SG16

On-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Svet Grálu TV

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Vznik ČSR: prvá politická inkarnácia

Bola raz jedna republika. Trochu z nej zostalo doteraz, 90 rokov od jej

založenia – našťastie. Čím všetkým nám bola? A hlavne – čím je nám

dodnes?

SVET GRÁLU č. 17

vychádza 1. septembra 2008

titulná téma:

Pripravujeme nové DVD z edície

Svet Grálu

Umrieť dôstojne

Tienisté stránky transplantačnej medicíny

Dôstojne žiť – dôstojne umrieť

Duša a vyžarovanie krvi

Život v kóme

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

15/2008 SVET SVET GRÁLU

SVET GRÁLU

marec – máj 2008 · číslo 15

Reinkarnácia a kresťanská dogma

strana 5

Cigareta: Zaťaží aj dušu

strana 10

Zázraky na nebi

strana 21

Samovražda ako východisko?

strana 26

Hrdé San Marino

strana 32

cena 87 Sk

Duchovné príčiny

chorôb

Duchovné súvislosti v živote

Už v predaji!

www.svetgralu.sk

Objednávajte prostredníctvom objednávkového kupónu na konci časopisu, alebo v našom

OBSAH

oda. Stojíte pri potoku v bunde

V z celtoviny, s rukami vo vreckách,

o listy plieskajú veľké kvapky

stekajúceho dažďa, po úbočí lesa

putujú sivobiele chmáry a zhora do

nich prší. Vonia to vzduchom, vodou,

chladom a dažďom. Trávou sa

pre dierajú malé potôčiky, dychtia sa

pripojiť k potoku, vlievajú sa do neho

a zvonia ako sklenené cencúle. V potoku

mení voda farbu z priezračnej

na šedivú a striebornú, ako keď sa

žena otáča pred zrkadlom na všetky

strany, a zakaždým sa pritom zatrbliece

iným leskom. A voda skáče cez

kamene, chvíľu tak a chvíľu onak, aj

so zatvorenými očami môžete počuť

podľa šumenia, ako je nabitá čistotou,

vesmírom, zemitou silou. Pozeráte sa

na ňu, radostnú a čistú, a hovoríte jej:

si krásna, voda! Nestaráš sa, čo s tebou

bude dolu v dedine, v rybníku, vo

vodnej elektrárni ani vo veľkej rieke.

Zvážnieš, unavíš sa, budeš mať po

sebe vrásky ako my a potiahneš svojím

korytom ako my životom, a pritom

ťa to bude hnať do ďalších diaľok

a rovnako ako my budeš stále hľadať,

kam inam by si prenikla, kde je kúsok

miesta mimo zavedených brehov.

Proste žiješ, berieš to, čo ti život pri-

Svet Grálu

16 | 2008

oSOBNOSť

Gándhí – experimenty a služba 5

ZDRAVIE

Hľadala som cestu, ako pomáhať ľuďom 9

ZDRAVIE

Ako prečisťovať organizmus

a zjasňovať vyžarovanie krvi

Prečisťovanie organizmu

znamená aj niečo viac

než pôst a regulovaná strava 12

Spoločnosť

Tolerancia v kresťanstve 16

RECENZIa

Modrý ypsilon 18

téma

Voda

Ak sa chceme dozvedieť viac

o živote, musíme se najprv

dozvedieť viac o vode 19

výchova

Indigové deti – ľudia budúcnosti? 22

TÉMA

Metoda kvapkového obrazu 26

rozhovor

Kráľovstvo ruží

Chceli sme byť spolu –

tak pestujeme ruže 28

knižná ukážka

Mária z Magdaly 34

osobnosŤ

Cesta s Posolstvom Grálu (2) 36

NÁZORY

Listy čitateľov 40

Na záver...

Laura 42

NA ÚVOD...

náša, a zvládaš to. Dobre robíš. My to

tiež zvládneme. –

Voda. Pre celú jednu veľkú skupinu

ľudí tá najobyčajnejšia látka, ktorej

je všade plno, bez chuti, vône a farby,

látka toho najobyčajnejšieho chemického

zloženia. Na rozdiel od zlata, tokajského

vína, drahokamov a šťastia

je lacná a všadeprítomná, máme jej

všade dostatok a každý ju môže mať

skoro zadarmo. Všetko o nej vieme,

je jednoduchá ako čítanka pre prváčikov,

niet nad čím ďalej sentimentálne

bádať; čo nad to jest, k smiechu

jest, alebo presnejšie k posmechu jest.

Vlastnosti vody a obsah rozpustených

solí sa dajú ľahko zistiť prístrojmi,

bakteriálne vlastnosti mikroskopom.

Kto si o vode myslí niečo viac, je rojko,

očarený vymyslenými tajomstvami. –

Voda. Čoraz viac ľudí začína s údivom

a rešpektom zisťovať, že tá najprostejšia

pralátka v sebe skrýva

vlastnosti zarážajúce svojou hĺbkou

a siahajúce do jemných výšok. Objavujú

sa výskumy, zisťujúce, že voda

dokáže zaznamenať vplyvy okolia,

teda odkiaľ pritiekla a ako s ňou bolo

zaobchádzané; pojať aj vplyv myšlienok

a cítenia človeka. Má teda svoju

pamäť a uchová si v sebe informácie. –

Hovorme tomu informácie, dnes sa

toto slovo často používa, ľudia si na

neho zvykli a dobre ho znášajú; ale

rovnako by sa mohlo povedať žiarenie,

zachvievanie, vibrácie. Pre fyzikálnotechnicky

zmýšľajúcich odborníkov

môže byť taká myšlienka neprijateľná;

veď tento vplyv sa nedá preukázať

žiadnymi prístrojmi a nedá sa ani zopakovať

s presne rovnakými výsledkami.

Jedna z požiadaviek na uznanie

vedeckosti pokusu znie: pokus sa musí

dať kedykoľvek zopakovať a v rovnakých

podmienkach musí pokus dať aj

presne rovnaké výsledky. Lenže tu narážame

hneď na dva háčiky: prvým je

skutočnosť, že pracujeme s jemnejšími

formami energie, než nám zmerajú

elektronické voltmetre a oscilografy;

Svet Grálu

16 | 2008

je to energia viazaná na jemné vrstvy

ľudskej bytosti, človek ju vyžaruje,

cíti ju, rozpozná ju zase rovnakým

„aparátom“, z ktorého vzišla, teda ľudským

vyciťovaním, no pre prístroje je

väčšinou neviditeľná. A druhý háčik?

Aj prítomnosť povahovo rozdielnych

účastníkov ovplyvní výsledok pokusov;

laborant, sadajúci za stôl s pohŕdavou

myšlienkou „no to mi zase šéf

predhodil na prácu peknú hlúposť“,

môže svoj vplyv pridať k ostatnému

vyžarovaniu vzorky vody. Takže slová

„v rovnakých podmienkach“ tu majú

hlbší význam.

Ostatne, zmena vyžarovania vody

má aj svoje fyzikálne zdôvodnenie:

molekuly vody sa v tekutine združujú

do skupín, molekulových zhlukov

nazvaných klastry. Jemné vplyvy

okolitého prostredia nemôžu spôsobiť

zmenu jej zloženia, tá zostáva rovnaká,

avšak dokážu preskupiť tieto

zhluky molekúl vody do iných obrazcov

a tak menia jemnejšie vlastnosti

vody.

Vlastne je čudné, že môže niekto

uznávať len to, čo dokáže zmerať

a vidieť; že sa ľudské vyciťovanie

berie ako pomýlená fantasmagória.

Vezmime si napríklad hudbu:

pre fyzikálne prístroje je to súhrn

tlakových kmitov, ktorý sa dá zmerať,

elektronicky zaznamenať, analyzovať

– ale čo dokáže prístroj vypovedať

o pôsobení hudby na dušu

človeka? Nič. A napriek tomu v nás

hudba prebúdza city s veľkou silou,

rezonuje v nás, oslovuje Japonca

i Slováka, vyžaruje harmóniu, buráca

túžbou alebo nás naopak dusí ošklivosťou.

Alebo si vezmime farby: fyzikálne

má každá farba svoju vlnovú

dĺžku, svoj presný kmitočet, a pre fyzikálny

spektrometer sú všetky rovnocenné.

Ale pre nás nie, všetci pociťujeme

červenú alebo žltú ako svetlé,

teplé farby, a naopak modrú a zelenú

tmavo a chladne. Okrem toho sú nám

niektoré farby rozdielne sympatické,

iné zase nemilé. Aj hudbu preciťujeme

rôzne podľa svojej povahy, náklonností,

utvárania ducha. Vstupujeme

tak na pôdu vnímania, ktoré je

žijúce, teplé, mnohotvárne, pretože

je blízke životu samému; prístroje sú

chladné a obmedzené, a práve také je

uvažovanie tých, ktorí sa pohybujú

v ich úzkych medziach, chladné a…

s prepáčením čiastočné. Áno, isteže,

každý vnímame inak, po svojom,

kým prístroj nameria stále to isté –

v tom svojom pozemskom živote sa

máme učiť poznávať, na ktoré cítenie

sa možno spoľahnúť a čo sú neisté

výplody fantázie, pudových pocitov,

vlastnej chcenej konštrukcie. Máme

si cibriť svoju schopnosť cítenia, vyciťovania,

to je nazhromaždený poklad

dozrievania, ktorý si odtiaľto odnesieme

v truhlici svojho života.

Nad vodou sa dá žasnúť. Naše telo

sa skladá z dvoch tretín z vody a táto

voda si ponecháva štruktúru zodpovedajúcu

miestu, na ktorom sme

sa narodili. Naše vnútorné spojenie

s miestom narodenia sa teda zachováva

po celý život. Ak si chceme

uchovať plnú životnú silu, je dobré sa

z času na čas vrátiť na miesto svojho

narodenia a oživiť vyžarovanie svojej

krvi; najmä vtedy, keď žijeme ďaleko

odtiaľ v inej krajine alebo dokonca

na inom svetadieli.

Naproti tomu zase voda, obiehajúca

v potrubí ústredného kúrenia

nášho bytu, je voda trápená, znásilňovaná,

znečistená a zapáchajúca. Ak

neveríte, choďte si odpustiť trochu

vody z radiátora odvzdušňovacím

kohútikom. Ale nepostriekajte si pritom

košeľu.

A keď si ráno pri umývadle naberiete

do dlaní čistej vody a pocítite

ten príval chladnej sviežosti, zmývajúcej

tiene noci do jasného dňa, poviete

jej za všetko to dobrodenie:

„Ďakujem ti, voda!“

Artur Zatloukal

oSOBNOSť

GÁNDHí

Experimenty a služba

Keď chlapec Móhandás Karamčand Gándhí, ukrytý v blízkosti svojho rodného mesta

Pórbandar, experimentoval s tým, aké je to jesť zakázaný pokrm, asi netušil, že experimentovanie

ho neskôr bude sprevádzať celý život. Rovnako ako odvaha k experimentom

vôbec pristúpiť. Okrem nezvyklej ťažoby v žalúdku pocítil vtedy tiež smutnú

ťažobu na duši; zo spreneverenia sa posvätnému sľubu nejesť mäso. Myslel si totiž, že

to práve z tohto pokrmu sú Angličania silnejší ako jeho krajania. Preto v konzumácii

mäsa (na chvíľu) videl cestu, ako sa zbaviť anglickej nadvlády.

Tento experiment sa teda skončil nezdarom, ale tak, ako pri tých neskorších, bolo

podstatným to, že výsledok poznal sám na sebe; odnášal si ho vo svojom vnútri. Dobré

skúsenosti si však osvojoval a používal ako samozrejmosť. A týmto spôsobom dozrieval

ako človek, ktorý chcel žiť aj zomrieť s Božím menom na perách.

1869 – 1890

roku 1869, v ktorom sa narodil,

bola doba v celej Indii veľmi pohnutá.

Jeho rodný poloostrov Káthijávár

patril k najzaostalejším krajom

spomedzi 300 kniežatstiev obrovskej

krajiny, ktorú spravovala Veľká Británia.

Dôvodom tohto spravovania,

moci a jej upevňovania boli čaj, korenie

a soľ – silné obchodné argumenty.

Tradičné remeslá odsúdili britskí kolonizátori

k zániku, výhodnejšia pre

nich bola lacná a poddajná pracovná

sila v nimi založených fabrikách.

Národ sa tak nemohol ďalej vyvíjať.

Hoci túžil po oslobodení, nevedel sa

vzoprieť modernejším Britom, nenachádzal

k tomu prostriedky, ani

vodcovskú osobnosť. –

Trinásťročný Móhandás Karamčand

sa oženil s dievčaťom Kastúrbáí.

Podľa zaužívaných zvyklostí sobáš už

pred rokmi dohodli rodičia.

Zmaturoval sedemnásťročný. Aby

mohol pokračovať v štúdiu práva

v Anglicku, musel za takýto „vlastizradný“

skutok pretrpieť vylúčenie

z kasty banijov (obchodníkov),

o čom rozhodol tribunál hinduizmu.

Silná túžba po vyššom vzdelaní mu

však tento krok, ktorý v tak rodinne

a vzťahovo založenej krajine nebol

vôbec ľahký, pomohla vykonať.

V Londýne sa síce začal obliekať

„po európsky“, ale vnútri zostal verný

hinduistickým zásadám, predovšetkým

v oblasti stravy. Silnú dávku

asketizmu zdedil po svojej matke. Po

nejakom čase sa kvôli „zbytočnému

utrácaniu“ presťahoval do veľmi jednoduchého,

až chatrného bývania.

Popri štúdiu sa stal členom výkonného

výboru Londýnskej vegetariánskej

spoločnosti. Aj takto získaval

svoje prvé kontakty.

Strávil tu 33 mesiacov, veľmi

cenných pre jeho ďalšie pôsobenie.

Skúšky zo všeobecného a rímskeho

práva zložil v roku 1890.

Odovzdanie

rvú právnickú obhajobu po svojom

návrate do Indie a otvorení

si vlastnej advokátskej praxe nezvládol.

Keď mal pred súdom predniesť

reč v prospech klienta, ktorého zastupoval,

postavil sa, no neschopný

vydať zo seba hláska sa zase posadil.

Zostavenie petície, o ktoré bol o pár

dní na to ako právnik požiadaný, dopadlo

už lepšie.

Potom však prišlo nečakané pozvanie

do Južnej Afriky, do Natalu.

Išlo o spor dvoch strán vo veci vymáhania

určitej čiastky. Gándhí

spor vyriešil – a to sa preňho neskôr

stalo prvoradým úsilím – zmierením

oboch strán. Už po príchode sa

veľmi rýchlo zoznámil so situáciou

prisťahovalcov z Indie, spoznal podmienky,

politické pozadie, utláčanie

Indov, ako aj neochotu a ťažkopádnosť

úradov. Aj táto krajina bola v dŕžave

Britov, ktorí nemali zlé svedomie

kvôli vydávaniu likvidačných

zákonov, zákazov a povinností pre

indických prisťahovalcov (ale nielen

pre nich). Okrem odňatia volebného

práva to časom viedlo až k šikanujúcim

absurdnostiam, ako napríklad

k zákazu chodenia po chodníkoch.

V Oranžskom štáte dokonca v roku

1888 vyšiel osobitný zákon, ktorý Indov

zbavoval všetkých práv. Život sa

tu tak stal doslova neznesiteľným.

Túžba pomôcť rozhodla, že sa

Gándhí v roku 1894 v Natale usadil

(neskôr za ním pricestovala aj manželka

s deťmi) a začal sa hlbšie zaujímať

o možnosti, ako byť svojím

vzdelaním prospešný. Možnosti začali

prichádzať jedna po druhej a neúnavný

Gándhí mal plné ruky práce.

Svet Grálu

16 | 2008

oSOBNOSť

Svet Grálu

16 | 2008

Zriadil si advokátsku prax, zahájil

kampaň proti diskriminácii indickej

menšiny (to už sa obliekal výlučne

„po indicky“), založil Natalský indický

kongres a stal sa jeho tajomníkom,

začal vydávať týždenník Indian

Opinion, ktorý sám hojne zásoboval

článkami, neustále sa vzdelával, veľa

čítal, vytvoril indický zdravotnícky

zbor, ktorý pomáhal raneným počas

búrskej, ale aj zulskej vojny. Založil

osadu Phoenix, v ktorej sa prakticky

– a úspešne – pokúsil do života

uviesť princíp „svadeši“ – sebestačnosti.

Vzdelával, pracoval, ošetroval,

učil. V roku 1906 začal boj proti rasistickému

zákonu o povinnej registrácii

Aziatov. Viedol protestné pochody.

Neodradilo ho ani väznenie a nakoniec

v roku 1914 sa mu po dvadsiatich

rokoch podarilo dosiahnuť dohodu

s vládou Juhoafrickej únie o zmiernení

rasových obmedzení.

Z obhajcu jednotlivca sa stal odovzdaným

obhajcom celého národa.

Experimenty

s Pravdou

očas celého tohto obdobia, ako

P vlastne počas celého života sa zároveň

intenzívne venoval „experimentovaniu

s Pravdou“, ako to sám

nazval. Bol hlboko veriacim, chcel

však svoju vieru tiež konfrontovať

zo životom. Nebál sa robiť chyby,

či otvárať sa novým názorom. Mal

takisto odvahu a chuť prekonávať

vlastné slabosti.

Ako už bolo spomínané, veľa čítal,

neustále sa vzdelával, mnoho pozoroval,

skúšal. Ale predovšetkým –

skúmal.

Dočítal sa napríklad o liečení zemou,

ktorá vraj dokáže z človeka chorobu

„vytiahnuť“. Tento spôsob liečby

ho zaujal a Gándhí sa pri prvej príležitosti

hneď pustil do skúšania. Pri

vlastných problémoch zažívacieho

traktu si prikladal obklady so zemou,

navlhčenou studenou vodou a zabalenou

v jemnom plátne, na brucho. Výsledky

boli vynikajúce. Odvtedy túto

„Už dávno som sa naučil ísť za

svojím vnútorným hlasom. Blažilo

ma podrobovať sa mu. Konať

proti nemu by bolo pre mňa

ťažké a bolestné.“

metódu preferoval

aj u svojich

známych

a, samozrejme,

aj pri svojej rodine.

Rovnako postupoval

pri experimentoch so stravovaním.

Všímal si, ako jeho telo

a myseľ reagujú na jednotlivé zložky

stravy – ktoré ho zaťažujú, otupievajú

a ktoré ho naopak pozdvihujú.

Na základe týchto výsledkov potom

upravoval svoj čím ďalej tým prostejší

jedálny lístok.

Takto však postupoval aj v hlbších,

duchovnejších záležitostiach. Chorým

pomáhal nie preto, lebo je to

spomenuté v hinduizme, ani preto,

lebo sa to tak patrí, ale preto, lebo to

jeho vnútro napĺňalo radosťou a povznášalo

ho. To bolo preňho dostačujúcim

meradlom správnosti.

A, samozrejme, s rovnakým zmyslom

pre skúmanie skúmal aj Pravdu

v náboženstvách, ktoré dokonca

medzi sebou porovnával: to, čo ho

v nich zaujalo, prijímal do svojho

vnútra, nechal si tým vybrusovať

svoje názory.

Všetko, čo sa dozvedel od iných,

alebo čo sa dočítal v cenných duchovných

spisoch, to sám vnútorne

preciťoval. Mohol tak vypozorovať,

čo v jeho vnútri živo zarezonovalo, čo

mohol porovnať so svojou skúsenosťou

a čo bolo iba nepohyblivým tvrdením,

alebo dogmou. Rozlišoval tak

pravé od nepravého, pričom sudcom

mu bol jeho zmysel pre nestranné

vyciťovanie a na tomto „prežívaní“

staval ďalej. A za tým „pravým“ sa

celým svojím vnútrom obracal

a v snahe stále lepšie a ušľachtilejšie

žiť, sa to snažil nasledovať. Sám nehlásal

žiadnu novú pravdu.

Nebránil sa žiadnej vierouke ako

takej, musela však prejsť sitom jeho

vyciťovania. Tak napríklad čoskoro

po svojom príchode do Natalu sa

spoznal s kresťanmi,

ktorých

náboženstvo

a hlavné

myšlienky ho

veľmi zaujali.

No keď prijal

ich pozvanie, navštívil pobožnosť

a spoznal aj ich samotných, sklamal

ho rozdiel medzi náukou a tým,

ako ju praktizovali v dennom živote.

Preto bol ďalej jeho postoj ku kresťanstvu

chladnejší, hoci Ježišovo učenie

považoval za krásne.

Ahinsa a Svarádž

lbert Einstein o Gándhím neskôr

A povedal, že „budúce generácie

možno ťažko uveria, že niekto ako

on, z mäsa a krvi, niekedy kráčal po

tejto zemi“. Bolo to zrejme preto, lebo

svojím prístupom a konaním pripomínal

Ježišovho učeníka.

Jeho úsilie dbať na prítomný okamih,

sústrediť sa na každý jeden kontakt

s blížnym a pomáhať mu si určite

zasluhuje pozornosť.

Prirovnanie k Ježišovmu učeníkovi

je celkom príhodné, veď Gándhí sa

skutočne láskou k blížnemu preukazoval

po celý život. Pravdu a jej pre-

oSOBNOSť

jav, činorodé odovzdávanie lásky nachádzal

v prostej skutočnosti pomoci

ľuďom vo svojom okolí. Milovanie

svojho blížneho – ahinsa.

Pomáhal, kde to len bolo možné.

Prijal do osady rodinu „nedotknuteľných“,

ktorých húževnaté kastovníctvo

odsúvalo na úplný okraj

spoločnosti. Neštítil sa ošetrovať

malomocného, ktorého inak ostatní

obchádzali, aby sa sami chorobou

nenakazili.

Ľ u d s k o s ť ,

spravodlivosť

a dobrotu

mali ľudia na

Gándhím radi.

Dnes sa nám

takéto prejavy zdajú takmer neskutočné.

Nebol však nejakým „nadčlovekom“.

Sám sa považoval za menej

než priemerného človeka. Všetko, čo

poznal, čo vedel, získal jednoducho

prostredníctvom svojho skúmania.

Ale aj zo životných skúseností, ktoré

boli často skutočne tvrdé.

Návrat do Indie

„Mojím náboženstvom sa stalo

náboženstvo služby, lebo som

cítil, že Boha možno poznať len

prostredníctvom nej.“

o dvadsaťjedenročnom pobyte

P v Južnej Afrike a po druhej ceste

do Anglicka sa vďaka naliehaniu

priateľov, naliehaniu svojho vnútra

ale i po logickej úvahe v roku 1915

vrátil späť do Indie (s rodinou aj

členmi osady Phoenix), v ktorej narastalo

napätie nielen medzi Indmi

a Britmi, ale so svojimi požiadavkami

sa hlásila aj moslimská menšina.

Gándhí sa znovu pustil do boja,

pravdaže svojím zmierlivým spôsobom,

propagujúcim nenásilie – sátjagrahu

1 . Bojovať však musel prakticky

so všetkým – s úradníkmi,

nezmyselnými pravidlami súdnictva,

so šikanovaním najnižších vrstiev,

s neústupčivými predstavami menšín,

ale aj s nízkou kultúrou samotného

národa,

stále sužovaného

chorobami

ako napríklad

mor.

A tak sa pustil,

vďaka dávnejšie vybudovaným

priateľstvám do získavania nových

kontaktov s veci oddanými ľuďmi,

aj do zdĺhavých rokovaní s úradmi

a vládou.

Popritom založil pri meste Ahmadábád,

stredisku ručného tkáčstva

osadu Sátjagraha ášram, akési pokračovanie

osady Phoenix. Fotografie

Gándhího s kolovrátkom z tejto

doby sú veľmi známe. V tradičných

remeslách videl budúcnosť krajiny.

Jeho pozornosť upútal problém

s neprimeranými podmienkami námezdných

robotníkov, ktorí emigrovali

z Indie. Vláda na to pod tlakom

zareagovala iba zrušením emigrácie.

Gándhí sa ujal aj čamparanských

roľníkov, ktorí boli povinní vysiať indigo

na určitej časti prenajatého poľa,

pre svojho „zemepána“. Kam prišiel,

tam sa cele ponoril do prípadu a stal

sa ľuďom, ktorí ho zavolali, priateľom.

Postupne sa stával prirodzeným

vodcom ľudu. V rôznych okresoch

krajiny sa ujímal boja za práva obyvateľov.

Pripravoval a viedol nenásilné

kampane, sprevádzané hladovkami,

viedol štrajky, podieľal

sa na príprave rezolúcií, zúčastnil sa

„soľného pochodu“ na protest voči

britskému soľnému monopolu, čelil

zatknutiam, internovaniu a odsúdeniam,

zúčastňoval sa konferencií.

Pritom stále veľa písal, podujal sa tiež

prebrať vedenie týždenníka Young

India a Navadžívan, neskôr sám založil

týždenník Haridžan.

Takmer pravidelne sa v jeho živote

striedali hladovky s protestnými pochodmi

a väzením. Niekedy sa mu

hroziace katastrofy podarilo zažehnať,

pretože národ svojho Mahátmu

(Veľkú dušu) miloval, niekedy im

však už nedokázal zabrániť.

V roku 1869 indický národ ešte túžil

po zbavení sa nadvlády britského

impéria. V roku 1947 sa mu to podarilo,

no skutočná sloboda predsa

len nenastala.

Mahátma, sklamaný vývinom udalostí,

najmä bratovražednými bojmi

jednotlivých náboženských skupín,

sa vzdal vedenia i členstva v Indickom

národnom kongrese, a ešte dlho

pred vyhlásením nezávislosti Indického

zväzu a Pakistanu sa utiahol na

vidiek. Usadil sa v roku 1936 v dedine

Ségáon a snažil sa o znovuoživenie

remesiel. Učil práci s kolovrátkom –

s výukou iných remesiel, napríklad

s výukou šitia pomáhali zase ďalší

prívrženci. Snažil sa o povznesenie

Svet Grálu

16 | 2008

oSOBNOSť

Svet Grálu

16 | 2008

vidieka. Chcel, aby sa národ oslobodil

a ožil zvnútra. Usiloval sa o jeho

zušľachtenie, o mravný prerod ľudí.

Snáď aj toto bol jeden z dôvodov,

prečo začal s písaním vlastného životopisu,

v ktorom opisuje aj svoje ľudské

pochybenia, rovnako ako úsilie

ich napraviť. Ťažisko teda videl v prevýchove,

narazil však na odmietanie.

Národ uctieval jeho osobu, Gándhí

však osobné uctievanie neprijal. Preto

medzi ľuďmi nastalo najprv rozčarovanie,

potom odsúdenie. Jeden jeho

životopisec napísal: „Ľud ho nadšene

slávil ako proroka, ašak odmietal

jeho učenie“. K týmto zážitkom sa

pridala nečakaná strata. V roku 1944

zomrela vo väzení Kásturbáí, ktorá

stála po jeho boku celý život a pomáhala

mu v jeho diele. –

Prudké náboženské rozbroje vo

vnútri krajiny medzi hinduistami

a moslimskou časťou obyvateľstva

pokračovali. Pogrom v Kalkate

v roku 1947 priniesol obrovské

množstvo obetí. Celkove mali vnútorné

nepokoje v Indii na svedomí

státisíce ľudských obetí.

Boh, alebo národ

ahátma pochopil, že Svarádž –

M nezávislosť a skutočnú slobodu

nedostane ľud Indie ani ako dar od

Stvoriteľa, ani od Britov, ale musí si

ju sám vytvoriť vlastným úsilím, pretože

veril, že nikto neobdrží

niečo viac, než

k čomu ho oprávňuje

jeho vnútorná sila. Hoci

ho osud Indie a jej obyvateľov

trápil, on stál

už vlastne mimo hlavného

diania. Poznal, že

„blaho národa závisí od

neho samého“.

Tieto skúsenosti podnecovali

Gándhího

v rozhovore s jemu

známym vnútorným

hlasom porovnávať

službu národu so službou

Bohu. Po dlhé roky

to považoval za jedno

a to isté. Dokonca v prvom videl cestu

k druhému. Teraz v tom však začínal

predsa len vidieť rozdiel. Vnútorné

naliehanie ho viedlo k rozpoznaniu

rozdielu v tomto jeho najväčšom

a najdlhšom experimente s Pravdou.

Niektoré svoje rozhodnutia a činy

považoval za chybné, niektoré z nich

mali dokonca – napriek najlepšiemu

úmyslu – ťažké následky. Predovšetkým

jeho nabádanie ľudí k občianskej

neposlušnosti ich nezastihlo

pripravených do tej miery, aby ju pochopili;

aby v úplnej čestnosti nedodržiavali

iba tie zákony, ktoré boli

nezmyselné. Bola to „chyba obrovská

ako Himaláje“, povedal neskôr

Gándhí. Keby svoj národ nemeral

podľa seba, keby

nerozhodol na

základe vlastného

uváženia, ale pýtal

sa najprv Boha,

neodohralo by sa

to úplne inak?

Všetko však už

bolo v pohybe.

Vodcov hnut ia

za občiansku neposlušnosť

vláda

uväznila a vyhlásila

stanné právo.

Vznikli súdy so svojvoľnými rozsudkami,

množilo sa bezprávie. Neustupujúce

napätie a nemožnosť dohody

medzi hinduistami, ktorých viedol

Motilál Néhrú, a medzi moslimskou

menšinou, na čele s Mohammadom

Alí Džinnáhom, sa Gándhí pokúsil

zmieriť hladovkou. Néhrú chcel veľkú

Indiu, Džinnáh chcel od Indie odtrhnúť

jej severnú časť, dnešný Pakistan.

Aby pre ich neochotu k dohode neprišiel

Mahátma o život, nastalo na

istý čas prímerie. Takýto stav však

nevyhovoval všetkým, lebo túžba po

moci neodišla spolu s Angličanmi.

Gándhí bol tŕňom v oku náboženských

fanatikov, čo sa mu stalo osudným.

Po útoku atentátnika, hinduistického

kňaza, zomrel presne tak,

ako si kedysi želal – s Božím menom

na perách.

Ján Spišiak

1. Sátjagraha v praxi je metóda riešenia

konfliktov. Bežne sa konflikty riešia tak,

že silnejší vyhráva. Podľa satjágrahy sa

človek nesnaží znížiť nároky svojho protivníka,

ale zameriava sa na pôvod a korene

konfliktu. V podstate sa konflikt

rieši tak, že jednotlivec protivníka presviedča

o nenásilnom prístupe. Z protivníka

sa teda stáva spojenec.

ZDRAVie

Hľadala som cestu,

ako pomáhať ľuďom

Všetko sa to začalo zhruba pred deviatimi rokmi.

Uč i teľ ka b iológie Jarmila Podhorná z Br odku u

Konice na Prostějovsku išla do dôc hodku. V tom

čase prišla o dvoch najbližších ľ udí, ktorí zomreli

na onkologické choroby, na ktoré bola dovtedajšia

medic ína krátka. Celý život sa zaujímala o

alternatívnu liečbu a premýšľala o tom, že byliny

či v ý ťažk y z nic h obsahujú rovnako liečivé látk y

ako väčšina liekov, ktoré majú na rozdiel od nich

vedľ ajšie úč ink y poškodzujúce pečeň, oblič k y a

ď alšie telesné orgány… Nakoniec sa dostala ku

gemmoterapii – medicíne púčikov a stala sa zakladateľkou

jej výroby v Čechách.

Rozhovor s Jarmilou Podhornou - zakladateľkou gemmoterapie v Českej republike

SG: Kým sa však dostaneme ku

gemmoterapii, povezte, čo vás viedlo

k tomu, aby ste sa z učiteľky biológie

stali bylinkárkou?

Aby som povedala pravdu, učiteľské

povolanie ma nikdy až tak nelákalo,

aj keď som to robila rada. Na

svoju profesiu som sa dívala z trochu

iného hľadiska. Tam, kde mali deti

problémy s učením som hľadala príčinu.

Napríklad slabších žiakov mali

všetci vo zvyku nie povzbudzovať, ale

ešte im nadávať a osočovať ich za to.

Zistila som, že pokiaľ sa dieťa zle sústredilo,

väčšinou malo problémy aj

s hornými dýchacími cestami a ďalšie

zdravotné problémy. A ja som si hovorila,

že to je to prvé, čo je treba vyriešiť,

že to súvisí s poruchami učenia.

Takže po celý čas učiteľovania som

sledovala také veci, ako týmto deťom

pomôcť. A keď som potom prišla do

dôchodku a zomreli mi dvaja najbližší

ľudia na nádorové ochorenia,

o ktoré som sa vždy veľmi zaujímala,

nastal v mojom živote zlom a začala

som hľadať cestu, ako by som mohla

pomáhať ľuďom.

SG: Kým ste tú cestu našli, museli

ste veľa študovať a hľadať…

Ku gemmoterapii viedla dlhá

a ažká cesta a ja som vedela, že si

musím prehĺbiť znalosti o alternatívnej

medicíne. Okrem iného som

začala študovať Calábkovu univerzitu

nového veku v Prahe, bola to pobočka

Karlovej univerzity, stretávalo

sa nás tam asi 350 ľudí z celej republiky.

Z prednášajúcich ma vtedy najviac

oslovil Jiří Janča, ktorý povedal,

že keby niekto začal vyrábať podľa

jeho herbárov tinktúry z bylín, ktoré

tu rastú, vyrobil by oveľa lepšie produkty,

než sú tie drahé

dovozové. Uvedomila

som si, že tie rastlinky

rastú v rovnakom pásme,

ako sme my, majú teda

aj rovnaké vibrácie ako

naše telo, a aj finančná

stránka je dôležitá –nie

každý si môže dovoliť

prečistiť telo za niekoľko

tisíc korún. Po tých jeho

slovách som urobila zo svojej pivnice

laboratórium a začala som skúšať vyrábať

tinktúry z bylín. Nemala som

peniaze, zvažovala som, či tam vôbec

zaviesť teplú a studenú vodu, musela

som premýšľať o každej korune… tie

začiatky boli ťažké. Všetko sa začalo

ľubovníkom. Homeopaticky som ho

spracovala do niekoľkých fľaštičiek,

rozdala ich medzi okolitých známych,

ktorí mali nejaké zdravotné

problémy – gynekologické, so spánkom,

nervové a aj jednému človeku,

ktorý mal roztrúsenú sklerózu. Asi o

dva mesiace začali prichádzať správy

– tam to pomohlo na tenisový lakeť,

tam na spánok, tam na upokojenie

a najväčším prekvapením pre mňa

bolo, keď sa zlepšil zdravotný stav

človeka, ktorý mal trinásť rokov roztrúsenú

sklerózu. Vtedy som si povedala,

že ak jedna bylinka

dokáže pomôcť

pri takom ochorení, tak

je to správna cesta a ja

sa tou cestou dám.

SG: …a objavili ste

gemmoterapiu…

Ešte nie. Začala som

hľadať bylinky v herbári,

spracovávať ich. V tom

čase som sa stret la

s mladým človekom, ktorý mal boreliózu

– asi tak v treťom štádiu. Bol

trištvrte roka práceneschopný, nemal

záujem o prácu, o život, kupovali

rôzne drahé prostriedky, chodili na

kliniku a nič sa nedialo. Ja som v herbároch

brala jednu bylinku za druhou

a u topoľa som si všimla, že ak

z jeho púčiku homeopaticky spracujeme

tinktúru, tak vám určitým spô-

Svet Grálu

16 | 2008

ZDRAVie

sobom v tele zlikviduje borélie (baktérie

prenášané kliešťami, pozn. red.).

Vzala som to doslova, vyrobila tinktúru

a o mesiaci ten muž nastúpil do

práce. Potom som si uvedomila ešte

jednu veľmi dôležitú vec – že chorobu

je potrebné aj doliečiť. On síce nastúpil

do práce, ale pretrvávala u neho

veľká únava, bolesti kĺbov, nervov…

Hovorí sa, že pripravenému šťastie

žičí. A ja som to veľké šťastie mala,

vzala som tie herbáre a v piatom diele

som sa dostala ku kapitole o gemmoterapii

– medicíne púčikov. Tam

bolo napísané, že v púčikoch a zárodočných

tkanivách sú látky, ktoré tá

rastlina v inom čase nemá. A to sú

stopové prvky, minerálne látky, vitamíny,

rastlinné hormóny. A keď sú

tie pupence a zárodočné časti správne

spracované, môžu nám dať tinktúry,

ktoré regenerujú ľudský organizmus,

stimulujú centrálnu nervovú sústavu,

zvyšujú imunitu, omladzujú organizmus

atď. A potom ma tam zaujala ešte

jedna veta o tom, že sa predpokladá,

že budú liečiť aj choroby doposiaľ neliečiteľné.

Naraz som u topoľa videla,

že to tak je, že som prišla na niečo, čo

sa doposiaľ nevedelo. Okrem topoľa,

ktorý likviduje borélie, som potom

objavila celú kúru na

liečbu i doliečenie.

SG: Kúra na liečbu boreliózy

vás preslávila

aj medzi lekármi–čo

možno považovať za

veľký úspech…

Asi pol roka potom,

čo som začala mať

úspechy s kúrou na boreliózu,

sa na mňa obrátila

lekárka z Prahy

a nadšene sa pýtala,

čo to vyrábam a že to

zaberá viac než antibiotiká.

Dnes spolupracujem

asi so stovkou lekárov,

liečiteľov, neviem

už odhadnúť ten počet…

Svet Grálu

16 | 2008

Od nich a pacientov mám spätnú

väzbu, že to funguje a to potrebujem

k svojej práci… Kúra na boreliózu

bola prvá. Odvtedy ich vznikol celý

rad–vlastne na každé ochorenie...

SG …aj na nádorové ochorenie?

Áno. Ale ja som vždy rada, keď

môžem ľuďom povedať, že je dôležité

dbať na prevenciu, že môžu chorobám

predchádzať, alebo ten proces aspoň

spomaliť. Tieto prostriedky navyše

pomáhajú aj pri chemoterapii, pomáhajú

telu, aby to zvládlo pri ožarovaní

a doliečovaní. Na bylinách je najcennejšie

to, že nemajú vedľajšie účinky.

SG: Myslíte si, že na každú chorobu

existuje liek?

Áno. Je potrebné si uvedomiť, že

každé ochorenie je súbor niečoho,

čo umožnilo, aby tá choroba vznikla.

Vezmime si napríklad vredy na žalúdočnej

sliznici. Musíte sa zamerať

na sliznicu, na žlčník, ktorý je blízko,

potom na upokojenie, pretože väčšinou

tieto problémy vznikajú narušenou

psychikou – je potrebné zamerať

celý súbor bylín na určité ochorenie,

pretože jedna bylinka je len na jeden

problém…

SG: Mnoho ľudí, keď ochorie, sa

sťažuje na vedľajšie okolnosti,

ktoré to spôsobili. Aj lekári

nás v tom vlastne utvrdzujú.

Mal by sa zmeniť

prístup človeka k vlastnej

chorobe?

Na prvom mieste!

Vôbec, prístup človeka

k životu. Choroba sa

spomalí už pri zmene

myslenia a keď k tomu

upravíme stravu, dodáme

určité potravinové

doplnky, prečistíme

telo a zburcujeme

v sebe silu, tak to je to

prvé, čo naše telo potrebuje.

Vybavuje sa mi

úryvok z jednej knihy

o tom, že nádorové ochorenie

vzniká v tej najväčšej sile, rozpuku

človeka, tam, kde nastane akási

zmena v myslení, nesprávnym smerom.

Myšlienky potom idú tam,

kam by nemali, a tým spôsobom aj

určitá časť buniek zmení svoju cestu,

začnú sa nekontrolovateľne množiť a

vzniká nádorové ochorenie. Takže

na prvom mieste je zmena myslenia,

zmena spôsobu života.

V každom stave je možnosť

návratu–a keď si to každý

uvedomí, tak nie je bezmocný.

SG: Vy sama ste zástancom

aj takých liečebných metód

ako je liečba hladovkou, pijavicami,

urinoterapia a ďalšie,

ktorým sa mnohí ľudia smejú,

alebo ich považujú za stredoveké.

Tvrdíte, že toto všetko raz

bude liečba tretieho tisícročia, za

ktorú budeme platiť zlatom…

Áno. Je potrebné si uvedomiť, že

podstatou všetkých týchto metód

je vždy prečistenie organizmu. A to

platí pri každej chorobe. Keď telo

prečistíte, tak ho aj omladíte… To sú

prastaré metódy, ktorými ľudia odvrátili

stavy chorôb, kde už nebolo

pomoci. Zaujalo ma, keď všetci, ktorí

hovorili o týchto metódach, odkazovali

na knižku Johna Armstronga

Živá voda. Keď som začala trochu

zarábať, nechala som ju na vlastné

náklady preložiť do češtiny a vydať –

chcela som dať nádej ľuďom, ktorí ju

stratili. V knižke je opísaný rad prípadov,

keď tieto metódy pomohli mnohým

nevyliečiteľne chorým ľuďom.

Dnešný človek sa toho bojí, ale je to

niečo, čo môže uzdravovať. Ja sama

som to na sebe vyskúšala niekoľkokrát.

Hladovku aj pijavice. Môžem

povedať, že sa moje telo zregenerovalo,

stabilizovala sa nervová sústava,

zbavila som sa okuliarov a prestali

mi rásť šedivé vlasy. Všimla si to aj

moja kaderníčka. Takže moje telo sa

omladilo. Išla by som do toho znovu,

ZDRAVie

ale na to musíte mať absolútnu pohodu

a pokoj…

SG: Prečistením organizmu začínate

aj na začiatku každej vašej

kúry…

Na to najčastejšie používam tinktúru

z brezových púčikov, ktorá má

všeobecne očistný účinok celého organizmu

a stimuluje funkciu pečene

a pankreasu. Tým dôjde

k odbúraniu a vyplaveniu toxických

látok z tela. Nasledujúca

liečebná kúra má oveľa

väčší účinok, je zameraná

podľa druhu choroby, užíva

sa po kvapkách 3 až 12 týždňov,

podľa závažnosti ochorenia. Gemmoterapia

má rad výhod. Môžeme

ju aplikovať pri každej chorobe, dokonca

i tam, kde sú nejasné príčiny

ochorenia. Podávaním tinktúry sú

telu navyše dodávané aj potrebné vitamíny,

stopové prvky a hormóny.

SG: Vy ste tretí po Francúzsku

a Švajčiarsku, kto začal gemmoterapeutiká

vyrábať a predávať. Tu

u vás na Drahanskej vrchovine to

pritom vyzerá ako v zabudnutom

kúsku sveta…

…A pritom tu máme čisté prostredie,

a to je potrebné na zber púčikov,

ktoré od ľudí vykupujeme na prípravu

tinktúr. Vždy som si hovorila,

keď sa odtiaľto začali ľudia sťahovať

za prácou, že tu určite bude niečo, čo

bolo ľuďom dané na to, aby tu mohli

žiť. Aj keď je tu drsné prostredie. Ale

je tu krásne, a tak si hovorím, že asi tá

príroda bola ľuďom nadelená ako dar,

ktorý môžu využívať na svoju prácu.

SG: Dnes už zamestnávate sedemnásť

žien, máte nové krásne výrobné

haly. Tie začiatky v pivnici

ale museli byť veľmi ťažké, boli ste

na to vtedy sama…

Prvé výrobky vznikali v pivnici,

neskôr som si v miestnom zdravotnom

stredisku postupne prenajala päť

miestností. Potom som kúpila domček,

zrekonštruovala ho, vytvorili sme tam

Gemmoterapia (nazývaná aj medicína púčikov) je jednou z moderných

liečebných metód, ktorá prináša pozoruhodné výsledky aj u ťažko

liečiteľných chorôb. Liečba prebieha pomocou kvapiek pripravených

z výťažkov púčikov rastlín a kríkov alebo bylín. Pri ich príprave sa využívajú

zárodočné tkanivá, ako sú pupence, korienky alebo mladé listy

či výhonky (letorasty). Prvý výťažok z púčikov brezy pripravil belgický

lekár Paul Henry v roku 1952. Po stovkách experimentov si ako prvý uvedomil,

že každá rastlina ukladá do púčikov to najcennejšie pre svoj ďalší

rast. U nás v Čechách sa o gemmoterapiu a jej využitie začali zaujímať

predstavitelia alternatívnej medicíny Josef Zentrich a Jiří Janča, ktorí ako

prví napísali o tejto metóde v roku 1997. V nasledujúcom roku začala gemmoterapeutiká

vyrábať Mgr. Jarmila Podhorná. Vo svojich šesťdesiatich

štyroch rokoch okrem výroby liečivých tinktúr zamestnáva dnes vo firme

Naděje sedemnásť žien, prednáša liečiteľom, dostáva stovky ďakovných

listov od ľudí z celej republiky, ktorým pomohla. Je okrem iného aj autorkou

knihy Pupeny léčí, ktorá pred časom vyšla v obnovenom vydaní.

laboratórne priestory, zabezpečili materiálnu

časť. Keď niečo vyrobíte, musí

to prejsť kontrolami, ústavmi, vybavenie

každej tinktúry stojí okolo päť

tisíc, ja ich mám dnes okolo stopäťdesiat…

bolo to namáhavé, navyše som

tie výrobky potrebovala nejako dostať

medzi ľudí a na reklamu som nemala

peniaze. Pomohol mi pri tom práve

topoľ – reklamu mi urobili ľudia s boreliózou.

Pozvali ma na besedy, prednášky,

a tak sa to postupne šírilo po

celej krajine… Prvého človeka som

zamestnala v roku 2000. Sú to všetko

ženy z okolia, ktoré vďaka firme nemusia

dochádzať ďaleko za prácou.

SG: Vymýšľate aj ďalšie kúry a

tinktúry, alebo už máte dosť produktov

a hodláte sa teraz venovať

predaju a distribúcii…

Samozrejme, že vymýšľam ďalej. Teraz

je napríklad veľa črevných problémov

u malých detí. Už máme aj schválený

prípravok, v ktorom sú len čierne

ríbezle a betaglukán, ktoré majú podobné

účinky ako kortikoidy.

SG: Vy máte aj ďalšie plány do budúcnosti

– chcete tu vytvoriť „kúsok

raja na zemi“…

Púčiky zatiaľ vykupujeme od ľudí,

ktorí nám ich tu v tom krásnom

prostredí zbierajú. Ale mám plán

osadiť pozemky vedľa novej výrobnej

haly stromami a rastlinami, ktoré

potrebujeme na výrobu – bola by to

taká zásobná záhrada a bola by to

krása. Po posledných skúsenostiach

s budovaním síce trochu strácam odvahu

pre neľahké získavanie dotácií.

Potom by som chcela pri ďalšej budove,

kde sídlime, vytvoriť záhradu

z čínskych bylín – s touto ponukou

prišiel profesor Valíček, na ktorého

sa s nápadom obrátila čínska veľvyslankyňa

Huo Yuzhen.

SG: Názov vašej firmy je Naděje –

už to slovo samo o sebe pôsobí liečivo,

určite máte mnoho ohlasov od

ľudí, ktorým ste dokázali svojimi

produktmi pomôcť. Je to niečo, čo

vás podnecuje do ďalšej činnosti?

Namiesto odpovede vyťahuje pani

Podhorná zo zásuvky stovky listov

a náhodne z nich prečíta slová vďaky.

„Raz si v tom urobím po riadok, teraz

nemám čas. Je to to, čo ma posilňuje

a čo mi dodáva energiu – tu človek

vidí, že to má zmysel…“

www.nadeje-byliny.eu

Rozhovor viedla Marie Šuláková

Svet Grálu

16 | 2008

Ako prečisťovať

organizmus

V článku o prídavných látkach (Svet

Grálu č.12) sme uviedli, že s priemyselne

spracovanou stravou a nápojmi

sa do nášho tela môže dostať značné

množstvo škodlivín. Môže tým nepriaznivo

pozmeniť z loženie našej

krvi, preto by sme sa mali vyhýbať

z b y t o č n é m u p r í j m u s y n t e t i c k ý c h

chemických látok. Okrem toho je

vhodné podporiť aj vylučovanie už

prijatých škodlivín, t. j. prečisťovať

vnútorné prostredie organizmu.

rečistenie môžeme docieliť nielen

P prijímaním vhodnej potravy a nápojov,

ale aj hladovkou. Je totiž známe,

že pri pôste dochádza v ľudskom tele

k očistným procesom. Pokiaľ telo nezíska

potrebné látky zo stravy, odčerpáva

ich priamo zo svojich orgánov.

Pri krátkodobom vynechaní potravy

sa väčšinou neprejaví žiadna škodlivá

zmena. Najprv sú odčerpávané odpadové

látky, stravujú sa choré tkanivá

a podobne. Po niekoľkých dňoch až

týždňoch (podľa stavu organizmu)

však dochádza k vyčerpaniu telesných

zásob, ktoré sa potom nepriaznivo

prejaví v zložení krvi. Pre zdravie človeka

sú teda z hľadiska bezpečnosti

vhodnejšie kratšie, napríklad jednodňové

pôsty.

Je potrebné upozorniť, že ani krátkodobý

pôst nie je vhodný pre každého;

výrazne oslabenému alebo podvyživenému

človeku môže hladovka dokonca

uškodiť. V prvom rade sa odporúča

dobre zvážiť, či a kedy začať

s pôstom, prípadne overiť jeho vhodnosť

napríklad svalovým testom

(podrobnejšie viď. http://natur.toe.cz).

Okrem toho je pri pôste nevyhnutné

dodržiavať určité pravidlá – predovšetkým

prijímať dostatok vhodných

tekutín; hlavné zásady sú uvedené

napr. aj v knihe Tajomstvo krvi.

Svet Grálu

16 | 2008

Voda umožňuje nielen očistu zvonka

– je zároveň najlepším prostriedkom,

ktorým možno organizmus preplachovať

zvnútra. Dostávame sa teda

k očistnému pôsobeniu tekutín, ktorými

sa z tela škodliviny vyplavujú.

Kým sa podrobnejšie zameriame na

vodný živel, pozrime sa ešte na základné

zložky krvi.

základnÉ

elementy krvI

revažujúci podiel krvi tvorí kvapalná

zložka, teda voda, ktorá

umožňuje prúdenie krvi. Obsahuje

ďalej pevnú zložku, zodpovedajúcu

živlu zeme, ktorá jej dáva hustotu.

Okrem červených a bielych krviniek

a krvných doštičiek sa v nej vyskytujú

minerálne látky, vitamíny, produkty

látkovej výmeny, bielkoviny a ďalšie

pevné súčasti. Dôležitý je aj plynný

podiel, teda vzduch, ktorý dáva krvi

sviežosť a ľahkosť. Náš duch môže

s krvou nadviazať spojenie len pri jej

určitej teplote; preto je podstatný aj

živel ohňa.

V prírode všetko smeruje k harmónii

a mali by sme sa o to usilovať aj

my. Často sa stretávame so základným

číslom štyri: štyrmi svetovými

stranami, štyrmi ročnými obdobiami

a mnohými ďalšími prípadmi. Preto

berieme vyššie uvedené štyri živly

(oheň, voda, zem, vzduch) ako základ.

Zdôrazňujeme to hlavne kvôli

tomu, že jednotlivými živlami sa budeme

postupne zaoberať, no v praxi

je potrebné využívať pomocné účinky

všetkých týchto elementov súčasne.

Je pochopiteľné, že nepostačí iba

jesť, alebo trvalo len piť, či len dýchať,

prípadne dôverovať len dodaniu

tepla, naopak: to všetko súčasne

potrebujeme na to, aby sme tu na

Zemi mohli vôbec žiť. Pri nerovnovážnych

stavoch organizmu alebo pri

výraznom nedostatku určitého druhu

energie je samozrejme potrebné venovať

zvýšenú pozornosť oslabenému

živlu, stále však máme mať na zreteli

aj všetky ostatné.

Keď sú všetky uvedené zložky a živly

zastúpené v správnom pomere,

organizmus je v poriadku a v rovnováhe.

V mnohých prípadoch je však

dokonalé spojenie tela a ducha narušené

pôsobením rôznych škodlivých

faktorov, ktoré vyvolávajú nepriaznivé

zmeny zloženia a vyžarovania

krvi.

Ak chceme v týchto prípadoch dosiahnuť

zlepšenie, ponúkajú sa nám

v prvom rade výživové opatrenia. Skutočné

zlepšenie možno najlepšie do-

a zjasňovať

vyžarovanie krvi

siahnuť správne spracovanými potravinami,

nápojmi a ďalšími prirodzenými

prostriedkami. Aby sme pochopili

súvislosti medzi druhom prijímanej

stravy, spôsobom jej spracovania, celkovou

životosprávou a tým, ako sa

cítime, budeme sa postupne zaoberať

jednotlivými zložkami krvi a pôsobením

daných štyroch elementov.

MOŽNOSTI

HARMONIZÁCIE

ŠTYRMI ŽIVLAMI

ž oddávna sú známe očistné

U účinky ohňa, ktorého úžasná

moc a sila si zaslúži našu plnú pozornosť.

Je známe, že oheň ničí hrubohmotné

i jemnohmotné nečistoty.

Svoj význam malo aj vydymovanie

príbytkov suchými bylinami, ktoré

sa dávnejšie bežne praktizovalo. Aj

slnečné lúče pôsobia očistne, čo potvrdzuje

aj ľudová múdrosť: „Kam

nechodí slnko, tam chodí lekár“.

Pri bežnom tepelnom spracovaní

potravy dochádza jednak k fyzikálnochemickým

zmenám a okrem toho

sa ním použité suroviny očisťujú od

mnohých nepriaznivých vplyvov.

Prevarením vody v nej zahubíme prípadné

mikroorganizmy, vypudíme

početné prchavé zlúčeniny (napríklad

chlór) a okrem toho dochádza aj k jej

energetickému „preprogramovaniu“.

Dlhšie trvajúce zahriatie síce znižuje

obsah niektorých látok prítomných

v strave (napríklad vitamínu C),

mnohé účinné zložky sa však uchovávajú

a často sú po tepelnej úprave

lepšie vstrebateľné.

Človek sa počas svojho vývoja postupne

učil využívať rôznorodé účinky

ohňa, pretože pochopil, že tento živel

môže byť dobrým pomocníkom,

ktorý mu pomáha prežiť v pozemskej

úrovni. Tepelné spracovávanie

surovín sa stalo bežným postupom.

Okrem iného napomáha ľahšie sa

vyrovnať s premenlivými vplyvmi

okolia, napríklad so zmenami okolitej

teploty.

Vhodnou tepelnou úpravou možno

v organizme živel ohňa harmonizovať.

Inú energiu však získame spaľovaním

dreva než pri použití plynu alebo ďalších

palív. Rozžeravenie odporových

telies elektrickým prúdom bude na

pripravovanú stravu pôsobiť tiež odlišne.

Úplne rozdielne žiarenie, ktoré

nemá s ohňom takmer nič spoločné,

odovzdávame pôvodným surovinám

pri mikrovlnnom „zahriatí“ a preto by

sme túto celkom neprirodzenú, nevhodnú

a zdraviu škodlivú úpravu

nemali vôbec používať.

Pre úplnosť treba dodať, že telo

vyžaduje nielen tepelne spracovanú

stravu, ale určitý podiel má tvoriť aj

surová strava, podľa druhu plodiny.

Koreňová zelenina sa väčšinou tepelne

spracováva (inak je horšie stráviteľná);

naopak listová sa často konzumuje surová,

napríklad vo forme šalátov bohatých

na vitamíny. Vhodnými zdrojmi

nevyhnutných látok sa však budeme

zaoberať v ďalšej časti seriálu.

Vráťme sa opäť k základným živlom.

Nesmierne dôležitý je najľahší zo

živlov, ktorým je vzduch. Aby sme tu

na zemi prežili, musíme okrem potravy

a nápojov prijímať aj kyslík. Na

rozdiel od ostatných živlov, u ktorých

si vyberáme vhodne spracované suroviny,

máme pri vzduchu výber zúžený,

pretože sme závislí od kvality

okolitého ovzdušia. Vždy však môžeme

ovplyvňovať to, ako dýchame. Mali by

sme preto vedome pestovať, rozvíjať túto

životne dôležitú činnosť. Veď bez potravy

možno vydržať týždne, bez vody

dni, no bez vzduchu iba pár minút.

Kyslík získavame z vdýchnutého

vzduchu; v pľúcach sa naviaže na červené

krvinky a je potom rozvádzaný

krvou po tele. Jadro červenej krvinky

tvorí hemoglobín, obsahujúci železo,

ktoré ako magnet priťahuje nášho ducha.

Inými slovami: táto okysličená

Svet Grálu

16 | 2008

zdravie

zložka krvi vysiela veľmi dôležitý druh

žiarenia, potrebný na dokonalé spojenie

ducha s hmotným telom.

Význam tohoto živlu si uvedomíme

napr. sledovaním plameňa sviečky,

ktorá pre svoje horenie nutne potrebuje

vzduch, inak zhasne. To isté sa

stane aj duchovnej iskre, ktorá nemá

dostatok vzduchu: potom len malátne

živorí. Aby sa mohla stať plameňom,

významne jej napomáha čerstvý

vzduch. Ak ho nemá, môže sa oveľa

horšie prejavovať, čo máva tragické

dôsledky. Z úplného zamedzenia prísunu

vzduchu vyplýva jej udusenie,

ktoré po niekoľkých minútach spôsobuje

oslabovanie spojenia duše s telom,

až privodí pozemskú smrť.

Krv sa v priebehu nášho života

nikdy nezastaví – stále krúži v nekonečnom

kolobehu. Jej obeh spôsobujú

tlakové vlny, ktoré vznikajú pri

každom sťahu srdca a ženú ju až do

tenkých krvných kapilár, aby sa potom

vrátila späť. Tepnami prúdi zo

srdca okysličená krv, majúca žiarivo

červenú farbu. Krv nasýtená kyslíkom

vlastne umožňuje náš aktívny prejav

v hmotnosti; bez kyslíka by sme totiž

nemohli získať životodarnú energiu

Tepelne spracovaná

potrava napomáha

ľahšie sa vyrovnať

s vplyvmi okolia

tepla, vznikajúcu v našom tele „spaľovaním“

živín.

Po odovzdaní kyslíka bunkám a naviazaní

v nich vznikajúceho oxidu uhličitého

sa krv vracia späť do srdca.

Pritom sa jej farba mení na tmavočervenú.

Krv, putujúca do pľúc, na seba

viaže a prijíma látky, ktoré je potrebné

z tela vylúčiť. Preto možno veľa z odpadových

látok a škodlivín vydýchať.

Väčšina vyspelejších civilizácií východu

i západu dávno vytušila význam

Svet Grálu

16 | 2008

dýchania a osvietení jedinci časom dospeli

k nutnosti vykonávať určité dychové

cvičenia. Najznámejšie z nich sú

jogové techniky, no svoje metódy mali

aj ďalšie kultúry. Je potrebné venovať

dostatočnú pozornosť správnemu dýchaniu.

Záujemcov o viac informácií

odkazujeme na internetové stránky

http://natur.toe.cz, kde možno nájsť

súbor dychových cvikov. Dôležitý je

samozrejme aj zodpovedajúci pohyb

na čerstvom vzduchu.

Voda – dar,

KTORÉHO hodnotu

sme doposiaĽ

nepoznali

eraz sa zameriame na už skôr spomínaný

živel, ktorým je voda. Aby

sa duchovná energia mohla účinne

prejavovať v našej hmotnej úrovni,

teda aby mohla oživiť pozemské telo,

je nutný spojovací článok, ktorý najlepšie

prijíma prichádzajúce žiarenie –

a tým je vodný živel.

Význam vody si ľudia uvedomovali

už oddávna; odkaz na to nachádzame

hneď na začiatku Biblie: „Duch

Boží vznášal sa nad vodami“. Aj súčasná

veda potvrdzuje, že vzniku života

na Zemi predchádzal vodný živel,

a až v ňom sa mohli začať vyvíjať

prvé organické formy. Aj život každého

ľudského zárodku sa odohráva

približne deväť mesiacov v plodovej

vode. Okrem toho je voda prevažujúcou

zložkou našej krvi, orgánov

i tkanív a tvorí viac než polovicu váhy

ľudského tela.

U väčšiny prirodzených potravín

obsah vody presahuje až tri štvrtiny

celkovej hmotnosti. K surovinám s nízkym

obsahom vody, napr. k múke, sa

pred konzumáciou väčšinou pridáva

buď voda alebo iné tekutiny, prípadne

suroviny s vyššou vlhkosťou. Pôvodný

obsah vody v potravinách je tiež meradlom

ich „životaschopnosti“, pretože

procesy rastu či ďalších zmien

môžu prebiehať iba pri jej určitej koncentrácii.

Naopak čiastočným odstraňovaním

vody, napríklad sušením, sa

snažíme zamedziť zmenám vznikajúcim

v priebehu skladovania.

Je teda zrejmé, že vodný živel je nesmierne

dôležitý. Mnohým sa síce

môže zdať zbytočné to rozoberať, veď

vodu predsa prijíma každý: buď vo

forme nápojov alebo z ďalších zdrojov.

Keď však pozorujeme, aké nápoje

sa v obchodoch najviac nakupujú, napríklad

malinovky a ďalšie chemicky

upravované kvapaliny, prinášajúce telu

viac škody, než úžitku, je zrejmé, že nie

všetci si uvedomujú celkový dopad nevhodných

tekutín na svoj organizmus.

A pritom neúmerné pitie nevhodne

zvolených nápojov môže byť pre telo

i dušu ešte zhubnejšie, než vplyv konzumácie

komerčných potravín.

Venujme preto plnú pozornosť zodpovedajúcemu

príjmu kvalitných tekutín.

Aj vedecky je dokázané, že

jedným z tajomstiev dlhovekosti a zachovania

dobrého zdravia je pravidelné

pitie čistej vody. Medzi jednotlivými

vodnými zdrojmi sú však nesmierne

rozdiely v ich chemickom zložení aj vo

vyžarovaní. Čím teda najlepšie uhasiť

smäd?

Z hľadiska prečisťovania a zavodňovania

organizmu sa ako najvhodnejšia

javí voľne tečúca pramenitá voda,

ktorá prietokom rôznymi zemskými

vrstvami prijíma mnohé látky a posilňujúce

energie. Keď zásobujeme naše

telo dostatkom pramenitej vody, dávame

mu najlepšie prostriedky nielen

na jeho prečisťovanie, ale napomáhame

tým aj zjasnenie vyžarovania

krvi. V súčasnosti si stále viac ľudí

začína uvedomovať, že prijímané

nápoje výrazne ovplyvňujú kvalitu

ich života, preto sa snažia nachádzať

vhodné zdroje vody.

Mnohí vnímajú, že najprospešnejšie

bude vrátiť sa k osvedčeným „životodarným“

studienkam. Táto obnova

zdravie

tradícií prírodných zdrojov vody iste

poteší aj ich bytostné ochrankyne, rusalky,

ktoré sa o ne s láskou starajú;

Pokračování úspěšné knihy

zvlášť vtedy,

TAJEMSTVÍ

keď

KRVE

im nezabudneme potom

zo srdca poďakovať...

Keď nemáme možnosť čerpať z kvalitného

prírodného údaje, jež byly uvedeny v prvním zdroja, či ještě větších celků. môžeme

Tato kniha navazuje na předchozí Přináší vysvětlení různých procesů

publikaci Tajemství krve a proto a dějů, které nalezneme jak v jádrech

atomů, tak u naší zeměkoule

v prvé řadě rozšiřuje a doplňuje

dílu. Kromě toho však přináší Dozvíte se v ní též o některých

i zcela nové poznatky o krevních zatím málo známých příčinách

pramenitú skupinách vodu a druzích, tiež o jejich spoji-nakupovaťtostech s druhem výživy a působení le se rozšiřujících problémů naší

závislostí, posedlosti a dalších stá-

Jej

dalších faktorů. Zdůrazňuje přitom společnosti. Naleznete v ní i praktické

rady, které mohou napomoci

výrazný vliv stupně duchovního vývoje,

a to nejen na iste různé vlastnosti priaznivejšie, při léčení a nápravě těchto poruch než

pôsobenie bude

krve, ale i na zdravotní stav organismu.

onemocnění. Ty jsou v prvé řadě

osobnosti a z toho vyplývajících

Zabývá se též podrobněji krystalickými

látkami, přičemž se zaměřuje nastavení. Mimo to vyplývají též

následkem nesprávného vnitřního

je to pri ostatných nápojoch, ku ktorým

boli pridané úrovně našeho bytí. neprirodzené působit. látky.

nejen na jejich výstavbu, ale i na z nenormálního složení a vyzařování

krve, na které je možno účinně

působení tvarů minerálů na rozlič-

Všeobecne známy je i liečebný účinok

neochutených minerálnych vôd,

ktoré sa od bežnej pramenitej vody

líšia hlavne vyšším obsahom minerálnych

látok. Pri nich je však nutné

dodržiavať odporúčania týkajúce sa

ich množstva ako i doby pitnej kúry,

pretože nadbytočný prísun minerálov

by mohol spôsobiť určité problémy.

Všeobecne sa odporúča pri všetkých

nakupovaných nápojoch uprednostňovať

sklenené fľaše, teda vyhýbať sa

PET obalom. Prečo? Jednak je známe,

že látky, z ktorých je obal vyrobený,

môžu prechádzať do skladovaného

obsahu, čím menia jeho pôvodné zloženie.

Okrem toho v skle nenej fľaši

vydrží voda oveľa dlhšie bez toho, že

by musela byť nejako konzervovaná

či ožarovaná. Voda v PET obaloch má

oveľa menej posilňujúcej energie, než

v sklenených fľašiach. Sklo sa totiž vyrába

z prirodzených zlúčenín kremíka,

ktoré vyvolávajú špirálovité krúženie

molekúl vody vo fľaši, čím vodu

energeticky „oživujú“. Nenechajme

sa teda zlákať „ľahšími“ umelohmotnými

obalmi, ale využívajme pokiaľ

možno tradičné sklenené fľaše.

Je nutné zdôrazniť aj význam modlitby

a požehnania jedla i nápojov.

Keďže precítená modlitba má nielen

posilňujúci, ale aj očistný účinok,

TAJEMSTVÍ KRVE II

Vít Syrový

NOVÉ POHLEDY

na krevní skupiny a druhy,

jejich vztahy k naší výživě

Vít Syrový

TAJEMSTVÍ KRVE II

obalka1278.indd 2-3 7.3.2009, 15:37:10

Sklenený obal vodu

energeticky „oživuje“

skúsme ňou „ošetriť“ všetko, čo sme

nakúpili v bežnom obchode. Tekutiny

môžeme prípadne aj premiešať. Kruhový

pohyb v nej napríklad lyžičkou,

má totiž nedocenený význam.

Vo výpočte zdravých nápojov musíme

spomenúť ešte bylinkové čaje,

ktoré pôsobia nielen na telesné zdravie,

ale aj na vyžarovanie krvi. Známe

sú aj takzvané krv čistiace bylinky,

ktoré významne napomáhajú vylučovanie

škodlivín z tela. O požehnanom

pôsobení bylín sa ešte zmienime;

bude to z hľadiska zásobovania tela

vitamínmi, enzýmami, farbami a ďalšími

dôležitými látkami.

Aj lisovanie plodov prírody patrí

k prastarým a užitočným technológiám:

ovocné šťavy majú svoj nezastupiteľný

význam. Stačí si napríklad

predstaviť hrozno z vinice, zo

všetkých strán ovievané vzduchom,

prežiarené ohnivým slnkom, ktoré

prostredníctvom koreňov prijalo zo

zeme spoločne s vodou aj mnohé nevyhnutné

minerály a ďalšie užitočné

látky.

Najvhodnejšie je, ak máme možnosť

muštovať ovocie, napríklad jablká

alebo ďalšie ovocie či zeleninu, ktoré

TAJEMSTVÍ KRVE II

Nadväzuje na predchádzajúcu publikáciu

„Tajemství krve“. V prvom rade rozširuje

a dopĺňa údaje, ktoré boli uvedené

v prvom dieli; ďalej prináša aj celkom nové

poznatky o krvných skupinách a druhoch,

o ich spojitosti so spôsobom výživy a o pôsobení

ďalších faktorov. Zdôrazňuje výrazný

vplyv stupňa duchovného vývoja človeka

na vlastnosti jeho krvi, i na zdravotný stav

jeho organizmu.

Autor sa v nej ďalej zaoberá aj kryštalickými

látkami – zameriava sa na ich

výstavbu, i na pôsobenie tvaru minerálov

na rozličné úrovne nášho bytia. Dozviete sa

v nej aj o niektorých zatiaľ málo známych

príčinách závislostí a posadnutosti. Nájdete

v nej aj praktické rady, ktoré môžu pomôcť

pri liečení týchto porúch osobnosti a z toho

vyplývajúcich ochorení.

si sami vhodne vypestujeme či nazbierame.

Veď človeka často až zabolí,

keď vidí, koľko nádherných plodov

príde nazmar len preto, že nie sme ani

schopní spracovať to, čo nám príroda

ponúka. Pokiaľ takéto nápoje nakupujeme,

pozorne vyberajme čistú ovocnú

šťavu bez prídavku neprirodzených

látok. Ovocné šťavy možno v prípade

potreby ešte riediť vodou.

Keď sa svojím bytím zaradíme

opäť na miesto, ktoré nám prináleží,

s radostným prekvapením zistíme,

čo všetko nám príroda ponúka na

osvieženie i posilnenie. Pokiaľ chceme

telu dodávať dostatok kvalitných

tekutín, najprospešnejšie bude

vrátiť sa k osvedčeným a tisícročiami

overeným prostriedkom z prírody.

Skúsme nepodliehať mohutným reklamným

kampaniam nápojového

priemyslu; skúsme prosto a citlivo

vnímať, že všetko, čo potrebujeme, je

pre nás pripravené v okolitej prírode.

– Urobme to pre vlastné zdravie; naša

námaha, ktorú vynaložíme na to, aby

sme našli vhodný prameň čistej vody,

naplnili a odniesli fľaše, sa nám určite

mnohonásobne vráti.

Vít Syrový

Svet Grálu

16 | 2008

Tolerancia

v kresťanstve

júla 2007 vo svojom dekréte pápež

Benedikt XVI. vyhlásil, že

10.

rímsko-katolícka cirkev je jedinou

pravou cirkvou, ktorú založil Ježiš

Kristus. Podľa tohto dekrétu „cirkevné

spoločenstvá, ktoré vznikli

po reformácii v 16. storočí“, sa nemôžu

„nazývať cirkvami v pravom

slova zmysle“, pretože „tieto spoločenstvá

nemajú apoštolskú postupnosť

vo sviatosti kňazstva, a tak im chýba

podstatný konštruktívny prvok, aby

boli cirkvou“. Toto vyhlásenie vzbudilo

búrku nevôle nielen v ďalších

kresťanských spoločenstvách, ale aj

údiv širšej kultúrnej verejnosti.(1)

Európa má totiž dobré dôvody na

opatrnosť, ak ktokoľvek začne hovoriť

o jedinej „pravej cirkvi“. Tieto dôvody

možno vypozorovať zo samotnej

histórie kresťanstva, alebo, ak by

sme mali použiť rétoriku súčasného

pápeža, z histórie katolíckej cirkvi.

Predsa sa však musíme vrátiť ešte do

staršieho obdobia, kedy sa nová cirkev

iba budovala, nebola názorovo

jednotná a prakticky rovnakú dôležitosť

mali hlasy rozličných „kresťanských

obcí“.

Bolo to v období starovekého Ríma,

kde boli všetci kresťania považovaní

spočiatku za zvláštnu židovskú sektu.

Kvôli svojmu úplne odlišnému presvedčeniu

a spôsobu života boli samozrejme

tŕňom v oku väčšine i vládnucej

moci. Po poznaní, že títo „sektári“

sú neuveriteľne oddaní svojmu Bohu,

ktorý ich dokáže posilniť aj v najväčšom

utrpení a zomknúť do harmonického

spoločenstva, si napokon získali

rešpekt, ba dokonca obdiv aj u vlád-

Svet Grálu

16 | 2008

nucich skupín. Vo štvrtom storočí cisár

Konštantín I. Milánskym ediktom

(313 n.l.) povolil kresťanom vyznávať

svoje náboženstvo. Nasledujúci rozmach

nového náboženstva, podporený

ďalšími vladármi, ako bol cisár

Justinián I., priniesol už aj spojenie náboženstva

s politickou mocou, odsudzovanie

a prenasledovanie inovercov,

násilie a krviprelievanie. Podľa ustanovenia

cisára Theodosia museli ľudia

veriť spôsobom, ktorý bol schválený

cirkevnými predstaviteľmi: „Všetkých

ostatných prehlasujeme za šialencov

bez rozumu, vypálime im potupné znamenie

kacírov... a potrestáme ich najprv

Božou odplatou, a potom prostredníctvom

súdnych procesov, ktoré – s podporou

nebeského súdu – zavedieme“.

(2) Pre mnoho čitateľov bude možno

prekvapujúcim zistenie, že i v porovnaní

s islamom sa v stredoveku prezentovali

predstavitelia kresťanského

náboženstva ako tí neznášanlivejší

a menej otvorení dialógu. Islamskí

učenci napríklad nasledovali príkaz

proroka Mohameda (zachovaný v Koráne),

aby sa učili aj z múdrosti iných.

Prekladali preto diela gréckych filozofov

do arabčiny a podľa niektorých historikov

ich tak zachránili pre Európu.

Naproti tomu, z pozície stredovekej katolíckej

doktríny sa tieto spisy posudzovali

väčšinou za zbytočné a škodlivé

učenie. Pre mnoho kresťanských

teológov boli moslimovia iba pohanmi,

bezbožníkmi, ktorými je treba opovrhovať.

Naproti tomu islamský svet

považoval kresťanov skôr za trochu

naivných nasledovníkov veľkého proroka

Ježiša Krista, ktorí však jeho učenie

dostatočne nepochopili a neuviedli

do života. Ak spomenieme niektoré

náboženské rozdiely, tak moslimova

nemajú pochopenie pre zbožšťovanie

Ježišovej matky Márie a nevedia

prijať jednotnú podstatu Ježiša Krista

s Bohom, Stvoriteľom. Náboženská

neznášanlivosť napokon prepukla na

oboch stranách do otvorených konfliktov

a križiacke vojny sú dodnes mementom

pre celú Európu. (3) K tomu

treba uviesť ešte jednu veľmi dôležitú

okolnosť kresťanských dejín: znalosť

Nového zákona bola 15 dlhých storočí

výsadou kléru, mníchov, kňazov

a hodnostárov cirkvi. Pre politických

nominantov vtedajšej doby predstavoval

prístup k Biblii aj akési lukratívne

intelektuálne vlastníctvo a oporu

moci. Nebolo to niečo, k čomu by mal

prístup každý človek. Väčšina kresťanov

boli negramotní ľudia a aj biblické

posolstvo si mohli vypočuť len

v latinčinou prednášanej omši. Krátke

obdobie boli síce na území Veľkej Moravy

omše slúžené aj v staroslovienčine

zásluhou prekladu väčšiny kníh

Biblie od Konštantína a Metoda a staroslovienčina

sa stala aj úradným liturgickým

jazykom. Toto obdobie však

ukončilo spojenectvo kniežaťa Svätopluka

s Východofranskou ríšou a pápežov

zásah v rokoch 885–886 proti

Metodovi a jeho žiakom. Radikálny

zlom v „západnej“ cirkvi prišiel až

v roku 1522, keď Martin Luther preložil

Nový Zákon do nemeckého jazyka.

(4) A nielen to. Luther vyzval veriacich,

aby Slovo Pána aj sami skúmali

a pokiaľ by správanie cirkevnej vrchnosti

bolo v rozpore s Písmom, má byť

spoločnosť

zavrhnuté. Táto výzva je dodnes jedným

z troch hlavných pilierov učenia

evanjelickej cirkvi – totiž že „autorita

Písma má prednosť pred autoritou cirkvi“.

(5) Všeobecná dostupnosť Biblie,

a tým aj mnohých myšlienok Ježiša

z Nazaretu konečne otvorila ľuďom

cestu, aby mohli samých seba konfrontovať

s jeho posolstvom, aby si tým budovali

osobný vzťah k Bohu, bez prostredníctva

„svätej rímskej cirkvi“. No

ako vidíme ešte aj dnes, stáročia útlaku

a jarmo tradície urobili svoje. Veľká

časť veriacich sa už neodváži skúmať

– a je pred tým aj náležite varovaná, aby

sa vo výklade Slova neodchýlili od názoru

svojej cirkvi. Dokonca aj náboženské

prenasledovanie má ešte svoje

dozvuky. Niektoré katolícke organizácie

stále zostavujú čierne zoznamy

„podozrivých“ zoskupení a siekt.

Nachádzajú sa na nich aj kresťanské

duchovné spoločenstvá, ktoré sa previňujú

naprí klad tým, že odmietajú niektoré

články viery, alebo vyznávajú neortodoxné

myšlienky, napríklad vieru

v reinkarnáciu. Ad absurdum, nájdeme

tu aj také učenia, ako je homeopatia,

alebo aikido. Túto pretrvávajúcu náboženskú

neznášanlivosť mal v katolíckej

cirkvi prelomiť Druhý vatikánsky koncil

(1962–1965) so svojou Deklaráciou

o náboženskej

slobode.

Dokument,

pod

ktorý sa podpísal

vtedajší pápež

Pavol VI., vyzval

veriacich na toleranciu k iným duchovným

tradíciám. (6) Zdá sa však,

že nenašiel širšiu odozvu ani u kňazov,

ani u biskupov, tým menej u veriacich.

Mnohí kresťania nie sú schopní

hľadať cenné myšlienky mimo svojej

vlastnej tradície a na „inovercov“ sa dívajú

s nedôverou. To prispieva jednak

k názorovému rozdeleniu spoločnosti,

ale prehlbuje aj duchovnú prázdnotu

našej doby. História i súčasnosť jasne

ukazuje, že vystupovať voči iným duchovným

tradíciám a skupinám z pozície

povýšenosti nikdy nepriniesie nič

dobré. Žiaľ, v každom duchovnom zoskupení

sa nájdu jednotlivci so sklonom

nevhodne manipulovať svojich

blížnych a potláčať ich názorovú slobodu.

Súčasná Európa a jej politická

elita jednoznačne odmietla zvýhodňovať

či len zdôrazňovať príslušnosť

k akémukoľvek náboženstvu. Na druhej

strane môžeme len dúfať, že zdravé

jadro duchovných učení bude aj naďalej

inšpirovať jednotlivcov k ušľachtilému

životu. Inšpiráciou pre veriacich

kresťanov by mohli byť aj tieto slová

pochádzajúce z dokumentov druhého

vatikánskeho koncilu:

„Nemôžeme sa však obracať v modlitbe

k Bohu, Otcovi všetkých, keď sa

odmietame správať bratsky k niektorým

ľuďom, stvoreným podľa Božieho

obrazu. Postoj človeka k Bohu Otcovi

a postoj človeka k bratským ľuďom tak

úzko súvisí, že Písmo hovorí: „Kto nemiluje,

nepoznal Boha“ (1 Jn 4,8). Tým

stráca podklad každá teória alebo prax,

ktorá robí rozdiel medzi človekom

a človekom,

medzi národom a národom,

pokiaľ ide o ľudskú

dôstojnosť a z nej vyplývajúce

práva. Cirkev teda zavrhuje,

ako cudziu Kristovmu

zmýšľaniu, akúkoľvek

diskrimináciu

alebo akékoľvek

utláčanie ľudí pre ich rasu alebo farbu

pleti, sociálne postavenie alebo náboženstvo.

Preto ide posvätný snem v stopách

svätých apoštolov Petra a Pavla

a naliehavo zaprisaháva kresťanov, že

„vaše správanie medzi pohanmi nech

je vzorné“ (1 Peter 2,12), a „ak je to

možné a závisí to od vás, žite v pokoji

so všetkými ľuďmi.“ (14)((14/Porovnaj

Rim 12,18.)) „aby ste boli synmi

svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (15)

((15/Porovnaj Mt 5,45.))“ (7)

Roman Levický

1) Denunciáciou pravej cirkvi odhaľuje

pápež Benedikt svoj vlastný systém / Richard

Bennett, Michael de Semlyen

2),6) citované z dokumentov uverejnených

na internetovom portáli Fórum pre náboženskú

slobodu / www.fns.sk

3) Kríž a polmesiac. Mladá Fronta, Praha

2004

4) O niekoľko desaťročí – v roku 1564 nasledoval

prvý český preklad Nového zákona,

ktorý inicioval biskup Jednoty Bratskej

Jan Blahoslav.

5) Na sklonku života však ten

istý Martin Luther svojimi

vyhláseniami podporil

prenasledovanie

príslušníkov novov

znikajúcich

kresťanských siekt.

M a r t i n Lu t h e r –

životopis. Návrat domov,

Bratislava 1999

Svet Grálu

16 | 2008

ecenzia

Modrý Ypsilon

(autor knihy:

Milan Igor Chovan)

Operačná sála. Okolo doráňaného

tela sa takmer zhmotňuje úsilie chirurgov

a asistentov zachrániť mladého

pacienta. Z Vysokých Tatier ho po

nešťastnom páde priviezli s vážnymi

poraneniami. Manželka vo vedľajšej

miestnosti úzkostlivo sleduje útržky

viet, ktorým nerozumie, a modlí sa za

jeho záchranu. Ruky mužov v bielych

plášťoch sa mihajú, prístroje v neskorej

nočnej hodine neprestajne pracujú.

Zrazu tlak muža na operačnom stole

začína klesať, zrenice prestávajú reagovať.

Napätie v sále sa zvýši, lekári

sa horúčkovito snažia, hlasné pokyny

sa rýchlo striedajú. „Masáž srdca!“,

„Defibrilátor!“, „Adrenalín!“ – Hlasy

sa strácajú, ťažoba mizne, svet jemnie,

čas sa stráca. Ticho zaznieva krásna

hudba, ožívajú obrazy. –

Čas sa posúva späť a my vidíme

novembrové dni roku 2004, kedy sa

Vysokými Tatrami preženie nečakane

silná víchrica. Práve sem je postavený

začiatok príbehu Karolíny

a Petra.

Nitky osudu mladej predavačky

v kníhkupectve Modrý ypsilon sa

stretávajú s osudom horolezca Petra.

Ona je jemné dievča, radujúce sa

z hodnotných kníh a snažiace sa v živote

nájsť hlbší zmysel, spojený s pomocou

druhým ľuďom. Dlho v sebe

ukrýva vzácny dar liečiť. Peter je nadšenec

pre lezenie po horách, ktorý sa

však neplánovane stáva majiteľom

obchodu so športovými potrebami,

hneď vedľa kníhkupectva. Stretli sa

už predtým, na jednej brigáde v Tatranskom

parku, no teraz sa postupne

zbližujú čoraz viac. K rozhodnutiu

zlúčiť svoje predajne sa pridá aj nápad

otvoriť si čajovňu. Pekné nápady

sa rodia ľahko, no takisto rýchlo sa

objavujú aj nečakané prekážky, ktoré

ich chcú prekaziť. –

Už začiatok tejto príjemnej knihy

nás vtiahne priamo doprostred deja,

ktorého tempo sa mení podobne ako

život sám. Napínavé momenty striedajú

krásne pasáže rozhovorov. A to

je práve to, čo túto knihu robí zaujímavou

a hodnotnou – prichádzajúce

situácie akoby nepripravilo pero autora,

ale priamo vlákna osudu. Hoci

autor vo svojej knihe niekedy používa

staršie, v súčasnosti menej frekventované

slová, na samotnej kvalite,

ani aktuálnosti jej to rozhodne

neuberá.

Ján Spišiak

Pevná väzba, 240 strán, vyšlo vo vydavateľstve

Epos v roku 2007

Ďalšie hodnotné knižné tituly nájdete

v ponuke nášho on-line obchodu.

„www.svetgralu.sk“.

Svet Grálu

16 | 2008

V oda

Ak sa chceme dozvedieť viac o živote,

musíme sa najskôr dozvedieť viac o vode

1. časŤ

Voda slúži životu. Ak sa chceme dozvedieť

viac o živote, musíme sa najskôr

dozvedieť viac o vode. Pôsobí na

zdravie, duševný stav človeka, krajinu

a všetok život omnoho viac, než si

väčšinou myslíme. Na vlastnosti vody

nemá vplyv len znečistenie, ale aj jej

pôvod, ľudské emócie a myšlienky. Čo

od nás voda požaduje? Na začiatok pochopenie

a zmenu v myslení…

Život vznikol z rytmického pohybu

a preto je rytmický pohyb znamením

života. Tam, kde sa rytmus a pohyb

vytráca, zaniká aj život. Vonkajšie

podoby života sa utvárajú na základe

rôznych druhov vnútorného pohybu.

Stupňovanie tohoto vnútorného pohybu

sa navonok javí ako vývoj.

Na zemi je jediná látka, ktorá stojí

bezvýhradne v službách života: voda.

Jej služba je skromná a nenápadná.

Preto jej vo svojom živote, v protiklade

k jej nesmiernemu významu,

nevenujeme prakticky žiadnu pozornosť.

Stala sa pre nás všednou tekutinou,

ktorá komfortne vyteká z vodovodného

kohútika. Môžeme ju piť

a používať na odplavenie nečistôt. Pijeme

ju, pretože veríme, že je pitná.

Veríme, že existujú ľudia, ktorí to zariadia.

Aj keď vieme, že získanie takej

vody nie je dnes vôbec ľahké, nepovažujeme

to za našu starosť. Voda

do nášho života jednoducho priteká

a zase odteká. Podobne si nerobíme

starosti ani s odpadmi. Dôležité je

pre nás iba to, aby nám zmizli z očí.

My však sme nielen konzumentmi

vody, ale aj jej spolutvorcami. Skutočnosť,

že voda aj so špinou odtečie

skôr, než si stačíme čokoľvek uvedomiť,

spôsobuje, že sa ani nesnažíme

niečo si uvedomiť. Voda nám zmizne

z očí a my sa nezaoberáme otázkou,

či utrpela. Preto sme si dlho mohli

Voda vstrebáva

elektromagnetické

žiarenia okolitého

sveta, uchováva ich

a odovzdáva ďalej

pripadať nevinní a nezúčastnení. To

je návyk, ktorý je načase zmeniť, pretože

mu chýba zodpovednosť.

Pozícia dobre zásobovaných bezstarostných

konzumentov nám bráni

v tom, aby sme si všimli jednu pozoruhodnú

vec: že voda je zvláštna. Je

to nesporne najzáhadnejšia a najrozpornejšia

substancia našej planéty.

Je všadeprítomná, zdanlivo nevyspytateľná,

a pritom pre život nevyhnutná.

Svet Grálu

16 | 2008

téma

Voda slúži životu na zemi. Jej

služba spočíva v zrkadlení. Zrieka

sa svojho tvaru a stáva sa základom

všetkého formovania. Zrieka

sa vlastného pohybu, a tým sa stáva

nositeľkou pohybu. Zrieka sa svojho

vlastného rytmu, a tým sa stáva nositeľkou

rytmov. Zrieka sa svojej stability,

a tým sa stáva základom stability

živého i neživého sveta. Jediné, čoho

sa voda nezrieka, je vernosť životu.

Keď sa chceme dozvedieť viac o živote,

musíme sa najskôr dozvedieť

viac o vode. Ak chceme zachovať život,

musíme zachovať vodu, pretože

bez vody by na zemi nebolo zrkadlenie

života.

Je až obdivuhodné, aký nezáujem

voda vzbudzuje. Až v okamihu, keď

nám prestáva slúžiť podľa našich

predstáv, sa narýchlo snažíme urobiť

nápravu. Povodne alebo vysychanie

vodných zdrojov nás dokážu vyburcovať

ku krátkozrakým opatreniam,

ktoré nám na chvíľu darujú pocit, že

sme zase všetko zvládli – ako už toľkokrát

predtým, no bez akéhokoľvek

hlbšieho porozumenia vode a životu.

Preto sa v budúcnosti musí vždy

znovu preukázať, aké nezmyselné

a márne sú všetky opatrenia, ktoré

majú vodu primäť k poslušnosti. Život

sa nedá spútať nevedomosťou,

pretože je to on, ktorý diktuje zákony.

Keď chceme žiť s vodou v mieri a har-

Svet Grálu

16 | 2008

mónii, musíme sa naučiť

vážiť si ju a chrániť.

Situácia je teda opačná,

než sme si predstavovali.

To my sa musíme

bezvýhradne podriadiť

vode a prírodným zákonom,

nie voda nám!

Nastal čas, aby sme sa

naučili i zaujímali o to, čo

od nás voda vyžaduje a rešpektovali

to. Podmienkou začiatku

tohto ozdravného procesu

je zmena našich doterajších predstáv

i myslenia.

Nie je voda ako voda

Premenlivosť vody zreteľne vyjadruje

skutočnosť, že voda nemá

žiadnu vlastnú frekvenciu, ale vstrebáva

elektromagnetické žiarenia

okolitého sveta, uchováva ich

Zmeny

elektromagnetickej

frekvencie vody

spôsobujú nielen

toxické látky, ale

aj ľudské emócie

a myšlienky

a odovzdáva ďalej. Táto skutočnosť

sa môže stať požehnaním alebo aj

kliatbou. Zmeny elektromagnetickej

frekvencie vody spôsobujú

nielen toxické látky, ale aj ľudské

emócie a myšlienky. Súčasne dochádza

aj k zodpovedajúcim zmenám

priestorovej organizácie vody, ktoré

sa okamžite prejavia v poruchách jej

chemických reakcií s inými látkami.

Životu prospešné chemické reakcie

môžu byť týmto spôsobom spomalené

alebo dokonca zastavené, kým

počet nevhodných a nebezpečných

chemických reakcií môže narastať.

Výsledkom je degenerácia organizmu,

strata regeneračných a obranných

schopností a nárast rizika výskytu

nebezpečných mutácií so všetkými

ich dôsledkami.

Elektromagnetická frekvencia

vody je teda jedným z fyzikálnych

ukazovateľov jej biologického stavu.

Naznačuje, akým spôsobom bude

pôsobiť na živý organizmus. Spektroskopické

vyšetrenia vody z ľudských

tkanív poukazujú na značné rozdiely

v nich v závislosti od telesného stavu

človeka – frekvenčné spektrum vody

v telesných tekutinách zdravého človeka

sa líši od frekvenčného spektra

chorého alebo umierajúceho

človeka. To však znamená, že choroba

môže byť do istej miery vyvolaná

aj vodou samotnou, pokiaľ táto

voda obsahuje elektromagnetické

frekvencie príslušného ochorenia.

Je preto dôležité uvedomiť si, že už

pri pití vody prijímame zdravie, nemoc

alebo aj smrť, pretože táto voda

sa stáva súčasťou nášho tela a bude

v ňom pôsobiť podľa svojej kvality.

Nesmierny význam vody možno vytušiť

už len z nasledujúcich faktov.

Plodová voda obklopuje rastúce telo

v prvých fázach jeho vývoja. Telo

novorodeného dieťaťa sa skladá približne

z 90 % vody, telo dospelého

človeka zo 70 % a telo umierajúceho

z 50 % vody. Obsah vody v ľudskom

tele s vekom klesá. V tele zdravého

človeka jednoznačne súvisí so schopnosťou

regenerácie, ktorá sa s pribúdajúcimi

rokmi znižuje.

Zaujímavé je aj rozloženie vody

v ľudskom tele. Približne 2/3 telesnej

vody sa nachádza priamo v bunkách,

1/3 mimo nich. Z toho pripadá

asi 20 % na spojivové tkanivá a 8 %

na tekutiny v cievach (krv v krvnom

obehu a lymfa v lymfatickom

obehu). Okrem toho sa voda nachádza

aj v medzibunkových priesto-

téma

roch, predovšetkým v tukovom tkanive.

Významnou mierou sa podieľa

aj na zložení mozgu – náš mozog obsahuje

asi 85 % vody. Pitím kvalitnej

vody možno preto účinne podporovať

liečbu porúch pamäti, koncentrácie

a ďalších prejavov nedostatočnej

funkcie mozgu.

V uvedenom ohľade sme teda

tvormi zloženými doslova z vody.

Pritom voda v našom tele sa neu stále

obmieňa. Aj keď nemožno vymenovať

všetky jej funkcie, uvádzame aspoň

niektoré:

Voda vytvára prostredie,

v ktorom sa odohrávajú všetky

ďalšie životné procesy. Priebeh týchto

procesov závisí od jej kvality.

Voda je nepostrádateľným

2. priamym účastníkom veľkého

množstva chemických reakcií

prebiehajúcich v ľudskom tele. Keď je

poškodená, nemôžu tieto reakcie prebiehať

prirodzeným a ľahkým spôsobom,

ktorý za normálnych okolností

prináša organizmu možnosť zotavenia.

Organizmus prestáva fungovať

rytmicky, pretože sa snaží toto viaznutie

vyrovnať trvalou činnosťou.

Voda je hlavným transportným

prostriedkom v ľud-

skom tele. S jej pomocou sa do

každej bunky dostávajú všetky potrebné

látky a živiny. Odpadové látky

a toxíny zasa vyplavuje z tela von.

V priebehu 24 hodín pretečie naším

mozgom približne 1 400 litrov

krvi, obličkami asi 2 000 litrov krvi.

Každý deň vylúčime 1,5–2,5 litra

vody. Prostý nedostatok vody, spôsobený

nedostatočným príjmom

tekutín, zvýrazní telesné pochody,

ktoré sú charakteristické pre starnutie

a nemoc: vysychanie buniek, hromadenie

toxických látok a ich ukladanie

v cievach a iných tkanivách,

spomalenie regenerácie atď. Z tohto

dôvodu je treba dbať na dostatočný

príjem tekutín.

Voda je aj hlavným komunikačným

prostriedkom ľud-

ského tela. Jej prostredníctvom sú

vzájomne prepojené všetky bunky

tela. To je základným predpokladom

pre ich spoluprácu, výsledkom ktorej

je súdržnosť tela prejavujúca sa dobrým

zdravotným stavom.

Voda je základným komunikačným

prostriedkom, ktorý

nás spája s okolitým svetom. Jej prostredníctvom

prijímame množstvo

informácií, tzn. energií alebo síl, ktoré

vstupujú do nášho organizmu i do

našej duše. Naše zdravie je preto vo

veľkej miere závislé od toho, či a ako

je voda v našom tele schopná tieto pomocné

vplyvy neskreslene a v plnom

rozsahu pojať. Výraznejšie poškodenie

telesnej vody spôsobí, obrazne vyjadrené,

vyhladovanie pri prestretom

stole. Organizmus už nedokáže prijať

sily nevyhnutné pre život – napriek

tomu, že je nimi obklopený. Zlý stav

vody v tele otvára vstupnú bránu neharmonickým

a škodlivým vplyvom,

ktoré ho poškodzujú.

Voda vytvára predpoklad na

komunikáciu medzi duchom

a telom. Pozemský život je možný

iba za predpokladu, že je vytvorený

energetický most medzi telom a duchom.

Existencia tohto mostu umožňuje

správne ovládanie tela. V tomto

smere hrá podstatnú úlohu ľudská

krv, prostredníctvom ktorej sa obraz

vnútorného života prenáša do telesnej

roviny a napomáha vytvoriť stav

zdravia alebo naopak choroby. Keď je

telesná voda poškodená, stráca duša

človeka správny kontakt so svojím telom

a nemôže ho už správne ovládať.

Telo sa stáva pre dušu horšie dosiahnuteľným

a súčasne zraniteľnejším,

pretože bez potrebnej ochrany nie je

schopné odolávať všetkým negatívnym

vplyvom.

Voda je nositeľkou rytmov

7. ľudského tela, ktoré sú odrazom

prírodných a vesmírnych rytmov.

Poškodenie vody v ľudskom

tele má za následok úpadok všetkých

rytmov, pretože voda stráca schopnosť

čistej rezonancie. Ľudské telo

tak zostáva bokom od rytmických

energetických premien prírody, aj

keď do nich musí byť začlenené, ak

má zostať zdravé. Porucha rytmov

si vynucuje chorobnú jednostrannú

kompenzáciu, ktorá skôr či neskôr

musí vyústiť do ochorenia.

MUDr. Jan Palouček

Druhú – záverečnú časť článku uverejníme

v ďalšom čísle Sveta Grálu

Svet Grálu

16 | 2008

V Ý C H O VA

INDIGOVÉ DETI:

ĽUDIA BUDÚCNOSTI?

Sú iné a vraj sa rodia stále častejšie. Majú

neobvyklé schopnosti a sú duchovne

vnímavejšie. A keďže v každej aure sa

odráža duchovný stav človeka, možno

ich spoznať aj podľa nej. Je indigovo

modrá, preto sa im hovorí indigové deti.

V AURE PREVLÁDA

FARBA INDIGO

Deti, často obdarené mimoriadnymi

schopnosťami, sa nazývajú indigové

podľa prevládajúcej indigovej farby

vo svojej aure. Je to farebný odtieň

medzi modrou a fialovou a siaha

takmer k hornej hranici tých farieb,

ktoré normálne vidiace ľudské oko

ešte dokáže vnímať.

Pojem indigové deti nevznikol len

kvôli zvláštnemu farebnému odtieňu

vo vyžarovaní aury; tú človek bežne

nespozoruje. Označujú sa ním deti,

ktoré sú nápadné aj inými vlastnosťami

a prejavmi. „Normálne“ deti sa

počas vývoja učia od svojho okolia

a napodobňujú to, čo vidia okolo seba.

Prirodzene majú rôzne danosti a počas

dospievania objavia svoju samostatnosť

a mnohé veci odmietajú. Nakoniec

sa z nich však stanú viac alebo

menej dobre prispôsobení členovia určitej

spoločnosti. Preberú náboženstvo

a mnohé iné základné presvedčenia

a tradície svojho okolia. Idú pohodlnou

cestou a vo svojom vnútri obvykle

nenesú túžbu prelomiť vonkajšie zdanie

a odhaliť skutočné bytie.

SVET GRÁLU

16 | 2008

V BOLESTNOM

PROTIKLADE

K OBYČAJNOSTI

Deti, o ktorých sa tu zmieňujeme,

sa však veľmi skoro ocitnú v ostrom

protiklade k svojmu okoliu a k obv

yk lým presvedčeniam. Zo začiatku

tento protiklad nevnímajú

veľmi zreteľne. Vychádzajú z toho,

že spôsob, akým vnímajú, myslia

a cítia je daný rovnakou mierou aj

iným ľuďom. Poznanie, že to tak nie

je, môže byť pre nich veľmi bolestné,

ak nemajú to šťastie mať vo svojom

okolí ľudí schopných porozumenia,

či už rodičov, súrodencov,

učiteľov a podobne. Vo svojej inorodosti

bývajú často nepochopené

a nedocenené. Vzniká nebezpečie,

že sa vo svojej neprispôsobivosti

samé cítia menejcenné.

Aby sme predišli strachu, trápeniu

a ťažkostiam takto disponovaných

jedincov a ich okolia, je dobré vhodnou

osvetou dostať tento fenomén do

širšieho povedomia.

Už oddávna existovali deti, ktoré

boli nápadné svojimi zvláštnymi

schopnosťami. Zdá sa však, že v poslednom

čase pribúda počet týchto

zvláštne obdarených detí. Tým nie

sú myslené len deti, ktoré sa odlišujú

mimoriadnou inteligenciou, umeleckým

nadaním alebo inými vysoko

cenenými vlastnosťami. Tými

sa síce tiež môžu vyznačovať, ide tu

však hlavne o deti, ktoré prídu na

svet s vnútorným poznaním, pričom

výrazne vyciťujú a rozlišujú

medzi správnym alebo nesprávnym,

pravdivým alebo nahováraným,

pravým alebo nepravým. Sú to deti,

od ktorých sa môžeme učiť znovu

nájsť cestu, ktorú sme stratili. A to

je v súčasnosti veľmi naliehavé, pretože

naša spoločnosť už dávno stratila

zo zreteľa spoľahlivý ukazovateľ

cesty a hrozí, že celý svet smeruje ku

skaze.

JEMNOHMOTNÉ

SÚVISLOSTI

Na základe podmienok, v ktorých

žijú, môžu tieto „zvláštne“ deti vynikať

už veľmi skoro veľkou sebaistotou,

alebo naopak: môžu sa javiť aj

ako autistické deti pokiaľ sa uzatvoria

do seba pred okolím, ktoré ich

neprijíma. Sebaistota alebo jej opak

nie sú však samé osebe dostatočnými

príznakmi toho, o čo tu ide. Ide tu

o mladých ľudí, ktorí už od útleho

detstva preukazujú veľkú vnútornú

zrelosť, ktorá by zrejme mala byť

bežná u všetkých ľudí. Pritom na jej

vyhodnocovanie nemáme spoľahlivé

meradlo.

Mierumilovnosť si ľahko pomýlime

so slabosťou, ľudskosť s hlúposťou,

zvýšenú vnímavosť s precitlivenosťou,

vyššie vedomie s nekontrolovateľnou

fantáziou atď.

Niektoré z týchto detí prídu na svet

so spomienkami na ich predošlé bytie

V Ý C H O VA

a to je v našej kultúre ťažko akceptovateľné.

Niektoré si už vo veľmi ranej

mladosti uvedomujú jemnohmotné

okolie. Ide o úrovne so sprievodcami

a pomocníkmi, ktorých oslovujú ako

„anjel“ alebo „Boh“. No vnímajú aj

hrozby, ktoré odtiaľ môžu vychádzať.

Je toho oveľa viac, než to, čo sa dá

vyvolať v detskej fantázii napríklad

rozprávkami.

Tieto deti sa vyznačujú teda veľkou

vnímavosťou. Zlú medziľudskú atmosféru,

ktorá nie je zriedkavá a ktorá

sa ukazuje ako neradostná aura, vnímajú

bolestivo. Zároveň majú veľkú

potrebu harmónie, priateľskosti a náklonnosti.

Aj ich telá sú spravidla

zjemnené a pod vplyvom dnešného

spôsobu života trpia. Ľudská duša

sa v tele cíti dobre len vtedy, keď je

spojovacia sila – vyžarovanie krvi –

prispôsobená duši. Ako sa už zistilo,

dnešná priemyselná potrava, ktorá

je rôznymi formami obohatená fosfátmi

a inými cudzorodými látkami,

vedie u vnímavých detí k zvýšenému

nepokoju a k problémom s koncentráciou.

Títo „hyperaktívni“ mladí

ľudia a ich deficit pozornosti sa žiaľ

niekedy utišujú medikamentmi, aby

sa pre rodičov a učiteľov stali ľahšie

zvládnuteľní.

OSOBNÁ SKÚSENOSŤ

MONIKY VON ROHR

Švajčiarka Monika von Rohr sa na

základe dostupných charakteristík

a výpovedí jasnovidcov sama považuje

za dospelé indigo-dieťa a opisuje

svoje skúsenosti takto:

„Indigo-dieťa si nenájde v dnešnom

svete nikde miesto. Cíti sa osamelo

a často sa nedokáže adaptovať v kolektíve

rovesníkov, pretože je iné ako

oni. V škole sa obvykle nudí, až na

predmety, ktoré ho zaujímajú. V tých

je vynikajúce, no záleží aj na spôsobe

výučby. Uprednostňuje tvorivý prístup

pred suchým memorovaním

Abd-ru-shin, autor Posolstva Grálu

(1) vo svojom diele poukázal na takéto

danosti už pred 70-timi rokmi.

Vtedy o indigových deťoch ešte nikto

nehovoril.

“Nie je treba nijaký boj ani násilie,

aby sa dosiahol potrebný pokrok, koniec

príde sám od seba. Aj tu sa prejaví

prirodzené dianie neochvejných

zákonov zvratného pôsobenia celkom

neúprosne a dochvíľne.

Potom má povstať ‚nové pokolenie‘

podľa tak mnohých zvestovaní. Nebude

však pozostávať len z novonarodených,

ktorí už teraz podľa pozorovaní

v Kalifornii a tiež v Austrálii,

akoby boli obdarení akýmsi ‚novým

zmyslom‘, ale hlavne už zo žijúcich

ľudí, ktorí sa vplyvom nejedného prichádzajúceho

diania stanú v krátkom

čase ‚vidiacimi‘. Potom budú mať ten

istý ‚zmysel‘ ako teraz novonarodení,

pretože tento zmysel nie je nič iné ako

schopnosť stáť vo svete s voľným, nestiesneným

duchom, ktorý sa už nedá

utláčať obmedzenosťou rozumu. …

Toto všetko nemá však nič spoločné

s vlastnosťami označovanými doteraz

ako ‚okultné schopnosti‘. Je to potom

iba normálny človek, aký má byť! Že

sa stal ‚vidiacim‘, nemá nič spoločné

s ‚jasnovidnosťou‘, znamená iba toľko,

že ‚nahliadol‘, čiže poznal.

Ľudia budú potom schopní pozerať

sa na všetko nezaujate, čo neznamená

nič iné, než posudzovať správne.

Budú vidieť rozumového človeka taa

poučkami. Vníma svet celkom inak

ako ostatní žiaci, dokonca sa môže

vyznačovať liečiteľskými alebo jasnozrivými

schopnosťami. To prirodzene

nemá nič spoločné s bežnou

schopnosťou učiť sa naspamäť, alebo

s dobrými známkami v škole. Vyniká

viac pri praktických cvičeniach,

ako v teórii. Zdá sa, že indigové dieťa

má v sebe vlastné vedenie a naučené

‚znalosti‘ nepotrebuje.

Je to ťažké byť indigovým dieťaťom.

Je na tomto svete ako ‚ET‘ (mimozemská

bytosť) a škola života je pre

neho ešte tvrdšia ako pre iných. Aspoň

ja som to takto zažila.

Pre indigové dieťa je existencia

jemnohmotného sveta samozrejmosťou

a aj keď nemusí byť jasnovidné,

určitým spôsobom tento svet vyciťuje.

Cíti aj univerzálne zákonitosti

a neuspokojí sa s nedostatočnými

vysvetleniami, ako sú napríklad tie,

o ktorých sa dozvie na hodinách náboženstva.

Živo si pritom spomínam na jeden

zvláštny zážitok: Keď som mala

14 alebo 15 rokov a zhovárala som

sa s mojimi priateľkami, mala som

odrazu tento zvláštny pocit – ja

som, ja som ja, ja existujem! Bolo

to veľmi intenzívne a ja som cítila

a objavila hlboko vo mne, že som

individuálna osobnosť so samostatným

duchom. Povedala som to aj

mojim priateľkám, ale tie nerozumeli,

čo tým myslím. Táto udalosť

bola začiatkom veľmi dlhého hľadania

zmyslu života, spojená s prečítaním

stoviek kníh a mnohým utrpením.

– Keď som neskoršie hovorila

s jedným mojím známym, ktorý veľa

meditoval, zistila som, že on musel

celé týždne nepretržite meditovať

a stravovať sa prísne vegetariánsky,

aby zažil túto silnú skúsenosť, ktorú

na základe svojho poznania nazval

‚zasvätenie‘. U mňa, ako u všetkých

‚indigových‘ to prišlo samo. Bolo to

už vo mne.“

POSOLSTVO GRÁLU:

ZMIENKA UŽ PRED

70 ROKMI

SVET GRÁLU

16 | 2008

V Ý C H O VA

Z doterajších pozorovaní vyplýva, že u tzv. indigových detí prevládajú určité vlastnosti:

• Len ťažko sa dokážu zmieriť s absolútnou autoritou. Potrebujú záležitosť vysvetliť a možnosť voľby.

• Sú nespokojné s dogmatickými modelmi, ktorým chýba kreatívne myslenie. Často nachádzajú lepšie riešenia, či už ide

o záležitosti doma alebo v škole.

• Ak majú pocit, že ich okolie nechápe, utiahnu sa samotársky do svojho vnútra.

• Majú silnú intuíciu, často aj neobvyklé schopnosti.

• V školách sa ťažšie stotožňujú s témami, ktoré nemajú hlbšie spirituálne súvislosti.

• Majú vyhranený zmysel pre pravdivosť a čestnosť. Nátlak na konanie, ktoré nie je v súlade s ich presvedčením sa u nich

nestretne s úspechom.

• Výchovná koncepcia viny a trestu má malý účinok („Uvidíš čo bude, keď príde otec domov a poviem mu, čo si spravil.“)

• Majú blízky vzťah k zvieratám, rastlinám a prírode vôbec.

Rodičia a vychovávatelia indigových detí tvrdia, že ich výchova býva niekedy neľahká, no zároveň radostná.

Hlbšie pochopenie vnímania a potrieb týchto zvláštnych osobností určite prispeje k účinnejšej a harmonickejšej

výchove. Tu je niekoľko užitočných rád pre výchovu indigového dieťaťa:

• Konajte čestne, hovorte pravdu a nesnažte sa s ním manipulovať

• Stanovte hranice a pravidlá tak, aby ich zmysel a potrebu chápalo. Dohliadajte na ich dodržiavanie a na primerané následky

pri ich porušení. Dovoľte mu podieľať sa na týchto pravidlách.

• Dajte mu možnosť voľby a primerané vysvetlenie.

• Namiesto príkazov radšej požiadajte o spoluprácu. Dajte mu zodpovednosť a za dobrý výsledok ho pochváľte.

• Rešpektujte jeho tvorivosť a schopnosti, i keď vám nie sú celkom pochopiteľné.

V praxi to znamená, že namiesto zaužívaného: „Nehnevaj ma a prestaň tak kričať!“ radšej povedzme: „V

takom hluku sa cítim veľmi nepríjemne, až ma z toho začína bolieť hlava“. Uvidíme, že s podobným prístupom

si so svojím (aj nie indigovým) dieťaťom budeme vychádzať oveľa lepšie.

Ďalšie praktické príklady komunikácie:

„Keď mi teraz pomôžeš s uprataním hračiek, budem mať čas, aby som ti prečítala rozprávku.“

„Prepáč, že som na teba pred chvíľou kričala. Nevedela som si poradiť, pretože z toho, čo si vystrájal, ma od hnevu až rozbolelo brucho.

Poraď mi prosím ťa, čo mám robiť keď sa to znovu stane? Ako ti to mám nabudúce povedať, aby sa to už nezopakovalo?“

„Ako som ti včera hovorila, dnes sme objednaní na prehliadku k pani doktorke, aby sa uistila, že si zdravý(á). Budem potrebovať

tvoju pomoc, aby sme sa tam dostali včas. Mali by sme vyraziť o desať minút. Urob si všetko, čo ešte potrebuješ, choď na wc-ko

a tak. A keďže má neskôr prísť babička, musíme upratať všetky hračky. Buď teraz, alebo keď sa vrátime domov. Záleží na tebe,

ako sa rozhodneš.“

Nasledujúce dva príbehy sú typickými príkladmi svojráznosti indigových detí:

Pozoruhodný je prípad 13-ročného dievčaťa Akiane Kramarik. Narodila sa zmiešanému americko-litovskému manželskému

páru. Maľuje od útleho detstva; v siedmich rokoch začala písať poéziu. Niekoľko mesiacov po tom, čo sa naučila

hrať na klavíri, začala komponovať vlastnú hudbu. Hovorí, že inšpiráciu pre svoju tvorbu čerpá „zhora“. Matke neraz detailne

rozprávala o svojich „výletoch do neba“. Tak sa čoskoro v pôvodne ateisticky založenej rodine stali témy o Bohu

súčasťou rodinného diania.

Iný prípad hovorí o dievčatku z Lotyšska, ktoré s potešením rozpráva o nočných výletoch do vesmíru vo svojom astrálnom

tele. Jej otec však rýchlo upozorňuje: „Nevenujte pozornosť tomu, čo vraví; ona si veľmi rada vymýšľa.“

Otec nie je prekvapený tým, že dcéra pozná pojem „astrálny“ už od piatich rokov. No veľmi si svoje dieťa váži. On vždy

počúvne jej radu, keď opravuje svoj starý traktor. „Neviem, ako to robí, ale zdá sa, že vždy hneď vie, čo s tým strojom nie

je v poriadku,“ hovorí.

Zdroje: cs.wikipedia.org, tajomstva.org, www.tetakaterina.cz, hoziel.blogy.atlas.sk/indigove_deti/5486, www.artakiane.com

SVET GRÁLU

16 | 2008

V Ý C H O VA

kého, aký skutočne je, s jeho obmedzenosťou,

nebezpečnou pre neho i jeho

okolie, z ktorej súčasne vzniká namyslená

panovačnosť a svojhlavosť, ktoré

k tomu patria.

Uvidia tiež, ako po celé tisícročia

trpelo ľudstvo pod týmto jarmom

v prísnej dôslednosti, raz v takej, raz

v onakej forme. Uvidia, ako toto zakorenené

zlo, úhlavný to nepriateľ,

smerovalo vždy proti vývoju slobodného

ľudského ducha, teda hlavnému

účelu bytia človeka! Nič im neunikne.

Ani trpká istota, že všetky utrpenia,

strasti a každý úpadok museli sa dostaviť

kvôli tomuto zlu. Zlepšenie

nemohlo nikdy nastať, pretože nahliadnutie

bolo už vopred vylúčené

obmedzením chápavosti.“

„INDIGOVÁ

EVOLÚCIA“ AKO

DOKUMENTÁRNY FILM

V súčasnosti je o indigových deťoch

dostatok informácií. Okrem internetu

a mnohých kníh existujú aj filmové

dokumenty. Jedným z nich je

film spisovateľa a speváka Jamesa

Twymana Indigo Evolution. Tvorcovia

tohto úspešného hraného a dokumentárneho

filmu približujú fascinujúce

príbehy takzvaných indigových

detí a prezentujú názory expertov

z oblasti medicíny, psychológie a náboženstva

(medziiným Doreen Virtue,

Gary Zukav, Neale Donald Walsch,

Ram Dass, Dr.Masaru Emoto).

Ich príspevky z rôznych uhlov pohľadu

dávajú filmu významný rozmer.

Dozvieme sa napríklad, že tieto

zvláštnym spôsobom obdarené deti

sú často mylne diagnostikované ako

autisti. Film tiež poukazuje na prípady

detí, u ktorých mediálne schopnosti

boli prebúdzané umelým spôsobom.

To však nemá s „indigovou

evolúciou“ nič spoločné, pretože ich

natrénovaná mimozmyslová zručnosť

nepredstavuje ani pre dieťa, ani

pre jeho okolie žiadny duševný ani

duchovný prínos. (2)

INTERNET ZBLIŽUJE

AJ INDIGOVÝCH…

Pretože indigové deti sú častokrát

výnimočnými zjavmi, cítia sa niekedy

ako cudzinci v tomto celkom

inak usporiadanom okolí. Blízkosť

im podobných ľudí je pre nich preto

veľkým povzbudením. V súčasnej

dobe poskytuje možnosti vzájomnej

komunikácie internet, ktorý sa stáva

čoraz dostupnejším. Na stránke www.

indigokinder.de napríklad nájdeme

informácie od Caroliny Hehenkamp.

Tá o sebe píše:

„Narodila som sa roku 1947 v Holandsku.

Strávila som tam prvých 18

rokov svojho života, obklopená tzv.

výkonovou spoločnosťou, ktorá bola

veľmi priateľská k deťom. Nebolo

toho veľa, čo by sa mi naozaj páčilo.

Výnimkou bola príroda, rastlinstvo,

zvieratá a vlastné sny. Bola som rada

sama, nemala som veľmi rada školu

s jej strnulými pravidlami a učiteľmi,

ktorí sa mi zdali málokedy úprimní.

Našťastie som bola kreatívne dieťa

a väčšinou ma nechávali na pokoji,

lebo som sa hrala na umelkyňu. Tým

som bola svojím spôsobom akceptovaná.

Moje duchovné náhľady som si

však musela nechávať pre seba, moje

jasnocitné antény som mala zatiahnuté.

Bolo pre mňa ťažké vyjadriť sa,

lebo som zriedkavo našla slová pre

tok mojich myšlienok. Keď som bola

staršia, vnútorne som sa vzdala nádeje,

že by som stretla niekoho, kto

by mi rozumel a brala som život tak,

ako sa mi ponúkal. Neskoršie som

sa v Paríži a v Barcelone vyučila za

módnu dizajnérku a ako dizajnérka

a módna redaktorka – žurnalistka –

štylistka som pracovala v mnohých

krajinách. V tých rokoch som často

cestovala a spoznávala som svet.

Moja vnútorná bytosť však zostávala

vo mne hlboko zahrabaná. Ako „dospelá“

som našla pomaly svoju cestu

a naučila som sa proste celkovo v konaní

a vyjadrovaní sa byť sama sebou.

Teraz, keď je môj život plný duchovnosti,

kreativity a plnosti, som

vďačná za všetky tieto skúsenosti,

ktoré som smela prežiť. Slúžia mi pri

poradenstve a terapeutickej podpore

rodín, samostatných matiek a mládeže,

ktoré ma dnes tak silne viaže

k novým indigo-deťom. Tieto deti,

ktoré sú narodené zo Svetla cítia, že

ich ako také spoznám a uznám, čím

sa mi bez problémov otvoria…“

Okrem označenia indigové deti

sa používajú aj iné výrazy ako napr.

krištáľové deti, hviezdne deti, atď.

Niektorí autori majú predstavu –

a možno ide o vypozorovanú skutočnosť

– že tieto deti sú vnútorne

ešte čírejšie a silnejšie ako všetko

to, čo bolo doteraz známe. Zároveň

živia nádej, že s pribúdajúcim vekom

raz preberú vedúce pozície, aby

mohli uskutočniť to, po čom túžili

už mnohí, no nemohli to uskutočniť.

Uskutočneniu ich šľachetných úmyslov

bránili ich ohraničené možnosti

a zrejme aj skutočnosť, že ešte nedozrel

čas.

Dr. Gerd Harms

Literatura:

(1) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu, diel 1,

prednáška „Bolo raz…!“

(2) Paul Dong a Thomas E. Rafill: Chinas

Trainingsmethoden für medial begabte

Kinder

SVET GRÁLU

16 | 2008

T É M A

M E T Ó D A K VA P K O V É H O O B R A Z U

M e r a n i e b i o l o g i c k e j h o d n o t y v o d y

diný pohyb, ktorý je naše oko schopné

registrovať, je pohyb vody na hranici

voda – vzduch. Pozorujeme tu vlny

a víry, ktoré však tvoria len nepatrnú

časť celkového pohybu vody. Hlavný

pohyb sa odohráva vždy skryte pod

hladinou.

Metóda kvapkového obrazu, ktorú

v 60-tych rokoch vyvinul Theodor

Schwenk, umožňuje zviditeľniť pohyblivosť

vody. Je to vedecká metóda,

ktorej pomocou možno nepriamo dokumentovať

onen záhadný fenomén

nazývaný biologická hodnota vody,

alebo aj schopnosť slúžiť životu. Východiskovým

podnetom bolo pre T.

Schwenka pozorovanie vody v prírode.

Všimol si, že znečistená voda v potoku

vytvára, v porovnaní s čistou vodou,

menšie množstvo kapilárnych vĺn

(drobné vlnky na hladine). Nečistota

spôsobila útlm pohyblivosti vody.

Metódou k vapkového obrazu

možno znázorniť vnútornú pohyblivosť

vody, ktorá sa prejavuje tvorbou

mnohotvárnych vírov a ich kombináciou.

Tento neviditeľný pohyb vody

možno za bežných podmienok zachytiť

len pomocou farbiva alebo drobných

častíc, ktoré unáša prúdenie

vody. V prípade metódy kvapkového

vode možno pristupovať ako ku

každej veci – z mnohých hľadísk.

Živosť a nevyspytateľná premenlivosť

vody je znamením, že práve u vody si

nemôžeme nikdy vystačiť len s jedným

uhlom pohľadu. Stále častejšie

diskutovaná biologická hodnota vody,

ktorá by mala naznačovať možné biologické

dôsledky, teda to, či je možné

po požití určitej vody očakávať regeneráciu

alebo naopak viaznutie

životných procesov, je zatiaľ záhadnou

veličinou. Voda je vyšetrovaná

výhradne analytickými metódami,

ktoré však ani v náznaku nemôžu zachytiť

podstatnú informáciu, ktorú

predovšetkým potrebujeme poznať,

ak máme vodu bez obáv piť: Či je to

voda živá. Nedostatočnosť analytických

zistení sa potom prejavuje predovšetkým

v tom, že oficiálne čistej

vode chýba často jej vnútorná sila,

a preto jej chýba všestranný regeneračný

účinok.

Jedným zo spoľahlivých meradiel

živosti vody je jej pohyblivosť. Voda,

ktorá bola vystavená nejakému nepriaznivému

vplyvu, stráca schopnosť

pohybu. Zachytiť pohyb vody a jeho

prípadný útlm je zložitá úloha, pretože

voda sa pohybuje neviditeľne. Je-

SVET GRÁLU

16 | 2008

obrazu je tento vírivý pohyb zviditeľnený

pomocou tzv. šlírovej optickej

techniky. 1 Pri získavaní kvapkového

obrazu sa do vyšetrovanej vody pridáva

glycerín, ktorého viskozita spomaľuje

prúdiaci pohyb vody a zvýrazňuje

obraz prúdenia pre šlírovú

techniku.

Obsluha zariadenia na získavanie

kvapkového obrazu je v každom

ohľade prísne štandardizovaná, takže

jediným premenlivým faktorom zostáva

vyšetrovaná voda. Na hladinu

skúmanej vzorky vody, ktorá v tenkej

vrstve spočíva na dne dokonale vybrúsenej

sklenenej misky, sa nechajú

v pravidelných intervaloch dopadať

kvapky destilovanej vody. Opakovaným

dopadom kvapiek sa vyvoláva

stále výraznejšie prúdenie, ktoré

podľa charakteru možno diferencovať

do troch zón. Už po dopade prvej

kvapky sa vo vode uprostred misky

vytvorí turbulentná oblasť označovaná

ako „jadro“. Smerom k periférii

sa potom vytvára silne premenlivá

zóna vírov a nakoniec, v okrajovom

pásme, zóna lúčovitých výbežkov.

Prúdenie vody v kvapkových obrazoch

je ovplyvňované fyzikálnymi,

a nie chemickými vlastnosťami látok

T É M A

rozpustených vo vode (fyzikálnymi

vlastnosťami sú viskozita, hustota,

povrchové napätie). Z tohto dôvodu

nemožno metódu kvapkového obrazu

použiť na chemickú alebo bakteriologickú

analýzu. Napriek tomu poskytuje

táto metóda veľmi cenné informácie

vzťahujúce sa napr. k problematike

pitnej vody alebo znečistenia vodných

tokov.

Pitným vodám, ktoré sú z hygienického

hľadiska síce vyhovujúce, ale

boli získané úpravou znečistenej vody,

veľmi často chýba potrebná pohyblivosť.

Tvorba vírov v kvapkovom obraze

je obmedzená a ich formy sú tvarovo

chudobné a málo diferencované.

Foto © Institut für Strömungswissenschaften Herrischried, SRN

Naproti tomu vykazuje voda z čistých

alebo dokonca liečivých prameňov

vysokú mieru pohyblivosti, prejavujúcej

sa bohatou tvorbou zreteľne diferencovaných

vírov. Kvapkový obraz

je v takých prípadoch zrozumiteľným

dokumentom o prítomnosti aspektu,

ktorému sa hovorí život.

Podobný vplyv na pohyblivosť vody

majú aj plastové vodovodné rozvody

alebo nádrže. Rovnako v týchto prípadoch

bol v kvapkových obrazoch

zaznamenaný útlm pohyblivosti vody,

a to najmä pri teplej vode.

Prúdenie vody veľmi zreteľne

ovplyvňujú aj tenzidy (účinné látky

obsiahnuté v čistiacich prostriedkoch,

ktoré menia povrchové napätie vody),

ktoré sa môžu negatívne uplatniť ešte

aj v koncentrácii 1:1 000 000.

Podobným nepriaznivým spôsobom

ovplyvňujú pohyblivosť vody aj

plastové fľaše, ktoré sa dnes stali jej

bežnými „sprievodcami“. Rovnako

niekoľkohodinová stagnácia vody,

ktorá je pod tlakom uzavretá v potrubí,

vedie ku zreteľným zmenám

kvapkového obrazu. Prejavy vírenia

sú chudobnejšie a zaberajú menšiu

plochu.

Veľmi zaujímavé z vedeckého hľadiska

bolo sledovanie priebehu samočistenia

potoka, do ktorého boli

vypúšťané domové splašky a odpa-

Kvapkový obraz pramenitej vody

Kvapkový obraz vody z vodovodu

Kapkový obraz vody

s obsahom pracieho prostriedku

SVET GRÁLU

16 | 2008

R OZ H O V O R

SVET GRÁLU

16 | 2008

dové vody z pivovaru. Vzorka vody,

odobratá 50 m pod miestom vypúšťania,

bola zakalená a v kvapkovom obraze

sa tvorili iba tie najjednoduchšie

formácie. Tomuto obrazu zodpovedala

aj úroveň života v danom mieste:

Dno kolonizoval bakteriálny porast

a červy. So vzrastajúcou vzdialenosťou

od miesta vypúšťania odpadových

vôd postupne narastal obsah kyslíka

a zastúpenie červovitých lariev ďalších

druhov hmyzu. V kvapkovom

obraze sa vytvárali zreteľnejšie štruktúry

v súlade so zvyšujúcou sa pohyblivosťou

vody. Vo vzdialenosti 3 km už

bolo možné zaznamenať výskyt rias

a zhruba polovice obvyklých živočíšnych

druhov. Tomuto stavu zodpovedala

už v kvapkovom obraze tvorba

prvých zreteľných vírov. Nakoniec vo

vzdialenosti 8 km bolo samočistenie

potoka dovŕšené. Kvapkový obraz sa

normalizoval a život v potoku dosiahol

svoju obvyklú úroveň.

Priekopnícka práca T. Schwenka

má svojich nasledovníkov. Výskumný

ústav v Herrischriede združuje

rad odborníkov a ďalších ľudí,

ktorých spoločným názorom je presvedčenie,

že podstata problémov

spojených s vodou nespočíva v nedokonalých

technológiách, ale v nedostatku

vnútorného záujmu o vodu,

v ľahostajnosti voči tejto sprostredkovateľke

života. Metóda kvapkového

obrazu zviditeľňuje ľudské pôsobenie

a prispieva k tomu, aby sa

vedomie zodpovednosti prenieslo

tam, kde doposiaľ chýbalo – ku každému

z nás.

MUDr. Jan Palouček

1) Šlíry sú oblasti s nerovnomernou optickou

hustotou v priehľadnom médiu –

vzduch, voda, sklo. Zvýšená hustota

má za následok zmenu lámavosti svetla,

ktorú ľudské oko vníma ako deformáciu

objektu. Typickým príkladom je napr.

chvenie vzduchu nad rozohriatym obilným

poľom.

Literatúra a zdroje:

(1) A. Wilkens: Voda – učme se jí rozumět,

nakladatelství DharmaGaia, 2002

(2) www.stroemungsinstitut.de

Ruže sa na našej planéte objavujú od

pradávna. Najstaršie predmety s ornamentmi

znázorňujúcimi ružu sú už asi

6000 rokov staré. Aby sme sa mohli tešiť

z vône a krásy kvetov ruže, niekto šikovný

a pracovitý sa musí pričiniť o ich

pestovanie, ošetrovanie a uchovanie.

Medzi tých, ktorým za krásne ruže vďačíme,

patria aj manželia Michaela

a Luboš Pelcovci zo Sobotky pri

Jičíne, ktorí sa ich pestovaniu venujú

viac než 10 rokov a ich záhrada patrí

so svojím počtom druhov k najbohatším

v Čechách. Vo svojej ružovej škôlke

pod zámkom Humprecht pestujú asi

400 druhov. A prečo s pestovaním ruží

vo veľkom vlastne začali? Jednoducho

preto, že chceli byť spolu…

SG: Rozhodnúť sa pestovať ruže vo

veľkom, spoliehať sa, že to bude

práca dostatočne výnosná, aby uživila

štvorčlennú rodinu, je zámer,

ktorý vyžaduje značnú dávku odvahy.

Ako ste sa k pestovaniu ruží vlastne

dostali?

Obaja sme si vždy priali mať takú

prácu, pri ktorej by sme mohli byť

spolu. Teda opak toho, keď otec odchádza

ráno do práce a vracia sa večer.

To by nám nevyhovovalo. Preto

sme uvažovali o spoločnej práci

v pestovateľskej oblasti. V tom čase

prišla „náhodou“ ponuka od miestneho

záhradníka, ktorý mal navyše

desaťtisíc šípok. S pestovaním ruží

sme dovtedy nemali žiadne zvláštne

skúsenosti. Vlastnej pôdy sme mali

dosť, nuž sme sa rozhodli pestovanie

skúsiť. Predstava práce s kvetinami

na čerstvom vzduchu vyzerá

idylicky, v skutočnosti je to však

celoročná drina. Počas sezóny pracujeme

celé dni, no práca prebieha

v prirodzenom rytme a v súlade

s prírodným cyklom.

SG: Bol záhradnícky odbor Vašou

pôvodnou profesiou, alebo pre Vás

Kráľovs tvo ruží

v So bot k e p o d Hu m p r h to m

bolo pestovanie ruží novým životným

krokom a museli ste mnohé naštudovať?

Spočiatku sme si zďaleka nepredstavovali,

že nás budú ruže živiť. Cesta

k tomu, akým spôsobom pracujeme

dnes, mala svoj vývoj. Obaja sme mali

k poľnohospodárstvu a k záhradníčeniu

blízko už od detstva. Obaja sme

záhradnícky odbor študovali, aj keď

každý trochu iný smer. Pre pestovanie

ruží sme sa rozhodli približne

v čase po revolúcii, spoločne s rodinou

švagra, ktorý už mal určité skúsenosti.

A pretože sa prvé vypestované

ruže vydarili, pokračovali sme aj

v ďalších rokoch. Asi po troch rokoch

sme boli postavení pred otázku, či naďalej

pokračovať, pretože sme na túto

prácu zostali sami. Obe rodiny sme

totiž mali svoje hlavné zamestnanie

a ruže zaberali mnoho času. My sme

si však medzitým ruže zamilovali. Boli

sme očarení ich úžasnou variabilitou

a túžili sme pestovať ešte ďalšie druhy,

predovšetkým zo skupiny prírodných

ruží. Dovtedy sme sa venovali iba ružiam

veľkokvetým, mnohokvetým

a ťahavým. Teraz sa pred nami objavili

ešte aj ďalšie možnosti a my sme sa

„Chceli jsme byť spolu – tak ptujeme ruže“

rozhodli pre ruže. To však znamenalo

opustiť svoje dovtedajšie zamestnanie

a okrem toho zvýšiť aj množstvo pestovaných

kusov. Aj potom sme ešte

každý rok premýšľali o navýšení. Z finančných

dôvodov by to bolo potrebné,

no zároveň sme boli vždy postavení

pred otázku, či všetko sami zvládneme.

V súčasnej dobe sme sa ustálili na určitej

hranici. Je na mieste poďakovať našim

rodičom a najbližším príbuzným,

ktorí nám v čase vrcholiacej sezóny –

na jeseň – pri vyorávaní a následnom

predaji výdatne pomáhajú.

SG: Ako teda vyzerá váš celoročný cyklus

práce?

Všetko začína už zavčasu na jar. Len

čo obschne zem, je potrebné pripraviť

pole na výsadbu podnoží, čo sú jednoročné

sadeničky prírodnej šípky. V súčasnosti

ich vysadzujeme dvadsaťtisíc

ročne. Potom prichádza na rad rez „na

ostro“: vlaňajšie odnože sa musia ostrihať.

K tomu nastupuje bežná starostlivosť,

ktorú pozná každý záhradník, to

znamená pletie, kyprenie a hnojenie.

V priebehu mája sa musí každá podnož

2-krát až 3-krát zaštipnúť. V lete sa robí

očkovanie. Najnáročnejším obdobím je

určite jeseň, keď sa rastliny vyorávajú,

zbavujú lístia, triedia a opätovne zakladajú,

aby boli pripravené na predaj.

Aj v najväčšej pľušti musia ružičky zo

zeme von, aby si ich záujemcovia mohli

kúpiť a včas zasadiť, kým zamrzne zem.

V taký čas pracujeme dlho do noci aj

s prarodičmi, aby sme objednané ruže

prichystali nielen na predaj, ale pripravili

aj balíky na poštu, pretože ich zasielame

aj na dobierku.

SG: Na koľkých hektároch ruže pestujete,

koľko asi druhov a koľko ich je celkove?

SVET GRÁLU

16 | 2008

Ruže pestujeme asi na jednej tretine

hektára. Na túto plochu sadíme

ročne dvadsaťtisíc podnoží. No vypestovaných

ruží na predaj je v konečnom

dôsledku – kvôli mrazom a ďalšiemu

prirodzenému úbytku – oveľa

menej. Pokiaľ ide o množstvo odrôd,

ich počet je pomerne variabilný. Momentálne

máme sortiment ustálený,

napriek tomu hľadáme stále nové,

ešte „krajšie a zaujímavejšie“. Skúšame

veľké množstvo nových odrôd,

ich vitalitu a odolnosť v našich podmienkach.

Pokiaľ sa im nedarí, vyradíme

ich a skúšame ďalšie. Tento rok

je u nás na poli možné vidieť okolo

400 rôznych odrôd.

Mnohé tváre ruží

SG: Pestujete nejaký ojedinelý druh,

nejakú raritu?

Ruže ojedinelé svojou veľkosťou sú

napr. Rosa longicuspis alebo Rosa filipes

´Kiftsgate´. Dorastajú do výšok až

10 metrov. Hodia sa výborne do korún

starých stromov, ktoré už neplnia

svoju estetickú funkciu, ale napriek

tomu by sme ich radi kvôli poskytovanému

tieňu zachovali. Týmto ružiam

strom poskytne oporu pre ich rast,

ruže tak vytvoria obrovský, majestátne

pôsobiaci obraz. Na jar nás poteší

množstvom kvetov, v lete vytvára

množstvo šípok a ku koncu sezóny sa

listy zafarbia do jesenných tónov.

Rosa glauca rubrifolia je výnimočná

zase farbou svojich listov; ako napovedá

slovenský názov: ruža sivá. Listy

sú zafarbené do modrofialových tónov.

Upúta nás teda svojím vzhľadom hneď

zjari, skôr než sa objavia kvety. Tie sú

potom nežne ružové a dokonale ladia

s farbou listov.

Krásne a trošku pre nás neobvyklé

sú aj prírodné ruže, ktoré kvitnú na

žlto. Je to napr. skoro kvitnúca Rosa

hugonis, ktorá kvitne už začiatkom

mája, ďalej Rosa x harisonii, tá má žlté

kvietky – drobnejšie, ale zato plné.

Alebo žltá ruža so skutočne zvláštnou

vôňou Rosa foetida ´Persian Yellow´.

SVET GRÁLU

16 | 2008

SVET GRÁLU

16 | 2008

R OZ H O V O R

Slovenský názov nám o tejto vôni napovedá,

že je to ruža páchnuca.

Zaujímavá je aj Rosa multiflora var.

watsoniana. Jej výnimočnosť nespočíva

v kráse kvetov, ale v kráse listov.

Tie majú podobný tvar ako dlhé ihličie,

iba sú jemnejšie. Je to akoby „strihanolistá“

forma listov. Celá rastlina

vyzerá, akoby to nebola vôbec ruža,

zistíme to až pri podrobnejšom preskúmaní.

Ľudia si k nám tiež dávajú vypestovať

svoje obľúbené ruže. Majú svoj

krík doma na záhradke, je už postarší

a oni nemôžu tú istú odrodu nikde zohnať.

Často už ani nepoznajú jej názov.

Sú to väčšinou staré zabudnuté odrody,

ktoré však majú stále obrovskú

hodnotu.

SG: Kto si od vás ruže kupuje, máte aj

veľkoodberateľov, predávate napr. aj

rezané ruže do vázy?

Vďaka našej ponuke na internetových

stránkach (http://ruze.unas.

cz) máme odberateľov po celej republike

a ružičky im zasielame. Aj

vďaka tomu, že umožňujeme milovníkom

ruží prístup priamo do

škôlky, prichádzajú k nám ľudia zo

všetkých kútov. Prístup priamo na

pestovateľské plochy nebýva bežným

zvykom, no u nás to možné je.

Robíme to preto, aby sme umožnili

viacerým ľuďom vidieť tú nádheru

pohromade; vnímať všetky tie vône

a prekrásne farby. Škôlka je navyše

umiestená v príjemnom prostredí

Českého raja, priamo pod zámkom

Humprecht. A tak krásu ruží umocňuje

ešte pohľad na dominantu

v krajine, na zámok.

Ruže od nás odoberajú aj veľkoodberatelia,

ktorí ich ďalej predávajú vo

svojich záhradníctvach.

Počas sezóny ružičkám vyrastie

veľké množstvo kvetov. A tak si k nám

chodia ľudia z okolia aj po rezané

kvety. Keďže ich nepredávame draho,

viažeme kytice napr. z 30-tich, 50-tich,

ale aj 80-tich kusov ruží. No človek sa

na to nemôže spoliehať, pretože vždy

záleží na počasí. Pokiaľ veľa prší, nebývajú

kvety také nádherné, ako ich

poznáme z obchodov.

SG: Máte dve deti. Ako sa dá taká práca

zvládať v kombinácii s rodinou, s výchovou

detí, uživí Vás to?

Je to ako so všetkým, v niečom je

tento spôsob práce výhodou a v inom

zas nev ýhodou. Páči sa nám určitý

druh slobody, môžeme si do istej

miery svoj čas organizovať sami,

nemusíme byť dennodenne „od – do“

mimo domu. No na druhej strane sú

zase obdobia v roku, kedy na nič iné

nie je čas, pretože je to sezónna práca.

Určité veci sa urobiť musia a navyše

sa musia urobiť v čo najkratšom čase.

Potom je to práca „od nevidím do nevidím“.

Tu opäť oceňujeme pomoc rodičov,

pretože nám s deťmi a s domácnosťou

v tom čase veľmi pomáhajú.

Ružičkám, prírode a milovníkom

ruží vďačíme za to, že sme sa zatiaľ

nikdy nedostali do závažnejšej finančnej

tiesne. Uprednostňujeme skôr rodinu

a rodinný život pred zarábaním

peňazí. Snažíme sa žiť tak, aby sme

svojím počínaním čo najmenej škodili

svojmu okoliu a prírode vôbec, aj

keď pri súčasnom spôsobe života je to

veľmi ťažké.

SG: Vo vašej špecializovanej ružovej

škôlke ste iste počas svojej praxe získali

cenné skúsenosti. Poradíte pestovateľom

nejakú starú dobrú osvedčenú

radu, napríklad nejakú radu zo starých

herbárov?

Mohli by sme čitateľom poskytnúť

skúsenosti zo sadovníckeho hľadiska:

saďme aj raz kvitnúce, ťahavé alebo

sadové ruže. Zvlášť pokiaľ máme dostatok

miesta na záhrade. Oni totiž

veľmi bohato kvitnú, je to teda v dané

obdobie silný zážitok, na ktorý si človek

rád spomenie. Je to prirodzené,

je to tak aj u iných kvitnúcich kríkov,

napr. zlaté dažde, orgovány, magnólie,

dulovce… Zakvitnú raz, vo svojom

čase, je to nádhera, môžeme sa

v tú chvíľu z ich krásy tešiť, sú symbolom

prekrásneho obdobia jari. A potom

už celý rok nekvitnú, ale to nič,

je zase mnoho iných rastlín, ktoré

ukážu svoju krásu. Potom si možno

spomenieme: „To bolo v čase, keď

kvitol zlatý dážď“. Alebo: „To bolo

vtedy, keď nám nádherne kvitol ten

ružový krík…“

Ďalšia rada je ohľadne samotného

pestovania. Týka sa obdobia, kedy

máme na jar ružičky zostrihávať. Poznáme

to podľa prírody. Najvhodnejší

čas je vtedy, keď práve začne kvitnúť

zlatý dážď.

Všetko je veľmi zaujímavé. Úspech

našej práce je závislý od mnohých

okolností – od kvality podnožia, od

priebehu zimy, ale predovšetkým od

počasia v sezóne. S ním potom súvisí

zdravie alebo choroby rastlín atď.

Navzdory tomu sa snažíme o čo najväčší

sortiment. Každý rok priberáme

niekoľko nových odrôd a iné vyraďu-

SVET GRÁLU

16 | 2008

Rosa longicuspis Rosa glauca rubrifolia Rosa glauca rubrifolia

R OZ H O V O R

jeme. Hlavným meradlom pri výbere

je zdravie odrody, samozrejme krása

kvetov a listov, a tiež celkový súlad

kríka. Asi by sme nemali veľkú radosť

z rastliny, ktorú by sme zakúpili s tým,

že má nádherný kvet, ale inak by bola

napríklad už od júla bez lístia. Dajú

sa u nás objaviť aj skutočné novinky.

V minulom roku sme úspešne nadviazali

spoluprácu s celosvetovo preslávenou

šľachtiteľskou firmou Rosen Tantau

z Nemecka.

Šľachtitelia ruží sa práve v posledných

rokoch zameriavajú hlavne na

to, aby nové odrody boli nielen krásne

kvetom, ale aj zdravé! Choroby sú

u ruží žiaľ častým javom a dokážu

pestovateľa ľahko odradiť.

SG: Čo Vás na vašej práci najviac teší?

Ktoré chvíle sú tou odmenou?

Veľkým potešením je samozrejme

rozkvitnuté pole v plnej vôni, farebnosti

a nežnosti. Našimi ružami zdobíme

v turistickej sezóne zámok Humprecht

a niekedy, keď sa na zámku

koná svadba, si prichádzajú svadobčania

po okvetné lístky, aby priniesli

novomanželom šťastie.

Príjemné chvíle prichádzajú aj

v podvečer, keď sa medzi záhonmi

prejde so zaľúbením okoloidúci. Nie

preto, že chce niečo objednať; len tak,

pre potešenie. Ľudia potom odchádzajú

o niečo bohatší a spokojnejší.

V tej chvíli nás s nimi spája niečo

krásne a hodnotné. To nás teší, z toho

máme radosť.

SG: Čo na záver poradíte ľuďom, ktorí

by sa radi vydali rovnakou cestou ako

vy, ktorí chcú pracovať pospolu, v súlade

s prírodou? Máte nejaký recept na

prekonanie nepriaznivej situácie?

Náš spôsob života je neustála spolupráca.

Sme ako manželia stále spolu.

Ono sa to jednoducho povie alebo

napíše, ale skrýva sa za tým veľmi

veľa. Na jednej strane je to aj taká

skúška manželstva. Pokiaľ tí dvaja

pracujú každý zvlášť, každý má svoj

svet, ktorý je odlišný od sveta toho

druhého. Riešia spolu rodinné problémy

a problémy svojho vzťahu. Vo

svojej práci potom prídu do iného

prostredia a akoby si odpočinú; aj keď

majú napríklad náročnú prácu, je to

zmena. Nám k tomu pribúdajú ešte

problémy pracovné. A niekedy je to

na jeden vzťah, na dvoch ľudí, trošku

veľa. Je nutná silná dávka tolerancie,

byť citlivý k želaniam a návrhom

druhého. Snažíme sa navzájom podporovať

svoje priania a záujmy, byť

jeden druhému oporou. Manželstvo

nie je obmedzenie alebo snáď väzenie,

je to prostredie vhodné na rozvoj.

V manželstve má tiež jeden druhého

obohacovať. A keď sú tí dvaja ľudia

spolu už dlho a všetko robia spolu,

môže sa stať, že sa už natoľko poznajú,

že jeden druhému nemajú čo dať. No

pokiaľ zostaneme každý sám sebou –

osobnosťou, neobmedzovanou tým

druhým, ale naopak rozvíjajúcou sa

vo svojich záľubách, či už spoločných

alebo aj rozdielnych – je to predpoklad,

že jeden druhému bude mať

stále čo dať a jeden druhého si bude

vážiť.

Sú chvíle v živote, keď to máme chuť

vzdať. Či už jeden alebo druhý, alebo

obaja dohromady alebo každý z iného

dôvodu… Ujasníme si svoj pohľad na

život. Je to energia, ktorá musí prúdiť,

musí niečo vytvárať, nesmie sa

zastaviť, inak by prestala byť energiou.

Musí za niečím ísť, za niečím

novým, lepším, prospešnejším. Vtedy

dávame prednosť zdravému rozumu,

láske a túžbe ísť a žiť ďalej.

A ešte jedno sa nám osvedčilo: neriešiť

náročné problémy neskoro večer.

Vďaka tomu, že máme dve deti,

ľahko sa nám to stáva, pretože je to

čas, keď deti spia a je doma pokoj a tak

vznikne priestor na veci, ktoré je potrebné

vyriešiť a pred deťmi to nie je

vhodné. To je potom veľký predpoklad,

že človek vidí veci ešte černejšie,

než v skutočnosti sú, je aj unavený po

celom dni, a tak je ľahšie skĺznuť k pesimizmu.

Je teda lepšie vyspať sa a nechať

všetko na druhý deň. Ale zase to

neodkladať, to tiež nie je dobre. Riešiť

problémy hneď a s čerstvou hlavou.

Premýšľame veľa o zmysle života,

dá sa povedať, že ho neustále hľadáme.

A tak keď niekto z nás objaví

nejakú zaujímavú myšlienku na túto

tému, snaží sa ju tomu druhému povedať.

V poslednom čase sa nám páči

táto: „Pôjdem kamkoľvek – hlavne,

keď to bude dopredu“.

…A pretože ani tá najlepšia fotografia

nemôže nahradiť bezprostrednosť

dotyku so živou rastlinou – a u ruží to

v spojení s ich krásou, rozmanitosťou

a vôňou platí dvojnásobne – plánujú

Pelcovci začiatkom júla deň otvorených

dverí, aby si všetci milovníci

ruží mohli ich nádherné exempláre

prezrieť v plnom rozkvete. Za to im

ďakujeme a prajeme do budúcich dní

veľa šťastia.

Rozhovor viedla Martina Hanáčková

Rosa foetida „Persian Yellow“

Rosa hugonis

SVET GRÁLU

16 | 2008

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

MÁRIA

Z MAGDALY

Ukážka z knihy

ZAVIATE DOBY SA PREBÚDZAJÚ I

Mária z Magdaly patrila k najžiadanejším ženám

mesta. Bola veľmi krásna, avšak ešte viac ju obdivovali

pre jej inteligenciu a duchovné prednosti. To z nej

urobilo vplyvnú ženu, ktorá bola v kruhoch Rimanov

veľmi obľúbená, no veľkej vážnosti sa tešila aj v Jeruzaleme.

Vo svojom dome poskytovala hojné pohostenia ako

jedna z veľkých hetér, ktoré v staroveku silne ovplyvňovali

umenie, politiku a hospodárstvo.

Mária mala moc a bola žiadaná,avšak nie šťastná. Jej

nadšenia schopná duša hľadala skutočne veľké prežitie,

a nie hodiny opojenia. Nebola ľahkomyseľná, nebola zlá

a povrchná. Napĺňala ju túžba pomáhať a opravdivo milovať.

Avšak nie tou láskou, ktorú od nej vyžadovali, tou,

ktorá jej dala nahliadnuť do zvrátenosti sveta. To nebola

láska podľa jej predstáv. Lásky, po akej túžila, zrejme na

tomto svete už nebolo. Stala sa pre svet snom, bola súčasťou

bohov.

Svojím bohatstvom, svojím vzdelaním, vzťahmi k veľkým

umelcom a učencom sa stále viac dostávala do kruhov,

ktoré boli ženám vyššieho postavenia vzdialené.

Na tieto kruhy bola roky viazaná prostredníctvom lásky

k jednému bohatému rímskemu umelcovi a keď ju opustil,

obklopili ju obdivovatelia a priatelia, ktorí prejavovali

prílišnú ochotu utešovať ju. Na toto obdobie svojho vnútorného

zúfalstva a vonkajších triumfov spomínala Mária

z Magdaly s hrôzou. Túžba po neznámom šťastí bola celkom

zahrabaná a vôkol nej sa rozhostilo temno.

Pokiaľ na sebaomámenie vyhľadávala vír sveta, nebolo

to lepšie. Osirotená a osamotená, taká, akou bola, si uvedomila,

že ľudia ju vyhľadávajú vždy len preto, aby z nej

niečo mali: jej krásu, jej majetok alebo jej vzrušujúcu

prítomnosť. Túžila po tom, aby mohla dávať. Ale chcela

ľuďom pomáhať svojím milujúcim dávaním, chcela ob-

SVET GRÁLU

16 | 2008

šťastňovať a utešovať, nie iba ako hračka zaháňať dlhé

chvíle.

Vyhľadala chudobných. Tu však narazila na takú vlnu

nenávisti, nedôvery, podozrievania a nepochopenia, že na

prahu milosrdenstva zostala stáť s váhavou nohou a neodvážila

sa spraviť ďalší krok. Krátko na to uvidela proroka

Jána. A tu sa v nej ozvalo pevne a neochvejne:

„Ak môže niekto poradiť, potom len tento človek.“

Prerazil si v nej aj cestu, a to jedinou krátkou vetou,

ktorú jej odkázal. Múry falošnej predstavy pozemskej

pripútanosti zboril tými niekoľkými slovami:

„Kto sa chce priblížiť kráľovstvu Božiemu, nech mu ide

v ústrety. Ono za ním nepobeží!“

Ako veľa jej dal už len týmto. A teraz ho dala Herodiada

zabiť.

Bola to prvá skutočne hlboko precítená bolesť Márie,

ktorú pri tejto správe pocítila.

Od chvíle, keď sa dozvedela o Jánovej smrti, dívala sa

späť na svoje pozemské bytie, akoby to bol život niekoho

iného. Bolo jej, akoby šla teraz v ústrety inému životu,

a striasla zo seba všetko, čo ju ťažilo. Slovo proroka ju zamestnávalo

zo dňa na deň viac. Hľadala kráľovstvo Božie!

To sa v nej sformovalo do pevného pojmu, ktorý sa spájal

s Nazaretčanom, o ktorom hovoril Ján.

Vyhľadávala ľudí, ktorí jej mohli poradiť, kde ho nájde.

A chcela konať, ako povedal Ján. Chcela ísť v ústrety tomu,

kto priniesol kráľovstvo Božie.

Trvalo dlho, kým sa jej dostala zvesť o tom, kde môže

nájsť Ježiša. Už ju nič nezadržalo: musela za ním.

Vo svete, v ktorom Mária z Magdaly doposiaľ žila, si

ľudia o tom robili celkom nejasné, ale zato veľmi pozemské

predstavy. Väčšina z nich sa smiala a pokladala to za

fantáziu. Iní si pod tým predstavovali akúsi zamaskovanú

politickú organizáciu a ctižiadostiví verili v pozemské

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

panstvo moci. Všetci v tom však videli nemožnú zmiešaninu

rozumových predstáv. Sotvakto Jánovi porozumel

a pochopil jeho jasný odkaz.

Zamyslene kráčala ďalej. Čo ju bolo po jednotkách vojakov,

ktoré stretala, po tom množstve vozov, obchodníkov,

žobrákov? Hľadela len na vynárajúce sa mesto, kde

mal byť dom, v ktorom sa zdržiavali učeníci proroka

z Nazaretu.

Krajina opeknela, ozelenela a od jazera prichádzal

mierny, chladný vietor. Mária Magdaléna však nechcela

oddychovať zo strachu, že by mohla premeškať ten najlepší

čas. Vtom jej zo smeru, kde sa muselo nachádzať

jazero, šla v ústrety veľká skupina ľudí. Podľa všetkého

prichádzali všetci zďaleka a vyzerali ako pútnici. Boli

tam ženy, deti i starci, ale aj statní muži. Boli to hlavne

Židia, avšak v zástupe kráčali aj Rimania z urodzených,

bohatých domov.

Márii Magdaléne bolo nápadné predovšetkým jedno: dojem

spolupatričnosti, ktorý vychádzal z týchto ľudí. Bolo

to, akoby každú jednotlivú vôľu zmazalo jedno veľké spoločné

šťastie.

Dav prechádzal popri nej. Mimovoľne zostala stáť, pretože

sa nechcela dať strhnúť prúdom, keďže zatiaľ k nemu

ešte nepatrila. Chcela nasledovať až za poslednými. Ale

potom prišiel druhý zástup. Zdalo sa, že ľudia obklopujú

akýsi stredobod. Pomaly sa k vyčkávajúcej žene blížil aj

tento zástup.

Napred šlo niekoľko mladých mužov. Nachádzali sa

medzi nimi krásne statné postavy. Bolo jej však nápadné,

že k ľuďom boli veľmi odmeraní a odmietaví. Mária by

sa najradšej schovala pod zem. Muži sa jej páčili, pretože

z nich vychádzal lesk čistoty. No prečo tá prísnosť? Kde

bola láska, ktorá hľadajúce duše utešuje? Mali to byť učeníci

proroka?

Vtom začula hlas, ktorý ich dobrotivo, avšak rozhodne

napomínal, že sú takí prísni.

„Len sa rozpamätajte na hodinu, keď ste stáli pri jazere

a pýtali sa: ‚Pane, smieme ísť s Tebou?‘“

Mária Magdaléna klesla na kolená, pozdvihla ruky

a vzhliadla nahor. Ten, ktorý to povedal, práve prechádzal

popri nej.

Bolo to také jednoduché, no predsa v tom spočíval svet

lásky, varovania, usmernenia a koľko povzbudenia pre

hľadajúcich!

„Ak je tento muž naplnený takou dobrotou, potom sa

smieš priblížiť aj ty, Mária Magdaléna!“

To povedal jej vnútorný hlas. Ale muž bol už preč, skôr,

než si poriadne uvedomila jeho prítomnosť. Jeden pohľad

ju však zasiahol! A tento pohľad prenikol jej dušou ako

blesk. Bolo jej, akoby týmto pohľadom prezrel celý jej život.

A ešte niečo si všimla. Vyzeral ako Riman, ale hľadela

na ňu z neho ešte druhá, oveľa žiarivejšia tvár.

Po krátkom odpočinku v miestnej nocľahárni vybehla

Mária z domu a náhlivo sa prechádzala ulicami. Už sa

zvečerievalo. Šla úzkou uličkou, ktorú lemovali vysoké

múry. Zastavila sa pri zamrežovanej bráne a započúvala

sa do zvukov prichádzajúcich z rozkvitnutej záhrady.

Zdalo sa jej, akoby z otvorenej haly na druhom konci záhrady

zaznieval hlas, ktorý rozochvieval jej srdce. Takto

hovoril len jeden jediný.

Bolo niekoľko dní pred veľkonočnou slávnosťou a Ježiš

chcel ísť so svojimi učeníkmi do Jeruzalema. Boli hosťami

v Šimonovom dome a sedeli v otvorenej hale, ktorá

poskytovala výhľad do záhrady a na domy trhoviska. Nastal

večer, vetvy vysokých pínií ticho šumeli. Nespočetné

kvety vysielali svoje vône do haly.

Ježiš bol veľmi tichý. Sedel v kruhu svojich učeníkov

a nad všetkými spočívalo čosi ako tiché napätie, ako tušenie

nejakého zlovestného obratu diania, ktoré nebolo

možné odvrátiť.

Zrazu bolo počuť v záhrade náhlivé kroky a hlas strážcu.

Avšak žena, ktorá sa objavila, sa nedala zastaviť. Tichými,

náhlivými krokmi, akoby sa bála, že ešte v poslednom

okamihu stratí odvahu, vybehla hore schodmi a podišla

k Ježišovi. Hlboko sa pred ním sklonila a pobozkala mu

nohy. Jemný závoj, ktorým bola takmer úplne zahalená,

skĺzol dole a na tvár padla záplava zlatistých plavých vlasov.

Slzy sa nezadržateľne rinuli z jej veľkých očí, ktoré

prosebne upriamila na Pána. Ježiš sa zľahka obrátil a trpezlivo

a veľmi vážne sa na ňu podíval.

Avšak učeníci a obzvlášť domáci pán pokladali za nevhodné,

že ich táto žena vyrušila, a Šimon povedal Ježišovi:

„Viem, že je veľkou hriešnicou! Nevyženieš ju?“

Šimon bol farizej. Ježiš sa však na neho zadíval, potom

skúmal pohľadom všetkých v kruhu dookola a potriasol

ticho hlavou.

„Počuj, Šimon, poviem ti toto: Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov.

Jeden mu bol dlžný päťsto grošov, druhý päťdesiat.

Ale pretože obaja nemali nič, obidvom dlh odpustil.

Vidíš túto ženu? Umyla ma slzami a pomazala mi nohy.

A ty si niečo také urobil?

Sú jej odpustené mnohé hriechy, lebo preukázala veľa

lásky. Komu je však odpustené málo, ten miluje málo.

Mária Magdaléna, tvoje hriechy sú ti odpustené. Tvoja

viera ti pomohla. Choď v pokoji!“

A Mária Magdaléna vstala a odišla. Cítila sa, akoby z nej

bolo vzaté ťažké bremeno.

•

Zaviate doby sa brebúdzajú I.,

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart, SRN, 1998

SVET GRÁLU

16 | 2008

O S O B N O S Ť

2.diel

Abd-ru-shin

- život a dielo

V predchádzajúcom čísle časopisu Svet Grálu sme uverejnili prvú časť životopisu nemeckého spisovateľa

Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý si získal pozornosť čitateľov na celom svete predovšetkým ako autor

knižného diela Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu. Napísal ho v medzivojnovom období pod pseudonymom

Abd-ru-shin. Vo svojom verejnom pôsobení mnoho krát zdôrazňoval, aby čitatelia a poslucháči jeho prednášok nebrali ohľad na

rečníka, ale skúmali sami v sebe slová, ktoré prináša. Tým odmietol aj akýkoľvek kult osobnosti, ktorý by mal byť s ním spojený.

Náš životopisný seriál približuje životné peripetie spisovateľa s cieľom umožniť lepšie pochopenie okolností, za ktorých jeho

diela vznikali, ako aj ilustrovať zápas o splnenie životnej úlohy, ktorú prijal za svoju: totiž odhaliť čitateľom závoj z pôsobenia

duchovných zákonov vo stvorení a tým aj skrytých súvislostí ľudského bytia. Druhá časť nášho seriálu približuje odchod Oskara

Ernsta Bernhardta zo svetskej – obchodnej sféry a úvodné obdobie jeho spisovateľskej dráhy.

OPÄŤ „ÚDERY POD PÁS“

Foto (1900) z cestopisov Oskara Bernhardta

“Z ďalekých krajín”

SVET GRÁLU

16 | 2008

NNaše rozprávanie sme prerušili

v okamihu, keď v roku 1906 bernské

vydavateľstvo „Doma“, Victor

Schlüter prinieslo na trh spisovateľskú

prvotinu Oskara Ernsta Bernhardta

pod titulom “Z ďalekých

krajín”. V roku 1908 ju nasledoval

cestopisný román “Medzi cudzími

národmi” (Berlín 1908). Oba tituly

vznikli na základe osobných zážitkov

spisovateľa počas pobytu na cestách

po Malej Ázii (1900–1901). Medzitým,

v roku 1907 definitívne zanechal

kariéru obchodníka a to aj kvôli

ďalším ťažkostiam, ktorým musel

v podnikaní čeliť. Od roku 1903 do

roku 1905 Oskar E. Bernhardt ešte

úspešne pracoval v architektonickej

kancelárii “Stotz und Held” v Berne.

Potom ho však snaha o intenzívnejší

kontakt s ľuďmi opäť priviedla do

firmy zahraničného obchodu. Išlo

o firmu Orient-Import „Merkur-A.

G.“. V nej prijal miesto riaditeľa a tu

zrejme chcel naplniť svoju potrebu

spoznávať život aj v krajinách mimo

Európy. Spolupráca s „Merkúrom“

však trvala len desať mesiacov. Vo

februári 1906 O. Bernhardt z tejto

spoločnosti vystúpil, pretože jeho

predstavy sa rozchádzali s predstavami

obchodného vedenia firmy.

Pri hľadaní možností, ktoré by viac

zodpovedali jeho založeniu, sa mu

naskytla príležitosť stať sa členom

inej – práve vznikajúcej akciovej

spoločnosti. Nová spoločnosť s podobným

názvom „Orientálny tovar

a dom importu Neptún“ bola založená

v Berne, v júli 1906. No tentoraz

prišlo sklamanie ešte rýchlejšie: už

v decembri 1906 bol správnou radou

spoločnosti, zastúpenou jej spoluza-

kladateľom barónom de F. 1 „vylúčený“.

O svoj kapitál, vložený pri zakladaní,

prišiel: v máji nasledujúceho

roku (1907) šiel Neptún do konkurzu.

Oskar Bernhardt nebol už po svojom

vylúčení zo spoločnosti informovaný

o jej obchodných výsledkoch. Túto

kapitolu svojho podnikania preto považoval

za uzavretú a chcel sa už venovať

iným, spisovateľským cieľom.

O to skôr, že jeho prvá kniha vydaná

v roku 1906 2 mala pozoruhodne

dobrú predajnosť. Okrem toho už

boli vo výhľade – popri prebiehajúcich

zmluvách s nakladateľstvami -

ďalšie literárne záväzky. Na nešťastie,

konkurzné konanie vo firme “Neptún”

malo nepríjemnú súdnu dohru. Voči

Oskarovi Bernhardtovi, ako aj dvom

ďalším spoluzakladateľom firmy bola

podaná štátna žaloba kvôli údajnému

„ľahkomyseľnému konkurzu a podvodu“.

V tejto súvislosti bol spisovateľ

aj súdne vypočúvaný. Proces vo

veci konkurzu Neptúna bol napokon

zahájený v novembri 1909 v Berne.

Aj Oskar E. Bernhardt, ktorý býval

medzitým v Kasseli, bol na toto pojednávanie

predvolaný. Na túto výzvu

však nereagoval. Pri výsluchoch

v Berne a v Mainzi vypovedal v pred-

O S O B N O S Ť

metnej veci podľa svojho svedomia

obšírne a pravdivo; tým pokladal

svoju účasť na procese za ukončenú.

Súdneho pojednávania sa teda nezúčastnil.

Prispela k tomu zrejme aj

časová tieseň spisovateľa, ktorý bol

viazaný termínmi odovzdania prác

a verejnými prednáškami. Jeho neúčasť

využili jeho spoluobvinení, aby

celú vinu za krach firmy zvalili na

neprítomného Oskara Bernhardta –

a žiadny obhajca, ktorý by sa ho mohol

zastať, tam nebol. V neprítomnosti

bol teda 4. decembra 1909 Oskar

Ernst Bernhardt odsúdený na

štyri roky odňatia slobody. Stalo sa

však niečo skutočne neobvyklé: celá

záležitosť akoby procesne uviazla,

a z dodnes neznámych dôvodov

nikdy nemala pre spisovateľa žiadnu

ďalšiu dohru. Od doručenia rozsudku

sa bernská justícia na neho už

nikdy viac neobracala a vykonanie

trestu sa vôbec neuskutočnilo. Môžeme

sa len pýtať, či tu zasiahla vyššia,

nadpozemská spravodlivosť… Na

rozdiel od pozemských súdov mnohí

neskorší názoroví protivníci na tieto

udalosti nezabudli. Ešte aj dnes sú

vtedajšie procesy niektorými skupinami

zneužívané na verejné očierňovanie

osoby O. E. Bernhardta. On

sám k týmto obvineniam poznamenal,

že by zrejme bol urobil lepšie,

keby bol súdnym pojednávaniam

pripisoval väčšiu váhu. Predpokladať

zlomyseľné konanie u bývalých spoločníkov

mu však bolo bytostne cudzie

a tak, ako im plne dôveroval pri

zakladaní Neptúna AG, tak im teraz

dôveroval aj pri procese. K rehabilitácii

došlo až po spisovateľovej smrti,

keď v roku 1960 profesor práva Bernskej

univerzity Dr. Max Waiblinger

odovzdal odborný posudok o vtedajšom

súdnom procese (bol jedným

z mála znalcov starého bernského

práva, pozn. red.) „Po starostlivom

zvážení samotných, v záznamoch

uložených skutočností a dôkazových

materiálov (…), dospel posudzujúci

k záveru, že Abd-ru-shin (pseudonym,

pod ktorým Oskar Ernst Bernhardt

napísal Posolstvo Grálu), bol

vo všetkých bodoch obžaloby nevinný.

3 “, ktorým ho oprosťuje od obvinení.

Treba poznamenať, že tak,

ako každú inú životnú skúsenosť, aj

trpké osobné zážitky s takzvanou

pozemskou spravodlivosťou neskôr

autor Posolstva Grálu využil vo svojich

prednáškach (pozn. red.).

ÚSPECHY AJ NA

DIVADELNÝCH SCÉNACH

KKeď definitívne skončil s povolaním

obchodníka, mohol Oskar Bernhardt

konečne venovať veľký priestor svojej

spisovateľskej tvorbe. Po cestopisoch

nasledovali ďalšie novely a romány

a najmä divadelné hry. Zdá

sa, že práve divadlo sa mu najviac

pozdávalo ako umelecké zrkadlo

ľudského života a konania. Tvorba

mu priniesla isté finančné, no najmä

literárne úspechy, prejavujúce sa

rastúcim renomé autora kníh a hier.

Počas rokov, ktoré s rodinou prežil

v Mainzi, zúčastnil sa i niekoľkých

premiér svojich vlastných diel v tamojšom

mestskom divadle, ale aj

v ďalších mestách. Okrem toho rozvíjal

aj prednáškovú činnosť. Pochopiteľne,

nie je možné, aby sme rozsiahle

dielo Oskara Ernsta Bernhardta priblížili

v našej sérii článkov podrobne.

O počiatočnom období jeho tvorby

možno súhrnne povedať, že už prvé

literárne práce sa popri napínavom

deji (čím niekedy pripomínajú pasáže

z diel Karla Maya) vyznačujú

hlbokou zainteresovanosťou autora

na ľudských osudoch a zdôrazňovaním

základných čŕt človečenstva:

lásky, viery, vedomia osobnej zodpovednosti.

Svoju veľkú obrazotvornosť

využíva predovšetkým v divadelných

hrách. V neskorších dielach, z ktorých

niektoré sa datujú do obdobia

vzniku prvých prednášok “Posolstva

Grálu”, sa čoraz zreteľnejšie ich

témy, postavy a scény ďalej prehlbujú,

zvnútorňujú. Riešenie dramatickej

zápletky neznamená vždy „happy

end“. Treba poznamenať, že svoju

veľkú náklonnosť k divadelnej hre si

Oskar Bernhardt zachoval po celý život

a uplatňoval v nej i svoje scénické

predstavy, ktoré vtedy vyznievali ako

„hudba budúcnosti“, zato dnes už patria

k bežnej umeleckej réžii a technickej

realizácii v divadle. Ako O. E.

Bernhardt raz poznamenal: „V budúcnosti

má hudba slúžiť v divadelnej

hre len na podfarbenie textu a diania.

Film musí dospieť k silnému spolupôsobeniu,

napríklad k zviditeľneniu

duševných procesov a podobne, ale

aj k tomu, aby zobrazil dramatické

procesy. Len si predstavme u Wagnera

jazdu z Walkíry, ktorá sa ženie

oblakmi, vo filmovom prevedení.(…)

Samozrejme, že účelom divadla budúcnosti

by nemala byť len samotná

zábava, ale popud na skutočné vnútorné

pozdvihnutie, teda na podporovanie

duchovného v človeku.“ 4

Dielom Oskara Ernsta Bernhardta,

ktoré sa zvlášť priblížilo týmto ideám,

je aj veselohra “Erdenbann” (voľne

preložené: V putách zeme). Ako rok

jej vzniku sa udáva rok 1917 5 (premiéra

Innsbruck, 22. máj 1925). To

znamená, že hru napísal autor počas

1. svetovej vojny, v rokoch strávených

v zajatí na britskom ostrove

“Isle of Man”. No skôr, než priblížime

toto jeho životné obdobie strávené

“v púšti”, vrátime sa ešte k životu spisovateľa

pred vojnou.

Roky v Mainzi (1907–1909) boli

zrejme pokojné a dobré boli aj vzťahy

autora s tamojším divadlom. Rodina

sa v roku 1907 rozrástla o dcéru

Edith. Oskar Bernhardt často cestoval

po Nemecku, ale aj do Viedne

a Budapešti, zrejme kvôli rokovaniam

s nakladateľstvami. V novembri

1909 sa s rodinou presťahoval

SVET GRÁLU

16 | 2008

O S O B N O S Ť

VOJNOVÝ ZAJATEC

do Kasselu a v roku 1912 do Regensburgu.

Podľa dochovaného listu 6 sa

Oskar Bernhardt odtiaľto vybral na ĎĎalšie kroky viedli autora do Veľkej

Británie. Cestoval do Londýna

cestu do Spojených štátov amerických,

presnejšie do New Yorku. Zdá (1913), kde mienil pobudnúť nejaký

sa, že to neboli len literárne záujmy, čas. Jeho ďalšie plány však úplne prekazilo

ktorým sa tam venoval. V New Yorku

vypuknutie 1. svetovej vojny.

bol činný aj v rámci zvláštneho spoločenstva

Vojna nadobúdala čoraz hrozivejšiu

tamojších právnikov 7 . Táto podobu a nálada v Anglicku sa ob-

právnická kancelária menom “Styx” rátila proti príslušníkom „nepriateľského

si dala za cieľ pomáhať ľuďom – ktorí

národa“. Britská vláda uvalila

sa previnili nejakým deliktom – pri na všetkých Nemcov, ktorí sa v krajine

ich opätovnom včleňovaní sa do spoločnosti.

zdržiavali, nútený pobyt. Nasle-

Podmienkou poskytnutia dovalo zatýkanie a odvoz do zajatia.

ich pomoci bol predpoklad, že spoznali

Jedným z mnohých tisícov zajatcov

svoje previnenie a zmenili svoje bol od roku 1915 aj Oskar Bernhardt.

životné postoje. Literárne spracoval Dostal sa na ostrov “Isle of Man”

O. E. Bernhardt dojmy z New Yorku v Írskom mori do jedného z mnohých

v divadelnej hre “Diamanty”.

internačných táborov – “Camp

Knockaloe” v blízkosti Peel, kde boli

umiestení takmer všetci Nemci. Aj tu,

počas štyroch dlhých rokov, mohli

zajatci – i keď pod cenzúrou – rozvíjať

istý kultúrny život. Táborové

noviny v Campe prinášali popri vecných

správach aj literárne kúsky. Zo

správy jedného nemenovaného zajatca

môžeme precítiť aspoň záblesk

toho, ako doliehal nútený pobyt na

internovaných:

„Sedíme – o tom niet pochýb. Možno

dlho, možno nie tak dlho. Možno budeme

ešte niekoľko dlhých nocí spať

po tridsiatich, snáď sa nám ujde jednomiestna

alebo dvojmiestna posteľ

už v blízkej budúcnosti. Ktovie? Hoci

sa istotne robí veľa preto, aby sa náš

údel zmiernil, predsa nemôže nikto

Vlak priviezol internovaných Nemcov (väčšinou) z prístavu Peel

do tábora Knockaloe. (1917)

Z iniciatívy internovaných vznikla v tábore

okrem iného stolárska dielňa. (1917)

Obrázok umožňuje predstaviť si rozmery tábora.

SVET GRÁLU

16 | 2008

Skupina internovaných pri prídele jedla.

O S O B N O S Ť

tvrdiť, že by toto tu mohlo byť nejakým

liečebným pobytom. Pretože

zima sa blíži. Alebo sme už v zime?

Rozkvitne nám máj v decembri? Svet

opustil svoju dráhu a okolnosti sa

môžu vyvíjať akokoľvek.

(…) medzitým sa stávame prostejšími,

žartujeme a dostávame sa do

príjemného stavu snenia, hraničiaceho

s omámením. Mozog je otupený.

Udalosti predchádzajúceho života zostávajú

ďaleko v úzadí (…) Niekedy

priletí list cez ostnatý drôt. Z Nemecka

alebo z anglického domova.

To, čo by sme radi vedeli, v ňom nie

je. Jasné, že nie. (…)“ 8

Ako sa ukázalo, roky strávené

v tejto nútenej izolácii priniesli rozhodujúci

obrat v živote i v tvorbe Oskara

Bernhardta. Keď v roku 1919

opustil internačný tábor a vrátil sa

do Nemecka, toto obdobie „v púšti“

v ňom zanechalo nesmierne silné poznanie

ľudského utrpenia i uvedomenie

si vlastnej životnej úlohy.

(Pokračovanie v nasledujúcom

čísle Sveta Grálu)

Monika Schulze

Nástup táborovej stráže.

Celkový pohľad na tábor Knockaloe.

Poznámky a literatúra:

1) meno je známe, tu z dôvodov ochrany

identity neuvedené

2) „Z ďalekých krajín”, nakladateľstvo „Zu

Hause” (Doma), Viktor Schlüter, Muri, o. J.

(1906)

3) Herbert Vollmann, „Pôsobenie Grálu na

zemi”, 1981

4) Erich Walkhoff, „Záznamy” (neuverejnený

manuskript z r.1943)

5) „Literárny kalendár” Wilhelma Kocha

6) Erich Walkhoff, list na ohlasovací úrad

obyvateľov, Regensburg, 2. 2. 1956

7) Wilhem L. (meno známe)

8) zo „STOBSIADY” (noviny tábora – Isle of

Man), zošit číslo 1 z 5. septembra 1915

(udávanie autora neobvyklé alebo nedovolené)

Divadelná kritika

LEIPZIGER ALLGEMEINE ZEITUNG “Sin patria” (Človek bez vlasti), hra Oskara Ernsta Bernhardta v štyroch dejstvách

si vydobyla pri svojej premiére v letnom divadle v Bad Dürrenbergu pred úplne vypredaným hľadiskom (…) veľmi

živý, po treťom a štvrtom dejstve sa stupňujúci, búrlivý aplauz. Autor sa musel viackrát ukázať na javisku. (…) Tu

vytvoril umelec skutočne niečo nové, originálne. Dej je umelecky prepletený … osobitne v treťom dejstve bolo cítiť

mocné napätie, ktoré vyústilo do jasavého potlesku nadšených divákov.

INNSBRUCKER VOLKSZEITUNG (Ľudové noviny Innsbruck) “Erdenbann” (voľne preložené: V putách zeme). Oskar

Ernst Bernhardt si tu zvolil tému, ktorá je príťažlivá predovšetkým svojou nevšednosťou: ide o spor dvoch vedcov,

jedného okultného bádateľa a jedného prírodovedca… Dej je napriek všetkej veselosti až do poslednej scény veľmi

napínavý, obsahovo stojí vysoko nad bežne predstavovanými veselohrami, je pôsobivý po stránke scénografickej

a prezrádza skúsenú ruku. Autor, ktorý sám premiéru viedol, sa mohol po skončení predstavenia osobne poďakovať

za úprimný a srdečný potlesk.

INNSBRUCKER NACHRICHTEN (Správy z Innsbrucku) Erdenbann (V putách zeme), metafyzický experiment. Medzi

dvoma mladými nemeckými učencami, sa počas ich študijnej cesty v Indii vyvíja energický spor o schopnosti chápania

ľudského mozgu. Tento spor preniká aj na verejnosť a strhne so sebou početné kruhy. (…) Dobre postavená,

na súčasnom ponímaní založená veselohra, žiadna problematická kompozícia. Erdenbann (V putách zeme) sa môže

hrať na každej scéne a vždy si nájde vďačné publikum…

SVET GRÁLU

16 | 2008

N Á ZO R Y

SVET GRÁLU

16 | 2008

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 16/2008, vyšlo 1. 6. 2008.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Mária Majerová, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Marie Šuláková, Veselíčko

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Ján Dobrota, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Mária Pesselová,

Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Marketing:

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Distribúcia:

Ľuboš Záhora, Košice

Grafika:

Jozef Lehotkai, Ráztočno

Mário Comisso, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

T. Hebden Hull, United Kingdom/* (1, 20), súkromý archív (2), wikimedia.

org (5–9), M. Simonič – wikimedia.org, (9), J. M. Garg – wikimedia.

org, (9), M. Comisso, Košice (10), N. Dilmen – wikimedia.org, (9–11), F.

Vincentz – wikimedia.org, (10–11), D. Tanaskovic/** (13), T. Dobrowolski,

Varšava, Polsko/* (16), I. Balabanova, Malsch, Německo/* (18), A.

Borkowski Gdaňsk, Polsko/* (19), N. Moore, Cedar Park, USA/* (21), L.

Prather, Zachary, USA/* (22–25), I. Balasanov, Tula, Rusko/* (23), Ngo

Thye Aun, Georgetown, Malajsie/* (28), K. Franková, Brno (1, 26–28, 30–

31), Institut für Strömungswissenschaften, Herrischried, SRN (27), M. a L.

Pelcovi, Sobotka (29, 32, 33), wikipedia.org (32, 33), O. Seleznev, Moskva,

Rusko/* (34), G. Barskaya, San Jose, USA/* (34), Gralswelt, archív (36–39),

nfb.convio.net (42), T. Morozova, Moskva, Rusko/* (42). Ostatné obrázky

GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.; **) – iStockPhoto.

Ilustrácia na zadnej strane obálky:

Ivan Konstantinovič Ajvazovskij, „Deviata vlna“, olej,1850,

Ruské štátne museum, Petrohrad (Wikimedia)

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

PLÁN SPÁSY ALEBO

VRAŽDA?

Ak existuje niečo ako karma, potom

nemôže mať žiaden zmysel smrť na

kríži ako obeť za cudzie hriechy, pretože

každý človek je zodpovedný sám

za seba. Na druhej strane sa však

vynára otázka, čo Ježiš spáchal, že

bol pribitý na kríž? Okrem toho existujú

miesta v Biblii, ktoré poukazujú

na to, že pri ukrižovaní Ježiša nešlo

o vraždu, ale o plán spasenia ľudí,

napríklad prvý Petrov list, kde je reč

o tom, že Ježiš „na svojom tele vzal

naše hriechy na kríž, aby sme zomreli

hriechu a boli živí spravodlivosti. Jeho

rany vás uzdravili.“ Otázka „vražda

alebo plán spasenia“ ma mätie!

Ježišova misia spočívala v tom, že

priniesol ľudstvu svoje posolstvo, to

zreteľne vyplýva zo všetkých jeho

slov. Ježiš sám nepovedal v žiadnom

svojom kázaní, že zmysel jeho príchodu

treba hľadať v jeho smrti na

kríži, ktorou ľudstvo vykúpi, ale poukázal

zreteľne na to, že my sami

musíme niečo robiť, aby sme prišli

do „kráľovstva nebeského“ – totiž

plniť „vôľu jeho Otca“, to znamená žiť

podľa zákonov a prikázaní Stvoriteľa.

Keby bola zmyslom jeho príchodu

smrť na kríži, nebol by zvestoval

žiadne učenie, nepriniesol by žiadne

posolstvo. Potom by ani Ján Krstiteľ

nemusel napomínať ľudí k obráteniu.

Odpustenie hriechov by bolo splnené

obeťou smrti ukrižovaním.

Ježiš bol v podstate obžalovaný

preto, že jeho učenie pre etablovaných

znalcov Písma predstavovalo

nebezpečenstvo; bol obžalovaný, že

chce ako „kráľ Židov“ vystúpiť proti

Rímu. Ježiš vedel, čo to pre neho

bude znamenať, no rozhodol sa, že

svoje učenie (ktoré v skutočnosti nesledovalo

žiadne politické ciele) napriek

tomu neodvolá. Prijal nespravodlivé

odsúdenie a ukrižovanie, aby

tak až do krajnosti spečatil pravdu

svojho posolstva. Potiaľto predsa len

súvisí smrť na kríži s jeho misiou: Ježiš

sa obetoval „pre mnohých“ (nie

pre všetkých) – totiž pre tých, ktorí

boli ochotní nasledovať jeho učenie.

Čo sa týka myšlienky karmy, Ježiš

nespáchal nič, čo by muselo viesť

k jeho osudu smrti na kríži. Bol by

to celkom nesprávny výklad myšlienky

karmy, keby niekto chcel Ježiša

akokoľvek učiniť zodpovedným

za násilnú smrť, ktorú musel zažiť.

Bezprávie zostane bezprávím! Je

podstatou našej slobodnej vôle, že

my ľudia môžeme páchať bezprávie.

Žiadny vrah nie je „aktívny vykonávateľ“

vyššej spravodlivosti. Božská

spravodlivosť (alebo inými slovami:

zákony stvorenia, ku ktorým patrí

zákon „sejby a žatvy“) sa však postarajú

v nejakej forme o spravodlivé

vyrovnanie.

ODKIAĽ POCHÁDZA

DUŠA?

Ako Vášho čitateľa ma zaujímajú predovšetkým

témy, ktoré sa nejako týkajú

duše. Ale pri všetkých vysvetleniach,

že duša nie je nič telesného, mi

zostáva jedna otázka nezodpovedaná:

N Á ZO R Y

kedy a ako vznikla duša? Že sa viackrát

narodí, je jasné, ale raz predsa

musela vzniknúť?

Otázka pôvodu ľudskej duše je

v Posolstve Grálu od Abd-ru-shina

podrobne zodpovedaná. V krátkosti

možno k tomu povedať: bytostné

jadro človeka je duchovné. To znamená,

že jeho pôvod nie je v pozemskom

svete, ale v duchovnej ríši.

Odtiaľ vychádza „duchovný zárodok“

človeka, spočiatku ešte nevedomý

a bezpohlavný, aby pri prechádzaní

hmotným svetom (k tomu

patria početné jemnohmotné a hrubohmotné

úrovne) pomaly dozrieval.

Pre toto putovanie sa musí duch obklopiť

niekoľkými obalmi (napríklad

jemnohmotným obalom, ktorý potrebuje

pre všetky časti stvorenia na

takzvanom „onom“ svete). Keď duša,

teda duch vo svojom jemnohmotnom

obale, nakoniec vezme na seba ešte

hrubohmotný obal, dôjde k „inkarnácii“.

Pri svojej pozemskej smrti odkladáme

tento najhutnejší obal, aby

sme mohli ďalej žiť v jemnohmotnom,

teda na „onom“ svete. Odtiaľ sa potom

zase inkarnujeme do pozemského

tela alebo môžeme, keď sme ukončili

svoj vývoj, odložiť nakoniec aj svoj

jemnohmotný duševný obal a vrátiť

sa ako vedomý ľudský duch do svojej

vlasti, ktorá sa v ľudskej reči často

nazýva rajom. Táto časť stvorenia nepodlieha

procesu vzniku a zániku.

PREŽÍVAŤ SPÄTNÉ

PÔSOBENIE

Náš ľudský osud vzniká zo spätného

pôsobenia. Znamená to, že napríklad

každý vrah musí opäť padnúť za obeť

vražde? A keď sa niekto utrpením,

ktoré mu spôsobil niekto iný, niečo

naučil – nie je tento zlý skutok potom

nutný pre proces učenia sa a páchateľ

je podľa toho nevinný?

Keď sa v podobenstve hovorí, že

zožneme to, čo zasejeme, nemusí sa

to bezpodmienečne týkať konkrétnej

udalosti. Keď si napríklad predstavíme

zle zmýšľajúceho bohatého človeka,

ktorý pre zábavu alebo z dlhej

chvíle okradne iných ľudí a spôsobí

im veľké utrpenie, či dokonca vážne

existenčné problémy, potom nepríde

spätný účinok tak, že tohto zločinca

jedného dňa niekto okradne o rovnakú

sumu peňazí, ktorú on sám kedysi

odcudzil; ak je bohatý, nemusí sa

ho to vôbec dotknúť. Pre spätný účinok

je dôležitejšie to, čo prežíva obeť.

Páchateľ sa teda sám nejako dostane

do situácie, keď musí bolestne prežiť

utrpenie, ktoré museli kvôli nemu zažiť

jeho obete. Nejde teda o vonkajšiu

udalosť. Ani vrah nemusí byť znovu

zavraždený, aby sa naplnil spätný účinok.

V skutočnosti je však každý človek

plne zodpovedný za svoje vlastné

dobré alebo zlé myslenie a konanie. Je

podivuhodné, že obeť sa môže v utrpení,

ktoré jej niekto privodí, niečo

naučiť, to však nemožno spájať s osudom

páchateľa. Nutný duchovný pokrok

by obeť mohla dosiahnuť aj bez

tejto ťažkej skúsenosti.

S ohľadom na osudové spätné pôsobenia

je treba brať zreteľ ešte na

jednu vec: Keď sa onen zlý bohatý

muž – alebo v našom druhom prípade

vrah – vnútorne obráti k dobrému,

zmení sa tým aj jeho osud. To,

čo by ho muselo zasiahnuť s plnou

silou, zasiahne ho len slabo. Tak nie

je nič, čo si musíme osudovo prežiť,

viazané na konkrétne vonkajšie udalosti.

Čo je nám predurčené na prežívanie,

sú len určité témy.

„OTČE NÁŠ“?

Ako sa zlučuje obraz Boha ako milujúceho,

spravodlivého „otca“ s líčením

Starého zákona, kde Boh vystupuje

ako pomstiteľ a pokušiteľ? Pomyslime

len na nabádanie Abraháma k vražde

jeho syna Izáka…

Ur č i t e s ú

mnohé udalosti

líčené v Starom

zákone pre

dnešných ľudí len

ťažko pochopiteľné.

Pokiaľ by človek chcel tieto biblické

texty chápať bez ohľadu na okolnosti

ich vzniku ako doslovné Božie posolstvo,

museli by sa mnohé líčenia

hodnotiť ako nepochopiteľné Božie

rozhodnutia. Kto sa s tým neuspokojí,

má však inú možnosť: nepozerať

na biblické texty ako na opis historických

udalostí, ale považovať ich skôr

za podobenstvá, kde vonkajšie udalosti

slúžili na znázornenie vnútorných

hodnôt alebo zákonitostí. Tak

môžeme napríklad v „neúprosne

pomstychtivom Bohu“ rozpoznať

neomylne platný zákon spätného pôsobenia.

Takzvané „pokušenie Boha“

nie je bezpodmienečne nutné chápať

ako svojvoľný čin vôle Stvoriteľa,

ktorý testuje ľudí, ale ako pôsobenie

prirodzenej zákonitosti: keď

nám Stvoriteľ daroval slobodnú vôľu,

máme tým aj možnosť činiť bezprávie.

Mnohé nás v živote môže viesť

k pokušeniu konať nesprávne. Rozhodujúca

je však nakoniec vernosť

a láska k Bohu, teda k správnej ceste,

ktorú nám ukazuje aj naše duchovné

vyciťovanie.

Ježiš Kristus vo svojom učení určite

z dobrého dôvodu poukazuje

na Božiu lásku, pretože obraz Boha,

ako ho predstavovali znalci Písma,

bol v mnohých smeroch príliš obmedzený

a jednostranný.

SMRŤ AKO ZAČIATOK

Dobrý deň, v minulom roku mi vo veku

62 rokov na rakovinu zomrela matka,

zostala som žiť sama a to je dôvod,

prečo vyhľadávam takéto články ako

vy vydávate. Veľmi mi pomohol článok

v čísle 13 „Smrť ako začiatok“. Ďakujem.

(meno v redakcii)

SVET GRÁLU

16 | 2008

N A Z ÁV E R …

LAURA

aura vo veku dvoch rokov ochorela na šarlach. Táto

choroba ju navždy pripravila o zrak aj sluch. Po čiastočnom

zotavení bola znova čulá ako iné deti. Vyrastala

však vo farmárskej rodine a jej členovia s ňou nemohli

tráviť veľa času. Opatrovníkom dievčatka sa teda stal Asa,

starý mládenec s poruchou reči a miernym mentálnym

postihom. Možno práve preto Laure rozumel lepšie ako iní.

Brával ju na výlety do hôr, lúk a polí a umožnil jej vnímať

prírodu dotykmi. O hlucho-slepom dievčati vyšiel článok

v novinách, ktorý zaujal riaditeľa ústavu pre nevidiacich.

Ten rodinu navštívil a zistil, že Laura je veľmi inteligentné

dieťa, že má potrebu komunikovať s inými ľuďmi a rozhodol

sa nájsť spôsob, ktorý by jej to umožnil. Bolo mu jasné,

že Laura vníma svet iba prostredníctvom hmatu, preto vytvoril

metódu výučby založenú na využívaní reliéfnej abecedy.

A skutočne, dievča trpezlivo napodobňovalo všetko

čo robil učiteľ. No prešlo mnoho týždňov plných zdanlivo

bezúspešnej námahy, kým sa objavili prvé výsledky. Tento

človek však mal so svojou zverenkyňou obrovskú trpezlivosť.

Jedného dňa si Laura uvedomila, že to, čo sa učí, je

zároveň spôsob, akým môže sama vyjadriť to, čo sa v jej

mysli odohráva a s čím sa môže podeliť s ostatnými. Z hlbín

jej duše odrazu vytrysklo svetlo poznania. Listy, ale

aj prekvapujúco hlboké básne, ktoré napísala, odrážali jej

bohatý vnútorný život. Jeden jediný zmysel, hmat, postačil

na to, aby oslobodil dušu dievčaťa z pozemskej tmy

a prázdnoty a umožnil jej povzniesť sa až k najvyšším

métam. Pre rodičov (nielen) hluchoslepotou postihnutých

detí je Laurin príbeh už desiatky rokov inšpiráciou, ktorá

im dodáva nádej, že aj ich trápenie môže mať šťastný koniec.

Nás, zdravých ľudí, nabáda tento príbeh k zamysleniu

– koľko húževnatosti my sami vkladáme do zdolávania

oveľa banálnejších životných prekážok.

Rudolf Harčarík

SVET GRÁLU

16 | 2008

Vít Syrový: TAJEMSTVÍ KRVE II

Nová kniha známeho autora nadväzuje na

predchádzajúcu publikáciu „Tajemství krve“

a preto v prvom rade rozširuje a dopĺňa

údaje, ktoré boli uvedené v prvej časti.

Okrem toho však prináša aj celkom nové

poznatky o krvných skupinách a druhoch,

o ich spojitostiach s druhom výživy

a o pôsobení ďalších faktorov. Zdôrazňuje

pritom výrazný vplyv stupňa duchovného

vývoja nielen na rôzne vlastnosti krvi, ale

aj na zdravotný stav organizmu.

175 strán, mäkká väzba, formát 14,7 x 21 cm,

hmotnosť: 200 g, český jazyk

cena: 308 Sk

cena pre predplatiteľov Sveta Grálu: 287 Sk

z ponuky /novinky/ On-line obchodu

na stránke www.svetgralu.sk

Siegfried Hagl: OKULTNÍ KANCLÉŘ

Kniha približuje fenomén nacizmu

a ponúka pohľad na jeho vodcu

z nevšedného zorného uhla. Autor

dospel k záveru, že Hitler nebol ani

geniálnym politikom, ani schizofrenikom,

ale okultným médiom, komunikujúcim

so záhrobím a podriaďujúcim sa jeho

neblahým vplyvom. Svoju myšlienku

spracoval veľmi svedomito, preštudoval

množstvo prameňov a podarilo sa mu

vykresliť obraz, ktorého detaily do seba

vzájomne zapadajú.

245 strán, mäkká väzba, formát 15,5 x 22 cm,

hmotnosť 360 g, český jazyk,

cena: 335 Sk

cena pre predplatiteľov Sveta Grálu: 312 Sk

z ponuky /novinky/ On-line obchodu

na stránke www.svetgralu.sk

Aký len je človek malý,

a akým veľkým si namýšľa byť!

Chce ovládať niečo, čo pôsobí mimo neho, čomu je podrobený a podrobený zostane.

Vo svojej domýšľavosti verí, že už ovládol mocné sily, keď celkom nepatrne využíva

účinky vzduchu, vody a ohňa.

Pretože však vo stvorení pôsobia zákony – samočinne a živo, neúprosne, neochvejne,

so silou, proti ktorej sú ľudia úplne bezmocní, je vlastne iba samozrejmé, že každý

človek veľmi naliehavo potrebuje tieto zákony dokonale poznať; zákony, ktorých

účinkom je úplne bez obrany podrobený.

Pokiaľ ich má upotrebiť, musí sa najprv učiť, ako sa do nich vradiť a podriadiť sa im.

Čo sa im chce vzoprieť alebo dokonca proti nim pôsobiť, bude vždy potlačené,

rozdrvené a stroskotá.

SG16

products

Resources

Company

SG16

Delete template?

Save as template?

products

Resources

Company