SG35

december 2010 – február 2011

strana

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 16

Keď sa práca stáva službou Bohu

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

strana 7

strana 36

december 2010 –

február 2011

strana 13

Seriál MUDr.

Jana Paloučka

strana 16

Keď sa práca stáva

službou Bohu

strana 21

Rozhovor s psychoterapeutkou

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

strana 7

strana 36

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 36

Vychádza v júni 2013

Homosexualita

Téma sexuality je medzi ľuďmi, ktorí chcú žiť duchovným

životom, stále tabu. Ak sa o nej hovorí, tak len veľmi

opatrne, nesmelo a rozpačito. Ak ide o homosexualitu,

rozpaky sa ešte stupňujú. Nikto však nepoprie, že je to

téma veľmi aktuálna. V nasledujúcom čísle časopisu sa

pozrieme na homosexualitu a jej pôvod z trochu inej

strany a budeme hľadať odpoveď na chúlostivú otázku –

aký postoj k nej zaujať?

Svet Grálu

Josef Bohuslav Foerster

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika?

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú enú cenu.

Svet Grálu

Zánik sveta v decembri 2012?

Karma – čo to je?

Svet

Grálu

život

Svet Grálu

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Zánik sveta v decembri embri 2012?

Karma

– čo to je?

Josef Bohuslav Foerster

Svetlo, ktoré lieči

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika ?

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú cenu.

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

život

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Podporte nás

2 % z dane!

Vážená čitateľka, vážený čitateľ časopisu Svet Grálu,

tento rok máte opäť možnosť podporiť neziskovú organizáciu Svet Grálu 2 % z dane. Vaším rozhodnutím podporíte vydávanie

a šírenie časopisu Svet Grálu.

Ak ste fyzická osoba – živnostník:

• Priamo v daňovom priznaní vyplňte kolónky na poukázanie 2 % z dane (XIII. oddiel). Uveďte meno organizácie: Svet Grálu, n.o. Právna forma:

nezisková organizácia. IČO: 355 83 223. Sídlo: Vojenská 9, 040 01 Košice. Žiadne iné tlačivo podávať netreba.

• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane.

Ak ste zamestnanec:

• Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil „Potvrdenie o zaplatení dane“ (tlačivo 1). Vyplňte „Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane“ (tlačivo 2). Obe

tlačivá doručte do 30. apríla 2013 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.

• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane.

Ak ste právnická osoba:

• Právnické osoby môžu poukázať 1,5% (2%) z dane aj viacerým prijímateľom, minimálna výška v prospech jedného prijímateľa je 8,30 €.

• Vypočítajte si Vaše 1,5% (2%) z dane z príjmov právnickej osoby to je maximálna suma, ktorú môžete poukázať v prospech prijímateľa/prijímateľov,

poukázať môžete aj menej ako 1,5% (2%), musí však byť splnená podmienka minimálne 8,30 na jedného prijímateľa.

V časti IV. daňového priznania vyplňte uvedené údaje o našej neziskovej organizácii nasledovne:

• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) NEDAROVALA

financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať iba 1,5% z dane

vyznačí v daňovom priznaní, že poukazuje iba 1,5% z dane VYPLNÍ v časti IV. kolónku 3.

• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) DAROVALA

financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať 2% z dane označí

v daňovom priznaní, že poukazuje 2% z dane (tak ako po minulé roky) - VYPLNÍ v časti IV. kolónky 1 a 2.

Náš účet je: Svet Grálu, n.o., č. ú. 4350319108/3100

Ďakujeme!

ko mnohé iné pojmy, tak aj myšlienka

reinkarnácie veľmi často

padne za obeť povrchnému úsudku. Je

to výmysel new age, je to budhizmus, je

to hinduizmus, je to nezmyselná viera,

že sa človek narodí ako krava a krava

ako človek. Takto je vec rýchlo vybavená

ešte skôr, ako by mohla začať znepokojovať.

Keďže je myšlienka reinkarnácie

zvyčajne považovaná za vynález

východných náboženstiev, ba dokonca

za antikresťanskú ideu, nerád sa púšťam

do reči na túto tému len tak, bez

prípravy. Myslím si, že je lepšie hovoriť

najprv, a predovšetkým, o duši. Veríme,

že má človek dušu? Nehmotný princíp,

ktorý je tým, čo je v nás nejakým a tajomným

spôsobom nesmrteľné? Povedzme,

že áno a povedzme, že dušu

nebudeme hľadať niekde vo fyzickom

tele. (O to sa snažil už kedysi dávno

René Descartes. Myslel si, že duša vydáva

pokyny telu cez zvláštny útvar

v mozgu, kde sama aj sídli. Vlastne,

od týchto úvah sa príliš nevzdialili ani

moderní psychológovia. Vo svojom bádaní

si spojili poškodenia mozgu s poškodením

duševných schopností a odvodili

z toho bez ďalšieho uvažovania

v medicíne dnes rozšírený záver: žiadny

mozog = žiadna duša). Hovorme však

o ľuďoch, ktorí veria v existenciu nesmrteľnej

duše a na základe kréda by

to malo platiť o všetkých kresťanoch.

Odkiaľ sa duša v tele vzala? Kresťanskí

teológovia tvrdia, že vzniká práve

v okamihu počatia. Vzniká, a Stvoriteľ

ju po jej vytvorení pripojí k práve

vzniknutému telu. Oproti tomu stojí

tvrdenie pochybovačov: to, čo má svoj

počiatok, musí mať aj svoj koniec. Duša

je teda alebo večná a bola tu vždy, alebo

neexistuje. Treba na tomto mieste povedať,

že názor o preexistencii duše (jej

živote pred zrodením) nie je vôbec vynález

Východu. Bol bežný okrem iného

aj v starom Grécku. Na jeho pravdivosti

trval Platón, ktorý svoju teóriu poznania

priamo staval na základe anamnezis,

„rozpomínania sa“. Teda na spomienkach

duše, ktoré si prináša na zem

z bytia pred zrodením v hmotnom

tele. Duša spoznáva krásne a pravdivé

idey len vďaka tomu, že ich už kedysi

predtým „zhliadla“ v inom, jasnejšom

a pravdivejšom svete. Čuduj sa svete,

predstava o prevteľovaní nebola cudzou

ani obyvateľom Svätej zeme, súdiac

podľa zmienok v samotnej Biblii. Ako

máme doložené v texte Nového zákona,

veriaci Židia považovali Jána Krstiteľa

za navrátivšieho sa proroka Eliáša. Dokonca

ani Ježiš sa nijako jasne neohradil

proti názorom, ktoré ho označovali

za zmŕtvychvstalého proroka. Pravda,

myšlienku reinkarnácie zvlášť nerozvíjal,

ale ju ani žiadnym spôsobom nezavrhol.

To urobili až o päťsto rokov neskôr

príslušníci sľubne sa rozvíjajúceho

kléru na piatom ekumenickom koncile

v Konštantinopole. Tu, bez priamej prítomnosti

pápeža, „zavrhli“ učenie jedného

z najvýznamnejších apologétov

raného kresťanstva, Origena. Toho istého

Origena, ktorý napísal zrejme prvé

systematické dielo o kresťanskej filozofii.

A keďže bola reinkarnácia v súlade

s jeho učením, škrtli účastníci koncilu

spolu s ostatnými aj túto doktrínu. –

Otázka znie, prečo sa vôbec zaoberať

teóriou prevteľovania dnes. Aké ďalšie,

praktické dôsledky má myšlienka reinkarnácie?

Prijatie myšlienky, že na zemi

NA ÚVOD…

nežijeme iba raz, by prinieslo okrem

iného aj revolučné zmeny v náhľade

na skutočné hodnoty ľudského života.

Ako by zapôsobilo na mnohých ľudí

poznanie, že v minulom živote mohli

spáchať zločiny a prečiny, ktoré môžu

vďaka zákonu znovuzrodenia práve

tu na zemi odpykať – a že už kvôli

tejto možnosti je bláznovstvom akýkoľvek

pokus vyvyšovať sa nad iných?

Ba že často musíme práve v tomto živote

stretnúť ľudí, s ktorými máme

ešte nevyrovnané účty? Že svoje viny

nemôžeme hádzať na niekoho iného,

ale máme ich vidieť ako prácu, ktorú

máme pred sebou? Neprinieslo by toto

stanovisko do ľudských duší väčšiu

skromnosť a pokoru? Práve v tomto je

pre mňa prínos myšlienky reinkarnácie.

A možno jej najdôležitejšia hodnota.

Prijatím myšlienky reinkarnácie

by sme istotne dokázali aj lepšie porozumieť

ľuďom, ktorým sa spontánne

objavujú spomienky na minulé životy,

bez toho, aby ich nejako vlastným úsilím

privolávali. Títo ľudia, často ešte

ako malé deti, nám ukazujú, že mnohé

zo starého poznania ľudstva bolo zavrhnuté

veľmi bezmyšlienkovito a bez

rozumného dôvodu. Napríklad preto,

že nasledovníci Origena nemali potrebný

politický vplyv.

Roman Levický

levick y@svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

OBSAH

FEJTÓN

Reinkarnácia

TÉMA

Kým ste boli v minulom

živote?

Možno by ste radi vedeli

DUCHOVNÝ SVET

Božia iskra v nás

HISTÓRIA

Keď sa hranica rozhorela

Stredoveký hon na čarodejnice

TÉMA

Barbro Karlén – „Keď som

bola Annou Frankovou“

Spomienky na minulý život

TÉMA

Tajomstvo zrodenia

Ukážka z knihy Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

VÝCHOVA

„Ako nemyslieť na ružového slona“

– 12 zlatých pravidiel výchovy

ROZHOVOR

Každý má na výber, keď

vie, ako na to

CIVILIZÁCIA

„Krvavý“ palmový olej z Indonézie

Privysoká cena – neprekáža nám to?

DUCHOVNÝ SVET

Skúsenosti blízkosti smrti:

Ilúzia, či realita?

RECENZIA

Železná lady

NÁBOŽENSTVO

Ukrižovanie Ježiša – je biblická

interpretácia pravdivá?

HUDBA

Georg Friedrich Händel

Život skladateľa, ktorý ospevoval

Mesiáša

Svet Grálu

35 | 2013

ZDRAVIE

„Odvďačia sa mi dôverou“

... hovorí Siegfried Mössner

Rozhovor s liečiteľom zvierat

POHYB

Osvieženie za minútku

Cvičenie, keď nemáte čas

POSOLSTVO GRÁLU

Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému

„Posolstvu Grálu“

História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“

ODPOVEDE NA ŽIVOTNÉ OTÁZKY

Prečo mal Kristus taký hrozný osud?

Otázka, ktorú si kladie mnoho veriacich

ŽIVOT

Skrytý zmysel starnutia

Správny vzťah k tejto etape života

NÁZORY

Listáreň

FEJTÓN

Reinkarnácia

celom dome presne o polnoci

zhaslo svetlo.

Ešte minútu predtým bol domáci

večierok v plnom prúde. Na stoloch

namiesto tanierov trónili poháriky.

Spoločnosť sa v rozľahlej obývacej

izbe rozdelila na malé debatné skupinky.

„Veda uznáva iba to, čo dokáže pochopiť,“

poučoval svojich poslucháčov

pri krbe docent Pergner, „čo nechápe,

to neexistuje“.–

Pri dverách na verandu sa rozhorčoval

Jozef. „Také sociálne príspevky

ako u nás si môžu dovoliť tak

Artur Zatloukal

akurát vo Švédsku,“ a živo gestikulujúc

pokračoval: „Švédi majú stále

tmu a zimu, živly sú tam drsné, ľudia

poctiví a vážia si, čo majú. U nás je

v lete horúco ako v Afrike, teplo plodí

neresti a vychováva k bezdomovectvu

a lenivosti. Ľudia radšej budú stáť

v rade na prídavky než by šli pracovať.“

Vtom k nemu pristúpila hostiteľka,

jemne mu vybrala z ruky pohár

s červeným vínom a namiesto neho

mu vtisla pohár bieleho. „Ale ja biele

nepijem!“ zarazene protestoval Jozef

s výrazom arabského šejka, ktorému

sa jedna z jeho manželiek odvážila

kibicovať do obchodu s ropou. „Chápem.

Ale na koberci sa biele vyníma

lepšie než červené,“ podotkla ľúbezne

žena. –

„Nakoniec to husto posypem kolieskami

cibule a zalejem smotanou,“

končila svoje rozprávanie Krásna

Edita pri okrúhlom stolíku pod veľkým

fikusom. – „To my,“ nedočkavo

jej skočila do reči Zuzanka, „sme si

doma nedávno varili poctivú kuraciu

polievku. Lenže manžel predtým nasypal

do varnej kanvice čistiaci prášok

a odišiel trucovať s vysávačom a prachovkou

do obývačky. No a ja som

ten kyslý štiav priliala do polievky...“

– „Tvoj manžel trucuje s vysávačom?“

žasla Krásna Edita. –

Eliška sedela mlčky sama v kúte

s nedopitým pohárom vína v ruke.

„Čo tu vlastne pohľadávam?“ pýtala

sa v duchu seba samej. V tom ako odpoveď

cinkli hodiny polnoc a zhaslo

svetlo. Miestnosť sa ponorila do úplnej

tmy.

V prvej chvíli všetci zmeraveli.

Po dvoch sekundách ktosi o niečo zavadil,

to čosi spadlo a tresklo. „Nehýbať

sa!“ zavelil hostiteľ pevným hlasom,

„zájdem po svetlo.“ Vykročil

k dverám, vzápätí zakopol o stolík

a zasa čosi spadlo a tresklo. – „Ty

tak dokážeš dôjsť spamäti akurát

do chladničky po pivo,“ štekla uštipačne

hostiteľka, „dodnes nevieš čo

kde v byte je.“ A pevným krokom vyrazila

vpred. Ale i ona o niečo zakopla

a to niečo zhrmelo na podlahu.

Keď sa o minútu neskôr zjavila

so svetlom v ruke, zospodu ožiarená

ako prízrak, všetci si vydýchli. Ukázalo

sa, že v byte je síce veľa sviečok,

ale všetky sú ozdobné. Polovica z nich

sa nedala zapáliť a tá druhá nebola

schopná osvietiť okolie. Zato okamžite

zhltli všetok kyslík a nahradili ho

chemickým parfémom. V ich svite

miestnosť nadobudla zamyslený výraz

obrazov Rembrandta van Rijna.

Svet Grálu

35 | 2013

FEJTÓN

Atmosféra v miestnosti sa zmenila,

akosi zvážnela, získala na pravdivosti.

„Teraz vidno, aká je naša sebavedomá

civilizácia zraniteľná,“ prehovoril

docent Pergner, „žijeme si v pýche

a pohodlí, ale stačí malé zakolísanie

a všetko sa zosype ako domček z karát.“

Chvíľočku všetci mlčali. Zrazu ostalo

málo toho, čím by si mohli nedočkavo

skákať do reči. Rozptýlená

spoločnosť sa stiahla k stolu, k svetlu

sviečky. Všetci boli radi, že sú pospolu.

Vtom si Eliška všimla dvoch ľudí,

ktorých predtým nevidela. V najtmavšom

kúte miestnosti stáli dve priesvitné

postavy v sivých plášťoch, muž

a žena, a pozorovali spoločnosť. Žena

si všimla, že ju Eliška vidí a priateľsky

sa na ňu usmiala. Prvé čo Eliška zacítila,

bola úľava: konečne ten duchaprázdny

večer nadobúda zmysel.

„Ja za to nemôžem, že mám takú

povahu,“ vzdychla si pri stole Viera,

„a nedokážem tie životné starosti zvládať.

Nemám dosť energie. Proste som

sa taká narodila a nedá sa s tým nič robiť.

Je to boží osud.“ Tu sa žena v plášti

pohla a ukázala Eliške na Vieru

prstom: pozri sa! Eliška zaostrila zrak

a začudovala sa: Viera mala na sebe

zdobené šaty bohatej grófky, znudenej

a lenivej. „Veľa si toho v minulom

živote zanedbala, tentoraz to potrebuješ

mať ťažšie,“ prehovorila žena

v plášti k Viere. Ale tá nepočula, len

sa trochu akoby schúlila, úzkostlivo

a nepokojne.

„Vy veriaci ste divní ľudia,“ namietol

podnikateľ Peter, „takí neistí, takí

ustráchaní, ja sa vám čudujem. Stále

o čomsi špekulujete a čímsi sa trápite.

To ja idem na veci pekne zostra, a ono

to vždy vyjde. A pozrite sa – mám

v rodine tri autá a kupujem tretí dom.

Počuj, doktor,“ obrátil sa na internistu

Jakuba, „veď ty máš schopnosti od pánaboha

– ty si už dávno mohol byť primárom

alebo riaditeľom súkromnej

kliniky, a bohatý chlap!“

Svet Grálu

35 | 2013

„Prečo?“, obrátil Jakub na Petra sivé,

trochu plaché oči. Peter ohromený zalapal

po dychu „čože!?“ – Tento atentát

na svoj svet nehodlal pripustiť. Vymenil

zásobník v samopale a vypálil

novú dávku. „Nakladajú na teba čoraz

viac práce, potĺkaš sa po nočných službách,

domov chodíš uťahaný, ani oženiť

si sa nestačil – je toto nejaký život?“

„Budeš sa čudovať – je,“ kontroval

neochvejne Jakub, „a dobrý. Ja by som

sa nechcel namiesto liečenia hádať

s podriadenými, kto si kedy vezme

dovolenku a komu pridať na plate.

A ešte niečo.“ Zdvihol hlavu. „Vieš,

mám taký pocit, že tým pacientom,

ľuďom okolo seba niečo dlžím...“. „Ty –

im?“ žasol Peter. – „ Hej,“ priklincoval

Jakub to slovo do priestoru. „Ľudia sú

dnes celí chorí, celí, celí. To sa ti objaví

vo dverách taká bacuľatá tetuška,

pozdraví a kým dôjde k stolu, už viem

koľko bije. Ide kolísavým krokom, to

ten pravý bedrový kĺb by potreboval

operáciu, nohy má opuchnuté, vyzerá

to na choré obličky, asi i na srdce; vyzerá

celá taká ustarostená, aj pleť má

sivastú, trochu je dýchavičná, čo sa tak

celý deň stará len o to gazdovstvo...

ja v tých ľuďoch čítam ako v knihe.

Rozumiem im – nielen to, ja rozumiem

ich životu, chápem, ako je to

v živote usporiadané a prečo je to tak.

A to je veľká vec. Možno tá najväčšia.

A to ešte nie je všetko – tie skúsenosti

a doktorské oko, to je iba začiatok, ale

je tu ešte intuícia, rozumieš, akýsi

dotyk poznania. Nielen porozumenie,

ale skutočné pochopenie, precítenie

– akoby mi život sám diagnózu

našepkával a radil, ako na tú chorobu

ísť. To až neskôr som v čínskej medicíne

naštudoval, že bedrami prechádza

dráha žlčníka, ja som to vypozoroval

už skôr, tie ženy s coxartrózou

bývajú často také... žlčníkové. No a tú

paniu som si posadil pred seba a dal

sa s ňou do reči, stále som čosi hľadal,

a stále to nebolo všetko, čosi mi

chýbalo. Až sa mi zverila, že má veľké

trampoty s dcérou, a tu mi to zrazu

došlo. V okamihu som to mal: hrčka

v ľavom prsníku, to bolo ono.“

V miestnosti vládlo úplné ticho.

Žena v sivom plášti znovu zodvihla

ruku a Eliškou prešla vlna úľaku. Náhle

uvidela Jakuba v minulom živote

inak: pod bielym plášťom mal uniformu.

Chlad a ľahostajnosť z neho

vanula... rozhodoval o živote a smrti

predstupujúcich zbedačených ľudí.

„Ja tým ľuďom niečo dlžím; neviem

presne prečo, ale viem, že ich chcem

držať za ruku a že za to nič nechcem.

Cítim pritom úľavu a je mi dobre.“

„Možno by ste mali poznať svoj minulý

život,“ mienila Viera, „to by vám

určite pomohlo. Asi ste boli nejakým

slávnym lekárom.“

Tieň muža v sivom plášti v kúte

sa pohol. „Nepomohlo,“ prehovoril

pokojne, „a určite nie slávny.“

„Asi nepomohlo,“ pokrčil Jakub

ramenami, akoby ho počul, „ktovie,

možno by ma to naopak zdeprimovalo.

Žijem tu a teraz, a snažím

sa. A po sláve ma nič nie je. Odídem

do penzie ako dobrý lekár, a ľudia

na mňa budú spomínať. To mi stačí.“

Nad miestnosťou sa rozprestrelo ticho

ako mäkké krídla.

Tu v predsieni čosi cvaklo. V kuchyni

sa rozsvietilo svetlo a zarachotila

chladnička.

„Škoda, že to skončilo,“ zašepkala

Viera.

„Neskončilo,“ opáčil Jakub a pozrel

sa na hodinky, „zajtra o siedmej nám

život pokračuje – a vďaka zaň!“

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

TÉMA

Kým ste boli

v minulom

živote?

TOMÁŠ VÝBOCH

„Kým som bol v minulom živote?“ Pýta sa mladý muž veštice sediacej pred ním. Žena

sa mu uprene pozrie do očí a po chvíľke napätého čakania mu odpovie: „Ste veľmi

vnímavý a silný muž. Vy to predsa už tušíte. Boli ste mocným panovníkom, ktorý

si podrobil mnohé národy. Vy ste boli Alexander Veľký!“ Muž sa pousmeje, jeho oči

prezrádzajú uspokojenie aj akési napätie. Počul, čo chcel počuť. Viac nepotrebuje.

Ochotne veštici zaplatí a poznamená, že je naozaj talentovaná a určite ju svojim známym

odporučí. Domov odchádza spokojný, jeho chôdza je sebavedomejšia a istejšia,

jeho ego dostalo novú potravu. „Áno, vždy som tušil, že som bol niekým výnimočným.

Tak mnohé veci sa tým vysvetľujú a dostávajú zmysel!“

Znie to ako lacný a predvídateľný scenár k druhotriednemu filmu. Predsa však je

v dnešnej dobe veľmi aktuálny...

PREDUCHOVNENÍ

ĽUDIA

zoterika bude vždy veľmi príťažlivá

pre osoby v ktorých sa spájajú

dve výrazné vlastnosti. Prvou je viera

v neviditeľný svet okolo nás a druhou

duchovná pýcha. Ak sa v človeku

spájajú tieto dve vlastnosti, veľmi

pravdepodobne sa jeho záujem bude

uberať niektorým z mnohých ezoterických

smerov. Dôvod je jednoduchý.

Pokiaľ ide o neviditeľný svet,

človek si môže veľmi ľahko o sebe

niečo nahovárať. V žiadnej inej oblasti

nedosiahne také výrazné uspokojenie

ako v ezoterike. Jeho fantázia

mu totiž poskytne pôdu na mnoho

predstáv, ktoré mu nikto nevyvráti,

pretože tento svet je bežnému

človeku neviditeľný. A ako všade, aj

tu sa stretne s rovnorodými ľuďmi,

ktorí rozmýšľajú podobne ako on,

a tak sa vo svojich sebaklamoch

môžu vzájomne podporovať a obdivovať

jeden druhého. Každý to môže

vo svojom okolí ľahko poznať. Napríklad

ľudia, ktorí radi rozprávajú

o astrológii a nadobudli o nej určité

vedomosti, budú nápadne hovoriť

v superlatívoch práve o svojom znamení

zverokruhu. Budú často poukazovať

na to, aké výnimočné charakteristiky

má ich znamenie, aké

zvláštne a tajomné aspekty obsahuje

a podobne. Ak takých ľudí vo svojom

okolí nemáte, pozrite si televízne

vysielanie, v ktorom numerológovia

a veštice radia ľuďom, ktorí im telefonujú

a žiadajú ich o radu. Ak sa náhodou

nejaký číselný údaj narodenia

volajúceho zhoduje s číselným

údajom narodenia veštice, veštica

Svet Grálu

35 | 2013

TÉMA

na to zriedkavo zabudne upozorniť,

pričom nezabudne dodať, že dotyčný

volajúci sa narodil „vo výnimočnom

a veľmi zvláštnom čase“ a disponuje

„obrovskou vnútornou silou“. Presne

rovnaká tendencia sa prejavuje pri

téme minulých životov, len jej forma

je trocha iná.

Motív, ktorý človeka núti pýtať

sa na jeho minulý život, je veľmi

zriedkavo ušľachtilý. Väčšinou je to

zvedavosť a túžba po senzácii, v ktorej

sa skryte prejavuje pýcha človeka.

Toto si ale pýtajúci vôbec neprizná

a v skutočnosti si toho často nie je

vedomý. Spýtajme sa takého hľadajúceho,

kým predpokladá, že asi

bol. Odpoveďou bude veľmi často

nejaká významná osobnosť. Koľko

žien si predstavuje, že boli panovníčkami,

Kleopatrou, kráľovnou,

alebo Janou z Arku. U mužov je

táto tendencia výraznejšia. Boli dobyvateľmi,

rímskymi vojakmi, gladiátormi,

šamanmi, učeníkmi a podobne.

Asi málokto by vám na vašu

otázku odpovedal, že bol bežným

obchodníkom, alebo povaľačom

bez práce. Práve ľudia, ktorí skryte

alebo otvorene očakávajú, že boli

niekým výnimočným, sa najhorlivejšie

snažia získať odpoveď na svoju

otázku. A väčšinou ju aj dostanú

a budú vo svojej domnienke utvrdení.

Otázne však je, či je vízia veštca

pravdou.

JE VÍZIA VŽDY

PRAVDIVÁ?

eďže je oblasť neviditeľného sveta

väčšine ľudí neznáma, schopnosti

s ňou spojené sú v podstate nepreskúmané.

Posudzovanie toho, čo

je možné, je veľmi kontrastné. Buď

v takéto schopnosti ľudia neveria

vôbec, alebo naopak, uveria úplne

všetkému, hoci to odporuje aj tej

Svet Grálu

35 | 2013

najjednoduchšej logike. Takýto pohľad

je aj na jasnovidcov. Buď ich považujú

za šarlatánov, alebo ľudí mimoriadne

vyspelých a vyvolených.

Vôbec sa tu nerozlišuje, že každý jasnovidec

je úplne odlišný a schopnosť

videnia sa u každého líši.

Tu je dôležité poznamenať,

že každý človek si sám vytvára svoj

neviditeľný svet, ktorý ho obklopuje

a silne ovplyvňuje. Celé jeho vyžarovanie

je úplne presiaknuté jeho myšlienkami,

citmi a vlastnosťami. Veľká

väčšina dnešných jasnovidcov vníma

predovšetkým toto jeho okolie. Ich

videnie je teda silne ovplyvnené myšlienkami

dotyčného človeka, a nielen

to, je ovplyvnené dokonca aj vnútorným

stavom samotného jasnovidca.

Preto, ak ten niečo vidí, vôbec

to ešte nemusí zodpovedať pravde,

veľmi často ide len o videnie myšlienkového

sveta pýtajúceho, ktorý

preto často zostane utvrdený vo svojom

mylnom predpoklade.

OPRÁVNENÉ OTÁZKY

amozrejme to nemožno zovšeobecňovať.

Sú medzi nami i ľudia,

ktorých motivuje k poznaniu minulého

života naozajstná túžba po poznaní,

ktorá sa nespája s pýchou

a sebavyvyšovaním. Človek, ktorý

sa vážne zaoberá zmyslom svojho života

a otázkami „odkiaľ sme a kam

smerujeme“ postupným poznaním

nakoniec nadobudne vedomie, že tu

na zemi nie je prvý raz. Vzrastajúcim

Keď človek dospeje k tomu, že prijíma

reinkarnáciu ako fakt, prirodzene v ňom

vyvstane otázka: „Prečo si na minulé životy

nepamätáme?"

dozrievaním pochopí, že reinkarnácia

je nevyhnutná, pretože jeden život

je príliš krátky na to, aby sme získali

dostatočnú múdrosť a poznanie

a nakoniec tiež naplnili zmysel svojej

existencie. Okrem toho sa prijatím

myšlienky reinkarnácie rozuzlí

aj mnoho otázok týkajúcich sa spravodlivosti

vo svete, dôvodu, prečo

sa ľudia rodia s rozdielnymi vlastnosťami

a do rozdielnych pomerov. Ak

sa chce človek držať dogmy a viery

v jeden pozemský život, bude pri svojom

hľadaní neustále narážať na prekážky,

nikdy nedosiahne vnútorný

pokoj, pretože duša túži po spravodlivosti,

vo svojej podstate ona o tejto

spravodlivosti dokonca vie a chce,

aby bola odhalená. O existencii jediného

života naopak, nenasvedčuje

nič, je to len dogma, názor spoločnosti,

ktorá zmýšľa o živote povrchne

alebo vôbec.

Keď človek dospeje do toho bodu,

že začne vnímať reinkarnáciu ako

prirodzený fakt, vyvstane v ňom

oprávnená otázka: „Prečo sa na minulé

životy nepamätáme? Ak je cieľom

života človeka neustály vývoj

a sebazdokonaľovanie, nebolo by

jednoduchšie, keby sme si všetko

pamätali?“

ČO SI PO SMRTI

ODNESIEME

red odpoveďou na túto otázku

treba zodpovedať ešte jednu – čo

je to vývoj a sebazdokonaľovanie.

Možno si mnohí pod týmto pojmom

TÉMA

predstavia naučené vedomosti, zručnosť

v remeslách a podobne. Z duchovného

hľadiska je však takéto

poznanie druhoradé. Naučená vedomosť

je potrebná len pre tento pozemský

život, je viazaná na rozum

a pri pozemskej smrti zanikne. To,

čo si človek po smrti odnáša, sú jeho

hlboké zážitky, ktoré ovplyvnili jeho

osobnosť. Rozlišovanie medzi týmito

dvoma schopnosťami, naučeným

a prežitým, nemusí byť na prvý pohľad

jednoduché.

Predstavme si výpočet nejakého

matematického príkladu – šesť vynásobte

šiestimi. Spamäti dospejete

k výsledku. Táto myšlienková úvaha

v nás nevyvoláva nijaké emócie, nijaký

cit. Je to naučená vedomosť,

ktorá smrťou zanikne. Teraz si spomeňte

na nejaký zážitok, ktorý vás

hlboko zasiahol. Spomienka môže

byť taká silná, že i vo chvíli, keď si

na ňu pomyslíte, sa môže objaviť fyzická

reakcia – zrýchlený dych, mráz

po chrbte, alebo zmenená nálada.

Toto sú zážitky duše, ktoré si človek

odnáša i po smrti. Konkrétny zážitok

si pamätať nebude, skôr len jeho

stopu. Niekto si môže napríklad

myslieť, že život v hmotnom blahobyte

mu prinesie šťastie. Celý svoj

život zasvätí hromadeniu bohatstva,

stane sa kariéristom a workholikom,

len aby získal to, čo on považuje

za šťastie. Takto si svoj život, prirodzene,

skráti, keďže predčasne vyplytvá

všetky svoje sily. Ako tento

človek starne, pričom musí spĺňať

i dôležitý predpoklad – že svoj život

z času načas zvažuje a necháva

k sebe prehovárať vnútorný hlas

i svedomie - postupne dospeje k bolestnému

poznaniu, že mu blahobyt

priniesol akúsi spokojnosť, pohodlie,

ale nie šťastie. Toto bolestné poznanie

vytvorí do duše človeka nezmazateľnú

stopu, stane sa jeho vlastníctvom.

Ak tento človek zomrie

Svet Grálu

35 | 2013

TÉMA

a po nejakom čase sa opäť narodí,

nebude si síce pamätať, že by vo svojom

minulom živote bol bohatým,

bude v ňom však presvedčenie,

že hmotné bohatstvo nezaručuje

šťastie. Bude cítiť, že šťastie treba

hľadať inak. To je ten číry extrakt,

prežitie, ktoré sformovalo a zmenilo

osobu človeka. Okolnosti, ako k takému

poznaniu dospel už vôbec nie

sú dôležité, dokonca je nežiaduce

aby to vedel.

ŽIŤ PRÍTOMNÝ OKAMIH

esmírne zákony pracujú tak, aby

priniesli človeku čo najviac zážitkov,

ktoré sa do jeho duše hlboko

zapíšu a pomôžu mu sformovať ho

tak, aby bol užitočný. Pri tom je

veľmi dôležité, aby človek plne prežíval

prítomný okamih. Nie je náhoda,

že je táto okolnosť silne prizvukovaná

v rôznych náboženstvách

a učeniach. Iba ak človek plne prežíva

prítomný okamih, úplne sa mu

otvorí a snaží sa ho pre seba využiť,

vtedy je „stopa“ toho okamihu dostatočne

silná, aby ovplyvnila charakter

a pohľad na svet. Môžeme to

obzvlášť výrazne vnímať u detí. Ich

schopnosť analytického myslenia nie

je ešte dostatočne vyvinutá, preto je

schopnosť preciťovania prítomného

okamihu veľmi výrazná. Toto sa deje,

samozrejme, nevedome, dôležité ale

je, aby bol dospelý človek schopný

uchovať si časť tejto detskosti v sebe.

V dospelom veku sa táto schopnosť

môže ešte viac zušľachtiť, pretože

sa prežívanie deje vedome. Ľudia

dôležitosť tohto prežívania podvedome

vyciťujú, preto sa väčšina

z nich veľmi rada vracia v spomienkach

do detstva a tieto spomienky

považuje za mimoriadne cenné, samozrejme,

pokiaľ človek nežil v obzvlášť

ťažkých pomeroch. Nadmerná

Svet Grálu

35 | 2013

práca rozumu často zabraňuje tomu,

aby človek prítomný okamih dostatočne

precítil.

ČO AK BY SME SI

PAMÄTALI?

k by sa človek rozpamätal na svoj

minulý život, je veľmi pravdepodobné,

že by zvyšok života prežil

v očakávaní a strachu, pocitoch

viny, alebo naopak, v ľahkovážnom

ničnerobení. Príliš by ho totiž mohli

zamestnávať spomienky na minulosť.

Vezmime si extrémnejší prípad.

Niekto by sa rozpamätal na to,

že v minulom živote zapríčinil vlastnou

nedbanlivosťou smrť niekoľkých

osôb. Takéto poznanie by ho mohlo

úplne paralyzovať a vyvolať obrovský

strach pred odplatou. Právom

by totiž mohol očakávať, že bude

v tomto živote zabitý tiež nedbanlivosťou

iného človeka. Takéto emočné

stavy by ho úplne odstrihli od reality,

TÉMA

mohli by vyvolať panickú poruchu

a ďalšie patologické stavy. Ujarmený

v strachu by mohol začať konať vypočítavo,

napríklad by vôbec nevychádzal

z domu, alebo by sa kŕčovite

snažil konať dobro, aby splatil dlh.

Takéto dobro ale nie je skutočným

dobrom, jeho motívy by boli čisto sebecké

a nepriniesli by mu vykúpenie

z viny. A tiež naopak, ak si bol človek

vedomý toho, že v minulom živote

vykonal veľmi mnoho dobra, mohol

by nadobudnúť dojem, že v tomto živote

už taký dobrý byť nemusí, a stal

by sa duševne vlažným. V oboch

prípadoch tu vidíme silné fixovanie

sa na minulosť. Teda práve to, čo

nemá byť. V spomienkach človek neprežíva

prítomný okamih. Bol by to

pre neho zbytočne premárnený život.

Ak sa nad tým zamyslíme, pochopíme

v tom múdrosť prírodných zákonov,

ktoré dovoľujú človeku „zabudnúť“.

Vytvára sa tak tá najlepšia

pôda na to, aby sa človek zo svojej

viny vykúpil. Pretože ak sa rozhodne

pre to, že chce byť ľuďom prospešný,

bude to len z jeho vlastnej vôle, len

preto, že chce, nie preto, aby vyrovnal

dlh. A preto jeho láska bude nezištná

a pravá.

Ak človeku nie je dané vedieť,

kým v minulom živote bol, je ľahkovážne

snažiť sa to zistiť umelými

spôsobmi, ako je napríklad psychická

regresia v ktorej hypnotizér

človeka uvedie do hypnotického

spánku a vyzve, aby sa rozpamätal

na okolnosti svojho minulého

života. Takýto zážitok môže mať

vážne psychické následky, hoci

sa terapeuti odvolávajú na pozitívne

ciele v snahe pochopiť motívy činov

svojich pacientov prostredníctvom

väzby na minulý život. Zo všetkých

metód hypnózy má regresná terapia

najzávažnejšie vedľajšie účinky.

Klinické štúdie opisujú chronické

bolesti hlavy, depresie, chorobne

úzkostné reakcie. Obnovujú sa aj

spomienky na dávnejšie traumy,

vracajú sa disociatívne epizódy, objavuje

sa psychóza.

AK SA PREDSA LEN

PAMÄTÁME

Existujú mimoriadne prípady,

keď sa ľudia samovoľne rozpamätajú

na svoje minulé životy a potom

hnaní vnútorným nutkaním po nich

pátrajú. Taký bol aj príbeh Jenny

Cockellovej, ktorá svoj životný príbeh

vyrozprávala v knihe „Deti včerajška“.

Presvedčivé svedectvo prináša

aj kniha „Most času“ v ktorej

sa malý chlapec James Leininger rozpamätal

na svoj minulý život z obdobia

druhej svetovej vojny. Pod tlakom

množstva nevyvrátiteľných dôkazov

museli i jeho rodičia priznať, že ich

dieťa bolo reinkarnovaným pilotom

lietadla. Takéto prípady sú veľmi

ojedinelé, no nemali by sme cez ne

prechádzať bez povšimnutia. Sú pre

ľudí podnetom na zamyslenie, aby

prehodnotili svoj doterajší pohľad

na svet. Pri týchto prípadoch rozpamätania

sa nájdeme určitú podobnú

črtu – osoby, ktoré ho zažili, zväčša

netúžia po senzácii a po tom, aby

ich ľudia videli a obdivovali. Dôvod,

prečo svoj príbeh vyrozprávali, nesúvisí

s ich egocentrizmom, ale so snahou

pomôcť, byť užitočný, prípadne

sa zbaviť ťarchy, ktorú na sebe pociťujú

a pod.

Každý vnímavý človek môže

do istej miery tušiť, kým kedysi bol

a na akom mieste žil. Indíciou k tomu

môžu byť jeho vlohy ako aj jeho koníčky

a záujmy z detstva. Mnoho mu

môže napovedať zvláštna, ničím nevysvetliteľná

príťažlivosť k miestu,

kultúre alebo národu na zemi, ktorá

nemá zjavnú spätosť s jeho terajším

zázemím. Nepredstavujú naše

strachy a fóbie skryté spomienky

na spôsob akým sme zomreli alebo

príčinu, prečo sme trpeli? Takmer

každý má tiež skúsenosť, že pri zoznámení

sa s novou osobu mal pocit,

akoby ju už niekedy videl, poznal,

hoci to v terajšom živote mohol

úplne vylúčiť. Napriek tomu, žiadna

z týchto skúseností nedáva istotu,

že súvisí s minulým životom.

Koniec koncov je to jedno. Zabudnutím

na minulý život nás príroda

učí, že je úplne jedno, kým sme

kedysi boli, pretože v skutočnosti

záleží jedine na tom, kým sme teraz.

Nič človeku nepomôže, ak bol

v minulom živote výnimočný dobrodinec,

pokiaľ túto svoju schopnosť

stratil a dnes je len lenivým človekom,

slniacim sa vo svojej predošlej

sláve. Zákon pohybu núti človeka

k neustálemu zdokonaľovaniu

a vývoju. Všetko, čo človek nepoužíva,

sa časom zmenšuje a stratí.

To isté platí o jeho vlohách a vlastnostiach.

Tento istý zákon necháva

človeka prežívať skutočné šťastie

len v prítomnom okamihu. Človek

môže šťastie pocítiť len vo chvíli,

keď si ho skutočne zaslúži. Spätné

spomienky na roky šťastia vyvolajú

pocit nostalgie, ale nie šťastie samotné.

Rovnako je zbytočné smútiť

a bedákať nad minulými chybami

a previneniami, pretože skutočný

platný čas je len „teraz“ a tento čas

nám dáva možnosť zmeniť sa a tým

zmeniť svoju budúcnosť.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

TÉMA

Barbro Karlén:

„Keď som bola

Annou Frankovou“

„Moje spomienky na minulý život“

VÍTĚZSLAV FOF

Anna Franková sa narodila roku 1929

v nemeckej židovskej rodine. Keď mala

trinásť rokov, ukryla sa celá jej rodina

pred prenasledovaním nacistov v Amsterdame,

v zadnom trakte kancelárskej

budovy. Krátko predtým začala Anna,

citlivé a zjavne talentované dievča, písať

svoj svetoznámy „Denník Anny Frankovej“.

Väčšina z neho je venovaná životu

v stiesnených priestoroch úkrytu,

zaznamenávanému vnímavými očami

dospievajúceho dievčaťa. Dva roky potom

bol úkryt prezradený a všetci jeho

obyvatelia boli odvezení do koncentračného

tábora. Späť sa vrátil len otec Otto

Frank.

Barbro Karlén sa narodila v roku

1954 vo Švédsku, deväť rokov

po smrti Anny Frankovej.

Jej spomienky na predchádzajúci

život pripisovali rodičia sprvoti

Svet Grálu

35 | 2013

Anna Franková (1929–1945)

TÉMA

Dom Anny Frankovej

bujnej fantázii. Meno Anna Franková

im nebolo nijako známe, pretože

denník holandskej školáčky nebol

ešte v 60-tych rokoch preložený

do švédčiny. Pre Barbro bolo nanajvýš

zvláštne nazývať svojich rodičov

„mami a tati“, hlavne keď cítila,

že to nie sú jej skutoční rodičia. Život

v takto rozpoltenom svete bol veľmi

náročný. Hoci ju rodičia mali veľmi

radi, nechceli sa touto skutočnosťou

zaoberať. Nikto jej nerozumel, nebolo

sa komu zveriť.

Roky plynuli a Barbro stále rozprávala

rodičom o svojom predchádzajúcom

živote. Tvrdila, že jej pravý

otec si ju určite čoskoro vyzdvihne.

Pýtala sa, kedy môže odísť domov.

Spomenula si dokonca, že jej priezvisko

bývalo „Franková“. To mala

šesť rokov. Matka dievčaťa už bola

natoľko znepokojená, že ju zaviedla

k psychológovi. Lenže Barbro si zavčasu

uvedomila, že psychológ je

rovnaký dospelý ako všetci ostatní

a tak mu o svojich neobvyklých spomienkach

nič nepovedala. Lekár ju

vyšetril, a nezbadal žiadnu odlišnosť

od zdravého dieťaťa jej veku. Povedal

matke, že dievčaťu nič nechýba

a že z toho určite vyrastie.

Čo sa však nikdy nestalo.

V siedmich rokoch začala

chodiť do školy a naučila

sa čítať a písať. Písanie

pre ňu znamenalo obrovskú

úľavu, pretože papieru

mohla zveriť všetko, čo

by nikto iný nepochopil.

Po čase bola jej izba zaplavená

množstvom listov

popísaných básňami, poviedkami

a filozofickými

esejami. Témy boli viac

než prekvapivé. Ľudská

povaha, smrť, hriech, odpustenie,

vyššia moc, reinkarnácia,

odkiaľ pochádzame,

kam ideme.

Jedného dňa našiel jej

listy rodinný priateľ a spýtal

sa, či ich môže ukázať

nakladateľovi. Rodičia priznali, že jej

písanie považujú za výstrednosť,

ktorej sa venuje už niekoľko rokov.

Nikdy ich nenapadlo, že by diela stáli

za vydanie.

A tak v dvanástich rokoch vyšla jej

prvá kniha s názvom „Man on Earth“

(Človek na Zemi). Razom sa kniha

stala senzáciou a Barbro najčítanejšou

autorkou Švédska, detským literárnym

zázrakom. Len zriedka minul

deň bez toho, že by

sa neobjavilo interview

s ňou v televízii

alebo v tlači.

Len málokto však

vedel o jej často

opakovanej nočnej

more: Muž v zelenej

uniforme dievča

brutálnym spôsobom

vlečie z úkrytu

jej rodiny do opancierovaného

auta.

Vo svojej prvotine však nespomína

ani najmenšiu súvislosť svojej osoby

so životom Anny Frankovej. V tom

čase sa v škole dozvedela, že Anna

Franková je známou osobnosťou.

Barbro sa cítila čudne, keď učiteľka

hovorila o holandskej školáčke a jej

denníku. Vnímala, že je to ona,

o ktorej sa hovorí. Ako si môže učiteľka

dovoliť povedať to alebo ono?

Bola si však vedomá toho, že o svojich

zážitkoch nesmie nikomu povedať.

Spomienky boli stále živé, len

Barbro sa stala mlčanlivejšia.

Kľúčovým momentom bola jej

cesta po Európe. Navštívila s rodičmi

hlavné mesto Nemecka, Francúzska,

Belgicka a Veľkej Británie.

Dostala sa i do Amsterdamu. Kým

v iných veľkomestách sa cítila cudzia,

tu na ňu dýchol pocit dobre známeho

prostredia. Ubytovali sa v hoteli

a plánovali návštevu miestnych pamätihodností.

„Dom Anny Frankovej navštívime

ako prvý,“ vyhlásil otec, zatiaľčo sedeli

v hotelovej izbe, „zavolám taxík.“

„Taxík nepotrebujeme,“ odvetila

malá Barbro, „je to len kúsok pešo,

dovediem vás tam.“

„Ako môžeš vedieť, kadiaľ sa tam

ide a ako je to ďaleko, keď si tu nikdy

nebola?“

„To neviem, ale dajte mi šancu doviesť

vás tam.“

Vyrazili na cestu, po desiatich

Tajný vchod

Svet Grálu

35 | 2013

TÉMA

Izba Anny Frankovej

minútach prišli na križovatku,

a Barbro povedala, že za ďalším rohom

už stojí dom, ktorý hľadajú.

Obaja rodičia nechápali, čo sa vlastne

deje, ale na nič sa nepýtali.

Zatiaľ čo sa blížili k domu, všimla

si Barbro, že schody k hlavným dverám

sú iné než v jej spomienkach.

„To je zvláštne, schody sú úplne iné,“

prehodilo dievča mimovoľne. Ani

tentokrát rodičia nič nepovedali.

Kúpili lístky a vošli do domu. V tej

chvíli sa dievčaťa zmocnil ten najstrašnejší

pocit, aký kedy zažila.

V okamihu sa ocitla vo svojich najhorších

snoch, ktoré ju prenasledovali

celé detstvo. Teraz videla, že to

neboli fantastické predstavy, ale spomienky

na minulý život ukryté hlboko

v duši. Matka si všimla jej vydesený

výraz a pýtala sa, či je všetko

v poriadku a či skutočne chce ísť

na prehliadku. Malá pritakala, ale

poprosila, aby sa mohla mamky stále

držať za ruku.

Vyšli nahor do izby, kde žila Anna

Franková. Atmosféra toho miesta

ju natoľko vydesila, že by najradšej

hneď utiekla preč. Malá časť jej ja

však túžila zostať a porovnať, do akej

miery sa jej predstavy zhodovali

so skutočnosťou.

Začala si prezerať obrázky na stene,

vystrihnuté z novín a časopisov.

Svet Grálu

35 | 2013

Mala veľkú radosť, pretože úplne

presne zodpovedali jej spomienkam.

Cítila sa takmer, akoby sa po dlhej

dobe vracala domov.

„Vidíš tie obrázky, mami? Sú stále

ešte na svojom mieste!“

„Aké obrázky?“

Zadívala sa na stenu

pozornejšie a s prekvapením

zistila, že na nej

žiadne obrázky nevisia.

„Myslím tie, čo boli

zavesené na stene

priamo pred nami.“

Na matku dievčatka

už toho bolo dosť. Zavolala

sprievodcu a spýtala

sa, či boli niekedy

predtým na stene nejaké

obrázky.

„Umiestnila ich tam

Anna Franková, ale

pred pár týždňami sme ich zložili.

Návštevníci na ne siahali a obrázky

tým trpeli. Skoro sa sem vrátia, tentokrát

už budú umiestnené v ráme

pod sklom.“

V tej chvíli si matka malej Barbro

konečne uvedomila, že všetky príbehy,

ktoré jej dcérka rozprávala,

nie sú výplodom detskej fantázie.

Bol to rozhodujúci moment,

kedy pre svoju dcéru získala

viac pochopenia a začala ju

brať takú, aká je. Vzťah oboch

sa výrazne posunul k lepšiemu,

šťastnejšiemu spolužitiu. Objala

svoju dcéru s novým porozumením

a do očí jej vstúpili slzy.

Barbro sa spýtala mamky, či

by na ňu a otca mohla počkať

vonku. Pocit vo vnútri domu

bol pre ňu na hranici znesiteľnosti.

Otec trval na tom, že chce

vidieť všetky písomnosti, predmety

i záznamy, a tak malá

sľúbila, že počká tesne pred

vchodom a nikam sa nezatúla.

Rodičia dovolili.

Dievča schádzalo po schodoch

a plakalo. Bolo na smrť vydesené.

Chcela ísť preč. Len von. Rýchlo

z tohto domu. Bola už takmer pri

dverách, keď sa vynoril muž v zelenej

uniforme. Mieril na ňu. Bol skutočný!

Chcela sa kryť. Zdvihla ruku.

Zatackala sa a spadla.

Keď sa spamätala, videla len ľahostajné

tváre okolitých turistov. Neistým

krokom vyšla von. Na rodičov

čakala len pár minút a potom spoločne

dom opustili.

V ten deň si matka konečne pripustila,

že malá Barbro bola v minulom

živote Anna Franková. Od toho okamihu

sa výrazne zmenila.

Otec bol však vo svojich názoroch

silne konzervatívny. Takmer ho obťažovalo,

že mal pred očami také jasné

dôkazy. Cítil sa ubitý argumentami.

Nechcel, aby to tak bolo. Mal svoj kresťanský

svet, kde bolo všetko presne

nalinkované a bolo to tak podľa neho

správne. Predstava reinkarnovanej

dcéry, v minulom živote židovky, bola

pre neho neprijateľná. Povedal, že nechápe,

ako mohla Barbro ukázať cestu

k domu Anny Frankovej, poznať vymenené

schody, alebo vidieť obrázky

TÉMA

na stene. Pripustil , že na tomto mieste

jeho dcéra zrejme akýmsi spôsobom

bola už predtým. No viac o tom nechcel

hovoriť.

Barbro rozdielne stanoviská

svojich rodičov prijala. Konečne

hodiny sa rozprávali. Od tohto okamihu

sa stali blízkymi priateľmi.

Keď znovunájdený bratanec opúšťal

miesto stretnutia, zastavili ho

zvedaví novinári. Bernhard na ich

otázky odpovedal, že pokiaľ vôbec

Vydané knihy Barbro Karlén

sa mohla vysporiadať so svojimi spomienkami.

Teraz len dúfala, že bude

môcť nechať minulosť za sebou,

a nechcela o tom viac hovoriť. Písala

ďalej knihy, ale neplánovala ich vydanie.

Netúžila po sláve ani uznaní,

nemala potrebu ponúkať senzáciu.

Naisto vedela, ako sa veci majú, a to

jej úplne stačilo.

Po rokoch nastal v jej nazeraní

zlom. Jej švajčiarsky nakladateľ zistil,

kým údajne bola v minulom živote

a rozhodol sa zoznámiť ju s riaditeľom

Nadácie Anny Frankovej. Spýtal

sa jej, či by jej neprekážalo stretnúť

sa osobne s jedným slávnym hercom,

ktorý čítal jej knihy. Nepovedal jej,

že ide o posledného žijúceho príbuzného

Anny, jej bratanca Bernharda

Eliasa, o ktorom sa píše i v slávnom

denníku. Švajčiarsky herec súhlasil

so stretnutím, hoci dopredu oznámil,

že je to skôr zo zvedavosti, pretože

v možnosť reinkarnácie neverí.

Pri ich osobnom stretnutí však

okamžite šli všetky pochybnosti bokom.

Akonáhle sa uvideli, padli si

do náručia, plakali dojatím a dlhé

mohol niekto byť v minulom živote

Annou Frankovou, tak je to určite

Barbro Karlén.

Toto vyhlásenie vzbudilo veľký

rozruch. Denníky začali útočiť

na jeho slová a spochybňovať ich vierohodnosť.

Domnievali sa, že riaditeľ

takej prestížnej organizácie si nemôže

dovoliť natoľko nekonvenčný

názor, nieto ho verejne propagovať.

Medzitým Barbro napísala knihu

„And the Wolves Howled: Fragments

of Two Lifetimes“(A vlci vyli: Zlomky

dvoch životov) a pred vydaním ju

konzultovala s Bernhardom. Povedala

mu, že pokiaľ s niečím v tejto

knihe nesúhlasí, do tlače sa to nedostane.

Riaditeľ knihu prečítal a vyjadril

sa, že rozhodne musí byť vydaná.

Keď v roku 2000 pri uvedení knihy

verejne vystúpil a vyjadril jej svoju

plnú podporu, novinári nemali zľutovania.

Tlak médií bol taký výrazný,

že prispel k zhoršeniu jeho zdravotného

stavu a bol jednou z príčin infarktu.

Po tejto srdcovej príhode požiadala

Barbro Bernharda, aby k jej

prípadu už nevydával žiadne vyhlásenia

a nevystavoval sa tak zbytočne

kritike.

V závere knihy priznáva, že by bolo

ďaleko ľahšie prihlásiť sa k svojim

spomienkam, keby nebola v minulom

živote takou známou osobnosťou.

Uvedomuje si tiež, koľko problémov

jej spôsobil fakt, že si z predchádzajúceho

pozemského pobytu toľko

pamätá. Jasne tým potvrdzuje, akou

veľkou pomocou je pre človeka nemožnosť

spomenúť si na predchádzajúce

pozemské vtelenie.

„Nezáleží mi na tom, či ľudia veria,

že som žila ako Anna Franková,

alebo nie,“ povedala neskôr Barbro.

„Sama viem, že to tak bolo a to mi

stačí. Za podstatné považujem, aby

ľudia porozumeli hlbokej dômyselnosti

života. Toto pochopenie ich

posilní a dodá im nádej. Vyrovnajú

sa tak ľahšie so všetkými osudovými

ranami, ktoré ich postihnú.“

Tereza Sýkorová a Vítězslav Fof

redakce@svetgralu.cz

Svet Grálu

35 | 2013

TÉMA

Tajomstvo zrodenia

Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

udia nevedia, čo tým činia, keď

hovoria, že je veľká nespravodlivosť

v tom, v akých pomeroch sa človek

rodí!

Jeden zanovito prehlasuje: „Ak je

nejaká spravodlivosť, ako sa môže

narodiť dieťa, zaťažené dedičnou

chorobou! Nevinné dieťa musí spolutrpieť

za hriechy rodičov!“

Iný zase povie: „Jedno dieťa sa rodí

v bohatstve a druhé v trpkej chudobe

a núdzi. Z toho nemôže vyrásť viera

v spravodlivosť.“

Alebo: „Pripusťme, že rodičia

majú byť potrestaní, potom ale nie je

správne, že trestom je nemoc a smrť

dieťaťa. Dieťa musí predsa pri tom

trpieť nevinne.“

Takýchto a podobných názorov koluje

medzi ľuďmi na tisícky. Niekedy

i vážne hľadajúci si tým lámu hlavy.

Jednoduchým prehlásením, že „nevyspytateľné

sú cesty Božie, ktoré

privádzajú všetko k dobrému“, neodstráni

sa zo sveta to nástojčivé

„prečo“. Kto sa chce tým uspokojiť,

musí sa s tým ľahostajne zmieriť,

alebo každú spýtavú myšlienku musí

v zárodku potlačiť ako neoprávnenú.

Ale tak to nebolo chcené! Otázkami

sa nájde pravá cesta. Ľahostajnosť

alebo násilné potláčanie pripomína

len otroctvo. Boh však nechce

mať otrokov! Nechce tupé poddanstvo,

ale slobodný, vedomý pohľad

nahor.

Jeho nádherné, múdre usporiadanie

sa nepotrebuje zahaľovať

do mystického šera, ale skôr získa

Svet Grálu

35 | 2013

ešte na svojej vznešenej nedotknuteľnej

veľkosti a dokonalosti, ak voľne

leží pred nami! Svoje večné pôsobenie

koná bez prestania, nezmeniteľne

a neúplatne, so stále rovnakým pokojom

a istotou.

Nedbá na hromženie alebo uznanie

ľudí, ani na ich nevedomosť, ale

vracia každému jednotlivcovi v zrelých

plodoch navlas presne to, čo zasieval.

...

Človek si teda vytvára svoj budúci

život vždy sám. Dodáva nitky a určuje

tak farbu a vzor rúcha, ktoré

pre neho utkajú Božie krosná zákona

zvratného pôsobenia.

Vo vzdialenej minulosti spočívajú

často príčiny, určujúce vonkajšie pomery,

do ktorých sa duša zrodí, práve

tak ako dobu, pod vplyvmi ktorej

dieťa vstupuje do pozemského sveta.

To všetko pôsobí potom trvalo cez

celé jeho pozemské putovanie, aby

sa dosiahlo to, čo je práve pre túto

dušu potrebné k vyrovnaniu, k obrúseniu,

k odvrhnutiu a k ďalšiemu vývoju.

Ale ani to sa nedeje jednostranne

len pre dieťa. Vlákna sa totiž spriadajú

samočinne tak, že v pozemskom

sa tiež odohráva zvratné pôsobenie.

Rodičia dávajú dieťaťu práve to, čo

potrebuje k svojmu vývoju, a tak isto

zase aj dieťa rodičom, nech už je to

dobré alebo zlé. Veď k duchovnému

vývoju patrí prirodzene aj oslobodenie

sa od zla prežitím. Tým, že sa zlo

prežije a spozná, ako také sa aj

odvrhne. A príležitosť k tomu dáva

vždy zvratné pôsobenie. Bez neho

by sa človek nikdy nemohol naozaj

oslobodiť od toho, čoho sa dopustil.

V zákonoch zvratného pôsobenia

spočíva teda cesta k slobode alebo

k vzostupu ako veľký dar a milosť.

Z toho dôvodu nemožno vôbec hovoriť

o treste. Trest je nesprávny výraz,

lebo predsa práve v ňom sa prejavuje

najväčšia láska, ruka Stvoriteľova,

podávaná na odpustenie hriechov

a oslobodenie sa.

...

Len jeden jednoduchý príklad nech

je uvedený: Matka miluje svojho syna

natoľko, že mu všemožne bráni, aby

sa oženil a od nej odišiel. Stále ho

pripútava k sebe. Takáto láska je

falošná, čisto sebecká, i keď matka

podľa svojej mienky vynakladá

všetko, aby synovi učinila pozemský

život čo najkrajším. Svojou sebeckou

láskou zasiahla do synovho života

neprávom.

Pravá láska nemyslí na seba, ale

vždy len na prospech milovaného, aj

keď je to spojené s vlastným odriekaním.

Príde hodina, keď je matka odvolaná.

Syn teraz ostal sám. Je pre neho

už prineskoro, aby sa ešte vzchopil

k radostnému splneniu vlastných

prianí, ako to poskytuje mladosť.

Napriek tomu predsa niečo získal;

núteným odriekaním si niečo odpykal.

Či už to bolo niečo rovnorodé

z jeho predchádzajúceho bytia, takže

sa vyhol vnútornému osamoteniu

TÉMA

v manželstve, ktoré by ho inak muselo

postihnúť, keby sa bol oženil,

alebo je to niečo iné. Týmto môže

len získať.

Matka však vzala svoju sebeckú

lásku so sebou. Príťažlivá sila duchovnej

rovnorodosti ju preto ťahá

neúprosne k ľuďom s podobnými

vlastnosťami. Len v blízkosti takých

ľudí nachádza možnosť, aby prostredníctvom

ich citového života

mohla spolupreciťovať časť svojej

vlastnej vášne, pretože títo ľudia tiež

preukazujú sebeckú lásku voči iným.

Tak zostáva pripútaná k zemi.

Ak dôjde potom u ľudí, v blízkosti

ktorých sa matka trvalo zdržuje,

k počatiu, ona sa znovu vtelí práve

v dôsledku tohto pevného duchovného

spútania.

Potom sa situácia obráti. Ona ako

dieťa musí teraz trpieť pre podobnú

vlastnosť otca alebo matky to isté,

čím kedysi trpelo jej dieťa od nej. Nemôže

opustiť svoj rodičovský dom,

aj keď po tom túži a naskytujú sa jej

príležitosti. Jej vina je zahladená, keď

prežitím na sebe samej pozná takéto

vlastnosti ako nesprávne, a tým

sa od nich oslobodí.

Pri spojení s hrubohmotným telom,

to jest pri inkarnácii, kladie

sa každému človeku na oči páska,

ktorá mu bráni vidieť a rozpamätať

sa na svoje predošlé bytie. Aj to,

ako všetko dianie vo stvorení, je len

k prospechu dotyčného. Opäť v tom

spočíva múdrosť a láska Stvoriteľa.

Keby sa každý mohol presne rozpamätať

na svoj predošlý život, zostal

by vo svojom novom pozemskom živote

len tichým pozorovateľom, vedomý

si toho, že stúpa, alebo niečo

rozväzuje. Avšak práve preto by potom

pre neho nebol možný nijaký

pokrok, ale skôr by to prinieslo veľké

nebezpečie zostupu.

Pozemský život má byť skutočne

prežitý, ak má splniť svoj účel. Len to,

čo človek vnútorne prežije, teda precíti

od najvyššieho po najhlbšie, len

to je jeho vlastníctvom. Keby človek

vždy už vopred poznal jasne presný

smer, jemu prospešný, nemusel by

uvažovať ani sa rozhodovať. Tým by

zase nezískal nijakú silu, nijakú samostatnosť,

ktoré bezpodmienečne

potrebuje.

Avšak takto berie každú situáciu

v pozemskom živote vážnejšie. Každé

skutočné prežitie vštepuje nezabudnuteľné

dojmy do citu, do toho nesmrteľného,

čo si človek pri svojej

premene bytia odnáša so sebou ako

svoje vlastníctvo, ako časť seba samého,

už pretvoreného podľa prežitých

dojmov. Ale odnáša si len to

skutočne prežité, všetko ostatné zaniká

pozemskou smrťou. Toto prežité

však zostáva ako číry extrakt

pozemského života, ako jeho zisk!

K prežitému nepatrí naučené; iba

to, čo si z naučeného osvojil prežitím.

Celá ostatná hŕba naučeného,

kvôli čomu nejeden človek obetuje

celé pozemské bytie, odpadá ako

bezcenný brak. Preto by mal každý

okamih života brať vážnejšie, aby

ním pulzovalo silné životné teplo, či

už v myšlienkach, v slovách alebo

v činoch, a aby neupadol do prázdnych

návykov.

Novonarodené dieťa vyzerá s páskou

na očiach, ktorú dostalo pri vtelení,

ako úplne nevedomé, a preto

omylom považované aj za nevinné.

Pritom si často prináša mocnú

karmu, ktorá mu poskytuje možnosť

napraviť predchádzajúce bludné

cesty prežitím. Karma je v osudovom

určení len nutným následkom diania

v minulosti. Pri poslaniach sa karma

berie dobrovoľne na seba kvôli získaniu

pozemského chápania a pozemskej

zrelosti, potrebných k ľahšiemu

splneniu poslania, pokiaľ však karma

nepatrí k samotnému poslaniu.

Preto by človek už nemal reptať

proti nespravodlivosti pri narodeniach,

ale mal by vďačne vzhliadnuť

k Stvoriteľovi, ktorý každým narodením

dáva len novú milosť!

Abd-ru-shin

Svet Grálu

35 | 2013

VÝCHOVA

12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy alebo

„Ako nemyslieť

na ružového slona“

BIRGIT MARIA A PHILIPP-DAMIAN SIEFERT

Najdôležitejšie zásady úspešnej výchovy

sme vám predstavili už v čísle 34. Pokiaľ

ste si ich vzali k srdcu, bude pre vás v poradí

tretie pravdepodobne celkom samozrejmé:

Pravidlo číslo 3

PO KAŽDOM „NIE“

DESAŤKRÁT „ÁNO“

Svet Grálu

35 | 2013

Samozrejme, tento „výrok“ nebudeme

brať celkom doslovne. Pokiaľ

naše dieťa robí niečo, čo ohrozuje

jeho zdravie alebo život, potom je naše

„nie“ namieste. No dieťa naň zareaguje

oveľa spontánnejšie a rýchlejšie, pokiaľ

toto nie počúva len zriedka. Prirodzene

zbystrí pozornosť.

Ak v nejakej bežnej situácii chceme

vysloviť nie, skúsme sa najprv

na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa, či

je tento zákaz skutočne nevyhnutný.

Podľa našich skúseností je použitie slovíčka

nie väčšinou zbytočné.

Ak zakazujeme príliš často, podlieha

naše nie „inflácii“. Radšej citlivým

usmerňovaním našich detí rozvíjajme

ich zmysel pre vnímanie reality a porastie

aj ich dôvera v seba samých. Ony

chcú spoznávať realitu vo všetkých jej

podobách – i keď je to pre nás dospelých

niekedy ťažko znesiteľné. V prípade,

že dieťa prekračuje „hranice“,

potom nech je nie z našej strany citlivé,

ale rozhodné: deti hranice potrebujú

a postupne sa ich učia akceptovať.

Keď budeme zákazmi šetriť, deti ich

budú rešpektovať. To je aj naša skúsenosť.

Občas nevychádzame z údivu,

s akou samozrejmosťou akceptuje nie

VÝCHOVA

naša vnučka. Pravda, od nás ho počuje

zriedka.

Skúsme sa zamyslieť: ak často a bez

rozmyslu povieme nie, musíme svoje

rozhodnutie nezriedka korigovať.

Na jednej strane tým vzbudzujeme

neistotu, alebo náš zákaz deti začnú

ignorovať, čo je celkom pochopiteľná

reakcia, ktorá však stresuje všetkých

zúčastnených.

Okrem toho, časté nie vyvoláva

vzdor a frustráciu. Ako sa cítime my,

keď nám niekto neustále odporuje?

Vyhýbajme sa aj „skrytému nie“ v záporných

formuláciách: „Neskáč! Nelietaj

toľko! Nebúchaj tak tými dverami!“

Dajme si záležať na kladnej formulácii:

„Zatváraj prosím dvere potichu!“

To predsa znie úplne inak: príkaz

sa mení na želanie, prosbu. Okrem

iného tu spolupracuje aj „princíp ružového

slona“. Ak nám niekto povie:

nemyslite na ružového slona – čo

sa stane? Naša myseľ sa upriami na ružového

slona, hoci doteraz nám to ani

len nenapadlo. Naše podvedomie totiž

nie je schopné predstaviť si pojem

„nie“. Pokiaľ je teda naším zvykom hovoriť

v negatívach, podnecujeme tým

práve to, čomu chceme zabrániť. Ak

bude náš spôsob vyjadrovania pozitívny,

potom bude všetko jednoduchšie.

Niekedy sa stáva, že naše zákazy vychádzajú

z pocitu vlastnej nespokojnosti.

Skúmajme jej príčiny, starajme

sa aj sami o seba, o svoje potreby. Venujme

čas činnostiam, ktoré napĺňajú

naše srdce. Spokojní rodičia majú spokojné

deti. – Aj my sa usilujeme o to,

aby sa nám darilo. Keď sa nám práve

nedarí, úprimne to svojmu dieťaťu

povieme. Máme skúsenosť, že to deti

pochopia. Cítia, že ich berieme vážne

a vedia, že to nemá nič spoločné s ich

správaním.

Teda zhrnieme si: ak budeme s nie

zaobchádzať šetrne, s pribúdajúcim

vekom dieťaťa bude jeho potreba

automaticky ubúdať. Je to prirodzené,

pretože dieťa si vytvorí zmysel pre

realitu, získa dôveru v našu pomoc

i vo vlastné schopnosti. Samo si tak

nájde cesty k vlastnému rozvoju.

Pravidlo číslo 4

DÔVERUJME

SVOJIM DEŤOM

Z obavy, že sa dieťaťu môže stať

niečo zlé, ho často pripravíme o plnohodnotné

zážitky, podnecujúce

odvahu a samostatnosť. Áno, myslíme

to dobre, je to predsa spôsob ako

dať najavo: starám sa o teba, záleží mi

na tebe. No ruku na srdce: nebránime

tým svojmu dieťaťu v rozvoji?

Niektoré skúsenosti jednoducho

bývajú spojené s bolesťou. Spomeňme

si, ako sa naše deti učili chodiť. Tiež

pritom padali, zase vstávali, a pokračovali

tak ďalej v neustálom učení.

Namiesto ochrany pred nepríjemnými

a obtiažnymi situáciami

skúsme svoje deti nimi skôr sprevádzať;

ukážme im, ako sa s novým,

neznámym môžu vysporiadať. Potom

mnoho nebezpečenstiev prestane

existovať. A naučme ich, ako zaobchádzať

s bolesťou. Bolesť k životu patrí.

Takmer u všetkých prírodných národov

– aby sa chlapci raz stali „poriadnymi

chlapmi“ – sa môžeme

stretnúť s podnetmi, rituálmi, ktoré

sú spojené s bolesťou. Prečo asi?

Je prirodzené pociťovať ju, vnímať,

no nepodliehať jej priveľmi. Ako

často sa stane, že si dieťa privodilo

bolesť a my odpútame jeho pozornosť

slovami: „pozri kam letí ten vtáčik,

tam hore…“ (alebo nejako podobne).

No dovoľme dieťaťu bolesť precítiť

a prípadne si aj poplakať. Napríklad,

keď dieťa spadne: máme okamžite

k nemu pribehnúť a dvíhať ho

zo zeme? Možno si ani nestačí uvedomiť,

čo sa práve stalo. Stratí súvislosť.

Niekedy plačom reaguje skôr na náš

strach, prípadne možný hnev. Dajme

svojmu dieťaťu príležitosť, aby mohlo

vstať samé, veď sa učí. Buďme jednoducho

prítomní – s pocitom dôvery

a účasti. A predovšetkým: zachovajme

pokoj, zdržme sa zbytočných

rečí. Majme na pamäti, že všetko čo

dieťa v úľaku počuje, sa okamžite

ukladá do jeho podvedomia. Preto

vážme svoje slová.

Na záver ešte jedna chúlostivá téma:

„pusinkovanie.“

Máloktoré dieťa dáva pusinky samé

od seba – a keď, tak len zriedka. Pokiaľ

príde dieťa samo, potom je to

v poriadku. Ale doprajme dieťaťu

slobodu prejavu a takéto správanie

nevynucujme! Nežnosti, ako je bozk

na pery, sú veľmi osobným, intímnym

a preto výsostne spontánnym prejavom.

Naša zdržanlivosť je namieste,

aj ak ide o bozk dcéry otcovi alebo

syna matke. Je nešťastné, keď je dieťa

vedené k dôvernostiam a pusinkovaniu

ďalších osôb z príbuzenstva. Tým

sa vnútorné cítenie dieťaťa deformuje

– formalizovaním citových poryvov

dochádza k pestovaniu fyzických prehmatov.

Náš tip: Správajme sa nežne

k svojmu mužovi, k svojej žene. Partnera

potešíme – a deťom ukážeme

vhodný vzor.

Prajeme veľa lásky a tolerancie!

A majme na pamäti: pri výchove

je dovolené dopúšťať sa chýb, no napriek

nim – s úsmevom, vnútorným

pokojom a dôverou – vytrvať.

Birgit a Philipp Siefertocvi

Svet Grálu

35 | 2013

ROZHOVOR

Každý má na výber,

keď vie, ako na to

Rozhovor z farmy Na konci sveta

Krajina okolo Bouzova je rozprávková. Rozmanité kľukaté cesty, lesy a kopce… Akoby

sa tam zastavil čas niekedy pred sto rokmi. Niet divu, že si ju pre život vybrala rodina,

ktorá sa rozhodla žiť sebestačným a ekologickým spôsobom. Lenka Voštová a jej

izraelský manžel Navot hospodária na osamelom statku neďaleko malej obce Střemeníčko,

asi 30 kilometrov severozápadne od Olomouca. „Na mieste, ktoré si právom

zaslúži názov Na konci sveta, pretože i cesta u nás končí,“ hovorí tridsaťšesťročná

Lenka, ktorá sa so svojím o dva roky starším mužom zoznámila na štúdiách v Japonsku.

Okolo desiatej dopoludnia nás vítajú najprv mečiace biele kozy a o chvíľu i Lenka

s malým synčekom, ktorý vrtko vyskočí z jej náručia a bosý vbehne rovno do jesenným

ránom ochladenej trávy…

Vidím, že ste u detí zaviedli „studený

odchov“.

No áno. Vy snáď nie? Nie je im

zima a nebývajú ani choré. Chodia

bosé, pretože topánky odmietajú nosiť.

Majú to po svojom otcovi, ktorý chodí

bosý celoročne. Ale topánky máme

(smiech) a celkom drahé, inak by

na nás mohla prísť aj sociálka. A samozrejme

vlastníme i kočík, ktorý nepoužívame

(smiech).

Takže už máte dve deti…

Starší štvorročný Samuel je teraz

v lesnej škôlke v Podolí a toto je Naty,

ktorý má teraz rok a štvrť. Ale pri

deťoch toho na statku veľa nestíham.

Tento rok dokonca ani zeleninu ani

pečenie chleba, ten musíme tentokrát

kupovať. No v zime zase budeme

piecť. Keď sme tento rok vysievali

zeleninu, Naty všetko zničil

a nemáme nič, iba asi päť základných

druhov. A ovocie nám všetko

zamrzlo. Takže máme len mlieko,

kurčatá a vajcia.

Svet Grálu

35 | 2013

To sa zlepší, keď deti trochu povyrastú.

Ale inak ste dosiaľ sebestační

boli, však?

Áno. Z polozbúraného statku sme

pomaly vybudovali fungujúce vidiecke

hospodárstvo, ktoré nám

umožňuje sebestačný život, priestor

na naše aktivity a záujmy a zároveň

možnosť stretávať sa s mnohými zaujímavými

ľuďmi, ktorí k nám zavítajú.

Chováme ovce, kozy a niekoľko

kravičiek Jersey. Ich mlieko spracovávame

na syry, jogurty a ďalšie dobroty.

Na farme prebieha celoročne predaj

z dvora a chodievame i na farmárske

trhy. Ďalším naším záujmom je

extenzívne ovocinárstvo, vysádzame

ovocné sady na našich pozemkoch

a staráme sa i o starý obecný sad.

Aké stromy vysádzate?

Sadíme hlavne staré odrody ovocných

stromov, ktoré stojí za to zachovať

a majú aj krajinársky význam.

Na dvore nám pobehuje vodná

i hrabavá hydina, máme troch psov,

mačky... pestujeme i zeleninu, väčšinou

len pre spotrebu u nás na hospodárstve.

Príležitostne hostíme rôzne

ekologicky zamerané akcie a občas

usporadúvame kurzy a víkendovky.

Sme takisto hostiteľskou farmou

medzinárodného dobrovoľníckeho

programu WWOOF – niekoľkokrát

u nás boli na skusy Američania

a Francúzi. Pri všetkom našom konaní

sa snažíme voliť ekologicky šetrnejšie,

ale praktické a životaschopné

alternatívy.

Ako ste začínali?

Od roku 2001, keď sme kúpili polovicu

statku na samote, sme dom

opravovali a využívali ako víkendové

a prázdninové útočisko. Potom naraz

vznikla záhradka, priviezli sa mačiatka,

sliepky – a už to začalo. Hospodáriť

sme začali nenápadne, nákupom

jednej kozy v roku 2005, keď sme

sa sem natrvalo presťahovali. Lenže

jednej koze bolo smutno, tak k nej

pribudla druhá. Ďalšie kozliatko bolo

krásne a tak kôz postupne pribúdalo,

až sme sa mimovoľne stali najväčšími

chovateľmi kôz v okolí. Niežeby naše

stádočko bolo nejako veľké, ale veľa

kôz sa tu už nechová. Domov u nás

našlo aj niekoľko plemenných východofrízskych

oviec a pôvodná valaška.

Nedokážem tie kozy teraz rýchlo

všetky spočítať. Koľko ich v tej ohrade

je?

ROZHOVOR

Dojíme ich asi dvadsaťosem a aj

šesť oviec. Je tam takisto pár kravičiek

a niekoľko kozliat alebo mladých

kôz, ktoré ešte kozľatá nemali.

Kozy ste si zaobstarali kvôli mlieku

a syru?

Áno. Chcela som skúsiť vyrobiť syr

a začali sme v tom i podnikať. A stále

sa umeniu výroby kozích syrov

učíme. Okrem osvedčených druhov

neustále skúmame, ako syry vylepšiť

a ako vyrobiť i naozajstné špeciality.

S tým, ako pribúdalo množstvo

spracovávaného mlieka, rástli i nároky

na priestor. Preto sme na farme

vybudovali i malú syráreň.

Dá sa výrobou syrov uživiť?

To je otázka, na ktorú stále nevieme

odpovedať. Vyzerá to, že áno. Žijeme,

a i naši pomocníci dostávajú výplatu.

No stále treba do niečoho investovať.

A tak sa peniaze strácajú v investíciách

a údržbe. Kupuje sa traktor, zvieratá,

treba opravovať budovy, atď. Keby

sme mali len syráreň a vyrábali z kupovaného

mlieka, tak sa veľmi pekne

uživíme. Ale pretože si mlieko produkujeme

sami, je to horšie. Ale musíme

brať do úvahy i to, že sme tu začínali

úplne od nuly. Nebolo tu nič, všetko

sme museli vybudovať sami. Nebol

tu ani plot, ani nástroje, ani chlievy,

ktoré by sme mohli použiť.

Ako a kde ste sa zoznámili s manželom?

Zhodou okolností sme obaja boli

práve v Japonsku a tam sme sa i zoznámili.

Študovala som japončinu a andragogiku.

Pobudla som tam niekoľkrát.

Napríklad trištvrte roka, rok, desaťkrát

asi po mesiaci. A veľakrát na kratšie.

Zaujímavé, ako ste sa vydali úplne

inou cestou a iným smerom, a dnes

žijete v Střemeníčku vidieckym životom.

To veľa spoločného s vaším štúdiom

nemá.

Že by to bolo to isté, to sa povedať

nedá. Ale ja nie som z veľkého mesta,

pochádzam z Rožnova pod Radhoštěm

a zvieratá i záhrada ma vždy

zaujímali. Len nepochádzam z poľnohospodárskej

rodiny. Tomu sa u nás

doma nikto nevenoval.

(Prichádza si k nám sadnúť bosý

muž...) Tak to bude najskôr váš manžel

Navot?

Áno, to prichádza náš hlavný hospodár.

Nie je vám smutno za Izraelom?

(Navot) Vôbec nie. Tu sa mi veľmi

páči. Nič mi tu nechýba. Prišiel som

„Radi by sme vybudovali miesto, ktoré každému, kto sem zavíta, prinesie inšpiráciu a poznanie niečoho nového. Miesto, kde

sa človek môže zamyslieť nad tým, ako dnes žijeme a ako by sme skutočne žiť chceli. Miesto, ktoré prichádzajúcemu môže ukázať

iný svet, ak bude chcieť. Miesto na život. Až keď spoznáme, aké rozmanité možnosti nám život ponúka, môžeme o ňom skutočne

slobodne rozhodovať. Život v súlade s odvekými rytmami prírody je niečo, na čo sme kvôli priemyselnej výrobe a každodennému

pracovnému stereotypu zabudli. Až žitie na statku uprostred prírody nás vrátilo späť k prirodzenému poňatiu času.“

Svet Grálu

35 | 2013

ROZHOVOR

z časti Izraela, ktorá bola európska.

Moja rodina pochádzala zo Škótska,

Nemecka a žili sme v obci, ktorú stavali

Nemci.

Mali ste v Izraeli hospodárstvo?

Žil som v kibuci. Bol tam kravín,

vedľa ktorého by sa i Klopina cítila

Koľko syrov dnes vyrábate?

(Lenka) Zhruba okolo dvanásť druhov.

Z toho je asi polovica kravských

a druhá polovica kozích alebo kozoovčích.

Občas i niečo špeciálne. Z kozích

robíme čerstvé kozie bochníky buď

neochutené alebo ochutené rôznymi

bylinkami alebo korením, robíme aj

malá. (Lenka) Klopina je spoločnosť,

ktorá obhospodaruje niekoľko desiatok

tisíc hektárov pozemkov všade

okolo nás až na sever.

Kto podojil prvú kozu? Lenka alebo

Navot?

Neviem ako Navot, ale ja som sa to

naučila až s prvou kozou, ktorú som si

kúpila. Nevedela som ani, čo to žerie.

Tušila som, že seno, ale že zrno? (Navot)

Ja som ani netušil, že koza musí

mať seno. To preto, že u nás v Izraeli

nie je taká zima ako tu. Tam žerú kozy

celoročne siláž z kukurice, pretože

tráva tam veľmi nerastie. Lenka mi

raz ukázala, ako sa dojí koza. Priviazala

ju, podojila a potom odišla na dva

týždne na Šumavu. Nechala ma tu samého

s kozou.

Trafili ste mliekom do šechtára?

Nie. Koza kopala a sedela. Klať

nemohla, ale zjavne vyjadrovala,

že so mnou nie je spokojná. Dve

deci som nadojil za 45 minút. A i tie

Svet Grálu

35 | 2013

mi nakoniec vykopla z ruky a vyliala.

A večer sa to opakovalo znovu.

Až po niekoľkých dňoch sme našli

s kozou spoločnú reč. Neskôr som

bol schopný podojiť za dve hodiny

i dvadsať zvierat. Naučil som sa to rukami

celkom šikovne, ale v noci som

nemohol ani spať, ako ma potom boleli.

Tak sme si nakoniec zaobstarali

stroj na dojenie.

Dnes už máte nielen stroj, ale aj pomocníkov.

(Lenka) Teraz tu máme na dlhodobej

stáži šikovného pomocníka. Väčšinou

sú tu pol roka. Ale chodia sem

ľudia aj na brigády. Niekto pomáha

dojiť, niekto na menší úväzok v syrárni.

Priebežne sa tu rôzne striedajú

traja pomocníci.

Aké boli vaši prvé syry?

V knižkách a na internete som si

prečítala, ako sa robí syr a skúsila

som ho vyrobiť. Kúpila som syridlo,

použila mliečnu kultúru a väčšinou

boli dobré, však Navot? (Navot)

To áno, ale my už jeme toľko syrov,

že sa na ne škeríme ako tí kritici, čo

rozumejú vínu. A neviem, či by som

dnes dal do úst syry, ktoré nám kedysi

tak chutili. Dnes už sme náročnými

ochutnávačmi, a ešte sa máme stále

veľa čo učiť.

tvrdý kozí syr čerstvý alebo zrejúci,

ktorý zreje v pivnici. Vyrábame aj roztierateľný

syr podľa receptúry, ktorú

sem priniesol Navot. Ide o laban z ovčieho

a kozieho mlieka, olivového

oleja a libanonského korenia. Občas

robíme aj ďalšie špeciality. Napríklad

kozoovčí dezert s medom a mandľami.

Kravské syry robíme hlavne tvrdé.

Ako dlho trvá ich výroba?

Kopčeky sú napríklad za dva dni

hotové. Ale tvrdé syry zrejú dva mesiace

i dlhšie, pokiaľ ich nepredáme.

Ako často máte syry vo svojom jedálnom

lístku?

(Navot) Príliš často. (Lenka) Podľa

toho, ako to práve cítim. Niekedy si

i celý týždeň mliečny výrobok nedám.

Ale väčšinou áno. Chlapci jedia kozie

syry, ale chutia im aj jogurty a dezerty.

Aké jedlá najčastejšie varíte?

(Lenka) Čo dom dal. Keď je u nás

niekto z dobrovoľníkov, môže

ROZHOVOR

celkom slušné množstvo ekologicky

pestovanej zeleniny. Kvôli malej

ploche musíme pestovať intenzívne

a dobre zeleninu nakombinovať, aby

bola všetka plocha využitá. Na záhony

často používame mulč, niektoré

záhony sa nerýľujú, alebo sa rýľujú

len v prípade nutnosti, pracujeme

vám zamrzne voda a musíte ju každý

deň nanosiť pre toľko zvierat, je to

celkom drina. Nočné smeny nerobíme.

Vstávame, keď sa zobudíme.

Jeme zeleninu z vlastnej záhrady, bez

chémie, bez hnojív, bez reklamných

trikov. Vajíčka od spokojných sliepok

a mlieko od maškrtných kôz

sa zapojiť aj do varenia, a nič iné ako

jesť našu stravu mu nakoniec neostáva

(smiech). Ľudia sa u nás naučia piecť

kváskový chlieb, placky, varíme aj

z toho, čo nakúpime. Nekupujeme

žiadne polotovary alebo hotové jedlá.

(Navot) Ľudia, ktorí u nás pracujú, si

musia na takúto stravu zvyknúť. Niektorí

s tým majú problém, a to si myslím,

že nie sme extrémne radikálni.

Ako ste sa naučili pomôcť koze pri

pôrode? Vo filmoch vždy ťahajú kozľa

alebo teliatko dvaja ľudia a zdá sa,

že je to dosť náročné…

(Lenka) Normálne kozy a kravy rodia

samé. Až na výnimky. My sme

zatiaľ našťastie nemuseli z kravy nič

ťahať. S kozami je to horšie. Keď ich

máte toľko, vždy sa nájde nejaká,

ktorá má pri pôrode problémy. Hlavne

kvôli zlej polohe kozľaťa. Je to rovnaké

ako u ľudí. To potom musíte do kozy

siahnuť a kozľatá zrovnať. Niektoré

veci vieme sami, ale tento rok i vlani

sme už museli vyhľadať pomoc veterinára.

Keby sme tomu nechali voľný

priebeh, nedopadlo by to dobre.

Akým spôsobom obrábate záhony

so zeleninou?

Neustále sme sa snažili vylepšovať

našu záhradu, ktorá síce nie je nijako

rozľahlá, ale darí sa nám získavať

so zmiešanými kultúrami a nechávame

si vlastné semienka. Obilie nepestujeme

žiadne, pretože nemáme

ornú pôdu.

Pestujete niekedy aj neobvyklé

druhy zeleniny?

Áno. Radi jeme menej známe druhy

zeleniny, napríklad daikon (japonská

dlhá biela reďkovka) a lopúchový koreň,

ktorého semienka som doviezla

z Japonska. Náš lopúch sa dá síce tiež

jesť, ale nemá tie korene také pekné

zeleninové ako sú japonské, ktoré

sa dajú prirovnať napríklad ku koreňom

mrkvy. V Japonsku ich pestujú

v debničkách. Potom ešte kvaku (druh

repy), japonské tekvice a ázijské listové

zeleniny, ktoré sa používajú na šaláty

aj na tepelnú úpravu. Až do októbra

a novembra rastú vonku. Skúšali sme

aj rôzne iné druhy.

Aký je váš denný režim?

Stále máme dosť práce. V lete pracujeme

dlho, v zime krátko. Ale keď

chutia úplne inak ako kúpené v obchode.

Vlastnoručne upečený kváskový

chlieb. Domáci kozí syr. Jablčná

šťava priamo zo sadu. Takú v žiadnom

supermarkete nekúpite, pretože

je robená s láskou a priamo pre tých,

ktorí ju budú piť. Možno toto zdanlivo

obyčajné, ale v ére diktátu priemyslu

takmer zabudnuté, je luxus,

akým je len málokto požehnaný. My

„Ve dvoře“ si prajeme, aby čistá voda,

krásne letné ráno a poctivé prírodné

potraviny na tanieri boli pre všetkých.

Každý má na výber, keď vie,

ako na to.

Zhovárala sa Marie Šuláková

Foto: Veronika Ondřejová

Svet Grálu

35 | 2013

ROZHOVOR

„Odvďačia sa mi dôverou“

... hovorí Siegfried Mössner, ošetrovateľ zvierat

Čo robiť, keď je kôň nevyliečiteľne alergický na seno? Siegfried Mössner zo švábskeho

Brackenheimu hľadal možnosti, ako zvieratám dlhodobo pomôcť. A v tejto pomoci

súčasne našiel i svoje povolanie: teraz patrí k praktickým ošetrovateľom v Nemecku

– a svojou činnosťou dokazuje, čo všetko sa dá pri liečení zvierat dosiahnuť pôsobením

účinných homeopatických liečiv, predovšetkým však náklonnosťou a citlivým

prístupom.

Svet Grálu

35 | 2013

ROZHOVOR

GralsWelt: Keď Vás tak pozorujem

pri práci so zvieratami a ich

majiteľmi, okamžite ma zaujme

láskyplnosť, ktorú tu prejavujete…

Mössner: Tá je pre mňa veľmi dôležitá!

Chcem, aby sa ľudia v mojej

blízkosti cítili dobre. Tento srdečný

tón rozpoznajú prirodzene

aj zvieratá, ktorým nemôžeme

v tomto ohľade nič predstierať.

Zviera proste vidí človeku priamo

do srdca, tam nemôžete nič ukryť.

Svoju prácu robím v tomto láskyplnom

duchu, pretože som pevne

presvedčený, že tento súcit je súčasťou

liečebného procesu, ktorú

zviera, majiteľ a prirodzene i terapeut

môžu spoznať a vycítiť.

GralsWelt: Na vašich webových

stránkach sa môžeme dočítať,

že ste vďaka koňovi, ktorý bol

alergický na seno, našli svoje povolanie.

Môžete nám tento nevšedný

príbeh priblížiť?

Mössner: Táto príhoda sa udiala

pred 25-timi rokmi. Jedného dňa

som musel svojho koňa priviesť

na kliniku, pretože mal kompletne

zahlienené dýchacie cesty.

Po vykonaní pľúcnej endoskopie

sa zistilo, že jeho ťažkosti vznikli

kvôli alergii na seno! Aby som bol

úplne presný, nebolo to samotné

seno, čo spôsobilo problémy, ale

„bacil“, ktorý sa nachádzal v sene

a v slame. Po vybraní všetkých infúzií

mi odovzdal vtedajší zverolekár

koňa s poznámkou: „To pomôže

akurát tak na rok. Potom

všetko začne zase od začiatku!“ To

ma vtedy skutočne vydesilo. Musíme

zvieraťu predsa pomôcť dlhodobo!

Hľadanie alternatívnych

prostriedkov ma priviedlo pomerne

rýchlo k povolaniu praktického

ošetrovateľa. Chcel som

sa stať pre zvieratá skutočnou pomocou.

Musím ešte podotknúť,

že zvieratá boli vždy mojimi najužšími

priateľmi, už od detstva som

túžil pracovať s nimi.

GralsWelt: Akými metódami

pracujete? Existuje nejaký špeciálny

terapeutický prístup?

Mössner: V zásade platí, že ja

ako praktik v liečbe môžem len

dopĺňať základnú medicínu. To

znamená, že konvenčná medicína

lieči symptomaticky, a ja ako praktický

ošetrovateľ sa naopak snažím

liečiť komplexne, a síce homeopatickými

prostriedkami. Za tých

dvadsať rokov sa stále len učím.

Napríklad, keďže moji pacienti

hovoria inou rečou, súčasťou mojej

cesty bolo pestovať si vnímavosť

k výrazom zvierat. Zviera mi

dáva najavo, kde má problém. To

je tá najväčšia a najkrajšia skúsenosť,

ktorú toto povolanie prináša.

Pri voľbe liečebných prostriedkov

mám k dispozícii kompletnú homeopatickú

lekáreň, aj základné

pravidlá pri ošetrovaní sú podobné

ako u ľudí, s tým rozdielom, že my

používame účinnú látku v inej

potencii. Keď napr. vezmem jed

z tarantuly, viem, že k charakteristike

tohto jedu patrí ochrnutie.

Podľa homeopatického komplementárneho

princípu však práve

tým ochrnutie zvieraťa odstránim.

Lieči sa proste podobné podobným,

tak, ako to už dávno objavil Hahnemann.

GralsWelt: Vy nepoužívate

žiadne pilulky?

Mössner: Nie, zistili sme totiž,

že orálne užívanie nepôsobí

tak dobre ako u ľudí. Ale keď použijeme

účinnú látku v injekcii,

úspech sa dostaví veľmi rýchlo.

Svet Grálu

35 | 2013

ROZHOVOR

GralsWelt: Snahou komplexnej

medicíny je pôsobiť na vedomie

človeka, aby si uvedomil

svoje vnútorné konflikty a riešil

ich. Dá sa tento prístup aplikovať

aj pri liečbe zvierat? Môže sa stať,

že choré zviera je ovplyvnené konfliktmi

svojho pána? Totiž u zvierat

vo voľnej prírode, teda bez ich

konkrétneho vzťahu k človeku,

sa vyskytuje omnoho menej prípadov

ochorenia.

Mössner: Presne tak to vnímam

i ja! Vo Švábsku sa hovorí: „Aký

pán, taký krám!“ Toto príslovie

sa uplatňuje takisto v prípade choroby

zvieraťa. Počas svojej praxe

som neraz pozoroval, ako sa osudy

ľudí a zvierat v chorobe prelínajú.

Choroba prebieha u majiteľa

a zvieraťa často rovnako, paralelne,

až to človeku vyráža dych. Mne

osobne je úplne jasné, prečo to tak

je: zvieratá chcú, podľa môjho názoru,

človeku slúžiť!

Zviera chce človeku pomôcť,

chce ho vo svojej láske inštinktívne

priviesť k poznaniu. Kto si myslí,

že zvieratá len hlúpo sedia pri

nohe svojho pána a čakajú na pohladenie,

rozumejú bytostiam

tohto stvorenia nesprávne! Zviera

chce z nevýslovnej lásky pomôcť

svojmu pánovi, a je mu jedno, ako.

Dobrému pánovi slúži stále a bez

výhrady. Keď je to nutné, preberá

časť jeho choroby a pomáha mu

ju znášať – tak ďaleko siaha jeho

láska. Mnohí ľudia sa ma zo žartu

pýtajú: „Teraz, keď ste už pomohli

môjmu zvieraťu, nechcete pomôcť

i mne?“ Je v tom veľa pravdy…

GralsWelt: Keď je zviera indikátorom

choroby svojho pána, potom

sa má súčasne ošetriť aj ten,

nie? Existujú ľudia, ktorí si to

berú k srdcu a nechajú sa z lásky

k svojmu zvieraťu vyšetriť tiež?

Svet Grálu

35 | 2013

Mössner: Áno, existujú takíto ľudia,

a zvieratá to obvykle vycítia.

Mal som jeden taký úporný prípad,

keď bežné prostriedky nepomáhali,

a zistil som, že problém je

niekde inde. Vtedy pomáha, keď si

s majiteľom pohovorím a spoločne

hľadáme, v čom to väzí. Keď potom

človek svoj problém skutočne

vyrieši, zapôsobí to obdivuhodne

rýchlo aj na zvieracieho miláčika.

GralsWelt: Aké zvieratá ste dosiaľ

ošetrovali? Mali ste aj nejaké

mimoriadne prípady?

Mössner: Jedného dňa prišiel

za mnou cvičiteľ cirkusu a chcel

vedieť, či by som mohol ošetriť aj

sibírskeho tigra kráľovského. Moja

rýchla odpoveď: „Pre mňa nie je

sibírsky tiger kráľovský ničím

iným než veľkou mačkou!“ Krotiteľ

sa na mňa prekvapene pozrel

a spýtal sa, či mám pri sebe pušku

na narkózu. „Samozrejme, že nemám.

Žiadnu totiž nepoužívam!“

Krotiteľ mi káravo vysvetlil ešte

raz, že ide o urasteného sibírskeho

tigra kráľovského, a že bude dobré

použiť narkózu, pretože tiger má

zranenú labu. Tak sme prišli, zabraní

do diskusie, až ku klietke

s tigrom, ktorý už bol od ostatných

izolovaný. Zviera uprostred

svorky by totiž bolo skutočne nevypočítateľné.

Jednoducho som

podišiel k tigrovi a tou najlepšou

švábčinou som mu povedal: „Počuj,

bratku, buď taký dobrý a podaj mi

svoju labu. Máš ju zranenú!“ Krotiteľ

stál užasnuto vedľa mňa a len

utrúsil: „Niečo také som ešte nevidel!“

Tigra som mohol bez problémov

ošetriť, spolupracoval jedna

radosť! Len ku koncu, keď som

po ošetrení tú jeho labu postriekal

dezinfekčným sprejom, zareval

– trochu nesmelo, akoby skôr pre

seba – bolo jasné, že to páli! Krotiteľ

bol po ošetrení taký nadšený,

že sa ma spýtal, či by som nechcel

sprevádzať cirkus ako zverolekár...

Dnes sa starám o zvieratá v zoologickej

záhrade vo Schweigerne.

Tam som mal takisto veselý zážitok

s jednou šimpanzou dámou.

Úbohé zviera bolo veľmi choré

a malo vysokú horúčku, takže

som mu musel dať injekciu. Na čo

nesmiete zabudnúť: šimpanz má

sedemkrát väčšiu silu ako človek

a okrem toho impozantné zuby!

Aplikácia injekcie takémuto zvieraťu

môže byť teda trochu nebezpečná.

– Po niekoľkých dňoch

som ju opäť prišiel navštíviť, aby

som sa presvedčil, či sa jej darí

lepšie, a skutočne som ju uvidel

spokojne sedieť na najvyššom

mieste vo zvernici. Zavolal som

na ňu menom a tleskol do dlaní.

Tu zoskočila táto dáma dolu, vrhla

sa na mňa s plnou silou a radostne

ma objala. Dôvera, akú mi prejavila,

sa nedá ničím zaplatiť. Nikdy

na túto náklonnosť, vďaku tohto

zvieraťa, nemôžem zabudnúť. Túto

úprimnosť na zvieratách tak milujem.

Ale keď ťa zviera neznáša, potom

ti to takisto ukáže!

Gralswelt: Existujú choroby,

ktoré často liečite, u ktorých ste

obzvlášť úspešný?

Mössner: V prípade nádorov,

teda rakoviny, ošetrujem relatívne

veľa zvierat a často úspešne.

U koní sú to krívanie a ešte jedna

zvlášť záludná choroba, „headshaker“

(tras hlavy), na ktorú

dosiaľ neexistuje žiadny liek.

A práve u zvierat s touto chorobou,

ktorá vo väčšine prípadov

končí smrťou, som dosiahol vyliečenie

u viac než stovky prípadov.

Našiel som v priebehu svojej

praxe jednu špeciálnu kombináciu

homeopatických liečiv, ktorá sa mi

obzvlášť osvedčila.

GralsWelt: Čo robíte, keď má

kôň ortopedické problémy? S nápravou

kĺbu sa dá ťažko niečo robiť…

Jedine, že by ste mali ruky

ako lopaty ako známy liečiteľ koní

Tamme Hanken…

Mössner: Tamme Hanken to robil

veľmi dobre! Ja som však vyvinul

svoju metódu; je určite rovnako

efektívna, a nepotrebujem pri

nej žiadnu silu – nechávam túto

prácu na samotného koňa. Pichnem

mu akupunktúrnu ihlu do určitého

miesta a dám tak svalstvu

koňa impulz. Tým sa vo svaloch

napätie uvoľní a v nadväznosti

na to sa potom vyrovná aj usporiadanie

kostí. Celkom jednoduché…

GralsWelt: Na svojej úvodnej

internetovej stránke píšete slová

„vďaka Bohu“ veľkými písmenami.

Akú rolu hrá Boh vo Vašom živote?

Mössner: Veľkú! Musím povedať,

že moja viera je absolútnym

základom aj pri mojej práci. Boh

a láska sú neoddeliteľné! Čím je

človek láskavejší, tým bližšie má

k Bohu. Robím svoju prácu s pokorou,

vo všetkej skromnosti a cítim

sa pri nej ako nástroj. Keby som

nemal božie požehnanie, nikdy by

som nemohol dosiahnuť také výsledky.

Gralswelt: To je skutočne krásne

vyznanie! Ďakujeme Vám za rozhovor.

Novinka

Margot Ruis:

„Bytosti prírody

a liečenie Zeme“

Naša cena: 11,00 €

Cena pre predplatiteľa: 10,50 €

Bytosti prírody a liečenie Zeme

Slovenský preklad

Po úspešnej knihe Bytosti přírody prinášame ďalšie pútavé

rozprávanie v novej knihe Bytosti prírody a liečenie Zeme.

Autorka komunikuje s vílami, elfami, dévami stromov

a inými bytosťami a odovzdáva nám ich naliehavé posolstvo.

Pochybný technologický a spoločenský vývoj poškodzuje

jemnohmotné okolie Zeme. Každý človek však môže svojím

vedomým životom prispieť k jej liečeniu. Čo tým autorka

konkrétne myslí, ukazuje dojímavo i humorne na príkladoch

počas svojej cesty z Rakúska, cez Stredomorie až na Havaj

a do Indie.

Mehmet Yesilgöz

yesilgoz@svetgralu.cz

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

POHYB

Pohyb (4)

Osvieženie za minútku

Ako vám to zatiaľ ide s cvikmi, ktoré sme vám doteraz predstavili? Zvládli ste ich? Alebo

sa vám zdá, že je ich priveľa? Možno ste len nemali čas. Básnik Gottfried Keller napísal: „Čas neplynie,

on stojí, to my sa ním plavíme…“ Mohlo by to znamenať, že čas má svoj pôvod v pohybe?

Dnes tu pre vás máme naozaj výnimočnú výzvu. Sú s ňou spojené dve správy, jedna dobrá

a jedna zlá. Najskôr teda tú dobrú: náš dnešný cvičebný program zaberie len minútu a je úplne

jednoduchý. A tá zlá správa: teraz sa už naozaj nebudete mať na čo vyhovoriť. Aj keď – z iného

uhla pohľadu je aj tá „zlá“ správa vlastne dobrá…

Takže, tu to máme:

AKO SA VZPRUŽIŤ ZA 60 SEKÚND

Príprava: Otvorme si okno (áno, aj keď je vonku chladno)!

Birgit a Philipp Siefertovci

Svet Grálu

35 | 2013

Sekunda 0 až 10: Pravú

nohu úplne uvoľníme

a vytrasieme, od bedier

až ku končekom prstov.

Sekunda 10 až 20: Vytrasieme

teraz ľavú nohu.

Sekunda 20 až 30: Rovnako

uvoľníme a poriadne vytrasieme

aj obe paže, od ramien

až po končeky prstov. Pritom

môžeme stáť rovno, alebo

mierne v predklone – vtedy

sa dá ramenami potriasať

ešte lepšie.

Sekunda 30 až 45: Stojíme

vzpriamení, v „kráľovskom“

postoji. Trup voľne vytáčame

zo strany na stranu.

Paže máme uvoľnené a pohľadom

sledujeme smer pohybu.

POHYB

Sekunda 45 až 60: Uvoľníme

sa a ponaťahujeme sa všetkými

smermi – paže, trup,

hlavu, celé telo. Dýchame

pokojne – hlboký nádych

a výdych. Na záver cvičenia

s výdychom vzdychneme,

uvoľňuje to.

Teraz si ešte venujme jeden

úsmev; no a môžeme zatvoriť

okno a pokračujeme vo svojej

práci!

Tu sme vyfotografovali

našu „pokusnú osobu“

pred a po našom minútovom

osviežení. Viditeľná

premena... Však?

Naše odporúčanie: Opakujme toto osviežujúce cvičenie triaž

päťkrát denne – samozrejme, môžeme aj častejšie. Ale

pozor na jeho riziká a aj vedľajšie účinky! – Ihneď po cvičení

pocítime sviežosť a uvoľnenie. A práca nám pôjde lepšie, pustíme

sa do nej s novým elánom!

Tak zase nabudúce!

Svet Grálu

35 | 2013

POSOLSTVO GRÁLU

Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému

„Posolstvu Grálu“

História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“

WERNER HUEMER

Dielo „Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ od Abd-ru-shina, ktoré je myšlienkovou

základňou redakčnej práce

tohto časopisu, má históriu vzniku plnú

zvratov, ktorá často vedie k chybnému

pochopeniu. O súčasnej trojzväzkovej

forme sa niekedy tvrdí, že nejde o autentické

Abd-ru-shinovo dielo, ale o pozmenený

originál. Pre vážnych čitateľov

Posolstva znamenajú tieto pochybnosti

závažný problém. Preto sme sa rozhodli

našim čitateľom priblížiť históriu vzniku

diela „Vo svetle Pravdy“.

roku 1920 sa začal Oskar Ernst

Bernhardt, dovtedy známy predovšetkým

ako autor cestopisov a divadelných

hier, verejne vyjadrovať

k dôležitým otázkam života. O niekoľko

rokov neskôr uverejnil pod

menom „Abdruschin“ prednášky

a odpovede na otázky v jednotlivých

zošitoch, s názvom „Gralsblätter

– Gesammelte Vorträge von

Abdruschin“ („Listy Grálu – zbierky

prednášok od Abdruschina“). Sedem

dielov „Listov Grálu – séria I“, vydalo

Svet Grálu

35 | 2013

„Nakladateľstvo Listov Grálu“ („Verlag

der Gralsblätter“) v Bad Heilbrunne

(vtedajšie bydlisko rodiny

Bernhardt).

Význam u nás nezvyčajného mena

Abdruschin je „služobník Svetla“.

Na jednej strane vyjadruje úlohu nositeľa

Pravdy a na druhej strane poukazuje

na jeho inkarnáciu v čase, keď

žil Mojžiš (viac v knihách Zaviate

doby sa prebúdzajú II a Z doznelých

tisícročí).

PRVÉ „POSOLSTVO

GRÁLU“

roku 1926 Abd-ru-shin zlúčil

veľkú časť prednášok, ktoré

už dovtedy vyšli v „Listoch Grálu“,

do knižnej podoby a vydal ich pod

názvom „Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo

Grálu od Abdruschina“. Táto

publikácia, označovaná niekedy aj

ako „malé ľudové vydanie“, alebo

„fialové vydanie“ (podľa farby obálky)

alebo i „tutzingské vydanie“ (na základe

vtedajšieho sídla vydavateľstva),

obsahovala spolu 43 prednášok, ako

aj sprievodné slovo, ktoré je uvedené

na začiatku každého dnes dostupného

súborného vydania. Toto

„Na úvod“ objasňuje nielen Abd-ru-

-shinov zámer („Nasledujúce slovo

neprináša nové náboženstvo. Má byť

pochodňou pre všetkých vážnych poslucháčov

alebo čitateľov, aby našli

pravú cestu, ktorá ich povedie do vytúžených

výšin“ ... ukážka), ale slúži

aj každému človeku, hľadajúcemu

pravdu a poznanie, „ako sprievodca“

na jeho ceste životom: „Len ten, kto

sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať.

Hlupák, ktorý na to používa

cudzie pomôcky vo forme hotových

názorov, ide svojou cestou ako

o barlách…“

V tomto prvom Posolstve Grálu

boli prednášky zoradené najprv

podľa svojho prvého publikovania

v siedmich zošitoch „Listov Grálu –

Séria I“; no nie všetky boli ďalej zverejňované

v rovnakej podobe. Niektoré

boli novo uvedené pod iným

názvom až v neskorších vydaniach

„Posolstva Grálu“. Tak dostala prednáška,

ktorá sa pôvodne volala

„Žite!“, neskôr názov „Prebuďte sa!“

alebo prednáška „Veľké tajomstvo“

názov „Mlčanie“.

Také zmeny sú, samozrejme, výsadným

právom každého autora,

a Abd-ru-shin formoval podobu

svojho Posolstva aj v ďalších vydaniach;

mnohé skrátil, mnohé rozšíril

a upravil, vždy podľa toho, čo považoval

v čase prepracovania za nutné

a správne. Posolstvo Grálu zostalo

vo svojej základnej myšlienkovej

podstate bezo zmien, a človek môže

pri bližšom pozorovaní a opakovanom

čítaní iba žasnúť nad tým, že už

prvé prednášky obsahovali v komprimovanej

forme základ všetkého.

Každý diel vo svojom obsahu a ladení

pôsobí ako hologram celku, každá

prednáška, ba miestami každá veta

prináša kompletné posolstvo. Táto

skutočnosť je jedným z najkrajších

dôkazov o tom, že v Abd-ru-shinovom

diele nejde o nazhromaždené

vedomosti, ale o niečo viac, o niečo

omnoho vyššie, obsiahlejšie než je

obyčajná ľudská múdrosť.

„VOLANIE“ NECH

VYCHÁDZA

DO CELÉHO SVETA!

o zverejnení pôvodného diela

„Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo

Grálu od Abdruschina“ nasledovali

v rokoch 1926 až 1930 mnohé

ďalšie prednášky. Publikované boli

jednak v „Listoch Grálu – séria II“

(zošity 1 až 7), a od leta 1927 v novom

časopise s názvom „Der Ruf – Schrift

für alles fortschrittliche Wissen“

(„Volanie – spis pre pokrokové vedenie“).

V predhovore prvého zošita

Abd-ru-shin píše: „Volanie nech vychádza

do celého sveta! Má vytvoriť

užšie spojenie medzi všetkými stúpencami

a čitateľmi mojich slov. /…/

Nech Volanie prebudí mnoho duší

a prinesie všetkým vážne hľadajúcim

osvietenie a tým mier a pokrok!“

Tieto slová sa však netýkajú iba časopisu,

ale celého Abd-ru-shinovho

Posolstva Grálu ako celku.

„VEĽKÉ VYDANIE“

POSOLSTVA GRÁLU

roku 1931 vyšlo v mníchovskom

vydavateľstve „Der Ruf“, ktoré

vydávalo aj rovnomenný časopis,

rozšírené vydanie diela „Vo svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „veľké

vydanie“. Popri 43 prednáškach

z prvého vydania v roku 1926 obsahovalo

teraz ďalších 48 prednášok

– sčasti tých, ktoré predtým vyšli

v „Listoch Grálu“ alebo časopise „Der

Ruf“, a sčasti nové texty. Niektoré,

ako napr. „Liečivý magnetizmus“

alebo „Môže byť staroba prekážkou

k duchovnému vzostupu?“ sa vracali

k odpovediam na otázky a sú príkladom,

ako pochopenie (alebo nepochopenie)

čitateľov a poslucháčov

ovplyvňovalo autorovu ďalšiu prácu.

Vo „veľkom vydaní“ Posolstva

Grálu Abd-ru-shin do istej miery

zmenil aj poradie prednášok, takže

hlavné tematické body boli zreteľnejšie

a jeho dielo mohlo poskytnúť

čitateľovi ideálne vedenie.

Ale niektoré zmeny, ktoré sa vykonali

vo vydaní v roku 1931, boli

uskutočnené bez súhlasu autora.

V súlade s vtedajším „duchom doby“

korektori vydavateľstva svojvoľne

zmenili rad výrazov. Z „klauna“

sa stal „vtipkár“, „rezonancia“ sa premenila

na „ozvenu“ – a tak ďalej.

Tieto neoprávnené zmeny boli napokon

vo „vydaní z poslednej ruky“

spätne skorigované podľa originálneho

rukopisu až po smrti Abd-ru-

-shina.

„DOZNIEVANIE“

POSOLSTVA GRÁLU

ydaním v roku 1931 sa jadro diela

„Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ sprístupnilo v novej úprave.

Mnohé prednášky vychádzali i v ďalších

rokoch. Celkovo bolo zverejnených

59 jednotlivých číslovaných

Abd-ru-shinových textov. Tie v roku

1934 vydalo mníchovské nakladateľstvo

„Der Ruf“ v novej knihe pod

názvom „Doznievanie Posolstva

Grálu – zväzok 1“ – opäť v čiastočne

pozmenenom poradí než bolo pôvodné,

a niektoré prednášky aj pod

iným názvom.

V rokoch 1934 až 1937 vyšlo

ďalších 38 jednotlivých číslovaných

prednášok. Vzhľadom na to,

Svet Grálu

35 | 2013

POSOLSTVO GRÁLU

že „Doznievanie“ z roku 1934 bolo

označené ako „zväzok 1“, všetci predpokladali,

že je v pláne i druhý diel

„Doznievania“.

Z dôvodu historického vývoja

krátko pred druhou svetovou vojnou

k jeho spísaniu však už nedošlo.

(Napriek tomu sú dnes na určitých

internetových stránkach ponúkané

knihy s názvom „Doznievanie Posolstva

Grálu“, zväzok 2 a 3, ktoré však

nie sú ani obsahovo, ani usporiadaním

autentické s prednáškami.)

„VYDANIE

Z POSLEDNEJ RUKY“

zhľadom na to, že ďalšie zverejňovanie

bolo pod zvyšujúcim

sa tlakom národne socialistického

režimu stále ťažšie, publikoval

Abd-ru-shin v roku 1937 ďalších

desať prednášok, ako aj odpovede

na otázky v časopise „Die Stimme“

(Hlas), vydávanom v Zürichu. Neskôr

sa vydávanie aj tohto časopisu

muselo zastaviť. V marci 1938 národní

socialisti Abd-ru-shina uväznili,

v septembri 1938 nasledovalo

jeho vyhostenie z Rakúska, kde jeho

rodina žila na Vomperbergu v Tirolsku

– najprv do Schlaurothu v Görlitzi,

v marci 1939 potom do Kipsdorfu

(Krušné hory). Tam dokončil

novú úpravu svojho diela „Vo svetle

Pravdy“ do dnešnej podoby. „Koncom

mája 1941 bol upravený rukopis

pripravený do tlače,“ písala neskôr

Irmingard Bernhardt, ktorá sama

Abd-ru-shina pri práci sprevádzala.

Úprava obsahovala zmeny rôzneho

druhu. Šlo napríklad o opravy interpunkčných

znamienok, o zmeny

slovosledu, o vypustenie alebo skrátenie

celých viet alebo odstavcov, kde

sa opakovali myšlienky už vyslovené.

Vyškrtával však aj slová, vety, aj celé

odstavce, keď nadobudol dojem,

Svet Grálu

35 | 2013

že by ľudia jeho predchádzajúcim

myšlienkam nerozumeli. Tento názor

rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo

prežívanie posledných rokov pred

jeho odchodom.

Uložené domáce väzenie mu napokon

znemožnilo ďalšiu činnosť a 6.

decembra 1941, príliš skoro, Abd-ru-

-shin opustil Zem.

Trojzväzkové dielo „Vo svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „vydanie

z poslednej ruky“, zostáva jeho

odkazom (u nás vydáva Efezus spol.

s r.o. v Slovenskej Ľupči). Toto posledne

upravené vydanie obsahuje

168 prednášok. Zmeny sa netýkali len

nevyhnutných pravopisných úprav,

ale rad prednášok bol zmenený a doplnený

novými textami, niektoré boli

vypustené. Aj niektoré názvy boli

nanovo upravené. Tak sa napr. názov

prednášky „Volanie po vodcovi“

zmenil na „Volanie po pomocníkovi“

– z pochopiteľného dôvodu, lebo pojem

„vodca“ bol zneužitím národnými

socialistami nadlho sprofanovaný.

(Abd-ru-shin používal tento

výraz v zmysle duchovného vedenia

k pokroku a zušľachteniu.)

Trojzväzkové „vydanie z poslednej

ruky“ vyšlo až niekoľko rokov

po ukončení druhej svetovej vojny

a zostalo do dnešného dňa vo svojej

forme a obsahu platnou verziou Posolstva

Grálu. Odvtedy sa preložilo

do šestnástich jazykov a je dostupné

vo viac ako osemdesiatich krajinách

sveta.

Pojem „vydanie z poslednej ruky“

pochádza z nakladateľstva. Zdôrazňuje,

že ide o posledné autorizované

prepracovanie; v prípade

Posolstva Grálu poukazuje na to,

že tieto tri diely majú byť považované

za uzavretý celok, za základnú

osnovu na pochopenie štruktúry

stvorenia. Ale pojem „vydanie z poslednej

ruky“ nemá byť chápaný

tak, že Abd-ru-shin neplánoval už

žiadne ďalšie prednášky. Mnohé odkazy

v Posolstve Grálu poukazujú

na to, že autor pripravoval detailnejšie

popisy a dôkladnejšie vysvetlenia.

K najtrpkejším dôsledkom ďalekosiahleho

chybného vývoja v tridsiatych

rokoch minulého storočia patrí

aj predčasný odchod Abd-ru-shina

– keďže sa už k práci nedostal. Musel

tak vyschnúť zdroj poznania o stvorení,

ktorý vďaka prednáškam Posolstva

Grálu bohato napĺňal srdcia ľudí

hľadajúcich pravdu, a dielo „Vo svetle

Pravdy“ sa stalo ich životným sprievodcom.

FORMA A OBSAH

náď skrytá, mylne vedená túžba

po ďalšom zdroji spôsobuje,

že dnes mnohí čitatelia „Posolstva

Grálu“ hľadajú v Abd-ru-shinových

textoch a prednáškach okrem „vydania

z poslednej ruky“ ďalšie tajomstvá

z čias jeho pozemského života.

Táto túžba po všetkom neobvyklom

sa u niektorých ľudí prejavuje snahou

o vypátranie niečoho „skrytého“

alebo „utajeného“ v súvislosti s Posolstvom

Grálu.

Tak napríklad Mariu Bernhardt,

vdovu po Abd-ru-shinovi, a jeho

dcéru Irmingard Bernhardt podozrievali

zo sfalšovania obsahu Posolstva

Grálu. Dokonca kolujú

zoznamy všetkých slov a viet, zmenených

oproti vydaniu v roku 1931,

ktoré toto obvinenie dokladajú.

V minulých desaťročiach sa vyskytovali

skupiny ľudí, uznávajúcich iba

„staré Posolstvo“. Irmingard Bernhardt

už v roku 1956 na oblastnom

súde vo Schwazi vysvetlila, že všetky

zmeny boli vykonané „presne podľa

príkazu autora“, a v roku 1985 presne

popísala okolnosti novej úpravy

v ďalšom rozšírenom vysvetlení, no

POSOLSTVO GRÁLU

Dielo „Vo svetle Pravdy - Posolstvo

Grálu“ má dlhú históriu

vzniku. Začalo „Listami Grálu“

cez „malé“ (1926) a „veľké“

vydanie (1931) až k dnešnému

trojzväzkovému dielu.

jej vysvetlenia zostali bez trvalej odozvy.

Myšlienka, že bolo vo „vydaní

z poslednej ruky“ niečo sfalšované

alebo zatajené, sa stále znovu vynára

a od konca roku 2011, po uplynutí lehoty

autorského práva (sedemdesiat

rokov od úmrtia Abd-ru-shina), je

podľa platných svetských právnych

podmienok možné, aby sa autorské

diela šírili voľne, hoci aj prostredníctvom

internetu. A to sa týka aj tzv.

„starého vydania.“

Otázkou duchovnej zodpovednosti

za šírenie nepodložených podozrení

sa tu nebudeme zaoberať.

Nepochopiteľným však zostáva fakt,

že Abd-ru-shinova rodina sa ocitla

v podozrení, že urobila niečo nesprávne,

a to bez akéhokoľvek zrozumiteľného

motívu. Súčasné trojzväzkové

vydanie poskytuje predsa

obsahovo rovnaké myšlienky, ako

vydanie v roku 1931; nie je v ňom nič,

čo by zavádzalo čitateľa iným smerom.

Z finančného hľadiska by bolo

po druhej svetovej vojne nové vydanie

už napísanej knihy a prípadné

vydanie druhého dielu „Doznievania“

jednoduchšie a pochopiteľnejšie,

než nové spracovanie troch prepracovaných

zväzkov. Práve to však bola

výslovná vôľa Abd-ru-shina. Novou

úpravou svojho Posolstva Grálu chcel

lepšie viesť všetkých čitateľov „...od

prednášky k prednáške k rozšíreniu

znalostí o všetkých zákonoch stvorenia

ku zrelosti ich ducha“, (citované

z vysvetlenia Irmingard Bernhardt).

Podozrievanie zo strany niektorých

ľudí nepotrebuje očividne

žiadny motív. Ten, kto predpokladá,

že bolo niečo zatajené alebo sfalšované,

automaticky nachádza stúpencov,

pretože pocit, že sa vo všetkých

oblastiach života podvádza

a klame, je dnes u mnohých ľudí

silne v povedomí a paradoxne vedie

ku sklonu bezmyšlienkovite veriť nezmyselným

tvrdeniam.

Ostáva iba dúfať, že rozum a spoľahlivý

cit konečne uvedú ten zbytočný

kult o predošlom vydaní „Posolstva

Grálu“ na správnu mieru. Pre

mnohých ľudí usilujúcich sa o rozšírenie

vedomia a prehĺbenie znalostí

je predovšetkým dôležité osvojiť si

obsah Abd-ru-shinovho diela. Spor

o vonkajšiu formu bude potom sám

osebe bezvýznamný.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

????

Božia iskra v nás

Všetci ľudia v sebe nosia mimoriadny dar. Je ním túžba po zdokonaľovaní svojej bytosti.

Niekto sa túto túžbu snaží naplniť vysokým pracovným nasadením, rastom

svojho vplyvu a majetku. Iný napĺňa túto potrebu zlepšovaním svojich dobrých vlastností,

alebo oslobodením sa od žiadostí. Medzi nami sú aj takí, ktorí za vrchol svojho

snaženia považujú splynutie s božstvom, pretože, ako sami veria, majú v sebe božské

jadro. Táto snaha je však klam a prinesie človeku v konečnom dôsledku len trpké

sklamanie, pretože pravé jadro človeka je duchovné, nie božské.

ázor, že má človek vo svojej

podstate božské jadro, je dnes

pomerne populárny. Mnohí liečitelia,

mediálne nadaní ľudia a majstri

rôznych duchovných smerov hovoria

o tom, že Boh je v každej kvetine,

v každom kameni – a takisto

v samotnom človeku. Opačný postoj,

ktorý toto vyhlásenie popiera, môže

v mnohých ľuďoch vyvolať pobúrenie.

Je to predsa tvrdenie proti tvrdeniu.

Na tejto pôde sa totiž nedá argumentovať

vecnými rukolapnými

dôkazmi. Prečo by teda človek nemal

byť božský? Znie to predsa krajšie,

honosnejšie. Sme najvyvinutejší spomedzi

všetkých tvorov, sme pánmi

Svet Grálu

35 | 2013

stvorenia. Pevne veríme, že o niekoľko

storočí si podmaníme vesmír

a osídlime nové galaxie. Nie je to dôkaz,

že sme božskí?

Avšak tento postoj je nepresný, nijakým

spôsobom totiž nedosvedčuje

božstvo v človeku. Okrem toho, pojem

božský je rozumom neuchopiteľný,

preto sa dá vnímať jedine citovou

zložkou osobnosti a aj to až pri

určitej duchovnej zrelosti.

ôvodom tohto omylu je pravdepodobne

príliš subjektívne vnímanie

človeka, ktorý je zvyknutý všetko

posudzovať z vlastného stanoviska.

Počas tisícročí svojho vývoja človek

TOMÁŠ VÝBOCH

stratil, alebo veľmi obmedzil svoju

citovú schopnosť, ktorá jediná mu

mohla dať odpovede na otázky súvisiace

s jeho pôvodom a jeho určením,

zmyslom jeho existencie. Človek

sa vyvíjal len jednostranne, a to

prostredníctvom svojej rozumovej

činnosti. Tá však nie je schopná

nikdy pochopiť duchovné pojmy

a už vonkoncom nie pojem božstva.

Tak sa stalo, že slovo síce ostalo, ale

pojem sa úplne pokrivil, stratil svoj

pôvodný význam. Ostala len slabá

spomienka na to, že pojem „božstvo,

božský“ znamená určitý vrchol a dokonalosť.

Smerovanie človeka k prevažne

pozemským cieľom spôsobilo

stratu spojenia s neviditeľným svetom,

kam patria aj duchovné svety,

z ktorých človek pochádza. Tak tu

ostal človek osamotený, schopný vnímať

len hrubohmotné, našimi zmyslami

vnímateľné okolie. V tomto

prostredí je však človek naozaj

tým najvyšším tvorom. Duchovno

sa stalo len vierou, ktorú nemohol

DUCHOVNÝ SVET

priviesť k životu. Tak dospel človek

k názoru, že po svojom najvyššom

zdokonalení sa sám stane božským,

alebo bohom, pretože jeho

pravé jadro, ako sám verí, je božské.

U materialistu to dospelo do štádia,

že tieto pojmy začal považovať

za fikciu. Sám seba teda človek ustanovil

najvyšším vládcom a svoj trón

nechce za žiadnu cenu opustiť. Avšak

život ho z tohto trónu skôr či neskôr

bolestne zosadí, pretože mu nepatrí.

Výstižne to opisuje Abd-ru-shin

vo svojom diele Vo Svetle Pravdy −

Posolstvo Grálu v prednáške Blúdenie:

„Pôvod predsa dáva oporu bytia

i celého jestvovania pre každého

jednotlivca! Kto sa však snaží, ako je

to obvyklé, siahať ďaleko nad pôvod,

načahuje sa za niečím, čo je pre neho

nedosiahnuteľné, a tak stráca podľa

celkom prirodzeného diania každú

oporu (...) Ak tento duch chce mať

zo svojho pôvodu nevyhnutnú oporu,

ktorú potrebuje, tak sa, samozrejme,

nesmie snažiť siahať po božskom. Potom

by to bolo neprirodzené, lebo

božské sa rozprestiera omnoho ďalej

nad tým a je úplne inej podstaty!

A predsa človek vo svojej domýšľavosti

hľadá spojenie na tom mieste,

ktoré on nemôže nikdy dosiahnuť,

čím porušuje prirodzené dianie. Ako

hrádza ponorí sa jeho vyhranené nesprávne

prianie medzi neho a jemu

taký potrebný príliv sily z miesta

jeho pôvodu. Sám si takto prerušuje

spojenie.“

istá túžba po poznaní nanovo

otvára a stimuluje citovú schopnosť

človeka, takže oba pojmy – božské

i duchovné – môže po čase vedieť

celkom dobre rozlišovať. Do úvahy

môžu prísť aj určité logické argumenty,

ale tie musia byť posudzované

opäť predovšetkým citom.

udský tvor, ako tento pojem

správne naznačuje, je výtvorom

tohto stvorenia. Nie je jeho tvorcom.

Jeho schopnosť pôsobiť na svet spočíva

len vo formovaní už existujúcej

masy, a to najrôznejšími spôsobmi,

ale nikdy nedokáže sám niečo skutočne

vytvoriť. To je veľmi ľahko pochopiteľné

zvlášť u hrubohmotných

nám viditeľných vecí – dom si musíme

postaviť z tehál a tie zas z hliny

a pod. Niekto by mohol namietať

tým, že môžeme predsa tvoriť myšlienky.

Aj v tomto prípade ich však

tvoríme z energie, ktorá už vo stvorení

existuje. Ak by sme boli časťou

božstva, mali by sme aspoň čiastočne

schopnosť tvorenia, no tak to nie je.

Iným argumentom môže byť biblické

tvrdenie, podľa ktorého sme iskry

z Boha. Aj v tomto prípade ide

o nesprávne chápanie pojmu. Tento

omyl je opäť vysvetlený v Posolstve

Grálu, v ktorom sa píše:

„Celkom správne sa hovorí o iskre

od Boha, ktorú má človek

v sebe. Ale touto iskrou od Boha je

duch! A ten nie je časťou Božstva.

Výraz iskra je celkom správne

označenie. Iskra sa vyvinie a vyšľahne,

bez toho, že by so sebou

zobrala alebo v sebe mala niečo

z podstaty pôvodcu. Tak i tu. Iskra

od Boha nie je sama Božská.“

Ak by sme mali v sebe božské

jadro, pravdepodobne by sme

mohli právom očakávať, že Boha

raz opäť uzrieme, no aj v tomto

prípade hovoria biblické spisy

opak: „Boha nikto nikdy nevidel“

(Ján 1:18).

Mohli by sme tu menovať mnoho

ďalších argumentov, ktoré zreteľne

vystupujú proti velikášskej viere ľudí,

ktorí túžia mať v sebe časť Boha. Ani

jeden však človeka nemôže presvedčiť.

Presvedčenie totiž možno získať

jedine vnútorným prežitím, nie argumentmi.

To možno dosiahnuť pri

trvalom úprimnom chcení a hľadaní.

Postupným duchovným dozrievaním

sa zosilňuje vnútorný hlas, ktorý

dá človeku nakoniec všetky dôležité

odpovede na otázky súvisiace s jeho

pôvodom. S týmto poznaním rastie

i pokora. Je to zákonitý dej, pretože

rastúcim poznaním človek začína

stále viac vnímať svoje pravé miesto

vo stvorení. Pochopí, že je len jeho

malou časťou, ktorej úlohou je podporovať

toto stvorenie a neustále

ho zušľachťovať. Zároveň spoznáva

zákony stvorenia, ktoré sú totožné

so zákonmi vesmíru a uvedomuje si

nekonečnú múdrosť, ktorá ich vytvorila

– takú múdrosť a lásku, ktorej

on ani pri najlepšej vôli a dokonalosti

nebude nikdy schopný. Potom

sa nejeden človek bude možno hanbiť

za svoju niekdajšiu vieru v božské,

ktoré chcel mať v sebe. Ale bude

to oslobodzujúci pocit hanby, pretože

tým spozná svoje pravé miesto

a úlohu. Neučiní ho to však slabým,

alebo poníženým. Práve naopak,

stane sa hrdým a silným.

Jadrom človeka je duch, jeho pôvod

je duchovná ríša, nazývaná aj Raj. Je

to miesto, kam sa raz človek môže

opäť vrátiť, ak sa nestratí na ceste životom.

Odkiaľ môže potom trvale

pôsobiť a podporovať stvorenie v nekonečnej

blaženosti. A v tejto blaženosti

nebude mať ani pomyslenie

na to, že by mohol byť niekým viac,

než skutočne je, a už vonkoncom

sa nebude nazdávať, že má v sebe

božské.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

HISTÓRIA

Keď sa hranica

rozhorela...

TOMÁŠ VÝBOCH

ČAS POVIER

bdobie pätnásteho až sedemnásteho

storočia možno bez váhania

označiť ako jedno z najtemnejších

období ľudstva. Bol to čas

vlády povier, strachu, nevedomosti

a núdze. Viera v diabla mala v mysliach

ľudí svoje pevné nezastupiteľné

miesto. Diabol bol odporcom Krista,

netvor, ktorý sa postavil medzi človeka

a Boha, pôvodca všetkého zla,

ktorého jediným cieľom je človeka

zničiť. Má podobu rohatého capa, je

však schopný túto podobu zmeniť

na akúkoľvek inú. Je ľstivý a zákerný

Svet Grálu

35 | 2013

a má množstvo pomocníkov ochotných

mu kedykoľvek poslúžiť. Okrem

démonov sú to predovšetkým čarodejnice,

jeho verné služobníčky,

ktoré sa v noci schádzajú na sabatoch,

tancujú tam a oddávajú sa najrôznejším

radovánkam, vyrábajú čarovné

nápoje – schopné privolať chorobu,

smrť i krupobitie.

Azda si dnes len ťažko vieme predstaviť,

nakoľko silne boli tieto povery

v ľuďoch zakorenené. Dokonca

i významní myslitelia tej doby ako

Ján Kalvín, alebo Luther sa pridŕžali

týchto groteskných názorov.

Luther napríklad v r. 1542 presvedčil

mestskú radu v Ženeve, že mor, ktorý

tu prepukol, je potrebné pripísať

na vrub diablovi a bosorkám.

Je zarážajúce, akú silnú nenávisť

pojem bosorky vtedy vzbudzoval.

Do istej miery to spôsobila biblická

veta z Exodu (22:18), ktorá vraví:

„Nenecháš čarodejnicu nažive.“ Interpretácia

tohto výroku je však jednostranná.

Pôvodný hebrejský výraz,

ktorý sa do angličtiny i češtiny

preložil ako „čarodejnica“, znamenal

totiž „žena, ktorá praktizuje zlú

mágiu“. Nevzťahoval sa teda na pôrodné

baby, bylinkárky a liečiteľky,

ktoré sa snažili ľuďom pomôcť. Ale

HISTÓRIA

história jednoznačne dokumentuje,

že medzi upálenými bolo mnoho takýchto

žien.

PÁPEŽSKÁ BULA

Pápež Inocent VIII.

kutočné besnenie a hon na čarodejnice

však rozpútal iný dokument.

Bola to pápežská bula

Inocenta VIII Summis desiderantes

affectibus vydaná v roku 1484.

V nej pápež jednoznačne zavrhuje

akékoľvek praktizovanie čarodejníctva

a dáva svoju plnú moc dvom

inkvizítorom vo veciach odhaľovania

čarodejníctva a zaobchádzania

s bezbožníkmi. Píše: „umožňujeme

takto menovite inkvizítorom, (...)

aby vykonávali funkciu inkvizítora

proti všetkým osobám, nech patria

ku ktorémukoľvek stavu a nech sú

akokoľvek vynikajúce a také potom

osoby, ktoré v naznačených veciach

uznajú za vinné, aby podľa povahy

ich previnenia potrestali a uväznili,

a aby rovnako v ktoromkoľvek

z farských kostolov v tamtých krajinách

hlásali a tlmočili veriacemu

ľudu slovo Božie...“ Pritom dodáva:

„Všetci, čo ich budú obťažovať, brániť

im v práci a budú sa vzpierať, nech

už majú akékoľvek hodnosti, úrady,

pocty a prednosti (...), takí nech sú

potrestaní ešte hroznejšími rozsudkami,

ortieľmi a trestami, aké len

uznajú za vhodné i správne a proti

nim bude akékoľvek odvolanie zakázané.

Keby sa toho niekto chcel

odvážiť, ten nech vie, že na seba privolá

hnev všemohúceho Boha i hnev

jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“

Toto desivé a nerozvážne vyhlásenie

bolo medzníkom, ktorý rozpútal

teror, aký nemal v dejinách obdoby.

Cirkev ním jednoznačne vystúpila

proti čarodejníctvu a toto rozhodnutie

posilnila neskôr svojím inkvizičným

postupom proti katarom.

Viera v bosoráctvo bola posilnená

a strach z neho nadobudol obludné

rozmery. Nik si už nemohol byť istý,

či choroba, neúroda či iné nešťastie,

ktoré ho postihlo, nemala na svedomí

práve nejaká čarodejnica.

KLADIVO

NA ČARODEJNICE

yššie poverenými inkvizítormi

boli Jacob Spranger a Henrich

Insistoris. Títo dvaja dominikánski

mnísi spísali príručku pre lovcov

čarodejníc, negatívne preslávené

„Kladivo na čarodejnice“. Jeho

úvodnou časťou je spomínaná bula

Inocenta VIII. Tento traktát pozostáva

z troch častí. Prvá časť oboznamuje

čitateľa so všetkými možnými

prejavmi bosoráctva, od prekliatia

dobytka až po premenu človeka

na zvieratá. Druhá časť má podobný

charakter; okrem iného opisuje uplatňovanie

diabla v erotickej oblasti

a tiež zneužívanie posvätných predmetov.

Osudovou a strašnou časťou

je tretí diel – dáva pokyny na začatie

a priebeh procesu s čarodejnicami,

pričom mala byť „odôvodnenosť obvinenia“

pomocou najrôznejších

druhov tortúry ľahko a rýchlo „dokázaná“.

Čitateľ tohto diela, ktoré

je výsmechom zdravého rozumu, si

môže ľahko utvoriť názor na charakter

jeho autorov. Spomeňme tiež,

že jeden z autorov – H. Insistoris – bol

stíhaný v roku 1482 pápežom Sixtom

za spreneveru odpustkových peňazí.

Malleus maleficarum - Kladivo

na čarodejnice

Podľa tohto spisu sú hlavnými aktérmi

bosoráctva ženy. Žena je podľa

neho od prírody zlá, omnoho rýchlejšie

podlieha pochybnostiam, a tak

sa skôr ako muž vzdáva viery v Boha.

Má tiež sklon k poverčivosti, márnivosti,

vášnivosti a k nenásytnej zmyselnosti.

Podľa príručky nemala tortúra

spôsobovať trvalé následky, prax

však hovorila niečo iné.

NIKTO NEUNIKNE

Bamberku bol v roku 1628 zaživa

upálený Johannes Junius.

Podľa úradných záznamov sa tento

muž podrobil opakovanému mučeniu,

pri ktorom necítil „žiadnu bolesť“

a ochotne sa priznal k účasti

na sabate.

Svet Grálu

35 | 2013

HISTÓRIA

V liste svojej dcére však píše čosi

iné: „Teraz, drahé dieťa, poznáš

všetky moje priznania, pre ktoré musím

umrieť. Ver, že sú to úplné lži

a výmysly, preto mi Boh pomáhaj.

Veď som to všetko bol prinútený povedať,

aby som unikol ďalšiemu mučeniu,

ktoré hrozilo byť ešte horšie

než to, ktoré som podstúpil doteraz.

Veď oni nikdy s mučením neprestanú,

pokým sa človek k niečomu neprizná.

To však nikdy nevydrží, a tak

dopadne ako čarodejnica. Nikto neunikne.“

Iste si nejeden človek položí otázku,

prečo sa ľudia nevzbúrili, nepovstali

proti toľkej krutosti a hlúposti? Veď

už nepatrný náznak súcitu a trocha

zdravého rozumu musí človeka uistiť

v tom, že doznanie viny na mučidlách

nie je pravým priznaním,

že v toľkej bolesti sa len málokto

skutočne nepodvolí. Voči vzbure

sa však chladná vypočítavosť inkvizítorov

poistila. Na takých odvážnych

ľudí čakala veľmi konkrétna

hrozba: „Haerises maxima est operra

maleficarum non credere! (Neveriť

v činnosť čarodejníc je najväčšie kacírstvo)“.

GENERÁLNY

VYHLADZOVAČ

BOSORIEK

zda najznámejším a najkrutejším

inkvizítorom bol Mathew

Hopkins z Anglicka, ktorý vyzýval

obyvateľstvo na udavačstvo osôb podozrivých

z čarovania. Hopkins mal

v obľube „skúšku vodou“, známu už

z predkresťanských dôb. Človeka pri

tom zviazali a hodili do vody. Ľudia

verili, že pri jej uplatnení sa nevinný

človek pod vodu ponorí, zatiaľ čo čarodejník

zostane plávať na hladine,

pretože voda ako súčasť božieho sveta

človeka neprijme. Pri tom sa, samozrejme,

často stalo, že hoci sa človek

Svet Grálu

35 | 2013

Titulný obrázok z knihy Matthewa Hopkinsa

"Discovery of Witches" (1647): zvieracie

podoby duchov slúžiacich čarodejnici

pod vodu ponoril – utopil sa. Kto

však obstál v skúške vodou, na toho

čakala ďalšia metóda – skúška ihlou.

Tá vychádzala z predstavy, že diabol

si svojich spolupracovníkov označuje

zvláštnym znamením, ktoré je

necitlivé na bolesť a nekrváca. V prvom

i druhom prípade sa Hopkinsovi

dokázalo, že je podvodník, ktorý

za vhodne „upravený“ výsledok berie

úplatky. Za 14 mesiacov priviedol pod

šibenicu 200 ľudí.

Ale nie sú to len samotní inkvizítori,

ktorí toto peklo podporovali.

I naštrbené medziľudské vzťahy, ohováranie,

túžba po majetku niekoho

iného spôsobili často, že sa hranica

rozhorela.

SALEMSKÁ HYSTÉRIA

eden z najznámejších procesov

s čarodejnicami sa udial v Saleme,

dnešnom Massachusetts, na jar

v roku 1692. Tento proces je dobre

zdokumentovaný a z veľkej časti

ozrejmuje psychologické pozadie

tohto stredovekého besnenia.

V roku 1692 začala dostávať skupina

dospievajúcich dievčat čudné

záchvaty po tom, ako si vypočula

príbehy otrokyne z Indie. Dievčatá

vydávali čudné zvuky, hádzali

okolo seba vecami, kričali, sťažovali

sa na bolesť, akoby ich niekto bodal

ihlami. Privolaný lekár netušil, čo

im je. Dievky ľahkovážne označili

za čarodejnice tri ženy, žobráčku,

vdovu a otrokyňu Titubu. Po vypočúvaní

boli tieto tri ženy obvinené

z čarodejníctva a s trýznenia mladých

dievčat. Obyvatelia mestečka

boli zdesení, zvolal sa súd, ktorí mal

obvinenia vyšetriť. Strach rozpútal

masovú hystériu, v ktorej nebolo

miesta pre zdravý rozum a svedomie.

Súd prijal ako dôkaz tvrdenia

svedkov, podľa ktorých sa im obvinené

ženy zjavili ako duchovia. Takýto

„dôkaz“ sa samozrejme nedal

overiť, ani podrobiť objektívnemu

skúmaniu. V apríli bolo zatknutých

takmer tridsať ľudí, vrátane štvorročného

dievčatka, guvernérovej ženy,

i vzdelaného pastora, ktorý vyštudoval

Harvardskú univerzitu. Bezpečne

sa teda nemohol cítiť nikto. Je zrejmé,

že mladé dievčatá si svoje obvinenia

ľahkovážne vymysleli. Keď sa jedna

zo slúžok farmára Johna Proctora

snažila vyhnúť práci tým, že začala

predvádzať posadnutosť, vyhrážal

sa jej, že ju zbije, a hľa – dievka ihneď

vytriezvela. Nanešťastie bol neskôr

obvinený a 19. augusta i popravený.

Medzi popravenými bol aj strážnik

John Willard, ktorý sa už nechcel podieľať

na zatýkaní nevinných a tak

bol obvinený tiež. Celá hystéria nadobudla

ešte väčšie rozmery vo chvíli,

keď obyvatelia blízkeho mesta Andover

požiadali Salemčanov o zapožičanie

dievčat ako „expertiek“

na odhaľovanie čarodejníc, keďže aj

oni vnímali činnosť diabla. Na koho

dievčatá ukázali prstom, ten mohol

o chvíľu visieť. Počet obvinených

vzrastal závratnou rýchlosťou. Na jeseň

popravili vyše 20 obetí a viac ako

HISTÓRIA

100 ľudí bolo uväznených. Pomaly

už nebolo koho obviniť. Nakoniec

sa predsa len ľuďom z mestečka ujasnilo,

že je tých čarodejníc akosi veľa.

Procesy sa zastavili a zvyšní obžalovaní

dostali milosť.

Väčšina historikov sa zhoduje

v tom, že Salem bol zachvátený určitým

druhom masovej hystérie, ktorá

bola živená strachom. Svoju úlohu

tu hral i zápas o spoločenskú a politickú

moc medzi staršími tradičnými

skupinami a novovznikajúcou obchodníckou

vrstvou. Existuje i teória

o otrave námeľom, ktorý spôsobil tie

nevysvetliteľné prejavy u postihnutých

dievčat. Tri roky od konca tragédie

sa predstavitelia súdu verejne

ospravedlnili a priznali svoju chybu

a nevedomosť. No opäť – ako to počas

celého toho besnenia bolo – zodpovednosť

zvalili na diabla, ktorý ich

vraj zviedol.

KDE HĽADAŤ VINNÍKA?

dhaduje sa, že po celom svete

dosiahol hon na čarodejnice

niekoľko sto tisíc, až milión obetí.

Salemské procesy si v rokoch 1692 až 1693 vyžiadali nejmenej 20 životov

Presný počet nie je známy, keďže

mnoho súdnych spisov bolo zámerne

zlikvidovaných, alebo aj náhodne

spálených pri požiaroch,

ktoré sa vyskytovali často. Dnes človek

len krúti hlavou, ako to mohlo

dôjsť tak ďaleko. Prečo ľudia dovolili,

aby sa konalo toľko nespravodlivosti

a takým ukrutným spôsobom?

Sú na vine cirkvi a ich služobníci?

Alebo to bola vysoká vrstva obyvateľstva,

prípadne v tom mal prsty skutočný

diabol? Asi sotva. Domnievam

sa, že odpoveď nie je nijako poetická

a ťažká, je až zarážajúco jednoduchá.

Ak sa pozrieme do histórie, môžeme

spozorovať, že podobné zverstvá

sa konali počas druhej svetovej

vojny, ktorá mala milióny nevinných

obetí. Forma prejavu bola iná, avšak

charakter oboch masových vyvražďovaní

bol rovnaký. Nenávisť voči

druhým ľuďom vyvierala zo strachu

a z presvedčenia, že za núdzu,

ktorú prežívame, môže niekto iný.

To je jedna z najzhubnejších myšlienok,

aké mohla ľudská myseľ vytvoriť:

veriť, že je za náš osud zodpovedný

niekto iný a že nešťastie,

ktoré prežívame, je dôsledkom rozhodnutí

nejakej vyššej moci. Takýto

prístup k životu degraduje človeka

na hlúpeho obmedzeného tvora, neschopného

dosiahnuť šťastie, pretože

s takým prístupom je nútený zaujímať

voči svojmu okoliu negatívny,

kritický a odsudzujúci postoj, snažiaci

sa odstrániť z cesty všetko, čo

mu prekáža. Taký vzťah k životu je

silne deštruktívny. Nedovoľuje človeku

rozvinúť svoje vnútorné schopnosti

a vlastnosti, pretože mu chýba

sebareflexia. Duchovné schopnosti,

možnosť rozlišovať, čo je správne

a čo falošné, morálka a láska sa nepestujú,

a tak sa postupne strácajú.

Nakoniec ostane iba strach, ktorý dokonale

ovládne človeka a prinúti ho

urobiť tie najhoršie zverstvá. Strach

je najsilnejším nástrojom na ovládanie

ľudí. Toho si mnohí vypočítaví

jednotlivci boli veľmi dobre vedomí

a využili to pre svoje sebecké

ciele. Vymysleli si neviditeľného vinníka,

striehnuceho na každom kroku

a podnecovali voči nemu a jeho domnelým

služobníkom nenávisť. Nevedomí

ľudia sa toho chopili a rozpútali

tak peklo, ktoré navždy ostane

smutnou stopou v dejinách ľudstva.

Azda už nie je ďaleko doba, keď si

človek bude plne uvedomovať, že si je

sám strojcom svojho osudu a všetko,

čo ho stretne, je zaslúžené a slúži mu

na prospech a vnútorný rast. Bude to

doba šťastného, ušľachtilého a múdreho

ľudstva, v ktorom na vzájomné

obviňovanie, tyraniu a hlúpe povery

už nebude miesta.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

Claus Georg Tornai

Patrí dnes medzi významné obchodné

komodity. Už dlhé roky

sa používa pri výrobe rôznych potravinárskych

produktov. Nájdeme

ho v margaríne, v čokoláde, mrazenej

pizzi, hotových omáčkach, ale

i v kozmetike. Záujem oň však začal

výrazne rásť až s rozmachom biopalív.

Palmový olej, o ktorom je reč, tak

získal medzi spotrebiteľmi nálepku

ekologický. A tak tí, čo uprednostňujú

bioprodukty, pri jeho kúpe

veria, že konajú v súlade s ochranou

prírody. No je to iba zdanie;

a smutné je, čo sa dnes môže pod

nálepkou bioprodukt skrývať. Ukazuje

sa totiž, ako sa palmový olej získava:

neekologickým, ba často veľmi

drastickým spôsobom.

NIČENIE PRALESA

Európska únia rozhodla (2007),

že na celkovej spotrebe pohonných

hmôt sa má podiel biopalív zvýšiť

do roku 2020 na 10 percent. Takýto

dopyt však už repka olejná

Svet Grálu

35 | 2013

z Indonézie

nepokryje, preto treba zvyšovať plochy

na pestovanie olejových paliem.

Medzi odberateľov palmového oleja

patrí až 90 percent krajín Únie.

Hlavnými výrobcami palmového

oleja sú Malajzia a Indonézia, no latinskoamerické

krajiny ich doháňajú.

Rastlina je na prvý pohľad veľmi

výhodná: už tri roky po výsadbe sadeníc

sa môže zberať prvá úroda.

Zo žiadnej doteraz pestovanej

rastliny sa nedá získať toľko oleja

na hektár ako práve z orechov olejových

paliem. Z jadier sa okrem oleja

vyrába aj tuk a múčka.

No pestovanie olejových paliem

má vážne následky. Kým osevná

plocha v Indonézii v roku 1985 dosiahla

0,6 mil. hektárov, v roku 2008

to bolo až 14-krát viac: okolo 8,4 mil.

hektárov. A tento trend stále pokračuje.

Rozširovanie osevných plôch

sprevádza masívne ničenie chránených

tropických dažďových lesov.

Úmyselným výrubom a vypaľovaním

dochádza k ďalekosiahlemu

negatívnemu vplyvu: urýchľovaniu

klimatických zmien.

VYHÁŇANIE

OBYVATEĽOV

Indonézski domorodci sú buď drobnými

poľnohospodármi, alebo spolovice

nomádi. Les je pre ich život nevyhnutný.

Živia sa zberom kaučuku,

ovocím či mäsom zvierat džungle.

Napriek tomu, že sú legitímnymi majiteľmi

a majú doklady potvrdzujúce

ich vlastníctvo, sú o svoju pôdu oberaní

bez náhrady.

V núdzi potom zberajú orechy

z paliem rastúcich na pôde, ktorú

nevlastnia, a predávajú ich. Koncerny

ich preto ako škodcov zastrašujú bezpečnostnými

zložkami.

FALOŠNÁ NÁLEPKA

Niektorí výrobcovia ponúkajú aj palmový

olej v bio kvalite. No v distribučných

centrách často nie je olej

v údajnej bio kvalite od tej tradičnej

vôbec oddelený. Zvyčajne je všetko

dodávané v jednej várke. Ťažko

tak možno zaručiť dostatočnú kontrolu.

No aj prípadná dobrá kvalita je

vzhľadom na ničenie životného prostredia

draho vykúpená. O ekológii

a trvalej udržateľnosti sa vôbec nedá

hovoriť.

Navyše obsahuje vysoké množstvá

nasýtených mastných kyselín. No

nie všetky výrobky s jeho obsahom

sú označené. V súčasnosti nie je totiž

jeho uvádzanie povinné. Spravidla

sa v zložení uvádza len „rastlinný olej“.

Zmena má nastať až od roku 2015,

keď bude označovanie obsahu palmového

oleja v potravinách vo všetkých

krajinách Únie povinné.

Claus Georg Tornai

claus.georg.tornai@svetgralu.sk

Odporúčame si pozrieť dokument „Zelená

púšť“ M. Gálika o pestovaní paliem

na Borneu. Je dostupný napr. aj na youtube.

Skúsenosti blízkosti smrti:

Ilúzia

či realita?

Werner Huemer

Sú zážitky blízkosti smrti len výplodom mozgu? Nové výsledky prírodovedeckého

výskumu spochybňujú materialistické vysvetlenia zážitkov ľudí, ktorí prežili

vlastnú smrť.

Výskum smrti alebo tanatológia je

v posledných desaťročiach svetovou

témou. Prvou lastovičkou bola kniha

„Interview s umierajúcimi“ od švajčiarskej

lekárky Elisabeth Kübler-Ross,

ktorá vyšla asi pred 40 rokmi. Záujem

vzbudil aj bestseller „Život po smrti“

z roku 1975 od amerického filozofa

Raymonda Moodyho.

V uplynulých dvadsiatich rokoch

prišli neurológovia s vysvetlením,

že skúsenosti blízkosti smrti sú len

preludom vyvolaným nedostatkom

kyslíka, stresom, vyvolaným predráždením

určitých centier mozgu, či vylučovaním

prirodzených substancií,

účinkujúcimi ako drogy. Vedcom

sa podarilo tieto stavy umelo navodiť

stimuláciou určitých častí mozgu

drogami.

Vedecké výskumy z posledných rokov

síce nepotvrdzujú vžité predstavy

o nebi a pekle, Božej láske či treste,

no veriaci v nich vidia dôkaz, že život

smrťou nekončí.

ZÁŽITKY Z BLÍZKOSTI

SMRTI

Svetonázor dnes určuje veda – a to,

čo nie je vedecky podložené, nie je

brané vážne. A preto aj často tabuizované.

V 20. storočí sa rozšíril aj strach

zo smrti; bojíme sa otvorene hovoriť

o umieraní, smrti a o možnom

živote po nej. Existujú však milióny

ľudí, čo tvrdia, že mali zážitky

blízkosti smrti. No do 80-tych rokov

minulého storočia sa málokto

odvážil o nich rozprávať. Veď kto by

chcel byť za čudáka?

Tabu okolo smrti a umierania

otvorila nakoniec samotná veda.

Skúmaním zážitkov blízkosti smrti

preukázala, že ľudia pri umieraní

prežívajú určité fázy:

• Zmena vedomia: nevysvetliteľná

skúsenosť spojená s pocitmi

pokoja a mieru. Fyzické bolesti

a choroby ustúpili, telesné postihnutie

mizne.

• Poznanie smrti: človek poznáva,

že toto prežívanie súvisí

s umieraním, alebo je mŕtvy. Často

toto poznanie sprevádza hluk, ktorý

je niekedy nepríjemný a prenikavý.

• Mimotelesnosť: človek sa cíti

„mimo“ tela. V tomto stave sú snahy

lekárov o oživenie či operácia prežívané

akoby zhora, z nadhľadu.

• Zážitok tunela: pocit, že je

v temnom priestore – tuneli, akoby

v jaskyni, a vidí svetlo, ktoré ho

silne priťahuje. (Jedno až dve percentá

ľudí popisuje, že sa cez tento

priestor nedá dostať.)

• Nadpozemské okolie: človeka

obklopí svet v nádherných farbách,

s krásnymi kvetinami, často obohatený

čarovnou hudbou.

• Stretnutie so zosnulými:

stretnutia a komunikácia so zosnulými

príbuznými alebo priateľmi.

• Žiariace svetlo: sprostredkuje

zomierajúcemu bezpodmienečné

prijatie lásky a kontakt s hlbším poznaním.

• Celoživotný pohľad späť: najdôležitejšie

momenty pozemského

života sú ešte raz prežité v jednom

jedinom okamihu. Často po tomto

spätnom pohľade nasleduje predpoveď,

možnosť zazrieť časť budúceho

života.

• Vnem hranice: človek spoznáva

hranicu, spoza ktorej už návrat

do tela nie je možný.

• Návrat: vedomý návrat späť

Svet Grálu

35 | 2013

do tela – často so sklamaním, že nádherný

druhý svet opúšťa.

Nie každý však prežíva všetky tieto

stupne. Mnohé zážitky blízkosti

smrti sú hlbšie a úplnejšie, iné len

skromnejšie.

Výskumníci umierania však zistili,

že tieto prežitia sa vyskytujú jednotne

u všetkých ľudí – u detí alebo u dospelých,

u veriacich alebo ateistov,

vzdelaných či nevzdelaných. A nezávisia

ani od kultúrneho okruhu. Tvrdia,

že tento fenomén sa vyskytuje

veľmi často a treba ho brať vážne.

LEN HRA MOZGU?

Vedci však zážitky blízkosti smrti ako

dôkaz opakovaných vtelení berú stále

skepticky. Štúdie totiž opisujú udalosti

spred mnohých rokov – kde nie sú

jasné presnejšie okolnosti: či išlo o klinicky

mŕtvych ľudí, akými chorobami

trpeli, aké medikamenty užívali a pod.

Výnimkou je štúdia holandského

kardiológa Pima van Lommela. Ten

v rokoch 1988 až 1992 sledoval ako

prvý zážitky blízkosti smrti za kontrolovaných

podmienok. Sledoval 344 pacientov,

ktorí boli definitívne mŕtvi (ich

srdce sa zastavilo na dve minúty), no

boli opäť oživení. Dostali sa tak do štádia

zastavenia srdca, keď asi po 10 až 20

sekundách došlo k úplnému výpadku

všetkých elektrických aktivít mozgovej

kôry. Z nich 62 opísalo zážitky blízkosti

smrti. Výsledky štúdie (zverejnené

v roku 2011) ukázali, že zážitky

blízkosti smrti vznikajú aj za vedecky

kontrolovaných podmienok.

V rokoch 2003 až 2006 sa za prísne

vedeckých podmienok uskutočnili

ďalšie štúdie. Aj tie ukázali, že takéto

zážitky možno zaznamenať počas

zastavenia srdca, či úplného výpadku

všetkých mozgových funkcií

(americká štúdia Brucea Greysonsea

– 2003, anglická štúdia od Pennyho

Satoriho – 2006).

Svet Grálu

35 | 2013

REINKARNÁCIA

Akú rolu hrá pri zážitkoch blízkosti

smrti ľudský mozog? Veda ho

považuje za centrum ľudského bytia

– bez mozgu neexistuje vedomie.

Každá zmena vedomia tak súvisí

s procesmi v mozgu a v ostatnom tele.

Podľa toho slobodná vôľa, vedomie

svojho ja či nehmotná duša nie sú

ničím iným, než výsledkom procesov

v mozgu, čiže fascinujúcou súhrou

mnohých miliárd neurónov.

Z toho vychádzajú aj teórie vysvetľujúce

predsmrtné zážitky. Jedna

z nich pripisuje tieto zážitky nedostatku

kyslíka, ktorý spolu so zrakom

a krátkodobým extrémnym vypätím

mozgu pred jeho úplným vyhasnutím

vedie k zážitkom opisovaným

ako tunel či žiariace svetlo.

Iná teória pripisuje skúsenosti

umierajúcich pôsobeniu hormónu

endorfínu. Ide o telu vlastný morfín,

tíšiaci bolesti a vyvolávajúci pocity

blaha. Pri strese sa v tele uvoľňuje

vo veľkom množstve, čo vysvetľuje

príjemnú zmenu vedomia. Oxid uhličitý

by zase mohol vysvetliť zážitky

mimotelesnosti. Pri nedostatku kyslíka

stúpa obsah oxidu uhličitého

v krvi. Pokusy ukázali, že po jeho

vdýchnutí vzniká dojem, že človek

opúšťa svoje telo.

Ďalším vysvetlením je elektrická

búrka – podobná ako pri epileptických

záchvatoch. Keď záchvat

vznikne v oblasti mozgu pri spánkovej

kosti, môže dôjsť k zmene vnímania.

To by vysvetlilo aj pocity

vznášania, vystúpenia z tela či nadpozemské

vnímanie.

Dimetyltryptamín zase objasňuje

prežívanie skúsenosti rozšíreného

vedomia a straty strachu zo smrti.

Táto látka sa vyskytuje v tele v malých

množstvách, jej produkcia je aktivovaná

hormónmi (kortizol, adrenalín,

noradrenalín). Pri silnom

strese ich telo uvoľňuje veľké množstvo.

Tieto teórie podporuje aj moderná

psychológia. Tvrdí, že mozog

v nebezpečenstve smrti vytvára

ochranné fantázie i myšlienky, ktoré

zodpovedajú očakávaniu postihnutých

osôb. Mnohí vedci takéto zážitky

považujú jednoducho za intenzívne

sny.

Tieto teórie boli aj vedecky testované.

Cielenými stimuláciami určitých

oblastí mozgu sa podarilo evokovať

zážitky, ktoré napodobňujú

niektoré aspekty zážitkov blízkosti

smrti. Neurochirurg Wilder Penfield

počas operácií mozgu epileptických

pacientov vyvolal u nich spomienkové

sekvencie, ako aj vnímanie

svetla a zvuku. V iných pokusoch

sa mimotelesné zážitky dali kontrolovane

simulovať elektricky, alebo

nasadením kelamínu. Ide o liek používaný

ako anestetikum, ktorý blokovaním

určitých receptorov v mozgu

môže navodiť halucinácie.

VEDOMIE NEZÁVISÍ

OD TELA

Týmto teóriám odporujú výsledky

výskumu umierania z posledných

rokov. Tie sa zamerali na pacientov,

ktorí boli preukázateľne klinicky

mŕtvi – teda dlhé minúty bez funkcie

srdca a mozgu.

Vylúčia sa tak zmeny vedomia,

ktoré spôsobuje akútny nedostatok

kyslíka v mozgu, ku ktorým patrí

pomätenosť, strach, poruchy pamäti

a aj obmedzená schopnosť reči.

A okrem toho k nedostatku kyslíka

nedochádza pri všetkých zážitkoch.

Naopak – skúsenosti ľudí, ktorí zažili

smrť, sú jasné, dobre zapamätateľné

a sprostredkované bez zníženia mentálneho

výkonu.

Pri bližšom pohľade neobstojí ani

vylučovanie endorfínu. Endorfíny

síce utišujú bolesti a navodzujú pocit

blaha, ale ich účinky pretrvávajú aj

Svet Grálu

35 | 2013

REINKARNÁCIA

niekoľko hodín. Pri skúsenosti blízkosti

smrti však pocit mieru ihneď

po prebudení zmizne.

Ak pripustíme možnosť, že vedomie

existuje nezávisle od hmotného

nosiča – mozgu, dá sa na materialistické

vysvetlenia zážitkov blízkosti

smrti pozerať z iného uhla.

Ukázalo by sa, že mimotelesné

skúsenosti vedomia sú možné bez

väzby na fyzické telo. Za normálnych

okolností sú však prirodzeným spôsobom

blokované. Túto blokádu prekoná

len smrť alebo užitie niektorých

látok, akou je napríklad aj injekcia

dimetyltryptamínu.

S blokádou súvisí aj hladina zinku

v tele. Jeho množstvo v tele s vekom

klesá – zážitky blízkosti smrti opisujú

skôr mladší ľudia. To, či si človek

na podobný zážitok spomenie,

súvisí s krátkodobou pamäťou, a aj

s vážnosťou jeho stavu. Ľahšie zabúda

človek po dlhej kóme, ťažkom

otrase mozgu či záchvate mŕtvice.

Podobne je to aj so snami. Predpokladá

sa, že sníva každý človek, no

nie všetci si sny pamätajú. Zážitky

blízkosti smrti sú však niečím iným.

Snívame v spánkových REM-fázach

(od Rapid-Eye-Movements – spánková

fáza, ktorá sa navonok prejavuje

rýchlymi trhavými pohybmi

očí). Počas nich je mozog preukázateľne

veľmi aktívny. Naopak, zážitky

pri umieraní môžu byť prežívané aj

vo fázach bez mozgovej aktivity. Sny

ani nezanechávajú trvalé zmeny správania.

Zážitky blízkosti smrti sprevádza

často zmena správania, ba i celého

života.

Podobne aj cielené elektrické stimulácie

určitých oblastí mozgu zlyhávajú.

Výsledky Penfielda na stovkách

pacientov sa podľa kardiológa

Van Lommela nedajú porovnať

so zážitkami blízkosti smrti. To, čo

ľudia počas svojej mimotelesnosti

prežívajú – vlastné telo, ako aj ľudí

Svet Grálu

35 | 2013

a scenérie, ktoré pozorujú zhora,

môžu v mnohých prípadoch potvrdiť

ostatní účastníci.

Neobstál ani článok Blankeho,

ktorý opísal zážitok, keď u jednej

pacientky vyvolal po elektrickej stimulácii

krátkodobú mimotelesnú

skúsenosť, pri ktorej vnímala pokrivený

obraz svojej nohy. Van Lommel

kritizoval hlavne ďalekosiahle závery,

odvodené z pozorovaní niekoľkých

málo prípadov. Podľa neho z tisícov

epileptických pacientov ošetrených

stimuláciou ani jeden nereferoval

o skutočnej mimotelesnej skúsenosti.

NA CESTE ZA NOVÝM

OBRAZOM ČLOVEKA

Jasné zážitky vedomia v stave, keď

mozog preukázateľne nefunguje,

naznačujú, že naše vedomie existuje

ďalej, nezávisle od tela, tvrdia

vedci skúmajúci umieranie. „Prírodovedecké

štúdie o zážitkoch blízkosti

smrti vytvárajú zreteľnú hranicu

dnešných predstáv neurológov

o rozdielnych aspektoch ľudského

vedomia a vzťahu mozgu k pamäti

a vedomiu,“ hovorí Van Lommel.

Súhlasí s ním aj americký výskumník

Bruce Greyson: „Ak je pacient

vo fáze, keď je preukázateľne

klinicky mŕtvy, schopný jasne vnímať,

potom je predstava že vedomie

sídli výlučne v mozgu veľmi spochybnená“.

Počet vedcov s kritickým postojom

k teórii centrálnej funkcie mozgu

stúpa.

Zobrazovacou vyšetrovacou metódou

sa síce dá dokázať spojitosť

medzi zaznamenanými aktivitami

v mozgu a určitými skúsenosťami vedomia.

Či je však táto skúsenosť vedomia

iba následkom aktivity mozgu,

alebo naopak – mozgová aktivita následkom

skúsenosti vedomia – jednoznačná

odpoveď stále chýba.

Výsledky výskumu umierania naznačujú,

že mozog nevytvára vedomie,

len mu umožňuje, aby sa prejavilo

na telesnej úrovni. Mozog

prestáva byť orgánom, ktorý vedomie

vysiela, je len prijímačom. Ako

hovoril profesor John C. Ecclese

(1903 – 1997) je „poslom vedomia“.

Nejde pritom o novú myšlienku;

do úzadia sa dostala len pod vplyvom

materializmu.

Aj kritických výskumníkov zatiaľ

ešte takéto smelé závery desia. Medzi

určitým neurónovým stavom, pozorovateľným

v mozgu, a konkrétnym

stavom vedomia človeka je prírodovedecky

neprekonateľná medzera.

Z aktivity jednotlivých mozgových

oblastí sa totiž nedá vyvodiť prakticky

nič o obsahu myšlienok alebo

citov. Neexistuje dôkaz, že neurónové

siete sú schopné vytvoriť mnohotvárnosť

nášho vnútorného sveta –

teda náš život a vedomie.

Vysvetlenie by mohli priniesť teórie

inšpirované kvantovou fyzikou.

Tie spochybňujú striktné oddelenie

ducha a hmoty. Počítajú s možnosťou,

že nefyzikálna skutočnosť

ovplyvňuje fyzikálny svet, čo je v súlade

s predstavou, že naše telo je oživované

duchom alebo dušou.

Niektorí pripúšťajú možnosť,

že skúsenosti ľudí, ktorí prežili svoju

smrť, sú dostatočným dôkazom toho,

že náš život smrťou nekončí. Tento

názor podporuje tvrdenia viery a starých

náuk, že nie sme len telo, ale telo

len prechodne oživujeme. Mozog je

tak len nástrojom, ktorý vedomému

duchu človeka umožňuje rozvíjať

sa vo fyzickom svete.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

RECENZIA

ŽELEZNÁ LADY

Britsko-francúzska koprodukcia, 2011

Vo Veľkej Británii vládnu v porovnaní

s inými európskymi krajinami ženy

častejšie. Ich vláda býva hodnotená

ako obdobie všeobecného kultúrneho

a hospodárskeho vzostupu, preto aj

významné obdobia britskej histórie

nesú práve mená kráľovien – menujme

napríklad alžbetínsku éru 16. storočia,

keď pôsobil Shakespeare, alebo viktoriánsku

dobu 19. storočia. Takisto

dnes vedie už viac než 60 rokov Britániu

žena. Je snáď na Anglicku niečo

viac ženského, než na Česku alebo Slovensku?

Jednou z najvýraznejších vládnucich

žien uplynulého storočia bola Margaret

Thatcherová, preslávená svojou

pevnosťou a tvrdohlavosťou. Jej osobnosť

približuje film „Železná lady“.

Film britskej režisérky Phyllidy

Lloydovej, portrétujúci prvú ženu,

ktorá stála na poste premiéra Spojeného

kráľovstva Veľkej Británie a Severného

Írska, je skôr pozoruhodnou

psychologickou štúdiou, než politickým

dokumentom. Politické udalosti,

s ktorými sa Thatcherová v rokoch

svojej vlády musela vyrovnať – protesty

odborov, masívny rast nezamestnanosti,

vojna o Falklandy i postupný

rozpad Sovietskeho zväzu – ustupujú

vo filme do úzadia a občas sa vynárajú

vo forme živých spomienok na hlboké

prežitia a zlomové momenty jej života.

Práve toto zameranie na prežitie, ktoré

umožňuje hlboké vcítenie sa do hlavnej

postavy a pochopenie jej motivácií,

spolu s oslabením dejovej stránky

filmu je veľmi bytostným a presvedčivým

„ženským“ prejavom Lloydovej.

Film teda prekvapivo nie je určený

priaznivcom politického kurzu Thatcherovej,

ktorí ho ani príliš neocenili,

ale je čisto osobným pohľadom jednej

ženy na život druhej: s akcentom

na ľudské vzťahy, manželstvo, rodinu

a osobné priateľstvo, a so zreteľným

otáznikom, či ženy môžu úspešne skĺbiť

funkciu vo vysokej politike s vlastnou

rodinou.

Režisérka Phyllida Lloydová vo svojom

(v poradí len druhom) filme zvolila

pre Thatcherovú veľmi neobvyklú

perspektívu. Ukazuje ju ako ženu

v pokročilom veku, postihnutú postupujúcou

demenciou a balancujúcou

nad svojím životom. Jej najbližším človekom

je stále jej zosnulý manžel Denis

Thatcher, ktorý k nej často prichádza,

aby vnútorne osamelej žene robil

spoločnosť, spomínal s ňou, bavil ju

a dokonca s ňou i tancoval. Až strach

zo straty psychickej sebakontroly

a nátlak okolia vedú k tomu, že Thatcherovej

začne byť spoločnosť zomrelého

manžela stále viac nepríjemná.

Dochádza tak k momentu, že sa Denis

Thatcher rozhodne „odísť“ a nakoniec

vchádza do žiarivého svetla

onoho sveta. Toto je veľmi silný okamih

celého filmu. Denis Thatcher totiž

svojím odpútaním sa od ženy mohol

pokročiť ďalej, a vlastne až tým i jej

mohol skutočne pomôcť. Umožnil jej

totiž zahájiť vnútorný očistný proces

a postaviť sa zoči-voči súčasnosti.

Snímka je tiež – zrejme skôr neplánovane

– prínosným príspevkom

k téme staroby a demencie: ukazuje

premenu dominantného, vysoko racionálneho

človeka v osobu, nútenú

s postupujúcou starobou a demenciou

prijať svoju odkázanosť na pomoc

druhých a čeliť strachu z osamotenia

a zo straty sebakontroly. Takto

musí barónka Thatcherová vo filme

znášať i nepríjemné následky vlastnej

politickej kariéry, obzvlášť odcudzenie

sa vlastným deťom, ktoré vo filme

silne akcentuje celý rad situácií.

Zhliadnutie „Železnej lady“ možno

rozhodne odporučiť. Vykreslenie

udalostí Thatcherovej vlády je dobrou

pomôckou, ako si urobiť prehľad

o vtedajšom politickom dianí, pričom

spoluprežívanie

neľahkých situácií

vo filme divákovi

zároveň prináša duchovný

úžitok.

Václav Kazda

vaclav.kazda@svetgralu.cz

Svet Grálu

35 | 2013

NÁBOŽENSTVO

Ukrižovanie Ježiša – je biblická

interpretácia pravdivá?

Na mnohých miestach Biblie sa píše

o nutnosti smrti Ježiša Krista na kríži,

ktorá mala priniesť vykúpenie ľudstva.

Napríklad v Liste Kolosanom 1:20

hovorí Pavol: „…aby prostredníctvom

neho a v ňom bolo zmierené všetko, čo je,

ako na zemi, tak v nebesiach – pretože

zmierenie priniesla jeho obeť na kríži.“

Hieronymus Bosch: Cesta na Kalváriu (cca 1490)

Svet Grálu

35 | 2013

Na druhej strane v Posolstve Grálu Abd-

-ru-shin píše, že Ježišova smrť na kríži

nebola vôbec nutnou obeťou, ale vraždou

Syna Božieho. Kde je teda pravda?

Z niektorých miest v Biblii môže

čitateľ dospieť k záveru, že Ježišova

smrť na kríži bola nutná obeť.

Myšlienka „nevyhnutnosti“

ukrižovania

pochádza okrem iného

z postojov Pavla; v histórii

cirkvi sa v rôznych

formuláciách opakuje.

Dodnes patrí k najdôležitejším

kresťanským

dogmám viery – a tie sú

v cirkevnom učení prakticky

postavené na roveň

tomu, čo sa traduje

o Ježišovi samotnom.

Každý veriaci človek

sa slobodne rozhoduje,

či dané dogmy dokáže

akceptovať, alebo skúma

a snaží sa rozlišovať medzi

tradovanými názormi

a tým, čo sám cíti,

čo môže vyvodiť z Ježišových

slov.

Z toho čo vieme o Ježišovom

živote je zrejmé,

že jeho poslaním bolo

priniesť ľuďom isté posolstvo.

Učením o láske

Božej a láske k blížnemu

oslovil srdcia ľudí a tým

sa súčasne jasne odlíšil

od strnulých tradícií

viery, aké predstavovali

napríklad farizeji. Preto

Ježiš putoval krajinou a hovoril k ľuďom,

liečil a zvestoval svojimi podobenstvami

pravdu.

Priniesol teda ľuďom učenie. Odpor,

ktorý tým vzbudil v kruhoch

„mocipánov viery“, bol veľký, a Ježišovi

bolo nakoniec jasné, že zotrvávaním

na svojom učení riskuje svoj

život. On však prišiel z Pravdy a sám

Pravdou bol, preto nemohol konať

inak a priniesol aj túto obeť, aby

„chlieb a víno“ života – oslobodzujúce

duchovné občerstvenie, ktoré

prinášalo jeho posolstvo, zostali ľuďom

zachované. Ježiš vôbec nehovoril

o tom, že prišiel, aby sa nechal

ukrižovať. Keby bolo jeho poslaním

toto, nemusel sa namáhať putovať

krajinou a oboznamovať ľudí so svojím

učením.

Abd-ru-shin vo svojom Posolstve

poukazuje na to, ako tento závažný

omyl viery, že Ježiš svojou smrťou

na kríži vykúpil všetkých ľudí, môže

jednotlivcovi brániť v nevyhnutných

krokoch na vlastné duchovné oslobodenie

a zušľachtenie. Možnosť „zástupnej

obete“ odporuje aj zmyslu

pre spravodlivosť. A na skutočnosť,

že vlastne my všetci sme zodpovední

za všetko, čo urobíme alebo neurobíme,

ukazuje celý vývoj na tejto

zemi.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

Richard Steinpach

Hľa: Pravda je tak blízko – Sebapoznanie

Autor výnimočných kníh predkladá svoje úvahy

na zaujímavé témy: Kedy vzniká človek? Čo je to vlastne

žena? Zle pochopená rovnosť. Kam vedie móda? Dobre

myslený omyl. AIDS – zanedbaná obrana.

Naša cena: 5,90 €

Cena pre predplatiteľa: 5,40 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Christopher Vasey

Skřítci, bohové, Boží služebníci

Existujú bytosti prírody? Majú nejakú spojitosť s antickými

bohmi? Sú všetky prírodné národy primitívne? Na tieto

otázky dáva Christopher Vasey prekvapujúce odpovede.

Odhaľuje červenú niť vo vývoji náboženstva a ukazuje,

prečo sú škriatkovia a bohovia, malí a veľkí bytostní

vo stvorení služobníkmi jedného najvyššieho Boha.

Naša cena: 5,40 €

Cena pre predplatiteľa: 5,00 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Svet Grálu

35 | 2013

eorg Friedrich Händel sa narodil

v Halle nad Sálou 23. febru-

ára 1685. Detstvo prežíval v prostredí

prísnej rodiny. Jeho otec o umení nemal

valnú mienku. Povolanie umelca,

hudobníka považoval za spoločensky

menejcenné. Túžil po tom, aby

sa jeho syn stal právnikom.

Malého Georga Friedricha však

priťahovala hudba. Dlho trvalo,

kým rodina pochopila, že syn má

mimoriadne hudobné nadanie, že je

vlastne zázračným dieťaťom. Už

vtedy sa vedelo, že Georg hrá dobre

na čembalo a na organ.

Otec, dvorný ránhojič, dochádzal

často do Wissenfelsu, mesta, ktoré

sa vtedy stalo sídelným mestom vojvodu,

a brával so sebou aj malého

Georga. Malému zvedavému chlapčekovi

sa raz akosi podarilo prekĺznuť

do kostola, kde upútal pozornosť

organistu na chóre. Ten s úsmevom

pustil po omši malého zvedavca

za organ a dovolil mu naň zahrať.

V kostole bol zhodou okolností vojvoda

a s nadšením vypočul Georgovo

postlúdium. Nemohol uveriť,

že takým vynikajúcim spôsobom,

s dokonalým prednesom a technikou

hralo osemročné dieťa.

Vojvoda – milovník umenia – upozornil

otca na nevšedné hudobné nadanie

a schopnosti malého Georga

Friedricha. Naliehavo mu odporúčal,

aby synovi doprial štúdium hudby.

Händlov otec pochopil, čo znamená

vojvodovo odporúčanie. Zaviedol

syna k organistovi mariánskeho

kostola, s ktorým sa rodina dobre

poznala z nedeľných bohoslužieb.

Ten bol chlapcovým umením nadšený

a rozhodol sa, že bude jeho

učiteľom. Tak poznal malý Händel

Wilhelma Zachowa, svojho jediného

riadneho učiteľa hudby. Ten mal

vtedy okolo tridsať rokov, jeho nový

žiak osem. Zachow spoznal mimoriadne

hudobné nadanie svojho mladého

zverenca a vyznamenal ho tým,

že ho menoval svojím zástupcom pri

mariánskom chráme v Halle.

Vtedy mal Georg Friedrich jedenásť

rokov a už začal aj sám komponovať.

Mladý Händel si dobre uvedomoval,

čo Zachow znamená pre jeho

umelecký vývoj. Vážil si svojho učiteľa,

mal ho rád a spomínal na neho

často aj neskôr v Anglicku. V roku

1702, keď mal 17 rokov, dostal miesto

organistu pri mariánskom chráme

v Halle. Stal sa tak slobodným chrámovým

organistom. Avšak onedlho

Halle opúšťa. Pochopil, že v malom

meste nemôže dosiahnuť svetové

úspechy. Tie doterajšie mu nestačili.

Hamburg

Hamburgu, kam najprv odišiel,

spoznáva množstvo organovej

hudby, oratórií, ale predovšetkým

operu. Händel ako skladateľ vstúpil

na javisko v záskoku za vtedy

slávneho Reinharda Kaisera, ktorý

nestačil dodržať termín zákazky

a zveril preto kompozíciu opery mladému

Händlovi. Ten sa úlohy ujal

Jaroslav Klimecký

s rados ťou a mladistvým zápalom.

Opera Almira bola prvou Händlovou

operou a jej premiéra v roku 1705

mala pozoruhodný úspech.

Taliansko

ändel však túži po ďalšom

H poznávaní a odcestuje do Talianska.

Stalo sa tak na jeseň 1706

a v tejto krajine hudby a opery pobudol

do jari 1710. V Ríme, vo vysokej

spoločnosti, sa postupne zoznámil

s vtedajšími slávnymi skladateľmi

Corellim a Scarlattim. V tom období

sám dokončuje niekoľko kantát a pripravuje

premiéru svojho oratória

„Vzkriesenie“. Premiéra sa uskutočnila

na Veľkonočnú nedeľu 8. apríla

1708. Reprízu potom predviedli

na Veľkonočný pondelok.

V Benátkach zaznela prvýkrát

Händlova trojaktová opera Agrippina.

Značný počet repríz (27) v dobe

karnevalu v roku 1710 svedčí o jej

úspechu.

Hannover

ändlov pobyt v Hannoveri bol

H iba krátkou epizódou v jeho

snahe stúpať ešte vyššie. V roku 1710

ho menovali kapelníkom dvorného

orchestra nového kurfirsta Georga

Ludwiga. Nedlho potom požiadal

o dovolenku na umeleckú cestu.

Smeroval do Londýna, kde plánoval

pobudnúť iba krátko. Netušil,

že sa do Hannoveru už nevráti.

Svet Grálu

35 | 2013

HUDBA

Londýn

o Londýna prichádza Händel

D ako uznávaný skladateľ, organista

a čembalista. Sprevádza ho

povesť skladateľa talianskych opier,

najmä opery Agrippina. Skoro

po svojom príchode sa zoznamuje

s riaditeľom Opery Aaronom Hillom.

Ten mu načrtáva tému nového

libreta. Siahol k dobovo veľmi populárnej

látke „Oslobodený Jeruzalem“

básnika Torquata Tassa. Podľa Hillovho

návrhu zveršoval potom Giacomo

Rossi libreto opery s názvom

Rinaldo.

Rinalda napísal Händel jedným

dychom za štrnásť dní. Opera mala

slávnu premiéru 24. februára 1711,

úspech bol ohromujúci. Rozhodol o víťazstve

talianskej opery v Londýne.

Vodná hudba

ednou z najslávnejších Händlových

skladieb je Water Music

(Vodná hudba). V roku 1715 vznikla

prvá suita, druhá v roku 1717.

Vznikla tak programová hudba

na prianie kráľa Juraja I. usporiadať

koncert na Temži.

Vo Vodnej hudbe vytvoril Händel

úžitkovú hudbu vysokej umeleckej

úrovne. Spolu s neskoršou „Hudbou

k ohňostroju“ sú to najznámejšie

skladby z celej Händlovej tvorby.

Povedzme si ešte o jednej z posledných

slávnych opier Händla. Pracoval

na nej od decembra 1737 do februára

1738. Nevieme, kto upravil

libreto, na ktorého verše Händel

operu „Xerxes“ napísal. On sám netušil,

že po jeho smrti to bude najpopulárnejšia

a vari najviac hraná opera.

Dodnes je svetoznáme jeho „Largo“,

ktoré toto dielo otvára. Záujem

o operu všeobecne však v Londýne aj

v celej krajine klesal. Opernému divadlu

hrozil zánik. Händel sa preto

vo svojej tvorbe obracia k oratóriu.

Oratórium

d júla 1738 sa Händel zameral

O na komponovanie oratória Saul.

V septembri je Saul hotový a Händel

začína pracovať na oratóriu Izrael

v Egypte. V novembri 1741 však Londýn

opúšťa.

Prijíma pozvanie írskeho lorda,

miestodržiteľa, vojvodu z Devonshire,

aby prišiel do Dublinu dirigovať

niekoľko koncertov. A tu, „aby

tomu ušľachtilému a zdvorilému národu

mohol ponúknuť niečo nové“,

ako sám hovorí, zložil Händel na text

svojho priateľa Charlesa Jennsensa

oratórium „Mesiáš“.

Hudobná spoločnosť v Dubline,

Philharmonia Society, usporadúvala

iba dobročinné koncerty. Pri Händlovi

urobila výnimku. Podľa dohody

mal vyhradiť na dobročinný

účel iba jeden koncert. Händel na to

veľmi ochotne pristúpil a sľúbil

„niečo zo svojej najlepšej hudby“. To

„niečo“ bol Mesiáš.

Konečne v apríli 1742 bola v Dubline

uvedená premiéra Mesiáša. Zožal

veľký úspech. Až taký, že sa uprednostňuje

iba toto Händlovo dielo,

podnietené hudobnou veľkosťou, ale

aj všeobecne známym kresťanským

námetom, čo citeľne poškodilo ostatné

Händlove veľké oratóriá. Mesiáša

sa postupne zmocnili náboženskí

horlivci a začali dielo predvádzať

v chrámoch. To však nebolo pôvodným

autorovým zámerom. Händel

totiž zásadne odmietal prepožičiavať

svoje oratóriá do služieb anglikánskej

cirkvi – trval na ich predvádzaní

v divadle.

Dá sa povedať, že Mesiáš je dielo

nadkonfesnej umeleckej slobody. Ide

síce o kresťanský námet, ako inak ani

Svet Grálu

35 | 2013

HUDBA

nie je možné, ale Jennsens aj Händel

v ňom svoje myšlienky objektivizujú.

Zaujíma ich ľudský osud Krista ako

celok. Händel si uvedomoval, aké by

bolo škodlivé, keby sa odkaz stal výlučným

vlastníctvom iba jediného

filozofického názoru. Jeho obavy

sa však naplnili a toto dedičstvo, prežívajúce

dodnes, kladie do istej miery

prekážky správnemu chápaniu Händlových

oratórií.

Pokiaľ ide o náboženstvo, bol Händel

luteránskeho vierovyznania. Jeho

viera bola skutočná, bez akejkoľvek

premrštenosti; nemiloval okázalé obrady,

neschvaľoval povery a náboženské

predsudky.

Mesiáša písal Händel od 22. augusta

do 14. septembra 1741 ako

vo vytržení. Počas komponovania

skoro nejedol. Jeho sluha a niekoľko

hostí, ktorí sa s ním stýkali, hovoria

o tom, že Händla sa v priebehu práce

často zmocňoval plač. Často sa modlil

a civel do prázdna. Niet pochýb

o tom, že Mesiáš je dielom nevšedného

tvorivého sústredenia.

V Dubline našiel Händel mesto,

ktoré ho pochopilo. Práve pred Händlovým

príchodom bola dobudovaná

nová sála. Mala šesťsto miest. Pred

premiérou Mesiáša vyzvali obecenstvo,

aby prišlo oblečené jednoducho

– dámy bez širokých krinolín,

páni bez kordov. Tak sa totiž vošlo

do sály o sto poslucháčov viac. Záverečné

Hallelujah si vtedy obecenstvo

vypočulo postojačky – také bolo

Händlovou hudbou nadšené.

Stmievanie

rvé noty novej partitúry načrtol

Händel 21. januára 1751

a postupoval ďalej svojím obvyklým

skladateľským tempom. Keď dokončil

prvú časť záverečného zboru, zasiahla

náhle osudová rana: skladateľ začal

strácať zrak. Známe príznaky Händlovej

choroby zodpovedajú zelenému zákalu

– glaukómu. Liečenie v tej dobe

neprinášalo temer žiadne zlepšenie.

Nikdy Händel netrpel toľko, ako

v prvom roku choroby, keď ešte nebol

úplne slepý. V roku 1752 už nie

je schopný hrať vo svojich oratóriách

organový part. Počínajúc rokom

1753 sa však zase vzchopí a znovu,

až do smrti, hrá – už ako slepý – organový

part v dvanástich oratórnych

koncertoch, ktoré organizuje každý

rok v pôstnom čase.

Tento muž, ktorý tak miloval

svetlo, prírodu, krásne obrazy, pohľad

na veci tohto sveta, on, ktorý žil

očami viac ako väčšina nemeckých

skladateľov – je zamurovaný do tmy.

V rokoch 1752 až 1758 žije v polospánku,

ktorý predchádza smrti.

6. apríla 1759 ešte hral v Mesiášovi

organový part. Naposledy. Keď

sa vrátil domov, zaľahol. Pokojne

vyslovil prianie, aby ho pochovali

vo Westminsteri. Povedal: „Chcel by

som zomrieť na Veľký piatok v nádeji,

že sa stretnem s Pánom Bohom,

s milým svojím Pánom a Spasiteľom

v Deň vzkriesenia.“ Túžba sa mu vyplnila.

Na Bielu sobotu, 14. apríla 1759

o 8. hodine ráno, vo veku 74 rokov

ospevovateľ Mesiáša

zosnul v Pánovi.

Jaroslav Klimecký

Literatúra:

Rudolf Pečman: Händel

Romain Rolland: Händel

Pavel Polka: Triumf času a pravdy

Aký bol vlastne skladateľ,

ktorého Angličania nazývali

„Veľkým medveďom“ a Taliani

„Orfeom svojho veku“?

Pozrime sa, ako Händla

opisujú tí, ktorí ho poznali

osobne: Bol to veľmi zavalitý

muž, veľkého vzrastu. Jeho

chôdza, vždy kolísavá, trochu

neladná. Jeho črty boli jemne

modelované, celkový výzor

pokojný, prezrádzajúci dôstojnosť

spojenú so zhovievavosťou

a všetkými vlastnosťami

srdca, ktoré tak často vzbudzujú

dôveru a úctu.

O Händlových milostných

pomeroch vieme málo. Určité

puto zamilovanosti mal

v mladosti s istou slečnou

Sbülensovou z Hamburgu.

Händel bol však vynikajúcim

znalcom ženskej psychiky, čo

dokazujú úchvatné ženské

roly v jeho operách a oratóriách.

Rodinný cit a láska k deťom

zostávajú jednou z príznačných

čŕt jeho osobnosti.

Svoju hudbu nikdy nevytváral

samoúčelne. Pociťoval

mravnú zodpovednosť voči tým,

ktorým sa ňou prihovára. Bolo

by mu ľúto, keby sa poslucháči

iba bavili; prial si ich polepšiť.

Výchovná funkcia hudby bola

jeho umeleckým aj ľudským vyznaním.

Máloktorý hudobný skladateľ

dosiahol také výšiny ako

Händel. Vysoko v oblakoch,

a predsa na tejto zemi.

Svet Grálu

35 | 2013

Prečo mal Kristus taký

hrozný osud?

Nechápu, Nechápem, proč prečo měl mal život život Syna Syna Božího Božieho Ježíše taký tak tragický hrozný koniec. konec. Ježiš Ježíš predsa přece nebol nebyl

zatížen zaťažený žádnou karmou, karmou, ako potom jak mohl mohol mít mať jakožto taký bezúhonný hrozný osud? tak Ako hrozný sa môže osud? v spätnom

může pôsobení ve zpětném vrátiť takáto působení strašná vrátit úroda, tak hrozná keď sejba sklizeň, bola když vždy setba dobrá? byla Prestala vždy

Jak

dobrá? snáď v tomto Přestala prípade snad v platiť takovém spravodlivosť případě platit Božia, spravedlnost pretože smrť Boží, Ježiša protože mala smrt byť

Ježíše obeťou měla pre ľudstvo? být obětí pro lidstvo?

Podle Podľa mého môjho názoru nebyla Ježišova Ježíšova smrť na smrt kríži na nebola kříži ničím jiným iným, než

vraždou nepohodlného nositeľa nositele Pravdy, Pravdy. Neskôr později sa vysvětlovanou vykladala ako jako božský božský

spásy, čin spasení, pretože protože samotné lidem Ježišovo připadalo učenie samo ako Ježíšovo spasiteľské učení dielo jakožto pripa-

čin

dalo spasitelské ľuďom dílo príliš očividně bezvýznamné. příliš bezvýznamné.

Neistota Nejistota voči vůči všeobsiahlej všeobsáhlé spravodlivosti, spravedlnosti, vyjadrená vyjádřená vo ve Vašej Vaší otázce, otázke,

vzniká vždy při pri izolovaném izolovanom posuzování posudzovaní jednotlivých událostí. udalostí. Všechno, Všetko,

čo co sa se deje, děje, je však zákonitou súčasťou částí celkového dění. diania.

Ľudia, My lidé samozrejme, samozřejmě môžu můžeme konať činit bezprávie bezpráví, čiže tedy spôsobovať způsobovat utrpenie jiným

utrpení, iným, ktorí které si to si nezaslúžia. nezaslouží. Zákon spätného zpětného pôsobenia působení se sa však vždy postará

o spravodlivé spravedlivé vyrovnanie. vyrovnání. Toho, kto kdo spôsobil způsobil bezprávie, bezpráví, stretne potká příjemné príjemné spätné zpětné pôsobenie. působení a Na bude druhej ho trápit. strane Naopak človek, člověk, ktorý musel který niečo něco

ne-

vytrpieť, musel vytrpět, získa spravodlivé obdrží spravedlivé vyrovnanie vyrovnání, – napríklad například vo forme formou príležitosti příležitosti

na rýchlejšie k rychlejšímu duchovné duchovnímu dozrievanie. uzrávání.

Potud Potiaľ je ľudský lidský osud, skutočne tedy souhrn vždy událostí spravodlivý. na životní cestě, skutečně

vždy Pri spravedlivý.

posudzovaní jednotlivej udalosti obvykle nevieme posúdiť, či

zločinom Při posuzování začína pre jednotlivé obeť nový události reťazec neumíme udalostí, zpravidla alebo či je posoudit, jej utrpenie zda

zločinem spätným pôsobením začíná pro oběť – teda nový vyrovnaním řetězec událostí, za jej zlé nebo konanie zda jeho v minulosti. utrpení

V je prípade zpětným Syna působením Božieho za je minulý jasné, že vlastní bezprávie, zlý čin. ktoré V případě mu ľudia Syna spôsobili, Božího

je bolo jasné, začiatkom že bezpráví, takéhoto které reťazca, mu lidé pretože způsobili, to, čo bylo pochádza začátkem z Boha, řetězce nemôže

událostí, byť protože zaťažené to, karmou. co pochází z Boha, nemůže být zatíženo karmou.

Pochopiteľne, Spravedlnost však spravodlivosť nepřestala platit neprestala ani v případě platiť ani Ježíše v prípade Krista (což Ježiša by

Krista. podle mého Utrpením, názoru ktoré ani nebylo ľudia spôsobili vůbec možné). Synovi Utrpení, Božiemu, které nepochybne lidé Synu

Božímu uvalili na způsobili, seba ťažkú mělo karmu. proto pro ně zajisté za následek těžkou karmu.

Z knihy 100 odpovedí odpovědí na životné životní otázky,

Werner Huemer

Svet Grálu

35 | 2013

ŽIVOT

Skrytý zmysel starnutia

Starnutie je pre mnohých nepríjemná skutočnosť. Zažívame ju sami na sebe ako nezadržateľné

ubúdanie telesných schopností, zisťujeme, že mnohé už nejde tak dobre

ako kedysi. Staroba a súmrak života je realita – máme ju prijať so škrípaním zubov,

pretože sa na tomto biologickom fakte nedá nič zmeniť? Alebo má starnutie svoj

zmysel, ktorý sme možno ešte nepochopili?

„HAPPY AGING“

(ŠŤASTNÉ STARNUTIE)

namiesto

„ANTI AGING“ (PROTI

STARNUTIU)

Ak posudzujeme človeka iba na základe

telesných ukazovateľov, potom

jeho vývoj dosiahne vrchol asi v dvadsiatich

rokoch. Organizmus je v tom

veku v najlepšej forme a môže si toto

maximum svojej výkonnosti udržať

počas ďalších asi desiatich rokov. Potom

však začne krivka životnej sily

postupne klesať: svaly pomaly ochabujú,

pleť je unavenejšia a vráskavejšia,

očné viečka strácajú pružnosť, telo si

ukladá viac tuku, zhoršuje sa kapacita

dychu, aj výkon srdca, atď. Proti

týmto nepríjemným zmenám pôsobia

mnohé „anti-aging programy“

– prostriedky proti starnutiu. Ich ponuka

je široká: od cvičebných programov

vo fitness centrách cez krémy

proti vráskam a diéty až po plastickú

chirurgiu. Za lákavý vzor dokonalosti

je prezentovaný človek vo veku medzi

dvadsiatym a tridsiatym rokom; lákavý

marketing omladzovacích procedúr

operuje tvrdeniami ako „zase

môžete byť takí mladí, vzhľadní, vyšportovaní,

odolní, aktívni, zdraví,

proste „cool“.

V konečnom dôsledku to však ani

veľmi nefunguje, a tak sa objavil nový

prístup: tzv. „happy aging“ – šťastné

starnutie. Jeho zásadou je nebrániť

sa starnutiu, ale starnúť šťastne. Tento

Svet Grálu

35 | 2013

ŽIVOT

prístup odbúrava tlak, aby sme sa viazali

na telesné možnosti mladosti,

namiesto toho odporúča využívať

to najlepšie, čo máme momentálne

k dispozícii.

Je to istotne krok správnym smerom.

Mnohí však považujú taký prístup

iba za slabú útechu a ďalej túžia

po návrate „stratenej mladosti“.

Hlbší zmysel starnutia však môžeme

nájsť až prijatím komplexného obrazu

človeka, ktorý nie je obmedzený iba

na fyzické telo.

TAJOMSTVO

TEMPERAMENTOV

Starnutie a smrť – z biologického

hľadiska – sú zákonité, zmysluplné

deje evolúcie. A vývoj fyzického tela

je prostriedkom na konkrétny účel:

ľudské telo je vlastne len schránkou,

ktorá slúži na dosiahnutie duchovného

uvedomenia človeka. V tomto

kontexte majú všetky obdobia nášho

života svoj hlbší význam. Jeho základné

štyri etapy sa líšia: detstvo –

slnečný, bezstarostný život, ktorý

zodpovedá sangvinickému temperamentu;

túžobná zasnenosť a veľké sny

chlapčenského či dievčenského dospievania

– to je melancholický temperament.

Vek dospelosti so svojou činorodosťou

zodpovedá cholerickému

temperamentu činu, a čas pokojného

rozvažovania v starobe je obdobím

flegmatického temperamentu.

V bežnom živote pojmom „temperament“

charakterizujeme emocionálnu

stránku človeka. Niekto pôsobí

cholericky, má teda, ako sa hovorí,

„búrlivú krv“, iný sa javí skôr pasívny,

flegmatický. Rozdielne temperamenty

majú jeden zvláštny význam: sú veľkou

pomocou pre náš duchovný vývoj.

V prírode je analógia tohto deja vyjadrená

v striedaní ročných období:

na jar búrlivé prebúdzanie, v lete zasnený

rast a intenzívne dozrievanie,

Svet Grálu

35 | 2013

na jeseň plody v činoch, a v zime pokojné

hodnotenie života a príprava

na prechod do nového cyklu.

Vo vývoji prírody má zásadný význam

striedanie ročných období, pre

vývoj človeka je zasa veľmi dôležitá

zmena temperamentu. V sangvinickom

detstve má byť zakotvená čistá

radosť z prítomného okamihu a vedomie

bezpečia, v melancholickom čase

mladosti má dôjsť k rozvoju osobných

schopností a vlastností, ktoré potom

v dospelosti povedú ku konkrétnym

činom – v ideálnom prípade sa človek

vyvíja v plnom súlade so svojím životným

poslaním.

Na čo však slúži flegmatická staroba,

obdobie, v ktorej sme „žatvu“ už

prežili, ukončili sme profesijný život,

splnili sme si najdôležitejšie rodinné

povinnosti – a sily nám stále viac ubúdajú?

Aký je vlastne zmysel starnutia?

Paradoxne, lekárska veda predlžuje

ľudský život. No zároveň o to nástojčivejšie

si kladieme otázku, ktorou

sa dnešná spoločnosť takmer vôbec

nezaoberá. Jej zodpovedanie je pritom

zásadným poznatkom pre šťastný

a zmysluplný posledný úsek života.

HĽADANIE

VNÚTORNÝCH

HODNÔT

Fyzické telo nám prostredníctvom

jednotlivých životných etáp – vznik,

rozvoj, odkvitanie – ukazuje cestu

a poskytuje spolu s temperamentmi

pomoc, aby sme dosiahli vnútornú

zrelosť. Temperamenty v našom živote

sú spravidla natoľko výrazné,

že napríklad ľudia s melancholickým

alebo cholerickým temperamentom

často nemajú záujem budovať si hlboké

vzťahy k flegmatikom, i keď sú

to ich blízki. Sotva sme schopní starého

človeka pochopiť – berieme ho

na vedomie viac-menej ako „objekt“:

ako babičku, ktorá veľmi pomaly

prechádza cez cestu, alebo deduška,

ktorý mal už dávno odovzdať svoj

vodičský preukaz. Naopak, starí ľudia

často nemajú pochopenie pre

požiadavky mladých, ktorí, ako to

výstižne formuloval rakúsky spisovateľ

Stefan Zweig, „inštinktívne chcú

rýchle a radikálne zmeny“. Svety,

ktoré takto prostredníctvom temperamentov

prežívame, sú neraz také

rozdielne, že si môžeme pripadať ako

„obyvatelia rôznych planét“.

Mnohé tzv. generačné problémy

by však pominuli, keby sa všeobecné

povedomie zameralo skôr na vlastný

zmysel ľudského života, na rozvoj

uvedomenia si seba samého, než

na vonkajšie aktivity a na klamnú

ilúziu ideálu mladosti. Potom by aj

pochopenie a úcta k starým ľuďom

boli samozrejmosťou.

Keď v starobe klesá telesná schopnosť

znášať väčšiu záťaž, stráca sa motivácia

k aktivitám, ktoré vyžadujú

silu, mizne ochota znášať hluk a stres

a trvalo sa znižuje telesná výkonnosť,

potom nám tým telo dáva signál, aby

sme svoj záujem usmernili z vonkajšieho

sveta do sveta vnútorného.

Z univerzálneho hľadiska sa ľudský

život začína dávno pred narodením,

a po smrti pokračuje ďalej. Predtým

aj potom žijeme v iných oblastiach

stvorenia, vo sférach vyšších vibrácií,

v „jemnohmotnom“, či „onom“ svete.

Pobyt na zemi vo fyzickom, „hrubohmotnom“

tele je však obdobím, počas

ktorého človek dostáva príležitosť

zvládnuť vo svojom vývoji ohromný

kus cesty.

Čo teda v starobe? V tomto období

úbytku fyzických schopností máme

obrátiť svoju pozornosť od vonkajšieho

diania do sveta vnútorného.

Obzrieť sa za svojím životom, triediť

poznatky a skúsenosti, pokiaľ možno

odovzdávať ich ďalej. Venovať dostatok

času sebe, byť tu i pre iných. A keď

emocionálne výbuchy nahradí naša

ozvaha a pokoj, ceňme si tieto nové

životné podmienky, v ktorých získava

prevahu túžba po vyššom poznaní,

vnútorných hodnotách a cieľoch.

Dnešná spoločnosť zameraná na výkon

je, žiaľ, takému duchovnému

smerovaniu veľmi vzdialená.

Na život sa pozerá viac-menej ako

na plynulý zostup smerom dolu.

Každý má určitú zásobu životnej

energie, a keď ju vyčerpá, stáva sa pre

spoločnosť nepotrebným, outsiderom,

bez významnejších možností

uplatnenia.

No tento názor je povrchný. Vzhľad

a zdravotný stav mnohých ľudí

sa s pribúdajúcim vekom síce zhoršuje,

ale orientácia na stále ubúdanie

energie odvádza pozornosť od najdôležitejšej

skutočnosti: že postupné

vzďaľovanie sa od vonkajšieho sveta

je nabádaním k aktívnemu obracaniu

sa do sveta vnútorného, so živou a zosilnenou

túžbou po pravde a poznaní.

Hľadajme cestu, ako ľuďom aspoň

v rámci rodiny umožniť, aby sa mohli

plnohodnotne „venovať starobe“. Veľkosť

človeka sa totiž nemeria vonkajším

úspechom, krásou a mocou, ale

spôsobom, akým žije svoj prostý život.

– A večný život sa nedá dosiahnuť

na Zemi vo fyzickom tele, ale jedine

rozvíjaním našej duchovnosti, o ktorú

by sme však mali usilovať po celý život,

nie až v starobe. Ale určite aspoň

– najneskôr – v starobe.

Mosty do zapomnění

Jak přistupovat

k lidem nemocným

demencí

Mosty

do zapomnení

Jak pristupovat ˇ

k lidem

s demencí

edice Pomoc z Poselství Grálu

Naša cena: 5,10 €

Cena pre predplatiteľa: 5,00 €

Ako vzniká demencia? Ako máme správne pristupovať

k ľuďom s demenciou? Aké existujú možnosti tejto chorobe

predchádzať? Kniha prináša pohľad na túto tému z telesnej

aj z duchovnej roviny. Vychádza z názoru, že podstata

človeka sa neprejavuje mozgovými funkciami, ale cítením.

Aj u takto chorého človeka je možné jeho cítenie oslovovať

a komunikovať s ním.

Edícia Pomoc z Posolstva Grálu – zväzok 2.

Knihy tejto edície sa zaoberajú konkrétnymi životnými

pomocami na základe poznania z „Posolstva Grálu“ od Abdru-shina

a osobných, praktických skúseností autorov.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

NÁZORY

Svet Grálu

35 | 2013

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 35/2013, vyšlo 1. 3. 2013.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o., Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur

Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš

Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o., Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Marek Uliasz, Fort Colins,

USA (titul); Michaela Stejskalova, Nachod, ČR

(7); Igor Golovniov, Lugansk, Ukraine (10); Sergiy

Trofimov, Kiev, Ukraine (34); Konstantin Lobastov,

Raleigh, USA (41); Zsolt Biczó, Maďarsko (42); Tomas

Pavlasek, Frydek, ČR (52); Hibrida13 (zadní strana)

• Dreamstime.com: (3); Shariff Che\‘ Lah, Kuala

Lumpur, Malaisie (40); Eugenesergeev (46, 47);

Georgios Kollidas, Athens, Greece (48); Jean

Schweitzer, Birkeroed, Denmark (55)

• iStockphoto.com: Elkor (9)

• Veronika Ondřejová: (21-23)

• commons.wikimedia.org: (12-15, 27, 36-39, 50)

• Svět Grálu: (2, 17, 31, 47, 58, 59)

• GralsWelt: (18, 24, 25, 28, 29, 33, 40, 53)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Peniaze a zákon vyrovnania

Srdečná vďaka za príspevky,

ktoré objasňujú takú komplikovanú

tému, ako je peňažníctvo.

Bolo by dobre, keby nám kompetentní

potvrdili to, čo sa niekomu

môže zdať v duši nepochopiteľné,

dokonca až záhadné. Nepochopiteľné

preto, že vo finančníctve

sa používa reč, ktorej laik len ťažko

porozumie. Podľa všetkého nie bez

úmyslu. V tomto chaose sa vyznajú

len zasvätenci a majú tak možnosť

zarábať peniaze.

Duch dneška je v príkrom rozpore

s potrebným vyrovnávaním

medzi dávaním a prijímaním. Najmenej

sa tento princíp prejavuje

vo finančníctve. Každý investor

sa zo zásady usiluje o to, aby získal

viac než je pripravený dať. V našej

spoločnosti je tiež bežné, že človek

radšej prijíma než dáva. Len

málokto pomyslí na to, či odmena

zodpovedá jeho výkonu. Naopak,

dnes sa stane slávnym a bude obdivovaný

ten človek, ktorý dokáže

s malým nasadením dosiahnuť čo

najvyšší možný zisk. Prakticky

všetci reagujú pozitívne na pojem

„výhodný nákup“. Zriedkakedy si

človek robí starosti s tým, prečo

sa u nás môžu ponúkať odevy, topánky,

nábytok, autá, elektronika

atď. za smiešne nízke ceny. Vieme,

že sú z krajín, kde sú veľmi nízke

mzdy. Ale väčšinu to netrápi. Téma

sa zmetie zo stola lapidárnou poznámkou:

„Tí ľudia sú radi, že majú

vôbec nejakú prácu.“

Princíp úrokov a úrokov z úrokov

ešte viac podnecuje bezuzdný egoizmus,

takže mnohí ľudia sú motivovaní

k tomu, aby celý svoj život

obetovali „mamone“. Často nemajú

čas ani na to, aby si svoj blahobyt

užili, ale čo je dôležitejšie, sotva si

nájdu čas, aby pátrali po zmysle života.

Na druhej strane mi jedna pani,

ktorá podniká v oblasti služieb,

rozprávala, že by trh za jej služby

ponúkol aj podstatne viac, ale pri

takýchto tržných cenách by mala

zlé svedomie. Ukazuje sa, že je

v človeku niečo, čo ho k správnemu

konaniu nabáda. Je to cítenie, ktoré

nemá byť potlačené, aj keď nezodpovedá

duchu dneška.

Marcel Obrist, Zürich (CH)

Reinkarnácia

Reinkarnáciou sa nechcem zaoberať,

pretože to predsa vedie len

k mystickej minulosti, v ktorej

sa človek môže ľahko stratiť. Prečo

teda príspevky na túto tému?

N.K.

NÁZORY

Téma „reinkarnácia“ sa často

bezpochyby dáva do spojitosti

s regresnými terapiami, pomocou

ktorých sa člověk obracia do minulých

životov, preto sa Vám táto

téma môže zdať mystická. O to sme

sa však vo „Svete Grálu“ nikdy nesnažili,

naopak: opakovane sme

upozorňovali na riziká týchto metód.

Príroda všetko múdro zariadila

a sú dobré dôvody na to, aby si

človek na minulé životy nepamätal.

Aby sme však pochopili a rozpoznali

spravodlivosť v celkovom

dianí vo svete, i to, že vlastný život

nie je obmedzený len bytím na tejto

zemi, považujeme za veľmi dôležité,

aby sme si boli vedomí širších súvislostí.

Preto je téma „reinkarnácie“

predsa len veľmi dôležitá.

(redakcia)

Vykladanie kariet

Dobrý den, mohli byste mi prosím

odpovědět na otázku, jak

je možné, že některé kartářky

opravdu znají velice mnoho, co

se týče mého života a mé osoby?

Jakým mechanizmem je tato jejich

schopnost utvořena, je to podobné,

jako když určitý lidský duch

ve svých několika životech rozvíjí

nějakou činnost nebo obor, a při

opětovném vtělení ho všichni obdivujeme,

jak v této činnosti vysoce

vyniká? Nebo je to jinak, např.

Boží dar za něco? Můžete odpovědět

i komplexně, nemusíme mluvit

zrovna o kartářkách, pokud to

nebude na překážku.

(meno v redakcii)

Každá schopnost i neschopnost

je výsledkem předchozího

úsilí. Mnoho lidí navazuje kontakt

s oním světem snadněji.

Tato schopnost se označuje jako

medialita a nějakým způsobem souvisí

vždy s předešlými životy, to

znamená se směrem vynaložené

námahy.

Jistě ji lze označit jako dar. Darem

je však třeba rozumět každou

schopnost, k jejímuž přijetí se člověk

vlastním úsilím otevřel. Není

to tedy dar „za něco“, ale dar „pro

další činnost“. Není to žádné vyznamenání,

ale prostředek k rozšířenému

působení mezi lidmi,

s nímž je spojena i odpovědnost.

Lidský obdiv není žádnou mírou

skutečné hodnoty nebo pravosti.

Je známo, čemu patří po tisíciletí

lidský obdiv, a co naopak stejní

lidé pronásledují. Z důvodu téže

nevědomosti náleží přehnaný obdiv

také věcem zcela přirozeným.

K tomu patří i medialita.

Výskyt mediality jako takové nesouvisí

s charakterem člověka nebo

s jeho světovým názorem. Jeho duchovní

vyspělost však určuje úroveň

onoho světa, s níž může komunikovat.

Neznalost víceúrovňové

stavby onoho světa svádí k domněnce,

že všechny zprávy odtamtud

jsou pravé a že je možné považovat

je za evangelium. Skutečnost

je však právě opačná. Nevědomost

v otázkách smyslu života je u většiny

lidí příčinou toho, že mohou,

v případě mediality, navázat spojení

pouze s nejnižšími vrstvami

onoho světa.

Medialita umožňuje „nahlédnout“,

do určité míry, do životních

záznamů. Správnost vnímání

je však velmi rozdílná. Proto jsou

takto získané informace na jednu

stranu překvapivě přesné, na druhou

stranu však chybné. Nižší

druhy mediality se vztahují právě

ke schopnosti vnímat aktuální

lidský život, tedy vše, co je ještě

přítomno zde na zemi nebo v její

těsné blízkosti. Při pokusech

o překročení tohoto

rámce však

selhávají.

S pozdravem

Jan Palouček

Podobenstvo o hrivnách

Dobrý den, mohli byste mi prosím

vysvětlit Ježíšovo podobenství

o hřivnách? Cožpak je dobré, když

člověk žne, kde nesadil, a sbírá, kde

nerozsypal? „…a tomu kdo má,

bude dáno a přidáno, kdo nemá,

tomu bude odejmuto i to, co má.“

Připomíná mi to finanční spekulantství,

starověké, i novověké…

které stále kvete.

(meno v redakcii)

Ježíšovo podobenství o hřivnách

se netýká hospodaření s penězi,

stejně jako se třeba podobenství

o fíkovém stromu netýká

zahradnictví; obojí připodobňuje

duchovní dění k dějům v běžném

známém okolním světě.

Hřivnou, kterou dostává člověk

od svého Stvořitele, jsou jeho možnosti

a schopnosti. S těmi má hospodařit

a ty má rozvíjet. Jako se semeno

rozvíjí v dospělou rostlinu

a jako se peníze zmnožují rozumným

investováním, má i člověk nenechat

své schopnosti dřímat. Říkat

si: „Kdybych chtěl a kdyby ten

ostatní svět nebyl tak špatný, tak

to byste koukali, co dovedu. Ale

takhle radši počkám na vhodnější

příležitost“. Po čase takový člověk

zjistí, že v něm nedřímají už vůbec

žádné schopnosti, jen lenost a pocit

nepochopené vznešenosti. A ještě

mnohem dřív pochopí právě ostatní

lidé v jeho okolí, že je nepoužitelný.

A ještě mnohem hůř to

dopadne, jestli v sobě vypěstuje zlé

sklony a svých schopností využije

k poškozování jiných. Jednoho dne

Svet Grálu

35 | 2013

NÁZORY

přijde chvíle vyúčtování a každý

člověk dostane otázku, co se svou

hřivnou schopností udělal.

Teologové se zamýšlejí, proč dostal

jeden víc hřiven a jiný méně;

v nedělním rozhlasovém liturgickém

pořadu jsem slyšel výklad,

že tyto poklady rozděluje podle

svého uvážení Bůh a ne člověk, a to

podle Boží moudrosti, která je nám

neznámá. -- Jakmile ale přijmeme

do svého výkladu světa reinkarnaci,

celý nevyzpytatelný problém

se rozplyne: Každý z nás si svým

vlastním úsilím připravuje svůj budoucí

život a „počet hřiven“, které

v něm dostane.

Co se týče slov: „Věděl jsi, že sklízím,

kde jsem nezasel, a sbírám,

kde jsem nerozsypal?“ Již prosté cítění

pro spravedlnost se vzpírá přijmout

myšlenku, že by Ježíš dával

za vzor nespravedlivé obohacování.

I zde se může mínit jen skutečnost,

že Bůh je dárcem schopností, vloh

a možností lidského ducha, ale burcovat,

posilovat a pěstovat je musí

již člověk sám, nikoliv Bůh.

Jistě Vám není neznámo, že my

redaktoři Světa Grálu jsme přesvědčeni,

že text bible není nedotknutelné

Boží Slovo, že jej sepsali

lidé. Jeho autoři, opisovači a šiřitelé

do něj mohli v dobré víře přidat

i něco ze svého vlastního chápání.

Totéž dnes ostatně s jistotou vědí

i objektivní vědečtí badatelé z bedlivého

zkoumání textu Starého

i Nového zákona. Je tedy možné,

že přesná slova Ježíšova se i zde

od záznamů bible poněkud lišila.

Zbývají slova „Každému, kdo má,

bude dáno, ale tomu, kdo nemá,

bude vzato i to, co má.“ Člověk,

který se nesnaží žít bohatým vnitřním

životem a rozvíjet, posilovat

své dary aktivními činy, postupně

ztratí i to málo, co měl. Podle zákona

stejnorodosti odplyne tato

Svet Grálu

35 | 2013

energie k těm, kteří ji užívají a používají.

To ale není důsledkem nespravedlnosti

v uspořádání světa,

ale důsledkem vlastní vlažnosti

a nepohyblivosti. Člověk se musí

jen vzchopit, správně chtít, a je

před tím ochráněn. Tak nás vlastně

Stvořitelova moudrost vychovává

k plnému, bohatému a správnému

životu.

za redakci Světa Grálu

Artur Zatloukal

Násilné činy

Čoraz viac dochádza v spoločnosti

k násilným činom, dokonca

aj v školách. Prečo sa vlastne dejú?

Ako tomu môžeme zabrániť? Čo sa

v tých mladíkoch odohrávalo? Učitelia,

vychovávatelia, psychológovia,

odborníci a politici vymenúvajú

mnoho príčin. Len jednu nie:

duševné znečistenie. Duševné znečistenie

je pošpinenie vnútorného

života ľudí negatívnym ovplyvňovaním

z myšlienkového sveta, pretože

aj myšlienky majú vplyv. Uvážte, že

každý čin sa formuje najprv v myšlienkach.

Tak majú nedobré a nepokojné

myšlienky moc a tomu zodpovedajúci

nedobrý vplyv na ľudí.

Autor Posolstva Grálu „Vo svetle

Pravdy” k tomu napísal: „Nezabúdajte,

že každá vami vytvorená a vyslaná

myšlienka priťahuje na svojej

ceste všetko rovnorodé, alebo priľne

k iným rovnorodým myšlienkam.

Tým sa stáva stále silnejšou

a silnejšou, až nakoniec nájde i cieľ,

ktorý [...] dá priestor takým vznášajúcim

sa myšlienkovým formám,

aby k nemu prenikli a zapôsobili.

Len pomyslite na to, aká zodpovednosť

potom na vás padne,

keď sa myšlienka stane skutkom

prostredníctvom niekoho, na koho

mohla zapôsobiť! [...]

Bez toho, že by ste to vedeli, ste

zúčastnení na nejednom čine, ktorý

vykoná niektorý z vašich blížnych

len preto, že sa mu dostalo práve

vám vysvetleným spôsobom posily...”

Tu by sme sa mali zmieniť o profesorovi

Glogauerovi z univerzity v

Augsburgu. Prof. Glogauer je poverený

výskumom príčin sexuálnych

násilných činov mladistvých. Zistilo

sa, že vo väčšine prípadov išlo

o trestné činy vyvolané médiami

– sexuálne ladenými televíznymi

programami a časopismi pre mladých.

Keď skúmame príčiny smrteľných

násilných činov mladistvých, musíme

rovnako povedať, že aj tu sa v

mnohých prípadoch šlo o páchateľov,

ktorí boli televíziou a časopismi

natoľko ovplyvnení, že to viedlo až

k činu.

Napriek tomu nikto nie je bez

pomoci vydaný týmto negatívnym

vplyvom. Takéto myšlienky môžu

preniknúť len k človeku, ktorého

zmýšľanie je podobné, a ktorý je

viac či menej týmto vplyvom vedome

otvorený. Preto je páchateľ

zodpovedný za svoj čin.

Tak je však aj každý človek spoluzodpovedný

za mier alebo nepokoj

vo svete, podľa myšlienok, ktoré

do sveta vysiela. Nepeknými a zlovoľnými

myšlienkami môžeme byť

spoluvinní za nepokoj a násilie. Na

druhej strane môžeme šíriť požehnanie,

keď vysielame dobré, pozitívne

myšlienky. Tým napomáhame

šírenie mieru. Preto nás aj autor Posolstva

Grálu nabáda: „Udržujte krb

svojich myšlienok čistý, tým založíte

mier a budete šťastní!“

Karl Vogt, Wolfratshausen (D)

„Keď večer s úžasom pozorujem oblohu, to more večne vo svojich dráhach obiehajúcich

svetelných telies, ktoré ľudia nazývajú slnkami alebo planétami, môj duch sa rozochvieva

nad toľko miliónov míľ vzdialenými súhvezdiami až tam kdesi k prapôvodnému zdroju,

z ktorého všetko stvorené prúdi a z ktorého večne nové stvorenia povstávajú.

Keď sa tu a tam prostredníctvom tónov pokúšam dať svojim vzrušeným citom

hudobnú formu – ach, potom som strašne sklamaný: hodím ten počmáraný list na zem

a som takmer presvedčený, že žiaden pozemšťan nebude nikdy schopný napodobniť

nebeské obrazy, ktoré sa mu v šťastnej hodinke chvejú v rozcitlivenej mysli, či už

pomocou tónov, slov, farieb či dláta.

Veď čo má zasiahnuť srdce, musí prísť zhora, inak sú to len obyčajné noty, telá bez

ducha, len blato a hlina, nie? Duch sa má povzniesť zo zeme, ku ktorej je ako iskra

od Boha po istý čas pripútaný a podobne ako na poli, ktorému rozsievač zveril vzácne

semienko, má aj on prekvitať a prinášať veľa plodov. A takto rozhojnený usilovať sa spieť

nahor k prameňu, odkiaľ kedysi vyšiel. Pretože len trvalou prácou s využitím zverených

síl ctí si tvor Stvoriteľa a Udržiavateľa nekonečnej prírody!“

Ludwig van Beethoven

SG35

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company

SG35

Delete template?

Save as template?

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company