SG08

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Dáš mi svoje srdce?

Transplantácia orgánov – dve strany mince

Dlhší život s orgánmi zomrelých, alebo nevyhnutná smrť? Ako sa žije ľuďom

s transplantovanými orgánmi? Ako vlastne vnímame transplantáciu?

Aká je cena za predĺženie života?

Filipínski liečitelia na vlastnej koži

Znova sa vrátime k filipínskemu liečiteľstvu. Tentokrát

sa však nevydáme na Filipíny – zostaneme

v Českej republike, ktorú navštívil filipínsky

liečiteľ Lino be Guinsada. Ten nám tiež umožnil

pozorovať a fotografovať v priebehu liečenia.

Skalný chrám v Jeruzaleme

Tri chrámy. Kedysi Šalamúnov, neskôr Herodesov,

do ktorého vstúpil Ježiš, dnes jeruzalemský

Skalný chrám. Táto nádherná stavba je dokladom

umenia tvorcov, ktorí nevychádzali zo židovskej

ani kresťanskej tradície. Odkiaľ pochádzala

ich inšpirácia?

Odvrátená tvár misií

SVET GRÁLU č. 9

vychádza 1. septembra 2006

titulná téma:

Ťažkú traumu znamená pre jeden z prírodných

horských kmeňov v Thajsku, kmeň Akha, kontakt

s civilizáciou. Rozhovor s Tomášom Ryškom

nás zavedie medzi obyvateľov bambusových

chatrčí.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré

si vo svojich krajinách získali

už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

7/2006 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Nevítaný host

Duchovní rozměr potratu

SVěT GRÁLU


8/2006 SVET GRÁLU

březen – květen 2006 · číslo 7

Výzkum geopatogenních zón,

agrolaseru a harmonizované vody

SVET GRÁLU


strana 5

Krev a její tajemství

strana 8

Podzemní krápníkový svět

Duchovní souvislosti v životě

strana 17

Kataři, kacíři

a zánik hradu Montségur

strana 25

strana 30

Výuka podle Montessori

jún – august 2006 · číslo 8

Reinkarnácia –

kresťanská myšlienka?

strana 5

Tajomný Veľkonočný ostrov

strana 7

Aký drahý je lacný nákup?

strana 9

cena 78 Kč

Duša, láska a sexualita –

zamlčané fakty

strana 30

Platón a Akadémia

strana 37

cena 87 Sk

Reinkarnácia

Prečo si nespomíname?

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

T É M A

Reinkarnácia - kresťanská myšlienka? 5

C I V I L I Z Á C I A

Tajomný ostrov

Kedysi bohatý lesnatý ostrov sa nemúdrym

hospodárením zmenil na pustatinu a hrdí

stavitelia sôch na živoriaci kmeň. 7

N A Z A M Y S L E N I E

Aký drahý je lacný nákup? 9

Z A U J A L O N Á S

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 11

T É M A

Dôkazy reinkarnácie? 12

R O Z H O V O R

Geopatogénne zóny, žiarenie a liečiteľstvo 16

F O T O G R A F I E

India

Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe

z lietadla. Urobíte tri kroky a dostanete ranu

horúcou a mokrou handrou cez ústa. 18

T É M A

Prečo si nespomíname na minulé životy? 22

Ž I V O T

Potrebujeme pohyb? 26

N A Z A M Y S L E N I E

Svet, ktorý hľadáš 28

R O Z H O V O R

Duša, láska a sexualita –

zamlčané fakty

Dnešná presexualizovanosť je nielen v rozpore

s etikou, ale aj s vedeckými poznatkami

o psychosexuálnom vývoji človeka. 30

N A Z A M Y S L E N I E

Zázraky kedysi a dnes 34

H I S T Ó R I A

Grécko - Platón a Akadémia 37

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Turíce - sviatok Ducha Svätého 42

Jeden tibetský láma začína svoju knihu

prekvapivou myšlienkou: skutočnou

príčinou ekologickej katastrofy je to,

že ľudia na Západe neveria v reinkarnáciu.

Pre tohto mnícha to nie je prehnané

tvrdenie – iba dôsledok logickej postupnosti

vecí.

Ak by sme naozaj verili, že na Zemi

nežijeme iba raz, asi by sme mysleli aj

na to, čo nás čaká v budúcom živote.

Napríklad, že sa budeme musieť opäť

narodiť na tejto Zemi a – splatiť svoje

dlhy za to, čo sme tu stihli napáchať. Tu

sa viera v reinkarnáciu spája s vierou

vo vyššiu spravodlivosť a dokonale ju

dopĺňa. Bez tohto presvedčenia je dnes

už veľmi ťažké veriť v dobrotivého Stvoriteľa,

tvárou v tvár utrpeniu, s ktorým

sa denne stretávame; ak aj nie priamo,

tak prostredníctvom správ v masmédiách.

Každý človek však žije obklopený

najmä následkami svojich minulých

činov. A presvedčenie, že sa nám málokedy

stane niečo, čo sme si svojím

konaním kedysi nezaslúžili, môže byť

veľmi oslobodzujúce. Neznamená to, že

za všetko zlo na Zemi môže len vopred

predurčený osud, na ktorom sa už nedá

nič zmeniť. Práve naopak: naše súčasné

3

SVET GRÁLU

8 | 2006


N A Ú V O D…

pomery nás majú povzbudiť k úsiliu

meniť to, čo zmeniť môžeme.

Viera v reinkarnáciu nám na druhej

strane pomáha pochopiť a zmieriť sa

s tým, čo nemôžeme zmeniť. Obzvlášť

prenikavo to môže ovplyvniť pohľad na

ľudí v našom okolí. Nezriedka sa s našimi

najbližšími stretávame v pozemských

životoch opakovane, ibaže niekedy

je nevyhnutná zmena úloh. Alebo

sa stáva, že sa napríklad tyranský a panovačný

človek musí neskôr narodiť

takým rodičom, ktorí mu dajú precítiť,

ako sa kedysi správal k svojim deťom

on sám. Táto skúsenosť sa navždy

zapíše do jeho duše a sformuje sa do

predsavzatia: „Keď ja budem mať svoje

deti, nikdy sa k nim takto správať nebudem!“

To je výsledok, ku ktorému by

bez vlastného prežitia pravdepodobne

nikdy nedospel. Týmto rozhodnutím

sa zároveň vyslobodzuje z osudových

pút, ktoré si sám ukoval, a môže kráčať

ďalej k zdokonaleniu.

Podobných darov nám dáva reinkarnácia

veľmi veľa. Opakované pozemské

životy sú možnosťou, ako postúpiť

v škole života o krôčik ďalej. Zrazu

sa stráca pocit nezmyselnosti bytia,

reptanie na osud a jeho zdanlivú nespravodlivosť,

závisť voči tým, ktorí sa

majú „lepšie“ ako my… Uvedomujeme

si, že naším cieľom je nadobudnúť takú

duchovnú zrelosť, aby sme nemuseli

donekonečna prežívať všetky strastiplné

a bludné cesty hmotného života

a stali sa skutočne ľuďmi – podporovateľmi

stvorenia.

Viera v reinkarnáciu nám ukazuje aj

to, že za naše hriechy neexistuje žiadny

odpustok, okrem úprimnej nápravy

svojho myslenia, chcenia a konania.

Tak prestáva byť Boh v mysli človeka

jeho úplatným služobníkom. Veľkosť

Jeho pôsobenia presahuje všetku našu

predstavivosť, pretože u Neho je skutočne

„spravodlivosť nadovšetko“.

Spravodlivosť je zákonom, v rámci ktorého

sa všetko odohráva, pred ktorým

niet úniku: Až tu má jasný zmysel prí-

4

SVET GRÁLU

8 | 2006

slovie: „Božie mlyny melú pomaly, ale

isto!“ Niektorým kresťanom sa napriek

tomu myšlienka reinkarnácie zdá nebezpečná

– boja sa, že by ohrozila vieru

v Boží program spásy ľudstva.

Kristus údajne o reinkarnácii nehovoril.

Vieme to skutočne? A možno sa

čudovať, že sa mnoho z jeho myšlienok

nezachovalo, pretože mu jeho súčasníci

jednoducho nerozumeli?

Veď vtedajší náboženskí vodcovia ho

odsúdili ako rúhača proti Bohu už len

za jeho nedodržiavanie nezmyselných

náboženských predpisov. Mohol a chcel

v takomto prostredí hovoriť o všetkom,

čo ho vnútorne zamestnávalo? Pravdepodobne

nie. Zachoval sa aspoň jeden,

v tejto súvislosti príznačný výrok: „Ešte

vám mám mnoho čo hovoriť, ale teraz by

ste to nezniesli…“

Tak či onak, v kresťanstve sa postupne

viac presadila myšlienka „spásy

skrze vieru“, pretože žiadny človek nie

je dosť dobrý, aby bez Božej milosti

unikol trestu za svoje hriechy. Ľudia sa

uspokojili s myšlienkou, že sú hriešni

a musia sa pred Bohom plaziť na kolenách.

Dodržiavanie Božích prikázaní sa

postupne zdalo ľuďom také ťažké a nepohodlné,

že si ich začali prispôsobovať,

tak ako to opísal George Orwell vo svojej

Zvieracej farme. Aj tam najprv platilo

„žiadne zviera nezabije iné zviera“,

no neskôr bol tento príkaz upravený

na „žiadne zviera nezabije iné zviera

bez zvláštneho dôvodu“. A máme dosť

príkladov na to, že pádny dôvod na

obchádzanie prikázaní – aj na zabíjanie

– sa veľmi často našiel. Len občas

v dejinách zasvietil príklad takých uvedomelých

občanov, ktorí odmietli ísť

s davom a zaplatili za to vysokú cenu.

Napríklad slávny americký spisovateľ

Henry David Thoreau, ktorý na protest

proti vojne v Mexiku prestal platiť

dane a ocitol sa vo väzení. Keď ho navštívil

jeho priateľ Ralph Waldo Emerson

a opýtal sa ho, čo robí vo väzení,

Thoreau mu odpovedal okrídlenou vetou:

„A čo robíš ty tam vonku?“ Možno

nie je náhoda, že aj Thoreau bol stúpencom

myšlienky reinkarnácie.

Iste, zločiny môže spáchať aj človek,

ktorý v reinkarnáciu verí, dokonca

môže byť presvedčený, že svojím

násilím urobil dobrý skutok. Tak

ako hinduistický kňaz, ktorý zastrelil

Mahátmú Gándhího. To sa stáva vtedy,

keď človek kladie svoju vlastnú mienku

na roveň Božej vôle, keď sa sám „vymenuje“

za sluhu Božej spravodlivosti. Takých

poľutovaniahodných príkladov je

však mnoho v každej ideológii.

Viera v reinkarnáciu má najmä v Ázii

veľa pozitívnych príkladov. Pre nás to

môže byť aj skutočný, veľmi biedny

človek v Indii, ktorý za svoju zdrvujúcu

chudobu neviní Stvoriteľa, ale svoj

vlastný minulý život premárnený v zhýralosti.

A vďaka tejto viere má silu každé

ráno vstať zo svojej chatrče kdesi v slume

na periférii veľkomesta, aby s pomocou

štedrých dobrodincov študoval na univerzite,

v túžbe neskôr pomáhať rovnako

chudobným, ako je on sám.

Nuž teda, nie je jedno, čomu človek

verí. Najmä duchovné rozhodnutia

v otázkach viery majú rozhodujúce,

ďalekosiahle následky na celý život človeka,

ba vlastne, i na viacero životov.

Dúfam, milí čitatelia, že Vám aj náš

časopis pomáha urobiť si jasno v tom,

čomu vlastne – a prečo veríme.

Roman LEVICKÝ, redaktor


T É M A

REINKARNÁCIA

Kresťanská myšlienka?

V povedomí väčšiny ľudí je málo známa

skutočnosť, že do roku 553 neboli úvahy

o reinkarnácii cudzie ani kresťanom.

Boli úzko spojené s učením Origena,

ktoré bolo neskôr z politických dôvodov

zavrhnuté na koncile v Konštantinopole.

Aj keď niektoré Origenove predstavy

možno označiť za trocha premrštené,

obsahuje jeho učenie aj mnoho cenných

myšlienok.

O

rigenes z Alexandrie (185–254)

bol jedným z najvplyvnejších

teológov raného kresťanstva. Jeho

dielo „De principiis“ je považované

za prvé systematické zobrazenie kresťanskej

vierouky. Pôvodné grécke podanie

tohto diela sa nám nezachovalo.

K dispozícii je len latinský preklad

Rufinusa z roku 398, ktorý uvádza, že

pri preklade niečo zmenil a vynechal.

Týmto spôsobom chcel Rufinus zabrániť

odsúdeniu Origenovho učenia

zo strany cirkvi; v tom čase sa totiž

vyskytli prvé veľké spory medzi jeho

zástancami a jeho protivníkmi.

Z diela „De principilis“, ktoré pojednáva

o „základných princípoch

bytia“, okrem iného vyplýva, že Origenes

je presvedčený o bezpodmienečnej

spravodlivosti a dobrote Stvoriteľa.

Pochopenie rôznych osudov a rozdielnych

podmienok pri každom narodení

v zmysle Božej spravodlivosti je

možné len vtedy, ak sa berú do úvahy

viaceré pozemské životy. Príslušné životné

okolnosti sú pritom spôsobené

človekom samotným ako výsledky

z predchádzajúcich životov. Origenes

prirovnáva Stvoriteľa k lekárovi, ktorý

chybujúcu dušu lieči tým, že na ňu zošle

utrpenie ako trpký liek.

Ďalej sa Origenes domnieva, že anjeli,

ktorí sa odvrátili od Boha, padli

do hlbších oblastí a pritom sa stali

démonmi a tiež ľuďmi. Podľa neho

materiálny svet vznikol len kvôli zlyhaniu

anjelov a mal by byť teda výsledkom

hriechu. Origenes dokonca

pripúšťal, že morálne hlboko padlí

ľudia sa niekedy môžu narodiť aj vo

zvieracích telách; tento názor však nie

je v jeho spisoch jednoznačný. Podľa

neho je pre človeka tiež možný aj opätovný

vzostup v anjela, ba dokonca

k podobe s Bohom alebo k „jednote“

s Bohom. Tak vysvetľuje Origenes

jeden zo spôsobov putovania duší.

V diele „De principiis“ Origenes napríklad

píše: „Čo sa týka Ezaua a Jakoba,

tak pri podrobnom štúdiu tohto

príbehu zistíme, že skôr než sa bratia

narodili a niečo v tomto živote vykonali,

mal starší slúžiť mladšiemu. Predpokladáme,

že u Boha nie je nespravodlivosť

možná a zistíme, že to taktiež

nebola nespravodlivosť, keď Jakob v tele

matky spôsobil pád svojho brata. Musíme

len pripustiť, že na základe zásluh

z predchádzajúceho života ho Boh

právom odmenil, takže bol pred svojím

bratom zaslúžene uprednostnený…“

„Tí, ktorí tu na zemi umierajú normálnou

smrťou, boli odsúdení k pobytu

na mieste, ktoré sa nazýva Hades. Sú

vykázaní na rôzne miesta na základe

svojich pozemských skutkov a hriechov.

Rovnako tí, ktorí takpovediac v Hadese

zomreli, vystupujú snáď sem hore,

a podľa znejúceho rozsudku si vyslúžia

pobyt v rôznych – lepších, alebo horších

obydliach na určitom pozemskom

mieste a pri takých alebo onakých rodičoch.

V dôsledku toho môže napríklad

Izraelita padnúť medzi Skýtov a Egypťan

sa dostať do Judei.“

P

ODSÚDENIE ORIGENA

ribližne 300 rokov po Origenovej

smrti si cisár Justinián (527–565)

stanovil za cieľ opätovne zriadiť rímsku

ríšu na kresťanskom základe. Cirkev

a ríša boli navzájom tak úzko prepojené,

že spory o vieru mohli vážne

ohroziť jednotu ríše. Preto si cisár vyhradil

právo činiť všeobecné záväzné

rozhodnutia v otázkach viery.

Tak postupoval aj v prípade roztržky

medzi mníchmi v Palestíne.

Jedna z dvoch znepriatelených strán

pozostávala z prívržencov učenia

Origena, ktoré bolo rozšírené predovšetkým

medzi vzdelanými mníchmi.

Aby Justinián ukončil nepokoje, vyniesol

v roku 543 edikt, v ktorom Origena

a deväť bodov jeho učenia odsúdil

(pričom treba poznamenať, že

náuka, ktorú zastupovali jeho prívrženci,

nezodpovedala pôvodným spisom

Origena vo všetkých bodoch).

Pápež Vigilius (537–555) a všetci

biskupi ríše s týmto ediktom súhlasili.

Origenovo meno bolo pripojené

k zoznamu bludárov, ktorý sa predkladal

všetkým biskupom a opátom

pri nástupe do úradu.

Veľké nebezpečenstvo pre Justiniánovu

ríšu predstavovali nábožen-

5

SVET GRÁLU

8 | 2006


T É M A

ské boje medzi monofyzitmi a diofyzitmi.

Zjednodušene povedané, verili

monofyziti (ako aj Origenes) v jednu

povahu Ježiša, diofyziti v dve povahy

Ježiša (Boh a človek). Monofyziti sa

vyskytovali hlavne vo východnej

cirkvi. Od čias koncilu v Chalcedóne

(451) sa ocitali v nemilosti samotnej

cirkvi a pápeža; náboženské a politické

úsilia sa mnohokrát vyhrocovali

a ohrozovali tým jednotu ríše.

Cisár Justinián sa preto všetkými

prostriedkami pokúšal zmieriť monofyzitov

opäť s cirkvou. Z tohto dôvodu

chcel dať odsúdiť sporné „Tri kapitoly“,

ktoré boli monofyzitom tŕňom v oku.

Na nátlak cisára sa pápež Vigilius vydal

do Konštantinopolu, kde dorazil

v januári roku 547. Vigilius, v tom

čase olúpený o svoju osobnú slobodu,

odsúdil „Tri kapitoly“, čo medzi západnými

biskupmi vyvolalo búrku

rozhorčenia; chceli pápeža dokonca

vylúčiť z cirkvi. Cisár a pápež sa preto

dohodli, že odsúdenie „Troch kapitol“

sa zruší. Záležitosť sa mala vyjasniť na

všeobecnom koncile.

Rozpory medzi cisárom a pápežom,

ako aj medzi východnými a západnými

biskupmi sa nanovo vyostrili

v roku 551 a pretrvávali kvôli koncilu

v Konštantinopoli. Nasledovalo zajatie

a útek pápeža, nasadenie cisárovho

vojska, striedali sa nepriateľské nálady

s prímeriami. Vigilius striktne

odmietal otvoriť koncil, ktorý mohol

6

SVET GRÁLU

8 | 2006

mať za následok len definitívne odsúdenie

„Troch kapitol“, čomu chcel za

každých okolností zabrániť.

Na jeseň 552 dosiahli boje medzi

mníchmi v Palestíne nový vrchol. Cisár

chcel toto ohnisko nepokojov s konečnou

platnosťou odstrániť, pričom

počítal s pomocou cirkevných otcov

v Konštantinopoli.

Pápež

Vigilius s tým

súhlasil, no

zahájenie koncilu

odmietol.

A tak ponúkol

cisár Justinián

„výmenný obchod“:

poslal

tej istej synode,

ktorá

mala neskoršie

zavrhnúť

„Tri kapitoly“, list, v ktorom odsúdil

15 článkov viery prívržencov Origena.

Ak odmietnutie „Troch kapitol“ predstavovalo

ústupok monofyzitom, potom

sa mohli diofyziti cítiť odsúdením

Origena uznaní; pretože aj Origenes

učil o jednej povahe Ježiša.

Asi v marci, alebo apríli 553 sa synoda

pripojila k odsúdeniu 15 článkov

viery. Kánon 1 znel: „Ak niekto

zastáva vymyslenú preexistenciu duší

a z nej vyplývajúcu fantastickú opätovnú

obnovu – potom nech je prekliaty.“

Pojem „reinkarnácia“ sa v rozhodnutiach

cisára a synody nevynára.

Avšak myšlienka na preexistenciu (život

pred pozemským narodením) nie

je možná bez vzťahu k opakovaným

pozemským životom. Reinkarnácia

bez preexistencie neexistuje.

Pojem „opätovná obnova“ v kánone

1 je prekladom gréckeho slova

„apokatastasis“, čo znamená obnova

dokonalého stavu, návrat všetkých

vecí na zodpovedajúce miesto. Origenes

tu má na mysli návrat človeka

do vyšších, nemateriálnych úrovní,

a síce v mnohých etapách a stupňoch,

pričom jedna etapa na tejto ceste zahŕňa

opakované pozemské životy.

V niektorých latinských prekladoch

sa grécke slovo apokatastasis reprodukuje

ako ,restitutio et redintegratio’;

restitutio znamená obnovu, privolanie

späť, omilostenie; redintegratio znamená

opakovanie. Tieto dva latinské

pojmy sa vo veľkej miere približujú

zmyslu slova reinkarnácia: v možnosti

opakovania spočíva milosť.

Dňa 5. mája 553, niekoľko týždňov

po odsúdení 15 článkov viery synodou,

cisár zahajuje koncil. Stalo sa tak

proti pápežovej vôli, ktorý sa na ňom

ani nezúčastnil. Tento koncil, ktorý

skončil 2. júna 553, odsúdil „Tri kapitoly“.

Chorý a zlomený pápež sa napokon

podrobil cisárovej vôli: 8. decembra

553 a 23. februára 554 taktiež

zavrhol „Tri kapitoly“, čím dodatočne

uznal závery koncilu.

Kvôli tejto komplikovanej situácii

v cirkevnej histórii ostáva sporné, či

rozhodnutia z jari roku 553 môžu byť

vlastne považované za rozhodnutia

koncilu alebo nie. Jestvujú názory, že

všetko, čo sa odohralo do 5. mája 553,

nepatrí k vlastnému koncilu.

Avšak aj po 5. máji 553 sa učinilo

rozhodnutie proti Origenovi: kánon

11 (z celkovo 14 kánonov) znie: „Ak

niekto nezatratí Ariusa, Macedonia,

Apollinaria, Nestoria, Eutycha, Origena

s ich bezbožnými spismi (…), nech

je prekliaty.“

Napriek cisárovmu úsiliu sa monofyziti

už do jednotnej cirkvi nevrátili.

To, že cirkev niektoré state v Origenových

spisoch označila za bludnú

vieru, je celkom pochopiteľné. No tým,

že s odsúdením Origena boli zatratené

i všetky jeho spisy, stratili sa mnohé

správne myšlienky – a medzi nimi tiež

myšlienka opätovných pozemských životov

ako jeden kamienok z mozaiky

celkového obrazu ľudskej existencie.

Waltraud GROSSE


C I V I L I Z Á C I A

Tajomný

Na Veľkú noc v roku 1722 holandský admirál

Jakob Roggeveen (1659-1729), ktorý

pátral po „terra australis“ (mýtická južná

krajina), uvidel na obzore uprostred šíreho

Pacifiku osamotený ostrov. Ostrov,

vzdialený viac ako 3 500 km od juhoamerického

kontinentu a asi 5 000 km od Nového

Zélandu: Veľkonočný ostrov. Na admirálovo

prekvapenie bol tento len asi

165 km 2 veľký ostrov osídlený. Tých možno

3000 obyvateľov holého ostrova sa namáhavo

živilo na chudobnej kamenistej pôde;

pri obstarávaní pitnej vody boli odkázaní

na kalné jazerá v kráteroch tohto vulkanického

ostrova. Svetovou senzáciou bol

ostrov

objav monumentov z čierneho tufu nazývaných

Maoi, ktoré boli roztrúsené po

celom ostrove. Ako boli vyrobené? Ako boli

dopravené? Siegfried Hagl, ktorý sa bližšie

zaoberá zvláštnymi príbehmi, mýtickými

omylmi a záhadnými fenoménmi v ľudských

dejinách, venuje svoju pozornosť

i „tajomnému“ Veľkonočnému ostrovu –

vzniku, rozkvetu a zániku jeho civilizácie.

V

eľkonočný ostrov sa podobá

rovnoramennému trojuholníku

so základňou asi 24 km a stranami

približne 17 km a neponúka domorodcom

pre život žiadne ideálne

podmienky. Niet divu, že ich Jakob

Roggeveen opísal ako „chabé, biedne,

neisté a smutné“. Pustatina ostrova

a na ňom obdivuhodné Maoi – ich

vzájomná súvislosť ostala pre admirála

záhadou. Údaje domorodcov

k sochám boli nejasné a mätúce.

Holanďania preskúmaniu ostrova

ani nevenovali veľa času. Zostali iba

zopár dní; došlo k zbytočnej mušketierskej

streľbe, ktorá usmrtila niekoľkých

domorodcov – a malá flotila

opustila nehostinný ostrov.

Ani neskorší bádatelia nezískali od

domácich žiadne uspokojivé informácie

o sochách, napriek tomu, že

obyvatelia Veľkonočného ostrova –

ako jediní Polynézania – v 16. storočí

vynašli jednoduché písmo. Toto

písmo slúžilo najmä kultovým účelom.

Tak vznikli divoké špekulácie

o vzniku týchto viac než 12 metrov

vysokých Maoi. Niektoré dohady

o ich vzniku dokonca pripúšťali, že

sa na ich vytvorení podieľala dávna,

dnes už potopená vysoko vyvinutá

kultúra Pacifiku, alebo že na ostrove

pristáli mimozemšťania.

Tieto po celom ostrove rozptýlené

sochy pôsobia skutočne nadmieru

pôsobivo: prevažný počet hotových

Maoi je 5–6 metrov vysokých. Sú aj

menšie, ktoré merajú 2 metre, a viac

ako 30 exemplárov je vysokých od

10 do 12 metrov. Najväčšia dohotovená

socha zo sivo-žltej lávy meria

9,8 m a váži asi 80 ton; k tomu patrí

ešte cylindrický nadstavec na hlavu

z červenej horninovej škvary. Nadstavec

je ďalších 2,4 m vysoký a cca 10

ton ťažký. Absolútne najväčšia Maoi

zostala žiaľ nedokončená; je skoro

21 m vysoká, čo je toľko, ako sedemposchodový

dom. Je ešte spojená so

skalou a otázkou zostáva, či by ňou

ostrovania vôbec dokázali pohnúť.

Nielen Maoi, ale tiež etnológmi

zozbierané povesti ostrovanov sa tešili

veľkej pozornosti. Poslúžili ako

materiál pre filmy a knihy a stali sa

tak známe aj širokej verejnosti.

POZORUHODNÝ PRÍBEH

O

sídlenie rôznych ostrovov v Pacifiku

patrí k jedným z najúžasnejších

činov Polynézanov. Dlho

bolo považované za nemožné, aby

7

SVET GRÁLU

8 | 2006


C I V I L I Z Á C I A

námorníci doby kamennej dosiahli

široko-ďaleko rozptýlené ostrovy

v Pacifiku, ležiace medzi Novým Zélandom,

Havajom a Veľkonočným

ostrovom. Stovky, ba až tisíce kilometrov

oceánu bolo treba prekonať

na primitívnych lodiach. Vydať sa

za takým dobrodružstvom – na to je

potrebná riadna odvaha. Vyžadovalo

to také navigátorské majstrovstvo,

aké európski námorníci dosiahli až

koncom obdobia stredoveku!

Dnes vieme, že Polynézania, túžiaci

po cestovaní, dosiahli v prvom

tisícročí po Kristovi aj Veľkonočný

ostrov – vtedy ešte husto zalesnený.

Títo novousadlíci v hojnej miere rúbali

lesy, sadili rastliny, ktorých semená

si priniesli so sebou (sladké

zemiaky, banány, cukrovú trstinu),

chovali dovezenú hydinu a lovili

ryby. Život na ostrove pripomínal

raj, keďže narastajúce obyvateľstvo

uživila bohatá tropická vegetácia aj

bez tvrdej práce.

Potom akoby z dlhej chvíle dostal

ktosi nápad vytesávať z lávového

kameňa sochy – najmä monumentálne

sochy. Podľa odhadov nebolo

obyvateľov ostrova nikdy viac než

7 tisíc, a predsa sa im podarilo za

asi 700 rokov vytesať do mäkkého

tufu vyše 500 kusov monumentálnych

sôch. To všetko s náradím z tvrdého

kameňa: vytesať, transportovať

8

SVET GRÁLU

8 | 2006

a vystaviť. Stoja väčšinou chrbtom

k moru, niektoré sú umiestnené na

plošinách.

Ako na mnohých polynézskych

ostrovoch, stáli aj tu kňazi – náčelníci

– na vrchole jednotlivých klanov

s ich teokratickým patriarchátom.

Zabezpečovali na príkaz bohov

mier a poriadok. Vybudovanie sôch

slúžilo pravdepodobne udržaniu prestíže

klanu.

P

ZNIČENIE „RAJA“

otom zavládol v spoločenstve

neporiadok. Začiatok úpadku

zjavne nastal vtedy, keď nárast obyvateľstva

na ostrove začal preťažovať

miestne životné podmienky. Rástla

spotreba dreva: na domy, lode, kúrenie,

nástroje, a v neposlednom rade

aj na transport monumentov. S ubúdaním

lesov ubúdali aj zrážky, erózia

poškodila ornicu a hlad viedol k bojom

pri rozdeľovaní potravy. Postupom

času chýbalo drevo aj na stavbu

lodí a pre rybolov. Kolaps prišiel tak

rýchlo, že v kameňolomoch ostalo

ležať ešte asi 300 monumentov nedokončených.

Úcta bezmocných náčelníkov utrpela

a nakoniec prevzali vládu bojovníci.

Objavili novú zbraň – tenkú

obsidiánovú kopiju so smrtiacim

účinkom. Pôvodne početné skupiny

ostrovanov sa zjednotili do dvoch

veľkých skupín a tak dve protiľahlé

časti ostrova viedli proti sebe vojnu.

Sochy nepriateľov – aby ich pokorili

– boli z pomsty zrútené. Potom

sa stalo, že padol aj posledný

strom, ktorý rástol na jednom z vrchov

ostrova. Drevorubač, ktorý ho

sťal, musel vedieť, že je to posledný

strom, pretože z oboch vrchov je na

celý ostrov veľmi dobrý výhľad. Odvtedy

nebolo viac možné stavať lode

a ani opustiť ostrov. Všetci sa stali

zajatcami svojho malého zničeného

ostrova.

Keď v roku 1722 Roggeveen dorazil

na ostrov, chaos na ostrove bol

už v pokročilom štádiu a počet obyvateľstva

poklesol. Potom prepadli

ostrov otrokári, vraždili ženy a deti

a odvliekli asi 900 mužov na jeden

z peruánskych ostrovov. Tam zahynul

aj posledný náčelník a všetci

písma znalí muži. Asi stovka sa ich

vrátila domov chorých a nanešťastie

si so sebou priniesli ešte aj nákazlivú

nemoc – osýpky. I táto okolnosť

prispela k tomu, že koncom

19. storočia klesla populácia ostrova

na púhych 111 ľudí. V 20. storočí sa

však obyvateľstvo zregenerovalo; prišli

prisťahovalci a krajina sa zalesnila.

Dnes Veľkonočný ostrov vstáva

z prachu svojej pohnutej histórie:

priťahuje turistov z celého sveta, aby

obdivovali svedkov jeho dávnej minulosti

– majestátne Maoi.

P

MINULOSŤ VARUJE

re ekológov poskytuje Veľkonočný

ostrov názorný príklad

zničenia životného prostredia – genézu

jedného mikrokozmu. A to, čo

sa príkladne ukázalo v malom, prebieha

dnes celosvetovo. Keď prišli

prví osídlenci, ostrov bol husto zalesnený.

Orba, chov hydiny, rybo-


lov, plody a malé zvieratá dodávali

bohatú poživeň. Stavebný materiál

pre domy a lode ako aj drevo na kúrenie

boli plne k dispozícii. Potom

populácia prekročila únosnú mieru

tamojších prírodných podmienok

a vyčerpala zdroje. Najprv pomaly,

neskôr stále rýchlejšie bol ostrov

odlesňovaný; erózia zničila ornicu

a pramene vody vyschli. Populácia

obyvateľstva na ostrove následkom

podvýživy drasticky klesala a začala

sa vojna.

Nemenej šokujúci je sociálno-

-psychologický pohľad: obyvatelia

ostrova vôbec neboli hlúpym národom

a nesprávali sa inak ako sa kedy

ľudstvo správalo. Presne ako teraz

my mali ostrovania svoj životný štýl,

ktorý bolo ťažké meniť: poľnohospodárstvo,

rybolov, varenie, ťažba

dreva, stavby lodí a domov. Podľa

svojho kedysi dávno vzniknutého

zvyku postavili – či už z kultových

dôvodov alebo pre vlastné sebazobrazenie

– ohromné monumentálne

sochy. Na to potrebovali náradie

a posuvné zariadenia, ktoré

pohltilo veľké množstvo dreva. Porovnateľné

objekty sa nachádzajú

v mnohých civilizáciách. Keď sa

civilizácia Veľkonočného ostrova

rúcala, prišli vojny, kanibalizmus

a zničenie všetkých zdrojov – až na

pokraj úplného vyhladenia.

Azda sa archeológom a prírodovedcom

podarilo poodhaliť záhadu

monumentálnych sôch. Čo je však

v histórii tohto odľahlého kúska

zeme oveľa významnejšie: v dejinách

ostrova nachádzajú psychológovia

typický vzorec ľudského správania

a ekológovia ukážkový príklad jeho

následkov: úplnej devastácie nedotknutého

životného prostredia.

Žeby jeden príklad na zamyslenie

aj pre dnešný civilizovaný zvyšok

sveta?

Siegfried HAGL

Prečo ako spotrebitelia spoluzodpovedáme

svojimi jednotlivými rozhodnutiami

o kúpe za hospodársky a spoločenský

vývoj.

D

N A Z A M Y S L E N I E

Aký DRAHÝ

nes už asi ani niet človeka,

ktorý by sa vyhol pochybnej

a vtieravej reklame rôznych obchodných

reťazcov, snažiacich sa

u spotrebiteľov zabodovať výstižnými

a dobre mierenými reklamnými

sloganmi. Myšlienka na veci,

ktoré „nevyhnutne“ potrebujeme

a vidina lacného nákupu

spôsobujú, že

honba za „výhodným

nákupom“ sa stala

spoločenskou záľubou.

Zatiaľ čo mnoho tradičných

firiem a obchodov

bojuje o svoju

existenciu, zaznamenávajú najlacnejšie

diskontné predajne stále

rastúce obraty.

?

je LACNÝ nákup

Môžeme vyčítať niekomu, kto sa

snaží nakupovať tam kde je najlacnejšie?

Nie je hlupákom ten, kto

platí viac, než je nutné? Kto má

dnes ešte toľko, aby mohol rozdávať?

A nie je logické nakupovať

v obchodoch a firmách, ktoré sú

v hospodárskej súťaži jednoducho

najúspešnejšie?

Ak sa zamyslíme nad širšími

súvislosťami, nemusí byť najlacnejší

nákup zároveň aj najvýhodnejší.

Nezriedka sa totiž stáva, že

V krachujúcich tradičných

firmách prichádza o prácu

mnoho ľudí

pod neprimerane nízkou cenou

sa skrýva zároveň aj nízka kvalita.

Stále častejšie než voľakedy

9

SVET GRÁLU

8 | 2006


N A Z A M Y S L E N I E

10

SVET GRÁLU

8 | 2006

Výmena musí prebiehať tak,

aby žiadny národ nemo -

hol druhého využívať jednostranne.

Vždy musí byť zachovaná

rovnováha medzi

dávaním a braním.

Herbert Vollmann, Svet, aký by mohol byť

sa stretávame s kratšou životnosťou

tovaru a to mnohokrát aj u certifikovaných

výrobcov a zvučných

značiek. Presvedčíme sa tak o pravdivosti

ľudového príslovia dnešných

čias, že „nie sme dosť bohatí na to,

aby sme kupovali lacné veci“. To

však nie je vždy pravidlom a niekedy

sme naozaj nadmieru spokojní

s výhodnosťou svojej kúpy.

Ako je to možné? Príčiny môžu byť

rôzne. Tento tovar je buď vyrábaný

vo veľkých sériách modernými

technológiami, kde je minimalizovaná

ľudská práca, alebo výrobcovia

kvôli konkurencieschopnosti

a vyšším ziskom presúvajú svoje

fabriky do krajín s výrazne nižšou

cenou práce. Okrem toho využívajú

nižšie štandardy pre ochranu

životného prostredia, prípadne daňové

prázdniny, čo pochopiteľne

prispieva k ďalšiemu znižovaniu

nákladov. Navyše veľmi často legislatíva

a situácia v krajine umožňujú

detskú prácu a málokto sa zaujíma

o osudy zamestnancov, ich

potreby a práva. Nejaká firma zo

západnej Európy teda prepustí povedzme

500 zamestnancov, presunie

výrobu do niektorej rozvojovej

krajiny, kde získa prácu nových približne

500 ľudí. Pokiaľ sa prepúšťanie

netýka bezprostredne nás, tak si

možno povieme, že všetko zlé je na

voľačo dobré a že aspoň tí chudáci

dostanú prácu. O tom, že chudákmi

často naozaj sú, sme si už povedali.

Zvlášť dobré príjmy ich nečakajú,

pretože aj v týchto „lacných

regiónoch“ existuje

konkurencia, ale mnohí

si iste polepšia. Mali by sa

tešiť aj domáci, potencionálne

noví dodávatelia;

no vzhľadom na už existujúce

kontrakty s nadnárodnými

spoločnosťami a otáznej

lokálnej kvalite často neuspejú.

Zároveň sa domáca konkurencia

popri silnom protivníkovi stáva

slabším hráčom a v krachujúcich

tradičných menších firmách prichádza

o prácu mnoho ľudí. Tí sa

potom za prácou sťahujú do väčších

miest, kde sa pracovné príležitosti

centralizujú. Avšak pri nákladoch

na dopravu a ubytovanie

sa ani zdanlivo dobrý plat nemusí

javiť až taký dobrý. A každý sa nakoniec

hrozí toho, že nový investor

jedného dňa jednoducho zdvihne

kotvy a presunie sa do iného, ešte

priaznivejšieho prostredia. Určujúcim

je tu jedine zisk a verejný záujem

zostáva bokom. A tak za naše

lacné nákupy veľakrát vďačíme lacnej

pracovnej sile a chudobe krajín

tretieho sveta.

V globálnej súťaži o najlacnejšie

výrobky by mal človek v prvom rade

vidieť nemilosrdné vykorisťovanie

všetkých ľudí, pracujúcich vo výrobnom

a predajnom reťazci. Počnúc

robotníkmi v krajinách s najnižšími

príjmami, končiac predavačkami

v hypermarketoch, ktoré sa

sťažujú na veľmi zlé ohodnotenie

a zaobchádzanie. Aj zvýšená náročnosť

na prepravu tovaru na veľké

vzdialenosti nijako nešetrí životné

prostredie.

Zdá sa teda, že za výhodnou cenou

často stojí chudoba niekoho

iného, a naša lakomosť väčšinou

zvíťazí. Nákupom tovaru od tých

výrobcov, ktorí na dosiahnutie nízkych

cien využívajú ekonomickú

zaostalosť krajín a lacnú pracovnú

Určujúcim je jedine zisk

a verejný záujem zostáva

bokom

silu, podporujeme ich rozvoj. Zamestnanci

takýchto firiem vzhľadom

na svoju sociálnu situáciu vyhľadávajú

opäť iba ten najlacnejší

tovar a kríza sa tým ďalej prehlbuje.

Alternatívni ekonómovia síce ponúkajú

riešenie sociálnej neistoty

a ekonomickej nestability: podporu

rozvoja lokálnych ekonomík a zavedenie

bezúročných, resp. nízkoúročených

úverov. To sa ale nestane

len tak zo dňa na deň a neurobia

to za nás politici. Prvý krok spočíva

predovšetkým v zmene myslenia

smerom k uvedomelosti každého

jednotlivca. Majme preto na

zreteli – a to nielen pri nákupoch –

aby v nás nevíťazila snaha po jednostranných

výhodách, ale úsilie

o harmóniu v dávaní a braní. Iba to

nám vo zvratnom pôsobení prinesie

úžitok a prispeje k väčšej spokojnosti

a všeobecnému blahu.

Paul SCHMITT, Rastislav PODIVINSKÝ


Z A U J A L O N Á S

Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U

Riziká geneticky

modifikovaných

plodín

Zaujímavé údaje publikovali

v januári poprední

vedci Ruskej akadémie

vied o výskume geneticky

modifikovanej sóje. Experti

pri pokusoch s potkanmi

zistili, že geneticky

modifikovaná sója ma negatívne

dopady na zdravie

testovaných zvierat. Štúdia,

o ktorej informoval britský

The Independent uvádza,

že viac ako polovica mláďat

potkanov kŕmených

geneticky modifikovanou

sójou zahynula počas prvých

troch týždňov života.

Podľa autorov štúdie je to

šesťkrát viac úmrtí ako

u kontrolnej vzorky potkanov,

ktoré boli kŕmené

normálnou potravou.

www.greenpeace.sk

Motory

v nanoformáte

Autormi najmenšieho

motora na svete sú holandskí

vedci Ben Feringa

a jeho kolegovia z univerzity

v Groningene. Podľa

správy v časopise „Nature“

je tento drobček

tvorený jedinou organickou

molekulou. Jedná sa

o alkén obsahujúci asi 60

atómov. Štruktúra motora

je jednoduchá: stator,

rotor a os. Horná časť

alkénu, rotor, sa otáča

ako veterné koleso okolo

centrálnej dvojitej väzby,

ktorá tvorí os. Spodná

časť molekuly, stator, je

atómami síry z dvoch thi-

olových skupín

pevne fixovaný

na pod ložke.

K rotácii dochádza

ožiarením

ultrafialovým

svetlom a prívodom

tepelnej energie.

Na využitie v praxi je

ale pohon svetlom často

nevhodný, vedci preto vyvinuli

prvé molekulárne

motory, ktoré môžu byť

poháňané chemickou

energiou získanou porušením

chemickej väzby.

Využitie? Zatiaľ iba špekulácie.

Možno môžu také

motory tvoriť pohon malých

strojov, ktoré budú

raz transportovať lieky

v krvnom obehu tela.

www.faz.net

PVC ohrozuje

životné prostredie

Už roky bojujú ochrancovia

životného prostredia

proti výrobe PVC – dosiaľ

bez veľkého úspechu.

Výrobky z PVC totiž spôsobujú

vážne ekologické

problémy počas celej doby

svojej životnosti. Začína

to výrobou plastu s rakovinotvornou

surovinou

vinylchloridom a ťažkými

kovmi, pokračuje

emisiami pri používaní

týchto výrobkov a končí

dosia ľ nev y riešený m

problémom likvidácie. Pri

laboratórnych pokusoch

bolo zistených vyše 150

prchavých organických

látok, ktoré sa uvoľňujú

z podlahovín vyrobených

z PVC. Sú medzi nimi alkány,

alkény, aromatické

uhľovodíky, alkylfenoly,

alkoholy,

aldehydy,

ketóny, kyseliny

a estery. Zvýšená

k onc e nt r á c i a

týchto látok v uzavretom

priestore môže vyvolávať

nielen nepríjemné pocity,

ale aj zdravotné komplikácie.

V prípade horenia

výrobkov z PVC vzniká

oxid uhoľnatý, chlorovodík,

dioxíny a furány.

Roberto Bertollini, vysoko

postavený pracovník

Svetovej zdravotníckej organizácie

(WHO), sa sťažuje,

že podobné nebezpečenstvá

dnes zástupcovia

priemyselnej výroby stále

ešte zľahčujú: „Priemysel

dôrazne popiera, že existuje

spojenie medzi chemickými

zlúčeninami

a chorobami, dokonca aj

vtedy, keď existujú vedecké

dôkazy!“

Ako zabrániť

rastu nádorov?

Nádory potrebujú na prežitie

a na rozmnožovanie

kyslík. Vedci z Centra humánnej

genetiky univerzity

v Brémach objavili

spôsob, ktorým si tento

kyslík obstarávajú.

Nádory sú samy osebe

schopné dosiahnuť veľkosť

1 až 2 mm, potom

ich bunky následkom

nedostatku kyslíka odumierajú.

Pri odumieraní

sa ale uvoľňuje proteín

HMGB1, ktorý láka iné

bunky, aby prevzali zásobovanie

nádoru kyslíkom.

Tak prispievajú už odumreté

bunky k tomu, že nádor

prežije a rastie.

Objav tohto proteínu

a jeho funkcie by mohli

znamenať dôležitý krok

k účinnej liečbe rakoviny.

Pokiaľ by sme zastavili

uvoľňovanie tohto proteínu,

prestal by rásť aj nádor.

Pozor na amalgám

Vedci univerzitnej kliniky

vo Freiburgu potvrdzujú

nebezpečnosť amalgámových

výplní zubov. Nová

vedecká práca berie do

úvahy odbornú literatúru

až do roku 2005 (k tomuto

námetu bolo uvedených

247 odborných prác) a dochádza

k záveru, že „na

základe aktuálnych informácií

nemôže byť amalgám

označený ako bezpečný

zubný materiál ani

z lekárskeho, ani z ekologického

hľadiska. Nepoužívanie

amalgámových

výplní by mohlo napríklad

pri Alzheimerovej chorobe,

popri iných preventívnych

opatreniach, viesť

k ústupu jej výskytu.“

Zázračný hormón

predlžuje

dĺžku života

Vo večnom boji výskumu

proti starnutiu a smrti bol

teraz objavený „zázračný

hormón“ predlžujúci

dĺžku života. Hormón tyroxín

podporuje látkovú

výmenu a sľubuje predĺženie

dĺžky života až o 30

rokov. Predávkovanie

však môže byť smrteľné.

11

SVET GRÁLU

8 | 2006


T É M A

Dôkazy

reinkarnácie?

Na svoje minulé životy sa väčšinou nepamätáme.

Sú však zaznamenané mnohé

prípady ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že na

zemi už niekedy žili. Niektoré ich spomienky

boli natoľko jasné a presvedčivé,

že sa vydali hľadať miesta a osoby zo svojich

predchádzajúcich životov. Práve takýmto

prípadom venuje svoju pozornosť

Prof. Dr. Dieter Malchow v nasledujúcom

článku.

O

dporcovia reinkarnácie uvádzajú

na podporu svojho stanoviska

dva hlavné dôvody, prečo reinkarnácia

nemôže existovať. Prvým argumentom

je skutočnosť, že naša pamäť

je závislá na mozgu, čo bolo vedecky

dokázané, a spomienky tohto druhu

nemôžeme mať, pretože mozog sa po

smrti rozpadáva spolu s telom. Ďalší,

ešte zarytejší skeptici sa nazdávajú, že

existuje len telo a po smrti je jednoducho

koniec. Dualizmus tela a duše,

ktorá telo oživuje a predstavuje našu

osobnosť, odmietajú. Zdá sa im nepochopiteľné,

že čokoľvek nehmotné

(duša) by mohlo vstupovať do interakcie

s hmotným (telo).

Interakcia – inými slovami vzájomné

pôsobenie – je však neodškriepiteľnou

skutočnosťou. Dôkazy o jej

fungovaní nachádzame v jednoduchom

pozorovaní prírody. Medzi základnými

druhmi – ako sú zem, voda

a vzduch – existuje intenzívna výmena;

dokonca aj fotóny vstupujú do

interakcie s rastlinami a sprostredkovávajú

im tak energiu na ich vývoj.

Ďalším zaujímavým príkladom je

napr. fotomechanický princíp orien-

12

SVET GRÁLU

8 | 2006

tácie krasoňa (chrobák, lat. Phaenops

cyanea), ktorý vníma infračervené

lúče na vzdialenosť až 80 kilometrov.

Vďaka nim potom dokáže nájsť

cestu k miestu lesného požiaru, aby

nakládol vajíčka do zuhoľnatených

kmeňov.

P

PRÍBEH PARMONDA

SHARMA

redstavme si, že môže existovať

vzájomné pôsobenie medzi telom

a dušou, a že sa duša opakovane

môže spojiť s hmotným telom, čiže

inkarnovať. Obyčajne si zážitky z minulých

životov nepamätáme (viď. článok

„Prečo si nespomíname?“). Napriek

tomu jestvujú medzi nami aj

ľudia, ktorí takéto spomienky majú.

Ich vlastná skúsenosť poukazuje na

skutočnosť, že na zemi žijeme viac

než len raz.

Ian Stevenson, profesor Univerzity

v Charlottsville vo Virginii, sa venoval

tejto problematike

a pátral

po dôkazoch

reinkarnácie.

Študoval tisíce

prípadov detí,

ktoré si spomínali

na niektorý

zo svojich predošlých pozemských

životov.

Jedným z prípadov bol aj príbeh

Parmonda Sharma. Narodil sa v októbri

1944 v Indii (v meste Bisauli,

45 kilometrov juhozápadne od Bareilly).

Vo veku dvoch až troch rokov

rozprával o veľkom obchode so

sódou a keksami, ktorý vlastnil ako

jeden z bratov rodiny Mohan. Potom

vraj ochorel, pretože zjedol príliš

veľa tvarohu. A v tomto útlom

veku tiež hovoril svojej matke, aby

nevarila, pretože on vraj má ženu

v Moradabade (čo je miesto vzdialené

približne 90 kilometrov severne

od Bareilly), ktorá by mohla navariť

namiesto nej. V roku 1949 cestoval

Parmond so svojím otcom do Moradabadu.

Päťročný chlapec ukazoval

vodičovi cestu z vlakovej stanice až

k svojmu niekdajšiemu obchodu. Keď

tam dorazili, chlapec protestoval, že

jeho miesto vo vnútri obchodu, kde

sedával, bolo inak usporiadané. V Indii

totiž bývalo zvykom, že majiteľ

mával v prednej časti miestnosti oddelený

priestor na posedenie.

Parmond tiež presne vedel, ako funguje

prístroj na výrobu sódy. Chlapcovi

sa bez cudzej pomoci podarilo

uviesť zložitý prístroj do prevádzky,

Naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa

počas života zapísali do duše, v nej

zostávajú zachované

napriek tomu, že ho skúšajúci chceli

prekabátiť tým, že mu predtým zastavili

prívod vody. Rozpoznal tiež veľa

členov svojej predošlej rodiny, plakal

dojatím a otvorene prejavoval svoju

náklonnosť. K svojej bývalej žene sa


T É M A

správal ako manžel a k svojim deťom

ako otec. Vyzval ich, aby ho tak aj

oslovovali.

Predošlý majiteľ obchodu, jeden

z bratov rodiny Mohan, zomrel

v máji 1943 na chronický zápal žalúdka

a čriev potom, čo zjedol príliš

veľa tvarohu.

Ako sú také spomienky možné?

V tomto prípade sa jedná o epizodické

spomienky na udalosti, ktoré

človek kedysi prežil. Tu zjavne nezostáva

iné než pripustiť skutočnosť, že

určité spomienky prichádzajú z duše

do mozgu. To tiež ale znamená, že

naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa

počas života zapísali do duše, tam zostávajú

zachované. Napriek tomu, že

sa po telesnej smrti mozog rozpadáva,

spomienky sa môžu prostredníctvom

nového mozgu v ďalšom živote znovu

prebudiť.

J

KLAM NAŠEPKÁVANIA?

edným z argumentov proti reinkarnácii

je, že sa spomienky vytvárajú

prenosom myšlienok alebo prostredníctvom

našepkávania zomrelých

osôb z onoho sveta. To prirodzene nemožno

úplne vylúčiť. Javí sa to však

dosť nepravdepodobné, pokiaľ človek

sám zažije, akým spôsobom si tieto

deti spomínajú. Ich rozprávania boli

natoľko zaujímavé, že vyvolávali nielen

údiv, ale i zvedavosť. Bolo to tak

aj v prípade jedného novinára, istého

Toma Shrodera, ktorý sa rozhodol pridať

sa k Ianovi Stevensonovi na jeho

cestách za deťmi. Chcel si o tomto fenoméne

vytvoriť vlastnú predstavu.

O svojich zážitkoch potom napísal napínavú

knihu, v ktorej najprv predložil

všetky svoje pochybnosti, aby ich

potom postupne vyvrátil. Máloktorý

prípad je však možné označiť za dokonalý.

Často sa totiž stalo, že v okamihu,

keď Ian Stevenson dostal informácie

o novom prípade, boli deti so

ZAVRAŽDENÝ PRIŠIEL SVEDČIŤ NA SÚD

Profesor Ian Stevenson začal publikovať svoje výskumy reinkarnácie v šesťdesiatych

rokoch. Jednou z jeho prvých kníh bola práca „Dvadsať podnetných

prípadov reinkarnácie“. V tom čase už existovali v menšom počte spracované

prípady reinkarnácie, napriek tomu sa jeho práce stretávali s veľkou opatrnosťou.

Dr. Stevenson si dával záležať na vecnom, nestrannom až sucho vedeckom

spracovaní faktov. Popisované prípady sa v podrobnostiach líšia, majú

však niektoré podobné črty.

Dr. Stevenson starostlivo preveroval tvrdenia reinkarnovaného dieťaťa; skúmal,

kto a ako ich môže potvrdiť a či sa dieťa nemohlo o konkrétnych podrobnostiach

dozvedieť odinakiaľ.

Snáď najkurióznejším prípadom je príbeh šesťročného Ašóka Kumara z dediny

neďaleko Kanpuru v Indii, ktorý bol dňa 19. januára 1951 ako šesťročný – kvôli

dedičstvu – britvou brutálne zavraždený svojimi dvomi susedmi. Vražda im

však nebola dokázaná. O niekoľko rokov neskôr sa otec zavraždeného, Sri

Džagešvár Prasád dozvedel, že šesť mesiacov po vražde sa v okrese Kanaudž

narodil chlapec Ravi Šankar, ktorý o sebe tvrdí, že je synom holiča Džagešvára

Prasáda. Rozpráva o detailoch svojho života, podrobnostiach vraždy i o svojich

vrahoch a chce od rodičov hračky, ktoré mal vo vtedajšom dome. Rozochvený

otec sa za ním vybral; rodičia Ravi Šankara, znepokojení takým druhom

publicity, sa s ním však odmietli stretnúť. Až neskôr sa stretnutie uskutočnilo,

chlapec svojho predošlého otca spoznal a rozprával mu o príhodách zo spoločného

života, i o vražde. Bolo to v júni 1955, keď mal Ravi štyri roky. Otec si

tiež všimol, že Ravi má na krku materské znamienko v tvare reznej rany.

Otec sa zasadil o obnovu súdneho procesu, súd však svedectvo reinkarnovanej

obete neuznal a vrahov znovu oslobodil. Asi vo veku jedenástich rokov

Ravi už väčšinu dramatických okolností svojho detstva zabudol a prestal sa

báť svojich dvoch vrahov, britiev i miesta neďaleko chrámu Čintamini, kde

sa vražda stala.

spomienkami už staršie a bol nútený

overovať si dôveryhodnosť očitých

svedkov. Niekedy boli ich spomienky

neúplné, alebo spochybniteľné, keďže

dotyčné rodiny mali teoreticky možnosť

sa o sebe dozvedieť. Tom Shroder

však úplne presvedčil spôsobom vyjadrovania,

typickým pre deti, ktoré

si spomienky na minulý život uchovali.

Ich správanie totiž nevyzerá na

opakovanie našepkaného, ani na plnenie

inštrukcií ďalšej osoby. Samé sú

onou vtedajšou osobou. Je to zrejmé

aj s charakteristického správania sa

Parmonda Sharma voči jeho predošlým

príbuzným: „Prečo ste moje

kreslo presťahovali inde?“ A k jeho

žene: „Prečo nenosíš to znamenie?“

(červenú bodku na čele, akú nosia vydaté

ženy). Až si pripadáme trochu

nešikovne, keď si uvedomíme, aké zložité

je napríklad obsluhovať prístroj na

výrobu sódy. A potom priamo pred

vami päťročný „špunt“ zložitý prístroj

jednoducho spustí.

V iných prípadoch deti skúšali svojim

matkám napríklad vysvetliť, že

majú jedlo pripravovať iným spôsobom,

pretože boli zvyknuté na iné

pokrmy. Tvrdilo by dieťa niečo také,

keby mu jedlo v zásade chutilo? Ďalším

znakom dôveryhodnosti rozprávania

je emocionálne počínanie detí

a ich predošlých príbuzných. Parmond

plakal a otvorene preukazoval svoju

náklonnosť. Aj predošlí príbuzní po-

13

SVET GRÁLU

8 | 2006


T É M A

cítili v mnohých prípadoch duševnú

spriaznenosť; niektoré deti chceli dokonca

radšej zostať v rodine, s ktorou

žili v predchádzajúcom živote.

Ď

ZÁZRAK

(RE) INKARNÁCIE

alšia naliehavá otázka sa týka samotnej

reinkarnácie. Pre Toma

Shrodera je spojenie tela a duše veľkou

hádankou. Kedy a ako nastáva?

Príroda ukazuje, že v živote zvierat

môžu prebiehať obdivuhodné procesy.

Mám na mysli okamih, keď sa

z obyčajnej húsenice vyliahne motýľ.

Nové, pôvabné stvorenie, ktorého základ

sa začal vytvárať v tele húsenice

a bol dokončený počas jej zakuklenia,

nakoniec ako motýľ opustilo

staré obydlie. I v živote človeka sú

deje, ktoré nám aj vo svojej prostej

prirodzenosti pripadajú ako zázrak.

Tak napr. dušu dieťaťa, ktorého telíčko

sa vyvíja v tele matky, priťahuje

predovšetkým duša matky. Tento dej

sa odohráva v polovici tehotenstva

a podlieha zákonu príťažlivosti rovnorodého

druhu a zákonu zvratného

pôsobenia – nie je to teda náhodný

proces.

Obzvlášť zaujímavé sú prípady

dvojčiat. Ian Stevenson popísal 26

dobre zdokumentovaných prípadov

dvojčiat, u ktorých si aspoň jedno

z nich spomínalo na svoj predošlý

život. V 19-tich prípadoch bola

predošlá osobnosť jedného dvojčaťa

v príbuzenskom vzťahu k druhému

a niektoré boli dokonca manželmi.

V ostatných siedmich prípadoch

boli priateľmi alebo aspoň známymi.

Z toho vyplýva, že obe duše k sebe

nejakým spôsobom patria, a že tento

vzťah vznikol už v predchádzajúcom

živote.

Celkom ukážkovo si spomínali

jedny barmské dvojčatá Cho a Ko

Theinové na svoje životy ako maji-

14

SVET GRÁLU

8 | 2006

teľky ryžového mlyna a ryžového

farmára, ktorý svoju ryžu vozil do

jej mlyna. V správaní týchto dvojčiat

sa odrážalo na jednej strane trochu

povýšené vystupovanie bohatej mlynárky

a na strane druhej pokorný postoj

roľníka. Nevieme, aký osud, aké

udalosti z predošlého života zviedli

teraz týchto dvoch ľudí dohromady.

Či už to bola náklonnosť, alebo niečo

iné, postavil pred nich súčasný život

sestry a brata novú úlohu. V nových

podmienkach pozemského života

duša dostáva novú príležitosť

dozrievať a zosilnieť.

N

PREČO

ZABUDNEME?

ovinár Tom Shroder uvažoval

nad tým, prečo si niektoré deti

spomínajú, a iné (väčšina) nie. Ian

Stevenson zistil, že veľa z detí, ktorých

prípady študoval, zomrelo v relatívne

mladom veku pri nehode alebo chorobe

a v krátkom čase sa potom narodili.

Vo viac než 600 prípadoch to

bolo priemerne 15 mesiacov. Možnou

príčinou, že ich spomienky pretrvali

do ďalšieho života, je krátky časový

interval. Dotknuté osoby boli totiž zo

svojho predošlého života vytrhnuté

a emocionálne ho stále prežívali.

Bežne si na svoj minulý život našťastie

nepamätáme. Prečo našťastie?

Tieto spomienky môžu byť totiž veľmi

traumatizujúce a tým významne zasahujú

do života. Môžu byť natoľko

intenzívne, že zásadným spôsobom

ovplyvnia celý ďalší život. Uveďme si

príklad: istá Angličanka, Jenny Cockellová

sa od ranného detstva rozpomínala

na svoj život v Írsku, v dedine

neďaleko Dublinu. Keď bola Jenny

malá, veľmi často sa jej zdával hrôzostrašný

sen. Vo sne sa volala Mary

a bola matkou ôsmich detí. Zdávalo

sa jej, že zomrela. Vždy sa prebúdzala

s veľkými výčitkami svedomia,

že svoje deti opustila. Jenny v súčasnom

živote túžila nájsť svoje vtedajšie

deti. Keď dospela, osamostatnila sa

a zakladala si rodinu, skutočne sa jej

to aj podarilo. Najťažšie bolo jej predošlé

deti presvedčiť, kým je – boli

totiž v tomto živote oveľa staršie než

Jenny. Aj to sa jej nakoniec podarilo,

pretože mala veľa rovnakých spomienok

ako jej najstarší syn. (rozhovor

s Jenny Cockellovou sme uviedli

v Svete Grálu č. 1 a č. 2 – „Stretnutie

s deťmi z minulosti…“)

Spomienky na minulý život ovplyvňujú

náš súčasný život. I keď nie sú

konkrétne, predsa nám pripomínajú

naše silné prežitia, či pochybenia. Bez

týchto spomienok môžeme žiť nezaťažený

život. Vďaka tomu sme schopní

vydať sa novými cestami a prebúdzať

schopnosti, ktoré v nás driemu. Jenny

však spomienky priniesli aj veľa dobrého.

Okrem priateľstva s najstarším

synom tiež istotu, že život po smrti

pokračuje.

N

NOVÝ ŽIVOT –

NOVÁ ŠANCA

ájdu naše osobnosti v novom živote

ešte ďalšie príležitosti vyvíjať

sa? Parmond vo svojom terajšom

živote nebol taký úspešný ako

v minulom, keď sa živil ako obchodník.

V súčasnom živote sa vo svojich

27 rokoch stal bežným sekretárom

v štátnej správe. Rozviedol sa, býval

sám a viac sa už neoženil. Často navštevoval

svoju dcéru aj syna, už menej

svoju bývalú ženu, s ktorou by

sa – ako sa raz vyjadril – stále hádal.

Jeho súčasné spoločensky nižšie

postavenie obyčajného sekretára,

ktorý môže kedykoľvek dostať výpoveď,

mu dalo príležitosť pozerať sa na

svet očami podriadeného.

Trochu inak to bolo u Jenny Cockellovej.

Voľakedy ako Mary viedla

jednoduchý život plný strádania


T É M A

F E J E T Ó N

a chudoby v stálom strachu pred

násilníckym manželom závislom

na alkohole. Vo svojom súčasnom

živote bola nútená usilovať sa

o vzdelanie (stala sa manikérkou

a pedikérkou). Tak sa jej podarilo

zhromaždiť prostriedky, aby sa

mohla pustiť do hľadania svojich

predošlých detí. Jej podvedomý pocit

viny, že opustila svoje deti, pôsobil

ako veľká motivácia a poháňal

ju, aby pri svojom hľadaní nevynechala

žiadnu možnosť. Vo svojom

súčasnom živote sa vydala, napriek

tomu, že v predošlom živote hlavne

kvôli vtedajšiemu manželovi veľmi

trpela. Tentoraz si našla dobrého

a láskavého manžela.

A

CESTA

K ZODPOVEDNOSTI

ké závery možno vyvodiť zo

spomienok na minulé životy?

Život sa smrťou tela nekončí. V duši

zostávajú uchované naše skúsenosti

a prežitia, ktoré za určitých okolností

môžu v rannom detstve vyplávať

na povrch ako spomienky.

Často sa tak stáva napríklad vtedy,

ak po náhlom úmrtí v krátkom

čase sú okrem prežitých skúseností

zapísané vlastnosti tvoriace osob-

nosť – vôľa, charakter, schopnosť

úsudku, sebavedomie, schopnosť

prežívania, atď.

Iba samotná viera v reinkarnáciu

ešte nemusí nič znamenať. Dôležité

je, aby človek na základe tohto

poznania pochopil svoju zodpovednosť

za vlastný osud. Napríklad

India je krajinou, kde veľa ľudí reinkarnáciu

akceptuje. Napriek tomu je

tam – oproti iným krajinám – veľká

kriminalita. Podobne ako u nás veľa

ľudí fajčí, napriek tomu, že vedia

o škodlivosti fajčenia. Záleží v plnej

miere na jednotlivcovi, ako sa

jeho presvedčenie prejaví v bežnom

živote. Je dobré si uvedomiť,

že všetky udalosti svetovej histórie,

všetky vrcholné obdobia aj obdobia

pádu našej spoločnosti, boli formované

rovnakými ľudskými duchmi –

nech hovoríme o založení, rozkvete

a páde rímskej ríše, stavbe chrámov,

inkvizícii, francúzskej revolúcii

alebo o prvej a druhej svetovej

vojne. Pritom sa neustále striedajú

národnosti, náboženské príslušnosti

a spoločenské postavenie – podľa

konania každého človeka. Prostredie,

do ktorého sa v nasledujúcom

živote narodíme, určuje zákon spätného

pôsobenia a zákon príťažlivosti

rovnorodých druhov. Tu v plnom

rozsahu platí múdrosť: „Každý

si je strojcom svojho šťastia“. Pravdivosť

tohto výroku rozpoznáme

až pri nadhľade nad našimi pozemskými

životmi.

Tom Shroder sa na svojich cestách

s profesorom Stevensonom

sám presvedčil, že spomienky detí

na minulé životy nie sú preludy.

Vo svojej knihe „Old Souls“ („Staré

duše“) popisuje nazhromaždené

dôkazy o reinkarnáciách a ponecháva

na čitateľoch, aby uvedené

informácie sami skúmali a vytvorili

si tak vlastný názor.

Prof. Dr. Dieter MALCHOW

CESTA

AUTOBUSOM

Bol horúci deň a jeden z mála, kedy

sme boli odkázaní na cestovanie autobusom.

Naše auto som musel zanechať

u mechanika a tak sme s dcérkou

zamierili na zastávku. Tých pár minút

do príchodu autobusu sme sa zhovárali

ako obyčajne o všetkých tých dôležitých

veciach, ktoré zaujímajú deti.

V rozhovore sme pokračovali aj v autobuse.

Stáli sme pri zadných dverách

a Anička, držiac ma za ruku pokračovala

v kladení otázok a ja som jej ako

pozorný otec na ne trpezlivo odpovedal.

To viete, deti majú množstvo

otázok. Cesta ubiehala pomaly, ľudia

nastupovali a vystupovali. Anička mi

znova položila otázku. „Oci, a prečo

je tamtá pani len v spodnom prádle?

Je to preto, že je chudobná?“ Dúfal

som, že otázku počulo čo najmenej

ľudí. Pani, stojaca vedľa nás, sa pousmiala

a namiesto mňa odpovedala.

„To vieš maličká, taká je dnes móda.

Čo bolo voľakedy nemysliteľné, je

dnes celkom bežné.“ Anička obdarila

paniu širokým úsmevom. Dúfal

som, že ma ďalšie prostoduché otázky

dieťaťa neprivedú do nepríjemnej situácie.

A prišla ďalšia otázka. „Oci,

a čo je to móda?“ Anička na mňa hľadela

svojimi modrými očami a očakávala

odpoveď. Touto otázkou som sa

sám dlhšie zaoberal, takže som s odpoveďou

ani veľmi nezaváhal. „Vieš,

Anička, móda, to je keď človek neuvažuje

nad vlastným vkusom a tak robí

to, čo robia ostatní.“ Pani vedľa mňa

sa zarazila; prestali sme sa jej páčiť.

Koniec-koncov, za chvíľu vystúpime

a móda zostane. Skutočne – usmial

som sa na tú paniu, vystúpili sme

z autobusu a móda zostala, aká bola.

A je možné, že po Aničkinej otázke

v autobuse tiež niečo zostalo.

(RP)

15

SVET GRÁLU

8 | 2006


R OZ H O V O R

Ing. Andrej Sándor je uznávaným

odborníkom v oblasti výskumu

elektromagnetického žiarenia

a jeho vplyvu na živé organizmy.

V minulom čísle Sveta Grálu sme

priniesli prvú časť reportáže z Výskumného

ústavu živočíšnej výroby

v Nitre. Hovorili sme o experimente

s harmonizovanou vodou,

o ožarovaní rastlín hélio–neónovým

laserom a tiež o geopatogénnych

zónach, o ich vplyve na

zdravie a možnostiach jeho eliminácie.

V druhej časti sa dočítate

okrem iného o rizikách používania

osobných tvarových žiaričov

a výskume schopností liečiteľov

vedeckými metódami.

GEOPATOGÉNNE ZÓNY,

ŽIARENIE A LIEČITEĽSTVO

Sú z vášho pohľadu rôzne zariadenia

na „rušenie“ geopatogénnych

zón, napr. tie, ktoré sú ponúkané na

internete, funkčné?

Nestretol som sa ešte s inými zariadeniami.

Bolo by možné ich testovať,

problém je však v našej le-

16

SVET GRÁLU

8 | 2006

gislatíve. Tá zatiaľ nevyžaduje, aby

tieto výrobky mali certifikát štátnej

skúšobne, takže sa voľne dostávajú

do ezoterických obchodov. Štátna

skúšobňa podobné testy zatiaľ nemá

vo svojej náplni.

Týka sa to aj rôznych medených

náramkov, ktoré sú odporúčané na

nosenie na ruke?

Isteže. Takýto náramok

je vlastne

rezonančný obvod,

ktorý má tiež určitú

indukčnosť a kapacitu.

Náramok je

však „otvorený“ a je

potrebné individuálne

vyskúšať jeho

nastavenie, teda vzájomnú

vzdialenosť

medených drôtov,

pretože tým sa mení

rezonancia. Ľudia to

však nastaviť väčšinou

nevedia.

Je to podobne aj

s rôznymi príveskami,

ako je napr.

nílsky kríž?

To sú dosť silné

t v a r o v é ž i a r i č e

a môžu veľmi rozladiť

biopole a jeho energetické centrá,

takzvané čakry, preto je namieste

veľká opatrnosť.

Momentálne je veľmi populárne

učenie Feng – šuei, ktoré kladie dôraz

na prúdenie energie v priestore,

väčšinou v obytných priestoroch.

Okrem iného sa v ňom odporúča

používanie prírodných materiálov,

ako je kameň, drevo, atď. Môžete

nám povedať k tomu svoj náhľad?

Áno, je veľmi dobré používať prírodné

materiály. Páčilo sa mi napríklad

v Tsukube, kde sa nachádza

taký „mozog Japonska“ – je

tam sústredených štyridsaťpäť výskumných

ústavov. Hneď ako som

vošiel do hotelovej izby, premeral

som ju svojou virguľou. Bola tam

silná prútikárska reakcia, keď som

však prišiel k posteli, tak sa to vyrovnalo.

Na posteli bol položený

vankúš, vypchatý nejakým prírodným

rastlinným materiálom a ten

zónu harmonizoval. Preto je aj pre

hospodárske zvieratá dôležitá prírodná

podstieľka. Napríklad pre

kravy by mala mať hrúbku aspoň 10

centimetrov a nemala by byť mokrá.

Rovnako aj pre ošípané – žiadne železné

rošty, čo najmenej železa. Ak

už je to nevyhnutné, tak potom je

potrebné tento rošt uzemniť, inak

táto konštrukcia dokáže rozladiť

okolité prostredie. To isté platí o panelákoch.

Čím vyššie človek býva,

tým je to pôsobenie horšie.

Čo sa dá robiť v takom prípade?

Používať tieniče a tiež prírodné

materiály. Napríklad kameňmi – žulovými

okruhliakmi sa dá toto pole

pekne harmonizovať. Kedysi ich používali

v kaštieľoch.

Ste informovaný aj o výskumoch

s meraním takzvaných biofotónov,


R OZ H O V O R

ktorý zaviedol v Nemecku Dr. Fritz

Albert Popp? (pozn. red.: podrobnejšie

sme o ňom písali v prvom

čísle Sveta Grálu)

Pracovisko Dr. Poppa v Kaisserslauterne

som osobne navštívil,

viem o metóde merania takzvanej

bio-luminiscencie. Ja som však v úzkom

kontakte s profesorom Injušinom

z Alma-Aty, kde na štátnej univerzite

prebiehal podobný výskum.

On tento fenomén nazýva „studená

plazma“ alebo „bioplazma“.

V prvom čísle nášho časopisu sme

čitateľom priblížili fotografické experimenty

Dr. Masaru Emota, ktorý

skúmal schopnosť vody „zapamätať

si“ určité nehmotné vplyvy. Voda

bola experimentálne opakovane

ovplyvňovaná hudbou, fotografiami,

esenciami či emocionálnym rozpoložením

pokusných osôb. Na fotografiách

mrznúcich kryštálov sa zreteľne

zobrazili príslušné vplyvy. Z toho

však vyplýva, že všetko, čo si niekedy

myslíme, čo povieme, alebo preciťujeme,

má vplyv na našu, vašou terminológiou

povedané „bioplazmu“

alebo „energoinformačné pole“…

Áno, viete, už každé slovo je určitá

informácia. Informácia, ktorá

vplýva na hmotu. Slovo je vlastne

zhmotnená myšlienka.

Má teda z vášho pohľadu vplyv na

naše okolie?

Áno. Preto by mal človek strážiť

svoje myšlienky, byť čestný a nechcieť

zle druhému. V osemdesiatych

rokoch som sa v Moskve pri

svojom návrate z Japonska stretol

so známou liečiteľkou Džunou Davidašvili.

Vtedy vyšiel v ruskom

propagačnom časopise Ogoňok (čo

bola paralela amerického časopisu

„Life“) „extra“ rozhovor s Džunou –

to muselo byť samozrejme oficiálne

schválené. Ona vtedy otvorila túto

tému – hovorila o tom, že liečiteľ

musí byť dobrý človek, musí chcieť

pomôcť druhému – to je etika.

Je možné vôbec schopnosti liečiteľov

oficiálne overovať? Spolupracujete

s liečiteľmi aj vy?

Ja osobne v oblasti bio-energoterapie

nepracujem; venujem sa najmä

geopatogénnym

vplyvom. Schopnosti

liečiteľov je

však možné verifikovať

a podľa mňa

by toto malo byť

legislatívne ošetrené,

aby sa liečiteľstvo

nevykonávalo pokútne pod

rúškom masáží, poradenstva a podobne.

V Novosibirsku už existuje

štátne pracovisko Sibírskej akadémie

vied so svojím Ústavom klinickej

a experimentálnej medicíny, ktoré

piatimi štandardnými pokusmi

laboratórne verifikuje schopnosti

liečiteľov, teda ľudí s „bio-energoterapeutickými“

schopnosťami.

Spomeniem napr. len skúmanie tepelného

žiarenia liečiteľových rúk

infračerveným snímaním, meranie

schopnosti meniť elektrickú vodivosť

určitých materiálov a podobne.

Tam potom liečiteľ dostane protokol

o tom, že jeho schopnosti boli

oficiálne overené. Títo ľudia okrem

svojich schopností majú mať aj príslušné

vzdelanie, t. j. musia mať aj

zdravotnícky kurz. Ja hovorím, že

liečiteľ by mal pracovať v symbióze

s lekárom, lebo jeden vie to, druhý

zas má svoju odbornosť. A malo

by to byť takto ošetrené aj v legislatíve.

Liečiteľ musí byť dobrý

človek, musí chcieť pomôcť

druhému – to je etika

Rád by som sa opýtal aj na jeden

fenomén, ktorý taktiež súvisí

s energiou priestoru – ide o jav

zvaný poltergeist – teda rôzne praskanie,

buchotanie, spontánne váľanie

predmetov, ktoré nie je možné

vysvetliť bežnými fyzikálnymi procesmi.

Čo si myslíte, čo spôsobuje

tieto javy?

Sú to podľa mňa rôzne plazmatické

útvary, ktoré sa nachádzajú

na určitom mieste a ktoré narušujú

rovnováhu v priestore. Môže to súvisieť

aj s prítomnosťou osôb, ktoré

sú v strese. Známy je napríklad prípad

Rosenheim z roku 1968, kde

sa niečo podobné dialo v kancelárii

jednej panej, ktorá bola v strese

a spúšťala tento fenomén.

Občas sa v tlači objavujú správy

o podobných fenoménoch v budovách,

kde nikto nebýva a sú opustené.

Pri týchto javoch sa hovorí

o antropogénnych zónach, však?

Áno, sú to človekom spôsobené

javy. Je to podobné, ako už pri spomínanej

vode a jej schopnosti prijať

určitú vibráciu. Tieto javy vznikajú

tým, že napríklad pri excitáciách,

ako sú vraždy, samovraždy, niečo

z tohto deja – jeho určitá vibrácia –

ostane akoby zakódovaná v hmote,

napr. v budove.

Dá sa potom tento fenomén nejako

eliminovať?

Ohňom – napríklad sviečkou, je ale

otázne, do akej miery. Ja sa takýmito

vecami nezaoberám. Som elektroinžinier

a držím sa pri zemi. Venujem

sa experimentom, ktoré je možné

modelovať, robiť opakovane, a ktoré

sa dajú štatisticky vyhodnocovať.

Ďakujeme Vám za rozhovor a prajeme

všetko dobré.

Rastislav PODIVINSKÝ a Roman LEVICKÝ

17

SVET GRÁLU

8 | 2006


F O T O G R A F I E

INDIA

Kúpeľ v Gange, Varanásí

Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe

z lietadla. Urobíte tri kroky

a dostanete ranu horúcou a mokrou

handrou cez ústa. To ste sa prvýkrát

nadýchli indického vzduchu. Zalapete

po tom, čo teraz budete dýchať, otvoríte

všetky póry a so stoickou odovzdanosťou

sa podriadite osudu. Tým ste

urobili prvý krok do Indie.

Ak chcete poznať Indiu, potrebujete

mať málo peňazí a musí to byť na

vás vidieť. Cestujete lacným autobusom,

ťaháte ulicou všetok svoj majetok

v ruksaku a podstupujete večer na

ubytovni obrad „vyháňania veľkých

guľatých chrobákov z postele“.

Až potom ste naozaj v Indii.

India je veľká a rôzna, ale väčšina

Indie je chudobná a prostá. V pozadí

je však India stará a bohatá, ako

ohromné staré schodište za malým

dievčatkom.

India je trpezlivá. Ulice sú upchaté,

medzi nimi sa pletú bicykle, rikše, mopedy

a autá, vodiči trpezlivo prechádzajú

s bublajúcimi motormi alebo čakajú,

až sa to vpredu uvoľní, a rovnako

Rozjímanie vo „svätej rieke“, Varanásí

V Udajpure. Tristotisícové pokojné „mestečko“ s najväčším palácom v Radžastáne.

18

SVET GRÁLU

8 | 2006


F O T O G R A F I E

trpezlivo dýchajú výfukové splodiny

opotrebovaných motorov.

India je mierna a vyrovnaná. Prial

by som nám mať v sebe trochu tej samozrejmosti

muža, drepčiaceho pred

diežou s cestom, aby predal placky

a nakŕmil rodinu. Medzitým hodí reč

so susedom, čo predáva sväté obrázky

Kálí a Višnu, a obaja berú život tak,

ako sa im dáva. Keď Európan nadskakuje

od zlosti, zistí náhle, že je pozorovaný,

so zaujatou účasťou dieťaťa, prezerajúceho

si rybu v akváriu.

India je chudobná. Veľmi. Keď potrebujete

betón, nekupujte miešačku ani

transportér, obratom zoženiete stovku

živiteľov rodín, ktorí ho namiešajú a odnesú

na hlavách, kam chcete. Ak patríte

k strednej vrstve, budete jesť dookola ryžu,

olej a karí, občas sa dostanete k rybe.

India je bohatá a inteligentná. Cez rameno

jej hľadí päťtisíc rokov stará kultúra

a náboženstvo, mlčí a len sa díva.

Ale väčšina Indie je chudobná

a prostá.

Artur ZATLOUKAL

fotografie: Martin VIK

Muž mieša cesto na čápátí, placky z hrubej múky

Ranné holenie, Varanásí

19

SVET GRÁLU

8 | 2006


F O T O G R A F I E

Varanásí, Šivovo mesto

Varanásí, mesto ghátov – stupňovitých brehov

slúžiacich všetkým ľudským potrebám

Nábožné rozjímanie, Varanásí

20

SVET GRÁLU

8 | 2006


F O T O G R A F I E

Stretnutie s kravou v úzkej uličke môže byť neriešiteľný problém

Odpočinok na brehu Gangy

Jogíni, Varanásí

Pútnik, Varanásí

21

SVET GRÁLU

8 | 2006


T É M A

PREČO

SI NESPOMÍNAME

NA MINULÉ ŽIVOTY?

22

SVET GRÁLU

8 | 2006

SPOMIENKA: SPOĽAHLIVÉ

ZOBRAZENIE MINULOSTI?

o je to spomienka? Spomienka

Č je úzko spojená s pamäťou.

Naša pamäť je naplnená nepreberným

množstvom dojmov, v ktorých

pri spätnom pohľade vidíme náš

život. Podľa známeho rozdelenia

disponujeme veľmi krátkodobou,

krátkodobou a dlhodobou pamäťou.

Vo veľmi krátkodobej pamäti

máme uložené iba to, čím sa naše

vedomie v danom okamihu zaoberá.

Musíme napríklad registrovať

a v pamäti krátkodobo uchovať

všetky slová jednej vety, aby

sme tejto vete mohli porozumieť.

V krátkodobej pamäti sú uložené

vety jedného odseku, ktoré musia

byť k dispozícii, aby sme mohli pochopiť

jeho zmysel. No v dlhodobej

pamäti je ukladaná len esencia

zážitku z čítaného, nie však spomienky

na jednotlivé slová alebo

vety. A tak je to so všetkým, čo

môžeme skúmať zmyslami. Neskôr

máme zážitok uložený už iba v dlhodobej

pamäti a na podrobnosti

si môžeme spomenúť len vtedy, keď

Aj výskum snov nám ukazuje obmedzené

možnosti pamäti. Ak zobudíme

spiacu osobu, bezprostredne

po prebudení doznieva sen v krátkodobej

pamäti a môže byť preberaný

do dlhodobej pamäti. Ak ale

niekoho zo spánku nezobudíme

a precitá pozvoľne, často si nemôže

na sen spomenúť. Mnohí ľudia nevedia

nič o svojich snoch, pretože sa

na ne nepamätajú.

My všetci sa každú noc ponárame

do sveta, ktorý je pre nás v okamihu

prežívania rovnako skutočný ako

zážitky počas denného vnímania.

Hlbokú stopu v pamäti však zaneide

o niečo skutočne mimoriadne,

čo nás veľmi zaujalo alebo vnútorne

zasiahlo. Obzvlášť ťažké je pre nás

spomenúť si napríklad na dni raného

detstva. Preberanie do dlhodobej

pamäti je závislé na procesoch

v mozgu a vyžaduje si určitý

čas. To znamená, že za krátky čas

môže byť do dlhodobej pamäti prebraté

len obmedzené množstvo zážitkov.

Okrem toho môže pri preberaní

dôjsť k poruchám.

Raz som napríklad pri korčuľovaní

spadol a silno som sa udrel do

hlavy. Ako som neskôr zistil, nebol

som v bezvedomí či neschopný

konania, ale v mojich spomienkach

jednoducho chýba polhodina, ktorá

začína už v okamihu pred pádom.

V spätnom pohľade to vyzerá, ako

keby som v tomto časovom úseku

ani nežil, alebo aspoň nič nevnímal.

A predsa som bol (podľa svedkov

nehody) plne pri vedomí a správal

som sa celkom normálne. Iný príklad

výpadku pamäti je alkoholové

opojenie. Keď dosiahne určitý stupeň,

tiež vypadne preberanie do dlhodobej

pamäti a dotyčný neskôr

musí počúvať od iných, čo hovoril

a robil. V prípadoch šokových stavov

je to podobné.

V mojich spomienkach chýba polhodina

pred pádom


T É M A

chajú väčšinou iba zážitky bdelého

prežívania, sny iba zriedka.

Na týchto príkladoch je vidieť, že

zďaleka nie každé prežívanie nám

umožní vrátiť sa k nemu neskôr

v spomienkach. Spomienky nie sú

spoľahlivým záznamom toho, čo sa

nám prihodilo…

KNIHY SPOMIENOK

eby sme hľadali vhodné prirovnanie

pre naše spomienky, mohli

K

by sme ich prirovnať k záznamom

v účtovných knihách. Aj účtovné

knihy sú záznamom minulých dejov.

Ľudská duša si nesie svoje vedomie

vo viacerých druhoch takýchto

kníh. Jednak sú to knihy, ktoré sa

týkajú nášho viditeľného súčasného

života a ktoré predstavujú našu pamäť.

Na tieto knihy môžeme vedome

siahnuť, otvoriť ich. Sú však

aj knihy, ktoré našou vôľou len tak

bez všetkého neotvoríme, ktoré zostávajú

nášmu dennému vedomiu

uzavreté. Sú oveľa objemnejšie než

tie ostatné a nahliadnuť do nich môžeme

spravidla len pomocou rôznych

umelých techník. Môžeme sa

napríklad stretnúť s poznatkom, že

medzery v pamäti, ktoré vznikli šokom,

možno znovu uzavrieť hypnózou

alebo inými technikami zmeny

vedomia (tzv. regresmi). Tieto techniky

umožňujú inak zablokovaný

prístup k tým knihám našej duše,

ktorým možno nepresne hovoríme

podvedomie.

SPOMIENKY NA OBDOBIE

PRED NARODENÍM

vosťou požaduje ako obvykle pre

každé tvrdenie dôkazy, potvrdené

opakovaným experimentom. A zdá

sa, že aj pre reinkarnáciu sa dôkazy

našli.

Približne pred sto rokmi pri pokusoch

s „vrátením

pamäti“

Profesor Stevenson

preveroval údajné

spomienky na minulé

životy

ž začiatkom minulého storočia

U boli veľmi populárne pokusy

takzvanej parapsychológie. Kult

vedeckého západoeurópskeho myslenia,

podporovaný ľudskou zvedakarnujú

a ich spomienky na minulý

život môžu byť v prvých rokoch detstva

ešte živé. Závery tohto aj ďalších

podobných výskumov priviedli

mnohých ľudí k názoru, že existencia

opakovaných pozemských životov

je už preukázaná,

a preto

narazil francúzsky

plukovník

a vysokoškolský

rektor Albert

de Rochas na

spomienky ľudí

z obdobia pred

ich narodením.

Potom, čo sa presvedčil, že nemohlo

ísť len o výplod fantázie, napísal

knihu „Životy, ktoré nasledujú po

sebe“. O svojom náhodnom objave

povedal: „Ocitol som sa v oblasti

výskumu, o ktorej som nemal ani

tušenie.“ Podľa takýchto poznatkov

je na začiatku každého pozemského

života založená nová kniha

spomienok a duša čoskoro zabudne

čítať v starých knihách. Nielenže to

zabudne, je jej v tom dokonca zabránené,

aby jej schopnosť prežívania

zostala nezaťažená. Vo výnimočných

prípadoch však kniha

spomienok z minulého života nie

je celkom uzavretá a niektorí ľudia

si môžu na skutočnosti z minulého

života spomenúť. V tejto oblasti sa

stali známymi aj výskumy profesora

Iana Stevensona z USA. Profesor

Stevenson sa pokúšal preverovať

všetko, čo ľudia zúčastnení na výskume

vydávali za svoje spomienky

na minulý život. Ukázalo sa, že tieto

spomienky sú tým intenzívnejšie,

čím menej času uplynulo medzi minulým

a súčasným pozemským životom.

Pri krátkom časovom rozpätí

môže byť taká kontrola celkom

úspešná. Podľa Stevensonovho výskumu

sa pravdepodobne ľudia,

ktorí zomreli neprirodzenou, násilnou

smrťou, veľmi rýchlo znovu inprofesor

Ian Stevenson

nie je nutné vnímať

reinkarnáciu

len ako záležitosť

viery.

Spomienky na

minu lý život

môže niekedy

vyvolať aj stretnutie

s určitými osobami alebo pobyt

na miestach, ktoré dotyčný spozná

ako známe z predošlého života.

Známy je napríklad príbeh istého

vojaka, ktorý pri archeologickom

výskume starovekého mesta s neomylnou

istotou označoval umiestnenie

a účel konkrétnych hľadaných

budov. Neskôr sa ich skutočne podarilo

odkryť. Väčšinou však takéto

záznamy pamäti zostávajú na nevedomej

úrovni a prejavujú sa ako

neurčité tušenie, dôvera, sympatie

alebo antipatie k osobám alebo

miestam. Bolo to takéto tušenie,

ktoré viedlo Goetheho k tomu, aby

23

SVET GRÁLU

8 | 2006


T É M A

24

SVET GRÁLU

8 | 2006

napísal pani von Steinovej „…ach,

Tys bola v minulých dobách mojou

sestrou či mojou ženou…“?

Aj pri pozorovaní dieťaťa vidíme,

že vstupuje do pozemského života

ako (do istej miery) vyhranená osobnosť.

Táto osobnosť

je utváraná

svojím minulým

bytím, aj keď to

spočiatku ešte

neregistrujeme.

Najprv sa totiž

musí učiť prejavovať

sa, používať svoje telo, naučiť

sa hovoriť a podobne. Ale len

v týchto veciach je dieťa skutočne

nepopísaným listom. Celkom inak

je to s jeho vnútorným Ja, s jeho

dušou. Výskumy života jednovaječných

dvojčiat 1) ukázali, že sa takíto

súrodenci môžu vo svojich osobnostiach

aj v talentoch veľmi líšiť. Teda

okrem dedičných vlôh a vplyvu

okolia musí existovať ešte ďalšia veličina,

ktorá sa v živote často ukáže

ako rozhodujúca: totiž osobnosť,

ktorá sa vyvíjala už počas minulých

životov. Spomeňme tu aj geniálnych

hudobníkov, ktorí už ako malé deti

dokážu hrať s filharmóniou. Očividne

veľmi rýchlo predčia všetkých

svojich učiteľov a väčšinou ich čaká

hviezdna dráha…

JE PÁTRANIE PO

MINULÝCH ŽIVOTOCH

UŽITOČNÉ?

a minulé životy si zvyčajne nespomíname.

Prečo je to tak?

N

Pokiaľ veríme v inteligentnú vôľu,

stojacu za usporiadaním sveta, môžeme

predpokladať, že toto „opatrenie“

má svoj hlbší zmysel. Pozrime

sa len na prejavy človeka v súčasnom

živote: po svojom narodení začne

zbierať skúsenosti a zhromažďovať

spomienky. Spočiatku je pritom

mienkami. Ich

bremeno by nám

brá ni lo ot voriť

sa novému

životu sviežo

a bez predsudkov.

Už ako deti by sme boli presvedčení

o tom, že už toho veľa

vieme a preto sa nemusíme snažiť

o nové pohľady na veci a udalosti.

To sa beztak mnohým ľuďom stáva:

nie sú ochotní pripustiť iné možnosti,

než tie, ktoré poznajú a sú im

blízke.

Aj v rámci jedného jediného pozemského

života by bolo mnohé

jednoduchšie, keby sme mohli svoju

pamäť cielene vyčistiť a nie ju len

zapĺňať. Skôr než človek prijme do

svojho vnútra niečo principiálne

nové alebo sa otvorí novým skúsenostiam,

musí staré, prekonané

poznatky odložiť bokom. To však

vyžaduje niekedy veľké sebazaprenie

a námahu. Ostatne aj vo vede

býva veľkou prekážkou značný konzervativizmus.

Rozhodne teda má

zmysel skutočnosť, že sa v našom

bytí opakuje okamih, keď sa naraz

zbavíme „starej záťaže“. To sa deje

smrťou a znovuzrodením.

Uvedomme si, aká oslobodzujúca

pre nás môže byť púha zmena bytu

alebo domu, alebo aspoň dôkladne

urobený poriadok. Človek je väčšinou

donútený s mnohými vecami

sa rozlúčiť a nanovo si veci usporiadať.

V knižnici sa zbavíme starých

časopisov a kníh, ktoré sme už

prečítali, a tak získame miesto pre

nové. To, čo sme si z nich zobrali za

svoje, stalo sa súčasťou nášho vnúprirodzený,

nezaujatý. Čoskoro ale

získa skúsenosti, ktoré mu pomôžu

zvládať život. Druh jeho osobnosti

určuje, čo si zo všetkých podnetov,

ktoré sa mu ponúkajú, privlastní.

Ako však človek starne, stráca sa

Goethe napísal pani von Steinovej „…ach,

Tys bola v minulých dobách mojou sestrou

či mojou ženou…“

jeho nezaujatosť. Stále viac sa stáva

väzňom svojich predstáv a spomienok,

ktoré sa v priebehu života

nazbierali. Vo vyššom veku

Keď dieťa prichádza na svet,

považujeme ho za „nepopísaný list“

je schopnosť prežívania väčšinou

silno obmedzená, pretože starý človek

vníma všetko už len cez okuliare

svojich spomienok. „Ja som to

predsa hneď hovoril…“ , „To sa dalo

čakať…“ a podobné výroky sú typické

pre starších ľudí. Keď taký človek

nie je skutočne duchovne bdelý,

nespozoruje sám zo svojej strnulosti

nič. Môžeme tiež povedať, že dušu

možno s postupujúcim vekom stále

menej ovplyvniť, pretože všetky

dojmy sa určitým spôsobom filtrujú

cez nános spomienok skôr, než dosiahnu

naše vedomie.

Pre novonarodenú dušu by bolo

teda veľmi nevýhodné začať nový

pozemský život

so starými spo-


T É M A

torného bohatstva, aj keď si na text

už detailne nepamätáme.

Podobne nie je navždy stratené

to, čo sme v minulých životoch

prežili, len vonkajšie okolnosti

nám už spravidla nie sú k dispozícii.

Tie by nás

nosti slobodného konania. Možno

sa tiež stretnúť s tým, že svoje slabosti

a chyby človek ľahko ospravedlňuje

záťažou – karmou z minulých

životov. Pritom sa za tým

môže skrývať obyčajný alibizmus.

Chlapec mal strach vždy, keď musel

prechádzať cez most

Existujú prirodzene aj také spomienky

z minulých dôb, ktoré registrujeme

pri dennom vedomí

a pociťujeme ich ako záťaž. Môžu

byť v pozadí rôznych fóbií. Mohol

by

Ľudský mozog nie je spoľahlivý

záznamník minulosti…

som spomenúť prípad chlapca,

ktorý mal veľký strach vždy, keď

musel prechádzať cez most. Za svoj

strach sa hanbil, pretože ho sám

sebe ani iným nedokázal vysvetliť,

totiž viac zaťažovali

než podporova

li. Nema

l i by sme

sa ani snažiť

toto zabudnutie obísť, ako sa to

často praktikuje pomocou techník

zmeny vedomia. Pretože ak je

v skutočnosti zabudnutia skrytý

hlbší zmysel (ako vo všetkom), je

nanajvýš pravdepodobné, že neprirodzené

prelomenie tejto bariéry

môže byť škodlivé a dokonca

nebezpečné. Aj v bežnom živote

zvyčajne rešpektujeme hranice

priestorov, ktoré sú

nám úplne neznáme

alebo kde nie sme pozvaní.

O možných rizikách

hypnózy i tzv.

regresov sa už objavilo

mnoho tvrdení

od samotných účastníkov

týchto techník.

Ide predovšetkým

o veľkú emocionálnu

roz ladenosť, k torá

môže viesť až k depresiám

a dlhodobým traumatickým

stavom. Pri

sledovaní videozáznamov

hypnotických sedení nezainteresovanému

môže behať mráz po

chrbte, keď vidí, ako ťažko prežíva

daná osoba stavy ohrozenia

a strachu, na ktoré si náhle živo

spomína. A duchovný pokrok, na

ktorý sa vykonávatelia podobných

techník odvolávajú, je skôr zbožným

želaním, než skutočným ziskom

zúčastnených. Účasť na takýchto

seansách mnohokrát vedie

skôr k určitej závislosti a neschopa

potreboval vždy veľa vnútorných

síl, aby tento strach prekonal. Aká

bola asi príčina tohto nevysvetliteľného

strachu? V dávnejších dobách

sa stávalo, že nepohodlný človek

bol spútaný a hodený do vody.

Možno sa dotyčnému

chlapcovi

niečo podobné

v minulom živote

prihodilo.

P o m o h l o b y

však, keby v ňom znovu živo vyvstala

spomienka na túto hroznú

udalosť? Medzičasom svoj strach

prekonal aj bez náhľadu do minulého

života. A teraz má pochopenie

pre ľudí s podobne nevysvetliteľným

strachom, alebo abnormalitou

správania. Vie, čo je to fóbia,

vie ako môže nepriaznivo

pôsobiť na život človeka.

Je mu jasné, že príčina

môže byť skrytá aj

v minulom živote.

Náš súčasný pozemský

život je

z p oh ľ adu opakovaných

pozemských

životov len

krátkou chvíľou v celom

bytí. Ak sa však

snažíme o duchovný pokrok,

vieme, že aj tento

život je obrovskou príležitosťou

posilniť náš charakter

a napraviť prípadné chyby, a to aj

za cenu rôznych problémov a strádania.

Živé spomienky na minulý

život by nám toto úsilie mohli sťažiť

– bez toho, aby sme sa pomocou

nich skutočne dostali vyššie.

Dr. Gerd HARMS

(1) Dlhodobá štúdia Institutu Maxa

Plancka pre psychologický výskum

v Mníchove, uverejnená v časopise

DER SPIEGEL 8/2002 pod názvom

„Bezmocné gény“

25

SVET GRÁLU

8 | 2006


POTREBUJEME

dravie je pre nás samozrejmosťou

až do chvíle, keď sa obja-

Z

via prvé ťažkosti. Potom si lámeme

hlavu nad ich príčinami a, samozrejme,

aj nad tým, ako zdravie čo

najskôr opäť získať. Kroky mnohých

vedú k dverám ordinácií,

alebo k liečiteľom. Iní uprednostňujú

skôr vlastné recepty, užívajú

vitamínové preparáty a potiac sa na

rotopede spomínajú na niekdajšiu

kondíciu.

Podľa niektorých výskumov je

to ale práve pohyb, ktorý sa ukazuje

ako jeden z hlavných predpokladov

zdravého a dlhého života.

Dnes sa „pohybujeme“ väčšinou

v dopravných prostriedkoch

a šport si vychutnávame večer pri

televízii. Mládež „trénuje“ pri po-

26

SVET GRÁLU

8 | 2006

čítačoch a rodičia sa nestačia čudovať

ich zlému držaniu tela. Niet

divu, že sa tento životný štýl spája

s tzv. civilizačnými chorobami, ako

sú zvýšený krvný tlak, cholesterol

a nadváha. A tak príslovie staroba

= choroba sa týka čoraz mladších

generácií. Svoju úlohu v tom, samozrejme,

zohráva ešte aj strava

a životné prostredie.

POHYB AKO RECEPT

PROTI DEMENCII

Jednou z najobávanejších chorôb

pokročilého veku, okrem rakoviny,

je demencia, ktorá sa prejavuje aj

pri degeneratívnych chorobách

mozgu, akými sú Alzheimer alebo

Huntington. Súčasná medicína síce

pozná liečebné postupy, ktoré pomôžu

spomaliť ich priebeh, celkom

vyliečiť sa však nedajú. Môže tieto

procesy nejako (pozitívne) ovplyvniť

pohyb?

Pozrime sa na jeden príklad z prírody.

Niektoré druhy rýb, žijúce

v trvalom nebezpečí z obavy, že sa

stanú potravou dravých rýb, žijú

dlhšie ako ryby rovnakého druhu,

ktoré sú pred svojimi predátormi

čiastočne chránené.

Alebo istý druh myší má sklon

k podobnému ochoreniu akým je

Huntington u človeka. Vedcov zaujímala

otázka, ako ovplyvní vynútená

zmena pohybového režimu

myší vývoj tohoto ochorenia. Organizátori

experimentu im z kartónu,


Ž I V O T

papiera a plastu postavili rôzne objekty

ako skrýše, preliezačky, tunely

a každé štyri týždne ich obmieňali.

Zvieratá veľmi podrobne

preskúmali všetky objekty

a strávili pri nich

až 70 % svojho času. Výsledkom

experimentu

bolo, že prepuknutie

choroby sa v porovnaní

s druhou skupinou myší bez týchto

podnetov výrazne zdržalo.

Tieto nové poznatky presvedčili

vedcov o tom, že okolie podnecujúce

k činnosti môže zdržať

vypuknutie nemoci aj u ľudí. To

sa potvrdilo aj pri skúmaní osôb

pochádzajúcich z jednovaječných

dvojičiek, kde ich odlišné správanie

menilo symptómy ochorenia.

V ďalšej štúdii bol viac než dva

roky sledovaný osud približne

16 000 bývalých zdravotných sestier

vo veku 70 až 80 rokov. Demencia

sa u nich neprejavila. Zistilo sa, že

telesne aktívne dámy boli po duševnej

stránke v oveľa lepšej kondícii

ako ich menej aktívne bývalé

kolegyne. Čím viac sa pohybovali,

tým pomalšie klesali ich kognitívne

schopnosti.

V podstate rovnaký výsledok priniesla

štúdia 2300 mužov vo veku

medzi 71 až 93 rokov. V priebehu

siedmich rokov u 160 z nich sa prejavila

demencia. U mužov, ktorí

prešli denne menej ako 400 metrov,

prepuklo ochorenie v dvojnásobnej

miere ako u tých, ktorí absolvovali

denne približne tri kilometre.

POHYB A DĹŽKA

ŽIVOTA

Iná štúdia sa uskutočnila v rokoch

1988 až 2000 a zapojilo sa do

nej jedenásť európskych krajín. Sledovanými

osobami bolo 1500 zdravých

mužov a 830 žien vo veku 70

Fyzická aktivita znížila riziko

predčasného úmrtia o 37 percent

až 90 rokov. V priebehu dvanástich

rokov ochorelo a postupne zomrelo

935 účastníkov. Zistilo sa, že

u tých, ktorí sa aktívnejšie zapájali

do pohybových činností, bolo

riziko predčasného úmrtia smrti

o 37 % nižšie.

V uvedenej štúdii boli skúmané

aj iné faktory, u ktorých sa predpokladal

pozitívny vplyv na starnutie.

Ako prospešná sa ukázala mierna

konzumácia alkoholu a vzdanie

sa fajčenia, čo znížilo riziko o 22

až 35 %. Prijímanie stredomorskej

stravy znížilo riziko o ďalších

23 %.

Z výsledkov výskumu jedného

kanadského tímu okrem iného vyplýva,

že k udržaniu sviežej mysle

v pokročilom veku významne prispieva

aj čítanie kníh, učenie sa cudzích

jazykov a venovanie sa hudbe.

Aj tu platí pravidlo, že čo sa nenamáha,

to chradne. A ako je to s našou

dušou v dobe, keď na duchovné

Koľko „zmyslov“

má vlastne život?

nie je čas? V dobe, keď mnohí túžia

po bezstarostnom a pohodlnom

živote, kráčajúc tak v ústrety

telesnému, ale hlavne duchovnému

úpadku, a keď hlavným korením

života sa stáva relax a zábava?

Dramatik a fi lozof Eugene

Ionesco zastával o úlohe divadla

názor, že by malo vytrhnúť obecenstvo

z jeho duševnej strnulosti,

aby si uvedomilo „podivnosť bytia“

a malo by v ňom vzbudiť údiv nad

tým, že vôbec existuje. Čo si pred-

stavoval Ionesco pod duševnou strnulosťou?

Ionesco ako priekopník absurdnej

drámy neponúkal vo svojich

divadelných predstaveniach

žiadne východisko

ani žiadne riešenie.

Chcel, aby divák zo

sledu udalostí pochopil

plytkosť a prázdnotu žitia

ľudí, ktorých predstavovali herci

na javisku.

POHYB, ALE KTORÝM

SMEROM?

Z fyziologického hľadiska prispieva

dostatok pohybu k dobrému

prekrveniu tela, uvoľňujú sa

napätia, dochádza k intenzívnej

výmene vzduchu a celkovo k lepšej

fyzickej kondícii. Zmysluplné

aktivity obracajú pozornosť človeka

na iné ciele a prinášajú radosť

na duši. Pritom ide o viac než len

o pocit užitočnosti. Je tu cieľ, ktorému

podriaďujeme svoj denný režim

na to, aby sme ho dosiahli. A to

si vyžaduje pohyb, telesný i duševný.

V prípade týchto štúdií išlo

o ľudí, ktorých dennou náplňou už

nebolo zamestnanie a ani výchova

rodiny. V tejto etape života sa raz

ocitne každý z nás. Začneme uvažovať

o nových cieľoch a budeme

dávať nášmu životu ďalší zmysel.

Prečo ďalší, a prečo až teraz? Koľko

„zmyslov“ má vlastne život? Myšlienka

na cieľ a vnímanie zmyslu

bytia dávajú človeku hybnú silu

na to aby žil, aby sa hýbal telom

i dušou. Pozdvihnime preto zrak

od zeme, od krátkodobých pozemských

úloh a hľadajme cieľ a zmysel

bytia, ktorý prevyšuje kolobeh rodenia

sa a smrti.

Prof. Dieter MALCHOW,

Rastislav PODIVINSKÝ

27

SVET GRÁLU

8 | 2006


P

red časom sme boli v lete s kamarátmi

v Slovinsku, na horách.

Spali sme pod širokým

nebom, budili sme sa do zarosených

rán, cez deň sme putovali po dolinách

a tiež vrcholoch, po prašných

makadamových cestách, suťových

chodníkoch i po skalách, večer sme

si, unavení, už len tak sadli a pozerali

sa po krajine. V Slovinsku nosia

oblečenie bez kravaty, ľudia sa

poznávajú podľa horských topánok

a vo vyšších polohách sa zdravia,

pretože sú priateľmi a plní prežívania.

Celý čas vám nad hlavou žiaria

modrasté vápencové hory a biele

snehové polia ako vznešený sen. Vy

sa potom na ne pozeráte a pýtate sa:

Je blízko ten svet, ktorý hľadám?

Potom sme sa spustili k moru, do

Chorvátska. Teda, tak celkom sme

sa nespustili – len sme tam zišli.

Chorvátsko je pri mori zložené

z troch svetov, deliacou rovinou

28

SVET GRÁLU

8 | 2006

je žltý pás pobrežných skál. Prvý

svet je more. Začína sa na úpätí

skál a tiahne sa doďaleka. Ráno je

na svitaní tiché ako biele a ružové

zrkadlo, z vesmíru do neho steká

sila a kto si privstane, smie byť pri

tom. Cez deň sa rozvlní, narastú mu

penové hrebienky a naberie tyrkysové

farby svetlých i tmavých odtieňov,

od plytko zelenej po hlbokú

čiernu. Ohmatáva pobrežie drobnými

vlnami nekonečne čistej vody,

ale po každej vlne sa zase stiahne

späť. Vy sa potom na neho pozeráte

a pýtate sa: Je blízko ten svet, ktorý

hľadám?

Druhý svet je svet pláží. Po plážach

sa chodí bez košele a bez škrupúľ,

pretože sem ľudia prišli, aby si užili.

Hovoria po česky, slovensky, poľsky

a chorvátsky, takže je im rozumieť

a je len pochopiteľné, že vedú

plážové rozhovory. Deti zbierajú

podivuhodné mušličky, dospelým

naproti tomu stačia kratochvíľne

noviny typu Blesk a kratochvíľne

knihy typu Obzvlášť premyslená

vražda. Ráno si nikto neprivstáva,

len upratovačky a rybári, zato večer

dunia pláže hudbou a zábavou, každých

dvadsať metrov pláže má svoju

hudbu a svoju zábavu. Vy sa potom

na to pozeráte a pýtate sa: Je ďaleko

ten svet, ktorý hľadám?

Tretí svet sa začína neďaleko odtiaľ.

Raz som si vyšiel cestičkou od

pobrežia nahor a v sedle na konci

stúpania bolo nad cestou po chorvátsky

napísané na skale: Otče, odpusť

im, lebo nevedia, čo činia! Za

nápisom začínala mlčanlivá zem

zvlnených rozrytých plání a pahorkov,

suchej trávy, kríkov a dlhých

kamenných múrov, prácne postavených

generáciami predkov. Vzduch

sa vlnil horúčavou, ovce hľadali

tieň, ľudí nebolo, bolo tu len mlčanie

a páľava, oboje prichádzalo z ob-


SVET, KTORÝ HĽADÁŠ

lohy. Vari to tu vyzeralo rovnako už

za čias starého Grécka. Vy sa potom

pozeráte a pýtate sa: Je blízko ten

svet, ktorý hľadám?

Posledný deň pred odchodom zomrel

na pláži človek. Bol to starý pán

a zlyhalo mu srdce, keď vstupoval do

vody. Ľudia sa zarazili, trochu akoby

sa schúlili, zhlukli sa do skupiniek

a nepokojne pozerali na miesto,

kde na kameňoch ležalo popolavo

šedé telo, napoly zakryté uterákom.

Každý deň kŕmia televízne obrazovky

a knižky milióny spotrebiteľov

krvavými príbehmi, predkladajú

ku konzumácii rafinovane komponovanú

smrť ako dráždivú prílohu

zaujímavých príbehov. Ale keď nás

skutočne zasiahne úplne obyčajná,

ale zato nevymyslená, zrúti sa ten

úbohý domček z kariet, vybudovaný

na nezmyselnosti a nepravdivosti

priemyslu, zabávajúceho svojich

spotrebiteľov klamstvom. Ideme

životom zdanlivo v dostatku a bez

potreby veľkých prežívaní či pokory

pred životom, a skutočný život ide

po celú dobu vedľa nás; stačí otras,

tenká deliaca stena padne a my uvidíme

jeho skúmavý pohľad: aký skutočne

si, človeče? Utrpenie a radosť

ťa ustavične nabádajú, formujú, prehlbujú;

koľko si z nich prijal? A či sa

ti často podarilo urobiť práve to, čo

bolo správne, potrebné, pravdivé? –

Šiel som si sadnúť do blízkosti tohto

človeka a poprosil Svetlo, aby ho

milostivo sprevádzalo na jeho ďalšej

ceste, aby ho sprevádzalo všetko

dobré, čo vo svojom živote urobil.

Pretože nám nakoniec zostane to,

čo sme rozdali iným. – Ešte som pridal

Otčenáš, tú modlitbu zosnulý

isto poznal; ale pomaly, s precítením

každého riadku zvlášť, s tým vrúcnym,

túžobným „príď kráľovstvo

Tvoje“ a s odhodlaným „buď vôľa

Tvoja ako v nebi, tak i na zemi“.

Tú noc pred odchodom sa zodvihol

vietor. Šumel medzi tenkými

ihličkami borovíc, budil nepokoj,

naliehal. Si hlúpy, človeče, hovoril,

ty, ktorý si taký domýšľavý;

zavri oči a uvidíš, že pootvorenú

bránu do toho vytúženého sveta

si nosíš sám v sebe. Hľadáš okolo

seba krásny, múdry svet, krásnych

a múdrych ľudí, si šťastný, keď

nájdeš čriepky, náznaky, záblesky.

Buď aj ty krásny človek, snaž sa o to

zo všetkých svojich síl, z celej svojej

mysle a srdca. Asi ti to hneď veľmi

nepôjde, ale buď trpezlivý a stály,

kto hľadá, tiež nájde, môžeš si byť

istý. A buď trpezlivý aj k ostatným,

mnohí z nich pod tvrdou ulitou

nosia také isté túžby a rovnako

hľadajú. Vieš, človeče – buď človekom,

je celkom blízko ten svet,

ktorý hľadáš.

Artur ZATLOUKAL

29

SVET GRÁLU

8 | 2006


R O Z H O V O R

Duša ,

láska

Rozhovor s MUDr. Margarétou Černákovou

a sexualita

[ zamlčané fakty ]

30

SVET GRÁLU

8 | 2006

Pred naším rozhovorom ste

mi prezentovali v dnešnej

dobe dosť prekvapujúce tvrdenie:

priskoré sexuálne skúsenosti

tínedžerov sú často

sprevádzané rozčarovaním

a frustráciou. V médiách sa

ale prezentuje skôr opak…

Podrobne sa tejto téme venovali

viacerí psychológovia

a sexuológovia, napríklad

anglický psychoterapeut Dr.

Maxwel Anchell, ktorý realizoval

prieskum na vzorke viac

ako 2 500 respondentov. Publikoval

prácu „Predtínedžerský

a tínedžerský sex a jeho dôsledky“.

V nej sa napríklad venoval všeobecne

zaužívanej téze, že tínedžeri majú s nástupom

puberty svoje tajomné erotické

predstavy, ktoré sú považované za prirodzený

sprievodný jav tohto obdobia,

ale zároveň dokázal, že tieto predstavy

nespájajú s predstavou realizovať sexuálny

akt. Anchell poukazuje na to, že

v skutočnosti tieto „romantické predstavy“

samotní tínedžeri odvodzujú skôr

od potreby milovať a byť milovaný, cítiť

blízkosť a záujem milovaného človeka.

Sexualita je dnes odtabuizovaná do takej miery, že

v masmédiách každodenne narážame na rôzne spôsoby

jej zobrazenia. S istým nadsadením možno povedať,

že sa odhalené ľudské telo stalo symbolom doby.

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že je to nevyhnutné presadenie

sexuálnej prirodzenosti. Sú však aj takí, ktorí si myslia,

že tento trend presadzujú najmä obchodníci s erotikou

a v neposlednom rade aj farmaceutické firmy, ktoré „na

lone ženy“ zarábajú miliardy dolárov. Ak sa pozrieme na

správy z policajných hlásení o „obchode s bielym mäsom“,

neľudskom zneužívaní žien i detí a o ďalších kriminálnych

činoch, vidíme vrchol ľadovca. Vyrastá jeho mohutná

základňa práve z nespútaného šírenia sexuálnej

fantázie? O lekárskych i etických súvislostiach sexuality

som sa rozprával s lekárkou Margarétou Černákovou.

Alebo iný fakt: chlapci v tínedžerskom

veku už síce sú schopní sexuálneho

aktu, dievčatá však ešte prirodzene

cítia nezáujem až odpor. Môžu

pociťovať strach z budúcnosti a potrebujú

oporu partnera, ktorú im on

v tomto veku ešte nie je schopný poskytnúť.

Odpor k sexualite je u mladých

dievčat podmienený aj anatomicky

– žena pohlavne dospieva

neskôr ako muž, približne v 22 – 26

roku života. Aj keď je to individuálne,

práve dievčatá uvádzajú sklamanie

a frustráciu, pretože v tomto

veku často ani nie sú schopné

plnohodnotne prežívať samotný

telesný styk. Môže to

však byť aj naopak: niektorí

chlapci môžu byť citlivejší

ako dievčatá, pretože je v nich

túžba to slabšie dievčenské

chrániť, a prirodzene čakajú

aj určité zábrany od dievčat.

Naopak, niektoré dievčatá

chcú byť za každú cenu „in“,

žiadúce, a preto sa priam ponúkajú.

Dôsledky takýchto sexuálnych

vzťahov – ako vieme

aj podľa frekvencie rozchodov

a promiskuity – sú veľmi často negatívne.

Ale sú aj dôsledky psychického

charakteru, keď citové traumy môžu

vyústiť k niektorým typom depresií

v dospelom veku alebo k odporu k sexualite

najmä u žien. Je dôležité uvedomiť

si, že pri telesnom akte nedávame

len svoje telo, ale aj seba, svoje

najvnútornejšie „Ja“. Svoje telo nemôžem

dať tak ako sa dáva auto alebo

peniaze, preto sa prirodzene objavuje

vo veku dospievania hanblivosť a stud,

ktorými nás vybavila samotná príroda,


R OZ H O V O R

ako ochrana nášho najvnútornejšieho

človeka. Pani profesorka Dr. Wanda

Poltawská z Poľska pri svojej psychiatrickej

lekárskej praxi so svojimi pacientmi

napríklad zistila, že niektoré

ženy majú psychický blok ešte dlho

v dospelom, zrelom veku, pretože príliš

skoro a ľahkovážne prišli o panenstvo,

a majú problém prežívať zdravý sexuálny

život neskôr v manželstve. Tieto

ženy si neskoro uvedomili, že prišli

o „niečo“, čo považujú za klenot.

Alebo je tu časť homosexuálne sa

správajúcich (nie vrodene takto orientovaných)

pacientov, ktorí vyhľadávajú

odbornú pomoc. S poznatkami tohto

druhu vystúpila na Medzinárodnom

vedeckom kongrese o homosexualite

v Bratislave v roku 1997 Dr. Sheila

Martinez, anglická psychosexuologička.

Ukazuje sa, že časť jedincov

s homosexuálnym správaním pochádza

zo skupiny citovo zranených tínedžerov,

ktorí boli sklamaní predčasným

heterosexuálnym vzťahom a našli

si podobne zraneného partnera rovnakého

pohlavia. Niektorí dokonca

akoby stratili svoju sexuálnu identitu,

a preto sú nútení vyhľadať aj pomoc

sexuológa. Traja takíto pacienti vystúpili

anonymne aj na spomínanom

kongrese.

Aké sú následky predčasnej sexuality

v telesnej oblasti?

V odborných kruhoch boli už dávnejšie

publikované štúdie o vývoji

limbického systému v mozgu, ktorý

spracúva emocionálne zážitky človeka

a riadi psychosexuálny vývoj jednotlivca.

Psychosexuálny vývoj v mozgu

trvá približne do 22 – 26 rokov. Predčasným

sexuálnym životom sa tento

vývoj môže narušiť do takej miery, že

nedôjde k správnemu emocionálnemu

prežívaniu sexuálneho aktu a dochádza

k poruchám sexuálneho správania

v dôsledku citových zranení. Vieme,

že telo reaguje na procesy mysle, na

rôzne citové podnety pomocou prenášačov

– takzvaných neurotransmiterov,

ktoré ovplyvňujú mozgové bunky,

a tak vplývajú aj na vývoj osobnosti.

Ak sa do oblasti limbického systému

v období dospievania dostávajú také

látky, ktoré na základe svojho biochemického

zloženia zasahujú do normálneho

psychosexuálneho vývoja

v centre sexuality limbického systému

v strednom mozgu – následkom sú neraz

sexuálne poruchy až deviácie.

S nástupom puberty je

vývoj sexuality na najnižšej

úrovni, keď na mladého

človeka – chlapca – dolieha

vybitie sexuálnej energie,

o ktorej si myslí, že ju

treba realizovať masturbáciou alebo

plytkými sexuálnymi vzťahmi. Oba

tieto spôsoby v tomto období slúžia

len ako prostriedok k cieľu, ktorým

je získanie slasti – príjemnosti pre

seba. Nebezpečenstvo je v tom, že oba

tieto spôsoby sexuálneho správania si

mladý človek odnesie aj do dospelosti.

Podobne sa k tejto téme vyjadroval aj

Viktor Emanuel Frankl, zakladateľ tretieho

viedenského smeru psychoterapie

- logoterapie 1 . Frankl poukazoval

na skutočnosť, že sexualita by nemala

u človeka ostať na dvoch najnižších

stupňoch – na úrovni sebaukájania

a sexuálneho styku bez citovej väzby,

ktoré on nazýva psychosexuálnou retardáciou.

V súčasnosti však oba tieto

spôsoby výdatne podporuje sexuálny

zábavný priemysel a tiež niektorí sexuológovia,

ktorí zabávajú divákov

v talkshow a hovoria to, čo mnoho

ľudí chce počuť, totiž že toto správanie

je vlastne „progresívne“. Na druhej

strane tu máme čoraz častejšie poruchy

potencie u mužov, ktoré sa riešia

v ordináciách sexuológov. To je práve

následkom – vyjadrím sa slovami jedného

známeho slovenského sexuológa

– „uhnaním štvaného zvieratka“.

Masmédiá podporujú prejavy

psychosexuálnej retardácie

Rôzne psychosexuálne problémy, ktoré

vznikajú predčasnou a nadmernou sexuálnou

aktivitou najmä u chlapcov,

môžu neskôr spôsobiť aj disharmóniu

v intímnom živote partnerov a to niekedy

vedie až k rozpadu manželstiev.

Odborníci tvrdia, že kde je pravá láska,

tam nie sú sexuálne problémy.

Ale takéto názory sa dnes prezentujú

ako zastaraný cirkevný svetonázor…

Viete, každá téma, ktorá sa prezentuje

z etického pohľadu, má svojich

veľkých kritikov najmä v radoch tých,

ktorí cítia, že nemajú v tomto smere

celkom čisté svedomie. Ďalšia vec je,

že na predčasnej sexualite mladistvých

sa v ohromnej miere obohacujú firmy,

ktoré profitujú práve na hormonálnej

MUDr. Margaréta Černáková

Vyštudovala lekársku fakultu v Košiciach, pôsobila

na internom oddelení nemocnice v Žiari nad

Hronom. V deväťdesiatych rokoch pracovala v občianskom

združení „Tehotné v núdzi“, ktoré je pobočkou

Rakúskej nadácie Schwangere im Not.

Pomáhala ženám v priamom kontakte vyhľadávať

možnosti, ako sa vyhnúť potratu, riešiť ich osobné,

sociálne a ekonomické problémy. V rokoch 1997

– 2004 prednášala lekársku etiku a bioetiku na Lekárskej fakulte UK v Bratislave

a na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny (dnešná Slovenská zdravotnícka

univerzita). V súčasnosti pôsobí ako praktický lekár pre dospelých.

31

SVET GRÁLU

8 | 2006


R OZ H O V O R

antikoncepcii, čím cez lono ženy „preháňajú“

miliardy dolárov. Zámerne

obmedzujú diskusiu na túto tému slovami:

čo je lepšie – potrat alebo antikoncepcia?

Tu ale ide o ľudský život,

o jeho šťastie, aj o zdravé sexuálne spolužitie

partnerov. Predčasný sexuálny

život nedospelých ľudí nikdy nedáva

pocit šťastia, a to preto, lebo telo nemá

schopnosť spájať ľudí. Dvaja skutočne

hlboko milujúci ľudia sa ľúbia nezávisle

na vzdialenosti. Telá môžu byť celkom

blízko a dvaja ľudia si nemajú čo povedať.

A, na druhej strane, môžu sa

telesne nachádzať na opačných póloch

zemegule a blízkosť sŕdc je zachovaná.

Zamilovaní si sľúbia, že budú na seba

myslieť presne o určitej hodine.

A v tom čase sú tak blízko, že ich nič

nemôže rozdeliť.

Čo by ste mladým ľuďom poradili

vy?

Aby si užívali zdravé nesexuálne

vzťahy najmä s osobami rovnakého

pohlavia – typicky chlapčenské

a dievčenské kamarátstva. U chlapcov

v tomto období by bolo vhodné vybitie

nadbytočnej energie inteligentným

spôsobom, akým je zdravý pohyb,

šport alebo umenie. Obrovskú

32

SVET GRÁLU

8 | 2006

hodnotu v psychosexuálnom vývoji

má práve vysmievaná platonická láska,

ktorá pomáha nájsť spôsoby citového

vyjadrenia a pomáha aj v osobnostnom

raste, kedy sa dospievajúci určitým

spôsobom snaží priblížiť k svojmu

ideálu. Ľudskú osobnosť netvorí len

telo s pohlavnými orgánmi a sexualita

by nemala byť životným cieľom, ale len

vyjadrením hlbokého vzťahu dvoch

zrelých partnerov. Najvyšší stupeň ľudskej

sexuality je výrazom lásky. Znamená

najhlbšie možné preniknutie do

osobnosti partnera. Inými slovami, je

to „nastavenie“ sa na duchovnú osobu

milovaného človeka v celej jej jedinečnosti

a nezameniteľnosti. To telesné

a emocionálne, čo nás tak priťahuje,

je vlastne vonkajším rúchom, ktoré

duchovná bytosť nosí. Skutočne milujúci

vidí akoby skrze fyzické a duševné

„šaty“ duchovnej osoby na ňu samotnú.

A pre takúto lásku je úplne prirodzené,

že sa potrebuje stelesniť – vyjadriť v telesnosti

a citovosti – a predovšetkým

je nesebecká, lebo vo svojej zodpovednosti

berie ohľad aj na dobro milovanej

osoby.

Čitateľov by pravdepodobne zaujímal

aj váš názor na pozemskejšiu

tému – na hormonálnu antikoncepciu.

Ženský organizmus má v sebe zabudované

biologické hodiny, ktoré

fungujú už celé veky. Chod týchto biologických

hodín zabezpečujú hormóny.

Pri hormonálnej antikoncepcii

sa dávkami syntetického hormónu

zablokuje prirodzený ženský hormón

a tým aj tento biologický cyklus. Prirodzený

ženský hormón však má v organizme

svoju úlohu. Ak tam dáme

niečo umelé, aby tento hormón nepôsobil,

tak môžeme povedať, že žena

je takto biologicky„odženštená“. Ak

by sme išli ďalej po tejto špirále, tak

u ženy vo fertilnom, plodnom veku,

keď užíva hormonálnu antikoncepciu

napríklad viac ako 10 rokov, a potom

chce mať dieťatko, tak často prechádza

tortúrou náročných vyšetrení a nakoniec

sa lieči z neplodnosti, lebo v jej

vaječníkoch sú dlhou umelou blokádou

prítomné degeneratívne zmeny.

Pritom farmaceutické firmy pilulky

ponúkajú dievčatám už od 14 rokov.

Organizácie typu „Pro choice“ (Pre

voľbu) či Spoločnosť pre plánované rodičovstvo

(IPPF) fungujú týmto spôsobom:

hovoria, že sexuálny život je

zdravý aj v tínedžerskom veku a teraz

si môžeme vybrať – buď budeme riskovať

nechcené tehotenstvo a potrat,

alebo tu máme pilulku. Dnes medicínu

čoraz viac zasahuje bezbrehý pragmatizmus.

Takéto ciele klasická hippokratovská

medicína nikdy nemala a nemá!

Možno teda konštatovať, že „cez lono

ženy sú preháňané miliardy a miliardy

dolárov“. Priamo v príbalovom letáku

k týmto tabletkám sú uvedené aj vedľajšie

a nežiaduce účinky: zvýšená zrážanlivosť

krvi s rizikom embólie (istá

štúdia napríklad dokázala vyšší výskyt

mozgovej mŕtvice u žien užívajúcich

hormonálnu antikoncepciu), vysoký

krvný tlak, rakovina prsníka, rakovina

krčka maternice, zápalové poruchy pečene,

depresie a, samozrejme, neplodnosť.

Tieto nežiaduce účinky môžu

mať aj iné hormonálne lieky, ale tie

sa zvyčajne nasadzujú pri závažných

ochoreniach, kde je možné očakávať

zlepšenie chorobného procesu – tu je

ich užívanie opodstatnené. Ja by som

tu chcela zdôrazniť ten fakt, že hormonálna

antikoncepcia nie je liekom.

Hovoríte o týchto nežiaducich účinkoch

aj so svojimi pacientkami?

Pravidelne; často sa stáva, že mladá

dievčina má zlé pečeňové testy, tak

sa jej hneď spýtam, či užíva hormonálnu

antikoncepciu. Tiež sa zvyčajne

pýtam, či sa o možných negatívnych

následkoch tejto metódy informovala

a úprimne sa porozprávala aj so svojím

partnerom, ale najčastejšia odpoveď

je typu: „On by to aj tak nepochopil“.


R OZ H O V O R

Z toho je mi smutno, keď kvôli napríklad

zlým pečeňovým testom či poruche

zrážanlivosti krvi musíme vysadiť

hormonálnu antikoncepciu, avšak ak

sú výsledky testov neskôr negatívne,

pacientka si ju opäť nechá gynekológom

predpísať.

Pravdepodobne teda vnímate ako

pozitívne skôr prirodzené metódy antikoncepcie.

Aký je váš názor napríklad

na metódu Dr. Eugena Jonáša?

Myslím, že je to úžasné. Všetko, čo

je prirodzené, je dobré. Pri metóde

neplodných dní je tak isto ochrana

pred neželaným počatím, pretože ženská

pohlavná bunka – vajíčko – má tiež

svoje optimálne obdobie pre oplodnenie,

a potom je obdobie, keď nie je

oplodnenie pravdepodobné. Pozitívne

na týchto metódach je aj to, že sa nezabúda

na muža. Pri pilulke si žena robí

so svojím telom to, čo ona chce, a mužovi

to len vyhovuje. Pri prirodzenej

metóde sa muž musí zaujímať o život

ženy. Pri jednom psychologickom výskume

sa zistilo, že medzi pármi, ktoré

používajú prirodzenú metódu antikoncepcie,

je aj napriek problémom

skôr harmonickejšie

spolužitie a hlboké citové

vzťahy, kým u párov používajúcich

hormonálnu metódu

je častým problémom istá

odľudštenosť. Konkrétne fakty o tejto

metóde však dopodrobna nepoznám.

Viem len, že plodné obdobie ženy je

v tom postavení Mesiaca, aké bolo pri

jej narodení. Potrebný výpočet sa musí

urobiť prísne individuálne v spolupráci

s astrológom.

Zmienili ste sa aj o tom, že pokiaľ

dieťaťu v detstve chýbal rodič opačného

pohlavia, teda u dievčat otec,

u chlapcov matka, často sa stáva, že

tieto deti predčasne vyhľadávajú sexuálne

skúsenosti.

Áno, je to tak. Sú to deti, ktoré sú

„citovo vyhladnuté“. Ale ony potrebujú

„A či to nebola Božia ruka, čo dávno pred naším novým zrodením

z nás urobila nerozlučnú dvojicu, a to až do čias, kým sa budú

striedať dni a noci? Život človeka (…), sa nezačína v matkinom

lone a nekončí v hrobe. Hlboká obloha nad nami, plná jagavého

svitu mesiaca a hviezd, je domovom duchov, ktorí sa tam objímajú

s Láskou, a milujúcich sa duší, ktoré tam vo vzájomnej harmónii

prebývajú pred príchodom na zem.“

[Chalíl Gibrán]

inú náplň, očakávajú predovšetkým

prijatie, každý človek túži milovať

a byť milovaný. Ak takéto podnety nedostávajú

od rodičov, hľadajú náhradu

v predčasnom sexuálnom živote. To sa

podporuje aj na školách formou hotových,

instantných informácií o sexuálnom

styku.

Máme tu aj ďalšiu kontroverznú

tému – potraty…

Potrat zanechá následky na tele i na

duši. Ak žena potratí spontánne, prirodzene,

teda v prípade, že si priala

narodenie dieťaťa, prežíva samozrejme

bolesť, sklamanie, psychickú

traumu. Ale rovnaké pocity opisujú

Prirodzené metódy antikoncepcie

vyžadujú ohľaduplnosť muža

veľmi často aj ženy, ktoré išli na potrat

chcený – na umelé ukončenie tehotenstva…

Rovnaké traumy, depresie,

obrovský pocit viny či odpor ku

sexualite, predovšetkým u ženy, kde

často musí zasahovať psychiater. A, samozrejme,

poruchy na telesnej úrovni,

predovšetkým na maternici – umelé

rozšírenie krčka, ktorý už nemôže dostatočne

ochrániť plod, spôsobí, že

v budúcnosti, aj keď žena bude chcieť

dieťa donosiť, môže dôjsť k spontánnemu

potratu a dokonca už nikdy nemusí

mať dieťa. A ešte je málo známy

fakt, že vo veľkej väčšine prípadov sa

partneri, ktorí sa pre potrat svojho dieťaťa

rozhodli, aj rozídu. Ich vzťah sa

rozpadne, pretože, povedané ich slovami,

vzniklo akési prázdno, vákuum.

Žiaľ, zástancovia „práva na potrat“ vyťahujú

nakoniec aj taký argument, že

sa opýtajú, kedy je plod už človekom.

A tu je kameň úrazu: právny a morálny

problém…

Môžete sa k tomu vyjadriť podrobnejšie?

O tom som prednášala na súdno-lekárskej

konferencii v Bratislave. V zahraničí

sú kliniky, kde zbierajú plody

pre transplantáciu buniek do chorých

orgánov, a sú ženy, ktoré si nechajú

zaplatiť za to, že otehotnejú, a potom

idú na potrat preto, aby ich

plod odkúpila embryonálna

banka… To sú ťažké etické

a právne problémy. A je to

predovšetkým biznis a zneužitie

fenoménu chudoby.

Ďalšou vecou je, že dnes sa robia rozsiahle

vyšetrenia aj z plodovej vody,

kde je cieľom odhaliť genetické a dedičné

poruchy, a zákon povoľuje potrat

až pri dvesto diagnózach. Ale je

tu obrovské riziko falošne pozitívneho

výsledku, keď sa napriek výsledkom

vyšetrení ukáže, že sa mohlo narodiť

úplne zdravé dieťa. O tom mi rozprával

aj jeden kolega zo súdneho lekárstva,

pretože takýto potratený plod musí ísť

na pitvu a až tam sa často zistí, že ide

o zdravé deti. Matkám sa hneď odporúča

potrat bez toho, aby sa hľadali aj

iné možné východiská. Vzniklo veľmi

veľa dôvodov, prečo „potrat áno“, aby

33

SVET GRÁLU

8 | 2006


R OZ H O V O R

N A Z A M Y S L E N I E

sme si ho nejako ospravedlnili. Ľudský

život ale nie je darom štátu ani výsledkom

politickej dohody, a preto by

o tom nemala rozhodovať ani parlamentná

väčšina, ktorá je v tomto prípade

de iure diskriminujúca. A kto

je subjektom spravodlivosti – kto má

právo žiť a kto nie? Veď zabitie nevinného

je predsa nespravodlivé! Chýba

nám etická senzibilita, lebo akonáhle

začnete hovoriť o morálke, tak väčšinou

nikto nechce nič počuť, ani medzi

lekármi. Zažila som občas prednášku,

kde ma kolegovia chceli prehlušiť nesúhlasnými

výkrikmi, až musel zasiahnuť

iný kolega, aby som mohla dohovoriť.

To je tiež odraz ducha doby, lebo

nechceme „vyrušovať“ naše svedomie

a niesť zodpovednosť.

V súvislosti s postihnutými deťmi –

je tu aj duchovná rovina týchto rodinných

vzťahov – známe sú prípady aj

v rodinách celebrít, ktoré sa nezdráhali

verejne vyznať, že aj postihnuté

dieťa je pre nich veľkou radosťou…

Okrem toho je tu materno-fetálna

medicína, kde sa na špecializovanom

pracovisku liečia matka i plod súčasne

a dokonca sú možné chirurgické výkony

na plode už počas tehotenstva,

kedy sa dá v mnohých veciach dieťatku

pomôcť. Matka a jej plod nemôžu stáť

proti sebe, sú na tej istej strane barikády

v tejto latentnej vojne.

Ďakujem vám za rozhovor a prajem

vám veľa chápavých pacientov.

Roman LEVICKÝ

levicky@svetgralu.sk

1) Logoterapia – voľne preložené „liečba zmyslom

či hľadaním zmyslu“ v každej situácii –

zmyslu života, smrti, utrpenia… Táto v poradí

tretia viedenská škola psychoterapie

stavia na pozitívnych životných cieľoch. Jej

autor prežil tri roky svojho života v nacistických

koncentračných táboroch ako väzeň.

Známym dielom Viktora Emanuela Frankla

je „Lekárska starostlivosť o dušu“ alebo „Psychológ

v koncentračnom tábore“.

34

SVET GRÁLU

8 | 2006

Zázraky

kedysi a dnes

V jednom z príbehov, známych z kedysi veľmi populárnej knihy Slepačia polievka

pre dušu, sa rozprávač, skúmajúci možnosti ľudského podvedomia, rozhodne pre

veľmi odvážny experiment. Na prednáške, kde je zhromaždených niekoľko tisíc

návštevníkov, zavolá k sebe na pódium pacienta v poslednom štádiu rakoviny.

Zároveň vyzve všetkých prítomných, aby k tejto osobe vyslali svoje láskyplné

a pomáhajúce myšlienky. Dojímavý príbeh sa končí šťastne. Pacient s beznádejnou

diagnózou je uzdravený – vďaka zázračnej sile ľudských myšlienok. Podobné

správy sa sporadicky tu a tam objavujú v tlači i v ďalších masmédiách.

Medicína pozná aj pomerne hmlistý pojem „spontánna remisia“, čo v preklade

vlastne znamená nevysvetliteľné vyliečenie. Existujú správy o spontánnej remisii

posledného štádia rakoviny, sklerózy multiplex a ďalších zákerných chorôb,

u ktorých sa patologický proces považuje z medicínskeho hľadiska za nezvratný.

Uskutočnili sa aj seriózne vedecké výskumy založené na sledovaní štatisticky významnej

skupiny ľudí, podľa ktorých ľudia nábožensky či duchovne založení, takí,

ktorí sa modlia alebo meditujú, žijú dlhšie, menej trpia psychickými ochoreniami

a užívajú menej liekov ako ľudia, ktorí sa podobným praktikám nevenujú.

Často sa vysvetlenie tohto javu z vedeckého hľadiska posudzuje ako autosugescia,

teda schopnosť ľudskej mysle ovplyvňovať a príležitostne dokonca liečiť

vlastné telo. Táto teória poukazuje na antistresový účinok pozitívneho myslenia

a modlitby. Nemôže však zodpovedať na otázky spojené s ďalšími, takzvanými

paranormálnymi javmi. Tieto javy sú v dvetisícročnej kresťanskej tradícii, ale

aj v starších židovských spisoch pomenované ako zázraky. Sú zázraky dôkazom

Božej všemohúcnosti alebo len výmyslom veriacich?

vyčajne sa o zázrakoch dozvedáme

len z rozprávania alebo

Z

z písomných správ veľmi starého

dáta, ktoré je veľmi ťažké dodatočne

preskúmať. Navyše, zmienky

priamych svedkov o zázrakoch

môžu byť prifarbené snahou dodať

udalostiam väčší význam, než

v skutočnosti mali, alebo pridať na

vážnosti určitým osobám či tradíciám.

V dejinách kresťanstva sa

zázraky spájajú jednak s osobou

Ježiša z Nazaretu, ale aj s mnohými

osobnosťami, ktoré sa stali

známymi svojimi skutkami natoľko,

že im cirkev priznala označenie

svätosti.

Pozrime sa teda na pojem zázrak

najprv v súvislosti so správami

evanjelií a postupne sa prenesme

do nedávnej minulosti v spojitosti

s osobou kapucínskeho mnícha

a kňaza, pátra Pia, ktorého život

značne rozvíril stojaté vody nielen

v katolíckej cirkvi.

V

JEŽIŠOVE SKUTKY –

LEGENDA VERIACICH?

spisoch Novej zmluvy, ktoré

veriaci kresťanských cirkví,

ale aj mnohí historici považujú

za autentické svedectvo o Ježišovi

z Nazaretu, nájdeme opisy mnohých

zázrakov. Nebolo by účelné

uvádzať ich tu všetky. Skôr sa zamyslime

nad tým, či možno všetky


N A Z A M Y S L E N I E

opisy Ježišových údajných

zázrakov nekriticky

prijať, alebo by sme mali

rozlišovať medzi javmi,

ktoré majú reálny podklad,

a výplodmi fantázie

Ježišových nasledovníkov.

Na prvý pohľad možno

nie práve obyčajné skutky,

pripisované Ježišovi, rozdeliť

do dvoch kategórií:

na javy, ktoré je možné

pozorovať i dnes (a preukázať

tak ich reálnosť),

a na ťažko uveriteľné legendy, ktorých

pravdivosť by úplne popierala

platnosť prírodných zákonov. Časť

správ z Novej zmluvy je z hľadiska

nášho súčasného poznania na pomedzí

týchto dvoch kategórií.

Rozdiel medzi Ježišom

a dnešnými liečiteľmi

je v intenzite aj v druhu

pôsobiacej uzdravujúcej sily

Do prvej kategórie patrí predovšetkým

uzdravovanie chorých prikladaním

rúk alebo len sústredeným

chcením, a tiež uzdravovanie

na diaľku. Tieto javy možno pozorovať

u mimoriadne obdarených

jednotlivcov i dnes a časť týchto

ľudí a ich schopností sa už podrobila

moderným výskumným metódam

(pozri článok Objav aury – Svet

Grálu 1/2004). Rozdiel medzi Ježišom

a dnešnými liečiteľmi, ktorí sa

venujú takzvanej bio-energo-terapii,

nie je len v intenzite, ale aj v druhu

pôsobiacej uzdravujúcej sily, ktorá

bola Ježišovi dostupná. Preto mohol

uzdraviť mnoho beznádejne chorých

so zázračnou rýchlosťou. Ľudia, pre

ktorých Ježiš predstavuje stelesnenú

Božiu Lásku, Syna Božieho, chápu

aj jeho liečenie chorých ako dôkaz

jeho Božského pôvodu. Najzaujímavejší

a najťažšie uveriteľný prípad

tohto druhu sa vzťahuje k istému nemocnému

Lazarovi. Podľa vtedajších

meradiel bol tri dni „mŕtvy“.

Podľa nášho dnešného poznania

by sme povedali, že to bol

pravdepodobne pacient

v kóme, ktorý už nejavil

bežné známky života. Po

Ježišovom zásahu zázračne

„ožíva“. Ani pri takomto

deji teda nie je nutné hneď

obviniť prvých kresťanov

a pisateľov raných evanjelií

z podvodu. Lazarovo vzkriesenie

možno logicky vysvetliť.

Problematickejšie už je objasniť

jednu zo základných dogiem 1 kresťanskej

viery – zmŕtvychvstanie Ježiša.

Po ukrižovaní a bolestnej smrti

totiž nemožno predpokladať,

že by Ježiš nejako

neprirodzene ožil v biologickom

zmysle. Takéto

vysvetlenie, na ktorom ešte

aj dnes cirkev trvá, neobstojí

z hľadiska prírodných

zákonov, v ktorých sa tiež

prejavuje vôľa Božia 2 . Ešte

väčšia škoda je, že sa tento

výklad o vzkriesení tela v materiálnom

zmysle dostal do kresťanského

vyznania viery, tzv. creda. U mnohých

ľudí možno aj toto vzbudzuje

pochybnosti o kresťanskej duchovnej

tradícii. Vysvetlenie

Ježišovho zmŕtvychvstania

by bolo oveľa prirodzenejšie

a jednoduchšie

hľadať v neobyčajných

zážitkoch niektorých súčasných

ľudí, a to aj v našom

okolí! Nie sú predsa

žiadnou výnimkou ľudia,

ktorí vravia, že uvideli, či

počuli aj po smrti svojho

drahého príbuzného či

priateľa. Stáva sa to najčastejšie

v noci pri zaspávaní,

pri náhlom prebudení alebo

pri takzvaných živých snoch. Preto

možno predpokladať, že Ježišovi učeníci

videli svojho Majstra po fyzickej

smrti v jeho inom, nemateriálnom

tele. Ako podotkli už viacerí autori,

toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť,

že ho najprv jeho najbližší nespoznali:

„Keď vošli do hrobu, uzreli

mládenca, oblečeného do bieleho rúcha,

sedieť na pravej strane, a preľakli

sa. On im však povedal: Nebojte sa!

Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho

ukrižovaného?“ 3) Samotná viera

kresťanov v „nanebovstúpenie Pána“

je tiež skôr logicky zlučiteľná s náukou

o jemnohmotnom tele, ktoré je

oveľa éterickejšie, a teda „ľahšie“, než

naše telo z mäsa a krvi. Tu teda urobili

vykladači správ o Ježišovi kresťanskej

myšlienke medvediu službu:

Viera kresťanov

v „nanebovstúpenie Pána“

je logicky zlučiteľná

s náukou o jemnohmotnom,

či tzv. astrálnom tele

chceli mať Ježiša ešte zázračnejšieho,

zrejme pre zvýšenie dojmu z rozprávania,

akoby už jeho samotné učenie

nebolo dostatočným zázrakom.

Vyžadovaním slepej viery v takéto

35

SVET GRÁLU

8 | 2006


N A Z A M Y S L E N I E

javy odradili mnoho ľudí od Ježišovho

učenia.

Dnešnej dobe zrozumiteľné vysvetlenie

je ťažké poskytnúť k zázrakom

spojeným s prírodnými živlami.

V Ježišovom prípade ide o utíšenie

mora: „Vtedy strhla sa veľká povíchrica

a vlny sa valili do lode, že sa už

naplňovala, On však spal v tyle lode

na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc:

Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On,

prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal

moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal

víchor a nastalo veľké utíšenie.“ 4

Ani v takomto pôsobení však napodiv

nie je Ježiš ojedinelým prípadom:

Mojžiš zosiela ako Boží trest za

zotročenie svojho národa na Egypt

celé živelné pohromy a prikazuje vlnám

mora, aby sa rozdelili. V Starom

zákone je takých udalostí zaznamenaných

viacero a podobné príbehy

sa vyskytujú v mytológii a náboženských

spisoch v takmer všetkých kultúrach.

Pôvodné, tzv. prírodné náboženstvá

vidia za pôsobením živlov

skutočné, inteligentné bytosti, ktoré

sa v týchto živloch prejavujú. Slovania

poznali Perúna, boha bleskov, starí

Gréci mali celú plejádu bohov, rovnako

Germáni a podobne. V duchov

prírody verili aj pôvodní obyvatelia

Ameriky a nad nimi videli vládu Veľkého

ducha. Kresťania v strachu pred

panteizmom – teda vierou v mnohých

rovnocenných bohov – vieru v prírodné

bytosti zavrhli a v priebehu

času ju cirkev potláčala dokonca násilím.

Neboli to však práve prírodné

bytosti, ktoré pri utíšení mora len vykonali

Ježišovu prosbu?

Prehľad Ježišových zázrakov uzavrime

len krátkym vymenovaním

niekoľkých skutkov, ktoré sú už na

prvý pohľad legendami a nie jeho

reálnymi činmi: nasýtenie 5000 ľudí

piatimi chlebami (tu by sme sa mohli

domnievať, že ide skôr o čistú symboliku

duchovného pokrmu), premena

vody na víno a podobne.

36

SVET GRÁLU

8 | 2006

ZÁZRAKY

V DVADSIATOM

STOROČÍ – SAN

GIOVANNI ROTONDO

Ak by sme ďalej pokračovali v odvodzovaní

téz z údajných zázrakov,

potom vlastne význam slova zázrak

nie je synonymom niečoho neprirodzeného,

iba nezvyčajného. Zázraky

sa nediali iba v dávnej minulosti,

dejú sa aj dnes. V 20. storočí sa akoby

vrece roztrhlo s najneuveriteľnejšími

udalosťami okolo osobnosti kapucínskeho

mnícha Francesca Forgioneho,

známejšieho pod menom páter

Pio (*25.5.1887/†23.9.1968). Stojí

za to pristaviť sa aspoň pri niektorých

z nich, pretože mnoho týchto

udalostí bolo podrobne zdokumentovaných

a potvrdených viacerými

nezávislými expertmi z lekárskeho

prostredia, novinármi i obyčajnými

laikmi, ktorí sa nikdy nerátali medzi

veriacich a k údajným zázrakom

pátra Pia pristupovali s veľkou nedôverou.

Medzi inými sa s osobou pátra

Pia spája jav stigmatizácie, uzdravovanie

nevyliečiteľne chorých, vrátane

dievčaťa nevidiaceho od narodenia,

„vyháňanie zlého ducha“ z posadnutých

osôb, predvídanie budúcnosti,

čítanie v duši (spoznanie skutkov

ľudí, ktorých nikdy predtým nevidel),

rozprávanie jazykmi, ktoré sa nikdy

neučil atď. Na sklonku života

pátra Pia, len v jedinom roku

1967, aureola jeho osoby pritiahla

do malého provinčného

mestečka San Giovanni na severe

Talianska 1,5 milióna ľudí.

O nezvyčajnom živote tohto

mnícha natočila v roku 1968 dokument

britská spravodajská televízia

BBC. Žiaľ, masmédiá onedlho kauza

pátra Pia prestala zaujímať. Nepôjde

nám o to, podporovať kult osobnosti,

ktorý okolo neho medzičasom vznikol,

iba poukázať na javy, ktoré nemožno

vysvetliť žiadnou autosugesciou

alebo domnelými možnosťami

ľudského podvedomia. Tu ostáva nestrannému

pozorovateľovi jediné –

prijať možnosť zásahu „vyššej moci“

do nášho materiálneho sveta.

JAV PRVÝ: STIGMY

ento jav budí u časti ľudí veľmi

T zvláštny druh náboženského zanietenia;

pre osobu, ktorej sa to týka,

však predstavuje nevýslovné utrpenie

a tiež – prinajmenšom v prípade

pátra Pia – pocit zahanbenia. Stigmy

sú rany, ktoré vzniknú spontánne,

bez vonkajšej príčiny na rukách, nohách,

hlave, chrbte a boku postihnutého,

presne v miestach, kde bol

podľa dobových správ zranený Ježiš

z Nazaretu, keď bol popravený pribitím

na kríž a zomrel tu mučeníckou

smrťou. Stigmatické rany nevykazujú

žiadnu podobnosť s akýmkoľvek normálnym

druhom rán na tele – predovšetkým

preto, že sa vôbec nehoja, ale

napriek tomu sa na nich neprejavuje

zápalový proces, hnisanie či nekróza

tkaniva. Jednoducho, ostávajú čisté

a vyteká z nich pravidelne v malých

množstvách krv. Nie je možné zahojiť

ich akýmkoľvek lekárskym zásahom.

Na tele postihnutého zostávajú

po mnoho rokov – v prípade pátra

Pia to bolo bolestných 50 rokov až do

Cirkev vysvetľuje stigmy

ako zvláštny prejav Božej

milosti, ale sú nimi naozaj?

jeho smrti, keď úplne zmizli. Stigmy

pátra Pia sa stali predmetom fanatického

zbožňovania, hoci on sám

ich za hodné úcty nepovažoval. Sám

sa k tomu, že sa uňho objavili stigmy,

priznal až po niekoľkých rokoch na

naliehanie svojho duchovného vodcu,


N A Z A M Y S L E N I E

H I S T Ó R I A

predstaveného kňaza. Inak rany po

celý život skrýval pod rukavicami

bez prstov. Predsa sa však niekoľkým

ľuďom podarilo vyfotografovať

ich a štyria lekári nezávisle od seba

potvrdili, že z medicínskeho hľadiska

neexistuje pre tento druh rán

žiadne vysvetlenie. Cirkev zvykne

vysvetľovať stigmy ako zvláštny prejav

Božej milosti, ale sú nimi naozaj?

Poznačí takýmito strašnými

ranami Boh svojich vyvolených len

preto, aby tu ukázal svoju moc? Táto

predstava je ťažko zlučiteľná s predstavou

dobrotivého Stvoriteľa. Sám

páter Pio o svojich stigmách napísal:

„Môže to byť pravda, že Pán napokon

zoslal na mňa túto bezútešnosť,

ktorú teraz prežívam? Odpovedal na

moje naliehavé prosby milosťou a nechá

ma vždy trpieť a podieľať sa na

utrpení Božieho učiteľa? (…) Neviem

si ani len trochu predstaviť, že môj

terajší stav je milosťou. Zdá sa mi, že

je to trest z nebies, ktorý si skutočne

zaslúžim.“ Tieto slová sa zdajú byť

v úplnom súlade s vysvetlením, uvedeným

v knihe „Odpovede na otázky“

od Abd-ru-shina, v ktorej sa autor

vyjadruje k prípadu stigmatizovanej

Terézie Neumanovej.

Roman LEVICKÝ

levicky@svetgralu.sk

Vysvetlivky:

1. Dogma – základný článok viery, neomylné,

nezvratné a večné tvrdenie

2. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon

alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale

naplniť, (…)“ – Evanjelium podľa Matúša

5/17

3. Evanjelium podľa Marka 16/5

4. Evanjelium podľa Marka 4/37

GRÉCKO

PLATÓN A AKADÉMIA

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU

latón – najvýraznejšia postava

P gréckej duchovnej minulosti,

najväčší filozof staroveku, ktorého

vplyv pretrváva v európskom

myslení ešte aj v súčasnosti, meno,

ktoré pozná každý vzdelanec v euro-americkom

kultúrnom okruhu,

niektorými filozofmi nazývaný

zakladateľom filozofie. Narodený

v r. 427 pr. Kr. v poprednej aténskej

rodine, mal už svojím pôvodom

všetky predpoklady pre vynikajúcu

dráhu. A on nielen že splnil,

ale ďaleko prekonal všetky očakávania.

Ovplyvnený najviac svojím

otcovským priateľom Sokratom,

stal sa skutočným šľachticom ducha,

ktorého najpálčivejšou vnútornou

túžbou bola túžba po múdrosti.

Filozofia v gréčtine znamená

láska k múdrosti; filozof je teda

priateľom múdrosti a ním Platón

po celý svoj život bol. Spojil

logos – rozum – svojich filozofických

myšlienok s mýtom, symbolickým

stvárnením, ktoré chráni

(IV.)

Tento múdry muž, ktorému bol

vlastný vnútorný pohľad do vecí,

Ideálny štát má

mravnú úlohu

vychovávať občanov

obdarený duševným zrakom, nebol

neživým hĺbavým človekom

stojacim v ústraní, ale v duchu žitia

prítomnosti sa živo zaujímal

o dianie okolo seba, o riadenie

štátu. Podľa Platóna má ideálny

štát vysokú mravnú úlohu, aby

vychoval občanov a pomáhal im

stúpať nahor.

Žiaľ, skoro poznal, že v praktickom

politickom živote ide všetko

inak, a v jednom liste svojmu priateľovi

napísal, že nedôstojný politický

život mu neumožňuje v takom

štáte spolupôsobiť. A tak

dospel k poznaniu, že len skrz

opravdivú lásku k múdrosti je

možné oslobodiť štát a občanov

Len skrz lásku k múdrosti je možné

oslobodiť štát od biedy a nespravodlivosti

Literatúra:

• Biblia, vydanie Slovenskej evanjelickej cirkvi

a.v., Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978

• Shug, John. A.: Páter Pio. Vydavateľstvo

Serafín, Bratislava 1999

• Abd-ru-shin: Odpovede na otázky.

Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft,

Stuttgart 1994

logos pred strnulosťou, pretože

mýtus je plný života, plný nesmrteľnosti,

nadčasový a nemožno ho

bezo zvyšku vyložiť. Preto nevytvoril

žiadny hotový myšlienkový

systém, neuzavrel svoje poznanie

do dogiem.

v ňom žijúcich od biedy a nespravodlivosti.

Pretože nechcel štátu bezprostredne

slúžiť, založil Platón v háji

Heroa Akadema svoju vlastnú

školu, nazvanú Akadémia, ktorú

viedol štyridsať rokov až do svo-

37

SVET GRÁLU

8 | 2006


H I S T Ó R I A

jej smrti v r. 347 pr. Kr. Tu mali byť

vzdelávaní muži, ktorí mali dať štátu

inú podobu. Na jeho vnútorný vývoj

malo rozhodujúci vplyv stretnutie so

Sokratom, ku ktorému došlo v jeho

devätnástich rokoch. Deväť rokov

s ním zostal pevne spätý a jeho spisy,

v ktorých vystaval Sokratovi nesmrteľný

pomník, sú jediným zdrojom

Sokratových myšlienok, lebo Sokrates

sám žiadny písomný odkaz nezanechal.

Násilná smrť Sokrata, „najmúdrejšieho

z ľudí“, ako bol nazývaný,

ktorého odsúdili na smrť vypitím

otráveného nápoja, znamenala pre

Platóna životný otras a vyhnala ho

z Atén. Dlhé roky putoval po mestách

Malej Ázie, Talianska, Sicílie

a Egypta, aby hľadal múdrosť v rôznych

filozofických školách, a jeho

otvorený duch ju nasával do seba,

aby ju vlastnou silou pretváral. Lebo

Platónov duch sa stal morom, do

ktorého vtekajú prúdy najrôznejších

myšlienkových smerov, na jeho dne

sa však zbytočný balast usadí, aby

von prúdila len krištáľová voda platónskeho

ducha, ktorá oživuje a sýti

všetkých, ktorí „putujú do krajiny

úsvitu“.

Literatúra spojená s Platónovým

menom by zabrala celé knižnice. Veď

z jeho diela čerpá európska kultúra

už viac než dvetisíc rokov. Pri snahe

dopátrať sa k pravde o veciach používal

dialektické metódy v pôvodnom

dobrom zmysle tohto slova, teda ako

umenie premýšľať, ako umenie živého

dialógu, pri ktorom sa osvetľuje

skúmaný predmet zo všetkých

strán. Tak dospel so svojím partnerom

v priateľskom rozhovore k vysokým,

ušľachtilým a krásnym poznatkom,

ktoré nám ešte dnes spôsobujú

potešenie a povzbudzujú nás, vždy

podľa stupňa nášho duchovného

pokroku, k úsiliu nájsť svetlo poznania.

Platón dospel až k najčistejším

formám myslenia, k praob-

38

SVET GRÁLU

8 | 2006

razom, k tomu, čo je večne platné,

k najvyššej vede alebo k najvyššej

náuke, ktorú možno poznať. Lebo

základom všetkého musí byť niečo

večne existujúce, nemenné. Tak hovorí

o „kráse“ v protiklade ku krásnym

veciam, o „bytí“ v protiklade

k veciam, ktoré existujú.

Od Platóna vzišiel pojem idea a dostal

sa do myslenia a reči vzdelaného

ľudstva. Idea podľa Platóna je pravzor,

praobraz, to podstatné, všeobecne

platné, existujúce samo osebe,

to nemenné. Za nejasnými a relatívnymi

predstavami ľudí o mravných

a estetických hodnotových pojmoch

spoznal to, čo je absolútne, čo je nemenné,

všeobecne platné, ako to

poznáme z matematiky. Preto Platón

hovorí: „Geometria je poznanie

večne existujúceho“ (spis „O štáte“).

V slávnom podobenstve o jaskyni

nám stvárňuje svoje učenie o ideách

obzvlášť plasticky. Pripomeňme si

ho tu v skrátenej forme (zo 7. knihy

spisu „O štáte“): „Predstavme si ľudí,“

necháva Platón prehovoriť Sokrata,

„ktorí sedia v jaskyni, pripútaní tam

od detstva za nohy a krk, takže môžu

vidieť len zadnú stenu jaskyne. Od

vchodu preniká do jaskyne žiara

ohňa. Medzi jaskyňou a ohňom

prebieha nízke zábradlie, za ktorým

ľudia, čiastočne hovoriac, čiastočne

mlčky, nesú okolo rôzne náradie, sochy,

stĺpy atď. Zajatci, ktorí nemôžu

pohnúť hlavou, vidia z týchto vecí

a zo seba samých len tiene, a slová,

ktoré počujú, ktoré stena jaskyne

vracia ako ozvenu, považujú za

slová oných tieňov, pohybujúcich sa

na stene. Jednému z uväznených sú

teraz uvoľnené putá. Musí vstať, otočiť

sa a ísť proti svetlu. To sa deje za

veľkých bolestí. Jeho oči sú oslepené

žiarou ohňov. Nemôže spoznať veci,

ktorých tiene skôr videl. Nemôže

uveriť, že teraz je k pravde, teda

k existujúcej, obsiahlejšej skutočnosti,

bližšie než predtým. Považuje

to, čo vtedy videl, za pravejšie, skutočnejšie

než to, čo sa mu ukazuje

teraz. Jeden pohľad do jasného svetla

ohňa ho tak zabolí, že uteká a vracia

sa znovu ku svojim tieňovým obrazom

ako k tomu, čo je istejšie. Dajme

tomu, že ho niekto vyvlečie príkrym

vchodom z jaskyne na slnečné svetlo.

Kvôli bolesti sa tomu bude brániť

a najprv, celkom oslepený, nebude

môcť uvidieť nič zo skutočných

predmetov. Až keď si zvykne a postupne

prenikne dopredu z temnoty

do jasnejšieho svetla, je mu možné


H I S T Ó R I A

poznávať. Nakoniec je schopný dívať

sa aj na slnko a pozorovať, aké je,

nielen ako zrkadlový obraz na vode.

Potom usúdi, že je to slnko, ktoré

vytvára roky a ročné obdobia, že nad

Dobro je posledná

príčina všetkého bytia

všetkým vládne, že určitým spôsobom

je i pôvodcom tieňových obrazov

v jaskyni. Teraz bude šťastný

a bude ľutovať svojich bývalých spoluväzňov.

Ich pocty a vyznamenania

pre toho, kto okoloidúce tiene vidí

ostrejšie, kto vie najlepšie spomínať,

a preto aj najlepšie prorokovať,

čo príde, to všetko ho nebude lákať

tak, aby znova žil dole. Raz sa však

vráti do jaskyne, aby oslobodil svojich

niekdajších druhov. Lenže jeho

oči sú stále oslepené hojnosťou svetla

a on preto neuvidí nič. Tak sa tam

dole stáva smiešnym, keď im chce

znova vysvetľovať tieňové obrazy. Tí

dole hovoria, že si pokazil zrak tým,

že šiel hore, a že sa nevyplatí ani sa

pokúsiť vyjsť von. Keby niekto prišiel

na myšlienku ich oslobodiť, tak by

ho pripravili o život.“

Toto podobenstvo sa môže vzťahovať

k mnohému – materiálny a duchovný

svet s ich odlišnými spôsobmi

poznávania, slepota pri prechode

z jedného sveta do druhého a naopak,

vzlet duše do iného sveta – toto a ešte

viac vysvetlil Platón sám v dodatku

k podobenstvu o jaskyni.

Nemecký filozof Karl Jaspers označuje

toto podobenstvo ako „podivuhodné

dielo filozofickej vynaliezavosti,

aby sme mali oporu pre

myšlienky, ktoré nie sú prístupné

priamemu opisu“.

Platón tým chcel ukázať, že v duchovnej

oblasti možno – až ako to

posledné – s námahou uvidieť ideu

dobra alebo dokonalosti ako pôvod

všetkého, čo vzniklo, čo bolo

stvorené. A ešte ďalšia dôležitá

myšlienka vyplýva z tohto podobenstva,

totiž myšlienka o ľudskej

duši, jedna z hlavných tém platónskeho

myslenia vôbec. Vidíme

tu človeka ako zajatca zmyslového

sveta, ktorý sa musí obrátiť, musí

urobiť obrat čelom vzad, ak chce

poznať Pravdu, pravé Svetlo.

Platón vedie človeka z tohto sveta

na druhý svet, zo spútania v hmote

k slobode absolútneho bytia, od

zmyslového vnímania k idei dobra

v nadzmyslovom svete. Napriek

tomu nie je žiadnym rojkom, ktorý

zavrhuje hmotu ako väzenie, z ktorého

človek musí uniknúť. „Človek

je »tu« vo svete, musí skrz tento svet

hľadieť »tam«, aby tým, že sa dotýka

podstatného, sám sa stal vedomým.“

(Karl Jaspers)

Za obzvlášť vysokú vedu považoval

Platón geometriu, jedno zo siedmich

slobodných umení, vysoko cenených

od antiky až po stredovek

(pre pripomenutie ich poradia: gramatika,

dialektika, rétorika, aritmetika,

geometria, hudba, astronómia).

O geometrii Platón hovorí, že je to

„poznanie večne existujúceho“. Matematické

pojmy geometrie sú v platónskom

myslení ideami večnej,

všeobecnej platnosti, sú absolútne,

vôbec nie relatívne, a tak je geometria

schopná viesť človeka k najvyššej

idei, k dobru ako takému. Toto dobro

samo o sebe je teda posledná príčina,

posledná tvorivá Prasila. Je to božské

– božstvo – Boh.

Pri všetkej obrovskej šírke aj hĺbke

by sme však u Platóna márne hľadali

nejakú náukovú konštrukciu

s pevne postavenými dogmami.

Strnulá dogma nemôže človeku nič

dať, nemôže ho zahriať a podnietiť

k vlastnému a slobodnému presvedčeniu.

Vnútorná sloboda, vnútorné

slobodné a ušľachtilé myslenie – to je

hlavná známka platónskeho učenia.

Jeho škola – Akadémia, ktorú založil

vo veku 40 rokov, zodpovedala

nedogmatickému platónskemu duchu.

Platónska Akadémia vyučovala

takmer tisíc rokov. Až v 6. storočí po

Kristovi ju nechal zavrieť byzantský

cisár Justinián. V tejto škole si stále

udržovala prevahu myšlienka, že

sloboda myslenia je dôležitejšia než

dogma. Cesta, ktorú človek sám našiel,

je pre neho dôležitejšia a správnejšia

než cesta druhého, povýšená

na dogmu. Slobodnému pátraniu po

pravde sa nesmú klásť žiadne hranice.

Platón ukázal novú cestu, úplný

obrat z temnej jaskyne našich pozemských

pút, obrátenie smerom ku

Svetlu. Postavil ľuďom pred vnútorný

zrak najvyššiu ideu dobra a krásy.

Čo pútnici do krajiny úsvitu pred

ním poznali a žili, to zaodel do jasnej

reči svojej doby, ktorá je nám ešte

aj dnes zrozumiteľná. Učil ľudí povzniesť

sa do jasných a čistých výšin

ducha, aby tým lepšie mohli plniť

pozemské úlohy. Nad všetkým stojí

sloboda osobnosti, sloboda myslenia

a reči, sloboda bádania a hľadania

Pravdy.

Tak dal putovaniu do krajiny

úsvitu nový smer, dal nové impulzy

veľkému putovaniu za Svetlom, k domovu

ducha.

Spracoval Zdeněk KŘIVKA

39

SVET GRÁLU

8 | 2006


L I S TÁ R E Ň

40

SVET GRÁLU

8 | 2006

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 8/2006, vyšlo 1. 6. 2006.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba

Dvornická, Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková,

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana

Pukančíková, Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta

Štefaničková, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Pavel Patloch, Karviná

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

Kristýna Franková, Brno (1, 22); Mehmet Alci, Cheyene, USA/* (1, 22);

Tomáš Ryška (2); Ann Triling, Ramat gan, Israel/* (2); Artur Zatloukal st.,

Brno (2); GralsWelt 36/2005 (2); Martin Vik (3, 18–21); W. Huemer, Hart-

Purgstall (4); Ryan Fox, Portland, USA/* (3, 7); Vladimir Korostyshevskiy,

NY, USA/* (8); Daniela Spyropourou, Atény, Řecko/* (9); Natalia

Bratslavky, Bellevue, USA/* (10); Rastislav Podivínský, Trenčianské Teplice

(16); GralsWelt Th. 16/2006 (23, 24); Mauritius images, Mittenwald

(25); MEV-Verlag, Augsburg (26); Massimo Massignani, Terni, Itálie/*

(28/29); Justin Hackworth, Provo, USA/* (30); Roman Levický, Košice

(31); Mark Aplet, Sacramento, USA/* (32); Mike Wiggins, Sudbury, UK/*

(35); Roswitha Schacht/morguefile.com (42); Ostatné obrázky GralsWelt

a redakcia. *) – Dreamstime.com.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Otto Hauck ml., Brno

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Niektoré otázky z verejných

prednášok o reinkarnácii

Inkarnujú sa ľudia znovu do rovnakých

rodín?

Áno, dosť často, nie je to však pravidlom.

Smerodajná nie je genetická

príbuznosť tiel, ale vnútorná rovnorodosť,

a tiež vzájomné vzťahy alebo

skutky z minulých životov. Tak sa

môžu bývalí manželia znovu stretnúť

napríklad ako súrodenci alebo

ako babička a vnuk, alebo napr. dve

ženy bez príbuzenského vzťahu sa

môžu stretnúť ako matka a dcéra,

aby si vyriešili svoje predošlé konflikty.

Pri ďalšej inkarnácii majú rodinné

väzby rovnakú silu ako priateľské

vzťahy alebo ako nerozviazané

vlákna skutkov, ktorými si ľudia navzájom

ublížili. Preto sa tiež stáva,

že sa do určitého rodinného prostredia

narodí zosnulý príbuzný.

Prečo sa človek nemôže inkarnovať

do zvieraťa alebo rastliny?

Zložitá a mnohostranná osobnosť,

akou človek je, nemôže zúžiť

svoju existenciu napríklad do

zvieraťa. Podstatou človeka je duch

a ten si tvorí svoje ľudské telo ako

svoju schránku. V inej sa nemôže

prejaviť, nemôže v inej žiť. Naopak

vnímanie rastliny alebo zvieraťa je

zúžené a nedokáže si uchovať vnútorné

spomienky a charakterové

črty človeka.

Pomocou regresných metód sa

možno dozvedieť o svojich minulých

životoch. Je to užitočné?

Všetky umelé zásahy do duchovnej

oblasti sú chybné a môžu spôsobiť

škody. K tejto otázke sme sa vo

Svete Grálu už vyjadrovali. Väčšina

z nás má dobrý dôvod, aby sme nevedeli

o svojich pochybeniach ani

poctách v minulých životoch, aby

sme teda prežívali svoj dnešný život

naplno a neovplyvnení. Človek

zaťažený veľkou karmickou vinou

môže prepadnúť depresii a pocitu

beznádeje nad „neodčiniteľnosťou“

svojej viny. A naopak, bývalá mocná

či slávna osobnosť sa ocitne v pokušení

konať povýšenecky a samoľúbo,

aj keď práve teraz potrebuje

ku svojmu vývoju skromné pomery.

Najväčším vkladom do správne prežitého

života je plné prežívanie toho,

čo nám múdrosť života prináša; nie

ako pozorovateľ, ale ako človek

plne ponorený do svojich radostí

i strastí.

Niekedy sa regresné metódy vyhľadávajú

kvôli vyliečeniu psychických

blokov – ako napr. strachu

z vody, koktania a pod. Ich príčiny

bývajú v minulých životoch, napr.

smrť utopením, zneužívanie reči

na sebecké ciele a iné. A tieto bloky

nie sú žiadnym omylom prírody,

ale sú dôsledkom vlastného prežitia

alebo pochybenia, a ako také

sa majú prežiť, nie umelo odstrániť

a obísť.

Ako ovplyvní samovražda ďalšiu

inkarnáciu?

Samovrah sa domnieva, že neunesie

ťarchu svojej životnej situácie.

Krátko po čine zistí, že smrťou ni-


L I S TÁ R E Ň

čomu neunikol a nič nevyriešil; dej

bezvýchodnosti a okamih smrti sa

mu neustále vracajú. O tom svedčia

aj výpovede niektorých pacientov

Dr. Moodyho. Toto opakovanie

môže trvať i celé roky. Keď nakoniec

pozbiera svoje sily a odvahu,

dostane znovu príležitosť a v ďalšom

živote je preňho pripravený

podobný konflikt. Buď sa hneď narodí

do zodpovedajúceho prostredia,

alebo sa s ním jeho osudové nitky

spoja až v ďalších rokoch. Až napne

svoje sily, zistí, že svoju životnú situáciu

predsa len dokáže riešiť a tak sa

od osudového uzla oslobodí.

Vo svojich úvahách a pri formovaní

názorov si musíme byť vedomí,

že životné osudy nie sú vedené snahou

potrestať človeka, ale láskou

k nemu a spravodlivosťou. Na nás

je, aby sme i na takých ľudí mysleli

iba s láskou a prianím posily.

Telesné alebo mentálne postihnutia

človeka a nešťastia, ktoré ho

stretávajú, súvisia teda s jeho pochybením

v minulom živote?

Väčšinou, ale nie vždy. I na vlastné

prianie sa môže človek narodiť postihnutý,

napríklad aby sám takýto

stav prežil, získal porozumenie pre

iných postihnutých ľudí a bol schopný

im pomôcť. Alebo aby bol odkázaný

na pomoc iných, získal pokoru a naučil

sa vážiť si nesebeckú lásku vo svojom

okolí. Nitky, z ktorých sú utkané

osudy ľudí, sú nesmierne rôznorodé

a nedajú sa zjednodušovať do šablón.

Môžeme dospieť k poznaniu o všeobecne

platných zákonitostiach v živote,

posúdiť však život iného človeka

dokážeme iba čiastočne. Každý z nás

má právo – a vlastne i povinnosť –

naplno posudzovať svoj vlastný život,

svoje vlastné pochybenia a víťazstvá,

poznávať príčiny a následky svojich

vlastných postojov a činov. Naša

vlastná osobnosť je zároveň tou jedinou,

ktorú dokážeme skutočne zmeniť.

O iných ľuďoch mnohé nevieme

a smieme nahliadnuť do ich života

len s dobrými úmyslami a s porozumením.

Postihnutí ľudia prežívajú svoj

život väčšinou oveľa intenzívnejšie,

než zdraví. Všetky telesné postihnutia

a väčšina duševných postihnutí

blokujú iba prejavy človeka navonok;

taký človek si nemôže napr.

radostne zatancovať alebo prosto

nájsť výraz pre to, čo cíti v sebe. Vo

svojom vnútri však žije intenzívnym

životom a jeho duch tak získava

bohatstvo prežitkov často vo

väčšej miere, než jeho zdraví vrstovníci,

vystavení nebezpečenstvu

povrchného prežívania.

Čo mám robiť, aby som sa už ďalej

nemusel inkarnovať?

Byť ochotný a pripravený odčiniť

svoje pochybenia a nedostatky, brať

svet dneška a svoje problémy ako

prostredie, ktoré na to potrebujem

a v ktorom sa mám osvedčiť; pritom

sa smiem brániť útokom a zlu, ale

nemám sa cítiť ukrivdený. – Pracovať

na sebe i okolo seba, vnášať do

sveta okolo seba ľudskosť, pomáhať.

Stať sa človekom, ktorý žije srdcom

a pritom je zrelou, dospelou, skúsenou

osobnosťou. Nie je ľahké vystihnúť

to niekoľkými slovami, a navyše

je cesta každého človeka iná, jedinečná.

Vo Vašej otázke však cítiť určitú

snahu nemať s týmto upadajúcim

svetom už nič spoločné a podľa

možnosti sa od neho odpútať. Práve

tu na Zemi je však najdôležitejšie

bojisko dobra so zlom. Vaša silná

snaha o dobro a Vaše činy dobrej

vôle sú na pozemskej úrovni cennejšie,

než v ľahšej úrovni, kde už

je „vybojované“. Pomáhajú udržať

Zem pri živote. Nie ste pre tento svet

bezvýznamný – okrem snahy prijímať

máte tiež schopnosť dávať, a na

tú Vaše okolie čaká.

P o k r a č u j e

kolobeh inkarnácií

večne?

Cieľom kolobehu

inkarnácií

je zušľachtenie ľudského

ducha do takej

miery, aby sa už nemusel vracať

na Zem, ale pokračoval vo vývoji

„vo vyššom ročníku“, teda vo vyššej

a jemnejšej úrovni stvorenia. Pokiaľ

však váha, strieda dobré a zlé

a musí sa vracať na Zem znovu

a znovu, nemôže tak činiť večne.

Práve súčasné desaťročia sú obdobím

zosilneného tlaku, nútiaceho

všetkých ľudí prejaviť svoje vlastnosti;

teda osvedčiť v životných

situáciách svoju snahu o dobro,

o poznanie a úsilie o život podľa

vôle Stvoriteľa – alebo naopak. Nastáva

akési prebúdzanie všetkého

mŕtveho a urýchľovanie všetkých

dejov tak, že všetko smerovanie je

nútené zrýchlene vydať svoje plody.

Toto obdobie sa prejavuje prírodnými

katastrofami rovnako ako

zjavnými výsledkami všetkého ľudského

úsilia, či sú viditeľné alebo sa

nachádzajú v oblasti myšlienok, cítenia

alebo hovoreného slova. Toto

dianie sa dá nazvať očistou alebo

súdom, neznamená však nejaký

„koniec sveta“ alebo všeobecný

zánik; je to triedenie – oddelenie

všetkého negatívneho. Znamená

tiež závoru pre ďalšiu možnosť

opätovného inkarnovania takých

ľudí, ktorí v sebe nemajú pevnú

vôľu k dobrému. Neznamená to,

že by snáď na Zemi zostali len nejakí

dokonalí ľudia; rozhodujúca

je úprimná snaha každého jednotlivca.

Tento dej už prebieha. Kedy

sa skončí, nevieme.

AZ

Autor vo svojich odpovediach čerpal

z diela „Vo Svetle Pravdy“, Posolstvo Grálu

od Abd-ru-shina.

41

SVET GRÁLU

8 | 2006


N A Z ÁV E R …

42

SVET GRÁLU

8 | 2006

TURÍCE – SVIATOK DUCHA SVÄTÉHO

V

súčasných dňoch si kresťanský

svet pripomína sviatky zoslania

či vyliatia sily Ducha Svätého – Turíce.

Sviatky, ktoré akoby zostávali

v tieni Vianoc a Veľkej noci; podobne

aj pojem Duch Svätý sa javí

v tieni Otca a Syna. Pôvod takéhoto

postoja k Turícam a Duchu Svätému

môže azda vychádzať z odlišného

vnímania pôsobenia Syna Božieho

a Ducha Božieho. Ježišovo pôsobenie

a jeho posolstvo bolo a je určené

priamo ľudstvu. A aké je pôsobenie

a posolstvo Ducha Svätého čiže Ducha

Božieho? O Duchu Svätom sa

hovorí a píše málo. A predsa, Duch

Boží a jeho činnosť sa spomína na

úplnom začiatku Biblie, už v prvej

kapitole opisujúcej dianie pri stvorení

sveta:

„Na počiatku stvoril Boh nebesia

a zem.“

„A zem bola neladná a pustá,

a tma bola nad priepasťou

a Duch Boží sa oživujúci vznášal

nad vodami.“

V Biblii je zachytený opis dejov pri

tvorivej činnosti Stvoriteľa strohými

slovami: „A Boh oddelil svetlo od tmy,

oblohu od vôd, stvoril zem, trávu, byliny,

stromy, ovocie, hviezdy na oblohe,

živočíchov v mori a na zemi…“

Prostými slovami je opísané aj oživujúce

pôsobenie Ducha Božieho.

Aký to kontrast medzi počtom strohých

slov a ich obsahom. Poznatky

vedy hovoria o miliónoch rokov trvajúcom

procese vývoja života na

našej planéte, odhaľujú zmysluplnú

činnosť miliónov tvorov od najmenších

po najväčších. K vývinu, teda

k postupnému zdokonaľovaniu,

každému z nich od počiatku až po

dnešok poskytuje oživujúci Duch

všetko potrebné. Aj človeku.

Človek oproti iným tvorom má

niečo jedinečné, niečo, čo žiadny

iný tvor nemá – slobodnú vôľu rozhodovania.

Tá mu umožňuje konať

slobodne. Činiť radosť, ale aj spôsobovať

žiaľ. Poučiť sa z následkov

svojich skutkov človek môže, ale nemusí.

Slobodná vôľa rozhodovania

a cit – dary, ktorými bol obdarovaný

Stvoriteľom prostredníctvom Ducha

Svätého, mu k tomu dávajú iba

schopnosť.

Iným z mnohých darov, ktorými

Stvoriteľ obdaroval každého človeka

rovnakou mierou, je schopnosť otvoriť

svoje vnútro pomáhajúcej a oživujúcej

sile vylievanej či vyžarovanej

Duchom Svätým v deň Turíc do

celého stvorenia, ktorého súčasťou

sme aj my, ľudia. Pred takmer 2000

rokmi sa Ježišovi učeníci, vopred

pripravení na toto dianie svojím

Majstrom, vedome otvorili sile Ducha

Svätého:

„Keď prišiel deň Letníc, boli spolu

na jednom mieste. Tu zrazu povstal

hluk z neba, ako keď sa prudký vietor

valí, a naplnil celý dom, v ktorom

sedeli. I ukázali sa im rozdelené

jazyky akoby z ohňa, usadili sa na

každého z nich a Duch Svätý naplnil

všetkých, takže začali hovoriť jazykmi,

ako im Duch dával hovoriť.“

Skutočnosť, že toto vyliatie nebolo

ojedinelým aktom, môže človek pozorovať

v prírode, ktorá svojou každoročne

sa opakujúcou činnosťou je

toho zjavným dôkazom. K tomuto

dianiu dochádza opakovane od počiatku

– záleží na jednotlivcovi, či

oživí svoju schopnosť otvoriť sa prílivu

pomáhajúcej sily.

Milí čitatelia, želám Vám, aby precítenie

tohtoročného sviatku Turíc

bolo pre Vás posilnením do nového,

vedomejšieho a radostnejšieho bytia.

Rudolf Harčarík

harcarik@svetgralu.sk


LAO-C´

Lao-c’

Život a pôsobenie

pripravovateľa cesty v Číne

270 strán, formát 16 x 23 cm,

tvrdá väzba

ISBN 80-89163-05-X

Cena 300 Sk

…Li Erl sa veľmi zmätený utiahol do svojej malej izbičky. Premeriaval ju ráznymi

krokmi. Zjavne prišiel k Pe Jangovi na príkaz Vznešeného. Ale čo, keď

ho ten učí nesprávne? Ešte si pamätal, čo mu Lie-c’ hovoril, ale aké to bude,

keď prenikne hlbšie do poznania lámu? Bude potom vedieť sám rozlišovať?

Prepadla ho veľká vnútorná tieseň, pripadal si celkom opustený.

A uprostred týchto bojov a zápasov si uvedomil, že aj toto má slúžiť tomu,

aby vnútorne zosilnel. A nebol ani sám. Ako aj predtým, aj teraz mohol

vidieť svetlého Božieho posla, ktorý sa k nemu blížil, aby mu priniesol objasnenie.

Hlas sa mu zdal ľúbezný ako pieseň, hoci si bol vedomý, že znie len v jeho

vnútri.

„Li Erl,“ zaznelo to, „neklesaj na mysli. Máš byť zvestovateľom Vznešeného.

Obklopuje ťa veľa neviditeľných pomocníkov. Buď si toho vedomý v každej

tvojej životnej situácii a budeš tú pomoc cítiť.“

„Boží posol, ďakujem ti!“ zvolal Li Erl, ktorého začala napĺňať veľká dôvera.

„Považoval som sa za osamoteného a ešte takého nehodného vznešenej

úlohy. Pomôž mi! Povedz mi, čo si mám počať s Pe Jangovou múdrosťou,

ktorá vôbec nie je pravá.“

„Li Erl, máš spoznať svetskú múdrosť. Máš poznať, čomu veria ľudia, ktorí

sa vôbec zaoberajú myšlienkou na Vznešeného. Ostatných možno ľahko

prehliadnuť: žijú podľa toho, ako sa im to páči, vzdialení všetkému duchovnému.

Takí budú za tebou márne naťahovať svoje chápadlá.

Ale mudrci, učenci a zbožní muži, akým je aj Pe Jang, nahradili poznanie

o božstve vlastnými myšlienkami. To sú ľudia, ktorí môžu byť pre tých, čo

hľadajú Boha, nebezpeční.

Ty nesieš Pravdu zhora v sebe. Prebuď ju, Li Erl! Nech počuješ čokoľvek:

načúvaj svojmu vnútru a porovnávaj. Ak to neobstojí pred tým, čo žije hlboko

v tebe, potom je to falošné, nech to znie akokoľvek dobre.

Pamätaj: čo sa dozvieš takýmto spôsobom, nech sa ti stane zbraňou v boji

proti všetkému temnu! Máš byť svetlým zvestovateľom Boha, Li Erl. Nezabúdaj

na to. Svetlo má byť v tebe a okolo teba. Zahoď preto všetko hĺbanie

a váhanie. Je to zbabelé a nesprávne!“

KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY

Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť

ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla.

Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené

jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft


„Nebezpečenstvo? Najviac ľudí umiera v posteli, keď sa prestali

hýbať. Keď sa zastavíte, ste mŕtvy. A keď spomalíte, ste mŕtvym

napoly. Svet bol, je a bude nebezpečný vždy. Život je pohyb,

nehybnosť je smrť.”

Tomáš Baťa

More magazines by this user