SG37

svetgralu

september 2012 – november 2012

Rozhovor s mužom závislým od drog

strana 11

Slepé nasledovanie vierouky je pre

duchovný vývoj škodlivé

strana 45

Ako deti správne motivovať

k práci

strana 14

Cena 2,89 €

marec 2013 – máj 2013

strana 12

Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti

strana 41

Otázka, ktorú si kladie mnoho

veriacich

strana 52

Cena 2,89 €

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

i

Rozhovor

s Prof. Ludmilou Kameníkovou,

o ľudskom zdraví

strana

18

Rozhovor s Margot Ruis

nielen o prírodných

bytostiach

strana 34

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Aký je skutočný pôvod

človeka?

jún 2013 – august 2013

strana 34

december ember 2012 – február 2013

Ako viesť svoje deti

strana 11

Rozhovor s pátrom

Anselmom Grünom

o živote, viere a spiritualite

strana 45

Rozhovor

s PhDr. Milanom Zemkom CSc,

členom

historického ústavu

SAV v Bratislave

strana 14

S matkou ôsmich detí o veciach,

ktoré spájajú rodinu

Správny vzťah k tejto etape

života

strana 7

strana 53

36

9

Dieťa nie je dospelý!

strana 46

Ako „vstať z popola“

strana 20

Cena 2,89 €

Cena 2,89 €

Každý den, týden, týden imě

i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

život, , podob

podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

ve dnech roku

s fotografiemi Karla Prskavce

Barva roku 2013

aktuálna ponuka

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

zlatá

Prečo niekedy horoskopy

nevychádzajú

strana 18

Predstavujeme metódu

z východného Slovenska

strana 34

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Černákovou

strana 34

Aký partner sa k nám

naozaj hodí?

strana 31

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 38

Vychádza v decembri 2013

Ježiš Nazaretský

Bez ohľadu na vnútorný pôvod Krista, teda na jeho

Božské jadro, je už stovky rokov v popredí záujmu

otázka jeho pozemského života. O ňom okrem

biblického Nového zákona existuje iba málo

historických záznamov. A ani tu nemožno vylúčiť,

že tieto známe svedectvá neboli v priebehu

storočí manipulované. Preto však nemusíme hneď

„s vaničkou vylievať i dieťa“ a spochybňovať

Ježišov život a jeho nadčasovo pravdivé učenie,

odovzdávané z generácie na generáciu už vyše

2000 rokov.

Svet Grálu

Jeme lieky,

ale zdraví nie sme

Svet Grálu

33

„Život byl poměrně nudný.

Lieky na trvalé

Tak proč si ho nezpestřit?“

uzdravenie nestačia

Svet Grálu

Svet Grálu

Nebezpečenstvo dogmatizmu

„V pote svojej tváre…“

?

smrt

narodenie

zivot

Svet Grálu

34

Život s „druhým

svetom“

12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy

Naše minulé životy

Prečo ich nepoznáme? „Biblia pre mňa nie je dogmou!“

Prečo horoskop

niekedy

nevychádza?

POSELSTVÍ

B BAREV

2013

kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06

Astrológia dnes

Samoliečba

Slováci, akí sme?

zápalových

Homosexualita

chorôb

Ako jej rozumieť?

Svet Grálu

35

Barbro Karlén spomína:

Božia iskra v nás

„Keď som bola Annou Frankovou“

Svet Grálu

Skúsenosti blízkosti smrti:

Ilúzia či realita?

Prečo mal Kristus taký

hrozný osud?

36

Skrytý zmysel

starnutia Život ma naučil neplánovať

Herbert Vollmann: Pohľad do iného sveta

Vo svojom v poradí štvrtom zväzku sa autor zaoberá témami:

Pravdy a múdrosti v prísloviach a slovných zvratoch | Čísla,

podstata všetkých vecí | Ako to pôjde ďalej v týchto časoch

chaosu a núdze? | Apokalypsa dnes

Svet Grálu

ISSN 1614–5127

771614 512005

12 zlatých pravidiel

úspešnej výchovy

Pri objednávke celej edície spisov

Herberta Vollmanna:

Pútnik svetmi

Náboženské témy v novom pohľade

Nové poznanie k času obratu svetov

Pohľad do iného sveta

Vyhorenie

Vysoká škola

neočakávania

O živote v Tanzánii

s MUDr. Margarétou

Vrana k vrane

sadá...

Naša cena: 6,70 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

127 strán,

reklama

mäkká väzba,

slovenský jazyk,

formát 13 x 20 cm,

hmotnosť 170 g

Akciová cena: 25,50 €

Namiesto pôvodných: 29,20 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


NA ÚVOD

eď som sa chystal písať tento

K úvodník, načrtol som si v duchu

tri krátke poznámky: po

prvé – Karol, po druhé – rozum

nefunguje a po tretie – potom to

uvidíme. Preberiem to pekne po

poriadku. Keďže témou tohto čísla

je takzvaná smrť a to, čo s ňou súvisí,

nemohol som si nespomenúť

na Karola. Karol zomrel očakávanou

smrťou – po porade s lekármi

sa rozhodol nenechať sa operovať,

a prežiť niekoľko zostávajúcich

mesiacov dôstojne. V jeho prípade

to nikoho neprekvapilo – bol jogínom,

meditujúcim človekom a zároveň

ctiteľom Ježiša Krista v jednej

osobe. Krátko po jeho smrti sme

sa my dvaja stretli – zrejme v jeho

obľúbenej reštaurácii. Ako dlhoročného

vegetariána ma prekvapilo,

že s ním konverzujem nad tanierom

mäsa, no rozprávali sme sa úplne

prirodzene a bezprostredne. Tak

medzi rečou a jedlom sa ho pýtam:

„… počuj, Karol, vieš o tom, že si

zomrel?“ „Pravdaže.“ – odvetil mi

rozvážne a bez prekvapenia. „A čo

budeš teraz robiť?“ „To, čo doteraz,

učiť“, – naširoko sa usmial a oči

mu zasvietili. Hneď potom sme sa

len tak bez prechodu ocitli na šírošírej

lúke plnej pekných kvetov –

tuším boli žlté. Chvíľu sme mlčky

kráčali vedľa seba, necítili sme potrebu

rušiť blažené, posvätné ticho.

Po chvíli som sa obzrel, ale

Karol už vedľa mňa nebol, zrejme

sa pobral za novými povinnosťami.

Vďaka, že aspoň takto, prostredníctvom

sna, môžeme občas – a bez

rizika, nazrieť do sveta tých, ktorí

z tohto nášho odišli. Je to rozhodne

príjemnejšie a bezpečnejšie, ako

kedysi veľmi rozšírená móda kývajúcich

sa stolčekov, búchajúcich

okien a posúvajúcich sa písmeniek.

Plánovaná a akosi násilná

snaha komunikovať s obyvateľmi

záhrobia rozhodne skeptikov nepresvedčila,

a len veľmi málo mediálnych

ľudí dokázalo svoje správy

z onoho sveta podávať ďalej aspoň

ako-tak verne a neskreslene. Zárobkový

špiritizmus prispel skôr

k nárastu počtu ľudí, ktorí o druhom

svete radšej nechcú nič vedieť.

Treba povedať, že aj na strane ľudí

presvedčených „o živote po živote“

dochádza k nepríjemným prekvapeniam.

Po tom, ako si pozrela

hollywoodsky prifarbený, no v istom

zmysle dosť drsný film „Ako

prichádzajú sny“ sa mi jedna ezotericky

orientovaná dáma zverila,

že život po smrti si predstavovala

celkom inak. Že tam budeme hneď

osvietení a nebudeme sa potulovať

kade-tade ako blázni, až kým nedospejeme

k rozhodnutiu opustiť

vlastné závažia a vydať sa na novú

duchovnú cestu. Tentoraz už bez

pozemských pomôcok a tobôž pozlátok.

A v tom je práve ten háčik,

ktorý do istej miery aj vyššie uvedený

film približuje: na onom svete

nič také ako rozumová disciplína

a rozumové presvedčenie neexistuje.

Existuje iba cit, ktorý bez

kontroly hrubohmotného mozgu

nadobúda mohutnú povznášajúcu,

alebo aj ničiacu silu. Platí, že nebo

i peklo si človek nosí v sebe. Preto

sa v Tibete traduje múdrosť, že

osvietená bytosť vidí v jazere nádhernú

vodnú hladinu, zatiaľ čo pekelná

bytosť more plameňov. Preto

sa všetky duchovné tradície obracajú

k srdcu človeka, a nie k jeho

mozgu. Nakoniec, už tu na zemi

pripravujeme raj alebo utrpenie

iným a tým aj sami sebe. Smrť je

len prechodom, a aká bude a čo nás

čaká na druhej strane, je v našich

rukách. Spoliehať sa na príslušnosť

k cirkvi, slepé pritakávanie náboženským

predpisom alebo radám

duchovného manipulátora môže

byť nakoniec naozaj osudné. To

potom môže jeden dopadnúť tak,

ako v divadelnej hre s obľúbenou

hereckou dvojicou Lasica – Satinský:

do pekla prijmú ochotne každého,

lebo tam je to „demokraticky

zariadené“, ale v nebi sa ešte aj biskupovi

môže stať, že bude zametať

chodníky (a to môže byť rád, že ho

nebeskí strážcovia vzali na milosť).

Nakoniec, potom to uvidíme. – Potešila

ma reakcia jedného čitateľa

podnetnej knihy, popisujúcej onen

svet: bol natešený z toho, že aj na

druhom brehu treba pracovať. Že

inak by sa tam nudil. V tú pokračujúcu

prácu na druhom brehu, prácu

na sebe samom i v prospech blížnych

dúfam aj ja. Popri práci by

som si tam chcel doplniť štúdium.

Práve preto, že tunajšie tituly tam

žiadnu váhu nemajú ☺.

Roman Levický

levicky@svetgralu.sk

3

Svet Grálu

37 | 2013


OBSAH

4

Svet Grálu

37 | 2013

FEJTÓN

O putovaní duší po pozemskej smrti

TÉMA

Prvé kroky duše po smrti

Aký je život medzi ríšou živých a mŕtvych

UKÁŽKA

Svedectvo z druhého brehu

Franchezzov odkaz zo záhrobia

TÉMA

Pokračovanie života

v prednáškach Posolstva Grálu

Zosnulý

ROZHOVOR

Intarzia života

DUCHOVNÝ SVET

Všímajte si znamenia

Symbolika v živote človeka má svoje opodstatnenie

POHYB

Tanec chrbtice

ROZHOVOR

Čí chleba ješ, toho pieseň spievaj

HUDBA

Ľudská túžba po slobode

O najväčších majstroch hudobného klasicizmu

S umeleckým stolárom

Liborom Pražanom aj o kráse

Predseda SPPK

o potravinovej sebestačnosti

u nás

ŽIVOT

Sny

Čo prežíva duša počas spánku

FOTOGRAFIE

Gruzínsko

ŽIVOT

Všetko bude dobré

Príbeh matky, ktorá prežila svoju dcéru

PRÍBEH

Z krutého panovníka mierotvorca

Kráľ Ašóka a prvý moderný štát – 250 r. pred n.l.

UKÁŽKA

Kde je moja žena teraz, po smrti?

VÝCHOVA

12 zlatých pravidiel

úspešnej výchovy

Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“

ROZHOVOR

„Na konci života

nevidím slepú uličku!“

O živote a smrti s vedúcou detského hospicu

ZAUJÍMAVOSTI

Brána duše

Skrytý význam slnečnej pletene

LISTÁREŇ

Ohlasy čitateľov

PODOBENSTVÁ

Podobenstvo o rybárskej sieti


FEJTÓN

„A keď nebudeš jesť špenát, umrieš

a bude z teba smrtka, hú!“ povedala

pomstychtivo malá Betka, „to budeš

mať za to!“

„Nie!“ zakričal malý Kubo a tresol

lyžicou do taniera, „nebude, ocko

vravel, že keď zomriem, tak sa budem

vznášať ako nafukovací balón

a už ma nebude bolieť noha!“

„Tak dosť!“ zahrmela pani Jiráková

vojenským hlasom, „Betka, do kuchyne

utrieť riad, a ty, Kubo, nech

už máš ten obed v sebe!“ Šľahla po

deťoch pohľadom, veštiacim koniec

rešpektovania ich nežných osobností

a prechod na hrubšiu úroveň

výchovy.

„Po kom to tie deti majú,“ ťažkala si

vedľa v izbe. Manžel hľadel uprene do

modrasto svietiacej obrazovky počítača

a dával najavo, že na hladinu vypúšťa

len nevýznamné bubliny. „Po

kom… no predsa po nás,“ utrúsil neprítomne

ako vedľajší produkt svojho

bytia na Zemi. Bolo zrejmé, že nad

odpoveďou nepotrebuje rozmýšľať,

inak by ju nedal dokopy.

„Láskavo nezízaj do tej škatule, keď

so mnou hovoríš,“ vzkypela Alica Jiráková,

„lebo ti ju raz roztrieskam.

Mala som to urobiť už dávno.“

„Prečo by si to robila?“ prehovoril

nevinne Bruno Jirák. Vyzeral ako

hlúpy Jano z rozprávky, ktorý práve

vstúpil do cudzieho kráľovstva, potiahnutého

čiernym súknom. „Čo ti

na tom počítači vadí?“

„Ty mi vadíš,“ začala naberať obrátky,

ale Bruno ju zrazil z ohnivých

výšin do studenej vody: „Môžeme

hovoriť k veci? Ako znie tvoja

otázka?“

Neschopná jediného slova, ohrdnutá

v najjemnejších ženských citoch,

schmatla Alica utierku a vyrazila

z miestnosti.

„Alicka,“ prehovoril Bruno mäkkým

hlasom, „nechoď preč.“ Doparoma,

pomyslela si, zase ma dostal.

O putovaní duší

po pozemskej smrti

Ale na rodičovské združenie pôjde

tentoraz on, to mu nedarujem. Ja

idem v stredu na zumbu.

„Veď nás tie deti, Alicka, napodobňujú.

Sme pre ne vzory, opierajú sa

o nás, opakujú nás.“

„Ale tie morbídne debaty o smrti ja

počúvať nebudem,“ vzoprela sa Alica,

„keby si toto začal preberať so mnou

vtedy, keď sme spolu chodili, tak by

som si namiesto teba vzala Sedláka,

i keď je blondiak. – Prečo sa vlastne

o tejto téme bavíme?“

Artur Zatloukal

„Pretože sa na ňu deti pýtajú,“ pokračoval

neochvejne Bruno, „potrebujú

to vedieť, keď už ty o tom nechceš

nič vedieť. Keď sa začne o smrti,

celý svet sa tvári, že ho rozboleli zuby.

Celý svet nie, iba my tu v Európe. Odvtedy,

čo nám cirkvi zakázali myslieť

na reinkarnáciu, sme stratili niť

života „odkiaľ – kam“, a čiastočne

aj „prečo“. Namiesto radosti a istoty

v poznaní sa z nás stali skrúšené

a skrútené gotické sochy. Alebo naopak,

karnevalové masky, čo si užívajú

5

Svet Grálu

37 | 2013


FEJTÓN

večer a nechcú vedieť, čo príde po

polnoci. Zo zomretých, prirodzene

žijúcich ďalej svoj život, sme urobili

strašiakov. Samozrejme, že žijeme tu

a teraz, uprostred denného svetla, ale

každá zakázaná téma je čierna diera,

ktorá z nás vysáva sily. O žiadnej inej

otázke nekoluje toľko ustrašených nezmyslov,

ako o smrti. Nápisy na cintorínoch

sú plné rozprávok o večnom

spánku a ničote, a pritom je dnes už

plno dôkazov, že život po smrti pokračuje

plynule ďalej. Všetko dnes

hovorí za to, aby sa ľudia prestali trápiť

a začali vedieť. Koniec-koncov –

keď ti zomrela mamka, tak ti tie, ehm,

morbídne rozhovory nevadili.

„Máš pravdu,“ pripustila férovo

Alica. „Odrazu sa na mňa škľabili

všetky kúty, kam som sa len pozrela.

Ako keď ti povodeň vezme dom a ty

sa nemáš kam uchýliť. Naviac som

mamu jasne uvidela vo sne. Prišla za

mnou, bola zmätená a nevedela, čo

má robiť. Bolo to také živé, dodnes

viem, že to nebol iba sen. A ja som jej

nedokázala nič súce povedať. Ráno

mi volala sestra, že u nej v kuchyni

spadli v noci nástenné hodiny a že

sa s ňou vo sne prišla mamka rozlúčiť.

Ešte skôr než sme volali do nemocnice,

obe sme vedeli, že mamička

v noci zomrela.“

„To ľudia po smrti často robia, že

idú tam, kam ich srdce ťahá, k príbuzným

a priateľom. Ale množstvo

zomretých vôbec nevie, že zomreli,

pretože buď neveria v ďalší život,

alebo si naopak predstavujú Ježiša,

ako im osobne zotrie slzy z očí. Nič

takéto sa nestane a namiesto toho

žijú plynule ďalej. Veľa z nich nemá

a ani nepozná žiadne vyššie ciele,

a tak sa potĺkajú po smrti v rovnakom

okolí, v akom predtým žili –

v kancelárii, v obchode, v bytoch,

sliedia po krčmách, pretože ich priťahujú

pocity pijanov a pažravcov…

cítia sa priťahovaní rovnorodým

6

Svet Grálu

37 | 2013

prostredím a rovnorodými ľuďmi.

Iní sa ocitnú po smrti v šere a tme,

pretože si vlastne nepriali nič iné –

iba nič nevedieť a nebyť.“

„To je dosť pochmúrny obraz,“ odvrkla

Alica.

„Je to splnenie ich želaní,“ mienil

Bruno, „sami to tak vlastne chceli,

i keď o tom nemali predstavu.“

„Tak to sa teda na smrť veľmi neteším,“

hodila Alica utierku na stôl

a vstala, „radšej sa budem zubami-

-nechtami držať tu tohto slzavého

údolia.“

„Nezakrývaj mi jemnú elektroniku

mokrou utierkou na riady,“ napomenul

ju Bruno, „ja ti tiež nemiešam

depilačný krém medzi šampóny.

Koniec-koncov, kto má v sebe vyššie

ciele…“

„Keď už hovoríš o depilácii,“ odplatila

mu manželka ľadovo, „tak ma zaujíma,

kedy mi na záhrade pokosíš tú

trávu, kým do nej napadajú tie jablká.

Potom už bude neskoro.“

„Ostatne, kto má v sebe vyššie ciele,“

nedal sa rušiť Bruno, „dostane takisto

presne to, o čo sa snaží. Keď si

odžije kus svojho pozemského života,

bude pokračovať v ďalšom vzdelávaní,

dozrievaní, zušľachťovaní.

Nemá sa čoho obávať. Zem je tá najprácnejšia,

najvzdialenejšia úroveň –

riadne si túto prvú triedu základnej

školy prežiť je to najťažšie v celom

našom bytí. Kto to nezvládne na

prvýkrát, opakuje ročník. Väčšinou

i viackrát, dokiaľ nie je zrelý na

ďalší. Ten je už potom ľahší, je tam

viac svetla, krásy, ľahkosti a dokonalosti.

Veď si pamätáš – ľudia, ktorí

zažili klinickú smrť, sa niekedy ani

nechceli vrátiť späť, také im to tam

pripadalo nádherné. Ale tiež im bolo

jasné, že si najprv musia tu na Zemi

riadne prežiť všetko, čo prežiť majú.

Skôr tam nahor nemôžu.“

„Vyššie ciele? To znie ako z učebnice.

To musí mať človek na čele

pečiatku cirkvi, alebo filozofické

vzdelanie? Alebo chodiť zasnene po

ulici ako v inom svete a nedokázať

doma opraviť zásuvku, pretože to nie

je dosť vysoký cieľ? Nič nevedieť, nič

nedokázať, nič nečítať ani nevidieť,

nič si nepamätať, pretože im to nestojí

za námahu? Zo zásady čítať iba

hodnotnú duchovnú literatúru, ostatné

nie je dosť hodnotné?“ Alica

opäť hodila utierku na stôl, tentoraz

na iné miesto.

„Ale kdeže,“ znechutene odvetil

Bruno, „život sa nepýta, čo si o sebe

myslíš, ale aká si. Vnútorná živosť je

niečo úplne iného než priznanie sa

k cirkvi – a to, čo si práve vymenovala,

je číro-číra duchovná lenivosť

premiešaná s farizejstvom. Tie ciele

si človek ani nemusí presne vytyčovať

– viac než o ciele ide skôr o cítenie,

túžbu, chcenie, živosť ducha

v sebe činného, azda je v tom i taký

nepokoj, potom pohyb, pevné odhodlanie…“

Brunovi došli slová, ale

vo vzduchu pomaly vzchádzalo porozumenie,

podobne, ako sa po daždi

z lesa dvíha opar.

„Vieš, ja to všetko viem,“ pripustila

Alica, „ale aj tak mi chýba to posledné

vnútorné priznanie, že to skutočne

prijímam. Ako vlastne dôjde

človek k presvedčeniu?“

„Presvedčenie je viera i poznanie.

Uveriť môžeš i nezmyslu. Ale presvedčenie

– to znamená, že vieš, že

veci dávajú zmysel, že do seba zapadajú,

dávajú jasný a múdry obraz

sveta. A pokračovanie života taký

múdry obraz dáva!“

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz


ŽIVOT PO ŽIVOTE

Prvé kroky duše

po pozemskej smrti

Gerd Harms

Zážitky Mary Ann Winkowski o živote so zosnulými

O návratoch ľudí z klinickej smrti a o ich prežívaní vzniklo veľa kníh a filmov,

no len málokto dokáže opísať život na druhom svete, ak návrat už nie je možný.

Človek sa nepreberie v nemocničnej izbe a nezdôverí sa svojim blízkym. Tí, čo

sa vrátili, opisovali priechod akýmsi tunelom, stretnutie s blízkymi, prípadne ešte

s nejakou vyššou bytosťou, ktorá upozornila na nutný návrat do fyzického tela.

O ďalšom pokračovaní života v nehmotnom svete zriedkavo referujú niektorí

nadaní ľudia, ktorí zomretých vnímajú a dokážu s nimi komunikovať. Jednou

z nich je aj Američanka Mary Ann Winkowski, autorka knihy Rozhovor s duchmi.

7

Svet Grálu

37 | 2013


ŽIVOT PO ŽIVOTE

Mary Ann Winkowski

ary Ann vo svojej knihe opisuje,

ako vyrastala so svojou

M

babičkou v talianskej kolónii prisťahovalcov

v USA. Pripadalo jej celkom

prirodzené, že vníma zosnulých

v ich duchovných telách. „Počula“ ich

hovoriť a vnímala, že oni počujú, čo

sama hovorí. Jej babička mala v menšej

miere tiež tento dar, a preto mala

pre vnučku pochopenie. Brávala ju

so sebou na pohreby. Mary Ann

čoskoro získala povesť sprostredkovateľky

medzi ríšou zosnulých a živých

tým, že odovzdávala ďalej, čo

zosnulí chceli vyjadriť. Neskôr vravievala:

„Či o tom vieme alebo nie,

duchovia sú stále medzi nami – od

najútlejšieho detstva sú súčasťou

môjho života.“

Podľa jej pozorovania sa zosnulí ľudia,

ktorí existujú ďalej ako nám neviditeľné

duše, spravidla zúčastnia

svojho pohrebu. Pozorujú celý priebeh

a vnímajú, o čom sa hovorí. Ale

čo oni chcú povedať, to my bežným

spôsobom nemôžeme počuť. Mary

Ann zakrátko poznáva, že jej zvláštne

nadanie je výnimočný jav. Z účasti

na mnohých pohreboch získala takúto

skúsenosť: Rovnako ako zosnulí,

8

Svet Grálu

37 | 2013

aj ona vidí svetlo. Mnohí z nich po

ukončení pohrebu týmto svetlom prechádzajú

a sú potom pre ňu už neviditeľní.

Ale nie je to tak u všetkých.

Niektorí zostávajú v blízkosti pozemského

sveta a Mary Ann ich môže naďalej

vnímať. Neskôr sa naučila svetlo

aj sama vizualizovať. Z pozemského

hľadiska je to „len“ myšlienkový útvar,

vytvorený duchovnou vôľou. Pre ňu

samotnú a pre zosnulých je to však

niečo celkom reálneho, a je im jasné,

že toto svetlo tvorí hranicu „onoho

sveta“. Čo leží za ňou, nevie z vlastného

pozorovania ani autorka, ani

zosnulí. Niektorí sa toho svetla boja

a zdráhajú sa ním prejsť. Ide o duše

pripútané k Zemi, ktoré sa nemôžu

z pozemského sveta zážitkov uvoľniť

z nejakého dôvodu. V tom najlepšom

prípade je to oddanosť a láska k blízkej

osobe. Sú tak dlho pozemsky viazaní,

kým aj ona neopustí tento svet.

V mnohých prípadoch sú však putá

následkom nejakej viny, ktoré pútajú

ľudskú dušu k žijúcim osobám. Po odložení

telesnej schránky totiž získajú

prevahu všetky vnútorné pohnútky

a väzby, a musí byť prežité všetko, čo

nebolo doposiaľ vyriešené alebo vyjasnené.

Väzby vznikajú nielen k určitým

osobám, ale dušu ťahá späť

a viaže k Zemi aj pripútanosť k predmetom

a zariadeniam, k majetku a záľubám,

skrátka k všetkému, čo je pre

človeka ťažké zanechať. Zúčastniť sa

pozemskej činnosti však už nemôže,

a skutočný „onen svet“ so svojimi

mnohostrannými možnosťami prežívania

a vzostupu je pre dušu kvôli

tejto pripútanosti uzavretý. Mary Ann

napr. vypozorovala, že ľudia si získaním

nejakej starožitnosti môžu pritiahnuť

aj neviditeľného spoločníka

z „onoho sveta“, pretože ten sa nemôže

oprostiť od cenného predmetu a sprevádza

ho k novému majiteľovi. Duše

pripútané k Zemi sa často tiež pripájajú

k žijúcim ľuďom, aby sa podieľali

na ich zážitkoch. Autorka videla, že

ľuďom, ktorí sú v stave silného vzrušenia,

odoberajú životnú energiu, alebo

spoluprežívajú ich pôžitky a emócie. Je

to rovnaké, ako v pozemskom živote.

Aj tu mnohí ľudia hľadajú vnútorné

vzrušenie sledovaním filmov, románov

alebo inými aktivitami. Môžu

pri tom vznikať napr. pocity hrôzy

a desu, sexuality alebo aj ušľachtilé

pohnútky. To všetko vyvoláva v duši

človeka silné dojmy, to znamená vnútorné

prežívanie, a vypĺňa tak momentálnu

prázdnotu.

To je aj dôvod, prečo sa autorka

stretáva s dušami z „onoho sveta“

pripútanými k Zemi prevažne tam,

kde dochádza k intenzívnemu prežívaniu.

V krčmách, stávkových a advokátskych

kanceláriách, na súde,

staniciach prvej pomoci, v nemocniciach,

pri športových zápasoch

a pri mnohých iných príležitostiach.

Tieto duše majú potešenie zo vzrušenia

účastníkov alebo divákov, a svojím

spôsobom sa ho pokúšajú zvyšovať.

To sa im darí pôsobením na svet

myšlienok a pocitov zúčastnených

ľudí. Kto si to nevie predstaviť, nech

sa vcíti do atmosféry futbalového zápasu

a vplyvu divákov – fanúšikov

na priebeh hry. Diváci sa pokúšajú

krikom a vnútorným prežívaním povzbudzovať

svojich hráčov. Aj hráči

môžu svojou hrou a správaním dostať

divákov do stavu vzrušenia. Na

všetkých úrovniach bytia sú to rovnaké

pochody. Podobné zmýšľanie

a úmysly vytvárajú neviditeľnú vnútornú

väzbu, ktorá potom umožňuje

vzájomné pôsobenie. Tým, že využívajú

telesné vyžarovanie žijúcich ľudí,

môžu duše pripútané k Zemi vyvolať

aj hmotné účinky. S tými môžu

byť spojené veľmi nepríjemné javy,

často vzbudzujúce strach. Ďalším

príkladom, pri ktorom bude sotva

niekto predpokladať vplyv duší pripútaných

k Zemi, sú depresie, telesné


ŽIVOT PO ŽIVOTE

ochorenia a psychózy, spojené s odčerpávaním

energie. Tak sa môže stať,

že sa pozostalí po odchode niekoho

blízkeho dostanú do stavu duševnej

zmätenosti. Môže sa to stať v prípade,

keď sa duša z onoho sveta pripútaná

k Zemi upne na nejakého človeka.

Vnikne do jeho energetického poľa,

do jeho aury, aby sa z neho vyživovala

alebo ovplyvňovala jeho mozog.

Umožní jej to určitým spôsobom sa

ďalej podieľať na pozemskom živote.

Niekedy sa stane, že takto posadnutý

človek preberá spôsob správania, držanie

tela a výraz tváre zosnulého.

Takému vplyvu sú vystavení mnohí

pacienti nervových kliník. Môže to

viesť až k samovražde. Podobné situácie

zažil a popísal v známej knihe

„Tridsať rokov medzi mŕtvymi“ neurológ

Dr. Wickland.

Tejto téme sa venuje i Abd-ru-shin

vo svojom diele „Vo svetle Pravdy“.

V prednáške „Pripútaný k Zemi“

popisuje rôzne dôvody, ktoré môžu

spôsobiť pripútanie. Napríklad muž,

ktorý vychováva svoje dieťa v presvedčení,

že smrťou život končí.

Po svojom odchode spoznáva svoj

omyl a musí spoluprežívať, ako tým

jeho dieťa a jeho potomkovia trpia.

Má zodpovednosť za ľudí, ktorých

priviedol na chybnú cestu a zostáva

k nim pripútaný.

Nedávno jeden slávny telesne postihnutý

fyzik tvrdil, že po smrti

neexistuje žiadny život. Tohto názoru

sa chopili médiá a v súlade so

všeobecným vedeckým názorom ho

rozšírili do celého sveta. Zamyslime

sa, čo môže tento človek očakávať

po uvoľnení od svojho chorého tela.

Prirodzene, existuje ešte nekonečne

mnoho prípadov, ktoré spôsobujú

pripútanosť k Zemi.

Životný príbeh Mary Ann Winkowski

pôsobí svojou prostotou a prirodzenosťou

vierohodne. Spoznávame

v ňom duševné mechanizmy,

ktoré ako pozorní pozorovatelia môžeme

zažiť aj v bežnom živote. Pripútané

duše sa od ľudí žijúcich na Zemi

líšia iba tým, že už nemajú telesnú

schránku.

Po vydaní knihy sa jej autorka stala

známou po celom svete. Mnoho ľudí

vyhľadalo jej radu, hľadali možnosť

kontaktu s blízkymi zosnulými a jej

pomoc. Tým, že videla mŕtvych pripútaných

k Zemi, mohla s nimi komunikovať.

Pokúsila sa primäť ich

k tomu, aby prešli svetlom, ktoré

vnímala, a tým prešli na skutočný

„onen svet“. Pripútanosť na Zem

alebo na jednotlivých ľudí zabraňuje

vývoju a vzostupu duše. Okrem

toho i ľuďom na Zemi môže spôsobiť

značné ťažkosti. Náš život je otvorený

vplyvom z tejto oblasti.

Podľa rozprávania Mary Ann sú

jej snahy často úspešné. Duše sa

zbavujú svojej závislosti na Zemi

a prejdú svetlom. Ale niekedy na to

ešte nie sú pripravené. Občas preto,

že sa boja, čo ich tam čaká, inokedy

preto, že sú ešte späté s nejakou úlohou

na Zemi.

Sláva Mary Ann Winkowski viedla

k tomu, že jej zážitky spracovala televízia

do seriálu „Ghost Whisperer“

(„Stratené duše“). Pri jeho tvorbe pôsobila

ako poradca, pričom musela

často mierniť prílišnú fantáziu scenáristov.

Na základe svojich dlhoročných

skúseností z kontaktu s duchmi

musela vysvetľovať rozdiel medzi

pravdou a fikciou. Aj pri vyšetrovaní

vrážd a iných zločinov, ako aj u samovrážd,

spolupracovala s kriminalistami.

To je však chúlostivá kapitola,

pretože výpovede mŕtvych nie

je možné použiť pred súdom. Vždy

ich musia doložiť kriminalisti riadnymi

dôkazovými materiálmi.

Množstvo a rozmanitosť príbehov,

vylíčených autorkou, je v každom

prípade obrovské. Mnohé skúsenosti

– napríklad že duše, pripútané

k Zemi, môžu byť za istých okolností

uzamknuté v miestnostiach alebo

bytoch – pôsobia záhadne.

Dotyčné duše často nepociťujú svoj

stav ako pripútanie a obmedzenie

slobody. Ale Mary Ann ho považuje

za neprirodzenú zábranu a zbytočnú

zastávku. Táto viazanosť neposkytuje

dušiam s ohľadom na ich vyšší

životný cieľ žiadne výhody a ľuďom

na Zemi často sťažuje život.

Prechod na „druhý breh“ sa dušiam

pripútaným k Zemi darí len

čiastočne. Súvisí to i s naším životným

postojom, v ktorom poznanie

o duchovnom svete zatiaľ nemá

miesto. Keby to bolo inak, duše by

pri ich prechode viedla dôvera vo

vyššie vedenie a túžba po vyššom

a ušľachtilom živote. Taký vnútorný

postoj by im potom umožnil prechod

k svetlu veľmi prirodzeným spôsobom.

Gerd Harms

harms@svetgralu.sk

9

Svet Grálu

37 | 2013


Svedectvo z onoho sveta

Ukážka z knihy

Franchezzov odkaz zo záhrobia

Ukážku vybral Tomáš Výboch

Dielo Franchezzov odkaz zo záhrobia napísal v roku 1896 A. Farnese. Je to skutočný

životný príbeh zosnulej duše Franchezza, Taliana z vyššej spoločnosti, ktorý premárnil

svoj život v pozemských pôžitkoch. Po svojej smrti musí znášať trpké plody svojho pochybenia,

putovať temnými úrovňami záhrobia a postupne krok za krokom vybojovať

svoju cestu k spáse. Dielo nenechá vnímajúceho čitateľa na pochybách, že deje, v ňom

opísané, sú skutočné, rovnako ako nepodplatiteľná božia spravodlivosť, prejavujúca

sa aj v tých najmenších maličkostiach.

u by som chcel znovu zdôrazniť,

T že v duchovnom svete je človek

vždy slobodný. Smie sa podvoľovať

svojim sklonom i chúťkam, ak

10

Svet Grálu

37 | 2013

nedá prednosť rade, ktorú tu dostane.

Rozsah poškodzovania práv

druhých je daný stupňom zákona

v dotyčnej oblasti.

V najnižšej oblasti panuje iba zákon

mocnejšieho. Tam sa môže

každý správať podľa svojej ľubovôle.

Môže kohokoľvek urážať a zotročovať

až ku hranici únosnosti, ale potom

zase niekto mocnejší bude s ním

zaobchádzať podobne. Najúbohejší

otrok na zemi nie je taký nešťastný,

ako úbožiaci v najnižšej sfére. Tam

žijú iba duchovia bez zákona, ktorí

na zemi pohŕdali Božími i svetskými

zákonmi, pôsobiac samé zlo a nesmierne

utláčajúc svojich blížnych.


TÉMA

Pre lepšie porozumenie chcem

tieto sféry v krátkosti opísať. Aj keď

je tam duch ten najmocnejší, najkrutejší

a najtvrdší, vždy sa nájde,

ako badať, iný ešte silnejší, aby

ho utláčal… až to nakoniec dôjde

k tým, o ktorých sa hovorí, že panujú

nad peklom … ku kráľom zla.

Pokračuje to stupňovito ďalej

a ďalej, až nakoniec pri najvyššom

vystupňovaní sa zlo samo začne

meniť. Ten najpanovačnejší a najzlomyseľnejší

zatúži po iných pomeroch

(Pozn. redakcie: predpokladáme,

že v určitých ojedinelých

prípadoch môže k takejto zmene

prísť. Nemožno však brať ako pravidlo,

že pri najvyššom vystupňovaní

zla v človeku možno u neho

očakávať obrat).

Takéto zameranie je náznakom

prvej túžby po lepšom živote. Pre

bratov nádeje, vyslaných na pomoc

do týchto temných oblastí, je to záchytný

bod, aby mohli takému duchu

naočkovať myšlienku možnosti

na polepšenie.

Kráčajúc potom dopredu, nachádza

na každej priečke rebríka vývoja

vždy vyšší stupeň zákona a poriadku,

do ktorého sa musí zaradiť

a môže očakávať aj od druhých,

že sa prispôsobia tam, kde to zákony

vyžadujú. Úplné dodržiavanie

mravných zákonov sa nájde len

v najčistejších sférach. Lenže aj tam

je mnoho stupňov a kto si ctí práva

druhých, spozná, že aj jeho práva

budú zachované. Kto šliape po právach

suseda, toho bude neskôr utláčať

silnejší.

V duchovnom svete je človek slobodný;

môže byť usilovný alebo lenivý,

konať dobro alebo zlo, privolávať

si požehnanie alebo prekliatie.

Akým je, takým sa utvára aj jeho okolie.

Oblasť, pre ktorú je zrelý, je pre

neho vždy tou najvyššou, pokiaľ sa

na vyššiu nedostane vlastným úsilím.

Dobro nepotrebuje v duchovnom

svete ochranu proti zlu. Odlišnosť

vlastností tvorí medzi nimi

neprekročiteľnú prekážku. Tí vyšší

môžu podľa svojho priania zostúpiť

do nižších úrovní kvôli návšteve

alebo pomoci.

Medzi nimi a nízkymi duchmi

je však široká priepasť, ktorú nízki

nemôžu prekročiť. Len v živote na

Zemi a na iných planétach môžu

sa zmiešať dobré i zlé vplyvy skoro

rovnakej sily. Hovorím skoro rovnakej,

pretože i na zemi má dobro

prevahu, iba ak by človek podľahol

svojej nízkej povahe a sám sa zbavil

tejto výhody.

V dávnych dobách, keď človek

ešte myslel ako dieťa, mal úzke

spojenie s duchovným svetom bez

toho, aby o tom vedel. Terajší ľudia

sa záhrobnému svetu odcudzili,

a preto usilovne hľadajú opäť spojenie

s ním, podobajúc sa námorníkom,

plávajúcim nočnou tmou na

kolísajúcom sa člne.

Vľúdni lodivodi z duchovnej ríše

sú pripravení pomôcť im a dopraviť

ich do žiariacej zeme, odkiaľ majú

zasa priniesť unaveným bojovníkom

zeme poklad svetla a nádeje.

Asi po troch mesiacoch ma Ahrinziman

vyzval, aby som sa pripravil na

veľkú zmenu. Mal som prestúpiť do

vyššej úrovne. Od duchovných učiteľov

som počul, že úrovne sa delia

na rôzne oddelenia.

Spodné oddelenia sa podobajú

krajinám. Jedna zasahuje do

druhej tak, že hranice medzi nimi

sú takmer nepostrehnuteľné, avšak

rozdiely medzi krajinami a ľuďmi

sa pozorovateľovi prejavia ihneď

pri prechode. Niektorí mienia, že

jestvuje sedem úrovní, z ktorých

najvyššia je nebo, o ktorom sa hovorí

v Biblii.

Iní tvrdia, že je dvanásť sfér a opäť

iní uvádzajú ešte vyšší počet. Väčšinou

sa predpokladá, že každá úroveň

V dávnych dobách, keď človek ešte myslel

ako dieťa, mal úzke spojenie s duchovným

svetom bez toho, aby o tom vedel

sa delí na dvanásť oblastí. Pre mňa je

najprijateľnejšie počítať so siedmimi

sférami nad Zemou a siedmimi pod

Zemou, počítané podľa vzdialenosti

od nášho Slnka.

Kniha Franchezzov odkaz zo záhrobia je

momentálne vypredaná, avšak v elektronickej

podobe je dostupná na internete

vo viacerých jazykoch.

11

Svet Grálu

37 | 2013


TÉMA

POKR AČOVANIE ŽIVOTA

V PREDNÁŠKACH

POSOLSTVA GRÁLU

Bez porozumenia, osamote stojí duša v úmrtnej miestnosti.

Nechápavo, lebo človek, ležiaci na lôžku, sa vo

svojom pozemskom živote zdráhal uveriť, že žije ďalej

i po odložení hrubohmotného tela. Preto sa touto myšlienkou

ani vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým,

ktorí o tom hovorili.

Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na smrteľnom

lôžku, vidí známych ľudí, ako plačú, stojac okolo

lôžka. Počuje i slová, ktoré hovoria a vníma aj ich bolesť,

ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že

práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa doteraz

žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá

znovu a znovu a stále hlasnejšie. Ľudia to nepočujú,

nariekajú ďalej. Začína sa ho zmocňovať strach. Sám

predsa zreteľne počuje svoj hlas a aj svoje telo cíti jasne.

V skľúčenosti vykríkne ešte raz. Nikto oň nedbá.

S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré síce poznáva

ako svoje, ale ktoré sa mu zrazu javí ako čosi cudzie, čo

k nemu už nepatrí. Veď stojí so svojím telom tu vedľa,

oslobodený od všetkých bolestí, ktoré doteraz pociťoval.

S láskou zavolá teraz po mene svoju manželku, kľačiacu

pri lôžku, kde dosiaľ spočíva jeho hrubohmotné

telo. Žena v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani

pohybom, že by ho počula. V zúfalstve k nej pristúpi

a mocne zatrasie jej ramenom. Ona to nepozoruje a on

si neuvedomuje, že sa dotkol a zatriasol len jemnohmotným

telom svojej manželky, nie hrubohmotným.

Nevie tiež, že jeho žena, ktorá podobne ako on, nikdy

nemyslela na to, že je niečo viac, ako pozemské telo,

nemôže cítiť dotyk jeho jemnohmotného tela.


Keď sa prebudil, okolo neho bola tma. Ako dlho spal,

nevedel. Cítil len, že už nemôže byť spojený so svojím

12

Svet Grálu

37 | 2013

pozemským telom ako dosiaľ. Bol totiž voľný, voľný

v tme, obzvlášť tiesnivo na neho doliehajúcej. Volal.

Ani zvuku. Nepočul svoj vlastný hlas. Zastenal a upadol.

Ale pritom tvrdo narazil hlavou na ostrý kameň.

Keď sa znovu prebudil, bola ešte stále tá istá tma, to

isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale údy boli

ťažké a hrozili mu vypovedať službu. Mocne posilňovaný

úzkostlivým zúfalstvom sa vztýčil a potácajúc sa,

tápal sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážajúc

vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale aj tak mu to

nedopriavalo pokoja k vyčkávaniu. Silná túžba pobádala

ho k tomu, aby neustále tápal a hľadal. Hľadal! Ale

čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné.

Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal!

Hnalo ho to dopredu, neustále dopredu! Až znovu

klesol a znovu vstal, aby pokračoval v putovaní. Tak

prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy. Jeho

hruď sa zachvela vzlykotom a … vynorila sa myšlienka,


TÉMA

prosba, ako výkrik unavenej duše, túžiacej po ukončení

temnej beznádejnosti.

Avšak výkrik nekonečného zúfalstva a beznádejnej

bolesti zrodil prvú myšlienku priania uniknúť z tohto

stavu. Snažil sa spoznať, čo ho priviedlo do tohto príšerného

stavu, čo ho tak ukrutne nútilo blúdiť v temnote.

Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to

Zem, alebo azda predsa ten druhý svet, v ktorý nikdy

nedokázal uveriť?

Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy a predsa

žil, ak by sa taký stav chcel nazvať žitím. Premýšľanie

mu pripadalo nesmierne ťažkým. Hľadajúc tackal sa

ďalej. Zase prešli roky. Von, len von z tejto tmy! Toto

prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala

túžba. Túžba je však čistejší cit, uvoľňujúci sa

z hrubého živelného úsilia. A z tejto túžby celkom nesmelo

vyrastala modlitba.

Táto modlitba, preplnená túžbou, vytryskla konečne

z jeho vnútra ako prameň a blahodarný mier. Pokora

a odovzdanosť zaplavili jeho dušu. Ako sa však zdvihol,

aby pokračoval vo svojom putovaní, tu prúd vrúcneho

prežitia prešiel mu po tele, lebo naraz ho obklopovalo

šero a on mohol zase vidieť!

V diaľke, veľmi ďaleko, zazrel svetlo podobné fakli,

ktoré ho zdravilo. Jasajúc vystrel k nemu svoje ramená

a naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval.

Ďakoval z preplneného srdca Tomu, kto mu daroval

svetlo! Potom s novou silou vykročil za týmto svetlom.

Svetlo sa mu síce nepribližovalo, ale po takom prežití

predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať

stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa opakovať

a vyviesť ho nakoniec z tejto spústy skalísk do teplejšieho

a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil.

„Bože môj, pomôž mi k tomu!“ vytrysklo z hrude naplnenej

nádejou. A aká veľká radosť, zase počul svoj

hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Radosť

nad tým dala mu novú silu a s nádejou opäť kráčal

dopredu …

Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom

svete. Tú dušu nemožno nazvať zlou. Na zemi ju

považovali dokonca za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník,

veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie

všetkých pozemských zákonov.

K tomuto deju je ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý

vo svojom pozemskom živote nechce nič vedieť o tom,

že je aj život po smrti a že raz sa bude musieť zodpovedať

za všetko svoje správanie a konanie, je v jemnohmotnosti

slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz

prejsť. Len pokiaľ je ešte spojený so svojím odloženým

hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže

občas vnímať, čo sa okolo neho deje.

Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného

tela, je táto možnosť stratená. Už nevidí

a nepočuje nič. To však nie je trestom, ale celkom prirodzené,

pretože on sám nechcel nič počuť ani vidieť,

čo sa týka jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, vytvárajúca

rýchlo rovnorodú jemnohmotnosť, bráni mu

v tom, aby jeho jemnohmotné telo mohlo vidieť a tiež

počuť. To trvá tak dlho, dokiaľ sa táto duša pomaly nezmení.

Či to už potrvá roky alebo desaťročia, možnože

aj storočia, to záleží od každého človeka. Je mu úplne

ponechaná jeho vlastná vôľa. Ale pomoc mu príde až

vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy nebude

k tomu nútený.

Svetlo, ktoré táto duša, keď sa stala vidiacou, uvítala

s takou radosťou, tu bolo vždy. Len predtým ho

nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, ako sa zdá

doteraz nevidomej duši. Ako ho vidí, či silno, či slabo,

to opäť záleží jedine od nej samotnej. Nevyjde jej ani

krok v ústrety, ale je tu! Duša sa môže z neho tešiť vždy,

ak vážne a pokorne chce.


Ak je povedané, že Boh podáva

svoju ruku na pomoc, tak je to

v Slove, ktoré ľuďom posiela

To sú duše, akých dnes na zemi možno vidieť milióny.

Až na to, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo

o Bohu, možno ich ešte nazvať slušnými. Zlovoľným sa

prirodzene vedie horšie, ale o nich tu nemá byť reč, len

o takzvaných slušných ľuďoch.

Ak je povedané, že Boh podáva svoju ruku na pomoc,

tak je to v Slove, ktoré ľuďom posiela. Ukazuje im

v ňom, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli.

A jeho milosť spočíva už od začiatku vo všetkých tých

veľkých možnostiach, daných ľudským duchom vo

stvorení na voľné používanie. To je tak nesmierne

mnoho, že si to človek dneška nedokáže ani predstaviť,

pretože sa tým nikdy nezaoberal s dostatočnou vážnosťou.

(Ukážka z prednášky Zosnulý).

13

Svet Grálu

37 | 2013


Intarzia života

O kráse (nielen) umeleckého

Rozhovor s juhočeským

reštaurátorom Liborom Pražanom

Podvečer, naozaj bohatý na dážď, nás zastihol v príjemnej kaviarni vo Velešíne na

Českobudejovicku. Pri šálke kávy ma Libor Pražan, Živnostník roku 2012 Juhočeského

kraja z malej obce Hradce pri Českých Budejoviciach, zasväcoval do tajov svojho

stolárskeho a reštaurátorského umenia a veľa prezradil aj o svojom vzťahu ku kráse. Aby

sa vo svojej dielni necítil sám, usporadúva už niekoľko rokov aj reštaurátorské kurzy.

SG: Libor, ako ste sa vlastne dostali k práci

s drevom?

LP: Všeobecne sa dá povedať, že

veľa ľudí už príde s tým, že budú

robiť nejakú určitú prácu. Ide skôr

o to, aby spoznali: toto je tá moja.

Myslím si, že to mám i ja, pretože

čo si pamätám, od najútlejšieho

detstva ma nesmierne priťahovala

práca s drevom. Môj otec nie je

14

Svet Grálu

37 | 2013

stolár, ani dedo nebol, ale mali to

ako koníčka. Pamätám sa na krásne

lavice, veľký dubový stôl, na stoličky

so srdiečkom na operadlách

u babičky na chalupe. To bola dedova

práca. Ako chlapec som ten

nábytok obdivoval. Liezol som pod

stôl a pozeral sa, ako začapoval „trnož“

(vzperu, pozn. red.), alebo som

obracal stoličky a obzeral som si

ich zospodu. Keď som niekde videl

skrutku, bol som sklamaný.

SG: Sú nejaké zlomové okamihy, ktoré pre

Vás boli v tomto smere zásadné?

LP: Prvý zážitok bol veľmi pekný.

Mal som desať rokov, možno dvanásť.

Moja maminka mi povedala: „Už si

veľký, vyberieš si sám darček k meninám.“

Možno som ju prehovoril,

že si chcem darček vybrať sám, to už

si nepamätám. Tak mi dala päťstokorunu,

to bola v polovici osemdesiatych

rokov najväčšia bankovka, a asi

tretina mamkinej mesačnej mzdy.

Menšiu vtedy nemala, bolo po výplate.

Zaprisahala ma, aby som nekupoval

nič drahé a peniaze doniesol

naspäť. Sadol som na bicykel a uháňal

do obchodu. Vrátil som sa celý

šťastný so sadou rezbárskych dlát


stolárstva

Zhováral sa Václav Kazda

a zvyšnou desaťkorunou. Maminka

si musela sadnúť, dala si obklad

na hlavu a riešila, za čo bude štvorčlenná

rodina mesiac existovať. –

Tri dláta som stratil ešte ako dieťa,

ale zvyšné tri mám dodnes.

SG: Tak tomu sa hovorí zlomový okamih…

LP: Ale naozaj zlomový okamih

bol v roku 1996, vtedy som sa týmto

remeslom nezaoberal, úplne som

naň zabudol. Šli sme vtedy do Hlubokej,

pozrieť sa na zámok. Úplne

ma to uchvátilo. Hovoril som si asi

týždeň alebo dva, že také veci by už

dnes nikto nedokázal urobiť. Dojmy

z návštevy zámku boli také silné,

že som nemohol na nič iné myslieť.

Kdekoľvek stál nejaký obchod

s nábytkom, musel som vojsť dnu.

Vtedy ešte nebol internet, nebolo

také jednoduché dostať sa k nejakej

peknej fotografii. V jednom obchode

stáli vykladané intarzované

kusy (intarzia – vykladanie nábytku

odlišným drevom, v podobe obrazcov

alebo vzorov, pozn. red.) a ja som

si hovoril: „No teda, veď presne také

boli na zámku“. Predavačka mi vysvetlila,

že ide o novovyrobený nábytok.

Celkom samozrejme povedala:

„Je tu jeden človek a ten ho vyrába“.

Že dnes ešte existuje niekto, kto toto

vie, ma do tej chvíle nenapadlo. Povedal

som si, že keď to dokázal on,

tak ja tiež musím. Z obchodu som

si odniesol prospekty s obrázkami

a rozhodnutie, že jednu takú komodu

vyrobím. V prospekte boli

okrem fotografií asi dva odstavce

o tom, ako sa intarzovaný nábytok

vyrábal. To bol môj prvý manuál.

SG: A to Vám stačilo na to, aby ste mohli

začať?

LP: Potreboval som samozrejme

pomoc, a tak som šiel za otcom. Ukázal

som mu vybranú fotku a povedal,

že toto budem robiť. Otec sa zasmial

a povedal: „Ty si šialenec, to nikdy

nedokážeš.“ No na druhý deň si navliekol

montérky a šiel mi pomáhať.

A s jeho veľkou pomocou som urobil

prvý kus, ktorý majú moji rodičia

do dneška doma. Je to taká učňovská

práca. Nie je najhoršia, ale nie je

samozrejme ani najlepšia.

SG: Tak to sú krásne zážitky zrenia. Odvtedy

Vám rukami prešiel rad pozoruhodných

kusov. Prezradíte mi, aké drevo používate

najradšej?

LP: Z najväčšej časti používam

miestne dreviny, stredoeurópske,

15

Svet Grálu

37 | 2013


ROZHOVOR

a napodiv to sú dreviny, ktoré nerastú

niekde v lesoch, ale zvyčajne

ich majú ľudia v záhradách, napríklad

orech, čerešňa, jabloň, slivka,

hruška. Z týchto drevín sa intarzie

robia dobre, pretože to sú farebné

drevá. Už od renesancie je kontrast

farieb dôležitý. Tieto dreviny mám

rád a vždy si hovorím, aká je to veľká

škoda, keď idem autom okolo nejakého

domu a vidím človeka s motorovou

pílou, ako práve reže na kláty

nádherný kmeň jablone.

Najradšej používam čerešňu, to

je taká nežná dáma medzi drevami,

a orech, to je jej partner. Orech je

majestátny vladár. Nakoniec i kreslá

a pracovné stoly veľmožov sa robili

väčšinou z orecha. Gotike vládol dub,

ale v druhej polovici renesancie sa

ujal orech a ten si udržal prvé miesto

až do dneška.

SG: Majú niektoré kusy nábytku, ktoré

reštaurujete, vlastné príbehy?

LP: Myslím, že každý kus nábytku

má hneď niekoľko príbehov. Jeden

vypovedá o svojej súčasnosti, o remesle,

o ľuďoch, ktorí nábytok vyrábali.

Keď rozoberiem stôl z 18. storočia

a vidím odtlačok rúk, ktoré stôl

robili, je to vždy silný dojem. Často

nájdem na nejakej skrytej ploche,

napríklad na zadnej alebo spodnej

doske náčrty a poznámky písané stolárom.

Hovorím si, ako sa vtedy asi

žilo tým obyčajným ľuďom, remeselníkom.

Boli to ľudia prostí, jednoduchší

ako sme my dnes a ja verím,

že i skutočnejší. Remeselníci vynikali

vysokým umom a svoju prácu

robili srdcom. Neviem si predstaviť,

že to mohlo byť u väčšiny z nich

inak. Novší nábytok rozpráva príbeh,

kde ruky bývajú nahrádzané

strojmi. Najskôr to boli stroje poháňané

parou, potom elektrinou,

a dnes sú ľudia nahrádzaní automatickými

linkami. Nemám nič proti

16

Svet Grálu

37 | 2013

technike, ale nemala by odstaviť človeka.

Alebo lepšie povedané – človek

by sa nemal sám odstaviť od svojho

privilégia milovať a tvoriť, len preto,

že technika mnohé zvládne. Síce to

nevyzerá tak pekne ako dielo rúk,

ale zvládne to. Takže sa už nemusím

namáhať, nemusím vkladať vnútornú

invenciu do svojho diela. Aj

to je príbeh nábytku. A nie je nijako

nový. Taký nábytok z dvadsiatych

rokov minulého storočia už hovorí

rečou sériovej výroby, priemyslovo

vyrábané latovky a preglejky, stráca

sa stopa konkrétneho človeka. Sú to

pekné tvary, pekné drevo, ale kdeže

je ruka, ktorá viedla dláto alebo hoblík...

SG: Aká fáza práce Vás osobne najviac napĺňa?

LP: Zákazník dajme tomu nájde

nejakú šperkovnicu, napríklad i 270

rokov starú, a väčšinou je to absolútne

torzo. Prinesie v jednej taške

šperkovnicu a v druhej olúpané intarzie,

pol igelitky farebných drievok

centimeter krát centimeter. V prvej

chvíli je to nadšenie, ktoré sa potom

zmení na zúfalstvo, keď si človek

uvedomí, že to bude musieť dať dokopy.

No a to nadšenie sa začína vracať

v momente, keď to už ozaj začína

vyzerať k svetu. A samozrejme, tou

zlatou bodkou je povrchová úprava.

Kedysi sa nábytok leštil ručne šelakom,

tzv. francúzskou politúrou

– a to je veľmi krásna povrchová

úprava. Je to také živé, krásne, ťažko

sa to popisuje.

SG: Takže k orechu úplne ideálne.

LP: To áno.

SG: Máte aj doma nejaké starožitné kusy?

Nie je toho trochu dosť po tej práci?

LP: Ja po tom túžim už sedemnásť

rokov, ale zatiaľ sa mi to nesplnilo.

Chcel by som mať doma tiež

nejaký pekný kúsok. Nie si zariadiť

historický interiér, to nie, ale nejaký

pekný kus, dva, to by sa najmä mojej

žene veľmi páčilo.

SG: To Vám obom úprimne prajem. Vo svojej

práci sa vlastne dosť zaoberáte históriou

a jej artefaktami.

LP: Minulosť a história je pre mňa

nesmierne zaujímavá a príťažlivá, je

to zdroj inšpirácie a vôbec, námet

na úvahy a premýšľanie. Pretože keď

sa človek pozrie do minulosti, tak čo

je človek na planéte, od prvej chvíle

má potrebu skrášľovať svoje prostredie.

Od jaskynných malieb až vlastne

po… no nemôžeme povedať súčasnosť,

pretože, to je taká zvláštnosť,

máme teraz obdobie, keď sa umenie

netvorí. Po toľkých tisícročiach naraz

nemáme tvorbu umenia, počnúc architektúrou

a hrnčekmi na čaj končiac.

To je veľmi zvláštne, často nad

tým rozmýšľam, prečo to tak je.

SG: A na čo ste prišli?

LP: Myslím, že potreba tvoriť

krásu a zušľachťovať predmety dennej

potreby vychádza z citu, ... že

je to záležitosť vnútorná. A takisto

si myslím, že sme sa citu vzdialili

alebo uzavreli. Mnohí odborníci sa

zhodujú v tom, že secesia bola posledným

originálnym umeleckým

smerom. A to je už takmer sto rokov,

čo skončila. Myslím, že človek

zabudol, že je človek. Ale zároveň

verím, že nie celkom, pretože podvedome

stále hľadáme krásu. Len pri

tom našom hľadaní dosť blúdime.

Chýba nám vlastný úsudok a tak sa


ROZHOVOR

ľahko chytáme vecí, ktoré sa nejako

tvária. My sa domnievame, že to je

to pravé a ono často nie je. Musíme si

uvedomiť, že o stratené veci sa musí

viac bojovať.

SG: Kedysi sa verilo, že umelecké spracovanie

predmetov má pozitívny vplyv na charakter

človeka, ale súčasná teória umenia

tento názor považuje za zastaraný. Na jednej

strane je pravda, že pokiaľ je človek

v krásnom prostredí, neznamená to ešte,

že si uchová dobrý charakter. Ale napriek

tomu si myslím, že umenie povzbudzuje

a zušľachťuje zmysly i ducha a je to taká

pridaná šanca k tomu, aby si človek ten

čistý alebo pekný charakter uchoval. Čo

myslíte?

LP: Súhlasím s Vami. S krásou sa

dá spojiť jedine citom. Umenie je

tvorené srdcom alebo skôr zo srdca

a je tvorené zase pre srdcia iných.

Takže pokiaľ sa obklopím umeleckými

predmetmi akéhokoľvek

druhu alebo navštívim všetky predstavenia

Národného divadla, ale neotvorím

tomu ten svoj cit, tak mi to

v charaktere nepomôže. Potom hrozí

iná vec, že sa človek obklopí niečím

výnimočným a skĺzne napríklad

sám k pocitu, že on je výnimočný.

Ale pokiaľ príde domov a pozrie sa

na obraz alebo na nejaký krásny kvetinový

stolík a dotkne sa to jeho citu,

potom to funguje. V tom pre mňa

spočíva zmysel tvorby umenia.

SG: Svojou prácou vytvárate krásu, ktorá

dnes nie je práve „in“. Čo pre Vás znamená

krása vo Vašej práci?

LP: Krása, to je niečo ako dych

života. Povedal by som, že je nositeľkou

všetkých cností. Je to

taký obsiahly pojem, že sa radšej

o žiadnu definíciu nebudem pokúšať.

Napríklad moje remeslo je jednou

z mnohých a mnohých možností

ako zachytiť čiastočku krásy

do určitých foriem. A to je myslím

úlohou všetkého umenia. Možno

preto kedysi ľudia verili tomu, že

obklopovať sa umením a krásou

pomáha človeku v zlepšovaní jeho

charakteru.

SG: To sa vlastne týka každého z nás. Každý

má teda možnosť sa v živote svojím spôsobom

kráse približovať alebo niečo ku kráse

formovať, bez ohľadu na druh svojho povolania.

LP: Určite. Tu nejde o to, že niekto

má výhodu vo svojom zamestnaní

a niekto tu výhodu nemá, pretože

v tom nie sú žiadne hranice. To nemôže

človeku zakázať ani žiadny politický

režim. Stačí vyjsť von z domu

do prírody, kde sa človek stretne

s tým, čo potrebuje, pretože príroda

na rozdiel od nás ľudí zo svojej

cesty nikdy neuhla. Verím tomu, že

dávni ľudia boli s prírodou dosť spojení,

oveľa viac ako my dnes. Pretože

oni v nej žili stále. My to máme vo

svojich betónových mestách ťažšie.

Ale nie je to nemožné. Človek, ktorý

hľadá, potrebuje len vedieť, čo mu

pomáha – a ísť za tým. A na to musí

prísť sám. Musí sa obracať do seba,

tam hľadať odpovede na otázky,

ktoré si kladie. A tiež skúšať.

SG: Aké krédo sprevádza Vašu prácu, máte

nejakú profesnú filozofiu?

LP: Chýba nám tu krása a ja som

rád, že môžem trochu pomôcť, aby

sa zase viac objavovala. V mojom

prípade ide o akési znovuprebudenie

zašlej krásy pri reštaurovaní,

a pri kurzoch zas povzbudenie ľudí

k vlastnému úsiliu. Oproti minulým

časom sa zmenilo myslenie, ciele nás

ľudí sú iné. Kedysi napríklad majetný

človek, napríklad šľachtic, zaplatil

hudobnému skladateľovi, aby

zložil symfóniu alebo operu. Dnes

si majetný človek nechá vybudovať

v záhrade bazén s príbojom alebo si

kúpi auto za desať miliónov.

SG: Takže ide vlastne o výchovu bohatšej

vrstvy, alebo i tej strednej vrstvy k tomu,

aby ľudia umenie nielen konzumovali, ale

aby podporovali jeho vznik.

LP: Áno, to je zásadné pre pokračovanie

tvorby všetkého druhu.

Všetko umelecky stvárnené je

veľmi prácne, náročné na čas a precíznosť.

Vidím to i vo svojom zamestnaní.

Napríklad vyrobiť alebo

zreštaurovať šperkovnicu veľkú

25 × 25 × 12 centimetrov trvá oveľa

dlhšie než vyrobiť z drevotriesky

rad vstavaných skríň vysokých

od podlahy po strop. Tvorba čohokoľvek

krásneho je nesmierne náročná.

Preto sú dôležití mecenáši,

sponzori, zákazníci. Je jedno ako im

budeme hovoriť, ale oni okrem toho,

že tú vec kupujú pre seba, kupujú ju

aj pre ľudstvo. Je to cenné partnerstvo

medzi umelcom a jeho zákazníkom.

Umelec má rád umenie a vie

ho tvoriť. To, čo mu chýba, sú prostriedky

na tvorbu. Majetný človek,

zákazník, má tiež rád umenie, ale

nevie ho tvoriť, zato má možnosť

podporiť jeho vznik. Tak sa obaja

podieľajú na zrode niečoho, čo pretrvá.

Je to cenný vzťah, obe strany

sa potrebujú. Predtým majetní ľudia

zamestnali desiatky, stovky remeselníkov,

stolárov, rezbárov, kováčov,

maliarov obrazov. Dokonca

spisovateľov alebo hudobných skladateľov.

Veď i básnik Schiller mal

svojich podporovateľov, aby mohol

písať. Jeho Ódu na radosť, ktorú neskôr

Beethoven zhudobnil, pozná

celý svet.

SG: Libor, ďakujem

Vám srdečne za rozhovor!

Václav Kazda

kazda@svetgralu.cz

17

Svet Grálu

37 | 2013


Všímajte si

18

Svet Grálu

37 | 2013

znamenia

Znamenia majú v živote ľudí zaujímavé

miesto. Môžu mať rôznu podobu. Niekto

verí, že ak mu cestu skríži čierna

mačka, znamená to nešťastie. Iný človek

sa môže nazdávať, že ak otvorí knihu

náhodne na určitej strane, nájde v nej

rozriešenie problému, ktorým sa práve

zaoberá. Niektorí ľudia sú znameniami

doslova posadnutí a vyhľadávajú ich aj

tam, kde vôbec nie sú, iní to považujú za

fantáziu a blud. Pravda je možno niekde

uprostred.

BLUD ALEBO

SKUTOČNOSŤ?

Znameniam prikladali ľudia v minulosti

mimoriadny význam. Považovali

ich za symbolickú reč stvorenia, ktorou

sa človeku prihovárajú vyššie sily.

Táto skutočnosť bola dobre známa napríklad

starým druidským ale i indiánskym

šamanom, ktorí vedeli tieto

znamenia v prírode postrehnúť. Príroda

bola pre nich otvorenou knihou,

v ktorej mohli ľahko čítať posolstvá

pre seba i svojich blízkych.

Aj vyspelá civilizácia už spozorovala,

že symbolika v živote človeka

má svoje opodstatnenie. Velikáni

psychiatrie 20. storočia – Z. Freud

a C. G. Jung sa vo svojej praxi vo veľkej

miere zaoberali výkladom snov

svojich pacientov – aby lepšie pochopili

ich problém. Sny boli výrazom

podvedomia pacienta, jeho skutočného

duševného stavu, ktorý sa takto

mohol voľne prejaviť. Vďaka snom sa

o svojich pacientoch dozvedeli informácie,

ktoré by im oni sami nikdy

nepovedali, a tie prispeli k úspešnej

liečbe.

Ak sa dnes pozrieme na postoj ľudí

k symbolike a znameniam, uvidíme,

že sa situácia zmenila. Väčšina ľudí

im neprikladá nijaký zvláštny význam.

Mnohé symboly sú skostnatené,

prázdne, príliš všeobecné. Ak napríklad

niekto stretne kominára, chytí si

gombík a povie si, že dnes bude mať

šťastie, je to väčšinou len fráza, neverí

tomu. Podobne ak máme piatok

Tomáš Výboch

trinásteho, môžeme byť v ten deň

opatrnejší, ale je to len tak „pre istotu“,

nie sme presvedčení, že sa skutočne

prihodí niečo zlé. Tieto zvyky sa stali

bezmyšlienkovitou obyčajou, pretože

ľudia sa mohli na vlastnej skúsenosti

presvedčiť, že takéto symboly nie sú

hodnoverné.

VÝKLAD SNOV, KARIET

A DUCHOVNÝCH

PRÍČIN CHORÔB

Na druhej strane tu máme oblasť ezoteriky,

kde sa symbolika veľmi hojne

využíva, alebo lepšie povedané zneužíva.

Táto téma je v dnešných ezoterických

smeroch doslova „prestrelená“

a to do takej miery, že i ľudia, ktorí by

sa možno chceli touto témou vážnejšie

zaoberať, musia po určitom čase skonštatovať,

že to celé je len blud a zanevrú

na celú oblasť. Problém spočíva

v tom, že ezoterika sa na symboliku

príliš kŕčovito upína. Prehnane sa zameriava

na túto skrytú reč stvorenia,

húževnato ju vyhľadáva v každej maličkosti

– a to nakoniec pôsobí veľmi

strojene, neprirodzene. Na internetovej

stránke, venovanej duchovnu

sa môžete napríklad dočítať, že ak

vám vypadne šálka z ruky a rozbije

sa, znamená to, že ste hlavou v oblakoch.

Pri zbieraní črepín sa k zemi priblížite

a to vám pomôže uzemniť sa.

Hovorí sa tiež, že nič nie je náhoda.

Mnohí si tento výrok zoberú tak doslovne,

že v prípade, ak im pri utieraní


DUCHOVNÝ SVET

prachu vypadne z police knižka na

zem a otvorí sa na konkrétnej strane,

určite by si ju mali prečítať, pretože

sa tam skrýva možné riešenie ich terajšieho

problému. Dnes je populárny

aj výklad duchovných príčin chorôb.

Spomínam si na rozhovor v kruhu

známych, kde sme spomenuli človeka,

ktorý si nedávno zlomil nohu. Jedna

pani sa vizionársky vyjadrila v duchu:

„Nó, asi to potrebovali ako lekciu. Ak

sa niekomu zlomí noha, znamená to,

že nesprávne kráča životom!“ Išlo samozrejme

o veľmi jednostranné vyhlásenie,

ktoré ju dokonca stavalo do

úlohy sudcu, a nijakým spôsobom neprospelo

ani nášmu známemu, ani jej.

Ak sa pozrieme na všetky tieto prípady

trocha z nadhľadu, môžeme kameň

úrazu ľahko rozpoznať – je ním

príliš jednostranný výklad, kde vôbec

nezapájame svoj vnútorný hlas,

a preto nemôže byť správny.

Ak sa nám sníva, že nám zomrel

niekto blízky z rodiny, vôbec to neznamená,

že sa nám narodí dieťatko,

ako sa to často spomína v knihách na

výklad snov. Ak nám vypadne šálka

z ruky, znamená to v tej konkrétnej

chvíli možno len to, že sme boli nepozorní,

ale určite z toho nemôžeme

vyvodzovať jednoznačný názor, že

svojím životom kráčame akoby v oblakoch.

No ak znamenia a symbolika

naozaj existujú, ako ich môžeme

vidieť? A ako sa môžeme vyvarovať

nesprávneho výkladu? Kde ich hľadať,

keď sme sa tým doteraz nikdy

nezaoberali?

ČOMU SA VYHNÚŤ

A AKO SPRÁVNE

VNÍMAŤ

V prvom rade je potrebné povedať, že

symboly a znamenia ktoré človek dostáva,

sú určené jeho duchu. Iba duch

človeka ich dokáže pochopiť, správne

posúdiť a vyhodnotiť. Preto ich môže

vnímať len ten človek, ktorý svojho

ducha používa. Reč ducha – to je vnútorný

hlas, ten tichý pomocník každodenného

života. Znamenie, alebo

symbolická udalosť vyvolá v človeku

určitý citový dojem, k jeho zachyteniu

i pochopeniu väčšinou nedôjdeme rozumovým

hĺbaním.

Domnievam sa, že neexistuje

presný návod, ako sa naučiť znamenia

vidieť a vnímať. Nefunguje to tak, ako

učia ezoterické knižky, že stačí len

veľmi chcieť, oni sa zrazu stanú a my

ich vidíme. Práve takýto postup nás

privedie na scestie. Prílišným myšlienkovým

chcením si totiž utvárame

svet svojich predstáv, znamenia si tak

umelo vytvoríme, vynútime a budú

nepravé. Rovnako sa ich nenaučíme

z kníh, zo snárov, tarotových kariet,

okultných knižiek a podobne.

Človek, ktorý chce svojím životom

kráčať správne, svojho ducha vždy počúva.

Po určitom čase používania sa

jeho schopnosť vyciťovania tak zintenzívni,

že začne znamenia vnímať,

vidieť vo veciach, ktoré predtým nevidel.

Oni tu boli vždy, avšak on si pre

ne svoj zrak, alebo vnímanie otvoril až

teraz. Je to ako pomoc, ako dar, ktorý

človek dostane po určitej vynaloženej

námahe. Ale to sa neudeje zo dňa na

deň a nepohltí to človeka takým spôsobom,

že sa zrazu stane vizionárom

a všade bude vidieť symboly a znamenia.

To by bol príliš excitovaný neprirodzený

stav, podobajúci sa blúzneniu

a horúčke. Je to naopak. Človek

sa duchovným dozrievaním stáva

omnoho prirodzenejším a tak pôsobí

aj na svoje okolie. Ak sa stretneme

s človekom, ktorý veľmi vehementne

a s dávkou predstieranej pokory vyhlasuje,

že jemu svet dáva znamenia

každý deň, môžeme si byť úplne istí,

že jeho znamenia sú len jeho márnivosť

a pýcha zmiešané s vynútenou

fantáziou. Skutočne vidiaci človek

rozpozná hodnotu svojho vnímania;

s týmto pochopením sa v ňom objaví

určitý ostych, ktorý mu nedovolí tento

dar vystavovať na obdiv, alebo sa ním

vychvaľovať. Spozná tiež, že znamenia

nikdy nie sú jednostranné, nedajú sa

o nich napísať knihy a návody, ako

ich čítať, pretože sú veľmi mnohoraké,

takmer v každom prípade iné. Jednostrannosť

je vždy znakom, že sa do

toho priplietol rozum a ten ako sme

už vyššie spomenuli, v tomto prípade

nemá určujúce slovo. Môžeme to vidieť

v dnešných knihách o výklade

snov – kde sa ku každému konkrétnemu

snu pripíše určitý význam alebo

udalosť, ktorá človeka stretne. Môžete

si to vyskúšať a zistíte, že to nefunguje.

Podobne, ako je to s duchovnými príčinami

chorôb. Nie je múdre automaticky

predpokladať, že ak má človek

cukrovku, dáva málo lásky a podobne.

Keďže je okolo znamení toľko nejasností

a človek môže tak ľahko skĺznuť

k omylom, môžeme sa spýtať, či je

vôbec dobré sa tým zaoberať. Nie je

lepšie pre istotu to celé hodiť za hlavu,

aby sme nestratili pôdu pod nohami?

Na túto otázku nám môže veľmi

dobre poslúžiť príklad homeopatie.

Úlohou homeopata je nájsť pre

chorého pacienta taký liek, ktorý čo

najbližšie zodpovedá mentálnemu,

emočnému a fyzickému stavu pacienta.

Má na výber z približne šesť

tisíc liekov z rastlinnej, minerálnej

a živočíšnej ríše, pričom na pacienta

bude mať skutočne liečivý efekt ani

nie jedno percento z nich. Musí byť

teda mimoriadne presný.

Zaujímavé je, že pri výbere lieku

prostredníctvom počítačovej analýzy

dosahujú terapeuti podstatne slabšie

výsledky ako tí, ktorí využívajú

aj intuíciu a určitú symboliku, ktorá

sa prejavuje u pacienta. Chorý totiž

veľmi často podvedome poukazuje

na liek, alebo skupinu liekov, ktoré

potrebuje. Pacient, ktorý potrebuje

19

Svet Grálu

37 | 2013


DUCHOVNÝ SVET

20

Svet Grálu

37 | 2013

liek zo zvieracej ríše, príde napríklad

veľmi často odetý do šiat, ktoré majú

farebný zvierací vzor a pod. Dôležité

však je, že terapeuti, ktorí využívajú

iba intuíciu a symboliku, veľmi často

nedosahujú dobré výsledky. To sa

stáva hlavne u začiatočníkov, ktorí

si to zjednodušujú, a nemajú ešte základné

znalosti liekov. Je potrebné

skĺbiť naučené vedomosti a zapojiť

tiež cit na vnímanie symboliky. Homeopatia

je vynikajúcim príkladom

toho, ako musí na zemi rozum spolupracovať

s citom, ak chce úspešne

liečiť. Oba sú nepostrádateľné.

Tento príklad nám naznačuje, že

symbolika a znamenia predstavujú

pre človeka veľmi účinnú pomoc,

ktorú by bolo pochabé nevyužiť.

Snaha o ich vnímanie by však nemala

byť naším cieľom. To by bolo falošné

a márnomyseľné, pretože pravá ľudskosť

sa snaží dosiahnuť účel svojho

bytia, a jej cieľom nie je robiť veľký

rozruch ani snaha dosiahnuť to rôznymi

mimoriadnymi schopnosťami.

Je to teda prostriedok na konkrétny

účel, nie účel samotný.

Tak dostal človek na putovanie

stvorením ďalšiu významnú pomoc,

na ktorú, žiaľ, úplne zabudol, a dokonca

sa jej vysmial. Ona tu však stále

je, ako aj mnoho ďalších, pokiaľ bude

človek schopný ich prijať. Schopnosť

prijímať pomoc spočíva v neúnavnom

dobrom chcení, ktoré si však neurčuje

podmienky, ale dôveruje múdrosti

Stvoriteľa a jeho prírodným zákonom.

Tie totiž vedia celkom presne, akú pomoc

človek potrebuje a v správny čas

mu ju aj poskytnú.

Jeho úlohou je len sa

jej chopiť a správne

ju využiť.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

Ďalší koniec sveta?

Kométy vyvolávajú v ľuďoch

oddávna zmiešané pocity.

V minulosti sa často považovali

za poslov prevratných udalostí.

I narodenie Syna Božieho Ježiša bolo

sprevádzané znamením na nebi.

Proroctvo staré tri tisícročia, ktoré

vytesal do kameňa veštec Nesomet

z kmeňa Isra, hovorí o kométe, ktorá

sa priblíži v čase veľkých prevratov

a prinesie očistu. A nakoniec

i Posolstvo Grálu sa zmieňuje o

tomto Božom poslovi v jednej zo

svojich prednášok slovami: „Znalí

už po roky hovoria o príchode tejto

zvlášť významnej hviezdy. Neustále

vzrastá počet tých, ktorí ju očakávajú,

neustále sa hromadia predzvesti,

takže ju možno skutočne aj čoskoro

očakávať.“

Dvaja astronómovia objavili

minulý rok na nebi nevšedný úkaz.

K Zemi sa približuje kométa, ktorá

dostala označenie C/2012 S1 ISON.

Voľným okom by mala byť viditeľná

približne v polovici novembra

tohto roku. Predpokladá sa, že jej

svietivosť prekoná magickú hranicu

s magnitúdou – 10, teda by mohla

byť jasnejšia ako Mesiac. Najbližšie

k Zemi bude 27. decembra. Krátko

po zverejnení tejto informácie sa po

médiách začali šíriť informácie, že tu

budeme mať opäť raz koniec sveta.

Túto domnienku umocňuje i aspekt

výnimočnosti tohto telesa, ktorý sa

prejaví jej mimoriadnou svietivosťou

a najväčším priblížením k Zemi akoby

symbolicky v čase Vianoc, keď pred

2 000 rokmi prišiel na Zem Syn Boží.

Podobnej situácii čelili ľudia v roku

1973, keď sa na nebi objavila kométa

Kohoutek 1973f. K Zemi sa priblížila

pomerne blízko a svoju najvyššiu

jasnosť dosiahla 29. decembra. Na

tieto udalosti a vzrastajúce otázky

reagoval Richard Steinpach článkom,

kde presvedčivo argumentuje, že

Kométa Kohoutek nie je ešte tou

kométou, na ktorú sa vzťahujú

poukazy v Posolstve Grálu. Ako

píše: „Pretože ona prináša konečné

vyvolanie onoho diania, ktoré sa

ľudstvu jeho vlastnou vinou musí stať

súdom. Pozornému pozorovateľovi

nemohlo síce zostať skryté, že sme

sa tomuto času už veľmi priblížili,

pred poslednou, hrôzyplnou

fázou veľkého očistného procesu

oddeľuje nás však ešte chvíľa. Pretože

najprv musí ešte ľudstvo spoznať

výsledky svojho konania a svojho

falošne vybudovaného poriadku

a stratiť tak dôveru samo v seba, aby

poznalo, čia vôľa vpravde vo stvorení

vládne.“ Okrem toho Posolstvo

Grálu poukazuje na jej ďalekosiahly

vplyv na prírodu slovami: „Jej sila

vysáva vodu vysoko nahor, prináša

poveternostné katastrofy a ešte

mnoho iného. Zem sa otriasa, keď ju

obklopia jej lúče“.

Hoci je nám navidomoči jasné, že

živelné katastrofy naberajú na počte

i intenzite, predsa môžeme tvrdiť,

že uvedené udalosti ešte nenastali.

Okrem toho ľudia stále nestratili

mylnú predstavu o sebe samých,


www.svetgralu.sk

o svojich veľkých schopnostiach,

a vieru, že tak ako žijú doteraz, môžu

žiť naďalej. Nedá sa ani predpokladať,

že v priebehu pár mesiacov k tomu

dôjde.

Na základe vyššie spomenutého

môžeme vyvodiť záver, že kométa,

ktorá sa približuje k Zemi, nie je ešte

tou obávanou i vytúženou hviezdou,

ktorá prinesie očistu. Ale tvrdiť, že

tento úkaz nebude mať žiadny

zmysel a je len náhodou, je takisto

ľahkovážne. Rovnako, ako za čias

Kohútkovej kométy, môžeme ju

považovať za predzvesť a znamenie,

že doba Veľkej kométy sa celkom

určite blíži. Jedno proroctvo

z 12. storočia pochádzajúce od

mnícha menom Johanoes Friede

znie: „Najprv však preletí okolo

zemegule za krátky čas kométa. Toto

je však iba medzihra a môže byť

považovaná iba za predbežný

poplach.“ Staré proroctvá

o blížiacom sa konci tohto obdobia,

ako i kométy môžu mnohých ľudí

nechať chladnými a neurobiť na nich

žiadny dojem. Lenže doba v ktorej

žijeme už hádam nepotrebuje ani

žiadne proroctvo, hovorí celkom

sama za seba, každým dňom, stále

viac. Vedome, i nevedome

v mnohých ľuďoch vzrastá tušenie

veľkej zmeny, ktorá je nevyhnutná

a blíži sa, bez ohľadu na to, či to

chceme, alebo nie. Máme sa azda

báť? I túto otázku zodpovedá

Posolstvo Grálu svojou jasnou rečou:

„Preto každý veriaci má pozerať do

budúcnosti s pokojnou dôverou,

neľakať sa, nech príde v ďalších

rokoch čokoľvek. Ak dokáže vzhliadať

k Bohu s plnou dôverou, nestane sa

mu nič zlé.“

Tomáš Výboch

EDÍCIA

Pripravovatelia cesty

ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii,

Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe.

Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi,

Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej

viery, alebo boli niekým vyšším?

Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom

svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili

uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej

odovzdanosti osudu k činorodej viere.

Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie

o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení.

Pri odbere min. 3 kníh

zľava - 10 %

BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €

LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €

ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke

www.svetgralu.sk

21

Svet Grálu

37 | 2013


POHYB

1. výdych: Postavíme sa

vzpriamene, s pocitom: tu

som!

2. nádych: Zdvihneme ruky.

3. výdych: Ruky spustíme

dolu (2- až 3-krát).

4. nádych

5. a 6. Bez zadržiavania

dychu sa plynule niekoľkokrát

pokývame do strán, sem a tam.

11. výdych

12. nádych

13. výdych

14. nádych

15. výdych

Tanec chrbtice

Na záver našej série pohybových cvičení máme pre vás bonbónik: „Tanec chrbtice“. Toto cvičenie sme vyvinuli na základe

skúseností, ktoré sme získali počas našich kurzov. Chrbticou pri ňom budeme pohybovať v ôsmich rôznych smeroch. Budeme

sa nakláňať do strán, otáčať sa, prehýbať sa dopredu a späť, naťahovať sa hore a dolu. Do zostavy sme vsunuli ešte dva

cviky. Jeden je určený pre ramená, ktoré sú vystavované častej námahe. A ten druhý na zadné strany nôh, keďže ľudia často

trpia skrátením šliach v týchto miestach.

„Tanec chrbtice“ je obzvlášť

vhodný pre tých, ktorí sa chcú ráno

rýchlo dostať do tempa. Ak cvik vykonáme

svižnejšie, raz alebo dvakrát

za sebou, budeme sa počas dňa

cítiť oveľa ľahšie.

Večer, v pozvoľnejšom tempe,

nám zas toto cvičenie pomôže

22

Svet Grálu

37 | 2013

uvoľniť napätie a rôzne bloky, ktoré

sa nám v tele nahromadili počas

uplynulého dňa. Po takomto cvičení

sa nám bude lepšie spať, spánok

bude hlbší. Vyskúšajte i vy.

Možno sa nám bude cvičiť lepšie,

ak si k tomu pustíme nejakú

vhodnú hudbu. Ako sme si už

povedali, ide o tanec. Pohybujeme

sa preto zľahka, plynule a samozrejme

s úsmevom. Pohyb vnímajme

tak, aby nám prinášal radosť

a pokúsme sa cvičiť s ľahkosťou, nie

z povinnosti.

Tak teda, s chuťou do toho,

priatelia!


POHYB

5. a 6. Bez zadržiavania

dychu sa plynule niekoľkokrát

pokývame do strán, sem a tam.

7. nádych

8. a 9. Ďalej voľne dýchame, pritom sa niekoľkokrát plynule

vytočíme do strán, sem a tam.

10. nádych

16. nádych

17. výdych

18. nádych

19. výdych

20. nádych

21. výdych

22. nádych

23. výdych

24. nádych

25. výdych

V uplynulom šesťdielnom seriáli sme sa vám snažili dať

námety, ako si do všedného dňa zabudovať zopár krátkych

nenáročných cvičení. Zostavte si vlastný jednoduchý cvičebný

program. Oplatí sa. – Vaše telo sa vám za to odvďačí. Veď

pohyb je našou prirodzenosťou. Vytrvajte!

Prajeme vám veľa

zdaru!

Birgit a Philipp Siefertovci

redakcia@svetgralu.sk

23

Svet Grálu

37 | 2013


ROZHOVOR

24

Svet Grálu

37 | 2013

Čí chlieb ješ,

toho pieseň spievaj

Rozhovor s Milanom Semančíkom,

predsedom Slovenskej poľnohospodárskej

a potravinárskej komory


ROZHOVOR

Zhováral sa Igor Mešťánek

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska

komora (SPPK) zverejnila vo februári

roku 2012 informáciu, podľa ktorej

potravinová sebestačnosť Slovenska

klesla pod 50 % vlastnej produkcie, čím

sa stala najnižšou v EÚ. O príčinách tohto

závažného problému sme sa zhovárali

s predsedom SPPK.

Často sa zdôrazňuje potravinová sebestačnosť

krajiny, prečo je taká dôležitá? A najmä pre

koho?

Dôležitá je pre všetkých – pre štát,

jeho ekonomiku, ale aj samotných

občanov. Jednou zo základných povinností

štátu je zabezpečiť pre svojich

obyvateľov dostatok kvalitných,

zdravotne neškodných a cenovo dostupných

potravín. Každá z týchto

stránok potravinovej bezpečnosti je

rovnako dôležitá, pretože vytvára

predpoklady na riadne fungovanie

všetkých sociálno-ekonomických

procesov. Čím vyššia je potravinová

sebestačnosť, tým je zabezpečenie

výživy ľudí bezproblémovejšie – obzvlášť

v čase krízy a prípadných

medzinárodných konfliktov, počas

ktorých dochádza k prerušeniu tovarových

tokov. Preto sa každá vyspelá

krajina snaží byť aspoň na 80 % potravinovo

sebestačná a využíva svoj

existujúci potenciál, prípadne sa ho

snaží posilniť.

Počas totalitného režimu, ale ešte aj dlho

po novembri 1989, bol pre naše krajiny charakteristický

značný stupeň potravinovej sebestačnosti.

Čo sa stalo, že podiel vlastných

potravinových výrobkov v našej obchodnej

sieti za relatívne krátky čas klesol na 45 %?

Ako je možné, že v tradičných odvetviach, ako

je produkcia cukru, mlieka, mäsa a hydiny, ale

v značnej miere aj obilnín a zeleniny, sme dnes

na dovoz často priam odkázaní?

Príčin je bezpochyby viac a všetky

súviseli s nedostatočnou pripravenosťou

na zásadné spoločensko-ekonomické

zmeny. Agropotravinársky

komplex sa dlhodobo podceňoval;

jeho vývoj sa v podstate ponechal

na trh, kde však s ním súperili neporovnateľne

lepšie podporovaní

zahraniční konkurenti, takže nešlo

o rovnocennú hospodársku súťaž.

Vážnym zlomom bol nekontrolovaný

nástup obchodných reťazcov

na trh – najmä zahraničných – napojených

na nadnárodné potravinárske

koncerny. Keďže trh s potravinami

rýchlo ovládli, svoju dominanciu začali

využívať na presadzovanie vlastných

obchodno-politických záujmov

a na diktovanie takých neúnosných

podmienok, ktoré postupne začali

vytláčať mnohých domácich dodávateľov

z predajní.

Myslíte si, že bolo možné tomuto trendu zabrániť?

Ako?

V období pred vstupom SR do EÚ

politici význam domácej produkcie

potravín zjavne podcenili, keď

často zdôrazňovali, že Európa je

plná lacných potravín a všetko, čo

si nevyrobíme výhodne doma, jednoducho

dovezieme zo zahraničia.

Zakrátko sa nám naša ľahkomyseľnosť

vypomstila. Len čo sa domáca

produkčná základňa v mnohých komoditách

oslabila, skončilo sa obdobie

nízkych cien a import prestal byť

lacný. Jednoznačne sa teda potvrdilo,

že dovozy zahraničných prebytkov

za nízke ceny sa realizujú len vtedy,

keď pre ne existuje primeraná domáca

konkurencia. Na to však všetci

tí, ktorí ich pred niekoľkými rokmi

označovali za jednu z výhod našej

integrácie do EÚ, nemysleli a teraz

sa tvária, akoby za všetko mohol

niekto iný. Ako ste už spomenuli,

v súčasnosti sme stratili sebestačnosť

takmer vo všetkom, azda len

s výnimkou obilnín – tu sme stále

prebytkoví. Okrem iného aj preto, že

rozsah našej živočíšnej produkcie sa

sústavne znižuje, čo prinieslo pokles

spotreby zrnín na kŕmenie hospodárskych

zvierat. – Potrebujeme teda

obnoviť kvalitnú domácu produkciu.

Akú úlohu tu zohráva poľnohospodárska politika

EÚ, otázka fondov, dotácií, kvót a vôbec

všetkého, čo súvisí s našim členstvom v Únii?

Určite veľmi významnú, pretože

podpory pre nás sú oveľa nižšie ako

v krajinách západnej Európy. A to

sa potom na spoločnom trhu súťaží

veľmi ťažko. Veď napríklad rakúski

farmári dostávajú na hektár asi dvojnásobnú

sumu a sú štáty, kde je tento

nepomer ešte väčší. Dúfali sme, že

priame platby sa v EÚ vyrovnajú po

roku 2013, keď má vstúpiť do platnosti

reforma spoločnej poľnohospodárskej

politiky. Lenže legislatívne

návrhy, ktoré v súvislosti s ňou oficiálne

predložila Európska komisia

ešte predminulý rok v jeseni, sú

úplne iné a prinášajú vlastne pokračovanie

súčasného diskriminačného

stavu. S tým rozhodne nesúhlasíme

a budeme trvať aspoň na úprave tých

návrhov, ktoré sú pre Slovensko najviac

nevýhodné.

Počas predvstupových rokovaní s EÚ sa hovorilo,

že v otázke kvality potravín sa nemáme

čoho obávať, pretože v tom čase sa u nás vyrábali

potraviny podľa noriem, prísnejších ako

v Únii. Sú naše domáce potraviny ešte aj dnes

kvalitnejšie než zahraničné, respektíve aká je

v súčasnosti ich kvalita?

Európska únia síce tvrdí, že dbá

na kvalitu a bezpečnosť potravín,

ale v skutočnosti má oveľa miernejšie

normy, než aké sa v minulosti

používali u nás. Zrejme tým vyšla

v ústrety veľkým nadnárodným výrobcom,

ale aj obchodným reťazcom,

ktoré stupňujú tlak na nízke ceny tovaru.

Nútia tým svojich dodávateľov,

25

Svet Grálu

37 | 2013


ROZHOVOR

aby hľadali lacnejšie náhradky a suroviny

na produkciu finálnych potravín.

Viacerí slovenskí výrobcovia

sa museli tomuto trendu prispôsobiť,

ale na druhej strane si stále držia

veľmi dobrý štandard, kvalita

ich produkcie je v porovnaní s mnohými

dovozmi často vyššia. Na to sa

snažíme upozorňovať spotrebiteľov.

Žiaľ, citlivosť na ceny hrá nezriedka

kľúčovú úlohu pri ovplyvňovaní ich

správania. To bude potrebné v budúcnosti

zmeniť.

Mnohí naši občania si pri porovnaní svojich

nákupov v zahraničí všimli, že v našich obchodoch,

najmä vo veľkopredajniach, sú mnohé

výrobky menej kvalitné, ba často veľmi nekvalitné.

Niektoré výsledky kontrol Slovenskej obchodnej

inšpekcie či Štátnej veterinárnej a potravinovej

správy sú dokonca alarmujúce – iste

si spomínate na správu ešte z júla 2011, podľa

ktorej sa Slovensko stalo smetiskom nechcenej

hydiny, ktorá sa dovážala napr. aj z Francúzska.

Aké je vysvetlenie, najmä ak vieme, že často

ide o „reťazcové“ firmy, ktoré s rovnakým názvom

pôsobia u nás i vo „vyspelých krajinách“?

Na príčine je spomínaný tlak obchodu

na ceny, ale aj spotrebiteľské

správanie, ktoré obchod využíva vo

svoj prospech. Európska legislatíva

umožňuje vyrábať a uvádzať na trh

rovnaké výrobky s rozdielnym zložením

v rôznych krajinách. Keďže

náš spotrebiteľ nie je taký náročný

ako západoeurópsky a uspokojí sa

aj s menej kvalitným tovarom, ak je

lacný, obchod mu ho ponúka plným

priehrštím. Často pritom „loví“ v zahraničných

vodách, alebo sa obracia

na nadnárodné spoločnosti, ktoré

dokážu uspokojovať jeho požiadavky.

Za veľmi zlé považujeme, že až doteraz

nikto so spotrebiteľom systematicky

nepracoval a nenaučil ho všímať

si a rozlišovať všetko, čo by malo

byť pre neho podstatné. Niektoré

„lacné“ výrobky sú v prepočte na

čistú základnú surovinu – napríklad


ROZHOVOR

mäso – vlastne drahšie ako tie, ktoré

obsahujú menej vody, rôznych lacných

náhradiek a zložiek. Spotrebiteľ

však vníma iba výslednú cenu

a nie to, že v lacných potravinách

si často kupuje napríklad až príliš

drahú vodu.

Kto rozhoduje o potravinových normatívoch

v rámci EÚ, napríklad o tom, koľko mäsa majú

obsahovať konzervy, párky, špekáčiky, alebo

o tom, koľko umelých konzervantov a iných

chemických prídavkov môže byť v potravinách?

Legislatíva sa prijíma štandardným

spôsobom, teda v orgánoch Európskej

únie – najmä v ministerských

radách – a najnovšie aj v Európskom

parlamente. Bezpečnostné otázky

má na starosti Európsky úrad pre

bezpečnosť potravín (EFSA) a veľmi

dôležitú úlohu zohrávajú aj viaceré

generálne riaditeľstvá Európskej komisie

– najmä pre poľnohospodárstvo,

rybolov a rozvoj vidieka, ale

aj pre zdravotnícku a spotrebiteľskú

politiku. Koordinuje sa činnosť národných

orgánov potravinového dozoru

a výrobky s osobitnými vlastnosťami

môžu byť zaradené do európskeho

systému kvality s chráneným označením

pôvodu, chráneným zemepisným

označením, alebo ako zaručené

tradičné špeciality. Čoraz viac sa rozvíja

aj organické poľnohospodárstvo,

zachovávajúce štruktúru a úrodnosť

pôdy, kde presadzujú vysoký

štandard blaha zvierat a vyhýbajú

sa používaniu výrobkov povolených

v tradičnom poľnohospodárstve –

napríklad syntetických pesticídov,

herbicídov, priemyselných hnojív,

stimulátorov rastu, antibiotík, prípadne

geneticky modifikovaných organizmov.

A ako je to v praxi?

Možno povedať, že v rámci EÚ

sa zabezpečuje kvalita potravín

mnohými spôsobmi, napríklad

opatreniami na zvýšenie bezpečnosti

a hygieny, pravidlami označovania,

predpismi na úseku zdravia

a pohody zvierat a rastlín, kontrolami

rezíduí pesticídov a prídavných

látok do potravín, ako aj informáciami

o nutričnom zložení. EÚ zabezpečuje

fungovanie európskeho

jednotného trhu aj pomocou monitorovania

a kontroly. Na druhej

strane však umožňuje to, čo som už

spomínal – predávať pod rovnakou

značkou v rôznych krajinách výrobky

s rozdielnym zložením. Nadnárodní

producenti to odôvodňujú

tým, že sa prispôsobujú odlišným

chutiam spotrebiteľov v jednotlivých

krajinách, ale v skutočnosti sú pre

nich rozhodujúce najmä ekonomické

kritériá.

Niektorí výrobcovia potravín rezignovane konštatujú,

že ceny si určujú obchodné reťazce, ba

dokonca, že si musia priplatiť za to, aby sa ich

výrobky mohli objaviť v regáloch. – Nakoľko

sa dá súhlasiť s konštatovaním, že obchodné

reťazce „vládnu“ nášmu trhu?

Toto konštatovanie platí už mnoho

rokov. U nás sa začali na trhu etablovať

najmä po roku 1998. Dovtedy

sme u nás veľkoplošné predajne potravín

v podstate nemali, zahraničné

obchodné systémy iba privatizovali

existujúce obchodné domy. Postupne

sa to zmenilo a situácia vyústila

do súčasnej dominancie obchodných

reťazcov. Tie sú pre verejnosť

najviditeľnejším prejavom globalizácie

a symbolizujú koncentráciu malopredaja

potravín so súčasne vzrastajúcim

a masívne zneužívaným

dominantným postavením. Spotrebiteľom

sú prínosy obchodných reťazcov

propagované ako prínosné,

ale na druhej strane, čoraz menším

tajomstvom sú aj ich praktiky voči

dodávateľom, ktoré vzbudzujú rozhorčenie

a oprávnenú kritiku.

Mohli by ste stručne zhrnúť hlavné príčiny súčasného

neradostného stavu slovenského poľnohospodárstva

a potravinárstva?

Naše poľnohospodárstvo a s ním

aj potravinársky priemysel doplatili

na množstvo politických rozhodnutí

a hektiku politického i spoločenského

vývoja po páde socializmu.

Vlády bez ohľadu na svoje zloženie

dlho nepovažovali tieto odvetvia za

kľúčové, nechali sa unášať myšlienkami

otvorenej Európy plnej lacných

potravín a pojmy potravinová bezpečnosť

a sebestačnosť považovali

za relikty minulosti.

A existuje vôbec reálne riešenie, ako ich zvrátiť,

respektíve ako napraviť, čo sa ešte napraviť

dá?

Ako som už spomenul, absentovala

u nás systematická práca

so spotrebiteľom, ba naopak, často

sa mu podsúvalo, že zahraničné potraviny

sú lepšie ako naše vlastné.

Aj preto sa ich v súčasnosti predáva

na slovenskom trhu viac ako domácich,

na ktoré pripadá len zhruba

45-percentný podiel. Nebude ľahké

tento stav zmeniť, ale sme presvedčení,

že systémom viacerých opatrení

sa nám podarí podporiť domácu

produkciu a zvyšovať jej podiel na

trhu. Do tohto okruhu patrí množstvo

rôznych krokov, vrátane trvalo

udržateľnej propagačno-informačnej

kampane, zameranej na slovenského

spotrebiteľa. Verím, že tak sa predsa

len budeme postupne hýbať dopredu.

Ďakujeme za rozhovor

Zhováral sa Igor Mešťánek

mestanek@svetgralu.sk

27

Svet Grálu

37 | 2013


William Crotch (1775–1847)

Anglický skladateľ

Daniela Velebová

O ľudskej túžbe

po slobode

a o živote troch najväčších majstrov hudobného klasicizmu


Sloboda a slobodná vôľa je pre človeka najzákladnejšou súčasťou. Ale čo

je to vlastne slobodná vôľa? Azda stanovisko pozemského mozgu, keď

rozum nášmu mysleniu a cíteniu pevne stanoví určitý smer? Nie – skutočná

slobodná vôľa nie je viazaná pozemským rozumom; spočíva len v duchu

samom, v našej duši, je to reč ducha, vlastného „ja“ človeka. Tá potom

dohliadne ďaleko, až za naše najbližšie hmotné okolie.

Predchádzajúce vety nás so všetkou

vážnosťou upozorňujú na to, že sme

svoju slobodnú vôľu stratili zo zreteľa.

Nevyciťujeme už dostatočne

jasne hlas svojho ducha, ktorému je

slobodná vôľa vlastná. Často užívané

slovíčko „musím“ očividne hovorí

o tom, že sme vo svojom živote pod

neustálym tlakom denných povinností

a rôznych životných udalostí.

Cítime sa zbavení možnosti rozletieť

sa slobodne inak a inam. Tí, ktorí vedia

o spätných účinkoch karmy z našich

minulých životov a o ich spätosti

s našimi súčasnými rozhodnutiami,

si uvedomujú nevyhnutnosť všetkého

toho tlaku, v ktorom žijeme. Okrem

toho naše slobodné chcenie je dnes

takmer prekryté tzv. vôľou viazanou

naším pozemským rozumovým

uvažovaním. Zrýchlená doba požaduje

zrýchlené vyrovnanie a očistenie.

Napriek tomu, alebo práve preto,

nám túžba po slobodnom a tvorivom

živote nedá spať. Nesieme v sebe

mnoho duchovných schopností, pomocou

ktorých sa podvedome túžime

tvorivo prejavovať – mnohé sú

však v silnej pozemskej viazanosti

na rozum potlačené. Tieto schopnosti

máme v sebe nájsť a uplatniť.

Môžu rozkvitnúť len v slobodnom

duchovnom chcení, ktoré nám dáva

energiu k činnosti. Pomocou nášho

dobrého chcenia sa tieto schopnosti

rozvinú v súlade s Božími zákonmi.

Až potom naše bytie nadobúda na živosti,

radostnosti, vrelosti, vernosti,

čistote… Vzniká v nás láska k životu,

ktorá karmicky oslobodzuje, a v jej

žiarení sa môžu všetky naše schopnosti

rýchlo rozvinúť. Konečne sa

stávame tvorivými ľuďmi a vnímame

aj svoju vlastnú slobodu. „Ľudia, vaše

skutočné majstrovské diela majú ešte

len prísť,“ píše Abd-ru-shin.

Na porovnanie rôznych umeleckých

typov a ich vzťahu k slobode

som zámerne vybrala hviezdnu

trojicu tých najväčších a najnadanejších

majstrov hudobného klasicizmu:

Josepha Haydna, Wolfganga

Amadea Mozarta a Ludwiga van

Beethovena. Silná schopnosť hudobnej

tvorivosti, ktorú títo umelci rozvinuli,

vyžaduje pre svoje naplnenie

vždy voľnosť a slobodu vnútorného

chcenia.

Dalo by sa namietnuť, že niektorí

umelci pracovali na zákazky svojich

pánov, a napriek tomu vznikali nádherné

diela. Je však dôležité uvedomiť

si, že zákazka na dielo mohla síce

prísť z vonkajšieho okolia, ale vnútorný

spôsob tvorby bol vždy nezávislý.

Pokiaľ by sa totiž umelec úplne

viazal na chcenie a rozhodovanie niekoho

iného, nikdy by k vlastnému

procesu tvorenia nemohlo dôjsť.

HAYDN

Najstarší z trojice, Joseph Haydn,

prežil takmer celý svoj dlhý a bohatý

život ako služobník mocných

feudálov. V mladosti vo Viedni trpel

často tými najťažšími existenčnými

starosťami. Služba u slávneho viedenského

skladateľa Nicola Porporyho

ho síce postavila len na úroveň

komorníka a čističa odevov i topánok,

ale zahŕňala v sebe našťastie

i niekoľko lekcií z hudobnej kompozície.

Vo svojej podstate bol Haydn

samouk a hudobne sa teda vzdelával

samoštúdiom.

Priazeň osudu ho priviedla do služieb

jedného z najmocnejších rodov

v Uhorsku, rodu Esterházy. Haydn sa

tam vypracoval do pozície vrchného

kapelníka. Zmluva medzi kniežaťom

a Haydnom bola spísaná veľmi podrobne

a obsahovala rad pokorujúcich

bodov. Tak napríklad musel sa každý

deň hlásiť v predizbe u Jeho Osvietenej

Milosti a vyčkávať na rozhodnutie,

či sa vôbec bude prevádzkovať

hudba. Stravu dostával pravidelne

pri stole pre služobníctvo. Riešil

všetky spory medzi hudobníkmi,

pretože Jeho Milosť nesmela byť obťažovaná.

Pri nedodržaní zmluvy

mohol byť okamžite prepustený. Tak

sa stalo, že umenie tohto majstra dozrievalo

v službe, v stave vonkajšej

podriadenosti. No Haydnovi sa nedarilo

zle. Esterházyovci boli milovníci

umenia a Haydnovu činnosť si

vážili. Zvlášť Mikuláš Esterházy, nazývaný

Nádherný, mal k Haydnovi

priateľský vzťah. Na spôsob Versailles

vybudoval v Esterháze divadlo,

ktoré navštevovala i cisárovná Mária

Terézia. A Haydn so svojím vynikajúcim

orchestrom bol jeho umeleckou

ozdobou.

Postupne, ako sa Haydn stával

slávnym, prichádzali i pozvania

do cudziny, zvlášť do Londýna. Dokiaľ

bol však nažive knieža Mikuláš,

Haydn všetky pozvania odmietal.

Bol verný a vďačný kniežaťu, pod

29

Svet Grálu

37 | 2013


HUDBA

ktorého mocnou ochranou mohol žiť

bez hmotných starostí, okrem toho

podporoval rozvoj jeho hudobných

schopností presne v smere Haydnovho

vlastného chcenia.

Po smrti kniežaťa Mikuláša

bol Haydn voľný. Odsťahoval sa

do Viedne a konečne mohol prijať

pozvanie podnikateľa Salomona

a odísť do Londýna. Späť sa vrátil

poctený čestným doktorátom z Oxfordu

a dosiaľ nevídanými honorármi.

Zrelý majster sa opäť vrátil

k Esterházyovcom, ale teraz sa obrátil

k tvorbe duchovnej. Spomeňme

tu aspoň oratórium Stvorenie, inšpirované

Strateným rajom Johna

Miltona. Pred komponovaním Stvorenia

sa Haydn obracal k Stvoriteľovi

s prosbou o inšpiráciu. Vzniklo

potom nádherné dielo plné živých

hudobných obrazov, aké mohol vytvoriť

len vnútorne slobodný umelec.

MOZART

Druhý z majstrov o ktorom sa zmienime,

je Wolfgang Amadeus Mozart.

Narodil sa v Salzburgu v roku 1756

a zomrel vo Viedni v roku 1791, pobudol

teda na zemi púhych 35 rokov.

Napriek tomu by jeho zážitky

stačili naplniť niekoľko pozemských

životov iných ľudí. Spočítalo sa, že

na cestách strávil celkove 3 720 dní,

tzn. 10 rokov, 2 mesiace a 8 dní. Už

od detských rokov komponoval;

Köchlov zoznam jeho diel uvádza

spolu 626 opusových čísiel. Spôsob

jeho tvorby si nedokážeme dosť

dobre predstaviť, diela v sebe totiž

niesol hotové ešte skôr, ako ich zachytil

na notový papier. Napísať ich

bolo pre neho väčším problémom

ako ich skomponovať. Tvoril s ľahkosťou

a svoje kompozície po celý

svoj krátky život usilovne zapisoval.

Vo svojej tvorbe zaiste cítil úplnú slobodu.

Pokiaľ však šlo o iné oblasti

30

Svet Grálu

37 | 2013

života, slobody sa mu nedostávalo.

Azda preto sa mu táto potlačovaná

téma slobody stala osudovou. V detstve

i v mladosti podliehal vplyvu

svojho otca, pedagóga Leopolda

Mozarta, ktorý za neho o všetkom

rozhodoval a snažil sa mu urovnať

jeho životnú cestu. Dobre totiž vedel,

že jeho syn má hlavu plnú hudby

a nestojí oboma nohami dosť pevne

na zemi, že ho treba chrániť a viesť

tak, aby v živote uspel. O to väčší bol

potom v dobe dospievania Amadeov

zápas za osamostatnenie a vlastné

slobodné rozhodovanie. Posilnila ho

v tom jednak láska ku Konstancii

Weberovej, s ktorou sa neskôr proti

vôli svojho otca oženil, ale aj nemenej

dôležité prebudenie vlastnej cti

a hrdosti, uvedomenie si svojej ceny.

Podobne ako Haydn, i Mozart bol

v službe, a to u arcibiskupa Hieronyma

Coloreda. Na rozdiel od hudbymilovného

Esterházyho sa Mozart

dostal do područia racionálneho

a tvrdého muža osvietenských názorov,

ktorý sa na jednej strane Mozartovým

umením chválil, na druhej

strane ho však zadávaním podradných

úloh ponižoval. Mozart bol

podobne ako Haydn komorníkom,

ale bolo pre neho typické, že to príliš

nebral na vedomie. Vo svojom liste

otcovi píše: „Nevedel som, že som

komorníkom, a to mi zlomilo väz…

Mal som každé ráno premárniť niekoľko

hodín v predizbe… Nikdy

som si však neuvedomil, že to patrí

k služobnej povinnosti.“

Otec Leopold, ktorý mal oprávnené

obavy o synovu budúcnosť,

však so synovým vypovedaním

služby nesúhlasil a ten musel čeliť

jeho výčitkám. Keď niesol Mozart

vrchnosti už niekoľkú žiadosť

o prepustenie, arcibiskupov vrchný

komorník gróf Arco ho po prudkej

scéne napokon vykopol z dverí. Pre

Mozarta už nebola cesta späť. Začal

vo Viedni nový život slobodného

umelca. Spočiatku bol šťastný, no

neskôr ho stále viac zaťažoval vysiľujúci

existenčný boj, stravujúci jeho

životné sily.

BEETHOVEN

Posuňme sa teraz na časovej osi bližšie

k súčasnosti a sledujme na chvíľu

osudy Ludwiga van Beethovena.

Ľudia, na ktorých v mladosti pôsobil

despotický otec, bývajú vždy

neznášanliví voči akýmkoľvek autoritám.

To je i Beethovenov prípad.

Svoju mladosť prežil v Bonne, žijúcom

vtedy ideami francúzskej revolúcie.

Liberté, égalité, fraternité

– sloboda, rovnosť, bratstvo. Tak

znel obľúbený francúzsky slogan.

Ale Beethoven sa vlastným prežitím

veľmi skoro presvedčil, že rovnosť

a bratstvo ľudí v tomto zmysle neexistuje.

Korunovácia Napoleona

na cisára ho zbavila všetkých ilúzií

o proklamovanom bratstve a rovnosti.

Za najdôležitejšie považoval

len Freiheit – slobodu, a Weitergehen

– teda neustále pokračovanie

na ceste vpred. Práve Beethoven bol


HUDBA

umelec, ktorý k svojej tvorbe potreboval

slobodu absolútnu. Nie len

tú vnútornú, ktorú si nikdy nenechal

vziať, ale i slobodné postavenie

v spoločnosti.

Pritom však Beethoven predsa len

potreboval ešte aj podporu šľachtických

mecenášov. Na jednej strane

prijímal ich pomoc, na druhej strane

bol až chorobne citlivý na svoju nezávislosť.

Pohŕdal všetkými vyššie

postavenými, ktorí nedosahovali

jeho schopnosti, a zreteľne na nich

videl chyby i nedostatky charakteru.

Jeho mnohokrát hrubé, neotesané

správanie bolo vlastne vzburou. Niekedy

i proti tým, ktorí mu chceli nezištne

pomôcť.

Beethoven bol silný a pyšný, pokiaľ

sa ho nedotkla choroba – pozvoľna

sa vlečúca a prehlbujúca sa strata

sluchu. „Heilig, heilig,“ píše Romain

Rolland, „budiž pochválené to, čo

Ti odobralo sluch.“ Početné choroby

a zvlášť sluchové postihnutie totiž

Beethovena núti k prehodnoteniu

svojich postojov a názorov, k zmiereniu

sa so svojím osudom a k jeho

prijatiu. Beethovenovi sa však nedarilo

uplatňovať svoju vôľu ani v iných

oblastiach, predovšetkým zostala

nenaplnená jeho túžba po životnej

družke. Pre neustálu, takmer eruptívnu

citovosť nebol schopný existovať

v partnerskom vzťahu. Naopak,

jeho hudobné diela túto eruptívnosť

do seba celkom vsiakli a dodnes sú

synonymom hrdinstva, mužnej odvahy,

sily, ale tiež vrúcnych vnútorných

výpovedí. Tvrdé výchovné lekcie

života premenili Beethovenovu

osobnosť. Ku koncu života dospel

k poznaniu a prežitiu lásky k celému

ľudstvu. Óda na radosť z 9. symfónie

vyjadruje jeho túžbu po čistej radosti,

akú môže prežívať len úplne

slobodný ľudský duch.

UMELCI

A SLOBODA

Haydn sa dokázal prispôsobiť stavu

svojej vonkajšej neslobody celkom

dobre. Vonkajšia závislosť ho rozhodne

nepripravila o vnútornú slobodu.

Naopak, určité zaistenie, aj

keď nie vždy celkom dôstojné, mu

umožnilo tvoriť v pokoji. U Beethovena

zase vonkajší tlak spoločenskej

neslobody viedol k jeho vnútornému

zosilneniu a oslobodeniu. Najzložitejšia

sa zdá situácia u Mozarta. Ak

ho vnímame v duchu Formanovho

filmu ako úplne nekomplikovaného

človeka, musíme si uvedomiť, že jeho

životné kroky až do dospelosti riadil

jeho autoritatívny otec. Dá sa povedať,

že Mozart sám nikdy nestál

nohami pevne na zemi. Jeho tvorba,

v ktorej bol samozrejme úplne slobodný

(aj keď takisto vytváral diela

na zákazku), mu zaberala väčšinu

rozumovej i emocionálnej kapacity.

Vonkajšia sloboda a samostatnosť

pre neho znamenala skazu, pretože

s ňou nevedel správne zaobchádzať.

Vo svojej neskorej tvorbe sa oslobodil

od takmer všetkých ľudských väzieb,

na mienke koncertného publika

mu už nezáležalo. Nakoniec umrel

pod ťarchou materiálneho nedostatku.

Umelci boli vždy akýmsi obrazom

ľudskej spoločnosti. Mali by

byť tou najcitlivejšou časťou ľudstva

s formujúcou schopnosťou tvorenia.

Umelci všetkých dôb vždy túžili

po slobode – spoločenskej, i vnútornej,

umeleckej. Plnú slobodu v spoločnosti

však dosiahli len niektorí

z nich. Často žili v neľahkých podmienkach,

takmer živorili, a napriek

tomu vytvárali jedno umelecké

dielo za druhým. Duchovná formujúca

sila tvorenia nie je totiž závislá

od pozemského blahobytu alebo

chudoby, rovnako ako nemá vnútorná

slobodná vôľa veľa spoločného

s vôľou viazanou na rozum. Ako má

pozemský rozum hľadať cesty slobodnej

vôli ducha, tak by hmotné

zaistenie malo prispievať k dôstojnému

životu umelcov. Zdalo by sa,

že v 21. storočí sú už tieto otázky, týkajúce

sa dôstojného života umelcov,

neaktuálne. Je to však naopak. Objavujú

sa staré, zdanlivo prežité formy

v novom šate. Koncerty, divadelné

predstavenia, kultúrne akcie sú závislé

na finančnej podpore sponzorov.

Umelci sú takto pod tlakom

vkusu bohatších a mocnejších, ich

umelecká výpoveď sa často podriaďuje

chceniu väčšiny.

Možno si len priať, aby budúcnosť

priniesla túžobne očakávanú zmenu

i na tomto poli

Daniela Velebová

velebova@svetgralu.sk

31

Svet Grálu

37 | 2013


Sny

Čo prežíva duša počas spánku

Nie je to zvláštne? Približne tretinu svojho času trávime spánkom, ale ako

málo vieme o tom, čo sa v nás pritom vlastne deje. Snívame, ale po prebudení

nám zostanú najčastejšie len útržky spomienok, nejasné obrazy alebo pocity.

Corinna Hübener

32

Svet Grálu

37 | 2013


ŽIVOT

Vskorších dobách, v staroveku,

stredoveku, ba dokonca ešte

i v 19. storočí sa sny považovali

za dôležitú súčasť života človeka.

Potom však s rozvojom rozumovo

orientovaných prírodných vied význam

života v spánku upadol do zabudnutia,

a na výskum snov sa pozeralo

skôr ako na odbor pochybnej

povesti. Harvardský profesor Allan

Hobson, významný vedec v oblasti

spánku, ešte pred desiatimi rokmi

prehlásil snové dianie pre zdravie

a vývoj človeka za irelevantné, skrytý

význam snov považoval za mystickú

interpretáciu. No dnes na základe

vlastného hlbokého prežitia hovorí,

že sny sú súčasťou samotnémo stavu

vedomia. Americký magazín „The Believer“

(„Veriaci“) uviedol: „Po štyridsaťročnom

výskume snov to vyzerá,

že tajomstvo, ktoré Hobsona pôvodne

priviedlo k skúmaniu snov, ho opäť

premohlo: že totiž exaktné vedy nikdy

nemôžu dostatočne vysvetliť tajomný

a intuitívny pocit, že sme noc strávili

niekde inde.“

KDE TEDA

TRÁVIME NOC?

Význam, aký snovým prežitiam prikladáme,

vo veľkej miere odzrkadľuje

náš pohľad na svet a človeka. Pokiaľ

niekto verí len na matériu, je pre neho

človek iba fyzickým telom, s mozgom

ako riadiacim centrom. Preto sa snívanie

vo vedeckých kruhoch berie

napríklad len ako „forma kreatívneho

myslenia,“ alebo ako „dosť primitívny

spôsob myslenia v obrazoch,

plný emócií a inštinktov“, prípadne

sa hovorí o „nervovej búrke.“ Takéto

výroky však zostanú pre vedcov nejasné

už preto, že v materiálnom svete

jednoducho niet miesta pre definície

pojmov ako sú „duch“ a „vedomie“.

Pokiaľ však predpokladáme, že

my ľudia nie sme len telá, a že naše

vnútro je duchovnej povahy, potom

by v skutočnosti mohlo ísť o zážitky

duše. Tým by otázka „Kde trávime

noc?“ získala nový, dôležitý význam.

V SNE SA VNÚTORNE

PREBÚDZAME

Richard Steinpach (1917 – 1992) formuloval

vo svojej pozoruhodnej kapitole

s názvom „Lebo im Pán nadelil

v spánku“: „... ťažko o nás samotných

vypovie niečo tak silno, ako spánok.“

Spánok sa odjakživa označoval

za „malého brata smrti“. Táto myšlienka

vychádza z predstavy oddelenej

duše a tela, medzi ktorými jestvuje

počas života pevné spojenie. To sa

uvoľňuje v spánku a zaniká po smrti.

V spánku je duša „pridržiavaná už len

‚striebornou šnúrou‘, tenkým spojením

medzi telom fyzickým a astrálnym“

(Steinpach). To duši umožňuje,

aby sa mohla vydať do jemnohmotnej

oblasti, ktorá zodpovedá jej vnútornému

stavu. Už grécky filozof Herakleitos

povedal: „Bdelí majú spoločný

jeden svet; spiaci sa každý odoberie

do svojho vlastného sveta.“

„Kde sú tie svety, kam spiaci odchádzajú?“

pýta sa Dr. Steinpach – a odpovedá:

„Osloboďme sa od predstavy,

že je potrebné hľadať ich vo veľkej

diaľke. Snívajúci človek sa vzďaľuje

od pozemskej reality – nie nutne

od Zeme. Zažíva iné úrovne vlnenia.“

Vonkajšou známkou takéhoto „vnútorného

prebudenia“ sú v spánku takzvané

REM-fázy, pri ktorých sa oči

pod zatvorenými viečkami pohybujú

rýchlo a trhavo (REM = rapid eye movements).

Teda sny, ktoré prežívame

v REM-fáze, nie sú len obrazy a dojmy,

ktoré nám utkveli v dennom vedomí,

ale je to reálne duševné prežívanie.

Napriek tomu by malo byť jasné, že

spomienky na sny nezahŕňajú len toto

prežívanie. Tým, že sme sa po tisícročia

stávali rozumovejšími, prekryli

sa činnosťou prednémo mozgu.

A predný mozog sa počas snívania,

obrazne povedané, zbavuje balastu.

„Je to vlastne proces prirodzenej svojpomoci,

keď človek používa tento

cenný čas odpočinku na očistu duše

– namiesto toho, aby sa otvoril obnovujúcej

sile, na ktorú sa počas REM-

-spánku môže napojiť.“ (Steinpach)

Čo teda počas noci prežívame duchovne?

ZÁŽITKY

POČAS NOCI

Bulharský filozof a mystik Omraam

Mikhaël Aïvanhov (1900 – 1986)

o jemnohmotnom prežívaní počas

noci napísal: „Keby väčšina ľudí vedela,

aké oblasti psychologických

úrovní v spánku navštevuje, bola by

vydesená. Brodí sa bažinou svojich

zlých zvykov a hrubých žiadostí.“

Tento predpoklad možno potvrdia

aj výsledky výskumu spánku. Vyšetrenie

počítačovou tomografiou, ktorá

umožňuje pozorovať činnosť mozgu

počas sna, preukazuje produkciu dopamínu.

Tento neuroprenášač sa vylučuje

vtedy, keď hľadáme uspokojenie

našich základných potrieb, či

už je to sexualita, jedlo, pitie alebo

uznanie.

Dr. Steinpach vidí v snoch možnosť

sebapoznania, pretože „oslobodený

od rozumových pút, prejaví svoje

sklony náš duch. Tak sa môže stať,

že niekto vo sne urobí niečo, čo by sa

v pozemskom živote veľmi zdráhal.

Z toho sa dá vyvodiť, že jeho zábrany

sú skôr výsledkom rozumovej úvahy

– čiže nie sú ešte presvedčením, nie

sú súčasťou jeho ja. Nenáležité konanie

prežité počas sna ešte posilní

vnútorný odpor k nemu a zakorení

sa v duši.“

Bude užitočné, ak si svoje nočné

prežívanie budeme všímať viac ako

doposiaľ.

33

Svet Grálu

37 | 2013


ŽIVOT

NOČNÉ MORY

A STRACH Z DÉMONOV

Pred niekoľkými storočiami vnímali

ľudia zážitky z jemnohmotného a astrálneho

sveta bezprostrednejšie ako

dnes – niekedy až príliš. Svoje snové

skúsenosti pričasto nadhodnocovali

a chybne interpetovali. Tým potom

rozdúchavali strach z čarodejníc

a démonov, ale okrem toho mnohým

ľuďom spôsobili aj závažné duševné

škody.

„Démonológia“, ponímaná ako veda,

ovládala myšlienky a osudy ľudí viac

než tisíc rokov. „Otec cirkvi“ Augustinus

napríklad považoval možnosť

„fyzickej kopulácie s diablami“

za natoľko samozrejmú, že podľa jeho

mienky je „nehoráznosťou“ o tom polemizovať.

Martin Luther dokonca videl

v deťoch narodených s postihnutím

dôsledok styku s démonmi, preto

zastával názor, že by sa tieto deti mali

po narodení hneď usmrtiť.

Takéto názory sa síce v období

osvietenstva vykorenili, ale zjavné

spojenia s jemnohmotnými svetmi

zaujímajú mnoho ľudí až dodnes. Neprebudíme

sa niekedy i my s hrôzou

z nočnej mory, ktorá na nás pôsobila

desivo reálne? Čo sa pri nej skutočne

odohráva?

Mnohé svedectvá vypovedajú

o nočných démonoch, ktorí sa vrhajú

na spiaceho, nechajú ho stuhnúť

a vysávajú jeho životnú energiu

tak, že tento bezbranný človek môže

dokonca zomrieť. V juhovýchodnej

Ázii kolujú zvesti o prípadoch, keď sa

mladí a zdraví Thajci, Filipínci alebo

Japonci prebudili v noci s prenikavým

výkrikom a zomreli na zastavenie

srdca. Tieto prípady (ktoré sa

podľa vedeckých zistení stávajú vždy

počas spánkovej REM-fázy) tak stavajú

vedu pred novú hádanku.

Thajská tradícia prisudzuje vinu

„duchom vdov“, ktoré údajne napádajú

34

Svet Grálu

37 | 2013

práve mladých a silných mužov. Pripomína

to európsku démonológiu

stredoveku, v ktorej sa nočné mory

alebo čarodejnice považovali za skutočných.

Ak chce človek v týchto nočných

strašidelných zážitkoch alebo nečakaných

úmrtiach vidieť viac, ako len

telesné fenomény, musí si uvedomiť,

že náš hrubohmotný svet je obklopený

svetom jemnohmotným. Priľahlý neviditeľný

svet sa obvykle nazýva „astrálnou

úrovňou“. A pokiaľ sa spojenie

medzi telom a dušou dostatočne

uvoľní, je možné do tejto úrovne skutočne

„cestovať“. Takto môže teoreticky

jedna ľudská duša ovplyvňovať

druhú. Napriek tomu táto možnosť

pôsobenia závisí vždy od stavu duše

obete. Funguje to podobne aj v bdelom

stave: pokiaľ nie sme vnútorne silní,

môžu nás iní ľudia svojimi myšlienkami

obťažovať i na diaľku. Takzvaní

„démoni“ teda nie sú nejaké zlé ľudské

duše. Sú to útvary, ktoré vzniknú zo

silných emócií a pocitov ľudí. Podľa

charakteru cítenia potom vzniknú

v jemnohmotnom okolí formy, ktoré

svojím vzhľadom zodpovedajú danej

vnútornej emócii. I ony nás ovplyvňujú

v každodennom živote, a hlavne

v noci, keď sme jemnohmotnému okoliu

otvorenejší. Z histórie sa napríklad

uchovali správy, že stredoveké kláštory

boli skutočnými liahňami tzv. „sukubov“

(ženských démonov) a „inkubov“

(mužských démonov), lebo nie všetci

mnísi a mníšky sa dokázali stotožniť

so sexuálnou zdržanlivosťou; tento násilne

potlačovaný pud zdravého tela

dal potom v jemnohmotnej oblasti

vzniknúť mocným „démonom“.

Ale nielen táto forma nočného prežívania

spiaceho sužuje alebo teší.

Prežívanie duše, ktorá sa uvoľnením

spojenia s telom fyzickému svetu

vzdiali, býva nadmieru rozmanité.

Druh prežívania významne ovplyvňuje

vnútorné naladenie sa pred

zaspaním. Pokiaľ prevažujú pekné

myšlienky, môžu na dušu silnejšie

pôsobiť pomáhajúce sily a sen lepšie

splní účel, ktorému slúži: sprostredkovať

cenné impulzy pre ďalší život.

„MÚDROSŤ POCHÁDZA

ZO SNOV“

Okolo roku 1890, v čase keď bola existencia

kultúry pôvodného severoamerického

obyvateľstva ohrozovaná civilizáciou

bielych, únik do vnútorného

sveta pôsobil ako riešenie. Mnohé

kmene sa zdráhali vzdať sa tradičného

spôsobu života lovcov a zberačov

a stať sa roľníkmi. Medicinman

Smohalla sa domnieval, že keby takto

pracovali, nemohli by snívať, a telo

a duša by sa zatvrdili. Verili, že „skutočná

múdrosť môže prísť len zo snov“.

(„Moje slová sú ako hviezdy – nezachádzajú“,

nakladateľstvo Goldmann)

I Abd-ru-shin upozornil vo svojej

prednáške „Cit“ („Vo svetle Pravdy“,

zväzok 2) na to, že snom v dnešnej

dobe už nemôžeme prikladať takú

dôležitosť, aká by im mala náležať:

„To znamená, že by to vôbec neboli

sny, ale prežívanie ducha...“ Toto prežívanie

už nemôže byť správne prijaté

a odovzdané ďalej, pretože sme

svoj rozum jednostrannou intelektuálnou

činnosťou „prepestovali“, čím

pri vnímaní snového života „vzniká

zmes, ako dvojité osvetlenie fotografickej

dosky. Výsledkom sú terajšie

nejasné sny.“

Možnosť čerpania múdrosti zo

snov je tak pre nás už veľmi obmedzená.

O to dôležitejšie je znovu

rozpoznať súvislosti a život riadiť

v súlade rozumu s citom. Čím viac

sa totiž predný mozog v noci zaoberá

spracovaním všetkých starostí

a problémov, tým je možnosť ducha

spojiť sa so zdrojmi vyššej sily slabšia.

Keby sme svoj život viedli na základe

dobrého a podporujúceho


vnímania a nemuseli nočný odpočinok

„vyplytvať“ len na regeneráciu

predného mozgu, mohli by sme

v spánku namiesto zmätených snov

získavať jasné správy, poučenie, ale

i varovania.

KEĎ SA SNY STÁVAJÚ

SKUTOČNOSŤOU

Jedným z ľudí, ktorí by o týchto pomáhajúcich

snových prežitiach mohli

rozprávať, bol anglo-írsky letecký inžinier

John William Dunne (1875-

1949). Uverejnil tri pozoruhodné

knihy, na ktoré sa dnes už takmer zabudlo:

„The new immortality“ („Nová

nesmrteľnosť“), „Nothing dies“ („Nič

neumiera“) a „An experiment with

time“ („Experiment s časom“). Popisuje

v nich nočné prežitia, ktoré sa

potom aj naozaj stali. Vo sne sa napríklad

ocitol na skalnom previse, z ktorého

trhlinou v zemi syčala horúca

para. Intuitívne vedel, že je na ostrove,

kde sa nachádza sopka, ktorá je tesne

pred vybuchnutím. Jeho jediným cieľom

bolo zachrániť obyvateľov a tak

zvyšok sna strávil čoraz zúfalejšími

pokusmi presvedčiť úrady, aby nariadili

evakuáciu. Dunne si pamätal,

ako všetkým, ktorých stretol hovoril,

že pokiaľ sa nič nepodnikne, zomrie

30 000 ľudí. A skutočne – v roku 1902,

kedy sa sen odohral, došlo k výbuchu

sopky Pelée na karibskom Martiniku,

kde zahynulo takmer 30 000

ľudí. Podobných proroctiev a predpovedí

na základe snových zážitkov

je mnoho.

Jeden z najdiskutovanejších prípadov

sa stal 21. októbra 1966 v Aberfane,

waleskej baníckej dedine, v ktorej

silné prívalové dažde strhli svah kopca,

a ten okrem niekoľkých domov pod

sebou pochoval i dve školy s viac než

stovkou detí. Po tejto udalosti istý londýnsky

psychiater hľadal prostredníctvom

novín osoby, ktoré mali o tomto

dianí predtuchu. Postupne sa prihlásilo

okolo 200 ľudí. Takmer všetky ich

vízie pochádzali zo snov. Najsmutnejší

príbeh porozprávala matka jedného

z mŕtvych detí. Jej deväťročná dcéra

sa dva týždne pred nešťastím zobudila

zo sna s vyhlásením, že nemá strach

zomrieť, pretože vie, že s ňou budú jej

kamaráti. V predvečer tragédie rozprávalo

dieťa o druhom sne – tentokrát

videlo celú školu zavalenú niečím čiernym.

Nasledujúce ráno došlo k spomínanej

tragédii a dievča v škole zomrelo;

boli s ňou i zmieňovaní kamaráti. Zaujímavé

na udalosti v Aberfane bolo i to,

že jasnovidné sny mali prevažne ženy.

Takéto „sny o skutočnosti“ sa dajú vysvetliť

tým, že niektoré udalosti sú už

vopred viditeľné v jemnohmotnom

svete, do ktorého môžeme mať počas

snenia prístup.

Sny môžu inšpirovať aj k vynálezom,

pretože človek silne zaujatý

určitým problémom môže sny tráviť

aj „hľadaním“ astrálnych predlôh.

Tak napríklad slávny chemik

Friedrich Kekulé (1829 – 1896) „ako

obyčajne v zime roku 1861 sedel pri

svojom stole a fascinovane pozoroval

35

Svet Grálu

37 | 2013


iskrenie ohňa v krbe. Naraz uvidel,

ako sa atómy uhlíka a vodíka pred

jeho očami urovnali do akéhosi alchymistického

symbolu, ourobora, hada,

ktorý sa sám hryzie do chvosta. Tak

došlo k objavu šesťhranného benzénového

kruhu.“ („Plnosť noci“, Olaf

Koob, 2010)

„Lebo jemu Pán nadelil v spánku“,

znie jedno úslovie. Vzniklo zo skúsenosti,

že sme inšpirácii prístupní

najmä vtedy, keď sa utlmí činnosť

nášho dominujúceho rozumu.

PRIRODZENÝ

RYTMUS ŽIVOTA

Je pre nás dôležité viesť duchovne

orientovaný život, v ktorom doprajeme

priestor nášmu cíteniu – vyvarujeme

sa škodlivého správania, čo sa

priaznivo prejaví v bdelom živote, aj

v čistejšom prežívaní v snoch.

Večer nám má slúžiť na prípravu

na noc a uvoľnenie. A zatiaľ mnohí ľudia

dnes veria, že po hodinách „nudnej“

práce musia večer konečne niečo

poriadne zažiť. Nanešťastie, celý náš

život sa stal neprirodzeným – v práci,

v stravovaní, v pôžitkoch, v spôsobe

odpočinku.

Bolo by prirodzené a prospešné, keby

sme sa z aktivít každodenného života

pomaly ponorili do osviežujúceho

spánku, aby sme potom, odpútaní

od pozemského, postupne mohli rozvinúť

duševne-duchovnú aktivitu a načerpať

novú silu. – Jedného dňa pre nás

svet snov možno už nebude hádankou,

ale dôležitou súčasťou nášho duševne-

-duchovného života. Spánok nám túto

možnosť denno-denne ponúka.

ARTUR ZATLOUKAL ML.

GRUZÍNSKO

…A ĽUDIA SO SRDCOM

NA SPRÁVNOM MIESTE

Ste tu milým hosťom. Postarať sa o vás je vecou cti každého Gruzínca.

Aj keď je príroda v gruzínskych horách úchvatná, dlhšie budeme

spomínať na stretnutie s ľuďmi, od ktorých sme sa mohli každý deň

učiť priateľstvu a srdečnosti.

36

Svet Grálu

37 | 2013

Corinna Hübener

hubenerova@svetgralu.sk


Ľudi

a na

vid

idie

ie

ku nem

emaj

ajú skor

oro ži

ad

ne prí

ríjm

jmy.

Ale

por

orad

ia

si. Ak

sa u ni

ch uby

bytu

jete

te, pr

ipravi

a vám ra

ňajk

y, aké

ste

ešte

nev

idel

eli.

A poč

očas

jed

la nos

ia ďalši

šie a ďalš

lšie

dob

obro

roty,

všet

etko

z vla

last

ných

sur

ov

ín. Neku

kupu

pujú

tak

akme

mer nič.

V dedine vám na deň požičajú koňa a môžete vyraziť

údolím k ľadovcu. Neviete jazdiť? Nevadí, tu je návod:

Pomaly – poháňajte koňa pätami. Zastaviť – nerobte

nič. Rýchle – to prenechajte skúsenejším…


Vo

Vo

Vo

Vo

Vo

Vo

Voja

ja

ja

ja

ja

ja

ja

ja

ja

jak so

so

so

so

so

so

so sam

am

am

am

am

amop

op

op

opaaaaa

lo

lo

lo

lo

lo

lom ne

ne

ne

ne

ne

ne

n ďa

ďa

ďa

ďa

ďa

ďa

ďale

le

leko

ko

ko

ko

ko hra

ra

ra

ra

ra

rani

ni

ni

ni

ni

ni

nice

ce

ce

ce

ce

ce

ce s Čeč






ečen

en

en

en

en

ensk

sk

sk

sk

skom

om

om

om

om

om

pr

pr

pr

pr

pr

pr

prez

ez

ez

ez

e er

er

er

er

er

erá ni

ni

ni

ni

n e-

e-

e

ko

ko

ko

ko

ko

ko

ko

k ľk

ľk

ľk

ľk

ľk

ľk

ľkok

ok

ok

ok

ok

o rá






rát na

na

na

na

na

na

n še

še

še

še

še

še

š

do

do

do

do

do

do

dokl

kl

kl

kl

kl

kl

kl

klad

ad

ad

ad

ad

ad

ad

ad

ad

ady a vy

vy

vy

vy

vy

vy

vy

vy

vypĺ





pĺňa

ňa

ňa

ňa

ň

bu

bu

bu

bu

bu

bu

bumá






mážk

žk

žk

žk

žk

žk

žk

žk

ž u.

u.

u.

u.

u "Kd

Kd

Kd

Kd

Kd

Kd

Kde

bu

bu

bu

bude

de

de

dete

te

te

te

te

te

te spa

pa

pa

pať?

ť?

ť?

ť?

ť?

ť?"

Uk

Uk

Uk

Uk

Uk

Ukaz

az

az

az

az

az

az

a uj

uj

uj

uj

ujem

em

em

em

em

em

eme na

na

na

na

na

na neeeďa

ďa

ďa

ďa

ďa

ďale

le

le

lekú






kú pas

as

as

as

astv

tv

tv

tv

t in

in

in

i u.

u.

u.

u

"V

"V

"V

"V

"V

"V

"V

"Ved

ed

ed

ed

e ľa

ľa

ľa

ľa

ľa

ľa

ľa naš






ašic

ic

ic

ich

ka

ka

ka

ka

ka

ka

kasá


sárn

rn

rní to

to

to

to

to

to

to

to

to mát

át

át

át

át

át

á e

ro

ro

ro

ro

ro

rovn

vn

vn

vn

vn

vn j

ej

ej

ej

ej

ej

ej

ejši

ši

ši

ši

ši

ši

ši

šie.

e.

e.

e.

e.

e.

e.

e.

e Hrá


ráte

te

te

te

te

te

vo

vo

vo

vole

le

lejb

jb

jb

jbal

al

al

al

a ? Ta

Ta

Ta

Tak zr

zr

zr

zraz

az

az

az

za

za

za

za

za

za

za pol

ol

ol

ol

ol

o hod

od

od

od

od

od

odin

in

in

in

iny!

y!

y!

y "

K "Č



"Čec

ec

echo

ho

ho

hosl

sl

slov

ov

ovák

ák

ákom

om

om

om

om"

ma

ma

ma

ma

m jú




jú vrú





r cn

cn

cn

cny

vz

vz

vz

vz

vz

vzťa

ťa

ťa

ťa

ťa

ťah,

h,

h,

h,

h,

h,

h, vša

ša

ša

ša

ša

ša

ša

šak ná







n m

v še

še

še

še

še

šesť




s de

de

de

de

de

de

desi

si

si

si

si

si

si

s at

at

at

at

at

at

atom

om

om

om

o

ôs

ôs

ôs

ôs

ô mo

mo

mo

m m ic

ic

ic

ich

ot

ot

ot

otco

co

co

covi

vi

vi

vi

via s ta

ta

ta

ta

ta

ta

t nk

nk

nk

nkam

am

ami

po

po

po

pomá



máha

ha

ha

hali

li

li

l pot

ot

ot

otla

la

lačiť

ko

ko

kont

nt

n ra

ra

rarevo

vo

volú


lúci

ci

ci

ciu…

u…

u…

u…

38

Svet Grálu

37 | 2013


Pred

sto

rok

okmi

žil

ilo v jedi

dine

nej mies

estn

tnos

ti

aj 45

čle

nov

rodi

ny, krav

avy,

pra

rasatá, hydi

na.. ... Kú

ri

ť bolo

zby

bytočné.

Mier

im

e na kri

rižo

žova

vatk

u cies

est v ho

rách

ch, odki

kiaľ

za

chví

víľu

odc

dchá

hádz

dza au

tobu

bus.

Ďal

ší ide

za tri dni.

Ale

ejha

ha, križ

ižov

atka

ešt

šte nie je ani

na doh

ľad.

Dáv

ame

sa do behu

hu. Mies

estn

tni na nás

nie

iečo

pok

okri

riku

kujú

, ale na

rozpráva

vani

nie te

ra

z ne

máme

me

čas

. Kone

nečn

čne poch

o-


me. Ak

vra

raj be

žíme

na auto

tobu

s, nem

emus

usím

íme sa

poná

náhľ

ať… Vyťa

ťahu

hujú

mob

il a vol

aj

ú vodi

čovi

vi,

aby na

nás

poč

kal tak dl

ho, ako bude

potre

rebn

bné.


ŽIVOT

Všetko

bude dobré

Marlies Kemptnerová

Dva razy v živote ma náhle zasiahla smrť

niekoho z blízkych; po tretí raz sa približovala

pomaly. Najprv mnou otriasla

hrozivá diagnóza, potom ju vystriedala

nádej, ale znamenia čoraz zreteľnejšie

ukazovali, že choroba napokon zvíťazí.

To bolo… keď zomrela moja dcéra.

40

Svet Grálu

37 | 2013

ala som vtedy presne desať, keď

M moju obľúbenú kamarátku Annemarie

odviezli kvôli zápalu slepého

čreva do nemocnice. Jej rodičia boli

farmári s veľkým statkom. Každý večer

som k nim chodievala po čerstvé

mlieko, rada som pomáhala na poli

pri zbere zemiakov alebo repy. Veľká

stodola a senník, pivnička a stajne, to

všetko poskytovalo veľký priestor na

dobrodružstvo a nové objavy. V to popoludnie,

kým odviezli Annemarie do

nemocnice, sme sedeli na kamenných

schodoch pred domom a maškrtili

prvé zrelé egreše. V noci ju potom začalo

bolieť brucho. Jej mamka si o ňu

robila veľké starosti, aj keď otec sa ju

snažil upokojiť. Sužovala ju zlá predtucha.

Ako predpokladali, bol to zápal

slepého čreva. Pre lekárov banálna


ŽIVOT

operácia, ale Annemarie napriek tomu

zomrela. Nedopatrením jej po operácii

niekto dal napiť. – Stála som so spolužiačkami

v priestrannej miestnosti

pri otvorenej rakve. Tu ležala naša kamarátka,

v bielych šatách, bledá a studená,

a čakala, ako nás ubezpečoval

dedinský farár, kým po ňu príde anjel.

Tento zážitok zakalil svetlo mojich

detských rokov. Ťažký tieň však padol

na môj mladý život už pred touto udalosťou.

Moji rodičia sa rozviedli, otec

nás opustil.

Po ukončení školy som sa stala vášnivou

čitateľkou. V knihách som nachádzala

rozptýlenie, aj nové poznanie.

Obraz Annemarie sa pozvoľna

vytrácal. Do môjho života postupne

vstúpila nová priateľka, nevlastný otec

a nevlastní súrodenci. Stala som sa

bankovou úradníčkou a nasledovala

som svojho muža do romantického

mestečka na brehu rieky. Mali sme

niekoľko týždňov pred svadbou, keď

prípravy prerušil otčimov telefonát:

moja matka zomrela. Úplne náhle, na

mozgovú mŕtvicu.

Mala som dvadsaťjeden a matka štyridsaťštyri

rokov. Teraz bola mŕtva.

Ako sa to mohlo stať? Nebola vo svojom

druhom manželstve šťastná? Kto

sa teraz bude starať o dvoch malých

chlapcov? Ani muž, ktorého som

si chcela vziať, nedokázal odpovedať.

Prečo ani nehľadal odpovede na

otázky, ktoré ma trápili? A čo to vôbec

je, život?

Vášnivo hľadajúc som sa opäť

uchýlila ku knihám. Hltala som náboženskú

literatúru, literatúru o antropozofii

a rozličných smeroch psychoanalýzy.

Hľadala som vysvetlenie,

prečo sa to všetko stalo. Čítala som

a študovala ľudskú dušu.

Stala som sa matkou troch detí; boli

sme kompletná rodina a moje chápanie

všetkého, čo sa stalo, vzrástlo. Povzbudená

svojimi takzvanými znalosťami,

chcela som všetko odovzdávať

ďalej. Získavala som stále nové poznatky

o tom, že každý má ísť svojou

vlastnou cestou a vlastným tempom.

A vlastné skúsenosti formovali aj

moje presvedčenie: Duša putuje medzi

svetmi. Neexistuje nijaké „nebytie“,

ale len premena foriem.

Zrazu ochorela moja dcéra. Diagnóza

– leukémia. Naša „veľká dcéra“,

mladá, krásna a plná života! Bol to

šok. Aktivovali sme všetky techniky

pozitívneho myslenia. Dovolávali

sme sa anjela strážneho, obracali

sa k Bohu. Spočiatku sa nám zdalo,

že sa šťastie prikláňa na našu stranu.

Vyzeralo to už, že sme boj s chorobou

vyhrali. Ale potom sa všetko znovu

zhoršilo. Deň čo deň, po celý rok sme

chodili do nemocnice a dodávali dcére

nádej, dôveru a silu. Ale sami sme poznávali

svoje hranice. Pred našimi

očami sa končil jeden život. Naša Tina

už nevidela, nemohla hltať, len sluch

Byť mŕtvy

predsa neznamená

byť vymazaný

z knihy života

jej slúžil, aby počula naše upokojujúce

slová: „Existuje určitý prah a za ním

je svetlo. A to svetlo je láska. Všetko

bude dobré.“

Posilnená svojím „štúdiom“ som vedela,

že všetko, čo sa stane, je príležitosťou

na náš rast. No aj tak. Dcérina

bolesť sa stala mojou bolesťou. A hoci

som vedela, že nám otázky typu

„prečo“ otvárajú bránu k hlbšiemu

pochopeniu, ležala som s otvorenými

očami dlhé noci, otrasená tým, ako

ťažko nás osud zasiahol. Vždy som

všetkých okolo seba presviedčala, že

všetko má nejaký zmysel. A teraz? Aké

slová mám voliť teraz? Ako pripraviť

vlastné dieťa na smrť? Ako mu povedať:

tvoje utrpenie poslúži niečomu

dobrému na svete?

Nakoniec sa mi to podarilo sformulovať:

„Pozri, koľko ľudí okolo

nás je tvojím utrpením zasiahnutých

a prejavuje ti lásku! Utrpenie nás vedie

k tomu, aby sme viac milovali.

A tak ty, moje dieťa, môžeš pomocou

toho, čo sa ti prihodilo, znásobiť záchvevy

lásky na tejto zemi. Čo môže

byť krajšie?“

Dcéra túto myšlienku prijala. Obaja

rodičia spoločne, tak, ako keď sme ju

vítali pri narodení, tak sme ju odprevadili

na onen svet. Pritom sa všetko,

čo sme si vytrpeli, vtislo do našej duše.

Veľa ľudí po takých bolestných zážitkoch

hovorí: „Všetko sa vo mne

zlomilo.“ Tak veľmi sa viem vcítiť do

týchto pocitov! A predsa – vo mne sa

ozýva vnútorný hlas, ktorý oponuje

a ktorý hovorí: „Všetko bude dobré!“

Ťažké životné skúsenosti zväčšujú

potrebu lásky, priateľstva, dobra. Je

potrebné stále kontrolovať svoje myšlienky.

Kam až sa nechám zahnať?

Čo si predstavujem pod pojmom „byť

mŕtvy“? Je nutné opustiť staré názory.

Byť mŕtvy predsa neznamená byť vymazaný

z knihy života. Smrť znamená

narodiť sa na druhej strane.

Tejto predstavy sa chcem vždy držať

a čerpať z nej silu. Naše myšlienky sú

tie najmocnejšie nástroje, ktoré máme

k dispozícii. Sú ako cválajúce kone,

ktoré nás strhnú so sebou. Ale opraty

máme v rukách my, my máme možnosť

zvoliť, na čo chceme myslieť.

Máme neustále rozširovať svoje poznanie,

aby náš duch mohol rásť. Ako

inak môžeme chápať

život? Keď duša

vďaka poznaniu

dospeje k pokoju,

potom je všetko

dobré. Úplne

všetko.

Marlies Kemptnerová

kemptnerova@svetgralu.sk

41

Svet Grálu

37 | 2013


42

Svet Grálu

37 | 2013

Z krutého panovníka

mierotvorca


PRÍBEH

Človek zvyčajne márne hľadá stopy rotvorného orného pôsobenia náboženstva.

V histórii sa však objavovali al

osobnosti,

obnosti,

akou bol napríklad František z Assissi,

ktorí zmenili seba

aj svoj život

na základe

vlastných duchovných skúseností. s Medzi opravdivo zbožnými osobnosťami

sa vyskytuje len málo kráľov, vysokých

duchovných hodnostárov, vládcov, alebo

ľudí s právomocou rozhodovať. Jedným

z tých nemnohých bol kráľ Ašóka, vládca

obrovskej predkresťanskej es

k ríše (okolo r.

250 pred n.l.). Pod vplyvom silného ná-

mieboženského

presvedčenia sám prešiel

vnútornou n premenou a radikálne zmenil

svoje životné ciele. Jeho príbeh je sku-

točne obdivuhodný.

dn

V

Siegfried Hagl

4.

a 5. storočí pred n. l. bola indická

Maurjovská ríša jednou

z najrozvinutejších nute

jšíc

krajín vtedajšieho

sveta. 1 Politická ekonómia tu mala

a

status vedy. Tunajší králi, na rozdiel

od svojich despotických súčasníkov,

neruinovali poddaných vymáhaním

nezaplatiteľných atit


ných daní. No napriek

svojej ekonomickej ej uváženosti a rozvinutému

peňažnému hospodárstvu

to nebol

ideálny štát. Jeho štruktúra

bola autokratická, tick

kráľ stál na vrchole

prísnej štátnej správy, kontrolovanej

špiónmi. Už vtedy totiž ti

jestvovali

skorumpovaní úradníci.

Jeden en

autor

zo 4. storočia pred n. l. 2 nahnevane

an

e

priznáva, že „… preukázať úradníkovi

nedovolené ol

ené zhrabnutie štátnych

príjmov do vlastného vrecka je rovnako

ťažké ako

dokázať plávajúcej

rybe množstvo vody, ktoré vypila“.

Intrigy, palácové revolúcie a vraždy

kráľov patrili k zdanlivo nevyhnut-

ným sprievodným javom absolutistickej

monarchie. Veľká profesionálna

n

armáda

s polmiliónom liónom bojovníkov

umožnila kráľovstvu Magadha a nikať výboje, ktorým palácové intrigy

a výmeny kráľov prakticky pod-

nijako

nebránili. Kráľovstvo bolo spravo-

vané efektívnejšie než väčšina iných

ríš, antické mestské štáty v Európe

nevynímajúc. Napriek tomu to však

bola diktatúra bezohľadného panovníka,

ktorý sa neustále snažil dobývať

nové a nové územia.

Asi v roku 270 pred n. l. sa kráľom

Magadhy stal Ašóka (v sanskrte „bez

starosti“). Údajne zabil svojho brata

a ďalších príbuzných, aby

sa dostal

na

trón. Počas

prvých ôsmich rokov

svojej štyridsaťjedenročnej denročne vlády panoval

s despotickou tvrdosťou, zabá-

val sa na slávnostiach stiach a lovoch. Jeho

krutosť voči trestancom sa spomí-

nala

ešte e po mnoho storočí.

Osem rokov po prevzatí moci vie-

dol Ašóka vojnu proti susednému

kniežatstvu Kalinga 3 . Z vtedajšieho

pohľadu to bola samozrejmá úloha

vládcu pri ochrane a rozširovaní

vlastnej ríše. Podľa vlastných zázna-

mov nechal vtedy povraždiť 100 000

ľudí a ďalších 150 0000 odvliecť do

zajatia.

a.

Týmito počinmi si vyslúžil

meno

Čandašóka (Ašóka Strašný).

Táto

vojna však priniesla do krá-

ľovho života aj nečakaný obrat. Vi-

diac

strašnú brutalitu bojov, uvedo-

mil si svoju zodpovednosť za tieto

zverstvá. Toto poznanie úplne zmenilo

jeho prístup k úlohe panovníka.

DHARMAŠÓKA

(AŠÓKA SPRAVODLIVÝ)

Nikto nevie s istotou,

čo viedlo

Ašóku k tomu, aby sa po veľkole-

pom víťazstve zriekol vojen, no fak-

tom je, že sa odrazu začal venovať

mierovej výstavbe v prospech všet-

kých poddaných v duchu svojho no-

vého presvedčenia: „Nech už sú moje

snahy akékoľvek, usilujem sa jedine

o to, aby som dodržal záväzok, ktorý

mám voči všetkým žijúcim bytos-

tiam“. Legenda hovorí o

stretnutí

s budhistickým mníchom Tissom,

ktorý na Ašóku urobil taký hlboký

dojem, že sa po vojnovom ťažení

proti kniežatstvu Kalinga uchýlil

do kláštora, kde celý rok študoval

„učenie osvietených“. Od tohto okamihu

vládol Ašóka podľa budhistického

chápania sveta a hlásal dodržiavanie

svetového zákona o nenásilí

(Dharma-mahamatra). Podporoval

pôsobenie budhistov a Mahinda,

Ašókov syn, údajne priniesol budhizmus

na Srí Lanku. V tridsiatich

štyroch dochovaných Ašókových nariadeniach,

ktoré sú najdôležitejším

prameňom dokladajúcim jeho myslenie

a skutky, však dôkazy o uprednostňovaní

budhistických mníšskych

komunít chýbajú. Charakteristickou

črtou jeho vlády je naopak tolerancia

voči všetkým náboženským spoločenstvám.

Okrem toho v Ašókových

nariadeniach, najstarších autentických

svedectvách o Budhovi, chýba

zásadný teologický obsah budhistických

náuk. Diskutuje sa o tom, či vo

svojich ediktoch zastával „pra-budhismus“,

alebo možno len učil myšlienky,

ktoré sú obsiahnuté aj v iných

náboženstvách starej Indie.

V každom prípade za Ašóku dosiahla

Maurjovská ríša svoj najväčší

rozmach, jej územie zahŕňalo najväčšiu

časť súčasnej Indie a Pakistanu.

No žiaľ, Ašókova nádej, že by na jeho

dielo nadviazali schopní nasledovníci,

sa nesplnila. Jeho ríša mieru ho

prežila len o niekoľko desaťročí.

Z historického hľadiska vytvoril

Ašóka prvý štát, kde prvoradým cieľom

nebolo udržiavanie moci a rozširovanie

ovládaných území, ale

rešpektovanie záväzkov voči jeho

obyvateľom. Na štátne trovy sa tu

stavali studne, cesty, ubytovne, nemocnice

pre ľudí aj zvieratá, vysádzali

sa stromy, a dokonca zriaďovali

chránené prírodné rezervácie,

v ktorých platil zákaz vypaľovania

43

Svet Grálu

37 | 2013


PRÍBEH

Sekta a sekta: „Preto je len súlad dobrý“

Bohom milý kráľ ctí všetky sekty (náboženské

skupiny, pozn. red.)… Ale bohom milý nekladie

taký veľký dôraz na dary a prejavy úcty ako

na to, aby vo všetkých sektách prebiehal rast

toho podstatného. Rast podstatného je veľmi

rozmanitý; avšak jeho podstatou je opatrnosť

v reči. Aby nedochádzalo pri nevhodných

príležitostiach ani k vychvaľovaniu vlastnej sekty,

ani k haneniu iných siekt. Ak k tomu predsa len

pri nejakej príležitosti dôjde, aby sa tak dialo

v primeranej miere. Iné sekty sa však majú ctiť pri

každej príležitosti. Keď tak človek koná, podporuje

vlastnú sektu a pre inú sektu činí dobro.

V opačnom prípade človek poškodzuje vlastnú

sektu a inej sekte činí zlo. Pretože kto vždy svoju

vlastnú sektu vychvaľuje a iné sekty haní, a to

všetko z náklonnosti k vlastnej sekte a aby vlastnú

sektu velebil, ten keď tak koná, o to väčšmi škodí

len svojej vlastnej sekte. Preto je len súlad dobrý…

„Chcem svojich poddaných na tomto

svete urobiť šťastnými!“

Kráľ si želá, aby susedia zo mňa

nemali strach, aby ku mne mali

dôveru, že sa im odo mňa dostane

len šťastie, nie nešťastie. I týmto by

mali byť naplnení: kráľ k vám bude

maximálne zhovievavý, a preto vás

žiada, aby ste s ohľadom na neho

prešli premenou podľa Budhovho

učenia. Keď sa snažím, tak sa toto

deje, aby som pre seba dosiahol

nevinu voči svojim poddaným.

Zároveň vás chcem na tomto svete

učiniť šťastnými, a na onom svete

sa máte dostať do neba. Všetci ľudia

sú ako moje deti. Ako svojim deťom

želám, aby mali účasť na celom blahu

a šťastí na tomto i onom svete, tak to

isté želám aj ľuďom.

Z Ašókových nariadení (5, str. 254)

Z Ašókových nariadení (1, str. 5)

stromov a lovu zvierat. Samotný kráľ

sa zaviazal uviesť náboženské náuky

do praxe, a pustil sa do praktických

činov aj sám. Svojím obrovským pracovným

nasadením osobne šiel svojim

úradníkom príkladom. Každých

päť rokov precestoval svoju rozľahlú

ríšu, jej štyri provincie mali svojich

vládcov a určitú autonómiu. Na zabezpečovanie

spravodlivosti menoval

kontrolórov, ktorí mali vyhľadávať

problémové oblasti a riešiť ich. V histórii

ľudstva by sme dlho museli hľadať

panovníka, ktorý dokázal niečo

podobné.

Ašóka je výnimočný v tom,

že ako jeden z mála vládcov pod

vplyvom náboženských poznatkov

zmenil svoje zmýšľanie i konanie.

Z dnešného pohľadu možno

jeho činy považovať za prvé snahy

44

Svet Grálu

37 | 2013

o vytvorenie „moderného“ štátu,

ktorý sa stará o blaho svojich občanov.

Západný svet musel čakať až

do amerického vyhlásenia nezávislosti

a francúzskej revolúcie, kým začali

demokratické štáty vidieť svoju

najdôležitejšiu úlohu v úsilí o mier

a prospech svojich občanov. To však

už nebolo na náboženskom, ale intelektuálnom

základe: na filozofii

osvietenstva.

Literatúra:

1) Draper, Gerald/Zohren Karl A., Umkehr

zur Gewaltlosigkeit: Ashoka und sein

Friedensreich in Indien (Obrat k nenásilí:

Ašóka a jeho říše míru v Indii), Dialog

International e.V., Düsseldorf 1996

2) Kern Fritz, Asoka (Ašóka), Francke, Bern

1956

3) Klimburg-Salter Deborah E., Buddha in

Indien (Buddha v Indii), Kunsthistorisches

Museum, Wien 1995

4) Kosambi D. D., Das Alte Indien (Stará

Indie), Akademie-Verlag, Berlin 1969

5) Mensching Gustav, Buddhistische Geisteswelt

(Buddhistický duchovní svět),

Holle, Darmstadt 1955

6) Strong John S., The Legend of King

Asoka (Legenda o králi Ašókovi), Princeton

University Press, Princeton 1983

7) Zierer Otto,

Sternstunden der

Weltgeschichte

(Osudové chvíle

světových dějin),

Wiener Verlag,

Wien 1978

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk


ŽIVOT

Kde je moja žena teraz,

po smrti?

Moja žena nedávno zomrela. Kde

je teraz, po svojej smrti? Môže ma

vidieť? Stretnem sa s ňou neskôr

znovu? Je možné s ňou nadviazať

kontakt?

Fyzická smrť pre človeka neznamená

koniec života, ale len prechod do

iného sveta, ktorý leží mimo vnímania

našich telesných zmyslov. Spolu

s ľudskou dušou sa od pozemskej telesnej

schránky odpúta aj vedomie

človeka.

Počas tohto procesu a krátko potom

sa zosnulý človek ešte zdržuje

vo svojom dovtedajšom pozemskom

okolí. Môže pritom prežívať mnohé

z toho, čo sa okolo neho deje, a môže

vnímať úmysly a myšlienky pozostalých,

s ktorými bol spojený.

Smrť je zrodením do jemnohmotného

sveta. Tento dej je pre zosnulých

väčšinou príjemným zážitkom.

Ľudia, ktorí zažili stav blízkej smrti

a boli opäť oživení, často rozprávajú,

že videli prichádzať svojich zomretých

príbuzných, aby im uľahčili ich

„krok cez prah“.

Po prechodnej dobe strávenej vo

svojom niekdajšom prostredí sa zosnulý

dostáva na onen svet, ktorý

presne zodpovedá jeho vnútornému

životu, teda jeho myšlienkovej a citovej

zrelosti. Mohli by sme povedať,

že to, čo na Zemi vnímame ako náš

duševný, vnútorný svet, stane sa po

smrti naším reálnym svetom vonkajším.

Alebo by sme mohli hovoriť

aj o rôznych úrovniach onoho sveta.

Vlastný stav našej duše potom rozhoduje

o tom, čo nás po smrti čaká –

v akom okolí budeme pokračovať

v duchovnej ceste. Sme to teda my

sami, kto si pripravuje „nebo“ alebo

„peklo“.

S ľuďmi, ktorí už prešli na druhú

stranu, je možné nadviazať spojenie

prostredníctvom snov i vedomých

myšlienok. Dobrými myšlienkami

teda môžeme podporovať svojho milovaného

zosnulého na jeho ďalšej

ceste.

Opätovné stretnutie s človekom,

s ktorým sme sa na Zemi cítili vnútorne

spätí, je po smrti možné, ale

nie isté. O ďalšej spoločnej životnej

ceste rozhoduje vždy duševný stav

oboch z nich.

Už dávnejšie existovali a takisto aj

dnes sa objavujú pokusy nadväzovať

kontakt so zosnulými prostredníctvom

médií. No poznanie zákonitostí

života po pozemskej smrti nám

napomôže vyvarovať sa takýchto nebezpečných

praktík. Pokus o nadviazanie

spojenia za každú cenu môže

totiž viesť ku vzniku nežiadúcich

pút a prípadných psychických problémov,

ktoré negatívne

vplývajú na

dušu človeka.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

Otázka bola vybraná z knihy

100 odpovědí na životní otázky

Ďalšie publikácie z našej ponuky k tejto téme:

Herbert Vollmann, Pútnik svetmi

Richard Steinpach, Ako to, že žijeme po

smrti, a aký zmysel má život?

45

Svet Grálu

37 | 2013


VÝCHOVA

zlatých pravidiel

úspešnej výchovy (4)

12Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“

Všade nachádzame určité odlišnosti.

A majú svoj zmysel. Aké by to bolo,

keby sme všetci robili všetko rovnakým

spôsobom? Keby sme proste

boli „na jedno kopyto“? V našej dobe

46

Svet Grálu

37 | 2013

je silná tendencia veci štandardizovať.

Na všetko existujú normy – a v mnohých

oblastiach sú aj potrebné. Človek

je však individuálna osobnosť

nadaná jedinečnými schopnosťami,

obdarená talentom rôzneho druhu,

a má svoje záujmy. Každý koná spôsobom

sebe vlastným a podľa toho sa

aj vlastným spôsobom vyvíja.


VÝCHOVA

Pravidlo

č. 7 znie:

REŠPEKTUJTE ROZDIELY

Pred pár rokmi sme na našich tréningoch

oddelili dievčatá od chlapcov,

pretože sme videli, že chlapci potrebujú

iný tréning ako dievčatá, ženy

iný než muži.

Chlapci chcú a potrebujú omnoho

viac telesných výziev a úloh, chcú súperiť

a bojovať – a na to potrebujú

viac miesta. Chcú seba i svojich súperov

viac pociťovať, testovať hranice

svojho rastu, svoju silu. Dievčatá sa

viac rozprávajú, a i keď niečo robia

veľmi živo, všetko prebieha pokojne.

Chlapci sa často klbčia, keď medzi

nimi dôjde k nezhodám, ale väčšinou

je zakrátko opäť všetko v poriadku.

Keď dôjde ku sporu medzi dievčatami,

ide obvykle o slovnú potýčku,

ktorá často vedie k hádkam so známym

„vyškriabem ti oči“. Nakoniec

sme dospeli k názoru: chlapci sa definujú

tým, čo robia, dievčatá skôr

tým, aké sú.

V našej každodennej praxi sa stretávame

aj s tým, že chlapci obvykle

potrebujú jasnejšie pokyny ako dievčatá.

Všimli sme si takisto, že mnohé

matky sú k svojim dcéram prísnejšie,

než k synom. Ale má to byť skôr naopak:

chlapci spravidla potrebujú viac

prísnosti. Dievčatá si okrem toho

nesú svoje životné nasmerovanie už

v sebe. Jedna matka to pekne vystihla

vetou: „Dievčatá sú dievčatami od začiatku,

chlapci sa ešte len chlapcami

musia stať.“

Chlapci často až do puberty pôsobia

androgýnne (obojpohlavne).

Keď potom navyše ešte nosia dlhé

vlasy, bývajú od dievčat na nerozoznanie.

To takisto poukazuje na to,

že dievčatá sú vo vývoji o pár rokov

popredu (vyrovnanie nastáva podľa

našich skúseností okolo 25. roku).

V dnešnej dobe je snaha rozdiely

medzi pohlaviami skôr odstraňovať.

Vnímať a zdravo zohľadňovať prirodzené

rozdiely je umenie, stojí však

za to opäť ho rozvíjať. Ak sa bude

každý správať prirodzene, je to vôbec

tá najlepšia cesta vývoja.

To nás privádza

k pravidlu č. 8:

PROSTE KAIRA

A DÔVERUJTE MU

Poznáte to… Venujete sa nejakej

náročnej činnosti, všetko sa vlečie,

a v istom okamihu sa situácia rozuzlí

a odrazu to ide hladko. – Medzi

starogréckymi bohmi bol jeden,

najmladší zo synov boha Dia, ktorý

sa volal Kairos. Bol zodpovedný za

správny okamih. Kairos bol holohlavý,

až na jedno miesto nad čelom,

kde mal dlhú kader vlasov. Pokiaľ ho

niekto chcel chytiť „za pačesy“, a urobil

pohyb príliš skoro alebo príliš neskoro,

siahol buď do prázdna, alebo

mu ruka skĺzla po plešine. Jeho kader

sa dala uchopiť len zoči-voči, v jedinom

okamihu.

Podľa starých Grékov mohol Kairos

sprostredkovať vhodnú príležitosť

na uzavretie dohody, na určenie

času, kedy sa vydať do sveta alebo vo

vojne nájsť správny čas na obrat a zvíťaziť.

Ako to môžeme využiť dnes?

Nezáleží len na tom – robiť správnu

vec, ale takisto na správnom načasovaní.

Načo strieľať loptu do bránky,

keď samotná hra ešte nezačala?

Skúsme byť v náročných situáciách

s našimi deťmi neutrálnymi

pozorovateľmi. Dýchajme zhlboka,

usmievajme sa, a vnútorne i telesne

o krok ustúpme. Tým dosiahneme,

že naše vedomie zostane jasné a nebudeme

„vidieť čierno“. Len pozorujme,

buďme nad vecou, a zaručene

príde Kairos – ktorý vie, kedy zasiahnuť.

Potom sa list obráti!

Jeden príklad: matka je nahnevaná

na svoju staršiu dcéru, ktorej musí neustále

pripomínať vynášanie smetí.

Raz pri obede mladšia dcéra mľaská.

Staršia ju napomína: „Prosím ťa, prestaň

mľaskať.“ Tá na napomenutie nedbá.

Staršia sa rozhnevá a zopakuje

svoju požiadavku. Mladšia na chvíľku

prestane, ale potom mľaská ďalej. Na

to staršia vybuchne: „Niekoľkokrát

som ti povedala, aby si prestala mľaskať,

nemôžeš poslúchnuť? Mami,

povedz jej…“ Teraz vstupuje do hry

Kairos: matka pokojne svojej staršej

dcére hovorí: „Vidíš, takto to mám ja

s tebou a s tvojím vynášaním smetí.“

Odvtedy bol s odpadkami zriedkakedy

problém. Riešenie je veľmi jednoduché,

keď dieťa situáciu pochopí

pomocou vlastného prežitia. Kairos sa

potom raduje a smiech daruje i vám.

Pri riešení veľkých i malých úloh,

dokonca i v zdanlivo beznádejných

situáciách dôverujme neviditeľným

pomocníkom, ktorí pracujú s Kairom.

Prosme ich vnútorne o to, aby

nám ukázali pravý okamih, kedy

je možné obtiažnu

situáciu

vyriešiť!

Birgit a Philipp Siefertovci

redakcia@svetgralu.sk

47

Svet Grálu

37 | 2013


48

Svet Grálu

37 | 2013

Na konci života

nevidím slepú uličku

Ute Köhler z detského hospicu

hovorí o svojich stretnutiach so smrťou


ROZHOVOR

O smrti a umieraní sme sa rozprávali s vedúcou

heilbronského detského hospicu Ute Köhler.

Silu jej dáva viera v Boha, príklad – postoj detí.

Zhováral sa Mehmet Yesilgöz

Ako dlho existuje vaše zariadenie?

Detský hospic existuje iba od roku

2009. Vznikol na základe iniciatívy

rodičov a detských zdravotných

sestier, ktoré sa angažovali v tzv.

Farebnom kruhu. Ide o model starostlivosti,

keď sa sestry ambulantne

starajú o chronicky alebo ťažko

choré deti a mladistvých. Veľmi

nám záležalo na tom, aby rodiny

takto chorých detí mali viac podpory.

V súčasnosti náš tím tvorí devätnásť

dobrovoľných pracovníkov.

Ako vyzerá u vás bežný deň?

Niečo ako normovaná pracovná

doba neexistuje, pretože potreby

jednotlivých rodín sú veľmi rozdielne.

Vo všeobecnosti – pomáhame

a uľahčujeme rodinám, kde

sa dá. Oni potom môžu využiť svoje

voľné chvíle. Naša činnosť vždy závisí

od štádia ochorenia dieťaťa a od

jeho veku. Napríklad naše najmladšie

dieťa má 15 mesiacov, najstarší

mladistvý mal 18 rokov. Od toho sa

odvíjajú úplne odlišné činnosti, potreby

a záujmy, na ktoré treba primerane

reagovať. Našich pacientov

máme v starostlivosti často aj niekoľko

rokov, vtedy sa postupne mení

aj forma našej služby.

Pomáhame nielen chorým deťom,

ale aj ich blízkym. Mnohí nevedia,

že sme tu i pre zdravých súrodencov,

pre rodičov a prarodičov – podporujeme

ich, keď potrebujú na tejto

vyčerpávajúcej tŕnistej ceste pomoc

a oporu. Naša práca je teda skôr

sociálna, viac duševného než lekárskeho

charakteru: chodíme na prechádzky,

hráme hry, organizujeme

výlety, spoločne tvoríme, chodíme

do kina, veľa spolu hovoríme… ale

hlavne načúvame. Naša skúsenosť

ukazuje, že pre postihnutých je najlepšie,

keď sa o nich stará patrón

alebo patrónka.

Kto je to vlastne patrón? Sú patróni na svoju

činnosť špeciálne pripravovaní?

Pre túto prácu sa dlho používal

koncept hospicovej starostlivosti

o dospelých, teraz je špeciálne upravený

i pre prácu s deťmi a mladistvými.

Na získanie kvalifikácie je

potrebné absolvovať 100-hodinový

kurz, ktorý je rozdelený do troch

blokov. V prvom ide o to, aby budúci

patrón pochopil a prijal názor,

že rodiny na ich ceste sprevádzame.

Patrón si tiež musí ujasniť, do akej

zvláštnej roly sa tu dostáva. Emocionálne

je členom rodiny, svojím

objektívnym prístupom však vníma

celkovú situáciu „zvonka“. Členovia

rodiny akoby niekedy mali klapky

na očiach. Tu musí skúsený, nezávislý

človek chápať i to, že riešenie,

pre ktoré sa rozhodne rodina, sa

často líši od toho, čo by sám zvolil.

Niekedy to nie je ľahké, preto je pri

vzdelávaní dôležitým bodom aj ponechanie

voľnosti. V prvom bloku

je nevyhnutné aj intenzívne poznávanie

vlastnej osobnosti a zodpovedanie

si dôležitých otázok. Ako napríklad:

„Aké mám slabosti?“, „Aké

straty vo svojom živote zažívam?“

Nechceme predsa zaťažovať rodiny

vlastným duševným balastom.

Druhá časť vzdelávania je veľmi

rôznorodá. Týka sa napríklad zvykov

a obyčajov v najrôznejších regiónoch

sveta a kultúrnych kruhoch.

Je dôležité vedieť, na čo je

potrebné brať ohľad, keď človek

sprevádza napríklad moslimskú rodinu.

Okrem toho poskytujú skúsení

odborníci náhľad na zdravotné

otázky, ktoré by u našich ťažko chorých

detských pacientov mohli byť

relevantné.

Tretia časť trvá 20 hodín. Je to čas

na to, aby na základe spektra ľudských

osudov začínajúci patrón vypozoroval,

aké emócie v ňom táto

práca vyvoláva a či vôbec bude

schopný situáciu dlhodobo vydržať.

Záverom kurzu je potom ešte dôkladný

rozhovor s vedúcimi vzdelávacích

modulov a so mnou. Zmyslom

rozhovoru je odhadnúť, či

kandidát nároky patrónstva skutočne

zvládne. Okrem toho, pri našej

práci je zásadnou jej súčasťou aj

výmena skúseností, patróni sa preto

po celý čas svojho pôsobenia u nás

pravidelne schádzajú na praktických

stretnutiach, tzv. supervíziách.

Vysporadúvajú sa deti so smrťou inak, ako dospelí?

Áno, je v tom veľký rozdiel. Deti

žijú naplno tu a teraz. Ony nemajú

rozvinutý zmysel pre plánovanie

budúcnosti, nelipnú na veciach.

Sú takpovediac celým svojím druhom

„svetlejšie a ľahšie“, cítia sa na

Zemi skôr ako hostia. Dospelý je,

na rozdiel od nich, k svojmu svetu

pripútaný. Je s ním sociálne a emocionálne

omnoho intenzívnejšie

spojený, ako dospievajúci. Vie, čo

ho uspokojuje, plánuje budúcnosť.

Jeho väzby k materiálnemu svetu sú

oveľa silnejšie, v neposlednom rade

49

Svet Grálu

37 | 2013


ROZHOVOR

aj preto, že vie, že o niečo prichádza.

Obyčajne čím je človek starší,

tým viac myslí na to, že musí niečo

opustiť, obáva sa toho, „čo príde

potom“. Oproti tomu väčšine detí

smrť taký strach nenaháňa. Malé

deti netrpia predstavou straty existencie

po smrti. Dospelí sú v priebehu

svojho života konfrontovaní

s naliehavou otázkou, či existuje život

po smrti, a s ňou sa spája strach

z „vymazania“. Dieťa trápi strach

o seba a o budúcnosť oveľa menej.

Tu panuje nezlomná dôvera. Viac

ich zaťažuje otázka, ako zmierniť

zármutok rodičov, ktorý jasne vnímajú.

Veľa ľudí si za prácou v hospici predstavuje

smútok alebo stiesnenosť. No Vy pôsobíte ako

človek plný radosti zo života…

Klišé, o ktorom hovoríte, má korene

v našich predstavách o umieraní.

Pre mňa smrť nie je koniec, ale

skôr prechod do inej formy bytia.

Ja osobne nevidím na konci života

človeka slepú uličku – vnímam aktivitu,

ktorá napĺňa priestor. Táto

činnosť ma teda nedeprimuje, ale

naopak, oživuje, moja pozornosť je

sústredená na život. Pri práci zažívam

toľko radostných okamihov!

Sme s deťmi pomerne dlhý čas spolu

a pritom, samozrejme, nechýba srdečný

smiech. Nedávno som jednej

dievčine pri príležitosti jej narodenín

navrhla, že jej chcem splniť

nejaké želanie. My dospelí, samozrejme,

myslíme na uzdravenie, na

zázrak, jednoducho na niečo veľké.

Oslávenkyňa však nie: my – teda

ona a ja – pôjdeme do zábavného

parku a celý deň sa budeme voziť

na horskej dráhe. Tá malá miluje

jazdu na horskej dráhe… a mne je

pritom neskutočne zle. Človek by si

nemal myslieť, že v blízkosti smrteľne

chorého dieťaťa je neustále

smutno alebo nepríjemne, len preto,

50

Svet Grálu

37 | 2013

že situácia je neriešiteľná. I u ťažko

chorých je prospešná normálna „citlivá

každodennosť“.

Pozorujete jednotlivé fázy umierania?

Pri praktickej práci sme od sledovania

fáz umierania skôr upustili.

Sú, jednoducho, rôzne formy

smútku a začínajú určením diagnózy.

Môžeme to označiť i ako nastupujúci

žiaľ nad vlastným koncom.

Títo ľudia vedia, že za doterajším životom

bola urobená čiara a že telu

budú postupne ubúdať možnosti.

Deti sa po určení diagnózy vyvíjajú

spätne. Čo bolo na začiatku fyzicky

ešte možné, v určitej chvíli už jednoducho

nejde. S týmito zmenami sa tí

malí musia naučiť pracovať. Pritom

smútok je len časťou spektra citov.

Zoči-voči svojmu osudu sú deti prirodzene

aj veľmi nahnevané.

Ako sa so situáciou chorých detí vyrovnávajú

ich kamaráti?

Pre mnohé deti nie je choroba

žiadnou témou. Pri vzájomnom

priateľstve nie je problémom. Deti

vedia zármutok priateľa, jeho skorú

smrť úplne vypustiť a berú situáciu

takú, aká je. Sú však aj prípady,

keď kvôli zvláštnym životným okolnostiam

priateľstvo skončí. Deti sú

v tom nemilosrdne úprimné. Keď

už nemôžu s chorým kamarátom

nič podnikať, potom ich spoločne

strávený čas nebaví. Nemali by sme

im to vyčítať. No častejšie sa vzťah

upevní, keď vzhľadom na chorobu

prechádzajú spoločne dobrým

i zlým. Deti rýchlo chápu, že už si

nemôžu ísť spolu zahrať futbal a že

trebárs musia svojmu kamarátovi

niesť kyslíkovú fľašu. Myslím, že

takéto skúsenosti sú v ich živote silným

impulzom. Dozrievajú, pretože

inštinktívne preberajú zodpovednosť

a vyrovnávajú sa s jestvovaním

i s odchodom.

Ako deti reagujú, keď ich priateľ skutočne

zomrie?

Smútkom. Deti však nesmútia tak

dlho ako dospelí. Prežijú zármutok

ako letnú búrku, krátko a intenzívne.

Zatiaľ čo dospelí sa brodia

riekou s mnohými bezodnými

hĺbkami, deti skôr priamo skočia do

kaluže, no rýchlo sa z nej aj dostanú.

Deti sa odpútajú v okamihu, keď sa

idú ďalší deň hrať s loptou, alebo sa

začnú zaoberať niečím novým. Ich

žiaľ sa vymaže dovtedy, kým sa neobjaví

ďalšia kaluž. Keď to zvážim, je

to omnoho statočnejší postoj…

Pre umierajúcich je vraj uvoľňovanie z tela

veľmi ťažké, keď prítomní príliš prejavujú svoj

žiaľ. Často sa im podarí odísť až keď je izba

prázdna a tlak na nich ustane. Čo si o tom

myslíte?

Vonkajšie okolnosti výrazne

ovplyvňujú chvíle zomierania, to

je pravda. Samozrejme, je dôležité,

ako sa kto správa v blízkosti človeka,

ktorý umiera. No aj umierajúci môžu

okamih smrti svojou vôľou do určitej

miery ovplyvňovať. V protiklade

k tomu, čo si ľudia všeobecne myslia,

je človek, ktorý ide v ústrety smrti,

vysoko vnímavý až do konca. Napríklad

vníma všetko, čo sa pri jeho

lôžku povie.

Pred niekoľkými mesiacmi sme

sprevádzali dievča ruského pôvodu,

ktorej stav bol taký zlý, že sme očakávali,

že do Vianoc zomrie. V jej

rodine je však 14. február dosť výnimočným

dňom, a ten chcela ta malá

bezpodmienečne ešte prežiť. Skutočne

žila až do toho dňa, a potom,

štrnásteho večer, keď všetci hostia

odišli, zomrela. Tiež som už viackrát

pozorovala, že deti často umierajú

vtedy, keď je to pre rodičov najúnosnejšie.

Matka jedného smrteľne chorého

dievčatka mala hrôzu z toho,

že jej dieťa sa udusí. Tento spôsob

smrti bol v prípade choroby, ktorú


ROZHOVOR

ono dievčatko malo, obvyklý. Dieťa

sa rozhodlo inak a zomrelo v noci

na hrudi svojej matky. Jednoducho

zaspalo a pokojne zomrelo. Zaujímavé

bolo aj to, že srdcový monitor

nespustil alarm, hoci dievčatko

naň bolo pripojené. Napriek bolestnej

strate bola táto forma smrti pre

matku veľkou úľavou. Ide však v prvom

rade o umierajúceho, jeho želania

a potreby. Ku koncu je stále „éterickejší“,

keďže stojí medzi dvoma

svetmi a často vidí veci, ktoré my nevidíme.

Túto realitu – to je zásadné,

musíme brať úplne vážne!

Patróni sú s rodinami často celé roky. Ako sa

potom vyrovnávajú so smrťou oni?

Pri supervíziách si môžu patróni

vymieňať svoje skúsenosti a rozobrať

spolu to, čo ich ťaží. Okrem toho

máme ešte interný rituál rozlúčky.

Na ňom namaľujeme motýľa a hovoríme

o tom, čo sme prežívali. Pri

stretnutiach máme aj knihu rozlúčky,

do ktorej niečo napíšu rodičia, súrodenci

a patróni. Prirodzene, sú aj

rituály rozlúčky s rodinou. Pokiaľ

nás rodina pozve, veľmi radi sa lúčenia

zúčastníme. Pokiaľ nám dovolia,

ideme aj na pohreb dieťaťa. Keďže

patróni v rodine pôsobia aj po smrti

dieťaťa, dá sa v tomto čase urobiť ešte

veľa. Táto post-starostlivosť je dôležitá

pre patróna, aj pre rodinu.

V našej kultúre zvyčajne bezprostredne po

smrti telo hneď odvezú namiesto toho, aby

sa pozostalí rozlúčili so zomretým doma, v dôvernom

prostredí. Myslíte si, že je smútočný

rituál dôležitý?

Všetko, čo je spojené so smrťou,

je u nás tabu. Môžeme rodine iba

navrhnúť a podporiť ju v tom, aby

mŕtve dieťa nenechali hneď odviezť,

ale ešte raz, poslednýkrát sa s ním

rozlúčili. V posledných hodinách života

si môžu pozostalí mnohé uvedomiť.

Je to čas pochopenia… Dvíhanie

a klesanie hrudníka ustane, telo vychladne,

napätie kože a svalov povoľuje

a telo sa mení: už je to iba

schránka, ktorá má s bytím milovanej

osoby málo spoločného. Priestor

môže naplniť nádej. Takýto rituál pomôže

k tomu, že smútok sa prejaví,

no nezvíťazí. Mnohé z toho, čo sa

človek neodvažoval vyjadriť v priebehu

života, môže teraz nájsť svoje

liečivé uplatnenie. Či už slovami, slzami,

obrázkami, rituálnym správaním,

modlitbami, to je jedno. To,

čo vychádza zvnútra na povrch, je

v takejto chvíli nanajvýš dôležité. Pre

matku, ktorej dieťa sme raz odprevádzali,

bol napríklad moment spúšťania

rakvy do zeme neznesiteľnou

predstavou. Túto chvíľu však zvládla

ľahšie, keď sa mohla so svojím dieťaťom

doma v pokoji rozlúčiť. Povedala

mi, že moment odpútania pre ňu nastal

vo chvíli, keď sa za prítomnosti

rodiny telo vynieslo z domu a rakva

sa prikryla vekom. Vnútorný pokoj

jej dalo práve to prostredie; mohla

sa so stratou vyrovnať v rodine a nemuselo

k tomu dôjsť na verejnosti.

Pri trúchlení je dôležité rešpektovať

aj individuálnu potrebu času. To

je v našej uponáhľanej spoločnosti

často nedocenené.

Akú rolu pri vašej práci hrá viera?

Istá forma viery je dôležitá u všetkých

patrónov. V neposlednom rade

aj preto, že otázka „prečo to všetko

Boh dopúšťa“ sa v rodinách skôr či

neskôr objaví. Prirodzene, vždy si

musí každý sám ujasniť, či a aký má

k Bohu vzťah. Pre mňa je to dôležitá

súčasť života. Z vedomia, že existuje

Láska, ktorá ma nesie, čerpám silu.

Prirodzene, nie je mojou úlohou vnášať

do rodiny nádej pomocou viery.

Vieru v Boha potrebujem ja – pre svoj

život.

Aký je váš vzťah k smrti?

V minulosti som mala zo smrti

skôr strach, pretože som s ňou, rovnako

ako väčšina ľudí, nemala žiadne

skúsenosti. No pri tejto práci sa vo

mne postupne udiala premena. Dnes

môžem iba povedať, že som presvedčená

o živote po smrti. Podľa mňa

onen svet existuje. Ďalší život predstavuje

druhú stranu procesu umierania,

nádej. Pevne verím, že prechod

na druhú stranu môžem uniesť rovnako

dobre ako deti a rodiny, ktoré

Pevne verím, že prechod na druhú stranu môžem

uniesť rovnako dobre ako deti a rodiny,

ktoré som v podobných chvíľach sprevádzala

som v podobných chvíľach sprevádzala.

Môžem si iba stále dodávať

odvahu vyrovnávať sa so súčasným

bytím. Paradoxne sa tým zjasňuje

pohľad na život a obohacuje vlastná

existencia. Dostávame tak šancu žiť

čestný a autentický život.

Mehmet Yesilgöz

yesilgoz@svetgralu.sk

51

Svet Grálu

37 | 2013


Srdečne Vás pozývame na Prednáškové fórum Sveta Grálu do Brna!

KRÍZA SPOLOČNOSTI

AKO PREDZVESŤ NOVEJ ETAPY ĽUDSTVA

00 00

Vo veľkej sále B. Bakalu, Turistické informačné centrum mesta Brna, Žerotínovo nám. 6, Brno

Celodenné vstupné (kompletný program)

190 Kč (cca 7,70 €)

Programom Fóra sprevádza VÁCLAV KAZDA

Vstupné na jednotlivé prednášky

90 Kč (cca 3,50 €)

Vstupenky sa predávajú až na mieste

52

Svet Grálu

37 | 2013

Program:

10 15 – 11 45 h

12 00 – 13 30 h

Prestávka 13 30 – 15 00 h

15 00 – 16 30 h

16 45 – 17 45 h

ČO JE TERAZ PODSTATNÉ?

ZA ČÍM ÍSŤ?

marketing

O ČO SA USILOVAŤ?

Ing. Milan Venclík, MBA

Príčiny celosvetovej morálnej,

ekonomickej a sociálnej krízy a dopady

tejto krízy na spoločnosť a jednotlivca

V súčasnej dobe sa nachádzame v kríze,

akú toto ľudstvo ešte nepoznalo. Dá sa povedať

aj v konečnej kríze. Je to kríza morálna, sociálna,

ekonomická, kríza vo všetkých oblastiach, kde

prejavuje svoj vplyv človek.

Ing. Jan Zubatý

Ideály, sny, želania, ciele a túžby.

Za čím v živote ísť a o čo sa usilovať?

Človek v behu všedného dňa pre maličkosti, počas

každodennej rutinnej práce nevidí, či nevníma, kam

ide, za čím smeruje a o čo sa usiluje. Nechá sa

životom unášať a nevníma, že opustil kormidlo života,

zabúda na ideály, stráca sny, menia sa mu ciele.

MUDr. Jan Palouček

Miluj blížneho svojho...

Človek dobre vie, že existuje vnútorný mier. Tuší

tiež, že s dosiahnutím vnútorného mieru musí byť

spojený obrovský rozvoj tvorivých schopností,

predovšetkým schopnosť meniť svet. Nakoniec tuší

aj to, že tento mier je bezpodmienečne spojený

s presvedčením o existencii Boha.

Záverečná panelová diskusia s

prednášajúcimi Milanom Venclíkom,

Janom Zubatým, Janom Paloučkom

a riaditeľom nakladateľstva Integrál

Brno Arturom Zatloukalom

Moderuje Václav Kazda


TV

Svet Grálu

Multimediálny priestor

k časopisu

Cena za celú edíciu: 18,70 eur | Pre predplatiteľa: 17,80 eur

Cena za 1 kus: 5,60 eur | Pre predplatiteľa: 5,30 eur

Táto akciová ponuka DVD obsahuje:

• DVD Smrť a druhý breh • DVD Strach a depresia

• DVD Umrieť dôstojne • DVD Osud a reinkarnácia

DVD si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Chcete mať rýchly prístup k všetkým časopisom

Svet Grálu z ktoréhokoľvek miesta?

Je pre Vás tlačený časopis

príliš drahý?

Žijete v zahraničí?

Potom sme pre Vás

pripravili riešenie

v podobe on-line

elektronického

predplatného len za

…viac na www.svetgralu.sk v sekcii e-ČASOPIS

7,90

eur

53

Svet Grálu

37 | 2013


ZAUJÍMAVOSTI

V oblasti solarplexus pociťujeme

silné vnemy a emócie

54

Svet Grálu

37 | 2013

Brána duše

Význam slnečného pletenca

Christopher Vasey

V ľudskom tele sa nachádzajú početné nervové pletence; z ktorých najznámejší

je solarplexus, slnečný pletenec. Často sa mu pripisuje úloha, ktorá prekračuje jeho

organické funkcie a zasahuje do oblasti emócií a psychického života. Je to omyl,

alebo skutočne existuje súvislosť medzi slnečným pletencom a nehmotnými javmi?


ZAUJÍMAVOSTI

lexus, čiže nervový pletenec, je

P v tele človeka miestom kríženia

nervových dráh, ktoré sa stretávajú

v malých centrálach a spoločne

ovplyvňujú riadenie určitých organických

funkcií.

Solarplexus, ktorý sa nachádza

v oblasti nadbruška, by preto mal

mať vplyv výhradne na orgány, s ktorými

je prepojený – na pečeň a žalúdok,

slezinu a pankreas, obličky

a črevá.

Pokiaľ sa však niekomu vplyvom

nervového napätia ťažko dýcha,

hovorí sa právom, že má zovretý

alebo zablokovaný solarplexus –

napriek tomu, že dýchanie nepatrí

k jeho funkciám. A predsa, prikladanie

obkladov na túto oblasť prináša

hlboké uvoľnenie, ktoré sa rozširuje

do celého tela.

Zjavne teda hrá solarplexus skutočne

širšiu rolu, než ju bežne poznáme.

Ďalším dôkazom je jeho

anatomická stavba. Za normálnych

okolností sú nervové centrá, v ktorých

vzniká „rozhodnutie“, na povrchu

sivé (preto sa hovorí o „sivej

mozgovej kôre“) a vovnútri biele.

Biele nervové pletence sú zodpovedné

za príjem a odovzdávanie

informácií. V solarplexe je to však

práve naopak: biela substancia sa

nachádza na povrchu a sivá vovnútri.

To tiež nasvedčuje tomu, že

pri tomto nervovom pletenci je veľmi

významná práve funkcia prijímania.

Aké impulzy však solarplexus prijíma,

keď nie je súčasťou centrálneho

nervového systému a teda nie je stimulovaný

prostredníctvom našich

piatich zmyslov?

ZVLÁŠTNY VÝZNAM

SOLARPLEXU

Úlohou solárneho pletenca je príjem

informácií a rozhodnutí

z nehmotného jadra človeka, z duše.

Odtiaľ sa impulzy duše odovzdávajú

do mozgu, do centra denného vedomia.

Centrom osobnosti človeka je jeho

nehmotná duša, zatiaľ čo mozog je

púhym nástrojom, ktorý jej má slúžiť

– je nakoniec len jedným z početných

nástrojov, ktorými disponuje

fyzické telo a ktoré sú duši počas

jej inkarnácie, čiže spojenia s telom

k dispozícii.

Aby sa informácia vychádzajúca

z duše dostala do mozgu, potrebuje

spojovaciu cestu. Vo fyzickom tele

tvorí počiatok tejto cesty solarplexus,

ktorý vlastne pre dušu predstavuje

„vstupnú bránu“ do tela.

Túto analógiu potvrdzuje aj anatomický

pohľad: solarplexus sa nachádza

medzi dvoma vetvami neurovegetatívneho

nervového systému,

ktoré vychádzajú z desiateho páru

(z dvanástich párových) mozgových

či hlavových nervov. Je to vlastne

jediný pár, ktorý nezásobuje nervovými

vzruchmi tvár, ale vedie

priamo dolu do brucha. Ako je z názvu

zrejmé, mozgové nervy vystupujú

z hlavy, presnejšie z mozgového

kmeňa, na ktorý okrem iného prilieha

malý mozog (mozoček). Teda

medzi solarplexom a mozgom existuje

nervové spojenie. Nielen zmienené

anatomické dôvody, i vlastné

prežívanie ukazuje, že solarplexus je

vstupnou bránou duše. Silné emócie

a hnutia mysle – radosť, strach, lásku,

atď. – pociťujeme v oblasti žalúdka,

práve v oblasti slnečného pletenca,

a nie v našej hlave, v mozgu.

Známe úslovia túto skúsenosť potvrdzujú:

pri rozrušení sa hovorí, že

človek má „motýliky v bruchu“, pri

obavách „strach zviera žalúdok“, pri

súžení „bolí srdce“ alebo je „srdce

zlomené“, v hneve nám „vzkypí žlč“

atď. Pri popise pocitov spomíname

oblasť žalúdka alebo srdca (nie hlavu

či mozog) – teda orgány, ktoré sa nachádzajú

v blízkosti solarplexu.

SOLARPLEXUS

A „STRIEBORNÁ ŠNÚRA“

Slnečný pletenec je zároveň aj tým

miestom, kde jasnovidní ľudia vnímajú

„striebornú šnúru“, ktorá spája

telo s dušou. Môžeme ju prirovnať

k akejsi pupočnej šnúre z jemnejšej

hmoty, ktorá umožňuje duši oživovať

fyzické telo. O striebornej šnúre

sa zmieňuje aj Biblia (Kazateľ 12,

6). Jej pretrhnutie vedie k oddeleniu

duše od tela, čiže k smrti. Toto

jemnohmotné spojenie môžu senzibilní

ľudia niekedy pocítiť, ak ich

niekto náhle prebudí z hlbokého

spánku. Spojenie duše a tela je počas

spánku uvoľnené a náhlym prebudením

dôjde k silnému napnutiu,

čo niekto môže v úrovni solarplexu

intenzívne vnímať. V tomto mieste

pociťuje tlak a teplo a popisuje, že sa

cez solarplexus „vracia do tela“. Podobné

skúsenosti iste nie sú bežné.

Ale podvedome všetci presne vieme,

kde v tele máme „bránu duše“.

Poznaním významu a úlohy solarplexu

môžeme lepšie chápať seba

samých, a pochopiť, či aspoň pripustiť,

že náš život sa neodohráva

v hlave. I keď myšlienky vychádzajú

z mozgu, naše nadšenie, vôľa, láska,

vytrvalosť, atď. sú vlastnosťami ducha,

ktoré vnímame v oblasti slnečného

pletenca.

Christopher Vasey

vasey@svetgralu.sk

55

Svet Grálu

37 | 2013


NÁZORY

56

Svet Grálu

37 | 2013

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 37/2013, vyšlo 1. 9. 2013.

Redakcia:

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 00 Košice

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice),

Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice n. Svit.),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur

Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš

Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o., Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Jozef Lehotkai (Detva)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrace:

• DepositPhotos.com: S. Nivens, Rusko (1); anonym (5); I. Michajlov,

Rusko (10); M. Bouška, ČR (12); A. Reinholds, Litva (16); V. Yudin,

Rusko (18); A. Kosev, Bulharsko (18); NASA/Hubble (20); M. Pasko,

Bělorusko (27);L. Serenthos, USA (28); O. Nicolae, Rumunsko (29);

G. Kollidas (30, 31); Bruniewska, Polsko (35); J. Merdan, Bosna a

Hercegovina (40); A. Brockwell, Velká Británie (46); A. Lazareva,

Ukrajina (54); D. Novakovic, Srbsko (57); A. Zarodov, Portugalsko (60)

• Dreamstime.com: anonym (7); anonym Rollf Images (32);

• Fotolia.com: anonym (58)

• Artur Zatloukal ml.: (36–39)

• Archív SPPK: (24)

• commons.wikimedia.org: (42)

• freelogovectors.net: (42)

• Svet Grálu: (14, 15, 26)

• GralsWelt: (22, 23, 48)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Aký je zmysel vzdelávania?

Jaký je smysl vzdělávání a jaký by

měl být smysl vzdělávání? Podle mě

by vzdělávání mělo pomoci mladým

lidem se začlenit do společnosti.

Opravdu tuto funkci plní naše školy?

Probouzí se ve mně o tom pochybnosti,

i když samozřejmě asi nejde

udělat jednoduchý, jednoznačný

závěr. Samozřejmě, dost záleží na

samotném žákovi a jeho přístupu,

jestli má touhu se stát plnohodnotným

členem společnosti, rozvinout

své schopnosti tak, aby pak mohl

užitečně působit ve společnosti, ve

které žije. Přemýšlím nad tím, že

školství stojí náš stát nemalé peníze

a taky často zabírá dost velkou část

života dětí i mladých lidí, proto na

ně obracím svou pozornost. Myslím,

že by nemělo být cílem člověka

dosáhnout co nejvyššího vzdělání

korunovaného všemožnými tituly,

ale kvalitního vzdělání, které mu

pomůže rozvinout schopnosti pro

jeho další působení. A toto vzdělání

podle mě nemusí vždy trvat léta…

Pod vlivem těchto myšlenek o užitečnosti

a neužitečnosti vzdělávání přemýšlím

nad tím, že opustím studia

na vysoké škole. To už je mé vlastní

rozhodnutí. Každopádně mě zajímá

i názor druhých lidí. Děkuji.

Š. P..

Odpoveď redakcie:

Učím dvacet let na gymnáziu

a toto téma je mi tedy velmi blízké,

popravdě je mou součástí. Nad

smyslem a náplní vzdělávání se

zamýšlím léta a své názory si stále

utvářím. Nejsem se současnou podobou

školství spokojena, nebyla

jsem s ní spokojena ani za dob

svých studií. Už jako studentka

gymnázia jsem zápasila s přemírou

teorie a množstvím faktografie,

na vysoké škole to nebylo jiné. Souhlasím

s Vámi v tom, že vzdělávání

by mělo pomáhat mladým lidem

začlenit se do společnosti, že „zabírá

velkou část života dětí a mladých

lidí“ (jak píšete), a souhlasím

i s tím, že by cílem člověka nemělo

být množství získaných titulů.

Nicméně žijeme v nějaké době,

v níž pro výkon mnohých povolání

je studium na vysoké škole výchozím

předpokladem. Dokončení

vysokoškolského studia z nikoho

žádaného odborníka ale neudělá,

a vzdělávání by tak mělo být procesem

celoživotním. Otázkou je, zda

je společnosti třeba tolik odborníků?

A jestli by například k učení

na prvním stupni škol neměl být

budoucí učitel „školen“ jinak – magisterský

titul a vysoká odbornost

kvalitního pedagoga beztak nezaručí.

Vzdělávání nemá být samoúčelné,

má být lidem a společnosti

k užitku. Jinak je opravdu zbytečné.

Proto je třeba vážně se nad

jeho obsahem zamyslet. Díky stále

dopředu postupující vědě máme


NÁZORY

nové technologie, kterými jsme

si téměř zničili planetu. Jak nám

vyšší vzdělání většího počtu lidí

pomohlo k lepšímu, tedy kvalitněji

prožitému životu? A jsme s vysokoškolskými

diplomy zároveň také

lepšími lidmi?

Dle mého názoru by obsahem

vzdělání mělo být kromě získané

odbornosti také postupné zjišťování

a objasňování fungování světa,

samozřejmě vždy s ohledem na věk

žáků a studentů. Ve školách všech

stupňů by se děti měly dozvídat

o fungování stvoření, měly by se

učit poznávat zákonitosti přírodních

dějů a objevovat stejné zákonitosti

na příkladech ze svého života

a z dění ve světě. Pak by i takové

přírodní, ale i společenské vědy

byly možná zábavnější, a hlavně

by byly prospěšnější. Dále by školský

systém měl rozvíjet nejen rozum,

ale také (prozatím alespoň

ve stejné míře) cit, neboť dnes „rozumové

vyučování“ převažuje,

a tím vlastně děti „otupuje“(jsou

ve výsledku přetížené a nezvládají

pak i základní učivo); měl by též

lépe rozpoznávat a rozvíjet vlohy

a schopnosti jednotlivců, měl by ale

také učit odpovědnosti, vzájemné

slušnosti, toleranci, spolupráci…

a úctě. K sobě navzájem, k přírodě,

Zemi, řádu světa… Poznáváním

přírodních zákonů a vývoje

světa by pak měl být i žák/student

ve škole veden k úvahám o smyslu

lidského života, k samostatnému

poznávání Boží vůle a tím k vědění

o Bohu. To by měla být podle mého

názoru nejvyšší meta vzdělávacího

systému. Tento nejvyšší cíl by ale

měl být dostupný každému, což by

vůbec nemělo souviset s druhem či

stupněm školy.

Jak to všechno provést? Sama nevím,

ale něco zkouším. Například

postupně a pomalu měním obsah

a způsob výuky. Od dob mých

studií se změnilo leccos. Studenti

jsou vedeni k větší samostatnosti

a své názory mohou svobodně/svobodněji

vyjadřovat. Učiva ale neúměrně

přibylo. Myslím, že přichází

doba, kdy si stále víc a víc lidí uvědomuje,

že je třeba leccos změnit,

a to nejen ve školství. Do škol přicházejí

děti, které učitelům pěkně

„topí“. Už si tak lehce nenechají

vnutit bezúčelné informace, a to

je dobře. Učitele to tak přinutí zamyslet

se nad tím, co a jak učí. Zamýšlím

se také a mí kolegové rovněž.

Jenže, změny ve společenském

smýšlení a jednání jsou odvislé od

změn každého jednotlivce. Jen cestou

shora, tedy „od vrchnosti“, to

nepůjde. K změnám ve školství je

třeba změněného přístupu všech.

Dětí, studentů, rodičů a učitelů. Ty

správné změny, tedy změny k lepšímu,

změny v nás samotných, nejsou

ale podle mého názoru možné

bez porozumění řádu světa. Jen tak

lze totiž i v současném dění rozpoznat

smysluplnou perspektivu. Je to

dobrodružná

a radostná

cesta :)

Myslím, že

myšlenky podobné

Vašim se

rodí v hlavách mnohých studentů.

Můj syn odešel nespokojen z několika

vysokých škol, aby se ujistil

v tom, že lékařem bez studia medicíny

být opravdu nemůže. Nevím,

jakou školu studujete a čím

byste chtěla být – nenechte se ale

současným školským systémem

„uplácat“. Je možné, že i v odhalování

nesmyslů naleznete nakonec

nějaký hlubší smysl.

Přeji Vám, ať se, s ohledem na

možnosti současnosti, rozhodnete

o svém povolání a cestě k němu

dobře.

Se srdečným pozdravem Šárka Šandová,

za redakci SG.

P.S. I přes určité výhrady máme dle

mého názoru poměrně dobré školy

a v nich mnoho dobrých učitelů.

57

Svet Grálu

37 | 2013


JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ

58

Svet Grálu

37 | 2013

Podobenstvo

ežiš rozpráva svojim poslucháčom

J príbeh o „výlove rýb“. Rybári hodia

sieť do mora a len čo sa sieť naplní,

vytiahnu ju na pevninu. Potom

úlovok starostlivo triedia. Do košov

zhromažďujú dobré ryby, nepožívateľné

odhadzujú.

Ježiš toto podobenstvo poslucháčom

vysvetľuje takto: Rovnako, ako

pri rybolove, tak sa „na konci sveta“

naplní aj osud všetkých ľudí. Stvoriteľ

v čase „posledného súdu“ vyšle

anjelov, aby ľudstvo roztriedili.

Spravodliví budú vyzdvihnutí nahor,

a bezbožní zavrhnutí, pretože nedali

svojmu životu zmysel.

Kristus naznačuje, že raz nastane

koniec Božej zhovievavosti. Dostali

sme čas, aby sme na Zemi dozrievali

a preukázali svoje schopnosti.

Každý má dostatok možností na to,

aby sa pomocou darovaného nadania

a talentu vyvíjal. Stvoriteľ však

zároveň stanovil lehotu, počas ktorej

tu musíme svoje úlohy splniť. Vyžaduje

od nás „osvedčenie o zrelosti“,

dôkaz, že sme dosiahli určitý stupeň

čistoty a vedomia. Na základe toho

sa máme vyvinúť na „bohumilých“

tvorov. Máme sa stať sebavedomými

ľudskými duchmi, „deťmi Božími“.

Iba ak prostredníctvom Božej sily

a lásky takto dozrieme, dovolí nám

Stvoriteľ prebývať vo svojej večnej

ríši.

Ľudia radi hovoria o „milom

Bohu“! Áno, Boh je láska. Ale On

je aj spravodlivosť. V tomto podobenstve

Kristus hovorí, že

o rybárskej sieti

(Matúš 13, 47–52)

„nepožívateľné ryby“ budú zavrhnuté.

To je iste správne. A rovnako

bude konať Stvoriteľ, pokiaľ ide

o nás, ak sa v múdrom poriadku

stvorenia – navzdory láskyplnému

vedeniu a starostlivosti – na konci

času ukážeme ako zbytoční a nepotrební!

Je snáď nepochopiteľné, že

Stvoriteľ raz vykáže zo svojich ríš

všetkých opovážlivých, nepoučiteľných,

nečistých? Aj to je láska! –

Kristus hovorí o „konci sveta“. Upozorňuje,

že je čas na obrat a zmenu,

pretože „láska nikdy nezanikne“ –

(1. Korintským 13, 8).

Venujme pozornosť aj slovám,

ktoré Ježiš prednáša na konci podobenstva.

Znovu spomína farizejov,

o ktorých často hovoril. Tu ich

však nekarhá, ale upozorňuje na to,

že to musia byť učitelia, ktorí budú

ľuďom pomáhať nachádzať správnu

duchovnú cestu. Aký je zmysel jeho

slov? Každý učiteľ (farizej), ktorý

prijal Božie posolstvo, bude pôsobiť

ako milujúci otec. Bude šíriť Božiu

múdrosť v správnom zmysle. Pozná

nielen to staré, teda to, čo priniesol

už Mojžiš, ale aj to nové, čo priniesol

Syn Boží. Takí ľudia sú kňazmi,

akých si Stvoriteľ

prial, lebo hlásajú

celú pravdu.

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk


Populárny kalendár MUDr. Jana Paloučka

s fotografiami Karla Prskavca.

Každý deň, týždeň a mesiac v roku má svoju

farbu, ktorá ovplyvňuje náš život, podobne ako

ju ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie

planét. Farba dňa vystihuje silu, ktorá práve

pôsobí obzvlášť výrazne.

Integrál Brno

Jan Palouček

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

V predaji so slovenskými názvami mesiacov.

Len do vypredania zásob!

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

Barva roku 2014

zlatá

Kalendár na rok 2014

3. doplnené vydanie,

formát 13 x 19 cm,

brožovaná,

176 strán

Ku kalendáru odporúčame knihu

MUDr. Jana Paloučka: Poselství barev

Cena: 9,60 €

Pre predplatiteľov: 9,00 €

Jan Palouček

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

Knihu a kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Jan Palouček

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

Jan Palouček

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2014

Integrál Brno

Cena: 6,30 €

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

Barva roku 2014

zlatá

Pre predplatiteľa: 5,90 €

Kalendár bez diára

Integrál Brno

Cena: 7,70 €

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

Barva roku 2014

Barva roku 2014 – zlatá

zlatá

Pre predplatiteľa: 7,30 €

Kalendár s diárom

Integrál Brno

Cena: 15,60 Barva roku 2014 – zlatá €

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

Barva roku 2014

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

zlatá

Pre predplatiteľa: 14,70 €

Kalendár s diárom + kniha

Poselství barev

21

Svet Grálu

37 | 2013


Meriame život príliš jednostranne: podľa jeho dĺžky a nie podľa jeho veľkosti.

Myslíme viac na to, ako život predĺžiť, než na to, ako ho skutočne naplniť.

Mnoho ľudí sa bojí smrti, ale nerobia si nič z toho, že oni sami a toľko iných

žije de facto len položivotom, bez obsahu, bez lásky, bez radosti. V poznaní

pravdy, v mravnom poriadku, v účinnej láske máme už v tomto živote podiel

na večnosti – predlžujeme svoj život nie o dni alebo roky, ale o večnosť.

Tomáš Garrigue Masaryk (citát z Hovorov s T.G.M.)

More magazines by this user