SG01

0 1 

0 1 

1/2004 Svět Grálu 

Svět Grálu 

9 771614 513002 

říjen – prosinec 2004 · číslo 1 

strana 10 

Jak to, že žijeme po smrti? 

Objev aury 

strana 15 

Řeč ledových krystalů 

strana 31 

Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“ 

„Život je jen náhoda...“ ? 

Neviditelná síť osudu 

9 771614 512005 

1/2004 Svet Grálu 

strana 34 

Hledání dětí z minulosti 

příběh Jenny Cockell 

Svet Grálu 

Duchovní souvislosti v životě 

október – december 2004 · číslo 1 

Ako to, že žijeme po smrti? 

strana 38 

cena 78 Kč 

strana 10 

Objav aury 

strana 15 

Reč ľadových kryštálov 

strana 31 

Ježiš z Nazareta: 

„Ja vám však hovorím...“ 

strana 34 

Stretnutie s deťmi z minulosti 

príbeh Jenny Cockellovej 

strana 38 

cena 87 Sk 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

„Život je len náhoda...“ ? 

Neviditeľná sieť osudu 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

Svet Grálu 

Časopis 

pre tých, ktorí hľadajú 

v náhodách súvislosti, 

v súvislostiach zmysel 

a v zmysle múdrosť. 

Časopis Svet Grálu, 

ktorý vychádza súčasne aj 

v češtine, nadväzuje na nemecký 

Gr alsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré 

si vo svojich krajinách získali už 

tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete v prílohe 

alebo na internete: 

www.svetgralu.sk 

V ďaľšom čísle časopisu: 

titulná téma: Tri dimenzie lásky • 

Sú rozvody nezmyselné? • 

Kráľovná zo Sáby • 

Najväčší dar Vianoc • 

Päť stĺpov Ježišovho učenia • 

Živá voda Viktora Schaubergera • 

vychádza už 1. decembra 2004 

január – marec 2005 · číslo 2 

2/2005 Svet Grálu 

Svet Grálu 

Duchovné súvislosti v živote 

január – marec 2005 · číslo 2 

Sú rozvody nezmyselné? 

strana 10 

Kráľovná zo Sáby 

strana 15 

Najväčší dar Vianoc 

strana 31 

Päť sĺpov Ježišovho učenia 

strana 34 

Živá voda Viktora Schaubergera 

strana 38 

cena 87 Sk 

Tri dimenzie lásky 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

Svet Grálu · 1/2004 

ŽIVOT 

Slabosť zvyku 5 

CIVILIZÁCIA 

Nenávisť k symbolom 8 

KNIŽNÁ UKÁŽKA 

R. Steinpach: Ako to, že žijeme po smrti? 10 

UMENIE 

Albrecht Dürer: Melanchólia 12 

VÝSKUM 

Objav aury 

Obklopuje naše telá 

neviditeľný energetický 

obal? Je možné vyžiarovanie 

živých bytostí merať? 15 

SPOLOČNOSŤ 

Zákony stvorenia a zákony ľudí 20 

TÉMA 


Je všetko určené 

dopredu? Alebo máme 

svoj osud vo vlastných 

rukách? 24 

POVIEDKA 

O službe Bohu 29 

FOTOGRAFIE 

Reč ľadových kryštálov 

Japonský vedec dr. M. Emoto 

ukazuje, ako naše city 

a myšlenky ovplyvňujú 

fyzickú ralitu. 31 

OSOBNOSŤ 

Ježiš Kristus: „Ja vám však hovorím…“ 34 

REINKARNÁCIA 

Stretnutie s deťmi z minulosti… 38 

NÁZORY 

Osud a viera 41 

ZÁVEROM... 

Túžba po Svetle 42 

Milí čitatelia, 

na slovenský trh prichádza prvé číslo 

slovenského vydania medzinárodného 

časopisu Svet Grálu (vychádza od r. 1996 

v nemčine, v súčasnosti aj vo francúzštine 

a v českej mutácii takmer identickej 

so slovenskou). Jeho zameranie je v periodickej 

tlači neobvyklé. Ako už hovorí 

podtitul, prináša najmä témy odkrývajúce 

duchovné súvislosti života. Čo je to duch? 

Tento pojem sa väčšinou spája s náboženstvom 

alebo s kultúrou, niekedy s liečiteľstvom, 

astrológiou, výkladom snov. Ako 

pomoci k duchovnému pokroku sa na verejnosť 

ponúkajú rôzne techniky telesných 

a mentálnych cvičení, ktoré majú priniesť 

vnútornú harmóniu, či rozšírenie vedomia. 

Duchovná tematika „je v kurze“. Niet 

sa čo diviť. Sme obklopení nie vždy prívetivým 

okolím, stiesnení mnohými dejmi 

tohto viditeľného sveta, preto túžime 

povzniesť sa nad to všetko, aspoň v myšlienkach. 

Hľadáme, povedané slovami 

Krista, „pokoj, ktorý nie je z tohto sveta“. 

Vráťme sa však k otázke: Čo je to duch? 

V našom chápaní je to to, čo sa prejavuje 

denne a každú hodinu osobnými vlastnosťami, 

povahou človeka. Je všetkým 

tým, čo presahuje čisto rozumové, analytické 

myslenie. Má schopnosť bleskovo 

zvažovať problémy a situácie vnútorným 

cítením, čo sa bežne označuje ako intuícia. 

3 

Svet Grálu 

1/2004

EDITORIÁL 

4 

Svet Grálu 

1/2004 

Aj rozpor medzi nutnosťou podriadiť sa hmotnej realite a túžbou po ťažko 

definovateľnej osobnej slobode je prejavom ducha. Najmä v mladosti vystupuje 

do popredia s vedomou či nevedomou kritikou všetkého, čo sa rozchádza 

s ideálmi. Vtedy sa ešte nezdajú nedosiahnuteľnými pojmy ako spravodlivosť, 

dobro alebo večnosť. Čo to všetko má však spoločné s dnešným svetom a jeho 

problémami? Myslím si, že žiaden človek nemôže v živote nájsť trvalé uspokojenie, 

ak jeho vnútro nie je v harmónii, ak nehľadá niečo viac než materiálne 

výhody. Taký život môže síce priniesť krátkodobý úspech, skôr či neskôr však 

prináša stratu niečoho podstatnejšieho. Nevyváženosť v akomkoľvek smere 

prináša zmätok a to sa potom musí odraziť aj vo vzťahoch medzi ľuďmi, v rodine 

a nakoniec úplne všade. 

Kde potom načerpať silu k tomu, aby sa ideály celkom neutopili v mene 

niečoho „reálneho“? Jedine vo vlastnej duši, kde má prístup len každý sám. 

Hodiny stíšenia potom pozvoľna prinášajú obnovené prežívanie sveta, kde 

vládne duch. Niekomu k tomu môže pomôcť meditácia, niekomu modlitba, 

inému vnímanie prírody alebo umeleckého diela. Je dobré, keď pritom človek 

dospeje od viery k presvedčeniu a naučí sa za všetkými udalosťami vidieť 

pôsobenie ducha. 

V mnohých stredovekých legendách sa objavuje ako cieľ tohto večného hľadania 

pojem Grál. Bol zobrazovaný ako drahokam vyžarujúci tajomnú silu, 

vo Wagnerovom Parsifalovi je posvätnou nádobou, do ktorej prúdi sila Stvoriteľa. 

Grál je zdrojom inšpirácie pre všetkých pútnikov na Ceste. Preto Svet 

Grálu ako názov pre časopis, ktorý má prinášať duchovné povzbudenie. 

Našou ambíciou je prinášať v neobvyklom rozsahu poznatky z oblastí, ktoré 

posúvajú hranice ľudského bytia ďaleko za bežne uznávanú skutočnosť. 

Predkladané články okrem iného čitateľom približujú prekvapujúce závery 

medzinárodne akceptovaného vedeckého výskumu: Dozviete sa, ako dokážu 

vedci na základe vyžarovania biofotónov „merať auru“ živých organizmov. Na 

fotografiách ľadových kryštálov uvidíte, ako dokáže obyčajná voda „zachytiť“ 

a zobraziť ľudské myšlienky. Možno Vás zaujíma, čo prežívajú ľudia v štádiu 

klinickej smrti, alebo, či existuje medzi zvieratami telepatia. Z netradičného 

uhla pohľadu Vám priblížime témy partnerských a rodinných vzťahov: Čo 

sú to tri dimenzie lásky? Sú rozvody nezmyselné? Ako pomôcť deťom, aby si 

vytvárali o živote zdravý úsudok? Nakoľko ovplyvňuje zdravie disharmónia 

v rodine? Aké sú zásady správnej komunikácie medzi ľuďmi? A dotkneme sa 

aj oblasti, ktorá je často považovaná za výlučnú doménu teológov a filozofov: 

Akú úlohu hrá v ľudskom bytí osud a čo je to slobodná vôľa? Ak existuje vyššia 

spravodlivosť, prečo trpí tak mnoho nevinných ľudí? Má v duchovných 

otázkach svoje miesto prísna logika? 

To je len niekoľko z tém, s ktorými sa v našom časopise budete môcť stretávať. 

Zo začiatku budeme využívať v hojnej miere výsledky dlhoročnej práce 

našich zahraničných kolegov. Postupne budeme uverejňovať stále viac autorských 

článkov a dáme priestor osobnostiam z nášho prostredia, ktoré majú 

k predkladanému obsahu viac než len teoretický vzťah. Neponúkame návody 

na život, ale celkom iste podnety na zamyslenie. Sami budete môcť posúdiť, 

nakoľko je nami prezentovaný pohľad na svet objavný a či môže byť pozitívnou 

súčasťou Vášho života. 

Roman Levický, 4. 8. 2004 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote. 

číslo 1/2004, vyšlo 1. 10. 2004. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický (šéfredaktor), Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčanské Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Jazyková úprava: 

Jana Sejáková, Stupava 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján 

Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, 

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš 

Látal, Rastislav Podivinský, Andrea 

Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta 

Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor 

Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., 

Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Grafika: 

Zdeněk Bohdanecký, Praha 

Marek Frank, Brno 

Pavel Patloch, Karviná 

Martin Pukančík, Košice 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

ISIFA (1, 3, 25, 26), Fotobanka.cz (24), 

M. Průšová, MUDr. J. Palouček (3, 19), 

Monde du Graal (17). Ostatné obrázky 

GralsWelt a redakcia. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Otto Hauck, Brno 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk. 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk. 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004. 

Český Svět Grálu 

je možné objednať si na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno, 

www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk

ŽIVOT 

Slabosť 

zvyku 

Prečo nás brzdí toľko 

„samozrejmostí všedného dňa“ 

a čo s tým môžeme urobiť 

Zvykli sme si pokladať sa za 

slobodných jedincov, ktorí 

sú schopní neobmedzene 

používať vlastnú vôľu. Radi 

veríme, že všetko riadime 

silou svojho ducha a dokážeme 

kráčať výlučne cestami, 

ktoré sme si sami zvolili. 

Toto zdanie však klame, 

pretože sme v skutočnosti 

často v mnohých ohľadoch 

závislí. Pritom vôbec nemusí 

ísť len o klasické sklony 

a vášne. Aj mnohé malé samozrejmosti 

všedného dňa 

spôsobujú často výraznú 

vnútornú spútanosť. Ale čo 

robiť, aby sila zvyku neviedla 

k slabosti ducha? 

Neuvedomené 

mechanické 

siahnutie do škatule s chrumkavým 

pečivom, rutinný postoj 

k dieťaťu, ktoré túži po pozornosti, 

hlboko vrytá reakcia na žobráka, 

ktorý nás osloví na ulici: kto dôkladne 

pozoruje sám seba, objaví 

veľmi rýchlo množstvo „pevne 

zakotvených postojov“ alebo „milých 

zvykov“, ktoré charakterizujú 

všedný život a svedčia o veľmi malom 

duchovnom vedomí alebo slobodnom 

rozhodovaní vôle. Asi sme 

predsa iba „živočíchovia zvykov“. 

Zdá sa, že táto skutočnosť je čiastočne 

podmienená aj biologicky. 

Telesný mozog – ako služobník ducha, 

teda nehmotného jadra človeka 

– uskutočňuje mnohé činnosti 

automaticky bez toho, aby sme si 

to uve domovali. Mozog koordinuje 

a riadi telesné funkcie – od rytmickej 

činnosti srdca cez dýchanie až 

po trávenie – a vyvoláva myšlienky 

a pocity, ktoré vychádzajú z pudov 

našej telesnosti: hlad, smäd, túžbu 

po sexuálnej činnosti atď. Táto „biologická 

samostatnosť“ funguje podľa 

preukázaných lekárskych poznatkov 

v celom tele. V ľudskom organizme 

existujú dve oddelené nervové dráhy 

pre riadenie pohybov – na jednej 

strane pre pohyby jednoznačne riadené 

vôľou – tieto bežia po tzv. „pyramídovej 

dráhe“, a na druhej strane 

pre automatické pohyby, ktoré idú po 

vlastných dráhach – hovorí sa o „extrapyramidálne-motorických 

nervových 

dráhach“. Keď napríklad zoberie 

hudobník svoj hudobný nástroj 

so samozrejmosťou do rúk a všetky 

pohyby vykonáva bez premýšľania, 

nervové riadenie nejde po pyramídovej 

dráhe. 

Na telesnej úrovni sa teda mnohé 

deje samé od seba; uvedomíme si to až 

vtedy, keď o tom začneme premýšľať, 

alebo keď sa začnú problémy. Potom 

telo volá prostredníctvom informačného 

systému bolesti „vyššiu inštanciu“, 

„domáceho pána“ (alebo domácu 

paniu), pretože je nutné zasiahnuť, je 

potrebné zapojiť naše vedomie! 

Konanie a postoj 

Fyzický život človeka skutočne 

určuje prevažne „samostatne“ 

jeho telo. Ale aj životné úseky vyhra- 

5 

Svet Grálu 

1/2004

ŽIVOT 

dené vedomému pôsobeniu ducha 

pri bližšom pozorovaní vyzerajú až 

prekvapivo nevedome prežité. Všedný 

deň je oveľa viac zaplnený radom 

nespočítateľných malých obyčajov, 

rutinou. Každé viac či menej vedomé 

zvykové konanie – od ranného 

umývania až po počúvanie večerných 

televíznych správ – ovplyvňuje 

tiež naše životné postoje. 

Prečo je to tak? Súvislosti sú zrejmé: 

ide o úľavu pre ducha. Život nás 

denne stavia pred mnohé rozhodnutia, 

ktorými sa stále musíme vedome 

zaoberať. Aby sa tento proces 

zjednodušil, skrátil, urýchlil, aby 

naše duchovné kapacity neboli premárnené 

v každodenných samozrejmostiach, 

pomáha pri rozhodovaní 

mozog ako „služobník ducha“ na 

základe doterajších zvyklostí. Dalo 

by sa teda povedať, že v základoch 

každého nového konania leží starý 

postoj. A tak niekto venuje žobrákovi 

na okraji cesty už vopred málo 

pozornosti, pretože mal pravdepodobne 

kedysi s týmito „otrhancami“ 

nemilú skúsenosť, zatiaľ čo niekto 

iný s najväčšou samozrejmosťou vytiahne 

peňaženku, pretože je jednoducho 

naučený pomáhať iným. 

Na tomto príklade je však aj vidieť, 

že požehnanie toho, keď mozog nám 

na uľahčenie vykonáva automatické 

rozhodnutia dopredu, môže byť tiež 

kliatbou. Konanie, ktorému chýba 

zmysel a ktoré pohŕda človekom, 

totiž vytvára jemu zodpovedajúci 

postoj – a to nie je dobrá východisková 

pozícia z hľadiska budúceho 

rozhodovania. Okrem toho rutina, 

hlavne tá, ktorú pestujeme s veľkou 

chuťou, podporuje vznik sklonov 

a závislostí. Tak môžu zlé zvyky 

zaviniť napríklad príliš veľkú kritickosť, 

netoleranciu, závisť alebo 

túžbu vedieť všetko lepšie bez toho, 

aby to dotyčný spozoroval. Kliatba 

spočíva v tom, že nesprávne sa stalo 

súčasťou osobnosti, stalo sa posto- 

6 

Svet Grálu 

1/2004 

jom, ktorý určuje ďalšie rozhodnutia, 

a dotyčný sa tak zároveň stáva 

stále neslobodnejším a závislejším. 

Loď svojho života 

riadime sami... 

Ale nemusí to tak byť. Podstata 

(vlastné jadro) človeka, duch, 

totiž môže určovať smer, ktorý riadi 

loď jeho života. Každé rozhodnutie, 

každé konanie vedie síce k určitému 

postoju, ale naopak, náš postoj, teda 

to, čo sme si vopred vytvorili, nemusí 

viesť k nejakému konaniu. Do 

tohto procesu sa dá vedome zasiahnuť! 

Môžeme sa rozhodnúť, že žobrákovi 

navzdory doterajším zvykom 

vhodíme voľačo do klobúka, alebo 

že neprejdeme nevšímavo okolo starej 

dámy s ťažkou nákupnou taškou. 

Konanie odporujúce vlastným zvykom 

ovplyvňuje tiež postupne náš 

postoj. 

Kľúč na prekonanie rutiny alebo 

(seba)zničujúcich návykov leží v našich 

rukách a existuje dobrá stratégia, 

ako tento kľúč – teda duchovný potenciál 

– cieľavedome použiť. 

Skúste si položiť niekoľko nasledujúcich 

otázok: 

• Je to, čo konám s rutinou, skutočne 

zmysluplné? Nemohol by som 

to, čo robím, robiť aj inak? Hoci byť 

vľúdnejší pri telefonovaní? Trochu 

častejšie sa usmiať? Viac sa pohybovať 

na čerstvom vzduchu? Každý bez ťažkostí 

nájde veci, ktoré sa dajú zmeniť 

k lepšiemu – pokiaľ už beztak presne 

necíti, kde to škrípe. 

• Určité rutiny je dobré vedome 

nahradiť inými, zmysluplnejšími. Napríklad 

tridsať minút každodenného 

popoludňajšieho sledovania „veľavýznamnej“ 

televíznej talk-show vymeniť 

za prechádzku v prírode. Kto 

vedome vsadí nový „stavebný kameň“ 

do behu svojho života, ten urobí niečo 

dobré nielen pre seba, ale posilňuje aj 

nový postoj. Popoludňajšia prechádzka 

ho čoskoro nebude stáť žiadne premáhanie, 

naopak, prinesie radosť. Nejeden 

sa potom sám seba spýta, prečo 

mu táto myšlienka nenapadla už oveľa 

skôr. Bude potom chcieť trebárs vidieť 

viac prírodných krás, podnikať 

pravidelné horské túry, začne spoznávať 

nových ľudí s inými záujmami atď. 

Krok za krokom tak nové správanie 

popri navyknutom vytvára nový postoj, 

ktorý spätným pôsobením posilní 

slobodnejšie správanie. 

• Tato stratégia výmeny „stavebných 

kameňov rutiny“ sa môže použiť 

na každú životnú zmenu a byť tak 

kráľovskou cestou dokonca i na prekonávanie 

závislostí. V tomto prípade 

je síce najprv dôležité, aby po „fáze 

rozhodnutia“, teda po vážnom úmysle 

urobiť niečo proti závislosti, nasledovala 

„fáza uskutočnenia“, ale ide vždy 

aj o to, aby sa v tom vytrvalo, aby sa 

dosiahnuté udržalo. Na čin – zrieknutie 

sa návykových prostriedkov – a na 

následné úsilie – udržať stav bez nich – 

má nový poriadok správania sa rozhodujúci 

význam. Nestačí chcieť rieku 

utesniť priehradnou nádržou, pretože 

sa doteraz sila vody zneužívala. Hrádza 

by sa nevyhnutne niekde pretrhla. 

Je nutné postarať sa o nové riečište, pretože 

sily, ktoré nami pretekajú, môžeme 

iba riadiť a viesť, ale nie zadržať. 

• Staré, nevhodné časti skladačky 

z celkového obrazu životných zvykov 

sa dajú postupne nahradzovať novými, 

vhodnými, zmysluplnými. Lenže 

zatiaľ čo v hĺbke svojho srdca vždy 

vieme, čo by bolo správne a zmysluplné, 

býva niekedy tichý vnútorný hlas 

nášho ducha prehlušený hlasnejšími 

rozumovými argumentmi a známy 

vnútorný dialóg medzi „ja“ , ktoré sa 

usiluje o ideál, a „protihráčom s konskou 

nohou“ sa rozbieha: 

„Behať v lese je predsa zdravšie ako 

lenivo civieť na obrazovku!“ – „Ale 

nemám vari právo na trochu pohody 

a uvoľnenia? Okrem toho by som mo-

ŽIVOT 

hol niečo zmeškať!“ – „Ale ja sa chcem 

prekonať. To som si predsavzal a som 

to povinný urobiť kvôli svojmu rozvoju!“ 

– „Ale práve v tejto talk-show ide 

často o zaujímavé rozhovory i o duchovné 

veci. Tu by som sa mohol niečo 

naučiť!“ – „Predsa len si myslím, že 

behanie by bolo lepšie!“ – „Behať sa dá 

vždy, ale televízny program je len v určitom 

termíne. Keď to odložím na inokedy, 

neznamená to, že som to zrušil!“ 

Vo väčšine prípadov je práve toto jeden 

z častých spôsobov, ako sa vrátiť 

k svojim starým návykom. Bez dôslednosti 

sa nedá nájsť cesta, ako sa 

zbaviť nepríjemných zvykov a už vôbec 

nie závislosti. 

Čo je zmysluplné? 

Argumenty nášho vnútorného 

„spoluhráča“ nie sú vždy tak jasne 

priehľadné. Niekedy môžeme byť 

skutočne postavení pred otázku, čo 

je vlastne zmysluplné alebo kde sa dá 

nájsť to nové, čo nahradí staré „stavebné 

kamene rutiny“. V tejto súvislosti 

sa dá poukázať na pozoruhodné 

rozprávanie o „najvnútornejšom zo 

všetkých vnútorných hlasov“ v knihe 

„Spôsob života a blaho“. Dr. Elizabeth 

Lukasová z Juhonemeckého 

inštitútu pre logoterapiu v nej uverejnila 

súhrn toho, ako spoznať, čo 

je zmysluplné. V úvode predniesla: 

„Nevychádzala som zo žiadnej teologickej 

alebo filozofickej knihy, ale zo 

svojej tvrdej práce s pacientmi, ktorí 

sa často váhavo pýtali, ako môžu pri 

svojich konfliktoch a dilemách nájsť 

priority a vniesť tak poriadok do 

svojho života.“ 

„Čo je ted a zmysluplné? Zmysluplné 

je to, 

• o čom sa dá s určitosťou predpokladať, 

že to bude spôsobovať dobro, 

• čo prispieva k dobru všetkých zúčastnených, 

• čo je zbavené sebeckej motivácie, 

• čo je tu a teraz celkom konkrétne, 

• čo nekladie ani privysoké, ani príliš 

nízke požiadavky, 

• čo je v súlade s názormi skúsených 

blížnych, 

• čo človeku dodáva silu, aby to 

chcel.“ 

K tomu sa dá dodať, že zmysluplné 

je to, čo zodpovedá vlastným schopnostiam 

a možnostiam, pretože tieto 

sú naším najdôležitejším výstrojom 

pre život. Existujú ľudia, ktorí sa pokúšajú 

robiť niečo, k čomu vôbec nemajú 

sklony, čo sa im nedarí, a to iba 

preto, že veria, že prekonanie samého 

seba im duchovne prospeje. Následkom 

toho je často trvalé preťažovanie, 

z čoho pramenia nespokojnosť 

a sebaobžaloby, alebo tiež pokrytectvo. 

Je nesprávne vytvoriť si najprv 

rozumový model bytia a myšlienkami 

sa s ním stotožniť a až potom sa ho pokúšať 

zladiť s vlastným založením. To 

nemôže fungovať. Činnosť vždy musí 

zodpovedať schopnostiam, konkrétne 

konanie musí byť pevne zakotvené 

v konkrétnom založení. 

Tento zásadný princíp neplatí len 

pre duchovné zdokonalenie jednotlivca, 

ale aj pre výstavbu akéhokoľvek 

spoločenstva. Kde nie sú základom 

pre spolupôsobenie schopnosti jednotlivých 

ľudí, tam chýba najdôležitejší základ 

pre angažovanosť a radosť z práce. 

Vo veľkých podnikoch sa s veľkou obľubou 

vytvárajú umelé štruktúry pre 

spoluprácu – mnoho riaditeľov kreslí 

vyrozumované organizačné diagramy. 

Ale všetko začne správne fungovať, až 

keď sa na všetky miesta nájde aj vhodný 

pracovník. Inak je nutné aj tú najrafinovanejšiu 

organizačnú schému 

prekresliť, prispôsobiť biologickým 

skutočnostiam. Takže by sa dalo povedať 

(ako je to trebárs v Rakúsku na 

každom väčšom pracovisku): v spornom 

prípade neplatí plán architekta, 

ale prirodzené meradlo… 

Werner HUEMER 

Vystatoval som sa 

pred ľuďmi, 

že ťa poznám. 

Vidia tvoje obrazy 

vo všetkých mojich 

dielach. 

Prichádzajú za mnou 

a pýtajú sa ma: 

„Kto je to?“ 

Neviem, ako by som im 

odpovedal. Hovorím: 

„Naozaj neviem 

povedať.“ 

Hania ma a pohŕdavo 

odo mňa odchádzajú. 

A ty tu sedíš 

a usmievaš sa. 

Rozprávam o tebe svojím 

neustálym spevom. 

Moje srdce prekypuje 

tajomstvom. 

Prichádzajú a pýtajú sa ma: 

„Povedz, aký to má 

všetko význam?“ 

Neviem, ako by som im 

odpovedal. Hovorím: 

„Ach, ktože vie, aký!“ 

Smejú sa a odchádzajú 

s hlbokým pohŕdaním. 

A ty tu sedíš 

a usmievaš sa. 

Rabindranáth Thákur: Gitándžali. 

Prel. N. A. Zoberi a Ľ. Feldek. (Z knihy 

Rabindranáth Thákur: Stroskotanci, 

Slovenský spisovateľ 1971.) 

7 

Svet Grálu 

1/2004

CIVILIZÁCIA 

NENÁVISŤ 

K SYMBOLOM 

Vroku 2001 priniesli médiá 

správu, že navzdory energickým 

protestom z mnohých 

(aj moslimských) krajín boli 

v afgánskom Bamiáne strhnuté 

obrovské sochy Budhu, do tej doby 

najväčšie na svete. Za týmto činom 

údajne stáli členovia radikálneho 

hnutia Taliban, ktorí 

chceli v barbarskom 

záchvate 

ničivosti a ešte pred zničujúcimi 

útokmi USA vytýčiť míľnik pre 

„nezadržateľné víťazstvo“ svojej 

ideológie. Avšak nenávisť k náboženským 

alebo politickým symbolom 

nie je v žiadnom prípade 

nová. Siegfried Hagl podáva prehľad 

o tom, že k ničeniu, ktoré poháňala 

nenávisť, opakovane 

dochádzalo aj v minulosti. 

Víťazi si vždy privlastňovali majetok 

porazených a aby ich ponížili, 

nezriedka ničili to, čo bolo porazeným 

najposvätnejšie, napríklad 

náboženské alebo politické symboly. 

V starom Egypte nechával faraón 

odstraňovať z chrámov mená a sochy 

predchodcov, ktorí upadli do 

nemilosti; v antike sa mŕtve telá zomrelých 

nepriateľov vynášali z hrobov 

a spaľovali alebo sa ničili chrámy 

dobytých miest. 

Kresťanskí misionári (Bonifacius 

v roku 724) zoťali Donarov 

8 

Svet Grálu 

1/2004

CIVILIZÁCIA 

dub (Donar bol germánsky boh 

hromu), rozbíjali modly alebo pálili 

„kacírske“ spisy, ale aj staroamerické 

texty, ktoré nevedeli prečítať. 

Tí, ktorí sa odchyľovali od oficiálneho 

názoru cirkvi, ako napríklad 

husiti, ničili obrazy svätých a kríže 

s Kristovým telom, ateisti ničili kostoly 

a kláštory (napríklad po Veľkej 

októbrovej revolúcii) a víťazní politici 

dávali po prevrate odstraňovať 

výsostné znaky a sochy predchádzajúcej 

vlády. 

BOJ O NÁBOŽENSKÝ OBRAZ 

Kedysi sa ostro diskutovalo 

o tom, či sa smú uctievať náboženské 

symboly. V priebehu stáročí 

vznikol množstvo teologických 

teórií, ktoré môžeme spomenúť len 

krátko. V starom židovstve (a neskôr 

v islame) sa prísne dodržiavalo 

druhé prikázanie: 

„Nebudeš mať iných bohov okrem 

mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu 

ani podobu ničoho, čo je na nebi 

hore, čo je na zemi dolu, alebo čo 

je vo vode pod zemou! Nebudeš sa 

ničomu takému klaňať, ani tomu 

slúžiť...“ (Tretia kniha Mojžišova 

26) 

V Rímskej ríši sa uctievali obrazy 

cisára a prvým kresťanom nerobilo 

nijaké starosti modliť sa pred obrazom 

Ježiša. Bola však potrebná 

rafinovaná teologická slovná akrobacia, 

aby sa ospravedlnil kult 

napriek tomu, že biblické slová 

Starého zákona znejú jednoznačne. 

Cirkevní otcovia diskutovali, 

či a ako je odôvodniteľná kultová 

hodnota obrazov; či má obraz Ježiša 

vystupovať ako symbol, alebo či 

má prostredníctvom svojej podoby 

podiel na ľudskej a božskej podstate 

Syna Božieho, a tým je svätý. 

Vznikol spor o hodnote a význame 

kresťanských obrazov, dokonca 

došlo k ich dôslednému ničeniu, 

napríklad v Byzantskej ríši v ôsmom 

storočí pri tzv. „ikonoklazme“ 

(obrazoborectve). Cisár Lev III. zakázal 

vtedy rozšírené uctievanie 

ikon. Pravdepodobne mu išlo viac 

o jeho moc nad cirkvou než o ikony 

a možno v tom hral rolu aj boj biskupov 

Ríma a Byzancie o hodnosť 

hlavy cirkvi. 

Voči pohanským obrazom chýbala 

kresťanská tolerancia. Vyzeralo 

to podobne ako v prípade dnešného 

Talibanu. „Diabolská vec“ musela 

byť zničená, pohanské svätyne – 

údajne zasvätené démonom – spálené. 

Nakoniec boli v štvrtom storočí 

zakázané pohanské náboženstvá 

a kultové miesta boli zničené alebo 

prestavané na kresťanské kostoly. 

Za vykonávanie pohanských kultov 

hrozil trest smrti. 

UMENIE V SLUŽBE VIERY 

k chceš byť dokonalý, choď, 

„Apredaj, čo ti patrí, rozdaj chudobným, 

a budeš mať poklad v nebi; 

potom príď a nasleduj ma.“ (Matúš 

19,21) 

Predať celý svoj majetok a peniaze 

dať chudobným – takú tvrdú požiadavku 

voči bohatým nešlo presadiť. 

Preto cirkevní otcovia hľadali 

od štvrtého storočia kompromisy: 

kto nechcel dať všetko chudobným, 

a tým Kristovi, ten mal odovzdať 

aspoň časť. Zatiaľ čo v dobe raného 

kresťanstva boli také dary, nadácie, 

dedičstvá a závete hlavne v prospech 

chudobných, vyvinul sa v stredoveku 

názor, že „duchovný chlieb“ nie 

je menej dôležitý než ten pozemský, 

a že teda zakladanie kláštorov, kostolov, 

chrámov, kaplniek, oltárov či 

náboženských obrazov nie je menej 

záslužné než milodary chudobným. 

Kto nemohol cirkvi darovať žiadnu 

stavbu, ten sa v rámci svojich možností 

podieľal aspoň na vnútornej 

výzdobe, takže sa „kostolné ozdoby“ 

stali zvláštnou formou „odpustkov“. 

Umelecké remeslá a umenie v službe 

náboženstvu zažívali v stredoveku 

rozkvet a v tej dobe vytvorené diela 

dodnes svedčia o hlbokej a nám už 

dnes cudzej zbožnosti. 

Zvlášť v období od 12. do 16. storočia 

sa veľká časť majetku celej 

spoločnosti vynakladala na rozvoj 

kresťanského umenia. Dominantami 

miest boli katedrály, v každej 

dedine stál kostol a krajina bola posiata 

kláštormi, kaplnkami a krížmi. 

Všeobecne rozšírený bol strach 

pred očistcom. Zbožným darom sa 

z neho človek mohol vykúpiť a napríklad 

financovať čítanie zádušnej 

omše „až do posledného súdu“. 

Nakoniec sa do vlastníctva cirkvi 

dostala taká veľká časť majetku, že 

to ohrozovalo fungovanie hospodárstva; 

v 13. storočí musel byť preto 

vydaný zákon, ktorý bol zameraný 

proti vlastníctvu pozemkov cirkevnými 

inštitúciami. 

Tento systém stredovekých predstáv 

o onom svete, strachu z očistca 

a pekla, spochybnil Lutherov spis 

„O dobrých činoch“ (1520). Luther 

veril v predurčenie a učil, že Boh od 

nás nepožaduje žiadne také skutky, 

ako je pôst, pútnické cesty alebo 

zakladanie oltárov a kostolov, ale 

len „vieru v Krista, ktorý nás svojou 

smrťou spasil“. Nadáciami, milodarmi, 

odpustkami alebo inými 

materiálnymi darmi nebolo podľa 

jeho presvedčenia možné vykúpiť si 

kráľovstvo nebeské. 

NIČENIE NÁBOŽENSKÝCH 

OBRAZOV V OBDOBÍ 

REFORMÁCIE 

Reformáciou sa kostoly v evanjelických 

krajinách zbavili 

všetkých zbytočných ozdôb, pretože 

nový prístup kresťanstva sa cel- 

9 

Svet Grálu 

1/2004

CIVILIZÁCIA 

kom sústredil na Bibliu, na Sväté 

písmo. Veriaci sa mali vzdať obrazov, 

ktoré človeka len odvádzali od 

jadra viery. 

Väčšina ľudí v stredoveku boli 

analfabeti. Množstvo náboženských 

obrazov malo v tej dobe 

slúžiť výchove nevzdelaných a povzbudzovať 

ich k zbožnosti. Počas 

reformácie sa vďaka prekladom 

do národných jazykov a tlači stala 

Biblia prístupnou omnoho väčšiemu 

okruhu ľudí, ktorí už z veľkej 

časti vedeli čítať a písať; písmo 

vytlačilo obraz. Tak sa z protestantských 

kostolov odstránili obrazy 

a sochy, lebo veriaci sa mali 

sústrediť na to podstatné, na Písmo. 

Luther sám nebol fanatickým 

obrazoborcom. Dával síce odstraňovať 

z kostolov obrazy, z ktorých 

sa väčšina aj tak nehodila k novému 

učeniu (obrazy svätých, sošky 

Panny Márie atď.), nepožadoval 

však ich ničenie. 

No inde dochádzalo k ničeniu 

náboženských obrazov, k zlovoľnému 

alebo úradmi prikázanému 

systematickému ničeniu cirkevných 

umeleckých diel. Kalvín 

a Zwingli kázali proti vyobrazeniam 

pápežov a žiadali ich zničenie. 

Tak bolo zničených veľa 

obrazov, sôch a drevorezieb a celé 

krajiny (napr. vo Švajčiarsku alebo 

Holandsku) boli vyčistené od 

„modiel“. Že pritom z veľkej časti 

išlo o cenné kultúrne bohatstvo, si 

zrejme väčšina ľudí tej doby neuvedomovala. 

V katolíckom chápaní 

boli sakrálne obrazy obetované 

Bohu, a preto predstavovali svätené 

predmety. Kto zničil cirkevný 

obraz, dopustil sa svätokrádeže, 

teda previnenia zasluhujúceho 

smrť. Ako to bolo často v histórii 

náboženstva, odlišovalo sa nové 

učenie od starého tým, že „prelamovalo 

tabu“, teda že ospravedlňovalo 

konanie, ktoré sa v chápaní 

10 

Svet Grálu 

1/2004 

staršieho náboženstva pokladalo 

za zločin. Pravoverný Žid nemohol 

Ježiša uznať ako živú časť z Boha; 

pravoslávny kresťan sa zhrozil, keď 

videl, že v katolíckom kostole stojí 

kňaz pri podávaní hostie chrbtom 

k oltáru; a katolík zasa pozeral na 

ničenie posvätených sakrálnych 

predmetov ako na pôsobenie diabla. 

Nám dnes môže padnúť zaťažko 

lipnúť na takých detailoch, ktoré 

podľa moderného chápania majú 

málo spoločného so skutočnou religiozitou, 

ale pred stáročiami boli 

také vonkajšie formy pre väčšinu 

ľudí veľmi dôležité. 

Odstraňovanie sakrálnych obrazov 

z kostolov bolo aj výrazom 

potrebnej zmeny, ktorú reformátori 

priniesli: odklon od strachu 

z onoho sveta; odvrátenie sa od 

mylných predstáv, že by si človek 

mohol vykúpiť večnú blaženosť 

pozemskými darmi, kúpou 

odpustkov alebo inými hmotne 

orientovanými činmi. Z tohto 

hľadiska bolo reformačné obrazoborectvo 

indikátorom zmeny 

náboženského vedomia. Ako pri 

všetkých revolúciách, aj v tomto 

prípade bolo priveľa zbytočného 

ničenia. 

V reformovaných komunitách 

sa vyvinulo nové chápanie kresťanského 

života. Zmyslové prežitie 

viery, ktoré neskôr chcela znovu 

sprostredkovať protireformácia 

prostredníctvom barokového štýlu, 

ustúpilo pred užšie vymedzeným 

učením, založeným na slovách 

z Biblie. Zrušením sviatkov venovaných 

svätým pribudlo za rok 30 

pracovných dní a vyvinula sa protestantská 

pracovná etika, ktorá 

aspoň čiastočne (napríklad u puritánov) 

videla v hospodárskom 

úspechu najlepší dôkaz kresťanskej 

životnej premeny... 

Siegfried HAGL 

Ako to, že žijeme 

po smrti 

a aký zmysel má 

život? 

ráťme sa ku knihe dr. Moodyho 

„V „Život po smrti“. Mnoho z osôb, 

ktorých sa pýtal, zažilo ešte viac ako 

stav „mimotelesnosti“. Len čo „hlbšie 

vnikli do ríše smrti“, mali podivuhodný 

zážitok. Pripadalo im, akoby sa kĺzali 

tmavou úžinou, akýmsi údolím či tmavou 

rúrou, tunelom. Čo ako ťažko je 

vyjadriť pocity z druhého sveta pozemskými 

pojmami, zúčastnení príznačne 

svorne hovorili o tom, že boli „vyťahovaní 

von,“ resp. pri svojom návrate do 

pozemského života „vťahovaní naspäť“. 

Tu máme teda už do činenia s nasledujúcim 

úsekom, s úsilím jemnohmotnej 

duše vzdialiť sa od astrálneho tela, 

teda s jej odpútaním sa od tohto tela. 

V týchto okamihoch prechodu, pohybu 

s úsilím vzdialiť sa, duch už nemôže vidieť 

ani pozemskými očami, ani očami 

astrálneho, ale ešte ani jemnohmotného 

tela, ktoré sa ešte len oslobodzuje. 

Preto má prechodne dojem tmy. Dá sa 

to prirovnať jazde výťahom, keď sme 

medzi dvoma poschodiami. Tu sa tiež 

nedá pozerať von, lež treba vyčkať, kým 

dorazíme na najbližšie poschodie. 

Skutočnosť, že toto najbližšie poschodie, 

do ktorého teraz duša vstupuje, je 

skutočne rýchlejšie sa zachvievajúci 

svet, podčiarkuje akustický zážitok, 

ktorý mali skúmané osoby pri tomto 

„vyťahovaní“. Počuli totiž hluk, ktorý 

im pripomínal zvonenie zvona, šumenie, 

hučanie, buchot. Potom sa náhle 

ocitli v jasnom svetle nového sveta a pozemské 

im zmizlo. Vstup duše do novej 

formy jej existencie sa podobá prelomeniu 

zvukovej bariéry. Prechádza do 

sveta rýchlejšieho zachvievania. 

Dôsledok tohto rýchlejšieho zachvievania 

je aj zmena pojmu času. Aj tu opäť

KNIŽNÁ UKÁŽKA 

vidíme základnú príbuznosť sna a smrti. 

Už vo sne sa často množstvo zážitkov nekryje 

s pozemským časom. Zdá sa nám, 

že sa nám snívalo oveľa dlhšie. Jedna 

z osôb, ktorých sa dr. Moody pýtal, zhrnula 

v tomto ohľade ešte ďalej siahajúci 

zážitok z onoho sveta jednou vetou: „Len 

čo človek opustí svoje pozemské telo, zdá 

sa, že sa všetko zrýchľuje.“ 

Aj to je vlastne samozrejmé a nemohlo 

by to byť vôbec ináč. Jemnohmotné duševné 

telo je v dôsledku svojho rýchlejšieho 

vlastného pohybu ľahšie, teda 

priestupnejšie, a to prináša so sebou 

schopnosť vnímať viac zážitkov. Pretože 

všetko, čo sa deje, pôsobí na ducha 

cez menej hutný obal omnoho bezprostrednejšie. 

Je schopný v rovnakom 

čase vnímať omnoho viac ako my, to 

znamená, že môže viac prežiť, pretože 

všetko dianie dokáže hýbať duchom 

omnoho priamejšie. Ide tu vlastne 

o rovnaký zákon, aký môžeme pozorovať 

aj v pozemskom svete. Čím väčší 

počet kmitov má prúd, ktorý vkladáme 

do vedenia, tým viac hovorov ním 

môžeme súčasne prenášať; čím vyššej 

frekvencie je svetlo, ktorým robíme 

snímku, tým viac detailov nám táto 

snímka ukáže. Najzreteľnejším príkladom 

tohto javu je laserový lúč. Zdanlivo 

záhadný výrok, že „tisíc rokov je 

ako jeden deň“, má na prírodných zákonoch 

založené, ľahko pochopiteľné 

vysvetlenie v tejto zväčšenej schopnosti 

vnímania, ktorá je vlastná každému 

zrýchlenému pohybu. 

Zmenené vnímanie času na onom 

svete nám však veľmi zreteľne ukazuje, 

že nemáme správnu predstavu o pojme 

času. Obvykle chápeme čas ako minúty, 

hodiny, dni a roky. V podstate sú však 

iba mierou odvodenou od relatívneho 

pohybu Zeme okolo Slnka. Pritom 

všetci vieme, že nie je hodina ako hodina, 

že hodina radosti nám pripadá 

krátka, hodina bolesti nekonečná. Pri 

bohatom prežívaní sa nám zdá, že čas 

letí, ale ak čakáme nečinne, vlečie sa. 

Čas nie je to, čo ukazujú hodiny, čo 

ukazuje kalendár, ale bohatosť toho, čo 

v ňom stačíme prežiť a uložiť do svojho 

vnútra. Hugo von Hofmannsthal to vyjadril 

veľmi dobre, keď povedal: „Ten, 

kto prežíva, predlžuje si život.“ 

Preto je také dôležité, že pomocou 

prežitia tých, ktorí nakrátko „zomreli“ 

a priniesli nám svoje skúsenosti, sa nám 

dostáva toto poznanie do vedomia a prehlbuje 

sa. Znamená totiž už prvý krok 

k odpovedi na otázku, ktorú si ľudia 

kladú vždy znovu: „Aký zmysel má náš 

život?“ Vidíme: žiť znamená prežívať! 

V tejto súvislosti nadobúda zvláštny 

význam ďalšia skúsenosť, ktorú získali 

tí, ktorí sa mohli pohybovať medzi životom 

a smrťou. Zažili totiž, že na druhom 

svete platí iba iný druh poznania. Bolo 

to, tak to opisovali, hlbšie poznanie, takpovediac 

poznanie „s dušou“, ktoré sa 

vzťahuje na príčiny a súvislosti toho, čo 

„drží svet v jeho základoch pohromade“. 

Získať tento druh poznania, tak im povedali 

pomocníci na druhom svete, je to 

najdôležitejšie už aj tu na zemi. A to by 

nás malo podnietiť nielen k rozmýšľaniu, 

malo by nás to vyburcovať. Veď ukazuje, 

aké nesprávne je naše vzdelanie, koľko 

drahocenného času z nášho života venujeme 

učeniu vecí, ktoré sú v základe 

celkom nepodstatné. 

Tu totiž prebieha deliaca čiara medzi 

rozumom a duchom. Čo sa naučíme, je 

na osoh rozumu, uložené v bunkách 

nášho mozgu zostane s naším pozemským 

telom. Iba to, čo prežijeme a precítime, 

čo zapôsobí na ducha, vstúpi do 

nás, iba to si môžeme zobrať so sebou. 

Avšak jednostranným rozvíjaním rozumu 

trpí dnes celé ľudstvo. Vytvárame 

veľkolepé diela techniky, ale chýba nám 

schopnosť ovládať ich a využívať ich 

zmysluplne, pretože namiesto toho, aby 

sme sa dali viesť duchom, prenechali 

sme riadenie jeho pozemskému nástroju, 

rozumu. Tak zasahujeme všade do 

prírodného diania bez toho, aby sme 

vedeli predvídať následky, pretože nám 

chýba skutočné poznanie štruktúry 

tohto stvorenia. Otriasajúce poznanie 

Richard Steinpach 

Goetheho Fausta, žiaľ, nestratilo ani 

dnes nič zo svojej platnosti: 

„Ó, šťastný, kto ešte dúfať môže, 

kto schopný je vynoriť sa z mora omylov! 

To, čo nevieme, to nám práve chýba, 

to, čo vieme, je nám zbytočné.“ 

Všetci, ktorí počas dočasného výstupu 

zo svojho pozemského tela opustili pozemský 

svet, zažili tam blízkosť láskyplnej 

svetelnej bytosti, ktorá im umožnila, aby 

sa pozreli späť na svoj pozemský život. Pritom 

sami od seba spoznali, koľko v ňom 

bolo nesprávneho, koľko utrpenia spôsobili 

– často nevedomky – druhým ľuďom 

a koľko času premrhali neužitočne. Mnohí 

sa veľmi neradi vracali do pozemského 

života a niekedy to svojim záchrancom 

dokonca trpko vyčítali. Avšak všetci, ktorí 

sa takýmto spôsobom ocitli na „druhej 

strane“, si so sebou priniesli predsavzatie, 

že v budúcnosti budú žiť ináč, vedomejšie. 

A toto považujem vlastne za to najdôležitejšie 

z toho, čo nám tieto správy 

zo života po smrti mali dať. Pretože 

tento spätný pohľad na život, pochopenie 

a jeho dôsledky, sú jasným znamením 

zodpovednosti, tej zodpovednosti, 

ktorú si duch uvedomí ihneď, keď sa 

zbaví pút pozemskosti. Potom sa totiž 

samy od seba stratia jeho úvahy o pozemskej 

užitočnosti a všetky pochybnosti, 

ktoré sa zrodili z rozumu.” 

Ukážka z knihy Richarda Steinpacha „Ako to, 

že žijeme po smrti a aký zmysel má život...“, 

vydavateľstvo Stiftung Gralsbotschaft. 

11 

Svet Grálu 

1/2004

UMENIE 

Albrecht Dürer 

MELANCHÓLIA 

12 

Svet Grálu 

1/2004 

Albrecht Dürer (1471–1528) je autorom medirytiny „Melanchólia“, 

grafiky rovnako krásnej ako tajomnej. Dielo vzniklo v roku 

1514. Christiana Baura podnietilo k úvahe o podstate ľudských 

temperamentov. 

Melanchólia je personifikovaná 

ako 

okrídlená ženská 

postava. Umelec ju zobrazil 

sediacu, s hlavou 

v zamyslení opretou 

o ľavú ruku. Obklopená 

podivnými predmetmi, 

pochybovačným pohľadom 

hľadí na nejaké 

miesto, ktoré na obraze 

nevidno. Zatiaľ čo 

sa zdá priam stiesnená 

zvláštnymi vecami vo 

svojej blízkosti – guľou, 

veľkým kameňom 

podobným hranolu, tu 

i tam ležiacim remeselníckym 

náradím, stenou 

za sebou – po jej 

pravej ruke sa otvára 

pohľad na morskú diaľ. 

Tam práve zapadá slnko, 

preráža posledným 

lúčom oblaky a čaruje 

na oblohe dúhu. Vznáša 

sa tam netopier, ktorý 

krídlami pridŕža nápis 

„Melencolia I“. Dúha 

a slnečný lúč sa javia 

ako veľké kozmické oko, 

zvláštnym spôsobom 

príbuzné s ľavým okom 

Melanchólie. 

Možno uviesť ešte 

mnoho vecí a bytostí na 

tomto obraze. Schúlený 

pri nohách ženskej postavy 

tu spí pes, anjelik 

sediaci na mlynskom 

kameni je celkom vážne

UMENIE 

zaujatý sústredeným písaním, je tu 

rebrík, opretý o budovu, váhy, presýpacie 

hodiny, zvonček a magický 

štvorec. Nezabudnime na kružidlo, 

knihu a kľúč „Melanchólie“, ako aj 

veľa remeselného náradia. 

Pohľad obrátený 

dovnútra 

Albrecht Dürer 

Albrecht Dürer (21. mája 

1471 až 6. apríla 1528), maliar 

a grafik, sa v dejinách 

nemeckého umenia považuje 

za jednu z vedúcich tvorivých 

osobností. Pochádzal z Norimbergu 

a tu aj získal vzdelanie 

v zlatníckej dielni svojho otca 

a u maliara M. Wolgemuta 2 . 

Po uplynutí učňovských rokov 

sa v r. 1490 vydal na štvorročné 

putovanie, ktorého najdôležitejšími 

stanicami boli Bazilej 

a Štrasburg. Po návrate do 

Norimbergu sa oženil s Agnes 

Freyovou a potom pôsobil vo 

Wittenbergu. Okolo r. 1495 sa 

vydal na svoju prvú taliansku 

cestu, v rokoch 1505–1507 nasledoval 

druhý pobyt v Taliansku; 

roky 1520 až 1521 strávil 

v Holandsku. Aj jeho brat 

Hans (1490–1535) bol maliarom, 

zďaleka však nedosiahol 

taký veľký význam. 

Vlasy sediacej postavy zdobí veniec 

z lístia a aj dlhé zriasené 

šaty, siahajúce až k špičkám topánok, 

vypovedajú o dôstojnosti a význame 

osoby. Zaoberá sa geometriou takisto 

ako aj remeslom, alebo dokonca 

magickým umením? Nech už je jej 

zamestnanie akékoľvek, zdá sa, že 

pochybuje o správnosti celého bádania 

a konania. Kružidlo jej temer 

padá z ruky a predmety v jej blízkosti 

sú jej cudzie, pretože pohľad 

plynie do diaľky, akoby tam bolo 

možné nájsť riešenie všetkých otázok. 

Je to diaľka, alebo vlastné vnútro? 

Môže nakoniec anjelik vedieť, 

aké myšlienky ňou hýbu, a všetko 

starostlivo zaznamenávať? 

Medzi kozmickým úkazom na 

nebi a okom Melanchólie však existuje 

súvislosť! Tento zasnený zrak 

nehľadí do blízkosti, ale do diaľky 

a zdá sa, že tam číta ako vo vlastnej 

duši. Pohľad, ktorý nevyjadruje 

vôľu, prisľubuje pôvodné poznanie; 

poznanie, ktoré chápe vnútro 

a vonkajšok, dušu a kozmos nie ako 

vzájomne cudzie, ale ako navzájom 

harmonicky súvisiace oblasti. 

Znovu však treba zdôrazniť, že 

svet Melanchólie, jej vzťah ku kontemplácii, 

k vnútru človeka, sa môže 

prejavovať len v rezignácii na všetko 

vonkajšie konanie. Tu už neprebieha 

žiadna hmotná činnosť, ale ani 

žiadne vedecké poznávanie! Váhy 

a zvonec, ktoré symbolizujú to, čo 

možno merať, zostávajú za chrbtom 

Melanchólie, práve tak ako presýpacie 

hodiny, ktoré pripomínajú nielen 

plynúci čas, ale zároveň smrť. 

Aj magický štvorec, ktorého čísla 

dávajú vždy 34, zostáva v pozadí. 

Erwin Panofsky 1 povedal, že ide 

o planetárnu pečať, ktorá označuje 

priaznivý vplyv Jupitera, a nie, ako 

by sa snáď dalo očakávať, brzdiaci 

vplyv Saturna, ktorý sa považuje za 

planétu melancholikov. Zdá sa, že 

vzťah k Jupiteru, teda k sangvinickému 

temperamentu, symbolizuje 

minulosť, naproti tomu všetko, čo 

sa hýbe v duši samotnej Melanchólie 

alebo v diaľavách morskej pláne, 

naznačuje budúcnosť, to, čo vzniká. 

Nie je náhoda, že Dürer vytvoril 

svoj grafický list „Melencolia I“ v dobe 

prenikavej zmeny pomerov. Egon 

Friedell o tejto dobe píše: „…človek 

po prvý raz po dlhom čase pozoruje, 

že má rozum a že rozum je všemocný. 

Objavuje sám seba ako mysliacu 

bytosť, ako ‚ens rationale‘ – rozumnú 

bytosť, alebo oveľa viac: on tieto 

sily v sebe znovu rodí; inak povedané 

– toto je zmysel slova ‚renesancia‘ 

– znovuzrodenie. Tento precitajúci 

rozum začína prenikať všetkým: 

nebom, zemou, vodou a svetlom, tým, 

čo je nekonečne veľké, i tým, čo je nekonečne 

malé, vzájomnými vzťahmi 

ľudí a ich pomeru k Bohu i k záhrobiu, 

vládou prírody a zákonmi umenia; 

niet divu, že si preto myslí, že je 

na svete sám.“ 

I keď toto Friedell pozoroval a výstižne 

opisoval, ako ctiteľ renesancie 

nedokázal úplne postihnúť súčasnú 

zmenu, ktorá sa ohlasuje u Dürera, 

a nakoniec uchopí ducha Luthera. 

Dürer bol dva razy v Taliansku a tamojší 

vývoj na neho urobil hlboký 

dojem, najmä pokiaľ ide o umenie. 

Ale na sever od Álp musel predsa len 

opäť ísť vlastnou cestou, ktorá nebola 

ožiarená talianskym slnkom. 

Na tejto ceste došiel Dürer až 

k zdanlivo neaktuálnym drevorytom 

„Utrpenie Krista“ a „Zjavenie 

Jánovo“. Kto dokáže docieliť takúto 

pôsobivosť obrazu, aká je v „Otvorení 

šiestej pečate“, toho sa viera 

v pyšné renesančné „ja“, o ktorej hovorí 

Friedell, dotkla len veľmi zľah- 

13 

Svet Grálu 

1/2004

UMENIE 

14 

Svet Grálu 

1/2004 

ka. Zdá sa tiež, že práve to, čoho sa 

chce precitajúci rozum s úspechom 

chopiť, preniknutia „neba a zeme, 

vody a svetla… vzájomných vzťahov 

ľudí a ich pomeru k Bohu a záhrobiu…“, 

že tento „pozitívny svet“ 

všetkých možností poznania je práve 

v Dürerovom diele „ Melanchólia“ 

odložený bokom. Namiesto toho 

napĺňa vedomie skúsenosť celej 

vnútornej duševnej hybnosti a vzťah 

k vesmíru stvoreného Bohom. 

Až keď človek vedome prežije stupeň, 

ktorý je mu primeraný, až keď 

jeho vnútorné skúsenosti narastú 

tak, ako zadržaná voda vystúpi až 

k okraju hrádze, môže nastať nové 

správanie, môžu sa uskutočniť cieľavedomé 

a veľké činy. Až potom sa 

dosiahne ďalší, cholerický stupeň. 

Dürerovo dielo 

Postupnosť 

temperamentov 

Iba ak niekto nadhodnocuje jednotlivé 

temperamenty a chcel by 

si napríklad udržať melanchóliu 

po celý život, musel by sa v zmysle 

Aristotelovej filozofie považovať 

za postihnutého chorobou blízkou 

epilepsii. Kto naproti tomu prijíma 

náuku gréckeho lekára Hippokrata 

o štyroch temperamentoch, prizná 

aj melanchólii (grécky: „čierna žlč“) 

jej žiaduce miesto v živote človeka. 

V Posolstve Grálu od Abd-ru- 

-shina (prednáška „Temperament“) 

sa priznáva štyrom temperamentom 

a ich odstupňovaniam zásadný 

význam pre život jednotlivca i celých 

národov: 

Tvorba Albrechta Dürera predstavuje pôsobivý prechod od neskorej 

gotiky k renesancii. K hlavným dielam Dürerovho prvého intenzívneho 

tvorivého obdobia (asi od r. 1484) patria okrem známych autoportrétov 

aj obrazy otca, drevorezby k „Lodi bláznov“, satirickému dielu 

vtedajšieho básnika Sebastiana Branta, tzv. Paumgärtnerský oltár, 

ako aj „Ukladanie do hrobu“ a „Oplakávanie Krista“. Roku 1498 sa 

v prvom vydaní objavil rad drevorytov „Apokalypsa“. Zároveň vznikli 

jednotlivé grafické listy veľkého formátu a v r. 1511 uverejnené drevoryty 

„Veľkých pašií“. Rovnako pôsobivý je cyklus drevorytov „Život 

Márie“, pozostávajúci z 19 listov. 

Vo svojom maliarskom diele sa Albrecht Dürer venoval ako náboženským, 

tak aj svetským témam. Rovnako ako jeho veľké grafické 

cykly (medirytiny „Utrpenie Pána“) sú známe aj mnohé jednotlivé listy. 

K nim patrí „Melanchólia“, rovnako ako aj pozoruhodný „Hieronym 

v cele“, „Veľké šťastie“ alebo „Rytier, smrť a diabol“. Zvláštnu pozornosť 

venuje Albrecht Dürer otázke proporcií. Tento maliar a grafik bol 

činný aj ako spisovateľ. Jeho životné dielo korunujú „Štyria apoštoli“ 

(1526), práca, ktorá bola pôvodne koncipovaná pre oltárne krídlo. Obsahuje 

nápisy vyzývajúce k tomu, aby sme rozoznávali medzi správnymi 

a falošnými náukami, čiže aby sme pátrali po tom, podľa čoho sa 

pozná duch Boží. 

Albrechta Dürera ako umelca uctievali nie až po jeho smrti (1528), 

ale už za jeho života. Jeho dielo stelesňuje typicky nemecké, ale aj v zahraničí 

uznávané vyrovnávanie sa s „duchom renesancie“. Obsahuje 

125 malieb, 100 medirytín, 350 drevorytov a viac než 1000 kresieb. 

„V zdravej krvi človeka sú zakotvené 

všetky vyžarovania, ktoré vôbec 

môže vytvoriť krv, a tým tiež všetky 

temperamenty. Stále mám na mysli 

len zdravé pozemské telo; lebo choroba 

prináša do žiarenia zmätok. 

Starnutím pozemského tela sa mení 

aj zloženie krvi. Pri týchto zmenách 

starnutia krvi nastáva súčasne tiež 

primeraná zmena temperamentu. 

Okrem veku tela spolupôsobia na 

zmenu krvi ešte ďalšie veci, ako druh 

pásma a všetko, čo k tomu patrí, teda 

ešte podnebie, vyžarovanie hviezd, 

druh výživy a ešte všeličo iné. Všetko 

to pôsobí bezprostredne na temperamenty, 

pretože tie patria k hmotnosti, 

a preto sú s ňou tiež veľmi úzko spojené. 

Vo všeobecnosti sa u ľudí rozoznávajú 

štyri základné druhy temperamentov, 

podľa ktorých sa označujú 

aj samotní ľudia, a to: sangvinik, 

melancholik, cholerik a flegmatik. 

V skutočnosti je ich však sedem a so 

všetkými odstupňovaniami dokonca 

dvanásť. Lenže tie najhlavnejšie sú 

štyri. 

Pri celkom zdravej krvi ich možno 

zadeliť do štyroch vekových skupín, 

v ktorých sa mení zloženie krvi. Ako 

prvý máme detský vek, rovnajúci sa 

sangvinickému temperamentu, t. j. 

bezstarostnému životu prítomnej 

chvíľky. Ďalej je to vek mládenecký 

alebo dievčenský, ktorý sa rovná melancholickému 

temperamentu, zasnenosti 

plnej túžob. Potom vek mužov 

a žien, rovnajúci sa cholerickému 

temperamentu činov, a nakoniec 

starecký vek, zodpovedajúci flegmatickému 

temperamentu pokojného 

uvažovania.“ 

Z tohto zásadného významu 

temperamentov, ktoré majú byť 

stupňami života, vyplýva aj to, že 

nedostatočné naplnenie jednotlivých 

úsekov prežívania musí viesť 

k hlbokému narušeniu priebehu života. 

Treba poľutovať každého, kto

VÝSKUM 

nesmie prežiť svoje detstvo nezaťažene, 

či už je to spôsobené pomermi 

v rodičovskom dome alebo neistotou 

doby. – Kto sa počas svojej 

mladosti nechá predčasne odviesť 

od hľadania toho, čo pôsobí v jeho 

vlastnom vnútri, čo tomuto životu 

môže dať zmysel a naplnenie, stráca 

tým svoj vari najcennejší čas. 

Pretože čo pomôže nesamostatné 

napodobňovanie realistických, 

účelových názorov staršej generácie, 

keď sa mladý človek nenaučil 

zamýšľať sa aj sám nad sebou a pýtať 

sa na to, čo presahuje vlastné 

„ja“ a ľudstvo. 

Život, ktorý nasleduje po priveľmi 

vážne prežitom detstve a po období 

mladosti poznamenanom prešpekulovanosťou 

dospelých, môže byť zaťažený 

len ťažkosťami a problémami. 

Ako jar, ktorú zahnal nový vpád 

zimy alebo leto pokazené dažďom 

trvajúcim dlhé mesiace. I to môže 

priniesť len zlé plody – alebo vôbec 

žiadne. 

Prirodzene, i vonkajšie okolnosti 

môžu brániť tomu, aby temperamenty 

boli prežité tak, ako to určil 

Stvoriteľ, napríklad vojna alebo 

čas núdze. V takomto prípade však 

vždy budú nejaké príležitosti, aby 

sa dohnalo zameškané. V hlbokom 

zamyslení sa nad sebou samým, nad 

životom, nad stvorením môže ešte 

človek i v zrelšom veku pochopiť, čo 

je melanchólia schopná dať človeku, 

ktorý sa tomu otvorí. 

Christian Baur 

Poznámky: 

1) Erwin Panofsky (1892–1968), nemecký 

historik umenia, od r. 1933 bol profesorom 

univerzity v Princetownu v USA. V r. 1943 

vydal knihu The Life and Art of Albrecht 

Dürer. 

2) norimberský maliar Michael Wolgemut 

(Dürer vytvoril aj jeho portrét). 

Objav aury 

Vedci skúmajú „svetlo života“ 

Obklopuje naše telá neviditeľný energetický obal? Je možné vyžarovanie 

živých bytostí merať? Dokážu liečitelia vedome a dokázateľne 

vysielať veľké množstvá energie? 

„Kamery na snímanie aury“ na veľtrhoch ezoteriky, 

„skúmatelia aury“, „liečitelia aury“. Na neviditeľnom 

vyžarovaní človeka sa dá dozaista postaviť slušné 

živobytie. Čo sa však skrýva za týmito (niekedy 

pochybnými) praktikami? Skutočne jestvuje 

„fluidum“, o ktorom hovoria staré duchovné 

spisy? Autori nasledujúceho článku, Dagny 

Kernerová (1956) a Imre Kerner (1938), promovaný 

biochemik, pracujú už mnoho rokov 

pre nemeckú televíziu (Monitor, Report, ZAK, 

Stern TV a i.) a tiež ako publicisti a spisovatelia 

(kniha Volanie ruže). Pre časopis Svet 

Grálu sa vydali hľadať seriózny prístup k výskumu 

aury. To, čo sa dozvedeli, je fascinujúcim 

mostom spájajúcim najnovšie vedecké objavy 

so starým cenným poznaním. 

LABORATÓRNY 

POKUS 

Na laboratórnom stole stoja dve 

sklenené misky plné slepačích 

vajec. Vedci v bielych plášťoch robia 

prácu žien v domácnosti: rozbíjajú 

vajcia a oddeľujú žĺtok od bielka. 

Žĺtky sa rozmiešajú v mixéri, laboratórnou 

rečou sa to nazýva homogenizácia. 

Výskumníci si však 

nechcú zlepšovať skromnú stravu 

v závodnej jedálni vlastnoručne 

vyrobenými palacinkami. Žĺtkový 

homogenizát potrebujú na vedecký 

experiment. V Inštitúte pre analýzy 

pomocou žiarenia Technologického 

centra v Kaiserslauterne chcú vedci 

z tímu doktora Fritza Alberta Poppa 

zistiť, či vajcia od sliepok pohybujúcich 

sa voľne po vonku „žiaria“ 

inak ako vajcia sliepok 

žijúcich neustále v hydinárňach 

s umelým osvetlením, 

kde sú natlačené jedna na druhej. 

Pri žiarení, ktoré sa vedci chystajú 

merať, nejde o rádioaktivitu, ale 

o takzvané „svetlo života“, ktoré vyžarujú 

všetky živé bunky. 

VÝSKUM 

BIOFOTÓNOV 

Biofotónmi sa nazývajú čiastočky 

svetla, ktoré vznikajú v jadre 

buniek. Výskum biofotónov dosiahol 

v ostatných rokoch významný 

pokrok predovšetkým v Ázii. Čína 

podporuje tímy výskumníkov medzi 

Pekingom a Šanghajom značnými 

prostriedkami, Japonsko investo- 

15 

Svet Grálu 

1/2004

VÝSKUM 

valo stovky miliónov a v podstate už 

stojí pred okamihom, ktorý premení 

peniaze investované do základného 

výskumu na zisk. Zatiaľ však v tejto 

oblasti vedie Nemecko. Mnohé medzinárodné 

pracovné 

skupiny 

udržiavajú úzky 

kontakt s kvantovým 

fyzikom 

F. A. Poppom, 

ktorý zhruba 

pred dvadsiatimi 

rokmi 

začal skúmať 

nesmierne slabé 

svetlo, ktoré 

Dr. Fritz Albert Popp vyžaruje každý 

živočích od 

jednobunkového organizmu až po 

človeka. Fotóny sú fyzikálnymi stavebnými 

kameňmi svetla. Popp ich 

nazval biofotónmi, aby zdôraznil 

skutočnosť, že svetlo vyžarujú živé 

bunky. 

Jedným z najdôležitejších poznatkov 

výskumu biofotónov bolo zistenie, 

že svetlo buniek nie je rovnakého 

druhu ako, povedzme, svetlo 

žiarovky, v ktorom je obsiahnutých 

mnoho vlnových dĺžok, ale že je 

„koherentné“, podobne ako svetlo 

laserového lúča. Laserové svetlo sa 

skladá iba z jednej vlnovej dĺžky, kde 

všetky fotóny kmitajú v rovnakom 

takte. Tieto mimoriadne vlastnosti 

dnes technika využíva najrozmanitejším 

spôsobom. Väčšina z nás 

pozná trojrozmerné obrazy, ktoré 

laserové lúče vyčaria v priestore. 

Obrazy môžu vzniknúť vďaka tomu, 

že laserové svetlo je veľmi dobrým 

nosičom informácií. Laserové lúče 

sa už dlho využívajú na prenos 

správ, ak je potrebné sprostredkovať 

veľké množstvo dát s mimoriadnou 

presnosťou a rýchlosťou svetla. 

Meranie biofotónov z dvoch rôznych 

homogenizátov vajcových žĺtkov, 

teda od „šťastných“ sliepok a od 

16 

Svet Grálu 

1/2004 

sliepok chovaných v klietkach, ukázalo 

v Poppovom laboratóriu jednoznačné 

výsledky: vajcia sliepok, ktoré 

žijú natlačené v tmavých kójach, 

„žiaria“ iba spolovice v porovnaní 

s vajcami sliepok, ktoré zobú zrno 

na relatívnej slobode a na slnku a žijú 

primeranejšie svojmu druhu. 

Na začiatku experimentu žili všetky 

sliepky v spoločnej hydinárni 

a vyžarovanie biofotónov všetkých 

vajec bolo rovnaké. Potom boli sliepky 

rozdelené, polovica z nich zostala 

v hydinárni a druhá polovica žila tri 

mesiace vonku. Počas tohto obdobia 

viedli iný, nový a „šťastnejší“ život. 

Preukázateľne zmenené biofotónové 

žiarenie ich vajec privádza k záveru, 

že všetky bunky, teda aj bunky vajcového 

žĺtka, „informácie“ týchto 

dvanástich týždňov strávených na 

slnku, v prírode a na slobode uchovali 

a vyžarovaným svetlom ich stále 

odovzdávajú. 

Netreba veľkú dávku fantázie, aby 

si človek predstavil, aký druh „bioinformácie“ 

nám odovzdávajú vajcia 

alebo aj mäso sliepok z veľkochovov 

v hydinárňach, keď tieto sliepky 

od prvého dňa svojho života sedia 

zatvorené v klietke, 

nikdy nepoznali 

nič 

iné než umelé osvetlenie, tesný 

priestor, prázdnotu, mreže, betón 

a strojovo vyrábané krmivo, a preto 

sa v nich vyvinula agresivita a strach 

z voľného priestoru. 

NOVÉ KRITÉRIUM 

PRE POTRAVINY 

Dôsledky pre potraviny, ktoré 

jeme, sú zrejmé: s jedlom neprijímame 

iba kalórie, vitamíny, 

uhľohydráty, proteíny a minerály, 

ale aj celkovú „životnú informáciu“ 

zvieraťa, či v prípade ovocia a zeleniny 

bioinformáciu rastliny. Po nespočetných 

experimentoch s rastlinami 

od čajovníka po paradajky, 

s olejom a mäsom sa doktorovi Poppovi 

zdá „úplne logické“, že biologické 

informácie, ktoré s potravou 

prijímame, jednoducho nemiznú, 

ale sa „prenášajú na naše telo rezonanciou 

s jeho vlastnými biofotónmi“. 

Doktor Popp hovorí: „Každá 

potravina prenáša energiu na náš 

systém, na telo. Namiesto energie 

by sme mohli radšej povedať informácie. 

Dobrá potravina má schopnosť 

aktívne zlepšiť stav nášho telesného 

systému. Zlá potravina 

zákonite prenáša zlú informáciu. 

To znamená, že 

informačný 

potraviny, 

obsah 

ktorý 

je vyžarovaný so 

svetlom, je novým 

kritériom 

kvality jedla.“ 

Tento poznatok 

je už 

známy aj v potravinárskej 

brandži: moderné 

biofotóno- 

Biofotóny: 

veda dokáže zobraziť 

svetlo, vydávané bunkami.

VÝSKUM 

vé meranie ako kritérium kvality 

sa používa alebo zatracuje, podľa 

stanoviska a zámerov toho, koho sa 

týka. Prostredníctvom tohto merania 

je totiž možné zistiť aj to, či je 

potravina ošetrená pesticídmi, alebo 

či bola dlho a zle skladovaná. 

Tieto informácie majú nesmierny 

význam, najmä pri výrobe dojčenskej 

výživy. 

Koncern Hoffmann-La Roche sa 

stal prvou svetovou firmou, ktorá 

na kontrolu vlastných výrobkov 

začala popri bežných chemických 

analýzach používať aj meranie biofotónov. 

Ak sa napríklad pre dojčenskú 

výživu spracúva mrkva, ukáže 

meranie biofotónov celkom jasne, či 

bola mrkva kvôli predĺženiu skladovateľnosti 

ožiarená rádioaktívnymi 

lúčmi alebo ošetrená konzervačnými 

prostriedkami. Aj nepatrné 

množstvo takzvaných prostriedkov 

na „ochranu“ rastlín výrazne zmení 

vyžarované svetlo. 

BIOLOGICKÁ 

KOMUNIKÁCIA 

Doktor Popp nesporne objavil 

základnú formu komunikácie 

v prírode – svetlom vysielané informácie 

prijímajú aj ostatné bunky 

a dokážu ich rozlúštiť. Biofotóny riadia 

aj procesy vo vnútri organizmu. 

Podľa odhadu vedcov prebehne napríklad 

v ľudskom organizme každú 

sekundu 1 000 000 000 000 000 000, 

slovami jeden trilión chemických reakcií. 

Alebo, ako to formuluje Fritz 

Albert Popp: „Bez biofotónov ako 

koordinátorov všetkých týchto procesov 

by nemohol existovať žiaden 

človek, lebo po niekoľkých sekundách 

by sa zrútil ako biochemická 

kaša. Nervový systém nemôže túto 

prácu zvládnuť a ani pre ňu nebol 

vytvorený. Napokon po dvadsiatich 

rokoch každodennej práce v oblasti 

týchto meraní som ešte nenašiel živý 

organizmus, ktorý by nevyžaroval 

žiadne svetlo.“ 

Výmena informácií je nutná na 

prežitie nielen v rámci jedného organizmu, 

ale zohráva aj doposiaľ nie 

priveľmi známu, no pritom významnú 

úlohu pri komunikácii medzi 

jednotlivými živými organizmami. 

Biofotóny, „svetlo života“, vystupujú 

z tela každého živého organizmu 

ako nositelia komplexnej informácie, 

pohybujú sa rýchlosťou svetla a zasahujú 

iné živé organizmy. Biofotónové 

žiarenia sú vlnovými obrazmi informácie, 

ktorú ľudia, zvieratá a rastliny 

vysielajú a prijímajú. 

BIOFOTÓNOVÉ 

ŽIARENIE A AURA 

V 

našom jazyku jestvujú pojmy 

a rečnícke obrazy, ktoré vznikli 

dávno pred týmito najnovšími výsledkami 

výskumu, a predsa sa zdá, 

že ich reflektujú. Poznáme ich všetci 

a denne ich používame: kritizuje sa 

„vyžarovanie nejakého človeka“, alebo 

s niekým nie sme „na rovnakej 

vlnovej dĺžke“. Namiesto „vyžarovania“ 

používame tiež do istej miery 

všednejší pojem „aura, ktorá človeka 

obklopuje“. Spravodajský magazín 

„Spiegel“, ktorý ťažko možno podozrievať 

zo spojenia s ezoterikou, 

používa pojem „aura“ v každom 

treťom vydaní. Hovorí sa povedzme 

o „aure násilia“, alebo sa pred majstrovstvami 

sveta vo futbale ironizovala 

špecifická „Biedermannova 

aura nemeckého národného futbalového 

tímu“. 

Predstavy o energetickej aure 

zobrazovanej vo forme pestrých 

svetelných obláčikov okolo tela, 

predovšetkým okolo hlavy človeka, 

možno nájsť vo všetkých časových 

obdobiach a kultúrach všetkých 

kontinentov. Severoamerickí Indiáni 

Navahovia ju tesali do skalných 

stien rovnako ako domorodci 

v Austrálii. 

V jednom tureckom rukopise z roku 

1368 sa nachádza obraz proroka 

Mohameda obklopeného plameňmi 

aury, keď sa mu na hore Híra zjavil 

archanjel Gabriel. Aj starí Egypťania 

si mysleli, že nehmotné telo človeka 

sa skladá zo „svetla“. Rozlišovali desať 

rôznych tiel a tú časť, ktorá prežije 

smrť, nazývali „Khu“, čo značí 

„žiarivý“ alebo „jasný“. Aj v kresťanskej 

tradícii existuje mnoho vyobrazení 

„nadpozemského“ svetla. Po 

celé stáročia sa zobrazovali takzvané 

svätožiary. V tibetskom zobrazení 

budhov sa vyskytuje veniec 

plameňov. „Výboje svetla“ vo forme 

modrých plameňov, ktoré boli videné 

okolo prorokov a svätých v okamihoch 

najvyššej zbožnosti, sú opísané 

tiež v Biblii. 

Nemeckému kvantovému fyzikovi 

Poppovi bolo od začiatku jeho 

výskumu jasné, že biofotóny, ktoré 

telo vyžaruje, môžu mať súvislosť 

s tým, čo sa už po tisícročia opisuje 

ako „aura“ alebo zvláštne „vyžarovanie 

svetla“. Vedel tiež, že sa z hľadiska 

vedy v očiach svojich kolegov 

fyzikov vydal na tenký ľad, keď za- 

17 

Svet Grálu 

1/2004

VÝSKUM 

Rosalyn Bruyere to dokázala na 

prvý pokus: vôľou ovládnuť silu 

vyžiarovania biofotónov. 

čal skúmať bunkové svetlo. Dospel 

k záveru, že „svetlo, ktoré meriame, 

je aura živých tvorov. Lepšie povedané, 

časť ich aury, totiž tá časť, ktorá 

je viditeľná a merateľná dnešnými 

detektormi. My toto svetlo meriame. 

Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti 

o tom, že vystupuje zo systému 

tela.“ 

Vo svojich prácach sa Popp vždy 

usiloval vyhnúť slovu aura, pretože 

nechcel nechať vzklíčiť podozrenie, 

že vedecký biofotónový výskum 

má niečo spoločné s ezoterikou, 

s takzvanými skúmateľmi aury, ktorí 

o sebe tvrdia, že vidia svetlo okolo 

tela. Popp uvádza: „Nanajvýš možno 

pochybovať o tom, či ho môžu 

vidieť, teda či citlivosť ľudského oka 

vôbec stačí na to, aby mohlo toto ultra 

slabé žiarenie vidieť. Oko je vôbec 

ten najcitlivejší optický prístroj 

na meranie svetla, jeho citlivosť dosahuje 

citlivosť našich moderných 

detekčných systémov!“ 

VIDENIE AURY 

So zosilňovačom zostatkového 

svetla (podobné prístroje pou- 

18 

Svet Grálu 

1/2004 

žíva napríklad armáda pri nočných 

akciách) dnes môže sedemdesiatpäťročný 

kvantový fyzik Dr. Fritz 

Albert Popp urobiť „svetlo života“, 

ktoré už dvadsať rokov meria, 

priamo viditeľným. Na farebnom 

monitore možno presne vidieť, 

ako steblo trávy v úplnej tme žiari, 

alebo ako prvoky druhu Gonyaulax, 

vodné organizmy mikroskopickej 

veľkosti, v ľubovoľne veľkej 

skupine opakovane synchrónne 

zažiaria. Toto je však možné iba 

v prípade ich vzájomnej komunikácie. 

K ich súčasnému žiareniu 

dochádza dokonca i vtedy, ak sa 

pohybujú v dvoch vedľa seba postavených 

sklených nádobách. Sklo 

je pre biofotóny priepustné, vodné 

organizmy si teda môžu odovzdávať 

informácie aj cez sklenené steny. 

Zrejmým dôkazom toho, že pri 

tomto experimente ide o skutočnú 

komunikáciu pomocou svetla, je 

okamih, keď obe sklenené nádoby 

oddelíme kovovou doskou. Synchrónne 

žiarenie v nádobách prestane, 

každá z oboch skupín svieti 

zvlášť, lebo kovová doska neprepúšťa 

svetlo. 

To, čo doktor Popp meria a môže 

zobraziť pomocou zosilňovača zostatkového 

svetla, vidí americká liečiteľka 

a skúmateľka aury Rosalyn 

Bruyerová neustále. Veľkú časť svojho 

života strávila v laboratóriách 

kalifornskej univerzity a na známej 

Menningerovej klinike. Jej schopnosti 

sa ustavične skúšali a využívali 

na stanovenie presnej diagnózy 

na základe aury pacientov. Jej liečiteľská 

sila sa merala fyzikálnymi 

metódami. 

Päťdesiatročná Kalifornčanka 

z Los Angeles na rozdiel od väčšiny 

svojich kolegov liečiteľov stále 

vyhľadáva spoluprácu s lekármi 

a vedcami. Ako partnerka lekárov 

je vo svojej krajine častým hosťom 

v nemocniciach a tamojší vedci 

ju už dávno uznali za kolegyňu, 

ktorá dáva k dispozícii svoje odborné 

znalosti. Bola preto veľmi 

prekvapená, keď v nemeckom 

tíme výskumníkov okolo doktora 

Poppa narazila na skepsu a určitý 

druh odmietania, ktoré bolo 

v USA prekonané už pred celými 

desaťročiami. „Som už mnoho rokov 

zvyknutá na to, že vykonávam 

pokusy spoločne s lekármi a vedcami,“ 

hovorí Rosalyn Bruyerová. 

„Vždy som bola v úlohe ich uznávanej 

kolegyne. V biofotónovom 

laboratóriu v Kaiserslauterne som 

sa náhle cítila ako pokusná osoba, 

ktorej navyše nikto veľmi neveril 

alebo veriť nechcel, o ktorej poznatky 

nikto nestál.“ 

ROZSIAHLY 

EXPERIMENT 

Meranie malo zistiť, či má Rosalyn 

Bruyerová schopnosti 

vedome a chcene vysielať zo svojej 

ruky svetlo, teda biofotóny. Nad 

týmto pokusom sa mohla vlastne len 

usmiať, pretože pri liečení pacientov 

vidí a cíti energie, ktorými lieči. 

Vedci dávno zistili rovnakým prístrojom, 

ktorým merali biofotóny 

pri slepačích vajciach, že z každej 

ľudskej ruky neustále prúdia biofotóny 

v podobe ultra slabého svetelného 

žiarenia. Každý z nich sa už 

sám pokúsil vedome meniť intenzitu 

svetla vystupujúceho z vlastnej 

ruky, žiadnemu sa to však nepodarilo. 

Rosalyn Bruyerová to dokázala 

okamžite. Rozdiel medzi prúdom 

biofotónov, ktorý „normálne“ vystupuje 

z ruky, a prúdom svetla vystupujúceho 

z ruky zámerne, ako pri 

liečení, bol pre fyzikov taký prekvapujúci, 

že to spočiatku považovali 

za chybu meracích prístrojov. Keď 

všetko skontrolovali a zistili, že prí-

VÝSKUM 

stroje pracujú správne, experiment 

zopakovali. 

Výsledok bol rovnaký. Okrem 

vlastného merania biofotónov 

svetlo z liečiacich rúk Rosalyn 

Bruyerovej pri treťom pokuse 

zviditeľnili na zosilňovači 

zostatkového svetla, uložili 

do počítača, nafilmovali 

a vyfotografovali, teda 

zdokumentovali všetkými 

možnými spôsobmi. Vedci 

dospeli k poznaniu, že 

„liečitelia sú v porovnaní 

s normálnymi ľuďmi 

schopní vedome zosilniť 

vyžarovanie fotónov svojich 

rúk. Ruky americkej liečiteľky 

Rosalyn Bruyerovej 

vyžarovali pri mnohých pokusoch 

zreteľne viacej svetla 

vždy, keď uviedla, že cez svoje ruky 

posiela liečivú energiu!“ 

Samotnú Rosalyn Bruyerovú po 

tomto experimente ešte cestou do 

hotela pobavili ohromené a bezradné 

tváre fyzikov a ich strach zo 

stretnutia s prastarou liečiteľskou 

tradíciou. 

V biofotónovom laboratóriu potom 

vykonali merania na ďalšom 

liečiteľovi, Talianovi Nicolovi Cutolovi. 

Jeho ruka vyslala v priebehu 

dvoch sekúnd „minimálne desaťkrát 

silnejšiu emisiu fotónov“, ako je 

bežné u „normálnych“ ľudí. 

Ideálny obraz aury zdravého človeka. 

Vľavo: aura chorého človeka. 

Ilustrácia: M. Průšová, MUDr. J. Palouček. 

NOVÉ MOŽNOSTI 

TERAPIE 

V 

Japonsku už dlhý čas pracuje 

s veľkým nasadením skupina 

výskumníkov, ktorí majú pomocou 

biofotónového výskumu „znovu objaviť“ 

a dokázať meridiány, „energetické 

dráhy“ ľudského tela tak, ako 

ich už pred 3 000 rokmi opísala 

orientálna medicína. Nedávno vyšlo 

najavo, že určité body, ktoré zohrávajú 

v akupunktúre dôležitú úlohu, 

boli už identifikované a potvrdené 

meraním svetla. 

Výskum biofotónov zároveň otvára 

celkom nové možnosti pri diagnóze 

a terapii rakovinových ochorení. 

Nádorové bunky „žiaria“ celkom 

inak ako zdravé bunky. Zmenou 

biofotónového žiarenia sa laboratórnym 

pokusom môže pri 

nádorových bunkách zistiť, či 

podanie lieku pomáha, škodí, 

alebo nepôsobí nijako. Je to 

rozhodujúca pomoc pre lekárov 

pri voľbe správneho lieku. 

Nemecký kvantový fyzik 

Popp, ktorý prednedávnom 

otvoril svoje druhé laboratórium 

v meste Neuss pri Düsseldorfe, 

je so svojím výskumom 

biofotónov, ktorý založil, 

na ceste od zabudnutého vedca 

k uznávanej kapacite. Profesor 

Dürr, „pápež“ nemeckej fyziky, 

Heisenbergov nástupca v mníchovskom 

Inštitúte Maxa Plancka, 

mu v roku 1996 oficiálne „udelil 

rozhrešenie“ svojím potvrdením, že 

všetky živé organizmy vyžarujú biofotóny 

a toto žiarenie je koherentné, 

teda môže slúžiť ako nosič informácií. 

Vzhľadom na stále rastúce náklady 

na zdravotníctvo si západná priemyselná 

spoločnosť so svojou vysoko 

rozvinutou technológiou rozhodne 

nemôže dovoliť zriecť sa možností, 

ktoré biofotóny a aura ponúkajú pre 

diagnostiku a terapiu. 

Dagny Kernerová 

Imre Kerner 

„Objav aury“ na videu 

Od Dagny a Imre Kernerovcov, 

autorov tohto príspevku, jestvuje k téme 

„Aura“ aj pozoruhodný videofilm pod 

názvom „Aura: liečivá sila, alebo podvod?“ 

Obaja televízni žurnalisti v ňom dokumentujú 

celosvetovo po prvý raz prostredníctvom 

filmu, ako možno „svetlo života“ urobiť 

pre každého viditeľným. Rovnako ako 

príspevok v tomto časopise sa film zaoberá 

výskumom biofotónov a liečiteľkou aury 

Rosalyn Bruyerovou, dotýka sa však aj iných 

tém. 

19 

Svet Grálu 

1/2004

SPOLOČNOSŤ 

ZÁKONY 

STVORENIA 

A 

ZÁKONY 

ĽUDÍ 

„Buď vôľa Tvoja, 

ako v nebi, tak i na 

zemi!“ Už takmer 

dvetisíc rokov kresťania 

pri modlitbe 

odriekajú tieto 

slová z „ Otčenáša“. 

Sotva sa však niekto 

vážne pýta sám 

seba, aká je „vôľa 

Otca v nebi“, alebo 

nosné zákony 

hmotného i duchovného 

stvorenia, 

a ako by sme mohli 

uskutočňovať túto 

vôľu na Zemi. Helge 

Loytved, povolaním 

sudca, a Werner 

Huemer pre Svet 

Grálu podávajú 

prehľad o tom, ako 

súvisí naše pozemské 

právne usporiadanie 

s veľkými 

zákonmi stvorenia. 

Kľúč k vysvetleniu 

hľadali v tisíce 

rokov starom 

„Desatore“, teda 

v desiatich Božích 

prikázaniach.“ 

Zákonitosti vo stvorení a ľudský 

zákon. Na prvý pohľad sa 

zdá, že oba pojmy len málo 

súvisia. Na jednej strane v právnom 

štáte podliehame množstvu právnych 

noriem, ktoré upravujú a určujú 

normy v rôznych oblastiach 

života, na druhej strane sme všetci 

nevyhnutne podriadení aj zákonitostiam 

pôsobiacim vo stvorení. 

V čom však spočíva vzájomné prepojenie 

týchto dvoch oblastí? 

20 

Svet Grálu 

1/2004 

Desať Božích 

prikázaní 

Kľúč k odpovedi na túto otázku 

leží v dôverne známom Desatore. 

Tieto prikázania nemajú len určiť 

vzťah medzi Bohom a človekom, čo 

je obsahom prvých troch prikázaní, 

ale upravujú aj mierumilovné spolužitie 

ľudí medzi sebou. Kto sa Desatorom 

zaoberá podrobnejšie, zistí, že 

mnohé v ňom vyjadrené myšlienky 

sú zároveň nosnými stĺpmi nášho 

dnešného trestného poriadku. Ak 

sa v piatom až ôsmom prikázaní hovorí: 

„Nezabiješ!“, „Nescudzoložíš!“, 

„Nepokradneš!“ a „Nevydáš krivého 

svedectva proti blížnemu svojmu!“, 

potom práve tieto „pravidlá“ sú 

základom mnohých dnešných zákonných 

ustanovení, a pokiaľ sa na 

ne nedbá, prichádzajú často v spätnom 

pôsobení sankcie. A aj ostatné 

prikázania, za prestúpenie ktorých

SPOLOČNOSŤ 

dnes nehrozí trest, pretože sa dotýkajú 

skôr vnútorného správania sa 

človeka a menej jeho vonkajšieho, 

viditeľného konania, majú pre ľudí 

orientovaných na duchovné hodnoty 

nezmenenú platnosť: „Nebudeš 

bažiť po žene blížneho svojho!“ (čo 

by sa malo chápať ako výzva k čistote 

myšlienok), „Nebudeš žiadostivý 

domu, dvora, dobytka svojho blížneho 

a všetkého, čo je jeho!“… Správne 

pochopenie a dodržiavanie týchto 

niekoľkých pravidiel by zaručilo mierumilovné 

a zbožné spolužitie ľudí 

na zemi. Tieto pravidlá ostatne Ježiš 

zhrnul do jedného jediného prikázania: 

„Miluj blížneho svojho ako seba 

samého!“ Prestúpenie týchto desiatich 

prikázaní cíti každý človek až do 

končekov svojich prstov, ak je k sebe 

dostatočne poctivý, pretože tieto Božie 

prikázania sú v nás nezmazateľne 

vryté ako „duchovné poznanie“, 

teda ako súčasť svedomia. Kto sa 

však snaží prehlušiť svoj vnútorný 

hlas a chce len zväčšovať svoj vlastný 

„voľný priestor“, bez toho, aby rovnako 

rešpektoval voľný priestor svojich 

blížnych, toho od nesprávnych ciest 

sotva odradia hoci i najhrubšie zväzky 

paragrafov. Záleží na duchovnej 

zrelosti (alebo nezrelosti) človeka, či 

uskutoční princípy poriadku v praxi, 

alebo ich ignoruje. 

Prikázanie a zákon 

Bol by to však veľmi obmedzený 

pohľad, keby sme v Desatore 

videli len zjednodušené pravidlá na 

mierumilovné spolužitie ľudí, alebo 

keby sme na svoje svedomie, ktoré sa 

ozýva pri nedodržiavaní prikázaní, 

hľadeli len ako na výsledok výchovy 

k určitým hodnotám. Za Desatorom, 

ktoré je „vtesané“ do nášho vnútra, 

je oveľa viac. Jeho dodržiavanie 

je pre každého človeka tou najväčšou 

pomocou v duchovnom vývoji, 

pretože ho uvádza do súladu so zákonmi 

stvorenia, ktorých všadeprítomné 

pôsobenie má vždy budujúcu 

povahu. Prikázania teda „ponúkajú“, 

aby sme pôsobili v podporujúcej 

sile Stvoriteľa a mohli sa s ňou spoluzachvievať. 

Je v nich pomoc, ktorú 

nám Stvoriteľ ponúka. 

Aby sme pochopili tesné spojenie, 

ktoré existuje medzi Božími prikázaniami 

a zákonmi stvorenia, je nutné 

najprv sa podrobnejšie zaoberať 

týmito zákonmi. Aké sú základné 

princípy, ktorými sa všetko riadi? 

Tri zákony 

Stvorenia 

Nikto nepopiera existenciu prírodných 

zákonov, v rámci ktorých 

prebiehajú všetky deje v tomto 

svete. Prírodovedci nám neustále 

podávajú dôkazy o tom, ako podivuhodne 

je všetko v malom i veľkom 

dianí hmotného sveta usporiadané. 

Jasným zákonitostiam sú však podriadené 

nielen chemické alebo fyzikálne 

deje, ale aj duchovná podstata človeka 

podlieha určitému „súboru pravidiel“. 

Pritom sa ukazuje, že ako vo 

vnútornom, tak i vo vonkajšom svete 

platia v podstate rovnaké zásady. Pozrime 

sa napríklad na účinok zákona 

spätného pôsobenia. Poznáme ho 

ako základný fyzikálny zákon akcie 

a reakcie, ale aj ako obrazné vyjadrenie 

v Ježišových slovách tlmočených 

apoštolom Pavlom (Gal. 6,7): „Čo 

človek zasieva, to aj zožne.“ Tieto slová 

sa vzťahujú aj na ľudské myšlienky 

a činy. To, čo môžeme pozorovať na 

malom pozemskom príklade, teda že 

zrnko pšenice prináša v klasoch v čase 

žatvy mnohonásobnú úrodu, to 

isté platí i v duchovných dejoch – zákonom 

spätného pôsobenia je zaručené, 

že nás v neprehľadnom súkolesí 

stvorenia skôr či neskôr dostihnú 

zvýšenou mierou také následky, ktoré 

presne zodpovedajú druhu nášho 

predchádzajúceho konania. Z množstva 

týchto spätných účinkov sa vytvára 

ľudský osud. Túto skutočnosť 

správne pochopíme až vtedy, keď 

sme schopní akceptovať, že nežijeme 

na zemi pre duchovný proces dozrievania 

len raz, ale viackrát. Až v súvislosti 

s opakovanými pozemskými 

životmi je možné objasniť také rôzne 

osudy jednotlivých ľudí. (Poznámka 

redakcie: V tejto súvislosti možno poukázať 

na pozoruhodnú prednášku 

Dr. Richarda Steinpacha: Prečo sú narodenia 

predsa len spravodlivé, ktorá 

bola vydaná vo vydavateľstve Efezus 

v r. 2004.) 

Ako ďalší všeobecný princíp riadiacej 

vôle vo Stvorení platí zákon 

príťažlivosti rovnorodého, ktorý 

je rozhodujúci nielen pre zlučovanie 

jednotlivých „stavebných látok 

hmoty“, ale riadi sa ním (v našej 

spoločnosti väčšinou nevedome) 

i správanie ľudí. Ako sa ľudovo hovorí, 

„Vrana k vrane sadá, rovný 

rovného si hľadá“. Prevládajúce 

cítenie a povaha určujú vzájomnú 

„príťažlivosť“, teda to, ktorí ľudia nás 

priťahujú a v ktorých kruhoch sa 

radi stretávame. 

Popri tom pôsobí ako tretí veľký 

základný princíp stvorenia zákon 

tiaže. Čo je ľahké, stúpa nahor, ťažké 

klesá nadol. To platí i pre náš duchovný 

stav. Človek, ktorý trvalo oživuje 

dobré vlastnosti, sa slobodne a ľahko 

nielen cíti, ale jeho duša sa podľa zákona 

tiaže skutočne stala svetlejšou, 

a tým i ľahšou. Každá zmena nášho 

duchovného stavu nás vedie zodpovedajúcou 

mierou nahor, alebo aj nadol 

– a my to cítime. Sme voľní, ľahkí, 

akoby sme mali krídla, alebo stiesnení, 

sklesnutí, zaťažení starosťami. 

Tieto tri základné princípy pôsobia 

následne v rámci všeobsiahleho 

prazákona pohybu. Tak, ako je 

materiálny pokrok – rovnako ako 

každý vývoj – možný len stálym po- 

21 

Svet Grálu 

1/2004

SPOLOČNOSŤ 

hybom, musíme i my byť živými aj 

vnútorne, aby sme zostali duchovne 

bdelými a mohli sa vyvíjať. 

Čo je „dobré“? 

Všetky zákony stvorenia sú vyjadrením 

Božej vôle a majú za úlohu 

podporovať všetko stvorené, ktoré 

potrebuje vývoj. Ich pôsobenie tiež 

jasne a jednoznačne určuje pojem 

„dobro“. „Dobré“ je to, čo pôsobí podporujúco 

v zmysle týchto zákonov, čo 

teda privádza človeka k väčšej živosti 

(podľa zákona pohybu), k duševnej 

ľahkosti alebo „oslobodeniu“ (podľa 

zákona tiaže), k vôli pôsobiť pri vývoji 

stvorenia ako užitočná súčasť 

(v zákone príťažlivosti rovnorodého) 

a k prežívaniu lásky a Božej blízkosti 

(v zákone spätného pôsobenia) – pričom 

všetky zákony stvorenia pôsobia, 

prirodzene, len spoločne a nemožno 

ich od seba oddeliť. 

Čo však majú účinky týchto zákonov 

stvorenia spoločné s Desatorom? 

Odpoveď je prostá: Desatoro 

je do istej miery „prekladom“ pojmu 

„dobro“, definovaného zákonmi 

stvorenia, do nášho všedného živo- 

22 

Svet Grálu 

1/2004 

ta. Preto si zachovalo svoju platnosť 

po celé tisícročia, zatiaľ čo my sme 

sa skôr vzdialili od pochopenia jeho 

ďalekosiahleho obsahu. 

Každé z prikázaní vyjadruje, že pri 

jeho nasledovaní nás podľa zákona 

spätného pôsobenia postretne v zosilnenej 

miere len „dobro“, teda to, čo 

nás duchovne podporí, ďalej, že sme 

v zákone príťažlivosti rovnorodého 

takisto priťahovaní a posilňovaní len 

dobrom, a napokon, že sme zároveň 

vnútorne povznesení podľa zákona 

tiaže. Kto činí dobro, dosiahne „živosť 

dobra“; kto činí zlo, kráča duševne 

zaťažený cestou nadol (ľudovo 

povedané, „dostane sa na „šikmú 

plochu“), samočinne a neodvratne, 

dokiaľ mu nové rozhodnutia jeho 

vlastnej vôle opäť neukážu iné cesty. 

Ľudské 

zákonodarstvo 

Ak sa pozrieme na súčasný právny 

poriadok, pohľad nám okamžite 

padne na záplavu zákonov a zmes 

predpisov, v ktorej sa i právnik ťažko 

orientuje. Ide o „potopu“, ktorú sme 

si privodili sami a ktorá zreteľne ukazuje, 

že je čoraz menej ľudí ochotných 

z vnútornej potreby nasledovať Desatoro, 

ktoré by bez čohokoľvek ďalšieho 

umožnilo dobré spolužitie. Možno 

je to aj tým, že štát sa cíti byť povinný 

právne zasahovať v čoraz viacerých 

oblastiach života až do detailov. Technický 

a priemyselný vývoj, ktorý sotva 

dobrovoľne berie ohľad na prirodzené 

životné podmienky, je príčinou 

stále nových predpisov o ochrane životného 

prostredia, prevencii úrazov 

a odvrátení rôznych nebezpečenstiev. 

Existujú zákony o ochrane pred škodlivými 

účinkami okolitého prostredia 

spôsobenými znečistením vzduchu, 

hlukom, otrasmi a inými vplyvmi, 

zákon o mierovom využití jadrovej 

energie a ochrane proti jej nebezpečenstvu 

i zákon o výbušných látkach. 

Všetky tieto paragrafy sa často prispôsobujú 

neustále sa meniacim pomerom, 

alebo sa korigujú pre vyskytujúce 

sa nedostatky, čo sa opäť rieši 

ďalšími dodatočnými zákonmi, takže 

v konkrétnom prípade môže človek 

často len s veľkou námahou nájsť 

príslušné znenie nejakého ustanovenia. 

Na uskutočňovanie a dopĺňanie 

zákonov nezriedka existujú ďalšie 

objemné právne ustanovenia a vykonávacie 

predpisy. Čím väčší je počet 

a komplikovanosť všetkých týchto 

úprav, tým ťažšie a náročnejšie je ich 

presadzovanie; dôsledkom je prebujnená, 

ťažkopádna byrokracia a množstvo 

vleklých právnych sporov. 

Navyše ľudia činní v štátnom aparáte 

nie sú, samozrejme, bez chyby. 

Preto aj ľudské slabosti bezprostredne 

ovplyvňujú obsah a použitie zákonov. 

Mocné spoločenské skupiny ovplyvňujú 

štátne orgány v úsilí presadiť 

svoje záujmy, rozširuje sa korupcia. 

Dokonca aj vtedy, keď sa štátny úradník 

poctivo snaží slúžiť všeobecnému 

záujmu, vystavuje sa nebezpečenstvu, 

že vykoná závažné chybné rozhodnutia, 

ak dôveruje len svojmu intelektu 

a zabúda na silu svojej intuície.

SPOLOČNOSŤ 

Hrozivá záplava zákonov by opadla, 

keby viac ľudí uznávalo poriadok 

vo stvorení, dobrovoľne sa doň vradilo, 

a v dôsledku toho začalo viac 

dbať na základné princípy ľudského 

spolunažívania. Potom by právny 

poriadok samozrejme vystačil s relatívne 

malým počtom zákonov. 

Práca každého človeka na sebe samom 

je jedinou zárukou mierumilovného 

a harmonického ľudského 

spolunažívania. Aj posolstvá pochádzajúce 

od Boha v ich pôvodnej podobe 

smerovali vždy k jednotlivcovi, 

aby ho podnietili k dobrovoľnému 

nasledovaniu prikázaní, pretože len 

to mu môže priniesť v spätnom účinku 

duchovnú hodnotu. Žiadne Božie 

posolstvo neprinieslo pevný, do detailov 

presný súbor pravidiel či ustanovení 

typu „musíš“. Takéto ustanovenia 

sú vo svojej strnulej forme vždy 

ľudskou zlátaninou a nikdy nemôžu 

vziať do úvahy skutočnosť, že tu na 

zemi žijú vedľa seba ľudia na rôznom 

stupni duchovného vývoja! 

Sú možné reformy? 

Možno sa predsa len oplatí premýšľať 

nad tým, ako by sa 

naše zákonodarstvo dalo lepšie prispôsobiť 

zmyslu Desatora, a tým pôsobeniu 

zákonov stvorenia. 

Je naozaj ideálne ukladať časovo obmedzené 

tresty odňatia slobody, ktoré 

berú relatívne malý ohľad na vnútorný 

stav vývoja páchateľa? Neboli by v určitých 

prípadoch mysliteľné pilotné 

projekty s neohraničenou dobou trestu, 

v ktorých by sa trestný poriadok 

pokúsil podmieniť prepustenie z väzby 

úrovňou vnútorného vývoja väzňa? 

Alebo by táto myšlienka musela hneď 

na začiatku stroskotať na tom, že neexistujú 

ľudia, ktorí by mohli takýto 

vývoj spoľahlivo posúdiť? 

Ďalšie možnosti aplikácie by sa dali 

nájsť v oblasti sociálneho práva, kde 

existuje obzvlášť veľká záplava zákonov. 

Aj keď je zabezpečenie dôstojnej 

ľudskej existencie všetkých občanov 

veľmi dôležité, štát by mal napriek 

tomu dbať o to, aby poskytovaním 

sociálnych dávok napokon 

nepodporoval vnútornú lenivosť 

príjemcov. Ak štát prostredníctvom 

systému sociálneho zabezpečenia 

odníme občanom príliš veľa starostí, 

jednotlivec ľahko stratí nevyhnutnú 

čulosť ducha. Tým sa uvedie do chodu 

proces, ktorý je v každom ohľade 

škodlivý. V neposlednom rade je 

takýto sociálny systém, ako ho dnes 

poznáme, finančne neúnosný. 

Predovšetkým sociálne zákonodarstvo 

by preto malo akýmkoľvek 

možným spôsobom posilňovať vlastnú 

zodpovednosť jednotlivca a dbať 

na základné princípy rovnováhy medzi 

dávaním a braním, ktoré možno 

odvodiť zo zákona spätného pôsobenia. 

Tak by napríklad muselo byť pre 

príjemcu sociálnej pomoci samozrejmé, 

že bude v rámci svojich možností 

vykonávať všeobecne prospešné 

práce, hoci aj tie najnepatrnejšie. 

Napríklad zákon o sociálnej podpore 

v Nemecku síce dáva možnosť donútiť 

príjemcu sociálnej podpory vykonávať 

súkromné a verejné práce, úrady sa 

však v praxi priveľmi nesnažia využiť 

túto možnosť v širšom meradle. Možno 

pre to nájsť veľa zdôvodnení. Nie je 

vždy ľahké správne odhadnúť schopnosti 

dotyčnej osoby po zdravotnej 

stránke. Treba vziať do úvahy osobné 

životné okolnosti, napríklad opatrovanie 

malých detí. Aj organizačné 

možnosti, politická orientácia a odpor 

zo strany príjemcu sociálnej podpory 

zohrávajú svoju úlohu. 

(Pozn. redakcie: Tento odsek vystihuje 

predovšetkým situáciu v Západnej 

Európe a Severnej Amerike. Na 

Slovensku je nám známa situácia, keď 

tisíce ľudí majú záujem pracovať a sami 

podnikať, štátna legislatíva však 

v tomto nepôsobí dostatočne podporujúco. 

Preto mnoho ľudí odchádza 

za prácou do zahraničia, dokonca 

podstupujú riziká spojené s prácou 

načierno. Verejno-prospešné práce 

pôsobia často ako zlá záplata na neúnosnú 

situáciu na trhu práce.) 

Chmúrne 

vyhliadky? 

Tu sa tiež znovu ukazuje jeden základný 

problém použitia práva. 

Ak totiž nie je veľký počet občanov 

ochotných dobrovoľne dodržiavať zákony, 

dostane sa štátny poriadok do 

vážneho nebezpečenstva, pretože za 

týchto okolností sa môže udržiavať len 

s neprimeranými nákladmi. Štát má 

potom prakticky dvojakú voľbu: Buď 

sa podvoľuje stále rastúcemu porušovaniu 

práva a vznikajúcemu chaosu, 

alebo buduje obrovský kontrolný a donucovací 

aparát, až nakoniec zanikne 

v dôsledku jeho prebujnelosti. Tento 

výhľad sa môže zdať pochmúrny. Je 

zrejmé, že ďalší vývoj nášho právneho 

a spoločenského poriadku, ako tu 

bol načrtnutý, nenastane sám od seba. 

Práve tak nestačí veriť, že vláda urobí 

všetko, čo je na to treba. Oveľa viac 

bude záležať na nás všetkých. Je nevyhnutné, 

aby sa občania po duchovnej 

stránke vyvíjali smerom nahor. Tento 

duchovný vývoj predpokladá, že sa 

každý jednotlivec bude zo všetkých síl 

usilovať o vradenie sa do živého a podporujúceho 

poriadku vo stvorení, teda 

do Božej vôle, a to tak, že spozná zákony 

stvorenia, tiež všeobsiahly zmysel 

Desatora a bude podľa neho žiť. 

Až potom splníme to, čo nespočetní 

ľudia už takmer dvetisíc rokov 

neustále sľubujú slovami Otčenáša 

daného Ježišom Kristom: „Buď vôľa 

Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi!“ 

Dr. Helge Loytved 

Werner Huemer 

Literatúra: 

Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu – Vo svetle 

Pravdy 

Herbert Vollmann: Svět, jaký by mohl být. 

23 

Svet Grálu 

1/2004

TÉMA 


Prečo to 

Boh 

všetko dopúšťa 

Presvedčení stúpenci materializmu 

by to vlastne mali 

mať celkom ľahké, pretože si 

s otázkami osudu nemusia príliš lámať 

hlavu. Ak ľudia ochorejú a zomrú, 

potom to, podľa nich, spôsobili 

pôvodcovia choroby alebo gény. Ak 

je niekto zasypaný pri zemetrasení 

alebo príde o život pri havárii, potom 

je príčinou technická závada, ľudské 

zlyhanie alebo vyššia moc. Po hlbších 

súvislostiach sa nepátra – veď 

načo, keď je celý život podriadený 

nevypočítateľnej hre slepej náhody! 

Ale môžeme byť skutočne spokojní 

s takýmito vysvetleniami? Môžeme 

byť presvedčení o materialistickom 

princípe náhody? Týmto 

materialistickým chápaním si to 

robíme takým ťažkým preto, lebo 

podstatou nášho duchovného vedomia 

je cítenie a myslenie, ktoré je 

orientované na určitý zmysel a cieľ. 

Keby sme žili nevedome, nekládli 

by sme si otázku o hlbších súvislostiach. 

Ale my žijeme, kráčame neustále 

k novým cieľom, usilujeme 

sa o slobodu a poznanie – a preto 

nás koľajnice, po ktorých náš život 

prebieha, nenechávajú ľahostajnými. 

Je teda úplne prirodzené, že 

sa pýtame na zmysel nášho osudu. 

Môžeme sa ho vôbec niekedy dozvedieť? 

24 

Svet Grálu 

1/2004 

JE VŠETKO VOPRED 

PREDURČENÉ? 

Ľudia, ktorí si nevedia poradiť 

s otázkou pravdepodobných príčin 

niektorých životných udalostí 

a ktorí neveria na slepú náhodu, ale 

vo vyššie určenie, často dospeli k určitému 

druhu odovzdanosti voči osudu, 

k domnienke, že v živote je pre každého 

človeka jednoducho všetko predurčené. 

V tejto myšlienke sa stretávajú 

ešte i dnes najrozličnejšie prúdy: 

ten, kto sa domnieva, že osud závisí 

od neovplyvniteľného pohybu hviezd 

alebo môže byť jasnovidnými ľuďmi 

presne predvídaný, hlási sa v podstate 

k takzvanému fatalizmu, ako mnohé 

ezoterické prúdy, kde sa napríklad 

hovorí o kronike Akaša. Je to určitý 

druh svetovej pamäti, v ktorej má 

byť uložená každá, aj budúca udalosť. 

Potom by človek nebol ničím viac ako 

bábkou, ktorá sa hompáľa na neviditeľných 

vláknach osudu, hračkou 

vyšších mocností, ktoré dávno všetko 

predurčili a zachytili v obsiahlych 

„kronikách duší“. Niektorí ezoterici 

sa napríklad domnievajú, že v Indii 

bol kedysi dávno zachytený celý osud 

sveta v knižniciach na palmových listoch 

(palmové listy sa tam predtým 

používali ako papyrus), a bol, resp. je 

Prečo toľko ľudí trpí 

ťažkými chorobami? Prečo 

musia umierať i deti? 

Kde je spravodlivosť pri 

narodení? Je nakoniec 

pre každého z nás všetko 

určené dopredu – hviezdami 

alebo dokonca samotným 

Stvoriteľom? Alebo je 

správna teória karmy, a 

človek si teda sám zaviní 

všetko, s čím sa stretne? A 

ak je to pravda – platí to 

aj vtedy, keď človek umiera 

rukou vraha? Keď utrpí od 

iných viditeľnú neprávosť? 

Neboli by potom všetci 

zločinci iba pomocníkmi pri 

naplňovaní karmy? A keby 

dobro a zlo na konci vôbec 

neexistovalo? 

Otáznik za otázknikom. 

Pokusy o zodpovedanie 

týchto otázok sa končia dosť 

často v hustej ezoterickej 

džungli poloprávd a neprávd. 

To, čo sa dnes publikuje o 

„neviditeľnej sieti osudu“, je 

niekedy také nelogické, až sa 

ježia vlasy na hlave, alebo je 

to úmyselné tajnostkárstvo, 

ktoré sa snaží mystikou 

zakryť nevedomosť. Pritom 

v skutočnosti sa dá plne 

pochopiť, prečo to Boh 

všetko dopúšťa…

TÉMA 

teda k dispozícii v písomnej podobe. 

Nie je asi potrebné zvlášť zdôrazňovať, 

že s touto bezpodmienečnou vierou 

v osud kráča ruka v ruke pohodlná 

myšlienka, že človek nie je sám zodpovedný 

za žiadne rozhodnutie, pretože 

je všetko predurčené. 

Práve na to však s nevôľou reaguje 

bdelý cit v človeku, náš vnútorný 

ukazovateľ toho, čo je správne a čo 

nie. Kedykoľvek si môžeme overiť, že 

máme slobodnú vôľu, teda možnosť 

rozhodnúť sa v živote pre smer našej 

voľby. Táto schopnosť rozhodovania 

prináša so sebou po prvé vlastnú 

zodpovednosť a po druhé skutočnosť, 

že budúcnosť je otvorená, nebola 

predurčená vyššou mocou, ale 

si ju vytvárame sami. V tomto zmysle 

v našej spoločnosti aj správne uvažujeme: 

žijeme v istote, že každé 

naše rozhodnutie, či už v súkromnej, 

politickej alebo hospodárskej sfére, 

je významné a vytvára budúcnosť. 

Sú teda všetky úvahy o predurčení 

osudu obyčajným balamutením? Čo 

proroctvá, prorocké sny a prekognícia 

(prežitie budúcej udalosti)? Žeby 

to všetko bol len mystický nezmysel? 

A kam zaradiť všetky tie životné 

skúsenosti, ktoré nám ukazujú, že 

naša slobodná vôľa vôbec nie je taká 

celkom slobodná, pretože sa pohybujeme 

ako po koľajniciach podľa 

určitých vzorov správania sa, beznádejne 

bojujeme so svojimi slabosťami, 

po duchovnej stránke sa nemôžeme 

pohnúť z miesta? Neukazuje sa 

v tom predsa len strašná závislosť? 

TVORIVÁ VÔĽA 

Slobodná vôľa a závislosť na vláknach 

osudu sa v skutočnosti navzájom 

nevylučujú. Prežívame oboje, 

pretože oboje je súčasťou jednoduchého 

celkového diania: naša slobodná 

vôľa nám dáva možnosť rozhodnutia, 

ale zostávame podrobení 

následkom našich aktov vôle, teda 

spätných účinkov. Tieto spätné účinky 

sa dajú označiť ako osud alebo karma, 

a to celkom vecne, teda nezávisle 

od toho, či ide o dobro, či zlo. Pojem 

karma sa totiž často neprávom používa 

iba v zmysle osudového bremena, 

ale v skutočnosti v sebe zahŕňa aj 

všetky priaznivé účinky. 

Prostredníctvom osudu sa teda 

stretávame s tým, čo sme si sami 

„poslali“, pretože univerzálny zákon 

stvorenia – zákon spätného pôsobenia 

– sa stará o to, aby sa všetko, čo 

„vysielame“ do sveta svojimi citmi, 

myšlienkami a činmi, vrátilo pri 

uzatváraní kruhu zase k svojmu východisku, 

teda k nám. 

Udalosti, ktoré môžu odkryť pohľad 

do budúcnosti, či už prostredníctvom 

proroctva, astrológie 

či inak, sú iba 

tým, čo v spätných 

účinkoch očakáva 

jednotlivca, 

národ alebo 

ľudstvo na 

základe jeho 

vlastnej minulosti, 

pretože 

k nim už 

skôr dali podnet. 

Prísna zákonitosť 

spätných 

účinkov pritom korešponduje 

s pohybom 

hviezd a môže sa dešifrovať 

pomocou astrologických výpočtov. 

No hviezdy neurčujú náš osud, ale 

vytvárajú „kanály karmy“, ktorými 

to, čo zodpovedá hviezdnym konšteláciám, 

prúdi iba vtedy, ak sme 

k tomu predtým dali podnet. 

Takýto pohľad na vec nám umožňuje 

vytušiť všeobsiahlu spravodlivosť 

aj vo veľkom svetovom dianí, pretože 

nevychádza z ľubovôle a náhody, ale 

z príčiny a následku, teda z princípu, 

ktorý veľmi dobre poznáme z našich 

prírodných vied a ktorého zákonitosti 

sa využívajú prakticky vo všetkých 

technických oblastiach. 

A predsa práve tento pohľad často 

naráža na skepsu, a to z jednoduchého 

dôvodu: v oblasti fyziky a chémie 

môžeme spätné účinky bez problémov 

pozorovať, pri našom vlastnom 

konaní však nie. Kto urobí niečo 

zlé, neprežíva spätný účinok bezprostredne 

a často sa zdá, že práve 

dobrí ľudia musia mnoho trpieť. 

Takéto námietky sú, prirodzene, 

predmetom diskusie vtedy, ak človek 

obmedzí svoj obraz sveta hranicami 

priestoru a času. Z materiálneho hľadiska 

sa táto situácia vysvetliť nedá, 

a preto materialistom vo všetkých 

otázkach osudu zostáva nakoniec 

iba útek k viere v slepú náhodu. 

Takáto viera však stojí na vratkých 

základoch, pretože – ako už 

bolo povedané – odporuje 

nášmu duchovnému 

vedomiu, 

orientovanému 

na zmysel, ale 

aj preto, že 

všetko dianie 

vo stvorení 

zreteľne 

podlieha 

cieľavedomej 

vôli. A to je skutočnosť 

– aj keď 

dnes ešte stále spochybňovaná. 

Pretože 

evolúcia života na Zemi – od 

najjednoduchších počiatkov až ku 

„korune stvorenia“, človeku – nepopierateľne 

sleduje rovnaký vývojový 

princíp ako naše vedomie, ktoré sa 

má rozširovať a vyvíjať. Ak je však 

všetko prestúpené hlbokým zmyslom, 

prečo by mal byť práve ľudský 

osud výnimkou? Neexistuje dôvod 

pre takúto domnienku. 

Ak zmeníme svoj pohľad a ak 

vezmeme do úvahy aj nemateriálne 

úrovne bytia a to, že život každého 

ľudského ducha zahŕňa mnoho 

25 

Svet Grálu 

1/2004

TÉMA 

pozemských životov, potom nám 

zákon spätného pôsobenia odhalí 

i zmysel osudu: každý človek zožne 

jednoducho to, k čomu dala kedysi 

podnet jeho vlastná tvorivá vôľa. 

Sejba a žatva – nie náhodou Ježiš 

Nazaretský naliehavo poukazoval na 

tento bezpodmienečný a všeobsiahly 

princíp stvorenia. My musíme žať, 

a ak silu, ktorá je nám darovaná na 

vlastný vývoj, použijeme iba na užívanie 

pozemských pôžitkov – čo je 

životný princíp, ktorý sa dnes označuje 

ako „normálny“ – , nemôžeme sa 

čudovať, že človek je duchovne slabý, 

závislý na nenásytných túžbach, čím 

sa jeho kedysi slobodná vôľa čoskoro 

ukáže ako zviazaná. A naopak, ak sa 

snažíme o vnútorné zušľachťovanie, 

nezištnosť a lásku k blížnemu, staviame 

si „rebrík do neba“. 

Svojimi rozhodnutiami sa teda 

naozaj stávame strojcami vlastného 

šťastia alebo nešťastia. Zároveň 

pritom existuje ešte druhý rozho- 

26 

Svet Grálu 

1/2004 

dujúci „osudový faktor“. Ten nie je 

zakotvený v našej tvorivej vôli, ale 

vo vôli Božej, ktorá je zrejmá z princípov 

pôsobenia zákonov stvorenia 

a možno ju charakterizovať ako 

podporujúci princíp. Všetko vznikanie 

a zanikanie, všetko krúženie 

vo stvorení je totiž nesené udržujúcim, 

budujúcim, pomáhajúcim 

a oživujúcim pôsobením dokonalých 

Božích zákonov. Inak by nebol 

vývoj vo stvorení vôbec možný. 

Človek by mal dobrovoľne prispôsobiť 

svoju vlastnú slobodnú vôľu vôli 

Stvoriteľa, tomu všeobsiahlemu pôsobeniu, 

z ktorého sa, a to úplne bez 

intelektuálnych kľučiek, dajú odvodiť 

aj pojmy „dobro“ a „zlo“: zlo nie je 

nutným protipólom dobra, ako sa vyvodzuje 

z nesprávne chápaného princípu 

polarity, dobro nepotrebuje nič 

zlé, „dobro“ je jednoducho všetko to, 

čo zodpovedá podporujúcemu princípu 

pomáhajúcej lásky. Zlo sa, naopak, 

stavia proti tomuto budujúcemu prúdu 

pôsobenia Božích zákonov. Čo je 

dobro, cíti každý človek až do končekov 

prstov. To znamená: kto činí dobro, 

žne pomoc, kto naproti tomu seje 

zlo, bude musieť skôr alebo neskôr na 

svojej ceste zažiť prekážky. 

Tu musíme vziať do úvahy aj to, 

že pôsobením zákonov stvorenia 

sa bez výnimky podporuje všetko 

stvorené – teda bezpodmienečne aj 

my sami. A pretože zmysel nášho života 

spočíva vo vývoji duchovného 

vedomia, nútia nás zákony stvorenia 

smerovať k tomuto cieľu. To znamená, 

že sme životnými okolnosťami 

stále vedení k rozvíjaniu svojich 

schopností a k vývoju stále jemnejšej 

kvality ducha. Kto nežije v nezištnej 

láske k blížnemu, neusiluje 

sa o čistotu a pravdivosť a neosvojí 

si cudný, čistý spôsob života, nemôže 

vstúpiť do duchovnej ríše. 

Kto sa však vždy naozaj dobrovoľne 

usiluje o tieto hodnoty, zvlášť, 

keď duchovne spustnutá spoločnosť 

predkladá ako „vzor“ pokušenie, 

bezohľadnosť a vyžitie ako „vedúce 

princípy“? Kto je ochotný sebaprekonávaním, 

rozhodnosťou a cieľavedomosťou 

zoceľovať svoju vôľu, a tým 

podporovať duchovné vedomie? 

Cesty, ktoré sme si sami zvolili, sa 

často stavajú proti podporujúcemu 

princípu zákonov stvorenia a neslúžia 

vývoju, ale naopak, nášho ducha 

spútavajú a zamotávajú. Nevedú 

k rozvoju, ale k ochromeniu našich 

schopností a možností, degradujú 

nás na akýchsi nemysliacich a necítiacich 

konzumných mrzákov. Nesmie 

nás preto prekvapiť, keď sme 

nepríjemnými ranami osudu nútení 

„zmeniť kurz“ bez ohľadu na to, či je 

nám to príjemné alebo nie. 

PÁCHATELIA 

A OBETE 

Ak to zhrnieme, dá sa povedať, že 

náš osud sa formuje pôsobením 

zákonov stvorenia a zároveň ako dôsledok 

vôľových rozhodnutí každého 

človeka. Všetci musíme žať to, čo zasejeme 

– a pritom v škole života dozrievame 

prostredníctvom príjemných či 

nepríjemných skúseností. Osud nemá 

teda nič spoločné so slepou náhodou, 

ale bez výnimky so spravodlivými 

spätnými účinkami. To vysvetľuje nerovnosť 

pri narodení rovnako ako rany 

osudu, ktoré nás zasahujú v neskoršom 

pozemskom živote. Musíme však 

rozšíriť svoj pohľad ponad všetko materiálne, 

aby sme sa naučili chápať tieto 

súvislosti na poli príčiny a účinku. 

Toto poznanie o základnom princípe 

osudu, teda o bezpodmienečnej 

vlastnej zodpovednosti každého 

človeka, viedlo však opäť k mnohorakým 

nedorozumeniam, a často dokonca 

k neľudskému pohrávaniu sa 

s myšlienkami. Podľa motta: „Každý 

si aj tak všetko zavinil sám“ prechádzajú 

„vediaci“ nevšímavo popri utr-

TÉMA 

NEBESKÁ ODPLATA 

Skrátený príbeh z Tisíc a jednej noci 

Pustovník Omar sedel na vrcholku 

svojej hory a meditoval o behu 

sveta. Tu zbadal v údolí jazdca, 

ktorý si chcel odpočinúť pri prameni 

vody. Videl, ako jazdec odložil na 

zem vedľa seba mešec, ktorý nosil za 

pásom, a pokľakol, aby sa z prameňa 

napil. Napojil aj svojho koňa, potom 

sa vyšvihol do sedla a odcválal, pričom 

mešec na zemi zabudol. 

Zanedlho prišiel k prameňu iný 

jazdec, napil sa, uvidel mešec, vzal si 

ho a odcválal. 

Ešte neskôr prišiel k prameňu drevorubač, 

odložil svoj náklad, sklonil 

sa nad vodu a pil. V tom okamihu sa 

k prameňu vrátil po svoj zabudnutý 

mešec prvý jazdec. Keď ho nenašiel, 

oboril sa na drevorubača, označil ho 

za zlodeja, vytiahol meč a zabil ho. 

Pustovník Omar to všetko videl 

a uvažoval: „Aký zmysel majú tieto 

udalosti? Zlodej ušiel a osud mu 

praje, zatiaľ čo nevinný drevorubač 

musí pykať za krádež, ktorú vykonal 

niekto iný. A jazdec sa stal vrahom, 

pretože zabudol svoj mešec… Kde, ó, 

Alah, zostala spravodlivosť?“ 

Ale nebo mlčalo. 

Nasledujúci deň putoval horami 

mudrc. Zavítal do Omarovej pustovne 

a zajedol a vypil si s ním. Omar mu 

vyrozprával, čo sa stalo predchádzajúci 

deň, a pýtal sa mudrca, či v tejto 

príhode vidí nejaký zmysel. Mudrc sa 

usmial a povedal: „Nič, ty netrpezlivý 

človeče, nie je bez zmyslu. Všetko, čo 

sa deje, je riadené silami osudu a sleduje 

zákony poriadku a múdrosti.“ 

„Nič také som nevidel,“ hundral 

pustovník. „Nepozeral si sa dostatočne 

hlboko,“ odpovedal mudrc. 

„Ty si videl iba koniec dlhej reťaze 

udalostí, uvidel si posledné účinky 

nám skrytej reťaze príčin. Nepoznal 

si súvislosti. To, čo sa skutočne 

odohralo podľa spravodlivých neviditeľných 

zákonov, na teba pôsobilo 

nezmyselne. Čo videli tvoje oči, je 

iba zdanie.“ 

„Ak vidíš viac ako ja,“ odpovedal 

Omar, „potom mi to teda povedz, 

aby som to pochopil! Vrátiš tak mojej 

duši pokoj.“ 

„Poznanie musíš nájsť ty sám,“ odpovedal 

mudrc. „Ale pretože sa poctivo 

snažíš o pochopenie, pokúsim 

sa ti otvoriť oči.“ Zavrel oči a ponoril 

sa do stavu hlbokého sústredenia, 

v ktorom prebudení môžu vidieť 

všetko skryté, akoby sa pred nimi 

roztvorila kniha osudu. 

Po chvíli mudrc otvoril oči, pozrel 

sa na Omara a povedal: „Počúvaj. Jazdec, 

ktorý si zabudol mešec, bol lupič. 

Mešec ukradol. Ale nemal sa zo svojej 

koristi radovať. Muž, ktorý mešec našiel 

a odišiel s ním, bol synom okradnutého 

človeka, lupič ho teda obral 

o jeho dedičstvo. Už dlho sledoval lupičovu 

stopu, ale nemohol ho dohnať. 

Tu mu Alah milostivo daroval späť peniaze, 

ktoré patria jeho otcovi.“ 

„Ale prečo musel zomrieť ten nevinný 

drevorubač?“ pýtal sa Omar. 

„Nemá predsa s tou vecou nič spoločné!“ 

„Iba s mešcom nie,“ odpovedal mudrc. 

„Ale inak zapadá do rovnakej 

osudovej súvislosti. Pred rokmi ubil 

v lese pútnika. Žiadny pozemský 

sudca sa o tom nikdy nedozvedel. Ale 

nebeská odplata ho zastihla, keď prišiel 

jeho čas. Jazdec však o tom, pravdaže, 

nič nevedel. Teraz ho hryzie 

svedomie a osudu neunikne. Jazdí po 

horách akoby prenasledovaný zlom… 

Muž, ktorý mešec vzal a ktorého 

si považoval za zlodeja, priniesol 

peniaze svojmu otcovi. Ten bol za 

svoje lakomstvo potrestaný úľakom 

z ich straty. Teraz sa raduje so svojím 

synom a považuje toto osudové znamenie 

za príležitosť na polepšenie. 

Dlho už žiť nebude. Ale na obrat nie 

je nikdy neskoro.“ 

pení svojich blížnych a zachádzajú 

niekedy vo svojom blude dokonca 

tak ďaleko, že sa odvažujú tvrdiť, že 

i ten najpochybnejší zločinec je iba 

prostriedkom plniacim nevyhnutnú 

karmu. To, že sa takéto myšlienky 

vysmievajú každému zdravému vyciťovaniu, 

sa pritom jednoducho prehliada, 

alebo sa to obetuje zdanlivej 

logike nesprávneho pohľadu na svet. 

Dalo by sa, skrátka, povedať: Po 

prvé, vždy a bez výnimky je správne 

stáť pri svojom blížnom a snažiť 

sa pomôcť a zmierniť jeho núdzu – 

všetko ostatné nemá s podporujúcim 

princípom nič spoločné. A po 

druhé, nie je možné ospravedlňovať 

žiadny hanebný čin poukázaním na 

„karmu“ obete; už aj preto nie, lebo 

nikto pre svoj duchovný vývoj nutne 

nepotrebuje byť okradnutý, znásilnený 

či zavraždený – ani vtedy nie, 

ak on sám niekedy predtým niečo 

podobné svojmu blížnemu urobil. 

Čo teda pre svoj duchovný vzostup 

skutočne potrebujeme, a to tým viac, 

čím hlbšie sme sa zaplietli do viny, je 

hlboké poznanie nášho nesprávneho 

snaženia, ktoré je spojené nielen 

s prianím, ale aj s pevným odhodlaním 

zmeniť sa a s novým vnútorným 

nasmerovaním, s odhodlaním k činu. 

Keby sme v sebe mali toto chcenie, 

nemusela by nás zasiahnuť plnou 

silou žiadna ťažká karma a namiesto 

toho by mohlo dôjsť k takzvanému 

„symbolickému rozuzleniu“. 

Tým sme sa dotkli v otázke osudu 

rozhodujúceho bodu, na ktorý sa 

v mnohých úvahách neberie ohľad: 

karmické spätné účinky nesmerujú 

k nejakej vonkajšej udalosti, ale k určitému 

spôsobu prežitia, ktoré presne 

zodpovedá druhu rozhodnutia. Pretože 

na tejto duchovnej úrovni sa stretáva 

príčina a účinok a kruh sa uzatvára. 

Kto sa napríklad previní vážnym 

ohováraním, ktoré obeti prinesie 

bolesť a problémy, bude osudovými 

okolnosťami skôr alebo neskôr prive- 

27 

Svet Grálu 

1/2004

TÉMA 

dený do situácie, ktorá vyvolá rovnaké 

prežitie – ibaže by sa dotyčný medzitým 

lepším poznaním vnútorne zmenil 

tak, že toto bolestné prežitie, teda 

„rana osudu“, už nie je nutná, a je potrebné 

iba rozviazať „spojovacie vlákna“ 

s obeťou. To sa môže stať jednoduchým 

symbolickým činom, napríklad 

priateľským, pomocným gestom. 

Teda ešte raz: žiadny zločin nemožno 

ospravedlniť tým, že poukážeme 

na karmu obete, pretože spätné pôsobenie 

nikdy nesmeruje k pomste, 

ale len a len k poznaniu. Nie každá 

spáchaná vražda sa preto musí odčiniť 

prežitou vraždou, to by sa potom 

reťaz zločinov nemohla nikdy skončiť. 

Zločinec teda vždy koná proti 

podporujúcemu princípu Stvoriteľovej 

vôle a sám si vytvára svojím cítením, 

myslením a konaním prekážky, 

ktoré ho v spätnom pôsobení musia 

osudovo určitou formou zasiahnuť. 

Na druhej strane – a to je to nádherné 

a milostiplné v tkaní božskej 

spravodlivosti – môže práve v prežití 

utrpenia spočívať duchovná podpora, 

teda nutný vývojový popud, pri 

ktorom „obeť osudu“ (vlastne by sa 

na základe ďalekosiahlych príležitostí, 

ktoré každý osud ponúka, nemalo 

vôbec o „obeti“ hovoriť) dostáva 

možnosť rozvinúť duchovné sily 

a vnútorne rásť. A pretože hĺbka utrpenia 

vždy zodpovedá veľkosti šance, 

nepostihne nás z hľadiska nášho celkového 

bytia žiadna nespravodlivosť. 

Tým však nie je ešte celkom zodpovedaná 

dôležitá a obzvlášť obľúbená 

otázka, či nás – nezávisle na karme, 

ktorú sme si privodili sami – môžu 

postihnúť aj nezaslúžené, v určitom 

zmysle slova predsa len nespravodlivé 

rany osudu. O tejto otázke sa diskutuje 

tak často preto, lebo človek rád 

hľadá zadné dvierka, ktorými môže 

aspoň čiastočne uniknúť pred vlastnou 

zodpovednosťou za svoj život. 

Na základe opísaných šancí sa už 

nedá o „nespravodlivosti“ hovo- 

28 

Svet Grálu 

1/2004 

riť pri žiadnej udalosti, ani keď ide 

o zdanlivo predčasnú smrť človeka. 

Pretože každú hlboko prežitú 

udalosť možno využiť ako pomoc – 

môžu ju využiť všetci ľudia, ktorých 

sa táto udalosť akýmkoľvek spôsobom 

týka. Smrť, aj keď ju prežívame 

veľmi bolestne, nás napríklad 

v mnohých ohľadoch núti k novému 

začiatku, ktorý je nakoniec spojený 

s osviežením, obnovou a zintenzívnením 

prežívania. Preto patrí vznik 

a pominuteľnosť nerozlučne k nášmu 

fyzickému svetu, resp. k určitému 

(skoršiemu) úseku vo vývoji 

nášho duchovného vedomia. 

Ale existuje ešte jeden dôležitý aspekt 

pri pozorovaní osudových udalostí: 

kto vie o bezpodmienečnej zákonitosti 

v celom dianí v stvorení, môže 

tiež pokojne vychádzať z toho, že druh 

vonkajšej udalosti sa vždy musí „hodiť“ 

k osobným zvláštnostiam postihnutých 

jedincov, aby táto udalosť mohla 

vôbec nastať. To znamená, že stupeň 

našej duchovnej zrelosti určuje rozsah 

možností prežitia, teda udalostí, ktoré 

sa nám môžu prihodiť. V skutočnosti 

slepá náhoda neexistuje, aj pri osude 

sa ukazuje to, čo poznáme z pozorovateľného 

fyzického života: čím je človek 

nevedomejší a nepozornejší, tým viac 

sa vystavuje nebezpečenstvu. Čím 

svojvoľnejšie žije a čím viac si zaťažuje 

svoju hlavu, tým menej sa bude môcť 

otvoriť láskyplnému vedeniu. Vždy 

a bez výnimky si teda sami utvárame 

podmienky, v ktorých sa musí naplniť 

náš životný osud. Voči každej životnej 

udalosti máme istú vnútornú príbuznosť, 

alebo inak povedané, náš duchovný 

druh „pripustí“ osud. 

VLÁKNA SIETE 

OSUDU 

To, čo nás v živote stretáva a prináša 

radosť či utrpenie, to, čo 

nás vedie nahor, či to, čo nás strháva 

nadol, to všetko je výsledkom procesu 

vývoja, ktorý sa – ako rast rastliny 

– dlho odohráva skrytý, ale len 

do určitého času, potom vyjde najavo 

a prejaví sa osudovou udalosťou. 

A tak, ako vzniká rastlina zo zákonitého 

nahromadenia hmotnosti, tak 

podlieha aj „vznik osudu“ princípu 

zhustenia rovnakého druhu. 

Neviditeľný „východiskový materiál“ 

má svoj pôvod v nás: z nášho 

chcenia sa odvíjajú mnohé „osudové 

vlákna“, ktoré z nás vychádzajú, 

vo všeobsiahlom tkaní stvorenia sú 

potom podľa druhu chcenia spojené 

s rovnorodými vláknami iných ľudí. 

Vytvárajú celé centrály a pôsobia 

späť na pôvodcov. Stále väčšie zhusťovanie 

potom v určitom okamihu 

nevyhnutne vedie k „hrubohmotnej 

atmosférickej zrážke“, teda ku konaniu 

a udalostiam, ktoré pôvodcu diania 

uvedú do určitej životnej situácie 

zodpovedajúcej jeho chceniu. Osud 

teda nevyvolávajú iba naše činy, neviditeľnú 

sieť osudu neustále tkáme 

aj chcením v našich citoch a myšlienkach, 

čo nie je možné poznať iba podľa 

jej hrubohmotných „výbežkov“. 

Ak chceme svetové dianie pozorovať 

iba na základe vonkajších 

udalostí, bude sa nám osud javiť 

ako výsledok slepej náhody. Ale tak, 

ako konaniu človeka predchádza 

jeho chcenie, tak každý vonkajší dej 

nasleduje až po prípravnom vnútornom 

pôsobení, ktoré podlieha 

jasným zákonitostiam. A len ten, 

kto svoj pohľad rozšíri o tieto zákonitosti 

a do svojich úvah zahrnie aj 

zmysel a cieľ nášho života, spozná, 

prečo to Boh všetko dopúšťa. 

Werner Huemer 

Poznámka: 

Vyššie uvedené vysvetlenia sa opierajú o poznanie 

obsiahnuté v „Posolstve Grálu“ od 

Abd-ru-shina. V článku stručne objasnené 

„aspekty osudu“ ako zákony stvorenia, žiarenie 

hviezd, vlákna osudu či zodpovednosť, 

sú v tomto diele vysvetlené podrobne.

POVIEDKA 

O službe Bohu 

Dialóg v starých Aténach – alebo kdekoľvek inde… 

Sysias: „Kto bol ten človek, 

Sokrates, s ktorým ste hovorili 

včera v Lýceu? Okolo vás stálo 

toľko ľudí, že sa nedalo načúvať, hoci 

som sa priblížil čo najbližšie. Videl 

som však, že to bol nejaký cudzinec. 

Povedzte mi, kto bol ten muž?“ 

sokrates: „Ten človek, na ktorého 

sa pýtate, je Petrios, prišelec zo 

severu z exilu, ktorý žije už dlhšie 

v Aténach. Zaujímavá osoba, ktorej 

hlas v diskusii zaznieva dôrazne.“ 

sysias: „Boli ste vo svojom rozhovore 

veľmi zahĺbení a okolostojacich 

tiež veľmi upútal. Nechceli by ste mi 

povedať, o akej téme ste diskutovali?“ 

sokrates: „Samozrejme, porozprávam 

vám o tom. Ten rozhovor 

zanechal vo mne taký hlboký dojem, 

že sa mi ho určite podarí zreprodukovať. 

Petrios a ja sme sa rozprávali 

o jednej téme, ktorá je v Aténach už 

dlhší čas dôležitým predmetom diskusií: 

služba Bohu. Petrios sa hneval, 

a ja tiež, že bohatí mešťania si vo 

svojom mene nechávajú za poplatok 

vykonávať pre seba slávnosti. Ale 

práve tak sa staval proti vykúpeniu 

sa z povinných obiet, ako to majú 

niektorí inak veľmi vážení občania 

vo zvyku.“ 

sysias: „Skutočne zaujímavé stanovisko. 

Rozprávajte ďalej, Sokrates.“ 

sokrates: „Asi chápete, že sme sa 

hneď pýtali, čo to asi má byť, tá pravá 

služba Bohu.“ 

sysias: „To sa mi však nezdá byť 

ľahká téma na rozhovor!“ 

sokrates: „Ako hovoríte! Čoskoro 

sme i my prišli k tomuto záveru. 

Aby sme mohli túto otázku lepšie 

zodpovedať, Petrios navrhol, aby 

sme najprv stanovili, čo služba Bohu 

nie je. Ostatne, to, že skôr zmienení 

bohatí mešťania sa vôbec nesprávajú 

tak, ako to požaduje náboženstvo, 

bolo pre nás také samozrejmé, že sa 

nám nezdalo potrebné o tom ďalej 

hovoriť. Rýchlo sme sa zhodli na 

tom, že služba Bohu zahŕňa viac než 

len to, čo úrady zapíšu pri registrácii 

slobodných mužov. Či sa pripájame 

k tradičnému učeniu Grékov alebo 

skôr k perzskému kultu Mitru, teda 

ku ktorému náboženstvu sa priznávame, 

je len formalita.“ 

sysias: „Isteže, Sokrates!“ 

sokrates: „Tiež nám bolo jasné, že 

služba Bohu nie je to, čo sa o nej prednáša 

našim synom na Gymnáziu.“ 

sysias: „Samozrejme, Sokrates.“ 

sokrates: „Petrios na to poznamenal, 

že pravá služba Bohu určite nie 

je nič také ako naučená viera, s čím 

som okamžite súhlasil.“ 

sysias: „To bola určite tá jednoduchá 

časť rozhovoru, Sokrates! Ďalej 

ste sa, dovolím si predpokladať, pokúsili 

definovať, čo je teda skutočným 

obsahom pravej služby Bohu.“ 

sokrates: „To súhlasí, Sysias. Práve 

s týmto zámerom som sa odhodlal 

položiť Petriovi niekoľko otázok 

v očakávaní, že takto prebudím 

v ňom spočívajúce poznanie. Najskôr 

som sa ho spýtal: ,Petrios, z pojmu 

‚služba Bohu‘ sa dá oddeliť slovo ‚slúžiť‘. 

Na čo myslíte pri tomto slove, na 

niečo aktívne alebo pasívne?‘ ‚Bez 

pochýb Sokrates!‘ odpovedal Petrios, 

‚čo iné by to mohlo byť ako aktivita, 

Sokrates! Pri tomto slove myslí človek 

ihneď na nejaký druh činnosti!‘ “ 

sysias: „To sa mi zdá byť zaujímavý 

záver!“ 

sokrates: „Isteže, Sysias, a k tomu- 

to som ihneď pripojil i ďalšiu otázku: 

‚Petrios, povedzte mi, keď aj jeden 

viac ako druhý, ale všetci pracujeme 

pre Boha, čo si mám pri tom predstaviť?‘ 

O tejto otázke musel Petrios popremýšľať 

dlhší čas. Napokon odpovedal: 

‚Sokrates, som toho názoru, že 

práca pre Božstvo, u každého podľa 

jemu darovaného talentu a vlôh, je to 

isté ako budujúce spolupôsobenie na 

svete, ktorý za svoju existenciu vďačí 

tvorivej sile Boha.‘ 

sysias: „Čo mienil Petrios týmto 

výrokom, Sokrates?“ 

„Ako vidím, uvažujete tým istým 

smerom ako my. Ja som mu totiž položil 

tiež túto otázku. Na to Petrios 

odpovedal: ‚Nie je svet, v ktorom žijeme, 

veľký dom Boha, v ktorom my 

ľudia prebývame ako hostia? Nie je 

v tomto dome všetko, čo nám umožňuje 

život, náš osobný vývoj a rozvoj 

nášho sebauvedomenia? Nemali by 

sme sa potom správať ako dobrí hostia? 

To znamená, že by sme mali byť 

nášmu hostiteľovi stále vďační a mali 

by sme sa podrobiť pravidlám domu. 

Nemali by sme napríklad zanechať 

izbu, v ktorej sme spali, čistú a upratanú? 

Zanechávanie neporiadku je zlo 

a poškodzovanie vlastníctva o to viac. 

Ako vďaku za preukázanú pohostinnosť 

by sme mohli dokonca ponúknuť 

našu pomoc pri údržbe a skrášľovaní 

hosťovského domu.‘ A Petrios trocha 

ostrejšie doplnil: ,A to, samozrejme, 

platí pre každého z nás. Z tohto dôvodu 

je zbytočné, že existuje kňazská 

vrstva, ktorá si uplatňuje nárok 

byť nenahraditeľnou v spojení medzi 

nami a Božstvom.‘ ‚To je ale veľmi neobvyklý 

uhol pohľadu na pojem služba 

Bohu, Petrios,‘ povedal som mu na 

29 

Svet Grálu 

1/2004

POVIEDKA 

1/2004 

to, ‚domnievate sa tiež, že by sa nemali 

dávať predpísané hodiny, na ktorých 

ľudia spolu vzdávajú vďaku Božstvu?‘ 

‚Je to tak, Sokrates, to je moje presvedčenie,‘ 

odpovedal Petrios, ‚podľa môjho 

názoru nestojí služba Bohu vedľa 

každodenného života, ale naopak, je 

jeho neoddeliteľnou súčasťou. Ba čo 

viac, všetko, čo človek robí a na čo 

myslí, by malo mať svoj pôvod v pripravenosti 

slúžiť Bohu.“ 

sysias: „Petrios teda v žiadnom 

prípade nehájil našu zaužívanú 

zbožnosť.“ 

sokrates: „Svojím ponímaním 

v skutočnosti kritizoval celú náboženskú 

prax nášho mestského štátu.“ 

sysias: „Odkiaľ má vlastne Petrios 

tieto neobyčajné náhľady?“ 

sokrates: „Hovorí sa, že Petriovi 

sa vraj počas jeho ciest v Taliansku 

dostalo učenia od muža menom Pytagoras. 

O ňom sa tvrdí, že disponuje 

veľkými poznatkami týkajúcimi sa 

duše a oných nehmotných oblastí, 

kam putujú duše po smrti, a potom, 

s cieľom ďalej sa vyvíjať, môžu sa opäť 

vrátiť do pozemského tela. Po niekoľkých 

cykloch života, v ktorých sa 

človek naučil konať dobro, byť mierumilovný 

a žiť pravý život, vstúpi duša, 

ktorá získala zodpovedajúce sebauvedomenie 

a plne dozrela, do večnej 

ríše ducha. Ale aj tu sa musí pracovať. 

O večnom pokoji nikdy nemôže byť 

ani reči! Či v hmotných alebo v duchovných 

sférach, človek bude môcť 

vždy slúžiť Bohu tým, že sa bude 

riadiť jeho vôľou a bude spolupôsobiť 

budujúco. Pritom je každý človek 

povinný sám pátrať po zásadách bo- 

30 

Svet Grálu 

humilého života, a tým i po zásadách 

pravej služby Bohu. A k tomu dodal 

Petrios ešte niečo dôležité...“ 

sysias: „A čo to bolo, Sokrates, vy 

ma napínate!“ 

sokrates: „Na moju otázku, ako 

majú zbierať tie správne znalosti medzi 

nami žijúci analfabeti, Petrios odpovedal 

takto: odhodlane tvrdil, že 

každý človek, či slobodný muž, žena 

alebo otrok, či vzdelaný tak ako my 

alebo analfabet, má hlboko vo svojom 

vnútri druh načúvajúceho ucha, 

ktorým – viem, že to znie trocha 

zvláštne – možno prijímať pokyny 

z vyšších sfér. V týchto vyšších sférach 

prebýva mnoho duchov, ktorí sú 

vždy pripravení pomáhať ľuďom na 

zemi. Petrios mal tým na mysli, že to 

nie je Božstvo samo, ktoré sa trvale 

stará o každého jednotlivého človeka.“ 

sysias: „Ale Sokrates, to predsa odporuje 

našim skúsenostiam. Napríklad 

zločinci vraj nepočujú nič!“ 

sokrates: „Domnievam sa, že 

Petrios to myslel takto: každému 

človeku, ktorý sa usiluje o dobro, sa 

dostane pomoci, každému človeku, 

ktorý vedie bohumilý život a ktorý 

vo svojom každodennom myslení 

a konaní ukazuje, že slúži Bohu. 

sysias: „Máte iste na mysli tú pravú 

službu Bohu, o ktorej sme hovorili 

na začiatku rozhovoru.“ 

sokrates: „Isteže, Sysias!“ 

sysias: „Čo si myslíte o takom spojení 

nahor, Sokrates?“ 

sokrates: „Je dosť možné, že tento 

Petrios má pravdu. Moje skúsenosti 

mi ukazujú, že čím viac sa človek cvičí 

v mlčaní, o to lepšie sa učí počúvať 

týmto vnútorným uchom. Ľudia by 

sa teda mali o to usilovať, Sysias!“ 

sysias: „To si zapamätám, Sokrates. 

A po tomto závere ste rozhovor 

ukončili?“ 

sokrates: „Aj ja som si myslel, že to 

najpodstatnejšie bolo povedané. Avšak 

Petrios chcel predostrieť ešte niečo 

veľmi podstatné, čo sa dozvedel…“ 

sysias: „Ale to mi potom nesmiete 

zamlčať!“ 

sokrates: „Petrios mi na záver 

opísal skutočne zbožného človeka: 

‚Spoznať ho hneď podľa jeho pokory,‘ 

povedal. Tým nemyslel otrockú poníženosť, 

ktorou my Aténčania tak 

veľmi opovrhujeme. Nie, pre Petria je 

pokora duchovný stav, ktorý je základom 

odvahy slúžiť. Pokora teda nie je 

žiadnou slabosťou, ale práve ona vyžaduje 

veľkú vnútornú silu. Pokorný 

človek sa vedome odvracia od všetkej 

samoľúbosti, nie je nadutý a netlačí 

sa zbytočne do popredia. Tento duchovný 

postoj podporuje veľa cností, 

ktorými možno slúžiť Bohu so 

samozrejmosťou. Pokorný človek sa 

bude usilovať o dobro a posilňovať 

ho, avšak zlému bude vzdorovať. Pokúsi 

sa dodávať všetkému krásu, ku 

cti Božej, ale škaredému sa bude vyhýbať. 

Nebude nikdy vedome škodiť 

živému tvorovi, ale pokúsi sa chrániť 

všetko živé, predovšetkým to slabšie, 

a bude nápomocný tam, kde to bude 

potrebné. S vedomím, že pre Boha 

nemôžu byť užitoční namyslení táraji, 

pokračuje pokojne a dôstojne ďalej 

svojou cestou života.“ 

sysias: „Myslím si, Sokrates, že skôr, 

než bude človek môcť uplatniť skutočnú 

službu Bohu alebo prinajmenšom 

takú, akú mal na mysli Petrios, musí 

na sebe veľa dopracovať a zlepšiť!“ 

sokrates: „Hovoríte pravdivé slová, 

Sysias. A čo sa sám seba pýtam, 

je: budeme raz tak ďaleko, že sa už 

viac nebudeme potrebovať toľko pýtať? 

Ľudovo povedané, žiadne slová, 

lež činy?“ 

sysias: „Nemám poňatia, Sokrates, 

tak ďaleko veru ešte nie som.“ 

sokrates: „Hovoríte, čo si myslím, 

Sysias. Ale s práve preukázanou 

skromnosťou ste už pravdepodobne 

urobili prvý krok na správnu cestu!“ 

Sytske Teppema

FOTOGRAFIE 

Japonský výskumník, doktor 

alternatívnej medicíny 

Masaru Emoto (1943), 

vzbudil záujem verejnosti fascinujúcimi 

vysokorýchlostnými 

fotografiami mrznúcej 

vody a ľadových kryštálikov, 

vznikajúcich pri – 5 °C. Čo 

je také pozoruhodné na čarokrásnych, 

alebo naopak, 

strohých či bizarných formách 

kryštálov, získaných 

zo vzoriek „obyčajnej“ vody? 

Dr. Masaru Emoto považuje 

vodu za univerzálne médium 

– zachytávač schopný 

prijímať a zobrazovať aj veľmi 

jemné, nehmotné vibrácie a vplyvy. 

Na jeho fotografiách môžeme 

prvýkrát v histórii vidieť, ako voda 

zobrazuje všetky druhy doteraz nepreukázateľných 

žiarení a energií. 

To je zároveň vysvetlením nekonečnej 

rozmanitosti kryštalických 

tvarov, ktoré voda pri zamŕzaní 

vytvára. Pán Emoto je presvedčený, 

že forma kryštálov úplne závisí 

od kvality vody, ktorá bola použitá 

na ich „výrobu“. Pojem kvality 

vody v zmysle tohto výskumu však 

zahŕňa aj nehmotné „vibračné 

vplyvy“, ktoré sú na vzorky vody 

nasmerované. Na ovplyvnenie experimentálnych 

vzoriek vody bola 

použitá hudba, vizuálne obrazy, 

voda bola tiež vystavená vplyvu 

slov napísaných na papieri a pôsobeniu 

fotografií umiestnených pod 

skúmavkami alebo okolo nich, kde 

sa nachádzala. 

Zámerom pána Emota bolo preveriť, 

či majú uvedené „energie“ nejaký 

vplyv. Na tieto experimenty 

použil malé množstvá vody v pohároch 

a skúmavkách, ale takisto 

aj vzorky z veľkých vodných plôch 

a vo všetkých prípadoch nastali 

zmeny v štruktúre kryštálov. Vytvorením 

rôznych vibračných vplyvov 

a ich pôsobením na tie isté 

vzorky vody je možné ukázať, že 

voda „mení svoje vyjadrenie“ pod 

ich vplyvom. Nevšedná krása kryštálu 

zmrznutej vody je, jednoducho 

povedané, výsledkom „nehmotného 

vyžarovania“, ktorému bola vystavená. 

Napríklad vyjadrenie ľudskej 

vďačnosti voda ihneď prijme 

a odzrkadlí. 

Ako zistil pri svojich experimentoch 

M. Emoto, bolo nemožné 

dopracovať sa k obrázkom 

identických tvarov. Inými slovami, 

nebolo možné vytvoriť znovu – 

zreprodukovať – rovnaký tvar 

kryštálu, a teda neexistujú dva 

kryštály, ktoré by mali rovnaký 

vzhľad. Ďalším poznatkom, ktorý 

pokusy priniesli, je, že čistá voda 

z prírodného zdroja vykryštalizuje 

na kryštál harmonických tvarov. 

Ten istý „zušľachťujúci“ efekt 

na vodu však mali tiež pozitívne 

myšlienky, duchovné pôsobenie 

či klasická hudba, a tieto dokonca 

vniesli do formy kryštálu celkom 

určitý „estetický výraz“. Naopak, znečistená, 

kontaminovaná voda kryštalizuje 

do príkrych, nepekných tvarov 

a negatívne emócie vyvárajú dokonca 

bizarné, odpudzujúce „obrazy“. Pretože 

voda pokrýva väčšiu časť povrchu 

našej zeme a predstavuje najväčší objem 

našich fyzických tiel, možno podľa 

teórie dr. Emota ľahko pochopiť, aký 

veľký vplyv môžu mať naše myšlienky 

a pocity na „životné prostredie“ – a to 

na úrovni globálnej, ako aj individuálnej. 

Nejde teda len o obyčajné kryštalizované 

molekuly vody. To, čo postavil 

dr. Emoto do popredia svojej teórie, je 

dôkaz, že myšlienky a pocity ovplyvňujú 

FYZICKÚ REALITU. Nakoniec nám 

umožnil pochopiť, že voda nám odhalila 

jedno zo svojich tajomstiev – ukazuje 

nám pravdu o nás samotných. 

Roman Levický 

31 

Svet Grálu 

1/2004

FOTOGRAFIE 

Do vzorky vody bol primiešaný aromatický 

olej, potom bola vzorka zmrazená 

a sfotografovaná. Formy kryštalických 

štruktúr vytvorili obrazy kvetín, ktoré 

boli v oleji lúhované. V tomto prípade ide 

o harmanček. 

Účinok slov vyrieknutých pri vodnej hladine. 

Vpravo: Túto formu kryštálu ovplyvnili 

slová o láske a vďačnosti. Malý obrázok: 

Nepekné formy pri slovách: „Robí sa mi 

z teba zle!“ alebo „Zabijem ťa!“ 

Voda zo snehu na hore Yatsugatake. Z tejto vzorky 

pochádza nádherný kryštál so šesťhrannou štruktúrou. 

32 

Svet Grálu 

1/2004 

Bol tento kryštál „očarený“ Bachovou 

husľovou skladbou? Kryštál sa rozvetvuje 

celkom voľne, zdá sa, že tvary „tancujú“.

FOTOGRAFIE 

Voda z vodovodu z mesta Sapporo (Japonsko), 

ktorá pochádza z rieky Toyohira. I keď táto 

rieka nie je príliš silne znečistená, nevznikli z jej 

vzoriek pekné kryštály. 

V kanadskom pohorí Rocky Mountains 

je veľa ľadovcov. Tento kryštál ľadu bol 

extrahovaný z firnu a má pravidelnú 

šesťuholníkovú štruktúru. Čo asi može 

znamenať otvor uprostred? 

Dr. Masaru 

Emoto 

Malý obrázok: Kryštál zo znečistenej vody, 

odobranej z jednej japonskej priehrady. 

Vpravo: Po intenzívnej modlitbe sa ukázala 

táto forma kryštálu. 

sa narodil v Jokohame 

v júli 

1943. Vyštudoval 

Yokohama 

Municipal University, 

odbor 

humanistiky a vedy so zameraním 

na medzinárodné vzťahy. V roku 

1986 založil v Tokiu IHM Corporation. 

V októbri 1992 obhájil 

doktorát alternatívnej medicíny 

v Open International University. 

Následne uviedol svoju teóriu 

o mikrozoskupení molekúl vody. 

Uskutočnil intenzívny výskum 

vody vo všetkých kútoch planéty 

nie ani tak ako vedecký výskumník, 

ale viac z pohľadu perspektívneho 

a originálneho mysliteľa. Pokračuje 

vo svojej experimentálnej činnosti 

a napísal množstvo dobre prijímaných 

kníh v japončine ako aj 

pôvodných vedeckých prác o vode 

publikovaných dvojjazyčne. 

33 

Svet Grálu 

1/2004

SERIÁL 

OSOBNOSŤ 

DÍL 1 

„JA VÁM VŠAK HOVORÍM...“ 

Život, náuka a poslanie Ježiša Krista 

34 

Svet Grálu 

1/2004 

Ježiš Kristus je v súčasnej 

dobe toľko skúmaný ako 

nikdy predtým. O jeho živote 

vychádza mnoho kníh – 

od špekulatívnych románov 

až po karikujúce zväzky 

a na niektorých fórach sa 

o nich horlivo diskutuje. 

Vecné knihy prinášajú 

v najlepšom prípade nové 

domnienky a fakty o „historickom 

Ježišovi“. „ Krista 

viery“ však knihy ešte 

stále opisujú ako stredobod 

početných ság a legiend, 

ktoré majú byť podložené 

vierou v ľubovoľné zasahovanie 

Stvoriteľa do 

prírodných zákonov, alebo 

ich príležitostné rušenie. 

V skutočnosti však „pravdy 

viery“ takéhoto druhu od 

počiatku nezodpovedajú 

ani znalosti prírodných 

zákonov, ale ani životu, 

učeniu a misii Ježiša Krista. 

Jednoznačne možno povedať 

toľko, že ide o muža, 

ktorý na túto zem priniesol 

pred 2000 rokmi v každom 

ohľade výnimočné učenie. 

A jeho posolstvo možno 

posudzovať zároveň aj ako 

vlastný doklad jeho osobnosti, 

pôvodu a poslania. 

Čo je v súvislosti s Ježišom 

z Nazareta skutočne historicky 

podložené? Žiaľ, žalostne 

málo. Ak spochybníme historickú 

vierohodnosť biblických podaní, pretože 

u nich ide predovšetkým o vysvetľujúce 

vyznania, zostáva vlastne 

len rímsky dejepisec Tacitus, ktorý 

vo svojich análoch napísal o prenasledovaní 

kresťanov Nerom, respektíve 

o veľkom požiari v Ríme v roku 64: 

„Aby odpravil zo sveta zlý chýr, že požiar 

bol založený na jeho rozkaz, zvalil 

Nero vinu na druhých a uvalil na 

tých, ktorí boli svojím hanebným počínaním 

nenávidení a v ľudovej reči 

sa nazývali „kresťania“, tie najhoršie 

tresty. Tento názov je odvodený od 

Krista, ktorého dal za vlády Tibéria 

popraviť prokurátor Pontius Pilát.“ 

Historický Ježiš 

S 

týmto dokladom, že Ježiš z Nazareta 

skutočne žil (pretože aj 

o tom sa pochybovalo), historici 

počas uplynulých desaťročí preskúmali 

životné podmienky a vierouky 

v Palestíne prvého storočia tak dopodrobna 

ako ešte nikdy predtým. 

Navyše analyzovali všetky dostupné 

biblické a apokryfické texty a na 

tomto základe dospeli k takému 

obrazu Ježiša, ktorý snáď najlepšie 

možno označiť ako „hodnotovo neutrálny“. 

Vedec totiž nemôže prísť 

na to, či Ježiš bol skutočne zasľúbeným 

Božím Synom alebo nie; jeho 

zaujímajú v prvom rade vonkajšie, 

hmatateľné fakty. A podľa tých bol 

Ježiš židovským rabínom, ktorý ako 

i mnohí iní chodil po krajine ako 

potulný kazateľ – a zvestoval svoje 

posolstvo. Popravený bol ako burič, 

ktorý údajne viedol Židov a plánoval 

revolučné povstanie proti Rímu. 

Okrem toho sa predpokladá určitá 

súvislosť medzi Ježišom a esejcami, 

ktorí boli popri farizejoch a saducejoch 

tretím dôležitým židovským 

náboženským spoločenstvom, ale,

OSOBNOSŤ 

čo je zvláštne, nie je o nich zmienka 

v žiadnom spise Nového zákona. 

Pokiaľ ide o obsah Ježišovho učenia, 

dnes sa považuje za vedecky 

podložené, že on sám nikdy nehlásal 

ani netvrdil, že jeho smrťou by 

malo byť ľudstvo vykúpené zo svojich 

hriechov. Príbehy o jeho zázračných 

činoch sa pokladajú za celkom 

vymyslené a tak isto sa pochybuje 

o historickej pravosti biblických opisov 

zmŕtvychvstania. Zdá sa teda, že 

zostáva len málo z pôsobenia muža, 

životom ktorého sa začal nový letopočet 

a na učenie ktorého nadväzuje 

najväčšie svetové náboženstvo. 

Príznačné je, že aj 2 000 rokov po 

Ježišovi z Nazareta sa najmenej zamýšľame 

nad tým najdôležitejším – 

obsahom jeho posolstva. 

Ale v čom sa prejavuje to jedinečné 

v Ježišovom učení? Je v ňom 

niečo, čo by vecne oprávňovalo, aby 

tento človek nebol stavaný do jedného 

radu s ostatnými židovskými 

rabínmi, ale aby sa mu priznal štatút 

niečoho osobitného, ba dokonca 

jedinečného, ako to kresťanský svet 

vyjadruje v označení „Boží Syn“? 

Z dnešného pohľadu sa táto otázka 

určite nedá celkom jednoducho zodpovedať. 

Napokon, už dve tisícročia 

sme zvyknutí na to, že sa rutinne 

prehŕňame v biblickej zásobárni citátov 

a pripadá nám akosi zaťažko 

sprítomniť si, v akom prostredí Ježiš 

z Nazareta kedysi skutočne vystupoval. 

Práve tieto rámcové podmienky 

však predstavujú nie nepodstatný 

uhol pohľadu, pretože aj dnes dávajú 

vytušiť, o aký veľkolepý čin išlo, priniesť 

medzi ľudí „radostné posolstvo 

lásky“ – naskrze nové, dovtedy neznáme 

Posolstvo od Boha, zo Svetla… 

Pred 2000 rokmi… 

Obdobie pred 2 000 rokmi možno 

smelo opísať ako obdobie poznačené 

najhlbším duchovným temnom. 

Už i v samotnom Grécku dávno 

pominuli veľké časy túžby ľudí po 

poznaní a hlbokej filozofii, svet bohov 

bol olúpený o svoju vznešenosť, znetvorený, 

poľudštený, zatiaľ čo človek 

sa príliš rád sám zbožšťoval. A „vyvolený 

národ“ Židov, ktorý síce nesplodil 

porovnateľných mysliteľov a básnikov, 

ale jeho proroci ho kedysi verne viedli, 

bol, zdalo sa, rovnako v koncoch: 

bol spútaný v strnulých pravidlách 

viery formovaných zákonom spravodlivosti 

– oko za oko, zub za zub –, 

ktorý sa už dávno zvrhol na nemilosrdnosť 

a slúžil len jeho strážcom, nie 

však obyčajným ľuďom. Zdalo sa, že 

náboženské úsilie sa všeobecne obmedzovalo 

na to, aby zodpovedalo 

tradovaným predstavám, ktoré učenci 

písma s horlivosťou premúdrelo 

omieľali. Takto sa pestovalo duchovné 

sebauspokojovanie namiesto služby 

Bohu, rozum chrlil pekelné iskry, 

ľudskosť naproti tomu chátrala. Prameň 

toho, čo bolo živé, zostával nedotknutý. 

Skrátka: Stvoriteľ bol ľuďom 

vzdialený, nekonečne vzdialený, a len 

neurčitá túžba na základe starých 

proroctiev, ktoré zvestovali „mesiáša“, 

vedela udržať poniektorú myseľ ešte 

v bdelosti – hlboká nádej na návrat 

Boha z čias Mojžiša, keď bol Stvoriteľ 

ľudstvu tak „na dosah“ ako nikdy. 

Príchodom Ježiša z Nazareta sa tieto 

zasľúbenia splnili, pretože, podľa 

viery jeho stúpencov, Boží Syn skutočne 

vstúpil na zem! Prinajmenšom 

pre každého kresťana toto bolo a je 

nedotknuteľnou pravdou, ktorej verí. 

Ak sa hovorí o takom duchovnom 

dianí, mnoho kritických evanjeliových 

bádateľov napadne ako prvé, že 

proroctvá sa (tak vtedy ako aj dnes) 

najlepšie hodia na to, aby veriacich 

mobilizovali a aby sa nimi praktizovala 

politika vzbúr. Pre historika je 

pravdepodobnejšie, že Ježiš bol z nejakých 

mocenských politických dôvodov 

povýšený na Bohom zoslaného 

„mesiáša“, než že bol skutočne tým 

veľkým duchovným pomocníkom. 

Otázka, či sa židovské mesiášske 

zasľúbenia naplnili práve Ježišom 

z Nazareta a či sa tento muž právom 

nazýva „Boží Syn“, sa na základe 

vonkajších faktov zodpovedať nedá. 

Ak je nejaká všeobecne schodná cesta, 

ako dospieť k presvedčeniu, že 

pred 2 000 rokmi sa na tejto zemi 

z duchovne dejinného pohľadu 

udialo niečo absolútne výnimočné, 

potom táto cesta vedie bezpodmienečne 

cez Kristovo posolstvo. Pretože 

Ježišove slová, respektíve spôsob, 

akým boli vyjadrované, dávajú ako 

celok skutočne vytušiť niečo, čo tu 

ešte nebolo – a to omnoho zreteľnejšie 

ako akékoľvek nebeské znamenia 

ako napr. betlehemská hviezda alebo 

iné zázračné sprievodné okolnosti, 

na ktoré sa poukazuje, aby sa podčiarkol 

dosah Božieho zostúpenia. 

Ježišova reč 

Svetlo Pravdy, ktoré zažiarilo 

prostredníctvom posolstva Ježiša, 

sa prejavovalo už v jeho reči. 

Tým sa, prirodzene, nemá poukazovať 

na aramejčinu z Galiley, Ježišov 

materinský jazyk. Nápadný bol spôsob, 

akým hovoril. Tento spôsob vyjadrovania 

vynikal jednak tým, že 

zjavne nepochádzal z nijakého spoločenského 

„tábora“, jednak svojou 

bezprostrednou obsahovou hĺbkou. 

Vtedy, tak ako dnes, stáli totiž proti 

sebe na jednej strane „prostý ľud“ 

a na druhej strane „intelektuálna 

horná vrstva“. Tu jednoduchí ľudia, 

ktorí hovorili tak, ako im „zobák 

narástol“, tam učenci písma, ktorí 

sa voľbou slov a tónom snažili vystavovať 

hrdo na obdiv svoj odstup 

od všetkého svetského. 

Ježiš z Nazareta mal naproti tomu 

svoju vlastnú reč, ktorá akoby mala 

výlučne sprostredkovať posolstvo. 

35 

Svet Grálu 

1/2004

OSOBNOSŤ 

Bola rovnako jednoduchá ako obsahovo 

bohatá, tak jasná, ako aj mocná, 

bola požadujúca a neuchádzala sa 

o prívržencov. Obrovský rozdiel oproti 

učencom písma musel byť nápadný: 

„A stalo sa, keď Ježiš dokončil tieto reči, 

že ľud žasol nad jeho učením. Lebo ich 

učil ako taký, kto má moc a nie ako 

ich učenci písma.“ (Mat. 7,28–29) 

Slová, ktoré Ježiš používal, boli 

slovami ostrej prísnosti, naplnenými 

láskou, ktorá chcela byť na úžitok, 

namiesto toho, aby lichotila, ktorá 

chcela dať podnet k zmene a ktorá 

pritom vždy dávala zreteľne najavo, 

že cesta k Pravde sa má dosiahnuť 

vlastnou snahou, zatiaľ čo pohodlne, 

bezmyšlienkovite a lenivo tiahnuť 

spolu s masou v slepej viere vedie 

veľmi ľahko k duchovnej smrti: 

„Vchádzajte tesnou bránou; lebo 

priestranná brána a široká cesta vedie 

do zahynutia a mnohí ňou vchádzajú; 

ale do života vedie tesná brána 

a úzka cesta a málo je tých, ktorí 

ju nachádzajú“ (Mat. 7,13–14) 

Tak ako Ježišova reč nemala nič 

spoločné s ľúbezným, svet objímajúcim 

druhom tónu, ktorý sa jej tak 

rád prisudzuje, tak málo si brávala 

na pomoc nejakú intelektuálnu akrobaciu, 

aby takto vynikala. O to viac 

získavala na význame v najprirodzenejšej 

forme svojím obsahom, pretože 

ten, kto skutočne pozná súvislosti, ich 

vie podať aj v jednoduchých slovách 

(zásada, ktorá platí rovnako aj dnes). 

Ježiš používal reč podobenstiev, ktorá 

má tú prednosť, že ľudský duch takto 

sprostredkovanými obrazmi môže 

precítiť cenné zákonitosti vo vlastnom 

prežití, a tým si ich trvalo osvojí. 

Táto mocná obrazná reč bola zrejme 

aj príčinou toho, že dodnes sa zachovalo 

33 Ježišových podobenstiev, hoci 

sa písomne zaznamenali až dlho po 

jeho smrti. Jednou z Kristových najdôležitejších 

snáh bolo, aby oproti pozemskému 

súženiu človeka postavil 

vyhliadku na svetlú ríšu Božiu, ktorá 

36 

Svet Grálu 

1/2004 

sa môže stať skutočnosťou, ak s tým 

jednotlivec začne v malom – ušľachtilými, 

svetlými myšlienkami a cítením. 

To sú tie „horčičné zrná“, ktoré môžu 

vyrásť do významných pozemských 

činov, pokiaľ sú patrične živené: „S 

Božím kráľovstvom je to ako s horčičným 

zrnom: Keď sa rozsieva na zem, 

vysoko vyrastie a je väčšie ako všetky 

zeliny a vyháňa veľké vetvy, takže 

v ich tieni bývajú nebeskí vtáci.“ 

Ježiš objasňoval aj to, aký význam 

má v práci na sebe samom svet myšlienkových 

foriem – jemnohmotný 

svet. Napríklad vo svojej známej 

kázni na hore sa zmienil o desiatich 

Božích prikázaniach a poukázal na 

to, že človek môže zabíjať alebo smilniť 

aj v slovách alebo myšlienkach: 

„Počuli ste, že bolo povedané starým: 

Nezabiješ! Kto by však zabíjal, musí 

ísť pred súd. Ja vám však hovorím: 

Kto sa hnevá na svojho brata, musí ísť 

pred súd.“ (Mat. 5,21–22) „Počuli ste, 

že bolo povedané: Nescudzoložíš! 

Ja vám však hovorím: Každý, kto sa 

žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou 

scudzoložil v srdci!“ (Mat. 5,28–29) 

Pokiaľ ide o zmysel jeho slov, je 

druhoradé, či Ježiš – ako sa dnes na 

základe spätného prekladu evanjelia 

do aramejčiny predpokladá – hovoril 

v rýmoch alebo či sa jeho hlas vyznačoval 

ľubozvučnosťou a veľkým 

rozpätím, ako by sa dalo usudzovať 

zo slov Lukáša (4,22). V každom 

prípade treba Ježišovu reč hodnotiť 

ako zreteľný doklad jeho výnimočnej 

vnútornej veľkosti. 

Ježišovo 

vystupovanie 

Ja vám však hovorím…! Dnes by sa 

človeku pravdepodobne zazlievalo, 

že keď stále používa takéto slová, vyjadruje 

tým toľkú samoľúbosť, až to 

vzbudzuje obavy – veď si robí nárok 

na to, že je sám tým ostrým mečom, 

na ktorom sa všetko správne a nesprávne 

vo svete musí súdiť. A kto 

by to mohol o sebe vážne tvrdiť? 

Ako teda posudzovať Ježiša z Nazareta, 

ktorý tieto slová ustavične 

používal? 

Ak by sa niekto chcel, pokiaľ ide 

o jeho vystupovanie, hrať na, „diablovho 

advokáta“, ktorý všetko spochybňuje, 

potom by boli zrejme dve 

sľubné stratégie, ako „muža z Nazareta“ 

znemožniť: Buď obvinením, 

že tu vystúpil na verejnosť niekto, 

s kým nebolo niečo v poriadku, kto 

sa chcel na základe nadmernej túžby 

po predvádzaní vyvyšovať nad zvyšok 

sveta, alebo tým, že sa pripustia 

nízke motívy zavádzania: Ježiš ako 

populistický vodca sekty, ktorý nadutými 

slovami vyšiel na lov duší 

a svojich stúpencov fanatizoval… 

Takéto domnienky sa vyjadrovali 

vždy znova, aj keď snáď len zdržanlivo, 

medzi riadkami. Pri dôkladnejšom 

pohľade triafajú však obidve 

obvinenia do prázdna – a to úplne! 

Voči domnienke, že Ježiš z Nazareta 

nejakým spôsobom stratil vzťah 

k realite alebo vedome zneužíval 

ľudí na egoistické účely, stojí neprekonateľne 

jedna vec: jeho posolstvo! 

Zbavené všetkých dodatočne pridaných 

prímesí ukazuje sa totiž ako 

naskrze životu blízke a vyznačujúc 

sa hlbokým poznaním ľudí neprináša 

tiež nič neopodstatnene nadnesené, 

lež namiesto toho veci, ktoré sa 

dajú prakticky zažiť. Ukazuje cestu 

poznania, na ktorej sa môže – a má 

o pravdivosti Ježišových slov presvedčiť 

každý sám vlastnými zážitkami. 

Skrátka: posolstvo sa ukazuje 

voči ľuďom tak priateľské ako aj pomáhajúce. 

Ako príklad by mohlo poslúžiť slovo 

z Jánovho evanjelia, podľa ktorého 

Ježiš svojim učeníkom uložil: 

„Tým, ktorým odpustíte hriechy, sú 

im odpustené, tým, ktorým zadržíte, 

sú zadržané.“ (Ján 20,23)

OSOBNOSŤ 

Prirodzene, že Ježiš tým nechcel 

otvoriť bránu svojvoľnému odpúšťaniu 

hriechov a o to menej dvere 

k spovedniciam 1) . Spomína sa tu 

skôr celkom jednoduchý, pre každého 

ľahko vyciťovaný dej: Ten, na 

kom sa jeho blížny dopustil bezprávia, 

je s ním spojený nepríjemnými 

„vláknami osudu“, ktoré môže 

zreteľne vnímať, pokiaľ ešte má do 

určitej miery vyvinuté jemné cítenie. 

Zakaždým, keď napríklad myslí na 

páchateľa toho zla alebo ho niekde 

stretne, vytrpené bezprávie, teda 

„hriech“, bude nepríjemne pociťovať – 

a to dovtedy, kým mu ho z úprimného 

srdca neodpustí, či už vo forme 

nejakého vyjadrenia, listom alebo 

iným vhodným symbolickým skutkom. 

Až tým sa nepríjemné spútanie 

uvoľní a obidvaja zúčastnení pocítia 

o kúsok viac slobody. 

Poverenie odpúšťať hriechy sa 

môže v dôsledku toho vzťahovať 

vždy len na poškodeného človeka 

a každý, kto chce byť vnútorne slobodný, 

urobí dobre, keď prekážajúce 

duševné väzby v zmysle Kristovho 

vyhlásenia čo najrýchlejšie uvoľní. 

Nepríjemné vlákna osudu totiž nikdy 

nemôžu byť „uvoľnené“ tretími osobami, 

ktoré sa na nich nepodieľali; 

zostávajú zreteľne citeľné, aj keď ten 

najsnaživejší spovedajúci farár uloží 

hriešnikovi k pokániu veľa Otčenášov. 

Odriekanie modlitieb snáď 

môže upokojiť svedomie, pre vnútorné 

blaho je však bezvýznamné, 

pretože v skutočnosti nič nerieši. 

Citovaný príklad z Jánovho evanjelia 

môže tiež ukázať, aké dôležité je 

chápať Ježišovo posolstvo v duchovnom 

zmysle. Pretože výklady, ktoré 

nepreniknú k jadru výroku, respektíve 

podobenstva, lež namiesto toho 

zostávajú len prilepené na obale 

slov, vedú takmer zákonite k nedorozumeniam 

a v najhoršom prípade 

k mylnej domnienke, že Ježišovo 

učenie je svetu cudzie, prakticky neuplatniteľné 

alebo dokonca poznačené 

nečistým mocenským úsilím. 

Za dôkazmi, z ktorých by sa takéto 

niečo dalo vyvodiť, by sa však človek 

v Ježišovom posolstve zháňal márne. 

Naopak, zdá sa, že je dokonca nevhodné 

na to, aby sa ním získavali 

prívrženci alebo fanatizovali veriaci. 

Toto by sa dalo ľahko dosiahnuť lichotivými 

rečami, snáď aj naháňaním 

strachu, lenže celkom určite nie 

učením, ktoré jednotlivcom ukladá 

povinnosť a vyžaduje úsilie samostatného, 

duchovne orientovaného 

myslenia a konania. 

Prekrásny príklad toho, že Ježiš žiadal 

od tých, ktorí ho chceli nasledovať, 

presne toto, poskytuje jeho tak známe, 

ako aj vo veľkej miere nepochopené 

varovanie: „Počuli ste, že bolo 

povedané: Oko za oko a zub za zub. Ja 

vám však hovorím: Neprotivte sa zlému! 

Naopak: Tomu, kto ťa udrie po 

pravom líci, nastav aj ľavé. Tomu, kto 

sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné 

rúcho, nechaj aj plášť. Ak ťa bude 

dakto nútiť k službe na jednu míľu, 

choď s ním dve. (Mat. 5,38–41) 

Tieto slová sa väčšinou vidia len 

v súvislosti s Ježišovou požiadavkou, 

aby sme milovali aj našich nepriateľov. 

Avšak tento výklad je príliš 

povrchný. Vari sa má človek nechať 

vydávať napospas tým najneznesiteľnejším 

podlostiam a tváriť sa 

pritom akoby nič? Zapierať vlastnú 

osobnosť? Ponižovať sa na beztvárnu 

loptu na hranie v rukách iných? 

Samozrejme nie. Za Ježišovými slovami 

sa skrýva oveľa hodnotnejší pokyn. 

Ide o to, aby sa človek v žiadnej 

situácii nevzdával svojej duchovnej, 

k Bohu obrátenej orientácii, teda aby 

si vždy zachovával svoj vnútorný postoj 

a aby sám nezostupoval na nízku, 

neblahú úroveň boja, zlodejstva alebo 

nátlaku. Toto má naopak zostať prenechané 

úplne a celkom tomu druhému. 

Namiesto toho, aby sme – v zmysle 

zákona „oko za oko“ – siahali po rovnakých 

ničiacich zbraniach a razantne 

nimi odplácali, nech láska a úcta 

k blížnemu pôsobí pri riešení konfliktov 

ako ukazovateľ cesty. 

Avšak práve to si vyžaduje najčulejšiu 

duchovnú prácu, vysokú mieru 

sebapremáhania a dôvery v Boha. 

Avšak len ten, kto k ohováračovi pristupuje 

s trpezlivosťou, má vyhliadku 

na to, aby sa ľady medziľudských 

vzťahov začali roztápať. 

Ježiš z Nazareta priniesol teda 

takéto poznanie. V jeho posolstve 

neobjavíme taktiež nič o tom, že by 

sa – v politickom zmysle – chcel stať 

„kráľom Židov“, čo sa mu pripisovalo. 

Ježišove slová nemali v sebe nič vypočítavé, 

chceli len jednoducho zapáliť 

vnútorný oheň všade tam, kde v človeku 

ešte driemala iskra Pravdy a bolo 

možné poznanie. Jeho „Ja vám však 

hovorím!“ slúžilo ako kľúč k srdciam 

všetkých, ktorí v sebe nosili túžbu po 

niečom vyššom. Boli to slová, ktoré 

chceli prekonať prežité židovské tradície 

viery, strnulé spoločenské konvencie 

a nedorozumenia každého druhu 

a namiesto toho priniesť neskalené 

svetlo Pravdy. Nikdy a za žiadnych 

okolností neslúžili Ježišovi k oslavnému 

predvádzaniu sa. Ako vlastné 

svedectvo muselo úplne postačiť jeho 

posolstvo. Odhliadnuc od mocnej Ježišovej 

reči a jeho strhujúceho vystupovania 

na verejnosti, je to samozrejme 

v prvom rade obsah jeho učenia, 

ktorý nám dovoľuje urobiť si spätné 

závery o jeho pôvodcovi. Vystopovanie 

„červenej nite“ v Kristovom posolstve 

je preto vďačným cieľom… 

Werner HUEMER 

Čítajte v ďalšom čísle: 

„Päť stĺpov Ježišovho učenia“ 

1) Forma spovede sa vyvinula v dnes známej 

forme až dlho po Kristovej smrti; existujúca 

prax „odpúšťania hriechov“ siaha do 

13. storočia; spovednice sú až od 17. storočia. 

37 

Svet Grálu 

1/2004

REINKARNÁCIA 

Stretnutie s deťmi z minulosti . . . 

„Matka“ a „syn“: Jenny Cockellová 

so Sonnym, svojím najstarším synom z minulosti, 

keď sa v roku 1990 znovu stretli. 

Rozhovor s Jenny Cockellovou, 

ktorú jej jasné spomienky 

na minulý pozemský život 

dohnali k neobyčajnému 

hľadaniu… 

V 

západnej Európe a najmä 

v USA sa po komerčnom 

úspechu kníh Dr. R. Moodyho 

stalo pre mnoho ľudí lákavou 

predstavou dozvedieť sa, či skutočne 

existuje reinkarnácia a či skutočne 

už kedysi žili na zemi. Tisíce ľudí absolvovalo 

„výlety do minulých životov“ 

pomocou hypnotických sedení. 

Mnohokrát sa však dočkali sklamania 

z traumatických zážitkov, ktoré 

si nedokázali vysvetliť. Príbeh Jenny 

Cockellovej je príbehom ženy, ktorá 

spomienky na minulé životy „nelovila“. 

Vstúpili však do jej života už 

v útlom detstve a i v dospelosti zostali 

živé, neodbytné a intenzívne. 

38 

Svet Grálu 

1/2004 

Hnaná ustavičným nepokojom, rozhodla 

sa Jenny Cockellová vyhľadať 

miesta a osoby zo svojich nezvyčajných 

spomienok. 

Jenny si bola vedomá, že žila na 

prelome storočia, že bola matkou 

viacerých detí a roku 1932 na následky 

pôrodu zomrela v Dubline. 

Nechala svoje deti smrťou v ťažkostiach? 

Sužovaná týmito myšlienkami 

sa vybrala hľadať „deti z minulosti“ 

– a skutočne ich našla. 

Hľadanie, ktoré krok za krokom 

zdokumentovala, nakoniec uverejnila 

i v knižnej forme. V roku 

1993 vyšlo v Anglicku pod názvom 

„Yesterday’s Children“. Tu podrobne 

opisuje hľadanie jej „rodiny z minulosti“. 

Pritom nemala v úmysle priniesť 

svojou dokumentáciou dôkaz 

pre náuku o reinkarnácii, ale robila 

to „z potreby nájsť svoju rodinu. 

Dôkaz, ktorý sa týka pravdy mojich 

spomienok, bol skôr akýmsi vedľajším 

produktom. Musela som všetko 

dôkladne zdokumentovať, lebo som 

si chcela byť stopercentne istá, že 

nájdem tie správne osoby, lebo tu 

boli veci, na ktoré sa pamätali deti 

a tiež ja sama, a aby boli tieto veci 

identické.“ 

Reiner W. Sprenger sa stretol 

s Jenny Cockellovou, aby s ňou urobil 

rozhovor pre Svet Grálu. 

Na úvod 

októbra 1933 podľahla ťažkým 

chorobám niekoľko 

24. 

týždňov po narodení jej ôsmeho 

dieťaťa mladá írska matka, 35-ročná 

Mary Suttonová. Stalo sa tak v dublinskej 

nemocnici Rotunda Hospital. 

Smrteľná diagnóza znela: toxikémia, 

skupinový výraz pre viacero tehotenských 

ochorení neobjasnených 

príčin. Plynná sneť, ťažká kožná choroba 

vyvolaná hnilobnou baktériou, 

ktorá spôsobuje rozloženie kožného

REINKARNÁCIA 

tkaniva a tvorbu sneti, a zápal pľúc. 

Zanechala svojich osem detí, ktoré 

museli byť odteraz bez pomoci vystavené 

jej stále násilnejšiemu mužovi, 

ktorý navyše úplne prepadol 

alkoholu a zvyčajne premárnil aj 

poslednú penny. Prinajmenšom to 

musela aspoň akceptovať… 

O dvadsaťjeden rokov neskôr prichádza 

v Anglicku na svet dievčatko 

Jenny, ako tretie dieťa svojich 

rodičov. Jej otec sa zdal byť taktiež 

nešťastný v manželstve, veľmi podobne 

ako kedysi muž mladej Írky. 

A čoskoro začali zatieňovať život 

rodiny stále sa zväčšujúce rodinné 

napätia, až nakoniec musela žena aj 

s deťmi žiť pred mužom v neustálom 

strachu. 

Ale až trinásť rokov po narodení 

Jenny prišlo konečne k oslobodzujúcemu 

rozvodu rodičov, aj keď malá 

Jenny mala na tento deň, o ktorom 

vedela, že je neodvratný, pripravený 

kufor už od svojich piatich rokov. 

Neobyčajné na Jenny však bolo, že 

už od raného detstva v nej stále viac 

vystupovali obrazy zo života nejakej 

mladej ženy z Írska, o ktorej vedela 

len to, že sa volala Mary. 

Do istej miery sa malá utiekala do 

sveta týchto spomienok, obzvlášť do 

tých šťastnejšie sfarbených. Ale boli 

aj iné, vážnejšie chvíle. Tak napríklad 

spomienky na hodiny smrti tejto 

Írky, smrti, ktorej sa mladá žena 

vzpierala, sužovaná intenzívnym 

strachom o svoje deti. Obrazy sprevádzali 

pocity hlbokej nespravodlivosti 

tohto úmrtia, spolu s pocitom 

viny, že uniká šetrne z tejto ťažkej 

situácie a pritom zanecháva deti bez 

ochrany. A vlastne Jenny nikdy nepochybovala, 

že bola kedysi touto 

mladou ženou. Čoskoro však zistila, 

že jej okolie nechce o týchto spomienkach 

radšej nič vedieť, preto sa 

ešte viac uzatvárala do seba. 

Situácia sa veľmi zlepšila po rozchode 

rodičov, napriek materiálnej 

núdzi, v ktorej musela rodina 

bez otca nejaký čas žiť. Jej školské 

výsledky sa tiež nápadne zlepšili, 

ukončila školu a čoskoro nato absolvovala 

skúšku ako štátom uznaná 

pedikérka. Po krátkom čase spoznala 

Mary v roku 1927 se svojí dvouletou 

dcerou Phyllis. Mary byla drobnější 

postavy než Jenny a měla rovné vlasy. 

Jenny má vlasy černé a vlnité, ale 

rysy obličeje, postoj a držení rukou 

vykazují značnou podobnost. 

svojho budúceho manžela a po roku 

si už obaja hľadali vlastné bývanie. 

Našli malý, pekný, anglický vidiecky 

dom, ktorý ležal v malej osade a bol 

obklopený poliami, asi pol hodiny 

vlakom severne od Londýna. 

Stretnutie s jenny 

cockellovou 

Keď som vstúpil do vidieckeho 

domu, nestačil som sa čudovať 

mnohým paralelám medzi životom 

Jenny Cockellovej a jej životom ako 

Mary, nech to akokoľvek vylíčila vo 

svojej knihe „Yesterday’s Children“. 

Žije so svojím mužom a deťmi 

v malom rade domčekov, ktorý sa 

tiahne pozdĺž pokojnej, málo frekventovanej 

cesty, obklopenej poliami, 

mimo väčšej dediny v blízkosti 

hlavného mesta. A samotný vidiecky 

dom má viac-menej rovnaký pôdorys, 

aký mal kedysi dom Mary 

Suttonovej. „Nie, žiadna vedomá 

voľba,“ smeje sa. „Bolo to celkom 

intuitívne, … jediné miesto, ktoré 

sme obaja pociťovali ako náš domov.“ 

Smejúc sa ukazuje aj na menšie, 

na stene visiace vrecko, ktoré je 

naplnené tým istým druhom zrna, 

ktorým živila svoje deti v biede žijúca 

Mary. Hovorí, že ešte stále z neho 

rada pripravuje jedlá. 

Čo ma však ešte viac prekvapuje, 

je bezstarostnosť, sebaistota a humor 

tejto ženy, o čom ma neustále 

presviedča jej zvonivý smiech. Iste, 

prejavuje sa tu jej príjemná a voči 

blížnym taká ohľaduplná povaha, 

zachádzajúca takmer až do sebazaprenia. 

Cítiť z nej opatrnosť, nikomu 

inému nevnucovať svoje vlastné 

názory. „Lebo ja sama, obzvlášť, keď 

som vyrástla, som zažila, aké to je,“ 

hovorí, narážajúc na reakcie mnohých 

dospelých, ktorí chceli jej spomienky 

odsunúť bokom ako výplod 

príliš živej detskej fantázie. Ale táto 

vnútorná nenútenosť a humor? To 

som na základe čítania jej tak vecnej 

knihy, kde je podložený každý krok, 

neočakával. 

S 

úmyslom 

Spomienky na 

vlastnú smrť? 

dostať sa na koreň 

veci, pýtam sa na jej spomienky 

na smrť Mary, ktorá ju tak zaťažovala 

pocitom viny. „Keď som ako dieťa 

niečo robila, vzbudilo to vo mne 

často spomienky, keď som ako Mary 

robila niečo podobné. To som potom 

nejako včlenila do mojich hier. 

Ale spomienka na moju smrť bola 

iná. Nechcela som sa na to pamätať, 

nechcela som na to počas dňa myslieť! 

Ale v mojich snoch sa potom 

vždy znovu objavovala spomien- 

39 

Svet Grálu 

1/2004

REINKARNÁCIA 

ka na moju smrť. Hlboko otrasená 

a stuhnutá od hrôzy som sa vždy 

prebúdzala zo spánku. A vždy znovu 

a znovu som musela smrť Mary 

nanovo prežívať. 

Vo sne boli s touto spomienkou 

spojené dva základné pocity. Prvým 

bol veľký strach, čo sa stane s deťmi, 

a druhý bol ten hlboký pocit 

viny. Najskôr som chcela vyriešiť 

problém s deťmi a snažila som sa 

ich nájsť – a zabudla som pri tom na 

seba. U mňa samotnej nebolo niečo 

v poriadku! A myslela som si, že 

keď nájdem znovu rodinu a budem 

vedieť, že sa majú dobre, že to bude 

stačiť [aby som mohla zanechať ten 

pocit viny]. Ale nestačilo to. Musela 

som späť do izby, kde som vtedy zomrela 

– zvláštne!“ 

Ako mi rozpráva, toto sa stalo 

až niekoľko rokov po vydaní knihy 

„Yesterday’s Children“ a znovunájdení 

jej „rodiny z minulosti“. 

Jedna americká televízna spoločnosť, 

ktorá o nej robila reportáž, ju 

chcela prehovoriť, aby našla svoju 

smrteľnú posteľ v nemocnici Rotunda 

Hospital a aby tam s ňou 

urobili zábery. Bránila sa však 

urobiť to, ale vyhotovila kresbu, 

na základe ktorej sa jednej vrchnej 

sestre podarilo identifikovať 

miestnosť, ktorá sa nachádzala na 

izolačnej stanici. 

„Dokázala som odpustiť sebe samej, 

až keď som túto nemocničnú izbu 

znovu navštívila. Rozumom som 

svoju smrť akceptovala. Toxikémia 

počas tehotenstva, plynná sneť, ťažký 

zápal pľúc, to všetko bez antibiotík 

– samozrejme som to nemohla 

prežiť. Ale iná časť zo mňa sa s tým 

stále nemohla vyrovnať, pokiaľ som 

znovu nestála v tejto izbe. Nato som 

sa niekoľko týždňov zmietala v neuveriteľných 

emocionálnych výkyvoch 

tohto vyrovnávania sa. – A na 

konci toho všetkého som sa cítila 

oslobodená od tejto viny.“ 

40 

Svet Grálu 

1/2004 

Medzi pozemskými 

životmi 

Dostávame sa k času medzi pozemskými 

životmi. Téma, ktorej 

sa v knihe „Yesterday’s Children“ 

nedotýka z obavy, že ju ľudia nebudú 

brať vážne. Lebo to, na čo si ešte 

dokáže spomenúť, je „príliš neobyčajné, 

príliš podivné“. Nasledovné 

nadväzuje bezprostredne na jej smrť 

v nemocnici Rotunda Hospital: 

„Pamätám sa, ako som z rohu 

miestnosti [hore pri strope] pozerala 

na svoje telo. Niekto vstúpil do izby 

a znovu rýchle vyšiel von. Musela to 

byť zdravotná sestra. A potom prišiel 

niekto iný a kľakol si pred posteľ. 

Dovtedy som si myslela, že to bol 

manžel Mary – ale teraz verím, že to 

bol zrejme duchovný. 

Pamätám sa, ako som ešte dlhšiu 

dobu videla svoje telo. A potom som 

zacítila, akoby som bola ťahaná preč 

a ako sa moje celé telo schúlilo [ako 

embryo]. A po celý ten čas som videla 

len nemocničnú izbu. A potom 

sa zdalo, akoby sa všetko okolo mňa 

uzavrelo a ja som bola ťahaná rýchle 

dozadu. Nešla som teda tunelom 

a nevidela svetlo na jeho konci, lebo 

som pozerala iným smerom a celá 

moja pozornosť bola stále ešte tam 

[v nemocničnej izbe]. Nechcela som 

odtiaľ odísť preč. A zrazu bolo okolo 

mňa svetlo, ktoré by sa dalo prirovnať 

k rôzne zafarbeným svetelným 

chodbám… Bola som niekde inde. 

Teraz príde niečo, na čo sa veľmi 

dobre nepamätám. Všetko bolo veľmi 

iné a ja som bola len klbko energie, 

ktoré akosi vyžarovalo svetlo. 

Okolo mňa bolo veľa iných klbiek 

energie s určitým druhom membrány. 

Boli to klbká energie, ktoré sú 

akoby obkolesené membránou ako 

mydlová bublina. A ja som vedela, 

že tieto iné energie sú ľudia. 

Tam, kde som bola ja, boli všade 

ľudia, hore, dolu, okolo mňa, všade 

boli všetky tieto energie. Ale mne 

sa zdalo, že som s nimi spojená. 

Sčasti som mohla vycítiť, čo cítili 

oni. Cítila som, že som ich súčasťou. 

Bola som s nimi viac spojená, 

než oddelená. Čo je úplne inak než 

tu! Tu sa predsa len cítime uzavretí, 

oddelení od ostatných, aspoň z určitej 

časti. 

Z väčšej časti bolo všetko ponorené 

do nejakého druhu bieleho svetla 

a v diaľke akoby boli svetelné chodby, 

ktoré sa zdali byť modré, tmavomodré… 

A potom, všetko je tam bezčasové. 

V tom je to iné. Všetko tam bolo 

rovnaké. A ľudia sa ma často pýtajú: 

„Ale čo sa tam potom dá robiť?“ 

Ale tam netreba nič robiť. Nie je tam 

žiaden pojem o čase. Keď nemáš poňatia 

o tom, ako ubieha čas, potom 

môže okamih trvať minútu alebo 10 

rokov. A nebol by v tom žiadny rozdiel. 

Takže tam netreba naozaj nič 

robiť, lebo ste súčasťou všetkého. Čo 

je ozaj ťažké niekomu vysvetliť.“ 

Reiner W. Sprenger 

V ďalšom čísle časopisu 

Svet Grálu si budete môcť prečítať 

pokračovanie fascinujúceho 

príbehu Jenny Cockellovej. 

Poznámka redakcie: Pani Jenny Cockellová 

podáva skúsenosť z onoho sveta, ktorý 

síce obsahuje niektoré pacientmi často 

opisované deje (mimotelová skúsenosť, 

prežitie iného času, určitá spojitosť s blížnymi 

rovnakého druhu), avšak v konkrétnom 

vyjadrení neodvratne opisuje veľmi subjektívne 

zážitky. Pri všetkých dejoch, ktoré 

sa týkajú „onoho sveta“, musí sa brať do 

úvahy, že tento svet sa formuje podľa ľudského 

chcenia a prejavuje sa teda v prakticky 

neohraničenej rozmanitosti druhov 

a foriem. Svety myšlienok a pocitov každého 

človeka sa tu stávajú bezprostrednou 

skutočnosťou a spolu s formami rovnakého 

druhu tvoria množstvo „úrovní“. 

V každom prípade by sa tieto opisy nemali 

chápať tak, že by ľudskí duchovia stratili na 

onom svete svoju ľudskú formu.

NÁZORY 

Vážení čitatelia, 

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam, 

predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte 

si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame 

na adrese: 

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice. 

E-mail: redakcia@svetgralu.sk 

Otázka: Prednedávnom 

som pozoroval, ako si traja 

zjavne podgurážení mladí 

muži urobili žartík z jednej 

okoloidúcej tým, že ju vyľakali. 

Iba ju hrubo urážali, ale 

inak jej neublížili a nechali 

ju ísť svojou cestou. Mal som 

strach, čo by asi mohli vyviesť 

mne, keď pôjdem okolo. 

Nič mi neurobili, ale od tejto 

chvíle sa vo mne vynárali 

nasledovné otázky: môžem 

nejaké nešťastie, ktoré ma 

má postihnúť vinou niekoho 

iného, odvrátiť mojou 

vierou v Boha? Alebo som 

bezbranne vydaný napospas 

svojmu osudu? Keď môže 

nejaký páchateľ v rámci svojej 

slobodnej vôle konať bezprávie, 

nemôžeme sa potom 

my všetci ľudia stať obeťami 

bez toho, aby nám mohla byť 

zo strany Svetla poskytnutá 

ochrana? A ako sa to udialo 

pri Ježišovi? Hovoril predsa 

o tom, že „viera i hory prenáša“. 

Napriek tomu sa aj 

on stal obeťou ľudí a musel 

zomrieť na kríži. 

Odpoveď: Ako ste si už 

správne uvedomili, musia 

sa pojmy „osud“ a „vina“ 

od seba starostlivo oddeliť. 

Prostredníctvom našej slobodnej 

vôle môžeme my 

ľudia páchať krivdy, teda aj 

veci, ktoré sú voči nášmu 

blížnemu nespravodlivé. 

Aby sme zodpovedali 

otázku, či sa tým všetci 

nestávame „neochrániteľnými 

obeťami“, musíme 

si pred očami premietnuť, 

ako sa „formujú“ hrubohmotné 

udalosti. Lebo 

aj tu, ako všade vo svetovom 

dianí, nevládnu slepé 

náhody, ale zákonitosti. 

Podstatné je poznanie, že 

každému činu, každému 

konaniu predchádzajú myšlienky. 

A práve v tejto rovine 

spočíva dôležitý kľúč k zodpovedaniu 

Vašich otázok. 

Pre to, či napríklad nejaký 

vrah napokon „stlačí spúšť“ 

alebo nie, sú rozhodujúce 

myšlienkové impulzy. Na 

páchateľa môžu vplývať 

nielen „temné prúdy“, teda 

myšlienky závisti, nenávisti 

atď., ktoré jeho vlastné zlé 

chcenie posilňujú a nabádajú 

ho k hriešnemu činu, 

ale môžu ho zasiahnuť aj 

myšlienkové prúdy vyššej 

podstaty, ktoré ho od tohto 

nesprávneho konania odradia. 

Avšak o tom, do akej 

miery ho ovplyvňujú svetlejšie 

myšlienkové prúdy 

(možno sem zaradiť aj vplyv 

„strážnych anjelov“, čiže pomáhajúcich 

duchov „onoho“ 

sveta), rozhoduje stav duchovnej, 

či duševnej zrelosti 

ľudí v okolí páchateľa. Keď 

napríklad človek myslí na 

malé dieťa, ktoré je prirodzene 

spojené so žiareniami 

čistoty, tak tu je tá „morálna 

zábrana“ pre zločin, ako je 

známe, omnoho väčšia. 

A ešte niečo: aby vôbec 

došlo k stretnutiu páchateľa 

a (nevinnej) obete, musia 

tomu predchádzať mnohé 

myšlienkové rozhodnutia. 

Je potrebný celý reťazec 

myšlienkových pochodov, 

aby sme vo všedný deň boli 

v určitom čase na určitom 

mieste. Nuž aj tu môžu 

svetlé pomoci zasiahnuť 

na myšlienkovej báze a pomocou 

zodpovedajúcich 

„myšlienkových impulzov“ 

zabrániť spoločnému stretnutiu 

sa s páchateľom (bez 

toho, aby si dotyčný pri 

dennom vedomí všimol, 

že je takto vedený). Keď 

naproti tomu myšlienkový 

svet obete je rovnakého 

druhu ako páchateľov, 

alebo keď určité osudové 

vlákna vedú k nejakej udalosti, 

zatiaľ čo ochrana zo 

Svetla nemôže byť poskytnutá, 

potom dôjde za týchto 

okolností neodvratne 

k osudnému stretnutiu. 

V určitých prípadoch môže 

poskytnúť ochranu aj pôsobenie 

bytostných síl stvorenia 

– pomyslime si na početné 

reportáže, kde deti spadli na 

zem z veľkej výšky a dopadli 

tak „šťastne“, že sa im takmer 

alebo vôbec nič nestalo. 

So zreteľom na príklad 

uvedený v otázke by sa museli 

osvetliť aj ďalšie súvislosti: 

napríklad strach, ktorý 

môže svetlú ochranu oslabiť. 

Musela by sa prehĺbiť i samotná 

téma „utrpenie“, pretože 

práve nepríjemné životné 

situácie, ktorým by sa 

človek vo všeobecnosti najradšej 

vyhol, ukrývajú v sebe 

možnosti duchovného 

dozrievania. Ale aj bez toho, 

aby sme túto tému„utrpenie“ 

prehlbovali, by malo 

byť jasné, že „život vo viere“ 

ponúka v každom prípade 

aj pozemskú ochranu a taktiež 

možnosť duchovného 

dozrievania. Nikto nie je 

„obeťou vydanou napospas 

okolnostiam“. 

Okolnosti okolo Ježiša 

Krista sa musia posudzovať 

oddelene. Lebo Synovi 

Božiemu bolo prostredníctvom 

jeho spojenia so Svetlom 

vopred veľmi dobre známe, 

čo sa na neho chystá. On 

nebol natoľko jednoducho 

vydaný napospas okolnostiam. 

Že na seba vzal smrť na 

kríži, aby tým potvrdil pravdivosť 

svojho učenia, že teda 

neutiekol a nechal udalostiam 

voľný priebeh, je možno 

chápať len ako veľký akt 

lásky vôči ľudstvu. Keby tak 

nebol urobil, na jeho Slovo 

by sa bolo zaiste opäť veľmi 

rýchlo zabudlo. (WH) 

41 

Svet Grálu 

1/2004

ZÁVEROM... 

TÚŽBA PO SVETLE 

Práve teraz, na sklonku roka, 

v období, keď svetla ubúda, 

čoraz viac na nás dolieha akýsi 

smútok, ktorý sprevádza umieranie 

v prírode. 

Usilovne sa snažíme uchovať si 

a ešte raz spätne prežiť tú všetku 

krásu, čo odchádzajúci rok dal. 

K ľahkému zármutku, ktorý nás 

napĺňa pri myšlienke na lúčiaci sa 

rok, sa druží radosť zo skvostných 

farieb jesene. Krása leta, jej kráľovská 

nádhera, jej podporujúca 

životná sila sa zmierňuje a ešte 

raz plnými dúškami vychutnávame 

to, čo nám tak hojne bolo 

dané. 

Ale aj to pomaly mizne a v prírode 

je čoraz tichšie. 

A pritom je to práve ten pravý čas 

na to, aby sme sa zahĺbili do seba. 

Naše myšlienky sa už tak nezapo- 

42 

Svet Grálu 

1/2004 

dievajú krásou prírody. Akosi opäť 

nachádzame čas pre seba. 

A tak je to mienené aj v hlbšom 

zmysle. Musíme využiť pokoj v prírode, 

musíme upriamiť celé myslenie 

a snaženie na svoje vnútro. Veď nie 

je nič, čo by nás od toho odvádzalo, 

dokonca sa zdá, že i príroda je mŕtva. 

Preto o to živšie by sa mal hýbať 

duch človeka. Prichádza čas plánovať 

a pripravovať to, čo má vzniknúť 

v priebehu nadchádzajúceho roka. 

Duch človeka, samozrejme, pracuje 

stále, no vynútený pokoj v prírode 

nám prináša tú najlepšiu príležitosť, 

aby sme to robili koncentrovane. 

November je v skutočnosti ten najmenej 

pekný a príjemný mesiac roka. 

Nesie v sebe niečo kalného a neradostného 

snáď pre každého človeka. 

Príčina leží predovšetkým v predstave, 

ktorá sa spája s novembrom: 

pochmúrne počasie, hmla, málo 

slnka. Zrazu s hrôzou zisťujeme, že 

nedokážeme existovať bez slnečného 

svetla. To sú však len vonkajšie, viditeľné 

znaky. Je to o to skľučujúcejšie, 

že ľudstvo stráca túžbu po Svetle, usilovať 

sa o vyššie, o vznešenejšie! Pričom 

je to to podstatné a rozhodujúce. 

A to by sme si mali pri ubúdaní 

svetla každý rok opäť a opäť uvedomovať. 

November by mal byť pre 

nás popudom k obnovujúcemu sa 

duchovnému tvoreniu. 

Až keď to správne rozpoznáme 

a naše snaženie sa upriami k Svetlu 

našej pravlasti, pocítime, že sme zvíťazili 

nad temnom novembra a v decembri 

vykročíme v ústrety žiariacej 

svätosti Vianoc, ktoré nám pripomínajú 

lásku Syna Božieho, ku ktorej 

spejeme roztúžením ducha. 

1951, autor neznámy

Svet Grálu predstavuje: 

DVD/VHS 

TV 

SVET GRÁLU 

Videopublikácia pre duchovnú kultúru 

a celistvé súvislosti 

Smrť 

a 

druhý breh 

Správy z hranice 

pozemského života 

V tomto videodokumente rozprávajú ľudia o ich zážitkoch 

na prahu druhého brehu. V dojímavých filmových 

príspevkoch a zaujímavých rozhovoroch sa 

dozviete to najdôležitejšie o výsledkoch moderného 

výskumu smrti (tanatológie). Osobné skúsenosti a svetonázorové 

úvahy vedú pritom k rovnakému záveru: 

človek nie je len fyzické telo, jeho vedomie je nemateriálnej 

povahy. Naša duša žije po smrti ďalej! 

Smrť a druhý breh 

DVD/VHS 

Čas: cca 43 min. 

v slovenskom znení 

Cena: 390 Sk 

KNIHA 

Otázka, čo sa deje po smrti, je stará ako ľudstvo 

samé. Dlho malo len náboženstvo vyhradené 

právo zaoberať sa touto tabuizovanou témou 

našej spo loč nos ti a mali sme len dve možnosti: 

veriť v ,,druhý svet“ alebo nie. 

Táto kniha sa pokúša načrtnúť novú cestu, po kto rej 

môže čitateľ jednoduchými myšlienkovými po chod mi 

dospieť k pre svedčeniu, „prečo po smrti neumrieme,“ 

prípadne, že smrť nie je nič iné ako na ro de nie sa do 

,,jemnohmotného sveta“. 

Objednávky: 

Svet Grálu s.r.o. 

Rastislavova 9 

040 01 Košice 

Telefón/Fax.: 055/678 24 60 

e-mail: redakcia@svetgralu.sk 

Werner Huemer 

Prečo po smrti neumrieme 

Brožúra 

Formát 12,5 x 19 cm 

141 strán 

Cena: 75 Sk 

© Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart, 2004. www.gral.de 

Redakcia a distribúcia: Schuckerstraße 8 

71254 Ditzingen, Deutschland 

Vydané v spolupráci s vydavateľstvom Efezus spol. s r.o., 

Hronská 36, 976 13 Slovenská Ľupča, www.gral.sk 

Werner Huemer 

Prečo po smrti 

neumrieme 

Veľké tajomstvá na konci života 

OBRAZ SVETA 

Od viery k presvedčeniu 

Výsledky výskumu smrti 

Druhý svet v nás 

Duša človeka 

Život a smrť, spánok a sen 

Kedy je človek mŕtvy? 

O zmysle života 

... a ďalšie témy 

EDÍCIA SVET GRÁ LU

Dbaj na svoje myšlienky, 

lebo z nich vzídu slová. 

Dbaj na svoje slová, 

lebo z nich vzídu činy. 

Dbaj na svoje činy, 

lebo z nich vzídu zvyky. 

Dbaj na svoje zvyky, 

lebo z nich vzíde tvoja povaha. 

Dbaj na svoju povahu, 

lebo z nej vzíde tvoj osud. 

Talmud

SG01

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?