0 1
0 1
1/2004 Svět Grálu
Svět Grálu
9 771614 513002
říjen – prosinec 2004 · číslo 1
strana 10
Jak to, že žijeme po smrti?
Objev aury
strana 15
Řeč ledových krystalů
strana 31
Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“
„Život je jen náhoda...“ ?
Neviditelná síť osudu
9 771614 512005
1/2004 Svet Grálu
strana 34
Hledání dětí z minulosti
příběh Jenny Cockell
Svet Grálu
Duchovní souvislosti v životě
október – december 2004 · číslo 1
Ako to, že žijeme po smrti?
strana 38
cena 78 Kč
strana 10
Objav aury
strana 15
Reč ľadových kryštálov
strana 31
Ježiš z Nazareta:
„Ja vám však hovorím...“
strana 34
Stretnutie s deťmi z minulosti
príbeh Jenny Cockellovej
strana 38
cena 87 Sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
„Život je len náhoda...“ ?
Neviditeľná sieť osudu
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Svet Grálu
Časopis
pre tých, ktorí hľadajú
v náhodách súvislosti,
v súvislostiach zmysel
a v zmysle múdrosť.
Časopis Svet Grálu,
ktorý vychádza súčasne aj
v češtine, nadväzuje na nemecký
Gr alsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré
si vo svojich krajinách získali už
tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete v prílohe
alebo na internete:
www.svetgralu.sk
V ďaľšom čísle časopisu:
titulná téma: Tri dimenzie lásky •
Sú rozvody nezmyselné? •
Kráľovná zo Sáby •
Najväčší dar Vianoc •
Päť stĺpov Ježišovho učenia •
Živá voda Viktora Schaubergera •
vychádza už 1. decembra 2004
január – marec 2005 · číslo 2
2/2005 Svet Grálu
Svet Grálu
Duchovné súvislosti v živote
január – marec 2005 · číslo 2
Sú rozvody nezmyselné?
strana 10
Kráľovná zo Sáby
strana 15
Najväčší dar Vianoc
strana 31
Päť sĺpov Ježišovho učenia
strana 34
Živá voda Viktora Schaubergera
strana 38
cena 87 Sk
Tri dimenzie lásky
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Svet Grálu · 1/2004
ŽIVOT
Slabosť zvyku 5
CIVILIZÁCIA
Nenávisť k symbolom 8
KNIŽNÁ UKÁŽKA
R. Steinpach: Ako to, že žijeme po smrti? 10
UMENIE
Albrecht Dürer: Melanchólia 12
VÝSKUM
Objav aury
Obklopuje naše telá
neviditeľný energetický
obal? Je možné vyžiarovanie
živých bytostí merať? 15
SPOLOČNOSŤ
Zákony stvorenia a zákony ľudí 20
TÉMA
Neviditeľná sieť osudu
Je všetko určené
dopredu? Alebo máme
svoj osud vo vlastných
rukách? 24
POVIEDKA
O službe Bohu 29
FOTOGRAFIE
Reč ľadových kryštálov
Japonský vedec dr. M. Emoto
ukazuje, ako naše city
a myšlenky ovplyvňujú
fyzickú ralitu. 31
OSOBNOSŤ
Ježiš Kristus: „Ja vám však hovorím…“ 34
REINKARNÁCIA
Stretnutie s deťmi z minulosti… 38
NÁZORY
Osud a viera 41
ZÁVEROM...
Túžba po Svetle 42
Milí čitatelia,
na slovenský trh prichádza prvé číslo
slovenského vydania medzinárodného
časopisu Svet Grálu (vychádza od r. 1996
v nemčine, v súčasnosti aj vo francúzštine
a v českej mutácii takmer identickej
so slovenskou). Jeho zameranie je v periodickej
tlači neobvyklé. Ako už hovorí
podtitul, prináša najmä témy odkrývajúce
duchovné súvislosti života. Čo je to duch?
Tento pojem sa väčšinou spája s náboženstvom
alebo s kultúrou, niekedy s liečiteľstvom,
astrológiou, výkladom snov. Ako
pomoci k duchovnému pokroku sa na verejnosť
ponúkajú rôzne techniky telesných
a mentálnych cvičení, ktoré majú priniesť
vnútornú harmóniu, či rozšírenie vedomia.
Duchovná tematika „je v kurze“. Niet
sa čo diviť. Sme obklopení nie vždy prívetivým
okolím, stiesnení mnohými dejmi
tohto viditeľného sveta, preto túžime
povzniesť sa nad to všetko, aspoň v myšlienkach.
Hľadáme, povedané slovami
Krista, „pokoj, ktorý nie je z tohto sveta“.
Vráťme sa však k otázke: Čo je to duch?
V našom chápaní je to to, čo sa prejavuje
denne a každú hodinu osobnými vlastnosťami,
povahou človeka. Je všetkým
tým, čo presahuje čisto rozumové, analytické
myslenie. Má schopnosť bleskovo
zvažovať problémy a situácie vnútorným
cítením, čo sa bežne označuje ako intuícia.
3
Svet Grálu
1/2004
EDITORIÁL
4
Svet Grálu
1/2004
Aj rozpor medzi nutnosťou podriadiť sa hmotnej realite a túžbou po ťažko
definovateľnej osobnej slobode je prejavom ducha. Najmä v mladosti vystupuje
do popredia s vedomou či nevedomou kritikou všetkého, čo sa rozchádza
s ideálmi. Vtedy sa ešte nezdajú nedosiahnuteľnými pojmy ako spravodlivosť,
dobro alebo večnosť. Čo to všetko má však spoločné s dnešným svetom a jeho
problémami? Myslím si, že žiaden človek nemôže v živote nájsť trvalé uspokojenie,
ak jeho vnútro nie je v harmónii, ak nehľadá niečo viac než materiálne
výhody. Taký život môže síce priniesť krátkodobý úspech, skôr či neskôr však
prináša stratu niečoho podstatnejšieho. Nevyváženosť v akomkoľvek smere
prináša zmätok a to sa potom musí odraziť aj vo vzťahoch medzi ľuďmi, v rodine
a nakoniec úplne všade.
Kde potom načerpať silu k tomu, aby sa ideály celkom neutopili v mene
niečoho „reálneho“? Jedine vo vlastnej duši, kde má prístup len každý sám.
Hodiny stíšenia potom pozvoľna prinášajú obnovené prežívanie sveta, kde
vládne duch. Niekomu k tomu môže pomôcť meditácia, niekomu modlitba,
inému vnímanie prírody alebo umeleckého diela. Je dobré, keď pritom človek
dospeje od viery k presvedčeniu a naučí sa za všetkými udalosťami vidieť
pôsobenie ducha.
V mnohých stredovekých legendách sa objavuje ako cieľ tohto večného hľadania
pojem Grál. Bol zobrazovaný ako drahokam vyžarujúci tajomnú silu,
vo Wagnerovom Parsifalovi je posvätnou nádobou, do ktorej prúdi sila Stvoriteľa.
Grál je zdrojom inšpirácie pre všetkých pútnikov na Ceste. Preto Svet
Grálu ako názov pre časopis, ktorý má prinášať duchovné povzbudenie.
Našou ambíciou je prinášať v neobvyklom rozsahu poznatky z oblastí, ktoré
posúvajú hranice ľudského bytia ďaleko za bežne uznávanú skutočnosť.
Predkladané články okrem iného čitateľom približujú prekvapujúce závery
medzinárodne akceptovaného vedeckého výskumu: Dozviete sa, ako dokážu
vedci na základe vyžarovania biofotónov „merať auru“ živých organizmov. Na
fotografiách ľadových kryštálov uvidíte, ako dokáže obyčajná voda „zachytiť“
a zobraziť ľudské myšlienky. Možno Vás zaujíma, čo prežívajú ľudia v štádiu
klinickej smrti, alebo, či existuje medzi zvieratami telepatia. Z netradičného
uhla pohľadu Vám priblížime témy partnerských a rodinných vzťahov: Čo
sú to tri dimenzie lásky? Sú rozvody nezmyselné? Ako pomôcť deťom, aby si
vytvárali o živote zdravý úsudok? Nakoľko ovplyvňuje zdravie disharmónia
v rodine? Aké sú zásady správnej komunikácie medzi ľuďmi? A dotkneme sa
aj oblasti, ktorá je často považovaná za výlučnú doménu teológov a filozofov:
Akú úlohu hrá v ľudskom bytí osud a čo je to slobodná vôľa? Ak existuje vyššia
spravodlivosť, prečo trpí tak mnoho nevinných ľudí? Má v duchovných
otázkach svoje miesto prísna logika?
To je len niekoľko z tém, s ktorými sa v našom časopise budete môcť stretávať.
Zo začiatku budeme využívať v hojnej miere výsledky dlhoročnej práce
našich zahraničných kolegov. Postupne budeme uverejňovať stále viac autorských
článkov a dáme priestor osobnostiam z nášho prostredia, ktoré majú
k predkladanému obsahu viac než len teoretický vzťah. Neponúkame návody
na život, ale celkom iste podnety na zamyslenie. Sami budete môcť posúdiť,
nakoľko je nami prezentovaný pohľad na svet objavný a či môže byť pozitívnou
súčasťou Vášho života.
Roman Levický, 4. 8. 2004
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote.
číslo 1/2004, vyšlo 1. 10. 2004.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický (šéfredaktor), Košice
Rastislav Podivinský, Trenčanské Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Jazyková úprava:
Jana Sejáková, Stupava
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján
Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová,
Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš
Látal, Rastislav Podivinský, Andrea
Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta
Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor
Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o.,
Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Grafika:
Zdeněk Bohdanecký, Praha
Marek Frank, Brno
Pavel Patloch, Karviná
Martin Pukančík, Košice
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
ISIFA (1, 3, 25, 26), Fotobanka.cz (24),
M. Průšová, MUDr. J. Palouček (3, 19),
Monde du Graal (17). Ostatné obrázky
GralsWelt a redakcia.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Otto Hauck, Brno
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk.
Predplatné (4 čísla) 320 Sk.
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004.
Český Svět Grálu
je možné objednať si na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno,
www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
ŽIVOT
Slabosť
zvyku
Prečo nás brzdí toľko
„samozrejmostí všedného dňa“
a čo s tým môžeme urobiť
Zvykli sme si pokladať sa za
slobodných jedincov, ktorí
sú schopní neobmedzene
používať vlastnú vôľu. Radi
veríme, že všetko riadime
silou svojho ducha a dokážeme
kráčať výlučne cestami,
ktoré sme si sami zvolili.
Toto zdanie však klame,
pretože sme v skutočnosti
často v mnohých ohľadoch
závislí. Pritom vôbec nemusí
ísť len o klasické sklony
a vášne. Aj mnohé malé samozrejmosti
všedného dňa
spôsobujú často výraznú
vnútornú spútanosť. Ale čo
robiť, aby sila zvyku neviedla
k slabosti ducha?
Neuvedomené
mechanické
siahnutie do škatule s chrumkavým
pečivom, rutinný postoj
k dieťaťu, ktoré túži po pozornosti,
hlboko vrytá reakcia na žobráka,
ktorý nás osloví na ulici: kto dôkladne
pozoruje sám seba, objaví
veľmi rýchlo množstvo „pevne
zakotvených postojov“ alebo „milých
zvykov“, ktoré charakterizujú
všedný život a svedčia o veľmi malom
duchovnom vedomí alebo slobodnom
rozhodovaní vôle. Asi sme
predsa iba „živočíchovia zvykov“.
Zdá sa, že táto skutočnosť je čiastočne
podmienená aj biologicky.
Telesný mozog – ako služobník ducha,
teda nehmotného jadra človeka
– uskutočňuje mnohé činnosti
automaticky bez toho, aby sme si
to uve domovali. Mozog koordinuje
a riadi telesné funkcie – od rytmickej
činnosti srdca cez dýchanie až
po trávenie – a vyvoláva myšlienky
a pocity, ktoré vychádzajú z pudov
našej telesnosti: hlad, smäd, túžbu
po sexuálnej činnosti atď. Táto „biologická
samostatnosť“ funguje podľa
preukázaných lekárskych poznatkov
v celom tele. V ľudskom organizme
existujú dve oddelené nervové dráhy
pre riadenie pohybov – na jednej
strane pre pohyby jednoznačne riadené
vôľou – tieto bežia po tzv. „pyramídovej
dráhe“, a na druhej strane
pre automatické pohyby, ktoré idú po
vlastných dráhach – hovorí sa o „extrapyramidálne-motorických
nervových
dráhach“. Keď napríklad zoberie
hudobník svoj hudobný nástroj
so samozrejmosťou do rúk a všetky
pohyby vykonáva bez premýšľania,
nervové riadenie nejde po pyramídovej
dráhe.
Na telesnej úrovni sa teda mnohé
deje samé od seba; uvedomíme si to až
vtedy, keď o tom začneme premýšľať,
alebo keď sa začnú problémy. Potom
telo volá prostredníctvom informačného
systému bolesti „vyššiu inštanciu“,
„domáceho pána“ (alebo domácu
paniu), pretože je nutné zasiahnuť, je
potrebné zapojiť naše vedomie!
Konanie a postoj
Fyzický život človeka skutočne
určuje prevažne „samostatne“
jeho telo. Ale aj životné úseky vyhra-
5
Svet Grálu
1/2004
ŽIVOT
dené vedomému pôsobeniu ducha
pri bližšom pozorovaní vyzerajú až
prekvapivo nevedome prežité. Všedný
deň je oveľa viac zaplnený radom
nespočítateľných malých obyčajov,
rutinou. Každé viac či menej vedomé
zvykové konanie – od ranného
umývania až po počúvanie večerných
televíznych správ – ovplyvňuje
tiež naše životné postoje.
Prečo je to tak? Súvislosti sú zrejmé:
ide o úľavu pre ducha. Život nás
denne stavia pred mnohé rozhodnutia,
ktorými sa stále musíme vedome
zaoberať. Aby sa tento proces
zjednodušil, skrátil, urýchlil, aby
naše duchovné kapacity neboli premárnené
v každodenných samozrejmostiach,
pomáha pri rozhodovaní
mozog ako „služobník ducha“ na
základe doterajších zvyklostí. Dalo
by sa teda povedať, že v základoch
každého nového konania leží starý
postoj. A tak niekto venuje žobrákovi
na okraji cesty už vopred málo
pozornosti, pretože mal pravdepodobne
kedysi s týmito „otrhancami“
nemilú skúsenosť, zatiaľ čo niekto
iný s najväčšou samozrejmosťou vytiahne
peňaženku, pretože je jednoducho
naučený pomáhať iným.
Na tomto príklade je však aj vidieť,
že požehnanie toho, keď mozog nám
na uľahčenie vykonáva automatické
rozhodnutia dopredu, môže byť tiež
kliatbou. Konanie, ktorému chýba
zmysel a ktoré pohŕda človekom,
totiž vytvára jemu zodpovedajúci
postoj – a to nie je dobrá východisková
pozícia z hľadiska budúceho
rozhodovania. Okrem toho rutina,
hlavne tá, ktorú pestujeme s veľkou
chuťou, podporuje vznik sklonov
a závislostí. Tak môžu zlé zvyky
zaviniť napríklad príliš veľkú kritickosť,
netoleranciu, závisť alebo
túžbu vedieť všetko lepšie bez toho,
aby to dotyčný spozoroval. Kliatba
spočíva v tom, že nesprávne sa stalo
súčasťou osobnosti, stalo sa posto-
6
Svet Grálu
1/2004
jom, ktorý určuje ďalšie rozhodnutia,
a dotyčný sa tak zároveň stáva
stále neslobodnejším a závislejším.
Loď svojho života
riadime sami...
Ale nemusí to tak byť. Podstata
(vlastné jadro) človeka, duch,
totiž môže určovať smer, ktorý riadi
loď jeho života. Každé rozhodnutie,
každé konanie vedie síce k určitému
postoju, ale naopak, náš postoj, teda
to, čo sme si vopred vytvorili, nemusí
viesť k nejakému konaniu. Do
tohto procesu sa dá vedome zasiahnuť!
Môžeme sa rozhodnúť, že žobrákovi
navzdory doterajším zvykom
vhodíme voľačo do klobúka, alebo
že neprejdeme nevšímavo okolo starej
dámy s ťažkou nákupnou taškou.
Konanie odporujúce vlastným zvykom
ovplyvňuje tiež postupne náš
postoj.
Kľúč na prekonanie rutiny alebo
(seba)zničujúcich návykov leží v našich
rukách a existuje dobrá stratégia,
ako tento kľúč – teda duchovný potenciál
– cieľavedome použiť.
Skúste si položiť niekoľko nasledujúcich
otázok:
• Je to, čo konám s rutinou, skutočne
zmysluplné? Nemohol by som
to, čo robím, robiť aj inak? Hoci byť
vľúdnejší pri telefonovaní? Trochu
častejšie sa usmiať? Viac sa pohybovať
na čerstvom vzduchu? Každý bez ťažkostí
nájde veci, ktoré sa dajú zmeniť
k lepšiemu – pokiaľ už beztak presne
necíti, kde to škrípe.
• Určité rutiny je dobré vedome
nahradiť inými, zmysluplnejšími. Napríklad
tridsať minút každodenného
popoludňajšieho sledovania „veľavýznamnej“
televíznej talk-show vymeniť
za prechádzku v prírode. Kto
vedome vsadí nový „stavebný kameň“
do behu svojho života, ten urobí niečo
dobré nielen pre seba, ale posilňuje aj
nový postoj. Popoludňajšia prechádzka
ho čoskoro nebude stáť žiadne premáhanie,
naopak, prinesie radosť. Nejeden
sa potom sám seba spýta, prečo
mu táto myšlienka nenapadla už oveľa
skôr. Bude potom chcieť trebárs vidieť
viac prírodných krás, podnikať
pravidelné horské túry, začne spoznávať
nových ľudí s inými záujmami atď.
Krok za krokom tak nové správanie
popri navyknutom vytvára nový postoj,
ktorý spätným pôsobením posilní
slobodnejšie správanie.
• Tato stratégia výmeny „stavebných
kameňov rutiny“ sa môže použiť
na každú životnú zmenu a byť tak
kráľovskou cestou dokonca i na prekonávanie
závislostí. V tomto prípade
je síce najprv dôležité, aby po „fáze
rozhodnutia“, teda po vážnom úmysle
urobiť niečo proti závislosti, nasledovala
„fáza uskutočnenia“, ale ide vždy
aj o to, aby sa v tom vytrvalo, aby sa
dosiahnuté udržalo. Na čin – zrieknutie
sa návykových prostriedkov – a na
následné úsilie – udržať stav bez nich –
má nový poriadok správania sa rozhodujúci
význam. Nestačí chcieť rieku
utesniť priehradnou nádržou, pretože
sa doteraz sila vody zneužívala. Hrádza
by sa nevyhnutne niekde pretrhla.
Je nutné postarať sa o nové riečište, pretože
sily, ktoré nami pretekajú, môžeme
iba riadiť a viesť, ale nie zadržať.
• Staré, nevhodné časti skladačky
z celkového obrazu životných zvykov
sa dajú postupne nahradzovať novými,
vhodnými, zmysluplnými. Lenže
zatiaľ čo v hĺbke svojho srdca vždy
vieme, čo by bolo správne a zmysluplné,
býva niekedy tichý vnútorný hlas
nášho ducha prehlušený hlasnejšími
rozumovými argumentmi a známy
vnútorný dialóg medzi „ja“ , ktoré sa
usiluje o ideál, a „protihráčom s konskou
nohou“ sa rozbieha:
„Behať v lese je predsa zdravšie ako
lenivo civieť na obrazovku!“ – „Ale
nemám vari právo na trochu pohody
a uvoľnenia? Okrem toho by som mo-
ŽIVOT
hol niečo zmeškať!“ – „Ale ja sa chcem
prekonať. To som si predsavzal a som
to povinný urobiť kvôli svojmu rozvoju!“
– „Ale práve v tejto talk-show ide
často o zaujímavé rozhovory i o duchovné
veci. Tu by som sa mohol niečo
naučiť!“ – „Predsa len si myslím, že
behanie by bolo lepšie!“ – „Behať sa dá
vždy, ale televízny program je len v určitom
termíne. Keď to odložím na inokedy,
neznamená to, že som to zrušil!“
Vo väčšine prípadov je práve toto jeden
z častých spôsobov, ako sa vrátiť
k svojim starým návykom. Bez dôslednosti
sa nedá nájsť cesta, ako sa
zbaviť nepríjemných zvykov a už vôbec
nie závislosti.
Čo je zmysluplné?
Argumenty nášho vnútorného
„spoluhráča“ nie sú vždy tak jasne
priehľadné. Niekedy môžeme byť
skutočne postavení pred otázku, čo
je vlastne zmysluplné alebo kde sa dá
nájsť to nové, čo nahradí staré „stavebné
kamene rutiny“. V tejto súvislosti
sa dá poukázať na pozoruhodné
rozprávanie o „najvnútornejšom zo
všetkých vnútorných hlasov“ v knihe
„Spôsob života a blaho“. Dr. Elizabeth
Lukasová z Juhonemeckého
inštitútu pre logoterapiu v nej uverejnila
súhrn toho, ako spoznať, čo
je zmysluplné. V úvode predniesla:
„Nevychádzala som zo žiadnej teologickej
alebo filozofickej knihy, ale zo
svojej tvrdej práce s pacientmi, ktorí
sa často váhavo pýtali, ako môžu pri
svojich konfliktoch a dilemách nájsť
priority a vniesť tak poriadok do
svojho života.“
„Čo je ted a zmysluplné? Zmysluplné
je to,
• o čom sa dá s určitosťou predpokladať,
že to bude spôsobovať dobro,
• čo prispieva k dobru všetkých zúčastnených,
• čo je zbavené sebeckej motivácie,
• čo je tu a teraz celkom konkrétne,
• čo nekladie ani privysoké, ani príliš
nízke požiadavky,
• čo je v súlade s názormi skúsených
blížnych,
• čo človeku dodáva silu, aby to
chcel.“
K tomu sa dá dodať, že zmysluplné
je to, čo zodpovedá vlastným schopnostiam
a možnostiam, pretože tieto
sú naším najdôležitejším výstrojom
pre život. Existujú ľudia, ktorí sa pokúšajú
robiť niečo, k čomu vôbec nemajú
sklony, čo sa im nedarí, a to iba
preto, že veria, že prekonanie samého
seba im duchovne prospeje. Následkom
toho je často trvalé preťažovanie,
z čoho pramenia nespokojnosť
a sebaobžaloby, alebo tiež pokrytectvo.
Je nesprávne vytvoriť si najprv
rozumový model bytia a myšlienkami
sa s ním stotožniť a až potom sa ho pokúšať
zladiť s vlastným založením. To
nemôže fungovať. Činnosť vždy musí
zodpovedať schopnostiam, konkrétne
konanie musí byť pevne zakotvené
v konkrétnom založení.
Tento zásadný princíp neplatí len
pre duchovné zdokonalenie jednotlivca,
ale aj pre výstavbu akéhokoľvek
spoločenstva. Kde nie sú základom
pre spolupôsobenie schopnosti jednotlivých
ľudí, tam chýba najdôležitejší základ
pre angažovanosť a radosť z práce.
Vo veľkých podnikoch sa s veľkou obľubou
vytvárajú umelé štruktúry pre
spoluprácu – mnoho riaditeľov kreslí
vyrozumované organizačné diagramy.
Ale všetko začne správne fungovať, až
keď sa na všetky miesta nájde aj vhodný
pracovník. Inak je nutné aj tú najrafinovanejšiu
organizačnú schému
prekresliť, prispôsobiť biologickým
skutočnostiam. Takže by sa dalo povedať
(ako je to trebárs v Rakúsku na
každom väčšom pracovisku): v spornom
prípade neplatí plán architekta,
ale prirodzené meradlo…
Werner HUEMER
Vystatoval som sa
pred ľuďmi,
že ťa poznám.
Vidia tvoje obrazy
vo všetkých mojich
dielach.
Prichádzajú za mnou
a pýtajú sa ma:
„Kto je to?“
Neviem, ako by som im
odpovedal. Hovorím:
„Naozaj neviem
povedať.“
Hania ma a pohŕdavo
odo mňa odchádzajú.
A ty tu sedíš
a usmievaš sa.
Rozprávam o tebe svojím
neustálym spevom.
Moje srdce prekypuje
tajomstvom.
Prichádzajú a pýtajú sa ma:
„Povedz, aký to má
všetko význam?“
Neviem, ako by som im
odpovedal. Hovorím:
„Ach, ktože vie, aký!“
Smejú sa a odchádzajú
s hlbokým pohŕdaním.
A ty tu sedíš
a usmievaš sa.
Rabindranáth Thákur: Gitándžali.
Prel. N. A. Zoberi a Ľ. Feldek. (Z knihy
Rabindranáth Thákur: Stroskotanci,
Slovenský spisovateľ 1971.)
7
Svet Grálu
1/2004
CIVILIZÁCIA
NENÁVISŤ
K SYMBOLOM
Vroku 2001 priniesli médiá
správu, že navzdory energickým
protestom z mnohých
(aj moslimských) krajín boli
v afgánskom Bamiáne strhnuté
obrovské sochy Budhu, do tej doby
najväčšie na svete. Za týmto činom
údajne stáli členovia radikálneho
hnutia Taliban, ktorí
chceli v barbarskom
záchvate
ničivosti a ešte pred zničujúcimi
útokmi USA vytýčiť míľnik pre
„nezadržateľné víťazstvo“ svojej
ideológie. Avšak nenávisť k náboženským
alebo politickým symbolom
nie je v žiadnom prípade
nová. Siegfried Hagl podáva prehľad
o tom, že k ničeniu, ktoré poháňala
nenávisť, opakovane
dochádzalo aj v minulosti.
Víťazi si vždy privlastňovali majetok
porazených a aby ich ponížili,
nezriedka ničili to, čo bolo porazeným
najposvätnejšie, napríklad
náboženské alebo politické symboly.
V starom Egypte nechával faraón
odstraňovať z chrámov mená a sochy
predchodcov, ktorí upadli do
nemilosti; v antike sa mŕtve telá zomrelých
nepriateľov vynášali z hrobov
a spaľovali alebo sa ničili chrámy
dobytých miest.
Kresťanskí misionári (Bonifacius
v roku 724) zoťali Donarov
8
Svet Grálu
1/2004
CIVILIZÁCIA
dub (Donar bol germánsky boh
hromu), rozbíjali modly alebo pálili
„kacírske“ spisy, ale aj staroamerické
texty, ktoré nevedeli prečítať.
Tí, ktorí sa odchyľovali od oficiálneho
názoru cirkvi, ako napríklad
husiti, ničili obrazy svätých a kríže
s Kristovým telom, ateisti ničili kostoly
a kláštory (napríklad po Veľkej
októbrovej revolúcii) a víťazní politici
dávali po prevrate odstraňovať
výsostné znaky a sochy predchádzajúcej
vlády.
BOJ O NÁBOŽENSKÝ OBRAZ
Kedysi sa ostro diskutovalo
o tom, či sa smú uctievať náboženské
symboly. V priebehu stáročí
vznikol množstvo teologických
teórií, ktoré môžeme spomenúť len
krátko. V starom židovstve (a neskôr
v islame) sa prísne dodržiavalo
druhé prikázanie:
„Nebudeš mať iných bohov okrem
mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu
ani podobu ničoho, čo je na nebi
hore, čo je na zemi dolu, alebo čo
je vo vode pod zemou! Nebudeš sa
ničomu takému klaňať, ani tomu
slúžiť...“ (Tretia kniha Mojžišova
26)
V Rímskej ríši sa uctievali obrazy
cisára a prvým kresťanom nerobilo
nijaké starosti modliť sa pred obrazom
Ježiša. Bola však potrebná
rafinovaná teologická slovná akrobacia,
aby sa ospravedlnil kult
napriek tomu, že biblické slová
Starého zákona znejú jednoznačne.
Cirkevní otcovia diskutovali,
či a ako je odôvodniteľná kultová
hodnota obrazov; či má obraz Ježiša
vystupovať ako symbol, alebo či
má prostredníctvom svojej podoby
podiel na ľudskej a božskej podstate
Syna Božieho, a tým je svätý.
Vznikol spor o hodnote a význame
kresťanských obrazov, dokonca
došlo k ich dôslednému ničeniu,
napríklad v Byzantskej ríši v ôsmom
storočí pri tzv. „ikonoklazme“
(obrazoborectve). Cisár Lev III. zakázal
vtedy rozšírené uctievanie
ikon. Pravdepodobne mu išlo viac
o jeho moc nad cirkvou než o ikony
a možno v tom hral rolu aj boj biskupov
Ríma a Byzancie o hodnosť
hlavy cirkvi.
Voči pohanským obrazom chýbala
kresťanská tolerancia. Vyzeralo
to podobne ako v prípade dnešného
Talibanu. „Diabolská vec“ musela
byť zničená, pohanské svätyne –
údajne zasvätené démonom – spálené.
Nakoniec boli v štvrtom storočí
zakázané pohanské náboženstvá
a kultové miesta boli zničené alebo
prestavané na kresťanské kostoly.
Za vykonávanie pohanských kultov
hrozil trest smrti.
UMENIE V SLUŽBE VIERY
k chceš byť dokonalý, choď,
„Apredaj, čo ti patrí, rozdaj chudobným,
a budeš mať poklad v nebi;
potom príď a nasleduj ma.“ (Matúš
19,21)
Predať celý svoj majetok a peniaze
dať chudobným – takú tvrdú požiadavku
voči bohatým nešlo presadiť.
Preto cirkevní otcovia hľadali
od štvrtého storočia kompromisy:
kto nechcel dať všetko chudobným,
a tým Kristovi, ten mal odovzdať
aspoň časť. Zatiaľ čo v dobe raného
kresťanstva boli také dary, nadácie,
dedičstvá a závete hlavne v prospech
chudobných, vyvinul sa v stredoveku
názor, že „duchovný chlieb“ nie
je menej dôležitý než ten pozemský,
a že teda zakladanie kláštorov, kostolov,
chrámov, kaplniek, oltárov či
náboženských obrazov nie je menej
záslužné než milodary chudobným.
Kto nemohol cirkvi darovať žiadnu
stavbu, ten sa v rámci svojich možností
podieľal aspoň na vnútornej
výzdobe, takže sa „kostolné ozdoby“
stali zvláštnou formou „odpustkov“.
Umelecké remeslá a umenie v službe
náboženstvu zažívali v stredoveku
rozkvet a v tej dobe vytvorené diela
dodnes svedčia o hlbokej a nám už
dnes cudzej zbožnosti.
Zvlášť v období od 12. do 16. storočia
sa veľká časť majetku celej
spoločnosti vynakladala na rozvoj
kresťanského umenia. Dominantami
miest boli katedrály, v každej
dedine stál kostol a krajina bola posiata
kláštormi, kaplnkami a krížmi.
Všeobecne rozšírený bol strach
pred očistcom. Zbožným darom sa
z neho človek mohol vykúpiť a napríklad
financovať čítanie zádušnej
omše „až do posledného súdu“.
Nakoniec sa do vlastníctva cirkvi
dostala taká veľká časť majetku, že
to ohrozovalo fungovanie hospodárstva;
v 13. storočí musel byť preto
vydaný zákon, ktorý bol zameraný
proti vlastníctvu pozemkov cirkevnými
inštitúciami.
Tento systém stredovekých predstáv
o onom svete, strachu z očistca
a pekla, spochybnil Lutherov spis
„O dobrých činoch“ (1520). Luther
veril v predurčenie a učil, že Boh od
nás nepožaduje žiadne také skutky,
ako je pôst, pútnické cesty alebo
zakladanie oltárov a kostolov, ale
len „vieru v Krista, ktorý nás svojou
smrťou spasil“. Nadáciami, milodarmi,
odpustkami alebo inými
materiálnymi darmi nebolo podľa
jeho presvedčenia možné vykúpiť si
kráľovstvo nebeské.
NIČENIE NÁBOŽENSKÝCH
OBRAZOV V OBDOBÍ
REFORMÁCIE
Reformáciou sa kostoly v evanjelických
krajinách zbavili
všetkých zbytočných ozdôb, pretože
nový prístup kresťanstva sa cel-
9
Svet Grálu
1/2004
CIVILIZÁCIA
kom sústredil na Bibliu, na Sväté
písmo. Veriaci sa mali vzdať obrazov,
ktoré človeka len odvádzali od
jadra viery.
Väčšina ľudí v stredoveku boli
analfabeti. Množstvo náboženských
obrazov malo v tej dobe
slúžiť výchove nevzdelaných a povzbudzovať
ich k zbožnosti. Počas
reformácie sa vďaka prekladom
do národných jazykov a tlači stala
Biblia prístupnou omnoho väčšiemu
okruhu ľudí, ktorí už z veľkej
časti vedeli čítať a písať; písmo
vytlačilo obraz. Tak sa z protestantských
kostolov odstránili obrazy
a sochy, lebo veriaci sa mali
sústrediť na to podstatné, na Písmo.
Luther sám nebol fanatickým
obrazoborcom. Dával síce odstraňovať
z kostolov obrazy, z ktorých
sa väčšina aj tak nehodila k novému
učeniu (obrazy svätých, sošky
Panny Márie atď.), nepožadoval
však ich ničenie.
No inde dochádzalo k ničeniu
náboženských obrazov, k zlovoľnému
alebo úradmi prikázanému
systematickému ničeniu cirkevných
umeleckých diel. Kalvín
a Zwingli kázali proti vyobrazeniam
pápežov a žiadali ich zničenie.
Tak bolo zničených veľa
obrazov, sôch a drevorezieb a celé
krajiny (napr. vo Švajčiarsku alebo
Holandsku) boli vyčistené od
„modiel“. Že pritom z veľkej časti
išlo o cenné kultúrne bohatstvo, si
zrejme väčšina ľudí tej doby neuvedomovala.
V katolíckom chápaní
boli sakrálne obrazy obetované
Bohu, a preto predstavovali svätené
predmety. Kto zničil cirkevný
obraz, dopustil sa svätokrádeže,
teda previnenia zasluhujúceho
smrť. Ako to bolo často v histórii
náboženstva, odlišovalo sa nové
učenie od starého tým, že „prelamovalo
tabu“, teda že ospravedlňovalo
konanie, ktoré sa v chápaní
10
Svet Grálu
1/2004
staršieho náboženstva pokladalo
za zločin. Pravoverný Žid nemohol
Ježiša uznať ako živú časť z Boha;
pravoslávny kresťan sa zhrozil, keď
videl, že v katolíckom kostole stojí
kňaz pri podávaní hostie chrbtom
k oltáru; a katolík zasa pozeral na
ničenie posvätených sakrálnych
predmetov ako na pôsobenie diabla.
Nám dnes môže padnúť zaťažko
lipnúť na takých detailoch, ktoré
podľa moderného chápania majú
málo spoločného so skutočnou religiozitou,
ale pred stáročiami boli
také vonkajšie formy pre väčšinu
ľudí veľmi dôležité.
Odstraňovanie sakrálnych obrazov
z kostolov bolo aj výrazom
potrebnej zmeny, ktorú reformátori
priniesli: odklon od strachu
z onoho sveta; odvrátenie sa od
mylných predstáv, že by si človek
mohol vykúpiť večnú blaženosť
pozemskými darmi, kúpou
odpustkov alebo inými hmotne
orientovanými činmi. Z tohto
hľadiska bolo reformačné obrazoborectvo
indikátorom zmeny
náboženského vedomia. Ako pri
všetkých revolúciách, aj v tomto
prípade bolo priveľa zbytočného
ničenia.
V reformovaných komunitách
sa vyvinulo nové chápanie kresťanského
života. Zmyslové prežitie
viery, ktoré neskôr chcela znovu
sprostredkovať protireformácia
prostredníctvom barokového štýlu,
ustúpilo pred užšie vymedzeným
učením, založeným na slovách
z Biblie. Zrušením sviatkov venovaných
svätým pribudlo za rok 30
pracovných dní a vyvinula sa protestantská
pracovná etika, ktorá
aspoň čiastočne (napríklad u puritánov)
videla v hospodárskom
úspechu najlepší dôkaz kresťanskej
životnej premeny...
Siegfried HAGL
Ako to, že žijeme
po smrti
a aký zmysel má
život?
ráťme sa ku knihe dr. Moodyho
„V „Život po smrti“. Mnoho z osôb,
ktorých sa pýtal, zažilo ešte viac ako
stav „mimotelesnosti“. Len čo „hlbšie
vnikli do ríše smrti“, mali podivuhodný
zážitok. Pripadalo im, akoby sa kĺzali
tmavou úžinou, akýmsi údolím či tmavou
rúrou, tunelom. Čo ako ťažko je
vyjadriť pocity z druhého sveta pozemskými
pojmami, zúčastnení príznačne
svorne hovorili o tom, že boli „vyťahovaní
von,“ resp. pri svojom návrate do
pozemského života „vťahovaní naspäť“.
Tu máme teda už do činenia s nasledujúcim
úsekom, s úsilím jemnohmotnej
duše vzdialiť sa od astrálneho tela,
teda s jej odpútaním sa od tohto tela.
V týchto okamihoch prechodu, pohybu
s úsilím vzdialiť sa, duch už nemôže vidieť
ani pozemskými očami, ani očami
astrálneho, ale ešte ani jemnohmotného
tela, ktoré sa ešte len oslobodzuje.
Preto má prechodne dojem tmy. Dá sa
to prirovnať jazde výťahom, keď sme
medzi dvoma poschodiami. Tu sa tiež
nedá pozerať von, lež treba vyčkať, kým
dorazíme na najbližšie poschodie.
Skutočnosť, že toto najbližšie poschodie,
do ktorého teraz duša vstupuje, je
skutočne rýchlejšie sa zachvievajúci
svet, podčiarkuje akustický zážitok,
ktorý mali skúmané osoby pri tomto
„vyťahovaní“. Počuli totiž hluk, ktorý
im pripomínal zvonenie zvona, šumenie,
hučanie, buchot. Potom sa náhle
ocitli v jasnom svetle nového sveta a pozemské
im zmizlo. Vstup duše do novej
formy jej existencie sa podobá prelomeniu
zvukovej bariéry. Prechádza do
sveta rýchlejšieho zachvievania.
Dôsledok tohto rýchlejšieho zachvievania
je aj zmena pojmu času. Aj tu opäť
KNIŽNÁ UKÁŽKA
vidíme základnú príbuznosť sna a smrti.
Už vo sne sa často množstvo zážitkov nekryje
s pozemským časom. Zdá sa nám,
že sa nám snívalo oveľa dlhšie. Jedna
z osôb, ktorých sa dr. Moody pýtal, zhrnula
v tomto ohľade ešte ďalej siahajúci
zážitok z onoho sveta jednou vetou: „Len
čo človek opustí svoje pozemské telo, zdá
sa, že sa všetko zrýchľuje.“
Aj to je vlastne samozrejmé a nemohlo
by to byť vôbec ináč. Jemnohmotné duševné
telo je v dôsledku svojho rýchlejšieho
vlastného pohybu ľahšie, teda
priestupnejšie, a to prináša so sebou
schopnosť vnímať viac zážitkov. Pretože
všetko, čo sa deje, pôsobí na ducha
cez menej hutný obal omnoho bezprostrednejšie.
Je schopný v rovnakom
čase vnímať omnoho viac ako my, to
znamená, že môže viac prežiť, pretože
všetko dianie dokáže hýbať duchom
omnoho priamejšie. Ide tu vlastne
o rovnaký zákon, aký môžeme pozorovať
aj v pozemskom svete. Čím väčší
počet kmitov má prúd, ktorý vkladáme
do vedenia, tým viac hovorov ním
môžeme súčasne prenášať; čím vyššej
frekvencie je svetlo, ktorým robíme
snímku, tým viac detailov nám táto
snímka ukáže. Najzreteľnejším príkladom
tohto javu je laserový lúč. Zdanlivo
záhadný výrok, že „tisíc rokov je
ako jeden deň“, má na prírodných zákonoch
založené, ľahko pochopiteľné
vysvetlenie v tejto zväčšenej schopnosti
vnímania, ktorá je vlastná každému
zrýchlenému pohybu.
Zmenené vnímanie času na onom
svete nám však veľmi zreteľne ukazuje,
že nemáme správnu predstavu o pojme
času. Obvykle chápeme čas ako minúty,
hodiny, dni a roky. V podstate sú však
iba mierou odvodenou od relatívneho
pohybu Zeme okolo Slnka. Pritom
všetci vieme, že nie je hodina ako hodina,
že hodina radosti nám pripadá
krátka, hodina bolesti nekonečná. Pri
bohatom prežívaní sa nám zdá, že čas
letí, ale ak čakáme nečinne, vlečie sa.
Čas nie je to, čo ukazujú hodiny, čo
ukazuje kalendár, ale bohatosť toho, čo
v ňom stačíme prežiť a uložiť do svojho
vnútra. Hugo von Hofmannsthal to vyjadril
veľmi dobre, keď povedal: „Ten,
kto prežíva, predlžuje si život.“
Preto je také dôležité, že pomocou
prežitia tých, ktorí nakrátko „zomreli“
a priniesli nám svoje skúsenosti, sa nám
dostáva toto poznanie do vedomia a prehlbuje
sa. Znamená totiž už prvý krok
k odpovedi na otázku, ktorú si ľudia
kladú vždy znovu: „Aký zmysel má náš
život?“ Vidíme: žiť znamená prežívať!
V tejto súvislosti nadobúda zvláštny
význam ďalšia skúsenosť, ktorú získali
tí, ktorí sa mohli pohybovať medzi životom
a smrťou. Zažili totiž, že na druhom
svete platí iba iný druh poznania. Bolo
to, tak to opisovali, hlbšie poznanie, takpovediac
poznanie „s dušou“, ktoré sa
vzťahuje na príčiny a súvislosti toho, čo
„drží svet v jeho základoch pohromade“.
Získať tento druh poznania, tak im povedali
pomocníci na druhom svete, je to
najdôležitejšie už aj tu na zemi. A to by
nás malo podnietiť nielen k rozmýšľaniu,
malo by nás to vyburcovať. Veď ukazuje,
aké nesprávne je naše vzdelanie, koľko
drahocenného času z nášho života venujeme
učeniu vecí, ktoré sú v základe
celkom nepodstatné.
Tu totiž prebieha deliaca čiara medzi
rozumom a duchom. Čo sa naučíme, je
na osoh rozumu, uložené v bunkách
nášho mozgu zostane s naším pozemským
telom. Iba to, čo prežijeme a precítime,
čo zapôsobí na ducha, vstúpi do
nás, iba to si môžeme zobrať so sebou.
Avšak jednostranným rozvíjaním rozumu
trpí dnes celé ľudstvo. Vytvárame
veľkolepé diela techniky, ale chýba nám
schopnosť ovládať ich a využívať ich
zmysluplne, pretože namiesto toho, aby
sme sa dali viesť duchom, prenechali
sme riadenie jeho pozemskému nástroju,
rozumu. Tak zasahujeme všade do
prírodného diania bez toho, aby sme
vedeli predvídať následky, pretože nám
chýba skutočné poznanie štruktúry
tohto stvorenia. Otriasajúce poznanie
Richard Steinpach
Goetheho Fausta, žiaľ, nestratilo ani
dnes nič zo svojej platnosti:
„Ó, šťastný, kto ešte dúfať môže,
kto schopný je vynoriť sa z mora omylov!
To, čo nevieme, to nám práve chýba,
to, čo vieme, je nám zbytočné.“
Všetci, ktorí počas dočasného výstupu
zo svojho pozemského tela opustili pozemský
svet, zažili tam blízkosť láskyplnej
svetelnej bytosti, ktorá im umožnila, aby
sa pozreli späť na svoj pozemský život. Pritom
sami od seba spoznali, koľko v ňom
bolo nesprávneho, koľko utrpenia spôsobili
– často nevedomky – druhým ľuďom
a koľko času premrhali neužitočne. Mnohí
sa veľmi neradi vracali do pozemského
života a niekedy to svojim záchrancom
dokonca trpko vyčítali. Avšak všetci, ktorí
sa takýmto spôsobom ocitli na „druhej
strane“, si so sebou priniesli predsavzatie,
že v budúcnosti budú žiť ináč, vedomejšie.
A toto považujem vlastne za to najdôležitejšie
z toho, čo nám tieto správy
zo života po smrti mali dať. Pretože
tento spätný pohľad na život, pochopenie
a jeho dôsledky, sú jasným znamením
zodpovednosti, tej zodpovednosti,
ktorú si duch uvedomí ihneď, keď sa
zbaví pút pozemskosti. Potom sa totiž
samy od seba stratia jeho úvahy o pozemskej
užitočnosti a všetky pochybnosti,
ktoré sa zrodili z rozumu.”
Ukážka z knihy Richarda Steinpacha „Ako to,
že žijeme po smrti a aký zmysel má život...“,
vydavateľstvo Stiftung Gralsbotschaft.
11
Svet Grálu
1/2004
UMENIE
Albrecht Dürer
MELANCHÓLIA
12
Svet Grálu
1/2004
Albrecht Dürer (1471–1528) je autorom medirytiny „Melanchólia“,
grafiky rovnako krásnej ako tajomnej. Dielo vzniklo v roku
1514. Christiana Baura podnietilo k úvahe o podstate ľudských
temperamentov.
Melanchólia je personifikovaná
ako
okrídlená ženská
postava. Umelec ju zobrazil
sediacu, s hlavou
v zamyslení opretou
o ľavú ruku. Obklopená
podivnými predmetmi,
pochybovačným pohľadom
hľadí na nejaké
miesto, ktoré na obraze
nevidno. Zatiaľ čo
sa zdá priam stiesnená
zvláštnymi vecami vo
svojej blízkosti – guľou,
veľkým kameňom
podobným hranolu, tu
i tam ležiacim remeselníckym
náradím, stenou
za sebou – po jej
pravej ruke sa otvára
pohľad na morskú diaľ.
Tam práve zapadá slnko,
preráža posledným
lúčom oblaky a čaruje
na oblohe dúhu. Vznáša
sa tam netopier, ktorý
krídlami pridŕža nápis
„Melencolia I“. Dúha
a slnečný lúč sa javia
ako veľké kozmické oko,
zvláštnym spôsobom
príbuzné s ľavým okom
Melanchólie.
Možno uviesť ešte
mnoho vecí a bytostí na
tomto obraze. Schúlený
pri nohách ženskej postavy
tu spí pes, anjelik
sediaci na mlynskom
kameni je celkom vážne
UMENIE
zaujatý sústredeným písaním, je tu
rebrík, opretý o budovu, váhy, presýpacie
hodiny, zvonček a magický
štvorec. Nezabudnime na kružidlo,
knihu a kľúč „Melanchólie“, ako aj
veľa remeselného náradia.
Pohľad obrátený
dovnútra
Albrecht Dürer
Albrecht Dürer (21. mája
1471 až 6. apríla 1528), maliar
a grafik, sa v dejinách
nemeckého umenia považuje
za jednu z vedúcich tvorivých
osobností. Pochádzal z Norimbergu
a tu aj získal vzdelanie
v zlatníckej dielni svojho otca
a u maliara M. Wolgemuta 2 .
Po uplynutí učňovských rokov
sa v r. 1490 vydal na štvorročné
putovanie, ktorého najdôležitejšími
stanicami boli Bazilej
a Štrasburg. Po návrate do
Norimbergu sa oženil s Agnes
Freyovou a potom pôsobil vo
Wittenbergu. Okolo r. 1495 sa
vydal na svoju prvú taliansku
cestu, v rokoch 1505–1507 nasledoval
druhý pobyt v Taliansku;
roky 1520 až 1521 strávil
v Holandsku. Aj jeho brat
Hans (1490–1535) bol maliarom,
zďaleka však nedosiahol
taký veľký význam.
Vlasy sediacej postavy zdobí veniec
z lístia a aj dlhé zriasené
šaty, siahajúce až k špičkám topánok,
vypovedajú o dôstojnosti a význame
osoby. Zaoberá sa geometriou takisto
ako aj remeslom, alebo dokonca
magickým umením? Nech už je jej
zamestnanie akékoľvek, zdá sa, že
pochybuje o správnosti celého bádania
a konania. Kružidlo jej temer
padá z ruky a predmety v jej blízkosti
sú jej cudzie, pretože pohľad
plynie do diaľky, akoby tam bolo
možné nájsť riešenie všetkých otázok.
Je to diaľka, alebo vlastné vnútro?
Môže nakoniec anjelik vedieť,
aké myšlienky ňou hýbu, a všetko
starostlivo zaznamenávať?
Medzi kozmickým úkazom na
nebi a okom Melanchólie však existuje
súvislosť! Tento zasnený zrak
nehľadí do blízkosti, ale do diaľky
a zdá sa, že tam číta ako vo vlastnej
duši. Pohľad, ktorý nevyjadruje
vôľu, prisľubuje pôvodné poznanie;
poznanie, ktoré chápe vnútro
a vonkajšok, dušu a kozmos nie ako
vzájomne cudzie, ale ako navzájom
harmonicky súvisiace oblasti.
Znovu však treba zdôrazniť, že
svet Melanchólie, jej vzťah ku kontemplácii,
k vnútru človeka, sa môže
prejavovať len v rezignácii na všetko
vonkajšie konanie. Tu už neprebieha
žiadna hmotná činnosť, ale ani
žiadne vedecké poznávanie! Váhy
a zvonec, ktoré symbolizujú to, čo
možno merať, zostávajú za chrbtom
Melanchólie, práve tak ako presýpacie
hodiny, ktoré pripomínajú nielen
plynúci čas, ale zároveň smrť.
Aj magický štvorec, ktorého čísla
dávajú vždy 34, zostáva v pozadí.
Erwin Panofsky 1 povedal, že ide
o planetárnu pečať, ktorá označuje
priaznivý vplyv Jupitera, a nie, ako
by sa snáď dalo očakávať, brzdiaci
vplyv Saturna, ktorý sa považuje za
planétu melancholikov. Zdá sa, že
vzťah k Jupiteru, teda k sangvinickému
temperamentu, symbolizuje
minulosť, naproti tomu všetko, čo
sa hýbe v duši samotnej Melanchólie
alebo v diaľavách morskej pláne,
naznačuje budúcnosť, to, čo vzniká.
Nie je náhoda, že Dürer vytvoril
svoj grafický list „Melencolia I“ v dobe
prenikavej zmeny pomerov. Egon
Friedell o tejto dobe píše: „…človek
po prvý raz po dlhom čase pozoruje,
že má rozum a že rozum je všemocný.
Objavuje sám seba ako mysliacu
bytosť, ako ‚ens rationale‘ – rozumnú
bytosť, alebo oveľa viac: on tieto
sily v sebe znovu rodí; inak povedané
– toto je zmysel slova ‚renesancia‘
– znovuzrodenie. Tento precitajúci
rozum začína prenikať všetkým:
nebom, zemou, vodou a svetlom, tým,
čo je nekonečne veľké, i tým, čo je nekonečne
malé, vzájomnými vzťahmi
ľudí a ich pomeru k Bohu i k záhrobiu,
vládou prírody a zákonmi umenia;
niet divu, že si preto myslí, že je
na svete sám.“
I keď toto Friedell pozoroval a výstižne
opisoval, ako ctiteľ renesancie
nedokázal úplne postihnúť súčasnú
zmenu, ktorá sa ohlasuje u Dürera,
a nakoniec uchopí ducha Luthera.
Dürer bol dva razy v Taliansku a tamojší
vývoj na neho urobil hlboký
dojem, najmä pokiaľ ide o umenie.
Ale na sever od Álp musel predsa len
opäť ísť vlastnou cestou, ktorá nebola
ožiarená talianskym slnkom.
Na tejto ceste došiel Dürer až
k zdanlivo neaktuálnym drevorytom
„Utrpenie Krista“ a „Zjavenie
Jánovo“. Kto dokáže docieliť takúto
pôsobivosť obrazu, aká je v „Otvorení
šiestej pečate“, toho sa viera
v pyšné renesančné „ja“, o ktorej hovorí
Friedell, dotkla len veľmi zľah-
13
Svet Grálu
1/2004
UMENIE
14
Svet Grálu
1/2004
ka. Zdá sa tiež, že práve to, čoho sa
chce precitajúci rozum s úspechom
chopiť, preniknutia „neba a zeme,
vody a svetla… vzájomných vzťahov
ľudí a ich pomeru k Bohu a záhrobiu…“,
že tento „pozitívny svet“
všetkých možností poznania je práve
v Dürerovom diele „ Melanchólia“
odložený bokom. Namiesto toho
napĺňa vedomie skúsenosť celej
vnútornej duševnej hybnosti a vzťah
k vesmíru stvoreného Bohom.
Až keď človek vedome prežije stupeň,
ktorý je mu primeraný, až keď
jeho vnútorné skúsenosti narastú
tak, ako zadržaná voda vystúpi až
k okraju hrádze, môže nastať nové
správanie, môžu sa uskutočniť cieľavedomé
a veľké činy. Až potom sa
dosiahne ďalší, cholerický stupeň.
Dürerovo dielo
Postupnosť
temperamentov
Iba ak niekto nadhodnocuje jednotlivé
temperamenty a chcel by
si napríklad udržať melanchóliu
po celý život, musel by sa v zmysle
Aristotelovej filozofie považovať
za postihnutého chorobou blízkou
epilepsii. Kto naproti tomu prijíma
náuku gréckeho lekára Hippokrata
o štyroch temperamentoch, prizná
aj melanchólii (grécky: „čierna žlč“)
jej žiaduce miesto v živote človeka.
V Posolstve Grálu od Abd-ru-
-shina (prednáška „Temperament“)
sa priznáva štyrom temperamentom
a ich odstupňovaniam zásadný
význam pre život jednotlivca i celých
národov:
Tvorba Albrechta Dürera predstavuje pôsobivý prechod od neskorej
gotiky k renesancii. K hlavným dielam Dürerovho prvého intenzívneho
tvorivého obdobia (asi od r. 1484) patria okrem známych autoportrétov
aj obrazy otca, drevorezby k „Lodi bláznov“, satirickému dielu
vtedajšieho básnika Sebastiana Branta, tzv. Paumgärtnerský oltár,
ako aj „Ukladanie do hrobu“ a „Oplakávanie Krista“. Roku 1498 sa
v prvom vydaní objavil rad drevorytov „Apokalypsa“. Zároveň vznikli
jednotlivé grafické listy veľkého formátu a v r. 1511 uverejnené drevoryty
„Veľkých pašií“. Rovnako pôsobivý je cyklus drevorytov „Život
Márie“, pozostávajúci z 19 listov.
Vo svojom maliarskom diele sa Albrecht Dürer venoval ako náboženským,
tak aj svetským témam. Rovnako ako jeho veľké grafické
cykly (medirytiny „Utrpenie Pána“) sú známe aj mnohé jednotlivé listy.
K nim patrí „Melanchólia“, rovnako ako aj pozoruhodný „Hieronym
v cele“, „Veľké šťastie“ alebo „Rytier, smrť a diabol“. Zvláštnu pozornosť
venuje Albrecht Dürer otázke proporcií. Tento maliar a grafik bol
činný aj ako spisovateľ. Jeho životné dielo korunujú „Štyria apoštoli“
(1526), práca, ktorá bola pôvodne koncipovaná pre oltárne krídlo. Obsahuje
nápisy vyzývajúce k tomu, aby sme rozoznávali medzi správnymi
a falošnými náukami, čiže aby sme pátrali po tom, podľa čoho sa
pozná duch Boží.
Albrechta Dürera ako umelca uctievali nie až po jeho smrti (1528),
ale už za jeho života. Jeho dielo stelesňuje typicky nemecké, ale aj v zahraničí
uznávané vyrovnávanie sa s „duchom renesancie“. Obsahuje
125 malieb, 100 medirytín, 350 drevorytov a viac než 1000 kresieb.
„V zdravej krvi človeka sú zakotvené
všetky vyžarovania, ktoré vôbec
môže vytvoriť krv, a tým tiež všetky
temperamenty. Stále mám na mysli
len zdravé pozemské telo; lebo choroba
prináša do žiarenia zmätok.
Starnutím pozemského tela sa mení
aj zloženie krvi. Pri týchto zmenách
starnutia krvi nastáva súčasne tiež
primeraná zmena temperamentu.
Okrem veku tela spolupôsobia na
zmenu krvi ešte ďalšie veci, ako druh
pásma a všetko, čo k tomu patrí, teda
ešte podnebie, vyžarovanie hviezd,
druh výživy a ešte všeličo iné. Všetko
to pôsobí bezprostredne na temperamenty,
pretože tie patria k hmotnosti,
a preto sú s ňou tiež veľmi úzko spojené.
Vo všeobecnosti sa u ľudí rozoznávajú
štyri základné druhy temperamentov,
podľa ktorých sa označujú
aj samotní ľudia, a to: sangvinik,
melancholik, cholerik a flegmatik.
V skutočnosti je ich však sedem a so
všetkými odstupňovaniami dokonca
dvanásť. Lenže tie najhlavnejšie sú
štyri.
Pri celkom zdravej krvi ich možno
zadeliť do štyroch vekových skupín,
v ktorých sa mení zloženie krvi. Ako
prvý máme detský vek, rovnajúci sa
sangvinickému temperamentu, t. j.
bezstarostnému životu prítomnej
chvíľky. Ďalej je to vek mládenecký
alebo dievčenský, ktorý sa rovná melancholickému
temperamentu, zasnenosti
plnej túžob. Potom vek mužov
a žien, rovnajúci sa cholerickému
temperamentu činov, a nakoniec
starecký vek, zodpovedajúci flegmatickému
temperamentu pokojného
uvažovania.“
Z tohto zásadného významu
temperamentov, ktoré majú byť
stupňami života, vyplýva aj to, že
nedostatočné naplnenie jednotlivých
úsekov prežívania musí viesť
k hlbokému narušeniu priebehu života.
Treba poľutovať každého, kto
VÝSKUM
nesmie prežiť svoje detstvo nezaťažene,
či už je to spôsobené pomermi
v rodičovskom dome alebo neistotou
doby. – Kto sa počas svojej
mladosti nechá predčasne odviesť
od hľadania toho, čo pôsobí v jeho
vlastnom vnútri, čo tomuto životu
môže dať zmysel a naplnenie, stráca
tým svoj vari najcennejší čas.
Pretože čo pomôže nesamostatné
napodobňovanie realistických,
účelových názorov staršej generácie,
keď sa mladý človek nenaučil
zamýšľať sa aj sám nad sebou a pýtať
sa na to, čo presahuje vlastné
„ja“ a ľudstvo.
Život, ktorý nasleduje po priveľmi
vážne prežitom detstve a po období
mladosti poznamenanom prešpekulovanosťou
dospelých, môže byť zaťažený
len ťažkosťami a problémami.
Ako jar, ktorú zahnal nový vpád
zimy alebo leto pokazené dažďom
trvajúcim dlhé mesiace. I to môže
priniesť len zlé plody – alebo vôbec
žiadne.
Prirodzene, i vonkajšie okolnosti
môžu brániť tomu, aby temperamenty
boli prežité tak, ako to určil
Stvoriteľ, napríklad vojna alebo
čas núdze. V takomto prípade však
vždy budú nejaké príležitosti, aby
sa dohnalo zameškané. V hlbokom
zamyslení sa nad sebou samým, nad
životom, nad stvorením môže ešte
človek i v zrelšom veku pochopiť, čo
je melanchólia schopná dať človeku,
ktorý sa tomu otvorí.
Christian Baur
Poznámky:
1) Erwin Panofsky (1892–1968), nemecký
historik umenia, od r. 1933 bol profesorom
univerzity v Princetownu v USA. V r. 1943
vydal knihu The Life and Art of Albrecht
Dürer.
2) norimberský maliar Michael Wolgemut
(Dürer vytvoril aj jeho portrét).
Objav aury
Vedci skúmajú „svetlo života“
Obklopuje naše telá neviditeľný energetický obal? Je možné vyžarovanie
živých bytostí merať? Dokážu liečitelia vedome a dokázateľne
vysielať veľké množstvá energie?
„Kamery na snímanie aury“ na veľtrhoch ezoteriky,
„skúmatelia aury“, „liečitelia aury“. Na neviditeľnom
vyžarovaní človeka sa dá dozaista postaviť slušné
živobytie. Čo sa však skrýva za týmito (niekedy
pochybnými) praktikami? Skutočne jestvuje
„fluidum“, o ktorom hovoria staré duchovné
spisy? Autori nasledujúceho článku, Dagny
Kernerová (1956) a Imre Kerner (1938), promovaný
biochemik, pracujú už mnoho rokov
pre nemeckú televíziu (Monitor, Report, ZAK,
Stern TV a i.) a tiež ako publicisti a spisovatelia
(kniha Volanie ruže). Pre časopis Svet
Grálu sa vydali hľadať seriózny prístup k výskumu
aury. To, čo sa dozvedeli, je fascinujúcim
mostom spájajúcim najnovšie vedecké objavy
so starým cenným poznaním.
LABORATÓRNY
POKUS
Na laboratórnom stole stoja dve
sklenené misky plné slepačích
vajec. Vedci v bielych plášťoch robia
prácu žien v domácnosti: rozbíjajú
vajcia a oddeľujú žĺtok od bielka.
Žĺtky sa rozmiešajú v mixéri, laboratórnou
rečou sa to nazýva homogenizácia.
Výskumníci si však
nechcú zlepšovať skromnú stravu
v závodnej jedálni vlastnoručne
vyrobenými palacinkami. Žĺtkový
homogenizát potrebujú na vedecký
experiment. V Inštitúte pre analýzy
pomocou žiarenia Technologického
centra v Kaiserslauterne chcú vedci
z tímu doktora Fritza Alberta Poppa
zistiť, či vajcia od sliepok pohybujúcich
sa voľne po vonku „žiaria“
inak ako vajcia sliepok
žijúcich neustále v hydinárňach
s umelým osvetlením,
kde sú natlačené jedna na druhej.
Pri žiarení, ktoré sa vedci chystajú
merať, nejde o rádioaktivitu, ale
o takzvané „svetlo života“, ktoré vyžarujú
všetky živé bunky.
VÝSKUM
BIOFOTÓNOV
Biofotónmi sa nazývajú čiastočky
svetla, ktoré vznikajú v jadre
buniek. Výskum biofotónov dosiahol
v ostatných rokoch významný
pokrok predovšetkým v Ázii. Čína
podporuje tímy výskumníkov medzi
Pekingom a Šanghajom značnými
prostriedkami, Japonsko investo-
15
Svet Grálu
1/2004
VÝSKUM
valo stovky miliónov a v podstate už
stojí pred okamihom, ktorý premení
peniaze investované do základného
výskumu na zisk. Zatiaľ však v tejto
oblasti vedie Nemecko. Mnohé medzinárodné
pracovné
skupiny
udržiavajú úzky
kontakt s kvantovým
fyzikom
F. A. Poppom,
ktorý zhruba
pred dvadsiatimi
rokmi
začal skúmať
nesmierne slabé
svetlo, ktoré
Dr. Fritz Albert Popp vyžaruje každý
živočích od
jednobunkového organizmu až po
človeka. Fotóny sú fyzikálnymi stavebnými
kameňmi svetla. Popp ich
nazval biofotónmi, aby zdôraznil
skutočnosť, že svetlo vyžarujú živé
bunky.
Jedným z najdôležitejších poznatkov
výskumu biofotónov bolo zistenie,
že svetlo buniek nie je rovnakého
druhu ako, povedzme, svetlo
žiarovky, v ktorom je obsiahnutých
mnoho vlnových dĺžok, ale že je
„koherentné“, podobne ako svetlo
laserového lúča. Laserové svetlo sa
skladá iba z jednej vlnovej dĺžky, kde
všetky fotóny kmitajú v rovnakom
takte. Tieto mimoriadne vlastnosti
dnes technika využíva najrozmanitejším
spôsobom. Väčšina z nás
pozná trojrozmerné obrazy, ktoré
laserové lúče vyčaria v priestore.
Obrazy môžu vzniknúť vďaka tomu,
že laserové svetlo je veľmi dobrým
nosičom informácií. Laserové lúče
sa už dlho využívajú na prenos
správ, ak je potrebné sprostredkovať
veľké množstvo dát s mimoriadnou
presnosťou a rýchlosťou svetla.
Meranie biofotónov z dvoch rôznych
homogenizátov vajcových žĺtkov,
teda od „šťastných“ sliepok a od
16
Svet Grálu
1/2004
sliepok chovaných v klietkach, ukázalo
v Poppovom laboratóriu jednoznačné
výsledky: vajcia sliepok, ktoré
žijú natlačené v tmavých kójach,
„žiaria“ iba spolovice v porovnaní
s vajcami sliepok, ktoré zobú zrno
na relatívnej slobode a na slnku a žijú
primeranejšie svojmu druhu.
Na začiatku experimentu žili všetky
sliepky v spoločnej hydinárni
a vyžarovanie biofotónov všetkých
vajec bolo rovnaké. Potom boli sliepky
rozdelené, polovica z nich zostala
v hydinárni a druhá polovica žila tri
mesiace vonku. Počas tohto obdobia
viedli iný, nový a „šťastnejší“ život.
Preukázateľne zmenené biofotónové
žiarenie ich vajec privádza k záveru,
že všetky bunky, teda aj bunky vajcového
žĺtka, „informácie“ týchto
dvanástich týždňov strávených na
slnku, v prírode a na slobode uchovali
a vyžarovaným svetlom ich stále
odovzdávajú.
Netreba veľkú dávku fantázie, aby
si človek predstavil, aký druh „bioinformácie“
nám odovzdávajú vajcia
alebo aj mäso sliepok z veľkochovov
v hydinárňach, keď tieto sliepky
od prvého dňa svojho života sedia
zatvorené v klietke,
nikdy nepoznali
nič
iné než umelé osvetlenie, tesný
priestor, prázdnotu, mreže, betón
a strojovo vyrábané krmivo, a preto
sa v nich vyvinula agresivita a strach
z voľného priestoru.
NOVÉ KRITÉRIUM
PRE POTRAVINY
Dôsledky pre potraviny, ktoré
jeme, sú zrejmé: s jedlom neprijímame
iba kalórie, vitamíny,
uhľohydráty, proteíny a minerály,
ale aj celkovú „životnú informáciu“
zvieraťa, či v prípade ovocia a zeleniny
bioinformáciu rastliny. Po nespočetných
experimentoch s rastlinami
od čajovníka po paradajky,
s olejom a mäsom sa doktorovi Poppovi
zdá „úplne logické“, že biologické
informácie, ktoré s potravou
prijímame, jednoducho nemiznú,
ale sa „prenášajú na naše telo rezonanciou
s jeho vlastnými biofotónmi“.
Doktor Popp hovorí: „Každá
potravina prenáša energiu na náš
systém, na telo. Namiesto energie
by sme mohli radšej povedať informácie.
Dobrá potravina má schopnosť
aktívne zlepšiť stav nášho telesného
systému. Zlá potravina
zákonite prenáša zlú informáciu.
To znamená, že
informačný
potraviny,
obsah
ktorý
je vyžarovaný so
svetlom, je novým
kritériom
kvality jedla.“
Tento poznatok
je už
známy aj v potravinárskej
brandži: moderné
biofotóno-
Biofotóny:
veda dokáže zobraziť
svetlo, vydávané bunkami.
VÝSKUM
vé meranie ako kritérium kvality
sa používa alebo zatracuje, podľa
stanoviska a zámerov toho, koho sa
týka. Prostredníctvom tohto merania
je totiž možné zistiť aj to, či je
potravina ošetrená pesticídmi, alebo
či bola dlho a zle skladovaná.
Tieto informácie majú nesmierny
význam, najmä pri výrobe dojčenskej
výživy.
Koncern Hoffmann-La Roche sa
stal prvou svetovou firmou, ktorá
na kontrolu vlastných výrobkov
začala popri bežných chemických
analýzach používať aj meranie biofotónov.
Ak sa napríklad pre dojčenskú
výživu spracúva mrkva, ukáže
meranie biofotónov celkom jasne, či
bola mrkva kvôli predĺženiu skladovateľnosti
ožiarená rádioaktívnymi
lúčmi alebo ošetrená konzervačnými
prostriedkami. Aj nepatrné
množstvo takzvaných prostriedkov
na „ochranu“ rastlín výrazne zmení
vyžarované svetlo.
BIOLOGICKÁ
KOMUNIKÁCIA
Doktor Popp nesporne objavil
základnú formu komunikácie
v prírode – svetlom vysielané informácie
prijímajú aj ostatné bunky
a dokážu ich rozlúštiť. Biofotóny riadia
aj procesy vo vnútri organizmu.
Podľa odhadu vedcov prebehne napríklad
v ľudskom organizme každú
sekundu 1 000 000 000 000 000 000,
slovami jeden trilión chemických reakcií.
Alebo, ako to formuluje Fritz
Albert Popp: „Bez biofotónov ako
koordinátorov všetkých týchto procesov
by nemohol existovať žiaden
človek, lebo po niekoľkých sekundách
by sa zrútil ako biochemická
kaša. Nervový systém nemôže túto
prácu zvládnuť a ani pre ňu nebol
vytvorený. Napokon po dvadsiatich
rokoch každodennej práce v oblasti
týchto meraní som ešte nenašiel živý
organizmus, ktorý by nevyžaroval
žiadne svetlo.“
Výmena informácií je nutná na
prežitie nielen v rámci jedného organizmu,
ale zohráva aj doposiaľ nie
priveľmi známu, no pritom významnú
úlohu pri komunikácii medzi
jednotlivými živými organizmami.
Biofotóny, „svetlo života“, vystupujú
z tela každého živého organizmu
ako nositelia komplexnej informácie,
pohybujú sa rýchlosťou svetla a zasahujú
iné živé organizmy. Biofotónové
žiarenia sú vlnovými obrazmi informácie,
ktorú ľudia, zvieratá a rastliny
vysielajú a prijímajú.
BIOFOTÓNOVÉ
ŽIARENIE A AURA
V
našom jazyku jestvujú pojmy
a rečnícke obrazy, ktoré vznikli
dávno pred týmito najnovšími výsledkami
výskumu, a predsa sa zdá,
že ich reflektujú. Poznáme ich všetci
a denne ich používame: kritizuje sa
„vyžarovanie nejakého človeka“, alebo
s niekým nie sme „na rovnakej
vlnovej dĺžke“. Namiesto „vyžarovania“
používame tiež do istej miery
všednejší pojem „aura, ktorá človeka
obklopuje“. Spravodajský magazín
„Spiegel“, ktorý ťažko možno podozrievať
zo spojenia s ezoterikou,
používa pojem „aura“ v každom
treťom vydaní. Hovorí sa povedzme
o „aure násilia“, alebo sa pred majstrovstvami
sveta vo futbale ironizovala
špecifická „Biedermannova
aura nemeckého národného futbalového
tímu“.
Predstavy o energetickej aure
zobrazovanej vo forme pestrých
svetelných obláčikov okolo tela,
predovšetkým okolo hlavy človeka,
možno nájsť vo všetkých časových
obdobiach a kultúrach všetkých
kontinentov. Severoamerickí Indiáni
Navahovia ju tesali do skalných
stien rovnako ako domorodci
v Austrálii.
V jednom tureckom rukopise z roku
1368 sa nachádza obraz proroka
Mohameda obklopeného plameňmi
aury, keď sa mu na hore Híra zjavil
archanjel Gabriel. Aj starí Egypťania
si mysleli, že nehmotné telo človeka
sa skladá zo „svetla“. Rozlišovali desať
rôznych tiel a tú časť, ktorá prežije
smrť, nazývali „Khu“, čo značí
„žiarivý“ alebo „jasný“. Aj v kresťanskej
tradícii existuje mnoho vyobrazení
„nadpozemského“ svetla. Po
celé stáročia sa zobrazovali takzvané
svätožiary. V tibetskom zobrazení
budhov sa vyskytuje veniec
plameňov. „Výboje svetla“ vo forme
modrých plameňov, ktoré boli videné
okolo prorokov a svätých v okamihoch
najvyššej zbožnosti, sú opísané
tiež v Biblii.
Nemeckému kvantovému fyzikovi
Poppovi bolo od začiatku jeho
výskumu jasné, že biofotóny, ktoré
telo vyžaruje, môžu mať súvislosť
s tým, čo sa už po tisícročia opisuje
ako „aura“ alebo zvláštne „vyžarovanie
svetla“. Vedel tiež, že sa z hľadiska
vedy v očiach svojich kolegov
fyzikov vydal na tenký ľad, keď za-
17
Svet Grálu
1/2004
VÝSKUM
Rosalyn Bruyere to dokázala na
prvý pokus: vôľou ovládnuť silu
vyžiarovania biofotónov.
čal skúmať bunkové svetlo. Dospel
k záveru, že „svetlo, ktoré meriame,
je aura živých tvorov. Lepšie povedané,
časť ich aury, totiž tá časť, ktorá
je viditeľná a merateľná dnešnými
detektormi. My toto svetlo meriame.
Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti
o tom, že vystupuje zo systému
tela.“
Vo svojich prácach sa Popp vždy
usiloval vyhnúť slovu aura, pretože
nechcel nechať vzklíčiť podozrenie,
že vedecký biofotónový výskum
má niečo spoločné s ezoterikou,
s takzvanými skúmateľmi aury, ktorí
o sebe tvrdia, že vidia svetlo okolo
tela. Popp uvádza: „Nanajvýš možno
pochybovať o tom, či ho môžu
vidieť, teda či citlivosť ľudského oka
vôbec stačí na to, aby mohlo toto ultra
slabé žiarenie vidieť. Oko je vôbec
ten najcitlivejší optický prístroj
na meranie svetla, jeho citlivosť dosahuje
citlivosť našich moderných
detekčných systémov!“
VIDENIE AURY
So zosilňovačom zostatkového
svetla (podobné prístroje pou-
18
Svet Grálu
1/2004
žíva napríklad armáda pri nočných
akciách) dnes môže sedemdesiatpäťročný
kvantový fyzik Dr. Fritz
Albert Popp urobiť „svetlo života“,
ktoré už dvadsať rokov meria,
priamo viditeľným. Na farebnom
monitore možno presne vidieť,
ako steblo trávy v úplnej tme žiari,
alebo ako prvoky druhu Gonyaulax,
vodné organizmy mikroskopickej
veľkosti, v ľubovoľne veľkej
skupine opakovane synchrónne
zažiaria. Toto je však možné iba
v prípade ich vzájomnej komunikácie.
K ich súčasnému žiareniu
dochádza dokonca i vtedy, ak sa
pohybujú v dvoch vedľa seba postavených
sklených nádobách. Sklo
je pre biofotóny priepustné, vodné
organizmy si teda môžu odovzdávať
informácie aj cez sklenené steny.
Zrejmým dôkazom toho, že pri
tomto experimente ide o skutočnú
komunikáciu pomocou svetla, je
okamih, keď obe sklenené nádoby
oddelíme kovovou doskou. Synchrónne
žiarenie v nádobách prestane,
každá z oboch skupín svieti
zvlášť, lebo kovová doska neprepúšťa
svetlo.
To, čo doktor Popp meria a môže
zobraziť pomocou zosilňovača zostatkového
svetla, vidí americká liečiteľka
a skúmateľka aury Rosalyn
Bruyerová neustále. Veľkú časť svojho
života strávila v laboratóriách
kalifornskej univerzity a na známej
Menningerovej klinike. Jej schopnosti
sa ustavične skúšali a využívali
na stanovenie presnej diagnózy
na základe aury pacientov. Jej liečiteľská
sila sa merala fyzikálnymi
metódami.
Päťdesiatročná Kalifornčanka
z Los Angeles na rozdiel od väčšiny
svojich kolegov liečiteľov stále
vyhľadáva spoluprácu s lekármi
a vedcami. Ako partnerka lekárov
je vo svojej krajine častým hosťom
v nemocniciach a tamojší vedci
ju už dávno uznali za kolegyňu,
ktorá dáva k dispozícii svoje odborné
znalosti. Bola preto veľmi
prekvapená, keď v nemeckom
tíme výskumníkov okolo doktora
Poppa narazila na skepsu a určitý
druh odmietania, ktoré bolo
v USA prekonané už pred celými
desaťročiami. „Som už mnoho rokov
zvyknutá na to, že vykonávam
pokusy spoločne s lekármi a vedcami,“
hovorí Rosalyn Bruyerová.
„Vždy som bola v úlohe ich uznávanej
kolegyne. V biofotónovom
laboratóriu v Kaiserslauterne som
sa náhle cítila ako pokusná osoba,
ktorej navyše nikto veľmi neveril
alebo veriť nechcel, o ktorej poznatky
nikto nestál.“
ROZSIAHLY
EXPERIMENT
Meranie malo zistiť, či má Rosalyn
Bruyerová schopnosti
vedome a chcene vysielať zo svojej
ruky svetlo, teda biofotóny. Nad
týmto pokusom sa mohla vlastne len
usmiať, pretože pri liečení pacientov
vidí a cíti energie, ktorými lieči.
Vedci dávno zistili rovnakým prístrojom,
ktorým merali biofotóny
pri slepačích vajciach, že z každej
ľudskej ruky neustále prúdia biofotóny
v podobe ultra slabého svetelného
žiarenia. Každý z nich sa už
sám pokúsil vedome meniť intenzitu
svetla vystupujúceho z vlastnej
ruky, žiadnemu sa to však nepodarilo.
Rosalyn Bruyerová to dokázala
okamžite. Rozdiel medzi prúdom
biofotónov, ktorý „normálne“ vystupuje
z ruky, a prúdom svetla vystupujúceho
z ruky zámerne, ako pri
liečení, bol pre fyzikov taký prekvapujúci,
že to spočiatku považovali
za chybu meracích prístrojov. Keď
všetko skontrolovali a zistili, že prí-
VÝSKUM
stroje pracujú správne, experiment
zopakovali.
Výsledok bol rovnaký. Okrem
vlastného merania biofotónov
svetlo z liečiacich rúk Rosalyn
Bruyerovej pri treťom pokuse
zviditeľnili na zosilňovači
zostatkového svetla, uložili
do počítača, nafilmovali
a vyfotografovali, teda
zdokumentovali všetkými
možnými spôsobmi. Vedci
dospeli k poznaniu, že
„liečitelia sú v porovnaní
s normálnymi ľuďmi
schopní vedome zosilniť
vyžarovanie fotónov svojich
rúk. Ruky americkej liečiteľky
Rosalyn Bruyerovej
vyžarovali pri mnohých pokusoch
zreteľne viacej svetla
vždy, keď uviedla, že cez svoje ruky
posiela liečivú energiu!“
Samotnú Rosalyn Bruyerovú po
tomto experimente ešte cestou do
hotela pobavili ohromené a bezradné
tváre fyzikov a ich strach zo
stretnutia s prastarou liečiteľskou
tradíciou.
V biofotónovom laboratóriu potom
vykonali merania na ďalšom
liečiteľovi, Talianovi Nicolovi Cutolovi.
Jeho ruka vyslala v priebehu
dvoch sekúnd „minimálne desaťkrát
silnejšiu emisiu fotónov“, ako je
bežné u „normálnych“ ľudí.
Ideálny obraz aury zdravého človeka.
Vľavo: aura chorého človeka.
Ilustrácia: M. Průšová, MUDr. J. Palouček.
NOVÉ MOŽNOSTI
TERAPIE
V
Japonsku už dlhý čas pracuje
s veľkým nasadením skupina
výskumníkov, ktorí majú pomocou
biofotónového výskumu „znovu objaviť“
a dokázať meridiány, „energetické
dráhy“ ľudského tela tak, ako
ich už pred 3 000 rokmi opísala
orientálna medicína. Nedávno vyšlo
najavo, že určité body, ktoré zohrávajú
v akupunktúre dôležitú úlohu,
boli už identifikované a potvrdené
meraním svetla.
Výskum biofotónov zároveň otvára
celkom nové možnosti pri diagnóze
a terapii rakovinových ochorení.
Nádorové bunky „žiaria“ celkom
inak ako zdravé bunky. Zmenou
biofotónového žiarenia sa laboratórnym
pokusom môže pri
nádorových bunkách zistiť, či
podanie lieku pomáha, škodí,
alebo nepôsobí nijako. Je to
rozhodujúca pomoc pre lekárov
pri voľbe správneho lieku.
Nemecký kvantový fyzik
Popp, ktorý prednedávnom
otvoril svoje druhé laboratórium
v meste Neuss pri Düsseldorfe,
je so svojím výskumom
biofotónov, ktorý založil,
na ceste od zabudnutého vedca
k uznávanej kapacite. Profesor
Dürr, „pápež“ nemeckej fyziky,
Heisenbergov nástupca v mníchovskom
Inštitúte Maxa Plancka,
mu v roku 1996 oficiálne „udelil
rozhrešenie“ svojím potvrdením, že
všetky živé organizmy vyžarujú biofotóny
a toto žiarenie je koherentné,
teda môže slúžiť ako nosič informácií.
Vzhľadom na stále rastúce náklady
na zdravotníctvo si západná priemyselná
spoločnosť so svojou vysoko
rozvinutou technológiou rozhodne
nemôže dovoliť zriecť sa možností,
ktoré biofotóny a aura ponúkajú pre
diagnostiku a terapiu.
Dagny Kernerová
Imre Kerner
„Objav aury“ na videu
Od Dagny a Imre Kernerovcov,
autorov tohto príspevku, jestvuje k téme
„Aura“ aj pozoruhodný videofilm pod
názvom „Aura: liečivá sila, alebo podvod?“
Obaja televízni žurnalisti v ňom dokumentujú
celosvetovo po prvý raz prostredníctvom
filmu, ako možno „svetlo života“ urobiť
pre každého viditeľným. Rovnako ako
príspevok v tomto časopise sa film zaoberá
výskumom biofotónov a liečiteľkou aury
Rosalyn Bruyerovou, dotýka sa však aj iných
tém.
19
Svet Grálu
1/2004
SPOLOČNOSŤ
ZÁKONY
STVORENIA
A
ZÁKONY
ĽUDÍ
„Buď vôľa Tvoja,
ako v nebi, tak i na
zemi!“ Už takmer
dvetisíc rokov kresťania
pri modlitbe
odriekajú tieto
slová z „ Otčenáša“.
Sotva sa však niekto
vážne pýta sám
seba, aká je „vôľa
Otca v nebi“, alebo
nosné zákony
hmotného i duchovného
stvorenia,
a ako by sme mohli
uskutočňovať túto
vôľu na Zemi. Helge
Loytved, povolaním
sudca, a Werner
Huemer pre Svet
Grálu podávajú
prehľad o tom, ako
súvisí naše pozemské
právne usporiadanie
s veľkými
zákonmi stvorenia.
Kľúč k vysvetleniu
hľadali v tisíce
rokov starom
„Desatore“, teda
v desiatich Božích
prikázaniach.“
Zákonitosti vo stvorení a ľudský
zákon. Na prvý pohľad sa
zdá, že oba pojmy len málo
súvisia. Na jednej strane v právnom
štáte podliehame množstvu právnych
noriem, ktoré upravujú a určujú
normy v rôznych oblastiach
života, na druhej strane sme všetci
nevyhnutne podriadení aj zákonitostiam
pôsobiacim vo stvorení.
V čom však spočíva vzájomné prepojenie
týchto dvoch oblastí?
20
Svet Grálu
1/2004
Desať Božích
prikázaní
Kľúč k odpovedi na túto otázku
leží v dôverne známom Desatore.
Tieto prikázania nemajú len určiť
vzťah medzi Bohom a človekom, čo
je obsahom prvých troch prikázaní,
ale upravujú aj mierumilovné spolužitie
ľudí medzi sebou. Kto sa Desatorom
zaoberá podrobnejšie, zistí, že
mnohé v ňom vyjadrené myšlienky
sú zároveň nosnými stĺpmi nášho
dnešného trestného poriadku. Ak
sa v piatom až ôsmom prikázaní hovorí:
„Nezabiješ!“, „Nescudzoložíš!“,
„Nepokradneš!“ a „Nevydáš krivého
svedectva proti blížnemu svojmu!“,
potom práve tieto „pravidlá“ sú
základom mnohých dnešných zákonných
ustanovení, a pokiaľ sa na
ne nedbá, prichádzajú často v spätnom
pôsobení sankcie. A aj ostatné
prikázania, za prestúpenie ktorých
SPOLOČNOSŤ
dnes nehrozí trest, pretože sa dotýkajú
skôr vnútorného správania sa
človeka a menej jeho vonkajšieho,
viditeľného konania, majú pre ľudí
orientovaných na duchovné hodnoty
nezmenenú platnosť: „Nebudeš
bažiť po žene blížneho svojho!“ (čo
by sa malo chápať ako výzva k čistote
myšlienok), „Nebudeš žiadostivý
domu, dvora, dobytka svojho blížneho
a všetkého, čo je jeho!“… Správne
pochopenie a dodržiavanie týchto
niekoľkých pravidiel by zaručilo mierumilovné
a zbožné spolužitie ľudí
na zemi. Tieto pravidlá ostatne Ježiš
zhrnul do jedného jediného prikázania:
„Miluj blížneho svojho ako seba
samého!“ Prestúpenie týchto desiatich
prikázaní cíti každý človek až do
končekov svojich prstov, ak je k sebe
dostatočne poctivý, pretože tieto Božie
prikázania sú v nás nezmazateľne
vryté ako „duchovné poznanie“,
teda ako súčasť svedomia. Kto sa
však snaží prehlušiť svoj vnútorný
hlas a chce len zväčšovať svoj vlastný
„voľný priestor“, bez toho, aby rovnako
rešpektoval voľný priestor svojich
blížnych, toho od nesprávnych ciest
sotva odradia hoci i najhrubšie zväzky
paragrafov. Záleží na duchovnej
zrelosti (alebo nezrelosti) človeka, či
uskutoční princípy poriadku v praxi,
alebo ich ignoruje.
Prikázanie a zákon
Bol by to však veľmi obmedzený
pohľad, keby sme v Desatore
videli len zjednodušené pravidlá na
mierumilovné spolužitie ľudí, alebo
keby sme na svoje svedomie, ktoré sa
ozýva pri nedodržiavaní prikázaní,
hľadeli len ako na výsledok výchovy
k určitým hodnotám. Za Desatorom,
ktoré je „vtesané“ do nášho vnútra,
je oveľa viac. Jeho dodržiavanie
je pre každého človeka tou najväčšou
pomocou v duchovnom vývoji,
pretože ho uvádza do súladu so zákonmi
stvorenia, ktorých všadeprítomné
pôsobenie má vždy budujúcu
povahu. Prikázania teda „ponúkajú“,
aby sme pôsobili v podporujúcej
sile Stvoriteľa a mohli sa s ňou spoluzachvievať.
Je v nich pomoc, ktorú
nám Stvoriteľ ponúka.
Aby sme pochopili tesné spojenie,
ktoré existuje medzi Božími prikázaniami
a zákonmi stvorenia, je nutné
najprv sa podrobnejšie zaoberať
týmito zákonmi. Aké sú základné
princípy, ktorými sa všetko riadi?
Tri zákony
Stvorenia
Nikto nepopiera existenciu prírodných
zákonov, v rámci ktorých
prebiehajú všetky deje v tomto
svete. Prírodovedci nám neustále
podávajú dôkazy o tom, ako podivuhodne
je všetko v malom i veľkom
dianí hmotného sveta usporiadané.
Jasným zákonitostiam sú však podriadené
nielen chemické alebo fyzikálne
deje, ale aj duchovná podstata človeka
podlieha určitému „súboru pravidiel“.
Pritom sa ukazuje, že ako vo
vnútornom, tak i vo vonkajšom svete
platia v podstate rovnaké zásady. Pozrime
sa napríklad na účinok zákona
spätného pôsobenia. Poznáme ho
ako základný fyzikálny zákon akcie
a reakcie, ale aj ako obrazné vyjadrenie
v Ježišových slovách tlmočených
apoštolom Pavlom (Gal. 6,7): „Čo
človek zasieva, to aj zožne.“ Tieto slová
sa vzťahujú aj na ľudské myšlienky
a činy. To, čo môžeme pozorovať na
malom pozemskom príklade, teda že
zrnko pšenice prináša v klasoch v čase
žatvy mnohonásobnú úrodu, to
isté platí i v duchovných dejoch – zákonom
spätného pôsobenia je zaručené,
že nás v neprehľadnom súkolesí
stvorenia skôr či neskôr dostihnú
zvýšenou mierou také následky, ktoré
presne zodpovedajú druhu nášho
predchádzajúceho konania. Z množstva
týchto spätných účinkov sa vytvára
ľudský osud. Túto skutočnosť
správne pochopíme až vtedy, keď
sme schopní akceptovať, že nežijeme
na zemi pre duchovný proces dozrievania
len raz, ale viackrát. Až v súvislosti
s opakovanými pozemskými
životmi je možné objasniť také rôzne
osudy jednotlivých ľudí. (Poznámka
redakcie: V tejto súvislosti možno poukázať
na pozoruhodnú prednášku
Dr. Richarda Steinpacha: Prečo sú narodenia
predsa len spravodlivé, ktorá
bola vydaná vo vydavateľstve Efezus
v r. 2004.)
Ako ďalší všeobecný princíp riadiacej
vôle vo Stvorení platí zákon
príťažlivosti rovnorodého, ktorý
je rozhodujúci nielen pre zlučovanie
jednotlivých „stavebných látok
hmoty“, ale riadi sa ním (v našej
spoločnosti väčšinou nevedome)
i správanie ľudí. Ako sa ľudovo hovorí,
„Vrana k vrane sadá, rovný
rovného si hľadá“. Prevládajúce
cítenie a povaha určujú vzájomnú
„príťažlivosť“, teda to, ktorí ľudia nás
priťahujú a v ktorých kruhoch sa
radi stretávame.
Popri tom pôsobí ako tretí veľký
základný princíp stvorenia zákon
tiaže. Čo je ľahké, stúpa nahor, ťažké
klesá nadol. To platí i pre náš duchovný
stav. Človek, ktorý trvalo oživuje
dobré vlastnosti, sa slobodne a ľahko
nielen cíti, ale jeho duša sa podľa zákona
tiaže skutočne stala svetlejšou,
a tým i ľahšou. Každá zmena nášho
duchovného stavu nás vedie zodpovedajúcou
mierou nahor, alebo aj nadol
– a my to cítime. Sme voľní, ľahkí,
akoby sme mali krídla, alebo stiesnení,
sklesnutí, zaťažení starosťami.
Tieto tri základné princípy pôsobia
následne v rámci všeobsiahleho
prazákona pohybu. Tak, ako je
materiálny pokrok – rovnako ako
každý vývoj – možný len stálym po-
21
Svet Grálu
1/2004
SPOLOČNOSŤ
hybom, musíme i my byť živými aj
vnútorne, aby sme zostali duchovne
bdelými a mohli sa vyvíjať.
Čo je „dobré“?
Všetky zákony stvorenia sú vyjadrením
Božej vôle a majú za úlohu
podporovať všetko stvorené, ktoré
potrebuje vývoj. Ich pôsobenie tiež
jasne a jednoznačne určuje pojem
„dobro“. „Dobré“ je to, čo pôsobí podporujúco
v zmysle týchto zákonov, čo
teda privádza človeka k väčšej živosti
(podľa zákona pohybu), k duševnej
ľahkosti alebo „oslobodeniu“ (podľa
zákona tiaže), k vôli pôsobiť pri vývoji
stvorenia ako užitočná súčasť
(v zákone príťažlivosti rovnorodého)
a k prežívaniu lásky a Božej blízkosti
(v zákone spätného pôsobenia) – pričom
všetky zákony stvorenia pôsobia,
prirodzene, len spoločne a nemožno
ich od seba oddeliť.
Čo však majú účinky týchto zákonov
stvorenia spoločné s Desatorom?
Odpoveď je prostá: Desatoro
je do istej miery „prekladom“ pojmu
„dobro“, definovaného zákonmi
stvorenia, do nášho všedného živo-
22
Svet Grálu
1/2004
ta. Preto si zachovalo svoju platnosť
po celé tisícročia, zatiaľ čo my sme
sa skôr vzdialili od pochopenia jeho
ďalekosiahleho obsahu.
Každé z prikázaní vyjadruje, že pri
jeho nasledovaní nás podľa zákona
spätného pôsobenia postretne v zosilnenej
miere len „dobro“, teda to, čo
nás duchovne podporí, ďalej, že sme
v zákone príťažlivosti rovnorodého
takisto priťahovaní a posilňovaní len
dobrom, a napokon, že sme zároveň
vnútorne povznesení podľa zákona
tiaže. Kto činí dobro, dosiahne „živosť
dobra“; kto činí zlo, kráča duševne
zaťažený cestou nadol (ľudovo
povedané, „dostane sa na „šikmú
plochu“), samočinne a neodvratne,
dokiaľ mu nové rozhodnutia jeho
vlastnej vôle opäť neukážu iné cesty.
Ľudské
zákonodarstvo
Ak sa pozrieme na súčasný právny
poriadok, pohľad nám okamžite
padne na záplavu zákonov a zmes
predpisov, v ktorej sa i právnik ťažko
orientuje. Ide o „potopu“, ktorú sme
si privodili sami a ktorá zreteľne ukazuje,
že je čoraz menej ľudí ochotných
z vnútornej potreby nasledovať Desatoro,
ktoré by bez čohokoľvek ďalšieho
umožnilo dobré spolužitie. Možno
je to aj tým, že štát sa cíti byť povinný
právne zasahovať v čoraz viacerých
oblastiach života až do detailov. Technický
a priemyselný vývoj, ktorý sotva
dobrovoľne berie ohľad na prirodzené
životné podmienky, je príčinou
stále nových predpisov o ochrane životného
prostredia, prevencii úrazov
a odvrátení rôznych nebezpečenstiev.
Existujú zákony o ochrane pred škodlivými
účinkami okolitého prostredia
spôsobenými znečistením vzduchu,
hlukom, otrasmi a inými vplyvmi,
zákon o mierovom využití jadrovej
energie a ochrane proti jej nebezpečenstvu
i zákon o výbušných látkach.
Všetky tieto paragrafy sa často prispôsobujú
neustále sa meniacim pomerom,
alebo sa korigujú pre vyskytujúce
sa nedostatky, čo sa opäť rieši
ďalšími dodatočnými zákonmi, takže
v konkrétnom prípade môže človek
často len s veľkou námahou nájsť
príslušné znenie nejakého ustanovenia.
Na uskutočňovanie a dopĺňanie
zákonov nezriedka existujú ďalšie
objemné právne ustanovenia a vykonávacie
predpisy. Čím väčší je počet
a komplikovanosť všetkých týchto
úprav, tým ťažšie a náročnejšie je ich
presadzovanie; dôsledkom je prebujnená,
ťažkopádna byrokracia a množstvo
vleklých právnych sporov.
Navyše ľudia činní v štátnom aparáte
nie sú, samozrejme, bez chyby.
Preto aj ľudské slabosti bezprostredne
ovplyvňujú obsah a použitie zákonov.
Mocné spoločenské skupiny ovplyvňujú
štátne orgány v úsilí presadiť
svoje záujmy, rozširuje sa korupcia.
Dokonca aj vtedy, keď sa štátny úradník
poctivo snaží slúžiť všeobecnému
záujmu, vystavuje sa nebezpečenstvu,
že vykoná závažné chybné rozhodnutia,
ak dôveruje len svojmu intelektu
a zabúda na silu svojej intuície.
SPOLOČNOSŤ
Hrozivá záplava zákonov by opadla,
keby viac ľudí uznávalo poriadok
vo stvorení, dobrovoľne sa doň vradilo,
a v dôsledku toho začalo viac
dbať na základné princípy ľudského
spolunažívania. Potom by právny
poriadok samozrejme vystačil s relatívne
malým počtom zákonov.
Práca každého človeka na sebe samom
je jedinou zárukou mierumilovného
a harmonického ľudského
spolunažívania. Aj posolstvá pochádzajúce
od Boha v ich pôvodnej podobe
smerovali vždy k jednotlivcovi,
aby ho podnietili k dobrovoľnému
nasledovaniu prikázaní, pretože len
to mu môže priniesť v spätnom účinku
duchovnú hodnotu. Žiadne Božie
posolstvo neprinieslo pevný, do detailov
presný súbor pravidiel či ustanovení
typu „musíš“. Takéto ustanovenia
sú vo svojej strnulej forme vždy
ľudskou zlátaninou a nikdy nemôžu
vziať do úvahy skutočnosť, že tu na
zemi žijú vedľa seba ľudia na rôznom
stupni duchovného vývoja!
Sú možné reformy?
Možno sa predsa len oplatí premýšľať
nad tým, ako by sa
naše zákonodarstvo dalo lepšie prispôsobiť
zmyslu Desatora, a tým pôsobeniu
zákonov stvorenia.
Je naozaj ideálne ukladať časovo obmedzené
tresty odňatia slobody, ktoré
berú relatívne malý ohľad na vnútorný
stav vývoja páchateľa? Neboli by v určitých
prípadoch mysliteľné pilotné
projekty s neohraničenou dobou trestu,
v ktorých by sa trestný poriadok
pokúsil podmieniť prepustenie z väzby
úrovňou vnútorného vývoja väzňa?
Alebo by táto myšlienka musela hneď
na začiatku stroskotať na tom, že neexistujú
ľudia, ktorí by mohli takýto
vývoj spoľahlivo posúdiť?
Ďalšie možnosti aplikácie by sa dali
nájsť v oblasti sociálneho práva, kde
existuje obzvlášť veľká záplava zákonov.
Aj keď je zabezpečenie dôstojnej
ľudskej existencie všetkých občanov
veľmi dôležité, štát by mal napriek
tomu dbať o to, aby poskytovaním
sociálnych dávok napokon
nepodporoval vnútornú lenivosť
príjemcov. Ak štát prostredníctvom
systému sociálneho zabezpečenia
odníme občanom príliš veľa starostí,
jednotlivec ľahko stratí nevyhnutnú
čulosť ducha. Tým sa uvedie do chodu
proces, ktorý je v každom ohľade
škodlivý. V neposlednom rade je
takýto sociálny systém, ako ho dnes
poznáme, finančne neúnosný.
Predovšetkým sociálne zákonodarstvo
by preto malo akýmkoľvek
možným spôsobom posilňovať vlastnú
zodpovednosť jednotlivca a dbať
na základné princípy rovnováhy medzi
dávaním a braním, ktoré možno
odvodiť zo zákona spätného pôsobenia.
Tak by napríklad muselo byť pre
príjemcu sociálnej pomoci samozrejmé,
že bude v rámci svojich možností
vykonávať všeobecne prospešné
práce, hoci aj tie najnepatrnejšie.
Napríklad zákon o sociálnej podpore
v Nemecku síce dáva možnosť donútiť
príjemcu sociálnej podpory vykonávať
súkromné a verejné práce, úrady sa
však v praxi priveľmi nesnažia využiť
túto možnosť v širšom meradle. Možno
pre to nájsť veľa zdôvodnení. Nie je
vždy ľahké správne odhadnúť schopnosti
dotyčnej osoby po zdravotnej
stránke. Treba vziať do úvahy osobné
životné okolnosti, napríklad opatrovanie
malých detí. Aj organizačné
možnosti, politická orientácia a odpor
zo strany príjemcu sociálnej podpory
zohrávajú svoju úlohu.
(Pozn. redakcie: Tento odsek vystihuje
predovšetkým situáciu v Západnej
Európe a Severnej Amerike. Na
Slovensku je nám známa situácia, keď
tisíce ľudí majú záujem pracovať a sami
podnikať, štátna legislatíva však
v tomto nepôsobí dostatočne podporujúco.
Preto mnoho ľudí odchádza
za prácou do zahraničia, dokonca
podstupujú riziká spojené s prácou
načierno. Verejno-prospešné práce
pôsobia často ako zlá záplata na neúnosnú
situáciu na trhu práce.)
Chmúrne
vyhliadky?
Tu sa tiež znovu ukazuje jeden základný
problém použitia práva.
Ak totiž nie je veľký počet občanov
ochotných dobrovoľne dodržiavať zákony,
dostane sa štátny poriadok do
vážneho nebezpečenstva, pretože za
týchto okolností sa môže udržiavať len
s neprimeranými nákladmi. Štát má
potom prakticky dvojakú voľbu: Buď
sa podvoľuje stále rastúcemu porušovaniu
práva a vznikajúcemu chaosu,
alebo buduje obrovský kontrolný a donucovací
aparát, až nakoniec zanikne
v dôsledku jeho prebujnelosti. Tento
výhľad sa môže zdať pochmúrny. Je
zrejmé, že ďalší vývoj nášho právneho
a spoločenského poriadku, ako tu
bol načrtnutý, nenastane sám od seba.
Práve tak nestačí veriť, že vláda urobí
všetko, čo je na to treba. Oveľa viac
bude záležať na nás všetkých. Je nevyhnutné,
aby sa občania po duchovnej
stránke vyvíjali smerom nahor. Tento
duchovný vývoj predpokladá, že sa
každý jednotlivec bude zo všetkých síl
usilovať o vradenie sa do živého a podporujúceho
poriadku vo stvorení, teda
do Božej vôle, a to tak, že spozná zákony
stvorenia, tiež všeobsiahly zmysel
Desatora a bude podľa neho žiť.
Až potom splníme to, čo nespočetní
ľudia už takmer dvetisíc rokov
neustále sľubujú slovami Otčenáša
daného Ježišom Kristom: „Buď vôľa
Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi!“
Dr. Helge Loytved
Werner Huemer
Literatúra:
Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu – Vo svetle
Pravdy
Herbert Vollmann: Svět, jaký by mohl být.
23
Svet Grálu
1/2004
TÉMA
Neviditeľná sieť osudu
Prečo to
Boh
všetko dopúšťa
Presvedčení stúpenci materializmu
by to vlastne mali
mať celkom ľahké, pretože si
s otázkami osudu nemusia príliš lámať
hlavu. Ak ľudia ochorejú a zomrú,
potom to, podľa nich, spôsobili
pôvodcovia choroby alebo gény. Ak
je niekto zasypaný pri zemetrasení
alebo príde o život pri havárii, potom
je príčinou technická závada, ľudské
zlyhanie alebo vyššia moc. Po hlbších
súvislostiach sa nepátra – veď
načo, keď je celý život podriadený
nevypočítateľnej hre slepej náhody!
Ale môžeme byť skutočne spokojní
s takýmito vysvetleniami? Môžeme
byť presvedčení o materialistickom
princípe náhody? Týmto
materialistickým chápaním si to
robíme takým ťažkým preto, lebo
podstatou nášho duchovného vedomia
je cítenie a myslenie, ktoré je
orientované na určitý zmysel a cieľ.
Keby sme žili nevedome, nekládli
by sme si otázku o hlbších súvislostiach.
Ale my žijeme, kráčame neustále
k novým cieľom, usilujeme
sa o slobodu a poznanie – a preto
nás koľajnice, po ktorých náš život
prebieha, nenechávajú ľahostajnými.
Je teda úplne prirodzené, že
sa pýtame na zmysel nášho osudu.
Môžeme sa ho vôbec niekedy dozvedieť?
24
Svet Grálu
1/2004
JE VŠETKO VOPRED
PREDURČENÉ?
Ľudia, ktorí si nevedia poradiť
s otázkou pravdepodobných príčin
niektorých životných udalostí
a ktorí neveria na slepú náhodu, ale
vo vyššie určenie, často dospeli k určitému
druhu odovzdanosti voči osudu,
k domnienke, že v živote je pre každého
človeka jednoducho všetko predurčené.
V tejto myšlienke sa stretávajú
ešte i dnes najrozličnejšie prúdy:
ten, kto sa domnieva, že osud závisí
od neovplyvniteľného pohybu hviezd
alebo môže byť jasnovidnými ľuďmi
presne predvídaný, hlási sa v podstate
k takzvanému fatalizmu, ako mnohé
ezoterické prúdy, kde sa napríklad
hovorí o kronike Akaša. Je to určitý
druh svetovej pamäti, v ktorej má
byť uložená každá, aj budúca udalosť.
Potom by človek nebol ničím viac ako
bábkou, ktorá sa hompáľa na neviditeľných
vláknach osudu, hračkou
vyšších mocností, ktoré dávno všetko
predurčili a zachytili v obsiahlych
„kronikách duší“. Niektorí ezoterici
sa napríklad domnievajú, že v Indii
bol kedysi dávno zachytený celý osud
sveta v knižniciach na palmových listoch
(palmové listy sa tam predtým
používali ako papyrus), a bol, resp. je
Prečo toľko ľudí trpí
ťažkými chorobami? Prečo
musia umierať i deti?
Kde je spravodlivosť pri
narodení? Je nakoniec
pre každého z nás všetko
určené dopredu – hviezdami
alebo dokonca samotným
Stvoriteľom? Alebo je
správna teória karmy, a
človek si teda sám zaviní
všetko, s čím sa stretne? A
ak je to pravda – platí to
aj vtedy, keď človek umiera
rukou vraha? Keď utrpí od
iných viditeľnú neprávosť?
Neboli by potom všetci
zločinci iba pomocníkmi pri
naplňovaní karmy? A keby
dobro a zlo na konci vôbec
neexistovalo?
Otáznik za otázknikom.
Pokusy o zodpovedanie
týchto otázok sa končia dosť
často v hustej ezoterickej
džungli poloprávd a neprávd.
To, čo sa dnes publikuje o
„neviditeľnej sieti osudu“, je
niekedy také nelogické, až sa
ježia vlasy na hlave, alebo je
to úmyselné tajnostkárstvo,
ktoré sa snaží mystikou
zakryť nevedomosť. Pritom
v skutočnosti sa dá plne
pochopiť, prečo to Boh
všetko dopúšťa…
TÉMA
teda k dispozícii v písomnej podobe.
Nie je asi potrebné zvlášť zdôrazňovať,
že s touto bezpodmienečnou vierou
v osud kráča ruka v ruke pohodlná
myšlienka, že človek nie je sám zodpovedný
za žiadne rozhodnutie, pretože
je všetko predurčené.
Práve na to však s nevôľou reaguje
bdelý cit v človeku, náš vnútorný
ukazovateľ toho, čo je správne a čo
nie. Kedykoľvek si môžeme overiť, že
máme slobodnú vôľu, teda možnosť
rozhodnúť sa v živote pre smer našej
voľby. Táto schopnosť rozhodovania
prináša so sebou po prvé vlastnú
zodpovednosť a po druhé skutočnosť,
že budúcnosť je otvorená, nebola
predurčená vyššou mocou, ale
si ju vytvárame sami. V tomto zmysle
v našej spoločnosti aj správne uvažujeme:
žijeme v istote, že každé
naše rozhodnutie, či už v súkromnej,
politickej alebo hospodárskej sfére,
je významné a vytvára budúcnosť.
Sú teda všetky úvahy o predurčení
osudu obyčajným balamutením? Čo
proroctvá, prorocké sny a prekognícia
(prežitie budúcej udalosti)? Žeby
to všetko bol len mystický nezmysel?
A kam zaradiť všetky tie životné
skúsenosti, ktoré nám ukazujú, že
naša slobodná vôľa vôbec nie je taká
celkom slobodná, pretože sa pohybujeme
ako po koľajniciach podľa
určitých vzorov správania sa, beznádejne
bojujeme so svojimi slabosťami,
po duchovnej stránke sa nemôžeme
pohnúť z miesta? Neukazuje sa
v tom predsa len strašná závislosť?
TVORIVÁ VÔĽA
Slobodná vôľa a závislosť na vláknach
osudu sa v skutočnosti navzájom
nevylučujú. Prežívame oboje,
pretože oboje je súčasťou jednoduchého
celkového diania: naša slobodná
vôľa nám dáva možnosť rozhodnutia,
ale zostávame podrobení
následkom našich aktov vôle, teda
spätných účinkov. Tieto spätné účinky
sa dajú označiť ako osud alebo karma,
a to celkom vecne, teda nezávisle
od toho, či ide o dobro, či zlo. Pojem
karma sa totiž často neprávom používa
iba v zmysle osudového bremena,
ale v skutočnosti v sebe zahŕňa aj
všetky priaznivé účinky.
Prostredníctvom osudu sa teda
stretávame s tým, čo sme si sami
„poslali“, pretože univerzálny zákon
stvorenia – zákon spätného pôsobenia
– sa stará o to, aby sa všetko, čo
„vysielame“ do sveta svojimi citmi,
myšlienkami a činmi, vrátilo pri
uzatváraní kruhu zase k svojmu východisku,
teda k nám.
Udalosti, ktoré môžu odkryť pohľad
do budúcnosti, či už prostredníctvom
proroctva, astrológie
či inak, sú iba
tým, čo v spätných
účinkoch očakáva
jednotlivca,
národ alebo
ľudstvo na
základe jeho
vlastnej minulosti,
pretože
k nim už
skôr dali podnet.
Prísna zákonitosť
spätných
účinkov pritom korešponduje
s pohybom
hviezd a môže sa dešifrovať
pomocou astrologických výpočtov.
No hviezdy neurčujú náš osud, ale
vytvárajú „kanály karmy“, ktorými
to, čo zodpovedá hviezdnym konšteláciám,
prúdi iba vtedy, ak sme
k tomu predtým dali podnet.
Takýto pohľad na vec nám umožňuje
vytušiť všeobsiahlu spravodlivosť
aj vo veľkom svetovom dianí, pretože
nevychádza z ľubovôle a náhody, ale
z príčiny a následku, teda z princípu,
ktorý veľmi dobre poznáme z našich
prírodných vied a ktorého zákonitosti
sa využívajú prakticky vo všetkých
technických oblastiach.
A predsa práve tento pohľad často
naráža na skepsu, a to z jednoduchého
dôvodu: v oblasti fyziky a chémie
môžeme spätné účinky bez problémov
pozorovať, pri našom vlastnom
konaní však nie. Kto urobí niečo
zlé, neprežíva spätný účinok bezprostredne
a často sa zdá, že práve
dobrí ľudia musia mnoho trpieť.
Takéto námietky sú, prirodzene,
predmetom diskusie vtedy, ak človek
obmedzí svoj obraz sveta hranicami
priestoru a času. Z materiálneho hľadiska
sa táto situácia vysvetliť nedá,
a preto materialistom vo všetkých
otázkach osudu zostáva nakoniec
iba útek k viere v slepú náhodu.
Takáto viera však stojí na vratkých
základoch, pretože – ako už
bolo povedané – odporuje
nášmu duchovnému
vedomiu,
orientovanému
na zmysel, ale
aj preto, že
všetko dianie
vo stvorení
zreteľne
podlieha
cieľavedomej
vôli. A to je skutočnosť
– aj keď
dnes ešte stále spochybňovaná.
Pretože
evolúcia života na Zemi – od
najjednoduchších počiatkov až ku
„korune stvorenia“, človeku – nepopierateľne
sleduje rovnaký vývojový
princíp ako naše vedomie, ktoré sa
má rozširovať a vyvíjať. Ak je však
všetko prestúpené hlbokým zmyslom,
prečo by mal byť práve ľudský
osud výnimkou? Neexistuje dôvod
pre takúto domnienku.
Ak zmeníme svoj pohľad a ak
vezmeme do úvahy aj nemateriálne
úrovne bytia a to, že život každého
ľudského ducha zahŕňa mnoho
25
Svet Grálu
1/2004
TÉMA
pozemských životov, potom nám
zákon spätného pôsobenia odhalí
i zmysel osudu: každý človek zožne
jednoducho to, k čomu dala kedysi
podnet jeho vlastná tvorivá vôľa.
Sejba a žatva – nie náhodou Ježiš
Nazaretský naliehavo poukazoval na
tento bezpodmienečný a všeobsiahly
princíp stvorenia. My musíme žať,
a ak silu, ktorá je nám darovaná na
vlastný vývoj, použijeme iba na užívanie
pozemských pôžitkov – čo je
životný princíp, ktorý sa dnes označuje
ako „normálny“ – , nemôžeme sa
čudovať, že človek je duchovne slabý,
závislý na nenásytných túžbach, čím
sa jeho kedysi slobodná vôľa čoskoro
ukáže ako zviazaná. A naopak, ak sa
snažíme o vnútorné zušľachťovanie,
nezištnosť a lásku k blížnemu, staviame
si „rebrík do neba“.
Svojimi rozhodnutiami sa teda
naozaj stávame strojcami vlastného
šťastia alebo nešťastia. Zároveň
pritom existuje ešte druhý rozho-
26
Svet Grálu
1/2004
dujúci „osudový faktor“. Ten nie je
zakotvený v našej tvorivej vôli, ale
vo vôli Božej, ktorá je zrejmá z princípov
pôsobenia zákonov stvorenia
a možno ju charakterizovať ako
podporujúci princíp. Všetko vznikanie
a zanikanie, všetko krúženie
vo stvorení je totiž nesené udržujúcim,
budujúcim, pomáhajúcim
a oživujúcim pôsobením dokonalých
Božích zákonov. Inak by nebol
vývoj vo stvorení vôbec možný.
Človek by mal dobrovoľne prispôsobiť
svoju vlastnú slobodnú vôľu vôli
Stvoriteľa, tomu všeobsiahlemu pôsobeniu,
z ktorého sa, a to úplne bez
intelektuálnych kľučiek, dajú odvodiť
aj pojmy „dobro“ a „zlo“: zlo nie je
nutným protipólom dobra, ako sa vyvodzuje
z nesprávne chápaného princípu
polarity, dobro nepotrebuje nič
zlé, „dobro“ je jednoducho všetko to,
čo zodpovedá podporujúcemu princípu
pomáhajúcej lásky. Zlo sa, naopak,
stavia proti tomuto budujúcemu prúdu
pôsobenia Božích zákonov. Čo je
dobro, cíti každý človek až do končekov
prstov. To znamená: kto činí dobro,
žne pomoc, kto naproti tomu seje
zlo, bude musieť skôr alebo neskôr na
svojej ceste zažiť prekážky.
Tu musíme vziať do úvahy aj to,
že pôsobením zákonov stvorenia
sa bez výnimky podporuje všetko
stvorené – teda bezpodmienečne aj
my sami. A pretože zmysel nášho života
spočíva vo vývoji duchovného
vedomia, nútia nás zákony stvorenia
smerovať k tomuto cieľu. To znamená,
že sme životnými okolnosťami
stále vedení k rozvíjaniu svojich
schopností a k vývoju stále jemnejšej
kvality ducha. Kto nežije v nezištnej
láske k blížnemu, neusiluje
sa o čistotu a pravdivosť a neosvojí
si cudný, čistý spôsob života, nemôže
vstúpiť do duchovnej ríše.
Kto sa však vždy naozaj dobrovoľne
usiluje o tieto hodnoty, zvlášť,
keď duchovne spustnutá spoločnosť
predkladá ako „vzor“ pokušenie,
bezohľadnosť a vyžitie ako „vedúce
princípy“? Kto je ochotný sebaprekonávaním,
rozhodnosťou a cieľavedomosťou
zoceľovať svoju vôľu, a tým
podporovať duchovné vedomie?
Cesty, ktoré sme si sami zvolili, sa
často stavajú proti podporujúcemu
princípu zákonov stvorenia a neslúžia
vývoju, ale naopak, nášho ducha
spútavajú a zamotávajú. Nevedú
k rozvoju, ale k ochromeniu našich
schopností a možností, degradujú
nás na akýchsi nemysliacich a necítiacich
konzumných mrzákov. Nesmie
nás preto prekvapiť, keď sme
nepríjemnými ranami osudu nútení
„zmeniť kurz“ bez ohľadu na to, či je
nám to príjemné alebo nie.
PÁCHATELIA
A OBETE
Ak to zhrnieme, dá sa povedať, že
náš osud sa formuje pôsobením
zákonov stvorenia a zároveň ako dôsledok
vôľových rozhodnutí každého
človeka. Všetci musíme žať to, čo zasejeme
– a pritom v škole života dozrievame
prostredníctvom príjemných či
nepríjemných skúseností. Osud nemá
teda nič spoločné so slepou náhodou,
ale bez výnimky so spravodlivými
spätnými účinkami. To vysvetľuje nerovnosť
pri narodení rovnako ako rany
osudu, ktoré nás zasahujú v neskoršom
pozemskom živote. Musíme však
rozšíriť svoj pohľad ponad všetko materiálne,
aby sme sa naučili chápať tieto
súvislosti na poli príčiny a účinku.
Toto poznanie o základnom princípe
osudu, teda o bezpodmienečnej
vlastnej zodpovednosti každého
človeka, viedlo však opäť k mnohorakým
nedorozumeniam, a často dokonca
k neľudskému pohrávaniu sa
s myšlienkami. Podľa motta: „Každý
si aj tak všetko zavinil sám“ prechádzajú
„vediaci“ nevšímavo popri utr-
TÉMA
NEBESKÁ ODPLATA
Skrátený príbeh z Tisíc a jednej noci
Pustovník Omar sedel na vrcholku
svojej hory a meditoval o behu
sveta. Tu zbadal v údolí jazdca,
ktorý si chcel odpočinúť pri prameni
vody. Videl, ako jazdec odložil na
zem vedľa seba mešec, ktorý nosil za
pásom, a pokľakol, aby sa z prameňa
napil. Napojil aj svojho koňa, potom
sa vyšvihol do sedla a odcválal, pričom
mešec na zemi zabudol.
Zanedlho prišiel k prameňu iný
jazdec, napil sa, uvidel mešec, vzal si
ho a odcválal.
Ešte neskôr prišiel k prameňu drevorubač,
odložil svoj náklad, sklonil
sa nad vodu a pil. V tom okamihu sa
k prameňu vrátil po svoj zabudnutý
mešec prvý jazdec. Keď ho nenašiel,
oboril sa na drevorubača, označil ho
za zlodeja, vytiahol meč a zabil ho.
Pustovník Omar to všetko videl
a uvažoval: „Aký zmysel majú tieto
udalosti? Zlodej ušiel a osud mu
praje, zatiaľ čo nevinný drevorubač
musí pykať za krádež, ktorú vykonal
niekto iný. A jazdec sa stal vrahom,
pretože zabudol svoj mešec… Kde, ó,
Alah, zostala spravodlivosť?“
Ale nebo mlčalo.
Nasledujúci deň putoval horami
mudrc. Zavítal do Omarovej pustovne
a zajedol a vypil si s ním. Omar mu
vyrozprával, čo sa stalo predchádzajúci
deň, a pýtal sa mudrca, či v tejto
príhode vidí nejaký zmysel. Mudrc sa
usmial a povedal: „Nič, ty netrpezlivý
človeče, nie je bez zmyslu. Všetko, čo
sa deje, je riadené silami osudu a sleduje
zákony poriadku a múdrosti.“
„Nič také som nevidel,“ hundral
pustovník. „Nepozeral si sa dostatočne
hlboko,“ odpovedal mudrc.
„Ty si videl iba koniec dlhej reťaze
udalostí, uvidel si posledné účinky
nám skrytej reťaze príčin. Nepoznal
si súvislosti. To, čo sa skutočne
odohralo podľa spravodlivých neviditeľných
zákonov, na teba pôsobilo
nezmyselne. Čo videli tvoje oči, je
iba zdanie.“
„Ak vidíš viac ako ja,“ odpovedal
Omar, „potom mi to teda povedz,
aby som to pochopil! Vrátiš tak mojej
duši pokoj.“
„Poznanie musíš nájsť ty sám,“ odpovedal
mudrc. „Ale pretože sa poctivo
snažíš o pochopenie, pokúsim
sa ti otvoriť oči.“ Zavrel oči a ponoril
sa do stavu hlbokého sústredenia,
v ktorom prebudení môžu vidieť
všetko skryté, akoby sa pred nimi
roztvorila kniha osudu.
Po chvíli mudrc otvoril oči, pozrel
sa na Omara a povedal: „Počúvaj. Jazdec,
ktorý si zabudol mešec, bol lupič.
Mešec ukradol. Ale nemal sa zo svojej
koristi radovať. Muž, ktorý mešec našiel
a odišiel s ním, bol synom okradnutého
človeka, lupič ho teda obral
o jeho dedičstvo. Už dlho sledoval lupičovu
stopu, ale nemohol ho dohnať.
Tu mu Alah milostivo daroval späť peniaze,
ktoré patria jeho otcovi.“
„Ale prečo musel zomrieť ten nevinný
drevorubač?“ pýtal sa Omar.
„Nemá predsa s tou vecou nič spoločné!“
„Iba s mešcom nie,“ odpovedal mudrc.
„Ale inak zapadá do rovnakej
osudovej súvislosti. Pred rokmi ubil
v lese pútnika. Žiadny pozemský
sudca sa o tom nikdy nedozvedel. Ale
nebeská odplata ho zastihla, keď prišiel
jeho čas. Jazdec však o tom, pravdaže,
nič nevedel. Teraz ho hryzie
svedomie a osudu neunikne. Jazdí po
horách akoby prenasledovaný zlom…
Muž, ktorý mešec vzal a ktorého
si považoval za zlodeja, priniesol
peniaze svojmu otcovi. Ten bol za
svoje lakomstvo potrestaný úľakom
z ich straty. Teraz sa raduje so svojím
synom a považuje toto osudové znamenie
za príležitosť na polepšenie.
Dlho už žiť nebude. Ale na obrat nie
je nikdy neskoro.“
pení svojich blížnych a zachádzajú
niekedy vo svojom blude dokonca
tak ďaleko, že sa odvažujú tvrdiť, že
i ten najpochybnejší zločinec je iba
prostriedkom plniacim nevyhnutnú
karmu. To, že sa takéto myšlienky
vysmievajú každému zdravému vyciťovaniu,
sa pritom jednoducho prehliada,
alebo sa to obetuje zdanlivej
logike nesprávneho pohľadu na svet.
Dalo by sa, skrátka, povedať: Po
prvé, vždy a bez výnimky je správne
stáť pri svojom blížnom a snažiť
sa pomôcť a zmierniť jeho núdzu –
všetko ostatné nemá s podporujúcim
princípom nič spoločné. A po
druhé, nie je možné ospravedlňovať
žiadny hanebný čin poukázaním na
„karmu“ obete; už aj preto nie, lebo
nikto pre svoj duchovný vývoj nutne
nepotrebuje byť okradnutý, znásilnený
či zavraždený – ani vtedy nie,
ak on sám niekedy predtým niečo
podobné svojmu blížnemu urobil.
Čo teda pre svoj duchovný vzostup
skutočne potrebujeme, a to tým viac,
čím hlbšie sme sa zaplietli do viny, je
hlboké poznanie nášho nesprávneho
snaženia, ktoré je spojené nielen
s prianím, ale aj s pevným odhodlaním
zmeniť sa a s novým vnútorným
nasmerovaním, s odhodlaním k činu.
Keby sme v sebe mali toto chcenie,
nemusela by nás zasiahnuť plnou
silou žiadna ťažká karma a namiesto
toho by mohlo dôjsť k takzvanému
„symbolickému rozuzleniu“.
Tým sme sa dotkli v otázke osudu
rozhodujúceho bodu, na ktorý sa
v mnohých úvahách neberie ohľad:
karmické spätné účinky nesmerujú
k nejakej vonkajšej udalosti, ale k určitému
spôsobu prežitia, ktoré presne
zodpovedá druhu rozhodnutia. Pretože
na tejto duchovnej úrovni sa stretáva
príčina a účinok a kruh sa uzatvára.
Kto sa napríklad previní vážnym
ohováraním, ktoré obeti prinesie
bolesť a problémy, bude osudovými
okolnosťami skôr alebo neskôr prive-
27
Svet Grálu
1/2004
TÉMA
dený do situácie, ktorá vyvolá rovnaké
prežitie – ibaže by sa dotyčný medzitým
lepším poznaním vnútorne zmenil
tak, že toto bolestné prežitie, teda
„rana osudu“, už nie je nutná, a je potrebné
iba rozviazať „spojovacie vlákna“
s obeťou. To sa môže stať jednoduchým
symbolickým činom, napríklad
priateľským, pomocným gestom.
Teda ešte raz: žiadny zločin nemožno
ospravedlniť tým, že poukážeme
na karmu obete, pretože spätné pôsobenie
nikdy nesmeruje k pomste,
ale len a len k poznaniu. Nie každá
spáchaná vražda sa preto musí odčiniť
prežitou vraždou, to by sa potom
reťaz zločinov nemohla nikdy skončiť.
Zločinec teda vždy koná proti
podporujúcemu princípu Stvoriteľovej
vôle a sám si vytvára svojím cítením,
myslením a konaním prekážky,
ktoré ho v spätnom pôsobení musia
osudovo určitou formou zasiahnuť.
Na druhej strane – a to je to nádherné
a milostiplné v tkaní božskej
spravodlivosti – môže práve v prežití
utrpenia spočívať duchovná podpora,
teda nutný vývojový popud, pri
ktorom „obeť osudu“ (vlastne by sa
na základe ďalekosiahlych príležitostí,
ktoré každý osud ponúka, nemalo
vôbec o „obeti“ hovoriť) dostáva
možnosť rozvinúť duchovné sily
a vnútorne rásť. A pretože hĺbka utrpenia
vždy zodpovedá veľkosti šance,
nepostihne nás z hľadiska nášho celkového
bytia žiadna nespravodlivosť.
Tým však nie je ešte celkom zodpovedaná
dôležitá a obzvlášť obľúbená
otázka, či nás – nezávisle na karme,
ktorú sme si privodili sami – môžu
postihnúť aj nezaslúžené, v určitom
zmysle slova predsa len nespravodlivé
rany osudu. O tejto otázke sa diskutuje
tak často preto, lebo človek rád
hľadá zadné dvierka, ktorými môže
aspoň čiastočne uniknúť pred vlastnou
zodpovednosťou za svoj život.
Na základe opísaných šancí sa už
nedá o „nespravodlivosti“ hovo-
28
Svet Grálu
1/2004
riť pri žiadnej udalosti, ani keď ide
o zdanlivo predčasnú smrť človeka.
Pretože každú hlboko prežitú
udalosť možno využiť ako pomoc –
môžu ju využiť všetci ľudia, ktorých
sa táto udalosť akýmkoľvek spôsobom
týka. Smrť, aj keď ju prežívame
veľmi bolestne, nás napríklad
v mnohých ohľadoch núti k novému
začiatku, ktorý je nakoniec spojený
s osviežením, obnovou a zintenzívnením
prežívania. Preto patrí vznik
a pominuteľnosť nerozlučne k nášmu
fyzickému svetu, resp. k určitému
(skoršiemu) úseku vo vývoji
nášho duchovného vedomia.
Ale existuje ešte jeden dôležitý aspekt
pri pozorovaní osudových udalostí:
kto vie o bezpodmienečnej zákonitosti
v celom dianí v stvorení, môže
tiež pokojne vychádzať z toho, že druh
vonkajšej udalosti sa vždy musí „hodiť“
k osobným zvláštnostiam postihnutých
jedincov, aby táto udalosť mohla
vôbec nastať. To znamená, že stupeň
našej duchovnej zrelosti určuje rozsah
možností prežitia, teda udalostí, ktoré
sa nám môžu prihodiť. V skutočnosti
slepá náhoda neexistuje, aj pri osude
sa ukazuje to, čo poznáme z pozorovateľného
fyzického života: čím je človek
nevedomejší a nepozornejší, tým viac
sa vystavuje nebezpečenstvu. Čím
svojvoľnejšie žije a čím viac si zaťažuje
svoju hlavu, tým menej sa bude môcť
otvoriť láskyplnému vedeniu. Vždy
a bez výnimky si teda sami utvárame
podmienky, v ktorých sa musí naplniť
náš životný osud. Voči každej životnej
udalosti máme istú vnútornú príbuznosť,
alebo inak povedané, náš duchovný
druh „pripustí“ osud.
VLÁKNA SIETE
OSUDU
To, čo nás v živote stretáva a prináša
radosť či utrpenie, to, čo
nás vedie nahor, či to, čo nás strháva
nadol, to všetko je výsledkom procesu
vývoja, ktorý sa – ako rast rastliny
– dlho odohráva skrytý, ale len
do určitého času, potom vyjde najavo
a prejaví sa osudovou udalosťou.
A tak, ako vzniká rastlina zo zákonitého
nahromadenia hmotnosti, tak
podlieha aj „vznik osudu“ princípu
zhustenia rovnakého druhu.
Neviditeľný „východiskový materiál“
má svoj pôvod v nás: z nášho
chcenia sa odvíjajú mnohé „osudové
vlákna“, ktoré z nás vychádzajú,
vo všeobsiahlom tkaní stvorenia sú
potom podľa druhu chcenia spojené
s rovnorodými vláknami iných ľudí.
Vytvárajú celé centrály a pôsobia
späť na pôvodcov. Stále väčšie zhusťovanie
potom v určitom okamihu
nevyhnutne vedie k „hrubohmotnej
atmosférickej zrážke“, teda ku konaniu
a udalostiam, ktoré pôvodcu diania
uvedú do určitej životnej situácie
zodpovedajúcej jeho chceniu. Osud
teda nevyvolávajú iba naše činy, neviditeľnú
sieť osudu neustále tkáme
aj chcením v našich citoch a myšlienkach,
čo nie je možné poznať iba podľa
jej hrubohmotných „výbežkov“.
Ak chceme svetové dianie pozorovať
iba na základe vonkajších
udalostí, bude sa nám osud javiť
ako výsledok slepej náhody. Ale tak,
ako konaniu človeka predchádza
jeho chcenie, tak každý vonkajší dej
nasleduje až po prípravnom vnútornom
pôsobení, ktoré podlieha
jasným zákonitostiam. A len ten,
kto svoj pohľad rozšíri o tieto zákonitosti
a do svojich úvah zahrnie aj
zmysel a cieľ nášho života, spozná,
prečo to Boh všetko dopúšťa.
Werner Huemer
Poznámka:
Vyššie uvedené vysvetlenia sa opierajú o poznanie
obsiahnuté v „Posolstve Grálu“ od
Abd-ru-shina. V článku stručne objasnené
„aspekty osudu“ ako zákony stvorenia, žiarenie
hviezd, vlákna osudu či zodpovednosť,
sú v tomto diele vysvetlené podrobne.
POVIEDKA
O službe Bohu
Dialóg v starých Aténach – alebo kdekoľvek inde…
Sysias: „Kto bol ten človek,
Sokrates, s ktorým ste hovorili
včera v Lýceu? Okolo vás stálo
toľko ľudí, že sa nedalo načúvať, hoci
som sa priblížil čo najbližšie. Videl
som však, že to bol nejaký cudzinec.
Povedzte mi, kto bol ten muž?“
sokrates: „Ten človek, na ktorého
sa pýtate, je Petrios, prišelec zo
severu z exilu, ktorý žije už dlhšie
v Aténach. Zaujímavá osoba, ktorej
hlas v diskusii zaznieva dôrazne.“
sysias: „Boli ste vo svojom rozhovore
veľmi zahĺbení a okolostojacich
tiež veľmi upútal. Nechceli by ste mi
povedať, o akej téme ste diskutovali?“
sokrates: „Samozrejme, porozprávam
vám o tom. Ten rozhovor
zanechal vo mne taký hlboký dojem,
že sa mi ho určite podarí zreprodukovať.
Petrios a ja sme sa rozprávali
o jednej téme, ktorá je v Aténach už
dlhší čas dôležitým predmetom diskusií:
služba Bohu. Petrios sa hneval,
a ja tiež, že bohatí mešťania si vo
svojom mene nechávajú za poplatok
vykonávať pre seba slávnosti. Ale
práve tak sa staval proti vykúpeniu
sa z povinných obiet, ako to majú
niektorí inak veľmi vážení občania
vo zvyku.“
sysias: „Skutočne zaujímavé stanovisko.
Rozprávajte ďalej, Sokrates.“
sokrates: „Asi chápete, že sme sa
hneď pýtali, čo to asi má byť, tá pravá
služba Bohu.“
sysias: „To sa mi však nezdá byť
ľahká téma na rozhovor!“
sokrates: „Ako hovoríte! Čoskoro
sme i my prišli k tomuto záveru.
Aby sme mohli túto otázku lepšie
zodpovedať, Petrios navrhol, aby
sme najprv stanovili, čo služba Bohu
nie je. Ostatne, to, že skôr zmienení
bohatí mešťania sa vôbec nesprávajú
tak, ako to požaduje náboženstvo,
bolo pre nás také samozrejmé, že sa
nám nezdalo potrebné o tom ďalej
hovoriť. Rýchlo sme sa zhodli na
tom, že služba Bohu zahŕňa viac než
len to, čo úrady zapíšu pri registrácii
slobodných mužov. Či sa pripájame
k tradičnému učeniu Grékov alebo
skôr k perzskému kultu Mitru, teda
ku ktorému náboženstvu sa priznávame,
je len formalita.“
sysias: „Isteže, Sokrates!“
sokrates: „Tiež nám bolo jasné, že
služba Bohu nie je to, čo sa o nej prednáša
našim synom na Gymnáziu.“
sysias: „Samozrejme, Sokrates.“
sokrates: „Petrios na to poznamenal,
že pravá služba Bohu určite nie
je nič také ako naučená viera, s čím
som okamžite súhlasil.“
sysias: „To bola určite tá jednoduchá
časť rozhovoru, Sokrates! Ďalej
ste sa, dovolím si predpokladať, pokúsili
definovať, čo je teda skutočným
obsahom pravej služby Bohu.“
sokrates: „To súhlasí, Sysias. Práve
s týmto zámerom som sa odhodlal
položiť Petriovi niekoľko otázok
v očakávaní, že takto prebudím
v ňom spočívajúce poznanie. Najskôr
som sa ho spýtal: ,Petrios, z pojmu
‚služba Bohu‘ sa dá oddeliť slovo ‚slúžiť‘.
Na čo myslíte pri tomto slove, na
niečo aktívne alebo pasívne?‘ ‚Bez
pochýb Sokrates!‘ odpovedal Petrios,
‚čo iné by to mohlo byť ako aktivita,
Sokrates! Pri tomto slove myslí človek
ihneď na nejaký druh činnosti!‘ “
sysias: „To sa mi zdá byť zaujímavý
záver!“
sokrates: „Isteže, Sysias, a k tomu-
to som ihneď pripojil i ďalšiu otázku:
‚Petrios, povedzte mi, keď aj jeden
viac ako druhý, ale všetci pracujeme
pre Boha, čo si mám pri tom predstaviť?‘
O tejto otázke musel Petrios popremýšľať
dlhší čas. Napokon odpovedal:
‚Sokrates, som toho názoru, že
práca pre Božstvo, u každého podľa
jemu darovaného talentu a vlôh, je to
isté ako budujúce spolupôsobenie na
svete, ktorý za svoju existenciu vďačí
tvorivej sile Boha.‘
sysias: „Čo mienil Petrios týmto
výrokom, Sokrates?“
„Ako vidím, uvažujete tým istým
smerom ako my. Ja som mu totiž položil
tiež túto otázku. Na to Petrios
odpovedal: ‚Nie je svet, v ktorom žijeme,
veľký dom Boha, v ktorom my
ľudia prebývame ako hostia? Nie je
v tomto dome všetko, čo nám umožňuje
život, náš osobný vývoj a rozvoj
nášho sebauvedomenia? Nemali by
sme sa potom správať ako dobrí hostia?
To znamená, že by sme mali byť
nášmu hostiteľovi stále vďační a mali
by sme sa podrobiť pravidlám domu.
Nemali by sme napríklad zanechať
izbu, v ktorej sme spali, čistú a upratanú?
Zanechávanie neporiadku je zlo
a poškodzovanie vlastníctva o to viac.
Ako vďaku za preukázanú pohostinnosť
by sme mohli dokonca ponúknuť
našu pomoc pri údržbe a skrášľovaní
hosťovského domu.‘ A Petrios trocha
ostrejšie doplnil: ,A to, samozrejme,
platí pre každého z nás. Z tohto dôvodu
je zbytočné, že existuje kňazská
vrstva, ktorá si uplatňuje nárok
byť nenahraditeľnou v spojení medzi
nami a Božstvom.‘ ‚To je ale veľmi neobvyklý
uhol pohľadu na pojem služba
Bohu, Petrios,‘ povedal som mu na
29
Svet Grálu
1/2004
POVIEDKA
1/2004
to, ‚domnievate sa tiež, že by sa nemali
dávať predpísané hodiny, na ktorých
ľudia spolu vzdávajú vďaku Božstvu?‘
‚Je to tak, Sokrates, to je moje presvedčenie,‘
odpovedal Petrios, ‚podľa môjho
názoru nestojí služba Bohu vedľa
každodenného života, ale naopak, je
jeho neoddeliteľnou súčasťou. Ba čo
viac, všetko, čo človek robí a na čo
myslí, by malo mať svoj pôvod v pripravenosti
slúžiť Bohu.“
sysias: „Petrios teda v žiadnom
prípade nehájil našu zaužívanú
zbožnosť.“
sokrates: „Svojím ponímaním
v skutočnosti kritizoval celú náboženskú
prax nášho mestského štátu.“
sysias: „Odkiaľ má vlastne Petrios
tieto neobyčajné náhľady?“
sokrates: „Hovorí sa, že Petriovi
sa vraj počas jeho ciest v Taliansku
dostalo učenia od muža menom Pytagoras.
O ňom sa tvrdí, že disponuje
veľkými poznatkami týkajúcimi sa
duše a oných nehmotných oblastí,
kam putujú duše po smrti, a potom,
s cieľom ďalej sa vyvíjať, môžu sa opäť
vrátiť do pozemského tela. Po niekoľkých
cykloch života, v ktorých sa
človek naučil konať dobro, byť mierumilovný
a žiť pravý život, vstúpi duša,
ktorá získala zodpovedajúce sebauvedomenie
a plne dozrela, do večnej
ríše ducha. Ale aj tu sa musí pracovať.
O večnom pokoji nikdy nemôže byť
ani reči! Či v hmotných alebo v duchovných
sférach, človek bude môcť
vždy slúžiť Bohu tým, že sa bude
riadiť jeho vôľou a bude spolupôsobiť
budujúco. Pritom je každý človek
povinný sám pátrať po zásadách bo-
30
Svet Grálu
humilého života, a tým i po zásadách
pravej služby Bohu. A k tomu dodal
Petrios ešte niečo dôležité...“
sysias: „A čo to bolo, Sokrates, vy
ma napínate!“
sokrates: „Na moju otázku, ako
majú zbierať tie správne znalosti medzi
nami žijúci analfabeti, Petrios odpovedal
takto: odhodlane tvrdil, že
každý človek, či slobodný muž, žena
alebo otrok, či vzdelaný tak ako my
alebo analfabet, má hlboko vo svojom
vnútri druh načúvajúceho ucha,
ktorým – viem, že to znie trocha
zvláštne – možno prijímať pokyny
z vyšších sfér. V týchto vyšších sférach
prebýva mnoho duchov, ktorí sú
vždy pripravení pomáhať ľuďom na
zemi. Petrios mal tým na mysli, že to
nie je Božstvo samo, ktoré sa trvale
stará o každého jednotlivého človeka.“
sysias: „Ale Sokrates, to predsa odporuje
našim skúsenostiam. Napríklad
zločinci vraj nepočujú nič!“
sokrates: „Domnievam sa, že
Petrios to myslel takto: každému
človeku, ktorý sa usiluje o dobro, sa
dostane pomoci, každému človeku,
ktorý vedie bohumilý život a ktorý
vo svojom každodennom myslení
a konaní ukazuje, že slúži Bohu.
sysias: „Máte iste na mysli tú pravú
službu Bohu, o ktorej sme hovorili
na začiatku rozhovoru.“
sokrates: „Isteže, Sysias!“
sysias: „Čo si myslíte o takom spojení
nahor, Sokrates?“
sokrates: „Je dosť možné, že tento
Petrios má pravdu. Moje skúsenosti
mi ukazujú, že čím viac sa človek cvičí
v mlčaní, o to lepšie sa učí počúvať
týmto vnútorným uchom. Ľudia by
sa teda mali o to usilovať, Sysias!“
sysias: „To si zapamätám, Sokrates.
A po tomto závere ste rozhovor
ukončili?“
sokrates: „Aj ja som si myslel, že to
najpodstatnejšie bolo povedané. Avšak
Petrios chcel predostrieť ešte niečo
veľmi podstatné, čo sa dozvedel…“
sysias: „Ale to mi potom nesmiete
zamlčať!“
sokrates: „Petrios mi na záver
opísal skutočne zbožného človeka:
‚Spoznať ho hneď podľa jeho pokory,‘
povedal. Tým nemyslel otrockú poníženosť,
ktorou my Aténčania tak
veľmi opovrhujeme. Nie, pre Petria je
pokora duchovný stav, ktorý je základom
odvahy slúžiť. Pokora teda nie je
žiadnou slabosťou, ale práve ona vyžaduje
veľkú vnútornú silu. Pokorný
človek sa vedome odvracia od všetkej
samoľúbosti, nie je nadutý a netlačí
sa zbytočne do popredia. Tento duchovný
postoj podporuje veľa cností,
ktorými možno slúžiť Bohu so
samozrejmosťou. Pokorný človek sa
bude usilovať o dobro a posilňovať
ho, avšak zlému bude vzdorovať. Pokúsi
sa dodávať všetkému krásu, ku
cti Božej, ale škaredému sa bude vyhýbať.
Nebude nikdy vedome škodiť
živému tvorovi, ale pokúsi sa chrániť
všetko živé, predovšetkým to slabšie,
a bude nápomocný tam, kde to bude
potrebné. S vedomím, že pre Boha
nemôžu byť užitoční namyslení táraji,
pokračuje pokojne a dôstojne ďalej
svojou cestou života.“
sysias: „Myslím si, Sokrates, že skôr,
než bude človek môcť uplatniť skutočnú
službu Bohu alebo prinajmenšom
takú, akú mal na mysli Petrios, musí
na sebe veľa dopracovať a zlepšiť!“
sokrates: „Hovoríte pravdivé slová,
Sysias. A čo sa sám seba pýtam,
je: budeme raz tak ďaleko, že sa už
viac nebudeme potrebovať toľko pýtať?
Ľudovo povedané, žiadne slová,
lež činy?“
sysias: „Nemám poňatia, Sokrates,
tak ďaleko veru ešte nie som.“
sokrates: „Hovoríte, čo si myslím,
Sysias. Ale s práve preukázanou
skromnosťou ste už pravdepodobne
urobili prvý krok na správnu cestu!“
Sytske Teppema
FOTOGRAFIE
Japonský výskumník, doktor
alternatívnej medicíny
Masaru Emoto (1943),
vzbudil záujem verejnosti fascinujúcimi
vysokorýchlostnými
fotografiami mrznúcej
vody a ľadových kryštálikov,
vznikajúcich pri – 5 °C. Čo
je také pozoruhodné na čarokrásnych,
alebo naopak,
strohých či bizarných formách
kryštálov, získaných
zo vzoriek „obyčajnej“ vody?
Dr. Masaru Emoto považuje
vodu za univerzálne médium
– zachytávač schopný
prijímať a zobrazovať aj veľmi
jemné, nehmotné vibrácie a vplyvy.
Na jeho fotografiách môžeme
prvýkrát v histórii vidieť, ako voda
zobrazuje všetky druhy doteraz nepreukázateľných
žiarení a energií.
To je zároveň vysvetlením nekonečnej
rozmanitosti kryštalických
tvarov, ktoré voda pri zamŕzaní
vytvára. Pán Emoto je presvedčený,
že forma kryštálov úplne závisí
od kvality vody, ktorá bola použitá
na ich „výrobu“. Pojem kvality
vody v zmysle tohto výskumu však
zahŕňa aj nehmotné „vibračné
vplyvy“, ktoré sú na vzorky vody
nasmerované. Na ovplyvnenie experimentálnych
vzoriek vody bola
použitá hudba, vizuálne obrazy,
voda bola tiež vystavená vplyvu
slov napísaných na papieri a pôsobeniu
fotografií umiestnených pod
skúmavkami alebo okolo nich, kde
sa nachádzala.
Zámerom pána Emota bolo preveriť,
či majú uvedené „energie“ nejaký
vplyv. Na tieto experimenty
použil malé množstvá vody v pohároch
a skúmavkách, ale takisto
aj vzorky z veľkých vodných plôch
a vo všetkých prípadoch nastali
zmeny v štruktúre kryštálov. Vytvorením
rôznych vibračných vplyvov
a ich pôsobením na tie isté
vzorky vody je možné ukázať, že
voda „mení svoje vyjadrenie“ pod
ich vplyvom. Nevšedná krása kryštálu
zmrznutej vody je, jednoducho
povedané, výsledkom „nehmotného
vyžarovania“, ktorému bola vystavená.
Napríklad vyjadrenie ľudskej
vďačnosti voda ihneď prijme
a odzrkadlí.
Ako zistil pri svojich experimentoch
M. Emoto, bolo nemožné
dopracovať sa k obrázkom
identických tvarov. Inými slovami,
nebolo možné vytvoriť znovu –
zreprodukovať – rovnaký tvar
kryštálu, a teda neexistujú dva
kryštály, ktoré by mali rovnaký
vzhľad. Ďalším poznatkom, ktorý
pokusy priniesli, je, že čistá voda
z prírodného zdroja vykryštalizuje
na kryštál harmonických tvarov.
Ten istý „zušľachťujúci“ efekt
na vodu však mali tiež pozitívne
myšlienky, duchovné pôsobenie
či klasická hudba, a tieto dokonca
vniesli do formy kryštálu celkom
určitý „estetický výraz“. Naopak, znečistená,
kontaminovaná voda kryštalizuje
do príkrych, nepekných tvarov
a negatívne emócie vyvárajú dokonca
bizarné, odpudzujúce „obrazy“. Pretože
voda pokrýva väčšiu časť povrchu
našej zeme a predstavuje najväčší objem
našich fyzických tiel, možno podľa
teórie dr. Emota ľahko pochopiť, aký
veľký vplyv môžu mať naše myšlienky
a pocity na „životné prostredie“ – a to
na úrovni globálnej, ako aj individuálnej.
Nejde teda len o obyčajné kryštalizované
molekuly vody. To, čo postavil
dr. Emoto do popredia svojej teórie, je
dôkaz, že myšlienky a pocity ovplyvňujú
FYZICKÚ REALITU. Nakoniec nám
umožnil pochopiť, že voda nám odhalila
jedno zo svojich tajomstiev – ukazuje
nám pravdu o nás samotných.
Roman Levický
31
Svet Grálu
1/2004
FOTOGRAFIE
Do vzorky vody bol primiešaný aromatický
olej, potom bola vzorka zmrazená
a sfotografovaná. Formy kryštalických
štruktúr vytvorili obrazy kvetín, ktoré
boli v oleji lúhované. V tomto prípade ide
o harmanček.
Účinok slov vyrieknutých pri vodnej hladine.
Vpravo: Túto formu kryštálu ovplyvnili
slová o láske a vďačnosti. Malý obrázok:
Nepekné formy pri slovách: „Robí sa mi
z teba zle!“ alebo „Zabijem ťa!“
Voda zo snehu na hore Yatsugatake. Z tejto vzorky
pochádza nádherný kryštál so šesťhrannou štruktúrou.
32
Svet Grálu
1/2004
Bol tento kryštál „očarený“ Bachovou
husľovou skladbou? Kryštál sa rozvetvuje
celkom voľne, zdá sa, že tvary „tancujú“.
FOTOGRAFIE
Voda z vodovodu z mesta Sapporo (Japonsko),
ktorá pochádza z rieky Toyohira. I keď táto
rieka nie je príliš silne znečistená, nevznikli z jej
vzoriek pekné kryštály.
V kanadskom pohorí Rocky Mountains
je veľa ľadovcov. Tento kryštál ľadu bol
extrahovaný z firnu a má pravidelnú
šesťuholníkovú štruktúru. Čo asi može
znamenať otvor uprostred?
Dr. Masaru
Emoto
Malý obrázok: Kryštál zo znečistenej vody,
odobranej z jednej japonskej priehrady.
Vpravo: Po intenzívnej modlitbe sa ukázala
táto forma kryštálu.
sa narodil v Jokohame
v júli
1943. Vyštudoval
Yokohama
Municipal University,
odbor
humanistiky a vedy so zameraním
na medzinárodné vzťahy. V roku
1986 založil v Tokiu IHM Corporation.
V októbri 1992 obhájil
doktorát alternatívnej medicíny
v Open International University.
Následne uviedol svoju teóriu
o mikrozoskupení molekúl vody.
Uskutočnil intenzívny výskum
vody vo všetkých kútoch planéty
nie ani tak ako vedecký výskumník,
ale viac z pohľadu perspektívneho
a originálneho mysliteľa. Pokračuje
vo svojej experimentálnej činnosti
a napísal množstvo dobre prijímaných
kníh v japončine ako aj
pôvodných vedeckých prác o vode
publikovaných dvojjazyčne.
33
Svet Grálu
1/2004
SERIÁL
OSOBNOSŤ
DÍL 1
„JA VÁM VŠAK HOVORÍM...“
Život, náuka a poslanie Ježiša Krista
34
Svet Grálu
1/2004
Ježiš Kristus je v súčasnej
dobe toľko skúmaný ako
nikdy predtým. O jeho živote
vychádza mnoho kníh –
od špekulatívnych románov
až po karikujúce zväzky
a na niektorých fórach sa
o nich horlivo diskutuje.
Vecné knihy prinášajú
v najlepšom prípade nové
domnienky a fakty o „historickom
Ježišovi“. „ Krista
viery“ však knihy ešte
stále opisujú ako stredobod
početných ság a legiend,
ktoré majú byť podložené
vierou v ľubovoľné zasahovanie
Stvoriteľa do
prírodných zákonov, alebo
ich príležitostné rušenie.
V skutočnosti však „pravdy
viery“ takéhoto druhu od
počiatku nezodpovedajú
ani znalosti prírodných
zákonov, ale ani životu,
učeniu a misii Ježiša Krista.
Jednoznačne možno povedať
toľko, že ide o muža,
ktorý na túto zem priniesol
pred 2000 rokmi v každom
ohľade výnimočné učenie.
A jeho posolstvo možno
posudzovať zároveň aj ako
vlastný doklad jeho osobnosti,
pôvodu a poslania.
Čo je v súvislosti s Ježišom
z Nazareta skutočne historicky
podložené? Žiaľ, žalostne
málo. Ak spochybníme historickú
vierohodnosť biblických podaní, pretože
u nich ide predovšetkým o vysvetľujúce
vyznania, zostáva vlastne
len rímsky dejepisec Tacitus, ktorý
vo svojich análoch napísal o prenasledovaní
kresťanov Nerom, respektíve
o veľkom požiari v Ríme v roku 64:
„Aby odpravil zo sveta zlý chýr, že požiar
bol založený na jeho rozkaz, zvalil
Nero vinu na druhých a uvalil na
tých, ktorí boli svojím hanebným počínaním
nenávidení a v ľudovej reči
sa nazývali „kresťania“, tie najhoršie
tresty. Tento názov je odvodený od
Krista, ktorého dal za vlády Tibéria
popraviť prokurátor Pontius Pilát.“
Historický Ježiš
S
týmto dokladom, že Ježiš z Nazareta
skutočne žil (pretože aj
o tom sa pochybovalo), historici
počas uplynulých desaťročí preskúmali
životné podmienky a vierouky
v Palestíne prvého storočia tak dopodrobna
ako ešte nikdy predtým.
Navyše analyzovali všetky dostupné
biblické a apokryfické texty a na
tomto základe dospeli k takému
obrazu Ježiša, ktorý snáď najlepšie
možno označiť ako „hodnotovo neutrálny“.
Vedec totiž nemôže prísť
na to, či Ježiš bol skutočne zasľúbeným
Božím Synom alebo nie; jeho
zaujímajú v prvom rade vonkajšie,
hmatateľné fakty. A podľa tých bol
Ježiš židovským rabínom, ktorý ako
i mnohí iní chodil po krajine ako
potulný kazateľ – a zvestoval svoje
posolstvo. Popravený bol ako burič,
ktorý údajne viedol Židov a plánoval
revolučné povstanie proti Rímu.
Okrem toho sa predpokladá určitá
súvislosť medzi Ježišom a esejcami,
ktorí boli popri farizejoch a saducejoch
tretím dôležitým židovským
náboženským spoločenstvom, ale,
OSOBNOSŤ
čo je zvláštne, nie je o nich zmienka
v žiadnom spise Nového zákona.
Pokiaľ ide o obsah Ježišovho učenia,
dnes sa považuje za vedecky
podložené, že on sám nikdy nehlásal
ani netvrdil, že jeho smrťou by
malo byť ľudstvo vykúpené zo svojich
hriechov. Príbehy o jeho zázračných
činoch sa pokladajú za celkom
vymyslené a tak isto sa pochybuje
o historickej pravosti biblických opisov
zmŕtvychvstania. Zdá sa teda, že
zostáva len málo z pôsobenia muža,
životom ktorého sa začal nový letopočet
a na učenie ktorého nadväzuje
najväčšie svetové náboženstvo.
Príznačné je, že aj 2 000 rokov po
Ježišovi z Nazareta sa najmenej zamýšľame
nad tým najdôležitejším –
obsahom jeho posolstva.
Ale v čom sa prejavuje to jedinečné
v Ježišovom učení? Je v ňom
niečo, čo by vecne oprávňovalo, aby
tento človek nebol stavaný do jedného
radu s ostatnými židovskými
rabínmi, ale aby sa mu priznal štatút
niečoho osobitného, ba dokonca
jedinečného, ako to kresťanský svet
vyjadruje v označení „Boží Syn“?
Z dnešného pohľadu sa táto otázka
určite nedá celkom jednoducho zodpovedať.
Napokon, už dve tisícročia
sme zvyknutí na to, že sa rutinne
prehŕňame v biblickej zásobárni citátov
a pripadá nám akosi zaťažko
sprítomniť si, v akom prostredí Ježiš
z Nazareta kedysi skutočne vystupoval.
Práve tieto rámcové podmienky
však predstavujú nie nepodstatný
uhol pohľadu, pretože aj dnes dávajú
vytušiť, o aký veľkolepý čin išlo, priniesť
medzi ľudí „radostné posolstvo
lásky“ – naskrze nové, dovtedy neznáme
Posolstvo od Boha, zo Svetla…
Pred 2000 rokmi…
Obdobie pred 2 000 rokmi možno
smelo opísať ako obdobie poznačené
najhlbším duchovným temnom.
Už i v samotnom Grécku dávno
pominuli veľké časy túžby ľudí po
poznaní a hlbokej filozofii, svet bohov
bol olúpený o svoju vznešenosť, znetvorený,
poľudštený, zatiaľ čo človek
sa príliš rád sám zbožšťoval. A „vyvolený
národ“ Židov, ktorý síce nesplodil
porovnateľných mysliteľov a básnikov,
ale jeho proroci ho kedysi verne viedli,
bol, zdalo sa, rovnako v koncoch:
bol spútaný v strnulých pravidlách
viery formovaných zákonom spravodlivosti
– oko za oko, zub za zub –,
ktorý sa už dávno zvrhol na nemilosrdnosť
a slúžil len jeho strážcom, nie
však obyčajným ľuďom. Zdalo sa, že
náboženské úsilie sa všeobecne obmedzovalo
na to, aby zodpovedalo
tradovaným predstavám, ktoré učenci
písma s horlivosťou premúdrelo
omieľali. Takto sa pestovalo duchovné
sebauspokojovanie namiesto služby
Bohu, rozum chrlil pekelné iskry,
ľudskosť naproti tomu chátrala. Prameň
toho, čo bolo živé, zostával nedotknutý.
Skrátka: Stvoriteľ bol ľuďom
vzdialený, nekonečne vzdialený, a len
neurčitá túžba na základe starých
proroctiev, ktoré zvestovali „mesiáša“,
vedela udržať poniektorú myseľ ešte
v bdelosti – hlboká nádej na návrat
Boha z čias Mojžiša, keď bol Stvoriteľ
ľudstvu tak „na dosah“ ako nikdy.
Príchodom Ježiša z Nazareta sa tieto
zasľúbenia splnili, pretože, podľa
viery jeho stúpencov, Boží Syn skutočne
vstúpil na zem! Prinajmenšom
pre každého kresťana toto bolo a je
nedotknuteľnou pravdou, ktorej verí.
Ak sa hovorí o takom duchovnom
dianí, mnoho kritických evanjeliových
bádateľov napadne ako prvé, že
proroctvá sa (tak vtedy ako aj dnes)
najlepšie hodia na to, aby veriacich
mobilizovali a aby sa nimi praktizovala
politika vzbúr. Pre historika je
pravdepodobnejšie, že Ježiš bol z nejakých
mocenských politických dôvodov
povýšený na Bohom zoslaného
„mesiáša“, než že bol skutočne tým
veľkým duchovným pomocníkom.
Otázka, či sa židovské mesiášske
zasľúbenia naplnili práve Ježišom
z Nazareta a či sa tento muž právom
nazýva „Boží Syn“, sa na základe
vonkajších faktov zodpovedať nedá.
Ak je nejaká všeobecne schodná cesta,
ako dospieť k presvedčeniu, že
pred 2 000 rokmi sa na tejto zemi
z duchovne dejinného pohľadu
udialo niečo absolútne výnimočné,
potom táto cesta vedie bezpodmienečne
cez Kristovo posolstvo. Pretože
Ježišove slová, respektíve spôsob,
akým boli vyjadrované, dávajú ako
celok skutočne vytušiť niečo, čo tu
ešte nebolo – a to omnoho zreteľnejšie
ako akékoľvek nebeské znamenia
ako napr. betlehemská hviezda alebo
iné zázračné sprievodné okolnosti,
na ktoré sa poukazuje, aby sa podčiarkol
dosah Božieho zostúpenia.
Ježišova reč
Svetlo Pravdy, ktoré zažiarilo
prostredníctvom posolstva Ježiša,
sa prejavovalo už v jeho reči.
Tým sa, prirodzene, nemá poukazovať
na aramejčinu z Galiley, Ježišov
materinský jazyk. Nápadný bol spôsob,
akým hovoril. Tento spôsob vyjadrovania
vynikal jednak tým, že
zjavne nepochádzal z nijakého spoločenského
„tábora“, jednak svojou
bezprostrednou obsahovou hĺbkou.
Vtedy, tak ako dnes, stáli totiž proti
sebe na jednej strane „prostý ľud“
a na druhej strane „intelektuálna
horná vrstva“. Tu jednoduchí ľudia,
ktorí hovorili tak, ako im „zobák
narástol“, tam učenci písma, ktorí
sa voľbou slov a tónom snažili vystavovať
hrdo na obdiv svoj odstup
od všetkého svetského.
Ježiš z Nazareta mal naproti tomu
svoju vlastnú reč, ktorá akoby mala
výlučne sprostredkovať posolstvo.
35
Svet Grálu
1/2004
OSOBNOSŤ
Bola rovnako jednoduchá ako obsahovo
bohatá, tak jasná, ako aj mocná,
bola požadujúca a neuchádzala sa
o prívržencov. Obrovský rozdiel oproti
učencom písma musel byť nápadný:
„A stalo sa, keď Ježiš dokončil tieto reči,
že ľud žasol nad jeho učením. Lebo ich
učil ako taký, kto má moc a nie ako
ich učenci písma.“ (Mat. 7,28–29)
Slová, ktoré Ježiš používal, boli
slovami ostrej prísnosti, naplnenými
láskou, ktorá chcela byť na úžitok,
namiesto toho, aby lichotila, ktorá
chcela dať podnet k zmene a ktorá
pritom vždy dávala zreteľne najavo,
že cesta k Pravde sa má dosiahnuť
vlastnou snahou, zatiaľ čo pohodlne,
bezmyšlienkovite a lenivo tiahnuť
spolu s masou v slepej viere vedie
veľmi ľahko k duchovnej smrti:
„Vchádzajte tesnou bránou; lebo
priestranná brána a široká cesta vedie
do zahynutia a mnohí ňou vchádzajú;
ale do života vedie tesná brána
a úzka cesta a málo je tých, ktorí
ju nachádzajú“ (Mat. 7,13–14)
Tak ako Ježišova reč nemala nič
spoločné s ľúbezným, svet objímajúcim
druhom tónu, ktorý sa jej tak
rád prisudzuje, tak málo si brávala
na pomoc nejakú intelektuálnu akrobaciu,
aby takto vynikala. O to viac
získavala na význame v najprirodzenejšej
forme svojím obsahom, pretože
ten, kto skutočne pozná súvislosti, ich
vie podať aj v jednoduchých slovách
(zásada, ktorá platí rovnako aj dnes).
Ježiš používal reč podobenstiev, ktorá
má tú prednosť, že ľudský duch takto
sprostredkovanými obrazmi môže
precítiť cenné zákonitosti vo vlastnom
prežití, a tým si ich trvalo osvojí.
Táto mocná obrazná reč bola zrejme
aj príčinou toho, že dodnes sa zachovalo
33 Ježišových podobenstiev, hoci
sa písomne zaznamenali až dlho po
jeho smrti. Jednou z Kristových najdôležitejších
snáh bolo, aby oproti pozemskému
súženiu človeka postavil
vyhliadku na svetlú ríšu Božiu, ktorá
36
Svet Grálu
1/2004
sa môže stať skutočnosťou, ak s tým
jednotlivec začne v malom – ušľachtilými,
svetlými myšlienkami a cítením.
To sú tie „horčičné zrná“, ktoré môžu
vyrásť do významných pozemských
činov, pokiaľ sú patrične živené: „S
Božím kráľovstvom je to ako s horčičným
zrnom: Keď sa rozsieva na zem,
vysoko vyrastie a je väčšie ako všetky
zeliny a vyháňa veľké vetvy, takže
v ich tieni bývajú nebeskí vtáci.“
Ježiš objasňoval aj to, aký význam
má v práci na sebe samom svet myšlienkových
foriem – jemnohmotný
svet. Napríklad vo svojej známej
kázni na hore sa zmienil o desiatich
Božích prikázaniach a poukázal na
to, že človek môže zabíjať alebo smilniť
aj v slovách alebo myšlienkach:
„Počuli ste, že bolo povedané starým:
Nezabiješ! Kto by však zabíjal, musí
ísť pred súd. Ja vám však hovorím:
Kto sa hnevá na svojho brata, musí ísť
pred súd.“ (Mat. 5,21–22) „Počuli ste,
že bolo povedané: Nescudzoložíš!
Ja vám však hovorím: Každý, kto sa
žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou
scudzoložil v srdci!“ (Mat. 5,28–29)
Pokiaľ ide o zmysel jeho slov, je
druhoradé, či Ježiš – ako sa dnes na
základe spätného prekladu evanjelia
do aramejčiny predpokladá – hovoril
v rýmoch alebo či sa jeho hlas vyznačoval
ľubozvučnosťou a veľkým
rozpätím, ako by sa dalo usudzovať
zo slov Lukáša (4,22). V každom
prípade treba Ježišovu reč hodnotiť
ako zreteľný doklad jeho výnimočnej
vnútornej veľkosti.
Ježišovo
vystupovanie
Ja vám však hovorím…! Dnes by sa
človeku pravdepodobne zazlievalo,
že keď stále používa takéto slová, vyjadruje
tým toľkú samoľúbosť, až to
vzbudzuje obavy – veď si robí nárok
na to, že je sám tým ostrým mečom,
na ktorom sa všetko správne a nesprávne
vo svete musí súdiť. A kto
by to mohol o sebe vážne tvrdiť?
Ako teda posudzovať Ježiša z Nazareta,
ktorý tieto slová ustavične
používal?
Ak by sa niekto chcel, pokiaľ ide
o jeho vystupovanie, hrať na, „diablovho
advokáta“, ktorý všetko spochybňuje,
potom by boli zrejme dve
sľubné stratégie, ako „muža z Nazareta“
znemožniť: Buď obvinením,
že tu vystúpil na verejnosť niekto,
s kým nebolo niečo v poriadku, kto
sa chcel na základe nadmernej túžby
po predvádzaní vyvyšovať nad zvyšok
sveta, alebo tým, že sa pripustia
nízke motívy zavádzania: Ježiš ako
populistický vodca sekty, ktorý nadutými
slovami vyšiel na lov duší
a svojich stúpencov fanatizoval…
Takéto domnienky sa vyjadrovali
vždy znova, aj keď snáď len zdržanlivo,
medzi riadkami. Pri dôkladnejšom
pohľade triafajú však obidve
obvinenia do prázdna – a to úplne!
Voči domnienke, že Ježiš z Nazareta
nejakým spôsobom stratil vzťah
k realite alebo vedome zneužíval
ľudí na egoistické účely, stojí neprekonateľne
jedna vec: jeho posolstvo!
Zbavené všetkých dodatočne pridaných
prímesí ukazuje sa totiž ako
naskrze životu blízke a vyznačujúc
sa hlbokým poznaním ľudí neprináša
tiež nič neopodstatnene nadnesené,
lež namiesto toho veci, ktoré sa
dajú prakticky zažiť. Ukazuje cestu
poznania, na ktorej sa môže – a má
o pravdivosti Ježišových slov presvedčiť
každý sám vlastnými zážitkami.
Skrátka: posolstvo sa ukazuje
voči ľuďom tak priateľské ako aj pomáhajúce.
Ako príklad by mohlo poslúžiť slovo
z Jánovho evanjelia, podľa ktorého
Ježiš svojim učeníkom uložil:
„Tým, ktorým odpustíte hriechy, sú
im odpustené, tým, ktorým zadržíte,
sú zadržané.“ (Ján 20,23)
OSOBNOSŤ
Prirodzene, že Ježiš tým nechcel
otvoriť bránu svojvoľnému odpúšťaniu
hriechov a o to menej dvere
k spovedniciam 1) . Spomína sa tu
skôr celkom jednoduchý, pre každého
ľahko vyciťovaný dej: Ten, na
kom sa jeho blížny dopustil bezprávia,
je s ním spojený nepríjemnými
„vláknami osudu“, ktoré môže
zreteľne vnímať, pokiaľ ešte má do
určitej miery vyvinuté jemné cítenie.
Zakaždým, keď napríklad myslí na
páchateľa toho zla alebo ho niekde
stretne, vytrpené bezprávie, teda
„hriech“, bude nepríjemne pociťovať –
a to dovtedy, kým mu ho z úprimného
srdca neodpustí, či už vo forme
nejakého vyjadrenia, listom alebo
iným vhodným symbolickým skutkom.
Až tým sa nepríjemné spútanie
uvoľní a obidvaja zúčastnení pocítia
o kúsok viac slobody.
Poverenie odpúšťať hriechy sa
môže v dôsledku toho vzťahovať
vždy len na poškodeného človeka
a každý, kto chce byť vnútorne slobodný,
urobí dobre, keď prekážajúce
duševné väzby v zmysle Kristovho
vyhlásenia čo najrýchlejšie uvoľní.
Nepríjemné vlákna osudu totiž nikdy
nemôžu byť „uvoľnené“ tretími osobami,
ktoré sa na nich nepodieľali;
zostávajú zreteľne citeľné, aj keď ten
najsnaživejší spovedajúci farár uloží
hriešnikovi k pokániu veľa Otčenášov.
Odriekanie modlitieb snáď
môže upokojiť svedomie, pre vnútorné
blaho je však bezvýznamné,
pretože v skutočnosti nič nerieši.
Citovaný príklad z Jánovho evanjelia
môže tiež ukázať, aké dôležité je
chápať Ježišovo posolstvo v duchovnom
zmysle. Pretože výklady, ktoré
nepreniknú k jadru výroku, respektíve
podobenstva, lež namiesto toho
zostávajú len prilepené na obale
slov, vedú takmer zákonite k nedorozumeniam
a v najhoršom prípade
k mylnej domnienke, že Ježišovo
učenie je svetu cudzie, prakticky neuplatniteľné
alebo dokonca poznačené
nečistým mocenským úsilím.
Za dôkazmi, z ktorých by sa takéto
niečo dalo vyvodiť, by sa však človek
v Ježišovom posolstve zháňal márne.
Naopak, zdá sa, že je dokonca nevhodné
na to, aby sa ním získavali
prívrženci alebo fanatizovali veriaci.
Toto by sa dalo ľahko dosiahnuť lichotivými
rečami, snáď aj naháňaním
strachu, lenže celkom určite nie
učením, ktoré jednotlivcom ukladá
povinnosť a vyžaduje úsilie samostatného,
duchovne orientovaného
myslenia a konania.
Prekrásny príklad toho, že Ježiš žiadal
od tých, ktorí ho chceli nasledovať,
presne toto, poskytuje jeho tak známe,
ako aj vo veľkej miere nepochopené
varovanie: „Počuli ste, že bolo
povedané: Oko za oko a zub za zub. Ja
vám však hovorím: Neprotivte sa zlému!
Naopak: Tomu, kto ťa udrie po
pravom líci, nastav aj ľavé. Tomu, kto
sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné
rúcho, nechaj aj plášť. Ak ťa bude
dakto nútiť k službe na jednu míľu,
choď s ním dve. (Mat. 5,38–41)
Tieto slová sa väčšinou vidia len
v súvislosti s Ježišovou požiadavkou,
aby sme milovali aj našich nepriateľov.
Avšak tento výklad je príliš
povrchný. Vari sa má človek nechať
vydávať napospas tým najneznesiteľnejším
podlostiam a tváriť sa
pritom akoby nič? Zapierať vlastnú
osobnosť? Ponižovať sa na beztvárnu
loptu na hranie v rukách iných?
Samozrejme nie. Za Ježišovými slovami
sa skrýva oveľa hodnotnejší pokyn.
Ide o to, aby sa človek v žiadnej
situácii nevzdával svojej duchovnej,
k Bohu obrátenej orientácii, teda aby
si vždy zachovával svoj vnútorný postoj
a aby sám nezostupoval na nízku,
neblahú úroveň boja, zlodejstva alebo
nátlaku. Toto má naopak zostať prenechané
úplne a celkom tomu druhému.
Namiesto toho, aby sme – v zmysle
zákona „oko za oko“ – siahali po rovnakých
ničiacich zbraniach a razantne
nimi odplácali, nech láska a úcta
k blížnemu pôsobí pri riešení konfliktov
ako ukazovateľ cesty.
Avšak práve to si vyžaduje najčulejšiu
duchovnú prácu, vysokú mieru
sebapremáhania a dôvery v Boha.
Avšak len ten, kto k ohováračovi pristupuje
s trpezlivosťou, má vyhliadku
na to, aby sa ľady medziľudských
vzťahov začali roztápať.
Ježiš z Nazareta priniesol teda
takéto poznanie. V jeho posolstve
neobjavíme taktiež nič o tom, že by
sa – v politickom zmysle – chcel stať
„kráľom Židov“, čo sa mu pripisovalo.
Ježišove slová nemali v sebe nič vypočítavé,
chceli len jednoducho zapáliť
vnútorný oheň všade tam, kde v človeku
ešte driemala iskra Pravdy a bolo
možné poznanie. Jeho „Ja vám však
hovorím!“ slúžilo ako kľúč k srdciam
všetkých, ktorí v sebe nosili túžbu po
niečom vyššom. Boli to slová, ktoré
chceli prekonať prežité židovské tradície
viery, strnulé spoločenské konvencie
a nedorozumenia každého druhu
a namiesto toho priniesť neskalené
svetlo Pravdy. Nikdy a za žiadnych
okolností neslúžili Ježišovi k oslavnému
predvádzaniu sa. Ako vlastné
svedectvo muselo úplne postačiť jeho
posolstvo. Odhliadnuc od mocnej Ježišovej
reči a jeho strhujúceho vystupovania
na verejnosti, je to samozrejme
v prvom rade obsah jeho učenia,
ktorý nám dovoľuje urobiť si spätné
závery o jeho pôvodcovi. Vystopovanie
„červenej nite“ v Kristovom posolstve
je preto vďačným cieľom…
Werner HUEMER
Čítajte v ďalšom čísle:
„Päť stĺpov Ježišovho učenia“
1) Forma spovede sa vyvinula v dnes známej
forme až dlho po Kristovej smrti; existujúca
prax „odpúšťania hriechov“ siaha do
13. storočia; spovednice sú až od 17. storočia.
37
Svet Grálu
1/2004
REINKARNÁCIA
Stretnutie s deťmi z minulosti . . .
„Matka“ a „syn“: Jenny Cockellová
so Sonnym, svojím najstarším synom z minulosti,
keď sa v roku 1990 znovu stretli.
Rozhovor s Jenny Cockellovou,
ktorú jej jasné spomienky
na minulý pozemský život
dohnali k neobyčajnému
hľadaniu…
V
západnej Európe a najmä
v USA sa po komerčnom
úspechu kníh Dr. R. Moodyho
stalo pre mnoho ľudí lákavou
predstavou dozvedieť sa, či skutočne
existuje reinkarnácia a či skutočne
už kedysi žili na zemi. Tisíce ľudí absolvovalo
„výlety do minulých životov“
pomocou hypnotických sedení.
Mnohokrát sa však dočkali sklamania
z traumatických zážitkov, ktoré
si nedokázali vysvetliť. Príbeh Jenny
Cockellovej je príbehom ženy, ktorá
spomienky na minulé životy „nelovila“.
Vstúpili však do jej života už
v útlom detstve a i v dospelosti zostali
živé, neodbytné a intenzívne.
38
Svet Grálu
1/2004
Hnaná ustavičným nepokojom, rozhodla
sa Jenny Cockellová vyhľadať
miesta a osoby zo svojich nezvyčajných
spomienok.
Jenny si bola vedomá, že žila na
prelome storočia, že bola matkou
viacerých detí a roku 1932 na následky
pôrodu zomrela v Dubline.
Nechala svoje deti smrťou v ťažkostiach?
Sužovaná týmito myšlienkami
sa vybrala hľadať „deti z minulosti“
– a skutočne ich našla.
Hľadanie, ktoré krok za krokom
zdokumentovala, nakoniec uverejnila
i v knižnej forme. V roku
1993 vyšlo v Anglicku pod názvom
„Yesterday’s Children“. Tu podrobne
opisuje hľadanie jej „rodiny z minulosti“.
Pritom nemala v úmysle priniesť
svojou dokumentáciou dôkaz
pre náuku o reinkarnácii, ale robila
to „z potreby nájsť svoju rodinu.
Dôkaz, ktorý sa týka pravdy mojich
spomienok, bol skôr akýmsi vedľajším
produktom. Musela som všetko
dôkladne zdokumentovať, lebo som
si chcela byť stopercentne istá, že
nájdem tie správne osoby, lebo tu
boli veci, na ktoré sa pamätali deti
a tiež ja sama, a aby boli tieto veci
identické.“
Reiner W. Sprenger sa stretol
s Jenny Cockellovou, aby s ňou urobil
rozhovor pre Svet Grálu.
Na úvod
októbra 1933 podľahla ťažkým
chorobám niekoľko
24.
týždňov po narodení jej ôsmeho
dieťaťa mladá írska matka, 35-ročná
Mary Suttonová. Stalo sa tak v dublinskej
nemocnici Rotunda Hospital.
Smrteľná diagnóza znela: toxikémia,
skupinový výraz pre viacero tehotenských
ochorení neobjasnených
príčin. Plynná sneť, ťažká kožná choroba
vyvolaná hnilobnou baktériou,
ktorá spôsobuje rozloženie kožného
REINKARNÁCIA
tkaniva a tvorbu sneti, a zápal pľúc.
Zanechala svojich osem detí, ktoré
museli byť odteraz bez pomoci vystavené
jej stále násilnejšiemu mužovi,
ktorý navyše úplne prepadol
alkoholu a zvyčajne premárnil aj
poslednú penny. Prinajmenšom to
musela aspoň akceptovať…
O dvadsaťjeden rokov neskôr prichádza
v Anglicku na svet dievčatko
Jenny, ako tretie dieťa svojich
rodičov. Jej otec sa zdal byť taktiež
nešťastný v manželstve, veľmi podobne
ako kedysi muž mladej Írky.
A čoskoro začali zatieňovať život
rodiny stále sa zväčšujúce rodinné
napätia, až nakoniec musela žena aj
s deťmi žiť pred mužom v neustálom
strachu.
Ale až trinásť rokov po narodení
Jenny prišlo konečne k oslobodzujúcemu
rozvodu rodičov, aj keď malá
Jenny mala na tento deň, o ktorom
vedela, že je neodvratný, pripravený
kufor už od svojich piatich rokov.
Neobyčajné na Jenny však bolo, že
už od raného detstva v nej stále viac
vystupovali obrazy zo života nejakej
mladej ženy z Írska, o ktorej vedela
len to, že sa volala Mary.
Do istej miery sa malá utiekala do
sveta týchto spomienok, obzvlášť do
tých šťastnejšie sfarbených. Ale boli
aj iné, vážnejšie chvíle. Tak napríklad
spomienky na hodiny smrti tejto
Írky, smrti, ktorej sa mladá žena
vzpierala, sužovaná intenzívnym
strachom o svoje deti. Obrazy sprevádzali
pocity hlbokej nespravodlivosti
tohto úmrtia, spolu s pocitom
viny, že uniká šetrne z tejto ťažkej
situácie a pritom zanecháva deti bez
ochrany. A vlastne Jenny nikdy nepochybovala,
že bola kedysi touto
mladou ženou. Čoskoro však zistila,
že jej okolie nechce o týchto spomienkach
radšej nič vedieť, preto sa
ešte viac uzatvárala do seba.
Situácia sa veľmi zlepšila po rozchode
rodičov, napriek materiálnej
núdzi, v ktorej musela rodina
bez otca nejaký čas žiť. Jej školské
výsledky sa tiež nápadne zlepšili,
ukončila školu a čoskoro nato absolvovala
skúšku ako štátom uznaná
pedikérka. Po krátkom čase spoznala
Mary v roku 1927 se svojí dvouletou
dcerou Phyllis. Mary byla drobnější
postavy než Jenny a měla rovné vlasy.
Jenny má vlasy černé a vlnité, ale
rysy obličeje, postoj a držení rukou
vykazují značnou podobnost.
svojho budúceho manžela a po roku
si už obaja hľadali vlastné bývanie.
Našli malý, pekný, anglický vidiecky
dom, ktorý ležal v malej osade a bol
obklopený poliami, asi pol hodiny
vlakom severne od Londýna.
Stretnutie s jenny
cockellovou
Keď som vstúpil do vidieckeho
domu, nestačil som sa čudovať
mnohým paralelám medzi životom
Jenny Cockellovej a jej životom ako
Mary, nech to akokoľvek vylíčila vo
svojej knihe „Yesterday’s Children“.
Žije so svojím mužom a deťmi
v malom rade domčekov, ktorý sa
tiahne pozdĺž pokojnej, málo frekventovanej
cesty, obklopenej poliami,
mimo väčšej dediny v blízkosti
hlavného mesta. A samotný vidiecky
dom má viac-menej rovnaký pôdorys,
aký mal kedysi dom Mary
Suttonovej. „Nie, žiadna vedomá
voľba,“ smeje sa. „Bolo to celkom
intuitívne, … jediné miesto, ktoré
sme obaja pociťovali ako náš domov.“
Smejúc sa ukazuje aj na menšie,
na stene visiace vrecko, ktoré je
naplnené tým istým druhom zrna,
ktorým živila svoje deti v biede žijúca
Mary. Hovorí, že ešte stále z neho
rada pripravuje jedlá.
Čo ma však ešte viac prekvapuje,
je bezstarostnosť, sebaistota a humor
tejto ženy, o čom ma neustále
presviedča jej zvonivý smiech. Iste,
prejavuje sa tu jej príjemná a voči
blížnym taká ohľaduplná povaha,
zachádzajúca takmer až do sebazaprenia.
Cítiť z nej opatrnosť, nikomu
inému nevnucovať svoje vlastné
názory. „Lebo ja sama, obzvlášť, keď
som vyrástla, som zažila, aké to je,“
hovorí, narážajúc na reakcie mnohých
dospelých, ktorí chceli jej spomienky
odsunúť bokom ako výplod
príliš živej detskej fantázie. Ale táto
vnútorná nenútenosť a humor? To
som na základe čítania jej tak vecnej
knihy, kde je podložený každý krok,
neočakával.
S
úmyslom
Spomienky na
vlastnú smrť?
dostať sa na koreň
veci, pýtam sa na jej spomienky
na smrť Mary, ktorá ju tak zaťažovala
pocitom viny. „Keď som ako dieťa
niečo robila, vzbudilo to vo mne
často spomienky, keď som ako Mary
robila niečo podobné. To som potom
nejako včlenila do mojich hier.
Ale spomienka na moju smrť bola
iná. Nechcela som sa na to pamätať,
nechcela som na to počas dňa myslieť!
Ale v mojich snoch sa potom
vždy znovu objavovala spomien-
39
Svet Grálu
1/2004
REINKARNÁCIA
ka na moju smrť. Hlboko otrasená
a stuhnutá od hrôzy som sa vždy
prebúdzala zo spánku. A vždy znovu
a znovu som musela smrť Mary
nanovo prežívať.
Vo sne boli s touto spomienkou
spojené dva základné pocity. Prvým
bol veľký strach, čo sa stane s deťmi,
a druhý bol ten hlboký pocit
viny. Najskôr som chcela vyriešiť
problém s deťmi a snažila som sa
ich nájsť – a zabudla som pri tom na
seba. U mňa samotnej nebolo niečo
v poriadku! A myslela som si, že
keď nájdem znovu rodinu a budem
vedieť, že sa majú dobre, že to bude
stačiť [aby som mohla zanechať ten
pocit viny]. Ale nestačilo to. Musela
som späť do izby, kde som vtedy zomrela
– zvláštne!“
Ako mi rozpráva, toto sa stalo
až niekoľko rokov po vydaní knihy
„Yesterday’s Children“ a znovunájdení
jej „rodiny z minulosti“.
Jedna americká televízna spoločnosť,
ktorá o nej robila reportáž, ju
chcela prehovoriť, aby našla svoju
smrteľnú posteľ v nemocnici Rotunda
Hospital a aby tam s ňou
urobili zábery. Bránila sa však
urobiť to, ale vyhotovila kresbu,
na základe ktorej sa jednej vrchnej
sestre podarilo identifikovať
miestnosť, ktorá sa nachádzala na
izolačnej stanici.
„Dokázala som odpustiť sebe samej,
až keď som túto nemocničnú izbu
znovu navštívila. Rozumom som
svoju smrť akceptovala. Toxikémia
počas tehotenstva, plynná sneť, ťažký
zápal pľúc, to všetko bez antibiotík
– samozrejme som to nemohla
prežiť. Ale iná časť zo mňa sa s tým
stále nemohla vyrovnať, pokiaľ som
znovu nestála v tejto izbe. Nato som
sa niekoľko týždňov zmietala v neuveriteľných
emocionálnych výkyvoch
tohto vyrovnávania sa. – A na
konci toho všetkého som sa cítila
oslobodená od tejto viny.“
40
Svet Grálu
1/2004
Medzi pozemskými
životmi
Dostávame sa k času medzi pozemskými
životmi. Téma, ktorej
sa v knihe „Yesterday’s Children“
nedotýka z obavy, že ju ľudia nebudú
brať vážne. Lebo to, na čo si ešte
dokáže spomenúť, je „príliš neobyčajné,
príliš podivné“. Nasledovné
nadväzuje bezprostredne na jej smrť
v nemocnici Rotunda Hospital:
„Pamätám sa, ako som z rohu
miestnosti [hore pri strope] pozerala
na svoje telo. Niekto vstúpil do izby
a znovu rýchle vyšiel von. Musela to
byť zdravotná sestra. A potom prišiel
niekto iný a kľakol si pred posteľ.
Dovtedy som si myslela, že to bol
manžel Mary – ale teraz verím, že to
bol zrejme duchovný.
Pamätám sa, ako som ešte dlhšiu
dobu videla svoje telo. A potom som
zacítila, akoby som bola ťahaná preč
a ako sa moje celé telo schúlilo [ako
embryo]. A po celý ten čas som videla
len nemocničnú izbu. A potom
sa zdalo, akoby sa všetko okolo mňa
uzavrelo a ja som bola ťahaná rýchle
dozadu. Nešla som teda tunelom
a nevidela svetlo na jeho konci, lebo
som pozerala iným smerom a celá
moja pozornosť bola stále ešte tam
[v nemocničnej izbe]. Nechcela som
odtiaľ odísť preč. A zrazu bolo okolo
mňa svetlo, ktoré by sa dalo prirovnať
k rôzne zafarbeným svetelným
chodbám… Bola som niekde inde.
Teraz príde niečo, na čo sa veľmi
dobre nepamätám. Všetko bolo veľmi
iné a ja som bola len klbko energie,
ktoré akosi vyžarovalo svetlo.
Okolo mňa bolo veľa iných klbiek
energie s určitým druhom membrány.
Boli to klbká energie, ktoré sú
akoby obkolesené membránou ako
mydlová bublina. A ja som vedela,
že tieto iné energie sú ľudia.
Tam, kde som bola ja, boli všade
ľudia, hore, dolu, okolo mňa, všade
boli všetky tieto energie. Ale mne
sa zdalo, že som s nimi spojená.
Sčasti som mohla vycítiť, čo cítili
oni. Cítila som, že som ich súčasťou.
Bola som s nimi viac spojená,
než oddelená. Čo je úplne inak než
tu! Tu sa predsa len cítime uzavretí,
oddelení od ostatných, aspoň z určitej
časti.
Z väčšej časti bolo všetko ponorené
do nejakého druhu bieleho svetla
a v diaľke akoby boli svetelné chodby,
ktoré sa zdali byť modré, tmavomodré…
A potom, všetko je tam bezčasové.
V tom je to iné. Všetko tam bolo
rovnaké. A ľudia sa ma často pýtajú:
„Ale čo sa tam potom dá robiť?“
Ale tam netreba nič robiť. Nie je tam
žiaden pojem o čase. Keď nemáš poňatia
o tom, ako ubieha čas, potom
môže okamih trvať minútu alebo 10
rokov. A nebol by v tom žiadny rozdiel.
Takže tam netreba naozaj nič
robiť, lebo ste súčasťou všetkého. Čo
je ozaj ťažké niekomu vysvetliť.“
Reiner W. Sprenger
V ďalšom čísle časopisu
Svet Grálu si budete môcť prečítať
pokračovanie fascinujúceho
príbehu Jenny Cockellovej.
Poznámka redakcie: Pani Jenny Cockellová
podáva skúsenosť z onoho sveta, ktorý
síce obsahuje niektoré pacientmi často
opisované deje (mimotelová skúsenosť,
prežitie iného času, určitá spojitosť s blížnymi
rovnakého druhu), avšak v konkrétnom
vyjadrení neodvratne opisuje veľmi subjektívne
zážitky. Pri všetkých dejoch, ktoré
sa týkajú „onoho sveta“, musí sa brať do
úvahy, že tento svet sa formuje podľa ľudského
chcenia a prejavuje sa teda v prakticky
neohraničenej rozmanitosti druhov
a foriem. Svety myšlienok a pocitov každého
človeka sa tu stávajú bezprostrednou
skutočnosťou a spolu s formami rovnakého
druhu tvoria množstvo „úrovní“.
V každom prípade by sa tieto opisy nemali
chápať tak, že by ľudskí duchovia stratili na
onom svete svoju ľudskú formu.
NÁZORY
Vážení čitatelia,
na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam,
predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte
si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame
na adrese:
Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice.
E-mail: redakcia@svetgralu.sk
Otázka: Prednedávnom
som pozoroval, ako si traja
zjavne podgurážení mladí
muži urobili žartík z jednej
okoloidúcej tým, že ju vyľakali.
Iba ju hrubo urážali, ale
inak jej neublížili a nechali
ju ísť svojou cestou. Mal som
strach, čo by asi mohli vyviesť
mne, keď pôjdem okolo.
Nič mi neurobili, ale od tejto
chvíle sa vo mne vynárali
nasledovné otázky: môžem
nejaké nešťastie, ktoré ma
má postihnúť vinou niekoho
iného, odvrátiť mojou
vierou v Boha? Alebo som
bezbranne vydaný napospas
svojmu osudu? Keď môže
nejaký páchateľ v rámci svojej
slobodnej vôle konať bezprávie,
nemôžeme sa potom
my všetci ľudia stať obeťami
bez toho, aby nám mohla byť
zo strany Svetla poskytnutá
ochrana? A ako sa to udialo
pri Ježišovi? Hovoril predsa
o tom, že „viera i hory prenáša“.
Napriek tomu sa aj
on stal obeťou ľudí a musel
zomrieť na kríži.
Odpoveď: Ako ste si už
správne uvedomili, musia
sa pojmy „osud“ a „vina“
od seba starostlivo oddeliť.
Prostredníctvom našej slobodnej
vôle môžeme my
ľudia páchať krivdy, teda aj
veci, ktoré sú voči nášmu
blížnemu nespravodlivé.
Aby sme zodpovedali
otázku, či sa tým všetci
nestávame „neochrániteľnými
obeťami“, musíme
si pred očami premietnuť,
ako sa „formujú“ hrubohmotné
udalosti. Lebo
aj tu, ako všade vo svetovom
dianí, nevládnu slepé
náhody, ale zákonitosti.
Podstatné je poznanie, že
každému činu, každému
konaniu predchádzajú myšlienky.
A práve v tejto rovine
spočíva dôležitý kľúč k zodpovedaniu
Vašich otázok.
Pre to, či napríklad nejaký
vrah napokon „stlačí spúšť“
alebo nie, sú rozhodujúce
myšlienkové impulzy. Na
páchateľa môžu vplývať
nielen „temné prúdy“, teda
myšlienky závisti, nenávisti
atď., ktoré jeho vlastné zlé
chcenie posilňujú a nabádajú
ho k hriešnemu činu,
ale môžu ho zasiahnuť aj
myšlienkové prúdy vyššej
podstaty, ktoré ho od tohto
nesprávneho konania odradia.
Avšak o tom, do akej
miery ho ovplyvňujú svetlejšie
myšlienkové prúdy
(možno sem zaradiť aj vplyv
„strážnych anjelov“, čiže pomáhajúcich
duchov „onoho“
sveta), rozhoduje stav duchovnej,
či duševnej zrelosti
ľudí v okolí páchateľa. Keď
napríklad človek myslí na
malé dieťa, ktoré je prirodzene
spojené so žiareniami
čistoty, tak tu je tá „morálna
zábrana“ pre zločin, ako je
známe, omnoho väčšia.
A ešte niečo: aby vôbec
došlo k stretnutiu páchateľa
a (nevinnej) obete, musia
tomu predchádzať mnohé
myšlienkové rozhodnutia.
Je potrebný celý reťazec
myšlienkových pochodov,
aby sme vo všedný deň boli
v určitom čase na určitom
mieste. Nuž aj tu môžu
svetlé pomoci zasiahnuť
na myšlienkovej báze a pomocou
zodpovedajúcich
„myšlienkových impulzov“
zabrániť spoločnému stretnutiu
sa s páchateľom (bez
toho, aby si dotyčný pri
dennom vedomí všimol,
že je takto vedený). Keď
naproti tomu myšlienkový
svet obete je rovnakého
druhu ako páchateľov,
alebo keď určité osudové
vlákna vedú k nejakej udalosti,
zatiaľ čo ochrana zo
Svetla nemôže byť poskytnutá,
potom dôjde za týchto
okolností neodvratne
k osudnému stretnutiu.
V určitých prípadoch môže
poskytnúť ochranu aj pôsobenie
bytostných síl stvorenia
– pomyslime si na početné
reportáže, kde deti spadli na
zem z veľkej výšky a dopadli
tak „šťastne“, že sa im takmer
alebo vôbec nič nestalo.
So zreteľom na príklad
uvedený v otázke by sa museli
osvetliť aj ďalšie súvislosti:
napríklad strach, ktorý
môže svetlú ochranu oslabiť.
Musela by sa prehĺbiť i samotná
téma „utrpenie“, pretože
práve nepríjemné životné
situácie, ktorým by sa
človek vo všeobecnosti najradšej
vyhol, ukrývajú v sebe
možnosti duchovného
dozrievania. Ale aj bez toho,
aby sme túto tému„utrpenie“
prehlbovali, by malo
byť jasné, že „život vo viere“
ponúka v každom prípade
aj pozemskú ochranu a taktiež
možnosť duchovného
dozrievania. Nikto nie je
„obeťou vydanou napospas
okolnostiam“.
Okolnosti okolo Ježiša
Krista sa musia posudzovať
oddelene. Lebo Synovi
Božiemu bolo prostredníctvom
jeho spojenia so Svetlom
vopred veľmi dobre známe,
čo sa na neho chystá. On
nebol natoľko jednoducho
vydaný napospas okolnostiam.
Že na seba vzal smrť na
kríži, aby tým potvrdil pravdivosť
svojho učenia, že teda
neutiekol a nechal udalostiam
voľný priebeh, je možno
chápať len ako veľký akt
lásky vôči ľudstvu. Keby tak
nebol urobil, na jeho Slovo
by sa bolo zaiste opäť veľmi
rýchlo zabudlo. (WH)
41
Svet Grálu
1/2004
ZÁVEROM...
TÚŽBA PO SVETLE
Práve teraz, na sklonku roka,
v období, keď svetla ubúda,
čoraz viac na nás dolieha akýsi
smútok, ktorý sprevádza umieranie
v prírode.
Usilovne sa snažíme uchovať si
a ešte raz spätne prežiť tú všetku
krásu, čo odchádzajúci rok dal.
K ľahkému zármutku, ktorý nás
napĺňa pri myšlienke na lúčiaci sa
rok, sa druží radosť zo skvostných
farieb jesene. Krása leta, jej kráľovská
nádhera, jej podporujúca
životná sila sa zmierňuje a ešte
raz plnými dúškami vychutnávame
to, čo nám tak hojne bolo
dané.
Ale aj to pomaly mizne a v prírode
je čoraz tichšie.
A pritom je to práve ten pravý čas
na to, aby sme sa zahĺbili do seba.
Naše myšlienky sa už tak nezapo-
42
Svet Grálu
1/2004
dievajú krásou prírody. Akosi opäť
nachádzame čas pre seba.
A tak je to mienené aj v hlbšom
zmysle. Musíme využiť pokoj v prírode,
musíme upriamiť celé myslenie
a snaženie na svoje vnútro. Veď nie
je nič, čo by nás od toho odvádzalo,
dokonca sa zdá, že i príroda je mŕtva.
Preto o to živšie by sa mal hýbať
duch človeka. Prichádza čas plánovať
a pripravovať to, čo má vzniknúť
v priebehu nadchádzajúceho roka.
Duch človeka, samozrejme, pracuje
stále, no vynútený pokoj v prírode
nám prináša tú najlepšiu príležitosť,
aby sme to robili koncentrovane.
November je v skutočnosti ten najmenej
pekný a príjemný mesiac roka.
Nesie v sebe niečo kalného a neradostného
snáď pre každého človeka.
Príčina leží predovšetkým v predstave,
ktorá sa spája s novembrom:
pochmúrne počasie, hmla, málo
slnka. Zrazu s hrôzou zisťujeme, že
nedokážeme existovať bez slnečného
svetla. To sú však len vonkajšie, viditeľné
znaky. Je to o to skľučujúcejšie,
že ľudstvo stráca túžbu po Svetle, usilovať
sa o vyššie, o vznešenejšie! Pričom
je to to podstatné a rozhodujúce.
A to by sme si mali pri ubúdaní
svetla každý rok opäť a opäť uvedomovať.
November by mal byť pre
nás popudom k obnovujúcemu sa
duchovnému tvoreniu.
Až keď to správne rozpoznáme
a naše snaženie sa upriami k Svetlu
našej pravlasti, pocítime, že sme zvíťazili
nad temnom novembra a v decembri
vykročíme v ústrety žiariacej
svätosti Vianoc, ktoré nám pripomínajú
lásku Syna Božieho, ku ktorej
spejeme roztúžením ducha.
1951, autor neznámy
Svet Grálu predstavuje:
DVD/VHS
TV
SVET GRÁLU
Videopublikácia pre duchovnú kultúru
a celistvé súvislosti
Smrť
a
druhý breh
Správy z hranice
pozemského života
V tomto videodokumente rozprávajú ľudia o ich zážitkoch
na prahu druhého brehu. V dojímavých filmových
príspevkoch a zaujímavých rozhovoroch sa
dozviete to najdôležitejšie o výsledkoch moderného
výskumu smrti (tanatológie). Osobné skúsenosti a svetonázorové
úvahy vedú pritom k rovnakému záveru:
človek nie je len fyzické telo, jeho vedomie je nemateriálnej
povahy. Naša duša žije po smrti ďalej!
Smrť a druhý breh
DVD/VHS
Čas: cca 43 min.
v slovenskom znení
Cena: 390 Sk
KNIHA
Otázka, čo sa deje po smrti, je stará ako ľudstvo
samé. Dlho malo len náboženstvo vyhradené
právo zaoberať sa touto tabuizovanou témou
našej spo loč nos ti a mali sme len dve možnosti:
veriť v ,,druhý svet“ alebo nie.
Táto kniha sa pokúša načrtnúť novú cestu, po kto rej
môže čitateľ jednoduchými myšlienkovými po chod mi
dospieť k pre svedčeniu, „prečo po smrti neumrieme,“
prípadne, že smrť nie je nič iné ako na ro de nie sa do
,,jemnohmotného sveta“.
Objednávky:
Svet Grálu s.r.o.
Rastislavova 9
040 01 Košice
Telefón/Fax.: 055/678 24 60
e-mail: redakcia@svetgralu.sk
Werner Huemer
Prečo po smrti neumrieme
Brožúra
Formát 12,5 x 19 cm
141 strán
Cena: 75 Sk
© Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart, 2004. www.gral.de
Redakcia a distribúcia: Schuckerstraße 8
71254 Ditzingen, Deutschland
Vydané v spolupráci s vydavateľstvom Efezus spol. s r.o.,
Hronská 36, 976 13 Slovenská Ľupča, www.gral.sk
Werner Huemer
Prečo po smrti
neumrieme
Veľké tajomstvá na konci života
OBRAZ SVETA
Od viery k presvedčeniu
Výsledky výskumu smrti
Druhý svet v nás
Duša človeka
Život a smrť, spánok a sen
Kedy je človek mŕtvy?
O zmysle života
... a ďalšie témy
EDÍCIA SVET GRÁ LU
Dbaj na svoje myšlienky,
lebo z nich vzídu slová.
Dbaj na svoje slová,
lebo z nich vzídu činy.
Dbaj na svoje činy,
lebo z nich vzídu zvyky.
Dbaj na svoje zvyky,
lebo z nich vzíde tvoja povaha.
Dbaj na svoju povahu,
lebo z nej vzíde tvoj osud.
Talmud