december 2010 – február 2011
strana
Seriál MUDr. Jana Paloučka
strana 16
Keď sa práca stáva službou Bohu
strana 21
MUDr. Denisou Borošovou
strana 25
Cena 2,89 € (87 Sk)
strana 7
strana 36
a
december 2010 –
február 2011
strana 13
Seriál MUDr.
Jana Paloučka
strana 16
Keď sa práca stáva
službou Bohu
strana 21
Rozhovor s psychoterapeutkou
MUDr. Denisou Borošovou
strana 25
Cena 2,89 € (87 Sk)
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
strana 7
strana 36
Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 36
Vychádza v júni 2013
Homosexualita
Téma sexuality je medzi ľuďmi, ktorí chcú žiť duchovným
životom, stále tabu. Ak sa o nej hovorí, tak len veľmi
opatrne, nesmelo a rozpačito. Ak ide o homosexualitu,
rozpaky sa ešte stupňujú. Nikto však nepoprie, že je to
téma veľmi aktuálna. V nasledujúcom čísle časopisu sa
pozrieme na homosexualitu a jej pôvod z trochu inej
strany a budeme hľadať odpoveď na chúlostivú otázku –
aký postoj k nej zaujať?
Svet Grálu
Josef Bohuslav Foerster
Svetlo, ktoré lieči
Rozhovor s psychoterapeutkou
2012
Predposledné Vianoce,
alebo zbytočná panika?
8 STRÁN NAVIAC !
Milí čitatelia,
od tohto čísla pre vás
časopis opäť rozširujeme
za nezmenenú enú cenu.
Svet Grálu
26
Zánik sveta v decembri 2012?
Karma – čo to je?
Svet
Grálu
život
Svet Grálu
Skrytý národ
O podivuhodnej
spolupráci medzi
prírodou a človekom
26
Zánik sveta v decembri embri 2012?
Karma
– čo to je?
Josef Bohuslav Foerster
Svetlo, ktoré lieči
2012
Predposledné Vianoce,
alebo zbytočná panika ?
8 STRÁN NAVIAC !
Milí čitatelia,
od tohto čísla pre vás
časopis opäť rozširujeme
za nezmenenú cenu.
Feng Shui
Energia priestoru pre
zdravý a harmonický
život
Skrytý národ
O podivuhodnej
spolupráci medzi
prírodou a človekom
Podporte nás
2 % z dane!
Vážená čitateľka, vážený čitateľ časopisu Svet Grálu,
tento rok máte opäť možnosť podporiť neziskovú organizáciu Svet Grálu 2 % z dane. Vaším rozhodnutím podporíte vydávanie
a šírenie časopisu Svet Grálu.
Ak ste fyzická osoba – živnostník:
• Priamo v daňovom priznaní vyplňte kolónky na poukázanie 2 % z dane (XIII. oddiel). Uveďte meno organizácie: Svet Grálu, n.o. Právna forma:
nezisková organizácia. IČO: 355 83 223. Sídlo: Vojenská 9, 040 01 Košice. Žiadne iné tlačivo podávať netreba.
• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane.
Ak ste zamestnanec:
• Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil „Potvrdenie o zaplatení dane“ (tlačivo 1). Vyplňte „Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane“ (tlačivo 2). Obe
tlačivá doručte do 30. apríla 2013 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.
• Ak ste odpracovali aspoň 40 hod. dobrovoľníckej činnosti, môžete poukázať 3 % z dane.
Ak ste právnická osoba:
• Právnické osoby môžu poukázať 1,5% (2%) z dane aj viacerým prijímateľom, minimálna výška v prospech jedného prijímateľa je 8,30 €.
• Vypočítajte si Vaše 1,5% (2%) z dane z príjmov právnickej osoby to je maximálna suma, ktorú môžete poukázať v prospech prijímateľa/prijímateľov,
poukázať môžete aj menej ako 1,5% (2%), musí však byť splnená podmienka minimálne 8,30 na jedného prijímateľa.
V časti IV. daňového priznania vyplňte uvedené údaje o našej neziskovej organizácii nasledovne:
• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) NEDAROVALA
financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať iba 1,5% z dane
vyznačí v daňovom priznaní, že poukazuje iba 1,5% z dane VYPLNÍ v časti IV. kolónku 3.
• Ak právnická osoba (firma) v roku 2012 až do termínu na podanie daňového priznania a zaplatenie dane v roku 2013 (zvyčajne do 31.3.2013) DAROVALA
financie vo výške minimálne 0,5% z dane na verejnoprospešný účel (aj inej organizácii, nemusí byť iba prijímateľovi), tak môže poukázať 2% z dane označí
v daňovom priznaní, že poukazuje 2% z dane (tak ako po minulé roky) - VYPLNÍ v časti IV. kolónky 1 a 2.
Náš účet je: Svet Grálu, n.o., č. ú. 4350319108/3100
G
Ďakujeme!
A
ko mnohé iné pojmy, tak aj myšlienka
reinkarnácie veľmi často
padne za obeť povrchnému úsudku. Je
to výmysel new age, je to budhizmus, je
to hinduizmus, je to nezmyselná viera,
že sa človek narodí ako krava a krava
ako človek. Takto je vec rýchlo vybavená
ešte skôr, ako by mohla začať znepokojovať.
Keďže je myšlienka reinkarnácie
zvyčajne považovaná za vynález
východných náboženstiev, ba dokonca
za antikresťanskú ideu, nerád sa púšťam
do reči na túto tému len tak, bez
prípravy. Myslím si, že je lepšie hovoriť
najprv, a predovšetkým, o duši. Veríme,
že má človek dušu? Nehmotný princíp,
ktorý je tým, čo je v nás nejakým a tajomným
spôsobom nesmrteľné? Povedzme,
že áno a povedzme, že dušu
nebudeme hľadať niekde vo fyzickom
tele. (O to sa snažil už kedysi dávno
René Descartes. Myslel si, že duša vydáva
pokyny telu cez zvláštny útvar
v mozgu, kde sama aj sídli. Vlastne,
od týchto úvah sa príliš nevzdialili ani
moderní psychológovia. Vo svojom bádaní
si spojili poškodenia mozgu s poškodením
duševných schopností a odvodili
z toho bez ďalšieho uvažovania
v medicíne dnes rozšírený záver: žiadny
mozog = žiadna duša). Hovorme však
o ľuďoch, ktorí veria v existenciu nesmrteľnej
duše a na základe kréda by
to malo platiť o všetkých kresťanoch.
Odkiaľ sa duša v tele vzala? Kresťanskí
teológovia tvrdia, že vzniká práve
v okamihu počatia. Vzniká, a Stvoriteľ
ju po jej vytvorení pripojí k práve
vzniknutému telu. Oproti tomu stojí
tvrdenie pochybovačov: to, čo má svoj
počiatok, musí mať aj svoj koniec. Duša
je teda alebo večná a bola tu vždy, alebo
neexistuje. Treba na tomto mieste povedať,
že názor o preexistencii duše (jej
živote pred zrodením) nie je vôbec vynález
Východu. Bol bežný okrem iného
aj v starom Grécku. Na jeho pravdivosti
trval Platón, ktorý svoju teóriu poznania
priamo staval na základe anamnezis,
„rozpomínania sa“. Teda na spomienkach
duše, ktoré si prináša na zem
z bytia pred zrodením v hmotnom
tele. Duša spoznáva krásne a pravdivé
idey len vďaka tomu, že ich už kedysi
predtým „zhliadla“ v inom, jasnejšom
a pravdivejšom svete. Čuduj sa svete,
predstava o prevteľovaní nebola cudzou
ani obyvateľom Svätej zeme, súdiac
podľa zmienok v samotnej Biblii. Ako
máme doložené v texte Nového zákona,
veriaci Židia považovali Jána Krstiteľa
za navrátivšieho sa proroka Eliáša. Dokonca
ani Ježiš sa nijako jasne neohradil
proti názorom, ktoré ho označovali
za zmŕtvychvstalého proroka. Pravda,
myšlienku reinkarnácie zvlášť nerozvíjal,
ale ju ani žiadnym spôsobom nezavrhol.
To urobili až o päťsto rokov neskôr
príslušníci sľubne sa rozvíjajúceho
kléru na piatom ekumenickom koncile
v Konštantinopole. Tu, bez priamej prítomnosti
pápeža, „zavrhli“ učenie jedného
z najvýznamnejších apologétov
raného kresťanstva, Origena. Toho istého
Origena, ktorý napísal zrejme prvé
systematické dielo o kresťanskej filozofii.
A keďže bola reinkarnácia v súlade
s jeho učením, škrtli účastníci koncilu
spolu s ostatnými aj túto doktrínu. –
Otázka znie, prečo sa vôbec zaoberať
teóriou prevteľovania dnes. Aké ďalšie,
praktické dôsledky má myšlienka reinkarnácie?
Prijatie myšlienky, že na zemi
NA ÚVOD…
nežijeme iba raz, by prinieslo okrem
iného aj revolučné zmeny v náhľade
na skutočné hodnoty ľudského života.
Ako by zapôsobilo na mnohých ľudí
poznanie, že v minulom živote mohli
spáchať zločiny a prečiny, ktoré môžu
vďaka zákonu znovuzrodenia práve
tu na zemi odpykať – a že už kvôli
tejto možnosti je bláznovstvom akýkoľvek
pokus vyvyšovať sa nad iných?
Ba že často musíme práve v tomto živote
stretnúť ľudí, s ktorými máme
ešte nevyrovnané účty? Že svoje viny
nemôžeme hádzať na niekoho iného,
ale máme ich vidieť ako prácu, ktorú
máme pred sebou? Neprinieslo by toto
stanovisko do ľudských duší väčšiu
skromnosť a pokoru? Práve v tomto je
pre mňa prínos myšlienky reinkarnácie.
A možno jej najdôležitejšia hodnota.
Prijatím myšlienky reinkarnácie
by sme istotne dokázali aj lepšie porozumieť
ľuďom, ktorým sa spontánne
objavujú spomienky na minulé životy,
bez toho, aby ich nejako vlastným úsilím
privolávali. Títo ľudia, často ešte
ako malé deti, nám ukazujú, že mnohé
zo starého poznania ľudstva bolo zavrhnuté
veľmi bezmyšlienkovito a bez
rozumného dôvodu. Napríklad preto,
že nasledovníci Origena nemali potrebný
politický vplyv.
Roman Levický
levick y@svetgralu.sk
3
Svet Grálu
35 | 2013
OBSAH
FEJTÓN
Reinkarnácia
TÉMA
Kým ste boli v minulom
živote?
Možno by ste radi vedeli
5
DUCHOVNÝ SVET
Božia iskra v nás
HISTÓRIA
Keď sa hranica rozhorela
Stredoveký hon na čarodejnice
34
TÉMA
Barbro Karlén – „Keď som
bola Annou Frankovou“
Spomienky na minulý život
TÉMA
Tajomstvo zrodenia
Ukážka z knihy Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
VÝCHOVA
7
12
16
„Ako nemyslieť na ružového slona“
– 12 zlatých pravidiel výchovy
ROZHOVOR
Každý má na výber, keď
vie, ako na to
18
CIVILIZÁCIA
„Krvavý“ palmový olej z Indonézie
Privysoká cena – neprekáža nám to?
DUCHOVNÝ SVET
Skúsenosti blízkosti smrti:
Ilúzia, či realita?
RECENZIA
Železná lady
NÁBOŽENSTVO
Ukrižovanie Ježiša – je biblická
interpretácia pravdivá?
HUDBA
Georg Friedrich Händel
36
40
41
45
46
Život skladateľa, ktorý ospevoval
Mesiáša
4
Svet Grálu
35 | 2013
ZDRAVIE
„Odvďačia sa mi dôverou“
... hovorí Siegfried Mössner
Rozhovor s liečiteľom zvierat
POHYB
Osvieženie za minútku
Cvičenie, keď nemáte čas
20
POSOLSTVO GRÁLU
Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému
„Posolstvu Grálu“
História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“
24
28
30
48
ODPOVEDE NA ŽIVOTNÉ OTÁZKY
Prečo mal Kristus taký hrozný osud?
Otázka, ktorú si kladie mnoho veriacich
ŽIVOT
Skrytý zmysel starnutia
Správny vzťah k tejto etape života
NÁZORY
Listáreň
52
53
56
FEJTÓN
V
Reinkarnácia
celom dome presne o polnoci
zhaslo svetlo.
Ešte minútu predtým bol domáci
večierok v plnom prúde. Na stoloch
namiesto tanierov trónili poháriky.
Spoločnosť sa v rozľahlej obývacej
izbe rozdelila na malé debatné skupinky.
„Veda uznáva iba to, čo dokáže pochopiť,“
poučoval svojich poslucháčov
pri krbe docent Pergner, „čo nechápe,
to neexistuje“.–
Pri dverách na verandu sa rozhorčoval
Jozef. „Také sociálne príspevky
ako u nás si môžu dovoliť tak
Artur Zatloukal
akurát vo Švédsku,“ a živo gestikulujúc
pokračoval: „Švédi majú stále
tmu a zimu, živly sú tam drsné, ľudia
poctiví a vážia si, čo majú. U nás je
v lete horúco ako v Afrike, teplo plodí
neresti a vychováva k bezdomovectvu
a lenivosti. Ľudia radšej budú stáť
v rade na prídavky než by šli pracovať.“
Vtom k nemu pristúpila hostiteľka,
jemne mu vybrala z ruky pohár
s červeným vínom a namiesto neho
mu vtisla pohár bieleho. „Ale ja biele
nepijem!“ zarazene protestoval Jozef
s výrazom arabského šejka, ktorému
sa jedna z jeho manželiek odvážila
kibicovať do obchodu s ropou. „Chápem.
Ale na koberci sa biele vyníma
lepšie než červené,“ podotkla ľúbezne
žena. –
„Nakoniec to husto posypem kolieskami
cibule a zalejem smotanou,“
končila svoje rozprávanie Krásna
Edita pri okrúhlom stolíku pod veľkým
fikusom. – „To my,“ nedočkavo
jej skočila do reči Zuzanka, „sme si
doma nedávno varili poctivú kuraciu
polievku. Lenže manžel predtým nasypal
do varnej kanvice čistiaci prášok
a odišiel trucovať s vysávačom a prachovkou
do obývačky. No a ja som
ten kyslý štiav priliala do polievky...“
– „Tvoj manžel trucuje s vysávačom?“
žasla Krásna Edita. –
Eliška sedela mlčky sama v kúte
s nedopitým pohárom vína v ruke.
„Čo tu vlastne pohľadávam?“ pýtala
sa v duchu seba samej. V tom ako odpoveď
cinkli hodiny polnoc a zhaslo
svetlo. Miestnosť sa ponorila do úplnej
tmy.
V prvej chvíli všetci zmeraveli.
Po dvoch sekundách ktosi o niečo zavadil,
to čosi spadlo a tresklo. „Nehýbať
sa!“ zavelil hostiteľ pevným hlasom,
„zájdem po svetlo.“ Vykročil
k dverám, vzápätí zakopol o stolík
a zasa čosi spadlo a tresklo. – „Ty
tak dokážeš dôjsť spamäti akurát
do chladničky po pivo,“ štekla uštipačne
hostiteľka, „dodnes nevieš čo
kde v byte je.“ A pevným krokom vyrazila
vpred. Ale i ona o niečo zakopla
a to niečo zhrmelo na podlahu.
Keď sa o minútu neskôr zjavila
so svetlom v ruke, zospodu ožiarená
ako prízrak, všetci si vydýchli. Ukázalo
sa, že v byte je síce veľa sviečok,
ale všetky sú ozdobné. Polovica z nich
sa nedala zapáliť a tá druhá nebola
schopná osvietiť okolie. Zato okamžite
zhltli všetok kyslík a nahradili ho
chemickým parfémom. V ich svite
miestnosť nadobudla zamyslený výraz
obrazov Rembrandta van Rijna.
5
Svet Grálu
35 | 2013
FEJTÓN
Atmosféra v miestnosti sa zmenila,
akosi zvážnela, získala na pravdivosti.
„Teraz vidno, aká je naša sebavedomá
civilizácia zraniteľná,“ prehovoril
docent Pergner, „žijeme si v pýche
a pohodlí, ale stačí malé zakolísanie
a všetko sa zosype ako domček z karát.“
Chvíľočku všetci mlčali. Zrazu ostalo
málo toho, čím by si mohli nedočkavo
skákať do reči. Rozptýlená
spoločnosť sa stiahla k stolu, k svetlu
sviečky. Všetci boli radi, že sú pospolu.
Vtom si Eliška všimla dvoch ľudí,
ktorých predtým nevidela. V najtmavšom
kúte miestnosti stáli dve priesvitné
postavy v sivých plášťoch, muž
a žena, a pozorovali spoločnosť. Žena
si všimla, že ju Eliška vidí a priateľsky
sa na ňu usmiala. Prvé čo Eliška zacítila,
bola úľava: konečne ten duchaprázdny
večer nadobúda zmysel.
„Ja za to nemôžem, že mám takú
povahu,“ vzdychla si pri stole Viera,
„a nedokážem tie životné starosti zvládať.
Nemám dosť energie. Proste som
sa taká narodila a nedá sa s tým nič robiť.
Je to boží osud.“ Tu sa žena v plášti
pohla a ukázala Eliške na Vieru
prstom: pozri sa! Eliška zaostrila zrak
a začudovala sa: Viera mala na sebe
zdobené šaty bohatej grófky, znudenej
a lenivej. „Veľa si toho v minulom
živote zanedbala, tentoraz to potrebuješ
mať ťažšie,“ prehovorila žena
v plášti k Viere. Ale tá nepočula, len
sa trochu akoby schúlila, úzkostlivo
a nepokojne.
„Vy veriaci ste divní ľudia,“ namietol
podnikateľ Peter, „takí neistí, takí
ustráchaní, ja sa vám čudujem. Stále
o čomsi špekulujete a čímsi sa trápite.
To ja idem na veci pekne zostra, a ono
to vždy vyjde. A pozrite sa – mám
v rodine tri autá a kupujem tretí dom.
Počuj, doktor,“ obrátil sa na internistu
Jakuba, „veď ty máš schopnosti od pánaboha
– ty si už dávno mohol byť primárom
alebo riaditeľom súkromnej
kliniky, a bohatý chlap!“
6
Svet Grálu
35 | 2013
„Prečo?“, obrátil Jakub na Petra sivé,
trochu plaché oči. Peter ohromený zalapal
po dychu „čože!?“ – Tento atentát
na svoj svet nehodlal pripustiť. Vymenil
zásobník v samopale a vypálil
novú dávku. „Nakladajú na teba čoraz
viac práce, potĺkaš sa po nočných službách,
domov chodíš uťahaný, ani oženiť
si sa nestačil – je toto nejaký život?“
„Budeš sa čudovať – je,“ kontroval
neochvejne Jakub, „a dobrý. Ja by som
sa nechcel namiesto liečenia hádať
s podriadenými, kto si kedy vezme
dovolenku a komu pridať na plate.
A ešte niečo.“ Zdvihol hlavu. „Vieš,
mám taký pocit, že tým pacientom,
ľuďom okolo seba niečo dlžím...“. „Ty –
im?“ žasol Peter. – „ Hej,“ priklincoval
Jakub to slovo do priestoru. „Ľudia sú
dnes celí chorí, celí, celí. To sa ti objaví
vo dverách taká bacuľatá tetuška,
pozdraví a kým dôjde k stolu, už viem
koľko bije. Ide kolísavým krokom, to
ten pravý bedrový kĺb by potreboval
operáciu, nohy má opuchnuté, vyzerá
to na choré obličky, asi i na srdce; vyzerá
celá taká ustarostená, aj pleť má
sivastú, trochu je dýchavičná, čo sa tak
celý deň stará len o to gazdovstvo...
ja v tých ľuďoch čítam ako v knihe.
Rozumiem im – nielen to, ja rozumiem
ich životu, chápem, ako je to
v živote usporiadané a prečo je to tak.
A to je veľká vec. Možno tá najväčšia.
A to ešte nie je všetko – tie skúsenosti
a doktorské oko, to je iba začiatok, ale
je tu ešte intuícia, rozumieš, akýsi
dotyk poznania. Nielen porozumenie,
ale skutočné pochopenie, precítenie
– akoby mi život sám diagnózu
našepkával a radil, ako na tú chorobu
ísť. To až neskôr som v čínskej medicíne
naštudoval, že bedrami prechádza
dráha žlčníka, ja som to vypozoroval
už skôr, tie ženy s coxartrózou
bývajú často také... žlčníkové. No a tú
paniu som si posadil pred seba a dal
sa s ňou do reči, stále som čosi hľadal,
a stále to nebolo všetko, čosi mi
chýbalo. Až sa mi zverila, že má veľké
trampoty s dcérou, a tu mi to zrazu
došlo. V okamihu som to mal: hrčka
v ľavom prsníku, to bolo ono.“
V miestnosti vládlo úplné ticho.
Žena v sivom plášti znovu zodvihla
ruku a Eliškou prešla vlna úľaku. Náhle
uvidela Jakuba v minulom živote
inak: pod bielym plášťom mal uniformu.
Chlad a ľahostajnosť z neho
vanula... rozhodoval o živote a smrti
predstupujúcich zbedačených ľudí.
„Ja tým ľuďom niečo dlžím; neviem
presne prečo, ale viem, že ich chcem
držať za ruku a že za to nič nechcem.
Cítim pritom úľavu a je mi dobre.“
„Možno by ste mali poznať svoj minulý
život,“ mienila Viera, „to by vám
určite pomohlo. Asi ste boli nejakým
slávnym lekárom.“
Tieň muža v sivom plášti v kúte
sa pohol. „Nepomohlo,“ prehovoril
pokojne, „a určite nie slávny.“
„Asi nepomohlo,“ pokrčil Jakub
ramenami, akoby ho počul, „ktovie,
možno by ma to naopak zdeprimovalo.
Žijem tu a teraz, a snažím
sa. A po sláve ma nič nie je. Odídem
do penzie ako dobrý lekár, a ľudia
na mňa budú spomínať. To mi stačí.“
Nad miestnosťou sa rozprestrelo ticho
ako mäkké krídla.
Tu v predsieni čosi cvaklo. V kuchyni
sa rozsvietilo svetlo a zarachotila
chladnička.
„Škoda, že to skončilo,“ zašepkala
Viera.
„Neskončilo,“ opáčil Jakub a pozrel
sa na hodinky, „zajtra o siedmej nám
život pokračuje – a vďaka zaň!“
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
TÉMA
Kým ste boli
v minulom
živote?
TOMÁŠ VÝBOCH
„Kým som bol v minulom živote?“ Pýta sa mladý muž veštice sediacej pred ním. Žena
sa mu uprene pozrie do očí a po chvíľke napätého čakania mu odpovie: „Ste veľmi
vnímavý a silný muž. Vy to predsa už tušíte. Boli ste mocným panovníkom, ktorý
si podrobil mnohé národy. Vy ste boli Alexander Veľký!“ Muž sa pousmeje, jeho oči
prezrádzajú uspokojenie aj akési napätie. Počul, čo chcel počuť. Viac nepotrebuje.
Ochotne veštici zaplatí a poznamená, že je naozaj talentovaná a určite ju svojim známym
odporučí. Domov odchádza spokojný, jeho chôdza je sebavedomejšia a istejšia,
jeho ego dostalo novú potravu. „Áno, vždy som tušil, že som bol niekým výnimočným.
Tak mnohé veci sa tým vysvetľujú a dostávajú zmysel!“
Znie to ako lacný a predvídateľný scenár k druhotriednemu filmu. Predsa však je
v dnešnej dobe veľmi aktuálny...
E
PREDUCHOVNENÍ
ĽUDIA
zoterika bude vždy veľmi príťažlivá
pre osoby v ktorých sa spájajú
dve výrazné vlastnosti. Prvou je viera
v neviditeľný svet okolo nás a druhou
duchovná pýcha. Ak sa v človeku
spájajú tieto dve vlastnosti, veľmi
pravdepodobne sa jeho záujem bude
uberať niektorým z mnohých ezoterických
smerov. Dôvod je jednoduchý.
Pokiaľ ide o neviditeľný svet,
človek si môže veľmi ľahko o sebe
niečo nahovárať. V žiadnej inej oblasti
nedosiahne také výrazné uspokojenie
ako v ezoterike. Jeho fantázia
mu totiž poskytne pôdu na mnoho
predstáv, ktoré mu nikto nevyvráti,
pretože tento svet je bežnému
človeku neviditeľný. A ako všade, aj
tu sa stretne s rovnorodými ľuďmi,
ktorí rozmýšľajú podobne ako on,
a tak sa vo svojich sebaklamoch
môžu vzájomne podporovať a obdivovať
jeden druhého. Každý to môže
vo svojom okolí ľahko poznať. Napríklad
ľudia, ktorí radi rozprávajú
o astrológii a nadobudli o nej určité
vedomosti, budú nápadne hovoriť
v superlatívoch práve o svojom znamení
zverokruhu. Budú často poukazovať
na to, aké výnimočné charakteristiky
má ich znamenie, aké
zvláštne a tajomné aspekty obsahuje
a podobne. Ak takých ľudí vo svojom
okolí nemáte, pozrite si televízne
vysielanie, v ktorom numerológovia
a veštice radia ľuďom, ktorí im telefonujú
a žiadajú ich o radu. Ak sa náhodou
nejaký číselný údaj narodenia
volajúceho zhoduje s číselným
údajom narodenia veštice, veštica
7
Svet Grálu
35 | 2013
TÉMA
na to zriedkavo zabudne upozorniť,
pričom nezabudne dodať, že dotyčný
volajúci sa narodil „vo výnimočnom
a veľmi zvláštnom čase“ a disponuje
„obrovskou vnútornou silou“. Presne
rovnaká tendencia sa prejavuje pri
téme minulých životov, len jej forma
je trocha iná.
Motív, ktorý človeka núti pýtať
sa na jeho minulý život, je veľmi
zriedkavo ušľachtilý. Väčšinou je to
zvedavosť a túžba po senzácii, v ktorej
sa skryte prejavuje pýcha človeka.
Toto si ale pýtajúci vôbec neprizná
a v skutočnosti si toho často nie je
vedomý. Spýtajme sa takého hľadajúceho,
kým predpokladá, že asi
bol. Odpoveďou bude veľmi často
nejaká významná osobnosť. Koľko
žien si predstavuje, že boli panovníčkami,
Kleopatrou, kráľovnou,
alebo Janou z Arku. U mužov je
táto tendencia výraznejšia. Boli dobyvateľmi,
rímskymi vojakmi, gladiátormi,
šamanmi, učeníkmi a podobne.
Asi málokto by vám na vašu
otázku odpovedal, že bol bežným
obchodníkom, alebo povaľačom
bez práce. Práve ľudia, ktorí skryte
alebo otvorene očakávajú, že boli
niekým výnimočným, sa najhorlivejšie
snažia získať odpoveď na svoju
otázku. A väčšinou ju aj dostanú
a budú vo svojej domnienke utvrdení.
Otázne však je, či je vízia veštca
pravdou.
K
JE VÍZIA VŽDY
PRAVDIVÁ?
eďže je oblasť neviditeľného sveta
väčšine ľudí neznáma, schopnosti
s ňou spojené sú v podstate nepreskúmané.
Posudzovanie toho, čo
je možné, je veľmi kontrastné. Buď
v takéto schopnosti ľudia neveria
vôbec, alebo naopak, uveria úplne
všetkému, hoci to odporuje aj tej
8
Svet Grálu
35 | 2013
najjednoduchšej logike. Takýto pohľad
je aj na jasnovidcov. Buď ich považujú
za šarlatánov, alebo ľudí mimoriadne
vyspelých a vyvolených.
Vôbec sa tu nerozlišuje, že každý jasnovidec
je úplne odlišný a schopnosť
videnia sa u každého líši.
Tu je dôležité poznamenať,
že každý človek si sám vytvára svoj
neviditeľný svet, ktorý ho obklopuje
a silne ovplyvňuje. Celé jeho vyžarovanie
je úplne presiaknuté jeho myšlienkami,
citmi a vlastnosťami. Veľká
väčšina dnešných jasnovidcov vníma
predovšetkým toto jeho okolie. Ich
videnie je teda silne ovplyvnené myšlienkami
dotyčného človeka, a nielen
to, je ovplyvnené dokonca aj vnútorným
stavom samotného jasnovidca.
Preto, ak ten niečo vidí, vôbec
to ešte nemusí zodpovedať pravde,
veľmi často ide len o videnie myšlienkového
sveta pýtajúceho, ktorý
preto často zostane utvrdený vo svojom
mylnom predpoklade.
S
OPRÁVNENÉ OTÁZKY
amozrejme to nemožno zovšeobecňovať.
Sú medzi nami i ľudia,
ktorých motivuje k poznaniu minulého
života naozajstná túžba po poznaní,
ktorá sa nespája s pýchou
a sebavyvyšovaním. Človek, ktorý
sa vážne zaoberá zmyslom svojho života
a otázkami „odkiaľ sme a kam
smerujeme“ postupným poznaním
nakoniec nadobudne vedomie, že tu
na zemi nie je prvý raz. Vzrastajúcim
Keď človek dospeje k tomu, že prijíma
reinkarnáciu ako fakt, prirodzene v ňom
vyvstane otázka: „Prečo si na minulé životy
nepamätáme?"
dozrievaním pochopí, že reinkarnácia
je nevyhnutná, pretože jeden život
je príliš krátky na to, aby sme získali
dostatočnú múdrosť a poznanie
a nakoniec tiež naplnili zmysel svojej
existencie. Okrem toho sa prijatím
myšlienky reinkarnácie rozuzlí
aj mnoho otázok týkajúcich sa spravodlivosti
vo svete, dôvodu, prečo
sa ľudia rodia s rozdielnymi vlastnosťami
a do rozdielnych pomerov. Ak
sa chce človek držať dogmy a viery
v jeden pozemský život, bude pri svojom
hľadaní neustále narážať na prekážky,
nikdy nedosiahne vnútorný
pokoj, pretože duša túži po spravodlivosti,
vo svojej podstate ona o tejto
spravodlivosti dokonca vie a chce,
aby bola odhalená. O existencii jediného
života naopak, nenasvedčuje
nič, je to len dogma, názor spoločnosti,
ktorá zmýšľa o živote povrchne
alebo vôbec.
Keď človek dospeje do toho bodu,
že začne vnímať reinkarnáciu ako
prirodzený fakt, vyvstane v ňom
oprávnená otázka: „Prečo sa na minulé
životy nepamätáme? Ak je cieľom
života človeka neustály vývoj
a sebazdokonaľovanie, nebolo by
jednoduchšie, keby sme si všetko
pamätali?“
P
ČO SI PO SMRTI
ODNESIEME
red odpoveďou na túto otázku
treba zodpovedať ešte jednu – čo
je to vývoj a sebazdokonaľovanie.
Možno si mnohí pod týmto pojmom
TÉMA
predstavia naučené vedomosti, zručnosť
v remeslách a podobne. Z duchovného
hľadiska je však takéto
poznanie druhoradé. Naučená vedomosť
je potrebná len pre tento pozemský
život, je viazaná na rozum
a pri pozemskej smrti zanikne. To,
čo si človek po smrti odnáša, sú jeho
hlboké zážitky, ktoré ovplyvnili jeho
osobnosť. Rozlišovanie medzi týmito
dvoma schopnosťami, naučeným
a prežitým, nemusí byť na prvý pohľad
jednoduché.
Predstavme si výpočet nejakého
matematického príkladu – šesť vynásobte
šiestimi. Spamäti dospejete
k výsledku. Táto myšlienková úvaha
v nás nevyvoláva nijaké emócie, nijaký
cit. Je to naučená vedomosť,
ktorá smrťou zanikne. Teraz si spomeňte
na nejaký zážitok, ktorý vás
hlboko zasiahol. Spomienka môže
byť taká silná, že i vo chvíli, keď si
na ňu pomyslíte, sa môže objaviť fyzická
reakcia – zrýchlený dych, mráz
po chrbte, alebo zmenená nálada.
Toto sú zážitky duše, ktoré si človek
odnáša i po smrti. Konkrétny zážitok
si pamätať nebude, skôr len jeho
stopu. Niekto si môže napríklad
myslieť, že život v hmotnom blahobyte
mu prinesie šťastie. Celý svoj
život zasvätí hromadeniu bohatstva,
stane sa kariéristom a workholikom,
len aby získal to, čo on považuje
za šťastie. Takto si svoj život, prirodzene,
skráti, keďže predčasne vyplytvá
všetky svoje sily. Ako tento
človek starne, pričom musí spĺňať
i dôležitý predpoklad – že svoj život
z času načas zvažuje a necháva
k sebe prehovárať vnútorný hlas
i svedomie - postupne dospeje k bolestnému
poznaniu, že mu blahobyt
priniesol akúsi spokojnosť, pohodlie,
ale nie šťastie. Toto bolestné poznanie
vytvorí do duše človeka nezmazateľnú
stopu, stane sa jeho vlastníctvom.
Ak tento človek zomrie
9
Svet Grálu
35 | 2013
TÉMA
a po nejakom čase sa opäť narodí,
nebude si síce pamätať, že by vo svojom
minulom živote bol bohatým,
bude v ňom však presvedčenie,
že hmotné bohatstvo nezaručuje
šťastie. Bude cítiť, že šťastie treba
hľadať inak. To je ten číry extrakt,
prežitie, ktoré sformovalo a zmenilo
osobu človeka. Okolnosti, ako k takému
poznaniu dospel už vôbec nie
sú dôležité, dokonca je nežiaduce
aby to vedel.
ŽIŤ PRÍTOMNÝ OKAMIH
V
esmírne zákony pracujú tak, aby
priniesli človeku čo najviac zážitkov,
ktoré sa do jeho duše hlboko
zapíšu a pomôžu mu sformovať ho
tak, aby bol užitočný. Pri tom je
veľmi dôležité, aby človek plne prežíval
prítomný okamih. Nie je náhoda,
že je táto okolnosť silne prizvukovaná
v rôznych náboženstvách
a učeniach. Iba ak človek plne prežíva
prítomný okamih, úplne sa mu
otvorí a snaží sa ho pre seba využiť,
vtedy je „stopa“ toho okamihu dostatočne
silná, aby ovplyvnila charakter
a pohľad na svet. Môžeme to
obzvlášť výrazne vnímať u detí. Ich
schopnosť analytického myslenia nie
je ešte dostatočne vyvinutá, preto je
schopnosť preciťovania prítomného
okamihu veľmi výrazná. Toto sa deje,
samozrejme, nevedome, dôležité ale
je, aby bol dospelý človek schopný
uchovať si časť tejto detskosti v sebe.
V dospelom veku sa táto schopnosť
môže ešte viac zušľachtiť, pretože
sa prežívanie deje vedome. Ľudia
dôležitosť tohto prežívania podvedome
vyciťujú, preto sa väčšina
z nich veľmi rada vracia v spomienkach
do detstva a tieto spomienky
považuje za mimoriadne cenné, samozrejme,
pokiaľ človek nežil v obzvlášť
ťažkých pomeroch. Nadmerná
10
Svet Grálu
35 | 2013
práca rozumu často zabraňuje tomu,
aby človek prítomný okamih dostatočne
precítil.
A
ČO AK BY SME SI
PAMÄTALI?
k by sa človek rozpamätal na svoj
minulý život, je veľmi pravdepodobné,
že by zvyšok života prežil
v očakávaní a strachu, pocitoch
viny, alebo naopak, v ľahkovážnom
ničnerobení. Príliš by ho totiž mohli
zamestnávať spomienky na minulosť.
Vezmime si extrémnejší prípad.
Niekto by sa rozpamätal na to,
že v minulom živote zapríčinil vlastnou
nedbanlivosťou smrť niekoľkých
osôb. Takéto poznanie by ho mohlo
úplne paralyzovať a vyvolať obrovský
strach pred odplatou. Právom
by totiž mohol očakávať, že bude
v tomto živote zabitý tiež nedbanlivosťou
iného človeka. Takéto emočné
stavy by ho úplne odstrihli od reality,
TÉMA
mohli by vyvolať panickú poruchu
a ďalšie patologické stavy. Ujarmený
v strachu by mohol začať konať vypočítavo,
napríklad by vôbec nevychádzal
z domu, alebo by sa kŕčovite
snažil konať dobro, aby splatil dlh.
Takéto dobro ale nie je skutočným
dobrom, jeho motívy by boli čisto sebecké
a nepriniesli by mu vykúpenie
z viny. A tiež naopak, ak si bol človek
vedomý toho, že v minulom živote
vykonal veľmi mnoho dobra, mohol
by nadobudnúť dojem, že v tomto živote
už taký dobrý byť nemusí, a stal
by sa duševne vlažným. V oboch
prípadoch tu vidíme silné fixovanie
sa na minulosť. Teda práve to, čo
nemá byť. V spomienkach človek neprežíva
prítomný okamih. Bol by to
pre neho zbytočne premárnený život.
Ak sa nad tým zamyslíme, pochopíme
v tom múdrosť prírodných zákonov,
ktoré dovoľujú človeku „zabudnúť“.
Vytvára sa tak tá najlepšia
pôda na to, aby sa človek zo svojej
viny vykúpil. Pretože ak sa rozhodne
pre to, že chce byť ľuďom prospešný,
bude to len z jeho vlastnej vôle, len
preto, že chce, nie preto, aby vyrovnal
dlh. A preto jeho láska bude nezištná
a pravá.
Ak človeku nie je dané vedieť,
kým v minulom živote bol, je ľahkovážne
snažiť sa to zistiť umelými
spôsobmi, ako je napríklad psychická
regresia v ktorej hypnotizér
človeka uvedie do hypnotického
spánku a vyzve, aby sa rozpamätal
na okolnosti svojho minulého
života. Takýto zážitok môže mať
vážne psychické následky, hoci
sa terapeuti odvolávajú na pozitívne
ciele v snahe pochopiť motívy činov
svojich pacientov prostredníctvom
väzby na minulý život. Zo všetkých
metód hypnózy má regresná terapia
najzávažnejšie vedľajšie účinky.
Klinické štúdie opisujú chronické
bolesti hlavy, depresie, chorobne
úzkostné reakcie. Obnovujú sa aj
spomienky na dávnejšie traumy,
vracajú sa disociatívne epizódy, objavuje
sa psychóza.
AK SA PREDSA LEN
PAMÄTÁME
Existujú mimoriadne prípady,
keď sa ľudia samovoľne rozpamätajú
na svoje minulé životy a potom
hnaní vnútorným nutkaním po nich
pátrajú. Taký bol aj príbeh Jenny
Cockellovej, ktorá svoj životný príbeh
vyrozprávala v knihe „Deti včerajška“.
Presvedčivé svedectvo prináša
aj kniha „Most času“ v ktorej
sa malý chlapec James Leininger rozpamätal
na svoj minulý život z obdobia
druhej svetovej vojny. Pod tlakom
množstva nevyvrátiteľných dôkazov
museli i jeho rodičia priznať, že ich
dieťa bolo reinkarnovaným pilotom
lietadla. Takéto prípady sú veľmi
ojedinelé, no nemali by sme cez ne
prechádzať bez povšimnutia. Sú pre
ľudí podnetom na zamyslenie, aby
prehodnotili svoj doterajší pohľad
na svet. Pri týchto prípadoch rozpamätania
sa nájdeme určitú podobnú
črtu – osoby, ktoré ho zažili, zväčša
netúžia po senzácii a po tom, aby
ich ľudia videli a obdivovali. Dôvod,
prečo svoj príbeh vyrozprávali, nesúvisí
s ich egocentrizmom, ale so snahou
pomôcť, byť užitočný, prípadne
sa zbaviť ťarchy, ktorú na sebe pociťujú
a pod.
Každý vnímavý človek môže
do istej miery tušiť, kým kedysi bol
a na akom mieste žil. Indíciou k tomu
môžu byť jeho vlohy ako aj jeho koníčky
a záujmy z detstva. Mnoho mu
môže napovedať zvláštna, ničím nevysvetliteľná
príťažlivosť k miestu,
kultúre alebo národu na zemi, ktorá
nemá zjavnú spätosť s jeho terajším
zázemím. Nepredstavujú naše
strachy a fóbie skryté spomienky
na spôsob akým sme zomreli alebo
príčinu, prečo sme trpeli? Takmer
každý má tiež skúsenosť, že pri zoznámení
sa s novou osobu mal pocit,
akoby ju už niekedy videl, poznal,
hoci to v terajšom živote mohol
úplne vylúčiť. Napriek tomu, žiadna
z týchto skúseností nedáva istotu,
že súvisí s minulým životom.
Koniec koncov je to jedno. Zabudnutím
na minulý život nás príroda
učí, že je úplne jedno, kým sme
kedysi boli, pretože v skutočnosti
záleží jedine na tom, kým sme teraz.
Nič človeku nepomôže, ak bol
v minulom živote výnimočný dobrodinec,
pokiaľ túto svoju schopnosť
stratil a dnes je len lenivým človekom,
slniacim sa vo svojej predošlej
sláve. Zákon pohybu núti človeka
k neustálemu zdokonaľovaniu
a vývoju. Všetko, čo človek nepoužíva,
sa časom zmenšuje a stratí.
To isté platí o jeho vlohách a vlastnostiach.
Tento istý zákon necháva
človeka prežívať skutočné šťastie
len v prítomnom okamihu. Človek
môže šťastie pocítiť len vo chvíli,
keď si ho skutočne zaslúži. Spätné
spomienky na roky šťastia vyvolajú
pocit nostalgie, ale nie šťastie samotné.
Rovnako je zbytočné smútiť
a bedákať nad minulými chybami
a previneniami, pretože skutočný
platný čas je len „teraz“ a tento čas
nám dáva možnosť zmeniť sa a tým
zmeniť svoju budúcnosť.
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
11
Svet Grálu
35 | 2013
TÉMA
Barbro Karlén:
„Keď som bola
Annou Frankovou“
„Moje spomienky na minulý život“
VÍTĚZSLAV FOF
Anna Franková sa narodila roku 1929
v nemeckej židovskej rodine. Keď mala
trinásť rokov, ukryla sa celá jej rodina
pred prenasledovaním nacistov v Amsterdame,
v zadnom trakte kancelárskej
budovy. Krátko predtým začala Anna,
citlivé a zjavne talentované dievča, písať
svoj svetoznámy „Denník Anny Frankovej“.
Väčšina z neho je venovaná životu
v stiesnených priestoroch úkrytu,
zaznamenávanému vnímavými očami
dospievajúceho dievčaťa. Dva roky potom
bol úkryt prezradený a všetci jeho
obyvatelia boli odvezení do koncentračného
tábora. Späť sa vrátil len otec Otto
Frank.
Barbro Karlén sa narodila v roku
1954 vo Švédsku, deväť rokov
po smrti Anny Frankovej.
Jej spomienky na predchádzajúci
život pripisovali rodičia sprvoti
12
Svet Grálu
35 | 2013
Anna Franková (1929–1945)
TÉMA
Dom Anny Frankovej
bujnej fantázii. Meno Anna Franková
im nebolo nijako známe, pretože
denník holandskej školáčky nebol
ešte v 60-tych rokoch preložený
do švédčiny. Pre Barbro bolo nanajvýš
zvláštne nazývať svojich rodičov
„mami a tati“, hlavne keď cítila,
že to nie sú jej skutoční rodičia. Život
v takto rozpoltenom svete bol veľmi
náročný. Hoci ju rodičia mali veľmi
radi, nechceli sa touto skutočnosťou
zaoberať. Nikto jej nerozumel, nebolo
sa komu zveriť.
Roky plynuli a Barbro stále rozprávala
rodičom o svojom predchádzajúcom
živote. Tvrdila, že jej pravý
otec si ju určite čoskoro vyzdvihne.
Pýtala sa, kedy môže odísť domov.
Spomenula si dokonca, že jej priezvisko
bývalo „Franková“. To mala
šesť rokov. Matka dievčaťa už bola
natoľko znepokojená, že ju zaviedla
k psychológovi. Lenže Barbro si zavčasu
uvedomila, že psychológ je
rovnaký dospelý ako všetci ostatní
a tak mu o svojich neobvyklých spomienkach
nič nepovedala. Lekár ju
vyšetril, a nezbadal žiadnu odlišnosť
od zdravého dieťaťa jej veku. Povedal
matke, že dievčaťu nič nechýba
a že z toho určite vyrastie.
Čo sa však nikdy nestalo.
V siedmich rokoch začala
chodiť do školy a naučila
sa čítať a písať. Písanie
pre ňu znamenalo obrovskú
úľavu, pretože papieru
mohla zveriť všetko, čo
by nikto iný nepochopil.
Po čase bola jej izba zaplavená
množstvom listov
popísaných básňami, poviedkami
a filozofickými
esejami. Témy boli viac
než prekvapivé. Ľudská
povaha, smrť, hriech, odpustenie,
vyššia moc, reinkarnácia,
odkiaľ pochádzame,
kam ideme.
Jedného dňa našiel jej
listy rodinný priateľ a spýtal
sa, či ich môže ukázať
nakladateľovi. Rodičia priznali, že jej
písanie považujú za výstrednosť,
ktorej sa venuje už niekoľko rokov.
Nikdy ich nenapadlo, že by diela stáli
za vydanie.
A tak v dvanástich rokoch vyšla jej
prvá kniha s názvom „Man on Earth“
(Človek na Zemi). Razom sa kniha
stala senzáciou a Barbro najčítanejšou
autorkou Švédska, detským literárnym
zázrakom. Len zriedka minul
deň bez toho, že by
sa neobjavilo interview
s ňou v televízii
alebo v tlači.
Len málokto však
vedel o jej často
opakovanej nočnej
more: Muž v zelenej
uniforme dievča
brutálnym spôsobom
vlečie z úkrytu
jej rodiny do opancierovaného
auta.
Vo svojej prvotine však nespomína
ani najmenšiu súvislosť svojej osoby
so životom Anny Frankovej. V tom
čase sa v škole dozvedela, že Anna
Franková je známou osobnosťou.
Barbro sa cítila čudne, keď učiteľka
hovorila o holandskej školáčke a jej
denníku. Vnímala, že je to ona,
o ktorej sa hovorí. Ako si môže učiteľka
dovoliť povedať to alebo ono?
Bola si však vedomá toho, že o svojich
zážitkoch nesmie nikomu povedať.
Spomienky boli stále živé, len
Barbro sa stala mlčanlivejšia.
Kľúčovým momentom bola jej
cesta po Európe. Navštívila s rodičmi
hlavné mesto Nemecka, Francúzska,
Belgicka a Veľkej Británie.
Dostala sa i do Amsterdamu. Kým
v iných veľkomestách sa cítila cudzia,
tu na ňu dýchol pocit dobre známeho
prostredia. Ubytovali sa v hoteli
a plánovali návštevu miestnych pamätihodností.
„Dom Anny Frankovej navštívime
ako prvý,“ vyhlásil otec, zatiaľčo sedeli
v hotelovej izbe, „zavolám taxík.“
„Taxík nepotrebujeme,“ odvetila
malá Barbro, „je to len kúsok pešo,
dovediem vás tam.“
„Ako môžeš vedieť, kadiaľ sa tam
ide a ako je to ďaleko, keď si tu nikdy
nebola?“
„To neviem, ale dajte mi šancu doviesť
vás tam.“
Vyrazili na cestu, po desiatich
Tajný vchod
13
Svet Grálu
35 | 2013
TÉMA
Izba Anny Frankovej
minútach prišli na križovatku,
a Barbro povedala, že za ďalším rohom
už stojí dom, ktorý hľadajú.
Obaja rodičia nechápali, čo sa vlastne
deje, ale na nič sa nepýtali.
Zatiaľ čo sa blížili k domu, všimla
si Barbro, že schody k hlavným dverám
sú iné než v jej spomienkach.
„To je zvláštne, schody sú úplne iné,“
prehodilo dievča mimovoľne. Ani
tentokrát rodičia nič nepovedali.
Kúpili lístky a vošli do domu. V tej
chvíli sa dievčaťa zmocnil ten najstrašnejší
pocit, aký kedy zažila.
V okamihu sa ocitla vo svojich najhorších
snoch, ktoré ju prenasledovali
celé detstvo. Teraz videla, že to
neboli fantastické predstavy, ale spomienky
na minulý život ukryté hlboko
v duši. Matka si všimla jej vydesený
výraz a pýtala sa, či je všetko
v poriadku a či skutočne chce ísť
na prehliadku. Malá pritakala, ale
poprosila, aby sa mohla mamky stále
držať za ruku.
Vyšli nahor do izby, kde žila Anna
Franková. Atmosféra toho miesta
ju natoľko vydesila, že by najradšej
hneď utiekla preč. Malá časť jej ja
však túžila zostať a porovnať, do akej
miery sa jej predstavy zhodovali
so skutočnosťou.
Začala si prezerať obrázky na stene,
vystrihnuté z novín a časopisov.
14
Svet Grálu
35 | 2013
Mala veľkú radosť, pretože úplne
presne zodpovedali jej spomienkam.
Cítila sa takmer, akoby sa po dlhej
dobe vracala domov.
„Vidíš tie obrázky, mami? Sú stále
ešte na svojom mieste!“
„Aké obrázky?“
Zadívala sa na stenu
pozornejšie a s prekvapením
zistila, že na nej
žiadne obrázky nevisia.
„Myslím tie, čo boli
zavesené na stene
priamo pred nami.“
Na matku dievčatka
už toho bolo dosť. Zavolala
sprievodcu a spýtala
sa, či boli niekedy
predtým na stene nejaké
obrázky.
„Umiestnila ich tam
Anna Franková, ale
pred pár týždňami sme ich zložili.
Návštevníci na ne siahali a obrázky
tým trpeli. Skoro sa sem vrátia, tentokrát
už budú umiestnené v ráme
pod sklom.“
V tej chvíli si matka malej Barbro
konečne uvedomila, že všetky príbehy,
ktoré jej dcérka rozprávala,
nie sú výplodom detskej fantázie.
Bol to rozhodujúci moment,
kedy pre svoju dcéru získala
viac pochopenia a začala ju
brať takú, aká je. Vzťah oboch
sa výrazne posunul k lepšiemu,
šťastnejšiemu spolužitiu. Objala
svoju dcéru s novým porozumením
a do očí jej vstúpili slzy.
Barbro sa spýtala mamky, či
by na ňu a otca mohla počkať
vonku. Pocit vo vnútri domu
bol pre ňu na hranici znesiteľnosti.
Otec trval na tom, že chce
vidieť všetky písomnosti, predmety
i záznamy, a tak malá
sľúbila, že počká tesne pred
vchodom a nikam sa nezatúla.
Rodičia dovolili.
Dievča schádzalo po schodoch
a plakalo. Bolo na smrť vydesené.
Chcela ísť preč. Len von. Rýchlo
z tohto domu. Bola už takmer pri
dverách, keď sa vynoril muž v zelenej
uniforme. Mieril na ňu. Bol skutočný!
Chcela sa kryť. Zdvihla ruku.
Zatackala sa a spadla.
Keď sa spamätala, videla len ľahostajné
tváre okolitých turistov. Neistým
krokom vyšla von. Na rodičov
čakala len pár minút a potom spoločne
dom opustili.
V ten deň si matka konečne pripustila,
že malá Barbro bola v minulom
živote Anna Franková. Od toho okamihu
sa výrazne zmenila.
Otec bol však vo svojich názoroch
silne konzervatívny. Takmer ho obťažovalo,
že mal pred očami také jasné
dôkazy. Cítil sa ubitý argumentami.
Nechcel, aby to tak bolo. Mal svoj kresťanský
svet, kde bolo všetko presne
nalinkované a bolo to tak podľa neho
správne. Predstava reinkarnovanej
dcéry, v minulom živote židovky, bola
pre neho neprijateľná. Povedal, že nechápe,
ako mohla Barbro ukázať cestu
k domu Anny Frankovej, poznať vymenené
schody, alebo vidieť obrázky
TÉMA
na stene. Pripustil , že na tomto mieste
jeho dcéra zrejme akýmsi spôsobom
bola už predtým. No viac o tom nechcel
hovoriť.
Barbro rozdielne stanoviská
svojich rodičov prijala. Konečne
hodiny sa rozprávali. Od tohto okamihu
sa stali blízkymi priateľmi.
Keď znovunájdený bratanec opúšťal
miesto stretnutia, zastavili ho
zvedaví novinári. Bernhard na ich
otázky odpovedal, že pokiaľ vôbec
Vydané knihy Barbro Karlén
sa mohla vysporiadať so svojimi spomienkami.
Teraz len dúfala, že bude
môcť nechať minulosť za sebou,
a nechcela o tom viac hovoriť. Písala
ďalej knihy, ale neplánovala ich vydanie.
Netúžila po sláve ani uznaní,
nemala potrebu ponúkať senzáciu.
Naisto vedela, ako sa veci majú, a to
jej úplne stačilo.
Po rokoch nastal v jej nazeraní
zlom. Jej švajčiarsky nakladateľ zistil,
kým údajne bola v minulom živote
a rozhodol sa zoznámiť ju s riaditeľom
Nadácie Anny Frankovej. Spýtal
sa jej, či by jej neprekážalo stretnúť
sa osobne s jedným slávnym hercom,
ktorý čítal jej knihy. Nepovedal jej,
že ide o posledného žijúceho príbuzného
Anny, jej bratanca Bernharda
Eliasa, o ktorom sa píše i v slávnom
denníku. Švajčiarsky herec súhlasil
so stretnutím, hoci dopredu oznámil,
že je to skôr zo zvedavosti, pretože
v možnosť reinkarnácie neverí.
Pri ich osobnom stretnutí však
okamžite šli všetky pochybnosti bokom.
Akonáhle sa uvideli, padli si
do náručia, plakali dojatím a dlhé
mohol niekto byť v minulom živote
Annou Frankovou, tak je to určite
Barbro Karlén.
Toto vyhlásenie vzbudilo veľký
rozruch. Denníky začali útočiť
na jeho slová a spochybňovať ich vierohodnosť.
Domnievali sa, že riaditeľ
takej prestížnej organizácie si nemôže
dovoliť natoľko nekonvenčný
názor, nieto ho verejne propagovať.
Medzitým Barbro napísala knihu
„And the Wolves Howled: Fragments
of Two Lifetimes“(A vlci vyli: Zlomky
dvoch životov) a pred vydaním ju
konzultovala s Bernhardom. Povedala
mu, že pokiaľ s niečím v tejto
knihe nesúhlasí, do tlače sa to nedostane.
Riaditeľ knihu prečítal a vyjadril
sa, že rozhodne musí byť vydaná.
Keď v roku 2000 pri uvedení knihy
verejne vystúpil a vyjadril jej svoju
plnú podporu, novinári nemali zľutovania.
Tlak médií bol taký výrazný,
že prispel k zhoršeniu jeho zdravotného
stavu a bol jednou z príčin infarktu.
Po tejto srdcovej príhode požiadala
Barbro Bernharda, aby k jej
prípadu už nevydával žiadne vyhlásenia
a nevystavoval sa tak zbytočne
kritike.
V závere knihy priznáva, že by bolo
ďaleko ľahšie prihlásiť sa k svojim
spomienkam, keby nebola v minulom
živote takou známou osobnosťou.
Uvedomuje si tiež, koľko problémov
jej spôsobil fakt, že si z predchádzajúceho
pozemského pobytu toľko
pamätá. Jasne tým potvrdzuje, akou
veľkou pomocou je pre človeka nemožnosť
spomenúť si na predchádzajúce
pozemské vtelenie.
„Nezáleží mi na tom, či ľudia veria,
že som žila ako Anna Franková,
alebo nie,“ povedala neskôr Barbro.
„Sama viem, že to tak bolo a to mi
stačí. Za podstatné považujem, aby
ľudia porozumeli hlbokej dômyselnosti
života. Toto pochopenie ich
posilní a dodá im nádej. Vyrovnajú
sa tak ľahšie so všetkými osudovými
ranami, ktoré ich postihnú.“
Tereza Sýkorová a Vítězslav Fof
redakce@svetgralu.cz
15
Svet Grálu
35 | 2013
TÉMA
Tajomstvo zrodenia
Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
Ľ
udia nevedia, čo tým činia, keď
hovoria, že je veľká nespravodlivosť
v tom, v akých pomeroch sa človek
rodí!
Jeden zanovito prehlasuje: „Ak je
nejaká spravodlivosť, ako sa môže
narodiť dieťa, zaťažené dedičnou
chorobou! Nevinné dieťa musí spolutrpieť
za hriechy rodičov!“
Iný zase povie: „Jedno dieťa sa rodí
v bohatstve a druhé v trpkej chudobe
a núdzi. Z toho nemôže vyrásť viera
v spravodlivosť.“
Alebo: „Pripusťme, že rodičia
majú byť potrestaní, potom ale nie je
správne, že trestom je nemoc a smrť
dieťaťa. Dieťa musí predsa pri tom
trpieť nevinne.“
Takýchto a podobných názorov koluje
medzi ľuďmi na tisícky. Niekedy
i vážne hľadajúci si tým lámu hlavy.
Jednoduchým prehlásením, že „nevyspytateľné
sú cesty Božie, ktoré
privádzajú všetko k dobrému“, neodstráni
sa zo sveta to nástojčivé
„prečo“. Kto sa chce tým uspokojiť,
musí sa s tým ľahostajne zmieriť,
alebo každú spýtavú myšlienku musí
v zárodku potlačiť ako neoprávnenú.
Ale tak to nebolo chcené! Otázkami
sa nájde pravá cesta. Ľahostajnosť
alebo násilné potláčanie pripomína
len otroctvo. Boh však nechce
mať otrokov! Nechce tupé poddanstvo,
ale slobodný, vedomý pohľad
nahor.
Jeho nádherné, múdre usporiadanie
sa nepotrebuje zahaľovať
do mystického šera, ale skôr získa
16
Svet Grálu
35 | 2013
ešte na svojej vznešenej nedotknuteľnej
veľkosti a dokonalosti, ak voľne
leží pred nami! Svoje večné pôsobenie
koná bez prestania, nezmeniteľne
a neúplatne, so stále rovnakým pokojom
a istotou.
Nedbá na hromženie alebo uznanie
ľudí, ani na ich nevedomosť, ale
vracia každému jednotlivcovi v zrelých
plodoch navlas presne to, čo zasieval.
...
Človek si teda vytvára svoj budúci
život vždy sám. Dodáva nitky a určuje
tak farbu a vzor rúcha, ktoré
pre neho utkajú Božie krosná zákona
zvratného pôsobenia.
Vo vzdialenej minulosti spočívajú
často príčiny, určujúce vonkajšie pomery,
do ktorých sa duša zrodí, práve
tak ako dobu, pod vplyvmi ktorej
dieťa vstupuje do pozemského sveta.
To všetko pôsobí potom trvalo cez
celé jeho pozemské putovanie, aby
sa dosiahlo to, čo je práve pre túto
dušu potrebné k vyrovnaniu, k obrúseniu,
k odvrhnutiu a k ďalšiemu vývoju.
Ale ani to sa nedeje jednostranne
len pre dieťa. Vlákna sa totiž spriadajú
samočinne tak, že v pozemskom
sa tiež odohráva zvratné pôsobenie.
Rodičia dávajú dieťaťu práve to, čo
potrebuje k svojmu vývoju, a tak isto
zase aj dieťa rodičom, nech už je to
dobré alebo zlé. Veď k duchovnému
vývoju patrí prirodzene aj oslobodenie
sa od zla prežitím. Tým, že sa zlo
prežije a spozná, ako také sa aj
odvrhne. A príležitosť k tomu dáva
vždy zvratné pôsobenie. Bez neho
by sa človek nikdy nemohol naozaj
oslobodiť od toho, čoho sa dopustil.
V zákonoch zvratného pôsobenia
spočíva teda cesta k slobode alebo
k vzostupu ako veľký dar a milosť.
Z toho dôvodu nemožno vôbec hovoriť
o treste. Trest je nesprávny výraz,
lebo predsa práve v ňom sa prejavuje
najväčšia láska, ruka Stvoriteľova,
podávaná na odpustenie hriechov
a oslobodenie sa.
...
Len jeden jednoduchý príklad nech
je uvedený: Matka miluje svojho syna
natoľko, že mu všemožne bráni, aby
sa oženil a od nej odišiel. Stále ho
pripútava k sebe. Takáto láska je
falošná, čisto sebecká, i keď matka
podľa svojej mienky vynakladá
všetko, aby synovi učinila pozemský
život čo najkrajším. Svojou sebeckou
láskou zasiahla do synovho života
neprávom.
Pravá láska nemyslí na seba, ale
vždy len na prospech milovaného, aj
keď je to spojené s vlastným odriekaním.
Príde hodina, keď je matka odvolaná.
Syn teraz ostal sám. Je pre neho
už prineskoro, aby sa ešte vzchopil
k radostnému splneniu vlastných
prianí, ako to poskytuje mladosť.
Napriek tomu predsa niečo získal;
núteným odriekaním si niečo odpykal.
Či už to bolo niečo rovnorodé
z jeho predchádzajúceho bytia, takže
sa vyhol vnútornému osamoteniu
TÉMA
v manželstve, ktoré by ho inak muselo
postihnúť, keby sa bol oženil,
alebo je to niečo iné. Týmto môže
len získať.
Matka však vzala svoju sebeckú
lásku so sebou. Príťažlivá sila duchovnej
rovnorodosti ju preto ťahá
neúprosne k ľuďom s podobnými
vlastnosťami. Len v blízkosti takých
ľudí nachádza možnosť, aby prostredníctvom
ich citového života
mohla spolupreciťovať časť svojej
vlastnej vášne, pretože títo ľudia tiež
preukazujú sebeckú lásku voči iným.
Tak zostáva pripútaná k zemi.
Ak dôjde potom u ľudí, v blízkosti
ktorých sa matka trvalo zdržuje,
k počatiu, ona sa znovu vtelí práve
v dôsledku tohto pevného duchovného
spútania.
Potom sa situácia obráti. Ona ako
dieťa musí teraz trpieť pre podobnú
vlastnosť otca alebo matky to isté,
čím kedysi trpelo jej dieťa od nej. Nemôže
opustiť svoj rodičovský dom,
aj keď po tom túži a naskytujú sa jej
príležitosti. Jej vina je zahladená, keď
prežitím na sebe samej pozná takéto
vlastnosti ako nesprávne, a tým
sa od nich oslobodí.
Pri spojení s hrubohmotným telom,
to jest pri inkarnácii, kladie
sa každému človeku na oči páska,
ktorá mu bráni vidieť a rozpamätať
sa na svoje predošlé bytie. Aj to,
ako všetko dianie vo stvorení, je len
k prospechu dotyčného. Opäť v tom
spočíva múdrosť a láska Stvoriteľa.
Keby sa každý mohol presne rozpamätať
na svoj predošlý život, zostal
by vo svojom novom pozemskom živote
len tichým pozorovateľom, vedomý
si toho, že stúpa, alebo niečo
rozväzuje. Avšak práve preto by potom
pre neho nebol možný nijaký
pokrok, ale skôr by to prinieslo veľké
nebezpečie zostupu.
Pozemský život má byť skutočne
prežitý, ak má splniť svoj účel. Len to,
čo človek vnútorne prežije, teda precíti
od najvyššieho po najhlbšie, len
to je jeho vlastníctvom. Keby človek
vždy už vopred poznal jasne presný
smer, jemu prospešný, nemusel by
uvažovať ani sa rozhodovať. Tým by
zase nezískal nijakú silu, nijakú samostatnosť,
ktoré bezpodmienečne
potrebuje.
Avšak takto berie každú situáciu
v pozemskom živote vážnejšie. Každé
skutočné prežitie vštepuje nezabudnuteľné
dojmy do citu, do toho nesmrteľného,
čo si človek pri svojej
premene bytia odnáša so sebou ako
svoje vlastníctvo, ako časť seba samého,
už pretvoreného podľa prežitých
dojmov. Ale odnáša si len to
skutočne prežité, všetko ostatné zaniká
pozemskou smrťou. Toto prežité
však zostáva ako číry extrakt
pozemského života, ako jeho zisk!
K prežitému nepatrí naučené; iba
to, čo si z naučeného osvojil prežitím.
Celá ostatná hŕba naučeného,
kvôli čomu nejeden človek obetuje
celé pozemské bytie, odpadá ako
bezcenný brak. Preto by mal každý
okamih života brať vážnejšie, aby
ním pulzovalo silné životné teplo, či
už v myšlienkach, v slovách alebo
v činoch, a aby neupadol do prázdnych
návykov.
Novonarodené dieťa vyzerá s páskou
na očiach, ktorú dostalo pri vtelení,
ako úplne nevedomé, a preto
omylom považované aj za nevinné.
Pritom si často prináša mocnú
karmu, ktorá mu poskytuje možnosť
napraviť predchádzajúce bludné
cesty prežitím. Karma je v osudovom
určení len nutným následkom diania
v minulosti. Pri poslaniach sa karma
berie dobrovoľne na seba kvôli získaniu
pozemského chápania a pozemskej
zrelosti, potrebných k ľahšiemu
splneniu poslania, pokiaľ však karma
nepatrí k samotnému poslaniu.
Preto by človek už nemal reptať
proti nespravodlivosti pri narodeniach,
ale mal by vďačne vzhliadnuť
k Stvoriteľovi, ktorý každým narodením
dáva len novú milosť!
Abd-ru-shin
17
Svet Grálu
35 | 2013
VÝCHOVA
12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy alebo
„Ako nemyslieť
na ružového slona“
BIRGIT MARIA A PHILIPP-DAMIAN SIEFERT
Najdôležitejšie zásady úspešnej výchovy
sme vám predstavili už v čísle 34. Pokiaľ
ste si ich vzali k srdcu, bude pre vás v poradí
tretie pravdepodobne celkom samozrejmé:
Pravidlo číslo 3
PO KAŽDOM „NIE“
DESAŤKRÁT „ÁNO“
18
Svet Grálu
35 | 2013
Samozrejme, tento „výrok“ nebudeme
brať celkom doslovne. Pokiaľ
naše dieťa robí niečo, čo ohrozuje
jeho zdravie alebo život, potom je naše
„nie“ namieste. No dieťa naň zareaguje
oveľa spontánnejšie a rýchlejšie, pokiaľ
toto nie počúva len zriedka. Prirodzene
zbystrí pozornosť.
Ak v nejakej bežnej situácii chceme
vysloviť nie, skúsme sa najprv
na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa, či
je tento zákaz skutočne nevyhnutný.
Podľa našich skúseností je použitie slovíčka
nie väčšinou zbytočné.
Ak zakazujeme príliš často, podlieha
naše nie „inflácii“. Radšej citlivým
usmerňovaním našich detí rozvíjajme
ich zmysel pre vnímanie reality a porastie
aj ich dôvera v seba samých. Ony
chcú spoznávať realitu vo všetkých jej
podobách – i keď je to pre nás dospelých
niekedy ťažko znesiteľné. V prípade,
že dieťa prekračuje „hranice“,
potom nech je nie z našej strany citlivé,
ale rozhodné: deti hranice potrebujú
a postupne sa ich učia akceptovať.
Keď budeme zákazmi šetriť, deti ich
budú rešpektovať. To je aj naša skúsenosť.
Občas nevychádzame z údivu,
s akou samozrejmosťou akceptuje nie
VÝCHOVA
naša vnučka. Pravda, od nás ho počuje
zriedka.
Skúsme sa zamyslieť: ak často a bez
rozmyslu povieme nie, musíme svoje
rozhodnutie nezriedka korigovať.
Na jednej strane tým vzbudzujeme
neistotu, alebo náš zákaz deti začnú
ignorovať, čo je celkom pochopiteľná
reakcia, ktorá však stresuje všetkých
zúčastnených.
Okrem toho, časté nie vyvoláva
vzdor a frustráciu. Ako sa cítime my,
keď nám niekto neustále odporuje?
Vyhýbajme sa aj „skrytému nie“ v záporných
formuláciách: „Neskáč! Nelietaj
toľko! Nebúchaj tak tými dverami!“
Dajme si záležať na kladnej formulácii:
„Zatváraj prosím dvere potichu!“
To predsa znie úplne inak: príkaz
sa mení na želanie, prosbu. Okrem
iného tu spolupracuje aj „princíp ružového
slona“. Ak nám niekto povie:
nemyslite na ružového slona – čo
sa stane? Naša myseľ sa upriami na ružového
slona, hoci doteraz nám to ani
len nenapadlo. Naše podvedomie totiž
nie je schopné predstaviť si pojem
„nie“. Pokiaľ je teda naším zvykom hovoriť
v negatívach, podnecujeme tým
práve to, čomu chceme zabrániť. Ak
bude náš spôsob vyjadrovania pozitívny,
potom bude všetko jednoduchšie.
Niekedy sa stáva, že naše zákazy vychádzajú
z pocitu vlastnej nespokojnosti.
Skúmajme jej príčiny, starajme
sa aj sami o seba, o svoje potreby. Venujme
čas činnostiam, ktoré napĺňajú
naše srdce. Spokojní rodičia majú spokojné
deti. – Aj my sa usilujeme o to,
aby sa nám darilo. Keď sa nám práve
nedarí, úprimne to svojmu dieťaťu
povieme. Máme skúsenosť, že to deti
pochopia. Cítia, že ich berieme vážne
a vedia, že to nemá nič spoločné s ich
správaním.
Teda zhrnieme si: ak budeme s nie
zaobchádzať šetrne, s pribúdajúcim
vekom dieťaťa bude jeho potreba
automaticky ubúdať. Je to prirodzené,
pretože dieťa si vytvorí zmysel pre
realitu, získa dôveru v našu pomoc
i vo vlastné schopnosti. Samo si tak
nájde cesty k vlastnému rozvoju.
Pravidlo číslo 4
DÔVERUJME
SVOJIM DEŤOM
Z obavy, že sa dieťaťu môže stať
niečo zlé, ho často pripravíme o plnohodnotné
zážitky, podnecujúce
odvahu a samostatnosť. Áno, myslíme
to dobre, je to predsa spôsob ako
dať najavo: starám sa o teba, záleží mi
na tebe. No ruku na srdce: nebránime
tým svojmu dieťaťu v rozvoji?
Niektoré skúsenosti jednoducho
bývajú spojené s bolesťou. Spomeňme
si, ako sa naše deti učili chodiť. Tiež
pritom padali, zase vstávali, a pokračovali
tak ďalej v neustálom učení.
Namiesto ochrany pred nepríjemnými
a obtiažnymi situáciami
skúsme svoje deti nimi skôr sprevádzať;
ukážme im, ako sa s novým,
neznámym môžu vysporiadať. Potom
mnoho nebezpečenstiev prestane
existovať. A naučme ich, ako zaobchádzať
s bolesťou. Bolesť k životu patrí.
Takmer u všetkých prírodných národov
– aby sa chlapci raz stali „poriadnymi
chlapmi“ – sa môžeme
stretnúť s podnetmi, rituálmi, ktoré
sú spojené s bolesťou. Prečo asi?
Je prirodzené pociťovať ju, vnímať,
no nepodliehať jej priveľmi. Ako
často sa stane, že si dieťa privodilo
bolesť a my odpútame jeho pozornosť
slovami: „pozri kam letí ten vtáčik,
tam hore…“ (alebo nejako podobne).
No dovoľme dieťaťu bolesť precítiť
a prípadne si aj poplakať. Napríklad,
keď dieťa spadne: máme okamžite
k nemu pribehnúť a dvíhať ho
zo zeme? Možno si ani nestačí uvedomiť,
čo sa práve stalo. Stratí súvislosť.
Niekedy plačom reaguje skôr na náš
strach, prípadne možný hnev. Dajme
svojmu dieťaťu príležitosť, aby mohlo
vstať samé, veď sa učí. Buďme jednoducho
prítomní – s pocitom dôvery
a účasti. A predovšetkým: zachovajme
pokoj, zdržme sa zbytočných
rečí. Majme na pamäti, že všetko čo
dieťa v úľaku počuje, sa okamžite
ukladá do jeho podvedomia. Preto
vážme svoje slová.
Na záver ešte jedna chúlostivá téma:
„pusinkovanie.“
Máloktoré dieťa dáva pusinky samé
od seba – a keď, tak len zriedka. Pokiaľ
príde dieťa samo, potom je to
v poriadku. Ale doprajme dieťaťu
slobodu prejavu a takéto správanie
nevynucujme! Nežnosti, ako je bozk
na pery, sú veľmi osobným, intímnym
a preto výsostne spontánnym prejavom.
Naša zdržanlivosť je namieste,
aj ak ide o bozk dcéry otcovi alebo
syna matke. Je nešťastné, keď je dieťa
vedené k dôvernostiam a pusinkovaniu
ďalších osôb z príbuzenstva. Tým
sa vnútorné cítenie dieťaťa deformuje
– formalizovaním citových poryvov
dochádza k pestovaniu fyzických prehmatov.
Náš tip: Správajme sa nežne
k svojmu mužovi, k svojej žene. Partnera
potešíme – a deťom ukážeme
vhodný vzor.
Prajeme veľa lásky a tolerancie!
A majme na pamäti: pri výchove
je dovolené dopúšťať sa chýb, no napriek
nim – s úsmevom, vnútorným
pokojom a dôverou – vytrvať.
Birgit a Philipp Siefertocvi
19
Svet Grálu
35 | 2013
ROZHOVOR
Každý má na výber,
keď vie, ako na to
Rozhovor z farmy Na konci sveta
Krajina okolo Bouzova je rozprávková. Rozmanité kľukaté cesty, lesy a kopce… Akoby
sa tam zastavil čas niekedy pred sto rokmi. Niet divu, že si ju pre život vybrala rodina,
ktorá sa rozhodla žiť sebestačným a ekologickým spôsobom. Lenka Voštová a jej
izraelský manžel Navot hospodária na osamelom statku neďaleko malej obce Střemeníčko,
asi 30 kilometrov severozápadne od Olomouca. „Na mieste, ktoré si právom
zaslúži názov Na konci sveta, pretože i cesta u nás končí,“ hovorí tridsaťšesťročná
Lenka, ktorá sa so svojím o dva roky starším mužom zoznámila na štúdiách v Japonsku.
Okolo desiatej dopoludnia nás vítajú najprv mečiace biele kozy a o chvíľu i Lenka
s malým synčekom, ktorý vrtko vyskočí z jej náručia a bosý vbehne rovno do jesenným
ránom ochladenej trávy…
Vidím, že ste u detí zaviedli „studený
odchov“.
No áno. Vy snáď nie? Nie je im
zima a nebývajú ani choré. Chodia
bosé, pretože topánky odmietajú nosiť.
Majú to po svojom otcovi, ktorý chodí
bosý celoročne. Ale topánky máme
(smiech) a celkom drahé, inak by
na nás mohla prísť aj sociálka. A samozrejme
vlastníme i kočík, ktorý nepoužívame
(smiech).
Takže už máte dve deti…
Starší štvorročný Samuel je teraz
v lesnej škôlke v Podolí a toto je Naty,
ktorý má teraz rok a štvrť. Ale pri
deťoch toho na statku veľa nestíham.
Tento rok dokonca ani zeleninu ani
pečenie chleba, ten musíme tentokrát
kupovať. No v zime zase budeme
piecť. Keď sme tento rok vysievali
zeleninu, Naty všetko zničil
a nemáme nič, iba asi päť základných
druhov. A ovocie nám všetko
zamrzlo. Takže máme len mlieko,
kurčatá a vajcia.
20
Svet Grálu
35 | 2013
To sa zlepší, keď deti trochu povyrastú.
Ale inak ste dosiaľ sebestační
boli, však?
Áno. Z polozbúraného statku sme
pomaly vybudovali fungujúce vidiecke
hospodárstvo, ktoré nám
umožňuje sebestačný život, priestor
na naše aktivity a záujmy a zároveň
možnosť stretávať sa s mnohými zaujímavými
ľuďmi, ktorí k nám zavítajú.
Chováme ovce, kozy a niekoľko
kravičiek Jersey. Ich mlieko spracovávame
na syry, jogurty a ďalšie dobroty.
Na farme prebieha celoročne predaj
z dvora a chodievame i na farmárske
trhy. Ďalším naším záujmom je
extenzívne ovocinárstvo, vysádzame
ovocné sady na našich pozemkoch
a staráme sa i o starý obecný sad.
Aké stromy vysádzate?
Sadíme hlavne staré odrody ovocných
stromov, ktoré stojí za to zachovať
a majú aj krajinársky význam.
Na dvore nám pobehuje vodná
i hrabavá hydina, máme troch psov,
mačky... pestujeme i zeleninu, väčšinou
len pre spotrebu u nás na hospodárstve.
Príležitostne hostíme rôzne
ekologicky zamerané akcie a občas
usporadúvame kurzy a víkendovky.
Sme takisto hostiteľskou farmou
medzinárodného dobrovoľníckeho
programu WWOOF – niekoľkokrát
u nás boli na skusy Američania
a Francúzi. Pri všetkom našom konaní
sa snažíme voliť ekologicky šetrnejšie,
ale praktické a životaschopné
alternatívy.
Ako ste začínali?
Od roku 2001, keď sme kúpili polovicu
statku na samote, sme dom
opravovali a využívali ako víkendové
a prázdninové útočisko. Potom naraz
vznikla záhradka, priviezli sa mačiatka,
sliepky – a už to začalo. Hospodáriť
sme začali nenápadne, nákupom
jednej kozy v roku 2005, keď sme
sa sem natrvalo presťahovali. Lenže
jednej koze bolo smutno, tak k nej
pribudla druhá. Ďalšie kozliatko bolo
krásne a tak kôz postupne pribúdalo,
až sme sa mimovoľne stali najväčšími
chovateľmi kôz v okolí. Niežeby naše
stádočko bolo nejako veľké, ale veľa
kôz sa tu už nechová. Domov u nás
našlo aj niekoľko plemenných východofrízskych
oviec a pôvodná valaška.
Nedokážem tie kozy teraz rýchlo
všetky spočítať. Koľko ich v tej ohrade
je?
ROZHOVOR
Dojíme ich asi dvadsaťosem a aj
šesť oviec. Je tam takisto pár kravičiek
a niekoľko kozliat alebo mladých
kôz, ktoré ešte kozľatá nemali.
Kozy ste si zaobstarali kvôli mlieku
a syru?
Áno. Chcela som skúsiť vyrobiť syr
a začali sme v tom i podnikať. A stále
sa umeniu výroby kozích syrov
učíme. Okrem osvedčených druhov
neustále skúmame, ako syry vylepšiť
a ako vyrobiť i naozajstné špeciality.
S tým, ako pribúdalo množstvo
spracovávaného mlieka, rástli i nároky
na priestor. Preto sme na farme
vybudovali i malú syráreň.
Dá sa výrobou syrov uživiť?
To je otázka, na ktorú stále nevieme
odpovedať. Vyzerá to, že áno. Žijeme,
a i naši pomocníci dostávajú výplatu.
No stále treba do niečoho investovať.
A tak sa peniaze strácajú v investíciách
a údržbe. Kupuje sa traktor, zvieratá,
treba opravovať budovy, atď. Keby
sme mali len syráreň a vyrábali z kupovaného
mlieka, tak sa veľmi pekne
uživíme. Ale pretože si mlieko produkujeme
sami, je to horšie. Ale musíme
brať do úvahy i to, že sme tu začínali
úplne od nuly. Nebolo tu nič, všetko
sme museli vybudovať sami. Nebol
tu ani plot, ani nástroje, ani chlievy,
ktoré by sme mohli použiť.
Ako a kde ste sa zoznámili s manželom?
Zhodou okolností sme obaja boli
práve v Japonsku a tam sme sa i zoznámili.
Študovala som japončinu a andragogiku.
Pobudla som tam niekoľkrát.
Napríklad trištvrte roka, rok, desaťkrát
asi po mesiaci. A veľakrát na kratšie.
Zaujímavé, ako ste sa vydali úplne
inou cestou a iným smerom, a dnes
žijete v Střemeníčku vidieckym životom.
To veľa spoločného s vaším štúdiom
nemá.
Že by to bolo to isté, to sa povedať
nedá. Ale ja nie som z veľkého mesta,
pochádzam z Rožnova pod Radhoštěm
a zvieratá i záhrada ma vždy
zaujímali. Len nepochádzam z poľnohospodárskej
rodiny. Tomu sa u nás
doma nikto nevenoval.
(Prichádza si k nám sadnúť bosý
muž...) Tak to bude najskôr váš manžel
Navot?
Áno, to prichádza náš hlavný hospodár.
Nie je vám smutno za Izraelom?
(Navot) Vôbec nie. Tu sa mi veľmi
páči. Nič mi tu nechýba. Prišiel som
„Radi by sme vybudovali miesto, ktoré každému, kto sem zavíta, prinesie inšpiráciu a poznanie niečoho nového. Miesto, kde
sa človek môže zamyslieť nad tým, ako dnes žijeme a ako by sme skutočne žiť chceli. Miesto, ktoré prichádzajúcemu môže ukázať
iný svet, ak bude chcieť. Miesto na život. Až keď spoznáme, aké rozmanité možnosti nám život ponúka, môžeme o ňom skutočne
slobodne rozhodovať. Život v súlade s odvekými rytmami prírody je niečo, na čo sme kvôli priemyselnej výrobe a každodennému
pracovnému stereotypu zabudli. Až žitie na statku uprostred prírody nás vrátilo späť k prirodzenému poňatiu času.“
21
Svet Grálu
35 | 2013
ROZHOVOR
z časti Izraela, ktorá bola európska.
Moja rodina pochádzala zo Škótska,
Nemecka a žili sme v obci, ktorú stavali
Nemci.
Mali ste v Izraeli hospodárstvo?
Žil som v kibuci. Bol tam kravín,
vedľa ktorého by sa i Klopina cítila
Koľko syrov dnes vyrábate?
(Lenka) Zhruba okolo dvanásť druhov.
Z toho je asi polovica kravských
a druhá polovica kozích alebo kozoovčích.
Občas i niečo špeciálne. Z kozích
robíme čerstvé kozie bochníky buď
neochutené alebo ochutené rôznymi
bylinkami alebo korením, robíme aj
malá. (Lenka) Klopina je spoločnosť,
ktorá obhospodaruje niekoľko desiatok
tisíc hektárov pozemkov všade
okolo nás až na sever.
Kto podojil prvú kozu? Lenka alebo
Navot?
Neviem ako Navot, ale ja som sa to
naučila až s prvou kozou, ktorú som si
kúpila. Nevedela som ani, čo to žerie.
Tušila som, že seno, ale že zrno? (Navot)
Ja som ani netušil, že koza musí
mať seno. To preto, že u nás v Izraeli
nie je taká zima ako tu. Tam žerú kozy
celoročne siláž z kukurice, pretože
tráva tam veľmi nerastie. Lenka mi
raz ukázala, ako sa dojí koza. Priviazala
ju, podojila a potom odišla na dva
týždne na Šumavu. Nechala ma tu samého
s kozou.
Trafili ste mliekom do šechtára?
Nie. Koza kopala a sedela. Klať
nemohla, ale zjavne vyjadrovala,
že so mnou nie je spokojná. Dve
deci som nadojil za 45 minút. A i tie
22
Svet Grálu
35 | 2013
mi nakoniec vykopla z ruky a vyliala.
A večer sa to opakovalo znovu.
Až po niekoľkých dňoch sme našli
s kozou spoločnú reč. Neskôr som
bol schopný podojiť za dve hodiny
i dvadsať zvierat. Naučil som sa to rukami
celkom šikovne, ale v noci som
nemohol ani spať, ako ma potom boleli.
Tak sme si nakoniec zaobstarali
stroj na dojenie.
Dnes už máte nielen stroj, ale aj pomocníkov.
(Lenka) Teraz tu máme na dlhodobej
stáži šikovného pomocníka. Väčšinou
sú tu pol roka. Ale chodia sem
ľudia aj na brigády. Niekto pomáha
dojiť, niekto na menší úväzok v syrárni.
Priebežne sa tu rôzne striedajú
traja pomocníci.
Aké boli vaši prvé syry?
V knižkách a na internete som si
prečítala, ako sa robí syr a skúsila
som ho vyrobiť. Kúpila som syridlo,
použila mliečnu kultúru a väčšinou
boli dobré, však Navot? (Navot)
To áno, ale my už jeme toľko syrov,
že sa na ne škeríme ako tí kritici, čo
rozumejú vínu. A neviem, či by som
dnes dal do úst syry, ktoré nám kedysi
tak chutili. Dnes už sme náročnými
ochutnávačmi, a ešte sa máme stále
veľa čo učiť.
tvrdý kozí syr čerstvý alebo zrejúci,
ktorý zreje v pivnici. Vyrábame aj roztierateľný
syr podľa receptúry, ktorú
sem priniesol Navot. Ide o laban z ovčieho
a kozieho mlieka, olivového
oleja a libanonského korenia. Občas
robíme aj ďalšie špeciality. Napríklad
kozoovčí dezert s medom a mandľami.
Kravské syry robíme hlavne tvrdé.
Ako dlho trvá ich výroba?
Kopčeky sú napríklad za dva dni
hotové. Ale tvrdé syry zrejú dva mesiace
i dlhšie, pokiaľ ich nepredáme.
Ako často máte syry vo svojom jedálnom
lístku?
(Navot) Príliš často. (Lenka) Podľa
toho, ako to práve cítim. Niekedy si
i celý týždeň mliečny výrobok nedám.
Ale väčšinou áno. Chlapci jedia kozie
syry, ale chutia im aj jogurty a dezerty.
Aké jedlá najčastejšie varíte?
(Lenka) Čo dom dal. Keď je u nás
niekto z dobrovoľníkov, môže
ROZHOVOR
celkom slušné množstvo ekologicky
pestovanej zeleniny. Kvôli malej
ploche musíme pestovať intenzívne
a dobre zeleninu nakombinovať, aby
bola všetka plocha využitá. Na záhony
často používame mulč, niektoré
záhony sa nerýľujú, alebo sa rýľujú
len v prípade nutnosti, pracujeme
vám zamrzne voda a musíte ju každý
deň nanosiť pre toľko zvierat, je to
celkom drina. Nočné smeny nerobíme.
Vstávame, keď sa zobudíme.
Jeme zeleninu z vlastnej záhrady, bez
chémie, bez hnojív, bez reklamných
trikov. Vajíčka od spokojných sliepok
a mlieko od maškrtných kôz
sa zapojiť aj do varenia, a nič iné ako
jesť našu stravu mu nakoniec neostáva
(smiech). Ľudia sa u nás naučia piecť
kváskový chlieb, placky, varíme aj
z toho, čo nakúpime. Nekupujeme
žiadne polotovary alebo hotové jedlá.
(Navot) Ľudia, ktorí u nás pracujú, si
musia na takúto stravu zvyknúť. Niektorí
s tým majú problém, a to si myslím,
že nie sme extrémne radikálni.
Ako ste sa naučili pomôcť koze pri
pôrode? Vo filmoch vždy ťahajú kozľa
alebo teliatko dvaja ľudia a zdá sa,
že je to dosť náročné…
(Lenka) Normálne kozy a kravy rodia
samé. Až na výnimky. My sme
zatiaľ našťastie nemuseli z kravy nič
ťahať. S kozami je to horšie. Keď ich
máte toľko, vždy sa nájde nejaká,
ktorá má pri pôrode problémy. Hlavne
kvôli zlej polohe kozľaťa. Je to rovnaké
ako u ľudí. To potom musíte do kozy
siahnuť a kozľatá zrovnať. Niektoré
veci vieme sami, ale tento rok i vlani
sme už museli vyhľadať pomoc veterinára.
Keby sme tomu nechali voľný
priebeh, nedopadlo by to dobre.
Akým spôsobom obrábate záhony
so zeleninou?
Neustále sme sa snažili vylepšovať
našu záhradu, ktorá síce nie je nijako
rozľahlá, ale darí sa nám získavať
so zmiešanými kultúrami a nechávame
si vlastné semienka. Obilie nepestujeme
žiadne, pretože nemáme
ornú pôdu.
Pestujete niekedy aj neobvyklé
druhy zeleniny?
Áno. Radi jeme menej známe druhy
zeleniny, napríklad daikon (japonská
dlhá biela reďkovka) a lopúchový koreň,
ktorého semienka som doviezla
z Japonska. Náš lopúch sa dá síce tiež
jesť, ale nemá tie korene také pekné
zeleninové ako sú japonské, ktoré
sa dajú prirovnať napríklad ku koreňom
mrkvy. V Japonsku ich pestujú
v debničkách. Potom ešte kvaku (druh
repy), japonské tekvice a ázijské listové
zeleniny, ktoré sa používajú na šaláty
aj na tepelnú úpravu. Až do októbra
a novembra rastú vonku. Skúšali sme
aj rôzne iné druhy.
Aký je váš denný režim?
Stále máme dosť práce. V lete pracujeme
dlho, v zime krátko. Ale keď
chutia úplne inak ako kúpené v obchode.
Vlastnoručne upečený kváskový
chlieb. Domáci kozí syr. Jablčná
šťava priamo zo sadu. Takú v žiadnom
supermarkete nekúpite, pretože
je robená s láskou a priamo pre tých,
ktorí ju budú piť. Možno toto zdanlivo
obyčajné, ale v ére diktátu priemyslu
takmer zabudnuté, je luxus,
akým je len málokto požehnaný. My
„Ve dvoře“ si prajeme, aby čistá voda,
krásne letné ráno a poctivé prírodné
potraviny na tanieri boli pre všetkých.
Každý má na výber, keď vie,
ako na to.
Zhovárala sa Marie Šuláková
Foto: Veronika Ondřejová
23
Svet Grálu
35 | 2013
ROZHOVOR
„Odvďačia sa mi dôverou“
... hovorí Siegfried Mössner, ošetrovateľ zvierat
Čo robiť, keď je kôň nevyliečiteľne alergický na seno? Siegfried Mössner zo švábskeho
Brackenheimu hľadal možnosti, ako zvieratám dlhodobo pomôcť. A v tejto pomoci
súčasne našiel i svoje povolanie: teraz patrí k praktickým ošetrovateľom v Nemecku
– a svojou činnosťou dokazuje, čo všetko sa dá pri liečení zvierat dosiahnuť pôsobením
účinných homeopatických liečiv, predovšetkým však náklonnosťou a citlivým
prístupom.
24
Svet Grálu
35 | 2013
ROZHOVOR
GralsWelt: Keď Vás tak pozorujem
pri práci so zvieratami a ich
majiteľmi, okamžite ma zaujme
láskyplnosť, ktorú tu prejavujete…
Mössner: Tá je pre mňa veľmi dôležitá!
Chcem, aby sa ľudia v mojej
blízkosti cítili dobre. Tento srdečný
tón rozpoznajú prirodzene
aj zvieratá, ktorým nemôžeme
v tomto ohľade nič predstierať.
Zviera proste vidí človeku priamo
do srdca, tam nemôžete nič ukryť.
Svoju prácu robím v tomto láskyplnom
duchu, pretože som pevne
presvedčený, že tento súcit je súčasťou
liečebného procesu, ktorú
zviera, majiteľ a prirodzene i terapeut
môžu spoznať a vycítiť.
GralsWelt: Na vašich webových
stránkach sa môžeme dočítať,
že ste vďaka koňovi, ktorý bol
alergický na seno, našli svoje povolanie.
Môžete nám tento nevšedný
príbeh priblížiť?
Mössner: Táto príhoda sa udiala
pred 25-timi rokmi. Jedného dňa
som musel svojho koňa priviesť
na kliniku, pretože mal kompletne
zahlienené dýchacie cesty.
Po vykonaní pľúcnej endoskopie
sa zistilo, že jeho ťažkosti vznikli
kvôli alergii na seno! Aby som bol
úplne presný, nebolo to samotné
seno, čo spôsobilo problémy, ale
„bacil“, ktorý sa nachádzal v sene
a v slame. Po vybraní všetkých infúzií
mi odovzdal vtedajší zverolekár
koňa s poznámkou: „To pomôže
akurát tak na rok. Potom
všetko začne zase od začiatku!“ To
ma vtedy skutočne vydesilo. Musíme
zvieraťu predsa pomôcť dlhodobo!
Hľadanie alternatívnych
prostriedkov ma priviedlo pomerne
rýchlo k povolaniu praktického
ošetrovateľa. Chcel som
sa stať pre zvieratá skutočnou pomocou.
Musím ešte podotknúť,
že zvieratá boli vždy mojimi najužšími
priateľmi, už od detstva som
túžil pracovať s nimi.
GralsWelt: Akými metódami
pracujete? Existuje nejaký špeciálny
terapeutický prístup?
Mössner: V zásade platí, že ja
ako praktik v liečbe môžem len
dopĺňať základnú medicínu. To
znamená, že konvenčná medicína
lieči symptomaticky, a ja ako praktický
ošetrovateľ sa naopak snažím
liečiť komplexne, a síce homeopatickými
prostriedkami. Za tých
dvadsať rokov sa stále len učím.
Napríklad, keďže moji pacienti
hovoria inou rečou, súčasťou mojej
cesty bolo pestovať si vnímavosť
k výrazom zvierat. Zviera mi
dáva najavo, kde má problém. To
je tá najväčšia a najkrajšia skúsenosť,
ktorú toto povolanie prináša.
Pri voľbe liečebných prostriedkov
mám k dispozícii kompletnú homeopatickú
lekáreň, aj základné
pravidlá pri ošetrovaní sú podobné
ako u ľudí, s tým rozdielom, že my
používame účinnú látku v inej
potencii. Keď napr. vezmem jed
z tarantuly, viem, že k charakteristike
tohto jedu patrí ochrnutie.
Podľa homeopatického komplementárneho
princípu však práve
tým ochrnutie zvieraťa odstránim.
Lieči sa proste podobné podobným,
tak, ako to už dávno objavil Hahnemann.
GralsWelt: Vy nepoužívate
žiadne pilulky?
Mössner: Nie, zistili sme totiž,
že orálne užívanie nepôsobí
tak dobre ako u ľudí. Ale keď použijeme
účinnú látku v injekcii,
úspech sa dostaví veľmi rýchlo.
25
Svet Grálu
35 | 2013
ROZHOVOR
GralsWelt: Snahou komplexnej
medicíny je pôsobiť na vedomie
človeka, aby si uvedomil
svoje vnútorné konflikty a riešil
ich. Dá sa tento prístup aplikovať
aj pri liečbe zvierat? Môže sa stať,
že choré zviera je ovplyvnené konfliktmi
svojho pána? Totiž u zvierat
vo voľnej prírode, teda bez ich
konkrétneho vzťahu k človeku,
sa vyskytuje omnoho menej prípadov
ochorenia.
Mössner: Presne tak to vnímam
i ja! Vo Švábsku sa hovorí: „Aký
pán, taký krám!“ Toto príslovie
sa uplatňuje takisto v prípade choroby
zvieraťa. Počas svojej praxe
som neraz pozoroval, ako sa osudy
ľudí a zvierat v chorobe prelínajú.
Choroba prebieha u majiteľa
a zvieraťa často rovnako, paralelne,
až to človeku vyráža dych. Mne
osobne je úplne jasné, prečo to tak
je: zvieratá chcú, podľa môjho názoru,
človeku slúžiť!
Zviera chce človeku pomôcť,
chce ho vo svojej láske inštinktívne
priviesť k poznaniu. Kto si myslí,
že zvieratá len hlúpo sedia pri
nohe svojho pána a čakajú na pohladenie,
rozumejú bytostiam
tohto stvorenia nesprávne! Zviera
chce z nevýslovnej lásky pomôcť
svojmu pánovi, a je mu jedno, ako.
Dobrému pánovi slúži stále a bez
výhrady. Keď je to nutné, preberá
časť jeho choroby a pomáha mu
ju znášať – tak ďaleko siaha jeho
láska. Mnohí ľudia sa ma zo žartu
pýtajú: „Teraz, keď ste už pomohli
môjmu zvieraťu, nechcete pomôcť
i mne?“ Je v tom veľa pravdy…
GralsWelt: Keď je zviera indikátorom
choroby svojho pána, potom
sa má súčasne ošetriť aj ten,
nie? Existujú ľudia, ktorí si to
berú k srdcu a nechajú sa z lásky
k svojmu zvieraťu vyšetriť tiež?
26
Svet Grálu
35 | 2013
Mössner: Áno, existujú takíto ľudia,
a zvieratá to obvykle vycítia.
Mal som jeden taký úporný prípad,
keď bežné prostriedky nepomáhali,
a zistil som, že problém je
niekde inde. Vtedy pomáha, keď si
s majiteľom pohovorím a spoločne
hľadáme, v čom to väzí. Keď potom
človek svoj problém skutočne
vyrieši, zapôsobí to obdivuhodne
rýchlo aj na zvieracieho miláčika.
GralsWelt: Aké zvieratá ste dosiaľ
ošetrovali? Mali ste aj nejaké
mimoriadne prípady?
Mössner: Jedného dňa prišiel
za mnou cvičiteľ cirkusu a chcel
vedieť, či by som mohol ošetriť aj
sibírskeho tigra kráľovského. Moja
rýchla odpoveď: „Pre mňa nie je
sibírsky tiger kráľovský ničím
iným než veľkou mačkou!“ Krotiteľ
sa na mňa prekvapene pozrel
a spýtal sa, či mám pri sebe pušku
na narkózu. „Samozrejme, že nemám.
Žiadnu totiž nepoužívam!“
Krotiteľ mi káravo vysvetlil ešte
raz, že ide o urasteného sibírskeho
tigra kráľovského, a že bude dobré
použiť narkózu, pretože tiger má
zranenú labu. Tak sme prišli, zabraní
do diskusie, až ku klietke
s tigrom, ktorý už bol od ostatných
izolovaný. Zviera uprostred
svorky by totiž bolo skutočne nevypočítateľné.
Jednoducho som
podišiel k tigrovi a tou najlepšou
švábčinou som mu povedal: „Počuj,
bratku, buď taký dobrý a podaj mi
svoju labu. Máš ju zranenú!“ Krotiteľ
stál užasnuto vedľa mňa a len
utrúsil: „Niečo také som ešte nevidel!“
Tigra som mohol bez problémov
ošetriť, spolupracoval jedna
radosť! Len ku koncu, keď som
po ošetrení tú jeho labu postriekal
dezinfekčným sprejom, zareval
– trochu nesmelo, akoby skôr pre
seba – bolo jasné, že to páli! Krotiteľ
bol po ošetrení taký nadšený,
že sa ma spýtal, či by som nechcel
sprevádzať cirkus ako zverolekár...
Dnes sa starám o zvieratá v zoologickej
záhrade vo Schweigerne.
Tam som mal takisto veselý zážitok
s jednou šimpanzou dámou.
Úbohé zviera bolo veľmi choré
a malo vysokú horúčku, takže
som mu musel dať injekciu. Na čo
nesmiete zabudnúť: šimpanz má
sedemkrát väčšiu silu ako človek
a okrem toho impozantné zuby!
Aplikácia injekcie takémuto zvieraťu
môže byť teda trochu nebezpečná.
– Po niekoľkých dňoch
som ju opäť prišiel navštíviť, aby
som sa presvedčil, či sa jej darí
lepšie, a skutočne som ju uvidel
spokojne sedieť na najvyššom
mieste vo zvernici. Zavolal som
na ňu menom a tleskol do dlaní.
Tu zoskočila táto dáma dolu, vrhla
sa na mňa s plnou silou a radostne
ma objala. Dôvera, akú mi prejavila,
sa nedá ničím zaplatiť. Nikdy
na túto náklonnosť, vďaku tohto
zvieraťa, nemôžem zabudnúť. Túto
úprimnosť na zvieratách tak milujem.
Ale keď ťa zviera neznáša, potom
ti to takisto ukáže!
Gralswelt: Existujú choroby,
ktoré často liečite, u ktorých ste
obzvlášť úspešný?
Mössner: V prípade nádorov,
teda rakoviny, ošetrujem relatívne
veľa zvierat a často úspešne.
U koní sú to krívanie a ešte jedna
zvlášť záludná choroba, „headshaker“
(tras hlavy), na ktorú
dosiaľ neexistuje žiadny liek.
A práve u zvierat s touto chorobou,
ktorá vo väčšine prípadov
končí smrťou, som dosiahol vyliečenie
u viac než stovky prípadov.
Našiel som v priebehu svojej
praxe jednu špeciálnu kombináciu
homeopatických liečiv, ktorá sa mi
obzvlášť osvedčila.
GralsWelt: Čo robíte, keď má
kôň ortopedické problémy? S nápravou
kĺbu sa dá ťažko niečo robiť…
Jedine, že by ste mali ruky
ako lopaty ako známy liečiteľ koní
Tamme Hanken…
Mössner: Tamme Hanken to robil
veľmi dobre! Ja som však vyvinul
svoju metódu; je určite rovnako
efektívna, a nepotrebujem pri
nej žiadnu silu – nechávam túto
prácu na samotného koňa. Pichnem
mu akupunktúrnu ihlu do určitého
miesta a dám tak svalstvu
koňa impulz. Tým sa vo svaloch
napätie uvoľní a v nadväznosti
na to sa potom vyrovná aj usporiadanie
kostí. Celkom jednoduché…
GralsWelt: Na svojej úvodnej
internetovej stránke píšete slová
„vďaka Bohu“ veľkými písmenami.
Akú rolu hrá Boh vo Vašom živote?
Mössner: Veľkú! Musím povedať,
že moja viera je absolútnym
základom aj pri mojej práci. Boh
a láska sú neoddeliteľné! Čím je
človek láskavejší, tým bližšie má
k Bohu. Robím svoju prácu s pokorou,
vo všetkej skromnosti a cítim
sa pri nej ako nástroj. Keby som
nemal božie požehnanie, nikdy by
som nemohol dosiahnuť také výsledky.
Gralswelt: To je skutočne krásne
vyznanie! Ďakujeme Vám za rozhovor.
Novinka
Margot Ruis:
„Bytosti prírody
a liečenie Zeme“
Naša cena: 11,00 €
Cena pre predplatiteľa: 10,50 €
Bytosti prírody a liečenie Zeme
Slovenský preklad
Po úspešnej knihe Bytosti přírody prinášame ďalšie pútavé
rozprávanie v novej knihe Bytosti prírody a liečenie Zeme.
Autorka komunikuje s vílami, elfami, dévami stromov
a inými bytosťami a odovzdáva nám ich naliehavé posolstvo.
Pochybný technologický a spoločenský vývoj poškodzuje
jemnohmotné okolie Zeme. Každý človek však môže svojím
vedomým životom prispieť k jej liečeniu. Čo tým autorka
konkrétne myslí, ukazuje dojímavo i humorne na príkladoch
počas svojej cesty z Rakúska, cez Stredomorie až na Havaj
a do Indie.
Mehmet Yesilgöz
yesilgoz@svetgralu.cz
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho
kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
POHYB
Pohyb (4)
Osvieženie za minútku
Ako vám to zatiaľ ide s cvikmi, ktoré sme vám doteraz predstavili? Zvládli ste ich? Alebo
sa vám zdá, že je ich priveľa? Možno ste len nemali čas. Básnik Gottfried Keller napísal: „Čas neplynie,
on stojí, to my sa ním plavíme…“ Mohlo by to znamenať, že čas má svoj pôvod v pohybe?
Dnes tu pre vás máme naozaj výnimočnú výzvu. Sú s ňou spojené dve správy, jedna dobrá
a jedna zlá. Najskôr teda tú dobrú: náš dnešný cvičebný program zaberie len minútu a je úplne
jednoduchý. A tá zlá správa: teraz sa už naozaj nebudete mať na čo vyhovoriť. Aj keď – z iného
uhla pohľadu je aj tá „zlá“ správa vlastne dobrá…
Takže, tu to máme:
AKO SA VZPRUŽIŤ ZA 60 SEKÚND
Príprava: Otvorme si okno (áno, aj keď je vonku chladno)!
Birgit a Philipp Siefertovci
28
Svet Grálu
35 | 2013
1
Sekunda 0 až 10: Pravú
nohu úplne uvoľníme
a vytrasieme, od bedier
až ku končekom prstov.
Sekunda 10 až 20: Vytrasieme
teraz ľavú nohu.
2
Sekunda 20 až 30: Rovnako
uvoľníme a poriadne vytrasieme
aj obe paže, od ramien
až po končeky prstov. Pritom
môžeme stáť rovno, alebo
mierne v predklone – vtedy
sa dá ramenami potriasať
ešte lepšie.
3
Sekunda 30 až 45: Stojíme
vzpriamení, v „kráľovskom“
postoji. Trup voľne vytáčame
zo strany na stranu.
Paže máme uvoľnené a pohľadom
sledujeme smer pohybu.
POHYB
4
Sekunda 45 až 60: Uvoľníme
sa a ponaťahujeme sa všetkými
smermi – paže, trup,
hlavu, celé telo. Dýchame
pokojne – hlboký nádych
a výdych. Na záver cvičenia
s výdychom vzdychneme,
uvoľňuje to.
Teraz si ešte venujme jeden
úsmev; no a môžeme zatvoriť
okno a pokračujeme vo svojej
práci!
Tu sme vyfotografovali
našu „pokusnú osobu“
pred a po našom minútovom
osviežení. Viditeľná
premena... Však?
Naše odporúčanie: Opakujme toto osviežujúce cvičenie triaž
päťkrát denne – samozrejme, môžeme aj častejšie. Ale
pozor na jeho riziká a aj vedľajšie účinky! – Ihneď po cvičení
pocítime sviežosť a uvoľnenie. A práca nám pôjde lepšie, pustíme
sa do nej s novým elánom!
Tak zase nabudúce!
5
29
Svet Grálu
35 | 2013
POSOLSTVO GRÁLU
Od „Listov Grálu“ k trojzväzkovému
„Posolstvu Grálu“
História vzniku diela „Vo svetle Pravdy“
WERNER HUEMER
Dielo „Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“ od Abd-ru-shina, ktoré je myšlienkovou
základňou redakčnej práce
tohto časopisu, má históriu vzniku plnú
zvratov, ktorá často vedie k chybnému
pochopeniu. O súčasnej trojzväzkovej
forme sa niekedy tvrdí, že nejde o autentické
Abd-ru-shinovo dielo, ale o pozmenený
originál. Pre vážnych čitateľov
Posolstva znamenajú tieto pochybnosti
závažný problém. Preto sme sa rozhodli
našim čitateľom priblížiť históriu vzniku
diela „Vo svetle Pravdy“.
V
roku 1920 sa začal Oskar Ernst
Bernhardt, dovtedy známy predovšetkým
ako autor cestopisov a divadelných
hier, verejne vyjadrovať
k dôležitým otázkam života. O niekoľko
rokov neskôr uverejnil pod
menom „Abdruschin“ prednášky
a odpovede na otázky v jednotlivých
zošitoch, s názvom „Gralsblätter
– Gesammelte Vorträge von
Abdruschin“ („Listy Grálu – zbierky
prednášok od Abdruschina“). Sedem
dielov „Listov Grálu – séria I“, vydalo
30
Svet Grálu
35 | 2013
„Nakladateľstvo Listov Grálu“ („Verlag
der Gralsblätter“) v Bad Heilbrunne
(vtedajšie bydlisko rodiny
Bernhardt).
Význam u nás nezvyčajného mena
Abdruschin je „služobník Svetla“.
Na jednej strane vyjadruje úlohu nositeľa
Pravdy a na druhej strane poukazuje
na jeho inkarnáciu v čase, keď
žil Mojžiš (viac v knihách Zaviate
doby sa prebúdzajú II a Z doznelých
tisícročí).
V
PRVÉ „POSOLSTVO
GRÁLU“
roku 1926 Abd-ru-shin zlúčil
veľkú časť prednášok, ktoré
už dovtedy vyšli v „Listoch Grálu“,
do knižnej podoby a vydal ich pod
názvom „Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo
Grálu od Abdruschina“. Táto
publikácia, označovaná niekedy aj
ako „malé ľudové vydanie“, alebo
„fialové vydanie“ (podľa farby obálky)
alebo i „tutzingské vydanie“ (na základe
vtedajšieho sídla vydavateľstva),
obsahovala spolu 43 prednášok, ako
aj sprievodné slovo, ktoré je uvedené
na začiatku každého dnes dostupného
súborného vydania. Toto
„Na úvod“ objasňuje nielen Abd-ru-
-shinov zámer („Nasledujúce slovo
neprináša nové náboženstvo. Má byť
pochodňou pre všetkých vážnych poslucháčov
alebo čitateľov, aby našli
pravú cestu, ktorá ich povedie do vytúžených
výšin“ ... ukážka), ale slúži
aj každému človeku, hľadajúcemu
pravdu a poznanie, „ako sprievodca“
na jeho ceste životom: „Len ten, kto
sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať.
Hlupák, ktorý na to používa
cudzie pomôcky vo forme hotových
názorov, ide svojou cestou ako
o barlách…“
V tomto prvom Posolstve Grálu
boli prednášky zoradené najprv
podľa svojho prvého publikovania
v siedmich zošitoch „Listov Grálu –
Séria I“; no nie všetky boli ďalej zverejňované
v rovnakej podobe. Niektoré
boli novo uvedené pod iným
názvom až v neskorších vydaniach
„Posolstva Grálu“. Tak dostala prednáška,
ktorá sa pôvodne volala
„Žite!“, neskôr názov „Prebuďte sa!“
alebo prednáška „Veľké tajomstvo“
názov „Mlčanie“.
Také zmeny sú, samozrejme, výsadným
právom každého autora,
a Abd-ru-shin formoval podobu
svojho Posolstva aj v ďalších vydaniach;
mnohé skrátil, mnohé rozšíril
a upravil, vždy podľa toho, čo považoval
v čase prepracovania za nutné
a správne. Posolstvo Grálu zostalo
vo svojej základnej myšlienkovej
podstate bezo zmien, a človek môže
pri bližšom pozorovaní a opakovanom
čítaní iba žasnúť nad tým, že už
prvé prednášky obsahovali v komprimovanej
forme základ všetkého.
Každý diel vo svojom obsahu a ladení
pôsobí ako hologram celku, každá
prednáška, ba miestami každá veta
prináša kompletné posolstvo. Táto
skutočnosť je jedným z najkrajších
dôkazov o tom, že v Abd-ru-shinovom
diele nejde o nazhromaždené
vedomosti, ale o niečo viac, o niečo
omnoho vyššie, obsiahlejšie než je
obyčajná ľudská múdrosť.
P
„VOLANIE“ NECH
VYCHÁDZA
DO CELÉHO SVETA!
o zverejnení pôvodného diela
„Vo svetle Pravdy – nové Posolstvo
Grálu od Abdruschina“ nasledovali
v rokoch 1926 až 1930 mnohé
ďalšie prednášky. Publikované boli
jednak v „Listoch Grálu – séria II“
(zošity 1 až 7), a od leta 1927 v novom
časopise s názvom „Der Ruf – Schrift
für alles fortschrittliche Wissen“
(„Volanie – spis pre pokrokové vedenie“).
V predhovore prvého zošita
Abd-ru-shin píše: „Volanie nech vychádza
do celého sveta! Má vytvoriť
užšie spojenie medzi všetkými stúpencami
a čitateľmi mojich slov. /…/
Nech Volanie prebudí mnoho duší
a prinesie všetkým vážne hľadajúcim
osvietenie a tým mier a pokrok!“
Tieto slová sa však netýkajú iba časopisu,
ale celého Abd-ru-shinovho
Posolstva Grálu ako celku.
V
„VEĽKÉ VYDANIE“
POSOLSTVA GRÁLU
roku 1931 vyšlo v mníchovskom
vydavateľstve „Der Ruf“, ktoré
vydávalo aj rovnomenný časopis,
rozšírené vydanie diela „Vo svetle
Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „veľké
vydanie“. Popri 43 prednáškach
z prvého vydania v roku 1926 obsahovalo
teraz ďalších 48 prednášok
– sčasti tých, ktoré predtým vyšli
v „Listoch Grálu“ alebo časopise „Der
Ruf“, a sčasti nové texty. Niektoré,
ako napr. „Liečivý magnetizmus“
alebo „Môže byť staroba prekážkou
k duchovnému vzostupu?“ sa vracali
k odpovediam na otázky a sú príkladom,
ako pochopenie (alebo nepochopenie)
čitateľov a poslucháčov
ovplyvňovalo autorovu ďalšiu prácu.
Vo „veľkom vydaní“ Posolstva
Grálu Abd-ru-shin do istej miery
zmenil aj poradie prednášok, takže
hlavné tematické body boli zreteľnejšie
a jeho dielo mohlo poskytnúť
čitateľovi ideálne vedenie.
Ale niektoré zmeny, ktoré sa vykonali
vo vydaní v roku 1931, boli
uskutočnené bez súhlasu autora.
V súlade s vtedajším „duchom doby“
korektori vydavateľstva svojvoľne
zmenili rad výrazov. Z „klauna“
sa stal „vtipkár“, „rezonancia“ sa premenila
na „ozvenu“ – a tak ďalej.
Tieto neoprávnené zmeny boli napokon
vo „vydaní z poslednej ruky“
spätne skorigované podľa originálneho
rukopisu až po smrti Abd-ru-
-shina.
V
„DOZNIEVANIE“
POSOLSTVA GRÁLU
ydaním v roku 1931 sa jadro diela
„Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“ sprístupnilo v novej úprave.
Mnohé prednášky vychádzali i v ďalších
rokoch. Celkovo bolo zverejnených
59 jednotlivých číslovaných
Abd-ru-shinových textov. Tie v roku
1934 vydalo mníchovské nakladateľstvo
„Der Ruf“ v novej knihe pod
názvom „Doznievanie Posolstva
Grálu – zväzok 1“ – opäť v čiastočne
pozmenenom poradí než bolo pôvodné,
a niektoré prednášky aj pod
iným názvom.
V rokoch 1934 až 1937 vyšlo
ďalších 38 jednotlivých číslovaných
prednášok. Vzhľadom na to,
31
Svet Grálu
35 | 2013
POSOLSTVO GRÁLU
že „Doznievanie“ z roku 1934 bolo
označené ako „zväzok 1“, všetci predpokladali,
že je v pláne i druhý diel
„Doznievania“.
Z dôvodu historického vývoja
krátko pred druhou svetovou vojnou
k jeho spísaniu však už nedošlo.
(Napriek tomu sú dnes na určitých
internetových stránkach ponúkané
knihy s názvom „Doznievanie Posolstva
Grálu“, zväzok 2 a 3, ktoré však
nie sú ani obsahovo, ani usporiadaním
autentické s prednáškami.)
V
„VYDANIE
Z POSLEDNEJ RUKY“
zhľadom na to, že ďalšie zverejňovanie
bolo pod zvyšujúcim
sa tlakom národne socialistického
režimu stále ťažšie, publikoval
Abd-ru-shin v roku 1937 ďalších
desať prednášok, ako aj odpovede
na otázky v časopise „Die Stimme“
(Hlas), vydávanom v Zürichu. Neskôr
sa vydávanie aj tohto časopisu
muselo zastaviť. V marci 1938 národní
socialisti Abd-ru-shina uväznili,
v septembri 1938 nasledovalo
jeho vyhostenie z Rakúska, kde jeho
rodina žila na Vomperbergu v Tirolsku
– najprv do Schlaurothu v Görlitzi,
v marci 1939 potom do Kipsdorfu
(Krušné hory). Tam dokončil
novú úpravu svojho diela „Vo svetle
Pravdy“ do dnešnej podoby. „Koncom
mája 1941 bol upravený rukopis
pripravený do tlače,“ písala neskôr
Irmingard Bernhardt, ktorá sama
Abd-ru-shina pri práci sprevádzala.
Úprava obsahovala zmeny rôzneho
druhu. Šlo napríklad o opravy interpunkčných
znamienok, o zmeny
slovosledu, o vypustenie alebo skrátenie
celých viet alebo odstavcov, kde
sa opakovali myšlienky už vyslovené.
Vyškrtával však aj slová, vety, aj celé
odstavce, keď nadobudol dojem,
32
Svet Grálu
35 | 2013
že by ľudia jeho predchádzajúcim
myšlienkam nerozumeli. Tento názor
rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo
prežívanie posledných rokov pred
jeho odchodom.
Uložené domáce väzenie mu napokon
znemožnilo ďalšiu činnosť a 6.
decembra 1941, príliš skoro, Abd-ru-
-shin opustil Zem.
Trojzväzkové dielo „Vo svetle
Pravdy – Posolstvo Grálu“, tzv. „vydanie
z poslednej ruky“, zostáva jeho
odkazom (u nás vydáva Efezus spol.
s r.o. v Slovenskej Ľupči). Toto posledne
upravené vydanie obsahuje
168 prednášok. Zmeny sa netýkali len
nevyhnutných pravopisných úprav,
ale rad prednášok bol zmenený a doplnený
novými textami, niektoré boli
vypustené. Aj niektoré názvy boli
nanovo upravené. Tak sa napr. názov
prednášky „Volanie po vodcovi“
zmenil na „Volanie po pomocníkovi“
– z pochopiteľného dôvodu, lebo pojem
„vodca“ bol zneužitím národnými
socialistami nadlho sprofanovaný.
(Abd-ru-shin používal tento
výraz v zmysle duchovného vedenia
k pokroku a zušľachteniu.)
Trojzväzkové „vydanie z poslednej
ruky“ vyšlo až niekoľko rokov
po ukončení druhej svetovej vojny
a zostalo do dnešného dňa vo svojej
forme a obsahu platnou verziou Posolstva
Grálu. Odvtedy sa preložilo
do šestnástich jazykov a je dostupné
vo viac ako osemdesiatich krajinách
sveta.
Pojem „vydanie z poslednej ruky“
pochádza z nakladateľstva. Zdôrazňuje,
že ide o posledné autorizované
prepracovanie; v prípade
Posolstva Grálu poukazuje na to,
že tieto tri diely majú byť považované
za uzavretý celok, za základnú
osnovu na pochopenie štruktúry
stvorenia. Ale pojem „vydanie z poslednej
ruky“ nemá byť chápaný
tak, že Abd-ru-shin neplánoval už
žiadne ďalšie prednášky. Mnohé odkazy
v Posolstve Grálu poukazujú
na to, že autor pripravoval detailnejšie
popisy a dôkladnejšie vysvetlenia.
K najtrpkejším dôsledkom ďalekosiahleho
chybného vývoja v tridsiatych
rokoch minulého storočia patrí
aj predčasný odchod Abd-ru-shina
– keďže sa už k práci nedostal. Musel
tak vyschnúť zdroj poznania o stvorení,
ktorý vďaka prednáškam Posolstva
Grálu bohato napĺňal srdcia ľudí
hľadajúcich pravdu, a dielo „Vo svetle
Pravdy“ sa stalo ich životným sprievodcom.
S
FORMA A OBSAH
náď skrytá, mylne vedená túžba
po ďalšom zdroji spôsobuje,
že dnes mnohí čitatelia „Posolstva
Grálu“ hľadajú v Abd-ru-shinových
textoch a prednáškach okrem „vydania
z poslednej ruky“ ďalšie tajomstvá
z čias jeho pozemského života.
Táto túžba po všetkom neobvyklom
sa u niektorých ľudí prejavuje snahou
o vypátranie niečoho „skrytého“
alebo „utajeného“ v súvislosti s Posolstvom
Grálu.
Tak napríklad Mariu Bernhardt,
vdovu po Abd-ru-shinovi, a jeho
dcéru Irmingard Bernhardt podozrievali
zo sfalšovania obsahu Posolstva
Grálu. Dokonca kolujú
zoznamy všetkých slov a viet, zmenených
oproti vydaniu v roku 1931,
ktoré toto obvinenie dokladajú.
V minulých desaťročiach sa vyskytovali
skupiny ľudí, uznávajúcich iba
„staré Posolstvo“. Irmingard Bernhardt
už v roku 1956 na oblastnom
súde vo Schwazi vysvetlila, že všetky
zmeny boli vykonané „presne podľa
príkazu autora“, a v roku 1985 presne
popísala okolnosti novej úpravy
v ďalšom rozšírenom vysvetlení, no
POSOLSTVO GRÁLU
Dielo „Vo svetle Pravdy - Posolstvo
Grálu“ má dlhú históriu
vzniku. Začalo „Listami Grálu“
cez „malé“ (1926) a „veľké“
vydanie (1931) až k dnešnému
trojzväzkovému dielu.
jej vysvetlenia zostali bez trvalej odozvy.
Myšlienka, že bolo vo „vydaní
z poslednej ruky“ niečo sfalšované
alebo zatajené, sa stále znovu vynára
a od konca roku 2011, po uplynutí lehoty
autorského práva (sedemdesiat
rokov od úmrtia Abd-ru-shina), je
podľa platných svetských právnych
podmienok možné, aby sa autorské
diela šírili voľne, hoci aj prostredníctvom
internetu. A to sa týka aj tzv.
„starého vydania.“
Otázkou duchovnej zodpovednosti
za šírenie nepodložených podozrení
sa tu nebudeme zaoberať.
Nepochopiteľným však zostáva fakt,
že Abd-ru-shinova rodina sa ocitla
v podozrení, že urobila niečo nesprávne,
a to bez akéhokoľvek zrozumiteľného
motívu. Súčasné trojzväzkové
vydanie poskytuje predsa
obsahovo rovnaké myšlienky, ako
vydanie v roku 1931; nie je v ňom nič,
čo by zavádzalo čitateľa iným smerom.
Z finančného hľadiska by bolo
po druhej svetovej vojne nové vydanie
už napísanej knihy a prípadné
vydanie druhého dielu „Doznievania“
jednoduchšie a pochopiteľnejšie,
než nové spracovanie troch prepracovaných
zväzkov. Práve to však bola
výslovná vôľa Abd-ru-shina. Novou
úpravou svojho Posolstva Grálu chcel
lepšie viesť všetkých čitateľov „...od
prednášky k prednáške k rozšíreniu
znalostí o všetkých zákonoch stvorenia
ku zrelosti ich ducha“, (citované
z vysvetlenia Irmingard Bernhardt).
Podozrievanie zo strany niektorých
ľudí nepotrebuje očividne
žiadny motív. Ten, kto predpokladá,
že bolo niečo zatajené alebo sfalšované,
automaticky nachádza stúpencov,
pretože pocit, že sa vo všetkých
oblastiach života podvádza
a klame, je dnes u mnohých ľudí
silne v povedomí a paradoxne vedie
ku sklonu bezmyšlienkovite veriť nezmyselným
tvrdeniam.
Ostáva iba dúfať, že rozum a spoľahlivý
cit konečne uvedú ten zbytočný
kult o predošlom vydaní „Posolstva
Grálu“ na správnu mieru. Pre
mnohých ľudí usilujúcich sa o rozšírenie
vedomia a prehĺbenie znalostí
je predovšetkým dôležité osvojiť si
obsah Abd-ru-shinovho diela. Spor
o vonkajšiu formu bude potom sám
osebe bezvýznamný.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
33
Svet Grálu
35 | 2013
????
Božia iskra v nás
Všetci ľudia v sebe nosia mimoriadny dar. Je ním túžba po zdokonaľovaní svojej bytosti.
Niekto sa túto túžbu snaží naplniť vysokým pracovným nasadením, rastom
svojho vplyvu a majetku. Iný napĺňa túto potrebu zlepšovaním svojich dobrých vlastností,
alebo oslobodením sa od žiadostí. Medzi nami sú aj takí, ktorí za vrchol svojho
snaženia považujú splynutie s božstvom, pretože, ako sami veria, majú v sebe božské
jadro. Táto snaha je však klam a prinesie človeku v konečnom dôsledku len trpké
sklamanie, pretože pravé jadro človeka je duchovné, nie božské.
N
ázor, že má človek vo svojej
podstate božské jadro, je dnes
pomerne populárny. Mnohí liečitelia,
mediálne nadaní ľudia a majstri
rôznych duchovných smerov hovoria
o tom, že Boh je v každej kvetine,
v každom kameni – a takisto
v samotnom človeku. Opačný postoj,
ktorý toto vyhlásenie popiera, môže
v mnohých ľuďoch vyvolať pobúrenie.
Je to predsa tvrdenie proti tvrdeniu.
Na tejto pôde sa totiž nedá argumentovať
vecnými rukolapnými
dôkazmi. Prečo by teda človek nemal
byť božský? Znie to predsa krajšie,
honosnejšie. Sme najvyvinutejší spomedzi
všetkých tvorov, sme pánmi
34
Svet Grálu
35 | 2013
stvorenia. Pevne veríme, že o niekoľko
storočí si podmaníme vesmír
a osídlime nové galaxie. Nie je to dôkaz,
že sme božskí?
Avšak tento postoj je nepresný, nijakým
spôsobom totiž nedosvedčuje
božstvo v človeku. Okrem toho, pojem
božský je rozumom neuchopiteľný,
preto sa dá vnímať jedine citovou
zložkou osobnosti a aj to až pri
určitej duchovnej zrelosti.
P
ôvodom tohto omylu je pravdepodobne
príliš subjektívne vnímanie
človeka, ktorý je zvyknutý všetko
posudzovať z vlastného stanoviska.
Počas tisícročí svojho vývoja človek
TOMÁŠ VÝBOCH
stratil, alebo veľmi obmedzil svoju
citovú schopnosť, ktorá jediná mu
mohla dať odpovede na otázky súvisiace
s jeho pôvodom a jeho určením,
zmyslom jeho existencie. Človek
sa vyvíjal len jednostranne, a to
prostredníctvom svojej rozumovej
činnosti. Tá však nie je schopná
nikdy pochopiť duchovné pojmy
a už vonkoncom nie pojem božstva.
Tak sa stalo, že slovo síce ostalo, ale
pojem sa úplne pokrivil, stratil svoj
pôvodný význam. Ostala len slabá
spomienka na to, že pojem „božstvo,
božský“ znamená určitý vrchol a dokonalosť.
Smerovanie človeka k prevažne
pozemským cieľom spôsobilo
stratu spojenia s neviditeľným svetom,
kam patria aj duchovné svety,
z ktorých človek pochádza. Tak tu
ostal človek osamotený, schopný vnímať
len hrubohmotné, našimi zmyslami
vnímateľné okolie. V tomto
prostredí je však človek naozaj
tým najvyšším tvorom. Duchovno
sa stalo len vierou, ktorú nemohol
DUCHOVNÝ SVET
priviesť k životu. Tak dospel človek
k názoru, že po svojom najvyššom
zdokonalení sa sám stane božským,
alebo bohom, pretože jeho
pravé jadro, ako sám verí, je božské.
U materialistu to dospelo do štádia,
že tieto pojmy začal považovať
za fikciu. Sám seba teda človek ustanovil
najvyšším vládcom a svoj trón
nechce za žiadnu cenu opustiť. Avšak
život ho z tohto trónu skôr či neskôr
bolestne zosadí, pretože mu nepatrí.
Výstižne to opisuje Abd-ru-shin
vo svojom diele Vo Svetle Pravdy −
Posolstvo Grálu v prednáške Blúdenie:
„Pôvod predsa dáva oporu bytia
i celého jestvovania pre každého
jednotlivca! Kto sa však snaží, ako je
to obvyklé, siahať ďaleko nad pôvod,
načahuje sa za niečím, čo je pre neho
nedosiahnuteľné, a tak stráca podľa
celkom prirodzeného diania každú
oporu (...) Ak tento duch chce mať
zo svojho pôvodu nevyhnutnú oporu,
ktorú potrebuje, tak sa, samozrejme,
nesmie snažiť siahať po božskom. Potom
by to bolo neprirodzené, lebo
božské sa rozprestiera omnoho ďalej
nad tým a je úplne inej podstaty!
A predsa človek vo svojej domýšľavosti
hľadá spojenie na tom mieste,
ktoré on nemôže nikdy dosiahnuť,
čím porušuje prirodzené dianie. Ako
hrádza ponorí sa jeho vyhranené nesprávne
prianie medzi neho a jemu
taký potrebný príliv sily z miesta
jeho pôvodu. Sám si takto prerušuje
spojenie.“
Č
istá túžba po poznaní nanovo
otvára a stimuluje citovú schopnosť
človeka, takže oba pojmy – božské
i duchovné – môže po čase vedieť
celkom dobre rozlišovať. Do úvahy
môžu prísť aj určité logické argumenty,
ale tie musia byť posudzované
opäť predovšetkým citom.
Ľ
udský tvor, ako tento pojem
správne naznačuje, je výtvorom
tohto stvorenia. Nie je jeho tvorcom.
Jeho schopnosť pôsobiť na svet spočíva
len vo formovaní už existujúcej
masy, a to najrôznejšími spôsobmi,
ale nikdy nedokáže sám niečo skutočne
vytvoriť. To je veľmi ľahko pochopiteľné
zvlášť u hrubohmotných
nám viditeľných vecí – dom si musíme
postaviť z tehál a tie zas z hliny
a pod. Niekto by mohol namietať
tým, že môžeme predsa tvoriť myšlienky.
Aj v tomto prípade ich však
tvoríme z energie, ktorá už vo stvorení
existuje. Ak by sme boli časťou
božstva, mali by sme aspoň čiastočne
schopnosť tvorenia, no tak to nie je.
Iným argumentom môže byť biblické
tvrdenie, podľa ktorého sme iskry
z Boha. Aj v tomto prípade ide
o nesprávne chápanie pojmu. Tento
omyl je opäť vysvetlený v Posolstve
Grálu, v ktorom sa píše:
„Celkom správne sa hovorí o iskre
od Boha, ktorú má človek
v sebe. Ale touto iskrou od Boha je
duch! A ten nie je časťou Božstva.
Výraz iskra je celkom správne
označenie. Iskra sa vyvinie a vyšľahne,
bez toho, že by so sebou
zobrala alebo v sebe mala niečo
z podstaty pôvodcu. Tak i tu. Iskra
od Boha nie je sama Božská.“
Ak by sme mali v sebe božské
jadro, pravdepodobne by sme
mohli právom očakávať, že Boha
raz opäť uzrieme, no aj v tomto
prípade hovoria biblické spisy
opak: „Boha nikto nikdy nevidel“
(Ján 1:18).
Mohli by sme tu menovať mnoho
ďalších argumentov, ktoré zreteľne
vystupujú proti velikášskej viere ľudí,
ktorí túžia mať v sebe časť Boha. Ani
jeden však človeka nemôže presvedčiť.
Presvedčenie totiž možno získať
jedine vnútorným prežitím, nie argumentmi.
To možno dosiahnuť pri
trvalom úprimnom chcení a hľadaní.
Postupným duchovným dozrievaním
sa zosilňuje vnútorný hlas, ktorý
dá človeku nakoniec všetky dôležité
odpovede na otázky súvisiace s jeho
pôvodom. S týmto poznaním rastie
i pokora. Je to zákonitý dej, pretože
rastúcim poznaním človek začína
stále viac vnímať svoje pravé miesto
vo stvorení. Pochopí, že je len jeho
malou časťou, ktorej úlohou je podporovať
toto stvorenie a neustále
ho zušľachťovať. Zároveň spoznáva
zákony stvorenia, ktoré sú totožné
so zákonmi vesmíru a uvedomuje si
nekonečnú múdrosť, ktorá ich vytvorila
– takú múdrosť a lásku, ktorej
on ani pri najlepšej vôli a dokonalosti
nebude nikdy schopný. Potom
sa nejeden človek bude možno hanbiť
za svoju niekdajšiu vieru v božské,
ktoré chcel mať v sebe. Ale bude
to oslobodzujúci pocit hanby, pretože
tým spozná svoje pravé miesto
a úlohu. Neučiní ho to však slabým,
alebo poníženým. Práve naopak,
stane sa hrdým a silným.
Jadrom človeka je duch, jeho pôvod
je duchovná ríša, nazývaná aj Raj. Je
to miesto, kam sa raz človek môže
opäť vrátiť, ak sa nestratí na ceste životom.
Odkiaľ môže potom trvale
pôsobiť a podporovať stvorenie v nekonečnej
blaženosti. A v tejto blaženosti
nebude mať ani pomyslenie
na to, že by mohol byť niekým viac,
než skutočne je, a už vonkoncom
sa nebude nazdávať, že má v sebe
božské.
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
35
Svet Grálu
35 | 2013
HISTÓRIA
Keď sa hranica
rozhorela...
TOMÁŠ VÝBOCH
O
ČAS POVIER
bdobie pätnásteho až sedemnásteho
storočia možno bez váhania
označiť ako jedno z najtemnejších
období ľudstva. Bol to čas
vlády povier, strachu, nevedomosti
a núdze. Viera v diabla mala v mysliach
ľudí svoje pevné nezastupiteľné
miesto. Diabol bol odporcom Krista,
netvor, ktorý sa postavil medzi človeka
a Boha, pôvodca všetkého zla,
ktorého jediným cieľom je človeka
zničiť. Má podobu rohatého capa, je
však schopný túto podobu zmeniť
na akúkoľvek inú. Je ľstivý a zákerný
36
Svet Grálu
35 | 2013
a má množstvo pomocníkov ochotných
mu kedykoľvek poslúžiť. Okrem
démonov sú to predovšetkým čarodejnice,
jeho verné služobníčky,
ktoré sa v noci schádzajú na sabatoch,
tancujú tam a oddávajú sa najrôznejším
radovánkam, vyrábajú čarovné
nápoje – schopné privolať chorobu,
smrť i krupobitie.
Azda si dnes len ťažko vieme predstaviť,
nakoľko silne boli tieto povery
v ľuďoch zakorenené. Dokonca
i významní myslitelia tej doby ako
Ján Kalvín, alebo Luther sa pridŕžali
týchto groteskných názorov.
Luther napríklad v r. 1542 presvedčil
mestskú radu v Ženeve, že mor, ktorý
tu prepukol, je potrebné pripísať
na vrub diablovi a bosorkám.
Je zarážajúce, akú silnú nenávisť
pojem bosorky vtedy vzbudzoval.
Do istej miery to spôsobila biblická
veta z Exodu (22:18), ktorá vraví:
„Nenecháš čarodejnicu nažive.“ Interpretácia
tohto výroku je však jednostranná.
Pôvodný hebrejský výraz,
ktorý sa do angličtiny i češtiny
preložil ako „čarodejnica“, znamenal
totiž „žena, ktorá praktizuje zlú
mágiu“. Nevzťahoval sa teda na pôrodné
baby, bylinkárky a liečiteľky,
ktoré sa snažili ľuďom pomôcť. Ale
HISTÓRIA
história jednoznačne dokumentuje,
že medzi upálenými bolo mnoho takýchto
žien.
S
PÁPEŽSKÁ BULA
Pápež Inocent VIII.
kutočné besnenie a hon na čarodejnice
však rozpútal iný dokument.
Bola to pápežská bula
Inocenta VIII Summis desiderantes
affectibus vydaná v roku 1484.
V nej pápež jednoznačne zavrhuje
akékoľvek praktizovanie čarodejníctva
a dáva svoju plnú moc dvom
inkvizítorom vo veciach odhaľovania
čarodejníctva a zaobchádzania
s bezbožníkmi. Píše: „umožňujeme
takto menovite inkvizítorom, (...)
aby vykonávali funkciu inkvizítora
proti všetkým osobám, nech patria
ku ktorémukoľvek stavu a nech sú
akokoľvek vynikajúce a také potom
osoby, ktoré v naznačených veciach
uznajú za vinné, aby podľa povahy
ich previnenia potrestali a uväznili,
a aby rovnako v ktoromkoľvek
z farských kostolov v tamtých krajinách
hlásali a tlmočili veriacemu
ľudu slovo Božie...“ Pritom dodáva:
„Všetci, čo ich budú obťažovať, brániť
im v práci a budú sa vzpierať, nech
už majú akékoľvek hodnosti, úrady,
pocty a prednosti (...), takí nech sú
potrestaní ešte hroznejšími rozsudkami,
ortieľmi a trestami, aké len
uznajú za vhodné i správne a proti
nim bude akékoľvek odvolanie zakázané.
Keby sa toho niekto chcel
odvážiť, ten nech vie, že na seba privolá
hnev všemohúceho Boha i hnev
jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“
Toto desivé a nerozvážne vyhlásenie
bolo medzníkom, ktorý rozpútal
teror, aký nemal v dejinách obdoby.
Cirkev ním jednoznačne vystúpila
proti čarodejníctvu a toto rozhodnutie
posilnila neskôr svojím inkvizičným
postupom proti katarom.
Viera v bosoráctvo bola posilnená
a strach z neho nadobudol obludné
rozmery. Nik si už nemohol byť istý,
či choroba, neúroda či iné nešťastie,
ktoré ho postihlo, nemala na svedomí
práve nejaká čarodejnica.
V
KLADIVO
NA ČARODEJNICE
yššie poverenými inkvizítormi
boli Jacob Spranger a Henrich
Insistoris. Títo dvaja dominikánski
mnísi spísali príručku pre lovcov
čarodejníc, negatívne preslávené
„Kladivo na čarodejnice“. Jeho
úvodnou časťou je spomínaná bula
Inocenta VIII. Tento traktát pozostáva
z troch častí. Prvá časť oboznamuje
čitateľa so všetkými možnými
prejavmi bosoráctva, od prekliatia
dobytka až po premenu človeka
na zvieratá. Druhá časť má podobný
charakter; okrem iného opisuje uplatňovanie
diabla v erotickej oblasti
a tiež zneužívanie posvätných predmetov.
Osudovou a strašnou časťou
je tretí diel – dáva pokyny na začatie
a priebeh procesu s čarodejnicami,
pričom mala byť „odôvodnenosť obvinenia“
pomocou najrôznejších
druhov tortúry ľahko a rýchlo „dokázaná“.
Čitateľ tohto diela, ktoré
je výsmechom zdravého rozumu, si
môže ľahko utvoriť názor na charakter
jeho autorov. Spomeňme tiež,
že jeden z autorov – H. Insistoris – bol
stíhaný v roku 1482 pápežom Sixtom
za spreneveru odpustkových peňazí.
Malleus maleficarum - Kladivo
na čarodejnice
Podľa tohto spisu sú hlavnými aktérmi
bosoráctva ženy. Žena je podľa
neho od prírody zlá, omnoho rýchlejšie
podlieha pochybnostiam, a tak
sa skôr ako muž vzdáva viery v Boha.
Má tiež sklon k poverčivosti, márnivosti,
vášnivosti a k nenásytnej zmyselnosti.
Podľa príručky nemala tortúra
spôsobovať trvalé následky, prax
však hovorila niečo iné.
V
NIKTO NEUNIKNE
Bamberku bol v roku 1628 zaživa
upálený Johannes Junius.
Podľa úradných záznamov sa tento
muž podrobil opakovanému mučeniu,
pri ktorom necítil „žiadnu bolesť“
a ochotne sa priznal k účasti
na sabate.
37
Svet Grálu
35 | 2013
HISTÓRIA
V liste svojej dcére však píše čosi
iné: „Teraz, drahé dieťa, poznáš
všetky moje priznania, pre ktoré musím
umrieť. Ver, že sú to úplné lži
a výmysly, preto mi Boh pomáhaj.
Veď som to všetko bol prinútený povedať,
aby som unikol ďalšiemu mučeniu,
ktoré hrozilo byť ešte horšie
než to, ktoré som podstúpil doteraz.
Veď oni nikdy s mučením neprestanú,
pokým sa človek k niečomu neprizná.
To však nikdy nevydrží, a tak
dopadne ako čarodejnica. Nikto neunikne.“
Iste si nejeden človek položí otázku,
prečo sa ľudia nevzbúrili, nepovstali
proti toľkej krutosti a hlúposti? Veď
už nepatrný náznak súcitu a trocha
zdravého rozumu musí človeka uistiť
v tom, že doznanie viny na mučidlách
nie je pravým priznaním,
že v toľkej bolesti sa len málokto
skutočne nepodvolí. Voči vzbure
sa však chladná vypočítavosť inkvizítorov
poistila. Na takých odvážnych
ľudí čakala veľmi konkrétna
hrozba: „Haerises maxima est operra
maleficarum non credere! (Neveriť
v činnosť čarodejníc je najväčšie kacírstvo)“.
A
GENERÁLNY
VYHLADZOVAČ
BOSORIEK
zda najznámejším a najkrutejším
inkvizítorom bol Mathew
Hopkins z Anglicka, ktorý vyzýval
obyvateľstvo na udavačstvo osôb podozrivých
z čarovania. Hopkins mal
v obľube „skúšku vodou“, známu už
z predkresťanských dôb. Človeka pri
tom zviazali a hodili do vody. Ľudia
verili, že pri jej uplatnení sa nevinný
človek pod vodu ponorí, zatiaľ čo čarodejník
zostane plávať na hladine,
pretože voda ako súčasť božieho sveta
človeka neprijme. Pri tom sa, samozrejme,
často stalo, že hoci sa človek
38
Svet Grálu
35 | 2013
Titulný obrázok z knihy Matthewa Hopkinsa
"Discovery of Witches" (1647): zvieracie
podoby duchov slúžiacich čarodejnici
pod vodu ponoril – utopil sa. Kto
však obstál v skúške vodou, na toho
čakala ďalšia metóda – skúška ihlou.
Tá vychádzala z predstavy, že diabol
si svojich spolupracovníkov označuje
zvláštnym znamením, ktoré je
necitlivé na bolesť a nekrváca. V prvom
i druhom prípade sa Hopkinsovi
dokázalo, že je podvodník, ktorý
za vhodne „upravený“ výsledok berie
úplatky. Za 14 mesiacov priviedol pod
šibenicu 200 ľudí.
Ale nie sú to len samotní inkvizítori,
ktorí toto peklo podporovali.
I naštrbené medziľudské vzťahy, ohováranie,
túžba po majetku niekoho
iného spôsobili často, že sa hranica
rozhorela.
J
SALEMSKÁ HYSTÉRIA
eden z najznámejších procesov
s čarodejnicami sa udial v Saleme,
dnešnom Massachusetts, na jar
v roku 1692. Tento proces je dobre
zdokumentovaný a z veľkej časti
ozrejmuje psychologické pozadie
tohto stredovekého besnenia.
V roku 1692 začala dostávať skupina
dospievajúcich dievčat čudné
záchvaty po tom, ako si vypočula
príbehy otrokyne z Indie. Dievčatá
vydávali čudné zvuky, hádzali
okolo seba vecami, kričali, sťažovali
sa na bolesť, akoby ich niekto bodal
ihlami. Privolaný lekár netušil, čo
im je. Dievky ľahkovážne označili
za čarodejnice tri ženy, žobráčku,
vdovu a otrokyňu Titubu. Po vypočúvaní
boli tieto tri ženy obvinené
z čarodejníctva a s trýznenia mladých
dievčat. Obyvatelia mestečka
boli zdesení, zvolal sa súd, ktorí mal
obvinenia vyšetriť. Strach rozpútal
masovú hystériu, v ktorej nebolo
miesta pre zdravý rozum a svedomie.
Súd prijal ako dôkaz tvrdenia
svedkov, podľa ktorých sa im obvinené
ženy zjavili ako duchovia. Takýto
„dôkaz“ sa samozrejme nedal
overiť, ani podrobiť objektívnemu
skúmaniu. V apríli bolo zatknutých
takmer tridsať ľudí, vrátane štvorročného
dievčatka, guvernérovej ženy,
i vzdelaného pastora, ktorý vyštudoval
Harvardskú univerzitu. Bezpečne
sa teda nemohol cítiť nikto. Je zrejmé,
že mladé dievčatá si svoje obvinenia
ľahkovážne vymysleli. Keď sa jedna
zo slúžok farmára Johna Proctora
snažila vyhnúť práci tým, že začala
predvádzať posadnutosť, vyhrážal
sa jej, že ju zbije, a hľa – dievka ihneď
vytriezvela. Nanešťastie bol neskôr
obvinený a 19. augusta i popravený.
Medzi popravenými bol aj strážnik
John Willard, ktorý sa už nechcel podieľať
na zatýkaní nevinných a tak
bol obvinený tiež. Celá hystéria nadobudla
ešte väčšie rozmery vo chvíli,
keď obyvatelia blízkeho mesta Andover
požiadali Salemčanov o zapožičanie
dievčat ako „expertiek“
na odhaľovanie čarodejníc, keďže aj
oni vnímali činnosť diabla. Na koho
dievčatá ukázali prstom, ten mohol
o chvíľu visieť. Počet obvinených
vzrastal závratnou rýchlosťou. Na jeseň
popravili vyše 20 obetí a viac ako
HISTÓRIA
100 ľudí bolo uväznených. Pomaly
už nebolo koho obviniť. Nakoniec
sa predsa len ľuďom z mestečka ujasnilo,
že je tých čarodejníc akosi veľa.
Procesy sa zastavili a zvyšní obžalovaní
dostali milosť.
Väčšina historikov sa zhoduje
v tom, že Salem bol zachvátený určitým
druhom masovej hystérie, ktorá
bola živená strachom. Svoju úlohu
tu hral i zápas o spoločenskú a politickú
moc medzi staršími tradičnými
skupinami a novovznikajúcou obchodníckou
vrstvou. Existuje i teória
o otrave námeľom, ktorý spôsobil tie
nevysvetliteľné prejavy u postihnutých
dievčat. Tri roky od konca tragédie
sa predstavitelia súdu verejne
ospravedlnili a priznali svoju chybu
a nevedomosť. No opäť – ako to počas
celého toho besnenia bolo – zodpovednosť
zvalili na diabla, ktorý ich
vraj zviedol.
KDE HĽADAŤ VINNÍKA?
O
dhaduje sa, že po celom svete
dosiahol hon na čarodejnice
niekoľko sto tisíc, až milión obetí.
Salemské procesy si v rokoch 1692 až 1693 vyžiadali nejmenej 20 životov
Presný počet nie je známy, keďže
mnoho súdnych spisov bolo zámerne
zlikvidovaných, alebo aj náhodne
spálených pri požiaroch,
ktoré sa vyskytovali často. Dnes človek
len krúti hlavou, ako to mohlo
dôjsť tak ďaleko. Prečo ľudia dovolili,
aby sa konalo toľko nespravodlivosti
a takým ukrutným spôsobom?
Sú na vine cirkvi a ich služobníci?
Alebo to bola vysoká vrstva obyvateľstva,
prípadne v tom mal prsty skutočný
diabol? Asi sotva. Domnievam
sa, že odpoveď nie je nijako poetická
a ťažká, je až zarážajúco jednoduchá.
Ak sa pozrieme do histórie, môžeme
spozorovať, že podobné zverstvá
sa konali počas druhej svetovej
vojny, ktorá mala milióny nevinných
obetí. Forma prejavu bola iná, avšak
charakter oboch masových vyvražďovaní
bol rovnaký. Nenávisť voči
druhým ľuďom vyvierala zo strachu
a z presvedčenia, že za núdzu,
ktorú prežívame, môže niekto iný.
To je jedna z najzhubnejších myšlienok,
aké mohla ľudská myseľ vytvoriť:
veriť, že je za náš osud zodpovedný
niekto iný a že nešťastie,
ktoré prežívame, je dôsledkom rozhodnutí
nejakej vyššej moci. Takýto
prístup k životu degraduje človeka
na hlúpeho obmedzeného tvora, neschopného
dosiahnuť šťastie, pretože
s takým prístupom je nútený zaujímať
voči svojmu okoliu negatívny,
kritický a odsudzujúci postoj, snažiaci
sa odstrániť z cesty všetko, čo
mu prekáža. Taký vzťah k životu je
silne deštruktívny. Nedovoľuje človeku
rozvinúť svoje vnútorné schopnosti
a vlastnosti, pretože mu chýba
sebareflexia. Duchovné schopnosti,
možnosť rozlišovať, čo je správne
a čo falošné, morálka a láska sa nepestujú,
a tak sa postupne strácajú.
Nakoniec ostane iba strach, ktorý dokonale
ovládne človeka a prinúti ho
urobiť tie najhoršie zverstvá. Strach
je najsilnejším nástrojom na ovládanie
ľudí. Toho si mnohí vypočítaví
jednotlivci boli veľmi dobre vedomí
a využili to pre svoje sebecké
ciele. Vymysleli si neviditeľného vinníka,
striehnuceho na každom kroku
a podnecovali voči nemu a jeho domnelým
služobníkom nenávisť. Nevedomí
ľudia sa toho chopili a rozpútali
tak peklo, ktoré navždy ostane
smutnou stopou v dejinách ľudstva.
Azda už nie je ďaleko doba, keď si
človek bude plne uvedomovať, že si je
sám strojcom svojho osudu a všetko,
čo ho stretne, je zaslúžené a slúži mu
na prospech a vnútorný rast. Bude to
doba šťastného, ušľachtilého a múdreho
ľudstva, v ktorom na vzájomné
obviňovanie, tyraniu a hlúpe povery
už nebude miesta.
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
39
Svet Grálu
35 | 2013
Claus Georg Tornai
Patrí dnes medzi významné obchodné
komodity. Už dlhé roky
sa používa pri výrobe rôznych potravinárskych
produktov. Nájdeme
ho v margaríne, v čokoláde, mrazenej
pizzi, hotových omáčkach, ale
i v kozmetike. Záujem oň však začal
výrazne rásť až s rozmachom biopalív.
Palmový olej, o ktorom je reč, tak
získal medzi spotrebiteľmi nálepku
ekologický. A tak tí, čo uprednostňujú
bioprodukty, pri jeho kúpe
veria, že konajú v súlade s ochranou
prírody. No je to iba zdanie;
a smutné je, čo sa dnes môže pod
nálepkou bioprodukt skrývať. Ukazuje
sa totiž, ako sa palmový olej získava:
neekologickým, ba často veľmi
drastickým spôsobom.
NIČENIE PRALESA
Európska únia rozhodla (2007),
že na celkovej spotrebe pohonných
hmôt sa má podiel biopalív zvýšiť
do roku 2020 na 10 percent. Takýto
dopyt však už repka olejná
40
Svet Grálu
35 | 2013
z Indonézie
nepokryje, preto treba zvyšovať plochy
na pestovanie olejových paliem.
Medzi odberateľov palmového oleja
patrí až 90 percent krajín Únie.
Hlavnými výrobcami palmového
oleja sú Malajzia a Indonézia, no latinskoamerické
krajiny ich doháňajú.
Rastlina je na prvý pohľad veľmi
výhodná: už tri roky po výsadbe sadeníc
sa môže zberať prvá úroda.
Zo žiadnej doteraz pestovanej
rastliny sa nedá získať toľko oleja
na hektár ako práve z orechov olejových
paliem. Z jadier sa okrem oleja
vyrába aj tuk a múčka.
No pestovanie olejových paliem
má vážne následky. Kým osevná
plocha v Indonézii v roku 1985 dosiahla
0,6 mil. hektárov, v roku 2008
to bolo až 14-krát viac: okolo 8,4 mil.
hektárov. A tento trend stále pokračuje.
Rozširovanie osevných plôch
sprevádza masívne ničenie chránených
tropických dažďových lesov.
Úmyselným výrubom a vypaľovaním
dochádza k ďalekosiahlemu
negatívnemu vplyvu: urýchľovaniu
klimatických zmien.
VYHÁŇANIE
OBYVATEĽOV
Indonézski domorodci sú buď drobnými
poľnohospodármi, alebo spolovice
nomádi. Les je pre ich život nevyhnutný.
Živia sa zberom kaučuku,
ovocím či mäsom zvierat džungle.
Napriek tomu, že sú legitímnymi majiteľmi
a majú doklady potvrdzujúce
ich vlastníctvo, sú o svoju pôdu oberaní
bez náhrady.
V núdzi potom zberajú orechy
z paliem rastúcich na pôde, ktorú
nevlastnia, a predávajú ich. Koncerny
ich preto ako škodcov zastrašujú bezpečnostnými
zložkami.
FALOŠNÁ NÁLEPKA
Niektorí výrobcovia ponúkajú aj palmový
olej v bio kvalite. No v distribučných
centrách často nie je olej
v údajnej bio kvalite od tej tradičnej
vôbec oddelený. Zvyčajne je všetko
dodávané v jednej várke. Ťažko
tak možno zaručiť dostatočnú kontrolu.
No aj prípadná dobrá kvalita je
vzhľadom na ničenie životného prostredia
draho vykúpená. O ekológii
a trvalej udržateľnosti sa vôbec nedá
hovoriť.
Navyše obsahuje vysoké množstvá
nasýtených mastných kyselín. No
nie všetky výrobky s jeho obsahom
sú označené. V súčasnosti nie je totiž
jeho uvádzanie povinné. Spravidla
sa v zložení uvádza len „rastlinný olej“.
Zmena má nastať až od roku 2015,
keď bude označovanie obsahu palmového
oleja v potravinách vo všetkých
krajinách Únie povinné.
Claus Georg Tornai
claus.georg.tornai@svetgralu.sk
Odporúčame si pozrieť dokument „Zelená
púšť“ M. Gálika o pestovaní paliem
na Borneu. Je dostupný napr. aj na youtube.
Skúsenosti blízkosti smrti:
Ilúzia
či realita?
Werner Huemer
Sú zážitky blízkosti smrti len výplodom mozgu? Nové výsledky prírodovedeckého
výskumu spochybňujú materialistické vysvetlenia zážitkov ľudí, ktorí prežili
vlastnú smrť.
Výskum smrti alebo tanatológia je
v posledných desaťročiach svetovou
témou. Prvou lastovičkou bola kniha
„Interview s umierajúcimi“ od švajčiarskej
lekárky Elisabeth Kübler-Ross,
ktorá vyšla asi pred 40 rokmi. Záujem
vzbudil aj bestseller „Život po smrti“
z roku 1975 od amerického filozofa
Raymonda Moodyho.
V uplynulých dvadsiatich rokoch
prišli neurológovia s vysvetlením,
že skúsenosti blízkosti smrti sú len
preludom vyvolaným nedostatkom
kyslíka, stresom, vyvolaným predráždením
určitých centier mozgu, či vylučovaním
prirodzených substancií,
účinkujúcimi ako drogy. Vedcom
sa podarilo tieto stavy umelo navodiť
stimuláciou určitých častí mozgu
drogami.
Vedecké výskumy z posledných rokov
síce nepotvrdzujú vžité predstavy
o nebi a pekle, Božej láske či treste,
no veriaci v nich vidia dôkaz, že život
smrťou nekončí.
ZÁŽITKY Z BLÍZKOSTI
SMRTI
Svetonázor dnes určuje veda – a to,
čo nie je vedecky podložené, nie je
brané vážne. A preto aj často tabuizované.
V 20. storočí sa rozšíril aj strach
zo smrti; bojíme sa otvorene hovoriť
o umieraní, smrti a o možnom
živote po nej. Existujú však milióny
ľudí, čo tvrdia, že mali zážitky
blízkosti smrti. No do 80-tych rokov
minulého storočia sa málokto
odvážil o nich rozprávať. Veď kto by
chcel byť za čudáka?
Tabu okolo smrti a umierania
otvorila nakoniec samotná veda.
Skúmaním zážitkov blízkosti smrti
preukázala, že ľudia pri umieraní
prežívajú určité fázy:
• Zmena vedomia: nevysvetliteľná
skúsenosť spojená s pocitmi
pokoja a mieru. Fyzické bolesti
a choroby ustúpili, telesné postihnutie
mizne.
• Poznanie smrti: človek poznáva,
že toto prežívanie súvisí
s umieraním, alebo je mŕtvy. Často
toto poznanie sprevádza hluk, ktorý
je niekedy nepríjemný a prenikavý.
• Mimotelesnosť: človek sa cíti
„mimo“ tela. V tomto stave sú snahy
lekárov o oživenie či operácia prežívané
akoby zhora, z nadhľadu.
• Zážitok tunela: pocit, že je
v temnom priestore – tuneli, akoby
v jaskyni, a vidí svetlo, ktoré ho
silne priťahuje. (Jedno až dve percentá
ľudí popisuje, že sa cez tento
priestor nedá dostať.)
• Nadpozemské okolie: človeka
obklopí svet v nádherných farbách,
s krásnymi kvetinami, často obohatený
čarovnou hudbou.
• Stretnutie so zosnulými:
stretnutia a komunikácia so zosnulými
príbuznými alebo priateľmi.
• Žiariace svetlo: sprostredkuje
zomierajúcemu bezpodmienečné
prijatie lásky a kontakt s hlbším poznaním.
• Celoživotný pohľad späť: najdôležitejšie
momenty pozemského
života sú ešte raz prežité v jednom
jedinom okamihu. Často po tomto
spätnom pohľade nasleduje predpoveď,
možnosť zazrieť časť budúceho
života.
• Vnem hranice: človek spoznáva
hranicu, spoza ktorej už návrat
do tela nie je možný.
• Návrat: vedomý návrat späť
41
Svet Grálu
35 | 2013
do tela – často so sklamaním, že nádherný
druhý svet opúšťa.
Nie každý však prežíva všetky tieto
stupne. Mnohé zážitky blízkosti
smrti sú hlbšie a úplnejšie, iné len
skromnejšie.
Výskumníci umierania však zistili,
že tieto prežitia sa vyskytujú jednotne
u všetkých ľudí – u detí alebo u dospelých,
u veriacich alebo ateistov,
vzdelaných či nevzdelaných. A nezávisia
ani od kultúrneho okruhu. Tvrdia,
že tento fenomén sa vyskytuje
veľmi často a treba ho brať vážne.
LEN HRA MOZGU?
Vedci však zážitky blízkosti smrti ako
dôkaz opakovaných vtelení berú stále
skepticky. Štúdie totiž opisujú udalosti
spred mnohých rokov – kde nie sú
jasné presnejšie okolnosti: či išlo o klinicky
mŕtvych ľudí, akými chorobami
trpeli, aké medikamenty užívali a pod.
Výnimkou je štúdia holandského
kardiológa Pima van Lommela. Ten
v rokoch 1988 až 1992 sledoval ako
prvý zážitky blízkosti smrti za kontrolovaných
podmienok. Sledoval 344 pacientov,
ktorí boli definitívne mŕtvi (ich
srdce sa zastavilo na dve minúty), no
boli opäť oživení. Dostali sa tak do štádia
zastavenia srdca, keď asi po 10 až 20
sekundách došlo k úplnému výpadku
všetkých elektrických aktivít mozgovej
kôry. Z nich 62 opísalo zážitky blízkosti
smrti. Výsledky štúdie (zverejnené
v roku 2011) ukázali, že zážitky
blízkosti smrti vznikajú aj za vedecky
kontrolovaných podmienok.
V rokoch 2003 až 2006 sa za prísne
vedeckých podmienok uskutočnili
ďalšie štúdie. Aj tie ukázali, že takéto
zážitky možno zaznamenať počas
zastavenia srdca, či úplného výpadku
všetkých mozgových funkcií
(americká štúdia Brucea Greysonsea
– 2003, anglická štúdia od Pennyho
Satoriho – 2006).
42
Svet Grálu
35 | 2013
REINKARNÁCIA
Akú rolu hrá pri zážitkoch blízkosti
smrti ľudský mozog? Veda ho
považuje za centrum ľudského bytia
– bez mozgu neexistuje vedomie.
Každá zmena vedomia tak súvisí
s procesmi v mozgu a v ostatnom tele.
Podľa toho slobodná vôľa, vedomie
svojho ja či nehmotná duša nie sú
ničím iným, než výsledkom procesov
v mozgu, čiže fascinujúcou súhrou
mnohých miliárd neurónov.
Z toho vychádzajú aj teórie vysvetľujúce
predsmrtné zážitky. Jedna
z nich pripisuje tieto zážitky nedostatku
kyslíka, ktorý spolu so zrakom
a krátkodobým extrémnym vypätím
mozgu pred jeho úplným vyhasnutím
vedie k zážitkom opisovaným
ako tunel či žiariace svetlo.
Iná teória pripisuje skúsenosti
umierajúcich pôsobeniu hormónu
endorfínu. Ide o telu vlastný morfín,
tíšiaci bolesti a vyvolávajúci pocity
blaha. Pri strese sa v tele uvoľňuje
vo veľkom množstve, čo vysvetľuje
príjemnú zmenu vedomia. Oxid uhličitý
by zase mohol vysvetliť zážitky
mimotelesnosti. Pri nedostatku kyslíka
stúpa obsah oxidu uhličitého
v krvi. Pokusy ukázali, že po jeho
vdýchnutí vzniká dojem, že človek
opúšťa svoje telo.
Ďalším vysvetlením je elektrická
búrka – podobná ako pri epileptických
záchvatoch. Keď záchvat
vznikne v oblasti mozgu pri spánkovej
kosti, môže dôjsť k zmene vnímania.
To by vysvetlilo aj pocity
vznášania, vystúpenia z tela či nadpozemské
vnímanie.
Dimetyltryptamín zase objasňuje
prežívanie skúsenosti rozšíreného
vedomia a straty strachu zo smrti.
Táto látka sa vyskytuje v tele v malých
množstvách, jej produkcia je aktivovaná
hormónmi (kortizol, adrenalín,
noradrenalín). Pri silnom
strese ich telo uvoľňuje veľké množstvo.
Tieto teórie podporuje aj moderná
psychológia. Tvrdí, že mozog
v nebezpečenstve smrti vytvára
ochranné fantázie i myšlienky, ktoré
zodpovedajú očakávaniu postihnutých
osôb. Mnohí vedci takéto zážitky
považujú jednoducho za intenzívne
sny.
Tieto teórie boli aj vedecky testované.
Cielenými stimuláciami určitých
oblastí mozgu sa podarilo evokovať
zážitky, ktoré napodobňujú
niektoré aspekty zážitkov blízkosti
smrti. Neurochirurg Wilder Penfield
počas operácií mozgu epileptických
pacientov vyvolal u nich spomienkové
sekvencie, ako aj vnímanie
svetla a zvuku. V iných pokusoch
sa mimotelesné zážitky dali kontrolovane
simulovať elektricky, alebo
nasadením kelamínu. Ide o liek používaný
ako anestetikum, ktorý blokovaním
určitých receptorov v mozgu
môže navodiť halucinácie.
VEDOMIE NEZÁVISÍ
OD TELA
Týmto teóriám odporujú výsledky
výskumu umierania z posledných
rokov. Tie sa zamerali na pacientov,
ktorí boli preukázateľne klinicky
mŕtvi – teda dlhé minúty bez funkcie
srdca a mozgu.
Vylúčia sa tak zmeny vedomia,
ktoré spôsobuje akútny nedostatok
kyslíka v mozgu, ku ktorým patrí
pomätenosť, strach, poruchy pamäti
a aj obmedzená schopnosť reči.
A okrem toho k nedostatku kyslíka
nedochádza pri všetkých zážitkoch.
Naopak – skúsenosti ľudí, ktorí zažili
smrť, sú jasné, dobre zapamätateľné
a sprostredkované bez zníženia mentálneho
výkonu.
Pri bližšom pohľade neobstojí ani
vylučovanie endorfínu. Endorfíny
síce utišujú bolesti a navodzujú pocit
blaha, ale ich účinky pretrvávajú aj
43
Svet Grálu
35 | 2013
REINKARNÁCIA
niekoľko hodín. Pri skúsenosti blízkosti
smrti však pocit mieru ihneď
po prebudení zmizne.
Ak pripustíme možnosť, že vedomie
existuje nezávisle od hmotného
nosiča – mozgu, dá sa na materialistické
vysvetlenia zážitkov blízkosti
smrti pozerať z iného uhla.
Ukázalo by sa, že mimotelesné
skúsenosti vedomia sú možné bez
väzby na fyzické telo. Za normálnych
okolností sú však prirodzeným spôsobom
blokované. Túto blokádu prekoná
len smrť alebo užitie niektorých
látok, akou je napríklad aj injekcia
dimetyltryptamínu.
S blokádou súvisí aj hladina zinku
v tele. Jeho množstvo v tele s vekom
klesá – zážitky blízkosti smrti opisujú
skôr mladší ľudia. To, či si človek
na podobný zážitok spomenie,
súvisí s krátkodobou pamäťou, a aj
s vážnosťou jeho stavu. Ľahšie zabúda
človek po dlhej kóme, ťažkom
otrase mozgu či záchvate mŕtvice.
Podobne je to aj so snami. Predpokladá
sa, že sníva každý človek, no
nie všetci si sny pamätajú. Zážitky
blízkosti smrti sú však niečím iným.
Snívame v spánkových REM-fázach
(od Rapid-Eye-Movements – spánková
fáza, ktorá sa navonok prejavuje
rýchlymi trhavými pohybmi
očí). Počas nich je mozog preukázateľne
veľmi aktívny. Naopak, zážitky
pri umieraní môžu byť prežívané aj
vo fázach bez mozgovej aktivity. Sny
ani nezanechávajú trvalé zmeny správania.
Zážitky blízkosti smrti sprevádza
často zmena správania, ba i celého
života.
Podobne aj cielené elektrické stimulácie
určitých oblastí mozgu zlyhávajú.
Výsledky Penfielda na stovkách
pacientov sa podľa kardiológa
Van Lommela nedajú porovnať
so zážitkami blízkosti smrti. To, čo
ľudia počas svojej mimotelesnosti
prežívajú – vlastné telo, ako aj ľudí
44
Svet Grálu
35 | 2013
a scenérie, ktoré pozorujú zhora,
môžu v mnohých prípadoch potvrdiť
ostatní účastníci.
Neobstál ani článok Blankeho,
ktorý opísal zážitok, keď u jednej
pacientky vyvolal po elektrickej stimulácii
krátkodobú mimotelesnú
skúsenosť, pri ktorej vnímala pokrivený
obraz svojej nohy. Van Lommel
kritizoval hlavne ďalekosiahle závery,
odvodené z pozorovaní niekoľkých
málo prípadov. Podľa neho z tisícov
epileptických pacientov ošetrených
stimuláciou ani jeden nereferoval
o skutočnej mimotelesnej skúsenosti.
NA CESTE ZA NOVÝM
OBRAZOM ČLOVEKA
Jasné zážitky vedomia v stave, keď
mozog preukázateľne nefunguje,
naznačujú, že naše vedomie existuje
ďalej, nezávisle od tela, tvrdia
vedci skúmajúci umieranie. „Prírodovedecké
štúdie o zážitkoch blízkosti
smrti vytvárajú zreteľnú hranicu
dnešných predstáv neurológov
o rozdielnych aspektoch ľudského
vedomia a vzťahu mozgu k pamäti
a vedomiu,“ hovorí Van Lommel.
Súhlasí s ním aj americký výskumník
Bruce Greyson: „Ak je pacient
vo fáze, keď je preukázateľne
klinicky mŕtvy, schopný jasne vnímať,
potom je predstava že vedomie
sídli výlučne v mozgu veľmi spochybnená“.
Počet vedcov s kritickým postojom
k teórii centrálnej funkcie mozgu
stúpa.
Zobrazovacou vyšetrovacou metódou
sa síce dá dokázať spojitosť
medzi zaznamenanými aktivitami
v mozgu a určitými skúsenosťami vedomia.
Či je však táto skúsenosť vedomia
iba následkom aktivity mozgu,
alebo naopak – mozgová aktivita následkom
skúsenosti vedomia – jednoznačná
odpoveď stále chýba.
Výsledky výskumu umierania naznačujú,
že mozog nevytvára vedomie,
len mu umožňuje, aby sa prejavilo
na telesnej úrovni. Mozog
prestáva byť orgánom, ktorý vedomie
vysiela, je len prijímačom. Ako
hovoril profesor John C. Ecclese
(1903 – 1997) je „poslom vedomia“.
Nejde pritom o novú myšlienku;
do úzadia sa dostala len pod vplyvom
materializmu.
Aj kritických výskumníkov zatiaľ
ešte takéto smelé závery desia. Medzi
určitým neurónovým stavom, pozorovateľným
v mozgu, a konkrétnym
stavom vedomia človeka je prírodovedecky
neprekonateľná medzera.
Z aktivity jednotlivých mozgových
oblastí sa totiž nedá vyvodiť prakticky
nič o obsahu myšlienok alebo
citov. Neexistuje dôkaz, že neurónové
siete sú schopné vytvoriť mnohotvárnosť
nášho vnútorného sveta –
teda náš život a vedomie.
Vysvetlenie by mohli priniesť teórie
inšpirované kvantovou fyzikou.
Tie spochybňujú striktné oddelenie
ducha a hmoty. Počítajú s možnosťou,
že nefyzikálna skutočnosť
ovplyvňuje fyzikálny svet, čo je v súlade
s predstavou, že naše telo je oživované
duchom alebo dušou.
Niektorí pripúšťajú možnosť,
že skúsenosti ľudí, ktorí prežili svoju
smrť, sú dostatočným dôkazom toho,
že náš život smrťou nekončí. Tento
názor podporuje tvrdenia viery a starých
náuk, že nie sme len telo, ale telo
len prechodne oživujeme. Mozog je
tak len nástrojom, ktorý vedomému
duchu človeka umožňuje rozvíjať
sa vo fyzickom svete.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
RECENZIA
ŽELEZNÁ LADY
Britsko-francúzska koprodukcia, 2011
Vo Veľkej Británii vládnu v porovnaní
s inými európskymi krajinami ženy
častejšie. Ich vláda býva hodnotená
ako obdobie všeobecného kultúrneho
a hospodárskeho vzostupu, preto aj
významné obdobia britskej histórie
nesú práve mená kráľovien – menujme
napríklad alžbetínsku éru 16. storočia,
keď pôsobil Shakespeare, alebo viktoriánsku
dobu 19. storočia. Takisto
dnes vedie už viac než 60 rokov Britániu
žena. Je snáď na Anglicku niečo
viac ženského, než na Česku alebo Slovensku?
Jednou z najvýraznejších vládnucich
žien uplynulého storočia bola Margaret
Thatcherová, preslávená svojou
pevnosťou a tvrdohlavosťou. Jej osobnosť
približuje film „Železná lady“.
Film britskej režisérky Phyllidy
Lloydovej, portrétujúci prvú ženu,
ktorá stála na poste premiéra Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného
Írska, je skôr pozoruhodnou
psychologickou štúdiou, než politickým
dokumentom. Politické udalosti,
s ktorými sa Thatcherová v rokoch
svojej vlády musela vyrovnať – protesty
odborov, masívny rast nezamestnanosti,
vojna o Falklandy i postupný
rozpad Sovietskeho zväzu – ustupujú
vo filme do úzadia a občas sa vynárajú
vo forme živých spomienok na hlboké
prežitia a zlomové momenty jej života.
Práve toto zameranie na prežitie, ktoré
umožňuje hlboké vcítenie sa do hlavnej
postavy a pochopenie jej motivácií,
spolu s oslabením dejovej stránky
filmu je veľmi bytostným a presvedčivým
„ženským“ prejavom Lloydovej.
Film teda prekvapivo nie je určený
priaznivcom politického kurzu Thatcherovej,
ktorí ho ani príliš neocenili,
ale je čisto osobným pohľadom jednej
ženy na život druhej: s akcentom
na ľudské vzťahy, manželstvo, rodinu
a osobné priateľstvo, a so zreteľným
otáznikom, či ženy môžu úspešne skĺbiť
funkciu vo vysokej politike s vlastnou
rodinou.
Režisérka Phyllida Lloydová vo svojom
(v poradí len druhom) filme zvolila
pre Thatcherovú veľmi neobvyklú
perspektívu. Ukazuje ju ako ženu
v pokročilom veku, postihnutú postupujúcou
demenciou a balancujúcou
nad svojím životom. Jej najbližším človekom
je stále jej zosnulý manžel Denis
Thatcher, ktorý k nej často prichádza,
aby vnútorne osamelej žene robil
spoločnosť, spomínal s ňou, bavil ju
a dokonca s ňou i tancoval. Až strach
zo straty psychickej sebakontroly
a nátlak okolia vedú k tomu, že Thatcherovej
začne byť spoločnosť zomrelého
manžela stále viac nepríjemná.
Dochádza tak k momentu, že sa Denis
Thatcher rozhodne „odísť“ a nakoniec
vchádza do žiarivého svetla
onoho sveta. Toto je veľmi silný okamih
celého filmu. Denis Thatcher totiž
svojím odpútaním sa od ženy mohol
pokročiť ďalej, a vlastne až tým i jej
mohol skutočne pomôcť. Umožnil jej
totiž zahájiť vnútorný očistný proces
a postaviť sa zoči-voči súčasnosti.
Snímka je tiež – zrejme skôr neplánovane
– prínosným príspevkom
k téme staroby a demencie: ukazuje
premenu dominantného, vysoko racionálneho
človeka v osobu, nútenú
s postupujúcou starobou a demenciou
prijať svoju odkázanosť na pomoc
druhých a čeliť strachu z osamotenia
a zo straty sebakontroly. Takto
musí barónka Thatcherová vo filme
znášať i nepríjemné následky vlastnej
politickej kariéry, obzvlášť odcudzenie
sa vlastným deťom, ktoré vo filme
silne akcentuje celý rad situácií.
Zhliadnutie „Železnej lady“ možno
rozhodne odporučiť. Vykreslenie
udalostí Thatcherovej vlády je dobrou
pomôckou, ako si urobiť prehľad
o vtedajšom politickom dianí, pričom
spoluprežívanie
neľahkých situácií
vo filme divákovi
zároveň prináša duchovný
úžitok.
Václav Kazda
vaclav.kazda@svetgralu.cz
45
Svet Grálu
35 | 2013
NÁBOŽENSTVO
Ukrižovanie Ježiša – je biblická
interpretácia pravdivá?
Na mnohých miestach Biblie sa píše
o nutnosti smrti Ježiša Krista na kríži,
ktorá mala priniesť vykúpenie ľudstva.
Napríklad v Liste Kolosanom 1:20
hovorí Pavol: „…aby prostredníctvom
neho a v ňom bolo zmierené všetko, čo je,
ako na zemi, tak v nebesiach – pretože
zmierenie priniesla jeho obeť na kríži.“
46
Hieronymus Bosch: Cesta na Kalváriu (cca 1490)
Svet Grálu
35 | 2013
Na druhej strane v Posolstve Grálu Abd-
-ru-shin píše, že Ježišova smrť na kríži
nebola vôbec nutnou obeťou, ale vraždou
Syna Božieho. Kde je teda pravda?
Z niektorých miest v Biblii môže
čitateľ dospieť k záveru, že Ježišova
smrť na kríži bola nutná obeť.
Myšlienka „nevyhnutnosti“
ukrižovania
pochádza okrem iného
z postojov Pavla; v histórii
cirkvi sa v rôznych
formuláciách opakuje.
Dodnes patrí k najdôležitejším
kresťanským
dogmám viery – a tie sú
v cirkevnom učení prakticky
postavené na roveň
tomu, čo sa traduje
o Ježišovi samotnom.
Každý veriaci človek
sa slobodne rozhoduje,
či dané dogmy dokáže
akceptovať, alebo skúma
a snaží sa rozlišovať medzi
tradovanými názormi
a tým, čo sám cíti,
čo môže vyvodiť z Ježišových
slov.
Z toho čo vieme o Ježišovom
živote je zrejmé,
že jeho poslaním bolo
priniesť ľuďom isté posolstvo.
Učením o láske
Božej a láske k blížnemu
oslovil srdcia ľudí a tým
sa súčasne jasne odlíšil
od strnulých tradícií
viery, aké predstavovali
napríklad farizeji. Preto
Ježiš putoval krajinou a hovoril k ľuďom,
liečil a zvestoval svojimi podobenstvami
pravdu.
Priniesol teda ľuďom učenie. Odpor,
ktorý tým vzbudil v kruhoch
„mocipánov viery“, bol veľký, a Ježišovi
bolo nakoniec jasné, že zotrvávaním
na svojom učení riskuje svoj
život. On však prišiel z Pravdy a sám
Pravdou bol, preto nemohol konať
inak a priniesol aj túto obeť, aby
„chlieb a víno“ života – oslobodzujúce
duchovné občerstvenie, ktoré
prinášalo jeho posolstvo, zostali ľuďom
zachované. Ježiš vôbec nehovoril
o tom, že prišiel, aby sa nechal
ukrižovať. Keby bolo jeho poslaním
toto, nemusel sa namáhať putovať
krajinou a oboznamovať ľudí so svojím
učením.
Abd-ru-shin vo svojom Posolstve
poukazuje na to, ako tento závažný
omyl viery, že Ježiš svojou smrťou
na kríži vykúpil všetkých ľudí, môže
jednotlivcovi brániť v nevyhnutných
krokoch na vlastné duchovné oslobodenie
a zušľachtenie. Možnosť „zástupnej
obete“ odporuje aj zmyslu
pre spravodlivosť. A na skutočnosť,
že vlastne my všetci sme zodpovední
za všetko, čo urobíme alebo neurobíme,
ukazuje celý vývoj na tejto
zemi.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
Richard Steinpach
Hľa: Pravda je tak blízko – Sebapoznanie
Autor výnimočných kníh predkladá svoje úvahy
na zaujímavé témy: Kedy vzniká človek? Čo je to vlastne
žena? Zle pochopená rovnosť. Kam vedie móda? Dobre
myslený omyl. AIDS – zanedbaná obrana.
Naša cena: 5,90 €
Cena pre predplatiteľa: 5,40 €
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Christopher Vasey
Skřítci, bohové, Boží služebníci
Existujú bytosti prírody? Majú nejakú spojitosť s antickými
bohmi? Sú všetky prírodné národy primitívne? Na tieto
otázky dáva Christopher Vasey prekvapujúce odpovede.
Odhaľuje červenú niť vo vývoji náboženstva a ukazuje,
prečo sú škriatkovia a bohovia, malí a veľkí bytostní
vo stvorení služobníkmi jedného najvyššieho Boha.
Naša cena: 5,40 €
Cena pre predplatiteľa: 5,00 €
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
48
Svet Grálu
35 | 2013
eorg Friedrich Händel sa narodil
v Halle nad Sálou 23. febru-
G
ára 1685. Detstvo prežíval v prostredí
prísnej rodiny. Jeho otec o umení nemal
valnú mienku. Povolanie umelca,
hudobníka považoval za spoločensky
menejcenné. Túžil po tom, aby
sa jeho syn stal právnikom.
Malého Georga Friedricha však
priťahovala hudba. Dlho trvalo,
kým rodina pochopila, že syn má
mimoriadne hudobné nadanie, že je
vlastne zázračným dieťaťom. Už
vtedy sa vedelo, že Georg hrá dobre
na čembalo a na organ.
Otec, dvorný ránhojič, dochádzal
často do Wissenfelsu, mesta, ktoré
sa vtedy stalo sídelným mestom vojvodu,
a brával so sebou aj malého
Georga. Malému zvedavému chlapčekovi
sa raz akosi podarilo prekĺznuť
do kostola, kde upútal pozornosť
organistu na chóre. Ten s úsmevom
pustil po omši malého zvedavca
za organ a dovolil mu naň zahrať.
V kostole bol zhodou okolností vojvoda
a s nadšením vypočul Georgovo
postlúdium. Nemohol uveriť,
že takým vynikajúcim spôsobom,
s dokonalým prednesom a technikou
hralo osemročné dieťa.
Vojvoda – milovník umenia – upozornil
otca na nevšedné hudobné nadanie
a schopnosti malého Georga
Friedricha. Naliehavo mu odporúčal,
aby synovi doprial štúdium hudby.
Händlov otec pochopil, čo znamená
vojvodovo odporúčanie. Zaviedol
syna k organistovi mariánskeho
kostola, s ktorým sa rodina dobre
poznala z nedeľných bohoslužieb.
Ten bol chlapcovým umením nadšený
a rozhodol sa, že bude jeho
učiteľom. Tak poznal malý Händel
Wilhelma Zachowa, svojho jediného
riadneho učiteľa hudby. Ten mal
vtedy okolo tridsať rokov, jeho nový
žiak osem. Zachow spoznal mimoriadne
hudobné nadanie svojho mladého
zverenca a vyznamenal ho tým,
že ho menoval svojím zástupcom pri
mariánskom chráme v Halle.
Vtedy mal Georg Friedrich jedenásť
rokov a už začal aj sám komponovať.
Mladý Händel si dobre uvedomoval,
čo Zachow znamená pre jeho
umelecký vývoj. Vážil si svojho učiteľa,
mal ho rád a spomínal na neho
často aj neskôr v Anglicku. V roku
1702, keď mal 17 rokov, dostal miesto
organistu pri mariánskom chráme
v Halle. Stal sa tak slobodným chrámovým
organistom. Avšak onedlho
Halle opúšťa. Pochopil, že v malom
meste nemôže dosiahnuť svetové
úspechy. Tie doterajšie mu nestačili.
Hamburg
V
Hamburgu, kam najprv odišiel,
spoznáva množstvo organovej
hudby, oratórií, ale predovšetkým
operu. Händel ako skladateľ vstúpil
na javisko v záskoku za vtedy
slávneho Reinharda Kaisera, ktorý
nestačil dodržať termín zákazky
a zveril preto kompozíciu opery mladému
Händlovi. Ten sa úlohy ujal
Jaroslav Klimecký
s rados ťou a mladistvým zápalom.
Opera Almira bola prvou Händlovou
operou a jej premiéra v roku 1705
mala pozoruhodný úspech.
Taliansko
ändel však túži po ďalšom
H poznávaní a odcestuje do Talianska.
Stalo sa tak na jeseň 1706
a v tejto krajine hudby a opery pobudol
do jari 1710. V Ríme, vo vysokej
spoločnosti, sa postupne zoznámil
s vtedajšími slávnymi skladateľmi
Corellim a Scarlattim. V tom období
sám dokončuje niekoľko kantát a pripravuje
premiéru svojho oratória
„Vzkriesenie“. Premiéra sa uskutočnila
na Veľkonočnú nedeľu 8. apríla
1708. Reprízu potom predviedli
na Veľkonočný pondelok.
V Benátkach zaznela prvýkrát
Händlova trojaktová opera Agrippina.
Značný počet repríz (27) v dobe
karnevalu v roku 1710 svedčí o jej
úspechu.
Hannover
ändlov pobyt v Hannoveri bol
H iba krátkou epizódou v jeho
snahe stúpať ešte vyššie. V roku 1710
ho menovali kapelníkom dvorného
orchestra nového kurfirsta Georga
Ludwiga. Nedlho potom požiadal
o dovolenku na umeleckú cestu.
Smeroval do Londýna, kde plánoval
pobudnúť iba krátko. Netušil,
že sa do Hannoveru už nevráti.
49
Svet Grálu
35 | 2013
HUDBA
Londýn
o Londýna prichádza Händel
D ako uznávaný skladateľ, organista
a čembalista. Sprevádza ho
povesť skladateľa talianskych opier,
najmä opery Agrippina. Skoro
po svojom príchode sa zoznamuje
s riaditeľom Opery Aaronom Hillom.
Ten mu načrtáva tému nového
libreta. Siahol k dobovo veľmi populárnej
látke „Oslobodený Jeruzalem“
básnika Torquata Tassa. Podľa Hillovho
návrhu zveršoval potom Giacomo
Rossi libreto opery s názvom
Rinaldo.
Rinalda napísal Händel jedným
dychom za štrnásť dní. Opera mala
slávnu premiéru 24. februára 1711,
úspech bol ohromujúci. Rozhodol o víťazstve
talianskej opery v Londýne.
Vodná hudba
ednou z najslávnejších Händlových
skladieb je Water Music
J
(Vodná hudba). V roku 1715 vznikla
prvá suita, druhá v roku 1717.
Vznikla tak programová hudba
na prianie kráľa Juraja I. usporiadať
koncert na Temži.
Vo Vodnej hudbe vytvoril Händel
úžitkovú hudbu vysokej umeleckej
úrovne. Spolu s neskoršou „Hudbou
k ohňostroju“ sú to najznámejšie
skladby z celej Händlovej tvorby.
Povedzme si ešte o jednej z posledných
slávnych opier Händla. Pracoval
na nej od decembra 1737 do februára
1738. Nevieme, kto upravil
libreto, na ktorého verše Händel
operu „Xerxes“ napísal. On sám netušil,
že po jeho smrti to bude najpopulárnejšia
a vari najviac hraná opera.
Dodnes je svetoznáme jeho „Largo“,
ktoré toto dielo otvára. Záujem
o operu všeobecne však v Londýne aj
v celej krajine klesal. Opernému divadlu
hrozil zánik. Händel sa preto
vo svojej tvorbe obracia k oratóriu.
Oratórium
d júla 1738 sa Händel zameral
O na komponovanie oratória Saul.
V septembri je Saul hotový a Händel
začína pracovať na oratóriu Izrael
v Egypte. V novembri 1741 však Londýn
opúšťa.
Prijíma pozvanie írskeho lorda,
miestodržiteľa, vojvodu z Devonshire,
aby prišiel do Dublinu dirigovať
niekoľko koncertov. A tu, „aby
tomu ušľachtilému a zdvorilému národu
mohol ponúknuť niečo nové“,
ako sám hovorí, zložil Händel na text
svojho priateľa Charlesa Jennsensa
oratórium „Mesiáš“.
Hudobná spoločnosť v Dubline,
Philharmonia Society, usporadúvala
iba dobročinné koncerty. Pri Händlovi
urobila výnimku. Podľa dohody
mal vyhradiť na dobročinný
účel iba jeden koncert. Händel na to
veľmi ochotne pristúpil a sľúbil
„niečo zo svojej najlepšej hudby“. To
„niečo“ bol Mesiáš.
Konečne v apríli 1742 bola v Dubline
uvedená premiéra Mesiáša. Zožal
veľký úspech. Až taký, že sa uprednostňuje
iba toto Händlovo dielo,
podnietené hudobnou veľkosťou, ale
aj všeobecne známym kresťanským
námetom, čo citeľne poškodilo ostatné
Händlove veľké oratóriá. Mesiáša
sa postupne zmocnili náboženskí
horlivci a začali dielo predvádzať
v chrámoch. To však nebolo pôvodným
autorovým zámerom. Händel
totiž zásadne odmietal prepožičiavať
svoje oratóriá do služieb anglikánskej
cirkvi – trval na ich predvádzaní
v divadle.
Dá sa povedať, že Mesiáš je dielo
nadkonfesnej umeleckej slobody. Ide
síce o kresťanský námet, ako inak ani
50
Svet Grálu
35 | 2013
HUDBA
nie je možné, ale Jennsens aj Händel
v ňom svoje myšlienky objektivizujú.
Zaujíma ich ľudský osud Krista ako
celok. Händel si uvedomoval, aké by
bolo škodlivé, keby sa odkaz stal výlučným
vlastníctvom iba jediného
filozofického názoru. Jeho obavy
sa však naplnili a toto dedičstvo, prežívajúce
dodnes, kladie do istej miery
prekážky správnemu chápaniu Händlových
oratórií.
Pokiaľ ide o náboženstvo, bol Händel
luteránskeho vierovyznania. Jeho
viera bola skutočná, bez akejkoľvek
premrštenosti; nemiloval okázalé obrady,
neschvaľoval povery a náboženské
predsudky.
Mesiáša písal Händel od 22. augusta
do 14. septembra 1741 ako
vo vytržení. Počas komponovania
skoro nejedol. Jeho sluha a niekoľko
hostí, ktorí sa s ním stýkali, hovoria
o tom, že Händla sa v priebehu práce
často zmocňoval plač. Často sa modlil
a civel do prázdna. Niet pochýb
o tom, že Mesiáš je dielom nevšedného
tvorivého sústredenia.
V Dubline našiel Händel mesto,
ktoré ho pochopilo. Práve pred Händlovým
príchodom bola dobudovaná
nová sála. Mala šesťsto miest. Pred
premiérou Mesiáša vyzvali obecenstvo,
aby prišlo oblečené jednoducho
– dámy bez širokých krinolín,
páni bez kordov. Tak sa totiž vošlo
do sály o sto poslucháčov viac. Záverečné
Hallelujah si vtedy obecenstvo
vypočulo postojačky – také bolo
Händlovou hudbou nadšené.
Stmievanie
rvé noty novej partitúry načrtol
Händel 21. januára 1751
P
a postupoval ďalej svojím obvyklým
skladateľským tempom. Keď dokončil
prvú časť záverečného zboru, zasiahla
náhle osudová rana: skladateľ začal
strácať zrak. Známe príznaky Händlovej
choroby zodpovedajú zelenému zákalu
– glaukómu. Liečenie v tej dobe
neprinášalo temer žiadne zlepšenie.
Nikdy Händel netrpel toľko, ako
v prvom roku choroby, keď ešte nebol
úplne slepý. V roku 1752 už nie
je schopný hrať vo svojich oratóriách
organový part. Počínajúc rokom
1753 sa však zase vzchopí a znovu,
až do smrti, hrá – už ako slepý – organový
part v dvanástich oratórnych
koncertoch, ktoré organizuje každý
rok v pôstnom čase.
Tento muž, ktorý tak miloval
svetlo, prírodu, krásne obrazy, pohľad
na veci tohto sveta, on, ktorý žil
očami viac ako väčšina nemeckých
skladateľov – je zamurovaný do tmy.
V rokoch 1752 až 1758 žije v polospánku,
ktorý predchádza smrti.
6. apríla 1759 ešte hral v Mesiášovi
organový part. Naposledy. Keď
sa vrátil domov, zaľahol. Pokojne
vyslovil prianie, aby ho pochovali
vo Westminsteri. Povedal: „Chcel by
som zomrieť na Veľký piatok v nádeji,
že sa stretnem s Pánom Bohom,
s milým svojím Pánom a Spasiteľom
v Deň vzkriesenia.“ Túžba sa mu vyplnila.
Na Bielu sobotu, 14. apríla 1759
o 8. hodine ráno, vo veku 74 rokov
ospevovateľ Mesiáša
zosnul v Pánovi.
Jaroslav Klimecký
Literatúra:
Rudolf Pečman: Händel
Romain Rolland: Händel
Pavel Polka: Triumf času a pravdy
Aký bol vlastne skladateľ,
ktorého Angličania nazývali
„Veľkým medveďom“ a Taliani
„Orfeom svojho veku“?
Pozrime sa, ako Händla
opisujú tí, ktorí ho poznali
osobne: Bol to veľmi zavalitý
muž, veľkého vzrastu. Jeho
chôdza, vždy kolísavá, trochu
neladná. Jeho črty boli jemne
modelované, celkový výzor
pokojný, prezrádzajúci dôstojnosť
spojenú so zhovievavosťou
a všetkými vlastnosťami
srdca, ktoré tak často vzbudzujú
dôveru a úctu.
O Händlových milostných
pomeroch vieme málo. Určité
puto zamilovanosti mal
v mladosti s istou slečnou
Sbülensovou z Hamburgu.
Händel bol však vynikajúcim
znalcom ženskej psychiky, čo
dokazujú úchvatné ženské
roly v jeho operách a oratóriách.
Rodinný cit a láska k deťom
zostávajú jednou z príznačných
čŕt jeho osobnosti.
Svoju hudbu nikdy nevytváral
samoúčelne. Pociťoval
mravnú zodpovednosť voči tým,
ktorým sa ňou prihovára. Bolo
by mu ľúto, keby sa poslucháči
iba bavili; prial si ich polepšiť.
Výchovná funkcia hudby bola
jeho umeleckým aj ľudským vyznaním.
Máloktorý hudobný skladateľ
dosiahol také výšiny ako
Händel. Vysoko v oblakoch,
a predsa na tejto zemi.
51
Svet Grálu
35 | 2013
Prečo mal Kristus taký
hrozný osud?
Nechápu, Nechápem, proč prečo měl mal život život Syna Syna Božího Božieho Ježíše taký tak tragický hrozný koniec. konec. Ježiš Ježíš predsa přece nebol nebyl
zatížen zaťažený žádnou karmou, karmou, ako potom jak mohl mohol mít mať jakožto taký bezúhonný hrozný osud? tak Ako hrozný sa môže osud? v spätnom
může pôsobení ve zpětném vrátiť takáto působení strašná vrátit úroda, tak hrozná keď sejba sklizeň, bola když vždy setba dobrá? byla Prestala vždy
Jak
se
dobrá? snáď v tomto Přestala prípade snad v platiť takovém spravodlivosť případě platit Božia, spravedlnost pretože smrť Boží, Ježiša protože mala smrt byť
Ježíše obeťou měla pre ľudstvo? být obětí pro lidstvo?
Podle Podľa mého môjho názoru nebyla Ježišova Ježíšova smrť na smrt kríži na nebola kříži ničím jiným iným, než
vraždou nepohodlného nositeľa nositele Pravdy, Pravdy. Neskôr později sa vysvětlovanou vykladala ako jako božský božský
spásy, čin spasení, pretože protože samotné lidem Ježišovo připadalo učenie samo ako Ježíšovo spasiteľské učení dielo jakožto pripa-
čin
dalo spasitelské ľuďom dílo príliš očividně bezvýznamné. příliš bezvýznamné.
Neistota Nejistota voči vůči všeobsiahlej všeobsáhlé spravodlivosti, spravedlnosti, vyjadrená vyjádřená vo ve Vašej Vaší otázce, otázke,
vzniká vždy při pri izolovaném izolovanom posuzování posudzovaní jednotlivých událostí. udalostí. Všechno, Všetko,
čo co sa se deje, děje, je však zákonitou súčasťou částí celkového dění. diania.
Ľudia, My lidé samozrejme, samozřejmě môžu můžeme konať činit bezprávie bezpráví, čiže tedy spôsobovať způsobovat utrpenie jiným
utrpení, iným, ktorí které si to si nezaslúžia. nezaslouží. Zákon spätného zpětného pôsobenia působení se sa však vždy postará
o spravodlivé spravedlivé vyrovnanie. vyrovnání. Toho, kto kdo spôsobil způsobil bezprávie, bezpráví, stretne potká příjemné príjemné spätné zpětné pôsobenie. působení a Na bude druhej ho trápit. strane Naopak človek, člověk, ktorý musel který niečo něco
ne-
vytrpieť, musel vytrpět, získa spravodlivé obdrží spravedlivé vyrovnanie vyrovnání, – napríklad například vo forme formou príležitosti příležitosti
na rýchlejšie k rychlejšímu duchovné duchovnímu dozrievanie. uzrávání.
Potud Potiaľ je ľudský lidský osud, skutočne tedy souhrn vždy událostí spravodlivý. na životní cestě, skutečně
vždy Pri spravedlivý.
posudzovaní jednotlivej udalosti obvykle nevieme posúdiť, či
zločinom Při posuzování začína pre jednotlivé obeť nový události reťazec neumíme udalostí, zpravidla alebo či je posoudit, jej utrpenie zda
zločinem spätným pôsobením začíná pro oběť – teda nový vyrovnaním řetězec událostí, za jej zlé nebo konanie zda jeho v minulosti. utrpení
V je prípade zpětným Syna působením Božieho za je minulý jasné, že vlastní bezprávie, zlý čin. ktoré V případě mu ľudia Syna spôsobili, Božího
je bolo jasné, začiatkom že bezpráví, takéhoto které reťazca, mu lidé pretože způsobili, to, čo bylo pochádza začátkem z Boha, řetězce nemôže
událostí, byť protože zaťažené to, karmou. co pochází z Boha, nemůže být zatíženo karmou.
Pochopiteľne, Spravedlnost však spravodlivosť nepřestala platit neprestala ani v případě platiť ani Ježíše v prípade Krista (což Ježiša by
Krista. podle mého Utrpením, názoru ktoré ani nebylo ľudia spôsobili vůbec možné). Synovi Utrpení, Božiemu, které nepochybne lidé Synu
Božímu uvalili na způsobili, seba ťažkú mělo karmu. proto pro ně zajisté za následek těžkou karmu.
Z knihy 100 odpovedí odpovědí na životné životní otázky,
Werner Huemer
52
Svet Grálu
35 | 2013
ŽIVOT
Skrytý zmysel starnutia
Starnutie je pre mnohých nepríjemná skutočnosť. Zažívame ju sami na sebe ako nezadržateľné
ubúdanie telesných schopností, zisťujeme, že mnohé už nejde tak dobre
ako kedysi. Staroba a súmrak života je realita – máme ju prijať so škrípaním zubov,
pretože sa na tomto biologickom fakte nedá nič zmeniť? Alebo má starnutie svoj
zmysel, ktorý sme možno ešte nepochopili?
„HAPPY AGING“
(ŠŤASTNÉ STARNUTIE)
namiesto
„ANTI AGING“ (PROTI
STARNUTIU)
Ak posudzujeme človeka iba na základe
telesných ukazovateľov, potom
jeho vývoj dosiahne vrchol asi v dvadsiatich
rokoch. Organizmus je v tom
veku v najlepšej forme a môže si toto
maximum svojej výkonnosti udržať
počas ďalších asi desiatich rokov. Potom
však začne krivka životnej sily
postupne klesať: svaly pomaly ochabujú,
pleť je unavenejšia a vráskavejšia,
očné viečka strácajú pružnosť, telo si
ukladá viac tuku, zhoršuje sa kapacita
dychu, aj výkon srdca, atď. Proti
týmto nepríjemným zmenám pôsobia
mnohé „anti-aging programy“
– prostriedky proti starnutiu. Ich ponuka
je široká: od cvičebných programov
vo fitness centrách cez krémy
proti vráskam a diéty až po plastickú
chirurgiu. Za lákavý vzor dokonalosti
je prezentovaný človek vo veku medzi
dvadsiatym a tridsiatym rokom; lákavý
marketing omladzovacích procedúr
operuje tvrdeniami ako „zase
môžete byť takí mladí, vzhľadní, vyšportovaní,
odolní, aktívni, zdraví,
proste „cool“.
V konečnom dôsledku to však ani
veľmi nefunguje, a tak sa objavil nový
prístup: tzv. „happy aging“ – šťastné
starnutie. Jeho zásadou je nebrániť
sa starnutiu, ale starnúť šťastne. Tento
53
Svet Grálu
35 | 2013
ŽIVOT
prístup odbúrava tlak, aby sme sa viazali
na telesné možnosti mladosti,
namiesto toho odporúča využívať
to najlepšie, čo máme momentálne
k dispozícii.
Je to istotne krok správnym smerom.
Mnohí však považujú taký prístup
iba za slabú útechu a ďalej túžia
po návrate „stratenej mladosti“.
Hlbší zmysel starnutia však môžeme
nájsť až prijatím komplexného obrazu
človeka, ktorý nie je obmedzený iba
na fyzické telo.
TAJOMSTVO
TEMPERAMENTOV
Starnutie a smrť – z biologického
hľadiska – sú zákonité, zmysluplné
deje evolúcie. A vývoj fyzického tela
je prostriedkom na konkrétny účel:
ľudské telo je vlastne len schránkou,
ktorá slúži na dosiahnutie duchovného
uvedomenia človeka. V tomto
kontexte majú všetky obdobia nášho
života svoj hlbší význam. Jeho základné
štyri etapy sa líšia: detstvo –
slnečný, bezstarostný život, ktorý
zodpovedá sangvinickému temperamentu;
túžobná zasnenosť a veľké sny
chlapčenského či dievčenského dospievania
– to je melancholický temperament.
Vek dospelosti so svojou činorodosťou
zodpovedá cholerickému
temperamentu činu, a čas pokojného
rozvažovania v starobe je obdobím
flegmatického temperamentu.
V bežnom živote pojmom „temperament“
charakterizujeme emocionálnu
stránku človeka. Niekto pôsobí
cholericky, má teda, ako sa hovorí,
„búrlivú krv“, iný sa javí skôr pasívny,
flegmatický. Rozdielne temperamenty
majú jeden zvláštny význam: sú veľkou
pomocou pre náš duchovný vývoj.
V prírode je analógia tohto deja vyjadrená
v striedaní ročných období:
na jar búrlivé prebúdzanie, v lete zasnený
rast a intenzívne dozrievanie,
54
Svet Grálu
35 | 2013
na jeseň plody v činoch, a v zime pokojné
hodnotenie života a príprava
na prechod do nového cyklu.
Vo vývoji prírody má zásadný význam
striedanie ročných období, pre
vývoj človeka je zasa veľmi dôležitá
zmena temperamentu. V sangvinickom
detstve má byť zakotvená čistá
radosť z prítomného okamihu a vedomie
bezpečia, v melancholickom čase
mladosti má dôjsť k rozvoju osobných
schopností a vlastností, ktoré potom
v dospelosti povedú ku konkrétnym
činom – v ideálnom prípade sa človek
vyvíja v plnom súlade so svojím životným
poslaním.
Na čo však slúži flegmatická staroba,
obdobie, v ktorej sme „žatvu“ už
prežili, ukončili sme profesijný život,
splnili sme si najdôležitejšie rodinné
povinnosti – a sily nám stále viac ubúdajú?
Aký je vlastne zmysel starnutia?
Paradoxne, lekárska veda predlžuje
ľudský život. No zároveň o to nástojčivejšie
si kladieme otázku, ktorou
sa dnešná spoločnosť takmer vôbec
nezaoberá. Jej zodpovedanie je pritom
zásadným poznatkom pre šťastný
a zmysluplný posledný úsek života.
HĽADANIE
VNÚTORNÝCH
HODNÔT
Fyzické telo nám prostredníctvom
jednotlivých životných etáp – vznik,
rozvoj, odkvitanie – ukazuje cestu
a poskytuje spolu s temperamentmi
pomoc, aby sme dosiahli vnútornú
zrelosť. Temperamenty v našom živote
sú spravidla natoľko výrazné,
že napríklad ľudia s melancholickým
alebo cholerickým temperamentom
často nemajú záujem budovať si hlboké
vzťahy k flegmatikom, i keď sú
to ich blízki. Sotva sme schopní starého
človeka pochopiť – berieme ho
na vedomie viac-menej ako „objekt“:
ako babičku, ktorá veľmi pomaly
prechádza cez cestu, alebo deduška,
ktorý mal už dávno odovzdať svoj
vodičský preukaz. Naopak, starí ľudia
často nemajú pochopenie pre
požiadavky mladých, ktorí, ako to
výstižne formuloval rakúsky spisovateľ
Stefan Zweig, „inštinktívne chcú
rýchle a radikálne zmeny“. Svety,
ktoré takto prostredníctvom temperamentov
prežívame, sú neraz také
rozdielne, že si môžeme pripadať ako
„obyvatelia rôznych planét“.
Mnohé tzv. generačné problémy
by však pominuli, keby sa všeobecné
povedomie zameralo skôr na vlastný
zmysel ľudského života, na rozvoj
uvedomenia si seba samého, než
na vonkajšie aktivity a na klamnú
ilúziu ideálu mladosti. Potom by aj
pochopenie a úcta k starým ľuďom
boli samozrejmosťou.
Keď v starobe klesá telesná schopnosť
znášať väčšiu záťaž, stráca sa motivácia
k aktivitám, ktoré vyžadujú
silu, mizne ochota znášať hluk a stres
a trvalo sa znižuje telesná výkonnosť,
potom nám tým telo dáva signál, aby
sme svoj záujem usmernili z vonkajšieho
sveta do sveta vnútorného.
Z univerzálneho hľadiska sa ľudský
život začína dávno pred narodením,
a po smrti pokračuje ďalej. Predtým
aj potom žijeme v iných oblastiach
stvorenia, vo sférach vyšších vibrácií,
v „jemnohmotnom“, či „onom“ svete.
Pobyt na zemi vo fyzickom, „hrubohmotnom“
tele je však obdobím, počas
ktorého človek dostáva príležitosť
zvládnuť vo svojom vývoji ohromný
kus cesty.
Čo teda v starobe? V tomto období
úbytku fyzických schopností máme
obrátiť svoju pozornosť od vonkajšieho
diania do sveta vnútorného.
Obzrieť sa za svojím životom, triediť
poznatky a skúsenosti, pokiaľ možno
odovzdávať ich ďalej. Venovať dostatok
času sebe, byť tu i pre iných. A keď
emocionálne výbuchy nahradí naša
ozvaha a pokoj, ceňme si tieto nové
životné podmienky, v ktorých získava
prevahu túžba po vyššom poznaní,
vnútorných hodnotách a cieľoch.
Dnešná spoločnosť zameraná na výkon
je, žiaľ, takému duchovnému
smerovaniu veľmi vzdialená.
Na život sa pozerá viac-menej ako
na plynulý zostup smerom dolu.
Každý má určitú zásobu životnej
energie, a keď ju vyčerpá, stáva sa pre
spoločnosť nepotrebným, outsiderom,
bez významnejších možností
uplatnenia.
No tento názor je povrchný. Vzhľad
a zdravotný stav mnohých ľudí
sa s pribúdajúcim vekom síce zhoršuje,
ale orientácia na stále ubúdanie
energie odvádza pozornosť od najdôležitejšej
skutočnosti: že postupné
vzďaľovanie sa od vonkajšieho sveta
je nabádaním k aktívnemu obracaniu
sa do sveta vnútorného, so živou a zosilnenou
túžbou po pravde a poznaní.
Hľadajme cestu, ako ľuďom aspoň
v rámci rodiny umožniť, aby sa mohli
plnohodnotne „venovať starobe“. Veľkosť
človeka sa totiž nemeria vonkajším
úspechom, krásou a mocou, ale
spôsobom, akým žije svoj prostý život.
– A večný život sa nedá dosiahnuť
na Zemi vo fyzickom tele, ale jedine
rozvíjaním našej duchovnosti, o ktorú
by sme však mali usilovať po celý život,
nie až v starobe. Ale určite aspoň
– najneskôr – v starobe.
Mosty do zapomnění
Jak přistupovat
k lidem nemocným
demencí
Mosty
do zapomnení
Jak pristupovat ˇ
k lidem
s demencí
edice Pomoc z Poselství Grálu
Naša cena: 5,10 €
Cena pre predplatiteľa: 5,00 €
Ako vzniká demencia? Ako máme správne pristupovať
k ľuďom s demenciou? Aké existujú možnosti tejto chorobe
predchádzať? Kniha prináša pohľad na túto tému z telesnej
aj z duchovnej roviny. Vychádza z názoru, že podstata
človeka sa neprejavuje mozgovými funkciami, ale cítením.
Aj u takto chorého človeka je možné jeho cítenie oslovovať
a komunikovať s ním.
Edícia Pomoc z Posolstva Grálu – zväzok 2.
Knihy tejto edície sa zaoberajú konkrétnymi životnými
pomocami na základe poznania z „Posolstva Grálu“ od Abdru-shina
a osobných, praktických skúseností autorov.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho
kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
NÁZORY
56
Svet Grálu
35 | 2013
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 35/2013, vyšlo 1. 3. 2013.
Redakcia:
SVET GRÁLU n. o., Vojenská 9, 040 01 Košice
Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman
Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske
Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),
Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), Artur
Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš
Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,
Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch
Vydavateľ:
Nadácia Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o., Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),
Martin Pukančík (Košice)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrácie:
• DepositPhotos.com: Marek Uliasz, Fort Colins,
USA (titul); Michaela Stejskalova, Nachod, ČR
(7); Igor Golovniov, Lugansk, Ukraine (10); Sergiy
Trofimov, Kiev, Ukraine (34); Konstantin Lobastov,
Raleigh, USA (41); Zsolt Biczó, Maďarsko (42); Tomas
Pavlasek, Frydek, ČR (52); Hibrida13 (zadní strana)
• Dreamstime.com: (3); Shariff Che\‘ Lah, Kuala
Lumpur, Malaisie (40); Eugenesergeev (46, 47);
Georgios Kollidas, Athens, Greece (48); Jean
Schweitzer, Birkeroed, Denmark (55)
• iStockphoto.com: Elkor (9)
• Veronika Ondřejová: (21-23)
• commons.wikimedia.org: (12-15, 27, 36-39, 50)
• Svět Grálu: (2, 17, 31, 47, 58, 59)
• GralsWelt: (18, 24, 25, 28, 29, 33, 40, 53)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,
i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky
čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.
A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej
hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Peniaze a zákon vyrovnania
Srdečná vďaka za príspevky,
ktoré objasňujú takú komplikovanú
tému, ako je peňažníctvo.
Bolo by dobre, keby nám kompetentní
potvrdili to, čo sa niekomu
môže zdať v duši nepochopiteľné,
dokonca až záhadné. Nepochopiteľné
preto, že vo finančníctve
sa používa reč, ktorej laik len ťažko
porozumie. Podľa všetkého nie bez
úmyslu. V tomto chaose sa vyznajú
len zasvätenci a majú tak možnosť
zarábať peniaze.
Duch dneška je v príkrom rozpore
s potrebným vyrovnávaním
medzi dávaním a prijímaním. Najmenej
sa tento princíp prejavuje
vo finančníctve. Každý investor
sa zo zásady usiluje o to, aby získal
viac než je pripravený dať. V našej
spoločnosti je tiež bežné, že človek
radšej prijíma než dáva. Len
málokto pomyslí na to, či odmena
zodpovedá jeho výkonu. Naopak,
dnes sa stane slávnym a bude obdivovaný
ten človek, ktorý dokáže
s malým nasadením dosiahnuť čo
najvyšší možný zisk. Prakticky
všetci reagujú pozitívne na pojem
„výhodný nákup“. Zriedkakedy si
človek robí starosti s tým, prečo
sa u nás môžu ponúkať odevy, topánky,
nábytok, autá, elektronika
atď. za smiešne nízke ceny. Vieme,
že sú z krajín, kde sú veľmi nízke
mzdy. Ale väčšinu to netrápi. Téma
sa zmetie zo stola lapidárnou poznámkou:
„Tí ľudia sú radi, že majú
vôbec nejakú prácu.“
Princíp úrokov a úrokov z úrokov
ešte viac podnecuje bezuzdný egoizmus,
takže mnohí ľudia sú motivovaní
k tomu, aby celý svoj život
obetovali „mamone“. Často nemajú
čas ani na to, aby si svoj blahobyt
užili, ale čo je dôležitejšie, sotva si
nájdu čas, aby pátrali po zmysle života.
Na druhej strane mi jedna pani,
ktorá podniká v oblasti služieb,
rozprávala, že by trh za jej služby
ponúkol aj podstatne viac, ale pri
takýchto tržných cenách by mala
zlé svedomie. Ukazuje sa, že je
v človeku niečo, čo ho k správnemu
konaniu nabáda. Je to cítenie, ktoré
nemá byť potlačené, aj keď nezodpovedá
duchu dneška.
Marcel Obrist, Zürich (CH)
Reinkarnácia
Reinkarnáciou sa nechcem zaoberať,
pretože to predsa vedie len
k mystickej minulosti, v ktorej
sa človek môže ľahko stratiť. Prečo
teda príspevky na túto tému?
N.K.
NÁZORY
Téma „reinkarnácia“ sa často
bezpochyby dáva do spojitosti
s regresnými terapiami, pomocou
ktorých sa člověk obracia do minulých
životov, preto sa Vám táto
téma môže zdať mystická. O to sme
sa však vo „Svete Grálu“ nikdy nesnažili,
naopak: opakovane sme
upozorňovali na riziká týchto metód.
Príroda všetko múdro zariadila
a sú dobré dôvody na to, aby si
človek na minulé životy nepamätal.
Aby sme však pochopili a rozpoznali
spravodlivosť v celkovom
dianí vo svete, i to, že vlastný život
nie je obmedzený len bytím na tejto
zemi, považujeme za veľmi dôležité,
aby sme si boli vedomí širších súvislostí.
Preto je téma „reinkarnácie“
predsa len veľmi dôležitá.
(redakcia)
Vykladanie kariet
Dobrý den, mohli byste mi prosím
odpovědět na otázku, jak
je možné, že některé kartářky
opravdu znají velice mnoho, co
se týče mého života a mé osoby?
Jakým mechanizmem je tato jejich
schopnost utvořena, je to podobné,
jako když určitý lidský duch
ve svých několika životech rozvíjí
nějakou činnost nebo obor, a při
opětovném vtělení ho všichni obdivujeme,
jak v této činnosti vysoce
vyniká? Nebo je to jinak, např.
Boží dar za něco? Můžete odpovědět
i komplexně, nemusíme mluvit
zrovna o kartářkách, pokud to
nebude na překážku.
(meno v redakcii)
Každá schopnost i neschopnost
je výsledkem předchozího
úsilí. Mnoho lidí navazuje kontakt
s oním světem snadněji.
Tato schopnost se označuje jako
medialita a nějakým způsobem souvisí
vždy s předešlými životy, to
znamená se směrem vynaložené
námahy.
Jistě ji lze označit jako dar. Darem
je však třeba rozumět každou
schopnost, k jejímuž přijetí se člověk
vlastním úsilím otevřel. Není
to tedy dar „za něco“, ale dar „pro
další činnost“. Není to žádné vyznamenání,
ale prostředek k rozšířenému
působení mezi lidmi,
s nímž je spojena i odpovědnost.
Lidský obdiv není žádnou mírou
skutečné hodnoty nebo pravosti.
Je známo, čemu patří po tisíciletí
lidský obdiv, a co naopak stejní
lidé pronásledují. Z důvodu téže
nevědomosti náleží přehnaný obdiv
také věcem zcela přirozeným.
K tomu patří i medialita.
Výskyt mediality jako takové nesouvisí
s charakterem člověka nebo
s jeho světovým názorem. Jeho duchovní
vyspělost však určuje úroveň
onoho světa, s níž může komunikovat.
Neznalost víceúrovňové
stavby onoho světa svádí k domněnce,
že všechny zprávy odtamtud
jsou pravé a že je možné považovat
je za evangelium. Skutečnost
je však právě opačná. Nevědomost
v otázkách smyslu života je u většiny
lidí příčinou toho, že mohou,
v případě mediality, navázat spojení
pouze s nejnižšími vrstvami
onoho světa.
Medialita umožňuje „nahlédnout“,
do určité míry, do životních
záznamů. Správnost vnímání
je však velmi rozdílná. Proto jsou
takto získané informace na jednu
stranu překvapivě přesné, na druhou
stranu však chybné. Nižší
druhy mediality se vztahují právě
ke schopnosti vnímat aktuální
lidský život, tedy vše, co je ještě
přítomno zde na zemi nebo v její
těsné blízkosti. Při pokusech
o překročení tohoto
rámce však
selhávají.
S pozdravem
Jan Palouček
Podobenstvo o hrivnách
Dobrý den, mohli byste mi prosím
vysvětlit Ježíšovo podobenství
o hřivnách? Cožpak je dobré, když
člověk žne, kde nesadil, a sbírá, kde
nerozsypal? „…a tomu kdo má,
bude dáno a přidáno, kdo nemá,
tomu bude odejmuto i to, co má.“
Připomíná mi to finanční spekulantství,
starověké, i novověké…
které stále kvete.
(meno v redakcii)
Ježíšovo podobenství o hřivnách
se netýká hospodaření s penězi,
stejně jako se třeba podobenství
o fíkovém stromu netýká
zahradnictví; obojí připodobňuje
duchovní dění k dějům v běžném
známém okolním světě.
Hřivnou, kterou dostává člověk
od svého Stvořitele, jsou jeho možnosti
a schopnosti. S těmi má hospodařit
a ty má rozvíjet. Jako se semeno
rozvíjí v dospělou rostlinu
a jako se peníze zmnožují rozumným
investováním, má i člověk nenechat
své schopnosti dřímat. Říkat
si: „Kdybych chtěl a kdyby ten
ostatní svět nebyl tak špatný, tak
to byste koukali, co dovedu. Ale
takhle radši počkám na vhodnější
příležitost“. Po čase takový člověk
zjistí, že v něm nedřímají už vůbec
žádné schopnosti, jen lenost a pocit
nepochopené vznešenosti. A ještě
mnohem dřív pochopí právě ostatní
lidé v jeho okolí, že je nepoužitelný.
A ještě mnohem hůř to
dopadne, jestli v sobě vypěstuje zlé
sklony a svých schopností využije
k poškozování jiných. Jednoho dne
57
Svet Grálu
35 | 2013
NÁZORY
přijde chvíle vyúčtování a každý
člověk dostane otázku, co se svou
hřivnou schopností udělal.
Teologové se zamýšlejí, proč dostal
jeden víc hřiven a jiný méně;
v nedělním rozhlasovém liturgickém
pořadu jsem slyšel výklad,
že tyto poklady rozděluje podle
svého uvážení Bůh a ne člověk, a to
podle Boží moudrosti, která je nám
neznámá. -- Jakmile ale přijmeme
do svého výkladu světa reinkarnaci,
celý nevyzpytatelný problém
se rozplyne: Každý z nás si svým
vlastním úsilím připravuje svůj budoucí
život a „počet hřiven“, které
v něm dostane.
Co se týče slov: „Věděl jsi, že sklízím,
kde jsem nezasel, a sbírám,
kde jsem nerozsypal?“ Již prosté cítění
pro spravedlnost se vzpírá přijmout
myšlenku, že by Ježíš dával
za vzor nespravedlivé obohacování.
I zde se může mínit jen skutečnost,
že Bůh je dárcem schopností, vloh
a možností lidského ducha, ale burcovat,
posilovat a pěstovat je musí
již člověk sám, nikoliv Bůh.
Jistě Vám není neznámo, že my
redaktoři Světa Grálu jsme přesvědčeni,
že text bible není nedotknutelné
Boží Slovo, že jej sepsali
lidé. Jeho autoři, opisovači a šiřitelé
do něj mohli v dobré víře přidat
i něco ze svého vlastního chápání.
Totéž dnes ostatně s jistotou vědí
i objektivní vědečtí badatelé z bedlivého
zkoumání textu Starého
i Nového zákona. Je tedy možné,
že přesná slova Ježíšova se i zde
od záznamů bible poněkud lišila.
Zbývají slova „Každému, kdo má,
bude dáno, ale tomu, kdo nemá,
bude vzato i to, co má.“ Člověk,
který se nesnaží žít bohatým vnitřním
životem a rozvíjet, posilovat
své dary aktivními činy, postupně
ztratí i to málo, co měl. Podle zákona
stejnorodosti odplyne tato
58
Svet Grálu
35 | 2013
energie k těm, kteří ji užívají a používají.
To ale není důsledkem nespravedlnosti
v uspořádání světa,
ale důsledkem vlastní vlažnosti
a nepohyblivosti. Člověk se musí
jen vzchopit, správně chtít, a je
před tím ochráněn. Tak nás vlastně
Stvořitelova moudrost vychovává
k plnému, bohatému a správnému
životu.
za redakci Světa Grálu
Artur Zatloukal
Násilné činy
Čoraz viac dochádza v spoločnosti
k násilným činom, dokonca
aj v školách. Prečo sa vlastne dejú?
Ako tomu môžeme zabrániť? Čo sa
v tých mladíkoch odohrávalo? Učitelia,
vychovávatelia, psychológovia,
odborníci a politici vymenúvajú
mnoho príčin. Len jednu nie:
duševné znečistenie. Duševné znečistenie
je pošpinenie vnútorného
života ľudí negatívnym ovplyvňovaním
z myšlienkového sveta, pretože
aj myšlienky majú vplyv. Uvážte, že
každý čin sa formuje najprv v myšlienkach.
Tak majú nedobré a nepokojné
myšlienky moc a tomu zodpovedajúci
nedobrý vplyv na ľudí.
Autor Posolstva Grálu „Vo svetle
Pravdy” k tomu napísal: „Nezabúdajte,
že každá vami vytvorená a vyslaná
myšlienka priťahuje na svojej
ceste všetko rovnorodé, alebo priľne
k iným rovnorodým myšlienkam.
Tým sa stáva stále silnejšou
a silnejšou, až nakoniec nájde i cieľ,
ktorý [...] dá priestor takým vznášajúcim
sa myšlienkovým formám,
aby k nemu prenikli a zapôsobili.
Len pomyslite na to, aká zodpovednosť
potom na vás padne,
keď sa myšlienka stane skutkom
prostredníctvom niekoho, na koho
mohla zapôsobiť! [...]
Bez toho, že by ste to vedeli, ste
zúčastnení na nejednom čine, ktorý
vykoná niektorý z vašich blížnych
len preto, že sa mu dostalo práve
vám vysvetleným spôsobom posily...”
Tu by sme sa mali zmieniť o profesorovi
Glogauerovi z univerzity v
Augsburgu. Prof. Glogauer je poverený
výskumom príčin sexuálnych
násilných činov mladistvých. Zistilo
sa, že vo väčšine prípadov išlo
o trestné činy vyvolané médiami
– sexuálne ladenými televíznymi
programami a časopismi pre mladých.
Keď skúmame príčiny smrteľných
násilných činov mladistvých, musíme
rovnako povedať, že aj tu sa v
mnohých prípadoch šlo o páchateľov,
ktorí boli televíziou a časopismi
natoľko ovplyvnení, že to viedlo až
k činu.
Napriek tomu nikto nie je bez
pomoci vydaný týmto negatívnym
vplyvom. Takéto myšlienky môžu
preniknúť len k človeku, ktorého
zmýšľanie je podobné, a ktorý je
viac či menej týmto vplyvom vedome
otvorený. Preto je páchateľ
zodpovedný za svoj čin.
Tak je však aj každý človek spoluzodpovedný
za mier alebo nepokoj
vo svete, podľa myšlienok, ktoré
do sveta vysiela. Nepeknými a zlovoľnými
myšlienkami môžeme byť
spoluvinní za nepokoj a násilie. Na
druhej strane môžeme šíriť požehnanie,
keď vysielame dobré, pozitívne
myšlienky. Tým napomáhame
šírenie mieru. Preto nás aj autor Posolstva
Grálu nabáda: „Udržujte krb
svojich myšlienok čistý, tým založíte
mier a budete šťastní!“
Karl Vogt, Wolfratshausen (D)
„Keď večer s úžasom pozorujem oblohu, to more večne vo svojich dráhach obiehajúcich
svetelných telies, ktoré ľudia nazývajú slnkami alebo planétami, môj duch sa rozochvieva
nad toľko miliónov míľ vzdialenými súhvezdiami až tam kdesi k prapôvodnému zdroju,
z ktorého všetko stvorené prúdi a z ktorého večne nové stvorenia povstávajú.
Keď sa tu a tam prostredníctvom tónov pokúšam dať svojim vzrušeným citom
hudobnú formu – ach, potom som strašne sklamaný: hodím ten počmáraný list na zem
a som takmer presvedčený, že žiaden pozemšťan nebude nikdy schopný napodobniť
nebeské obrazy, ktoré sa mu v šťastnej hodinke chvejú v rozcitlivenej mysli, či už
pomocou tónov, slov, farieb či dláta.
Veď čo má zasiahnuť srdce, musí prísť zhora, inak sú to len obyčajné noty, telá bez
ducha, len blato a hlina, nie? Duch sa má povzniesť zo zeme, ku ktorej je ako iskra
od Boha po istý čas pripútaný a podobne ako na poli, ktorému rozsievač zveril vzácne
semienko, má aj on prekvitať a prinášať veľa plodov. A takto rozhojnený usilovať sa spieť
nahor k prameňu, odkiaľ kedysi vyšiel. Pretože len trvalou prácou s využitím zverených
síl ctí si tvor Stvoriteľa a Udržiavateľa nekonečnej prírody!“
Ludwig van Beethoven