V ďalšom čísle časopisu:
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
Dáš mi svoje srdce?
Transplantácia orgánov – dve strany mince
Dlhší život s orgánmi zomrelých, alebo nevyhnutná smrť? Ako sa žije ľuďom
s transplantovanými orgánmi? Ako vlastne vnímame transplantáciu?
Aká je cena za predĺženie života?
Filipínski liečitelia na vlastnej koži
Znova sa vrátime k filipínskemu liečiteľstvu. Tentokrát
sa však nevydáme na Filipíny – zostaneme
v Českej republike, ktorú navštívil filipínsky
liečiteľ Lino be Guinsada. Ten nám tiež umožnil
pozorovať a fotografovať v priebehu liečenia.
Skalný chrám v Jeruzaleme
Tri chrámy. Kedysi Šalamúnov, neskôr Herodesov,
do ktorého vstúpil Ježiš, dnes jeruzalemský
Skalný chrám. Táto nádherná stavba je dokladom
umenia tvorcov, ktorí nevychádzali zo židovskej
ani kresťanskej tradície. Odkiaľ pochádzala
ich inšpirácia?
Odvrátená tvár misií
SVET GRÁLU č. 9
vychádza 1. septembra 2006
titulná téma:
Ťažkú traumu znamená pre jeden z prírodných
horských kmeňov v Thajsku, kmeň Akha, kontakt
s civilizáciou. Rozhovor s Tomášom Ryškom
nás zavedie medzi obyvateľov bambusových
chatrčí.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré
si vo svojich krajinách získali
už tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete
v prílohe alebo na internete:
7/2006 SVěT GRÁLU
www.svetgralu.sk
Nevítaný host
Duchovní rozměr potratu
SVěT GRÁLU
8/2006 SVET GRÁLU
březen – květen 2006 · číslo 7
Výzkum geopatogenních zón,
agrolaseru a harmonizované vody
SVET GRÁLU
strana 5
Krev a její tajemství
strana 8
Podzemní krápníkový svět
Duchovní souvislosti v životě
strana 17
Kataři, kacíři
a zánik hradu Montségur
strana 25
strana 30
Výuka podle Montessori
jún – august 2006 · číslo 8
Reinkarnácia –
kresťanská myšlienka?
strana 5
Tajomný Veľkonočný ostrov
strana 7
Aký drahý je lacný nákup?
strana 9
cena 78 Kč
Duša, láska a sexualita –
zamlčané fakty
strana 30
Platón a Akadémia
strana 37
cena 87 Sk
Reinkarnácia
Prečo si nespomíname?
Duchovné súvislosti v živote
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
OBSAH
T É M A
Reinkarnácia - kresťanská myšlienka? 5
C I V I L I Z Á C I A
Tajomný ostrov
Kedysi bohatý lesnatý ostrov sa nemúdrym
hospodárením zmenil na pustatinu a hrdí
stavitelia sôch na živoriaci kmeň. 7
N A Z A M Y S L E N I E
Aký drahý je lacný nákup? 9
Z A U J A L O N Á S
Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 11
T É M A
Dôkazy reinkarnácie? 12
R O Z H O V O R
Geopatogénne zóny, žiarenie a liečiteľstvo 16
F O T O G R A F I E
India
Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe
z lietadla. Urobíte tri kroky a dostanete ranu
horúcou a mokrou handrou cez ústa. 18
T É M A
Prečo si nespomíname na minulé životy? 22
Ž I V O T
Potrebujeme pohyb? 26
N A Z A M Y S L E N I E
Svet, ktorý hľadáš 28
R O Z H O V O R
Duša, láska a sexualita –
zamlčané fakty
Dnešná presexualizovanosť je nielen v rozpore
s etikou, ale aj s vedeckými poznatkami
o psychosexuálnom vývoji človeka. 30
N A Z A M Y S L E N I E
Zázraky kedysi a dnes 34
H I S T Ó R I A
Grécko - Platón a Akadémia 37
N Á Z O R Y
Listy čitateľov 40
N A Z Á V E R …
Turíce - sviatok Ducha Svätého 42
Jeden tibetský láma začína svoju knihu
prekvapivou myšlienkou: skutočnou
príčinou ekologickej katastrofy je to,
že ľudia na Západe neveria v reinkarnáciu.
Pre tohto mnícha to nie je prehnané
tvrdenie – iba dôsledok logickej postupnosti
vecí.
Ak by sme naozaj verili, že na Zemi
nežijeme iba raz, asi by sme mysleli aj
na to, čo nás čaká v budúcom živote.
Napríklad, že sa budeme musieť opäť
narodiť na tejto Zemi a – splatiť svoje
dlhy za to, čo sme tu stihli napáchať. Tu
sa viera v reinkarnáciu spája s vierou
vo vyššiu spravodlivosť a dokonale ju
dopĺňa. Bez tohto presvedčenia je dnes
už veľmi ťažké veriť v dobrotivého Stvoriteľa,
tvárou v tvár utrpeniu, s ktorým
sa denne stretávame; ak aj nie priamo,
tak prostredníctvom správ v masmédiách.
Každý človek však žije obklopený
najmä následkami svojich minulých
činov. A presvedčenie, že sa nám málokedy
stane niečo, čo sme si svojím
konaním kedysi nezaslúžili, môže byť
veľmi oslobodzujúce. Neznamená to, že
za všetko zlo na Zemi môže len vopred
predurčený osud, na ktorom sa už nedá
nič zmeniť. Práve naopak: naše súčasné
3
SVET GRÁLU
8 | 2006
N A Ú V O D…
pomery nás majú povzbudiť k úsiliu
meniť to, čo zmeniť môžeme.
Viera v reinkarnáciu nám na druhej
strane pomáha pochopiť a zmieriť sa
s tým, čo nemôžeme zmeniť. Obzvlášť
prenikavo to môže ovplyvniť pohľad na
ľudí v našom okolí. Nezriedka sa s našimi
najbližšími stretávame v pozemských
životoch opakovane, ibaže niekedy
je nevyhnutná zmena úloh. Alebo
sa stáva, že sa napríklad tyranský a panovačný
človek musí neskôr narodiť
takým rodičom, ktorí mu dajú precítiť,
ako sa kedysi správal k svojim deťom
on sám. Táto skúsenosť sa navždy
zapíše do jeho duše a sformuje sa do
predsavzatia: „Keď ja budem mať svoje
deti, nikdy sa k nim takto správať nebudem!“
To je výsledok, ku ktorému by
bez vlastného prežitia pravdepodobne
nikdy nedospel. Týmto rozhodnutím
sa zároveň vyslobodzuje z osudových
pút, ktoré si sám ukoval, a môže kráčať
ďalej k zdokonaleniu.
Podobných darov nám dáva reinkarnácia
veľmi veľa. Opakované pozemské
životy sú možnosťou, ako postúpiť
v škole života o krôčik ďalej. Zrazu
sa stráca pocit nezmyselnosti bytia,
reptanie na osud a jeho zdanlivú nespravodlivosť,
závisť voči tým, ktorí sa
majú „lepšie“ ako my… Uvedomujeme
si, že naším cieľom je nadobudnúť takú
duchovnú zrelosť, aby sme nemuseli
donekonečna prežívať všetky strastiplné
a bludné cesty hmotného života
a stali sa skutočne ľuďmi – podporovateľmi
stvorenia.
Viera v reinkarnáciu nám ukazuje aj
to, že za naše hriechy neexistuje žiadny
odpustok, okrem úprimnej nápravy
svojho myslenia, chcenia a konania.
Tak prestáva byť Boh v mysli človeka
jeho úplatným služobníkom. Veľkosť
Jeho pôsobenia presahuje všetku našu
predstavivosť, pretože u Neho je skutočne
„spravodlivosť nadovšetko“.
Spravodlivosť je zákonom, v rámci ktorého
sa všetko odohráva, pred ktorým
niet úniku: Až tu má jasný zmysel prí-
4
SVET GRÁLU
8 | 2006
slovie: „Božie mlyny melú pomaly, ale
isto!“ Niektorým kresťanom sa napriek
tomu myšlienka reinkarnácie zdá nebezpečná
– boja sa, že by ohrozila vieru
v Boží program spásy ľudstva.
Kristus údajne o reinkarnácii nehovoril.
Vieme to skutočne? A možno sa
čudovať, že sa mnoho z jeho myšlienok
nezachovalo, pretože mu jeho súčasníci
jednoducho nerozumeli?
Veď vtedajší náboženskí vodcovia ho
odsúdili ako rúhača proti Bohu už len
za jeho nedodržiavanie nezmyselných
náboženských predpisov. Mohol a chcel
v takomto prostredí hovoriť o všetkom,
čo ho vnútorne zamestnávalo? Pravdepodobne
nie. Zachoval sa aspoň jeden,
v tejto súvislosti príznačný výrok: „Ešte
vám mám mnoho čo hovoriť, ale teraz by
ste to nezniesli…“
Tak či onak, v kresťanstve sa postupne
viac presadila myšlienka „spásy
skrze vieru“, pretože žiadny človek nie
je dosť dobrý, aby bez Božej milosti
unikol trestu za svoje hriechy. Ľudia sa
uspokojili s myšlienkou, že sú hriešni
a musia sa pred Bohom plaziť na kolenách.
Dodržiavanie Božích prikázaní sa
postupne zdalo ľuďom také ťažké a nepohodlné,
že si ich začali prispôsobovať,
tak ako to opísal George Orwell vo svojej
Zvieracej farme. Aj tam najprv platilo
„žiadne zviera nezabije iné zviera“,
no neskôr bol tento príkaz upravený
na „žiadne zviera nezabije iné zviera
bez zvláštneho dôvodu“. A máme dosť
príkladov na to, že pádny dôvod na
obchádzanie prikázaní – aj na zabíjanie
– sa veľmi často našiel. Len občas
v dejinách zasvietil príklad takých uvedomelých
občanov, ktorí odmietli ísť
s davom a zaplatili za to vysokú cenu.
Napríklad slávny americký spisovateľ
Henry David Thoreau, ktorý na protest
proti vojne v Mexiku prestal platiť
dane a ocitol sa vo väzení. Keď ho navštívil
jeho priateľ Ralph Waldo Emerson
a opýtal sa ho, čo robí vo väzení,
Thoreau mu odpovedal okrídlenou vetou:
„A čo robíš ty tam vonku?“ Možno
nie je náhoda, že aj Thoreau bol stúpencom
myšlienky reinkarnácie.
Iste, zločiny môže spáchať aj človek,
ktorý v reinkarnáciu verí, dokonca
môže byť presvedčený, že svojím
násilím urobil dobrý skutok. Tak
ako hinduistický kňaz, ktorý zastrelil
Mahátmú Gándhího. To sa stáva vtedy,
keď človek kladie svoju vlastnú mienku
na roveň Božej vôle, keď sa sám „vymenuje“
za sluhu Božej spravodlivosti. Takých
poľutovaniahodných príkladov je
však mnoho v každej ideológii.
Viera v reinkarnáciu má najmä v Ázii
veľa pozitívnych príkladov. Pre nás to
môže byť aj skutočný, veľmi biedny
človek v Indii, ktorý za svoju zdrvujúcu
chudobu neviní Stvoriteľa, ale svoj
vlastný minulý život premárnený v zhýralosti.
A vďaka tejto viere má silu každé
ráno vstať zo svojej chatrče kdesi v slume
na periférii veľkomesta, aby s pomocou
štedrých dobrodincov študoval na univerzite,
v túžbe neskôr pomáhať rovnako
chudobným, ako je on sám.
Nuž teda, nie je jedno, čomu človek
verí. Najmä duchovné rozhodnutia
v otázkach viery majú rozhodujúce,
ďalekosiahle následky na celý život človeka,
ba vlastne, i na viacero životov.
Dúfam, milí čitatelia, že Vám aj náš
časopis pomáha urobiť si jasno v tom,
čomu vlastne – a prečo veríme.
Roman LEVICKÝ, redaktor
T É M A
REINKARNÁCIA
Kresťanská myšlienka?
V povedomí väčšiny ľudí je málo známa
skutočnosť, že do roku 553 neboli úvahy
o reinkarnácii cudzie ani kresťanom.
Boli úzko spojené s učením Origena,
ktoré bolo neskôr z politických dôvodov
zavrhnuté na koncile v Konštantinopole.
Aj keď niektoré Origenove predstavy
možno označiť za trocha premrštené,
obsahuje jeho učenie aj mnoho cenných
myšlienok.
O
rigenes z Alexandrie (185–254)
bol jedným z najvplyvnejších
teológov raného kresťanstva. Jeho
dielo „De principiis“ je považované
za prvé systematické zobrazenie kresťanskej
vierouky. Pôvodné grécke podanie
tohto diela sa nám nezachovalo.
K dispozícii je len latinský preklad
Rufinusa z roku 398, ktorý uvádza, že
pri preklade niečo zmenil a vynechal.
Týmto spôsobom chcel Rufinus zabrániť
odsúdeniu Origenovho učenia
zo strany cirkvi; v tom čase sa totiž
vyskytli prvé veľké spory medzi jeho
zástancami a jeho protivníkmi.
Z diela „De principilis“, ktoré pojednáva
o „základných princípoch
bytia“, okrem iného vyplýva, že Origenes
je presvedčený o bezpodmienečnej
spravodlivosti a dobrote Stvoriteľa.
Pochopenie rôznych osudov a rozdielnych
podmienok pri každom narodení
v zmysle Božej spravodlivosti je
možné len vtedy, ak sa berú do úvahy
viaceré pozemské životy. Príslušné životné
okolnosti sú pritom spôsobené
človekom samotným ako výsledky
z predchádzajúcich životov. Origenes
prirovnáva Stvoriteľa k lekárovi, ktorý
chybujúcu dušu lieči tým, že na ňu zošle
utrpenie ako trpký liek.
Ďalej sa Origenes domnieva, že anjeli,
ktorí sa odvrátili od Boha, padli
do hlbších oblastí a pritom sa stali
démonmi a tiež ľuďmi. Podľa neho
materiálny svet vznikol len kvôli zlyhaniu
anjelov a mal by byť teda výsledkom
hriechu. Origenes dokonca
pripúšťal, že morálne hlboko padlí
ľudia sa niekedy môžu narodiť aj vo
zvieracích telách; tento názor však nie
je v jeho spisoch jednoznačný. Podľa
neho je pre človeka tiež možný aj opätovný
vzostup v anjela, ba dokonca
k podobe s Bohom alebo k „jednote“
s Bohom. Tak vysvetľuje Origenes
jeden zo spôsobov putovania duší.
V diele „De principiis“ Origenes napríklad
píše: „Čo sa týka Ezaua a Jakoba,
tak pri podrobnom štúdiu tohto
príbehu zistíme, že skôr než sa bratia
narodili a niečo v tomto živote vykonali,
mal starší slúžiť mladšiemu. Predpokladáme,
že u Boha nie je nespravodlivosť
možná a zistíme, že to taktiež
nebola nespravodlivosť, keď Jakob v tele
matky spôsobil pád svojho brata. Musíme
len pripustiť, že na základe zásluh
z predchádzajúceho života ho Boh
právom odmenil, takže bol pred svojím
bratom zaslúžene uprednostnený…“
„Tí, ktorí tu na zemi umierajú normálnou
smrťou, boli odsúdení k pobytu
na mieste, ktoré sa nazýva Hades. Sú
vykázaní na rôzne miesta na základe
svojich pozemských skutkov a hriechov.
Rovnako tí, ktorí takpovediac v Hadese
zomreli, vystupujú snáď sem hore,
a podľa znejúceho rozsudku si vyslúžia
pobyt v rôznych – lepších, alebo horších
obydliach na určitom pozemskom
mieste a pri takých alebo onakých rodičoch.
V dôsledku toho môže napríklad
Izraelita padnúť medzi Skýtov a Egypťan
sa dostať do Judei.“
P
ODSÚDENIE ORIGENA
ribližne 300 rokov po Origenovej
smrti si cisár Justinián (527–565)
stanovil za cieľ opätovne zriadiť rímsku
ríšu na kresťanskom základe. Cirkev
a ríša boli navzájom tak úzko prepojené,
že spory o vieru mohli vážne
ohroziť jednotu ríše. Preto si cisár vyhradil
právo činiť všeobecné záväzné
rozhodnutia v otázkach viery.
Tak postupoval aj v prípade roztržky
medzi mníchmi v Palestíne.
Jedna z dvoch znepriatelených strán
pozostávala z prívržencov učenia
Origena, ktoré bolo rozšírené predovšetkým
medzi vzdelanými mníchmi.
Aby Justinián ukončil nepokoje, vyniesol
v roku 543 edikt, v ktorom Origena
a deväť bodov jeho učenia odsúdil
(pričom treba poznamenať, že
náuka, ktorú zastupovali jeho prívrženci,
nezodpovedala pôvodným spisom
Origena vo všetkých bodoch).
Pápež Vigilius (537–555) a všetci
biskupi ríše s týmto ediktom súhlasili.
Origenovo meno bolo pripojené
k zoznamu bludárov, ktorý sa predkladal
všetkým biskupom a opátom
pri nástupe do úradu.
Veľké nebezpečenstvo pre Justiniánovu
ríšu predstavovali nábožen-
5
SVET GRÁLU
8 | 2006
T É M A
ské boje medzi monofyzitmi a diofyzitmi.
Zjednodušene povedané, verili
monofyziti (ako aj Origenes) v jednu
povahu Ježiša, diofyziti v dve povahy
Ježiša (Boh a človek). Monofyziti sa
vyskytovali hlavne vo východnej
cirkvi. Od čias koncilu v Chalcedóne
(451) sa ocitali v nemilosti samotnej
cirkvi a pápeža; náboženské a politické
úsilia sa mnohokrát vyhrocovali
a ohrozovali tým jednotu ríše.
Cisár Justinián sa preto všetkými
prostriedkami pokúšal zmieriť monofyzitov
opäť s cirkvou. Z tohto dôvodu
chcel dať odsúdiť sporné „Tri kapitoly“,
ktoré boli monofyzitom tŕňom v oku.
Na nátlak cisára sa pápež Vigilius vydal
do Konštantinopolu, kde dorazil
v januári roku 547. Vigilius, v tom
čase olúpený o svoju osobnú slobodu,
odsúdil „Tri kapitoly“, čo medzi západnými
biskupmi vyvolalo búrku
rozhorčenia; chceli pápeža dokonca
vylúčiť z cirkvi. Cisár a pápež sa preto
dohodli, že odsúdenie „Troch kapitol“
sa zruší. Záležitosť sa mala vyjasniť na
všeobecnom koncile.
Rozpory medzi cisárom a pápežom,
ako aj medzi východnými a západnými
biskupmi sa nanovo vyostrili
v roku 551 a pretrvávali kvôli koncilu
v Konštantinopoli. Nasledovalo zajatie
a útek pápeža, nasadenie cisárovho
vojska, striedali sa nepriateľské nálady
s prímeriami. Vigilius striktne
odmietal otvoriť koncil, ktorý mohol
6
SVET GRÁLU
8 | 2006
mať za následok len definitívne odsúdenie
„Troch kapitol“, čomu chcel za
každých okolností zabrániť.
Na jeseň 552 dosiahli boje medzi
mníchmi v Palestíne nový vrchol. Cisár
chcel toto ohnisko nepokojov s konečnou
platnosťou odstrániť, pričom
počítal s pomocou cirkevných otcov
v Konštantinopoli.
Pápež
Vigilius s tým
súhlasil, no
zahájenie koncilu
odmietol.
A tak ponúkol
cisár Justinián
„výmenný obchod“:
poslal
tej istej synode,
ktorá
mala neskoršie
zavrhnúť
„Tri kapitoly“, list, v ktorom odsúdil
15 článkov viery prívržencov Origena.
Ak odmietnutie „Troch kapitol“ predstavovalo
ústupok monofyzitom, potom
sa mohli diofyziti cítiť odsúdením
Origena uznaní; pretože aj Origenes
učil o jednej povahe Ježiša.
Asi v marci, alebo apríli 553 sa synoda
pripojila k odsúdeniu 15 článkov
viery. Kánon 1 znel: „Ak niekto
zastáva vymyslenú preexistenciu duší
a z nej vyplývajúcu fantastickú opätovnú
obnovu – potom nech je prekliaty.“
Pojem „reinkarnácia“ sa v rozhodnutiach
cisára a synody nevynára.
Avšak myšlienka na preexistenciu (život
pred pozemským narodením) nie
je možná bez vzťahu k opakovaným
pozemským životom. Reinkarnácia
bez preexistencie neexistuje.
Pojem „opätovná obnova“ v kánone
1 je prekladom gréckeho slova
„apokatastasis“, čo znamená obnova
dokonalého stavu, návrat všetkých
vecí na zodpovedajúce miesto. Origenes
tu má na mysli návrat človeka
do vyšších, nemateriálnych úrovní,
a síce v mnohých etapách a stupňoch,
pričom jedna etapa na tejto ceste zahŕňa
opakované pozemské životy.
V niektorých latinských prekladoch
sa grécke slovo apokatastasis reprodukuje
ako ,restitutio et redintegratio’;
restitutio znamená obnovu, privolanie
späť, omilostenie; redintegratio znamená
opakovanie. Tieto dva latinské
pojmy sa vo veľkej miere približujú
zmyslu slova reinkarnácia: v možnosti
opakovania spočíva milosť.
Dňa 5. mája 553, niekoľko týždňov
po odsúdení 15 článkov viery synodou,
cisár zahajuje koncil. Stalo sa tak
proti pápežovej vôli, ktorý sa na ňom
ani nezúčastnil. Tento koncil, ktorý
skončil 2. júna 553, odsúdil „Tri kapitoly“.
Chorý a zlomený pápež sa napokon
podrobil cisárovej vôli: 8. decembra
553 a 23. februára 554 taktiež
zavrhol „Tri kapitoly“, čím dodatočne
uznal závery koncilu.
Kvôli tejto komplikovanej situácii
v cirkevnej histórii ostáva sporné, či
rozhodnutia z jari roku 553 môžu byť
vlastne považované za rozhodnutia
koncilu alebo nie. Jestvujú názory, že
všetko, čo sa odohralo do 5. mája 553,
nepatrí k vlastnému koncilu.
Avšak aj po 5. máji 553 sa učinilo
rozhodnutie proti Origenovi: kánon
11 (z celkovo 14 kánonov) znie: „Ak
niekto nezatratí Ariusa, Macedonia,
Apollinaria, Nestoria, Eutycha, Origena
s ich bezbožnými spismi (…), nech
je prekliaty.“
Napriek cisárovmu úsiliu sa monofyziti
už do jednotnej cirkvi nevrátili.
To, že cirkev niektoré state v Origenových
spisoch označila za bludnú
vieru, je celkom pochopiteľné. No tým,
že s odsúdením Origena boli zatratené
i všetky jeho spisy, stratili sa mnohé
správne myšlienky – a medzi nimi tiež
myšlienka opätovných pozemských životov
ako jeden kamienok z mozaiky
celkového obrazu ľudskej existencie.
Waltraud GROSSE
C I V I L I Z Á C I A
Tajomný
Na Veľkú noc v roku 1722 holandský admirál
Jakob Roggeveen (1659-1729), ktorý
pátral po „terra australis“ (mýtická južná
krajina), uvidel na obzore uprostred šíreho
Pacifiku osamotený ostrov. Ostrov,
vzdialený viac ako 3 500 km od juhoamerického
kontinentu a asi 5 000 km od Nového
Zélandu: Veľkonočný ostrov. Na admirálovo
prekvapenie bol tento len asi
165 km 2 veľký ostrov osídlený. Tých možno
3000 obyvateľov holého ostrova sa namáhavo
živilo na chudobnej kamenistej pôde;
pri obstarávaní pitnej vody boli odkázaní
na kalné jazerá v kráteroch tohto vulkanického
ostrova. Svetovou senzáciou bol
ostrov
objav monumentov z čierneho tufu nazývaných
Maoi, ktoré boli roztrúsené po
celom ostrove. Ako boli vyrobené? Ako boli
dopravené? Siegfried Hagl, ktorý sa bližšie
zaoberá zvláštnymi príbehmi, mýtickými
omylmi a záhadnými fenoménmi v ľudských
dejinách, venuje svoju pozornosť
i „tajomnému“ Veľkonočnému ostrovu –
vzniku, rozkvetu a zániku jeho civilizácie.
V
eľkonočný ostrov sa podobá
rovnoramennému trojuholníku
so základňou asi 24 km a stranami
približne 17 km a neponúka domorodcom
pre život žiadne ideálne
podmienky. Niet divu, že ich Jakob
Roggeveen opísal ako „chabé, biedne,
neisté a smutné“. Pustatina ostrova
a na ňom obdivuhodné Maoi – ich
vzájomná súvislosť ostala pre admirála
záhadou. Údaje domorodcov
k sochám boli nejasné a mätúce.
Holanďania preskúmaniu ostrova
ani nevenovali veľa času. Zostali iba
zopár dní; došlo k zbytočnej mušketierskej
streľbe, ktorá usmrtila niekoľkých
domorodcov – a malá flotila
opustila nehostinný ostrov.
Ani neskorší bádatelia nezískali od
domácich žiadne uspokojivé informácie
o sochách, napriek tomu, že
obyvatelia Veľkonočného ostrova –
ako jediní Polynézania – v 16. storočí
vynašli jednoduché písmo. Toto
písmo slúžilo najmä kultovým účelom.
Tak vznikli divoké špekulácie
o vzniku týchto viac než 12 metrov
vysokých Maoi. Niektoré dohady
o ich vzniku dokonca pripúšťali, že
sa na ich vytvorení podieľala dávna,
dnes už potopená vysoko vyvinutá
kultúra Pacifiku, alebo že na ostrove
pristáli mimozemšťania.
Tieto po celom ostrove rozptýlené
sochy pôsobia skutočne nadmieru
pôsobivo: prevažný počet hotových
Maoi je 5–6 metrov vysokých. Sú aj
menšie, ktoré merajú 2 metre, a viac
ako 30 exemplárov je vysokých od
10 do 12 metrov. Najväčšia dohotovená
socha zo sivo-žltej lávy meria
9,8 m a váži asi 80 ton; k tomu patrí
ešte cylindrický nadstavec na hlavu
z červenej horninovej škvary. Nadstavec
je ďalších 2,4 m vysoký a cca 10
ton ťažký. Absolútne najväčšia Maoi
zostala žiaľ nedokončená; je skoro
21 m vysoká, čo je toľko, ako sedemposchodový
dom. Je ešte spojená so
skalou a otázkou zostáva, či by ňou
ostrovania vôbec dokázali pohnúť.
Nielen Maoi, ale tiež etnológmi
zozbierané povesti ostrovanov sa tešili
veľkej pozornosti. Poslúžili ako
materiál pre filmy a knihy a stali sa
tak známe aj širokej verejnosti.
POZORUHODNÝ PRÍBEH
O
sídlenie rôznych ostrovov v Pacifiku
patrí k jedným z najúžasnejších
činov Polynézanov. Dlho
bolo považované za nemožné, aby
7
SVET GRÁLU
8 | 2006
C I V I L I Z Á C I A
námorníci doby kamennej dosiahli
široko-ďaleko rozptýlené ostrovy
v Pacifiku, ležiace medzi Novým Zélandom,
Havajom a Veľkonočným
ostrovom. Stovky, ba až tisíce kilometrov
oceánu bolo treba prekonať
na primitívnych lodiach. Vydať sa
za takým dobrodružstvom – na to je
potrebná riadna odvaha. Vyžadovalo
to také navigátorské majstrovstvo,
aké európski námorníci dosiahli až
koncom obdobia stredoveku!
Dnes vieme, že Polynézania, túžiaci
po cestovaní, dosiahli v prvom
tisícročí po Kristovi aj Veľkonočný
ostrov – vtedy ešte husto zalesnený.
Títo novousadlíci v hojnej miere rúbali
lesy, sadili rastliny, ktorých semená
si priniesli so sebou (sladké
zemiaky, banány, cukrovú trstinu),
chovali dovezenú hydinu a lovili
ryby. Život na ostrove pripomínal
raj, keďže narastajúce obyvateľstvo
uživila bohatá tropická vegetácia aj
bez tvrdej práce.
Potom akoby z dlhej chvíle dostal
ktosi nápad vytesávať z lávového
kameňa sochy – najmä monumentálne
sochy. Podľa odhadov nebolo
obyvateľov ostrova nikdy viac než
7 tisíc, a predsa sa im podarilo za
asi 700 rokov vytesať do mäkkého
tufu vyše 500 kusov monumentálnych
sôch. To všetko s náradím z tvrdého
kameňa: vytesať, transportovať
8
SVET GRÁLU
8 | 2006
a vystaviť. Stoja väčšinou chrbtom
k moru, niektoré sú umiestnené na
plošinách.
Ako na mnohých polynézskych
ostrovoch, stáli aj tu kňazi – náčelníci
– na vrchole jednotlivých klanov
s ich teokratickým patriarchátom.
Zabezpečovali na príkaz bohov
mier a poriadok. Vybudovanie sôch
slúžilo pravdepodobne udržaniu prestíže
klanu.
P
ZNIČENIE „RAJA“
otom zavládol v spoločenstve
neporiadok. Začiatok úpadku
zjavne nastal vtedy, keď nárast obyvateľstva
na ostrove začal preťažovať
miestne životné podmienky. Rástla
spotreba dreva: na domy, lode, kúrenie,
nástroje, a v neposlednom rade
aj na transport monumentov. S ubúdaním
lesov ubúdali aj zrážky, erózia
poškodila ornicu a hlad viedol k bojom
pri rozdeľovaní potravy. Postupom
času chýbalo drevo aj na stavbu
lodí a pre rybolov. Kolaps prišiel tak
rýchlo, že v kameňolomoch ostalo
ležať ešte asi 300 monumentov nedokončených.
Úcta bezmocných náčelníkov utrpela
a nakoniec prevzali vládu bojovníci.
Objavili novú zbraň – tenkú
obsidiánovú kopiju so smrtiacim
účinkom. Pôvodne početné skupiny
ostrovanov sa zjednotili do dvoch
veľkých skupín a tak dve protiľahlé
časti ostrova viedli proti sebe vojnu.
Sochy nepriateľov – aby ich pokorili
– boli z pomsty zrútené. Potom
sa stalo, že padol aj posledný
strom, ktorý rástol na jednom z vrchov
ostrova. Drevorubač, ktorý ho
sťal, musel vedieť, že je to posledný
strom, pretože z oboch vrchov je na
celý ostrov veľmi dobrý výhľad. Odvtedy
nebolo viac možné stavať lode
a ani opustiť ostrov. Všetci sa stali
zajatcami svojho malého zničeného
ostrova.
Keď v roku 1722 Roggeveen dorazil
na ostrov, chaos na ostrove bol
už v pokročilom štádiu a počet obyvateľstva
poklesol. Potom prepadli
ostrov otrokári, vraždili ženy a deti
a odvliekli asi 900 mužov na jeden
z peruánskych ostrovov. Tam zahynul
aj posledný náčelník a všetci
písma znalí muži. Asi stovka sa ich
vrátila domov chorých a nanešťastie
si so sebou priniesli ešte aj nákazlivú
nemoc – osýpky. I táto okolnosť
prispela k tomu, že koncom
19. storočia klesla populácia ostrova
na púhych 111 ľudí. V 20. storočí sa
však obyvateľstvo zregenerovalo; prišli
prisťahovalci a krajina sa zalesnila.
Dnes Veľkonočný ostrov vstáva
z prachu svojej pohnutej histórie:
priťahuje turistov z celého sveta, aby
obdivovali svedkov jeho dávnej minulosti
– majestátne Maoi.
P
MINULOSŤ VARUJE
re ekológov poskytuje Veľkonočný
ostrov názorný príklad
zničenia životného prostredia – genézu
jedného mikrokozmu. A to, čo
sa príkladne ukázalo v malom, prebieha
dnes celosvetovo. Keď prišli
prví osídlenci, ostrov bol husto zalesnený.
Orba, chov hydiny, rybo-
lov, plody a malé zvieratá dodávali
bohatú poživeň. Stavebný materiál
pre domy a lode ako aj drevo na kúrenie
boli plne k dispozícii. Potom
populácia prekročila únosnú mieru
tamojších prírodných podmienok
a vyčerpala zdroje. Najprv pomaly,
neskôr stále rýchlejšie bol ostrov
odlesňovaný; erózia zničila ornicu
a pramene vody vyschli. Populácia
obyvateľstva na ostrove následkom
podvýživy drasticky klesala a začala
sa vojna.
Nemenej šokujúci je sociálno-
-psychologický pohľad: obyvatelia
ostrova vôbec neboli hlúpym národom
a nesprávali sa inak ako sa kedy
ľudstvo správalo. Presne ako teraz
my mali ostrovania svoj životný štýl,
ktorý bolo ťažké meniť: poľnohospodárstvo,
rybolov, varenie, ťažba
dreva, stavby lodí a domov. Podľa
svojho kedysi dávno vzniknutého
zvyku postavili – či už z kultových
dôvodov alebo pre vlastné sebazobrazenie
– ohromné monumentálne
sochy. Na to potrebovali náradie
a posuvné zariadenia, ktoré
pohltilo veľké množstvo dreva. Porovnateľné
objekty sa nachádzajú
v mnohých civilizáciách. Keď sa
civilizácia Veľkonočného ostrova
rúcala, prišli vojny, kanibalizmus
a zničenie všetkých zdrojov – až na
pokraj úplného vyhladenia.
Azda sa archeológom a prírodovedcom
podarilo poodhaliť záhadu
monumentálnych sôch. Čo je však
v histórii tohto odľahlého kúska
zeme oveľa významnejšie: v dejinách
ostrova nachádzajú psychológovia
typický vzorec ľudského správania
a ekológovia ukážkový príklad jeho
následkov: úplnej devastácie nedotknutého
životného prostredia.
Žeby jeden príklad na zamyslenie
aj pre dnešný civilizovaný zvyšok
sveta?
Siegfried HAGL
Prečo ako spotrebitelia spoluzodpovedáme
svojimi jednotlivými rozhodnutiami
o kúpe za hospodársky a spoločenský
vývoj.
D
N A Z A M Y S L E N I E
Aký DRAHÝ
nes už asi ani niet človeka,
ktorý by sa vyhol pochybnej
a vtieravej reklame rôznych obchodných
reťazcov, snažiacich sa
u spotrebiteľov zabodovať výstižnými
a dobre mierenými reklamnými
sloganmi. Myšlienka na veci,
ktoré „nevyhnutne“ potrebujeme
a vidina lacného nákupu
spôsobujú, že
honba za „výhodným
nákupom“ sa stala
spoločenskou záľubou.
Zatiaľ čo mnoho tradičných
firiem a obchodov
bojuje o svoju
existenciu, zaznamenávajú najlacnejšie
diskontné predajne stále
rastúce obraty.
?
je LACNÝ nákup
Môžeme vyčítať niekomu, kto sa
snaží nakupovať tam kde je najlacnejšie?
Nie je hlupákom ten, kto
platí viac, než je nutné? Kto má
dnes ešte toľko, aby mohol rozdávať?
A nie je logické nakupovať
v obchodoch a firmách, ktoré sú
v hospodárskej súťaži jednoducho
najúspešnejšie?
Ak sa zamyslíme nad širšími
súvislosťami, nemusí byť najlacnejší
nákup zároveň aj najvýhodnejší.
Nezriedka sa totiž stáva, že
V krachujúcich tradičných
firmách prichádza o prácu
mnoho ľudí
pod neprimerane nízkou cenou
sa skrýva zároveň aj nízka kvalita.
Stále častejšie než voľakedy
9
SVET GRÁLU
8 | 2006
N A Z A M Y S L E N I E
10
SVET GRÁLU
8 | 2006
Výmena musí prebiehať tak,
aby žiadny národ nemo -
hol druhého využívať jednostranne.
Vždy musí byť zachovaná
rovnováha medzi
dávaním a braním.
Herbert Vollmann, Svet, aký by mohol byť
sa stretávame s kratšou životnosťou
tovaru a to mnohokrát aj u certifikovaných
výrobcov a zvučných
značiek. Presvedčíme sa tak o pravdivosti
ľudového príslovia dnešných
čias, že „nie sme dosť bohatí na to,
aby sme kupovali lacné veci“. To
však nie je vždy pravidlom a niekedy
sme naozaj nadmieru spokojní
s výhodnosťou svojej kúpy.
Ako je to možné? Príčiny môžu byť
rôzne. Tento tovar je buď vyrábaný
vo veľkých sériách modernými
technológiami, kde je minimalizovaná
ľudská práca, alebo výrobcovia
kvôli konkurencieschopnosti
a vyšším ziskom presúvajú svoje
fabriky do krajín s výrazne nižšou
cenou práce. Okrem toho využívajú
nižšie štandardy pre ochranu
životného prostredia, prípadne daňové
prázdniny, čo pochopiteľne
prispieva k ďalšiemu znižovaniu
nákladov. Navyše veľmi často legislatíva
a situácia v krajine umožňujú
detskú prácu a málokto sa zaujíma
o osudy zamestnancov, ich
potreby a práva. Nejaká firma zo
západnej Európy teda prepustí povedzme
500 zamestnancov, presunie
výrobu do niektorej rozvojovej
krajiny, kde získa prácu nových približne
500 ľudí. Pokiaľ sa prepúšťanie
netýka bezprostredne nás, tak si
možno povieme, že všetko zlé je na
voľačo dobré a že aspoň tí chudáci
dostanú prácu. O tom, že chudákmi
často naozaj sú, sme si už povedali.
Zvlášť dobré príjmy ich nečakajú,
pretože aj v týchto „lacných
regiónoch“ existuje
konkurencia, ale mnohí
si iste polepšia. Mali by sa
tešiť aj domáci, potencionálne
noví dodávatelia;
no vzhľadom na už existujúce
kontrakty s nadnárodnými
spoločnosťami a otáznej
lokálnej kvalite často neuspejú.
Zároveň sa domáca konkurencia
popri silnom protivníkovi stáva
slabším hráčom a v krachujúcich
tradičných menších firmách prichádza
o prácu mnoho ľudí. Tí sa
potom za prácou sťahujú do väčších
miest, kde sa pracovné príležitosti
centralizujú. Avšak pri nákladoch
na dopravu a ubytovanie
sa ani zdanlivo dobrý plat nemusí
javiť až taký dobrý. A každý sa nakoniec
hrozí toho, že nový investor
jedného dňa jednoducho zdvihne
kotvy a presunie sa do iného, ešte
priaznivejšieho prostredia. Určujúcim
je tu jedine zisk a verejný záujem
zostáva bokom. A tak za naše
lacné nákupy veľakrát vďačíme lacnej
pracovnej sile a chudobe krajín
tretieho sveta.
V globálnej súťaži o najlacnejšie
výrobky by mal človek v prvom rade
vidieť nemilosrdné vykorisťovanie
všetkých ľudí, pracujúcich vo výrobnom
a predajnom reťazci. Počnúc
robotníkmi v krajinách s najnižšími
príjmami, končiac predavačkami
v hypermarketoch, ktoré sa
sťažujú na veľmi zlé ohodnotenie
a zaobchádzanie. Aj zvýšená náročnosť
na prepravu tovaru na veľké
vzdialenosti nijako nešetrí životné
prostredie.
Zdá sa teda, že za výhodnou cenou
často stojí chudoba niekoho
iného, a naša lakomosť väčšinou
zvíťazí. Nákupom tovaru od tých
výrobcov, ktorí na dosiahnutie nízkych
cien využívajú ekonomickú
zaostalosť krajín a lacnú pracovnú
Určujúcim je jedine zisk
a verejný záujem zostáva
bokom
silu, podporujeme ich rozvoj. Zamestnanci
takýchto firiem vzhľadom
na svoju sociálnu situáciu vyhľadávajú
opäť iba ten najlacnejší
tovar a kríza sa tým ďalej prehlbuje.
Alternatívni ekonómovia síce ponúkajú
riešenie sociálnej neistoty
a ekonomickej nestability: podporu
rozvoja lokálnych ekonomík a zavedenie
bezúročných, resp. nízkoúročených
úverov. To sa ale nestane
len tak zo dňa na deň a neurobia
to za nás politici. Prvý krok spočíva
predovšetkým v zmene myslenia
smerom k uvedomelosti každého
jednotlivca. Majme preto na
zreteli – a to nielen pri nákupoch –
aby v nás nevíťazila snaha po jednostranných
výhodách, ale úsilie
o harmóniu v dávaní a braní. Iba to
nám vo zvratnom pôsobení prinesie
úžitok a prispeje k väčšej spokojnosti
a všeobecnému blahu.
Paul SCHMITT, Rastislav PODIVINSKÝ
Z A U J A L O N Á S
Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U
Riziká geneticky
modifikovaných
plodín
Zaujímavé údaje publikovali
v januári poprední
vedci Ruskej akadémie
vied o výskume geneticky
modifikovanej sóje. Experti
pri pokusoch s potkanmi
zistili, že geneticky
modifikovaná sója ma negatívne
dopady na zdravie
testovaných zvierat. Štúdia,
o ktorej informoval britský
The Independent uvádza,
že viac ako polovica mláďat
potkanov kŕmených
geneticky modifikovanou
sójou zahynula počas prvých
troch týždňov života.
Podľa autorov štúdie je to
šesťkrát viac úmrtí ako
u kontrolnej vzorky potkanov,
ktoré boli kŕmené
normálnou potravou.
www.greenpeace.sk
Motory
v nanoformáte
Autormi najmenšieho
motora na svete sú holandskí
vedci Ben Feringa
a jeho kolegovia z univerzity
v Groningene. Podľa
správy v časopise „Nature“
je tento drobček
tvorený jedinou organickou
molekulou. Jedná sa
o alkén obsahujúci asi 60
atómov. Štruktúra motora
je jednoduchá: stator,
rotor a os. Horná časť
alkénu, rotor, sa otáča
ako veterné koleso okolo
centrálnej dvojitej väzby,
ktorá tvorí os. Spodná
časť molekuly, stator, je
atómami síry z dvoch thi-
olových skupín
pevne fixovaný
na pod ložke.
K rotácii dochádza
ožiarením
ultrafialovým
svetlom a prívodom
tepelnej energie.
Na využitie v praxi je
ale pohon svetlom často
nevhodný, vedci preto vyvinuli
prvé molekulárne
motory, ktoré môžu byť
poháňané chemickou
energiou získanou porušením
chemickej väzby.
Využitie? Zatiaľ iba špekulácie.
Možno môžu také
motory tvoriť pohon malých
strojov, ktoré budú
raz transportovať lieky
v krvnom obehu tela.
www.faz.net
PVC ohrozuje
životné prostredie
Už roky bojujú ochrancovia
životného prostredia
proti výrobe PVC – dosiaľ
bez veľkého úspechu.
Výrobky z PVC totiž spôsobujú
vážne ekologické
problémy počas celej doby
svojej životnosti. Začína
to výrobou plastu s rakovinotvornou
surovinou
vinylchloridom a ťažkými
kovmi, pokračuje
emisiami pri používaní
týchto výrobkov a končí
dosia ľ nev y riešený m
problémom likvidácie. Pri
laboratórnych pokusoch
bolo zistených vyše 150
prchavých organických
látok, ktoré sa uvoľňujú
z podlahovín vyrobených
z PVC. Sú medzi nimi alkány,
alkény, aromatické
uhľovodíky, alkylfenoly,
alkoholy,
aldehydy,
ketóny, kyseliny
a estery. Zvýšená
k onc e nt r á c i a
týchto látok v uzavretom
priestore môže vyvolávať
nielen nepríjemné pocity,
ale aj zdravotné komplikácie.
V prípade horenia
výrobkov z PVC vzniká
oxid uhoľnatý, chlorovodík,
dioxíny a furány.
Roberto Bertollini, vysoko
postavený pracovník
Svetovej zdravotníckej organizácie
(WHO), sa sťažuje,
že podobné nebezpečenstvá
dnes zástupcovia
priemyselnej výroby stále
ešte zľahčujú: „Priemysel
dôrazne popiera, že existuje
spojenie medzi chemickými
zlúčeninami
a chorobami, dokonca aj
vtedy, keď existujú vedecké
dôkazy!“
Ako zabrániť
rastu nádorov?
Nádory potrebujú na prežitie
a na rozmnožovanie
kyslík. Vedci z Centra humánnej
genetiky univerzity
v Brémach objavili
spôsob, ktorým si tento
kyslík obstarávajú.
Nádory sú samy osebe
schopné dosiahnuť veľkosť
1 až 2 mm, potom
ich bunky následkom
nedostatku kyslíka odumierajú.
Pri odumieraní
sa ale uvoľňuje proteín
HMGB1, ktorý láka iné
bunky, aby prevzali zásobovanie
nádoru kyslíkom.
Tak prispievajú už odumreté
bunky k tomu, že nádor
prežije a rastie.
Objav tohto proteínu
a jeho funkcie by mohli
znamenať dôležitý krok
k účinnej liečbe rakoviny.
Pokiaľ by sme zastavili
uvoľňovanie tohto proteínu,
prestal by rásť aj nádor.
Pozor na amalgám
Vedci univerzitnej kliniky
vo Freiburgu potvrdzujú
nebezpečnosť amalgámových
výplní zubov. Nová
vedecká práca berie do
úvahy odbornú literatúru
až do roku 2005 (k tomuto
námetu bolo uvedených
247 odborných prác) a dochádza
k záveru, že „na
základe aktuálnych informácií
nemôže byť amalgám
označený ako bezpečný
zubný materiál ani
z lekárskeho, ani z ekologického
hľadiska. Nepoužívanie
amalgámových
výplní by mohlo napríklad
pri Alzheimerovej chorobe,
popri iných preventívnych
opatreniach, viesť
k ústupu jej výskytu.“
Zázračný hormón
predlžuje
dĺžku života
Vo večnom boji výskumu
proti starnutiu a smrti bol
teraz objavený „zázračný
hormón“ predlžujúci
dĺžku života. Hormón tyroxín
podporuje látkovú
výmenu a sľubuje predĺženie
dĺžky života až o 30
rokov. Predávkovanie
však môže byť smrteľné.
11
SVET GRÁLU
8 | 2006
T É M A
Dôkazy
reinkarnácie?
Na svoje minulé životy sa väčšinou nepamätáme.
Sú však zaznamenané mnohé
prípady ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že na
zemi už niekedy žili. Niektoré ich spomienky
boli natoľko jasné a presvedčivé,
že sa vydali hľadať miesta a osoby zo svojich
predchádzajúcich životov. Práve takýmto
prípadom venuje svoju pozornosť
Prof. Dr. Dieter Malchow v nasledujúcom
článku.
O
dporcovia reinkarnácie uvádzajú
na podporu svojho stanoviska
dva hlavné dôvody, prečo reinkarnácia
nemôže existovať. Prvým argumentom
je skutočnosť, že naša pamäť
je závislá na mozgu, čo bolo vedecky
dokázané, a spomienky tohto druhu
nemôžeme mať, pretože mozog sa po
smrti rozpadáva spolu s telom. Ďalší,
ešte zarytejší skeptici sa nazdávajú, že
existuje len telo a po smrti je jednoducho
koniec. Dualizmus tela a duše,
ktorá telo oživuje a predstavuje našu
osobnosť, odmietajú. Zdá sa im nepochopiteľné,
že čokoľvek nehmotné
(duša) by mohlo vstupovať do interakcie
s hmotným (telo).
Interakcia – inými slovami vzájomné
pôsobenie – je však neodškriepiteľnou
skutočnosťou. Dôkazy o jej
fungovaní nachádzame v jednoduchom
pozorovaní prírody. Medzi základnými
druhmi – ako sú zem, voda
a vzduch – existuje intenzívna výmena;
dokonca aj fotóny vstupujú do
interakcie s rastlinami a sprostredkovávajú
im tak energiu na ich vývoj.
Ďalším zaujímavým príkladom je
napr. fotomechanický princíp orien-
12
SVET GRÁLU
8 | 2006
tácie krasoňa (chrobák, lat. Phaenops
cyanea), ktorý vníma infračervené
lúče na vzdialenosť až 80 kilometrov.
Vďaka nim potom dokáže nájsť
cestu k miestu lesného požiaru, aby
nakládol vajíčka do zuhoľnatených
kmeňov.
P
PRÍBEH PARMONDA
SHARMA
redstavme si, že môže existovať
vzájomné pôsobenie medzi telom
a dušou, a že sa duša opakovane
môže spojiť s hmotným telom, čiže
inkarnovať. Obyčajne si zážitky z minulých
životov nepamätáme (viď. článok
„Prečo si nespomíname?“). Napriek
tomu jestvujú medzi nami aj
ľudia, ktorí takéto spomienky majú.
Ich vlastná skúsenosť poukazuje na
skutočnosť, že na zemi žijeme viac
než len raz.
Ian Stevenson, profesor Univerzity
v Charlottsville vo Virginii, sa venoval
tejto problematike
a pátral
po dôkazoch
reinkarnácie.
Študoval tisíce
prípadov detí,
ktoré si spomínali
na niektorý
zo svojich predošlých pozemských
životov.
Jedným z prípadov bol aj príbeh
Parmonda Sharma. Narodil sa v októbri
1944 v Indii (v meste Bisauli,
45 kilometrov juhozápadne od Bareilly).
Vo veku dvoch až troch rokov
rozprával o veľkom obchode so
sódou a keksami, ktorý vlastnil ako
jeden z bratov rodiny Mohan. Potom
vraj ochorel, pretože zjedol príliš
veľa tvarohu. A v tomto útlom
veku tiež hovoril svojej matke, aby
nevarila, pretože on vraj má ženu
v Moradabade (čo je miesto vzdialené
približne 90 kilometrov severne
od Bareilly), ktorá by mohla navariť
namiesto nej. V roku 1949 cestoval
Parmond so svojím otcom do Moradabadu.
Päťročný chlapec ukazoval
vodičovi cestu z vlakovej stanice až
k svojmu niekdajšiemu obchodu. Keď
tam dorazili, chlapec protestoval, že
jeho miesto vo vnútri obchodu, kde
sedával, bolo inak usporiadané. V Indii
totiž bývalo zvykom, že majiteľ
mával v prednej časti miestnosti oddelený
priestor na posedenie.
Parmond tiež presne vedel, ako funguje
prístroj na výrobu sódy. Chlapcovi
sa bez cudzej pomoci podarilo
uviesť zložitý prístroj do prevádzky,
Naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa
počas života zapísali do duše, v nej
zostávajú zachované
napriek tomu, že ho skúšajúci chceli
prekabátiť tým, že mu predtým zastavili
prívod vody. Rozpoznal tiež veľa
členov svojej predošlej rodiny, plakal
dojatím a otvorene prejavoval svoju
náklonnosť. K svojej bývalej žene sa
T É M A
správal ako manžel a k svojim deťom
ako otec. Vyzval ich, aby ho tak aj
oslovovali.
Predošlý majiteľ obchodu, jeden
z bratov rodiny Mohan, zomrel
v máji 1943 na chronický zápal žalúdka
a čriev potom, čo zjedol príliš
veľa tvarohu.
Ako sú také spomienky možné?
V tomto prípade sa jedná o epizodické
spomienky na udalosti, ktoré
človek kedysi prežil. Tu zjavne nezostáva
iné než pripustiť skutočnosť, že
určité spomienky prichádzajú z duše
do mozgu. To tiež ale znamená, že
naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa
počas života zapísali do duše, tam zostávajú
zachované. Napriek tomu, že
sa po telesnej smrti mozog rozpadáva,
spomienky sa môžu prostredníctvom
nového mozgu v ďalšom živote znovu
prebudiť.
J
KLAM NAŠEPKÁVANIA?
edným z argumentov proti reinkarnácii
je, že sa spomienky vytvárajú
prenosom myšlienok alebo prostredníctvom
našepkávania zomrelých
osôb z onoho sveta. To prirodzene nemožno
úplne vylúčiť. Javí sa to však
dosť nepravdepodobné, pokiaľ človek
sám zažije, akým spôsobom si tieto
deti spomínajú. Ich rozprávania boli
natoľko zaujímavé, že vyvolávali nielen
údiv, ale i zvedavosť. Bolo to tak
aj v prípade jedného novinára, istého
Toma Shrodera, ktorý sa rozhodol pridať
sa k Ianovi Stevensonovi na jeho
cestách za deťmi. Chcel si o tomto fenoméne
vytvoriť vlastnú predstavu.
O svojich zážitkoch potom napísal napínavú
knihu, v ktorej najprv predložil
všetky svoje pochybnosti, aby ich
potom postupne vyvrátil. Máloktorý
prípad je však možné označiť za dokonalý.
Často sa totiž stalo, že v okamihu,
keď Ian Stevenson dostal informácie
o novom prípade, boli deti so
ZAVRAŽDENÝ PRIŠIEL SVEDČIŤ NA SÚD
Profesor Ian Stevenson začal publikovať svoje výskumy reinkarnácie v šesťdesiatych
rokoch. Jednou z jeho prvých kníh bola práca „Dvadsať podnetných
prípadov reinkarnácie“. V tom čase už existovali v menšom počte spracované
prípady reinkarnácie, napriek tomu sa jeho práce stretávali s veľkou opatrnosťou.
Dr. Stevenson si dával záležať na vecnom, nestrannom až sucho vedeckom
spracovaní faktov. Popisované prípady sa v podrobnostiach líšia, majú
však niektoré podobné črty.
Dr. Stevenson starostlivo preveroval tvrdenia reinkarnovaného dieťaťa; skúmal,
kto a ako ich môže potvrdiť a či sa dieťa nemohlo o konkrétnych podrobnostiach
dozvedieť odinakiaľ.
Snáď najkurióznejším prípadom je príbeh šesťročného Ašóka Kumara z dediny
neďaleko Kanpuru v Indii, ktorý bol dňa 19. januára 1951 ako šesťročný – kvôli
dedičstvu – britvou brutálne zavraždený svojimi dvomi susedmi. Vražda im
však nebola dokázaná. O niekoľko rokov neskôr sa otec zavraždeného, Sri
Džagešvár Prasád dozvedel, že šesť mesiacov po vražde sa v okrese Kanaudž
narodil chlapec Ravi Šankar, ktorý o sebe tvrdí, že je synom holiča Džagešvára
Prasáda. Rozpráva o detailoch svojho života, podrobnostiach vraždy i o svojich
vrahoch a chce od rodičov hračky, ktoré mal vo vtedajšom dome. Rozochvený
otec sa za ním vybral; rodičia Ravi Šankara, znepokojení takým druhom
publicity, sa s ním však odmietli stretnúť. Až neskôr sa stretnutie uskutočnilo,
chlapec svojho predošlého otca spoznal a rozprával mu o príhodách zo spoločného
života, i o vražde. Bolo to v júni 1955, keď mal Ravi štyri roky. Otec si
tiež všimol, že Ravi má na krku materské znamienko v tvare reznej rany.
Otec sa zasadil o obnovu súdneho procesu, súd však svedectvo reinkarnovanej
obete neuznal a vrahov znovu oslobodil. Asi vo veku jedenástich rokov
Ravi už väčšinu dramatických okolností svojho detstva zabudol a prestal sa
báť svojich dvoch vrahov, britiev i miesta neďaleko chrámu Čintamini, kde
sa vražda stala.
spomienkami už staršie a bol nútený
overovať si dôveryhodnosť očitých
svedkov. Niekedy boli ich spomienky
neúplné, alebo spochybniteľné, keďže
dotyčné rodiny mali teoreticky možnosť
sa o sebe dozvedieť. Tom Shroder
však úplne presvedčil spôsobom vyjadrovania,
typickým pre deti, ktoré
si spomienky na minulý život uchovali.
Ich správanie totiž nevyzerá na
opakovanie našepkaného, ani na plnenie
inštrukcií ďalšej osoby. Samé sú
onou vtedajšou osobou. Je to zrejmé
aj s charakteristického správania sa
Parmonda Sharma voči jeho predošlým
príbuzným: „Prečo ste moje
kreslo presťahovali inde?“ A k jeho
žene: „Prečo nenosíš to znamenie?“
(červenú bodku na čele, akú nosia vydaté
ženy). Až si pripadáme trochu
nešikovne, keď si uvedomíme, aké zložité
je napríklad obsluhovať prístroj na
výrobu sódy. A potom priamo pred
vami päťročný „špunt“ zložitý prístroj
jednoducho spustí.
V iných prípadoch deti skúšali svojim
matkám napríklad vysvetliť, že
majú jedlo pripravovať iným spôsobom,
pretože boli zvyknuté na iné
pokrmy. Tvrdilo by dieťa niečo také,
keby mu jedlo v zásade chutilo? Ďalším
znakom dôveryhodnosti rozprávania
je emocionálne počínanie detí
a ich predošlých príbuzných. Parmond
plakal a otvorene preukazoval svoju
náklonnosť. Aj predošlí príbuzní po-
13
SVET GRÁLU
8 | 2006
T É M A
cítili v mnohých prípadoch duševnú
spriaznenosť; niektoré deti chceli dokonca
radšej zostať v rodine, s ktorou
žili v predchádzajúcom živote.
Ď
ZÁZRAK
(RE) INKARNÁCIE
alšia naliehavá otázka sa týka samotnej
reinkarnácie. Pre Toma
Shrodera je spojenie tela a duše veľkou
hádankou. Kedy a ako nastáva?
Príroda ukazuje, že v živote zvierat
môžu prebiehať obdivuhodné procesy.
Mám na mysli okamih, keď sa
z obyčajnej húsenice vyliahne motýľ.
Nové, pôvabné stvorenie, ktorého základ
sa začal vytvárať v tele húsenice
a bol dokončený počas jej zakuklenia,
nakoniec ako motýľ opustilo
staré obydlie. I v živote človeka sú
deje, ktoré nám aj vo svojej prostej
prirodzenosti pripadajú ako zázrak.
Tak napr. dušu dieťaťa, ktorého telíčko
sa vyvíja v tele matky, priťahuje
predovšetkým duša matky. Tento dej
sa odohráva v polovici tehotenstva
a podlieha zákonu príťažlivosti rovnorodého
druhu a zákonu zvratného
pôsobenia – nie je to teda náhodný
proces.
Obzvlášť zaujímavé sú prípady
dvojčiat. Ian Stevenson popísal 26
dobre zdokumentovaných prípadov
dvojčiat, u ktorých si aspoň jedno
z nich spomínalo na svoj predošlý
život. V 19-tich prípadoch bola
predošlá osobnosť jedného dvojčaťa
v príbuzenskom vzťahu k druhému
a niektoré boli dokonca manželmi.
V ostatných siedmich prípadoch
boli priateľmi alebo aspoň známymi.
Z toho vyplýva, že obe duše k sebe
nejakým spôsobom patria, a že tento
vzťah vznikol už v predchádzajúcom
živote.
Celkom ukážkovo si spomínali
jedny barmské dvojčatá Cho a Ko
Theinové na svoje životy ako maji-
14
SVET GRÁLU
8 | 2006
teľky ryžového mlyna a ryžového
farmára, ktorý svoju ryžu vozil do
jej mlyna. V správaní týchto dvojčiat
sa odrážalo na jednej strane trochu
povýšené vystupovanie bohatej mlynárky
a na strane druhej pokorný postoj
roľníka. Nevieme, aký osud, aké
udalosti z predošlého života zviedli
teraz týchto dvoch ľudí dohromady.
Či už to bola náklonnosť, alebo niečo
iné, postavil pred nich súčasný život
sestry a brata novú úlohu. V nových
podmienkach pozemského života
duša dostáva novú príležitosť
dozrievať a zosilnieť.
N
PREČO
ZABUDNEME?
ovinár Tom Shroder uvažoval
nad tým, prečo si niektoré deti
spomínajú, a iné (väčšina) nie. Ian
Stevenson zistil, že veľa z detí, ktorých
prípady študoval, zomrelo v relatívne
mladom veku pri nehode alebo chorobe
a v krátkom čase sa potom narodili.
Vo viac než 600 prípadoch to
bolo priemerne 15 mesiacov. Možnou
príčinou, že ich spomienky pretrvali
do ďalšieho života, je krátky časový
interval. Dotknuté osoby boli totiž zo
svojho predošlého života vytrhnuté
a emocionálne ho stále prežívali.
Bežne si na svoj minulý život našťastie
nepamätáme. Prečo našťastie?
Tieto spomienky môžu byť totiž veľmi
traumatizujúce a tým významne zasahujú
do života. Môžu byť natoľko
intenzívne, že zásadným spôsobom
ovplyvnia celý ďalší život. Uveďme si
príklad: istá Angličanka, Jenny Cockellová
sa od ranného detstva rozpomínala
na svoj život v Írsku, v dedine
neďaleko Dublinu. Keď bola Jenny
malá, veľmi často sa jej zdával hrôzostrašný
sen. Vo sne sa volala Mary
a bola matkou ôsmich detí. Zdávalo
sa jej, že zomrela. Vždy sa prebúdzala
s veľkými výčitkami svedomia,
že svoje deti opustila. Jenny v súčasnom
živote túžila nájsť svoje vtedajšie
deti. Keď dospela, osamostatnila sa
a zakladala si rodinu, skutočne sa jej
to aj podarilo. Najťažšie bolo jej predošlé
deti presvedčiť, kým je – boli
totiž v tomto živote oveľa staršie než
Jenny. Aj to sa jej nakoniec podarilo,
pretože mala veľa rovnakých spomienok
ako jej najstarší syn. (rozhovor
s Jenny Cockellovou sme uviedli
v Svete Grálu č. 1 a č. 2 – „Stretnutie
s deťmi z minulosti…“)
Spomienky na minulý život ovplyvňujú
náš súčasný život. I keď nie sú
konkrétne, predsa nám pripomínajú
naše silné prežitia, či pochybenia. Bez
týchto spomienok môžeme žiť nezaťažený
život. Vďaka tomu sme schopní
vydať sa novými cestami a prebúdzať
schopnosti, ktoré v nás driemu. Jenny
však spomienky priniesli aj veľa dobrého.
Okrem priateľstva s najstarším
synom tiež istotu, že život po smrti
pokračuje.
N
NOVÝ ŽIVOT –
NOVÁ ŠANCA
ájdu naše osobnosti v novom živote
ešte ďalšie príležitosti vyvíjať
sa? Parmond vo svojom terajšom
živote nebol taký úspešný ako
v minulom, keď sa živil ako obchodník.
V súčasnom živote sa vo svojich
27 rokoch stal bežným sekretárom
v štátnej správe. Rozviedol sa, býval
sám a viac sa už neoženil. Často navštevoval
svoju dcéru aj syna, už menej
svoju bývalú ženu, s ktorou by
sa – ako sa raz vyjadril – stále hádal.
Jeho súčasné spoločensky nižšie
postavenie obyčajného sekretára,
ktorý môže kedykoľvek dostať výpoveď,
mu dalo príležitosť pozerať sa na
svet očami podriadeného.
Trochu inak to bolo u Jenny Cockellovej.
Voľakedy ako Mary viedla
jednoduchý život plný strádania
T É M A
F E J E T Ó N
a chudoby v stálom strachu pred
násilníckym manželom závislom
na alkohole. Vo svojom súčasnom
živote bola nútená usilovať sa
o vzdelanie (stala sa manikérkou
a pedikérkou). Tak sa jej podarilo
zhromaždiť prostriedky, aby sa
mohla pustiť do hľadania svojich
predošlých detí. Jej podvedomý pocit
viny, že opustila svoje deti, pôsobil
ako veľká motivácia a poháňal
ju, aby pri svojom hľadaní nevynechala
žiadnu možnosť. Vo svojom
súčasnom živote sa vydala, napriek
tomu, že v predošlom živote hlavne
kvôli vtedajšiemu manželovi veľmi
trpela. Tentoraz si našla dobrého
a láskavého manžela.
A
CESTA
K ZODPOVEDNOSTI
ké závery možno vyvodiť zo
spomienok na minulé životy?
Život sa smrťou tela nekončí. V duši
zostávajú uchované naše skúsenosti
a prežitia, ktoré za určitých okolností
môžu v rannom detstve vyplávať
na povrch ako spomienky.
Často sa tak stáva napríklad vtedy,
ak po náhlom úmrtí v krátkom
čase sú okrem prežitých skúseností
zapísané vlastnosti tvoriace osob-
nosť – vôľa, charakter, schopnosť
úsudku, sebavedomie, schopnosť
prežívania, atď.
Iba samotná viera v reinkarnáciu
ešte nemusí nič znamenať. Dôležité
je, aby človek na základe tohto
poznania pochopil svoju zodpovednosť
za vlastný osud. Napríklad
India je krajinou, kde veľa ľudí reinkarnáciu
akceptuje. Napriek tomu je
tam – oproti iným krajinám – veľká
kriminalita. Podobne ako u nás veľa
ľudí fajčí, napriek tomu, že vedia
o škodlivosti fajčenia. Záleží v plnej
miere na jednotlivcovi, ako sa
jeho presvedčenie prejaví v bežnom
živote. Je dobré si uvedomiť,
že všetky udalosti svetovej histórie,
všetky vrcholné obdobia aj obdobia
pádu našej spoločnosti, boli formované
rovnakými ľudskými duchmi –
nech hovoríme o založení, rozkvete
a páde rímskej ríše, stavbe chrámov,
inkvizícii, francúzskej revolúcii
alebo o prvej a druhej svetovej
vojne. Pritom sa neustále striedajú
národnosti, náboženské príslušnosti
a spoločenské postavenie – podľa
konania každého človeka. Prostredie,
do ktorého sa v nasledujúcom
živote narodíme, určuje zákon spätného
pôsobenia a zákon príťažlivosti
rovnorodých druhov. Tu v plnom
rozsahu platí múdrosť: „Každý
si je strojcom svojho šťastia“. Pravdivosť
tohto výroku rozpoznáme
až pri nadhľade nad našimi pozemskými
životmi.
Tom Shroder sa na svojich cestách
s profesorom Stevensonom
sám presvedčil, že spomienky detí
na minulé životy nie sú preludy.
Vo svojej knihe „Old Souls“ („Staré
duše“) popisuje nazhromaždené
dôkazy o reinkarnáciách a ponecháva
na čitateľoch, aby uvedené
informácie sami skúmali a vytvorili
si tak vlastný názor.
Prof. Dr. Dieter MALCHOW
CESTA
AUTOBUSOM
Bol horúci deň a jeden z mála, kedy
sme boli odkázaní na cestovanie autobusom.
Naše auto som musel zanechať
u mechanika a tak sme s dcérkou
zamierili na zastávku. Tých pár minút
do príchodu autobusu sme sa zhovárali
ako obyčajne o všetkých tých dôležitých
veciach, ktoré zaujímajú deti.
V rozhovore sme pokračovali aj v autobuse.
Stáli sme pri zadných dverách
a Anička, držiac ma za ruku pokračovala
v kladení otázok a ja som jej ako
pozorný otec na ne trpezlivo odpovedal.
To viete, deti majú množstvo
otázok. Cesta ubiehala pomaly, ľudia
nastupovali a vystupovali. Anička mi
znova položila otázku. „Oci, a prečo
je tamtá pani len v spodnom prádle?
Je to preto, že je chudobná?“ Dúfal
som, že otázku počulo čo najmenej
ľudí. Pani, stojaca vedľa nás, sa pousmiala
a namiesto mňa odpovedala.
„To vieš maličká, taká je dnes móda.
Čo bolo voľakedy nemysliteľné, je
dnes celkom bežné.“ Anička obdarila
paniu širokým úsmevom. Dúfal
som, že ma ďalšie prostoduché otázky
dieťaťa neprivedú do nepríjemnej situácie.
A prišla ďalšia otázka. „Oci,
a čo je to móda?“ Anička na mňa hľadela
svojimi modrými očami a očakávala
odpoveď. Touto otázkou som sa
sám dlhšie zaoberal, takže som s odpoveďou
ani veľmi nezaváhal. „Vieš,
Anička, móda, to je keď človek neuvažuje
nad vlastným vkusom a tak robí
to, čo robia ostatní.“ Pani vedľa mňa
sa zarazila; prestali sme sa jej páčiť.
Koniec-koncov, za chvíľu vystúpime
a móda zostane. Skutočne – usmial
som sa na tú paniu, vystúpili sme
z autobusu a móda zostala, aká bola.
A je možné, že po Aničkinej otázke
v autobuse tiež niečo zostalo.
(RP)
15
SVET GRÁLU
8 | 2006
R OZ H O V O R
Ing. Andrej Sándor je uznávaným
odborníkom v oblasti výskumu
elektromagnetického žiarenia
a jeho vplyvu na živé organizmy.
V minulom čísle Sveta Grálu sme
priniesli prvú časť reportáže z Výskumného
ústavu živočíšnej výroby
v Nitre. Hovorili sme o experimente
s harmonizovanou vodou,
o ožarovaní rastlín hélio–neónovým
laserom a tiež o geopatogénnych
zónach, o ich vplyve na
zdravie a možnostiach jeho eliminácie.
V druhej časti sa dočítate
okrem iného o rizikách používania
osobných tvarových žiaričov
a výskume schopností liečiteľov
vedeckými metódami.
GEOPATOGÉNNE ZÓNY,
ŽIARENIE A LIEČITEĽSTVO
Sú z vášho pohľadu rôzne zariadenia
na „rušenie“ geopatogénnych
zón, napr. tie, ktoré sú ponúkané na
internete, funkčné?
Nestretol som sa ešte s inými zariadeniami.
Bolo by možné ich testovať,
problém je však v našej le-
16
SVET GRÁLU
8 | 2006
gislatíve. Tá zatiaľ nevyžaduje, aby
tieto výrobky mali certifikát štátnej
skúšobne, takže sa voľne dostávajú
do ezoterických obchodov. Štátna
skúšobňa podobné testy zatiaľ nemá
vo svojej náplni.
Týka sa to aj rôznych medených
náramkov, ktoré sú odporúčané na
nosenie na ruke?
Isteže. Takýto náramok
je vlastne
rezonančný obvod,
ktorý má tiež určitú
indukčnosť a kapacitu.
Náramok je
však „otvorený“ a je
potrebné individuálne
vyskúšať jeho
nastavenie, teda vzájomnú
vzdialenosť
medených drôtov,
pretože tým sa mení
rezonancia. Ľudia to
však nastaviť väčšinou
nevedia.
Je to podobne aj
s rôznymi príveskami,
ako je napr.
nílsky kríž?
To sú dosť silné
t v a r o v é ž i a r i č e
a môžu veľmi rozladiť
biopole a jeho energetické centrá,
takzvané čakry, preto je namieste
veľká opatrnosť.
Momentálne je veľmi populárne
učenie Feng – šuei, ktoré kladie dôraz
na prúdenie energie v priestore,
väčšinou v obytných priestoroch.
Okrem iného sa v ňom odporúča
používanie prírodných materiálov,
ako je kameň, drevo, atď. Môžete
nám povedať k tomu svoj náhľad?
Áno, je veľmi dobré používať prírodné
materiály. Páčilo sa mi napríklad
v Tsukube, kde sa nachádza
taký „mozog Japonska“ – je
tam sústredených štyridsaťpäť výskumných
ústavov. Hneď ako som
vošiel do hotelovej izby, premeral
som ju svojou virguľou. Bola tam
silná prútikárska reakcia, keď som
však prišiel k posteli, tak sa to vyrovnalo.
Na posteli bol položený
vankúš, vypchatý nejakým prírodným
rastlinným materiálom a ten
zónu harmonizoval. Preto je aj pre
hospodárske zvieratá dôležitá prírodná
podstieľka. Napríklad pre
kravy by mala mať hrúbku aspoň 10
centimetrov a nemala by byť mokrá.
Rovnako aj pre ošípané – žiadne železné
rošty, čo najmenej železa. Ak
už je to nevyhnutné, tak potom je
potrebné tento rošt uzemniť, inak
táto konštrukcia dokáže rozladiť
okolité prostredie. To isté platí o panelákoch.
Čím vyššie človek býva,
tým je to pôsobenie horšie.
Čo sa dá robiť v takom prípade?
Používať tieniče a tiež prírodné
materiály. Napríklad kameňmi – žulovými
okruhliakmi sa dá toto pole
pekne harmonizovať. Kedysi ich používali
v kaštieľoch.
Ste informovaný aj o výskumoch
s meraním takzvaných biofotónov,
R OZ H O V O R
ktorý zaviedol v Nemecku Dr. Fritz
Albert Popp? (pozn. red.: podrobnejšie
sme o ňom písali v prvom
čísle Sveta Grálu)
Pracovisko Dr. Poppa v Kaisserslauterne
som osobne navštívil,
viem o metóde merania takzvanej
bio-luminiscencie. Ja som však v úzkom
kontakte s profesorom Injušinom
z Alma-Aty, kde na štátnej univerzite
prebiehal podobný výskum.
On tento fenomén nazýva „studená
plazma“ alebo „bioplazma“.
V prvom čísle nášho časopisu sme
čitateľom priblížili fotografické experimenty
Dr. Masaru Emota, ktorý
skúmal schopnosť vody „zapamätať
si“ určité nehmotné vplyvy. Voda
bola experimentálne opakovane
ovplyvňovaná hudbou, fotografiami,
esenciami či emocionálnym rozpoložením
pokusných osôb. Na fotografiách
mrznúcich kryštálov sa zreteľne
zobrazili príslušné vplyvy. Z toho
však vyplýva, že všetko, čo si niekedy
myslíme, čo povieme, alebo preciťujeme,
má vplyv na našu, vašou terminológiou
povedané „bioplazmu“
alebo „energoinformačné pole“…
Áno, viete, už každé slovo je určitá
informácia. Informácia, ktorá
vplýva na hmotu. Slovo je vlastne
zhmotnená myšlienka.
Má teda z vášho pohľadu vplyv na
naše okolie?
Áno. Preto by mal človek strážiť
svoje myšlienky, byť čestný a nechcieť
zle druhému. V osemdesiatych
rokoch som sa v Moskve pri
svojom návrate z Japonska stretol
so známou liečiteľkou Džunou Davidašvili.
Vtedy vyšiel v ruskom
propagačnom časopise Ogoňok (čo
bola paralela amerického časopisu
„Life“) „extra“ rozhovor s Džunou –
to muselo byť samozrejme oficiálne
schválené. Ona vtedy otvorila túto
tému – hovorila o tom, že liečiteľ
musí byť dobrý človek, musí chcieť
pomôcť druhému – to je etika.
Je možné vôbec schopnosti liečiteľov
oficiálne overovať? Spolupracujete
s liečiteľmi aj vy?
Ja osobne v oblasti bio-energoterapie
nepracujem; venujem sa najmä
geopatogénnym
vplyvom. Schopnosti
liečiteľov je
však možné verifikovať
a podľa mňa
by toto malo byť
legislatívne ošetrené,
aby sa liečiteľstvo
nevykonávalo pokútne pod
rúškom masáží, poradenstva a podobne.
V Novosibirsku už existuje
štátne pracovisko Sibírskej akadémie
vied so svojím Ústavom klinickej
a experimentálnej medicíny, ktoré
piatimi štandardnými pokusmi
laboratórne verifikuje schopnosti
liečiteľov, teda ľudí s „bio-energoterapeutickými“
schopnosťami.
Spomeniem napr. len skúmanie tepelného
žiarenia liečiteľových rúk
infračerveným snímaním, meranie
schopnosti meniť elektrickú vodivosť
určitých materiálov a podobne.
Tam potom liečiteľ dostane protokol
o tom, že jeho schopnosti boli
oficiálne overené. Títo ľudia okrem
svojich schopností majú mať aj príslušné
vzdelanie, t. j. musia mať aj
zdravotnícky kurz. Ja hovorím, že
liečiteľ by mal pracovať v symbióze
s lekárom, lebo jeden vie to, druhý
zas má svoju odbornosť. A malo
by to byť takto ošetrené aj v legislatíve.
Liečiteľ musí byť dobrý
človek, musí chcieť pomôcť
druhému – to je etika
Rád by som sa opýtal aj na jeden
fenomén, ktorý taktiež súvisí
s energiou priestoru – ide o jav
zvaný poltergeist – teda rôzne praskanie,
buchotanie, spontánne váľanie
predmetov, ktoré nie je možné
vysvetliť bežnými fyzikálnymi procesmi.
Čo si myslíte, čo spôsobuje
tieto javy?
Sú to podľa mňa rôzne plazmatické
útvary, ktoré sa nachádzajú
na určitom mieste a ktoré narušujú
rovnováhu v priestore. Môže to súvisieť
aj s prítomnosťou osôb, ktoré
sú v strese. Známy je napríklad prípad
Rosenheim z roku 1968, kde
sa niečo podobné dialo v kancelárii
jednej panej, ktorá bola v strese
a spúšťala tento fenomén.
Občas sa v tlači objavujú správy
o podobných fenoménoch v budovách,
kde nikto nebýva a sú opustené.
Pri týchto javoch sa hovorí
o antropogénnych zónach, však?
Áno, sú to človekom spôsobené
javy. Je to podobné, ako už pri spomínanej
vode a jej schopnosti prijať
určitú vibráciu. Tieto javy vznikajú
tým, že napríklad pri excitáciách,
ako sú vraždy, samovraždy, niečo
z tohto deja – jeho určitá vibrácia –
ostane akoby zakódovaná v hmote,
napr. v budove.
Dá sa potom tento fenomén nejako
eliminovať?
Ohňom – napríklad sviečkou, je ale
otázne, do akej miery. Ja sa takýmito
vecami nezaoberám. Som elektroinžinier
a držím sa pri zemi. Venujem
sa experimentom, ktoré je možné
modelovať, robiť opakovane, a ktoré
sa dajú štatisticky vyhodnocovať.
Ďakujeme Vám za rozhovor a prajeme
všetko dobré.
Rastislav PODIVINSKÝ a Roman LEVICKÝ
17
SVET GRÁLU
8 | 2006
F O T O G R A F I E
INDIA
Kúpeľ v Gange, Varanásí
Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe
z lietadla. Urobíte tri kroky
a dostanete ranu horúcou a mokrou
handrou cez ústa. To ste sa prvýkrát
nadýchli indického vzduchu. Zalapete
po tom, čo teraz budete dýchať, otvoríte
všetky póry a so stoickou odovzdanosťou
sa podriadite osudu. Tým ste
urobili prvý krok do Indie.
Ak chcete poznať Indiu, potrebujete
mať málo peňazí a musí to byť na
vás vidieť. Cestujete lacným autobusom,
ťaháte ulicou všetok svoj majetok
v ruksaku a podstupujete večer na
ubytovni obrad „vyháňania veľkých
guľatých chrobákov z postele“.
Až potom ste naozaj v Indii.
India je veľká a rôzna, ale väčšina
Indie je chudobná a prostá. V pozadí
je však India stará a bohatá, ako
ohromné staré schodište za malým
dievčatkom.
India je trpezlivá. Ulice sú upchaté,
medzi nimi sa pletú bicykle, rikše, mopedy
a autá, vodiči trpezlivo prechádzajú
s bublajúcimi motormi alebo čakajú,
až sa to vpredu uvoľní, a rovnako
Rozjímanie vo „svätej rieke“, Varanásí
V Udajpure. Tristotisícové pokojné „mestečko“ s najväčším palácom v Radžastáne.
18
SVET GRÁLU
8 | 2006
F O T O G R A F I E
trpezlivo dýchajú výfukové splodiny
opotrebovaných motorov.
India je mierna a vyrovnaná. Prial
by som nám mať v sebe trochu tej samozrejmosti
muža, drepčiaceho pred
diežou s cestom, aby predal placky
a nakŕmil rodinu. Medzitým hodí reč
so susedom, čo predáva sväté obrázky
Kálí a Višnu, a obaja berú život tak,
ako sa im dáva. Keď Európan nadskakuje
od zlosti, zistí náhle, že je pozorovaný,
so zaujatou účasťou dieťaťa, prezerajúceho
si rybu v akváriu.
India je chudobná. Veľmi. Keď potrebujete
betón, nekupujte miešačku ani
transportér, obratom zoženiete stovku
živiteľov rodín, ktorí ho namiešajú a odnesú
na hlavách, kam chcete. Ak patríte
k strednej vrstve, budete jesť dookola ryžu,
olej a karí, občas sa dostanete k rybe.
India je bohatá a inteligentná. Cez rameno
jej hľadí päťtisíc rokov stará kultúra
a náboženstvo, mlčí a len sa díva.
Ale väčšina Indie je chudobná
a prostá.
Artur ZATLOUKAL
fotografie: Martin VIK
Muž mieša cesto na čápátí, placky z hrubej múky
Ranné holenie, Varanásí
19
SVET GRÁLU
8 | 2006
F O T O G R A F I E
Varanásí, Šivovo mesto
Varanásí, mesto ghátov – stupňovitých brehov
slúžiacich všetkým ľudským potrebám
Nábožné rozjímanie, Varanásí
20
SVET GRÁLU
8 | 2006
F O T O G R A F I E
Stretnutie s kravou v úzkej uličke môže byť neriešiteľný problém
Odpočinok na brehu Gangy
Jogíni, Varanásí
Pútnik, Varanásí
21
SVET GRÁLU
8 | 2006
T É M A
PREČO
SI NESPOMÍNAME
NA MINULÉ ŽIVOTY?
22
SVET GRÁLU
8 | 2006
SPOMIENKA: SPOĽAHLIVÉ
ZOBRAZENIE MINULOSTI?
o je to spomienka? Spomienka
Č je úzko spojená s pamäťou.
Naša pamäť je naplnená nepreberným
množstvom dojmov, v ktorých
pri spätnom pohľade vidíme náš
život. Podľa známeho rozdelenia
disponujeme veľmi krátkodobou,
krátkodobou a dlhodobou pamäťou.
Vo veľmi krátkodobej pamäti
máme uložené iba to, čím sa naše
vedomie v danom okamihu zaoberá.
Musíme napríklad registrovať
a v pamäti krátkodobo uchovať
všetky slová jednej vety, aby
sme tejto vete mohli porozumieť.
V krátkodobej pamäti sú uložené
vety jedného odseku, ktoré musia
byť k dispozícii, aby sme mohli pochopiť
jeho zmysel. No v dlhodobej
pamäti je ukladaná len esencia
zážitku z čítaného, nie však spomienky
na jednotlivé slová alebo
vety. A tak je to so všetkým, čo
môžeme skúmať zmyslami. Neskôr
máme zážitok uložený už iba v dlhodobej
pamäti a na podrobnosti
si môžeme spomenúť len vtedy, keď
Aj výskum snov nám ukazuje obmedzené
možnosti pamäti. Ak zobudíme
spiacu osobu, bezprostredne
po prebudení doznieva sen v krátkodobej
pamäti a môže byť preberaný
do dlhodobej pamäti. Ak ale
niekoho zo spánku nezobudíme
a precitá pozvoľne, často si nemôže
na sen spomenúť. Mnohí ľudia nevedia
nič o svojich snoch, pretože sa
na ne nepamätajú.
My všetci sa každú noc ponárame
do sveta, ktorý je pre nás v okamihu
prežívania rovnako skutočný ako
zážitky počas denného vnímania.
Hlbokú stopu v pamäti však zaneide
o niečo skutočne mimoriadne,
čo nás veľmi zaujalo alebo vnútorne
zasiahlo. Obzvlášť ťažké je pre nás
spomenúť si napríklad na dni raného
detstva. Preberanie do dlhodobej
pamäti je závislé na procesoch
v mozgu a vyžaduje si určitý
čas. To znamená, že za krátky čas
môže byť do dlhodobej pamäti prebraté
len obmedzené množstvo zážitkov.
Okrem toho môže pri preberaní
dôjsť k poruchám.
Raz som napríklad pri korčuľovaní
spadol a silno som sa udrel do
hlavy. Ako som neskôr zistil, nebol
som v bezvedomí či neschopný
konania, ale v mojich spomienkach
jednoducho chýba polhodina, ktorá
začína už v okamihu pred pádom.
V spätnom pohľade to vyzerá, ako
keby som v tomto časovom úseku
ani nežil, alebo aspoň nič nevnímal.
A predsa som bol (podľa svedkov
nehody) plne pri vedomí a správal
som sa celkom normálne. Iný príklad
výpadku pamäti je alkoholové
opojenie. Keď dosiahne určitý stupeň,
tiež vypadne preberanie do dlhodobej
pamäti a dotyčný neskôr
musí počúvať od iných, čo hovoril
a robil. V prípadoch šokových stavov
je to podobné.
V mojich spomienkach chýba polhodina
pred pádom
T É M A
chajú väčšinou iba zážitky bdelého
prežívania, sny iba zriedka.
Na týchto príkladoch je vidieť, že
zďaleka nie každé prežívanie nám
umožní vrátiť sa k nemu neskôr
v spomienkach. Spomienky nie sú
spoľahlivým záznamom toho, čo sa
nám prihodilo…
KNIHY SPOMIENOK
eby sme hľadali vhodné prirovnanie
pre naše spomienky, mohli
K
by sme ich prirovnať k záznamom
v účtovných knihách. Aj účtovné
knihy sú záznamom minulých dejov.
Ľudská duša si nesie svoje vedomie
vo viacerých druhoch takýchto
kníh. Jednak sú to knihy, ktoré sa
týkajú nášho viditeľného súčasného
života a ktoré predstavujú našu pamäť.
Na tieto knihy môžeme vedome
siahnuť, otvoriť ich. Sú však
aj knihy, ktoré našou vôľou len tak
bez všetkého neotvoríme, ktoré zostávajú
nášmu dennému vedomiu
uzavreté. Sú oveľa objemnejšie než
tie ostatné a nahliadnuť do nich môžeme
spravidla len pomocou rôznych
umelých techník. Môžeme sa
napríklad stretnúť s poznatkom, že
medzery v pamäti, ktoré vznikli šokom,
možno znovu uzavrieť hypnózou
alebo inými technikami zmeny
vedomia (tzv. regresmi). Tieto techniky
umožňujú inak zablokovaný
prístup k tým knihám našej duše,
ktorým možno nepresne hovoríme
podvedomie.
SPOMIENKY NA OBDOBIE
PRED NARODENÍM
vosťou požaduje ako obvykle pre
každé tvrdenie dôkazy, potvrdené
opakovaným experimentom. A zdá
sa, že aj pre reinkarnáciu sa dôkazy
našli.
Približne pred sto rokmi pri pokusoch
s „vrátením
pamäti“
Profesor Stevenson
preveroval údajné
spomienky na minulé
životy
ž začiatkom minulého storočia
U boli veľmi populárne pokusy
takzvanej parapsychológie. Kult
vedeckého západoeurópskeho myslenia,
podporovaný ľudskou zvedakarnujú
a ich spomienky na minulý
život môžu byť v prvých rokoch detstva
ešte živé. Závery tohto aj ďalších
podobných výskumov priviedli
mnohých ľudí k názoru, že existencia
opakovaných pozemských životov
je už preukázaná,
a preto
narazil francúzsky
plukovník
a vysokoškolský
rektor Albert
de Rochas na
spomienky ľudí
z obdobia pred
ich narodením.
Potom, čo sa presvedčil, že nemohlo
ísť len o výplod fantázie, napísal
knihu „Životy, ktoré nasledujú po
sebe“. O svojom náhodnom objave
povedal: „Ocitol som sa v oblasti
výskumu, o ktorej som nemal ani
tušenie.“ Podľa takýchto poznatkov
je na začiatku každého pozemského
života založená nová kniha
spomienok a duša čoskoro zabudne
čítať v starých knihách. Nielenže to
zabudne, je jej v tom dokonca zabránené,
aby jej schopnosť prežívania
zostala nezaťažená. Vo výnimočných
prípadoch však kniha
spomienok z minulého života nie
je celkom uzavretá a niektorí ľudia
si môžu na skutočnosti z minulého
života spomenúť. V tejto oblasti sa
stali známymi aj výskumy profesora
Iana Stevensona z USA. Profesor
Stevenson sa pokúšal preverovať
všetko, čo ľudia zúčastnení na výskume
vydávali za svoje spomienky
na minulý život. Ukázalo sa, že tieto
spomienky sú tým intenzívnejšie,
čím menej času uplynulo medzi minulým
a súčasným pozemským životom.
Pri krátkom časovom rozpätí
môže byť taká kontrola celkom
úspešná. Podľa Stevensonovho výskumu
sa pravdepodobne ľudia,
ktorí zomreli neprirodzenou, násilnou
smrťou, veľmi rýchlo znovu inprofesor
Ian Stevenson
nie je nutné vnímať
reinkarnáciu
len ako záležitosť
viery.
Spomienky na
minu lý život
môže niekedy
vyvolať aj stretnutie
s určitými osobami alebo pobyt
na miestach, ktoré dotyčný spozná
ako známe z predošlého života.
Známy je napríklad príbeh istého
vojaka, ktorý pri archeologickom
výskume starovekého mesta s neomylnou
istotou označoval umiestnenie
a účel konkrétnych hľadaných
budov. Neskôr sa ich skutočne podarilo
odkryť. Väčšinou však takéto
záznamy pamäti zostávajú na nevedomej
úrovni a prejavujú sa ako
neurčité tušenie, dôvera, sympatie
alebo antipatie k osobám alebo
miestam. Bolo to takéto tušenie,
ktoré viedlo Goetheho k tomu, aby
23
SVET GRÁLU
8 | 2006
T É M A
24
SVET GRÁLU
8 | 2006
napísal pani von Steinovej „…ach,
Tys bola v minulých dobách mojou
sestrou či mojou ženou…“?
Aj pri pozorovaní dieťaťa vidíme,
že vstupuje do pozemského života
ako (do istej miery) vyhranená osobnosť.
Táto osobnosť
je utváraná
svojím minulým
bytím, aj keď to
spočiatku ešte
neregistrujeme.
Najprv sa totiž
musí učiť prejavovať
sa, používať svoje telo, naučiť
sa hovoriť a podobne. Ale len
v týchto veciach je dieťa skutočne
nepopísaným listom. Celkom inak
je to s jeho vnútorným Ja, s jeho
dušou. Výskumy života jednovaječných
dvojčiat 1) ukázali, že sa takíto
súrodenci môžu vo svojich osobnostiach
aj v talentoch veľmi líšiť. Teda
okrem dedičných vlôh a vplyvu
okolia musí existovať ešte ďalšia veličina,
ktorá sa v živote často ukáže
ako rozhodujúca: totiž osobnosť,
ktorá sa vyvíjala už počas minulých
životov. Spomeňme tu aj geniálnych
hudobníkov, ktorí už ako malé deti
dokážu hrať s filharmóniou. Očividne
veľmi rýchlo predčia všetkých
svojich učiteľov a väčšinou ich čaká
hviezdna dráha…
JE PÁTRANIE PO
MINULÝCH ŽIVOTOCH
UŽITOČNÉ?
a minulé životy si zvyčajne nespomíname.
Prečo je to tak?
N
Pokiaľ veríme v inteligentnú vôľu,
stojacu za usporiadaním sveta, môžeme
predpokladať, že toto „opatrenie“
má svoj hlbší zmysel. Pozrime
sa len na prejavy človeka v súčasnom
živote: po svojom narodení začne
zbierať skúsenosti a zhromažďovať
spomienky. Spočiatku je pritom
mienkami. Ich
bremeno by nám
brá ni lo ot voriť
sa novému
životu sviežo
a bez predsudkov.
Už ako deti by sme boli presvedčení
o tom, že už toho veľa
vieme a preto sa nemusíme snažiť
o nové pohľady na veci a udalosti.
To sa beztak mnohým ľuďom stáva:
nie sú ochotní pripustiť iné možnosti,
než tie, ktoré poznajú a sú im
blízke.
Aj v rámci jedného jediného pozemského
života by bolo mnohé
jednoduchšie, keby sme mohli svoju
pamäť cielene vyčistiť a nie ju len
zapĺňať. Skôr než človek prijme do
svojho vnútra niečo principiálne
nové alebo sa otvorí novým skúsenostiam,
musí staré, prekonané
poznatky odložiť bokom. To však
vyžaduje niekedy veľké sebazaprenie
a námahu. Ostatne aj vo vede
býva veľkou prekážkou značný konzervativizmus.
Rozhodne teda má
zmysel skutočnosť, že sa v našom
bytí opakuje okamih, keď sa naraz
zbavíme „starej záťaže“. To sa deje
smrťou a znovuzrodením.
Uvedomme si, aká oslobodzujúca
pre nás môže byť púha zmena bytu
alebo domu, alebo aspoň dôkladne
urobený poriadok. Človek je väčšinou
donútený s mnohými vecami
sa rozlúčiť a nanovo si veci usporiadať.
V knižnici sa zbavíme starých
časopisov a kníh, ktoré sme už
prečítali, a tak získame miesto pre
nové. To, čo sme si z nich zobrali za
svoje, stalo sa súčasťou nášho vnúprirodzený,
nezaujatý. Čoskoro ale
získa skúsenosti, ktoré mu pomôžu
zvládať život. Druh jeho osobnosti
určuje, čo si zo všetkých podnetov,
ktoré sa mu ponúkajú, privlastní.
Ako však človek starne, stráca sa
Goethe napísal pani von Steinovej „…ach,
Tys bola v minulých dobách mojou sestrou
či mojou ženou…“
jeho nezaujatosť. Stále viac sa stáva
väzňom svojich predstáv a spomienok,
ktoré sa v priebehu života
nazbierali. Vo vyššom veku
Keď dieťa prichádza na svet,
považujeme ho za „nepopísaný list“
je schopnosť prežívania väčšinou
silno obmedzená, pretože starý človek
vníma všetko už len cez okuliare
svojich spomienok. „Ja som to
predsa hneď hovoril…“ , „To sa dalo
čakať…“ a podobné výroky sú typické
pre starších ľudí. Keď taký človek
nie je skutočne duchovne bdelý,
nespozoruje sám zo svojej strnulosti
nič. Môžeme tiež povedať, že dušu
možno s postupujúcim vekom stále
menej ovplyvniť, pretože všetky
dojmy sa určitým spôsobom filtrujú
cez nános spomienok skôr, než dosiahnu
naše vedomie.
Pre novonarodenú dušu by bolo
teda veľmi nevýhodné začať nový
pozemský život
so starými spo-
T É M A
torného bohatstva, aj keď si na text
už detailne nepamätáme.
Podobne nie je navždy stratené
to, čo sme v minulých životoch
prežili, len vonkajšie okolnosti
nám už spravidla nie sú k dispozícii.
Tie by nás
nosti slobodného konania. Možno
sa tiež stretnúť s tým, že svoje slabosti
a chyby človek ľahko ospravedlňuje
záťažou – karmou z minulých
životov. Pritom sa za tým
môže skrývať obyčajný alibizmus.
Chlapec mal strach vždy, keď musel
prechádzať cez most
Existujú prirodzene aj také spomienky
z minulých dôb, ktoré registrujeme
pri dennom vedomí
a pociťujeme ich ako záťaž. Môžu
byť v pozadí rôznych fóbií. Mohol
by
Ľudský mozog nie je spoľahlivý
záznamník minulosti…
som spomenúť prípad chlapca,
ktorý mal veľký strach vždy, keď
musel prechádzať cez most. Za svoj
strach sa hanbil, pretože ho sám
sebe ani iným nedokázal vysvetliť,
totiž viac zaťažovali
než podporova
li. Nema
l i by sme
sa ani snažiť
toto zabudnutie obísť, ako sa to
často praktikuje pomocou techník
zmeny vedomia. Pretože ak je
v skutočnosti zabudnutia skrytý
hlbší zmysel (ako vo všetkom), je
nanajvýš pravdepodobné, že neprirodzené
prelomenie tejto bariéry
môže byť škodlivé a dokonca
nebezpečné. Aj v bežnom živote
zvyčajne rešpektujeme hranice
priestorov, ktoré sú
nám úplne neznáme
alebo kde nie sme pozvaní.
O možných rizikách
hypnózy i tzv.
regresov sa už objavilo
mnoho tvrdení
od samotných účastníkov
týchto techník.
Ide predovšetkým
o veľkú emocionálnu
roz ladenosť, k torá
môže viesť až k depresiám
a dlhodobým traumatickým
stavom. Pri
sledovaní videozáznamov
hypnotických sedení nezainteresovanému
môže behať mráz po
chrbte, keď vidí, ako ťažko prežíva
daná osoba stavy ohrozenia
a strachu, na ktoré si náhle živo
spomína. A duchovný pokrok, na
ktorý sa vykonávatelia podobných
techník odvolávajú, je skôr zbožným
želaním, než skutočným ziskom
zúčastnených. Účasť na takýchto
seansách mnohokrát vedie
skôr k určitej závislosti a neschopa
potreboval vždy veľa vnútorných
síl, aby tento strach prekonal. Aká
bola asi príčina tohto nevysvetliteľného
strachu? V dávnejších dobách
sa stávalo, že nepohodlný človek
bol spútaný a hodený do vody.
Možno sa dotyčnému
chlapcovi
niečo podobné
v minulom živote
prihodilo.
P o m o h l o b y
však, keby v ňom znovu živo vyvstala
spomienka na túto hroznú
udalosť? Medzičasom svoj strach
prekonal aj bez náhľadu do minulého
života. A teraz má pochopenie
pre ľudí s podobne nevysvetliteľným
strachom, alebo abnormalitou
správania. Vie, čo je to fóbia,
vie ako môže nepriaznivo
pôsobiť na život človeka.
Je mu jasné, že príčina
môže byť skrytá aj
v minulom živote.
Náš súčasný pozemský
život je
z p oh ľ adu opakovaných
pozemských
životov len
krátkou chvíľou v celom
bytí. Ak sa však
snažíme o duchovný pokrok,
vieme, že aj tento
život je obrovskou príležitosťou
posilniť náš charakter
a napraviť prípadné chyby, a to aj
za cenu rôznych problémov a strádania.
Živé spomienky na minulý
život by nám toto úsilie mohli sťažiť
– bez toho, aby sme sa pomocou
nich skutočne dostali vyššie.
Dr. Gerd HARMS
(1) Dlhodobá štúdia Institutu Maxa
Plancka pre psychologický výskum
v Mníchove, uverejnená v časopise
DER SPIEGEL 8/2002 pod názvom
„Bezmocné gény“
25
SVET GRÁLU
8 | 2006
POTREBUJEME
dravie je pre nás samozrejmosťou
až do chvíle, keď sa obja-
Z
via prvé ťažkosti. Potom si lámeme
hlavu nad ich príčinami a, samozrejme,
aj nad tým, ako zdravie čo
najskôr opäť získať. Kroky mnohých
vedú k dverám ordinácií,
alebo k liečiteľom. Iní uprednostňujú
skôr vlastné recepty, užívajú
vitamínové preparáty a potiac sa na
rotopede spomínajú na niekdajšiu
kondíciu.
Podľa niektorých výskumov je
to ale práve pohyb, ktorý sa ukazuje
ako jeden z hlavných predpokladov
zdravého a dlhého života.
Dnes sa „pohybujeme“ väčšinou
v dopravných prostriedkoch
a šport si vychutnávame večer pri
televízii. Mládež „trénuje“ pri po-
26
SVET GRÁLU
8 | 2006
čítačoch a rodičia sa nestačia čudovať
ich zlému držaniu tela. Niet
divu, že sa tento životný štýl spája
s tzv. civilizačnými chorobami, ako
sú zvýšený krvný tlak, cholesterol
a nadváha. A tak príslovie staroba
= choroba sa týka čoraz mladších
generácií. Svoju úlohu v tom, samozrejme,
zohráva ešte aj strava
a životné prostredie.
POHYB AKO RECEPT
PROTI DEMENCII
Jednou z najobávanejších chorôb
pokročilého veku, okrem rakoviny,
je demencia, ktorá sa prejavuje aj
pri degeneratívnych chorobách
mozgu, akými sú Alzheimer alebo
Huntington. Súčasná medicína síce
pozná liečebné postupy, ktoré pomôžu
spomaliť ich priebeh, celkom
vyliečiť sa však nedajú. Môže tieto
procesy nejako (pozitívne) ovplyvniť
pohyb?
Pozrime sa na jeden príklad z prírody.
Niektoré druhy rýb, žijúce
v trvalom nebezpečí z obavy, že sa
stanú potravou dravých rýb, žijú
dlhšie ako ryby rovnakého druhu,
ktoré sú pred svojimi predátormi
čiastočne chránené.
Alebo istý druh myší má sklon
k podobnému ochoreniu akým je
Huntington u človeka. Vedcov zaujímala
otázka, ako ovplyvní vynútená
zmena pohybového režimu
myší vývoj tohoto ochorenia. Organizátori
experimentu im z kartónu,
Ž I V O T
papiera a plastu postavili rôzne objekty
ako skrýše, preliezačky, tunely
a každé štyri týždne ich obmieňali.
Zvieratá veľmi podrobne
preskúmali všetky objekty
a strávili pri nich
až 70 % svojho času. Výsledkom
experimentu
bolo, že prepuknutie
choroby sa v porovnaní
s druhou skupinou myší bez týchto
podnetov výrazne zdržalo.
Tieto nové poznatky presvedčili
vedcov o tom, že okolie podnecujúce
k činnosti môže zdržať
vypuknutie nemoci aj u ľudí. To
sa potvrdilo aj pri skúmaní osôb
pochádzajúcich z jednovaječných
dvojičiek, kde ich odlišné správanie
menilo symptómy ochorenia.
V ďalšej štúdii bol viac než dva
roky sledovaný osud približne
16 000 bývalých zdravotných sestier
vo veku 70 až 80 rokov. Demencia
sa u nich neprejavila. Zistilo sa, že
telesne aktívne dámy boli po duševnej
stránke v oveľa lepšej kondícii
ako ich menej aktívne bývalé
kolegyne. Čím viac sa pohybovali,
tým pomalšie klesali ich kognitívne
schopnosti.
V podstate rovnaký výsledok priniesla
štúdia 2300 mužov vo veku
medzi 71 až 93 rokov. V priebehu
siedmich rokov u 160 z nich sa prejavila
demencia. U mužov, ktorí
prešli denne menej ako 400 metrov,
prepuklo ochorenie v dvojnásobnej
miere ako u tých, ktorí absolvovali
denne približne tri kilometre.
POHYB A DĹŽKA
ŽIVOTA
Iná štúdia sa uskutočnila v rokoch
1988 až 2000 a zapojilo sa do
nej jedenásť európskych krajín. Sledovanými
osobami bolo 1500 zdravých
mužov a 830 žien vo veku 70
Fyzická aktivita znížila riziko
predčasného úmrtia o 37 percent
až 90 rokov. V priebehu dvanástich
rokov ochorelo a postupne zomrelo
935 účastníkov. Zistilo sa, že
u tých, ktorí sa aktívnejšie zapájali
do pohybových činností, bolo
riziko predčasného úmrtia smrti
o 37 % nižšie.
V uvedenej štúdii boli skúmané
aj iné faktory, u ktorých sa predpokladal
pozitívny vplyv na starnutie.
Ako prospešná sa ukázala mierna
konzumácia alkoholu a vzdanie
sa fajčenia, čo znížilo riziko o 22
až 35 %. Prijímanie stredomorskej
stravy znížilo riziko o ďalších
23 %.
Z výsledkov výskumu jedného
kanadského tímu okrem iného vyplýva,
že k udržaniu sviežej mysle
v pokročilom veku významne prispieva
aj čítanie kníh, učenie sa cudzích
jazykov a venovanie sa hudbe.
Aj tu platí pravidlo, že čo sa nenamáha,
to chradne. A ako je to s našou
dušou v dobe, keď na duchovné
Koľko „zmyslov“
má vlastne život?
nie je čas? V dobe, keď mnohí túžia
po bezstarostnom a pohodlnom
živote, kráčajúc tak v ústrety
telesnému, ale hlavne duchovnému
úpadku, a keď hlavným korením
života sa stáva relax a zábava?
Dramatik a fi lozof Eugene
Ionesco zastával o úlohe divadla
názor, že by malo vytrhnúť obecenstvo
z jeho duševnej strnulosti,
aby si uvedomilo „podivnosť bytia“
a malo by v ňom vzbudiť údiv nad
tým, že vôbec existuje. Čo si pred-
stavoval Ionesco pod duševnou strnulosťou?
Ionesco ako priekopník absurdnej
drámy neponúkal vo svojich
divadelných predstaveniach
žiadne východisko
ani žiadne riešenie.
Chcel, aby divák zo
sledu udalostí pochopil
plytkosť a prázdnotu žitia
ľudí, ktorých predstavovali herci
na javisku.
POHYB, ALE KTORÝM
SMEROM?
Z fyziologického hľadiska prispieva
dostatok pohybu k dobrému
prekrveniu tela, uvoľňujú sa
napätia, dochádza k intenzívnej
výmene vzduchu a celkovo k lepšej
fyzickej kondícii. Zmysluplné
aktivity obracajú pozornosť človeka
na iné ciele a prinášajú radosť
na duši. Pritom ide o viac než len
o pocit užitočnosti. Je tu cieľ, ktorému
podriaďujeme svoj denný režim
na to, aby sme ho dosiahli. A to
si vyžaduje pohyb, telesný i duševný.
V prípade týchto štúdií išlo
o ľudí, ktorých dennou náplňou už
nebolo zamestnanie a ani výchova
rodiny. V tejto etape života sa raz
ocitne každý z nás. Začneme uvažovať
o nových cieľoch a budeme
dávať nášmu životu ďalší zmysel.
Prečo ďalší, a prečo až teraz? Koľko
„zmyslov“ má vlastne život? Myšlienka
na cieľ a vnímanie zmyslu
bytia dávajú človeku hybnú silu
na to aby žil, aby sa hýbal telom
i dušou. Pozdvihnime preto zrak
od zeme, od krátkodobých pozemských
úloh a hľadajme cieľ a zmysel
bytia, ktorý prevyšuje kolobeh rodenia
sa a smrti.
Prof. Dieter MALCHOW,
Rastislav PODIVINSKÝ
27
SVET GRÁLU
8 | 2006
P
red časom sme boli v lete s kamarátmi
v Slovinsku, na horách.
Spali sme pod širokým
nebom, budili sme sa do zarosených
rán, cez deň sme putovali po dolinách
a tiež vrcholoch, po prašných
makadamových cestách, suťových
chodníkoch i po skalách, večer sme
si, unavení, už len tak sadli a pozerali
sa po krajine. V Slovinsku nosia
oblečenie bez kravaty, ľudia sa
poznávajú podľa horských topánok
a vo vyšších polohách sa zdravia,
pretože sú priateľmi a plní prežívania.
Celý čas vám nad hlavou žiaria
modrasté vápencové hory a biele
snehové polia ako vznešený sen. Vy
sa potom na ne pozeráte a pýtate sa:
Je blízko ten svet, ktorý hľadám?
Potom sme sa spustili k moru, do
Chorvátska. Teda, tak celkom sme
sa nespustili – len sme tam zišli.
Chorvátsko je pri mori zložené
z troch svetov, deliacou rovinou
28
SVET GRÁLU
8 | 2006
je žltý pás pobrežných skál. Prvý
svet je more. Začína sa na úpätí
skál a tiahne sa doďaleka. Ráno je
na svitaní tiché ako biele a ružové
zrkadlo, z vesmíru do neho steká
sila a kto si privstane, smie byť pri
tom. Cez deň sa rozvlní, narastú mu
penové hrebienky a naberie tyrkysové
farby svetlých i tmavých odtieňov,
od plytko zelenej po hlbokú
čiernu. Ohmatáva pobrežie drobnými
vlnami nekonečne čistej vody,
ale po každej vlne sa zase stiahne
späť. Vy sa potom na neho pozeráte
a pýtate sa: Je blízko ten svet, ktorý
hľadám?
Druhý svet je svet pláží. Po plážach
sa chodí bez košele a bez škrupúľ,
pretože sem ľudia prišli, aby si užili.
Hovoria po česky, slovensky, poľsky
a chorvátsky, takže je im rozumieť
a je len pochopiteľné, že vedú
plážové rozhovory. Deti zbierajú
podivuhodné mušličky, dospelým
naproti tomu stačia kratochvíľne
noviny typu Blesk a kratochvíľne
knihy typu Obzvlášť premyslená
vražda. Ráno si nikto neprivstáva,
len upratovačky a rybári, zato večer
dunia pláže hudbou a zábavou, každých
dvadsať metrov pláže má svoju
hudbu a svoju zábavu. Vy sa potom
na to pozeráte a pýtate sa: Je ďaleko
ten svet, ktorý hľadám?
Tretí svet sa začína neďaleko odtiaľ.
Raz som si vyšiel cestičkou od
pobrežia nahor a v sedle na konci
stúpania bolo nad cestou po chorvátsky
napísané na skale: Otče, odpusť
im, lebo nevedia, čo činia! Za
nápisom začínala mlčanlivá zem
zvlnených rozrytých plání a pahorkov,
suchej trávy, kríkov a dlhých
kamenných múrov, prácne postavených
generáciami predkov. Vzduch
sa vlnil horúčavou, ovce hľadali
tieň, ľudí nebolo, bolo tu len mlčanie
a páľava, oboje prichádzalo z ob-
SVET, KTORÝ HĽADÁŠ
lohy. Vari to tu vyzeralo rovnako už
za čias starého Grécka. Vy sa potom
pozeráte a pýtate sa: Je blízko ten
svet, ktorý hľadám?
Posledný deň pred odchodom zomrel
na pláži človek. Bol to starý pán
a zlyhalo mu srdce, keď vstupoval do
vody. Ľudia sa zarazili, trochu akoby
sa schúlili, zhlukli sa do skupiniek
a nepokojne pozerali na miesto,
kde na kameňoch ležalo popolavo
šedé telo, napoly zakryté uterákom.
Každý deň kŕmia televízne obrazovky
a knižky milióny spotrebiteľov
krvavými príbehmi, predkladajú
ku konzumácii rafinovane komponovanú
smrť ako dráždivú prílohu
zaujímavých príbehov. Ale keď nás
skutočne zasiahne úplne obyčajná,
ale zato nevymyslená, zrúti sa ten
úbohý domček z kariet, vybudovaný
na nezmyselnosti a nepravdivosti
priemyslu, zabávajúceho svojich
spotrebiteľov klamstvom. Ideme
životom zdanlivo v dostatku a bez
potreby veľkých prežívaní či pokory
pred životom, a skutočný život ide
po celú dobu vedľa nás; stačí otras,
tenká deliaca stena padne a my uvidíme
jeho skúmavý pohľad: aký skutočne
si, človeče? Utrpenie a radosť
ťa ustavične nabádajú, formujú, prehlbujú;
koľko si z nich prijal? A či sa
ti často podarilo urobiť práve to, čo
bolo správne, potrebné, pravdivé? –
Šiel som si sadnúť do blízkosti tohto
človeka a poprosil Svetlo, aby ho
milostivo sprevádzalo na jeho ďalšej
ceste, aby ho sprevádzalo všetko
dobré, čo vo svojom živote urobil.
Pretože nám nakoniec zostane to,
čo sme rozdali iným. – Ešte som pridal
Otčenáš, tú modlitbu zosnulý
isto poznal; ale pomaly, s precítením
každého riadku zvlášť, s tým vrúcnym,
túžobným „príď kráľovstvo
Tvoje“ a s odhodlaným „buď vôľa
Tvoja ako v nebi, tak i na zemi“.
Tú noc pred odchodom sa zodvihol
vietor. Šumel medzi tenkými
ihličkami borovíc, budil nepokoj,
naliehal. Si hlúpy, človeče, hovoril,
ty, ktorý si taký domýšľavý;
zavri oči a uvidíš, že pootvorenú
bránu do toho vytúženého sveta
si nosíš sám v sebe. Hľadáš okolo
seba krásny, múdry svet, krásnych
a múdrych ľudí, si šťastný, keď
nájdeš čriepky, náznaky, záblesky.
Buď aj ty krásny človek, snaž sa o to
zo všetkých svojich síl, z celej svojej
mysle a srdca. Asi ti to hneď veľmi
nepôjde, ale buď trpezlivý a stály,
kto hľadá, tiež nájde, môžeš si byť
istý. A buď trpezlivý aj k ostatným,
mnohí z nich pod tvrdou ulitou
nosia také isté túžby a rovnako
hľadajú. Vieš, človeče – buď človekom,
je celkom blízko ten svet,
ktorý hľadáš.
Artur ZATLOUKAL
29
SVET GRÁLU
8 | 2006
R O Z H O V O R
Duša ,
láska
Rozhovor s MUDr. Margarétou Černákovou
a sexualita
[ zamlčané fakty ]
30
SVET GRÁLU
8 | 2006
Pred naším rozhovorom ste
mi prezentovali v dnešnej
dobe dosť prekvapujúce tvrdenie:
priskoré sexuálne skúsenosti
tínedžerov sú často
sprevádzané rozčarovaním
a frustráciou. V médiách sa
ale prezentuje skôr opak…
Podrobne sa tejto téme venovali
viacerí psychológovia
a sexuológovia, napríklad
anglický psychoterapeut Dr.
Maxwel Anchell, ktorý realizoval
prieskum na vzorke viac
ako 2 500 respondentov. Publikoval
prácu „Predtínedžerský
a tínedžerský sex a jeho dôsledky“.
V nej sa napríklad venoval všeobecne
zaužívanej téze, že tínedžeri majú s nástupom
puberty svoje tajomné erotické
predstavy, ktoré sú považované za prirodzený
sprievodný jav tohto obdobia,
ale zároveň dokázal, že tieto predstavy
nespájajú s predstavou realizovať sexuálny
akt. Anchell poukazuje na to, že
v skutočnosti tieto „romantické predstavy“
samotní tínedžeri odvodzujú skôr
od potreby milovať a byť milovaný, cítiť
blízkosť a záujem milovaného človeka.
Sexualita je dnes odtabuizovaná do takej miery, že
v masmédiách každodenne narážame na rôzne spôsoby
jej zobrazenia. S istým nadsadením možno povedať,
že sa odhalené ľudské telo stalo symbolom doby.
Sú ľudia, ktorí tvrdia, že je to nevyhnutné presadenie
sexuálnej prirodzenosti. Sú však aj takí, ktorí si myslia,
že tento trend presadzujú najmä obchodníci s erotikou
a v neposlednom rade aj farmaceutické firmy, ktoré „na
lone ženy“ zarábajú miliardy dolárov. Ak sa pozrieme na
správy z policajných hlásení o „obchode s bielym mäsom“,
neľudskom zneužívaní žien i detí a o ďalších kriminálnych
činoch, vidíme vrchol ľadovca. Vyrastá jeho mohutná
základňa práve z nespútaného šírenia sexuálnej
fantázie? O lekárskych i etických súvislostiach sexuality
som sa rozprával s lekárkou Margarétou Černákovou.
Alebo iný fakt: chlapci v tínedžerskom
veku už síce sú schopní sexuálneho
aktu, dievčatá však ešte prirodzene
cítia nezáujem až odpor. Môžu
pociťovať strach z budúcnosti a potrebujú
oporu partnera, ktorú im on
v tomto veku ešte nie je schopný poskytnúť.
Odpor k sexualite je u mladých
dievčat podmienený aj anatomicky
– žena pohlavne dospieva
neskôr ako muž, približne v 22 – 26
roku života. Aj keď je to individuálne,
práve dievčatá uvádzajú sklamanie
a frustráciu, pretože v tomto
veku často ani nie sú schopné
plnohodnotne prežívať samotný
telesný styk. Môže to
však byť aj naopak: niektorí
chlapci môžu byť citlivejší
ako dievčatá, pretože je v nich
túžba to slabšie dievčenské
chrániť, a prirodzene čakajú
aj určité zábrany od dievčat.
Naopak, niektoré dievčatá
chcú byť za každú cenu „in“,
žiadúce, a preto sa priam ponúkajú.
Dôsledky takýchto sexuálnych
vzťahov – ako vieme
aj podľa frekvencie rozchodov
a promiskuity – sú veľmi často negatívne.
Ale sú aj dôsledky psychického
charakteru, keď citové traumy môžu
vyústiť k niektorým typom depresií
v dospelom veku alebo k odporu k sexualite
najmä u žien. Je dôležité uvedomiť
si, že pri telesnom akte nedávame
len svoje telo, ale aj seba, svoje
najvnútornejšie „Ja“. Svoje telo nemôžem
dať tak ako sa dáva auto alebo
peniaze, preto sa prirodzene objavuje
vo veku dospievania hanblivosť a stud,
ktorými nás vybavila samotná príroda,
R OZ H O V O R
ako ochrana nášho najvnútornejšieho
človeka. Pani profesorka Dr. Wanda
Poltawská z Poľska pri svojej psychiatrickej
lekárskej praxi so svojimi pacientmi
napríklad zistila, že niektoré
ženy majú psychický blok ešte dlho
v dospelom, zrelom veku, pretože príliš
skoro a ľahkovážne prišli o panenstvo,
a majú problém prežívať zdravý sexuálny
život neskôr v manželstve. Tieto
ženy si neskoro uvedomili, že prišli
o „niečo“, čo považujú za klenot.
Alebo je tu časť homosexuálne sa
správajúcich (nie vrodene takto orientovaných)
pacientov, ktorí vyhľadávajú
odbornú pomoc. S poznatkami tohto
druhu vystúpila na Medzinárodnom
vedeckom kongrese o homosexualite
v Bratislave v roku 1997 Dr. Sheila
Martinez, anglická psychosexuologička.
Ukazuje sa, že časť jedincov
s homosexuálnym správaním pochádza
zo skupiny citovo zranených tínedžerov,
ktorí boli sklamaní predčasným
heterosexuálnym vzťahom a našli
si podobne zraneného partnera rovnakého
pohlavia. Niektorí dokonca
akoby stratili svoju sexuálnu identitu,
a preto sú nútení vyhľadať aj pomoc
sexuológa. Traja takíto pacienti vystúpili
anonymne aj na spomínanom
kongrese.
Aké sú následky predčasnej sexuality
v telesnej oblasti?
V odborných kruhoch boli už dávnejšie
publikované štúdie o vývoji
limbického systému v mozgu, ktorý
spracúva emocionálne zážitky človeka
a riadi psychosexuálny vývoj jednotlivca.
Psychosexuálny vývoj v mozgu
trvá približne do 22 – 26 rokov. Predčasným
sexuálnym životom sa tento
vývoj môže narušiť do takej miery, že
nedôjde k správnemu emocionálnemu
prežívaniu sexuálneho aktu a dochádza
k poruchám sexuálneho správania
v dôsledku citových zranení. Vieme,
že telo reaguje na procesy mysle, na
rôzne citové podnety pomocou prenášačov
– takzvaných neurotransmiterov,
ktoré ovplyvňujú mozgové bunky,
a tak vplývajú aj na vývoj osobnosti.
Ak sa do oblasti limbického systému
v období dospievania dostávajú také
látky, ktoré na základe svojho biochemického
zloženia zasahujú do normálneho
psychosexuálneho vývoja
v centre sexuality limbického systému
v strednom mozgu – následkom sú neraz
sexuálne poruchy až deviácie.
S nástupom puberty je
vývoj sexuality na najnižšej
úrovni, keď na mladého
človeka – chlapca – dolieha
vybitie sexuálnej energie,
o ktorej si myslí, že ju
treba realizovať masturbáciou alebo
plytkými sexuálnymi vzťahmi. Oba
tieto spôsoby v tomto období slúžia
len ako prostriedok k cieľu, ktorým
je získanie slasti – príjemnosti pre
seba. Nebezpečenstvo je v tom, že oba
tieto spôsoby sexuálneho správania si
mladý človek odnesie aj do dospelosti.
Podobne sa k tejto téme vyjadroval aj
Viktor Emanuel Frankl, zakladateľ tretieho
viedenského smeru psychoterapie
- logoterapie 1 . Frankl poukazoval
na skutočnosť, že sexualita by nemala
u človeka ostať na dvoch najnižších
stupňoch – na úrovni sebaukájania
a sexuálneho styku bez citovej väzby,
ktoré on nazýva psychosexuálnou retardáciou.
V súčasnosti však oba tieto
spôsoby výdatne podporuje sexuálny
zábavný priemysel a tiež niektorí sexuológovia,
ktorí zabávajú divákov
v talkshow a hovoria to, čo mnoho
ľudí chce počuť, totiž že toto správanie
je vlastne „progresívne“. Na druhej
strane tu máme čoraz častejšie poruchy
potencie u mužov, ktoré sa riešia
v ordináciách sexuológov. To je práve
následkom – vyjadrím sa slovami jedného
známeho slovenského sexuológa
– „uhnaním štvaného zvieratka“.
Masmédiá podporujú prejavy
psychosexuálnej retardácie
Rôzne psychosexuálne problémy, ktoré
vznikajú predčasnou a nadmernou sexuálnou
aktivitou najmä u chlapcov,
môžu neskôr spôsobiť aj disharmóniu
v intímnom živote partnerov a to niekedy
vedie až k rozpadu manželstiev.
Odborníci tvrdia, že kde je pravá láska,
tam nie sú sexuálne problémy.
Ale takéto názory sa dnes prezentujú
ako zastaraný cirkevný svetonázor…
Viete, každá téma, ktorá sa prezentuje
z etického pohľadu, má svojich
veľkých kritikov najmä v radoch tých,
ktorí cítia, že nemajú v tomto smere
celkom čisté svedomie. Ďalšia vec je,
že na predčasnej sexualite mladistvých
sa v ohromnej miere obohacujú firmy,
ktoré profitujú práve na hormonálnej
MUDr. Margaréta Černáková
Vyštudovala lekársku fakultu v Košiciach, pôsobila
na internom oddelení nemocnice v Žiari nad
Hronom. V deväťdesiatych rokoch pracovala v občianskom
združení „Tehotné v núdzi“, ktoré je pobočkou
Rakúskej nadácie Schwangere im Not.
Pomáhala ženám v priamom kontakte vyhľadávať
možnosti, ako sa vyhnúť potratu, riešiť ich osobné,
sociálne a ekonomické problémy. V rokoch 1997
– 2004 prednášala lekársku etiku a bioetiku na Lekárskej fakulte UK v Bratislave
a na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny (dnešná Slovenská zdravotnícka
univerzita). V súčasnosti pôsobí ako praktický lekár pre dospelých.
31
SVET GRÁLU
8 | 2006
R OZ H O V O R
antikoncepcii, čím cez lono ženy „preháňajú“
miliardy dolárov. Zámerne
obmedzujú diskusiu na túto tému slovami:
čo je lepšie – potrat alebo antikoncepcia?
Tu ale ide o ľudský život,
o jeho šťastie, aj o zdravé sexuálne spolužitie
partnerov. Predčasný sexuálny
život nedospelých ľudí nikdy nedáva
pocit šťastia, a to preto, lebo telo nemá
schopnosť spájať ľudí. Dvaja skutočne
hlboko milujúci ľudia sa ľúbia nezávisle
na vzdialenosti. Telá môžu byť celkom
blízko a dvaja ľudia si nemajú čo povedať.
A, na druhej strane, môžu sa
telesne nachádzať na opačných póloch
zemegule a blízkosť sŕdc je zachovaná.
Zamilovaní si sľúbia, že budú na seba
myslieť presne o určitej hodine.
A v tom čase sú tak blízko, že ich nič
nemôže rozdeliť.
Čo by ste mladým ľuďom poradili
vy?
Aby si užívali zdravé nesexuálne
vzťahy najmä s osobami rovnakého
pohlavia – typicky chlapčenské
a dievčenské kamarátstva. U chlapcov
v tomto období by bolo vhodné vybitie
nadbytočnej energie inteligentným
spôsobom, akým je zdravý pohyb,
šport alebo umenie. Obrovskú
32
SVET GRÁLU
8 | 2006
hodnotu v psychosexuálnom vývoji
má práve vysmievaná platonická láska,
ktorá pomáha nájsť spôsoby citového
vyjadrenia a pomáha aj v osobnostnom
raste, kedy sa dospievajúci určitým
spôsobom snaží priblížiť k svojmu
ideálu. Ľudskú osobnosť netvorí len
telo s pohlavnými orgánmi a sexualita
by nemala byť životným cieľom, ale len
vyjadrením hlbokého vzťahu dvoch
zrelých partnerov. Najvyšší stupeň ľudskej
sexuality je výrazom lásky. Znamená
najhlbšie možné preniknutie do
osobnosti partnera. Inými slovami, je
to „nastavenie“ sa na duchovnú osobu
milovaného človeka v celej jej jedinečnosti
a nezameniteľnosti. To telesné
a emocionálne, čo nás tak priťahuje,
je vlastne vonkajším rúchom, ktoré
duchovná bytosť nosí. Skutočne milujúci
vidí akoby skrze fyzické a duševné
„šaty“ duchovnej osoby na ňu samotnú.
A pre takúto lásku je úplne prirodzené,
že sa potrebuje stelesniť – vyjadriť v telesnosti
a citovosti – a predovšetkým
je nesebecká, lebo vo svojej zodpovednosti
berie ohľad aj na dobro milovanej
osoby.
Čitateľov by pravdepodobne zaujímal
aj váš názor na pozemskejšiu
tému – na hormonálnu antikoncepciu.
Ženský organizmus má v sebe zabudované
biologické hodiny, ktoré
fungujú už celé veky. Chod týchto biologických
hodín zabezpečujú hormóny.
Pri hormonálnej antikoncepcii
sa dávkami syntetického hormónu
zablokuje prirodzený ženský hormón
a tým aj tento biologický cyklus. Prirodzený
ženský hormón však má v organizme
svoju úlohu. Ak tam dáme
niečo umelé, aby tento hormón nepôsobil,
tak môžeme povedať, že žena
je takto biologicky„odženštená“. Ak
by sme išli ďalej po tejto špirále, tak
u ženy vo fertilnom, plodnom veku,
keď užíva hormonálnu antikoncepciu
napríklad viac ako 10 rokov, a potom
chce mať dieťatko, tak často prechádza
tortúrou náročných vyšetrení a nakoniec
sa lieči z neplodnosti, lebo v jej
vaječníkoch sú dlhou umelou blokádou
prítomné degeneratívne zmeny.
Pritom farmaceutické firmy pilulky
ponúkajú dievčatám už od 14 rokov.
Organizácie typu „Pro choice“ (Pre
voľbu) či Spoločnosť pre plánované rodičovstvo
(IPPF) fungujú týmto spôsobom:
hovoria, že sexuálny život je
zdravý aj v tínedžerskom veku a teraz
si môžeme vybrať – buď budeme riskovať
nechcené tehotenstvo a potrat,
alebo tu máme pilulku. Dnes medicínu
čoraz viac zasahuje bezbrehý pragmatizmus.
Takéto ciele klasická hippokratovská
medicína nikdy nemala a nemá!
Možno teda konštatovať, že „cez lono
ženy sú preháňané miliardy a miliardy
dolárov“. Priamo v príbalovom letáku
k týmto tabletkám sú uvedené aj vedľajšie
a nežiaduce účinky: zvýšená zrážanlivosť
krvi s rizikom embólie (istá
štúdia napríklad dokázala vyšší výskyt
mozgovej mŕtvice u žien užívajúcich
hormonálnu antikoncepciu), vysoký
krvný tlak, rakovina prsníka, rakovina
krčka maternice, zápalové poruchy pečene,
depresie a, samozrejme, neplodnosť.
Tieto nežiaduce účinky môžu
mať aj iné hormonálne lieky, ale tie
sa zvyčajne nasadzujú pri závažných
ochoreniach, kde je možné očakávať
zlepšenie chorobného procesu – tu je
ich užívanie opodstatnené. Ja by som
tu chcela zdôrazniť ten fakt, že hormonálna
antikoncepcia nie je liekom.
Hovoríte o týchto nežiaducich účinkoch
aj so svojimi pacientkami?
Pravidelne; často sa stáva, že mladá
dievčina má zlé pečeňové testy, tak
sa jej hneď spýtam, či užíva hormonálnu
antikoncepciu. Tiež sa zvyčajne
pýtam, či sa o možných negatívnych
následkoch tejto metódy informovala
a úprimne sa porozprávala aj so svojím
partnerom, ale najčastejšia odpoveď
je typu: „On by to aj tak nepochopil“.
R OZ H O V O R
Z toho je mi smutno, keď kvôli napríklad
zlým pečeňovým testom či poruche
zrážanlivosti krvi musíme vysadiť
hormonálnu antikoncepciu, avšak ak
sú výsledky testov neskôr negatívne,
pacientka si ju opäť nechá gynekológom
predpísať.
Pravdepodobne teda vnímate ako
pozitívne skôr prirodzené metódy antikoncepcie.
Aký je váš názor napríklad
na metódu Dr. Eugena Jonáša?
Myslím, že je to úžasné. Všetko, čo
je prirodzené, je dobré. Pri metóde
neplodných dní je tak isto ochrana
pred neželaným počatím, pretože ženská
pohlavná bunka – vajíčko – má tiež
svoje optimálne obdobie pre oplodnenie,
a potom je obdobie, keď nie je
oplodnenie pravdepodobné. Pozitívne
na týchto metódach je aj to, že sa nezabúda
na muža. Pri pilulke si žena robí
so svojím telom to, čo ona chce, a mužovi
to len vyhovuje. Pri prirodzenej
metóde sa muž musí zaujímať o život
ženy. Pri jednom psychologickom výskume
sa zistilo, že medzi pármi, ktoré
používajú prirodzenú metódu antikoncepcie,
je aj napriek problémom
skôr harmonickejšie
spolužitie a hlboké citové
vzťahy, kým u párov používajúcich
hormonálnu metódu
je častým problémom istá
odľudštenosť. Konkrétne fakty o tejto
metóde však dopodrobna nepoznám.
Viem len, že plodné obdobie ženy je
v tom postavení Mesiaca, aké bolo pri
jej narodení. Potrebný výpočet sa musí
urobiť prísne individuálne v spolupráci
s astrológom.
Zmienili ste sa aj o tom, že pokiaľ
dieťaťu v detstve chýbal rodič opačného
pohlavia, teda u dievčat otec,
u chlapcov matka, často sa stáva, že
tieto deti predčasne vyhľadávajú sexuálne
skúsenosti.
Áno, je to tak. Sú to deti, ktoré sú
„citovo vyhladnuté“. Ale ony potrebujú
„A či to nebola Božia ruka, čo dávno pred naším novým zrodením
z nás urobila nerozlučnú dvojicu, a to až do čias, kým sa budú
striedať dni a noci? Život človeka (…), sa nezačína v matkinom
lone a nekončí v hrobe. Hlboká obloha nad nami, plná jagavého
svitu mesiaca a hviezd, je domovom duchov, ktorí sa tam objímajú
s Láskou, a milujúcich sa duší, ktoré tam vo vzájomnej harmónii
prebývajú pred príchodom na zem.“
[Chalíl Gibrán]
inú náplň, očakávajú predovšetkým
prijatie, každý človek túži milovať
a byť milovaný. Ak takéto podnety nedostávajú
od rodičov, hľadajú náhradu
v predčasnom sexuálnom živote. To sa
podporuje aj na školách formou hotových,
instantných informácií o sexuálnom
styku.
Máme tu aj ďalšiu kontroverznú
tému – potraty…
Potrat zanechá následky na tele i na
duši. Ak žena potratí spontánne, prirodzene,
teda v prípade, že si priala
narodenie dieťaťa, prežíva samozrejme
bolesť, sklamanie, psychickú
traumu. Ale rovnaké pocity opisujú
Prirodzené metódy antikoncepcie
vyžadujú ohľaduplnosť muža
veľmi často aj ženy, ktoré išli na potrat
chcený – na umelé ukončenie tehotenstva…
Rovnaké traumy, depresie,
obrovský pocit viny či odpor ku
sexualite, predovšetkým u ženy, kde
často musí zasahovať psychiater. A, samozrejme,
poruchy na telesnej úrovni,
predovšetkým na maternici – umelé
rozšírenie krčka, ktorý už nemôže dostatočne
ochrániť plod, spôsobí, že
v budúcnosti, aj keď žena bude chcieť
dieťa donosiť, môže dôjsť k spontánnemu
potratu a dokonca už nikdy nemusí
mať dieťa. A ešte je málo známy
fakt, že vo veľkej väčšine prípadov sa
partneri, ktorí sa pre potrat svojho dieťaťa
rozhodli, aj rozídu. Ich vzťah sa
rozpadne, pretože, povedané ich slovami,
vzniklo akési prázdno, vákuum.
Žiaľ, zástancovia „práva na potrat“ vyťahujú
nakoniec aj taký argument, že
sa opýtajú, kedy je plod už človekom.
A tu je kameň úrazu: právny a morálny
problém…
Môžete sa k tomu vyjadriť podrobnejšie?
O tom som prednášala na súdno-lekárskej
konferencii v Bratislave. V zahraničí
sú kliniky, kde zbierajú plody
pre transplantáciu buniek do chorých
orgánov, a sú ženy, ktoré si nechajú
zaplatiť za to, že otehotnejú, a potom
idú na potrat preto, aby ich
plod odkúpila embryonálna
banka… To sú ťažké etické
a právne problémy. A je to
predovšetkým biznis a zneužitie
fenoménu chudoby.
Ďalšou vecou je, že dnes sa robia rozsiahle
vyšetrenia aj z plodovej vody,
kde je cieľom odhaliť genetické a dedičné
poruchy, a zákon povoľuje potrat
až pri dvesto diagnózach. Ale je
tu obrovské riziko falošne pozitívneho
výsledku, keď sa napriek výsledkom
vyšetrení ukáže, že sa mohlo narodiť
úplne zdravé dieťa. O tom mi rozprával
aj jeden kolega zo súdneho lekárstva,
pretože takýto potratený plod musí ísť
na pitvu a až tam sa často zistí, že ide
o zdravé deti. Matkám sa hneď odporúča
potrat bez toho, aby sa hľadali aj
iné možné východiská. Vzniklo veľmi
veľa dôvodov, prečo „potrat áno“, aby
33
SVET GRÁLU
8 | 2006
R OZ H O V O R
N A Z A M Y S L E N I E
sme si ho nejako ospravedlnili. Ľudský
život ale nie je darom štátu ani výsledkom
politickej dohody, a preto by
o tom nemala rozhodovať ani parlamentná
väčšina, ktorá je v tomto prípade
de iure diskriminujúca. A kto
je subjektom spravodlivosti – kto má
právo žiť a kto nie? Veď zabitie nevinného
je predsa nespravodlivé! Chýba
nám etická senzibilita, lebo akonáhle
začnete hovoriť o morálke, tak väčšinou
nikto nechce nič počuť, ani medzi
lekármi. Zažila som občas prednášku,
kde ma kolegovia chceli prehlušiť nesúhlasnými
výkrikmi, až musel zasiahnuť
iný kolega, aby som mohla dohovoriť.
To je tiež odraz ducha doby, lebo
nechceme „vyrušovať“ naše svedomie
a niesť zodpovednosť.
V súvislosti s postihnutými deťmi –
je tu aj duchovná rovina týchto rodinných
vzťahov – známe sú prípady aj
v rodinách celebrít, ktoré sa nezdráhali
verejne vyznať, že aj postihnuté
dieťa je pre nich veľkou radosťou…
Okrem toho je tu materno-fetálna
medicína, kde sa na špecializovanom
pracovisku liečia matka i plod súčasne
a dokonca sú možné chirurgické výkony
na plode už počas tehotenstva,
kedy sa dá v mnohých veciach dieťatku
pomôcť. Matka a jej plod nemôžu stáť
proti sebe, sú na tej istej strane barikády
v tejto latentnej vojne.
Ďakujem vám za rozhovor a prajem
vám veľa chápavých pacientov.
Roman LEVICKÝ
levicky@svetgralu.sk
1) Logoterapia – voľne preložené „liečba zmyslom
či hľadaním zmyslu“ v každej situácii –
zmyslu života, smrti, utrpenia… Táto v poradí
tretia viedenská škola psychoterapie
stavia na pozitívnych životných cieľoch. Jej
autor prežil tri roky svojho života v nacistických
koncentračných táboroch ako väzeň.
Známym dielom Viktora Emanuela Frankla
je „Lekárska starostlivosť o dušu“ alebo „Psychológ
v koncentračnom tábore“.
34
SVET GRÁLU
8 | 2006
Zázraky
kedysi a dnes
V jednom z príbehov, známych z kedysi veľmi populárnej knihy Slepačia polievka
pre dušu, sa rozprávač, skúmajúci možnosti ľudského podvedomia, rozhodne pre
veľmi odvážny experiment. Na prednáške, kde je zhromaždených niekoľko tisíc
návštevníkov, zavolá k sebe na pódium pacienta v poslednom štádiu rakoviny.
Zároveň vyzve všetkých prítomných, aby k tejto osobe vyslali svoje láskyplné
a pomáhajúce myšlienky. Dojímavý príbeh sa končí šťastne. Pacient s beznádejnou
diagnózou je uzdravený – vďaka zázračnej sile ľudských myšlienok. Podobné
správy sa sporadicky tu a tam objavujú v tlači i v ďalších masmédiách.
Medicína pozná aj pomerne hmlistý pojem „spontánna remisia“, čo v preklade
vlastne znamená nevysvetliteľné vyliečenie. Existujú správy o spontánnej remisii
posledného štádia rakoviny, sklerózy multiplex a ďalších zákerných chorôb,
u ktorých sa patologický proces považuje z medicínskeho hľadiska za nezvratný.
Uskutočnili sa aj seriózne vedecké výskumy založené na sledovaní štatisticky významnej
skupiny ľudí, podľa ktorých ľudia nábožensky či duchovne založení, takí,
ktorí sa modlia alebo meditujú, žijú dlhšie, menej trpia psychickými ochoreniami
a užívajú menej liekov ako ľudia, ktorí sa podobným praktikám nevenujú.
Často sa vysvetlenie tohto javu z vedeckého hľadiska posudzuje ako autosugescia,
teda schopnosť ľudskej mysle ovplyvňovať a príležitostne dokonca liečiť
vlastné telo. Táto teória poukazuje na antistresový účinok pozitívneho myslenia
a modlitby. Nemôže však zodpovedať na otázky spojené s ďalšími, takzvanými
paranormálnymi javmi. Tieto javy sú v dvetisícročnej kresťanskej tradícii, ale
aj v starších židovských spisoch pomenované ako zázraky. Sú zázraky dôkazom
Božej všemohúcnosti alebo len výmyslom veriacich?
vyčajne sa o zázrakoch dozvedáme
len z rozprávania alebo
Z
z písomných správ veľmi starého
dáta, ktoré je veľmi ťažké dodatočne
preskúmať. Navyše, zmienky
priamych svedkov o zázrakoch
môžu byť prifarbené snahou dodať
udalostiam väčší význam, než
v skutočnosti mali, alebo pridať na
vážnosti určitým osobám či tradíciám.
V dejinách kresťanstva sa
zázraky spájajú jednak s osobou
Ježiša z Nazaretu, ale aj s mnohými
osobnosťami, ktoré sa stali
známymi svojimi skutkami natoľko,
že im cirkev priznala označenie
svätosti.
Pozrime sa teda na pojem zázrak
najprv v súvislosti so správami
evanjelií a postupne sa prenesme
do nedávnej minulosti v spojitosti
s osobou kapucínskeho mnícha
a kňaza, pátra Pia, ktorého život
značne rozvíril stojaté vody nielen
v katolíckej cirkvi.
V
JEŽIŠOVE SKUTKY –
LEGENDA VERIACICH?
spisoch Novej zmluvy, ktoré
veriaci kresťanských cirkví,
ale aj mnohí historici považujú
za autentické svedectvo o Ježišovi
z Nazaretu, nájdeme opisy mnohých
zázrakov. Nebolo by účelné
uvádzať ich tu všetky. Skôr sa zamyslime
nad tým, či možno všetky
N A Z A M Y S L E N I E
opisy Ježišových údajných
zázrakov nekriticky
prijať, alebo by sme mali
rozlišovať medzi javmi,
ktoré majú reálny podklad,
a výplodmi fantázie
Ježišových nasledovníkov.
Na prvý pohľad možno
nie práve obyčajné skutky,
pripisované Ježišovi, rozdeliť
do dvoch kategórií:
na javy, ktoré je možné
pozorovať i dnes (a preukázať
tak ich reálnosť),
a na ťažko uveriteľné legendy, ktorých
pravdivosť by úplne popierala
platnosť prírodných zákonov. Časť
správ z Novej zmluvy je z hľadiska
nášho súčasného poznania na pomedzí
týchto dvoch kategórií.
Rozdiel medzi Ježišom
a dnešnými liečiteľmi
je v intenzite aj v druhu
pôsobiacej uzdravujúcej sily
Do prvej kategórie patrí predovšetkým
uzdravovanie chorých prikladaním
rúk alebo len sústredeným
chcením, a tiež uzdravovanie
na diaľku. Tieto javy možno pozorovať
u mimoriadne obdarených
jednotlivcov i dnes a časť týchto
ľudí a ich schopností sa už podrobila
moderným výskumným metódam
(pozri článok Objav aury – Svet
Grálu 1/2004). Rozdiel medzi Ježišom
a dnešnými liečiteľmi, ktorí sa
venujú takzvanej bio-energo-terapii,
nie je len v intenzite, ale aj v druhu
pôsobiacej uzdravujúcej sily, ktorá
bola Ježišovi dostupná. Preto mohol
uzdraviť mnoho beznádejne chorých
so zázračnou rýchlosťou. Ľudia, pre
ktorých Ježiš predstavuje stelesnenú
Božiu Lásku, Syna Božieho, chápu
aj jeho liečenie chorých ako dôkaz
jeho Božského pôvodu. Najzaujímavejší
a najťažšie uveriteľný prípad
tohto druhu sa vzťahuje k istému nemocnému
Lazarovi. Podľa vtedajších
meradiel bol tri dni „mŕtvy“.
Podľa nášho dnešného poznania
by sme povedali, že to bol
pravdepodobne pacient
v kóme, ktorý už nejavil
bežné známky života. Po
Ježišovom zásahu zázračne
„ožíva“. Ani pri takomto
deji teda nie je nutné hneď
obviniť prvých kresťanov
a pisateľov raných evanjelií
z podvodu. Lazarovo vzkriesenie
možno logicky vysvetliť.
Problematickejšie už je objasniť
jednu zo základných dogiem 1 kresťanskej
viery – zmŕtvychvstanie Ježiša.
Po ukrižovaní a bolestnej smrti
totiž nemožno predpokladať,
že by Ježiš nejako
neprirodzene ožil v biologickom
zmysle. Takéto
vysvetlenie, na ktorom ešte
aj dnes cirkev trvá, neobstojí
z hľadiska prírodných
zákonov, v ktorých sa tiež
prejavuje vôľa Božia 2 . Ešte
väčšia škoda je, že sa tento
výklad o vzkriesení tela v materiálnom
zmysle dostal do kresťanského
vyznania viery, tzv. creda. U mnohých
ľudí možno aj toto vzbudzuje
pochybnosti o kresťanskej duchovnej
tradícii. Vysvetlenie
Ježišovho zmŕtvychvstania
by bolo oveľa prirodzenejšie
a jednoduchšie
hľadať v neobyčajných
zážitkoch niektorých súčasných
ľudí, a to aj v našom
okolí! Nie sú predsa
žiadnou výnimkou ľudia,
ktorí vravia, že uvideli, či
počuli aj po smrti svojho
drahého príbuzného či
priateľa. Stáva sa to najčastejšie
v noci pri zaspávaní,
pri náhlom prebudení alebo
pri takzvaných živých snoch. Preto
možno predpokladať, že Ježišovi učeníci
videli svojho Majstra po fyzickej
smrti v jeho inom, nemateriálnom
tele. Ako podotkli už viacerí autori,
toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť,
že ho najprv jeho najbližší nespoznali:
„Keď vošli do hrobu, uzreli
mládenca, oblečeného do bieleho rúcha,
sedieť na pravej strane, a preľakli
sa. On im však povedal: Nebojte sa!
Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho
ukrižovaného?“ 3) Samotná viera
kresťanov v „nanebovstúpenie Pána“
je tiež skôr logicky zlučiteľná s náukou
o jemnohmotnom tele, ktoré je
oveľa éterickejšie, a teda „ľahšie“, než
naše telo z mäsa a krvi. Tu teda urobili
vykladači správ o Ježišovi kresťanskej
myšlienke medvediu službu:
Viera kresťanov
v „nanebovstúpenie Pána“
je logicky zlučiteľná
s náukou o jemnohmotnom,
či tzv. astrálnom tele
chceli mať Ježiša ešte zázračnejšieho,
zrejme pre zvýšenie dojmu z rozprávania,
akoby už jeho samotné učenie
nebolo dostatočným zázrakom.
Vyžadovaním slepej viery v takéto
35
SVET GRÁLU
8 | 2006
N A Z A M Y S L E N I E
javy odradili mnoho ľudí od Ježišovho
učenia.
Dnešnej dobe zrozumiteľné vysvetlenie
je ťažké poskytnúť k zázrakom
spojeným s prírodnými živlami.
V Ježišovom prípade ide o utíšenie
mora: „Vtedy strhla sa veľká povíchrica
a vlny sa valili do lode, že sa už
naplňovala, On však spal v tyle lode
na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc:
Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On,
prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal
moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal
víchor a nastalo veľké utíšenie.“ 4
Ani v takomto pôsobení však napodiv
nie je Ježiš ojedinelým prípadom:
Mojžiš zosiela ako Boží trest za
zotročenie svojho národa na Egypt
celé živelné pohromy a prikazuje vlnám
mora, aby sa rozdelili. V Starom
zákone je takých udalostí zaznamenaných
viacero a podobné príbehy
sa vyskytujú v mytológii a náboženských
spisoch v takmer všetkých kultúrach.
Pôvodné, tzv. prírodné náboženstvá
vidia za pôsobením živlov
skutočné, inteligentné bytosti, ktoré
sa v týchto živloch prejavujú. Slovania
poznali Perúna, boha bleskov, starí
Gréci mali celú plejádu bohov, rovnako
Germáni a podobne. V duchov
prírody verili aj pôvodní obyvatelia
Ameriky a nad nimi videli vládu Veľkého
ducha. Kresťania v strachu pred
panteizmom – teda vierou v mnohých
rovnocenných bohov – vieru v prírodné
bytosti zavrhli a v priebehu
času ju cirkev potláčala dokonca násilím.
Neboli to však práve prírodné
bytosti, ktoré pri utíšení mora len vykonali
Ježišovu prosbu?
Prehľad Ježišových zázrakov uzavrime
len krátkym vymenovaním
niekoľkých skutkov, ktoré sú už na
prvý pohľad legendami a nie jeho
reálnymi činmi: nasýtenie 5000 ľudí
piatimi chlebami (tu by sme sa mohli
domnievať, že ide skôr o čistú symboliku
duchovného pokrmu), premena
vody na víno a podobne.
36
SVET GRÁLU
8 | 2006
ZÁZRAKY
V DVADSIATOM
STOROČÍ – SAN
GIOVANNI ROTONDO
Ak by sme ďalej pokračovali v odvodzovaní
téz z údajných zázrakov,
potom vlastne význam slova zázrak
nie je synonymom niečoho neprirodzeného,
iba nezvyčajného. Zázraky
sa nediali iba v dávnej minulosti,
dejú sa aj dnes. V 20. storočí sa akoby
vrece roztrhlo s najneuveriteľnejšími
udalosťami okolo osobnosti kapucínskeho
mnícha Francesca Forgioneho,
známejšieho pod menom páter
Pio (*25.5.1887/†23.9.1968). Stojí
za to pristaviť sa aspoň pri niektorých
z nich, pretože mnoho týchto
udalostí bolo podrobne zdokumentovaných
a potvrdených viacerými
nezávislými expertmi z lekárskeho
prostredia, novinármi i obyčajnými
laikmi, ktorí sa nikdy nerátali medzi
veriacich a k údajným zázrakom
pátra Pia pristupovali s veľkou nedôverou.
Medzi inými sa s osobou pátra
Pia spája jav stigmatizácie, uzdravovanie
nevyliečiteľne chorých, vrátane
dievčaťa nevidiaceho od narodenia,
„vyháňanie zlého ducha“ z posadnutých
osôb, predvídanie budúcnosti,
čítanie v duši (spoznanie skutkov
ľudí, ktorých nikdy predtým nevidel),
rozprávanie jazykmi, ktoré sa nikdy
neučil atď. Na sklonku života
pátra Pia, len v jedinom roku
1967, aureola jeho osoby pritiahla
do malého provinčného
mestečka San Giovanni na severe
Talianska 1,5 milióna ľudí.
O nezvyčajnom živote tohto
mnícha natočila v roku 1968 dokument
britská spravodajská televízia
BBC. Žiaľ, masmédiá onedlho kauza
pátra Pia prestala zaujímať. Nepôjde
nám o to, podporovať kult osobnosti,
ktorý okolo neho medzičasom vznikol,
iba poukázať na javy, ktoré nemožno
vysvetliť žiadnou autosugesciou
alebo domnelými možnosťami
ľudského podvedomia. Tu ostáva nestrannému
pozorovateľovi jediné –
prijať možnosť zásahu „vyššej moci“
do nášho materiálneho sveta.
JAV PRVÝ: STIGMY
ento jav budí u časti ľudí veľmi
T zvláštny druh náboženského zanietenia;
pre osobu, ktorej sa to týka,
však predstavuje nevýslovné utrpenie
a tiež – prinajmenšom v prípade
pátra Pia – pocit zahanbenia. Stigmy
sú rany, ktoré vzniknú spontánne,
bez vonkajšej príčiny na rukách, nohách,
hlave, chrbte a boku postihnutého,
presne v miestach, kde bol
podľa dobových správ zranený Ježiš
z Nazaretu, keď bol popravený pribitím
na kríž a zomrel tu mučeníckou
smrťou. Stigmatické rany nevykazujú
žiadnu podobnosť s akýmkoľvek normálnym
druhom rán na tele – predovšetkým
preto, že sa vôbec nehoja, ale
napriek tomu sa na nich neprejavuje
zápalový proces, hnisanie či nekróza
tkaniva. Jednoducho, ostávajú čisté
a vyteká z nich pravidelne v malých
množstvách krv. Nie je možné zahojiť
ich akýmkoľvek lekárskym zásahom.
Na tele postihnutého zostávajú
po mnoho rokov – v prípade pátra
Pia to bolo bolestných 50 rokov až do
Cirkev vysvetľuje stigmy
ako zvláštny prejav Božej
milosti, ale sú nimi naozaj?
jeho smrti, keď úplne zmizli. Stigmy
pátra Pia sa stali predmetom fanatického
zbožňovania, hoci on sám
ich za hodné úcty nepovažoval. Sám
sa k tomu, že sa uňho objavili stigmy,
priznal až po niekoľkých rokoch na
naliehanie svojho duchovného vodcu,
N A Z A M Y S L E N I E
H I S T Ó R I A
predstaveného kňaza. Inak rany po
celý život skrýval pod rukavicami
bez prstov. Predsa sa však niekoľkým
ľuďom podarilo vyfotografovať
ich a štyria lekári nezávisle od seba
potvrdili, že z medicínskeho hľadiska
neexistuje pre tento druh rán
žiadne vysvetlenie. Cirkev zvykne
vysvetľovať stigmy ako zvláštny prejav
Božej milosti, ale sú nimi naozaj?
Poznačí takýmito strašnými
ranami Boh svojich vyvolených len
preto, aby tu ukázal svoju moc? Táto
predstava je ťažko zlučiteľná s predstavou
dobrotivého Stvoriteľa. Sám
páter Pio o svojich stigmách napísal:
„Môže to byť pravda, že Pán napokon
zoslal na mňa túto bezútešnosť,
ktorú teraz prežívam? Odpovedal na
moje naliehavé prosby milosťou a nechá
ma vždy trpieť a podieľať sa na
utrpení Božieho učiteľa? (…) Neviem
si ani len trochu predstaviť, že môj
terajší stav je milosťou. Zdá sa mi, že
je to trest z nebies, ktorý si skutočne
zaslúžim.“ Tieto slová sa zdajú byť
v úplnom súlade s vysvetlením, uvedeným
v knihe „Odpovede na otázky“
od Abd-ru-shina, v ktorej sa autor
vyjadruje k prípadu stigmatizovanej
Terézie Neumanovej.
Roman LEVICKÝ
levicky@svetgralu.sk
Vysvetlivky:
1. Dogma – základný článok viery, neomylné,
nezvratné a večné tvrdenie
2. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon
alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale
naplniť, (…)“ – Evanjelium podľa Matúša
5/17
3. Evanjelium podľa Marka 16/5
4. Evanjelium podľa Marka 4/37
GRÉCKO
PLATÓN A AKADÉMIA
PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU
latón – najvýraznejšia postava
P gréckej duchovnej minulosti,
najväčší filozof staroveku, ktorého
vplyv pretrváva v európskom
myslení ešte aj v súčasnosti, meno,
ktoré pozná každý vzdelanec v euro-americkom
kultúrnom okruhu,
niektorými filozofmi nazývaný
zakladateľom filozofie. Narodený
v r. 427 pr. Kr. v poprednej aténskej
rodine, mal už svojím pôvodom
všetky predpoklady pre vynikajúcu
dráhu. A on nielen že splnil,
ale ďaleko prekonal všetky očakávania.
Ovplyvnený najviac svojím
otcovským priateľom Sokratom,
stal sa skutočným šľachticom ducha,
ktorého najpálčivejšou vnútornou
túžbou bola túžba po múdrosti.
Filozofia v gréčtine znamená
láska k múdrosti; filozof je teda
priateľom múdrosti a ním Platón
po celý svoj život bol. Spojil
logos – rozum – svojich filozofických
myšlienok s mýtom, symbolickým
stvárnením, ktoré chráni
(IV.)
Tento múdry muž, ktorému bol
vlastný vnútorný pohľad do vecí,
Ideálny štát má
mravnú úlohu
vychovávať občanov
obdarený duševným zrakom, nebol
neživým hĺbavým človekom
stojacim v ústraní, ale v duchu žitia
prítomnosti sa živo zaujímal
o dianie okolo seba, o riadenie
štátu. Podľa Platóna má ideálny
štát vysokú mravnú úlohu, aby
vychoval občanov a pomáhal im
stúpať nahor.
Žiaľ, skoro poznal, že v praktickom
politickom živote ide všetko
inak, a v jednom liste svojmu priateľovi
napísal, že nedôstojný politický
život mu neumožňuje v takom
štáte spolupôsobiť. A tak
dospel k poznaniu, že len skrz
opravdivú lásku k múdrosti je
možné oslobodiť štát a občanov
Len skrz lásku k múdrosti je možné
oslobodiť štát od biedy a nespravodlivosti
Literatúra:
• Biblia, vydanie Slovenskej evanjelickej cirkvi
a.v., Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978
• Shug, John. A.: Páter Pio. Vydavateľstvo
Serafín, Bratislava 1999
• Abd-ru-shin: Odpovede na otázky.
Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft,
Stuttgart 1994
logos pred strnulosťou, pretože
mýtus je plný života, plný nesmrteľnosti,
nadčasový a nemožno ho
bezo zvyšku vyložiť. Preto nevytvoril
žiadny hotový myšlienkový
systém, neuzavrel svoje poznanie
do dogiem.
v ňom žijúcich od biedy a nespravodlivosti.
Pretože nechcel štátu bezprostredne
slúžiť, založil Platón v háji
Heroa Akadema svoju vlastnú
školu, nazvanú Akadémia, ktorú
viedol štyridsať rokov až do svo-
37
SVET GRÁLU
8 | 2006
H I S T Ó R I A
jej smrti v r. 347 pr. Kr. Tu mali byť
vzdelávaní muži, ktorí mali dať štátu
inú podobu. Na jeho vnútorný vývoj
malo rozhodujúci vplyv stretnutie so
Sokratom, ku ktorému došlo v jeho
devätnástich rokoch. Deväť rokov
s ním zostal pevne spätý a jeho spisy,
v ktorých vystaval Sokratovi nesmrteľný
pomník, sú jediným zdrojom
Sokratových myšlienok, lebo Sokrates
sám žiadny písomný odkaz nezanechal.
Násilná smrť Sokrata, „najmúdrejšieho
z ľudí“, ako bol nazývaný,
ktorého odsúdili na smrť vypitím
otráveného nápoja, znamenala pre
Platóna životný otras a vyhnala ho
z Atén. Dlhé roky putoval po mestách
Malej Ázie, Talianska, Sicílie
a Egypta, aby hľadal múdrosť v rôznych
filozofických školách, a jeho
otvorený duch ju nasával do seba,
aby ju vlastnou silou pretváral. Lebo
Platónov duch sa stal morom, do
ktorého vtekajú prúdy najrôznejších
myšlienkových smerov, na jeho dne
sa však zbytočný balast usadí, aby
von prúdila len krištáľová voda platónskeho
ducha, ktorá oživuje a sýti
všetkých, ktorí „putujú do krajiny
úsvitu“.
Literatúra spojená s Platónovým
menom by zabrala celé knižnice. Veď
z jeho diela čerpá európska kultúra
už viac než dvetisíc rokov. Pri snahe
dopátrať sa k pravde o veciach používal
dialektické metódy v pôvodnom
dobrom zmysle tohto slova, teda ako
umenie premýšľať, ako umenie živého
dialógu, pri ktorom sa osvetľuje
skúmaný predmet zo všetkých
strán. Tak dospel so svojím partnerom
v priateľskom rozhovore k vysokým,
ušľachtilým a krásnym poznatkom,
ktoré nám ešte dnes spôsobujú
potešenie a povzbudzujú nás, vždy
podľa stupňa nášho duchovného
pokroku, k úsiliu nájsť svetlo poznania.
Platón dospel až k najčistejším
formám myslenia, k praob-
38
SVET GRÁLU
8 | 2006
razom, k tomu, čo je večne platné,
k najvyššej vede alebo k najvyššej
náuke, ktorú možno poznať. Lebo
základom všetkého musí byť niečo
večne existujúce, nemenné. Tak hovorí
o „kráse“ v protiklade ku krásnym
veciam, o „bytí“ v protiklade
k veciam, ktoré existujú.
Od Platóna vzišiel pojem idea a dostal
sa do myslenia a reči vzdelaného
ľudstva. Idea podľa Platóna je pravzor,
praobraz, to podstatné, všeobecne
platné, existujúce samo osebe,
to nemenné. Za nejasnými a relatívnymi
predstavami ľudí o mravných
a estetických hodnotových pojmoch
spoznal to, čo je absolútne, čo je nemenné,
všeobecne platné, ako to
poznáme z matematiky. Preto Platón
hovorí: „Geometria je poznanie
večne existujúceho“ (spis „O štáte“).
V slávnom podobenstve o jaskyni
nám stvárňuje svoje učenie o ideách
obzvlášť plasticky. Pripomeňme si
ho tu v skrátenej forme (zo 7. knihy
spisu „O štáte“): „Predstavme si ľudí,“
necháva Platón prehovoriť Sokrata,
„ktorí sedia v jaskyni, pripútaní tam
od detstva za nohy a krk, takže môžu
vidieť len zadnú stenu jaskyne. Od
vchodu preniká do jaskyne žiara
ohňa. Medzi jaskyňou a ohňom
prebieha nízke zábradlie, za ktorým
ľudia, čiastočne hovoriac, čiastočne
mlčky, nesú okolo rôzne náradie, sochy,
stĺpy atď. Zajatci, ktorí nemôžu
pohnúť hlavou, vidia z týchto vecí
a zo seba samých len tiene, a slová,
ktoré počujú, ktoré stena jaskyne
vracia ako ozvenu, považujú za
slová oných tieňov, pohybujúcich sa
na stene. Jednému z uväznených sú
teraz uvoľnené putá. Musí vstať, otočiť
sa a ísť proti svetlu. To sa deje za
veľkých bolestí. Jeho oči sú oslepené
žiarou ohňov. Nemôže spoznať veci,
ktorých tiene skôr videl. Nemôže
uveriť, že teraz je k pravde, teda
k existujúcej, obsiahlejšej skutočnosti,
bližšie než predtým. Považuje
to, čo vtedy videl, za pravejšie, skutočnejšie
než to, čo sa mu ukazuje
teraz. Jeden pohľad do jasného svetla
ohňa ho tak zabolí, že uteká a vracia
sa znovu ku svojim tieňovým obrazom
ako k tomu, čo je istejšie. Dajme
tomu, že ho niekto vyvlečie príkrym
vchodom z jaskyne na slnečné svetlo.
Kvôli bolesti sa tomu bude brániť
a najprv, celkom oslepený, nebude
môcť uvidieť nič zo skutočných
predmetov. Až keď si zvykne a postupne
prenikne dopredu z temnoty
do jasnejšieho svetla, je mu možné
H I S T Ó R I A
poznávať. Nakoniec je schopný dívať
sa aj na slnko a pozorovať, aké je,
nielen ako zrkadlový obraz na vode.
Potom usúdi, že je to slnko, ktoré
vytvára roky a ročné obdobia, že nad
Dobro je posledná
príčina všetkého bytia
všetkým vládne, že určitým spôsobom
je i pôvodcom tieňových obrazov
v jaskyni. Teraz bude šťastný
a bude ľutovať svojich bývalých spoluväzňov.
Ich pocty a vyznamenania
pre toho, kto okoloidúce tiene vidí
ostrejšie, kto vie najlepšie spomínať,
a preto aj najlepšie prorokovať,
čo príde, to všetko ho nebude lákať
tak, aby znova žil dole. Raz sa však
vráti do jaskyne, aby oslobodil svojich
niekdajších druhov. Lenže jeho
oči sú stále oslepené hojnosťou svetla
a on preto neuvidí nič. Tak sa tam
dole stáva smiešnym, keď im chce
znova vysvetľovať tieňové obrazy. Tí
dole hovoria, že si pokazil zrak tým,
že šiel hore, a že sa nevyplatí ani sa
pokúsiť vyjsť von. Keby niekto prišiel
na myšlienku ich oslobodiť, tak by
ho pripravili o život.“
Toto podobenstvo sa môže vzťahovať
k mnohému – materiálny a duchovný
svet s ich odlišnými spôsobmi
poznávania, slepota pri prechode
z jedného sveta do druhého a naopak,
vzlet duše do iného sveta – toto a ešte
viac vysvetlil Platón sám v dodatku
k podobenstvu o jaskyni.
Nemecký filozof Karl Jaspers označuje
toto podobenstvo ako „podivuhodné
dielo filozofickej vynaliezavosti,
aby sme mali oporu pre
myšlienky, ktoré nie sú prístupné
priamemu opisu“.
Platón tým chcel ukázať, že v duchovnej
oblasti možno – až ako to
posledné – s námahou uvidieť ideu
dobra alebo dokonalosti ako pôvod
všetkého, čo vzniklo, čo bolo
stvorené. A ešte ďalšia dôležitá
myšlienka vyplýva z tohto podobenstva,
totiž myšlienka o ľudskej
duši, jedna z hlavných tém platónskeho
myslenia vôbec. Vidíme
tu človeka ako zajatca zmyslového
sveta, ktorý sa musí obrátiť, musí
urobiť obrat čelom vzad, ak chce
poznať Pravdu, pravé Svetlo.
Platón vedie človeka z tohto sveta
na druhý svet, zo spútania v hmote
k slobode absolútneho bytia, od
zmyslového vnímania k idei dobra
v nadzmyslovom svete. Napriek
tomu nie je žiadnym rojkom, ktorý
zavrhuje hmotu ako väzenie, z ktorého
človek musí uniknúť. „Človek
je »tu« vo svete, musí skrz tento svet
hľadieť »tam«, aby tým, že sa dotýka
podstatného, sám sa stal vedomým.“
(Karl Jaspers)
Za obzvlášť vysokú vedu považoval
Platón geometriu, jedno zo siedmich
slobodných umení, vysoko cenených
od antiky až po stredovek
(pre pripomenutie ich poradia: gramatika,
dialektika, rétorika, aritmetika,
geometria, hudba, astronómia).
O geometrii Platón hovorí, že je to
„poznanie večne existujúceho“. Matematické
pojmy geometrie sú v platónskom
myslení ideami večnej,
všeobecnej platnosti, sú absolútne,
vôbec nie relatívne, a tak je geometria
schopná viesť človeka k najvyššej
idei, k dobru ako takému. Toto dobro
samo o sebe je teda posledná príčina,
posledná tvorivá Prasila. Je to božské
– božstvo – Boh.
Pri všetkej obrovskej šírke aj hĺbke
by sme však u Platóna márne hľadali
nejakú náukovú konštrukciu
s pevne postavenými dogmami.
Strnulá dogma nemôže človeku nič
dať, nemôže ho zahriať a podnietiť
k vlastnému a slobodnému presvedčeniu.
Vnútorná sloboda, vnútorné
slobodné a ušľachtilé myslenie – to je
hlavná známka platónskeho učenia.
Jeho škola – Akadémia, ktorú založil
vo veku 40 rokov, zodpovedala
nedogmatickému platónskemu duchu.
Platónska Akadémia vyučovala
takmer tisíc rokov. Až v 6. storočí po
Kristovi ju nechal zavrieť byzantský
cisár Justinián. V tejto škole si stále
udržovala prevahu myšlienka, že
sloboda myslenia je dôležitejšia než
dogma. Cesta, ktorú človek sám našiel,
je pre neho dôležitejšia a správnejšia
než cesta druhého, povýšená
na dogmu. Slobodnému pátraniu po
pravde sa nesmú klásť žiadne hranice.
Platón ukázal novú cestu, úplný
obrat z temnej jaskyne našich pozemských
pút, obrátenie smerom ku
Svetlu. Postavil ľuďom pred vnútorný
zrak najvyššiu ideu dobra a krásy.
Čo pútnici do krajiny úsvitu pred
ním poznali a žili, to zaodel do jasnej
reči svojej doby, ktorá je nám ešte
aj dnes zrozumiteľná. Učil ľudí povzniesť
sa do jasných a čistých výšin
ducha, aby tým lepšie mohli plniť
pozemské úlohy. Nad všetkým stojí
sloboda osobnosti, sloboda myslenia
a reči, sloboda bádania a hľadania
Pravdy.
Tak dal putovaniu do krajiny
úsvitu nový smer, dal nové impulzy
veľkému putovaniu za Svetlom, k domovu
ducha.
Spracoval Zdeněk KŘIVKA
39
SVET GRÁLU
8 | 2006
L I S TÁ R E Ň
40
SVET GRÁLU
8 | 2006
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 8/2006, vyšlo 1. 6. 2006.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba
Dvornická, Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková,
Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana
Pukančíková, Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta
Štefaničková, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Martin Pukančík, Košice
Pavel Patloch, Karviná
Kristýna Franková, Brno
Marek Frank, Brno
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
Kristýna Franková, Brno (1, 22); Mehmet Alci, Cheyene, USA/* (1, 22);
Tomáš Ryška (2); Ann Triling, Ramat gan, Israel/* (2); Artur Zatloukal st.,
Brno (2); GralsWelt 36/2005 (2); Martin Vik (3, 18–21); W. Huemer, Hart-
Purgstall (4); Ryan Fox, Portland, USA/* (3, 7); Vladimir Korostyshevskiy,
NY, USA/* (8); Daniela Spyropourou, Atény, Řecko/* (9); Natalia
Bratslavky, Bellevue, USA/* (10); Rastislav Podivínský, Trenčianské Teplice
(16); GralsWelt Th. 16/2006 (23, 24); Mauritius images, Mittenwald
(25); MEV-Verlag, Augsburg (26); Massimo Massignani, Terni, Itálie/*
(28/29); Justin Hackworth, Provo, USA/* (30); Roman Levický, Košice
(31); Mark Aplet, Sacramento, USA/* (32); Mike Wiggins, Sudbury, UK/*
(35); Roswitha Schacht/morguefile.com (42); Ostatné obrázky GralsWelt
a redakcia. *) – Dreamstime.com.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Otto Hauck ml., Brno
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát
ročne. Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,
názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.
A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.
Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Niektoré otázky z verejných
prednášok o reinkarnácii
Inkarnujú sa ľudia znovu do rovnakých
rodín?
Áno, dosť často, nie je to však pravidlom.
Smerodajná nie je genetická
príbuznosť tiel, ale vnútorná rovnorodosť,
a tiež vzájomné vzťahy alebo
skutky z minulých životov. Tak sa
môžu bývalí manželia znovu stretnúť
napríklad ako súrodenci alebo
ako babička a vnuk, alebo napr. dve
ženy bez príbuzenského vzťahu sa
môžu stretnúť ako matka a dcéra,
aby si vyriešili svoje predošlé konflikty.
Pri ďalšej inkarnácii majú rodinné
väzby rovnakú silu ako priateľské
vzťahy alebo ako nerozviazané
vlákna skutkov, ktorými si ľudia navzájom
ublížili. Preto sa tiež stáva,
že sa do určitého rodinného prostredia
narodí zosnulý príbuzný.
Prečo sa človek nemôže inkarnovať
do zvieraťa alebo rastliny?
Zložitá a mnohostranná osobnosť,
akou človek je, nemôže zúžiť
svoju existenciu napríklad do
zvieraťa. Podstatou človeka je duch
a ten si tvorí svoje ľudské telo ako
svoju schránku. V inej sa nemôže
prejaviť, nemôže v inej žiť. Naopak
vnímanie rastliny alebo zvieraťa je
zúžené a nedokáže si uchovať vnútorné
spomienky a charakterové
črty človeka.
Pomocou regresných metód sa
možno dozvedieť o svojich minulých
životoch. Je to užitočné?
Všetky umelé zásahy do duchovnej
oblasti sú chybné a môžu spôsobiť
škody. K tejto otázke sme sa vo
Svete Grálu už vyjadrovali. Väčšina
z nás má dobrý dôvod, aby sme nevedeli
o svojich pochybeniach ani
poctách v minulých životoch, aby
sme teda prežívali svoj dnešný život
naplno a neovplyvnení. Človek
zaťažený veľkou karmickou vinou
môže prepadnúť depresii a pocitu
beznádeje nad „neodčiniteľnosťou“
svojej viny. A naopak, bývalá mocná
či slávna osobnosť sa ocitne v pokušení
konať povýšenecky a samoľúbo,
aj keď práve teraz potrebuje
ku svojmu vývoju skromné pomery.
Najväčším vkladom do správne prežitého
života je plné prežívanie toho,
čo nám múdrosť života prináša; nie
ako pozorovateľ, ale ako človek
plne ponorený do svojich radostí
i strastí.
Niekedy sa regresné metódy vyhľadávajú
kvôli vyliečeniu psychických
blokov – ako napr. strachu
z vody, koktania a pod. Ich príčiny
bývajú v minulých životoch, napr.
smrť utopením, zneužívanie reči
na sebecké ciele a iné. A tieto bloky
nie sú žiadnym omylom prírody,
ale sú dôsledkom vlastného prežitia
alebo pochybenia, a ako také
sa majú prežiť, nie umelo odstrániť
a obísť.
Ako ovplyvní samovražda ďalšiu
inkarnáciu?
Samovrah sa domnieva, že neunesie
ťarchu svojej životnej situácie.
Krátko po čine zistí, že smrťou ni-
L I S TÁ R E Ň
čomu neunikol a nič nevyriešil; dej
bezvýchodnosti a okamih smrti sa
mu neustále vracajú. O tom svedčia
aj výpovede niektorých pacientov
Dr. Moodyho. Toto opakovanie
môže trvať i celé roky. Keď nakoniec
pozbiera svoje sily a odvahu,
dostane znovu príležitosť a v ďalšom
živote je preňho pripravený
podobný konflikt. Buď sa hneď narodí
do zodpovedajúceho prostredia,
alebo sa s ním jeho osudové nitky
spoja až v ďalších rokoch. Až napne
svoje sily, zistí, že svoju životnú situáciu
predsa len dokáže riešiť a tak sa
od osudového uzla oslobodí.
Vo svojich úvahách a pri formovaní
názorov si musíme byť vedomí,
že životné osudy nie sú vedené snahou
potrestať človeka, ale láskou
k nemu a spravodlivosťou. Na nás
je, aby sme i na takých ľudí mysleli
iba s láskou a prianím posily.
Telesné alebo mentálne postihnutia
človeka a nešťastia, ktoré ho
stretávajú, súvisia teda s jeho pochybením
v minulom živote?
Väčšinou, ale nie vždy. I na vlastné
prianie sa môže človek narodiť postihnutý,
napríklad aby sám takýto
stav prežil, získal porozumenie pre
iných postihnutých ľudí a bol schopný
im pomôcť. Alebo aby bol odkázaný
na pomoc iných, získal pokoru a naučil
sa vážiť si nesebeckú lásku vo svojom
okolí. Nitky, z ktorých sú utkané
osudy ľudí, sú nesmierne rôznorodé
a nedajú sa zjednodušovať do šablón.
Môžeme dospieť k poznaniu o všeobecne
platných zákonitostiach v živote,
posúdiť však život iného človeka
dokážeme iba čiastočne. Každý z nás
má právo – a vlastne i povinnosť –
naplno posudzovať svoj vlastný život,
svoje vlastné pochybenia a víťazstvá,
poznávať príčiny a následky svojich
vlastných postojov a činov. Naša
vlastná osobnosť je zároveň tou jedinou,
ktorú dokážeme skutočne zmeniť.
O iných ľuďoch mnohé nevieme
a smieme nahliadnuť do ich života
len s dobrými úmyslami a s porozumením.
Postihnutí ľudia prežívajú svoj
život väčšinou oveľa intenzívnejšie,
než zdraví. Všetky telesné postihnutia
a väčšina duševných postihnutí
blokujú iba prejavy človeka navonok;
taký človek si nemôže napr.
radostne zatancovať alebo prosto
nájsť výraz pre to, čo cíti v sebe. Vo
svojom vnútri však žije intenzívnym
životom a jeho duch tak získava
bohatstvo prežitkov často vo
väčšej miere, než jeho zdraví vrstovníci,
vystavení nebezpečenstvu
povrchného prežívania.
Čo mám robiť, aby som sa už ďalej
nemusel inkarnovať?
Byť ochotný a pripravený odčiniť
svoje pochybenia a nedostatky, brať
svet dneška a svoje problémy ako
prostredie, ktoré na to potrebujem
a v ktorom sa mám osvedčiť; pritom
sa smiem brániť útokom a zlu, ale
nemám sa cítiť ukrivdený. – Pracovať
na sebe i okolo seba, vnášať do
sveta okolo seba ľudskosť, pomáhať.
Stať sa človekom, ktorý žije srdcom
a pritom je zrelou, dospelou, skúsenou
osobnosťou. Nie je ľahké vystihnúť
to niekoľkými slovami, a navyše
je cesta každého človeka iná, jedinečná.
Vo Vašej otázke však cítiť určitú
snahu nemať s týmto upadajúcim
svetom už nič spoločné a podľa
možnosti sa od neho odpútať. Práve
tu na Zemi je však najdôležitejšie
bojisko dobra so zlom. Vaša silná
snaha o dobro a Vaše činy dobrej
vôle sú na pozemskej úrovni cennejšie,
než v ľahšej úrovni, kde už
je „vybojované“. Pomáhajú udržať
Zem pri živote. Nie ste pre tento svet
bezvýznamný – okrem snahy prijímať
máte tiež schopnosť dávať, a na
tú Vaše okolie čaká.
P o k r a č u j e
kolobeh inkarnácií
večne?
Cieľom kolobehu
inkarnácií
je zušľachtenie ľudského
ducha do takej
miery, aby sa už nemusel vracať
na Zem, ale pokračoval vo vývoji
„vo vyššom ročníku“, teda vo vyššej
a jemnejšej úrovni stvorenia. Pokiaľ
však váha, strieda dobré a zlé
a musí sa vracať na Zem znovu
a znovu, nemôže tak činiť večne.
Práve súčasné desaťročia sú obdobím
zosilneného tlaku, nútiaceho
všetkých ľudí prejaviť svoje vlastnosti;
teda osvedčiť v životných
situáciách svoju snahu o dobro,
o poznanie a úsilie o život podľa
vôle Stvoriteľa – alebo naopak. Nastáva
akési prebúdzanie všetkého
mŕtveho a urýchľovanie všetkých
dejov tak, že všetko smerovanie je
nútené zrýchlene vydať svoje plody.
Toto obdobie sa prejavuje prírodnými
katastrofami rovnako ako
zjavnými výsledkami všetkého ľudského
úsilia, či sú viditeľné alebo sa
nachádzajú v oblasti myšlienok, cítenia
alebo hovoreného slova. Toto
dianie sa dá nazvať očistou alebo
súdom, neznamená však nejaký
„koniec sveta“ alebo všeobecný
zánik; je to triedenie – oddelenie
všetkého negatívneho. Znamená
tiež závoru pre ďalšiu možnosť
opätovného inkarnovania takých
ľudí, ktorí v sebe nemajú pevnú
vôľu k dobrému. Neznamená to,
že by snáď na Zemi zostali len nejakí
dokonalí ľudia; rozhodujúca
je úprimná snaha každého jednotlivca.
Tento dej už prebieha. Kedy
sa skončí, nevieme.
AZ
Autor vo svojich odpovediach čerpal
z diela „Vo Svetle Pravdy“, Posolstvo Grálu
od Abd-ru-shina.
41
SVET GRÁLU
8 | 2006
N A Z ÁV E R …
42
SVET GRÁLU
8 | 2006
TURÍCE – SVIATOK DUCHA SVÄTÉHO
V
súčasných dňoch si kresťanský
svet pripomína sviatky zoslania
či vyliatia sily Ducha Svätého – Turíce.
Sviatky, ktoré akoby zostávali
v tieni Vianoc a Veľkej noci; podobne
aj pojem Duch Svätý sa javí
v tieni Otca a Syna. Pôvod takéhoto
postoja k Turícam a Duchu Svätému
môže azda vychádzať z odlišného
vnímania pôsobenia Syna Božieho
a Ducha Božieho. Ježišovo pôsobenie
a jeho posolstvo bolo a je určené
priamo ľudstvu. A aké je pôsobenie
a posolstvo Ducha Svätého čiže Ducha
Božieho? O Duchu Svätom sa
hovorí a píše málo. A predsa, Duch
Boží a jeho činnosť sa spomína na
úplnom začiatku Biblie, už v prvej
kapitole opisujúcej dianie pri stvorení
sveta:
„Na počiatku stvoril Boh nebesia
a zem.“
„A zem bola neladná a pustá,
a tma bola nad priepasťou
a Duch Boží sa oživujúci vznášal
nad vodami.“
V Biblii je zachytený opis dejov pri
tvorivej činnosti Stvoriteľa strohými
slovami: „A Boh oddelil svetlo od tmy,
oblohu od vôd, stvoril zem, trávu, byliny,
stromy, ovocie, hviezdy na oblohe,
živočíchov v mori a na zemi…“
Prostými slovami je opísané aj oživujúce
pôsobenie Ducha Božieho.
Aký to kontrast medzi počtom strohých
slov a ich obsahom. Poznatky
vedy hovoria o miliónoch rokov trvajúcom
procese vývoja života na
našej planéte, odhaľujú zmysluplnú
činnosť miliónov tvorov od najmenších
po najväčších. K vývinu, teda
k postupnému zdokonaľovaniu,
každému z nich od počiatku až po
dnešok poskytuje oživujúci Duch
všetko potrebné. Aj človeku.
Človek oproti iným tvorom má
niečo jedinečné, niečo, čo žiadny
iný tvor nemá – slobodnú vôľu rozhodovania.
Tá mu umožňuje konať
slobodne. Činiť radosť, ale aj spôsobovať
žiaľ. Poučiť sa z následkov
svojich skutkov človek môže, ale nemusí.
Slobodná vôľa rozhodovania
a cit – dary, ktorými bol obdarovaný
Stvoriteľom prostredníctvom Ducha
Svätého, mu k tomu dávajú iba
schopnosť.
Iným z mnohých darov, ktorými
Stvoriteľ obdaroval každého človeka
rovnakou mierou, je schopnosť otvoriť
svoje vnútro pomáhajúcej a oživujúcej
sile vylievanej či vyžarovanej
Duchom Svätým v deň Turíc do
celého stvorenia, ktorého súčasťou
sme aj my, ľudia. Pred takmer 2000
rokmi sa Ježišovi učeníci, vopred
pripravení na toto dianie svojím
Majstrom, vedome otvorili sile Ducha
Svätého:
„Keď prišiel deň Letníc, boli spolu
na jednom mieste. Tu zrazu povstal
hluk z neba, ako keď sa prudký vietor
valí, a naplnil celý dom, v ktorom
sedeli. I ukázali sa im rozdelené
jazyky akoby z ohňa, usadili sa na
každého z nich a Duch Svätý naplnil
všetkých, takže začali hovoriť jazykmi,
ako im Duch dával hovoriť.“
Skutočnosť, že toto vyliatie nebolo
ojedinelým aktom, môže človek pozorovať
v prírode, ktorá svojou každoročne
sa opakujúcou činnosťou je
toho zjavným dôkazom. K tomuto
dianiu dochádza opakovane od počiatku
– záleží na jednotlivcovi, či
oživí svoju schopnosť otvoriť sa prílivu
pomáhajúcej sily.
Milí čitatelia, želám Vám, aby precítenie
tohtoročného sviatku Turíc
bolo pre Vás posilnením do nového,
vedomejšieho a radostnejšieho bytia.
Rudolf Harčarík
harcarik@svetgralu.sk
LAO-C´
Lao-c’
Život a pôsobenie
pripravovateľa cesty v Číne
270 strán, formát 16 x 23 cm,
tvrdá väzba
ISBN 80-89163-05-X
Cena 300 Sk
…Li Erl sa veľmi zmätený utiahol do svojej malej izbičky. Premeriaval ju ráznymi
krokmi. Zjavne prišiel k Pe Jangovi na príkaz Vznešeného. Ale čo, keď
ho ten učí nesprávne? Ešte si pamätal, čo mu Lie-c’ hovoril, ale aké to bude,
keď prenikne hlbšie do poznania lámu? Bude potom vedieť sám rozlišovať?
Prepadla ho veľká vnútorná tieseň, pripadal si celkom opustený.
A uprostred týchto bojov a zápasov si uvedomil, že aj toto má slúžiť tomu,
aby vnútorne zosilnel. A nebol ani sám. Ako aj predtým, aj teraz mohol
vidieť svetlého Božieho posla, ktorý sa k nemu blížil, aby mu priniesol objasnenie.
Hlas sa mu zdal ľúbezný ako pieseň, hoci si bol vedomý, že znie len v jeho
vnútri.
„Li Erl,“ zaznelo to, „neklesaj na mysli. Máš byť zvestovateľom Vznešeného.
Obklopuje ťa veľa neviditeľných pomocníkov. Buď si toho vedomý v každej
tvojej životnej situácii a budeš tú pomoc cítiť.“
„Boží posol, ďakujem ti!“ zvolal Li Erl, ktorého začala napĺňať veľká dôvera.
„Považoval som sa za osamoteného a ešte takého nehodného vznešenej
úlohy. Pomôž mi! Povedz mi, čo si mám počať s Pe Jangovou múdrosťou,
ktorá vôbec nie je pravá.“
„Li Erl, máš spoznať svetskú múdrosť. Máš poznať, čomu veria ľudia, ktorí
sa vôbec zaoberajú myšlienkou na Vznešeného. Ostatných možno ľahko
prehliadnuť: žijú podľa toho, ako sa im to páči, vzdialení všetkému duchovnému.
Takí budú za tebou márne naťahovať svoje chápadlá.
Ale mudrci, učenci a zbožní muži, akým je aj Pe Jang, nahradili poznanie
o božstve vlastnými myšlienkami. To sú ľudia, ktorí môžu byť pre tých, čo
hľadajú Boha, nebezpeční.
Ty nesieš Pravdu zhora v sebe. Prebuď ju, Li Erl! Nech počuješ čokoľvek:
načúvaj svojmu vnútru a porovnávaj. Ak to neobstojí pred tým, čo žije hlboko
v tebe, potom je to falošné, nech to znie akokoľvek dobre.
Pamätaj: čo sa dozvieš takýmto spôsobom, nech sa ti stane zbraňou v boji
proti všetkému temnu! Máš byť svetlým zvestovateľom Boha, Li Erl. Nezabúdaj
na to. Svetlo má byť v tebe a okolo teba. Zahoď preto všetko hĺbanie
a váhanie. Je to zbabelé a nesprávne!“
KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY
Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť
ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla.
Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené
jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.
Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft
„Nebezpečenstvo? Najviac ľudí umiera v posteli, keď sa prestali
hýbať. Keď sa zastavíte, ste mŕtvy. A keď spomalíte, ste mŕtvym
napoly. Svet bol, je a bude nebezpečný vždy. Život je pohyb,
nehybnosť je smrť.”
Tomáš Baťa