SG37

september 2012 – november 2012 

Rozhovor s mužom závislým od drog 

strana 11 

Slepé nasledovanie vierouky je pre 

duchovný vývoj škodlivé 

strana 45 

Ako deti správne motivovať 

k práci 

strana 14 

Cena 2,89 € 

marec 2013 – máj 2013 

strana 12 

Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti 

strana 41 

Otázka, ktorú si kladie mnoho 

veriacich 

strana 52 

Cena 2,89 € 

www.svetgralu.sk 

Duchovné súvislosti v živote 

i 

Rozhovor 

s Prof. Ludmilou Kameníkovou, 

o ľudskom zdraví 

strana 

18 

Rozhovor s Margot Ruis 

nielen o prírodných 

bytostiach 

strana 34 



Aký je skutočný pôvod 

človeka? 

jún 2013 – august 2013 

strana 34 

december ember 2012 – február 2013 

Ako viesť svoje deti 

strana 11 

Rozhovor s pátrom 

Anselmom Grünom 

o živote, viere a spiritualite 

strana 45 

Rozhovor 

s PhDr. Milanom Zemkom CSc, 

členom 

historického ústavu 

SAV v Bratislave 

strana 14 

S matkou ôsmich detí o veciach, 

ktoré spájajú rodinu 

Správny vzťah k tejto etape 

života 

strana 7 

strana 53 

36 

9 

Dieťa nie je dospelý! 

strana 46 

Ako „vstať z popola“ 

strana 20 

Cena 2,89 € 

Cena 2,89 € 

Každý den, týden, týden imě 

i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš 

život, , podob 

podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet. 

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí. 

ve dnech roku 

s fotografiemi Karla Prskavce 

Barva roku 2013 

aktuálna ponuka 



zlatá 

Prečo niekedy horoskopy 

nevychádzajú 

strana 18 

Predstavujeme metódu 

z východného Slovenska 

strana 34 



Černákovou 

strana 34 

Aký partner sa k nám 

naozaj hodí? 

strana 31 

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 38 

Vychádza v decembri 2013 

Ježiš Nazaretský 

Bez ohľadu na vnútorný pôvod Krista, teda na jeho 

Božské jadro, je už stovky rokov v popredí záujmu 

otázka jeho pozemského života. O ňom okrem 

biblického Nového zákona existuje iba málo 

historických záznamov. A ani tu nemožno vylúčiť, 

že tieto známe svedectvá neboli v priebehu 

storočí manipulované. Preto však nemusíme hneď 

„s vaničkou vylievať i dieťa“ a spochybňovať 

Ježišov život a jeho nadčasovo pravdivé učenie, 

odovzdávané z generácie na generáciu už vyše 

2000 rokov. 

Svet Grálu 

Jeme lieky, 

ale zdraví nie sme 

Svet Grálu 

33 

„Život byl poměrně nudný. 

Lieky na trvalé 

Tak proč si ho nezpestřit?“ 

uzdravenie nestačia 

Svet Grálu 

Svet Grálu 

Nebezpečenstvo dogmatizmu 

„V pote svojej tváre…“ 

? 

smrt 

narodenie 

zivot 

Svet Grálu 

34 

Život s „druhým 

svetom“ 

12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy 

Naše minulé životy 

Prečo ich nepoznáme? „Biblia pre mňa nie je dogmou!“ 

Prečo horoskop 

niekedy 

nevychádza? 

POSELSTVÍ 

B BAREV 

2013 

kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06 

Astrológia dnes 

Samoliečba 

Slováci, akí sme? 

zápalových 

Homosexualita 

chorôb 

Ako jej rozumieť? 

Svet Grálu 

35 

Barbro Karlén spomína: 

Božia iskra v nás 

„Keď som bola Annou Frankovou“ 

Svet Grálu 

Skúsenosti blízkosti smrti: 

Ilúzia či realita? 

Prečo mal Kristus taký 

hrozný osud? 

36 

Skrytý zmysel 

starnutia Život ma naučil neplánovať 

Herbert Vollmann: Pohľad do iného sveta 

Vo svojom v poradí štvrtom zväzku sa autor zaoberá témami: 

Pravdy a múdrosti v prísloviach a slovných zvratoch | Čísla, 

podstata všetkých vecí | Ako to pôjde ďalej v týchto časoch 

chaosu a núdze? | Apokalypsa dnes 

Svet Grálu 

ISSN 1614–5127 

771614 512005 

12 zlatých pravidiel 

úspešnej výchovy 

Pri objednávke celej edície spisov 

Herberta Vollmanna: 

Pútnik svetmi 

Náboženské témy v novom pohľade 

Nové poznanie k času obratu svetov 

Pohľad do iného sveta 

Vyhorenie 

Vysoká škola 

neočakávania 

O živote v Tanzánii 

s MUDr. Margarétou 

Vrana k vrane 

sadá... 

Naša cena: 6,70 € 

Cena pre predplatiteľa: 6,30 € 

127 strán, 

reklama 

mäkká väzba, 

slovenský jazyk, 

formát 13 x 20 cm, 

hmotnosť 170 g 

Akciová cena: 25,50 € 

Namiesto pôvodných: 29,20 € 

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

NA ÚVOD 

eď som sa chystal písať tento 

K úvodník, načrtol som si v duchu 

tri krátke poznámky: po 

prvé – Karol, po druhé – rozum 

nefunguje a po tretie – potom to 

uvidíme. Preberiem to pekne po 

poriadku. Keďže témou tohto čísla 

je takzvaná smrť a to, čo s ňou súvisí, 

nemohol som si nespomenúť 

na Karola. Karol zomrel očakávanou 

smrťou – po porade s lekármi 

sa rozhodol nenechať sa operovať, 

a prežiť niekoľko zostávajúcich 

mesiacov dôstojne. V jeho prípade 

to nikoho neprekvapilo – bol jogínom, 

meditujúcim človekom a zároveň 

ctiteľom Ježiša Krista v jednej 

osobe. Krátko po jeho smrti sme 

sa my dvaja stretli – zrejme v jeho 

obľúbenej reštaurácii. Ako dlhoročného 

vegetariána ma prekvapilo, 

že s ním konverzujem nad tanierom 

mäsa, no rozprávali sme sa úplne 

prirodzene a bezprostredne. Tak 

medzi rečou a jedlom sa ho pýtam: 

„… počuj, Karol, vieš o tom, že si 

zomrel?“ „Pravdaže.“ – odvetil mi 

rozvážne a bez prekvapenia. „A čo 

budeš teraz robiť?“ „To, čo doteraz, 

učiť“, – naširoko sa usmial a oči 

mu zasvietili. Hneď potom sme sa 

len tak bez prechodu ocitli na šírošírej 

lúke plnej pekných kvetov – 

tuším boli žlté. Chvíľu sme mlčky 

kráčali vedľa seba, necítili sme potrebu 

rušiť blažené, posvätné ticho. 

Po chvíli som sa obzrel, ale 

Karol už vedľa mňa nebol, zrejme 

sa pobral za novými povinnosťami. 

Vďaka, že aspoň takto, prostredníctvom 

sna, môžeme občas – a bez 

rizika, nazrieť do sveta tých, ktorí 

z tohto nášho odišli. Je to rozhodne 

príjemnejšie a bezpečnejšie, ako 

kedysi veľmi rozšírená móda kývajúcich 

sa stolčekov, búchajúcich 

okien a posúvajúcich sa písmeniek. 

Plánovaná a akosi násilná 

snaha komunikovať s obyvateľmi 

záhrobia rozhodne skeptikov nepresvedčila, 

a len veľmi málo mediálnych 

ľudí dokázalo svoje správy 

z onoho sveta podávať ďalej aspoň 

ako-tak verne a neskreslene. Zárobkový 

špiritizmus prispel skôr 

k nárastu počtu ľudí, ktorí o druhom 

svete radšej nechcú nič vedieť. 

Treba povedať, že aj na strane ľudí 

presvedčených „o živote po živote“ 

dochádza k nepríjemným prekvapeniam. 

Po tom, ako si pozrela 

hollywoodsky prifarbený, no v istom 

zmysle dosť drsný film „Ako 

prichádzajú sny“ sa mi jedna ezotericky 

orientovaná dáma zverila, 

že život po smrti si predstavovala 

celkom inak. Že tam budeme hneď 

osvietení a nebudeme sa potulovať 

kade-tade ako blázni, až kým nedospejeme 

k rozhodnutiu opustiť 

vlastné závažia a vydať sa na novú 

duchovnú cestu. Tentoraz už bez 

pozemských pomôcok a tobôž pozlátok. 

A v tom je práve ten háčik, 

ktorý do istej miery aj vyššie uvedený 

film približuje: na onom svete 

nič také ako rozumová disciplína 

a rozumové presvedčenie neexistuje. 

Existuje iba cit, ktorý bez 

kontroly hrubohmotného mozgu 

nadobúda mohutnú povznášajúcu, 

alebo aj ničiacu silu. Platí, že nebo 

i peklo si človek nosí v sebe. Preto 

sa v Tibete traduje múdrosť, že 

osvietená bytosť vidí v jazere nádhernú 

vodnú hladinu, zatiaľ čo pekelná 

bytosť more plameňov. Preto 

sa všetky duchovné tradície obracajú 

k srdcu človeka, a nie k jeho 

mozgu. Nakoniec, už tu na zemi 

pripravujeme raj alebo utrpenie 

iným a tým aj sami sebe. Smrť je 

len prechodom, a aká bude a čo nás 

čaká na druhej strane, je v našich 

rukách. Spoliehať sa na príslušnosť 

k cirkvi, slepé pritakávanie náboženským 

predpisom alebo radám 

duchovného manipulátora môže 

byť nakoniec naozaj osudné. To 

potom môže jeden dopadnúť tak, 

ako v divadelnej hre s obľúbenou 

hereckou dvojicou Lasica – Satinský: 

do pekla prijmú ochotne každého, 

lebo tam je to „demokraticky 

zariadené“, ale v nebi sa ešte aj biskupovi 

môže stať, že bude zametať 

chodníky (a to môže byť rád, že ho 

nebeskí strážcovia vzali na milosť). 

Nakoniec, potom to uvidíme. – Potešila 

ma reakcia jedného čitateľa 

podnetnej knihy, popisujúcej onen 

svet: bol natešený z toho, že aj na 

druhom brehu treba pracovať. Že 

inak by sa tam nudil. V tú pokračujúcu 

prácu na druhom brehu, prácu 

na sebe samom i v prospech blížnych 

dúfam aj ja. Popri práci by 

som si tam chcel doplniť štúdium. 

Práve preto, že tunajšie tituly tam 

žiadnu váhu nemajú ☺. 

Roman Levický 

levicky@svetgralu.sk 

3 

Svet Grálu 

37 | 2013

OBSAH 

4 

Svet Grálu 

37 | 2013 

FEJTÓN 

O putovaní duší po pozemskej smrti 

TÉMA 

Prvé kroky duše po smrti 

Aký je život medzi ríšou živých a mŕtvych 

UKÁŽKA 

Svedectvo z druhého brehu 

Franchezzov odkaz zo záhrobia 

TÉMA 

Pokračovanie života 

v prednáškach Posolstva Grálu 

Zosnulý 

ROZHOVOR 

Intarzia života 

DUCHOVNÝ SVET 

Všímajte si znamenia 

Symbolika v živote človeka má svoje opodstatnenie 

POHYB 

Tanec chrbtice 

ROZHOVOR 

Čí chleba ješ, toho pieseň spievaj 

HUDBA 

Ľudská túžba po slobode 

O najväčších majstroch hudobného klasicizmu 

S umeleckým stolárom 

Liborom Pražanom aj o kráse 

Predseda SPPK 

o potravinovej sebestačnosti 

u nás 

ŽIVOT 

Sny 

Čo prežíva duša počas spánku 

FOTOGRAFIE 

Gruzínsko 

ŽIVOT 

Všetko bude dobré 

Príbeh matky, ktorá prežila svoju dcéru 

PRÍBEH 

Z krutého panovníka mierotvorca 

Kráľ Ašóka a prvý moderný štát – 250 r. pred n.l. 

UKÁŽKA 

Kde je moja žena teraz, po smrti? 

VÝCHOVA 

12 zlatých pravidiel 

úspešnej výchovy 

Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“ 

ROZHOVOR 

„Na konci života 

nevidím slepú uličku!“ 

O živote a smrti s vedúcou detského hospicu 

ZAUJÍMAVOSTI 

Brána duše 

Skrytý význam slnečnej pletene 

LISTÁREŇ 

Ohlasy čitateľov 

PODOBENSTVÁ 

Podobenstvo o rybárskej sieti

FEJTÓN 

„A keď nebudeš jesť špenát, umrieš 

a bude z teba smrtka, hú!“ povedala 

pomstychtivo malá Betka, „to budeš 

mať za to!“ 

„Nie!“ zakričal malý Kubo a tresol 

lyžicou do taniera, „nebude, ocko 

vravel, že keď zomriem, tak sa budem 

vznášať ako nafukovací balón 

a už ma nebude bolieť noha!“ 

„Tak dosť!“ zahrmela pani Jiráková 

vojenským hlasom, „Betka, do kuchyne 

utrieť riad, a ty, Kubo, nech 

už máš ten obed v sebe!“ Šľahla po 

deťoch pohľadom, veštiacim koniec 

rešpektovania ich nežných osobností 

a prechod na hrubšiu úroveň 

výchovy. 

„Po kom to tie deti majú,“ ťažkala si 

vedľa v izbe. Manžel hľadel uprene do 

modrasto svietiacej obrazovky počítača 

a dával najavo, že na hladinu vypúšťa 

len nevýznamné bubliny. „Po 

kom… no predsa po nás,“ utrúsil neprítomne 

ako vedľajší produkt svojho 

bytia na Zemi. Bolo zrejmé, že nad 

odpoveďou nepotrebuje rozmýšľať, 

inak by ju nedal dokopy. 

„Láskavo nezízaj do tej škatule, keď 

so mnou hovoríš,“ vzkypela Alica Jiráková, 

„lebo ti ju raz roztrieskam. 

Mala som to urobiť už dávno.“ 

„Prečo by si to robila?“ prehovoril 

nevinne Bruno Jirák. Vyzeral ako 

hlúpy Jano z rozprávky, ktorý práve 

vstúpil do cudzieho kráľovstva, potiahnutého 

čiernym súknom. „Čo ti 

na tom počítači vadí?“ 

„Ty mi vadíš,“ začala naberať obrátky, 

ale Bruno ju zrazil z ohnivých 

výšin do studenej vody: „Môžeme 

hovoriť k veci? Ako znie tvoja 

otázka?“ 

Neschopná jediného slova, ohrdnutá 

v najjemnejších ženských citoch, 

schmatla Alica utierku a vyrazila 

z miestnosti. 

„Alicka,“ prehovoril Bruno mäkkým 

hlasom, „nechoď preč.“ Doparoma, 

pomyslela si, zase ma dostal. 

O putovaní duší 

po pozemskej smrti 

Ale na rodičovské združenie pôjde 

tentoraz on, to mu nedarujem. Ja 

idem v stredu na zumbu. 

„Veď nás tie deti, Alicka, napodobňujú. 

Sme pre ne vzory, opierajú sa 

o nás, opakujú nás.“ 

„Ale tie morbídne debaty o smrti ja 

počúvať nebudem,“ vzoprela sa Alica, 

„keby si toto začal preberať so mnou 

vtedy, keď sme spolu chodili, tak by 

som si namiesto teba vzala Sedláka, 

i keď je blondiak. – Prečo sa vlastne 

o tejto téme bavíme?“ 

Artur Zatloukal 

„Pretože sa na ňu deti pýtajú,“ pokračoval 

neochvejne Bruno, „potrebujú 

to vedieť, keď už ty o tom nechceš 

nič vedieť. Keď sa začne o smrti, 

celý svet sa tvári, že ho rozboleli zuby. 

Celý svet nie, iba my tu v Európe. Odvtedy, 

čo nám cirkvi zakázali myslieť 

na reinkarnáciu, sme stratili niť 

života „odkiaľ – kam“, a čiastočne 

aj „prečo“. Namiesto radosti a istoty 

v poznaní sa z nás stali skrúšené 

a skrútené gotické sochy. Alebo naopak, 

karnevalové masky, čo si užívajú 

5 

Svet Grálu 

37 | 2013

FEJTÓN 

večer a nechcú vedieť, čo príde po 

polnoci. Zo zomretých, prirodzene 

žijúcich ďalej svoj život, sme urobili 

strašiakov. Samozrejme, že žijeme tu 

a teraz, uprostred denného svetla, ale 

každá zakázaná téma je čierna diera, 

ktorá z nás vysáva sily. O žiadnej inej 

otázke nekoluje toľko ustrašených nezmyslov, 

ako o smrti. Nápisy na cintorínoch 

sú plné rozprávok o večnom 

spánku a ničote, a pritom je dnes už 

plno dôkazov, že život po smrti pokračuje 

plynule ďalej. Všetko dnes 

hovorí za to, aby sa ľudia prestali trápiť 

a začali vedieť. Koniec-koncov – 

keď ti zomrela mamka, tak ti tie, ehm, 

morbídne rozhovory nevadili. 

„Máš pravdu,“ pripustila férovo 

Alica. „Odrazu sa na mňa škľabili 

všetky kúty, kam som sa len pozrela. 

Ako keď ti povodeň vezme dom a ty 

sa nemáš kam uchýliť. Naviac som 

mamu jasne uvidela vo sne. Prišla za 

mnou, bola zmätená a nevedela, čo 

má robiť. Bolo to také živé, dodnes 

viem, že to nebol iba sen. A ja som jej 

nedokázala nič súce povedať. Ráno 

mi volala sestra, že u nej v kuchyni 

spadli v noci nástenné hodiny a že 

sa s ňou vo sne prišla mamka rozlúčiť. 

Ešte skôr než sme volali do nemocnice, 

obe sme vedeli, že mamička 

v noci zomrela.“ 

„To ľudia po smrti často robia, že 

idú tam, kam ich srdce ťahá, k príbuzným 

a priateľom. Ale množstvo 

zomretých vôbec nevie, že zomreli, 

pretože buď neveria v ďalší život, 

alebo si naopak predstavujú Ježiša, 

ako im osobne zotrie slzy z očí. Nič 

takéto sa nestane a namiesto toho 

žijú plynule ďalej. Veľa z nich nemá 

a ani nepozná žiadne vyššie ciele, 

a tak sa potĺkajú po smrti v rovnakom 

okolí, v akom predtým žili – 

v kancelárii, v obchode, v bytoch, 

sliedia po krčmách, pretože ich priťahujú 

pocity pijanov a pažravcov… 

cítia sa priťahovaní rovnorodým 

6 

Svet Grálu 

37 | 2013 

prostredím a rovnorodými ľuďmi. 

Iní sa ocitnú po smrti v šere a tme, 

pretože si vlastne nepriali nič iné – 

iba nič nevedieť a nebyť.“ 

„To je dosť pochmúrny obraz,“ odvrkla 

Alica. 

„Je to splnenie ich želaní,“ mienil 

Bruno, „sami to tak vlastne chceli, 

i keď o tom nemali predstavu.“ 

„Tak to sa teda na smrť veľmi neteším,“ 

hodila Alica utierku na stôl 

a vstala, „radšej sa budem zubami- 

-nechtami držať tu tohto slzavého 

údolia.“ 

„Nezakrývaj mi jemnú elektroniku 

mokrou utierkou na riady,“ napomenul 

ju Bruno, „ja ti tiež nemiešam 

depilačný krém medzi šampóny. 

Koniec-koncov, kto má v sebe vyššie 

ciele…“ 

„Keď už hovoríš o depilácii,“ odplatila 

mu manželka ľadovo, „tak ma zaujíma, 

kedy mi na záhrade pokosíš tú 

trávu, kým do nej napadajú tie jablká. 

Potom už bude neskoro.“ 

„Ostatne, kto má v sebe vyššie ciele,“ 

nedal sa rušiť Bruno, „dostane takisto 

presne to, o čo sa snaží. Keď si 

odžije kus svojho pozemského života, 

bude pokračovať v ďalšom vzdelávaní, 

dozrievaní, zušľachťovaní. 

Nemá sa čoho obávať. Zem je tá najprácnejšia, 

najvzdialenejšia úroveň – 

riadne si túto prvú triedu základnej 

školy prežiť je to najťažšie v celom 

našom bytí. Kto to nezvládne na 

prvýkrát, opakuje ročník. Väčšinou 

i viackrát, dokiaľ nie je zrelý na 

ďalší. Ten je už potom ľahší, je tam 

viac svetla, krásy, ľahkosti a dokonalosti. 

Veď si pamätáš – ľudia, ktorí 

zažili klinickú smrť, sa niekedy ani 

nechceli vrátiť späť, také im to tam 

pripadalo nádherné. Ale tiež im bolo 

jasné, že si najprv musia tu na Zemi 

riadne prežiť všetko, čo prežiť majú. 

Skôr tam nahor nemôžu.“ 

„Vyššie ciele? To znie ako z učebnice. 

To musí mať človek na čele 

pečiatku cirkvi, alebo filozofické 

vzdelanie? Alebo chodiť zasnene po 

ulici ako v inom svete a nedokázať 

doma opraviť zásuvku, pretože to nie 

je dosť vysoký cieľ? Nič nevedieť, nič 

nedokázať, nič nečítať ani nevidieť, 

nič si nepamätať, pretože im to nestojí 

za námahu? Zo zásady čítať iba 

hodnotnú duchovnú literatúru, ostatné 

nie je dosť hodnotné?“ Alica 

opäť hodila utierku na stôl, tentoraz 

na iné miesto. 

„Ale kdeže,“ znechutene odvetil 

Bruno, „život sa nepýta, čo si o sebe 

myslíš, ale aká si. Vnútorná živosť je 

niečo úplne iného než priznanie sa 

k cirkvi – a to, čo si práve vymenovala, 

je číro-číra duchovná lenivosť 

premiešaná s farizejstvom. Tie ciele 

si človek ani nemusí presne vytyčovať 

– viac než o ciele ide skôr o cítenie, 

túžbu, chcenie, živosť ducha 

v sebe činného, azda je v tom i taký 

nepokoj, potom pohyb, pevné odhodlanie…“ 

Brunovi došli slová, ale 

vo vzduchu pomaly vzchádzalo porozumenie, 

podobne, ako sa po daždi 

z lesa dvíha opar. 

„Vieš, ja to všetko viem,“ pripustila 

Alica, „ale aj tak mi chýba to posledné 

vnútorné priznanie, že to skutočne 

prijímam. Ako vlastne dôjde 

človek k presvedčeniu?“ 

„Presvedčenie je viera i poznanie. 

Uveriť môžeš i nezmyslu. Ale presvedčenie 

– to znamená, že vieš, že 

veci dávajú zmysel, že do seba zapadajú, 

dávajú jasný a múdry obraz 

sveta. A pokračovanie života taký 

múdry obraz dáva!“ 

Artur Zatloukal 

zatloukal@svetgralu.cz

ŽIVOT PO ŽIVOTE 

Prvé kroky duše 

po pozemskej smrti 

Gerd Harms 

Zážitky Mary Ann Winkowski o živote so zosnulými 

O návratoch ľudí z klinickej smrti a o ich prežívaní vzniklo veľa kníh a filmov, 

no len málokto dokáže opísať život na druhom svete, ak návrat už nie je možný. 

Človek sa nepreberie v nemocničnej izbe a nezdôverí sa svojim blízkym. Tí, čo 

sa vrátili, opisovali priechod akýmsi tunelom, stretnutie s blízkymi, prípadne ešte 

s nejakou vyššou bytosťou, ktorá upozornila na nutný návrat do fyzického tela. 

O ďalšom pokračovaní života v nehmotnom svete zriedkavo referujú niektorí 

nadaní ľudia, ktorí zomretých vnímajú a dokážu s nimi komunikovať. Jednou 

z nich je aj Američanka Mary Ann Winkowski, autorka knihy Rozhovor s duchmi. 

7 

Svet Grálu 

37 | 2013


Mary Ann Winkowski 

ary Ann vo svojej knihe opisuje, 

ako vyrastala so svojou 

M 

babičkou v talianskej kolónii prisťahovalcov 

v USA. Pripadalo jej celkom 

prirodzené, že vníma zosnulých 

v ich duchovných telách. „Počula“ ich 

hovoriť a vnímala, že oni počujú, čo 

sama hovorí. Jej babička mala v menšej 

miere tiež tento dar, a preto mala 

pre vnučku pochopenie. Brávala ju 

so sebou na pohreby. Mary Ann 

čoskoro získala povesť sprostredkovateľky 

medzi ríšou zosnulých a živých 

tým, že odovzdávala ďalej, čo 

zosnulí chceli vyjadriť. Neskôr vravievala: 

„Či o tom vieme alebo nie, 

duchovia sú stále medzi nami – od 

najútlejšieho detstva sú súčasťou 

môjho života.“ 

Podľa jej pozorovania sa zosnulí ľudia, 

ktorí existujú ďalej ako nám neviditeľné 

duše, spravidla zúčastnia 

svojho pohrebu. Pozorujú celý priebeh 

a vnímajú, o čom sa hovorí. Ale 

čo oni chcú povedať, to my bežným 

spôsobom nemôžeme počuť. Mary 

Ann zakrátko poznáva, že jej zvláštne 

nadanie je výnimočný jav. Z účasti 

na mnohých pohreboch získala takúto 

skúsenosť: Rovnako ako zosnulí, 

8 

Svet Grálu 

37 | 2013 

aj ona vidí svetlo. Mnohí z nich po 

ukončení pohrebu týmto svetlom prechádzajú 

a sú potom pre ňu už neviditeľní. 

Ale nie je to tak u všetkých. 

Niektorí zostávajú v blízkosti pozemského 

sveta a Mary Ann ich môže naďalej 

vnímať. Neskôr sa naučila svetlo 

aj sama vizualizovať. Z pozemského 

hľadiska je to „len“ myšlienkový útvar, 

vytvorený duchovnou vôľou. Pre ňu 

samotnú a pre zosnulých je to však 

niečo celkom reálneho, a je im jasné, 

že toto svetlo tvorí hranicu „onoho 

sveta“. Čo leží za ňou, nevie z vlastného 

pozorovania ani autorka, ani 

zosnulí. Niektorí sa toho svetla boja 

a zdráhajú sa ním prejsť. Ide o duše 

pripútané k Zemi, ktoré sa nemôžu 

z pozemského sveta zážitkov uvoľniť 

z nejakého dôvodu. V tom najlepšom 

prípade je to oddanosť a láska k blízkej 

osobe. Sú tak dlho pozemsky viazaní, 

kým aj ona neopustí tento svet. 

V mnohých prípadoch sú však putá 

následkom nejakej viny, ktoré pútajú 

ľudskú dušu k žijúcim osobám. Po odložení 

telesnej schránky totiž získajú 

prevahu všetky vnútorné pohnútky 

a väzby, a musí byť prežité všetko, čo 

nebolo doposiaľ vyriešené alebo vyjasnené. 

Väzby vznikajú nielen k určitým 

osobám, ale dušu ťahá späť 

a viaže k Zemi aj pripútanosť k predmetom 

a zariadeniam, k majetku a záľubám, 

skrátka k všetkému, čo je pre 

človeka ťažké zanechať. Zúčastniť sa 

pozemskej činnosti však už nemôže, 

a skutočný „onen svet“ so svojimi 

mnohostrannými možnosťami prežívania 

a vzostupu je pre dušu kvôli 

tejto pripútanosti uzavretý. Mary Ann 

napr. vypozorovala, že ľudia si získaním 

nejakej starožitnosti môžu pritiahnuť 

aj neviditeľného spoločníka 

z „onoho sveta“, pretože ten sa nemôže 

oprostiť od cenného predmetu a sprevádza 

ho k novému majiteľovi. Duše 

pripútané k Zemi sa často tiež pripájajú 

k žijúcim ľuďom, aby sa podieľali 

na ich zážitkoch. Autorka videla, že 

ľuďom, ktorí sú v stave silného vzrušenia, 

odoberajú životnú energiu, alebo 

spoluprežívajú ich pôžitky a emócie. Je 

to rovnaké, ako v pozemskom živote. 

Aj tu mnohí ľudia hľadajú vnútorné 

vzrušenie sledovaním filmov, románov 

alebo inými aktivitami. Môžu 

pri tom vznikať napr. pocity hrôzy 

a desu, sexuality alebo aj ušľachtilé 

pohnútky. To všetko vyvoláva v duši 

človeka silné dojmy, to znamená vnútorné 

prežívanie, a vypĺňa tak momentálnu 

prázdnotu. 

To je aj dôvod, prečo sa autorka 

stretáva s dušami z „onoho sveta“ 

pripútanými k Zemi prevažne tam, 

kde dochádza k intenzívnemu prežívaniu. 

V krčmách, stávkových a advokátskych 

kanceláriách, na súde, 

staniciach prvej pomoci, v nemocniciach, 

pri športových zápasoch 

a pri mnohých iných príležitostiach. 

Tieto duše majú potešenie zo vzrušenia 

účastníkov alebo divákov, a svojím 

spôsobom sa ho pokúšajú zvyšovať. 

To sa im darí pôsobením na svet 

myšlienok a pocitov zúčastnených 

ľudí. Kto si to nevie predstaviť, nech 

sa vcíti do atmosféry futbalového zápasu 

a vplyvu divákov – fanúšikov 

na priebeh hry. Diváci sa pokúšajú 

krikom a vnútorným prežívaním povzbudzovať 

svojich hráčov. Aj hráči 

môžu svojou hrou a správaním dostať 

divákov do stavu vzrušenia. Na 

všetkých úrovniach bytia sú to rovnaké 

pochody. Podobné zmýšľanie 

a úmysly vytvárajú neviditeľnú vnútornú 

väzbu, ktorá potom umožňuje 

vzájomné pôsobenie. Tým, že využívajú 

telesné vyžarovanie žijúcich ľudí, 

môžu duše pripútané k Zemi vyvolať 

aj hmotné účinky. S tými môžu 

byť spojené veľmi nepríjemné javy, 

často vzbudzujúce strach. Ďalším 

príkladom, pri ktorom bude sotva 

niekto predpokladať vplyv duší pripútaných 

k Zemi, sú depresie, telesné


ochorenia a psychózy, spojené s odčerpávaním 

energie. Tak sa môže stať, 

že sa pozostalí po odchode niekoho 

blízkeho dostanú do stavu duševnej 

zmätenosti. Môže sa to stať v prípade, 

keď sa duša z onoho sveta pripútaná 

k Zemi upne na nejakého človeka. 

Vnikne do jeho energetického poľa, 

do jeho aury, aby sa z neho vyživovala 

alebo ovplyvňovala jeho mozog. 

Umožní jej to určitým spôsobom sa 

ďalej podieľať na pozemskom živote. 

Niekedy sa stane, že takto posadnutý 

človek preberá spôsob správania, držanie 

tela a výraz tváre zosnulého. 

Takému vplyvu sú vystavení mnohí 

pacienti nervových kliník. Môže to 

viesť až k samovražde. Podobné situácie 

zažil a popísal v známej knihe 

„Tridsať rokov medzi mŕtvymi“ neurológ 

Dr. Wickland. 

Tejto téme sa venuje i Abd-ru-shin 

vo svojom diele „Vo svetle Pravdy“. 

V prednáške „Pripútaný k Zemi“ 

popisuje rôzne dôvody, ktoré môžu 

spôsobiť pripútanie. Napríklad muž, 

ktorý vychováva svoje dieťa v presvedčení, 

že smrťou život končí. 

Po svojom odchode spoznáva svoj 

omyl a musí spoluprežívať, ako tým 

jeho dieťa a jeho potomkovia trpia. 

Má zodpovednosť za ľudí, ktorých 

priviedol na chybnú cestu a zostáva 

k nim pripútaný. 

Nedávno jeden slávny telesne postihnutý 

fyzik tvrdil, že po smrti 

neexistuje žiadny život. Tohto názoru 

sa chopili médiá a v súlade so 

všeobecným vedeckým názorom ho 

rozšírili do celého sveta. Zamyslime 

sa, čo môže tento človek očakávať 

po uvoľnení od svojho chorého tela. 

Prirodzene, existuje ešte nekonečne 

mnoho prípadov, ktoré spôsobujú 

pripútanosť k Zemi. 

Životný príbeh Mary Ann Winkowski 

pôsobí svojou prostotou a prirodzenosťou 

vierohodne. Spoznávame 

v ňom duševné mechanizmy, 

ktoré ako pozorní pozorovatelia môžeme 

zažiť aj v bežnom živote. Pripútané 

duše sa od ľudí žijúcich na Zemi 

líšia iba tým, že už nemajú telesnú 

schránku. 

Po vydaní knihy sa jej autorka stala 

známou po celom svete. Mnoho ľudí 

vyhľadalo jej radu, hľadali možnosť 

kontaktu s blízkymi zosnulými a jej 

pomoc. Tým, že videla mŕtvych pripútaných 

k Zemi, mohla s nimi komunikovať. 

Pokúsila sa primäť ich 

k tomu, aby prešli svetlom, ktoré 

vnímala, a tým prešli na skutočný 

„onen svet“. Pripútanosť na Zem 

alebo na jednotlivých ľudí zabraňuje 

vývoju a vzostupu duše. Okrem 

toho i ľuďom na Zemi môže spôsobiť 

značné ťažkosti. Náš život je otvorený 

vplyvom z tejto oblasti. 

Podľa rozprávania Mary Ann sú 

jej snahy často úspešné. Duše sa 

zbavujú svojej závislosti na Zemi 

a prejdú svetlom. Ale niekedy na to 

ešte nie sú pripravené. Občas preto, 

že sa boja, čo ich tam čaká, inokedy 

preto, že sú ešte späté s nejakou úlohou 

na Zemi. 

Sláva Mary Ann Winkowski viedla 

k tomu, že jej zážitky spracovala televízia 

do seriálu „Ghost Whisperer“ 

(„Stratené duše“). Pri jeho tvorbe pôsobila 

ako poradca, pričom musela 

často mierniť prílišnú fantáziu scenáristov. 

Na základe svojich dlhoročných 

skúseností z kontaktu s duchmi 

musela vysvetľovať rozdiel medzi 

pravdou a fikciou. Aj pri vyšetrovaní 

vrážd a iných zločinov, ako aj u samovrážd, 

spolupracovala s kriminalistami. 

To je však chúlostivá kapitola, 

pretože výpovede mŕtvych nie 

je možné použiť pred súdom. Vždy 

ich musia doložiť kriminalisti riadnymi 

dôkazovými materiálmi. 

Množstvo a rozmanitosť príbehov, 

vylíčených autorkou, je v každom 

prípade obrovské. Mnohé skúsenosti 

– napríklad že duše, pripútané 

k Zemi, môžu byť za istých okolností 

uzamknuté v miestnostiach alebo 

bytoch – pôsobia záhadne. 

Dotyčné duše často nepociťujú svoj 

stav ako pripútanie a obmedzenie 

slobody. Ale Mary Ann ho považuje 

za neprirodzenú zábranu a zbytočnú 

zastávku. Táto viazanosť neposkytuje 

dušiam s ohľadom na ich vyšší 

životný cieľ žiadne výhody a ľuďom 

na Zemi často sťažuje život. 

Prechod na „druhý breh“ sa dušiam 

pripútaným k Zemi darí len 

čiastočne. Súvisí to i s naším životným 

postojom, v ktorom poznanie 

o duchovnom svete zatiaľ nemá 

miesto. Keby to bolo inak, duše by 

pri ich prechode viedla dôvera vo 

vyššie vedenie a túžba po vyššom 

a ušľachtilom živote. Taký vnútorný 

postoj by im potom umožnil prechod 

k svetlu veľmi prirodzeným spôsobom. 

Gerd Harms 

harms@svetgralu.sk 

9 

Svet Grálu 

37 | 2013

Svedectvo z onoho sveta 

Ukážka z knihy 

Franchezzov odkaz zo záhrobia 

Ukážku vybral Tomáš Výboch 

Dielo Franchezzov odkaz zo záhrobia napísal v roku 1896 A. Farnese. Je to skutočný 

životný príbeh zosnulej duše Franchezza, Taliana z vyššej spoločnosti, ktorý premárnil 

svoj život v pozemských pôžitkoch. Po svojej smrti musí znášať trpké plody svojho pochybenia, 

putovať temnými úrovňami záhrobia a postupne krok za krokom vybojovať 

svoju cestu k spáse. Dielo nenechá vnímajúceho čitateľa na pochybách, že deje, v ňom 

opísané, sú skutočné, rovnako ako nepodplatiteľná božia spravodlivosť, prejavujúca 

sa aj v tých najmenších maličkostiach. 

u by som chcel znovu zdôrazniť, 

T že v duchovnom svete je človek 

vždy slobodný. Smie sa podvoľovať 

svojim sklonom i chúťkam, ak 

10 

Svet Grálu 

37 | 2013 

nedá prednosť rade, ktorú tu dostane. 

Rozsah poškodzovania práv 

druhých je daný stupňom zákona 

v dotyčnej oblasti. 

V najnižšej oblasti panuje iba zákon 

mocnejšieho. Tam sa môže 

každý správať podľa svojej ľubovôle. 

Môže kohokoľvek urážať a zotročovať 

až ku hranici únosnosti, ale potom 

zase niekto mocnejší bude s ním 

zaobchádzať podobne. Najúbohejší 

otrok na zemi nie je taký nešťastný, 

ako úbožiaci v najnižšej sfére. Tam 

žijú iba duchovia bez zákona, ktorí 

na zemi pohŕdali Božími i svetskými 

zákonmi, pôsobiac samé zlo a nesmierne 

utláčajúc svojich blížnych.

TÉMA 

Pre lepšie porozumenie chcem 

tieto sféry v krátkosti opísať. Aj keď 

je tam duch ten najmocnejší, najkrutejší 

a najtvrdší, vždy sa nájde, 

ako badať, iný ešte silnejší, aby 

ho utláčal… až to nakoniec dôjde 

k tým, o ktorých sa hovorí, že panujú 

nad peklom … ku kráľom zla. 

Pokračuje to stupňovito ďalej 

a ďalej, až nakoniec pri najvyššom 

vystupňovaní sa zlo samo začne 

meniť. Ten najpanovačnejší a najzlomyseľnejší 

zatúži po iných pomeroch 

(Pozn. redakcie: predpokladáme, 

že v určitých ojedinelých 

prípadoch môže k takejto zmene 

prísť. Nemožno však brať ako pravidlo, 

že pri najvyššom vystupňovaní 

zla v človeku možno u neho 

očakávať obrat). 

Takéto zameranie je náznakom 

prvej túžby po lepšom živote. Pre 

bratov nádeje, vyslaných na pomoc 

do týchto temných oblastí, je to záchytný 

bod, aby mohli takému duchu 

naočkovať myšlienku možnosti 

na polepšenie. 

Kráčajúc potom dopredu, nachádza 

na každej priečke rebríka vývoja 

vždy vyšší stupeň zákona a poriadku, 

do ktorého sa musí zaradiť 

a môže očakávať aj od druhých, 

že sa prispôsobia tam, kde to zákony 

vyžadujú. Úplné dodržiavanie 

mravných zákonov sa nájde len 

v najčistejších sférach. Lenže aj tam 

je mnoho stupňov a kto si ctí práva 

druhých, spozná, že aj jeho práva 

budú zachované. Kto šliape po právach 

suseda, toho bude neskôr utláčať 

silnejší. 

V duchovnom svete je človek slobodný; 

môže byť usilovný alebo lenivý, 

konať dobro alebo zlo, privolávať 

si požehnanie alebo prekliatie. 

Akým je, takým sa utvára aj jeho okolie. 

Oblasť, pre ktorú je zrelý, je pre 

neho vždy tou najvyššou, pokiaľ sa 

na vyššiu nedostane vlastným úsilím. 

Dobro nepotrebuje v duchovnom 

svete ochranu proti zlu. Odlišnosť 

vlastností tvorí medzi nimi 

neprekročiteľnú prekážku. Tí vyšší 

môžu podľa svojho priania zostúpiť 

do nižších úrovní kvôli návšteve 

alebo pomoci. 

Medzi nimi a nízkymi duchmi 

je však široká priepasť, ktorú nízki 

nemôžu prekročiť. Len v živote na 

Zemi a na iných planétach môžu 

sa zmiešať dobré i zlé vplyvy skoro 

rovnakej sily. Hovorím skoro rovnakej, 

pretože i na zemi má dobro 

prevahu, iba ak by človek podľahol 

svojej nízkej povahe a sám sa zbavil 

tejto výhody. 

V dávnych dobách, keď človek 

ešte myslel ako dieťa, mal úzke 

spojenie s duchovným svetom bez 

toho, aby o tom vedel. Terajší ľudia 

sa záhrobnému svetu odcudzili, 

a preto usilovne hľadajú opäť spojenie 

s ním, podobajúc sa námorníkom, 

plávajúcim nočnou tmou na 

kolísajúcom sa člne. 

Vľúdni lodivodi z duchovnej ríše 

sú pripravení pomôcť im a dopraviť 

ich do žiariacej zeme, odkiaľ majú 

zasa priniesť unaveným bojovníkom 

zeme poklad svetla a nádeje. 

Asi po troch mesiacoch ma Ahrinziman 

vyzval, aby som sa pripravil na 

veľkú zmenu. Mal som prestúpiť do 

vyššej úrovne. Od duchovných učiteľov 

som počul, že úrovne sa delia 

na rôzne oddelenia. 

Spodné oddelenia sa podobajú 

krajinám. Jedna zasahuje do 

druhej tak, že hranice medzi nimi 

sú takmer nepostrehnuteľné, avšak 

rozdiely medzi krajinami a ľuďmi 

sa pozorovateľovi prejavia ihneď 

pri prechode. Niektorí mienia, že 

jestvuje sedem úrovní, z ktorých 

najvyššia je nebo, o ktorom sa hovorí 

v Biblii. 

Iní tvrdia, že je dvanásť sfér a opäť 

iní uvádzajú ešte vyšší počet. Väčšinou 

sa predpokladá, že každá úroveň 

V dávnych dobách, keď človek ešte myslel 

ako dieťa, mal úzke spojenie s duchovným 

svetom bez toho, aby o tom vedel 

sa delí na dvanásť oblastí. Pre mňa je 

najprijateľnejšie počítať so siedmimi 

sférami nad Zemou a siedmimi pod 

Zemou, počítané podľa vzdialenosti 

od nášho Slnka. 

Kniha Franchezzov odkaz zo záhrobia je 

momentálne vypredaná, avšak v elektronickej 

podobe je dostupná na internete 

vo viacerých jazykoch. 

11 

Svet Grálu 

37 | 2013

TÉMA 

POKR AČOVANIE ŽIVOTA 

V PREDNÁŠKACH 

POSOLSTVA GRÁLU 

Bez porozumenia, osamote stojí duša v úmrtnej miestnosti. 

Nechápavo, lebo človek, ležiaci na lôžku, sa vo 

svojom pozemskom živote zdráhal uveriť, že žije ďalej 

i po odložení hrubohmotného tela. Preto sa touto myšlienkou 

ani vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým, 

ktorí o tom hovorili. 

Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na smrteľnom 

lôžku, vidí známych ľudí, ako plačú, stojac okolo 

lôžka. Počuje i slová, ktoré hovoria a vníma aj ich bolesť, 

ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že 

práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa doteraz 

žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá 

znovu a znovu a stále hlasnejšie. Ľudia to nepočujú, 

nariekajú ďalej. Začína sa ho zmocňovať strach. Sám 

predsa zreteľne počuje svoj hlas a aj svoje telo cíti jasne. 

V skľúčenosti vykríkne ešte raz. Nikto oň nedbá. 

S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré síce poznáva 

ako svoje, ale ktoré sa mu zrazu javí ako čosi cudzie, čo 

k nemu už nepatrí. Veď stojí so svojím telom tu vedľa, 

oslobodený od všetkých bolestí, ktoré doteraz pociťoval. 

S láskou zavolá teraz po mene svoju manželku, kľačiacu 

pri lôžku, kde dosiaľ spočíva jeho hrubohmotné 

telo. Žena v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani 

pohybom, že by ho počula. V zúfalstve k nej pristúpi 

a mocne zatrasie jej ramenom. Ona to nepozoruje a on 

si neuvedomuje, že sa dotkol a zatriasol len jemnohmotným 

telom svojej manželky, nie hrubohmotným. 

Nevie tiež, že jeho žena, ktorá podobne ako on, nikdy 

nemyslela na to, že je niečo viac, ako pozemské telo, 

nemôže cítiť dotyk jeho jemnohmotného tela. 

… 

Keď sa prebudil, okolo neho bola tma. Ako dlho spal, 

nevedel. Cítil len, že už nemôže byť spojený so svojím 

12 

Svet Grálu 

37 | 2013 

pozemským telom ako dosiaľ. Bol totiž voľný, voľný 

v tme, obzvlášť tiesnivo na neho doliehajúcej. Volal. 

Ani zvuku. Nepočul svoj vlastný hlas. Zastenal a upadol. 

Ale pritom tvrdo narazil hlavou na ostrý kameň. 

Keď sa znovu prebudil, bola ešte stále tá istá tma, to 

isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale údy boli 

ťažké a hrozili mu vypovedať službu. Mocne posilňovaný 

úzkostlivým zúfalstvom sa vztýčil a potácajúc sa, 

tápal sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážajúc 

vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale aj tak mu to 

nedopriavalo pokoja k vyčkávaniu. Silná túžba pobádala 

ho k tomu, aby neustále tápal a hľadal. Hľadal! Ale 

čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné. 

Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal! 

Hnalo ho to dopredu, neustále dopredu! Až znovu 

klesol a znovu vstal, aby pokračoval v putovaní. Tak 

prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy. Jeho 

hruď sa zachvela vzlykotom a … vynorila sa myšlienka,

TÉMA 

prosba, ako výkrik unavenej duše, túžiacej po ukončení 

temnej beznádejnosti. 

Avšak výkrik nekonečného zúfalstva a beznádejnej 

bolesti zrodil prvú myšlienku priania uniknúť z tohto 

stavu. Snažil sa spoznať, čo ho priviedlo do tohto príšerného 

stavu, čo ho tak ukrutne nútilo blúdiť v temnote. 

Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to 

Zem, alebo azda predsa ten druhý svet, v ktorý nikdy 

nedokázal uveriť? 

Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy a predsa 

žil, ak by sa taký stav chcel nazvať žitím. Premýšľanie 

mu pripadalo nesmierne ťažkým. Hľadajúc tackal sa 

ďalej. Zase prešli roky. Von, len von z tejto tmy! Toto 

prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala 

túžba. Túžba je však čistejší cit, uvoľňujúci sa 

z hrubého živelného úsilia. A z tejto túžby celkom nesmelo 

vyrastala modlitba. 

Táto modlitba, preplnená túžbou, vytryskla konečne 

z jeho vnútra ako prameň a blahodarný mier. Pokora 

a odovzdanosť zaplavili jeho dušu. Ako sa však zdvihol, 

aby pokračoval vo svojom putovaní, tu prúd vrúcneho 

prežitia prešiel mu po tele, lebo naraz ho obklopovalo 

šero a on mohol zase vidieť! 

V diaľke, veľmi ďaleko, zazrel svetlo podobné fakli, 

ktoré ho zdravilo. Jasajúc vystrel k nemu svoje ramená 

a naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval. 

Ďakoval z preplneného srdca Tomu, kto mu daroval 

svetlo! Potom s novou silou vykročil za týmto svetlom. 

Svetlo sa mu síce nepribližovalo, ale po takom prežití 

predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať 

stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa opakovať 

a vyviesť ho nakoniec z tejto spústy skalísk do teplejšieho 

a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil. 

„Bože môj, pomôž mi k tomu!“ vytrysklo z hrude naplnenej 

nádejou. A aká veľká radosť, zase počul svoj 

hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Radosť 

nad tým dala mu novú silu a s nádejou opäť kráčal 

dopredu … 

Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom 

svete. Tú dušu nemožno nazvať zlou. Na zemi ju 

považovali dokonca za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník, 

veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie 

všetkých pozemských zákonov. 

K tomuto deju je ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý 

vo svojom pozemskom živote nechce nič vedieť o tom, 

že je aj život po smrti a že raz sa bude musieť zodpovedať 

za všetko svoje správanie a konanie, je v jemnohmotnosti 

slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz 

prejsť. Len pokiaľ je ešte spojený so svojím odloženým 

hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže 

občas vnímať, čo sa okolo neho deje. 

Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného 

tela, je táto možnosť stratená. Už nevidí 

a nepočuje nič. To však nie je trestom, ale celkom prirodzené, 

pretože on sám nechcel nič počuť ani vidieť, 

čo sa týka jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, vytvárajúca 

rýchlo rovnorodú jemnohmotnosť, bráni mu 

v tom, aby jeho jemnohmotné telo mohlo vidieť a tiež 

počuť. To trvá tak dlho, dokiaľ sa táto duša pomaly nezmení. 

Či to už potrvá roky alebo desaťročia, možnože 

aj storočia, to záleží od každého človeka. Je mu úplne 

ponechaná jeho vlastná vôľa. Ale pomoc mu príde až 

vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy nebude 

k tomu nútený. 

Svetlo, ktoré táto duša, keď sa stala vidiacou, uvítala 

s takou radosťou, tu bolo vždy. Len predtým ho 

nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, ako sa zdá 

doteraz nevidomej duši. Ako ho vidí, či silno, či slabo, 

to opäť záleží jedine od nej samotnej. Nevyjde jej ani 

krok v ústrety, ale je tu! Duša sa môže z neho tešiť vždy, 

ak vážne a pokorne chce. 

… 

Ak je povedané, že Boh podáva 

svoju ruku na pomoc, tak je to 

v Slove, ktoré ľuďom posiela 

To sú duše, akých dnes na zemi možno vidieť milióny. 

Až na to, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo 

o Bohu, možno ich ešte nazvať slušnými. Zlovoľným sa 

prirodzene vedie horšie, ale o nich tu nemá byť reč, len 

o takzvaných slušných ľuďoch. 

Ak je povedané, že Boh podáva svoju ruku na pomoc, 

tak je to v Slove, ktoré ľuďom posiela. Ukazuje im 

v ňom, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli. 

A jeho milosť spočíva už od začiatku vo všetkých tých 

veľkých možnostiach, daných ľudským duchom vo 

stvorení na voľné používanie. To je tak nesmierne 

mnoho, že si to človek dneška nedokáže ani predstaviť, 

pretože sa tým nikdy nezaoberal s dostatočnou vážnosťou. 

(Ukážka z prednášky Zosnulý). 

13 

Svet Grálu 

37 | 2013

Intarzia života 

O kráse (nielen) umeleckého 

Rozhovor s juhočeským 

reštaurátorom Liborom Pražanom 

Podvečer, naozaj bohatý na dážď, nás zastihol v príjemnej kaviarni vo Velešíne na 

Českobudejovicku. Pri šálke kávy ma Libor Pražan, Živnostník roku 2012 Juhočeského 

kraja z malej obce Hradce pri Českých Budejoviciach, zasväcoval do tajov svojho 

stolárskeho a reštaurátorského umenia a veľa prezradil aj o svojom vzťahu ku kráse. Aby 

sa vo svojej dielni necítil sám, usporadúva už niekoľko rokov aj reštaurátorské kurzy. 

SG: Libor, ako ste sa vlastne dostali k práci 

s drevom? 

LP: Všeobecne sa dá povedať, že 

veľa ľudí už príde s tým, že budú 

robiť nejakú určitú prácu. Ide skôr 

o to, aby spoznali: toto je tá moja. 

Myslím si, že to mám i ja, pretože 

čo si pamätám, od najútlejšieho 

detstva ma nesmierne priťahovala 

práca s drevom. Môj otec nie je 

14 

Svet Grálu 

37 | 2013 

stolár, ani dedo nebol, ale mali to 

ako koníčka. Pamätám sa na krásne 

lavice, veľký dubový stôl, na stoličky 

so srdiečkom na operadlách 

u babičky na chalupe. To bola dedova 

práca. Ako chlapec som ten 

nábytok obdivoval. Liezol som pod 

stôl a pozeral sa, ako začapoval „trnož“ 

(vzperu, pozn. red.), alebo som 

obracal stoličky a obzeral som si 

ich zospodu. Keď som niekde videl 

skrutku, bol som sklamaný. 

SG: Sú nejaké zlomové okamihy, ktoré pre 

Vás boli v tomto smere zásadné? 

LP: Prvý zážitok bol veľmi pekný. 

Mal som desať rokov, možno dvanásť. 

Moja maminka mi povedala: „Už si 

veľký, vyberieš si sám darček k meninám.“ 

Možno som ju prehovoril, 

že si chcem darček vybrať sám, to už 

si nepamätám. Tak mi dala päťstokorunu, 

to bola v polovici osemdesiatych 

rokov najväčšia bankovka, a asi 

tretina mamkinej mesačnej mzdy. 

Menšiu vtedy nemala, bolo po výplate. 

Zaprisahala ma, aby som nekupoval 

nič drahé a peniaze doniesol 

naspäť. Sadol som na bicykel a uháňal 

do obchodu. Vrátil som sa celý 

šťastný so sadou rezbárskych dlát

stolárstva 

Zhováral sa Václav Kazda 

a zvyšnou desaťkorunou. Maminka 

si musela sadnúť, dala si obklad 

na hlavu a riešila, za čo bude štvorčlenná 

rodina mesiac existovať. – 

Tri dláta som stratil ešte ako dieťa, 

ale zvyšné tri mám dodnes. 

SG: Tak tomu sa hovorí zlomový okamih… 

LP: Ale naozaj zlomový okamih 

bol v roku 1996, vtedy som sa týmto 

remeslom nezaoberal, úplne som 

naň zabudol. Šli sme vtedy do Hlubokej, 

pozrieť sa na zámok. Úplne 

ma to uchvátilo. Hovoril som si asi 

týždeň alebo dva, že také veci by už 

dnes nikto nedokázal urobiť. Dojmy 

z návštevy zámku boli také silné, 

že som nemohol na nič iné myslieť. 

Kdekoľvek stál nejaký obchod 

s nábytkom, musel som vojsť dnu. 

Vtedy ešte nebol internet, nebolo 

také jednoduché dostať sa k nejakej 

peknej fotografii. V jednom obchode 

stáli vykladané intarzované 

kusy (intarzia – vykladanie nábytku 

odlišným drevom, v podobe obrazcov 

alebo vzorov, pozn. red.) a ja som 

si hovoril: „No teda, veď presne také 

boli na zámku“. Predavačka mi vysvetlila, 

že ide o novovyrobený nábytok. 

Celkom samozrejme povedala: 

„Je tu jeden človek a ten ho vyrába“. 

Že dnes ešte existuje niekto, kto toto 

vie, ma do tej chvíle nenapadlo. Povedal 

som si, že keď to dokázal on, 

tak ja tiež musím. Z obchodu som 

si odniesol prospekty s obrázkami 

a rozhodnutie, že jednu takú komodu 

vyrobím. V prospekte boli 

okrem fotografií asi dva odstavce 

o tom, ako sa intarzovaný nábytok 

vyrábal. To bol môj prvý manuál. 

SG: A to Vám stačilo na to, aby ste mohli 

začať? 

LP: Potreboval som samozrejme 

pomoc, a tak som šiel za otcom. Ukázal 

som mu vybranú fotku a povedal, 

že toto budem robiť. Otec sa zasmial 

a povedal: „Ty si šialenec, to nikdy 

nedokážeš.“ No na druhý deň si navliekol 

montérky a šiel mi pomáhať. 

A s jeho veľkou pomocou som urobil 

prvý kus, ktorý majú moji rodičia 

do dneška doma. Je to taká učňovská 

práca. Nie je najhoršia, ale nie je 

samozrejme ani najlepšia. 

SG: Tak to sú krásne zážitky zrenia. Odvtedy 

Vám rukami prešiel rad pozoruhodných 

kusov. Prezradíte mi, aké drevo používate 

najradšej? 

LP: Z najväčšej časti používam 

miestne dreviny, stredoeurópske, 

15 

Svet Grálu 

37 | 2013

ROZHOVOR 

a napodiv to sú dreviny, ktoré nerastú 

niekde v lesoch, ale zvyčajne 

ich majú ľudia v záhradách, napríklad 

orech, čerešňa, jabloň, slivka, 

hruška. Z týchto drevín sa intarzie 

robia dobre, pretože to sú farebné 

drevá. Už od renesancie je kontrast 

farieb dôležitý. Tieto dreviny mám 

rád a vždy si hovorím, aká je to veľká 

škoda, keď idem autom okolo nejakého 

domu a vidím človeka s motorovou 

pílou, ako práve reže na kláty 

nádherný kmeň jablone. 

Najradšej používam čerešňu, to 

je taká nežná dáma medzi drevami, 

a orech, to je jej partner. Orech je 

majestátny vladár. Nakoniec i kreslá 

a pracovné stoly veľmožov sa robili 

väčšinou z orecha. Gotike vládol dub, 

ale v druhej polovici renesancie sa 

ujal orech a ten si udržal prvé miesto 

až do dneška. 

SG: Majú niektoré kusy nábytku, ktoré 

reštaurujete, vlastné príbehy? 

LP: Myslím, že každý kus nábytku 

má hneď niekoľko príbehov. Jeden 

vypovedá o svojej súčasnosti, o remesle, 

o ľuďoch, ktorí nábytok vyrábali. 

Keď rozoberiem stôl z 18. storočia 

a vidím odtlačok rúk, ktoré stôl 

robili, je to vždy silný dojem. Často 

nájdem na nejakej skrytej ploche, 

napríklad na zadnej alebo spodnej 

doske náčrty a poznámky písané stolárom. 

Hovorím si, ako sa vtedy asi 

žilo tým obyčajným ľuďom, remeselníkom. 

Boli to ľudia prostí, jednoduchší 

ako sme my dnes a ja verím, 

že i skutočnejší. Remeselníci vynikali 

vysokým umom a svoju prácu 

robili srdcom. Neviem si predstaviť, 

že to mohlo byť u väčšiny z nich 

inak. Novší nábytok rozpráva príbeh, 

kde ruky bývajú nahrádzané 

strojmi. Najskôr to boli stroje poháňané 

parou, potom elektrinou, 

a dnes sú ľudia nahrádzaní automatickými 

linkami. Nemám nič proti 

16 

Svet Grálu 

37 | 2013 

technike, ale nemala by odstaviť človeka. 

Alebo lepšie povedané – človek 

by sa nemal sám odstaviť od svojho 

privilégia milovať a tvoriť, len preto, 

že technika mnohé zvládne. Síce to 

nevyzerá tak pekne ako dielo rúk, 

ale zvládne to. Takže sa už nemusím 

namáhať, nemusím vkladať vnútornú 

invenciu do svojho diela. Aj 

to je príbeh nábytku. A nie je nijako 

nový. Taký nábytok z dvadsiatych 

rokov minulého storočia už hovorí 

rečou sériovej výroby, priemyslovo 

vyrábané latovky a preglejky, stráca 

sa stopa konkrétneho človeka. Sú to 

pekné tvary, pekné drevo, ale kdeže 

je ruka, ktorá viedla dláto alebo hoblík... 

SG: Aká fáza práce Vás osobne najviac napĺňa? 

LP: Zákazník dajme tomu nájde 

nejakú šperkovnicu, napríklad i 270 

rokov starú, a väčšinou je to absolútne 

torzo. Prinesie v jednej taške 

šperkovnicu a v druhej olúpané intarzie, 

pol igelitky farebných drievok 

centimeter krát centimeter. V prvej 

chvíli je to nadšenie, ktoré sa potom 

zmení na zúfalstvo, keď si človek 

uvedomí, že to bude musieť dať dokopy. 

No a to nadšenie sa začína vracať 

v momente, keď to už ozaj začína 

vyzerať k svetu. A samozrejme, tou 

zlatou bodkou je povrchová úprava. 

Kedysi sa nábytok leštil ručne šelakom, 

tzv. francúzskou politúrou 

– a to je veľmi krásna povrchová 

úprava. Je to také živé, krásne, ťažko 

sa to popisuje. 

SG: Takže k orechu úplne ideálne. 

LP: To áno. 

SG: Máte aj doma nejaké starožitné kusy? 

Nie je toho trochu dosť po tej práci? 

LP: Ja po tom túžim už sedemnásť 

rokov, ale zatiaľ sa mi to nesplnilo. 

Chcel by som mať doma tiež 

nejaký pekný kúsok. Nie si zariadiť 

historický interiér, to nie, ale nejaký 

pekný kus, dva, to by sa najmä mojej 

žene veľmi páčilo. 

SG: To Vám obom úprimne prajem. Vo svojej 

práci sa vlastne dosť zaoberáte históriou 

a jej artefaktami. 

LP: Minulosť a história je pre mňa 

nesmierne zaujímavá a príťažlivá, je 

to zdroj inšpirácie a vôbec, námet 

na úvahy a premýšľanie. Pretože keď 

sa človek pozrie do minulosti, tak čo 

je človek na planéte, od prvej chvíle 

má potrebu skrášľovať svoje prostredie. 

Od jaskynných malieb až vlastne 

po… no nemôžeme povedať súčasnosť, 

pretože, to je taká zvláštnosť, 

máme teraz obdobie, keď sa umenie 

netvorí. Po toľkých tisícročiach naraz 

nemáme tvorbu umenia, počnúc architektúrou 

a hrnčekmi na čaj končiac. 

To je veľmi zvláštne, často nad 

tým rozmýšľam, prečo to tak je. 

SG: A na čo ste prišli? 

LP: Myslím, že potreba tvoriť 

krásu a zušľachťovať predmety dennej 

potreby vychádza z citu, ... že 

je to záležitosť vnútorná. A takisto 

si myslím, že sme sa citu vzdialili 

alebo uzavreli. Mnohí odborníci sa 

zhodujú v tom, že secesia bola posledným 

originálnym umeleckým 

smerom. A to je už takmer sto rokov, 

čo skončila. Myslím, že človek 

zabudol, že je človek. Ale zároveň 

verím, že nie celkom, pretože podvedome 

stále hľadáme krásu. Len pri 

tom našom hľadaní dosť blúdime. 

Chýba nám vlastný úsudok a tak sa

ROZHOVOR 

ľahko chytáme vecí, ktoré sa nejako 

tvária. My sa domnievame, že to je 

to pravé a ono často nie je. Musíme si 

uvedomiť, že o stratené veci sa musí 

viac bojovať. 

SG: Kedysi sa verilo, že umelecké spracovanie 

predmetov má pozitívny vplyv na charakter 

človeka, ale súčasná teória umenia 

tento názor považuje za zastaraný. Na jednej 

strane je pravda, že pokiaľ je človek 

v krásnom prostredí, neznamená to ešte, 

že si uchová dobrý charakter. Ale napriek 

tomu si myslím, že umenie povzbudzuje 

a zušľachťuje zmysly i ducha a je to taká 

pridaná šanca k tomu, aby si človek ten 

čistý alebo pekný charakter uchoval. Čo 

myslíte? 

LP: Súhlasím s Vami. S krásou sa 

dá spojiť jedine citom. Umenie je 

tvorené srdcom alebo skôr zo srdca 

a je tvorené zase pre srdcia iných. 

Takže pokiaľ sa obklopím umeleckými 

predmetmi akéhokoľvek 

druhu alebo navštívim všetky predstavenia 

Národného divadla, ale neotvorím 

tomu ten svoj cit, tak mi to 

v charaktere nepomôže. Potom hrozí 

iná vec, že sa človek obklopí niečím 

výnimočným a skĺzne napríklad 

sám k pocitu, že on je výnimočný. 

Ale pokiaľ príde domov a pozrie sa 

na obraz alebo na nejaký krásny kvetinový 

stolík a dotkne sa to jeho citu, 

potom to funguje. V tom pre mňa 

spočíva zmysel tvorby umenia. 

SG: Svojou prácou vytvárate krásu, ktorá 

dnes nie je práve „in“. Čo pre Vás znamená 

krása vo Vašej práci? 

LP: Krása, to je niečo ako dych 

života. Povedal by som, že je nositeľkou 

všetkých cností. Je to 

taký obsiahly pojem, že sa radšej 

o žiadnu definíciu nebudem pokúšať. 

Napríklad moje remeslo je jednou 

z mnohých a mnohých možností 

ako zachytiť čiastočku krásy 

do určitých foriem. A to je myslím 

úlohou všetkého umenia. Možno 

preto kedysi ľudia verili tomu, že 

obklopovať sa umením a krásou 

pomáha človeku v zlepšovaní jeho 

charakteru. 

SG: To sa vlastne týka každého z nás. Každý 

má teda možnosť sa v živote svojím spôsobom 

kráse približovať alebo niečo ku kráse 

formovať, bez ohľadu na druh svojho povolania. 

LP: Určite. Tu nejde o to, že niekto 

má výhodu vo svojom zamestnaní 

a niekto tu výhodu nemá, pretože 

v tom nie sú žiadne hranice. To nemôže 

človeku zakázať ani žiadny politický 

režim. Stačí vyjsť von z domu 

do prírody, kde sa človek stretne 

s tým, čo potrebuje, pretože príroda 

na rozdiel od nás ľudí zo svojej 

cesty nikdy neuhla. Verím tomu, že 

dávni ľudia boli s prírodou dosť spojení, 

oveľa viac ako my dnes. Pretože 

oni v nej žili stále. My to máme vo 

svojich betónových mestách ťažšie. 

Ale nie je to nemožné. Človek, ktorý 

hľadá, potrebuje len vedieť, čo mu 

pomáha – a ísť za tým. A na to musí 

prísť sám. Musí sa obracať do seba, 

tam hľadať odpovede na otázky, 

ktoré si kladie. A tiež skúšať. 

SG: Aké krédo sprevádza Vašu prácu, máte 

nejakú profesnú filozofiu? 

LP: Chýba nám tu krása a ja som 

rád, že môžem trochu pomôcť, aby 

sa zase viac objavovala. V mojom 

prípade ide o akési znovuprebudenie 

zašlej krásy pri reštaurovaní, 

a pri kurzoch zas povzbudenie ľudí 

k vlastnému úsiliu. Oproti minulým 

časom sa zmenilo myslenie, ciele nás 

ľudí sú iné. Kedysi napríklad majetný 

človek, napríklad šľachtic, zaplatil 

hudobnému skladateľovi, aby 

zložil symfóniu alebo operu. Dnes 

si majetný človek nechá vybudovať 

v záhrade bazén s príbojom alebo si 

kúpi auto za desať miliónov. 

SG: Takže ide vlastne o výchovu bohatšej 

vrstvy, alebo i tej strednej vrstvy k tomu, 

aby ľudia umenie nielen konzumovali, ale 

aby podporovali jeho vznik. 

LP: Áno, to je zásadné pre pokračovanie 

tvorby všetkého druhu. 

Všetko umelecky stvárnené je 

veľmi prácne, náročné na čas a precíznosť. 

Vidím to i vo svojom zamestnaní. 

Napríklad vyrobiť alebo 

zreštaurovať šperkovnicu veľkú 

25 × 25 × 12 centimetrov trvá oveľa 

dlhšie než vyrobiť z drevotriesky 

rad vstavaných skríň vysokých 

od podlahy po strop. Tvorba čohokoľvek 

krásneho je nesmierne náročná. 

Preto sú dôležití mecenáši, 

sponzori, zákazníci. Je jedno ako im 

budeme hovoriť, ale oni okrem toho, 

že tú vec kupujú pre seba, kupujú ju 

aj pre ľudstvo. Je to cenné partnerstvo 

medzi umelcom a jeho zákazníkom. 

Umelec má rád umenie a vie 

ho tvoriť. To, čo mu chýba, sú prostriedky 

na tvorbu. Majetný človek, 

zákazník, má tiež rád umenie, ale 

nevie ho tvoriť, zato má možnosť 

podporiť jeho vznik. Tak sa obaja 

podieľajú na zrode niečoho, čo pretrvá. 

Je to cenný vzťah, obe strany 

sa potrebujú. Predtým majetní ľudia 

zamestnali desiatky, stovky remeselníkov, 

stolárov, rezbárov, kováčov, 

maliarov obrazov. Dokonca 

spisovateľov alebo hudobných skladateľov. 

Veď i básnik Schiller mal 

svojich podporovateľov, aby mohol 

písať. Jeho Ódu na radosť, ktorú neskôr 

Beethoven zhudobnil, pozná 

celý svet. 

SG: Libor, ďakujem 

Vám srdečne za rozhovor! 

Václav Kazda 

kazda@svetgralu.cz 

17 

Svet Grálu 

37 | 2013

Všímajte si 

18 

Svet Grálu 

37 | 2013 

znamenia 

Znamenia majú v živote ľudí zaujímavé 

miesto. Môžu mať rôznu podobu. Niekto 

verí, že ak mu cestu skríži čierna 

mačka, znamená to nešťastie. Iný človek 

sa môže nazdávať, že ak otvorí knihu 

náhodne na určitej strane, nájde v nej 

rozriešenie problému, ktorým sa práve 

zaoberá. Niektorí ľudia sú znameniami 

doslova posadnutí a vyhľadávajú ich aj 

tam, kde vôbec nie sú, iní to považujú za 

fantáziu a blud. Pravda je možno niekde 

uprostred. 

BLUD ALEBO 

SKUTOČNOSŤ? 

Znameniam prikladali ľudia v minulosti 

mimoriadny význam. Považovali 

ich za symbolickú reč stvorenia, ktorou 

sa človeku prihovárajú vyššie sily. 

Táto skutočnosť bola dobre známa napríklad 

starým druidským ale i indiánskym 

šamanom, ktorí vedeli tieto 

znamenia v prírode postrehnúť. Príroda 

bola pre nich otvorenou knihou, 

v ktorej mohli ľahko čítať posolstvá 

pre seba i svojich blízkych. 

Aj vyspelá civilizácia už spozorovala, 

že symbolika v živote človeka 

má svoje opodstatnenie. Velikáni 

psychiatrie 20. storočia – Z. Freud 

a C. G. Jung sa vo svojej praxi vo veľkej 

miere zaoberali výkladom snov 

svojich pacientov – aby lepšie pochopili 

ich problém. Sny boli výrazom 

podvedomia pacienta, jeho skutočného 

duševného stavu, ktorý sa takto 

mohol voľne prejaviť. Vďaka snom sa 

o svojich pacientoch dozvedeli informácie, 

ktoré by im oni sami nikdy 

nepovedali, a tie prispeli k úspešnej 

liečbe. 

Ak sa dnes pozrieme na postoj ľudí 

k symbolike a znameniam, uvidíme, 

že sa situácia zmenila. Väčšina ľudí 

im neprikladá nijaký zvláštny význam. 

Mnohé symboly sú skostnatené, 

prázdne, príliš všeobecné. Ak napríklad 

niekto stretne kominára, chytí si 

gombík a povie si, že dnes bude mať 

šťastie, je to väčšinou len fráza, neverí 

tomu. Podobne ak máme piatok 

Tomáš Výboch 

trinásteho, môžeme byť v ten deň 

opatrnejší, ale je to len tak „pre istotu“, 

nie sme presvedčení, že sa skutočne 

prihodí niečo zlé. Tieto zvyky sa stali 

bezmyšlienkovitou obyčajou, pretože 

ľudia sa mohli na vlastnej skúsenosti 

presvedčiť, že takéto symboly nie sú 

hodnoverné. 

VÝKLAD SNOV, KARIET 

A DUCHOVNÝCH 

PRÍČIN CHORÔB 

Na druhej strane tu máme oblasť ezoteriky, 

kde sa symbolika veľmi hojne 

využíva, alebo lepšie povedané zneužíva. 

Táto téma je v dnešných ezoterických 

smeroch doslova „prestrelená“ 

a to do takej miery, že i ľudia, ktorí by 

sa možno chceli touto témou vážnejšie 

zaoberať, musia po určitom čase skonštatovať, 

že to celé je len blud a zanevrú 

na celú oblasť. Problém spočíva 

v tom, že ezoterika sa na symboliku 

príliš kŕčovito upína. Prehnane sa zameriava 

na túto skrytú reč stvorenia, 

húževnato ju vyhľadáva v každej maličkosti 

– a to nakoniec pôsobí veľmi 

strojene, neprirodzene. Na internetovej 

stránke, venovanej duchovnu 

sa môžete napríklad dočítať, že ak 

vám vypadne šálka z ruky a rozbije 

sa, znamená to, že ste hlavou v oblakoch. 

Pri zbieraní črepín sa k zemi priblížite 

a to vám pomôže uzemniť sa. 

Hovorí sa tiež, že nič nie je náhoda. 

Mnohí si tento výrok zoberú tak doslovne, 

že v prípade, ak im pri utieraní


prachu vypadne z police knižka na 

zem a otvorí sa na konkrétnej strane, 

určite by si ju mali prečítať, pretože 

sa tam skrýva možné riešenie ich terajšieho 

problému. Dnes je populárny 

aj výklad duchovných príčin chorôb. 

Spomínam si na rozhovor v kruhu 

známych, kde sme spomenuli človeka, 

ktorý si nedávno zlomil nohu. Jedna 

pani sa vizionársky vyjadrila v duchu: 

„Nó, asi to potrebovali ako lekciu. Ak 

sa niekomu zlomí noha, znamená to, 

že nesprávne kráča životom!“ Išlo samozrejme 

o veľmi jednostranné vyhlásenie, 

ktoré ju dokonca stavalo do 

úlohy sudcu, a nijakým spôsobom neprospelo 

ani nášmu známemu, ani jej. 

Ak sa pozrieme na všetky tieto prípady 

trocha z nadhľadu, môžeme kameň 

úrazu ľahko rozpoznať – je ním 

príliš jednostranný výklad, kde vôbec 

nezapájame svoj vnútorný hlas, 

a preto nemôže byť správny. 

Ak sa nám sníva, že nám zomrel 

niekto blízky z rodiny, vôbec to neznamená, 

že sa nám narodí dieťatko, 

ako sa to často spomína v knihách na 

výklad snov. Ak nám vypadne šálka 

z ruky, znamená to v tej konkrétnej 

chvíli možno len to, že sme boli nepozorní, 

ale určite z toho nemôžeme 

vyvodzovať jednoznačný názor, že 

svojím životom kráčame akoby v oblakoch. 

No ak znamenia a symbolika 

naozaj existujú, ako ich môžeme 

vidieť? A ako sa môžeme vyvarovať 

nesprávneho výkladu? Kde ich hľadať, 

keď sme sa tým doteraz nikdy 

nezaoberali? 

ČOMU SA VYHNÚŤ 

A AKO SPRÁVNE 

VNÍMAŤ 

V prvom rade je potrebné povedať, že 

symboly a znamenia ktoré človek dostáva, 

sú určené jeho duchu. Iba duch 

človeka ich dokáže pochopiť, správne 

posúdiť a vyhodnotiť. Preto ich môže 

vnímať len ten človek, ktorý svojho 

ducha používa. Reč ducha – to je vnútorný 

hlas, ten tichý pomocník každodenného 

života. Znamenie, alebo 

symbolická udalosť vyvolá v človeku 

určitý citový dojem, k jeho zachyteniu 

i pochopeniu väčšinou nedôjdeme rozumovým 

hĺbaním. 

Domnievam sa, že neexistuje 

presný návod, ako sa naučiť znamenia 

vidieť a vnímať. Nefunguje to tak, ako 

učia ezoterické knižky, že stačí len 

veľmi chcieť, oni sa zrazu stanú a my 

ich vidíme. Práve takýto postup nás 

privedie na scestie. Prílišným myšlienkovým 

chcením si totiž utvárame 

svet svojich predstáv, znamenia si tak 

umelo vytvoríme, vynútime a budú 

nepravé. Rovnako sa ich nenaučíme 

z kníh, zo snárov, tarotových kariet, 

okultných knižiek a podobne. 

Človek, ktorý chce svojím životom 

kráčať správne, svojho ducha vždy počúva. 

Po určitom čase používania sa 

jeho schopnosť vyciťovania tak zintenzívni, 

že začne znamenia vnímať, 

vidieť vo veciach, ktoré predtým nevidel. 

Oni tu boli vždy, avšak on si pre 

ne svoj zrak, alebo vnímanie otvoril až 

teraz. Je to ako pomoc, ako dar, ktorý 

človek dostane po určitej vynaloženej 

námahe. Ale to sa neudeje zo dňa na 

deň a nepohltí to človeka takým spôsobom, 

že sa zrazu stane vizionárom 

a všade bude vidieť symboly a znamenia. 

To by bol príliš excitovaný neprirodzený 

stav, podobajúci sa blúzneniu 

a horúčke. Je to naopak. Človek 

sa duchovným dozrievaním stáva 

omnoho prirodzenejším a tak pôsobí 

aj na svoje okolie. Ak sa stretneme 

s človekom, ktorý veľmi vehementne 

a s dávkou predstieranej pokory vyhlasuje, 

že jemu svet dáva znamenia 

každý deň, môžeme si byť úplne istí, 

že jeho znamenia sú len jeho márnivosť 

a pýcha zmiešané s vynútenou 

fantáziou. Skutočne vidiaci človek 

rozpozná hodnotu svojho vnímania; 

s týmto pochopením sa v ňom objaví 

určitý ostych, ktorý mu nedovolí tento 

dar vystavovať na obdiv, alebo sa ním 

vychvaľovať. Spozná tiež, že znamenia 

nikdy nie sú jednostranné, nedajú sa 

o nich napísať knihy a návody, ako 

ich čítať, pretože sú veľmi mnohoraké, 

takmer v každom prípade iné. Jednostrannosť 

je vždy znakom, že sa do 

toho priplietol rozum a ten ako sme 

už vyššie spomenuli, v tomto prípade 

nemá určujúce slovo. Môžeme to vidieť 

v dnešných knihách o výklade 

snov – kde sa ku každému konkrétnemu 

snu pripíše určitý význam alebo 

udalosť, ktorá človeka stretne. Môžete 

si to vyskúšať a zistíte, že to nefunguje. 

Podobne, ako je to s duchovnými príčinami 

chorôb. Nie je múdre automaticky 

predpokladať, že ak má človek 

cukrovku, dáva málo lásky a podobne. 

Keďže je okolo znamení toľko nejasností 

a človek môže tak ľahko skĺznuť 

k omylom, môžeme sa spýtať, či je 

vôbec dobré sa tým zaoberať. Nie je 

lepšie pre istotu to celé hodiť za hlavu, 

aby sme nestratili pôdu pod nohami? 

Na túto otázku nám môže veľmi 

dobre poslúžiť príklad homeopatie. 

Úlohou homeopata je nájsť pre 

chorého pacienta taký liek, ktorý čo 

najbližšie zodpovedá mentálnemu, 

emočnému a fyzickému stavu pacienta. 

Má na výber z približne šesť 

tisíc liekov z rastlinnej, minerálnej 

a živočíšnej ríše, pričom na pacienta 

bude mať skutočne liečivý efekt ani 

nie jedno percento z nich. Musí byť 

teda mimoriadne presný. 

Zaujímavé je, že pri výbere lieku 

prostredníctvom počítačovej analýzy 

dosahujú terapeuti podstatne slabšie 

výsledky ako tí, ktorí využívajú 

aj intuíciu a určitú symboliku, ktorá 

sa prejavuje u pacienta. Chorý totiž 

veľmi často podvedome poukazuje 

na liek, alebo skupinu liekov, ktoré 

potrebuje. Pacient, ktorý potrebuje 

19 

Svet Grálu 

37 | 2013


20 

Svet Grálu 

37 | 2013 

liek zo zvieracej ríše, príde napríklad 

veľmi často odetý do šiat, ktoré majú 

farebný zvierací vzor a pod. Dôležité 

však je, že terapeuti, ktorí využívajú 

iba intuíciu a symboliku, veľmi často 

nedosahujú dobré výsledky. To sa 

stáva hlavne u začiatočníkov, ktorí 

si to zjednodušujú, a nemajú ešte základné 

znalosti liekov. Je potrebné 

skĺbiť naučené vedomosti a zapojiť 

tiež cit na vnímanie symboliky. Homeopatia 

je vynikajúcim príkladom 

toho, ako musí na zemi rozum spolupracovať 

s citom, ak chce úspešne 

liečiť. Oba sú nepostrádateľné. 

Tento príklad nám naznačuje, že 

symbolika a znamenia predstavujú 

pre človeka veľmi účinnú pomoc, 

ktorú by bolo pochabé nevyužiť. 

Snaha o ich vnímanie by však nemala 

byť naším cieľom. To by bolo falošné 

a márnomyseľné, pretože pravá ľudskosť 

sa snaží dosiahnuť účel svojho 

bytia, a jej cieľom nie je robiť veľký 

rozruch ani snaha dosiahnuť to rôznymi 

mimoriadnymi schopnosťami. 

Je to teda prostriedok na konkrétny 

účel, nie účel samotný. 

Tak dostal človek na putovanie 

stvorením ďalšiu významnú pomoc, 

na ktorú, žiaľ, úplne zabudol, a dokonca 

sa jej vysmial. Ona tu však stále 

je, ako aj mnoho ďalších, pokiaľ bude 

človek schopný ich prijať. Schopnosť 

prijímať pomoc spočíva v neúnavnom 

dobrom chcení, ktoré si však neurčuje 

podmienky, ale dôveruje múdrosti 

Stvoriteľa a jeho prírodným zákonom. 

Tie totiž vedia celkom presne, akú pomoc 

človek potrebuje a v správny čas 

mu ju aj poskytnú. 

Jeho úlohou je len sa 

jej chopiť a správne 

ju využiť. 


vyboch@svetgralu.sk 

Ďalší koniec sveta? 

Kométy vyvolávajú v ľuďoch 

oddávna zmiešané pocity. 

V minulosti sa často považovali 

za poslov prevratných udalostí. 

I narodenie Syna Božieho Ježiša bolo 

sprevádzané znamením na nebi. 

Proroctvo staré tri tisícročia, ktoré 

vytesal do kameňa veštec Nesomet 

z kmeňa Isra, hovorí o kométe, ktorá 

sa priblíži v čase veľkých prevratov 

a prinesie očistu. A nakoniec 

i Posolstvo Grálu sa zmieňuje o 

tomto Božom poslovi v jednej zo 

svojich prednášok slovami: „Znalí 

už po roky hovoria o príchode tejto 

zvlášť významnej hviezdy. Neustále 

vzrastá počet tých, ktorí ju očakávajú, 

neustále sa hromadia predzvesti, 

takže ju možno skutočne aj čoskoro 

očakávať.“ 

Dvaja astronómovia objavili 

minulý rok na nebi nevšedný úkaz. 

K Zemi sa približuje kométa, ktorá 

dostala označenie C/2012 S1 ISON. 

Voľným okom by mala byť viditeľná 

približne v polovici novembra 

tohto roku. Predpokladá sa, že jej 

svietivosť prekoná magickú hranicu 

s magnitúdou – 10, teda by mohla 

byť jasnejšia ako Mesiac. Najbližšie 

k Zemi bude 27. decembra. Krátko 

po zverejnení tejto informácie sa po 

médiách začali šíriť informácie, že tu 

budeme mať opäť raz koniec sveta. 

Túto domnienku umocňuje i aspekt 

výnimočnosti tohto telesa, ktorý sa 

prejaví jej mimoriadnou svietivosťou 

a najväčším priblížením k Zemi akoby 

symbolicky v čase Vianoc, keď pred 

2 000 rokmi prišiel na Zem Syn Boží. 

Podobnej situácii čelili ľudia v roku 

1973, keď sa na nebi objavila kométa 

Kohoutek 1973f. K Zemi sa priblížila 

pomerne blízko a svoju najvyššiu 

jasnosť dosiahla 29. decembra. Na 

tieto udalosti a vzrastajúce otázky 

reagoval Richard Steinpach článkom, 

kde presvedčivo argumentuje, že 

Kométa Kohoutek nie je ešte tou 

kométou, na ktorú sa vzťahujú 

poukazy v Posolstve Grálu. Ako 

píše: „Pretože ona prináša konečné 

vyvolanie onoho diania, ktoré sa 

ľudstvu jeho vlastnou vinou musí stať 

súdom. Pozornému pozorovateľovi 

nemohlo síce zostať skryté, že sme 

sa tomuto času už veľmi priblížili, 

pred poslednou, hrôzyplnou 

fázou veľkého očistného procesu 

oddeľuje nás však ešte chvíľa. Pretože 

najprv musí ešte ľudstvo spoznať 

výsledky svojho konania a svojho 

falošne vybudovaného poriadku 

a stratiť tak dôveru samo v seba, aby 

poznalo, čia vôľa vpravde vo stvorení 

vládne.“ Okrem toho Posolstvo 

Grálu poukazuje na jej ďalekosiahly 

vplyv na prírodu slovami: „Jej sila 

vysáva vodu vysoko nahor, prináša 

poveternostné katastrofy a ešte 

mnoho iného. Zem sa otriasa, keď ju 

obklopia jej lúče“. 

Hoci je nám navidomoči jasné, že 

živelné katastrofy naberajú na počte 

i intenzite, predsa môžeme tvrdiť, 

že uvedené udalosti ešte nenastali. 

Okrem toho ľudia stále nestratili 

mylnú predstavu o sebe samých,


o svojich veľkých schopnostiach, 

a vieru, že tak ako žijú doteraz, môžu 

žiť naďalej. Nedá sa ani predpokladať, 

že v priebehu pár mesiacov k tomu 

dôjde. 

Na základe vyššie spomenutého 

môžeme vyvodiť záver, že kométa, 

ktorá sa približuje k Zemi, nie je ešte 

tou obávanou i vytúženou hviezdou, 

ktorá prinesie očistu. Ale tvrdiť, že 

tento úkaz nebude mať žiadny 

zmysel a je len náhodou, je takisto 

ľahkovážne. Rovnako, ako za čias 

Kohútkovej kométy, môžeme ju 

považovať za predzvesť a znamenie, 

že doba Veľkej kométy sa celkom 

určite blíži. Jedno proroctvo 

z 12. storočia pochádzajúce od 

mnícha menom Johanoes Friede 

znie: „Najprv však preletí okolo 

zemegule za krátky čas kométa. Toto 

je však iba medzihra a môže byť 

považovaná iba za predbežný 

poplach.“ Staré proroctvá 

o blížiacom sa konci tohto obdobia, 

ako i kométy môžu mnohých ľudí 

nechať chladnými a neurobiť na nich 

žiadny dojem. Lenže doba v ktorej 

žijeme už hádam nepotrebuje ani 

žiadne proroctvo, hovorí celkom 

sama za seba, každým dňom, stále 

viac. Vedome, i nevedome 

v mnohých ľuďoch vzrastá tušenie 

veľkej zmeny, ktorá je nevyhnutná 

a blíži sa, bez ohľadu na to, či to 

chceme, alebo nie. Máme sa azda 

báť? I túto otázku zodpovedá 

Posolstvo Grálu svojou jasnou rečou: 

„Preto každý veriaci má pozerať do 

budúcnosti s pokojnou dôverou, 

neľakať sa, nech príde v ďalších 

rokoch čokoľvek. Ak dokáže vzhliadať 

k Bohu s plnou dôverou, nestane sa 

mu nič zlé.“ 


EDÍCIA 

Pripravovatelia cesty 

ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii, 

Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe. 

Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi, 

Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej 

viery, alebo boli niekým vyšším? 

Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom 

svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili 

uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej 

odovzdanosti osudu k činorodej viere. 

Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie 

o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení. 

Pri odbere min. 3 kníh 

zľava - 10 % 

BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 € 

LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 € 

ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 

MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 

EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke 


21 

Svet Grálu 

37 | 2013

POHYB 

1. výdych: Postavíme sa 

vzpriamene, s pocitom: tu 

som! 

2. nádych: Zdvihneme ruky. 

3. výdych: Ruky spustíme 

dolu (2- až 3-krát). 

4. nádych 

5. a 6. Bez zadržiavania 

dychu sa plynule niekoľkokrát 

pokývame do strán, sem a tam. 

11. výdych 

12. nádych 

13. výdych 

14. nádych 

15. výdych 

Tanec chrbtice 

Na záver našej série pohybových cvičení máme pre vás bonbónik: „Tanec chrbtice“. Toto cvičenie sme vyvinuli na základe 

skúseností, ktoré sme získali počas našich kurzov. Chrbticou pri ňom budeme pohybovať v ôsmich rôznych smeroch. Budeme 

sa nakláňať do strán, otáčať sa, prehýbať sa dopredu a späť, naťahovať sa hore a dolu. Do zostavy sme vsunuli ešte dva 

cviky. Jeden je určený pre ramená, ktoré sú vystavované častej námahe. A ten druhý na zadné strany nôh, keďže ľudia často 

trpia skrátením šliach v týchto miestach. 

„Tanec chrbtice“ je obzvlášť 

vhodný pre tých, ktorí sa chcú ráno 

rýchlo dostať do tempa. Ak cvik vykonáme 

svižnejšie, raz alebo dvakrát 

za sebou, budeme sa počas dňa 

cítiť oveľa ľahšie. 

Večer, v pozvoľnejšom tempe, 

nám zas toto cvičenie pomôže 

22 

Svet Grálu 

37 | 2013 

uvoľniť napätie a rôzne bloky, ktoré 

sa nám v tele nahromadili počas 

uplynulého dňa. Po takomto cvičení 

sa nám bude lepšie spať, spánok 

bude hlbší. Vyskúšajte i vy. 

Možno sa nám bude cvičiť lepšie, 

ak si k tomu pustíme nejakú 

vhodnú hudbu. Ako sme si už 

povedali, ide o tanec. Pohybujeme 

sa preto zľahka, plynule a samozrejme 

s úsmevom. Pohyb vnímajme 

tak, aby nám prinášal radosť 

a pokúsme sa cvičiť s ľahkosťou, nie 

z povinnosti. 

Tak teda, s chuťou do toho, 

priatelia!

POHYB 

5. a 6. Bez zadržiavania 

dychu sa plynule niekoľkokrát 

pokývame do strán, sem a tam. 

7. nádych 

8. a 9. Ďalej voľne dýchame, pritom sa niekoľkokrát plynule 

vytočíme do strán, sem a tam. 

10. nádych 

16. nádych 

17. výdych 

18. nádych 

19. výdych 

20. nádych 

21. výdych 

22. nádych 

23. výdych 

24. nádych 

25. výdych 

V uplynulom šesťdielnom seriáli sme sa vám snažili dať 

námety, ako si do všedného dňa zabudovať zopár krátkych 

nenáročných cvičení. Zostavte si vlastný jednoduchý cvičebný 

program. Oplatí sa. – Vaše telo sa vám za to odvďačí. Veď 

pohyb je našou prirodzenosťou. Vytrvajte! 

Prajeme vám veľa 

zdaru! 

Birgit a Philipp Siefertovci 

redakcia@svetgralu.sk 

23 

Svet Grálu 

37 | 2013

ROZHOVOR 

24 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Čí chlieb ješ, 

toho pieseň spievaj 

Rozhovor s Milanom Semančíkom, 

predsedom Slovenskej poľnohospodárskej 

a potravinárskej komory

ROZHOVOR 

Zhováral sa Igor Mešťánek 

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska 

komora (SPPK) zverejnila vo februári 

roku 2012 informáciu, podľa ktorej 

potravinová sebestačnosť Slovenska 

klesla pod 50 % vlastnej produkcie, čím 

sa stala najnižšou v EÚ. O príčinách tohto 

závažného problému sme sa zhovárali 

s predsedom SPPK. 

Často sa zdôrazňuje potravinová sebestačnosť 

krajiny, prečo je taká dôležitá? A najmä pre 

koho? 

Dôležitá je pre všetkých – pre štát, 

jeho ekonomiku, ale aj samotných 

občanov. Jednou zo základných povinností 

štátu je zabezpečiť pre svojich 

obyvateľov dostatok kvalitných, 

zdravotne neškodných a cenovo dostupných 

potravín. Každá z týchto 

stránok potravinovej bezpečnosti je 

rovnako dôležitá, pretože vytvára 

predpoklady na riadne fungovanie 

všetkých sociálno-ekonomických 

procesov. Čím vyššia je potravinová 

sebestačnosť, tým je zabezpečenie 

výživy ľudí bezproblémovejšie – obzvlášť 

v čase krízy a prípadných 

medzinárodných konfliktov, počas 

ktorých dochádza k prerušeniu tovarových 

tokov. Preto sa každá vyspelá 

krajina snaží byť aspoň na 80 % potravinovo 

sebestačná a využíva svoj 

existujúci potenciál, prípadne sa ho 

snaží posilniť. 

Počas totalitného režimu, ale ešte aj dlho 

po novembri 1989, bol pre naše krajiny charakteristický 

značný stupeň potravinovej sebestačnosti. 

Čo sa stalo, že podiel vlastných 

potravinových výrobkov v našej obchodnej 

sieti za relatívne krátky čas klesol na 45 %? 

Ako je možné, že v tradičných odvetviach, ako 

je produkcia cukru, mlieka, mäsa a hydiny, ale 

v značnej miere aj obilnín a zeleniny, sme dnes 

na dovoz často priam odkázaní? 

Príčin je bezpochyby viac a všetky 

súviseli s nedostatočnou pripravenosťou 

na zásadné spoločensko-ekonomické 

zmeny. Agropotravinársky 

komplex sa dlhodobo podceňoval; 

jeho vývoj sa v podstate ponechal 

na trh, kde však s ním súperili neporovnateľne 

lepšie podporovaní 

zahraniční konkurenti, takže nešlo 

o rovnocennú hospodársku súťaž. 

Vážnym zlomom bol nekontrolovaný 

nástup obchodných reťazcov 

na trh – najmä zahraničných – napojených 

na nadnárodné potravinárske 

koncerny. Keďže trh s potravinami 

rýchlo ovládli, svoju dominanciu začali 

využívať na presadzovanie vlastných 

obchodno-politických záujmov 

a na diktovanie takých neúnosných 

podmienok, ktoré postupne začali 

vytláčať mnohých domácich dodávateľov 

z predajní. 

Myslíte si, že bolo možné tomuto trendu zabrániť? 

Ako? 

V období pred vstupom SR do EÚ 

politici význam domácej produkcie 

potravín zjavne podcenili, keď 

často zdôrazňovali, že Európa je 

plná lacných potravín a všetko, čo 

si nevyrobíme výhodne doma, jednoducho 

dovezieme zo zahraničia. 

Zakrátko sa nám naša ľahkomyseľnosť 

vypomstila. Len čo sa domáca 

produkčná základňa v mnohých komoditách 

oslabila, skončilo sa obdobie 

nízkych cien a import prestal byť 

lacný. Jednoznačne sa teda potvrdilo, 

že dovozy zahraničných prebytkov 

za nízke ceny sa realizujú len vtedy, 

keď pre ne existuje primeraná domáca 

konkurencia. Na to však všetci 

tí, ktorí ich pred niekoľkými rokmi 

označovali za jednu z výhod našej 

integrácie do EÚ, nemysleli a teraz 

sa tvária, akoby za všetko mohol 

niekto iný. Ako ste už spomenuli, 

v súčasnosti sme stratili sebestačnosť 

takmer vo všetkom, azda len 

s výnimkou obilnín – tu sme stále 

prebytkoví. Okrem iného aj preto, že 

rozsah našej živočíšnej produkcie sa 

sústavne znižuje, čo prinieslo pokles 

spotreby zrnín na kŕmenie hospodárskych 

zvierat. – Potrebujeme teda 

obnoviť kvalitnú domácu produkciu. 

Akú úlohu tu zohráva poľnohospodárska politika 

EÚ, otázka fondov, dotácií, kvót a vôbec 

všetkého, čo súvisí s našim členstvom v Únii? 

Určite veľmi významnú, pretože 

podpory pre nás sú oveľa nižšie ako 

v krajinách západnej Európy. A to 

sa potom na spoločnom trhu súťaží 

veľmi ťažko. Veď napríklad rakúski 

farmári dostávajú na hektár asi dvojnásobnú 

sumu a sú štáty, kde je tento 

nepomer ešte väčší. Dúfali sme, že 

priame platby sa v EÚ vyrovnajú po 

roku 2013, keď má vstúpiť do platnosti 

reforma spoločnej poľnohospodárskej 

politiky. Lenže legislatívne 

návrhy, ktoré v súvislosti s ňou oficiálne 

predložila Európska komisia 

ešte predminulý rok v jeseni, sú 

úplne iné a prinášajú vlastne pokračovanie 

súčasného diskriminačného 

stavu. S tým rozhodne nesúhlasíme 

a budeme trvať aspoň na úprave tých 

návrhov, ktoré sú pre Slovensko najviac 

nevýhodné. 

Počas predvstupových rokovaní s EÚ sa hovorilo, 

že v otázke kvality potravín sa nemáme 

čoho obávať, pretože v tom čase sa u nás vyrábali 

potraviny podľa noriem, prísnejších ako 

v Únii. Sú naše domáce potraviny ešte aj dnes 

kvalitnejšie než zahraničné, respektíve aká je 

v súčasnosti ich kvalita? 

Európska únia síce tvrdí, že dbá 

na kvalitu a bezpečnosť potravín, 

ale v skutočnosti má oveľa miernejšie 

normy, než aké sa v minulosti 

používali u nás. Zrejme tým vyšla 

v ústrety veľkým nadnárodným výrobcom, 

ale aj obchodným reťazcom, 

ktoré stupňujú tlak na nízke ceny tovaru. 

Nútia tým svojich dodávateľov, 

25 

Svet Grálu 

37 | 2013

ROZHOVOR 

aby hľadali lacnejšie náhradky a suroviny 

na produkciu finálnych potravín. 

Viacerí slovenskí výrobcovia 

sa museli tomuto trendu prispôsobiť, 

ale na druhej strane si stále držia 

veľmi dobrý štandard, kvalita 

ich produkcie je v porovnaní s mnohými 

dovozmi často vyššia. Na to sa 

snažíme upozorňovať spotrebiteľov. 

Žiaľ, citlivosť na ceny hrá nezriedka 

kľúčovú úlohu pri ovplyvňovaní ich 

správania. To bude potrebné v budúcnosti 

zmeniť. 

Mnohí naši občania si pri porovnaní svojich 

nákupov v zahraničí všimli, že v našich obchodoch, 

najmä vo veľkopredajniach, sú mnohé 

výrobky menej kvalitné, ba často veľmi nekvalitné. 

Niektoré výsledky kontrol Slovenskej obchodnej 

inšpekcie či Štátnej veterinárnej a potravinovej 

správy sú dokonca alarmujúce – iste 

si spomínate na správu ešte z júla 2011, podľa 

ktorej sa Slovensko stalo smetiskom nechcenej 

hydiny, ktorá sa dovážala napr. aj z Francúzska. 

Aké je vysvetlenie, najmä ak vieme, že často 

ide o „reťazcové“ firmy, ktoré s rovnakým názvom 

pôsobia u nás i vo „vyspelých krajinách“? 

Na príčine je spomínaný tlak obchodu 

na ceny, ale aj spotrebiteľské 

správanie, ktoré obchod využíva vo 

svoj prospech. Európska legislatíva 

umožňuje vyrábať a uvádzať na trh 

rovnaké výrobky s rozdielnym zložením 

v rôznych krajinách. Keďže 

náš spotrebiteľ nie je taký náročný 

ako západoeurópsky a uspokojí sa 

aj s menej kvalitným tovarom, ak je 

lacný, obchod mu ho ponúka plným 

priehrštím. Často pritom „loví“ v zahraničných 

vodách, alebo sa obracia 

na nadnárodné spoločnosti, ktoré 

dokážu uspokojovať jeho požiadavky. 

Za veľmi zlé považujeme, že až doteraz 

nikto so spotrebiteľom systematicky 

nepracoval a nenaučil ho všímať 

si a rozlišovať všetko, čo by malo 

byť pre neho podstatné. Niektoré 

„lacné“ výrobky sú v prepočte na 

čistú základnú surovinu – napríklad

ROZHOVOR 

mäso – vlastne drahšie ako tie, ktoré 

obsahujú menej vody, rôznych lacných 

náhradiek a zložiek. Spotrebiteľ 

však vníma iba výslednú cenu 

a nie to, že v lacných potravinách 

si často kupuje napríklad až príliš 

drahú vodu. 

Kto rozhoduje o potravinových normatívoch 

v rámci EÚ, napríklad o tom, koľko mäsa majú 

obsahovať konzervy, párky, špekáčiky, alebo 

o tom, koľko umelých konzervantov a iných 

chemických prídavkov môže byť v potravinách? 

Legislatíva sa prijíma štandardným 

spôsobom, teda v orgánoch Európskej 

únie – najmä v ministerských 

radách – a najnovšie aj v Európskom 

parlamente. Bezpečnostné otázky 

má na starosti Európsky úrad pre 

bezpečnosť potravín (EFSA) a veľmi 

dôležitú úlohu zohrávajú aj viaceré 

generálne riaditeľstvá Európskej komisie 

– najmä pre poľnohospodárstvo, 

rybolov a rozvoj vidieka, ale 

aj pre zdravotnícku a spotrebiteľskú 

politiku. Koordinuje sa činnosť národných 

orgánov potravinového dozoru 

a výrobky s osobitnými vlastnosťami 

môžu byť zaradené do európskeho 

systému kvality s chráneným označením 

pôvodu, chráneným zemepisným 

označením, alebo ako zaručené 

tradičné špeciality. Čoraz viac sa rozvíja 

aj organické poľnohospodárstvo, 

zachovávajúce štruktúru a úrodnosť 

pôdy, kde presadzujú vysoký 

štandard blaha zvierat a vyhýbajú 

sa používaniu výrobkov povolených 

v tradičnom poľnohospodárstve – 

napríklad syntetických pesticídov, 

herbicídov, priemyselných hnojív, 

stimulátorov rastu, antibiotík, prípadne 

geneticky modifikovaných organizmov. 

A ako je to v praxi? 

Možno povedať, že v rámci EÚ 

sa zabezpečuje kvalita potravín 

mnohými spôsobmi, napríklad 

opatreniami na zvýšenie bezpečnosti 

a hygieny, pravidlami označovania, 

predpismi na úseku zdravia 

a pohody zvierat a rastlín, kontrolami 

rezíduí pesticídov a prídavných 

látok do potravín, ako aj informáciami 

o nutričnom zložení. EÚ zabezpečuje 

fungovanie európskeho 

jednotného trhu aj pomocou monitorovania 

a kontroly. Na druhej 

strane však umožňuje to, čo som už 

spomínal – predávať pod rovnakou 

značkou v rôznych krajinách výrobky 

s rozdielnym zložením. Nadnárodní 

producenti to odôvodňujú 

tým, že sa prispôsobujú odlišným 

chutiam spotrebiteľov v jednotlivých 

krajinách, ale v skutočnosti sú pre 

nich rozhodujúce najmä ekonomické 

kritériá. 

Niektorí výrobcovia potravín rezignovane konštatujú, 

že ceny si určujú obchodné reťazce, ba 

dokonca, že si musia priplatiť za to, aby sa ich 

výrobky mohli objaviť v regáloch. – Nakoľko 

sa dá súhlasiť s konštatovaním, že obchodné 

reťazce „vládnu“ nášmu trhu? 

Toto konštatovanie platí už mnoho 

rokov. U nás sa začali na trhu etablovať 

najmä po roku 1998. Dovtedy 

sme u nás veľkoplošné predajne potravín 

v podstate nemali, zahraničné 

obchodné systémy iba privatizovali 

existujúce obchodné domy. Postupne 

sa to zmenilo a situácia vyústila 

do súčasnej dominancie obchodných 

reťazcov. Tie sú pre verejnosť 

najviditeľnejším prejavom globalizácie 

a symbolizujú koncentráciu malopredaja 

potravín so súčasne vzrastajúcim 

a masívne zneužívaným 

dominantným postavením. Spotrebiteľom 

sú prínosy obchodných reťazcov 

propagované ako prínosné, 

ale na druhej strane, čoraz menším 

tajomstvom sú aj ich praktiky voči 

dodávateľom, ktoré vzbudzujú rozhorčenie 

a oprávnenú kritiku. 

Mohli by ste stručne zhrnúť hlavné príčiny súčasného 

neradostného stavu slovenského poľnohospodárstva 

a potravinárstva? 

Naše poľnohospodárstvo a s ním 

aj potravinársky priemysel doplatili 

na množstvo politických rozhodnutí 

a hektiku politického i spoločenského 

vývoja po páde socializmu. 

Vlády bez ohľadu na svoje zloženie 

dlho nepovažovali tieto odvetvia za 

kľúčové, nechali sa unášať myšlienkami 

otvorenej Európy plnej lacných 

potravín a pojmy potravinová bezpečnosť 

a sebestačnosť považovali 

za relikty minulosti. 

A existuje vôbec reálne riešenie, ako ich zvrátiť, 

respektíve ako napraviť, čo sa ešte napraviť 

dá? 

Ako som už spomenul, absentovala 

u nás systematická práca 

so spotrebiteľom, ba naopak, často 

sa mu podsúvalo, že zahraničné potraviny 

sú lepšie ako naše vlastné. 

Aj preto sa ich v súčasnosti predáva 

na slovenskom trhu viac ako domácich, 

na ktoré pripadá len zhruba 

45-percentný podiel. Nebude ľahké 

tento stav zmeniť, ale sme presvedčení, 

že systémom viacerých opatrení 

sa nám podarí podporiť domácu 

produkciu a zvyšovať jej podiel na 

trhu. Do tohto okruhu patrí množstvo 

rôznych krokov, vrátane trvalo 

udržateľnej propagačno-informačnej 

kampane, zameranej na slovenského 

spotrebiteľa. Verím, že tak sa predsa 

len budeme postupne hýbať dopredu. 

Ďakujeme za rozhovor 

Zhováral sa Igor Mešťánek 

mestanek@svetgralu.sk 

27 

Svet Grálu 

37 | 2013

William Crotch (1775–1847) 

Anglický skladateľ 

Daniela Velebová 

O ľudskej túžbe 

po slobode 

a o živote troch najväčších majstrov hudobného klasicizmu

Sloboda a slobodná vôľa je pre človeka najzákladnejšou súčasťou. Ale čo 

je to vlastne slobodná vôľa? Azda stanovisko pozemského mozgu, keď 

rozum nášmu mysleniu a cíteniu pevne stanoví určitý smer? Nie – skutočná 

slobodná vôľa nie je viazaná pozemským rozumom; spočíva len v duchu 

samom, v našej duši, je to reč ducha, vlastného „ja“ človeka. Tá potom 

dohliadne ďaleko, až za naše najbližšie hmotné okolie. 

Predchádzajúce vety nás so všetkou 

vážnosťou upozorňujú na to, že sme 

svoju slobodnú vôľu stratili zo zreteľa. 

Nevyciťujeme už dostatočne 

jasne hlas svojho ducha, ktorému je 

slobodná vôľa vlastná. Často užívané 

slovíčko „musím“ očividne hovorí 

o tom, že sme vo svojom živote pod 

neustálym tlakom denných povinností 

a rôznych životných udalostí. 

Cítime sa zbavení možnosti rozletieť 

sa slobodne inak a inam. Tí, ktorí vedia 

o spätných účinkoch karmy z našich 

minulých životov a o ich spätosti 

s našimi súčasnými rozhodnutiami, 

si uvedomujú nevyhnutnosť všetkého 

toho tlaku, v ktorom žijeme. Okrem 

toho naše slobodné chcenie je dnes 

takmer prekryté tzv. vôľou viazanou 

naším pozemským rozumovým 

uvažovaním. Zrýchlená doba požaduje 

zrýchlené vyrovnanie a očistenie. 

Napriek tomu, alebo práve preto, 

nám túžba po slobodnom a tvorivom 

živote nedá spať. Nesieme v sebe 

mnoho duchovných schopností, pomocou 

ktorých sa podvedome túžime 

tvorivo prejavovať – mnohé sú 

však v silnej pozemskej viazanosti 

na rozum potlačené. Tieto schopnosti 

máme v sebe nájsť a uplatniť. 

Môžu rozkvitnúť len v slobodnom 

duchovnom chcení, ktoré nám dáva 

energiu k činnosti. Pomocou nášho 

dobrého chcenia sa tieto schopnosti 

rozvinú v súlade s Božími zákonmi. 

Až potom naše bytie nadobúda na živosti, 

radostnosti, vrelosti, vernosti, 

čistote… Vzniká v nás láska k životu, 

ktorá karmicky oslobodzuje, a v jej 

žiarení sa môžu všetky naše schopnosti 

rýchlo rozvinúť. Konečne sa 

stávame tvorivými ľuďmi a vnímame 

aj svoju vlastnú slobodu. „Ľudia, vaše 

skutočné majstrovské diela majú ešte 

len prísť,“ píše Abd-ru-shin. 

Na porovnanie rôznych umeleckých 

typov a ich vzťahu k slobode 

som zámerne vybrala hviezdnu 

trojicu tých najväčších a najnadanejších 

majstrov hudobného klasicizmu: 

Josepha Haydna, Wolfganga 

Amadea Mozarta a Ludwiga van 

Beethovena. Silná schopnosť hudobnej 

tvorivosti, ktorú títo umelci rozvinuli, 

vyžaduje pre svoje naplnenie 

vždy voľnosť a slobodu vnútorného 

chcenia. 

Dalo by sa namietnuť, že niektorí 

umelci pracovali na zákazky svojich 

pánov, a napriek tomu vznikali nádherné 

diela. Je však dôležité uvedomiť 

si, že zákazka na dielo mohla síce 

prísť z vonkajšieho okolia, ale vnútorný 

spôsob tvorby bol vždy nezávislý. 

Pokiaľ by sa totiž umelec úplne 

viazal na chcenie a rozhodovanie niekoho 

iného, nikdy by k vlastnému 

procesu tvorenia nemohlo dôjsť. 

HAYDN 

Najstarší z trojice, Joseph Haydn, 

prežil takmer celý svoj dlhý a bohatý 

život ako služobník mocných 

feudálov. V mladosti vo Viedni trpel 

často tými najťažšími existenčnými 

starosťami. Služba u slávneho viedenského 

skladateľa Nicola Porporyho 

ho síce postavila len na úroveň 

komorníka a čističa odevov i topánok, 

ale zahŕňala v sebe našťastie 

i niekoľko lekcií z hudobnej kompozície. 

Vo svojej podstate bol Haydn 

samouk a hudobne sa teda vzdelával 

samoštúdiom. 

Priazeň osudu ho priviedla do služieb 

jedného z najmocnejších rodov 

v Uhorsku, rodu Esterházy. Haydn sa 

tam vypracoval do pozície vrchného 

kapelníka. Zmluva medzi kniežaťom 

a Haydnom bola spísaná veľmi podrobne 

a obsahovala rad pokorujúcich 

bodov. Tak napríklad musel sa každý 

deň hlásiť v predizbe u Jeho Osvietenej 

Milosti a vyčkávať na rozhodnutie, 

či sa vôbec bude prevádzkovať 

hudba. Stravu dostával pravidelne 

pri stole pre služobníctvo. Riešil 

všetky spory medzi hudobníkmi, 

pretože Jeho Milosť nesmela byť obťažovaná. 

Pri nedodržaní zmluvy 

mohol byť okamžite prepustený. Tak 

sa stalo, že umenie tohto majstra dozrievalo 

v službe, v stave vonkajšej 

podriadenosti. No Haydnovi sa nedarilo 

zle. Esterházyovci boli milovníci 

umenia a Haydnovu činnosť si 

vážili. Zvlášť Mikuláš Esterházy, nazývaný 

Nádherný, mal k Haydnovi 

priateľský vzťah. Na spôsob Versailles 

vybudoval v Esterháze divadlo, 

ktoré navštevovala i cisárovná Mária 

Terézia. A Haydn so svojím vynikajúcim 

orchestrom bol jeho umeleckou 

ozdobou. 

Postupne, ako sa Haydn stával 

slávnym, prichádzali i pozvania 

do cudziny, zvlášť do Londýna. Dokiaľ 

bol však nažive knieža Mikuláš, 

Haydn všetky pozvania odmietal. 

Bol verný a vďačný kniežaťu, pod 

29 

Svet Grálu 

37 | 2013

HUDBA 

ktorého mocnou ochranou mohol žiť 

bez hmotných starostí, okrem toho 

podporoval rozvoj jeho hudobných 

schopností presne v smere Haydnovho 

vlastného chcenia. 

Po smrti kniežaťa Mikuláša 

bol Haydn voľný. Odsťahoval sa 

do Viedne a konečne mohol prijať 

pozvanie podnikateľa Salomona 

a odísť do Londýna. Späť sa vrátil 

poctený čestným doktorátom z Oxfordu 

a dosiaľ nevídanými honorármi. 

Zrelý majster sa opäť vrátil 

k Esterházyovcom, ale teraz sa obrátil 

k tvorbe duchovnej. Spomeňme 

tu aspoň oratórium Stvorenie, inšpirované 

Strateným rajom Johna 

Miltona. Pred komponovaním Stvorenia 

sa Haydn obracal k Stvoriteľovi 

s prosbou o inšpiráciu. Vzniklo 

potom nádherné dielo plné živých 

hudobných obrazov, aké mohol vytvoriť 

len vnútorne slobodný umelec. 

MOZART 

Druhý z majstrov o ktorom sa zmienime, 

je Wolfgang Amadeus Mozart. 

Narodil sa v Salzburgu v roku 1756 

a zomrel vo Viedni v roku 1791, pobudol 

teda na zemi púhych 35 rokov. 

Napriek tomu by jeho zážitky 

stačili naplniť niekoľko pozemských 

životov iných ľudí. Spočítalo sa, že 

na cestách strávil celkove 3 720 dní, 

tzn. 10 rokov, 2 mesiace a 8 dní. Už 

od detských rokov komponoval; 

Köchlov zoznam jeho diel uvádza 

spolu 626 opusových čísiel. Spôsob 

jeho tvorby si nedokážeme dosť 

dobre predstaviť, diela v sebe totiž 

niesol hotové ešte skôr, ako ich zachytil 

na notový papier. Napísať ich 

bolo pre neho väčším problémom 

ako ich skomponovať. Tvoril s ľahkosťou 

a svoje kompozície po celý 

svoj krátky život usilovne zapisoval. 

Vo svojej tvorbe zaiste cítil úplnú slobodu. 

Pokiaľ však šlo o iné oblasti 

30 

Svet Grálu 

37 | 2013 

života, slobody sa mu nedostávalo. 

Azda preto sa mu táto potlačovaná 

téma slobody stala osudovou. V detstve 

i v mladosti podliehal vplyvu 

svojho otca, pedagóga Leopolda 

Mozarta, ktorý za neho o všetkom 

rozhodoval a snažil sa mu urovnať 

jeho životnú cestu. Dobre totiž vedel, 

že jeho syn má hlavu plnú hudby 

a nestojí oboma nohami dosť pevne 

na zemi, že ho treba chrániť a viesť 

tak, aby v živote uspel. O to väčší bol 

potom v dobe dospievania Amadeov 

zápas za osamostatnenie a vlastné 

slobodné rozhodovanie. Posilnila ho 

v tom jednak láska ku Konstancii 

Weberovej, s ktorou sa neskôr proti 

vôli svojho otca oženil, ale aj nemenej 

dôležité prebudenie vlastnej cti 

a hrdosti, uvedomenie si svojej ceny. 

Podobne ako Haydn, i Mozart bol 

v službe, a to u arcibiskupa Hieronyma 

Coloreda. Na rozdiel od hudbymilovného 

Esterházyho sa Mozart 

dostal do područia racionálneho 

a tvrdého muža osvietenských názorov, 

ktorý sa na jednej strane Mozartovým 

umením chválil, na druhej 

strane ho však zadávaním podradných 

úloh ponižoval. Mozart bol 

podobne ako Haydn komorníkom, 

ale bolo pre neho typické, že to príliš 

nebral na vedomie. Vo svojom liste 

otcovi píše: „Nevedel som, že som 

komorníkom, a to mi zlomilo väz… 

Mal som každé ráno premárniť niekoľko 

hodín v predizbe… Nikdy 

som si však neuvedomil, že to patrí 

k služobnej povinnosti.“ 

Otec Leopold, ktorý mal oprávnené 

obavy o synovu budúcnosť, 

však so synovým vypovedaním 

služby nesúhlasil a ten musel čeliť 

jeho výčitkám. Keď niesol Mozart 

vrchnosti už niekoľkú žiadosť 

o prepustenie, arcibiskupov vrchný 

komorník gróf Arco ho po prudkej 

scéne napokon vykopol z dverí. Pre 

Mozarta už nebola cesta späť. Začal 

vo Viedni nový život slobodného 

umelca. Spočiatku bol šťastný, no 

neskôr ho stále viac zaťažoval vysiľujúci 

existenčný boj, stravujúci jeho 

životné sily. 

BEETHOVEN 

Posuňme sa teraz na časovej osi bližšie 

k súčasnosti a sledujme na chvíľu 

osudy Ludwiga van Beethovena. 

Ľudia, na ktorých v mladosti pôsobil 

despotický otec, bývajú vždy 

neznášanliví voči akýmkoľvek autoritám. 

To je i Beethovenov prípad. 

Svoju mladosť prežil v Bonne, žijúcom 

vtedy ideami francúzskej revolúcie. 

Liberté, égalité, fraternité 

– sloboda, rovnosť, bratstvo. Tak 

znel obľúbený francúzsky slogan. 

Ale Beethoven sa vlastným prežitím 

veľmi skoro presvedčil, že rovnosť 

a bratstvo ľudí v tomto zmysle neexistuje. 

Korunovácia Napoleona 

na cisára ho zbavila všetkých ilúzií 

o proklamovanom bratstve a rovnosti. 

Za najdôležitejšie považoval 

len Freiheit – slobodu, a Weitergehen 

– teda neustále pokračovanie 

na ceste vpred. Práve Beethoven bol

HUDBA 

umelec, ktorý k svojej tvorbe potreboval 

slobodu absolútnu. Nie len 

tú vnútornú, ktorú si nikdy nenechal 

vziať, ale i slobodné postavenie 

v spoločnosti. 

Pritom však Beethoven predsa len 

potreboval ešte aj podporu šľachtických 

mecenášov. Na jednej strane 

prijímal ich pomoc, na druhej strane 

bol až chorobne citlivý na svoju nezávislosť. 

Pohŕdal všetkými vyššie 

postavenými, ktorí nedosahovali 

jeho schopnosti, a zreteľne na nich 

videl chyby i nedostatky charakteru. 

Jeho mnohokrát hrubé, neotesané 

správanie bolo vlastne vzburou. Niekedy 

i proti tým, ktorí mu chceli nezištne 

pomôcť. 

Beethoven bol silný a pyšný, pokiaľ 

sa ho nedotkla choroba – pozvoľna 

sa vlečúca a prehlbujúca sa strata 

sluchu. „Heilig, heilig,“ píše Romain 

Rolland, „budiž pochválené to, čo 

Ti odobralo sluch.“ Početné choroby 

a zvlášť sluchové postihnutie totiž 

Beethovena núti k prehodnoteniu 

svojich postojov a názorov, k zmiereniu 

sa so svojím osudom a k jeho 

prijatiu. Beethovenovi sa však nedarilo 

uplatňovať svoju vôľu ani v iných 

oblastiach, predovšetkým zostala 

nenaplnená jeho túžba po životnej 

družke. Pre neustálu, takmer eruptívnu 

citovosť nebol schopný existovať 

v partnerskom vzťahu. Naopak, 

jeho hudobné diela túto eruptívnosť 

do seba celkom vsiakli a dodnes sú 

synonymom hrdinstva, mužnej odvahy, 

sily, ale tiež vrúcnych vnútorných 

výpovedí. Tvrdé výchovné lekcie 

života premenili Beethovenovu 

osobnosť. Ku koncu života dospel 

k poznaniu a prežitiu lásky k celému 

ľudstvu. Óda na radosť z 9. symfónie 

vyjadruje jeho túžbu po čistej radosti, 

akú môže prežívať len úplne 

slobodný ľudský duch. 

UMELCI 

A SLOBODA 

Haydn sa dokázal prispôsobiť stavu 

svojej vonkajšej neslobody celkom 

dobre. Vonkajšia závislosť ho rozhodne 

nepripravila o vnútornú slobodu. 

Naopak, určité zaistenie, aj 

keď nie vždy celkom dôstojné, mu 

umožnilo tvoriť v pokoji. U Beethovena 

zase vonkajší tlak spoločenskej 

neslobody viedol k jeho vnútornému 

zosilneniu a oslobodeniu. Najzložitejšia 

sa zdá situácia u Mozarta. Ak 

ho vnímame v duchu Formanovho 

filmu ako úplne nekomplikovaného 

človeka, musíme si uvedomiť, že jeho 

životné kroky až do dospelosti riadil 

jeho autoritatívny otec. Dá sa povedať, 

že Mozart sám nikdy nestál 

nohami pevne na zemi. Jeho tvorba, 

v ktorej bol samozrejme úplne slobodný 

(aj keď takisto vytváral diela 

na zákazku), mu zaberala väčšinu 

rozumovej i emocionálnej kapacity. 

Vonkajšia sloboda a samostatnosť 

pre neho znamenala skazu, pretože 

s ňou nevedel správne zaobchádzať. 

Vo svojej neskorej tvorbe sa oslobodil 

od takmer všetkých ľudských väzieb, 

na mienke koncertného publika 

mu už nezáležalo. Nakoniec umrel 

pod ťarchou materiálneho nedostatku. 

Umelci boli vždy akýmsi obrazom 

ľudskej spoločnosti. Mali by 

byť tou najcitlivejšou časťou ľudstva 

s formujúcou schopnosťou tvorenia. 

Umelci všetkých dôb vždy túžili 

po slobode – spoločenskej, i vnútornej, 

umeleckej. Plnú slobodu v spoločnosti 

však dosiahli len niektorí 

z nich. Často žili v neľahkých podmienkach, 

takmer živorili, a napriek 

tomu vytvárali jedno umelecké 

dielo za druhým. Duchovná formujúca 

sila tvorenia nie je totiž závislá 

od pozemského blahobytu alebo 

chudoby, rovnako ako nemá vnútorná 

slobodná vôľa veľa spoločného 

s vôľou viazanou na rozum. Ako má 

pozemský rozum hľadať cesty slobodnej 

vôli ducha, tak by hmotné 

zaistenie malo prispievať k dôstojnému 

životu umelcov. Zdalo by sa, 

že v 21. storočí sú už tieto otázky, týkajúce 

sa dôstojného života umelcov, 

neaktuálne. Je to však naopak. Objavujú 

sa staré, zdanlivo prežité formy 

v novom šate. Koncerty, divadelné 

predstavenia, kultúrne akcie sú závislé 

na finančnej podpore sponzorov. 

Umelci sú takto pod tlakom 

vkusu bohatších a mocnejších, ich 

umelecká výpoveď sa často podriaďuje 

chceniu väčšiny. 

Možno si len priať, aby budúcnosť 

priniesla túžobne očakávanú zmenu 

i na tomto poli 

Daniela Velebová 

velebova@svetgralu.sk 

31 

Svet Grálu 

37 | 2013

Sny 

Čo prežíva duša počas spánku 

Nie je to zvláštne? Približne tretinu svojho času trávime spánkom, ale ako 

málo vieme o tom, čo sa v nás pritom vlastne deje. Snívame, ale po prebudení 

nám zostanú najčastejšie len útržky spomienok, nejasné obrazy alebo pocity. 

Corinna Hübener 

32 

Svet Grálu 

37 | 2013

ŽIVOT 

Vskorších dobách, v staroveku, 

stredoveku, ba dokonca ešte 

i v 19. storočí sa sny považovali 

za dôležitú súčasť života človeka. 

Potom však s rozvojom rozumovo 

orientovaných prírodných vied význam 

života v spánku upadol do zabudnutia, 

a na výskum snov sa pozeralo 

skôr ako na odbor pochybnej 

povesti. Harvardský profesor Allan 

Hobson, významný vedec v oblasti 

spánku, ešte pred desiatimi rokmi 

prehlásil snové dianie pre zdravie 

a vývoj človeka za irelevantné, skrytý 

význam snov považoval za mystickú 

interpretáciu. No dnes na základe 

vlastného hlbokého prežitia hovorí, 

že sny sú súčasťou samotnémo stavu 

vedomia. Americký magazín „The Believer“ 

(„Veriaci“) uviedol: „Po štyridsaťročnom 

výskume snov to vyzerá, 

že tajomstvo, ktoré Hobsona pôvodne 

priviedlo k skúmaniu snov, ho opäť 

premohlo: že totiž exaktné vedy nikdy 

nemôžu dostatočne vysvetliť tajomný 

a intuitívny pocit, že sme noc strávili 

niekde inde.“ 

KDE TEDA 

TRÁVIME NOC? 

Význam, aký snovým prežitiam prikladáme, 

vo veľkej miere odzrkadľuje 

náš pohľad na svet a človeka. Pokiaľ 

niekto verí len na matériu, je pre neho 

človek iba fyzickým telom, s mozgom 

ako riadiacim centrom. Preto sa snívanie 

vo vedeckých kruhoch berie 

napríklad len ako „forma kreatívneho 

myslenia,“ alebo ako „dosť primitívny 

spôsob myslenia v obrazoch, 

plný emócií a inštinktov“, prípadne 

sa hovorí o „nervovej búrke.“ Takéto 

výroky však zostanú pre vedcov nejasné 

už preto, že v materiálnom svete 

jednoducho niet miesta pre definície 

pojmov ako sú „duch“ a „vedomie“. 

Pokiaľ však predpokladáme, že 

my ľudia nie sme len telá, a že naše 

vnútro je duchovnej povahy, potom 

by v skutočnosti mohlo ísť o zážitky 

duše. Tým by otázka „Kde trávime 

noc?“ získala nový, dôležitý význam. 

V SNE SA VNÚTORNE 

PREBÚDZAME 

Richard Steinpach (1917 – 1992) formuloval 

vo svojej pozoruhodnej kapitole 

s názvom „Lebo im Pán nadelil 

v spánku“: „... ťažko o nás samotných 

vypovie niečo tak silno, ako spánok.“ 

Spánok sa odjakživa označoval 

za „malého brata smrti“. Táto myšlienka 

vychádza z predstavy oddelenej 

duše a tela, medzi ktorými jestvuje 

počas života pevné spojenie. To sa 

uvoľňuje v spánku a zaniká po smrti. 

V spánku je duša „pridržiavaná už len 

‚striebornou šnúrou‘, tenkým spojením 

medzi telom fyzickým a astrálnym“ 

(Steinpach). To duši umožňuje, 

aby sa mohla vydať do jemnohmotnej 

oblasti, ktorá zodpovedá jej vnútornému 

stavu. Už grécky filozof Herakleitos 

povedal: „Bdelí majú spoločný 

jeden svet; spiaci sa každý odoberie 

do svojho vlastného sveta.“ 

„Kde sú tie svety, kam spiaci odchádzajú?“ 

pýta sa Dr. Steinpach – a odpovedá: 

„Osloboďme sa od predstavy, 

že je potrebné hľadať ich vo veľkej 

diaľke. Snívajúci človek sa vzďaľuje 

od pozemskej reality – nie nutne 

od Zeme. Zažíva iné úrovne vlnenia.“ 

Vonkajšou známkou takéhoto „vnútorného 

prebudenia“ sú v spánku takzvané 

REM-fázy, pri ktorých sa oči 

pod zatvorenými viečkami pohybujú 

rýchlo a trhavo (REM = rapid eye movements). 

Teda sny, ktoré prežívame 

v REM-fáze, nie sú len obrazy a dojmy, 

ktoré nám utkveli v dennom vedomí, 

ale je to reálne duševné prežívanie. 

Napriek tomu by malo byť jasné, že 

spomienky na sny nezahŕňajú len toto 

prežívanie. Tým, že sme sa po tisícročia 

stávali rozumovejšími, prekryli 

sa činnosťou prednémo mozgu. 

A predný mozog sa počas snívania, 

obrazne povedané, zbavuje balastu. 

„Je to vlastne proces prirodzenej svojpomoci, 

keď človek používa tento 

cenný čas odpočinku na očistu duše 

– namiesto toho, aby sa otvoril obnovujúcej 

sile, na ktorú sa počas REM- 

-spánku môže napojiť.“ (Steinpach) 

Čo teda počas noci prežívame duchovne? 

ZÁŽITKY 

POČAS NOCI 

Bulharský filozof a mystik Omraam 

Mikhaël Aïvanhov (1900 – 1986) 

o jemnohmotnom prežívaní počas 

noci napísal: „Keby väčšina ľudí vedela, 

aké oblasti psychologických 

úrovní v spánku navštevuje, bola by 

vydesená. Brodí sa bažinou svojich 

zlých zvykov a hrubých žiadostí.“ 

Tento predpoklad možno potvrdia 

aj výsledky výskumu spánku. Vyšetrenie 

počítačovou tomografiou, ktorá 

umožňuje pozorovať činnosť mozgu 

počas sna, preukazuje produkciu dopamínu. 

Tento neuroprenášač sa vylučuje 

vtedy, keď hľadáme uspokojenie 

našich základných potrieb, či 

už je to sexualita, jedlo, pitie alebo 

uznanie. 

Dr. Steinpach vidí v snoch možnosť 

sebapoznania, pretože „oslobodený 

od rozumových pút, prejaví svoje 

sklony náš duch. Tak sa môže stať, 

že niekto vo sne urobí niečo, čo by sa 

v pozemskom živote veľmi zdráhal. 

Z toho sa dá vyvodiť, že jeho zábrany 

sú skôr výsledkom rozumovej úvahy 

– čiže nie sú ešte presvedčením, nie 

sú súčasťou jeho ja. Nenáležité konanie 

prežité počas sna ešte posilní 

vnútorný odpor k nemu a zakorení 

sa v duši.“ 

Bude užitočné, ak si svoje nočné 

prežívanie budeme všímať viac ako 

doposiaľ. 

33 

Svet Grálu 

37 | 2013

ŽIVOT 

NOČNÉ MORY 

A STRACH Z DÉMONOV 

Pred niekoľkými storočiami vnímali 

ľudia zážitky z jemnohmotného a astrálneho 

sveta bezprostrednejšie ako 

dnes – niekedy až príliš. Svoje snové 

skúsenosti pričasto nadhodnocovali 

a chybne interpetovali. Tým potom 

rozdúchavali strach z čarodejníc 

a démonov, ale okrem toho mnohým 

ľuďom spôsobili aj závažné duševné 

škody. 

„Démonológia“, ponímaná ako veda, 

ovládala myšlienky a osudy ľudí viac 

než tisíc rokov. „Otec cirkvi“ Augustinus 

napríklad považoval možnosť 

„fyzickej kopulácie s diablami“ 

za natoľko samozrejmú, že podľa jeho 

mienky je „nehoráznosťou“ o tom polemizovať. 

Martin Luther dokonca videl 

v deťoch narodených s postihnutím 

dôsledok styku s démonmi, preto 

zastával názor, že by sa tieto deti mali 

po narodení hneď usmrtiť. 

Takéto názory sa síce v období 

osvietenstva vykorenili, ale zjavné 

spojenia s jemnohmotnými svetmi 

zaujímajú mnoho ľudí až dodnes. Neprebudíme 

sa niekedy i my s hrôzou 

z nočnej mory, ktorá na nás pôsobila 

desivo reálne? Čo sa pri nej skutočne 

odohráva? 

Mnohé svedectvá vypovedajú 

o nočných démonoch, ktorí sa vrhajú 

na spiaceho, nechajú ho stuhnúť 

a vysávajú jeho životnú energiu 

tak, že tento bezbranný človek môže 

dokonca zomrieť. V juhovýchodnej 

Ázii kolujú zvesti o prípadoch, keď sa 

mladí a zdraví Thajci, Filipínci alebo 

Japonci prebudili v noci s prenikavým 

výkrikom a zomreli na zastavenie 

srdca. Tieto prípady (ktoré sa 

podľa vedeckých zistení stávajú vždy 

počas spánkovej REM-fázy) tak stavajú 

vedu pred novú hádanku. 

Thajská tradícia prisudzuje vinu 

„duchom vdov“, ktoré údajne napádajú 

34 

Svet Grálu 

37 | 2013 

práve mladých a silných mužov. Pripomína 

to európsku démonológiu 

stredoveku, v ktorej sa nočné mory 

alebo čarodejnice považovali za skutočných. 

Ak chce človek v týchto nočných 

strašidelných zážitkoch alebo nečakaných 

úmrtiach vidieť viac, ako len 

telesné fenomény, musí si uvedomiť, 

že náš hrubohmotný svet je obklopený 

svetom jemnohmotným. Priľahlý neviditeľný 

svet sa obvykle nazýva „astrálnou 

úrovňou“. A pokiaľ sa spojenie 

medzi telom a dušou dostatočne 

uvoľní, je možné do tejto úrovne skutočne 

„cestovať“. Takto môže teoreticky 

jedna ľudská duša ovplyvňovať 

druhú. Napriek tomu táto možnosť 

pôsobenia závisí vždy od stavu duše 

obete. Funguje to podobne aj v bdelom 

stave: pokiaľ nie sme vnútorne silní, 

môžu nás iní ľudia svojimi myšlienkami 

obťažovať i na diaľku. Takzvaní 

„démoni“ teda nie sú nejaké zlé ľudské 

duše. Sú to útvary, ktoré vzniknú zo 

silných emócií a pocitov ľudí. Podľa 

charakteru cítenia potom vzniknú 

v jemnohmotnom okolí formy, ktoré 

svojím vzhľadom zodpovedajú danej 

vnútornej emócii. I ony nás ovplyvňujú 

v každodennom živote, a hlavne 

v noci, keď sme jemnohmotnému okoliu 

otvorenejší. Z histórie sa napríklad 

uchovali správy, že stredoveké kláštory 

boli skutočnými liahňami tzv. „sukubov“ 

(ženských démonov) a „inkubov“ 

(mužských démonov), lebo nie všetci 

mnísi a mníšky sa dokázali stotožniť 

so sexuálnou zdržanlivosťou; tento násilne 

potlačovaný pud zdravého tela 

dal potom v jemnohmotnej oblasti 

vzniknúť mocným „démonom“. 

Ale nielen táto forma nočného prežívania 

spiaceho sužuje alebo teší. 

Prežívanie duše, ktorá sa uvoľnením 

spojenia s telom fyzickému svetu 

vzdiali, býva nadmieru rozmanité. 

Druh prežívania významne ovplyvňuje 

vnútorné naladenie sa pred 

zaspaním. Pokiaľ prevažujú pekné 

myšlienky, môžu na dušu silnejšie 

pôsobiť pomáhajúce sily a sen lepšie 

splní účel, ktorému slúži: sprostredkovať 

cenné impulzy pre ďalší život. 

„MÚDROSŤ POCHÁDZA 

ZO SNOV“ 

Okolo roku 1890, v čase keď bola existencia 

kultúry pôvodného severoamerického 

obyvateľstva ohrozovaná civilizáciou 

bielych, únik do vnútorného 

sveta pôsobil ako riešenie. Mnohé 

kmene sa zdráhali vzdať sa tradičného 

spôsobu života lovcov a zberačov 

a stať sa roľníkmi. Medicinman 

Smohalla sa domnieval, že keby takto 

pracovali, nemohli by snívať, a telo 

a duša by sa zatvrdili. Verili, že „skutočná 

múdrosť môže prísť len zo snov“. 

(„Moje slová sú ako hviezdy – nezachádzajú“, 

nakladateľstvo Goldmann) 

I Abd-ru-shin upozornil vo svojej 

prednáške „Cit“ („Vo svetle Pravdy“, 

zväzok 2) na to, že snom v dnešnej 

dobe už nemôžeme prikladať takú 

dôležitosť, aká by im mala náležať: 

„To znamená, že by to vôbec neboli 

sny, ale prežívanie ducha...“ Toto prežívanie 

už nemôže byť správne prijaté 

a odovzdané ďalej, pretože sme 

svoj rozum jednostrannou intelektuálnou 

činnosťou „prepestovali“, čím 

pri vnímaní snového života „vzniká 

zmes, ako dvojité osvetlenie fotografickej 

dosky. Výsledkom sú terajšie 

nejasné sny.“ 

Možnosť čerpania múdrosti zo 

snov je tak pre nás už veľmi obmedzená. 

O to dôležitejšie je znovu 

rozpoznať súvislosti a život riadiť 

v súlade rozumu s citom. Čím viac 

sa totiž predný mozog v noci zaoberá 

spracovaním všetkých starostí 

a problémov, tým je možnosť ducha 

spojiť sa so zdrojmi vyššej sily slabšia. 

Keby sme svoj život viedli na základe 

dobrého a podporujúceho

vnímania a nemuseli nočný odpočinok 

„vyplytvať“ len na regeneráciu 

predného mozgu, mohli by sme 

v spánku namiesto zmätených snov 

získavať jasné správy, poučenie, ale 

i varovania. 

KEĎ SA SNY STÁVAJÚ 

SKUTOČNOSŤOU 

Jedným z ľudí, ktorí by o týchto pomáhajúcich 

snových prežitiach mohli 

rozprávať, bol anglo-írsky letecký inžinier 

John William Dunne (1875- 

1949). Uverejnil tri pozoruhodné 

knihy, na ktoré sa dnes už takmer zabudlo: 

„The new immortality“ („Nová 

nesmrteľnosť“), „Nothing dies“ („Nič 

neumiera“) a „An experiment with 

time“ („Experiment s časom“). Popisuje 

v nich nočné prežitia, ktoré sa 

potom aj naozaj stali. Vo sne sa napríklad 

ocitol na skalnom previse, z ktorého 

trhlinou v zemi syčala horúca 

para. Intuitívne vedel, že je na ostrove, 

kde sa nachádza sopka, ktorá je tesne 

pred vybuchnutím. Jeho jediným cieľom 

bolo zachrániť obyvateľov a tak 

zvyšok sna strávil čoraz zúfalejšími 

pokusmi presvedčiť úrady, aby nariadili 

evakuáciu. Dunne si pamätal, 

ako všetkým, ktorých stretol hovoril, 

že pokiaľ sa nič nepodnikne, zomrie 

30 000 ľudí. A skutočne – v roku 1902, 

kedy sa sen odohral, došlo k výbuchu 

sopky Pelée na karibskom Martiniku, 

kde zahynulo takmer 30 000 

ľudí. Podobných proroctiev a predpovedí 

na základe snových zážitkov 

je mnoho. 

Jeden z najdiskutovanejších prípadov 

sa stal 21. októbra 1966 v Aberfane, 

waleskej baníckej dedine, v ktorej 

silné prívalové dažde strhli svah kopca, 

a ten okrem niekoľkých domov pod 

sebou pochoval i dve školy s viac než 

stovkou detí. Po tejto udalosti istý londýnsky 

psychiater hľadal prostredníctvom 

novín osoby, ktoré mali o tomto 

dianí predtuchu. Postupne sa prihlásilo 

okolo 200 ľudí. Takmer všetky ich 

vízie pochádzali zo snov. Najsmutnejší 

príbeh porozprávala matka jedného 

z mŕtvych detí. Jej deväťročná dcéra 

sa dva týždne pred nešťastím zobudila 

zo sna s vyhlásením, že nemá strach 

zomrieť, pretože vie, že s ňou budú jej 

kamaráti. V predvečer tragédie rozprávalo 

dieťa o druhom sne – tentokrát 

videlo celú školu zavalenú niečím čiernym. 

Nasledujúce ráno došlo k spomínanej 

tragédii a dievča v škole zomrelo; 

boli s ňou i zmieňovaní kamaráti. Zaujímavé 

na udalosti v Aberfane bolo i to, 

že jasnovidné sny mali prevažne ženy. 

Takéto „sny o skutočnosti“ sa dajú vysvetliť 

tým, že niektoré udalosti sú už 

vopred viditeľné v jemnohmotnom 

svete, do ktorého môžeme mať počas 

snenia prístup. 

Sny môžu inšpirovať aj k vynálezom, 

pretože človek silne zaujatý 

určitým problémom môže sny tráviť 

aj „hľadaním“ astrálnych predlôh. 

Tak napríklad slávny chemik 

Friedrich Kekulé (1829 – 1896) „ako 

obyčajne v zime roku 1861 sedel pri 

svojom stole a fascinovane pozoroval 

35 

Svet Grálu 

37 | 2013

iskrenie ohňa v krbe. Naraz uvidel, 

ako sa atómy uhlíka a vodíka pred 

jeho očami urovnali do akéhosi alchymistického 

symbolu, ourobora, hada, 

ktorý sa sám hryzie do chvosta. Tak 

došlo k objavu šesťhranného benzénového 

kruhu.“ („Plnosť noci“, Olaf 

Koob, 2010) 

„Lebo jemu Pán nadelil v spánku“, 

znie jedno úslovie. Vzniklo zo skúsenosti, 

že sme inšpirácii prístupní 

najmä vtedy, keď sa utlmí činnosť 

nášho dominujúceho rozumu. 

PRIRODZENÝ 

RYTMUS ŽIVOTA 

Je pre nás dôležité viesť duchovne 

orientovaný život, v ktorom doprajeme 

priestor nášmu cíteniu – vyvarujeme 

sa škodlivého správania, čo sa 

priaznivo prejaví v bdelom živote, aj 

v čistejšom prežívaní v snoch. 

Večer nám má slúžiť na prípravu 

na noc a uvoľnenie. A zatiaľ mnohí ľudia 

dnes veria, že po hodinách „nudnej“ 

práce musia večer konečne niečo 

poriadne zažiť. Nanešťastie, celý náš 

život sa stal neprirodzeným – v práci, 

v stravovaní, v pôžitkoch, v spôsobe 

odpočinku. 

Bolo by prirodzené a prospešné, keby 

sme sa z aktivít každodenného života 

pomaly ponorili do osviežujúceho 

spánku, aby sme potom, odpútaní 

od pozemského, postupne mohli rozvinúť 

duševne-duchovnú aktivitu a načerpať 

novú silu. – Jedného dňa pre nás 

svet snov možno už nebude hádankou, 

ale dôležitou súčasťou nášho duševne- 

-duchovného života. Spánok nám túto 

možnosť denno-denne ponúka. 

ARTUR ZATLOUKAL ML. 

GRUZÍNSKO 

…A ĽUDIA SO SRDCOM 

NA SPRÁVNOM MIESTE 

Ste tu milým hosťom. Postarať sa o vás je vecou cti každého Gruzínca. 

Aj keď je príroda v gruzínskych horách úchvatná, dlhšie budeme 

spomínať na stretnutie s ľuďmi, od ktorých sme sa mohli každý deň 

učiť priateľstvu a srdečnosti. 

36 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Corinna Hübener 

hubenerova@svetgralu.sk

Ľudi 

a na 

vid 

idie 

ie 

ku nem 

emaj 

ajú skor 

oro ži 

ad 

ne prí 

ríjm 

jmy. 

Ale 

por 

orad 

ia 

si. Ak 

sa u ni 

ch uby 

bytu 

jete 

te, pr 

ipravi 

a vám ra 

ňajk 

y, aké 

ste 

ešte 

nev 

idel 

eli. 

A poč 

očas 

jed 

la nos 

ia ďalši 

šie a ďalš 

lšie 

dob 

obro 

roty, 

všet 

etko 

z vla 

last 

ných 

sur 

ov 

ín. Neku 

kupu 

pujú 

tak 

akme 

mer nič. 

V dedine vám na deň požičajú koňa a môžete vyraziť 

údolím k ľadovcu. Neviete jazdiť? Nevadí, tu je návod: 

Pomaly – poháňajte koňa pätami. Zastaviť – nerobte 

nič. Rýchle – to prenechajte skúsenejším…

Vo 

Vo 

Vo 

Vo 

Vo 

Vo 

Voja 

ja 

ja 

ja 

ja 

ja 

ja 

ja 

ja 

jak so 

so 

so 

so 

so 

so 

so sam 

am 

am 

am 

am 

amop 

op 

op 

opaaaaa 

lo 

lo 

lo 

lo 

lo 

lom ne 

ne 

ne 

ne 

ne 

ne 

n ďa 

ďa 

ďa 

ďa 

ďa 

ďa 

ďale 

le 

leko 

ko 

ko 

ko 

ko hra 

ra 

ra 

ra 

ra 

rani 

ni 

ni 

ni 

ni 

ni 

nice 

ce 

ce 

ce 

ce 

ce 

ce s Čeč 

eč 

eč 

eč 

eč 

eč 

ečen 

en 

en 

en 

en 

ensk 

sk 

sk 

sk 

skom 

om 

om 

om 

om 

om 

pr 

pr 

pr 

pr 

pr 

pr 

prez 

ez 

ez 

ez 

e er 

er 

er 

er 

er 

erá ni 

ni 

ni 

ni 

n e- 

e- 

e 

ko 

ko 

ko 

ko 

ko 

ko 

ko 

k ľk 

ľk 

ľk 

ľk 

ľk 

ľk 

ľkok 

ok 

ok 

ok 

ok 

o rá 

rá 

rá 

rá 

rá 

rá 

rát na 

na 

na 

na 

na 

na 

n še 

še 

še 

še 

še 

še 

š 

do 

do 

do 

do 

do 

do 

dokl 

kl 

kl 

kl 

kl 

kl 

kl 

klad 

ad 

ad 

ad 

ad 

ad 

ad 

ad 

ad 

ady a vy 

vy 

vy 

vy 

vy 

vy 

vy 

vy 

vypĺ 

pĺ 

pĺ 

pĺ 

pĺ 

pĺňa 

ňa 

ňa 

ňa 

ň 

bu 

bu 

bu 

bu 

bu 

bu 

bumá 

má 

má 

má 

má 

má 

mážk 

žk 

žk 

žk 

žk 

žk 

žk 

žk 

ž u. 

u. 

u. 

u. 

u "Kd 

Kd 

Kd 

Kd 

Kd 

Kd 

Kde 

bu 

bu 

bu 

bude 

de 

de 

dete 

te 

te 

te 

te 

te 

te spa 

pa 

pa 

pať? 

ť? 

ť? 

ť? 

ť? 

ť?" 

Uk 

Uk 

Uk 

Uk 

Uk 

Ukaz 

az 

az 

az 

az 

az 

az 

a uj 

uj 

uj 

uj 

ujem 

em 

em 

em 

em 

em 

eme na 

na 

na 

na 

na 

na neeeďa 

ďa 

ďa 

ďa 

ďa 

ďale 

le 

le 

lekú 

kú 

kú 

kú 

kú 

kú 

kú pas 

as 

as 

as 

astv 

tv 

tv 

tv 

t in 

in 

in 

i u. 

u. 

u. 

u 

"V 

"V 

"V 

"V 

"V 

"V 

"V 

"Ved 

ed 

ed 

ed 

e ľa 

ľa 

ľa 

ľa 

ľa 

ľa 

ľa naš 

aš 

aš 

aš 

aš 

aš 

ašic 

ic 

ic 

ich 

ka 

ka 

ka 

ka 

ka 

ka 

kasá 

sá 

sárn 

rn 

rní to 

to 

to 

to 

to 

to 

to 

to 

to mát 

át 

át 

át 

át 

át 

á e 

ro 

ro 

ro 

ro 

ro 

rovn 

vn 

vn 

vn 

vn 

vn j 

ej 

ej 

ej 

ej 

ej 

ej 

ejši 

ši 

ši 

ši 

ši 

ši 

ši 

šie. 

e. 

e. 

e. 

e. 

e. 

e. 

e. 

e Hrá 

rá 

ráte 

te 

te 

te 

te 

te 

vo 

vo 

vo 

vole 

le 

lejb 

jb 

jb 

jbal 

al 

al 

al 

a ? Ta 

Ta 

Ta 

Tak zr 

zr 

zr 

zraz 

az 

az 

az 

za 

za 

za 

za 

za 

za 

za pol 

ol 

ol 

ol 

ol 

o hod 

od 

od 

od 

od 

od 

odin 

in 

in 

in 

iny! 

y! 

y! 

y " 

K "Č 

"Č 

"Č 

"Čec 

ec 

echo 

ho 

ho 

hosl 

sl 

slov 

ov 

ovák 

ák 

ákom 

om 

om 

om 

om" 

ma 

ma 

ma 

ma 

m jú 

jú 

jú 

jú 

jú vrú 

rú 

rú 

rú 

rú 

r cn 

cn 

cn 

cny 

vz 

vz 

vz 

vz 

vz 

vzťa 

ťa 

ťa 

ťa 

ťa 

ťah, 

h, 

h, 

h, 

h, 

h, 

h, vša 

ša 

ša 

ša 

ša 

ša 

ša 

šak ná 

ná 

ná 

ná 

ná 

ná 

ná 

n m 

v še 

še 

še 

še 

še 

šesť 

sť 

sť 

sť 

s de 

de 

de 

de 

de 

de 

desi 

si 

si 

si 

si 

si 

si 

s at 

at 

at 

at 

at 

at 

atom 

om 

om 

om 

o 

ôs 

ôs 

ôs 

ôs 

ô mo 

mo 

mo 

m m ic 

ic 

ic 

ich 

ot 

ot 

ot 

otco 

co 

co 

covi 

vi 

vi 

vi 

via s ta 

ta 

ta 

ta 

ta 

ta 

t nk 

nk 

nk 

nkam 

am 

ami 

po 

po 

po 

pomá 

má 

má 

máha 

ha 

ha 

hali 

li 

li 

l pot 

ot 

ot 

otla 

la 

lačiť 

ko 

ko 

kont 

nt 

n ra 

ra 

rarevo 

vo 

volú 

lú 

lúci 

ci 

ci 

ciu… 

u… 

u… 

u… 

38 

Svet Grálu 

37 | 2013

Pred 

sto 

rok 

okmi 

žil 

ilo v jedi 

dine 

nej mies 

estn 

tnos 

ti 

aj 45 

čle 

nov 

rodi 

ny, krav 

avy, 

pra 

rasatá, hydi 

na.. ... Kú 

ri 

ť bolo 

zby 

bytočné. 

Mier 

im 

e na kri 

rižo 

žova 

vatk 

u cies 

est v ho 

rách 

ch, odki 

kiaľ 

za 

chví 

víľu 

odc 

dchá 

hádz 

dza au 

tobu 

bus. 

Ďal 

ší ide 

za tri dni. 

Ale 

ejha 

ha, križ 

ižov 

atka 

ešt 

šte nie je ani 

na doh 

ľad. 

Dáv 

ame 

sa do behu 

hu. Mies 

estn 

tni na nás 

nie 

iečo 

pok 

okri 

riku 

kujú 

, ale na 

rozpráva 

vani 

nie te 

ra 

z ne 

máme 

me 

čas 

. Kone 

nečn 

čne poch 

o- 

pí 

me. Ak 

vra 

raj be 

žíme 

na auto 

tobu 

s, nem 

emus 

usím 

íme sa 

poná 

náhľ 

ať… Vyťa 

ťahu 

hujú 

mob 

il a vol 

aj 

ú vodi 

čovi 

vi, 

aby na 

nás 

poč 

kal tak dl 

ho, ako bude 

potre 

rebn 

bné.

ŽIVOT 

Všetko 

bude dobré 

Marlies Kemptnerová 

Dva razy v živote ma náhle zasiahla smrť 

niekoho z blízkych; po tretí raz sa približovala 

pomaly. Najprv mnou otriasla 

hrozivá diagnóza, potom ju vystriedala 

nádej, ale znamenia čoraz zreteľnejšie 

ukazovali, že choroba napokon zvíťazí. 

To bolo… keď zomrela moja dcéra. 

40 

Svet Grálu 

37 | 2013 

ala som vtedy presne desať, keď 

M moju obľúbenú kamarátku Annemarie 

odviezli kvôli zápalu slepého 

čreva do nemocnice. Jej rodičia boli 

farmári s veľkým statkom. Každý večer 

som k nim chodievala po čerstvé 

mlieko, rada som pomáhala na poli 

pri zbere zemiakov alebo repy. Veľká 

stodola a senník, pivnička a stajne, to 

všetko poskytovalo veľký priestor na 

dobrodružstvo a nové objavy. V to popoludnie, 

kým odviezli Annemarie do 

nemocnice, sme sedeli na kamenných 

schodoch pred domom a maškrtili 

prvé zrelé egreše. V noci ju potom začalo 

bolieť brucho. Jej mamka si o ňu 

robila veľké starosti, aj keď otec sa ju 

snažil upokojiť. Sužovala ju zlá predtucha. 

Ako predpokladali, bol to zápal 

slepého čreva. Pre lekárov banálna

ŽIVOT 

operácia, ale Annemarie napriek tomu 

zomrela. Nedopatrením jej po operácii 

niekto dal napiť. – Stála som so spolužiačkami 

v priestrannej miestnosti 

pri otvorenej rakve. Tu ležala naša kamarátka, 

v bielych šatách, bledá a studená, 

a čakala, ako nás ubezpečoval 

dedinský farár, kým po ňu príde anjel. 

Tento zážitok zakalil svetlo mojich 

detských rokov. Ťažký tieň však padol 

na môj mladý život už pred touto udalosťou. 

Moji rodičia sa rozviedli, otec 

nás opustil. 

Po ukončení školy som sa stala vášnivou 

čitateľkou. V knihách som nachádzala 

rozptýlenie, aj nové poznanie. 

Obraz Annemarie sa pozvoľna 

vytrácal. Do môjho života postupne 

vstúpila nová priateľka, nevlastný otec 

a nevlastní súrodenci. Stala som sa 

bankovou úradníčkou a nasledovala 

som svojho muža do romantického 

mestečka na brehu rieky. Mali sme 

niekoľko týždňov pred svadbou, keď 

prípravy prerušil otčimov telefonát: 

moja matka zomrela. Úplne náhle, na 

mozgovú mŕtvicu. 

Mala som dvadsaťjeden a matka štyridsaťštyri 

rokov. Teraz bola mŕtva. 

Ako sa to mohlo stať? Nebola vo svojom 

druhom manželstve šťastná? Kto 

sa teraz bude starať o dvoch malých 

chlapcov? Ani muž, ktorého som 

si chcela vziať, nedokázal odpovedať. 

Prečo ani nehľadal odpovede na 

otázky, ktoré ma trápili? A čo to vôbec 

je, život? 

Vášnivo hľadajúc som sa opäť 

uchýlila ku knihám. Hltala som náboženskú 

literatúru, literatúru o antropozofii 

a rozličných smeroch psychoanalýzy. 

Hľadala som vysvetlenie, 

prečo sa to všetko stalo. Čítala som 

a študovala ľudskú dušu. 

Stala som sa matkou troch detí; boli 

sme kompletná rodina a moje chápanie 

všetkého, čo sa stalo, vzrástlo. Povzbudená 

svojimi takzvanými znalosťami, 

chcela som všetko odovzdávať 

ďalej. Získavala som stále nové poznatky 

o tom, že každý má ísť svojou 

vlastnou cestou a vlastným tempom. 

A vlastné skúsenosti formovali aj 

moje presvedčenie: Duša putuje medzi 

svetmi. Neexistuje nijaké „nebytie“, 

ale len premena foriem. 

Zrazu ochorela moja dcéra. Diagnóza 

– leukémia. Naša „veľká dcéra“, 

mladá, krásna a plná života! Bol to 

šok. Aktivovali sme všetky techniky 

pozitívneho myslenia. Dovolávali 

sme sa anjela strážneho, obracali 

sa k Bohu. Spočiatku sa nám zdalo, 

že sa šťastie prikláňa na našu stranu. 

Vyzeralo to už, že sme boj s chorobou 

vyhrali. Ale potom sa všetko znovu 

zhoršilo. Deň čo deň, po celý rok sme 

chodili do nemocnice a dodávali dcére 

nádej, dôveru a silu. Ale sami sme poznávali 

svoje hranice. Pred našimi 

očami sa končil jeden život. Naša Tina 

už nevidela, nemohla hltať, len sluch 

Byť mŕtvy 

predsa neznamená 

byť vymazaný 

z knihy života 

jej slúžil, aby počula naše upokojujúce 

slová: „Existuje určitý prah a za ním 

je svetlo. A to svetlo je láska. Všetko 

bude dobré.“ 

Posilnená svojím „štúdiom“ som vedela, 

že všetko, čo sa stane, je príležitosťou 

na náš rast. No aj tak. Dcérina 

bolesť sa stala mojou bolesťou. A hoci 

som vedela, že nám otázky typu 

„prečo“ otvárajú bránu k hlbšiemu 

pochopeniu, ležala som s otvorenými 

očami dlhé noci, otrasená tým, ako 

ťažko nás osud zasiahol. Vždy som 

všetkých okolo seba presviedčala, že 

všetko má nejaký zmysel. A teraz? Aké 

slová mám voliť teraz? Ako pripraviť 

vlastné dieťa na smrť? Ako mu povedať: 

tvoje utrpenie poslúži niečomu 

dobrému na svete? 

Nakoniec sa mi to podarilo sformulovať: 

„Pozri, koľko ľudí okolo 

nás je tvojím utrpením zasiahnutých 

a prejavuje ti lásku! Utrpenie nás vedie 

k tomu, aby sme viac milovali. 

A tak ty, moje dieťa, môžeš pomocou 

toho, čo sa ti prihodilo, znásobiť záchvevy 

lásky na tejto zemi. Čo môže 

byť krajšie?“ 

Dcéra túto myšlienku prijala. Obaja 

rodičia spoločne, tak, ako keď sme ju 

vítali pri narodení, tak sme ju odprevadili 

na onen svet. Pritom sa všetko, 

čo sme si vytrpeli, vtislo do našej duše. 

Veľa ľudí po takých bolestných zážitkoch 

hovorí: „Všetko sa vo mne 

zlomilo.“ Tak veľmi sa viem vcítiť do 

týchto pocitov! A predsa – vo mne sa 

ozýva vnútorný hlas, ktorý oponuje 

a ktorý hovorí: „Všetko bude dobré!“ 

Ťažké životné skúsenosti zväčšujú 

potrebu lásky, priateľstva, dobra. Je 

potrebné stále kontrolovať svoje myšlienky. 

Kam až sa nechám zahnať? 

Čo si predstavujem pod pojmom „byť 

mŕtvy“? Je nutné opustiť staré názory. 

Byť mŕtvy predsa neznamená byť vymazaný 

z knihy života. Smrť znamená 

narodiť sa na druhej strane. 

Tejto predstavy sa chcem vždy držať 

a čerpať z nej silu. Naše myšlienky sú 

tie najmocnejšie nástroje, ktoré máme 

k dispozícii. Sú ako cválajúce kone, 

ktoré nás strhnú so sebou. Ale opraty 

máme v rukách my, my máme možnosť 

zvoliť, na čo chceme myslieť. 

Máme neustále rozširovať svoje poznanie, 

aby náš duch mohol rásť. Ako 

inak môžeme chápať 

život? Keď duša 

vďaka poznaniu 

dospeje k pokoju, 

potom je všetko 

dobré. Úplne 

všetko. 

Marlies Kemptnerová 

kemptnerova@svetgralu.sk 

41 

Svet Grálu 

37 | 2013

42 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Z krutého panovníka 

mierotvorca

PRÍBEH 

Človek zvyčajne márne hľadá stopy rotvorného orného pôsobenia náboženstva. 

V histórii sa však objavovali al 

osobnosti, 

obnosti, 

akou bol napríklad František z Assissi, 

ktorí zmenili seba 

aj svoj život 

na základe 

vlastných duchovných skúseností. s Medzi opravdivo zbožnými osobnosťami 

sa vyskytuje len málo kráľov, vysokých 

duchovných hodnostárov, vládcov, alebo 

ľudí s právomocou rozhodovať. Jedným 

z tých nemnohých bol kráľ Ašóka, vládca 

obrovskej predkresťanskej es 

k ríše (okolo r. 

250 pred n.l.). Pod vplyvom silného ná- 

mieboženského 

presvedčenia sám prešiel 

vnútornou n premenou a radikálne zmenil 

svoje životné ciele. Jeho príbeh je sku- 

točne obdivuhodný. 

dn 

V 

Siegfried Hagl 

4. 

a 5. storočí pred n. l. bola indická 

Maurjovská ríša jednou 

z najrozvinutejších nute 

jšíc 

krajín vtedajšieho 

sveta. 1 Politická ekonómia tu mala 

a 

status vedy. Tunajší králi, na rozdiel 

od svojich despotických súčasníkov, 

neruinovali poddaných vymáhaním 

nezaplatiteľných atit 

eľ 

ných daní. No napriek 

svojej ekonomickej ej uváženosti a rozvinutému 

peňažnému hospodárstvu 

to nebol 

ideálny štát. Jeho štruktúra 

bola autokratická, tick 

kráľ stál na vrchole 

prísnej štátnej správy, kontrolovanej 

špiónmi. Už vtedy totiž ti 

jestvovali 

skorumpovaní úradníci. 

Jeden en 

autor 

zo 4. storočia pred n. l. 2 nahnevane 

an 

e 

priznáva, že „… preukázať úradníkovi 

nedovolené ol 

ené zhrabnutie štátnych 

príjmov do vlastného vrecka je rovnako 

ťažké ako 

dokázať plávajúcej 

rybe množstvo vody, ktoré vypila“. 

Intrigy, palácové revolúcie a vraždy 

kráľov patrili k zdanlivo nevyhnut- 

ným sprievodným javom absolutistickej 

monarchie. Veľká profesionálna 

n 

armáda 

s polmiliónom liónom bojovníkov 

umožnila kráľovstvu Magadha a nikať výboje, ktorým palácové intrigy 

a výmeny kráľov prakticky pod- 

nijako 

nebránili. Kráľovstvo bolo spravo- 

vané efektívnejšie než väčšina iných 

ríš, antické mestské štáty v Európe 

nevynímajúc. Napriek tomu to však 

bola diktatúra bezohľadného panovníka, 

ktorý sa neustále snažil dobývať 

nové a nové územia. 

Asi v roku 270 pred n. l. sa kráľom 

Magadhy stal Ašóka (v sanskrte „bez 

starosti“). Údajne zabil svojho brata 

a ďalších príbuzných, aby 

sa dostal 

na 

trón. Počas 

prvých ôsmich rokov 

svojej štyridsaťjedenročnej denročne vlády panoval 

s despotickou tvrdosťou, zabá- 

val sa na slávnostiach stiach a lovoch. Jeho 

krutosť voči trestancom sa spomí- 

nala 

ešte e po mnoho storočí. 

Osem rokov po prevzatí moci vie- 

dol Ašóka vojnu proti susednému 

kniežatstvu Kalinga 3 . Z vtedajšieho 

pohľadu to bola samozrejmá úloha 

vládcu pri ochrane a rozširovaní 

vlastnej ríše. Podľa vlastných zázna- 

mov nechal vtedy povraždiť 100 000 

ľudí a ďalších 150 0000 odvliecť do 

zajatia. 

a. 

Týmito počinmi si vyslúžil 

meno 

Čandašóka (Ašóka Strašný). 

Táto 

vojna však priniesla do krá- 

ľovho života aj nečakaný obrat. Vi- 

diac 

strašnú brutalitu bojov, uvedo- 

mil si svoju zodpovednosť za tieto 

zverstvá. Toto poznanie úplne zmenilo 

jeho prístup k úlohe panovníka. 

DHARMAŠÓKA 

(AŠÓKA SPRAVODLIVÝ) 

Nikto nevie s istotou, 

čo viedlo 

Ašóku k tomu, aby sa po veľkole- 

pom víťazstve zriekol vojen, no fak- 

tom je, že sa odrazu začal venovať 

mierovej výstavbe v prospech všet- 

kých poddaných v duchu svojho no- 

vého presvedčenia: „Nech už sú moje 

snahy akékoľvek, usilujem sa jedine 

o to, aby som dodržal záväzok, ktorý 

mám voči všetkým žijúcim bytos- 

tiam“. Legenda hovorí o 

stretnutí 

s budhistickým mníchom Tissom, 

ktorý na Ašóku urobil taký hlboký 

dojem, že sa po vojnovom ťažení 

proti kniežatstvu Kalinga uchýlil 

do kláštora, kde celý rok študoval 

„učenie osvietených“. Od tohto okamihu 

vládol Ašóka podľa budhistického 

chápania sveta a hlásal dodržiavanie 

svetového zákona o nenásilí 

(Dharma-mahamatra). Podporoval 

pôsobenie budhistov a Mahinda, 

Ašókov syn, údajne priniesol budhizmus 

na Srí Lanku. V tridsiatich 

štyroch dochovaných Ašókových nariadeniach, 

ktoré sú najdôležitejším 

prameňom dokladajúcim jeho myslenie 

a skutky, však dôkazy o uprednostňovaní 

budhistických mníšskych 

komunít chýbajú. Charakteristickou 

črtou jeho vlády je naopak tolerancia 

voči všetkým náboženským spoločenstvám. 

Okrem toho v Ašókových 

nariadeniach, najstarších autentických 

svedectvách o Budhovi, chýba 

zásadný teologický obsah budhistických 

náuk. Diskutuje sa o tom, či vo 

svojich ediktoch zastával „pra-budhismus“, 

alebo možno len učil myšlienky, 

ktoré sú obsiahnuté aj v iných 

náboženstvách starej Indie. 

V každom prípade za Ašóku dosiahla 

Maurjovská ríša svoj najväčší 

rozmach, jej územie zahŕňalo najväčšiu 

časť súčasnej Indie a Pakistanu. 

No žiaľ, Ašókova nádej, že by na jeho 

dielo nadviazali schopní nasledovníci, 

sa nesplnila. Jeho ríša mieru ho 

prežila len o niekoľko desaťročí. 

Z historického hľadiska vytvoril 

Ašóka prvý štát, kde prvoradým cieľom 

nebolo udržiavanie moci a rozširovanie 

ovládaných území, ale 

rešpektovanie záväzkov voči jeho 

obyvateľom. Na štátne trovy sa tu 

stavali studne, cesty, ubytovne, nemocnice 

pre ľudí aj zvieratá, vysádzali 

sa stromy, a dokonca zriaďovali 

chránené prírodné rezervácie, 

v ktorých platil zákaz vypaľovania 

43 

Svet Grálu 

37 | 2013

PRÍBEH 

Sekta a sekta: „Preto je len súlad dobrý“ 

Bohom milý kráľ ctí všetky sekty (náboženské 

skupiny, pozn. red.)… Ale bohom milý nekladie 

taký veľký dôraz na dary a prejavy úcty ako 

na to, aby vo všetkých sektách prebiehal rast 

toho podstatného. Rast podstatného je veľmi 

rozmanitý; avšak jeho podstatou je opatrnosť 

v reči. Aby nedochádzalo pri nevhodných 

príležitostiach ani k vychvaľovaniu vlastnej sekty, 

ani k haneniu iných siekt. Ak k tomu predsa len 

pri nejakej príležitosti dôjde, aby sa tak dialo 

v primeranej miere. Iné sekty sa však majú ctiť pri 

každej príležitosti. Keď tak človek koná, podporuje 

vlastnú sektu a pre inú sektu činí dobro. 

V opačnom prípade človek poškodzuje vlastnú 

sektu a inej sekte činí zlo. Pretože kto vždy svoju 

vlastnú sektu vychvaľuje a iné sekty haní, a to 

všetko z náklonnosti k vlastnej sekte a aby vlastnú 

sektu velebil, ten keď tak koná, o to väčšmi škodí 

len svojej vlastnej sekte. Preto je len súlad dobrý… 

„Chcem svojich poddaných na tomto 

svete urobiť šťastnými!“ 

Kráľ si želá, aby susedia zo mňa 

nemali strach, aby ku mne mali 

dôveru, že sa im odo mňa dostane 

len šťastie, nie nešťastie. I týmto by 

mali byť naplnení: kráľ k vám bude 

maximálne zhovievavý, a preto vás 

žiada, aby ste s ohľadom na neho 

prešli premenou podľa Budhovho 

učenia. Keď sa snažím, tak sa toto 

deje, aby som pre seba dosiahol 

nevinu voči svojim poddaným. 

Zároveň vás chcem na tomto svete 

učiniť šťastnými, a na onom svete 

sa máte dostať do neba. Všetci ľudia 

sú ako moje deti. Ako svojim deťom 

želám, aby mali účasť na celom blahu 

a šťastí na tomto i onom svete, tak to 

isté želám aj ľuďom. 

Z Ašókových nariadení (5, str. 254) 

Z Ašókových nariadení (1, str. 5) 

stromov a lovu zvierat. Samotný kráľ 

sa zaviazal uviesť náboženské náuky 

do praxe, a pustil sa do praktických 

činov aj sám. Svojím obrovským pracovným 

nasadením osobne šiel svojim 

úradníkom príkladom. Každých 

päť rokov precestoval svoju rozľahlú 

ríšu, jej štyri provincie mali svojich 

vládcov a určitú autonómiu. Na zabezpečovanie 

spravodlivosti menoval 

kontrolórov, ktorí mali vyhľadávať 

problémové oblasti a riešiť ich. V histórii 

ľudstva by sme dlho museli hľadať 

panovníka, ktorý dokázal niečo 

podobné. 

Ašóka je výnimočný v tom, 

že ako jeden z mála vládcov pod 

vplyvom náboženských poznatkov 

zmenil svoje zmýšľanie i konanie. 

Z dnešného pohľadu možno 

jeho činy považovať za prvé snahy 

44 

Svet Grálu 

37 | 2013 

o vytvorenie „moderného“ štátu, 

ktorý sa stará o blaho svojich občanov. 

Západný svet musel čakať až 

do amerického vyhlásenia nezávislosti 

a francúzskej revolúcie, kým začali 

demokratické štáty vidieť svoju 

najdôležitejšiu úlohu v úsilí o mier 

a prospech svojich občanov. To však 

už nebolo na náboženskom, ale intelektuálnom 

základe: na filozofii 

osvietenstva. 

Literatúra: 

1) Draper, Gerald/Zohren Karl A., Umkehr 

zur Gewaltlosigkeit: Ashoka und sein 

Friedensreich in Indien (Obrat k nenásilí: 

Ašóka a jeho říše míru v Indii), Dialog 

International e.V., Düsseldorf 1996 

2) Kern Fritz, Asoka (Ašóka), Francke, Bern 

1956 

3) Klimburg-Salter Deborah E., Buddha in 

Indien (Buddha v Indii), Kunsthistorisches 

Museum, Wien 1995 

4) Kosambi D. D., Das Alte Indien (Stará 

Indie), Akademie-Verlag, Berlin 1969 

5) Mensching Gustav, Buddhistische Geisteswelt 

(Buddhistický duchovní svět), 

Holle, Darmstadt 1955 

6) Strong John S., The Legend of King 

Asoka (Legenda o králi Ašókovi), Princeton 

University Press, Princeton 1983 

7) Zierer Otto, 

Sternstunden der 

Weltgeschichte 

(Osudové chvíle 

světových dějin), 

Wiener Verlag, 

Wien 1978 

Siegfried Hagl 

hagl@svetgralu.sk

ŽIVOT 

Kde je moja žena teraz, 

po smrti? 

Moja žena nedávno zomrela. Kde 

je teraz, po svojej smrti? Môže ma 

vidieť? Stretnem sa s ňou neskôr 

znovu? Je možné s ňou nadviazať 

kontakt? 

Fyzická smrť pre človeka neznamená 

koniec života, ale len prechod do 

iného sveta, ktorý leží mimo vnímania 

našich telesných zmyslov. Spolu 

s ľudskou dušou sa od pozemskej telesnej 

schránky odpúta aj vedomie 

človeka. 

Počas tohto procesu a krátko potom 

sa zosnulý človek ešte zdržuje 

vo svojom dovtedajšom pozemskom 

okolí. Môže pritom prežívať mnohé 

z toho, čo sa okolo neho deje, a môže 

vnímať úmysly a myšlienky pozostalých, 

s ktorými bol spojený. 

Smrť je zrodením do jemnohmotného 

sveta. Tento dej je pre zosnulých 

väčšinou príjemným zážitkom. 

Ľudia, ktorí zažili stav blízkej smrti 

a boli opäť oživení, často rozprávajú, 

že videli prichádzať svojich zomretých 

príbuzných, aby im uľahčili ich 

„krok cez prah“. 

Po prechodnej dobe strávenej vo 

svojom niekdajšom prostredí sa zosnulý 

dostáva na onen svet, ktorý 

presne zodpovedá jeho vnútornému 

životu, teda jeho myšlienkovej a citovej 

zrelosti. Mohli by sme povedať, 

že to, čo na Zemi vnímame ako náš 

duševný, vnútorný svet, stane sa po 

smrti naším reálnym svetom vonkajším. 

Alebo by sme mohli hovoriť 

aj o rôznych úrovniach onoho sveta. 

Vlastný stav našej duše potom rozhoduje 

o tom, čo nás po smrti čaká – 

v akom okolí budeme pokračovať 

v duchovnej ceste. Sme to teda my 

sami, kto si pripravuje „nebo“ alebo 

„peklo“. 

S ľuďmi, ktorí už prešli na druhú 

stranu, je možné nadviazať spojenie 

prostredníctvom snov i vedomých 

myšlienok. Dobrými myšlienkami 

teda môžeme podporovať svojho milovaného 

zosnulého na jeho ďalšej 

ceste. 

Opätovné stretnutie s človekom, 

s ktorým sme sa na Zemi cítili vnútorne 

spätí, je po smrti možné, ale 

nie isté. O ďalšej spoločnej životnej 

ceste rozhoduje vždy duševný stav 

oboch z nich. 

Už dávnejšie existovali a takisto aj 

dnes sa objavujú pokusy nadväzovať 

kontakt so zosnulými prostredníctvom 

médií. No poznanie zákonitostí 

života po pozemskej smrti nám 

napomôže vyvarovať sa takýchto nebezpečných 

praktík. Pokus o nadviazanie 

spojenia za každú cenu môže 

totiž viesť ku vzniku nežiadúcich 

pút a prípadných psychických problémov, 

ktoré negatívne 

vplývajú na 

dušu človeka. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

Otázka bola vybraná z knihy 

100 odpovědí na životní otázky 

Ďalšie publikácie z našej ponuky k tejto téme: 

Herbert Vollmann, Pútnik svetmi 

Richard Steinpach, Ako to, že žijeme po 

smrti, a aký zmysel má život? 

45 

Svet Grálu 

37 | 2013

VÝCHOVA 

zlatých pravidiel 

úspešnej výchovy (4) 

12Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“ 

Všade nachádzame určité odlišnosti. 

A majú svoj zmysel. Aké by to bolo, 

keby sme všetci robili všetko rovnakým 

spôsobom? Keby sme proste 

boli „na jedno kopyto“? V našej dobe 

46 

Svet Grálu 

37 | 2013 

je silná tendencia veci štandardizovať. 

Na všetko existujú normy – a v mnohých 

oblastiach sú aj potrebné. Človek 

je však individuálna osobnosť 

nadaná jedinečnými schopnosťami, 

obdarená talentom rôzneho druhu, 

a má svoje záujmy. Každý koná spôsobom 

sebe vlastným a podľa toho sa 

aj vlastným spôsobom vyvíja.

VÝCHOVA 

Pravidlo 

č. 7 znie: 

REŠPEKTUJTE ROZDIELY 

Pred pár rokmi sme na našich tréningoch 

oddelili dievčatá od chlapcov, 

pretože sme videli, že chlapci potrebujú 

iný tréning ako dievčatá, ženy 

iný než muži. 

Chlapci chcú a potrebujú omnoho 

viac telesných výziev a úloh, chcú súperiť 

a bojovať – a na to potrebujú 

viac miesta. Chcú seba i svojich súperov 

viac pociťovať, testovať hranice 

svojho rastu, svoju silu. Dievčatá sa 

viac rozprávajú, a i keď niečo robia 

veľmi živo, všetko prebieha pokojne. 

Chlapci sa často klbčia, keď medzi 

nimi dôjde k nezhodám, ale väčšinou 

je zakrátko opäť všetko v poriadku. 

Keď dôjde ku sporu medzi dievčatami, 

ide obvykle o slovnú potýčku, 

ktorá často vedie k hádkam so známym 

„vyškriabem ti oči“. Nakoniec 

sme dospeli k názoru: chlapci sa definujú 

tým, čo robia, dievčatá skôr 

tým, aké sú. 

V našej každodennej praxi sa stretávame 

aj s tým, že chlapci obvykle 

potrebujú jasnejšie pokyny ako dievčatá. 

Všimli sme si takisto, že mnohé 

matky sú k svojim dcéram prísnejšie, 

než k synom. Ale má to byť skôr naopak: 

chlapci spravidla potrebujú viac 

prísnosti. Dievčatá si okrem toho 

nesú svoje životné nasmerovanie už 

v sebe. Jedna matka to pekne vystihla 

vetou: „Dievčatá sú dievčatami od začiatku, 

chlapci sa ešte len chlapcami 

musia stať.“ 

Chlapci často až do puberty pôsobia 

androgýnne (obojpohlavne). 

Keď potom navyše ešte nosia dlhé 

vlasy, bývajú od dievčat na nerozoznanie. 

To takisto poukazuje na to, 

že dievčatá sú vo vývoji o pár rokov 

popredu (vyrovnanie nastáva podľa 

našich skúseností okolo 25. roku). 

V dnešnej dobe je snaha rozdiely 

medzi pohlaviami skôr odstraňovať. 

Vnímať a zdravo zohľadňovať prirodzené 

rozdiely je umenie, stojí však 

za to opäť ho rozvíjať. Ak sa bude 

každý správať prirodzene, je to vôbec 

tá najlepšia cesta vývoja. 

To nás privádza 

k pravidlu č. 8: 

PROSTE KAIRA 

A DÔVERUJTE MU 

Poznáte to… Venujete sa nejakej 

náročnej činnosti, všetko sa vlečie, 

a v istom okamihu sa situácia rozuzlí 

a odrazu to ide hladko. – Medzi 

starogréckymi bohmi bol jeden, 

najmladší zo synov boha Dia, ktorý 

sa volal Kairos. Bol zodpovedný za 

správny okamih. Kairos bol holohlavý, 

až na jedno miesto nad čelom, 

kde mal dlhú kader vlasov. Pokiaľ ho 

niekto chcel chytiť „za pačesy“, a urobil 

pohyb príliš skoro alebo príliš neskoro, 

siahol buď do prázdna, alebo 

mu ruka skĺzla po plešine. Jeho kader 

sa dala uchopiť len zoči-voči, v jedinom 

okamihu. 

Podľa starých Grékov mohol Kairos 

sprostredkovať vhodnú príležitosť 

na uzavretie dohody, na určenie 

času, kedy sa vydať do sveta alebo vo 

vojne nájsť správny čas na obrat a zvíťaziť. 

Ako to môžeme využiť dnes? 

Nezáleží len na tom – robiť správnu 

vec, ale takisto na správnom načasovaní. 

Načo strieľať loptu do bránky, 

keď samotná hra ešte nezačala? 

Skúsme byť v náročných situáciách 

s našimi deťmi neutrálnymi 

pozorovateľmi. Dýchajme zhlboka, 

usmievajme sa, a vnútorne i telesne 

o krok ustúpme. Tým dosiahneme, 

že naše vedomie zostane jasné a nebudeme 

„vidieť čierno“. Len pozorujme, 

buďme nad vecou, a zaručene 

príde Kairos – ktorý vie, kedy zasiahnuť. 

Potom sa list obráti! 

Jeden príklad: matka je nahnevaná 

na svoju staršiu dcéru, ktorej musí neustále 

pripomínať vynášanie smetí. 

Raz pri obede mladšia dcéra mľaská. 

Staršia ju napomína: „Prosím ťa, prestaň 

mľaskať.“ Tá na napomenutie nedbá. 

Staršia sa rozhnevá a zopakuje 

svoju požiadavku. Mladšia na chvíľku 

prestane, ale potom mľaská ďalej. Na 

to staršia vybuchne: „Niekoľkokrát 

som ti povedala, aby si prestala mľaskať, 

nemôžeš poslúchnuť? Mami, 

povedz jej…“ Teraz vstupuje do hry 

Kairos: matka pokojne svojej staršej 

dcére hovorí: „Vidíš, takto to mám ja 

s tebou a s tvojím vynášaním smetí.“ 

Odvtedy bol s odpadkami zriedkakedy 

problém. Riešenie je veľmi jednoduché, 

keď dieťa situáciu pochopí 

pomocou vlastného prežitia. Kairos sa 

potom raduje a smiech daruje i vám. 

Pri riešení veľkých i malých úloh, 

dokonca i v zdanlivo beznádejných 

situáciách dôverujme neviditeľným 

pomocníkom, ktorí pracujú s Kairom. 

Prosme ich vnútorne o to, aby 

nám ukázali pravý okamih, kedy 

je možné obtiažnu 

situáciu 

vyriešiť! 

Birgit a Philipp Siefertovci 


47 

Svet Grálu 

37 | 2013

48 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Na konci života 

nevidím slepú uličku 

Ute Köhler z detského hospicu 

hovorí o svojich stretnutiach so smrťou

ROZHOVOR 

O smrti a umieraní sme sa rozprávali s vedúcou 

heilbronského detského hospicu Ute Köhler. 

Silu jej dáva viera v Boha, príklad – postoj detí. 

Zhováral sa Mehmet Yesilgöz 

Ako dlho existuje vaše zariadenie? 

Detský hospic existuje iba od roku 

2009. Vznikol na základe iniciatívy 

rodičov a detských zdravotných 

sestier, ktoré sa angažovali v tzv. 

Farebnom kruhu. Ide o model starostlivosti, 

keď sa sestry ambulantne 

starajú o chronicky alebo ťažko 

choré deti a mladistvých. Veľmi 

nám záležalo na tom, aby rodiny 

takto chorých detí mali viac podpory. 

V súčasnosti náš tím tvorí devätnásť 

dobrovoľných pracovníkov. 

Ako vyzerá u vás bežný deň? 

Niečo ako normovaná pracovná 

doba neexistuje, pretože potreby 

jednotlivých rodín sú veľmi rozdielne. 

Vo všeobecnosti – pomáhame 

a uľahčujeme rodinám, kde 

sa dá. Oni potom môžu využiť svoje 

voľné chvíle. Naša činnosť vždy závisí 

od štádia ochorenia dieťaťa a od 

jeho veku. Napríklad naše najmladšie 

dieťa má 15 mesiacov, najstarší 

mladistvý mal 18 rokov. Od toho sa 

odvíjajú úplne odlišné činnosti, potreby 

a záujmy, na ktoré treba primerane 

reagovať. Našich pacientov 

máme v starostlivosti často aj niekoľko 

rokov, vtedy sa postupne mení 

aj forma našej služby. 

Pomáhame nielen chorým deťom, 

ale aj ich blízkym. Mnohí nevedia, 

že sme tu i pre zdravých súrodencov, 

pre rodičov a prarodičov – podporujeme 

ich, keď potrebujú na tejto 

vyčerpávajúcej tŕnistej ceste pomoc 

a oporu. Naša práca je teda skôr 

sociálna, viac duševného než lekárskeho 

charakteru: chodíme na prechádzky, 

hráme hry, organizujeme 

výlety, spoločne tvoríme, chodíme 

do kina, veľa spolu hovoríme… ale 

hlavne načúvame. Naša skúsenosť 

ukazuje, že pre postihnutých je najlepšie, 

keď sa o nich stará patrón 

alebo patrónka. 

Kto je to vlastne patrón? Sú patróni na svoju 

činnosť špeciálne pripravovaní? 

Pre túto prácu sa dlho používal 

koncept hospicovej starostlivosti 

o dospelých, teraz je špeciálne upravený 

i pre prácu s deťmi a mladistvými. 

Na získanie kvalifikácie je 

potrebné absolvovať 100-hodinový 

kurz, ktorý je rozdelený do troch 

blokov. V prvom ide o to, aby budúci 

patrón pochopil a prijal názor, 

že rodiny na ich ceste sprevádzame. 

Patrón si tiež musí ujasniť, do akej 

zvláštnej roly sa tu dostáva. Emocionálne 

je členom rodiny, svojím 

objektívnym prístupom však vníma 

celkovú situáciu „zvonka“. Členovia 

rodiny akoby niekedy mali klapky 

na očiach. Tu musí skúsený, nezávislý 

človek chápať i to, že riešenie, 

pre ktoré sa rozhodne rodina, sa 

často líši od toho, čo by sám zvolil. 

Niekedy to nie je ľahké, preto je pri 

vzdelávaní dôležitým bodom aj ponechanie 

voľnosti. V prvom bloku 

je nevyhnutné aj intenzívne poznávanie 

vlastnej osobnosti a zodpovedanie 

si dôležitých otázok. Ako napríklad: 

„Aké mám slabosti?“, „Aké 

straty vo svojom živote zažívam?“ 

Nechceme predsa zaťažovať rodiny 

vlastným duševným balastom. 

Druhá časť vzdelávania je veľmi 

rôznorodá. Týka sa napríklad zvykov 

a obyčajov v najrôznejších regiónoch 

sveta a kultúrnych kruhoch. 

Je dôležité vedieť, na čo je 

potrebné brať ohľad, keď človek 

sprevádza napríklad moslimskú rodinu. 

Okrem toho poskytujú skúsení 

odborníci náhľad na zdravotné 

otázky, ktoré by u našich ťažko chorých 

detských pacientov mohli byť 

relevantné. 

Tretia časť trvá 20 hodín. Je to čas 

na to, aby na základe spektra ľudských 

osudov začínajúci patrón vypozoroval, 

aké emócie v ňom táto 

práca vyvoláva a či vôbec bude 

schopný situáciu dlhodobo vydržať. 

Záverom kurzu je potom ešte dôkladný 

rozhovor s vedúcimi vzdelávacích 

modulov a so mnou. Zmyslom 

rozhovoru je odhadnúť, či 

kandidát nároky patrónstva skutočne 

zvládne. Okrem toho, pri našej 

práci je zásadnou jej súčasťou aj 

výmena skúseností, patróni sa preto 

po celý čas svojho pôsobenia u nás 

pravidelne schádzajú na praktických 

stretnutiach, tzv. supervíziách. 

Vysporadúvajú sa deti so smrťou inak, ako dospelí? 

Áno, je v tom veľký rozdiel. Deti 

žijú naplno tu a teraz. Ony nemajú 

rozvinutý zmysel pre plánovanie 

budúcnosti, nelipnú na veciach. 

Sú takpovediac celým svojím druhom 

„svetlejšie a ľahšie“, cítia sa na 

Zemi skôr ako hostia. Dospelý je, 

na rozdiel od nich, k svojmu svetu 

pripútaný. Je s ním sociálne a emocionálne 

omnoho intenzívnejšie 

spojený, ako dospievajúci. Vie, čo 

ho uspokojuje, plánuje budúcnosť. 

Jeho väzby k materiálnemu svetu sú 

oveľa silnejšie, v neposlednom rade 

49 

Svet Grálu 

37 | 2013

ROZHOVOR 

aj preto, že vie, že o niečo prichádza. 

Obyčajne čím je človek starší, 

tým viac myslí na to, že musí niečo 

opustiť, obáva sa toho, „čo príde 

potom“. Oproti tomu väčšine detí 

smrť taký strach nenaháňa. Malé 

deti netrpia predstavou straty existencie 

po smrti. Dospelí sú v priebehu 

svojho života konfrontovaní 

s naliehavou otázkou, či existuje život 

po smrti, a s ňou sa spája strach 

z „vymazania“. Dieťa trápi strach 

o seba a o budúcnosť oveľa menej. 

Tu panuje nezlomná dôvera. Viac 

ich zaťažuje otázka, ako zmierniť 

zármutok rodičov, ktorý jasne vnímajú. 

Veľa ľudí si za prácou v hospici predstavuje 

smútok alebo stiesnenosť. No Vy pôsobíte ako 

človek plný radosti zo života… 

Klišé, o ktorom hovoríte, má korene 

v našich predstavách o umieraní. 

Pre mňa smrť nie je koniec, ale 

skôr prechod do inej formy bytia. 

Ja osobne nevidím na konci života 

človeka slepú uličku – vnímam aktivitu, 

ktorá napĺňa priestor. Táto 

činnosť ma teda nedeprimuje, ale 

naopak, oživuje, moja pozornosť je 

sústredená na život. Pri práci zažívam 

toľko radostných okamihov! 

Sme s deťmi pomerne dlhý čas spolu 

a pritom, samozrejme, nechýba srdečný 

smiech. Nedávno som jednej 

dievčine pri príležitosti jej narodenín 

navrhla, že jej chcem splniť 

nejaké želanie. My dospelí, samozrejme, 

myslíme na uzdravenie, na 

zázrak, jednoducho na niečo veľké. 

Oslávenkyňa však nie: my – teda 

ona a ja – pôjdeme do zábavného 

parku a celý deň sa budeme voziť 

na horskej dráhe. Tá malá miluje 

jazdu na horskej dráhe… a mne je 

pritom neskutočne zle. Človek by si 

nemal myslieť, že v blízkosti smrteľne 

chorého dieťaťa je neustále 

smutno alebo nepríjemne, len preto, 

50 

Svet Grálu 

37 | 2013 

že situácia je neriešiteľná. I u ťažko 

chorých je prospešná normálna „citlivá 

každodennosť“. 

Pozorujete jednotlivé fázy umierania? 

Pri praktickej práci sme od sledovania 

fáz umierania skôr upustili. 

Sú, jednoducho, rôzne formy 

smútku a začínajú určením diagnózy. 

Môžeme to označiť i ako nastupujúci 

žiaľ nad vlastným koncom. 

Títo ľudia vedia, že za doterajším životom 

bola urobená čiara a že telu 

budú postupne ubúdať možnosti. 

Deti sa po určení diagnózy vyvíjajú 

spätne. Čo bolo na začiatku fyzicky 

ešte možné, v určitej chvíli už jednoducho 

nejde. S týmito zmenami sa tí 

malí musia naučiť pracovať. Pritom 

smútok je len časťou spektra citov. 

Zoči-voči svojmu osudu sú deti prirodzene 

aj veľmi nahnevané. 

Ako sa so situáciou chorých detí vyrovnávajú 

ich kamaráti? 

Pre mnohé deti nie je choroba 

žiadnou témou. Pri vzájomnom 

priateľstve nie je problémom. Deti 

vedia zármutok priateľa, jeho skorú 

smrť úplne vypustiť a berú situáciu 

takú, aká je. Sú však aj prípady, 

keď kvôli zvláštnym životným okolnostiam 

priateľstvo skončí. Deti sú 

v tom nemilosrdne úprimné. Keď 

už nemôžu s chorým kamarátom 

nič podnikať, potom ich spoločne 

strávený čas nebaví. Nemali by sme 

im to vyčítať. No častejšie sa vzťah 

upevní, keď vzhľadom na chorobu 

prechádzajú spoločne dobrým 

i zlým. Deti rýchlo chápu, že už si 

nemôžu ísť spolu zahrať futbal a že 

trebárs musia svojmu kamarátovi 

niesť kyslíkovú fľašu. Myslím, že 

takéto skúsenosti sú v ich živote silným 

impulzom. Dozrievajú, pretože 

inštinktívne preberajú zodpovednosť 

a vyrovnávajú sa s jestvovaním 

i s odchodom. 

Ako deti reagujú, keď ich priateľ skutočne 

zomrie? 

Smútkom. Deti však nesmútia tak 

dlho ako dospelí. Prežijú zármutok 

ako letnú búrku, krátko a intenzívne. 

Zatiaľ čo dospelí sa brodia 

riekou s mnohými bezodnými 

hĺbkami, deti skôr priamo skočia do 

kaluže, no rýchlo sa z nej aj dostanú. 

Deti sa odpútajú v okamihu, keď sa 

idú ďalší deň hrať s loptou, alebo sa 

začnú zaoberať niečím novým. Ich 

žiaľ sa vymaže dovtedy, kým sa neobjaví 

ďalšia kaluž. Keď to zvážim, je 

to omnoho statočnejší postoj… 

Pre umierajúcich je vraj uvoľňovanie z tela 

veľmi ťažké, keď prítomní príliš prejavujú svoj 

žiaľ. Často sa im podarí odísť až keď je izba 

prázdna a tlak na nich ustane. Čo si o tom 

myslíte? 

Vonkajšie okolnosti výrazne 

ovplyvňujú chvíle zomierania, to 

je pravda. Samozrejme, je dôležité, 

ako sa kto správa v blízkosti človeka, 

ktorý umiera. No aj umierajúci môžu 

okamih smrti svojou vôľou do určitej 

miery ovplyvňovať. V protiklade 

k tomu, čo si ľudia všeobecne myslia, 

je človek, ktorý ide v ústrety smrti, 

vysoko vnímavý až do konca. Napríklad 

vníma všetko, čo sa pri jeho 

lôžku povie. 

Pred niekoľkými mesiacmi sme 

sprevádzali dievča ruského pôvodu, 

ktorej stav bol taký zlý, že sme očakávali, 

že do Vianoc zomrie. V jej 

rodine je však 14. február dosť výnimočným 

dňom, a ten chcela ta malá 

bezpodmienečne ešte prežiť. Skutočne 

žila až do toho dňa, a potom, 

štrnásteho večer, keď všetci hostia 

odišli, zomrela. Tiež som už viackrát 

pozorovala, že deti často umierajú 

vtedy, keď je to pre rodičov najúnosnejšie. 

Matka jedného smrteľne chorého 

dievčatka mala hrôzu z toho, 

že jej dieťa sa udusí. Tento spôsob 

smrti bol v prípade choroby, ktorú

ROZHOVOR 

ono dievčatko malo, obvyklý. Dieťa 

sa rozhodlo inak a zomrelo v noci 

na hrudi svojej matky. Jednoducho 

zaspalo a pokojne zomrelo. Zaujímavé 

bolo aj to, že srdcový monitor 

nespustil alarm, hoci dievčatko 

naň bolo pripojené. Napriek bolestnej 

strate bola táto forma smrti pre 

matku veľkou úľavou. Ide však v prvom 

rade o umierajúceho, jeho želania 

a potreby. Ku koncu je stále „éterickejší“, 

keďže stojí medzi dvoma 

svetmi a často vidí veci, ktoré my nevidíme. 

Túto realitu – to je zásadné, 

musíme brať úplne vážne! 

Patróni sú s rodinami často celé roky. Ako sa 

potom vyrovnávajú so smrťou oni? 

Pri supervíziách si môžu patróni 

vymieňať svoje skúsenosti a rozobrať 

spolu to, čo ich ťaží. Okrem toho 

máme ešte interný rituál rozlúčky. 

Na ňom namaľujeme motýľa a hovoríme 

o tom, čo sme prežívali. Pri 

stretnutiach máme aj knihu rozlúčky, 

do ktorej niečo napíšu rodičia, súrodenci 

a patróni. Prirodzene, sú aj 

rituály rozlúčky s rodinou. Pokiaľ 

nás rodina pozve, veľmi radi sa lúčenia 

zúčastníme. Pokiaľ nám dovolia, 

ideme aj na pohreb dieťaťa. Keďže 

patróni v rodine pôsobia aj po smrti 

dieťaťa, dá sa v tomto čase urobiť ešte 

veľa. Táto post-starostlivosť je dôležitá 

pre patróna, aj pre rodinu. 

V našej kultúre zvyčajne bezprostredne po 

smrti telo hneď odvezú namiesto toho, aby 

sa pozostalí rozlúčili so zomretým doma, v dôvernom 

prostredí. Myslíte si, že je smútočný 

rituál dôležitý? 

Všetko, čo je spojené so smrťou, 

je u nás tabu. Môžeme rodine iba 

navrhnúť a podporiť ju v tom, aby 

mŕtve dieťa nenechali hneď odviezť, 

ale ešte raz, poslednýkrát sa s ním 

rozlúčili. V posledných hodinách života 

si môžu pozostalí mnohé uvedomiť. 

Je to čas pochopenia… Dvíhanie 

a klesanie hrudníka ustane, telo vychladne, 

napätie kože a svalov povoľuje 

a telo sa mení: už je to iba 

schránka, ktorá má s bytím milovanej 

osoby málo spoločného. Priestor 

môže naplniť nádej. Takýto rituál pomôže 

k tomu, že smútok sa prejaví, 

no nezvíťazí. Mnohé z toho, čo sa 

človek neodvažoval vyjadriť v priebehu 

života, môže teraz nájsť svoje 

liečivé uplatnenie. Či už slovami, slzami, 

obrázkami, rituálnym správaním, 

modlitbami, to je jedno. To, 

čo vychádza zvnútra na povrch, je 

v takejto chvíli nanajvýš dôležité. Pre 

matku, ktorej dieťa sme raz odprevádzali, 

bol napríklad moment spúšťania 

rakvy do zeme neznesiteľnou 

predstavou. Túto chvíľu však zvládla 

ľahšie, keď sa mohla so svojím dieťaťom 

doma v pokoji rozlúčiť. Povedala 

mi, že moment odpútania pre ňu nastal 

vo chvíli, keď sa za prítomnosti 

rodiny telo vynieslo z domu a rakva 

sa prikryla vekom. Vnútorný pokoj 

jej dalo práve to prostredie; mohla 

sa so stratou vyrovnať v rodine a nemuselo 

k tomu dôjsť na verejnosti. 

Pri trúchlení je dôležité rešpektovať 

aj individuálnu potrebu času. To 

je v našej uponáhľanej spoločnosti 

často nedocenené. 

Akú rolu pri vašej práci hrá viera? 

Istá forma viery je dôležitá u všetkých 

patrónov. V neposlednom rade 

aj preto, že otázka „prečo to všetko 

Boh dopúšťa“ sa v rodinách skôr či 

neskôr objaví. Prirodzene, vždy si 

musí každý sám ujasniť, či a aký má 

k Bohu vzťah. Pre mňa je to dôležitá 

súčasť života. Z vedomia, že existuje 

Láska, ktorá ma nesie, čerpám silu. 

Prirodzene, nie je mojou úlohou vnášať 

do rodiny nádej pomocou viery. 

Vieru v Boha potrebujem ja – pre svoj 

život. 

Aký je váš vzťah k smrti? 

V minulosti som mala zo smrti 

skôr strach, pretože som s ňou, rovnako 

ako väčšina ľudí, nemala žiadne 

skúsenosti. No pri tejto práci sa vo 

mne postupne udiala premena. Dnes 

môžem iba povedať, že som presvedčená 

o živote po smrti. Podľa mňa 

onen svet existuje. Ďalší život predstavuje 

druhú stranu procesu umierania, 

nádej. Pevne verím, že prechod 

na druhú stranu môžem uniesť rovnako 

dobre ako deti a rodiny, ktoré 

Pevne verím, že prechod na druhú stranu môžem 

uniesť rovnako dobre ako deti a rodiny, 

ktoré som v podobných chvíľach sprevádzala 

som v podobných chvíľach sprevádzala. 

Môžem si iba stále dodávať 

odvahu vyrovnávať sa so súčasným 

bytím. Paradoxne sa tým zjasňuje 

pohľad na život a obohacuje vlastná 

existencia. Dostávame tak šancu žiť 

čestný a autentický život. 

Mehmet Yesilgöz 

yesilgoz@svetgralu.sk 

51 

Svet Grálu 

37 | 2013

Srdečne Vás pozývame na Prednáškové fórum Sveta Grálu do Brna! 

KRÍZA SPOLOČNOSTI 

AKO PREDZVESŤ NOVEJ ETAPY ĽUDSTVA 

00 00 

Vo veľkej sále B. Bakalu, Turistické informačné centrum mesta Brna, Žerotínovo nám. 6, Brno 

Celodenné vstupné (kompletný program) 

190 Kč (cca 7,70 €) 

Programom Fóra sprevádza VÁCLAV KAZDA 

Vstupné na jednotlivé prednášky 

90 Kč (cca 3,50 €) 

Vstupenky sa predávajú až na mieste 

52 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Program: 

10 15 – 11 45 h 

12 00 – 13 30 h 

Prestávka 13 30 – 15 00 h 

15 00 – 16 30 h 

16 45 – 17 45 h 

ČO JE TERAZ PODSTATNÉ? 

ZA ČÍM ÍSŤ? 

marketing 

O ČO SA USILOVAŤ? 

Ing. Milan Venclík, MBA 

Príčiny celosvetovej morálnej, 

ekonomickej a sociálnej krízy a dopady 

tejto krízy na spoločnosť a jednotlivca 

V súčasnej dobe sa nachádzame v kríze, 

akú toto ľudstvo ešte nepoznalo. Dá sa povedať 

aj v konečnej kríze. Je to kríza morálna, sociálna, 

ekonomická, kríza vo všetkých oblastiach, kde 

prejavuje svoj vplyv človek. 

Ing. Jan Zubatý 

Ideály, sny, želania, ciele a túžby. 

Za čím v živote ísť a o čo sa usilovať? 

Človek v behu všedného dňa pre maličkosti, počas 

každodennej rutinnej práce nevidí, či nevníma, kam 

ide, za čím smeruje a o čo sa usiluje. Nechá sa 

životom unášať a nevníma, že opustil kormidlo života, 

zabúda na ideály, stráca sny, menia sa mu ciele. 

MUDr. Jan Palouček 

Miluj blížneho svojho... 

Človek dobre vie, že existuje vnútorný mier. Tuší 

tiež, že s dosiahnutím vnútorného mieru musí byť 

spojený obrovský rozvoj tvorivých schopností, 

predovšetkým schopnosť meniť svet. Nakoniec tuší 

aj to, že tento mier je bezpodmienečne spojený 

s presvedčením o existencii Boha. 

Záverečná panelová diskusia s 

prednášajúcimi Milanom Venclíkom, 

Janom Zubatým, Janom Paloučkom 

a riaditeľom nakladateľstva Integrál 

Brno Arturom Zatloukalom 

Moderuje Václav Kazda

TV 

Svet Grálu 

Multimediálny priestor 

k časopisu 

Cena za celú edíciu: 18,70 eur | Pre predplatiteľa: 17,80 eur 

Cena za 1 kus: 5,60 eur | Pre predplatiteľa: 5,30 eur 

Táto akciová ponuka DVD obsahuje: 

• DVD Smrť a druhý breh • DVD Strach a depresia 

• DVD Umrieť dôstojne • DVD Osud a reinkarnácia 

DVD si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

Chcete mať rýchly prístup k všetkým časopisom 

Svet Grálu z ktoréhokoľvek miesta? 

Je pre Vás tlačený časopis 

príliš drahý? 

Žijete v zahraničí? 

Potom sme pre Vás 

pripravili riešenie 

v podobe on-line 

elektronického 

predplatného len za 

…viac na www.svetgralu.sk v sekcii e-ČASOPIS 

7,90 

eur 

53 

Svet Grálu 

37 | 2013

ZAUJÍMAVOSTI 

V oblasti solarplexus pociťujeme 

silné vnemy a emócie 

54 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Brána duše 

Význam slnečného pletenca 

Christopher Vasey 

V ľudskom tele sa nachádzajú početné nervové pletence; z ktorých najznámejší 

je solarplexus, slnečný pletenec. Často sa mu pripisuje úloha, ktorá prekračuje jeho 

organické funkcie a zasahuje do oblasti emócií a psychického života. Je to omyl, 

alebo skutočne existuje súvislosť medzi slnečným pletencom a nehmotnými javmi?

ZAUJÍMAVOSTI 

lexus, čiže nervový pletenec, je 

P v tele človeka miestom kríženia 

nervových dráh, ktoré sa stretávajú 

v malých centrálach a spoločne 

ovplyvňujú riadenie určitých organických 

funkcií. 

Solarplexus, ktorý sa nachádza 

v oblasti nadbruška, by preto mal 

mať vplyv výhradne na orgány, s ktorými 

je prepojený – na pečeň a žalúdok, 

slezinu a pankreas, obličky 

a črevá. 

Pokiaľ sa však niekomu vplyvom 

nervového napätia ťažko dýcha, 

hovorí sa právom, že má zovretý 

alebo zablokovaný solarplexus – 

napriek tomu, že dýchanie nepatrí 

k jeho funkciám. A predsa, prikladanie 

obkladov na túto oblasť prináša 

hlboké uvoľnenie, ktoré sa rozširuje 

do celého tela. 

Zjavne teda hrá solarplexus skutočne 

širšiu rolu, než ju bežne poznáme. 

Ďalším dôkazom je jeho 

anatomická stavba. Za normálnych 

okolností sú nervové centrá, v ktorých 

vzniká „rozhodnutie“, na povrchu 

sivé (preto sa hovorí o „sivej 

mozgovej kôre“) a vovnútri biele. 

Biele nervové pletence sú zodpovedné 

za príjem a odovzdávanie 

informácií. V solarplexe je to však 

práve naopak: biela substancia sa 

nachádza na povrchu a sivá vovnútri. 

To tiež nasvedčuje tomu, že 

pri tomto nervovom pletenci je veľmi 

významná práve funkcia prijímania. 

Aké impulzy však solarplexus prijíma, 

keď nie je súčasťou centrálneho 

nervového systému a teda nie je stimulovaný 

prostredníctvom našich 

piatich zmyslov? 

ZVLÁŠTNY VÝZNAM 

SOLARPLEXU 

Úlohou solárneho pletenca je príjem 

informácií a rozhodnutí 

z nehmotného jadra človeka, z duše. 

Odtiaľ sa impulzy duše odovzdávajú 

do mozgu, do centra denného vedomia. 

Centrom osobnosti človeka je jeho 

nehmotná duša, zatiaľ čo mozog je 

púhym nástrojom, ktorý jej má slúžiť 

– je nakoniec len jedným z početných 

nástrojov, ktorými disponuje 

fyzické telo a ktoré sú duši počas 

jej inkarnácie, čiže spojenia s telom 

k dispozícii. 

Aby sa informácia vychádzajúca 

z duše dostala do mozgu, potrebuje 

spojovaciu cestu. Vo fyzickom tele 

tvorí počiatok tejto cesty solarplexus, 

ktorý vlastne pre dušu predstavuje 

„vstupnú bránu“ do tela. 

Túto analógiu potvrdzuje aj anatomický 

pohľad: solarplexus sa nachádza 

medzi dvoma vetvami neurovegetatívneho 

nervového systému, 

ktoré vychádzajú z desiateho páru 

(z dvanástich párových) mozgových 

či hlavových nervov. Je to vlastne 

jediný pár, ktorý nezásobuje nervovými 

vzruchmi tvár, ale vedie 

priamo dolu do brucha. Ako je z názvu 

zrejmé, mozgové nervy vystupujú 

z hlavy, presnejšie z mozgového 

kmeňa, na ktorý okrem iného prilieha 

malý mozog (mozoček). Teda 

medzi solarplexom a mozgom existuje 

nervové spojenie. Nielen zmienené 

anatomické dôvody, i vlastné 

prežívanie ukazuje, že solarplexus je 

vstupnou bránou duše. Silné emócie 

a hnutia mysle – radosť, strach, lásku, 

atď. – pociťujeme v oblasti žalúdka, 

práve v oblasti slnečného pletenca, 

a nie v našej hlave, v mozgu. 

Známe úslovia túto skúsenosť potvrdzujú: 

pri rozrušení sa hovorí, že 

človek má „motýliky v bruchu“, pri 

obavách „strach zviera žalúdok“, pri 

súžení „bolí srdce“ alebo je „srdce 

zlomené“, v hneve nám „vzkypí žlč“ 

atď. Pri popise pocitov spomíname 

oblasť žalúdka alebo srdca (nie hlavu 

či mozog) – teda orgány, ktoré sa nachádzajú 

v blízkosti solarplexu. 

SOLARPLEXUS 

A „STRIEBORNÁ ŠNÚRA“ 

Slnečný pletenec je zároveň aj tým 

miestom, kde jasnovidní ľudia vnímajú 

„striebornú šnúru“, ktorá spája 

telo s dušou. Môžeme ju prirovnať 

k akejsi pupočnej šnúre z jemnejšej 

hmoty, ktorá umožňuje duši oživovať 

fyzické telo. O striebornej šnúre 

sa zmieňuje aj Biblia (Kazateľ 12, 

6). Jej pretrhnutie vedie k oddeleniu 

duše od tela, čiže k smrti. Toto 

jemnohmotné spojenie môžu senzibilní 

ľudia niekedy pocítiť, ak ich 

niekto náhle prebudí z hlbokého 

spánku. Spojenie duše a tela je počas 

spánku uvoľnené a náhlym prebudením 

dôjde k silnému napnutiu, 

čo niekto môže v úrovni solarplexu 

intenzívne vnímať. V tomto mieste 

pociťuje tlak a teplo a popisuje, že sa 

cez solarplexus „vracia do tela“. Podobné 

skúsenosti iste nie sú bežné. 

Ale podvedome všetci presne vieme, 

kde v tele máme „bránu duše“. 

Poznaním významu a úlohy solarplexu 

môžeme lepšie chápať seba 

samých, a pochopiť, či aspoň pripustiť, 

že náš život sa neodohráva 

v hlave. I keď myšlienky vychádzajú 

z mozgu, naše nadšenie, vôľa, láska, 

vytrvalosť, atď. sú vlastnosťami ducha, 

ktoré vnímame v oblasti slnečného 

pletenca. 

Christopher Vasey 

vasey@svetgralu.sk 

55 

Svet Grálu 

37 | 2013

NÁZORY 

56 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 37/2013, vyšlo 1. 9. 2013. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 00 Košice 

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman 

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), 

Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice n. Svit.), 

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur 

Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš 

Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, 

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch 

Vydavateľ: 

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o., Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 


Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), 

Jozef Lehotkai (Detva) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrace: 

• DepositPhotos.com: S. Nivens, Rusko (1); anonym (5); I. Michajlov, 

Rusko (10); M. Bouška, ČR (12); A. Reinholds, Litva (16); V. Yudin, 

Rusko (18); A. Kosev, Bulharsko (18); NASA/Hubble (20); M. Pasko, 

Bělorusko (27);L. Serenthos, USA (28); O. Nicolae, Rumunsko (29); 

G. Kollidas (30, 31); Bruniewska, Polsko (35); J. Merdan, Bosna a 

Hercegovina (40); A. Brockwell, Velká Británie (46); A. Lazareva, 

Ukrajina (54); D. Novakovic, Srbsko (57); A. Zarodov, Portugalsko (60) 

• Dreamstime.com: anonym (7); anonym Rollf Images (32); 

• Fotolia.com: anonym (58) 

• Artur Zatloukal ml.: (36–39) 

• Archív SPPK: (24) 

• commons.wikimedia.org: (42) 

• freelogovectors.net: (42) 

• Svet Grálu: (14, 15, 26) 

• GralsWelt: (22, 23, 48) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, 

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky 

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej 

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Aký je zmysel vzdelávania? 

Jaký je smysl vzdělávání a jaký by 

měl být smysl vzdělávání? Podle mě 

by vzdělávání mělo pomoci mladým 

lidem se začlenit do společnosti. 

Opravdu tuto funkci plní naše školy? 

Probouzí se ve mně o tom pochybnosti, 

i když samozřejmě asi nejde 

udělat jednoduchý, jednoznačný 

závěr. Samozřejmě, dost záleží na 

samotném žákovi a jeho přístupu, 

jestli má touhu se stát plnohodnotným 

členem společnosti, rozvinout 

své schopnosti tak, aby pak mohl 

užitečně působit ve společnosti, ve 

které žije. Přemýšlím nad tím, že 

školství stojí náš stát nemalé peníze 

a taky často zabírá dost velkou část 

života dětí i mladých lidí, proto na 

ně obracím svou pozornost. Myslím, 

že by nemělo být cílem člověka 

dosáhnout co nejvyššího vzdělání 

korunovaného všemožnými tituly, 

ale kvalitního vzdělání, které mu 

pomůže rozvinout schopnosti pro 

jeho další působení. A toto vzdělání 

podle mě nemusí vždy trvat léta… 

Pod vlivem těchto myšlenek o užitečnosti 

a neužitečnosti vzdělávání přemýšlím 

nad tím, že opustím studia 

na vysoké škole. To už je mé vlastní 

rozhodnutí. Každopádně mě zajímá 

i názor druhých lidí. Děkuji. 

Š. P.. 

Odpoveď redakcie: 

Učím dvacet let na gymnáziu 

a toto téma je mi tedy velmi blízké, 

popravdě je mou součástí. Nad 

smyslem a náplní vzdělávání se 

zamýšlím léta a své názory si stále 

utvářím. Nejsem se současnou podobou 

školství spokojena, nebyla 

jsem s ní spokojena ani za dob 

svých studií. Už jako studentka 

gymnázia jsem zápasila s přemírou 

teorie a množstvím faktografie, 

na vysoké škole to nebylo jiné. Souhlasím 

s Vámi v tom, že vzdělávání 

by mělo pomáhat mladým lidem 

začlenit se do společnosti, že „zabírá 

velkou část života dětí a mladých 

lidí“ (jak píšete), a souhlasím 

i s tím, že by cílem člověka nemělo 

být množství získaných titulů. 

Nicméně žijeme v nějaké době, 

v níž pro výkon mnohých povolání 

je studium na vysoké škole výchozím 

předpokladem. Dokončení 

vysokoškolského studia z nikoho 

žádaného odborníka ale neudělá, 

a vzdělávání by tak mělo být procesem 

celoživotním. Otázkou je, zda 

je společnosti třeba tolik odborníků? 

A jestli by například k učení 

na prvním stupni škol neměl být 

budoucí učitel „školen“ jinak – magisterský 

titul a vysoká odbornost 

kvalitního pedagoga beztak nezaručí. 

Vzdělávání nemá být samoúčelné, 

má být lidem a společnosti 

k užitku. Jinak je opravdu zbytečné. 

Proto je třeba vážně se nad 

jeho obsahem zamyslet. Díky stále 

dopředu postupující vědě máme

NÁZORY 

nové technologie, kterými jsme 

si téměř zničili planetu. Jak nám 

vyšší vzdělání většího počtu lidí 

pomohlo k lepšímu, tedy kvalitněji 

prožitému životu? A jsme s vysokoškolskými 

diplomy zároveň také 

lepšími lidmi? 

Dle mého názoru by obsahem 

vzdělání mělo být kromě získané 

odbornosti také postupné zjišťování 

a objasňování fungování světa, 

samozřejmě vždy s ohledem na věk 

žáků a studentů. Ve školách všech 

stupňů by se děti měly dozvídat 

o fungování stvoření, měly by se 

učit poznávat zákonitosti přírodních 

dějů a objevovat stejné zákonitosti 

na příkladech ze svého života 

a z dění ve světě. Pak by i takové 

přírodní, ale i společenské vědy 

byly možná zábavnější, a hlavně 

by byly prospěšnější. Dále by školský 

systém měl rozvíjet nejen rozum, 

ale také (prozatím alespoň 

ve stejné míře) cit, neboť dnes „rozumové 

vyučování“ převažuje, 

a tím vlastně děti „otupuje“(jsou 

ve výsledku přetížené a nezvládají 

pak i základní učivo); měl by též 

lépe rozpoznávat a rozvíjet vlohy 

a schopnosti jednotlivců, měl by ale 

také učit odpovědnosti, vzájemné 

slušnosti, toleranci, spolupráci… 

a úctě. K sobě navzájem, k přírodě, 

Zemi, řádu světa… Poznáváním 

přírodních zákonů a vývoje 

světa by pak měl být i žák/student 

ve škole veden k úvahám o smyslu 

lidského života, k samostatnému 

poznávání Boží vůle a tím k vědění 

o Bohu. To by měla být podle mého 

názoru nejvyšší meta vzdělávacího 

systému. Tento nejvyšší cíl by ale 

měl být dostupný každému, což by 

vůbec nemělo souviset s druhem či 

stupněm školy. 

Jak to všechno provést? Sama nevím, 

ale něco zkouším. Například 

postupně a pomalu měním obsah 

a způsob výuky. Od dob mých 

studií se změnilo leccos. Studenti 

jsou vedeni k větší samostatnosti 

a své názory mohou svobodně/svobodněji 

vyjadřovat. Učiva ale neúměrně 

přibylo. Myslím, že přichází 

doba, kdy si stále víc a víc lidí uvědomuje, 

že je třeba leccos změnit, 

a to nejen ve školství. Do škol přicházejí 

děti, které učitelům pěkně 

„topí“. Už si tak lehce nenechají 

vnutit bezúčelné informace, a to 

je dobře. Učitele to tak přinutí zamyslet 

se nad tím, co a jak učí. Zamýšlím 

se také a mí kolegové rovněž. 

Jenže, změny ve společenském 

smýšlení a jednání jsou odvislé od 

změn každého jednotlivce. Jen cestou 

shora, tedy „od vrchnosti“, to 

nepůjde. K změnám ve školství je 

třeba změněného přístupu všech. 

Dětí, studentů, rodičů a učitelů. Ty 

správné změny, tedy změny k lepšímu, 

změny v nás samotných, nejsou 

ale podle mého názoru možné 

bez porozumění řádu světa. Jen tak 

lze totiž i v současném dění rozpoznat 

smysluplnou perspektivu. Je to 

dobrodružná 

a radostná 

cesta :) 

Myslím, že 

myšlenky podobné 

Vašim se 

rodí v hlavách mnohých studentů. 

Můj syn odešel nespokojen z několika 

vysokých škol, aby se ujistil 

v tom, že lékařem bez studia medicíny 

být opravdu nemůže. Nevím, 

jakou školu studujete a čím 

byste chtěla být – nenechte se ale 

současným školským systémem 

„uplácat“. Je možné, že i v odhalování 

nesmyslů naleznete nakonec 

nějaký hlubší smysl. 

Přeji Vám, ať se, s ohledem na 

možnosti současnosti, rozhodnete 

o svém povolání a cestě k němu 

dobře. 

Se srdečným pozdravem Šárka Šandová, 

za redakci SG. 

P.S. I přes určité výhrady máme dle 

mého názoru poměrně dobré školy 

a v nich mnoho dobrých učitelů. 

57 

Svet Grálu 

37 | 2013

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ 

58 

Svet Grálu 

37 | 2013 

Podobenstvo 

ežiš rozpráva svojim poslucháčom 

J príbeh o „výlove rýb“. Rybári hodia 

sieť do mora a len čo sa sieť naplní, 

vytiahnu ju na pevninu. Potom 

úlovok starostlivo triedia. Do košov 

zhromažďujú dobré ryby, nepožívateľné 

odhadzujú. 

Ježiš toto podobenstvo poslucháčom 

vysvetľuje takto: Rovnako, ako 

pri rybolove, tak sa „na konci sveta“ 

naplní aj osud všetkých ľudí. Stvoriteľ 

v čase „posledného súdu“ vyšle 

anjelov, aby ľudstvo roztriedili. 

Spravodliví budú vyzdvihnutí nahor, 

a bezbožní zavrhnutí, pretože nedali 

svojmu životu zmysel. 

Kristus naznačuje, že raz nastane 

koniec Božej zhovievavosti. Dostali 

sme čas, aby sme na Zemi dozrievali 

a preukázali svoje schopnosti. 

Každý má dostatok možností na to, 

aby sa pomocou darovaného nadania 

a talentu vyvíjal. Stvoriteľ však 

zároveň stanovil lehotu, počas ktorej 

tu musíme svoje úlohy splniť. Vyžaduje 

od nás „osvedčenie o zrelosti“, 

dôkaz, že sme dosiahli určitý stupeň 

čistoty a vedomia. Na základe toho 

sa máme vyvinúť na „bohumilých“ 

tvorov. Máme sa stať sebavedomými 

ľudskými duchmi, „deťmi Božími“. 

Iba ak prostredníctvom Božej sily 

a lásky takto dozrieme, dovolí nám 

Stvoriteľ prebývať vo svojej večnej 

ríši. 

Ľudia radi hovoria o „milom 

Bohu“! Áno, Boh je láska. Ale On 

je aj spravodlivosť. V tomto podobenstve 

Kristus hovorí, že 

o rybárskej sieti 

(Matúš 13, 47–52) 

„nepožívateľné ryby“ budú zavrhnuté. 

To je iste správne. A rovnako 

bude konať Stvoriteľ, pokiaľ ide 

o nás, ak sa v múdrom poriadku 

stvorenia – navzdory láskyplnému 

vedeniu a starostlivosti – na konci 

času ukážeme ako zbytoční a nepotrební! 

Je snáď nepochopiteľné, že 

Stvoriteľ raz vykáže zo svojich ríš 

všetkých opovážlivých, nepoučiteľných, 

nečistých? Aj to je láska! – 

Kristus hovorí o „konci sveta“. Upozorňuje, 

že je čas na obrat a zmenu, 

pretože „láska nikdy nezanikne“ – 

(1. Korintským 13, 8). 

Venujme pozornosť aj slovám, 

ktoré Ježiš prednáša na konci podobenstva. 

Znovu spomína farizejov, 

o ktorých často hovoril. Tu ich 

však nekarhá, ale upozorňuje na to, 

že to musia byť učitelia, ktorí budú 

ľuďom pomáhať nachádzať správnu 

duchovnú cestu. Aký je zmysel jeho 

slov? Každý učiteľ (farizej), ktorý 

prijal Božie posolstvo, bude pôsobiť 

ako milujúci otec. Bude šíriť Božiu 

múdrosť v správnom zmysle. Pozná 

nielen to staré, teda to, čo priniesol 

už Mojžiš, ale aj to nové, čo priniesol 

Syn Boží. Takí ľudia sú kňazmi, 

akých si Stvoriteľ 

prial, lebo hlásajú 

celú pravdu. 

Martin Ernst 

ernst@svetgralu.sk

Populárny kalendár MUDr. Jana Paloučka 

s fotografiami Karla Prskavca. 

Každý deň, týždeň a mesiac v roku má svoju 

farbu, ktorá ovplyvňuje náš život, podobne ako 

ju ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie 

planét. Farba dňa vystihuje silu, ktorá práve 

pôsobí obzvlášť výrazne. 

Integrál Brno 

Jan Palouček 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 

V predaji so slovenskými názvami mesiacov. 

Len do vypredania zásob! 

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš 

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet. 



zlatá 

Kalendár na rok 2014 

3. doplnené vydanie, 

formát 13 x 19 cm, 

brožovaná, 

176 strán 

Ku kalendáru odporúčame knihu 

MUDr. Jana Paloučka: Poselství barev 

Cena: 9,60 € 

Pre predplatiteľov: 9,00 € 

Jan Palouček 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 

Knihu a kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

Jan Palouček 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 

Jan Palouček 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2014 


Cena: 6,30 € 





zlatá 

Pre predplatiteľa: 5,90 € 

Kalendár bez diára 


Cena: 7,70 € 





Barva roku 2014 – zlatá 

zlatá 


Kalendár s diárom 


Cena: 15,60 Barva roku 2014 – zlatá € 





zlatá 


Kalendár s diárom + kniha 

Poselství barev 

21 

Svet Grálu 

37 | 2013

Meriame život príliš jednostranne: podľa jeho dĺžky a nie podľa jeho veľkosti. 

Myslíme viac na to, ako život predĺžiť, než na to, ako ho skutočne naplniť. 

Mnoho ľudí sa bojí smrti, ale nerobia si nič z toho, že oni sami a toľko iných 

žije de facto len položivotom, bez obsahu, bez lásky, bez radosti. V poznaní 

pravdy, v mravnom poriadku, v účinnej láske máme už v tomto živote podiel 

na večnosti – predlžujeme svoj život nie o dni alebo roky, ale o večnosť. 

Tomáš Garrigue Masaryk (citát z Hovorov s T.G.M.)

SG37

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?