september 2012 – november 2012
Rozhovor s mužom závislým od drog
strana 11
Slepé nasledovanie vierouky je pre
duchovný vývoj škodlivé
strana 45
Ako deti správne motivovať
k práci
strana 14
Cena 2,89 €
marec 2013 – máj 2013
strana 12
Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti
strana 41
Otázka, ktorú si kladie mnoho
veriacich
strana 52
Cena 2,89 €
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
i
Rozhovor
s Prof. Ludmilou Kameníkovou,
o ľudskom zdraví
strana
18
Rozhovor s Margot Ruis
nielen o prírodných
bytostiach
strana 34
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
Aký je skutočný pôvod
človeka?
jún 2013 – august 2013
strana 34
december ember 2012 – február 2013
Ako viesť svoje deti
strana 11
Rozhovor s pátrom
Anselmom Grünom
o živote, viere a spiritualite
strana 45
Rozhovor
s PhDr. Milanom Zemkom CSc,
členom
historického ústavu
SAV v Bratislave
strana 14
S matkou ôsmich detí o veciach,
ktoré spájajú rodinu
Správny vzťah k tejto etape
života
strana 7
strana 53
36
9
Dieťa nie je dospelý!
strana 46
Ako „vstať z popola“
strana 20
Cena 2,89 €
Cena 2,89 €
Každý den, týden, týden imě
i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
život, , podob
podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
ve dnech roku
s fotografiemi Karla Prskavce
Barva roku 2013
aktuálna ponuka
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
zlatá
Prečo niekedy horoskopy
nevychádzajú
strana 18
Predstavujeme metódu
z východného Slovenska
strana 34
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
Černákovou
strana 34
Aký partner sa k nám
naozaj hodí?
strana 31
Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 38
Vychádza v decembri 2013
Ježiš Nazaretský
Bez ohľadu na vnútorný pôvod Krista, teda na jeho
Božské jadro, je už stovky rokov v popredí záujmu
otázka jeho pozemského života. O ňom okrem
biblického Nového zákona existuje iba málo
historických záznamov. A ani tu nemožno vylúčiť,
že tieto známe svedectvá neboli v priebehu
storočí manipulované. Preto však nemusíme hneď
„s vaničkou vylievať i dieťa“ a spochybňovať
Ježišov život a jeho nadčasovo pravdivé učenie,
odovzdávané z generácie na generáciu už vyše
2000 rokov.
Svet Grálu
Jeme lieky,
ale zdraví nie sme
Svet Grálu
33
„Život byl poměrně nudný.
Lieky na trvalé
Tak proč si ho nezpestřit?“
uzdravenie nestačia
Svet Grálu
Svet Grálu
Nebezpečenstvo dogmatizmu
„V pote svojej tváre…“
?
smrt
narodenie
zivot
Svet Grálu
34
Život s „druhým
svetom“
12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy
Naše minulé životy
Prečo ich nepoznáme? „Biblia pre mňa nie je dogmou!“
Prečo horoskop
niekedy
nevychádza?
POSELSTVÍ
B BAREV
2013
kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06
Astrológia dnes
Samoliečba
Slováci, akí sme?
zápalových
Homosexualita
chorôb
Ako jej rozumieť?
Svet Grálu
35
Barbro Karlén spomína:
Božia iskra v nás
„Keď som bola Annou Frankovou“
Svet Grálu
Skúsenosti blízkosti smrti:
Ilúzia či realita?
Prečo mal Kristus taký
hrozný osud?
36
Skrytý zmysel
starnutia Život ma naučil neplánovať
Herbert Vollmann: Pohľad do iného sveta
Vo svojom v poradí štvrtom zväzku sa autor zaoberá témami:
Pravdy a múdrosti v prísloviach a slovných zvratoch | Čísla,
podstata všetkých vecí | Ako to pôjde ďalej v týchto časoch
chaosu a núdze? | Apokalypsa dnes
Svet Grálu
ISSN 1614–5127
771614 512005
12 zlatých pravidiel
úspešnej výchovy
Pri objednávke celej edície spisov
Herberta Vollmanna:
Pútnik svetmi
Náboženské témy v novom pohľade
Nové poznanie k času obratu svetov
Pohľad do iného sveta
Vyhorenie
Vysoká škola
neočakávania
O živote v Tanzánii
s MUDr. Margarétou
Vrana k vrane
sadá...
Naša cena: 6,70 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
127 strán,
reklama
mäkká väzba,
slovenský jazyk,
formát 13 x 20 cm,
hmotnosť 170 g
Akciová cena: 25,50 €
Namiesto pôvodných: 29,20 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
NA ÚVOD
eď som sa chystal písať tento
K úvodník, načrtol som si v duchu
tri krátke poznámky: po
prvé – Karol, po druhé – rozum
nefunguje a po tretie – potom to
uvidíme. Preberiem to pekne po
poriadku. Keďže témou tohto čísla
je takzvaná smrť a to, čo s ňou súvisí,
nemohol som si nespomenúť
na Karola. Karol zomrel očakávanou
smrťou – po porade s lekármi
sa rozhodol nenechať sa operovať,
a prežiť niekoľko zostávajúcich
mesiacov dôstojne. V jeho prípade
to nikoho neprekvapilo – bol jogínom,
meditujúcim človekom a zároveň
ctiteľom Ježiša Krista v jednej
osobe. Krátko po jeho smrti sme
sa my dvaja stretli – zrejme v jeho
obľúbenej reštaurácii. Ako dlhoročného
vegetariána ma prekvapilo,
že s ním konverzujem nad tanierom
mäsa, no rozprávali sme sa úplne
prirodzene a bezprostredne. Tak
medzi rečou a jedlom sa ho pýtam:
„… počuj, Karol, vieš o tom, že si
zomrel?“ „Pravdaže.“ – odvetil mi
rozvážne a bez prekvapenia. „A čo
budeš teraz robiť?“ „To, čo doteraz,
učiť“, – naširoko sa usmial a oči
mu zasvietili. Hneď potom sme sa
len tak bez prechodu ocitli na šírošírej
lúke plnej pekných kvetov –
tuším boli žlté. Chvíľu sme mlčky
kráčali vedľa seba, necítili sme potrebu
rušiť blažené, posvätné ticho.
Po chvíli som sa obzrel, ale
Karol už vedľa mňa nebol, zrejme
sa pobral za novými povinnosťami.
Vďaka, že aspoň takto, prostredníctvom
sna, môžeme občas – a bez
rizika, nazrieť do sveta tých, ktorí
z tohto nášho odišli. Je to rozhodne
príjemnejšie a bezpečnejšie, ako
kedysi veľmi rozšírená móda kývajúcich
sa stolčekov, búchajúcich
okien a posúvajúcich sa písmeniek.
Plánovaná a akosi násilná
snaha komunikovať s obyvateľmi
záhrobia rozhodne skeptikov nepresvedčila,
a len veľmi málo mediálnych
ľudí dokázalo svoje správy
z onoho sveta podávať ďalej aspoň
ako-tak verne a neskreslene. Zárobkový
špiritizmus prispel skôr
k nárastu počtu ľudí, ktorí o druhom
svete radšej nechcú nič vedieť.
Treba povedať, že aj na strane ľudí
presvedčených „o živote po živote“
dochádza k nepríjemným prekvapeniam.
Po tom, ako si pozrela
hollywoodsky prifarbený, no v istom
zmysle dosť drsný film „Ako
prichádzajú sny“ sa mi jedna ezotericky
orientovaná dáma zverila,
že život po smrti si predstavovala
celkom inak. Že tam budeme hneď
osvietení a nebudeme sa potulovať
kade-tade ako blázni, až kým nedospejeme
k rozhodnutiu opustiť
vlastné závažia a vydať sa na novú
duchovnú cestu. Tentoraz už bez
pozemských pomôcok a tobôž pozlátok.
A v tom je práve ten háčik,
ktorý do istej miery aj vyššie uvedený
film približuje: na onom svete
nič také ako rozumová disciplína
a rozumové presvedčenie neexistuje.
Existuje iba cit, ktorý bez
kontroly hrubohmotného mozgu
nadobúda mohutnú povznášajúcu,
alebo aj ničiacu silu. Platí, že nebo
i peklo si človek nosí v sebe. Preto
sa v Tibete traduje múdrosť, že
osvietená bytosť vidí v jazere nádhernú
vodnú hladinu, zatiaľ čo pekelná
bytosť more plameňov. Preto
sa všetky duchovné tradície obracajú
k srdcu človeka, a nie k jeho
mozgu. Nakoniec, už tu na zemi
pripravujeme raj alebo utrpenie
iným a tým aj sami sebe. Smrť je
len prechodom, a aká bude a čo nás
čaká na druhej strane, je v našich
rukách. Spoliehať sa na príslušnosť
k cirkvi, slepé pritakávanie náboženským
predpisom alebo radám
duchovného manipulátora môže
byť nakoniec naozaj osudné. To
potom môže jeden dopadnúť tak,
ako v divadelnej hre s obľúbenou
hereckou dvojicou Lasica – Satinský:
do pekla prijmú ochotne každého,
lebo tam je to „demokraticky
zariadené“, ale v nebi sa ešte aj biskupovi
môže stať, že bude zametať
chodníky (a to môže byť rád, že ho
nebeskí strážcovia vzali na milosť).
Nakoniec, potom to uvidíme. – Potešila
ma reakcia jedného čitateľa
podnetnej knihy, popisujúcej onen
svet: bol natešený z toho, že aj na
druhom brehu treba pracovať. Že
inak by sa tam nudil. V tú pokračujúcu
prácu na druhom brehu, prácu
na sebe samom i v prospech blížnych
dúfam aj ja. Popri práci by
som si tam chcel doplniť štúdium.
Práve preto, že tunajšie tituly tam
žiadnu váhu nemajú ☺.
Roman Levický
levicky@svetgralu.sk
3
Svet Grálu
37 | 2013
OBSAH
4
Svet Grálu
37 | 2013
FEJTÓN
O putovaní duší po pozemskej smrti
TÉMA
Prvé kroky duše po smrti
Aký je život medzi ríšou živých a mŕtvych
UKÁŽKA
Svedectvo z druhého brehu
Franchezzov odkaz zo záhrobia
TÉMA
Pokračovanie života
v prednáškach Posolstva Grálu
Zosnulý
ROZHOVOR
Intarzia života
DUCHOVNÝ SVET
Všímajte si znamenia
Symbolika v živote človeka má svoje opodstatnenie
POHYB
Tanec chrbtice
ROZHOVOR
Čí chleba ješ, toho pieseň spievaj
HUDBA
Ľudská túžba po slobode
O najväčších majstroch hudobného klasicizmu
S umeleckým stolárom
Liborom Pražanom aj o kráse
Predseda SPPK
o potravinovej sebestačnosti
u nás
ŽIVOT
Sny
Čo prežíva duša počas spánku
FOTOGRAFIE
Gruzínsko
ŽIVOT
Všetko bude dobré
Príbeh matky, ktorá prežila svoju dcéru
PRÍBEH
Z krutého panovníka mierotvorca
Kráľ Ašóka a prvý moderný štát – 250 r. pred n.l.
UKÁŽKA
Kde je moja žena teraz, po smrti?
VÝCHOVA
12 zlatých pravidiel
úspešnej výchovy
Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“
ROZHOVOR
„Na konci života
nevidím slepú uličku!“
O živote a smrti s vedúcou detského hospicu
ZAUJÍMAVOSTI
Brána duše
Skrytý význam slnečnej pletene
LISTÁREŇ
Ohlasy čitateľov
PODOBENSTVÁ
Podobenstvo o rybárskej sieti
FEJTÓN
„A keď nebudeš jesť špenát, umrieš
a bude z teba smrtka, hú!“ povedala
pomstychtivo malá Betka, „to budeš
mať za to!“
„Nie!“ zakričal malý Kubo a tresol
lyžicou do taniera, „nebude, ocko
vravel, že keď zomriem, tak sa budem
vznášať ako nafukovací balón
a už ma nebude bolieť noha!“
„Tak dosť!“ zahrmela pani Jiráková
vojenským hlasom, „Betka, do kuchyne
utrieť riad, a ty, Kubo, nech
už máš ten obed v sebe!“ Šľahla po
deťoch pohľadom, veštiacim koniec
rešpektovania ich nežných osobností
a prechod na hrubšiu úroveň
výchovy.
„Po kom to tie deti majú,“ ťažkala si
vedľa v izbe. Manžel hľadel uprene do
modrasto svietiacej obrazovky počítača
a dával najavo, že na hladinu vypúšťa
len nevýznamné bubliny. „Po
kom… no predsa po nás,“ utrúsil neprítomne
ako vedľajší produkt svojho
bytia na Zemi. Bolo zrejmé, že nad
odpoveďou nepotrebuje rozmýšľať,
inak by ju nedal dokopy.
„Láskavo nezízaj do tej škatule, keď
so mnou hovoríš,“ vzkypela Alica Jiráková,
„lebo ti ju raz roztrieskam.
Mala som to urobiť už dávno.“
„Prečo by si to robila?“ prehovoril
nevinne Bruno Jirák. Vyzeral ako
hlúpy Jano z rozprávky, ktorý práve
vstúpil do cudzieho kráľovstva, potiahnutého
čiernym súknom. „Čo ti
na tom počítači vadí?“
„Ty mi vadíš,“ začala naberať obrátky,
ale Bruno ju zrazil z ohnivých
výšin do studenej vody: „Môžeme
hovoriť k veci? Ako znie tvoja
otázka?“
Neschopná jediného slova, ohrdnutá
v najjemnejších ženských citoch,
schmatla Alica utierku a vyrazila
z miestnosti.
„Alicka,“ prehovoril Bruno mäkkým
hlasom, „nechoď preč.“ Doparoma,
pomyslela si, zase ma dostal.
O putovaní duší
po pozemskej smrti
Ale na rodičovské združenie pôjde
tentoraz on, to mu nedarujem. Ja
idem v stredu na zumbu.
„Veď nás tie deti, Alicka, napodobňujú.
Sme pre ne vzory, opierajú sa
o nás, opakujú nás.“
„Ale tie morbídne debaty o smrti ja
počúvať nebudem,“ vzoprela sa Alica,
„keby si toto začal preberať so mnou
vtedy, keď sme spolu chodili, tak by
som si namiesto teba vzala Sedláka,
i keď je blondiak. – Prečo sa vlastne
o tejto téme bavíme?“
Artur Zatloukal
„Pretože sa na ňu deti pýtajú,“ pokračoval
neochvejne Bruno, „potrebujú
to vedieť, keď už ty o tom nechceš
nič vedieť. Keď sa začne o smrti,
celý svet sa tvári, že ho rozboleli zuby.
Celý svet nie, iba my tu v Európe. Odvtedy,
čo nám cirkvi zakázali myslieť
na reinkarnáciu, sme stratili niť
života „odkiaľ – kam“, a čiastočne
aj „prečo“. Namiesto radosti a istoty
v poznaní sa z nás stali skrúšené
a skrútené gotické sochy. Alebo naopak,
karnevalové masky, čo si užívajú
5
Svet Grálu
37 | 2013
FEJTÓN
večer a nechcú vedieť, čo príde po
polnoci. Zo zomretých, prirodzene
žijúcich ďalej svoj život, sme urobili
strašiakov. Samozrejme, že žijeme tu
a teraz, uprostred denného svetla, ale
každá zakázaná téma je čierna diera,
ktorá z nás vysáva sily. O žiadnej inej
otázke nekoluje toľko ustrašených nezmyslov,
ako o smrti. Nápisy na cintorínoch
sú plné rozprávok o večnom
spánku a ničote, a pritom je dnes už
plno dôkazov, že život po smrti pokračuje
plynule ďalej. Všetko dnes
hovorí za to, aby sa ľudia prestali trápiť
a začali vedieť. Koniec-koncov –
keď ti zomrela mamka, tak ti tie, ehm,
morbídne rozhovory nevadili.
„Máš pravdu,“ pripustila férovo
Alica. „Odrazu sa na mňa škľabili
všetky kúty, kam som sa len pozrela.
Ako keď ti povodeň vezme dom a ty
sa nemáš kam uchýliť. Naviac som
mamu jasne uvidela vo sne. Prišla za
mnou, bola zmätená a nevedela, čo
má robiť. Bolo to také živé, dodnes
viem, že to nebol iba sen. A ja som jej
nedokázala nič súce povedať. Ráno
mi volala sestra, že u nej v kuchyni
spadli v noci nástenné hodiny a že
sa s ňou vo sne prišla mamka rozlúčiť.
Ešte skôr než sme volali do nemocnice,
obe sme vedeli, že mamička
v noci zomrela.“
„To ľudia po smrti často robia, že
idú tam, kam ich srdce ťahá, k príbuzným
a priateľom. Ale množstvo
zomretých vôbec nevie, že zomreli,
pretože buď neveria v ďalší život,
alebo si naopak predstavujú Ježiša,
ako im osobne zotrie slzy z očí. Nič
takéto sa nestane a namiesto toho
žijú plynule ďalej. Veľa z nich nemá
a ani nepozná žiadne vyššie ciele,
a tak sa potĺkajú po smrti v rovnakom
okolí, v akom predtým žili –
v kancelárii, v obchode, v bytoch,
sliedia po krčmách, pretože ich priťahujú
pocity pijanov a pažravcov…
cítia sa priťahovaní rovnorodým
6
Svet Grálu
37 | 2013
prostredím a rovnorodými ľuďmi.
Iní sa ocitnú po smrti v šere a tme,
pretože si vlastne nepriali nič iné –
iba nič nevedieť a nebyť.“
„To je dosť pochmúrny obraz,“ odvrkla
Alica.
„Je to splnenie ich želaní,“ mienil
Bruno, „sami to tak vlastne chceli,
i keď o tom nemali predstavu.“
„Tak to sa teda na smrť veľmi neteším,“
hodila Alica utierku na stôl
a vstala, „radšej sa budem zubami-
-nechtami držať tu tohto slzavého
údolia.“
„Nezakrývaj mi jemnú elektroniku
mokrou utierkou na riady,“ napomenul
ju Bruno, „ja ti tiež nemiešam
depilačný krém medzi šampóny.
Koniec-koncov, kto má v sebe vyššie
ciele…“
„Keď už hovoríš o depilácii,“ odplatila
mu manželka ľadovo, „tak ma zaujíma,
kedy mi na záhrade pokosíš tú
trávu, kým do nej napadajú tie jablká.
Potom už bude neskoro.“
„Ostatne, kto má v sebe vyššie ciele,“
nedal sa rušiť Bruno, „dostane takisto
presne to, o čo sa snaží. Keď si
odžije kus svojho pozemského života,
bude pokračovať v ďalšom vzdelávaní,
dozrievaní, zušľachťovaní.
Nemá sa čoho obávať. Zem je tá najprácnejšia,
najvzdialenejšia úroveň –
riadne si túto prvú triedu základnej
školy prežiť je to najťažšie v celom
našom bytí. Kto to nezvládne na
prvýkrát, opakuje ročník. Väčšinou
i viackrát, dokiaľ nie je zrelý na
ďalší. Ten je už potom ľahší, je tam
viac svetla, krásy, ľahkosti a dokonalosti.
Veď si pamätáš – ľudia, ktorí
zažili klinickú smrť, sa niekedy ani
nechceli vrátiť späť, také im to tam
pripadalo nádherné. Ale tiež im bolo
jasné, že si najprv musia tu na Zemi
riadne prežiť všetko, čo prežiť majú.
Skôr tam nahor nemôžu.“
„Vyššie ciele? To znie ako z učebnice.
To musí mať človek na čele
pečiatku cirkvi, alebo filozofické
vzdelanie? Alebo chodiť zasnene po
ulici ako v inom svete a nedokázať
doma opraviť zásuvku, pretože to nie
je dosť vysoký cieľ? Nič nevedieť, nič
nedokázať, nič nečítať ani nevidieť,
nič si nepamätať, pretože im to nestojí
za námahu? Zo zásady čítať iba
hodnotnú duchovnú literatúru, ostatné
nie je dosť hodnotné?“ Alica
opäť hodila utierku na stôl, tentoraz
na iné miesto.
„Ale kdeže,“ znechutene odvetil
Bruno, „život sa nepýta, čo si o sebe
myslíš, ale aká si. Vnútorná živosť je
niečo úplne iného než priznanie sa
k cirkvi – a to, čo si práve vymenovala,
je číro-číra duchovná lenivosť
premiešaná s farizejstvom. Tie ciele
si človek ani nemusí presne vytyčovať
– viac než o ciele ide skôr o cítenie,
túžbu, chcenie, živosť ducha
v sebe činného, azda je v tom i taký
nepokoj, potom pohyb, pevné odhodlanie…“
Brunovi došli slová, ale
vo vzduchu pomaly vzchádzalo porozumenie,
podobne, ako sa po daždi
z lesa dvíha opar.
„Vieš, ja to všetko viem,“ pripustila
Alica, „ale aj tak mi chýba to posledné
vnútorné priznanie, že to skutočne
prijímam. Ako vlastne dôjde
človek k presvedčeniu?“
„Presvedčenie je viera i poznanie.
Uveriť môžeš i nezmyslu. Ale presvedčenie
– to znamená, že vieš, že
veci dávajú zmysel, že do seba zapadajú,
dávajú jasný a múdry obraz
sveta. A pokračovanie života taký
múdry obraz dáva!“
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
ŽIVOT PO ŽIVOTE
Prvé kroky duše
po pozemskej smrti
Gerd Harms
Zážitky Mary Ann Winkowski o živote so zosnulými
O návratoch ľudí z klinickej smrti a o ich prežívaní vzniklo veľa kníh a filmov,
no len málokto dokáže opísať život na druhom svete, ak návrat už nie je možný.
Človek sa nepreberie v nemocničnej izbe a nezdôverí sa svojim blízkym. Tí, čo
sa vrátili, opisovali priechod akýmsi tunelom, stretnutie s blízkymi, prípadne ešte
s nejakou vyššou bytosťou, ktorá upozornila na nutný návrat do fyzického tela.
O ďalšom pokračovaní života v nehmotnom svete zriedkavo referujú niektorí
nadaní ľudia, ktorí zomretých vnímajú a dokážu s nimi komunikovať. Jednou
z nich je aj Američanka Mary Ann Winkowski, autorka knihy Rozhovor s duchmi.
7
Svet Grálu
37 | 2013
ŽIVOT PO ŽIVOTE
Mary Ann Winkowski
ary Ann vo svojej knihe opisuje,
ako vyrastala so svojou
M
babičkou v talianskej kolónii prisťahovalcov
v USA. Pripadalo jej celkom
prirodzené, že vníma zosnulých
v ich duchovných telách. „Počula“ ich
hovoriť a vnímala, že oni počujú, čo
sama hovorí. Jej babička mala v menšej
miere tiež tento dar, a preto mala
pre vnučku pochopenie. Brávala ju
so sebou na pohreby. Mary Ann
čoskoro získala povesť sprostredkovateľky
medzi ríšou zosnulých a živých
tým, že odovzdávala ďalej, čo
zosnulí chceli vyjadriť. Neskôr vravievala:
„Či o tom vieme alebo nie,
duchovia sú stále medzi nami – od
najútlejšieho detstva sú súčasťou
môjho života.“
Podľa jej pozorovania sa zosnulí ľudia,
ktorí existujú ďalej ako nám neviditeľné
duše, spravidla zúčastnia
svojho pohrebu. Pozorujú celý priebeh
a vnímajú, o čom sa hovorí. Ale
čo oni chcú povedať, to my bežným
spôsobom nemôžeme počuť. Mary
Ann zakrátko poznáva, že jej zvláštne
nadanie je výnimočný jav. Z účasti
na mnohých pohreboch získala takúto
skúsenosť: Rovnako ako zosnulí,
8
Svet Grálu
37 | 2013
aj ona vidí svetlo. Mnohí z nich po
ukončení pohrebu týmto svetlom prechádzajú
a sú potom pre ňu už neviditeľní.
Ale nie je to tak u všetkých.
Niektorí zostávajú v blízkosti pozemského
sveta a Mary Ann ich môže naďalej
vnímať. Neskôr sa naučila svetlo
aj sama vizualizovať. Z pozemského
hľadiska je to „len“ myšlienkový útvar,
vytvorený duchovnou vôľou. Pre ňu
samotnú a pre zosnulých je to však
niečo celkom reálneho, a je im jasné,
že toto svetlo tvorí hranicu „onoho
sveta“. Čo leží za ňou, nevie z vlastného
pozorovania ani autorka, ani
zosnulí. Niektorí sa toho svetla boja
a zdráhajú sa ním prejsť. Ide o duše
pripútané k Zemi, ktoré sa nemôžu
z pozemského sveta zážitkov uvoľniť
z nejakého dôvodu. V tom najlepšom
prípade je to oddanosť a láska k blízkej
osobe. Sú tak dlho pozemsky viazaní,
kým aj ona neopustí tento svet.
V mnohých prípadoch sú však putá
následkom nejakej viny, ktoré pútajú
ľudskú dušu k žijúcim osobám. Po odložení
telesnej schránky totiž získajú
prevahu všetky vnútorné pohnútky
a väzby, a musí byť prežité všetko, čo
nebolo doposiaľ vyriešené alebo vyjasnené.
Väzby vznikajú nielen k určitým
osobám, ale dušu ťahá späť
a viaže k Zemi aj pripútanosť k predmetom
a zariadeniam, k majetku a záľubám,
skrátka k všetkému, čo je pre
človeka ťažké zanechať. Zúčastniť sa
pozemskej činnosti však už nemôže,
a skutočný „onen svet“ so svojimi
mnohostrannými možnosťami prežívania
a vzostupu je pre dušu kvôli
tejto pripútanosti uzavretý. Mary Ann
napr. vypozorovala, že ľudia si získaním
nejakej starožitnosti môžu pritiahnuť
aj neviditeľného spoločníka
z „onoho sveta“, pretože ten sa nemôže
oprostiť od cenného predmetu a sprevádza
ho k novému majiteľovi. Duše
pripútané k Zemi sa často tiež pripájajú
k žijúcim ľuďom, aby sa podieľali
na ich zážitkoch. Autorka videla, že
ľuďom, ktorí sú v stave silného vzrušenia,
odoberajú životnú energiu, alebo
spoluprežívajú ich pôžitky a emócie. Je
to rovnaké, ako v pozemskom živote.
Aj tu mnohí ľudia hľadajú vnútorné
vzrušenie sledovaním filmov, románov
alebo inými aktivitami. Môžu
pri tom vznikať napr. pocity hrôzy
a desu, sexuality alebo aj ušľachtilé
pohnútky. To všetko vyvoláva v duši
človeka silné dojmy, to znamená vnútorné
prežívanie, a vypĺňa tak momentálnu
prázdnotu.
To je aj dôvod, prečo sa autorka
stretáva s dušami z „onoho sveta“
pripútanými k Zemi prevažne tam,
kde dochádza k intenzívnemu prežívaniu.
V krčmách, stávkových a advokátskych
kanceláriách, na súde,
staniciach prvej pomoci, v nemocniciach,
pri športových zápasoch
a pri mnohých iných príležitostiach.
Tieto duše majú potešenie zo vzrušenia
účastníkov alebo divákov, a svojím
spôsobom sa ho pokúšajú zvyšovať.
To sa im darí pôsobením na svet
myšlienok a pocitov zúčastnených
ľudí. Kto si to nevie predstaviť, nech
sa vcíti do atmosféry futbalového zápasu
a vplyvu divákov – fanúšikov
na priebeh hry. Diváci sa pokúšajú
krikom a vnútorným prežívaním povzbudzovať
svojich hráčov. Aj hráči
môžu svojou hrou a správaním dostať
divákov do stavu vzrušenia. Na
všetkých úrovniach bytia sú to rovnaké
pochody. Podobné zmýšľanie
a úmysly vytvárajú neviditeľnú vnútornú
väzbu, ktorá potom umožňuje
vzájomné pôsobenie. Tým, že využívajú
telesné vyžarovanie žijúcich ľudí,
môžu duše pripútané k Zemi vyvolať
aj hmotné účinky. S tými môžu
byť spojené veľmi nepríjemné javy,
často vzbudzujúce strach. Ďalším
príkladom, pri ktorom bude sotva
niekto predpokladať vplyv duší pripútaných
k Zemi, sú depresie, telesné
ŽIVOT PO ŽIVOTE
ochorenia a psychózy, spojené s odčerpávaním
energie. Tak sa môže stať,
že sa pozostalí po odchode niekoho
blízkeho dostanú do stavu duševnej
zmätenosti. Môže sa to stať v prípade,
keď sa duša z onoho sveta pripútaná
k Zemi upne na nejakého človeka.
Vnikne do jeho energetického poľa,
do jeho aury, aby sa z neho vyživovala
alebo ovplyvňovala jeho mozog.
Umožní jej to určitým spôsobom sa
ďalej podieľať na pozemskom živote.
Niekedy sa stane, že takto posadnutý
človek preberá spôsob správania, držanie
tela a výraz tváre zosnulého.
Takému vplyvu sú vystavení mnohí
pacienti nervových kliník. Môže to
viesť až k samovražde. Podobné situácie
zažil a popísal v známej knihe
„Tridsať rokov medzi mŕtvymi“ neurológ
Dr. Wickland.
Tejto téme sa venuje i Abd-ru-shin
vo svojom diele „Vo svetle Pravdy“.
V prednáške „Pripútaný k Zemi“
popisuje rôzne dôvody, ktoré môžu
spôsobiť pripútanie. Napríklad muž,
ktorý vychováva svoje dieťa v presvedčení,
že smrťou život končí.
Po svojom odchode spoznáva svoj
omyl a musí spoluprežívať, ako tým
jeho dieťa a jeho potomkovia trpia.
Má zodpovednosť za ľudí, ktorých
priviedol na chybnú cestu a zostáva
k nim pripútaný.
Nedávno jeden slávny telesne postihnutý
fyzik tvrdil, že po smrti
neexistuje žiadny život. Tohto názoru
sa chopili médiá a v súlade so
všeobecným vedeckým názorom ho
rozšírili do celého sveta. Zamyslime
sa, čo môže tento človek očakávať
po uvoľnení od svojho chorého tela.
Prirodzene, existuje ešte nekonečne
mnoho prípadov, ktoré spôsobujú
pripútanosť k Zemi.
Životný príbeh Mary Ann Winkowski
pôsobí svojou prostotou a prirodzenosťou
vierohodne. Spoznávame
v ňom duševné mechanizmy,
ktoré ako pozorní pozorovatelia môžeme
zažiť aj v bežnom živote. Pripútané
duše sa od ľudí žijúcich na Zemi
líšia iba tým, že už nemajú telesnú
schránku.
Po vydaní knihy sa jej autorka stala
známou po celom svete. Mnoho ľudí
vyhľadalo jej radu, hľadali možnosť
kontaktu s blízkymi zosnulými a jej
pomoc. Tým, že videla mŕtvych pripútaných
k Zemi, mohla s nimi komunikovať.
Pokúsila sa primäť ich
k tomu, aby prešli svetlom, ktoré
vnímala, a tým prešli na skutočný
„onen svet“. Pripútanosť na Zem
alebo na jednotlivých ľudí zabraňuje
vývoju a vzostupu duše. Okrem
toho i ľuďom na Zemi môže spôsobiť
značné ťažkosti. Náš život je otvorený
vplyvom z tejto oblasti.
Podľa rozprávania Mary Ann sú
jej snahy často úspešné. Duše sa
zbavujú svojej závislosti na Zemi
a prejdú svetlom. Ale niekedy na to
ešte nie sú pripravené. Občas preto,
že sa boja, čo ich tam čaká, inokedy
preto, že sú ešte späté s nejakou úlohou
na Zemi.
Sláva Mary Ann Winkowski viedla
k tomu, že jej zážitky spracovala televízia
do seriálu „Ghost Whisperer“
(„Stratené duše“). Pri jeho tvorbe pôsobila
ako poradca, pričom musela
často mierniť prílišnú fantáziu scenáristov.
Na základe svojich dlhoročných
skúseností z kontaktu s duchmi
musela vysvetľovať rozdiel medzi
pravdou a fikciou. Aj pri vyšetrovaní
vrážd a iných zločinov, ako aj u samovrážd,
spolupracovala s kriminalistami.
To je však chúlostivá kapitola,
pretože výpovede mŕtvych nie
je možné použiť pred súdom. Vždy
ich musia doložiť kriminalisti riadnymi
dôkazovými materiálmi.
Množstvo a rozmanitosť príbehov,
vylíčených autorkou, je v každom
prípade obrovské. Mnohé skúsenosti
– napríklad že duše, pripútané
k Zemi, môžu byť za istých okolností
uzamknuté v miestnostiach alebo
bytoch – pôsobia záhadne.
Dotyčné duše často nepociťujú svoj
stav ako pripútanie a obmedzenie
slobody. Ale Mary Ann ho považuje
za neprirodzenú zábranu a zbytočnú
zastávku. Táto viazanosť neposkytuje
dušiam s ohľadom na ich vyšší
životný cieľ žiadne výhody a ľuďom
na Zemi často sťažuje život.
Prechod na „druhý breh“ sa dušiam
pripútaným k Zemi darí len
čiastočne. Súvisí to i s naším životným
postojom, v ktorom poznanie
o duchovnom svete zatiaľ nemá
miesto. Keby to bolo inak, duše by
pri ich prechode viedla dôvera vo
vyššie vedenie a túžba po vyššom
a ušľachtilom živote. Taký vnútorný
postoj by im potom umožnil prechod
k svetlu veľmi prirodzeným spôsobom.
Gerd Harms
harms@svetgralu.sk
9
Svet Grálu
37 | 2013
Svedectvo z onoho sveta
Ukážka z knihy
Franchezzov odkaz zo záhrobia
Ukážku vybral Tomáš Výboch
Dielo Franchezzov odkaz zo záhrobia napísal v roku 1896 A. Farnese. Je to skutočný
životný príbeh zosnulej duše Franchezza, Taliana z vyššej spoločnosti, ktorý premárnil
svoj život v pozemských pôžitkoch. Po svojej smrti musí znášať trpké plody svojho pochybenia,
putovať temnými úrovňami záhrobia a postupne krok za krokom vybojovať
svoju cestu k spáse. Dielo nenechá vnímajúceho čitateľa na pochybách, že deje, v ňom
opísané, sú skutočné, rovnako ako nepodplatiteľná božia spravodlivosť, prejavujúca
sa aj v tých najmenších maličkostiach.
u by som chcel znovu zdôrazniť,
T že v duchovnom svete je človek
vždy slobodný. Smie sa podvoľovať
svojim sklonom i chúťkam, ak
10
Svet Grálu
37 | 2013
nedá prednosť rade, ktorú tu dostane.
Rozsah poškodzovania práv
druhých je daný stupňom zákona
v dotyčnej oblasti.
V najnižšej oblasti panuje iba zákon
mocnejšieho. Tam sa môže
každý správať podľa svojej ľubovôle.
Môže kohokoľvek urážať a zotročovať
až ku hranici únosnosti, ale potom
zase niekto mocnejší bude s ním
zaobchádzať podobne. Najúbohejší
otrok na zemi nie je taký nešťastný,
ako úbožiaci v najnižšej sfére. Tam
žijú iba duchovia bez zákona, ktorí
na zemi pohŕdali Božími i svetskými
zákonmi, pôsobiac samé zlo a nesmierne
utláčajúc svojich blížnych.
TÉMA
Pre lepšie porozumenie chcem
tieto sféry v krátkosti opísať. Aj keď
je tam duch ten najmocnejší, najkrutejší
a najtvrdší, vždy sa nájde,
ako badať, iný ešte silnejší, aby
ho utláčal… až to nakoniec dôjde
k tým, o ktorých sa hovorí, že panujú
nad peklom … ku kráľom zla.
Pokračuje to stupňovito ďalej
a ďalej, až nakoniec pri najvyššom
vystupňovaní sa zlo samo začne
meniť. Ten najpanovačnejší a najzlomyseľnejší
zatúži po iných pomeroch
(Pozn. redakcie: predpokladáme,
že v určitých ojedinelých
prípadoch môže k takejto zmene
prísť. Nemožno však brať ako pravidlo,
že pri najvyššom vystupňovaní
zla v človeku možno u neho
očakávať obrat).
Takéto zameranie je náznakom
prvej túžby po lepšom živote. Pre
bratov nádeje, vyslaných na pomoc
do týchto temných oblastí, je to záchytný
bod, aby mohli takému duchu
naočkovať myšlienku možnosti
na polepšenie.
Kráčajúc potom dopredu, nachádza
na každej priečke rebríka vývoja
vždy vyšší stupeň zákona a poriadku,
do ktorého sa musí zaradiť
a môže očakávať aj od druhých,
že sa prispôsobia tam, kde to zákony
vyžadujú. Úplné dodržiavanie
mravných zákonov sa nájde len
v najčistejších sférach. Lenže aj tam
je mnoho stupňov a kto si ctí práva
druhých, spozná, že aj jeho práva
budú zachované. Kto šliape po právach
suseda, toho bude neskôr utláčať
silnejší.
V duchovnom svete je človek slobodný;
môže byť usilovný alebo lenivý,
konať dobro alebo zlo, privolávať
si požehnanie alebo prekliatie.
Akým je, takým sa utvára aj jeho okolie.
Oblasť, pre ktorú je zrelý, je pre
neho vždy tou najvyššou, pokiaľ sa
na vyššiu nedostane vlastným úsilím.
Dobro nepotrebuje v duchovnom
svete ochranu proti zlu. Odlišnosť
vlastností tvorí medzi nimi
neprekročiteľnú prekážku. Tí vyšší
môžu podľa svojho priania zostúpiť
do nižších úrovní kvôli návšteve
alebo pomoci.
Medzi nimi a nízkymi duchmi
je však široká priepasť, ktorú nízki
nemôžu prekročiť. Len v živote na
Zemi a na iných planétach môžu
sa zmiešať dobré i zlé vplyvy skoro
rovnakej sily. Hovorím skoro rovnakej,
pretože i na zemi má dobro
prevahu, iba ak by človek podľahol
svojej nízkej povahe a sám sa zbavil
tejto výhody.
V dávnych dobách, keď človek
ešte myslel ako dieťa, mal úzke
spojenie s duchovným svetom bez
toho, aby o tom vedel. Terajší ľudia
sa záhrobnému svetu odcudzili,
a preto usilovne hľadajú opäť spojenie
s ním, podobajúc sa námorníkom,
plávajúcim nočnou tmou na
kolísajúcom sa člne.
Vľúdni lodivodi z duchovnej ríše
sú pripravení pomôcť im a dopraviť
ich do žiariacej zeme, odkiaľ majú
zasa priniesť unaveným bojovníkom
zeme poklad svetla a nádeje.
Asi po troch mesiacoch ma Ahrinziman
vyzval, aby som sa pripravil na
veľkú zmenu. Mal som prestúpiť do
vyššej úrovne. Od duchovných učiteľov
som počul, že úrovne sa delia
na rôzne oddelenia.
Spodné oddelenia sa podobajú
krajinám. Jedna zasahuje do
druhej tak, že hranice medzi nimi
sú takmer nepostrehnuteľné, avšak
rozdiely medzi krajinami a ľuďmi
sa pozorovateľovi prejavia ihneď
pri prechode. Niektorí mienia, že
jestvuje sedem úrovní, z ktorých
najvyššia je nebo, o ktorom sa hovorí
v Biblii.
Iní tvrdia, že je dvanásť sfér a opäť
iní uvádzajú ešte vyšší počet. Väčšinou
sa predpokladá, že každá úroveň
V dávnych dobách, keď človek ešte myslel
ako dieťa, mal úzke spojenie s duchovným
svetom bez toho, aby o tom vedel
sa delí na dvanásť oblastí. Pre mňa je
najprijateľnejšie počítať so siedmimi
sférami nad Zemou a siedmimi pod
Zemou, počítané podľa vzdialenosti
od nášho Slnka.
Kniha Franchezzov odkaz zo záhrobia je
momentálne vypredaná, avšak v elektronickej
podobe je dostupná na internete
vo viacerých jazykoch.
11
Svet Grálu
37 | 2013
TÉMA
POKR AČOVANIE ŽIVOTA
V PREDNÁŠKACH
POSOLSTVA GRÁLU
Bez porozumenia, osamote stojí duša v úmrtnej miestnosti.
Nechápavo, lebo človek, ležiaci na lôžku, sa vo
svojom pozemskom živote zdráhal uveriť, že žije ďalej
i po odložení hrubohmotného tela. Preto sa touto myšlienkou
ani vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým,
ktorí o tom hovorili.
Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na smrteľnom
lôžku, vidí známych ľudí, ako plačú, stojac okolo
lôžka. Počuje i slová, ktoré hovoria a vníma aj ich bolesť,
ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že
práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa doteraz
žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá
znovu a znovu a stále hlasnejšie. Ľudia to nepočujú,
nariekajú ďalej. Začína sa ho zmocňovať strach. Sám
predsa zreteľne počuje svoj hlas a aj svoje telo cíti jasne.
V skľúčenosti vykríkne ešte raz. Nikto oň nedbá.
S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré síce poznáva
ako svoje, ale ktoré sa mu zrazu javí ako čosi cudzie, čo
k nemu už nepatrí. Veď stojí so svojím telom tu vedľa,
oslobodený od všetkých bolestí, ktoré doteraz pociťoval.
S láskou zavolá teraz po mene svoju manželku, kľačiacu
pri lôžku, kde dosiaľ spočíva jeho hrubohmotné
telo. Žena v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani
pohybom, že by ho počula. V zúfalstve k nej pristúpi
a mocne zatrasie jej ramenom. Ona to nepozoruje a on
si neuvedomuje, že sa dotkol a zatriasol len jemnohmotným
telom svojej manželky, nie hrubohmotným.
Nevie tiež, že jeho žena, ktorá podobne ako on, nikdy
nemyslela na to, že je niečo viac, ako pozemské telo,
nemôže cítiť dotyk jeho jemnohmotného tela.
…
Keď sa prebudil, okolo neho bola tma. Ako dlho spal,
nevedel. Cítil len, že už nemôže byť spojený so svojím
12
Svet Grálu
37 | 2013
pozemským telom ako dosiaľ. Bol totiž voľný, voľný
v tme, obzvlášť tiesnivo na neho doliehajúcej. Volal.
Ani zvuku. Nepočul svoj vlastný hlas. Zastenal a upadol.
Ale pritom tvrdo narazil hlavou na ostrý kameň.
Keď sa znovu prebudil, bola ešte stále tá istá tma, to
isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale údy boli
ťažké a hrozili mu vypovedať službu. Mocne posilňovaný
úzkostlivým zúfalstvom sa vztýčil a potácajúc sa,
tápal sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážajúc
vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale aj tak mu to
nedopriavalo pokoja k vyčkávaniu. Silná túžba pobádala
ho k tomu, aby neustále tápal a hľadal. Hľadal! Ale
čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné.
Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal!
Hnalo ho to dopredu, neustále dopredu! Až znovu
klesol a znovu vstal, aby pokračoval v putovaní. Tak
prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy. Jeho
hruď sa zachvela vzlykotom a … vynorila sa myšlienka,
TÉMA
prosba, ako výkrik unavenej duše, túžiacej po ukončení
temnej beznádejnosti.
Avšak výkrik nekonečného zúfalstva a beznádejnej
bolesti zrodil prvú myšlienku priania uniknúť z tohto
stavu. Snažil sa spoznať, čo ho priviedlo do tohto príšerného
stavu, čo ho tak ukrutne nútilo blúdiť v temnote.
Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to
Zem, alebo azda predsa ten druhý svet, v ktorý nikdy
nedokázal uveriť?
Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy a predsa
žil, ak by sa taký stav chcel nazvať žitím. Premýšľanie
mu pripadalo nesmierne ťažkým. Hľadajúc tackal sa
ďalej. Zase prešli roky. Von, len von z tejto tmy! Toto
prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala
túžba. Túžba je však čistejší cit, uvoľňujúci sa
z hrubého živelného úsilia. A z tejto túžby celkom nesmelo
vyrastala modlitba.
Táto modlitba, preplnená túžbou, vytryskla konečne
z jeho vnútra ako prameň a blahodarný mier. Pokora
a odovzdanosť zaplavili jeho dušu. Ako sa však zdvihol,
aby pokračoval vo svojom putovaní, tu prúd vrúcneho
prežitia prešiel mu po tele, lebo naraz ho obklopovalo
šero a on mohol zase vidieť!
V diaľke, veľmi ďaleko, zazrel svetlo podobné fakli,
ktoré ho zdravilo. Jasajúc vystrel k nemu svoje ramená
a naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval.
Ďakoval z preplneného srdca Tomu, kto mu daroval
svetlo! Potom s novou silou vykročil za týmto svetlom.
Svetlo sa mu síce nepribližovalo, ale po takom prežití
predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať
stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa opakovať
a vyviesť ho nakoniec z tejto spústy skalísk do teplejšieho
a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil.
„Bože môj, pomôž mi k tomu!“ vytrysklo z hrude naplnenej
nádejou. A aká veľká radosť, zase počul svoj
hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Radosť
nad tým dala mu novú silu a s nádejou opäť kráčal
dopredu …
Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom
svete. Tú dušu nemožno nazvať zlou. Na zemi ju
považovali dokonca za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník,
veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie
všetkých pozemských zákonov.
K tomuto deju je ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý
vo svojom pozemskom živote nechce nič vedieť o tom,
že je aj život po smrti a že raz sa bude musieť zodpovedať
za všetko svoje správanie a konanie, je v jemnohmotnosti
slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz
prejsť. Len pokiaľ je ešte spojený so svojím odloženým
hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže
občas vnímať, čo sa okolo neho deje.
Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného
tela, je táto možnosť stratená. Už nevidí
a nepočuje nič. To však nie je trestom, ale celkom prirodzené,
pretože on sám nechcel nič počuť ani vidieť,
čo sa týka jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, vytvárajúca
rýchlo rovnorodú jemnohmotnosť, bráni mu
v tom, aby jeho jemnohmotné telo mohlo vidieť a tiež
počuť. To trvá tak dlho, dokiaľ sa táto duša pomaly nezmení.
Či to už potrvá roky alebo desaťročia, možnože
aj storočia, to záleží od každého človeka. Je mu úplne
ponechaná jeho vlastná vôľa. Ale pomoc mu príde až
vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy nebude
k tomu nútený.
Svetlo, ktoré táto duša, keď sa stala vidiacou, uvítala
s takou radosťou, tu bolo vždy. Len predtým ho
nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, ako sa zdá
doteraz nevidomej duši. Ako ho vidí, či silno, či slabo,
to opäť záleží jedine od nej samotnej. Nevyjde jej ani
krok v ústrety, ale je tu! Duša sa môže z neho tešiť vždy,
ak vážne a pokorne chce.
…
Ak je povedané, že Boh podáva
svoju ruku na pomoc, tak je to
v Slove, ktoré ľuďom posiela
To sú duše, akých dnes na zemi možno vidieť milióny.
Až na to, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo
o Bohu, možno ich ešte nazvať slušnými. Zlovoľným sa
prirodzene vedie horšie, ale o nich tu nemá byť reč, len
o takzvaných slušných ľuďoch.
Ak je povedané, že Boh podáva svoju ruku na pomoc,
tak je to v Slove, ktoré ľuďom posiela. Ukazuje im
v ňom, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli.
A jeho milosť spočíva už od začiatku vo všetkých tých
veľkých možnostiach, daných ľudským duchom vo
stvorení na voľné používanie. To je tak nesmierne
mnoho, že si to človek dneška nedokáže ani predstaviť,
pretože sa tým nikdy nezaoberal s dostatočnou vážnosťou.
(Ukážka z prednášky Zosnulý).
13
Svet Grálu
37 | 2013
Intarzia života
O kráse (nielen) umeleckého
Rozhovor s juhočeským
reštaurátorom Liborom Pražanom
Podvečer, naozaj bohatý na dážď, nás zastihol v príjemnej kaviarni vo Velešíne na
Českobudejovicku. Pri šálke kávy ma Libor Pražan, Živnostník roku 2012 Juhočeského
kraja z malej obce Hradce pri Českých Budejoviciach, zasväcoval do tajov svojho
stolárskeho a reštaurátorského umenia a veľa prezradil aj o svojom vzťahu ku kráse. Aby
sa vo svojej dielni necítil sám, usporadúva už niekoľko rokov aj reštaurátorské kurzy.
SG: Libor, ako ste sa vlastne dostali k práci
s drevom?
LP: Všeobecne sa dá povedať, že
veľa ľudí už príde s tým, že budú
robiť nejakú určitú prácu. Ide skôr
o to, aby spoznali: toto je tá moja.
Myslím si, že to mám i ja, pretože
čo si pamätám, od najútlejšieho
detstva ma nesmierne priťahovala
práca s drevom. Môj otec nie je
14
Svet Grálu
37 | 2013
stolár, ani dedo nebol, ale mali to
ako koníčka. Pamätám sa na krásne
lavice, veľký dubový stôl, na stoličky
so srdiečkom na operadlách
u babičky na chalupe. To bola dedova
práca. Ako chlapec som ten
nábytok obdivoval. Liezol som pod
stôl a pozeral sa, ako začapoval „trnož“
(vzperu, pozn. red.), alebo som
obracal stoličky a obzeral som si
ich zospodu. Keď som niekde videl
skrutku, bol som sklamaný.
SG: Sú nejaké zlomové okamihy, ktoré pre
Vás boli v tomto smere zásadné?
LP: Prvý zážitok bol veľmi pekný.
Mal som desať rokov, možno dvanásť.
Moja maminka mi povedala: „Už si
veľký, vyberieš si sám darček k meninám.“
Možno som ju prehovoril,
že si chcem darček vybrať sám, to už
si nepamätám. Tak mi dala päťstokorunu,
to bola v polovici osemdesiatych
rokov najväčšia bankovka, a asi
tretina mamkinej mesačnej mzdy.
Menšiu vtedy nemala, bolo po výplate.
Zaprisahala ma, aby som nekupoval
nič drahé a peniaze doniesol
naspäť. Sadol som na bicykel a uháňal
do obchodu. Vrátil som sa celý
šťastný so sadou rezbárskych dlát
stolárstva
Zhováral sa Václav Kazda
a zvyšnou desaťkorunou. Maminka
si musela sadnúť, dala si obklad
na hlavu a riešila, za čo bude štvorčlenná
rodina mesiac existovať. –
Tri dláta som stratil ešte ako dieťa,
ale zvyšné tri mám dodnes.
SG: Tak tomu sa hovorí zlomový okamih…
LP: Ale naozaj zlomový okamih
bol v roku 1996, vtedy som sa týmto
remeslom nezaoberal, úplne som
naň zabudol. Šli sme vtedy do Hlubokej,
pozrieť sa na zámok. Úplne
ma to uchvátilo. Hovoril som si asi
týždeň alebo dva, že také veci by už
dnes nikto nedokázal urobiť. Dojmy
z návštevy zámku boli také silné,
že som nemohol na nič iné myslieť.
Kdekoľvek stál nejaký obchod
s nábytkom, musel som vojsť dnu.
Vtedy ešte nebol internet, nebolo
také jednoduché dostať sa k nejakej
peknej fotografii. V jednom obchode
stáli vykladané intarzované
kusy (intarzia – vykladanie nábytku
odlišným drevom, v podobe obrazcov
alebo vzorov, pozn. red.) a ja som
si hovoril: „No teda, veď presne také
boli na zámku“. Predavačka mi vysvetlila,
že ide o novovyrobený nábytok.
Celkom samozrejme povedala:
„Je tu jeden človek a ten ho vyrába“.
Že dnes ešte existuje niekto, kto toto
vie, ma do tej chvíle nenapadlo. Povedal
som si, že keď to dokázal on,
tak ja tiež musím. Z obchodu som
si odniesol prospekty s obrázkami
a rozhodnutie, že jednu takú komodu
vyrobím. V prospekte boli
okrem fotografií asi dva odstavce
o tom, ako sa intarzovaný nábytok
vyrábal. To bol môj prvý manuál.
SG: A to Vám stačilo na to, aby ste mohli
začať?
LP: Potreboval som samozrejme
pomoc, a tak som šiel za otcom. Ukázal
som mu vybranú fotku a povedal,
že toto budem robiť. Otec sa zasmial
a povedal: „Ty si šialenec, to nikdy
nedokážeš.“ No na druhý deň si navliekol
montérky a šiel mi pomáhať.
A s jeho veľkou pomocou som urobil
prvý kus, ktorý majú moji rodičia
do dneška doma. Je to taká učňovská
práca. Nie je najhoršia, ale nie je
samozrejme ani najlepšia.
SG: Tak to sú krásne zážitky zrenia. Odvtedy
Vám rukami prešiel rad pozoruhodných
kusov. Prezradíte mi, aké drevo používate
najradšej?
LP: Z najväčšej časti používam
miestne dreviny, stredoeurópske,
15
Svet Grálu
37 | 2013
ROZHOVOR
a napodiv to sú dreviny, ktoré nerastú
niekde v lesoch, ale zvyčajne
ich majú ľudia v záhradách, napríklad
orech, čerešňa, jabloň, slivka,
hruška. Z týchto drevín sa intarzie
robia dobre, pretože to sú farebné
drevá. Už od renesancie je kontrast
farieb dôležitý. Tieto dreviny mám
rád a vždy si hovorím, aká je to veľká
škoda, keď idem autom okolo nejakého
domu a vidím človeka s motorovou
pílou, ako práve reže na kláty
nádherný kmeň jablone.
Najradšej používam čerešňu, to
je taká nežná dáma medzi drevami,
a orech, to je jej partner. Orech je
majestátny vladár. Nakoniec i kreslá
a pracovné stoly veľmožov sa robili
väčšinou z orecha. Gotike vládol dub,
ale v druhej polovici renesancie sa
ujal orech a ten si udržal prvé miesto
až do dneška.
SG: Majú niektoré kusy nábytku, ktoré
reštaurujete, vlastné príbehy?
LP: Myslím, že každý kus nábytku
má hneď niekoľko príbehov. Jeden
vypovedá o svojej súčasnosti, o remesle,
o ľuďoch, ktorí nábytok vyrábali.
Keď rozoberiem stôl z 18. storočia
a vidím odtlačok rúk, ktoré stôl
robili, je to vždy silný dojem. Často
nájdem na nejakej skrytej ploche,
napríklad na zadnej alebo spodnej
doske náčrty a poznámky písané stolárom.
Hovorím si, ako sa vtedy asi
žilo tým obyčajným ľuďom, remeselníkom.
Boli to ľudia prostí, jednoduchší
ako sme my dnes a ja verím,
že i skutočnejší. Remeselníci vynikali
vysokým umom a svoju prácu
robili srdcom. Neviem si predstaviť,
že to mohlo byť u väčšiny z nich
inak. Novší nábytok rozpráva príbeh,
kde ruky bývajú nahrádzané
strojmi. Najskôr to boli stroje poháňané
parou, potom elektrinou,
a dnes sú ľudia nahrádzaní automatickými
linkami. Nemám nič proti
16
Svet Grálu
37 | 2013
technike, ale nemala by odstaviť človeka.
Alebo lepšie povedané – človek
by sa nemal sám odstaviť od svojho
privilégia milovať a tvoriť, len preto,
že technika mnohé zvládne. Síce to
nevyzerá tak pekne ako dielo rúk,
ale zvládne to. Takže sa už nemusím
namáhať, nemusím vkladať vnútornú
invenciu do svojho diela. Aj
to je príbeh nábytku. A nie je nijako
nový. Taký nábytok z dvadsiatych
rokov minulého storočia už hovorí
rečou sériovej výroby, priemyslovo
vyrábané latovky a preglejky, stráca
sa stopa konkrétneho človeka. Sú to
pekné tvary, pekné drevo, ale kdeže
je ruka, ktorá viedla dláto alebo hoblík...
SG: Aká fáza práce Vás osobne najviac napĺňa?
LP: Zákazník dajme tomu nájde
nejakú šperkovnicu, napríklad i 270
rokov starú, a väčšinou je to absolútne
torzo. Prinesie v jednej taške
šperkovnicu a v druhej olúpané intarzie,
pol igelitky farebných drievok
centimeter krát centimeter. V prvej
chvíli je to nadšenie, ktoré sa potom
zmení na zúfalstvo, keď si človek
uvedomí, že to bude musieť dať dokopy.
No a to nadšenie sa začína vracať
v momente, keď to už ozaj začína
vyzerať k svetu. A samozrejme, tou
zlatou bodkou je povrchová úprava.
Kedysi sa nábytok leštil ručne šelakom,
tzv. francúzskou politúrou
– a to je veľmi krásna povrchová
úprava. Je to také živé, krásne, ťažko
sa to popisuje.
SG: Takže k orechu úplne ideálne.
LP: To áno.
SG: Máte aj doma nejaké starožitné kusy?
Nie je toho trochu dosť po tej práci?
LP: Ja po tom túžim už sedemnásť
rokov, ale zatiaľ sa mi to nesplnilo.
Chcel by som mať doma tiež
nejaký pekný kúsok. Nie si zariadiť
historický interiér, to nie, ale nejaký
pekný kus, dva, to by sa najmä mojej
žene veľmi páčilo.
SG: To Vám obom úprimne prajem. Vo svojej
práci sa vlastne dosť zaoberáte históriou
a jej artefaktami.
LP: Minulosť a história je pre mňa
nesmierne zaujímavá a príťažlivá, je
to zdroj inšpirácie a vôbec, námet
na úvahy a premýšľanie. Pretože keď
sa človek pozrie do minulosti, tak čo
je človek na planéte, od prvej chvíle
má potrebu skrášľovať svoje prostredie.
Od jaskynných malieb až vlastne
po… no nemôžeme povedať súčasnosť,
pretože, to je taká zvláštnosť,
máme teraz obdobie, keď sa umenie
netvorí. Po toľkých tisícročiach naraz
nemáme tvorbu umenia, počnúc architektúrou
a hrnčekmi na čaj končiac.
To je veľmi zvláštne, často nad
tým rozmýšľam, prečo to tak je.
SG: A na čo ste prišli?
LP: Myslím, že potreba tvoriť
krásu a zušľachťovať predmety dennej
potreby vychádza z citu, ... že
je to záležitosť vnútorná. A takisto
si myslím, že sme sa citu vzdialili
alebo uzavreli. Mnohí odborníci sa
zhodujú v tom, že secesia bola posledným
originálnym umeleckým
smerom. A to je už takmer sto rokov,
čo skončila. Myslím, že človek
zabudol, že je človek. Ale zároveň
verím, že nie celkom, pretože podvedome
stále hľadáme krásu. Len pri
tom našom hľadaní dosť blúdime.
Chýba nám vlastný úsudok a tak sa
ROZHOVOR
ľahko chytáme vecí, ktoré sa nejako
tvária. My sa domnievame, že to je
to pravé a ono často nie je. Musíme si
uvedomiť, že o stratené veci sa musí
viac bojovať.
SG: Kedysi sa verilo, že umelecké spracovanie
predmetov má pozitívny vplyv na charakter
človeka, ale súčasná teória umenia
tento názor považuje za zastaraný. Na jednej
strane je pravda, že pokiaľ je človek
v krásnom prostredí, neznamená to ešte,
že si uchová dobrý charakter. Ale napriek
tomu si myslím, že umenie povzbudzuje
a zušľachťuje zmysly i ducha a je to taká
pridaná šanca k tomu, aby si človek ten
čistý alebo pekný charakter uchoval. Čo
myslíte?
LP: Súhlasím s Vami. S krásou sa
dá spojiť jedine citom. Umenie je
tvorené srdcom alebo skôr zo srdca
a je tvorené zase pre srdcia iných.
Takže pokiaľ sa obklopím umeleckými
predmetmi akéhokoľvek
druhu alebo navštívim všetky predstavenia
Národného divadla, ale neotvorím
tomu ten svoj cit, tak mi to
v charaktere nepomôže. Potom hrozí
iná vec, že sa človek obklopí niečím
výnimočným a skĺzne napríklad
sám k pocitu, že on je výnimočný.
Ale pokiaľ príde domov a pozrie sa
na obraz alebo na nejaký krásny kvetinový
stolík a dotkne sa to jeho citu,
potom to funguje. V tom pre mňa
spočíva zmysel tvorby umenia.
SG: Svojou prácou vytvárate krásu, ktorá
dnes nie je práve „in“. Čo pre Vás znamená
krása vo Vašej práci?
LP: Krása, to je niečo ako dych
života. Povedal by som, že je nositeľkou
všetkých cností. Je to
taký obsiahly pojem, že sa radšej
o žiadnu definíciu nebudem pokúšať.
Napríklad moje remeslo je jednou
z mnohých a mnohých možností
ako zachytiť čiastočku krásy
do určitých foriem. A to je myslím
úlohou všetkého umenia. Možno
preto kedysi ľudia verili tomu, že
obklopovať sa umením a krásou
pomáha človeku v zlepšovaní jeho
charakteru.
SG: To sa vlastne týka každého z nás. Každý
má teda možnosť sa v živote svojím spôsobom
kráse približovať alebo niečo ku kráse
formovať, bez ohľadu na druh svojho povolania.
LP: Určite. Tu nejde o to, že niekto
má výhodu vo svojom zamestnaní
a niekto tu výhodu nemá, pretože
v tom nie sú žiadne hranice. To nemôže
človeku zakázať ani žiadny politický
režim. Stačí vyjsť von z domu
do prírody, kde sa človek stretne
s tým, čo potrebuje, pretože príroda
na rozdiel od nás ľudí zo svojej
cesty nikdy neuhla. Verím tomu, že
dávni ľudia boli s prírodou dosť spojení,
oveľa viac ako my dnes. Pretože
oni v nej žili stále. My to máme vo
svojich betónových mestách ťažšie.
Ale nie je to nemožné. Človek, ktorý
hľadá, potrebuje len vedieť, čo mu
pomáha – a ísť za tým. A na to musí
prísť sám. Musí sa obracať do seba,
tam hľadať odpovede na otázky,
ktoré si kladie. A tiež skúšať.
SG: Aké krédo sprevádza Vašu prácu, máte
nejakú profesnú filozofiu?
LP: Chýba nám tu krása a ja som
rád, že môžem trochu pomôcť, aby
sa zase viac objavovala. V mojom
prípade ide o akési znovuprebudenie
zašlej krásy pri reštaurovaní,
a pri kurzoch zas povzbudenie ľudí
k vlastnému úsiliu. Oproti minulým
časom sa zmenilo myslenie, ciele nás
ľudí sú iné. Kedysi napríklad majetný
človek, napríklad šľachtic, zaplatil
hudobnému skladateľovi, aby
zložil symfóniu alebo operu. Dnes
si majetný človek nechá vybudovať
v záhrade bazén s príbojom alebo si
kúpi auto za desať miliónov.
SG: Takže ide vlastne o výchovu bohatšej
vrstvy, alebo i tej strednej vrstvy k tomu,
aby ľudia umenie nielen konzumovali, ale
aby podporovali jeho vznik.
LP: Áno, to je zásadné pre pokračovanie
tvorby všetkého druhu.
Všetko umelecky stvárnené je
veľmi prácne, náročné na čas a precíznosť.
Vidím to i vo svojom zamestnaní.
Napríklad vyrobiť alebo
zreštaurovať šperkovnicu veľkú
25 × 25 × 12 centimetrov trvá oveľa
dlhšie než vyrobiť z drevotriesky
rad vstavaných skríň vysokých
od podlahy po strop. Tvorba čohokoľvek
krásneho je nesmierne náročná.
Preto sú dôležití mecenáši,
sponzori, zákazníci. Je jedno ako im
budeme hovoriť, ale oni okrem toho,
že tú vec kupujú pre seba, kupujú ju
aj pre ľudstvo. Je to cenné partnerstvo
medzi umelcom a jeho zákazníkom.
Umelec má rád umenie a vie
ho tvoriť. To, čo mu chýba, sú prostriedky
na tvorbu. Majetný človek,
zákazník, má tiež rád umenie, ale
nevie ho tvoriť, zato má možnosť
podporiť jeho vznik. Tak sa obaja
podieľajú na zrode niečoho, čo pretrvá.
Je to cenný vzťah, obe strany
sa potrebujú. Predtým majetní ľudia
zamestnali desiatky, stovky remeselníkov,
stolárov, rezbárov, kováčov,
maliarov obrazov. Dokonca
spisovateľov alebo hudobných skladateľov.
Veď i básnik Schiller mal
svojich podporovateľov, aby mohol
písať. Jeho Ódu na radosť, ktorú neskôr
Beethoven zhudobnil, pozná
celý svet.
SG: Libor, ďakujem
Vám srdečne za rozhovor!
Václav Kazda
kazda@svetgralu.cz
17
Svet Grálu
37 | 2013
Všímajte si
18
Svet Grálu
37 | 2013
znamenia
Znamenia majú v živote ľudí zaujímavé
miesto. Môžu mať rôznu podobu. Niekto
verí, že ak mu cestu skríži čierna
mačka, znamená to nešťastie. Iný človek
sa môže nazdávať, že ak otvorí knihu
náhodne na určitej strane, nájde v nej
rozriešenie problému, ktorým sa práve
zaoberá. Niektorí ľudia sú znameniami
doslova posadnutí a vyhľadávajú ich aj
tam, kde vôbec nie sú, iní to považujú za
fantáziu a blud. Pravda je možno niekde
uprostred.
BLUD ALEBO
SKUTOČNOSŤ?
Znameniam prikladali ľudia v minulosti
mimoriadny význam. Považovali
ich za symbolickú reč stvorenia, ktorou
sa človeku prihovárajú vyššie sily.
Táto skutočnosť bola dobre známa napríklad
starým druidským ale i indiánskym
šamanom, ktorí vedeli tieto
znamenia v prírode postrehnúť. Príroda
bola pre nich otvorenou knihou,
v ktorej mohli ľahko čítať posolstvá
pre seba i svojich blízkych.
Aj vyspelá civilizácia už spozorovala,
že symbolika v živote človeka
má svoje opodstatnenie. Velikáni
psychiatrie 20. storočia – Z. Freud
a C. G. Jung sa vo svojej praxi vo veľkej
miere zaoberali výkladom snov
svojich pacientov – aby lepšie pochopili
ich problém. Sny boli výrazom
podvedomia pacienta, jeho skutočného
duševného stavu, ktorý sa takto
mohol voľne prejaviť. Vďaka snom sa
o svojich pacientoch dozvedeli informácie,
ktoré by im oni sami nikdy
nepovedali, a tie prispeli k úspešnej
liečbe.
Ak sa dnes pozrieme na postoj ľudí
k symbolike a znameniam, uvidíme,
že sa situácia zmenila. Väčšina ľudí
im neprikladá nijaký zvláštny význam.
Mnohé symboly sú skostnatené,
prázdne, príliš všeobecné. Ak napríklad
niekto stretne kominára, chytí si
gombík a povie si, že dnes bude mať
šťastie, je to väčšinou len fráza, neverí
tomu. Podobne ak máme piatok
Tomáš Výboch
trinásteho, môžeme byť v ten deň
opatrnejší, ale je to len tak „pre istotu“,
nie sme presvedčení, že sa skutočne
prihodí niečo zlé. Tieto zvyky sa stali
bezmyšlienkovitou obyčajou, pretože
ľudia sa mohli na vlastnej skúsenosti
presvedčiť, že takéto symboly nie sú
hodnoverné.
VÝKLAD SNOV, KARIET
A DUCHOVNÝCH
PRÍČIN CHORÔB
Na druhej strane tu máme oblasť ezoteriky,
kde sa symbolika veľmi hojne
využíva, alebo lepšie povedané zneužíva.
Táto téma je v dnešných ezoterických
smeroch doslova „prestrelená“
a to do takej miery, že i ľudia, ktorí by
sa možno chceli touto témou vážnejšie
zaoberať, musia po určitom čase skonštatovať,
že to celé je len blud a zanevrú
na celú oblasť. Problém spočíva
v tom, že ezoterika sa na symboliku
príliš kŕčovito upína. Prehnane sa zameriava
na túto skrytú reč stvorenia,
húževnato ju vyhľadáva v každej maličkosti
– a to nakoniec pôsobí veľmi
strojene, neprirodzene. Na internetovej
stránke, venovanej duchovnu
sa môžete napríklad dočítať, že ak
vám vypadne šálka z ruky a rozbije
sa, znamená to, že ste hlavou v oblakoch.
Pri zbieraní črepín sa k zemi priblížite
a to vám pomôže uzemniť sa.
Hovorí sa tiež, že nič nie je náhoda.
Mnohí si tento výrok zoberú tak doslovne,
že v prípade, ak im pri utieraní
DUCHOVNÝ SVET
prachu vypadne z police knižka na
zem a otvorí sa na konkrétnej strane,
určite by si ju mali prečítať, pretože
sa tam skrýva možné riešenie ich terajšieho
problému. Dnes je populárny
aj výklad duchovných príčin chorôb.
Spomínam si na rozhovor v kruhu
známych, kde sme spomenuli človeka,
ktorý si nedávno zlomil nohu. Jedna
pani sa vizionársky vyjadrila v duchu:
„Nó, asi to potrebovali ako lekciu. Ak
sa niekomu zlomí noha, znamená to,
že nesprávne kráča životom!“ Išlo samozrejme
o veľmi jednostranné vyhlásenie,
ktoré ju dokonca stavalo do
úlohy sudcu, a nijakým spôsobom neprospelo
ani nášmu známemu, ani jej.
Ak sa pozrieme na všetky tieto prípady
trocha z nadhľadu, môžeme kameň
úrazu ľahko rozpoznať – je ním
príliš jednostranný výklad, kde vôbec
nezapájame svoj vnútorný hlas,
a preto nemôže byť správny.
Ak sa nám sníva, že nám zomrel
niekto blízky z rodiny, vôbec to neznamená,
že sa nám narodí dieťatko,
ako sa to často spomína v knihách na
výklad snov. Ak nám vypadne šálka
z ruky, znamená to v tej konkrétnej
chvíli možno len to, že sme boli nepozorní,
ale určite z toho nemôžeme
vyvodzovať jednoznačný názor, že
svojím životom kráčame akoby v oblakoch.
No ak znamenia a symbolika
naozaj existujú, ako ich môžeme
vidieť? A ako sa môžeme vyvarovať
nesprávneho výkladu? Kde ich hľadať,
keď sme sa tým doteraz nikdy
nezaoberali?
ČOMU SA VYHNÚŤ
A AKO SPRÁVNE
VNÍMAŤ
V prvom rade je potrebné povedať, že
symboly a znamenia ktoré človek dostáva,
sú určené jeho duchu. Iba duch
človeka ich dokáže pochopiť, správne
posúdiť a vyhodnotiť. Preto ich môže
vnímať len ten človek, ktorý svojho
ducha používa. Reč ducha – to je vnútorný
hlas, ten tichý pomocník každodenného
života. Znamenie, alebo
symbolická udalosť vyvolá v človeku
určitý citový dojem, k jeho zachyteniu
i pochopeniu väčšinou nedôjdeme rozumovým
hĺbaním.
Domnievam sa, že neexistuje
presný návod, ako sa naučiť znamenia
vidieť a vnímať. Nefunguje to tak, ako
učia ezoterické knižky, že stačí len
veľmi chcieť, oni sa zrazu stanú a my
ich vidíme. Práve takýto postup nás
privedie na scestie. Prílišným myšlienkovým
chcením si totiž utvárame
svet svojich predstáv, znamenia si tak
umelo vytvoríme, vynútime a budú
nepravé. Rovnako sa ich nenaučíme
z kníh, zo snárov, tarotových kariet,
okultných knižiek a podobne.
Človek, ktorý chce svojím životom
kráčať správne, svojho ducha vždy počúva.
Po určitom čase používania sa
jeho schopnosť vyciťovania tak zintenzívni,
že začne znamenia vnímať,
vidieť vo veciach, ktoré predtým nevidel.
Oni tu boli vždy, avšak on si pre
ne svoj zrak, alebo vnímanie otvoril až
teraz. Je to ako pomoc, ako dar, ktorý
človek dostane po určitej vynaloženej
námahe. Ale to sa neudeje zo dňa na
deň a nepohltí to človeka takým spôsobom,
že sa zrazu stane vizionárom
a všade bude vidieť symboly a znamenia.
To by bol príliš excitovaný neprirodzený
stav, podobajúci sa blúzneniu
a horúčke. Je to naopak. Človek
sa duchovným dozrievaním stáva
omnoho prirodzenejším a tak pôsobí
aj na svoje okolie. Ak sa stretneme
s človekom, ktorý veľmi vehementne
a s dávkou predstieranej pokory vyhlasuje,
že jemu svet dáva znamenia
každý deň, môžeme si byť úplne istí,
že jeho znamenia sú len jeho márnivosť
a pýcha zmiešané s vynútenou
fantáziou. Skutočne vidiaci človek
rozpozná hodnotu svojho vnímania;
s týmto pochopením sa v ňom objaví
určitý ostych, ktorý mu nedovolí tento
dar vystavovať na obdiv, alebo sa ním
vychvaľovať. Spozná tiež, že znamenia
nikdy nie sú jednostranné, nedajú sa
o nich napísať knihy a návody, ako
ich čítať, pretože sú veľmi mnohoraké,
takmer v každom prípade iné. Jednostrannosť
je vždy znakom, že sa do
toho priplietol rozum a ten ako sme
už vyššie spomenuli, v tomto prípade
nemá určujúce slovo. Môžeme to vidieť
v dnešných knihách o výklade
snov – kde sa ku každému konkrétnemu
snu pripíše určitý význam alebo
udalosť, ktorá človeka stretne. Môžete
si to vyskúšať a zistíte, že to nefunguje.
Podobne, ako je to s duchovnými príčinami
chorôb. Nie je múdre automaticky
predpokladať, že ak má človek
cukrovku, dáva málo lásky a podobne.
Keďže je okolo znamení toľko nejasností
a človek môže tak ľahko skĺznuť
k omylom, môžeme sa spýtať, či je
vôbec dobré sa tým zaoberať. Nie je
lepšie pre istotu to celé hodiť za hlavu,
aby sme nestratili pôdu pod nohami?
Na túto otázku nám môže veľmi
dobre poslúžiť príklad homeopatie.
Úlohou homeopata je nájsť pre
chorého pacienta taký liek, ktorý čo
najbližšie zodpovedá mentálnemu,
emočnému a fyzickému stavu pacienta.
Má na výber z približne šesť
tisíc liekov z rastlinnej, minerálnej
a živočíšnej ríše, pričom na pacienta
bude mať skutočne liečivý efekt ani
nie jedno percento z nich. Musí byť
teda mimoriadne presný.
Zaujímavé je, že pri výbere lieku
prostredníctvom počítačovej analýzy
dosahujú terapeuti podstatne slabšie
výsledky ako tí, ktorí využívajú
aj intuíciu a určitú symboliku, ktorá
sa prejavuje u pacienta. Chorý totiž
veľmi často podvedome poukazuje
na liek, alebo skupinu liekov, ktoré
potrebuje. Pacient, ktorý potrebuje
19
Svet Grálu
37 | 2013
DUCHOVNÝ SVET
20
Svet Grálu
37 | 2013
liek zo zvieracej ríše, príde napríklad
veľmi často odetý do šiat, ktoré majú
farebný zvierací vzor a pod. Dôležité
však je, že terapeuti, ktorí využívajú
iba intuíciu a symboliku, veľmi často
nedosahujú dobré výsledky. To sa
stáva hlavne u začiatočníkov, ktorí
si to zjednodušujú, a nemajú ešte základné
znalosti liekov. Je potrebné
skĺbiť naučené vedomosti a zapojiť
tiež cit na vnímanie symboliky. Homeopatia
je vynikajúcim príkladom
toho, ako musí na zemi rozum spolupracovať
s citom, ak chce úspešne
liečiť. Oba sú nepostrádateľné.
Tento príklad nám naznačuje, že
symbolika a znamenia predstavujú
pre človeka veľmi účinnú pomoc,
ktorú by bolo pochabé nevyužiť.
Snaha o ich vnímanie by však nemala
byť naším cieľom. To by bolo falošné
a márnomyseľné, pretože pravá ľudskosť
sa snaží dosiahnuť účel svojho
bytia, a jej cieľom nie je robiť veľký
rozruch ani snaha dosiahnuť to rôznymi
mimoriadnymi schopnosťami.
Je to teda prostriedok na konkrétny
účel, nie účel samotný.
Tak dostal človek na putovanie
stvorením ďalšiu významnú pomoc,
na ktorú, žiaľ, úplne zabudol, a dokonca
sa jej vysmial. Ona tu však stále
je, ako aj mnoho ďalších, pokiaľ bude
človek schopný ich prijať. Schopnosť
prijímať pomoc spočíva v neúnavnom
dobrom chcení, ktoré si však neurčuje
podmienky, ale dôveruje múdrosti
Stvoriteľa a jeho prírodným zákonom.
Tie totiž vedia celkom presne, akú pomoc
človek potrebuje a v správny čas
mu ju aj poskytnú.
Jeho úlohou je len sa
jej chopiť a správne
ju využiť.
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
Ďalší koniec sveta?
Kométy vyvolávajú v ľuďoch
oddávna zmiešané pocity.
V minulosti sa často považovali
za poslov prevratných udalostí.
I narodenie Syna Božieho Ježiša bolo
sprevádzané znamením na nebi.
Proroctvo staré tri tisícročia, ktoré
vytesal do kameňa veštec Nesomet
z kmeňa Isra, hovorí o kométe, ktorá
sa priblíži v čase veľkých prevratov
a prinesie očistu. A nakoniec
i Posolstvo Grálu sa zmieňuje o
tomto Božom poslovi v jednej zo
svojich prednášok slovami: „Znalí
už po roky hovoria o príchode tejto
zvlášť významnej hviezdy. Neustále
vzrastá počet tých, ktorí ju očakávajú,
neustále sa hromadia predzvesti,
takže ju možno skutočne aj čoskoro
očakávať.“
Dvaja astronómovia objavili
minulý rok na nebi nevšedný úkaz.
K Zemi sa približuje kométa, ktorá
dostala označenie C/2012 S1 ISON.
Voľným okom by mala byť viditeľná
približne v polovici novembra
tohto roku. Predpokladá sa, že jej
svietivosť prekoná magickú hranicu
s magnitúdou – 10, teda by mohla
byť jasnejšia ako Mesiac. Najbližšie
k Zemi bude 27. decembra. Krátko
po zverejnení tejto informácie sa po
médiách začali šíriť informácie, že tu
budeme mať opäť raz koniec sveta.
Túto domnienku umocňuje i aspekt
výnimočnosti tohto telesa, ktorý sa
prejaví jej mimoriadnou svietivosťou
a najväčším priblížením k Zemi akoby
symbolicky v čase Vianoc, keď pred
2 000 rokmi prišiel na Zem Syn Boží.
Podobnej situácii čelili ľudia v roku
1973, keď sa na nebi objavila kométa
Kohoutek 1973f. K Zemi sa priblížila
pomerne blízko a svoju najvyššiu
jasnosť dosiahla 29. decembra. Na
tieto udalosti a vzrastajúce otázky
reagoval Richard Steinpach článkom,
kde presvedčivo argumentuje, že
Kométa Kohoutek nie je ešte tou
kométou, na ktorú sa vzťahujú
poukazy v Posolstve Grálu. Ako
píše: „Pretože ona prináša konečné
vyvolanie onoho diania, ktoré sa
ľudstvu jeho vlastnou vinou musí stať
súdom. Pozornému pozorovateľovi
nemohlo síce zostať skryté, že sme
sa tomuto času už veľmi priblížili,
pred poslednou, hrôzyplnou
fázou veľkého očistného procesu
oddeľuje nás však ešte chvíľa. Pretože
najprv musí ešte ľudstvo spoznať
výsledky svojho konania a svojho
falošne vybudovaného poriadku
a stratiť tak dôveru samo v seba, aby
poznalo, čia vôľa vpravde vo stvorení
vládne.“ Okrem toho Posolstvo
Grálu poukazuje na jej ďalekosiahly
vplyv na prírodu slovami: „Jej sila
vysáva vodu vysoko nahor, prináša
poveternostné katastrofy a ešte
mnoho iného. Zem sa otriasa, keď ju
obklopia jej lúče“.
Hoci je nám navidomoči jasné, že
živelné katastrofy naberajú na počte
i intenzite, predsa môžeme tvrdiť,
že uvedené udalosti ešte nenastali.
Okrem toho ľudia stále nestratili
mylnú predstavu o sebe samých,
www.svetgralu.sk
o svojich veľkých schopnostiach,
a vieru, že tak ako žijú doteraz, môžu
žiť naďalej. Nedá sa ani predpokladať,
že v priebehu pár mesiacov k tomu
dôjde.
Na základe vyššie spomenutého
môžeme vyvodiť záver, že kométa,
ktorá sa približuje k Zemi, nie je ešte
tou obávanou i vytúženou hviezdou,
ktorá prinesie očistu. Ale tvrdiť, že
tento úkaz nebude mať žiadny
zmysel a je len náhodou, je takisto
ľahkovážne. Rovnako, ako za čias
Kohútkovej kométy, môžeme ju
považovať za predzvesť a znamenie,
že doba Veľkej kométy sa celkom
určite blíži. Jedno proroctvo
z 12. storočia pochádzajúce od
mnícha menom Johanoes Friede
znie: „Najprv však preletí okolo
zemegule za krátky čas kométa. Toto
je však iba medzihra a môže byť
považovaná iba za predbežný
poplach.“ Staré proroctvá
o blížiacom sa konci tohto obdobia,
ako i kométy môžu mnohých ľudí
nechať chladnými a neurobiť na nich
žiadny dojem. Lenže doba v ktorej
žijeme už hádam nepotrebuje ani
žiadne proroctvo, hovorí celkom
sama za seba, každým dňom, stále
viac. Vedome, i nevedome
v mnohých ľuďoch vzrastá tušenie
veľkej zmeny, ktorá je nevyhnutná
a blíži sa, bez ohľadu na to, či to
chceme, alebo nie. Máme sa azda
báť? I túto otázku zodpovedá
Posolstvo Grálu svojou jasnou rečou:
„Preto každý veriaci má pozerať do
budúcnosti s pokojnou dôverou,
neľakať sa, nech príde v ďalších
rokoch čokoľvek. Ak dokáže vzhliadať
k Bohu s plnou dôverou, nestane sa
mu nič zlé.“
Tomáš Výboch
EDÍCIA
Pripravovatelia cesty
ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii,
Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe.
Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi,
Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej
viery, alebo boli niekým vyšším?
Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom
svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili
uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej
odovzdanosti osudu k činorodej viere.
Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie
o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení.
Pri odbere min. 3 kníh
zľava - 10 %
BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €
LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €
ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke
www.svetgralu.sk
21
Svet Grálu
37 | 2013
POHYB
1. výdych: Postavíme sa
vzpriamene, s pocitom: tu
som!
2. nádych: Zdvihneme ruky.
3. výdych: Ruky spustíme
dolu (2- až 3-krát).
4. nádych
5. a 6. Bez zadržiavania
dychu sa plynule niekoľkokrát
pokývame do strán, sem a tam.
11. výdych
12. nádych
13. výdych
14. nádych
15. výdych
Tanec chrbtice
Na záver našej série pohybových cvičení máme pre vás bonbónik: „Tanec chrbtice“. Toto cvičenie sme vyvinuli na základe
skúseností, ktoré sme získali počas našich kurzov. Chrbticou pri ňom budeme pohybovať v ôsmich rôznych smeroch. Budeme
sa nakláňať do strán, otáčať sa, prehýbať sa dopredu a späť, naťahovať sa hore a dolu. Do zostavy sme vsunuli ešte dva
cviky. Jeden je určený pre ramená, ktoré sú vystavované častej námahe. A ten druhý na zadné strany nôh, keďže ľudia často
trpia skrátením šliach v týchto miestach.
„Tanec chrbtice“ je obzvlášť
vhodný pre tých, ktorí sa chcú ráno
rýchlo dostať do tempa. Ak cvik vykonáme
svižnejšie, raz alebo dvakrát
za sebou, budeme sa počas dňa
cítiť oveľa ľahšie.
Večer, v pozvoľnejšom tempe,
nám zas toto cvičenie pomôže
22
Svet Grálu
37 | 2013
uvoľniť napätie a rôzne bloky, ktoré
sa nám v tele nahromadili počas
uplynulého dňa. Po takomto cvičení
sa nám bude lepšie spať, spánok
bude hlbší. Vyskúšajte i vy.
Možno sa nám bude cvičiť lepšie,
ak si k tomu pustíme nejakú
vhodnú hudbu. Ako sme si už
povedali, ide o tanec. Pohybujeme
sa preto zľahka, plynule a samozrejme
s úsmevom. Pohyb vnímajme
tak, aby nám prinášal radosť
a pokúsme sa cvičiť s ľahkosťou, nie
z povinnosti.
Tak teda, s chuťou do toho,
priatelia!
POHYB
5. a 6. Bez zadržiavania
dychu sa plynule niekoľkokrát
pokývame do strán, sem a tam.
7. nádych
8. a 9. Ďalej voľne dýchame, pritom sa niekoľkokrát plynule
vytočíme do strán, sem a tam.
10. nádych
16. nádych
17. výdych
18. nádych
19. výdych
20. nádych
21. výdych
22. nádych
23. výdych
24. nádych
25. výdych
V uplynulom šesťdielnom seriáli sme sa vám snažili dať
námety, ako si do všedného dňa zabudovať zopár krátkych
nenáročných cvičení. Zostavte si vlastný jednoduchý cvičebný
program. Oplatí sa. – Vaše telo sa vám za to odvďačí. Veď
pohyb je našou prirodzenosťou. Vytrvajte!
Prajeme vám veľa
zdaru!
Birgit a Philipp Siefertovci
redakcia@svetgralu.sk
23
Svet Grálu
37 | 2013
ROZHOVOR
24
Svet Grálu
37 | 2013
Čí chlieb ješ,
toho pieseň spievaj
Rozhovor s Milanom Semančíkom,
predsedom Slovenskej poľnohospodárskej
a potravinárskej komory
ROZHOVOR
Zhováral sa Igor Mešťánek
Slovenská poľnohospodárska a potravinárska
komora (SPPK) zverejnila vo februári
roku 2012 informáciu, podľa ktorej
potravinová sebestačnosť Slovenska
klesla pod 50 % vlastnej produkcie, čím
sa stala najnižšou v EÚ. O príčinách tohto
závažného problému sme sa zhovárali
s predsedom SPPK.
Často sa zdôrazňuje potravinová sebestačnosť
krajiny, prečo je taká dôležitá? A najmä pre
koho?
Dôležitá je pre všetkých – pre štát,
jeho ekonomiku, ale aj samotných
občanov. Jednou zo základných povinností
štátu je zabezpečiť pre svojich
obyvateľov dostatok kvalitných,
zdravotne neškodných a cenovo dostupných
potravín. Každá z týchto
stránok potravinovej bezpečnosti je
rovnako dôležitá, pretože vytvára
predpoklady na riadne fungovanie
všetkých sociálno-ekonomických
procesov. Čím vyššia je potravinová
sebestačnosť, tým je zabezpečenie
výživy ľudí bezproblémovejšie – obzvlášť
v čase krízy a prípadných
medzinárodných konfliktov, počas
ktorých dochádza k prerušeniu tovarových
tokov. Preto sa každá vyspelá
krajina snaží byť aspoň na 80 % potravinovo
sebestačná a využíva svoj
existujúci potenciál, prípadne sa ho
snaží posilniť.
Počas totalitného režimu, ale ešte aj dlho
po novembri 1989, bol pre naše krajiny charakteristický
značný stupeň potravinovej sebestačnosti.
Čo sa stalo, že podiel vlastných
potravinových výrobkov v našej obchodnej
sieti za relatívne krátky čas klesol na 45 %?
Ako je možné, že v tradičných odvetviach, ako
je produkcia cukru, mlieka, mäsa a hydiny, ale
v značnej miere aj obilnín a zeleniny, sme dnes
na dovoz často priam odkázaní?
Príčin je bezpochyby viac a všetky
súviseli s nedostatočnou pripravenosťou
na zásadné spoločensko-ekonomické
zmeny. Agropotravinársky
komplex sa dlhodobo podceňoval;
jeho vývoj sa v podstate ponechal
na trh, kde však s ním súperili neporovnateľne
lepšie podporovaní
zahraniční konkurenti, takže nešlo
o rovnocennú hospodársku súťaž.
Vážnym zlomom bol nekontrolovaný
nástup obchodných reťazcov
na trh – najmä zahraničných – napojených
na nadnárodné potravinárske
koncerny. Keďže trh s potravinami
rýchlo ovládli, svoju dominanciu začali
využívať na presadzovanie vlastných
obchodno-politických záujmov
a na diktovanie takých neúnosných
podmienok, ktoré postupne začali
vytláčať mnohých domácich dodávateľov
z predajní.
Myslíte si, že bolo možné tomuto trendu zabrániť?
Ako?
V období pred vstupom SR do EÚ
politici význam domácej produkcie
potravín zjavne podcenili, keď
často zdôrazňovali, že Európa je
plná lacných potravín a všetko, čo
si nevyrobíme výhodne doma, jednoducho
dovezieme zo zahraničia.
Zakrátko sa nám naša ľahkomyseľnosť
vypomstila. Len čo sa domáca
produkčná základňa v mnohých komoditách
oslabila, skončilo sa obdobie
nízkych cien a import prestal byť
lacný. Jednoznačne sa teda potvrdilo,
že dovozy zahraničných prebytkov
za nízke ceny sa realizujú len vtedy,
keď pre ne existuje primeraná domáca
konkurencia. Na to však všetci
tí, ktorí ich pred niekoľkými rokmi
označovali za jednu z výhod našej
integrácie do EÚ, nemysleli a teraz
sa tvária, akoby za všetko mohol
niekto iný. Ako ste už spomenuli,
v súčasnosti sme stratili sebestačnosť
takmer vo všetkom, azda len
s výnimkou obilnín – tu sme stále
prebytkoví. Okrem iného aj preto, že
rozsah našej živočíšnej produkcie sa
sústavne znižuje, čo prinieslo pokles
spotreby zrnín na kŕmenie hospodárskych
zvierat. – Potrebujeme teda
obnoviť kvalitnú domácu produkciu.
Akú úlohu tu zohráva poľnohospodárska politika
EÚ, otázka fondov, dotácií, kvót a vôbec
všetkého, čo súvisí s našim členstvom v Únii?
Určite veľmi významnú, pretože
podpory pre nás sú oveľa nižšie ako
v krajinách západnej Európy. A to
sa potom na spoločnom trhu súťaží
veľmi ťažko. Veď napríklad rakúski
farmári dostávajú na hektár asi dvojnásobnú
sumu a sú štáty, kde je tento
nepomer ešte väčší. Dúfali sme, že
priame platby sa v EÚ vyrovnajú po
roku 2013, keď má vstúpiť do platnosti
reforma spoločnej poľnohospodárskej
politiky. Lenže legislatívne
návrhy, ktoré v súvislosti s ňou oficiálne
predložila Európska komisia
ešte predminulý rok v jeseni, sú
úplne iné a prinášajú vlastne pokračovanie
súčasného diskriminačného
stavu. S tým rozhodne nesúhlasíme
a budeme trvať aspoň na úprave tých
návrhov, ktoré sú pre Slovensko najviac
nevýhodné.
Počas predvstupových rokovaní s EÚ sa hovorilo,
že v otázke kvality potravín sa nemáme
čoho obávať, pretože v tom čase sa u nás vyrábali
potraviny podľa noriem, prísnejších ako
v Únii. Sú naše domáce potraviny ešte aj dnes
kvalitnejšie než zahraničné, respektíve aká je
v súčasnosti ich kvalita?
Európska únia síce tvrdí, že dbá
na kvalitu a bezpečnosť potravín,
ale v skutočnosti má oveľa miernejšie
normy, než aké sa v minulosti
používali u nás. Zrejme tým vyšla
v ústrety veľkým nadnárodným výrobcom,
ale aj obchodným reťazcom,
ktoré stupňujú tlak na nízke ceny tovaru.
Nútia tým svojich dodávateľov,
25
Svet Grálu
37 | 2013
ROZHOVOR
aby hľadali lacnejšie náhradky a suroviny
na produkciu finálnych potravín.
Viacerí slovenskí výrobcovia
sa museli tomuto trendu prispôsobiť,
ale na druhej strane si stále držia
veľmi dobrý štandard, kvalita
ich produkcie je v porovnaní s mnohými
dovozmi často vyššia. Na to sa
snažíme upozorňovať spotrebiteľov.
Žiaľ, citlivosť na ceny hrá nezriedka
kľúčovú úlohu pri ovplyvňovaní ich
správania. To bude potrebné v budúcnosti
zmeniť.
Mnohí naši občania si pri porovnaní svojich
nákupov v zahraničí všimli, že v našich obchodoch,
najmä vo veľkopredajniach, sú mnohé
výrobky menej kvalitné, ba často veľmi nekvalitné.
Niektoré výsledky kontrol Slovenskej obchodnej
inšpekcie či Štátnej veterinárnej a potravinovej
správy sú dokonca alarmujúce – iste
si spomínate na správu ešte z júla 2011, podľa
ktorej sa Slovensko stalo smetiskom nechcenej
hydiny, ktorá sa dovážala napr. aj z Francúzska.
Aké je vysvetlenie, najmä ak vieme, že často
ide o „reťazcové“ firmy, ktoré s rovnakým názvom
pôsobia u nás i vo „vyspelých krajinách“?
Na príčine je spomínaný tlak obchodu
na ceny, ale aj spotrebiteľské
správanie, ktoré obchod využíva vo
svoj prospech. Európska legislatíva
umožňuje vyrábať a uvádzať na trh
rovnaké výrobky s rozdielnym zložením
v rôznych krajinách. Keďže
náš spotrebiteľ nie je taký náročný
ako západoeurópsky a uspokojí sa
aj s menej kvalitným tovarom, ak je
lacný, obchod mu ho ponúka plným
priehrštím. Často pritom „loví“ v zahraničných
vodách, alebo sa obracia
na nadnárodné spoločnosti, ktoré
dokážu uspokojovať jeho požiadavky.
Za veľmi zlé považujeme, že až doteraz
nikto so spotrebiteľom systematicky
nepracoval a nenaučil ho všímať
si a rozlišovať všetko, čo by malo
byť pre neho podstatné. Niektoré
„lacné“ výrobky sú v prepočte na
čistú základnú surovinu – napríklad
ROZHOVOR
mäso – vlastne drahšie ako tie, ktoré
obsahujú menej vody, rôznych lacných
náhradiek a zložiek. Spotrebiteľ
však vníma iba výslednú cenu
a nie to, že v lacných potravinách
si často kupuje napríklad až príliš
drahú vodu.
Kto rozhoduje o potravinových normatívoch
v rámci EÚ, napríklad o tom, koľko mäsa majú
obsahovať konzervy, párky, špekáčiky, alebo
o tom, koľko umelých konzervantov a iných
chemických prídavkov môže byť v potravinách?
Legislatíva sa prijíma štandardným
spôsobom, teda v orgánoch Európskej
únie – najmä v ministerských
radách – a najnovšie aj v Európskom
parlamente. Bezpečnostné otázky
má na starosti Európsky úrad pre
bezpečnosť potravín (EFSA) a veľmi
dôležitú úlohu zohrávajú aj viaceré
generálne riaditeľstvá Európskej komisie
– najmä pre poľnohospodárstvo,
rybolov a rozvoj vidieka, ale
aj pre zdravotnícku a spotrebiteľskú
politiku. Koordinuje sa činnosť národných
orgánov potravinového dozoru
a výrobky s osobitnými vlastnosťami
môžu byť zaradené do európskeho
systému kvality s chráneným označením
pôvodu, chráneným zemepisným
označením, alebo ako zaručené
tradičné špeciality. Čoraz viac sa rozvíja
aj organické poľnohospodárstvo,
zachovávajúce štruktúru a úrodnosť
pôdy, kde presadzujú vysoký
štandard blaha zvierat a vyhýbajú
sa používaniu výrobkov povolených
v tradičnom poľnohospodárstve –
napríklad syntetických pesticídov,
herbicídov, priemyselných hnojív,
stimulátorov rastu, antibiotík, prípadne
geneticky modifikovaných organizmov.
A ako je to v praxi?
Možno povedať, že v rámci EÚ
sa zabezpečuje kvalita potravín
mnohými spôsobmi, napríklad
opatreniami na zvýšenie bezpečnosti
a hygieny, pravidlami označovania,
predpismi na úseku zdravia
a pohody zvierat a rastlín, kontrolami
rezíduí pesticídov a prídavných
látok do potravín, ako aj informáciami
o nutričnom zložení. EÚ zabezpečuje
fungovanie európskeho
jednotného trhu aj pomocou monitorovania
a kontroly. Na druhej
strane však umožňuje to, čo som už
spomínal – predávať pod rovnakou
značkou v rôznych krajinách výrobky
s rozdielnym zložením. Nadnárodní
producenti to odôvodňujú
tým, že sa prispôsobujú odlišným
chutiam spotrebiteľov v jednotlivých
krajinách, ale v skutočnosti sú pre
nich rozhodujúce najmä ekonomické
kritériá.
Niektorí výrobcovia potravín rezignovane konštatujú,
že ceny si určujú obchodné reťazce, ba
dokonca, že si musia priplatiť za to, aby sa ich
výrobky mohli objaviť v regáloch. – Nakoľko
sa dá súhlasiť s konštatovaním, že obchodné
reťazce „vládnu“ nášmu trhu?
Toto konštatovanie platí už mnoho
rokov. U nás sa začali na trhu etablovať
najmä po roku 1998. Dovtedy
sme u nás veľkoplošné predajne potravín
v podstate nemali, zahraničné
obchodné systémy iba privatizovali
existujúce obchodné domy. Postupne
sa to zmenilo a situácia vyústila
do súčasnej dominancie obchodných
reťazcov. Tie sú pre verejnosť
najviditeľnejším prejavom globalizácie
a symbolizujú koncentráciu malopredaja
potravín so súčasne vzrastajúcim
a masívne zneužívaným
dominantným postavením. Spotrebiteľom
sú prínosy obchodných reťazcov
propagované ako prínosné,
ale na druhej strane, čoraz menším
tajomstvom sú aj ich praktiky voči
dodávateľom, ktoré vzbudzujú rozhorčenie
a oprávnenú kritiku.
Mohli by ste stručne zhrnúť hlavné príčiny súčasného
neradostného stavu slovenského poľnohospodárstva
a potravinárstva?
Naše poľnohospodárstvo a s ním
aj potravinársky priemysel doplatili
na množstvo politických rozhodnutí
a hektiku politického i spoločenského
vývoja po páde socializmu.
Vlády bez ohľadu na svoje zloženie
dlho nepovažovali tieto odvetvia za
kľúčové, nechali sa unášať myšlienkami
otvorenej Európy plnej lacných
potravín a pojmy potravinová bezpečnosť
a sebestačnosť považovali
za relikty minulosti.
A existuje vôbec reálne riešenie, ako ich zvrátiť,
respektíve ako napraviť, čo sa ešte napraviť
dá?
Ako som už spomenul, absentovala
u nás systematická práca
so spotrebiteľom, ba naopak, často
sa mu podsúvalo, že zahraničné potraviny
sú lepšie ako naše vlastné.
Aj preto sa ich v súčasnosti predáva
na slovenskom trhu viac ako domácich,
na ktoré pripadá len zhruba
45-percentný podiel. Nebude ľahké
tento stav zmeniť, ale sme presvedčení,
že systémom viacerých opatrení
sa nám podarí podporiť domácu
produkciu a zvyšovať jej podiel na
trhu. Do tohto okruhu patrí množstvo
rôznych krokov, vrátane trvalo
udržateľnej propagačno-informačnej
kampane, zameranej na slovenského
spotrebiteľa. Verím, že tak sa predsa
len budeme postupne hýbať dopredu.
Ďakujeme za rozhovor
Zhováral sa Igor Mešťánek
mestanek@svetgralu.sk
27
Svet Grálu
37 | 2013
William Crotch (1775–1847)
Anglický skladateľ
Daniela Velebová
O ľudskej túžbe
po slobode
a o živote troch najväčších majstrov hudobného klasicizmu
Sloboda a slobodná vôľa je pre človeka najzákladnejšou súčasťou. Ale čo
je to vlastne slobodná vôľa? Azda stanovisko pozemského mozgu, keď
rozum nášmu mysleniu a cíteniu pevne stanoví určitý smer? Nie – skutočná
slobodná vôľa nie je viazaná pozemským rozumom; spočíva len v duchu
samom, v našej duši, je to reč ducha, vlastného „ja“ človeka. Tá potom
dohliadne ďaleko, až za naše najbližšie hmotné okolie.
Predchádzajúce vety nás so všetkou
vážnosťou upozorňujú na to, že sme
svoju slobodnú vôľu stratili zo zreteľa.
Nevyciťujeme už dostatočne
jasne hlas svojho ducha, ktorému je
slobodná vôľa vlastná. Často užívané
slovíčko „musím“ očividne hovorí
o tom, že sme vo svojom živote pod
neustálym tlakom denných povinností
a rôznych životných udalostí.
Cítime sa zbavení možnosti rozletieť
sa slobodne inak a inam. Tí, ktorí vedia
o spätných účinkoch karmy z našich
minulých životov a o ich spätosti
s našimi súčasnými rozhodnutiami,
si uvedomujú nevyhnutnosť všetkého
toho tlaku, v ktorom žijeme. Okrem
toho naše slobodné chcenie je dnes
takmer prekryté tzv. vôľou viazanou
naším pozemským rozumovým
uvažovaním. Zrýchlená doba požaduje
zrýchlené vyrovnanie a očistenie.
Napriek tomu, alebo práve preto,
nám túžba po slobodnom a tvorivom
živote nedá spať. Nesieme v sebe
mnoho duchovných schopností, pomocou
ktorých sa podvedome túžime
tvorivo prejavovať – mnohé sú
však v silnej pozemskej viazanosti
na rozum potlačené. Tieto schopnosti
máme v sebe nájsť a uplatniť.
Môžu rozkvitnúť len v slobodnom
duchovnom chcení, ktoré nám dáva
energiu k činnosti. Pomocou nášho
dobrého chcenia sa tieto schopnosti
rozvinú v súlade s Božími zákonmi.
Až potom naše bytie nadobúda na živosti,
radostnosti, vrelosti, vernosti,
čistote… Vzniká v nás láska k životu,
ktorá karmicky oslobodzuje, a v jej
žiarení sa môžu všetky naše schopnosti
rýchlo rozvinúť. Konečne sa
stávame tvorivými ľuďmi a vnímame
aj svoju vlastnú slobodu. „Ľudia, vaše
skutočné majstrovské diela majú ešte
len prísť,“ píše Abd-ru-shin.
Na porovnanie rôznych umeleckých
typov a ich vzťahu k slobode
som zámerne vybrala hviezdnu
trojicu tých najväčších a najnadanejších
majstrov hudobného klasicizmu:
Josepha Haydna, Wolfganga
Amadea Mozarta a Ludwiga van
Beethovena. Silná schopnosť hudobnej
tvorivosti, ktorú títo umelci rozvinuli,
vyžaduje pre svoje naplnenie
vždy voľnosť a slobodu vnútorného
chcenia.
Dalo by sa namietnuť, že niektorí
umelci pracovali na zákazky svojich
pánov, a napriek tomu vznikali nádherné
diela. Je však dôležité uvedomiť
si, že zákazka na dielo mohla síce
prísť z vonkajšieho okolia, ale vnútorný
spôsob tvorby bol vždy nezávislý.
Pokiaľ by sa totiž umelec úplne
viazal na chcenie a rozhodovanie niekoho
iného, nikdy by k vlastnému
procesu tvorenia nemohlo dôjsť.
HAYDN
Najstarší z trojice, Joseph Haydn,
prežil takmer celý svoj dlhý a bohatý
život ako služobník mocných
feudálov. V mladosti vo Viedni trpel
často tými najťažšími existenčnými
starosťami. Služba u slávneho viedenského
skladateľa Nicola Porporyho
ho síce postavila len na úroveň
komorníka a čističa odevov i topánok,
ale zahŕňala v sebe našťastie
i niekoľko lekcií z hudobnej kompozície.
Vo svojej podstate bol Haydn
samouk a hudobne sa teda vzdelával
samoštúdiom.
Priazeň osudu ho priviedla do služieb
jedného z najmocnejších rodov
v Uhorsku, rodu Esterházy. Haydn sa
tam vypracoval do pozície vrchného
kapelníka. Zmluva medzi kniežaťom
a Haydnom bola spísaná veľmi podrobne
a obsahovala rad pokorujúcich
bodov. Tak napríklad musel sa každý
deň hlásiť v predizbe u Jeho Osvietenej
Milosti a vyčkávať na rozhodnutie,
či sa vôbec bude prevádzkovať
hudba. Stravu dostával pravidelne
pri stole pre služobníctvo. Riešil
všetky spory medzi hudobníkmi,
pretože Jeho Milosť nesmela byť obťažovaná.
Pri nedodržaní zmluvy
mohol byť okamžite prepustený. Tak
sa stalo, že umenie tohto majstra dozrievalo
v službe, v stave vonkajšej
podriadenosti. No Haydnovi sa nedarilo
zle. Esterházyovci boli milovníci
umenia a Haydnovu činnosť si
vážili. Zvlášť Mikuláš Esterházy, nazývaný
Nádherný, mal k Haydnovi
priateľský vzťah. Na spôsob Versailles
vybudoval v Esterháze divadlo,
ktoré navštevovala i cisárovná Mária
Terézia. A Haydn so svojím vynikajúcim
orchestrom bol jeho umeleckou
ozdobou.
Postupne, ako sa Haydn stával
slávnym, prichádzali i pozvania
do cudziny, zvlášť do Londýna. Dokiaľ
bol však nažive knieža Mikuláš,
Haydn všetky pozvania odmietal.
Bol verný a vďačný kniežaťu, pod
29
Svet Grálu
37 | 2013
HUDBA
ktorého mocnou ochranou mohol žiť
bez hmotných starostí, okrem toho
podporoval rozvoj jeho hudobných
schopností presne v smere Haydnovho
vlastného chcenia.
Po smrti kniežaťa Mikuláša
bol Haydn voľný. Odsťahoval sa
do Viedne a konečne mohol prijať
pozvanie podnikateľa Salomona
a odísť do Londýna. Späť sa vrátil
poctený čestným doktorátom z Oxfordu
a dosiaľ nevídanými honorármi.
Zrelý majster sa opäť vrátil
k Esterházyovcom, ale teraz sa obrátil
k tvorbe duchovnej. Spomeňme
tu aspoň oratórium Stvorenie, inšpirované
Strateným rajom Johna
Miltona. Pred komponovaním Stvorenia
sa Haydn obracal k Stvoriteľovi
s prosbou o inšpiráciu. Vzniklo
potom nádherné dielo plné živých
hudobných obrazov, aké mohol vytvoriť
len vnútorne slobodný umelec.
MOZART
Druhý z majstrov o ktorom sa zmienime,
je Wolfgang Amadeus Mozart.
Narodil sa v Salzburgu v roku 1756
a zomrel vo Viedni v roku 1791, pobudol
teda na zemi púhych 35 rokov.
Napriek tomu by jeho zážitky
stačili naplniť niekoľko pozemských
životov iných ľudí. Spočítalo sa, že
na cestách strávil celkove 3 720 dní,
tzn. 10 rokov, 2 mesiace a 8 dní. Už
od detských rokov komponoval;
Köchlov zoznam jeho diel uvádza
spolu 626 opusových čísiel. Spôsob
jeho tvorby si nedokážeme dosť
dobre predstaviť, diela v sebe totiž
niesol hotové ešte skôr, ako ich zachytil
na notový papier. Napísať ich
bolo pre neho väčším problémom
ako ich skomponovať. Tvoril s ľahkosťou
a svoje kompozície po celý
svoj krátky život usilovne zapisoval.
Vo svojej tvorbe zaiste cítil úplnú slobodu.
Pokiaľ však šlo o iné oblasti
30
Svet Grálu
37 | 2013
života, slobody sa mu nedostávalo.
Azda preto sa mu táto potlačovaná
téma slobody stala osudovou. V detstve
i v mladosti podliehal vplyvu
svojho otca, pedagóga Leopolda
Mozarta, ktorý za neho o všetkom
rozhodoval a snažil sa mu urovnať
jeho životnú cestu. Dobre totiž vedel,
že jeho syn má hlavu plnú hudby
a nestojí oboma nohami dosť pevne
na zemi, že ho treba chrániť a viesť
tak, aby v živote uspel. O to väčší bol
potom v dobe dospievania Amadeov
zápas za osamostatnenie a vlastné
slobodné rozhodovanie. Posilnila ho
v tom jednak láska ku Konstancii
Weberovej, s ktorou sa neskôr proti
vôli svojho otca oženil, ale aj nemenej
dôležité prebudenie vlastnej cti
a hrdosti, uvedomenie si svojej ceny.
Podobne ako Haydn, i Mozart bol
v službe, a to u arcibiskupa Hieronyma
Coloreda. Na rozdiel od hudbymilovného
Esterházyho sa Mozart
dostal do područia racionálneho
a tvrdého muža osvietenských názorov,
ktorý sa na jednej strane Mozartovým
umením chválil, na druhej
strane ho však zadávaním podradných
úloh ponižoval. Mozart bol
podobne ako Haydn komorníkom,
ale bolo pre neho typické, že to príliš
nebral na vedomie. Vo svojom liste
otcovi píše: „Nevedel som, že som
komorníkom, a to mi zlomilo väz…
Mal som každé ráno premárniť niekoľko
hodín v predizbe… Nikdy
som si však neuvedomil, že to patrí
k služobnej povinnosti.“
Otec Leopold, ktorý mal oprávnené
obavy o synovu budúcnosť,
však so synovým vypovedaním
služby nesúhlasil a ten musel čeliť
jeho výčitkám. Keď niesol Mozart
vrchnosti už niekoľkú žiadosť
o prepustenie, arcibiskupov vrchný
komorník gróf Arco ho po prudkej
scéne napokon vykopol z dverí. Pre
Mozarta už nebola cesta späť. Začal
vo Viedni nový život slobodného
umelca. Spočiatku bol šťastný, no
neskôr ho stále viac zaťažoval vysiľujúci
existenčný boj, stravujúci jeho
životné sily.
BEETHOVEN
Posuňme sa teraz na časovej osi bližšie
k súčasnosti a sledujme na chvíľu
osudy Ludwiga van Beethovena.
Ľudia, na ktorých v mladosti pôsobil
despotický otec, bývajú vždy
neznášanliví voči akýmkoľvek autoritám.
To je i Beethovenov prípad.
Svoju mladosť prežil v Bonne, žijúcom
vtedy ideami francúzskej revolúcie.
Liberté, égalité, fraternité
– sloboda, rovnosť, bratstvo. Tak
znel obľúbený francúzsky slogan.
Ale Beethoven sa vlastným prežitím
veľmi skoro presvedčil, že rovnosť
a bratstvo ľudí v tomto zmysle neexistuje.
Korunovácia Napoleona
na cisára ho zbavila všetkých ilúzií
o proklamovanom bratstve a rovnosti.
Za najdôležitejšie považoval
len Freiheit – slobodu, a Weitergehen
– teda neustále pokračovanie
na ceste vpred. Práve Beethoven bol
HUDBA
umelec, ktorý k svojej tvorbe potreboval
slobodu absolútnu. Nie len
tú vnútornú, ktorú si nikdy nenechal
vziať, ale i slobodné postavenie
v spoločnosti.
Pritom však Beethoven predsa len
potreboval ešte aj podporu šľachtických
mecenášov. Na jednej strane
prijímal ich pomoc, na druhej strane
bol až chorobne citlivý na svoju nezávislosť.
Pohŕdal všetkými vyššie
postavenými, ktorí nedosahovali
jeho schopnosti, a zreteľne na nich
videl chyby i nedostatky charakteru.
Jeho mnohokrát hrubé, neotesané
správanie bolo vlastne vzburou. Niekedy
i proti tým, ktorí mu chceli nezištne
pomôcť.
Beethoven bol silný a pyšný, pokiaľ
sa ho nedotkla choroba – pozvoľna
sa vlečúca a prehlbujúca sa strata
sluchu. „Heilig, heilig,“ píše Romain
Rolland, „budiž pochválené to, čo
Ti odobralo sluch.“ Početné choroby
a zvlášť sluchové postihnutie totiž
Beethovena núti k prehodnoteniu
svojich postojov a názorov, k zmiereniu
sa so svojím osudom a k jeho
prijatiu. Beethovenovi sa však nedarilo
uplatňovať svoju vôľu ani v iných
oblastiach, predovšetkým zostala
nenaplnená jeho túžba po životnej
družke. Pre neustálu, takmer eruptívnu
citovosť nebol schopný existovať
v partnerskom vzťahu. Naopak,
jeho hudobné diela túto eruptívnosť
do seba celkom vsiakli a dodnes sú
synonymom hrdinstva, mužnej odvahy,
sily, ale tiež vrúcnych vnútorných
výpovedí. Tvrdé výchovné lekcie
života premenili Beethovenovu
osobnosť. Ku koncu života dospel
k poznaniu a prežitiu lásky k celému
ľudstvu. Óda na radosť z 9. symfónie
vyjadruje jeho túžbu po čistej radosti,
akú môže prežívať len úplne
slobodný ľudský duch.
UMELCI
A SLOBODA
Haydn sa dokázal prispôsobiť stavu
svojej vonkajšej neslobody celkom
dobre. Vonkajšia závislosť ho rozhodne
nepripravila o vnútornú slobodu.
Naopak, určité zaistenie, aj
keď nie vždy celkom dôstojné, mu
umožnilo tvoriť v pokoji. U Beethovena
zase vonkajší tlak spoločenskej
neslobody viedol k jeho vnútornému
zosilneniu a oslobodeniu. Najzložitejšia
sa zdá situácia u Mozarta. Ak
ho vnímame v duchu Formanovho
filmu ako úplne nekomplikovaného
človeka, musíme si uvedomiť, že jeho
životné kroky až do dospelosti riadil
jeho autoritatívny otec. Dá sa povedať,
že Mozart sám nikdy nestál
nohami pevne na zemi. Jeho tvorba,
v ktorej bol samozrejme úplne slobodný
(aj keď takisto vytváral diela
na zákazku), mu zaberala väčšinu
rozumovej i emocionálnej kapacity.
Vonkajšia sloboda a samostatnosť
pre neho znamenala skazu, pretože
s ňou nevedel správne zaobchádzať.
Vo svojej neskorej tvorbe sa oslobodil
od takmer všetkých ľudských väzieb,
na mienke koncertného publika
mu už nezáležalo. Nakoniec umrel
pod ťarchou materiálneho nedostatku.
Umelci boli vždy akýmsi obrazom
ľudskej spoločnosti. Mali by
byť tou najcitlivejšou časťou ľudstva
s formujúcou schopnosťou tvorenia.
Umelci všetkých dôb vždy túžili
po slobode – spoločenskej, i vnútornej,
umeleckej. Plnú slobodu v spoločnosti
však dosiahli len niektorí
z nich. Často žili v neľahkých podmienkach,
takmer živorili, a napriek
tomu vytvárali jedno umelecké
dielo za druhým. Duchovná formujúca
sila tvorenia nie je totiž závislá
od pozemského blahobytu alebo
chudoby, rovnako ako nemá vnútorná
slobodná vôľa veľa spoločného
s vôľou viazanou na rozum. Ako má
pozemský rozum hľadať cesty slobodnej
vôli ducha, tak by hmotné
zaistenie malo prispievať k dôstojnému
životu umelcov. Zdalo by sa,
že v 21. storočí sú už tieto otázky, týkajúce
sa dôstojného života umelcov,
neaktuálne. Je to však naopak. Objavujú
sa staré, zdanlivo prežité formy
v novom šate. Koncerty, divadelné
predstavenia, kultúrne akcie sú závislé
na finančnej podpore sponzorov.
Umelci sú takto pod tlakom
vkusu bohatších a mocnejších, ich
umelecká výpoveď sa často podriaďuje
chceniu väčšiny.
Možno si len priať, aby budúcnosť
priniesla túžobne očakávanú zmenu
i na tomto poli
Daniela Velebová
velebova@svetgralu.sk
31
Svet Grálu
37 | 2013
Sny
Čo prežíva duša počas spánku
Nie je to zvláštne? Približne tretinu svojho času trávime spánkom, ale ako
málo vieme o tom, čo sa v nás pritom vlastne deje. Snívame, ale po prebudení
nám zostanú najčastejšie len útržky spomienok, nejasné obrazy alebo pocity.
Corinna Hübener
32
Svet Grálu
37 | 2013
ŽIVOT
Vskorších dobách, v staroveku,
stredoveku, ba dokonca ešte
i v 19. storočí sa sny považovali
za dôležitú súčasť života človeka.
Potom však s rozvojom rozumovo
orientovaných prírodných vied význam
života v spánku upadol do zabudnutia,
a na výskum snov sa pozeralo
skôr ako na odbor pochybnej
povesti. Harvardský profesor Allan
Hobson, významný vedec v oblasti
spánku, ešte pred desiatimi rokmi
prehlásil snové dianie pre zdravie
a vývoj človeka za irelevantné, skrytý
význam snov považoval za mystickú
interpretáciu. No dnes na základe
vlastného hlbokého prežitia hovorí,
že sny sú súčasťou samotnémo stavu
vedomia. Americký magazín „The Believer“
(„Veriaci“) uviedol: „Po štyridsaťročnom
výskume snov to vyzerá,
že tajomstvo, ktoré Hobsona pôvodne
priviedlo k skúmaniu snov, ho opäť
premohlo: že totiž exaktné vedy nikdy
nemôžu dostatočne vysvetliť tajomný
a intuitívny pocit, že sme noc strávili
niekde inde.“
KDE TEDA
TRÁVIME NOC?
Význam, aký snovým prežitiam prikladáme,
vo veľkej miere odzrkadľuje
náš pohľad na svet a človeka. Pokiaľ
niekto verí len na matériu, je pre neho
človek iba fyzickým telom, s mozgom
ako riadiacim centrom. Preto sa snívanie
vo vedeckých kruhoch berie
napríklad len ako „forma kreatívneho
myslenia,“ alebo ako „dosť primitívny
spôsob myslenia v obrazoch,
plný emócií a inštinktov“, prípadne
sa hovorí o „nervovej búrke.“ Takéto
výroky však zostanú pre vedcov nejasné
už preto, že v materiálnom svete
jednoducho niet miesta pre definície
pojmov ako sú „duch“ a „vedomie“.
Pokiaľ však predpokladáme, že
my ľudia nie sme len telá, a že naše
vnútro je duchovnej povahy, potom
by v skutočnosti mohlo ísť o zážitky
duše. Tým by otázka „Kde trávime
noc?“ získala nový, dôležitý význam.
V SNE SA VNÚTORNE
PREBÚDZAME
Richard Steinpach (1917 – 1992) formuloval
vo svojej pozoruhodnej kapitole
s názvom „Lebo im Pán nadelil
v spánku“: „... ťažko o nás samotných
vypovie niečo tak silno, ako spánok.“
Spánok sa odjakživa označoval
za „malého brata smrti“. Táto myšlienka
vychádza z predstavy oddelenej
duše a tela, medzi ktorými jestvuje
počas života pevné spojenie. To sa
uvoľňuje v spánku a zaniká po smrti.
V spánku je duša „pridržiavaná už len
‚striebornou šnúrou‘, tenkým spojením
medzi telom fyzickým a astrálnym“
(Steinpach). To duši umožňuje,
aby sa mohla vydať do jemnohmotnej
oblasti, ktorá zodpovedá jej vnútornému
stavu. Už grécky filozof Herakleitos
povedal: „Bdelí majú spoločný
jeden svet; spiaci sa každý odoberie
do svojho vlastného sveta.“
„Kde sú tie svety, kam spiaci odchádzajú?“
pýta sa Dr. Steinpach – a odpovedá:
„Osloboďme sa od predstavy,
že je potrebné hľadať ich vo veľkej
diaľke. Snívajúci človek sa vzďaľuje
od pozemskej reality – nie nutne
od Zeme. Zažíva iné úrovne vlnenia.“
Vonkajšou známkou takéhoto „vnútorného
prebudenia“ sú v spánku takzvané
REM-fázy, pri ktorých sa oči
pod zatvorenými viečkami pohybujú
rýchlo a trhavo (REM = rapid eye movements).
Teda sny, ktoré prežívame
v REM-fáze, nie sú len obrazy a dojmy,
ktoré nám utkveli v dennom vedomí,
ale je to reálne duševné prežívanie.
Napriek tomu by malo byť jasné, že
spomienky na sny nezahŕňajú len toto
prežívanie. Tým, že sme sa po tisícročia
stávali rozumovejšími, prekryli
sa činnosťou prednémo mozgu.
A predný mozog sa počas snívania,
obrazne povedané, zbavuje balastu.
„Je to vlastne proces prirodzenej svojpomoci,
keď človek používa tento
cenný čas odpočinku na očistu duše
– namiesto toho, aby sa otvoril obnovujúcej
sile, na ktorú sa počas REM-
-spánku môže napojiť.“ (Steinpach)
Čo teda počas noci prežívame duchovne?
ZÁŽITKY
POČAS NOCI
Bulharský filozof a mystik Omraam
Mikhaël Aïvanhov (1900 – 1986)
o jemnohmotnom prežívaní počas
noci napísal: „Keby väčšina ľudí vedela,
aké oblasti psychologických
úrovní v spánku navštevuje, bola by
vydesená. Brodí sa bažinou svojich
zlých zvykov a hrubých žiadostí.“
Tento predpoklad možno potvrdia
aj výsledky výskumu spánku. Vyšetrenie
počítačovou tomografiou, ktorá
umožňuje pozorovať činnosť mozgu
počas sna, preukazuje produkciu dopamínu.
Tento neuroprenášač sa vylučuje
vtedy, keď hľadáme uspokojenie
našich základných potrieb, či
už je to sexualita, jedlo, pitie alebo
uznanie.
Dr. Steinpach vidí v snoch možnosť
sebapoznania, pretože „oslobodený
od rozumových pút, prejaví svoje
sklony náš duch. Tak sa môže stať,
že niekto vo sne urobí niečo, čo by sa
v pozemskom živote veľmi zdráhal.
Z toho sa dá vyvodiť, že jeho zábrany
sú skôr výsledkom rozumovej úvahy
– čiže nie sú ešte presvedčením, nie
sú súčasťou jeho ja. Nenáležité konanie
prežité počas sna ešte posilní
vnútorný odpor k nemu a zakorení
sa v duši.“
Bude užitočné, ak si svoje nočné
prežívanie budeme všímať viac ako
doposiaľ.
33
Svet Grálu
37 | 2013
ŽIVOT
NOČNÉ MORY
A STRACH Z DÉMONOV
Pred niekoľkými storočiami vnímali
ľudia zážitky z jemnohmotného a astrálneho
sveta bezprostrednejšie ako
dnes – niekedy až príliš. Svoje snové
skúsenosti pričasto nadhodnocovali
a chybne interpetovali. Tým potom
rozdúchavali strach z čarodejníc
a démonov, ale okrem toho mnohým
ľuďom spôsobili aj závažné duševné
škody.
„Démonológia“, ponímaná ako veda,
ovládala myšlienky a osudy ľudí viac
než tisíc rokov. „Otec cirkvi“ Augustinus
napríklad považoval možnosť
„fyzickej kopulácie s diablami“
za natoľko samozrejmú, že podľa jeho
mienky je „nehoráznosťou“ o tom polemizovať.
Martin Luther dokonca videl
v deťoch narodených s postihnutím
dôsledok styku s démonmi, preto
zastával názor, že by sa tieto deti mali
po narodení hneď usmrtiť.
Takéto názory sa síce v období
osvietenstva vykorenili, ale zjavné
spojenia s jemnohmotnými svetmi
zaujímajú mnoho ľudí až dodnes. Neprebudíme
sa niekedy i my s hrôzou
z nočnej mory, ktorá na nás pôsobila
desivo reálne? Čo sa pri nej skutočne
odohráva?
Mnohé svedectvá vypovedajú
o nočných démonoch, ktorí sa vrhajú
na spiaceho, nechajú ho stuhnúť
a vysávajú jeho životnú energiu
tak, že tento bezbranný človek môže
dokonca zomrieť. V juhovýchodnej
Ázii kolujú zvesti o prípadoch, keď sa
mladí a zdraví Thajci, Filipínci alebo
Japonci prebudili v noci s prenikavým
výkrikom a zomreli na zastavenie
srdca. Tieto prípady (ktoré sa
podľa vedeckých zistení stávajú vždy
počas spánkovej REM-fázy) tak stavajú
vedu pred novú hádanku.
Thajská tradícia prisudzuje vinu
„duchom vdov“, ktoré údajne napádajú
34
Svet Grálu
37 | 2013
práve mladých a silných mužov. Pripomína
to európsku démonológiu
stredoveku, v ktorej sa nočné mory
alebo čarodejnice považovali za skutočných.
Ak chce človek v týchto nočných
strašidelných zážitkoch alebo nečakaných
úmrtiach vidieť viac, ako len
telesné fenomény, musí si uvedomiť,
že náš hrubohmotný svet je obklopený
svetom jemnohmotným. Priľahlý neviditeľný
svet sa obvykle nazýva „astrálnou
úrovňou“. A pokiaľ sa spojenie
medzi telom a dušou dostatočne
uvoľní, je možné do tejto úrovne skutočne
„cestovať“. Takto môže teoreticky
jedna ľudská duša ovplyvňovať
druhú. Napriek tomu táto možnosť
pôsobenia závisí vždy od stavu duše
obete. Funguje to podobne aj v bdelom
stave: pokiaľ nie sme vnútorne silní,
môžu nás iní ľudia svojimi myšlienkami
obťažovať i na diaľku. Takzvaní
„démoni“ teda nie sú nejaké zlé ľudské
duše. Sú to útvary, ktoré vzniknú zo
silných emócií a pocitov ľudí. Podľa
charakteru cítenia potom vzniknú
v jemnohmotnom okolí formy, ktoré
svojím vzhľadom zodpovedajú danej
vnútornej emócii. I ony nás ovplyvňujú
v každodennom živote, a hlavne
v noci, keď sme jemnohmotnému okoliu
otvorenejší. Z histórie sa napríklad
uchovali správy, že stredoveké kláštory
boli skutočnými liahňami tzv. „sukubov“
(ženských démonov) a „inkubov“
(mužských démonov), lebo nie všetci
mnísi a mníšky sa dokázali stotožniť
so sexuálnou zdržanlivosťou; tento násilne
potlačovaný pud zdravého tela
dal potom v jemnohmotnej oblasti
vzniknúť mocným „démonom“.
Ale nielen táto forma nočného prežívania
spiaceho sužuje alebo teší.
Prežívanie duše, ktorá sa uvoľnením
spojenia s telom fyzickému svetu
vzdiali, býva nadmieru rozmanité.
Druh prežívania významne ovplyvňuje
vnútorné naladenie sa pred
zaspaním. Pokiaľ prevažujú pekné
myšlienky, môžu na dušu silnejšie
pôsobiť pomáhajúce sily a sen lepšie
splní účel, ktorému slúži: sprostredkovať
cenné impulzy pre ďalší život.
„MÚDROSŤ POCHÁDZA
ZO SNOV“
Okolo roku 1890, v čase keď bola existencia
kultúry pôvodného severoamerického
obyvateľstva ohrozovaná civilizáciou
bielych, únik do vnútorného
sveta pôsobil ako riešenie. Mnohé
kmene sa zdráhali vzdať sa tradičného
spôsobu života lovcov a zberačov
a stať sa roľníkmi. Medicinman
Smohalla sa domnieval, že keby takto
pracovali, nemohli by snívať, a telo
a duša by sa zatvrdili. Verili, že „skutočná
múdrosť môže prísť len zo snov“.
(„Moje slová sú ako hviezdy – nezachádzajú“,
nakladateľstvo Goldmann)
I Abd-ru-shin upozornil vo svojej
prednáške „Cit“ („Vo svetle Pravdy“,
zväzok 2) na to, že snom v dnešnej
dobe už nemôžeme prikladať takú
dôležitosť, aká by im mala náležať:
„To znamená, že by to vôbec neboli
sny, ale prežívanie ducha...“ Toto prežívanie
už nemôže byť správne prijaté
a odovzdané ďalej, pretože sme
svoj rozum jednostrannou intelektuálnou
činnosťou „prepestovali“, čím
pri vnímaní snového života „vzniká
zmes, ako dvojité osvetlenie fotografickej
dosky. Výsledkom sú terajšie
nejasné sny.“
Možnosť čerpania múdrosti zo
snov je tak pre nás už veľmi obmedzená.
O to dôležitejšie je znovu
rozpoznať súvislosti a život riadiť
v súlade rozumu s citom. Čím viac
sa totiž predný mozog v noci zaoberá
spracovaním všetkých starostí
a problémov, tým je možnosť ducha
spojiť sa so zdrojmi vyššej sily slabšia.
Keby sme svoj život viedli na základe
dobrého a podporujúceho
vnímania a nemuseli nočný odpočinok
„vyplytvať“ len na regeneráciu
predného mozgu, mohli by sme
v spánku namiesto zmätených snov
získavať jasné správy, poučenie, ale
i varovania.
KEĎ SA SNY STÁVAJÚ
SKUTOČNOSŤOU
Jedným z ľudí, ktorí by o týchto pomáhajúcich
snových prežitiach mohli
rozprávať, bol anglo-írsky letecký inžinier
John William Dunne (1875-
1949). Uverejnil tri pozoruhodné
knihy, na ktoré sa dnes už takmer zabudlo:
„The new immortality“ („Nová
nesmrteľnosť“), „Nothing dies“ („Nič
neumiera“) a „An experiment with
time“ („Experiment s časom“). Popisuje
v nich nočné prežitia, ktoré sa
potom aj naozaj stali. Vo sne sa napríklad
ocitol na skalnom previse, z ktorého
trhlinou v zemi syčala horúca
para. Intuitívne vedel, že je na ostrove,
kde sa nachádza sopka, ktorá je tesne
pred vybuchnutím. Jeho jediným cieľom
bolo zachrániť obyvateľov a tak
zvyšok sna strávil čoraz zúfalejšími
pokusmi presvedčiť úrady, aby nariadili
evakuáciu. Dunne si pamätal,
ako všetkým, ktorých stretol hovoril,
že pokiaľ sa nič nepodnikne, zomrie
30 000 ľudí. A skutočne – v roku 1902,
kedy sa sen odohral, došlo k výbuchu
sopky Pelée na karibskom Martiniku,
kde zahynulo takmer 30 000
ľudí. Podobných proroctiev a predpovedí
na základe snových zážitkov
je mnoho.
Jeden z najdiskutovanejších prípadov
sa stal 21. októbra 1966 v Aberfane,
waleskej baníckej dedine, v ktorej
silné prívalové dažde strhli svah kopca,
a ten okrem niekoľkých domov pod
sebou pochoval i dve školy s viac než
stovkou detí. Po tejto udalosti istý londýnsky
psychiater hľadal prostredníctvom
novín osoby, ktoré mali o tomto
dianí predtuchu. Postupne sa prihlásilo
okolo 200 ľudí. Takmer všetky ich
vízie pochádzali zo snov. Najsmutnejší
príbeh porozprávala matka jedného
z mŕtvych detí. Jej deväťročná dcéra
sa dva týždne pred nešťastím zobudila
zo sna s vyhlásením, že nemá strach
zomrieť, pretože vie, že s ňou budú jej
kamaráti. V predvečer tragédie rozprávalo
dieťa o druhom sne – tentokrát
videlo celú školu zavalenú niečím čiernym.
Nasledujúce ráno došlo k spomínanej
tragédii a dievča v škole zomrelo;
boli s ňou i zmieňovaní kamaráti. Zaujímavé
na udalosti v Aberfane bolo i to,
že jasnovidné sny mali prevažne ženy.
Takéto „sny o skutočnosti“ sa dajú vysvetliť
tým, že niektoré udalosti sú už
vopred viditeľné v jemnohmotnom
svete, do ktorého môžeme mať počas
snenia prístup.
Sny môžu inšpirovať aj k vynálezom,
pretože človek silne zaujatý
určitým problémom môže sny tráviť
aj „hľadaním“ astrálnych predlôh.
Tak napríklad slávny chemik
Friedrich Kekulé (1829 – 1896) „ako
obyčajne v zime roku 1861 sedel pri
svojom stole a fascinovane pozoroval
35
Svet Grálu
37 | 2013
iskrenie ohňa v krbe. Naraz uvidel,
ako sa atómy uhlíka a vodíka pred
jeho očami urovnali do akéhosi alchymistického
symbolu, ourobora, hada,
ktorý sa sám hryzie do chvosta. Tak
došlo k objavu šesťhranného benzénového
kruhu.“ („Plnosť noci“, Olaf
Koob, 2010)
„Lebo jemu Pán nadelil v spánku“,
znie jedno úslovie. Vzniklo zo skúsenosti,
že sme inšpirácii prístupní
najmä vtedy, keď sa utlmí činnosť
nášho dominujúceho rozumu.
PRIRODZENÝ
RYTMUS ŽIVOTA
Je pre nás dôležité viesť duchovne
orientovaný život, v ktorom doprajeme
priestor nášmu cíteniu – vyvarujeme
sa škodlivého správania, čo sa
priaznivo prejaví v bdelom živote, aj
v čistejšom prežívaní v snoch.
Večer nám má slúžiť na prípravu
na noc a uvoľnenie. A zatiaľ mnohí ľudia
dnes veria, že po hodinách „nudnej“
práce musia večer konečne niečo
poriadne zažiť. Nanešťastie, celý náš
život sa stal neprirodzeným – v práci,
v stravovaní, v pôžitkoch, v spôsobe
odpočinku.
Bolo by prirodzené a prospešné, keby
sme sa z aktivít každodenného života
pomaly ponorili do osviežujúceho
spánku, aby sme potom, odpútaní
od pozemského, postupne mohli rozvinúť
duševne-duchovnú aktivitu a načerpať
novú silu. – Jedného dňa pre nás
svet snov možno už nebude hádankou,
ale dôležitou súčasťou nášho duševne-
-duchovného života. Spánok nám túto
možnosť denno-denne ponúka.
ARTUR ZATLOUKAL ML.
GRUZÍNSKO
…A ĽUDIA SO SRDCOM
NA SPRÁVNOM MIESTE
Ste tu milým hosťom. Postarať sa o vás je vecou cti každého Gruzínca.
Aj keď je príroda v gruzínskych horách úchvatná, dlhšie budeme
spomínať na stretnutie s ľuďmi, od ktorých sme sa mohli každý deň
učiť priateľstvu a srdečnosti.
36
Svet Grálu
37 | 2013
Corinna Hübener
hubenerova@svetgralu.sk
Ľudi
a na
vid
idie
ie
ku nem
emaj
ajú skor
oro ži
ad
ne prí
ríjm
jmy.
Ale
por
orad
ia
si. Ak
sa u ni
ch uby
bytu
jete
te, pr
ipravi
a vám ra
ňajk
y, aké
ste
ešte
nev
idel
eli.
A poč
očas
jed
la nos
ia ďalši
šie a ďalš
lšie
dob
obro
roty,
všet
etko
z vla
last
ných
sur
ov
ín. Neku
kupu
pujú
tak
akme
mer nič.
V dedine vám na deň požičajú koňa a môžete vyraziť
údolím k ľadovcu. Neviete jazdiť? Nevadí, tu je návod:
Pomaly – poháňajte koňa pätami. Zastaviť – nerobte
nič. Rýchle – to prenechajte skúsenejším…
Vo
Vo
Vo
Vo
Vo
Vo
Voja
ja
ja
ja
ja
ja
ja
ja
ja
jak so
so
so
so
so
so
so sam
am
am
am
am
amop
op
op
opaaaaa
lo
lo
lo
lo
lo
lom ne
ne
ne
ne
ne
ne
n ďa
ďa
ďa
ďa
ďa
ďa
ďale
le
leko
ko
ko
ko
ko hra
ra
ra
ra
ra
rani
ni
ni
ni
ni
ni
nice
ce
ce
ce
ce
ce
ce s Čeč
eč
eč
eč
eč
eč
ečen
en
en
en
en
ensk
sk
sk
sk
skom
om
om
om
om
om
pr
pr
pr
pr
pr
pr
prez
ez
ez
ez
e er
er
er
er
er
erá ni
ni
ni
ni
n e-
e-
e
ko
ko
ko
ko
ko
ko
ko
k ľk
ľk
ľk
ľk
ľk
ľk
ľkok
ok
ok
ok
ok
o rá
rá
rá
rá
rá
rá
rát na
na
na
na
na
na
n še
še
še
še
še
še
š
do
do
do
do
do
do
dokl
kl
kl
kl
kl
kl
kl
klad
ad
ad
ad
ad
ad
ad
ad
ad
ady a vy
vy
vy
vy
vy
vy
vy
vy
vypĺ
pĺ
pĺ
pĺ
pĺ
pĺňa
ňa
ňa
ňa
ň
bu
bu
bu
bu
bu
bu
bumá
má
má
má
má
má
mážk
žk
žk
žk
žk
žk
žk
žk
ž u.
u.
u.
u.
u "Kd
Kd
Kd
Kd
Kd
Kd
Kde
bu
bu
bu
bude
de
de
dete
te
te
te
te
te
te spa
pa
pa
pať?
ť?
ť?
ť?
ť?
ť?"
Uk
Uk
Uk
Uk
Uk
Ukaz
az
az
az
az
az
az
a uj
uj
uj
uj
ujem
em
em
em
em
em
eme na
na
na
na
na
na neeeďa
ďa
ďa
ďa
ďa
ďale
le
le
lekú
kú
kú
kú
kú
kú
kú pas
as
as
as
astv
tv
tv
tv
t in
in
in
i u.
u.
u.
u
"V
"V
"V
"V
"V
"V
"V
"Ved
ed
ed
ed
e ľa
ľa
ľa
ľa
ľa
ľa
ľa naš
aš
aš
aš
aš
aš
ašic
ic
ic
ich
ka
ka
ka
ka
ka
ka
kasá
sá
sárn
rn
rní to
to
to
to
to
to
to
to
to mát
át
át
át
át
át
á e
ro
ro
ro
ro
ro
rovn
vn
vn
vn
vn
vn j
ej
ej
ej
ej
ej
ej
ejši
ši
ši
ši
ši
ši
ši
šie.
e.
e.
e.
e.
e.
e.
e.
e Hrá
rá
ráte
te
te
te
te
te
vo
vo
vo
vole
le
lejb
jb
jb
jbal
al
al
al
a ? Ta
Ta
Ta
Tak zr
zr
zr
zraz
az
az
az
za
za
za
za
za
za
za pol
ol
ol
ol
ol
o hod
od
od
od
od
od
odin
in
in
in
iny!
y!
y!
y "
K "Č
"Č
"Č
"Čec
ec
echo
ho
ho
hosl
sl
slov
ov
ovák
ák
ákom
om
om
om
om"
ma
ma
ma
ma
m jú
jú
jú
jú
jú vrú
rú
rú
rú
rú
r cn
cn
cn
cny
vz
vz
vz
vz
vz
vzťa
ťa
ťa
ťa
ťa
ťah,
h,
h,
h,
h,
h,
h, vša
ša
ša
ša
ša
ša
ša
šak ná
ná
ná
ná
ná
ná
ná
n m
v še
še
še
še
še
šesť
sť
sť
sť
s de
de
de
de
de
de
desi
si
si
si
si
si
si
s at
at
at
at
at
at
atom
om
om
om
o
ôs
ôs
ôs
ôs
ô mo
mo
mo
m m ic
ic
ic
ich
ot
ot
ot
otco
co
co
covi
vi
vi
vi
via s ta
ta
ta
ta
ta
ta
t nk
nk
nk
nkam
am
ami
po
po
po
pomá
má
má
máha
ha
ha
hali
li
li
l pot
ot
ot
otla
la
lačiť
ko
ko
kont
nt
n ra
ra
rarevo
vo
volú
lú
lúci
ci
ci
ciu…
u…
u…
u…
38
Svet Grálu
37 | 2013
Pred
sto
rok
okmi
žil
ilo v jedi
dine
nej mies
estn
tnos
ti
aj 45
čle
nov
rodi
ny, krav
avy,
pra
rasatá, hydi
na.. ... Kú
ri
ť bolo
zby
bytočné.
Mier
im
e na kri
rižo
žova
vatk
u cies
est v ho
rách
ch, odki
kiaľ
za
chví
víľu
odc
dchá
hádz
dza au
tobu
bus.
Ďal
ší ide
za tri dni.
Ale
ejha
ha, križ
ižov
atka
ešt
šte nie je ani
na doh
ľad.
Dáv
ame
sa do behu
hu. Mies
estn
tni na nás
nie
iečo
pok
okri
riku
kujú
, ale na
rozpráva
vani
nie te
ra
z ne
máme
me
čas
. Kone
nečn
čne poch
o-
pí
me. Ak
vra
raj be
žíme
na auto
tobu
s, nem
emus
usím
íme sa
poná
náhľ
ať… Vyťa
ťahu
hujú
mob
il a vol
aj
ú vodi
čovi
vi,
aby na
nás
poč
kal tak dl
ho, ako bude
potre
rebn
bné.
ŽIVOT
Všetko
bude dobré
Marlies Kemptnerová
Dva razy v živote ma náhle zasiahla smrť
niekoho z blízkych; po tretí raz sa približovala
pomaly. Najprv mnou otriasla
hrozivá diagnóza, potom ju vystriedala
nádej, ale znamenia čoraz zreteľnejšie
ukazovali, že choroba napokon zvíťazí.
To bolo… keď zomrela moja dcéra.
40
Svet Grálu
37 | 2013
ala som vtedy presne desať, keď
M moju obľúbenú kamarátku Annemarie
odviezli kvôli zápalu slepého
čreva do nemocnice. Jej rodičia boli
farmári s veľkým statkom. Každý večer
som k nim chodievala po čerstvé
mlieko, rada som pomáhala na poli
pri zbere zemiakov alebo repy. Veľká
stodola a senník, pivnička a stajne, to
všetko poskytovalo veľký priestor na
dobrodružstvo a nové objavy. V to popoludnie,
kým odviezli Annemarie do
nemocnice, sme sedeli na kamenných
schodoch pred domom a maškrtili
prvé zrelé egreše. V noci ju potom začalo
bolieť brucho. Jej mamka si o ňu
robila veľké starosti, aj keď otec sa ju
snažil upokojiť. Sužovala ju zlá predtucha.
Ako predpokladali, bol to zápal
slepého čreva. Pre lekárov banálna
ŽIVOT
operácia, ale Annemarie napriek tomu
zomrela. Nedopatrením jej po operácii
niekto dal napiť. – Stála som so spolužiačkami
v priestrannej miestnosti
pri otvorenej rakve. Tu ležala naša kamarátka,
v bielych šatách, bledá a studená,
a čakala, ako nás ubezpečoval
dedinský farár, kým po ňu príde anjel.
Tento zážitok zakalil svetlo mojich
detských rokov. Ťažký tieň však padol
na môj mladý život už pred touto udalosťou.
Moji rodičia sa rozviedli, otec
nás opustil.
Po ukončení školy som sa stala vášnivou
čitateľkou. V knihách som nachádzala
rozptýlenie, aj nové poznanie.
Obraz Annemarie sa pozvoľna
vytrácal. Do môjho života postupne
vstúpila nová priateľka, nevlastný otec
a nevlastní súrodenci. Stala som sa
bankovou úradníčkou a nasledovala
som svojho muža do romantického
mestečka na brehu rieky. Mali sme
niekoľko týždňov pred svadbou, keď
prípravy prerušil otčimov telefonát:
moja matka zomrela. Úplne náhle, na
mozgovú mŕtvicu.
Mala som dvadsaťjeden a matka štyridsaťštyri
rokov. Teraz bola mŕtva.
Ako sa to mohlo stať? Nebola vo svojom
druhom manželstve šťastná? Kto
sa teraz bude starať o dvoch malých
chlapcov? Ani muž, ktorého som
si chcela vziať, nedokázal odpovedať.
Prečo ani nehľadal odpovede na
otázky, ktoré ma trápili? A čo to vôbec
je, život?
Vášnivo hľadajúc som sa opäť
uchýlila ku knihám. Hltala som náboženskú
literatúru, literatúru o antropozofii
a rozličných smeroch psychoanalýzy.
Hľadala som vysvetlenie,
prečo sa to všetko stalo. Čítala som
a študovala ľudskú dušu.
Stala som sa matkou troch detí; boli
sme kompletná rodina a moje chápanie
všetkého, čo sa stalo, vzrástlo. Povzbudená
svojimi takzvanými znalosťami,
chcela som všetko odovzdávať
ďalej. Získavala som stále nové poznatky
o tom, že každý má ísť svojou
vlastnou cestou a vlastným tempom.
A vlastné skúsenosti formovali aj
moje presvedčenie: Duša putuje medzi
svetmi. Neexistuje nijaké „nebytie“,
ale len premena foriem.
Zrazu ochorela moja dcéra. Diagnóza
– leukémia. Naša „veľká dcéra“,
mladá, krásna a plná života! Bol to
šok. Aktivovali sme všetky techniky
pozitívneho myslenia. Dovolávali
sme sa anjela strážneho, obracali
sa k Bohu. Spočiatku sa nám zdalo,
že sa šťastie prikláňa na našu stranu.
Vyzeralo to už, že sme boj s chorobou
vyhrali. Ale potom sa všetko znovu
zhoršilo. Deň čo deň, po celý rok sme
chodili do nemocnice a dodávali dcére
nádej, dôveru a silu. Ale sami sme poznávali
svoje hranice. Pred našimi
očami sa končil jeden život. Naša Tina
už nevidela, nemohla hltať, len sluch
Byť mŕtvy
predsa neznamená
byť vymazaný
z knihy života
jej slúžil, aby počula naše upokojujúce
slová: „Existuje určitý prah a za ním
je svetlo. A to svetlo je láska. Všetko
bude dobré.“
Posilnená svojím „štúdiom“ som vedela,
že všetko, čo sa stane, je príležitosťou
na náš rast. No aj tak. Dcérina
bolesť sa stala mojou bolesťou. A hoci
som vedela, že nám otázky typu
„prečo“ otvárajú bránu k hlbšiemu
pochopeniu, ležala som s otvorenými
očami dlhé noci, otrasená tým, ako
ťažko nás osud zasiahol. Vždy som
všetkých okolo seba presviedčala, že
všetko má nejaký zmysel. A teraz? Aké
slová mám voliť teraz? Ako pripraviť
vlastné dieťa na smrť? Ako mu povedať:
tvoje utrpenie poslúži niečomu
dobrému na svete?
Nakoniec sa mi to podarilo sformulovať:
„Pozri, koľko ľudí okolo
nás je tvojím utrpením zasiahnutých
a prejavuje ti lásku! Utrpenie nás vedie
k tomu, aby sme viac milovali.
A tak ty, moje dieťa, môžeš pomocou
toho, čo sa ti prihodilo, znásobiť záchvevy
lásky na tejto zemi. Čo môže
byť krajšie?“
Dcéra túto myšlienku prijala. Obaja
rodičia spoločne, tak, ako keď sme ju
vítali pri narodení, tak sme ju odprevadili
na onen svet. Pritom sa všetko,
čo sme si vytrpeli, vtislo do našej duše.
Veľa ľudí po takých bolestných zážitkoch
hovorí: „Všetko sa vo mne
zlomilo.“ Tak veľmi sa viem vcítiť do
týchto pocitov! A predsa – vo mne sa
ozýva vnútorný hlas, ktorý oponuje
a ktorý hovorí: „Všetko bude dobré!“
Ťažké životné skúsenosti zväčšujú
potrebu lásky, priateľstva, dobra. Je
potrebné stále kontrolovať svoje myšlienky.
Kam až sa nechám zahnať?
Čo si predstavujem pod pojmom „byť
mŕtvy“? Je nutné opustiť staré názory.
Byť mŕtvy predsa neznamená byť vymazaný
z knihy života. Smrť znamená
narodiť sa na druhej strane.
Tejto predstavy sa chcem vždy držať
a čerpať z nej silu. Naše myšlienky sú
tie najmocnejšie nástroje, ktoré máme
k dispozícii. Sú ako cválajúce kone,
ktoré nás strhnú so sebou. Ale opraty
máme v rukách my, my máme možnosť
zvoliť, na čo chceme myslieť.
Máme neustále rozširovať svoje poznanie,
aby náš duch mohol rásť. Ako
inak môžeme chápať
život? Keď duša
vďaka poznaniu
dospeje k pokoju,
potom je všetko
dobré. Úplne
všetko.
Marlies Kemptnerová
kemptnerova@svetgralu.sk
41
Svet Grálu
37 | 2013
42
Svet Grálu
37 | 2013
Z krutého panovníka
mierotvorca
PRÍBEH
Človek zvyčajne márne hľadá stopy rotvorného orného pôsobenia náboženstva.
V histórii sa však objavovali al
osobnosti,
obnosti,
akou bol napríklad František z Assissi,
ktorí zmenili seba
aj svoj život
na základe
vlastných duchovných skúseností. s Medzi opravdivo zbožnými osobnosťami
sa vyskytuje len málo kráľov, vysokých
duchovných hodnostárov, vládcov, alebo
ľudí s právomocou rozhodovať. Jedným
z tých nemnohých bol kráľ Ašóka, vládca
obrovskej predkresťanskej es
k ríše (okolo r.
250 pred n.l.). Pod vplyvom silného ná-
mieboženského
presvedčenia sám prešiel
vnútornou n premenou a radikálne zmenil
svoje životné ciele. Jeho príbeh je sku-
točne obdivuhodný.
dn
V
Siegfried Hagl
4.
a 5. storočí pred n. l. bola indická
Maurjovská ríša jednou
z najrozvinutejších nute
jšíc
krajín vtedajšieho
sveta. 1 Politická ekonómia tu mala
a
status vedy. Tunajší králi, na rozdiel
od svojich despotických súčasníkov,
neruinovali poddaných vymáhaním
nezaplatiteľných atit
eľ
ných daní. No napriek
svojej ekonomickej ej uváženosti a rozvinutému
peňažnému hospodárstvu
to nebol
ideálny štát. Jeho štruktúra
bola autokratická, tick
kráľ stál na vrchole
prísnej štátnej správy, kontrolovanej
špiónmi. Už vtedy totiž ti
jestvovali
skorumpovaní úradníci.
Jeden en
autor
zo 4. storočia pred n. l. 2 nahnevane
an
e
priznáva, že „… preukázať úradníkovi
nedovolené ol
ené zhrabnutie štátnych
príjmov do vlastného vrecka je rovnako
ťažké ako
dokázať plávajúcej
rybe množstvo vody, ktoré vypila“.
Intrigy, palácové revolúcie a vraždy
kráľov patrili k zdanlivo nevyhnut-
ným sprievodným javom absolutistickej
monarchie. Veľká profesionálna
n
armáda
s polmiliónom liónom bojovníkov
umožnila kráľovstvu Magadha a nikať výboje, ktorým palácové intrigy
a výmeny kráľov prakticky pod-
nijako
nebránili. Kráľovstvo bolo spravo-
vané efektívnejšie než väčšina iných
ríš, antické mestské štáty v Európe
nevynímajúc. Napriek tomu to však
bola diktatúra bezohľadného panovníka,
ktorý sa neustále snažil dobývať
nové a nové územia.
Asi v roku 270 pred n. l. sa kráľom
Magadhy stal Ašóka (v sanskrte „bez
starosti“). Údajne zabil svojho brata
a ďalších príbuzných, aby
sa dostal
na
trón. Počas
prvých ôsmich rokov
svojej štyridsaťjedenročnej denročne vlády panoval
s despotickou tvrdosťou, zabá-
val sa na slávnostiach stiach a lovoch. Jeho
krutosť voči trestancom sa spomí-
nala
ešte e po mnoho storočí.
Osem rokov po prevzatí moci vie-
dol Ašóka vojnu proti susednému
kniežatstvu Kalinga 3 . Z vtedajšieho
pohľadu to bola samozrejmá úloha
vládcu pri ochrane a rozširovaní
vlastnej ríše. Podľa vlastných zázna-
mov nechal vtedy povraždiť 100 000
ľudí a ďalších 150 0000 odvliecť do
zajatia.
a.
Týmito počinmi si vyslúžil
meno
Čandašóka (Ašóka Strašný).
Táto
vojna však priniesla do krá-
ľovho života aj nečakaný obrat. Vi-
diac
strašnú brutalitu bojov, uvedo-
mil si svoju zodpovednosť za tieto
zverstvá. Toto poznanie úplne zmenilo
jeho prístup k úlohe panovníka.
DHARMAŠÓKA
(AŠÓKA SPRAVODLIVÝ)
Nikto nevie s istotou,
čo viedlo
Ašóku k tomu, aby sa po veľkole-
pom víťazstve zriekol vojen, no fak-
tom je, že sa odrazu začal venovať
mierovej výstavbe v prospech všet-
kých poddaných v duchu svojho no-
vého presvedčenia: „Nech už sú moje
snahy akékoľvek, usilujem sa jedine
o to, aby som dodržal záväzok, ktorý
mám voči všetkým žijúcim bytos-
tiam“. Legenda hovorí o
stretnutí
s budhistickým mníchom Tissom,
ktorý na Ašóku urobil taký hlboký
dojem, že sa po vojnovom ťažení
proti kniežatstvu Kalinga uchýlil
do kláštora, kde celý rok študoval
„učenie osvietených“. Od tohto okamihu
vládol Ašóka podľa budhistického
chápania sveta a hlásal dodržiavanie
svetového zákona o nenásilí
(Dharma-mahamatra). Podporoval
pôsobenie budhistov a Mahinda,
Ašókov syn, údajne priniesol budhizmus
na Srí Lanku. V tridsiatich
štyroch dochovaných Ašókových nariadeniach,
ktoré sú najdôležitejším
prameňom dokladajúcim jeho myslenie
a skutky, však dôkazy o uprednostňovaní
budhistických mníšskych
komunít chýbajú. Charakteristickou
črtou jeho vlády je naopak tolerancia
voči všetkým náboženským spoločenstvám.
Okrem toho v Ašókových
nariadeniach, najstarších autentických
svedectvách o Budhovi, chýba
zásadný teologický obsah budhistických
náuk. Diskutuje sa o tom, či vo
svojich ediktoch zastával „pra-budhismus“,
alebo možno len učil myšlienky,
ktoré sú obsiahnuté aj v iných
náboženstvách starej Indie.
V každom prípade za Ašóku dosiahla
Maurjovská ríša svoj najväčší
rozmach, jej územie zahŕňalo najväčšiu
časť súčasnej Indie a Pakistanu.
No žiaľ, Ašókova nádej, že by na jeho
dielo nadviazali schopní nasledovníci,
sa nesplnila. Jeho ríša mieru ho
prežila len o niekoľko desaťročí.
Z historického hľadiska vytvoril
Ašóka prvý štát, kde prvoradým cieľom
nebolo udržiavanie moci a rozširovanie
ovládaných území, ale
rešpektovanie záväzkov voči jeho
obyvateľom. Na štátne trovy sa tu
stavali studne, cesty, ubytovne, nemocnice
pre ľudí aj zvieratá, vysádzali
sa stromy, a dokonca zriaďovali
chránené prírodné rezervácie,
v ktorých platil zákaz vypaľovania
43
Svet Grálu
37 | 2013
PRÍBEH
Sekta a sekta: „Preto je len súlad dobrý“
Bohom milý kráľ ctí všetky sekty (náboženské
skupiny, pozn. red.)… Ale bohom milý nekladie
taký veľký dôraz na dary a prejavy úcty ako
na to, aby vo všetkých sektách prebiehal rast
toho podstatného. Rast podstatného je veľmi
rozmanitý; avšak jeho podstatou je opatrnosť
v reči. Aby nedochádzalo pri nevhodných
príležitostiach ani k vychvaľovaniu vlastnej sekty,
ani k haneniu iných siekt. Ak k tomu predsa len
pri nejakej príležitosti dôjde, aby sa tak dialo
v primeranej miere. Iné sekty sa však majú ctiť pri
každej príležitosti. Keď tak človek koná, podporuje
vlastnú sektu a pre inú sektu činí dobro.
V opačnom prípade človek poškodzuje vlastnú
sektu a inej sekte činí zlo. Pretože kto vždy svoju
vlastnú sektu vychvaľuje a iné sekty haní, a to
všetko z náklonnosti k vlastnej sekte a aby vlastnú
sektu velebil, ten keď tak koná, o to väčšmi škodí
len svojej vlastnej sekte. Preto je len súlad dobrý…
„Chcem svojich poddaných na tomto
svete urobiť šťastnými!“
Kráľ si želá, aby susedia zo mňa
nemali strach, aby ku mne mali
dôveru, že sa im odo mňa dostane
len šťastie, nie nešťastie. I týmto by
mali byť naplnení: kráľ k vám bude
maximálne zhovievavý, a preto vás
žiada, aby ste s ohľadom na neho
prešli premenou podľa Budhovho
učenia. Keď sa snažím, tak sa toto
deje, aby som pre seba dosiahol
nevinu voči svojim poddaným.
Zároveň vás chcem na tomto svete
učiniť šťastnými, a na onom svete
sa máte dostať do neba. Všetci ľudia
sú ako moje deti. Ako svojim deťom
želám, aby mali účasť na celom blahu
a šťastí na tomto i onom svete, tak to
isté želám aj ľuďom.
Z Ašókových nariadení (5, str. 254)
Z Ašókových nariadení (1, str. 5)
stromov a lovu zvierat. Samotný kráľ
sa zaviazal uviesť náboženské náuky
do praxe, a pustil sa do praktických
činov aj sám. Svojím obrovským pracovným
nasadením osobne šiel svojim
úradníkom príkladom. Každých
päť rokov precestoval svoju rozľahlú
ríšu, jej štyri provincie mali svojich
vládcov a určitú autonómiu. Na zabezpečovanie
spravodlivosti menoval
kontrolórov, ktorí mali vyhľadávať
problémové oblasti a riešiť ich. V histórii
ľudstva by sme dlho museli hľadať
panovníka, ktorý dokázal niečo
podobné.
Ašóka je výnimočný v tom,
že ako jeden z mála vládcov pod
vplyvom náboženských poznatkov
zmenil svoje zmýšľanie i konanie.
Z dnešného pohľadu možno
jeho činy považovať za prvé snahy
44
Svet Grálu
37 | 2013
o vytvorenie „moderného“ štátu,
ktorý sa stará o blaho svojich občanov.
Západný svet musel čakať až
do amerického vyhlásenia nezávislosti
a francúzskej revolúcie, kým začali
demokratické štáty vidieť svoju
najdôležitejšiu úlohu v úsilí o mier
a prospech svojich občanov. To však
už nebolo na náboženskom, ale intelektuálnom
základe: na filozofii
osvietenstva.
Literatúra:
1) Draper, Gerald/Zohren Karl A., Umkehr
zur Gewaltlosigkeit: Ashoka und sein
Friedensreich in Indien (Obrat k nenásilí:
Ašóka a jeho říše míru v Indii), Dialog
International e.V., Düsseldorf 1996
2) Kern Fritz, Asoka (Ašóka), Francke, Bern
1956
3) Klimburg-Salter Deborah E., Buddha in
Indien (Buddha v Indii), Kunsthistorisches
Museum, Wien 1995
4) Kosambi D. D., Das Alte Indien (Stará
Indie), Akademie-Verlag, Berlin 1969
5) Mensching Gustav, Buddhistische Geisteswelt
(Buddhistický duchovní svět),
Holle, Darmstadt 1955
6) Strong John S., The Legend of King
Asoka (Legenda o králi Ašókovi), Princeton
University Press, Princeton 1983
7) Zierer Otto,
Sternstunden der
Weltgeschichte
(Osudové chvíle
světových dějin),
Wiener Verlag,
Wien 1978
Siegfried Hagl
hagl@svetgralu.sk
ŽIVOT
Kde je moja žena teraz,
po smrti?
Moja žena nedávno zomrela. Kde
je teraz, po svojej smrti? Môže ma
vidieť? Stretnem sa s ňou neskôr
znovu? Je možné s ňou nadviazať
kontakt?
Fyzická smrť pre človeka neznamená
koniec života, ale len prechod do
iného sveta, ktorý leží mimo vnímania
našich telesných zmyslov. Spolu
s ľudskou dušou sa od pozemskej telesnej
schránky odpúta aj vedomie
človeka.
Počas tohto procesu a krátko potom
sa zosnulý človek ešte zdržuje
vo svojom dovtedajšom pozemskom
okolí. Môže pritom prežívať mnohé
z toho, čo sa okolo neho deje, a môže
vnímať úmysly a myšlienky pozostalých,
s ktorými bol spojený.
Smrť je zrodením do jemnohmotného
sveta. Tento dej je pre zosnulých
väčšinou príjemným zážitkom.
Ľudia, ktorí zažili stav blízkej smrti
a boli opäť oživení, často rozprávajú,
že videli prichádzať svojich zomretých
príbuzných, aby im uľahčili ich
„krok cez prah“.
Po prechodnej dobe strávenej vo
svojom niekdajšom prostredí sa zosnulý
dostáva na onen svet, ktorý
presne zodpovedá jeho vnútornému
životu, teda jeho myšlienkovej a citovej
zrelosti. Mohli by sme povedať,
že to, čo na Zemi vnímame ako náš
duševný, vnútorný svet, stane sa po
smrti naším reálnym svetom vonkajším.
Alebo by sme mohli hovoriť
aj o rôznych úrovniach onoho sveta.
Vlastný stav našej duše potom rozhoduje
o tom, čo nás po smrti čaká –
v akom okolí budeme pokračovať
v duchovnej ceste. Sme to teda my
sami, kto si pripravuje „nebo“ alebo
„peklo“.
S ľuďmi, ktorí už prešli na druhú
stranu, je možné nadviazať spojenie
prostredníctvom snov i vedomých
myšlienok. Dobrými myšlienkami
teda môžeme podporovať svojho milovaného
zosnulého na jeho ďalšej
ceste.
Opätovné stretnutie s človekom,
s ktorým sme sa na Zemi cítili vnútorne
spätí, je po smrti možné, ale
nie isté. O ďalšej spoločnej životnej
ceste rozhoduje vždy duševný stav
oboch z nich.
Už dávnejšie existovali a takisto aj
dnes sa objavujú pokusy nadväzovať
kontakt so zosnulými prostredníctvom
médií. No poznanie zákonitostí
života po pozemskej smrti nám
napomôže vyvarovať sa takýchto nebezpečných
praktík. Pokus o nadviazanie
spojenia za každú cenu môže
totiž viesť ku vzniku nežiadúcich
pút a prípadných psychických problémov,
ktoré negatívne
vplývajú na
dušu človeka.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
Otázka bola vybraná z knihy
100 odpovědí na životní otázky
Ďalšie publikácie z našej ponuky k tejto téme:
Herbert Vollmann, Pútnik svetmi
Richard Steinpach, Ako to, že žijeme po
smrti, a aký zmysel má život?
45
Svet Grálu
37 | 2013
VÝCHOVA
zlatých pravidiel
úspešnej výchovy (4)
12Chlapci, dievčatá – a „boh Kairos“
Všade nachádzame určité odlišnosti.
A majú svoj zmysel. Aké by to bolo,
keby sme všetci robili všetko rovnakým
spôsobom? Keby sme proste
boli „na jedno kopyto“? V našej dobe
46
Svet Grálu
37 | 2013
je silná tendencia veci štandardizovať.
Na všetko existujú normy – a v mnohých
oblastiach sú aj potrebné. Človek
je však individuálna osobnosť
nadaná jedinečnými schopnosťami,
obdarená talentom rôzneho druhu,
a má svoje záujmy. Každý koná spôsobom
sebe vlastným a podľa toho sa
aj vlastným spôsobom vyvíja.
VÝCHOVA
Pravidlo
č. 7 znie:
REŠPEKTUJTE ROZDIELY
Pred pár rokmi sme na našich tréningoch
oddelili dievčatá od chlapcov,
pretože sme videli, že chlapci potrebujú
iný tréning ako dievčatá, ženy
iný než muži.
Chlapci chcú a potrebujú omnoho
viac telesných výziev a úloh, chcú súperiť
a bojovať – a na to potrebujú
viac miesta. Chcú seba i svojich súperov
viac pociťovať, testovať hranice
svojho rastu, svoju silu. Dievčatá sa
viac rozprávajú, a i keď niečo robia
veľmi živo, všetko prebieha pokojne.
Chlapci sa často klbčia, keď medzi
nimi dôjde k nezhodám, ale väčšinou
je zakrátko opäť všetko v poriadku.
Keď dôjde ku sporu medzi dievčatami,
ide obvykle o slovnú potýčku,
ktorá často vedie k hádkam so známym
„vyškriabem ti oči“. Nakoniec
sme dospeli k názoru: chlapci sa definujú
tým, čo robia, dievčatá skôr
tým, aké sú.
V našej každodennej praxi sa stretávame
aj s tým, že chlapci obvykle
potrebujú jasnejšie pokyny ako dievčatá.
Všimli sme si takisto, že mnohé
matky sú k svojim dcéram prísnejšie,
než k synom. Ale má to byť skôr naopak:
chlapci spravidla potrebujú viac
prísnosti. Dievčatá si okrem toho
nesú svoje životné nasmerovanie už
v sebe. Jedna matka to pekne vystihla
vetou: „Dievčatá sú dievčatami od začiatku,
chlapci sa ešte len chlapcami
musia stať.“
Chlapci často až do puberty pôsobia
androgýnne (obojpohlavne).
Keď potom navyše ešte nosia dlhé
vlasy, bývajú od dievčat na nerozoznanie.
To takisto poukazuje na to,
že dievčatá sú vo vývoji o pár rokov
popredu (vyrovnanie nastáva podľa
našich skúseností okolo 25. roku).
V dnešnej dobe je snaha rozdiely
medzi pohlaviami skôr odstraňovať.
Vnímať a zdravo zohľadňovať prirodzené
rozdiely je umenie, stojí však
za to opäť ho rozvíjať. Ak sa bude
každý správať prirodzene, je to vôbec
tá najlepšia cesta vývoja.
To nás privádza
k pravidlu č. 8:
PROSTE KAIRA
A DÔVERUJTE MU
Poznáte to… Venujete sa nejakej
náročnej činnosti, všetko sa vlečie,
a v istom okamihu sa situácia rozuzlí
a odrazu to ide hladko. – Medzi
starogréckymi bohmi bol jeden,
najmladší zo synov boha Dia, ktorý
sa volal Kairos. Bol zodpovedný za
správny okamih. Kairos bol holohlavý,
až na jedno miesto nad čelom,
kde mal dlhú kader vlasov. Pokiaľ ho
niekto chcel chytiť „za pačesy“, a urobil
pohyb príliš skoro alebo príliš neskoro,
siahol buď do prázdna, alebo
mu ruka skĺzla po plešine. Jeho kader
sa dala uchopiť len zoči-voči, v jedinom
okamihu.
Podľa starých Grékov mohol Kairos
sprostredkovať vhodnú príležitosť
na uzavretie dohody, na určenie
času, kedy sa vydať do sveta alebo vo
vojne nájsť správny čas na obrat a zvíťaziť.
Ako to môžeme využiť dnes?
Nezáleží len na tom – robiť správnu
vec, ale takisto na správnom načasovaní.
Načo strieľať loptu do bránky,
keď samotná hra ešte nezačala?
Skúsme byť v náročných situáciách
s našimi deťmi neutrálnymi
pozorovateľmi. Dýchajme zhlboka,
usmievajme sa, a vnútorne i telesne
o krok ustúpme. Tým dosiahneme,
že naše vedomie zostane jasné a nebudeme
„vidieť čierno“. Len pozorujme,
buďme nad vecou, a zaručene
príde Kairos – ktorý vie, kedy zasiahnuť.
Potom sa list obráti!
Jeden príklad: matka je nahnevaná
na svoju staršiu dcéru, ktorej musí neustále
pripomínať vynášanie smetí.
Raz pri obede mladšia dcéra mľaská.
Staršia ju napomína: „Prosím ťa, prestaň
mľaskať.“ Tá na napomenutie nedbá.
Staršia sa rozhnevá a zopakuje
svoju požiadavku. Mladšia na chvíľku
prestane, ale potom mľaská ďalej. Na
to staršia vybuchne: „Niekoľkokrát
som ti povedala, aby si prestala mľaskať,
nemôžeš poslúchnuť? Mami,
povedz jej…“ Teraz vstupuje do hry
Kairos: matka pokojne svojej staršej
dcére hovorí: „Vidíš, takto to mám ja
s tebou a s tvojím vynášaním smetí.“
Odvtedy bol s odpadkami zriedkakedy
problém. Riešenie je veľmi jednoduché,
keď dieťa situáciu pochopí
pomocou vlastného prežitia. Kairos sa
potom raduje a smiech daruje i vám.
Pri riešení veľkých i malých úloh,
dokonca i v zdanlivo beznádejných
situáciách dôverujme neviditeľným
pomocníkom, ktorí pracujú s Kairom.
Prosme ich vnútorne o to, aby
nám ukázali pravý okamih, kedy
je možné obtiažnu
situáciu
vyriešiť!
Birgit a Philipp Siefertovci
redakcia@svetgralu.sk
47
Svet Grálu
37 | 2013
48
Svet Grálu
37 | 2013
Na konci života
nevidím slepú uličku
Ute Köhler z detského hospicu
hovorí o svojich stretnutiach so smrťou
ROZHOVOR
O smrti a umieraní sme sa rozprávali s vedúcou
heilbronského detského hospicu Ute Köhler.
Silu jej dáva viera v Boha, príklad – postoj detí.
Zhováral sa Mehmet Yesilgöz
Ako dlho existuje vaše zariadenie?
Detský hospic existuje iba od roku
2009. Vznikol na základe iniciatívy
rodičov a detských zdravotných
sestier, ktoré sa angažovali v tzv.
Farebnom kruhu. Ide o model starostlivosti,
keď sa sestry ambulantne
starajú o chronicky alebo ťažko
choré deti a mladistvých. Veľmi
nám záležalo na tom, aby rodiny
takto chorých detí mali viac podpory.
V súčasnosti náš tím tvorí devätnásť
dobrovoľných pracovníkov.
Ako vyzerá u vás bežný deň?
Niečo ako normovaná pracovná
doba neexistuje, pretože potreby
jednotlivých rodín sú veľmi rozdielne.
Vo všeobecnosti – pomáhame
a uľahčujeme rodinám, kde
sa dá. Oni potom môžu využiť svoje
voľné chvíle. Naša činnosť vždy závisí
od štádia ochorenia dieťaťa a od
jeho veku. Napríklad naše najmladšie
dieťa má 15 mesiacov, najstarší
mladistvý mal 18 rokov. Od toho sa
odvíjajú úplne odlišné činnosti, potreby
a záujmy, na ktoré treba primerane
reagovať. Našich pacientov
máme v starostlivosti často aj niekoľko
rokov, vtedy sa postupne mení
aj forma našej služby.
Pomáhame nielen chorým deťom,
ale aj ich blízkym. Mnohí nevedia,
že sme tu i pre zdravých súrodencov,
pre rodičov a prarodičov – podporujeme
ich, keď potrebujú na tejto
vyčerpávajúcej tŕnistej ceste pomoc
a oporu. Naša práca je teda skôr
sociálna, viac duševného než lekárskeho
charakteru: chodíme na prechádzky,
hráme hry, organizujeme
výlety, spoločne tvoríme, chodíme
do kina, veľa spolu hovoríme… ale
hlavne načúvame. Naša skúsenosť
ukazuje, že pre postihnutých je najlepšie,
keď sa o nich stará patrón
alebo patrónka.
Kto je to vlastne patrón? Sú patróni na svoju
činnosť špeciálne pripravovaní?
Pre túto prácu sa dlho používal
koncept hospicovej starostlivosti
o dospelých, teraz je špeciálne upravený
i pre prácu s deťmi a mladistvými.
Na získanie kvalifikácie je
potrebné absolvovať 100-hodinový
kurz, ktorý je rozdelený do troch
blokov. V prvom ide o to, aby budúci
patrón pochopil a prijal názor,
že rodiny na ich ceste sprevádzame.
Patrón si tiež musí ujasniť, do akej
zvláštnej roly sa tu dostáva. Emocionálne
je členom rodiny, svojím
objektívnym prístupom však vníma
celkovú situáciu „zvonka“. Členovia
rodiny akoby niekedy mali klapky
na očiach. Tu musí skúsený, nezávislý
človek chápať i to, že riešenie,
pre ktoré sa rozhodne rodina, sa
často líši od toho, čo by sám zvolil.
Niekedy to nie je ľahké, preto je pri
vzdelávaní dôležitým bodom aj ponechanie
voľnosti. V prvom bloku
je nevyhnutné aj intenzívne poznávanie
vlastnej osobnosti a zodpovedanie
si dôležitých otázok. Ako napríklad:
„Aké mám slabosti?“, „Aké
straty vo svojom živote zažívam?“
Nechceme predsa zaťažovať rodiny
vlastným duševným balastom.
Druhá časť vzdelávania je veľmi
rôznorodá. Týka sa napríklad zvykov
a obyčajov v najrôznejších regiónoch
sveta a kultúrnych kruhoch.
Je dôležité vedieť, na čo je
potrebné brať ohľad, keď človek
sprevádza napríklad moslimskú rodinu.
Okrem toho poskytujú skúsení
odborníci náhľad na zdravotné
otázky, ktoré by u našich ťažko chorých
detských pacientov mohli byť
relevantné.
Tretia časť trvá 20 hodín. Je to čas
na to, aby na základe spektra ľudských
osudov začínajúci patrón vypozoroval,
aké emócie v ňom táto
práca vyvoláva a či vôbec bude
schopný situáciu dlhodobo vydržať.
Záverom kurzu je potom ešte dôkladný
rozhovor s vedúcimi vzdelávacích
modulov a so mnou. Zmyslom
rozhovoru je odhadnúť, či
kandidát nároky patrónstva skutočne
zvládne. Okrem toho, pri našej
práci je zásadnou jej súčasťou aj
výmena skúseností, patróni sa preto
po celý čas svojho pôsobenia u nás
pravidelne schádzajú na praktických
stretnutiach, tzv. supervíziách.
Vysporadúvajú sa deti so smrťou inak, ako dospelí?
Áno, je v tom veľký rozdiel. Deti
žijú naplno tu a teraz. Ony nemajú
rozvinutý zmysel pre plánovanie
budúcnosti, nelipnú na veciach.
Sú takpovediac celým svojím druhom
„svetlejšie a ľahšie“, cítia sa na
Zemi skôr ako hostia. Dospelý je,
na rozdiel od nich, k svojmu svetu
pripútaný. Je s ním sociálne a emocionálne
omnoho intenzívnejšie
spojený, ako dospievajúci. Vie, čo
ho uspokojuje, plánuje budúcnosť.
Jeho väzby k materiálnemu svetu sú
oveľa silnejšie, v neposlednom rade
49
Svet Grálu
37 | 2013
ROZHOVOR
aj preto, že vie, že o niečo prichádza.
Obyčajne čím je človek starší,
tým viac myslí na to, že musí niečo
opustiť, obáva sa toho, „čo príde
potom“. Oproti tomu väčšine detí
smrť taký strach nenaháňa. Malé
deti netrpia predstavou straty existencie
po smrti. Dospelí sú v priebehu
svojho života konfrontovaní
s naliehavou otázkou, či existuje život
po smrti, a s ňou sa spája strach
z „vymazania“. Dieťa trápi strach
o seba a o budúcnosť oveľa menej.
Tu panuje nezlomná dôvera. Viac
ich zaťažuje otázka, ako zmierniť
zármutok rodičov, ktorý jasne vnímajú.
Veľa ľudí si za prácou v hospici predstavuje
smútok alebo stiesnenosť. No Vy pôsobíte ako
človek plný radosti zo života…
Klišé, o ktorom hovoríte, má korene
v našich predstavách o umieraní.
Pre mňa smrť nie je koniec, ale
skôr prechod do inej formy bytia.
Ja osobne nevidím na konci života
človeka slepú uličku – vnímam aktivitu,
ktorá napĺňa priestor. Táto
činnosť ma teda nedeprimuje, ale
naopak, oživuje, moja pozornosť je
sústredená na život. Pri práci zažívam
toľko radostných okamihov!
Sme s deťmi pomerne dlhý čas spolu
a pritom, samozrejme, nechýba srdečný
smiech. Nedávno som jednej
dievčine pri príležitosti jej narodenín
navrhla, že jej chcem splniť
nejaké želanie. My dospelí, samozrejme,
myslíme na uzdravenie, na
zázrak, jednoducho na niečo veľké.
Oslávenkyňa však nie: my – teda
ona a ja – pôjdeme do zábavného
parku a celý deň sa budeme voziť
na horskej dráhe. Tá malá miluje
jazdu na horskej dráhe… a mne je
pritom neskutočne zle. Človek by si
nemal myslieť, že v blízkosti smrteľne
chorého dieťaťa je neustále
smutno alebo nepríjemne, len preto,
50
Svet Grálu
37 | 2013
že situácia je neriešiteľná. I u ťažko
chorých je prospešná normálna „citlivá
každodennosť“.
Pozorujete jednotlivé fázy umierania?
Pri praktickej práci sme od sledovania
fáz umierania skôr upustili.
Sú, jednoducho, rôzne formy
smútku a začínajú určením diagnózy.
Môžeme to označiť i ako nastupujúci
žiaľ nad vlastným koncom.
Títo ľudia vedia, že za doterajším životom
bola urobená čiara a že telu
budú postupne ubúdať možnosti.
Deti sa po určení diagnózy vyvíjajú
spätne. Čo bolo na začiatku fyzicky
ešte možné, v určitej chvíli už jednoducho
nejde. S týmito zmenami sa tí
malí musia naučiť pracovať. Pritom
smútok je len časťou spektra citov.
Zoči-voči svojmu osudu sú deti prirodzene
aj veľmi nahnevané.
Ako sa so situáciou chorých detí vyrovnávajú
ich kamaráti?
Pre mnohé deti nie je choroba
žiadnou témou. Pri vzájomnom
priateľstve nie je problémom. Deti
vedia zármutok priateľa, jeho skorú
smrť úplne vypustiť a berú situáciu
takú, aká je. Sú však aj prípady,
keď kvôli zvláštnym životným okolnostiam
priateľstvo skončí. Deti sú
v tom nemilosrdne úprimné. Keď
už nemôžu s chorým kamarátom
nič podnikať, potom ich spoločne
strávený čas nebaví. Nemali by sme
im to vyčítať. No častejšie sa vzťah
upevní, keď vzhľadom na chorobu
prechádzajú spoločne dobrým
i zlým. Deti rýchlo chápu, že už si
nemôžu ísť spolu zahrať futbal a že
trebárs musia svojmu kamarátovi
niesť kyslíkovú fľašu. Myslím, že
takéto skúsenosti sú v ich živote silným
impulzom. Dozrievajú, pretože
inštinktívne preberajú zodpovednosť
a vyrovnávajú sa s jestvovaním
i s odchodom.
Ako deti reagujú, keď ich priateľ skutočne
zomrie?
Smútkom. Deti však nesmútia tak
dlho ako dospelí. Prežijú zármutok
ako letnú búrku, krátko a intenzívne.
Zatiaľ čo dospelí sa brodia
riekou s mnohými bezodnými
hĺbkami, deti skôr priamo skočia do
kaluže, no rýchlo sa z nej aj dostanú.
Deti sa odpútajú v okamihu, keď sa
idú ďalší deň hrať s loptou, alebo sa
začnú zaoberať niečím novým. Ich
žiaľ sa vymaže dovtedy, kým sa neobjaví
ďalšia kaluž. Keď to zvážim, je
to omnoho statočnejší postoj…
Pre umierajúcich je vraj uvoľňovanie z tela
veľmi ťažké, keď prítomní príliš prejavujú svoj
žiaľ. Často sa im podarí odísť až keď je izba
prázdna a tlak na nich ustane. Čo si o tom
myslíte?
Vonkajšie okolnosti výrazne
ovplyvňujú chvíle zomierania, to
je pravda. Samozrejme, je dôležité,
ako sa kto správa v blízkosti človeka,
ktorý umiera. No aj umierajúci môžu
okamih smrti svojou vôľou do určitej
miery ovplyvňovať. V protiklade
k tomu, čo si ľudia všeobecne myslia,
je človek, ktorý ide v ústrety smrti,
vysoko vnímavý až do konca. Napríklad
vníma všetko, čo sa pri jeho
lôžku povie.
Pred niekoľkými mesiacmi sme
sprevádzali dievča ruského pôvodu,
ktorej stav bol taký zlý, že sme očakávali,
že do Vianoc zomrie. V jej
rodine je však 14. február dosť výnimočným
dňom, a ten chcela ta malá
bezpodmienečne ešte prežiť. Skutočne
žila až do toho dňa, a potom,
štrnásteho večer, keď všetci hostia
odišli, zomrela. Tiež som už viackrát
pozorovala, že deti často umierajú
vtedy, keď je to pre rodičov najúnosnejšie.
Matka jedného smrteľne chorého
dievčatka mala hrôzu z toho,
že jej dieťa sa udusí. Tento spôsob
smrti bol v prípade choroby, ktorú
ROZHOVOR
ono dievčatko malo, obvyklý. Dieťa
sa rozhodlo inak a zomrelo v noci
na hrudi svojej matky. Jednoducho
zaspalo a pokojne zomrelo. Zaujímavé
bolo aj to, že srdcový monitor
nespustil alarm, hoci dievčatko
naň bolo pripojené. Napriek bolestnej
strate bola táto forma smrti pre
matku veľkou úľavou. Ide však v prvom
rade o umierajúceho, jeho želania
a potreby. Ku koncu je stále „éterickejší“,
keďže stojí medzi dvoma
svetmi a často vidí veci, ktoré my nevidíme.
Túto realitu – to je zásadné,
musíme brať úplne vážne!
Patróni sú s rodinami často celé roky. Ako sa
potom vyrovnávajú so smrťou oni?
Pri supervíziách si môžu patróni
vymieňať svoje skúsenosti a rozobrať
spolu to, čo ich ťaží. Okrem toho
máme ešte interný rituál rozlúčky.
Na ňom namaľujeme motýľa a hovoríme
o tom, čo sme prežívali. Pri
stretnutiach máme aj knihu rozlúčky,
do ktorej niečo napíšu rodičia, súrodenci
a patróni. Prirodzene, sú aj
rituály rozlúčky s rodinou. Pokiaľ
nás rodina pozve, veľmi radi sa lúčenia
zúčastníme. Pokiaľ nám dovolia,
ideme aj na pohreb dieťaťa. Keďže
patróni v rodine pôsobia aj po smrti
dieťaťa, dá sa v tomto čase urobiť ešte
veľa. Táto post-starostlivosť je dôležitá
pre patróna, aj pre rodinu.
V našej kultúre zvyčajne bezprostredne po
smrti telo hneď odvezú namiesto toho, aby
sa pozostalí rozlúčili so zomretým doma, v dôvernom
prostredí. Myslíte si, že je smútočný
rituál dôležitý?
Všetko, čo je spojené so smrťou,
je u nás tabu. Môžeme rodine iba
navrhnúť a podporiť ju v tom, aby
mŕtve dieťa nenechali hneď odviezť,
ale ešte raz, poslednýkrát sa s ním
rozlúčili. V posledných hodinách života
si môžu pozostalí mnohé uvedomiť.
Je to čas pochopenia… Dvíhanie
a klesanie hrudníka ustane, telo vychladne,
napätie kože a svalov povoľuje
a telo sa mení: už je to iba
schránka, ktorá má s bytím milovanej
osoby málo spoločného. Priestor
môže naplniť nádej. Takýto rituál pomôže
k tomu, že smútok sa prejaví,
no nezvíťazí. Mnohé z toho, čo sa
človek neodvažoval vyjadriť v priebehu
života, môže teraz nájsť svoje
liečivé uplatnenie. Či už slovami, slzami,
obrázkami, rituálnym správaním,
modlitbami, to je jedno. To,
čo vychádza zvnútra na povrch, je
v takejto chvíli nanajvýš dôležité. Pre
matku, ktorej dieťa sme raz odprevádzali,
bol napríklad moment spúšťania
rakvy do zeme neznesiteľnou
predstavou. Túto chvíľu však zvládla
ľahšie, keď sa mohla so svojím dieťaťom
doma v pokoji rozlúčiť. Povedala
mi, že moment odpútania pre ňu nastal
vo chvíli, keď sa za prítomnosti
rodiny telo vynieslo z domu a rakva
sa prikryla vekom. Vnútorný pokoj
jej dalo práve to prostredie; mohla
sa so stratou vyrovnať v rodine a nemuselo
k tomu dôjsť na verejnosti.
Pri trúchlení je dôležité rešpektovať
aj individuálnu potrebu času. To
je v našej uponáhľanej spoločnosti
často nedocenené.
Akú rolu pri vašej práci hrá viera?
Istá forma viery je dôležitá u všetkých
patrónov. V neposlednom rade
aj preto, že otázka „prečo to všetko
Boh dopúšťa“ sa v rodinách skôr či
neskôr objaví. Prirodzene, vždy si
musí každý sám ujasniť, či a aký má
k Bohu vzťah. Pre mňa je to dôležitá
súčasť života. Z vedomia, že existuje
Láska, ktorá ma nesie, čerpám silu.
Prirodzene, nie je mojou úlohou vnášať
do rodiny nádej pomocou viery.
Vieru v Boha potrebujem ja – pre svoj
život.
Aký je váš vzťah k smrti?
V minulosti som mala zo smrti
skôr strach, pretože som s ňou, rovnako
ako väčšina ľudí, nemala žiadne
skúsenosti. No pri tejto práci sa vo
mne postupne udiala premena. Dnes
môžem iba povedať, že som presvedčená
o živote po smrti. Podľa mňa
onen svet existuje. Ďalší život predstavuje
druhú stranu procesu umierania,
nádej. Pevne verím, že prechod
na druhú stranu môžem uniesť rovnako
dobre ako deti a rodiny, ktoré
Pevne verím, že prechod na druhú stranu môžem
uniesť rovnako dobre ako deti a rodiny,
ktoré som v podobných chvíľach sprevádzala
som v podobných chvíľach sprevádzala.
Môžem si iba stále dodávať
odvahu vyrovnávať sa so súčasným
bytím. Paradoxne sa tým zjasňuje
pohľad na život a obohacuje vlastná
existencia. Dostávame tak šancu žiť
čestný a autentický život.
Mehmet Yesilgöz
yesilgoz@svetgralu.sk
51
Svet Grálu
37 | 2013
Srdečne Vás pozývame na Prednáškové fórum Sveta Grálu do Brna!
KRÍZA SPOLOČNOSTI
AKO PREDZVESŤ NOVEJ ETAPY ĽUDSTVA
00 00
Vo veľkej sále B. Bakalu, Turistické informačné centrum mesta Brna, Žerotínovo nám. 6, Brno
Celodenné vstupné (kompletný program)
190 Kč (cca 7,70 €)
Programom Fóra sprevádza VÁCLAV KAZDA
Vstupné na jednotlivé prednášky
90 Kč (cca 3,50 €)
Vstupenky sa predávajú až na mieste
52
Svet Grálu
37 | 2013
Program:
10 15 – 11 45 h
12 00 – 13 30 h
Prestávka 13 30 – 15 00 h
15 00 – 16 30 h
16 45 – 17 45 h
ČO JE TERAZ PODSTATNÉ?
ZA ČÍM ÍSŤ?
marketing
O ČO SA USILOVAŤ?
Ing. Milan Venclík, MBA
Príčiny celosvetovej morálnej,
ekonomickej a sociálnej krízy a dopady
tejto krízy na spoločnosť a jednotlivca
V súčasnej dobe sa nachádzame v kríze,
akú toto ľudstvo ešte nepoznalo. Dá sa povedať
aj v konečnej kríze. Je to kríza morálna, sociálna,
ekonomická, kríza vo všetkých oblastiach, kde
prejavuje svoj vplyv človek.
Ing. Jan Zubatý
Ideály, sny, želania, ciele a túžby.
Za čím v živote ísť a o čo sa usilovať?
Človek v behu všedného dňa pre maličkosti, počas
každodennej rutinnej práce nevidí, či nevníma, kam
ide, za čím smeruje a o čo sa usiluje. Nechá sa
životom unášať a nevníma, že opustil kormidlo života,
zabúda na ideály, stráca sny, menia sa mu ciele.
MUDr. Jan Palouček
Miluj blížneho svojho...
Človek dobre vie, že existuje vnútorný mier. Tuší
tiež, že s dosiahnutím vnútorného mieru musí byť
spojený obrovský rozvoj tvorivých schopností,
predovšetkým schopnosť meniť svet. Nakoniec tuší
aj to, že tento mier je bezpodmienečne spojený
s presvedčením o existencii Boha.
Záverečná panelová diskusia s
prednášajúcimi Milanom Venclíkom,
Janom Zubatým, Janom Paloučkom
a riaditeľom nakladateľstva Integrál
Brno Arturom Zatloukalom
Moderuje Václav Kazda
TV
Svet Grálu
Multimediálny priestor
k časopisu
Cena za celú edíciu: 18,70 eur | Pre predplatiteľa: 17,80 eur
Cena za 1 kus: 5,60 eur | Pre predplatiteľa: 5,30 eur
Táto akciová ponuka DVD obsahuje:
• DVD Smrť a druhý breh • DVD Strach a depresia
• DVD Umrieť dôstojne • DVD Osud a reinkarnácia
DVD si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Chcete mať rýchly prístup k všetkým časopisom
Svet Grálu z ktoréhokoľvek miesta?
Je pre Vás tlačený časopis
príliš drahý?
Žijete v zahraničí?
Potom sme pre Vás
pripravili riešenie
v podobe on-line
elektronického
predplatného len za
…viac na www.svetgralu.sk v sekcii e-ČASOPIS
7,90
eur
53
Svet Grálu
37 | 2013
ZAUJÍMAVOSTI
V oblasti solarplexus pociťujeme
silné vnemy a emócie
54
Svet Grálu
37 | 2013
Brána duše
Význam slnečného pletenca
Christopher Vasey
V ľudskom tele sa nachádzajú početné nervové pletence; z ktorých najznámejší
je solarplexus, slnečný pletenec. Často sa mu pripisuje úloha, ktorá prekračuje jeho
organické funkcie a zasahuje do oblasti emócií a psychického života. Je to omyl,
alebo skutočne existuje súvislosť medzi slnečným pletencom a nehmotnými javmi?
ZAUJÍMAVOSTI
lexus, čiže nervový pletenec, je
P v tele človeka miestom kríženia
nervových dráh, ktoré sa stretávajú
v malých centrálach a spoločne
ovplyvňujú riadenie určitých organických
funkcií.
Solarplexus, ktorý sa nachádza
v oblasti nadbruška, by preto mal
mať vplyv výhradne na orgány, s ktorými
je prepojený – na pečeň a žalúdok,
slezinu a pankreas, obličky
a črevá.
Pokiaľ sa však niekomu vplyvom
nervového napätia ťažko dýcha,
hovorí sa právom, že má zovretý
alebo zablokovaný solarplexus –
napriek tomu, že dýchanie nepatrí
k jeho funkciám. A predsa, prikladanie
obkladov na túto oblasť prináša
hlboké uvoľnenie, ktoré sa rozširuje
do celého tela.
Zjavne teda hrá solarplexus skutočne
širšiu rolu, než ju bežne poznáme.
Ďalším dôkazom je jeho
anatomická stavba. Za normálnych
okolností sú nervové centrá, v ktorých
vzniká „rozhodnutie“, na povrchu
sivé (preto sa hovorí o „sivej
mozgovej kôre“) a vovnútri biele.
Biele nervové pletence sú zodpovedné
za príjem a odovzdávanie
informácií. V solarplexe je to však
práve naopak: biela substancia sa
nachádza na povrchu a sivá vovnútri.
To tiež nasvedčuje tomu, že
pri tomto nervovom pletenci je veľmi
významná práve funkcia prijímania.
Aké impulzy však solarplexus prijíma,
keď nie je súčasťou centrálneho
nervového systému a teda nie je stimulovaný
prostredníctvom našich
piatich zmyslov?
ZVLÁŠTNY VÝZNAM
SOLARPLEXU
Úlohou solárneho pletenca je príjem
informácií a rozhodnutí
z nehmotného jadra človeka, z duše.
Odtiaľ sa impulzy duše odovzdávajú
do mozgu, do centra denného vedomia.
Centrom osobnosti človeka je jeho
nehmotná duša, zatiaľ čo mozog je
púhym nástrojom, ktorý jej má slúžiť
– je nakoniec len jedným z početných
nástrojov, ktorými disponuje
fyzické telo a ktoré sú duši počas
jej inkarnácie, čiže spojenia s telom
k dispozícii.
Aby sa informácia vychádzajúca
z duše dostala do mozgu, potrebuje
spojovaciu cestu. Vo fyzickom tele
tvorí počiatok tejto cesty solarplexus,
ktorý vlastne pre dušu predstavuje
„vstupnú bránu“ do tela.
Túto analógiu potvrdzuje aj anatomický
pohľad: solarplexus sa nachádza
medzi dvoma vetvami neurovegetatívneho
nervového systému,
ktoré vychádzajú z desiateho páru
(z dvanástich párových) mozgových
či hlavových nervov. Je to vlastne
jediný pár, ktorý nezásobuje nervovými
vzruchmi tvár, ale vedie
priamo dolu do brucha. Ako je z názvu
zrejmé, mozgové nervy vystupujú
z hlavy, presnejšie z mozgového
kmeňa, na ktorý okrem iného prilieha
malý mozog (mozoček). Teda
medzi solarplexom a mozgom existuje
nervové spojenie. Nielen zmienené
anatomické dôvody, i vlastné
prežívanie ukazuje, že solarplexus je
vstupnou bránou duše. Silné emócie
a hnutia mysle – radosť, strach, lásku,
atď. – pociťujeme v oblasti žalúdka,
práve v oblasti slnečného pletenca,
a nie v našej hlave, v mozgu.
Známe úslovia túto skúsenosť potvrdzujú:
pri rozrušení sa hovorí, že
človek má „motýliky v bruchu“, pri
obavách „strach zviera žalúdok“, pri
súžení „bolí srdce“ alebo je „srdce
zlomené“, v hneve nám „vzkypí žlč“
atď. Pri popise pocitov spomíname
oblasť žalúdka alebo srdca (nie hlavu
či mozog) – teda orgány, ktoré sa nachádzajú
v blízkosti solarplexu.
SOLARPLEXUS
A „STRIEBORNÁ ŠNÚRA“
Slnečný pletenec je zároveň aj tým
miestom, kde jasnovidní ľudia vnímajú
„striebornú šnúru“, ktorá spája
telo s dušou. Môžeme ju prirovnať
k akejsi pupočnej šnúre z jemnejšej
hmoty, ktorá umožňuje duši oživovať
fyzické telo. O striebornej šnúre
sa zmieňuje aj Biblia (Kazateľ 12,
6). Jej pretrhnutie vedie k oddeleniu
duše od tela, čiže k smrti. Toto
jemnohmotné spojenie môžu senzibilní
ľudia niekedy pocítiť, ak ich
niekto náhle prebudí z hlbokého
spánku. Spojenie duše a tela je počas
spánku uvoľnené a náhlym prebudením
dôjde k silnému napnutiu,
čo niekto môže v úrovni solarplexu
intenzívne vnímať. V tomto mieste
pociťuje tlak a teplo a popisuje, že sa
cez solarplexus „vracia do tela“. Podobné
skúsenosti iste nie sú bežné.
Ale podvedome všetci presne vieme,
kde v tele máme „bránu duše“.
Poznaním významu a úlohy solarplexu
môžeme lepšie chápať seba
samých, a pochopiť, či aspoň pripustiť,
že náš život sa neodohráva
v hlave. I keď myšlienky vychádzajú
z mozgu, naše nadšenie, vôľa, láska,
vytrvalosť, atď. sú vlastnosťami ducha,
ktoré vnímame v oblasti slnečného
pletenca.
Christopher Vasey
vasey@svetgralu.sk
55
Svet Grálu
37 | 2013
NÁZORY
56
Svet Grálu
37 | 2013
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 37/2013, vyšlo 1. 9. 2013.
Redakcia:
SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 00 Košice
Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman
Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice),
Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice n. Svit.),
Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur
Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš
Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,
Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch
Vydavateľ:
Nadácia Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o., Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),
Jozef Lehotkai (Detva)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrace:
• DepositPhotos.com: S. Nivens, Rusko (1); anonym (5); I. Michajlov,
Rusko (10); M. Bouška, ČR (12); A. Reinholds, Litva (16); V. Yudin,
Rusko (18); A. Kosev, Bulharsko (18); NASA/Hubble (20); M. Pasko,
Bělorusko (27);L. Serenthos, USA (28); O. Nicolae, Rumunsko (29);
G. Kollidas (30, 31); Bruniewska, Polsko (35); J. Merdan, Bosna a
Hercegovina (40); A. Brockwell, Velká Británie (46); A. Lazareva,
Ukrajina (54); D. Novakovic, Srbsko (57); A. Zarodov, Portugalsko (60)
• Dreamstime.com: anonym (7); anonym Rollf Images (32);
• Fotolia.com: anonym (58)
• Artur Zatloukal ml.: (36–39)
• Archív SPPK: (24)
• commons.wikimedia.org: (42)
• freelogovectors.net: (42)
• Svet Grálu: (14, 15, 26)
• GralsWelt: (22, 23, 48)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,
i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky
čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.
A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej
hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Aký je zmysel vzdelávania?
Jaký je smysl vzdělávání a jaký by
měl být smysl vzdělávání? Podle mě
by vzdělávání mělo pomoci mladým
lidem se začlenit do společnosti.
Opravdu tuto funkci plní naše školy?
Probouzí se ve mně o tom pochybnosti,
i když samozřejmě asi nejde
udělat jednoduchý, jednoznačný
závěr. Samozřejmě, dost záleží na
samotném žákovi a jeho přístupu,
jestli má touhu se stát plnohodnotným
členem společnosti, rozvinout
své schopnosti tak, aby pak mohl
užitečně působit ve společnosti, ve
které žije. Přemýšlím nad tím, že
školství stojí náš stát nemalé peníze
a taky často zabírá dost velkou část
života dětí i mladých lidí, proto na
ně obracím svou pozornost. Myslím,
že by nemělo být cílem člověka
dosáhnout co nejvyššího vzdělání
korunovaného všemožnými tituly,
ale kvalitního vzdělání, které mu
pomůže rozvinout schopnosti pro
jeho další působení. A toto vzdělání
podle mě nemusí vždy trvat léta…
Pod vlivem těchto myšlenek o užitečnosti
a neužitečnosti vzdělávání přemýšlím
nad tím, že opustím studia
na vysoké škole. To už je mé vlastní
rozhodnutí. Každopádně mě zajímá
i názor druhých lidí. Děkuji.
Š. P..
Odpoveď redakcie:
Učím dvacet let na gymnáziu
a toto téma je mi tedy velmi blízké,
popravdě je mou součástí. Nad
smyslem a náplní vzdělávání se
zamýšlím léta a své názory si stále
utvářím. Nejsem se současnou podobou
školství spokojena, nebyla
jsem s ní spokojena ani za dob
svých studií. Už jako studentka
gymnázia jsem zápasila s přemírou
teorie a množstvím faktografie,
na vysoké škole to nebylo jiné. Souhlasím
s Vámi v tom, že vzdělávání
by mělo pomáhat mladým lidem
začlenit se do společnosti, že „zabírá
velkou část života dětí a mladých
lidí“ (jak píšete), a souhlasím
i s tím, že by cílem člověka nemělo
být množství získaných titulů.
Nicméně žijeme v nějaké době,
v níž pro výkon mnohých povolání
je studium na vysoké škole výchozím
předpokladem. Dokončení
vysokoškolského studia z nikoho
žádaného odborníka ale neudělá,
a vzdělávání by tak mělo být procesem
celoživotním. Otázkou je, zda
je společnosti třeba tolik odborníků?
A jestli by například k učení
na prvním stupni škol neměl být
budoucí učitel „školen“ jinak – magisterský
titul a vysoká odbornost
kvalitního pedagoga beztak nezaručí.
Vzdělávání nemá být samoúčelné,
má být lidem a společnosti
k užitku. Jinak je opravdu zbytečné.
Proto je třeba vážně se nad
jeho obsahem zamyslet. Díky stále
dopředu postupující vědě máme
NÁZORY
nové technologie, kterými jsme
si téměř zničili planetu. Jak nám
vyšší vzdělání většího počtu lidí
pomohlo k lepšímu, tedy kvalitněji
prožitému životu? A jsme s vysokoškolskými
diplomy zároveň také
lepšími lidmi?
Dle mého názoru by obsahem
vzdělání mělo být kromě získané
odbornosti také postupné zjišťování
a objasňování fungování světa,
samozřejmě vždy s ohledem na věk
žáků a studentů. Ve školách všech
stupňů by se děti měly dozvídat
o fungování stvoření, měly by se
učit poznávat zákonitosti přírodních
dějů a objevovat stejné zákonitosti
na příkladech ze svého života
a z dění ve světě. Pak by i takové
přírodní, ale i společenské vědy
byly možná zábavnější, a hlavně
by byly prospěšnější. Dále by školský
systém měl rozvíjet nejen rozum,
ale také (prozatím alespoň
ve stejné míře) cit, neboť dnes „rozumové
vyučování“ převažuje,
a tím vlastně děti „otupuje“(jsou
ve výsledku přetížené a nezvládají
pak i základní učivo); měl by též
lépe rozpoznávat a rozvíjet vlohy
a schopnosti jednotlivců, měl by ale
také učit odpovědnosti, vzájemné
slušnosti, toleranci, spolupráci…
a úctě. K sobě navzájem, k přírodě,
Zemi, řádu světa… Poznáváním
přírodních zákonů a vývoje
světa by pak měl být i žák/student
ve škole veden k úvahám o smyslu
lidského života, k samostatnému
poznávání Boží vůle a tím k vědění
o Bohu. To by měla být podle mého
názoru nejvyšší meta vzdělávacího
systému. Tento nejvyšší cíl by ale
měl být dostupný každému, což by
vůbec nemělo souviset s druhem či
stupněm školy.
Jak to všechno provést? Sama nevím,
ale něco zkouším. Například
postupně a pomalu měním obsah
a způsob výuky. Od dob mých
studií se změnilo leccos. Studenti
jsou vedeni k větší samostatnosti
a své názory mohou svobodně/svobodněji
vyjadřovat. Učiva ale neúměrně
přibylo. Myslím, že přichází
doba, kdy si stále víc a víc lidí uvědomuje,
že je třeba leccos změnit,
a to nejen ve školství. Do škol přicházejí
děti, které učitelům pěkně
„topí“. Už si tak lehce nenechají
vnutit bezúčelné informace, a to
je dobře. Učitele to tak přinutí zamyslet
se nad tím, co a jak učí. Zamýšlím
se také a mí kolegové rovněž.
Jenže, změny ve společenském
smýšlení a jednání jsou odvislé od
změn každého jednotlivce. Jen cestou
shora, tedy „od vrchnosti“, to
nepůjde. K změnám ve školství je
třeba změněného přístupu všech.
Dětí, studentů, rodičů a učitelů. Ty
správné změny, tedy změny k lepšímu,
změny v nás samotných, nejsou
ale podle mého názoru možné
bez porozumění řádu světa. Jen tak
lze totiž i v současném dění rozpoznat
smysluplnou perspektivu. Je to
dobrodružná
a radostná
cesta :)
Myslím, že
myšlenky podobné
Vašim se
rodí v hlavách mnohých studentů.
Můj syn odešel nespokojen z několika
vysokých škol, aby se ujistil
v tom, že lékařem bez studia medicíny
být opravdu nemůže. Nevím,
jakou školu studujete a čím
byste chtěla být – nenechte se ale
současným školským systémem
„uplácat“. Je možné, že i v odhalování
nesmyslů naleznete nakonec
nějaký hlubší smysl.
Přeji Vám, ať se, s ohledem na
možnosti současnosti, rozhodnete
o svém povolání a cestě k němu
dobře.
Se srdečným pozdravem Šárka Šandová,
za redakci SG.
P.S. I přes určité výhrady máme dle
mého názoru poměrně dobré školy
a v nich mnoho dobrých učitelů.
57
Svet Grálu
37 | 2013
JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ
58
Svet Grálu
37 | 2013
Podobenstvo
ežiš rozpráva svojim poslucháčom
J príbeh o „výlove rýb“. Rybári hodia
sieť do mora a len čo sa sieť naplní,
vytiahnu ju na pevninu. Potom
úlovok starostlivo triedia. Do košov
zhromažďujú dobré ryby, nepožívateľné
odhadzujú.
Ježiš toto podobenstvo poslucháčom
vysvetľuje takto: Rovnako, ako
pri rybolove, tak sa „na konci sveta“
naplní aj osud všetkých ľudí. Stvoriteľ
v čase „posledného súdu“ vyšle
anjelov, aby ľudstvo roztriedili.
Spravodliví budú vyzdvihnutí nahor,
a bezbožní zavrhnutí, pretože nedali
svojmu životu zmysel.
Kristus naznačuje, že raz nastane
koniec Božej zhovievavosti. Dostali
sme čas, aby sme na Zemi dozrievali
a preukázali svoje schopnosti.
Každý má dostatok možností na to,
aby sa pomocou darovaného nadania
a talentu vyvíjal. Stvoriteľ však
zároveň stanovil lehotu, počas ktorej
tu musíme svoje úlohy splniť. Vyžaduje
od nás „osvedčenie o zrelosti“,
dôkaz, že sme dosiahli určitý stupeň
čistoty a vedomia. Na základe toho
sa máme vyvinúť na „bohumilých“
tvorov. Máme sa stať sebavedomými
ľudskými duchmi, „deťmi Božími“.
Iba ak prostredníctvom Božej sily
a lásky takto dozrieme, dovolí nám
Stvoriteľ prebývať vo svojej večnej
ríši.
Ľudia radi hovoria o „milom
Bohu“! Áno, Boh je láska. Ale On
je aj spravodlivosť. V tomto podobenstve
Kristus hovorí, že
o rybárskej sieti
(Matúš 13, 47–52)
„nepožívateľné ryby“ budú zavrhnuté.
To je iste správne. A rovnako
bude konať Stvoriteľ, pokiaľ ide
o nás, ak sa v múdrom poriadku
stvorenia – navzdory láskyplnému
vedeniu a starostlivosti – na konci
času ukážeme ako zbytoční a nepotrební!
Je snáď nepochopiteľné, že
Stvoriteľ raz vykáže zo svojich ríš
všetkých opovážlivých, nepoučiteľných,
nečistých? Aj to je láska! –
Kristus hovorí o „konci sveta“. Upozorňuje,
že je čas na obrat a zmenu,
pretože „láska nikdy nezanikne“ –
(1. Korintským 13, 8).
Venujme pozornosť aj slovám,
ktoré Ježiš prednáša na konci podobenstva.
Znovu spomína farizejov,
o ktorých často hovoril. Tu ich
však nekarhá, ale upozorňuje na to,
že to musia byť učitelia, ktorí budú
ľuďom pomáhať nachádzať správnu
duchovnú cestu. Aký je zmysel jeho
slov? Každý učiteľ (farizej), ktorý
prijal Božie posolstvo, bude pôsobiť
ako milujúci otec. Bude šíriť Božiu
múdrosť v správnom zmysle. Pozná
nielen to staré, teda to, čo priniesol
už Mojžiš, ale aj to nové, čo priniesol
Syn Boží. Takí ľudia sú kňazmi,
akých si Stvoriteľ
prial, lebo hlásajú
celú pravdu.
Martin Ernst
ernst@svetgralu.sk
Populárny kalendár MUDr. Jana Paloučka
s fotografiami Karla Prskavca.
Každý deň, týždeň a mesiac v roku má svoju
farbu, ktorá ovplyvňuje náš život, podobne ako
ju ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie
planét. Farba dňa vystihuje silu, ktorá práve
pôsobí obzvlášť výrazne.
Integrál Brno
Jan Palouček
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
V predaji so slovenskými názvami mesiacov.
Len do vypredania zásob!
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
Barva roku 2014
zlatá
Kalendár na rok 2014
3. doplnené vydanie,
formát 13 x 19 cm,
brožovaná,
176 strán
Ku kalendáru odporúčame knihu
MUDr. Jana Paloučka: Poselství barev
Cena: 9,60 €
Pre predplatiteľov: 9,00 €
Jan Palouček
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
Knihu a kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Jan Palouček
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
Jan Palouček
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2014
Integrál Brno
Cena: 6,30 €
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
Barva roku 2014
zlatá
Pre predplatiteľa: 5,90 €
Kalendár bez diára
Integrál Brno
Cena: 7,70 €
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
Barva roku 2014
Barva roku 2014 – zlatá
zlatá
Pre predplatiteľa: 7,30 €
Kalendár s diárom
Integrál Brno
Cena: 15,60 Barva roku 2014 – zlatá €
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
Barva roku 2014
život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
zlatá
Pre predplatiteľa: 14,70 €
Kalendár s diárom + kniha
Poselství barev
21
Svet Grálu
37 | 2013
Meriame život príliš jednostranne: podľa jeho dĺžky a nie podľa jeho veľkosti.
Myslíme viac na to, ako život predĺžiť, než na to, ako ho skutočne naplniť.
Mnoho ľudí sa bojí smrti, ale nerobia si nič z toho, že oni sami a toľko iných
žije de facto len položivotom, bez obsahu, bez lásky, bez radosti. V poznaní
pravdy, v mravnom poriadku, v účinnej láske máme už v tomto živote podiel
na večnosti – predlžujeme svoj život nie o dni alebo roky, ale o večnosť.
Tomáš Garrigue Masaryk (citát z Hovorov s T.G.M.)