť, ťažká kožná choroba

vyvolaná hnilobnou baktériou,

ktorá spôsobuje rozloženie kožného

REINKARNÁCIA

tkaniva a tvorbu sneti, a zápal pľúc.

Zanechala svojich osem detí, ktoré

museli byť odteraz bez pomoci vystavené

jej stále násilnejšiemu mužovi,

ktorý navyše úplne prepadol

alkoholu a zvyčajne premárnil aj

poslednú penny. Prinajmenšom to

musela aspoň akceptovať…

O dvadsaťjeden rokov neskôr prichádza

v Anglicku na svet dievčatko

Jenny, ako tretie dieťa svojich

rodičov. Jej otec sa zdal byť taktiež

nešťastný v manželstve, veľmi podobne

ako kedysi muž mladej Írky.

A čoskoro začali zatieňovať život

rodiny stále sa zväčšujúce rodinné

napätia, až nakoniec musela žena aj

s deťmi žiť pred mužom v neustálom

strachu.

Ale až trinásť rokov po narodení

Jenny prišlo konečne k oslobodzujúcemu

rozvodu rodičov, aj keď malá

Jenny mala na tento deň, o ktorom

vedela, že je neodvratný, pripravený

kufor už od svojich piatich rokov.

Neobyčajné na Jenny však bolo, že

už od raného detstva v nej stále viac

vystupovali obrazy zo života nejakej

mladej ženy z Írska, o ktorej vedela

len to, že sa volala Mary.

Do istej miery sa malá utiekala do

sveta týchto spomienok, obzvlášť do

tých šťastnejšie sfarbených. Ale boli

aj iné, vážnejšie chvíle. Tak napríklad

spomienky na hodiny smrti tejto

Írky, smrti, ktorej sa mladá žena

vzpierala, sužovaná intenzívnym

strachom o svoje deti. Obrazy sprevádzali

pocity hlbokej nespravodlivosti

tohto úmrtia, spolu s pocitom

viny, že uniká šetrne z tejto ťažkej

situácie a pritom zanecháva deti bez

ochrany. A vlastne Jenny nikdy nepochybovala,

že bola kedysi touto

mladou ženou. Čoskoro však zistila,

že jej okolie nechce o týchto spomienkach

radšej nič vedieť, preto sa

ešte viac uzatvárala do seba.

Situácia sa veľmi zlepšila po rozchode

rodičov, napriek materiálnej

núdzi, v ktorej musela rodina

bez otca nejaký čas žiť. Jej školské

výsledky sa tiež nápadne zlepšili,

ukončila školu a čoskoro nato absolvovala

skúšku ako štátom uznaná

pedikérka. Po krátkom čase spoznala

Mary v roku 1927 se svojí dvouletou

dcerou Phyllis. Mary byla drobnější

postavy než Jenny a měla rovné vlasy.

Jenny má vlasy černé a vlnité, ale

rysy obličeje, postoj a držení rukou

vykazují značnou podobnost.

svojho budúceho manžela a po roku

si už obaja hľadali vlastné bývanie.

Našli malý, pekný, anglický vidiecky

dom, ktorý ležal v malej osade a bol

obklopený poliami, asi pol hodiny

vlakom severne od Londýna.

Stretnutie s jenny

cockellovou

Keď som vstúpil do vidieckeho

domu, nestačil som sa čudovať

mnohým paralelám medzi životom

Jenny Cockellovej a jej životom ako

Mary, nech to akokoľvek vylíčila vo

svojej knihe „Yesterday’s Children“.

Žije so svojím mužom a deťmi

v malom rade domčekov, ktorý sa

tiahne pozdĺž pokojnej, málo frekventovanej

cesty, obklopenej poliami,

mimo väčšej dediny v blízkosti

hlavného mesta. A samotný vidiecky

dom má viac-menej rovnaký pôdorys,

aký mal kedysi dom Mary

Suttonovej. „Nie, žiadna vedomá

voľba,“ smeje sa. „Bolo to celkom

intuitívne, … jediné miesto, ktoré

sme obaja pociťovali ako náš domov.“

Smejúc sa ukazuje aj na menšie,

na stene visiace vrecko, ktoré je

naplnené tým istým druhom zrna,

ktorým živila svoje deti v biede žijúca

Mary. Hovorí, že ešte stále z neho

rada pripravuje jedlá.

Čo ma však ešte viac prekvapuje,

je bezstarostnosť, sebaistota a humor

tejto ženy, o čom ma neustále

presviedča jej zvonivý smiech. Iste,

prejavuje sa tu jej príjemná a voči

blížnym taká ohľaduplná povaha,

zachádzajúca takmer až do sebazaprenia.

Cítiť z nej opatrnosť, nikomu

inému nevnucovať svoje vlastné

názory. „Lebo ja sama, obzvlášť, keď

som vyrástla, som zažila, aké to je,“

hovorí, narážajúc na reakcie mnohých

dospelých, ktorí chceli jej spomienky

odsunúť bokom ako výplod

príliš živej detskej fantázie. Ale táto

vnútorná nenútenosť a humor? To

som na základe čítania jej tak vecnej

knihy, kde je podložený každý krok,

neočakával.

úmyslom

Spomienky na

vlastnú smrť?

dostať sa na koreň

veci, pýtam sa na jej spomienky

na smrť Mary, ktorá ju tak zaťažovala

pocitom viny. „Keď som ako dieťa

niečo robila, vzbudilo to vo mne

často spomienky, keď som ako Mary

robila niečo podobné. To som potom

nejako včlenila do mojich hier.

Ale spomienka na moju smrť bola

iná. Nechcela som sa na to pamätať,

nechcela som na to počas dňa myslieť!

Ale v mojich snoch sa potom

vždy znovu objavovala spomien-

Svet Grálu

1/2004

REINKARNÁCIA

ka na moju smrť. Hlboko otrasená

a stuhnutá od hrôzy som sa vždy

prebúdzala zo spánku. A vždy znovu

a znovu som musela smrť Mary

nanovo prežívať.

Vo sne boli s touto spomienkou

spojené dva základné pocity. Prvým

bol veľký strach, čo sa stane s deťmi,

a druhý bol ten hlboký pocit

viny. Najskôr som chcela vyriešiť

problém s deťmi a snažila som sa

ich nájsť – a zabudla som pri tom na

seba. U mňa samotnej nebolo niečo

v poriadku! A myslela som si, že

keď nájdem znovu rodinu a budem

vedieť, že sa majú dobre, že to bude

stačiť [aby som mohla zanechať ten

pocit viny]. Ale nestačilo to. Musela

som späť do izby, kde som vtedy zomrela

– zvláštne!“

Ako mi rozpráva, toto sa stalo

až niekoľko rokov po vydaní knihy

„Yesterday’s Children“ a znovunájdení

jej „rodiny z minulosti“.

Jedna americká televízna spoločnosť,

ktorá o nej robila reportáž, ju

chcela prehovoriť, aby našla svoju

smrteľnú posteľ v nemocnici Rotunda

Hospital a aby tam s ňou

urobili zábery. Bránila sa však

urobiť to, ale vyhotovila kresbu,

na základe ktorej sa jednej vrchnej

sestre podarilo identifikovať

miestnosť, ktorá sa nachádzala na

izolačnej stanici.

„Dokázala som odpustiť sebe samej,

až keď som túto nemocničnú izbu

znovu navštívila. Rozumom som

svoju smrť akceptovala. Toxikémia

počas tehotenstva, plynná sneť, ťažký

zápal pľúc, to všetko bez antibiotík

– samozrejme som to nemohla

prežiť. Ale iná časť zo mňa sa s tým

stále nemohla vyrovnať, pokiaľ som

znovu nestála v tejto izbe. Nato som

sa niekoľko týždňov zmietala v neuveriteľných

emocionálnych výkyvoch

tohto vyrovnávania sa. – A na

konci toho všetkého som sa cítila

oslobodená od tejto viny.“

Svet Grálu

1/2004

Medzi pozemskými

životmi

Dostávame sa k času medzi pozemskými

životmi. Téma, ktorej

sa v knihe „Yesterday’s Children“

nedotýka z obavy, že ju ľudia nebudú

brať vážne. Lebo to, na čo si ešte

dokáže spomenúť, je „príliš neobyčajné,

príliš podivné“. Nasledovné

nadväzuje bezprostredne na jej smrť

v nemocnici Rotunda Hospital:

„Pamätám sa, ako som z rohu

miestnosti [hore pri strope] pozerala

na svoje telo. Niekto vstúpil do izby

a znovu rýchle vyšiel von. Musela to

byť zdravotná sestra. A potom prišiel

niekto iný a kľakol si pred posteľ.

Dovtedy som si myslela, že to bol

manžel Mary – ale teraz verím, že to

bol zrejme duchovný.

Pamätám sa, ako som ešte dlhšiu

dobu videla svoje telo. A potom som

zacítila, akoby som bola ťahaná preč

a ako sa moje celé telo schúlilo [ako

embryo]. A po celý ten čas som videla

len nemocničnú izbu. A potom

sa zdalo, akoby sa všetko okolo mňa

uzavrelo a ja som bola ťahaná rýchle

dozadu. Nešla som teda tunelom

a nevidela svetlo na jeho konci, lebo

som pozerala iným smerom a celá

moja pozornosť bola stále ešte tam

[v nemocničnej izbe]. Nechcela som

odtiaľ odísť preč. A zrazu bolo okolo

mňa svetlo, ktoré by sa dalo prirovnať

k rôzne zafarbeným svetelným

chodbám… Bola som niekde inde.

Teraz príde niečo, na čo sa veľmi

dobre nepamätám. Všetko bolo veľmi

iné a ja som bola len klbko energie,

ktoré akosi vyžarovalo svetlo.

Okolo mňa bolo veľa iných klbiek

energie s určitým druhom membrány.

Boli to klbká energie, ktoré sú

akoby obkolesené membránou ako

mydlová bublina. A ja som vedela,

že tieto iné energie sú ľudia.

Tam, kde som bola ja, boli všade

ľudia, hore, dolu, okolo mňa, všade

boli všetky tieto energie. Ale mne

sa zdalo, že som s nimi spojená.

Sčasti som mohla vycítiť, čo cítili

oni. Cítila som, že som ich súčasťou.

Bola som s nimi viac spojená,

než oddelená. Čo je úplne inak než

tu! Tu sa predsa len cítime uzavretí,

oddelení od ostatných, aspoň z určitej

časti.

Z väčšej časti bolo všetko ponorené

do nejakého druhu bieleho svetla

a v diaľke akoby boli svetelné chodby,

ktoré sa zdali byť modré, tmavomodré…

A potom, všetko je tam bezčasové.

V tom je to iné. Všetko tam bolo

rovnaké. A ľudia sa ma často pýtajú:

„Ale čo sa tam potom dá robiť?“

Ale tam netreba nič robiť. Nie je tam

žiaden pojem o čase. Keď nemáš poňatia

o tom, ako ubieha čas, potom

môže okamih trvať minútu alebo 10

rokov. A nebol by v tom žiadny rozdiel.

Takže tam netreba naozaj nič

robiť, lebo ste súčasťou všetkého. Čo

je ozaj ťažké niekomu vysvetliť.“

Reiner W. Sprenger

V ďalšom čísle časopisu

Svet Grálu si budete môcť prečítať

pokračovanie fascinujúceho

príbehu Jenny Cockellovej.

Poznámka redakcie: Pani Jenny Cockellová

podáva skúsenosť z onoho sveta, ktorý

síce obsahuje niektoré pacientmi často

opisované deje (mimotelová skúsenosť,

prežitie iného času, určitá spojitosť s blížnymi

rovnakého druhu), avšak v konkrétnom

vyjadrení neodvratne opisuje veľmi subjektívne

zážitky. Pri všetkých dejoch, ktoré

sa týkajú „onoho sveta“, musí sa brať do

úvahy, že tento svet sa formuje podľa ľudského

chcenia a prejavuje sa teda v prakticky

neohraničenej rozmanitosti druhov

a foriem. Svety myšlienok a pocitov každého

človeka sa tu stávajú bezprostrednou

skutočnosťou a spolu s formami rovnakého

druhu tvoria množstvo „úrovní“.

V každom prípade by sa tieto opisy nemali

chápať tak, že by ľudskí duchovia stratili na

onom svete svoju ľudskú formu.

NÁZORY

Vážení čitatelia,

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam,

predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte

si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame

na adrese:

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice.

E-mail: redakcia@svetgralu.sk

Otázka: Prednedávnom

som pozoroval, ako si traja

zjavne podgurážení mladí

muži urobili žartík z jednej

okoloidúcej tým, že ju vyľakali.

Iba ju hrubo urážali, ale

inak jej neublížili a nechali

ju ísť svojou cestou. Mal som

strach, čo by asi mohli vyviesť

mne, keď pôjdem okolo.

Nič mi neurobili, ale od tejto

chvíle sa vo mne vynárali

nasledovné otázky: môžem

nejaké nešťastie, ktoré ma

má postihnúť vinou niekoho

iného, odvrátiť mojou

vierou v Boha? Alebo som

bezbranne vydaný napospas

svojmu osudu? Keď môže

nejaký páchateľ v rámci svojej

slobodnej vôle konať bezprávie,

nemôžeme sa potom

my všetci ľudia stať obeťami

bez toho, aby nám mohla byť

zo strany Svetla poskytnutá

ochrana? A ako sa to udialo

pri Ježišovi? Hovoril predsa

o tom, že „viera i hory prenáša“.

Napriek tomu sa aj

on stal obeťou ľudí a musel

zomrieť na kríži.

Odpoveď: Ako ste si už

správne uvedomili, musia

sa pojmy „osud“ a „vina“

od seba starostlivo oddeliť.

Prostredníctvom našej slobodnej

vôle môžeme my

ľudia páchať krivdy, teda aj

veci, ktoré sú voči nášmu

blížnemu nespravodlivé.

Aby sme zodpovedali

otázku, či sa tým všetci

nestávame „neochrániteľnými

obeťami“, musíme

si pred očami premietnuť,

ako sa „formujú“ hrubohmotné

udalosti. Lebo

aj tu, ako všade vo svetovom

dianí, nevládnu slepé

náhody, ale zákonitosti.

Podstatné je poznanie, že

každému činu, každému

konaniu predchádzajú myšlienky.

A práve v tejto rovine

spočíva dôležitý kľúč k zodpovedaniu

Vašich otázok.

Pre to, či napríklad nejaký

vrah napokon „stlačí spúšť“

alebo nie, sú rozhodujúce

myšlienkové impulzy. Na

páchateľa môžu vplývať

nielen „temné prúdy“, teda

myšlienky závisti, nenávisti

atď., ktoré jeho vlastné zlé

chcenie posilňujú a nabádajú

ho k hriešnemu činu,

ale môžu ho zasiahnuť aj

myšlienkové prúdy vyššej

podstaty, ktoré ho od tohto

nesprávneho konania odradia.

Avšak o tom, do akej

miery ho ovplyvňujú svetlejšie

myšlienkové prúdy

(možno sem zaradiť aj vplyv

„strážnych anjelov“, čiže pomáhajúcich

duchov „onoho“

sveta), rozhoduje stav duchovnej,

či duševnej zrelosti

ľudí v okolí páchateľa. Keď

napríklad človek myslí na

malé dieťa, ktoré je prirodzene

spojené so žiareniami

čistoty, tak tu je tá „morálna

zábrana“ pre zločin, ako je

známe, omnoho väčšia.

A ešte niečo: aby vôbec

došlo k stretnutiu páchateľa

a (nevinnej) obete, musia

tomu predchádzať mnohé

myšlienkové rozhodnutia.

Je potrebný celý reťazec

myšlienkových pochodov,

aby sme vo všedný deň boli

v určitom čase na určitom

mieste. Nuž aj tu môžu

svetlé pomoci zasiahnuť

na myšlienkovej báze a pomocou

zodpovedajúcich

„myšlienkových impulzov“

zabrániť spoločnému stretnutiu

sa s páchateľom (bez

toho, aby si dotyčný pri

dennom vedomí všimol,

že je takto vedený). Keď

naproti tomu myšlienkový

svet obete je rovnakého

druhu ako páchateľov,

alebo keď určité osudové

vlákna vedú k nejakej udalosti,

zatiaľ čo ochrana zo

Svetla nemôže byť poskytnutá,

potom dôjde za týchto

okolností neodvratne

k osudnému stretnutiu.

V určitých prípadoch môže

poskytnúť ochranu aj pôsobenie

bytostných síl stvorenia

– pomyslime si na početné

reportáže, kde deti spadli na

zem z veľkej výšky a dopadli

tak „šťastne“, že sa im takmer

alebo vôbec nič nestalo.

So zreteľom na príklad

uvedený v otázke by sa museli

osvetliť aj ďalšie súvislosti:

napríklad strach, ktorý

môže svetlú ochranu oslabiť.

Musela by sa prehĺbiť i samotná

téma „utrpenie“, pretože

práve nepríjemné životné

situácie, ktorým by sa

človek vo všeobecnosti najradšej

vyhol, ukrývajú v sebe

možnosti duchovného

dozrievania. Ale aj bez toho,

aby sme túto tému„utrpenie“

prehlbovali, by malo

byť jasné, že „život vo viere“

ponúka v každom prípade

aj pozemskú ochranu a taktiež

možnosť duchovného

dozrievania. Nikto nie je

„obeťou vydanou napospas

okolnostiam“.

Okolnosti okolo Ježiša

Krista sa musia posudzovať

oddelene. Lebo Synovi

Božiemu bolo prostredníctvom

jeho spojenia so Svetlom

vopred veľmi dobre známe,

čo sa na neho chystá. On

nebol natoľko jednoducho

vydaný napospas okolnostiam.

Že na seba vzal smrť na

kríži, aby tým potvrdil pravdivosť

svojho učenia, že teda

neutiekol a nechal udalostiam

voľný priebeh, je možno

chápať len ako veľký akt

lásky vôči ľudstvu. Keby tak

nebol urobil, na jeho Slovo

by sa bolo zaiste opäť veľmi

rýchlo zabudlo. (WH)

Svet Grálu

1/2004

ZÁVEROM...

TÚŽBA PO SVETLE

Práve teraz, na sklonku roka,

v období, keď svetla ubúda,

čoraz viac na nás dolieha akýsi

smútok, ktorý sprevádza umieranie

v prírode.

Usilovne sa snažíme uchovať si

a ešte raz spätne prežiť tú všetku

krásu, čo odchádzajúci rok dal.

K ľahkému zármutku, ktorý nás

napĺňa pri myšlienke na lúčiaci sa

rok, sa druží radosť zo skvostných

farieb jesene. Krása leta, jej kráľovská

nádhera, jej podporujúca

životná sila sa zmierňuje a ešte

raz plnými dúškami vychutnávame

to, čo nám tak hojne bolo

dané.

Ale aj to pomaly mizne a v prírode

je čoraz tichšie.

A pritom je to práve ten pravý čas

na to, aby sme sa zahĺbili do seba.

Naše myšlienky sa už tak nezapo-

Svet Grálu

1/2004

dievajú krásou prírody. Akosi opäť

nachádzame čas pre seba.

A tak je to mienené aj v hlbšom

zmysle. Musíme využiť pokoj v prírode,

musíme upriamiť celé myslenie

a snaženie na svoje vnútro. Veď nie

je nič, čo by nás od toho odvádzalo,

dokonca sa zdá, že i príroda je mŕtva.

Preto o to živšie by sa mal hýbať

duch človeka. Prichádza čas plánovať

a pripravovať to, čo má vzniknúť

v priebehu nadchádzajúceho roka.

Duch človeka, samozrejme, pracuje

stále, no vynútený pokoj v prírode

nám prináša tú najlepšiu príležitosť,

aby sme to robili koncentrovane.

November je v skutočnosti ten najmenej

pekný a príjemný mesiac roka.

Nesie v sebe niečo kalného a neradostného

snáď pre každého človeka.

Príčina leží predovšetkým v predstave,

ktorá sa spája s novembrom:

pochmúrne počasie, hmla, málo

slnka. Zrazu s hrôzou zisťujeme, že

nedokážeme existovať bez slnečného

svetla. To sú však len vonkajšie, viditeľné

znaky. Je to o to skľučujúcejšie,

že ľudstvo stráca túžbu po Svetle, usilovať

sa o vyššie, o vznešenejšie! Pričom

je to to podstatné a rozhodujúce.

A to by sme si mali pri ubúdaní

svetla každý rok opäť a opäť uvedomovať.

November by mal byť pre

nás popudom k obnovujúcemu sa

duchovnému tvoreniu.

Až keď to správne rozpoznáme

a naše snaženie sa upriami k Svetlu

našej pravlasti, pocítime, že sme zvíťazili

nad temnom novembra a v decembri

vykročíme v ústrety žiariacej

svätosti Vianoc, ktoré nám pripomínajú

lásku Syna Božieho, ku ktorej

spejeme roztúžením ducha.

1951, autor neznámy

Svet Grálu predstavuje:

DVD/VHS

SVET GRÁLU

Videopublikácia pre duchovnú kultúru

a celistvé súvislosti

Smrť

druhý breh

Správy z hranice

pozemského života

V tomto videodokumente rozprávajú ľudia o ich zážitkoch

na prahu druhého brehu. V dojímavých filmových

príspevkoch a zaujímavých rozhovoroch sa

dozviete to najdôležitejšie o výsledkoch moderného

výskumu smrti (tanatológie). Osobné skúsenosti a svetonázorové

úvahy vedú pritom k rovnakému záveru:

človek nie je len fyzické telo, jeho vedomie je nemateriálnej

povahy. Naša duša žije po smrti ďalej!

Smrť a druhý breh

DVD/VHS

Čas: cca 43 min.

v slovenskom znení

Cena: 390 Sk

KNIHA

Otázka, čo sa deje po smrti, je stará ako ľudstvo

samé. Dlho malo len náboženstvo vyhradené

právo zaoberať sa touto tabuizovanou témou

našej spo loč nos ti a mali sme len dve možnosti:

veriť v ,,druhý svet“ alebo nie.

Táto kniha sa pokúša načrtnúť novú cestu, po kto rej

môže čitateľ jednoduchými myšlienkovými po chod mi

dospieť k pre svedčeniu, „prečo po smrti neumrieme,“

prípadne, že smrť nie je nič iné ako na ro de nie sa do

,,jemnohmotného sveta“.

Objednávky:

Svet Grálu s.r.o.

Rastislavova 9

040 01 Košice

Telefón/Fax.: 055/678 24 60

e-mail: redakcia@svetgralu.sk

Werner Huemer

Prečo po smrti neumrieme

Brožúra

Formát 12,5 x 19 cm

141 strán

Cena: 75 Sk

Redakcia a distribúcia: Schuckerstraße 8

71254 Ditzingen, Deutschland

Vydané v spolupráci s vydavateľstvom Efezus spol. s r.o.,

Hronská 36, 976 13 Slovenská Ľupča, www.gral.sk

Werner Huemer

Prečo po smrti

neumrieme

Veľké tajomstvá na konci života

OBRAZ SVETA

Od viery k presvedčeniu

Výsledky výskumu smrti

Druhý svet v nás

Duša človeka

Život a smrť, spánok a sen

Kedy je človek mŕtvy?

O zmysle života

... a ďalšie témy

EDÍCIA SVET GRÁ LU

Dbaj na svoje myšlienky,

lebo z nich vzídu slová.

Dbaj na svoje slová,

lebo z nich vzídu činy.

Dbaj na svoje činy,

lebo z nich vzídu zvyky.

Dbaj na svoje zvyky,

lebo z nich vzíde tvoja povaha.

Dbaj na svoju povahu,

lebo z nej vzíde tvoj osud.

Talmud

SG01

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company

SG01

Delete template?

Save as template?

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company