SG22

svetgralu

strana 5

strana 15

strana 24

OJ

strana 32

strana 44

cena 2,89 € (87 Sk)

USPORADÚVAME PRE VÁS PRI TEJTO PRÍLEŽITOSTI

ície

www.svetgralu.sk

V ďalšom čísle časopisu:

D

Bohovia starých čias

titulná téma:

V dávnych časoch, keď sa ešte ľudia snažili žiť v súzvuku s prírodou, bola

viera v starovekých bohov a prírodné bytosti prirodzenou súčasťou ich

života. Dnes, odvrátením sa od prírody ich človek odsunul do ríše povestí

a rozprávok. – A možno nie každý…

Svet Grálu č. 23

vychádza v marci 2010

Svet Grálu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

y.

19/2009 Svet Grálu


21/2009 Svet Grálu

Prednáškové fórum časopisu

marec – máj 200909 · číslo 19

Gemmoterapia v praxi

strana 5

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti

8 STRÁN NAVIAC ! !

strana 8

strana 12

Hriech zvaný strava

Démonické sily

a posadnutosť

Ľudia by mali zomierať doma

MILÍ ČITATELIA,

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME

ZA NEZMENENÚ CENU

Svet Grálu

strana 20

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica

strana 32

Materialisti

pochádzajú z opice

… a Vy?

Ako vznikol život

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

september – november 2009 · číslo 21

Stretnutie s Jensom – muzikoterapia

Duchovné súvislosti v živote

cena 2,89 € (87 Sk)

Zachráňme studničky

Keď zomrelo milión Írov…

KDYŽ TO NEBYL

ZÁZRAK, CO TEDY?

Boj o modrý elixír života

Tretia cesta za zdravím



Nebezpečenstvo

v ezoterike

VÝVOJ VOJ ŽIVOTA

SIEGFRIED

HAGL

Ezoterika je krokom do onoho sveta.

Sveta, ktorý existuje, ale skrýva

aj nebezpečenstvo.

SLÁVIME

NARODENINY!

PREDNÁŠKOVÉ FÓRUM

Nová kniha

z edície

Svet

Grálu

www.svetgralu.sk

PÚTNIK SVETMI

Bežná cena: 5,64 € / 169,91 Sk

Naša cena: 5,55 € /167,19 Sk

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 5,39 € /162,37 Sk

NÁBOŽENSKÉ TÉMY

Bežná cena: 6,31 € / 190,09 Sk

Naša cena: 5,95 € /179,24 Sk

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 5,78 € /174,12 Sk

Herbert Vollmann

„Jedným z tých, ktorí pôsobili v najbližšom

okolí Abd-ru-shina, je aj Herbert

Vollmann. Vo svojich knihách

vychádza z poznania diela Abd-ru-

-shinovho Posolstva Grálu a prihovára

sa človeku ako pomocník: poukazuje

na duchovné a pozemské súvislosti,

o ktorých sa môžeme sami

ľahko presvedčiť už tu v pozemskom

živote, v prostredí spoločenského

diania. Zároveň nám dáva možnosť

uvidieť rozdiel medzi budovaním

opierajúcim sa o duchovné zákony,

ktorými sa riadi celý vesmír, a stavbou

vystavanou iba na rozumových

základoch.“

Diela Herberta Vollmanna objednávajte prostredníctvom objednávacieho kupónu na konci časopisu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk, kde sa môžete so spismi tohto autora bližšie zoznámiť.


Môžeme si myslieť

--o našom štáte čokoľvek,

jedna vec je istá:

ľudia majú slobodu! To

sme v histórii zažili len

zriedka, skoro nikdy.

Vždy sa to dajako zvrtlo.

Sotva však niečo také

v myšlienkach vyslovíte,

zľaknete sa, pretože sa

vo vás ozve druhý hlas.

Ako by vo vás boli dvaja protihráči.

Jeden ťahá biele šachové figúrky a hrá

za Šachový Zväz Optimistov, zatiaľ čo

druhý zastupuje Asociáciu Šachových

Pesimistov, Pochybovačov a Daromníkov.

Tých druhých je viac, sú hlučnejší

a majú štedrejší sponzoring – takmer

všetky média sú dnes členmi či prívržencami

Asociácie.

„Sloboda, vravíš?“ ozve sa čiernovlasý

partner a zaiskrí na vás čiernymi

očami. „Akáže sloboda? Kto má peniaze,

má všetko, a kto ich nemá, nemá

nič! Pozri sa, kam sme za tých dvadsať

rokov dospeli! Škandály politikov, korupcia,

miliardové kšefty, nevyšetrená

kriminalita – a okrem vymýšľania vtipov

sa nerobí nič. Politické strany zadlžujú

krajinu a obyčajný človek to všetko

schytá a musí sa tomu prispôsobiť. Kto

tu má akú slobodu?“ A hneď bác! – potiahne

svojou figúrkou: „Šach strelcom!“

„Hm,“ zamyslí sa svetlovlasý vo

vašom vnútri, keď sme v novembri cinkali

kľúčmi, predstavovali sme si slobodu

inak, ako takú šťastnú voľnosť.

Lenže kvôli jednému Daromníkovi

predsa neprídem o svojho kráľa; táto

partia sa nehrá len o to, čo je v živote

pravda, ale o samotný postoj k veciam

a ku svetu a k radosti – ja ťa, svet môj,

nedám! Zatiaľ ustúpim kráľom o políčko

naspäť do obrany! Je hanba, ako

napísal jeden spisovateľ, že národ taký

schopný a vzdelaný si nevytvoril lepší

politický život!“ A klap, ťah nazad.

Majiteľ čiernych figúrok však hneď

zaútočí ťažšou figúrkou: „Počúvaj,

tento náš národ si nevie sám vládnuť.

Nemá na to. Žil tak dlho

v neslobode, že to už

ani nedokáže.“ „Kým sú

ľudia utláčaní, keď im

je achjaj, to vzdychajú

a túžia po slobode, po

čistých ideáloch. Akonáhle

však dostanú príležitosť

a moc, správajú

sa rovnako ako tí pred

nimi.“

Svetlovlasý váha s ďalším ťahom:

„Ty teraz hovoríš o dvoch rôznych

pojmoch: o schopnosti viesť iných ľudí

a o mravnosti. Aj toho aj onoho je dnes

málo. Vieš, mravnosť je také pravítko

v človeku, ktoré mu nedovolí zhrbiť sa

a podvoliť sa ničomnostiam; vždy sa

vzpriami ako vŕbový prút. Človek, presvedčený

o existencii a múdrosti Božej

nemôže byť iný, než mravný. Ak nie je

mravný, tak je pokrytec, prázdny fanatik

alebo zdeptaný člen sekty. Postav

mravného človeka do roly prezidenta

alebo upratovačky, vždy si vykoná

čestne svoju prácu, môžeš mu

veriť. – Lenže my dnes hráme túto partiu

o slobode. Počúvaj, vieme my dvaja

vôbec, čo je sloboda?“

Čierny muž váha s prstom na figúrke.

„Sloboda, to asi nebude bezuzdná neviazanosť.

Sú darebáci slobodní? Robia

si predsa, čo si zaumienia“.

„Nie“, hovorí presvedčene biely hráč

vo vašom vnútri. „Sú to vlastne úbožiaci

vlečení vo vleku svojich nerestí.

Ony im vládnu, a oni sami potom robia

ďalších ľudí nešťastnými. Sú služobníkmi

svojich nerestí. Sloboda je pochopená

nutnosť, to hovoril buď Marx

alebo Hegel, jedno, ktorý z nich; je to

nutnosť podriadiť sa hlasom mravnosti

a robiť to, čo je správne.“

Čierny hráč sa mračí. „Toto sa mi

veľmi nepáči. Sypú sa mi z toho slová

Musíš, Povinnosť, Podriadenosť, Poslušnosť.

Tomu ty hovoríš sloboda? Ja

teda nie.“

Biely hráč cíti, že prichádza jeho

chvíľa. “Počuj, bratku, každý máme

NA ÚVOD…

v sebe iskru, povedzme, ušľachtilosti,

dobra a zbožnosti“.

„Ale choď,“ čuduje sa čierny brat,

„odkiaľ by sa vzala?“

„My ľudia sme ju dostali od Stvoriteľa.

Len sa predsa rozhliadni, či nepoznáš

skutočne krásnych ľudí? Je ich mnoho!“

„Krásnych ľudí poznám,“ pripúšťa

čierny spoluhráč, „buď ich mám

rád, alebo ich obdivujem. Ale čo ten

zvyšok?“

„Tí v sebe majú rovnaký Stvoriteľov

dar. Prehlušili, prekryli ho a zaobalili

do všednosti, prehlušili strachom zo

sveta a jeho požiadaviek. To by si pozeral,

koľko ľudí v sebe vlastne nosí nepokoj

a obavu. Správajú sa sebavedome,

hrubo, bezcitne, sebecky – ale vo svojej

malej dušičke majú strach.“

„Čoho sa boja?“ žasne protihráč.

„Byť iní než ostatní. Byť menej

úspešní než ostatní. Mať menej než

ostatní.“

„Nepsychologizuj,“ vrčí šachista,

„vieš, že nemám mudrovanie rád. Ako

to všetko súvisí so slobodou?“

„Ba práve že súvisí. Človek, živý človek

s vrúcnym srdcom hľadá vôľu

Božiu a jeho najväčším želaním je žiť

podľa nej. Dospel tak ďaleko, že jeho

najväčšou túžbou a najväčším šťastím

je hľadať ju, nachádzať a nakoniec žiť

podľa nej.“

„Tak? A počúvaj –“ pán Pesimista

a Skeptik odsúva šachovnicu nabok, už

ho tak nezaujíma, „ „Vieme my vôbec,

čo je vôľa Božia?“

„Ale vieme; to sú zákony, vlastnosti,

ktoré do sveta okolo nás vložil jeho

stvoriteľ. Všetko navôkol sa nimi riadi,

a my by sme ich mali tiež poznať, je už

najvyšší čas. Slobodný je len ten človek,

ktorý žije v zákonoch Božích! Len

tak môže stáť v živote nestiesnený a neobmedzovaný.

Všetko mu potom pomáha,

a neprekáža, pretože to používa

správnym spôsobom.“

Artur Zatloukal

3

Svet Grálu

22 | 2009


OBSAH

TERAPIA

Logoterapia

Lekárska starostlivosť o dušu

ROZHOVOR

„Miliardové injekcie sú zúfalý čin“

Helmut Creutz v rozhovore analyzuje aktuálnu finančnú

a hospodársku krízu

ROZHOVOR

Siedmy zmysel človeka a zvierat

Rozhovor s Rupertom Sheldrakeom.

Čo sa skrýva za paranormálnymi javmi? Čomu sa vyhýba veda?

TÉMA

Dobré sily človeka neopúšťajú,

keď si dokáže stáť za svojím

FOTOREPORTÁŽ

Himaláje

Návšteva Nepálu a najvyššieho

pohoria sveta

5

Zdeněk Křivka si z komunistických

táborov neodniesol nenávisť ani

zatrpknutosť, ale obrovskú duchovnú

posilu

15

TÉMA

Sloboda 20

SERIÁL

Tajomstvo zrodenia

Zákony inkarnácie

HUDBA

Antonín Dvořák

Osudové náhody živote slávneho skladateľa

8

11

21

NÁBOŽENSTVO

„Sláva na výsostiach Bohu!“ 24

25

28

ZÁHADY

Tunguzská záhada

ŽIVOT PO ŽIVOTE

Zažil som smrť

ZDRAVIE

Cesta k životu

UMENIE

Čo sa vlastne udialo v Tunguzke

na Sibíri 30. júna 1908?

Cesta na onen svet

Zvestovanie Panne Márii

Choroby a liečenie. 1. diel seriálu

liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

Zamyslenie nad obrazom

Leonarda da Vinci

32

35

39

PRIKÁZANIE

Druhé prikázanie 43

POVIEDKA

Lúčenie 44

46

NÁZORY

Listy čitateľov 48

NA ZÁVER

O slobode 50


TERAPIA

Logoterapia

Margaréta Černáková

Lekárska starostlivosť o dušu

„Ešte nikdy v histórii neznamenala medicína

tak veľa ako dnes. Ešte nikdy v histórii

nežili ľudia tak dlho ako dnes. Ešte

nikdy nedokázala medicína tak efektívne

bojovať proti bolesti a strachu

ako dnes. A predsa sú ľudia stále nespokojní!“

N

a logoterapii a jej zakladateľovi

Viktorovi Emanuelovi Franklovi

je pozoruhodné to, že tento židovský

lekár a vedec rozvinul svoje

učenie o zmysle života v koncentračnom

tábore Osvienčim, uprostred

plynových komôr a nepredstaviteľného

utrpenia.

Ako uznávaný primár neurologického

oddelenia vo Viedni mal už

v rukách vycestovacie povolenie do

USA, aby unikol fašistickej likvidácii.

On sa však rozhodol zostať: „Môžem

svojich rodičov ponechať napospas

osudu? Či nie som morálne viazaný

zdieľať osud spoločne s nimi? Kde je

moja zodpovednosť?“ S otcom vošiel

do Dómu Sv. Štefana vo Viedni (synagóga

bola už zničená) a tak premýšľal,

ale bezvýsledne. Raz, keď došiel

domov, uvidel na stole kus mramoru.

Otec mu povedal, že ho našiel

pri ruinách synagógy a boli na ňom

po hebrejsky napísané zvyšky zo IV.

prikázania z Desatora. V tej chvíli

presne vedel, že Rakúsko neopustí.

TVORIVÝ OPTIMIZMUS

O

baja jeho rodičia však zahynuli

a on sám nikdy nevedel, či v tábore

kráča do práce alebo do plynovej

komory. Uvažoval takto: „keby

mi niekto stopercentne zaručil, že

neprežijem, cítil by som zodpovednosť

urobiť všetko pre to, aby som

prežil“. V tom čase vytvoril model

myslenia, ktorý neskoršie označil

heu ristický (vynachádzavý) optimizmus

a znel takto: skúsme to a uvidíme,

čo z toho bude. Raz, keď ho

gestapo dalo predviesť, musel sa pred

katanmi vyzliecť donaha. V tej chvíli

v ňom skrsla myšlienka, ktorá tvorí

podstatu jeho učenia: „Je niečo, čo

mi nikto nemôže vziať – a to je moja

sloboda rozhodovať, ako zareagujem

na to, čo mi niekto urobil. Aj keď mi

vezmú fyzickú slobodu, nikdy mi nemôžu

vziať slobodu duchovnú – vytvoriť

si vlastný názor alebo mienku,

vnútorný postoj – a to je to, čo v skutočnosti

zaváži.“

Logoterapia sa zakladá na pomoci

a liečení prostredníctvom pochopenia

zmyslu. Predpokladom na to je

právo voľby, t. j. slobodná vôľa rozhodnúť

sa. Kto si ju uchová, môže

nájsť zmysel v každej situácii, dokonca

aj v nezmyselnom položení.

V. E. Frankl našiel svoj zmysel života

v koncentračnom tábore tak, že iným

väzňom pomáhal nájsť zmysel ich života

v tých tragických situáciách.

T

HĽADANIE ZMYSLU

ypický pacient dneška trpí predovšetkým

priepastným pocitom

nezmyselnosti svojho života, ktorý je

spojený s pocitom prázdnoty alebo

existenciálnym vákuom. Nezodpovedané

tzv. existenciálne otázky

„aký je zmysel života, bytia, utrpenia,

smrti?“ sú uložené hlboko v ľudskom

podvedomí a v konfrontácii so

životom – neraz až v núdznych situáciách,

ktoré neobchádzajú nikoho

z nás – „čakajú“ na odpoveď. A to,

ako človek chorobu, či neodvratnú

smrť prežíva, závisí od toho, ako sa

pozerá na život: či predovšetkým

ako na dar a úlohu, alebo ako na

5

Svet Grálu

22 | 2009


TERAPIA

vec osobného názoru – ako prejav

osobnej slobody. V dnešných časoch,

keď triumfuje najmä utilitaristický

spôsob myslenia, podľa ktorého je

podnetom ľudských skutkov bezprostredný

konkrétny osobný úžitok

(snaha ťažiť zo všetkého vo svoj

osobný prospech) niet divu, že následkom

takéhoto správania je osamotenosť

a nespokojnosť. Človek

tieto pocity neraz prehlušuje tým,

že sa ešte viac ženie do horúčkovitej

aktivity, ktorá takýmto spôsobom

potlačí každodenné prirodzené výčitky

svedomia, a napokon už na „to“

nemá čas. Pocit nezmyselnosti života

môže byť pre niekoho taký frustrujúci,

až je patogénny – v odbornej

terminológii mu hovoríme nogénna

neuróza, s ktorou sa skôr či neskôr

stretne takmer každý človek. Aj keď

sa prejavuje svojou typickou symptomatikou

ako sú úzkosť, strach, nepokoj,

vo svojej podstate poukazuje na

konflikt svedomia, na kolíziu hodnôt

v dôsledku neústupného (tvrdohlavého)

zameriavania pozornosti

na seba. A preto žiadny terapeut nemôže

fóbiu, nutkavú neu rózu, predsudky

alebo nevraživosť liečiť tak,

že ich pacientovi odoberie, vezme

preč. Čo však celkom iste môže –

dopomôcť pacientovi uvidieť situáciu

v širšej perspektíve a dopracovať

sa k poctivému hľadaniu jej zmyslu,

ktoré je najfrekventovanejšie práve

v situáciách ťažkej núdze.

Podľa Franklovho prístupu sa u pacienta

uchádzame o poznanie duchovna

a usilujeme sa špecificky cielene

poukázať na zodpovednosť bytia,

ktorú logoterapia považuje za základnú

podstatu ľudskej existencie –

to znamená priviesť človeka k vedomiu

zodpovednosti, k zodpovednosti

voči naplneniu zmyslu svojho života

tu a teraz, v každom okamihu. Lebo

človek je za naplnenie tohto zmyslu

zodpovedný. A to, ako pacient interpretuje

svoju zodpovednosť, je

6

Svet Grálu

22 | 2009

ponechané na neho – podľa toho, aké

hodnoty vyznáva.

Pri otázke zmyslu života ide o to,

pochopiť fenomén viery, no nie ako

veriaci v Boha, ale prijať pozitívne

stanovisko: „Verím v zmysel života,

verím, že život má zmysel v každej

situácii“, no len za predpokladu

nutného pochopenia svetonázorovej

otázky, ktorou sa má pacient zaoberať

a zamestnať. Lekár nesmie

odňať pacientovi zmysel zodpovednosti,

ani ju preberať na seba, nikdy

nesmie rozhodnutie predvídať alebo

chorému vnútiť svoju mienku. Úlohou

logoterapie je priviesť pacienta

sem – do tohto bodu, kde on samostatne

a s vedomím vlastnej zodpovednosti

preniká k vlastnej úlohe;

už nie anonymne, ale viac-menej vedome

nachádza jedinečnosť zmyslu

svojho života. Inými slovami – priviesť

ho k pochopeniu a prijatiu zodpovednosti

za teistický alebo ateistický

svetonázor. Učí pacienta na

jednej strane revoltovať – tým, že

nasadí svoje duchovné sily proti

silám osudu –, a na strane druhej

zmieriť sa s osudom.

My lekári musíme taktiež utešovať

dušu – to nie je len úloha kňaza, ale

má byť úlohou každého praktizujúceho

lekára. Tisíce rokov staré slová

proroka Izaiáša: „Utešujte, utešujte

môj ľud, hovorí váš Boh“, majú platnosť

aj dnes, a sú adresované taktiež

lekárom. Odhodlane znášané

utrpenie ukazuje najvyššiu možnosť

nájdenia zmyslu, ktorá môže byť síce

poslednou pomocou, a preto – alebo

práve preto – nesmie byť nikomu

odňatá.

LOGOTERAPIA V PRAXI

U

kážka rozhovoru pacientky –

chorej na rakovinu, ktorá reptala

na svoj ťažký osud – metódou

logoterapie s prof. Franklom

v auditóriu Univerzity pred 150 študentmi

medicíny:

Frankl: „No, milá pani Linková,

čo si myslíte o svojom dlhom živote

dnes, keď sa naň pozriete späť? Bol

to pekný život?“

Pacientka: „Ach, pán profesor,

musím povedať, že to bol dobrý

život. A musím ďakovať Pánu Bohu

za všetko to, čo mi daroval. Chodievala

som do divadla aj na koncerty.“

Frankl: (Ale ja som musel dostať

do vedomia jej podvedomé, potlačené

zúfalstvo, že nič nemá zmysel.

Musel som ju dostať tak ďaleko, že

mohla konečne blahorečiť svojmu životu,

že mohla povedať „áno“ svojmu

osudu, ktorý sa nedal zmeniť.) „Hovoríte

o takých pekných zážitkoch,

pani L., ale to všetko prestane?“

Pacientka: „Áno, to všetko

prestane.“

Frankl: „Ako je to, pani L., veríte,

že tým sú všetky tie pekné veci, ktoré

ste prežili, vymazané zo sveta? Že

sa stali neplatnými – že sú zničené?

Môže niekto spôsobiť, že by sa stratilo

šťastie, ktoré ste prežili? Môže to

niekto vymazať?“

Pacientka: „Nie, nikto nemôže

spôsobiť, že by sa to vymazalo.“

Frankl: „Alebo, môže niekto zrušiť

všetko dobré, čo vás v živote stretlo?“

Pacientka: „Nie, ani to nikto

nemôže.“

Frankl: „Alebo môže niekto vymazať,

čo ste statočne a odvážne pretrpeli?

Môže to niekto z minulosti vylúčiť?

Z minulosti, kam ste to všetko

uložili ako úrodu?“

Pacientka (pohnutá k slzám):

„Nikto to nemôže. Nikto. Áno, musela

som veľa trpieť, ale pokúšala

som sa prijímať rany, ktoré mi život

nadelil. Viete, pán profesor, ja verím,

že utrpenie je trest. Verím totiž

v Boha.“

Frankl: (Nemám právo vykladať

zmysel v náboženskom duchu, akonáhle

sa však prejavil pacientkin


TERAPIA

pozitívny náboženský postoj, nestálo

už nič v ceste tomu, zabudovať

ho ako daný fakt do logoterapie.)

Frankl: „Ale povedzte, pani Linková,

nemôže byť vaše utrpenie aj

skúškou? Nemôže to byť tak, že Boh

chce vidieť, ako pani Linková znáša

utrpenie? A nakoniec musí snáď aj

priznať – áno, znášala ho statočne.

A teraz mi povedzte, môže niekto

zmazať takéto výkony?“

Pacientka: „Nie, to nemôže nikto.“

Frankl: „Viete, pani L., vy ste nielen

všeličo vykonali vo svojom živote,

ale zo svojho utrpenia ste urobili

to najlepšie. Váš život bol a je

jeden veľký výkon. Váš život je pomník!

Pomník, ktorý žiaden človek

nemôže vymazať zo sveta.“

V tom okamihu sa stalo niečo mimoriadne

zvláštne. 150 poslucháčov

prepuklo v spontánny potlesk.

Dr Frankl sa opäť obracia k starej

panej: „Pozrite sa, pani Linková,

tento potlesk patrí vám. Patrí vášmu

životu, bol to skutočne veľký výkon.

Môžete byť na svoj život hrdá.“

Svoj posledný týždeň života pacientka

prežila pokojne, bez depresie.

Jej posledné slová, ako sú zachytené

v chorobopise, boli tieto: „Môj

život je pomník, povedal profesor

študentom v posluchárni. Môj život

nebol daromný...“

N

ŠŤASTNÉ BYTIE

ajlepšia možná rada, ktorú

môže logoterapia dať, je dereflexia,

totiž zabudnúť sám na seba

tým, že sa zameriame na nejaký cieľ,

venujeme sa nejakej úlohe alebo sa

v láske oddáme nejakej osobe a na

vlastné šťastie myslíme čo najmenej

– šťastie sa dostaví samo.

Vybočenie z pletiva zvyklostí, prehnaných

citov a závislých reťazových

reakcií sa vždy vyplatí, najmä

tam, kde za tým stoja cielené procesy

vôle, ktoré demonštrujú silu ducha

oproti emóciám. Musíme však tieto

sily v sebe prebudiť.

Dereflexia odvádza človeka od

prílišných psychofyzických väzieb

na seba samého, ktorým hovoríme

hyperreflexia - je veľmi nebezpečná,

lebo pacient nevidí nič iného

len svoje problémy. A tie ovládajú

život postihnutého tak plne, že nevidí

žiadne východisko. Logicky je

potom konečnou stanicou patologicky

vystupňovanej hyperreflexie

sebaľútosť a depresia. Ak totiž neexistuje

v živote človeka nič iného,

než iba jeho vlastný problém, okolo

ktorého vo dne v noci krúžia jeho

myšlienky a cieľ, bez toho, aby našiel

nejaké riešenie, potom sa zdá

pochopiteľné, že jeho život je jedno

veľké utrpenie, veľké bremeno.

Podľa toho je možné ľudské utrpenie

rozdeliť na dva druhy, a to na

osudové utrpenie, ktoré je nezmeniteľné,

a na zbytočné utrpenie, ktoré

si spôsobuje človek sám, často bezdôvodne

a nechcene. Zatiaľ čo vytváranie

postoja je terapeutickou pomocou

pri zvládaní osudového utrpenia,

dereflexia je potom cielenou

technikou na odstránenie zbytočného

utrpenia.

Problémy takýchto pacientov,

s ktorými je lekár konfrontovaný,

sú vlastne nezvládnuté životné situácie,

ktoré sú a boli vytvárané samotným

pacientom. Exemplárnym

prípadom je akýkoľvek druh náruživosti,

a to nielen alkoholová, či drogová

toxikománia, ale aj patologické

afekty, čo sú nekontrolovateľné výbuchy

zlosti a agresie a mnohé iné

naše zlé sklony. Vlastné šťastie nemá

byť závislé od pohára vína, dobrého

spánku, potencie vlastného tela, či

od iného ukájania potrieb s cieľom

získať príjemnosť pre seba predovšetkým

zmyslovým uspokojením,

pretože takým spôsobom sa pravé

šťastie nedá vynútiť.

V

PROSTÝ AKT LÁSKY

ezmime si takýto príklad: dvaja

ľudia navštívili domov pre ťažko

postihnuté deti; jeden z nich reagoval

slovami: „To je strašné, ako

niektoré deti trpia, tu by som nikdy

nemohol pracovať, nezniesol by som

pohľad na ne.“ Ten druhý však povedal:

„Teda, keby som bol vedel, že

tu majú nedostatok personálu a že

deťom chýbajú opatrovníci, tak by

som tu prišiel pracovať, lebo tu je

potreba každej ruky a každého dobrého

slova.“

Áno, to je ten rozdiel! Bezpochyby

sa tento zážitok dotkol oboch, ale zatiaľ

čo jeden načúval len sám sebe,

ten druhý myslel na tie úbohé deti.

Kto pochopil, kde je ho treba, tomu

sa taktiež dostane sily, ktorú potrebuje

na zvládnutie svojej úlohy;

kto však vopred svoje sily zvažuje

a nevie, či na určitú úlohu postačia,

ten vidí iba svoje slabosti a napokon

je z toho frustrovaný so všetkými

dôsledkami.

Neočakávajme od života – od našich

blížnych, či rôznych situácií –

iba splnenie našich želaní typu „Čo

mi má život dať?“ Pokúsme sa túto

nezdravú sebeckú paradigmu vedome

zmeniť na „Čo ja môžem životu

dať?“

Kto raz mohol zažiť takú realizáciu

hodnôt postojom, ten už nikdy

nezabudne na to, čo je mienené logoterapeutickým

pojmom „transformácia

utrpenia v ľudský výkon.“

Je tým mienený výkon, čin konaný

pre druhého, prostý akt lásky – lásky

v božskom zmysle.

MUDr. Margaréta Černáková

margareta.cernakova@svetgralu.sk

7

Svet Grálu

22 | 2009


ROZHOVOR

podielu príjmu za prácu. Veľa ľudí

z vyspelých krajín sveta nie bezdôvodne

kritizuje roztvárajúce sa nožnice

medzi chudobnými a bohatými.

A keďže ľudstvo má na riešenie krízy

jediný recept, ktorý spočíva v ešte

väčšom raste, trpí tým aj životné

prostredie.

„Miliardové injekcie

sú zúfalý čin“

Helmut Creutz v rozhovore analyzuje aktuálnu

finančnú a hospodársku krízu

Ekonomický analytik Helmut Creutz

je už desaťročia známym kritikom súčasného

peňažníctva. Jeho prístup sa

od bežne zaužívaných odborných názorov

odlišuje hlavne tým, že niektoré aspekty

nášho finančného systému považuje

za deštrukčné pre spoločnosť ako

aj životné prostredie.

Dôvodom je, podľa jeho názoru, najmä

neprirodzený, exponenciálny rast peňažného

majetku vďaka úrokom a úrokom

z úrokov, čo je priamym protikladom prirodzeného

rastu hodnôt. Hovorili sme

s Helmutom Creutzom o súčasnom vývoji

hospodárskej a finančnej krízy.

8

Svet Grálu

22 | 2009

SG: Pán Creutz, nachádzame sa

v globálnej finančnej kríze; prekvapil

vás rozsah a načasovanie tejto krízy?

Krízy často prichádzajú prekvapivo,

a to aj vtedy, keď nevyhnutne

musia prísť. Príčinou je to, keď sa

v systéme jedna časť rozvíja oveľa

rýchlejšie ako celok, čo zákonite,

z matematických dôvodov, musí

viesť k zrúteniu. Táto rýchla expanzia

platí najmä pre vývoj peňažného

majetku a dlhov, ktorých úrokové

sadzby pohlcujú stále väčšiu časť

výkonnosti ekonomiky, čo v minulosti

nevyhnutne viedlo k znižovaniu

SG: Celý proces je už rozbehnutý,

pričom aj banky majú veľké

problémy. Pri núdzových programoch

na ich záchranu bola doposiaľ

najmenšou finančnou jednotkou

miliarda. Veľa ľudí zaujíma,

ako mohlo dôjsť až na také veľké

čísla. Ako sa tieto peniaze použili?

V médiách sa hovorí aj o tom, že

sa peniaze „spálili“. Ako si možno

toto „spálenie“ predstaviť?

Pojmy ako spálenie, odparenie,

zmiznutie v podstate vystihujú dramatické

dôsledky. Lepšie by ale bolo

povedať, že peňažný majetok sa prehral

v hre, pretože peniaze nikdy

nezmiznú a len zriedka sa stáva,

že niekto spáli zväzok bankoviek.

Ukončili sa aj nádeje na špekulatívne

zisky, a predovšetkým nádej na vrátenie

vypožičaných peňazí – a to je

práve ten problém s bankami. Keď

im ich dlžníci nebudú schopní splácať

pôžičky alebo čo i len úroky, bude

situácia kritická aj pre ne. Vďaka nízkym

úrokovým sadzbám na začiatku

tohto desaťročia mali ľudia v Spojených

štátoch založené nehnuteľnosti

až do výšky 100 %, často dokonca

aj viac… Keď stúpli úroky,

dostali sa dlžníci rýchlo do tiesne.

Neboli schopní spravovať svoje hypotéky,

nehovoriac o ich splácaní.

A keďže hypotekárne banky združili

svoje hypotekárne pohľadávky,

šikovne ich rozdelili na menšie časti

a v mnohých prípadoch ďalej predali

cez viacerých sprostredkovateľov,

došlo k reťazovej reakcii, „domino

efektu“, ktorý negatívne postihol

všetky banky.


ROZHOVOR

SG: Vráťme sa však naspäť do Európy,

kde sa snažíme podporiť banky

štátnymi zárukami. Mali by sme sa

obávať, že záruky budú reálne uplatnené

a daňoví poplatníci to zaplatia?

Ako to už býva, doplatí na to ten

posledný. Je ťažké povedať, kto konkrétne

to bude. Teoreticky je zodpovedný

ten, kto dlhy spôsobil. Ale

keď sa už pohľadávky nedajú získať

späť, potom sa to týka celej verejnosti,

najmä keď v bankovom sektore klesá

miera dôvery. A až potom prichádza

k vlastnej kríze, teda k dôsledkom

v hospodárstve, ktoré sa začínajú

prepúšťaním a zatváraním celých firiem.

Pokiaľ spolu s poklesom masovej

kúpnej sily porastú aj menové obmedzenia,

dôjde k ďalšiemu oslabeniu

hospodárskeho kolobehu.

SG: Ako vôbec mohlo dôjsť k chybným

špekuláciám takého veľkého

rozsahu? Bolo to z čírej chamtivosti?

Chamtivosť pri tom tiež hrá svoju

rolu, ale tá tu bola vždy. Avšak bez

nadmerného rastu peňažného majetku

by sa chamtivosť nikdy nebola

mohla takto rozvinúť. Chyba teda

nie je v génoch človeka, ale v systéme,

ktorý umožňuje, aby človek

peniazmi zarábal peniaze – a to dokonca

na úkor ostatných, ktorí sa

tejto hry vôbec nezúčastnili. To neplatí

len pre špekulácie, ale aj pre

SG: Prečo je, podľa vás, štát

ochotný investovať také sumy do

súkromných podnikov, ktorými sú

teraz aj banky, ktoré peniaze proste

prešpekulovali, kým na najpálčivejšie

výdavky v sociálnej oblasti, na

vzdelávanie či infraštruktúru peniaze

opäť nie sú?

Pokiaľ dnes politici uvoľnia na sanáciu

bánk sto a viac miliárd, potom

je to zúfalý čin, pretože vedia, že bez

finančných injekcií by prebehla reťazová

reakcia bankových a následne

ešte rýchlejšie aj firemných bankrotov.

Chyba teda nie je v génoch človeka, ale

v systéme, ktorý umožňuje, aby človek peniazmi

zarábal peniaze – a to dokonca na úkor ostatných

SG: Kto konkrétne má teraz peniaze

z vládnych garancií, ktoré

boli poskytnuté bankám, ku komu

sa dostali?

Čo chýba bankám, inkasovali iní.

Začína to u tých, ktorí si vzali hypotéku

na lacno financovaný dom, alebo

u tých, ktorí potom svoj dom ďalej

predali za vyššie sumy. Tučné provízie

a zisky utŕžili aj realitní makléri

a sprostredkovatelia hypoték. V neposlednom

rade aj banky, ktoré vyplácali

svojim akcionárom nadmerné

dividendy. Niekoľko stoviek tisíc ľudí,

zainteresovaných na týchto peňažných

a burzových obchodoch, takto

v posledných rokoch inkasovalo na

mimoriadnych ziskoch a províziách

miliardy. Často spomínaní vrcholoví

manažéri predstavujú len špičku

ľadovca.

SG: Aj akcionári, ktorí predávali

svoje akcie v čase vysokých kurzov,

zhrabli zisk…

Áno. Keď padnú kurzy, ani na burzách

sa nič nepáli, ale ako v každom

kasíne sú tu víťazi a porazení, podľa

toho, kedy človek nakúpil alebo predal.

všetky úrokové platby. Zakaždým,

keď niekto získava peniaze bez toho,

aby odovzdával istý výkon, musia

za to iní zaplatiť, prípadne vykonať

zodpovedajúcu prácu. A na základe

nadmerného rozvoja peňažného majetku

a s ním aj kapitálových nárokov

na národný produkt, stále klesá

podiel pre pracujúcich. Keď si uvedomíme,

že v Nemecku v roku 1950

na 100 mariek pripadalo zadĺženie

60 mariek, zatiaľ čo v súčasnosti je

zadĺženie ( v zmysle starej meny) až

330 mariek, vidíme vo vývoji zreteľný

trend. Medzitým klesá pracovný príjem

nielen relatívne, ale dokonca aj

absolútne. V posledných desiatich

rokoch stúpol hospodársky výkon

o 508 miliárd, čisté mzdy však len

o 105 miliárd, zatiaľ čo bankové výnosy

z úrokov stúpli o 133 miliárd

a celkový peňažný majetok o 2 753

miliárd. Je evidentné, že výnosy vyleteli

závratne. Kým kúpna sila pracujúcich

ľudí klesá, stúpa u bohatnúcej

menšiny, ktorá však peniaze neutráca,

ale ich sporí, a tým problém

ešte viac narastá.

Ale či sa tieto procesy dajú ešte ubrzdiť

tak, aby boli pre široké masy obyvateľstva

únosné, to je otázka.

SG: Tieto opatrenia tiež nesmierne

zvyšujú zadĺženie štátu…

Napríklad zadĺženie Nemecka

stúplo už medzi rokmi 1970 a 2007

zo 63 miliárd na asi 1 606 miliárd eur.

A šialené je to, že nám toto zadlžovanie

neprinieslo žiadny úžitok! Nepostavili

sa za to žiadne cesty ani školy,

ani sa nezvýšil počet zamestnancov

v štátnej správe. Všetky nové pôžičky

vo výške okolo 1,5 bilióna eur natiekli

takmer v plnej výške do úrokových

poplatkov.

SG: …aby uspokojili kapitálové

nároky?

Áno. A tým urobili bohatých ešte

bohatšími! Na úkor celku!

SG: Čo bránilo tomu nechať

banky, ktoré prešpekulovali svoje

imanie, proste zbankrotovať?

Z hľadiska výlučne trhového hospodárstva

by to bola správna cesta,

9

Svet Grálu

22 | 2009


ROZHOVOR

akceptovateľná v prípade jednej, viac-

-menej izolovanej banky. Ale vzhľadom

na zložitosť a neprehľadnosť

bankového systému by následky boli

katastrofálne.

SG: Aké by boli následky, keby

sme nechali všetky nezdravé banky

ísť do konkurzu?

Potom by zbankrotovali nielen

všetky firmy, ktoré sú svojimi pôžičkami

od bánk závislé, ale zrútil by sa

celý hospodársky systém. Je otázne, či

by ľudia boli aj naďalej trpezliví. Už

prvé nepokoje by mohli viesť k zániku

demokracie.

SG: Bolo by riešením, keby štát

prevzal zaistenie pôžičiek?

Zoštátnením všetkých bánk by sa na

skutočnosti nič nezmenilo. Navyše sa

musíme poučiť z toho, že práve štáty

so svojimi štátnymi bankami utrpeli

najťažšie straty. V snahe zabrániť podobnému

vývoju v budúcnosti je treba

začať s riešením skutočných problémov.

Napríklad s tým, že zisk, t. j. úrok,

pri nasýtení v dôsledku nedostatku peňazí,

čoho sme svedkami v súčasnosti,

neklesol na nulu, ako u iných ziskov

pri nedostatku na komoditných trhoch.

Pretože ak sa mi teraz úroky na sporení

nezdajú dostatočné, už nevložím

svoje peniaze do banky. Takýmto zadržiavaním

peňazí sa nielen zabraňuje

poklesu výšky úrokových sadzieb, ale

vedie to až ku kolapsu kolobehu peňazí.

Padnú ceny, hospodárstvo bude

trpieť nedostatkom peňazí a nastúpi

deflačná špirála.

SG: Prejdime do Spojených štátov:

prezident Obama, do ktorého

vkladá nádeje celý svet, stojí už na

začiatku svojho funkčného obdobia

pred veľkou hromadou sutín

v hospodárskej, finančnej i politickej

oblasti. Považujete jeho núdzový

program v biliónovej výške za zmysluplné

opatrenie?

10

Svet Grálu

22 | 2009

Je to podobné ako vo väčšine krajín:

ľudia sa týmito opatreniami snažia

zbaviť napätia z krízy, ktorá v skutočnosti

nie je krízou bánk, ale celého

systému. Za cenu veľkých strát

tým prechodne dôjde k stabilizácii,

avšak ďalšia kríza bude o to ťažšia. To

je dôvod, prečo potrebujeme napraviť

chyby v systéme.

SG: Cez menovú reformu teda

pravdepodobne cesta nevedie.

Musela by to byť skutočná reforma

menového systému. Iba vyvlastnenie

súkromného majetku zámenou dostupných

peňazí za iné peniaze, čím by

sa stratil peňažný majetok v prospech

dlžníkov, by bolo iba kusým dielom,

pretože by sa tým nenapravila chyba,

ktorá bola príčinou problému.

SG: A táto chyba má príčinu v úrokoch

a úrokoch z úrokov?

S úrokom a úrokom z úrokov to

skutočne súvisí, ale v žiadnom prípade

by nemalo ísť o odstránenie

alebo zákaz úrokov. Úroková sadzba

je predovšetkým pri ekonomickom

rozbehu dokonca nevyhnutná, aby sa

dal nedostatok peňazí na trhu rýchlejšie

prekonať. Rovnako je nevyhnutné,

aby úrokové sadzby s rastúcim rozvojom

trhu klesali, a tým súčasne neutralizovali

nadradenosť hodnoty peňazí

hodnote tovaru a práce. S takými

peniazmi by sa mali s rastom ekonomiky

výšky úrokov postupne znižovať.

Prerozdeľovací účinok by zmizol

rovnako ako vynútený rast, ktorému

v súčasnosti obetujeme svoje životné

prostredie. Už pred sto rokmi spoločenský

reformátor Silvio Gesell ukázal

cestu k takejto menovej reforme

a aj anglický ekonóm John Maynard

Keynes vo svojom najvýznamnejšom

diele z roku 1936 tiež navrhol

udržiavacie náklady na peniaze

ako stimulujúce zásahy do hospodárstva.

Vo svojom diele uvádza, že by

išlo o rozumnú cestu, ako sa pozvoľna

zbaviť rôznych nevyhovujúcich foriem

kapitalizmu, ktoré v dnešnej dobe zažívame

v obzvlášť extrémnej forme.

SG: Aká je vaša prognóza ďalšieho

vývoja v súčasnom globalizovanom

svete? Možno očakávať obrovskú infláciu,

stagfláciu alebo defláciu?

Zo súčasnej situácie sa môže vyvinúť

všetko – inflácia, stagflácia alebo

deflácia, a to aj v rôznom poradí. Pravdepodobne

by nás najskôr mohla postihnúť

deflácia, ale nakoniec to môže

skončiť infláciou, ako sa to stávalo

v minulosti pri oddlžovaní štátov. Inflácia

pritom zmaže nielen dlhy, ale aj

peňažný majetok. A to celé sa potom

nazve menovou reformou.

SG: Otázka, ktorá sa dotýka snáď

každého: ako zachrániť aspoň časť

svojich úspor počas krízy, ktorá sa

môže vrátiť s ešte väčšou silou? Môžete

nám niečo odporučiť?

Nie som prognostik a už vôbec nie

investičný poradca. Analyzujem len

to, čo sa už stalo, aby som spresnil pozadie

a príčiny. Všetky odporúčania,

či kupovať pšenicu, zlato alebo čokoľvek

iné, vyvolajú len ďalšie špekulačné

vlny, ktorým budeme musieť nakoniec

všetci čeliť. Radšej by som ľudí vyzval,

aby sa zaujímali o vnútorné chyby systému

a zapojili sa do ich objasňovania

a prekonávania – to by bolo pre nás

všetkých teraz to najcennejšie.

SG: Pán Creutz, ďakujem vám za

podnetný rozhovor!

Paul Schmitt

paul.schmitt@svetgralu.sk


Rupert Sheldrake je jedným z najdiskutovanejších

biológov súčasnej doby.

Jeho teória o „morfogenetických (utvárajúcich)

poliach“ vyvolala v 80-tych rokoch

ďalekosiahle spory a renomovaný

vedecký časopis „Nature“ vtedy označil

Sheldrakeovu knihu s touto teóriou za

„najlepšieho kandidáta na pálenie kníh

v tomto storočí“.

Dnes si Sheldrakeove teórie všímajú bádatelia

z najrôznejších oblastí, napríklad

z oblasti výskumu vedomia. Sheldrake

patrí k nemnohým vedcom, ktorí

sa neboja skúmať javy, ktoré stoja mimo

záujmu etablovaných vied: napríklad telepatia

u zvierat, fantómové bolesti, pôsobenia

modlitieb, telepatické spojenie

medzi matkami a ich kojencami, alebo

prenos myšlienok pri používaní telefónov,

e-mailov atď. Tohto bádateľa obzvlášť

zaujímajú fenomény všedného

života, s ktorými sa už každý aspoň raz

stretol a ich charakter nás nabáda k zamysleniu.

Redaktor Sveta Grálu doktor

Jens Rohrbeck sa zhováral s Dr. Rupertom

Sheldrakeom v jeho dome v londýnskej

štvrti Hampstead.

SG: Paranormálne javy fascinujú

mnoho ľudí. Ako je možné, že sa

veda o ne zaujíma tak málo?

Príčiny tohto stavu musíme hľadať

už v 18. storočí. Intelektuáli boli

vtedy presvedčení o tom, že pokrok

sa dá dosiahnuť iba prostredníctvom

vedy a rozumu. Bola to doktrína

osvietenstva. Bojovali proti

všetkému, čo považovali za poveru,

či to bolo náboženstvo, mágia, čarodejníctvo

alebo to, čo dnes nazývame

paranormálnymi javmi. Súčasné

školstvo vychádza priamo

z osvietenstva. Každý vzdelaný človek

teda vie, že paranormálnym javom

nemá veriť. V populárno-vedeckých

programoch a populárnych časopisoch

sú paranormálne javy popisované

veľmi povrchne a seriózne

časopisy sa týmito témami nezaoberajú.

A ak predsa len, tak vždy

Rozhovor s Rupertom Sheldrakeom

Siedmy zmysel

človeka a zvierat

Čo sa skrýva za paranormálnymi javmi?

Čomu sa vyhýba veda?

11

Svet Grálu

22 | 2009


ROZHOVOR

rýchle uvádzajú opačný názor s citátom

skeptika, z ktorého vyplýva,

že to všetko je nezmysel. V serióznych

televíznych alebo rozhlasových

programoch BBC je vždy prítomný

nejaký skeptik, aby bolo možné takéto

vysielanie voľajako ospravedlniť.

Malá skupina ľudí sa dokonca

živí tým, že vystupuje v úlohe mediálnych

skeptikov… Ide teda o klasické

tabu, ktoré sa neustále obhajuje.

Existujú dokonca aj organizácie

vedeckých skeptikov, ktorých cieľom

je zabrániť vážnejším diskusiám

o týchto témach v serióznych médiách,

alebo na pôde vzdelávacích inštitúcií.

Je to niečo ako inkvizičné

hnutie, ktoré chce zabrániť kacírskym

náukám.

SG: Je to vojna názorov medzi

materialistami a ľuďmi, ktorých

predstavy presahujú hmotné?

Áno, je to vojna názorov. V súčasnosti

sa cítia materialisti ohrození.

Aj to je dôvod, prečo v posledných

12

Svet Grálu

22 | 2009

rokoch dochádza k takému silnému

nárastu radikálneho ateizmu sprevádzanému

veľkým počtom ateistických

kníh. Prebiehajú akési križiacke

ataky, ktorých cieľom je znovu si získať

vzdelané vrstvy a zastaviť úbytok

ľudí s ateistickými predstavami.

Materialistov znepokojuje, že o paranormálne

javy, celostnú medicínu

a širší pohľad na

život sa zaujíma

čoraz viac ľudí. –

Boli presvedčení

o tom, že náboženstvo

jednoducho

zanikne,

ale v skutočnosti

k tomu nedochádza.

Ateisticky

a materialisticky

zmýšľajúci ľudia

sú preto stále agresívnejší.

SG: Myslíte si,

že sa azda pod

povrchom pripravuje

niečo

ako zmena paradigmy?

Myslím si, že

skôr ide o to, čo

sa smie verejne

hovoriť. Ak urobíte anketu medzi

lekármi, vedcami alebo absolventmi

univerzít, zistíte, že mnohí sú presvedčení

o tom, že javy ako je telepatia

skutočne existujú, a že celostná

medicína môže byť prospešná. Vždy

keď mám prednášky vo vedeckých

inštitúciách, po ich skončení prichádzajú

ku mne jednotliví poslucháči

a hovoria: „Je veľmi zaujímavé, čo

hovoríte. Sám mám rovnakú skúsenosť,

ale so svojimi kolegami o tom

nemôžem hovoriť!“ Pýtam sa ich

teda: „Prečo? Keby ste hovorili o tom,

čo vás i ostatných skutočne zaujíma,

bolo by to pre vás všetkých omnoho

zábavnejšie.“

SG: Ako sa pozeráte na populárnu

teóriu, podľa ktorej nie je len

jeden vesmír, ale ich existuje nespočetné

množstvo?

Táto ateistická teória tvrdí, že náš

vesmír je len jedným z triliónov alebo

kvadriliónov ďalších, aby sa mohlo

povedať, že náš život je výsledkom

náhody. A tým sa stvoriteľ, ktorý

všetko do posledného detailu vyladil,

javí zbytočný. Všetky možnosti

sú otvorené, ale my môžeme vedieť

len o tom vesmíre, v ktorom žijeme.

Teraz by sme sa mohli pýtať: aké dôkazy

hovoria v prospech existencie

týchto kvadriliónov vesmírov? Na to

samozrejme niet žiadnych dôkazov,

ale niektorí i napriek tomu tvrdia, že

je to lepšia hypotéza, pretože vďaka

nej nepotrebujeme žiadneho Boha.

SG: Venujme sa teraz vašim experimentom

s telepatiou. Myslíte si,

že všetci máme telepatické schopnosti

a dokážeme tak prijímať myšlienky

od iných ľudí?

Určitú úroveň telepatických schopností

má pravdepodobne väčšina ľudí.

Skúmal som najrozšírenejší druh telepatie

v modernom svete, a to telepatiu

pri telefonovaní, keď nám

zavolá niekto, na koho práve myslíme.

Takýto zážitok pozná 80 percent

ľudí, ale viac-menej pri žiadnej

ľudskej schopnosti nemôžeme očakávať

100 percent. Myslím si, že telepatia

je normálna schopnosť a je to

aj prirodzený prostriedok komunikácie

zvierat. Veľká časť mojich výskumov

sa týkala psov, ktorí vedeli

kedy sa vráti ich pán domov, alebo

mačiek, ktoré sa bránili návšteve zverolekára

a zmizli vždy, keď ich pán

chcel k nemu vziať. Pustil som sa do

týchto výskumov, pretože podobné

udalosti sú veľmi rozšírené a mnoho

ľudí už niečo také zažilo. Radšej skúmam

prípady, ktoré sú normálne

a všedné. Momentálne sa zaoberám

automatizovanými telepatickými


ROZHOVOR

experimentmi prostredníctvom internetu

alebo sms správ, ktorých sa

môže každý zúčastniť tak, že sa jednoducho

prihlási na mojej internetovej

stránke (www.sheldrake.org). Doterajšie

výsledky veľmi zreteľne vylučujú

akúkoľvek náhodu.

SG: Keď sa teraz ukáže, že sme

všetci skutočne prepojení, nebude

to viesť k úplne inému svetonázoru,

inému sebaponímaniu?

To je presne dôvod, prečo tento výskum

vyvoláva spory. Konvenčný názor

hovorí, že náš duch nie je ničím

iným, než výsledkom aktivity nášho

mozgu a zostáva obmedzený na

priestor našej hlavy. Ak môj zámer

niekomu zavolať vníma určená osoba

aj na vzdialenosť stoviek kilometrov

ešte skôr, než skutočne zavolám, tak

to znamená, že moje myšlienky nezostávajú

iba v mojom mozgu, ale

siahajú ďaleko za hranice mojej hlavy.

Znamená to tiež, že sme s ostatnými

ľuďmi a naším okolím spojení oveľa

užšie, než si pripúšťame.

SG: Existuje fyzikálne vysvetlenie

tohto pôsobenia?

Účinok telepatie nestráca silu ani

so vzrastajúcou vzdialenosťou. Existujú

fyzikálne javy, ktoré sa vplyvom

vzdialenosti neoslabujú. Najdôležitejším

je tzv. kvantové entanglovanie

(vzájomná previazanosť dvoch

fyzikálnych systémov). Keď dve častice,

ktoré boli súčasťami rovnakého

systému, od seba oddelíme,

napriek tomu zostávajú prepojené

tak, že zmena jednej má ihneď vplyv

na druhú, a to nezávisle od vzdialenosti.

Netvrdím, že telepatia spočíva

na kvantovom entanglovaní, ale

ten proces je podobný. Moje vlastné

vysvetlenie znie, že členovia jednej

sociálnej skupiny sú prepojení tzv.

morfickým poľom. Keď sa títo členovia

od seba vzdialia, toto pole sa

roztiahne a udržuje spojenie medzi

PRÍPAD NKISI: AKO PAPAGÁJ ČÍTAL MYŠLIENKY

Doposiaľ najneobvyklejší zdokumentovaný prípad telepatie medzi človekom

a zvieraťom sa týka papagája sivého nazývaného aj Nkisi. Istá

pani, Aimee Morgana, naučila podľa vzoru Irene Pepperbergovej svojho

papagája Nkisi hovoriť. Tento operenec nielenže hovorí (s americkým

akcentom) v celých vetách so slovnou zásobou 1200 slov, ale dokáže dokonca

aj čítať myšlienky svojej majiteľky. Aimee zaznamenala s Nkisi

viac než 600 takýchto udalostí. Uvádzame niekoľko príkladov: „Práve

som myslela na to, že zavolám Robovi, a siahla som po telefóne. Nkisi

povedal: „Ahoj, Rob“, kým som sa chystala vytočiť číslo.“

„Čítam si vetu: Čím černejšia bobuľa, tým sladšia je šťava, a Nkisi v rovnakom

okamihu povedal: Tomu sa hovorí čierna!“ „Bola som v miestnosti

na inom poschodí, ale Nkisi ma dole počul. Prezerala som si kopu

rôznych pohľadníc a pri pohľade na obrázok s fialovým autom som si pomyslela:

„Aký je to nádherný fialový odtieň“. V tej chvíli Nkisi z horného

poschodia povedal: „Ó, jéj, pozri sa na tu krásnu fialovú“. Keď sa potom

Aimee dozvedela o práci Ruperta Sheldrakea s telepatiou domácich zvierat,

skontaktovala sa s ním a spoločne uskutočnili štúdiu, aby preverili

Nkisiho schopnosti. Z jeho slovnej zásoby bolo vybraných 20 určitých

slov, napríklad „kvetina“, „telefón“, „fľaša“ a k tomu pripravené zodpovedajúce

fotografie, vybrané nezávislým tímom. Tieto obrazy boli Aimee

predkladané v inej miestnosti, pričom ju a Nkisiho súčasne filmovali zosynchronizované

kamery. Zatiaľ čo si na hornom poschodí Aimee v dvojminútových

intervaloch prehliadala obrázky, Nkisiho poznámky sa nahrávali

a hneď nato boli vyhodnotené. Výsledky boli vysoko veľmi presvedčivé

– s určitosťou vylučovali akúkoľvek ich náhodnosť. Napriek vedecko-štatistickému

vyhodnoteniu je videonahrávka tohto experimentu

je taká pôsobivá, že v divákovi neostane ani stopa pochybnosti o telepatických

schopnostiach tohto neobvyklého papagája.

nimi i naďalej. To je základ telepatie.

Možno sa ukáže, že morfické polia sú

podobné kvantovým poliam, ale nemusí

to tak byť. Jednoducho nevieme

dosť o tom, ako sa dá kvantová teória

aplikovať na živé organizmy.

SG: Vo vašej teórii morfických

polí je veľmi zaujímavý pojem rezonancie.

Veci, ktoré majú rovnaké

kmitanie – a sú teda rovnakého

druhu – sa môžu vzájomne

ovplyvňovať. Zdá sa, že týmto princípom

sa riadia aj myšlienky. Veď

napríklad i medzi rovnako zmýšľajúcimi

ľuďmi predsa vzniká spojenie

či rezonancia.

Áno, morfická rezonancia je založená

na princípe rovnorodosti – ako

všetky formy rezonancie. Myslím si,

že tento druh rezonancie funguje

nielen v priestore, ale i v čase. A tým

vzniká základ pamäti v prírode. To

je moja hypotéza.

SG: Nehmotné skutočnosti už asi

z princípu nemožno dokazovať pomocou

hmotných nástrojov...

Dôkazy o vedomí možno predsa

získať prostredníctvom vedomia.

Či sú takéto dôkazy presvedčivé,

závisí od uhla pohľadu. Niektoré

štúdie napríklad dokladajú, že ľudia

prostredníctvom komunikácie

13

Svet Grálu

22 | 2009


ROZHOVOR

s duchmi získavajú informácie, ku

ktorým by sa normálnou cestou nemohli

dostať. Parapsychológovia

vedú o tom neustále debaty. Predpokladajme,

že som médium. Navštívite

ma a ja vám poviem veci, ktoré

by som normálne nemohol vedieť,

údaje vrátane mien členov vašej rodiny,

kedy mali vaši rodičia svadbu

atď. Dokazuje to teraz, že komunikujem

s vašou zomrelou babičkou?

Odkiaľ viete, že som tieto informácie

neprijal telepaticky, prostredníctvom

vašich myšlienok? Pretože vy

predsa všetky tieto veci viete?! Táto

hypotéza sa nazýva Super Psi. Vychádza

z toho, že médiá sú veľmi citlivé

na telepatiu a týmto spôsobom

prijímajú všetky informácie.

SG: Je menej obvyklé, že by človek

telepaticky prijímal niečo od neznámych

osôb?

Áno, častejšie dochádza k tomu, že

človek prijíma veci od ľudí, ktorých

pozná.

SG: Počas letu zo Spojených Emirátov

na Filipíny som sedel vedľa

muža a náhle som zachytil myšlienku,

že sa jeho matka pokúša

s ním spojiť, a povedal som mu

to. On potom, počas medzipristátia

v Dubaji, zavolal svojej matke

a ukázalo sa, že sa ho naozaj snažila

dovolať, pretože nevedela, kde

práve je. Mne sa takéto veci stávajú

opakovane…

Zrejme ste na to veľmi senzitívny.

To znamená, že tieto veci púšťate do

svojho vedomia. Väčšina ľudí by ich

14

Svet Grálu

22 | 2009

potlačila, alebo by si povedali: „Ó,

to je len bláznivá myšlienka, tým sa

ďalej nebudem zaoberať.“ Pravdepodobne

by sa takéto schopnosti rozvinuli

u väčšieho počtu ľudí, pokiaľ

by podobným myšlienkam venovali

väčšiu pozornosť.

SG: Výskumníci z „Princeton

Anomalies Research Laboratory“

v USA preukázali vplyv myšlienok

na stroje a počítače. Iní skúmali

pôsobenie na rastliny a zvieratá.

Pokiaľ majú myšlienky vplyv

na hmotný svet a na živé bytosti,

potom tu predsa ide o niečo silné,

a vynára sa tak predstava, že človek

silou myšlienky môže pozitívne

ovplyvniť množstvo problémov.

Tiež si myslíte, že máme oveľa väčšiu

zodpovednosť, než si chceme

priznať, a že dôsledky našej myšlienkovej

činnosti siahajú omnoho

ďalej, než sa všeobecne pripúšťa?

Keď pripustíme, že myšlienky môžu

ovplyvňovať iných ľudí a naše okolie,

potom nesieme zodpovednosť za to,

čo si myslíme – rovnako ako za to, čo

vravíme a konáme. Populárne knihy

o pomoci sebe samému predpokladajú

silu myšlienok ako niečo samozrejmé.

Niet pochýb o tom, že naše myšlienky

a zámery ovplyvňujú spôsob, akým

vnímame svet, čo prežívame a čiastočne

aj to, čo sa stane. Nakoľko sa to

zakladá na paranormálnych vplyvoch

alebo jednoducho na normálnej psychológii,

to je už ďalšia otázka. Faktom

je, že optimistickí ľudia sú všeobecne

úspešnejší než pesimisti, ktorí

sa stále obávajú, že zlyhajú…

SG: Ako je to s predtuchami? Dochádza

k nim, podľa vašich skúseností,

často?

Existuje mnoho dôkazov o tom,

že zvieratá môžu napríklad vopred

vytušiť zemetrasenie. Ale nie všetky

zvieratá. Aj ľudia mávajú predtuchy

alebo prorocké sny. Ale k tomu nedochádza

vždy, aj keby to bolo dôležité.

Nedávno som mal poučný zážitok,

keď sa ma pokúsil pripraviť o život

istý muž; prišiel po prednáške

za mnou a s úmyslom zabiť ma zabodol

mi do nohy nôž. Mal som nejakú

predtuchu? Nie! Mal niekto iný

z ľudí, ktorí sa konferencie zúčastnili

a majú záujem o výskum vedomia,

nejakú predtuchu? Nie! Môj hostiteľ,

Dr. Larry Dosedy, autor niekoľkých

kníh o celostnej medicíne, ma

po mojom pobyte v nemocnici prijal

u seba. Práve dokončil rukopis

s názvom „Sila predtuchy“ a poprosil

ma, aby som si ho prečítal kvôli korektúre.

Mal azda on nejakú predtuchu?

Nie!

Z toho vyplýva, že to nefunguje

vždy. Ale to sa v oblasti biológie týka

všetkého. Pokiaľ ide o biológiu alebo

človeka, vôbec nič nemožno predvídať

s úplnou presnosťou.

SG: Veľmi pekne vám ďakujeme

za rozhovor a veľa úspechov vo vašej

práci – a samozrejme, prajeme

skoré uzdravenie vašej nohy.

Dr. Jens Rohrbeck

jens.rohrbeck@svetgralu.cz


DOBRÉ SILY

ČLOVEKA

NEOPÚŠŤAJÚ,

KEĎ SI

DOKÁŽE STÁŤ

ZA SVOJÍM

Zdeněk Křivka

Chodí vzpriamený, bez paličky, má

zdravú farbu v tvári, pevné názory,

pevný postoj k životu, vieru v Boha. A pritom

v päťdesiatych rokoch prešiel siedmimi

komunistickými tábormi, v časoch,

keď bolo väznenie najhoršie a keď mnohí

väzni neprežili kruté bitky, mrazy, zlé

hygienické podmienky. Komunistom sa

nepodarilo zničiť jeho zdravie, nepodarilo

sa im ho dokonca ani ponížiť a zraziť

na kolená. Zdeněk Křivka si naopak

v dobe, keď mu bolo najhoršie, upevnil

svoj postoj k životu a vyriešil svoju

osobnú otázku viery a spravodlivosti.

V tábore našiel vnútornú slobodu ducha,

lásku k životu a zistil aj to, akú silu má

ľudské slovo, priateľstvo a že základným

zákonom stvorenia je pohyb, ktorý pomáha

prežiť i v tých najťažších životných

podmienkach.

Vo Vašom živote bol zrejme zlomovým

okamihom februárový

komunistický prevrat. Ako ste tú

dobu vnímali, čo ste prežívali?

Od samého začiatku mi bolo úplne

jasné, že komunistická myšlienka pre

mňa nepripadá do úvahy. Podvedome

som ju dával do paralely s nacizmom,

s osobnými negatívnymi zážitkami,

ktoré nemožno vymazať. Po februári

1948, keď som študoval na Filozofickej

fakulte v Brne dejepis a zemepis

(neskôr ešte nemčinu), som sa

vo svojich názoroch len utvrdil. Bolo

mi jasné, že 25. február znamená

zničenie demokracie a tým pádom

aj zničenie osobnej slobody. Na fakulte

sa vytvorila takzvaná „akčná

trojka“: traja študenti, ktorí ovládali

celú fakultu, jeden z nich bol Šabata.

Doslova a do písmena rozhodovali

o osudoch všetkých študentov

i profesorov. Asi tridsať percent

ľudí vylúčili, pričom hlavným kritériom

bol sociálny pôvod. Mne bol

dočasne zabavený index, pretože som

„Korekcia“ v tábore Vojna

pri pohovore s kádrujúcou trojicou

neprejavil žiadne veľké nadšenie nad

novým poriadkom, ale pretože bol

otec železničiar, čistku som nakoniec

prežil. Nebol som v žiadnej strane,

v Sokole áno, ale to ešte prešlo. Síce

som zostal na fakulte, ale hľadal som

príležitosť, ako svoj odpor voči komunizmu

aktívne prejaviť. Potom

som sa dozvedel o existencii protištátnej

skupiny, ktorú viedol môj

strýko, okamžite som sa nadšene zapojil.

Také ilegálne skupiny vtedy

15

Svet Grálu

22 | 2009


TÉMA

16

Svet Grálu

22 | 2009

vyrastali ako huby po daždi. A práve

tak rýchlo padali – dnes vieme, že

deväťdesiat percent z nich bolo pod

dozorom ŠtB prostredníctvom tajných

agentov.

O čo v tejto skupine šlo a akú ste

v nej hrali úlohu Vy?

Ako všetkým odbojovým skupinám,

aj nám išlo o udržiavanie povedomia

o tom, čo sa deje. Odbojovú skupinu,

ktorá sa neskôr stala osudnou celej

rodine, založil a viedol môj strýko

Petr, ktorý aktívne bojoval už proti

nacistom. Keď ho zatkli, podaril sa

mu neuveriteľný útek. Cestou, ktorú

sám pomáhal udržiavať a organizovať

a ktorou sa naši ľudia dostávali cez

Balkán a Stredný východ na Západ,

unikol do Francúzska. Po vojne sa

vrátil ako člen Benešovej osobnej

stráže do Československa, a keď komunisti

vo februári 1948 uchvátili

moc, pustil sa bez váhania do odboja

znovu. Bol presvedčený demokrat.

Pochopil, že komunisti a nacisti sú

jedna banda, čvarga a zberba. Ja som

robil v skupine spojku. Obchádzal

som, čo bolo treba. Skupina sa venovala

prevádzaniu ľudí cez hranice,

tlačila letáky atď. Ja som ani presne

nevedel, čím všetkým sa skupina zaoberá,

a ani som to vedieť nemal.

Tentokrát však strýko a celá skupina

skončili tragicky…

Áno. Do skupiny vpašovala ŠtB konfidenta,

a keď dospeli k názoru, že

situácia dozrela, udreli: 18. augusta

1949 o šiestej ráno si pre mňa prišli

do práce asi traja alebo štyria eštebáci.

Namierili na mňa pištoľ: ‚Dajte

ruky hore‘! Potom ma odviezli na

ŠtB na Příčnu ulicu v Brne. Zatknutý

bol aj otec a brat; mužská časť rodiny

zmizla vo väzení. Zostala len

maminka s dvomi sestrami. Keď ma

odovzdali vyšetrovateľovi, ten najprv

zamkol. Na stole už ležala zložka

Zdeněk Křivka. Bez toho, aby sa ma

čokoľvek spýtal, začal ma mlátiť päsťou.

Potom mi prikázal, aby som si

Veža smrti, bývalá

triedička uránu

kľakol na stoličku tak, že mi nohy trčali

otvorom dozadu. Musel som natiahnuť

ruky a na ne mi dal ceruzku.

Skúste si, ako dlho potrvá, kým vám

ruky ochabnú a ceruzka skĺzne. Vždy

keď mi spadla, dostal som facku ako

hrom, až som sa zvalil aj so stoličkou.

Trvalo to asi týždeň, kým sa spísal

protokol. Vo vyšetrovacej väzbe som

zostal asi 7 mesiacov. K výsluchom si

ma volali, kedy potrebovali.

Súd vás potom všetkých odsúdil

na mnoho rokov väzenia, strýka

dokonca na trest smrti…

Po skončení vyšetrovania a po mnohých

ďalších mesiacoch vo vyšetrovacej

väzbe konečne prišiel súd. Proces

bol rozčlenený do mnohých skupín.

Jedného človeka domlátili eštebáci už

pri výsluchoch, aj keď tvrdili, že vyskočil

z okna. Išlo o doktora Korejsa,

nášho rekordmana v skoku o tyči.

Sudcom bol v našom prípade Vojtech

Rudý: maďarský Žid, pravý proletár,

ktorý mal v páse asi tak sto dvadsať

centimetrov a tri brady. Úplne nenávistný

človek. Padli dokonca dva

rozsudky smrti – môj strýko a Rudo

Pohl, ktorý sa paradoxne poznal

osobne so sudkyňou, ktorá ho odsúdila.

Otec dostal pätnásť rokov, brat

dvadsať a ja osemnásť rokov.

Ako spomínate na ten rodinný

zväzok, v ktorom ste boli Vy, brat,

otec a strýko?

To všetko ešte vyplývalo z ducha

Masarykovej prvej republiky. Spoločenská

mentalita bola nesená

týmto duchom a my sme tým boli

všetci „nasiaknutí“. Strýko bol výborný

Sokol, cvičil skvelo na náradí,

vzájomne sme sa všetci navštevovali.

Strýko s otcom dokonca spolu

začínali v Košiciach po prvej svetovej

vojne, keď na Slovensko prichádzali

ľudia z Čiech a Moravy, aby tam

pomohli rozvíjať školstvo, dopravu,

administratívnu agendu… My sme


TÉMA

potom zo Slovenska chodievali

na Moravu a navštevovali sa, rodinná

spolupatričnosť nebola

nikdy pretrhnutá. Takže bolo

prirodzené, že sme aj v pofebruárovej

dobe pokračovali. O tom,

ako kruto potom so strýkom

Petrom vyšetrovatelia zaobchádzali,

sa dochovalo i jedno svedectvo

priamo zo súdnej siene.

Keď tam sedeli v rade vedľa seba,

spoluobžalovaný Slávo Skopal si

všimol, že strýko nemá topánky,

ale len papuče. Očami mu naznačil,

prečo má papuče? Strýko

to pochopil a vytiahol jednu

nohu. Všetky nechty na nohe

mal strhané. Bola to strašlivá,

krutá a bezohľadná temná doba.

V komunistických väzeniach

ste nakoniec prežili 11 rokov,

prešli ste postupne siedmimi tábormi.

Ako na tú dobu spomínate?

Čo bolo najhoršie?

To je odysea, ktorá by sa vošla do celej

knihy. Ale sú určité momenty, ktoré

vám zostanú v pamäti až do konca

života. Po zaevidovaní na ústrednom

tábore som bol najprv poslaný

na Mariánsku. Fáralo sa na šachte

Eva. Prvýkrát v živote som sa stretol

so šachtou, ale nikto sa vás nepýtal.

Dostali ste do ruky vŕtačku, zaviedli

vás na predok a tu budeš vŕtať. Keď

človek nesplnil normu, boli z toho

následky. Takže som začínal s polovičnou

stravou. Bol som tam pár

dní, keď raz vypukol v bani požiar.

Začal horieť hlavný prívodný elektrický

kábel. Jeho olovený plášť sa

rýchlo rozpúšťal a vytváral dusivý

plyn. Na našom poschodí vznikol poplach,

nevidel som ani na koniec svojej

natiahnutej ruky, tak tam bolo zamorené.

S mokrými vreckovkami na

tvári sme sa dali na útek, tí skúsenejší

nás viedli prestrieľanými komínmi

na povrch, inokade sa už nedalo.

Dvaja naši kamaráti to neprežili,

Zdeněk Křivka (1927)

Zdeněk Křivka sa narodil pred osemdesiatimi

dvomi rokmi v Spišskej Novej Vsi. Po

vyhlásení samostatnosti Slovenska v roku

1939 odišiel s rodinou do Brna, počas

druhej svetovej vojny bol krátko pracovne

nasadený v protektoráte, po februári 1948

sa zapojil do protikomunistickej odbojovej

skupiny, ktorú viedol jeho strýko Petr

Křivka. Skupina však bola prezradená

a v auguste 1949 rozprášená. Spoločne

so Zdeňkom Křivkom bol zatknutý aj jeho

otec, brat a strýko Petr, ktorý bol za svoju

odbojovú činnosť 21. júla 1951 komunistami

popravený. Zdeněk Křivka bol odsúdený

na 18 rokov, postupne prešiel siedmimi

pracovnými tábormi v Jáchymovskom

kraji i väznicou Leopoldov, od novembra

1952 bol dva a pol roka väznený v tábore

Barbora. Mnohokrát tam prešiel tzv.

korekciou (sprísnená väzba – pozn. red.), čo v tuhých mrazoch znamenalo

priame ohrozenie života. Křivka bol prepustený na amnestiu 10. mája

1960. Živil sa potom osem rokov ako čerpač vody, potom ako skladník na

železnici. Po novembri 1989 sa zapojil do aktivít Konfederácie politických

väzňov, kde sa venuje najmä publikovaniu článkov, a prednáškovej činnosti

pre verejnosť i školy. V tomto roku bola vydaná jeho učebnica občianskej

náuky Komunizmus v dvadsiatom storočí očami jeho obetí.

spadli do šachty. Takže to bol taký

zážitok „na privítanie“. Raz som zase

v šachte skúsil, čo je to absolútna tma.

To sme mali karbidové lampy, ktorým

stačila kvapka vody alebo väčší

zá chvev, aby vám zhasla. To sa stalo

práve mne. Našťastie som nikdy neprepadal

panike, nahmatal som potrubie

a šiel pozdĺž neho, až som vyšiel

von na svetlo. Človek si musí vždy

vedieť poradiť.

Vy ste boli spočiatku rýchlo premiestňovaný

z jedného tábora na

druhý. Čoskoro Vás odviezli na

tábor Vojna. Aj tam ste zostali len

asi dva mesiace…

Previezli ma na tábor ‚12‘ pri Hornom

Slavkove. Dvanástka bol veľký

tábor s viac než dvoma tisíckami

väzňov. Tam som bol okrem iného

v októbri 1951 svedkom presláveného

úteku väzňov zo šachty č. 14. Vtedy

skupina dvanástich väzňov na nočnej

zmene premohla bacharov a vydala

sa na útek k hraniciam. Ale jeden

z utečencov sa vrátil do tábora a zalarmoval

stráže. Tú noc zo 14. na 15.

októbra: naraz budíček. Okamžite

sme museli všetci nastúpiť; reflektory,

desiatky psov a stovky bacharov.

Nevedeli sme, čo sa deje. Prišlo

nákladné auto. Na zem doslova zhádzali

päť rozstrieľaných tiel. Potom

ich naskladali pred veliteľský barak

a my sme okolo nich museli prejsť.

Boli rozstrieľaní ako rešeto. Vedľa

stáli dvaja, ktorí to prežili: Karel

Kukal a Zdeněk Štich. Bola jesenná

noc, stáli tam bosí. Karel Kukal mal

prestrelenú nohu, Štich stál s úplne

neprítomným výrazom.

17

Svet Grálu

22 | 2009


Je niečo, na čo z tých čias spomínate

rád?

Práve po úteku väzňov zavládli v tábore

kruté podmienky. Striedali sa

nástupy, trestné brigády atď. Zhodou

okolností sme sa vtedy zišli

s bratom v tom istom tábore. Dobývali

sme pne v močiari. Bola to

nezmyselná buzeračná práca, pretože

to bolo pod haldou a bolo jasné,

že všetko bude o štrnásť dní zasypané.

Boli sme nevyspatí, unavení,

hladní, skrehnutí... Bol som už smrteľne

unavený a hovorím bratovi:

‚Asi tu zahynieme...‘ A on: ‚Nezahynieme!

Neboj! Všetko vydržíme!‘

Boli to úplne zázračné slová. To vo

mne zostalo ako vnem, čo znamená

sila ľudského slova v pravú chvíľu.

Už nikdy som potom podobnej slabosti

nepodľahol, ani keď som bol

ešte aj v horších situáciách. Už sa to

nikdy neopakovalo. Udržať si vnútornú

silu a vzdorovať bolo priam

životne dôležité. Myslím, že to bola

taká príprava na neskoršie udalosti,

ktoré ma postretli.

Potom ste sa po krátkom pobyte

v tábore Prokop, kam ste putovali

z „12“, dostali v novembri

1952 na Barboru…

Najhorší tábor v mojom živote. Barbora

bol najvyššie položený tábor

asi 1 070 metrov nad morom v Krušných

horách. Naši predkovia predsa

len vedeli, prečo hory nazvali krušnými.

Aj v júli človek v korekcii

cvakal zubami. Tam som sa stretol

s bacharom, zhodou okolností

z Brna, ktorý si na mňa zasadol. Nechcem

o ňom už dnes veľmi hovoriť

ani povedať jeho meno, ale práve

kruté horské podmienky neváhal

tento človek využívať proti väzňom.

Najhoršie to bolo vo februári 1954.

Vonku bol mráz tak medzi mínus

dvadsiatimi piatimi a mínus tridsiatimi

stupňami. Stáli sme na apelplaci,

dákych dvesto chlapov, a on

18

Svet Grálu

22 | 2009

nám zakázal stiahnuť si čapice na

uši. Apelplac bol skopaný breh a nad

ním bol veliteľský barak. Pri tých

mínus dvadsaťpäť či tridsiatich stupňoch

a ostrom vetre za desať minút

všetkým omrzli uši. Mokvalo mi

to ešte niekoľko rokov. Väzni museli

na nástupoch často počúvať aj

jeho strašné prejavy. Napríklad hovoril:

‚Z vašich žien urobíme k...y

a vaše deti vychováme v štátnych

útulkoch.‘ Pre tých, ktorí mali deti,

to bolo veľmi tvrdé. Ja som mal to

šťastie, že som v tom čase nemal

žiadne záväzky. Ale pretože som

si nedával pozor na ústa, odviedli

ma jedného dňa na veliteľský barak.

Vyzliekli ma donaha a nechali ma

tam hodinu stáť. Boli tam tak štyri

stupne. Nakoniec ma poslal ten bachar

prezliecť sa z pracovných handier,

čo veštilo nástup do korekcie.

Vonku bolo tých mínus dvadsaťpäť

až mínus tridsať stupňov. V korekcii

sa samozrejme nekúrilo. Okienkom

pod stropom padal sneh. To už je na

hranici prežitia. Musíte robiť všetko,

aby ste sa nejako hýbali. Pohyb je základný

zákon stvorenia. Telo môžete

donútiť ku všetkému, keď chcete.

Ako sa dá prežiť taká zima?

Musíte sa stále nejako hýbať. Ale rozhodujúca

je psychika, vnútorný stav.

Pokiaľ nepodľahnete depresii, nerúcate

sa z toho, nemáte strach, potom

prežijete. Pretože telo je úžasne

odolné a len čo sa trochu hýbete, nezmrznete.

A ten pohyb sa týka rovnako

tak aj ducha.

Ale čo vás držalo pri tom, aby ste

nepodľahli depresii?

Vôľa vzdorovať. Čo v týchto podmienkach

znamená vôľu žiť. Je tu priama

úmera. Ako povedal doktor Viktor

Frankl, ktorý prežil Osvienčim: úplne

presne sa dá spoznať, kedy človek

vzdá vnútorný boj. Taký človek sám

seba odsúdil na trest smrti. Všetci bez

výnimky, ktorí to nejakým spôsobom

vnútorne vzdali, v krátkom čase zahynuli.

U takých ľudí, ktorí sa hneď tak

niečoho nezľaknú, to pôsobí priam

obrátene. Čím tvrdšie sankcie, tým

viac sa upevňujete v tom, že nepadnete

na kolená. No a ja som mal obrovskú

výhodu v tom, že som bol slobodný

a tým pádom nevydierateľný.

Inak vydieranie skrz deti a manželky

považujem za najväčší zločin tej doby.


TÉMA

Pamätník Vojna, v rokoch 1947– 49 tábor pre

nemeckých vojnových zajatcov, v rokoch

1949–51 tábor nútených prác,

1951–61 väzenie pre politických väzňov

Po prepustení z korekcie na Barbore

ste mali byť pripravený na

ďalší zámer väzniteľov…

Mal na mňa zálusk táborový eštebák,

pretože som mal značný vplyv

na svoje okolie. Zmyslel si, že zo mňa

urobí konfidenta. Zavolal si ma: ‚Napíšete

zoznam všetkých, ktorí sú

s vami na izbe.‘ Okamžite mi došlo,

prečo to chce. Samozrejme vedel, kto

tam na izbe je. Chcel zoznam mien

a môj podpis. Ku každému menu by

si dopísal, čo potreboval. Ja som požiadavku

briskne odmietol. Eštebák

mi dal na rozmyslenie tri dni. Potom

si ma zavolal: ‚Máte to?‘ – ‚Povedal

som, že to nenapíšem.‘ Vztýčil sa

nad stolom, chvíľu sme si hľadeli do

očí – neuhol som. Potom naraz zreval:

‚von!‘ a mal som od neho pokoj.

Dobré sily človeka neopúšťajú, keď si

dokáže stáť za svojím. No človek musí

svoju pevnosť osvedčiť.

Špekulovali ste tam niekedy

s otázkou viery?

Nielen špekuloval. To bola pre mňa

kardinálna otázka. Na Barbore som

vybojoval oveľa dôležitejší životný

zápas než odolať šikane bacharov.

Rodičia ma vychovali vo viere, maminka

bola bigotná katolíčka, ale

človek, ktorý nechce vieru prijať

slepo, musí prejsť obdobím, keď si

sám všetko hodnotí a urovnáva. Ja

som tým prechádzal práve na Barbore.

Krízou viery som prechádzal na

tom najhoršom tábore práve vďaka

onomu bacharovi. Dokonca som si

kládol otázku, či Boh existuje alebo

nie? A potom som si kládol aj otázku

o princípe spravodlivosti. Ale onú

kardinálnu otázku o existencii Boha

som si tam zodpovedal kladne a to

je rozhodujúce. Takže som nakoniec

z toho všetkého vyšiel víťazne. Zostal

som nezlomený a duchovne posilnený.

Celkom naopak, než bol zámer

väzniteľov. Dnes niet takej životnej

situácie, ktorá by ma dokázala nejakým

spôsobom obrátiť naruby.

Na slobode ste sa potom ešte niekoľkokrát

stretli s oným bacharom

z Barbory. Aké boli tie stretnutia?

Stretli sme sa v Brne v MHD. Okamžite

sme sa samozrejme spoznali. Zareagoval

mŕtvou topornou tvárou.

Náhodné stretnutia sa niekoľkokrát

zopakovali. Posledné prebehlo raz

na konečnej trolejbusu. Vystúpil som

prostrednými dverami a hodil okom

po predku. Z predných dverí sa vysúvali

dve kanadské barly. Otočil som

sa a za barlami sa vysúvalo jeho telo.

Sotva sa vliekol. Keď vystúpil a oprel

sa o barly, podišiel som k nemu tak

na dva kroky a hľadeli sme si do

očí. Čo si myslel, neviem, ale ja som

si v duchu hovoril: tak vidíš, bol si

pánom nad životom a smrťou, teraz

sa sotva vlečieš a ja behám ako srnec.

Odvtedy som ho už nevidel.

Necítili ste nenávisť?

To je ďalší z dôležitých životných krokov.

Veľmi rýchlo som si po návrate

domov uvedomil, že s nenávisťou nemožno

žiť. Keď ste tam, je nenávisť

celkom prirodzená reakcia na to, čo

sa okolo deje. Napriek tomu si myslím,

že keby došlo na lámanie chleba,

nikto z nás by tam nebol schopný

niektorému bacharovi hoci len ublížiť,

vztiahnuť na neho ruku. Pretože

by sme sami seba zdegradovali. Nenávisť

je negácia, ktorá rozkladá život,

a ja som vnímal život ako radostnú

tvorbu. Nikdy som nenariekal, nikdy

som sa nesťažoval. Všetky prekážky

pre mňa boli niečo, čo sa musí prekonať

a čo je súčasťou života.

Teraz, vo vianočnom čase mi napadá

ešte posledná otázka. Ako

ste prežívali Vianoce v tábore?

Je nejaký silný okamžik, ktorý si

v tejto súvislosti vybavíte?

V komunistických väzniciach sa nepripúšťali

žiadne viditeľné prejavy,

ktoré by pripomínali že sú Vianoce:

pracovalo sa ako po iné dni či nedele,

balíčky z domu boli zakázané. Tvorili

sa teda malé skupinky rovnako ladených

kamarátov a ani ten najtvrd ší

útlak nemohol zabrániť oživeniu spomienok

na svojich blízkych a prežitie

daru Lásky Božej. Spomínam si,

že kňazi boli v tom čase posielaní do

korekcie, do toho väzenia vo väzení.

Svetská moc nevie, že duch je slobodný

a vnútornú slobodu neohrozí

ani zima, ani hlad a mreže. S láskou

v srdci sa za všetkých podmienok žije

lepšie.

Rozhovor viedla Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

V článku sú použité niektoré citácie Zdeňka

Křivku, ako ich uviedol pre Český rozhlas

v relácii Príbeh pamätníka zo zbierky Post

Bellum. So súhlasom Zdeňka Křivku sú zapracované

aj do tohto rozhovoru.

19

Svet Grálu

22 | 2009


udský slovník obsahuje tisíce slov,

Ľ no len nemnohé z nich sú také,

ktoré možno nazvať vznešenými.

Patrí medzi ne zaiste aj slovo sloboda.

Tvrdenie, že človek je korunou stvorenia,

môže znieť dnes, keď vidíme,

čoho všetkého je človek schopný, ako

cynický výsmech. A napriek tomu je

to pravda. Pretože všetko jeho konanie,

či už dobré alebo zlé, je možné len

v dôsledku toho, že dostal najväčší

dar, akého sa mu na cestu životom

mohlo dostať – dar slobodnej vôle.

Človek je jediným tvorom na planéte,

ktorý túto slobodnú vôľu má, je jediným

tvorom, ktorý má ducha. Človek

teda aj o použití slobody rozhoduje

celkom sám a môže konať dobré aj

zlé činy. Môže tým prinášať do sveta

svoje požehnanie alebo skazu.

Tak, ako je so sférou ľudského

ducha neoddeliteľne spojená slobodná

vôľa, tak je so slobodnou vôľou

neoddeliteľne spojená zodpovednosť

– za každú myšlienku, za každé slovo,

za každý čin. Sloboda človeka sa týka

len jeho rozhodovania. Dôsledky

rozhodnutí sú už mimo jeho vôle, sú

podriadené vyššiemu mravnému zákonu,

a je jedno, či to človek uznáva

alebo nie. Podmienkou uplatňovania

slobodnej vôle je schopnosť rozoznávať

dobro a zlo a poznávať neprekročiteľnú

čiaru medzi nimi. Tvrdenie,

že žiadna taká neprekročiteľná

čiara neexistuje, vedie priamou cestou

k potlačeniu slobody a uvoľňuje

priestor zlému konaniu. V individuálnej

sfére k individuálnemu zločinu,

vo verejnej sfére zanecháva za sebou

neľudskú históriu. Pretože históriu,

ktorá za sebou zanecháva hory mŕtvych,

potoky krvi a oceány sĺz, nemožno

nazvať ľudskou.

20

Svet Grálu

22 | 2009

V dôsledku slobodnej vôle má človek

vo svojom rozhodovaní a konaní

veľký rozsah – od anjela až k diablovi.

Pre mnohých ľudí je preto

ťažké nájsť v tomto veľkom rozpätí

správnu cestu životom. Pritom je to

prosté. Každá správna cesta má aj

jasný koniec a nesmie viesť do nepreniknuteľna,

tam sa utieka len nevedomosť.

Jasný cieľ, čisté myslenie

a dobré chcenie, pripraví aj svetlú

cestu a dobrý koniec. Ani v najťažších

životných situáciách nie je človek

vydaný na milosť a nemilosť temným

silám pokušenia, on sám sa musí

však dobrým silám otvoriť, musí sa

s nimi vnútorne spojiť, aby mu mohli

byť na pomoci. Musí teda otvoriť duchovnú

časť svojej bytosti, nezostať

uviaznutý vo svojej hmotnej, telesnej

substancii, pretože ak zostane k nej

pripútaný, nestane sa z neho nikdy

slobodná osobnosť, pretože sloboda

je atribútom ducha. V demokratickom

štáte bude podľa svetských zákonov

slobodným občanom, ale to

bude len tá vonkajšia sloboda. O jej

vnútornej hodnote nerozhodujú vonkajšie

podmienky, ale súlad s Božími

zákonmi. Podľa toho môže človek

žiť v naplnenej slobode, ktorá je

v súlade so zákonom dávania a prijímania,

alebo v prázdnej poživačnej

slobode, ktorá len berie a nič nedáva,

alebo v nepochopenej slobode,

ktorá je anarchická, ale nevedie ešte

ku zločinu. Najhorším zlyhaním je

však zneužitá sloboda, ktorá nič nedáva,

len berie a škodí, vedie v osobnom

priestore k individuálnemu zločinu

a vo verejnom priestore k masovým

zločinom totalitných režimov.

Udalosti v 20. storočí zdôraznili

ešte jeden dôležitý rozmer slobody,

a to svet vnútornej slobody. Pohyb

je jedným zo základných zákonov

vesmíru. Platí to teda aj pre vnútorný

vesmír človeka. Slobodný človek chce

tento pohyb vykonávať podľa vlastnej

slobodnej vôle. V totalitných režimoch

20. storočia – v nacizme a komunizme

– pri absencii vonkajšej

slobody to nebolo možné. Pre politických

väzňov v nacistických a komunistických

koncentračných táboroch

zostával tak len jediný priestor

slobody – priestor vnútornej slobody.

Toho, ak ja nechcem, nemôže

sa nikto zvonku zmocniť. V týchto

existenciálnych medzných situáciách

života je nesmierne dôležité zachovať

si v priestore svojej vnútornej

slobody neustály pohyb. A rozhodujúcim

vnútorným pohybom v týchto

situáciách je vôľa vzdorovať, a tým

vôľa k životu. Dokiaľ tá trvá, žije vnútorný

pohyb, a tým celá bytosť. Pretože

rezignácia skôr či neskôr prináša

koniec. Je to zároveň úsilie po

vyšších hodnotách života. Veď len „...

až úsilím po vyššom nadobúda celý

pozemský život skutočnú hodnotu...“

Láska je len vo vernosti. Láska

k slobode je teda len vo vernosti

slobode. Skutočne plná sloboda je

poznanie životnej úlohy a jej prijatie.

To znamená „život pod zorným

uhlom večnosti“. To je ideál,

ktorého naplnenie je tiež len vo vernosti

voči nemu – tá však stojí zato.

Pretože ideál je potravou duše a nádejou

života.

Zdeněk Křivka

zdenek.krivka@svetgralu.cz


2. diel

Tajomstvo zrodenia

Christopher Vasey Zákony inkarnácie

V prvom dieli tohto seriálu sme si vysvetlili,

že každý človek, ktorý prichádza

na svet, žil už pred narodením. Bytostné

jadro človeka, duch, je nehmotné,

a k fyzickému telu sa len dočasne pripojí.

Tento proces sa označuje ako inkarnácia.

Inkarnovať sa znamená doslova

„vteliť sa“. K inkarnácii ducha do tela dochádza

pred narodením. Ako to celé prebieha?

Akým spôsobom sa duch, ktorý sa

pred vtelením nachádza na onom svete,

priblíži k budúcej matke? Prečo sa spojí

práve s týmto zárodkom a nie s iným?

Čím to je, že sa duch narodí do tejto rodiny,

v tejto dobe a v tejto krajine?

ielo „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ vysvetľuje, že všetky

D

tieto udalosti sú riadené presnými

zákonitosťami a ako všetko dianie

vo stvorení, i každá inkarnácia podlieha

trom hlavným zákonom. Aby

sme mohli odhaliť tajomstvo narodenia,

musíme sa najprv podrobnejšie

zoznámiť s týmito zákonmi.

ZÁKON TIAŽE

ROZDEĽUJE

A TRIEDI

Zákon tiaže poznáme dobre

z hmotného života. Ten istý zákon

pôsobí rovnako aj na onom svete

a v duchovnej úrovni.

Čím je niečo hustejšie, tým je to

ťažšie a klesá nižšie. Čím je niečo

jemnejšie a ľahšie, tým viac zasa

stúpa nahor. Klesanie a stúpanie

prebieha tak dlho, kým ľudská duša

nedosiahne okolie s rovnakou hustotou.

Ako je napríklad teplovzdušný

balón príliš ľahký na to, aby zostal na

zemi, preto stúpa nahor a zastaví sa

vo výške, v ktorej má okolitý vzduch

rovnakú hustotu, ako v ňom obsiahnutý

vzduch.

Podľa zákona tiaže teda klesá

všetko, čo je oproti svojmu okoliu

ťažšie, a stúpa všetko, čo je ľahšie.

Zákon tiaže preto samočinne usporadúva

a rozdeľuje do zodpovedajúcich

úrovní všetko podľa určitej hustoty

a druhu.

To platí v malom i vo veľkom. Aj

rôzne úrovne vo stvorení sú rozdelené

podľa svojej hustoty. Práve

tieto úrovne sú dôležité na ďalšie

21

Svet Grálu

22 | 2009


SERIÁL

porozumenie procesu inkarnácie

a narodenia, preto sa nimi budeme

zaoberať podrobnejšie.

Na vrchole stvorenia ako ho poznáme,

vo veľkej vzdialenosti od

ťažkého hmotného sveta, sa nachádza

duchovná úroveň: najjemnejšia,

naj éterickejšia, najľahšia a najsvetlejšia

zo všetkých úrovní stvorenia.

Tam v „duchovnej ríši“, označovanej

často i ako raj, je aj pôvod

duchovného jadra človeka. Pod ňou

sa nachádza hustejšia, no stále ešte

veľmi éterická úroveň jemnohmotnosti:

takzvaný „onen svet“. Ďalej

pod nimi potom leží úroveň zložená

z ešte hustejších a ťažších materiálov:

je to hrubohmotnosť, ku ktorej patrí

aj naša planéta Zem.

Každá z týchto troch veľkých

úrovní stvorenia – duchovná,

jemnohmotná a hrubohmotná – je

rozdelená do ďalších medziúrovní,

tvoriacich početné prechody od najľahšieho

k najťažšiemu. Úroveň hrubohmotnosti

je napríklad pri pohľade

zhora zložená z jemnej, strednej

a hrubej hrubohmotnosti.

Keď tu pri opise určitých úrovní

používame výrazy „jemné“ a „éterické“,

nemá nás to zvádzať k predstave,

že to, čo sa nachádza v týchto

úrovniach, je len hmlisté a bez konzistencie.

Bytosti žijúce v nich prežívajú

svoje okolie rovnako konkrétne,

ako my vnímame svoje okolie

tu na Zemi, pretože sú rovnakého

druhu.

Všetko, čo prislúcha k určitej

úrovni alebo medziúrovni stvorenia,

je vždy svojím druhom od iných

úrovní odlišné. Rôzne druhy sa nemôžu

miešať alebo vzájomne splynúť,

môžu sa len navzájom spojiť.

Tak ani duch človeka, ktorý pochádza

z duchovnej úrovne stvorenia,

nemôže s fyzickým, hrubohmotným

telom splynúť, vzájomne sa môžu iba

spojiť. A k tomu práve dochádza pri

každej inkarnácii.

22

Svet Grálu

22 | 2009

STRÁŽCA PORIADKU:

ZÁKON ROVNORODOSTI

Druhý z troch veľkých zákonov

stvorenia spôsobuje, že „rovnaké“ –

teda všetko, čo je príbuzného alebo

rovnakého druhu – sa priťahuje, stretáva,

spája, kým protiklady sa odpudzujú,

oddeľujú a vzďaľujú.

Keď zmiešame dve odlišné látky,

ako je voda a olej, tým, že ich v uzavretej

nádobe pretrepeme, tie sa podľa

zákona rovnorodosti zase ihneď oddelia,

aby opäť vytvorili dve samostatné

látky. Vo vode rozptýlené kvapôčky

oleja sa vzájomne priťahujú

svojou rovnorodosťou a súčasne sa

odpudzujú od rozdielnych kvapôčok

vody.

K rovnakým procesom dochádza

medzi ľuďmi. Z vlastnej skúsenosti

vieme, že nás priťahujú ľudia rovnakého

druhu, ktorí majú napríklad

rovnaké záujmy, vlastnosti a pod. Od

odlišných ľudí si však radšej udržujeme

odstup, alebo sa im radšej vyhýbame.

Toto vnímanie sympatie a antipatie

v nás vzniká väčšinou nevedome

a automaticky. V školskej triede sa

napríklad na výlete veľmi rýchlo

a spontánne vytvoria skupiny detí

s rovnakými záujmami: športovci,

milovníci prírody, atď.

„Povedz mi, s kým sa stretávaš, a ja

ti poviem, kto si!“ Aj toto úslovie vyplýva

zo zákona príťažlivosti rovnorodého.

Ľudia, ktorí sú nám blízki

alebo s ktorými sa často stretávame,

majú s nami často aj isté spoločné

vlastnosti.

Tento zákon má za následok i to,

že na ľudí rovnakého druhu intenzívnejšie

reagujeme. Kto sám jazdí

v cestnej premávke bezohľadne,

ten sa obzvlášť rozčuľuje nad bezohľadnosťou

iných vodičov. Egoisti

sa sťažujú na sebeckých ľudí, neúctiví

na nezdvorilosť ostatných, lenivci

nemôžu vystáť leňochov. Na

druhej strane zasa ľudia dobroprajní

a vľúdni predpokladajú tieto

vlastnosti aj u ostatných. Egoistické

správanie týmto ľuďom obyčajne

vôbec nepríde na myseľ, preto si ho

ani tak ľahko nevšimnú. A pokiaľ

ho zaznamenajú, potom ako zistenie

a nie ako pohoršenie, pretože

tento nedostatok je im cudzí a nedotkne

sa v nich žiadneho „chybného

miesta“.

Zákon príťažlivosti rovnorodého

pôsobí všade v našom živote tak samozrejme,

že si ho vôbec neuvedomujeme.

Je strážcom poriadku: zvýhodňuje

spojenie rovnakého, ktoré

sa tým vo vývoji podporuje a na druhej

strane zamedzuje miešaniu protikladov,

ktoré by si vzájomne prekážali,

obmedzovali sa alebo sa brzdili.

SEJBA A ŽATVA:

ZÁKON SPÄTNÉHO

PÔSOBENIA

Každý čin, každá udalosť, každý

proces prináša nejaký následok. Inak

povedané, každé dianie sa vyvinie

z nejakej príčiny. Tento jednoduchý

princíp vychádza zo zákona spätného

pôsobenia. A ani tento zákon

stvorenia nepôsobí iba v hmotnej

úrovni, ale platí aj pre duchovné.

O tom hovoril Ježiš, keď povedal:

„Čo zaseješ, to zožneš!“

Naše činy alebo slová, dokonca

už naše rozhodnutia – to všetko sú

príčiny, ktoré prinášajú následky.

Každý skutok, ktorý vykonám (pomôžem

niekomu v núdzi), pôsobí

pritom bezprostredne nielen na

moje okolie (chudákovi sa uľahčí),

ale spätne aj na mňa samotného. Je

to dané tým, že aj duchovný popud

môjho činu, teda rozhodnutie pomôcť

blížnemu, prináša spätné pôsobenie.

„Žatvu“ našich rozhodnutí, ktorá

v budúcnosti určite príde, označujeme

výrazmi osud alebo karma.


SERIÁL

To, čo prežívame, sa preto nedeje

náhodne alebo svojvoľne, ale ide

o výsledok určitej sejby. Žatva nám

ponúka príležitosť, aby sme sa poučili

a vyvíjali. Zmysel našej životnej

cesty z duchovnej ríše tkvie v tom,

že pri prechode rôznymi úrovňami

stvorenia zbierame skúsenosti a pri

ich prežívaní rozvíjame schopnosti

a vlohy v nás spočívajúce do plného

rozkvetu. Zrelý a vedomý sa má človek

potom vrátiť do duchovnej ríše,

na miesto svojho pôvodu, z ktorého

ako nevedomý vyšiel.

Okrem toho, zákon spätného

pôsobenia vytvára aj putá medzi

ľuďmi. Nevyriešený konflikt z minulosti

má za následok, že sa

s danou osobou musíme opäť stretnúť,

aby sme toto puto uvoľnili a odstránili.

Práve tak môže puto viesť

aj k tomu, že sa s určitými ľuďmi

opätovne stretávame, aby sme spoločne

pokračovali v dávnejšej tvorivej

spolupráci.

Výrazy „pútať“ a „uvoľniť“ tu majú

mimoriadny význam. Sú to neviditeľné

vlákna, ktoré ľudí spájajú navzájom,

alebo priťahujú na určité

miesta. O týchto „osudových vláknach“

hovoria všetky tradície a existujú

i jasnovidní ľudia, ktorí ich dokážu

vnímať. Práve tieto vlákna zaručujú,

že všetko, čo z nás vychádza,

sa k nám vracia zase späť. Žiadna

príčina nezostáva bez následku, nič

sa nestráca.

Tri veľké zákony stvorenia – zákon

tiaže, zákon rovnorodosti a zákon

spätného pôsobenia – sú základom

všetkého diania, teda aj procesov

inkarnácie a narodenia. V súlade

s nimi je aj stretnutie rodičov

a dieťaťa v určitej rodine zákonitým

dejom a poskytuje každému z nich

tie najlepšie možnosti vyvíjať sa

k zrelosti, potrebnej na návrat do

nášho duchovného domova.

V ďalších dieloch tohto seriálu sa

dozvieme, s akou logikou a múdrosťou

zaručujú zákony stvorenia absolútnu

spravodlivosť pri každom narodení.

Téma tretieho dielu: „Duchovná

rovnorodosť rodičov a detí“

Christopher Vasey

christopher.vasey@svetgralu.sk

23

Svet Grálu

22 | 2009


NÁBOŽENSTVO

„SLÁVA NA VÝSOSTIACH Bohu!“

Martin Ernst

(LUKÁŠ 2,14)

Tento „chválospev veľkého anjelského

chóru“ na zrodenie Syna Božieho je

známy z biblických podaní. V blízkosti

maštale v Betleheme, v ktorej nebeské

dieťa uvidelo svetlo pozemského sveta,

ho počuli pastieri a rozšírili jeho slová.

Zaznieva v nich takmer zasľúbenie, no

zároveň aj podmienka: Kto Boha ctí,

bude prežívať mier. Kto Boha nectí, mier

nikdy nenájde!

Jasné a závažné sú tieto slová, no dá sa

v nich tušiť aj istý predpoklad: ak mám

niekoho ctiť, velebiť, vážiť si ho, musím

ho poznať, pretože len ťažko môžem

preukazovať úctu niekomu neznámemu.

Mám sa teda snažiť o poznanie

Boha – len z tohto poznania môže

vyrásť hlboká úcta. Musím sa pokúsiť

Bohu priblížiť.

Pomoc pritom nájdem v Slove, ktoré

nám zanechal. V jeho posolstve prežijem

a zakúsim, kto Boh je a čo chce.

Keď sa zahĺbim do týchto slov, vytuším

niečo z jeho veľkosti. Poznávam jeho

vôľu, ktorá nám bola v láske poskytnutá

a ktorá nám v spravodlivosti zjavuje

jeho stvorenie. Ozrejmí sa tak aj Boží

úmysel s nami, ľuďmi: Boh, stvoriteľ

všetkého bytia, nám daroval možnosť

vyvíjať sa. Žijeme pre jeho radosť, keď

svoje vlohy, ktorými nás obdaril, zušľachtené

používame na podporu svojho

okolia. V takom pôsobení rastieme, dozrievame

a stávame sa užitočnými silami

vo „vinici Pánovej“, ako stvorenie

označuje jedno biblické podobenstvo.

Podporným pôsobením si plníme

uložené úlohy a utvárame vo svojom

vnútri základ, aby sme raz mohli vstúpiť

do svetlej Božej ríše, v ktorej budeme

smieť večne žiť.

Dostáva sa nám veľkej pomoci,

aby sme mohli Pána v jeho posolstve

skutočne poznať. Vďačnosť, velebenie

a úcta naplní každého, kto na zá-

24

Svet Grálu

22 | 2009

klade tohto vedenia získa presvedčenie.

V ňom potom spočíva onen opravdivý

mier, o ktorom spieva anjelský chór.

Ak sa však nezaujate rozhliadneme

po svojom okolí, spoznáme, že dnes tu

žiaden mier nie je. Ani medzi štátmi,

ani v hospodárstve, ani v rodinách.

Tento stav trvá už storočia. U proroka

Jeremiáša napríklad čítame: „Veď od

najmenšieho po najväčšieho všetci sú

ziskuchtivci; od prorokov až po kňazov

všetci páchajú podvod. Liečia ranu

dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia:

‚Pokoj, pokoj!‘ Ale pokoja niet! Budú

zahanbení, veď pášu ohavnosť, ale hanbiť

sa nehanbia, ani červenať sa nevedia.

Preto padnú s tými, čo budú padať,

klesnú, až ich navštívim, hovorí Pán.“

(Jeremiáš 6, 13-15). A podobne varuje

aj prorok Ezechiel: „I budete vidieť, že

ja som Pán. Preto, hej preto, že zaviedli

môj ľud; vravia: ‚Pokoj!‘, hoci niet pokoja“

(Ezechiel 13, 9-10).

Všetok ten nepokoj pramení z toho,

že nám chýba poznanie Boha. Nemáme

k nemu úctu a preto nenachádzame ani

opravdivý pokoj a mier. V žalme 24, 9

nachádzame výzvu k úcte a zbožnosti:

„Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte

sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť

kráľ slávy.“

Otvorme Bohu dvere nášho srdca, jedine

tak sa s ním môžeme spojiť. On je

ten, ktorý nám vie darovať pokoj; pokoj

srdca, pokoj duše, duchovný mier,

pre nás taký potrebný. Vianočné sviatky

poskytujú nám, ľuďom, ešte aj dnes zázračnú

príležitosť otvoriť sa týmto darom

a vnútorne sa zachvievať v slovách

chválospevu

„Sláva Bohu na výsostiach“.

Martin Ernst

martin.ernst@svetgralu.sk

„SLÁVA

BOHU NA VÝSOSTIACH

A NA ZEMI POKOJ LUDˇOM,

V KTORÝCH MÁ BOH

SVOJE ZALÚBENIE.“ 1


1) Tento preklad Martina Luthera sa veľmi

líši od u nás vžitého „pokoj ľuďom dobrej

vôle“. Pritom Luther sa považuje za veľmi

dobrého prekladateľa Biblie.


HUDBA

DANIELA VELEBOVÁ

A „OSUDOVÉ“ NÁHODY V JEHO ŽIVOTE

Mnohí ľudia, ktorí nechápu svoju cestu

životom len ako súhru náhod, ale sa usilujú

hlbšie pozorovať životné súvislosti,

tušia, že sa za mnohými „náhodnými“

udalosťami v ich živote skrýva hlbší zmysel.

Skúmaním svojho života i života svojich

blízkych potom dochádzajú k presvedčeniu,

že všetky deje vznikajú zákonite

a že mnohé malé „náhody“ môžu

mať dokonca rozhodujúci význam. Jedným

z príkladov je aj život slávneho českého

hudobného skladateľa Antonína

Dvořáka (1841–1904).

O DVOŘÁKOVEJ

OSOBNOSTI A SPÔSOBE

JEHO TVORBY

Dvořák nie je typom rozpolteného

umelca, ktorý by k sebe priťahoval pozornosť

senzáciechtivých médií. Morálku

jeho osobnosti totiž nemožno

tak ľahko spochybniť. Naopak, vyrovnanosť

jeho rodinného života je dnes

skôr mediálne nezaujímavá. Prebúdza

však inú otázku: ako túto rovnováhu

dosahoval a kde čerpal neustály príliv

inšpirácie?

Dvořák nehovoril rád o svojej

tvorbe. Otázkam tohto typu sa dokázal

vyhýbať a ihneď zaviedol reč na

iné témy. Akoby vedel, že akákoľvek

mnohovravnosť o práve prebiehajúcej

tvorbe uberá sily a splošťuje tok inšpirácie.

Dôležitý bol pre neho priestor

osamotenia, ktorý si dokázal uhájiť

aj pri intenzívnom rodinnom živote

plne naplnenom výchovou svojich

šiestich detí. Ráno niekedy vstával

už okolo štvrtej hodiny a vydával sa

na svoju prvú prechádzku. K tomuto

životnému rytmu ho

inšpirovala zvlášť príroda

v okolí Vysokej

u Příbrami, kam s celou

rodinou tak rád

chodieval. Zotrvávanie

osamote ho, samozrejme,

viedlo k naladeniu

sa na iné vlny

vyciťovania, a tým aj

k prehĺbeným modlitbám

k Bohu. Dvořák

prosil o inšpiráciu hudobnými

myšlienkami

a aj ju dostával.

Opravdivo prežitá

viera v Boha bola alfou i omegou jeho

umeleckej tvorby a jeho života vôbec.

Pretože sa Dvořák vo svojom vnútri

vyvíjal proste a opravdivo, prebúdzala

sa v ňom aj skutočná ľudskosť, ktorá

je schopná vytvárať veľké diela.

O DETSTVE, MLADOSTI

A PRECHODE „Z KASTY

DO KASTY“

Antonín Dvořák, rok 1868

To, že bol najstarší syn Františka

Dvořáka hudobne nadaný, nebolo

na českom vidieku vnímané ako nič

zvláštne. Muzicírovali tu skoro všetci.

Otec František okrem živností krčmára

a mäsiara vraj dobre hral na

husle a výborne na citaru. V tomto

hudobnom prostredí sa začal malý

Antonín už v ranom veku učiť hrať

na husle. Koncerty na hodoch a jarmokoch

patrili k prirodzenému toku

vidieckych udalostí.

Pevný zvyk, že najstarší syn prevezme

otcovu živnosť, spôsobil, že si

mimoriadny talent nikto zvlášť nevšímal.

Antonín bol poslušný syn, a keď

ho rodičia v 13-tich rokoch poslali ku

strýkovi do Zloníc, aby sa tam vyučil

mäsiarskemu remeslu a zdokonalil

sa v nemčine, nijako sa spočiatku

nezdráhal. A práve tu, v neďalekých

Zloniciach sa pre neho napĺňa pozoruhodné

úslovie „Keď je žiak hotový,

majster sa nájde.“ Antonín

sa tu stretáva

s učiteľom nadmieru

povolaným, Antonínom

Liehmannom.

Tento vidiecky učiteľ,

zdatný praktik i teoretik,

rozpoznal čoskoro

Dvořákovu vnútornú

hudobnú schopnosť.

Učil ho všetkému,

čo sám vedel:

hrať na husle, violu,

organ, klavír, ale aj

skladbe a hudobej teórii.

Domček, v ktorom

vtedy Liehmannovci bývali, je

dnes súčasťou Pamätníka Antonína

Dvořáka v Zloniciach. Pri vstupe do

obydlia prežívame prostotu prostredia

a vrelosť, ktorá akoby ešte dýchala

zo všetkých hudobných nástrojov vrátane

klavíra, pri ktorom Liehmann

opustil tento svet. Antonín Dvořák

nikdy nezabudol na svojho učiteľa.

Nielen pre vynikajúce hudobné základy,

na ktorých mohol stavať. Liehmann

sa totiž nikdy nezmieril s tým,

že sa má Toník stať mäsiarom. Jeho

počiatočná snaha zmeniť názor rodičov

bola bezúspešná a Antonín sa nakoniec

musel mäsiarskemu remeslu

25

Svet Grálu

22 | 2009


HUDBA

vyučiť. Vtedy dochádzalo aj k prudkým

výmenám názorov medzi otcom

a synom. Až keď strýc Zdeněk zo Zloníc

prisľúbil finančnú pomoc pri štúdiu,

dal sa otec obmäkčiť. Tak sa stalo,

že Antonín Dvořák mohol prestúpiť

z „kasty“ relatívne bohatých a zaistených

živnostníkov do „kasty“ väčšinou

chudobných a nezaistených, ale

šťastných umelcov.

V roku 1857 odchádza Antonín

Dvořák do Prahy na organovú školu,

v ústrety svojmu ďalšiemu životnému

osudu.

O STRETNUTÍ

SO ŽIVOTNOU

PARTNERKOU ALEBO

PRE JEDEN KVIETOK

SLNKO NESVIETI

Praha znamenala pre Dvořáka množstvo

doposiaľ nepoznaných dojmov.

Prvé kroky neboli práve najľahšie.

Učebné roky na organovej škole boli

poznamenané snahou o vlastný zárobok.

Čoskoro sa uchytil ako violista

v Komzákovej kapele a spoločne

s touto kapelou prešiel aj do orchestra

Prozatímního divadla. „Skôr praktický

talent“, píše sa o ňom v posudku

organovej školy.

Aj vyučovanie hudby detí z bohatších

rodín pomáhalo Dvořákovi v obžive.

Stretnutie s rodinou vlasteneckého

zlatníka Josefa Čermáka, ktorého

dcéry vyučoval hre na klavír,

bolo kľúčové pre jeho ďalší život.

Najstaršia Josefina, nadaná speváčka

a herečka Prozatímního divad

la, Dvořáka očarila. Ona však

jeho city neopätovala, túžila po svojej

vlastnej kariére. Možno v tom čase

nerozpoznala, na svoju škodu, Dvořákovo

vnútro, ktoré sa skrývalo za neotesaným

zovňajškom ťažko sa prebíjajúceho

vidiečana. Bola to snáď osudová

chyba? Dvořák sa vtedy zachoval

akosi nečakane, ale úplne v sú-

26

Svet Grálu

22 | 2009

lade s ľudovým porekadlom uvedeným

v záhlaví tejto kapitoly. Vylial

síce svoje láskou preplnené srdce do

krásnej zbierky Cypřiše, zmieril sa

však s Josefininým odmietnutím a ďalej

dochádzal do domu Čermákových.

Je prekvapivé, ako rýchlo sa dokázal

vyrovnať s jej neopätovanou láskou

a nezanevrieť na ňu, ale naopak udržovať

s ňou po celý zvyšok života priateľské

vzťahy. Josefina si potom zvolila

za životného partnera grófa Václava

Kounica. A Dvořák si zrejme dokonale

ujasnil, čo si od prežívania partnerského

vzťahu želá: zázemie hrejivého

domova

a spoľahlivý,

láskyplný vzťah,

v ktorom by mohol

slobodne

a ničím nestiesnený

tvoriť.

Anna, Josefinina

mladšia sestra,

síce nebola veľká

umelkyňa, bola

to však žena so

schopnosťami,

aké Dvořák k svojmu doplneniu potreboval.

Namiesto podnecovania

jeho umeleckých snáh stala sa Dvořákovi

vernou strážkyňou a ochrankyňou

domáceho krbu. Ostatne, Dvořák

ani nepotreboval roznecovať plameň

umenia. Horel v ňom samotnom s nebývalou

silou. Po inšpiráciu si chodil

k Hospodinovi a už nebolo treba nič

viac, než vlastné úsilie a prácu.

O PRIATEĽSTVE A CESTE

ZA SVETOVOU SLÁVOU

O potrebe opravdivého priateľstva

bolo už napísaných mnoho slov. Priateľstvá

medzi umelcami ešte stále existujú,

aj keď sú čoraz viac ohrozované

umeleckou rivalitou a egocentrizmom

nezrelých osobností. Z literatúry poznáme

priateľstvá, ktoré nás dodnes

okúzľujú svojou kvalitou, nezištnosťou

a obetavosťou vzťahu. Osobnosti,

u ktorých sa tento typ priateľstiev

mohol vyvinúť, iste mali čo rozdávať.

A len veľkí dokážu prekročiť rubikon

nížin a pozdvihnúť svojho ducha do

oblastí, kde dávanie a branie v priateľstve

tvoria jednotu.

V Nemecku sa v prvej polovici 19.

storočia v období romantizmu narodilo

niekoľko takých veľkých osobností.

Bezpochyby k nim patril i Johannes

Brahms, ktorý sa svojím životom

prepracoval k túžbe pomáhať druhým,

a to presne tak, ako bolo aj jemu

pomáhané. Dvořák sa s Brahmsom

Posledná stránka partitúry sláčikového kvarteta č.12 F dur,

zvaného „Americké“, písaná Dvořákovou rukou

zoznámil opäť tzv. „náhodou“. Ktosi

neznámy mu poradil, aby sa prihlásil

na súťaž o štátne štipendium Rakúska-Uhorska.

Bola to rada nad zlato

v pravom zmysle slova. V komisii zasadal

medzi inými i Johannes Brahms.

Spoznal hodnotu predložených skladieb

a uvedomil si, koho má v mladom

Dvořákovi pred sebou. Prebudila

sa v ňom potreba ochraňovať a podporovať

mladého českého umelca. Veľká

sila rovnorodých myšlienok, citov i názorov

dokázala týchto dvoch ľudí spojiť

pevným putom vzájomných sympatií.

Alebo boli spojení vláknami osudu

už predtým a stretnúť sa proste museli?

Brahms sprostredkoval Dvořákovi

zoznámenie sa s berlínskym vydavateľom

Fritzom Simrockom. Jedine

vďaka Brahmsovmu odporúčaniu preštudoval

Simrock Dvořákove skladby

a začal ich vydávať. Tak sa mohlo


HUDBA

Dvořákovo dielo rýchlo rozletieť na

krídlach do celého sveta.

VLASŤ

ALEBO CUDZINA?

Antonín Dvořák, rok 1886

Práve tak znela otázka, ktorú v sebe

Dvořák musel v nasledujúcom období

vyriešiť. Nielen silné vlastenectvo ho

pútalo k domovu. Dvořák so svojou

rodinou v plnej miere využíval pobyt

na zámočku vo Vysokej u Příbrami,

ktorý patril rodine Kounicových. Tam

tvoril, v nádhernej romantickej českej

prírode, tam bol skutočne šťastný. Aj

v čase, keď ho už pražské konzervatórium

získalo ako profesora kompozície,

vymedzil si voľno od mája do októbra

len preto, že bez

prírody proste nemohol

žiť ani skladať.

Prvé styky Dvořáka

s cudzinou prebiehali

v osemdesiatych rokoch

predminulého

storočia. Je zaujímavé,

že to boli práve anglosaské

národy, ktoré

celým srdcom prijali

Dvořákovu hudbu. Do

Anglicka sa Dvořák

plavil celkove osem ráz

a inak chladnokrvní

Angličania ho vítali

s veľkými ováciami.

Dvořák tam tiež dirigoval svoje diela,

napriek tomu, že dirigentom nebol,

a na univerzite v Cambridge dostal

dokonca čestný doktorát hudby.

Mimoriadne pocty a úspechy, ktoré

Dvořák získal v Anglicku, nezostali

bez odozvy ani v Amerike. Ponuku

na miesto umeleckého riaditeľa Národného

konzervatória hudby v New

Yorku však Dvořák podpísal až po dlhom

váhaní. Pozvanie prišlo od mladej,

krásnej, nadanej, inteligentnej

a bohatej dámy Jeanette Thurber. Jej

rodičia pochádzali z Dánska a zaplatili

jej štúdium hudby v Paríži. Bohatstvo

jej manžela umožnilo činorodej

Jeanette založiť v New Yorku Národné

konzervatórium a Dvořákovo slávne

meno malo byť podľa jej plánu zárukou

odbornosti.

Všetko by sa odohrávalo ako v rozprávke

s jedinou výnimkou. Dvořákovi

sa do Ameriky nechcelo. Celkom

kuriózne bolo rozhodovanie Dvořákovej

rodiny o tom, či ísť alebo nie.

Odohralo sa nakoniec pri jednom

spoločnom obede formou hlasovania.

Zúčastnili sa ho všetci, aj tie najmenšie

deti. A výsledok bol – ide sa!

Zmluvu Dvořák nakoniec podpísal

a odoslanie už zariadila jeho praktická

žena Anna.

Tak sa začalo odvíjať Dvořákovo

americké dobrodružstvo,

naplnené mnohými

tvorivými činmi.

Slovanská citovosť

v sebe nesie aj prispôsobivosť.

Roky 1892 –

1895 znamenajú pre

Dvořáka aj vciťovanie

sa do jedinečnej a neopakovateľnej

atmosféry

amerického kontinentu.

Nebolo možné,

aby taký citový človek,

ako bol Antonín

Dvořák, vnútorne neprežil

tragiku osudu

amerických Indiánov

a násilne deportovaných černochov.

Jeho načúvanie prebiehalo srdcom

skrze obsah ich hudby a tejto hudbe

Dvořák porozumel. Práve on postrehol,

že černošské spirituály sa mohli

zrodiť iba na americkej pôde a podľa

jeho názoru mohla skutočná hodnota

ich melódií poslúžiť ako základ pre

americkú kompozičnú školu. 1

Tak sa postupne odvíjal Dvořákov

americký život. Splnil svoju najdôležitejšiu

úlohu – vychovať mladú skladateľskú

generáciu a zapustiť korene svojej

novovznikajúcej hudby na tomto

kontinente. Túžba po domove však

bola príliš silná a po necelých troch rokoch

ho priviedla späť do vlasti.

NÁVRAT DO VLASTI

A POSLEDNÉ ROKY

Napodiv, návrat neznamenal iba

šťastie. Slová, že doma nie je nikto

prorokom, sa naplnili aj u Antonína

Dvořáka. Niektorí hudobní vedci

napádali jeho osobnosť práve pre

jeho dar prirodzeného muzikantstva

a podarilo sa im skaliť posledné

roky Dvořákovho života. Budúcnosť

však ukázala niečo iné. Dvořákovo

dielo ďalej žije. Počuli sme ho napríklad

pri cestovaní v mestskom autobuse

v Riu de Janeiro, jeho hudba sa

ozýva z japonských škôl…, a pritom

si človek uvedomí, že „Len najväčších

majstrov nie je potrebné prekladať

do cudzích idiómov, pretože len

oni poznajú reč, ktorá je spoločná

celému ľudstvu. Im stačí predviesť

svoje umenie na jednom konci sveta

a na druhom sa ozvú všetky ľudské

srdcia.“ (Arnoldi, Taliansko).

Daniela Velebová

daniela.velebova@svetgralu.cz

1) Dvořák v rokoch 1892–1895 pôsobil

ako riaditeľ newyorského konzervatória

a v tom čase vznikla aj jeho slávna

Symfónia č. 9. Dvořák na symfónii pracoval

pomerne krátky čas – od januára

do mája 1893.

Symfónia č. 9, e-moll, op. 95, zvaná aj

„Novosvetská“ či „Z Nového sveta“ (From

the New World) je najvýznamnejším autorovým

dielom tohto typu a možno ju

zaradiť nielen k absolútnej špičke hudobného

romantizmu, ale aj k najlepším

dielam svetovej symfonickej tvorby

všetkých čias.

27

Svet Grálu

22 | 2009


Nepál je štát s rozlohou 147 miliónov km 2 a je jedným z najnádhernejších zákutí zeme, ale aj miestom mnohých

extrémov. Je to krajina, kde z 26 miliónov jej obyvateľov 82 % ľudí musí vyžiť zo sotva dvoch dolárov denne. V Nepále

sa zem v rozmedzí iba 100 kilometrov dvíha z nížiny Terai, porastenej tropickými lesmi, až k snehom pokrytým

vrcholkom Himalájí. Nepál je aj krajinou ôsmich osemtisícových končiarov. My sa prostredníctvom fotoreportáže

vypravíme z hlavného mesta Nepálu až pod jeden z nich, do základného tábora Annapurny.

Filip Langar

Hlavným zdrojom príjmov v oblasti Annapurna Himal je

okrem turistického ruchu aj poľnohospodárstvo

Dvestokilometrová cesta z Káthmandu

do Pokhary trvá vďaka vojenským

kontrolným stanovištiam a stavu ciest 8 až

13 hodín. Lístok stojí v prepočte asi 2 eurá.

28

Svet Grálu

22 | 2009

Annapurna I, ktorá je so svojimi 8091 metrami desiatou najvyššou horou sveta, sa nachádza v horskom masíve

Annapurna Himal v severozápadnom Nepále. Annapurna znamená v preklade zo sanskrtu „Bohyňa hojnosti“.


Základný tábor Annapurny, 4130 m n. m

Modlitebné vlajky, ktoré sa trepocú vo vetre,

a tým „odriekavajú” modlitby

Transport tovaru do horských osád prebieha

rovnako už po stáročia

Pohľad na masív Annapurny

29

Svet Grálu

22 | 2009


Pohľad z Ghorapani na Dhaulagiri, ktorá sa týči 8167 m n. m a je šiestou najvyššou horou sveta.

Nepálske národné jedlo: Dhal Bath

Pohľad na Annapurna South (7273 m)

a Hiunchuli (6441 m) z osady Chhomrong

Rododendrony na úpätí Himalájí dorastajú

do veľkých rozmerov

30

Svet Grálu

22 | 2009

Osada Uri: dokonca aj v nadmorskej výške 1800 m n. m sa na terasách pestuje ryža a kukurica


FOTOSERIÁL

Úsvit nad Machhapuchhare (6997 m). Názov hory v nepálčine znamená rybí chvost

a pohľad na jej vrchol od západu ho skutočne pripomína. Hora zostáva nedobytá.

Miestni obyvatelia ju považujú za posvätnú a jej zliezanie nie je povolené.

Vrchol Machhapuchhare,

pohľad z rovnomenného základného tábora

Cesta z južného Nepálu domov: mikrobusom,

rikšou, pešo, autobusom, vlakom, a taxíkom

do indického Dillí a odtiaľ lietadlom

Epifytické orchidey v rododendronovo-dubovom lese na úpätí Annapurny

31

Svet Grálu

22 | 2009


Ráno 30. júna 1908 sa na Sibíri

Christian Baur

udiala katastrofa obrovských rozmerov, ktorej

príčina nie je do dnešných čias objasnená. V takmer

Werner Huemer

neobývanej oblasti, približne 1000 kilometrov na sever od Bajkalského

jazera a 70 kilometrov od malej obchodnej základne Vanavara

došlo k mohutnej explózii, ktorej sila zodpovedala 1150-násobku hirošimskej

bomby. Zem sa otriasla a šírili sa masívne tlakové vlny, krajinou sa prehnal horúci

vietor. Zahynuli stovky sobov, za púhu hodinu zmizol les veľký ako Luxembursko,

60 až 80 miliónov stromov spadlo a zhorelo. Ešte aj vo vzdialenosti stoviek kilometrov

videli očití svedkovia na oblohe prenikavú ohnivú žiaru a počuli ohlušujúce rany. Na

celej Zemi sa pomiatli strelky kompasov a šokové vlny obleteli zemeguľu rýchlosťou väčšou

než 500 metrov za sekundu. Po nasledujúce tri noci bolo v Európe jasno. Potom slnko

na dlhé týždne zatemnil prach stúpajúci z miesta explózie. Udalosť zo sibírskej tajgy vošla

do dejín ako Tunguzská katastrofa. Dnes, viac než sto rokov po tejto udalosti je stále záhadou,

čo sa tam vtedy odohralo.

32

Svet Grálu

22 | 2009

Pred sto rokmi došlo v lesoch na Sibíri

k najväčšej explózii v ľudských dejinách.

Táto udalosť nebola doposiaľ celkom objasnená.

Čo sa mohlo odohrať v tejto odľahlej

krajine na území Ruska?

ČO SA DIALO

V TUNGUZKE?

d prvej vedeckej expedície pod vedením

Rusa Leonida Alexejeviča

O

Kulika v roku 1927 až po súčasnosť pokúšalo

sa už do 40 vedeckých výprav

objasniť, čo sa v Tunguzke skutočne

stalo. Niektoré čiastkové deje sa podarilo

vysvetliť: výsledkom jednej rekonštrukcie

je napríklad zistenie, že do povetria

bolo vymrštených 2,5 milióna

ton prachu; ten v extrémnych výškach

vytvoril mračná, ktoré odrážali slnečné

svetlo – preto tie svetlé noci. Napriek

tomu je prekvapivé, že o pôvode vtedajšej

udalosti dodnes nie sú spoľahlivé informácie.

Výskumy nepriniesli žiaden

dôveryhodný výsledok. Existuje k prípadu

viacero teórií a pochopiteľne, objavujú

sa i najrôznejšie špekulácie a nechýbajú

ani výplody bujnej fantázie.

NÁRAZ NEBESKÉHO

TELESA?

nohí výskumníci sa prikláňajú

M k stanovisku, že šlo pravdepodobne

o dopad asteroidu. V postihnutej

oblasti však dodnes nebol objavený

žiadny kráter, aký by sa pri takej udalosti

dal očakávať; ani sa nenašiel žiaden

materiál, hoci len drobná čiastočka

hmoty, ktorá by z takéhoto vesmírneho

telesa mohla pochádzať. Napriek tomu

táto teória nie je ešte celkom zavrhnutá.

Vesmírny projektil (ktorý možno pochádzal

z oblasti medzi Marsom a Jupiterom)

mohol explodovať vo veľkej

výške. Úlomok asteroidu vážiaci 1500

ton a s priemerom 10 metrov sa potom

mohol v enormnej rýchlosti zaboriť hlboko

do pôdy Sibíri. Po expedícii v roku

2007 sa niektorí vedci domnievajú, že

prípadný kráter môže byť v jazere Čeko,

ktoré je od epicentra výbuchu vzdialené

len osem kilometrov. Výskumy poukazujú

na to, že jazerné podložie je veľmi

zhutnené. Silou nárazu a vplyvom vysokej

teploty sa mohol permafrost (oblasť

s permanentne zamrznutou pôdnou

vodou – pozn. red.) na veľkej ploche

roztaviť a okraje kráteru sa mohli

potopiť do rozmäknutej pôdy.


ZÁHADY

BOL TO VÝBUCH PLYNU?

elkom iný scenár hľadá príčinu katastrofy

v zemskom vnútri. Už

C

niekoľko dní pred explóziou sa v danej

oblasti vyskytli zemetrasenia. Táto skutočnosť

podporuje hypotézu, že tu v regióne

bohatom na zemný plyn sa v tom

čase vulkanickým komínom predrala

na povrch zmes plynu. Zemskými trhlinami

mohla kvapalná zmes plynu vytrysknúť

nadzvukovou rýchlosťou na

povrch (niektorí svedkovia naozaj hovorili

o tom, že počuli „hrmenie kanónov“)

a preniknúť do väčších výšok, kde

nakoniec došlo k elektrickému výboju

a tým k vznieteniu nahromadených plynov.

Potom sa oheň šíril smerom dolu

a najnižšie, kde bolo viac kyslíka, došlo

k mohutnej explózii.

UFO, ANTIHMOTA,

ČIERNE DIERY

opri uvedených hypotézach oveľa

P menej presvedčivo vyznieva teória

vysvetľujúca explóziu v Tunguzke

ako haváriu UFO. Alebo ďalšia: že sa

posádka vesmírnej lode obetovala, aby

riadenou kolíziou zmiernila katastrofou

hroziace dôsledky dopadu asteroidu na

zemský povrch. Tvrdí sa totiž, že ruskí

vedci svojho času objavili pozostatky

vraku UFO.

Iní vedci sa domnievajú, že podľa

všetkého išlo o obávanú antihmotu. Keď

sa antihmota stretne s bežnou hmotou,

mohlo by teoreticky dôjsť k masívnemu

uvoľneniu energie, pretože obe sa vzájomným

stretom okamžite vybijú, zničia.

Do dnešných čias sa však antihmotu

vo vesmíre objaviť nepodarilo.

Takéto častice môžu byť umelo vytvorené

len za použitia obrovského množstva

energie. Napokon – pretože udalosť

v Tunguzke provokuje k najrôznejším

fantáziám – je v hre aj teória, že Sibír

mohla ľahko zasiahnuť malá čierna

diera o veľkosti atómu a spôsobiť tak

všetky napáchané škody.

ČO VŠETKO SA

MOHLO STAŤ?

i môže byť sibírska záhada v dohľadnom

čase hodnoverne objas-

Č

nená, je zatiaľ otázne. Napriek tomu,

tento prírodný úkaz – a na tom, že ide

o prírodný úkaz sa zhodujú všetci seriózni

vedci – nabáda k ďalšej dôležitej

otázke. Akým šťastným okolnostiam

vďačíme za to, že táto katastrofa nepostihla

skoro žiadnych ľudí? V tejto ľudoprázdnej

oblasti pravdepodobne zomrel

iba jediný nomád. Ako to, že nebolo postihnuté

žiadne väčšie mesto? Petrohrad,

Stockholm, Oslo – všetky tieto veľké

mestá ležia na rovnakej rovnobežke.

Meteorit mohol napáchať hrozivú spúšť

pokiaľ by sa Zem pootočila len o máličko

viac... Kto na tomto mieste jednoducho

myknutím pliec hovorí o náhode,

ten nepochopil dôležitý význam udalosti,

jej posolstvo. Uprostred prírody,

milosrdne – mimo ľudského osídlenia –

sa zjavila mohutná ohnivá guľa, obrovská

pochodeň, ktorá otriasla

nielen Zemou, ale i očitými

svedkami presne v čase, kedy

aj medzi ľuďmi začalo dochádzať

k vybíjaniu hlbokých

vnútorných konfliktov.

Katastrofa sa odohrala

tri roky po petrohradskej krvavej

nedeli a po následnej

vzbure na krížniku Potemkin,

ktorá predznamenala

začiatok revolučného vývoja v Rusku.

O niekoľko rokov neskôr nasledovala

známa ruská októbrová revolúcia. Rakúsko

zasa v roku 1908 anektovalo

Bosnu a Hercegovinu a zvýšilo tým napätie

na Balkáne. V tom istom roku mohutne

rozbúrilo atmosféru v Európe aj

interview cisára Viliama II. pre „Daily

Telegraph”.

Schyľuje sa k prvej svetovej vojne...

SÚVISÍ SPOLU ČLOVEK

A PRÍRODA?

u prirodzene môžeme namietnuť, že

T tunguzská katastrofa nemá s týmto

vývojom, ktorý sa týka iba ľudí, vonkoncom

nič spoločné. Veď v dnešnej

dobe ešte stále vychádzame z toho, že

vo svete sa všetky veci dejú viac-menej

náhodne. „Zariadim si život podľa

seba a nejaké následky na inom mieste

sa ma netýkajú“. – Zmýšľajú tak nielen

jednotlivci, ale túto ideu razia celé

národy. A veda, ktorá celistvé a súvislé

svetové dianie atomizuje a vytvorila

množstvo špeciálnych jednotlivých

odvetví – údajne, aby ich lepšie pochopila

– tomuto trendu prikyvuje a podporuje

ho.

Skúsme si však predstaviť, že všetky

ľudské aktivity, teda nielen ľudské konanie,

ale aj cítenie a myslenie majú

svoj dopad. Že okolo Zeme vytvárajú

rozsiahle siete, tvorivé alebo rozkladné,

rôznej hustoty, krásy alebo ošklivosti.

33

Svet Grálu

22 | 2009


ZÁHADY

34

Svet Grálu

22 | 2009

Potom už realita vyzerá celkom inak.

Tu začíname tušiť existenciu spätného

pôsobenia medzi vnútorným svetom

ľudí a vonkajším svetom prírody. Sieť

nepekných a ťažkých myšlienok, aj keď

sama neviditeľná, smerujúca k zlu a ničeniu,

tiesni ľudstvo a môže mať vplyv

aj na deje v prírode a výrazne narušovať

ekosystém. Je potom celkom pochopiteľné,

že príroda takzvanými katastrofami,

ako bola napríklad explózia

v Tunguzsku, navonok vyjavuje dianie

v neviditeľnej sfére.

SEJBA A ŽATVA

ĽUDSKÝCH MYŠLIENOK

šetko vo stvorení, tak isto ako v prírode,

podlieha určitým vývojovým

V

procesom. Nie je snáď zrejmé, že to platí

aj pre ľudské chcenie, cítenie a myslenie?

Apoštol Pavol nám odovzdal Kristove

slová: „Čo človek zaseje, to aj

zožne” (Galatským 6,7). A v Starom

zákone sa hovorí „Zasiali vietor, zožnú

búrku” (Ozeáš 8, 7). V týchto podobenstvách

sa hovorí jediné: že musíme prijať

spätné účinky („úrodu“) nášho konania

(„sejba“), ale aj to, že z ľahkej „sejby“

(„vietor“) v procese vývoja môže vzniknúť

„neblahá“ úroda („búrky“).

Zdanlivo bezvýznamné popudy,

ktoré sú posilňované a utvrdzované

rovnorodými myšlienkami, môžu mať

vážne dôsledky. Ešte väčšiu „búrku”

podnecujú myšlienky, ktoré majú výrazne

negatívny emocionálny náboj, napríklad

nenávisť. V určitej chvíli môžu

viesť k vojne, ktorá vypukne nezávisle

na mieste sejby, proste

tam, kde je vplyv zdravého

rozumu nedostatočný.

Ale jestvujú, samozrejme,

aj myšlienky

úplnej ľahostajnosti

a nezáujmu voči blížnemu,

voči prírode,

i všetkému stvorenému. Na rozdiel od

nenávistných myšlienok nesmerujú

k relatívne rýchlemu vyústeniu – napríklad

formou vojny –, ale pôsobia na

dianie vo stvorení ochromujúco.

Dokážeme si asi predstaviť, ako takéto

myšlienky sťa chmáry pokrývajú

všetko, čo človeka obklopuje. Ako

ovplyvňujú nielen rovnorodé chcenie

ostatných, ale vyvolávajú aj beznádej

ľudí, ktorí sa im nedokážu brániť.

A nakoniec tým myšlienkovým smogom

môže byť postihnuté celé naše životné

prostredie – i pre život človeka

nepostrádateľná príroda. Takúto situáciu

v Rusku koncom 19. a začiatkom 20.

storočia si ľahko dokážeme domyslieť;

vášnivý boj Dostojevského alebo Tolstého

za slobodné a ozajstné ľudstvo sa

odohrával na pozadí hlboko zakorenenej

letargie, dokonca i u veľkostatkárov.

Násilie v rôznych podobách: roľníci

boli závislí a utláčaní, telesné tresty sa

v krajine zrušili až v roku 1903 1 . Vinníci

i obete sú akosi zapletené do pradiva

apatickej ľahostajnosti. – Tak je veľmi

Kaliningrad

Petrozavodsk

Petrohrad

Murmansk

Noriľsk

MOSKVA

Nižnij Novgorod

Kazaň

Tunguzská

katastrofa

Jekaterinburg

Rostov

Volgograd

Čeľjabinsk

Omsk

Krasnojarsk

Soči

Novosibirsk

Astrachán

Irkutsk

pravdepodobné, že pod vplyvom znásobenej

sily z kozmu 2 sa oslobodenie od

jarma temných myšlienok búrlivo prejavilo

i v prírode. Z tohto zorného uhla

nám explózia v Tunguzke môže pripadať

ako oslobodzujúce dianie. Ako memento,

ktoré síce malo ľudstvo vyburcovať,

ale zatiaľ ešte milostivo ušetriť,

aby mu poskytlo príležitosť usporiadať

si vlastné hodnoty v súlade s univerzálnym

poriadkom. A čo najskôr podľa

neho myslieť a konať.

Christian Baur a Werner Huemer

christian.baur@svetgralu.cz

werner.huemer@svetgralu.cz

1) Časový údaj podľa http://www.stalinwerke.de/geschichte/geschichte-002.

html. Podľa iných zdrojov boli telesné

tresty zrušené už v roku 1863: viď

http://retrobibliothek.de/retrobib/seite.

html?id=133783

2) Porovnaj: Abd-ru-shin, Ve svetle Pravdy –

Posolstvo Grálu, zväzok 2., prednáška:

„Ja som vzkriesenie i život, nikto neprichádza

k otcovi, iba skrze mňa!“

Severný ľadový oceán

S

I

B

R

Í

Bajkal

Jakutsk

Čukotka

Magadan

Chabarovsk

Kamčatka

Ochotské

more

Sachalin

Vladivostok


ŽIVOT PO ŽIVOTE

ZAŽIL SOM SMRŤ

Werner Huemer Cesta na onen svet

ažko dýchajúc ležal na smrteľnej

posteli. Jeho telesné utrpe-

Ť

nie silnelo a jeho myšlienky vytvárali

jeden obraz za druhým, avšak

stále pomalšími a bezmocnejšími

ťahmi. Čo hýbalo jeho vnútrom, to

sa už v tomto spánku, podobnému

poblúzneniu, nemohlo prejaviť. Jeho

vyčerpané telo bolo so životom už

len nepatrne spojené.

Bola tu aj láska jeho ženy, jej citeľná

blízkosť. Vnímal jej želanie

zadržať ho pred odpútaním sa od

tela. Až keď na chvíľku opustila izbu

a jej hrejivé teplo sa mu javilo predsa

o niečo vzdialenejšie, tu sa poddal. –

Teraz mu však bolo, akoby ním

náhle prúdil rozpaľujúci život sám.

Začala šialená jazda jeho doterajším

pozemským životom, ktorá obsiahla

všetky vrcholné i priepastné

chvíle. Všetko, čo za tie roky zanechalo

v jeho duši stopu, bolo naraz

tu – vnímal to všetkými zmyslami

celkom živo. Súčasne s tým všetkým

bolo tiež bezpochyby jasné, čo bolo

dobré a čo nie.

V ďalšom okamihu – nemohlo to

trvať dlhšie než krátku chvíľku –

počul, ako ho lekár vyhlásil za mŕtveho.

Zároveň mu však bolo, akoby

ho mocne ťahalo cez temný tunel.

Skôr, než znovu dokázal rozoznať

jemu známe okolie, všimol si hlboké,

všetkým prenikajúce mrmlanie.

Videl nemocničnú izbu, v ktorej

strávil posledné chvíle, lekára, svoju

trúchliacu ženu pri posteli a niektorých

ďalších príbuzných, ktorí stáli

bokom. Potom padol jeho pohľad …

na vlastné telo! Áno, to čo tu pred

sebou videl, nebolo ako v zrkadle,

Vo výskume smrti panuje dnes jednota názorov v tom, že každý človek prežíva určité

štádia umierania podobným spôsobom. V niektorých našich článkoch sme písali o typických

„zážitkoch z blízkosti smrti“. Interpretácia takých zážitkov je veľmi sporná.

Napriek tomu však štúdie, ako napríklad štúdia holandského kardiológa Dr. Pima

van Lommela, pripúšťajú záver, že ľudské vedomie existuje mimo tela. Žijeme teda

po smrti ďalej. Ale kde a ako? Nasledujúci článok rekapituluje štádia umierania a vedie

o kúsok ďalej na onen svet.

35

Svet Grálu

22 | 2009


ŽIVOT PO ŽIVOTE

ale po prvý raz v celom trojrozmernom

priestore, to bol … on sám?!

Nikdy sa vážne nezaoberal možnosťou

života po smrti. Najprv ho

uchvátila skúsenosť, že sa nachádzal

mimo svojho doterajšieho tela –

a napriek tomu sám nejaké telo mal.

Volal svoju ženu, nahlas a zreteľne –

ona ho však nepočula. Volal na okolostojacich

– nikto nereagoval, avšak

on sám mohol všetkých prítomných

živo sledovať v akomsi zvláštnom

rozpoložení. Pripadalo mu, akoby

poznal ich myšlienky ešte skôr, než

ich vyslovili …

Spätné zhliadnutie života – zážitok

z tunela – skúsenosť so životom

mimo vlastného tela – rozšírené

možnosti vnímania... Výskumy

smrti potvrdzujú tieto zážitky na

prahu smrti a už takmer niet pochýb

o tom, že skutočne každý človek

na konci svojho života prežíva

tieto fázy umierania. Ako však život

pokračuje ďalej? Čo prežívame a zakúšame

na onom svete? Ako sa

všetky opisy dejov z blízkosti smrti

v podstatných bodoch zdajú podobné,

tak sa líšia opisy života v záhrobí.

Hovoria o neopísateľných zážitkoch

Svetla a Lásky, zmieňujú sa

však aj o veľmi nepríjemných zážitkoch,

ktoré sú výsledkom spoznania

zlého konania, alebo sa vykladajú

ako „zážitky z pekla“. Je vôbec

možné získať objektívny obraz života

v záhrobí, keď pred nami ležia

také rozdielne opisy dejov a ich ešte

mnohotvárnejšie interpretácie?

a intenzívnejšie, čím silnejšie v pozemskom

živote lipol na hmote. Po

zážitku z blízkosti smrti môže nasledovať

prebudenie, ktoré je sprevádzané

neistotou... a tiež trpkým

poznaním pravdy. Ako príklad opisuje

Abd-ru-shin prebudenie človeka,

ktorý neveril na pokračovanie

života po smrti a teraz z onoho sveta

spoluprežíva pohreb svojho pozemského

tela: „Pomaly sa prebúdza na

známy hlas. Vidí telo, v ktorom chodieval

po zemi, ležať uprostred kvetov.

Chce preč, ale je mu nemožné

odlúčiť sa od tohto tichého, chladného

tela. Cíti zreteľne, ako je ešte

s ním spojený. Ale v tom zaznie ten

hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je

to jeho priateľ a rozpráva sa s niekým

iným. Priniesli spolu veniec

a zatiaľ, kým ho kladú, spolu sa rozprávajú.

Inak nie je pri ňom nikto.

Teda priateľ! Rád by mu dal vedieť

o sebe. I tomu druhému, ktorý

s týmto priateľom bývali často jeho

milými hosťami! Musí im povedať,

že je v ňom predsa život, že ešte môže

počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá!

Jeho priateľ sa však pokojne obráti

k svojmu spoločníkovi a rozpráva

ďalej. Avšak čo rozpráva, to zosnulého

od ľaknutia zmrazí na celom

tele. To je jeho priateľ? Tak o ňom

teraz hovorí.

Zdesene načúva slovám týchto

ľudí, s ktorými tak často popíjal,

smial sa, ktorí mu len pochlebovali,

keď sedávali pri jeho stole a využívali

jeho pohostinnú domácnosť.

Odišli, prichádzali zase iní. Ako

len mohol teraz spoznávať ľudí! Tak

nejedni, ktorých si vysoko vážil,

vzbudzovali v ňom teraz odpor

a hnev, a niektorému, ktorý si ho

nikdy nevšimol, bol by vďačne stisol

ruku! Ale oni ho vôbec nepočuli, ani

necítili, napriek tomu, že zúril, kričal,

aby im dokázal, že žije!

36

Svet Grálu

22 | 2009

PRVÉ KROKY

V ZÁHROBÍ

utor diela „Vo Svetle Pravdy –

A Posolstvo Grálu“, Abd-ru-

-shin uvádza, že človek je pri svojich

prvých krokoch na onom

svete ešte spojený so svojím pozemským

telom – a síce tým dlhšie


ŽIVOT PO ŽIVOTE

Vo veľkom sprievode odviezli

potom telo k hrobke. Zosnulý sedel

obkročmo na svojej rakve. Zatrpknutý

a zúfalý mohol sa teraz už len

smiať a smiať! Ale smiech čoskoro

vystriedala najhlbšia skľúčenosť

a prepadol ho pocit nesmiernej opustenosti.

Unavil sa a zaspal.–“ 1

Na prahu smrti je naše vedomie

teda stále ešte do istej miery spojené

so zanikajúcim fyzickým telom.

Z vyšších „pozorovateľní“ prežívame

udalosti hrubohmotného

sveta, do ktorého už ale nemôžeme

zasiahnuť. Môžeme sa cítiť akoby

odkázaní sami na seba, a podnecovaní

kráčať po nových cestách. Napriek

tomu nie sme nikdy skutočne

opustení, pretože všade vo stvorení

– pokiaľ tomu nebráni náš vnútorný

stav – môžeme prežívať pocit

bezpečia. V zážitkoch opisujúcich

blízkosť smrti sa preto často hovorí

o „hrejivom svetle“, do ktorého sa

umierajúci cíti byť zahalený a prežíva

ho ako „živú lásku“. Aj osobné

väzby k už zosnulým príbuzným na

druhej strane sú nápomocné tým, že

sú umierajúcemu oporou pri „narodení

sa“ na onen svet.

Avšak prítomní príbuzní sú rozpoznaní

nie snáď vďaka známemu

vzhľadu z pôvodného života na

Zemi. Prababička nestretáva svojho

pravnuka v starobou zbrázdenej

podobe zo svojich posledných pozemských

rokov, ale vo svojom súčasnom

duševnom odeve, ktorého

vzhľad viditeľne odráža individualitu

jej osobnosti.

V knihách a prednáškach o zážitkoch

blízkych umieraniu sa

často zdôrazňuje prítomnosť Svetla

a Lásky. Podľa týchto správ by mal

človek po odlúčení sa od tela prežívať

len bezpečie v kruhu svojich príbuzných

a žiť podobne ako napríklad

svetlé bytosti a múdro sledovať

zhora fyzický svet. Táto predstava

bezpochyby utešuje, najmä ak ide

o to, zmierniť dotyčnému strach

zo smrti, alebo v prípade tragickej

straty poskytuje pozostalým útechu.

Naproti tomu nám musí byť jasné,

že je to len čiastočný náhľad na skutočnosť.

Nespoliehajme sa na to, že tieto

opisy podávajú dokonalý výklad

o živote v záhrobí. Sú to sprostredkované

dojmy, z určitej epochy vývoja

zo života na onom svete. Výskumy

týkajúce sa smrti sa totiž

vzťahujú len na ten časový úsek, keď

ešte existuje určité spojenie medzi

dušou a telom. Je to fáza, v ktorej sa

prelínajú dojmy z blízkosti tela so

zážitkami z onoho sveta do akejsi

zmesi pocitov.

TRVALÉ UVOĽNENIE

SA OD TELA

o sa s nami stane, keď sa definitívne

uvoľní spojenie s telom?

Č

Ako sa nám povodí po prechodnej

fáze, v ktorej sme boli ešte čiastočne

prepojení s týmto svetom?

Z Abd-ru-shinovho diela „Vo

Svetle Pravdy“ vyplýva, že prostredie,

v ktorom sa budeme nachádzať,

bude zodpovedať nášmu

vlastnému vnútornému svetu. Určujúce

je duchovno-duševné naladenie

človeka čiže súhrn všetkých

jeho predností, slabostí, záľub, sklonov,

cností a závislostí, ktoré počas

pozemského bytia ovplyvňujú aj

jeho vôľu a myšlienky. Tie sa v záhrobnom

svete sformujú a vytvoria

tam to, čo tu opisujeme ako vlastný

vnútorný svet. Inými slovami: duchovnou

silou si tvoríme vlastný záhrobný

svet – rovnako, ako formujeme

životný priestor tohto sveta

podľa svojich želaní a potrieb. Smrťou

sa síce oslobodíme od hrubohmotného

okolia, nie však od

37

Svet Grálu

22 | 2009


ŽIVOT PO ŽIVOTE

jemnohmotného. Zostávame naďalej

spojení so všetkými myšlienkovými

výtvormi a dielami, ktoré

vznikli silou nášho chcenia. Počas

života na Zemi nás sprevádzajú iba

ako akési „pozadie zážitku“, ktoré

v dennom vedomí vnímame iba periférne,

pretože ho prebíjajú

dominantné zmyslové

vnemy. Po prechode

na onen svet sa však táto

„periféria“ stáva ústredným

bodom prežívania.

Vnímame ju rovnako,

ako teraz vnímame vonkajší

svet – stáva sa pre

nás počuteľnou, hmatateľnou,

viditeľnou.

Možno dokonca povedať:

Každý človek si vytvára

nebo alebo peklo sám –

prostredníctvom citov

a myšlienok, ktoré v sebe

prechováva už počas života

na Zemi. –

Zmienky o stretnutí

s príbuznými či priateľmi

na onom svete

môžu budiť dojem, že je po svojom

odchode každému dané žiť „naveky“

s ľuďmi podľa svojho výberu. Avšak

Abd-ru-shin vysvetľuje, že o tom,

kto s kým bude žiť, nerozhodujú želania,

rodinné putá a už vôbec nie

pozemské organizácie. Rozhodujúci

vplyv tu uplatňuje zákon príťažlivosti

rovnorodého, ktorý samočinne

každému zosnulému predurčí jeho

miesto, len čo sa uvoľní spojovacia

šnúra medzi telom a dušou: „Po konečnom

odtrhnutí tejto spojovacej

šnúry klesne však v jemnohmotnom

svete vždy len tak hlboko, kde jeho

prostredie má tú istú hutnosť i tiaž.

Tam potom v rovnakej tiaži nájde

iba samých rovnako zmýšľajúcich.“ 2

To však nevylučuje, že napríklad

ľudia, ktorých už za pozemského života

spájala rovnorodosť, nemôžu

v jemnohmotnosti pokračovať na

38

Svet Grálu

22 | 2009

spoločnej ceste. Nemožno to však

považovať za pravidlo. Zákon hovorí,

že sa každý dostane do okruhu

rovnako zmýšľajúcich, čo môže byť

veľmi obšťastňujúce, ale aj nanajvýš

zarmucujúce, ak je temného pôvodu.

Pretože kde nevládne túžba

po Svetle, ale len necnosti a zlé ľudské

vlastnosti, tam bude tiež človeku

zaťažko vypracovať sa z tejto

jemnohmotnej temnoty nahor: „Tomuto

smutnému stavu môže pomôcť

jedine pomalé vnútorné dozrievanie,

a to následkom stupňujúceho sa zúfalstva.

So vzrastajúcou túžbou po

Svetle, stúpajúcou z takých stiesnených

a utrápených duší ako nepretržité

volanie o pomoc, začne sa okolo

tejto duše konečne stále viac a viac

rozvidnievať…“ 3

MOŽNOSTI ČLOVEKA

V ZÁHROBÍ

edomé jadro našej bytosti je duchovného

pôvodu. Pozemské

V

telo ponúka duchu najlepšie možnosti

zbierať dojmy z fyzického sveta

a pôsobiť naň. Od chvíle, keď umrie

fyzické telo, slúži ľudskému duchu

telo duševné ako najvrchnejší obal.

Aj toto telo umožňuje duchu všetky

druhy vnímania a vyjadrovania sa,

ktoré duchovné vedomie potrebuje.

Všetko, čo nás činí ľuďmi, je teda

prítomné aj v záhrobnom

svete: schopnosť prežívania,

vyciťovania, potreba

a schopnosť vyjadrovať

sa, vzťah k umeniu

a kultúre a ďalšie naše

schopnosti a vlastnosti.

Pomocou orgánov nášho

jemnohmotného (duševného)

tela môžeme myslieť,

cítiť, konať a pohybovať

sa, prejavovať svoje

chcenie, získavať skúsenosti

a múdrosť. S naším

fyzickým obalom však

zanechávame vedomosti,

ktoré pochádzali len z intelektu,

a nie z našej skúsenosti,

rovnako aj titul,

úrad, vážnosť, uznanie

a slávu. Preto bude náš

život po smrti tým ľahší, čím menej

lipneme na pozemských formách

a čím tesnejšie prepojíme svoju duchovnú

podstatu so skutočnými zázrakmi

stvorenia. Na podporovanie

tejto schopnosti nemôže byť nikdy

dosť zavčasu…

Werner Huemer

werner.huemer@svetgralu.sk

1) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu,

prednáška Zosnulý

2) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu,

prednáška Smrť

3) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu,

prednáška Oblasti temna a zatratenie


Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

Cesta k životu 1.diel

Choroby a liečenie

Pohľad na medicínu v 21. storočí je dosť absurdný. Na jednej strane stojí vysoko vyvinutá technika, pomocou ktorej je ľudské telo

rozpitvávané do čoraz menších detailov, a na druhej strane medicína, zošnurovaná svojím extrémne obmedzeným spôsobom nazerania

na človeka, snažiaca sa ho opísať len ako čisto materiálnu bytosť. Na tomto základe sa však stále nedarí nájsť pravú príčinu,

pôvod mnohých ochorení. Fyzické telo choroby len zobrazuje, ako v zrkadle sa v ňom odráža vnútorný stav človeka. A práve

vnútorný stav rozhoduje o vzniku choroby. Ochorenie sa na fyzické telo prenáša prostredníctvom takzvaného astrálneho tela,

ktoré môžeme nazvať aj telom energetickým. Cesta k zdraviu a k životu sa musí teda začínať vo vnútornej, duchovnej podstate

človeka. V tomto novom seriáli Sveta Grálu sa pokúsime naznačiť smer, ktorým by sa mohla medicína v ďalších rokoch uberať.

39

ÚLOHA ALTERNATÍVNEJ

MEDICÍNY

Výraz „alternatívna medicína“ sa

používa na označenie diagnostických

a liečebných metód, ktoré stoja

mimo rámca bežných lekárskych

postupov a vykonávajú ich spravidla

osoby bez oficiálneho lekárskeho

vzdelania. Jej postavenie nie je ľahké,

pretože je skôr trpená než povzbudzovaná

k životu. Nemožno ju dosť

dobre zakázať, pretože preukázateľne

funguje. „Alternatívne liečebné postupy“

sa často považujú iba za náhradu

alebo doplnok klasického medicínskeho

úsilia – predovšetkým

v prípadoch, pri ktorých klasická

zdravotná starostlivosť stráca o pacienta

záujem, alebo skrátka zlyháva.

Skutočná úloha alternatívnej

medicíny však podľa nášho ponímania

nespočíva iba v doplnení súčasnej

medicíny alebo v jej spochybňovaní,

ale v jej pretvorení. Alternatívna

medicína nevyzýva k páleniu

kníh, nesnaží sa o zavrhnutie hodnotných

skúseností; je jednoducho

novým, rozšíreným spôsobom

náhľadu. Nemožno sa domnievať,

že klasickú medicínu niekedy plne

nahradí medicína alternatívna a naopak,

nezmyselné je i očakávanie, že

táto školská medicína môže úspešne

živoriť zo svojej prežitej podstaty, ak

sa oddeľuje od všetkých možností

ležiacich mimo fyzického tela. Alternatívna

i klasická medicína určite

budú mať i v budúcnosti svoje

Svet Grálu

22 | 2009


1.diel

Choroby a liečenie

ZDRAVIE

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

40

Svet Grálu

22 | 2009

oblasti indikácie, no hranice medzi

nimi by mali pružne odrážať príliv

nového poznania.

METÓDY ALTER-

NATÍVNEJ MEDICÍNY

Alternatívna medicína zahŕňa rad

diagnostických a liečebných postupov,

ktoré práve svojou zdanlivou

jednoduchosťou zvádzajú k mylnej

domnienke, že sa dajú vcelku ľahko

osvojiť. Tí, ktorí si kladú za cieľ dosahovať

v týchto disciplínach dobré

výsledky, musia nielen ich štúdiu, ale

predovšetkým vlastnej praxi bezpodmienečne

venovať väčšinu svojho

času. A skutočne úspešným sa môže

stať iba ten, kto má okrem vhodných

osobných prepokladov a dobrého

úsudku aj schopnosť intenzívnej

energetickej komunikácie s chorým

človekom.

Tieto predpoklady sú nutnosťou

pre všetky alternatívne liečebné metódy

bez ohľadu na to, či ide o akupunktúru,

akupresúru, masáže

shiatsu alebo fyzioterapeutické pôsobenie.

Bez schopnosti terapeuta

priamo alebo sprostredkovane

ovplyvňovať energetický stav iného

organizmu prostredníctvom vlastného

energetického poľa zostávajú

tieto techniky iba súhrnom úkonov,

prinášajúcich sotva zlomok svojho

potenciálneho účinku.

CHOROBA –

PREKVAPIVÝ ÚDER?

Choroby sú samozrejme najčastejším

dôvodom, prečo človek

navštevuje lekára alebo liečiteľa.

O význame zdravia začína zvyčajne

uvažovať až v okamihu, keď oň prišiel.

Ochorenie sa považuje najčastejšie

za pohromu, ktorá náhle a bez

viditeľných príčin osudovo zasahuje

do života. Človek je prekvapený,

kladie si otázku, prečo práve on je

postihnutý – hoci obvykle neurobil

nič, čím by mohol tejto ujme predísť.

Choroba však neprichádza bez príčiny.

Pokiaľ sa niekto domnieva, že

ochorieť je ľahké, mýli sa. Naopak,

vyžaduje to veľmi veľa úsilia. Človek

často celé roky investuje svoj

čas, energiu a prostriedky, až sa jedného

dňa porucha zdravia stane neodvratnou.

Je to teda plod jeho konania,

ktorý si svojím životným štýlom

dopestoval.

Prijať zodpovednosť za stratu

svojho zdravia je záležitosť väčšine

ľudí veľmi nepríjemná. Aj z tohto dôvodu

človek vynakladá také veľké

úsilie na to, aby sa v role páchateľa

ocitol niekto iný. Pozornosť sa presúva

na nepreberný zástup patogénnych

faktorov a okolností, ktoré

umožňujú rýchlo sa dostať do pozície

postihnutého a tak uniknúť

pocitu zodpovednosti. Dokonca

ani ľudia, ktorí istú zodpovednosť

za stratu svojho zdravia pociťujú,

nemajú o tejto veci celkom správnu

predstavu. Choroby nevznikajú iba

vplyvom nevhodného stravovania

alebo porušovaním iných aspektov

životosprávy, ale sú predovšetkým

následkom psychického napätia či

nerovnováhy, ktoré si vytvára každý

človek sám, na základe svojho pohľadu

na život a svet. Príčinou duševných

stavov, ktoré v konečnom

dôsledku vedú k ochoreniam, teda

nie sú vonkajšie okolnosti a situácie,

ale spôsob, akým sme sa ich rozhodli

vnímať.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť,

že choroba je vo väčšine prípadov

výsledkom narušenia prirodzeného

spojenia človeka s celkom.

V tomto spojení je človek predovšetkým

prijímajúcim a tým i plne

závislým, preto sa musí podriadiť.

Miestom jeho zrodu a koniec-

-koncov i jeho partnerom je vesmír,

stvorenie, s ktorým – ak chce zostať

nažive a zdravý – musí udržiavať

harmonické spojenie. Podmienky,

za ktorých môže toto zdravé spojenie

udržať, nie sú ponechané na jeho

úsudok, ale sú mu určené, dané. Človek

má preto vo vlastnom záujme

dbať o ich plnenie, pretože je to jediný

spôsob, ako môže a má trvalo

vyrovnávať dar svojho života. To by

si mal uvedomiť každý, kto sa usiluje

o uzdravenie. Ako tvor vybavený

slobodnou vôľou môže sa síce

človek vzpierať čomukoľvek, ako sa

mu zachce, ale potom by nemal byť

prekvapený výsledkom. Udržiavať

spojenie znamená žiť telesne i duševne

v súlade s tým, čo je nezmeniteľne

dané, teda s prírodnými zákonmi.

Do duševnej sféry sa tieto zákony

premietajú i ako morálne zásady

a názory na život a jeho zmysel.

Morálka a zmysel života je teda – pre

mnohých iste prekvapujúco – pevnou

konštantou vesmíru, a nie premennou

veličinou, ktorú je možné

podľa vlastných predstáv upravovať.

Preto človek, ktorý žije podľa správnych

morálnych zásad a postojov,

žije súčasne aj v súlade s prírodnými

zákonmi. Život podľa iných predstáv

vytvára spočiatku neviditeľný energetický

konflikt, ktorý sa skôr alebo

neskôr prenesie i do hmotnej roviny.

Spôsob vnútornej existencie človeka,

teda názory, podľa ktorých žije, sú

preto tým podstatným, čo vytvára

alebo naopak narušuje jeho väzbu

k celku a tak rozhoduje i o jeho zdravotnom

osude.

LIEČENIE – ČO TO JE?

Ak je choroba dôsledkom narušenia

rovnovážneho stavu, potom

liečenie musí byť snahou smerujúcou

k opačnému cieľu, t. j. k obnoveniu

tejto rovnováhy. Disharmónia,

či oddelenosť od života celku, prejavujúca

sa vznikom ochorenia, má

vždy svoj pôvod v konaní ľudí samotných.

Lež namiesto skutočných


ZDRAVIE

Choroby a liečenie

1.diel

príčin v sebe samom snažia sa v pozadí

svojich ťažkostí vidieť skôr nevyspytateľný

osud, náhodu alebo iné

neovplyvniteľné okolnosti, ktoré pomáhajú

vytlačiť nepríjemné pomyslenie

na vlastnú zodpovednosť. Človek

sa týmto sebaklamom iba vzďaľuje

od možnosti uzdravenia a premeškáva

čas, ktorý mu osud poskytuje

na hlbšie zamyslenie sa nad svojím

životom. Pokiaľ zotrváva v role

obete, nemôže očakávať, že ho napadne

niečo spásne.

Nezávisle od svojej vôle je človek

podrobený prírodným zákonom –

bez ohľadu na to, či ich pozná, alebo

nepozná. Choroba je totiž vo všeobecnosti

následok akejkoľvek nevedomej

ignorancie alebo úmyselného

porušovania jasne stanovených princípov

života. Je signálom, že človek

vedie život podľa vlastných pravidiel.

Nemoc nie je trest: je to obranná reakcia

vesmíru, ktorý sa bráni šíreniu

nákazy. Je vlastne nápravným

opatrením, ponukou iného pohľadu

na život.

Ak si vysvetľujeme liečenie iba ako

snahu o likvidáciu nejakého problému

– bez toho, aby sme sa pokúsili

nájsť skutočnú príčinu jeho vzniku –,

potom sme na tom podobne, ako

keby sme chceli odstrániť strom odrezaním

jednej z jeho vetiev.

Liečenie je cestou k harmonickému

súzvuku, prestupujúcemu celý

vesmír; cestou, na ktorej človek odkladá

svoju samoľúbosť a učí sa poznávať

a skláňať sa pred dokonalosťou

prírodných zákonov. Po tejto

ceste musí však kráčať každý sám.

Lekár alebo liečiteľ ho môžu na tejto

ceste sprevádzať, ak už sami prešli tú

jej časť, na ktorej chcú pôsobiť ako

pomocníci. Uzdravenie je obnovenie

spojenia. A to nie je mysliteľné

bez obratu v spôsobe myslenia, bez

zásadných zmien v názoroch a návykoch.

Číre potlačenie príznakov

choroby, či operatívne odstránenie

chorého orgánu môže síce pacientovi

priniesť výraznú úľavu a potrebný

čas, ale skutočné uzdravenie, či dokonca

záruka trvalého zdravia spočíva

v pochopení a zmene doterajších

chybných názorov, návykov a vnútorných

postojov.

LEKÁR ALEBO LIEČITEĽ?

Otázka, kto je kompetentný liečiť,

je dodnes predmetom mnohých

sporov. Mnoho lekárov už získalo

k alternatívnej liečbe kladný

vzťah a môžu svojim pacientom ponúknuť

kombináciu dvoch prístupov.

Sú to napokon predovšetkým

pacienti, ktorí svojím záujmom a potrebami

primäjú lekára k tomu, aby

si rozširoval svoj obzor. Stále viac

pacientov oprávnene požaduje, aby

sa s nimi zaobchádzalo inak, než

ako s hmotou. Vedú ich k tomu ich

osobné skúsenosti, ich prežitia, ktoré

sú pre nich neodškriepiteľnou skutočnosťou.

Od lekárov očakávajú, že

budú ich vnútorný život rešpektovať

– nie ho zosmiešňovať a popierať.

Je stále ešte dosť lekárov, ktorým

v tom bráni vzdelanie, hrdosť na akademické

tituly či strach zo straty prestíže.

Zvýšený záujem lekárov o alternatívne

medicínske fenomény prináša

každoročne množstvo dôkazov

o ich existencii. Odmietanie a nevedomosť

lekárov na tomto poli býva

tak čoraz viac otázkou ich nedostatočného

vzdelania a záujmu.

Na rozdiel od lekárov, ktorí majú

viac-menej jednotné vzdelanie, liečitelia

sú veľmi nesúrodou skupinou,

ktorá sa neriadi žiadnymi záväznými

pravidlami. Táto okolnosť má svoje

dobré ale i tienisté stránky. Človek,

ktorý je nadaný liečivou silou, ju získal

darom od Stvoriteľa – úplne nezávisle

od pozemského vzdelania.

Otázku, ako túto silu správne používať,

mu pomôžu zodpovedať iba

jeho vlastné skúsenosti. Potrebuje

preto istú voľnosť a priestor na ich

získavanie.

Na druhej strane nenesú liečitelia

za svoje konanie, v porovnaní s lekármi,

takmer žiadnu zodpovednosť.

Často im chýbajú i tie najzákladnejšie

patofyziologické znalosti,

ktoré by im umožňovali komunikáciu

s lekármi, po ktorej tak nástojčivo

volajú.

Doposiaľ však neexistujú žiadne

opatrenia, ktoré by vytvárali priaznivé

podmienky na naliehavú potrebu

spolupráce. Nejasný vzťah klasickej

medicíny k fenoménu liečiteľských

schopností stavia liečiteľstvo

viac-menej mimo zákona. Liečivá

energia oficiálne nejestvuje, i keď

väčšina ľudí o jej existencii vie. Vedia

to na základe vlastnej skúsenosti.

Tak tu stoja proti sebe dve tvrdenia:

jedno, ktoré vzniklo na základe prežití

a druhé, ktoré vzniklo na základe

dohadov. Je to stav bezvládia, vytvárajúci

nezdravé podmienky na činnosť

mnohých ľudí, ktorí nemajú ani

poctivé úmysly, ani pravé liečiteľské

schopnosti. Títo ľudia svojím pôsobením

diskreditujú hodnotné výsledky

a pôsobenie skutočných liečiteľov.

Otázka „Lekár, alebo liečiteľ?“

úplne nesprávne stavia do konfliktu

dva póly liečebného umenia, ktoré

sú však rovnocenné a majú preto pôsobiť

spoločne v prospech zdravia

pacienta. V budúcnosti bude spolupráca

lekára a liečiteľa nielen možná,

ale mimoriadne žiadúca. Predpokladom

takejto spolupráce je však

presná znalosť možností konvenčného

lekára, aj liečiteľa. Táto spolupráca

umožní stanoviť na každé

ochorenie optimálnu lečebnú stratégiu.

Tak napr. príprava na operáciu,

vlastná operácia i rekonvalescencia

môže prebiehať za spolupráce liečiteľa.

Vytvoria sa tým omnoho priaznivejšie

podmienky na celkový priebeh

lekárskeho zákroku.

41

Svet Grálu

22 | 2009

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka


1.diel

Choroby a liečenie

ZDRAVIE

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

42

Svet Grálu

22 | 2009

MÔŽU LIEČITELIA

ŠKODIŤ?

Skutočných liečiteľov nie je mnoho

a asi nikdy nebude. Prirodzená

schopnosť každého človeka vnímať

neviditeľný svet a sprostredkovávať

prenos sily je u liečiteľa výrazne vystupňovaná.

Ak berieme do úvahy

len skutočné liečiteľské schopnosti,

ktoré sa u človeka vyvinuli prirodzeným

spôsobom, potom je bezpredmetné

obávať sa akéhokoľvek rizika,

spojeného s pôsobením liečivej sily.

Aj tak je však potrebné zmieniť sa

o niektorých negatívnych aspektoch.

Nebezpečie fyzického poškodenia

vzniká predovšetkým vtedy, ak liečiteľ

precení svoje diagnostické alebo

liečiteľské schopnosti a pacienta neodovzdá

včas do opatery lekárov. Aj

vysadenie určitých liekov bez vedomia

a súhlasu lekára môže zapríčiniť

zhoršenie zdravotného stavu.

Týmto spôsobom môžu poškodiť pacienta

predovšetkým takí terapeuti,

ktorí svoje schopnosti mylne považujú

za nadradené a ktorí ešte obmedzenosť

svojich možností nespoznali.

Liečitelia, ktorí majú dostatok vedomostí

i zodpovednosti, svojich pacientov

takýmto spôsobom nikdy neohrozia.

Pri použití skutočnej liečivej

sily sa netreba obávať ani nežiaduceho

analgetického účinku, ktorý by

mohol dočasne potlačiť príznaky závažného

ochorenia.

Od skutočného zhoršenia zdravotného

stavu treba jasne odlíšiť bežné

nepríjemné reakcie sprevádzajúce

liečebný proces, ktoré sú spôsobené

obnovením prietoku energie. Medzi

najčastejšie reakcie patria: závrat

a ľahšie poruchy pohybovej koordinácie,

pripomínajúce stav ľahkej

opitosti, pocity silného tepla, únava,

ktorá je pociťovaná ako príjemná

a často vyústi do krátkeho a tvrdého

spánku, ďalej prechodné zhoršenie

ťažkostí, horúčka, zimnica.

Zriedka, no predsa len sa môžeme

stretnúť i s ľuďmi, ktorí síce vystupujú

ako liečitelia, no ich hlavnou

schopnosťou je odčerpávanie životnej

sily svojim klientom, čo môžu

konať buď neúmyselne, alebo aj viac-

-menej zámerne.

Omnoho závažnejšie škody však

vznikajú pôsobením liečiteľov v duchovnej

rovine. Liečiteľ, či si to uvedomuje

alebo nie, pri svojom pôsobení

sprostredkováva klientovi aj

svoje názory na život a jeho zmysel.

Ak je pôsobenie liečiteľa účinné,

môže to pacient brať ako dôkaz, že

názory liečiteľa sú pravdivé. Človek,

ktorý si svoju predstavu o živote iba

formuje, môže byť ľahko a nepozorovane

zavedený na falošnú cestu. Ak

potom začne v tomto zmysle konať

a žiť, vytvára si omnoho väčšiu prekážku,

než bol jeho pôvodný zdravotný

problém.

AKO TEDA SPOZNÁME

DOBRÉHO LIEČITEĽA?

Dobrý liečiteľ povzbudzuje telo

i ducha. Jeho pôsobenie má prinášať

telesnú i duševnú úľavu. Hlavným

cieľom dobrého liečiteľa nemá

byť iba telesné uzdravenie, ale predovšetkým

vnútorná premena pacienta,

ktorá dá jeho telu novú oporu. Má

mať na zreteli celý jeho život, a nie

iba zdravotný problém, ktorý ho

k nemu priviedol.

Posudzovanie liečiteľských schopností

je komplexná záležitosť, ktorá

sa nazaobíde bez vyjadrenia pacienta,

lekára a ďalšieho liečiteľa. Meradlom

liečiteľských schopností nebude

teda iba fyzické uzdravenie, ku

ktorému často nemôže z rôznych dôvodov

dôjsť, ale má ním byť predovšetkým

názorový vývoj, ktorým pacient

prechádza a ku ktorému ho liečiteľ

inšpiruje. Prijatie onoho uhla

pohľadu na život a jeho zmysel prináša

obohatenie vnútorného života,

novú motiváciu a perspektívu. Duševný

pohyb si bezprostredne vynucuje

aj zmeny v hmotnej rovine: jeho

prostredníctvom získava telo novú

silu, ktorá mu pomáha obnoviť zákonitú

činnosť jeho orgánov a tkanív.

Liečiteľské schopnosti sú darom,

ktorý má byť použitý výlučne na ten

účel, na ktorý bol daný, preto je s ním

spojený aj nevyslovený záväzok. Liečiteľ

má tento dar využiť na svoj osobný

rast, na obnovenie stratenej cesty

k Bohu, ktorý mu tento dar ako závažnú

pripomienku zveril. V liečiteľských

schopnostiach konkrétneho

človeka často spočíva jediná možnosť

vlastného vzostupu, pretože iným

spôsobom by nedokázal napraviť to,

čo svojím predchádzajúcim pôsobením

v minulých inkarnáciách spôsobil.

Na liečiteľa sa treba pozerať v jeho

vlastnom záujme ako na človeka,

ktorý má sám čo naprávať a spoznávať.

Nemá sa hľadieť naňho ako na nadradenú

bytosť, ktorá je tu len na to, aby

rozdávala nadpozemskú múdrosť.

V takomto zmysle má liečiteľ pomáhať

aj druhým ľuďom. Skromne

a s vedomím vlastnej nedostatočnosti

má druhých povzbudzovať v ich viere,

navracať im odvahu a smerovať ich

pohľad nahor.

Kto zatiaľ nie je schopný vidieť

v dare liečiteľských dispozícií tento

hlboký zmysel, nemal by sa vo vlastnom

záujme vôbec odvažovať ho posudzovať.

V druhom dieli nášho seriálu

„Cesta k životu“ sa dozviete viac o obraze

sveta, pomocou ktorého možno

existenciu liečiteľského nadania vysvetliť

lepšie: Svetlo – duchovná ríša –

hmotný svet – astrálne telo.

MUDr. Jan Palouček •

jan.paloucek@svetgralu.cz


PRIKÁZANIE

„Nevezmeš

meno

Pána,

svojho

Boha,

nadarmo!“

Martin Ernst

Druhé

prikázanie

Nedávno pri individuálnej

výučbe sedela naproti mne

mladá študentka. Dostala za úlohu

prečítať text spisovne a so správnym

dôrazom. Napriek tomu, že sa pri-

pravovala a veľmi sa snažila, robilo

jej to veľké ťažkosti. Opakovane sa

po každej chybe zadrhávala, pri čítaní

sa príliš náhlila, alebo niekoľko

slov nesprávne zdôraznila.

Z

tohto zlého prednesu jej bolo

viditeľne trápne. A možno, aby

svoje nedostatky ospravedlnila,

v priebehu pol hodiny veľakrát povedala:

„Ach, Bože!“, „Pane Bože!“,

„Ó, môj Bože!“ alebo: „Bože na nebi!“

A keď som hneď po prvom takom výroku

poznamenal, že jej čítanie plné

chýb nemá v skutočnosti s Bohom

nič spoločné, opakovala toto slovo

ešte niekoľkokrát. Keď som ju potom

znovu upozornil na jej počínanie,

pozrela sa na mňa s ľahkým začervenaním

a povedala: „Prepáčte,

prosím! Ale ja skutočne vôbec neverím

v Boha!“

evezmeš meno Pána, svojho

„NBoha, nadarmo! Lebo Pán nenechá

bez trestu toho, kto bude brať

jeho meno nadarmo“ (Ex 20,7). Tak

to Stvoriteľ oznámil Mojžišovi. Podľa

toho by sa vlastne mali riadiť všetci

ľudia, a to aj dnes.

Aj v ľahkomyseľnom používaní

tohto mena spočíva prekročenie

druhého prikázania. My však

používame vznešené meno Božie vo

svojej povrchnej reči neustále znovu

a znovu. Tým sa tento pojem opotrebúva

a znehodnocuje a toto zneužívanie

prispieva k tomu, že sa z nás

vytráca úcta, ktorá Stvoriteľovi všetkého

bytia náleží.

Niekedy stretávame ľudí, ktorí

slovo Boh vedome používajú ako

každodennú frázu. Môže to byť snaha

o vyjadrenie svojej vlastnej viery, napríklad

pozdravom, alebo tak robia

jednoducho preto, aby svoj slovník

obohatili o „silné“ slová. Ale aj v tom

spočíva prekročenie druhého prikázania.

Človek tým neslúži svojmu

Stvoriteľovi, ktorého vznešenej svätosti

sa môže priblížiť len naplnený

pokorou, ale si chce naopak z Najvyššieho

urobiť služobníka pre seba.

Pokiaľ sa zamyslíme nad následkami

takého zneužívania, mali by

sme cítiť úzkosť. A nečudujme sa, ak

nám Boh vo svojej spravodlivosti

dáva pocítiť toto rúhanie sa voči jeho

svätosti.

Snažme sa v úplnom pokoji priblížiť

tomu, ktorý je skutočným Pánom

– potom nanovo vytušíme, čo

v nás slovo Boh môže opravdivo rozozvučať.

Mimochodom, tá študentka,

ktorú stále ešte vyučujem,

po našom rozhovore už ani raz nevyslovila

dovtedy tak často používané

slovo.

Martin Ernst •

martin.ernst@svetgralu.cz

43

Svet Grálu

22 | 2009


vet za kvetom se utvárala

nádherná kytica z červených

ruží, ľalií a jemnej zelenej

prízdoby. To bude ten najvhodnejší

pozdrav, pomyslela som si pri pohľade

na tú nádheru. Príjemná atmosféra

neskorej jesene vo mne cestou

na cintorín prebudila spomienky

na ten istý deň pred piatimi rokmi.

Vtedy to pre mňa bolo ťažké, pretože

moja matka zomrela pomerne

mladá. Prežili sme spolu dosť neradostný

vzťah, zblížila nás až jej choroba.

Vzájomne sme sa našli, aby sme

44

Svet Grálu

22 | 2009

sa napokon mohli zasa opustiť. Napriek

smutnému lúčeniu som dnes

vďačná za dar, ktorý sme obe dostali.

V priebehu krátkeho času sme dostali

príležitosť zmeniť všetko zlé, čo

sa medzi nami stalo, na lásku a porozumenie.

Jedného dňa mi zúfalá volala z nemocnice:

„Prídi, prosím ťa, rýchlo

za mnou, mám strach, že zomriem.“

Pre mňa to bol dôkaz veľkej dôvery,

keď žiadala o pomoc práve mňa.

Ešte pred niekoľkými týždňami sa

obracala výlučne na môjho otca,

ktorým sám trpel nádorovým ochorením.

Vtedy som nebola schopná

hovoriť s matkou o zmysle života

a smrti. O tom nechcela počuť ani

slovo. Prežívala strach pri pomyslení,

že by mohla zostať sama, až

nakoniec ochorela. Nejaký čas ležali

rodičia v rovnakej nemocnici,

obidvaja však boli takí zoslabnutí,

že neboli schopní vzájomne sa navštíviť.

Moja sestra a ja sme prechádzali

z jedného poschodia na druhé

a márne sme sa snažili vzniknutú situáciu

pochopiť.


POVIEDKA

Keď som onoho dňa vstúpila

k matke do izby, vzala ma za ruky

a povedala: „Ty si jediná, kto mi

môže porozumieť. Uzrela som tvoj

a následne svoj život bežať pred

sebou ako film.“ Čoskoro nato upad la

do hlbokého spánku, z ktorého opakovane

šemotila slovíčko „áno“.

Cítila som, že nie sme samé a uvedomovala

som si jej blížiaci sa koniec.

Držala som matkine ruky a modlila

som sa k Bohu, aby stál pri nás.

Neskoro večer sme sa vzájomne

zahľadeli do očú, snáď sme obe tušili,

že je to naposledy. Obapolne sme sa

našli v láske, všetko zlé bolo zabudnuté.

Niečo však pretrvávalo. Bolo

to pomyslenie na čas premárnený

hádkami a chýbajúcim porozumením

medzi nami. V tom okamihu

žiadna z nás nedokázala pochopiť,

prečo sme neboli skôr schopné nájsť

pre seba hrejivé slovo.

Bolo to naozaj naposledy, kedy

sme sa vedome vnímali – na druhý

deň upadla do agónie.

Odchádzanie bolo pre ňu ťažké,

zápasila dlhé tri dni. Snáď preto, že

tu nechcela zanechať môjho chorého

otca, vnúčatá a nás. Z celého srdca

som si vtedy želala, aby sa dokázala

vyrovnať so smrťou už skôr. Bola by

odhalila zákonitosti múdreho Božieho

poriadku a našla zmysel žitia

tu aj za hranicou pozemského života.

Cestu k tomu by jej uľahčila nanovo

prebudená dôvera a pocit hlbokej

vďačnosti.

Privolala ma k sebe aj v poslednom

okamihu svojho života; bolo to

akési vnútorné volanie, ktoré som

pocítila. Akoby ovládaná neviditeľnými

nitkami, prišla som k jej lôžku

a chytila som jej ruku. Cítila som,

ako sa jej duša vzďaľuje. V miestnosti

bolo ticho a bolo to tak v poriadku.

Až neskôr som sa zdôverila

otcovi. Bol to dozaista najťažší

okamih v jeho živote, súčasne však

i bod zvratu, pretože teraz, sám

ťažko chorý, bol nútený konfrontovať

sa so smrťou, ktorú už nebolo

možné ignorovať. Bol svedkom zápasu

mojej matky. Videl, ako sa

náhle všetko pozemské myslenie,

všetko, predtým také dôležité, rozpadáva

v ničotu. Videl, že ani usilovnou

ignoranciou nemôže smrť

zadržať. Videl tiež, ako sa tvár jeho

ženy rozžiarila výrazom nekonečnej

blaženosti, akoby sa chcela na nás

pousmiať. Vtedy sa v ňom prelomil

múr, ktorý si sám po celé roky budoval.

Úplne pohnutý sa doslova obrátil.

Od tej chvíle boli prekonané

mnohé – strnulé – články viery. Už

nikdy ich nevyslovil. Naraz bolo veľa

otázok, ktoré mu ležali na srdci a napĺňali

ho novou živosťou. Dlhé hodiny

sme spolu sedeli a hovorili sme

o smrti, umieraní a o ďalšom živote

na inom svete. Pretože aj on vnímal

z času na čas prítomnosť mojej

matky, ako keby tu bola fyzicky prítomná.

Boli sme obdarení vzácnym

časom na spoločné chvíle.

Často majú pre náš život najväčší

význam ťažké životné obdobia a hlboké

zážitky. Uvedomíme si to však

väčšinou príliš neskoro alebo vôbec.

Potom nariekame, že náš život je

plný krívd a nespravodlivosti a nie

sme schopní pochopiť, že Božia láska

hľadí iba na to, čo je prospešné našej

duši a čo sa týka celého nášho bytia,

nielen pozemského života.

Môjmu otcovi sa v nasledujúcich

rokoch ešte dostalo hojne pomoci.

Keď som ho raz navštívila po operácii,

bol celkom na dne a žalostne plakal.

Taký prejav emócií som u neho

nikdy predtým nevidela. Najprv odmietal

hovoriť, potom mi však porozprával

o tom, čo zažil počas narkózy.

Zazrel moju matku v svetelnom

oblúku, mladú a krásnu, ako

sa na neho usmieva. Zažil pocit nekonečnej

lásky. Ona na neho čakala

a on sa jej zdôveril, že zatúžil po tom,

zostať s ňou a už sa nezobudiť.

Tieto slová som mu pripomenula

o niekoľko mesiacov neskôr, po tom,

keď sestričky na nariadenie lekára

odstránili z jeho tela všetky hadičky

a on sa na mňa zadíval začudovaným

pohľadom.

Povedala som mu, že v tomto dôležitom

okamihu mu nebudem nič nahovárať,

že bojoval statočne a dôstojne,

teraz je však čas s dôverou sa

odovzdať. Tri roky po smrti mojej

matky sme tu spolu sedeli, aby sme

sa rozlúčili. V tých chvíľach sme

sa často rozprávali o jeho chorobe.

Vedel, čo ho čaká a sľúbil mi, že aj

na onom svete bude hľadať pravdu.

Potom pokojne zaspal. V neskorých

večerných hodinách, keď sme

so sestrou sedeli v jeho nemocničnej

izbe, odrazu zavládol nadpozemský

mier. Pozreli sme sa na seba a oči sa

nám zaliali slzami. Tušili sme, že

nám bolo dožičené zažiť niečo výnimočné.

Láskyplná bytosť ukazovala

nášmu otcovi novú cestu a on

hovoril s niekým, pre nás neviditeľným

a nepočuteľným.

„Áno – áno, viem, že musím ísť.

Teraz hneď. Ešte nie. Tak dobre.“

Tento rozhovor trval takmer hodinu.

Bolo jasné, že sa odpútaval

od svojho tela. Ďalší večer – boli

sme práve všetci u neho, odišiel

na onen svet.

Dnes, pri hrobe svojich rodičov,

už chápem jasnú cestu nášho života

vedenú nádherným poriadkom

stvorenia.

Svojim rodičom želám z celého

srdca, aby kráčali po ceste pravdy.

Cornelia Peukertová •

cornelia.peukertová@svetgralu.sk

45

Svet Grálu

22 | 2009


Milada Zubatá

Zvestovanie

Činorodý deň sa nachyľuje k svojmu

záveru a podvečer prináša upokojenie,

ktoré duša potrebuje, aby mohla

pátrať po veciach, netýkajúcich sa len

pozemských záležitostí. Pred vnútorným

zrakom sa objavuje obraz,

náhle, len tak mimochodom, ako keď

k nám zalietne zaprášená spomienka,

ktorá sa odieva do farieb takej intenzity,

ktorá zodpovedá sile nášho prežívania:

Zvestovanie, dielo svetoznámeho

maliara vrcholnej renesancie,

ktorým nie je nikto iný než Leonardo

da Vinci. Obraz maľoval približne

v rokoch 1472 – 1475.

Pripomeňme si onú historickú

udalosť, takú významnú pre celé ľudstvo,

ktorú obraz predstavuje, a siahnime

po Biblii, po Lukášovom evanjeliu:

„Keď bola Alžbeta v šiestom

mesiaci, poslal Boh anjela Gabriela

do galilejského mesta, ktoré sa volá

Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi

z rodu Dávidovho, menom Jozef.

46

Svet Grálu

22 | 2009

A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel

k nej a povedal: „Zdravas, milosti

plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad

jeho slovami zarazila a rozmýšľala,

čo znamená takýto pozdrav. Anjel

jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si

milosť u Boha. Počneš a porodíš syna

a dáš mu meno Ježiš…“

Tento rozmerný obraz (98 x 217

cm) pôvodne pochádza z kostola San

Bartolomeo v Monte Oliveto a teraz

je umiestený v talianskej Florencii,

v galérii Uffizi. Nebudeme sa zaoberať

skutočným autorstvom tohto obrazu,

pretože niektorí odborníci ho

pripisovali maliarovi Ghirlandaiovi,

ale teraz platí všeobecne prijatá hypotéza,

že toto dielo namaľoval Leonardo

da Vinci v mladosti potom, čo

opustil Verrocchiov ateliér.

Na obraze vidíme v popredí kľačiaceho

archanjela Gabriela v bohato

nariasenom rúchu, pozdvihujúceho

pravú ruku na pozdrav. Práve

jemnosť tváre i rúk prezrádza štýl

Leonarda da Vinci. V ľavej ruke drží

stvol s kvetmi ľalie, symbolizujúcimi

čistotu, v ktorej bude počatý a inkarnovaný

syn Boží Ježiš. Oduševnené,

ušľachtilé črty tváre mladistvej

Panny Márie prezrádzajú vážnosť

a dôstojnosť; stáva sa typom

Madony, typickej i pre maliara a sochára

Verrocchia.

Krajinomaľba v pozadí predstavuje

akoby prehliadku stromov rastúcich

v Toskánsku. Ich temná zeleň dáva

vyniknúť zjasnenému profilu archanjela

Gabriela, rovnako ako tmavá

stena domu dáva vystúpiť tvári i celej

postave Panny Márie. Toto rytmické

striedanie svetlých a tmavých plôch

vytvára hĺbku obrazu, ktorá začína

v popredí precízne vypracovanou

rozkvitnutou lúkou, končí v pozadí

vo svetle oblohy sa strácajúcim prístavom

s loďami a nakoniec mestom,

ktoré sa skôr dá len tušiť. Teraz nám


Panne Márii

napadá prvá detsky prostá otázka:

„Prečo archanjel Gabriel má krídla

a budúca matka Ježiša ich nemá?

Prečo ľudia vlastne nemajú krídla?”

Iste, pre hlbšie pochopenie a vysvetlenie

tejto otázky nepostačí povrchná

informácia: „Anjelov predsa umelci

vždy spodobňovali s krídlami, s peruťami

– či už sochári alebo maliari.”

Umelci, obdarení inšpiráciou, mohli

vidieť tieto postavy z výšin svojím

vnútorným zrakom vo forme obrazov,

ktoré sa im boli zjavovali.

Kedysi som ako dieťa stála v úžase

pred postavami anjelov v kostole,

kam sme chodievali. Boli takí krásni

a predsa vzdialení, a ja som mimovoľne

cítila veľký vnútorný odstup.

Tie postavy boli z polychromovaného

dreva a vzbudzovali toľko otázok,

na ktoré som nemohla nájsť

odpoveď. Ubehlo veľa času, než mi

bolo dopriate stretnúť sa s Posolstvom

Grálu a odpovede na tieto

otázky konečne vyzdvihnúť ako poklad,

pochopiť, že krídla majú anjeli

preto, lebo sa čisto zachvievajú

vo vôli Božej, a tiež preto, lebo nechcú

vôbec nič iné. Avšak tam, kde

vzniká vedomie vlastného ja, tam

tieto krídla odpadajú.

A pretože ľudia sú duchovného pôvodu

a vyvíjajú vlastné chcenie, teda

majú slobodnú vôľu, nie je možné,

aby sa u ľudí krídla vôbec vyvinuli.

Ako je potom možné, že archanjel

Gabriel, pochádzajúci z Božského,

čo je pre ľudského ducha nepredstaviteľná

vzdialenosť a úplne iný, oveľa

mocnejší druh bytostnosti, pokľaká

pred „nepatrným” ľudským duchom,

pozemskou ženou, aj keď svojimi

schopnosťami vyvolenou na zrodenie

Ježiša, syna Božieho na Zemi?

Ak si znovu pozorne prečítame text

Biblie, nenájdeme žiadnu zmienku

o tom, že by archanjel Gabriel pred

Máriou pokľakol. Je napísané: „Anjel

prišiel k nej a povedal: „Zdravas, milosti

plná, Pán s tebou.“

Pri spozemšťovaní prijímaného

obrazu umelec asi nechal pôsobiť aj

svoj dobre vyvinutý pozemský nástroj,

rozum, a ten napovedal, že aj

archanjel sa musí skloniť pred budúcou

matkou Syna Božieho. Alebo je

to chorobný sklon nás ľudí myslieť si,

že máme v sebe čosi božské? Že môžeme

byť dokonca rovnocenní alebo

nadradení bytostiam z Božej ríše?

Posolstvo Grálu nás v tomto zmysle

presne usmerňuje: „Každý človek

žije preto v bludnej domnienke, ak

si namýšľa, že má Boha v sebe, že je

sám božský, alebo že sa takým môže

stať. Má v sebe duchovné, ale nikdy

božské. A v tom spočíva zásadný nepreklenuteľný

rozdiel. Človek je tvorom

a nie časťou Stvoriteľa, ako si to

niekto snaží nahovoriť. On je a zostane

dielom, nikdy sa nebude môcť

stať majstrom.“

Hľa, akým pokladom je vedenie –

živé Slovo, darované z najvyšších

výšin ľuďom na ich oveľa rýchlejšie

duchovné dozrievanie, vnášajúce

jasno do sporných otázok všetkých

oblastí ľudského konania.

Milada Zubatá •

milada.zubata@svetgralu.cz

Literatúra:

Biblia (podľa ekumenického vydania

z r. 1985), Biblická spoločnosť 1990

Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu, Stiftung Gralsbotschaft,

Stuttgart 1983

Dejiny umenia, José Pijoan, Odeon,

Praha 1979

Najväčší maliari,

Eaglemoss International 2000

47

Svet Grálu

22 | 2009


NÁZORY

48

Svet Grálu

22 | 2009

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 22/2009, vyšlo 1. 12. 2009.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Rastislavova 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Adela Slováčková,

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Mária Pesselová, Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha),

Pavel Patloch (Karviná), Martin Pukančík (Košice), Mário Comisso (Košice)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• Dreamstime: David Cox, Reading, United Kingdom (titul), Blaz Kure,

Ljubljana, Slovenia (5), Moniv (9), Bram Janssens, Kortrijk (heule),

Belgium (32), Miodrag Gajic, Belgrade, Serbia (39), Pixel-pizzazz (39),

Pawel Strykowski Bielsko - Biala, Poland (43), Enruta (43), Kobra (23)

• morguefile.com: Daren Hester, Macon, USA (2)

• GralsWelt: (11, 12, 14, 33–38)

• Svět Grálu: (49, 34)

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: Marie-Lan Nguyen (2),

Leonardo da Vinci, Annunciation (46–47), Petr Novák (15, 18–19), Jiří

Paclík (16), (25–27)

• Jozef Lehotkai, Ráztočno: (39–42, 44, 49, 50)

• Kristýna Franková, Brno: (24)

• Filip Langar, Praha: (titul, 28–31)

• Karel Prskavec, Liberec: (zadná strana obálky)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné,

alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak

náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše

príspevky.

redakcia

Ako správne dýchať

Mal by som otázku, či viete, ako

správne dýchať? Aký dlhý by mal byť

nádych a výdych a pod.?

(meno v redakcii)

Dýchaním získava telo kyslík, ktorý

je potrebný na štiepenie chemických

väzieb molekúl glukózy. Týmto spôsobom

sa uvoľňuje energia, ktorá

slúži na zaistenie životných potrieb

každej jednotlivej bunky. Kyslík

však v tele nepôsobí len ako prvok,

ale aj ako sila, ktorá je s týmto prvkom

bytostne spätá a z neho pôsobí.

Prítomnosť tejto sily sa v tele prejavuje

nepretržitými premenami buniek

a tkanív, neustálou vnútornou

prestavbou a reorganizáciou, ktorých

dôsledkom je telesný vývoj, diferenciácia,

adaptácia a tiež regenerácia.

Nedostatok tejto sily sa prejavuje

pravým opakom – degeneráciou

a predčasným starnutím.

Telesné pochody sú však vždy aj

výrazom vnútorného života. Spôsob,

akým človek utvára svoj vnútorný

život, je smerodajný aj pre

funkciu jeho tela. Pokiaľ je človek

naplnený tvorivou radosťou a optimizmom,

dýcha sa mu oveľa lepšie,

pretože zdravá pohyblivosť jeho

vnútorného sveta je rovnorodá s povahou

sily kyslíka. Dýchanie je potom

ľahké, pretože sila má v jeho

psychike prirodzenú oporu a môže

s ňou rezonovať. Naopak, ak je človek

smutný, z jeho duše vychádza

kyslíku v ústrety – namiesto rovnorodej

sily – určitý druh odporu.

Dych je ťažší, pretože je narušený

súlad medzi silou, ktorá momentálne

ovláda vnútorný svet človeka,

a silou, ktorá s každým nádychom

do neho preniká. Z uvedeného vyplýva

základné pravidlo správneho

dýchania: ak chce človek správne

dýchať, musí si uvedomiť, že dýchanie

súvisí s jeho psychickým stavom,

za ktorý nesie sám zodpovednosť.

Súvislosť medzi psychickým

a telesným stavom dokladá aj dlhoročná

lekárska skúsenosť. Ľudia,

ktorí trpia depresiami, rezignáciou,

či pocitmi beznádeje, inklinujú

oveľa viac k ochoreniam dýchacieho

systému.

Pravda, zvýšenou kontrolou dýchania

možno spätne ovplyvniť aj

psychiku. Kde však nemajú dychové

cvičenia vytvorený vhodný základ aj

v psychike, tam sa akékoľvek dychové

cvičenie môže uplatniť len veľmi nedokonale.

To znamená, že akékoľvek

dychové cvičenia budú prinášať najväčší

efekt tam, kde sa vnútorné postoje

budú najviac približovať charakteru

už spomínanej sily kyslíka.

K mechanickej stránke dychu je

možné poznamenať toľko, že výdych

by mal byť zhruba dvakrát dlhší než

nádych. Nadychujeme sa nosom, vydychujeme

nosom, prípadne ústami.


NÁZORY

Malo by platiť, že najlepším dychovým

cvičením je svižný pohyb

na čerstvom vzduchu.

Samotné mechanické ovládanie

a riadenie dýchania rôznymi dychovými

cvičeniami prináša len málo

prospechu. Sledovaním a riadením

hĺbky či frekvencie dýchania sa automaticky

prisudzuje významná úloha

prednému mozgu. Ak sa však chceme

upokojiť, nemali by sme tento neúnavný

generátor myšlienkového nepokoja

a pochybností akýmkoľvek

spôsobom rozdúchavať. Pozornosť

by mala spočívať len na dýchaní samotnom

– tak, ako ho telo samo vytvára.

Nehodnotiť, neovplyvňovať,

nezasahovať. Iba sledovať svoj dych

a vnímať, ako sa rozprestiera a znovu

vytráca (Číňania hovoria „načúvať“

svojmu dychu). Taká jednoduchá

a samozrejmá vec, ako je prosté pozorovanie

vlastného dýchania, berie

prednému mozgu možnosť uplatnenia.

Vytrvalá reťaz myšlienok sa

tak pozvoľna prerušuje a vedomie sa

vznáša akoby v jednom bode. Energia,

ktorú stravovali neúnavné myšlienkové

pochody, je naraz k dispozícii

a môže slúžiť na obnovenie síl.

MUDr. Jan Palouček

Spomienky

na predchádzajúce

životy na Zemi

Mám pocit, že som žila v minulom živote

v Írsku, pretože sa cítim s touto

krajinou obzvlášť spojená. Mám tiež

dojem, že si veľa ľudí viac či menej vedome

spomína na svoje predchádzajúce

životy. A okrem toho sa mi už

niekoľkokrát stalo, že práve ľuďom,

ktorí tvrdili, že nikdy neverili v reinkarnáciu,

v istých situáciách často vykĺznu

slová: „nie, v tomto živote to už

asi nezažijem…!“

Myslíte si, že by mohol byť môj dojem

správny?

C. S. (meno v redakcii)

Môj osobný pohľad na svet vychádza

z toho, že my ľudia žijeme na tejto

zemi viackrát. Z toho tiež vyplýva,

že je celkom možné, že ste už v Írsku

žili a cítite sa s touto krásnou krajinou

zviazaná.

V literatúre je často zmienka o takých

spomienkach na minulosť.

Ja osobne mám dojem, že mnoho

ľudí, bezpochyby väčšina, si do určitej

miery na svoj predošlý život

na zemi spomína.

Siegfried Hagl

Vykladanie kariet

Jedna moja známa si nechala vyložiť

karty a teraz sa to chce aj sama naučiť,

aby mohla pomáhať druhým ľuďom.

Čo k tomu môžete povedať?

Ch. B. (meno v redakcii)

Je ťažké všeobecne sa vyjadrovať

k tejto téme, pretože podobne ako

v prípade astrológie ľudia sledujú

rôzne zámery a ciele. Pri tzv. videniach

budúcnosti je vždy dôležité ľuďom

vysvetliť, že náš osud nie je nezmeniteľne

a neovplyvniteľne predurčený.

Každý človek má činorodo

pôsobiť a aktívne utvárať svoj život

a osud, inak jeho bytie stratí zmysel.

Podľa môjho názoru môže symbolika

kariet v rukách povolaného človeka,

ktorý má znalosti o jemnohmotných

súvislostiach, ponúknuť človeku

prijatie určitej životnej situácie

a ukázať isté možnosti – ale nič

viac, a v žiadnom prípade nemôže navrhnúť

jedinú možnú cestu riešenia.

Vcelku možno povedať, že očakávania

vkladané do výkladu kariet sú väčšie,

než možnosti ich zmysluplnej pomoci.

Werner Huemer

Dobrý deň,

som predplatiteľkou Vášho časopisu.

Musím Vás pochváliť za obsahovú

náplň Sveta Grálu – zvlášť ten posledný

(SG č.

21 pozn. red.)

bol veľmi vydarený,

myslím, že

otvorí oči mnohým

záujemcom o ezoteriku,

ktorí nekriticky (zväčša s dobrým

úmyslom a v nevedomosti) pristupujú

k štúdiu a praktikovaniu

rôznych pochybných praktík a potom

sami majú množstvo rôznych problémov,

hlavne psychických a často si narušia

i vzťahy s blízkymi ľuďmi.

Zároveň by som si chcela i objednať

kalendár farieb na r. 2010 a knihu Poselství

barev.

Zuzana

Vážená redakcia,

časté články o vode vo Svete Grálu ma

viedli, okrem iného, k hlbokému zamysleniu

sa nad tým, čo naša domácnosť

vypúšťa do kanalizácie. A tak

okrem výmeny konvenčných potravín

za bio-potraviny sme urobili zásadnú

zmenu vo výbere kozmetických,

čistiacich a pracích prostriedkov. Tie

konvenčné sme vymenili za bio a eko.

Dnes mi pripadá nepochopiteľné,

prečo sme vlastne fosfátové, tenzidové

a ktovie ešte aké chemické prostriedky

používali. Je len škoda, že sme k tomuto

rozhodnutiu nedošli skôr... ale

lepšie neskoro, než nikdy...

Veľa sily vo Vašej práci a ďakujem.

J. P., Praha (meno v redakcii)

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

49

Svet Grálu

22 | 2009


O SLOBODE

Istý rečník povedal: Hovor nám O SLOBODE. A on povedal:

...Neoslobodíte sa vtedy, keď vaše dni budú bez starostí a vaše noci bez túžob a žiaľu,

ale až vás starosti prikvačia k zemi a vy nad ne vzlietnete nahí a nespútaní.

A ako inak sa povznesiete nad svoje dni a noci, než že strhnete svoje okovy,

do ktorých ste si na úsvite svojho poznania ovinuli svoje poludnia?

Vedzte, že to, čo nazývate slobodou, sú okovy, hoci sa blyštia na slnku a vám oslepujú oči.

To, čo opúšťate, keď sa oslobodzujete, sú len úlomky vášho nepravého ja.

Ak by ste chceli zrušiť nespravodlivý zákon, vedzte,

že tento zákon je písaný vašou vlastnou rukou na vaše vlastné čelo.

Nemôžete ho zrušiť spálením zákonníkov, ani umývaním čiel vašich sudcov,

hoci by ste vyliali na nich celé more.

Ak by ste chceli zbaviť trónu tyrana, najprv zničte trón, ktorý ste mu postavili vo svojom vnútri.

Lebo ako môže tyran vládnuť slobodným a hrdým,

ak sami nezotročili svoju slobodu a nepokorili svoju hrdosť?

A keby ste sa chceli zbaviť nejakej starosti, vedzte, že ste si ju sami nakládli, a nikto ju na vás neuvalil.

A keby ste chceli zahnať svoj strach, jeho sídlo je vo vašich srdciach,

a nie v rukách tých, ktorých sa bojíte.

Vravím vám, všetko vo vás žije v spoločnom objatí;

želané i nechcené, odporné i milé, to, po čom bažíte, i to, čoho sa bojíte.

Ako svetlo a tieň, všetko vo vás žije vo dvojiciach, ktoré ako blížencov nemožno rozdeliť.

A keď tiene zblednú a viac ich niet, svetlo, čo zostane, zmení sa na tieň iného svetla.

A tak keď vaša sloboda stráca svoje putá, stáva sa sama putami ešte väčšej slobody.

50

Svet Grálu

22 | 2009

Chalíl Džibrán: Prorok

Preklad: Marián Dujnič,

Gardenia Publishers 2005


VS ponuka DVD ponuk a DVD ponuka

DVD ponuk a DVD Svet Grálu TV

DVD ponuk a DVD ponuk a DVD pon

Smrť a druhý breh

správy z hraníc pozemského života

4

AKCIA

2

za cenu !

Pri kúpe celej DVD edície

získate štyri DVD za cenu dvoch

Nová cena: 17,80 € /536,24 Sk

Pôvodná cena: 35,60 € /1072,48 Sk

• Výskum smrti

• Skúsenosti blízke smrti

• Mimotelesné zážitky

• Rozhovor: Bernard Jacoby -

interview so známym nemeckým

výskumníkom smrti

• Záhada vedomého bytia

• Čo je to vedomie?

• Kde sídli duša človeka?

• Rozhovor: Gerd Harms - Vedecký

pohľad na aspekty života

na druhom brehu

• Určenie okamihu smrti

• Sú darcovia orgánov vôbec mŕtvi?

• Rozhovor: Sieglinde Fuchs -

Skúsenosti z práce v hospicoch

Strach a depresia

životné pomoci pre dušu

• Čo je to duša?

• Duša v kríze

• Rozhovor: Dr. Elisabeth Lukas - Na

návšteve u známej logoterapeutky

• Keď svet zošedivie

• Aké sú príčiny depresie?

• Telo, duša a duch

• Strach, úzkosť, záchvaty paniky

• Rozhovor: Susane Barknowitz -

Psychoterapeutka o strachu

a zmysle života

Umrieť dôstojne

dôstojne žiť – dôstojne umrieť

• Opatrovanie starých ľudí

• Život s demenciou

• Práca v hospicoch

• Rozhovor: Martin Weidenfelder -

Správne zaobchádzanie s ľuďmi

postihnutými demenciou

• Život v kóme – príbeh

• Chceš mi darovať svoje srdce?

• Tienisté stránky transplantačnej

medicíny

• Duša a vyžarovanie krvi

• Rozhovor: Anna Bergmann - Pozadie

a kritériá mozgovej smrti

• Moderná medicína a smrť

Osud a reinkarnácia

skryté súvislosti určujúce náš osud

• Neviditeľná sieť osudu

• Náhody, predtuchy a údery osudu

• Videnia, zjavenia a vízie

• Veštci a proroctvá. Je budúcnosť

predurčená?

• Rozhovor: Petra Rahlfs – mediálna

poradkyňa

• Existuje slobodná vôľa?

• Mozog a duch – kde sídli slobodná

vôľa?

• Jenny Cockell – spomienky na minulý

život

• Reinkarnácia v histórii a náboženstve

• Rozhovor: Dr. Monika Schulze

- Reinkarnácia v literatúre

a kresťanstve


"Nádej nie je presvedčenie, že sa niečo vydarí, ale istota, že niečo má zmysel -

bez ohľadu na to, ako to dopadne.“

Václav Havel

More magazines by this user