SG25

svetgralu

ROZŠIŘU

strana 5

VÝ VOJ ŽIVOTA

strana 8

SIEGFRIED

ED

HAGL

strana 12




strana 20




Nová kniha





z edice



Rozhovor s ředitelkou mobilního hospice

Svět Grálu

sobota 3. října 2009


strana 32

Masarykova kolej ČVUT, Thákurova 1, Praha 6 – Dejvice

Vstupné 170 Kč

Svět Grálu

cena 78 Kč

www.svet.gralu.cz

Milí čtenáři,

letos oslaví časopis Svět Grálu své páté narozeniny. Za uplynulých pět let trochu povyrostl, nejen že se postavil na

vlastní nohy, ale také se naučil více mluvit. Promiňte mi tu metaforu, ale je to skutečně tak. V porovnání s prvními

čísly obsahují ta dnešní více než polovinu článků českých a slovenských autorů. No a co, řeknete si – to přece není

nic zvláštního. Ale přece, podívejme se kolem sebe a řekněme si, je dnes skutečně běžné číst časopisy bez komerčních

reklam a PR článků? Narazíme dnes snadno na vlastní názor a dokážeme si jej vytvářet? Kolik věnujeme prostoru

svým vlastním myšlenkám a umíme je ještě sdílet s ostatními? Dokážeme ještě naslouchat a učit se od ostatních? I to je,

přátelé, forma jak postupovat ve svém životě dál, jak získávat zkušenosti, inspiraci, odvahu i sílu k přemáhání sebe

sama. Proto jsme se rozhodli uspořádat nové přednáškové fórum. Kromě přednášek bude fórum zajímavé i pro děti.

Věříme, že vás svým programem zaujme. Těšíme se na vás!

Váš Svět Grálu

více na www.svetgralu.cz

Hlavní sál

9.00 zahájení

9.15 – 10.30 Ing. Vít Syrový: Tajemství krve

10.45 – 12.00 Mgr. Helena Bartošová: Hledali pomoc pro tělo… našli pomoc pro duši

12.15 – 13.45 MUDr. Jan Palouček: Víra v uzdravení – stačí to?

14.00 – 16.00 Margot Ruis: Bytosti přírody – přátelé člověka, ochránci Země

16.15 – 17.45 Ing. Artur Zatloukal: Smrtí život nekončí

Akce pro malé i velké děti v přilehlé galerii

9.00 – 10.30 hraní klubových her, skládání jednoduchých skládaček z papíru

10.30 – 12.00 Mgr. Vojtěch Zavadil: V království stromů deštného pralesa – promítání fotografií

a povídání o tropickém pralese, střelba z indiánské foukačky.

12.15 – 16.00 výlet s Jozefem a Eliškou Burianovými do tajemných zákoutí Divoké Šárky pod názvem

„Kamzičí stezkou“, při nepříznivém počasí hra s pohádkovým motivem v galerii

Během Přednáškového fóra zdarma k rozebrání starší čísla časopisu Svět Grálu. Rovněž bude možné zakoupit knihy nakladatelství

Integrál Brno. Možnost domluvit si individuální konzultace s Ing. Vítem Syrovým, Mgr. Helenou Bartošovou, MUDr. Janem Paloučkem.

Margot Ruis

Bytosti přírody – přátelé člověka, ochránci Země

simultánní překlad zajištěn

Přírodní bytosti, jimž vděčíme za úrodnou půdu, její zelený příkrov, živou vodu

a čistý vzduch k dýchání znovu hledají kontakt s lidmi a rády by byly vyslyšeny.

Mohou nám předat poselství hluboké moudrosti, ale také dramatické apely na

téma léčení nemocné Země. K tomu je zapotřebí spolupráce nás všech: léčba

Země začíná v srdcích lidí! Budete-li chtít, můžete i vy nahlédnout do mých více

než dvacetiletých intenzivních setkání s přírodními bytostmi.

strana 9

Päť biologických zákonov doktora Hamera

strana 13

strana 5

strana 11

2. díl seriálu Tajemství zrození

strana 21

strana 32

strana 35

cena 78 Kč

strana 20

strana 29

strana 39

cena 2,89 € (87 Sk)

Svět Grálu

www.svetgralu.cz

www.svetgralu.sk

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo

26

Očisti svoje srdce

od zlého

Z pokladov Biblie

Vychádza v decembri 2010

19/2009 Svět Grálu

8 STRAN NAVÍC !

MILÍ ČTENÁŘI,

OD TOHOTO ČÍSLA PRO VÁS ČASOPIS ROZŠIŘUJEME

PŘI ZACHOVÁNÍ STEJNÉ CENY

Svět Grálu

Duchovní souvislosti v uo

životě

březen – květen 2009 · číslo 19

Gemmoterapie v praxi KDYŽ TO NEBYL

Svet Grálu

ZÁZRAK, CO TEDY?


Ještě nepřišel čas – zážitek blízké smrti

21/2009 Svět Grálu

Přednáškové fórum časopisu

Hřích zvaný strava

Démonická síla a posedlost

Lidé by měli umírat doma

Program fóra

Témata přednášek

Materialisté

pocházejí z opice

… a Vy?

Jak vznikl život

Přednáškové fórum

22/2009 Svět Grálu

20/2009 Svet Grálu


Je rodina

prežitok ?

Duchovné súvislosti v živote

jún – august 2009 · číslo 20

Hledání české hudby a sebe sama

y

Rakovina? Minimalizujte paniku!

Trestaním detí si dospelí

autoritu nezaistia Svoboda – dar

Prežila som vlastnú smrť nebo prokletí ?

Výchova –

detstvo podľa plánu

Duchovní souvislosti v životě

prosinec 2009 – únor 2010 · číslo 22

Logoterapie, lékařská péče o duši

Sedmý smysl u lidí a zvířat

Zákony inkarnace

Tunguzská záhada

Zažil jsem smrt

Syndróm

vyhorenia

Svět Grálu

FOTOSERIÁL HIMÁLAJ

Strana 31

Martin Schott

TAJEMNÁ MOC MYŠLENEK

Požehnanie alebo skaza?

Naše činy a slová pôsobia viditeľne na naše okolie – ale ako

je to s našimi myšlienkami? Majú aj myšlienky nejaký vplyv?

Táto kniha prináša informácie o podivuhodných vedeckých

výskumoch a čitateľom približuje poznanie

o „tajuplnej moci myšlienok“.

Bežná cena: 5,24 € / Naša cena: 4,98 €

edícia SVET GRÁLU


anička, už si si vyčistila zuby?“

„H „Hej, babička!“

„Nehovorí sa hej, ale áno, Hanička!“

„Áno, babička.“

„Tak hej, Hanička.“

Tento pôvabný rozhovor sa skutočne

svojho času odohral a je škoda nechať

ho zapadnúť do nevedomia, zvlášť keď

sa dnes vo Svete Grálu rozprávame o výchove

nedospelých k dospelosti. Výchova?

No na výchovu sú metódy a snáď

aj škola, v tej sa ľudia vychovávajú, nie?

Vlastne nie, v škole sa skôr učia než vychovávajú,

to je rozdiel. Učenie je niečo

ako márne prelievanie desaťlitrovej bandasky

do dvojlitrovej pet fľaše, zvyšok

sa aj tak rozleje. A tá voda aj tak nie je

veľmi pitná, zo studne je lepšia. A výchova

– čo je to vlastne? Výchova je

niečo, na čo nemáme čas, veď sme dospelí,

a teda nestíhame.

Raz sme sa v malej spoločnosti rozprávali

o výchove detí. Najvášnivejšie

hovorili dve bezdetné dámy, obe mali

bezproblémové jasno, ako sa deti vychovávajú.

Všetci ostatní boli takí…

váhavejší. Život je váhanie, pretože je

prežívaný, a to každá situácia jednostaj

znovu. To len herci v televízii sú sebaistí

a presvedčiví, pretože svoju rolu poznajú

dopredu a čítajú ju napísanú na obrazovke

za kamerou – na rozdiel od nás

ostatných. Na jedného herca je v televízii

niekoľko pracovníkov štábu, ktorí

sa o neho starajú, kým my na jedného

sme vždy zasa len jeden, a ten si musí

vymýšľať všetko za seba sám. A tak sme

teda sami sebe postupne od rána maskérmi,

kostymérmi, kuchármi, lotrami

v čiernych klobúkoch ako aj kladnými

typmi v bielych širákoch, potenciálnymi

vrahmi svojich šéfov i potenciálnymi

psychológmi svojich podriadených, no

a poobede prečasto aj… vychovávateľmi

svojich detí a vnukov.

Za Rakúska-Uhorska sa vychovávalo

trstenicou po prstoch, aj po iných častiach

tela, a občas sa nám po tých metódach

možno zacnie. To keď vidíme

drzáckych výrastkov, sebaistých svojou

NA ÚVOD…

nedotknuteľnosťou a chránených zákonnou

neplnoletosťou až do chvíle, keď konečne

– podľa nášho názoru – dozrejú

pre „basu“. Lenže – nemýľme

sa a vyvarujme sa

ľahko vynášaných odsudkov;

môže sa nám ľahko

stať, že nás jeden taký kriminálnik

úctivo pustí sadnúť

v električke a práve tak

pomôže aj mamičke s kočíkom.

Veď je maskou

a vecou cti vyzerať ako

bezdomovec, správať sa

ako chrapúň a používať slovo vole ako

podstatné meno, citoslovce i náhradné

slovo namiesto „samozrejme, priateľu“.

O výchove sa mnohé napísalo, navyučovalo,

existujú metódy, pravidlá…

avšak aj keby sme poznali všetky naspamäť,

boli by sme len zvučiacim

kovom a znejúcim zvoncom, keby…

Dívate sa, ako trojročný špunt starostlivo

a správne ukladá papuče do poličky

a zubnú kefku do pohára, a uvedomujete

si: ten človiečik chce robiť veci správne!

Má to v sebe, priniesol si to so sebou!

Lenže potom mamka párkrát príde

z práce uťahaná domov, tašku hodí do

kúta, kabát na stoličku… a človiečik si

zvyká, že to v tom okolitom svete môže

chodiť aj inak. No a tak mu to zostane

už aj do dospievania.

A sme pri jadre veci: každý z nás lačne

hľadáme okolo seba kráľovstvo Božie:

krásny svet, krásnych ľudí, svet veľkých

citov. Nachádzame ich úspešne na horách

a v lesoch, často potom bezúspešne

v ľuďoch, v ich konaní, ich dielach, v modernom

umení, v televíznych novelách

a márnych manželských i mimomanželských

vzťahoch. Nachádzame len omrvinky,

črepiny. Rozhliadnime sa okolo

seba očami dospievajúceho polodospelého:

ako málo nachádzame správania na

úrovni. S vnútornou aristokraciou, noblesou.

Nie, nie, kdeže strojené spôsoby

francúzskej guvernantky; len celkom

prirodzené správanie citlivého a pritom

skúseného a bystrého človeka. Ktorý nezaluhá

a nezlyhá, nevydesí sa pri každej

nečakanej situácii, necúvne pred

nízkosťou, neprepadá zlosti, mrzutosti

ani ukrivdenosti… veľa je

toho. A keď to všetko zhrnieme:

má v sebe vnútorný

pokoj múdreho človeka.

Nekoná tak preto, aby sa

predvádzal iným ako príklad,

alebo dokonca, že by

bažil po obdive, ale pretože

to všetko nosí v sebe,

je to jeho vnútorný poklad,

prežarujúci navonok. A je

to na ňom vidieť a ľudia to na ňom aj

vnímajú.

To je to, čo nesmierne chýba mladému

človeku, hľadajúcemu miesto vo svete

okolo seba: možnosť vzhliadnuť k pravému

mužovi a pravej žene, k niekomu,

kto robí veci správne! On hľadá okolo

seba príklady. Z toho potom vyšľahne

v ňom túžba: aj ja chcem byť taký!

Kde vziať takých ľudí? Pozriete sa

do zrkadla. Pravdepodobne neuvidíte

krásavca. To je dobre, krásavci a krásavice

sú v živote znevýhodnení, pretože

sa nemusia toľko namáhať a plody im

padajú samé do lona. Pravdepodobne

uvidíte nejaké tie vrásky. To je dobre,

asi ste v živote už niečo prežili a vpísalo

sa vám to do duše i do tváre. Potom sa

pozriete do očí: To je ten človek, ktorý

môže robiť veci správne, ktorý v sebe

tuší, že také veci sú a že má zmysel ich

robiť, nech si okolie tancuje, podľa akej

muziky chce. Je to úžasné dobrodružstvo,

kam sa na neho hrabe Old Shatterhand

so svojou medveďobijkou, a odohráva

sa všade vo vašom okolí, na ulici,

doma, medzi spolupracovníkmi i v rodine.

Trvá každú minútu, každý deň od

svitania, až pokým nezažmúrime oči,

a žiada si vás celého.

Nuž – začali sme pri mládeži a skončili

u seba samých, u dospelých. Kázať

iným je ľahké, vychovávať seba je ťažšie.

Ale veď preto sme tu na svete.

Artur Zatloukal

3

Svet Grálu

25 | 2010


OBSAH

TÉMA

Dospievanie – bod obratu

Významná životná etapa prinášajúca so sebou

mohutný duchovný impulz

5

HUDBA

Písané krvou srdca

Prečo sa diela svetovo uznávaného skladateľa Leoša Janáčka

netešia takej obľube u domáceho publika?

29

VÝSKUM

Vedomie existuje mimo tela

NÁBOŽENSTVO

Ako vznikol Korán

Výskum starých jazykov prináša nový pohľad

na nejasné miesta islamskej „Knihy“

Rozhovor s holandským kardiológom

Pimom van Lommelom, ktorý sa

dlhé roky zaoberá zážitkami blízkymi

smrti

8

12

ROZHOVOR

Dospievanie? To je, keď sa

dostaneš na koniec piesne?

Rozhovor s Lenkou Preňkovou a Soňou Sugrañes

REPORTÁŽ

Turzovka – Slovenské Lurdy

Varovné proroctvo krásnej Panej

33

39

TÉMA

Výchova dospievajúcej mládeže

alebo: ako sa do lesa volá,

tak sa z lesa ozýva

FOTOREPORTÁŽ

Bretónsko

Mimoriadne fotografie

z mimoriadnej krajiny

PRÍRODA

Humus – šanca pre klímu

SERIÁL

Čo všetko sa udeje,

kým sa narodí človek

Čo urobiť s prebytkom CO 2

v atmosfére? Vrátiť ho do pôdy!

Dnes už podrobne preskúmaný biologický vývoj dieťaťa v tele

matky je len špičkou ľadovca – čo sa deje pod hladinou?

17

20

26

ZDRAVIE

Cesta k životu

Tajomstvo energetickej výmeny. Čakry, aura, energetické pole.

42

46

PRIKÁZANIE

Piate prikázanie 51

NÁZORY

Listy čitateľov 52

NA ZÁVER

Výchova s rešpektom 54


TÉMA

pomeňme si na to, akí sme boli.

S A ako sme si potom po rokoch

hovorili – „Ako sme mohli byť takí

hlúpi a myslieť si, že..., alebo „Ako

som mohol robiť takéto veci...“.

Usmievame sa dnes sami nad sebou,

usmievame sa nad svojimi dospievajúcimi

deťmi, alebo spomíname, aká

to bola krásna mladosť. Žena sa pýtala

svojho muža: „A aká je tá tvoja

nová mladučká kolegyňa v práci?“

A on jej na to povedal: „Vieš, čo je zaujímavé?

Mne sa tí mladí ľudia dnes

zdajú všetci takí pekní. Keď som bol

ja v ich veku, tak mi to tak ani nepripadalo...“

Mladosť je krásna. Čistá

mladosť je krásna. Zasnená mladosť

a mladosť plná ideálov a túžby

je krásna. Uznajte. Keď sa teraz nebudeme

rozprávať o tých „nešťastných“

pubertiakoch, agresívnych,

plných zloby a nenávisti voči svetu

dospelých, čo v nás vzbudzuje radostný

a nákazlivý smiech mladých

ľudí? Naraz sa nám vybaví, ako sme

sa vtedy sami v najmenej vhodnej

chvíli nemohli prestať smiať, ako

nám z toho tiekli slzy po tvári, ako

sme inokedy boli zasnení a „mimo“,

ako sme boli radi sami so sebou a ako

sme verili v lepší svet. Čo sa to s nami

vlastne dialo?

Dospievanie je obdobie pomalého

prerodu z bezstarostného detstva,

oddeľovanie sa od rodičovskej

náruče, ktorá nás bezpodmienečne

chránila a ktorá nám vštepovala

svoje názory na to, ako sa postaviť

k životu, čo je a čo nie je správne.

V období dospievania sa pomaly

končí niekedy až automatické preberanie

názorov dospelých. Dospievajúci

si ich začne utvárať sám, chce

rúcať hranice, bojovať za svoje ideály,

osamostatniť sa. „Predstav si,“ hovorí

kamarátka kamarátke, „čo mi

povedal syn. Vraj pôjde na vojenskú

školu, pretože mu doma chýba poriadok

a disciplína. Vraj má doma

pohodu, pretože sa u nás nekričí

DOSPIEVANIE

BOD OBRATU

Hovorí sa, a asi to tak i bude, že dospievajúci už nie je dieťa, a nie je ani dospelý. Že dospievanie už

znamená koniec detstva. Dievčatám a chlapcom sa mení telo i osobnosť a začínajú pohlavne dozrievať.

Toto obdobie prežíva intenzívne nielen ten „skoro“ dospelý, ale celá jeho rodina a blízke

okolie. Podľa odborníkov dospievanie u dievčat sa začína medzi 11. a 13. rokom a u chlapcov medzi

13. a 15. rokom. Človek začína rýchlejšie rásť, mení sa na fyzickej i psychickej úrovni. V období

dospievania si človek začne oveľa viac uvedomovať svoju osobnosť. Napodobňuje myšlienky,

ktoré sú charakteristické pre jeho generáciu, búri sa proti autorite, obzvlášť tej rodičovskej.

5

Svet Grálu

25 | 2010


a chceme od neho, aby sa sám naučil

organizovať si svoj čas – aby si

sám rozdelil deň medzi povinnosti

a zábavu... Doslova povedal: Som vo

veku, keď by som mal rúcať hranice

a ja tu nemám čo rúcať... Tak sme

mu s manželom navrhli: Vytvor si

vlastné hranice. A on na to – Predsa

nie som taký hlúpy, aby som rúcal to,

čo som sám postavil...“

Ako sa to však stane, že sa nám

deti tak nejako „vymknú z rúk“?

Začnú sa od nás oddeľovať, prestanú

chcieť robiť dobré skutky len preto,

aby nám robili radosť, ale chcú ich

robiť preto, že si teraz sami myslia, že

je to tak dobré. Odborníci na dospievanie

majú jasno: „... Vo svojom samohodnotení

sa pubescent spolieha

viac sám na seba, zatiaľ čo predtým si

predstavu o sebe vytváral na základe

názorov druhých ľudí. Teraz sa teda

začína omnoho viac pýtať sám seba,

kým vlastne je, a býva k sebe veľmi

kritický. Keďže už vie premýšľať

abstraktne, predstavuje si aj to, kým

by sa chcel stať, pričom často uteká

k nereálnym fantáziám...“

Hlbší pohľad na duchovné súvislosti

dospievania prináša vo svojej

knihe Posolstvo Grálu Abd-ru-shin.

V prednáške Pohlavná sila a jej význam

pre duchovný vzostup nájdeme

vysvetlenie toho, prečo sa človek až

v období dospievania stáva plne zodpovedným

za seba a svoje skutky: je

to dôsledok silnejúceho vyžarovania

pohlavnej sily, ktorá pre ducha pozemského

človeka vytvára most, aby

sa plne spojil s týmto hrubohmotným

svetom, aby v ňom nezostal len

nezúčastneným hosťom, ponoreným

do vlastných fantázií. Pritom Abd-

-ru-shin opisuje aj to, ako rozdielne

sa táto sila, ktorá zďaleka nemá súvislosť

iba so sexualitou, prejavuje

u muža a u ženy. Zatiaľ čo „rodiaceho

sa“ muža podnecuje k odvážnym

činom, k snahe plne stáť na vlastných

nohách, u ženy sa prejavuje v túžbe

po vytváraní harmonického pozemského

okolia. Súčasne sa v tomto

6

Svet Grálu

25 | 2010


TÉMA

období pomaly ruší aj jemnohmotná

a bytostná ochrana, ktorú mal ľudský

duch ako dieťa. V detstve je totiž

duša človeka v hrubohmotnom tele

chránená pred temnými prúdmi

zvonka. „Takto ochraňovaná spočíva

duša v pozemskom zahalení,

pomaly dozrieva k zodpovednosti

a čaká na okamih, keď (...) sa vytvorí

priame spojenie s vlastným životom

v hmotnosti. (...) Medzitým mladé

telo dozrieva a pomaly sa v ňom prebúdza

pohlavná sila. Pohlavná sila je

najjemnejší a najušľachtilejší výkvet

všetkej hrubohmotnosti, je to to najvyššie,

čo môže poskytnúť hrubohmotné

stvorenie... Prebudenie pohlavnej

sily v hrubohmotnom tele

sa podobá tomu, ako keď sa pri dosiaľ

uzavretom hrade spustí padací

most. Po tomto moste môže obyvateľ

hradu, teda ľudská duša, vyjsť

plne vyzbrojená von, aby bojovala...“.

„Ľudský duch“, píše ďalej Abd-ru-

-shin, „dostáva však súčasne i plnú

silu, vrelosť a živosť. Týmto dianím

sa stáva pozemsky pripraveným na

boj. V tomto veku sa však začína aj

zodpovednosť. Je to závažný bod obratu

v živote každého človeka.“ Prečo

je teda v tomto období aj toľko nepochopenia

– u mladého človeka voči

jeho okoliu a naopak? Odpoveď nie

je v tom, že dospievajúci sú „hlúpi“

alebo panovační. Abd-ru-shin o tom

hovorí: „Všimnite si zasnenosť neskazenej

mládeže. Nie je to nič iné,

než preciťovanie vnútorného rozmachu,

snaha po oslobodení sa od

všetkej špiny, vrelá túžba po ideáli.

Povzbudzujúci nepokoj je však znamením,

že sa nemá premeškať čas,

lež sa má karma energicky odvrhnúť

a že sa má začať so vzostupom

ducha.“ Je jasné, že s obrovskou vnútornou

silou, ktorú človek zrazu nadobúda,

nie je ľahké sa vysporiadať.

Aj túžba po ideáli veľmi ľahko narazí

na nepochopenie, čo býva zdrojom

konfliktov. Toto veľmi dobre

korešponduje s poznatkami psychológov,

ktorí v jednom z článkov o dospievaní

píšu: „Pubescent neznáša

kompromisy a usiluje sa o jednoduché,

priamočiare riešenie, je vášnivým

diskutérom a svoje názory (ako

jediné správne) dokáže presadzovať

nadmieru vehementne a veľmi dlho.

Inou typickou črtou pubescenta je

pocit vlastnej výnimočnosti – je presvedčený,

že jeho myšlienky a pocity

sú vonkoncom jedinečné, a preto ich

nikto iný ani nemôže pochopiť. Komunikácia

medzi rodičmi a ich dospievajúcim

potomkom býva problematická

a obe strany často vnímajú

to isté – teda to, že s tým druhým

sa nedá hovoriť. Pubescenti nie sú

dobrými komunikačnými partnermi

– okrem iného pre svoju nedotklivosť

až vzťahovačnosť, časté

výbuchy a nepredvídateľné reakcie;

dospelí naopak prejavujú pre tieto

prechodné javy málo pochopenia

a často zbytočne skúšajú uplatňovať

svoju autoritu“.

Túžba dosiahnuť nejaký ideál

(i keď často pomýlený) súvisí so

skrytým tušením, ktoré sa v dospievajúcich

vynára: nezriedka majú

pocit, že musia vykonať niečo veľké,

výnimočné, tu a teraz. Koľko dospelých

má pre tieto ich sny pochopenie

a uznanie? Samozrejme, že obdobie

dospievania bezprostredne

súvisí aj s hľadaním lásky. – A toto

môže byť pre človeka tá najväčšia

pomoc, pokiaľ ju správne pochopí.

Jedna z najdôležitejších myšlienok,

ktorá sa k tomu vzťahuje v diele Posolstvo

Grálu, znie: „Nad všetkými

pozemskými ľuďmi sa vznáša veľké

a mocné želanie: aby mohli byť sami

pred sebou skutočne takými, za akých

ich považujú tí, ktorí ich milujú.

A toto prianie je tá pravá cesta! Vedie

priamo nahor.“

Marie Šuláková a Roman Levický

marie.sulakova@svetgralu.cz

roman.levicky@svetgralu.sk

(V článku sú použité citácie z článku Mgr. Júlie

Čákiovej O čom je to dospievanie

http://www.icm.cz/o-cm-je-to-dospivani)

7

Svet Grálu

25 | 2010


8

Svet Grálu

25 | 2010

Ľudia, ktorí sa dostanú na

hranicu smrti, často hovoria

o zážitkoch, ktoré akoby

prebiehali mimo ich telesnej

schránky. Niekoľko takých

„zážitkov blízkych smrti“ sme už

v našom časopise publikovali.

Avšak akú vedeckú hodnotu

majú tieto rozprávania? Náš

redaktor Michael Oort sa na túto

tému rozprával s holandským

kardiológom Pimom van

Lommelom (1943), ktorý na

základe vlastnej rozsiahlej

štúdie o zážitkoch blízkych smrti

prišiel k záveru, že vedomie

existuje i mimo tela.

Svet Grálu: Ste kardiológ a už

veľa rokov skúmate takzvané zážitky

blízke smrti. Čo vás osobne

priviedlo k tomu, zaoberať sa týmto

javom?

Van Lommel: So zážitkami blízkymi

smrti som sa prvýkrát stretol

v roku 1969. Vtedy, v začiatkoch tzv.

reanimácie, ešte pre tento fenomén

neexistovalo žiadne pomenovanie.

Prvé články o masáži srdca a defibrilácii,

teda znovuoživení prostredníctvom

elektrického šoku, pochádzajú

z roku 1962! Prístroje na sledovanie

srdcovej činnosti boli do nemocníc

zavádzané až v roku 1967 a až od

tohto obdobia bolo možné úspešne

resuscitovať pacientov so zástavou

srdca. Predtým všetci pacienti so zástavou

srdca umierali!

Svet Grálu: O tom už dnes vôbec

nič nevieme …

Van Lommel: Ja som bol práve

vtedy na praxi, keď sa nám podarilo

jednému pacientovi úspešne vrátiť

život. Nemocničné sestry, a ja ako

lekár v službe, sme boli z tohto úspechu

veľmi šťastní! Samotný pacient

bol však sklamaný. Rozprával nám

o svojich zážitkoch – o svetle, tuneli,

hudbe a nádherných krajinách. Na

rozprávanie tohto pacienta som nikdy

nezabudol, ale ďalej som sa tým

nezaoberal – kým som si v roku 1986

neprečítal knihu „Návrat zo zajtrajška“

od Georga Ritchieho. Opisuje

v nej, že on ako študent medicíny dostal

v roku 1943 zápal pľúc a - „umrel“

naň. Keď bol prehlásený za mŕtveho,

bol tým jeho priateľ (zo skupiny študentov)

taký šokovaný, že jedného

lekára prehovoril, aby dal „zomrelému“

adrenalínovú injekciu priamo

do srdca, čo vtedy bolo absolútne nezvyčajné.

Po viac než deviatich minútach

od exitu sa George Ritchie

znova prebral do života. O svojom

zážitku blízkom smrti napísal knihu

a rozprával o ňom tiež na univerzite.

Jedným z jeho študentov bol Raymond

Moody, ktorý bol tým taký

nadšený, že sa začal podobnými rozprávaniami

zaoberať a v roku 1975

uverejnil knihu „Život po živote“.

Moody aj zaviedol pojem „zážitok

blízky smrti“. Potom, čo som si tieto

knihy prečítal, som sa v roku 1986

začal pacientov systematicky vypytovať

na podobné zážitky. Počas dvoch

rokov som vypočul 12 zážitkov blízkych

smrti zo skupiny päťdesiatich

pacientov, ktorí prežili zástavu srdca.

Napriek tomu, že podľa súdobej lekárskej

vedy neboli zážitky po klinickej

smrti možné, začal som v roku

1988 s niekoľkými ďalšími kolegami

pracovať na prospektívnej štúdii zážitkov

blízkych smrti. Zahrnuli sme

do nej všetkých pacientov, ktorí prežili

zástavu srdca a ktorí by teda boli

zomreli, pokiaľ by neboli do piatich

až desatich minút znovu oživení.

V priebehu štyroch rokov sme vtedy

oslovili v desiatich nemocniciach 344

pacientov a pokúšali sme sa nájsť pre

tento fenomén vysvetlenie.

Svet Grálu: Urobili ste neskôr

ešte nejaké ďalšie štúdie?

Van Lommel: Potom sme začali

dlhodobú štúdiu, v rámci ktorej boli


VÝSKUM

pacienti znovu oslovovaní vždy po

2 rokoch a 8 rokov po svojom zážitku

blízkom smrti. Výsledky sme

porovnali s výpoveďami pacientov,

ktorí tiež prežili zástavu srdca, ale

nemohli si spomenúť na žiadny podobný

zážitok. Tak sme mohli zistiť,

či zmeny v živote, o ktorých ľudia so

zážitkom blízkym smrti vždy znova

rozprávajú, súvisia so zástavou srdca

alebo za nimi stoja „reálne“ udalosti.

Táto štúdia, ktorá bola v roku 2001

publikovaná v odbornom časopise

„The Lancet“, dospela k záveru, že doterajšie

teórie vysvetľujúce fenomén

zážitkov blízkych smrti – ako nedostatok

kyslíka, strach zo smrti, lieky,

halucinácie alebo aj snaha stať sa dôležitým

– sa k týmto prípadom vôbec

nehodili. Či bol niekto „preč“ 30

sekúnd alebo 3 minúty, či mal strach

zo smrti alebo nie, či už predtým

niečo vedel o zážitkoch blízkych

smrti – to všetko nehralo vôbec

žiadnu úlohu. Úplne nepodstatné

bolo aj náboženské vyznanie, vzdelanie,

rasa alebo pohlavie. Len jedno

bolo nápadné: zážitky blízke smrti

se častejšie vyskytovali u mladších

pacientov, a tiež v prípadoch, kedy

pacient musel byť oživovaný viackrát.

Zo štatistického hľadiska je

okrem toho vyššia pravdepodobnosť

opakovaného zážitku u osôb, ktoré

už niečo také prežili. Pacient musí

mať zároveň dobrú pamäť, aby svoj

zážitok mohol rozprávať.

Svet Grálu: Odporovali tieto výsledky

vašim očakávaniam, ktoré

ste mali ako lekár?

Van Lommel: Nie, pretože som

nemal žiadne očakávania. Vlastne

som len zistil, že všetky teórie, ktoré

do tej doby existovali, tento jav nevysvetľujú,

a že so súčasnou vedou

nemáme vysvetlenie, prečo tieto zážitky

existujú. V súčasnom koncepte

sa hovorí, že vedomie je produktom

mozgu – to je nakoniec hypotéza,

ktorá nikdy nebola dokázaná! Ale

KARDIOLÓG A BÁDATEĽ V OBLASTI PROCESU UMIERANIA

Pim van Lommel (nar. 1943) pracoval v rokoch 1977 až 2003 ako kardiológ

v nemocnici Rijnstate v Arnheim. V mnohých krajinách sveta prednáša na

tému „zážitky blízke smrti“ a súvislosti medzi vedomím a funkciou mozgu.

Koncom roku 2007 bola v holandčine vydaná jeho úspešná kniha „Nekonečné

vedomie“.

takmer všetci neurológovia, psychológovia,

filozofi vychádzajú z materialistického

modelu, podľa ktorého

je vedomie produktom fungujúceho

mozgu. Keby tento koncept

zodpovedal skutočnosti, nemohlo

by v okamihu straty vedomia, keď

sa srdce a dýchanie zastaví, reflexy

zmiznú a mozog nepracuje, dochádzať

k takýmto zážitkom. Je však

pozoruhodné, že vedomie je počas

týchto zážitkov ešte omnoho intenzívnejšie

a pôsobivejšie než naše

„normálne“ vedomie. Je tu viac spomienok,

ľudia majú pocit, že sú súčasťou

všetkého, niekedy vznikajú

dokonca obrazy budúcnosti, vízie.

Existujú možnosti vnímania mimo

tela, zážitky stretnutia so zomrelými

priateľmi alebo príbuznými,

niekedy aj s osobami, o ktorých dotyčný

ani nevedel, že sú mŕtve. Dochádza

pri tom k zážitku absolútnej,

neobmedzenej lásky, k stretnutiu so

svetlom alebo neznámymi bytosťami.

Existuje veľa univerzálnych

predstáv, ktoré boli v histórii ľudstva

popisované vo všetkých obdobiach

a všetkými kultúrami, o ktorých

počujeme ešte aj dnes, pretože

v súčasnosti ľudia prežívajú zástavu

srdca častejšie. Výskumy v Nemecku

a v USA ukázali, že 4,2 percenta ľudí

v západných krajinách malo zážitky

blízke smrti. V Nemecku to sú 3 milióny

prípadov a v Holandsku 600 tisíc

prípadov!

Svet Grálu: Je možné povedať,

že už existuje vedecký dôkaz toho,

že ľudské vedomie môže existovať

mimo tela?

Van Lommel: Áno, myslím, že to

je to jediné, čo môžeme dokázať. Nemôžeme

dokázať, že vedomie existuje

ďalej po telesnej smrti. Ja ale tvrdím,

že je to krajne pravdepodobné,

pretože sme dokázali, že ľudia majú

veľmi jasné vedomie, aj keď mozog

už nie je zásobovaný čerstvou krvou.

So zástavou srdca sa ihneď dostavuje

bezvedomie, po jednej až dvoch sekundách

netečie do mozgu žiadna

krv. Asi po 15 sekundách prestáva

fungovať mozgová kôra, telesné reflexy

nie sú prítomné, nefunguje

mozgový kmeň a človek prestane

dýchať. Po piatich až desiatich minútach

dôjde k poškodeniu mozgových

buniek, pretože nemajú možnost

ukla dať si kyslík a energiu. Preto

musí k resuscitácii dôjsť do niekoľkých

minút po zástave srdca.

Svet Grálu: Materialisticky zmýšľajúci

ľudia by mohli argumentovať,

že u takých pacientov možno prebieha

nemerateľná funkcia mozgu…

Van Lommel: Možnosť nemerateľnej

aktivity je však nezaujímavá, pretože

predsa ide o aktivitu, ktorá je

podľa súčasnej vedy potrebná na to,

aby sme zažívali vedomie. Taká aktivita

medzi mozgovým kmeňom

a mozgovou kôrou pri zástave srdca

nikdy neexistovala. A pri výpadku

mozgu je vedomie paradoxne ešte

jasnejšie!

Svet Grálu: Aký je váš názor na

pojem „duša“? Bolo by možné označiť

dušu za sídlo vedomia?

Van Lommel: Vedome nepoužívam

pojmy „duša“ a „duch“, pretože

o nich má každý vlastnú predstavu.

9

Svet Grálu

25 | 2010


VÝSKUM

Chcel by som len poukázať na to, že

existuje vedomie na rôznych úrovniach,

a že všetko je vzájomne prepojené.

Svet Grálu: Vo svojej novej knihe

píšete, že veriaci ľudia sú po zážitku

blízkom smrti často „pobožnejší“,

ale spravidla už nechcú mať nič spoločné

s cirkvou, ku ktorej patria.

Van Lommel: Inštitúcia „cirkev“ je

nástroj moci, ktorý človeku predpisuje,

čomu má veriť a ako má myslieť.

Ľudia so zážitkom blízkym smrti

však niečo prežili, a pokiaľ to, čo počujú

a čítajú, nesúhlasí s ich vnútorným

vedením, reagujú na to.

Svet Grálu: Je Pim van Lommel

zbožný človek?

Van Lommel: Áno, myslím, že

som veľmi zbožný, ale necítim sa byť

priťahovaný určitým náboženským

smerom. Zážitky blízke smrti zmenili

aj môj náboženský život. Ľudia,

ktorí ich prežili, boli mojimi najväčšími

učiteľmi, a som vďačný za to, že

boli ochotní podeliť sa so mnou o ne.

Svet Grálu: Čo sa zmení pre ľudí

po zážitkoch blízkych smrti? Aké

sú rozdiely medzi ľuďmi v umieraní?

Van Lommel: Myslím si, že najdôležitejšou

výpoveďou je to, že každý

človek umiera tak, ako žil. Keď človek

niečo nedokáže opustiť, potom bude

mať aj pri smrti problémy s odpútaním.

U ľudí so zážitkami blízkymi

smrti existujú tri aspekty, poukazujúce

na ich zmenu. Po prvé zmizne

strach zo smrti, po druhé pozerajú

na život inak, lebo pochopenie, že

všetko súvisí so všetkým, vedie k zvýšeniu

pozornosti voči sebe a k súcitu

s ostatnými. Po tretie sa zjemnia

intuitívne schopnosti. Niekedy dochádza

k jasnovideckým zážitkom,

víziám o budúcich udalostiach. Vo

väčšine prípadov tieto osoby nevedia,

ako s tým nakladať. Prijímajú

totiž aj mnoho informácií, ktoré ani

nechcú! Získali skrátka inú schop-

10

Svet Grálu

25 | 2010

nosť vnímania, ktorá nie je viazaná

na priestor a čas. Tieto osoby často

majú aj liečiteľské schopnosti, účinné

nielen voči druhým, ale aj u nich samotných.

Uvediem príklad: pacienti

ležiaci v kóme potrebujú väčšinou

niekoľko týždňov, kým sa môžu

vrátiť domov. Po zážitku blízkom

smrti prebieha tento proces omnoho

rýchlejšie. Zvýšený príliv energie je

zrejme tiež dôvodom, prečo títo ľudia

radi vyhľadávajú prácu v hospicoch,

nemocniciach a domovoch dôchodcov,

aby mohli ostatným pomáhať aj

v procese umierania.

Svet Grálu: Ako sa s týmito zmenami

vyrovnávajú?

Van Lommel: Spracovanie takého

silného zážitku trvá často 20 až 30

rokov. V prvých rokoch se niekedy

objavujú depresie, niečo na spôsob

„túžby po domove“. K tomu pristupuje

aj to, že človek cíti veci, ktoré ani

vnímať nechce. Pre dotknutých je

veľkým prínosom, pokiaľ sa stretnú

s človekom, ktorý ich počúva, ich zážitky

akceptuje a neposmieva se im.

Svet Grálu: Pokiaľ existuje vedomie

mimo tela, je pre vás mysliteľné,

že by sa neskôr mohlo opäť pripojiť

k inému telu?

Van Lommel: V zásade vychádzam

z toho, že naše denné vedomie – to,

čím disponujeme, keď tu spolu hovoríme

– je obmedzené, teda je len

časťou širších sfér vedomia, ako to už

popisoval Platón. Ľudia po zážitku

blízkom smrti rozprávajú, že im

chýba ono rozpätie, že sa opäť cítia

obmedzení. Toto vedomie – hovorme

mu jednoducho „nelokálne“ – existovalo

vždy. Všetky naše skúsenosti

sú zakotvené a uložené v tomto väčšom

vedomí. Myslím si aj, že existujú

časti, ktoré sa opäť pripoja k telu, ale

to potom nie je „Pim“, kto sa vracia

späť. Ale túto otázku som neskúmal

vedecky, neviem to presne, a preto

o tom nepíšem.

Svet Grálu: Vaša ostatná kniha

mala v Holandsku veľký úspech.

Koľko výtlačkov sa už predalo?

Van Lommel: Zatiaľ bolo predaných

84 000 kníh. Táto kniha obsadila

prvé miesto v rebríčku predajnosti

a už 6 mesiacov je medzi 10

najpredávanejšími titulmi! Ľudia ju

zjavne často darujú a odporúčajú ostatným.

Nápadne veľa reakcií dostávam

od filozofov a teológov. A je to

zrejme dôležitá pomoc na zvládanie

smútku zo straty partnera. Mnohí

ľudia prichádzajú ku mne a hovoria

mi o svojich zážitkoch, pretože cítia,

že ich neodmietnem. Téma smrti

je žiaľ v našej spoločnosti stále ešte

tabu. Nehodí sa do nášho materialistického

svetonázoru a dnešná veda tu

hrá rovnakú úlohu ako cirkev pred

troma alebo štyrmi storočiami. Čo sa

nehodí do všeobecného svetonázoru,

to je hanobené, zosmiešňované, zamlčované

alebo zámerne nechávané

bez povšimnutia.

Svet Grálu: Akými otázkami sa

zaoberáte teraz? Aký výskum je

pred vami?

Van Lommel: Myslím si, že som

na ceste, ktorá ešte nekončí. Jednou

z otázok, ktoré ma veľmi zaujímajú,

je napríklad úloha DNA pre naše vedomie.

Ako komunikujú bunky so

srdcom? Veď aktivita mozgu je merateľná

v mozgu, ale aktivita srdca

v každej bunke! Existuje ešte toľko

vecí, o ktorých nič neviem. Ale to je

dobrý pocit, pretože človek potom

zostáva skromný. Je krásne vidieť,

ako moja kniha pomáha ľuďom. Je

nádherné môcť pomáhať – viac urobiť

nemôžem! Myslím si, že výskum

umierania vedecky potvrdzuje skúsenosti

a poznatky mnohých ľudí.

A to je v našej kultúre veľmi dôležité,

pretože aj keď intuitívne niečo vieme

alebo niečomu veríme, potrebujeme

aj vedecké vysvetlenie.

Svet Grálu: Srdečná vďaka za rozhovor

a veľa úspechov v ďalšej práci!


Vážení čitatelia, srdečne vás pozývame na

prednáškové fórum Sveta Grálu

na tému

SMRŤ

PROGRAM

10.00 – 11.15

11.45 – 13.00

13.00 – 14.00 Prestávka

14.00 – 15.15

MUDr. Jan Palouček

Čo je smrť a čo sa

s nami deje po smrti?

Aké sú oblasti onoho sveta,

pomoc a kontakt s našimi

pomocníkmi a vodcami

MUDr. Ivan Rusnák, CSc.

Smrť ako súčasť života

Všeci jednoznačne vieme, že

telesná smrť určite príde. Napriek

tomu o nej neradi hovoríme.

Ing. Artur Zatloukal

30 rokov medzi mŕtvymi

Je zvláštne, ako málo dokáže povedať

európska kultúra a náboženstvo k životu po

smrti. O vplyve a pôsobení síl onoho sveta.

zývame na

Celodenné vstupné (kompletný program)

170 Kč (cca 6,60 €)

Vstupné na jednotlivé prednášky

Súčasťou je exkluzívna videoprojekcia

rozhovoru s Bernardom Jakobym,

autorom kníh Život po smrti, Tajomstvo

umierania, Správy od zosnulých a ďalšie.

60 Kč (cca 2,42 €)

AKO SÚČASŤ ŽIVOTA

v sobotu 9. októbra 2010 od 10. hodiny

v sále Břetislava Bakala, Žerotínovo nám. 6, Brno

15.45 – 17.00

Skúsenosti blízke smrti –

zážitky z druhej strany

Rozhovor s ľuďmi, ktorí majú mimotelový zážitok

alebo prežili klinickú smrť.

Súčasťou rozhovoru je aj exkluzívna videoprojekcia

rozhovoru s Bernardom Jakobym.

Bernard Jakoby sa dlhé roky zaoberá výskumom

procesu umierania a smrti. Vo svojich knihách uverejnil

senzačné poznatky zo svojho bádania, výpovede ľudí,

ktorí sa ocitli na hranici smrti a vrátili sa späť do

pozemského života.

11

Svet Grálu

25 | 2010


Ako vznikol

KORÁN

vznikol?

Ako

KORÁN

Náboženský a kultúrno-historický význam koránu je všeobecne uznávanou

skutočnosťou. Moslimovia veria, že Korán obsahuje doslovne zaznamenané

zjavenie, ktoré sa dostalo Mohamedovi, ale do podoby v akej

ho poznáme dnes bol zostavený až po Mohamedovej smrti. Korán nemá

pevnú štruktúru, „plynulý príbeh“, ide skôr o akési posolstvo či zaznamenané

prejavy. Mohamed nebol iba duchovnou autoritou, ale aj politickým

a vojenským vodcom vtedajšej Ummy (komunity veriacich), preto aj obsah

Koránu zodpovedá jeho vtedajšej aktuálnej situácii a potrebám. Korán

dosť dobre nemožno porovnávať napr. s biblickým Novým zákonom.

Je skôr ráznejší, stanovuje pravidlá, príkazy, zákazy a niekedy aj tresty za

porušenie pravidiel. Islam nerozlišuje medzi náboženstvom a právom. Na

základe nových výskumov profesora Luxenberga sa možno domnievať,

že stav vtedajšej nerozvinutej arabčiny nezodpovedal Mohamedovým

potrebám, a teda že sa Mohamed uchyľoval k vtedajšiemu „esperantu“

Blízkeho východu, k aramejčine. Sprostredkujúca úloha Koránu medzi viac

než tisícročnou aramejskou kultúrou a arabskou kultúrou bola síce viditeľná,

ale podiel aramejčiny pritom nebol dostatočne hodnotený. Toto

bolo určujúce, že sa interpretácia Koránu uberala smerom, ktorý Korán

nikdy nezamýšľal.

V

KNIHA CHRISTOPHA

LUXENBERGA

roku 2000 vyšlo v berlínskom

nakladateľstve Das arabische

Buch prvé vydanie knihy Christopha

Luxenberga Die Syro-Aramäische

Lesart des Koran, teda

Syro-aramejský spôsob čítania Koránu.

Kniha bola pomerne rýchlo

vypredaná a dlhší čas bola nedostupná.

V súčasnosti je v predaji jej

3. rozšírené vydanie, ktoré vyšlo

v nakladateľstve Schiler Verlag. Autor

je uznávaným filologickým odborníkom,

profesorom semitských

a arabských jazykov, ktorý študoval

pôvod Koránu a raný islam. Jeho

najnovšie výskumy Koránu sú porovnateľné

so spôsobom výskumu,

akým sa v minulosti skúmala Biblia.

Je však jasné, že v dnešnej dobe

nie je výskum Biblie zďaleka taký

nebezpečný ako výskum jazyka

Koránu, a to bol aj jeden z dôvodov,

prečo sa autor rozhodol písať

pod pseudonymom. Ďalším dôvodom

bol prípad jeho kolegu Sulimana

Basheara, ktorého pobúrení

študenti v Nablunskej univerzite

v Palestíne vyhodili z okna. Profesor

Saarlandskej univerzity v Nemecku

Gerd-Rüdiger Puin a ďalší

odborníci z odboru filológie tvrdia,

že tento výskum Koránu môže poraziť

fundamentalistické čítanie,

a môže ho prostredníctvom svojich

väzieb na judaizmus a kresťanstvo

priviesť do lepšieho svetla. Luxenberg

pri svojom výskume postupoval

metódou tzv. synchrónneho čítania.

Inými slovami, čítal súčasne

v arabčine aj v aramejčine. Vďaka

tomuto postupu bol schopný odhaliť

rozsah dovtedy neočakávaného

vplyvu aramejčiny na jazyk Koránu.

Prevažná väčšina toho, čo je teraz

označované ako klasická arabčina,

je podľa Luxenberga iba odvodeninou

aramejčiny.


L

JAZYK KORÁNU

uxenberg vychádzal z predpokladu,

že jazyk Koránu musí byť

študovaný z historicko-lingvistického

hľadiska. V čase, keď bol Korán

zostavený, arabčina ako písaný

Keď bol Korán

zostavený, arabčina

ako písaný jazyk

neexistovala.

jazyk neexistovala; medzi 4. a 7. storočím

bola akýmsi esperantom v oblasti

západnej Ázie práve aramejčina,

ktorá bola z rovnakého dôvodu

zároveň jazykom písomnej komunikácie.

Ďalej uvádza, že prvé príklady

arabskej literatúry v plnom

význame tohto pojmu nachádzame

až o dve storočia neskôr, v čase Mohamedovej

biografie. Pôvodný jazyk

Koránu sa teda od neskoršieho

klasického arabského jazyka podstatne

líši. Doteraz sa prijímal názor,

že ide o arabský dialekt, ktorým sa

hovorilo v Mekke. Práca Christopha

Luxenberga poukázala na to, že ide

skôr o aramejsko-arabský zmiešaný

jazyk. Arabská tradícia stotožňuje

jazyk Koránu s rečou obyvateľstva

Mekky. K poznatku o podieli aramejčiny

nevedú len výsledky Luxenbergovej

štúdie, ale aj celý rad

výrokov proroka Mohameda, kde

boli zistené arameizmy, ktoré boli

v arabčine chybne vykladané, alebo

nemohli byť vôbec vysvetlené. Toto

by viedlo k predpokladu, že Mekka

bola pôvodne aramejským osídlením.

Potvrdzoval by to aj samotný

názov Mekka (Makka), ktorý sa etymologicky

nedá z arabčiny vysvetliť.

Podľa súry 42:7 bolo Mohamedovi

výslovne uložené, aby posolstvo Koránu

hlásal obyvateľom metropoly

(Mekky) a jej okoliu. Možno teda

vychádzať z toho, že pôvodní obyvatelia

Mekky tomuto posolstvu aj rozumeli.

Pôvodný jazyk Koránu nebol

teda určený tým Arabom, ktorí

o 150 rokov neskôr usporiadali inú

arabčinu. Táto podstatná okolnosť

historicky vysvetľuje, prečo neskorší

Arabi tomuto zmiešanému jazyku

Koránu už nerozumeli.

ARAMEJSKÁ KULTÚRA

A PÔVOD KORÁNU

V Mohamedovej dobe nemala

arabčina presné pravidlá a nebola používaná

v písomnej forme. Neexistovali

ani žiadne arabské školy – snáď

s výnimkou niekoľkých kresťanských

centier v južnej Mezopotámii, teda

v dnešnom Iraku. Ich liturgickým ja-

13

Svet Grálu

25 | 2010


zykom bola syro-aramejčina. Tá bola

prostriedkom ich kultúry, a všeobecnejšie

jazykom písomnej komunikácie.

Od začiatku tretieho storočia sa

kresťania vo svojej evanjelickej misii

neobmedzovali len na blízke krajiny

ako sú Arménia alebo Perzia. Vydávali

sa do vzdialenejších oblastí, až

k hraniciam Číny a západnému pobrežiu

Indie, a na celý Arabský polostrov,

až do Jemenu a Etiópie. Je preto

celkom pravdepodobné, že aby mohli

svoje kresťanské posolstvo priniesť

arabským ľuďom, používali okrem

iného jazyk beduínov, teda arabčinu.

Aby mohli šíriť evanjeliá, museli

nutne používať akýsi „hybridný“

jazyk. Včasoch, keď arabčina bola iba

skupinou jazykov a nemala žiadnu

písanú formu, misionári nemali inú

možnosť, než uchýliť sa k svojmu

vlastnému písanému jazyku a vlastnej

kultúre, teda syro-aramejčine.

V týchto podmienkach sa jazyk koránu

zrodil ako písaný arabský jazyk,

ktorý však bol zároveň aj odvodeninou

arabo-aramejčiny.

14

Svet Grálu

25 | 2010

LUXENBERGOVE

PRÍKLADY

VÝZNAMOVÝCH

CHÝB

ednou z významných chýb,

J ktorú Luxenberg uvádza,

je príbeh o pannách sľúbených

v raji samovražedným

bojovníkom. Začína sa slovom

„huri“, ktorému arabskí

vykladači prisúdili význam

nebeské panny. Pokiaľ však

vezmeme do úvahy práve odvodeninou

zo syro-aramejčiny,

vychádza nám výraz

„biele hrozná“, ktoré sú jedným

zo symbolických prvkov

kresťanského raja, spomínaných

pri poslednej večeri Ježišovej.

Ak Luxenberg zistil,

že korán sa svojím metaforickým

výrazom húr-ín, z ktorého bol

výraz huri chybne odvodený, mienia

„biele krištáľovo čisté hrozná“ raja,

tak by z toho logicky malo vyplývať,

že aj ostatné miesta v Koráne, ktoré

sa zmieňujú o „rajských pannách“,

v skutočnosti znamenajú ďalšie opisy

práve týchto rajských hrozien vínnej

révy. Zaujímavý je aj Luxenbergov

názor na zahaľovanie žien šatkou.

Nechajme teda hovoriť priamo Luxenberga:

„Súra 24, verš 31 v arabčine

hovorí: ‘Nech bijú svojimi závojmi

proti svojim vakom’. To je nepochopiteľná

fráza, pre ktorú bola nájdená

táto interpretácia: ‘A nech spustia závoje

svoje na prsia svoje’. – Pokiaľ je

táto pasáž čítaná vo svetle syro-aramejčiny,

znamená jednoducho ‘Nech

si upnú opasky okolo svojich bokov’.

Je pravda, že v kresťanskej tradícii je

pás spojovaný s čistotou: Mária je zobrazovaná

s pásom okolo bokov. Aj

vo svedectve evanjelií o poslednej večeri

si Kristus opáše zásteru okolo bokov,

kým umyje apoštolom nohy. Je tu

mnoho jasných paralel s kresťanskou

Na svojom počiatku

nebol Korán

zamýšľaný ako základ

nového náboženstva.

vierou. (…) Vo svojom pôvode je Korán

syro-aramejskou liturgickou knihou,

so spevmi a s výňatkami z Písiem,

ktoré mohli byť používané pri

kresťanských bohoslužbách. V druhom

rade môžeme korán vidieť ako

začiatok kázania v úsilí o prinesenie

viery vo sväté písma pohanom

z Mekky, a to v arabskom jazyku.

Jeho sociopolitické sekcie, ktoré nie

sú nijako zvlášť spojené s pôvodom

Koránu, boli pridané neskôr v Medine.

Na svojom počiatku nebol Korán

zamýšľaný ako základ nového náboženstva.

Predpokladá vieru v Písma,

a slúži preto ako cesta k arabskej spoločnosti”.

(1)

ÚSTNE TRADÍCIE

yro-aramejský spôsob čítania početných

miest Koránu navodzuje

S

otázku autenticity dosiaľ používanej

a obhajovanej ústnej arabskej tradície.

Vzhľadom na výsledky filologickej

práce dr. Luxenberga nie je už táto

tradícia dlhodobo udržateľná. Výsledky

jeho práce nútia vo zvýšenej

miere prijať skôr text pôvodný, teda

písomne odovzdávaný od samého začiatku.

Z ranných rukopisov Koránu,

ešte dnes obsiahnutých v arabskom

neúplnom spise, je aj pre laika zrejmé,

že taký text nebolo jednoduché dešifrovať

bez spoľahlivej ústnej tradície

ani pre vzdelaného Araba. Už teraz

však možno povedať, že exegesia Koránu,

teda jeho odborný a vecný výklad,

na východe i na západe vyšiel

z mylných predpokladov. Arabskí filológovia

si vo svojich úvahách vzali za


NÁBOŽENSTVO

základ ako prvú písomnú pamiatku

Korán a tzv. staroarabskú poéziu,

ktorá však nebola písomne fixovaná

a tak sa spoliehalo na ústnu tradíciu

arabských nomádov. Jazyk i písmo

však prechádzali zmenami. Postupne

boli zavedené samohlásky a najmä

diakritické znamienka, a až tie ukotvujú

konsonantný (spoluhláskový)

spis. Dr. Karl Volbers vo svojom spise

Christoph Luxenberg

Syro-aramejský

spôsob čítania Koránu

Ako možno dedukovať už z titulu, kniha sa zameriava

na jazyk, akým bol Korán napísaný. Pre

moslimov je táto ich svätá kniha nedotknuteľná,

tzn. i po fi lologickej stránke. Ako prvá kniha vydaná

v arabskom jazyku je Korán pre arabsky

hovoriace oblasti základným dielom spisovnej

arabčiny a východiskom arabskej kultúry, rozvinutej

v stredoveku k vysokému duchovnému

rozkvetu. Podľa islamskej teológie platí jeho

obsah ako večné Slovo Božie, zjavené v arabskom

jazyku.

Nemoslimský svet vidí v Koráne kultúrne dedičstvo

ľudstva. Z toho európsky racionalistický

vedecký svet odvodzuje právo na jeho skúmanie

nielen po stránke kultúrno-historickej a nábožensko-historickej,

ale aj fi lologicky, teda po

stránke jazyka. Bádanie sa naplno rozbehlo

v 19. storočí a prinieslo zaujímavé výsledky. Vo

nazvanom „Ľudový jazyk a spisovný

jazyk v starej Arábii“ píše: „…spôsob,

akým neskoršie generácie chvália jazyk

Koránu, spočívajúci na napodobení,

musí historik označiť ako falšovanie.“

Západní bádatelia však z tohto faktu

ešte nevyvodili dôsledky. Toto zistenie

núti teda k záveru, že doterajšie tézy

o spoľahlivej ústnej tradícii textu Koránu

sú iba mýtom.

Christoph Luxenberg,

„Die Syro-Aramäische

Lesart des Koran“,

nakladateľstvo

Hans Schiler,

3. vydanie 2007,

356 strán

ISBN 978-389930-028-4

všetkých publikáciách, ktoré autor uvádza, sa skúma cudzojazyčný podiel

na jazyku Koránu. Pritom však podľa autora došlo k početným chybným

čítaniam a chybným interpretáciám i jasne arabských výrazov, nehľadiac

na omyly pri hodnotení aramejčiny v texte Koránu. Že Korán nezriedka

kombinuje gramatické formy arabčiny a syro-aramejčiny, nie je podľa

autora udivujúce, pretože v dobe vzniku Koránu bol syro-aramejský jazyk

najrozšírenejším kultúrnym a spisovným jazykom Orientu a arabská gramatika

ešte neexistovala, pretože neexistovala ani arabčina ako spisovný

jazyk. Vtedajšia arabčina bola zmesou hovorených dialektov. Pre islamskú

tradíciu bolo preto samozrejmé, že jazyk Koránu je identický s dialektom

Proroka, teda s jazykom, ktorým sa hovorilo v Mekke.

V tom spočíva aj jadro tejto štúdie. Jej autor totiž na podrobnej fi lologickej

analýze dokladá, že oproti doterajšej domnienke o rýdzo arabskom

dialekte v Mekke, muselo tu ísť o zmiešaný aramejsko-arabský jazyk. Svojím

skúmaním odhalil v celom rade výrokov Proroka arameizmy, ktoré boli

v arabčine mylne vykladané alebo neboli vôbec vysvetlené.

Ide o vysoko odbornú publikáciu, ktorá na základe jazykovej analýzy

prináša nový pohľad na vznik Koránu a tým i na počiatky arabskej kultúry.

NOVÉ ČÍTANIE KORÁNU

k Luxenbergova filologicky fundovaná

analýza početných výra-

A

zov preukázala, že text Koránu bol

podľa filologických a vecných kritérií

nesprávne čítaný a vykladaný

v miere, v akej sa to dosiaľ nepovažovalo

za možné, potom z toho vyplýva

nutnosť nového spôsobu čítania

Koránu. Luxenbergovo skúmanie

predložilo dosiaľ málo povšimnutý

význam syro-aramejskej lexikografie

nielen ako dôkaz vlastných arameizmov

event. syrianizmov, ale aj

ako otvorenie arabskej slovnej zásoby

koránu. Z Luxenbergovej práce

teda vyplýva, že ktokoľvek by chcel

študovať Korán dôkladne, musí byť

vzdelaný v syro-aramejskej gramatike

a v súdobej literatúre (7. storočie).

Iba tak môže určiť pôvodný význam

arabských výrazov, ktorých

sémantická interpretácia môže byť

určená iba spätným prekladom do

syro-aramejčiny.

A ČO S TÝM ĎALEJ?

aša doba je viac než ktorákoľvek

N iná poznamenaná mohutnými

otrasmi a krízami rôzneho druhu

v rôznych oblastiach ľudskej spoločnosti.

Často sa tiež zdá, že všeobecné

dejiny náboženských tradícií nemajú

už nič spoločné s pôvodným učením.

Počiatok mnohých učení bol bezpochyby

Bohom chcený a bol zamýšľaný

ako pomoc a pozdvihnutie určitej

skupiny ľudstva v určitom čase

a priestore. Tak ako v kresťanstve

nájdeme prvky judaizmu a rôznych

duchovných smerov – najmä neskoršej

antiky – ani islam nevznikal ako

celkom izolovaný jav. Ak sa nájdu

podobné významové prvky aj v iných

veľkých náboženstvách znamená to,

že tieto náboženstvá nevznikali celkom

izolovane, ale že ide o určitú

kontinuitu duchovného úsilia ľud-

15

Svet Grálu

25 | 2010


stva v hmotnom svete. Nejde teda

o ukazovanie prstom na chyby iných,

ale o príspevok k objasneniu tohto

duchovného úsilia. V našom prípade

o presvedčenie, že Mohamed chcel

spojiť určité židovské a kresťanské

prvky, v ktorých nachádzal pravdu,

do jednej živej viery – islamu –

a pozdvihnúť tak svoj arabský národ,

resp. zjednotiť vtedajšie arabské

kmene a dať im pevný sociálny

a kultúrny poriadok. Toto duchovné

úsilie, ktoré môžeme pozorovať aj

u ďalších významných osobností duchovných

dejín (Zoroaster, Buddha

a Lao-c´), dnes už nie je v dôsledku

ľudských zásahov rozpoznateľné.

Napriek tomu sa však nedá z dlhodobého

hľadiska ničím zastrieť, pretože

práve také krízy akými aj dnes

ľudstvo prechádza, odhaľujú skutočnú

motiváciu a cieľ veľkých duchovných

osobností svetovej histórie,

medzi ktorých sa Mohamed a s ním

i raný islam nesporne zaradil.

Akýkoľvek nábožensko-politický

systém, ktorý bojuje so stúpencami

iných vyznaní a prenasleduje stúpen-

16

Svet Grálu

25 | 2010

cov vlastnej viery, pretože ju interpretujú

inak, nemôže už mať mnoho

spoločného s pôvodnou čistou náukou.

Z tohto zorného uhla môžeme

hodnotiť aj kresťanstvo, lepšie povedané

vtedajšiu „pápežskú cirkev“

a jej brutálne činy v dejinách ľudstva,

ako boli krížové výpravy a hrôzy inkvizície.

Je však jasné, že skutočné

„ježišstvo“ (ako by povedal Masaryk)

klíči bez veľkých fanfár – potichu

a takmer nepozorovane ako horčičné

semeno. Duchovné hľadanie je v skutočnosti

vnútornou osobnou cestou

každého z nás, a ide skôr o duchovnú

Duchovné hľadanie

je v skutočnosti

vnútornou osobnou

cestou každého z nás.

než politickú drámu. Sústredí sa na

skúmanie vnútra a životných súvislostí,

nie na súčasné konflikty veľkého

sveta.

Jiří Gottweiss a Mgr. Zdeněk Křivka

jiri.gottweiss@svetgralu.cz

zdenek.krivka@svetgralu.cz

Poznámka:

1) Citované z rozhovoru s Luxenbergom

uverejneným v liste Süddeutsche

Zeitung a v Taliansku v L´espresso

12. - 18. marca 2004.

Literatúra:

• Christoph Luxenberg, „Die Syro-

Aramäische Lesart des Koran“, Verlag

Hans Schiler, 3. Auflage 2007

• http://info.pravdaoislamu.cz/

• Veľký slovník náučný, Encyklopédia

Diderot

• Karen Armstrongová, „Islam“,

nakladateľstvo Slovart, 2008


TÉMA

Výchova

dospievajúcej

mládeže

Ilona Stará

alebo ako sa

do lesa

volá,

tak sa

z lesa ozýva

J

e to už skoro 30 rokov, čo som začala

vychovávať nielen vlastné deti,

ale aj cudzie. Najprv v školskej družine

a posledných 15 rokov som mala

príležitosť byť priateľkou, vychovávateľkou

a náhradnou mamou dievčatám

z obchodnej akadémie a športového

gymnázia v Jablonci nad Nisou.

Išlo o vekovú kategóriu 15 až 19 rokov

a prácu v domove mládeže s celotýždenným

režimom.

Moje bohaté skúsenosti a zážitky vychádzajú

z praxe, a nejeden pedagogický

teoretik by si istotne trhal vlasy

na hlave nad mojimi výchovnými metódami.

Je to zvláštne, ale fungovali –

a nielen to. Vychovávali študentov

i mňa. Preto by som sa chcela poďakovať

všetkým študentkám za krásne

chvíle, za smiech i plač, za zlosť i za

ochotu, za malé i väčšie podvodíky, ale

predovšetkým za krásne priateľstvá.

Mnohé trvajú dodnes.

Hovorí sa, že dnešná mládež je skazená,

tvrdá, sebecká a bezohľadná. Ja

som však mladých ľudí poznala ako

dychtivé, zvedavé, samostatné, veľmi

citlivé a veľmi zmätené bytosti. Zmätené

zo správania dospelých, z ich ctižiadostivosti,

neslušnosti a hrubosti,

a predovšetkým z nedostatku lásky.

Tá sa akosi v dnešných časoch nenosí.

A je to práve láska, ktorá sa stala mojím

hlavným výchovným „tromfom“.

Láska bez prívlastkov, bez „ale...“ Je to

čaro, ktoré nič nestojí, neoberá o čas

ani nevyčerpáva. Je to čaro, ktoré je

schopné otvárať ľudské duše a priblížiť

sa im. V láske môže byť človek prísny,

môže i trestať, a napriek tomu môže

zostať priateľom.

Tu je jeden príbeh z mojej praxe,

ktorý potvrdzuje, že prísnosť bez lásky

takmer vždy ubližuje a temer vždy sa

míňa účinkom. Jedna moja študentka

mala veľmi napätý vzťah so svojím otčimom.

Často sa ku mne chodievala

vyžalovať. Rozprávala, čo doma musí

a čo nesmie, samé zákazy a príkazy.

Väčšinou som iba počúvala a bola

17

Svet Grálu

25 | 2010


TÉMA

vŕbou, kam padali náreky mojej milej

študentky. Po Vianociach sa študentka

vrátila do internátu a sťažnosti na nespravodlivosť

otčima nemali konca.

Počúvala som a potom som iba podotkla,

že presne to isté by som požadovala

od nej i ja – a snáď by som bola

i prísnejšia. Chvíľu bolo ticho a potom

dievčina povedala: „No áno, ale vy ma

máte rada.“

Mať rád nie je zmäkčilosť. Je to dar

a máme ho všetci. Často je zasypaný,

prehliadaný, napriek tomu po ňom

všetci túžime.

Študentka Linda bola zvláštna dievčina.

Prišla do mojej výchovnej skupiny

v šestnástich rokoch a bola postrachom

celého internátu. Na hlave

ježka, v ústach cigaretu, v ruke pollitrák

piva a jej slovník by priviedol do

extázy aj najoplzlejšieho námorníka.

Ako šport si vybrala silové disciplíny –

hod diskom a guľou. Keď som ju uvidela

prvýkrát, okamžite som vedela, že

urobím všetko, aby som sa dostala pod

jej tvrdú škrupinu, tam vo vnútri niečo

bolo. Niečo nehmotné, zranené. Niečo,

čo sa chúlilo a triaslo.

Vedela som, že musím postupovať

veľmi opatrne a jemne. Bola to pre mňa

veľká výzva, výzva profesijná i ľudská.

Dokázať, že človek je tvor, ktorý má

18

Svet Grálu

25 | 2010

dušu, čistú dušu. Tvor, ktorý je tu, aby

pomáhal druhým. Aby bol užitočný.

Aby bol milovaný a miloval. A tak sa

začal náš beh na dlhú trať.

Musela som pritiahnuť opraty, povoliť

a zase pritiahnuť. Poprosiť o láskavosť,

poďakovať. Pochváliť i za maličkosť.

Zveriť malú úlohu a zveriť väčšiu

úlohu. Prejaviť dôveru. Opýtať sa na

jej psíka a len tak náhodou priviesť na

internát svojho psíka a poprosiť Lindu

o jeho stráženie...

Pomaly, veľmi pomaly začala Linda

komunikovať. Pár slov a pár viet. Úľak,

upokojenie. Pritiahnuť opraty a povoliť.

Chvíľu to vyzeralo ako hra na

mačku a myš. Ako „kto z koho“. Nebolo

víťaza, nebolo porazených. Boli

len dve bytosti, ktoré sa k sebe približovali.

Jedna sa bála ďalšieho zranenia

a druhá vystierala ruku na spriatelenie.

Ľady sa prelomili. Začali sme sa

rozprávať a hrádza sa uvoľnila. Bol to

prúd, ktorý mohutnel a mohutnel, ani

som netušila, koľko bolesti a poníženia

môže byť v jednom šestnásťročnom

človiečikovi. A keď som Linde

povedala, že je krásny človek a že ju

mám veľmi rada, počula som čosi,

z čoho ma mrazí ešte dnes:

„Ste prvý človek, ktorý mi povedal,

že ma má rád.“ Linda mala 16

rokov a po prvý raz jej niekto povedal:

„Mám Ťa rád!“

Cigareta od úst odpadla, narástla bohatá

hriva, zmenil sa slovník, bola tu

zrazu ruka, ktorá pomáhala – a hlavne

boli tu noví priatelia, skutoční priatelia.

Dnes je Linda sociálnou pracovníčkou

v ústave pre mentálne postihnutých.

Je nesmierne obľúbená, súcitná,

veselá a plná nápadov, ako svojim

klientom urobiť život krajším a dodať

mu zmysel.

Dôležitým aspektom výchovy dospievajúcej

mládeže je vzájomná

dôvera. Dôvera sa musí budovať,

nevznikne sama od seba. Nestačí povedať:

„Budeme si dôverovať!“ Mladí

ľudia sú dnes nedôvery plní. Sklamala

ich škola, zažili sklamanie v láske, dokonca

aj sklamanie zo svojich rodičov.

Klame ich politický systém, klamú ich

reklamy aj zloženie jogurtov. Počasie

je iné, než predpovedali v správach a tá,

ktorá mu včera povedala, že ho miluje,

má dnes oči len pre jeho kamaráta. Tak

čo s dôverou? – Stavať od základu tehlu

k tehle a veriť, že stavba bude schopná

odolať i ťažkým búrkam.

Keď som po revolúcii nastupovala

do práce ako vychovávateľka -násťročných,

prišla som s odhodlaním pomery

na internátoch zmeniť. Nastoliť dôveru

a rešpekt osobnosti, zaviesť vykanie

ako prejav úcty k druhému a uviesť do

praxe zákon: „čo zaseješ, to zožneš“.

Uvedomenie si vlastnej zodpovednosti

bolo pre mňa veľmi dôležité.

Na prvej schôdzke s mojou novou

výchovnou skupinou som vytýčila

dosť široké mantinely a pravidlá vzájomnej

spolupráce a čakala som, čo sa

bude diať. A dialo. Dievčence boli milé,

slušné, usmievavé a do kina chodili asi

tak 10- až 15-krát za mesiac. Chvíľu

som ich nechala kochať sa v príjemnom

pocite víťazstva a potom som im

vysvetlila, že ich mesačné vreckové im

stačí maximálne na tri návštevy kina

a na dve porcie pukancov. A aj to je

veľa. Na moju otázku, prečo také luha-


TÉMA

nie, som dostala odpoveď, že inak to

nejde. Aby mohli opustiť domov mládeže

a mať svoje vlastné aktivity, musia

použiť kino ako zásterku – krycí manéver.

Aké jednoduché. A aké ponižujúce.

Pre ne i pre mňa.

Môj návrh, že môžu ísť von kedykoľvek

budú chcieť – za predpokladu, že

dodržia čas návratu a absolútnu triezvosť

– nemohli študentky vôbec pochopiť.

Dôverovať vychovávateľke vonkoncom

nebolo jednoduché.

Vo veľmi krátkom čase už všetky

dievčatá vedeli, čo je to zákon „ako zaseješ,

tak budeš žať“ a ich dôvera mi

bola veľkou satisfakciou a pohladením.

Osobitnou kapitolou mojej „výchovy“

bola práca s učnicami. Dlhší čas som

zastupovala chorú kolegyňu vo výchovnej

skupine tridsiatich dievčat,

ktoré navštevovali rôzne učebné odbory.

Zľakla som sa, bola som úplne

zhrozená. Uvedomila som si, ako málo

stačí, aby bol človek vo svojej ľudskej

dôstojnosti zrazený na kolená a uveril

vo svoju bezvýznamnosť a nepotrebnosť.

Veľakrát opakované hlúposti sa

stávajú pravdou. A nielen to. Ony človeka

pomaly a nebadane aj menia. Pokiaľ

budem dostatočne dlho tvrdiť, že

ste hlúpi, neinteligentní a menejcenní

ľudia, potom sa takýmito ľuďmi aj stanete.

Tak to aspoň bolo u tých dievčat,

ktoré mi boli zverené.

Dalo mi veľkú námahu presvedčiť

ich o opaku. Paradoxne mi pomohli

záplavy, ktoré v tom čase postihli našu

republiku. Nebola núdza o fotografie

zo zaplavených miest i obcí. A na tých

fotografiách boli ľudia, ktorí pracovali

predovšetkým rukami. A pracovali

dobre. Pracovali od rána do večera.

Tesári, murári, maliari, natierači, bagristi,

kuchári, pekári a ženy mnohých

profesií.

Napísala som tieto profesie na papier

a požiadala som dievčatá, aby podčiarkli

tú činnosť, ktorá si vyžaduje prinajmenšom

stredoškolské vzdelanie.

A aby mi na tých fotografiách ukázali

Pohlavná sila a jej význam pre duchovný vzostup

Úryvok z prednášky

S

o vstupom pohlavnej sily prebudí sa v prvom rade mocný vzlet nahor

ku všetkému ideálnemu, peknému, čistému! U neskazenej mládeže

oboch pohlaví to možno zreteľne pozorovať. Odtiaľ pramení zasnenosť

mladých rokov, ktorej sa dospelí, žiaľ, často vysmievajú. Preto tiež prichádzajú

v týchto rokoch nevysvetliteľné, ľahko zádumčivé city.

Nie bez dôvodu sa dostavujú chvíle, keď sa mladíkovi alebo dievčaťu zdá,

akoby mali niesť všetku bolesť sveta a tiež chvíle, v ktorých k nim prichádza

tušenie hlbokej vážnosti.

Taktiež často sa vyskytujúci pocit nepochopenia má v skutočnosti v sebe

mnoho pravdy. Je to dočasné poznanie falošnej tvárnosti okolia, ktoré

nechce, ani nemôže porozumieť posvätnému náznaku k čistému vzletu do

výšky. Ľudia z tohto okolia sa uspokoja až vtedy, keď tento výstražne varujúci

cit v dozrievajúcich dušiach bude strhnutý do im zrozumiteľnejšieho

„reálnejšieho“ a triezveho sveta, ktorému rozumejú. Oni ho považujú pre

ľudstvo a z hľadiska ich jednostranného rozumového chápania za jedine

normálny!

Tajuplne vyžarujúci pôvab neskazeného dievčaťa alebo neskazeného mladíka

nie je ničím iným, než čistým vzostupom prebúdzajúcej sa pohlavnej

sily, snúbiacej sa so silou ducha a túžiacej po vyššom, najušľachtilejšom,

čo ich okolie vyciťuje!

Starostlivo dbal Stvoriteľ na to, aby premena človeka nastala práve vo

veku, keď si už naplno môže uvedomovať svoje chcenie a konanie.

Potom príde chvíľa, keď môže a má hravo odvrhnúť všetko minulé, a to

s plnou silou, teraz v ňom spočívajúcou. Odpadlo by to dokonca samo od

seba, keby si človek zachoval to chcenie k dobru, ku ktorému ho to v tomto

čase niečo neustále nabáda. Potom by sa mohol, ako to city celkom správne

naznačujú, povzniesť až na ten stupeň, kam ako človek patrí!

Abd-ru-shin

Karla Gotta alebo futbalistu Vitteka.

Nech mi samé povedia, či by svoj dom

dali opraviť zubárovi alebo vyučenému

murárovi. No a karta sa začala

obracať. Naraz som sa dozvedala, čo

krásne dnes v škole šili, čo dobré uvarili

a upiekli, aké krásne sklené figúrky

majú v triede pri svojom kahane. A keď

som im povedala, že ja nič také úžasné

neovládam a že posudzujem človeka

podľa toho, aké má srdce a ako a čím

môže pomôcť druhým, bol pred nami

jeden z najkrajších večerov mojej vychovávateľskej

„kariéry“.

Hovorí sa, že každé zamestnanie

má svoje pre a proti. Ja však tvrdím,

že práca s mladými ľuďmi má len toto

„pre“. Práca sa darí, keď človek rešpektuje

nielen ľudské, ale predovšetkým tie

vyššie zákony. Morálne zákony, ktoré

máme každý v sebe. Rešpekt a úctu

k druhým, ľudskú slušnosť a ohľaduplnosť,

dať a dostať (nie naopak), pomôcť

a byť užitočný. A predovšetkým

nebáť sa tieto zákony postaviť do sveta.

Výsledok je krásny.

Ilona Stará

ilona.stara@svetgralu.cz

19

Svet Grálu

25 | 2010


PRÍRODA

Humus

šanca pre klímu

Anna Štefková

Už niekoľko desaťročí je známe,

že obsah oxidu uhličitého v zemskej

atmosfére dramaticky rastie.

Väčšina vedcov sa dnes zhoduje

v tom, že stúpajúca koncentrácia

CO2 vedie ku globálnemu otepľovaniu,

čo spôsobuje vrásky

mnohým ľuďom na tejto Zemi.

Množia sa preto pokusy produkciu

oxidu uhličitého celosvetovo

znížiť a toto zníženie aj finančne

stimulovať. Dá sa azda takto zabrániť

blížiacej sa katastrofe?

20

Svet Grálu

25 | 2010


21

Svet Grálu

25 | 2010


PRÍRODA

P

VÝZNAM OXIDU

UHLIČITÉHO

odľa nespočetných diskusií o zmenách

zemskej klímy sa skoro

zdá, že oxid uhličitý je plyn, ktorý

ohrozuje všetok život na Zemi. Nie je

to však pravda. Oxid uhličitý je nejedovatý

plyn, ktorý je dôležitou súčasťou

atmosféry. Obsahovala ho už pradávna

atmosféra našej Zeme, dokonca

v oveľa vyššej koncentrácii než dnes.

Mnohí vedci či politici preto spochybňujú

vplyv CO 2

na globálne otepľovanie,

kritizujú „podvod“ s účinkom

oxidu uhličitého a „klamstvá“ o klíme,

ktoré sa podľa ich názoru dnes dogmaticky

šíria.

Ako to teda vlastne je? – Rozhodujúci

proces na Zemi začal pred asi 3

miliardami rokov fotosyntézou. Pri

nej rastliny premieňajú CO 2

z atmosféry

na iné organické látky, ako sú

cukry, a tým viažu uhlík (C) z CO 2

.

Rast rastlín teda v atmosfére znižoval

obsah CO 2

a zároveň zvyšoval

obsah kyslíka (O 2

). Tým sa vytvárali

vhodné podmienky na život

zvierat a nakoniec aj pre človeka.

Zjednodušene sa dá povedať,

že enormné množstvo

uhlíka vyskytujúce sa v dávnej

atmosfére Zeme bolo v priebehu

miliárd rokov uložené pomocou

chemických procesov do

štyroch „akumulátorov“:

• do biomasy (rastliny, zvieratá

atď.)

• do vrstvy humusu na povrchu

zemskej kôry

• do mora

• do vnútra Zeme (to sú dnes

ložiská plynu, ropy a uhlia)

V atmosfére, bez ktorej by sme

nemohli existovať, sa teraz

vďaka oným pochodom nachádza

podstatne menej uhlíka než v pradávnych

dobách. Zloženie atmosféry

sa bežne vyjadruje v jednotkách

„ppm“ (parts per milion – častice na

milión častíc vzduchu). V roku 1989

napríklad pripadalo na 21 % kyslíka

(= 210 000 ppm) 300 ppm CO 2

. To

zodpovedalo zhruba 700 miliardám

ton uhlíka v atmosfére. Asi 560 miliárd

ton uhlíka je organicky viazaných

v biomase, 3 000 miliárd ton vo vrstve

humusu, 4 000 miliárd ton ako fosílne

ložiská a viac než ich desaťnásobok

v moriach.

Ak dnes hovoríme o dramatickom

náraste obsahu CO 2

v atmosfére – čo

to vlastne znamená? O aké množstvo

vlastne ide? Moderné výskumy dokazujú,

že výkyvy v množstve CO 2

predsa existovali vždy: rozdiely v obsahu

CO 2

v dobách ľadových a medziľadových

v posledných 600 000 rokoch

kolísali v rozmedzí 180 – 300 ppm. To

znamená, že v sledovateľnej histórii

Zeme (analýzy ľadu v Antarktíde) sa

v atmosfére nachádzalo vždy minimálne

400 miliárd a maximálne 700

miliárd ton uhlíka. No dnešná situácia

má iné dimenzie. Obsah CO 2

je –

v prvom rade pričinením ľudí – oveľa

vyšší, ako bol v dobách medziľadových

za posledných milión rokov. Blíži

sa k hodnote 400 ppm, čo zodpovedá

930 miliardám ton uhlíka v atmosfére.

Túto alarmujúcu skutočnosť klimatológovia

nepopierajú. Diskutuje sa

však o dôsledkoch, ktoré vyplynuli

z pozorovaní a meraní. Stojíme azda

bezprostredne pred katastrofou, ktorej

pravdepodobne nie je možné zabrániť?

Alebo to príroda nakoniec

predsa len nejako „zvládne“ a ponúkne

nám podmienky na prežitie

aj naďalej?

A

DRAMATICKÉ

NÁSLEDKY

OTEPĽOVANIA

nalýzy klímy ukazujú, že

priemerná teplota sa od

polovice 19. storočia zvýšila

takmer o jeden stupeň Celzia. Na

prvý pohľad táto hodnota nie je nijako

dramatická, v skutočnosti má

však zvýšenie teploty len o púhych

pár stupňov nesmierne dôsledky:

vymierajú určité druhy rastlín a živočíchov,

topia sa ľadovce, stráca sa

voda v riekach, hladina morí stúpa.

A nechcenými následkami sú extrémne

horúčavy striedané so zrážkami

spôsobujúcimi povodne. Odhaduje

sa, že kvôli zmenám klímy

muselo celosvetovo už asi 20 miliónov

ľudí opustiť svoje príbytky. Ak

22

Svet Grálu

25 | 2010


PRÍRODA

bude tento trend pokračovať, ich počet

môže v nasledujúcich 30 rokoch

vzrásť na 200 miliónov. Kde nájde

toľko ľudí nový domov?

Niektorí vedci sa obávajú, že otepľovanie

Zeme by mohlo nepriaznivo

ovplyvniť aj Golfský prúd, ktorý privádza

teplú vodu z trópov na sever

a tým sa stará o relatívne miernu

klímu v západnej Európe. Bez neho

by v Európe nastala nová doba ľadová.

M

PREČO JE STÁLE

TEPLEJŠIE?

nohí skeptici veria, že nárast

teploty je prirodzená zmena,

ktorú musíme jednoducho akceptovať.

Už v roku 1896 švédsky chemik

a nositeľ Nobelovej ceny Svante Arrhenius

(1850 – 1927) zistil súvislosť

medzi obsahom CO 2

v atmosfére

a teplotou ovzdušia. A od tridsiatych

rokov minulého storočia sa na

vedeckej úrovni diskutuje o vplyvoch

industrializácie na otepľovanie

klímy. Žiaľ, diskusia dlho neviedla

k žiadnemu jednoznačnému

výsledku. Zo skúmania uplynulých

600 000 rokov sa však jasne potvrdzuje

súvislosť medzi obsahom CO 2

v atmosfére a jej priemernou teplotou.

Kým v období dôb ľadových

a medziľadových obsah CO 2

kolísal

medzi 180 až 300 ppm, priemerná

teplota atmosféry bola vždy minimálne

8 až maximálne 16ºC. Súvislosť

„viac CO 2

= vyššia teplota“ je

teda štatisticky preukázateľná a je

zrejmá aj dnes, keď je priemerná

teplota atmosféry 15ºC (a existujú

obavy, že by mohla ešte o niekoľko

stupňov vzrásť).

Za to, že je na našej planéte teplo,

vďačíme Slnku. Zo slnečného žiarenia,

ktoré dopadá na povrch Zeme,

je účinná len časť, zvyšok sa odrazí

späť do vesmíru. V príjme slnečného

žiarenia hrajú rozhodujúcu

úlohu takzvané „skleníkové plyny“

(napríklad oxid uhličitý a metán).

Svojou schopnosťou zadržať slnečnú

energiu vytvárajú na Zemi

klímu, ktorú potrebujeme pre život.

Hovorí sa o „prirodzenom

skleníkovom efekte“, ktorý tieto

plyny spôsobujú. Väčšinu slnečnej

energie zadrží vodná para, ale

rovnako dôležitú úlohu hrá CO 2


je to druhý najdôležitejší faktor

príjmu slnečného žiarenia. Viac

CO 2

teda znamená vyššie teploty.

Tento skleníkový plyn sa v súčasnej

dobe dostáva do atmosféry v značne

zvýšenej miere, preto sú následky

dnešného stavu označované ako

„antropogénny (človekom spôsobený)

skleníkový efekt“.

M

JE EŠTE VÔBEC

CESTA SPÄŤ?

nohí vedci sa obávajú, že nezostane

pri pomalom náraste

teploty. Rakúsky ekológ dr. August

Raggam píše vo svojej knihe „Biomasse

stoppt Klimawandel (Biomasa

zastavuje zmenu klímy)“ o reakciách,

ktoré vyvolá zahrievanie Zeme

a ktoré sa už nebude dať zastaviť.

Hovorí o uvoľňovaní obrovského

Odhaduje sa, že pre zmeny klímy muselo celosvetovo už

asi 20 miliónov ľudí opustiť svoje príbytky.

množstva CO 2

z morí, o topení ľadovcov

v Grónsku a v Antarktíde,

v dôsledku čoho by mohla hladina

morí stúpnuť v najhoršom prípade až

o 60 – 70 m. Ešte pred krátkym časom

boli takéto scenáre nemysliteľné,

nové alarmujúce merania a pozorovania

však nútia k prehodnoteniu doterajších

stanovísk.

Ďalším problémom by sa mohol

stať metán (CH 4

). Tento plyn sa nachádza

v atmosfére len v stopovom

množstve (menej než 2 ppm), v porovnaní

s CO 2

však vykazuje minimálne

dvadsaťpäťnásobný skleníkový

efekt. Vzniká napríklad pri

veľkochove zvierat, v čističkách odpadových

vôd alebo na neriadených

skládkach odpadu. Ešte nebezpečnejšie

môžu byť obrovské množstvá

metánu, ktoré by sa mohli uvoľňovať

rozmrznutím doteraz zamrznutej

pôdy ako dôsledok globálneho otepľovania.

Je sporné, či sa tieto katastrofické

scenáre stanú skutočnosťou – kolaps

klímy však nemožno ani vylúčiť,

ani ho nijako bližšie časovo určiť.

Dr. Raggam sa obáva, že nám zostáva

krátkych 5 až 10 rokov, kým sa rozbehnú

nezvratné pochody. Je preto

potrebné konať hneď.

23

Svet Grálu

25 | 2010


PRÍRODA

K hlavným funkciám dobrej, na humus

bohatej pôdy patrí schopnosť akumulovať

vodu. Počas celého vegetačného

obdobia majú mať rastliny vodu

k dispozícii v dostatočnom množstve.

24

Svet Grálu

25 | 2010

Č

PREČO ZLYHÁVAJÚ

REGULAČNÉ

MECHANIZMY?

o teda znamená „konať“? Ide skutočne

„len“ o zníženie emisií CO 2,

alebo musíme zmeniť spôsob myslenia,

pretože zatiaľ nepoznáme rozhodujúce

súvislosti?

V prírode pôsobia isté regulačné mechanizmy,

ktoré sa v minulosti starali

o to, aby sa život na Zemi mohol ďalej

vyvíjať navzdory kolísaniu obsahu uhlíka

v atmosfére. Keď sa napríklad pri

lesných požiaroch alebo výbuchu sopky

dostane do ovzdušia väčšie množstvo

CO 2

a oteplí sa, potom, len čo sa usadí

prach, rastliny vyprodukujú viac biomasy

a prebytočný uhlík z CO 2

sa pomaly

organicky viaže v humuse.

Naopak, keď príroda produkuje príliš

málo biomasy – je chladno, pretože

je v atmosfére príliš málo CO 2

– organizmy

žijú v pôde z humusu, produkuje

sa viac CO 2

a teplota stúpa.

Vzhľadom na súčasný nepopierateľný

vzostup teploty by však mala základná

otázka znieť skôr takto: prečo začali regulačné

mechanizmy v posledných desaťročiach

zlyhávať? Prečo nemôže príroda

terajší, ľuďmi zavinený prebytok

CO 2

jednoducho kompenzovať zvýšeným

rastom rastlín? Odpoveď je jednoduchá:

ľudia celý systém „zelenej produkcie“

na našej planéte narušili do

tej miery, že príroda už nie je schopná

reagovať na zvyšovanie teploty a rast

obsahu CO 2

potrebným zvýšením produkcie

biomasy.

Náš zoznam hriechov totiž nekončí

pri skleníkových plynoch a zvyšovaní

teploty; ide ďalej a predovšetkým do

hĺbky – do života pôdnych organizmov.

Tu, v humuse, je kľúč k pochopeniu hroziaceho

kolapsu – a zároveň naša najväčšia

šanca na záchranu klimatických podmienok

potrebných pre život človeka.

Žiaľ, táto šanca sa zatiaľ ignoruje.

Zdravá pôda s vysokým obsahom humusu

je zatiaľ témou pre biopoľnohospodárov,

pre vysokú politiku je klíma

stále ešte vedľajšia záležitosť. Poľnohospodárska

pôda je považovaná iba

za základ na pestovanie rastlín, a preto

sa väčšina poľnohospodárov snaží o čo

najvyššie výnosy – a pomáhajú si použitím

chémie, geneticky modifikovaných

rastlín a ťažkých poľnohospodárskych

strojov. S kvalitou pôdy si robí starosti

málokto.

Je ťažké vyjadriť v číslach, ako veľmi

pôda trpí dnešným systémom poľnohospodárstva

– chýbajú jasné a jednotné

hodnotiace kritéria. Zo štúdií

k programu Európskej únie na ochranu

pôdy vyplýva, že v Európe už cca 48 %

pôdy obsahuje menej než 2 % organického

uhlíka. To je hraničná hodnota –

je preto najvyšší čas začať premýšľať,

ako predovšetkým v oblasti Stredomoria

zabrániť vytváraniu púštnych oblastí.

A nielen premýšľať – aj niečo robiť.

Nezodpovedné zaobchádzanie s pôdou

takmer po celom svete spolu s pokračujúcim

rabovaním zdrojov, ako

je napríklad výrub dažďových pralesov,

viedlo k tomu, že príroda už nie je

schopná taký nárast CO 2

v atmosfére

spracovať. Preto je stále teplejšie a preto

nám hrozí kolaps klímy. Skutočne už

nestačí len znížiť produkciu skleníkových

plynov, musí sa podariť prebytočný

CO 2

trvale viazať. Správnym

miestom je pôda, jej vrstva humusu,

pretože tá uhlík viazať môže. Na mnohých

miestach sveta sa už hľadajú nové

cesty pestovania plodín. Keď sa totiž

podľa dnešných zvyklostí v poľnohospodárstve

rastliny zásobujú umelými

hnojivami, ničia sa prirodzené pôdne

organizmy a dokonalý systém kolobehu

sa naruší. Hnojenie minerálnymi hnojivami

vytvára pre pôdne organizmy


PRÍRODA

Kompostové závody sa ešte aj dnes často považujú za podniky spracúvajúce odpad.

Čoskoro však budú hrať rozhodujúcu úlohu pri cielene humusovej výstavbe vo veľkom štýle.

falošný dojem, že sú v pôde vo vysokej

koncentrácii obsiahnuté výkaly pôdnych

organizmov. Podľa prirodzeného

regulačného mechanizmu preto časť

organizmov odumiera a život v pôde

mizne. Uvádza sa, že na priemerne poľnohospodársky

obrábanom poli sa od

roku 1940 do dneška hmota pôdnych

organizmov znížila na jednu desatinu

množstva: z pôvodných 30 ton na hektár

na dnešné 3 tony.

MÁLO VODY –

VEĽA VODY

hlavným funkciám dobrej, na humus

bohatej pôdy patrí schop-

K

nosť akumulovať vodu. Počas celého

vegetačného obdobia majú mať rastliny

vodu k dispozícii v dostatočnom

množstve, a to pokiaľ možno nezávisle

od zrážok. Umelo prehnojená pôda

s minimálnym množstvom humusu

je jej schopná prijať len malé množstvo.

To vedie ku katastrofám, pretože

pri väčších zrážkach taká pôda nie je

schopná vodu pojať. V lete 2002 tak

spôsobili povodne v Nemecku, Rakúsku,

Českej republike i na Slovensku

obrovské škody; na jar v roku 2010

sa situácia zopakovala. Aj tu by bola

zdravá pôda s vysokým obsahom humusu

riešením: pri silných dažďových

zrážkach by vodu infiltrovala – nenechala

by ju bez úžitku odtiecť aj s cennou

povrchovou vrstvou hliny.

N

KVALITA PÔDY: TÉMA

21. STOROČIA

ežijeme v ideálnom svete. Pokiaľ

od poľnohospodárov chceme, aby

prestali používať minerálne hnojivá,

musíme im ponúknuť hospodársky zaujímavú

alternatívu. Okrem organických

hnojív je na cielenú, veľkoplošnú

tvorbu humusu ideálny predovšetkým

kompost – to už dokazujú dlhoročné

pokusy aj vedecké výskumy. Dôležitá

je však jeho kvalita. Ešte v osemdesiatych

rokoch minulého storočia sa odpad

kompostoval bez triedenia a vznikal

tak materiál, ktorý obsahoval veľké

množstvá ťažkých kovov.

Skutočnosť, že dobrý kompost je reálnou

šancou na zlepšenie klímy, dnes

potvrdzuje mnoho odborníkov. Komposty

s vysokým podielom organickej

substancie a zodpovedajúcim podielom

kyseliny humínovej môžu rozhodujúcim

spôsobom prispievať k viazaniu

CO 2

v pôde.

A tým sa vraciame k nášmu počiatočnému

problému – čo s nadmerným

množstvom oxidu uhličitého? Keby bol

na plochu 14 000 km 2 poľnohospodársky

obrábanej pôdy rozhodený dobrý

kompost, mohla by pôda viazať toľko

CO 2,

koľko ho má napríklad podľa Kjótskeho

protokolu ušetriť Rakúsko.

Aký je teda záver?

Vo všetkých doterajších diskusiách

o zmenách klímy sa vynechával jeden

dôležitý – a možno ten najdôležitejší –

aspekt: pôda, zem, po ktorej šliapeme.

Jedným z najväčších ekologických hriechov

minulých desaťročí je intenzívne

poľnohospodárstvo, ktoré má za následok

ničenie humusu. Šanca na záchranu

spočíva v opätovnom zvyšovaní

obsahu humusu v pôde, aby sme jej prinavrátili

zdravú regulačnú schopnosť.

Majme na pamäti: je skutočne „o minútu

dvanásť“.

Anna Štefková

anna.stefkova@svetgralu.cz

Spracované podľa seriálu Wernera Huemera

uverejneného v časopise GralsWelt č. 54 – 56.

25

Svet Grálu

25 | 2010


SERIÁL

Čo všetko sa udeje,

kým sa narodí človek

V predchádzajúcich častiach seriálu sme

si povedali, ako pri inkarnácii a zrodení

pôsobí „zákon príťažlivosti rovnorodého

druhu“. Vďaka nemu sa dieťa nemôže inkarnovať

k ľubovoľným rodičom, ale len

k takým, ktorí sa k nemu hodia.

Zákon priťahovania rovnorodého sa prejavuje

nielen v duchovnej, ale aj v telesnej

úrovni. Duch môže vstúpiť iba do

takého tela, ktoré mu vlastnosťami zodpovedá

alebo mu je veľmi blízke. Dynamický

a podnikavý duch sa napríklad

nevtelí do jemného a krehkého tela. Telesná

schránka, do ktorej duša pri inkarnácii

„vkĺzne“, je ako oblek, ktorý musí

dokonale sadnúť, aby človek pomocou

neho mohol splniť svoju životnú úlohu.

Christopher Vasey

TAJOMSTVO ZRODENIA 5. diel

ZÁZRAK

EMBRYONÁLNEHO

VÝVOJA

Na spojenie ducha a tela je potrebná

rovnorodosť, ktorá predurčuje aj

vývoj počas tehotenstva, pretože inkarnácia

ľudského ducha môže prebehnúť

až v čase, keď sa nastávajúce

telíčko vyvinie do ľudskej podoby.

Potom má duch možnosť vteliť sa.

Dovtedy musí zárodok prejsť dlhou

a pozoruhodnou cestou vývoja:

počas prvých štrnástich dní to ešte

nie je skutočné telo, ale len zhluk buniek

s priemerom približne jeden milimeter.

Na konci prvého mesiaca má

embryo tvar fazule päť milimetrov

26

Svet Grálu

25 | 2010

dlhej; nevidno ani nohy, ani ruky, len

maličké „pupence“, v ktorých sa vyvíjajú

končatiny. Orgány sú prítomné

len v náznakoch. Ich vývoj sa v skutočnosti

začína až počas druhého

mesiaca tehotenstva, keď sa pomaly

objavujú aj prvky tváre: dva malé

výčnelky budúcich očí, dve jamky

na uši… V tomto štádiu meria plod

ešte len tri až štyri centimetre a váži

dva až tri gramy.

Počas tretieho a štvrtého mesiaca

naberá plod stále viac a viac ľudskú

podobu. Oči, ktoré ležali ďaleko od

seba po oboch stranách hlavy, sa

približujú a zakrývajú sa viečkami.

Črtajú sa pery, tvarujú uši, končatiny,

predovšetkým paže sa predl-

žujú. Čoskoro sú vytvarované ruky

a vyvinuté pohlavné orgány. Okrem

toho sa vytvára kostra a zrýchľuje

sa vývoj vnútorných orgánov: srdce

bije, krv sa už v podstate podobá

definitívnemu zloženiu, zmysly sú

pripravené vnímať, mozog začína

pracovať.

Na konci štvrtého mesiaca sú orgány

svojou štruktúrou a funkciou

takmer identické s orgánmi novorodenca.

Ešte jeden až dva týždne

dozrievania – a potom už nestojí inkarnácii

ducha do tohto tela v ceste

nič, pretože rovnorodosť vyžarovania

medzi duchom a fyzickým telom

dozretým do ľudskej podoby je už

dostatočná.


SERIÁL

KEĎ DUCH PRICHÁDZA

Ľudská duša, ktorá sa zdržiavala

v blízkosti matky a dorastajúceho

telíčka, sa približne v polovici tehotenstva

natrvalo spojí so svojím telom,

čiže – ako hovoríme – inkarnuje

sa. Matka si túto veľkú udalosť

uvedomuje vďaka prvým typickým

pohybom plodu. Duch vstúpil do

tela a začína pohybovať rukami a nohami.

Tieto prvé pohyby dieťaťa sa

výrazne odlišujú od slabých trhavých

záchvevov, ktoré matka cítila v prvej

polovici tehotenstva.

Mnohé nastávajúce matky po inkarnácii

výrazne pociťujú blízkosť

dieťaťa, jeho osobitosť. Podľa druhu

vteleného ducha sa môžu objaviť oblažujúce

alebo aj stiesňujúce pocity.

Duch sa teda neinkarnuje už v okamihu

oplodnenia alebo až pri narodení,

ale približne v polovici tehotenstva.

Spojovníkom medzi telom

plodu a dušou (duša = duch vo svojich

jemnohmotných obaloch), je jej

najvrchnejší obal: takzvané astrálne

telo. Astrálne telo nie je, navzdory

častým predstavám, obrazom pozemského

tela, ani jeho vyžarovaním;

je naopak jeho modelom, podľa

ktorého sa telíčko nastávajúceho dieťaťa

vyvíja. Embryonálne bunky sa

orientujú podľa svojho trojrozmerného

modelu. Strácajú postupne

svoj všeobecný charakter a následne

sa z nich stávajú pečeňové, srdcové,

svalové bunky, atď. Až týmto „astrálnym

modelom“ je možné vysvetliť,

prečo sa telesné bunky, ktoré

pôvodne niesli rovnakú „genetickú

výbavu“, vyvíjajú odlišne a nadobúdajú

ľudskú podobu.

Výstavba organizmu nie je teda

riadená len telesnými génmi, ako

to veda ešte dnes často predpokladá.

Gény síce obsahujú všetky informácie

o fyzicky dedičných vlastnostiach,

ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie

nového tela. Tieto informácie však

stále nechávajú dostatok možností na

mnohoraké variácie a získavajú konkrétnu

podobu až pod vplyvom astrálneho

tela. Jeho prostredníctvom

sú genetické možnosti prispôsobené

individuálnym zvláštnostiam inkarnujúceho

sa ducha. Napokon dostane

každý duch telo „na mieru“, ktoré mu

poslúži na ďalší vývoj.

Astrálne telo zostáva nenahraditeľným

spojovacím článkom medzi

duchom a telom i naďalej, po celý pozemský

život.

TAJOMSTVO

VYŽAROVANIA KRVI

Okrem astrálneho tela zohráva pri

každej inkarnácii rozhodujúcu úlohu

aj vyžarovanie krvi. Rovnako ako

všetko ostatné aj krv „vyžaruje“, to

znamená, že vysiela (neviditeľné) lúče,

ktoré sa podobajú vyžarovaniu astrálneho

tela, a preto sa s ním môžu spojiť.

Obe vyžarovania spoločne tvoria

neviditeľný „magnetický most“, bez

ktorého duch nemôže vo fyzickom

tele pevne zakotviť. Tento most tvorený

vyžarovaním je základom udržateľnosti

nášho pozemského života.

Len čo sa uvoľní, duch sa od tela oddelí

a nastáva „smrť“.

Vyžarovanie krvi, ktoré je u každého

človeka iné, sa vyvíja v priebehu

tehotenstva súbežne s tým, ako krv

vzniká. Pre ľudskú krv sú typické

okrem iného červené krvinky, ktorých

svojráznosť spočíva v absencii

bunkového jadra. Počas prvých

troch týždňov vývoja nie sú v embryonálnej

krvi ešte žiadne červené krvinky.

Tie začnú vznikať neskôr, no

spočiatku ešte majú bunkové jadro.

Až neskôr sa − najprv len v malom

množstve – tvoria červené krvinky

bez tohto jadra.

Typicky ľudská krv vzniká teda postupne

a vhodné zloženie dosiahne

približne v polovici tehotenstva.

Meniace sa vyžarovanie krvi v priebehu

tehotenstva pôsobí na ducha pripraveného

na inkarnáciu najprv silnejúcou

príťažlivou silou a nakoniec

vytvorí most na vlastnú inkarnáciu.

JEDINEČNOSŤ

ŽENSKÉHO

VYŽAROVANIA

Okrem procesu priťahovania je pre

inkarnujúceho sa ducha nenahraditeľné

aj osobité ženské vyžarovanie

matky. Bez ženy sa nemôže narodiť

žiadne dieťa a nemôže dochádzať

k žiadnym inkarnáciám – a to nielen

kvôli fyzickému uspôsobeniu telesných

orgánov na tehotenstvo.

Muž a žena sa od prírody odlišujú

nielen po biologickej stránke. Pohla-

27

Svet Grálu

25 | 2010


SERIÁL

vie poukazuje predovšetkým na rozdielny

druh pôsobenia: mužské pôsobí

hrubším spôsobom, aktívnejšie,

smerom do okolia; ženské jemnejším,

citovejším spôsobom, pasívnejšie,

s orientáciou na vnútro. Tým je

dané aj vyžarovanie ženského ducha:

je jemnejšie, jeho druh je uspôsobený

na „príjem“.

Toto ženské vyžarovanie je nevyhnutným

predpokladom priťahovania

ľudského ducha pri každej inkarnácii.

Z toho je zrejmé, že nikdy

nebude možné doviesť tehotenstvo

mimo ženského tela do zdarného

konca. V chýbajúcom alebo príliš slabom

moste vyžarovania (problém,

ktorý súvisí so súčasnou spoločenskou

tendenciou k pomužšťovaniu

žien) môže tkvieť i príčina ich častej

neplodnosti.

NECHCENÉ

TEHOTENSTVO

Keďže duch dieťaťa sa inkarnuje

až v polovici tehotenstva, mohol

by snáď niekto dospieť k záveru, že

jeho umelé perušenie pred týmto

okamihom by mohlo byť bezproblémové.

Skúmanie súvislostí však

prináša jasno aj do tejto dnes veľmi

kontroverznej témy. Už od počatia

sa k rodičom ihneď priblížia rôzne

duše, ktoré hľadajú príležitosť na

inkarnáciu. Tá z nich, ktorej vlast-

nosti sa najviac podobajú rodičom,

nadviaže jemnými vláknami spojenie

s matkou a aj s astrálnym telom.

Čím viac vývoj plodu pokročil, tým

sú tieto vlákna pevnejšie. Vzťah medzi

matkou a dieťaťom sa prehlbuje.

U ženy sa prebúdza a vzrastá materinská

láska, ktorá bude pre budúci

spoločný život s dieťaťom taká dôležitá.

Prichádzajúca duša chce opustiť

miesto svojho doterajšieho pobytu

v jemnohmotnom svete a postupne

sa pripravuje na vstup do pozemského

prostredia. Duševné zmeny,

ktoré prebiehajú súčasne s utváraním

plodu, sú teda veľmi ďalekosiahle

a sú spojené s veľkými, životne

dôležitými nádejami. Násilný potrat

tak znamená nielen zničenie žijúceho

organizmu a s ním spojeného astrálneho

tela, ale zároveň hlboko zasahuje

aj do duševného vývoja. Duch

smerujúci k svojej inkarnácii je tým

donútený opäť sa uvoľniť od hrubohmotných

obalov a je tak bezohľadne

odstrčený späť do onoho sveta.

Veľa sa už napísalo o telesných ujmách,

ktorým sú vystavené ženy po

umelom potrate; o vysokých rizikách

neskoršieho potratu, predčasného

pôrodu alebo mimomaternicového

tehotenstva. Okrem toho sa

však tieto ženy – nie bez príčiny –

sťažujú aj na závažné emocionálne

a psychické poruchy, ktoré po umelom

potrate pociťujú: pocity previnenia,

duševné bolesti, bezmocnosť

z nemožnosti napraviť chybu.

„Krátko po zákroku“ opisuje svoje

pocity jedna z postihnutých žien:

„…a v prvej fáze úľavy som si myslela,

že som všetky svoje problémy vyriešila.

Aká ilúzia! Postupne som bolestne

poznávala dosah svojho činu:

nechala som zabiť vlastné dieťa! Pod

ťarchou tejto skutočnosti som sa doslova

zrútila… V zármutku z tohto

činu som žila dva a pol roka. Vedela

som, že som veľmi ukrivdila svojmu

dieťaťu a sama sebe. Pripustila som,

aby bol prerušený život môjho dieťaťa

a nechala som si ho vziať, aj keď som

ho už milovala. Stala som sa matkou

mŕtveho dieťaťa, bolo to neznesiteľné.“

(Citácia z knihy: „Schwei zer

Hilfe für Mutter und Kind“, Basel)

Spoznávanie zákonov inkarnácie

prináša nový pohľad na zaujímavé

súvislosti, ktoré zároveň objasňujú

významné deje v ľudskom bytí. Ich

rešpektovanie dáva človeku možnosť

harmonickejšieho a šťastnejšieho života

na svojej ceste vývoja vo stvorení.

Téma šiesteho dielu:

Význam dedičnosti

Christopher Vasey

christopher.vasey@

svetgralu.sk

28

Svet Grálu

25 | 2010


HUDBA

Jaroslav Klimecký

L

eoš Janáček je jedným z posledných svetovo

uznávaných českých skladateľov. Jeho diela sú uznávané

a hrajú sa od Európy po Japonsko. Ako Česi alebo

Slováci môžeme navyše obdivovať jeho zmysel pre prenos

ľudskej reči do hudby. I ľudovú reč dokáže pretvoriť v jej

rytme i melodike do sveta tónov a hudobného vyjadrenia.

Jeho hudba, nabitá emóciami, priťahuje práve poslucháčov,

bažiacich po citovom bohatstve v dnešnom modernom

svete a plní koncertné sály i hľadiská divadiel. Ak však

zájdeme na jeho operu doma, uvidíme okolo seba – no,

povedzme tak spolovice naplnené hľadisko. Zatiaľ čo

včera na ľúbivú taliansku operu bolo vypredané. Prečo

je to tak? My ľudia máme najradšej príjemné, lahodiace

zážitky. A to napriek tomu, že vieme – aspoň my, čitatelia

tohto časopisu to vieme – že práve tie trpké prežitky sú

vzdialené plochosti, povrchnosti, majú hĺbku, prekypujú

vnútorným nábojom, dokážu nás meniť a dodávať nám

rýdzosti. Tam, kde na poznávanie a na našu premenu nepostačí

naša vlastná ochota, nastúpi pevná ruka prežitkov

zvonka. Alebo aj umenie – ono nám dá prežiť životy iných

a i cudzie prežívanie nás v nich obohacuje.

„Postretla ma šťastná udalosť a ja ešte dnes cítim, že nie

som dosť pokojný, aby som to rozvážne vyslovil alebo

skôr jasavo vykričal do sveta, ako by sa mi patrilo... do

tohto sveta sa nedá snáď nič s jasotom vykrikovať. Touto

udalosťou bola inscenácia Janáčkovej opery Jej pastorkyňa“,

napísal po zhliadnutí pražskej premiéry opery

Max Brod, nemecký spisovateľ a hudobný kritik žijúci

v Prahe. Janáček vtedy po uvedení Pastorkyne hľadal

v Prahe prekladateľa a našiel nadšeného stúpenca; prišiel

nemecký spisovateľ, ktorý vyhlásil: „Od tejto chvíle som

sa stal zajatcom Janáčkovho umenia.“ Do svojho nadšenia

zasvätil aj svojho priateľa, bledého, slabého, melancholicky

veselého, mladého spisovateľa. Bol to Franz Kafka.

S Brodom sa rozprával po nemecky a hovoril mu vtedy, že

písať je pre neho ako modliť sa. Brod mu poslal korektúru

nemeckého prekladu Pastorkyne a Kafka v ňom urobil

niekoľko návrhov na zmeny. Často sa potom vypytoval

na Janáčkove názory.

Rozhodujúci vplyv na výsledný tvar i ducha hudby

Leo ša Janáčka mali mesiace a týždne, keď jeho milovaná

dcéra Oľga za svojho pobytu v Petrohrade ochorela na

týfus a po návrate domov po ťažkom utrpení, vo svojich

21 rokoch, vo februári 1903 zomiera.

Leoš Janáček – fotografia z roku 1904

S krvácajúcim srdcom jej zdrvený otec prehrával na jej

želanie časti Pastorkyne a nakoniec vkladá do truhly list

partitúry s Jenúfinou modlitbou. Po smrti osemročného

syna Vladimíra vložil všetky svoje nádeje do milovanej

dcéry, a teraz... Neskôr vo svojich spomienkach píše:

„Jej pastorkyňu viazal by som len čiernou stuhou dlhej

choroby, bolesti a náreku svojej dcéry Oľgy a chlapčaťa

Vladimíra.“

29

Svet Grálu

25 | 2010


HUDBA

30

Svet Grálu

25 | 2010

V

PRAHA

roku 1903 posiela Janáček partitúru Pastorkyne

do Prahy. Všetka jeho túžba sa potom upäla na

odpoveď: Prijmú? Neprijmú? Odpoveď bola chladná

a stručná: „Dielo sa vracia ako nevhodné na uvedenie.“

Vtedy päťdesiatročný Janáček vnútorne zakolísal, bolo

to veľké sklamanie. Prestal veriť sám sebe. Brnianska

premiéra v Starom divadle na Veveří v januári 1904 ho

iba čiastočne upokojila. On chcel Pastorkyňu poslať do

sveta.

Dvanásť rokov potom trvalo, než sa Pastorkyňa dostala

do pražského Národného divadla. Ešte dvakrát Karel

Kovařovic, vtedajší šéf opery, Pastorkyňu odmietol.

Nakoniec na príhovor Janáčkových priateľov a priaznivcov,

doktora Veselého a jeho manželky, speváčky Marie

Calmy, Kovařovicovho libretistu, spisovateľa Šípka a konečne

i priateľa intendanta Národného divadla Schmoranza

– Kovařovic partitúru prijal. Ale vyhradil si právo

na vlastné úpravy. Janáček súhlasil: „Ako by som nemal

prijať od vás návrhy na prípadné skratky... Naopak, prosím

vás, aby ste láskavo tú korektúru urobili.“ Kovařovic

zmenil Janáčkov rukopis na 77 miestach. Vynechával

nadbytočné opakovania motívov, vyplnil zvukové medzery

a prepracoval celý záver. Janáček sám seba ubezpečoval,

že Kovařovic domýšľa jeho sloh.

Začalo sa skúšať. Janáček sedával mlčky vzadu, len občas

nesmelo zasiahol. Pozoroval, ako Kovařovic vypracováva

dielo: starostlivo, dynamicky. Zo spevákov vtedy

dominovala živelná a vynikajúca altistka Gabriela Horvátová

v úlohe Kostelničky. Tá sa celou svojou umeleckou

osobnosťou postavila vo svojej úlohe za Janáčka. Janáček

píše domov: „Pani Horvátová je umelecká povaha, akú

som ešte nevidel a nepočul.“

Na generálnej skúške býva obvykle veľa hudobných odborníkov

a kritikov. Muž, ktorý dlho sedel vedľa Janáčka

mlčky, sa vo chvíli keď znel zbor návratu regrútov neovládol,

náhle položil dlaň na jeho predlaktie a pohnuto

povedal:

„Majstre, zaplať Pán Boh, zasa trocha horúcej ľudskej

krvi.“

„A kto vy ste?“ pýta sa Janáček zvedavo.

„Josef Suk,“ predstavil sa skladateľ. „Jeden zo zaostalých,

ktorí toho od vás poznali málo.“

„A to som rád, to som rád. Mám radosť, že sa vám to

páči. To vám ďakujem.“

Keď potom mohutné finále s lesnými rohmi spelo k vyvrcholeniu

a burácalo do velebného vrcholu, Janáček

už stál so slzami v očiach v prvom rade kresiel hneď za

dirigentom, pohnutý tak ako už dávno nie. Teraz však

Divadelná ceduľa na premiéru Jej pastorkyne v Brne v roku 1904

nastúpili obavy, či Pastorkyňa splní jeho nádeje, ktoré

do nej po toľkých rokoch vkladal. Ani netušil, že doktor

Veselý sa musel opatrnému vedeniu divadla zaručiť svojím

majetkom za šesť predstavení pre prípad neúspechu.

Premiéra však bola slávna. Lóže i kreslá zažiarili farbami,

dámy prišli v národných krojoch, manifestácia

mala dokázať priblíženie Moravy Prahe a naopak. Bolo

to 26. mája 1916, v deň Janáčkovho veľkého zadosťučinenia,

v najslávnejší deň jeho života. Aj reprízy mali značný

úspech. Horvátová píše Janáčkovi o prvej z nich:

„Po prvom dejstve sa museli sólisti päťkrát a ja, Vaša

Kostelnička, – za jasania obecenstva Výborne a Sláva –

pätnásťkrát objaviť pred rampou; od radosti som musela

plakať… Tretie dejstvo malo ďaleko väčší úspech než pri

premiére. Všetci zostali v hľadisku ako očarení stáť a neprestávali

s ováciami, až musela byť spustená železná

opona.“


HUDBA

VIEDEŇ

februára 1918 bola Pastorkyňa premenovaná na Jenúfu

18. a objavila sa v nemeckom preklade Maxa Broda na

javisku Dvornej opery vo Viedni. Po štyroch Smetanových

operách a jednej Dvořákovej šiesta česká opera.

Ani tu však cesta k premiére nebola bez prekážok. Dlho

nebolo isté, či sa vôbec uskutoční. Nemecké vydanie klavírneho

výťahu a partitúry síce zapôsobilo, ledva však

Viedeň Brodov preklad prijala, nastali nové ťahanice

o ľudovú nemčinu. Zasiahol nový prekladateľ opravami,

ktoré Broda urážali. Potom prišli s interpeláciou v parlamente

nacionálni poslanci. Opera s česko-národným

dejom a hudbou, keď Česi zrádzajú na fronte? Národné

listy v Prahe potom unáhlene uverejnili urážlivý návrh,

aby sa natruc vyhodili z českých javísk viedenské operety.

Janáček ihneď píše redakcii bolestný list, prečo stavia jeho

hudbu do jedného radu s operetami.

Nakoniec zasiahol sám mladý cisár Karol. Chcel sa dokonca

na premiére zúčastniť, ale cisárovná Zita, čakajúca

dieťa sa bála drastického deja. Na plagátoch však stálo

čierne na bielom „Auf allerhöchsten Befehl!“ (Na najvyšší

rozkaz!)

Časť Janáčkovho rukopisu Jej pastorkyne

Janáček už zo skúsenosti vedel, aká dôležitá je výprava

opery. Zmluvne si zabezpečil, že sa Viedeň bude držať

pražského predvedenia. Aby mu neurobili z Jenúfy Tyroláčku

v dirndli − ako sa to stalo Smetanovej Marienke −

poslal výtvarníkov po kroje do Uherského Hradišťa.

A uprosil aj režiséra, aby poslal tanečného majstra odkukať

verbunk od už skúsených pražských tanečníkov.

Pôvodne mal Janáček želanie, aby Kostelničku spievala

Horvátová, ale tá sa nemohla v Prahe uvoľniť. Lucy

Weidtová bola oveľa drsnejšia a jej soprán znel ostro,

ale zato výborne hrala. Marie Jeritzová v úlohe Jenúfy

bola zasa oveľa presvedčivejšia než predchádzajúce

predstaviteľky.

Na generálnej skúške sa už komparz zaskvel v krojoch

podľa moravských vzorov, zbor mal stopäťdesiat členov, priviedli

aj ovenčeného koňa. J. B. Foerster, ktorý v tom čase

pôsobil vo Viedni ako hudobný kritik, píše: „Keď sa po prvý

raz zdvihla opona, ozval sa v divadle vzdych údivu! A skutočne,

ani v tomto zhromaždení nebol jediný účastník, ktorý

by nebol býval uchvátený krásou úplne nevšednou. Javisko,

otvorené v celej dĺžke a ožiarené tisíckami svetiel, zobrazovalo

slovácky kraj za slnečného dňa. Po ľavej ruke mlyn,

okolo neho široká cesta vedúca k mostu, o ktorého drevené

zábradlie stála ľahko opretá Jenúfa vo svojom malebnom

kroji… Nespomínam si, že by som niekedy predtým alebo

potom videl na javisku obraz toľkého pôvabu.“

Pri premiére bolo hľadisko plné šľachty a vysokých úradníkov.

Janáček s napätím čakal na prvé zvuky xylofónu,

ohlasujúceho Viedni slovácky mlyn. Túžobne prehovorili

sólové husle, javisko sa rozžiarilo. Tak ako v Prahe, i tu

bolo obecenstvo uchvátené zborom regrútov, vracajúcich

sa z asentírky (odvodu – pozn. red.):

„Všeci sa ženija,

vojny sa bojija,

a já sa nežením,

vojny sa nebojím.“

Keď sa utíši veselie, furiantský Števa – pri asentírke ho

neodviedli – si odmietne zobrať Jenúfu, ktorá s ním čaká

dieťa. Kostelnička začne spriadať svoj desivý plán s Lacom.

Janáček sa tu a tam pozrie na tváre divákov, či chápu,

čo chce hudbou povedať: že zlým skutkom sa nedá dôjsť

k dobrému cieľu. Hľadisko napäto sleduje dej. Pochopí

skutočný obsah? Pochopí, čo je obsiahnuté vo vrúcnej

Jenúfinej modlitbe „Zdravas kráľovná“? Dá sa pochopiť,

čo prežíval on, keď pred rokmi ukladal list partitúry do

truhly svojej milovanej dcére Oľge? Pochopí, koľkú bolesť

obsahujú tóny a slová Jenúfy, keď sa od Kostelničky dozvedá,

že dieťa v čase jej horúčkovitého spánku zomrelo:

„Tož umřel můj chlapčok radostný.“ Nevykrikuje, nelamentuje,

len v tónoch hudby a v plači si potichu zúfa: „Tož

už mi umřel – už je andělíčkem.“

Trikrát päť úderov tympanu, päť zdrapov krvavého mäsa,

o ktoré Janáček na skúškach vždy prosil, uzatvára jednu

životnú kapitolu. Jenúfa zatvára okno: „Jaký to vítr a mráz!“

Kostelnička zdesene: „Jak by sem smrt načuhovala!“

Chystá sa svadba Jenúfy a Laca, ktorý si na príhovor

Kostelničky Jenúfu rád vezme, ale bolo by mu zaťažko

vychovávať Števovo dieťa. Laco ku Kostelničke:

„Uctivo vás prosím o požehnání.“

31

Svet Grálu

25 | 2010


HUDBA

Kostelnička sa chystá požehnať svojej pastorkyni. Strhne

sa hluk. V hľadisku je napäté ticho… hudba utícha…

potom zdesený výkrik z diaľky:

„Chuďátko! Nějaká bestija uničila dítě!“

„Co se děje?“

„Vy to nevíte? Sekáči z pivovaru našli pod ledem přimrzlé

dítě!“

„Ó hrůza!“

„Je jako živé, v peřince a povijanu, na hlavě červenou

pupinu!“

„To je na hrůzu!“

Jenůfa: „Ale to je můj chlapčok! To je Števuška, můj

chlapčok, můj! Vidíte jeho poviják, jeho čepeček! Kterak

jste ho dopravili? Bez truhélky, bez věnečku. Co mu pokoja

nedáte…?“

„Ta utratila svoje dítě!“

„Kamením do ní! Zabila dítě! Jistě to dovezla z Vídně!“

Laco vybuchne: „Jenom se odvažte někdo se jí dotknout!

Pěstí vás dobiju!“

Kostelnička do ticha:

„Ještě jsem tu já! Vy ničeho nevíte! To je můj skutek – můj

trest Boží!“ „Kostelnička!“

„Já jsem dítě Jenůfčino uničila, já samotná. Její život, její

štěstí chtěla jsem zachránit. Já dítě vzala, k řece zanesla a v

prosekaný otvor vstrčila…“

„To že Kostelnička!“

„Bylo to večer. Ono se nebránilo, ani nezapíplo…!“

„Ježíši Kriste!“

„Oh, slitujte se nad ní, nehaňte ji! Ona je nevinná… Mne

suďte, mne kamenujte, bídnou!“

„Ej, mamičko, pod led – och!“

Kostelnička padá na kolená:

„Vstaňte, pěstounko moja… Dosti smrtelného ponížení

a muk vás čeká!“

„Odpusť mi jenom ty – včil vidím, že jsem sebe milovala

víc než tebe. Chci trpět! Aji na mne Spasitel pohlédne!“

„Pojdte, rychtáři! Veďte mne…!“

V celom orchestri kulminuje vrchol ľudskej tragédie

v poznaní desivého omylu. … Po pauze absolútneho ticha

v hľadisku i v orchestri sa potichu rozoznieva najkrajšia

a najsilnejšia časť opery: nádherná janáčkovská téma, ústiaca

v mnohých hlasových obmenách do poznania pravej

lásky.

„Odešli… jdi také, Laco! Však včil vidíš, že s mým bědným

životem svój spojit nemůžeš! Buď s Bohem… a pamatuj si,

žes byl nejlepší člověk, jehož jsem poznala na světě!“

„Ty odejdeš do světa za hodnějším životem a mne nevezmeš

s sebou, Jenůfko?“

„Víš, že mne budou volat k soudu, že každý se na mne

s opovržením podívá?“

32

Svet Grálu

25 | 2010

„Jenůfko, já to pro tebe snesu. Co nám do světa, když si

budeme na útěchu!“

„Ó, Laco, duša moja! Ó, pojď, pojď! Včil k tobě mne dovedla

láska ta větší, co Pán Bůh s ní spokojen!“

Zvuk lesných rohov, pozáun a celého orchestra stále

silnie, stúpa do mohutného finále, až doburáca do velebného

Es dur.

Opona pomaly padá.

„Po prvý raz po všetkých tých hrôzostrašných scénach

zaznie vznešenosť veľkého mena »Boh«. Táto posledná

scéna opery uvádza ku koreňu idey lásky názornejšie, než

čítanie filozofických esejí! Ku koreňu idey lásky, ktorá

z človečenstva cíteného pravdivo a bez sebectva, dáva vyplynúť

idei ľudskosti.“ Tak píše Max Brod o závere opery.

Po prvý raz po všetkých

hrôzostrašných scénach zaznie

vznešenosť veľkého mena »Boh«.

Posledná scéna opery uvádza

ku koreňu idey lásky názornejšie,

než čítanie filozofických esejí!

V Prahe se o premiére mlčalo. Zato viedenské noviny

boli plné ohlasov. Brod upozornil Viedenčanov na

„goetheovskú“ Janáčkovu hlavu, privítanie napísal aj Machar,

po česky ho pozdravili hviezdy Dvornej opery, slávny

Slezak a nemenej slávna Jeritzová, obaja rodáci z Brna.

Dvadsaťkrát sa musel Janáček klaňať nadšenému publiku.

Ani v tejto chvíli nezabudol: „Tebe, Oľga, na pamäť! Tebe…“

Z Prahy potešil úprimný list pani Anny Kovařovicovej.

Písala blahoželanie i za svojho manžela: „Pastorkyňa, nám

taká drahá, k srdcu prirastená, nech víťazne ide svetom!

Nech poskytne i cudzím tých mocných dojmov, v hĺbke

duše sa zachvievajúcich. V tieto dni sme spomínali na

Vás, o premiére boli v duchu s Vami…“ – Jenúfa našla

cestu do sveta.

Jaroslav Klimecký

jaroslav.klimecky@svetgralu.cz

Literatúra:

Max Brod: Leoš Janáček, život a dílo

František Kožík: Po zarostlém chodníčku

Jaroslav Slavický: Listy důvěrné


Dospievanie?

To je, keď

sa dostaneš

na koniec piesne?

Rozhovor s Lenkou Preňkovou

a Soňou Sugrañes

Je neskoré popoludnie, prvý máj... my

tri sedíme na záhradke a rozprávame sa

o dos pievaní. Tentoraz nie som redaktorka,

ktorá kladie otázky na tému odborníkom.

Hovoríme si o svojich skúsenostiach;

nemáme recept, hotové názory, hotové

teórie. Som jedna z nich. Som rovnako ako

ony, matka pomaly dospievajúcich synov,

ony sú navyše ešte učiteľky dospievajúcich

študentov, predtým učiteľky malých

detí. Aj keď som sa zo všetkých síl snažila

klásť rôznorodé otázky k téme, vždy sme

nakoniec skončili pri rovnakých pojmoch:

zodpovednosti, rešpekte, šťastí, radosti

a láske... Aj keď sme sa zo všetkých síl snažili

držať sa obdobia dospievania, vždy

sme nakoniec zistili, že rovnaký model

prístupu k dospievajúcim platí aj pre najmenšie

deti a platí aj pre dospelých...

Nechcem riešiť dospievanie z fyziologickej

stránky. Chcem sa zaoberať skôr

vnútrom dospievajúcich. Je to, myslím

si, jedno z najcitlivejších období, ktoré

sme všetci prežili a ktoré prežívajú

alebo začínajú prežívať naše deti, vaši

študenti... V deťoch sa začína niečo

prebúdzať, začínajú inak premýšľať

o živote, o sebe... Pýtala som sa našich

detí, čo je to dospievanie – starší Jan mi

povedal, že na takéto otázky mi odpovedať

nebude, Prokop odpovedal: „Dospievanie

je, keď sa dostaneš na koniec

piesne,“ a tým sme skončili...

Lenka: Takže je v podstate v koncoch

– ibaže by začal novú pieseň. Ja

to beriem tak, a vidím to aj na tých

ľuďoch na strednej škole, že sa v tomto

období pokúšajú nejako zorientovať.

Rúca sa im všetko staré, staré modely,

ktoré im rodičia vštepili, alebo ktoré

33

Svet Grálu

25 | 2010


ROZHOVOR

odpočúvali v televízii, v škole... A teraz

si to chcú usporiadať po svojom

tak, aby im to dávalo zmysel. Aby vedeli,

od čoho sa odraziť.

Čo robíme my dospelí voči dospievajúcim

nesprávne?

Lenka: V živote i v škole – malým,

veľkým i tým najväčším dospelým

chýba často zmysluplnosť, jasné pravidlá

pre všetkých – aby nič neprechádzalo

na osobnú rovinu, že niekto

niekým môže manipulovať, ako chce.

Jednoducho – to a to sa splní a za to je

toto. A nesúvisí to s tebou a ani s tým,

či si mi sympatický alebo nie. Rešpektovanie

toho druhého – to musí zostať

a je úplne jedno, kto si a kde si. Či si

v škôlke, na prvom stupni, na strednej

škole, alebo či si dospelý.

Soňa: V žiadnom prípade nie sme tí

chytrí, ktorí sa s nimi môžu zahrávať

– ty budeš robiť to a ty zas ono.

To isté platí aj v rodine. Mal by tam

byť vzájomný rešpekt, vzájomná úcta.

A aj keď, samozrejme, my ako starší

už vieme lepšie, ako ten svet funguje,

poznáme veľa pravidiel, vieme, čím

si prácu i život uľahčiť, vieme, že keď

urobíme určitú vec určitým spôsobom,

bude to pre nás lepšie, ako ísť niekde

hlavou proti múru, no neznamená to,

že keď oni tieto skúsenosti nemajú, budeme

ich nútiť ísť určitým spôsobom.

Oni musia mať šancu pýtať sa: „Prečo

takto? Prečo to neskúsiť inak?“ Myslím

si, že najväčšou našou chybou je,

keď im povieme: „Nie, nie, tam sa vôbec

nepúšťaj, doprava vôbec nechoď,

ani to neskúšaj, pretože ja viem, že by

si tam nemal ísť, ja to viem“.

Ja mám niekedy pocit, najmä keď

idem na triedne schôdzky, že sa niektorí

učitelia – a nielen učitelia, ale

všeobecne dospelí – dospievajúcich

boja. A preventívne z tohto strachu

sa na nich zlostia, majú aj strach, že

34

Svet Grálu

25 | 2010

im budú odvrávať, že budú k nim

drzí, napríklad i sprostí, niekedy až

agresívni. Je ten strach namieste? Ako

vôbec reagovať na tú ich drzosť – povedzte

teda nejaký príklad, ako ste

sa s niečím podobným vysporiadali?

Lenka: Vždy, keď začnú nejako vyvádzať,

robiť vylomeniny, chcú na seba

upútať pozornosť. Niektorí učitelia

pre istotu tie deti „vydusia“ dopredu,

pretože sa ich boja, takže preventívne,

aby si nič nedovolili, sa na ne naštvú.

Niekedy tí dospelí vytvoria veľmi nepríjemnú

až neúnosnú atmosféru, niektorí

vyučujúci sú takto nachystaní už

z domu. A potom sú takí, ktorí na to

idú presne opačne. Spomínam si, sedeli

sme s deťmi v takom otvorenom

kruhu (je to taká metóda, ktorú som

videla na jednom seminári manželov

Kopřivovcov). Každý, kto dostal do

ruky kamienok, mohol povedať čokoľvek,

čo ho trápi – bez toho, aby ho

za to niekto kritizoval alebo rozprával

niečo niekomu ďalšiemu. A vyvalilo

sa toho na mňa toľko, že som z toho

bola úplne hotová. Boli to dôverné informácie.

Deti potom za mnou začali

prichádzať do kabinetu a zdôverovali

sa mi. A očakávali, že to nikomu nepoviem

a že im poradím. Zverila som

sa s tým švagrinej a tá mi na to povedala:

„Ty si ako v tom kostole v Taliansku,

kde rozhodli, že si konečne

postavia verejné záchody a teraz sú

nahnevaní, že im tam ľudia chodia.

Čo si čakala? Keď niečo otvoríš, niečo

dostaneš. Je to ako voda, silný prúd,

ktorý prehradíš a akonáhle nájde škáročku,

všetka sila, ktorá vodu zadržiava,

tam vrazí. Môže ti to aj veľmi

uškodiť, takže s tým musíš pracovať

naozaj opatrne.“

Ale ty vieš, že je to dobrá cesta...

Lenka: Áno, ale len za predpokladu,

že si budem stále sama držať „súlad

s vesmírom“, aby som mala

svoju vlastnú stabilitu, aby som bola

rozvážna a vedela rozlišovať situácie.

Keď som unavená, podráždená,

vyčerpaná, tak tú citlivosť stratím.

Vždy sa modlím za to, aby som bola

rozvážna a dokázala situáciu správne

vyhodnotiť. Nemám recept na nič –

ale toto jediné si strážim.

Ako učiteľky máte obrovskú moc. Keď

si, Lenka, učila moje deti, bolo pre

mňa úplne úžasné, že si mi kedykoľvek

v priebehu dňa zavolala a ja som

sa nedozvedela len to, ako im ide učenie,

ale napríklad aj to, že si spozorovala

zmenu v správaní. Napríklad, že si

syn často pred deťmi vymýšľa, klame.

To som o ňom nevedela a doma sme to

hneď riešili. Veľmi to pomohlo. Citlivý

učiteľ môže akoby pomôcť dotvoriť

obraz o tom dieťati, ako sa správa

v inom prostredí, ako ho my rodičia

nepoznáme... Môžeme mu tým oveľa

viac pomôcť pri riešení nejakých negatívnych

povahových vlastností.

Soňa: Je to prínosné pre deti, rodičov

i pre učiteľov. A funguje to i naopak.

Keď príde rodič a predostrie nám zase

svoj pohľad, prečo sa jeho dieťa môže

v škole prejavovať tak a tak, že je doma

nejaký problém, tiež nám to veľmi pomáha,

môžeme pochopiť rôzne veci.

Vadí mi, že keď príde rodič do školy,

napríklad na triedne schôdzky – väčšinou

príde za učiteľom, povie meno

svojho dieťaťa a učiteľ len povie – jednotka,

dvojka alebo trojka... To mi

pripadá veľmi nespravodlivé. Aj voči

mojim deťom. Snažím sa to odstrániť.

Známka hovorí, či dieťa nejakú látku

zvládlo alebo nezvládlo, alebo ani to

koľkokrát nemusí, pretože záleží aj

na tom, aký malo práve deň, ako sa

cítilo, ako bola písomka postavená, či

porozumel zadaniu, či ho učiteľ skúšal

a mal dobrú náladu, trpezlivosť,

snažil sa a chcel porozumieť tomu, čo

študent hovorí atď. Celý svet dieťaťa sa

redukuje len na známky. A vezmite si,


ROZHOVOR

koľko rokov strávi dieťa v škole, koľko

hodín denne. Pre mňa je dôležité, či sa

tam niečo naučí, či ho to ako človeka

niekam posúva. Keď sama hodnotím,

nezáleží mi na tom, či má žiak jednotku

alebo dvojku, ale či odpracoval

to, čo mal odpracovať. Mám radosť,

pokiaľ sa posunie niekam ďalej,

pokiaľ prekoná sám seba, pokiaľ má

sám radosť z toho, čo urobil. Ak to,

čo sa naučil, je schopný vo svojom živote

využiť. Spomínam si na chlapca,

ktorý bol pri mne (vrátim sa k číslam)

dvojka až trojka. Ten jedného dňa prišiel

a povedal mi: „Pani učiteľka, bol

som v Holandsku.“ A stále sa usmieval.

Bol to taký lump, tak som si hneď

hovorila – a teraz mi povie, že tam

skúsil drogy alebo také niečo. No

a z neho nakoniec vyliezlo, že tam

hrali futbal a on celému svojmu tímu

sprostredkoval preklad do angličtiny.

Ten chlapec z toho mal radosť ešte

dva - tri mesiace. Zistil, že to, čo sa

učí v škole, má nejaký zmysel a že ho

to môže niekam posunúť. Takže v číslach

bol u mňa dvojka až trojka, a inak

v živote jednotka.

Lenka: My nemáme v škole známky,

ale bodovanie. Študenti musia nazbierať

100 bodov za semester a niektorí

žiaci si spočítajú, že keď budú

mať určitý počet bodov, vyjde im to

na štvorku, aj keby už zvyšok nechali

plávať. Takto poňali svoj život, že to

takto stačí. Tak ja do nich stále zapáram

a pýtam sa – Čo chcú? Prečo

sú v tej škole? Čo chcú v živote robiť

a ako si to u seba nastavili? Mám

veľmi zmiešané triedy – veľmi schopných,

a potom takých nevýrazných,

ktorí sa skoro nevyjadrujú. Učím pritom

tri cudzie jazyky v štyroch rôznych

odboroch. A tú prácu značne

rozlišujem. Keď majú robiť prezentáciu,

tak tí vynikajúci dostanú veľmi

náročnú prácu; kritérií, ktoré musia

splniť, je veľa. Tí, ktorí majú z nejakého

dôvodu obmedzené možnosti,

dostanú tie kritériá len tri. Tí výborní

sa zo začiatku bránili, prečo majú


ROZHOVOR

pracovať viac, tak som im povedala:

„To nerobíte pre mňa. Mne bude stačiť,

keď všetci splníte tri kritériá, ale bola

by to veľká škoda, pretože za to stojíte,

aby ste to dokázali.“

ako ich spolužiaci. Každý bol zamestnaný

v rámci svojich schopností a pokiaľ

mal ten slabší problém, iný, silnejší,

bol zvyknutý mu pomáhať. To

bol úžasný princíp a vtedy z toho

Čo by ste vytkli nášmu školstvu? Je

chyba v ľuďoch, ktorí učia? Alebo by

sa dalo niečo zmeniť i v tom nastavenom

systéme?

Z toho plynie aj vnútorná spokojnosť.

Keď niečo urobíš dobre, tak z toho

musíš mať dobrý pocit. Keď sa niečo

len naučíš, tak to nevidíš, ale musíš

mať ten vnútorný pocit – ja som to

prekonal, dokázal, ja na to mám.

Soňa: Tie kritériá sú dobré. Keď máš

na viac, tak pracuj v rámci svojich

schopností a možností.

To sme zažili pri výučbe Lenky i u našich

detí. Pritom tie deti vôbec nevedeli,

či majú lepšie alebo horšie schopnosti

36

Svet Grálu

25 | 2010

bola skvelá trieda – trúfnem si povedať

osobností, ktoré už v čase detstva

dozrievali a rástli... Každý mal svoje

miesto, vzájomne sa dopĺňali. Tak by

to malo fungovať v živote.

Soňa: To je pravda. Spomínam si napríklad

na to, že deti mali akúsi kartu

čítania, ktorú mali rodičia podpisovať

– akože ich dieťa čítalo, čo čítať malo.

Ja ako vyťažená matka som na to zabúdala

a po čase som zistila, že si syn

kartu podpisuje sám. Povedal mi na

to: „Prečo by si ty mala dohliadať na

moje povinnosti?“

Lenka: Ale systém robia ľudia, ktorí

učia. Keď sa majú robiť nejaké veľké

zmeny, ktoré by zjavne prospeli deťom,

prví, ktorí sa búria, sú kantori,

pretože sú už zvyknutí na určitý

systém, spôsob práce. Bolo by to

pre nich veľmi namáhavé a nevedia

si ani predstaviť, že by sa malo učiť

inak. Ja som niekoľkokrát tiež cítila,

že to chcem urobiť inak, ale keď mi

nič lepšie nenapadlo, použila som to,

čo už poznám. A kým si nejaké nové

veci osvojím, tiež to chvíľu trvá, musí

sa na tom vedome pracovať. A kto


ROZHOVOR

z nás vie, ako? Preto sa stále vraciam

k ľudskosti ako takej – keď máš ako

človek princípy zachované, dobre nastavené,

tak sa i ten zvyšok – nech

sme v akomkoľvek systéme, začne

pretvárať. A niektoré formy sa prestanú

úplne používať, pretože nebudú

nikomu a ničomu slúžiť. Ale

ak sa niečo má robiť direktívne, tak

polovica z toho sa zrúti, pretože zase

nikto nebude vedieť, čo má robiť.

Niekto tomu hovorí drzosť, keď mu dospievajúci

začne odporovať, nesúhlasiť

s ním... Ako by mal človek správne

reagovať? Hnevať sa – ako sa so mnou

rozprávaš?! Alebo brať dospievajúceho

ako rovnocenného partnera?

Lenka: Nemusíš všetkých milovať, ale

minimálne ich rešpektovať a aspoň

ich naučiť, že sa môžu vyjadriť a že ich

chápeme. Uvediem príklad. Študent

mi napríklad povie: „Ja vám pracovať

nebudem.“ A ja mu na to: „Dobre, je

to vaše rozhodnutie, rozhodli ste sa

takto, ale viete, že z toho plynú tieto

dôsledky. Môžete nakoniec opustiť

i školu, budete mať základné vzdelanie.

Ale je to škoda. A je to vo vašich

rukách. Vy si to ovládate, nie ja, nie

mamička, nie pán riaditeľ. Vy sám.“

A to je tá slobodná vôľa, ktorú máme.

Soňa: To je tá sloboda a na druhej

strane zodpovednosť, ktorú musíme

mať. Keď majú len slobodu a rodičia

na ne nestačia, tak tie pády bývajú

niekedy dosť kruté, pretože okolo

nich nie je nikto a nič, čo by ich držalo.

Takže oni skúšajú, kam až to

ide a potom skutočne môžu padnúť

až na zem. Mne sa stane, že sa ma

žiaci pýtajú: „A prečo sa musíme

niečo učiť?“ Tie otázky prináša

práve to dospievanie. Malé dieťa ešte

urobí čokoľvek, aby pani učiteľku,

mamičku potešilo. Potom v dospievaní

sa pýtajú, prečo tam musia sedieť.

A my im musíme vedieť odpovedať.

A nie tak, že je to v osnovách.

Tak čo im odpoviete?

Lenka: Pri tom cudzom jazyku nie je

také ťažké odpovedať.

Prečo sa vzdelávať? Prečo sa vyvíjať?

Lenka: Ja im vždy hovorím, že vzdelávať

sa musia celý život. A oni musia

vedieť ako, musia sa naučiť pracovať

s informáciami, musia si vedieť

vytvárať vlastné názory, musia byť

schopní sa vlastnými silami vzdelávať,

mali by si vytrénovať pamäť. Hovorím

im: „Berte to tak: keď už nič

na tom nenájdete, je to aspoň tréning

pamäte. Je to pre vás, nezabudnite,

že v každom okamihu pracujete pre

seba a na sebe.“

Do našich detí neustále niečo pcháme –

mám na mysli rôzne poučky o tom, čo

je a čo nie je správne, oni sa potom napriek

tomu zachovajú inak, robia prešľapy

– je to samozrejme prirodzené.

Napriek tomu – myslíte si, že v nich

tie naše dobré úmysly, odovzdať im tú

našu životnú skúsenosť a dobre im poradiť,

niekde zostanú?

Soňa: Otázka je, či to dieťa je na počúvanie

naladené, alebo ty máš pocit,

že to na neho naraz musíš všetko vychrliť

tu a teraz.

Dajme tomu, že som práve vystihla

ten správny okamih...

Soňa: Vystihnúť ten okamih je umenie.

Koľkokrát za tebou príde dieťa

a chce s tebou hovoriť a ty ho vôbec

nevnímaš, nemáš naň priestor, pretože

práve riešiš milión iných problémov

a ten moment prepasieš. A myslím,

že tá komunikácia práve preto

viazne – že na seba ľudia nemajú čas.

Potom to vyzerá tak, že príde obrovské

telo a v ňom je malé dieťa, ktoré

to všetko riadi. To telo je mu veľké

a všade mu zavadzia. A všade urobí

neporiadok, niečo rozbije. Ešte ti povie,

že nesie poznámku a rodič kričí,

napomína, a to dieťa vôbec nemá záujem

to počúvať. Z toho vzíde okamih,

keď sú obidve strany pripravené a to

je vzácny čas, ktorý má zmysel vyplniť.

A také okamihy v nich zostanú

navždy.

Často tí dospievajúci počujú len –

„nie, nie, nie, toto robíš zle, tu máš

neporiadok, zase ma neposlúchaš...“

Ja by som toho tiež niekedy mala dosť.

Niekedy je lepšie vypnúť, alebo riešiť

veci s humorom. A vôbec najlepšie

je motivovať ich kladne. Keď chodí

človek do práce, tiež tam nechce chodiť

s tým, že mu povedia: „Toto ste

urobili nesprávne, toto sa vám nepodarilo“.

I deti máme vychovávať

k tomu, aby to, čo robia, robili ako

najlepšie dokážu. Je ďaleko lepšie,

keď môžu povedať: „Toto už viem,

v tomto som už uspel,“ a uznať napríklad

i u druhého: „Ten je dobrý v tom

a ja zase v niečom inom“. Mnohokrát

to vidieť aj u ľudí v zamestnaní. Tu

ten kolega funguje dobre a dlhodobo,

a o tom sa mlčí. A naraz urobí nejakú

chybu – čo sa môže stať niekedy

každému – a tá sa nafúkne: „Ako, ty

hlava buková, si mohol urobiť takú

chybu?“ Myslím si, že by sa malo

chváliť. To chýba i v našich školách.

A to chýba i celej spoločnosti. „To

ste urobili dobre, to sa vám podarilo,

ďakujem vám veľmi pekne.“ Pretože

tým, že len kritizujem, sa akoby vnútorne

špiním. Chyby, samozrejme, sú

a robíme ich. Ale načo? Chyby v škole,

chyby v živote sú na to, aby sa človek

poučil v živote, pokročil ďalej. U nás

je bežné pristupovať k chybám ako

k niečomu zlému. A tak sa ľudia snažia

radšej chyby schovávať, skrývať,

kamuflovať, podvádzať. A nerobia to

len deti v škole, robia to i dospelí.

Máš nejakú konkrétnu skúsenosť

s tým, že nastalo zlepšenie, keď si

37

Svet Grálu

25 | 2010


ROZHOVOR

svojich žiakov nekritizovala za to, čo

robia nesprávne, ale chválila ich za to,

čo robia dobre?

Soňa: Ja si myslím, že to tak bolo

a je vždy u všetkých. Vždy sa potom

prejaví tá lepšia stránka a snaha byť

ešte lepší, dokázať, že za niečo stojím.

Bolo zaujímavé, keď sme i s malými

deťmi robili projektové práce, mali

ich prezentovať pred ostatnými. Niektorým

to trvalo, pretože si mysleli, že

sa tomu vyhnú. Ale neodpustila som

im to, museli ich urobiť všetci a potom

sme hodnotili. A malé deti v piatej

triede povedali: „Tu je to malým

písmom, tu zle hovoril po anglicky...“

– a začali hľadať to nesprávne, začali

kritizovať. A ja som ich zastavila a povedala:

„Keď niekoho hodnotíme, tak

ho najprv pochválime za to, čo sa mu

podarilo.“ Chvíľku trvalo, kým to deti

otočili. „Každý, kto na tom pracoval,

strávil pri projekte veľa času“, povedala

som im a to mi dali za pravdu.

A tak sme hodnotili to, že sa tomu

každý venoval a snažil sa to urobiť

čo najlepšie. A tento model ich potom

ovplyvnil i v ďalšej práci. To isté

sa mi stalo aj u dospievajúcich. Rovnaké

princípy fungujú u detí, dospievajúcich

i dospelých. Nikto nie je rád

v prostredí, kde ho niekto kritizuje;

potom sa ľahko skĺzne aj k podvádzaniu

a klamaniu – pretože je to zdanlivo

výhodnejšie.

Lenka: Čím som staršia, tým menej

používam pravidlá. Na veci sa snažím

ísť s citom. Niekedy to vyjde, niekedy

sa seknem. Preto je dôležité, čo

som už povedala – zrovnať si najprv

seba, potom môžem riešiť ostatných.

Nikdy nevieme, čo naše deti stretne,

čo ich ovplyvní. Dáme im fúru informácií

o tom, čo je dobré a čo zlé, oni

ich dostanú ešte celú kopu od kamarátov,

z televízie, z internetu. A potom

pozeráš ako blázon a hovoríš si

– ale veď predsa vidia, ako my žijeme,

ako uvažujeme, ako sa správame...

Dospievanie, to je vek, keď sa od nás

chcú naše deti odlíšiť, keď chcú a potrebujú

spoznať svoju výnimočnosť.

A aby to bolo zreteľné, musia sa zreteľne

prejavovať. Marek Eben kedysi

odpovedal na otázku, ktoré programy

v televízii sleduje, že sa na televíziu nepozerá,

pretože je tam množstvo negatívnych

vplyvov. A on dobre vie, že

nech sa pozerá na čokoľvek, aj keby si

pri tom robil svoju prácu, tak všetko,

čo vidí, počuje, cíti a hmatá, v ňom

navždy zostáva. A podvedomie s tým

pracuje. – A to si myslím aj ja. Oni sú

teraz takí zberači informácií o svete

a tie informácie pomaly začínajú vyhodnocovať.

38

Svet Grálu

25 | 2010

Rozprávanie sprostredkovala

Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz


TURZOVKA

Milada Zubatá

slovenské Lurdy ?

S

ú na zemi miesta, ktoré človeka

priťahujú zvláštnou silou bez

toho, aby na to bolo akékoľvek rozumové

vysvetlenie; až dovtedy, kým

nepríde nezvratný impulz a cesta

sa potom konečne uskutoční. To sa

stalo i nám.

Za sto rokov po udalosti v Lurdoch,

kde sa štrnásťročnej dievčine

Bernadette Soubirousovej zjavila

krásna „pani“ v bielych šatách, sa

stalo čosi podobné aj na Kysuciach

– na pomedzí Slovenska, Moravy

a Sliezska – v kopaničiarskom kraji

blízko mesta Turzovka na hore Živčáková

na mieste nazvanom „Pri

obrázku“.

Bola nedeľa 1. júna 1958 a hájnik

Matúš Lašut mal službu v lese. Okolo

deviatej hodiny se zastavil pri obrázku

Madony, aby sa pomodlil. Ako

malý si myslel, že je to obraz jeho

matky. Zomrela na zápal pľúc – ešte

nemal ani päť rokov.

Často obrázok zdobil kvietkami.

To, čo sa stalo potom, popísal Matúš

Lašut vo svojom vyhlásení. Tu je

jeho časť: (1)

Vystupoval som na Okrúhlu a na

mieste, ktoré sa nazýva Živčák (alebo

Živčáková – pozn. red.), som sa zastavil.

Pri lesnom chodníčku tu na borovici

visel obraz Matky Božej ustavičnej

pomoci… Modlil som sa narýchlo Otčenáš

a Zdravas, ale modlitbu som nedokončil,

pretože ku koncu Zdravasu

som náhle uvidel naľavo od obrázku

krátky záblesk. Pozrel som sa tým smerom

a užasol som: vo vzdialenosti približne

12 metrov som uvidel vo výške

asi dvoch metrov nad zemou, akoby

na malom návrší, sochu Panny Má-

39

Svet Grálu

25 | 2010


ie Lurdskej. Bola vysoká viac ako dva

metre; oblečená do bieleho rúcha, prepásaného

modrou stuhou, z hlavy jej

splýval dlhý závoj. Ruky mala zopnuté

a cez ľavú ruku jej visel dlhý ruženec.

Tvár mala mierne oválnu, bielučkú.

Vyzerala ako 16–17-ročná dievčina.

Bola obrátená smerom na východ, kde

som kľačal.

„Kto ju sem mohol dať, kedy a prečo?“

pomyslel som si.

Vtom som spozoroval, že slabý závan

vetríka od východu jemne odvial

závoj dozadu a na ľavej strane hlavy

som uvidel kader svetlogaštanových

vlasov. V tej chvíli som stŕpol, pretože

som pochopil, že to nie je socha, ale

živá bytosť stojaca na obláčiku z ľahulinkej

hmly. Pani, ktorá sa dosiaľ

pozerala pred seba na východ, teraz

prenikavo pozrela na mňa a usmiala

sa. A ja som si v tej chvíli uvedomil, že

som tú tvár už raz videl...

Ale to všetko bol len začiatok. Postupne

začala celá postava ožívať

a krásnieť. Nadobúdala stále väčšiu

a vznešenejšiu nádheru. Jej šat sa

rozjasnil až žiaril ako sneh osvetlený

slnkom... Celá bytosť žiarila svetlom

ako vo vychádzajúcom slnku. I tvár

skrásnela neopísateľnou krásou. Pani

bola nevýslovne milá, ale oči mala

pritom prenikavé, až prísne, veliteľské.

Celý jej zjav pôsobil majestátne a tak

mocne, že sa pred ním muselo všetko

skloniť až na zem. Pani ukázala

prstom smerom k obrázku na strome...

Vrátil som sa pohľadom k Panej, ale

ona ma rovnakým pohybom prsta vyzvala,

aby som sa znova pozrel na to

miesto. Keď som sa tam pozrel, zbadal

som obraz zemegule – či skôr plošne

40

Svet Grálu

25 | 2010

znázornenú mapu sveta. Hranice štátov

neboli na mape označené, presne

vyznačené boli iba hranice medzi vodou

a pevninou... Vzhľad mapy sa postupne

menil, a tak som videl celkovo

sedem rôznych obrazov:

1. obraz: Mapa bola trojfarebná:

modrá, zelená a žltá. Hľadel

som na ňu nechápavo. Náhle se

na tabuľke objavilo vysvetlenie,

čo ktorá farba znamená: modrá

označovala vodu, zelená hornaté

kraje a žltá roviny. Symbolický

význam zelenej farby znamenal

dobro, žlté zlo….

2. obraz: Na mape som zazrel,

ako sa žltá farba rozširuje, zelená

ustupuje, zlo nadobúda stále väčšie

rozmery, dobra ubúda.

3. obraz: Žltá farba už zaplavila

celú zem. Z neba na zem padal

žltý i ohnivý dážď, ako keby padali

žlto sa lesknúce pliešky. Obraz

znázorňoval hriechy celého

sveta, znásobujúce sa zlo a jeho

dôsledky. Na tabuľke se objavilo

varovanie: Ak sa ľudia nenapravia,

prídu strašné pohromy – jednotlivo

i hromadne – a ľudia budú

hynúť rôznym spôsobom.

4. obraz: Videl som výbuchy na

mori blízko pobrežia. Obrovské

explózie vyvrhovali z hlbín masy

hmoty, ktoré zaplavovali zem.

Kam dopadli, tam život zanikol.

Na tabuľke sa objavila výstraha:

Ak sa ľudia ešte nepolepšia, zahynú!

5. a 6. obraz: Boli v nich vyjadrené

časti zjavení, o ktorých som

usúdil, že si ich mám ponechať pre

seba ako osobné tajomstvo; ľuďom

by totiž ich poznanie neprospelo.

7. obraz: Ukazoval, ako by Zem

vyzerala, keby sa ľudia obrátili

a žili podľa Božích prikázaní. Zem

by bola ožiarená slnkom, pokrývala

by ju svieža zeleň a mnoho

krásnych kvetov. Všade bolo vidieť

radosť, súlad a mier...

…bolo poludnie a potom som stratil vedomie;

v tejto polohe som zostal kľačať

na zemi asi tri hodiny...

Prebral som sa okolo tretej hodiny a videl

som, že okolie má opäť svoj pôvodný

vzhľad, ako to bolo pred zjavením.

Stromy i obrázok boli na svojom mieste

a po kvetinách nebolo ani pamiatky.

Matúš Lašut videl krásnu „paniu“

celkovo sedemkrát na tom istom

mieste. Až 7. septembra 1958 sa správa

o zjavení rozniesla do najbližších obcí.

Na druhý deň ľudia po prvý raz putovali

na horu. Od toho času sa Matúš

Lašut stal tiež stredobodom záujmu

Bezpečnosti, bol vypočúvaný, obvinený

z poburovania, prevezený do

psychiatrickej liečebne v Žiline a neskoršie

v roku 1961 do Kosmonosov

v Čechách.

Riadením Prozreteľnosti však prežil

všetky útrapy nezlomený.

I tu na hore vytrysklo niekoľko

prameňov, ktorých voda má liečivé

účinky a kvôli ktorej sem cestuje veľa

chorých.


REPORTÁŽ

Matúš Lašut na miesto zjavení v čase

totality ísť nesmel. Dobre naň však videl,

pretože jeho domček stojí na okraji

Turzovky – priamo oproti Živčákovej,

dejisku udalosti „vyššej moci“. Moci,

ktorej nie je človek schopný vzdorovať

a pred ktorou mu neostáva nič iné, len

sa v pokore skloniť.

OMŠA POD

ŠÍRYM NEBOM

Po päťdesiatich dvoch rokoch po

tejto udalosti stúpame aj my do kopca,

aby sme navštívili „miesto zjavenia“.

Od roku 1993 tu stojí kaplnka. Míňame

jednotlivé zastavenia krížovej

cesty a po pohodlnej zámkovej dlažbe

ideme okolo prameňov, kde ľudia postávajú

v hlúčikoch, alebo si naberajú

vodu so sebou domov.

Sadáme si na jednu z lavičiek

pre pútnikov. Vtáci čvirikajú, občas

sa ozve i hlas kukučky. Dnes

bolo možné prezrieť si aj vnútrajšok

kaplnky. Je tu umiestnený kríž s ukrižovaným

Ježišom, socha Panny Márie

a kvety. Vpravo na stene visí obhorený

a zreštaurovaný obrázok Kráľovnej

Madony držiacej na rukách dieťa.

Pani, ktorá mi reprodukciu tohto obrázku

predávala, súcitne povedala:

„Za totality všetky obrázky spálili,

ale tento iba obhorel, oheň ho celkom

nezničil. Neskoršie ho opravili a teraz

je umiestnený tu v kaplnke.

Okolo je zvláštny pokoj, preduchovnená

atmosféra. Po 11. hodine začína

omša spevom a nato mladý kňaz číta

z Biblie – zo Skutkov apoštolských.

Jeho slová prenášajú reproduktormi

na miesto, kde vyvierajú liečivé pramene.

Zľahka popŕcha a vrchovce

okolitých smrekov v tvare krížikov sa

hojdajú vo vetre.

Spoločná modlitba Otčenáš prestupuje

celý priestor vo zvláštnom rozochvení.

Náhle sa z davu ľudí oddelila

mladá žena, pristúpila k nám a obom

pevne stisla ruky.

Srdečne povedala: „Pokoj vám!“

Zaznela záverečná hudba a niekde

v lese se opäť ozval

hlas kukučky…

Milada Zubatá

milada.zubata@svetgralu.cz

Literatúra:

1) František Press: Maria… Mariánská

zjevení a poselství lidem 20. století

2) Dagmar Lapčíková: Poutní místo

Turzovka

A čo Turzovka? Jaroslav Štefek

Č

o svet svetom stojí − alebo

lepšie povedané, odkedy

na zemi žije človek, vyskytujú

sa zvláštne úkazy, ktorým hovoríme

zjavenia. Nemyslím tým

obrazy kreslené ľudskou fantáziou.

Na upresnenie je preto

namieste otázka: čo sú vlastne tieto

zjavenia? Dá sa povedať, že ide o náhle

objavenie sa duchovných obrazov,

ktoré nemajú nič spoločné s nejakou

cirkvou alebo náboženským smerom.

Zjavenia sa vyskytujú jednak

v najrôznejších dobách, teda v časoch

dávno minulých, ale rovnako

i v súčasnosti. Sú pritom viazané na

niečo celkom iné. Podľa obsahu bývajú

zjavenia malého, takpovediac

„lokálneho“ významu, obracajúce sa

na malé skupinky, ďalej potom väčšie,

ktoré sa týkajú širokého okruhu

ľudí a napokon svojím obsahom naozaj

veľké, určené ľuďom všeobecne.

Príkladom takéhoto veľkého zjavenia

bolo prežívanie duchovných obrazov,

ktoré napríklad videla a opísala

Hildegarda z Bingenu (1098–1179).

Jej popisovanie vtedy silno zapôsobilo

na vtedajšiu hlavu katolíckej

cirkvi. Ako je možné si vysvetliť tieto

zjavenia? Hľadajme odpoveď výlučne

tam, kde ju môžeme nájsť a hlavne

pochopiť vlastný dej – totiž v pôsobení

prírodných zákonov.

Kauzalita – zákon týkajúci sa príčiny

a následkov, vyjadrený aj známymi

biblickými slovami: „Čo zasievaš,

to pozberáš!“ zdôrazňuje, že

bez príčiny nie sú následky, teda na

všetko, čo sa stane, sme vždy dali

podnet. A práve táto skutočnosť

umožňuje predvídanie následkov.

Tie sú duchovne videné, a preto skutočné

zjavenia hovoria o tom, čo nás,

ľudí postretne a neminie. Preto tie

varujúce slová, výstražné duchovné

obrazy majúce na mysli dobro ľudského

rodu.

Vedľajším účinkom takého zjavenia

býva občas aj výskyt napr. hlboko

prežiareného vodného prameňa,

ktorý má potom schopnosť uzdravovať

– a je zvláštnou milosťou pre

tých, ktorým sa už nedá pomôcť ľudským

prispením. To sa jednoznačne

pokladá za zázrak…

A ľudia začnú také miesto vyhľadávať,

navštevovať a po dlhšom či

kratšom čase sa z neho stane pútnické

miesto. Vlastníci či správcovia takých

miest – a samozrejme i návštevníci –

vytvoria svojimi myšlienkami doslova

svetlý oblak okolo i nad týmto

priestorom. Vzniknú svetlé myšlienkové

formy, tvoriace akúsi oázu

v chaotickom svete. A z týchto svetlých

útvarov prúdi

na prítomných pohoda,

a preto sa tu

cítia dobre.

Jaroslav Štefek

jaroslav.stefek@svetgralu.cz

41

Svet Grálu

25 | 2010


Bretónsko

42

Svet Grálu

25 | 2010

Ak

chcete naplno prežiť, čo znamená pojem GENIUS LOCI,

vydajte sa do Bretónska. Na tomto najzápadnejšom výbežku

kontinentálnej Európy sa s mimoriadnou silou stretáva vplyv geologickej

stavby polostrova s klimatickými podmienkami a bohatou

históriou osídlenia človekom. Búriaci živel Atlantického oceánu dá

človeku pocítiť pokoru pred veľkosťou prírodných živlov.

Polostrov je vytváraný prevažne žulovým telesom, sčasti bridlicami.

Na kamenitej zemi sa ťažko rozvíjalo poľnohospodárstvo,

skalnaté útesy žuly sú síce úchvatným pohľadom pre turistov, ale

pre rybárov znamenali smrteľné nebezpečenstvo. K tomu všetkému

je nutné pripočítať ešte vplyv neustáleho vetra.

To sformovalo zem veľmi strohú, kde si človek v úzkom kontakte

s prírodou musel prácne vydobyť svoje živobytie. Prvé osídlenie siaha

do doby kamennej. Najpočetnejšie pamiatky na osídlenie z tejto doby

sú na juhu Bretónska, s najslávnejšími megalitickými stavbami pri

Carnacu. Žulové kvádre vztýčené do výšky a zrovnané do dlhých

radov (alejí), alebo z veľkých plochých kameňov umelo vytvorené

podzemné priestory (dolmeny, možno posvätné pohrebištia) či mnohotonové

bloky žuly týčiace sa do výšky ako strážcovia vedú k zamysleniu,

prečo si ľudia v dobe kamennej dali toľko práce s týmito

stavbami, ako vôbec dokázali s primitívnymi prostriedkami vztýčiť

také ťažké kamenné bloky, čo ich viedlo k tomu, aby po sebe zanechali

takú výraznú stopu pre budúce generácie.

Na najzápadnejšom cípe polostrova zvanom Finistere (koniec

zeme) človek pocíti skutočný koniec nielen zeme, ale človeku


43

Svet Grálu

25 | 2010


FOTOREPORTÁŽ

44

Svet Grálu

25 | 2010

nevďačne napadajú aj myšlienky o konci života a s tým spojené úvahy

o jeho zmysle a naplnení. Asi nie náhodou je ostrov Sein (najzápadnejšie

predĺženie polostrova) nazývaný ostrovom mŕtvych, kde Kelti pochovávali

svojich kňazov, druidov.

Na severozápade polostrova sa nachádzajú „Pobrežia ružovej žuly“.

Obrovské bloky žuly na pobreží vytvárajú najpodivnejšie skalné útvary

a malebné pláže, ktorých čaro dokresľujú rozprávkovo romantické zámky.

Stred Bretónska tvoria hory, ktoré dosahujú výšku cca 350 m n.m., ale

vďaka klimatickým pomerom sa tu môžete cítiť ako v horách vo výške

nad hranicou lesa. Lesy sú tvorené prevažne nepriestupnými ihličnatými,

veľmi pichľavými krami. To v kombinácii s podivuhodnými skalnými žulovými

a bridlicovými útvarmi prispelo ku vzniku artušovských legiend.

Turisticky najatraktívnejšími miestami sú historické mestá Dinan, Saint

Malo a hora s kláštorom Mont Saint Michel. Nachádzajú sa na pomedzí

s Normandiou v rozsiahlej zátoke. Oceán tu pri odlive ustupuje o mnoho

kilometrov a obnažuje morské dno. To vytvára zvláštnu záhadnú krajinu.

A z tejto plochej krajiny vystupuje majestátne hora s kláštorom. Škoda, že

je tu celoročne toľko turistov – bolo by krásne sa tu zasnívať a nechať sa

unášať čarom tohto miesta.

Ľudia v Bretónsku sú veľmi pohostinní, vážia si svoju

krajinu a aj to je veľká devíza pre turistov. Návštevník

je všade srdečne vítaný, vládne tu poriadok a čistota,

ľudia sa k prírode správajú ohľaduplne a je radosť

sa po tomto malebnom kraji prechádzať. A preto

„Soyez le bienvenu“. Karel Prskavec karel.prskavec@svetgralu.cz


FOTOREPORTÁŽ

45

Svet Grálu

25 | 2010


ZDRAVIE

Cesta

MUDr. Jan Palouček

k životu

4. diel

Tajomstvo

energetickej výmeny

Čakry, aura, energetické pole

46

Svet Grálu

25 | 2010

V tomto seriáli Sveta Grálu sa budeme venovať

popisu zásad medicíny budúcnosti, ktorá

ľuďom bude pomáhať nielen liekmi a operačnými

zásahmi, ale bude začínať jemnejšími

oblasťami. Pre túto „cestu k životu“ má veľký

význam poznanie o čakrách, aure a energetickom

poli, v ktorom človek žije.


ZDRAVIE

ČAKRY: ČO SÚ,

AKO PÔSOBIA

Energia v ľudskom tele je dosiaľ

nevyjasneným pojmom, pod

ktorým si každý človek predstavuje

niečo iné. Bez ohľadu na mieru ujasnenia

sme všetci zajedno prinajmenšom

v názore, že nejaká energia

v tele musí byť. Dokazujeme to výrokmi:

„som bez energie“, „musím

načerpať novú energiu“, pričom nemyslíme

na zaháňanie hladu, smädu

alebo na zvyčajný odpočinok. Ak

sme plní energie, alebo naopak bez

nej, často to vôbec nesúvisí s bežnými

predstavami o tom, ako človek

energiu získava alebo stráca.

Podľa týchto predstáv, ak to trochu

zjednodušíme, získava človek energiu

tým, že niečo prehltne alebo

vdýchne. Týmto spôsobom sa človek

stavia na úroveň kachieľ, do ktorých

sa musí prikladať uhlie, aby v nich

nevyhaslo. Isteže je aj tento aspekt

v energetickom hospodárstve tela

prítomný, ale praktické skúsenosti

ukazujú, že nemôže byť jediným.

Azda už každý človek zažil, aký

veľký rozdiel vo vnímaní celkovej

energie môže spôsobiť zmena

psychického stavu. Ak prežijeme

niečo hlboké, čo zasiahlo náš cit

a pozdvihlo myšlienky nad hladinu

bežnej všednosti, môže nás takýto

zážitok naplniť novou energiou natoľko,

že sa zriekneme obvyklého

jedla alebo odpočinku. Sme osviežení

novým prílivom sily, aj keď

sme jej predtým veľa vydali. Je to

paradoxná situácia, ktorá úplne

spochybňuje „teóriu kachieľ“. Naopak

– už sme často zažili, ako

rýchlo sa môže naša energetická

pohoda zrútiť, ak nás zasiahne nepríjemná

udalosť. V takej chvíli

nepomôže ani desiata navyše. Je

zrejmé, že kachle vyhasínajú, aj keď

sa kúri, zatiaľ čo môžu horieť, hoci

sa do nich neprikladá.

Energia sa teda preukázateľne dostáva

do nášho tela ešte aj iným spôsobom

než len dvoma otvormi.

Doterajšie predstavy o získavaní

energie sa zakladajú na predpoklade,

že neexistuje nič viac než

hrubá hmota. Človek je podľa tejto

predstavy vystavaný len z jej častíc,

zato však natoľko dokonale, že táto

oživená hmota sa zrazu začne prejavovať

vlastnými nápadmi a citovým

životom. Najskôr teda hrubá štruktúra,

ktorá bližšie nevysvetliteľným

spôsobom splodí jemné funkcie presahujúce

jej pôvod. Presne v protiklade

k preukázaným skutočnostiam,

na ktorých sú založené všetky vedné

odbory.

Hmotné telo je však v skutočnosti

iba najhrubšou časťou zložitého

celku nazývaného pozemský človek.

Jeho jadrom a súčasne i hlavnou oživujúcou

a hybnou silou všetkých jeho

spolupôsobiacich obalov je ľudský

duch. Hmotné telo, ktoré je svojím

druhom zo všetkých obalov najviac

vzdialené od tejto oživujúcej podstaty,

je tak paradoxne i najmenej

živým.

V tomto zmysle sa potom zdá celkom

prirodzené, že výmena energií

prebieha hlavne na iných, pôvodnejších

rovinách bytia, než je úroveň,

v ktorej existuje hrubohmotné

telo. Ak je hmotné telo pre ducha

suverénnym komunikačným prostriedkom

vo sfére hrubej hmoty,

v jemnejších rovinách zastávajú túto

funkciu obaly jemnejšieho druhu,

ktoré sú hmotnému telu funkčne

nadradené. Hmotné telo je teda vo

svojich pochodoch riadené a ovládané

prostredníctvom jemných

obalov, ktoré sú svojím druhom

ľudskému duchu bližšie a sú s ním

preto aj živšie spojené.

Najbližším nadriadeným obalom

hmotného tela je astrálne telo. Nápadne

aktívne zóny astrálneho tela

sú známe pod pojmom čakry.

Aj keď sa astrálne telo v literatúre

stále označuje ako pridružený doplnok

vytvárajúci sa z nejasného dôvodu

v nadväznosti na pozemské telo,

v skutočnosti je to naopak. Pozemské

telo vzniká až v nadväznosti na astrálne

telo. Existencia pozemského

tela je teda úplne závislá od existencie

astrálneho tela. Podobne sa nedá

hľadieť na čakry ako na druhotné

javy produkované pozemským telom,

ale ako na oblasti koncentrovanej

výmeny energií, ktorých činnosť

vytvára predpoklady na vývoj a činnosť

hmotného tela.

Pozemské telo vzniká

až v nadväznosti

na astrálne telo

Oblasť čakier je mnohostranne

ovplyvňovaná prejavmi hmotného

sveta. Farby, tóny, vône, potraviny,

vzduch aj voda sú zhmotnenými

prejavmi rôznych druhov

energií. Tieto energie tvoria vždy východisko

určitého javu alebo formy

a ďalej s nimi pôsobia. Preto účinok

všetkých pozemských javov a vecí zasahuje

súčasne dve roviny – astrálnu

a hmotnú. Energetický obsah je absorbovaný

rovnorodým astrálnym

telom, hmotnú formu prijíma a spracúva

hmotné telo. Priebeh energetických

dejov v oblasti astrálneho tela je

pritom smerodajný pre zodpovedajúce

deje v hmotnej rovine.

V tomto ohľade je potrebné sa

zmieniť o jednej dôležitej skutočnosti.

Veľmi často sa stáva, že na prvý pohľad

rovnaké formy majú úplne rozdielne

energie. Napríklad zelenina

alebo ovocie vypestované za pomoci

neprirodzených zásahov, ku ktorým

treba prirátať všetky chemické ošetrenia,

nesú známky energetického

zmrzačenia, aj keď sa očiam môže

ich stav javiť ako normálny. Podobne

47

Svet Grálu

25 | 2010


ZDRAVIE

je to i s mnohým ďalšími nešťastnými

patentmi, ktorými zefektívňujeme

domnelo málo produktívnu

prírodu a ktoré nám pomáhajú pestovať

hlúpu domnienku o našej nezávislosti

a nadradenosti. Tieto obrovské

energetické rozdiely, ktoré

zreteľne odlišujú ľudské výtvory

od výtvorov prírody, vznikajú ignorovaním

stanovených „predpisov“.

Príroda zhromažďuje energie celkom

určitým spôsobom, ktorý je záväzný

aj pre človeka. V tejto oblasti človek

musí zostať vždy len pokorným napodobňovateľom.

Mal by sa zmieriť

s tým, že jednoducho nie je schopný

vymyslieť niečo lepšie. Jeho úloha

spočíva v tom, že sa môže k činnosti

prírody pripojiť svojím duchovným

úsilím. Tým by pomohol vystupňovať

prírodné deje natoľko, že by už

nebola nijaká núdza, a tým ani žiaden

neprirodzený tlak.

Bez veľkého

preháňania možno

povedať, že svoje

telo si staviame

zo svojich myšlienok

a vnútorných stavov

Ak chce človek zostať zdravý, mal

by mať tieto skutočnosti stále na zreteli.

Predpokladom zdravia je zdravé

astrálne telo, ktoré nemožno stavať

a udržiavať z menejcenných energií.

Druhou rovinou, ktorá rozhoduje

o stave čakier, je vnútorný život človeka.

Každá charakterová črta, každá

vlastnosť i názor, ktoré sa prejavujú

v spôsobe myslenia a konania, prispievajú

k formovaniu astrálneho

tela. Bez veľkého preháňania možno

povedať, že svoje telo si staviame zo

svojich myšlienok a vnútorných stavov,

pretože tie sú určujúce pre priebeh

energetických dejov astrálneho

48

Svet Grálu

25 | 2010

tela. Jeho stav je rozhodujúci pre hrubohmotné

telo, ktoré ho musí nasledovať

v každom ohľade. Nesprávne

myšlienky vyvolávajú v telesnej rovine

chátranie a rozpad, čisté myšlienky

naopak podporujú výstavbu.

Správne pochopenie týchto jednoduchých

princípov zbavuje tému

čakier každého mysticizmu. Ak sa

niekto chce cielene venovať posilňovaniu

čakier a astrálneho tela, je potrebné,

aby najskôr všetko dobre zvážil.

Akékoľvek ich cvičenie môže mať

zmysel jedine za predpokladu, že človek

už vnútorne žije podľa správnych

zásad, lebo len takéto úsilie k nemu

trvalo priťahuje ďalšie prúdy energie,

potrebné na vytvorenie a zachovanie

zdravého astrálneho tela. Bez tohto

základu sa všetky snahy míňajú trvalým

účinkom. Akýkoľvek umelý,

namáhavo dosiahnutý výsledok sa

okamžite rozkladá pôsobením dlhodobého

vnútorného stavu, ktorý dominantným

spôsobom ovláda a riadi

energetické pochody astrálneho tela.

Pokiaľ však človek došiel už tak ďaleko,

že svojím vnútorným stavom

vytvoril pevný základ harmonického

fungovania astrálneho tela, je otázne,

či je ešte vôbec potrebné robiť nejaké

cvičenia.

Napriek tomu sú tieto snahy stále

na výslní záujmu, pretože sľubujú

bezprácny zisk. Pod prácou tu treba

chápať premáhanie seba samého vo

vlastnostiach a sklonoch, ktorými

človek vnáša nesúlad do svojho okolia.

Dobre je známa skutočnosť, aké

ťažké a teda nepopulárne je také sebaovládanie;

neplynie z neho žiaden

rýchly a viditeľný zisk. O čo lákavejšia

je potom predstava získať nejakú

zvláštnu schopnosť pohodlnejšou

cestou. Preto tak dobre prosperujú

rôzne ezoterické odvetvia, lebo kalkulujú

s lenivosťou a povrchnosťou.

Zvláštne schopnosti, ku ktorým

človek dospel prirodzenou cestou,

sú vždy sprevádzané zmenou

vo vibráciách astrálneho i hrubohmotného

tela, ktoré sa ako nástroje

podriaďujú stavu ducha a jeho zákonitému

osudu. Jedine vytrvalým

úsilím a prekonávaním seba samého

človek dosiahne duchovný stav, ktorý

ho ako most spojí s novými schopnosťami.

Len vnútornou prevýchovou

môže človek dosiahnuť rezonanciu

s vibráciami vyššej úrovne.

Potom je mu samočinne darovaná

schopnosť či sila, ktorá je v tejto

úrovni zakotvená.

Postupne sa vyvíjajúce čakry vstrebávajú

v zákonitom slede všetky

vyžarovania, ktoré sú potrebné

na vývoj tela. S dosiahnutím každého

vývojového stupňa sa vytvoria podmienky

na prejav určitých psychických

funkcií. Zrelosť tela, regulovaná

činnosťou čakier, týmto spôsobom

sama určuje, čo všetko sa môže v danom

období prejaviť z prinesených

vlastností a vlôh ducha. Vývoj a takzvaný

rozvoj osobnosti v období detstva

a dospievania nie je ničím iným,

než dôsledkom postupného oživovania

prinesených duševných vlôh,

ktoré takto spejú k svojmu úplnému

zviditeľneniu. Prílišný alebo dokonca

predčasný tlak na rozvoj niektorých

oblastí mozgu, ktorý predbieha


ZDRAVIE

a vybočuje z rámca stanoveného

prírodou, spôsobuje astrálnemu

telu ujmu, lebo stojí v rozpore s jeho

uspôsobením. Tu musím znovu zdôrazniť,

že astrálne aj pozemské telá

podliehajú vo svojej činnosti nemennému

vyššiemu vzoru, ktorého stály

vplyv nemožno nijako obísť, vyradiť

alebo dokonca prekonať. Astrálne

i hrubohmotné telá sú nezmeniteľne

nastavené na celkom určitý spôsob

zaobchádzania a nekompromisne ho

vyžadujú. Akékoľvek konanie, ktorým

sa prekračujú hranice pôvodného

určenia, poškodzuje obe telá.

Dieťa alebo dospievajúci sa potom

nemôže vyvíjať normálnym spôsobom,

pretože harmonické prúdenie

energie v astrálnom tele je narušené

nezdravou psychickou záťažou.

K týmto osudným prechmatom náležia

predovšetkým enormné a nezmyselné

požiadavky v školách, v ktorých

sa mladý človek z väčšej časti nepripravuje

na skutočný život, ktorý ho

očakáva, ale si preplňuje hlavu nepoužiteľnými

informáciami. Pritom

stráca životnú silu – a jej zvyšok spoľahlivo

vyplytvá podľa návodu, ktorý

si v školách osvojil. Poškodenie e čakier

spôsobené neprirodzeným psy-

chickým nátlakom v školách a z neho

vyplývajúce zdravotné problémy sú

sprievodnými javmi bežného vania v prostredí našej

dospiecivilizácie.

Trvale úspešné môžu

byť len také zákroky

na ľudskom tele,

ktoré sú podporené

starostlivosťou

o astrálne telo

Významnú úlohu hrajú čakry

v procese energetického liečenia,

lebo sú pre astrálne telo miestami

najintenzívnejšej silovej výmeny.

Bez ohľadu na pôvod prijatej liečivej

sily, slúži táto sila predovšetkým

na obnovenie štruktúry a funkcie

astrálneho tela. Až tým sa mení situácia

aj pre hrubohmotné telo,

ktoré sa bezprostredne podriaďuje

zmenám astrálneho tela. Pri regenerácii

alebo uzdravení z akejkoľvek

choroby ide vždy len o obnovenie

zákonitej činnosti tela a jeho

49

Svet Grálu

25 | 2010


ZDRAVIE

mechanizmov. Liečivá sila nepôsobí

teda nikdy priamo alebo dokonca

izolovane na hrubohmotné telo a ani

nie je schopná vyvolať v tele nejaké

zvláštne deje, ktoré by vybočovali

z hraníc jeho normálnej zdravej

činnosti. Nápadne rýchle uzdravenia

preto nie sú vyvolané nadprirodzenými

okolnosťami vládnucimi

v hrubohmotnom tele, ale len veľmi

rýchlou regeneráciou astrálneho tela.

Túto intenzívnu prestavbu musí hrubohmotné

telo nevyhnutne a bez odkladu

nasledovať. Z tohto dôvodu

môžu byť trvalo úspešné len také

zákroky na ľudskom tele, ktoré sú

podporené predchádzajúcou alebo

súbežnou starostlivosťou o astrálne

telo. V opačnom prípade, keď je astrálne

telo z liečby vynechané, musí

sa na telesnej rovine vždy znovu

a znovu presadzovať pôvodný patologický

obraz, ktorý je odrazom

nezmenenej astrálnej poruchy. Ak

medzitým dôjde k odstráneniu niektorého

orgánu pozemského tela, nemôže

sa, samozrejme, znovu vyvinúť

úplne verný obraz astrálnej ujmy, ale

postihnutie má iný charakter, tentoraz

zodpovedajúci zmeneným telesným

pomerom. Týmto spôsobom

sa rovnaká, no stále sa rozrastajúca

astrálna porucha odieva do stále

nových telesných podôb a vytvára

tak dojem nových ochorení. Vzniká

50

Svet Grálu

25 | 2010

pozoruhodný zmätok, ktorého obeťou

sa stávajú predovšetkým pacienti.

V tomto liečebnom systéme sa z nich

stávajú nešťastní turisti, ktorí putujú

rôznymi oddeleniami až do cieľovej

stanice na patológii. Bežné riešenie

spočívajúce často len v odstránení

orgánov alebo v násilnom usmernení

ich vonkajšej činnosti neovplyvňuje

v žiadnom prípade východiskovú

situáciu na úrovni astrálneho tela.

Pri tomto spôsobe liečby neexistuje

preto nijaký výhľad na skutočnú regeneráciu,

keďže doterajší systém starostlivosti

si nekladie za cieľ vytvoriť

v astrálnom tele pomery, ktoré by

ju umožňovali. Zhoršujúca sa zdravotná

situácia si potom pravidelne

vynucuje zvyšovanie dávok liekov

Veľmi často dochádza

k nadhodnoteniu

určitého javu v aure,

ktorý môže byť

interpretovaný ako

znamenie vysokej

duchovnosti

dotyčného človeka,

hoci opak je pravdou

a ďalšie zákroky, ktorými sa spomaľuje

a maskuje postupujúci rozklad

tela. Tento systém predstavuje obrovské

zdravotné nebezpečenstvo,

lebo prostou ignoranciou energetických

procesov sa mu pomerne ľahko

darí vypestovať z menej závažných

zdravotných porúch stále závažnejšie.

Ak máme na mysli skutočné

liečenie, to bude v budúcnosti vždy

zamerané aj na bezprostredné východisko

telesného stavu, teda na astrálne

telo; k tomuto druhu liečenia

však v našom doterajšom zdravotnom

systéme z principiálnych dôvodov

nedochádza.

Energetické deje majú svoj obraz

aj v aure. Tento fenomén zahŕňa viac

úrovní s rôznou výpovednou schopnosťou.

Na tomto mieste je vhodné

zdôrazniť, že aura je v neustálom

pohybe a vývoji, hoci jej základné

črty môžu po dlhý čas zostávať bez

výrazných zmien. Podobne ako pri

čakrách, ktoré sú súčasťami aury,

jej vývoj závisí od vnútorných premien

osobnosti človeka. Pri interpretácii

rôznych javov odohrávajúcich

sa v aure dochádza veľmi často

k hrubým skresleniam, pretože sa

zabúda na jej viacúrovňovú stavbu.

Každý pozorovateľ aury alebo ten,

kto ju dokáže vnímať iným spôsobom,

registruje vždy len jej časť v závislosti

od stupňa svojho vnútorného

vývoja. Z tohto dôvodu mu časť aury

ležiaca nad touto hranicou zostáva

skrytá. Skreslenie nespočíva teda

v tom, že by vo svojej úrovni pozoroval

nesprávne, ale v tom, že si neuvedomuje

obmedzenosť svojich záverov.

Veľmi často potom dochádza k nadhodnoteniu

určitého javu v aure,

ktorý môže byť interpretovaný napríklad

ako znamenie vysokej duchovnosti

dotyčného človeka, hoci

opak je pravdou. Táto pravda je však

prejavená vo vyššej, jemnejšej úrovni

aury, ktorá zostáva pozorovateľovi

pre jeho názorové omyly skrytá.

Na bežné diagnostické účely sú

však hrubšie úrovne aury dostatočne

obsažným zdrojom poznatkov

a môžu sa bez obáv využívať.

MUDr. Jan Palouček •

jan.paloucek@svetgralu.cz

V piatej časti našej série „Cesta k životu“

nájdete: Karma človeka


PRIKÁZANIE

„Nezabiješ!“

Martin Ernst

Piate

prikázanie

Výzva „nezabiješ“, rovnako ako

všetky Božie prikázania, sa obracia

k nám ľuďom, aby usmernila

naše konanie. Požaduje zmenu v našom

správaní aby nás ochránilo pred

ťažkými následkami.

Už biblický príbeh Kaina a Ábela

však ukazuje, že čoskoro po vzniku

stvorenia došlo k bratovražde. Z nízkych

pohnútok, totiž z dotknutej

sebalásky, zabil Kain svojho brata

Ábela. Trpké dôsledky tohto činu sú

nám známe. Žiadny človek nesmie

skracovať Bohom darovaný život –

ani svoj, ani život nikoho iného. Inak

si privlastňuje právo, ktoré mu nenáleží

a tým najzávažnějším spôsobom

zaťaží svoj osud, ktorý bude musieť

trpkým prežitím odpykať. Pre ozrejmenie

môžeme povedať aj: „Neubiješ!“,

potom bude jeho zmysel, tento

pokyn ako máme žiť, jasnejší.

Táto bratovražda bola iba začiatkom

radu nespočetných vrážd, ktoré

sa páchajú dodnes.

Zo žiarlivosti, závisti, nenávisti,

zloby, bezcitnosti, z vypočítavého

úsilia o moc – s brutalitou, ktorá sa

na dosiahutie cieľa nehanbí použiť

čokoľvek. Často sa pri tom argumentuje

tvrdením, že Boží bojovníci tým

vykonávajú „dobré dielo“.

Boh však nechce žiadne vraždy.

Hovorí predsa: „A vykonám súd

podľa pravidla, a spravodlivosť podľa

závažia” (Izaiáš 28,17), „I skujú meče

svoje na motyky“ (Izaiáš 2,4). Boh

tvorí právo prostredníctvom spravodlivosti

svojej vôle, pôsobením

svojich zákonov!

Všetci vládcovia, ktorí sa domnievali,

že môžu nedbať na piate prikázanie,

ako dejiny ukazujú – a ako to

môžeme sami zažívať – skončili tak,

ako konali. Kedy už konečne pochopíme,

že nie vraždy a útlak, ale

úprimná snaha o porozumenie a tolerancia

– teda skutočná láska k blížnemu

– nás zbližuje? Veď sme predsa

všetci tvormi jedného Stvoriteľa.

Piate prikázanie nás taktiež varuje

před utláčaním rôzneho druhu:

napríklad pred morálnou vraždou

alebo pred potláčaním schopnosti

rozvíjať talent či nadanie.

Ďalším príkladom je „mobbing“

na pracovisku. Tým je mienené zámerné

obťažujúce správanie, často

až psychické týranie neobľúbeného

kolegu alebo ešte častejšie kolegyne,

Knihu Desatoro Božích prikázaní, Otčenáš

si môžete objednať prostredníctvom

priloženého objednávacieho kupónu

v časopise, alebo v našom on-line obchode

na stránke www.svetgralu.sk

ktorým sa ubližuje, pokiaľ sa nepodvolia

a nepodajú výpoveď.

Je však nepochopením, ak niekto

piate prikázanie berie ako výzvu

k vegetariánskemu spôsobu života,

že by sme nemali zabíjať zvieratá.

Traduje sa, že i Ježiš jedol mäsitú

stravu. Pripomeňme si, že zjedol

so svojimi učeníkmi na židovský

spôsob pôstny pokrm – veľkonočného

barančeka. Práve tak na svatbe

v Káne, na ktorú bol Ježiš pozvaný, sa

iste tiež jedlo mäso.

Piate prikázanie nám pripomína,

aby sme sa rozpamätali na to, že

každý človek má rovnaké právo žiť

a rozvíjať svoju osobnosť pre blaho

svoje i všetkých nás – a za to patrí

naša vďaka Stvoriteľovi, z ktorého

milosti smieme jestvovať a žiť.

Martin Ernst •

martin.ernst@svetgralu.sk

51

Svet Grálu

25 | 2010


NÁZORY

52

Svet Grálu

25 | 2010

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 25/2010, vyšlo 1. 9. 2010.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Rastislavova 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman Levický (Slanec),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno),

Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Adela Slováčková,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha),

Pavel Patloch (Karviná), Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• Dreamstime: Wingedsmile (titul), Mayatairy (33), Blotty (35), Justin Skinner,

Springfield, United States (36), Jaroslav Antropov, Ridder, Kazakstan (38),

Madartists (26), Julia Petukhova, Vologda, Rusko (27), Ivan Kmit, Sambir,

Ukrajina (28), Hugo Felix, Aveiro, Portugal (17), Andres Rodriguez, London,

United Kingdom (18), Umariletisim, Turkey (23), Paul Simcock, San Rafael,

United States (5), Edward Bock, Minneapolis, United States, (6), Rick Beckerleckrone,

Las Vegas, United States (6), Kuzma (7), Otmar Winterleitner,

Feldkirchen, Austria (11), Jfragments (12), Vladimír Wrangel, Praha, Česká

republika (2), Free (13, 16, 54)

• Svět Grálu: (2, 3, 8-9, 15)

• GralsWelt: (20–22, 25)

• Karel Prskavec: (42-45)

• Markéta Klůzová: (zadná strana obálky)

• Milada Zubatá: (39-41)

• http://sxc.hu: (11)

• http://pszeudo.hu: (51)

• www.auracomediancoaching.com: (50)

• http://sereneholistichealing.co.uk: (49)

• www.lieske.com: (48)

• www.brno.cz: (29, 30)

• www.musicweb-international.com: (31)

• www.pdkfoto.nl: (8)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné,

alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak

náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše

príspevky.

redakcia

Krst

Čítam si rôzne všeobecné články o náboženstve

a zistil som jednu ohromujúcu

vec - nie je možné sa „nezávisle”dať

pokrstiť, keď som si uvedomil,

že by to asi malo byť a som v rozpakoch

… Má byť človek pokrstený alebo

nemá? Cirkvi hovoria, že musí, inak

je so mnou koniec a nevojdem do kráľovstva

Božieho. Nezdieľam tento názor,

ale jasno nemám. Keby som sa

chcel dať pokrstiť, kde a kým, keď sa

ne chcem stať cirkevnou ovečkou?

(meno v redakcii)

Na otázku, či by sa človek mal dať pokrstiť

alebo nie, by si mal každý zodpovedať

sám. Odpoveď by mal hľadať

vo svojom vnútri, mal by si ujasniť

svoj vzťah k Bohu, k Jeho vôli a k Jeho

zákonom. Ak chce žiť v ich zmysle

a svojím životom napĺňať vôľu Božiu,

má pripravenú pôdu na prijatie krstu.

Krst je pre neho potom potvrdením

túžby žiť v zmysle zákonov stvorenia.

Ak je táto túžba silná, dostane

človek pri krste požehnanie a posilu,

aby mohol obstáť vo všetkých pokušeniach,

ktoré sa k nemu v priebehu

ďalšieho života môžu priblížiť.

Ide teda o významný krok v živote

človeka, ktorý by mal byť vykonaný

vedome a s plným presvedčením

o jestvovaní Boha.

Krst teda podľa našej mienky neprivádza

človeka do lona cirkvi či

inej organizácie, ale privádza ho

späť k Bohu. Krstom nevzniká väzba

medzi človekom a organizáciou, ale

človekom a Bohom. Pre organizáciu

tu nie je miesto, tá môže iba k pozemskému

vykonaniu tohto úkonu

sprostredkovať povolanú osobu.

Súhlasím s Vami v tom, že nie je

rozhodujúce, či som alebo nie som

pokrstený, aby som smel vojsť do kráľovstva

Božieho. Pre človeka tu platí

iná otázka: „Aký si človeče?” To znamená,

ako si, človeče, využil „zverené

hrivny” vo svojom živote? Žil si

v súlade s prírodnými zákonmi? Bol

si prospešný iným ľuďom? Osobne sa

domnievam, že to sú otázky, ktorým

budeme musieť čeliť, a nie je rozhodujúce,

či som alebo nie som pokrstený,

či som prílušníkom tej alebo

onej cirkvi.

Kde a kým sa nechať pokrstiť? Aj

tu platí, kto hľadá, nájde. Ak bude

Vaša túžba po Pravde a poznaní

vrúcna, určite nájdete aj odpoveď

na tieto otázky. Ukazovateľom

pri vysvetľovaní duchovných dejov

Vám môžu byť poznatky, ktoré obsahuje

dielo VO SVETLE PRAVDY,

POSOLSTVO GRÁLU.

Jan Zubatý

Reinkarnácia

Zaujíma ma, či existuje nejaký dochovaný

doklad, že učenie o reinkarnácii

skutočne v Biblii existovalo. Vo vašej

knižke od Waltraud Grosse: „Reinkarnace

v křesťanství“, som sa o žiadnom

potvrdení tejto skutočnosti nedočítala.

Ak máte niečo podobné, rada si

to od vás kúpim.


NÁZORY

Ďakujeme Vám za otázku. V knihe

autorky Waltraud Grossovej Reinkarnace

v křesťanství sa nepíše priamo

o Biblii ako zdroji myšlienky reinkarnácie,

ale o učení gréckeho teológa

Origena z Alexandrie. Origenes

pôsobil okolo roku 200 v Alexandrii

a neskôr v Palestíne ako učiteľ, kde

spočiatku vyučoval budúcich kňazov.

Neskôr založil vlastnú školu v Cézarei.

Podľa dochovaných správ zomrel

ako mučeník počas Deciovho prenasledovania

kresťanov v Týre okolo

roku 253. Origenes je označovaný

za najvplyvnejšieho cirkevného teológa

a apologétu pred Augustínom.

Priznáva sa mu viacero prvenstiev,

napríklad ako prvý z kresťanských

učencov použil výraz „bohočlovek“,

ktorým vyjadruje spojenie ľudského

a božského v Kristovi. Jeho najznámejším

dielom je „O základoch“ (De

principiis). Ide o najstarší kresťanský

teologický systém. Toto dielo

sa zachovalo v origináli iba v zlomkoch,

celé je prístupné v latinskom

preklade, kde však došlo zásluhou

prepisovateľa Rufina k „poopraveniu“

niektorých kontroverzných pasáží.

Väčšina prepisov Origenových

diel padla za obeť prenasledovateľom

jeho učenia po Nikejskom koncile.

Vyčítalo sa mu napríklad to, že mal

byť stúpencom tzv. subordinacionizmu,

teda názoru o istej „podriadenosti“

Syna a Ducha Svätého Bohu

Otcovi. Z dnešného pohľadu to môžeme

vnímať ako veľké nedorozumenie:

Origenes totiž považoval Syna

a Ducha Svätého za prostredníkov

medzi Otcom a jeho stvorením avšak

zároveň učil o jedinej podstate Božskej

Trojice. Pokiaľ ide o myšlienku

reinkarnácie, základ Origenovho

učenia spočíva v tom, že odmieta totožnosť

„vzkrieseného“ a terajšieho

tela a jeho častí. Dá sa predpokladať,

že myšlienka kriesenia „mŕtvej,

rozkladajúcej sa hmoty“ do večného

života mu bola nelogickou. Ľudská

duša je podľa jeho učenia nielen nesmrteľná,

ale aj večná. Skúmatelia

jeho diela potvrdzujú, že Origenes

skutočne hovoril o prevteľovaní, pretože

podľa neho každá duša môže žiť

v rôznych „svetoch“ nasledujúcich

po sebe. Veril, že človek na základe

slobodnej vôle môže vždy odmietnuť

Boha, „padnúť“ a dostať sa tým

do hmotného sveta. Učenie teológa

a apologétu Origena bolo v kresťanských

kruhoch diskutované, ale aj

vysoko hodnotené počas troch storočí

a upustilo sa od neho až na 5.

ekumenickom koncile roku 553.

Vplyvom politického tlaku, ktorého

cieľom bolo zjednotiť rôzne protichodné

kresťanské učenia v tej dobe,

bol na tomto sneme Origenes „zavrhnutý

a prekliaty“, a s ním aj každý,

kto by jeho učenie vyznával. Kniha

„Reinkarnace v křesťanství“ opisuje,

ako citeľne zasiahol politický záujem

cisára Justiniána do svetonázoru západnej

Európy a kresťanstva vôbec.

Prívrženci myšlienky reinkarnácie,

ale aj kritickí bádatelia samozrejme

poukazujú aj na niektoré konkrétne

miesta v Biblii a vyvodzujú z nich, že

myšlienka prevteľovania duše bola

rozšírená v rôznych prúdoch židovstva

už pred vznikom evanjelií a aj

v čase života Ježiša z Nazaretu bola

bežne známa. Môžeme spomenúť napríklad

Mat. 11/11-14 ; Mat. 17/12-13,

kde je vyslovená s úplnou samozrejmosťou

otázka, či Ján Krstiteľ nie je

totožný s prorokom Eliášom, ktorý

mal „znovu prísť na zem“. Dôležité

však je, že nielen v dávnej minulosti,

i dnes je viacero zdrojov, ktoré

sa otázke reinkarnácie venujú dokonca

aj na vedeckej úrovni. Máme

na mysli prácu Dr. Iana Stevensona,

ktorá podrobne analyzuje výpovede

a údajné spomienky ľudí – najmä

maloletých detí – na svoj „minulý

život“. Takéto svedectvá autor zaznamenával

a potom porovnával

s konkrétnymi miestami a reáliami

ako aj s výpoveďami

svedkov, pričom

sa našli pozoruhodne

presné

zhody. Ďalej

je tu výskum Dr. Raymonda

Moodyho, zaznamenávajúci výpovede

ľudí, ktorí prešli tzv. klinickou

smrťou, a mnoho iných. Veľa ľudí

v dnešnej dobe takto eviduje, že aj

vďaka myšlienke reinkarnácie náš

pohľad na svet môže byť komplexnejší

a možno aj zodpovednejší. Odpovedá

sa tým zároveň na otázku,

prečo sa ľudia rodia do takých nerovnakých

pomerov bez nutnosti uchýliť

sa k zvyčajnému odkazu na „nevyspytateľné

cesty Božie“. Človek, ktorý

pochybil, nie je po smrti zavrhnutý,

ale dostane ďalšiu šancu k úsiliu,

k práci a k prekonávaniu slabostí.

Toto poznanie môže viesť k ešte väčšiemu

obdivu dokonalosti Božích

zákonov, ktoré neustále poháňajú

všetko existujúce k ďalšiemu vývoju.

Hnutie Grálu a iné náuky

Dopočul som sa o „spoločnosti Grálu“

od Abd-ru-shina. Môžete mi k tomu

povedať viac?

Zrejme máte na mysli „Hnutie Grálu“.

Toto hnutie vzniklo po 2. svetovej

vojne a je to voľné združenie ľudí,

ktorí sa snažia žiť v súlade s dielom

„Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“.

Nejde o náboženskú spoločnosť alebo

sektu v obvyklom zmysle slova, pretože

aj Posolstvo Grálu je určené jednotlivcom

hľadajúcim pravdu, a to

bez ohľadu na to, k akému náboženstvu

sa hlásia. Okrem iného „Hnutie

Grálu“ v spolupráci s medzinárodnou

„Nadáciou Posolstva Grálu“ podporuje

vydávanie a šírenie Abd-ru-shinovho

diela.

53

Svet Grálu

25 | 2010


NA ZÁVER…

Výchova s rešpektom

Tým, že dávame deťom priestor

na ich názor a riešenie vo veciach,

ktoré sa ich týkajú, nechávame im

výber a nesúdime ich, tým im postupne

odovzdávame zodpovednosť

za to, pre čo sa rozhodli. A to

je ohromná úľava. Významne ubudlo

konfliktov. Zrazu je tu energia

a chuť pripravovať druhým aj sebe

pozitívne zážitky – ocenenie toho,

čo sa darí, pochopenie, keď sa nedarí,

povzbudenie, keď je toho na niekoho

veľa, i ospravedlnenie, keď sa niekedy

„sekneme“. To všetko je veľmi

neľahké, ba nemožné, keď je človek

plný negatívnych emócií.

Dnes, aj keď ešte zďaleka všetko

nejde úplne hladko, som – čo sa týka

budúcnosti našich piatich detí – optimistická.

Nech už si zvolia akúkoľvek

životnú dráhu, aj keď im život postaví

do cesty rôzne prekážky, môžu

sa oprieť o svoju vlastnú sebaúctu.

Dokážu dodržiavať dohody, samostatne

si hľadať informácie a podľa

nich sa rozhodovať, spolupracovať

s ostatnými, vcítiť sa do druhého, pomôcť,

keď je potrebné, ale aj vyjadriť

vlastný názor, hoci aj nesúhlasný,

dokonca sa zastať druhého aj voči

dospelému. Zdvorilo, ale jasne. Pritom

sú tvorivé a dokážu baviť seba

aj ostatných. Majú dobré postavenie

medzi vrstovníkmi a vychádzajú

dobre i s učiteľmi. A tak napriek

tomu, že sme pracovne veľmi

vyťažení rodičia, zažívame pri spoločných

stretnutiach doma príjemné

chvíle.

Čakať, kým nás začnú rešpektovať

druhí, zvlášť keď my sami im veľa

rešpektu neponúkame, môže trvať

dlho. Naopak, ak sa budeme správať

k druhým s rešpektom a od nich rešpekt

očakávať, to znamená šetriť ich

aj svoju dôstojnosť, budeme si viac

vážiť seba samých a nebudeme takí

závislí na mienke druhých.

Tatjana Kopřivová •

54

Svet Grálu

25 | 2010

Knihu Respektovat

a být respektován

si môžete objednať

prostredníctvom e-mailu:

obchod@svetgralu.sk,

na www.svetgralu.sk,

alebo telefonicky na čísle

+421 (0) 903 907 233.

Bežná cena: 12,60 €

Naša cena: 11 €


ŽIVÁ VODA

Olof Alexandersson

NOVINKA! NOVINKA! NOVINKA! NOVINKA! NOVINKA!

Viktor Schauberger,

hornorakúsky

lesník,

vodohospodár,

vynálezca a fi lozof,

ktorý už v dvadsiatych rokoch

minulého storočia varoval pred

súčasnou ekologickou krízou,

na ktorú pravdepodobne máme

len obmedzené možnosti

riešenia. Svojimi plavebnými

zariadeniami a veľkými

poznatkami o sile vody ohromil

odborný svet svojej doby. Preto

niet divu, že sa o neho zaujímal

Adolf Hitler ako aj americká

tajná služba.

Bežná cena: 12,99 € / Naša cena: 12,50 € / české vydanie

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu v časopise,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Ničotné je niekam ísť a nedôjsť, niečo stíhať a nedostihnúť,

hľadať a nenachádzať, konať a nevykonať, chcieť, ale nedosiahnuť.

Načo teda byť na svete a nevedieť, nekonať a nedosahovať to, kvôli čomu sme tu?

Lepšie by bolo nenarodiť sa! Keď sa teda všetci rodíme, musíme dosiahnuť to,

aby nikto raz neľutoval, že sa narodil.

J. A. Komenský: Obecná porada o nápravě věcí lidských

More magazines by this user