SG39

svetgralu

marec 2013 – máj 2013

strana 12

Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti

strana 41

Otázka, ktorú si kladie mnoho

veriacich

strana 52

Cena 2,89 €

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Aký je skutočný pôvod

človeka?

strana 34

Správny vzťah k tejto etape

života

strana 53

36

9

jún 2013 – august 2013

S matkou ôsmich detí o veciach,

ktoré spájajú rodinu

strana 7

12

Dieťa nie je dospelý!

strana 46

Ako „vstať z popola“

strana 20

9

Cena 2,89 €

december 2013 – február 2014

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

…a chyby v jej preklade

strana 14

Nová energia na dosah?

strana 40

Pravidlá úspešnej výchovy

strana 20

Cena 2,89 €

Černákovou

strana 34

Aký partner sa k nám

naozaj hodí?

strana 31

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

ako na to

strana 5

strana 12

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 40

Vychádza v júni 2014

Svätý Grál

Svätý Grál nie je legenda, ani nádoba, do ktorej

bola zachytená pod krížom krv Syna Božieho, ani

púhy abstraktný pojem. Je to skutočnosť živšia ako

náš vlastný svet, srdce stvorenia, odkiaľ opakovane

raz do roka prúdi životodarná Božská sila na

udržanie stvorenia. Prijali ju aj Ježišoví učeníci

v čase svätodušných sviatkov – Turíc.

Svet Grálu

Svet Grálu

35

?

smrt

narodenie

zivot

Barbro Karlén spomína:

„Keď som bola Annou Frankovou“

Skúsenosti blízkosti smrti:

Ilúzia či realita?

Prečo mal Kristus taký

hrozný osud?

Naše minulé životy

Prečo ich nepoznáme?

Božia iskra v nás

Skrytý zmysel

starnutia

Svet Grálu

36

ISSN 1614–5127

771614 512005

Život ma naučil neplánovať

12 zlatých pravidiel

úspešnej výchovy

Vyhorenie

Homosexualita

Ako jej rozumieť?

Svet Grálu

Svet Grálu

38

Vznik Biblie

Sen o voľnej energii

Povzbudzujte

svoje dieťa

Vysoká škola

neočakávania

O živote v Tanzánii

s MUDr. Margarétou

Vrana k vrane

sadá...

Neprišiel,

aby zomrel

Posolstvo z Nazaretu

Svet Grálu

ISSN 1614-5127

771614 512005

Samoliečba

začína myslením

Ochrnul, uzdravil sa

a dnes vysvetľuje,

Vianoce…

Ako nepremárniť

sviatky lásky

Venujte svoje

2%

neziskovej organizácii

Svet Grálu!

Naše údaje na vypísanie tlačiva:

Podporíte tým vydávanie

hodnotného časopisu.



35583223 nezisková organizácia

Svet Grálu, n. o.

Hlavná

81/85

04001 Košice – Staré mesto

Potrebné tlačivá si môžete stiahnuť z našej webovej stránky www.svetgralu.sk


NA ÚVOD

desi som sa dočítal, že strach je

K najnebezpečnejšou a najdeštruktívnejšou

emóciou – mať strach je vraj

oveľa horšie, než mať zlosť alebo pociťovať

nenávisť. Je pravda, že práve

strach dokáže človeka úplne ochromiť,

vziať mu chuť do života a celkom ho

sociálne znemožniť, ak prerastie do

chronického stavu. V čase, keď ešte

neboli tabletky na upokojenie také

rozšírené ako dnes, dal sa doktor

Edward Bach do dialógu s prírodou

a objavil tak zdroj jednej zo svojich

dvanástich kvetových esencií – Topoľ

osikový. Pacienta, pre ktorého je

určená, popisuje takto: „Bezdôvodné,

nepoznané obavy, pre ktoré nie je

žiadne vysvetlenie, ani dôvod. Napriek

tomu môže byť pacient veľmi vystrašený,

že sa niečo strašné stane, ale nevie

čo. Tieto bezdôvodné nevysvetliteľné

obavy ho môžu prenasledovať

vo dne i v noci. Tí, čo trpia, sa často

obávajú povedať o svojich ťažkostiach

druhým“ 1 . Takto popísal Bach ten najhorší,

najagresívnejší druh strachu,

ktorý môže byť skutočne smrteľne nebezpečný.

Neurológ a psychiater Viktor

Emanuel Frankl vypracoval pre

svojich pacientov geniálne jednoduchú

metódu, ako sa vtieravého strachu

zbaviť. Navrhol im, ísť v myšlienkach

svojim obavám v ústrety a naoko im

pritakať. Odporúčal pacientom, aby

si celú situáciu, z ktorej majú hrôzu,

detailne predstavili, slovne popísali

a vymysleli k nej aj šťastné zakončenie.

Takto strach stratí svoju moc nad

človekom, ktorý sa mu rozhodne čeliť.

Nielen Frankl tvrdil, že moderná spoločnosť

trpí priam epidémiou strachu,

čo sa pravdaže prejavuje navonok odťažitými

príznakmi. Predovšetkým sa

ľudia boja ostať aj na krátky čas sami,

boja sa ticha, chcú ho prehlušiť. Zdá

sa, že sa vlastne bojíme samých seba,

toho, čo v nás pod povrchom drieme,

toho, akí skutočne sme. Stretnúť sa so

sebou samým naskutku nemusí byť

príjemné. Skúsenosti s nutkavým

strachom nájdeme aj v životopisoch

osobností tých najzvučnejších mien.

Martin Luther sa vo svojom neustálom

strachu z hriechu a zlyhania rozhodol

zasvätiť celý svoj život Bohu

a slúžiť mu, aj keby mal pri tom prísť

o život. Jan Ámos Komenský mal ťaživé

obavy nie len o seba, ale predovšetkým

o ľudstvo budúcnosti, o to,

ako naloží s napredujúcim vedeckým

poznaním, či vďaka nemu úplne nezabudne

na kráľovstvo nebeské, na ríšu

ducha. Súhlasím s názorom, že v skutočnosti

každý malý či väčší strach

je obrazom toho najzákladnejšieho,

existenciálneho strachu, skrývajúceho

sa v otázkach: Žijem dobre? Som

dobrým človekom? Aký zmysel má život?

Tieto nepríjemné otázky driemu

v našom podvedomí a vyžadujú si odpoveď,

aj keď si to práve vôbec neuvedomujeme.

Skôr či neskôr nás život

pred ne postaví, práve v ťažkých

obdobiach, keď sa cítime odmietnutí,

neužitoční, sklamaní, zranení.

Nedá sa im vyhnúť a ani to neskúšajme.

Sú pre človeka vlastne najväčším

darom, kľúčom k tomu, aby sme

objavili vlastné duchovné vedomie.

Môžu byť podnetom na oslobodenie

duše. Ak sa človeku podarí duchovne

oslobodiť, stratia sa mnohé závislosti

a s nimi i strach. Napríklad, príliš

často sa bojíme, aby sme nestratili

priazeň iných ľudí a veľa vecí dokážeme

robiť pre ľudí, ktorí si to možno

ani nezaslúžia. Bojíme sa ísť vlastnou

cestou, rozhodovať sa samostatne

a preto visíme na dobrých radách

okolia, hľadáme niekoho múdrejšieho,

kto by nás viedol. Tak sa často

aj dobrí ľudia stávajú vnútorne nesamostatní

a vo svojej túžbe po uznaní

dokážu celkom odblokovať vlastný

vnútorný hlas či cit. Je jedno, či sa to

deje medzi priateľmi, v zamestnaní,

alebo dosť často aj v nejakom náboženskom

spoločenstve. Vo filme Kráľovstvo

nebeské dáva kráľ Jeruzalema

novému rytierovi dobrú radu: pred

Bohom sa nebudeš môcť vyhovárať

na to, že ti niekto to alebo ono prikázal.

Ty sám sa budeš musieť zodpovedať

za svoje skutky. Myslime na to už

teraz, počas života na zemi, aby sme

na jeho konci nemuseli mať strach.

Roman Levický

levicky@svetgralu.sk

3

Svet Grálu

39 | 2014


OBSAH

TÉMA

Bojíme sa smrti = bojíme sa života?

Prečo vlastne máme strach…

FOTOREPORTÁŽ

Maroko

ROZHOVOR

Vyrovnať sa s utrpením

NA ZAMYSLENIE

Šťastnú cestu!

SPOLOČNOSŤ

Pozor, sprisahanie!

Keď teória konkuruje skutočnosti…

ZDRAVIE

Chuťový dizajn

Éčka v potravinách

HOMEOPATIA

Homeopatia v záhrade

„Dá sa to!“

hovorí špeciálny pedagóg

Pavel Kalpakcis

VÝCHOVA

Všetky antény sú na príjme

NÁBOŽENSTVO

Ježiš Kristus a Turínske plátno

Život, smrť a zmŕtvychvstanie Syna Božieho v novom svetle

NÁBOŽENSTVO

Filón z Alexandrie

a výklad náboženských spisov

POVIEDKA

Zakrytá ikona

SPOLOČNOSŤ

Šikanujú vás?

4

Svet Grálu

39 | 2014

TÉMA

Život so strachom

Nový seriál, ktorý objasňuje rôzne podoby strachu a cesty,

ako ho prekonať

FEJTÓN

Láska a strach

ZDRAVIE

Môže zachrániť i zlomený

ovocný stromček

Môj nový spoločník Parkinson

Životný príbeh Simone Cuambovej

ŽIVOT

Ako využiť svoje schopnosti?

Z knihy 100 odpovedí na životné otázky

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ

O zverených hrivnách

RECENZIA

Volanie netvora

NÁZORY

Ohlasy čitateľov

O mobingu v práci

a ako sa mu brániť


TÉMA

MUDr. Jan Palouček

Existuje nekonečné množstvo strachov,

preto nemá význam ich vymenovávať.

Napriek tomu je medzi nimi jeden, z ktorého

vyrastá prevažná väčšina všetkých

ostatných. Je to strach zo života, známy

skôr ako strach zo smrti. Jeho príčinou

je nevedomosť o živote, a tým takisto

nevedomosť o smrti. Mnoho ľudí sa

síce snaží dať najavo, ako sa smrti neboja,

ale väčšina týchto statočných sa

napriek tomu obáva neúspechu, nedostatku,

straty zdravia alebo majetku. Tak

predsa len nechtiac dokazujú, že sa života

a jeho konca boja.

aždý z nás reaguje na udalosti

K života i na druhých ľudí v závislosti

od toho, čo už prežil. Čo už

prežil nielen v tomto živote, ale aj vo

všetkých predchádzajúcich. Ak zoberieme

do úvahy opakované vtelenia

každého z nás, je zrejmé, že spektrum

zážitkov, ktoré sa zapísali do

našich duší a museli preto prečkať

nejednu pozemskú smrť, bude asi

bohaté. Vstupujú do nového pozemského

života spolu s nami, pretože

sú naším jediným vlastníctvom, jediným

ziskom z našich pobytov na

zemi. Z toho dôvodu prichádzame

na svet už so sformovanými citovými

väzbami k ľuďom, hodnotám, alebo

činnostiam, s určitými povahovými

črtami, ktoré sme si osvojili. Preto sa

cítime určitým smerom priťahovaní,

zatiaľ čo iný smer nás odpudzuje.

Mnoho našich skorších zážitkov

bolo traumatických: násilná smrť,

prenasledovanie, utrpenie, nenávisť,

bieda… Udalosti súčasného života

tieto spomienky znovu prebúdzajú

a my pociťujeme strach.

Môže mať rôzne podoby a ako lekár

som často pozoroval, ako zázračne

pôsobí stanovenie diagnózy.

Chorý príde s ťažkosťami a obáva

Bojíme sa smrti =

bojíme sa života?


TÉMA

sa o svoje zdravie. Lekár stanoví

diagnózu a v tej chvíli sa chorému,

a možno i lekárovi, uľaví, takže sa

zdá, akoby bola pomenovaním časť

hrozby zneškodnená. Hoci je to len

zlomkovitý dej, ukazuje presne, ako

strach ustupuje v okamihu, len čo

sa objaví východisko a prebudí sa

dôvera v pomoc. V tomto jednoduchom

príklade postačila lekárova

istota na to, aby strach chorého na

chvíľu ustúpil.

Ako sa však zbaviť strachu zo smrti,

alebo z ochorenia, z neúspechu, zo

sklamania…? Tu určite už nepomôže

len istota niekoho ďalšieho, kto sa

„nebojí“, alebo je o niečom presvedčený.

Musí to byť vlastná istota, získaná

skúsenosťami a uvažovaním.

Každá veda sa snaží nájsť logické

súvislosti v oblasti, ktorou sa zaoberá.

Pokiaľ veda zistí, že udalosť

A musí vyústiť do udalosti B a tá

opäť do udalosti C, možno z toho

jednoducho vyvodiť, že udalosť B

má príčinu v udalosti A a následok

v udalosti C. Pokiaľ sa toto zistenie

opakovane potvrdzuje, stáva sa dôkazom

o existencii určitej zákonitosti.

Týmto spôsobom vedci prišli

k zaujímavým a niekedy i užitočným

poznatkom, takže dnes vieme, prečo

má niektorý hmyz dlhý sosák a iný

krátky, čím je spôsobená polárna

žiara, ale nevieme, kedy začína život,

ani kedy končí. Pritom je ľahké

pozorovať život a dôjsť k zisteniu, že

i v ňom sa stále opakujú rovnaké

postupnosti. Avšak pre oblasť života,

ktorá je pre človeka tou najdôležitejšou

a najpotrebnejšou, nenájdeme

žiadne pravidlá, ktoré by vysvetľovali

všetko, čo sa v živote odohráva.

Veda sama si totiž uložila osudné obmedzenie

tvrdením, že pôvod života

a jeho chodu treba hľadať v hmote.

Toto tvrdenie sa javí tragikomicky

zoči-voči každodennému životu,

v ktorom stále prežívame udalosti,

6

Svet Grálu

39 | 2014

zjavne nemajúce svoj pôvod vo svete

bežných zmyslov. Denne máme na

očiach pozoruhodné zvraty v ľudských

osudoch, ale navykli sme si na

to všetko tupo hľadieť, ani nás nenapadne

položiť si vážnu otázku: prečo

sa to deje? Prečo niekto bez viditeľného

dôvodu ochorie, a iný sa bez

viditeľného dôvodu uzdraví, prečo

niekto príde náhle o majetok alebo

naopak zbohatne, prečo niekto prežije,

hoci riskuje, a iný zomrie, aj keď

je opatrný, prečo sa niekto narodí do

hladomoru a iný do blahobytu. Zostáva

len otázka: načo sú nám všetky

poznatky rôznych vied, keď nevieme

žiť? Veď predsa človek, ktorý vie žiť,

nemôže mať strach.

Hoci všetko okolo seba vedecky

skúmame a považujeme za súčasť

svojho života, ľudský život sa snažíme

vidieť „nevedecky“ ako sled

udalostí, ktoré nastávajú ktovie

prečo. Pri hľadaní príčin akýchkoľvek

ťažkostí sa potom obmedzujeme

len na to, čo leží v hraniciach prísne

strážených vedou. Hoci sa táto spoločnosť

považuje za racionálnu, väčšina

ľudí, hoci si to neuvedomuje, posudzuje

udalosti života iracionálne.

Náhoda, šťastie, nešťastie, smola,

osud sú slová, ktoré navodzujú tušenie

vyššej moci, alebo vyvolávajú

predstavu predurčenia, nevyspytateľnosti,

poprípade ľubovôle. Mohol

by človek takto vnímať a posudzovať

život, keby bol presvedčený o jeho zákonitostiach?

Iste nie.

Vedecká „pohraničná stráž“ je spoluzodpovedná

za to, že ľudia nedokážu

svoje prežitia spracovať a zaradiť

do svojho života. Sú vychovávaní

tak, aby svoj život chápali bez širších

súvislostí. Tým je im vzatá možnosť

správne reagovať na to, čo im život

prináša; nemôže sa u nich rozvinúť

žiadna hlbšia dôvera v spravodlivé

a nemenné zákonitosti života. Tak sú

pripravení, aby do nich vstúpil strach,

pretože nie sú zvyknutí hľadať príčiny

svojich ťažkostí vo svojom predchádzajúcom

konaní, poprípade vo

svojich predchádzajúcich životoch.

Neuvedomujú si hlboké súvislosti

medzi minulosťou a prítomnosťou,

netušia, akým spôsobom im z prítomnosti

vyrastá budúcnosť. Preto

nie sú ani schopní zvrátiť nešťastný

chod svojho života a prijať zodpovednosť

za všetko, čo sa im deje. Začínajú

obviňovať druhých, vzrastá nenávisť

a nedôvera ako ovocie strachu.

Strach zo života a smrti je dôležitou

podmienkou existencie súdobej

spoločnosti. Človek, ktorý má strach

a upína sa predovšetkým k materiálnym

hodnotám, má celkom iné

životné nároky než človek, ktorý sa

existenčnému strachu vzďaľuje poznaním

zmyslu života a úsilím o rozvoj

vnútorných hodnôt. Dnešnú spoločnosť

udržuje pri živote chtivosť

a poživačnosť. Ľuďom neleží na srdci


TÉMA

ľudská dôstojnosť iných obyvateľov

zeme, a preto sami, uprostred dostatku

a blahobytu, ľudskú dôstojnosť

strácajú. Pokiaľ by sa náhle zmenil

pohľad väčšiny ľudí na zmysel života

a na smrť, znamenalo by to rýchly

zánik súčasných pomerov, pretože

ľudia by začali požadovať niečo celkom

iné, než im dnešná spoločnosť

môže ponúknuť. Na zachovanie tejto

spoločnosti je preto nutné, aby ľudia

zostali v základných otázkach svojho

života nevedomí, aby otupeli natoľko,

že sa už o tieto veci nebudú zaujímať.

A tento stav bol už takmer dosiahnutý.

Táto spoločnosť žije zo strachu

zo smrti.

Pri strachu človek cíti ohrozenie.

Zároveň je presvedčený, že nie je

schopný vývoj udalosti ovplyvniť.

Pocit ohrozenia sám osebe ešte nemusí

strach vyvolávať, ak je človek

presvedčený o dobrom konci. Vystavovať

sa rôznym druhom ohrozenia

je predsa dnes vyhľadávanou zábavou.

Na vznik strachu je preto nutný

určitý pocit bezmocnosti.

Pocit bezmocnosti a straty kontroly

nad určitou oblasťou života je

však dnes bežným javom. Náš život

akoby bol plný neistôt, otáznikov

a nečakaných zvratov, ktorým nemožno

spoľahlivo čeliť. V osobných

životoch i vo svetovom dianí sa stále

viac prejavuje bezmocnosť ako prejav

dezorientácie. Jedno opatrenie

stíha druhé, aby sa vzápätí preukázala

ich krátkozrakosť. Ľudia nevedia,

čo s nimi bude, nevedia to ani

štáty, pretože chýba pevný oporný

bod, na ktorom by bolo možné začať

stavať spoľahlivú cestu. Za tohto

stavu je uvoľnený priechod zlu a nízkosti.

Vzrastajú kontrasty medzi ideálmi

a skutočným stavom zeme, a to

je vždy spojené s odklonom od Božej

vôle. Ľudia vedú s Bohom vojnu.

Vedú ju tým, že ho popierajú, že za

Jeho vôľu vydávajú svoju vôľu, že

prispôsobujú náboženstvo svojim

nízkym sklonom…

V každej vojne sa ľudia boja o život,

hoci môžu mať šancu na víťazstvo.

V tejto vojne sú však bez šance.

Strach zo života a smrti je znamením

márneho, vopred strateného

boja, ktorý sa človek snaží viesť so

svojím Stvoriteľom. Tento strach je

hlavným koreňom, z ktorého vyrastajú

alebo čerpajú výživu nespočetné

ďalšie vedľajšie korene. Tieto strachy

sa človek môže naučiť obchádzať, ignorovať,

potláčať, prevrstviť, niekedy

i rozpustiť, ak sú naozaj malé, ale

nikdy sa ich nemôže zbaviť celkom,

dokiaľ neodstráni hlavný koreň. Dokiaľ

sa nenaučí žiť v mieri so svojím

Stvoriteľom.

Strach je viazaný na pominuteľnosť.

Je to obava, že niečo príjemné,

alebo aspoň znesiteľné pominie.

Preto môže strach vyrastať len tam,

kde sa človek primkne k pominuteľným

hodnotám, zatiaľ čo bohatstvo

ducha je mu dosiaľ cudzím pojmom.

Strach zo straty niekoho alebo niečoho

ho potom sprevádza celým životom

ako tmavý tieň a stáva sa často

motívom jeho konania.

Tento strach nemôže človek prekonať

tým, že ho premôže, ale jedine

tým, že sa mu vzdiali. Že sa mu

vnútorne vzdiali smerom, kde leží

večnosť, nepominuteľný duchovný

svet. Jeho skutočný domov. Jedine

človek, ktorý dospeje k presvedčeniu

o svojej duchovnej podstate, k presvedčeniu

o tom, že on sám je časťou

tohto nepominuteľného sveta,

môže sa začať vzďaľovať zemi. Toto

vzdialenie sa nemá podobu vytrhnutia

z reálneho života, ale prejavuje

Tento strach nemôže človek prekonať tým, že ho

premôže, ale jedine tým, že sa mu vzdiali

sa naopak väčšou istotou a radosťou

zo všetkej činnosti, ktorú človek tu

na zemi vykonáva. Silné vnútorné

zaujatie pre vysoký cieľ a túžba smerovať

nahor k svojmu duchovnému

domovu ho vnútorne oslobodzuje.

Vo svojom živote už nie je pútaný

snahou čokoľvek pozemské získať

alebo udržať. Chce sa naučiť len jediné:

ďakovať Bohu za každý okamih

svojho života. Tým sa jeho vnútorný,

teda skutočný život, stále viac prejasňuje,

až prekročí hranicu pominuteľnosti.

Strach už potom nemôže

nájsť v jeho vnútri oporu, pretože tu

na zemi niet už ničoho, čo by mohol

stratiť. Čokoľvek môže ešte prežiť,

stáva sa ziskom pre večnosť a dáva

vyrastať stále väčšej vďačnosti a dôvere

v Božiu Lásku. Prebudiť v sebe

lásku k Bohu je najvyššia hodnota,

akú človek môže vôbec získať.

Jedným z posledných strachov,

ktoré musí človek tu na zemi prekonávať,

je strach z toho, že takáto

vnútorná premena ho odcudzí tým,

ktorých miluje. No je to skôr práve

naopak. I tie najkrajšie vzťahy môžu

potom ešte viac rozkvitnúť až do netušených

výšok, pretože človek, ktorý

sa snaží premeniť celý svoj život v jedinú

vďaku Stvoriteľovi, musí milovať

druhých ľudí ešte oveľa hlbšie a pravdivejšie.

Jan Palouček

paloucek@svetgralu.sk

7

Svet Grálu

39 | 2014


ROZHOVOR

„Máme schopnosť

vyrovnať sa s utrpením“

Rozhovor s Pavlom Kalpakcisom


ROZHOVOR

Rozhovor viedla

Marie Šuláková

„V bezvýchodiskovej, ťažkej situácii, keď

sa zmysel života a žitia celkovo stráca,

je možné nájsť niečo, čo životu práve

vďaka tomuto utrpeniu zmysel dáva.

A to ešte zmysel hlboký, často naplnený

nejakou hodnotou,“ hovorí logoterapeut

Pavel Kalpakcis. Vraj – keď viem,

prečo trpím, keď viem, že to má nejaký

zmysel, tak nachádzam aj odpoveď –

cestu, ako toto utrpenie znášať.

SG: Veľmi často počúvam vo svojom okolí vetu

(a myslím, že nie iba ja) – čo som komu urobil,

že musím v živote tak trpieť. Čím to je? Je to

rečnícka otázka, povzdych alebo skutočné hľadanie

odpovede?

Kalpakcis: Áno, myslím si, že niekedy

to môže byť skutočne iba rečnícka

otázka, ktorá akoby podtrhuje

domnienku dotyčného človeka, že

s danou situáciou sa nedá jednoducho

nič robiť. No u ľudí, ktorí prežívajú

hlbokú bolesť, strach či zúfalstvo,

je v takto položenej otázke

skutočne túžba poznať odpoveď na

svoje trápenie. Cítiť v tom obžalobu

osudu za také bolestivé prežívanie.

Stačí, keď si predstavíme, že

sa nám narodilo postihnuté dieťa.

Všade okolo vidíte svojich vrstovníkov,

ako sa so svojimi deťmi veselo

zabávajú na pieskovisku, jazdia

na bicykli, smejú sa, a vy tlačíte

invalidný vozík so svojím dieťaťom,

ktoré nie je schopné povedať jediné

slovo. V takejto chvíli väčšina rodičov

zhodne tvrdí, že v ich mysliach

prevláda jedno veľké: „Prečo?

Prečo práve nám sa narodilo postihnuté

dieťa? Prečo práve ja musím

mať taký osud?“ V jadre každého

človeka je impulz vzoprieť sa nepríjemnému,

bolestivému osudu. Ostatne,

kto z nás túži prežívať bolesť

a trápenie? Vždy hľadáme cestu, ako

sa mu vyhnúť, ako to urobiť, aby

to nepríjemné v živote nebolo.

SG: V ťažkých životných situáciách sa cítime

asi rôzne, a rôzne ich zvládame aj riešime.

Ako nám môže pomôcť logoterapia?

Kalpakcis: Schopnosť zvládať ťažké

životné situácie je naozaj individuálna

a súvisí aj s momentálnym stavom

spoločnosti. Napr. vo vojnovom

konflikte sú ľudia všeobecne lepšie

pripravení zvládať ťažké životné

situácie, a to iba preto, že ich príchod

očakávajú. Oproti tomu naša

dnešná spoločnosť sa snaží o zaistenie

čo najväčšieho bezpečia a životného

komfortu, bez strádania, bez

bolesti. Preto sa aj ťažšie vyrovnávame

s opačným stavom, teda s utrpením.

Základná pomoc logoterapie

spočíva vo fakte, že i ťažké životné

utrpenie môže mať a má nejaký zmysel.

Vskutku – v utrpení je možné

nájsť hlboký životný zmysel. Inými

slovami, v bezvýchodiskovej, ťažkej

situácii, keď zmysel života a žitia vôbec

sa stráca, možno nájsť niečo, čo

životu práve vďaka tomuto utrpeniu

zmysel dáva. A to ešte zmysel hlboký,

často naplnený nejakou hodnotou.

Proste „Keď viem, prečo trpím, keď

viem, že to má nejaký zmysel, tak

nájdem aj odpoveď – cestu, ako toto

utrpenie znášať“.

SG: Čo je logoterapia? Ako funguje?

Kalpakcis: Logoterapia sa často

zamieňa s logopédiou, s ktorou však

nemá vôbec nič spoločné. V gréčtine

logos znamená slovo, ale aj

(ako v tomto prípade) zmysel, zmysel

života. Terapia znamená liečenie.

Teda logoterapia znamená doslovne

„liečba zmyslom“. Logoterapia je

psychoterapeutická metóda, ktorú

vyvinul, alebo lepšie povedané popísal

viedenský psychiater a psychológ

Viktor Emanuel Frankl. Už pred

9

Svet Grálu

39 | 2014


ROZHOVOR

2. svetovou vojnou hľadal odpoveď

na otázku, čo je podstatou ľudského

života. Prečo vôbec žijeme, aký to

všetko má zmysel, ako sa vyrovnávame

s ťažkými životnými situáciami.

Hľadal, čo je tou základnou

hnacou silou každého človeka. V tej

dobe sa v psychológii razili dva pohľady

na túto „hnaciu silu“, a síce

freudovská „túžba po slasti“ a adlerovská

„túžba po moci – mať nejakú

moc“. Frankl vnímal, že musí

byť ešte niečo nad tým, niečo vyššie,

a to túžba po zmysle života ako takého.

Teda túžba, aby môj život mal

nejaký zmysel. Vlastným prežitím –

mal židovský pôvod a prešiel troma

koncentračnými tábormi – dospel

k poznaniu, že i v takýchto ťažkých

životných situáciách môžeme nájsť

nejaký zmysel života. Teda niečo,

pre čo sa oplatí žiť, kvôli čomu to

nevzdať. To je v podstate aj funkcia

logoterapie – pomôcť človeku nájsť

v jeho ťažkej životnej situácii hlbší

zmysel. Tým dávame jeho utrpeniu

vysokú životnú hodnotu, a tá mu

spätne dáva možnosť a silu prežívané

utrpenie zvládať.

SG: Ako a kedy ste sa Vy sám dostali k logoterapii?

A čo ste robili pred tým, kým ste sa stali

logoterapeutom?

Kalpakcis: Nenazval by som sa

priamo logoterapeutom, skôr psychoterapeutom,

ktorý okrem iných

metód používa pri svojej práci

s klientmi aj princípy logoterapie.

K logoterapii som sa dostal pri svojich

štúdiách na psychoterapeutickej

fakulte, keď ma doslova nadchli

prednášky doc. K. Balcara na túto

tému. Okamžite som sa k nemu zapísal

na všetky jeho semináre, zaoberajúce

sa týmto smerom. Cítil

som, že to je to pravé! Vo svojej

psychoterapeutickej praxi som sa

o správnosti tohto cítenia mnohokrát

presvedčil. Kým som sa

10

Svet Grálu

39 | 2014

dozvedel o logoterapii ako metóde,

pracoval som určitý čas v nemocnici

na internom oddelení a potom

osem rokov v ústave sociálnej starostlivosti,

kde sme sa starali o ľudí

s mentálnym postihnutím. V oboch

týchto zamestnaniach som videl

množstvo bolesti, utrpenia, zúfalstva

a umierania. No videl som i radosť,

nadšenie, obetavosť, snahu

pomáhať a túžbu žiť. Všímal som

si, ako rozdielne sa ľudia k utrpeniu

stavajú. Hovoril som s rodičmi,

ktorí sa – hoci sa im narodilo dieťa

s ťažkým mentálnym postihnutím –

nevzdávali, boli plní elánu, zakladali

združenia na podporu takto postihnutých

detí, zháňali sponzorov

na rôzne aktivity, snažili sa o začleňovanie

svojich detí do bežného života

a pod. Všetky tieto zážitky sa

mi neskôr pri štúdiách znovu vynorili

z pamäti, a to vo chvíli, keď

sa hovorilo o princípoch logoterapie.

Vtedy mi došlo, že každý z nás má

schopnosť sa vyrovnať s akýmkoľvek

utrpením.

SG: Komu môže logoterapia pomôcť?

Kalpakcis: V podstate všetkým

dospelým ľuďom, ktorí prežívajú

niečo, čo vnímame ako ťažkú životnú

situáciu. Či už je to umieranie,

smrť, vina, narodenie postihnutého

dieťaťa, vážna choroba,

úraz alebo postihnutie. Logoterapia

sa nedá veľmi praktikovať na

deti, pretože tie väčšinou ešte pojem

„zmysel života“ do určitého veku nechápu.

Nie je to ani všemocná metóda,

nedá sa použiť vo všetkých

prípadoch, s ktorými klient prichádza.

No výnimočné postavenie zaujíma

v tom, že dokáže pomôcť aj

človeku, ktorému zostáva iba niekoľko

dní života a pre ktorého nejaké

dlhodobé terapeutické pôsobenie

už nie je z časových dôvodov

možné.

SG: Pomáhate ľuďom nájsť v umieraní, v utrpení

a vine, zmysel života. Ako s nimi pracujete?

Kalpakcis: Nevnímam vlastnú

psychoterapiu ako stretnutie nešťastného

človeka s „múdrym človekom“,

ktorý mu múdro poradí,

ale ako stretnutie dvoch ľudí, ktorí

spoločne hľadajú, ako danú situáciu

vyriešiť. V podstate sa snažím

dotyčnému človeku ukázať jeho situáciu

aj z iného uhla a pomôcť mu

nájsť riešenie. Riešenie musí byť pochopiteľne

také, aby zodpovedalo

klientovým schopnostiam a možnostiam.

Keď prežívame nepríjemné

stavy, pozeráme sa na danú situáciu

najčastejšie iba z jedného uhla.

Z uhla, ktorý hovorí: je to hrozné,

je to ťažké, ja v tejto chvíli nemám

žiadnu možnosť s tým niečo urobiť,

nejako to zmeniť. Táto fatálnosť nás

robí bezmocnými. Iný uhol pohľadu

nám pomôže vidieť situáciu v inom

svetle. V tomto svetle sa často ukáže

aj riešenie. Dám vám príklad zo svojej

praxe: Jeden z klientov za mnou

prišiel s pocitom obrovskej viny,

ktorú už päť rokov cíti voči svojej

matke a mladšiemu bratovi. Príčinou

bola situácia z minulosti, keď sa

kedysi ako pätnásťročný hral v aute

svojho otca, rozsvecoval a zhasínal

svetlá, trúbil a pod. Následkom tejto

hry sa autobatéria vybila a ráno otec

nevedel auto naštartovať. Preto zavolal

kolegovi a odišli jeho autom.

Žiaľ, v pravotočivej zákrute kolega

nezvládol riadenie, narazil autom do

stromu a klientov otec na následky

vážnych zranení zomrel. Odvtedy

sa tento muž trápil obrovskou vinou,

že spôsobil smrť svojho otca. Aj keď

mu to nikto z okolia za vinu nedával,

on to ako veľkú vinu vnímal.

Hlavne sa cítil vinný voči svojmu

mladšiemu bratovi, ktorého pripravil

o úžasného otca. Hľadali sme spoločne

riešenie tejto situácie. Otca,

žiaľ, navrátiť späť nevieme, čo teda


ROZHOVOR

robiť? Postupne sme preberali, ako

sa s touto situáciou vyrovnávali jednotliví

členovia rodiny. Najťažšie to

bolo pre mladšieho brata, mal vtedy

štyri roky. Klient ľutoval najmä to,

že jeho brat nemôže prežiť s otcom

také úžasné veci, aké zažíval on. Keď

bol malý, chodili spolu na výlety, na

ryby, jazdili na motorke. Ale keď tu

nie je otec, s ktorým by to isté mohol

mladší brat zažívať, kto by mohol

otca zastúpiť? A zrazu to klientovi

došlo… „No predsa ja! Veď viem

chytať ryby, mám i motorku, rád

chodím na výlety.“ Zrazu sa riešenie

ukázalo. Spočívalo v tom, že odčinenie

viny sa dosiahne prácou, nejakým

činom pre druhého, ktorého

som, v tomto prípade, o túto možnosť

svojím správaním pripravil.

SG: V jednej rozhlasovej relácii ste hovorili niekoľkokrát

o sebapresahu. Môžete vysvetliť, o čo

ide a ako nám môže pomôcť?

Kalpakcis: Áno, sebapresah je

úžasná schopnosť každého ľudského

tvora. Je to práve ona, ktorá

nám často pomáha pri vyrovnaní sa

s ťažkými životnými situáciami. Ide

vlastne o schopnosť človeka odpútať

sa od svojho trápenia, a to tým, že sa

venujem inému človeku alebo situácii,

ktorá sa v mojom okolí vyskytne.

Skrátka, rozhliadnem sa okolo seba,

či tam niekto netrpí viac ako ja, a potom

sa rozhodnem mu toto trápenie

uľahčiť. V predchádzajúcom príbehu

bol tento sebapresah v tom, že

dotyčný klient sa namiesto nariekania

nad sebou samým začal venovať

niekomu, kto kvôli nemu nejakým

spôsobom trpel. Dám vám ešte jeden

príklad, tentoraz z nemocnice. Mal

som možnosť vidieť tam niekoľkých

ľudí, ktorí, napriek tomu, že vedeli,

že koniec ich života sa blíži, tak sa

po celý čas do svojho odchodu snažili

svojich príbuzných podporovať,

rozdávali úsmevy, rozprávali im,

spomínali…, prosto sa snažili uľahčiť

im ich trápenie. Teda namiesto

toho, aby sa ľutovali a nariekali, že

ich život už končí, mysleli na svojich

blízkych a im sa snažili uľahčiť bolesť.

Vďaka tomu mali ich posledné dni

života hlboký zmysel.

SG: Do ťažkých životných situácií sa môžeme

dostať všetci. Čo podľa Vás potrebujeme na to,

aby sme ich dokázali pochopiť a zvládať?

Kalpakcis: Pochopiť znamená

nájsť v nich nejaký zmysel. Ten

sa ťažko hľadá bezprostredne potom,

čo ste sa do takej situácie dostali.

V tej chvíli to bolí, človek nie

je schopný situáciu vidieť z nadhľadu.

Zostáva iba smútok, bolesť,

beznádej. Iba keď tento prvotný

nápor odznie, môžeme si položiť

otázku: Čo mám v tejto chvíli robiť,

čo mi tým chce život povedať?

Pekne to vyjadril zakladateľ logoterapie

V. E. Frankl: „Otázka neznie,

čo môžem očakávať od života, ale

čo život v tejto chvíli očakáva odo

mňa.“ Ostatne, skúsme si to predstaviť

opäť na jednom z príkladov

z mojej praxe. Istý mladý muž, môj

klient, bol konfrontovaný s tým, že

jeho otec má rakovinu. Ako choroba

postupovala, jeho zdravotný

stav sa zhoršoval. Pre klienta bolo

veľmi ťažké vidieť svojho otca, ktorého

mal veľmi rád, ako zo dňa na

deň viac chradne, stráca silu a chuť

do jedla. Celé toto trápenie vyvrcholilo

vo chvíli, keď si ho lekárka,

ku ktorej dochádzal s otcom na ožarovanie,

vzala bokom a povedala

mu, že pre otca je ďalšie ožarovanie

zbytočné a skôr škodlivé. Inými slovami,

že už neexistuje žiadna nádej.

Lekárka mu tiež odporučila, aby dal

otca do nemocnice, pretože starostlivosť

o neho bude stále náročnejšia

a on to nebude stíhať, keď je zamestnaný.

V tejto chvíli stál tento

muž pred zásadným rozhodnutím:

Nechať otca v nemocnici, alebo

ho vziať domov s tým, že to bude

nesmierne náročné. Tu je práve

tá otázka: „Čo život v tejto chvíli

odo mňa očakáva?“ On sa rozhodol,

že otca vezme domov. A opäť

hovoríme o sebapresahu – namiesto

bolesti z blížiaceho sa odchodu otca

myslel viac na to, ako mu posledné

týždne života čo najviac spríjemniť.

Neskôr mi hovoril, aké to doma

bolo. Púšťal otcovi jeho obľúbenú

hudbu, masíroval ho, aby predišiel

preležaninám, kŕmil ho, keď už nemohol

sám jesť. Snažil sa mu odchod

čo najviac spríjemniť… v tom

videl obrovský zmysel. Dokázal pochopiť,

čo má v tej chvíli robiť, čo

od neho život očakáva. Keď som

s ním po odchode jeho otca hovoril,

mal v sebe obrovskú vďačnosť a radosť,

že s ním mohol prežiť jeho posledné

chvíle a postarať sa tak o jeho

dôstojný odchod. Myslím si, že to

je to, čo nám pomáha tieto situácie

zvládať.

SG: Témou tohto čísla je strach a ako si s ním

poradiť. Čo by ste poradili z pohľadu logoterapeuta?

Čo pomáha prekonať strach?

Kalpakcis: Logoterapia pracuje

s klientovým zbytočným alebo prehnaným

strachom špecifickou metódou,

tzv. paradoxnou intenciou.

Metóda spočíva v klientovom nácviku

zosmiešnenia toho, čoho sa

obáva. Vo svojich predstavách si túto

situáciu, z ktorej má strach, dáva do

humornej formy. Ťažko sa potom

obávať niečoho, z čoho si robím

žarty. Na ilustráciu uvediem jeden

z príkladov takej paradoxnej intencie:

Klient je frustrovaný z toho, že

vždy, keď hovorí pred väčším počtom

ľudí, sčervenie. Je mu to nepríjemné,

často červenie už pred

vlastným prejavom a pod. S klientom

metodicky pracujeme a hľadáme

spoločne nejaké humorné

11

Svet Grálu

39 | 2014


ROZHOVOR

Kto je Pavel Kalpakcis?

Psychoterapeut, špeciálny pedagóg – etopéd. V priebehu

svojej praxe pracoval v mnohých odboroch pomáhajúcich

profesií – v nemocnici, v ústave sociálnej starostlivosti

pre osoby s mentálnym postihnutím, v terapeutickej komunite

pre drogovo závislých. V súčasnosti pôsobí ako

psychoterapeut a pedagóg, lektor v oblasti vzdelávania

pedagógov a pracovníkov v sociálnych službách, zao berá

sa takisto prevenciou sociálno–patologických javov u detí.

V terapeutickej praxi vychádza i z logoterapie, psychoterapeutickej

metódy, ktorá sa snaží pomôcť aj ľuďom

v ťažkých životných situáciách. Na túto tému aj prednáša.

Vo svojich prednáškach vychádza z osobných skúseností

s klientmi, s ktorými počas mnohých rokov pracoval. Žije

v Turnove (ČR, Liberecký kraj).

Viac tu: http://www.poradna-psychoterapie.eu/o-nas/

pomenovanie takejto situácie. Napr.

„Teraz sčerveniem ako zapadajúce

slnko. Budem krásne červený ako

pomaranč. Žiara nad Kladnom bude

slabým odvarom toho, čo im tam

na vystúpení predvediem.“ S týmito

formulkami vo svojich myšlienkach

sa klient vydá do situácie, keď má

hovoriť pred ostatnými. Humor,

ktorý v nich je, napomáha zbaviť sa

strachu z danej situácie.

Inak sa so strachom v psychoterapii

stretávam v podstate neustále.

Úlohou terapie je zistiť príčiny strachu

a hľadať klientove možnosti

a cesty, ako ho zvládať. Na prekonanie

strachu všeobecne pomáha

tzv. „ísť do toho“. Teda ísť v ústrety

situácii, ktorej sa obávam. Samozrejme,

je potrebné sa na taký krok

vopred dostatočne pripraviť, ujasniť

si, čo najhoršie môže nastať, čo

budem robiť, keď to nastane, ako

sa na to môžem pripraviť, čo by mi

12

Svet Grálu

39 | 2014

v tejto situácii pomohlo a pod. Ale

to je skutočne širšia téma a hlavne

by som musel poznať konkrétny prípad,

aby som mohol pomôcť.

SG: Na svojej webovej stránke ponúkate pomoc

aj pre ľudí s úzkostnými poruchami. To zrejme

súvisí so strachom. Môžete uviesť nejaký príklad

z praxe?

Áno, úzkostné poruchy súvisia so

strachom. Z praxe môžem uviesť

napr. tzv. obsedantno-kompulzívnu

poruchu. Klient, trpiaci touto poruchou,

má nutkanie vykonávať určitý

rituál – súbor činností. Napríklad,

kým večer zaľahne do postele, musí

šesťkrát prekročiť prah spálne, dvakrát

sa napiť vody, napočítať do sto

a dvadsaťkrát sa pravým ukazovákom

dotknúť svojho čela. Znie to

celkom neškodne, až humorne, ale

pre klienta je tento rituál spojený

s obrovským strachom. Myslí si totiž,

že keď tento rituál neurobí, tak

sa jemu alebo niekomu blízkemu

stane niečo hrozné. Tieto rituály

sa môžu odohrávať i v mysli dotyčného

človeka. Často dochádza k rozšíreniu

takýchto rituálov na ďalšie

a ďalšie činy – napr. neustále počíta

lampy, okolo ktorých prešiel a pod.

Život sa potom stáva neznesiteľný,

pretože úzkosť a strach sa neustále

zvyšujú. Aj keď si títo ľudia nezmyselnosť

svojho správania uvedomujú,

nie sú schopní s ním prestať.

Rozhovor viedla Marie Šuláková

sulakova@svetgralu.cz


ZAMYSLENIE

ťastnú cestu! Toto želanie často

Š znie z autorádia počas mojich ciest.

Ako sa hodí k situáciám, s ktorými sa

na cestách bežne stretávam! Človek

pozoruje ľudí, ktorí možno ešte pred

pár minútami sypali vtáčikom do kŕmidla

slnečnicu, a teraz za volantom

zúria a divo gestikulujú, pretože vodič

pred nimi si nebol istý, či má odbočiť

ihneď alebo až na nasledujúcej

ulici. Ešte horšie sú reakcie, keď na

semafore zasvieti zelená a niekomu

zhasne motor. Nielen začiatočníkom

je v takej chvíli horúco. Každý účastník

cestnej premávky určite tieto situácie

pozná. Je udivujúce, aké energie

sa uvoľňujú, keď niekto iného brzdí

alebo ohrozuje. Autá sa navzájom vytláčajú

z cesty, rýchlejšie autá sa navážajú

do pomalších a pod. Takéto správanie

zavinilo už mnoho tragických

nehôd. A to iba preto, že všetko nejde

dostatočne rýchlo. Našťastie sú i gavalieri,

ktorí sa k ostatným správajú

ohľaduplne a s porozumením.

Toto všetko je odrazom našej

jazdy životom. Všetci sa pohybujeme

z bodu A do bodu B. Vedenie

preberajú navigačné prístroje, cestu

ani nemusíme sledovať. Priateľský

hlas nám hovorí kam a ako máme ísť.

Vzdialenosti nehrajú rolu. Hlavne

aby všetko bežalo rýchlo. Rýchla

jazda za splnením termínu, či za odpočinkovými

radovánkami, lebo

musíme byť rýchlo späť, pretože nás

čaká množstvo neodkladných záležitostí,

ktoré treba rých lo vybaviť.

K tomu ešte nejaké to rýchle jedlo

a rýchly telefonát… To všetko nás

prirodzene vystavuje tlaku, ktorý sa

uvoľní trebárs aj na cestách.

Preto sú na našej životnej ceste

chvíle, ktoré nás zabrzdia a zabránia

nám ďalej sa bezmyšlienkovito hnať

životom. Môžeme sa preto hnevať,

ale lepšie je byť vďační. Možno nám

to pomôže, aby sme spomalili, stali

sa opäť pánmi situácie a viac sa zo

života tešili.

Mnoho malých i väčších prekážok,

s ktorými sa stretávame, nám hovorí:

„Pozor, zastav sa, nejdeš správne, spamätaj

sa!“ Je dobré vedieť, že je to láskyplná

ruka, ktorá nás upozorní, že

v živote sú podstatné iné veci.

Tak som i ja nedávno zažila takéto

zastavenie. Stačí moment nepozornosti.

Potrebovala som rýchlo zaparkovať

a našla som miesto na veľkej

ploche pred kinom. Keď som sa vrátila,

čuduj sa svete – auto bolo preč.

Nechápala som, prečo ho odtiahli.

Nebola som si vedomá žiadnej chyby.

Ale omyl; pri vjazde na parkovisko

bola značka „súkromné parkovisko“,

ktorá skutočne oprávňovala majiteľa

na odtiahnutie môjho auta. Pretože

som značku prehliadla, musela

som zaplatiť. Musím byť pozornejšia,

povedala som si. Správne sa hovorí:

„Neznalosť zákona neospravedlňuje!“–

To platí aj o zákonoch stvorenia. Kým

budeme skladať účty za naše myšlienky,

slová a skutky, mali by sme sa

snažiť poznať tieto zákony, rešpektovať

ich a dbať na mnohé malé i väčšie

upozornenia v zhone života. Potom,

keď budeme dôverovať tomuto hlasu,

ktorý nás životom vedie, prežijeme

mnoho radosti. Naša jazda životom

zostane dobrodružstvom – a keď sa

pritrafí nejaká porucha alebo výpadok,

poteší nás, keď nám niekto

pomôže. Preto

ešte raz všetkým:

„Šťastnú cestu!“.

Cornelia Peukertová

peukertova@svetgralu.sk

Šťastnú cestu!

13

Svet Grálu

39 | 2014


SPOLOČNOSŤ

Pozor, sprisahanie!

Pristátie Američanov na Mesiaci zinscenoval

Stanley Kubrick vo filmovom štúdiu,

Hitler žije v gigantickej jaskyni pod

Antarktídou, svet ovládajú zo zákulisia

14

Svet Grálu

39 | 2014

ilumináti, sionisti, Rothschildovci a slobodomurári,

AIDS pochádza z tajného

laboratória americkej vlády, do kondenzačných

stôp za lietadlami sú

primiešavané tajomné substancie kvôli

manipulácii s počasím a s ľuďmi, s UFO

udržiavajú vlády tajné kontakty… a Elvis

Presley a Bruce Lee dodnes žijú!


SPOLOČNOSŤ

Mehmet Yesilgöz

a Werner Huemer

ie, milí čitatelia, v tomto komentári

nepôjde o paušálne

N

odmietnutie všetkých konšpiračných

teórií. V súčasnosti nemožno

pochybovať, že sa s ľuďmi a verejnou

mienkou manipuluje v obrovskom

meradle. Chceme však poukázať

na veľmi rozšírené schémy

myslenia a odkryť pochybné psychologické

motívy, kvôli ktorým sú

mnohí súčasníci ochotní považovať

za možné aj tie najnemožnejšie pseudoteórie.

Sklon veriť neuveriteľnému

je totiž prekážkou pri skutočnom

hľadaní pravdy.

POČULI STE UŽ, ŽE…?

Všetci poznáme tajuplné domnienky

z myšlienkových paralelných

svetov konšpirátorov, ktorí

majú prístup k „senzačnej, ale utajovanej

pravde“. Postulát moderných

konšpiračných teórií možno

vyjadriť jednou vetou: „Vidím niečo,

čo ty nevidíš!“, „Viem niečo, čo ty

nevieš… pretože mám informácie,

ktoré okrem mňa (takmer) nikto

nemá.“ Tvrdenie o vykopaní „pokladu

pravdy“ vyvolávalo vždy rozruch

a je to skvelý prostriedok, ako

sa zviditeľniť. Nikdy nebolo ľahšie

dostať sa k „tajným informáciám“,

než v dnešnej dobe internetu, kde

možno rýchlo nájsť „dôkazy“ na

všetko, čo chce človek považovať za

pravdivé. Ešte pred niekoľkými desaťročiami

existovali v našej spoločnosti

dva dôležité filtre, ktoré

oddeľovali burinu od zŕn, nezmyselné

omyly od cenných myšlienok:

veda a žurnalistika. Každodennou

úlohou seriózneho vedca je skúmanie

prírody pomocou experimentov,

overovanie platnosti teórií a šírenie

len tých poznatkov, ktoré možno

skutočne obhájiť. A pre seriózneho

novinára je samozrejmé pátrať po

informáciách v záujme svojich čitateľov,

poslucháčov alebo divákov,

osvetľovať ich pokiaľ možno zo

všetkých strán a zverejňovať len to,

čo obstojí aj pri kritickom pohľade

zvonku. Pri surfovaní po rozbúrenom

mori informácií na internete

nám však tieto klasické filtre často

chýbajú. Mnohým kriticky zmýšľajúcim

ľuďom to vôbec neprekáža,

pretože berú tieto informácie s rezervou

– že zverejnené fakty sú

beztak „prifarbené“ a veda a média

podliehajú tlaku doby. Na tom je

iste veľa pravdy. No háčik je v tom,

že človek nie je vo väčšine prípadov

schopný preskúmať pravdivosť tvrdení

a teórií, s ktorými sa stretne.

Chýbajú mu odborné znalosti, kontakty,

čas, prehľad, finančné prostriedky

a niekedy aj základné vedomosti

o ľuďoch – jednoducho všetko,

čo potrebuje na nájdenie pravdy. Aj

napriek tomu – alebo práve preto –

je v poslednom čase stále obľúbenejšie

zostavovať z domnienok najrôznejšie

pochybné teórie.

… A VZNIKÁ

NÁHRADNÉ

NÁBOŽENSTVO

Mnohých ľudí, ktorí veria populárnym

konšpiračným teóriám, alebo

ich ďalej šíria, uspokojuje už to, že

majú trochu iný názor než priemerný

občan, že „vedia viac“, že majú skvelú

argumentáciu na kontroverzné diskusné

večery. Lenže postoj takého

človeka, ktorý považuje všetko za

možné, prekáža pri hľadaní pravdy,

pretože v skutočnosti nechce nič brať

dostatočne vážne a ani skúmať veci

do väčšej hĺbky. Získavanie poznatkov

je totiž práca, vyžadujúca energiu:

treba skúmať, zvažovať, overovať.

Len tak uveriť podvratnej teórii sa dá

pohodlne, bez akejkoľvek námahy.

Prijatím konšpiračnej teórie a jej intenzívnou

obhajobou v rozhovoroch

s ostatnými ľuďmi sa človek ľahko

stane vyznavačom náhradného náboženstva,

ktorého dogmatika nestrpí

žiadny odpor. V krajnom prípade

sa môže taký človek dostať až

do izolácie, akou sa vyznačujú psychotické

osobnosti. Neochota vecne

skúmať argumenty sa stáva bariérou

voči všetkým vonkajším impulzom

k vývoju.

Prijatím konšpiračnej teórie a jej intenzívnou

obhajobou v rozhovoroch s ostatnými ľuďmi

sa z človeka ľahko stane vyznavač

náhradného náboženstva

Americký kazateľ John McTernan

si je úplne istý tým, že prezident

Obama nesie zodpovednosť za

obrovské škody, spôsobené hurikánom

„Sandy“. Ako dôvod uvádza

jeho tolerantný postoj voči homosexuálom.

„Pokiaľ nejaký národ legalizuje

hriech […], čaká ho trest Boží.

Boh tento národ nezničí hneď, ale

dá mu najprv varovania.“ A takým

varovaním je údajne „Sandy“. Prečo

však hurikán prišiel práve teraz? Aj

na to má kresťanský fundamentalista

vysvetlenie. Na deň presne pred

21 rokmi, v októbri 1991, došlo vraj

15

Svet Grálu

39 | 2014


SPOLOČNOSŤ

k poslednej veľkej búrke. „21 sa dá

rozložiť na 3 krát 7. A 3 je mimoriadne

číslo, súvisiace s Bohom.“ Na

internete sledujú teórie Johna Mc-

Ternana desaťtisíce ľudí…

Je pre nás úplne normálne vytvárať

si vlastné myšlienkové interpretácie

skutočnosti. A pokiaľ sa nám udalosti

z nejakého dôvodu nezdajú, alebo

nechápeme súvislosti, sme často

ochotní pripojiť sa k teórii, ktorá vysvetľuje

zdanlivo všetko. A to najmä

vtedy, ak je „vysvetlenie“ zrozumiteľné,

a teda ponúka istú „vnútornú

logiku“. Avšak to, že niečo má logiku,

zďaleka ešte nedokazuje, že je

to i pravda. Inak povedané, zo sto bodov

kompletného celkového obrazu

sme ich poznali možno len tri a pol.

Ľudia dnes hľadajú úplne jednoduché

„pravdy“ – je to reakcia na

narastajúcu neistotu v komplexnom

svete, ktorému celkom dobre nerozumieme.

Preto sa usilujeme o čo

najefektívnejšie spracovanie zvyšnej,

nepochopenej časti. Porovnávame

ju so súčasnými názormi a hodnoteniami,

pokúšame sa vyhýbať rozporom

a nejednoznačnostiam. A keď

sme so svojou schopnosťou chápania

alebo znalosťou súvislostí v koncoch,

postavíme určité osoby alebo skupiny

ľudí do šedej zóny.

ZDRAVÝ

SKEPTICISMUS?

ZDANIE KLAME!

Mimoriadny sklon prijímať konšpiračné

teórie majú určité typy

16

Svet Grálu

39 | 2014

osobností, napríklad ľudia so sklonom

k rojčeniu a fanatizmu, ale

i veľmi dôverčivé alebo naivné osoby.

Naproti tomu skepsa – v rozumnej

miere – je vždy výrazom zdravého

Pokiaľ sa nám udalosti z nejakého dôvodu

nezdajú, alebo nechápeme súvislosti, sme často

ochotní pripojiť sa k teórii, ktorá vysvetľuje

zdanlivo všetko

usilovania o pravdu. Vyhranená

konšpiračná viera má typické črty

náboženského fanatizmu: zotrváva

na jednom stanovisku, a odmieta

všetko, v čo verí, osvedčiť v živote.

Naše názory sa prostredníctvom našich

sociálnych kontaktov overujú

a korigujú, prirodzeným spôsobom

formujú do nového poznania. Ak je

táto vývojová cesta dogmatizmom

uzavretá, človek uviazne v sieti vlastných

myšlienok.

„Jednoduché pravdy“, ktoré v obraze

sveta podvratných teoretikov

prevládajú, sú vítanou návnadou

nielen pre ľudí ľahkoverných, ale

často aj pre tých, ktorí radi prijímajú

nové myšlienky a vydávajú sa novými

cestami. Spirituálne alebo ezotericky

zameraní ľudia majú často

mimoriadny sklon zastávať teórie so

zdanlivo prevratnými poznatkami.

V mnohých oblastiach života síce

cítime, že sa veci uberajú zlým smerom.

No v prípade konšpiračných

teórií toto cítenie nevedie k vnútornému

oslobodeniu duchovnou cestou,

ale poukazovaním na rôzne záhadné

javy sa zbytočne vyčerpáva.

Samo osebe určite nie je zlé zaoberať

sa málo známymi alebo nepreskúmanými

témami. Práve výskumy

v sporných oblastiach môžu pomôcť

prekonať staré vzorce myslenia. Ale

podľa nášho názoru im netreba prikladať

prehnaný význam, pretože

odvádzajú pozornosť od dôležitých

vecí v každodennom živote; takých,

ktoré viditeľne a citeľne podnecujú

náš osobný vývoj a zdokonaľovanie.

Je iste pohodlnejšie nachádzať oporu

v rámci skupiny rovnako zmýšľajúcich,

než hľadať oporu sám v sebe.

V čase elektronických sociálnych

sietí nájdeme rovnako zmýšľajúcich

veľmi rýchlo po celom svete – a aj tie

najzmätenejšie teórie tak môžu „preskakovať

ako blcha z jedného človeka

na druhého“.

NIE SME VŠAK

SKUTOČNE

MANIPULOVANÍ?

Otázka, či nie sme skutočne manipulovaní

vplyvnými politikmi a médiami,

samozrejme zostáva. Naozaj

neexistujú temné sprisahania?

Príslovečná ľudská dychtivosť po

peniazoch a moci, ktorá ide aj cez

mŕtvoly? Samozrejme že existuje.

Aj keď obraz sveta je vždy odrazom

vnútorného sveta jednotlivcov.

Dobrí ľudia veria skôr v dobro, než

v upadajúci a konšpirátormi zmanipulovaný

svet, no je príliš naivné

nepočítať s lačnosťou po moci, aroganciou

a ľudskou samoľúbosťou.

Politici alebo hospodárske koncerny

sa bezpochyby pokúšajú manipulovať

médiami a verejnou mienkou,

pričom sa neraz nezastavia ani pred

kriminálnymi praktikami. Kto niekedy

pracoval v redakcii niektorého

média, vie, ako fungujú informačné

toky, ktoré medzinárodné spravodajské

agentúry sú seriózne a ktoré

tendenčné, kde hľadať hodnoverné

informácie a kde sa skrýva len jednostranná

reklama, ktoré internetové

komentáre možno brať vážne

a ktoré sú cielene riadené organizáciami

alebo záujmovými skupinami.

Títo ľudia poznajú manipulačné


SPOLOČNOSŤ

triky tlačových hovorcov a PR agentúr,

ktoré sa dokážu pohrať s ľudskými

slabosťami, nádejami a očakávaniami

– ale ako novinári sú

si vedomí aj svojich kompetencií.

A je im jasné, že veľké sprisahanie

v zákulisí, ktoré na povel tlačidla

usmerní verejnú mienku, v tejto realite

nemôže existovať. Iste, sú aj

vedci, ktorí vlastnú prácu a svoje

názory preceňujú, alebo si možno

vôbec nevšimli, do akej dogmy sa

sami uväznili. Alebo znalci, slúžiaci

hospodárskym cieľom, vlády a tajné

služby, ktoré postupujú bezohľadne

proti iným krajinám, alebo cielene

rozširujú nepravdivé informácie,

aby si chránili svoje záujmy. Napriek

tomu však – ako individuálne

duchovné bytosti – nemáme žiadny

dôvod, aby náš vlastný duševný stav

závisel od takýchto udalostí. Skutočne

nebezpečné „sprisahania“,

ktoré by mal každý jednotlivec brať

do úvahy, prebiehajú v iných úrovniach,

vo svete, ktorého povahu

„To, že nie si paranoidný,

neznamená, že po tebe

nejdú!“ Robert Anton Wilson

(autor bestselleru „Ilumináti“)

ľudia dnes zriedkavo berú vážne –

a to je svet myšlienkových foriem 1 .

Kto niekedy zažil, ako pôsobia

myšlienkové sily mimo hraníc človeka,

ako sa myšlienky zhlukujú do

akýchsi neviditeľných zhromaždísk

a môžu pôsobiť na veľké skupiny

ľudí, ten bude zdravo pochybovať –

o všetkých prúdoch v súčasnom

dianí, ale i o vlastných myšlienkových

schémach! Taký človek už vie,

ako ľahko sa môže ktokoľvek stať

obeťou masívnych myšlienkových

impulzov a cudzích názorov. V súčasnosti

k týmto prípadom patria

konšpiračné teórie. Hľadanie temných

mocností v najhlbšom zákulisí

vonkajšieho sveta neslúži našej

túžbe po slobode a poznaní. Tá

môže uspieť iba v našom vnútornom

svete. Pravda predsa nie je niekde

„tam vonku…“

Mehmet Yesilgöz a Werner Huemer

redakcia@svetgralu.sk

1) Abd-ru-shin: Myšlienkové formy.

Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu. Vyd.

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1994

Pri uvažovaní o téme konšpirácií je potrebné

odlíšiť streštené výmysly typu

„šedí mimozemšťania riadia svet“, čo sú

skôr prípady pre dejiny psychiatrie, od

seriózneho vyšetrovania zločinov, ako

boli podľa niektorých autorov napr.

atentáty na bratov Kennedyovcov v USA.

Slovenským náprotivkom vyšetrovateľov

politických vrážd je Jozef Banáš s románom

„Zastavte Dubčeka“ 1 . Všeobecnejším

problémom prerastania vplyvu

finančných a lobistických skupín do

politiky štátov a nadnárodných združení

sa venuje dlhoročná práca mnohých

uznávaných filozofov, ekonómov aj sociológov

(pozri napr. knihu konzervatívneho

intelektuála Davida C. Kortena: Keď

nadnárodné korporácie vládnu svetu 2 ).

Český sociológ, profesor Jan Keller dlhodobo

kritizuje prežitý systém vzájomne

sa napádajúcich a konkurujúcich si

politických strán, ktoré sa často stávajú

len podpornými agentúrami pre podnikateľské

skupiny. Skutočnými problémami,

ktoré sa dotýkajú bezprostredne

každodenného života ľudí, je však zrejme

predovšetkým presadzovanie úzko

ohraničených podnikateľských záujmov

bez ohľadu na dopady v sociálnej a ekologickej

oblasti. Stačí spomenúť zámery

na ťažbu uránu v rekreačnej oblasti

Jahodná v blízkosti Košíc, alebo plánovanú

ťažbu zlata ekologicky nebezpečnou

technológiou v blízkosti Detvy.

Je nepochybné, že väčšia občianska

angažovanosť v týchto problémoch by

priniesla oveľa viac úžitku, ako diskusie

o konšpiračných teóriách strácajúce sa

v nekonečne. Z duchovného hľadiska

sa človek témami, ktoré sú nad jeho sily

a schopnosti chápania, iba bezúčelne

vyčerpáva. Stráca tým pevnú pôdu pod

nohami a môže sa stať dokonca ľahkou

korisťou nevábnych myšlienkových foriem,

ktoré sám priťahuje.

1) Jozef Banáš: Zastavte Dubčeka, Bratislava:

Vydavateľstvo: Ikar, 2009

2) Keď korporácie vládnu svetu,

Košice: Paradigma.sk, 2003

17

Svet Grálu

39 | 2014


ZDRAVIE

Chuťový dizajn

ČO SPÔSOBUJÚ

EMULGÁTORY

Jedna veľká potravinárska firma nechala

urobiť prieskum obľúbenosti

určitých chutí. Ak sú totiž chuťové

tendencie spotrebiteľov známe, je

možné podľa želania „vyčarovať“

zodpovedajúce potraviny. K čarovným

trikom dizajnérov patrí využitie

emulgátorov, pretože sú schopné

na seba pevne viazať látky, ktoré by

sa v prírode za normálnych okolností

odpudzovali. Keby spotrebitelia

vedeli, prečo je klobáska taká

chrumkavá, omáčka pripomína babičkinu

kuchyňu, prečo čokoláda

chutí smotanovo-krémovo a jogurt

sa v ústach rozplýva „ovocne

ľahko“, a keby tušili, prečo maslový

krém v torte chutí celkom ako skutočné

maslo, často by nevychádzali

z údivu, no asi ani z pobúrenia.

18

Svet Grálu

39 | 2014

Éčka v potravinách

ZBYSTRIME

POZORNOSŤ, KEĎ…

Emulgátory sú pri priemyselnej výrobe

potravín nevyhnutné. Rozsah

ich využitia je mnohotvárny. Uvádzame

preto niektoré, ktorých nadmerná

konzumácia sa neodporúča.

E 432–436 polysorbát 20/80/

40/60/65 (polyoxyethylensorbitany)

Tieto prídavné látky zvyšujú príjem

škodlivín rozpustných v tukoch

a narúšajú trávenie mnohých ďalších

látok.

E 450–452 di-, tri- a polyfosfáty

Tieto látky môžu vo vysokých koncentráciách

brániť vstrebávaniu vápnika,

horčíka a železa. Okrem toho

nadmerný príjem fosfátov vedie k atrofii

kostí a kalcinózam.

E 476 polyglycerin-polyricinoleát

(polyglycerolpolyricinoleát)

Použitie tohto umelého regulátora

je povolené pri výrobe nízkotučných

nátierok a šalátových dressingov,

čokolády a cukroviniek. Prípustnú

dennú dávku však môžu rýchlo

prekročiť hlavne deti (už konzumáciou

jednej tabuľky čokolády). Ako

ukázali pokusy na zvieratách, pri

konzumácii vysokých dávok dochádzalo

k zväčšeniu obličiek a pečene.

E 491–495 sorbitanmonostearát,

-tristearát, -monolaurát, -monooleát,

-monopalmitát

Tu ide o emulgátory, odpeňovače,

ovplyvňovače tukových kryštálov.

Vyrábajú sa z geneticky modifikovanej

sóje a kukurice, no môžu

byť aj živočíšneho pôvodu. Pri hojnej

konzumácii sladkostí, dezertov

a pečiva s prímesou E 491 sa ich maximálna

prípustná dávka prekročí

veľmi ľahko.

Našťastie existujú aj emulgátory,

ktoré možno bez námietok používať.

Napríklad E 322 – lecitín – prirodzená

látka, ktorá sa nachádza

v každej bunke ľudského organizmu

a ktorej použitie je povolené aj v bioproduktoch

a dojčenskej výžive. Vyrába

sa zo sójového, slnečnicového

alebo repkového oleja.

VŠESTRANNÉ

MOŽNOSTI

Výrobcovia vytvárajú vďaka emulgátorom

tie najfantastickejšie kompozície.

Zmrzlina zachováva svoj tvar

a netopí sa tak rýchlo, pečivo kysne

rýchlejšie, dezerty sú nádherne krémové

a kypré. Pokiaľ však vezmeme

do úvahy, aký dopad na naše zdravie

má práve táto zmyslová atraktívnosť,

ľahšie si uvedomíme, že toto klamlivé

zdanie sa nie vždy oplatí…

Hildegard Willms-Beyárd

beyard@svetgralu.sk


TV

Svet Grálu

Multimediálny priestor

k časopisu

Kolekcia 4 DVD

11,20

eur

2+2 zadarmo!

Cena za 1 kus: 5,60 eur

Výrazné zníženie ceny pri nákupe

celej edície

Táto akciová ponuka DVD obsahuje:

• DVD Smrť a druhý breh • DVD Strach a depresia

• DVD Umrieť dôstojne • DVD Osud a reinkarnácia

!

Martin Ernst: Hľadanie stôp

Zážitky a poznania v zrkadle

všedného dňa

z obsahu:

Existuje „duša“? | Jesť zo „stromu

poznania“ | Popolcová streda 2000

| Milosť pred právom? | Noemova

archa | Úsporný balíček | Nostalgia

za východom | Bázeň | Ora et labora

| Poslaný do púšte | Pokus zaistiť

stopy | V znamení Jonáša | Dvanásť

dobrých slov | Ver si! | ... ten nech

prvý hodí kameňom! | „Stane sa ti

to, čomu veríš!“ | Záblesky pravdy

v Goetheho „Faustovi“ | K životnej

radosti správnym dýchaním | Oko za

oko, zub za zub? | Byť nákovou alebo

kladivom | Ako som našiel svetlý most.

EDÍCIA SVET GR ÁLU

NÁBOŽENSTVO

Objednávky a informácie: www.svetgralu.sk

Naša cena: 6,70 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Knihy a DVD si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

19

Svet Grálu

39 | 2014


Homeopatia

v záhrade

Anna Štefková

Keď je možné liečiť a vyliečiť ľudí a zvieratá,

zdá sa logické, že rovnaký princíp

môže fungovať aj pri rastlinách, ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou nášho sveta.

Záhrada je zdrojom radosti mnohých

ľudí a tesné spolužitie s prírodou obohatí

mladú i staršiu generáciu. Keď niektorá

rastlina ochorie, nie je potrebné

siahať hneď po ťažkom kalibre a striekať

jedovatými postrekmi. Homeopatickým

ošetrovaím rastlín používanie bežných

chemických postrekov minimalizujeme

a často i úplne nahradíme. A keď nič iné,

šetríme tým naše životné prostredie

i rodinný ropočet. Samozrejme nepôjde

všetko bez problémov, ale i neúspechy

sú cenné, pretože nás posúvajú ďalej.

20

Svet Grálu

39 | 2014

o urobí človek znalý homeopatie,

Č keď si zlomí nohu? Teda okrem

toho, že si ju nechá dať do sadry? Začne

užívať granulky Arniky, ktorá je

hlavným homeopatickým prostriedkom

po náraze, úraze alebo páde.

Čo urobí človek síce znalý homeopatie,

ale neskúsený v záhradníčení,

keď si prinesie z obchodu nádherný

exemplár rozkvitajúcej ostrôžky a pri

sadení do záhonu mu kvetináč vykĺzne

z ruky, dlhý kvetný stvol sa

zlomí a visí len na niekoľkých vláknach?

Podľa hesla „podobné sa lieči

podobným“ rozpustí pár granúl Arniky

v pohári vody, roztok nariedi

do kanvy, premieša drevenou paličkou

a rastlinu týmto roztokom zaleje

a poleje. Druhý deň stála ostrôžka


ZÁHRADA

vzpriamene a kvitla ešte týždne.

Šťastná náhoda?

Počas búrky odlomil vietor v jednej

záhrade korunku stromkovej ríbezle.

Ležala päť metrov od kmienka.

Opäť prišla k slovu Arnika. Roztokom

sa poliala rana, korunka sa nasadila

na kmienok a zabandážovala

lykom. Roztokom arniky sa rastlina

aj postriekala a zaliala pôda okolo

nej. Do roka rana zrástla a stromček

plodí ďalej. Zázrak?

Arnika však nie je jediným homeopatickým

prostriedkom, ktorý

nachádza použitie v liečbe rastlín.

Jednu veľkú čerešňu, i ďalšie

čerešne v susedstve, napadla agresívna

huba monilióza. Pršalo celé

týždne a bolo chladno, takže huba

mala ľahkú prácu. Po ošetrení Thujou

– jedným z jej symptómov je „pri

vlhkom a sychravom počasí sa mi nedarí

dobre“ – zálievkou a postrekom

opakovanými po týždni sa strom zotavil.

Uschnuté listy síce opadali, ale

čoskoro vyrazili nové a strom sa zase,

ako jediný v okolí, zazelenal.

Na ľudské vši sa s veľmi dobrým

výsledkom používa v homeopatii

Psorinum vo vysokej potencii. Jeden

veľký ker kvitnúcej lantany bol tak

silne napadnutý sviluškou, že keď

bežné postreky nezabrali, i starý

záhradník odporučil ker vyrúbať

a spáliť ho, aby sa nákaza nerozšírila

na ostatné rastliny. Najprv však

ešte Psorinum – áno; a rastlina rastie,

prospieva a kvitne bez svilušek.

V príkladoch úspešného využitia

homeopatických prostriedkov v starostlivosti

o rastliny by sme mohli

pokračovať, treba však priznať, že

napriek často neprehliadnuteľným

výsledkom je ochrana a ošetrenie

rastlín klasickými homeopatickými

prostriedkami skôr okrajovou záležitosťou.

Niektorí odvážlivci skúšali

to i ono, ale k naozajstnému

prelomu v ochrane rastlín zatiaľ

nedošlo. V zahraničí to boli predovšetkým

jednotliví vinári, ktorí už

mali dosť večného postrekovania

svojich viníc jedovatými preparátmi

a obracali sa preto homeopatickým

smerom. V južnom Tirolsku sú napríklad

vinárstva, kde sa pracuje len

s klasickými homeopatickými prostriedkami

a výluhmi rastlín, a vína,

ktoré tam produkujú, sú špičkovej

kvality a pravda, aj za špičkové ceny.

Samozrejme, občas sa stane, že i títo

vinári majú výpadok v úrode hrozna

pre ochorenie vínnej révy, ale to sa

stáva i pri použití bežných pesticídov.

Pri ošetrovaní rastlín homeopatikami

musíme rovnako ako pri liečbe

človeka zistiť možné príčiny ochorení –

chlad, teplo, vlhko či dlhodobý dážď,

sucho, napadnutie hubami, hmyzom

atď., aby sme mohli určiť vhodný homeopatický

prostriedok na ošetrenie

chorej či neprospievajúcej rastliny.

Často však príčinu nepoznáme

a ani nezistíme. Potom je potrebné

symptómy choroby „interpretovať“

alebo „pretlmočiť“. Možno ide o často

sa vyskytujúcu typickú chorobu, o zlé

stanovisko, nedostatočný prísun živín

alebo zlú starostlivosť o rastliny.

Alebo aj o kombináciu niekoľkých príčin.

So znalosťou homeopatie a pozorovaním

rastlín možno vybrať najúčinnejší

prostriedok.

Po ošetrení rastlín určeným homeopatikom

treba sledovať ďalší vývoj. Ak

bolo homeopatikum zvolené správne,

dôjde rýchlo k zlepšeniu stavu. Keď

nie, musíme hľadať ďalej. Niekedy je

ošetrenie nutné po niekoľkých dňoch

opakovať. Rozhodne sa človek nesmie

nechať odradiť, keď niečo neprebieha

podľa jeho predstáv. Porekadlo, že

nikto učený z neba nespadol, platí

i tu a trpezlivosť sa vyplatí. Nejde

hneď všetko podľa ľudských prianí,

ani pri ošetrovaní rastlín.

Homeopatické prostriedky možno

nasadiť i preventívne. Keď napríklad

hrozí ochorenie hubovými chorobami,

pretože im počasie nahráva –

je vlhko, dusno a horúco, je dobré

vykonať postrek alebo zálievku raz

až dvakrát. Pri viditeľných príznakoch

ochorení sa odporúča striekať

alebo zalievať spočiatku každé dva až

tri dni, potom sa intervaly predlžujú.

Homeopatiká nie sú púhou ekologickou

náhradou bežných, často až

jedovatých prostriedkov na ochranu

rastlín. Pomáhajú aj tam, kde v dostupnom

sortimente hnojív a postrekov

nemáme ekvivalent, ktorý

by rastlinám pomohol prekonať stres

daný extrémnym počasím, ako sú

nočné mrazíky na jar, prudké slnko,

ktoré spáli mladé listy balkónových

kvetín, rastlinky poškodené krupobitím,

alebo „len“ povzbudenie

stromov a kríkov po reze či po presadení,

atď. Postrek kvitnúcich ovocných

stromov vhodným homeopatikom

môže dokonca pomôcť ozdraviť

i včely priotrávené pri zbieraní peľu

na kvetoch ošetrených síce bežnými,

no pre ne jedovatými postrekmi.

Čo povedať na záver? U nás je obľúbeným

homeopatikom Thuja. Pomohla

nám pri monilióze mandľovníka

trojlaločného, puklici na

orchideách i preventívne proti hrdzi

na paradajkách. Chceli sme ju vyskúšať

i proti slimákom, pretože sme nemali

k dispozícii odporúčaný Helix

tosta, ale akurát

tento rok u nás

v záhrade slimáky

neboli.

Literatúra:

Anna Štefková

stefkova@svetgralu.cz

1 Christiane Maute: Homöopathie

für Pflanzen, Narayana Verlag, D-79400

Kandern

21

Svet Grálu

39 | 2014


ZDRAVIE

Život so STRACHOM (1)

Od strachu k panike

Marianne Klauser-Stalder

Strach k ľudskému životu patrí. Je

prospešný, pretože nás varuje pred nebezpečnými

situáciami. Vďaka nemu

naši predkovia prežili – je teda úplne

normálne báť sa!

Všetci strach poznáme z detstva. Takisto

v dospelosti je normálnym sprievodným

javom určitých situácií či fáz života.

Kto nemal niekedy nočné mory? Strach

22

Svet Grálu

39 | 2014

a starosti občas prevládajú, inokedy

zase ustúpia do úzadia a sotva sa nás

dotýkajú.

Niekedy však strach začína riadiť a obmedzovať

náš život, začíname sa báť

bez zjavných príčin, až sa začneme vyhýbať

niektorým situáciám alebo celým

oblastiam života, prípadne ustupovať

pred bežnými výzvami sociálneho života.

Vtedy strach prestáva byť varujúcim elementom

a vypovedá o narušení duševnej

rovnováhy.

Takéto poruchy strachu, ako ich nazýva

psychológia, patria k najrozšírenejším

psychickým ochoreniam dnešnej doby.

Novou sériou článkov v našom časopise

budeme objasňovať príčiny strachu,

a ukazovať aj cestu, ako ich prekonať.


ZDRAVIE

horobami pochádzajúcimi zo

C strachu trpí stále viac ľudí. Približne

štvrtina ľudí aspoň raz za život

potrebuje lekárske ošetrenie kvôli

psychickému problému. Vysoký podiel

pritom tvoria práve ochorenia

zo strachu. V odborných kruhoch

sa odhaduje, že ním trpí minimálne

10 – 15 percent občanov. Pesimistické

čísla môžu byť azda ešte aj vyššie. To

preto, že mnoho ľudí sa roky lieči

na nejasné telesné symptómy ako sú

migréna, kožné problémy, ťažkosti so

srdcom, žalúdkom, stuhnutosť šije,

nervozita či chronická únava, netušiac,

že skutočné dôvody sú psychické

– teda strach.

Aj väčšina depresií je spojená s prílišným

strachom. Strachom dospelých,

predovšetkým svojich rodičov,

trpia aj deti. Zdá sa, že nahromadenie

chorôb zo strachu je typickým

problémom dnešnej spoločnosti.

Strach a obavy tu boli aj skôr, len

pravdepodobne nie v takom meradle

a individuálnom prejave.

„ŽIVOT BEZ STRACHU

JE BANÁLNY“

Už Biblia sa zmieňuje o skúsenostiach

so strachom: „…a oni sa veľmi

báli!“ – tak je popísaná v Lukášovom

evanjeliu reakcia pastierov na zjavenie

anjela, na úchvatnú udalosť, ktorá

bola pre ľudí nepochopiteľná. A anjel

začal svoje zvestovanie slovami: „Nebojte

sa!“ Bez týchto upokojujúcich

slov by pastieri neboli schopní toto

radostné zvestovanie prijať.

Takisto ostatné udalosti popísané

v Biblii rozprávajú o strachu a bázni.

Zdá sa, že i apoštol Peter sa občas potácal

medzi odvahou a smrteľnou úzkosťou.

Podľa biblického rozprávania

mu obdiv k obľúbenému Majstrovi

dovolil prejsť cez vodu, no len čo túto

neuveriteľnú vec urobil, prepadla ho

hrôza zo smrti a takmer sa vo vlnách

utopil. Krátko pred Ježišovou smrťou

na kríži podľahol strachu ešte

raz a trikrát svojho Majstra zaprel.

Bolo to dianie počas svätodušných

sviatkov, ktoré Petrovi dodalo silu

a odvahu? Každopádne sa neskôr

stretávame s Petrom ako s vyzretým

a odhodlaným mužom.

Strach bol aj témou rozličných

smerov v umení. Jedným z najpôsobivejších

príkladov v maliarstve je

obraz Výkrik od nórskeho expresionistu

Edwarda Muncha. Literatúra

rozpráva o rôznych formách strachu:

o ochromení strachom, boji so strachom,

o výhovorkách, klamstvách

a dramatickom konaní pri veľkom

strachu. No aj o raste a zosilnení pri

strachu, napríklad v niektorých novelách

od Gertrud von le Fort.

Strach je emócia, ktorá k ľudstvu

akosi patrí. Dánsky filozof Soren

Kierkegaard ako prvý v roku 1844

popísal strach ako životnú tému. „Život

v strachu môže byť strašný, ale

život bez strachu je banálny,“ píše.

Zdá sa, že ľuďom, ktorí sa označujú

ako ľudia bez strachu, skutočne

niečo chýba, ako výstižne hovorí rozprávka

bratov Grimmovcov „O človeku,

ktorý šiel, aby sa naučil báť“.

V nej sa mladý muž vybral do sveta,

keď si uvedomil, že mu niečo chýba –

prastarý pocit, ktorý má v ľudskom

živote veľký význam, strach. Ten nabáda

k bdelosti a opatrnosti. Upozorňuje

nás zároveň aj na hodnotu

niektorých vecí. Preto máme strach

o niečo, čo pre nás veľa znamená a čo

by sme neradi stratili. Strach je teda

v ľudskom živote prirodzený.

SKRYTÝ STRACH

Strach sa však môže skrývať za isté

spôsoby správania, ktoré sa spočiatku

za strach nepovažujú, no

môžu naznačovať skryté obavy. Ako

napríklad sklon k nadmernému nakupovaniu,

hromadenie zásob či oblečenia,

zbytočné šetrenie a zbieranie

starého haraburdia s neochotou čokoľvek

zlikvidovať. Potreba byť pripravený

„pre každý prípad“ a hlavne

nikdy nezažiť nedostatok a núdzu,

pramení koniec-koncov tiež z hlbokého

strachu.

I v sociálnom živote a vo vzťahoch

môže hrať strach hlavnú rolu. Neschopnosť

byť sám hovorí o pocite

uloženom hlboko v duši, v psychológii

nazývanom strach z odlúčenia.

Práve tak nespôsobilosť nadviazať

dlhotrvajúci, hlboký vzťah ukazuje

na podvedomý strach – strach zo

spojenia.

Aj určité stravovacie návyky môžu

prameniť zo strachu. Obavy z priberania

či obezity a s tým spojeného zneuznania

núti celé generácie mladých

ľudí hladovať. Strach z ochorení môže

zase viesť k jednostrannej strave.

Precitlivení ľudia sa obávajú cudzích

vplyvov zo strachu, že sa vytratí

ich osobnosť, a tak sa vyhýbajú

spoločnosti.

Na týchto príkladoch vidíme, že

obavy, ktoré sa tak často vyskytujú,

popisujú nielen individuálne životné

príbehy, ale odzrkadľujú aj spoločenské

predstavy a normy danej doby.

PORUCHA STRACHU

Strach matky z nebezpečných kúskov

jej dieťaťa či obavy o pracovné

miesto v neistých časoch sú adekvátne

– teda normálne reakcie, ktoré

vyvolávajú nevyhnutnú ostražitosť

a opatrnosť.

Filozof Soren Kierkegaard definoval

strach ako „určitú cudziu moc, ktorej

môže človek podľahnúť“. Popisuje

ho ako istý druh obavy, ktorá človeka

zaťažuje tak silno, že sa „v nej môže

23

Svet Grálu

39 | 2014


ZDRAVIE

utopiť“. Takéto vystupňovanie strachu

už nie je prirodzeným varovným

signálom.

Ak teda strach človeka zaťažuje ako

„nejaká cudzia moc“ a nedá sa vysvetliť

ako prirodzený dôsledok nebezpečných

udalostí, dotyční ho prežívajú

nielen ako obmedzujúci, ale aj

ako zahanbujúci.

Nadmerný strach znižuje duševný

obzor, kvalitu života a narúša prirodzenú

radosť zo života. „Normálne

kvantum strachu“ naopak poskytuje

stále ešte dostatočný priestor na

statočnosť, úprimnosť, záujmy, vnútorný

pokoj, samostatnosť, radosť

z učenia, prežívanie prítomnosti, dôveru

v budúcnosť a mnoho ďalšieho.

Poruchy strachu, čiže nadmerné

obavy, sa líšia podľa povahy a životných

príbehov. Vyžadujú preto individuálne

posúdenie. No jestvujú

také druhy strachu, ktoré sa u mnohých

ľudí prejavujú podobným spôsobom.

V psychológii sú označované

ako ataky, fóbie, posttraumatická porucha

a všeobecná porucha strachu.

ATAK PANIKY – NÁHLY

PANICKÝ STRACH

Panický strach prepadá človeka zdanlivo

bez dôvodu. Náhle, akoby sčista-

-jasna sa začne ozývať tlkot srdca,

ktorý silnie až k búšeniu a vyvolá

symptómy podobné srdcovému infarktu

ako sú úzkosť, dýchacie ťažkosti,

pocit dusenia, triašku, náhle

potenie. Taký záchvat trvá väčšinou

len pár minút. Čovek však pri ňom

prežije obrovské premknutie strachom.

Postihnutí sa cítia v smrteľnom

24

Svet Grálu

39 | 2014

Zaujímavý je aj fakt, že k útokom paniky

vo väčšine prípadov nedochádza vo voľnej

prírode, ale v spoločnosti

nebezpečenstve a majú pocit, že sa

im roztrhne hlava alebo srdce. Po odznení

tejto prudkej vlny strachu zostáva

človek zoslabnutý, omámený,

často ešte hodiny úplne mimo.

Atak paniky je zvlášť znepokojujúci,

pretože je nečakaný a prepadá

človeka pri nakupovaní, v škole, cez

prestávku, v šatni divadla, na trhovisku.

Príčiny presne nepoznajú ani

odborníci. V jednotlivých prípadoch

môže stáť v pozadí otrasný zážitok

ako je smrť niekoho blízkeho, alebo

aj napr. konzumácia marihuany či

iná podobná skúsenosť. Mnohí postihnutí

popisujú tento zážitok ako

nezachytiteľný útok, čo nasvedčuje

tomu, že ide o fyzickú reakciu na nejaký

skrytý jemnohmotný proces. Zaujímavý

na tejto skutočnosti je aj fakt,

že k útokom paniky vo väčšine prípadov

nedochádza vo voľnej prírode, ale

v spoločnosti.

Skúsenosť s atakom paniky môže

zanechať trvalé stopy hlbokej neistoty.

Chronická obava pred budúcim

záchvatom sa zväčšuje a vzniká začarovaný

kruh. Nie nadarmo sa hovorí

o ataku paniky ako o strachu pred

strachom.

PREKONANIE

PANICKÉHO STRACHU

Prvé krôčiky liečby začínajú prelomením

začarovaného kruhu strachu.

Detailné znalosti o tom, čo sa s telom

počas ataku deje, pomáhajú postihnutým,

aby pri fyzickej reakcii vedeli,

že im nehrozí žiadne smrteľné

nebezpečenstvo, i keď ho tak silne

a nepríjemne pociťujú. Tým môžu

v myšlienkach celý stav prehodnotiť,

čo prinesie prvú úľavu aj na psychickej

úrovni.

Ďalším krokom je nájsť už pri prvých

známkach ataku miesto na sedenie.

A potom už len priebeh záchvatu

pozorovať: okamžité chvenie po celom

tele, no po niekoľkých minútach nasleduje

uvoľnenie a atak postupne odznieva.

Pritom platí, že treba zhlboka

dýchať, napiť sa vody a vnímať vlastnú

silu, ktorá túto situáciu prekoná. Brať

to ako nepríjemný zážitok, ktorý sa dá

vydržať. Nič viac, nič menej.

Jednej mladej pacientke sa táto

predstava tak zapáčila, že s netrpezlivosťou

očakávala ďalší záchvat, aby

mohla vyskúšať odporúčaný postup,

ale… žiadny ďalší záchvat sa už nedostavil!

Iní ľudia si museli tento postup

ešte prispôsobiť individuálnemu stavu,

aby boli úspešní.

SILA MYŠLIENOK:

PRÍZRAKY STRACHU

Mnohé psychologické štúdie poukazujú

na to, že myšlienky na strach

a úzkostné očakávanie priťahujú ďalšie

záchvaty strachu. No ich výskyt

okamžite poklesne, akonáhle sa prestanú

spájať s predstavou katastrofy,

úmrtia alebo inými ťaživými myšlienkami.

Takéto emocionálne predstavy

tvoria v neviditeľnej, jemnohmotnej

oblasti živé obrazy, nazývané fantómy.

Tieto fantómy sú so svojimi tvorcami

spojené neviditeľnými vláknami.

Každý takýto ustráchaný človek sa tak

nepriamo spája s masou ďalších bojazlivých

a úzkostných ľudí, ich strach

dostáva od nich nový príliv, ktorý jeho

vlastný strach a úzkosť ešte zväčší.

Naopak statočnosť, odvaha takéto

fantómy prirodzeným spôsobom

spoľahlivo odpudia. Preto je nebojácny

človek, ako je nakoniec dobre

známe, vždy vo výhode. Strach je


ZDRAVIE

teda priťahovaný a posilnený myšlienkami

naň. Neviditeľný svet myšlienok

podlieha zákonu príťažlivosti

rovnorodého: rovnaké myšlienky sa

priťahujú, nerovnaké sa odpudzujú.

Pozrime sa na bežný prípad: človek

vo voľnom čase sleduje v útulnej domácnosti

nejaký strašidelný film. Pri

sledovaní v jeho myšlienkach vznikajú

hrozné obrazy, ktoré sa neskôr vyvinú

k vlastnému životu. A náhle začuje

v dome neobvyklý šramot. Jeho strach

sa zväčšuje… dokiaľ sa nepresvedčí,

že je v bezpečí, že v dome nikto nie

je, že sa práve stal obeťou vlastných

myšlienok!

OBKLOPME SA

PRÍJEMNÝMI

MYŠLIENKAMI

Pri prekonávaní všetkých foriem

nadmerného strachu, predovšetkým

ataku paniky, hlavnou úlohou je pochopiť,

akú silu máme vo vlastných

myšlienkach – a použiť ju. Je nutné

uvedomiť si svoju vnútornú, väčšinou

nevedomú mienku o vlastnej

osobe, pretvoriť ju a nanovo formulovať.

Pri každom boji so strachom pamätajme

na ochromujúce účinky

negatívnych predstáv, napr.: „som

bezvládny a slabý“, „teraz umriem“,

alebo len bezmocné „proti tomu nemôžem

nič urobiť“. Toto oslabovanie

treba nahradiť novým, ozdravujúcim

presvedčením. Môžem si napríklad

povedať: „to zvládnem“ alebo „som

spokojný a šťastný“ alebo „môžem

sa spoľahnúť na dobré sily“.

Pre väčšinu postihnutých je veľmi

pôsobivé, dokonca až napínavé prežívať,

ako na strach pôsobí vedomie

vlastného sveta myšlienok – ako

tento svet môžu utvárať, riadiť a starať

sa o neho. Pritom ide o poznanie,

že sme to my sami, kto priťahuje

alebo odpudzuje určité myšlienkové

formy, otvára dvere myšlienkam plným

strachu. A že ich takisto my

sami musíme zavrieť.

Napokon zdolanie atakov paniky

je dobrým príkladom toho, že nie

sme bez ochrany ani proti jemnohmotným

vplyvom. Že silnými, konštruktívnymi

myšlienkami a optimistickým

postojom si sami môžeme

vybudovať účinnú ochranu.

Témou ďalšieho čísla je: Iracionálny

strach –„fóbie“

Marianne Klauser-Stalder

stalder@svetgralu.sk

25

Svet Grálu

39 | 2014


Láska a strach

Artur Zatloukal

ilujem psov. Som do nich zamilovaný,

so zatajeným dy-

M

chom sledujem ich pohyby, správanie,

krásu. Dokážu ma zastaviť uprostred

zhonu, zabudnem pri tom na pochabé

starosti mestského človeka

uprostred bláznivého zhonu mestských

starostí. Stojím a pozerám na

nich nehybne, aby som ich nerušil

pri obradoch – zbytočná obava, sú

do nich tak zabratí, že im ľudský červ

nestojí za pohľad, povedal by som „za

zavetrenie čumákom“.

Srdce mi kypí pri pohľade na

funiaceho a slintajúceho boxera,

dobromyseľného tvora, nechávajúceho

sa od detí ťahať za uši a hrýzť

26

Svet Grálu

39 | 2014

do laby (ako deti sme nášho psa

hrýzli do laby), a pritom schopného

jedným rafnutím vykĺbiť útočníkovi

rameno. Pučím sa od smiechu pri

pohľade na afgánskeho chrta, klusajúceho

graciózne a blazeovane po

chodníku. Žasnem nad číhavo sklonenou

hlavou border kólie, akoby

stále na niečo čakala; je jasné na

čo: kým jej pán hodí aport. Celý jej

život je čakanie na aport, môže sa

zblázniť od radosti z hodenej lopty

alebo čohokoľvek, za čím sa dá bleskovo

vyštartovať a chňapnúť po tom

majstrovským skokom ešte vo vzduchu.

A len čo to zloží pyšne k nohám

pána, už srší nedočkavosťou. Tak

načo čakáš, hoď mi ďalší a uvidíš

tie fukoty! –

Najväčší nadšenci v tomto unavenom

svete sú nepochybne malí kríženci

nejasného pôvodu. S celosvetovými

problémami civilizácie u nich

nepochodíte, zato dokážu vyskočiť

pánovi až po pás alebo panej až na

plecia. Ako na pružinách a len tak,

od radosti, pretože niečo držia v ruke

a oni to veľmi súrne potrebujú mať

na zábavu. A potom sú tu ešte samozrejme

nemeckí ovčiaci, výkvet sily,

elegancie a krásy, napoly pes a napoly

vlk. Naozaj králi medzi psami.

Pozemskí králi, tí sa odievajú do hermelínu

a brokátu a vysedávajú na


FEJTÓN

pozlátených trónoch, aby si dodali

slávy, ale taký vlčiak sa len zastaví,

spozornie a nastraží uši – a už je to

jasné samo od seba: toto je pravý kráľ,

Pán Pes.

Každú nedeľu chodím na pobožnosť

krížom cez jeden park. Je to

ozajstné kráľovstvo psov všetkých

rás a veľkostí. Kam sa na nich hrabú

autá v garážach arabských šejkov. To

tak napríklad oproti vám cvične vybehne

vlčiak: vycerí zuby a naježí srsť,

a plazí sa k vám číhavým, prikrčeným

krokom – okamžite som zmenil

smer a vykročil mu priamo v ústrety.

Pes sa ihneď upokojil, uhladil srsť

a zavrtel chvostom – to som ja len

tak skúšal, chápeš? Viem, kamarát,

ja ti rozumiem – a môžem sa pritom

vo svojom vnútri zadúšať smiechom.

Inokedy sme sa na čistinke stretli

s vypĺznutým írskym vlkodavom –

myslíte si, že sa uhol? Ani o krok, a to

sa v psom svete nerobí. Tak som do

neho nenápadne kolenom drgol, aby

to jeho pán nevidel, pretože asi veľmi

neholduje psej etikete a ten pes to má

po ňom.

Ale to nie je nič proti… to som si

tak raz skúsil: kráčate po cestičke ako

riadny spoluobčan a oproti vám pani

som psom na vôdzke. A vy urobíte

nenápadne, na pol úst a sotva počuteľne:

„čičičí…“ Ten pes začal strašne

vyvádzať a besnieť, div že nepretrhol

vôdzku a košík temer rozhrýzol na

franforce. Tá pani sa zdesila, preťahovala

sa so psom o víťazstvo na vôdzke

a veľmi sa ospravedlňovala – „Ja neviem,

čo to do toho psa vošlo!“ … Ak

však vkročíte na cestu hriechu, dostanete

sa do lievika, rútite sa už len

nadol, a tak mi nezostalo nič iné než

sa zatváriť zdvorilo ako gentleman

a povedať: „Ale to sa niekedy v živote

stáva, pani…“ No, aby som povedal

pravdu, druhýkrát sa mi to už

tak celkom nepodarilo. Ten ďalší pes

musel byť nejaký nedotklivý panelákový

pudel, čo v živote nevidel mačku,

zato to „čičičí“ začula moja manželka

vedľa mňa a tá začala strašne… teda

riadne mi „vyčistila kožuch“, že psom

nerozumiem, že im iba zlomyseľne

zvyšujem adrenalín a krvný tlak.

Ale ak niečo nabetón viem, tak je to

fakt, že o nič nestojí pes väčšmi, než

o riadny adrenalín – taký znudený

pes pri plote nepozná väčšiu radosť

než vystreliť na okoloidúceho, od pľúc

naňho nabrechať a pokiaľ možno ho

i vydesiť.

Sú takí muži, ktorí sa podobným

spôsobom zamilovávajú do žien. Sú

nimi očarení, nemôžu sa nasýtiť ich

pohybov, pôvabu, krásy. Je to ich

šťastie i prekliatie. V tom lepšom prípade

obohacujú slovesnosť milostnými

básňami, v horšom a žiaľ častejšom

prípade zanechávajú za sebou

spustošené manželstvá, vyživovacie

povinnosti a ojedinele i demisiu premiéra.

Musí byť sladké sedieť na nízkej

stoličke pri nohách jedinej najkrajšej

bytosti na svete a pozorovať hru

svetla v jej svetlých vlasoch… kým

vám neskríži cestu iná jediná najkrajšia

bytosť, tentokrát s tmavými vlasmi

a inou hrou svetiel. Raz sme sa opýtali

kamaráta horolezca Paliho, ktorý má

za sebou viacero manželstiev:

„Sluchaj, Pali, ta ktore manželky su

ľepše – parne či neparne?“ A kamarát

Pali sklonil svoju prešedivenú, ťažko

skúšanú hlavu a ticho povedal: „Ta

parne buľi ľepše…“

Na túto tému, teda na tému láska

a strach, som sa musel poradiť s mojím

kamarátom Terrym. To keď totiž

prídete dopoludnia na návštevu k synovi,

privíta vás tichý prázdny dom,

do okien naťahujú stromy svoje borovicové

či orechové konáre, na kŕmidle

sa hašteria vtáci, po elektrickom

vedení beží svoju každodennú

túru veverička; a vzduchom vanie

mier a žiara mladého predpoludňajšieho

dňa, ktorému zostáva ešte veľa

síl a času na predsavzatia a činy. A tu

sa vám v tom tichu zavŕta do dlane

vlhký ňufák, akoby sa chcel k vám

čo najviac pritúliť a do vás sa zamotať.

Cez prsty sa na vás pozerá čierna

hebká psia hlava s hnedými nežnými

očami. Táto bytosť vás bezvýhradne

miluje a vy nemôžete inak, len bezozvyšku

robiť to isté; a okrem toho sú

do seba bezhlavo a na prvý pohľad

vzájomne zamilovaní so všetkými

deťmi a všetkými susedmi a všetkými

okoloidúcimi. Asi to bude tým, že čo

kto zasieva, obvykle aj žne.

Počuj, Terry, ty určite niečo vieš

a nechceš mi to povedať – neuhýbaj

tými svojimi hnedými zamatovými

27

Svet Grálu

39 | 2014


očami, vždy keď začnem vyzvedať,

tak uhneš. Ale hovoriť musíš zrozumiteľne,

my ľudia sme totiž takí nechápaví

začiatočníci. Čože – čo sa

pýtam? Ale vieš – my sme takí zložití,

a najväčšími z tých preveľkých

zložitostí nášho človečieho života sú

dve: láska a strach. Svet trpí na málo

lásky a na moc strachu. Vieš ty, čo je

strach? A láska? – Viem, priznal sa

Terry. Láska je teplá a prúdi, a strach

je studený a tuhý. Nedávno som sa

zatúlal pánovi v lese a on mal o mňa

strach, pretože ma má rád. Vieš, on

si predstavoval, že ma zastrelia poľovníci.

A keď som sa mu našiel, tak

som mal zase strach ja, pretože sa

hneval a on je môj Pán, a pretože ho

mám rád. Tak som sa k nemu plazil

po bruchu. To je môj strach.

Hm, Terry, teraz by som sa ťa rád

na niečo opýtal, ale nesmieš to nikomu

povedať, ani kamarátovi kocúrovi,

oni by sa mi všetci smiali, že

som strachopud: keď takto potme

a sám dôjdeš na okraj lesa a rozložíš

si spací vak pod ker a všade je

plno ticha a tmy – nie je ti tak trochu

úzko? Nezavŕtaš sa vtedy rýchlo

do spacáku, potichu, aby ťa nikto nezačul

a nesnažíš sa usnúť, aby si tam

už nebol – ale i tak sa každú chvíľu

budíš, tu niečo zapraská, tam niečo

zadupe, alebo sa iba potrebuješ pretočiť

na druhý bok, a pritom čumíš

nevidúcim zrakom do tmy tmúcej,

či sa z nej napríklad niečo nevynorí –

Terrymu sa tak strašne rozšírili kútiky,

že sa mu do papule ani jazyk

nevošiel. Nočný les, povedal mi, zadúšajúc

sa smiechom, je plný báječných

vôní a zákutí a zvierat a života,

tomu ty hovoríš strach? A čoho sa

tam vlastne bojíš? – No vieš, vysúkal

som zo seba váhavo, že sa trebárs

z tmy vynorí taká ešte temnotnejšia

postava, zastaví sa a bude mlčať a pozerať

na mňa. Nič, len záhadne mlčať

a pozerať, a ja v tom spacáku budem

28

Svet Grálu

39 | 2014

taký bezbranný a nebudem vedieť,

kto to je a čo urobí.

A to sa ti stalo? Opýtal sa Terry

s nadhľadom, pretože on by o tej postave

vedel už dávno predtým, než by

vyšla z lesa, navetril by o nej všetko

a nič by mu nezostalo skryté.

Nie, nikdy. To som si vždy v noci

len tak predstavoval. A potom prišlo

biele ráno a ja som sa zahanbil, pretože

je všetko také jasné a čo nad to

je, zo zlého je… Raz, iba raz som tú

postavu uvidel; bolo to na svitaní, ten

človek mal v ruke košík, v druhej nožík

na huby, na sebe takú pokrkvanú

zarosenú bundu a na očiach veľké

dôchodcovské okuliare pre krátkozrakých.

V tvári bol taký nespokojný,

pretože my Slovania sme väčšinou

takí nespokojenci, to už je taká nátura,

pretože v sebe nemáme ani tú

germánsku disciplínu a spokojnosť

z fungujúcich vecí, ani naivnú taliansku

šťastnosť – ja myslím, že sú to

trosky z márneho hľadania nenájdenej

Pravdy a šťastia. Pretože sme

ich nenašli, tak sme aspoň naštvaní,

že ich nemáme – a že je to vlastne

všetko také darebáctvo, ktoré si nezaslúžime.

Proste nebola to žiadna diabolská

záhada, ale taký človek z dediny,

možno mal obličkové kamene

a kolenné kĺby už mu tiež neslúžili.

„Dobré ráno,“ pozdravil, a ja som

mu nadšene odpovedal, pretože som

bol rád, že si ma v noci neodniesol

čert. „To už máte plný kôš? A rastú?“

vyzvedal som. „Ále,“ zavrčal nespokojne,

„len samé suchohríby, to pred

týždňom rástli dubáky!“ A zmizol.

No a tak nejako

sa majú veci so

strachom. – Poď,

Terry, aj tak vieš,

že mám stále vo

vrecku piškóty.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

Simone Cuambová

Človek sa nesmie vzdať ani v chorobe,

musí všetko prijať. Len tak sa dá život

s Jamesom Parkinsonom zvládnuť. Ak

sa mu budete brániť, bude to horšie. Je

to tak, ako keby ste mali denne u seba

spoločníka, niekedy zle – a niekedy

dobre naladeného.


ZDRAVIE

Môj nový spoločník Parkinson

ám 45 rokov, tri deti, som dvakrát

rozvedená a mám Par-

M

kinsona. Nemala som to v živote

ľahké, no viem, že mohlo byť aj horšie.

Často spomínam na mnohé okamihy

v mojom živote, ktoré neboli

príliš pekné: odvykacia kúra, liečba

a všetko ostatné, čo bolo okolo toho.

A potom si poviem jedno: život ide

ďalej a je na mne, aby bol čo najlepší.

Keď mám deň, ktorý nie je ideálny,

teším sa na zajtrajšok s nádejou, že

iste bude lepší. Nebolo to tak vždy;

kým som sa s chorobou vyrovnala,

prešla som dlhú cestu.

Keď som vtedy prišla do nemocnice,

mala som strach, bola som

unavená a už vôbec som nechcela

stretnúť ďalšieho lekára, ktorý sa

bude znova na všetko možné vypytovať,

a ja nebudem vedieť odpovedať.

Bývala mi zima, cítila som sa

unavená. Aj môj priateľ Detlef býval

unavený. Pred štyrmi mesiacmi prekonal

srdcový infarkt. A ja mu ani

nemôžem pomôcť!

Skoro rok som strávila v nemocnici.

Od januára do júla štyri operácie

– z dvadsiatich. Som z toho

zničená. Mám bolesti a morfium už

nezaberá.

Moja prognóza vraj nie je ružová.

Vošla som do ordinácie lekára – šedivá

hlava, trošku šibalský, no napriek

tomu vážny výraz. „Čo Vás

bolí, kedy, kde a prečo,“ pýtal sa.

„Všetko ma bolí, nechcem na nič

myslieť, najradšej by som zabudla,“

odpovedám.

29

Svet Grálu

39 | 2014


ZDRAVIE

„Pani Cuambová,“ povedal po

chvíli, „neviem, o čo ide, ale nepanikárte,

pozrieme sa na to. Hospitalizujeme

Vás a potom uvidíme“.

Moja izba bola malá, ale útulná.

Jedna posteľ s chladničkou, televízorom

a nádherným výhľadom. Bola

mojím útočiskom, budem ňu spomínať.

Vtedy som ešte netušila, koľko

stresu a bojov tu zažijem.

Prvé testy prebehli bez komplikácií

– no aj bez konkrétnych výsledkov.

Cvičenie paží, chôdza po chodbe

pred kamerou aj bez nej, zase cvičenie

paží…

V lekárových očiach som videla

otázniky. Hovoril s Detlefom za zatvorenými

dverami. Neveštilo to nič

dobré.

„Zajtra urobíme ešte test na Parkinsona,

pani Cuambová, a vysadíme

všetky vaše lieky. Najmä morfium.

Keď budete mať bolesti, nedá sa nič

robiť, musíte to vydržať,” povedal

a odišiel. Pozrela som na Detlefa, sedel

strnulo. Všetko sa so mnou točilo.

Prišlo mi mdlo. Parkinson – no

príma!

Ďalšie dni boli náročné, medzi plačom

a smiechom, nebom a peklom,

dobrom a zlom. A ja som bola naozaj

zlá. Deň, keď mi vysadili lieky,

bol však začiatkom nového života.

Ležala som v posteli a všetko mnou

lomcovalo. Tie kŕče sú zase tu! Bála

som sa. Pôjdem radšej von, pomyslela

som si. Keď som sedela v parku

na lavičke, prišiel profesor a povedal

mi: „Bude vám veľmi zle, ale musí

to byť.“ Pozrela som sa naňho. Verila

som mu ako svojmu lekárovi

v boji o nový život. Stále som cítila

podivné šklbanie. Bol to nový, doteraz

nepoznaný pocit. Je mi zima?

Neviem… Kŕče sa vracali častejšie,

zášklby tiež. Parkinson? To nie je

možné, niečo také by som si predsa

už musela všimnúť. Často som len

ležala v izbe a plakala do vankúša.

30

Svet Grálu

39 | 2014

Odvykacia kúra bola tvrdá, nenávidela

som ju.

Bála som sa aj tabletiek, čo som

dostala na odskúšanie. Čo ak môj

život prevrátia naruby? No asi hodinu

po ich užití som cítila, akoby

som všetko videla jasnejšie. Bežala

som k lekárovi: „Pôsobí to,“ povedala

som. S údivom sa na mňa zadíval.

Tiež som na neho civela, slzy na krajíčku,

pretože som vedela, koľko bije.

Nikto z nás dvoch nebol schopný reči.

On, pretože si predsa len nebol istý,

a ja, pretože som si istá bola. Napriek

tomu som sa cítila dobre, len nejako

inak.

Zišla som dolu do parku. Bola nádherná

farebná jeseň. Užívala som si

slniečka a ponárala sa do svojho

vnútra. Kŕče a nepokoj v nohách trochu

poľavili, no musela som chodiť.

Stretla som aj niekoľkých pacientov

s parkinsonom, vracali sa zo športovania.

„Rob niečo proti tomu,“ povedala

som si. Chcela som to zvládnuť, brániť

sa, bola som plná hnevu… a neistoty.

Od vysadenia liekov som nemohla

spávať. Bola som stále v pohybe.

„Keď sa budem dostatočne pohybovať,

prejde to,“ nahovárala som si. Všetci

na mne videli zmeny. Bez morfia som

bola bdelšia a lieky zaberali. Niekedy

som dokonca mala pocit, že sa priam

vznášam.

Aj keď všetci vedeli, čo sa deje, mali

radosť z mojich pokrokov. V parku

som stretávala veľa ľudí, s ktorými

sme si vymieňali názory. „Nemáš

cigaretu,“ opýtala sa ma drobná,

štíhla, hnedooká dievčina. Tak som

spoznala uzlíček nervov, Angeliku.

Spriatelili sme sa a odvtedy sme boli

stále spolu – na nás obe čakali ešte

ťažké časy.

Ležala som v izbe. Bola som unavená;

keď lieky nepôsobia, stáva sa

človek pomalým a ťažkým. Niekto

zaklopal, Angelika potichu vošla do

izby. Kúpila mi kvetiny a napísala pre

mňa dve básne. Vo vrecúšku mala

ešte niečo sladkého ako vďaku za

môj čas a slová. Objala ma. Dojalo

ma to.

Keď sme sa večer stretli, prečítala

mi báseň. So smiechom mi povedala:

„To som napísala pre teba“. Pri čítaní

mi tiekli slzy, bola som dojatá. Vtedy

som ešte netušila, že už nikdy žiadnu

báseň nenapíše.

Dni ubiehali. Každý deň terapie,

bola som stále v pohybe. Cítila som,

že sa mením. Všetci to videli. Sedela

som na lavičke na slniečku, keď ku

mne prišiel lekár. Doposiaľ sme spolu

ešte o výsledkoch môjho testu nehovorili,

a to som na klinike už dva

týždne.

„Pani Cuambová, ako sa vám darí,“

spýtal sa. „Myslím, že mám Parkinsona“,

odpovedala som. Pozrel sa na

mňa a povedal: „Tiež si to myslím“.

Aha, tak predsa. Zrazu bolo všetko

jasné. Cítila som uľahčenie, hoci som

tomu ešte stále nechcela uveriť. Lekári

predtým často pripisovali moje

príznaky psychike alebo ma nebrali

vážne.

Nastavili mi dávkovanie liekov.

Stále som premýšlala, ako to pôjde

ďalej? Ako to poviem deťom? Čo

mám teraz urobiť? Cítila som sa

beznádejne sama. S Detlefom som

o tom nehovorila, tá správa ho asi

šokovala. Myslím si, že potrebuje čas.

Sama som to ešte celkom nepochopila,

ako to teda má pochopiť on?

Vrátila som sa do izby, aby som si

odpočinula. Odvykaciu kúru a pohyb

som cítila v kostiach. Prišiel lekár,

mala som behať. Snáď sa mi to podarí,

chcem mu ukázať pokroky, chcem

pomaly domov. Predviedla som mu

niekoľko krokov. „Už to vyzerá lepšie,“

povedal. Zasmiala som sa.

Nasledujúci deň sa konala veľká vizita,

nastavili mi dávky liekov, a zasa


ZDRAVIE

cvičenie paží. O dva týždne ma potom

pustili domov. K známym diagnózam

ako pľúcna emfýzia, ochorenie

obličiek a pečene a fibromyalgia

sa teraz ešte pridal začínajúci Parkinson

a syndróm nepokojných nôh.

Ale nech je to ako chce, už som aspoň

vedela, čo mi je. Vždy som sa riadila

mojím mottom: „Hlavu hore, aj keď

je krk špinavý“. Tak to bude aj teraz,

rozhodla som sa.

Dúfala som, že sa všetko zlepší, keď

budem doma. Šla som za lekárom

a poďakovala som za všetko. On ma

oslobodil – od morfia, a po toľkých

rokoch aj od neistoty, z čoho pochádzajú

moje ťažkosti. „Kŕče zostanú,“

povedal, „musíte sa ešte trochu šetriť“.

Po návrate som chcela už konečne

žiť naplno. Prekvapila som Detlefa

nesmiernou životnou energiou. Verila

som, že sa ešte vzchopím. Našla

som si dobrého neurológa, ktorý

mi predpísal lieky proti pretrvávajúcim

kŕčom a zášklbom. Žiaľ, ani

po týždňoch sa to nelepšilo. Kedy sa

mi konečne podarí uskutočniť svoje

plány, pýtala som sa v duchu.

Musela som sa znova vrátiť na

kliniku k lekárovi. A zase sa všetci

o mňa starali. Keď sa pri vizite na

mňa pozrel, spozorovala som, že

niečo nehrá. „Vy nemáte žiadneho

Parkinsona,“ vyhlásil. Nevedela som

čo povedať, či sa mám smiať alebo

plakať, alebo len sedieť bez pohnutia.

„Pre istotu urobíme koncom týždňa

DaTSCAN (pozn. špeciálne vyšetrenie

mozgu na Parkinsonovu diagnostiku

pomocou rádioaktívnej substancie).

Dovtedy vysadíme všetky

lieky,“ rozhodol. Tým sa veľká vizita

skončila. Zostala som zmätená, neistá,

podráždená. Denno-denne som

sa pred vyšetrením modlila, až napokon

ten deň prišiel. Necítila som sa

lepšie, naopak, bez liekov som bola

ako troska. Všetko záviselo od výsledkov

tohto vyšetrenia.

No výsledky mi zobrali poslednú

nádej: lekár mi oznámil, že mám

Parkinsona vo veľmi pokročilom

štádiu. Som chorá už najmenej deväť

rokov.

Tentokrát to už nebol omyl. Hoci

je táto diagnóza v mojom veku ojedinelá.

Dostala som tú najvyššiu

dávku liekov. Profesor mi povedal:

„Sľubujem Vám, že už sa k Vám nebude

žiadny lekár správať tak, ako ste

to zažili v posledných rokoch. Teraz

musíte žiť, nevieme, čo príde“.

Dodnes mi profesor i jeho tím pomáhajú.

Bojujem, už je to viac ako

rok. Nevzdala som sa. Nasledujúce

leto patrilo mne! Za dva mesiace

som dala do poriadku záhradu, ktorá

ležala vlani ladom. Vrátila som sa

k fotografovaniu. Viedla som vojnu

s úradmi, zažila mnohé nepríjemnosti.

Ale jedno mi zostalo. Moja

tvrdohlavosť, moja nezlomná vôľa

všetko zvládnuť, a pokiaľ sa dá, s odvahou

a silou znášať to, čo príde.

Začínam robiť veci, ktoré mi robia

radosť, a aj prehodnocujem svoj

život. Parkinson nás síce spomaľuje,

ale na druhej strane si viac vecí uvedomujeme.

Dá sa to využiť a robiť

veci, na ktoré môžeme byť hrdí. Malým

neúspechom sa predsa vždy môžeme

zasmiať.

Tieto dni trávim doma a snažím sa

spríjemniť si ich. Fotografujem, píšem

básne a poviedky, alebo varím

niečo dobrého. Za žiadnych okolností

sa nesmiem trápiť, pretože zmeniť

sa to nedá. Vždy sa treba pokúsiť

prispôsobiť svoj život situácii a pozerať

sa na rôzne nehody s humorom.

Keď som napríklad vybehla bez

topánok, musela som sa srdečne zasmiať,

zistila som to až na schodisku.

Pri pokladni v supermarkete by to

bolo horšie. Alebo keď sa trasiem

a nápoj rozlejem – jasné, nie je to

pekné, ale s trochou humoru: „Najprv

dobre pretrepať,“ sa dá aj taká

situácia lepšie zvládnuť. Takto je to

pre mňa a mojich blízkych oveľa jednoduchšie

vyrovnávať sa s tým, čo

choroba prináša.

Každý deň jazdím na bicykli. Idem,

aj keď rodina to nerada vidí, pretože

v rovnováhe som dosť neistá. Ale

jazda na bicykli mi dáva pocit pohyblivosti

a voľnosti. A cvičenie robí

majstra – povedala som si, keď som

pri odbočovaní vletela do krovia.

Znovu vstať, to je zásada, ktorá mi

pomáha prežiť.

Začínam robiť veci, ktoré mi robia radosť,

a aj prehodnocujem svoj život. Parkinson nás síce

spomaľuje, ale na druhej strane si viac

vecí uvedomujeme

Keby som len sedela na gauči,

nikdy by som nezažila toto malé

dobrodružstvo. Je zbytočné stále

premýšľať o tom, čo by sa mohlo stať.

Nevieme to. Radšej si lámem hlavu

tým, čo by som mohla zase podniknúť,

aby som Parkinsona prekabátila.

Mám 45 rokov, tri deti, som dvakrát

rozvedená a nemala som to v živote

ľahké. Ale som rada, lebo mohlo

to byť ešte horšie. Dnes viem jedno:

život ide ďalej a je

na nás, aby bol čo

najlepší!

Simone Cuambová

cuambova@svetgralu.sk

31

Svet Grálu

39 | 2014


FOTOREPORTÁŽ

Táto zem nie je pre ženy

Milé dámy, je to s manželom na nevydržanie? Chodíte do práce ako on, a ešte

máte na starosti celú domácnosť, deti, psa, mačku a rybičky? Chýba vám

v živote pocit skutočnej slobody? Ako terapiu odporúčam ísť trebárs do Maroka.

Nie na pláž, ale zobrať plecniak na chrbát a spávať u miestnych. Spoznáte život

z inej perspektívy.

me v islamskej krajine, aj keď v jednej

z najliberálnejších. Vo veľkých

S

mestách existujú dokonca diskotéky

a miesta, kde sa dá kúpiť alkohol. Ale

keď vyrazíme do dedín v púšti alebo

za Berbermi do hôr, všetko je

takmer ako za dávnych čias.

Do dvanástich rokov máte,

milé dámy, celkom príjemné

detstvo, beháte po

horách alebo po trhovisku

v pohodlných šatách po niektorej

zo starších sestier. Potom

vás však od hlavy po päty

zahalia do tradičného odevu

a s cudzím mládencom už poriadne

neprehovoríte… do svadobného dňa.

Žena je hlavným zdrojom pokušenia –

a pred ním treba mužov ochrániť!

Len Berberi v horách to neberú tak

dôsledne, tam si žena môže nechať

odhalenú celú tvár!

Keď dievčatá stretnete pri práci

v horách, pokojne sa s vami dajú „do

reči“, oni po berbersky, vy trebárs po

česky, a vidno, že majú sebavedomie

32

Svet Grálu

39 | 2014

a chuť sa dozvedieť niečo o exotoch

z Európy. Akonáhle je však na dohľad

hoci len desaťročný chlapec, je po debate.

Niektorí chlapci dievčatám sami

vysvetlia, že rozprávať sa s cudzím

človekom je necudnosť, iní upozornia

rodičov. Aj všetky naše fotky vznikli

bez prítomnosti mužov…

Ženy majú na starosti okrem varenia,

domácnosti a výchovy detí aj

všetky ťažké práce. Nosia vodu zo

vzdialenej studne, aj drevo na varenie

z hôr. Taká riadna otiepka dreva má aj

70 kíl. Zavčas rána si ju v lese nazbierate

a pôjdete s ňou niekoľko kilometrov

domov do údolia. Muži pomáhajú

ženám na poli, inak sa venujú hlavne

obchodovaniu, riešia s priateľmi metafyzické

otázky a majú na starosti

všetky rodinné vzťahy.

Sobáš synovi dohovára samozrejme

matka. Chodí na návštevy do rodín

a vyberá pre neho vhodnú nevestu.

Syn so svojou budúcou nevestou neprehovorí

ani slovo, to však neprekáža,

matka mu ju náležito opíše

a vychváli, pretože oženiť syna je vecou

rodinnej cti. Niektorí muži však

taktizujú. Vyberú si príjemné dvanásťročné

dievča, pokiaľ si ho môžu

ešte obzrieť, a sobáš sa koná, až keď

má dievčina pätnásť. Za tri roky sa

predsa nemôže až tak zmeniť. Možnosť

vyskúšať, či si chlapec s dievčaťom

aspoň trocha rozumejú, umožnil

až príchod mobilných operátorov

prednedávnom. V Maroku to zvládli

dobre, takže dostatočne dobrý signál

je aj v menej prístupných údoliach.

Bežným vybavením hlineného

domku je iba jeden až dva kusy nábytku,

hlinený kút slúži ako kuchyňa

s trochou riadu, solárny panel na streche

je jediným zdrojom energie – na

televízor na 12 voltov a nabíjačku do

mobilu. Dievča, ktoré má to šťastie,

že má vlastný mobil, v správnej chvíli

pustí na zem papierik so svojím telefónnym

číslom a tajná esemesková

korešpondencia sa môže začať. No nie

je to romantické?

Artur Zatloukal ml.


Maroko


FOTOGRAFIE


FOTOGRAFIE

35

Svet Grálu

39 | 2014


12

zlatých pravidiel

úspešnej výchovy (6)

Všetky antény sú na príjme

edávno s nami jedna matka hovorila

o svojom synovi. Učiteľka

N

ho občas pošle zo školy domov skôr,

pretože je nesústredený, nedokáže

udržať svoju pozornosť. Svojím správaním

narúša priebeh vyučovania.

V triede je ešte jeden taký žiak a sťažujú

učiteľke život.

A čo ak také nesústredené deti

sami „vyrábame“? Svojimi myšlienkami,

rečou, konaním a celkovým

pôsobením – väčšinou nevedome?

Je vôbec pravdivé, čo si myslíme?

Môžeme s istotou tvrdiť, že tento

36

Svet Grálu

39 | 2014

chlapec je nesústredený, nepozorný?

Podľa našich skúseností deti zrkadlia

to, čo v nich vidíme. Ich správanie

je obrazom nášho duševného rozpoloženia;

deti majú spústu antén neustále

pripravených prijímať. Často

bývajú označované nejakou diagnózou

len preto, že nezodpovedajú všeobecnej

predstave o „normálnom“ –

teda prispôsobivom dieťati. Vláčime

ich od jedného špecialistu k druhému

a každý nájde niečo, čo nezodpovedá

„normálnemu“ vývoju dieťaťa. (Kto

vlastne určuje, čo je normálne?)

Známy pedagóg a rodinný psychológ

Jasper Juul k tomu dodáva: nezaujíma

ma problém, mňa zaujíma

človek.

Za každým problémom stojí človek.

Za každým problémom dieťaťa

sa skrýva potreba. Tieto deti nie sú

nezvládnuteľné, sú to bytosti, ktorých

potreby často nepoznáme. Majú

schopnosť nevedomky vynášať na

povrch naše skryté pocity a potlačené

potreby. Výsledok: ich reakcie

voči nám potom vnímame ako problém

– a pritom vlastne dostávame


VÝCHOVA

šancu prehodnotiť svoje postoje

a správanie, láskyplne ich prijať.

Záleží na nás, či sa nájde riešenie.

Prijmime zodpovednosť za to, čo

nám prichádza do cesty. To, že zodpovednosť

za kvalitu výchovy leží

na dospelých, neznamená, že budeme

deťom všetko diktovať, pôsobiť

z nadradenej pozície. V súčasnosti

máme viac než kedykoľvek v minulosti

možnosť zvládnuť a premeniť

všetko, čo nás stretáva. Reakcie detí

sú len symptómy, ktorých základ leží

v nás samotných.

Ešte si pripomenieme: prosím,

žiadny pocit viny! Každý všetko robí,

ako najlepšie vie. Všetci sme tu, aby

sme sa učili.

Preto tu máme pravidlo

číslo 11:

Spoľahnite sa na to, že vy a vaše

deti všetko tvoríte spoločne. Je to

vzťah, ktorý rodičom i deťom pomáha

rozvíjať vlastný obrovský potenciál.

Dôverujte tomu, že deti si

nesú svoj dokonalý stavebný plán

v sebe. Našou úlohou je poskytnúť im

ochranu a zaistiť dostatok priestoru

na vlastný rozvoj.

Nalaďte si ráno svoj vnútorný „vysielač“.

Predstavte si, ako ste večer

hrdí na to, čo ste cez deň vykonali,

a poďakujte za to už ráno!

Nebuďte sklamaní pri zistení, že sa

všetko nepodarilo – nikto nie je dokonalý.

Deťom tiež nevadí, že predtým

urobili niečo zle.

Niektoré vlastnosti sa môžeme učiť

od detí:

– obrovský dar žiť teraz a tu na sto

percent

– nezaujíma ich minulosť

– nikdy sa nemstia

– nesnažia sa v nás prebúdzať pocit

viny

– majú nás radi takých, akí sme

– vždy nás chcú napodobňovať

Prirodzene, stále je niečo, čo musíme

spoločne vyriešiť. Takže do

práce, a pokiaľ to pôjde, tak s úsmevom.

A posledné,

pravidlo č. 12 znie:

Dobré je len to,

čo je dobré pre

všetkých!

Rozhodujte sa, len keď ste vy aj deti

v pokoji. Pokiaľ to práve doma vrie,

radšej nič neriešte. Nič by ste nedosiahli.

Skúste pravidelné stretnutia

v rodinnom kruhu, môžu mať zázračné

účinky.

Každý písomne odpovie na tri

otázky (vykonáva sa so staršími

deťmi):

1. Čo mi prekáža?

2. Čo si prajem?

3. Čo som pripravený pre to urobiť?

Pre každý rozhovor platí:

Každý hovorí len o sebe – ako sa

cíti.

Nikto nie je prerušovaný, keď je

na rade.

Nejde o diskusiu! Pri reči ho druhí

neopravujú, nerobia poznámky, nekomentujú.

Rozhovor trvá dovtedy, kým všetci

s riešením nesúhlasia a nie sú spokojní.

Toľko naše tipy na zvládanie vzťahov

medzi rodičmi a deťmi. Sme radi,

že sme vám svojimi skúsenosťami

mohli poskytnúť pár podnetov na

možnosti zmeny. Stojí to za to! Výchova

detí – pardón – vzájomná výchova

a vôbec pestovanie vzťahov je

výborným „urýchľovačom premien“

pre všetkých zúčastnených. Robí ich

silnými, živými a šťastnými.

Prajeme vám i vašim deťom plný,

slobodný a šťastný život!

Birgit a Philipp Siefertovci

redakcia@svetgralu.sk

37

Svet Grálu

39 | 2014


NÁBOŽENSTVO

Ježiš Kristus

a Turínske plátno

Život, smrť a zmŕtvychvstanie

Syna Božieho v novom svetle

Pre mnoho kresťanských cirkví je Ježiš Syn Boží, ktorý svojou

smrťou na kríži vykúpil ľudstvo a zmieril ho s Bohom. Cirkvi

očakávajú od svojich veriacich vieru v „nepoškvrnené počatie“

Panny Márie a „zmŕtvychvstania telom“, pretože Ježišov

hrob sa našiel prázdny, len rubáš zostal. Ale je tento rubáš

skutočne jednoznačným dôkazom Ježišovho „Božstva“ a jeho

zmŕtvychvstania? A ako je to vlastne s tajomným Turínskym

plátnom? Tieto otázky na základe historických výskumov a vízií

týchto udalostí nachádzajú teraz presvedčivé odpovede.

38

Svet Grálu

39 | 2014

Peter Fechner

BOL JEŽIŠ SYN BOŽÍ?

resťanským misionárom robilo

K často veľké ťažkosti predstaviť

takzvaným pohanom ukrižovaného

človeka ako Syna Božieho. Božstvo,

ktoré bezmocne visí na kríži, nie je

práve tým, čo prostý človek bude považovať

za hodné zbožňovania. Ľudia

si predstavovali bohov, ktorých doposiaľ

uctievali, ako nadpozemských

a mocných. Obávali sa ich a prinášali

im obete v nádeji, že k nim budú milosrdní.

Otázka, prečo Boh svojho

Syna nechránil, je pochopiteľná aj

dnes. Mnohé cirkvi síce tvrdia, že Ježišova

smrť bola nutná pre zmierenie

ľudstva s Bohom a jeho spasenie, ale

je toto tvrdenie správne?

Ježiš chcel svojím učením vyburcovať

duchovne lenivé ľudstvo a priviesť

ho na správnu cestu. Smrť na kríži

nebola na to nutná. Žiaľ, väčšina ľudí

nechcela opustiť svoje nesprávne cesty.

Ba dokonca možno povedať, že teraz

sa ľudstvo nachádza v ťažkej situácii


NÁBOŽENSTVO

na konci tejto nesprávnej cesty. Ježišovým

napomenutiam a slovám, ktoré

jediné boli dôležité, nevenovalo náležitú

pozornosť. Rady ako „miluj blížneho

svojho ako seba samého“ alebo

„čo človek zaseje, to zožne“ sú pekné,

ale kto sa nimi skutočne riadi? –

Mnoho tých, ktorí odmietajú teóriu

o sebaobetovaní, nevnímajú Ježiša

ako Syna Božieho, ale len ako múdreho

a spravodlivého človeka, ktorý

bol vládnucim vtedajšieho sveta natoľko

nepohodlný, že musel byť odstránený.

Aj zázraky ako „zrodenie

z panny“ a „zmŕtvychvstanie“ sa

považovali za rozprávkové legendy,

ktoré vznikli z náboženskej horlivosti.

Dnes však nie sme odkázaní

na evanjeliá a listy apoštolov, aby

sme skutočne pochopili Ježišov život

a pôsobenie. Tie boli napísané

desiatky rokov po Ježišovej smrti,

a preto v nich je veľa nepresností

a neporozumení. Presvedčiví autori

– vizionári v knihách „Z doznených

tisícročí“ a „Zaviate doby sa

prebúdzajú“ opisujú skutočný život

Ježiša a jeho učenie. Tieto príbehy

nenechávajú nikoho na pochybách,

že Ježiš bol naozaj Synom Božím.

A aj dôkladné skúmanie Turínskeho

plátna – pokiaľ sú výsledky správne

vyhodnotené – potvrdzujú, že Ježiš

bol skutočne Boží Syn.

MÁRIA Z NAZARETU –

MATKA, NIE

KRÁĽOVNÁ NEBIES

odľa autorov uvedených kníh nedošlo

k „zrodeniu z čistej panny“,

P

ale k úplne prirodzenému počatiu.

Ježišovým pokrvným otcom bol rímsky

vojak, stotník Kreolus. Mária ho

milovala, Kreolus si ju chcel vziať,

ale okolnosti to znemožnili. Nešlo

o „nepoškvrnené počatie Duchom

svätým“, ako učia cirkvi.

Máriu autori opisujú so všetkými

jej cnosťami i slabosťami. Bola vyvolená

pre inkarnáciu Syna Božieho, no

neskôr Ježišovo poslanie nepodporovala.

Preto je o nej v Novom zákone,

ktorý zahrnuje čas po Ježišovom narodení,

sotva zmienka. Až krátko

pred svojou smrťou Mária spoznala

skutočný význam a poslanie svojho

syna a pridala sa – zúfalá nad svojím

„zlyhaním“ – k jeho stúpencom.

Mária nie je neomylná „Kráľovná

nebies,“ ak ju katolícka cirkev – stáročia

po jej smrti – začala nazývať,

ale ľudská duša, žena, ktorá dostala

milosť porodiť a vychovať Syna

Božieho.

Vo svojom diele „Vo svetle Pravdy“

Abd-ru-shin objasňuje, že v nadzemských

výšinách skutočne existuje

„Kráľovná nebies“. Jej „živý žiariaci

obraz“ sa zjavoval a niekedy sa zjavuje

vyvoleným ľuďom. Tento úkaz

sa niekedy interpretuje ako „zjavenie

Panny Márie“ a spája sa tiež so zázračnými

uzdraveniami.

UKRIŽOVANIE

V JERUZALEME

ežiš, ktorý vyrástol v statného mladíka,

pracoval v Jozefovej dielni až

J

dovtedy, kým sa nedozvedel o Jánovi

Krstiteľovi. Jánovým krstom Ježiš

spoznal svoje poslanie. Tesársku

dielňu, ktorú ako najstarší syn prevzal

po Jozefovi, prenechal svojmu

mladšiemu bratovi Jakubovi a oddal

sa trojročnému rozjímaniu v púšti.

Potom začal so svojím pôsobením

a kázaním. Jeho mimoriadne nadanie

sa čoskoro prejavilo. Vďaka

svojmu božskému vyžarovaniu mohol

liečiť chorých. Pokiaľ nebola

prerušená „strieborná šnúra“ medzi

hrubohmotným a jemnohmotným

telom – ako napríklad u Lazara –

mohol Ježiš mŕtveho i vzkriesiť. Tak

mohol Lazar – ešte zahalený do rubáša

– vystúpiť z hrobu. Táto správa

sa okamžite rozšírila po celej krajine.

Keďže Ježiš neodporoval mienke, že

je Syn Boží, dlho očakávaný Mesiáš

Židov, mal čoraz viac priaznivcov.

No Ježiš si príliš necenil správy prorokov

a znalcov písma, považoval

ich za pokrytcov, preto sa cirkev začala

obávať o svoje privilégiá a moc.

A keďže si Židia želali kráľovského

a mocného Mesiáša, aby ich oslobodil

od rímskeho jarma, bolo pre cirkev

ľahké Ježiša – akokoľvek mu boli

tieto úmysly cudzie – označiť za politického

buriča, a získať tým pre svoje

zámery podporu Ríma.

Judášova zrada im bola práve vhod.

Judáš, jeden z učeníkov, tajne plánoval

povstanie Židov proti Rimanom.

Chcel Ježiša postaviť pred hotovú vec

a prinútiť ho prevziať v Jeruzaleme

kráľovskú moc. Keď pochopil, že Ježiš

túto rolu nikdy neprevezme, musel

Judáš povstalcom priznať pravdu

a vďaka svojej urazenej márnomyseľnosti

sa stal protivníkom Syna

Božieho. Ježiš, úplne nevinný, bol

potom na nátlak cirkevných hodnostárov

odsúdený na trest smrti ukrižovaním,

čo bola vtedy bežná metóda

popravy zločincov.

ZMŔTVYCHVSTANIE

A JEŽIŠOV RUBÁŠ

o Ježišovej smrti nasledovalo

P jeho zmŕtvychvstanie – odlúčenie

od telesnej schránky. Ježiš sa

potom ešte po mnoho dní zjavoval

svojim učeníkom a stúpencom, ktorých

jemnohmotné oči boli otvorené,

takže mohli dosvedčiť jeho zmŕtvychvstanie.

„Zmŕtvychvstanie z mäsa a krvi“

v zmysle oživenia fyzického tela však

neexistuje. Ježišovo telo síce za nejasných

okolností z hrobu zmizlo, ale

39

Svet Grálu

39 | 2014


autori kníh vysvetľujú, že ho učeník

Johanes a Jozef z Arimatie preniesli

na neznáme miesto do dobre ukrytej

jaskyne. Rimania a Ježišovi odporcovia

na základe prázdneho hrobu

dokonca predpokladajú, že učeníci

chceli zmŕtvychvstanie predstierať.

Sú aj bádatelia, ktorí vychádzajú

z toho, že Ježiš na kríži nezomrel,

že v hrobe ešte žil, a preto sa musel

hrob znovu otvoriť, aby ho z neho

vyniesli. Za dôkaz považujú bádatelia

Turínske plátno, do ktorého bol

Ježiš zahalený.

Toto plátno je nanajvýš fascinujúce!

Hneď po sňatí z kríža Ježiša

odniesli do blízkeho hrobu a zahalili

do dlhého plátna. Na ňom vznikol

podivuhodný odtlačok Ježišovho

tela. Vidno na ňom i stopy mučenia

a ukrižovania (rany od bičovania, tŕňovej

koruny, klincov, kopije, atď.)

Podrobným skúmaním sa ďalej

zistilo, že telo začalo v hrobe znovu

krvácať na takých miestach, na ktorých

sa to podľa názorov expertov

nedalo u ležiaceho mŕtveho vôbec

očakávať. Niektorí z nich predpokladajú,

že odtlačok na plátne mohol

byť spôsobený len teplým, vtedy ešte

živým telom. Z toho vyvodzujú, že

Ježiš nebol ešte mŕtvy, a zvýšenou

telesnou teplotou vznikol na prilipnutom

plátne „fotonegatív“. A ďalší

bizarný poznatok: DNA-analýza

stôp krvi na plátne mala preukázať,

že Ježiš mal pozemského otca (a snáď

sa už i dokázalo, že tým otcom bol

40

Svet Grálu

39 | 2014

Riman). To všetko sú domnienky,

ktoré otriasli základmi cirkvi a ktoré

zároveň budia podozrenie, že požiar

v Turíne v roku 1997, ktorý bezmála

zničil plátno, bol založený zámerne,

aby uchránil cirkevné dogmy.

Ale čo nás vlastne vedie k názoru,

že toto plátno pred dvetisíc rokmi

skutočne zahaľovalo Ježišovo telo?

TURÍNSKE PLÁTNO

„VYPOVEDÁ“

d čias, keď sa pred niekoľkými

O storočiami Turínske plátno objavilo,

mnoho faktov poukazuje na to,

že skutočne ide o autentické plátno,

ktoré svedčí o ukrižovaní Syna Božieho.

Aby sa konečne s určitosťou

zistil vek Turínskeho plátna (ktoré je

teraz vo vlastníctve katolíckej cirkvi),

uskutočnilo sa v roku 1988 v inštitútoch

v Oxforde, Zürichu a Tuscone

(Arizona), datovanie pomocou rádiokarbónovej

metódy. Očakávalo

sa, že sa potvrdí vek cca 2000 rokov,

aký predpokladali už predchádzajúce

vedecké skúmania. Rádiokarbónová

metóda však zhodne ukázala

vek okolo 700 rokov. Ide teda predsa

len o falzifikát?

Už v minulosti sa vyskytovali domnienky,

že ide o rafinovaný falzifikát

zo stredoveku, aj keď každému,

kto sa Turínskym plátnom intenzívnejšie

zaoberal, muselo byť jasné, že

je to nemožné.

Toto plátno sa prekvapivo objavilo

vo Francúzsku v 14. storočí. A ako

sa tam dostalo? Dnes sa predpokladá,

že pri dobytí a rabovaní Konstantinopolu

(1204), ktorý bol povestný

svojimi zbierkami relikvií, sa plátno

dostalo do rúk franských križiakov

a s nimi do Francúzska k templárom.

Početné historické poukazy a analýzy

poukazujú na to, že plátno skutočne

musí byť staré asi 2000 rokov. I na to,

že sa z Palestíny cez Edessu a Konstantinopol

dostalo do Francúzska

a že sú na ňom stopy ukrižovaného

Ježiša. Skúmanie peľu na plátne jeho

cestu z Palestíny do Francúzska potvrdzuje.

Novším skúmaním plátna

sa tiež zistilo, že na oči mŕtveho boli

položené mince z roku 29–30 po. Kr.

A okolo tváre bola položená páska

s nápisom „Ježiš z Nazaretu“.

Takisto sa zistilo, že plátno nie je

v žiadnom prípade výtvorom maliara

– Leonarda da Vinci – pretože

na plátne nie sú nijaké stopy farieb.

Skôr to vyzerá tak, ako by neobvyklé

žiarenie, ktoré vychádzalo z tela mŕtveho,

vyvolalo na plátne chemický

proces, ktorý spôsobil zažltnutie.

Čim viac priliehalo plátno k telu,

tým bolo silnejšie. Preto sa dá zo stôp,

ktoré sú na plátne, zrekonštruovať

dokonca trojrozmerný obraz mŕtveho.

To všetko dosvedčuje pravosť

Turínskeho plátna. Ako však došlo

k takému veľmi odlišnému datovaniu

pomocou rádiokarbónovej metódy?

Zaujímavé vysvetlenie poskytuje

v kapitole „Sfalšované plátno“ Richard

Steinpach vo svojej knihe

„Nesprávne cesty“. Vychádza zo skutočnosti,

že v plátne neležalo telo

obyčajného človeka, ale Syna Božieho.

V procese umierania pri odpútavaní

sa božského jadra bola telesná

schránka silne prežiarená a táto skutočnosť

zobrazila na plátne odtlačky,

spôsobené krátkodobým novým

krvácaním rán. Toto prežiarenie


NÁBOŽENSTVO

ovplyvnilo časové určenie plátna. Richard

Steinpach detailne vysvetľuje

tento úkaz a popisuje, ako vďaka mimoriadnemu

božskému žiareniu mohol

vzniknúť „oživujúci“ efekt, že sa

tak vzniknutý rádiokarbón na plátne

ustálil. Za normálnych okolností je

toto možné len u živých organizmov.

Autori v knihe „Z doznených tisícročí“

uvádzajú, že z Ježiša už za jeho

života vychádzal žiarivý jas: „Zdalo

sa, že Ježiš bol vnorený do bielej žiary

a jeho tvár je presvietená.“ Došlo

k tomu v okamihu, keď Ježiša zasiahol

prúd sily, posilňujúci ho pred nastávajúcim

utrpením (toto popisuje

aj evanjelium).

Zobrazenie na plátne obnoveným

krvácaním v hrobe a výsledky merania

rádiokarbónovou metódou

sú jasnými dôkazmi, že Ježiš nebol

obyčajný človek, ale že bol skutočne

Synom Božím. A hoci, ako sa často

tvrdí, pri meraní rádiokarbónovou

metódou neprebehlo všetko správnym

spôsobom, a datovanie ovplyvnilo

aj opakované znečistenie plátna,

zostáva Turínske plátno dôkazom

Božieho pôsobenia a viny ľustva,

ktorú na seba ukrižovaním Ježiša

uvalilo.

KRESŤANIA A KRÍŽ

UTRPENIA

eď sa kresťanstvo stalo štátnym

K náboženstvom, začal sa kríž Ježišovho

utrpenia uctievať a velebiť.

U prvých „židovských kresťanov“ to

nebývalo. Na nariadenie rímskeho

cisára Konštantína sa v roku 325 v Jeruzaleme

v blízkosti miesta ukrižovania

začali hľadať trámy, na ktorých

bol Ježiš ukrižovaný. Trámy boli

hneď po Ježišovej smrti „odpratané“

do nepoužívanej cisterny. Teraz sa

teda našli, a súčasne aj „titulus“, čiže

štítok s nápisom „Ježiš Nazaretský,

kráľ židovský“, ktorý bol pripevnený

na kríži a vyjadroval jeho obžalobu.

Našli sa aj klince, ktorými bol Ježiš

pribitý. Časti trámov, štítkov a klincov

existujú ešte dnes!

Časti kríža platili a platia ako spásonosné

– veľmi uctievané veriacimi –

a sú väčšinou uchovávané vo vzácnych

relikviároch.

Uctievanie kríža je však problematické.

Dogma o nevyhnutnej Ježišovej

obeti za spasenie ľudstva spôsobila

nepatričné uctievanie kríža utrpenia;

pretože smrťou na kríži nie je

v skutočnosti nikto spasený. Na kríž

môžeme hľadieť skôr ako na symbol

neľudskosti. Mal by nám pripomínať

našu vlastnú vinu, a predovšetkým

skutočnosť, že Ježiš, aby uviedol svojím

slovom ľudstvo na správnu cestu,

prijal aj smrť na kríži. Dogma o „bohumilej

smrti na kríži“ spôsobila

pochybné uctievanie utrpenia, ktoré

mnohí kresťania považujú za dôkaz,

že sú „vyvolení“.

Ako vieme, vyššia moc pri ukrižovaní

Ježiša nezasiahla; aj preto sa

ujal názor, že smrť na kríži musela

byť Bohom chcená, dobrovoľná obeť

jeho Syna, aby sa vykúpilo hriešne

správanie ľudstva. Túto interpretáciu

podporuje aj fakt, že v minulosti

bolo zvykom obetovať bohom, aby

boli milostivo naklonení. Odpykávať

v zastúpení však nie je možné, je

to nezlučiteľné s prírodnými (i pozemskými)

zákonmi. O Ježišovej

obeti sa dá hovoriť len v tom zmysle,

že za zvestovanie pravdy bol ochotný

podstúpiť i smrť.

Ako pamiatka na toto dianie môže

kríž utrpenia a pašiové čítanie našu

vieru upevniť a posilniť, pomôcť načerpať

sily z výšin. Tak môže i Turínske

plátno utužiť našu vieru, pretože

bezpochyby poskytuje dôkazy

o pôsobení Ježiša ako Syna Božieho

na tejto zemi. Lež nie kríž alebo

utrpenie Ježišovo, ale jeho slová sú

najdôležitejším odkazom jeho pozemskej

púte! Pri správnom pochopení

a nasledovaní nám môžu priniesť

spásu a vykúpenie.

Ako pomoc dal Ježiš ľuďom modlitbu

„Otčenáš“. Podľa autorov knihy

„Z doznených tisícročí“ povedal Ježiš

svojim učeníkom: „(...) proste

o živú silu, ktorá vami musí prúdiť,

ak chcete žiť. Všetko pochádza z tejto

sily, ktorá je a bude. Ona je vo všetkom,

čo vaše oko vidí, aj v tom, čo je

skryté vášmu pohľadu. Váš vzostup

a všetko, čo potrebujete na život, spočíva

v sile Svetla. Vedzte však, že ju

môžete prijať len vtedy, ak budete

úplne čistí a otvorení. – Vezmite si

k srdcu tieto slová, ktoré vám chcem

dať, aby ste sa k Bohu nemodlili bez

úcty: Otče náš, ktorý si na nebesiach!

Posväť sa meno tvoje! Príď kráľovstvo

tvoje! Buď vôľa tvoja! Chlieb náš

dnešný daj nám dnes! Odpusť nám

naše viny, ako i my odpúšťame svojim

vinníkom! Neuveď nás do pokušenia!

Zbav nás všetkého zlého!“

Je nutné dodať, že odpustenie vín

a vykúpenie nemožno dosiahnuť

žiadnou ľubovôľou, „protekčne“

na základe viery v Boha, ale len v medziach

zákonov stvorenia, prostredníctvom

ktorých milosť Božia pôsobí.

Prvým predpokladom sú podobenstvá,

ktoré Ježiš dal, a pravidlá správania

sa zvestované v tomto „Kázaní

na hore“. Slepá viera s nesprávnym

pochopením Boha sú rovnako zavrhnutiahodné,

ako hlboká neviera!

Peter Fechner

fechner@svetgralu.sk

41

Svet Grálu

39 | 2014


42

Svet Grálu

39 | 2014

Filón z Alexandrie a výklad náboženských spisov


OSOBNOSŤ

Všeobecne platné.

Nedotknuteľné.

Večne pravé.

Siegfried Hagl

ribližne v rovnakej dobe

ako Ježiš, žil v Alexandrii

istý židovský teológ a filozof,

ktorého diela mali veľký význam

pre rané kresťanstvo, zatiaľ čo na vývoj

judaizmu začali vplývať až v 19-

tom storočí: Filón z Alexandrie (cca

13 pr. Kr.–50 po Kr.). Tento učenec

o živote a pôsobení Ježiša vôbec nevedel.

Filón žil v dobe helenizmu, keď

sa po smrti Alexandra Veľkého (356–

323 pr. Kr.), gréčtina stala svetovým

jazykom. V oblasti Stredozemného

mora vtedy poznal grécku filozofiu

každý učenec. Filón ako pravoverný

Žid chcel židovské náboženské chápanie

spojiť s gréckou filozofiou, aby

priblížil židovské náuky nielen hebrejskému

svetu.

Prvým pokusom, ako knihy Starého

zákona sprístupniť ľuďom, ktorí

nehovorili po hebrejsky, bol ich preklad

do gréčtiny, na podnet egyptského

kráľa Ptolemaia II. Filadelfa

(283–246 pr. Kr.).

Podľa tradície sa prekladom zaoberalo

72 učencov 72 dní, preto meno

„Septuaginta (lat. sedemdesiat). Tento

grécky text Starého zákona, určený

predovšetkým pre grécky hovoriacich

Židov v Egypte, sa neskôr –

v alexandrijskom preklade – stal časťou

Biblie starých kresťanov.

Pri žiadnom preklade sa nemožno

vyhnúť výkladom originálneho textu.

Aj Septuaginta vyžadovala interpretácie

a prispôsobenia gréckemu

jazykovému svetu. Tým sa začal výklad

Starého zákona aj pre pohanov

(ne–Židov), na čo chcel Filón Alexandrijský

nadviazať.

Zbožný židovsko-helenistický filozof

však postupoval vlastnou, nedogmatickou

cestou – v jeho úsilí urobiť

staré náuky zrozumiteľnejšími sa

grécka filozofia, helenistická mystika

a židovská viera mali spojiť v jeden

všeobsiahly filozoficko-náboženský

systém.

Filón pritom vychádzal z dvojakého

zmyslu textu: doslovný zmysel

je bežné chápanie väčšiny čitateľov.

Čo je nad týmto chápaním, filozofický

zmysel v pozadí, to dokážu

pochopiť len nemnohí. Alegorický

výklad dovoľuje tomu, kto prenikol

hlbšie, nielen prekonať „štandardné

problémy“ náboženstva – ako sú antropomorfizmy

1 . V „Tóre“ 2 sa dá poznať

štruktúra sveta, v jej príkazoch

základný prírodný zákon. Filónov

alegoricko-mystický výklad Biblie

ovplyvnil aj kresťanských cirkevných

otcov. Jeho myšlienka dvojakej interpretácie

spisu, doslovnej a alegorickej,

pôsobí až dodnes. V neskoroantickej

a stredovekej cirkvi z nej Johannes

Cassianus (cca 360–430) odvodil náuku

o štvrtom princípe spisu: nad

doslovným zmyslom sa čnie (opierajúc

sa o Pavlovu trojjedinnosť viery –

nádeje – lásky) 3 trojitý duchovný

zmysel: alegorický (dogmatický), tropologický

(morálny) a anagogický

(eschatologický) 4 . Tak napríklad

„Jeruzalem“ znamená z historického

pohľadu mesto Židov, z alegorického

cirkev, tropologicky znamená ľudskú

dušu a anagogicky nebeské Božie

mesto. Tak sa výpovede Biblie môžu

vzťahovať na aktuálne situácie cirkvi,

štátu alebo jedinca.

Metódy, ktoré Filón presadzoval,

boli síce už známe aj predtým, no

on sa stal ich významným predstaviteľom

v kresťanskom prostredí

a ovplyvnil tak výklad Biblie (ale aj

iných náboženských spisov, napríklad

Koránu). Úsilie o priame – doslovné

znenie a hľadanie hlbšieho

zmyslu viedlo vo všetkých náboženstvách

k nespočetným úvahám,

interpretáciám, k nekonečným diskusiám,

k nejednote a roztržkám.

Vznikol však problém: ak sa dá ľubovoľné

miesto textu interpretovať

rôznorodo, kto nakoniec rozhodne,

ktoré chápanie je najpresnejšie?

Kňazi, ktorí sú sami nejednotní? Biskupi?

Pápež?

Pre akékoľvek pomery, na každú

životnú situáciu sa dajú nájsť citáty,

ktorých výklady (napr. alegorické)

dávajú odpovede. Sú však tieto odpovede

správne a nápomocné?

Môžu náboženské knihy odpovedať

na všetky otázky – a v každej dobe?

Práve v tomto sa líšia skeptici od veriacich,

realisti od fundamentalistov:

kto chce vidieť v Biblii nedotknuteľné

Slovo Božie, alebo Korán považuje

za nestvorené slovo Alaha, ten nepochybuje,

že tieto zvestovania obsahujú

všeobecne platné, nedotknuteľné,

večné pravdy. Kto sa neriadi

43

Svet Grálu

39 | 2014


OSOBNOSŤ

striktne ich doslovným znením, dokáže

pomocou výkladov uviesť rozpory

do súladu. Nezáleží tak na tom,

čo stojí „v popredí“, teda vo všeobecne

zrozumiteľnom texte, ako

skôr na tom, aby sa preniklo do jeho

podstaty, „za slová“ – aby sa odkryli

jeho hlbšie vrstvy, schované v alegórii.

Náboženské cítenie sa tým stáva

veľmi osobné; je určované úrovňou

vzdelania a poznania, preniknuté

mystickými sklonmi, plné názorov,

domnienok a výkladov, zrozumiteľných

len určitému okruhu osôb, ktoré

poznajú a uznávajú aj skryté súvislosti

výkladov. Stáva sa ezoterickým.

Nakoniec sú schopní vykladať text už

len špecialisti (kňazi). Tí, ktorí stoja

mimo ich okruhu, ani teologicky neškolení

veriaci nedokážu sledovať

často komplikované, niekedy až zmätené

interpretácie; skeptici niektoré

tvrdenia vidia ako neodvôvodnené,

či dokonca si navzájom odporujúce.

Spochybňujú preto náboženstvo a religiozitu

ako také a metaforicky povedané

„vylievajú s vaničkou aj dieťa“.

A tak stojíme pred základnými

náboženskými otázkami, ktoré sa

však v konfesijnom živote zvyčajne

nekladú:

■ Čím je legitimizovaný základ

každej náuky – napríklad vierohodnosť

nejakej posvätnej knihy, akými

sú Biblia alebo Korán?

■ Ako rozumieť práve aktuálnemu

svätému písmu? Je správne prijať ho

doslovne, alebo k jeho pochopeniu

vedú alegorické, či ešte komplikovanejšie

interpretácie? To doslovné,

priame, býva často nepohodlné – keď

sa to napríklad nehodí vládnucej teológii

alebo duchu doby. Potom prevažuje

sklon konštruovať výklady, poplatné

aktuálnemu vkusu.

■ Podľa čoho sa človek rozhodne

pre určité náboženstvo: je to výlučne

iba vec viery, len zvyklosť,

44

Svet Grálu

39 | 2014

alebo existujú na cestu k pravde nejaké

spoľahlivé kritéria? Napríklad

vlastné cítenie, nadzmyslové vnímanie,

alebo vízie?

■ V mnohých náboženstvách existujú

okrem (viac či menej) verne tradovaných

posvätných textov ešte

ďalšie texty a výklady. Napríklad

v judaizme Talmud 5 , v kresťanstve

spisy cirkevných otcov, uznesenia

koncilov, pápežské encykliky, v islame

Suna 6 atď. Ako tieto písomnosti

hodnotiť?

■ Aký význam majú náboženské

rituály? Sú len folklórom? Alebo je

v nich prejav transcendencie v symbolickej

forme, ktorá otvára možnosť

dospieť k vnútornému prežitiu, k náboženskej

skúsenosti?

Na všetky uvedené otázky sotva

nájdeme všeobecne platné odpovede

– každý človek k nim musí zaujať

vlastný, autentický postoj.

Sme odkázaní na rozhodnutie

svojho vlastného duchovného vedomia,

to nemôže za nás urobiť nikto

iný. Chybné rozhodnutia, alebo dokonca

zločiny sa nedajú ospravedlniť

svätými spismi, náboženskými náukami,

názormi autorít, alebo internou

morálkou nejakej skupiny.

Literatúra:

1) Benz Otto u.a.Calwer Bibellexikon,

Stuttgart 2003

2) Farados Georgius D., Kosmos und Logos

nach Philon von Alexandria, Edition

Rodopi, Amsterdam 1976

3 Schnmidt Helmut, Die Mächte der Zukunft,

Siedler, München 2004

4) Volpi Franco, Großes Werklexikon der

Philosophie Bd. 2, Alfred Kröner, Stuttgart

1999

Internet:

http://www.qumran.org/js/Talm-FAQ/

Talm_FAQ.htm

http://sk.wikipedia.org/wiki/Filón_

Alexandrijský

U väčšiny konfesií sú takéto názory

veľmi nepopulárne: spochybňujú monopol

kňazstva v otázkach morálky

a viery, podkopávajú autoritu a vodcovský

nárok vedúcich predstaviteľov

cirkví a iných spoločenstiev. Zdá sa,

že tento rozpor medzi konfesiami

a samostatne mysliacimi a cítiacimi

ľuďmi je taký starý, ako náboženstvá

samotné – a bude podľa všetkého

na zemi pretrvávať ešte dlho.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

1 Antropomorfizmus = prenášanie ľudských

spôsobov správania na mimoľudskú

sféru, napríklad na bohov

2 Tóra (hebr.) náuka = päť kníh Mojžišových

(Pentateuch), základ židovského

náboženstva

3 Korán 13, 13

4 Alegorický výklad = reflexia nejakého

textu, ktorá ho vysvetľuje ako pozemské

stvárnenie nejakého vyššieho, napr.

spoločenského alebo duchovného

zmyslu, veľmi rozšírený v kresťanskej tradícii.

Anagogický výklad = vztiahnutý

na „ostatné veci“, Posledný súd a prichádzajúcu

Božiu ríšu. Dogmatický výklad

= zodpovedajúci poučkám cirkvi.

Eschatologický výklad = v zmysle náuky

o „posledných udalostiach“, napríklad

o opätovnom príchode Krista. Tropologický

v. = slová alebo činy sú vykladané

na základe mravného hľadiska, poukazujú

na morálne aspekty života.

5 Talmud = postbiblické hlavné dielo judaizmu,

zbierka spočiatku len ústne odovzdávaných

náboženských zákonov.

6 Suna = tradícia (príbeh) o živote, pôsobení

a výrokoch proroka, zozbierané

v hadithoch; v islame tradícia, rozprávanie

o výrokoch a činoch Mohameda.

Po Koráne druhý zdroj islamského práva

(pozn. prekl.).


Zakrytá ikona

V

detstve ma neustále trápila

otázka: Je pravda, že Boh všetko

vidí? A tak raz, práve keď som rozdúchavala

samovar, som si pomyslela:

a čo takto vyskúšať, či Boh naozaj

všetko vidí, alebo nie? No a tak som

snovala plán. Postavila som samovar

na stôl a hľadiac na cukorničku som

usilovne premýšľala, ako si nasypať

do čaju nie dve lyžičky, ale tri. A aby

to Pánboh nevidel, prehodila som

cez ikonu šatku a ešte som i konce

zastrčila, aby nad samovarom len tak

neviseli.

Sadli sme si k čaju. Dedo Timotej

si odkašľal, úkosom blysol zrakom

po babičke Varvare a prisypal mi ešte

lyžičku. Nepovedal pritom nič. Srdce

sa mi zastavilo, čaj mi zhorkol a uši

mi hanbou celkom horeli.

Večer si dedo počkal na stádo, zahnal

našu kravu do vrát, nabral pred

vrátami z kaluže vodu a vyzval ma:

– Hajdy, ideme na záhradu!

Z vrecka vytiahol guľaté sklíčko,

trofej z japonskej vojny, nalial trochu

vody z kaluže na tanier a prinútil ma

pozrieť sa na ňu skrz to sklíčko. Maminečka

moja, čo len tam všetko neliezlo

a neplávalo!

A tak som mu navrhla:

– Tak sa teraz pozrime do čistej

vody, tam určite nič také nebude…

Ale aj v čistej vode zo studne bolo

plno všelijakých červíčkov a čiernych

bodiek, a všetky sa hýbali.

Dedo si ma posadil vedľa seba a začal

rozprávať, že všetko okolo nás

je živé, celý neviditeľný svet. A sú aj

takí ľudia, ktorí vidia úplne všetko,

čo žije.

– Však som ťa nadarmo nevodil

do lesa, zoznamovať sa s lesnými

obyvateľmi. A Božia sila vidí všetko,

aj v špajzke, aj pod šatkou.

Potiahla som nosom. Hanbila

som sa. Dedo ma pohladil po hlave

a chlácholil:

– No dobre, dobre. A zajtra ráno sa

pozri, ako sa budú susedia sťahovať

do nového domčeka.

Na druhý deň hneď ráno som

zahnala našu kravu Krasnuchu

do stáda a sadla som si na lavicu

pozerať sa, ako sa budú susedia sťahovať.

Veľmi som sa divila, keď vyparádená

teta Moťa otvorila vráta

dokorán, hlboko sa poklonila a začala

hlasno odriekavať: „Hospodáriček

milý, báťuška-domovníček premilý,

gazdiná sa inam sťahuje, a tvoja

priazeň nech ma tam nasleduje.“ To

predniesla trikrát za sebou, potom

vzala do ruky povraz s lykovou topánkou

na konci a vážne, dôstojne

zamierila dolu ulicou k novému

domčeku. Susedia sa všetci klaňali

a hospodáričkovi želali veľa tepla

a dobra.

Užasnutá, uprela som na deda široko

roztvorené oči a on mi objasnil,

že predsa okolo nás – v lese i vo

vode, v zemi i v horách – žijú rôzne

bytosti a tie tiež treba mať rád a vážiť

si ich. Sú to veľkí pracovníci Boží

a my ľudia nedokážeme toho urobiť

toľko, ako oni.

Aký bol môj údiv, keď sa mi dostala

do rúk kniha „Posolstvo Grálu.“ Pri

čítaní prednášky o malých bytostných

som si vtedy pomyslela: „Dedo

tú knihu nečítal, ale videl ich a žil

v súlade s nimi. A my ľudia si myslíme,

že sme tí najchytrejší, lietame

do vesmíru, a pred samým vlastným

nosom nič nevidíme.“

Tamara Golikova

golikova@svetgralu.sk

45

Svet Grálu

39 | 2014


46

Svet Grálu

39 | 2014

Šikanujú vás?

Mobing v zamestnaní


SPOLOČNOSŤ

Čoraz viac ľudí sa sťažuje

na mobing v práci.

Čo to je a ako

sa účinne brániť?

Marianne Klauser-Stalder

ojem „mobing“ (druh rafinovanej

šikany) prvýkrát použil

P

v roku 1933 profesor Dr. Heinz Leymann

v knihe: „Mobing a psychoteror

na pracovisku“. Mobing popisuje

situácie, pri kto rých je človek (alebo

aj viac ľudí) „zahnaný do úzkych“,

pričom je zraňovaný vo svojej integrite.

Môže ísť o skryté, aj o otvorené

útoky a ponižovania.

Problémom mobingu sa poradenské

inštitúcie zaoberajú už mnoho

rokov. Čoraz častejšie sa vyskytuje

nielen na pracoviskách, ale aj v súkromnej

sfére, sociálnych zariadeniach

a zdravotníckych ústavoch.

Tento problém má zreteľne rastúcu

tendenciu aj v školách.

Pre postihnutých znamená skúsenosť

s mobingom často ťažký duševný

otras, nezriedka býva príčinou

zdravotných problémov.

Mobing sa môže vyznačovať aj

množstvom „malých“ nepríjemností,

ktoré sa často zakladajú na antipatii.

Nejde však iba o jeden konflikt, o kritiku

alebo odlišnosť názorov, ale aj

o dlhodobé vyčleňovanie z kolektívu

a ponižovanie. Napr. ak návrhy niektorej

zamestnankyne na poradách jej

vedúci odmieta, prekrúca ich zmysel

alebo ich ignoruje. Alebo ak niektorého

pracovníka poveruje nudnou

rutinnou prácou a systematicky mu

odoberá zaujímavé úlohy. Stáva sa,

že pracovné výsledky alebo prítomnosť

dotyčnej osoby na pracovisku

nadriadený prehnane kontroluje, prípadné

chyby neprimerane kritizuje,

alebo spochybňuje jej profesionalitu.

Aj zadržiavanie dôležitých informácií

alebo ignorovanie e-mailov sa radí

do kategórie mobingu.

Iným typom mobingu je zosmiešňovanie

človeka, jeho súkromného

života, náboženského presvedčenia,

vzhľadu alebo povahových čŕt.

Počas rozhovoru dochádza k mnohoznačným

poznámkam a gestám,

šíria sa klebety, nepravdy a ohováranie.

U detí a mladistvých sa správanie

často vystupňuje do fyzického

napádania a surového násilia. V tzv.

„počítačovom mobingu“ zase páchatelia

sprístupňujú fotky a informácie

o šikanovanej osobe na internete.

Šikanovanie sa môže vyskytnúť

medzi podriadenými i nadriadenými,

medzi žiakmi, učiteľmi, ale šikanovaní

môžu byť dokonca aj učitelia

svojimi žiakmi. Šikanovanie sa

objavuje aj medzi kolegami rovnakej

úrovne na pracovisku. Skutočnou

príležitosťou na vznik šikanovania

sa stávajú moderné formy práce

v priestranných kanceláriách s veľkým

počtom pracovníkov. Veľa šikanujúcich

osôb si vôbec neuvedomuje

dosah svojich činov. Sú presvedčené,

že šikanovaný človek je neznesiteľný,

plný chýb a pracuje na nesprávnom

mieste.

Z BEŽNÉHO

PRACOVNÉHO DŇA

ridsaťročná sociálna pracovníčka:

„v poslednej dobe som

T

bola v práci vystrašená a neistá.

Mohla som byť však šťastná – som

matka samoživiteľka, pre ktorú nebolo

ľahké dosiahnuť dobré vzdelanie

a získať zamestnanie na skrátený

úväzok v mieste bydliska.

Práca ma veľmi baví, konečne sa

nám s dcérou mohlo dariť lepšie.

Ale jedna staršia, veľmi skúsená kolegyňa

ma vždy na pracovnej porade

opravuje a dáva najavo, že je

47

Svet Grálu

39 | 2014


SPOLOČNOSŤ

so mnou nespokojná. Čokoľvek poviem,

nie je v poriadku. Pred časom

som sa zaujímala o určitý projekt

a ona sa ma pred všetkými starostlivo

spýtala, či si toho neberiem

na seba príliš veľa. Potom sa sama

do projektu zapojila, hoci bola plne

vyťažená. Je zástupkyňou vedúceho,

ostatní sa jej tiež boja. Domnievam

sa, že ma nemá rada, nemá ku mne

a k mojim schopnostiam dôveru.

Aj ďalší členovia tímu sa ku mne

začali správať odmerane. To všetko

48

Svet Grálu

39 | 2014

ma veľmi irituje, robím si starosti,

že nebudem stačiť na požiadavky

v tomto zamestnaní.“

Dvadsaťjedenročná mierumilovná

mladá žena sa úspešne vyučila

za kvetinárku a hneď získala miesto

v oddelení kvetín v nákupnom centre.

Neskôr vo svojej výpovedi uvádza:

„veľmi som sa na túto prácu tešila.

Myslela som si, že by som sa tu

mohla veľa naučiť. Vedúci, ktorý ma

prijímal, bol v môj prvý pracovný

deň na dovolenke. Jeho zástupkyňa

na mňa nemala čas a povedala, aby

som sa s pracoviskom oboznámila

sama. Zrejme som potom všetko

robila zle, lebo vždy, keď som obsluhovala

zákazníka, prišla a opravovala

ma. Raz som zle vyplnila

nejaký formulár a kolegyňa sa ma

spýtala, či som sa to nemala naučiť

už na učilišti. Po niekoľkých dňoch

som dostala z nových úloh normálne

strach. Každý deň som urobila

niečo zle, nasledovala kritika.

Cez poludňajšiu prestávku som bývala

sama, nenadviazala som žiadny

užší vzťah. Nikto sa so mnou nerozprával,

bola som ustrašená, nemohla

som pokojne spať. Pozorovala som,

že robím chyby, ktoré sa mi predtým

nestávali. Potom prišiel posledný

piatok: keď som ráno čakala na zastávke,

mala som taký strach, že som

v panike nastúpila do nesprávneho

vlaku a prišla tak do iného mesta.

Tam som sa posadila na lavičku. Neviem,

ako dlho som tam sedela, bola

som ako omámená. Večer mi telefonovala

priateľka, o niekoľko minút

prišla, objala ma okolo pliec a autom

odviezla domov.“

Päťdesiatročný poisťovací maklér

rozpráva: „Bol som vždy veľmi ctižiadostivý,

veľa som pracoval, zarábal

a mohol si postaviť pekný dom.

V priebehu jedného roka sa všetko

náhle zmenilo: novým vedúcim

úseku sa stal jeden mladší kolega,

a to nebolo dobré. Okamžite začal

s reštrukturalizáciou a inováciou.

Ako jediný som ho upozorňoval

na to, že sme väčšinu jeho návrhov

skúšali už pred rokmi, no výsledky

neboli uspokojivé. Odvtedy sa zdalo,

že ma nenávidí. Postupne mi z mojej

hlavnej činnosti odoberal náročné

úlohy. Nemal som skoro žiadnu

prácu, zatiaľ čo ostatní nevedeli, čo

skôr. Nakoniec mi odobral aj moju

dlhoročnú nosnú pracovnú náplň

a nariadil mi upratovať starý archív,


SPOLOČNOSŤ

ktorý nebol dosiaľ digitalizovaný.

Mňa, úspešného makléra! Ostatní

spolupracovníci sa neodvážili nič povedať,

pri stretnutí so mnou uhýbali

pohľadmi. Nevidel som žiadne východisko,

až som sa zrútil. Doktor mi

vypísal práceneschopnosť, predpísal

lieky na upokojenie. Nikdy som si

nepomyslel, že by sa mi mohlo stať

niečo také.“

STRACH

A PSYCHOSOMATICKÉ

ŤAŽKOSTI

kúsenosť ľudí, ktorí sú ohrození

S ohováraním v existenčne dôležitej

oblasti života ako je zamestnanie,

zanechá u väčšiny postihnutých

ťažké duševné stopy: beznádej,

neistotu, ochorenie zo strachu. Následkom

je nedôvera, pochybnosti,

hĺbanie o vlastných chybách a nedostatkoch,

v duši sa môže usídliť

zlosť, hnev, duševná nerovnováha

a chaos. Z neustáleho odmietania

vyplýva aj depresívne naladenie, hlboká

neistota a hlodajúce pochybnosti

o sebe.

Mnohí postihnutí začínajú pochybovať

o svojich schopnostiach

a kompetenciách. Ich skúsenosti

a neznalosť skutočnej príčiny sú

také ponižujúce, že o nich dlho nedokážu

s niekým hovoriť. Typickými

následkami mobingu na fyzickej

úrovni sú nespavosť, migréna

alebo napätie v šiji.

To, že mobing pôsobí na obete

tak rýchlo a drasticky, môže byť

na prvý pohľad prekvapujúce. Ale

mobing prebúdza hlboko zakorenený

strach pred odsúdením ostatnými

ľuďmi, ktorý je popri obave z choroby

a smrti jedným z najrozšírenejších

druhov strachu. Väčšine ľudí

ťažko ubližuje ohováranie, ktoré napáda

a zraňuje dušu rovnako, ako

vonkajšie útoky zraňujú telo. Je ťažké

sa voči nemu brániť, lebo väčšinou

nejde o konkrétnu udalosť.

Šikanovanie zanechá svoje stopy

aj na ľuďoch, ktorí ho uskutočňujú:

hlási sa svedomie a volá k zodpovednosti.

Teraz je najvyšší čas zamyslieť

sa nad sebou, uvedomiť si

svoje chyby a prosiť o odpustenie!(?)

V tomto okamihu však šikanujúce

osoby častokrát naopak “pritvrdia“,

aby sebe i ostatným dokázali oprávnenosť

svojho správania. V tejto fáze

sú nezriedka šikanované obete také

zoslabené a zneistené, že pod tlakom

situácie skutočne robia viac chýb.

Kolegovia, ktorí sú svedkami takýchto

neprávostí, mnohokrát mlčia

zo strachu, že sa im stane niečo

podobné. Od nadriadených sa žiada,

aby riadili a rozhodovali. Pri tejto

emocionálne vypätej situácii dochádza

potom ľahko k unáhleným, neetickým

personálnym rozhodnutiam.

Otrasený a zneistený človek, ktorý

zakúsil vylúčenie z kolektívu, zostáva

bokom.

KEĎ CHÝBAJÚ

HODNOTY

ríčiny vzniku mobingu sú rôzne.

P Obvykle spočívajú v jednostranne

usporiadaných štruktúrach podniku,

ale hlavne v povahe jednotlivých

ľudí. Záľuba v kritizovaní a neustálom

hodnotení ostatných, žiarlivosť,

závisť a túžba po moci, dominantná

a panovačná povaha sú živnou pôdou

mobingu.

Mnohé situácie pri mobingu je

možné objasniť slovami Ježiša Krista:

„vidíš triesku v oku brata svojho

a o brvno v oku svojom nedbáš!“

Tento príklad z Biblie psychológia

označuje ako „projekciu“: človeku vadia

na ostatných väčšinou tie slabosti

a nedostatky, ktoré vo veľkej miere

má sám. V pracovnom kolektíve

môže vyvolať určité formy mobingu

aj neprimeraná zdržanlivosť, ako aj

prílišné zbližovanie, ale aj celkom

bežné ohováranie poza chrbát. Nezriedka

sa v práci unáhlene zavádza

tykanie ako prejav zblíženia sa, ktoré

však v skutočnosti neexistuje a môže

viesť k rozpoltenosti citov.

Nezávislé štúdie psychológie práce

zaznamenávajú nárast mobingových

situácií pri zavádzaní racionalizačných

opatrení a pri reštrukturalizácii

v podniku. Ak je človek vo svojom

zamestnaní vystavovaný trvalému

časovému alebo finančnému tlaku,

alebo je zasypaný úlohami, ktoré nesúvisia

s pracovnou náplňou, zjavne

stúpa neznášanlivosť aj medzi pracovníkmi,

zatiaľ čo vzájomná ústretovosť

a pracovné nadšenie drasticky

klesajú.

Pozitívne pracovné ovzdušie narúša

aj chladný prístup vedenia podniku,

ako aj napr. zdôrazňovanie len

hospodárskeho konceptu. Atmosféra

dobrej spolupráce sa potom ľahko

vytratí.

Spoločnou vlastnosťou týchto

príkladov je nedostatok pracovných

a duševných hodnôt. Mobing

totiž vzniká pri absencii takých

vlastností, ako je ústretovosť,

empatia, ľudskosť, obozretnosť

a etika v práci.

Hlboko skrytú príčinu mobingu

možno nájsť v jemnohmotnej, nám

neviditeľnej úrovni. Keď sa v práci

nevyžaduje citlivosť a osobná zodpovednosť,

veľmi rýchlo dôjde k vyčerpaniu

a nespokojnosti. Pracovný

postup a úlohy, ktoré nie sú v súlade

so svedomím pracujúceho človeka,

vyvolávajú rozpoltenosť a trvalý stres.

To sa nezaobíde bez jemnohmotného

účinku, ktoré popisuje dielo „Vo

svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina:

„Dôsledkom toho je, že nielen

vo vnútri človeka, ktorý sa takto

49

Svet Grálu

39 | 2014


SPOLOČNOSŤ

trápi, ale aj v jemnohmotnom svete

vznikajú týmto stavom formy, ktoré

zasievajú nespokojnosť a roztržky

aj u iných. Tak sa sklon k reptaniu

a nespokojnosti prenáša stále ďalej

a vlastnú príčinu toho nedokáže

nikto odhaliť. Nie je možné ju poznať,

pretože pôsobenie pochádza

z jemnohmotnosti.“

Teda nie práca samotná, ale práca

vykonávaná bez vnútorného presvedčenia

tvorí podmienky pre nespokojnosť,

stres, rozpoltenosť a mobing.

ÚČINNÁ POMOC

k dôjde k poklesu výkonnosti

A alebo strate motivácie jednotlivca

či skupiny, mal by zamestnávateľ

preskúmať sklon členov tímu

k mobingovému správaniu. Preto sa

od vedúcich pracovníkov požaduje

istá miera empatie, lebo v pracovnom

ovzduší, kde prevažujú ľudské

hodnoty, mobing nemá miesto.

Vedúci pracovníci, spolupracovníci

v tíme, aj vyučujúci v školách

musia dôrazne riešiť každý náznak

ohovárania a mobingu. Nielen ich

zvedavo vypočuť alebo prejsť mlčaním,

ale viditeľne sa od takého správania

dištancovať.

Deti, ktoré sa stanú terčom mobingu,

potrebujú ochranu a podporu

dospelých. Rodičia a učitelia konajú

správne, keď sa zaujímajú o radu odborníka,

lebo skupinu je často potrebné

vnímať a chápať komplexne.

Veľmi sa osvedčili externí pracovníci,

krízové tímy alebo sociálni pracovníci

v školách; pracujú konštruktívnym

spôsobom s celou triedou tak,

50

Svet Grálu

39 | 2014

aby získali čo najviac žiakov pre atmosféru

kamarátstva a pomoci.

Samozrejme aj dospelí, ktorí sa

ocitnú v nepriateľskom prostredí,

potrebujú aktívnu a povzbudzujúcu

podporu nadriadených a spolupracovníkov.

Na mieste je aj vyhľadanie

odbornej pomoci, aby sa pre zamestnanca

a jeho okolie našiel nový

spôsob správania sa.

Na začiatku tejto cesty je dôležité

uvedomiť si, že človek nemá

trpne znášať neetické správanie,

ako je ohováranie, dokazovanie

moci, ponižovanie, neoprávnená

kritika, atď.

Výstižne o tom hovorí dielo „Vo

svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina:

„Človek nemá mlčať, keď sa mu deje

bezprávie. Inak by iba podporoval

a posilňoval zlo.“

Pokiaľ je človek vnútorne presvedčený,

že sa má brániť, účinným krokom

proti mobingu je uvedomenie si

vlastnej hodnoty a všetkého toho, čo

už v živote zvládol.

Práca vykonávaná bez vnútorného presvedčenia

tvorí podmienky pre nespokojnosť, stres,

rozpoltenosť a mobing

Prirodzene, treba si ujasniť, či

človek sám nedal niekedy príčinu

na vznik takýchto udalostí. Možno

bol príliš panovačný alebo neúprimný.

Teraz osud podľa zákona

spätného pôsobenia prináša nevyhnutné

dôsledky. Možno už iba svojím

vystrašeným, neistým správaním

dáva inému človeku zámienku, aby si

na ňom dokazoval svoju moc.

Pokiaľ sa budeme snažiť porozumieť

udalostiam, ktoré sa okolo nás

dejú, nájsť v nich zmysel, dokážeme

prijať opatrenia v správaní v súlade

s vlastnou osobnosťou.

Zvláštny strach z odsúdenia inými

sa dá prekonať, keď si uvedomíme

prítomnosť všetkých neviditeľných

pomocníkov z duchovného sveta,

ktorí pôsobia tvorivo a spoľahlivo.

Vedomie, že človek nie je sám, ho

upokojí a posilní. Na základe týchto

poznatkov môže prežiť novú kvalitu

života: vnútornú nezávislosť!

Vďaka tomuto procesu vývoja môžeme

nájsť stratené sebavedomie, čo

sa prejaví aj v držaní tela, v pohľade,

vo vyjadrovaní a v zmene celkového

vyžarovania. Vzrastajúca vnútorná

istota a ostražitosť tvorí prirodzenú

ochranu pred vonkajšími vplyvmi.

Tak sa stalo aj v zmienenom prípade

sociálnej pracovníčky, ktorá

ľudsky aj odborne veľmi zosilnela

a už o niekoľko mesiacov získala

dobre platené zodpovedné miesto

v inom kolektíve.

Naopak, poisťovací agent získal

životné skúsenoti ťažkým otrasom.

Jeho zdravotné problémy mu neumožnili

návrat na pôvodné pracovné

miesto, no neskôr sa objavili nové,

hoci skromnejšie úlohy.

A mladá pani kvetinárka? Trvalo

dlho, kým sa z depresie dostala. Postupne

jej sebavedomie tiež vzrástlo –

veľmi jej pomohlo, keď sa dozvedela,

že príčinou nepriateľskej atmosféry

nebola ona sama, ale len to, že ostatné

spolupracovníčky preferovali

inú uchádzačku.

Všetky tieto príklady naznačujú, že

proces uzdravenia je možný, no vždy

individuálny a záleží na prístupe každého

z nás. Takže – nedajme sa!

Marianne Klauser-Stalder

klauser@svetgralu.sk


Ako môže človek využiť svoje schopnosti?

Trápi ma určitá bezradnosť v tom, na čo

sa mám v živote zamerať. Rád by som robil

niečo, čo zodpovedá môjmu talentu

a schopnostiam – ale ako ich zistím? Ako

spoznám, čo je mojou úlohou, mojím poslaním?

Chcel by som, aby skončil nepríjemný

pocit, ktorý sprevádza môj život.

ri hľadaní svojich schopností je

P dôležité nehĺbať v teoretických

predstavách a pritom prehliadať

svoje bezprostredné okolie. Hľadanie

ideálneho povolania, ktoré by prinášalo

len radosť a umožnilo dosiahnuť

tie najlepšie výkony a uplatnenie, zostáva

často neúspešné, ak toto hľadanie

prebieha mimo praktického

každodenného života, teda v akomsi

teoretickom priestore.

Len málo ľudí nesie v sebe takú

jednoznačnú schopnosť, ktorá

od začiatku určuje ich život a do istej

miery predurčuje ich povolanie.

Ani pracovných príležitostí, ktoré

by presne zodpovedali takým podmienkam,

aké si človek pre svoj vývoj

predstavuje, nie je veľa. Je predsa

skôr bežné, že život sprevádzajú

problémy a prekážky, ktoré musíme

prekonávať.

Preto je lepšie nezameriavať sa

na hľadanie (domnelo) ideálneho

stavu, ale v prvom rade poznávať seba

a skúmať, čo je v danom okamihu pre

môj život dôležité. A pritom hľadať

to miesto, kde sa moja jedinečnosť

stretne s potrebami a reálnymi možnosťami

prostredia, kde žijem. Nerezignovať

na vlastné priania a predstavy,

i keď okolnosti momentálne

vyžadujú odo mňa niečo iné. Každá

činnosť, ktorou človek podľa možnosti

obohatí niečím nielen seba, ale

aj druhých, je prípravou na to, čo má

prísť.

Zmysluplná činnosť rozvíja ľudské

jadro, ducha a prináša bezprostredné

uspokojenie. Pri hľadaní možností

sebarealizácie často ani nejde o to,

čo človek robí, ale ako to robí. Nech

sa nachádza kdekoľvek, môže vždy

vylepšovať pomery, pomáhať blížnym,

rozvíjať nové možnosti pôsobenia

– a popri tom sa vyvíjať.

Dôležité je i to, aby činnosť, ktorá

má viesť k šťastnému, naplnenému

životu, bola primeraná našim schopnostiam,

ale aj silám – nebola ani príliš

ľahká, ani nadmieru vyčerpávajúca.

Pri odhaľovaní vlastného talentu

a schopností si skúsme klásť

otázky: o čom som sníval už ako

dieťa? Akým veciam som sa odjakživa

chcel venovať? Aké činnosti ma

vždy priťahovali? Ako som najradšej

trávil svoj voľný čas?

Pre náš vnútorný vývoj je dôležité

venovať pozornosť aj svojim nenápadným

prianiam. Stojí za to obohatiť

svoj život tvorivým koníčkom,

sociálnou činnosťou alebo športom.

A možno je načase urobiť zásadnejšiu

zmenu.

Sú teda viaceré spôsoby a možnosti

ako sa inšpirovať, ako začať niečo

nové, k čomu nás nepríjemný pocit

zo súčasného stavu vlastne nabáda.

Avšak cieľom snaženia nemá byť len

povrchný a príjemný život. Nech

podnikneme čokoľvek, budeme sa

vždy stretávať i s náročnejšími fázami

a prekážkami. Pozemský život

totiž neprináša len slnečný svit, ale

ukazuje aj menej príjemnú tvár, no

napokon i v týchto

strastiach spočíva

dobrá príležitosť

na osobné dozrievanie

človeka.

Otázka bola vybratá z knihy

100 odpovedí na životné otázky

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

51

Svet Grálu

39 | 2014


JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ

Podobenstvo o zverených hrivnách

(Lukáš 19,12–27)

ežiš bol so svojimi učeníkmi

J a s tými, ktorí sa k nemu hlásili,

na ceste do Jeruzalema. Jeho sprievodcovia

si vo svojom vnútri želali,

aby sa tam dal poznať ako kráľ, a tým

ustanovil Kráľovstvo Božie na Zemi.

Syn Boží poznal ich myšlienky,

a preto im porozprával príbeh o jednom

urodzenom pánovi. Knieža zamýšľal

odcestovať do vzdialenej krajiny,

kde mal byť povýšený na kráľa

a hneď nato sa vrátiť späť. Než však

vyrazil, povolal k sebe niekoľko svojich

služobníkov, ktorí mali spravovať

jeho ríšu. Každému dal rovnaké

množstvo peňazí a prikázal im, aby

do jeho návratu s týmto imaním

dobre hospodárili.

Keď sa knieža vrátil, chcel vedieť,

ako muži s peniazmi hospodárili. Prvý

z nich povedal: „Pane, zveril si mi desať

mín. Hospodáril som s nimi a tu je

dvojnásobok!“ Spokojne pozrel kráľ –

niekdajšie knieža – na muža a povedal

mu: „Urobil si svoju vec dobre! Pretože

si s tým, čo som ti zveril, dobre

zaobchádzal, dávam ti za odmenu

vládu nad desiatimi mestami.“

Nato nechal prísť druhého. Ten

povedal: „Môj pane, zveril si mi

rovnako, čo prvému. Zarobil som

k tomu päť mín!“ – „Tiež dobre!“ pochválil

kráľ. „Namáhal si sa, zverujem

ti päť miest.“

Nakoniec predstupuje tretí: „Tu ti,

pane, vraciam, čo si mi zveril. Ani

som sa toho nedotkol, všetko som

dobre držal v úschove.“

Pán odpovedal: „Súdiš sa vlastnými

slovami! Si zlým služobníkom!

Prečo si nezaniesol peniaze

do banky? Tam by vyniesli aspoň

úroky.“ A vyzval okolostojacich:

„Vezmite tieto peniaze a dajte ich

tomu, ktorý odo mňa prevzal vládu

nad desiatimi mestami!“

Muži boli udivení a namietli: „Veď

ten už dostal veľký poklad!“ Kráľ

odpovedal: „Pamätajte si: každý, kto

odo mňa niečo dostal a dobre to

spravoval, dostane k tomu ešte viac.

Ten však, kto zverený statok použil

nesprávne, tomu bude odobratý.“

Čo chcel Ježiš týmto podobenstvom

svojim poslucháčom povedať?

V prvom rade to, že Božia ríša „nespadne

ako dar z neba“. Ľudia si ju

musia zaslúžiť svojou spoluprácou

na Božom diele.

Vtedy urobili Ježišovi stúpenci

„prvé kroky“. Áno, oni poznali, že

ON je Synom Božím. Verili mu. Poslúchali

jeho Slovo, boli pripravení

ho uskutočniť. Toto dobré chcenie

však museli najprv preukázať! Kristus

im povedal, že musia s „hrivnou“,

„talentom“, ktorú im Stvoriteľ prepožičal,

„gazdovať“. Ako líči toto podobenstvo,

všetci máme určité vlohy.

Z tých budeme skladať účet. Každý,

kto sa osvedčil, kto preukázal, že

vie svoje nadanie rozvíjať a zveľaďovať,

je spôsobilý na pôsobenie v Božej

ríši. Kto však svoju hrivnu zahrabal,

kto sa o svoje vlohy nestaral,

ten je na spolupôsobenie v ríši Pána

nespôsobilý. –

Ježiš upozornil svojich prívržencov

na to, že nemajú putovať do Jeruzalema

s falošnými očakávaniami.

Čas Božej ríše ešte nenastal. Kristus

prišiel, aby k nej ukázal cestu, aby

dodal odvahu a poradil, ako možno

v chaose všedných dní ísť Božej ríši

v ústrety.

Raz príde „Kráľ“, aby spravodlivo

súdil, ako sme spravovali zverené

imanie. Bude prísny. Spravodliví dostanú

odmenu – vstup do zasľúbenej

Božej ríše. A neverní sa z nej vlastne

vylúčia sami. –

Bude dobré, aby sme na deň „zúčtovania“

boli správne pripravení. V podobenstve

Syn

Boží zvestuje, že

Kráľ príde.

A možno, že ON

tu už je!

52

Svet Grálu

39 | 2014

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk


VÁŽENÍ ČITATELIA, staňte sa predplatiteľmi

Sveta Grálu a získajte množstvo výhod!

Časopis bez reklamy a stále za nezmenenú cenu 2,89 eur!

Cena predplatného je 10,62 eur za 4 časopisy do roka!

4 čísla

+ 2 archívne

ZDARMA

PREDPLATNÉ SI MÔŽETE OBJEDNAŤ:

poštou – prostredníctvom kupónu vloženého v časopise

telefonicky na čísle 0908 769 294

prostredníctvom on-line obchodu na www.svetgralu.sk

S prvým číslom dostanete list s poštovou poukážkou.

10,62 € ročne (4 čísla, včítane poštovného a DPH)

ušetríte oproti kúpe jednotlivých čísel v stánkoch

dostanete 2 staršie čísla zdarma (do vyčerpania zásob)

získate časopis bez komerčnej reklamy až do vašej schránky

darčekové predplatné

(objednávky telefonicky alebo na www.svetgralu.sk)

Predplaťte si časopis Svet Grálu za 10,62 € ročne a do

vašej poštovej schránky dostanete časopis, ktorý štyrikrát

ročne prináša 60 strán zaujímavých článkov bez komerčných

reklám. Predplatné sa automaticky predlžuje a je možné

ho bez ďalších záväzkov na konci obdobia ukončiť.

Predplatné sa neviaže na kalendárny rok.

www.svetgralu.sk

Predplatné zabezpečuje

Svet Grálu n. o., Páričkova 21,

821 08 Bratislava 2

Tel. číslo: 0908 769 294,

e-mail: redakcia@svetgralu.sk

číslo účtu: 4 350 319 108/3100

Sberbank.


Volanie netvora

Ak vyslovíš pravdu,

zvládneš všetko

Recenzia knižky

pre deti

onor McRailey je mladý 13-ročný

C chlapec, ktorý to v živote nemá

ľahké. Žije v dome so svojou vážne

chorou matkou, ktorá je takmer

neustále pripútaná na lôžko. Jeho

otec si založil novú rodinu v Amerike

a svojho syna navštevuje stále

zriedkavejšie. Conor je tak pri vedení

domácnosti odkázaný sám na seba.

Túto úlohu zvláda bez problémov,

dokonca je nespokojný, keď po čase

príde na návštevu babička, aby pomáhala

s domácimi prácami. Conor

ju však nemá príliš v láske, pretože sa

k nemu správa panovačne. Situáciu

mu nezľahčuje ani školské prostredie,

kde spolužiaci, ale aj učitelia berú naňho

ohľad pre jeho ťažkú životnú situáciu

do takej miery, že ho prakticky

ignorujú. Všetci, až na troch

spolužiakov, ktorí ho šikanujú. Avšak

ani táto situácia nespôsobuje Conorovi

vrásky. Ukazuje svetu tvrdú

tvár, ktorá dokáže zniesť všetko. Až

na jedno – jeho nočnú moru, ktorá

sa mu v snoch neustále opakuje.

Jeho sen je plný kvílenia, temnoty

a chladu. Conor sa svojho sna desí

tak veľmi, že nie je schopný o ňom

nikomu za žiadnu cenu povedať.

K tomu všetkému ho z času na čas

začne navštevovať pravidelne sedem

minút po polnoci obrovský stromový

54

Svet Grálu

39 | 2014

netvor priamo zo záhrady za domom.

Ale ani tohto sa Conor nebojí. Netvor

mu chce vyrozprávať tri dôležité príbehy,

pričom ho vyzve, že na konci

mu bude musieť rozprávať štvrtý príbeh

Conor sám. Aby ho dokázal vyrozprávať,

bude sa musieť postaviť

zoči-voči svojmu najväčšiemu strachu,

strachu takému veľkému, že si

ho nedokáže ani sám pripustiť.

V tomto výnimočnom diele sa

mieša niekoľko žánrov. Je ťažko povedať,

či ide o horor, sociálnu drámu,

alebo rozprávku pre deti. Príbeh je

smutný, miestami veľmi pochmúrny,

jeho atmosféru dotvárajú pôsobivé

ilustrácie, ktoré čitateľa vtiahnu

do deja po prvých stránkach. Čitateľ

môže spoluprežívať ťažký údel, ktorým

sa Conor musí prebojovať, pričom

rozumie aj jeho myšlienkam

i činom, ktoré navonok nepôsobia

pozitívne. Tri príbehy, ktoré Netvor

chlapcovi rozpráva, sú určené aj čitateľovi,

ktorý v nich môže nájsť paralelu

so svojím životom, a prehodnocovať

tak niektoré svoje názory

na to, čo je dobro a zlo, že veci nie

sú takými, akými sa na prvý pohľad

zdajú, a naše myšlienky nie sú ešte

samotnými činmi. Čítanie je pútavé,

tempo príbehu sa neustále stupňuje až

do grandiózneho vyvrcholenia, ktoré

je nesmierne hlboké a mnohých pohne

k slzám. A hoci vás na konci príbehu

neprinúti Netvor vyrozprávať

váš vlastný príbeh, vnútorné nutkanie

vás môže primäť vyjadriť váš najväčší

strach. Ten strach, ktorý ste

ešte nikdy pred nikým nevyslovili,

dokonca ani sami pred sebou.

Denník The Independent zaradil

knihu medzi najlepšie tituly pre deti

a mládež roku 2011. Kniha získala

ocenenie The Kitchies Award 2011,

udeľované najprogresívnejším knihám

publikovaným vo Veľkej Británii,

Carnegieho medailu a medailu

Kate Greenawayovej, ktoré udeľujú

profesionálni britskí knihovníci

za mimoriadnu knihu pre deti

a mládež a mimoriadnu ilustráciu.

Získala aj nomináciu na cenu Asociácie

Brama Stokera.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk


Srdečne Vás

pozývame

na jarné

prednáškové

FÓRUM

Sveta Grálu

Sobota 22. 3. 2014, 10 00 - 18 00 h.

Oblastná galéria Liberec (bývalé mestské kúpele),

Masarykova 723/14, Liberec

Sobota 5. 4. 2014, 10 00 - 18 00 h.

Dom kultúry Akord Ostrava-Zábřeh,

námestie SNP 1, Ostrava-Jih

Témy:

Umenie žiť

Pravé, rýdze šťastie má svoj začiatok

až v chápaní duchovných dejov

a ich žití vo svojom vnútri.

Najvyššie šťastie človeku prináša

spojenie s duchovnou silou

prichádzajúcou od Stvoriteľa.

Umenie udržiavať toto spojenie

je skutočným majstrovstvom života.

Vstupné:

Celodenné vstupné (kompletný program): 190 Kč

Vstupné na jednotlivé prednášky: 90 Kč

Vstupenky sa predávajú až na mieste.

V prípade otázok sa obráťte na tel. +420 545 213 964

Na mieste si budete môcť kúpiť knihy, DVD a CD

nakladateľstiev Stiftung Gralsbotschaft Stuttgart

a Nakladatelství Integrál Brno.

Nakladatelství

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart

Nakladatelství

Integrál Brno

10 00 - 10 15 Otvorenie

10 15 - 11 45

Ing. Jan Zubatý: Život – umenie okamihu

Naplniť svoj život znamená predovšetkým žiť v súčasnosti

Život je dar, neuveriteľne premenlivý, špecifi cký a individuálny. Každý človek vchádza do života

za iných podmienok, rodí sa do rôznych rodín, rozdielnych sociálnych pomerov a napriek

tomu so spoločnou túžbou – byť v živote šťastný. Ak všetci v sebe nesieme túžbu po šťastí,

existuje nejaká spoločná cesta, ktorá by k nemu viedla? Existujú nejaké pravidlá, zákonité

postupy platné pre všetkých ľudí, ktoré človeka podporujú na jeho ceste k cieľu, nazývanému

šťastný život? Ak sa riadi človek zákonitými postupmi, nestratí svoju slobodu a jedinečnosť?

Nie je potom len súčiastkou v stroji zvanom život? Neprestáva byť život umením okamihu?

Môže nechať žiť v sebe súčasnosť a vychutnávať ju? Na spoločné zamyslenie sa a hľadanie

odpovedí Vás pozýva a na stretnutie na fóre Sveta Grálu sa teší Jan Zubatý.

12 00 - 13 30

Bc. Pavel Kalpakcis: Ak dať svojmu životu zmysel?

V dnešnej dobe sa prudko zvýšil počet ľudí, ktorí trpia depresiami, stresom a nenaplnenými

vzťahmi. Základnou potrebou každého ľudského tvora je byť šťastný. Cesty, ktoré si vyberáme,

aby sme našli šťastie, bývajú však mnohokrát tŕnisté a bolestivé. Často sa ani na ich konci

očakávaný pocit šťastia nedostaví. Prednášajúci sa počas svojej psychoterapeutickej praxe

stretol s mnohými ľudskými osudmi. Ich spoločným menovateľom bola nenaplnená túžba

po šťastnom a zmysluplnom živote.

Témou prednášky bude úvaha nad tým, čo nám na ceste k naplnenému a šťastnému životu

pomáha. Vypočujeme si aj konkrétne príbehy z autorovej psychoterapeutickej praxe.

14 30 - 16 00

MUDr. Jan Palouček: Hľadanie radosti

Pozornosť mnohých ľudí sa v dnešnej dobe viaže predovšetkým na vonkajšie hodnoty. Tak

boli vychovaní a sami nemajú dosť sily, aby to zmenili. Hľadajú radosť predovšetkým v nestálych

hodnotách a pôžitkoch, a preto sa domnievajú, že radosť nemôže byť trvalá. Majú

pravdu, pokiaľ ide o radosť tohto druhu. Takáto radosť sa vyznačuje tým, že človek žiada

a berie. A tento prameň jedného dňa vyschne.

Vo vnútri každého človeka je však večný prameň, ktorý tečie opačným smerom – smerom

k ľuďom, k Bohu. Z neho môže človek bez obmedzenia čerpať, aby druhým dával to, čo

potrebujú, po čom túžia, a sám pre seba získa radosť nad radosť...

16 15 - 17 45

Záverečná panelová diskusia s prednášajúcimi Janom Zubatým, Janom Paloučkom

a Pavlom Kalpakcisom. Moderuje Artur Zatloukal, riaditeľ nakladateľstva Integrál Brno.

Programom celého dňa vás budú sprevádzať Martin Nechvíle

(Liberec) a Marie Šuláková (Ostrava).

55

Svet Grálu

39 | 2014


NÁZORY

56

Svet Grálu

39 | 2014

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 39/2013, vyšlo 1. 3. 2014

Redakcia:

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice),

Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice n. Svit.),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek,

Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová,

Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o., Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva), Pavel Mahovský (Brno)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: A. Radosavljevic, Srbsko (2); R. A. Hillman,

Bangkok (13); R. Biedermann, Německo (16, 18); A. F.-Espinoza,

Kanada (18); O. Korniyenko (20); A. Ugorenkov, Rusko (26);

P. Hofmeester, Nizozemsko (29); O. Viatchaninova, Ukrajina (45);

P. Teravagimov, Maďarsko (46); H. Almeida, Portugalsko, J. Merdan,

Bosna a Hercegovina, Weissdesign (47); Photography33, Francie (49,

51); D. Raev, Rusko, N. Vasiljeva, Rusko, T. Lammeyer, Německo (51);

D. Valerani, Itálie(53); M. Rasmussen, USA (57); M. Lipa, Ukrajina(58);

• Dreamstime.com: J. Konoval, Ukrajina (3); L. Erickson, USA (14);

• Istockphoto.com: C. Whitman, USA (1, 22); livepiccs, Německo (5);

G. Alvis, USA (6); A. Rohde, Australia (19); akrp, Německo (25); B Scott

Photography, USA (36); 555DIGIT, Španělsko (60)

• wikipedia.org: Arthur Rackham (2), (42)

• GralsWelt: (29, 38, 40)

• Marie Šuláková, ČR: (8, 12)

• Artur Zatloukal ml., ČR: (32–35)

• www.donbosco-torino.it: (38, 40)

• Jim Kay, autorské ilustrace z knihy: (52)

• Miloslav Bouška, ČR: (58)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Vitariánska strava

Otázka čitateľa:

Dobrý deň pán Palouček,

so záujmom si čítam Vaše články vo

Svete Grálu, pričom naposledy ma

veľmi zaujal a rozšíril moje obzory

článok o pránickej strave, na ktorý

som narazil až teraz, aj keď je už

starší.

Pretože nemám úplne všetky čísla

SG, chcem sa opýtať, či ste už náhodou

niekedy niečo nenapísali aj

na tému „vitariánstva“ – jedenie iba

tepelne neupravenej bezmäsitej stravy,

a pitie výlučne destilovanej vody.

Osobne tomu neholdujem, ale mám

viacero známych, ktorí k tomu vedú

i svoje deti. Jedného z nich, zdá sa, zaujal

Váš pohľad na pránickú stravu,

na ktorú by chcel prejsť. Možno by ste

mohli do tejto témy vniesť viac svetla

nielen pre neho, ale aj pre ostatných

čitateľov Sveta Grálu. Ďakujem.

M. B. (meno v redakcii)

Odpoveď redakcie:

K téme „vitariánstva“ som sa doposiaľ

nikdy nevyjadroval. K obom spomenutým

súčastiam tejto stravovacej

metódy mám však nasledujúce

stanoviská.

Tepelná úprava stravy (obilniny,

niektoré druhy zeleniny a v niektorých

prípadoch i ovocia) zvyšuje

jej energetickú hodnotu a uľahčuje

stráviteľnosť za predpokladu,

že je vykonaná správnym spôsobom.

Oheň, ako živel, má pri príprave

stravy veľmi dôležitú úlohu.

Ak je použitý správne, má vplyv

zjemňujúci a povznášajúci, ak je

použitý zle, má vplyv ničivý. Predstava,

že prirodzené stravovanie má

mať pokiaľ možno primitívne črty,

nezodpovedá zmyslu vývoja, ktorým

je zušľachtenie a povznesenie.

Správny vývoj zachováva vždy rovnováhu

medzi obsahom a formou.

Keď uvažujeme o človeku, je to jeho

duch, z ktorého má vychádzať stále

silnejšie duchovné žiarenie, ktoré potom

prežaruje i pozemské telo ako

svoj najvrchnejší obal. Pozemské

telo však potrebuje na svoj správny

rozvoj nielen vnútorný, duchovný

oheň, ale aj rovnorodý, tzn. hrubohmotný

vplyv rovnakého druhu. Nie

je možné si myslieť, že všetko možno

zaisťovať zvnútra. Duchovný pohyb

nemôže nahradiť telesný, čisté myšlienky

nemôžu nahradiť kúpeľ atď.

Z tohto pohľadu sa potom tepelná

úprava stravy javí ako prežiarenie

alebo povznesenie stravy na vyššiu

úroveň, na ktorú ju bytostné pôsobenie

nemôže nikdy priviesť. Tepelná

úprava stravy tak pomáha telu prispôsobiť

sa vzrastajúcemu vyžarovaniu

ducha.

V tejto súvislosti chcem ešte krátko

poznamenať, že najmenšiu alebo vôbec

žiadnu tepelnú úpravu vyžadujú

kvety a ovocné plody, pretože sa vyvíjajú

na „najvyšších poschodiach“

rastlín, teda najbližšie slnku a teplu.

Tu príroda sama zaisťuje dostatočné

zakotvenie ohnivého elementu,

a preto nie je treba jeho mieru zvyšovať.

Naproti tomu podzemné časti

rastlín sú všeobecne vystavené pôsobeniu

tepla najmenej. Z toho dôvodu


NÁZORY

je ich tepelná úprava na mieste. Cieľom

tepelnej úpravy stravy by malo

byť dosiahnutie takého energetického

(alebo „ohnivého“) stupňa,

na ktorom sa nachádza včelí med.

Príliš dlhá tepelná úprava vedie naopak

k prepólovaniu energie a z jedla

sa stáva kompost.

Destilovaná voda nemôže nikdy

nahradiť pramenitú vodu. Voda je

základná potravina a nemožno ju

považovať iba za chemickú látku.

Voda je predovšetkým energia a až

potom chemická zlúčenina, ako ostatne

všetky látky. Hodnota vody a aj

ďalších potravín spočíva najmä v obsahu

energií, ktoré sa v nich ukladajú

nenapodobiteľnými prírodnými pochodmi.

Destiláciou sa tento obsah

deformuje.

Jan Palouček

Základný príjem

Otázka čitateľky:

Dobrý deň, pán Výboch,

zaujímam sa o Abd-ru-shinovo dielo

a vo Svete Grálu z roku 2011 som si

prečítala Váš článok o hospodárskej

situácii (SG č. 28/2011 str. 13, pozn.

redakcie).

Rada by som sa Vás opýtala, či poznáte

myšlienku základného príjmu?

A či ste videli film Základný príjem?

Je voľne dostupný na youtube.

Ďakujem Vám.

I. G. (meno v redakcii)

Odpoveď redakcie:

Dobrý deň, ďakujem Vám za otázku.

O myšlienke základného príjmu som

doteraz nepočul. Prečítal som si jeho

definíciu na stránke www.zakladnyprijem.sk.

Idea základného príjmu, ktorý by

nebol závislý od práce občanov a bol

by to akýsi minimálny príjem pre

dôstojný život považujem za ideovo

veľmi peknú. Cieľ tejto teórie je šľachetný

– zbaviť ľudí strachu, zabezpečiť

im hodnotný život, dovoliť im

robiť zamestnanie, ktoré ich napĺňa,

a iné. Nemyslím si však, že je tento

systém aplikovateľný v našej spoločnosti

a v našej dobe.

Berte to však prosím iba ako moju

úvahu. Hoci mám ekonomické vzdelanie,

nepovažujem sa za odborníka

v tejto oblasti.

Hlavná príčina, prečo považujem

túto tézu za utopistickú, je pohodlnosť

človeka. Mnohí ľudia si predstavujú

ako vrchol svojho šťastia život

prežitý v ničnerobení, v pohodlnosti

a záhaľčivosti. Toto je u mnohých

hlavný motor, ktorý ich ženie celý

pozemský život. Predstavme si, čo

by mnohí z nich urobili, keby dostali

určitý slušný základný príjem. Jednoducho

by prestali pracovať a len

by poberali tento príjem. Ako by povedali

ekonómovia, krivka hraničnej

užitočnosti tovaru „pohodlnosť“

siaha príliš vysoko a mnohí ľudia by

neboli ochotní „obetovať“ svoj čas

na prácu, aby si mohli kúpiť viac statkov.

Radšej sa uspokoja s málom.

Okrem toho by sme mohli očakávať,

že niektoré práce by vôbec

neboli vykonané (čistenie kanálov

a podobne), pretože opäť by chýbala

motivačná sila.

Smithova teória neviditeľnej ruky

trhu nie je síce dokonalá, ale pomerne

dobre vystihuje „ducha spoločnosti“,

– človek je tvor egoistický,

sleduje len svoje vlastné ciele, nie

ciele spoločnosti...“

Teória Základného príjmu však

podľa mňa predpokladá ľudí mimoriadne

duševne vyvinutých, ktorí

si uvedomujú, že skutočné šťastie

človek nenájde v záhaľčivosti, ale

v zmysluplnej práci pre seba i pre

spoločnosť. Takúto spoločnosť však

žiaľ dnes nemáme, preto na ňu nemôžeme

aplikovať systém, ktorý

pre ňu nie je

vhodný.

Myslím si, že

človek by mal

byť ohodnotený

na základe vykonanej

práce. Je to moti- vačný faktor

a vhodná spätná väzba. Samozrejme,

ohodnotenie by malo byť adekvátne,

nie tak, ako je to dnes.

Toto sú len dva problémy, ktoré by

som videl v súvislosti s aplikáciou

tejto tézy. Nezamýšľal som sa nad

ňou do hĺbky.

Predpokladám, že tvorcovia myšlienky

základného príjmu s týmito

ale i inými komplikáciami rátali

a navrhli určité riešenie. Nenašiel

som ho však na stránke.

S priateľským pozdravom,

Tomáš Výboch

Chyby z minulosti

Otázka čitateľky:

Dobrý deň, vďaka Vašej webovej

stránke som sa dozvedela zásadné

informácie, ktoré ovplyvnili moju

budúcu životnú cestu. Týmto by som

Vám chcela z celého srdca poďakovať.

A zároveň som sa chcela touto

cestou dozvedieť odpoveď na otázku,

ktorá ma prenasleduje dňom i nocou.

V minulosti som urobila mnoho chýb,

ktoré teraz ľutujem. Viem, že si za ne

ponesiem zodpovednosť, ale ťaží ma

vedomie, že neviem či sa to dá napraviť,

respektíve „keď som v minulosti

urobila niečo nepekného, môže

zo mňa byť ešte dobrý človek“? Dá

sa to odčiniť? Vopred Vám ďakujem

za odpoveď.

Vendula

Odpoveď redakcie:

Každý ľudský čin, slovo či myšlienka

vyvoláva spätný účinok, podľa toho,

akého je skutočne druhu. Pri tomto

57

Svet Grálu

39 | 2014


NÁZORY

zistení a pochopení sa často človek

stretáva s obavou, či bude schopný

zniesť nápor vracajúcich sa následkov.

Pokiaľ však už vyrazil na cestu

s úsilím stať sa skutočne dobrým

človekom, jeho okolie už nie je také

hutné a začína sa okolo neho rozjasňovať.

Toto rozjasnenie vytvára

ochranný obal, na ktorom sa zoslabujú

vracajúce sa spätné účinky

podľa miery čistoty a opravdivosti

úsilia. Každý chybný čin možno

odčiniť, a to i ten najhorší. Krásny

a presný prehľad o tomto dianí poskytuje

napríklad prednáška “Symbolika

v ľudskom osude” z knihy

Vo svetle Pravdy.

Želám Vám veľa radosti a vytrvalosti,

aby Vás nič nedokázalo odradiť

od Vašej túžby byť dobrým

človekom.

Vítězslav Fof

Duša človeka

Otázka čitateľa:

Vážení a milí, prosím, môžete mi vysvetliť,

čo je duša človeka?

Ďakujem. M. G.

Odpoveď redakcie:

Vážená pani,

Vaša otázka „Čo je duša človeka?“ je

veľmi stručná. Najprv, prosím, niekoľko

slov k pojmu duch.

Duch je podstatou čiže jadrom človeka.

Pochádza z duchovnej úrovne,

z oblasti ďaleko nad hmotným vesmírom.

Je nositeľom osobnostných,

teda povahových vlastností človeka

a prejavuje sa cítením.

Aby mohol duch dospieť k plnému

a vedomému životu na zemi, musí sa

obaliť záhalmi z niekoľkých ďalších

vrstiev, ktoré sa nachádzajú medzi

zemou a duchovnou úrovňou. Posledným

takým záhalom je pozemské

telo.

58

Svet Grálu

39 | 2014

Pri pozemskej smrti odkladá človek

svoju najhrubšiu vrstvu, teda

telo, a existuje ďalej ako duch so

svojimi ďalšími jemnejšími obalmi.

Túto formu existencie nazývame

dušou. Jadrom duše je ľudský

duch, na sebe má jednu alebo viacej

vrstiev; bezprostredne po smrti

je tou najbližšie hutnejšou vrstvou

jemnejší druh hmotnosti, teda

jemnohmotné telo.

Po telesnej smrti má duša pokračovať

ďalej svojou cestou ďalšieho

vzdelávania a zušľachťovania; odkladá

pri tom svoje záhaly, až sa

nakoniec vráti späť do duchovnej

úrovne ako plne zrelý duch.

Pri svojom vysvetľovaní vychádzam

z knihy „Posolstvo Grálu – Vo

svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina.

Pokiaľ by ste si priali niečo z Vašej

otázky ďalej rozviesť, rád sa Vám

ozvem.

Artur Zatloukal

za redakciu časopisu Svet Grálu

Náhoda alebo zámer Boží

Príspevok čitateľa:

Mnohí vedci a ostatní ľudia hovoria

o vesmíre, že vznikol sám

od seba, alebo len náhodou, alebo

spontánne hovoria, že nie je

treba Boha na vytvorenie toľkých

zákonitostí.

Je všetko len náhoda alebo je to

zámer? Keď sa pozrieme na postavenie

Zeme vo vesmíre, je to niečo

výnimočné, nemožno to inak hodnotiť,

než zámer. Pri všetkých nebezpečenstvách,

ktoré vo vesmíre

sú, nie je možné, aby niečo také

existovalo takú dlhú dobu. Obrovské

množstvo čiernych dier, hviezd,

supernov a asteroidov, to všetko

bolo odstránené, aby sa vývoj ľudí

nenarušoval. Za slnko máme primeranú

hviezdu. Zem je v takom

postavení a tak ďaleko od Slnka,

aby nebola Slnkom príliš ohrievaná

a ani príliš ochladená a aby

mala pomerne stabilné teploty

a v takom postavení je už veľmi

dlho. Toto nie je nikde zaručené,

že to tak musí byť. Aj Mesiac je tu

k našej pomoci, môže sa ním uľahčiť

bytie na tejto Zemi. Na Zemi

sa stretávajú ľudia s plodonosnými

a jedlými rastlinami a inými

priaznivými podmienkami, ku

ktorým patrilo aj vyhynutie dinosaurov.

Vyzerá to, že celý vesmír

tu pripravil ľuďom pokojný domov.

V galaxii Mliečna dráha je

naša slnečná sústava v jej najpokojnejšej

časti, aby nebola ohrozená

stretmi s inými hviezdami

pri svojom obehu okolo celej galaxie.

Všade okolo nás je totiž vesmír

veľmi dravý.

Pokiaľ by to bola len náhoda, nemohlo

by tu ísť o jednu náhodu, ale

o obrovské množstvo nekončiacich

náhod, nebolo by možné, aby sme

v takom vesmíre žili, tak dlho a tak

pokojne. Podmienky na našej Zemi

sú príliš priaznivé a nesvedčia o náhodilosti.

Náhodný vesmír, vesmír,

ktorý by vznikol sám od seba, by nemal

záujem o nejaké zvláštne podmienky

pre život človeka.

Je to teda zámer a nič iné. Vesmír

nemohol vzniknúť sám od seba, pretože

by mohol sám od seba ihneď

zaniknúť, a neprivodil by toľko samostatných

zákonitostí, ktoré vo vesmíre

sú, zákony by boli slepé, nedovolili

by veľmi zložitý rozvoj veľmi

priaznivých podmienok pre bytie

človeka a ich udržanie, čo predpokladá

len prítomnosť Božieho zámeru,

pevných zákonov, ktoré nie

sú slepé. Keď skúmame hrubohmotný

vesmír a v ňom zakotvenú

Zem, musíme v tom spoznať veľkú

lásku Božiu.

S. Ď. (meno v redakcii)


6. vydanie

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

jednozväzkové vydanie

Prednášky tohto diela sa zaoberajú

svetonázorovými otázkami

a odpovedajú na ne jasným a dôsledným

spôsobom. Pred čitateľom sa rozvinú

zákonitosti sveta ako obraz Stvoriteľovej

vôle, vylíčené tak, aby ich človek mohol

pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba.

Autor sám k tomu hovorí: „Poznatky,

získané z tejto knihy sú také ohromné, že

nezaujatého čitateľa nútia k zamysleniu,

skúmaniu a napredovaniu. Kto sa nebojí

nadvihnúť závoj tam, kde pre neho ešte

dnes spočívajú veľ ké záhady života, tomu

kniha prinesie bohatý úžitok. Stane sa mu

živým posolstvom z Grálu.

V ponuke sú aj samostatné zväzky tohto trojzväzkového diela, ako aj

audio záznam všetkých prednášok na CD či DVD vo formáte MP3.

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke

www.svetgralu.sk

slovenský jazyk,

832 strán,

tvrdá väzba,

formát 14 x 21 cm,

6. vydanie,

tri zväzky v jednom,

hmotnosť: 1000 g

naša cena:

21,00 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu:

19,90 €


„Nastúpiť cestu nahor vyžaduje odvahu. Človek

musí prekonať strach, že stratí tých, ktorých má rád.

Až keď cestu nastúpi, zistí, že je to jediný spôsob,

ako ich nestratiť - pokiaľ i oni smerujú nahor.“

MUDr. Jan Palouček

More magazines by this user