SG16

On-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

 

Svet Grálu TV 

V ďalšom čísle časopisu: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Vznik ČSR: prvá politická inkarnácia 

Bola raz jedna republika. Trochu z nej zostalo doteraz, 90 rokov od jej 

založenia – našťastie. Čím všetkým nám bola? A hlavne – čím je nám 

dodnes? 

SVET GRÁLU č. 17 

vychádza 1. septembra 2008 

titulná téma: 

Pripravujeme nové DVD z edície 

TV 

Svet Grálu 

Umrieť dôstojne 

Tienisté stránky transplantačnej medicíny 

Dôstojne žiť – dôstojne umrieť 

Duša a vyžarovanie krvi 

Život v kóme 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický GrailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

www.svetgralu.sk 

TV 

Svet Grálu 

 

15/2008 SVET SVET GRÁLU 

 

 

 

 

 

 

 

SVET GRÁLU 

 

 

 

 

 

 

 

marec – máj 2008 · číslo 15 

Reinkarnácia a kresťanská dogma 

 

 

 

 

strana 5 

Cigareta: Zaťaží aj dušu 

strana 10 

Zázraky na nebi 

strana 21 

Samovražda ako východisko? 

strana 26 

 

Hrdé San Marino 

strana 32 

cena 87 Sk 

Duchovné príčiny 

chorôb 

Duchovné súvislosti v živote 

Už v predaji! 

 

 


 

 

Objednávajte prostredníctvom objednávkového kupónu na konci časopisu, alebo v našom

OBSAH 

oda. Stojíte pri potoku v bunde 

V z celtoviny, s rukami vo vreckách, 

o listy plieskajú veľké kvapky 

stekajúceho dažďa, po úbočí lesa 

putujú sivobiele chmáry a zhora do 

nich prší. Vonia to vzduchom, vodou, 

chladom a dažďom. Trávou sa 

pre dierajú malé potôčiky, dychtia sa 

pripojiť k potoku, vlievajú sa do neho 

a zvonia ako sklenené cencúle. V potoku 

mení voda farbu z priezračnej 

na šedivú a striebornú, ako keď sa 

žena otáča pred zrkadlom na všetky 

strany, a zakaždým sa pritom zatrbliece 

iným leskom. A voda skáče cez 

kamene, chvíľu tak a chvíľu onak, aj 

so zatvorenými očami môžete počuť 

podľa šumenia, ako je nabitá čistotou, 

vesmírom, zemitou silou. Pozeráte sa 

na ňu, radostnú a čistú, a hovoríte jej: 

si krásna, voda! Nestaráš sa, čo s tebou 

bude dolu v dedine, v rybníku, vo 

vodnej elektrárni ani vo veľkej rieke. 

Zvážnieš, unavíš sa, budeš mať po 

sebe vrásky ako my a potiahneš svojím 

korytom ako my životom, a pritom 

ťa to bude hnať do ďalších diaľok 

a rovnako ako my budeš stále hľadať, 

kam inam by si prenikla, kde je kúsok 

miesta mimo zavedených brehov. 

Proste žiješ, berieš to, čo ti život pri- 

3 

Svet Grálu 

16 | 2008 

oSOBNOSť 

Gándhí – experimenty a služba 5 

ZDRAVIE 

Hľadala som cestu, ako pomáhať ľuďom 9 

ZDRAVIE 

Ako prečisťovať organizmus 

a zjasňovať vyžarovanie krvi 

Prečisťovanie organizmu 

znamená aj niečo viac 

než pôst a regulovaná strava 12 

Spoločnosť 

Tolerancia v kresťanstve 16 

RECENZIa 

Modrý ypsilon 18 

téma 

Voda 

Ak sa chceme dozvedieť viac 

o živote, musíme se najprv 

dozvedieť viac o vode 19 

výchova 

Indigové deti – ľudia budúcnosti? 22 

TÉMA 

Metoda kvapkového obrazu 26 

rozhovor 

Kráľovstvo ruží 

Chceli sme byť spolu – 

tak pestujeme ruže 28 

knižná ukážka 

Mária z Magdaly 34 

osobnosŤ 

Cesta s Posolstvom Grálu (2) 36 

NÁZORY 

Listy čitateľov 40 

Na záver... 

Laura 42

NA ÚVOD... 

náša, a zvládaš to. Dobre robíš. My to 

tiež zvládneme. – 

Voda. Pre celú jednu veľkú skupinu 

ľudí tá najobyčajnejšia látka, ktorej 

je všade plno, bez chuti, vône a farby, 

látka toho najobyčajnejšieho chemického 

zloženia. Na rozdiel od zlata, tokajského 

vína, drahokamov a šťastia 

je lacná a všadeprítomná, máme jej 

všade dostatok a každý ju môže mať 

skoro zadarmo. Všetko o nej vieme, 

je jednoduchá ako čítanka pre prváčikov, 

niet nad čím ďalej sentimentálne 

bádať; čo nad to jest, k smiechu 

jest, alebo presnejšie k posmechu jest. 

Vlastnosti vody a obsah rozpustených 

solí sa dajú ľahko zistiť prístrojmi, 

bakteriálne vlastnosti mikroskopom. 

Kto si o vode myslí niečo viac, je rojko, 

očarený vymyslenými tajomstvami. – 

Voda. Čoraz viac ľudí začína s údivom 

a rešpektom zisťovať, že tá najprostejšia 

pralátka v sebe skrýva 

vlastnosti zarážajúce svojou hĺbkou 

a siahajúce do jemných výšok. Objavujú 

sa výskumy, zisťujúce, že voda 

dokáže zaznamenať vplyvy okolia, 

teda odkiaľ pritiekla a ako s ňou bolo 

zaobchádzané; pojať aj vplyv myšlienok 

a cítenia človeka. Má teda svoju 

pamäť a uchová si v sebe informácie. – 

Hovorme tomu informácie, dnes sa 

toto slovo často používa, ľudia si na 

neho zvykli a dobre ho znášajú; ale 

rovnako by sa mohlo povedať žiarenie, 

zachvievanie, vibrácie. Pre fyzikálnotechnicky 

zmýšľajúcich odborníkov 

môže byť taká myšlienka neprijateľná; 

veď tento vplyv sa nedá preukázať 

žiadnymi prístrojmi a nedá sa ani zopakovať 

s presne rovnakými výsledkami. 

Jedna z požiadaviek na uznanie 

vedeckosti pokusu znie: pokus sa musí 

dať kedykoľvek zopakovať a v rovnakých 

podmienkach musí pokus dať aj 

presne rovnaké výsledky. Lenže tu narážame 

hneď na dva háčiky: prvým je 

skutočnosť, že pracujeme s jemnejšími 

formami energie, než nám zmerajú 

elektronické voltmetre a oscilografy; 

4 

Svet Grálu 

16 | 2008 

je to energia viazaná na jemné vrstvy 

ľudskej bytosti, človek ju vyžaruje, 

cíti ju, rozpozná ju zase rovnakým 

„aparátom“, z ktorého vzišla, teda ľudským 

vyciťovaním, no pre prístroje je 

väčšinou neviditeľná. A druhý háčik? 

Aj prítomnosť povahovo rozdielnych 

účastníkov ovplyvní výsledok pokusov; 

laborant, sadajúci za stôl s pohŕdavou 

myšlienkou „no to mi zase šéf 

predhodil na prácu peknú hlúposť“, 

môže svoj vplyv pridať k ostatnému 

vyžarovaniu vzorky vody. Takže slová 

„v rovnakých podmienkach“ tu majú 

hlbší význam. 

Ostatne, zmena vyžarovania vody 

má aj svoje fyzikálne zdôvodnenie: 

molekuly vody sa v tekutine združujú 

do skupín, molekulových zhlukov 

nazvaných klastry. Jemné vplyvy 

okolitého prostredia nemôžu spôsobiť 

zmenu jej zloženia, tá zostáva rovnaká, 

avšak dokážu preskupiť tieto 

zhluky molekúl vody do iných obrazcov 

a tak menia jemnejšie vlastnosti 

vody. 

Vlastne je čudné, že môže niekto 

uznávať len to, čo dokáže zmerať 

a vidieť; že sa ľudské vyciťovanie 

berie ako pomýlená fantasmagória. 

Vezmime si napríklad hudbu: 

pre fyzikálne prístroje je to súhrn 

tlakových kmitov, ktorý sa dá zmerať, 

elektronicky zaznamenať, analyzovať 

– ale čo dokáže prístroj vypovedať 

o pôsobení hudby na dušu 

človeka? Nič. A napriek tomu v nás 

hudba prebúdza city s veľkou silou, 

rezonuje v nás, oslovuje Japonca 

i Slováka, vyžaruje harmóniu, buráca 

túžbou alebo nás naopak dusí ošklivosťou. 

Alebo si vezmime farby: fyzikálne 

má každá farba svoju vlnovú 

dĺžku, svoj presný kmitočet, a pre fyzikálny 

spektrometer sú všetky rovnocenné. 

Ale pre nás nie, všetci pociťujeme 

červenú alebo žltú ako svetlé, 

teplé farby, a naopak modrú a zelenú 

tmavo a chladne. Okrem toho sú nám 

niektoré farby rozdielne sympatické, 

iné zase nemilé. Aj hudbu preciťujeme 

rôzne podľa svojej povahy, náklonností, 

utvárania ducha. Vstupujeme 

tak na pôdu vnímania, ktoré je 

žijúce, teplé, mnohotvárne, pretože 

je blízke životu samému; prístroje sú 

chladné a obmedzené, a práve také je 

uvažovanie tých, ktorí sa pohybujú 

v ich úzkych medziach, chladné a… 

s prepáčením čiastočné. Áno, isteže, 

každý vnímame inak, po svojom, 

kým prístroj nameria stále to isté – 

v tom svojom pozemskom živote sa 

máme učiť poznávať, na ktoré cítenie 

sa možno spoľahnúť a čo sú neisté 

výplody fantázie, pudových pocitov, 

vlastnej chcenej konštrukcie. Máme 

si cibriť svoju schopnosť cítenia, vyciťovania, 

to je nazhromaždený poklad 

dozrievania, ktorý si odtiaľto odnesieme 

v truhlici svojho života. 

Nad vodou sa dá žasnúť. Naše telo 

sa skladá z dvoch tretín z vody a táto 

voda si ponecháva štruktúru zodpovedajúcu 

miestu, na ktorom sme 

sa narodili. Naše vnútorné spojenie 

s miestom narodenia sa teda zachováva 

po celý život. Ak si chceme 

uchovať plnú životnú silu, je dobré sa 

z času na čas vrátiť na miesto svojho 

narodenia a oživiť vyžarovanie svojej 

krvi; najmä vtedy, keď žijeme ďaleko 

odtiaľ v inej krajine alebo dokonca 

na inom svetadieli. 

Naproti tomu zase voda, obiehajúca 

v potrubí ústredného kúrenia 

nášho bytu, je voda trápená, znásilňovaná, 

znečistená a zapáchajúca. Ak 

neveríte, choďte si odpustiť trochu 

vody z radiátora odvzdušňovacím 

kohútikom. Ale nepostriekajte si pritom 

košeľu. 

A keď si ráno pri umývadle naberiete 

do dlaní čistej vody a pocítite 

ten príval chladnej sviežosti, zmývajúcej 

tiene noci do jasného dňa, poviete 

jej za všetko to dobrodenie: 

„Ďakujem ti, voda!“ 

Artur Zatloukal

oSOBNOSť 

GÁNDHí 

Experimenty a služba 

Keď chlapec Móhandás Karamčand Gándhí, ukrytý v blízkosti svojho rodného mesta 

Pórbandar, experimentoval s tým, aké je to jesť zakázaný pokrm, asi netušil, že experimentovanie 

ho neskôr bude sprevádzať celý život. Rovnako ako odvaha k experimentom 

vôbec pristúpiť. Okrem nezvyklej ťažoby v žalúdku pocítil vtedy tiež smutnú 

ťažobu na duši; zo spreneverenia sa posvätnému sľubu nejesť mäso. Myslel si totiž, že 

to práve z tohto pokrmu sú Angličania silnejší ako jeho krajania. Preto v konzumácii 

mäsa (na chvíľu) videl cestu, ako sa zbaviť anglickej nadvlády. 

Tento experiment sa teda skončil nezdarom, ale tak, ako pri tých neskorších, bolo 

podstatným to, že výsledok poznal sám na sebe; odnášal si ho vo svojom vnútri. Dobré 

skúsenosti si však osvojoval a používal ako samozrejmosť. A týmto spôsobom dozrieval 

ako človek, ktorý chcel žiť aj zomrieť s Božím menom na perách. 

V 

1869 – 1890 

roku 1869, v ktorom sa narodil, 

bola doba v celej Indii veľmi pohnutá. 

Jeho rodný poloostrov Káthijávár 

patril k najzaostalejším krajom 

spomedzi 300 kniežatstiev obrovskej 

krajiny, ktorú spravovala Veľká Británia. 

Dôvodom tohto spravovania, 

moci a jej upevňovania boli čaj, korenie 

a soľ – silné obchodné argumenty. 

Tradičné remeslá odsúdili britskí kolonizátori 

k zániku, výhodnejšia pre 

nich bola lacná a poddajná pracovná 

sila v nimi založených fabrikách. 

Národ sa tak nemohol ďalej vyvíjať. 

Hoci túžil po oslobodení, nevedel sa 

vzoprieť modernejším Britom, nenachádzal 

k tomu prostriedky, ani 

vodcovskú osobnosť. – 

Trinásťročný Móhandás Karamčand 

sa oženil s dievčaťom Kastúrbáí. 

Podľa zaužívaných zvyklostí sobáš už 

pred rokmi dohodli rodičia. 

Zmaturoval sedemnásťročný. Aby 

mohol pokračovať v štúdiu práva 

v Anglicku, musel za takýto „vlastizradný“ 

skutok pretrpieť vylúčenie 

z kasty banijov (obchodníkov), 

o čom rozhodol tribunál hinduizmu. 

Silná túžba po vyššom vzdelaní mu 

však tento krok, ktorý v tak rodinne 

a vzťahovo založenej krajine nebol 

vôbec ľahký, pomohla vykonať. 

V Londýne sa síce začal obliekať 

„po európsky“, ale vnútri zostal verný 

hinduistickým zásadám, predovšetkým 

v oblasti stravy. Silnú dávku 

asketizmu zdedil po svojej matke. Po 

nejakom čase sa kvôli „zbytočnému 

utrácaniu“ presťahoval do veľmi jednoduchého, 

až chatrného bývania. 

Popri štúdiu sa stal členom výkonného 

výboru Londýnskej vegetariánskej 

spoločnosti. Aj takto získaval 

svoje prvé kontakty. 

Strávil tu 33 mesiacov, veľmi 

cenných pre jeho ďalšie pôsobenie. 

Skúšky zo všeobecného a rímskeho 

práva zložil v roku 1890. 

Odovzdanie 

rvú právnickú obhajobu po svojom 

návrate do Indie a otvorení 

P 

si vlastnej advokátskej praxe nezvládol. 

Keď mal pred súdom predniesť 

reč v prospech klienta, ktorého zastupoval, 

postavil sa, no neschopný 

vydať zo seba hláska sa zase posadil. 

Zostavenie petície, o ktoré bol o pár 

dní na to ako právnik požiadaný, dopadlo 

už lepšie. 

Potom však prišlo nečakané pozvanie 

do Južnej Afriky, do Natalu. 

Išlo o spor dvoch strán vo veci vymáhania 

určitej čiastky. Gándhí 

spor vyriešil – a to sa preňho neskôr 

stalo prvoradým úsilím – zmierením 

oboch strán. Už po príchode sa 

veľmi rýchlo zoznámil so situáciou 

prisťahovalcov z Indie, spoznal podmienky, 

politické pozadie, utláčanie 

Indov, ako aj neochotu a ťažkopádnosť 

úradov. Aj táto krajina bola v dŕžave 

Britov, ktorí nemali zlé svedomie 

kvôli vydávaniu likvidačných 

zákonov, zákazov a povinností pre 

indických prisťahovalcov (ale nielen 

pre nich). Okrem odňatia volebného 

práva to časom viedlo až k šikanujúcim 

absurdnostiam, ako napríklad 

k zákazu chodenia po chodníkoch. 

V Oranžskom štáte dokonca v roku 

1888 vyšiel osobitný zákon, ktorý Indov 

zbavoval všetkých práv. Život sa 

tu tak stal doslova neznesiteľným. 

Túžba pomôcť rozhodla, že sa 

Gándhí v roku 1894 v Natale usadil 

(neskôr za ním pricestovala aj manželka 

s deťmi) a začal sa hlbšie zaujímať 

o možnosti, ako byť svojím 

vzdelaním prospešný. Možnosti začali 

prichádzať jedna po druhej a neúnavný 

Gándhí mal plné ruky práce. 

5 

Svet Grálu 

16 | 2008

oSOBNOSť 

6 

Svet Grálu 

16 | 2008 

Zriadil si advokátsku prax, zahájil 

kampaň proti diskriminácii indickej 

menšiny (to už sa obliekal výlučne 

„po indicky“), založil Natalský indický 

kongres a stal sa jeho tajomníkom, 

začal vydávať týždenník Indian 

Opinion, ktorý sám hojne zásoboval 

článkami, neustále sa vzdelával, veľa 

čítal, vytvoril indický zdravotnícky 

zbor, ktorý pomáhal raneným počas 

búrskej, ale aj zulskej vojny. Založil 

osadu Phoenix, v ktorej sa prakticky 

– a úspešne – pokúsil do života 

uviesť princíp „svadeši“ – sebestačnosti. 

Vzdelával, pracoval, ošetroval, 

učil. V roku 1906 začal boj proti rasistickému 

zákonu o povinnej registrácii 

Aziatov. Viedol protestné pochody. 

Neodradilo ho ani väznenie a nakoniec 

v roku 1914 sa mu po dvadsiatich 

rokoch podarilo dosiahnuť dohodu 

s vládou Juhoafrickej únie o zmiernení 

rasových obmedzení. 

Z obhajcu jednotlivca sa stal odovzdaným 

obhajcom celého národa. 

Experimenty 

s Pravdou 

očas celého tohto obdobia, ako 

P vlastne počas celého života sa zároveň 

intenzívne venoval „experimentovaniu 

s Pravdou“, ako to sám 

nazval. Bol hlboko veriacim, chcel 

však svoju vieru tiež konfrontovať 

zo životom. Nebál sa robiť chyby, 

či otvárať sa novým názorom. Mal 

takisto odvahu a chuť prekonávať 

vlastné slabosti. 

Ako už bolo spomínané, veľa čítal, 

neustále sa vzdelával, mnoho pozoroval, 

skúšal. Ale predovšetkým – 

skúmal. 

Dočítal sa napríklad o liečení zemou, 

ktorá vraj dokáže z človeka chorobu 

„vytiahnuť“. Tento spôsob liečby 

ho zaujal a Gándhí sa pri prvej príležitosti 

hneď pustil do skúšania. Pri 

vlastných problémoch zažívacieho 

traktu si prikladal obklady so zemou, 

navlhčenou studenou vodou a zabalenou 

v jemnom plátne, na brucho. Výsledky 

boli vynikajúce. Odvtedy túto 

„Už dávno som sa naučil ísť za 

svojím vnútorným hlasom. Blažilo 

ma podrobovať sa mu. Konať 

proti nemu by bolo pre mňa 

ťažké a bolestné.“ 

metódu preferoval 

aj u svojich 

známych 

a, samozrejme, 

aj pri svojej rodine. 

Rovnako postupoval 

pri experimentoch so stravovaním. 

Všímal si, ako jeho telo 

a myseľ reagujú na jednotlivé zložky 

stravy – ktoré ho zaťažujú, otupievajú 

a ktoré ho naopak pozdvihujú. 

Na základe týchto výsledkov potom 

upravoval svoj čím ďalej tým prostejší 

jedálny lístok. 

Takto však postupoval aj v hlbších, 

duchovnejších záležitostiach. Chorým 

pomáhal nie preto, lebo je to 

spomenuté v hinduizme, ani preto, 

lebo sa to tak patrí, ale preto, lebo to 

jeho vnútro napĺňalo radosťou a povznášalo 

ho. To bolo preňho dostačujúcim 

meradlom správnosti. 

A, samozrejme, s rovnakým zmyslom 

pre skúmanie skúmal aj Pravdu 

v náboženstvách, ktoré dokonca 

medzi sebou porovnával: to, čo ho 

v nich zaujalo, prijímal do svojho 

vnútra, nechal si tým vybrusovať 

svoje názory. 

Všetko, čo sa dozvedel od iných, 

alebo čo sa dočítal v cenných duchovných 

spisoch, to sám vnútorne 

preciťoval. Mohol tak vypozorovať, 

čo v jeho vnútri živo zarezonovalo, čo 

mohol porovnať so svojou skúsenosťou 

a čo bolo iba nepohyblivým tvrdením, 

alebo dogmou. Rozlišoval tak 

pravé od nepravého, pričom sudcom 

mu bol jeho zmysel pre nestranné 

vyciťovanie a na tomto „prežívaní“ 

staval ďalej. A za tým „pravým“ sa 

celým svojím vnútrom obracal 

a v snahe stále lepšie a ušľachtilejšie 

žiť, sa to snažil nasledovať. Sám nehlásal 

žiadnu novú pravdu. 

Nebránil sa žiadnej vierouke ako 

takej, musela však prejsť sitom jeho 

vyciťovania. Tak napríklad čoskoro 

po svojom príchode do Natalu sa 

spoznal s kresťanmi, 

ktorých 

náboženstvo 

a hlavné 

myšlienky ho 

veľmi zaujali. 

No keď prijal 

ich pozvanie, navštívil pobožnosť 

a spoznal aj ich samotných, sklamal 

ho rozdiel medzi náukou a tým, 

ako ju praktizovali v dennom živote. 

Preto bol ďalej jeho postoj ku kresťanstvu 

chladnejší, hoci Ježišovo učenie 

považoval za krásne. 

Ahinsa a Svarádž 

lbert Einstein o Gándhím neskôr 

A povedal, že „budúce generácie 

možno ťažko uveria, že niekto ako 

on, z mäsa a krvi, niekedy kráčal po 

tejto zemi“. Bolo to zrejme preto, lebo 

svojím prístupom a konaním pripomínal 

Ježišovho učeníka. 

Jeho úsilie dbať na prítomný okamih, 

sústrediť sa na každý jeden kontakt 

s blížnym a pomáhať mu si určite 

zasluhuje pozornosť. 

Prirovnanie k Ježišovmu učeníkovi 

je celkom príhodné, veď Gándhí sa 

skutočne láskou k blížnemu preukazoval 

po celý život. Pravdu a jej pre-

oSOBNOSť 

jav, činorodé odovzdávanie lásky nachádzal 

v prostej skutočnosti pomoci 

ľuďom vo svojom okolí. Milovanie 

svojho blížneho – ahinsa. 

Pomáhal, kde to len bolo možné. 

Prijal do osady rodinu „nedotknuteľných“, 

ktorých húževnaté kastovníctvo 

odsúvalo na úplný okraj 

spoločnosti. Neštítil sa ošetrovať 

malomocného, ktorého inak ostatní 

obchádzali, aby sa sami chorobou 

nenakazili. 

Ľ u d s k o s ť , 

spravodlivosť 

a dobrotu 

mali ľudia na 

Gándhím radi. 

Dnes sa nám 

takéto prejavy zdajú takmer neskutočné. 

Nebol však nejakým „nadčlovekom“. 

Sám sa považoval za menej 

než priemerného človeka. Všetko, čo 

poznal, čo vedel, získal jednoducho 

prostredníctvom svojho skúmania. 

Ale aj zo životných skúseností, ktoré 

boli často skutočne tvrdé. 

Návrat do Indie 

„Mojím náboženstvom sa stalo 

náboženstvo služby, lebo som 

cítil, že Boha možno poznať len 

prostredníctvom nej.“ 

o dvadsaťjedenročnom pobyte 

P v Južnej Afrike a po druhej ceste 

do Anglicka sa vďaka naliehaniu 

priateľov, naliehaniu svojho vnútra 

ale i po logickej úvahe v roku 1915 

vrátil späť do Indie (s rodinou aj 

členmi osady Phoenix), v ktorej narastalo 

napätie nielen medzi Indmi 

a Britmi, ale so svojimi požiadavkami 

sa hlásila aj moslimská menšina. 

Gándhí sa znovu pustil do boja, 

pravdaže svojím zmierlivým spôsobom, 

propagujúcim nenásilie – sátjagrahu 

1 . Bojovať však musel prakticky 

so všetkým – s úradníkmi, 

nezmyselnými pravidlami súdnictva, 

so šikanovaním najnižších vrstiev, 

s neústupčivými predstavami menšín, 

ale aj s nízkou kultúrou samotného 

národa, 

stále sužovaného 

chorobami 

ako napríklad 

mor. 

A tak sa pustil, 

vďaka dávnejšie vybudovaným 

priateľstvám do získavania nových 

kontaktov s veci oddanými ľuďmi, 

aj do zdĺhavých rokovaní s úradmi 

a vládou. 

Popritom založil pri meste Ahmadábád, 

stredisku ručného tkáčstva 

osadu Sátjagraha ášram, akési pokračovanie 

osady Phoenix. Fotografie 

Gándhího s kolovrátkom z tejto 

doby sú veľmi známe. V tradičných 

remeslách videl budúcnosť krajiny. 

Jeho pozornosť upútal problém 

s neprimeranými podmienkami námezdných 

robotníkov, ktorí emigrovali 

z Indie. Vláda na to pod tlakom 

zareagovala iba zrušením emigrácie. 

Gándhí sa ujal aj čamparanských 

roľníkov, ktorí boli povinní vysiať indigo 

na určitej časti prenajatého poľa, 

pre svojho „zemepána“. Kam prišiel, 

tam sa cele ponoril do prípadu a stal 

sa ľuďom, ktorí ho zavolali, priateľom. 

Postupne sa stával prirodzeným 

vodcom ľudu. V rôznych okresoch 

krajiny sa ujímal boja za práva obyvateľov. 

Pripravoval a viedol nenásilné 

kampane, sprevádzané hladovkami, 

viedol štrajky, podieľal 

sa na príprave rezolúcií, zúčastnil sa 

„soľného pochodu“ na protest voči 

britskému soľnému monopolu, čelil 

zatknutiam, internovaniu a odsúdeniam, 

zúčastňoval sa konferencií. 

Pritom stále veľa písal, podujal sa tiež 

prebrať vedenie týždenníka Young 

India a Navadžívan, neskôr sám založil 

týždenník Haridžan. 

Takmer pravidelne sa v jeho živote 

striedali hladovky s protestnými pochodmi 

a väzením. Niekedy sa mu 

hroziace katastrofy podarilo zažehnať, 

pretože národ svojho Mahátmu 

(Veľkú dušu) miloval, niekedy im 

však už nedokázal zabrániť. 

V roku 1869 indický národ ešte túžil 

po zbavení sa nadvlády britského 

impéria. V roku 1947 sa mu to podarilo, 

no skutočná sloboda predsa 

len nenastala. 

Mahátma, sklamaný vývinom udalostí, 

najmä bratovražednými bojmi 

jednotlivých náboženských skupín, 

sa vzdal vedenia i členstva v Indickom 

národnom kongrese, a ešte dlho 

pred vyhlásením nezávislosti Indického 

zväzu a Pakistanu sa utiahol na 

vidiek. Usadil sa v roku 1936 v dedine 

Ségáon a snažil sa o znovuoživenie 

remesiel. Učil práci s kolovrátkom – 

s výukou iných remesiel, napríklad 

s výukou šitia pomáhali zase ďalší 

prívrženci. Snažil sa o povznesenie 

7 

Svet Grálu 

16 | 2008

oSOBNOSť 

8 

Svet Grálu 

16 | 2008 

vidieka. Chcel, aby sa národ oslobodil 

a ožil zvnútra. Usiloval sa o jeho 

zušľachtenie, o mravný prerod ľudí. 

Snáď aj toto bol jeden z dôvodov, 

prečo začal s písaním vlastného životopisu, 

v ktorom opisuje aj svoje ľudské 

pochybenia, rovnako ako úsilie 

ich napraviť. Ťažisko teda videl v prevýchove, 

narazil však na odmietanie. 

Národ uctieval jeho osobu, Gándhí 

však osobné uctievanie neprijal. Preto 

medzi ľuďmi nastalo najprv rozčarovanie, 

potom odsúdenie. Jeden jeho 

životopisec napísal: „Ľud ho nadšene 

slávil ako proroka, ašak odmietal 

jeho učenie“. K týmto zážitkom sa 

pridala nečakaná strata. V roku 1944 

zomrela vo väzení Kásturbáí, ktorá 

stála po jeho boku celý život a pomáhala 

mu v jeho diele. – 

Prudké náboženské rozbroje vo 

vnútri krajiny medzi hinduistami 

a moslimskou časťou obyvateľstva 

pokračovali. Pogrom v Kalkate 

v roku 1947 priniesol obrovské 

množstvo obetí. Celkove mali vnútorné 

nepokoje v Indii na svedomí 

státisíce ľudských obetí. 

Boh, alebo národ 

ahátma pochopil, že Svarádž – 

M nezávislosť a skutočnú slobodu 

nedostane ľud Indie ani ako dar od 

Stvoriteľa, ani od Britov, ale musí si 

ju sám vytvoriť vlastným úsilím, pretože 

veril, že nikto neobdrží 

niečo viac, než 

k čomu ho oprávňuje 

jeho vnútorná sila. Hoci 

ho osud Indie a jej obyvateľov 

trápil, on stál 

už vlastne mimo hlavného 

diania. Poznal, že 

„blaho národa závisí od 

neho samého“. 

Tieto skúsenosti podnecovali 

Gándhího 

v rozhovore s jemu 

známym vnútorným 

hlasom porovnávať 

službu národu so službou 

Bohu. Po dlhé roky 

to považoval za jedno 

a to isté. Dokonca v prvom videl cestu 

k druhému. Teraz v tom však začínal 

predsa len vidieť rozdiel. Vnútorné 

naliehanie ho viedlo k rozpoznaniu 

rozdielu v tomto jeho najväčšom 

a najdlhšom experimente s Pravdou. 

Niektoré svoje rozhodnutia a činy 

považoval za chybné, niektoré z nich 

mali dokonca – napriek najlepšiemu 

úmyslu – ťažké následky. Predovšetkým 

jeho nabádanie ľudí k občianskej 

neposlušnosti ich nezastihlo 

pripravených do tej miery, aby ju pochopili; 

aby v úplnej čestnosti nedodržiavali 

iba tie zákony, ktoré boli 

nezmyselné. Bola to „chyba obrovská 

ako Himaláje“, povedal neskôr 

Gándhí. Keby svoj národ nemeral 

podľa seba, keby 

nerozhodol na 

základe vlastného 

uváženia, ale pýtal 

sa najprv Boha, 

neodohralo by sa 

to úplne inak? 

Všetko však už 

bolo v pohybe. 

Vodcov hnut ia 

za občiansku neposlušnosť 

vláda 

uväznila a vyhlásila 

stanné právo. 

Vznikli súdy so svojvoľnými rozsudkami, 

množilo sa bezprávie. Neustupujúce 

napätie a nemožnosť dohody 

medzi hinduistami, ktorých viedol 

Motilál Néhrú, a medzi moslimskou 

menšinou, na čele s Mohammadom 

Alí Džinnáhom, sa Gándhí pokúsil 

zmieriť hladovkou. Néhrú chcel veľkú 

Indiu, Džinnáh chcel od Indie odtrhnúť 

jej severnú časť, dnešný Pakistan. 

Aby pre ich neochotu k dohode neprišiel 

Mahátma o život, nastalo na 

istý čas prímerie. Takýto stav však 

nevyhovoval všetkým, lebo túžba po 

moci neodišla spolu s Angličanmi. 

Gándhí bol tŕňom v oku náboženských 

fanatikov, čo sa mu stalo osudným. 

Po útoku atentátnika, hinduistického 

kňaza, zomrel presne tak, 

ako si kedysi želal – s Božím menom 

na perách. 

Ján Spišiak 

1. Sátjagraha v praxi je metóda riešenia 

konfliktov. Bežne sa konflikty riešia tak, 

že silnejší vyhráva. Podľa satjágrahy sa 

človek nesnaží znížiť nároky svojho protivníka, 

ale zameriava sa na pôvod a korene 

konfliktu. V podstate sa konflikt 

rieši tak, že jednotlivec protivníka presviedča 

o nenásilnom prístupe. Z protivníka 

sa teda stáva spojenec.

ZDRAVie 

Hľadala som cestu, 

ako pomáhať ľuďom 

Všetko sa to začalo zhruba pred deviatimi rokmi. 

Uč i teľ ka b iológie Jarmila Podhorná z Br odku u 

Konice na Prostějovsku išla do dôc hodku. V tom 

čase prišla o dvoch najbližších ľ udí, ktorí zomreli 

na onkologické choroby, na ktoré bola dovtedajšia 

medic ína krátka. Celý život sa zaujímala o 

alternatívnu liečbu a premýšľala o tom, že byliny 

či v ý ťažk y z nic h obsahujú rovnako liečivé látk y 

ako väčšina liekov, ktoré majú na rozdiel od nich 

vedľ ajšie úč ink y poškodzujúce pečeň, oblič k y a 

ď alšie telesné orgány… Nakoniec sa dostala ku 

gemmoterapii – medicíne púčikov a stala sa zakladateľkou 

jej výroby v Čechách. 

Rozhovor s Jarmilou Podhornou - zakladateľkou gemmoterapie v Českej republike 

SG: Kým sa však dostaneme ku 

gemmoterapii, povezte, čo vás viedlo 

k tomu, aby ste sa z učiteľky biológie 

stali bylinkárkou? 

Aby som povedala pravdu, učiteľské 

povolanie ma nikdy až tak nelákalo, 

aj keď som to robila rada. Na 

svoju profesiu som sa dívala z trochu 

iného hľadiska. Tam, kde mali deti 

problémy s učením som hľadala príčinu. 

Napríklad slabších žiakov mali 

všetci vo zvyku nie povzbudzovať, ale 

ešte im nadávať a osočovať ich za to. 

Zistila som, že pokiaľ sa dieťa zle sústredilo, 

väčšinou malo problémy aj 

s hornými dýchacími cestami a ďalšie 

zdravotné problémy. A ja som si hovorila, 

že to je to prvé, čo je treba vyriešiť, 

že to súvisí s poruchami učenia. 

Takže po celý čas učiteľovania som 

sledovala také veci, ako týmto deťom 

pomôcť. A keď som potom prišla do 

dôchodku a zomreli mi dvaja najbližší 

ľudia na nádorové ochorenia, 

o ktoré som sa vždy veľmi zaujímala, 

nastal v mojom živote zlom a začala 

som hľadať cestu, ako by som mohla 

pomáhať ľuďom. 

SG: Kým ste tú cestu našli, museli 

ste veľa študovať a hľadať… 

Ku gemmoterapii viedla dlhá 

a ažká cesta a ja som vedela, že si 

musím prehĺbiť znalosti o alternatívnej 

medicíne. Okrem iného som 

začala študovať Calábkovu univerzitu 

nového veku v Prahe, bola to pobočka 

Karlovej univerzity, stretávalo 

sa nás tam asi 350 ľudí z celej republiky. 

Z prednášajúcich ma vtedy najviac 

oslovil Jiří Janča, ktorý povedal, 

že keby niekto začal vyrábať podľa 

jeho herbárov tinktúry z bylín, ktoré 

tu rastú, vyrobil by oveľa lepšie produkty, 

než sú tie drahé 

dovozové. Uvedomila 

som si, že tie rastlinky 

rastú v rovnakom pásme, 

ako sme my, majú teda 

aj rovnaké vibrácie ako 

naše telo, a aj finančná 

stránka je dôležitá –nie 

každý si môže dovoliť 

prečistiť telo za niekoľko 

tisíc korún. Po tých jeho 

slovách som urobila zo svojej pivnice 

laboratórium a začala som skúšať vyrábať 

tinktúry z bylín. Nemala som 

peniaze, zvažovala som, či tam vôbec 

zaviesť teplú a studenú vodu, musela 

som premýšľať o každej korune… tie 

začiatky boli ťažké. Všetko sa začalo 

ľubovníkom. Homeopaticky som ho 

spracovala do niekoľkých fľaštičiek, 

rozdala ich medzi okolitých známych, 

ktorí mali nejaké zdravotné 

problémy – gynekologické, so spánkom, 

nervové a aj jednému človeku, 

ktorý mal roztrúsenú sklerózu. Asi o 

dva mesiace začali prichádzať správy 

– tam to pomohlo na tenisový lakeť, 

tam na spánok, tam na upokojenie 

a najväčším prekvapením pre mňa 

bolo, keď sa zlepšil zdravotný stav 

človeka, ktorý mal trinásť rokov roztrúsenú 

sklerózu. Vtedy som si povedala, 

že ak jedna bylinka 

dokáže pomôcť 

pri takom ochorení, tak 

je to správna cesta a ja 

sa tou cestou dám. 

SG: …a objavili ste 

gemmoterapiu… 

Ešte nie. Začala som 

hľadať bylinky v herbári, 

spracovávať ich. V tom 

čase som sa stret la 

s mladým človekom, ktorý mal boreliózu 

– asi tak v treťom štádiu. Bol 

trištvrte roka práceneschopný, nemal 

záujem o prácu, o život, kupovali 

rôzne drahé prostriedky, chodili na 

kliniku a nič sa nedialo. Ja som v herbároch 

brala jednu bylinku za druhou 

a u topoľa som si všimla, že ak 

z jeho púčiku homeopaticky spracujeme 

tinktúru, tak vám určitým spô- 

9 

Svet Grálu 

16 | 2008

ZDRAVie 

sobom v tele zlikviduje borélie (baktérie 

prenášané kliešťami, pozn. red.). 

Vzala som to doslova, vyrobila tinktúru 

a o mesiaci ten muž nastúpil do 

práce. Potom som si uvedomila ešte 

jednu veľmi dôležitú vec – že chorobu 

je potrebné aj doliečiť. On síce nastúpil 

do práce, ale pretrvávala u neho 

veľká únava, bolesti kĺbov, nervov… 

Hovorí sa, že pripravenému šťastie 

žičí. A ja som to veľké šťastie mala, 

vzala som tie herbáre a v piatom diele 

som sa dostala ku kapitole o gemmoterapii 

– medicíne púčikov. Tam 

bolo napísané, že v púčikoch a zárodočných 

tkanivách sú látky, ktoré tá 

rastlina v inom čase nemá. A to sú 

stopové prvky, minerálne látky, vitamíny, 

rastlinné hormóny. A keď sú 

tie pupence a zárodočné časti správne 

spracované, môžu nám dať tinktúry, 

ktoré regenerujú ľudský organizmus, 

stimulujú centrálnu nervovú sústavu, 

zvyšujú imunitu, omladzujú organizmus 

atď. A potom ma tam zaujala ešte 

jedna veta o tom, že sa predpokladá, 

že budú liečiť aj choroby doposiaľ neliečiteľné. 

Naraz som u topoľa videla, 

že to tak je, že som prišla na niečo, čo 

sa doposiaľ nevedelo. Okrem topoľa, 

ktorý likviduje borélie, som potom 

objavila celú kúru na 

liečbu i doliečenie. 

SG: Kúra na liečbu boreliózy 

vás preslávila 

aj medzi lekármi–čo 

možno považovať za 

veľký úspech… 

Asi pol roka potom, 

čo som začala mať 

úspechy s kúrou na boreliózu, 

sa na mňa obrátila 

lekárka z Prahy 

a nadšene sa pýtala, 

čo to vyrábam a že to 

zaberá viac než antibiotiká. 

Dnes spolupracujem 

asi so stovkou lekárov, 

liečiteľov, neviem 

už odhadnúť ten počet… 

10 

Svet Grálu 

16 | 2008 

Od nich a pacientov mám spätnú 

väzbu, že to funguje a to potrebujem 

k svojej práci… Kúra na boreliózu 

bola prvá. Odvtedy ich vznikol celý 

rad–vlastne na každé ochorenie... 

SG …aj na nádorové ochorenie? 

Áno. Ale ja som vždy rada, keď 

môžem ľuďom povedať, že je dôležité 

dbať na prevenciu, že môžu chorobám 

predchádzať, alebo ten proces aspoň 

spomaliť. Tieto prostriedky navyše 

pomáhajú aj pri chemoterapii, pomáhajú 

telu, aby to zvládlo pri ožarovaní 

a doliečovaní. Na bylinách je najcennejšie 

to, že nemajú vedľajšie účinky. 

SG: Myslíte si, že na každú chorobu 

existuje liek? 

Áno. Je potrebné si uvedomiť, že 

každé ochorenie je súbor niečoho, 

čo umožnilo, aby tá choroba vznikla. 

Vezmime si napríklad vredy na žalúdočnej 

sliznici. Musíte sa zamerať 

na sliznicu, na žlčník, ktorý je blízko, 

potom na upokojenie, pretože väčšinou 

tieto problémy vznikajú narušenou 

psychikou – je potrebné zamerať 

celý súbor bylín na určité ochorenie, 

pretože jedna bylinka je len na jeden 

problém… 

SG: Mnoho ľudí, keď ochorie, sa 

sťažuje na vedľajšie okolnosti, 

ktoré to spôsobili. Aj lekári 

nás v tom vlastne utvrdzujú. 

Mal by sa zmeniť 

prístup človeka k vlastnej 

chorobe? 

Na prvom mieste! 

Vôbec, prístup človeka 

k životu. Choroba sa 

spomalí už pri zmene 

myslenia a keď k tomu 

upravíme stravu, dodáme 

určité potravinové 

doplnky, prečistíme 

telo a zburcujeme 

v sebe silu, tak to je to 

prvé, čo naše telo potrebuje. 

Vybavuje sa mi 

úryvok z jednej knihy 

o tom, že nádorové ochorenie 

vzniká v tej najväčšej sile, rozpuku 

človeka, tam, kde nastane akási 

zmena v myslení, nesprávnym smerom. 

Myšlienky potom idú tam, 

kam by nemali, a tým spôsobom aj 

určitá časť buniek zmení svoju cestu, 

začnú sa nekontrolovateľne množiť a 

vzniká nádorové ochorenie. Takže 

na prvom mieste je zmena myslenia, 

zmena spôsobu života. 

V každom stave je možnosť 

návratu–a keď si to každý 

uvedomí, tak nie je bezmocný. 

SG: Vy sama ste zástancom 

aj takých liečebných metód 

ako je liečba hladovkou, pijavicami, 

urinoterapia a ďalšie, 

ktorým sa mnohí ľudia smejú, 

alebo ich považujú za stredoveké. 

Tvrdíte, že toto všetko raz 

bude liečba tretieho tisícročia, za 

ktorú budeme platiť zlatom… 

Áno. Je potrebné si uvedomiť, že 

podstatou všetkých týchto metód 

je vždy prečistenie organizmu. A to 

platí pri každej chorobe. Keď telo 

prečistíte, tak ho aj omladíte… To sú 

prastaré metódy, ktorými ľudia odvrátili 

stavy chorôb, kde už nebolo 

pomoci. Zaujalo ma, keď všetci, ktorí 

hovorili o týchto metódach, odkazovali 

na knižku Johna Armstronga 

Živá voda. Keď som začala trochu 

zarábať, nechala som ju na vlastné 

náklady preložiť do češtiny a vydať – 

chcela som dať nádej ľuďom, ktorí ju 

stratili. V knižke je opísaný rad prípadov, 

keď tieto metódy pomohli mnohým 

nevyliečiteľne chorým ľuďom. 

Dnešný človek sa toho bojí, ale je to 

niečo, čo môže uzdravovať. Ja sama 

som to na sebe vyskúšala niekoľkokrát. 

Hladovku aj pijavice. Môžem 

povedať, že sa moje telo zregenerovalo, 

stabilizovala sa nervová sústava, 

zbavila som sa okuliarov a prestali 

mi rásť šedivé vlasy. Všimla si to aj 

moja kaderníčka. Takže moje telo sa 

omladilo. Išla by som do toho znovu,

ZDRAVie 

ale na to musíte mať absolútnu pohodu 

a pokoj… 

SG: Prečistením organizmu začínate 

aj na začiatku každej vašej 

kúry… 

Na to najčastejšie používam tinktúru 

z brezových púčikov, ktorá má 

všeobecne očistný účinok celého organizmu 

a stimuluje funkciu pečene 

a pankreasu. Tým dôjde 

k odbúraniu a vyplaveniu toxických 

látok z tela. Nasledujúca 

liečebná kúra má oveľa 

väčší účinok, je zameraná 

podľa druhu choroby, užíva 

sa po kvapkách 3 až 12 týždňov, 

podľa závažnosti ochorenia. Gemmoterapia 

má rad výhod. Môžeme 

ju aplikovať pri každej chorobe, dokonca 

i tam, kde sú nejasné príčiny 

ochorenia. Podávaním tinktúry sú 

telu navyše dodávané aj potrebné vitamíny, 

stopové prvky a hormóny. 

SG: Vy ste tretí po Francúzsku 

a Švajčiarsku, kto začal gemmoterapeutiká 

vyrábať a predávať. Tu 

u vás na Drahanskej vrchovine to 

pritom vyzerá ako v zabudnutom 

kúsku sveta… 

…A pritom tu máme čisté prostredie, 

a to je potrebné na zber púčikov, 

ktoré od ľudí vykupujeme na prípravu 

tinktúr. Vždy som si hovorila, 

keď sa odtiaľto začali ľudia sťahovať 

za prácou, že tu určite bude niečo, čo 

bolo ľuďom dané na to, aby tu mohli 

žiť. Aj keď je tu drsné prostredie. Ale 

je tu krásne, a tak si hovorím, že asi tá 

príroda bola ľuďom nadelená ako dar, 

ktorý môžu využívať na svoju prácu. 

SG: Dnes už zamestnávate sedemnásť 

žien, máte nové krásne výrobné 

haly. Tie začiatky v pivnici 

ale museli byť veľmi ťažké, boli ste 

na to vtedy sama… 

Prvé výrobky vznikali v pivnici, 

neskôr som si v miestnom zdravotnom 

stredisku postupne prenajala päť 

miestností. Potom som kúpila domček, 

zrekonštruovala ho, vytvorili sme tam 

Gemmoterapia (nazývaná aj medicína púčikov) je jednou z moderných 

liečebných metód, ktorá prináša pozoruhodné výsledky aj u ťažko 

liečiteľných chorôb. Liečba prebieha pomocou kvapiek pripravených 

z výťažkov púčikov rastlín a kríkov alebo bylín. Pri ich príprave sa využívajú 

zárodočné tkanivá, ako sú pupence, korienky alebo mladé listy 

či výhonky (letorasty). Prvý výťažok z púčikov brezy pripravil belgický 

lekár Paul Henry v roku 1952. Po stovkách experimentov si ako prvý uvedomil, 

že každá rastlina ukladá do púčikov to najcennejšie pre svoj ďalší 

rast. U nás v Čechách sa o gemmoterapiu a jej využitie začali zaujímať 

predstavitelia alternatívnej medicíny Josef Zentrich a Jiří Janča, ktorí ako 

prví napísali o tejto metóde v roku 1997. V nasledujúcom roku začala gemmoterapeutiká 

vyrábať Mgr. Jarmila Podhorná. Vo svojich šesťdesiatich 

štyroch rokoch okrem výroby liečivých tinktúr zamestnáva dnes vo firme 

Naděje sedemnásť žien, prednáša liečiteľom, dostáva stovky ďakovných 

listov od ľudí z celej republiky, ktorým pomohla. Je okrem iného aj autorkou 

knihy Pupeny léčí, ktorá pred časom vyšla v obnovenom vydaní. 

laboratórne priestory, zabezpečili materiálnu 

časť. Keď niečo vyrobíte, musí 

to prejsť kontrolami, ústavmi, vybavenie 

každej tinktúry stojí okolo päť 

tisíc, ja ich mám dnes okolo stopäťdesiat… 

bolo to namáhavé, navyše som 

tie výrobky potrebovala nejako dostať 

medzi ľudí a na reklamu som nemala 

peniaze. Pomohol mi pri tom práve 

topoľ – reklamu mi urobili ľudia s boreliózou. 

Pozvali ma na besedy, prednášky, 

a tak sa to postupne šírilo po 

celej krajine… Prvého človeka som 

zamestnala v roku 2000. Sú to všetko 

ženy z okolia, ktoré vďaka firme nemusia 

dochádzať ďaleko za prácou. 

SG: Vymýšľate aj ďalšie kúry a 

tinktúry, alebo už máte dosť produktov 

a hodláte sa teraz venovať 

predaju a distribúcii… 

Samozrejme, že vymýšľam ďalej. Teraz 

je napríklad veľa črevných problémov 

u malých detí. Už máme aj schválený 

prípravok, v ktorom sú len čierne 

ríbezle a betaglukán, ktoré majú podobné 

účinky ako kortikoidy. 

SG: Vy máte aj ďalšie plány do budúcnosti 

– chcete tu vytvoriť „kúsok 

raja na zemi“… 

Púčiky zatiaľ vykupujeme od ľudí, 

ktorí nám ich tu v tom krásnom 

prostredí zbierajú. Ale mám plán 

osadiť pozemky vedľa novej výrobnej 

haly stromami a rastlinami, ktoré 

potrebujeme na výrobu – bola by to 

taká zásobná záhrada a bola by to 

krása. Po posledných skúsenostiach 

s budovaním síce trochu strácam odvahu 

pre neľahké získavanie dotácií. 

Potom by som chcela pri ďalšej budove, 

kde sídlime, vytvoriť záhradu 

z čínskych bylín – s touto ponukou 

prišiel profesor Valíček, na ktorého 

sa s nápadom obrátila čínska veľvyslankyňa 

Huo Yuzhen. 

SG: Názov vašej firmy je Naděje – 

už to slovo samo o sebe pôsobí liečivo, 

určite máte mnoho ohlasov od 

ľudí, ktorým ste dokázali svojimi 

produktmi pomôcť. Je to niečo, čo 

vás podnecuje do ďalšej činnosti? 

Namiesto odpovede vyťahuje pani 

Podhorná zo zásuvky stovky listov 

a náhodne z nich prečíta slová vďaky. 

„Raz si v tom urobím po riadok, teraz 

nemám čas. Je to to, čo ma posilňuje 

a čo mi dodáva energiu – tu človek 

vidí, že to má zmysel…“ 

www.nadeje-byliny.eu 

Rozhovor viedla Marie Šuláková 

11 

Svet Grálu 

16 | 2008

Ako prečisťovať 

organizmus 

V článku o prídavných látkach (Svet 

Grálu č.12) sme uviedli, že s priemyselne 

spracovanou stravou a nápojmi 

sa do nášho tela môže dostať značné 

množstvo škodlivín. Môže tým nepriaznivo 

pozmeniť z loženie našej 

krvi, preto by sme sa mali vyhýbať 

z b y t o č n é m u p r í j m u s y n t e t i c k ý c h 

chemických látok. Okrem toho je 

vhodné podporiť aj vylučovanie už 

prijatých škodlivín, t. j. prečisťovať 

vnútorné prostredie organizmu. 

rečistenie môžeme docieliť nielen 

P prijímaním vhodnej potravy a nápojov, 

ale aj hladovkou. Je totiž známe, 

že pri pôste dochádza v ľudskom tele 

k očistným procesom. Pokiaľ telo nezíska 

potrebné látky zo stravy, odčerpáva 

ich priamo zo svojich orgánov. 

Pri krátkodobom vynechaní potravy 

sa väčšinou neprejaví žiadna škodlivá 

zmena. Najprv sú odčerpávané odpadové 

látky, stravujú sa choré tkanivá 

a podobne. Po niekoľkých dňoch až 

týždňoch (podľa stavu organizmu) 

však dochádza k vyčerpaniu telesných 

zásob, ktoré sa potom nepriaznivo 

prejaví v zložení krvi. Pre zdravie človeka 

sú teda z hľadiska bezpečnosti 

vhodnejšie kratšie, napríklad jednodňové 

pôsty. 

Je potrebné upozorniť, že ani krátkodobý 

pôst nie je vhodný pre každého; 

výrazne oslabenému alebo podvyživenému 

človeku môže hladovka dokonca 

uškodiť. V prvom rade sa odporúča 

dobre zvážiť, či a kedy začať 

s pôstom, prípadne overiť jeho vhodnosť 

napríklad svalovým testom 

(podrobnejšie viď. http://natur.toe.cz). 

Okrem toho je pri pôste nevyhnutné 

dodržiavať určité pravidlá – predovšetkým 

prijímať dostatok vhodných 

tekutín; hlavné zásady sú uvedené 

napr. aj v knihe Tajomstvo krvi. 

12 

Svet Grálu 

16 | 2008 

Voda umožňuje nielen očistu zvonka 

– je zároveň najlepším prostriedkom, 

ktorým možno organizmus preplachovať 

zvnútra. Dostávame sa teda 

k očistnému pôsobeniu tekutín, ktorými 

sa z tela škodliviny vyplavujú. 

Kým sa podrobnejšie zameriame na 

vodný živel, pozrime sa ešte na základné 

zložky krvi. 

P 

základnÉ 

elementy krvI 

revažujúci podiel krvi tvorí kvapalná 

zložka, teda voda, ktorá 

umožňuje prúdenie krvi. Obsahuje 

ďalej pevnú zložku, zodpovedajúcu 

živlu zeme, ktorá jej dáva hustotu. 

Okrem červených a bielych krviniek 

a krvných doštičiek sa v nej vyskytujú 

minerálne látky, vitamíny, produkty 

látkovej výmeny, bielkoviny a ďalšie 

pevné súčasti. Dôležitý je aj plynný 

podiel, teda vzduch, ktorý dáva krvi 

sviežosť a ľahkosť. Náš duch môže 

s krvou nadviazať spojenie len pri jej 

určitej teplote; preto je podstatný aj 

živel ohňa. 

V prírode všetko smeruje k harmónii 

a mali by sme sa o to usilovať aj 

my. Často sa stretávame so základným 

číslom štyri: štyrmi svetovými 

stranami, štyrmi ročnými obdobiami 

a mnohými ďalšími prípadmi. Preto 

berieme vyššie uvedené štyri živly 

(oheň, voda, zem, vzduch) ako základ. 

Zdôrazňujeme to hlavne kvôli 

tomu, že jednotlivými živlami sa budeme 

postupne zaoberať, no v praxi 

je potrebné využívať pomocné účinky 

všetkých týchto elementov súčasne. 

Je pochopiteľné, že nepostačí iba 

jesť, alebo trvalo len piť, či len dýchať, 

prípadne dôverovať len dodaniu 

tepla, naopak: to všetko súčasne 

potrebujeme na to, aby sme tu na 

Zemi mohli vôbec žiť. Pri nerovnovážnych 

stavoch organizmu alebo pri 

výraznom nedostatku určitého druhu 

energie je samozrejme potrebné venovať 

zvýšenú pozornosť oslabenému 

živlu, stále však máme mať na zreteli 

aj všetky ostatné. 

Keď sú všetky uvedené zložky a živly 

zastúpené v správnom pomere, 

organizmus je v poriadku a v rovnováhe. 

V mnohých prípadoch je však 

dokonalé spojenie tela a ducha narušené 

pôsobením rôznych škodlivých 

faktorov, ktoré vyvolávajú nepriaznivé 

zmeny zloženia a vyžarovania 

krvi. 

Ak chceme v týchto prípadoch dosiahnuť 

zlepšenie, ponúkajú sa nám 

v prvom rade výživové opatrenia. Skutočné 

zlepšenie možno najlepšie do-

a zjasňovať 

vyžarovanie krvi 

siahnuť správne spracovanými potravinami, 

nápojmi a ďalšími prirodzenými 

prostriedkami. Aby sme pochopili 

súvislosti medzi druhom prijímanej 

stravy, spôsobom jej spracovania, celkovou 

životosprávou a tým, ako sa 

cítime, budeme sa postupne zaoberať 

jednotlivými zložkami krvi a pôsobením 

daných štyroch elementov. 

MOŽNOSTI 

HARMONIZÁCIE 

ŠTYRMI ŽIVLAMI 

ž oddávna sú známe očistné 

U účinky ohňa, ktorého úžasná 

moc a sila si zaslúži našu plnú pozornosť. 

Je známe, že oheň ničí hrubohmotné 

i jemnohmotné nečistoty. 

Svoj význam malo aj vydymovanie 

príbytkov suchými bylinami, ktoré 

sa dávnejšie bežne praktizovalo. Aj 

slnečné lúče pôsobia očistne, čo potvrdzuje 

aj ľudová múdrosť: „Kam 

nechodí slnko, tam chodí lekár“. 

Pri bežnom tepelnom spracovaní 

potravy dochádza jednak k fyzikálnochemickým 

zmenám a okrem toho 

sa ním použité suroviny očisťujú od 

mnohých nepriaznivých vplyvov. 

Prevarením vody v nej zahubíme prípadné 

mikroorganizmy, vypudíme 

početné prchavé zlúčeniny (napríklad 

chlór) a okrem toho dochádza aj k jej 

energetickému „preprogramovaniu“. 

Dlhšie trvajúce zahriatie síce znižuje 

obsah niektorých látok prítomných 

v strave (napríklad vitamínu C), 

mnohé účinné zložky sa však uchovávajú 

a často sú po tepelnej úprave 

lepšie vstrebateľné. 

Človek sa počas svojho vývoja postupne 

učil využívať rôznorodé účinky 

ohňa, pretože pochopil, že tento živel 

môže byť dobrým pomocníkom, 

ktorý mu pomáha prežiť v pozemskej 

úrovni. Tepelné spracovávanie 

surovín sa stalo bežným postupom. 

Okrem iného napomáha ľahšie sa 

vyrovnať s premenlivými vplyvmi 

okolia, napríklad so zmenami okolitej 

teploty. 

Vhodnou tepelnou úpravou možno 

v organizme živel ohňa harmonizovať. 

Inú energiu však získame spaľovaním 

dreva než pri použití plynu alebo ďalších 

palív. Rozžeravenie odporových 

telies elektrickým prúdom bude na 

pripravovanú stravu pôsobiť tiež odlišne. 

Úplne rozdielne žiarenie, ktoré 

nemá s ohňom takmer nič spoločné, 

odovzdávame pôvodným surovinám 

pri mikrovlnnom „zahriatí“ a preto by 

sme túto celkom neprirodzenú, nevhodnú 

a zdraviu škodlivú úpravu 

nemali vôbec používať. 

Pre úplnosť treba dodať, že telo 

vyžaduje nielen tepelne spracovanú 

stravu, ale určitý podiel má tvoriť aj 

surová strava, podľa druhu plodiny. 

Koreňová zelenina sa väčšinou tepelne 

spracováva (inak je horšie stráviteľná); 

naopak listová sa často konzumuje surová, 

napríklad vo forme šalátov bohatých 

na vitamíny. Vhodnými zdrojmi 

nevyhnutných látok sa však budeme 

zaoberať v ďalšej časti seriálu. 

Vráťme sa opäť k základným živlom. 

Nesmierne dôležitý je najľahší zo 

živlov, ktorým je vzduch. Aby sme tu 

na zemi prežili, musíme okrem potravy 

a nápojov prijímať aj kyslík. Na 

rozdiel od ostatných živlov, u ktorých 

si vyberáme vhodne spracované suroviny, 

máme pri vzduchu výber zúžený, 

pretože sme závislí od kvality 

okolitého ovzdušia. Vždy však môžeme 

ovplyvňovať to, ako dýchame. Mali by 

sme preto vedome pestovať, rozvíjať túto 

životne dôležitú činnosť. Veď bez potravy 

možno vydržať týždne, bez vody 

dni, no bez vzduchu iba pár minút. 

Kyslík získavame z vdýchnutého 

vzduchu; v pľúcach sa naviaže na červené 

krvinky a je potom rozvádzaný 

krvou po tele. Jadro červenej krvinky 

tvorí hemoglobín, obsahujúci železo, 

ktoré ako magnet priťahuje nášho ducha. 

Inými slovami: táto okysličená 

13 

Svet Grálu 

16 | 2008

zdravie 

zložka krvi vysiela veľmi dôležitý druh 

žiarenia, potrebný na dokonalé spojenie 

ducha s hmotným telom. 

Význam tohoto živlu si uvedomíme 

napr. sledovaním plameňa sviečky, 

ktorá pre svoje horenie nutne potrebuje 

vzduch, inak zhasne. To isté sa 

stane aj duchovnej iskre, ktorá nemá 

dostatok vzduchu: potom len malátne 

živorí. Aby sa mohla stať plameňom, 

významne jej napomáha čerstvý 

vzduch. Ak ho nemá, môže sa oveľa 

horšie prejavovať, čo máva tragické 

dôsledky. Z úplného zamedzenia prísunu 

vzduchu vyplýva jej udusenie, 

ktoré po niekoľkých minútach spôsobuje 

oslabovanie spojenia duše s telom, 

až privodí pozemskú smrť. 

Krv sa v priebehu nášho života 

nikdy nezastaví – stále krúži v nekonečnom 

kolobehu. Jej obeh spôsobujú 

tlakové vlny, ktoré vznikajú pri 

každom sťahu srdca a ženú ju až do 

tenkých krvných kapilár, aby sa potom 

vrátila späť. Tepnami prúdi zo 

srdca okysličená krv, majúca žiarivo 

červenú farbu. Krv nasýtená kyslíkom 

vlastne umožňuje náš aktívny prejav 

v hmotnosti; bez kyslíka by sme totiž 

nemohli získať životodarnú energiu 

Tepelne spracovaná 

potrava napomáha 

ľahšie sa vyrovnať 

s vplyvmi okolia 

tepla, vznikajúcu v našom tele „spaľovaním“ 

živín. 

Po odovzdaní kyslíka bunkám a naviazaní 

v nich vznikajúceho oxidu uhličitého 

sa krv vracia späť do srdca. 

Pritom sa jej farba mení na tmavočervenú. 

Krv, putujúca do pľúc, na seba 

viaže a prijíma látky, ktoré je potrebné 

z tela vylúčiť. Preto možno veľa z odpadových 

látok a škodlivín vydýchať. 

Väčšina vyspelejších civilizácií východu 

i západu dávno vytušila význam 

14 

Svet Grálu 

16 | 2008 

dýchania a osvietení jedinci časom dospeli 

k nutnosti vykonávať určité dychové 

cvičenia. Najznámejšie z nich sú 

jogové techniky, no svoje metódy mali 

aj ďalšie kultúry. Je potrebné venovať 

dostatočnú pozornosť správnemu dýchaniu. 

Záujemcov o viac informácií 

odkazujeme na internetové stránky 

http://natur.toe.cz, kde možno nájsť 

súbor dychových cvikov. Dôležitý je 

samozrejme aj zodpovedajúci pohyb 

na čerstvom vzduchu. 

T 

Voda – dar, 

KTORÉHO hodnotu 

sme doposiaĽ 

nepoznali 

eraz sa zameriame na už skôr spomínaný 

živel, ktorým je voda. Aby 

sa duchovná energia mohla účinne 

prejavovať v našej hmotnej úrovni, 

teda aby mohla oživiť pozemské telo, 

je nutný spojovací článok, ktorý najlepšie 

prijíma prichádzajúce žiarenie – 

a tým je vodný živel. 

Význam vody si ľudia uvedomovali 

už oddávna; odkaz na to nachádzame 

hneď na začiatku Biblie: „Duch 

Boží vznášal sa nad vodami“. Aj súčasná 

veda potvrdzuje, že vzniku života 

na Zemi predchádzal vodný živel, 

a až v ňom sa mohli začať vyvíjať 

prvé organické formy. Aj život každého 

ľudského zárodku sa odohráva 

približne deväť mesiacov v plodovej 

vode. Okrem toho je voda prevažujúcou 

zložkou našej krvi, orgánov 

i tkanív a tvorí viac než polovicu váhy 

ľudského tela. 

U väčšiny prirodzených potravín 

obsah vody presahuje až tri štvrtiny 

celkovej hmotnosti. K surovinám s nízkym 

obsahom vody, napr. k múke, sa 

pred konzumáciou väčšinou pridáva 

buď voda alebo iné tekutiny, prípadne 

suroviny s vyššou vlhkosťou. Pôvodný 

obsah vody v potravinách je tiež meradlom 

ich „životaschopnosti“, pretože 

procesy rastu či ďalších zmien 

môžu prebiehať iba pri jej určitej koncentrácii. 

Naopak čiastočným odstraňovaním 

vody, napríklad sušením, sa 

snažíme zamedziť zmenám vznikajúcim 

v priebehu skladovania. 

Je teda zrejmé, že vodný živel je nesmierne 

dôležitý. Mnohým sa síce 

môže zdať zbytočné to rozoberať, veď 

vodu predsa prijíma každý: buď vo 

forme nápojov alebo z ďalších zdrojov. 

Keď však pozorujeme, aké nápoje 

sa v obchodoch najviac nakupujú, napríklad 

malinovky a ďalšie chemicky 

upravované kvapaliny, prinášajúce telu 

viac škody, než úžitku, je zrejmé, že nie 

všetci si uvedomujú celkový dopad nevhodných 

tekutín na svoj organizmus. 

A pritom neúmerné pitie nevhodne 

zvolených nápojov môže byť pre telo 

i dušu ešte zhubnejšie, než vplyv konzumácie 

komerčných potravín. 

Venujme preto plnú pozornosť zodpovedajúcemu 

príjmu kvalitných tekutín. 

Aj vedecky je dokázané, že 

jedným z tajomstiev dlhovekosti a zachovania 

dobrého zdravia je pravidelné 

pitie čistej vody. Medzi jednotlivými 

vodnými zdrojmi sú však nesmierne 

rozdiely v ich chemickom zložení aj vo 

vyžarovaní. Čím teda najlepšie uhasiť 

smäd? 

Z hľadiska prečisťovania a zavodňovania 

organizmu sa ako najvhodnejšia 

javí voľne tečúca pramenitá voda, 

ktorá prietokom rôznymi zemskými 

vrstvami prijíma mnohé látky a posilňujúce 

energie. Keď zásobujeme naše 

telo dostatkom pramenitej vody, dávame 

mu najlepšie prostriedky nielen 

na jeho prečisťovanie, ale napomáhame 

tým aj zjasnenie vyžarovania 

krvi. V súčasnosti si stále viac ľudí 

začína uvedomovať, že prijímané 

nápoje výrazne ovplyvňujú kvalitu 

ich života, preto sa snažia nachádzať 

vhodné zdroje vody. 

Mnohí vnímajú, že najprospešnejšie 

bude vrátiť sa k osvedčeným „životodarným“ 

studienkam. Táto obnova

zdravie 

tradícií prírodných zdrojov vody iste 

poteší aj ich bytostné ochrankyne, rusalky, 

ktoré sa o ne s láskou starajú; 

Pokračování úspěšné knihy 

zvlášť vtedy, 

TAJEMSTVÍ 

keď 

KRVE 

im nezabudneme potom 

zo srdca poďakovať... 

Keď nemáme možnosť čerpať z kvalitného 

prírodného údaje, jež byly uvedeny v prvním zdroja, či ještě větších celků. môžeme 

Tato kniha navazuje na předchozí Přináší vysvětlení různých procesů 

publikaci Tajemství krve a proto a dějů, které nalezneme jak v jádrech 

atomů, tak u naší zeměkoule 

v prvé řadě rozšiřuje a doplňuje 

dílu. Kromě toho však přináší Dozvíte se v ní též o některých 

i zcela nové poznatky o krevních zatím málo známých příčinách 

pramenitú skupinách vodu a druzích, tiež o jejich spoji-nakupovaťtostech s druhem výživy a působení le se rozšiřujících problémů naší 

závislostí, posedlosti a dalších stá- 

Jej 

dalších faktorů. Zdůrazňuje přitom společnosti. Naleznete v ní i praktické 

rady, které mohou napomoci 

výrazný vliv stupně duchovního vývoje, 

a to nejen na iste různé vlastnosti priaznivejšie, při léčení a nápravě těchto poruch než 

pôsobenie bude 

krve, ale i na zdravotní stav organismu. 

onemocnění. Ty jsou v prvé řadě 

osobnosti a z toho vyplývajících 

Zabývá se též podrobněji krystalickými 

látkami, přičemž se zaměřuje nastavení. Mimo to vyplývají též 

následkem nesprávného vnitřního 

je to pri ostatných nápojoch, ku ktorým 

boli pridané úrovně našeho bytí. neprirodzené působit. látky. 

nejen na jejich výstavbu, ale i na z nenormálního složení a vyzařování 

krve, na které je možno účinně 

působení tvarů minerálů na rozlič- 

Všeobecne známy je i liečebný účinok 

neochutených minerálnych vôd, 

ktoré sa od bežnej pramenitej vody 

líšia hlavne vyšším obsahom minerálnych 

látok. Pri nich je však nutné 

dodržiavať odporúčania týkajúce sa 

ich množstva ako i doby pitnej kúry, 

pretože nadbytočný prísun minerálov 

by mohol spôsobiť určité problémy. 

Všeobecne sa odporúča pri všetkých 

nakupovaných nápojoch uprednostňovať 

sklenené fľaše, teda vyhýbať sa 

PET obalom. Prečo? Jednak je známe, 

že látky, z ktorých je obal vyrobený, 

môžu prechádzať do skladovaného 

obsahu, čím menia jeho pôvodné zloženie. 

Okrem toho v skle nenej fľaši 

vydrží voda oveľa dlhšie bez toho, že 

by musela byť nejako konzervovaná 

či ožarovaná. Voda v PET obaloch má 

oveľa menej posilňujúcej energie, než 

v sklenených fľašiach. Sklo sa totiž vyrába 

z prirodzených zlúčenín kremíka, 

ktoré vyvolávajú špirálovité krúženie 

molekúl vody vo fľaši, čím vodu 

energeticky „oživujú“. Nenechajme 

sa teda zlákať „ľahšími“ umelohmotnými 

obalmi, ale využívajme pokiaľ 

možno tradičné sklenené fľaše. 

Je nutné zdôrazniť aj význam modlitby 

a požehnania jedla i nápojov. 

Keďže precítená modlitba má nielen 

posilňujúci, ale aj očistný účinok, 

TAJEMSTVÍ KRVE II 

Vít Syrový 

NOVÉ POHLEDY 

na krevní skupiny a druhy, 

jejich vztahy k naší výživě 

Vít Syrový 


obalka1278.indd 2-3 7.3.2009, 15:37:10 

Sklenený obal vodu 

energeticky „oživuje“ 

skúsme ňou „ošetriť“ všetko, čo sme 

nakúpili v bežnom obchode. Tekutiny 

môžeme prípadne aj premiešať. Kruhový 

pohyb v nej napríklad lyžičkou, 

má totiž nedocenený význam. 

Vo výpočte zdravých nápojov musíme 

spomenúť ešte bylinkové čaje, 

ktoré pôsobia nielen na telesné zdravie, 

ale aj na vyžarovanie krvi. Známe 

sú aj takzvané krv čistiace bylinky, 

ktoré významne napomáhajú vylučovanie 

škodlivín z tela. O požehnanom 

pôsobení bylín sa ešte zmienime; 

bude to z hľadiska zásobovania tela 

vitamínmi, enzýmami, farbami a ďalšími 

dôležitými látkami. 

Aj lisovanie plodov prírody patrí 

k prastarým a užitočným technológiám: 

ovocné šťavy majú svoj nezastupiteľný 

význam. Stačí si napríklad 

predstaviť hrozno z vinice, zo 

všetkých strán ovievané vzduchom, 

prežiarené ohnivým slnkom, ktoré 

prostredníctvom koreňov prijalo zo 

zeme spoločne s vodou aj mnohé nevyhnutné 

minerály a ďalšie užitočné 

látky. 

Najvhodnejšie je, ak máme možnosť 

muštovať ovocie, napríklad jablká 

alebo ďalšie ovocie či zeleninu, ktoré 


Nadväzuje na predchádzajúcu publikáciu 

„Tajemství krve“. V prvom rade rozširuje 

a dopĺňa údaje, ktoré boli uvedené 

v prvom dieli; ďalej prináša aj celkom nové 

poznatky o krvných skupinách a druhoch, 

o ich spojitosti so spôsobom výživy a o pôsobení 

ďalších faktorov. Zdôrazňuje výrazný 

vplyv stupňa duchovného vývoja človeka 

na vlastnosti jeho krvi, i na zdravotný stav 

jeho organizmu. 

Autor sa v nej ďalej zaoberá aj kryštalickými 

látkami – zameriava sa na ich 

výstavbu, i na pôsobenie tvaru minerálov 

na rozličné úrovne nášho bytia. Dozviete sa 

v nej aj o niektorých zatiaľ málo známych 

príčinách závislostí a posadnutosti. Nájdete 

v nej aj praktické rady, ktoré môžu pomôcť 

pri liečení týchto porúch osobnosti a z toho 

vyplývajúcich ochorení. 

si sami vhodne vypestujeme či nazbierame. 

Veď človeka často až zabolí, 

keď vidí, koľko nádherných plodov 

príde nazmar len preto, že nie sme ani 

schopní spracovať to, čo nám príroda 

ponúka. Pokiaľ takéto nápoje nakupujeme, 

pozorne vyberajme čistú ovocnú 

šťavu bez prídavku neprirodzených 

látok. Ovocné šťavy možno v prípade 

potreby ešte riediť vodou. 

Keď sa svojím bytím zaradíme 

opäť na miesto, ktoré nám prináleží, 

s radostným prekvapením zistíme, 

čo všetko nám príroda ponúka na 

osvieženie i posilnenie. Pokiaľ chceme 

telu dodávať dostatok kvalitných 

tekutín, najprospešnejšie bude 

vrátiť sa k osvedčeným a tisícročiami 

overeným prostriedkom z prírody. 

Skúsme nepodliehať mohutným reklamným 

kampaniam nápojového 

priemyslu; skúsme prosto a citlivo 

vnímať, že všetko, čo potrebujeme, je 

pre nás pripravené v okolitej prírode. 

– Urobme to pre vlastné zdravie; naša 

námaha, ktorú vynaložíme na to, aby 

sme našli vhodný prameň čistej vody, 

naplnili a odniesli fľaše, sa nám určite 

mnohonásobne vráti. 

Vít Syrový 

15 

Svet Grálu 

16 | 2008

Tolerancia 

v kresťanstve 

júla 2007 vo svojom dekréte pápež 

Benedikt XVI. vyhlásil, že 

10. 

rímsko-katolícka cirkev je jedinou 

pravou cirkvou, ktorú založil Ježiš 

Kristus. Podľa tohto dekrétu „cirkevné 

spoločenstvá, ktoré vznikli 

po reformácii v 16. storočí“, sa nemôžu 

„nazývať cirkvami v pravom 

slova zmysle“, pretože „tieto spoločenstvá 

nemajú apoštolskú postupnosť 

vo sviatosti kňazstva, a tak im chýba 

podstatný konštruktívny prvok, aby 

boli cirkvou“. Toto vyhlásenie vzbudilo 

búrku nevôle nielen v ďalších 

kresťanských spoločenstvách, ale aj 

údiv širšej kultúrnej verejnosti.(1) 

Európa má totiž dobré dôvody na 

opatrnosť, ak ktokoľvek začne hovoriť 

o jedinej „pravej cirkvi“. Tieto dôvody 

možno vypozorovať zo samotnej 

histórie kresťanstva, alebo, ak by 

sme mali použiť rétoriku súčasného 

pápeža, z histórie katolíckej cirkvi. 

Predsa sa však musíme vrátiť ešte do 

staršieho obdobia, kedy sa nová cirkev 

iba budovala, nebola názorovo 

jednotná a prakticky rovnakú dôležitosť 

mali hlasy rozličných „kresťanských 

obcí“. 

Bolo to v období starovekého Ríma, 

kde boli všetci kresťania považovaní 

spočiatku za zvláštnu židovskú sektu. 

Kvôli svojmu úplne odlišnému presvedčeniu 

a spôsobu života boli samozrejme 

tŕňom v oku väčšine i vládnucej 

moci. Po poznaní, že títo „sektári“ 

sú neuveriteľne oddaní svojmu Bohu, 

ktorý ich dokáže posilniť aj v najväčšom 

utrpení a zomknúť do harmonického 

spoločenstva, si napokon získali 

rešpekt, ba dokonca obdiv aj u vlád- 

16 

Svet Grálu 

16 | 2008 

nucich skupín. Vo štvrtom storočí cisár 

Konštantín I. Milánskym ediktom 

(313 n.l.) povolil kresťanom vyznávať 

svoje náboženstvo. Nasledujúci rozmach 

nového náboženstva, podporený 

ďalšími vladármi, ako bol cisár 

Justinián I., priniesol už aj spojenie náboženstva 

s politickou mocou, odsudzovanie 

a prenasledovanie inovercov, 

násilie a krviprelievanie. Podľa ustanovenia 

cisára Theodosia museli ľudia 

veriť spôsobom, ktorý bol schválený 

cirkevnými predstaviteľmi: „Všetkých 

ostatných prehlasujeme za šialencov 

bez rozumu, vypálime im potupné znamenie 

kacírov... a potrestáme ich najprv 

Božou odplatou, a potom prostredníctvom 

súdnych procesov, ktoré – s podporou 

nebeského súdu – zavedieme“. 

(2) Pre mnoho čitateľov bude možno 

prekvapujúcim zistenie, že i v porovnaní 

s islamom sa v stredoveku prezentovali 

predstavitelia kresťanského 

náboženstva ako tí neznášanlivejší 

a menej otvorení dialógu. Islamskí 

učenci napríklad nasledovali príkaz 

proroka Mohameda (zachovaný v Koráne), 

aby sa učili aj z múdrosti iných. 

Prekladali preto diela gréckych filozofov 

do arabčiny a podľa niektorých historikov 

ich tak zachránili pre Európu. 

Naproti tomu, z pozície stredovekej katolíckej 

doktríny sa tieto spisy posudzovali 

väčšinou za zbytočné a škodlivé 

učenie. Pre mnoho kresťanských 

teológov boli moslimovia iba pohanmi, 

bezbožníkmi, ktorými je treba opovrhovať. 

Naproti tomu islamský svet 

považoval kresťanov skôr za trochu 

naivných nasledovníkov veľkého proroka 

Ježiša Krista, ktorí však jeho učenie 

dostatočne nepochopili a neuviedli 

do života. Ak spomenieme niektoré 

náboženské rozdiely, tak moslimova 

nemajú pochopenie pre zbožšťovanie 

Ježišovej matky Márie a nevedia 

prijať jednotnú podstatu Ježiša Krista 

s Bohom, Stvoriteľom. Náboženská 

neznášanlivosť napokon prepukla na 

oboch stranách do otvorených konfliktov 

a križiacke vojny sú dodnes mementom 

pre celú Európu. (3) K tomu 

treba uviesť ešte jednu veľmi dôležitú 

okolnosť kresťanských dejín: znalosť 

Nového zákona bola 15 dlhých storočí 

výsadou kléru, mníchov, kňazov 

a hodnostárov cirkvi. Pre politických 

nominantov vtedajšej doby predstavoval 

prístup k Biblii aj akési lukratívne 

intelektuálne vlastníctvo a oporu 

moci. Nebolo to niečo, k čomu by mal 

prístup každý človek. Väčšina kresťanov 

boli negramotní ľudia a aj biblické 

posolstvo si mohli vypočuť len 

v latinčinou prednášanej omši. Krátke 

obdobie boli síce na území Veľkej Moravy 

omše slúžené aj v staroslovienčine 

zásluhou prekladu väčšiny kníh 

Biblie od Konštantína a Metoda a staroslovienčina 

sa stala aj úradným liturgickým 

jazykom. Toto obdobie však 

ukončilo spojenectvo kniežaťa Svätopluka 

s Východofranskou ríšou a pápežov 

zásah v rokoch 885–886 proti 

Metodovi a jeho žiakom. Radikálny 

zlom v „západnej“ cirkvi prišiel až 

v roku 1522, keď Martin Luther preložil 

Nový Zákon do nemeckého jazyka. 

(4) A nielen to. Luther vyzval veriacich, 

aby Slovo Pána aj sami skúmali 

a pokiaľ by správanie cirkevnej vrchnosti 

bolo v rozpore s Písmom, má byť

spoločnosť 

zavrhnuté. Táto výzva je dodnes jedným 

z troch hlavných pilierov učenia 

evanjelickej cirkvi – totiž že „autorita 

Písma má prednosť pred autoritou cirkvi“. 

(5) Všeobecná dostupnosť Biblie, 

a tým aj mnohých myšlienok Ježiša 

z Nazaretu konečne otvorila ľuďom 

cestu, aby mohli samých seba konfrontovať 

s jeho posolstvom, aby si tým budovali 

osobný vzťah k Bohu, bez prostredníctva 

„svätej rímskej cirkvi“. No 

ako vidíme ešte aj dnes, stáročia útlaku 

a jarmo tradície urobili svoje. Veľká 

časť veriacich sa už neodváži skúmať 

– a je pred tým aj náležite varovaná, aby 

sa vo výklade Slova neodchýlili od názoru 

svojej cirkvi. Dokonca aj náboženské 

prenasledovanie má ešte svoje 

dozvuky. Niektoré katolícke organizácie 

stále zostavujú čierne zoznamy 

„podozrivých“ zoskupení a siekt. 

Nachádzajú sa na nich aj kresťanské 

duchovné spoločenstvá, ktoré sa previňujú 

naprí klad tým, že odmietajú niektoré 

články viery, alebo vyznávajú neortodoxné 

myšlienky, napríklad vieru 

v reinkarnáciu. Ad absurdum, nájdeme 

tu aj také učenia, ako je homeopatia, 

alebo aikido. Túto pretrvávajúcu náboženskú 

neznášanlivosť mal v katolíckej 

cirkvi prelomiť Druhý vatikánsky koncil 

(1962–1965) so svojou Deklaráciou 

o náboženskej 

slobode. 

Dokument, 

pod 

ktorý sa podpísal 

vtedajší pápež 

Pavol VI., vyzval 

veriacich na toleranciu k iným duchovným 

tradíciám. (6) Zdá sa však, 

že nenašiel širšiu odozvu ani u kňazov, 

ani u biskupov, tým menej u veriacich. 

Mnohí kresťania nie sú schopní 

hľadať cenné myšlienky mimo svojej 

vlastnej tradície a na „inovercov“ sa dívajú 

s nedôverou. To prispieva jednak 

k názorovému rozdeleniu spoločnosti, 

ale prehlbuje aj duchovnú prázdnotu 

našej doby. História i súčasnosť jasne 

ukazuje, že vystupovať voči iným duchovným 

tradíciám a skupinám z pozície 

povýšenosti nikdy nepriniesie nič 

dobré. Žiaľ, v každom duchovnom zoskupení 

sa nájdu jednotlivci so sklonom 

nevhodne manipulovať svojich 

blížnych a potláčať ich názorovú slobodu. 

Súčasná Európa a jej politická 

elita jednoznačne odmietla zvýhodňovať 

či len zdôrazňovať príslušnosť 

k akémukoľvek náboženstvu. Na druhej 

strane môžeme len dúfať, že zdravé 

jadro duchovných učení bude aj naďalej 

inšpirovať jednotlivcov k ušľachtilému 

životu. Inšpiráciou pre veriacich 

kresťanov by mohli byť aj tieto slová 

pochádzajúce z dokumentov druhého 

vatikánskeho koncilu: 

„Nemôžeme sa však obracať v modlitbe 

k Bohu, Otcovi všetkých, keď sa 

odmietame správať bratsky k niektorým 

ľuďom, stvoreným podľa Božieho 

obrazu. Postoj človeka k Bohu Otcovi 

a postoj človeka k bratským ľuďom tak 

úzko súvisí, že Písmo hovorí: „Kto nemiluje, 

nepoznal Boha“ (1 Jn 4,8). Tým 

stráca podklad každá teória alebo prax, 

ktorá robí rozdiel medzi človekom 

a človekom, 

medzi národom a národom, 

pokiaľ ide o ľudskú 

dôstojnosť a z nej vyplývajúce 

práva. Cirkev teda zavrhuje, 

ako cudziu Kristovmu 

zmýšľaniu, akúkoľvek 

diskrimináciu 

alebo akékoľvek 

utláčanie ľudí pre ich rasu alebo farbu 

pleti, sociálne postavenie alebo náboženstvo. 

Preto ide posvätný snem v stopách 

svätých apoštolov Petra a Pavla 

a naliehavo zaprisaháva kresťanov, že 

„vaše správanie medzi pohanmi nech 

je vzorné“ (1 Peter 2,12), a „ak je to 

možné a závisí to od vás, žite v pokoji 

so všetkými ľuďmi.“ (14)((14/Porovnaj 

Rim 12,18.)) „aby ste boli synmi 

svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (15) 

((15/Porovnaj Mt 5,45.))“ (7) 

Roman Levický 

1) Denunciáciou pravej cirkvi odhaľuje 

pápež Benedikt svoj vlastný systém / Richard 

Bennett, Michael de Semlyen 

2),6) citované z dokumentov uverejnených 

na internetovom portáli Fórum pre náboženskú 

slobodu / www.fns.sk 

3) Kríž a polmesiac. Mladá Fronta, Praha 

2004 

4) O niekoľko desaťročí – v roku 1564 nasledoval 

prvý český preklad Nového zákona, 

ktorý inicioval biskup Jednoty Bratskej 

Jan Blahoslav. 

5) Na sklonku života však ten 

istý Martin Luther svojimi 

vyhláseniami podporil 

prenasledovanie 

príslušníkov novov 

znikajúcich 

kresťanských siekt. 

M a r t i n Lu t h e r – 

životopis. Návrat domov, 

Bratislava 1999 

17 

Svet Grálu 

16 | 2008

ecenzia 

Modrý Ypsilon 

(autor knihy: 

Milan Igor Chovan) 

Operačná sála. Okolo doráňaného 

tela sa takmer zhmotňuje úsilie chirurgov 

a asistentov zachrániť mladého 

pacienta. Z Vysokých Tatier ho po 

nešťastnom páde priviezli s vážnymi 

poraneniami. Manželka vo vedľajšej 

miestnosti úzkostlivo sleduje útržky 

viet, ktorým nerozumie, a modlí sa za 

jeho záchranu. Ruky mužov v bielych 

plášťoch sa mihajú, prístroje v neskorej 

nočnej hodine neprestajne pracujú. 

Zrazu tlak muža na operačnom stole 

začína klesať, zrenice prestávajú reagovať. 

Napätie v sále sa zvýši, lekári 

sa horúčkovito snažia, hlasné pokyny 

sa rýchlo striedajú. „Masáž srdca!“, 

„Defibrilátor!“, „Adrenalín!“ – Hlasy 

sa strácajú, ťažoba mizne, svet jemnie, 

čas sa stráca. Ticho zaznieva krásna 

hudba, ožívajú obrazy. – 

Čas sa posúva späť a my vidíme 

novembrové dni roku 2004, kedy sa 

Vysokými Tatrami preženie nečakane 

silná víchrica. Práve sem je postavený 

začiatok príbehu Karolíny 

a Petra. 

Nitky osudu mladej predavačky 

v kníhkupectve Modrý ypsilon sa 

stretávajú s osudom horolezca Petra. 

Ona je jemné dievča, radujúce sa 

z hodnotných kníh a snažiace sa v živote 

nájsť hlbší zmysel, spojený s pomocou 

druhým ľuďom. Dlho v sebe 

ukrýva vzácny dar liečiť. Peter je nadšenec 

pre lezenie po horách, ktorý sa 

však neplánovane stáva majiteľom 

obchodu so športovými potrebami, 

hneď vedľa kníhkupectva. Stretli sa 

už predtým, na jednej brigáde v Tatranskom 

parku, no teraz sa postupne 

zbližujú čoraz viac. K rozhodnutiu 

zlúčiť svoje predajne sa pridá aj nápad 

otvoriť si čajovňu. Pekné nápady 

sa rodia ľahko, no takisto rýchlo sa 

objavujú aj nečakané prekážky, ktoré 

ich chcú prekaziť. – 

Už začiatok tejto príjemnej knihy 

nás vtiahne priamo doprostred deja, 

ktorého tempo sa mení podobne ako 

život sám. Napínavé momenty striedajú 

krásne pasáže rozhovorov. A to 

je práve to, čo túto knihu robí zaujímavou 

a hodnotnou – prichádzajúce 

situácie akoby nepripravilo pero autora, 

ale priamo vlákna osudu. Hoci 

autor vo svojej knihe niekedy používa 

staršie, v súčasnosti menej frekventované 

slová, na samotnej kvalite, 

ani aktuálnosti jej to rozhodne 

neuberá. 

Ján Spišiak 

Pevná väzba, 240 strán, vyšlo vo vydavateľstve 

Epos v roku 2007 

Ďalšie hodnotné knižné tituly nájdete 

v ponuke nášho on-line obchodu. 

„www.svetgralu.sk“. 

18 

Svet Grálu 

16 | 2008

V oda 

Ak sa chceme dozvedieť viac o živote, 

musíme sa najskôr dozvedieť viac o vode 

1. časŤ 

Voda slúži životu. Ak sa chceme dozvedieť 

viac o živote, musíme sa najskôr 

dozvedieť viac o vode. Pôsobí na 

zdravie, duševný stav človeka, krajinu 

a všetok život omnoho viac, než si 

väčšinou myslíme. Na vlastnosti vody 

nemá vplyv len znečistenie, ale aj jej 

pôvod, ľudské emócie a myšlienky. Čo 

od nás voda požaduje? Na začiatok pochopenie 

a zmenu v myslení… 

Život vznikol z rytmického pohybu 

a preto je rytmický pohyb znamením 

života. Tam, kde sa rytmus a pohyb 

vytráca, zaniká aj život. Vonkajšie 

podoby života sa utvárajú na základe 

rôznych druhov vnútorného pohybu. 

Stupňovanie tohoto vnútorného pohybu 

sa navonok javí ako vývoj. 

Na zemi je jediná látka, ktorá stojí 

bezvýhradne v službách života: voda. 

Jej služba je skromná a nenápadná. 

Preto jej vo svojom živote, v protiklade 

k jej nesmiernemu významu, 

nevenujeme prakticky žiadnu pozornosť. 

Stala sa pre nás všednou tekutinou, 

ktorá komfortne vyteká z vodovodného 

kohútika. Môžeme ju piť 

a používať na odplavenie nečistôt. Pijeme 

ju, pretože veríme, že je pitná. 

Veríme, že existujú ľudia, ktorí to zariadia. 

Aj keď vieme, že získanie takej 

vody nie je dnes vôbec ľahké, nepovažujeme 

to za našu starosť. Voda 

do nášho života jednoducho priteká 

a zase odteká. Podobne si nerobíme 

starosti ani s odpadmi. Dôležité je 

pre nás iba to, aby nám zmizli z očí. 

My však sme nielen konzumentmi 

vody, ale aj jej spolutvorcami. Skutočnosť, 

že voda aj so špinou odtečie 

skôr, než si stačíme čokoľvek uvedomiť, 

spôsobuje, že sa ani nesnažíme 

niečo si uvedomiť. Voda nám zmizne 

z očí a my sa nezaoberáme otázkou, 

či utrpela. Preto sme si dlho mohli 

Voda vstrebáva 

elektromagnetické 

žiarenia okolitého 

sveta, uchováva ich 

a odovzdáva ďalej 

pripadať nevinní a nezúčastnení. To 

je návyk, ktorý je načase zmeniť, pretože 

mu chýba zodpovednosť. 

Pozícia dobre zásobovaných bezstarostných 

konzumentov nám bráni 

v tom, aby sme si všimli jednu pozoruhodnú 

vec: že voda je zvláštna. Je 

to nesporne najzáhadnejšia a najrozpornejšia 

substancia našej planéty. 

Je všadeprítomná, zdanlivo nevyspytateľná, 

a pritom pre život nevyhnutná. 

19 

Svet Grálu 

16 | 2008

téma 

Voda slúži životu na zemi. Jej 

služba spočíva v zrkadlení. Zrieka 

sa svojho tvaru a stáva sa základom 

všetkého formovania. Zrieka 

sa vlastného pohybu, a tým sa stáva 

nositeľkou pohybu. Zrieka sa svojho 

vlastného rytmu, a tým sa stáva nositeľkou 

rytmov. Zrieka sa svojej stability, 

a tým sa stáva základom stability 

živého i neživého sveta. Jediné, čoho 

sa voda nezrieka, je vernosť životu. 

Keď sa chceme dozvedieť viac o živote, 

musíme sa najskôr dozvedieť 

viac o vode. Ak chceme zachovať život, 

musíme zachovať vodu, pretože 

bez vody by na zemi nebolo zrkadlenie 

života. 

Je až obdivuhodné, aký nezáujem 

voda vzbudzuje. Až v okamihu, keď 

nám prestáva slúžiť podľa našich 

predstáv, sa narýchlo snažíme urobiť 

nápravu. Povodne alebo vysychanie 

vodných zdrojov nás dokážu vyburcovať 

ku krátkozrakým opatreniam, 

ktoré nám na chvíľu darujú pocit, že 

sme zase všetko zvládli – ako už toľkokrát 

predtým, no bez akéhokoľvek 

hlbšieho porozumenia vode a životu. 

Preto sa v budúcnosti musí vždy 

znovu preukázať, aké nezmyselné 

a márne sú všetky opatrenia, ktoré 

majú vodu primäť k poslušnosti. Život 

sa nedá spútať nevedomosťou, 

pretože je to on, ktorý diktuje zákony. 

Keď chceme žiť s vodou v mieri a har- 

20 

Svet Grálu 

16 | 2008 

mónii, musíme sa naučiť 

vážiť si ju a chrániť. 

Situácia je teda opačná, 

než sme si predstavovali. 

To my sa musíme 

bezvýhradne podriadiť 

vode a prírodným zákonom, 

nie voda nám! 

Nastal čas, aby sme sa 

naučili i zaujímali o to, čo 

od nás voda vyžaduje a rešpektovali 

to. Podmienkou začiatku 

tohto ozdravného procesu 

je zmena našich doterajších predstáv 

i myslenia. 

Nie je voda ako voda 

Premenlivosť vody zreteľne vyjadruje 

skutočnosť, že voda nemá 

žiadnu vlastnú frekvenciu, ale vstrebáva 

elektromagnetické žiarenia 

okolitého sveta, uchováva ich 

Zmeny 

elektromagnetickej 

frekvencie vody 

spôsobujú nielen 

toxické látky, ale 

aj ľudské emócie 

a myšlienky 

a odovzdáva ďalej. Táto skutočnosť 

sa môže stať požehnaním alebo aj 

kliatbou. Zmeny elektromagnetickej 

frekvencie vody spôsobujú 

nielen toxické látky, ale aj ľudské 

emócie a myšlienky. Súčasne dochádza 

aj k zodpovedajúcim zmenám 

priestorovej organizácie vody, ktoré 

sa okamžite prejavia v poruchách jej 

chemických reakcií s inými látkami. 

Životu prospešné chemické reakcie 

môžu byť týmto spôsobom spomalené 

alebo dokonca zastavené, kým 

počet nevhodných a nebezpečných 

chemických reakcií môže narastať. 

Výsledkom je degenerácia organizmu, 

strata regeneračných a obranných 

schopností a nárast rizika výskytu 

nebezpečných mutácií so všetkými 

ich dôsledkami. 

Elektromagnetická frekvencia 

vody je teda jedným z fyzikálnych 

ukazovateľov jej biologického stavu. 

Naznačuje, akým spôsobom bude 

pôsobiť na živý organizmus. Spektroskopické 

vyšetrenia vody z ľudských 

tkanív poukazujú na značné rozdiely 

v nich v závislosti od telesného stavu 

človeka – frekvenčné spektrum vody 

v telesných tekutinách zdravého človeka 

sa líši od frekvenčného spektra 

chorého alebo umierajúceho 

človeka. To však znamená, že choroba 

môže byť do istej miery vyvolaná 

aj vodou samotnou, pokiaľ táto 

voda obsahuje elektromagnetické 

frekvencie príslušného ochorenia. 

Je preto dôležité uvedomiť si, že už 

pri pití vody prijímame zdravie, nemoc 

alebo aj smrť, pretože táto voda 

sa stáva súčasťou nášho tela a bude 

v ňom pôsobiť podľa svojej kvality. 

Nesmierny význam vody možno vytušiť 

už len z nasledujúcich faktov. 

Plodová voda obklopuje rastúce telo 

v prvých fázach jeho vývoja. Telo 

novorodeného dieťaťa sa skladá približne 

z 90 % vody, telo dospelého 

človeka zo 70 % a telo umierajúceho 

z 50 % vody. Obsah vody v ľudskom 

tele s vekom klesá. V tele zdravého 

človeka jednoznačne súvisí so schopnosťou 

regenerácie, ktorá sa s pribúdajúcimi 

rokmi znižuje. 

Zaujímavé je aj rozloženie vody 

v ľudskom tele. Približne 2/3 telesnej 

vody sa nachádza priamo v bunkách, 

1/3 mimo nich. Z toho pripadá 

asi 20 % na spojivové tkanivá a 8 % 

na tekutiny v cievach (krv v krvnom 

obehu a lymfa v lymfatickom 

obehu). Okrem toho sa voda nachádza 

aj v medzibunkových priesto-

téma 

roch, predovšetkým v tukovom tkanive. 

Významnou mierou sa podieľa 

aj na zložení mozgu – náš mozog obsahuje 

asi 85 % vody. Pitím kvalitnej 

vody možno preto účinne podporovať 

liečbu porúch pamäti, koncentrácie 

a ďalších prejavov nedostatočnej 

funkcie mozgu. 

V uvedenom ohľade sme teda 

tvormi zloženými doslova z vody. 

Pritom voda v našom tele sa neu stále 

obmieňa. Aj keď nemožno vymenovať 

všetky jej funkcie, uvádzame aspoň 

niektoré: 

1. 

Voda vytvára prostredie, 

v ktorom sa odohrávajú všetky 

ďalšie životné procesy. Priebeh týchto 

procesov závisí od jej kvality. 

Voda je nepostrádateľným 

2. priamym účastníkom veľkého 

množstva chemických reakcií 

prebiehajúcich v ľudskom tele. Keď je 

poškodená, nemôžu tieto reakcie prebiehať 

prirodzeným a ľahkým spôsobom, 

ktorý za normálnych okolností 

prináša organizmu možnosť zotavenia. 

Organizmus prestáva fungovať 

rytmicky, pretože sa snaží toto viaznutie 

vyrovnať trvalou činnosťou. 

Voda je hlavným transportným 

prostriedkom v ľud- 

3. 

skom tele. S jej pomocou sa do 

každej bunky dostávajú všetky potrebné 

látky a živiny. Odpadové látky 

a toxíny zasa vyplavuje z tela von. 

V priebehu 24 hodín pretečie naším 

mozgom približne 1 400 litrov 

krvi, obličkami asi 2 000 litrov krvi. 

Každý deň vylúčime 1,5–2,5 litra 

vody. Prostý nedostatok vody, spôsobený 

nedostatočným príjmom 

tekutín, zvýrazní telesné pochody, 

ktoré sú charakteristické pre starnutie 

a nemoc: vysychanie buniek, hromadenie 

toxických látok a ich ukladanie 

v cievach a iných tkanivách, 

spomalenie regenerácie atď. Z tohto 

dôvodu je treba dbať na dostatočný 

príjem tekutín. 

Voda je aj hlavným komunikačným 

prostriedkom ľud- 

4. 

ského tela. Jej prostredníctvom sú 

vzájomne prepojené všetky bunky 

tela. To je základným predpokladom 

pre ich spoluprácu, výsledkom ktorej 

je súdržnosť tela prejavujúca sa dobrým 

zdravotným stavom. 

Voda je základným komunikačným 

prostriedkom, ktorý 

5. 

nás spája s okolitým svetom. Jej prostredníctvom 

prijímame množstvo 

informácií, tzn. energií alebo síl, ktoré 

vstupujú do nášho organizmu i do 

našej duše. Naše zdravie je preto vo 

veľkej miere závislé od toho, či a ako 

je voda v našom tele schopná tieto pomocné 

vplyvy neskreslene a v plnom 

rozsahu pojať. Výraznejšie poškodenie 

telesnej vody spôsobí, obrazne vyjadrené, 

vyhladovanie pri prestretom 

stole. Organizmus už nedokáže prijať 

sily nevyhnutné pre život – napriek 

tomu, že je nimi obklopený. Zlý stav 

vody v tele otvára vstupnú bránu neharmonickým 

a škodlivým vplyvom, 

ktoré ho poškodzujú. 

6. 

Voda vytvára predpoklad na 

komunikáciu medzi duchom 

a telom. Pozemský život je možný 

iba za predpokladu, že je vytvorený 

energetický most medzi telom a duchom. 

Existencia tohto mostu umožňuje 

správne ovládanie tela. V tomto 

smere hrá podstatnú úlohu ľudská 

krv, prostredníctvom ktorej sa obraz 

vnútorného života prenáša do telesnej 

roviny a napomáha vytvoriť stav 

zdravia alebo naopak choroby. Keď je 

telesná voda poškodená, stráca duša 

človeka správny kontakt so svojím telom 

a nemôže ho už správne ovládať. 

Telo sa stáva pre dušu horšie dosiahnuteľným 

a súčasne zraniteľnejším, 

pretože bez potrebnej ochrany nie je 

schopné odolávať všetkým negatívnym 

vplyvom. 

Voda je nositeľkou rytmov 

7. ľudského tela, ktoré sú odrazom 

prírodných a vesmírnych rytmov. 

Poškodenie vody v ľudskom 

tele má za následok úpadok všetkých 

rytmov, pretože voda stráca schopnosť 

čistej rezonancie. Ľudské telo 

tak zostáva bokom od rytmických 

energetických premien prírody, aj 

keď do nich musí byť začlenené, ak 

má zostať zdravé. Porucha rytmov 

si vynucuje chorobnú jednostrannú 

kompenzáciu, ktorá skôr či neskôr 

musí vyústiť do ochorenia. 

MUDr. Jan Palouček 

Druhú – záverečnú časť článku uverejníme 

v ďalšom čísle Sveta Grálu 

21 

Svet Grálu 

16 | 2008

V Ý C H O VA 

INDIGOVÉ DETI: 

ĽUDIA BUDÚCNOSTI? 

Sú iné a vraj sa rodia stále častejšie. Majú 

neobvyklé schopnosti a sú duchovne 

vnímavejšie. A keďže v každej aure sa 

odráža duchovný stav človeka, možno 

ich spoznať aj podľa nej. Je indigovo 

modrá, preto sa im hovorí indigové deti. 

V AURE PREVLÁDA 

FARBA INDIGO 

Deti, často obdarené mimoriadnymi 

schopnosťami, sa nazývajú indigové 

podľa prevládajúcej indigovej farby 

vo svojej aure. Je to farebný odtieň 

medzi modrou a fialovou a siaha 

takmer k hornej hranici tých farieb, 

ktoré normálne vidiace ľudské oko 

ešte dokáže vnímať. 

Pojem indigové deti nevznikol len 

kvôli zvláštnemu farebnému odtieňu 

vo vyžarovaní aury; tú človek bežne 

nespozoruje. Označujú sa ním deti, 

ktoré sú nápadné aj inými vlastnosťami 

a prejavmi. „Normálne“ deti sa 

počas vývoja učia od svojho okolia 

a napodobňujú to, čo vidia okolo seba. 

Prirodzene majú rôzne danosti a počas 

dospievania objavia svoju samostatnosť 

a mnohé veci odmietajú. Nakoniec 

sa z nich však stanú viac alebo 

menej dobre prispôsobení členovia určitej 

spoločnosti. Preberú náboženstvo 

a mnohé iné základné presvedčenia 

a tradície svojho okolia. Idú pohodlnou 

cestou a vo svojom vnútri obvykle 

nenesú túžbu prelomiť vonkajšie zdanie 

a odhaliť skutočné bytie. 

22 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

V BOLESTNOM 

PROTIKLADE 

K OBYČAJNOSTI 

Deti, o ktorých sa tu zmieňujeme, 

sa však veľmi skoro ocitnú v ostrom 

protiklade k svojmu okoliu a k obv 

yk lým presvedčeniam. Zo začiatku 

tento protiklad nevnímajú 

veľmi zreteľne. Vychádzajú z toho, 

že spôsob, akým vnímajú, myslia 

a cítia je daný rovnakou mierou aj 

iným ľuďom. Poznanie, že to tak nie 

je, môže byť pre nich veľmi bolestné, 

ak nemajú to šťastie mať vo svojom 

okolí ľudí schopných porozumenia, 

či už rodičov, súrodencov, 

učiteľov a podobne. Vo svojej inorodosti 

bývajú často nepochopené 

a nedocenené. Vzniká nebezpečie, 

že sa vo svojej neprispôsobivosti 

samé cítia menejcenné. 

Aby sme predišli strachu, trápeniu 

a ťažkostiam takto disponovaných 

jedincov a ich okolia, je dobré vhodnou 

osvetou dostať tento fenomén do 

širšieho povedomia. 

Už oddávna existovali deti, ktoré 

boli nápadné svojimi zvláštnymi 

schopnosťami. Zdá sa však, že v poslednom 

čase pribúda počet týchto 

zvláštne obdarených detí. Tým nie 

sú myslené len deti, ktoré sa odlišujú 

mimoriadnou inteligenciou, umeleckým 

nadaním alebo inými vysoko 

cenenými vlastnosťami. Tými 

sa síce tiež môžu vyznačovať, ide tu 

však hlavne o deti, ktoré prídu na 

svet s vnútorným poznaním, pričom 

výrazne vyciťujú a rozlišujú 

medzi správnym alebo nesprávnym, 

pravdivým alebo nahováraným, 

pravým alebo nepravým. Sú to deti, 

od ktorých sa môžeme učiť znovu 

nájsť cestu, ktorú sme stratili. A to 

je v súčasnosti veľmi naliehavé, pretože 

naša spoločnosť už dávno stratila 

zo zreteľa spoľahlivý ukazovateľ 

cesty a hrozí, že celý svet smeruje ku 

skaze. 

JEMNOHMOTNÉ 

SÚVISLOSTI 

Na základe podmienok, v ktorých 

žijú, môžu tieto „zvláštne“ deti vynikať 

už veľmi skoro veľkou sebaistotou, 

alebo naopak: môžu sa javiť aj 

ako autistické deti pokiaľ sa uzatvoria 

do seba pred okolím, ktoré ich 

neprijíma. Sebaistota alebo jej opak 

nie sú však samé osebe dostatočnými 

príznakmi toho, o čo tu ide. Ide tu 

o mladých ľudí, ktorí už od útleho 

detstva preukazujú veľkú vnútornú 

zrelosť, ktorá by zrejme mala byť 

bežná u všetkých ľudí. Pritom na jej 

vyhodnocovanie nemáme spoľahlivé 

meradlo. 

Mierumilovnosť si ľahko pomýlime 

so slabosťou, ľudskosť s hlúposťou, 

zvýšenú vnímavosť s precitlivenosťou, 

vyššie vedomie s nekontrolovateľnou 

fantáziou atď. 

Niektoré z týchto detí prídu na svet 

so spomienkami na ich predošlé bytie

V Ý C H O VA 

a to je v našej kultúre ťažko akceptovateľné. 

Niektoré si už vo veľmi ranej 

mladosti uvedomujú jemnohmotné 

okolie. Ide o úrovne so sprievodcami 

a pomocníkmi, ktorých oslovujú ako 

„anjel“ alebo „Boh“. No vnímajú aj 

hrozby, ktoré odtiaľ môžu vychádzať. 

Je toho oveľa viac, než to, čo sa dá 

vyvolať v detskej fantázii napríklad 

rozprávkami. 

Tieto deti sa vyznačujú teda veľkou 

vnímavosťou. Zlú medziľudskú atmosféru, 

ktorá nie je zriedkavá a ktorá 

sa ukazuje ako neradostná aura, vnímajú 

bolestivo. Zároveň majú veľkú 

potrebu harmónie, priateľskosti a náklonnosti. 

Aj ich telá sú spravidla 

zjemnené a pod vplyvom dnešného 

spôsobu života trpia. Ľudská duša 

sa v tele cíti dobre len vtedy, keď je 

spojovacia sila – vyžarovanie krvi – 

prispôsobená duši. Ako sa už zistilo, 

dnešná priemyselná potrava, ktorá 

je rôznymi formami obohatená fosfátmi 

a inými cudzorodými látkami, 

vedie u vnímavých detí k zvýšenému 

nepokoju a k problémom s koncentráciou. 

Títo „hyperaktívni“ mladí 

ľudia a ich deficit pozornosti sa žiaľ 

niekedy utišujú medikamentmi, aby 

sa pre rodičov a učiteľov stali ľahšie 

zvládnuteľní. 

OSOBNÁ SKÚSENOSŤ 

MONIKY VON ROHR 

Švajčiarka Monika von Rohr sa na 

základe dostupných charakteristík 

a výpovedí jasnovidcov sama považuje 

za dospelé indigo-dieťa a opisuje 

svoje skúsenosti takto: 

„Indigo-dieťa si nenájde v dnešnom 

svete nikde miesto. Cíti sa osamelo 

a často sa nedokáže adaptovať v kolektíve 

rovesníkov, pretože je iné ako 

oni. V škole sa obvykle nudí, až na 

predmety, ktoré ho zaujímajú. V tých 

je vynikajúce, no záleží aj na spôsobe 

výučby. Uprednostňuje tvorivý prístup 

pred suchým memorovaním 

Abd-ru-shin, autor Posolstva Grálu 

(1) vo svojom diele poukázal na takéto 

danosti už pred 70-timi rokmi. 

Vtedy o indigových deťoch ešte nikto 

nehovoril. 

“Nie je treba nijaký boj ani násilie, 

aby sa dosiahol potrebný pokrok, koniec 

príde sám od seba. Aj tu sa prejaví 

prirodzené dianie neochvejných 

zákonov zvratného pôsobenia celkom 

neúprosne a dochvíľne. 

Potom má povstať ‚nové pokolenie‘ 

podľa tak mnohých zvestovaní. Nebude 

však pozostávať len z novonarodených, 

ktorí už teraz podľa pozorovaní 

v Kalifornii a tiež v Austrálii, 

akoby boli obdarení akýmsi ‚novým 

zmyslom‘, ale hlavne už zo žijúcich 

ľudí, ktorí sa vplyvom nejedného prichádzajúceho 

diania stanú v krátkom 

čase ‚vidiacimi‘. Potom budú mať ten 

istý ‚zmysel‘ ako teraz novonarodení, 

pretože tento zmysel nie je nič iné ako 

schopnosť stáť vo svete s voľným, nestiesneným 

duchom, ktorý sa už nedá 

utláčať obmedzenosťou rozumu. … 

Toto všetko nemá však nič spoločné 

s vlastnosťami označovanými doteraz 

ako ‚okultné schopnosti‘. Je to potom 

iba normálny človek, aký má byť! Že 

sa stal ‚vidiacim‘, nemá nič spoločné 

s ‚jasnovidnosťou‘, znamená iba toľko, 

že ‚nahliadol‘, čiže poznal. 

Ľudia budú potom schopní pozerať 

sa na všetko nezaujate, čo neznamená 

nič iné, než posudzovať správne. 

Budú vidieť rozumového človeka taa 

poučkami. Vníma svet celkom inak 

ako ostatní žiaci, dokonca sa môže 

vyznačovať liečiteľskými alebo jasnozrivými 

schopnosťami. To prirodzene 

nemá nič spoločné s bežnou 

schopnosťou učiť sa naspamäť, alebo 

s dobrými známkami v škole. Vyniká 

viac pri praktických cvičeniach, 

ako v teórii. Zdá sa, že indigové dieťa 

má v sebe vlastné vedenie a naučené 

‚znalosti‘ nepotrebuje. 

Je to ťažké byť indigovým dieťaťom. 

Je na tomto svete ako ‚ET‘ (mimozemská 

bytosť) a škola života je pre 

neho ešte tvrdšia ako pre iných. Aspoň 

ja som to takto zažila. 

Pre indigové dieťa je existencia 

jemnohmotného sveta samozrejmosťou 

a aj keď nemusí byť jasnovidné, 

určitým spôsobom tento svet vyciťuje. 

Cíti aj univerzálne zákonitosti 

a neuspokojí sa s nedostatočnými 

vysvetleniami, ako sú napríklad tie, 

o ktorých sa dozvie na hodinách náboženstva. 

Živo si pritom spomínam na jeden 

zvláštny zážitok: Keď som mala 

14 alebo 15 rokov a zhovárala som 

sa s mojimi priateľkami, mala som 

odrazu tento zvláštny pocit – ja 

som, ja som ja, ja existujem! Bolo 

to veľmi intenzívne a ja som cítila 

a objavila hlboko vo mne, že som 

individuálna osobnosť so samostatným 

duchom. Povedala som to aj 

mojim priateľkám, ale tie nerozumeli, 

čo tým myslím. Táto udalosť 

bola začiatkom veľmi dlhého hľadania 

zmyslu života, spojená s prečítaním 

stoviek kníh a mnohým utrpením. 

– Keď som neskoršie hovorila 

s jedným mojím známym, ktorý veľa 

meditoval, zistila som, že on musel 

celé týždne nepretržite meditovať 

a stravovať sa prísne vegetariánsky, 

aby zažil túto silnú skúsenosť, ktorú 

na základe svojho poznania nazval 

‚zasvätenie‘. U mňa, ako u všetkých 

‚indigových‘ to prišlo samo. Bolo to 

už vo mne.“ 

POSOLSTVO GRÁLU: 

ZMIENKA UŽ PRED 

70 ROKMI 

23 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

V Ý C H O VA 

Z doterajších pozorovaní vyplýva, že u tzv. indigových detí prevládajú určité vlastnosti: 

• Len ťažko sa dokážu zmieriť s absolútnou autoritou. Potrebujú záležitosť vysvetliť a možnosť voľby. 

• Sú nespokojné s dogmatickými modelmi, ktorým chýba kreatívne myslenie. Často nachádzajú lepšie riešenia, či už ide 

o záležitosti doma alebo v škole. 

• Ak majú pocit, že ich okolie nechápe, utiahnu sa samotársky do svojho vnútra. 

• Majú silnú intuíciu, často aj neobvyklé schopnosti. 

• V školách sa ťažšie stotožňujú s témami, ktoré nemajú hlbšie spirituálne súvislosti. 

• Majú vyhranený zmysel pre pravdivosť a čestnosť. Nátlak na konanie, ktoré nie je v súlade s ich presvedčením sa u nich 

nestretne s úspechom. 

• Výchovná koncepcia viny a trestu má malý účinok („Uvidíš čo bude, keď príde otec domov a poviem mu, čo si spravil.“) 

• Majú blízky vzťah k zvieratám, rastlinám a prírode vôbec. 

Rodičia a vychovávatelia indigových detí tvrdia, že ich výchova býva niekedy neľahká, no zároveň radostná. 

Hlbšie pochopenie vnímania a potrieb týchto zvláštnych osobností určite prispeje k účinnejšej a harmonickejšej 

výchove. Tu je niekoľko užitočných rád pre výchovu indigového dieťaťa: 

• Konajte čestne, hovorte pravdu a nesnažte sa s ním manipulovať 

• Stanovte hranice a pravidlá tak, aby ich zmysel a potrebu chápalo. Dohliadajte na ich dodržiavanie a na primerané následky 

pri ich porušení. Dovoľte mu podieľať sa na týchto pravidlách. 

• Dajte mu možnosť voľby a primerané vysvetlenie. 

• Namiesto príkazov radšej požiadajte o spoluprácu. Dajte mu zodpovednosť a za dobrý výsledok ho pochváľte. 

• Rešpektujte jeho tvorivosť a schopnosti, i keď vám nie sú celkom pochopiteľné. 

V praxi to znamená, že namiesto zaužívaného: „Nehnevaj ma a prestaň tak kričať!“ radšej povedzme: „V 

takom hluku sa cítim veľmi nepríjemne, až ma z toho začína bolieť hlava“. Uvidíme, že s podobným prístupom 

si so svojím (aj nie indigovým) dieťaťom budeme vychádzať oveľa lepšie. 

Ďalšie praktické príklady komunikácie: 

„Keď mi teraz pomôžeš s uprataním hračiek, budem mať čas, aby som ti prečítala rozprávku.“ 

„Prepáč, že som na teba pred chvíľou kričala. Nevedela som si poradiť, pretože z toho, čo si vystrájal, ma od hnevu až rozbolelo brucho. 

Poraď mi prosím ťa, čo mám robiť keď sa to znovu stane? Ako ti to mám nabudúce povedať, aby sa to už nezopakovalo?“ 

„Ako som ti včera hovorila, dnes sme objednaní na prehliadku k pani doktorke, aby sa uistila, že si zdravý(á). Budem potrebovať 

tvoju pomoc, aby sme sa tam dostali včas. Mali by sme vyraziť o desať minút. Urob si všetko, čo ešte potrebuješ, choď na wc-ko 

a tak. A keďže má neskôr prísť babička, musíme upratať všetky hračky. Buď teraz, alebo keď sa vrátime domov. Záleží na tebe, 

ako sa rozhodneš.“ 

Nasledujúce dva príbehy sú typickými príkladmi svojráznosti indigových detí: 

Pozoruhodný je prípad 13-ročného dievčaťa Akiane Kramarik. Narodila sa zmiešanému americko-litovskému manželskému 

páru. Maľuje od útleho detstva; v siedmich rokoch začala písať poéziu. Niekoľko mesiacov po tom, čo sa naučila 

hrať na klavíri, začala komponovať vlastnú hudbu. Hovorí, že inšpiráciu pre svoju tvorbu čerpá „zhora“. Matke neraz detailne 

rozprávala o svojich „výletoch do neba“. Tak sa čoskoro v pôvodne ateisticky založenej rodine stali témy o Bohu 

súčasťou rodinného diania. 

Iný prípad hovorí o dievčatku z Lotyšska, ktoré s potešením rozpráva o nočných výletoch do vesmíru vo svojom astrálnom 

tele. Jej otec však rýchlo upozorňuje: „Nevenujte pozornosť tomu, čo vraví; ona si veľmi rada vymýšľa.“ 

Otec nie je prekvapený tým, že dcéra pozná pojem „astrálny“ už od piatich rokov. No veľmi si svoje dieťa váži. On vždy 

počúvne jej radu, keď opravuje svoj starý traktor. „Neviem, ako to robí, ale zdá sa, že vždy hneď vie, čo s tým strojom nie 

je v poriadku,“ hovorí. 

Zdroje: cs.wikipedia.org, tajomstva.org, www.tetakaterina.cz, hoziel.blogy.atlas.sk/indigove_deti/5486, www.artakiane.com 

24 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

V Ý C H O VA 

kého, aký skutočne je, s jeho obmedzenosťou, 

nebezpečnou pre neho i jeho 

okolie, z ktorej súčasne vzniká namyslená 

panovačnosť a svojhlavosť, ktoré 

k tomu patria. 

Uvidia tiež, ako po celé tisícročia 

trpelo ľudstvo pod týmto jarmom 

v prísnej dôslednosti, raz v takej, raz 

v onakej forme. Uvidia, ako toto zakorenené 

zlo, úhlavný to nepriateľ, 

smerovalo vždy proti vývoju slobodného 

ľudského ducha, teda hlavnému 

účelu bytia človeka! Nič im neunikne. 

Ani trpká istota, že všetky utrpenia, 

strasti a každý úpadok museli sa dostaviť 

kvôli tomuto zlu. Zlepšenie 

nemohlo nikdy nastať, pretože nahliadnutie 

bolo už vopred vylúčené 

obmedzením chápavosti.“ 

„INDIGOVÁ 

EVOLÚCIA“ AKO 

DOKUMENTÁRNY FILM 

V súčasnosti je o indigových deťoch 

dostatok informácií. Okrem internetu 

a mnohých kníh existujú aj filmové 

dokumenty. Jedným z nich je 

film spisovateľa a speváka Jamesa 

Twymana Indigo Evolution. Tvorcovia 

tohto úspešného hraného a dokumentárneho 

filmu približujú fascinujúce 

príbehy takzvaných indigových 

detí a prezentujú názory expertov 

z oblasti medicíny, psychológie a náboženstva 

(medziiným Doreen Virtue, 

Gary Zukav, Neale Donald Walsch, 

Ram Dass, Dr.Masaru Emoto). 

Ich príspevky z rôznych uhlov pohľadu 

dávajú filmu významný rozmer. 

Dozvieme sa napríklad, že tieto 

zvláštnym spôsobom obdarené deti 

sú často mylne diagnostikované ako 

autisti. Film tiež poukazuje na prípady 

detí, u ktorých mediálne schopnosti 

boli prebúdzané umelým spôsobom. 

To však nemá s „indigovou 

evolúciou“ nič spoločné, pretože ich 

natrénovaná mimozmyslová zručnosť 

nepredstavuje ani pre dieťa, ani 

pre jeho okolie žiadny duševný ani 

duchovný prínos. (2) 

INTERNET ZBLIŽUJE 

AJ INDIGOVÝCH… 

Pretože indigové deti sú častokrát 

výnimočnými zjavmi, cítia sa niekedy 

ako cudzinci v tomto celkom 

inak usporiadanom okolí. Blízkosť 

im podobných ľudí je pre nich preto 

veľkým povzbudením. V súčasnej 

dobe poskytuje možnosti vzájomnej 

komunikácie internet, ktorý sa stáva 

čoraz dostupnejším. Na stránke www. 

indigokinder.de napríklad nájdeme 

informácie od Caroliny Hehenkamp. 

Tá o sebe píše: 

„Narodila som sa roku 1947 v Holandsku. 

Strávila som tam prvých 18 

rokov svojho života, obklopená tzv. 

výkonovou spoločnosťou, ktorá bola 

veľmi priateľská k deťom. Nebolo 

toho veľa, čo by sa mi naozaj páčilo. 

Výnimkou bola príroda, rastlinstvo, 

zvieratá a vlastné sny. Bola som rada 

sama, nemala som veľmi rada školu 

s jej strnulými pravidlami a učiteľmi, 

ktorí sa mi zdali málokedy úprimní. 

Našťastie som bola kreatívne dieťa 

a väčšinou ma nechávali na pokoji, 

lebo som sa hrala na umelkyňu. Tým 

som bola svojím spôsobom akceptovaná. 

Moje duchovné náhľady som si 

však musela nechávať pre seba, moje 

jasnocitné antény som mala zatiahnuté. 

Bolo pre mňa ťažké vyjadriť sa, 

lebo som zriedkavo našla slová pre 

tok mojich myšlienok. Keď som bola 

staršia, vnútorne som sa vzdala nádeje, 

že by som stretla niekoho, kto 

by mi rozumel a brala som život tak, 

ako sa mi ponúkal. Neskoršie som 

sa v Paríži a v Barcelone vyučila za 

módnu dizajnérku a ako dizajnérka 

a módna redaktorka – žurnalistka – 

štylistka som pracovala v mnohých 

krajinách. V tých rokoch som často 

cestovala a spoznávala som svet. 

Moja vnútorná bytosť však zostávala 

vo mne hlboko zahrabaná. Ako „dospelá“ 

som našla pomaly svoju cestu 

a naučila som sa proste celkovo v konaní 

a vyjadrovaní sa byť sama sebou. 

Teraz, keď je môj život plný duchovnosti, 

kreativity a plnosti, som 

vďačná za všetky tieto skúsenosti, 

ktoré som smela prežiť. Slúžia mi pri 

poradenstve a terapeutickej podpore 

rodín, samostatných matiek a mládeže, 

ktoré ma dnes tak silne viaže 

k novým indigo-deťom. Tieto deti, 

ktoré sú narodené zo Svetla cítia, že 

ich ako také spoznám a uznám, čím 

sa mi bez problémov otvoria…“ 

Okrem označenia indigové deti 

sa používajú aj iné výrazy ako napr. 

krištáľové deti, hviezdne deti, atď. 

Niektorí autori majú predstavu – 

a možno ide o vypozorovanú skutočnosť 

– že tieto deti sú vnútorne 

ešte čírejšie a silnejšie ako všetko 

to, čo bolo doteraz známe. Zároveň 

živia nádej, že s pribúdajúcim vekom 

raz preberú vedúce pozície, aby 

mohli uskutočniť to, po čom túžili 

už mnohí, no nemohli to uskutočniť. 

Uskutočneniu ich šľachetných úmyslov 

bránili ich ohraničené možnosti 

a zrejme aj skutočnosť, že ešte nedozrel 

čas. 

Dr. Gerd Harms 

Literatura: 

(1) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu, diel 1, 

prednáška „Bolo raz…!“ 

(2) Paul Dong a Thomas E. Rafill: Chinas 

Trainingsmethoden für medial begabte 

Kinder 

25 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

T É M A 

M E T Ó D A K VA P K O V É H O O B R A Z U 

M e r a n i e b i o l o g i c k e j h o d n o t y v o d y 

K 

diný pohyb, ktorý je naše oko schopné 

registrovať, je pohyb vody na hranici 

voda – vzduch. Pozorujeme tu vlny 

a víry, ktoré však tvoria len nepatrnú 

časť celkového pohybu vody. Hlavný 

pohyb sa odohráva vždy skryte pod 

hladinou. 

Metóda kvapkového obrazu, ktorú 

v 60-tych rokoch vyvinul Theodor 

Schwenk, umožňuje zviditeľniť pohyblivosť 

vody. Je to vedecká metóda, 

ktorej pomocou možno nepriamo dokumentovať 

onen záhadný fenomén 

nazývaný biologická hodnota vody, 

alebo aj schopnosť slúžiť životu. Východiskovým 

podnetom bolo pre T. 

Schwenka pozorovanie vody v prírode. 

Všimol si, že znečistená voda v potoku 

vytvára, v porovnaní s čistou vodou, 

menšie množstvo kapilárnych vĺn 

(drobné vlnky na hladine). Nečistota 

spôsobila útlm pohyblivosti vody. 

Metódou k vapkového obrazu 

možno znázorniť vnútornú pohyblivosť 

vody, ktorá sa prejavuje tvorbou 

mnohotvárnych vírov a ich kombináciou. 

Tento neviditeľný pohyb vody 

možno za bežných podmienok zachytiť 

len pomocou farbiva alebo drobných 

častíc, ktoré unáša prúdenie 

vody. V prípade metódy kvapkového 

vode možno pristupovať ako ku 

každej veci – z mnohých hľadísk. 

Živosť a nevyspytateľná premenlivosť 

vody je znamením, že práve u vody si 

nemôžeme nikdy vystačiť len s jedným 

uhlom pohľadu. Stále častejšie 

diskutovaná biologická hodnota vody, 

ktorá by mala naznačovať možné biologické 

dôsledky, teda to, či je možné 

po požití určitej vody očakávať regeneráciu 

alebo naopak viaznutie 

životných procesov, je zatiaľ záhadnou 

veličinou. Voda je vyšetrovaná 

výhradne analytickými metódami, 

ktoré však ani v náznaku nemôžu zachytiť 

podstatnú informáciu, ktorú 

predovšetkým potrebujeme poznať, 

ak máme vodu bez obáv piť: Či je to 

voda živá. Nedostatočnosť analytických 

zistení sa potom prejavuje predovšetkým 

v tom, že oficiálne čistej 

vode chýba často jej vnútorná sila, 

a preto jej chýba všestranný regeneračný 

účinok. 

Jedným zo spoľahlivých meradiel 

živosti vody je jej pohyblivosť. Voda, 

ktorá bola vystavená nejakému nepriaznivému 

vplyvu, stráca schopnosť 

pohybu. Zachytiť pohyb vody a jeho 

prípadný útlm je zložitá úloha, pretože 

voda sa pohybuje neviditeľne. Je- 

26 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

obrazu je tento vírivý pohyb zviditeľnený 

pomocou tzv. šlírovej optickej 

techniky. 1 Pri získavaní kvapkového 

obrazu sa do vyšetrovanej vody pridáva 

glycerín, ktorého viskozita spomaľuje 

prúdiaci pohyb vody a zvýrazňuje 

obraz prúdenia pre šlírovú 

techniku. 

Obsluha zariadenia na získavanie 

kvapkového obrazu je v každom 

ohľade prísne štandardizovaná, takže 

jediným premenlivým faktorom zostáva 

vyšetrovaná voda. Na hladinu 

skúmanej vzorky vody, ktorá v tenkej 

vrstve spočíva na dne dokonale vybrúsenej 

sklenenej misky, sa nechajú 

v pravidelných intervaloch dopadať 

kvapky destilovanej vody. Opakovaným 

dopadom kvapiek sa vyvoláva 

stále výraznejšie prúdenie, ktoré 

podľa charakteru možno diferencovať 

do troch zón. Už po dopade prvej 

kvapky sa vo vode uprostred misky 

vytvorí turbulentná oblasť označovaná 

ako „jadro“. Smerom k periférii 

sa potom vytvára silne premenlivá 

zóna vírov a nakoniec, v okrajovom 

pásme, zóna lúčovitých výbežkov. 

Prúdenie vody v kvapkových obrazoch 

je ovplyvňované fyzikálnymi, 

a nie chemickými vlastnosťami látok

T É M A 

rozpustených vo vode (fyzikálnymi 

vlastnosťami sú viskozita, hustota, 

povrchové napätie). Z tohto dôvodu 

nemožno metódu kvapkového obrazu 

použiť na chemickú alebo bakteriologickú 

analýzu. Napriek tomu poskytuje 

táto metóda veľmi cenné informácie 

vzťahujúce sa napr. k problematike 

pitnej vody alebo znečistenia vodných 

tokov. 

Pitným vodám, ktoré sú z hygienického 

hľadiska síce vyhovujúce, ale 

boli získané úpravou znečistenej vody, 

veľmi často chýba potrebná pohyblivosť. 

Tvorba vírov v kvapkovom obraze 

je obmedzená a ich formy sú tvarovo 

chudobné a málo diferencované. 

Foto © Institut für Strömungswissenschaften Herrischried, SRN 

Naproti tomu vykazuje voda z čistých 

alebo dokonca liečivých prameňov 

vysokú mieru pohyblivosti, prejavujúcej 

sa bohatou tvorbou zreteľne diferencovaných 

vírov. Kvapkový obraz 

je v takých prípadoch zrozumiteľným 

dokumentom o prítomnosti aspektu, 

ktorému sa hovorí život. 

Podobný vplyv na pohyblivosť vody 

majú aj plastové vodovodné rozvody 

alebo nádrže. Rovnako v týchto prípadoch 

bol v kvapkových obrazoch 

zaznamenaný útlm pohyblivosti vody, 

a to najmä pri teplej vode. 

Prúdenie vody veľmi zreteľne 

ovplyvňujú aj tenzidy (účinné látky 

obsiahnuté v čistiacich prostriedkoch, 

ktoré menia povrchové napätie vody), 

ktoré sa môžu negatívne uplatniť ešte 

aj v koncentrácii 1:1 000 000. 

Podobným nepriaznivým spôsobom 

ovplyvňujú pohyblivosť vody aj 

plastové fľaše, ktoré sa dnes stali jej 

bežnými „sprievodcami“. Rovnako 

niekoľkohodinová stagnácia vody, 

ktorá je pod tlakom uzavretá v potrubí, 

vedie ku zreteľným zmenám 

kvapkového obrazu. Prejavy vírenia 

sú chudobnejšie a zaberajú menšiu 

plochu. 

Veľmi zaujímavé z vedeckého hľadiska 

bolo sledovanie priebehu samočistenia 

potoka, do ktorého boli 

vypúšťané domové splašky a odpa- 

Kvapkový obraz pramenitej vody 

Kvapkový obraz vody z vodovodu 

Kapkový obraz vody 

s obsahom pracieho prostriedku 

27 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

R OZ H O V O R 

28 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

dové vody z pivovaru. Vzorka vody, 

odobratá 50 m pod miestom vypúšťania, 

bola zakalená a v kvapkovom obraze 

sa tvorili iba tie najjednoduchšie 

formácie. Tomuto obrazu zodpovedala 

aj úroveň života v danom mieste: 

Dno kolonizoval bakteriálny porast 

a červy. So vzrastajúcou vzdialenosťou 

od miesta vypúšťania odpadových 

vôd postupne narastal obsah kyslíka 

a zastúpenie červovitých lariev ďalších 

druhov hmyzu. V kvapkovom 

obraze sa vytvárali zreteľnejšie štruktúry 

v súlade so zvyšujúcou sa pohyblivosťou 

vody. Vo vzdialenosti 3 km už 

bolo možné zaznamenať výskyt rias 

a zhruba polovice obvyklých živočíšnych 

druhov. Tomuto stavu zodpovedala 

už v kvapkovom obraze tvorba 

prvých zreteľných vírov. Nakoniec vo 

vzdialenosti 8 km bolo samočistenie 

potoka dovŕšené. Kvapkový obraz sa 

normalizoval a život v potoku dosiahol 

svoju obvyklú úroveň. 

Priekopnícka práca T. Schwenka 

má svojich nasledovníkov. Výskumný 

ústav v Herrischriede združuje 

rad odborníkov a ďalších ľudí, 

ktorých spoločným názorom je presvedčenie, 

že podstata problémov 

spojených s vodou nespočíva v nedokonalých 

technológiách, ale v nedostatku 

vnútorného záujmu o vodu, 

v ľahostajnosti voči tejto sprostredkovateľke 

života. Metóda kvapkového 

obrazu zviditeľňuje ľudské pôsobenie 

a prispieva k tomu, aby sa 

vedomie zodpovednosti prenieslo 

tam, kde doposiaľ chýbalo – ku každému 

z nás. 

MUDr. Jan Palouček 

1) Šlíry sú oblasti s nerovnomernou optickou 

hustotou v priehľadnom médiu – 

vzduch, voda, sklo. Zvýšená hustota 

má za následok zmenu lámavosti svetla, 

ktorú ľudské oko vníma ako deformáciu 

objektu. Typickým príkladom je napr. 

chvenie vzduchu nad rozohriatym obilným 

poľom. 

Literatúra a zdroje: 

(1) A. Wilkens: Voda – učme se jí rozumět, 

nakladatelství DharmaGaia, 2002 

(2) www.stroemungsinstitut.de 

Ruže sa na našej planéte objavujú od 

pradávna. Najstaršie predmety s ornamentmi 

znázorňujúcimi ružu sú už asi 

6000 rokov staré. Aby sme sa mohli tešiť 

z vône a krásy kvetov ruže, niekto šikovný 

a pracovitý sa musí pričiniť o ich 

pestovanie, ošetrovanie a uchovanie. 

Medzi tých, ktorým za krásne ruže vďačíme, 

patria aj manželia Michaela 

a Luboš Pelcovci zo Sobotky pri 

Jičíne, ktorí sa ich pestovaniu venujú 

viac než 10 rokov a ich záhrada patrí 

so svojím počtom druhov k najbohatším 

v Čechách. Vo svojej ružovej škôlke 

pod zámkom Humprecht pestujú asi 

400 druhov. A prečo s pestovaním ruží 

vo veľkom vlastne začali? Jednoducho 

preto, že chceli byť spolu… 

SG: Rozhodnúť sa pestovať ruže vo 

veľkom, spoliehať sa, že to bude 

práca dostatočne výnosná, aby uživila 

štvorčlennú rodinu, je zámer, 

ktorý vyžaduje značnú dávku odvahy. 

Ako ste sa k pestovaniu ruží vlastne 

dostali? 

Obaja sme si vždy priali mať takú 

prácu, pri ktorej by sme mohli byť 

spolu. Teda opak toho, keď otec odchádza 

ráno do práce a vracia sa večer. 

To by nám nevyhovovalo. Preto 

sme uvažovali o spoločnej práci 

v pestovateľskej oblasti. V tom čase 

prišla „náhodou“ ponuka od miestneho 

záhradníka, ktorý mal navyše 

desaťtisíc šípok. S pestovaním ruží 

sme dovtedy nemali žiadne zvláštne 

skúsenosti. Vlastnej pôdy sme mali 

dosť, nuž sme sa rozhodli pestovanie 

skúsiť. Predstava práce s kvetinami 

na čerstvom vzduchu vyzerá 

idylicky, v skutočnosti je to však 

celoročná drina. Počas sezóny pracujeme 

celé dni, no práca prebieha 

v prirodzenom rytme a v súlade 

s prírodným cyklom. 

SG: Bol záhradnícky odbor Vašou 

pôvodnou profesiou, alebo pre Vás

Kráľovs tvo ruží 

v So bot k e p o d Hu m p r h to m 

bolo pestovanie ruží novým životným 

krokom a museli ste mnohé naštudovať? 

Spočiatku sme si zďaleka nepredstavovali, 

že nás budú ruže živiť. Cesta 

k tomu, akým spôsobom pracujeme 

dnes, mala svoj vývoj. Obaja sme mali 

k poľnohospodárstvu a k záhradníčeniu 

blízko už od detstva. Obaja sme 

záhradnícky odbor študovali, aj keď 

každý trochu iný smer. Pre pestovanie 

ruží sme sa rozhodli približne 

v čase po revolúcii, spoločne s rodinou 

švagra, ktorý už mal určité skúsenosti. 

A pretože sa prvé vypestované 

ruže vydarili, pokračovali sme aj 

v ďalších rokoch. Asi po troch rokoch 

sme boli postavení pred otázku, či naďalej 

pokračovať, pretože sme na túto 

prácu zostali sami. Obe rodiny sme 

totiž mali svoje hlavné zamestnanie 

a ruže zaberali mnoho času. My sme 

si však medzitým ruže zamilovali. Boli 

sme očarení ich úžasnou variabilitou 

a túžili sme pestovať ešte ďalšie druhy, 

predovšetkým zo skupiny prírodných 

ruží. Dovtedy sme sa venovali iba ružiam 

veľkokvetým, mnohokvetým 

a ťahavým. Teraz sa pred nami objavili 

ešte aj ďalšie možnosti a my sme sa 

„Chceli jsme byť spolu – tak ptujeme ruže“ 

rozhodli pre ruže. To však znamenalo 

opustiť svoje dovtedajšie zamestnanie 

a okrem toho zvýšiť aj množstvo pestovaných 

kusov. Aj potom sme ešte 

každý rok premýšľali o navýšení. Z finančných 

dôvodov by to bolo potrebné, 

no zároveň sme boli vždy postavení 

pred otázku, či všetko sami zvládneme. 

V súčasnej dobe sme sa ustálili na určitej 

hranici. Je na mieste poďakovať našim 

rodičom a najbližším príbuzným, 

ktorí nám v čase vrcholiacej sezóny – 

na jeseň – pri vyorávaní a následnom 

predaji výdatne pomáhajú. 

SG: Ako teda vyzerá váš celoročný cyklus 

práce? 

Všetko začína už zavčasu na jar. Len 

čo obschne zem, je potrebné pripraviť 

pole na výsadbu podnoží, čo sú jednoročné 

sadeničky prírodnej šípky. V súčasnosti 

ich vysadzujeme dvadsaťtisíc 

ročne. Potom prichádza na rad rez „na 

ostro“: vlaňajšie odnože sa musia ostrihať. 

K tomu nastupuje bežná starostlivosť, 

ktorú pozná každý záhradník, to 

znamená pletie, kyprenie a hnojenie. 

V priebehu mája sa musí každá podnož 

2-krát až 3-krát zaštipnúť. V lete sa robí 

očkovanie. Najnáročnejším obdobím je 

určite jeseň, keď sa rastliny vyorávajú, 

zbavujú lístia, triedia a opätovne zakladajú, 

aby boli pripravené na predaj. 

Aj v najväčšej pľušti musia ružičky zo 

zeme von, aby si ich záujemcovia mohli 

kúpiť a včas zasadiť, kým zamrzne zem. 

V taký čas pracujeme dlho do noci aj 

s prarodičmi, aby sme objednané ruže 

prichystali nielen na predaj, ale pripravili 

aj balíky na poštu, pretože ich zasielame 

aj na dobierku. 

SG: Na koľkých hektároch ruže pestujete, 

koľko asi druhov a koľko ich je celkove? 

29 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

Ruže pestujeme asi na jednej tretine 

hektára. Na túto plochu sadíme 

ročne dvadsaťtisíc podnoží. No vypestovaných 

ruží na predaj je v konečnom 

dôsledku – kvôli mrazom a ďalšiemu 

prirodzenému úbytku – oveľa 

menej. Pokiaľ ide o množstvo odrôd, 

ich počet je pomerne variabilný. Momentálne 

máme sortiment ustálený, 

napriek tomu hľadáme stále nové, 

ešte „krajšie a zaujímavejšie“. Skúšame 

veľké množstvo nových odrôd, 

ich vitalitu a odolnosť v našich podmienkach. 

Pokiaľ sa im nedarí, vyradíme 

ich a skúšame ďalšie. Tento rok 

je u nás na poli možné vidieť okolo 

400 rôznych odrôd. 

Mnohé tváre ruží 

SG: Pestujete nejaký ojedinelý druh, 

nejakú raritu? 

Ruže ojedinelé svojou veľkosťou sú 

napr. Rosa longicuspis alebo Rosa filipes 

´Kiftsgate´. Dorastajú do výšok až 

10 metrov. Hodia sa výborne do korún 

starých stromov, ktoré už neplnia 

svoju estetickú funkciu, ale napriek 

tomu by sme ich radi kvôli poskytovanému 

tieňu zachovali. Týmto ružiam 

strom poskytne oporu pre ich rast, 

ruže tak vytvoria obrovský, majestátne 

pôsobiaci obraz. Na jar nás poteší 

množstvom kvetov, v lete vytvára 

množstvo šípok a ku koncu sezóny sa 

listy zafarbia do jesenných tónov. 

Rosa glauca rubrifolia je výnimočná 

zase farbou svojich listov; ako napovedá 

slovenský názov: ruža sivá. Listy 

sú zafarbené do modrofialových tónov. 

Upúta nás teda svojím vzhľadom hneď 

zjari, skôr než sa objavia kvety. Tie sú 

potom nežne ružové a dokonale ladia 

s farbou listov. 

Krásne a trošku pre nás neobvyklé 

sú aj prírodné ruže, ktoré kvitnú na 

žlto. Je to napr. skoro kvitnúca Rosa 

hugonis, ktorá kvitne už začiatkom 

mája, ďalej Rosa x harisonii, tá má žlté 

kvietky – drobnejšie, ale zato plné. 

Alebo žltá ruža so skutočne zvláštnou 

vôňou Rosa foetida ´Persian Yellow´. 

30 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

31 

SVET GRÁLU 

16 | 2008


Slovenský názov nám o tejto vôni napovedá, 

že je to ruža páchnuca. 

Zaujímavá je aj Rosa multiflora var. 

watsoniana. Jej výnimočnosť nespočíva 

v kráse kvetov, ale v kráse listov. 

Tie majú podobný tvar ako dlhé ihličie, 

iba sú jemnejšie. Je to akoby „strihanolistá“ 

forma listov. Celá rastlina 

vyzerá, akoby to nebola vôbec ruža, 

zistíme to až pri podrobnejšom preskúmaní. 

Ľudia si k nám tiež dávajú vypestovať 

svoje obľúbené ruže. Majú svoj 

krík doma na záhradke, je už postarší 

a oni nemôžu tú istú odrodu nikde zohnať. 

Často už ani nepoznajú jej názov. 

Sú to väčšinou staré zabudnuté odrody, 

ktoré však majú stále obrovskú 

hodnotu. 

SG: Kto si od vás ruže kupuje, máte aj 

veľkoodberateľov, predávate napr. aj 

rezané ruže do vázy? 

Vďaka našej ponuke na internetových 

stránkach (http://ruze.unas. 

cz) máme odberateľov po celej republike 

a ružičky im zasielame. Aj 

vďaka tomu, že umožňujeme milovníkom 

ruží prístup priamo do 

škôlky, prichádzajú k nám ľudia zo 

všetkých kútov. Prístup priamo na 

pestovateľské plochy nebýva bežným 

zvykom, no u nás to možné je. 

Robíme to preto, aby sme umožnili 

viacerým ľuďom vidieť tú nádheru 

pohromade; vnímať všetky tie vône 

a prekrásne farby. Škôlka je navyše 

umiestená v príjemnom prostredí 

Českého raja, priamo pod zámkom 

Humprecht. A tak krásu ruží umocňuje 

ešte pohľad na dominantu 

v krajine, na zámok. 

Ruže od nás odoberajú aj veľkoodberatelia, 

ktorí ich ďalej predávajú vo 

svojich záhradníctvach. 

Počas sezóny ružičkám vyrastie 

veľké množstvo kvetov. A tak si k nám 

chodia ľudia z okolia aj po rezané 

kvety. Keďže ich nepredávame draho, 

viažeme kytice napr. z 30-tich, 50-tich, 

ale aj 80-tich kusov ruží. No človek sa 

na to nemôže spoliehať, pretože vždy 

záleží na počasí. Pokiaľ veľa prší, nebývajú 

kvety také nádherné, ako ich 

poznáme z obchodov. 

SG: Máte dve deti. Ako sa dá taká práca 

zvládať v kombinácii s rodinou, s výchovou 

detí, uživí Vás to? 

Je to ako so všetkým, v niečom je 

tento spôsob práce výhodou a v inom 

zas nev ýhodou. Páči sa nám určitý 

druh slobody, môžeme si do istej 

miery svoj čas organizovať sami, 

nemusíme byť dennodenne „od – do“ 

mimo domu. No na druhej strane sú 

zase obdobia v roku, kedy na nič iné 

nie je čas, pretože je to sezónna práca. 

Určité veci sa urobiť musia a navyše 

sa musia urobiť v čo najkratšom čase. 

Potom je to práca „od nevidím do nevidím“. 

Tu opäť oceňujeme pomoc rodičov, 

pretože nám s deťmi a s domácnosťou 

v tom čase veľmi pomáhajú. 

Ružičkám, prírode a milovníkom 

ruží vďačíme za to, že sme sa zatiaľ 

nikdy nedostali do závažnejšej finančnej 

tiesne. Uprednostňujeme skôr rodinu 

a rodinný život pred zarábaním 

peňazí. Snažíme sa žiť tak, aby sme 

svojím počínaním čo najmenej škodili 

svojmu okoliu a prírode vôbec, aj 

keď pri súčasnom spôsobe života je to 

veľmi ťažké. 

SG: Vo vašej špecializovanej ružovej 

škôlke ste iste počas svojej praxe získali 

cenné skúsenosti. Poradíte pestovateľom 

nejakú starú dobrú osvedčenú 

radu, napríklad nejakú radu zo starých 

herbárov? 

Mohli by sme čitateľom poskytnúť 

skúsenosti zo sadovníckeho hľadiska: 

saďme aj raz kvitnúce, ťahavé alebo 

sadové ruže. Zvlášť pokiaľ máme dostatok 

miesta na záhrade. Oni totiž 

veľmi bohato kvitnú, je to teda v dané 

obdobie silný zážitok, na ktorý si človek 

rád spomenie. Je to prirodzené, 

je to tak aj u iných kvitnúcich kríkov, 

napr. zlaté dažde, orgovány, magnólie, 

dulovce… Zakvitnú raz, vo svojom 

čase, je to nádhera, môžeme sa 

v tú chvíľu z ich krásy tešiť, sú symbolom 

prekrásneho obdobia jari. A potom 

už celý rok nekvitnú, ale to nič, 

je zase mnoho iných rastlín, ktoré 

ukážu svoju krásu. Potom si možno 

spomenieme: „To bolo v čase, keď 

kvitol zlatý dážď“. Alebo: „To bolo 

vtedy, keď nám nádherne kvitol ten 

ružový krík…“ 

Ďalšia rada je ohľadne samotného 

pestovania. Týka sa obdobia, kedy 

máme na jar ružičky zostrihávať. Poznáme 

to podľa prírody. Najvhodnejší 

čas je vtedy, keď práve začne kvitnúť 

zlatý dážď. 

Všetko je veľmi zaujímavé. Úspech 

našej práce je závislý od mnohých 

okolností – od kvality podnožia, od 

priebehu zimy, ale predovšetkým od 

počasia v sezóne. S ním potom súvisí 

zdravie alebo choroby rastlín atď. 

Navzdory tomu sa snažíme o čo najväčší 

sortiment. Každý rok priberáme 

niekoľko nových odrôd a iné vyraďu- 

32 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

Rosa longicuspis Rosa glauca rubrifolia Rosa glauca rubrifolia


jeme. Hlavným meradlom pri výbere 

je zdravie odrody, samozrejme krása 

kvetov a listov, a tiež celkový súlad 

kríka. Asi by sme nemali veľkú radosť 

z rastliny, ktorú by sme zakúpili s tým, 

že má nádherný kvet, ale inak by bola 

napríklad už od júla bez lístia. Dajú 

sa u nás objaviť aj skutočné novinky. 

V minulom roku sme úspešne nadviazali 

spoluprácu s celosvetovo preslávenou 

šľachtiteľskou firmou Rosen Tantau 

z Nemecka. 

Šľachtitelia ruží sa práve v posledných 

rokoch zameriavajú hlavne na 

to, aby nové odrody boli nielen krásne 

kvetom, ale aj zdravé! Choroby sú 

u ruží žiaľ častým javom a dokážu 

pestovateľa ľahko odradiť. 

SG: Čo Vás na vašej práci najviac teší? 

Ktoré chvíle sú tou odmenou? 

Veľkým potešením je samozrejme 

rozkvitnuté pole v plnej vôni, farebnosti 

a nežnosti. Našimi ružami zdobíme 

v turistickej sezóne zámok Humprecht 

a niekedy, keď sa na zámku 

koná svadba, si prichádzajú svadobčania 

po okvetné lístky, aby priniesli 

novomanželom šťastie. 

Príjemné chvíle prichádzajú aj 

v podvečer, keď sa medzi záhonmi 

prejde so zaľúbením okoloidúci. Nie 

preto, že chce niečo objednať; len tak, 

pre potešenie. Ľudia potom odchádzajú 

o niečo bohatší a spokojnejší. 

V tej chvíli nás s nimi spája niečo 

krásne a hodnotné. To nás teší, z toho 

máme radosť. 

SG: Čo na záver poradíte ľuďom, ktorí 

by sa radi vydali rovnakou cestou ako 

vy, ktorí chcú pracovať pospolu, v súlade 

s prírodou? Máte nejaký recept na 

prekonanie nepriaznivej situácie? 

Náš spôsob života je neustála spolupráca. 

Sme ako manželia stále spolu. 

Ono sa to jednoducho povie alebo 

napíše, ale skrýva sa za tým veľmi 

veľa. Na jednej strane je to aj taká 

skúška manželstva. Pokiaľ tí dvaja 

pracujú každý zvlášť, každý má svoj 

svet, ktorý je odlišný od sveta toho 

druhého. Riešia spolu rodinné problémy 

a problémy svojho vzťahu. Vo 

svojej práci potom prídu do iného 

prostredia a akoby si odpočinú; aj keď 

majú napríklad náročnú prácu, je to 

zmena. Nám k tomu pribúdajú ešte 

problémy pracovné. A niekedy je to 

na jeden vzťah, na dvoch ľudí, trošku 

veľa. Je nutná silná dávka tolerancie, 

byť citlivý k želaniam a návrhom 

druhého. Snažíme sa navzájom podporovať 

svoje priania a záujmy, byť 

jeden druhému oporou. Manželstvo 

nie je obmedzenie alebo snáď väzenie, 

je to prostredie vhodné na rozvoj. 

V manželstve má tiež jeden druhého 

obohacovať. A keď sú tí dvaja ľudia 

spolu už dlho a všetko robia spolu, 

môže sa stať, že sa už natoľko poznajú, 

že jeden druhému nemajú čo dať. No 

pokiaľ zostaneme každý sám sebou – 

osobnosťou, neobmedzovanou tým 

druhým, ale naopak rozvíjajúcou sa 

vo svojich záľubách, či už spoločných 

alebo aj rozdielnych – je to predpoklad, 

že jeden druhému bude mať 

stále čo dať a jeden druhého si bude 

vážiť. 

Sú chvíle v živote, keď to máme chuť 

vzdať. Či už jeden alebo druhý, alebo 

obaja dohromady alebo každý z iného 

dôvodu… Ujasníme si svoj pohľad na 

život. Je to energia, ktorá musí prúdiť, 

musí niečo vytvárať, nesmie sa 

zastaviť, inak by prestala byť energiou. 

Musí za niečím ísť, za niečím 

novým, lepším, prospešnejším. Vtedy 

dávame prednosť zdravému rozumu, 

láske a túžbe ísť a žiť ďalej. 

A ešte jedno sa nám osvedčilo: neriešiť 

náročné problémy neskoro večer. 

Vďaka tomu, že máme dve deti, 

ľahko sa nám to stáva, pretože je to 

čas, keď deti spia a je doma pokoj a tak 

vznikne priestor na veci, ktoré je potrebné 

vyriešiť a pred deťmi to nie je 

vhodné. To je potom veľký predpoklad, 

že človek vidí veci ešte černejšie, 

než v skutočnosti sú, je aj unavený po 

celom dni, a tak je ľahšie skĺznuť k pesimizmu. 

Je teda lepšie vyspať sa a nechať 

všetko na druhý deň. Ale zase to 

neodkladať, to tiež nie je dobre. Riešiť 

problémy hneď a s čerstvou hlavou. 

Premýšľame veľa o zmysle života, 

dá sa povedať, že ho neustále hľadáme. 

A tak keď niekto z nás objaví 

nejakú zaujímavú myšlienku na túto 

tému, snaží sa ju tomu druhému povedať. 

V poslednom čase sa nám páči 

táto: „Pôjdem kamkoľvek – hlavne, 

keď to bude dopredu“. 

…A pretože ani tá najlepšia fotografia 

nemôže nahradiť bezprostrednosť 

dotyku so živou rastlinou – a u ruží to 

v spojení s ich krásou, rozmanitosťou 

a vôňou platí dvojnásobne – plánujú 

Pelcovci začiatkom júla deň otvorených 

dverí, aby si všetci milovníci 

ruží mohli ich nádherné exempláre 

prezrieť v plnom rozkvete. Za to im 

ďakujeme a prajeme do budúcich dní 

veľa šťastia. 

Rozhovor viedla Martina Hanáčková 

Rosa foetida „Persian Yellow“ 

Rosa foetida „Persian Yellow“ 

Rosa hugonis 

33 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

MÁRIA 

Z MAGDALY 

Ukážka z knihy 

ZAVIATE DOBY SA PREBÚDZAJÚ I 

Mária z Magdaly patrila k najžiadanejším ženám 

mesta. Bola veľmi krásna, avšak ešte viac ju obdivovali 

pre jej inteligenciu a duchovné prednosti. To z nej 

urobilo vplyvnú ženu, ktorá bola v kruhoch Rimanov 

veľmi obľúbená, no veľkej vážnosti sa tešila aj v Jeruzaleme. 

Vo svojom dome poskytovala hojné pohostenia ako 

jedna z veľkých hetér, ktoré v staroveku silne ovplyvňovali 

umenie, politiku a hospodárstvo. 

Mária mala moc a bola žiadaná,avšak nie šťastná. Jej 

nadšenia schopná duša hľadala skutočne veľké prežitie, 

a nie hodiny opojenia. Nebola ľahkomyseľná, nebola zlá 

a povrchná. Napĺňala ju túžba pomáhať a opravdivo milovať. 

Avšak nie tou láskou, ktorú od nej vyžadovali, tou, 

ktorá jej dala nahliadnuť do zvrátenosti sveta. To nebola 

láska podľa jej predstáv. Lásky, po akej túžila, zrejme na 

tomto svete už nebolo. Stala sa pre svet snom, bola súčasťou 

bohov. 

Svojím bohatstvom, svojím vzdelaním, vzťahmi k veľkým 

umelcom a učencom sa stále viac dostávala do kruhov, 

ktoré boli ženám vyššieho postavenia vzdialené. 

Na tieto kruhy bola roky viazaná prostredníctvom lásky 

k jednému bohatému rímskemu umelcovi a keď ju opustil, 

obklopili ju obdivovatelia a priatelia, ktorí prejavovali 

prílišnú ochotu utešovať ju. Na toto obdobie svojho vnútorného 

zúfalstva a vonkajších triumfov spomínala Mária 

z Magdaly s hrôzou. Túžba po neznámom šťastí bola celkom 

zahrabaná a vôkol nej sa rozhostilo temno. 

Pokiaľ na sebaomámenie vyhľadávala vír sveta, nebolo 

to lepšie. Osirotená a osamotená, taká, akou bola, si uvedomila, 

že ľudia ju vyhľadávajú vždy len preto, aby z nej 

niečo mali: jej krásu, jej majetok alebo jej vzrušujúcu 

prítomnosť. Túžila po tom, aby mohla dávať. Ale chcela 

ľuďom pomáhať svojím milujúcim dávaním, chcela ob- 

34 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

šťastňovať a utešovať, nie iba ako hračka zaháňať dlhé 

chvíle. 

Vyhľadala chudobných. Tu však narazila na takú vlnu 

nenávisti, nedôvery, podozrievania a nepochopenia, že na 

prahu milosrdenstva zostala stáť s váhavou nohou a neodvážila 

sa spraviť ďalší krok. Krátko na to uvidela proroka 

Jána. A tu sa v nej ozvalo pevne a neochvejne: 

„Ak môže niekto poradiť, potom len tento človek.“ 

Prerazil si v nej aj cestu, a to jedinou krátkou vetou, 

ktorú jej odkázal. Múry falošnej predstavy pozemskej 

pripútanosti zboril tými niekoľkými slovami: 

„Kto sa chce priblížiť kráľovstvu Božiemu, nech mu ide 

v ústrety. Ono za ním nepobeží!“ 

Ako veľa jej dal už len týmto. A teraz ho dala Herodiada 

zabiť. 

Bola to prvá skutočne hlboko precítená bolesť Márie, 

ktorú pri tejto správe pocítila. 

Od chvíle, keď sa dozvedela o Jánovej smrti, dívala sa 

späť na svoje pozemské bytie, akoby to bol život niekoho 

iného. Bolo jej, akoby šla teraz v ústrety inému životu, 

a striasla zo seba všetko, čo ju ťažilo. Slovo proroka ju zamestnávalo 

zo dňa na deň viac. Hľadala kráľovstvo Božie! 

To sa v nej sformovalo do pevného pojmu, ktorý sa spájal 

s Nazaretčanom, o ktorom hovoril Ján. 

Vyhľadávala ľudí, ktorí jej mohli poradiť, kde ho nájde. 

A chcela konať, ako povedal Ján. Chcela ísť v ústrety tomu, 

kto priniesol kráľovstvo Božie. 

Trvalo dlho, kým sa jej dostala zvesť o tom, kde môže 

nájsť Ježiša. Už ju nič nezadržalo: musela za ním. 

Vo svete, v ktorom Mária z Magdaly doposiaľ žila, si 

ľudia o tom robili celkom nejasné, ale zato veľmi pozemské 

predstavy. Väčšina z nich sa smiala a pokladala to za 

fantáziu. Iní si pod tým predstavovali akúsi zamaskovanú 

politickú organizáciu a ctižiadostiví verili v pozemské

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

panstvo moci. Všetci v tom však videli nemožnú zmiešaninu 

rozumových predstáv. Sotvakto Jánovi porozumel 

a pochopil jeho jasný odkaz. 

Zamyslene kráčala ďalej. Čo ju bolo po jednotkách vojakov, 

ktoré stretala, po tom množstve vozov, obchodníkov, 

žobrákov? Hľadela len na vynárajúce sa mesto, kde 

mal byť dom, v ktorom sa zdržiavali učeníci proroka 

z Nazaretu. 

Krajina opeknela, ozelenela a od jazera prichádzal 

mierny, chladný vietor. Mária Magdaléna však nechcela 

oddychovať zo strachu, že by mohla premeškať ten najlepší 

čas. Vtom jej zo smeru, kde sa muselo nachádzať 

jazero, šla v ústrety veľká skupina ľudí. Podľa všetkého 

prichádzali všetci zďaleka a vyzerali ako pútnici. Boli 

tam ženy, deti i starci, ale aj statní muži. Boli to hlavne 

Židia, avšak v zástupe kráčali aj Rimania z urodzených, 

bohatých domov. 

Márii Magdaléne bolo nápadné predovšetkým jedno: dojem 

spolupatričnosti, ktorý vychádzal z týchto ľudí. Bolo 

to, akoby každú jednotlivú vôľu zmazalo jedno veľké spoločné 

šťastie. 

Dav prechádzal popri nej. Mimovoľne zostala stáť, pretože 

sa nechcela dať strhnúť prúdom, keďže zatiaľ k nemu 

ešte nepatrila. Chcela nasledovať až za poslednými. Ale 

potom prišiel druhý zástup. Zdalo sa, že ľudia obklopujú 

akýsi stredobod. Pomaly sa k vyčkávajúcej žene blížil aj 

tento zástup. 

Napred šlo niekoľko mladých mužov. Nachádzali sa 

medzi nimi krásne statné postavy. Bolo jej však nápadné, 

že k ľuďom boli veľmi odmeraní a odmietaví. Mária by 

sa najradšej schovala pod zem. Muži sa jej páčili, pretože 

z nich vychádzal lesk čistoty. No prečo tá prísnosť? Kde 

bola láska, ktorá hľadajúce duše utešuje? Mali to byť učeníci 

proroka? 

Vtom začula hlas, ktorý ich dobrotivo, avšak rozhodne 

napomínal, že sú takí prísni. 

„Len sa rozpamätajte na hodinu, keď ste stáli pri jazere 

a pýtali sa: ‚Pane, smieme ísť s Tebou?‘“ 

Mária Magdaléna klesla na kolená, pozdvihla ruky 

a vzhliadla nahor. Ten, ktorý to povedal, práve prechádzal 

popri nej. 

Bolo to také jednoduché, no predsa v tom spočíval svet 

lásky, varovania, usmernenia a koľko povzbudenia pre 

hľadajúcich! 

„Ak je tento muž naplnený takou dobrotou, potom sa 

smieš priblížiť aj ty, Mária Magdaléna!“ 

To povedal jej vnútorný hlas. Ale muž bol už preč, skôr, 

než si poriadne uvedomila jeho prítomnosť. Jeden pohľad 

ju však zasiahol! A tento pohľad prenikol jej dušou ako 

blesk. Bolo jej, akoby týmto pohľadom prezrel celý jej život. 

A ešte niečo si všimla. Vyzeral ako Riman, ale hľadela 

na ňu z neho ešte druhá, oveľa žiarivejšia tvár. 

Po krátkom odpočinku v miestnej nocľahárni vybehla 

Mária z domu a náhlivo sa prechádzala ulicami. Už sa 

zvečerievalo. Šla úzkou uličkou, ktorú lemovali vysoké 

múry. Zastavila sa pri zamrežovanej bráne a započúvala 

sa do zvukov prichádzajúcich z rozkvitnutej záhrady. 

Zdalo sa jej, akoby z otvorenej haly na druhom konci záhrady 

zaznieval hlas, ktorý rozochvieval jej srdce. Takto 

hovoril len jeden jediný. 

Bolo niekoľko dní pred veľkonočnou slávnosťou a Ježiš 

chcel ísť so svojimi učeníkmi do Jeruzalema. Boli hosťami 

v Šimonovom dome a sedeli v otvorenej hale, ktorá 

poskytovala výhľad do záhrady a na domy trhoviska. Nastal 

večer, vetvy vysokých pínií ticho šumeli. Nespočetné 

kvety vysielali svoje vône do haly. 

Ježiš bol veľmi tichý. Sedel v kruhu svojich učeníkov 

a nad všetkými spočívalo čosi ako tiché napätie, ako tušenie 

nejakého zlovestného obratu diania, ktoré nebolo 

možné odvrátiť. 

Zrazu bolo počuť v záhrade náhlivé kroky a hlas strážcu. 

Avšak žena, ktorá sa objavila, sa nedala zastaviť. Tichými, 

náhlivými krokmi, akoby sa bála, že ešte v poslednom 

okamihu stratí odvahu, vybehla hore schodmi a podišla 

k Ježišovi. Hlboko sa pred ním sklonila a pobozkala mu 

nohy. Jemný závoj, ktorým bola takmer úplne zahalená, 

skĺzol dole a na tvár padla záplava zlatistých plavých vlasov. 

Slzy sa nezadržateľne rinuli z jej veľkých očí, ktoré 

prosebne upriamila na Pána. Ježiš sa zľahka obrátil a trpezlivo 

a veľmi vážne sa na ňu podíval. 

Avšak učeníci a obzvlášť domáci pán pokladali za nevhodné, 

že ich táto žena vyrušila, a Šimon povedal Ježišovi: 

„Viem, že je veľkou hriešnicou! Nevyženieš ju?“ 

Šimon bol farizej. Ježiš sa však na neho zadíval, potom 

skúmal pohľadom všetkých v kruhu dookola a potriasol 

ticho hlavou. 

„Počuj, Šimon, poviem ti toto: Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. 

Jeden mu bol dlžný päťsto grošov, druhý päťdesiat. 

Ale pretože obaja nemali nič, obidvom dlh odpustil. 

Vidíš túto ženu? Umyla ma slzami a pomazala mi nohy. 

A ty si niečo také urobil? 

Sú jej odpustené mnohé hriechy, lebo preukázala veľa 

lásky. Komu je však odpustené málo, ten miluje málo. 

Mária Magdaléna, tvoje hriechy sú ti odpustené. Tvoja 

viera ti pomohla. Choď v pokoji!“ 

A Mária Magdaléna vstala a odišla. Cítila sa, akoby z nej 

bolo vzaté ťažké bremeno. 

• 

Zaviate doby sa brebúdzajú I., 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart, SRN, 1998 

35 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

O S O B N O S Ť 

2.diel 

Abd-ru-shin 

- život a dielo 

V predchádzajúcom čísle časopisu Svet Grálu sme uverejnili prvú časť životopisu nemeckého spisovateľa 

Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý si získal pozornosť čitateľov na celom svete predovšetkým ako autor 

knižného diela Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu. Napísal ho v medzivojnovom období pod pseudonymom 

Abd-ru-shin. Vo svojom verejnom pôsobení mnoho krát zdôrazňoval, aby čitatelia a poslucháči jeho prednášok nebrali ohľad na 

rečníka, ale skúmali sami v sebe slová, ktoré prináša. Tým odmietol aj akýkoľvek kult osobnosti, ktorý by mal byť s ním spojený. 

Náš životopisný seriál približuje životné peripetie spisovateľa s cieľom umožniť lepšie pochopenie okolností, za ktorých jeho 

diela vznikali, ako aj ilustrovať zápas o splnenie životnej úlohy, ktorú prijal za svoju: totiž odhaliť čitateľom závoj z pôsobenia 

duchovných zákonov vo stvorení a tým aj skrytých súvislostí ľudského bytia. Druhá časť nášho seriálu približuje odchod Oskara 

Ernsta Bernhardta zo svetskej – obchodnej sféry a úvodné obdobie jeho spisovateľskej dráhy. 

OPÄŤ „ÚDERY POD PÁS“ 

Foto (1900) z cestopisov Oskara Bernhardta 

“Z ďalekých krajín” 

36 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

NNaše rozprávanie sme prerušili 

v okamihu, keď v roku 1906 bernské 

vydavateľstvo „Doma“, Victor 

Schlüter prinieslo na trh spisovateľskú 

prvotinu Oskara Ernsta Bernhardta 

pod titulom “Z ďalekých 

krajín”. V roku 1908 ju nasledoval 

cestopisný román “Medzi cudzími 

národmi” (Berlín 1908). Oba tituly 

vznikli na základe osobných zážitkov 

spisovateľa počas pobytu na cestách 

po Malej Ázii (1900–1901). Medzitým, 

v roku 1907 definitívne zanechal 

kariéru obchodníka a to aj kvôli 

ďalším ťažkostiam, ktorým musel 

v podnikaní čeliť. Od roku 1903 do 

roku 1905 Oskar E. Bernhardt ešte 

úspešne pracoval v architektonickej 

kancelárii “Stotz und Held” v Berne. 

Potom ho však snaha o intenzívnejší 

kontakt s ľuďmi opäť priviedla do 

firmy zahraničného obchodu. Išlo 

o firmu Orient-Import „Merkur-A. 

G.“. V nej prijal miesto riaditeľa a tu 

zrejme chcel naplniť svoju potrebu 

spoznávať život aj v krajinách mimo 

Európy. Spolupráca s „Merkúrom“ 

však trvala len desať mesiacov. Vo 

februári 1906 O. Bernhardt z tejto 

spoločnosti vystúpil, pretože jeho 

predstavy sa rozchádzali s predstavami 

obchodného vedenia firmy. 

Pri hľadaní možností, ktoré by viac 

zodpovedali jeho založeniu, sa mu 

naskytla príležitosť stať sa členom 

inej – práve vznikajúcej akciovej 

spoločnosti. Nová spoločnosť s podobným 

názvom „Orientálny tovar 

a dom importu Neptún“ bola založená 

v Berne, v júli 1906. No tentoraz 

prišlo sklamanie ešte rýchlejšie: už 

v decembri 1906 bol správnou radou 

spoločnosti, zastúpenou jej spoluza- 

kladateľom barónom de F. 1 „vylúčený“. 

O svoj kapitál, vložený pri zakladaní, 

prišiel: v máji nasledujúceho 

roku (1907) šiel Neptún do konkurzu. 

Oskar Bernhardt nebol už po svojom 

vylúčení zo spoločnosti informovaný 

o jej obchodných výsledkoch. Túto 

kapitolu svojho podnikania preto považoval 

za uzavretú a chcel sa už venovať 

iným, spisovateľským cieľom. 

O to skôr, že jeho prvá kniha vydaná 

v roku 1906 2 mala pozoruhodne 

dobrú predajnosť. Okrem toho už 

boli vo výhľade – popri prebiehajúcich 

zmluvách s nakladateľstvami - 

ďalšie literárne záväzky. Na nešťastie, 

konkurzné konanie vo firme “Neptún” 

malo nepríjemnú súdnu dohru. Voči 

Oskarovi Bernhardtovi, ako aj dvom 

ďalším spoluzakladateľom firmy bola 

podaná štátna žaloba kvôli údajnému 

„ľahkomyseľnému konkurzu a podvodu“. 

V tejto súvislosti bol spisovateľ 

aj súdne vypočúvaný. Proces vo 

veci konkurzu Neptúna bol napokon 

zahájený v novembri 1909 v Berne. 

Aj Oskar E. Bernhardt, ktorý býval 

medzitým v Kasseli, bol na toto pojednávanie 

predvolaný. Na túto výzvu 

však nereagoval. Pri výsluchoch 

v Berne a v Mainzi vypovedal v pred-


metnej veci podľa svojho svedomia 

obšírne a pravdivo; tým pokladal 

svoju účasť na procese za ukončenú. 

Súdneho pojednávania sa teda nezúčastnil. 

Prispela k tomu zrejme aj 

časová tieseň spisovateľa, ktorý bol 

viazaný termínmi odovzdania prác 

a verejnými prednáškami. Jeho neúčasť 

využili jeho spoluobvinení, aby 

celú vinu za krach firmy zvalili na 

neprítomného Oskara Bernhardta – 

a žiadny obhajca, ktorý by sa ho mohol 

zastať, tam nebol. V neprítomnosti 

bol teda 4. decembra 1909 Oskar 

Ernst Bernhardt odsúdený na 

štyri roky odňatia slobody. Stalo sa 

však niečo skutočne neobvyklé: celá 

záležitosť akoby procesne uviazla, 

a z dodnes neznámych dôvodov 

nikdy nemala pre spisovateľa žiadnu 

ďalšiu dohru. Od doručenia rozsudku 

sa bernská justícia na neho už 

nikdy viac neobracala a vykonanie 

trestu sa vôbec neuskutočnilo. Môžeme 

sa len pýtať, či tu zasiahla vyššia, 

nadpozemská spravodlivosť… Na 

rozdiel od pozemských súdov mnohí 

neskorší názoroví protivníci na tieto 

udalosti nezabudli. Ešte aj dnes sú 

vtedajšie procesy niektorými skupinami 

zneužívané na verejné očierňovanie 

osoby O. E. Bernhardta. On 

sám k týmto obvineniam poznamenal, 

že by zrejme bol urobil lepšie, 

keby bol súdnym pojednávaniam 

pripisoval väčšiu váhu. Predpokladať 

zlomyseľné konanie u bývalých spoločníkov 

mu však bolo bytostne cudzie 

a tak, ako im plne dôveroval pri 

zakladaní Neptúna AG, tak im teraz 

dôveroval aj pri procese. K rehabilitácii 

došlo až po spisovateľovej smrti, 

keď v roku 1960 profesor práva Bernskej 

univerzity Dr. Max Waiblinger 

odovzdal odborný posudok o vtedajšom 

súdnom procese (bol jedným 

z mála znalcov starého bernského 

práva, pozn. red.) „Po starostlivom 

zvážení samotných, v záznamoch 

uložených skutočností a dôkazových 

materiálov (…), dospel posudzujúci 

k záveru, že Abd-ru-shin (pseudonym, 

pod ktorým Oskar Ernst Bernhardt 

napísal Posolstvo Grálu), bol 

vo všetkých bodoch obžaloby nevinný. 

3 “, ktorým ho oprosťuje od obvinení. 

Treba poznamenať, že tak, 

ako každú inú životnú skúsenosť, aj 

trpké osobné zážitky s takzvanou 

pozemskou spravodlivosťou neskôr 

autor Posolstva Grálu využil vo svojich 

prednáškach (pozn. red.). 

ÚSPECHY AJ NA 

DIVADELNÝCH SCÉNACH 

KKeď definitívne skončil s povolaním 

obchodníka, mohol Oskar Bernhardt 

konečne venovať veľký priestor svojej 

spisovateľskej tvorbe. Po cestopisoch 

nasledovali ďalšie novely a romány 

a najmä divadelné hry. Zdá 

sa, že práve divadlo sa mu najviac 

pozdávalo ako umelecké zrkadlo 

ľudského života a konania. Tvorba 

mu priniesla isté finančné, no najmä 

literárne úspechy, prejavujúce sa 

rastúcim renomé autora kníh a hier. 

Počas rokov, ktoré s rodinou prežil 

v Mainzi, zúčastnil sa i niekoľkých 

premiér svojich vlastných diel v tamojšom 

mestskom divadle, ale aj 

v ďalších mestách. Okrem toho rozvíjal 

aj prednáškovú činnosť. Pochopiteľne, 

nie je možné, aby sme rozsiahle 

dielo Oskara Ernsta Bernhardta priblížili 

v našej sérii článkov podrobne. 

O počiatočnom období jeho tvorby 

možno súhrnne povedať, že už prvé 

literárne práce sa popri napínavom 

deji (čím niekedy pripomínajú pasáže 

z diel Karla Maya) vyznačujú 

hlbokou zainteresovanosťou autora 

na ľudských osudoch a zdôrazňovaním 

základných čŕt človečenstva: 

lásky, viery, vedomia osobnej zodpovednosti. 

Svoju veľkú obrazotvornosť 

využíva predovšetkým v divadelných 

hrách. V neskorších dielach, z ktorých 

niektoré sa datujú do obdobia 

vzniku prvých prednášok “Posolstva 

Grálu”, sa čoraz zreteľnejšie ich 

témy, postavy a scény ďalej prehlbujú, 

zvnútorňujú. Riešenie dramatickej 

zápletky neznamená vždy „happy 

end“. Treba poznamenať, že svoju 

veľkú náklonnosť k divadelnej hre si 

Oskar Bernhardt zachoval po celý život 

a uplatňoval v nej i svoje scénické 

predstavy, ktoré vtedy vyznievali ako 

„hudba budúcnosti“, zato dnes už patria 

k bežnej umeleckej réžii a technickej 

realizácii v divadle. Ako O. E. 

Bernhardt raz poznamenal: „V budúcnosti 

má hudba slúžiť v divadelnej 

hre len na podfarbenie textu a diania. 

Film musí dospieť k silnému spolupôsobeniu, 

napríklad k zviditeľneniu 

duševných procesov a podobne, ale 

aj k tomu, aby zobrazil dramatické 

procesy. Len si predstavme u Wagnera 

jazdu z Walkíry, ktorá sa ženie 

oblakmi, vo filmovom prevedení.(…) 

Samozrejme, že účelom divadla budúcnosti 

by nemala byť len samotná 

zábava, ale popud na skutočné vnútorné 

pozdvihnutie, teda na podporovanie 

duchovného v človeku.“ 4 

Dielom Oskara Ernsta Bernhardta, 

ktoré sa zvlášť priblížilo týmto ideám, 

je aj veselohra “Erdenbann” (voľne 

preložené: V putách zeme). Ako rok 

jej vzniku sa udáva rok 1917 5 (premiéra 

Innsbruck, 22. máj 1925). To 

znamená, že hru napísal autor počas 

1. svetovej vojny, v rokoch strávených 

v zajatí na britskom ostrove 

“Isle of Man”. No skôr, než priblížime 

toto jeho životné obdobie strávené 

“v púšti”, vrátime sa ešte k životu spisovateľa 

pred vojnou. 

Roky v Mainzi (1907–1909) boli 

zrejme pokojné a dobré boli aj vzťahy 

autora s tamojším divadlom. Rodina 

sa v roku 1907 rozrástla o dcéru 

Edith. Oskar Bernhardt často cestoval 

po Nemecku, ale aj do Viedne 

a Budapešti, zrejme kvôli rokovaniam 

s nakladateľstvami. V novembri 

1909 sa s rodinou presťahoval 

37 

SVET GRÁLU 

16 | 2008


VOJNOVÝ ZAJATEC 

do Kasselu a v roku 1912 do Regensburgu. 

Podľa dochovaného listu 6 sa 

Oskar Bernhardt odtiaľto vybral na ĎĎalšie kroky viedli autora do Veľkej 

Británie. Cestoval do Londýna 

cestu do Spojených štátov amerických, 

presnejšie do New Yorku. Zdá (1913), kde mienil pobudnúť nejaký 

sa, že to neboli len literárne záujmy, čas. Jeho ďalšie plány však úplne prekazilo 

ktorým sa tam venoval. V New Yorku 

vypuknutie 1. svetovej vojny. 

bol činný aj v rámci zvláštneho spoločenstva 

Vojna nadobúdala čoraz hrozivejšiu 

tamojších právnikov 7 . Táto podobu a nálada v Anglicku sa ob- 

právnická kancelária menom “Styx” rátila proti príslušníkom „nepriateľského 

si dala za cieľ pomáhať ľuďom – ktorí 

národa“. Britská vláda uvalila 

sa previnili nejakým deliktom – pri na všetkých Nemcov, ktorí sa v krajine 

ich opätovnom včleňovaní sa do spoločnosti. 

zdržiavali, nútený pobyt. Nasle- 

Podmienkou poskytnutia dovalo zatýkanie a odvoz do zajatia. 

ich pomoci bol predpoklad, že spoznali 

Jedným z mnohých tisícov zajatcov 

svoje previnenie a zmenili svoje bol od roku 1915 aj Oskar Bernhardt. 

životné postoje. Literárne spracoval Dostal sa na ostrov “Isle of Man” 

O. E. Bernhardt dojmy z New Yorku v Írskom mori do jedného z mnohých 

v divadelnej hre “Diamanty”. 

internačných táborov – “Camp 

Knockaloe” v blízkosti Peel, kde boli 

umiestení takmer všetci Nemci. Aj tu, 

počas štyroch dlhých rokov, mohli 

zajatci – i keď pod cenzúrou – rozvíjať 

istý kultúrny život. Táborové 

noviny v Campe prinášali popri vecných 

správach aj literárne kúsky. Zo 

správy jedného nemenovaného zajatca 

môžeme precítiť aspoň záblesk 

toho, ako doliehal nútený pobyt na 

internovaných: 

„Sedíme – o tom niet pochýb. Možno 

dlho, možno nie tak dlho. Možno budeme 

ešte niekoľko dlhých nocí spať 

po tridsiatich, snáď sa nám ujde jednomiestna 

alebo dvojmiestna posteľ 

už v blízkej budúcnosti. Ktovie? Hoci 

sa istotne robí veľa preto, aby sa náš 

údel zmiernil, predsa nemôže nikto 

Vlak priviezol internovaných Nemcov (väčšinou) z prístavu Peel 

do tábora Knockaloe. (1917) 

Z iniciatívy internovaných vznikla v tábore 

okrem iného stolárska dielňa. (1917) 

Obrázok umožňuje predstaviť si rozmery tábora. 

38 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

Skupina internovaných pri prídele jedla.


tvrdiť, že by toto tu mohlo byť nejakým 

liečebným pobytom. Pretože 

zima sa blíži. Alebo sme už v zime? 

Rozkvitne nám máj v decembri? Svet 

opustil svoju dráhu a okolnosti sa 

môžu vyvíjať akokoľvek. 

(…) medzitým sa stávame prostejšími, 

žartujeme a dostávame sa do 

príjemného stavu snenia, hraničiaceho 

s omámením. Mozog je otupený. 

Udalosti predchádzajúceho života zostávajú 

ďaleko v úzadí (…) Niekedy 

priletí list cez ostnatý drôt. Z Nemecka 

alebo z anglického domova. 

To, čo by sme radi vedeli, v ňom nie 

je. Jasné, že nie. (…)“ 8 

Ako sa ukázalo, roky strávené 

v tejto nútenej izolácii priniesli rozhodujúci 

obrat v živote i v tvorbe Oskara 

Bernhardta. Keď v roku 1919 

opustil internačný tábor a vrátil sa 

do Nemecka, toto obdobie „v púšti“ 

v ňom zanechalo nesmierne silné poznanie 

ľudského utrpenia i uvedomenie 

si vlastnej životnej úlohy. 

(Pokračovanie v nasledujúcom 

čísle Sveta Grálu) 

Monika Schulze 

Nástup táborovej stráže. 

Celkový pohľad na tábor Knockaloe. 

Poznámky a literatúra: 

1) meno je známe, tu z dôvodov ochrany 

identity neuvedené 

2) „Z ďalekých krajín”, nakladateľstvo „Zu 

Hause” (Doma), Viktor Schlüter, Muri, o. J. 

(1906) 

3) Herbert Vollmann, „Pôsobenie Grálu na 

zemi”, 1981 

4) Erich Walkhoff, „Záznamy” (neuverejnený 

manuskript z r.1943) 

5) „Literárny kalendár” Wilhelma Kocha 

6) Erich Walkhoff, list na ohlasovací úrad 

obyvateľov, Regensburg, 2. 2. 1956 

7) Wilhem L. (meno známe) 

8) zo „STOBSIADY” (noviny tábora – Isle of 

Man), zošit číslo 1 z 5. septembra 1915 

(udávanie autora neobvyklé alebo nedovolené) 

Divadelná kritika 

LEIPZIGER ALLGEMEINE ZEITUNG “Sin patria” (Človek bez vlasti), hra Oskara Ernsta Bernhardta v štyroch dejstvách 

si vydobyla pri svojej premiére v letnom divadle v Bad Dürrenbergu pred úplne vypredaným hľadiskom (…) veľmi 

živý, po treťom a štvrtom dejstve sa stupňujúci, búrlivý aplauz. Autor sa musel viackrát ukázať na javisku. (…) Tu 

vytvoril umelec skutočne niečo nové, originálne. Dej je umelecky prepletený … osobitne v treťom dejstve bolo cítiť 

mocné napätie, ktoré vyústilo do jasavého potlesku nadšených divákov. 

INNSBRUCKER VOLKSZEITUNG (Ľudové noviny Innsbruck) “Erdenbann” (voľne preložené: V putách zeme). Oskar 

Ernst Bernhardt si tu zvolil tému, ktorá je príťažlivá predovšetkým svojou nevšednosťou: ide o spor dvoch vedcov, 

jedného okultného bádateľa a jedného prírodovedca… Dej je napriek všetkej veselosti až do poslednej scény veľmi 

napínavý, obsahovo stojí vysoko nad bežne predstavovanými veselohrami, je pôsobivý po stránke scénografickej 

a prezrádza skúsenú ruku. Autor, ktorý sám premiéru viedol, sa mohol po skončení predstavenia osobne poďakovať 

za úprimný a srdečný potlesk. 

INNSBRUCKER NACHRICHTEN (Správy z Innsbrucku) Erdenbann (V putách zeme), metafyzický experiment. Medzi 

dvoma mladými nemeckými učencami, sa počas ich študijnej cesty v Indii vyvíja energický spor o schopnosti chápania 

ľudského mozgu. Tento spor preniká aj na verejnosť a strhne so sebou početné kruhy. (…) Dobre postavená, 

na súčasnom ponímaní založená veselohra, žiadna problematická kompozícia. Erdenbann (V putách zeme) sa môže 

hrať na každej scéne a vždy si nájde vďačné publikum… 

39 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

N Á ZO R Y 

40 

SVET GRÁLU 

16 | 2008 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 16/2008, vyšlo 1. 6. 2008. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Mária Majerová, Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Marie Šuláková, Veselíčko 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Ján Dobrota, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, 

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Mária Pesselová, 

Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Marketing: 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Distribúcia: 

Ľuboš Záhora, Košice 

Grafika: 

Jozef Lehotkai, Ráztočno 

Mário Comisso, Košice 

Alena Nairn, Praha 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

T. Hebden Hull, United Kingdom/* (1, 20), súkromý archív (2), wikimedia. 

org (5–9), M. Simonič – wikimedia.org, (9), J. M. Garg – wikimedia. 

org, (9), M. Comisso, Košice (10), N. Dilmen – wikimedia.org, (9–11), F. 

Vincentz – wikimedia.org, (10–11), D. Tanaskovic/** (13), T. Dobrowolski, 

Varšava, Polsko/* (16), I. Balabanova, Malsch, Německo/* (18), A. 

Borkowski Gdaňsk, Polsko/* (19), N. Moore, Cedar Park, USA/* (21), L. 

Prather, Zachary, USA/* (22–25), I. Balasanov, Tula, Rusko/* (23), Ngo 

Thye Aun, Georgetown, Malajsie/* (28), K. Franková, Brno (1, 26–28, 30– 

31), Institut für Strömungswissenschaften, Herrischried, SRN (27), M. a L. 

Pelcovi, Sobotka (29, 32, 33), wikipedia.org (32, 33), O. Seleznev, Moskva, 

Rusko/* (34), G. Barskaya, San Jose, USA/* (34), Gralswelt, archív (36–39), 

nfb.convio.net (42), T. Morozova, Moskva, Rusko/* (42). Ostatné obrázky 

GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.; **) – iStockPhoto. 

Ilustrácia na zadnej strane obálky: 

Ivan Konstantinovič Ajvazovskij, „Deviata vlna“, olej,1850, 

Ruské štátne museum, Petrohrad (Wikimedia) 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo 

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis 

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

PLÁN SPÁSY ALEBO 

VRAŽDA? 

Ak existuje niečo ako karma, potom 

nemôže mať žiaden zmysel smrť na 

kríži ako obeť za cudzie hriechy, pretože 

každý človek je zodpovedný sám 

za seba. Na druhej strane sa však 

vynára otázka, čo Ježiš spáchal, že 

bol pribitý na kríž? Okrem toho existujú 

miesta v Biblii, ktoré poukazujú 

na to, že pri ukrižovaní Ježiša nešlo 

o vraždu, ale o plán spasenia ľudí, 

napríklad prvý Petrov list, kde je reč 

o tom, že Ježiš „na svojom tele vzal 

naše hriechy na kríž, aby sme zomreli 

hriechu a boli živí spravodlivosti. Jeho 

rany vás uzdravili.“ Otázka „vražda 

alebo plán spasenia“ ma mätie! 

Ježišova misia spočívala v tom, že 

priniesol ľudstvu svoje posolstvo, to 

zreteľne vyplýva zo všetkých jeho 

slov. Ježiš sám nepovedal v žiadnom 

svojom kázaní, že zmysel jeho príchodu 

treba hľadať v jeho smrti na 

kríži, ktorou ľudstvo vykúpi, ale poukázal 

zreteľne na to, že my sami 

musíme niečo robiť, aby sme prišli 

do „kráľovstva nebeského“ – totiž 

plniť „vôľu jeho Otca“, to znamená žiť 

podľa zákonov a prikázaní Stvoriteľa. 

Keby bola zmyslom jeho príchodu 

smrť na kríži, nebol by zvestoval 

žiadne učenie, nepriniesol by žiadne 

posolstvo. Potom by ani Ján Krstiteľ 

nemusel napomínať ľudí k obráteniu. 

Odpustenie hriechov by bolo splnené 

obeťou smrti ukrižovaním. 

Ježiš bol v podstate obžalovaný 

preto, že jeho učenie pre etablovaných 

znalcov Písma predstavovalo 

nebezpečenstvo; bol obžalovaný, že 

chce ako „kráľ Židov“ vystúpiť proti 

Rímu. Ježiš vedel, čo to pre neho 

bude znamenať, no rozhodol sa, že 

svoje učenie (ktoré v skutočnosti nesledovalo 

žiadne politické ciele) napriek 

tomu neodvolá. Prijal nespravodlivé 

odsúdenie a ukrižovanie, aby 

tak až do krajnosti spečatil pravdu 

svojho posolstva. Potiaľto predsa len 

súvisí smrť na kríži s jeho misiou: Ježiš 

sa obetoval „pre mnohých“ (nie 

pre všetkých) – totiž pre tých, ktorí 

boli ochotní nasledovať jeho učenie. 

Čo sa týka myšlienky karmy, Ježiš 

nespáchal nič, čo by muselo viesť 

k jeho osudu smrti na kríži. Bol by 

to celkom nesprávny výklad myšlienky 

karmy, keby niekto chcel Ježiša 

akokoľvek učiniť zodpovedným 

za násilnú smrť, ktorú musel zažiť. 

Bezprávie zostane bezprávím! Je 

podstatou našej slobodnej vôle, že 

my ľudia môžeme páchať bezprávie. 

Žiadny vrah nie je „aktívny vykonávateľ“ 

vyššej spravodlivosti. Božská 

spravodlivosť (alebo inými slovami: 

zákony stvorenia, ku ktorým patrí 

zákon „sejby a žatvy“) sa však postarajú 

v nejakej forme o spravodlivé 

vyrovnanie. 

ODKIAĽ POCHÁDZA 

DUŠA? 

Ako Vášho čitateľa ma zaujímajú predovšetkým 

témy, ktoré sa nejako týkajú 

duše. Ale pri všetkých vysvetleniach, 

že duša nie je nič telesného, mi 

zostáva jedna otázka nezodpovedaná:

N Á ZO R Y 

kedy a ako vznikla duša? Že sa viackrát 

narodí, je jasné, ale raz predsa 

musela vzniknúť? 

Otázka pôvodu ľudskej duše je 

v Posolstve Grálu od Abd-ru-shina 

podrobne zodpovedaná. V krátkosti 

možno k tomu povedať: bytostné 

jadro človeka je duchovné. To znamená, 

že jeho pôvod nie je v pozemskom 

svete, ale v duchovnej ríši. 

Odtiaľ vychádza „duchovný zárodok“ 

človeka, spočiatku ešte nevedomý 

a bezpohlavný, aby pri prechádzaní 

hmotným svetom (k tomu 

patria početné jemnohmotné a hrubohmotné 

úrovne) pomaly dozrieval. 

Pre toto putovanie sa musí duch obklopiť 

niekoľkými obalmi (napríklad 

jemnohmotným obalom, ktorý potrebuje 

pre všetky časti stvorenia na 

takzvanom „onom“ svete). Keď duša, 

teda duch vo svojom jemnohmotnom 

obale, nakoniec vezme na seba ešte 

hrubohmotný obal, dôjde k „inkarnácii“. 

Pri svojej pozemskej smrti odkladáme 

tento najhutnejší obal, aby 

sme mohli ďalej žiť v jemnohmotnom, 

teda na „onom“ svete. Odtiaľ sa potom 

zase inkarnujeme do pozemského 

tela alebo môžeme, keď sme ukončili 

svoj vývoj, odložiť nakoniec aj svoj 

jemnohmotný duševný obal a vrátiť 

sa ako vedomý ľudský duch do svojej 

vlasti, ktorá sa v ľudskej reči často 

nazýva rajom. Táto časť stvorenia nepodlieha 

procesu vzniku a zániku. 

PREŽÍVAŤ SPÄTNÉ 

PÔSOBENIE 

Náš ľudský osud vzniká zo spätného 

pôsobenia. Znamená to, že napríklad 

každý vrah musí opäť padnúť za obeť 

vražde? A keď sa niekto utrpením, 

ktoré mu spôsobil niekto iný, niečo 

naučil – nie je tento zlý skutok potom 

nutný pre proces učenia sa a páchateľ 

je podľa toho nevinný? 

Keď sa v podobenstve hovorí, že 

zožneme to, čo zasejeme, nemusí sa 

to bezpodmienečne týkať konkrétnej 

udalosti. Keď si napríklad predstavíme 

zle zmýšľajúceho bohatého človeka, 

ktorý pre zábavu alebo z dlhej 

chvíle okradne iných ľudí a spôsobí 

im veľké utrpenie, či dokonca vážne 

existenčné problémy, potom nepríde 

spätný účinok tak, že tohto zločinca 

jedného dňa niekto okradne o rovnakú 

sumu peňazí, ktorú on sám kedysi 

odcudzil; ak je bohatý, nemusí sa 

ho to vôbec dotknúť. Pre spätný účinok 

je dôležitejšie to, čo prežíva obeť. 

Páchateľ sa teda sám nejako dostane 

do situácie, keď musí bolestne prežiť 

utrpenie, ktoré museli kvôli nemu zažiť 

jeho obete. Nejde teda o vonkajšiu 

udalosť. Ani vrah nemusí byť znovu 

zavraždený, aby sa naplnil spätný účinok. 

V skutočnosti je však každý človek 

plne zodpovedný za svoje vlastné 

dobré alebo zlé myslenie a konanie. Je 

podivuhodné, že obeť sa môže v utrpení, 

ktoré jej niekto privodí, niečo 

naučiť, to však nemožno spájať s osudom 

páchateľa. Nutný duchovný pokrok 

by obeť mohla dosiahnuť aj bez 

tejto ťažkej skúsenosti. 

S ohľadom na osudové spätné pôsobenia 

je treba brať zreteľ ešte na 

jednu vec: Keď sa onen zlý bohatý 

muž – alebo v našom druhom prípade 

vrah – vnútorne obráti k dobrému, 

zmení sa tým aj jeho osud. To, 

čo by ho muselo zasiahnuť s plnou 

silou, zasiahne ho len slabo. Tak nie 

je nič, čo si musíme osudovo prežiť, 

viazané na konkrétne vonkajšie udalosti. 

Čo je nám predurčené na prežívanie, 

sú len určité témy. 

„OTČE NÁŠ“? 

Ako sa zlučuje obraz Boha ako milujúceho, 

spravodlivého „otca“ s líčením 

Starého zákona, kde Boh vystupuje 

ako pomstiteľ a pokušiteľ? Pomyslime 

len na nabádanie Abraháma k vražde 

jeho syna Izáka… 

Ur č i t e s ú 

mnohé udalosti 

líčené v Starom 

zákone pre 

dnešných ľudí len 

ťažko pochopiteľné. 

Pokiaľ by človek chcel tieto biblické 

texty chápať bez ohľadu na okolnosti 

ich vzniku ako doslovné Božie posolstvo, 

museli by sa mnohé líčenia 

hodnotiť ako nepochopiteľné Božie 

rozhodnutia. Kto sa s tým neuspokojí, 

má však inú možnosť: nepozerať 

na biblické texty ako na opis historických 

udalostí, ale považovať ich skôr 

za podobenstvá, kde vonkajšie udalosti 

slúžili na znázornenie vnútorných 

hodnôt alebo zákonitostí. Tak 

môžeme napríklad v „neúprosne 

pomstychtivom Bohu“ rozpoznať 

neomylne platný zákon spätného pôsobenia. 

Takzvané „pokušenie Boha“ 

nie je bezpodmienečne nutné chápať 

ako svojvoľný čin vôle Stvoriteľa, 

ktorý testuje ľudí, ale ako pôsobenie 

prirodzenej zákonitosti: keď 

nám Stvoriteľ daroval slobodnú vôľu, 

máme tým aj možnosť činiť bezprávie. 

Mnohé nás v živote môže viesť 

k pokušeniu konať nesprávne. Rozhodujúca 

je však nakoniec vernosť 

a láska k Bohu, teda k správnej ceste, 

ktorú nám ukazuje aj naše duchovné 

vyciťovanie. 

Ježiš Kristus vo svojom učení určite 

z dobrého dôvodu poukazuje 

na Božiu lásku, pretože obraz Boha, 

ako ho predstavovali znalci Písma, 

bol v mnohých smeroch príliš obmedzený 

a jednostranný. 

SMRŤ AKO ZAČIATOK 

Dobrý deň, v minulom roku mi vo veku 

62 rokov na rakovinu zomrela matka, 

zostala som žiť sama a to je dôvod, 

prečo vyhľadávam takéto články ako 

vy vydávate. Veľmi mi pomohol článok 

v čísle 13 „Smrť ako začiatok“. Ďakujem. 

(meno v redakcii) 

41 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

N A Z ÁV E R … 

L 

LAURA 

aura vo veku dvoch rokov ochorela na šarlach. Táto 

choroba ju navždy pripravila o zrak aj sluch. Po čiastočnom 

zotavení bola znova čulá ako iné deti. Vyrastala 

však vo farmárskej rodine a jej členovia s ňou nemohli 

tráviť veľa času. Opatrovníkom dievčatka sa teda stal Asa, 

starý mládenec s poruchou reči a miernym mentálnym 

postihom. Možno práve preto Laure rozumel lepšie ako iní. 

Brával ju na výlety do hôr, lúk a polí a umožnil jej vnímať 

prírodu dotykmi. O hlucho-slepom dievčati vyšiel článok 

v novinách, ktorý zaujal riaditeľa ústavu pre nevidiacich. 

Ten rodinu navštívil a zistil, že Laura je veľmi inteligentné 

dieťa, že má potrebu komunikovať s inými ľuďmi a rozhodol 

sa nájsť spôsob, ktorý by jej to umožnil. Bolo mu jasné, 

že Laura vníma svet iba prostredníctvom hmatu, preto vytvoril 

metódu výučby založenú na využívaní reliéfnej abecedy. 

A skutočne, dievča trpezlivo napodobňovalo všetko 

čo robil učiteľ. No prešlo mnoho týždňov plných zdanlivo 

bezúspešnej námahy, kým sa objavili prvé výsledky. Tento 

človek však mal so svojou zverenkyňou obrovskú trpezlivosť. 

Jedného dňa si Laura uvedomila, že to, čo sa učí, je 

zároveň spôsob, akým môže sama vyjadriť to, čo sa v jej 

mysli odohráva a s čím sa môže podeliť s ostatnými. Z hlbín 

jej duše odrazu vytrysklo svetlo poznania. Listy, ale 

aj prekvapujúco hlboké básne, ktoré napísala, odrážali jej 

bohatý vnútorný život. Jeden jediný zmysel, hmat, postačil 

na to, aby oslobodil dušu dievčaťa z pozemskej tmy 

a prázdnoty a umožnil jej povzniesť sa až k najvyšším 

métam. Pre rodičov (nielen) hluchoslepotou postihnutých 

detí je Laurin príbeh už desiatky rokov inšpiráciou, ktorá 

im dodáva nádej, že aj ich trápenie môže mať šťastný koniec. 

Nás, zdravých ľudí, nabáda tento príbeh k zamysleniu 

– koľko húževnatosti my sami vkladáme do zdolávania 

oveľa banálnejších životných prekážok. 

Rudolf Harčarík 

42 

SVET GRÁLU 

16 | 2008

Vít Syrový: TAJEMSTVÍ KRVE II 

Nová kniha známeho autora nadväzuje na 

predchádzajúcu publikáciu „Tajemství krve“ 

a preto v prvom rade rozširuje a dopĺňa 

údaje, ktoré boli uvedené v prvej časti. 

Okrem toho však prináša aj celkom nové 

poznatky o krvných skupinách a druhoch, 

o ich spojitostiach s druhom výživy 

a o pôsobení ďalších faktorov. Zdôrazňuje 

pritom výrazný vplyv stupňa duchovného 

vývoja nielen na rôzne vlastnosti krvi, ale 

aj na zdravotný stav organizmu. 

175 strán, mäkká väzba, formát 14,7 x 21 cm, 

hmotnosť: 200 g, český jazyk 

cena: 308 Sk 

cena pre predplatiteľov Sveta Grálu: 287 Sk 

z ponuky /novinky/ On-line obchodu 

na stránke www.svetgralu.sk 

Siegfried Hagl: OKULTNÍ KANCLÉŘ 

Kniha približuje fenomén nacizmu 

a ponúka pohľad na jeho vodcu 

z nevšedného zorného uhla. Autor 

dospel k záveru, že Hitler nebol ani 

geniálnym politikom, ani schizofrenikom, 

ale okultným médiom, komunikujúcim 

so záhrobím a podriaďujúcim sa jeho 

neblahým vplyvom. Svoju myšlienku 

spracoval veľmi svedomito, preštudoval 

množstvo prameňov a podarilo sa mu 

vykresliť obraz, ktorého detaily do seba 

vzájomne zapadajú. 

245 strán, mäkká väzba, formát 15,5 x 22 cm, 

hmotnosť 360 g, český jazyk, 

cena: 335 Sk 

cena pre predplatiteľov Sveta Grálu: 312 Sk 

z ponuky /novinky/ On-line obchodu 

na stránke www.svetgralu.sk

Aký len je človek malý, 

a akým veľkým si namýšľa byť! 

Chce ovládať niečo, čo pôsobí mimo neho, čomu je podrobený a podrobený zostane. 

Vo svojej domýšľavosti verí, že už ovládol mocné sily, keď celkom nepatrne využíva 

účinky vzduchu, vody a ohňa. 

Pretože však vo stvorení pôsobia zákony – samočinne a živo, neúprosne, neochvejne, 

so silou, proti ktorej sú ľudia úplne bezmocní, je vlastne iba samozrejmé, že každý 

človek veľmi naliehavo potrebuje tieto zákony dokonale poznať; zákony, ktorých 

účinkom je úplne bez obrany podrobený. 

Pokiaľ ich má upotrebiť, musí sa najprv učiť, ako sa do nich vradiť a podriadiť sa im. 

Čo sa im chce vzoprieť alebo dokonca proti nim pôsobiť, bude vždy potlačené, 

rozdrvené a stroskotá.

SG16

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?