SG35

december 2010 – február 2011 

strana 

Seriál MUDr. Jana Paloučka 

strana 16 

Keď sa práca stáva službou Bohu 

strana 21 

MUDr. Denisou Borošovou 

strana 25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

strana 7 

strana 36 

a 

december 2010 – 

február 2011 

strana 13 

Seriál MUDr. 

Jana Paloučka 

strana 16 

Keď sa práca stáva 

službou Bohu 

strana 21 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

MUDr. Denisou Borošovou 

strana 25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

www.svetgralu.sk 

Duchovné súvislosti v živote 

strana 7 

strana 36 

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 36 

Vychádza v júni 2013 

Homosexualita 

Téma sexuality je medzi ľuďmi, ktorí chcú žiť duchovným 

životom, stále tabu. Ak sa o nej hovorí, tak len veľmi 

opatrne, nesmelo a rozpačito. Ak ide o homosexualitu, 

rozpaky sa ešte stupňujú. Nikto však nepoprie, že je to 

téma veľmi aktuálna. V nasledujúcom čísle časopisu sa 

pozrieme na homosexualitu a jej pôvod z trochu inej 

strany a budeme hľadať odpoveď na chúlostivú otázku – 

aký postoj k nej zaujať? 

Svet Grálu 

Josef Bohuslav Foerster 

Svetlo, ktoré lieči 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika? 

8 STRÁN NAVIAC ! 

Milí čitatelia, 

od tohto čísla pre vás 

časopis opäť rozširujeme 

za nezmenenú enú cenu. 

Svet Grálu 

26 

Zánik sveta v decembri 2012? 

Karma – čo to je? 

Svet 

Grálu 

život 

Svet Grálu 

Skrytý národ 

O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

26 

Zánik sveta v decembri embri 2012? 

Karma 

– čo to je? 

Josef Bohuslav Foerster 

Svetlo, ktoré lieči 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika ? 

8 STRÁN NAVIAC ! 

Milí čitatelia, 

od tohto čísla pre vás 

časopis opäť rozširujeme 

za nezmenenú cenu. 

Feng Shui 

Energia priestoru pre 

zdravý a harmonický 

život 

Skrytý národ 

O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

Podporte nás 

2 % z dane! 

Vážená čitateľka, vážený čitateľ časopisu Svet Grálu, 

tento rok máte opäť možnosť podporiť neziskovú organizáciu Svet Grálu 2 % z dane. Vaším rozhodnutím podporíte vydávanie 

a šírenie časopisu Svet Grálu. 

Ak ste fyzická osoba – živnostník: 

• Priamo v daňovom priznaní vyplňte kolónky na poukázanie 2 % z dane (XIII. oddiel). Uveďte meno organizácie: Svet Grálu, n.o. Právna forma: 

nezisková organizácia. IČO: 355 83 223. Sídlo: Vojenská 9, 040 01 Košice. Žiadne iné tlačivo podávať netreba. 

• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane. 

Ak ste zamestnanec: 

• Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil „Potvrdenie o zaplatení dane“ (tlačivo 1). Vyplňte „Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane“ (tlačivo 2). Obe 

tlačivá doručte do 30. apríla 2013 na daňový úrad podľa Vášho bydliska. 

• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane. 

Ak ste právnická osoba: 

• Právnické osoby môžu poukázať 1,5% (2%) z dane aj viacerým prijímateľom, minimálna výška v prospech jedného prijímateľa je 8,30 €. 

• Vypočítajte si Vaše 1,5% (2%) z dane z príjmov právnickej osoby to je maximálna suma, ktorú môžete poukázať v prospech prijímateľa/prijímateľov, 

poukázať môžete aj menej ako 1,5% (2%), musí však byť splnená podmienka minimálne 8,30 na jedného prijímateľa. 

V časti IV. daňového priznania vyplňte uvedené údaje o našej neziskovej organizácii nasledovne: 

• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) NEDAROVALA 

financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať iba 1,5% z dane 

vyznačí v daňovom priznaní, že poukazuje iba 1,5% z dane VYPLNÍ v časti IV. kolónku 3. 

• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) DAROVALA 

financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať 2% z dane označí 

v daňovom priznaní, že poukazuje 2% z dane (tak ako po minulé roky) - VYPLNÍ v časti IV. kolónky 1 a 2. 

Náš účet je: Svet Grálu, n.o., č. ú. 4350319108/3100 

G 

Ďakujeme!

A 

ko mnohé iné pojmy, tak aj myšlienka 

reinkarnácie veľmi často 

padne za obeť povrchnému úsudku. Je 

to výmysel new age, je to budhizmus, je 

to hinduizmus, je to nezmyselná viera, 

že sa človek narodí ako krava a krava 

ako človek. Takto je vec rýchlo vybavená 

ešte skôr, ako by mohla začať znepokojovať. 

Keďže je myšlienka reinkarnácie 

zvyčajne považovaná za vynález 

východných náboženstiev, ba dokonca 

za antikresťanskú ideu, nerád sa púšťam 

do reči na túto tému len tak, bez 

prípravy. Myslím si, že je lepšie hovoriť 

najprv, a predovšetkým, o duši. Veríme, 

že má človek dušu? Nehmotný princíp, 

ktorý je tým, čo je v nás nejakým a tajomným 

spôsobom nesmrteľné? Povedzme, 

že áno a povedzme, že dušu 

nebudeme hľadať niekde vo fyzickom 

tele. (O to sa snažil už kedysi dávno 

René Descartes. Myslel si, že duša vydáva 

pokyny telu cez zvláštny útvar 

v mozgu, kde sama aj sídli. Vlastne, 

od týchto úvah sa príliš nevzdialili ani 

moderní psychológovia. Vo svojom bádaní 

si spojili poškodenia mozgu s poškodením 

duševných schopností a odvodili 

z toho bez ďalšieho uvažovania 

v medicíne dnes rozšírený záver: žiadny 

mozog = žiadna duša). Hovorme však 

o ľuďoch, ktorí veria v existenciu nesmrteľnej 

duše a na základe kréda by 

to malo platiť o všetkých kresťanoch. 

Odkiaľ sa duša v tele vzala? Kresťanskí 

teológovia tvrdia, že vzniká práve 

v okamihu počatia. Vzniká, a Stvoriteľ 

ju po jej vytvorení pripojí k práve 

vzniknutému telu. Oproti tomu stojí 

tvrdenie pochybovačov: to, čo má svoj 

počiatok, musí mať aj svoj koniec. Duša 

je teda alebo večná a bola tu vždy, alebo 

neexistuje. Treba na tomto mieste povedať, 

že názor o preexistencii duše (jej 

živote pred zrodením) nie je vôbec vynález 

Východu. Bol bežný okrem iného 

aj v starom Grécku. Na jeho pravdivosti 

trval Platón, ktorý svoju teóriu poznania 

priamo staval na základe anamnezis, 

„rozpomínania sa“. Teda na spomienkach 

duše, ktoré si prináša na zem 

z bytia pred zrodením v hmotnom 

tele. Duša spoznáva krásne a pravdivé 

idey len vďaka tomu, že ich už kedysi 

predtým „zhliadla“ v inom, jasnejšom 

a pravdivejšom svete. Čuduj sa svete, 

predstava o prevteľovaní nebola cudzou 

ani obyvateľom Svätej zeme, súdiac 

podľa zmienok v samotnej Biblii. Ako 

máme doložené v texte Nového zákona, 

veriaci Židia považovali Jána Krstiteľa 

za navrátivšieho sa proroka Eliáša. Dokonca 

ani Ježiš sa nijako jasne neohradil 

proti názorom, ktoré ho označovali 

za zmŕtvychvstalého proroka. Pravda, 

myšlienku reinkarnácie zvlášť nerozvíjal, 

ale ju ani žiadnym spôsobom nezavrhol. 

To urobili až o päťsto rokov neskôr 

príslušníci sľubne sa rozvíjajúceho 

kléru na piatom ekumenickom koncile 

v Konštantinopole. Tu, bez priamej prítomnosti 

pápeža, „zavrhli“ učenie jedného 

z najvýznamnejších apologétov 

raného kresťanstva, Origena. Toho istého 

Origena, ktorý napísal zrejme prvé 

systematické dielo o kresťanskej filozofii. 

A keďže bola reinkarnácia v súlade 

s jeho učením, škrtli účastníci koncilu 

spolu s ostatnými aj túto doktrínu. – 

Otázka znie, prečo sa vôbec zaoberať 

teóriou prevteľovania dnes. Aké ďalšie, 

praktické dôsledky má myšlienka reinkarnácie? 

Prijatie myšlienky, že na zemi 

NA ÚVOD… 

nežijeme iba raz, by prinieslo okrem 

iného aj revolučné zmeny v náhľade 

na skutočné hodnoty ľudského života. 

Ako by zapôsobilo na mnohých ľudí 

poznanie, že v minulom živote mohli 

spáchať zločiny a prečiny, ktoré môžu 

vďaka zákonu znovuzrodenia práve 

tu na zemi odpykať – a že už kvôli 

tejto možnosti je bláznovstvom akýkoľvek 

pokus vyvyšovať sa nad iných? 

Ba že často musíme práve v tomto živote 

stretnúť ľudí, s ktorými máme 

ešte nevyrovnané účty? Že svoje viny 

nemôžeme hádzať na niekoho iného, 

ale máme ich vidieť ako prácu, ktorú 

máme pred sebou? Neprinieslo by toto 

stanovisko do ľudských duší väčšiu 

skromnosť a pokoru? Práve v tomto je 

pre mňa prínos myšlienky reinkarnácie. 

A možno jej najdôležitejšia hodnota. 

Prijatím myšlienky reinkarnácie 

by sme istotne dokázali aj lepšie porozumieť 

ľuďom, ktorým sa spontánne 

objavujú spomienky na minulé životy, 

bez toho, aby ich nejako vlastným úsilím 

privolávali. Títo ľudia, často ešte 

ako malé deti, nám ukazujú, že mnohé 

zo starého poznania ľudstva bolo zavrhnuté 

veľmi bezmyšlienkovito a bez 

rozumného dôvodu. Napríklad preto, 

že nasledovníci Origena nemali potrebný 

politický vplyv. 

Roman Levický 

levick y@svetgralu.sk 

3 

Svet Grálu 

35 | 2013

OBSAH 

FEJTÓN 

Reinkarnácia 

TÉMA 

Kým ste boli v minulom 

živote? 

Možno by ste radi vedeli 

5 

DUCHOVNÝ SVET 

Božia iskra v nás 

HISTÓRIA 

Keď sa hranica rozhorela 

Stredoveký hon na čarodejnice 

34 

TÉMA 

Barbro Karlén – „Keď som 

bola Annou Frankovou“ 

Spomienky na minulý život 

TÉMA 

Tajomstvo zrodenia 

Ukážka z knihy Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu 

VÝCHOVA 

7 

12 

16 

„Ako nemyslieť na ružového slona“ 

– 12 zlatých pravidiel výchovy 

ROZHOVOR 

Každý má na výber, keď 

vie, ako na to 

18 

CIVILIZÁCIA 

„Krvavý“ palmový olej z Indonézie 

Privysoká cena – neprekáža nám to? 


Skúsenosti blízkosti smrti: 

Ilúzia, či realita? 

RECENZIA 

Železná lady 

NÁBOŽENSTVO 

Ukrižovanie Ježiša – je biblická 

interpretácia pravdivá? 

HUDBA 

Georg Friedrich Händel 

36 

40 

41 

45 

46 

Život skladateľa, ktorý ospevoval 

Mesiáša 

4 

Svet Grálu 

35 | 2013 

ZDRAVIE 

„Odvďačia sa mi dôverou“ 

... hovorí Siegfried Mössner 

Rozhovor s liečiteľom zvierat 

POHYB 

Osvieženie za minútku 

Cvičenie, keď nemáte čas 

20 

POSOLSTVO GRÁLU 

Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému 

„Posolstvu Grálu“ 

História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“ 

24 

28 

30 

48 

ODPOVEDE NA ŽIVOTNÉ OTÁZKY 

Prečo mal Kristus taký hrozný osud? 

Otázka, ktorú si kladie mnoho veriacich 

ŽIVOT 

Skrytý zmysel starnutia 

Správny vzťah k tejto etape života 

NÁZORY 

Listáreň 

52 

53 

56

FEJTÓN 

V 

Reinkarnácia 

celom dome presne o polnoci 

zhaslo svetlo. 

Ešte minútu predtým bol domáci 

večierok v plnom prúde. Na stoloch 

namiesto tanierov trónili poháriky. 

Spoločnosť sa v rozľahlej obývacej 

izbe rozdelila na malé debatné skupinky. 

„Veda uznáva iba to, čo dokáže pochopiť,“ 

poučoval svojich poslucháčov 

pri krbe docent Pergner, „čo nechápe, 

to neexistuje“.– 

Pri dverách na verandu sa rozhorčoval 

Jozef. „Také sociálne príspevky 

ako u nás si môžu dovoliť tak 

Artur Zatloukal 

akurát vo Švédsku,“ a živo gestikulujúc 

pokračoval: „Švédi majú stále 

tmu a zimu, živly sú tam drsné, ľudia 

poctiví a vážia si, čo majú. U nás je 

v lete horúco ako v Afrike, teplo plodí 

neresti a vychováva k bezdomovectvu 

a lenivosti. Ľudia radšej budú stáť 

v rade na prídavky než by šli pracovať.“ 

Vtom k nemu pristúpila hostiteľka, 

jemne mu vybrala z ruky pohár 

s červeným vínom a namiesto neho 

mu vtisla pohár bieleho. „Ale ja biele 

nepijem!“ zarazene protestoval Jozef 

s výrazom arabského šejka, ktorému 

sa jedna z jeho manželiek odvážila 

kibicovať do obchodu s ropou. „Chápem. 

Ale na koberci sa biele vyníma 

lepšie než červené,“ podotkla ľúbezne 

žena. – 

„Nakoniec to husto posypem kolieskami 

cibule a zalejem smotanou,“ 

končila svoje rozprávanie Krásna 

Edita pri okrúhlom stolíku pod veľkým 

fikusom. – „To my,“ nedočkavo 

jej skočila do reči Zuzanka, „sme si 

doma nedávno varili poctivú kuraciu 

polievku. Lenže manžel predtým nasypal 

do varnej kanvice čistiaci prášok 

a odišiel trucovať s vysávačom a prachovkou 

do obývačky. No a ja som 

ten kyslý štiav priliala do polievky...“ 

– „Tvoj manžel trucuje s vysávačom?“ 

žasla Krásna Edita. – 

Eliška sedela mlčky sama v kúte 

s nedopitým pohárom vína v ruke. 

„Čo tu vlastne pohľadávam?“ pýtala 

sa v duchu seba samej. V tom ako odpoveď 

cinkli hodiny polnoc a zhaslo 

svetlo. Miestnosť sa ponorila do úplnej 

tmy. 

V prvej chvíli všetci zmeraveli. 

Po dvoch sekundách ktosi o niečo zavadil, 

to čosi spadlo a tresklo. „Nehýbať 

sa!“ zavelil hostiteľ pevným hlasom, 

„zájdem po svetlo.“ Vykročil 

k dverám, vzápätí zakopol o stolík 

a zasa čosi spadlo a tresklo. – „Ty 

tak dokážeš dôjsť spamäti akurát 

do chladničky po pivo,“ štekla uštipačne 

hostiteľka, „dodnes nevieš čo 

kde v byte je.“ A pevným krokom vyrazila 

vpred. Ale i ona o niečo zakopla 

a to niečo zhrmelo na podlahu. 

Keď sa o minútu neskôr zjavila 

so svetlom v ruke, zospodu ožiarená 

ako prízrak, všetci si vydýchli. Ukázalo 

sa, že v byte je síce veľa sviečok, 

ale všetky sú ozdobné. Polovica z nich 

sa nedala zapáliť a tá druhá nebola 

schopná osvietiť okolie. Zato okamžite 

zhltli všetok kyslík a nahradili ho 

chemickým parfémom. V ich svite 

miestnosť nadobudla zamyslený výraz 

obrazov Rembrandta van Rijna. 

5 

Svet Grálu 

35 | 2013

FEJTÓN 

Atmosféra v miestnosti sa zmenila, 

akosi zvážnela, získala na pravdivosti. 

„Teraz vidno, aká je naša sebavedomá 

civilizácia zraniteľná,“ prehovoril 

docent Pergner, „žijeme si v pýche 

a pohodlí, ale stačí malé zakolísanie 

a všetko sa zosype ako domček z karát.“ 

Chvíľočku všetci mlčali. Zrazu ostalo 

málo toho, čím by si mohli nedočkavo 

skákať do reči. Rozptýlená 

spoločnosť sa stiahla k stolu, k svetlu 

sviečky. Všetci boli radi, že sú pospolu. 

Vtom si Eliška všimla dvoch ľudí, 

ktorých predtým nevidela. V najtmavšom 

kúte miestnosti stáli dve priesvitné 

postavy v sivých plášťoch, muž 

a žena, a pozorovali spoločnosť. Žena 

si všimla, že ju Eliška vidí a priateľsky 

sa na ňu usmiala. Prvé čo Eliška zacítila, 

bola úľava: konečne ten duchaprázdny 

večer nadobúda zmysel. 

„Ja za to nemôžem, že mám takú 

povahu,“ vzdychla si pri stole Viera, 

„a nedokážem tie životné starosti zvládať. 

Nemám dosť energie. Proste som 

sa taká narodila a nedá sa s tým nič robiť. 

Je to boží osud.“ Tu sa žena v plášti 

pohla a ukázala Eliške na Vieru 

prstom: pozri sa! Eliška zaostrila zrak 

a začudovala sa: Viera mala na sebe 

zdobené šaty bohatej grófky, znudenej 

a lenivej. „Veľa si toho v minulom 

živote zanedbala, tentoraz to potrebuješ 

mať ťažšie,“ prehovorila žena 

v plášti k Viere. Ale tá nepočula, len 

sa trochu akoby schúlila, úzkostlivo 

a nepokojne. 

„Vy veriaci ste divní ľudia,“ namietol 

podnikateľ Peter, „takí neistí, takí 

ustráchaní, ja sa vám čudujem. Stále 

o čomsi špekulujete a čímsi sa trápite. 

To ja idem na veci pekne zostra, a ono 

to vždy vyjde. A pozrite sa – mám 

v rodine tri autá a kupujem tretí dom. 

Počuj, doktor,“ obrátil sa na internistu 

Jakuba, „veď ty máš schopnosti od pánaboha 

– ty si už dávno mohol byť primárom 

alebo riaditeľom súkromnej 

kliniky, a bohatý chlap!“ 

6 

Svet Grálu 

35 | 2013 

„Prečo?“, obrátil Jakub na Petra sivé, 

trochu plaché oči. Peter ohromený zalapal 

po dychu „čože!?“ – Tento atentát 

na svoj svet nehodlal pripustiť. Vymenil 

zásobník v samopale a vypálil 

novú dávku. „Nakladajú na teba čoraz 

viac práce, potĺkaš sa po nočných službách, 

domov chodíš uťahaný, ani oženiť 

si sa nestačil – je toto nejaký život?“ 

„Budeš sa čudovať – je,“ kontroval 

neochvejne Jakub, „a dobrý. Ja by som 

sa nechcel namiesto liečenia hádať 

s podriadenými, kto si kedy vezme 

dovolenku a komu pridať na plate. 

A ešte niečo.“ Zdvihol hlavu. „Vieš, 

mám taký pocit, že tým pacientom, 

ľuďom okolo seba niečo dlžím...“. „Ty – 

im?“ žasol Peter. – „ Hej,“ priklincoval 

Jakub to slovo do priestoru. „Ľudia sú 

dnes celí chorí, celí, celí. To sa ti objaví 

vo dverách taká bacuľatá tetuška, 

pozdraví a kým dôjde k stolu, už viem 

koľko bije. Ide kolísavým krokom, to 

ten pravý bedrový kĺb by potreboval 

operáciu, nohy má opuchnuté, vyzerá 

to na choré obličky, asi i na srdce; vyzerá 

celá taká ustarostená, aj pleť má 

sivastú, trochu je dýchavičná, čo sa tak 

celý deň stará len o to gazdovstvo... 

ja v tých ľuďoch čítam ako v knihe. 

Rozumiem im – nielen to, ja rozumiem 

ich životu, chápem, ako je to 

v živote usporiadané a prečo je to tak. 

A to je veľká vec. Možno tá najväčšia. 

A to ešte nie je všetko – tie skúsenosti 

a doktorské oko, to je iba začiatok, ale 

je tu ešte intuícia, rozumieš, akýsi 

dotyk poznania. Nielen porozumenie, 

ale skutočné pochopenie, precítenie 

– akoby mi život sám diagnózu 

našepkával a radil, ako na tú chorobu 

ísť. To až neskôr som v čínskej medicíne 

naštudoval, že bedrami prechádza 

dráha žlčníka, ja som to vypozoroval 

už skôr, tie ženy s coxartrózou 

bývajú často také... žlčníkové. No a tú 

paniu som si posadil pred seba a dal 

sa s ňou do reči, stále som čosi hľadal, 

a stále to nebolo všetko, čosi mi 

chýbalo. Až sa mi zverila, že má veľké 

trampoty s dcérou, a tu mi to zrazu 

došlo. V okamihu som to mal: hrčka 

v ľavom prsníku, to bolo ono.“ 

V miestnosti vládlo úplné ticho. 

Žena v sivom plášti znovu zodvihla 

ruku a Eliškou prešla vlna úľaku. Náhle 

uvidela Jakuba v minulom živote 

inak: pod bielym plášťom mal uniformu. 

Chlad a ľahostajnosť z neho 

vanula... rozhodoval o živote a smrti 

predstupujúcich zbedačených ľudí. 

„Ja tým ľuďom niečo dlžím; neviem 

presne prečo, ale viem, že ich chcem 

držať za ruku a že za to nič nechcem. 

Cítim pritom úľavu a je mi dobre.“ 

„Možno by ste mali poznať svoj minulý 

život,“ mienila Viera, „to by vám 

určite pomohlo. Asi ste boli nejakým 

slávnym lekárom.“ 

Tieň muža v sivom plášti v kúte 

sa pohol. „Nepomohlo,“ prehovoril 

pokojne, „a určite nie slávny.“ 

„Asi nepomohlo,“ pokrčil Jakub 

ramenami, akoby ho počul, „ktovie, 

možno by ma to naopak zdeprimovalo. 

Žijem tu a teraz, a snažím 

sa. A po sláve ma nič nie je. Odídem 

do penzie ako dobrý lekár, a ľudia 

na mňa budú spomínať. To mi stačí.“ 

Nad miestnosťou sa rozprestrelo ticho 

ako mäkké krídla. 

Tu v predsieni čosi cvaklo. V kuchyni 

sa rozsvietilo svetlo a zarachotila 

chladnička. 

„Škoda, že to skončilo,“ zašepkala 

Viera. 

„Neskončilo,“ opáčil Jakub a pozrel 

sa na hodinky, „zajtra o siedmej nám 

život pokračuje – a vďaka zaň!“ 


zatloukal@svetgralu.cz

TÉMA 

Kým ste boli 

v minulom 

živote? 

TOMÁŠ VÝBOCH 

„Kým som bol v minulom živote?“ Pýta sa mladý muž veštice sediacej pred ním. Žena 

sa mu uprene pozrie do očí a po chvíľke napätého čakania mu odpovie: „Ste veľmi 

vnímavý a silný muž. Vy to predsa už tušíte. Boli ste mocným panovníkom, ktorý 

si podrobil mnohé národy. Vy ste boli Alexander Veľký!“ Muž sa pousmeje, jeho oči 

prezrádzajú uspokojenie aj akési napätie. Počul, čo chcel počuť. Viac nepotrebuje. 

Ochotne veštici zaplatí a poznamená, že je naozaj talentovaná a určite ju svojim známym 

odporučí. Domov odchádza spokojný, jeho chôdza je sebavedomejšia a istejšia, 

jeho ego dostalo novú potravu. „Áno, vždy som tušil, že som bol niekým výnimočným. 

Tak mnohé veci sa tým vysvetľujú a dostávajú zmysel!“ 

Znie to ako lacný a predvídateľný scenár k druhotriednemu filmu. Predsa však je 

v dnešnej dobe veľmi aktuálny... 

E 

PREDUCHOVNENÍ 

ĽUDIA 

zoterika bude vždy veľmi príťažlivá 

pre osoby v ktorých sa spájajú 

dve výrazné vlastnosti. Prvou je viera 

v neviditeľný svet okolo nás a druhou 

duchovná pýcha. Ak sa v človeku 

spájajú tieto dve vlastnosti, veľmi 

pravdepodobne sa jeho záujem bude 

uberať niektorým z mnohých ezoterických 

smerov. Dôvod je jednoduchý. 

Pokiaľ ide o neviditeľný svet, 

človek si môže veľmi ľahko o sebe 

niečo nahovárať. V žiadnej inej oblasti 

nedosiahne také výrazné uspokojenie 

ako v ezoterike. Jeho fantázia 

mu totiž poskytne pôdu na mnoho 

predstáv, ktoré mu nikto nevyvráti, 

pretože tento svet je bežnému 

človeku neviditeľný. A ako všade, aj 

tu sa stretne s rovnorodými ľuďmi, 

ktorí rozmýšľajú podobne ako on, 

a tak sa vo svojich sebaklamoch 

môžu vzájomne podporovať a obdivovať 

jeden druhého. Každý to môže 

vo svojom okolí ľahko poznať. Napríklad 

ľudia, ktorí radi rozprávajú 

o astrológii a nadobudli o nej určité 

vedomosti, budú nápadne hovoriť 

v superlatívoch práve o svojom znamení 

zverokruhu. Budú často poukazovať 

na to, aké výnimočné charakteristiky 

má ich znamenie, aké 

zvláštne a tajomné aspekty obsahuje 

a podobne. Ak takých ľudí vo svojom 

okolí nemáte, pozrite si televízne 

vysielanie, v ktorom numerológovia 

a veštice radia ľuďom, ktorí im telefonujú 

a žiadajú ich o radu. Ak sa náhodou 

nejaký číselný údaj narodenia 

volajúceho zhoduje s číselným 

údajom narodenia veštice, veštica 

7 

Svet Grálu 

35 | 2013

TÉMA 

na to zriedkavo zabudne upozorniť, 

pričom nezabudne dodať, že dotyčný 

volajúci sa narodil „vo výnimočnom 

a veľmi zvláštnom čase“ a disponuje 

„obrovskou vnútornou silou“. Presne 

rovnaká tendencia sa prejavuje pri 

téme minulých životov, len jej forma 

je trocha iná. 

Motív, ktorý človeka núti pýtať 

sa na jeho minulý život, je veľmi 

zriedkavo ušľachtilý. Väčšinou je to 

zvedavosť a túžba po senzácii, v ktorej 

sa skryte prejavuje pýcha človeka. 

Toto si ale pýtajúci vôbec neprizná 

a v skutočnosti si toho často nie je 

vedomý. Spýtajme sa takého hľadajúceho, 

kým predpokladá, že asi 

bol. Odpoveďou bude veľmi často 

nejaká významná osobnosť. Koľko 

žien si predstavuje, že boli panovníčkami, 

Kleopatrou, kráľovnou, 

alebo Janou z Arku. U mužov je 

táto tendencia výraznejšia. Boli dobyvateľmi, 

rímskymi vojakmi, gladiátormi, 

šamanmi, učeníkmi a podobne. 

Asi málokto by vám na vašu 

otázku odpovedal, že bol bežným 

obchodníkom, alebo povaľačom 

bez práce. Práve ľudia, ktorí skryte 

alebo otvorene očakávajú, že boli 

niekým výnimočným, sa najhorlivejšie 

snažia získať odpoveď na svoju 

otázku. A väčšinou ju aj dostanú 

a budú vo svojej domnienke utvrdení. 

Otázne však je, či je vízia veštca 

pravdou. 

K 

JE VÍZIA VŽDY 

PRAVDIVÁ? 

eďže je oblasť neviditeľného sveta 

väčšine ľudí neznáma, schopnosti 

s ňou spojené sú v podstate nepreskúmané. 

Posudzovanie toho, čo 

je možné, je veľmi kontrastné. Buď 

v takéto schopnosti ľudia neveria 

vôbec, alebo naopak, uveria úplne 

všetkému, hoci to odporuje aj tej 

8 

Svet Grálu 

35 | 2013 

najjednoduchšej logike. Takýto pohľad 

je aj na jasnovidcov. Buď ich považujú 

za šarlatánov, alebo ľudí mimoriadne 

vyspelých a vyvolených. 

Vôbec sa tu nerozlišuje, že každý jasnovidec 

je úplne odlišný a schopnosť 

videnia sa u každého líši. 

Tu je dôležité poznamenať, 

že každý človek si sám vytvára svoj 

neviditeľný svet, ktorý ho obklopuje 

a silne ovplyvňuje. Celé jeho vyžarovanie 

je úplne presiaknuté jeho myšlienkami, 

citmi a vlastnosťami. Veľká 

väčšina dnešných jasnovidcov vníma 

predovšetkým toto jeho okolie. Ich 

videnie je teda silne ovplyvnené myšlienkami 

dotyčného človeka, a nielen 

to, je ovplyvnené dokonca aj vnútorným 

stavom samotného jasnovidca. 

Preto, ak ten niečo vidí, vôbec 

to ešte nemusí zodpovedať pravde, 

veľmi často ide len o videnie myšlienkového 

sveta pýtajúceho, ktorý 

preto často zostane utvrdený vo svojom 

mylnom predpoklade. 

S 

OPRÁVNENÉ OTÁZKY 

amozrejme to nemožno zovšeobecňovať. 

Sú medzi nami i ľudia, 

ktorých motivuje k poznaniu minulého 

života naozajstná túžba po poznaní, 

ktorá sa nespája s pýchou 

a sebavyvyšovaním. Človek, ktorý 

sa vážne zaoberá zmyslom svojho života 

a otázkami „odkiaľ sme a kam 

smerujeme“ postupným poznaním 

nakoniec nadobudne vedomie, že tu 

na zemi nie je prvý raz. Vzrastajúcim 

Keď človek dospeje k tomu, že prijíma 

reinkarnáciu ako fakt, prirodzene v ňom 

vyvstane otázka: „Prečo si na minulé životy 

nepamätáme?" 

dozrievaním pochopí, že reinkarnácia 

je nevyhnutná, pretože jeden život 

je príliš krátky na to, aby sme získali 

dostatočnú múdrosť a poznanie 

a nakoniec tiež naplnili zmysel svojej 

existencie. Okrem toho sa prijatím 

myšlienky reinkarnácie rozuzlí 

aj mnoho otázok týkajúcich sa spravodlivosti 

vo svete, dôvodu, prečo 

sa ľudia rodia s rozdielnymi vlastnosťami 

a do rozdielnych pomerov. Ak 

sa chce človek držať dogmy a viery 

v jeden pozemský život, bude pri svojom 

hľadaní neustále narážať na prekážky, 

nikdy nedosiahne vnútorný 

pokoj, pretože duša túži po spravodlivosti, 

vo svojej podstate ona o tejto 

spravodlivosti dokonca vie a chce, 

aby bola odhalená. O existencii jediného 

života naopak, nenasvedčuje 

nič, je to len dogma, názor spoločnosti, 

ktorá zmýšľa o živote povrchne 

alebo vôbec. 

Keď človek dospeje do toho bodu, 

že začne vnímať reinkarnáciu ako 

prirodzený fakt, vyvstane v ňom 

oprávnená otázka: „Prečo sa na minulé 

životy nepamätáme? Ak je cieľom 

života človeka neustály vývoj 

a sebazdokonaľovanie, nebolo by 

jednoduchšie, keby sme si všetko 

pamätali?“ 

P 

ČO SI PO SMRTI 

ODNESIEME 

red odpoveďou na túto otázku 

treba zodpovedať ešte jednu – čo 

je to vývoj a sebazdokonaľovanie. 

Možno si mnohí pod týmto pojmom

TÉMA 

predstavia naučené vedomosti, zručnosť 

v remeslách a podobne. Z duchovného 

hľadiska je však takéto 

poznanie druhoradé. Naučená vedomosť 

je potrebná len pre tento pozemský 

život, je viazaná na rozum 

a pri pozemskej smrti zanikne. To, 

čo si človek po smrti odnáša, sú jeho 

hlboké zážitky, ktoré ovplyvnili jeho 

osobnosť. Rozlišovanie medzi týmito 

dvoma schopnosťami, naučeným 

a prežitým, nemusí byť na prvý pohľad 

jednoduché. 

Predstavme si výpočet nejakého 

matematického príkladu – šesť vynásobte 

šiestimi. Spamäti dospejete 

k výsledku. Táto myšlienková úvaha 

v nás nevyvoláva nijaké emócie, nijaký 

cit. Je to naučená vedomosť, 

ktorá smrťou zanikne. Teraz si spomeňte 

na nejaký zážitok, ktorý vás 

hlboko zasiahol. Spomienka môže 

byť taká silná, že i vo chvíli, keď si 

na ňu pomyslíte, sa môže objaviť fyzická 

reakcia – zrýchlený dych, mráz 

po chrbte, alebo zmenená nálada. 

Toto sú zážitky duše, ktoré si človek 

odnáša i po smrti. Konkrétny zážitok 

si pamätať nebude, skôr len jeho 

stopu. Niekto si môže napríklad 

myslieť, že život v hmotnom blahobyte 

mu prinesie šťastie. Celý svoj 

život zasvätí hromadeniu bohatstva, 

stane sa kariéristom a workholikom, 

len aby získal to, čo on považuje 

za šťastie. Takto si svoj život, prirodzene, 

skráti, keďže predčasne vyplytvá 

všetky svoje sily. Ako tento 

človek starne, pričom musí spĺňať 

i dôležitý predpoklad – že svoj život 

z času načas zvažuje a necháva 

k sebe prehovárať vnútorný hlas 

i svedomie - postupne dospeje k bolestnému 

poznaniu, že mu blahobyt 

priniesol akúsi spokojnosť, pohodlie, 

ale nie šťastie. Toto bolestné poznanie 

vytvorí do duše človeka nezmazateľnú 

stopu, stane sa jeho vlastníctvom. 

Ak tento človek zomrie 

9 

Svet Grálu 

35 | 2013

TÉMA 

a po nejakom čase sa opäť narodí, 

nebude si síce pamätať, že by vo svojom 

minulom živote bol bohatým, 

bude v ňom však presvedčenie, 

že hmotné bohatstvo nezaručuje 

šťastie. Bude cítiť, že šťastie treba 

hľadať inak. To je ten číry extrakt, 

prežitie, ktoré sformovalo a zmenilo 

osobu človeka. Okolnosti, ako k takému 

poznaniu dospel už vôbec nie 

sú dôležité, dokonca je nežiaduce 

aby to vedel. 

ŽIŤ PRÍTOMNÝ OKAMIH 

V 

esmírne zákony pracujú tak, aby 

priniesli človeku čo najviac zážitkov, 

ktoré sa do jeho duše hlboko 

zapíšu a pomôžu mu sformovať ho 

tak, aby bol užitočný. Pri tom je 

veľmi dôležité, aby človek plne prežíval 

prítomný okamih. Nie je náhoda, 

že je táto okolnosť silne prizvukovaná 

v rôznych náboženstvách 

a učeniach. Iba ak človek plne prežíva 

prítomný okamih, úplne sa mu 

otvorí a snaží sa ho pre seba využiť, 

vtedy je „stopa“ toho okamihu dostatočne 

silná, aby ovplyvnila charakter 

a pohľad na svet. Môžeme to 

obzvlášť výrazne vnímať u detí. Ich 

schopnosť analytického myslenia nie 

je ešte dostatočne vyvinutá, preto je 

schopnosť preciťovania prítomného 

okamihu veľmi výrazná. Toto sa deje, 

samozrejme, nevedome, dôležité ale 

je, aby bol dospelý človek schopný 

uchovať si časť tejto detskosti v sebe. 

V dospelom veku sa táto schopnosť 

môže ešte viac zušľachtiť, pretože 

sa prežívanie deje vedome. Ľudia 

dôležitosť tohto prežívania podvedome 

vyciťujú, preto sa väčšina 

z nich veľmi rada vracia v spomienkach 

do detstva a tieto spomienky 

považuje za mimoriadne cenné, samozrejme, 

pokiaľ človek nežil v obzvlášť 

ťažkých pomeroch. Nadmerná 

10 

Svet Grálu 

35 | 2013 

práca rozumu často zabraňuje tomu, 

aby človek prítomný okamih dostatočne 

precítil. 

A 

ČO AK BY SME SI 

PAMÄTALI? 

k by sa človek rozpamätal na svoj 

minulý život, je veľmi pravdepodobné, 

že by zvyšok života prežil 

v očakávaní a strachu, pocitoch 

viny, alebo naopak, v ľahkovážnom 

ničnerobení. Príliš by ho totiž mohli 

zamestnávať spomienky na minulosť. 

Vezmime si extrémnejší prípad. 

Niekto by sa rozpamätal na to, 

že v minulom živote zapríčinil vlastnou 

nedbanlivosťou smrť niekoľkých 

osôb. Takéto poznanie by ho mohlo 

úplne paralyzovať a vyvolať obrovský 

strach pred odplatou. Právom 

by totiž mohol očakávať, že bude 

v tomto živote zabitý tiež nedbanlivosťou 

iného človeka. Takéto emočné 

stavy by ho úplne odstrihli od reality,

TÉMA 

mohli by vyvolať panickú poruchu 

a ďalšie patologické stavy. Ujarmený 

v strachu by mohol začať konať vypočítavo, 

napríklad by vôbec nevychádzal 

z domu, alebo by sa kŕčovite 

snažil konať dobro, aby splatil dlh. 

Takéto dobro ale nie je skutočným 

dobrom, jeho motívy by boli čisto sebecké 

a nepriniesli by mu vykúpenie 

z viny. A tiež naopak, ak si bol človek 

vedomý toho, že v minulom živote 

vykonal veľmi mnoho dobra, mohol 

by nadobudnúť dojem, že v tomto živote 

už taký dobrý byť nemusí, a stal 

by sa duševne vlažným. V oboch 

prípadoch tu vidíme silné fixovanie 

sa na minulosť. Teda práve to, čo 

nemá byť. V spomienkach človek neprežíva 

prítomný okamih. Bol by to 

pre neho zbytočne premárnený život. 

Ak sa nad tým zamyslíme, pochopíme 

v tom múdrosť prírodných zákonov, 

ktoré dovoľujú človeku „zabudnúť“. 

Vytvára sa tak tá najlepšia 

pôda na to, aby sa človek zo svojej 

viny vykúpil. Pretože ak sa rozhodne 

pre to, že chce byť ľuďom prospešný, 

bude to len z jeho vlastnej vôle, len 

preto, že chce, nie preto, aby vyrovnal 

dlh. A preto jeho láska bude nezištná 

a pravá. 

Ak človeku nie je dané vedieť, 

kým v minulom živote bol, je ľahkovážne 

snažiť sa to zistiť umelými 

spôsobmi, ako je napríklad psychická 

regresia v ktorej hypnotizér 

človeka uvedie do hypnotického 

spánku a vyzve, aby sa rozpamätal 

na okolnosti svojho minulého 

života. Takýto zážitok môže mať 

vážne psychické následky, hoci 

sa terapeuti odvolávajú na pozitívne 

ciele v snahe pochopiť motívy činov 

svojich pacientov prostredníctvom 

väzby na minulý život. Zo všetkých 

metód hypnózy má regresná terapia 

najzávažnejšie vedľajšie účinky. 

Klinické štúdie opisujú chronické 

bolesti hlavy, depresie, chorobne 

úzkostné reakcie. Obnovujú sa aj 

spomienky na dávnejšie traumy, 

vracajú sa disociatívne epizódy, objavuje 

sa psychóza. 

AK SA PREDSA LEN 

PAMÄTÁME 

Existujú mimoriadne prípady, 

keď sa ľudia samovoľne rozpamätajú 

na svoje minulé životy a potom 

hnaní vnútorným nutkaním po nich 

pátrajú. Taký bol aj príbeh Jenny 

Cockellovej, ktorá svoj životný príbeh 

vyrozprávala v knihe „Deti včerajška“. 

Presvedčivé svedectvo prináša 

aj kniha „Most času“ v ktorej 

sa malý chlapec James Leininger rozpamätal 

na svoj minulý život z obdobia 

druhej svetovej vojny. Pod tlakom 

množstva nevyvrátiteľných dôkazov 

museli i jeho rodičia priznať, že ich 

dieťa bolo reinkarnovaným pilotom 

lietadla. Takéto prípady sú veľmi 

ojedinelé, no nemali by sme cez ne 

prechádzať bez povšimnutia. Sú pre 

ľudí podnetom na zamyslenie, aby 

prehodnotili svoj doterajší pohľad 

na svet. Pri týchto prípadoch rozpamätania 

sa nájdeme určitú podobnú 

črtu – osoby, ktoré ho zažili, zväčša 

netúžia po senzácii a po tom, aby 

ich ľudia videli a obdivovali. Dôvod, 

prečo svoj príbeh vyrozprávali, nesúvisí 

s ich egocentrizmom, ale so snahou 

pomôcť, byť užitočný, prípadne 

sa zbaviť ťarchy, ktorú na sebe pociťujú 

a pod. 

Každý vnímavý človek môže 

do istej miery tušiť, kým kedysi bol 

a na akom mieste žil. Indíciou k tomu 

môžu byť jeho vlohy ako aj jeho koníčky 

a záujmy z detstva. Mnoho mu 

môže napovedať zvláštna, ničím nevysvetliteľná 

príťažlivosť k miestu, 

kultúre alebo národu na zemi, ktorá 

nemá zjavnú spätosť s jeho terajším 

zázemím. Nepredstavujú naše 

strachy a fóbie skryté spomienky 

na spôsob akým sme zomreli alebo 

príčinu, prečo sme trpeli? Takmer 

každý má tiež skúsenosť, že pri zoznámení 

sa s novou osobu mal pocit, 

akoby ju už niekedy videl, poznal, 

hoci to v terajšom živote mohol 

úplne vylúčiť. Napriek tomu, žiadna 

z týchto skúseností nedáva istotu, 

že súvisí s minulým životom. 

Koniec koncov je to jedno. Zabudnutím 

na minulý život nás príroda 

učí, že je úplne jedno, kým sme 

kedysi boli, pretože v skutočnosti 

záleží jedine na tom, kým sme teraz. 

Nič človeku nepomôže, ak bol 

v minulom živote výnimočný dobrodinec, 

pokiaľ túto svoju schopnosť 

stratil a dnes je len lenivým človekom, 

slniacim sa vo svojej predošlej 

sláve. Zákon pohybu núti človeka 

k neustálemu zdokonaľovaniu 

a vývoju. Všetko, čo človek nepoužíva, 

sa časom zmenšuje a stratí. 

To isté platí o jeho vlohách a vlastnostiach. 

Tento istý zákon necháva 

človeka prežívať skutočné šťastie 

len v prítomnom okamihu. Človek 

môže šťastie pocítiť len vo chvíli, 

keď si ho skutočne zaslúži. Spätné 

spomienky na roky šťastia vyvolajú 

pocit nostalgie, ale nie šťastie samotné. 

Rovnako je zbytočné smútiť 

a bedákať nad minulými chybami 

a previneniami, pretože skutočný 

platný čas je len „teraz“ a tento čas 

nám dáva možnosť zmeniť sa a tým 

zmeniť svoju budúcnosť. 

Tomáš Výboch 

vyboch@svetgralu.sk 

11 

Svet Grálu 

35 | 2013

TÉMA 

Barbro Karlén: 

„Keď som bola 

Annou Frankovou“ 

„Moje spomienky na minulý život“ 

VÍTĚZSLAV FOF 

Anna Franková sa narodila roku 1929 

v nemeckej židovskej rodine. Keď mala 

trinásť rokov, ukryla sa celá jej rodina 

pred prenasledovaním nacistov v Amsterdame, 

v zadnom trakte kancelárskej 

budovy. Krátko predtým začala Anna, 

citlivé a zjavne talentované dievča, písať 

svoj svetoznámy „Denník Anny Frankovej“. 

Väčšina z neho je venovaná životu 

v stiesnených priestoroch úkrytu, 

zaznamenávanému vnímavými očami 

dospievajúceho dievčaťa. Dva roky potom 

bol úkryt prezradený a všetci jeho 

obyvatelia boli odvezení do koncentračného 

tábora. Späť sa vrátil len otec Otto 

Frank. 

Barbro Karlén sa narodila v roku 

1954 vo Švédsku, deväť rokov 

po smrti Anny Frankovej. 

Jej spomienky na predchádzajúci 

život pripisovali rodičia sprvoti 

12 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Anna Franková (1929–1945)

TÉMA 

Dom Anny Frankovej 

bujnej fantázii. Meno Anna Franková 

im nebolo nijako známe, pretože 

denník holandskej školáčky nebol 

ešte v 60-tych rokoch preložený 

do švédčiny. Pre Barbro bolo nanajvýš 

zvláštne nazývať svojich rodičov 

„mami a tati“, hlavne keď cítila, 

že to nie sú jej skutoční rodičia. Život 

v takto rozpoltenom svete bol veľmi 

náročný. Hoci ju rodičia mali veľmi 

radi, nechceli sa touto skutočnosťou 

zaoberať. Nikto jej nerozumel, nebolo 

sa komu zveriť. 

Roky plynuli a Barbro stále rozprávala 

rodičom o svojom predchádzajúcom 

živote. Tvrdila, že jej pravý 

otec si ju určite čoskoro vyzdvihne. 

Pýtala sa, kedy môže odísť domov. 

Spomenula si dokonca, že jej priezvisko 

bývalo „Franková“. To mala 

šesť rokov. Matka dievčaťa už bola 

natoľko znepokojená, že ju zaviedla 

k psychológovi. Lenže Barbro si zavčasu 

uvedomila, že psychológ je 

rovnaký dospelý ako všetci ostatní 

a tak mu o svojich neobvyklých spomienkach 

nič nepovedala. Lekár ju 

vyšetril, a nezbadal žiadnu odlišnosť 

od zdravého dieťaťa jej veku. Povedal 

matke, že dievčaťu nič nechýba 

a že z toho určite vyrastie. 

Čo sa však nikdy nestalo. 

V siedmich rokoch začala 

chodiť do školy a naučila 

sa čítať a písať. Písanie 

pre ňu znamenalo obrovskú 

úľavu, pretože papieru 

mohla zveriť všetko, čo 

by nikto iný nepochopil. 

Po čase bola jej izba zaplavená 

množstvom listov 

popísaných básňami, poviedkami 

a filozofickými 

esejami. Témy boli viac 

než prekvapivé. Ľudská 

povaha, smrť, hriech, odpustenie, 

vyššia moc, reinkarnácia, 

odkiaľ pochádzame, 

kam ideme. 

Jedného dňa našiel jej 

listy rodinný priateľ a spýtal 

sa, či ich môže ukázať 

nakladateľovi. Rodičia priznali, že jej 

písanie považujú za výstrednosť, 

ktorej sa venuje už niekoľko rokov. 

Nikdy ich nenapadlo, že by diela stáli 

za vydanie. 

A tak v dvanástich rokoch vyšla jej 

prvá kniha s názvom „Man on Earth“ 

(Človek na Zemi). Razom sa kniha 

stala senzáciou a Barbro najčítanejšou 

autorkou Švédska, detským literárnym 

zázrakom. Len zriedka minul 

deň bez toho, že by 

sa neobjavilo interview 

s ňou v televízii 

alebo v tlači. 

Len málokto však 

vedel o jej často 

opakovanej nočnej 

more: Muž v zelenej 

uniforme dievča 

brutálnym spôsobom 

vlečie z úkrytu 

jej rodiny do opancierovaného 

auta. 

Vo svojej prvotine však nespomína 

ani najmenšiu súvislosť svojej osoby 

so životom Anny Frankovej. V tom 

čase sa v škole dozvedela, že Anna 

Franková je známou osobnosťou. 

Barbro sa cítila čudne, keď učiteľka 

hovorila o holandskej školáčke a jej 

denníku. Vnímala, že je to ona, 

o ktorej sa hovorí. Ako si môže učiteľka 

dovoliť povedať to alebo ono? 

Bola si však vedomá toho, že o svojich 

zážitkoch nesmie nikomu povedať. 

Spomienky boli stále živé, len 

Barbro sa stala mlčanlivejšia. 

Kľúčovým momentom bola jej 

cesta po Európe. Navštívila s rodičmi 

hlavné mesto Nemecka, Francúzska, 

Belgicka a Veľkej Británie. 

Dostala sa i do Amsterdamu. Kým 

v iných veľkomestách sa cítila cudzia, 

tu na ňu dýchol pocit dobre známeho 

prostredia. Ubytovali sa v hoteli 

a plánovali návštevu miestnych pamätihodností. 

„Dom Anny Frankovej navštívime 

ako prvý,“ vyhlásil otec, zatiaľčo sedeli 

v hotelovej izbe, „zavolám taxík.“ 

„Taxík nepotrebujeme,“ odvetila 

malá Barbro, „je to len kúsok pešo, 

dovediem vás tam.“ 

„Ako môžeš vedieť, kadiaľ sa tam 

ide a ako je to ďaleko, keď si tu nikdy 

nebola?“ 

„To neviem, ale dajte mi šancu doviesť 

vás tam.“ 

Vyrazili na cestu, po desiatich 

Tajný vchod 

13 

Svet Grálu 

35 | 2013

TÉMA 

Izba Anny Frankovej 

minútach prišli na križovatku, 

a Barbro povedala, že za ďalším rohom 

už stojí dom, ktorý hľadajú. 

Obaja rodičia nechápali, čo sa vlastne 

deje, ale na nič sa nepýtali. 

Zatiaľ čo sa blížili k domu, všimla 

si Barbro, že schody k hlavným dverám 

sú iné než v jej spomienkach. 

„To je zvláštne, schody sú úplne iné,“ 

prehodilo dievča mimovoľne. Ani 

tentokrát rodičia nič nepovedali. 

Kúpili lístky a vošli do domu. V tej 

chvíli sa dievčaťa zmocnil ten najstrašnejší 

pocit, aký kedy zažila. 

V okamihu sa ocitla vo svojich najhorších 

snoch, ktoré ju prenasledovali 

celé detstvo. Teraz videla, že to 

neboli fantastické predstavy, ale spomienky 

na minulý život ukryté hlboko 

v duši. Matka si všimla jej vydesený 

výraz a pýtala sa, či je všetko 

v poriadku a či skutočne chce ísť 

na prehliadku. Malá pritakala, ale 

poprosila, aby sa mohla mamky stále 

držať za ruku. 

Vyšli nahor do izby, kde žila Anna 

Franková. Atmosféra toho miesta 

ju natoľko vydesila, že by najradšej 

hneď utiekla preč. Malá časť jej ja 

však túžila zostať a porovnať, do akej 

miery sa jej predstavy zhodovali 

so skutočnosťou. 

Začala si prezerať obrázky na stene, 

vystrihnuté z novín a časopisov. 

14 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Mala veľkú radosť, pretože úplne 

presne zodpovedali jej spomienkam. 

Cítila sa takmer, akoby sa po dlhej 

dobe vracala domov. 

„Vidíš tie obrázky, mami? Sú stále 

ešte na svojom mieste!“ 

„Aké obrázky?“ 

Zadívala sa na stenu 

pozornejšie a s prekvapením 

zistila, že na nej 

žiadne obrázky nevisia. 

„Myslím tie, čo boli 

zavesené na stene 

priamo pred nami.“ 

Na matku dievčatka 

už toho bolo dosť. Zavolala 

sprievodcu a spýtala 

sa, či boli niekedy 

predtým na stene nejaké 

obrázky. 

„Umiestnila ich tam 

Anna Franková, ale 

pred pár týždňami sme ich zložili. 

Návštevníci na ne siahali a obrázky 

tým trpeli. Skoro sa sem vrátia, tentokrát 

už budú umiestnené v ráme 

pod sklom.“ 

V tej chvíli si matka malej Barbro 

konečne uvedomila, že všetky príbehy, 

ktoré jej dcérka rozprávala, 

nie sú výplodom detskej fantázie. 

Bol to rozhodujúci moment, 

kedy pre svoju dcéru získala 

viac pochopenia a začala ju 

brať takú, aká je. Vzťah oboch 

sa výrazne posunul k lepšiemu, 

šťastnejšiemu spolužitiu. Objala 

svoju dcéru s novým porozumením 

a do očí jej vstúpili slzy. 

Barbro sa spýtala mamky, či 

by na ňu a otca mohla počkať 

vonku. Pocit vo vnútri domu 

bol pre ňu na hranici znesiteľnosti. 

Otec trval na tom, že chce 

vidieť všetky písomnosti, predmety 

i záznamy, a tak malá 

sľúbila, že počká tesne pred 

vchodom a nikam sa nezatúla. 

Rodičia dovolili. 

Dievča schádzalo po schodoch 

a plakalo. Bolo na smrť vydesené. 

Chcela ísť preč. Len von. Rýchlo 

z tohto domu. Bola už takmer pri 

dverách, keď sa vynoril muž v zelenej 

uniforme. Mieril na ňu. Bol skutočný! 

Chcela sa kryť. Zdvihla ruku. 

Zatackala sa a spadla. 

Keď sa spamätala, videla len ľahostajné 

tváre okolitých turistov. Neistým 

krokom vyšla von. Na rodičov 

čakala len pár minút a potom spoločne 

dom opustili. 

V ten deň si matka konečne pripustila, 

že malá Barbro bola v minulom 

živote Anna Franková. Od toho okamihu 

sa výrazne zmenila. 

Otec bol však vo svojich názoroch 

silne konzervatívny. Takmer ho obťažovalo, 

že mal pred očami také jasné 

dôkazy. Cítil sa ubitý argumentami. 

Nechcel, aby to tak bolo. Mal svoj kresťanský 

svet, kde bolo všetko presne 

nalinkované a bolo to tak podľa neho 

správne. Predstava reinkarnovanej 

dcéry, v minulom živote židovky, bola 

pre neho neprijateľná. Povedal, že nechápe, 

ako mohla Barbro ukázať cestu 

k domu Anny Frankovej, poznať vymenené 

schody, alebo vidieť obrázky

TÉMA 

na stene. Pripustil , že na tomto mieste 

jeho dcéra zrejme akýmsi spôsobom 

bola už predtým. No viac o tom nechcel 

hovoriť. 

Barbro rozdielne stanoviská 

svojich rodičov prijala. Konečne 

hodiny sa rozprávali. Od tohto okamihu 

sa stali blízkymi priateľmi. 

Keď znovunájdený bratanec opúšťal 

miesto stretnutia, zastavili ho 

zvedaví novinári. Bernhard na ich 

otázky odpovedal, že pokiaľ vôbec 

Vydané knihy Barbro Karlén 

sa mohla vysporiadať so svojimi spomienkami. 

Teraz len dúfala, že bude 

môcť nechať minulosť za sebou, 

a nechcela o tom viac hovoriť. Písala 

ďalej knihy, ale neplánovala ich vydanie. 

Netúžila po sláve ani uznaní, 

nemala potrebu ponúkať senzáciu. 

Naisto vedela, ako sa veci majú, a to 

jej úplne stačilo. 

Po rokoch nastal v jej nazeraní 

zlom. Jej švajčiarsky nakladateľ zistil, 

kým údajne bola v minulom živote 

a rozhodol sa zoznámiť ju s riaditeľom 

Nadácie Anny Frankovej. Spýtal 

sa jej, či by jej neprekážalo stretnúť 

sa osobne s jedným slávnym hercom, 

ktorý čítal jej knihy. Nepovedal jej, 

že ide o posledného žijúceho príbuzného 

Anny, jej bratanca Bernharda 

Eliasa, o ktorom sa píše i v slávnom 

denníku. Švajčiarsky herec súhlasil 

so stretnutím, hoci dopredu oznámil, 

že je to skôr zo zvedavosti, pretože 

v možnosť reinkarnácie neverí. 

Pri ich osobnom stretnutí však 

okamžite šli všetky pochybnosti bokom. 

Akonáhle sa uvideli, padli si 

do náručia, plakali dojatím a dlhé 

mohol niekto byť v minulom živote 

Annou Frankovou, tak je to určite 

Barbro Karlén. 

Toto vyhlásenie vzbudilo veľký 

rozruch. Denníky začali útočiť 

na jeho slová a spochybňovať ich vierohodnosť. 

Domnievali sa, že riaditeľ 

takej prestížnej organizácie si nemôže 

dovoliť natoľko nekonvenčný 

názor, nieto ho verejne propagovať. 

Medzitým Barbro napísala knihu 

„And the Wolves Howled: Fragments 

of Two Lifetimes“(A vlci vyli: Zlomky 

dvoch životov) a pred vydaním ju 

konzultovala s Bernhardom. Povedala 

mu, že pokiaľ s niečím v tejto 

knihe nesúhlasí, do tlače sa to nedostane. 

Riaditeľ knihu prečítal a vyjadril 

sa, že rozhodne musí byť vydaná. 

Keď v roku 2000 pri uvedení knihy 

verejne vystúpil a vyjadril jej svoju 

plnú podporu, novinári nemali zľutovania. 

Tlak médií bol taký výrazný, 

že prispel k zhoršeniu jeho zdravotného 

stavu a bol jednou z príčin infarktu. 

Po tejto srdcovej príhode požiadala 

Barbro Bernharda, aby k jej 

prípadu už nevydával žiadne vyhlásenia 

a nevystavoval sa tak zbytočne 

kritike. 

V závere knihy priznáva, že by bolo 

ďaleko ľahšie prihlásiť sa k svojim 

spomienkam, keby nebola v minulom 

živote takou známou osobnosťou. 

Uvedomuje si tiež, koľko problémov 

jej spôsobil fakt, že si z predchádzajúceho 

pozemského pobytu toľko 

pamätá. Jasne tým potvrdzuje, akou 

veľkou pomocou je pre človeka nemožnosť 

spomenúť si na predchádzajúce 

pozemské vtelenie. 

„Nezáleží mi na tom, či ľudia veria, 

že som žila ako Anna Franková, 

alebo nie,“ povedala neskôr Barbro. 

„Sama viem, že to tak bolo a to mi 

stačí. Za podstatné považujem, aby 

ľudia porozumeli hlbokej dômyselnosti 

života. Toto pochopenie ich 

posilní a dodá im nádej. Vyrovnajú 

sa tak ľahšie so všetkými osudovými 

ranami, ktoré ich postihnú.“ 

Tereza Sýkorová a Vítězslav Fof 

redakce@svetgralu.cz 

15 

Svet Grálu 

35 | 2013

TÉMA 

Tajomstvo zrodenia 

Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu 

Ľ 

udia nevedia, čo tým činia, keď 

hovoria, že je veľká nespravodlivosť 

v tom, v akých pomeroch sa človek 

rodí! 

Jeden zanovito prehlasuje: „Ak je 

nejaká spravodlivosť, ako sa môže 

narodiť dieťa, zaťažené dedičnou 

chorobou! Nevinné dieťa musí spolutrpieť 

za hriechy rodičov!“ 

Iný zase povie: „Jedno dieťa sa rodí 

v bohatstve a druhé v trpkej chudobe 

a núdzi. Z toho nemôže vyrásť viera 

v spravodlivosť.“ 

Alebo: „Pripusťme, že rodičia 

majú byť potrestaní, potom ale nie je 

správne, že trestom je nemoc a smrť 

dieťaťa. Dieťa musí predsa pri tom 

trpieť nevinne.“ 

Takýchto a podobných názorov koluje 

medzi ľuďmi na tisícky. Niekedy 

i vážne hľadajúci si tým lámu hlavy. 

Jednoduchým prehlásením, že „nevyspytateľné 

sú cesty Božie, ktoré 

privádzajú všetko k dobrému“, neodstráni 

sa zo sveta to nástojčivé 

„prečo“. Kto sa chce tým uspokojiť, 

musí sa s tým ľahostajne zmieriť, 

alebo každú spýtavú myšlienku musí 

v zárodku potlačiť ako neoprávnenú. 

Ale tak to nebolo chcené! Otázkami 

sa nájde pravá cesta. Ľahostajnosť 

alebo násilné potláčanie pripomína 

len otroctvo. Boh však nechce 

mať otrokov! Nechce tupé poddanstvo, 

ale slobodný, vedomý pohľad 

nahor. 

Jeho nádherné, múdre usporiadanie 

sa nepotrebuje zahaľovať 

do mystického šera, ale skôr získa 

16 

Svet Grálu 

35 | 2013 

ešte na svojej vznešenej nedotknuteľnej 

veľkosti a dokonalosti, ak voľne 

leží pred nami! Svoje večné pôsobenie 

koná bez prestania, nezmeniteľne 

a neúplatne, so stále rovnakým pokojom 

a istotou. 

Nedbá na hromženie alebo uznanie 

ľudí, ani na ich nevedomosť, ale 

vracia každému jednotlivcovi v zrelých 

plodoch navlas presne to, čo zasieval. 

... 

Človek si teda vytvára svoj budúci 

život vždy sám. Dodáva nitky a určuje 

tak farbu a vzor rúcha, ktoré 

pre neho utkajú Božie krosná zákona 

zvratného pôsobenia. 

Vo vzdialenej minulosti spočívajú 

často príčiny, určujúce vonkajšie pomery, 

do ktorých sa duša zrodí, práve 

tak ako dobu, pod vplyvmi ktorej 

dieťa vstupuje do pozemského sveta. 

To všetko pôsobí potom trvalo cez 

celé jeho pozemské putovanie, aby 

sa dosiahlo to, čo je práve pre túto 

dušu potrebné k vyrovnaniu, k obrúseniu, 

k odvrhnutiu a k ďalšiemu vývoju. 

Ale ani to sa nedeje jednostranne 

len pre dieťa. Vlákna sa totiž spriadajú 

samočinne tak, že v pozemskom 

sa tiež odohráva zvratné pôsobenie. 

Rodičia dávajú dieťaťu práve to, čo 

potrebuje k svojmu vývoju, a tak isto 

zase aj dieťa rodičom, nech už je to 

dobré alebo zlé. Veď k duchovnému 

vývoju patrí prirodzene aj oslobodenie 

sa od zla prežitím. Tým, že sa zlo 

prežije a spozná, ako také sa aj 

odvrhne. A príležitosť k tomu dáva 

vždy zvratné pôsobenie. Bez neho 

by sa človek nikdy nemohol naozaj 

oslobodiť od toho, čoho sa dopustil. 

V zákonoch zvratného pôsobenia 

spočíva teda cesta k slobode alebo 

k vzostupu ako veľký dar a milosť. 

Z toho dôvodu nemožno vôbec hovoriť 

o treste. Trest je nesprávny výraz, 

lebo predsa práve v ňom sa prejavuje 

najväčšia láska, ruka Stvoriteľova, 

podávaná na odpustenie hriechov 

a oslobodenie sa. 

... 

Len jeden jednoduchý príklad nech 

je uvedený: Matka miluje svojho syna 

natoľko, že mu všemožne bráni, aby 

sa oženil a od nej odišiel. Stále ho 

pripútava k sebe. Takáto láska je 

falošná, čisto sebecká, i keď matka 

podľa svojej mienky vynakladá 

všetko, aby synovi učinila pozemský 

život čo najkrajším. Svojou sebeckou 

láskou zasiahla do synovho života 

neprávom. 

Pravá láska nemyslí na seba, ale 

vždy len na prospech milovaného, aj 

keď je to spojené s vlastným odriekaním. 

Príde hodina, keď je matka odvolaná. 

Syn teraz ostal sám. Je pre neho 

už prineskoro, aby sa ešte vzchopil 

k radostnému splneniu vlastných 

prianí, ako to poskytuje mladosť. 

Napriek tomu predsa niečo získal; 

núteným odriekaním si niečo odpykal. 

Či už to bolo niečo rovnorodé 

z jeho predchádzajúceho bytia, takže 

sa vyhol vnútornému osamoteniu

TÉMA 

v manželstve, ktoré by ho inak muselo 

postihnúť, keby sa bol oženil, 

alebo je to niečo iné. Týmto môže 

len získať. 

Matka však vzala svoju sebeckú 

lásku so sebou. Príťažlivá sila duchovnej 

rovnorodosti ju preto ťahá 

neúprosne k ľuďom s podobnými 

vlastnosťami. Len v blízkosti takých 

ľudí nachádza možnosť, aby prostredníctvom 

ich citového života 

mohla spolupreciťovať časť svojej 

vlastnej vášne, pretože títo ľudia tiež 

preukazujú sebeckú lásku voči iným. 

Tak zostáva pripútaná k zemi. 

Ak dôjde potom u ľudí, v blízkosti 

ktorých sa matka trvalo zdržuje, 

k počatiu, ona sa znovu vtelí práve 

v dôsledku tohto pevného duchovného 

spútania. 

Potom sa situácia obráti. Ona ako 

dieťa musí teraz trpieť pre podobnú 

vlastnosť otca alebo matky to isté, 

čím kedysi trpelo jej dieťa od nej. Nemôže 

opustiť svoj rodičovský dom, 

aj keď po tom túži a naskytujú sa jej 

príležitosti. Jej vina je zahladená, keď 

prežitím na sebe samej pozná takéto 

vlastnosti ako nesprávne, a tým 

sa od nich oslobodí. 

Pri spojení s hrubohmotným telom, 

to jest pri inkarnácii, kladie 

sa každému človeku na oči páska, 

ktorá mu bráni vidieť a rozpamätať 

sa na svoje predošlé bytie. Aj to, 

ako všetko dianie vo stvorení, je len 

k prospechu dotyčného. Opäť v tom 

spočíva múdrosť a láska Stvoriteľa. 

Keby sa každý mohol presne rozpamätať 

na svoj predošlý život, zostal 

by vo svojom novom pozemskom živote 

len tichým pozorovateľom, vedomý 

si toho, že stúpa, alebo niečo 

rozväzuje. Avšak práve preto by potom 

pre neho nebol možný nijaký 

pokrok, ale skôr by to prinieslo veľké 

nebezpečie zostupu. 

Pozemský život má byť skutočne 

prežitý, ak má splniť svoj účel. Len to, 

čo človek vnútorne prežije, teda precíti 

od najvyššieho po najhlbšie, len 

to je jeho vlastníctvom. Keby človek 

vždy už vopred poznal jasne presný 

smer, jemu prospešný, nemusel by 

uvažovať ani sa rozhodovať. Tým by 

zase nezískal nijakú silu, nijakú samostatnosť, 

ktoré bezpodmienečne 

potrebuje. 

Avšak takto berie každú situáciu 

v pozemskom živote vážnejšie. Každé 

skutočné prežitie vštepuje nezabudnuteľné 

dojmy do citu, do toho nesmrteľného, 

čo si človek pri svojej 

premene bytia odnáša so sebou ako 

svoje vlastníctvo, ako časť seba samého, 

už pretvoreného podľa prežitých 

dojmov. Ale odnáša si len to 

skutočne prežité, všetko ostatné zaniká 

pozemskou smrťou. Toto prežité 

však zostáva ako číry extrakt 

pozemského života, ako jeho zisk! 

K prežitému nepatrí naučené; iba 

to, čo si z naučeného osvojil prežitím. 

Celá ostatná hŕba naučeného, 

kvôli čomu nejeden človek obetuje 

celé pozemské bytie, odpadá ako 

bezcenný brak. Preto by mal každý 

okamih života brať vážnejšie, aby 

ním pulzovalo silné životné teplo, či 

už v myšlienkach, v slovách alebo 

v činoch, a aby neupadol do prázdnych 

návykov. 

Novonarodené dieťa vyzerá s páskou 

na očiach, ktorú dostalo pri vtelení, 

ako úplne nevedomé, a preto 

omylom považované aj za nevinné. 

Pritom si často prináša mocnú 

karmu, ktorá mu poskytuje možnosť 

napraviť predchádzajúce bludné 

cesty prežitím. Karma je v osudovom 

určení len nutným následkom diania 

v minulosti. Pri poslaniach sa karma 

berie dobrovoľne na seba kvôli získaniu 

pozemského chápania a pozemskej 

zrelosti, potrebných k ľahšiemu 

splneniu poslania, pokiaľ však karma 

nepatrí k samotnému poslaniu. 

Preto by človek už nemal reptať 

proti nespravodlivosti pri narodeniach, 

ale mal by vďačne vzhliadnuť 

k Stvoriteľovi, ktorý každým narodením 

dáva len novú milosť! 

Abd-ru-shin 

17 

Svet Grálu 

35 | 2013

VÝCHOVA 

12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy alebo 

„Ako nemyslieť 

na ružového slona“ 

BIRGIT MARIA A PHILIPP-DAMIAN SIEFERT 

Najdôležitejšie zásady úspešnej výchovy 

sme vám predstavili už v čísle 34. Pokiaľ 

ste si ich vzali k srdcu, bude pre vás v poradí 

tretie pravdepodobne celkom samozrejmé: 

Pravidlo číslo 3 

PO KAŽDOM „NIE“ 

DESAŤKRÁT „ÁNO“ 

18 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Samozrejme, tento „výrok“ nebudeme 

brať celkom doslovne. Pokiaľ 

naše dieťa robí niečo, čo ohrozuje 

jeho zdravie alebo život, potom je naše 

„nie“ namieste. No dieťa naň zareaguje 

oveľa spontánnejšie a rýchlejšie, pokiaľ 

toto nie počúva len zriedka. Prirodzene 

zbystrí pozornosť. 

Ak v nejakej bežnej situácii chceme 

vysloviť nie, skúsme sa najprv 

na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa, či 

je tento zákaz skutočne nevyhnutný. 

Podľa našich skúseností je použitie slovíčka 

nie väčšinou zbytočné. 

Ak zakazujeme príliš často, podlieha 

naše nie „inflácii“. Radšej citlivým 

usmerňovaním našich detí rozvíjajme 

ich zmysel pre vnímanie reality a porastie 

aj ich dôvera v seba samých. Ony 

chcú spoznávať realitu vo všetkých jej 

podobách – i keď je to pre nás dospelých 

niekedy ťažko znesiteľné. V prípade, 

že dieťa prekračuje „hranice“, 

potom nech je nie z našej strany citlivé, 

ale rozhodné: deti hranice potrebujú 

a postupne sa ich učia akceptovať. 

Keď budeme zákazmi šetriť, deti ich 

budú rešpektovať. To je aj naša skúsenosť. 

Občas nevychádzame z údivu, 

s akou samozrejmosťou akceptuje nie

VÝCHOVA 

naša vnučka. Pravda, od nás ho počuje 

zriedka. 

Skúsme sa zamyslieť: ak často a bez 

rozmyslu povieme nie, musíme svoje 

rozhodnutie nezriedka korigovať. 

Na jednej strane tým vzbudzujeme 

neistotu, alebo náš zákaz deti začnú 

ignorovať, čo je celkom pochopiteľná 

reakcia, ktorá však stresuje všetkých 

zúčastnených. 

Okrem toho, časté nie vyvoláva 

vzdor a frustráciu. Ako sa cítime my, 

keď nám niekto neustále odporuje? 

Vyhýbajme sa aj „skrytému nie“ v záporných 

formuláciách: „Neskáč! Nelietaj 

toľko! Nebúchaj tak tými dverami!“ 

Dajme si záležať na kladnej formulácii: 

„Zatváraj prosím dvere potichu!“ 

To predsa znie úplne inak: príkaz 

sa mení na želanie, prosbu. Okrem 

iného tu spolupracuje aj „princíp ružového 

slona“. Ak nám niekto povie: 

nemyslite na ružového slona – čo 

sa stane? Naša myseľ sa upriami na ružového 

slona, hoci doteraz nám to ani 

len nenapadlo. Naše podvedomie totiž 

nie je schopné predstaviť si pojem 

„nie“. Pokiaľ je teda naším zvykom hovoriť 

v negatívach, podnecujeme tým 

práve to, čomu chceme zabrániť. Ak 

bude náš spôsob vyjadrovania pozitívny, 

potom bude všetko jednoduchšie. 

Niekedy sa stáva, že naše zákazy vychádzajú 

z pocitu vlastnej nespokojnosti. 

Skúmajme jej príčiny, starajme 

sa aj sami o seba, o svoje potreby. Venujme 

čas činnostiam, ktoré napĺňajú 

naše srdce. Spokojní rodičia majú spokojné 

deti. – Aj my sa usilujeme o to, 

aby sa nám darilo. Keď sa nám práve 

nedarí, úprimne to svojmu dieťaťu 

povieme. Máme skúsenosť, že to deti 

pochopia. Cítia, že ich berieme vážne 

a vedia, že to nemá nič spoločné s ich 

správaním. 

Teda zhrnieme si: ak budeme s nie 

zaobchádzať šetrne, s pribúdajúcim 

vekom dieťaťa bude jeho potreba 

automaticky ubúdať. Je to prirodzené, 

pretože dieťa si vytvorí zmysel pre 

realitu, získa dôveru v našu pomoc 

i vo vlastné schopnosti. Samo si tak 

nájde cesty k vlastnému rozvoju. 

Pravidlo číslo 4 

DÔVERUJME 

SVOJIM DEŤOM 

Z obavy, že sa dieťaťu môže stať 

niečo zlé, ho často pripravíme o plnohodnotné 

zážitky, podnecujúce 

odvahu a samostatnosť. Áno, myslíme 

to dobre, je to predsa spôsob ako 

dať najavo: starám sa o teba, záleží mi 

na tebe. No ruku na srdce: nebránime 

tým svojmu dieťaťu v rozvoji? 

Niektoré skúsenosti jednoducho 

bývajú spojené s bolesťou. Spomeňme 

si, ako sa naše deti učili chodiť. Tiež 

pritom padali, zase vstávali, a pokračovali 

tak ďalej v neustálom učení. 

Namiesto ochrany pred nepríjemnými 

a obtiažnymi situáciami 

skúsme svoje deti nimi skôr sprevádzať; 

ukážme im, ako sa s novým, 

neznámym môžu vysporiadať. Potom 

mnoho nebezpečenstiev prestane 

existovať. A naučme ich, ako zaobchádzať 

s bolesťou. Bolesť k životu patrí. 

Takmer u všetkých prírodných národov 

– aby sa chlapci raz stali „poriadnymi 

chlapmi“ – sa môžeme 

stretnúť s podnetmi, rituálmi, ktoré 

sú spojené s bolesťou. Prečo asi? 

Je prirodzené pociťovať ju, vnímať, 

no nepodliehať jej priveľmi. Ako 

často sa stane, že si dieťa privodilo 

bolesť a my odpútame jeho pozornosť 

slovami: „pozri kam letí ten vtáčik, 

tam hore…“ (alebo nejako podobne). 

No dovoľme dieťaťu bolesť precítiť 

a prípadne si aj poplakať. Napríklad, 

keď dieťa spadne: máme okamžite 

k nemu pribehnúť a dvíhať ho 

zo zeme? Možno si ani nestačí uvedomiť, 

čo sa práve stalo. Stratí súvislosť. 

Niekedy plačom reaguje skôr na náš 

strach, prípadne možný hnev. Dajme 

svojmu dieťaťu príležitosť, aby mohlo 

vstať samé, veď sa učí. Buďme jednoducho 

prítomní – s pocitom dôvery 

a účasti. A predovšetkým: zachovajme 

pokoj, zdržme sa zbytočných 

rečí. Majme na pamäti, že všetko čo 

dieťa v úľaku počuje, sa okamžite 

ukladá do jeho podvedomia. Preto 

vážme svoje slová. 

Na záver ešte jedna chúlostivá téma: 

„pusinkovanie.“ 

Máloktoré dieťa dáva pusinky samé 

od seba – a keď, tak len zriedka. Pokiaľ 

príde dieťa samo, potom je to 

v poriadku. Ale doprajme dieťaťu 

slobodu prejavu a takéto správanie 

nevynucujme! Nežnosti, ako je bozk 

na pery, sú veľmi osobným, intímnym 

a preto výsostne spontánnym prejavom. 

Naša zdržanlivosť je namieste, 

aj ak ide o bozk dcéry otcovi alebo 

syna matke. Je nešťastné, keď je dieťa 

vedené k dôvernostiam a pusinkovaniu 

ďalších osôb z príbuzenstva. Tým 

sa vnútorné cítenie dieťaťa deformuje 

– formalizovaním citových poryvov 

dochádza k pestovaniu fyzických prehmatov. 

Náš tip: Správajme sa nežne 

k svojmu mužovi, k svojej žene. Partnera 

potešíme – a deťom ukážeme 

vhodný vzor. 

Prajeme veľa lásky a tolerancie! 

A majme na pamäti: pri výchove 

je dovolené dopúšťať sa chýb, no napriek 

nim – s úsmevom, vnútorným 

pokojom a dôverou – vytrvať. 

Birgit a Philipp Siefertocvi 

19 

Svet Grálu 

35 | 2013

ROZHOVOR 

Každý má na výber, 

keď vie, ako na to 

Rozhovor z farmy Na konci sveta 

Krajina okolo Bouzova je rozprávková. Rozmanité kľukaté cesty, lesy a kopce… Akoby 

sa tam zastavil čas niekedy pred sto rokmi. Niet divu, že si ju pre život vybrala rodina, 

ktorá sa rozhodla žiť sebestačným a ekologickým spôsobom. Lenka Voštová a jej 

izraelský manžel Navot hospodária na osamelom statku neďaleko malej obce Střemeníčko, 

asi 30 kilometrov severozápadne od Olomouca. „Na mieste, ktoré si právom 

zaslúži názov Na konci sveta, pretože i cesta u nás končí,“ hovorí tridsaťšesťročná 

Lenka, ktorá sa so svojím o dva roky starším mužom zoznámila na štúdiách v Japonsku. 

Okolo desiatej dopoludnia nás vítajú najprv mečiace biele kozy a o chvíľu i Lenka 

s malým synčekom, ktorý vrtko vyskočí z jej náručia a bosý vbehne rovno do jesenným 

ránom ochladenej trávy… 

Vidím, že ste u detí zaviedli „studený 

odchov“. 

No áno. Vy snáď nie? Nie je im 

zima a nebývajú ani choré. Chodia 

bosé, pretože topánky odmietajú nosiť. 

Majú to po svojom otcovi, ktorý chodí 

bosý celoročne. Ale topánky máme 

(smiech) a celkom drahé, inak by 

na nás mohla prísť aj sociálka. A samozrejme 

vlastníme i kočík, ktorý nepoužívame 

(smiech). 

Takže už máte dve deti… 

Starší štvorročný Samuel je teraz 

v lesnej škôlke v Podolí a toto je Naty, 

ktorý má teraz rok a štvrť. Ale pri 

deťoch toho na statku veľa nestíham. 

Tento rok dokonca ani zeleninu ani 

pečenie chleba, ten musíme tentokrát 

kupovať. No v zime zase budeme 

piecť. Keď sme tento rok vysievali 

zeleninu, Naty všetko zničil 

a nemáme nič, iba asi päť základných 

druhov. A ovocie nám všetko 

zamrzlo. Takže máme len mlieko, 

kurčatá a vajcia. 

20 

Svet Grálu 

35 | 2013 

To sa zlepší, keď deti trochu povyrastú. 

Ale inak ste dosiaľ sebestační 

boli, však? 

Áno. Z polozbúraného statku sme 

pomaly vybudovali fungujúce vidiecke 

hospodárstvo, ktoré nám 

umožňuje sebestačný život, priestor 

na naše aktivity a záujmy a zároveň 

možnosť stretávať sa s mnohými zaujímavými 

ľuďmi, ktorí k nám zavítajú. 

Chováme ovce, kozy a niekoľko 

kravičiek Jersey. Ich mlieko spracovávame 

na syry, jogurty a ďalšie dobroty. 

Na farme prebieha celoročne predaj 

z dvora a chodievame i na farmárske 

trhy. Ďalším naším záujmom je 

extenzívne ovocinárstvo, vysádzame 

ovocné sady na našich pozemkoch 

a staráme sa i o starý obecný sad. 

Aké stromy vysádzate? 

Sadíme hlavne staré odrody ovocných 

stromov, ktoré stojí za to zachovať 

a majú aj krajinársky význam. 

Na dvore nám pobehuje vodná 

i hrabavá hydina, máme troch psov, 

mačky... pestujeme i zeleninu, väčšinou 

len pre spotrebu u nás na hospodárstve. 

Príležitostne hostíme rôzne 

ekologicky zamerané akcie a občas 

usporadúvame kurzy a víkendovky. 

Sme takisto hostiteľskou farmou 

medzinárodného dobrovoľníckeho 

programu WWOOF – niekoľkokrát 

u nás boli na skusy Američania 

a Francúzi. Pri všetkom našom konaní 

sa snažíme voliť ekologicky šetrnejšie, 

ale praktické a životaschopné 

alternatívy. 

Ako ste začínali? 

Od roku 2001, keď sme kúpili polovicu 

statku na samote, sme dom 

opravovali a využívali ako víkendové 

a prázdninové útočisko. Potom naraz 

vznikla záhradka, priviezli sa mačiatka, 

sliepky – a už to začalo. Hospodáriť 

sme začali nenápadne, nákupom 

jednej kozy v roku 2005, keď sme 

sa sem natrvalo presťahovali. Lenže 

jednej koze bolo smutno, tak k nej 

pribudla druhá. Ďalšie kozliatko bolo 

krásne a tak kôz postupne pribúdalo, 

až sme sa mimovoľne stali najväčšími 

chovateľmi kôz v okolí. Niežeby naše 

stádočko bolo nejako veľké, ale veľa 

kôz sa tu už nechová. Domov u nás 

našlo aj niekoľko plemenných východofrízskych 

oviec a pôvodná valaška. 

Nedokážem tie kozy teraz rýchlo 

všetky spočítať. Koľko ich v tej ohrade 

je?

ROZHOVOR 

Dojíme ich asi dvadsaťosem a aj 

šesť oviec. Je tam takisto pár kravičiek 

a niekoľko kozliat alebo mladých 

kôz, ktoré ešte kozľatá nemali. 

Kozy ste si zaobstarali kvôli mlieku 

a syru? 

Áno. Chcela som skúsiť vyrobiť syr 

a začali sme v tom i podnikať. A stále 

sa umeniu výroby kozích syrov 

učíme. Okrem osvedčených druhov 

neustále skúmame, ako syry vylepšiť 

a ako vyrobiť i naozajstné špeciality. 

S tým, ako pribúdalo množstvo 

spracovávaného mlieka, rástli i nároky 

na priestor. Preto sme na farme 

vybudovali i malú syráreň. 

Dá sa výrobou syrov uživiť? 

To je otázka, na ktorú stále nevieme 

odpovedať. Vyzerá to, že áno. Žijeme, 

a i naši pomocníci dostávajú výplatu. 

No stále treba do niečoho investovať. 

A tak sa peniaze strácajú v investíciách 

a údržbe. Kupuje sa traktor, zvieratá, 

treba opravovať budovy, atď. Keby 

sme mali len syráreň a vyrábali z kupovaného 

mlieka, tak sa veľmi pekne 

uživíme. Ale pretože si mlieko produkujeme 

sami, je to horšie. Ale musíme 

brať do úvahy i to, že sme tu začínali 

úplne od nuly. Nebolo tu nič, všetko 

sme museli vybudovať sami. Nebol 

tu ani plot, ani nástroje, ani chlievy, 

ktoré by sme mohli použiť. 

Ako a kde ste sa zoznámili s manželom? 

Zhodou okolností sme obaja boli 

práve v Japonsku a tam sme sa i zoznámili. 

Študovala som japončinu a andragogiku. 

Pobudla som tam niekoľkrát. 

Napríklad trištvrte roka, rok, desaťkrát 

asi po mesiaci. A veľakrát na kratšie. 

Zaujímavé, ako ste sa vydali úplne 

inou cestou a iným smerom, a dnes 

žijete v Střemeníčku vidieckym životom. 

To veľa spoločného s vaším štúdiom 

nemá. 

Že by to bolo to isté, to sa povedať 

nedá. Ale ja nie som z veľkého mesta, 

pochádzam z Rožnova pod Radhoštěm 

a zvieratá i záhrada ma vždy 

zaujímali. Len nepochádzam z poľnohospodárskej 

rodiny. Tomu sa u nás 

doma nikto nevenoval. 

(Prichádza si k nám sadnúť bosý 

muž...) Tak to bude najskôr váš manžel 

Navot? 

Áno, to prichádza náš hlavný hospodár. 

Nie je vám smutno za Izraelom? 

(Navot) Vôbec nie. Tu sa mi veľmi 

páči. Nič mi tu nechýba. Prišiel som 

„Radi by sme vybudovali miesto, ktoré každému, kto sem zavíta, prinesie inšpiráciu a poznanie niečoho nového. Miesto, kde 

sa človek môže zamyslieť nad tým, ako dnes žijeme a ako by sme skutočne žiť chceli. Miesto, ktoré prichádzajúcemu môže ukázať 

iný svet, ak bude chcieť. Miesto na život. Až keď spoznáme, aké rozmanité možnosti nám život ponúka, môžeme o ňom skutočne 

slobodne rozhodovať. Život v súlade s odvekými rytmami prírody je niečo, na čo sme kvôli priemyselnej výrobe a každodennému 

pracovnému stereotypu zabudli. Až žitie na statku uprostred prírody nás vrátilo späť k prirodzenému poňatiu času.“ 

21 

Svet Grálu 

35 | 2013

ROZHOVOR 

z časti Izraela, ktorá bola európska. 

Moja rodina pochádzala zo Škótska, 

Nemecka a žili sme v obci, ktorú stavali 

Nemci. 

Mali ste v Izraeli hospodárstvo? 

Žil som v kibuci. Bol tam kravín, 

vedľa ktorého by sa i Klopina cítila 

Koľko syrov dnes vyrábate? 

(Lenka) Zhruba okolo dvanásť druhov. 

Z toho je asi polovica kravských 

a druhá polovica kozích alebo kozoovčích. 

Občas i niečo špeciálne. Z kozích 

robíme čerstvé kozie bochníky buď 

neochutené alebo ochutené rôznymi 

bylinkami alebo korením, robíme aj 

malá. (Lenka) Klopina je spoločnosť, 

ktorá obhospodaruje niekoľko desiatok 

tisíc hektárov pozemkov všade 

okolo nás až na sever. 

Kto podojil prvú kozu? Lenka alebo 

Navot? 

Neviem ako Navot, ale ja som sa to 

naučila až s prvou kozou, ktorú som si 

kúpila. Nevedela som ani, čo to žerie. 

Tušila som, že seno, ale že zrno? (Navot) 

Ja som ani netušil, že koza musí 

mať seno. To preto, že u nás v Izraeli 

nie je taká zima ako tu. Tam žerú kozy 

celoročne siláž z kukurice, pretože 

tráva tam veľmi nerastie. Lenka mi 

raz ukázala, ako sa dojí koza. Priviazala 

ju, podojila a potom odišla na dva 

týždne na Šumavu. Nechala ma tu samého 

s kozou. 

Trafili ste mliekom do šechtára? 

Nie. Koza kopala a sedela. Klať 

nemohla, ale zjavne vyjadrovala, 

že so mnou nie je spokojná. Dve 

deci som nadojil za 45 minút. A i tie 

22 

Svet Grálu 

35 | 2013 

mi nakoniec vykopla z ruky a vyliala. 

A večer sa to opakovalo znovu. 

Až po niekoľkých dňoch sme našli 

s kozou spoločnú reč. Neskôr som 

bol schopný podojiť za dve hodiny 

i dvadsať zvierat. Naučil som sa to rukami 

celkom šikovne, ale v noci som 

nemohol ani spať, ako ma potom boleli. 

Tak sme si nakoniec zaobstarali 

stroj na dojenie. 

Dnes už máte nielen stroj, ale aj pomocníkov. 

(Lenka) Teraz tu máme na dlhodobej 

stáži šikovného pomocníka. Väčšinou 

sú tu pol roka. Ale chodia sem 

ľudia aj na brigády. Niekto pomáha 

dojiť, niekto na menší úväzok v syrárni. 

Priebežne sa tu rôzne striedajú 

traja pomocníci. 

Aké boli vaši prvé syry? 

V knižkách a na internete som si 

prečítala, ako sa robí syr a skúsila 

som ho vyrobiť. Kúpila som syridlo, 

použila mliečnu kultúru a väčšinou 

boli dobré, však Navot? (Navot) 

To áno, ale my už jeme toľko syrov, 

že sa na ne škeríme ako tí kritici, čo 

rozumejú vínu. A neviem, či by som 

dnes dal do úst syry, ktoré nám kedysi 

tak chutili. Dnes už sme náročnými 

ochutnávačmi, a ešte sa máme stále 

veľa čo učiť. 

tvrdý kozí syr čerstvý alebo zrejúci, 

ktorý zreje v pivnici. Vyrábame aj roztierateľný 

syr podľa receptúry, ktorú 

sem priniesol Navot. Ide o laban z ovčieho 

a kozieho mlieka, olivového 

oleja a libanonského korenia. Občas 

robíme aj ďalšie špeciality. Napríklad 

kozoovčí dezert s medom a mandľami. 

Kravské syry robíme hlavne tvrdé. 

Ako dlho trvá ich výroba? 

Kopčeky sú napríklad za dva dni 

hotové. Ale tvrdé syry zrejú dva mesiace 

i dlhšie, pokiaľ ich nepredáme. 

Ako často máte syry vo svojom jedálnom 

lístku? 

(Navot) Príliš často. (Lenka) Podľa 

toho, ako to práve cítim. Niekedy si 

i celý týždeň mliečny výrobok nedám. 

Ale väčšinou áno. Chlapci jedia kozie 

syry, ale chutia im aj jogurty a dezerty. 

Aké jedlá najčastejšie varíte? 

(Lenka) Čo dom dal. Keď je u nás 

niekto z dobrovoľníkov, môže

ROZHOVOR 

celkom slušné množstvo ekologicky 

pestovanej zeleniny. Kvôli malej 

ploche musíme pestovať intenzívne 

a dobre zeleninu nakombinovať, aby 

bola všetka plocha využitá. Na záhony 

často používame mulč, niektoré 

záhony sa nerýľujú, alebo sa rýľujú 

len v prípade nutnosti, pracujeme 

vám zamrzne voda a musíte ju každý 

deň nanosiť pre toľko zvierat, je to 

celkom drina. Nočné smeny nerobíme. 

Vstávame, keď sa zobudíme. 

Jeme zeleninu z vlastnej záhrady, bez 

chémie, bez hnojív, bez reklamných 

trikov. Vajíčka od spokojných sliepok 

a mlieko od maškrtných kôz 

sa zapojiť aj do varenia, a nič iné ako 

jesť našu stravu mu nakoniec neostáva 

(smiech). Ľudia sa u nás naučia piecť 

kváskový chlieb, placky, varíme aj 

z toho, čo nakúpime. Nekupujeme 

žiadne polotovary alebo hotové jedlá. 

(Navot) Ľudia, ktorí u nás pracujú, si 

musia na takúto stravu zvyknúť. Niektorí 

s tým majú problém, a to si myslím, 

že nie sme extrémne radikálni. 

Ako ste sa naučili pomôcť koze pri 

pôrode? Vo filmoch vždy ťahajú kozľa 

alebo teliatko dvaja ľudia a zdá sa, 

že je to dosť náročné… 

(Lenka) Normálne kozy a kravy rodia 

samé. Až na výnimky. My sme 

zatiaľ našťastie nemuseli z kravy nič 

ťahať. S kozami je to horšie. Keď ich 

máte toľko, vždy sa nájde nejaká, 

ktorá má pri pôrode problémy. Hlavne 

kvôli zlej polohe kozľaťa. Je to rovnaké 

ako u ľudí. To potom musíte do kozy 

siahnuť a kozľatá zrovnať. Niektoré 

veci vieme sami, ale tento rok i vlani 

sme už museli vyhľadať pomoc veterinára. 

Keby sme tomu nechali voľný 

priebeh, nedopadlo by to dobre. 

Akým spôsobom obrábate záhony 

so zeleninou? 

Neustále sme sa snažili vylepšovať 

našu záhradu, ktorá síce nie je nijako 

rozľahlá, ale darí sa nám získavať 

so zmiešanými kultúrami a nechávame 

si vlastné semienka. Obilie nepestujeme 

žiadne, pretože nemáme 

ornú pôdu. 

Pestujete niekedy aj neobvyklé 

druhy zeleniny? 

Áno. Radi jeme menej známe druhy 

zeleniny, napríklad daikon (japonská 

dlhá biela reďkovka) a lopúchový koreň, 

ktorého semienka som doviezla 

z Japonska. Náš lopúch sa dá síce tiež 

jesť, ale nemá tie korene také pekné 

zeleninové ako sú japonské, ktoré 

sa dajú prirovnať napríklad ku koreňom 

mrkvy. V Japonsku ich pestujú 

v debničkách. Potom ešte kvaku (druh 

repy), japonské tekvice a ázijské listové 

zeleniny, ktoré sa používajú na šaláty 

aj na tepelnú úpravu. Až do októbra 

a novembra rastú vonku. Skúšali sme 

aj rôzne iné druhy. 

Aký je váš denný režim? 

Stále máme dosť práce. V lete pracujeme 

dlho, v zime krátko. Ale keď 

chutia úplne inak ako kúpené v obchode. 

Vlastnoručne upečený kváskový 

chlieb. Domáci kozí syr. Jablčná 

šťava priamo zo sadu. Takú v žiadnom 

supermarkete nekúpite, pretože 

je robená s láskou a priamo pre tých, 

ktorí ju budú piť. Možno toto zdanlivo 

obyčajné, ale v ére diktátu priemyslu 

takmer zabudnuté, je luxus, 

akým je len málokto požehnaný. My 

„Ve dvoře“ si prajeme, aby čistá voda, 

krásne letné ráno a poctivé prírodné 

potraviny na tanieri boli pre všetkých. 

Každý má na výber, keď vie, 

ako na to. 

Zhovárala sa Marie Šuláková 

Foto: Veronika Ondřejová 

23 

Svet Grálu 

35 | 2013

ROZHOVOR 

„Odvďačia sa mi dôverou“ 

... hovorí Siegfried Mössner, ošetrovateľ zvierat 

Čo robiť, keď je kôň nevyliečiteľne alergický na seno? Siegfried Mössner zo švábskeho 

Brackenheimu hľadal možnosti, ako zvieratám dlhodobo pomôcť. A v tejto pomoci 

súčasne našiel i svoje povolanie: teraz patrí k praktickým ošetrovateľom v Nemecku 

– a svojou činnosťou dokazuje, čo všetko sa dá pri liečení zvierat dosiahnuť pôsobením 

účinných homeopatických liečiv, predovšetkým však náklonnosťou a citlivým 

prístupom. 

24 

Svet Grálu 

35 | 2013

ROZHOVOR 

GralsWelt: Keď Vás tak pozorujem 

pri práci so zvieratami a ich 

majiteľmi, okamžite ma zaujme 

láskyplnosť, ktorú tu prejavujete… 

Mössner: Tá je pre mňa veľmi dôležitá! 

Chcem, aby sa ľudia v mojej 

blízkosti cítili dobre. Tento srdečný 

tón rozpoznajú prirodzene 

aj zvieratá, ktorým nemôžeme 

v tomto ohľade nič predstierať. 

Zviera proste vidí človeku priamo 

do srdca, tam nemôžete nič ukryť. 

Svoju prácu robím v tomto láskyplnom 

duchu, pretože som pevne 

presvedčený, že tento súcit je súčasťou 

liečebného procesu, ktorú 

zviera, majiteľ a prirodzene i terapeut 

môžu spoznať a vycítiť. 

GralsWelt: Na vašich webových 

stránkach sa môžeme dočítať, 

že ste vďaka koňovi, ktorý bol 

alergický na seno, našli svoje povolanie. 

Môžete nám tento nevšedný 

príbeh priblížiť? 

Mössner: Táto príhoda sa udiala 

pred 25-timi rokmi. Jedného dňa 

som musel svojho koňa priviesť 

na kliniku, pretože mal kompletne 

zahlienené dýchacie cesty. 

Po vykonaní pľúcnej endoskopie 

sa zistilo, že jeho ťažkosti vznikli 

kvôli alergii na seno! Aby som bol 

úplne presný, nebolo to samotné 

seno, čo spôsobilo problémy, ale 

„bacil“, ktorý sa nachádzal v sene 

a v slame. Po vybraní všetkých infúzií 

mi odovzdal vtedajší zverolekár 

koňa s poznámkou: „To pomôže 

akurát tak na rok. Potom 

všetko začne zase od začiatku!“ To 

ma vtedy skutočne vydesilo. Musíme 

zvieraťu predsa pomôcť dlhodobo! 

Hľadanie alternatívnych 

prostriedkov ma priviedlo pomerne 

rýchlo k povolaniu praktického 

ošetrovateľa. Chcel som 

sa stať pre zvieratá skutočnou pomocou. 

Musím ešte podotknúť, 

že zvieratá boli vždy mojimi najužšími 

priateľmi, už od detstva som 

túžil pracovať s nimi. 

GralsWelt: Akými metódami 

pracujete? Existuje nejaký špeciálny 

terapeutický prístup? 

Mössner: V zásade platí, že ja 

ako praktik v liečbe môžem len 

dopĺňať základnú medicínu. To 

znamená, že konvenčná medicína 

lieči symptomaticky, a ja ako praktický 

ošetrovateľ sa naopak snažím 

liečiť komplexne, a síce homeopatickými 

prostriedkami. Za tých 

dvadsať rokov sa stále len učím. 

Napríklad, keďže moji pacienti 

hovoria inou rečou, súčasťou mojej 

cesty bolo pestovať si vnímavosť 

k výrazom zvierat. Zviera mi 

dáva najavo, kde má problém. To 

je tá najväčšia a najkrajšia skúsenosť, 

ktorú toto povolanie prináša. 

Pri voľbe liečebných prostriedkov 

mám k dispozícii kompletnú homeopatickú 

lekáreň, aj základné 

pravidlá pri ošetrovaní sú podobné 

ako u ľudí, s tým rozdielom, že my 

používame účinnú látku v inej 

potencii. Keď napr. vezmem jed 

z tarantuly, viem, že k charakteristike 

tohto jedu patrí ochrnutie. 

Podľa homeopatického komplementárneho 

princípu však práve 

tým ochrnutie zvieraťa odstránim. 

Lieči sa proste podobné podobným, 

tak, ako to už dávno objavil Hahnemann. 

GralsWelt: Vy nepoužívate 

žiadne pilulky? 

Mössner: Nie, zistili sme totiž, 

že orálne užívanie nepôsobí 

tak dobre ako u ľudí. Ale keď použijeme 

účinnú látku v injekcii, 

úspech sa dostaví veľmi rýchlo. 

25 

Svet Grálu 

35 | 2013

ROZHOVOR 

GralsWelt: Snahou komplexnej 

medicíny je pôsobiť na vedomie 

človeka, aby si uvedomil 

svoje vnútorné konflikty a riešil 

ich. Dá sa tento prístup aplikovať 

aj pri liečbe zvierat? Môže sa stať, 

že choré zviera je ovplyvnené konfliktmi 

svojho pána? Totiž u zvierat 

vo voľnej prírode, teda bez ich 

konkrétneho vzťahu k človeku, 

sa vyskytuje omnoho menej prípadov 

ochorenia. 

Mössner: Presne tak to vnímam 

i ja! Vo Švábsku sa hovorí: „Aký 

pán, taký krám!“ Toto príslovie 

sa uplatňuje takisto v prípade choroby 

zvieraťa. Počas svojej praxe 

som neraz pozoroval, ako sa osudy 

ľudí a zvierat v chorobe prelínajú. 

Choroba prebieha u majiteľa 

a zvieraťa často rovnako, paralelne, 

až to človeku vyráža dych. Mne 

osobne je úplne jasné, prečo to tak 

je: zvieratá chcú, podľa môjho názoru, 

človeku slúžiť! 

Zviera chce človeku pomôcť, 

chce ho vo svojej láske inštinktívne 

priviesť k poznaniu. Kto si myslí, 

že zvieratá len hlúpo sedia pri 

nohe svojho pána a čakajú na pohladenie, 

rozumejú bytostiam 

tohto stvorenia nesprávne! Zviera 

chce z nevýslovnej lásky pomôcť 

svojmu pánovi, a je mu jedno, ako. 

Dobrému pánovi slúži stále a bez 

výhrady. Keď je to nutné, preberá 

časť jeho choroby a pomáha mu 

ju znášať – tak ďaleko siaha jeho 

láska. Mnohí ľudia sa ma zo žartu 

pýtajú: „Teraz, keď ste už pomohli 

môjmu zvieraťu, nechcete pomôcť 

i mne?“ Je v tom veľa pravdy… 

GralsWelt: Keď je zviera indikátorom 

choroby svojho pána, potom 

sa má súčasne ošetriť aj ten, 

nie? Existujú ľudia, ktorí si to 

berú k srdcu a nechajú sa z lásky 

k svojmu zvieraťu vyšetriť tiež? 

26 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Mössner: Áno, existujú takíto ľudia, 

a zvieratá to obvykle vycítia. 

Mal som jeden taký úporný prípad, 

keď bežné prostriedky nepomáhali, 

a zistil som, že problém je 

niekde inde. Vtedy pomáha, keď si 

s majiteľom pohovorím a spoločne 

hľadáme, v čom to väzí. Keď potom 

človek svoj problém skutočne 

vyrieši, zapôsobí to obdivuhodne 

rýchlo aj na zvieracieho miláčika. 

GralsWelt: Aké zvieratá ste dosiaľ 

ošetrovali? Mali ste aj nejaké 

mimoriadne prípady? 

Mössner: Jedného dňa prišiel 

za mnou cvičiteľ cirkusu a chcel 

vedieť, či by som mohol ošetriť aj 

sibírskeho tigra kráľovského. Moja 

rýchla odpoveď: „Pre mňa nie je 

sibírsky tiger kráľovský ničím 

iným než veľkou mačkou!“ Krotiteľ 

sa na mňa prekvapene pozrel 

a spýtal sa, či mám pri sebe pušku 

na narkózu. „Samozrejme, že nemám. 

Žiadnu totiž nepoužívam!“ 

Krotiteľ mi káravo vysvetlil ešte 

raz, že ide o urasteného sibírskeho 

tigra kráľovského, a že bude dobré 

použiť narkózu, pretože tiger má 

zranenú labu. Tak sme prišli, zabraní 

do diskusie, až ku klietke 

s tigrom, ktorý už bol od ostatných 

izolovaný. Zviera uprostred 

svorky by totiž bolo skutočne nevypočítateľné. 

Jednoducho som 

podišiel k tigrovi a tou najlepšou 

švábčinou som mu povedal: „Počuj, 

bratku, buď taký dobrý a podaj mi 

svoju labu. Máš ju zranenú!“ Krotiteľ 

stál užasnuto vedľa mňa a len 

utrúsil: „Niečo také som ešte nevidel!“ 

Tigra som mohol bez problémov 

ošetriť, spolupracoval jedna 

radosť! Len ku koncu, keď som 

po ošetrení tú jeho labu postriekal 

dezinfekčným sprejom, zareval 

– trochu nesmelo, akoby skôr pre 

seba – bolo jasné, že to páli! Krotiteľ 

bol po ošetrení taký nadšený, 

že sa ma spýtal, či by som nechcel 

sprevádzať cirkus ako zverolekár... 

Dnes sa starám o zvieratá v zoologickej 

záhrade vo Schweigerne. 

Tam som mal takisto veselý zážitok 

s jednou šimpanzou dámou. 

Úbohé zviera bolo veľmi choré 

a malo vysokú horúčku, takže 

som mu musel dať injekciu. Na čo 

nesmiete zabudnúť: šimpanz má 

sedemkrát väčšiu silu ako človek 

a okrem toho impozantné zuby! 

Aplikácia injekcie takémuto zvieraťu 

môže byť teda trochu nebezpečná. 

– Po niekoľkých dňoch 

som ju opäť prišiel navštíviť, aby 

som sa presvedčil, či sa jej darí 

lepšie, a skutočne som ju uvidel 

spokojne sedieť na najvyššom 

mieste vo zvernici. Zavolal som 

na ňu menom a tleskol do dlaní. 

Tu zoskočila táto dáma dolu, vrhla 

sa na mňa s plnou silou a radostne 

ma objala. Dôvera, akú mi prejavila, 

sa nedá ničím zaplatiť. Nikdy 

na túto náklonnosť, vďaku tohto 

zvieraťa, nemôžem zabudnúť. Túto 

úprimnosť na zvieratách tak milujem. 

Ale keď ťa zviera neznáša, potom 

ti to takisto ukáže! 

Gralswelt: Existujú choroby, 

ktoré často liečite, u ktorých ste 

obzvlášť úspešný? 

Mössner: V prípade nádorov, 

teda rakoviny, ošetrujem relatívne 

veľa zvierat a často úspešne. 

U koní sú to krívanie a ešte jedna 

zvlášť záludná choroba, „headshaker“ 

(tras hlavy), na ktorú 

dosiaľ neexistuje žiadny liek. 

A práve u zvierat s touto chorobou, 

ktorá vo väčšine prípadov 

končí smrťou, som dosiahol vyliečenie 

u viac než stovky prípadov. 

Našiel som v priebehu svojej 

praxe jednu špeciálnu kombináciu

homeopatických liečiv, ktorá sa mi 

obzvlášť osvedčila. 

GralsWelt: Čo robíte, keď má 

kôň ortopedické problémy? S nápravou 

kĺbu sa dá ťažko niečo robiť… 

Jedine, že by ste mali ruky 

ako lopaty ako známy liečiteľ koní 

Tamme Hanken… 

Mössner: Tamme Hanken to robil 

veľmi dobre! Ja som však vyvinul 

svoju metódu; je určite rovnako 

efektívna, a nepotrebujem pri 

nej žiadnu silu – nechávam túto 

prácu na samotného koňa. Pichnem 

mu akupunktúrnu ihlu do určitého 

miesta a dám tak svalstvu 

koňa impulz. Tým sa vo svaloch 

napätie uvoľní a v nadväznosti 

na to sa potom vyrovná aj usporiadanie 

kostí. Celkom jednoduché… 

GralsWelt: Na svojej úvodnej 

internetovej stránke píšete slová 

„vďaka Bohu“ veľkými písmenami. 

Akú rolu hrá Boh vo Vašom živote? 

Mössner: Veľkú! Musím povedať, 

že moja viera je absolútnym 

základom aj pri mojej práci. Boh 

a láska sú neoddeliteľné! Čím je 

človek láskavejší, tým bližšie má 

k Bohu. Robím svoju prácu s pokorou, 

vo všetkej skromnosti a cítim 

sa pri nej ako nástroj. Keby som 

nemal božie požehnanie, nikdy by 

som nemohol dosiahnuť také výsledky. 

Gralswelt: To je skutočne krásne 

vyznanie! Ďakujeme Vám za rozhovor. 

Novinka 

Margot Ruis: 

„Bytosti prírody 

a liečenie Zeme“ 

Naša cena: 11,00 € 

Cena pre predplatiteľa: 10,50 € 

Bytosti prírody a liečenie Zeme 

Slovenský preklad 

Po úspešnej knihe Bytosti přírody prinášame ďalšie pútavé 

rozprávanie v novej knihe Bytosti prírody a liečenie Zeme. 

Autorka komunikuje s vílami, elfami, dévami stromov 

a inými bytosťami a odovzdáva nám ich naliehavé posolstvo. 

Pochybný technologický a spoločenský vývoj poškodzuje 

jemnohmotné okolie Zeme. Každý človek však môže svojím 

vedomým životom prispieť k jej liečeniu. Čo tým autorka 

konkrétne myslí, ukazuje dojímavo i humorne na príkladoch 

počas svojej cesty z Rakúska, cez Stredomorie až na Havaj 

a do Indie. 

Mehmet Yesilgöz 

yesilgoz@svetgralu.cz 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho 

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

POHYB 

Pohyb (4) 

Osvieženie za minútku 

Ako vám to zatiaľ ide s cvikmi, ktoré sme vám doteraz predstavili? Zvládli ste ich? Alebo 

sa vám zdá, že je ich priveľa? Možno ste len nemali čas. Básnik Gottfried Keller napísal: „Čas neplynie, 

on stojí, to my sa ním plavíme…“ Mohlo by to znamenať, že čas má svoj pôvod v pohybe? 

Dnes tu pre vás máme naozaj výnimočnú výzvu. Sú s ňou spojené dve správy, jedna dobrá 

a jedna zlá. Najskôr teda tú dobrú: náš dnešný cvičebný program zaberie len minútu a je úplne 

jednoduchý. A tá zlá správa: teraz sa už naozaj nebudete mať na čo vyhovoriť. Aj keď – z iného 

uhla pohľadu je aj tá „zlá“ správa vlastne dobrá… 

Takže, tu to máme: 

AKO SA VZPRUŽIŤ ZA 60 SEKÚND 

Príprava: Otvorme si okno (áno, aj keď je vonku chladno)! 

Birgit a Philipp Siefertovci 

28 

Svet Grálu 

35 | 2013 

1 

Sekunda 0 až 10: Pravú 

nohu úplne uvoľníme 

a vytrasieme, od bedier 

až ku končekom prstov. 

Sekunda 10 až 20: Vytrasieme 

teraz ľavú nohu. 

2 

Sekunda 20 až 30: Rovnako 

uvoľníme a poriadne vytrasieme 

aj obe paže, od ramien 

až po končeky prstov. Pritom 

môžeme stáť rovno, alebo 

mierne v predklone – vtedy 

sa dá ramenami potriasať 

ešte lepšie. 

3 

Sekunda 30 až 45: Stojíme 

vzpriamení, v „kráľovskom“ 

postoji. Trup voľne vytáčame 

zo strany na stranu. 

Paže máme uvoľnené a pohľadom 

sledujeme smer pohybu.

POHYB 

4 

Sekunda 45 až 60: Uvoľníme 

sa a ponaťahujeme sa všetkými 

smermi – paže, trup, 

hlavu, celé telo. Dýchame 

pokojne – hlboký nádych 

a výdych. Na záver cvičenia 

s výdychom vzdychneme, 

uvoľňuje to. 

Teraz si ešte venujme jeden 

úsmev; no a môžeme zatvoriť 

okno a pokračujeme vo svojej 

práci! 

Tu sme vyfotografovali 

našu „pokusnú osobu“ 

pred a po našom minútovom 

osviežení. Viditeľná 

premena... Však? 

Naše odporúčanie: Opakujme toto osviežujúce cvičenie triaž 

päťkrát denne – samozrejme, môžeme aj častejšie. Ale 

pozor na jeho riziká a aj vedľajšie účinky! – Ihneď po cvičení 

pocítime sviežosť a uvoľnenie. A práca nám pôjde lepšie, pustíme 

sa do nej s novým elánom! 

Tak zase nabudúce! 

5 

29 

Svet Grálu 

35 | 2013


Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému 

„Posolstvu Grálu“ 

História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“ 

WERNER HUEMER 

Dielo „Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“ od Abd-ru-shina, ktoré je myšlienkovou 

základňou redakčnej práce 

tohto časopisu, má históriu vzniku plnú 

zvratov, ktorá často vedie k chybnému 

pochopeniu. O súčasnej trojzväzkovej 

forme sa niekedy tvrdí, že nejde o autentické 

Abd-ru-shinovo dielo, ale o pozmenený 

originál. Pre vážnych čitateľov 

Posolstva znamenajú tieto pochybnosti 

závažný problém. Preto sme sa rozhodli 

našim čitateľom priblížiť históriu vzniku 

diela „Vo svetle Pravdy“. 

V 

roku 1920 sa začal Oskar Ernst 

Bernhardt, dovtedy známy predovšetkým 

ako autor cestopisov a divadelných 

hier, verejne vyjadrovať 

k dôležitým otázkam života. O niekoľko 

rokov neskôr uverejnil pod 

menom „Abdruschin“ prednášky 

a odpovede na otázky v jednotlivých 

zošitoch, s názvom „Gralsblätter 

– Gesammelte Vorträge von 

Abdruschin“ („Listy Grálu – zbierky 

prednášok od Abdruschina“). Sedem 

dielov „Listov Grálu – séria I“, vydalo 

30 

Svet Grálu 

35 | 2013 

„Nakladateľstvo Listov Grálu“ („Verlag 

der Gralsblätter“) v Bad Heilbrunne 

(vtedajšie bydlisko rodiny 

Bernhardt). 

Význam u nás nezvyčajného mena 

Abdruschin je „služobník Svetla“. 

Na jednej strane vyjadruje úlohu nositeľa 

Pravdy a na druhej strane poukazuje 

na jeho inkarnáciu v čase, keď 

žil Mojžiš (viac v knihách Zaviate 

doby sa prebúdzajú II a Z doznelých 

tisícročí). 

V 

PRVÉ „POSOLSTVO 

GRÁLU“ 

roku 1926 Abd-ru-shin zlúčil 

veľkú časť prednášok, ktoré 

už dovtedy vyšli v „Listoch Grálu“, 

do knižnej podoby a vydal ich pod 

názvom „Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo 

Grálu od Abdruschina“. Táto 

publikácia, označovaná niekedy aj 

ako „malé ľudové vydanie“, alebo 

„fialové vydanie“ (podľa farby obálky) 

alebo i „tutzingské vydanie“ (na základe 

vtedajšieho sídla vydavateľstva), 

obsahovala spolu 43 prednášok, ako 

aj sprievodné slovo, ktoré je uvedené 

na začiatku každého dnes dostupného 

súborného vydania. Toto 

„Na úvod“ objasňuje nielen Abd-ru- 

-shinov zámer („Nasledujúce slovo 

neprináša nové náboženstvo. Má byť 

pochodňou pre všetkých vážnych poslucháčov 

alebo čitateľov, aby našli 

pravú cestu, ktorá ich povedie do vytúžených 

výšin“ ... ukážka), ale slúži 

aj každému človeku, hľadajúcemu 

pravdu a poznanie, „ako sprievodca“ 

na jeho ceste životom: „Len ten, kto 

sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať. 

Hlupák, ktorý na to používa 

cudzie pomôcky vo forme hotových 

názorov, ide svojou cestou ako 

o barlách…“ 

V tomto prvom Posolstve Grálu 

boli prednášky zoradené najprv 

podľa svojho prvého publikovania 

v siedmich zošitoch „Listov Grálu – 

Séria I“; no nie všetky boli ďalej zverejňované 

v rovnakej podobe. Niektoré 

boli novo uvedené pod iným 

názvom až v neskorších vydaniach 

„Posolstva Grálu“. Tak dostala prednáška, 

ktorá sa pôvodne volala 

„Žite!“, neskôr názov „Prebuďte sa!“ 

alebo prednáška „Veľké tajomstvo“ 

názov „Mlčanie“. 

Také zmeny sú, samozrejme, výsadným 

právom každého autora, 

a Abd-ru-shin formoval podobu 

svojho Posolstva aj v ďalších vydaniach; 

mnohé skrátil, mnohé rozšíril 

a upravil, vždy podľa toho, čo považoval 

v čase prepracovania za nutné 

a správne. Posolstvo Grálu zostalo 

vo svojej základnej myšlienkovej 

podstate bezo zmien, a človek môže 

pri bližšom pozorovaní a opakovanom 

čítaní iba žasnúť nad tým, že už 

prvé prednášky obsahovali v komprimovanej 

forme základ všetkého. 

Každý diel vo svojom obsahu a ladení 

pôsobí ako hologram celku, každá 

prednáška, ba miestami každá veta 

prináša kompletné posolstvo. Táto 

skutočnosť je jedným z najkrajších

dôkazov o tom, že v Abd-ru-shinovom 

diele nejde o nazhromaždené 

vedomosti, ale o niečo viac, o niečo 

omnoho vyššie, obsiahlejšie než je 

obyčajná ľudská múdrosť. 

P 

„VOLANIE“ NECH 

VYCHÁDZA 

DO CELÉHO SVETA! 

o zverejnení pôvodného diela 

„Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo 

Grálu od Abdruschina“ nasledovali 

v rokoch 1926 až 1930 mnohé 

ďalšie prednášky. Publikované boli 

jednak v „Listoch Grálu – séria II“ 

(zošity 1 až 7), a od leta 1927 v novom 

časopise s názvom „Der Ruf – Schrift 

für alles fortschrittliche Wissen“ 

(„Volanie – spis pre pokrokové vedenie“). 

V predhovore prvého zošita 

Abd-ru-shin píše: „Volanie nech vychádza 

do celého sveta! Má vytvoriť 

užšie spojenie medzi všetkými stúpencami 

a čitateľmi mojich slov. /…/ 

Nech Volanie prebudí mnoho duší 

a prinesie všetkým vážne hľadajúcim 

osvietenie a tým mier a pokrok!“ 

Tieto slová sa však netýkajú iba časopisu, 

ale celého Abd-ru-shinovho 

Posolstva Grálu ako celku. 

V 

„VEĽKÉ VYDANIE“ 

POSOLSTVA GRÁLU 

roku 1931 vyšlo v mníchovskom 

vydavateľstve „Der Ruf“, ktoré 

vydávalo aj rovnomenný časopis, 

rozšírené vydanie diela „Vo svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „veľké 

vydanie“. Popri 43 prednáškach 

z prvého vydania v roku 1926 obsahovalo 

teraz ďalších 48 prednášok 

– sčasti tých, ktoré predtým vyšli 

v „Listoch Grálu“ alebo časopise „Der 

Ruf“, a sčasti nové texty. Niektoré, 

ako napr. „Liečivý magnetizmus“ 

alebo „Môže byť staroba prekážkou 

k duchovnému vzostupu?“ sa vracali 

k odpovediam na otázky a sú príkladom, 

ako pochopenie (alebo nepochopenie) 

čitateľov a poslucháčov 

ovplyvňovalo autorovu ďalšiu prácu. 

Vo „veľkom vydaní“ Posolstva 

Grálu Abd-ru-shin do istej miery 

zmenil aj poradie prednášok, takže 

hlavné tematické body boli zreteľnejšie 

a jeho dielo mohlo poskytnúť 

čitateľovi ideálne vedenie. 

Ale niektoré zmeny, ktoré sa vykonali 

vo vydaní v roku 1931, boli 

uskutočnené bez súhlasu autora. 

V súlade s vtedajším „duchom doby“ 

korektori vydavateľstva svojvoľne 

zmenili rad výrazov. Z „klauna“ 

sa stal „vtipkár“, „rezonancia“ sa premenila 

na „ozvenu“ – a tak ďalej. 

Tieto neoprávnené zmeny boli napokon 

vo „vydaní z poslednej ruky“ 

spätne skorigované podľa originálneho 

rukopisu až po smrti Abd-ru- 

-shina. 

V 

„DOZNIEVANIE“ 

POSOLSTVA GRÁLU 

ydaním v roku 1931 sa jadro diela 

„Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“ sprístupnilo v novej úprave. 

Mnohé prednášky vychádzali i v ďalších 

rokoch. Celkovo bolo zverejnených 

59 jednotlivých číslovaných 

Abd-ru-shinových textov. Tie v roku 

1934 vydalo mníchovské nakladateľstvo 

„Der Ruf“ v novej knihe pod 

názvom „Doznievanie Posolstva 

Grálu – zväzok 1“ – opäť v čiastočne 

pozmenenom poradí než bolo pôvodné, 

a niektoré prednášky aj pod 

iným názvom. 

V rokoch 1934 až 1937 vyšlo 

ďalších 38 jednotlivých číslovaných 

prednášok. Vzhľadom na to, 

31 

Svet Grálu 

35 | 2013


že „Doznievanie“ z roku 1934 bolo 

označené ako „zväzok 1“, všetci predpokladali, 

že je v pláne i druhý diel 

„Doznievania“. 

Z dôvodu historického vývoja 

krátko pred druhou svetovou vojnou 

k jeho spísaniu však už nedošlo. 

(Napriek tomu sú dnes na určitých 

internetových stránkach ponúkané 

knihy s názvom „Doznievanie Posolstva 

Grálu“, zväzok 2 a 3, ktoré však 

nie sú ani obsahovo, ani usporiadaním 

autentické s prednáškami.) 

V 

„VYDANIE 

Z POSLEDNEJ RUKY“ 

zhľadom na to, že ďalšie zverejňovanie 

bolo pod zvyšujúcim 

sa tlakom národne socialistického 

režimu stále ťažšie, publikoval 

Abd-ru-shin v roku 1937 ďalších 

desať prednášok, ako aj odpovede 

na otázky v časopise „Die Stimme“ 

(Hlas), vydávanom v Zürichu. Neskôr 

sa vydávanie aj tohto časopisu 

muselo zastaviť. V marci 1938 národní 

socialisti Abd-ru-shina uväznili, 

v septembri 1938 nasledovalo 

jeho vyhostenie z Rakúska, kde jeho 

rodina žila na Vomperbergu v Tirolsku 

– najprv do Schlaurothu v Görlitzi, 

v marci 1939 potom do Kipsdorfu 

(Krušné hory). Tam dokončil 

novú úpravu svojho diela „Vo svetle 

Pravdy“ do dnešnej podoby. „Koncom 

mája 1941 bol upravený rukopis 

pripravený do tlače,“ písala neskôr 

Irmingard Bernhardt, ktorá sama 

Abd-ru-shina pri práci sprevádzala. 

Úprava obsahovala zmeny rôzneho 

druhu. Šlo napríklad o opravy interpunkčných 

znamienok, o zmeny 

slovosledu, o vypustenie alebo skrátenie 

celých viet alebo odstavcov, kde 

sa opakovali myšlienky už vyslovené. 

Vyškrtával však aj slová, vety, aj celé 

odstavce, keď nadobudol dojem, 

32 

Svet Grálu 

35 | 2013 

že by ľudia jeho predchádzajúcim 

myšlienkam nerozumeli. Tento názor 

rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo 

prežívanie posledných rokov pred 

jeho odchodom. 

Uložené domáce väzenie mu napokon 

znemožnilo ďalšiu činnosť a 6. 

decembra 1941, príliš skoro, Abd-ru- 

-shin opustil Zem. 

Trojzväzkové dielo „Vo svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „vydanie 

z poslednej ruky“, zostáva jeho 

odkazom (u nás vydáva Efezus spol. 

s r.o. v Slovenskej Ľupči). Toto posledne 

upravené vydanie obsahuje 

168 prednášok. Zmeny sa netýkali len 

nevyhnutných pravopisných úprav, 

ale rad prednášok bol zmenený a doplnený 

novými textami, niektoré boli 

vypustené. Aj niektoré názvy boli 

nanovo upravené. Tak sa napr. názov 

prednášky „Volanie po vodcovi“ 

zmenil na „Volanie po pomocníkovi“ 

– z pochopiteľného dôvodu, lebo pojem 

„vodca“ bol zneužitím národnými 

socialistami nadlho sprofanovaný. 

(Abd-ru-shin používal tento 

výraz v zmysle duchovného vedenia 

k pokroku a zušľachteniu.) 

Trojzväzkové „vydanie z poslednej 

ruky“ vyšlo až niekoľko rokov 

po ukončení druhej svetovej vojny 

a zostalo do dnešného dňa vo svojej 

forme a obsahu platnou verziou Posolstva 

Grálu. Odvtedy sa preložilo 

do šestnástich jazykov a je dostupné 

vo viac ako osemdesiatich krajinách 

sveta. 

Pojem „vydanie z poslednej ruky“ 

pochádza z nakladateľstva. Zdôrazňuje, 

že ide o posledné autorizované 

prepracovanie; v prípade 

Posolstva Grálu poukazuje na to, 

že tieto tri diely majú byť považované 

za uzavretý celok, za základnú 

osnovu na pochopenie štruktúry 

stvorenia. Ale pojem „vydanie z poslednej 

ruky“ nemá byť chápaný 

tak, že Abd-ru-shin neplánoval už 

žiadne ďalšie prednášky. Mnohé odkazy 

v Posolstve Grálu poukazujú 

na to, že autor pripravoval detailnejšie 

popisy a dôkladnejšie vysvetlenia. 

K najtrpkejším dôsledkom ďalekosiahleho 

chybného vývoja v tridsiatych 

rokoch minulého storočia patrí 

aj predčasný odchod Abd-ru-shina 

– keďže sa už k práci nedostal. Musel 

tak vyschnúť zdroj poznania o stvorení, 

ktorý vďaka prednáškam Posolstva 

Grálu bohato napĺňal srdcia ľudí 

hľadajúcich pravdu, a dielo „Vo svetle 

Pravdy“ sa stalo ich životným sprievodcom. 

S 

FORMA A OBSAH 

náď skrytá, mylne vedená túžba 

po ďalšom zdroji spôsobuje, 

že dnes mnohí čitatelia „Posolstva 

Grálu“ hľadajú v Abd-ru-shinových 

textoch a prednáškach okrem „vydania 

z poslednej ruky“ ďalšie tajomstvá 

z čias jeho pozemského života. 

Táto túžba po všetkom neobvyklom 

sa u niektorých ľudí prejavuje snahou 

o vypátranie niečoho „skrytého“ 

alebo „utajeného“ v súvislosti s Posolstvom 

Grálu. 

Tak napríklad Mariu Bernhardt, 

vdovu po Abd-ru-shinovi, a jeho 

dcéru Irmingard Bernhardt podozrievali 

zo sfalšovania obsahu Posolstva 

Grálu. Dokonca kolujú 

zoznamy všetkých slov a viet, zmenených 

oproti vydaniu v roku 1931, 

ktoré toto obvinenie dokladajú. 

V minulých desaťročiach sa vyskytovali 

skupiny ľudí, uznávajúcich iba 

„staré Posolstvo“. Irmingard Bernhardt 

už v roku 1956 na oblastnom 

súde vo Schwazi vysvetlila, že všetky 

zmeny boli vykonané „presne podľa 

príkazu autora“, a v roku 1985 presne 

popísala okolnosti novej úpravy 

v ďalšom rozšírenom vysvetlení, no


Dielo „Vo svetle Pravdy - Posolstvo 

Grálu“ má dlhú históriu 

vzniku. Začalo „Listami Grálu“ 

cez „malé“ (1926) a „veľké“ 

vydanie (1931) až k dnešnému 

trojzväzkovému dielu. 

jej vysvetlenia zostali bez trvalej odozvy. 

Myšlienka, že bolo vo „vydaní 

z poslednej ruky“ niečo sfalšované 

alebo zatajené, sa stále znovu vynára 

a od konca roku 2011, po uplynutí lehoty 

autorského práva (sedemdesiat 

rokov od úmrtia Abd-ru-shina), je 

podľa platných svetských právnych 

podmienok možné, aby sa autorské 

diela šírili voľne, hoci aj prostredníctvom 

internetu. A to sa týka aj tzv. 

„starého vydania.“ 

Otázkou duchovnej zodpovednosti 

za šírenie nepodložených podozrení 

sa tu nebudeme zaoberať. 

Nepochopiteľným však zostáva fakt, 

že Abd-ru-shinova rodina sa ocitla 

v podozrení, že urobila niečo nesprávne, 

a to bez akéhokoľvek zrozumiteľného 

motívu. Súčasné trojzväzkové 

vydanie poskytuje predsa 

obsahovo rovnaké myšlienky, ako 

vydanie v roku 1931; nie je v ňom nič, 

čo by zavádzalo čitateľa iným smerom. 

Z finančného hľadiska by bolo 

po druhej svetovej vojne nové vydanie 

už napísanej knihy a prípadné 

vydanie druhého dielu „Doznievania“ 

jednoduchšie a pochopiteľnejšie, 

než nové spracovanie troch prepracovaných 

zväzkov. Práve to však bola 

výslovná vôľa Abd-ru-shina. Novou 

úpravou svojho Posolstva Grálu chcel 

lepšie viesť všetkých čitateľov „...od 

prednášky k prednáške k rozšíreniu 

znalostí o všetkých zákonoch stvorenia 

ku zrelosti ich ducha“, (citované 

z vysvetlenia Irmingard Bernhardt). 

Podozrievanie zo strany niektorých 

ľudí nepotrebuje očividne 

žiadny motív. Ten, kto predpokladá, 

že bolo niečo zatajené alebo sfalšované, 

automaticky nachádza stúpencov, 

pretože pocit, že sa vo všetkých 

oblastiach života podvádza 

a klame, je dnes u mnohých ľudí 

silne v povedomí a paradoxne vedie 

ku sklonu bezmyšlienkovite veriť nezmyselným 

tvrdeniam. 

Ostáva iba dúfať, že rozum a spoľahlivý 

cit konečne uvedú ten zbytočný 

kult o predošlom vydaní „Posolstva 

Grálu“ na správnu mieru. Pre 

mnohých ľudí usilujúcich sa o rozšírenie 

vedomia a prehĺbenie znalostí 

je predovšetkým dôležité osvojiť si 

obsah Abd-ru-shinovho diela. Spor 

o vonkajšiu formu bude potom sám 

osebe bezvýznamný. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

33 

Svet Grálu 

35 | 2013

???? 

Božia iskra v nás 

Všetci ľudia v sebe nosia mimoriadny dar. Je ním túžba po zdokonaľovaní svojej bytosti. 

Niekto sa túto túžbu snaží naplniť vysokým pracovným nasadením, rastom 

svojho vplyvu a majetku. Iný napĺňa túto potrebu zlepšovaním svojich dobrých vlastností, 

alebo oslobodením sa od žiadostí. Medzi nami sú aj takí, ktorí za vrchol svojho 

snaženia považujú splynutie s božstvom, pretože, ako sami veria, majú v sebe božské 

jadro. Táto snaha je však klam a prinesie človeku v konečnom dôsledku len trpké 

sklamanie, pretože pravé jadro človeka je duchovné, nie božské. 

N 

ázor, že má človek vo svojej 

podstate božské jadro, je dnes 

pomerne populárny. Mnohí liečitelia, 

mediálne nadaní ľudia a majstri 

rôznych duchovných smerov hovoria 

o tom, že Boh je v každej kvetine, 

v každom kameni – a takisto 

v samotnom človeku. Opačný postoj, 

ktorý toto vyhlásenie popiera, môže 

v mnohých ľuďoch vyvolať pobúrenie. 

Je to predsa tvrdenie proti tvrdeniu. 

Na tejto pôde sa totiž nedá argumentovať 

vecnými rukolapnými 

dôkazmi. Prečo by teda človek nemal 

byť božský? Znie to predsa krajšie, 

honosnejšie. Sme najvyvinutejší spomedzi 

všetkých tvorov, sme pánmi 

34 

Svet Grálu 

35 | 2013 

stvorenia. Pevne veríme, že o niekoľko 

storočí si podmaníme vesmír 

a osídlime nové galaxie. Nie je to dôkaz, 

že sme božskí? 

Avšak tento postoj je nepresný, nijakým 

spôsobom totiž nedosvedčuje 

božstvo v človeku. Okrem toho, pojem 

božský je rozumom neuchopiteľný, 

preto sa dá vnímať jedine citovou 

zložkou osobnosti a aj to až pri 

určitej duchovnej zrelosti. 

P 

ôvodom tohto omylu je pravdepodobne 

príliš subjektívne vnímanie 

človeka, ktorý je zvyknutý všetko 

posudzovať z vlastného stanoviska. 

Počas tisícročí svojho vývoja človek 


stratil, alebo veľmi obmedzil svoju 

citovú schopnosť, ktorá jediná mu 

mohla dať odpovede na otázky súvisiace 

s jeho pôvodom a jeho určením, 

zmyslom jeho existencie. Človek 

sa vyvíjal len jednostranne, a to 

prostredníctvom svojej rozumovej 

činnosti. Tá však nie je schopná 

nikdy pochopiť duchovné pojmy 

a už vonkoncom nie pojem božstva. 

Tak sa stalo, že slovo síce ostalo, ale 

pojem sa úplne pokrivil, stratil svoj 

pôvodný význam. Ostala len slabá 

spomienka na to, že pojem „božstvo, 

božský“ znamená určitý vrchol a dokonalosť. 

Smerovanie človeka k prevažne 

pozemským cieľom spôsobilo 

stratu spojenia s neviditeľným svetom, 

kam patria aj duchovné svety, 

z ktorých človek pochádza. Tak tu 

ostal človek osamotený, schopný vnímať 

len hrubohmotné, našimi zmyslami 

vnímateľné okolie. V tomto 

prostredí je však človek naozaj 

tým najvyšším tvorom. Duchovno 

sa stalo len vierou, ktorú nemohol


priviesť k životu. Tak dospel človek 

k názoru, že po svojom najvyššom 

zdokonalení sa sám stane božským, 

alebo bohom, pretože jeho 

pravé jadro, ako sám verí, je božské. 

U materialistu to dospelo do štádia, 

že tieto pojmy začal považovať 

za fikciu. Sám seba teda človek ustanovil 

najvyšším vládcom a svoj trón 

nechce za žiadnu cenu opustiť. Avšak 

život ho z tohto trónu skôr či neskôr 

bolestne zosadí, pretože mu nepatrí. 

Výstižne to opisuje Abd-ru-shin 

vo svojom diele Vo Svetle Pravdy − 

Posolstvo Grálu v prednáške Blúdenie: 

„Pôvod predsa dáva oporu bytia 

i celého jestvovania pre každého 

jednotlivca! Kto sa však snaží, ako je 

to obvyklé, siahať ďaleko nad pôvod, 

načahuje sa za niečím, čo je pre neho 

nedosiahnuteľné, a tak stráca podľa 

celkom prirodzeného diania každú 

oporu (...) Ak tento duch chce mať 

zo svojho pôvodu nevyhnutnú oporu, 

ktorú potrebuje, tak sa, samozrejme, 

nesmie snažiť siahať po božskom. Potom 

by to bolo neprirodzené, lebo 

božské sa rozprestiera omnoho ďalej 

nad tým a je úplne inej podstaty! 

A predsa človek vo svojej domýšľavosti 

hľadá spojenie na tom mieste, 

ktoré on nemôže nikdy dosiahnuť, 

čím porušuje prirodzené dianie. Ako 

hrádza ponorí sa jeho vyhranené nesprávne 

prianie medzi neho a jemu 

taký potrebný príliv sily z miesta 

jeho pôvodu. Sám si takto prerušuje 

spojenie.“ 

Č 

istá túžba po poznaní nanovo 

otvára a stimuluje citovú schopnosť 

človeka, takže oba pojmy – božské 

i duchovné – môže po čase vedieť 

celkom dobre rozlišovať. Do úvahy 

môžu prísť aj určité logické argumenty, 

ale tie musia byť posudzované 

opäť predovšetkým citom. 

Ľ 

udský tvor, ako tento pojem 

správne naznačuje, je výtvorom 

tohto stvorenia. Nie je jeho tvorcom. 

Jeho schopnosť pôsobiť na svet spočíva 

len vo formovaní už existujúcej 

masy, a to najrôznejšími spôsobmi, 

ale nikdy nedokáže sám niečo skutočne 

vytvoriť. To je veľmi ľahko pochopiteľné 

zvlášť u hrubohmotných 

nám viditeľných vecí – dom si musíme 

postaviť z tehál a tie zas z hliny 

a pod. Niekto by mohol namietať 

tým, že môžeme predsa tvoriť myšlienky. 

Aj v tomto prípade ich však 

tvoríme z energie, ktorá už vo stvorení 

existuje. Ak by sme boli časťou 

božstva, mali by sme aspoň čiastočne 

schopnosť tvorenia, no tak to nie je. 

Iným argumentom môže byť biblické 

tvrdenie, podľa ktorého sme iskry 

z Boha. Aj v tomto prípade ide 

o nesprávne chápanie pojmu. Tento 

omyl je opäť vysvetlený v Posolstve 

Grálu, v ktorom sa píše: 

„Celkom správne sa hovorí o iskre 

od Boha, ktorú má človek 

v sebe. Ale touto iskrou od Boha je 

duch! A ten nie je časťou Božstva. 

Výraz iskra je celkom správne 

označenie. Iskra sa vyvinie a vyšľahne, 

bez toho, že by so sebou 

zobrala alebo v sebe mala niečo 

z podstaty pôvodcu. Tak i tu. Iskra 

od Boha nie je sama Božská.“ 

Ak by sme mali v sebe božské 

jadro, pravdepodobne by sme 

mohli právom očakávať, že Boha 

raz opäť uzrieme, no aj v tomto 

prípade hovoria biblické spisy 

opak: „Boha nikto nikdy nevidel“ 

(Ján 1:18). 

Mohli by sme tu menovať mnoho 

ďalších argumentov, ktoré zreteľne 

vystupujú proti velikášskej viere ľudí, 

ktorí túžia mať v sebe časť Boha. Ani 

jeden však človeka nemôže presvedčiť. 

Presvedčenie totiž možno získať 

jedine vnútorným prežitím, nie argumentmi. 

To možno dosiahnuť pri 

trvalom úprimnom chcení a hľadaní. 

Postupným duchovným dozrievaním 

sa zosilňuje vnútorný hlas, ktorý 

dá človeku nakoniec všetky dôležité 

odpovede na otázky súvisiace s jeho 

pôvodom. S týmto poznaním rastie 

i pokora. Je to zákonitý dej, pretože 

rastúcim poznaním človek začína 

stále viac vnímať svoje pravé miesto 

vo stvorení. Pochopí, že je len jeho 

malou časťou, ktorej úlohou je podporovať 

toto stvorenie a neustále 

ho zušľachťovať. Zároveň spoznáva 

zákony stvorenia, ktoré sú totožné 

so zákonmi vesmíru a uvedomuje si 

nekonečnú múdrosť, ktorá ich vytvorila 

– takú múdrosť a lásku, ktorej 

on ani pri najlepšej vôli a dokonalosti 

nebude nikdy schopný. Potom 

sa nejeden človek bude možno hanbiť 

za svoju niekdajšiu vieru v božské, 

ktoré chcel mať v sebe. Ale bude 

to oslobodzujúci pocit hanby, pretože 

tým spozná svoje pravé miesto 

a úlohu. Neučiní ho to však slabým, 

alebo poníženým. Práve naopak, 

stane sa hrdým a silným. 

Jadrom človeka je duch, jeho pôvod 

je duchovná ríša, nazývaná aj Raj. Je 

to miesto, kam sa raz človek môže 

opäť vrátiť, ak sa nestratí na ceste životom. 

Odkiaľ môže potom trvale 

pôsobiť a podporovať stvorenie v nekonečnej 

blaženosti. A v tejto blaženosti 

nebude mať ani pomyslenie 

na to, že by mohol byť niekým viac, 

než skutočne je, a už vonkoncom 

sa nebude nazdávať, že má v sebe 

božské. 



35 

Svet Grálu 

35 | 2013

HISTÓRIA 

Keď sa hranica 

rozhorela... 


O 

ČAS POVIER 

bdobie pätnásteho až sedemnásteho 

storočia možno bez váhania 

označiť ako jedno z najtemnejších 

období ľudstva. Bol to čas 

vlády povier, strachu, nevedomosti 

a núdze. Viera v diabla mala v mysliach 

ľudí svoje pevné nezastupiteľné 

miesto. Diabol bol odporcom Krista, 

netvor, ktorý sa postavil medzi človeka 

a Boha, pôvodca všetkého zla, 

ktorého jediným cieľom je človeka 

zničiť. Má podobu rohatého capa, je 

však schopný túto podobu zmeniť 

na akúkoľvek inú. Je ľstivý a zákerný 

36 

Svet Grálu 

35 | 2013 

a má množstvo pomocníkov ochotných 

mu kedykoľvek poslúžiť. Okrem 

démonov sú to predovšetkým čarodejnice, 

jeho verné služobníčky, 

ktoré sa v noci schádzajú na sabatoch, 

tancujú tam a oddávajú sa najrôznejším 

radovánkam, vyrábajú čarovné 

nápoje – schopné privolať chorobu, 

smrť i krupobitie. 

Azda si dnes len ťažko vieme predstaviť, 

nakoľko silne boli tieto povery 

v ľuďoch zakorenené. Dokonca 

i významní myslitelia tej doby ako 

Ján Kalvín, alebo Luther sa pridŕžali 

týchto groteskných názorov. 

Luther napríklad v r. 1542 presvedčil 

mestskú radu v Ženeve, že mor, ktorý 

tu prepukol, je potrebné pripísať 

na vrub diablovi a bosorkám. 

Je zarážajúce, akú silnú nenávisť 

pojem bosorky vtedy vzbudzoval. 

Do istej miery to spôsobila biblická 

veta z Exodu (22:18), ktorá vraví: 

„Nenecháš čarodejnicu nažive.“ Interpretácia 

tohto výroku je však jednostranná. 

Pôvodný hebrejský výraz, 

ktorý sa do angličtiny i češtiny 

preložil ako „čarodejnica“, znamenal 

totiž „žena, ktorá praktizuje zlú 

mágiu“. Nevzťahoval sa teda na pôrodné 

baby, bylinkárky a liečiteľky, 

ktoré sa snažili ľuďom pomôcť. Ale

HISTÓRIA 

história jednoznačne dokumentuje, 

že medzi upálenými bolo mnoho takýchto 

žien. 

S 

PÁPEŽSKÁ BULA 

Pápež Inocent VIII. 

kutočné besnenie a hon na čarodejnice 

však rozpútal iný dokument. 

Bola to pápežská bula 

Inocenta VIII Summis desiderantes 

affectibus vydaná v roku 1484. 

V nej pápež jednoznačne zavrhuje 

akékoľvek praktizovanie čarodejníctva 

a dáva svoju plnú moc dvom 

inkvizítorom vo veciach odhaľovania 

čarodejníctva a zaobchádzania 

s bezbožníkmi. Píše: „umožňujeme 

takto menovite inkvizítorom, (...) 

aby vykonávali funkciu inkvizítora 

proti všetkým osobám, nech patria 

ku ktorémukoľvek stavu a nech sú 

akokoľvek vynikajúce a také potom 

osoby, ktoré v naznačených veciach 

uznajú za vinné, aby podľa povahy 

ich previnenia potrestali a uväznili, 

a aby rovnako v ktoromkoľvek 

z farských kostolov v tamtých krajinách 

hlásali a tlmočili veriacemu 

ľudu slovo Božie...“ Pritom dodáva: 

„Všetci, čo ich budú obťažovať, brániť 

im v práci a budú sa vzpierať, nech 

už majú akékoľvek hodnosti, úrady, 

pocty a prednosti (...), takí nech sú 

potrestaní ešte hroznejšími rozsudkami, 

ortieľmi a trestami, aké len 

uznajú za vhodné i správne a proti 

nim bude akékoľvek odvolanie zakázané. 

Keby sa toho niekto chcel 

odvážiť, ten nech vie, že na seba privolá 

hnev všemohúceho Boha i hnev 

jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“ 

Toto desivé a nerozvážne vyhlásenie 

bolo medzníkom, ktorý rozpútal 

teror, aký nemal v dejinách obdoby. 

Cirkev ním jednoznačne vystúpila 

proti čarodejníctvu a toto rozhodnutie 

posilnila neskôr svojím inkvizičným 

postupom proti katarom. 

Viera v bosoráctvo bola posilnená 

a strach z neho nadobudol obludné 

rozmery. Nik si už nemohol byť istý, 

či choroba, neúroda či iné nešťastie, 

ktoré ho postihlo, nemala na svedomí 

práve nejaká čarodejnica. 

V 

KLADIVO 

NA ČARODEJNICE 

yššie poverenými inkvizítormi 

boli Jacob Spranger a Henrich 

Insistoris. Títo dvaja dominikánski 

mnísi spísali príručku pre lovcov 

čarodejníc, negatívne preslávené 

„Kladivo na čarodejnice“. Jeho 

úvodnou časťou je spomínaná bula 

Inocenta VIII. Tento traktát pozostáva 

z troch častí. Prvá časť oboznamuje 

čitateľa so všetkými možnými 

prejavmi bosoráctva, od prekliatia 

dobytka až po premenu človeka 

na zvieratá. Druhá časť má podobný 

charakter; okrem iného opisuje uplatňovanie 

diabla v erotickej oblasti 

a tiež zneužívanie posvätných predmetov. 

Osudovou a strašnou časťou 

je tretí diel – dáva pokyny na začatie 

a priebeh procesu s čarodejnicami, 

pričom mala byť „odôvodnenosť obvinenia“ 

pomocou najrôznejších 

druhov tortúry ľahko a rýchlo „dokázaná“. 

Čitateľ tohto diela, ktoré 

je výsmechom zdravého rozumu, si 

môže ľahko utvoriť názor na charakter 

jeho autorov. Spomeňme tiež, 

že jeden z autorov – H. Insistoris – bol 

stíhaný v roku 1482 pápežom Sixtom 

za spreneveru odpustkových peňazí. 

Malleus maleficarum - Kladivo 

na čarodejnice 

Podľa tohto spisu sú hlavnými aktérmi 

bosoráctva ženy. Žena je podľa 

neho od prírody zlá, omnoho rýchlejšie 

podlieha pochybnostiam, a tak 

sa skôr ako muž vzdáva viery v Boha. 

Má tiež sklon k poverčivosti, márnivosti, 

vášnivosti a k nenásytnej zmyselnosti. 

Podľa príručky nemala tortúra 

spôsobovať trvalé následky, prax 

však hovorila niečo iné. 

V 

NIKTO NEUNIKNE 

Bamberku bol v roku 1628 zaživa 

upálený Johannes Junius. 

Podľa úradných záznamov sa tento 

muž podrobil opakovanému mučeniu, 

pri ktorom necítil „žiadnu bolesť“ 

a ochotne sa priznal k účasti 

na sabate. 

37 

Svet Grálu 

35 | 2013

HISTÓRIA 

V liste svojej dcére však píše čosi 

iné: „Teraz, drahé dieťa, poznáš 

všetky moje priznania, pre ktoré musím 

umrieť. Ver, že sú to úplné lži 

a výmysly, preto mi Boh pomáhaj. 

Veď som to všetko bol prinútený povedať, 

aby som unikol ďalšiemu mučeniu, 

ktoré hrozilo byť ešte horšie 

než to, ktoré som podstúpil doteraz. 

Veď oni nikdy s mučením neprestanú, 

pokým sa človek k niečomu neprizná. 

To však nikdy nevydrží, a tak 

dopadne ako čarodejnica. Nikto neunikne.“ 

Iste si nejeden človek položí otázku, 

prečo sa ľudia nevzbúrili, nepovstali 

proti toľkej krutosti a hlúposti? Veď 

už nepatrný náznak súcitu a trocha 

zdravého rozumu musí človeka uistiť 

v tom, že doznanie viny na mučidlách 

nie je pravým priznaním, 

že v toľkej bolesti sa len málokto 

skutočne nepodvolí. Voči vzbure 

sa však chladná vypočítavosť inkvizítorov 

poistila. Na takých odvážnych 

ľudí čakala veľmi konkrétna 

hrozba: „Haerises maxima est operra 

maleficarum non credere! (Neveriť 

v činnosť čarodejníc je najväčšie kacírstvo)“. 

A 

GENERÁLNY 

VYHLADZOVAČ 

BOSORIEK 

zda najznámejším a najkrutejším 

inkvizítorom bol Mathew 

Hopkins z Anglicka, ktorý vyzýval 

obyvateľstvo na udavačstvo osôb podozrivých 

z čarovania. Hopkins mal 

v obľube „skúšku vodou“, známu už 

z predkresťanských dôb. Človeka pri 

tom zviazali a hodili do vody. Ľudia 

verili, že pri jej uplatnení sa nevinný 

človek pod vodu ponorí, zatiaľ čo čarodejník 

zostane plávať na hladine, 

pretože voda ako súčasť božieho sveta 

človeka neprijme. Pri tom sa, samozrejme, 

často stalo, že hoci sa človek 

38 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Titulný obrázok z knihy Matthewa Hopkinsa 

"Discovery of Witches" (1647): zvieracie 

podoby duchov slúžiacich čarodejnici 

pod vodu ponoril – utopil sa. Kto 

však obstál v skúške vodou, na toho 

čakala ďalšia metóda – skúška ihlou. 

Tá vychádzala z predstavy, že diabol 

si svojich spolupracovníkov označuje 

zvláštnym znamením, ktoré je 

necitlivé na bolesť a nekrváca. V prvom 

i druhom prípade sa Hopkinsovi 

dokázalo, že je podvodník, ktorý 

za vhodne „upravený“ výsledok berie 

úplatky. Za 14 mesiacov priviedol pod 

šibenicu 200 ľudí. 

Ale nie sú to len samotní inkvizítori, 

ktorí toto peklo podporovali. 

I naštrbené medziľudské vzťahy, ohováranie, 

túžba po majetku niekoho 

iného spôsobili často, že sa hranica 

rozhorela. 

J 

SALEMSKÁ HYSTÉRIA 

eden z najznámejších procesov 

s čarodejnicami sa udial v Saleme, 

dnešnom Massachusetts, na jar 

v roku 1692. Tento proces je dobre 

zdokumentovaný a z veľkej časti 

ozrejmuje psychologické pozadie 

tohto stredovekého besnenia. 

V roku 1692 začala dostávať skupina 

dospievajúcich dievčat čudné 

záchvaty po tom, ako si vypočula 

príbehy otrokyne z Indie. Dievčatá 

vydávali čudné zvuky, hádzali 

okolo seba vecami, kričali, sťažovali 

sa na bolesť, akoby ich niekto bodal 

ihlami. Privolaný lekár netušil, čo 

im je. Dievky ľahkovážne označili 

za čarodejnice tri ženy, žobráčku, 

vdovu a otrokyňu Titubu. Po vypočúvaní 

boli tieto tri ženy obvinené 

z čarodejníctva a s trýznenia mladých 

dievčat. Obyvatelia mestečka 

boli zdesení, zvolal sa súd, ktorí mal 

obvinenia vyšetriť. Strach rozpútal 

masovú hystériu, v ktorej nebolo 

miesta pre zdravý rozum a svedomie. 

Súd prijal ako dôkaz tvrdenia 

svedkov, podľa ktorých sa im obvinené 

ženy zjavili ako duchovia. Takýto 

„dôkaz“ sa samozrejme nedal 

overiť, ani podrobiť objektívnemu 

skúmaniu. V apríli bolo zatknutých 

takmer tridsať ľudí, vrátane štvorročného 

dievčatka, guvernérovej ženy, 

i vzdelaného pastora, ktorý vyštudoval 

Harvardskú univerzitu. Bezpečne 

sa teda nemohol cítiť nikto. Je zrejmé, 

že mladé dievčatá si svoje obvinenia 

ľahkovážne vymysleli. Keď sa jedna 

zo slúžok farmára Johna Proctora 

snažila vyhnúť práci tým, že začala 

predvádzať posadnutosť, vyhrážal 

sa jej, že ju zbije, a hľa – dievka ihneď 

vytriezvela. Nanešťastie bol neskôr 

obvinený a 19. augusta i popravený. 

Medzi popravenými bol aj strážnik 

John Willard, ktorý sa už nechcel podieľať 

na zatýkaní nevinných a tak 

bol obvinený tiež. Celá hystéria nadobudla 

ešte väčšie rozmery vo chvíli, 

keď obyvatelia blízkeho mesta Andover 

požiadali Salemčanov o zapožičanie 

dievčat ako „expertiek“ 

na odhaľovanie čarodejníc, keďže aj 

oni vnímali činnosť diabla. Na koho 

dievčatá ukázali prstom, ten mohol 

o chvíľu visieť. Počet obvinených 

vzrastal závratnou rýchlosťou. Na jeseň 

popravili vyše 20 obetí a viac ako

HISTÓRIA 

100 ľudí bolo uväznených. Pomaly 

už nebolo koho obviniť. Nakoniec 

sa predsa len ľuďom z mestečka ujasnilo, 

že je tých čarodejníc akosi veľa. 

Procesy sa zastavili a zvyšní obžalovaní 

dostali milosť. 

Väčšina historikov sa zhoduje 

v tom, že Salem bol zachvátený určitým 

druhom masovej hystérie, ktorá 

bola živená strachom. Svoju úlohu 

tu hral i zápas o spoločenskú a politickú 

moc medzi staršími tradičnými 

skupinami a novovznikajúcou obchodníckou 

vrstvou. Existuje i teória 

o otrave námeľom, ktorý spôsobil tie 

nevysvetliteľné prejavy u postihnutých 

dievčat. Tri roky od konca tragédie 

sa predstavitelia súdu verejne 

ospravedlnili a priznali svoju chybu 

a nevedomosť. No opäť – ako to počas 

celého toho besnenia bolo – zodpovednosť 

zvalili na diabla, ktorý ich 

vraj zviedol. 

KDE HĽADAŤ VINNÍKA? 

O 

dhaduje sa, že po celom svete 

dosiahol hon na čarodejnice 

niekoľko sto tisíc, až milión obetí. 

Salemské procesy si v rokoch 1692 až 1693 vyžiadali nejmenej 20 životov 

Presný počet nie je známy, keďže 

mnoho súdnych spisov bolo zámerne 

zlikvidovaných, alebo aj náhodne 

spálených pri požiaroch, 

ktoré sa vyskytovali často. Dnes človek 

len krúti hlavou, ako to mohlo 

dôjsť tak ďaleko. Prečo ľudia dovolili, 

aby sa konalo toľko nespravodlivosti 

a takým ukrutným spôsobom? 

Sú na vine cirkvi a ich služobníci? 

Alebo to bola vysoká vrstva obyvateľstva, 

prípadne v tom mal prsty skutočný 

diabol? Asi sotva. Domnievam 

sa, že odpoveď nie je nijako poetická 

a ťažká, je až zarážajúco jednoduchá. 

Ak sa pozrieme do histórie, môžeme 

spozorovať, že podobné zverstvá 

sa konali počas druhej svetovej 

vojny, ktorá mala milióny nevinných 

obetí. Forma prejavu bola iná, avšak 

charakter oboch masových vyvražďovaní 

bol rovnaký. Nenávisť voči 

druhým ľuďom vyvierala zo strachu 

a z presvedčenia, že za núdzu, 

ktorú prežívame, môže niekto iný. 

To je jedna z najzhubnejších myšlienok, 

aké mohla ľudská myseľ vytvoriť: 

veriť, že je za náš osud zodpovedný 

niekto iný a že nešťastie, 

ktoré prežívame, je dôsledkom rozhodnutí 

nejakej vyššej moci. Takýto 

prístup k životu degraduje človeka 

na hlúpeho obmedzeného tvora, neschopného 

dosiahnuť šťastie, pretože 

s takým prístupom je nútený zaujímať 

voči svojmu okoliu negatívny, 

kritický a odsudzujúci postoj, snažiaci 

sa odstrániť z cesty všetko, čo 

mu prekáža. Taký vzťah k životu je 

silne deštruktívny. Nedovoľuje človeku 

rozvinúť svoje vnútorné schopnosti 

a vlastnosti, pretože mu chýba 

sebareflexia. Duchovné schopnosti, 

možnosť rozlišovať, čo je správne 

a čo falošné, morálka a láska sa nepestujú, 

a tak sa postupne strácajú. 

Nakoniec ostane iba strach, ktorý dokonale 

ovládne človeka a prinúti ho 

urobiť tie najhoršie zverstvá. Strach 

je najsilnejším nástrojom na ovládanie 

ľudí. Toho si mnohí vypočítaví 

jednotlivci boli veľmi dobre vedomí 

a využili to pre svoje sebecké 

ciele. Vymysleli si neviditeľného vinníka, 

striehnuceho na každom kroku 

a podnecovali voči nemu a jeho domnelým 

služobníkom nenávisť. Nevedomí 

ľudia sa toho chopili a rozpútali 

tak peklo, ktoré navždy ostane 

smutnou stopou v dejinách ľudstva. 

Azda už nie je ďaleko doba, keď si 

človek bude plne uvedomovať, že si je 

sám strojcom svojho osudu a všetko, 

čo ho stretne, je zaslúžené a slúži mu 

na prospech a vnútorný rast. Bude to 

doba šťastného, ušľachtilého a múdreho 

ľudstva, v ktorom na vzájomné 

obviňovanie, tyraniu a hlúpe povery 

už nebude miesta. 



39 

Svet Grálu 

35 | 2013

Claus Georg Tornai 

Patrí dnes medzi významné obchodné 

komodity. Už dlhé roky 

sa používa pri výrobe rôznych potravinárskych 

produktov. Nájdeme 

ho v margaríne, v čokoláde, mrazenej 

pizzi, hotových omáčkach, ale 

i v kozmetike. Záujem oň však začal 

výrazne rásť až s rozmachom biopalív. 

Palmový olej, o ktorom je reč, tak 

získal medzi spotrebiteľmi nálepku 

ekologický. A tak tí, čo uprednostňujú 

bioprodukty, pri jeho kúpe 

veria, že konajú v súlade s ochranou 

prírody. No je to iba zdanie; 

a smutné je, čo sa dnes môže pod 

nálepkou bioprodukt skrývať. Ukazuje 

sa totiž, ako sa palmový olej získava: 

neekologickým, ba často veľmi 

drastickým spôsobom. 

NIČENIE PRALESA 

Európska únia rozhodla (2007), 

že na celkovej spotrebe pohonných 

hmôt sa má podiel biopalív zvýšiť 

do roku 2020 na 10 percent. Takýto 

dopyt však už repka olejná 

40 

Svet Grálu 

35 | 2013 

z Indonézie 

nepokryje, preto treba zvyšovať plochy 

na pestovanie olejových paliem. 

Medzi odberateľov palmového oleja 

patrí až 90 percent krajín Únie. 

Hlavnými výrobcami palmového 

oleja sú Malajzia a Indonézia, no latinskoamerické 

krajiny ich doháňajú. 

Rastlina je na prvý pohľad veľmi 

výhodná: už tri roky po výsadbe sadeníc 

sa môže zberať prvá úroda. 

Zo žiadnej doteraz pestovanej 

rastliny sa nedá získať toľko oleja 

na hektár ako práve z orechov olejových 

paliem. Z jadier sa okrem oleja 

vyrába aj tuk a múčka. 

No pestovanie olejových paliem 

má vážne následky. Kým osevná 

plocha v Indonézii v roku 1985 dosiahla 

0,6 mil. hektárov, v roku 2008 

to bolo až 14-krát viac: okolo 8,4 mil. 

hektárov. A tento trend stále pokračuje. 

Rozširovanie osevných plôch 

sprevádza masívne ničenie chránených 

tropických dažďových lesov. 

Úmyselným výrubom a vypaľovaním 

dochádza k ďalekosiahlemu 

negatívnemu vplyvu: urýchľovaniu 

klimatických zmien. 

VYHÁŇANIE 

OBYVATEĽOV 

Indonézski domorodci sú buď drobnými 

poľnohospodármi, alebo spolovice 

nomádi. Les je pre ich život nevyhnutný. 

Živia sa zberom kaučuku, 

ovocím či mäsom zvierat džungle. 

Napriek tomu, že sú legitímnymi majiteľmi 

a majú doklady potvrdzujúce 

ich vlastníctvo, sú o svoju pôdu oberaní 

bez náhrady. 

V núdzi potom zberajú orechy 

z paliem rastúcich na pôde, ktorú 

nevlastnia, a predávajú ich. Koncerny 

ich preto ako škodcov zastrašujú bezpečnostnými 

zložkami. 

FALOŠNÁ NÁLEPKA 

Niektorí výrobcovia ponúkajú aj palmový 

olej v bio kvalite. No v distribučných 

centrách často nie je olej 

v údajnej bio kvalite od tej tradičnej 

vôbec oddelený. Zvyčajne je všetko 

dodávané v jednej várke. Ťažko 

tak možno zaručiť dostatočnú kontrolu. 

No aj prípadná dobrá kvalita je 

vzhľadom na ničenie životného prostredia 

draho vykúpená. O ekológii 

a trvalej udržateľnosti sa vôbec nedá 

hovoriť. 

Navyše obsahuje vysoké množstvá 

nasýtených mastných kyselín. No 

nie všetky výrobky s jeho obsahom 

sú označené. V súčasnosti nie je totiž 

jeho uvádzanie povinné. Spravidla 

sa v zložení uvádza len „rastlinný olej“. 

Zmena má nastať až od roku 2015, 

keď bude označovanie obsahu palmového 

oleja v potravinách vo všetkých 

krajinách Únie povinné. 

Claus Georg Tornai 

claus.georg.tornai@svetgralu.sk 

Odporúčame si pozrieť dokument „Zelená 

púšť“ M. Gálika o pestovaní paliem 

na Borneu. Je dostupný napr. aj na youtube.

Skúsenosti blízkosti smrti: 

Ilúzia 

či realita? 

Werner Huemer 

Sú zážitky blízkosti smrti len výplodom mozgu? Nové výsledky prírodovedeckého 

výskumu spochybňujú materialistické vysvetlenia zážitkov ľudí, ktorí prežili 

vlastnú smrť. 

Výskum smrti alebo tanatológia je 

v posledných desaťročiach svetovou 

témou. Prvou lastovičkou bola kniha 

„Interview s umierajúcimi“ od švajčiarskej 

lekárky Elisabeth Kübler-Ross, 

ktorá vyšla asi pred 40 rokmi. Záujem 

vzbudil aj bestseller „Život po smrti“ 

z roku 1975 od amerického filozofa 

Raymonda Moodyho. 

V uplynulých dvadsiatich rokoch 

prišli neurológovia s vysvetlením, 

že skúsenosti blízkosti smrti sú len 

preludom vyvolaným nedostatkom 

kyslíka, stresom, vyvolaným predráždením 

určitých centier mozgu, či vylučovaním 

prirodzených substancií, 

účinkujúcimi ako drogy. Vedcom 

sa podarilo tieto stavy umelo navodiť 

stimuláciou určitých častí mozgu 

drogami. 

Vedecké výskumy z posledných rokov 

síce nepotvrdzujú vžité predstavy 

o nebi a pekle, Božej láske či treste, 

no veriaci v nich vidia dôkaz, že život 

smrťou nekončí. 

ZÁŽITKY Z BLÍZKOSTI 

SMRTI 

Svetonázor dnes určuje veda – a to, 

čo nie je vedecky podložené, nie je 

brané vážne. A preto aj často tabuizované. 

V 20. storočí sa rozšíril aj strach 

zo smrti; bojíme sa otvorene hovoriť 

o umieraní, smrti a o možnom 

živote po nej. Existujú však milióny 

ľudí, čo tvrdia, že mali zážitky 

blízkosti smrti. No do 80-tych rokov 

minulého storočia sa málokto 

odvážil o nich rozprávať. Veď kto by 

chcel byť za čudáka? 

Tabu okolo smrti a umierania 

otvorila nakoniec samotná veda. 

Skúmaním zážitkov blízkosti smrti 

preukázala, že ľudia pri umieraní 

prežívajú určité fázy: 

• Zmena vedomia: nevysvetliteľná 

skúsenosť spojená s pocitmi 

pokoja a mieru. Fyzické bolesti 

a choroby ustúpili, telesné postihnutie 

mizne. 

• Poznanie smrti: človek poznáva, 

že toto prežívanie súvisí 

s umieraním, alebo je mŕtvy. Často 

toto poznanie sprevádza hluk, ktorý 

je niekedy nepríjemný a prenikavý. 

• Mimotelesnosť: človek sa cíti 

„mimo“ tela. V tomto stave sú snahy 

lekárov o oživenie či operácia prežívané 

akoby zhora, z nadhľadu. 

• Zážitok tunela: pocit, že je 

v temnom priestore – tuneli, akoby 

v jaskyni, a vidí svetlo, ktoré ho 

silne priťahuje. (Jedno až dve percentá 

ľudí popisuje, že sa cez tento 

priestor nedá dostať.) 

• Nadpozemské okolie: človeka 

obklopí svet v nádherných farbách, 

s krásnymi kvetinami, často obohatený 

čarovnou hudbou. 

• Stretnutie so zosnulými: 

stretnutia a komunikácia so zosnulými 

príbuznými alebo priateľmi. 

• Žiariace svetlo: sprostredkuje 

zomierajúcemu bezpodmienečné 

prijatie lásky a kontakt s hlbším poznaním. 

• Celoživotný pohľad späť: najdôležitejšie 

momenty pozemského 

života sú ešte raz prežité v jednom 

jedinom okamihu. Často po tomto 

spätnom pohľade nasleduje predpoveď, 

možnosť zazrieť časť budúceho 

života. 

• Vnem hranice: človek spoznáva 

hranicu, spoza ktorej už návrat 

do tela nie je možný. 

• Návrat: vedomý návrat späť 

41 

Svet Grálu 

35 | 2013

do tela – často so sklamaním, že nádherný 

druhý svet opúšťa. 

Nie každý však prežíva všetky tieto 

stupne. Mnohé zážitky blízkosti 

smrti sú hlbšie a úplnejšie, iné len 

skromnejšie. 

Výskumníci umierania však zistili, 

že tieto prežitia sa vyskytujú jednotne 

u všetkých ľudí – u detí alebo u dospelých, 

u veriacich alebo ateistov, 

vzdelaných či nevzdelaných. A nezávisia 

ani od kultúrneho okruhu. Tvrdia, 

že tento fenomén sa vyskytuje 

veľmi často a treba ho brať vážne. 

LEN HRA MOZGU? 

Vedci však zážitky blízkosti smrti ako 

dôkaz opakovaných vtelení berú stále 

skepticky. Štúdie totiž opisujú udalosti 

spred mnohých rokov – kde nie sú 

jasné presnejšie okolnosti: či išlo o klinicky 

mŕtvych ľudí, akými chorobami 

trpeli, aké medikamenty užívali a pod. 

Výnimkou je štúdia holandského 

kardiológa Pima van Lommela. Ten 

v rokoch 1988 až 1992 sledoval ako 

prvý zážitky blízkosti smrti za kontrolovaných 

podmienok. Sledoval 344 pacientov, 

ktorí boli definitívne mŕtvi (ich 

srdce sa zastavilo na dve minúty), no 

boli opäť oživení. Dostali sa tak do štádia 

zastavenia srdca, keď asi po 10 až 20 

sekundách došlo k úplnému výpadku 

všetkých elektrických aktivít mozgovej 

kôry. Z nich 62 opísalo zážitky blízkosti 

smrti. Výsledky štúdie (zverejnené 

v roku 2011) ukázali, že zážitky 

blízkosti smrti vznikajú aj za vedecky 

kontrolovaných podmienok. 

V rokoch 2003 až 2006 sa za prísne 

vedeckých podmienok uskutočnili 

ďalšie štúdie. Aj tie ukázali, že takéto 

zážitky možno zaznamenať počas 

zastavenia srdca, či úplného výpadku 

všetkých mozgových funkcií 

(americká štúdia Brucea Greysonsea 

– 2003, anglická štúdia od Pennyho 

Satoriho – 2006). 

42 

Svet Grálu 

35 | 2013

REINKARNÁCIA 

Akú rolu hrá pri zážitkoch blízkosti 

smrti ľudský mozog? Veda ho 

považuje za centrum ľudského bytia 

– bez mozgu neexistuje vedomie. 

Každá zmena vedomia tak súvisí 

s procesmi v mozgu a v ostatnom tele. 

Podľa toho slobodná vôľa, vedomie 

svojho ja či nehmotná duša nie sú 

ničím iným, než výsledkom procesov 

v mozgu, čiže fascinujúcou súhrou 

mnohých miliárd neurónov. 

Z toho vychádzajú aj teórie vysvetľujúce 

predsmrtné zážitky. Jedna 

z nich pripisuje tieto zážitky nedostatku 

kyslíka, ktorý spolu so zrakom 

a krátkodobým extrémnym vypätím 

mozgu pred jeho úplným vyhasnutím 

vedie k zážitkom opisovaným 

ako tunel či žiariace svetlo. 

Iná teória pripisuje skúsenosti 

umierajúcich pôsobeniu hormónu 

endorfínu. Ide o telu vlastný morfín, 

tíšiaci bolesti a vyvolávajúci pocity 

blaha. Pri strese sa v tele uvoľňuje 

vo veľkom množstve, čo vysvetľuje 

príjemnú zmenu vedomia. Oxid uhličitý 

by zase mohol vysvetliť zážitky 

mimotelesnosti. Pri nedostatku kyslíka 

stúpa obsah oxidu uhličitého 

v krvi. Pokusy ukázali, že po jeho 

vdýchnutí vzniká dojem, že človek 

opúšťa svoje telo. 

Ďalším vysvetlením je elektrická 

búrka – podobná ako pri epileptických 

záchvatoch. Keď záchvat 

vznikne v oblasti mozgu pri spánkovej 

kosti, môže dôjsť k zmene vnímania. 

To by vysvetlilo aj pocity 

vznášania, vystúpenia z tela či nadpozemské 

vnímanie. 

Dimetyltryptamín zase objasňuje 

prežívanie skúsenosti rozšíreného 

vedomia a straty strachu zo smrti. 

Táto látka sa vyskytuje v tele v malých 

množstvách, jej produkcia je aktivovaná 

hormónmi (kortizol, adrenalín, 

noradrenalín). Pri silnom 

strese ich telo uvoľňuje veľké množstvo. 

Tieto teórie podporuje aj moderná 

psychológia. Tvrdí, že mozog 

v nebezpečenstve smrti vytvára 

ochranné fantázie i myšlienky, ktoré 

zodpovedajú očakávaniu postihnutých 

osôb. Mnohí vedci takéto zážitky 

považujú jednoducho za intenzívne 

sny. 

Tieto teórie boli aj vedecky testované. 

Cielenými stimuláciami určitých 

oblastí mozgu sa podarilo evokovať 

zážitky, ktoré napodobňujú 

niektoré aspekty zážitkov blízkosti 

smrti. Neurochirurg Wilder Penfield 

počas operácií mozgu epileptických 

pacientov vyvolal u nich spomienkové 

sekvencie, ako aj vnímanie 

svetla a zvuku. V iných pokusoch 

sa mimotelesné zážitky dali kontrolovane 

simulovať elektricky, alebo 

nasadením kelamínu. Ide o liek používaný 

ako anestetikum, ktorý blokovaním 

určitých receptorov v mozgu 

môže navodiť halucinácie. 

VEDOMIE NEZÁVISÍ 

OD TELA 

Týmto teóriám odporujú výsledky 

výskumu umierania z posledných 

rokov. Tie sa zamerali na pacientov, 

ktorí boli preukázateľne klinicky 

mŕtvi – teda dlhé minúty bez funkcie 

srdca a mozgu. 

Vylúčia sa tak zmeny vedomia, 

ktoré spôsobuje akútny nedostatok 

kyslíka v mozgu, ku ktorým patrí 

pomätenosť, strach, poruchy pamäti 

a aj obmedzená schopnosť reči. 

A okrem toho k nedostatku kyslíka 

nedochádza pri všetkých zážitkoch. 

Naopak – skúsenosti ľudí, ktorí zažili 

smrť, sú jasné, dobre zapamätateľné 

a sprostredkované bez zníženia mentálneho 

výkonu. 

Pri bližšom pohľade neobstojí ani 

vylučovanie endorfínu. Endorfíny 

síce utišujú bolesti a navodzujú pocit 

blaha, ale ich účinky pretrvávajú aj 

43 

Svet Grálu 

35 | 2013

REINKARNÁCIA 

niekoľko hodín. Pri skúsenosti blízkosti 

smrti však pocit mieru ihneď 

po prebudení zmizne. 

Ak pripustíme možnosť, že vedomie 

existuje nezávisle od hmotného 

nosiča – mozgu, dá sa na materialistické 

vysvetlenia zážitkov blízkosti 

smrti pozerať z iného uhla. 

Ukázalo by sa, že mimotelesné 

skúsenosti vedomia sú možné bez 

väzby na fyzické telo. Za normálnych 

okolností sú však prirodzeným spôsobom 

blokované. Túto blokádu prekoná 

len smrť alebo užitie niektorých 

látok, akou je napríklad aj injekcia 

dimetyltryptamínu. 

S blokádou súvisí aj hladina zinku 

v tele. Jeho množstvo v tele s vekom 

klesá – zážitky blízkosti smrti opisujú 

skôr mladší ľudia. To, či si človek 

na podobný zážitok spomenie, 

súvisí s krátkodobou pamäťou, a aj 

s vážnosťou jeho stavu. Ľahšie zabúda 

človek po dlhej kóme, ťažkom 

otrase mozgu či záchvate mŕtvice. 

Podobne je to aj so snami. Predpokladá 

sa, že sníva každý človek, no 

nie všetci si sny pamätajú. Zážitky 

blízkosti smrti sú však niečím iným. 

Snívame v spánkových REM-fázach 

(od Rapid-Eye-Movements – spánková 

fáza, ktorá sa navonok prejavuje 

rýchlymi trhavými pohybmi 

očí). Počas nich je mozog preukázateľne 

veľmi aktívny. Naopak, zážitky 

pri umieraní môžu byť prežívané aj 

vo fázach bez mozgovej aktivity. Sny 

ani nezanechávajú trvalé zmeny správania. 

Zážitky blízkosti smrti sprevádza 

často zmena správania, ba i celého 

života. 

Podobne aj cielené elektrické stimulácie 

určitých oblastí mozgu zlyhávajú. 

Výsledky Penfielda na stovkách 

pacientov sa podľa kardiológa 

Van Lommela nedajú porovnať 

so zážitkami blízkosti smrti. To, čo 

ľudia počas svojej mimotelesnosti 

prežívajú – vlastné telo, ako aj ľudí 

44 

Svet Grálu 

35 | 2013 

a scenérie, ktoré pozorujú zhora, 

môžu v mnohých prípadoch potvrdiť 

ostatní účastníci. 

Neobstál ani článok Blankeho, 

ktorý opísal zážitok, keď u jednej 

pacientky vyvolal po elektrickej stimulácii 

krátkodobú mimotelesnú 

skúsenosť, pri ktorej vnímala pokrivený 

obraz svojej nohy. Van Lommel 

kritizoval hlavne ďalekosiahle závery, 

odvodené z pozorovaní niekoľkých 

málo prípadov. Podľa neho z tisícov 

epileptických pacientov ošetrených 

stimuláciou ani jeden nereferoval 

o skutočnej mimotelesnej skúsenosti. 

NA CESTE ZA NOVÝM 

OBRAZOM ČLOVEKA 

Jasné zážitky vedomia v stave, keď 

mozog preukázateľne nefunguje, 

naznačujú, že naše vedomie existuje 

ďalej, nezávisle od tela, tvrdia 

vedci skúmajúci umieranie. „Prírodovedecké 

štúdie o zážitkoch blízkosti 

smrti vytvárajú zreteľnú hranicu 

dnešných predstáv neurológov 

o rozdielnych aspektoch ľudského 

vedomia a vzťahu mozgu k pamäti 

a vedomiu,“ hovorí Van Lommel. 

Súhlasí s ním aj americký výskumník 

Bruce Greyson: „Ak je pacient 

vo fáze, keď je preukázateľne 

klinicky mŕtvy, schopný jasne vnímať, 

potom je predstava že vedomie 

sídli výlučne v mozgu veľmi spochybnená“. 

Počet vedcov s kritickým postojom 

k teórii centrálnej funkcie mozgu 

stúpa. 

Zobrazovacou vyšetrovacou metódou 

sa síce dá dokázať spojitosť 

medzi zaznamenanými aktivitami 

v mozgu a určitými skúsenosťami vedomia. 

Či je však táto skúsenosť vedomia 

iba následkom aktivity mozgu, 

alebo naopak – mozgová aktivita následkom 

skúsenosti vedomia – jednoznačná 

odpoveď stále chýba. 

Výsledky výskumu umierania naznačujú, 

že mozog nevytvára vedomie, 

len mu umožňuje, aby sa prejavilo 

na telesnej úrovni. Mozog 

prestáva byť orgánom, ktorý vedomie 

vysiela, je len prijímačom. Ako 

hovoril profesor John C. Ecclese 

(1903 – 1997) je „poslom vedomia“. 

Nejde pritom o novú myšlienku; 

do úzadia sa dostala len pod vplyvom 

materializmu. 

Aj kritických výskumníkov zatiaľ 

ešte takéto smelé závery desia. Medzi 

určitým neurónovým stavom, pozorovateľným 

v mozgu, a konkrétnym 

stavom vedomia človeka je prírodovedecky 

neprekonateľná medzera. 

Z aktivity jednotlivých mozgových 

oblastí sa totiž nedá vyvodiť prakticky 

nič o obsahu myšlienok alebo 

citov. Neexistuje dôkaz, že neurónové 

siete sú schopné vytvoriť mnohotvárnosť 

nášho vnútorného sveta – 

teda náš život a vedomie. 

Vysvetlenie by mohli priniesť teórie 

inšpirované kvantovou fyzikou. 

Tie spochybňujú striktné oddelenie 

ducha a hmoty. Počítajú s možnosťou, 

že nefyzikálna skutočnosť 

ovplyvňuje fyzikálny svet, čo je v súlade 

s predstavou, že naše telo je oživované 

duchom alebo dušou. 

Niektorí pripúšťajú možnosť, 

že skúsenosti ľudí, ktorí prežili svoju 

smrť, sú dostatočným dôkazom toho, 

že náš život smrťou nekončí. Tento 

názor podporuje tvrdenia viery a starých 

náuk, že nie sme len telo, ale telo 

len prechodne oživujeme. Mozog je 

tak len nástrojom, ktorý vedomému 

duchu človeka umožňuje rozvíjať 

sa vo fyzickom svete. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk

RECENZIA 

ŽELEZNÁ LADY 

Britsko-francúzska koprodukcia, 2011 

Vo Veľkej Británii vládnu v porovnaní 

s inými európskymi krajinami ženy 

častejšie. Ich vláda býva hodnotená 

ako obdobie všeobecného kultúrneho 

a hospodárskeho vzostupu, preto aj 

významné obdobia britskej histórie 

nesú práve mená kráľovien – menujme 

napríklad alžbetínsku éru 16. storočia, 

keď pôsobil Shakespeare, alebo viktoriánsku 

dobu 19. storočia. Takisto 

dnes vedie už viac než 60 rokov Britániu 

žena. Je snáď na Anglicku niečo 

viac ženského, než na Česku alebo Slovensku? 

Jednou z najvýraznejších vládnucich 

žien uplynulého storočia bola Margaret 

Thatcherová, preslávená svojou 

pevnosťou a tvrdohlavosťou. Jej osobnosť 

približuje film „Železná lady“. 

Film britskej režisérky Phyllidy 

Lloydovej, portrétujúci prvú ženu, 

ktorá stála na poste premiéra Spojeného 

kráľovstva Veľkej Británie a Severného 

Írska, je skôr pozoruhodnou 

psychologickou štúdiou, než politickým 

dokumentom. Politické udalosti, 

s ktorými sa Thatcherová v rokoch 

svojej vlády musela vyrovnať – protesty 

odborov, masívny rast nezamestnanosti, 

vojna o Falklandy i postupný 

rozpad Sovietskeho zväzu – ustupujú 

vo filme do úzadia a občas sa vynárajú 

vo forme živých spomienok na hlboké 

prežitia a zlomové momenty jej života. 

Práve toto zameranie na prežitie, ktoré 

umožňuje hlboké vcítenie sa do hlavnej 

postavy a pochopenie jej motivácií, 

spolu s oslabením dejovej stránky 

filmu je veľmi bytostným a presvedčivým 

„ženským“ prejavom Lloydovej. 

Film teda prekvapivo nie je určený 

priaznivcom politického kurzu Thatcherovej, 

ktorí ho ani príliš neocenili, 

ale je čisto osobným pohľadom jednej 

ženy na život druhej: s akcentom 

na ľudské vzťahy, manželstvo, rodinu 

a osobné priateľstvo, a so zreteľným 

otáznikom, či ženy môžu úspešne skĺbiť 

funkciu vo vysokej politike s vlastnou 

rodinou. 

Režisérka Phyllida Lloydová vo svojom 

(v poradí len druhom) filme zvolila 

pre Thatcherovú veľmi neobvyklú 

perspektívu. Ukazuje ju ako ženu 

v pokročilom veku, postihnutú postupujúcou 

demenciou a balancujúcou 

nad svojím životom. Jej najbližším človekom 

je stále jej zosnulý manžel Denis 

Thatcher, ktorý k nej často prichádza, 

aby vnútorne osamelej žene robil 

spoločnosť, spomínal s ňou, bavil ju 

a dokonca s ňou i tancoval. Až strach 

zo straty psychickej sebakontroly 

a nátlak okolia vedú k tomu, že Thatcherovej 

začne byť spoločnosť zomrelého 

manžela stále viac nepríjemná. 

Dochádza tak k momentu, že sa Denis 

Thatcher rozhodne „odísť“ a nakoniec 

vchádza do žiarivého svetla 

onoho sveta. Toto je veľmi silný okamih 

celého filmu. Denis Thatcher totiž 

svojím odpútaním sa od ženy mohol 

pokročiť ďalej, a vlastne až tým i jej 

mohol skutočne pomôcť. Umožnil jej 

totiž zahájiť vnútorný očistný proces 

a postaviť sa zoči-voči súčasnosti. 

Snímka je tiež – zrejme skôr neplánovane 

– prínosným príspevkom 

k téme staroby a demencie: ukazuje 

premenu dominantného, vysoko racionálneho 

človeka v osobu, nútenú 

s postupujúcou starobou a demenciou 

prijať svoju odkázanosť na pomoc 

druhých a čeliť strachu z osamotenia 

a zo straty sebakontroly. Takto 

musí barónka Thatcherová vo filme 

znášať i nepríjemné následky vlastnej 

politickej kariéry, obzvlášť odcudzenie 

sa vlastným deťom, ktoré vo filme 

silne akcentuje celý rad situácií. 

Zhliadnutie „Železnej lady“ možno 

rozhodne odporučiť. Vykreslenie 

udalostí Thatcherovej vlády je dobrou 

pomôckou, ako si urobiť prehľad 

o vtedajšom politickom dianí, pričom 

spoluprežívanie 

neľahkých situácií 

vo filme divákovi 

zároveň prináša duchovný 

úžitok. 

Václav Kazda 

vaclav.kazda@svetgralu.cz 

45 

Svet Grálu 

35 | 2013

NÁBOŽENSTVO 

Ukrižovanie Ježiša – je biblická 

interpretácia pravdivá? 

Na mnohých miestach Biblie sa píše 

o nutnosti smrti Ježiša Krista na kríži, 

ktorá mala priniesť vykúpenie ľudstva. 

Napríklad v Liste Kolosanom 1:20 

hovorí Pavol: „…aby prostredníctvom 

neho a v ňom bolo zmierené všetko, čo je, 

ako na zemi, tak v nebesiach – pretože 

zmierenie priniesla jeho obeť na kríži.“ 

46 

Hieronymus Bosch: Cesta na Kalváriu (cca 1490) 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Na druhej strane v Posolstve Grálu Abd- 

-ru-shin píše, že Ježišova smrť na kríži 

nebola vôbec nutnou obeťou, ale vraždou 

Syna Božieho. Kde je teda pravda? 

Z niektorých miest v Biblii môže 

čitateľ dospieť k záveru, že Ježišova 

smrť na kríži bola nutná obeť. 

Myšlienka „nevyhnutnosti“ 

ukrižovania 

pochádza okrem iného 

z postojov Pavla; v histórii 

cirkvi sa v rôznych 

formuláciách opakuje. 

Dodnes patrí k najdôležitejším 

kresťanským 

dogmám viery – a tie sú 

v cirkevnom učení prakticky 

postavené na roveň 

tomu, čo sa traduje 

o Ježišovi samotnom. 

Každý veriaci človek 

sa slobodne rozhoduje, 

či dané dogmy dokáže 

akceptovať, alebo skúma 

a snaží sa rozlišovať medzi 

tradovanými názormi 

a tým, čo sám cíti, 

čo môže vyvodiť z Ježišových 

slov. 

Z toho čo vieme o Ježišovom 

živote je zrejmé, 

že jeho poslaním bolo 

priniesť ľuďom isté posolstvo. 

Učením o láske 

Božej a láske k blížnemu 

oslovil srdcia ľudí a tým 

sa súčasne jasne odlíšil 

od strnulých tradícií 

viery, aké predstavovali 

napríklad farizeji. Preto 

Ježiš putoval krajinou a hovoril k ľuďom, 

liečil a zvestoval svojimi podobenstvami 

pravdu. 

Priniesol teda ľuďom učenie. Odpor, 

ktorý tým vzbudil v kruhoch 

„mocipánov viery“, bol veľký, a Ježišovi 

bolo nakoniec jasné, že zotrvávaním 

na svojom učení riskuje svoj 

život. On však prišiel z Pravdy a sám 

Pravdou bol, preto nemohol konať 

inak a priniesol aj túto obeť, aby 

„chlieb a víno“ života – oslobodzujúce 

duchovné občerstvenie, ktoré 

prinášalo jeho posolstvo, zostali ľuďom 

zachované. Ježiš vôbec nehovoril 

o tom, že prišiel, aby sa nechal 

ukrižovať. Keby bolo jeho poslaním 

toto, nemusel sa namáhať putovať 

krajinou a oboznamovať ľudí so svojím 

učením. 

Abd-ru-shin vo svojom Posolstve 

poukazuje na to, ako tento závažný 

omyl viery, že Ježiš svojou smrťou 

na kríži vykúpil všetkých ľudí, môže 

jednotlivcovi brániť v nevyhnutných 

krokoch na vlastné duchovné oslobodenie 

a zušľachtenie. Možnosť „zástupnej 

obete“ odporuje aj zmyslu 

pre spravodlivosť. A na skutočnosť, 

že vlastne my všetci sme zodpovední 

za všetko, čo urobíme alebo neurobíme, 

ukazuje celý vývoj na tejto 

zemi. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk

Richard Steinpach 

Hľa: Pravda je tak blízko – Sebapoznanie 

Autor výnimočných kníh predkladá svoje úvahy 

na zaujímavé témy: Kedy vzniká človek? Čo je to vlastne 

žena? Zle pochopená rovnosť. Kam vedie móda? Dobre 

myslený omyl. AIDS – zanedbaná obrana. 



Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

Christopher Vasey 

Skřítci, bohové, Boží služebníci 

Existujú bytosti prírody? Majú nejakú spojitosť s antickými 

bohmi? Sú všetky prírodné národy primitívne? Na tieto 

otázky dáva Christopher Vasey prekvapujúce odpovede. 

Odhaľuje červenú niť vo vývoji náboženstva a ukazuje, 

prečo sú škriatkovia a bohovia, malí a veľkí bytostní 

vo stvorení služobníkmi jedného najvyššieho Boha. 



Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

48 

Svet Grálu 

35 | 2013

eorg Friedrich Händel sa narodil 

v Halle nad Sálou 23. febru- 

G 

ára 1685. Detstvo prežíval v prostredí 

prísnej rodiny. Jeho otec o umení nemal 

valnú mienku. Povolanie umelca, 

hudobníka považoval za spoločensky 

menejcenné. Túžil po tom, aby 

sa jeho syn stal právnikom. 

Malého Georga Friedricha však 

priťahovala hudba. Dlho trvalo, 

kým rodina pochopila, že syn má 

mimoriadne hudobné nadanie, že je 

vlastne zázračným dieťaťom. Už 

vtedy sa vedelo, že Georg hrá dobre 

na čembalo a na organ. 

Otec, dvorný ránhojič, dochádzal 

často do Wissenfelsu, mesta, ktoré 

sa vtedy stalo sídelným mestom vojvodu, 

a brával so sebou aj malého 

Georga. Malému zvedavému chlapčekovi 

sa raz akosi podarilo prekĺznuť 

do kostola, kde upútal pozornosť 

organistu na chóre. Ten s úsmevom 

pustil po omši malého zvedavca 

za organ a dovolil mu naň zahrať. 

V kostole bol zhodou okolností vojvoda 

a s nadšením vypočul Georgovo 

postlúdium. Nemohol uveriť, 

že takým vynikajúcim spôsobom, 

s dokonalým prednesom a technikou 

hralo osemročné dieťa. 

Vojvoda – milovník umenia – upozornil 

otca na nevšedné hudobné nadanie 

a schopnosti malého Georga 

Friedricha. Naliehavo mu odporúčal, 

aby synovi doprial štúdium hudby. 

Händlov otec pochopil, čo znamená 

vojvodovo odporúčanie. Zaviedol 

syna k organistovi mariánskeho 

kostola, s ktorým sa rodina dobre 

poznala z nedeľných bohoslužieb. 

Ten bol chlapcovým umením nadšený 

a rozhodol sa, že bude jeho 

učiteľom. Tak poznal malý Händel 

Wilhelma Zachowa, svojho jediného 

riadneho učiteľa hudby. Ten mal 

vtedy okolo tridsať rokov, jeho nový 

žiak osem. Zachow spoznal mimoriadne 

hudobné nadanie svojho mladého 

zverenca a vyznamenal ho tým, 

že ho menoval svojím zástupcom pri 

mariánskom chráme v Halle. 

Vtedy mal Georg Friedrich jedenásť 

rokov a už začal aj sám komponovať. 

Mladý Händel si dobre uvedomoval, 

čo Zachow znamená pre jeho 

umelecký vývoj. Vážil si svojho učiteľa, 

mal ho rád a spomínal na neho 

často aj neskôr v Anglicku. V roku 

1702, keď mal 17 rokov, dostal miesto 

organistu pri mariánskom chráme 

v Halle. Stal sa tak slobodným chrámovým 

organistom. Avšak onedlho 

Halle opúšťa. Pochopil, že v malom 

meste nemôže dosiahnuť svetové 

úspechy. Tie doterajšie mu nestačili. 

Hamburg 

V 

Hamburgu, kam najprv odišiel, 

spoznáva množstvo organovej 

hudby, oratórií, ale predovšetkým 

operu. Händel ako skladateľ vstúpil 

na javisko v záskoku za vtedy 

slávneho Reinharda Kaisera, ktorý 

nestačil dodržať termín zákazky 

a zveril preto kompozíciu opery mladému 

Händlovi. Ten sa úlohy ujal 

Jaroslav Klimecký 

s rados ťou a mladistvým zápalom. 

Opera Almira bola prvou Händlovou 

operou a jej premiéra v roku 1705 

mala pozoruhodný úspech. 

Taliansko 

ändel však túži po ďalšom 

H poznávaní a odcestuje do Talianska. 

Stalo sa tak na jeseň 1706 

a v tejto krajine hudby a opery pobudol 

do jari 1710. V Ríme, vo vysokej 

spoločnosti, sa postupne zoznámil 

s vtedajšími slávnymi skladateľmi 

Corellim a Scarlattim. V tom období 

sám dokončuje niekoľko kantát a pripravuje 

premiéru svojho oratória 

„Vzkriesenie“. Premiéra sa uskutočnila 

na Veľkonočnú nedeľu 8. apríla 

1708. Reprízu potom predviedli 

na Veľkonočný pondelok. 

V Benátkach zaznela prvýkrát 

Händlova trojaktová opera Agrippina. 

Značný počet repríz (27) v dobe 

karnevalu v roku 1710 svedčí o jej 

úspechu. 

Hannover 

ändlov pobyt v Hannoveri bol 

H iba krátkou epizódou v jeho 

snahe stúpať ešte vyššie. V roku 1710 

ho menovali kapelníkom dvorného 

orchestra nového kurfirsta Georga 

Ludwiga. Nedlho potom požiadal 

o dovolenku na umeleckú cestu. 

Smeroval do Londýna, kde plánoval 

pobudnúť iba krátko. Netušil, 

že sa do Hannoveru už nevráti. 

49 

Svet Grálu 

35 | 2013

HUDBA 

Londýn 

o Londýna prichádza Händel 

D ako uznávaný skladateľ, organista 

a čembalista. Sprevádza ho 

povesť skladateľa talianskych opier, 

najmä opery Agrippina. Skoro 

po svojom príchode sa zoznamuje 

s riaditeľom Opery Aaronom Hillom. 

Ten mu načrtáva tému nového 

libreta. Siahol k dobovo veľmi populárnej 

látke „Oslobodený Jeruzalem“ 

básnika Torquata Tassa. Podľa Hillovho 

návrhu zveršoval potom Giacomo 

Rossi libreto opery s názvom 

Rinaldo. 

Rinalda napísal Händel jedným 

dychom za štrnásť dní. Opera mala 

slávnu premiéru 24. februára 1711, 

úspech bol ohromujúci. Rozhodol o víťazstve 

talianskej opery v Londýne. 

Vodná hudba 

ednou z najslávnejších Händlových 

skladieb je Water Music 

J 

(Vodná hudba). V roku 1715 vznikla 

prvá suita, druhá v roku 1717. 

Vznikla tak programová hudba 

na prianie kráľa Juraja I. usporiadať 

koncert na Temži. 

Vo Vodnej hudbe vytvoril Händel 

úžitkovú hudbu vysokej umeleckej 

úrovne. Spolu s neskoršou „Hudbou 

k ohňostroju“ sú to najznámejšie 

skladby z celej Händlovej tvorby. 

Povedzme si ešte o jednej z posledných 

slávnych opier Händla. Pracoval 

na nej od decembra 1737 do februára 

1738. Nevieme, kto upravil 

libreto, na ktorého verše Händel 

operu „Xerxes“ napísal. On sám netušil, 

že po jeho smrti to bude najpopulárnejšia 

a vari najviac hraná opera. 

Dodnes je svetoznáme jeho „Largo“, 

ktoré toto dielo otvára. Záujem 

o operu všeobecne však v Londýne aj 

v celej krajine klesal. Opernému divadlu 

hrozil zánik. Händel sa preto 

vo svojej tvorbe obracia k oratóriu. 

Oratórium 

d júla 1738 sa Händel zameral 

O na komponovanie oratória Saul. 

V septembri je Saul hotový a Händel 

začína pracovať na oratóriu Izrael 

v Egypte. V novembri 1741 však Londýn 

opúšťa. 

Prijíma pozvanie írskeho lorda, 

miestodržiteľa, vojvodu z Devonshire, 

aby prišiel do Dublinu dirigovať 

niekoľko koncertov. A tu, „aby 

tomu ušľachtilému a zdvorilému národu 

mohol ponúknuť niečo nové“, 

ako sám hovorí, zložil Händel na text 

svojho priateľa Charlesa Jennsensa 

oratórium „Mesiáš“. 

Hudobná spoločnosť v Dubline, 

Philharmonia Society, usporadúvala 

iba dobročinné koncerty. Pri Händlovi 

urobila výnimku. Podľa dohody 

mal vyhradiť na dobročinný 

účel iba jeden koncert. Händel na to 

veľmi ochotne pristúpil a sľúbil 

„niečo zo svojej najlepšej hudby“. To 

„niečo“ bol Mesiáš. 

Konečne v apríli 1742 bola v Dubline 

uvedená premiéra Mesiáša. Zožal 

veľký úspech. Až taký, že sa uprednostňuje 

iba toto Händlovo dielo, 

podnietené hudobnou veľkosťou, ale 

aj všeobecne známym kresťanským 

námetom, čo citeľne poškodilo ostatné 

Händlove veľké oratóriá. Mesiáša 

sa postupne zmocnili náboženskí 

horlivci a začali dielo predvádzať 

v chrámoch. To však nebolo pôvodným 

autorovým zámerom. Händel 

totiž zásadne odmietal prepožičiavať 

svoje oratóriá do služieb anglikánskej 

cirkvi – trval na ich predvádzaní 

v divadle. 

Dá sa povedať, že Mesiáš je dielo 

nadkonfesnej umeleckej slobody. Ide 

síce o kresťanský námet, ako inak ani 

50 

Svet Grálu 

35 | 2013

HUDBA 

nie je možné, ale Jennsens aj Händel 

v ňom svoje myšlienky objektivizujú. 

Zaujíma ich ľudský osud Krista ako 

celok. Händel si uvedomoval, aké by 

bolo škodlivé, keby sa odkaz stal výlučným 

vlastníctvom iba jediného 

filozofického názoru. Jeho obavy 

sa však naplnili a toto dedičstvo, prežívajúce 

dodnes, kladie do istej miery 

prekážky správnemu chápaniu Händlových 

oratórií. 

Pokiaľ ide o náboženstvo, bol Händel 

luteránskeho vierovyznania. Jeho 

viera bola skutočná, bez akejkoľvek 

premrštenosti; nemiloval okázalé obrady, 

neschvaľoval povery a náboženské 

predsudky. 

Mesiáša písal Händel od 22. augusta 

do 14. septembra 1741 ako 

vo vytržení. Počas komponovania 

skoro nejedol. Jeho sluha a niekoľko 

hostí, ktorí sa s ním stýkali, hovoria 

o tom, že Händla sa v priebehu práce 

často zmocňoval plač. Často sa modlil 

a civel do prázdna. Niet pochýb 

o tom, že Mesiáš je dielom nevšedného 

tvorivého sústredenia. 

V Dubline našiel Händel mesto, 

ktoré ho pochopilo. Práve pred Händlovým 

príchodom bola dobudovaná 

nová sála. Mala šesťsto miest. Pred 

premiérou Mesiáša vyzvali obecenstvo, 

aby prišlo oblečené jednoducho 

– dámy bez širokých krinolín, 

páni bez kordov. Tak sa totiž vošlo 

do sály o sto poslucháčov viac. Záverečné 

Hallelujah si vtedy obecenstvo 

vypočulo postojačky – také bolo 

Händlovou hudbou nadšené. 

Stmievanie 

rvé noty novej partitúry načrtol 

Händel 21. januára 1751 

P 

a postupoval ďalej svojím obvyklým 

skladateľským tempom. Keď dokončil 

prvú časť záverečného zboru, zasiahla 

náhle osudová rana: skladateľ začal 

strácať zrak. Známe príznaky Händlovej 

choroby zodpovedajú zelenému zákalu 

– glaukómu. Liečenie v tej dobe 

neprinášalo temer žiadne zlepšenie. 

Nikdy Händel netrpel toľko, ako 

v prvom roku choroby, keď ešte nebol 

úplne slepý. V roku 1752 už nie 

je schopný hrať vo svojich oratóriách 

organový part. Počínajúc rokom 

1753 sa však zase vzchopí a znovu, 

až do smrti, hrá – už ako slepý – organový 

part v dvanástich oratórnych 

koncertoch, ktoré organizuje každý 

rok v pôstnom čase. 

Tento muž, ktorý tak miloval 

svetlo, prírodu, krásne obrazy, pohľad 

na veci tohto sveta, on, ktorý žil 

očami viac ako väčšina nemeckých 

skladateľov – je zamurovaný do tmy. 

V rokoch 1752 až 1758 žije v polospánku, 

ktorý predchádza smrti. 

6. apríla 1759 ešte hral v Mesiášovi 

organový part. Naposledy. Keď 

sa vrátil domov, zaľahol. Pokojne 

vyslovil prianie, aby ho pochovali 

vo Westminsteri. Povedal: „Chcel by 

som zomrieť na Veľký piatok v nádeji, 

že sa stretnem s Pánom Bohom, 

s milým svojím Pánom a Spasiteľom 

v Deň vzkriesenia.“ Túžba sa mu vyplnila. 

Na Bielu sobotu, 14. apríla 1759 

o 8. hodine ráno, vo veku 74 rokov 

ospevovateľ Mesiáša 

zosnul v Pánovi. 

Jaroslav Klimecký 

Literatúra: 

Rudolf Pečman: Händel 

Romain Rolland: Händel 

Pavel Polka: Triumf času a pravdy 

Aký bol vlastne skladateľ, 

ktorého Angličania nazývali 

„Veľkým medveďom“ a Taliani 

„Orfeom svojho veku“? 

Pozrime sa, ako Händla 

opisujú tí, ktorí ho poznali 

osobne: Bol to veľmi zavalitý 

muž, veľkého vzrastu. Jeho 

chôdza, vždy kolísavá, trochu 

neladná. Jeho črty boli jemne 

modelované, celkový výzor 

pokojný, prezrádzajúci dôstojnosť 

spojenú so zhovievavosťou 

a všetkými vlastnosťami 

srdca, ktoré tak často vzbudzujú 

dôveru a úctu. 

O Händlových milostných 

pomeroch vieme málo. Určité 

puto zamilovanosti mal 

v mladosti s istou slečnou 

Sbülensovou z Hamburgu. 

Händel bol však vynikajúcim 

znalcom ženskej psychiky, čo 

dokazujú úchvatné ženské 

roly v jeho operách a oratóriách. 

Rodinný cit a láska k deťom 

zostávajú jednou z príznačných 

čŕt jeho osobnosti. 

Svoju hudbu nikdy nevytváral 

samoúčelne. Pociťoval 

mravnú zodpovednosť voči tým, 

ktorým sa ňou prihovára. Bolo 

by mu ľúto, keby sa poslucháči 

iba bavili; prial si ich polepšiť. 

Výchovná funkcia hudby bola 

jeho umeleckým aj ľudským vyznaním. 

Máloktorý hudobný skladateľ 

dosiahol také výšiny ako 

Händel. Vysoko v oblakoch, 

a predsa na tejto zemi. 

51 

Svet Grálu 

35 | 2013

Prečo mal Kristus taký 

hrozný osud? 

Nechápu, Nechápem, proč prečo měl mal život život Syna Syna Božího Božieho Ježíše taký tak tragický hrozný koniec. konec. Ježiš Ježíš predsa přece nebol nebyl 

zatížen zaťažený žádnou karmou, karmou, ako potom jak mohl mohol mít mať jakožto taký bezúhonný hrozný osud? tak Ako hrozný sa môže osud? v spätnom 

může pôsobení ve zpětném vrátiť takáto působení strašná vrátit úroda, tak hrozná keď sejba sklizeň, bola když vždy setba dobrá? byla Prestala vždy 

Jak 

se 

dobrá? snáď v tomto Přestala prípade snad v platiť takovém spravodlivosť případě platit Božia, spravedlnost pretože smrť Boží, Ježiša protože mala smrt byť 

Ježíše obeťou měla pre ľudstvo? být obětí pro lidstvo? 

Podle Podľa mého môjho názoru nebyla Ježišova Ježíšova smrť na smrt kríži na nebola kříži ničím jiným iným, než 

vraždou nepohodlného nositeľa nositele Pravdy, Pravdy. Neskôr později sa vysvětlovanou vykladala ako jako božský božský 

spásy, čin spasení, pretože protože samotné lidem Ježišovo připadalo učenie samo ako Ježíšovo spasiteľské učení dielo jakožto pripa- 

čin 

dalo spasitelské ľuďom dílo príliš očividně bezvýznamné. příliš bezvýznamné. 

Neistota Nejistota voči vůči všeobsiahlej všeobsáhlé spravodlivosti, spravedlnosti, vyjadrená vyjádřená vo ve Vašej Vaší otázce, otázke, 

vzniká vždy při pri izolovaném izolovanom posuzování posudzovaní jednotlivých událostí. udalostí. Všechno, Všetko, 

čo co sa se deje, děje, je však zákonitou súčasťou částí celkového dění. diania. 

Ľudia, My lidé samozrejme, samozřejmě môžu můžeme konať činit bezprávie bezpráví, čiže tedy spôsobovať způsobovat utrpenie jiným 

utrpení, iným, ktorí které si to si nezaslúžia. nezaslouží. Zákon spätného zpětného pôsobenia působení se sa však vždy postará 

o spravodlivé spravedlivé vyrovnanie. vyrovnání. Toho, kto kdo spôsobil způsobil bezprávie, bezpráví, stretne potká příjemné príjemné spätné zpětné pôsobenie. působení a Na bude druhej ho trápit. strane Naopak človek, člověk, ktorý musel který niečo něco 

ne- 

vytrpieť, musel vytrpět, získa spravodlivé obdrží spravedlivé vyrovnanie vyrovnání, – napríklad například vo forme formou príležitosti příležitosti 

na rýchlejšie k rychlejšímu duchovné duchovnímu dozrievanie. uzrávání. 

Potud Potiaľ je ľudský lidský osud, skutočne tedy souhrn vždy událostí spravodlivý. na životní cestě, skutečně 

vždy Pri spravedlivý. 

posudzovaní jednotlivej udalosti obvykle nevieme posúdiť, či 

zločinom Při posuzování začína pre jednotlivé obeť nový události reťazec neumíme udalostí, zpravidla alebo či je posoudit, jej utrpenie zda 

zločinem spätným pôsobením začíná pro oběť – teda nový vyrovnaním řetězec událostí, za jej zlé nebo konanie zda jeho v minulosti. utrpení 

V je prípade zpětným Syna působením Božieho za je minulý jasné, že vlastní bezprávie, zlý čin. ktoré V případě mu ľudia Syna spôsobili, Božího 

je bolo jasné, začiatkom že bezpráví, takéhoto které reťazca, mu lidé pretože způsobili, to, čo bylo pochádza začátkem z Boha, řetězce nemôže 

událostí, byť protože zaťažené to, karmou. co pochází z Boha, nemůže být zatíženo karmou. 

Pochopiteľne, Spravedlnost však spravodlivosť nepřestala platit neprestala ani v případě platiť ani Ježíše v prípade Krista (což Ježiša by 

Krista. podle mého Utrpením, názoru ktoré ani nebylo ľudia spôsobili vůbec možné). Synovi Utrpení, Božiemu, které nepochybne lidé Synu 

Božímu uvalili na způsobili, seba ťažkú mělo karmu. proto pro ně zajisté za následek těžkou karmu. 

Z knihy 100 odpovedí odpovědí na životné životní otázky, 

Werner Huemer 

52 

Svet Grálu 

35 | 2013

ŽIVOT 

Skrytý zmysel starnutia 

Starnutie je pre mnohých nepríjemná skutočnosť. Zažívame ju sami na sebe ako nezadržateľné 

ubúdanie telesných schopností, zisťujeme, že mnohé už nejde tak dobre 

ako kedysi. Staroba a súmrak života je realita – máme ju prijať so škrípaním zubov, 

pretože sa na tomto biologickom fakte nedá nič zmeniť? Alebo má starnutie svoj 

zmysel, ktorý sme možno ešte nepochopili? 

„HAPPY AGING“ 

(ŠŤASTNÉ STARNUTIE) 

namiesto 

„ANTI AGING“ (PROTI 

STARNUTIU) 

Ak posudzujeme človeka iba na základe 

telesných ukazovateľov, potom 

jeho vývoj dosiahne vrchol asi v dvadsiatich 

rokoch. Organizmus je v tom 

veku v najlepšej forme a môže si toto 

maximum svojej výkonnosti udržať 

počas ďalších asi desiatich rokov. Potom 

však začne krivka životnej sily 

postupne klesať: svaly pomaly ochabujú, 

pleť je unavenejšia a vráskavejšia, 

očné viečka strácajú pružnosť, telo si 

ukladá viac tuku, zhoršuje sa kapacita 

dychu, aj výkon srdca, atď. Proti 

týmto nepríjemným zmenám pôsobia 

mnohé „anti-aging programy“ 

– prostriedky proti starnutiu. Ich ponuka 

je široká: od cvičebných programov 

vo fitness centrách cez krémy 

proti vráskam a diéty až po plastickú 

chirurgiu. Za lákavý vzor dokonalosti 

je prezentovaný človek vo veku medzi 

dvadsiatym a tridsiatym rokom; lákavý 

marketing omladzovacích procedúr 

operuje tvrdeniami ako „zase 

môžete byť takí mladí, vzhľadní, vyšportovaní, 

odolní, aktívni, zdraví, 

proste „cool“. 

V konečnom dôsledku to však ani 

veľmi nefunguje, a tak sa objavil nový 

prístup: tzv. „happy aging“ – šťastné 

starnutie. Jeho zásadou je nebrániť 

sa starnutiu, ale starnúť šťastne. Tento 

53 

Svet Grálu 

35 | 2013

ŽIVOT 

prístup odbúrava tlak, aby sme sa viazali 

na telesné možnosti mladosti, 

namiesto toho odporúča využívať 

to najlepšie, čo máme momentálne 

k dispozícii. 

Je to istotne krok správnym smerom. 

Mnohí však považujú taký prístup 

iba za slabú útechu a ďalej túžia 

po návrate „stratenej mladosti“. 

Hlbší zmysel starnutia však môžeme 

nájsť až prijatím komplexného obrazu 

človeka, ktorý nie je obmedzený iba 

na fyzické telo. 

TAJOMSTVO 

TEMPERAMENTOV 

Starnutie a smrť – z biologického 

hľadiska – sú zákonité, zmysluplné 

deje evolúcie. A vývoj fyzického tela 

je prostriedkom na konkrétny účel: 

ľudské telo je vlastne len schránkou, 

ktorá slúži na dosiahnutie duchovného 

uvedomenia človeka. V tomto 

kontexte majú všetky obdobia nášho 

života svoj hlbší význam. Jeho základné 

štyri etapy sa líšia: detstvo – 

slnečný, bezstarostný život, ktorý 

zodpovedá sangvinickému temperamentu; 

túžobná zasnenosť a veľké sny 

chlapčenského či dievčenského dospievania 

– to je melancholický temperament. 

Vek dospelosti so svojou činorodosťou 

zodpovedá cholerickému 

temperamentu činu, a čas pokojného 

rozvažovania v starobe je obdobím 

flegmatického temperamentu. 

V bežnom živote pojmom „temperament“ 

charakterizujeme emocionálnu 

stránku človeka. Niekto pôsobí 

cholericky, má teda, ako sa hovorí, 

„búrlivú krv“, iný sa javí skôr pasívny, 

flegmatický. Rozdielne temperamenty 

majú jeden zvláštny význam: sú veľkou 

pomocou pre náš duchovný vývoj. 

V prírode je analógia tohto deja vyjadrená 

v striedaní ročných období: 

na jar búrlivé prebúdzanie, v lete zasnený 

rast a intenzívne dozrievanie, 

54 

Svet Grálu 

35 | 2013 

na jeseň plody v činoch, a v zime pokojné 

hodnotenie života a príprava 

na prechod do nového cyklu. 

Vo vývoji prírody má zásadný význam 

striedanie ročných období, pre 

vývoj človeka je zasa veľmi dôležitá 

zmena temperamentu. V sangvinickom 

detstve má byť zakotvená čistá 

radosť z prítomného okamihu a vedomie 

bezpečia, v melancholickom čase 

mladosti má dôjsť k rozvoju osobných 

schopností a vlastností, ktoré potom 

v dospelosti povedú ku konkrétnym 

činom – v ideálnom prípade sa človek 

vyvíja v plnom súlade so svojím životným 

poslaním. 

Na čo však slúži flegmatická staroba, 

obdobie, v ktorej sme „žatvu“ už 

prežili, ukončili sme profesijný život, 

splnili sme si najdôležitejšie rodinné 

povinnosti – a sily nám stále viac ubúdajú? 

Aký je vlastne zmysel starnutia? 

Paradoxne, lekárska veda predlžuje 

ľudský život. No zároveň o to nástojčivejšie 

si kladieme otázku, ktorou 

sa dnešná spoločnosť takmer vôbec 

nezaoberá. Jej zodpovedanie je pritom 

zásadným poznatkom pre šťastný 

a zmysluplný posledný úsek života. 

HĽADANIE 

VNÚTORNÝCH 

HODNÔT 

Fyzické telo nám prostredníctvom 

jednotlivých životných etáp – vznik, 

rozvoj, odkvitanie – ukazuje cestu 

a poskytuje spolu s temperamentmi 

pomoc, aby sme dosiahli vnútornú 

zrelosť. Temperamenty v našom živote 

sú spravidla natoľko výrazné, 

že napríklad ľudia s melancholickým 

alebo cholerickým temperamentom 

často nemajú záujem budovať si hlboké 

vzťahy k flegmatikom, i keď sú 

to ich blízki. Sotva sme schopní starého 

človeka pochopiť – berieme ho 

na vedomie viac-menej ako „objekt“: 

ako babičku, ktorá veľmi pomaly 

prechádza cez cestu, alebo deduška, 

ktorý mal už dávno odovzdať svoj 

vodičský preukaz. Naopak, starí ľudia 

často nemajú pochopenie pre 

požiadavky mladých, ktorí, ako to 

výstižne formuloval rakúsky spisovateľ 

Stefan Zweig, „inštinktívne chcú 

rýchle a radikálne zmeny“. Svety, 

ktoré takto prostredníctvom temperamentov 

prežívame, sú neraz také 

rozdielne, že si môžeme pripadať ako 

„obyvatelia rôznych planét“. 

Mnohé tzv. generačné problémy 

by však pominuli, keby sa všeobecné 

povedomie zameralo skôr na vlastný 

zmysel ľudského života, na rozvoj 

uvedomenia si seba samého, než 

na vonkajšie aktivity a na klamnú 

ilúziu ideálu mladosti. Potom by aj 

pochopenie a úcta k starým ľuďom 

boli samozrejmosťou. 

Keď v starobe klesá telesná schopnosť 

znášať väčšiu záťaž, stráca sa motivácia 

k aktivitám, ktoré vyžadujú 

silu, mizne ochota znášať hluk a stres 

a trvalo sa znižuje telesná výkonnosť, 

potom nám tým telo dáva signál, aby 

sme svoj záujem usmernili z vonkajšieho 

sveta do sveta vnútorného. 

Z univerzálneho hľadiska sa ľudský 

život začína dávno pred narodením, 

a po smrti pokračuje ďalej. Predtým 

aj potom žijeme v iných oblastiach 

stvorenia, vo sférach vyšších vibrácií, 

v „jemnohmotnom“, či „onom“ svete. 

Pobyt na zemi vo fyzickom, „hrubohmotnom“ 

tele je však obdobím, počas 

ktorého človek dostáva príležitosť 

zvládnuť vo svojom vývoji ohromný 

kus cesty. 

Čo teda v starobe? V tomto období 

úbytku fyzických schopností máme 

obrátiť svoju pozornosť od vonkajšieho 

diania do sveta vnútorného. 

Obzrieť sa za svojím životom, triediť 

poznatky a skúsenosti, pokiaľ možno 

odovzdávať ich ďalej. Venovať dostatok 

času sebe, byť tu i pre iných. A keď 

emocionálne výbuchy nahradí naša

ozvaha a pokoj, ceňme si tieto nové 

životné podmienky, v ktorých získava 

prevahu túžba po vyššom poznaní, 

vnútorných hodnotách a cieľoch. 

Dnešná spoločnosť zameraná na výkon 

je, žiaľ, takému duchovnému 

smerovaniu veľmi vzdialená. 

Na život sa pozerá viac-menej ako 

na plynulý zostup smerom dolu. 

Každý má určitú zásobu životnej 

energie, a keď ju vyčerpá, stáva sa pre 

spoločnosť nepotrebným, outsiderom, 

bez významnejších možností 

uplatnenia. 

No tento názor je povrchný. Vzhľad 

a zdravotný stav mnohých ľudí 

sa s pribúdajúcim vekom síce zhoršuje, 

ale orientácia na stále ubúdanie 

energie odvádza pozornosť od najdôležitejšej 

skutočnosti: že postupné 

vzďaľovanie sa od vonkajšieho sveta 

je nabádaním k aktívnemu obracaniu 

sa do sveta vnútorného, so živou a zosilnenou 

túžbou po pravde a poznaní. 

Hľadajme cestu, ako ľuďom aspoň 

v rámci rodiny umožniť, aby sa mohli 

plnohodnotne „venovať starobe“. Veľkosť 

človeka sa totiž nemeria vonkajším 

úspechom, krásou a mocou, ale 

spôsobom, akým žije svoj prostý život. 

– A večný život sa nedá dosiahnuť 

na Zemi vo fyzickom tele, ale jedine 

rozvíjaním našej duchovnosti, o ktorú 

by sme však mali usilovať po celý život, 

nie až v starobe. Ale určite aspoň 

– najneskôr – v starobe. 

Mosty do zapomnění 

Jak přistupovat 

k lidem nemocným 

demencí 

Mosty 

do zapomnení 

Jak pristupovat ˇ 

k lidem 

s demencí 

edice Pomoc z Poselství Grálu 



Ako vzniká demencia? Ako máme správne pristupovať 

k ľuďom s demenciou? Aké existujú možnosti tejto chorobe 

predchádzať? Kniha prináša pohľad na túto tému z telesnej 

aj z duchovnej roviny. Vychádza z názoru, že podstata 

človeka sa neprejavuje mozgovými funkciami, ale cítením. 

Aj u takto chorého človeka je možné jeho cítenie oslovovať 

a komunikovať s ním. 

Edícia Pomoc z Posolstva Grálu – zväzok 2. 

Knihy tejto edície sa zaoberajú konkrétnymi životnými 

pomocami na základe poznania z „Posolstva Grálu“ od Abdru-shina 

a osobných, praktických skúseností autorov. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho 

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

NÁZORY 

56 

Svet Grálu 

35 | 2013 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 35/2013, vyšlo 1. 3. 2013. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU n. o., Vojenská 9, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman 

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske 

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno), 

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur 

Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš 

Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, 

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch 

Vydavateľ: 

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o., Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), 

Martin Pukančík (Košice) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Marek Uliasz, Fort Colins, 

USA (titul); Michaela Stejskalova, Nachod, ČR 

(7); Igor Golovniov, Lugansk, Ukraine (10); Sergiy 

Trofimov, Kiev, Ukraine (34); Konstantin Lobastov, 

Raleigh, USA (41); Zsolt Biczó, Maďarsko (42); Tomas 

Pavlasek, Frydek, ČR (52); Hibrida13 (zadní strana) 

• Dreamstime.com: (3); Shariff Che\‘ Lah, Kuala 

Lumpur, Malaisie (40); Eugenesergeev (46, 47); 

Georgios Kollidas, Athens, Greece (48); Jean 

Schweitzer, Birkeroed, Denmark (55) 

• iStockphoto.com: Elkor (9) 

• Veronika Ondřejová: (21-23) 

• commons.wikimedia.org: (12-15, 27, 36-39, 50) 

• Svět Grálu: (2, 17, 31, 47, 58, 59) 

• GralsWelt: (18, 24, 25, 28, 29, 33, 40, 53) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, 

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky 

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej 

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Peniaze a zákon vyrovnania 

Srdečná vďaka za príspevky, 

ktoré objasňujú takú komplikovanú 

tému, ako je peňažníctvo. 

Bolo by dobre, keby nám kompetentní 

potvrdili to, čo sa niekomu 

môže zdať v duši nepochopiteľné, 

dokonca až záhadné. Nepochopiteľné 

preto, že vo finančníctve 

sa používa reč, ktorej laik len ťažko 

porozumie. Podľa všetkého nie bez 

úmyslu. V tomto chaose sa vyznajú 

len zasvätenci a majú tak možnosť 

zarábať peniaze. 

Duch dneška je v príkrom rozpore 

s potrebným vyrovnávaním 

medzi dávaním a prijímaním. Najmenej 

sa tento princíp prejavuje 

vo finančníctve. Každý investor 

sa zo zásady usiluje o to, aby získal 

viac než je pripravený dať. V našej 

spoločnosti je tiež bežné, že človek 

radšej prijíma než dáva. Len 

málokto pomyslí na to, či odmena 

zodpovedá jeho výkonu. Naopak, 

dnes sa stane slávnym a bude obdivovaný 

ten človek, ktorý dokáže 

s malým nasadením dosiahnuť čo 

najvyšší možný zisk. Prakticky 

všetci reagujú pozitívne na pojem 

„výhodný nákup“. Zriedkakedy si 

človek robí starosti s tým, prečo 

sa u nás môžu ponúkať odevy, topánky, 

nábytok, autá, elektronika 

atď. za smiešne nízke ceny. Vieme, 

že sú z krajín, kde sú veľmi nízke 

mzdy. Ale väčšinu to netrápi. Téma 

sa zmetie zo stola lapidárnou poznámkou: 

„Tí ľudia sú radi, že majú 

vôbec nejakú prácu.“ 

Princíp úrokov a úrokov z úrokov 

ešte viac podnecuje bezuzdný egoizmus, 

takže mnohí ľudia sú motivovaní 

k tomu, aby celý svoj život 

obetovali „mamone“. Často nemajú 

čas ani na to, aby si svoj blahobyt 

užili, ale čo je dôležitejšie, sotva si 

nájdu čas, aby pátrali po zmysle života. 

Na druhej strane mi jedna pani, 

ktorá podniká v oblasti služieb, 

rozprávala, že by trh za jej služby 

ponúkol aj podstatne viac, ale pri 

takýchto tržných cenách by mala 

zlé svedomie. Ukazuje sa, že je 

v človeku niečo, čo ho k správnemu 

konaniu nabáda. Je to cítenie, ktoré 

nemá byť potlačené, aj keď nezodpovedá 

duchu dneška. 

Marcel Obrist, Zürich (CH) 

Reinkarnácia 

Reinkarnáciou sa nechcem zaoberať, 

pretože to predsa vedie len 

k mystickej minulosti, v ktorej 

sa človek môže ľahko stratiť. Prečo 

teda príspevky na túto tému? 

N.K.

NÁZORY 

Téma „reinkarnácia“ sa často 

bezpochyby dáva do spojitosti 

s regresnými terapiami, pomocou 

ktorých sa člověk obracia do minulých 

životov, preto sa Vám táto 

téma môže zdať mystická. O to sme 

sa však vo „Svete Grálu“ nikdy nesnažili, 

naopak: opakovane sme 

upozorňovali na riziká týchto metód. 

Príroda všetko múdro zariadila 

a sú dobré dôvody na to, aby si 

človek na minulé životy nepamätal. 

Aby sme však pochopili a rozpoznali 

spravodlivosť v celkovom 

dianí vo svete, i to, že vlastný život 

nie je obmedzený len bytím na tejto 

zemi, považujeme za veľmi dôležité, 

aby sme si boli vedomí širších súvislostí. 

Preto je téma „reinkarnácie“ 

predsa len veľmi dôležitá. 

(redakcia) 

Vykladanie kariet 

Dobrý den, mohli byste mi prosím 

odpovědět na otázku, jak 

je možné, že některé kartářky 

opravdu znají velice mnoho, co 

se týče mého života a mé osoby? 

Jakým mechanizmem je tato jejich 

schopnost utvořena, je to podobné, 

jako když určitý lidský duch 

ve svých několika životech rozvíjí 

nějakou činnost nebo obor, a při 

opětovném vtělení ho všichni obdivujeme, 

jak v této činnosti vysoce 

vyniká? Nebo je to jinak, např. 

Boží dar za něco? Můžete odpovědět 

i komplexně, nemusíme mluvit 

zrovna o kartářkách, pokud to 

nebude na překážku. 

(meno v redakcii) 

Každá schopnost i neschopnost 

je výsledkem předchozího 

úsilí. Mnoho lidí navazuje kontakt 

s oním světem snadněji. 

Tato schopnost se označuje jako 

medialita a nějakým způsobem souvisí 

vždy s předešlými životy, to 

znamená se směrem vynaložené 

námahy. 

Jistě ji lze označit jako dar. Darem 

je však třeba rozumět každou 

schopnost, k jejímuž přijetí se člověk 

vlastním úsilím otevřel. Není 

to tedy dar „za něco“, ale dar „pro 

další činnost“. Není to žádné vyznamenání, 

ale prostředek k rozšířenému 

působení mezi lidmi, 

s nímž je spojena i odpovědnost. 

Lidský obdiv není žádnou mírou 

skutečné hodnoty nebo pravosti. 

Je známo, čemu patří po tisíciletí 

lidský obdiv, a co naopak stejní 

lidé pronásledují. Z důvodu téže 

nevědomosti náleží přehnaný obdiv 

také věcem zcela přirozeným. 

K tomu patří i medialita. 

Výskyt mediality jako takové nesouvisí 

s charakterem člověka nebo 

s jeho světovým názorem. Jeho duchovní 

vyspělost však určuje úroveň 

onoho světa, s níž může komunikovat. 

Neznalost víceúrovňové 

stavby onoho světa svádí k domněnce, 

že všechny zprávy odtamtud 

jsou pravé a že je možné považovat 

je za evangelium. Skutečnost 

je však právě opačná. Nevědomost 

v otázkách smyslu života je u většiny 

lidí příčinou toho, že mohou, 

v případě mediality, navázat spojení 

pouze s nejnižšími vrstvami 

onoho světa. 

Medialita umožňuje „nahlédnout“, 

do určité míry, do životních 

záznamů. Správnost vnímání 

je však velmi rozdílná. Proto jsou 

takto získané informace na jednu 

stranu překvapivě přesné, na druhou 

stranu však chybné. Nižší 

druhy mediality se vztahují právě 

ke schopnosti vnímat aktuální 

lidský život, tedy vše, co je ještě 

přítomno zde na zemi nebo v její 

těsné blízkosti. Při pokusech 

o překročení tohoto 

rámce však 

selhávají. 

S pozdravem 

Jan Palouček 

Podobenstvo o hrivnách 

Dobrý den, mohli byste mi prosím 

vysvětlit Ježíšovo podobenství 

o hřivnách? Cožpak je dobré, když 

člověk žne, kde nesadil, a sbírá, kde 

nerozsypal? „…a tomu kdo má, 

bude dáno a přidáno, kdo nemá, 

tomu bude odejmuto i to, co má.“ 

Připomíná mi to finanční spekulantství, 

starověké, i novověké… 

které stále kvete. 

(meno v redakcii) 

Ježíšovo podobenství o hřivnách 

se netýká hospodaření s penězi, 

stejně jako se třeba podobenství 

o fíkovém stromu netýká 

zahradnictví; obojí připodobňuje 

duchovní dění k dějům v běžném 

známém okolním světě. 

Hřivnou, kterou dostává člověk 

od svého Stvořitele, jsou jeho možnosti 

a schopnosti. S těmi má hospodařit 

a ty má rozvíjet. Jako se semeno 

rozvíjí v dospělou rostlinu 

a jako se peníze zmnožují rozumným 

investováním, má i člověk nenechat 

své schopnosti dřímat. Říkat 

si: „Kdybych chtěl a kdyby ten 

ostatní svět nebyl tak špatný, tak 

to byste koukali, co dovedu. Ale 

takhle radši počkám na vhodnější 

příležitost“. Po čase takový člověk 

zjistí, že v něm nedřímají už vůbec 

žádné schopnosti, jen lenost a pocit 

nepochopené vznešenosti. A ještě 

mnohem dřív pochopí právě ostatní 

lidé v jeho okolí, že je nepoužitelný. 

A ještě mnohem hůř to 

dopadne, jestli v sobě vypěstuje zlé 

sklony a svých schopností využije 

k poškozování jiných. Jednoho dne 

57 

Svet Grálu 

35 | 2013

NÁZORY 

přijde chvíle vyúčtování a každý 

člověk dostane otázku, co se svou 

hřivnou schopností udělal. 

Teologové se zamýšlejí, proč dostal 

jeden víc hřiven a jiný méně; 

v nedělním rozhlasovém liturgickém 

pořadu jsem slyšel výklad, 

že tyto poklady rozděluje podle 

svého uvážení Bůh a ne člověk, a to 

podle Boží moudrosti, která je nám 

neznámá. -- Jakmile ale přijmeme 

do svého výkladu světa reinkarnaci, 

celý nevyzpytatelný problém 

se rozplyne: Každý z nás si svým 

vlastním úsilím připravuje svůj budoucí 

život a „počet hřiven“, které 

v něm dostane. 

Co se týče slov: „Věděl jsi, že sklízím, 

kde jsem nezasel, a sbírám, 

kde jsem nerozsypal?“ Již prosté cítění 

pro spravedlnost se vzpírá přijmout 

myšlenku, že by Ježíš dával 

za vzor nespravedlivé obohacování. 

I zde se může mínit jen skutečnost, 

že Bůh je dárcem schopností, vloh 

a možností lidského ducha, ale burcovat, 

posilovat a pěstovat je musí 

již člověk sám, nikoliv Bůh. 

Jistě Vám není neznámo, že my 

redaktoři Světa Grálu jsme přesvědčeni, 

že text bible není nedotknutelné 

Boží Slovo, že jej sepsali 

lidé. Jeho autoři, opisovači a šiřitelé 

do něj mohli v dobré víře přidat 

i něco ze svého vlastního chápání. 

Totéž dnes ostatně s jistotou vědí 

i objektivní vědečtí badatelé z bedlivého 

zkoumání textu Starého 

i Nového zákona. Je tedy možné, 

že přesná slova Ježíšova se i zde 

od záznamů bible poněkud lišila. 

Zbývají slova „Každému, kdo má, 

bude dáno, ale tomu, kdo nemá, 

bude vzato i to, co má.“ Člověk, 

který se nesnaží žít bohatým vnitřním 

životem a rozvíjet, posilovat 

své dary aktivními činy, postupně 

ztratí i to málo, co měl. Podle zákona 

stejnorodosti odplyne tato 

58 

Svet Grálu 

35 | 2013 

energie k těm, kteří ji užívají a používají. 

To ale není důsledkem nespravedlnosti 

v uspořádání světa, 

ale důsledkem vlastní vlažnosti 

a nepohyblivosti. Člověk se musí 

jen vzchopit, správně chtít, a je 

před tím ochráněn. Tak nás vlastně 

Stvořitelova moudrost vychovává 

k plnému, bohatému a správnému 

životu. 

za redakci Světa Grálu 


Násilné činy 

Čoraz viac dochádza v spoločnosti 

k násilným činom, dokonca 

aj v školách. Prečo sa vlastne dejú? 

Ako tomu môžeme zabrániť? Čo sa 

v tých mladíkoch odohrávalo? Učitelia, 

vychovávatelia, psychológovia, 

odborníci a politici vymenúvajú 

mnoho príčin. Len jednu nie: 

duševné znečistenie. Duševné znečistenie 

je pošpinenie vnútorného 

života ľudí negatívnym ovplyvňovaním 

z myšlienkového sveta, pretože 

aj myšlienky majú vplyv. Uvážte, že 

každý čin sa formuje najprv v myšlienkach. 

Tak majú nedobré a nepokojné 

myšlienky moc a tomu zodpovedajúci 

nedobrý vplyv na ľudí. 

Autor Posolstva Grálu „Vo svetle 

Pravdy” k tomu napísal: „Nezabúdajte, 

že každá vami vytvorená a vyslaná 

myšlienka priťahuje na svojej 

ceste všetko rovnorodé, alebo priľne 

k iným rovnorodým myšlienkam. 

Tým sa stáva stále silnejšou 

a silnejšou, až nakoniec nájde i cieľ, 

ktorý [...] dá priestor takým vznášajúcim 

sa myšlienkovým formám, 

aby k nemu prenikli a zapôsobili. 

Len pomyslite na to, aká zodpovednosť 

potom na vás padne, 

keď sa myšlienka stane skutkom 

prostredníctvom niekoho, na koho 

mohla zapôsobiť! [...] 

Bez toho, že by ste to vedeli, ste 

zúčastnení na nejednom čine, ktorý 

vykoná niektorý z vašich blížnych 

len preto, že sa mu dostalo práve 

vám vysvetleným spôsobom posily...” 

Tu by sme sa mali zmieniť o profesorovi 

Glogauerovi z univerzity v 

Augsburgu. Prof. Glogauer je poverený 

výskumom príčin sexuálnych 

násilných činov mladistvých. Zistilo 

sa, že vo väčšine prípadov išlo 

o trestné činy vyvolané médiami 

– sexuálne ladenými televíznymi 

programami a časopismi pre mladých. 

Keď skúmame príčiny smrteľných 

násilných činov mladistvých, musíme 

rovnako povedať, že aj tu sa v 

mnohých prípadoch šlo o páchateľov, 

ktorí boli televíziou a časopismi 

natoľko ovplyvnení, že to viedlo až 

k činu. 

Napriek tomu nikto nie je bez 

pomoci vydaný týmto negatívnym 

vplyvom. Takéto myšlienky môžu 

preniknúť len k človeku, ktorého 

zmýšľanie je podobné, a ktorý je 

viac či menej týmto vplyvom vedome 

otvorený. Preto je páchateľ 

zodpovedný za svoj čin. 

Tak je však aj každý človek spoluzodpovedný 

za mier alebo nepokoj 

vo svete, podľa myšlienok, ktoré 

do sveta vysiela. Nepeknými a zlovoľnými 

myšlienkami môžeme byť 

spoluvinní za nepokoj a násilie. Na 

druhej strane môžeme šíriť požehnanie, 

keď vysielame dobré, pozitívne 

myšlienky. Tým napomáhame 

šírenie mieru. Preto nás aj autor Posolstva 

Grálu nabáda: „Udržujte krb 

svojich myšlienok čistý, tým založíte 

mier a budete šťastní!“ 

Karl Vogt, Wolfratshausen (D)

„Keď večer s úžasom pozorujem oblohu, to more večne vo svojich dráhach obiehajúcich 

svetelných telies, ktoré ľudia nazývajú slnkami alebo planétami, môj duch sa rozochvieva 

nad toľko miliónov míľ vzdialenými súhvezdiami až tam kdesi k prapôvodnému zdroju, 

z ktorého všetko stvorené prúdi a z ktorého večne nové stvorenia povstávajú. 

Keď sa tu a tam prostredníctvom tónov pokúšam dať svojim vzrušeným citom 

hudobnú formu – ach, potom som strašne sklamaný: hodím ten počmáraný list na zem 

a som takmer presvedčený, že žiaden pozemšťan nebude nikdy schopný napodobniť 

nebeské obrazy, ktoré sa mu v šťastnej hodinke chvejú v rozcitlivenej mysli, či už 

pomocou tónov, slov, farieb či dláta. 

Veď čo má zasiahnuť srdce, musí prísť zhora, inak sú to len obyčajné noty, telá bez 

ducha, len blato a hlina, nie? Duch sa má povzniesť zo zeme, ku ktorej je ako iskra 

od Boha po istý čas pripútaný a podobne ako na poli, ktorému rozsievač zveril vzácne 

semienko, má aj on prekvitať a prinášať veľa plodov. A takto rozhojnený usilovať sa spieť 

nahor k prameňu, odkiaľ kedysi vyšiel. Pretože len trvalou prácou s využitím zverených 

síl ctí si tvor Stvoriteľa a Udržiavateľa nekonečnej prírody!“ 

Ludwig van Beethoven

SG35

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?