SG21

strana 9

Päť biologických zákonov doktora Hamera

strana 13

strana 20

strana 29

strana 39

cena 2,89 € (87 Sk)

ície

www.svetgralu.sk

V ďalšom čísle časopisu:

Kniž

Sloboda

titulná téma:

Sloboda nie je bezuzdná neviazanosť. Sloboda je pochopená nutnosť.

Ale sloboda znamená aj dať v sebe priechod jadru svojej bytosti, nekaliť

ju slabosťami a nespútavať prehreškami.

Svet Grálu č. 22

vychádza v decembri 2009

Svet Grálu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

19/2009 Svet Grálu

20/2009 Svet Grálu

marec – máj 200909 · číslo 19

strana 5

Gemmoterapia v praxi

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti

8 STRÁN NAVIAC ! !

strana 8

Hriech zvaný strava

strana 12

Démonické sily

a posadnutosť

MILÍ ČITATELIA,

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME

ZA NEZMENENÚ CENU

Svet Grálu

strana 20

Ľudia by mali zomierať doma

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica

strana 32

Materialisti

pochádzajú z opice

… a Vy?

Ako vznikol život

Svet Grálu

jún – august 2009 · číslo 20

Hledání české hudby a sebe sama

Duchovné súvislosti v živote

Rakovina? Minimalizujte paniku!

cena 2,89 € (87 Sk)

Trestaním detí si dospelí

autoritu nezaistia

KDYŽ TO NEBYL

ZÁZRAK, CO TEDY?

Prežila som vlastnú smrť

Výchova – detstvo podľa plánu

Je rodina

prežitok ?

Duchovné súvislosti v živote

VÝVOJ VOJ ŽIVOTA

SIEGFRIED

HAGL

Nová kniha

z edície

Svet

Grálu

www.svetgralu.sk

Syndróm

vyhorenia

Strana 31

POSELSTVÍ BAREV

ve dnech roku 2010

nástenný kalendár, české vydanie

Každý deň, týždeň a mesiac v roku má svoju farbu, ktorá

ovplyvňuje náš život, podobne ako nás ovplyvňujú fázy

Mesiaca alebo postavenie planét. Farba dňa vystihuje silu,

ktorá práve pôsobí.

Cena

5 €

150,63 Sk

POSELSTVÍ BAREV

2010

ve dnech roku

MUDr. Jan PALOUČEK

POSELSTVÍ

BAREV

Tip: Ku kalendáru odporúčame kúpiť

knihu

MUDr. Jana Paloučka o farbách

ich význame – Poselství barev.

Barva roku 2010

purpurová

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš život, podobně jako jej ovlivňují

fáze Měsíce nebo postavení planet. Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

Integrál Brno

Cena

6,50 €

195,81 Sk

Vychádza nové, doplnené

a rozšírené vydanie tejto

knihy.

Rozsah 144 strán, lepená

väzba, formát 130 x 190 mm,

ISBN 978-80-87176-03-0,

české vydanie.

POSELSTVÍ

BAREV

2010

ve dnech roku

Barva roku 2010 – purpurová

Súčasťou kalendára je aj

vreckový diár s popisom farieb

ZDARMA

i rannom česaní zbadal

Václav Karpištek

v zrkadle za sebou ducha.

Duch mal svetlomodrý

plášť, plavé vlasy a skúmavú

tvár. Krídla nemal.

Karpištek sa vydesil, strhol

sa a bleskovo sa otočil,

až mu chruplo v krku. Ale

za ním nikto nestál. Tu sa

vydesil druhýkrát a s úľavou

z neho vypadlo „fuj!“ Tretíkrát sa

vydesil, keď sa zase pozrel do zrkadla

a duch tam stál rovnako ako predtým.

Navyše bolo jasné, že to všetko počul

a možno mu číta aj myšlienky.

„Karpištek, Karpištek,“ vyčítal mu

duch vševedúcne, „tak veríš ty v záhrobný

život, alebo nie? A ak veríš, tak

prečo sa desíš?“

Václav Karpištek bol vyvedený

z miery. Najradšej by v rozpakoch sklopil

zrak, ale zároveň nechcel prísť ani

o sekundu pohľadu na ducha.

„To, čo z teba vypadne prvé, je skutočne

tvoje. A to bolo, ako sám vidíš,

slovo Fuj!“ Duch mu venoval dlhý pohľad,

pod ktorého spirituálnymi vibráciami

Václav poklesol na duchu.

Karpištek zatúžil obrátiť list. „Vítam

ťa u nás,“ začal dôstojne, „náš ezoterický

krúžok sa svojím svedomitým úsilím

dopracoval k niekoľkým stretnutiam

s oným svetom; ty si však prvá návšteva,

tak povediac, na súkromnej báze mimo

rámca nášho spoločenstva. V poslednom

čase sme dosiahli spojenie s Aštararom

de Boiron, Veľmajstrom Rádu

Purpurového Plameňa. Kto si ty, duch,

a prečo si prišiel?“

„Ja som Komárik, krajčír a špiritista

zo Semíl,“ povedal duch v plášti. „A čo

sa týka Veľmajstra, ten je pôvodným

povolaním herec.“

Karpištek pocítil, ako sa z neho vytráca

pocit povznesenosti a nahradzuje

ho nedôvera.

„Herec?“ vykĺzlo mu pochybovačne,

„a v ktorom filme hral?“

„Hrával v Ríme antické

tragédie. Ovládal to dobre,

pri jeho kráľovských gestách

divákom behal mráz

po chrbte. Akurát že mu

obdiv stúpol do hlavy

a už mu to tak zostalo. Teraz

sa necháva obdivovať

všade, kde sa uchytí.“

„To nie je možné,“ vydal

zo seba Václav Karpištek,

„tá jeho ušľachtilosť, vznešenosť, on nás

vedie nahor, pasoval nás na rytierov

pravdy a svetla –“

„No áno,“ povedal duch Komárik odborne,

„toto urobil už jedným vo Francúzsku,

a boli tej hanby plné noviny.

Lenže on je starý ješita a vy pod tým

jeho vedením už tiež. To vás teraz spája.

On si myslí, že je niečo viac než ostatní,

a vy si to teraz myslíte práve tak. Počuj,

Václav – my zomrelí zostávame rovnako

múdri či hlúpi, chvastaví a dôležití alebo

skromní a milujúci, ako predtým; to, čo

vám hovoríme či vnukáme, to musíte

vážiť rovnako ako článok z novín, či to

môžete prijať za svoje. Keď vás osloví

niekto cudzí na ulici, ste ostražití, ale

z hlasu človeka zo záhrobia ste vo vytržení

a necháte si narozprávať tie najväčšie

nezmysly, pretože… pretože sú z nadprirodzena

a neviditeľna. – Čerta starého

z nadprirodzena,“ uľavil si bývalý špiritista

Komárik, „a už vôbec nie z neviditeľna.

My vás vidíme veľmi dobre. A čítať

vám myšlienky je nám rovnako ľahké

ako vám sa pozerať na televíziu.

A teraz ma dobre počúvaj: oproti novinám

je tu jeden nepríjemný rozdiel. Tí

lepší z nás už tu vo vašom okolí nie sú.

Žijú vo vyšších, jemnejších úrovniach.

Tí, čo zostali, sú pripútaní k zemi, zamotaní

do vlastných chýb a nerestí, chýbajú

im vyššie záujmy, hľadajú, koho by

obalamutili, vnukajú vám plody svojej

škodoradosti a snažia sa vás pripútať

rovnako ako sami seba. A vy si ešte necháte

otvárať čakry a cvičíte sa v tom,

aby ste to všetko lepšie videli a vnímali.

NA ÚVOD…

Obyčajný život podľa Pánaboha vám

pripadá veľmi… neinteresantný.“

Václavovi sa tento rozhovor prestával

páčiť.

„Že som taký smelý, a čo tu hľadáš ty,

čo?“ zabŕdol nedôverčivo.

Duch sa usmial a naraz mal také teplé

oči.

„Spomínaš si na tú bielovlasú starenku,

čo si sa jej zastal v samoobsluhe?

Práve si sa kamsi ponáhľal, ty sa vôbec

stále niekam ponáhľaš, ja som sa k tebe

pritočil a ty si to moje našepkávanie

poslúchol. Práve jej umrel muž, mala

také boľavé srdce a svet sa jej zdal cudzí

a bezcitný. Aj ja som sa cez tie svoje pozemské

roky stále ponáhľal, na to najdôležitejšie

mi chýbal čas aj záujem, a teraz

chcem pomáhať druhým, čo robia rovnaké

pochabosti.“

Karpištek zrozpačitel. „Nevedel som,

že taká maličkosť… je taká dôležitá.“

„Ty to vieš, ale len vtedy, keď to vysvetľuješ

iným. Nájsť to vo vlastnom živote

však nevieš. Všetky tie záhrobné

pomazané hlavy nepotrebuješ, stačí ti

uvedomiť si, čo všetko už sám tušíš.“

Duch chvíľu pozoroval Václava v zrkadle.

„Keď dnes prídeš do práce, čaká ťa poriadny

malér. Ale ty sa ničoho neboj,

keď napneš všetky sily, ustojíš to. Ničoho

sa neboj, Václav, – ničoho, ničoho,

ničoho. Nie si sám, všetko okolo teba

ti pomáha alebo škodí, podľa tvojho

vlastného smerovania, a to úplne stačí.

Pozri, aký je dnes východ slnka, bude

krásny deň!“

Václav otočil hlavu k oknu. Spoza obzoru

žiarili medené a zlaté lúče a podsvecovali

šedozelené oblaky. Tie sa pod ich

dotykom zmenili na roztavený kov ako

od kameňa mudrcov, už storočia márne

hľadaného na zemi. Keď sa otočil naspäť,

duch v zrkadle už nebol, stratil sa.

„Však viem, že si tu,“ povedal mu.

„Áno, bude krásny deň.“

Artur Zatloukal

Svet Grálu

21 | 2009

OBSAH

TERAPIA

Stretnutie s Jensom

Muzikoterapia s autistickými deťmi

HISTÓRIA

Keď zomrelo milión Írov…

Dramatické varovanie pre dnešnú dobu

TÉMA

Povedz mi kyvadlo…

Neviditeľné nebezpečenstvá pri kontakte so záhrobím

SERIÁL

Tajomstvo zrodenia

Je dieťa výlučne

„dielom“ svojich rodičov?

FOTOREPORTÁŽ

Z horského pralesa na Sumatre

VODA

Boj o modrý elixír života

Zaujímavosti zo sveta

tropického dažďového pralesa

Vody celosvetovo ubúda.

Čo nás čaká?

ROZHOVOR

Zachráňme studničky

NA ZAMYSLENIE

TÉMA

Mladí ochrancovia prírody

zveľaďujú studničky

a pramene.

Zajtrajšok sa začína dnes

Keď začneme mať problémy vo svojom živote, ponúkajú sa

nám mnohé možnosti pomoci.

Ezoterika: Vynútené schopnosti?

POSOLSTVO GRÁLU

Liečivý magnetizmus

Rozhovor

s MUDr. Janom Paloučkom

Prednáška z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

TÉMA

Mentálne techniky

a duchovný vývoj

PRÍBEH

„Pane, daj mi z tej vody“ 36

Okultizmus - chôdza po tenkom ľade

ZDRAVIE

Tretia cesta za zdravím

uzdraviť sa = učiniť duchovný pokrok! = učiniť sa lepším!

PRIKÁZANIE

Prvé prikázanie 42

NÁZORY

Listy čitateľov 46

NA ZÁVER

Príroda, prečo nám to robíš? 48

Stretnutie s Jensom

ensa som spoznal krátko pred

jeho jedenástymi narodeninami

v našej psychiatrickej ordinácii pre

deti a mládež. Patrí k deťom s narušenou

schopnosťou nadväzovať

kontakty a vzťahy.

V odbornom názvosloví je táto

choroba označovaná ako ťažká pervazívna

vývojová porucha. V našom

prípade sa Jensov stav označuje ako

autizmus.

Jensova matka sa veľmi usilovala

o to, aby svojmu synovi vytvárala čo

najlepšie šance na rozvoj. Krátko po

jeho narodení sa otec chlapca odsťahoval

zo spoločnej domácnosti

a roky o ňom nebolo počuť. Jens

vyžadoval plnú pozornosť matky,

ktorá sa kvôli starostlivosti oňho iba

veľmi obmedzene venovala svojej

práci. Až keď chlapec začal chodiť

do osobitnej školy, mala možnosť

opäť pracovať aspoň na polovičný

úväzok.

Prvýkrát prináša matka svojho

syna na muzikoterapiu krátko po

konfliktnej situácii, ktorá zhoršila

Jensov stav natoľko, že v tom čase

vôbec nebola schopná pracovať. Medzi

štyrmi očami mi rozpráva, čo sa

nedávno udialo: Jensov otec po dlhej

neprítomnosti zatúžil znova sa

stretnúť so svojím synom. Vzal ho

na ramená a vystrájal s ním, z čoho

Mathias Elsner-Heyden

Muzikoterapia s autistickými deťmi

dostal Jens nekontrolovateľný záchvat

smiechu, pri ktorom sa mu

stáčali oči a búchal rukami a nohami.

Bol úplne bez seba a opäť sa

upokojil, až keď otec odišiel. Trvalo

dosť dlho, než sa jeho stav opäť

normalizoval. Musel dokonca na

niekoľko týždňov do psychiatrickej

nemocnice, kam ho sprevádzala

matka, pretože prejavoval sebazničujúce

tendencie a priamo po návšteve

otca začal rozmazávať svoje

výkaly po stenách. Matka ho teraz

už nemohla spustiť z očí. Rozoberal

všetko možné a vďaka svojim

technickým schopnostiam to opäť

čiastočne skladal dohromady. Ničil

Svet Grálu

21 | 2009

♫

TERAPIA

svoju izbu a pohrával sa napríklad

s vodou a elektrickým prúdom.

Okrem toho potreboval operáciu

ucha. Súdne rozhodnutie však otcovi

zaručuje v určitom časovom

odstupe právo na návštevy, takže

situácia je, ako matka hovorí, naďalej

vypätá.

PRVÁ LEKCIA

čakárni stretávam mladíka,

ktorý na pozdrav neodpovedá

No potom vyťukáva na xylofóne

rytmus a ja sa k nemu pripájam

s bubienkom. Vzniká synchrónna

hra a pomocou nej sa mi s autistickým

mladíkom darí nadviazať

kontakt. Náhle, na krátky moment,

vzniká určité spoločenstvo - Jens sa

zarazí a letmo na mňa pohliadne.

To všetko trvá sotva jednu minútu.

Vzápätí Jens už zase vyskakuje a ja

mám dojem, že je všade a zároveň

nikde. Rozhodujúci okamih zmenil

náš vzťah, nadviazali sme kontakt,

pociťujem v jeho otvorení sa

Rozhodujúci okamih zmenil náš vzťah, nadviazali

sme kontakt, pociťujem v jeho otvorení sa

určitú náklonnosť, súznenie, ktoré ma dojíma.

a vyhýba sa očnému kontaktu.

Ideme po schodoch do muzikoterapeutickej

miestnosti. Po ceste tam

si prezerá každé svetlo a vypínač

a skúmavým pohľadom nazerá do

všetkých miestností, do ktorých je

vidieť zo schodov.

V muzikoterapeutickej miestnosti

rozsvecuje všetky vypínače, ale keď

nás matka na hodine terapie necháva

krátko osamote, Jens nereaguje.

Zdá sa mi, že ani ja pre neho

neexistujem.

Celú hodinu nehovorí, vydáva zo

seba iba zvuky ako „pa, pa, pa…“

alebo mľaskanie a očnému kontaktu

sa naďalej vyhýba. Chodí nepokojne

z jedného rohu miestnosti

do druhého, medzitým tu a tam

vyhliadne z okna a skúša iba úplne

krátko rôzne hudobné nástroje. Jeho

nepokoj sa prenáša na mňa a ja musím

tu a tam zasiahnuť, aby som hudobné

nástroje uchránil. Po celý čas

si však uvedomujem Jensov záujem

o ne. Keď mu chcem jasným NIE

v niečom brániť, plesne sa sám po

prstoch, akoby sa chcel potrestať.

Svet Grálu

21 | 2009

určitú náklonnosť, súznenie, ktoré

ma dojíma.

Teraz Jens zaujato skúma klávesy.

Jeho matka už spomínala jeho veľký

záujem o techniku, teraz to však

sám jasne demonštruje na tomto

hudobnom nástroji. S vetrom opreteky

skúša všetky klapky, zručne

nachádza tóny a rytmy. Klávesom

dáva zvuk oboma predlaktiami

alebo prudko celými dlaňami. Sadám

si vedľa neho a sprevádzam ho

k tomu na gitare. – Opäť musím zakročiť,

vždy, keď začne príliš zosilňovať.

Teraz si berie flautu a hlasno

do nej fúka, a ja odpovedám rovnakým

rytmom na vlastnú. Cítim,

že sa ľady prelomili, a pri krátkom

♫

rozhovore s jeho matkou už môžem

hovoriť o pozitívnom vývoji

jej syna. Celá naradostená rozpráva,

že sa Jens už na jednej klinike s muzikoterapiou

zoznámil a že vtedy

za pomoci hudby dokázal nadviazať

kontakt s inými deťmi. Aj doma

hral s radosťou na rôzne hudobné

nástroje.

Už pri ďalšom privítaní sa Jens

voči mne i sestričke správa omnoho

otvorenejšie. Nesmelo sa mi pozrie

do očí, pripustí i dotyk na rameno

a zdá sa, že je duchom prítomnejší

než naposledy. Aj jeho matka rozpráva,

že v uplynulých týždňoch

urobil veľké pokroky: veľa doma

bubnuje a radostne sa pritom smeje.

Pochopila, že mu muzikoterapia

prospieva a baví ho. K narodeninám

dostal kresliaci panel. Matka

mi ukazuje fotky Jensových obrazov,

ktoré pôsobia skutočne umelecky.

Zdá sa, že maľovanie je jednou

z jeho silných stránok.

Keď autistický chlapec opätovne

dokončil svoje rituály – poprezeral

si miestnosti, zapol vypínače,

navštívil toaletu, poriadne si umyl

ruky a postláčal klávesy, zaspieval

som za sprievodu gitary uvítaciu

pieseň s improvizovaným textom,

v ktorom zaznieva jeho meno. Pozerá

sa na mňa a škľabí sa. Dnes ma

Beriem gitaru a kladiem mu ju do lona. Chytám

akordy, a tak improvizujem pieseň na uvítanie.

Ľahko sa pohojdáva a začína spontánne brnkať

v rovnakom rytme na struny mojej gitary. Je to

veľmi obšťastňujúci okamih pre nás oboch.

vníma oveľa intenzívnejšie ako na

prvej hodine, čo ma veľmi teší. Zdá

sa, že iskra preskočila a improvizujeme

spoločne na klávesoch. Potom

si berie do lona gitaru a prechádza

po strunách. Pripojil som karaoke

TERAPIA

zariadenie s dvoma mikrofónmi

a rozložil fotoaparát, ktorý Jens so

záujmom začal skúmať, stláčajúc

pritom všetky tlačidlá. Musím zakročiť,

lebo začal oblizovať objektív.

Je mi však čudné, že sa teraz nepľasol

po prstoch, ale hladí objektív

a hovorí: „Aj“.

Dojímavá situácia: Jens teraz

spieva „pa, pa, pa…“ do mikrofónu

a ja sa ho pokúšam rovnako vysoko

a v tom istom rytme imitovať. Opäť

sa nám podarilo chvíľu muzicírovať

synchrónne. Bezprostredne si sadá

ku mne na zem a snaží sa o telesný

kontakt – opiera sa o moje nohy

a pritom ďalej spieva. Beriem gitaru

a kladiem mu ju do lona. Chytám

akordy, a tak improvizujem pieseň

na uvítanie. Ľahko sa pohojdáva

a začína spontánne brnkať v rovnakom

rytme na struny mojej gitary.

Je to veľmi obšťastňujúci okamih

pre nás oboch.

V závere terapie opäť improvizujem

na motívy piesne a popisujem

danú situáciu, ktorá opäť obsahuje

Jensovo meno.

ĎALŠIE LEKCIE

☺

nasledujúcich lekciách, odohrávajúcich

sa v týždennom cykle,

sú už vo vývoji autistického chlapca

viditeľné zmeny:

Jeho na začiatku skôr neprítomný

výraz tváre sa po každej novej lekcii

zjasňuje, Jens sa smeje a často čosi

slabikuje kvičiac radosťou, dokonca

ma tak stále častejšie i zdraví.

Pohyby hrajú v terapii veľkú

úlohu. Jens pobehuje po miestnosti

a radostne tancuje – sám, alebo spoločne

so mnou.

Nenazerá už do miestností, aj vypínače

zapína už len zriedka (iba vtedy,

keď tým sleduje určitý zámer).

Jeho nutkavá potreba umývať sa

takmer úplne mizne.

Zážitok s tibetskými misami, na

ktoré sa pokúša hrať a nechá hrať aj

mňa a ktoré môže cítiť na vlastnom

tele spôsobí, že je pokojnejší a sústredenejší.

Vo chvíli, keď prvýkrát

počuje rozozvučanú tibetskú misu,

si sníma okuliare, prichádza úplne

ku mne a krátko sa na mňa zadíva

svojimi veľkými živými očami,

akoby sa v ňom otvorilo okno.

Jens čoraz menej upadá do starých

spôsobov agresívneho a autoagresívneho

správania sa.

Asi po roku muzikoterapeutickej

starostlivosti dochádza k negatívnemu

zvratu; zapríčinil ho konflikt

medzi matkou a otcom, ktorý Jensa

opäť navštívil: Jens mával rukami

i nohami, pľul a stiahol sa do svojej

izby, no najprv dal svojmu otcovi

najavo, že by mal odísť. Potom si

privlastnil obývaciu izbu na hranie

aj spánok. Vďaka svojmu celkovo

stabilnejšiemu a vyváženejšiemu

duševnému stavu a konštruktívnemu

prístupu svojej matky podarilo

sa mu prekonať túto traumu

už za niekoľko dní. Toto všetko sa

odzrkadľuje aj pri muzikoterapii.

Jens občas pľuvne na podlahu a olizuje

rozličné predmety. Na druhej

strane je pri hre vyžadujúcej zručnosť

sústredený a dlho so mnou improvizuje

v hre na bubienok. Silne

bubnuje v pomalom a rovnomernom

rytme. Na konci hodiny si nasadzuje

bubon na hlavu, akoby sa

chcel skryť, čo sa dá jednoznačne

Fenoménom pôsobenia hudby na ľudskú psychiku sa zaoberal už slávny grécky antický

lekár Hippokrates (cca 460–375/70 pred Kristom). Rozpoznal tiež liečivú silu

hudby 1 . Aj Platón (428 –348 pred Kristom) poznal totožné pôsobenie hudby: „Hudba

je najdôležitejšou súčasťou výchovy. Rytmy a tóny zasahujú dušu najhlbšie a najmocnejšie

ju rozochvievajú.“ 2 Dnes sa využíva muzikoterapia v najrôznejších lekárskych,

psychoterapeutických a liečebno-pedagogických odboroch. Väčšina muzikoterapeutov

pracuje v stacionárnych zariadeniach (klinikách), detských domovoch, školách,

ale i v poradniach a iných ambulantne pôsobiacich inštitúciách. Niektorí majú aj

vlastnú súkromnú prax.

Všeobecne sa rozlišuje medzi muzikoterapiou aktívnou (pacient sa na terapii podieľa

hrou na hudobný nástroj alebo vlastným hlasom), alebo receptívnou (tu prevláda

dôraz na aktívny posluch hudby a vnímanie zvukových vĺn). Pri aktívnej muzikoterapii

je kľúčovou stránkou mimoslovná komunikácia v priebehu spoločnej hudobnej

improvizácie (voľné hranie bez predchádzajúcej dohody). Tá sa dá realizovať na rôznych

hudobných nástrojoch. Ako „nástroje“ možno použiť aj časti vlastného tela (ruky,

nohy, hlas). Prirodzene, existuje aj možnosť pracovať s jazykom, napríklad formou

rozhovoru alebo textu, reči, alebo spevu piesní. Podľa situácie sa dá napríklad voľne

improvizovať s textom, ktorý sa zaspieva, alebo rozdelí do úloh. Terapeutický vzťah

má veľký význam v psychoterapeuticky orientovanej muzikoterapii. Pri spoločnom

hraní sa môžu zrkadliť citové, kognitívne a pohybové (pri skupinovej muzikoterapii

navyše i sociálne) aspekty osobnosti pacienta a posilňovať jeho schopnosti. Na hudobnej

rovine sa tak odohráva určitý druh skúšky. V tomto chránenom prostredí sa dajú

prežiť jednak pocity a vnemy, alebo i určité spôsoby správania, ktoré možno uplatniť

aj v bežnom živote. Výber nástrojov môže reprezentovať určité pocity alebo vnemy,

osoby alebo situácie. Ovládanie hry na hudobný nástroj nie je podmienkou; v muzikoterapeutickej

praxi je totiž intuícia a spontaneita úplne prvoradou úlohou.

(1) http://www.hom.shuttle.de/hom/spg/roep-062.htm

(2) http://www.lerntippsammlung.de/Platon--ue-ber-die-Musik.html

♪

Svet Grálu

21 | 2009

♪

TERAPIA

hodnotiť ako snaha uzatvoriť sa

pred okolím. Na nasledujúcej hodine

muzikoterapie je už opäť

omnoho vyrovnanejší; všetky nápadné

druhy správania vymizli.

VÝZNAMNÉ OKAMIHY

a jednej z posledných hodín

sa udialo veľa „významných

okamihov“, ako ich označuje Karin

Schumacherová, známa expertka

na muzikoterapiu a autizmus.

Motto tejto hodiny znie: „Zbližovanie

synchronizáciou“.

Vnímanie blízkosti iného človeka môže človeku

trpiacemu autizmom otvoriť brány vonkajšieho

sveta: rozvíja schopnosť nadväzovať kontakty

a vzťahy a podporuje celý rozvoj osobnosti.

Jensovo hranie na klávesoch na

začiatku hodiny muzikoterapie má

zatiaľ rituálny charakter. Hráva teraz

čiastočne i prstami – dovtedy

stláčal klávesy plochou celej ruky.

Dovolí mi zahrať si spolu s ním na

ten istý hudobný nástroj. Rytmicky

sa ešte celkom nedoplňujeme. Jens

chodí nepokojne po miestnosti

a berie do rúk rôzne predmety.

Keď sa opäť vracia ku klávesom, beriem

do ruky gitaru, hrám a spievam

na Jensov rytmus pieseň na

uvítanie s jeho menom, z čoho sa

smeje. Opäť cítim, že sme v spojení.

Spokojný si z rohu prináša karaoke

zariadenie, zostavuje ho, samostatne

k nemu pripája dva mikrofóny

a rozkladá fotoaparát. Opäť si

dal dole okuliare a prehliada si svoj

odraz; stúpam si k nemu, takže nás

teraz vidí oboch. To uňho vyvoláva

srdečný smiech. Jens hláskuje:

„pa, pa, pa…“ Snažím sa držať s ním

rytmus a výšku, čo sa mi na mnohých

miestach darí. Lenže Jens

Svet Grálu

21 | 2009

spieva omnoho vyššie než ja, beriem

si teda flautu, s ktorou dosahujem

jeho výšky omnoho presnejšie.

Je z toho zasa veľká vzájomná radosť.

Obzvlášť má rád banjo. Vezme

si ho a bubnuje na blanu banja, zatiaľ

čo ja stláčam akordy a do rytmu

brnkám na struny. Opäť si sadá na

moje nohy. Neskôr tancujeme po

miestnosti v spoločnom rytme s bubienkom.

Znovu sa Jens hlasito a šťastne

smeje. Mal som obavy, aby sme to

neprehnali a on neupadol do neudržateľného

smiechu so stočenými

očami; tie však rýchle pominuli,

keď som sa posadil a Jens si

prisadol k mojim nohám. Súčasne

voľným tempom udiera na bubon.

Mám gitaru na dosah ruky, opieram

si ju o stehno, chytám akordy

podľa Jensovho rytmu a improvizujem

pesničku na rozlúčku. Jens

sa pri nej zdvíha, berie si bubienok

a blažene zase tancuje po miestnosti.

Vie presne, že teraz hodina

muzikoterapie končí a samostatne

si obúva topánky. Opäť sme sa spolu

dobre pobavili a on na mňa od vonkajších

dverí ešte raz vrhá krátky

radostný pohľad na rozlúčku.

V priebehu ročnej terapie sa dalo

zreteľne sledovať, ako Jens pri speve,

hre na hudobný nástroj i pri tanci

čoraz častejšie zosúladil pohyby

svojho tela do jedného celku. Za

túto skúsenosť, ktorá azda prispela

k výraznému zlepšeniu schopností

vytvárať vzťahy, vďačíme práve

hudbe a zvuku na lekciách muzikoterapie.

K Jensovi prichádzam z okolitého

sveta, ktorý nás obklopuje

a pomocou rytmu, melódie alebo

zvuku sa s ním stretávam v jeho

osobitom vnútornom svete, pričom

oba tieto svety sa počas nášho

stretnutia vzájomne harmonicky

zlaďujú. Vnímanie blízkosti iného

človeka môže človeku trpiacemu

autizmom otvoriť brány vonkajšieho

sveta: rozvíja schopnosť nadväzovať

kontakty a vzťahy a podporuje

celý rozvoj osobnosti.

♫

Literatúra:

Mathias Elsner-Heyden

mathias.elsner.heyden@svetgralu.sk

Schumacher, K./Calvet, C., Synchronisation

- Musiktherapie bei Kindern mit

Autismus. DVD, Vandenhoeck &

Ruprecht, Göttingen 2008

Schumacher, K., Auf der Suche nach der

gemeinsamen Zeit, in: Hampe/Stadler

(Hg.), Grenzüberschreitungen. Frank &

Timme GmbH, Berlin 2008

Orff, G., Die Orff-Musiktherapie. Kindler

Verlag, München 1974

Schumacher, K., Kontakt-Begegnung-

Beziehung, in: Einblicke (Hg. DBVMT),

Heft 5, Berlin 1993

Remschmidt/Kamp-Becker, Autistische

Syndrome und andere tiefgreifende

Entwicklungsstörungen, in:

Remschmidt, H. (Hg.), Kinder- und

Jugendpsychiatrie, Georg Thieme

Verlag, Stuttgart 1979, 2005

Leitlinien der Deutschen Gesellschaft

für Kinder - und Jugendpsychiatrie

und - psychotherapie, in: AWMF online,

Düsseldorf 2008, na: http://leitlinien.

net/

http://www.udk-berlin.de/sites/

musiktherapie/content/lehrende/prof_

dr_karin_schumacher/index_ger.htm

TÉMA

Povedz

mi,

Anna

Štefková

kyvadlo …

kyvadlo...

Neviditeľné nebezpečenstvá pri kontakte so záhrobím

Azda každý z nás sa už niekedy ocitol

v zložitej životnej situácii: úmrtie v rodine,

problémy s deťmi, hľadanie zamestnania,

rozpad manželstva a tak

ďalej. Kto by to nepoznal. Ako sa zariadiť,

ako reagovať, čo robiť? Sami sme

ochromení starosťami, rady príbuzných

a priateľov sa rôznia, odbornú pomoc

poradní a psychológa málokto vyhľadá.

Keby tak bolo možné nahliadnuť za

oponu budúcnosti, aby sme videli, ako

to všetko dopadne!

úžba vedieť viac, než nám dovolí

naše zmyslové vnímanie,

je stará skoro ako ľudstvo samo.

Vo všetkých vyvinutých kultúrach

staroveku boli otázky tohto druhu,

smerované veštcom, samozrejmosťou.

Obrazy v krištáľovej guli, mediálne

nadaní ľudia, kňažky a kňazi

schopní nadviazať kontakty so záhrobím...

Pomyslime len na známu

veštiareň v Delfách, ktorá existovala

celé stáročia! Stredovek učinil

týmto praktikám prietrž. Cirkev bola

ochotná a schopná zlikvidovať každého,

kto mal mediálne schopnosti,

či vedel liečiť magnetizmom alebo

bylinkami a chcel týmito darmi

pomáhať ľuďom. Obvinenie z čarodejníctva

a zo spolčovania sa s diablom

znamenalo skoro vždy rozsudok

krutej smrti.

Dnešná „pokroková“ doba všetkým

ezoterickým praktikám opäť žičí

a v podstate rozdelila ľudí do dvoch

táborov. Materialisti nedokážu rozumom

pochopiť mediálne či liečiteľské

schopnosti jednotlivcov, neberú

ich vážne, často sa týmto ľuďom vysmievajú

a niekedy ich v médiách aj

hrubo urážajú. Druhá skupina ľudí

sú nadšenými a často nekritickými

obdivovateľmi všetkých, ktorí tieto

schopnosti majú a snažia sa pomáhať

ostatným. Problém je však inde.

Predstavme si, že s jednou otázkou

navštívime dve kartárky. Za samozrejmého

predpokladu opravdivého

nadania kartárok môžeme podľa rôznej

schopnosti empatie týchto žien

(karty väčšinou vykladajú ženy, sú

vnímavejšie voči svojmu okoliu) dostať

aj dve nejednoznačné alebo dokonca

rozdielne odpovede. Krištáľová

guľa môže ukázať situáciu opäť

v inom svetle. Čo teraz s tým? Potom

si spomenieme, že aj to už tu bolo,

keď kedysi dávno veštiareň na otázku,

Svet Grálu

21 | 2009

TÉMA

Prútikárčenie je umenie staré stovky rokov. Pomocou prútika v tvare „V“

vyhľadávali senzibili vhodné miesto na vykopanie studne.

či má vojsko prekročiť rieku, odpovedala

asi takto: „Keď ju prekročíš,

zničíš veľkú ríšu“. Rieku prekročili

a ríšu zničili – teda tú svoju. Odpoveď

je typickou ukážkou rôznych

možností interpretácie jedného výroku.

Takéto odpovede nám však nijako

nepomôžu.

Vo väčšine ezoterických praktík

– karty, krištáľová guľa, médiá –

sme odkázaní na schopnosti iných

a sami len čakáme, čo nám kto odkáže.

Keby sme si chceli pomôcť

sami, museli by sme sa naučiť napríklad

vypracovať horoskop, naštudovať

literatúru o čítaní z ruky, alebo

poznať význam jednotlivých kariet

pri ich výklade. Niektoré schopnosti

Svet Grálu

21 | 2009

sa ani naučiť nedajú, musia nám byť

dané – napríklad mediálnosť a liečiteľstvo.

Existuje však jedna pomôcka,

s ktorou môžeme pracovať

sami, bez akéhokoľvek predchádzajúceho

školenia a prostredníka – kyvadlo.

Vezmeme do ruky retiazku,

na ktorej je zavesený nejaký prívesok,

alebo aj bez neho, položíme

otázku a väčšinou sa takto vyrobené

jednoduché kyvadlo začne pohybovať.

Do kruhu v smere hodinových

ručičiek, proti ich smeru alebo len

v priamke. Kladením jednoduchých

otázok, na ktoré poznáme odpoveď,

zistíme, ktorý pohyb kyvadla znamená

kladnú a ktorý zápornú odpoveď,

skúsime položiť ďalšie otázky

a kyvadlo takmer vždy nejakým spôsobom

reaguje. Takže sa človek učí

formulovať otázky a pýta sa stále častejšie,

začína si overovať a necháva si

„schvaľovať“ svoje rozhodnutia. Najprv

tie závažné, s ktorými si nevie

rady, potom tie každodenné, týkajúce

sa napríklad problémov v práci

a nakoniec to môže dôjsť tak ďaleko,

že bez odpovede kyvadla si napríklad

ani nevyberieme dovolenku.

Čo sa však deje pri veštení pomocou

kyvadla? Čo presne uvádza

kyvadlo do pohybu? Svalový reflex

toho, kto kyvadlo drží v ruke, ako

si to predstavujú mnohí pochybovači?

Alebo je to zvýšená citlivosť

človeka na niektoré formy žiarení?

Či nám snáď na naše otázky odpovedajú

duchovia z onoho sveta, teda

duše mŕtvych, a nám sa tak skutočne

podarí nadviazať kontakt so záhrobím?

Tú poslednú možnosť si nechcú

priznať mnohí ľudia, ktorí pracujú

s kyvadlom. Ale ako sa dá niečo také

vylúčiť?

Kyvadlo je hmotný prostriedok,

ktorý odpovedá na položené otázky.

Čo uvádza kyvadlo do pohybu?

Svalový reflex? Alebo sa skutočne

nadväzuje kontakt so záhrobím?

Keď predpokladáme, že prijaté odpovede

sú pravdivé a správne (to, prirodzene,

nemusí byť vždy, pretože

svoju rolu tu môžu zohrať aj sebaklam

a máromyseľnosť), potom si

musíme uvedomiť dve veci:

TÉMA

Človek, ktorý kyvadlo drží, má určité

jemné vyciťovanie, ktoré mu dovoľuje

cítiť výkyvy. Kyvadlo alebo

prútik v rukách prútikára slúži

v tomto smere iba ako „zosilňovač“,

ako sa to deje napríklad pri hľadaní

podzemných vodných tokov.

Druhá, rovnako pravdepodobná

možnosť je tá, že otázka položená kyvadlu

je inteligentne zodpovedaná

preto, lebo človek, ktorý s kyvadlom

pracuje, sa svojou koncentráciou

vnútorne otvorí záhrobným vplyvom

– konkrétne duchom z onoho

sveta – a poskytne im tak možnosť

prejaviť sa a vyjadriť sa. Je to podobné

ako pri hýbaní so stolom pri

pomocou kyvadla, odnaučí sa postupne

dôverovať svojmu vnútornému

hlasu a samostatne sa rozhodovať.

Tento druh slepej viery skrýva

v sebe nebezpečenstvo, že človek „naletí“

na nesprávne odpovede. Všetko

môže dôjsť tak ďaleko, že dvere do

onoho sveta otvorené vlastným chcením

raz už nebude možné zavrieť.

Následkom môžu byť psychické

problémy a poruchy osobnosti.

Práca s kyvadlom môže viesť aj

k úplne nesprávnym predstavám

o onom svete. Mnohí, ktorí s kyvadlom

pracujú, považujú vychýlenie

kyvadla za znamenie svojho spojenia

s vyššími duchovnými úrovňami, či

Nebezpečenstvom, ktoré je kritickému

pozorovateľovi zrejmé na prvý pohľad,

je závislosť.

špiritistických seansách, kde sú si

účastníci vedomí svojho kontaktu

s tými, ktorí už opustili tento svet,

teda s duchmi zo záhrobia.

Pri kyvadle to nie je také jednoznačné.

Kyvadlo odpovie prakticky

vždy, na každú otázku. Kde však

končí citlivosť praktizujúcej osoby

a kde sa začína otvorenie sa iným

jemnohmotným vplyvom – alebo

vlastnej pýche? Tieto dôležité základné

otázky si človek, ktorý používa

kyvadlo, ťažko sám zodpovie –

a ani dosť dobre nemôže. Pýta sa

kyvadla, pretože to podľa jeho názoru

proste funguje. A neuvedomuje

si, aké nebezpečenstvo mu práca

s kyvadlom prináša.

Toto nebezpečenstvo, ktoré je kritickému

pozorovateľovi zrejmé na

prvý pohľad, je závislosť. To si ten,

kto si kyvadlom denne kontroluje

odpovede na bežné otázky, ktoré sa

v živote vyskytnú, často vôbec neuvedomuje.

Kto si navykne riešiť

každý problém, každé rozhodnutie

dokonca priamo s Bohom. V skutočnosti

ale platí jednoduchý zákon: každá

hmotná pomôcka – kyvadlo, pohár na

stolíku alebo iný nástroj – môže byť

ľahko ovplyvnená silami, ktoré sa nachádzajú

na onom svete v našej blízkosti,

teda „hutnejšími“ silami, a rozumie

sa samo sebou, že vyššie bytosti sa

nepostavia do služieb ľudskej zvedavosti

alebo túžbe vyniknúť.

Človek sa tak spolieha na informácie,

ktorých prameň nepozná, a môže

byť preto ľahko zvedený z cesty. Keď

niekomu položím jednoduchú otázku,

napríklad sa ho spýtam na cestu, nemusím

sa zaoberať tým, či je tento

človek charakterovo bezchybný. Pri

dôležitejších otázkach si musím dať,

prirodzene, väčší pozor na to, kto mi

odpovedá, pretože slepá dôvera môže

byť veľmi nebezpečná.

Ten, kto zvolí pozemské pomôcky

na nadviazanie kontaktu so záhrobím,

vydáva sa dobrovoľne na pole

pôsobnosti duchov, ktorí sa nachádzajú

blízko našej Zeme, alebo sú

na ňu viazaní. Títo „radcovia“ ako

aj všetko, čo je hutné, ťažké a temné,

sa nachádzajú v hrubej hmotnosti,

kde je aj Zem. Sú teda svojou hutnosťou

Zemi bližšie než čokoľvek

čisté a svetlé, a môžu cez užšie spojenie

vyvinúť väčšiu silu. Všetko čisté

a svetlé, čo je okolo nás, sa stiahne

späť, aby nebolo pošpinené, len čo sa

pri práci s kyvadlom alebo pri hýbaní

stolíkom počas špiritistických seáns

priblíži temnejší duch. To však človek

s kyvadlom v ruke nevidí a nie je

ani v jeho silách tomu zabrániť, pretože

svojím otvorením sa temnejším

jemnohmotným vplyvom to vlastne

sám chcel.

„Temnejšie jemnohmotné vplyvy“,

o ktorých je reč, neznamenajú len

to, že človek môže dostať nesprávne,

zavádzajúce odpovede. Oveľa väčšie

nebezpečenstvo hrozí v pevnom

jemnohmotnom spojení so záhrobnými

duchmi, ktorí potom môžu dotyčnému

človeku veľmi sťažiť jeho

vlastný duchovný vzostup. Tieto

väzby človek často rozpozná až po

odchode z tohto sveta do záhrobia.

Opravdivé spojenie so svetlými výšinami

onoho sveta nemožno nadviazať

pomocou hmotných, teda materiálnych

pomôcok. Ak sa človek otvorí

v modlitbe – v dôsledku duševného

otrasu v utrpení alebo v hlboko precítenej

radosti a vďačnosti – môže

nadviazať spojenie so svetlými bytosťami.

Rozhodujúca je pri tom čistota

a hĺbka jeho cítenia. Len pravá

túžba a poctivé chcenie pomôžu

nadviazať spojenie so svetlom, s tými

sférami bytia, odkiaľ k ľuďom prúdi

poznanie a sila.

Anna Štefková

stefkova@svetgralu.cz

Svet Grálu

21 | 2009

1. diel

Christopher Vasey

Tajomstvo zrodenia

Ktože to prichádza na svet?

Svet Grálu

21 | 2009

Každé narodenie dieťaťa je svojím spôsobom

zázrak. Prostredníctvom tohto

zázraku zrodenia prichádza na Zem nová

bytosť obdarená osobitým charakterom

a vlastnou vôľou. Kým v skutočnosti je?

A odkiaľ prichádza? Je výlučne „dielom“

svojich rodičov?

PRÍCHOD NOVÉHO

ČLOVEKA

očas deviatich mesiacov tehotenstva

sa v tele nastávajúcej matky

vyvíja nový život. Spočiatku ešte nie

je nič vidieť, žena nevníma vznikajúce

telíčko, no predsa už vtedy cíti,

že sa v nej niečo odohráva.

Jedného dňa sa však začne vyvíjajúci

sa plod pohybovať a reagovať na

rôzne podnety. Čo bolo doposiaľ len

neurčitým pocitom, bude už čoskoro

vnímané ako malé, živé stvorenie,

individualita s vlastnou osobnosťou.

S blížiacim sa okamihom pôrodu

vedomie tohto diania neustále silnie.

Na svoj príchod sa chystá bytosť,

ktorá je schopná sama cítiť, vnímať,

reagovať, niečo chcieť. Niekto, kto

bude svoj život neskôr utvárať podľa

vlastných želaní.

Okamih zrodu nového života je

malý zázrak. V súvislosti s ním však

prirodzene vyvstávajú aj zásadné

otázky: odkiaľ prišla bytosť, ktorá sa

práve narodila? Je súčasťou svojich

rodičov, skutočne ju „stvorili“ oni?

Aby sa dieťa mohlo narodiť, rodičia

dali takpovediac niečo zo seba.

Ide pritom o niečo hmotné. Vajíčko,

spermia a ďalšie substancie dali

základ tomu, že v maternici ženy

SERIÁL

počas tehotenstva vzniklo telo novorodeniatka.

Dieťa má však i svoj

jedinečný charakter, vlastnú vôľu,

osobnosť. Pochádza aj to výlučne

od rodičov?

Odpoveď závisí od toho, či sa na

človeka pozeráme iba ako na „hromadu

mäsa a kostí“, alebo v jadre

jeho bytosti vidíme aj niečo nehmotné

a za nositeľa psychických

vlastností považujeme dušu, ktorá

počas svojho „pozemského pobytu“

obýva telo.

Všetky veľké náboženstvá vychádzajú

z existencie nehmotného elementu

v človeku. Biblia pri opise

stvorenia človeka uvádza, že človek

bol „sformovaný z prachu zeme“

a takto vytvorenému telu bol následne

„vdýchnutý dych života“ (viď

1. kniha Mojžišova - Gn 2, 7).

Na túto „dvojitú prirodzenosť“ človeka

– hmotné telo a živú dušu – poukazujú

nielen náboženské tradície,

ale aj bežné pozorovanie správania sa

malých detí. Keď napríklad bábätko

začne pohybovať rukami, máme

dojem akoby sa učilo ovládať svoj

nový „nástroj“. Živá duša sa vedome

snaží dostať telo „pod kontrolu“. Novorodenci

sú svojím správaním a želaniami

schopní vyjadrovať aj nespokojnosť,

prejavujú svoju vlastnú

osobnosť.

Aj v bežnej reči vyjadrujeme intuitívne

poznanie, že ľudská duša existovala

už pred svojím narodením.

Keď napríklad hovoríme, že „matka

privádza svoje dieťa na svet“, naznačujeme

tým predpoklad, že duša dieťaťa

nemá pôvod v tomto svete.

A keď o niekom povieme, že je „rodený

básnik“ alebo má „v sebe nadanie“,

tak tým upozorňujeme na

skutočnosti, ktoré si tento človek priniesol

so sebou.

Predpoklad, že duša existovala už

pred narodením, vyjadruje aj typicky

detská otázka: „Povedz mi, mamka,

kde bol môj malý braček, kým k nám

prišiel?“ Dieťaťu je jasné, že nikto

sa nemohol objaviť náhle, len tak,

z ničoho.

BOCIAN A VEDA

náma historka o bocianovi, ktorý

prináša deti, obrazne naznačuje,

že každé dieťa existovalo vo „veľmi

vzdialenom svete“ už predtým, ako

prišlo do rodiny.

V rozpore s tým chce triezvo materialistický

pohľad vidieť pôvod

života v spojení spermie a vajíčka.

Vplyv nehmotnej duše je vraj nepreukázateľný.

Z takéhoto zorného

uhla je každé dieťa výlučne iba „produktom“

svojich rodičov; a rodičia,

ktorí dieťaťu darovali život, sú zodpovední

za všetky jeho schopnosti aj

nedostatky.

Nad takouto predstavou „darovania

života“ sa už určite zamýšľalo veľa

matiek a otcov. Kto môže sám seba

úprimne označiť za „stvoriteľa“?

Už len samotná skutočnosť, že dieťa

prichádza na svet akoby iba zásluhou

rodičov, je pre mnohé matky ťažko

prijateľná. Či ona azda vedome prispieva

k tomu, aby sa v nej mohlo formovať

malé telíčko? Aké myšlienky,

slová alebo činy by mali vplývať na

vývoj dieťaťa? Matka síce umožňuje

jeho splodenie a narodenie, no vývoj

od počatia cez delenie buniek až po

vývoj orgánov prebieha bez jej vedomia

a pričinenia. Ani dĺžku trvania

tehotenstva nemôže žena nejako zásadne

ovplyvniť a okamih pôrodu sa

dostaví bez ohľadu na jej vôľu.

Všetko toto nasvedčuje tomu, že

môžeme síce vytvoriť priaznivé pozemské

a duchovné predpoklady,

umožniť pôrod, avšak samotné narodenie

dieťaťa prebieha celkom mimo

dosahu vplyvu našej vôle.

Ľudská duša existovala už pred

svojím narodením, a vďaka (aj) telesnému

spojeniu muža a ženy dostáva

príležitosť inkarnovať sa do hmotného

tela a „vdýchnuť mu život“.

ROZDIELY

V PODMIENKACH

NARODENIA

keď akceptujeme existenciu duše

pred narodením, nijako to ešte nevysvetľuje

príčiny rozdielov v podmienkach,

do ktorých sa duše narodia.

Prečo napríklad musia niektoré

deti pretrpieť ťažké choroby a iné nie?

Neexistuje v živote spravodlivosť?

O tejto otázke sa veľa diskutuje,

pravdepodobné sú však dve možné

hypotézy: buď predpokladáme, že

mnohé „nevinné deti“ skutočne

trpia neprávom, alebo existuje nejaká

skrytá zákonitosť, ktorá bdie

nad tým, aby „správne dieťa“ prišlo

do „správnej rodiny“.

Ak však vychádzame z toho, že celé

stvorenie je prestúpené láskou a spravodlivosťou

vôle Božej, potom len

druhá z odpovedí môže byť správna.

Podľa nej žiadny človek, ktorý prichádza

na Zem, nie je celkom nevinný;

prináša si so sebou karmické

vlákna, ktoré súčasne s povahou jeho

vnútra zodpovedajú podmienkam života

po jeho narodení. Už skôr si teda

musel vypestovať určité silné a slabé

stránky, musel „zasiať semienka“,

ktorých „úrodu“ žne v podobe pomerov,

do akých sa narodí.

Čo si však máme predstaviť pod

slovkom „skôr“? – znamená to v predchádzajúcom

pozemskom živote?

SPOMIENKY NA

PREDCHÁDZAJÚCE

POZEMSKÉ ŽIVOTY

súčasnosti už veľa ľudí akceptuje

reinkarnáciu. Za silný argument

v rukách odporcov myšlienky opakovaných

životov na Zemi sa považuje

Svet Grálu

21 | 2009

SERIÁL

tvrdenie, že si na svoje minulé životy

nikto nemôže spomenúť. To je však

omyl. V skutočnosti existuje veľký

počet detí, ktoré boli schopné podávať

správy o udalostiach zo svojich predchádzajúcich

životov. Ide väčšinou

o malé deti do štyroch rokov, ktoré

spontánne začnú rozprávať o svojich

minulých rodičoch alebo súrodencoch,

o svojom niekdajšom mene,

o dome, v ktorom žili, o svojej vtedajšej

rodine alebo o konkrétnych osobách.

O niektorých dôležitých udalostiach,

napríklad o svadbe, úraze

alebo chorobe, rozprávajú tieto deti aj

opakovane, pretože – ako sa zdá – sú

nimi ešte stále hlboko zasiahnuté.

Na takéto svedectvá sa samozrejme

môžeme pozerať aj ako na výtvory

fantázie, ale v skutočnosti býva za

nimi niečo viac. Kanadský bádateľ

Ian Stevenson (1918–2007) podrobne

a systematicky preskúmal niekoľko

stoviek takýchto zaznamenaných

príbehov, navštívil miesta, o ktorých

deti rozprávali, zhromažďoval informácie

od svedkov, opakovane si overoval

niektoré skutočnosti a dospel

k záveru, že tieto opisy sú pravdivé.

Deti si skutočne dokázali spomenúť

na svoje minulé životy.

Niekedy je identifikácia dieťaťa so

svojou predchádzajúcou osobnosťou

Svet Grálu

21 | 2009

mimoriadne silná. Také deti potom

hovoria o minulosti so zármutkom,

túžia po tom, aby sa mohli vrátiť

na miesto svojho minulého života,

znovu sa stretnúť so svojimi „ozajstnými“

rodičmi alebo chcú byť oslovované

svojím „správnym“ menom.

Pokiaľ sa skutočne dostanú na

miesta, kde žili svoj predchádzajúci

život, potom dokážu aj v spleti ulíc

nájsť cestu domov. Spoznávajú členov

svojej niekdajšej rodiny alebo

susedov a dokážu napr. rozpoznať

stavebné zmeny, ktoré boli uskutočnené

na ich dome.

Prirodzene, ide o výnimočné prípady,

ktoré predpokladajú, že sa človek

veľmi rýchlo po svojej smrti zase

narodí na Zem. To však nie je univerzálnym

pravidlom.

VLASTNÉ JA ČLOVEKA

ri našich ďalších úvahách teda

vychádzajme z toho, že každý

človek je už v okamihu svojho príchodu

na Zem formovaný minulými

zážitkami z predchádzajúcich

pozemských životov, aj keď si na ne

vedome nespomína.

Čo je však bytostným jadrom človeka,

ktoré musí žať podľa minulých

skutkov, napríklad aj v podobe dobrého

zdravia alebo ťaživej choroby,

alebo v podobe šťastného či nešťastného

osudu? Čo je tým jedinečným

Ja, ktoré rodičia ani nestvorili, ani

nesplodili, ale ktoré k sebe spolu

s novorodencom len prijali? Je ním

duch človeka. Tento duch pochádza

z inej, nehmotnej úrovne stvorenia.

On je centrom nášho vedomia,

z neho pochádzajú všetky duchovné

schopnosti, akými sú slobodná vôľa,

cit pre dobro a spravodlivosť alebo

zmysel pre krásu. My, ľudia, sme

svojou podstatou duchovia, zatiaľ čo

telesný mozog je len nástroj, ktorý

máme k dispozícii na svoj život v pozemskom

svete.

Môžeme povedať: „mám telo!“, ale

nie: „mám ducha“. Ducha nemáme –

sme ním my sami a ako takí sa inkarnujeme

do tela. Výraz „inkarnovať

sa“, „vteliť sa“, vyjadruje tento

dej veľmi presne: duch vstúpi do tela,

ktoré je pre neho pripravené. On do

neho iba vstúpi, ale sám sa telom

nestáva.

Z tohto uhla pohľadu aj oplodnenie

vajíčka dostáva trochu iný význam.

Plodením skrátka nezačína život nového

ducha, ale len vývoj detského

telíčka – teda hmotného obalu –, do

ktorého sa duch vtelí a ktoré pri jeho

pozemskej smrti opäť opustí. Počas

pozemského života je pre neho telesnou

schránkou, ktorá mu umožňuje

pobyt na Zemi na jeho ceste k sebapoznaniu

a sebazdokonaleniu.

Téma druhého dielu: „Zákony inkarnácie“

Christopher Vasey

christopher.vasey@svetgralu.sk

ROZHOVOR

Zachráňme

studničky

Mladí ochrancovia prírody vymysleli, ako zachrániť studničky a pramene

„Nájsť v správnej chvíli v prírode pramienok čistej vody je často malý zázrak. Ten

úžasný pocit istotne pozná každý pútnik, ktorý sa unavený a smädný trmáca krajinou.

To platí odpradávna – skúsenosti dávnych lovcov, poľnohospodárov i cestovateľov si

nesieme v sebe. Krásna studnička je ozdobou mnohých kútov našej prírody, ľudia si

takéto miesta pripomínajú veľa rokov. V modernej, uponáhľanej dobe, v ktorej je

vraj na vodu najlepšia umelohmotná fľaša, význam prírodných zdrojov vody pomaly

zaniká. Po stáročia udržiavané studničky pustnú, pramienky sa strácajú v bahne, pamätníci

rozsiahlych prameníšť odchádzajú, prastaré mapy neplatia. Je to veľká škoda.

Voda do krajiny patrí, potrebujú ju ľudia i živočíchy a rastliny. Bez vody by nebol život.

Vážme si ju a starajme sa o jej prirodzené zdroje – bez nej všetko živé zahynie.“

Tento text nájdeme na webových stránkach

českého Združenia mladých ochrancov

prírody (SMOP), ktorí v roku 1999

stáli pri zrode programu Zachráňme

studničky. V roku 2008 projekt rozšírili

o Národný register prameňov a studničiek.

Pýtate sa, prečo toľko ruchu pre

studničky? Je to celkom jednoduché.

Ochrancovia prírody prišli s alarmujúcim

zistením. V prírode výrazne ubúda

prameňov a studničiek. Prieskum pred

ôsmimi rokmi len v Beskydách ukázal,

že z dvoch stovák studničiek, registrovaných

pred dvadsiatimi rokmi, zostala

iba jedna tretina... Na vine je vraj klesajúca

hladina spodných vôd, ale hlavne

človek. Ako sa k tomu postavili ochrancovia

prírody – o tom sme sa rozprávali

s garantom „Studničkového projektu“

Michalom Kulíkom.

SG: Na vašich webových stránkach

www.estudanky.cz nájdeme informácie

o národnom registri prameňov

a studničiek. Ten server existuje

približne rok a v čase, keď spolu hovoríme,

zaregistrovali ľudia už 1195

zdrojov v krajine. To možno určite

považovať za úspech. Vysvetlíte nám,

v čom spočíva táto vaša aktivita?

Naším prvotným poslaním je

postupne zmapovať ubúdajúce

studničky v prírode. Ľudia z celej

republiky majú možnosť podľa jednoduchého

návodu na našich webových

stránkach vyfotografovať studničku

v prírode, zapísať súradnice

a ďalšie informácie, zaregistrovať ju

do našej mapy. Ľudia môžu aj prevziať

patronát nad niektorou zo studničiek

– túto kampaň sme nazvali

Zachráňme studničky. Mať patronát t

nad studničkou znamená, že sa o ňu

budú starať – čistiť ju, upravovať jej j

okolie atď. V druhom rade nám ide

o návrat ľudí k prírode. Chceme, aby

si ľudia viac všímali prírodu, prírodné

deje a vzali si aspoň malý kúsok

prírody na starosť. Aby sa radi

vracali, spomínali hoci aj o päťdesiat

rokov...

SG: Veľkou výhodou je určite internet

– vďaka nemu sa vaše akcie

môžu dostať do povedomia ľudí

kdekoľvek vo svete, navyše je veľmi

jednoduché studničku zaregistrovať

– sama som si to vyskúšala...

V tom majú práve nevýhodu tie

studničkové registre, ktoré vznikli i

Svet Grálu

21 | 2009

studánka Přátelství

7 Josefčina studánka

8 pramen Vidovy

HUDBA

6A 7

8 8A

už dávno pred nami. Prvé o ktorých

viem, založil Ing. Ureš. Ten registro-

valstudničkyokoloPrahyužv70-

už v tych rokoch. Ďalšie registre vznikali

v 80- a 90-tych rokoch v okolí Brna,

Českej Třebovej, atď. Ibaže o nich

nikto nevie. Náš register je dostupný

celému svetu a ľudia sa môžu neustále

pozerať, hodnotiť. Webové

stránky existujú iba rok a už vidieť,

že čísla stále narastajú a že ľudia majú

o registre záujem.

SG: Je však smutné, že väčšina

z tých registrovaných studničiek

a prameňov je buď vyschnutých

alebo neudržiavaných. Dokázali by

ste povedať, koľko z nich je ešte dnes

skutočne funkčných a o koľko z nich

sa ľudia starajú?

Z našej kampane Zachráňme studničky

vieme celkom určite, že máme

190 patrónov nad studničkami. V národnom

registri je minimálne tristo

studničiek, o ktoré sa niekto stará –

na prvý pohľad vidieť. Existuje veľa

studničiek, okolo ktorých keď idete,

poviete si: joj, niekto tu nechal neporiadok,

tak ja to upracem – to je

taký ten spontánny prístup. Takže je

ťažko presne povedať, o koľko studničiek

sa ľudia starajú.

jesenné zatváranie studničiek, to

všetko sa medzi ľudom veľmi dlho

udržiavalo.

SG: Kto by nepoznal kantátu Bohuslava

Martinů „Otvírání studánek“

... „Tak je to u nás každý rok

v máji. Děti studánkám prameny

jak srdce zemi otvírají…“ To skutočne

svedčí o tom, že ľudia mali

studničky a vôbec vodu v úcte, a že

čistenie nebolo len odstraňovanie

špiny, ale akýsi slávnostný rituál...

Presne tak. Bola to otázka žitia

a nežitia. Pitná voda v prírode má

obrovský význam.

SG: Dnes je to jednoduché. Otočíme

kohútikom, hygienické normy

sú prísne, takže vodu máme pitnú,

kedykoľvek si spomenieme. A to, čo

je za hranicami nášho pozemku, nás

už tak nezaujíma...

Úplne s vami súhlasím.

Pramenitá voda je zo všetkých pozemských substancií najživšie spojená s duchovným

svetom. Pramene sú pre krajinu zdrojom životodarnej sily, ktorú nemôže čerpať

iným spôsobom. Ich prítomnosť je znamením vitality kraja, ich úbytok naopak

predzvesťou úpadku. Človek sa v tomto procese uplatňuje nielen ako ovplyvňujúci

činiteľ, ale býva aj jeho konečnou obeťou. V krajine, ktorej chýba živá sila prameňov,

možno len veľmi ťažko udržať zdravé telo a pohyblivého ducha.

Jan Palouček

a podľa fotografií sa dá usúdiť, či sa

o ne niekto stará alebo nie. Takže to

je asi počet živých, aspoň dvakrát za

rok upravených studničiek. Zdá sa to

relatívne málo, ale to sú také, kde to

Svet Grálu

21 | 2009

SG: Vás k tejto aktivite podnietil

fakt, že studničiek a prameňov v prírode

ubúda. Čím to podľa vás je?

Mám správy z Beskýd, kde robili

kolegovia prieskum asi pred dvadsiatimi

rokmi. Našli tam vtedy, pokiaľ

si dobre pamätám, vyše dvesto

studničiek. Keď sa asi pred ôsmimi

rokmi vydali kontrolovať ich stav,

našli z nich asi len tretinu. Čím to

je? Je preukázané, že hladina spodných

vôd v celej Európe klesá. Je však

pravda, že ľudia už nevenujú studničkám

a prameňom takú starostlivosť

ako kedysi. Pretože je jednoduchšie

vziať si plastovú fľašu s vodou a nespoliehať

sa v prírode na studničku.

A to je druhý vážny dôvod ubúdania.

S tým ide ruka v ruke tretí dôvod,

ktorým je postupný zánik ľudových

tradícií. Jarné otváranie studničiek,

SG: Napriek tomu by ma ešte zaujímalo,

akým spôsobom si ľudia

môžu vziať patronát nad studničkou

nachádzajúcou sa na pozemku,

ktorý im nepatrí – nebudú porušovať

nejaký zákon, keď budú zasahovať

do niečoho, čo je obecné, štátne,

alebo napríklad patriace štátnym

lesom?

Dá sa to urobiť veľmi jednoducho.

Väčšinou ľuďom radíme, aby sa dohovorili

priamo s vlastníkom daného

pozemku. Prevažná väčšina vlast-

10 Zelená chýše Hubertova studánka

Zdislavina studánka 9

pramen Přátelství

Černá studna

10A 12 13

8A 9

Šárka

níkovnikdyniejeprotinikdy nie proti, abysamu

niekto staral o majetok a zveľaďoval

ho. Vlastníci, ktorými sú obec alebo

štátne lesy, nemávajú spravidla námietky.

Samozrejme, bolo by to niečo

iné, keby si človek chcel vziať patronát

nad studničkou, ktorú má niekto

v záhrade. Ale nám ide predovšetkým

o studničky verejne prístupné. A ten

U nás na Slovensku podobnú celoslovenskú registráciu

na internete nemáme. Ochrane prameňov

a studničiek sa však venujú niektoré miestne

združenia ochrany prírody, nadšenci, základné

školy a pod. Niektorí z nich nadväzujú na dávne

tradície. Niekde bývalo zvykom „otvárať studničky“

v prvú jarnú nedeľu, inde na prvého mája.

U starých Slovanov bolo vraj súčasťou oslavy jarnej

rovnodennosti aj obradné čistenie studničiek,

museli byť upravené najneskôr do Turíc. Verilo sa,

že chotár, kde neboli vyčistené studničky, mohli

postihnúť duchovia nedostatkom vlahy.

patronát je výhodný pre všetky

strany – nielen pre majiteľa, ktorému

sa niekto stará o kúsok prírody, ale

i pre toho, kto je patrónom. Pretože

potom vidieť kus práce za sebou, a to

je vždy krásny pocit. A keď potom

odchádzate od vyčistenej studničky,

cítite sa skvele. Inak vlastné prevzatie

patronátu je veľmi jednoduché. Vyplníte

formulár, v ňom sa v podstate

zaviažete k tomu, že sa o studničku

budete starať čo najdlhšie a čo najlepšie.

Vieme aj o rodoch, ktoré sa

o studničku starajú už po tri generácie.

To musí byť asi tak stodvadsať sať

rokov. To je predsa úžasné.

SG: V takomto rode si určite tiež

odovzdávajú skúsenosti, ako sa

presne o studničku starať. To už ale

dnes mnohí nevieme. Nemôžeme me

napríklad studničke, aj keď nevedomky,

nejakým zásahom

uškodiť? Poradíte ľuďom,

ako studničku čistiť?

Dokážeme poradiť, na

čo si dávať pozor, čo poškodiť a ako to urobiť...

Našťastie ľudia väčšinou

nemajú možnosť prísť do

ne-

lesa s bagrom a odbagrovať

pár kubíkov zeminy.

Človek má pomerne málo

fyzickej sily, takže ňou

studničku nepoškodí, ale

v skutočnosti ju zveľadí.

Ide hlavne o pravidelnú

údržbu. Aby nebola zapadnutá lístím,

nezaniesla sa bahnom a nezauž

nikto ju

nikla. Taká studnička je stratená a

nenájde.

Rozhovor viedla Marie Šuláková á

marie.sulakova@svetgralu.czu.cz

11A

12A 13A

12 13

Svet Grálu

21 | 2009

Jiří Gottweiss

Zajtrajšok sa začína dnes

Keď začneme mať problémy vo svojom živote,

ponúkajú sa nám mnohé možnosti

pomoci. Hľadáme spôsoby, ktoré nám čo

možno najrýchlejšie uľavia od doterajších

bolestí bez ohľadu na to, či ide o chorobu

tela alebo duše. V prípade telesných

ťažkostí nám krátkodobú úľavu môže poskytnúť

skalpel alebo pilulka ochromujúca

naše zmysly. Ako je to však v prípade

ťažkých životných období, duševných kríz,

ktorých medzi ľuďmi pribúda a s ktorými

si často nevieme rady?

Svet Grálu

21 | 2009

Môžeme žiť v problematickom

manželstve, mať starosti

s deťmi, s chorými rodičmi, zradil

nás obchodný partner, rozvádzame

sa, nemôžeme nájsť prácu, životného

partnera, alebo trpíme depresiami

a správame sa podivne. Ťažké životné

obdobia v skutočnosti nie sú len povrchné

prekážky, ktoré zo seba môžeme

ľahko striasť po porade so svojou

kartárkou alebo vedmou, ale vývoj, pri

ktorom môže nastať skutočný prelom

v našom doterajšom bytí. Stále častejšie

sa obraciame na rôzne odvetvia

ezoteriky, ktoré v sebe nesú aj nemalé

riziká a ktoré nám v skutočnosti s naším

životom nemôžu pomôcť. Človek

vymyslel a vypracoval aj techniky,

ktoré sa zaoberajú terapiou návratu

do minulosti v domnienke, že opakované

prežitie často aj traumatizujúcich

zážitkov povedie k odstráneniu

problémov. Nezriedka sa objavujú aj

prípady, keď sa ľuďom po absolvovaní

NA ZAMYSLENIE

týchto terapií skôr priťažilo. Navyše je

treba mať na pamäti, že tieto terapie

môžu pomôcť, rovnako ako pilulka,

iba krátkodobo. Opakované prežitie

nemôže vykonať prácu za nás samotných.

Je to druh programu, ktorý

v určitej chvíli ponúka vysvetlenie namiesto

vlastného úsilia, ktoré jediné

môže privodiť vnútornú zmenu. Človeku

môže priniesť úžitok jedine to,

čo vykoná z úplne slobodného a neovplyvneného

chcenia, aké je mu treba

na skutočný vzostup. Všetko ostatné

sú veci nepodstatné, ktoré mu môžu

len prechodne prinášať zdanlivý úžitok

alebo škodu.

Na pochopenie problémov nášho

života nám môžu pomôcť symbolické

systémy, ktoré prehovárajú k vnútornej

imaginácii, aj keď v dnešnej materialistickej

dobe v nás môžu spôsobiť

aj rozpaky. Dalo by sa povedať, že

je to akýsi zväzok kľúčov, ktorý nám

umožní vstúpiť, pokojne sa prechádzať

a pritom skúmať odľahlejšie neosvetlené

miesta našich duší. Môžu to byť

naše sny, múdre knihy a príbehy, dnes

už aj filmy, ktoré znázorňujú príbehy

ľudských zápasov a ponúkajú inšpiráciu

a náhľad. Jedným z veľkých príbehov,

vrhajúcich svetlo na mnohé deje,

je biblický príbeh o Jonášovi, ktorého

prehltla veľryba: Boh povolal Jonáša,

aby povedal obyvateľom Ninive o ich

hriešnom správaní sa a skutkoch, ale

Jonáš sa pred svojou úlohou pokúsil

ujsť a nastúpil na loď smerujúcu

opačným smerom do iného vzdialeného

mesta. Počas plavby sa strhla

ohromná búrka a námorníci hľadali

dôvod, prečo sú u Boha v nemilosti;

zistili, že Jonáš uteká pred svojou úlohou

a poslaním. Hodili ho teda cez palubu,

aby sa zachránili, a Jonáša prehltla

veľryba. Strávil v jej útrobách tri

dni a tri noci, kým ho vyvrhla na breh.

Boh ho zavolal ešte raz a tentoraz Jonáš

poslúchol. Je možné, že ani dnes

nechceme nájsť zmysel svojich problémov

a snažíme sa utiecť pred svojou

úlohou, ktorá nás chce donútiť, aby

sme sa vzdali mnohých doterajších návykov

a presvedčení. Predstavme si, že

vonkajší zdroj nášho utrpenia je veľký

kontajner, v ktorom sme zajatí, keď sa

nechceme zmeniť dobrovoľne. Tento

kontajner sa pohybuje presne tam,

kam sa potrebujeme dostať aj my. Musíme

teda sami seba ponúknuť transformujúcim

silám, ktoré do toho času

zostávajú v pozadí. Tu možno povedať

len jedno: „Ak sa niekto nenarodí

znovu, nevojde do kráľovstva nebeského“

(to znamená, zmeniť–prerodiť

seba samého, pozn. red.).

Mnoho ľudí si myslí, že zmyslom

života je vyriešiť problémy a žiť bezstarostný

život. Našou úlohou, ak nie

priamo poslaním, je skôr usilovať sa

o pravý život. Stať sa tým, kým skutočne

sme. Naučiť sa viac zaoberať sa

ľuďmi a životom okolo seba, žiť svoj život

so všetkými výškami i hĺbkami. To

znie banálne, ale dnes veľa ľudí trávi

čas tým, že sa životu vyhýbajú, boja

sa mu plne odovzdať a svoju energiu

vkladajú skôr do ambícií, závislostí

a predsudkov, ktoré im nedávajú nič

okrem toho, že ich majú. Veľa ľudí priťahuje

skôr zvedavosť a tajomno než

trvalé úsilie k dobru. Ťažké obdobia

nášho života sa naopak môžu stať cestou

vedúcou späť k životu. Sami o sebe

sa dozvieme ďaleko viac v ťažkých obdobiach

života než v období pokoja

a bezstarostnosti. Na ťažké životné

obdobia sa však nemožno pozerať ako

na Bohom chcené skúšky, pridelené

podľa náhodného výberu, ale ako na

následky vlastných rozhodnutí alebo

pochybení, ktoré majú svoj pôvod

v minulosti, alebo ako na prostriedok

duchovného vývoja. Treba si neustále

pripomínať, že náš život má svoj zmysel

– vrátane utrpenia, ktoré sme si

kedysi v minulosti sami privodili, podobne

ako Jonáš.

Týmito ťažkými časmi musíme

však prejsť s pevným presvedčením

a dôverou v život. Dnešná spoločnosť,

ktorá je hladká a nalakovaná, zabudla

na základné podmienky fungovania

pravého života a v tomto ohľade

veľmi klesla. Pochopiť rozdiel v pôvode

ľudského ducha a zvieracej duše

so všetkými dôsledkami, je však celkom

zásadné kvôli tomu, aby sme

v dnešnej dobe pochopili skutočný

a plný význam nášho života tu na

Zemi. Skutočný život je iba život duchovný,

a ten dnes do istej miery závisí

aj od toho, ako zaobchádzame

so svojimi problémami a sami so sebou:

buď sa snažíme uhýbať a utiecť

pred nimi, alebo ich použijeme ako

prostriedok k vnútornej zmene, ktorá

nám daruje nový život. Skrze udalosti

svojho života pochopíme jeho zmysel

a význam, naša reč sa viac sústredí na

to podstatné a spresní sa. Človek sa

postupne stáva premýšľavejším a menej

zaujatým samým sebou.

Duchovný život nás pritom neodvádza

od skutočného všedného života,

ale naopak ponúka vždy inteligentný

spôsob ako zaobchádzať so všetkým,

s čím sa v živote stretávame. Dokáže

poskytnúť vhľad do našich najhlbších

otázok a problémov a ponúknuť víziu,

ktorá presahuje každodenné záležitosti.

Pokiaľ sme potom v takej vízii

a trvalých hodnotách pevne zakotvení,

pokiaľ nasledujeme a riadime

svoj osud s plným vedomím zodpovednosti

za svoj život a obraciame sa

k Bohu celým svojím srdcom, celou

svojou dušou a celou svojou mysľou,

potom nie je žiadna strata príliš veľká,

žiaden problém neriešiteľný a žiadna

výzva neuskutočniteľná, pretože precitáme

k vedomiu, ktoré prekoná všetky

predstavy o našej budúcnosti – budúcnosti,

ktorej sa už nemusíme obávať.

Jiří Gottweiss

gottweiss@svetgralu.sk

Svet Grálu

21 | 2009

EZOTERIKA:

VYNÚTENÉ SCHOPNOSTI?

Ocitli ste sa v ťaživej

situácii? Ponúkam

vám svoje poradenské

služby (astrológia,

numerológia, výklad

kariet, tarot, kyvadlo)…

Noviny a internet sú dnes plné takýchto a podobných inzerátov. A všade sa to len

hemží anjelmi, kyvadielkami, kartami, pomoc pri bolesti duše ponúka hlbinná regresívna

terapia, reiki, hypnóza. To všetko sa radí do kategórie ezoterika. Ľudia

v nej hľadajú pomoc, alebo len tak ukájajú svoju zvedavosť, alebo chcú napríklad

získať liečiteľské schopnosti... Je pre človeka ezoterika skutočne tou pravou cestou

k pomoci? Nemôže byť dokonca nebezpečná? Príklady z praxe liečiteľa MUDr. Jana

Paloučka svedčia skôr o tom, že nie je nad prirodzený spôsob liečenia a že opravdivé

schopnosti získame až úsilím o vnútorné zušľachtenie...

Na svete azada niet vyššej babylonskej veže, než je ezoterika. Zdanlivo nikomu

nepatriaca, v ktorej sa dá neobmedzene prechádzať všetkými smermi, s veľkým

množstvom názorov, zdanlivo nedokázateľných, nevyvrátiteľných a nepostihnuteľných,

pričom majú všetky svojich vlastných stúpencov. Napriek všetkej dobromyseľnosti,

snahe o zladenie vzájomne protichodných názorov, a všeobjímajúcemu

„všetky cesty sú správne a vedú nahor“… nie všetky z tých protikladných

náhľadov musia mať pravdu. Buďme pravdiví a povedzme si, že ide o názory

na Pravdu, poplatné čiastočnosti nás krátkozrakých a nemúdrych ľudí, a teda,

že nie všetky názory musia byť správne a musia viesť nahor. Každý z nás sme

čiastočný, vidíme svoj kúsok skutočnosti, a ten sa nám zdá byť pravdou.

O to cennejšia je opora, ktorej sa môžeme pridržať, spoľahnúť sa na ňu, ktorá

vnesie poriadok a zrozumiteľnosť do tohto zdanlivo neprehľadného sveta a ktorá

dovidí aj za roh, kam my nedovidíme. Tou oporou je znalosť zákonitostí, ktorými

sa riadi rovnako viditeľný ako aj ten neviditeľný svet. Pretože oboje vzniklo

z rovnakej ruky, z ruky jediného Stvoriteľa.

Svet Grálu

21 | 2009

ROZHOVOR

s MUDr. JANOM PALOUČKOM

SG: Pán doktor, stretli ste sa vo

svojej praxi s ľuďmi, ktorým ezoterika

v nejakej forme uškodila?

Asi pred piatimi alebo šiestimi rokmi

ku mne prišli v pomerne krátkom časovom

odstupe dvaja ľudia, ktorí boli

zasvätení do reiki. Bolo zvláštne, že

obaja boli vo veľmi podobnom stave,

obaja asi mesiac vôbec nespali – neboli

schopní zaspať, takže sa nachádzali

TÉMA

v stave fyzického a psychického rozvratu,

boli zmätení, zoslabnutí, ich

psychika bola silne narušená. Povedal

som im pár slov o príčinách, ako

som to videl, ale v podstate sme sa

rozišli s tým, že im nemôžem pomôcť,

pretože oni sa k tomu rozhodli sami,

a preto by ku zmene mohlo dôjsť

jedine na základe ich nového rozhodnutia,

ku ktorému by napríklad

dospeli po našom rozhovore. S podobnými

prípadmi som sa potom

stretol ešte niekoľko ráz, ale už nikdy

v takej extrémnej forme.

SG: Čo sa vlastne deje s človekom,

ktorý sa takzvane nechá zasvätiť

do reiki a prečo to tí ľudia robia?

Ľudia chcú reiki preto, aby nimi začala

pretekať akási liečivá sila, aby

mohli prikladať ruky a pomáhať tak

ďalším ľuďom. Sú teda určite vedení

dobrým úmyslom, ale zabúdajú na

to, že skutočné schopnosti môžu byť

človeku darované iba na základe jeho

skutočného vnútorného stavu. Akýkoľvek

dar, akákoľvek schopnosť sú

podmienené predchádzajúcim úsilím

o vnútorné zušľachtenie. Ak k tomu

nedochádza, potom sa ani schopnosť

nedostaví. Keď sa chce niekto

takýmto spôsobom domôcť liečivej

sily, je to obžaloba Stvoriteľa, možno

aj akési vyjadrenie nevôle proti poriadku,

ktorý zatiaľ človeku nezveril

tú schopnosť, ktorú si pre seba želá

a o ktorej si myslí, že ju „iba“ potrebuje.

Zásahom cudzej vôle pri zasvätení

do reiki sa skutočne duša i telo

akosi pootvoria vyššiemu toku energie,

ktorý však nekorešponduje s vnútorným

vývojom, a preto potom táto

energia pôsobí disharmonicky. Telo

ju nedokáže spracovať, je to niečo

cudzorodé, niečo, čo sa skôr alebo

neskôr prejaví formou stavov, aké

som opisoval na začiatku. Sú ľudia,

ktorí si na svet prinesú nejaké vnútorné

uschopnenie a mohli by túto

schopnosť už dosiahnuť, keby sa vnútorne

vyvinuli. Týmto reiki určite nespôsobí

takú ujmu hneď, ale možno

až po mnohých rokoch. Ohrození

sú najmä tí ľudia, ktorí na to nie sú

určení, ktorí na to nie sú pripravení

a ktorých potom tie škody postihnú

v horšej forme.

SG: Kam to až môže viesť a čo

môže byť najhorším dôsledkom?

Tých dôsledkov je určite viac. Jednak

je to osobná telesná ujma, ale aj

duševná – pretože človek vyplytvá

silu a nie je isté, či ju nevyplytval natrvalo,

či sa bude môcť telesne i duševne

zotaviť, či bude znovu schopný

dobehnúť to, čo zameškal. To je jeden

aspekt, ktorý sa vzťahuje k človeku

samotnému. A potom je tu druhý

aspekt, mylné vedenie ďalších ľudí.

Keď človek používa silu, ktorá mu

nepatrí, ktorá jeho vlastné telo poškodzuje,

potom sú tie úspechy, ku

ktorým dochádza a ktorými sa aj argumentuje,

len zdanlivé. Skutočnú

duchovnú pomoc to nikdy neprinesie.

Už po roku intenzívnejšieho pôsobenia

má taký človek na svedomí

zástup ľudí, ktorí sú zmätení, alebo

orientovaní zlým smerom, myslia si,

že reiki je dobrá vec, nechajú sa aj

zasvätiť… Celé to reiki bazíruje na

omyle, že človek má v sebe božské,

že má slúžiť ako kanál pre „božskú“

energiu. Človek nemusí túto filozofiu

priamo sprostredkovať, oni si sami

vezmú knihu o reiki, sami dospejú

k takému záveru a začnú tomu veriť.

Povedal by som, že toto sú často tie

väčšie škody, ktoré potom padajú i na

hlavu pôvodcu.

SG: Raz som absolvovala reflexnú

masáž u masérky, ktorá robila aj

reiki. Pýtala som sa jej na to, či

to nemôže byť nebezpečné a ona

sa veľmi rázne stavala za to, že

reiki je iba a len láska. Tak som

si povedala, že to musí znieť pre

mnohých ľudí lákavo…

U mňa osobne, keď počujem, že sa

niečo deje „v mene lásky“, dochádza

k mobilizácii. Väčšinou tam niečo

nehrá. To je pojem, ktorý si každý

v sebe nesieme inak – niekto sploštene,

povrchne, niekto hlboko a iný

ešte hlbšie. Úmysel je iste ušľachtilý,

no neznamená to ešte, že ten človek

bude aj správne konať. Záleží na tom,

akú bude mať on o tom predstavu

a či tým ľuďom aj odovzdáva –, buď

v podtexte, alebo priamo – nejakú

vyššiu duchovnú hodnotu.

SG: Existuje nejaká pomoc pre

ľudí, ktorí sa nechali zasvätiť

do reiki a teraz sa dozvedia, že

to nie je zas také dobré, ako si

mysleli…?

Takýto rozhovor alebo článok, aký píšete

– pretože tam dostanú informácie,

nad ktorými sa môžu zamyslieť.

A ďalej už je to na ich rozhodnutí. Keď

má človek tendenciu niečo zakúsiť, do

niečoho sa pustiť a je to v ňom skutočne

veľmi živé a nedokáže to prekonať

tým, že sa zamyslí, zastaví a poučí

z príkladu druhých ľudí, potom si

musí prejsť svojou vlastnou skúsenosťou.

Nemožno ho zadržať a ani

by to nebolo dobré – pretože on by sa

k tomu aj tak vrátil. Je to ako struna,

ktorú síce môže napínať, ale ktorá ho

nakoniec aj tak vráti zase späť.

SG: Existujú aj terapeuti, ktorí

spôsobia dočasné zlepšenie stavu

napríklad niektorých fóbií. Človek

sa vráti pomocou takého terapeuta

tzv. hypnotickou regresiou

do nejakého stavu v minulosti -

neustále sa mu vracia akýsi zážitok

a on na základe toho zistí,

prečo má z niečoho strach. Môže

sa tento človek takto skutočne

vyliečiť?

Svet Grálu

21 | 2009

TÉMA

To v skutočnosti nie je liečba. Oni to

ešte nazývajú tak, že je to akési „zrušenie

karmy“. Musí to teda byť aj o nepochopení

princípu karmy – karma

nesúvisí so zasvätením do toho, čo

sa mu vlastne stalo. Musí ísť o jeho

vnútornú zmenu. Karmu môže človek

zrušiť jedine tak, že sa rozhodne zmeniť

seba samého a následne potom aj

činom. Človek sa môže zmeniť jedine

tým, že niečo hlboko prežije. Keď prežije

napríklad náhlu smrť – spadne

z parníka do mora, utopí sa – tak je to

jeden okamih, ktorý sa zakóduje do

duše a pri novom narodení si prinesie

napríklad fóbiu z vody. Je to niečo, čo

ťaží jeho dušu a čo sa navonok prejavuje

fóbiou. Toho sa človek nemôže

zbaviť nejakým explozívnym pozitívnym

zážitkom, keď naraz zbadá, že

tá voda je dobrý živel a skočí do nej

hlavičku… Prirodzená cesta k liečeniu

fóbií je tá, že sa človek opakovane,

postupne a s citom vedie k takým zážitkom

s daným predmetom strachu,

Svet Grálu

21 | 2009

ktoré vždy dopadnú dobre. U takého

človeka je napríklad dobré začať

s malým množstvom vody, pobudnúť

niekde napríklad s dieťaťom, ukazovať

mu tú vodu opakovane z toho

lepšieho uhla, aby došlo k prekonaniu

strachu a časom vyliečeniu z fóbie.

Pri hypnotickej regresii si takú liečbu

môžeme predstaviť zhruba tak, že

toho človeka vysadíme na parník,

z neho ho zhodíme do vody a budeme

na neho volať „teraz už si vyliečený.“

Takže on znovu prežije tú

šialenú traumu, je mu vnútený zážitok,

na ktorý nemá silu, ktorý nevie

spracovať. Výsledkom je skôr dvojitá

trauma, pričom zásahom cudzej

vôle terapeuta sa na neho kladie akási

deka alebo príklop, ktorý spôsobí,

aby to pre danú chvíľu – niekoľkých

rokov – nevnímal. Vzniká teda dojem

vyliečenia, ale trauma vo vnútri sa

znásobí. A tento človek je ukrátený

o prirodzený spôsob liečenia.

SG: Mali ste vo svojej praxi človeka,

ktorý sa vyliečil z fóbie

práve tou prirodzenou cestou?

Spomínam si na jednu paniu, ktorá

sa bála pavúkov a presťahovala sa do

vidieckej školy, plnej tých najväčších

pavúkov, aké u nás žijú. Pravidelne

dostávala hysterické záchvaty a začala

si uvedomovať, že to tak ďalej

nejde… Zohnala si farebný atlas

pavúkov a priniesla mi ho ešte tak

trochu štítivo ukázať. Hovorila, že

si v ňom každý deň listuje a snaží sa

sama seba presvedčiť, aké je to milé

zvieratko, užitočné a že iba trošku

rýchlejšie behá a desí ľudí. Aj doma

postupom času hrdinsky vymietla

pavučiny a pavúky vynášala na lopatke

von… Za tri roky dosiahla to,

že jej to už nič nerobilo. Pavúk bol

pre ňu normálnym zvieratkom, ktoré

sa vymetie, keď treba – a bola zdravá.

Mnoho ľudí má tento problém na celý

život. Tento príklad je taká malá skúsenosť,

že sa to dá a že to chce len čas,

a že ten zážitok je pri tom pozitívny.

Nie je možné explozívne pozitívne

niečo prežiť, a tým znegovať smrť

alebo nejaký strašný zážitok…

SG: Takže v podstate trvale vyvíjať

vlastné úsilie k tomu, aby sa vrátili

jazýčky váh do rovnováhy…

Áno, to je spôsob, ktorý sa uplatňuje

aj pri výchove. Keď človek niečo nezvláda,

tak sa to tiež nenaučí naraz,

ale musí byť k tomu dovedený

postupne.

Rozhovor viedli Marie Šuláková a Jiří Gottweiss

sulakova@svet.gralu.cz; gottweiss@svet.gralu.cz

Liečivý

magnetizmus

Prednáška z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

Liečivý magnetizmus zaujme jedno z vedúcich postavení

v ďalšom vývoji ľudského pokolenia.

Ak hovorím o magnetopatoch, myslím tým len naozaj

vážnych znalcov, ktorí chcú úprimne a ochotne

pomáhať ľudstvu. Nejde tu o zástup tých, ktorí sa

nazdávajú, že nepatrným priemerným vyžarovaním,

mnohými slovami a tajuplnými posunkami konajú

niečo veľké.

V súčasnosti prechádza síce nervózny nepokoj radmi

tých statočných, ktorí už po roky prinášali svojim blížnym

v toľkých prípadoch najlepší pozemský dar, aký

len mohli dať: uzdravenie z mnohých chorôb takzvaným

magnetizmom svojho tela alebo prenosom podobných

prúdov z jemnohmotnosti, zo záhrobia.

Žiaľ, znovu a znovu sú tu pokusy označiť triedu

magnetopatov za podradnú, ak nie dokonca ešte za

niečo horšie, robiť jej prekážky a potláčať ju. S nesmiernym

hurhajom sa nadmieru nafukujú jednotlivé

výnimky, u ktorých nízka ziskuchtivosť vytvorila nečestné

charaktery, alebo kde už vopred základom boli

podvodnícke úmysly, pričom „liečitelia“ tento krásny

dar vôbec nemajú.

Len sa rozhliadnite okolo seba.: Kde niet podvodníkov

a klamárov? Nájdu sa všade! V iných povolaniach

dokonca ešte viac. Z tohto dôvodu každý v tom ihneď

jasne zbadá pri takej zloprajnosti často úmyselné

bezprávie.

Avšak závisť a ešte viac strach sú príčinou toho, že

počet protivníkov a nepriateľov vzrastá. Samozrejme,

toto umenie liečiť nemôže sa získať pri popíjaní piva

a vína.

Ono vyžaduje vážnych a predovšetkým solídnych

a zdravých ľudí!

V tom zaiste spočíva hlavný koreň všetkej závisti,

ktorá je potom jadrom nevraživosti. Veď také podmienky

sa dnes nedajú ľahko splniť. A čo bolo v tomto

smere raz zameškané, to sa nedá už dohoniť.

Okrem toho pravá účinná liečivá sila sa nedá získať

štúdiom. Je darom, ktorý takto obdarovaného človeka

určil za povolaného.

Kto takýchto ľudí chce utláčať, dáva tým najavo,

že blaho ľudstva nemá na zreteli, a tým menej na

srdci. Uvaľuje tým na seba vinu, ktorá sa mu musí

stať osudnou.

Malý hlúčik statočných sa nemusí obávať. Prekážky

sú dočasné. V skutočnosti sú bezpečným znamením

skorého, radostného a hrdého vzostupu.

Abd-ru-shin

Svet Grálu

21 | 2009

Keď

zomrelo

milión

Írov …

Dramatické varovanie

pre dnešnú dobu

Siegfried Hagl

Medzi rokmi 1845 až 1848 zomrelo približne

milión Írov hladom alebo na choroby.

Ďalší milión a pol sa vysťahoval z dôvodu

neúnosných životných podmie nok,

krajina sa vyľudnila. Z bohatého Anglicka

sa im účinnej pomoci nedostalo. Ako

došlo k tejto dramatickej udalosti? Pri

bližšom pohľade stojí za týmto zemiakovým

hladomorom desivý ľudský sklon:

prisudzovať princípom väčšiu dôležitosť

než ľudskému životu.

nes sa už človek zriedka zamýšľa

D nad tým, že v minulosti patril

hlad k bolestným skúsenostiam, ktoré

si musela – aj v strednej Európe – pretrpieť

skoro každá generácia. Moja

matka zažila dve potravinové krízy,

z ktorých najmä tá prvá, v čase prvej

svetovej vojny a po jej skončení, jej

zostala v živej pamäti do konca života.

Neblahé vplyvy ako vojna, zlé počasie,

sucho, povodne, napadnutie rastlín

škodcami a chorobami, spôsobili

skoro v každom storočí obdobia neúrody

a nedostatku potravín. Väčšinou

sa tento nedostatok dotkol iba určitého

regiónu, no vtedajšie dopravné

Svet Grálu

21 | 2009

možnosti často neumožňovali zabezpečiť

postihnutým prebytky z inej oblasti.

Keď dnes stojíme v nejakom supermarkete,

ktorého regály sú nabité

potravinami všetkého druhu, pripadajú

nám tieto časy núdze ako prekonané.

Občas si niekde všimneme

plagáty, ktoré vyzývajú k príspevkom

na zmiernenie hladu v chudobných

krajinách tretieho sveta. Tieto výzvy

k ľudskej spolupatričnosti sú nutné,

pretože utrpenie cudzích, nám vzdialených

ľudí, sa nás zväčša bytostne

nedotýka.

Príklad z histórie Írska však ukazuje,

ako ďaleko môže zájsť ľahostajnosť

i v kresťanskej krajine, ktorá je

tradične hrdá na svoju históriu, staré

demokratické tradície, humanitu

a smer udávajúce ekonomické teórie.

VYKORISŤOVANÁ

A ZANEDBÁVANÁ

KRAJINA

V 19. storočí bolo Írsko ako súčasť

Veľkej Británie nešťastnou krajinou.

Povzbudené francúzskou revolúciou

prešlo niekoľkými, sčasti násilnými

snahami o nezávislosť. Keď sa nedočkalo

očakávanej podpory od francúzskych

jednotiek, všetky tieto snahy

stroskotali a zhoršili už aj tak dosť

ťaživú situáciu Írska.

Po víťazstve nad napoleonským

Francúzskom sa Veľká Británia zaradila

medzi vedúce veľmoci. Pôda

zeleného ostrova patrila z troch štvrtín

anglickým protestantským vlastníkom,

ktorí ju nechávali obrábať

írskym katolíckym árendátorom. Situácia

týchto nájomných roľníkov

bola biedna. Za malé parcely platili

árendy také vysoké, že sotva uživili

svoje rodiny. K zlepšeniu situácie chýbal

roľníkom kapitál – a majiteľom

pozemkov zase záujem. Árendátori

nemali skoro žiadnu perspektívu lepšej

budúcnosti, jedinou nádejou bolo

vycestovať do USA. Na to im však

spravidla chýbali prostriedky. Z Írov

sa stávali apatickí ľudia: z mužov agresívni

pijani, ženy boli ľahostajné

a špinavé, deti neduživé.

Írske poľnohospodárstvo bolo z veľkej

časti závislé od jedinej plodiny,

HISTÓRIA

od zemiakov. Obmena plodín, zmiešané

pestovanie, rozmanitosť druhov,

cielené hnojenie – také stabilizačné

opatrenia sa nerobili; jednak

kvôli nedostatku peňazí alebo i z neznalosti.

Ako dlho mohla taká závislosť

na jedinej monokultúre trvať bez

následkov?

Monokultúry so sebou nesú riziká,

odkedy poľnohospodárstvo existuje.

Vo vtedajšom Írsku pochádzali

všetky pestované zemiaky od rovnakých

predkov zo Strednej Ameriky –

mali teda úzku genetickú základňu.

Ak sa podarí chorobám alebo škodcom

prelomiť ochrannú bariéru tejto

monokultúry, potom je úroda v celej

krajine v ohrození, že týmto vplyvom

podľahne.

V tejto súvislosti je zarážajúca tá

skutočnosť, že dnešné génové koncerny

chcú produkciu osív plne industrializovať

a tým, aj napriek

dramatickej skúsenosti z histórie, vedome

podstupujú riziko príliš úzkej

génovej základne. Tieto koncerny sa

zjavne spoliehajú na to, že veda bude

mať stále určitý náskok pred škodcami

alebo chorobami plodín, takže

extrém prípadného celosvetového výpadku

úrody u niektorej dôležitej potravinovej

plodiny nemá hroziť.

AMERICKÝ

ZEMIAKOVÝ MOR

V roku 1844 zničila v USA dovtedy

neznáma choroba plodín veľkú časť

úrody zemiakov. V Anglicku to síce

zaznamenali, ale považovali túto informáciu

pre seba za bezpredmetnú.

Iba sledovali neobľúbených Američanov,

ako sa tí so zemiakovou plesňou

vysporiadajú.

V Írsku sa o tomto probléme ďalekej

Ameriky vedelo len málo alebo vôbec

nie. Naďalej sa pestovali, ako doposiaľ,

prevažne zemiaky – zdanlivo úspešne,

pretože ešte v lete 1845 všetko poukazovalo

na rekordnú úrodu. V správnom

období dostatočne pršalo, neskôr

dažde vystriedalo sucho a teplo a zemiakom

sa skvele darilo. Potom sa

však prejavilo írske bláznivé počasie

a potvrdilo svoju zlú povesť. Za vytrvalých

dažďov zahalil krajinu chlad

a hmla. Polia boli zaplavené, ochorel

i dobytok, ľudia trpeli. Plodiny

zemiakov skoro všade napadol zemiakový

mor a začali sa kaziť.

Ako dnes vieme, pôvodcom zemiakového

moru je huba (phytophtora

infestus), ktorá sa rýchlo šíri najmä vo

vlhku. Do Írska bola pravdepodobne

zavlečená s lodným nákladom z Ameriky.

Vtedy si v Írsku s nákazou nevedeli

rady – hľadali príčinu v chladnom

a daždivom lete… a spočiatku

nič nepodnikli.

ROZHNEVANÍ

PESTOVATELIA

OBILIA PROTI

HLADUJÚCIM ÍROM

Na jeseň v roku 1845 sa už nedalo prehliadnuť,

že Írsko stojí pred hladomorom.

Noviny písali o dramatických

výpadkoch úrody. O potravinovej

kríze sa hovorí v prípade, keď sú straty

na úrode asi 50 %, v Írsku však vtedy

zhnilo 90 % všetkých zemiakov!

Vzniknutou situáciou sa vtedy zaoberal

aj parlament vo Westminstri.

Premiér Robert Peel inicioval pod vedením

Charlesa Trevelyana núdzový

program. Za sumu 185 000 libier šterlingov

bola nakúpená kukurica a ovos,

zriadené sklady potravín; potraviny

boli vydávané za trhové ceny (v žiadnom

prípade nie bezplatne). Toto

opatrenie pomohlo hladomor zmierniť

a zastaviť obávanú explóziu cien

potravín.

Vo vládnom kabinete v Londýne

sa okolo tejto pomoci viedli spory.

Pokusy zjednodušiť dovážanie obilia

do postihnutých oblastí vzbudili

hnev u anglických pestovateľov obilia.

Vláda sa rozštiepila a napokon Peel

ponúkol svoju rezignáciu. V auguste

1846 došlo k zmene vlády. Liberálna

vláda Whigov pod vedením premiéra

lorda Johna Russela odmietala zásahy

do voľného trhu a chcela zabrániť

tomu, aby sa Íri trvalo spoliehali na

pomoc anglickej vlády.

Svet Grálu

21 | 2009

HISTÓRIA

BOHATÍ OPÚŠŤAJÚ

KRAJINU, CHUDOBNÍ

UMIERAJÚ HLADOM

Pre Írsko znamenal rok 1846 katastrofu.

Záplavové dažde zatopili krajinu, zemiakový

mor vypukol znovu a zničil

skoro celú úrodu. Bohatí majitelia pozemkov

už dávno Írsko opustili, a chudobní

nájomníci nemali prostriedky.

Nezamestnaní si mohli na to najnutnejšie

zarobiť vo verejných pracovných

programoch. Ale tieto dobre mienené

vládne programy pomohli len čiastočne.

Byrokracia bola ťažkopádna a zdĺhavá,

už aj tak nízke mzdy boli často vyplácané

s oneskorením a nie každému človeku

v núdzi sa dostalo pomoci. Netýkala

sa napríklad árendátorov, ktorí

obhospodarovali viac než jednu štvrtinu

akru (1 aker = 0,4047 hektára =

4047 m 2 ). Tí museli predať svoju malú

úrodu obilia, aby mohli zaplatiť árendu.

Keďže árendátor, ktorý neplatil, musel

svoju parcelu okamžite opustiť, stratil

tým aj svoj skromný domov. Tak bolo

v roku 1846, keď hladomor v Írsku vrcholil,

vyvezených z krajiny mnoho

tisíc ton obilia. Íri chceli export obilia

Svet Grálu

21 | 2009

zastaviť, no neoblomný zástanca voľného

obchodu Trevelyan rozhodol, že

zákaz vývozu neprichádza do úvahy,

pretože voľný obchod je tým pravým

riešením! Mimochodom, rovnaká

dogma „voľného obchodu“ poslúžila

približne v tom istom čase na ospravedlnenie

ópiovej vojny. Nakoniec boli

úrady aj tak nútené vydávať potraviny

zadarmo a zriadiť polievkové vývarovne.

Na vrchole tohto zemiakového

hladomoru bolo viac ako 3 milióny

ľudí odkázaných na verejné pracovné

programy a polievkové vývarovne; tie

zrejme uchránili pred vyhladovaním

státisíce, ale dôsledky vzniknutej katastrofy

tým iba zmiernili.

K HLADOMORU

SA PRIDAL TÝFUS

A CHOLERA

Nadišiel rok 1847, Írmi nazývaný

„čierny 47“. Začiatok leta bol dobrý, ale

potom sa objavili choroby. Týfus, škvrnitý

týfus a úplavica zachvátili tisíce

hladom zoslabnutých ľudí. Celé kraje

sa vyľudnili. Státisíce ľudí zhromaždili

svoje posledné úspory a pokúsili sa

uniknúť za katastrofálnych podmienok

na vysťahovaleckých lodiach do USA.

Tí ktorí zostali, poväčšine nedokázali

zaplatiť árendu. Len v roku 1847 prišlo

o svoje prenajaté parcely pol milióna

árendátorov. Ešte aj dnes možno nájsť

ruiny vtedy opustených domov.

V roku 1848 došlo k ojedinelým

povstaniam, ale revolúcia ako v iných

európskych krajinách sa nekonala. Íri

boli na vážnejší odpor príliš vyčerpaní.

Ich zúfalá situácia sa však ešte zhoršila:

pravdepodobne prostredníctvom

niektorého z námorníkov dorazila

z Ázie do krajiny cholera. Tá poslúžila

úradom ako vítaná výhovorka, že ďalšia

pomoc je nateraz neuskutočniteľná.

Situácia sa zlepšila až v polovici roku

1849, keď odznela epidémia cholery a na

jeseň bola úroda zemiakov opäť dobrá,

pričom nikto nevedel prečo. V novodobej

Európe tak skončil najväčší hladomor

mierových čias.

V Írsku sa takmer v každom storočí

odohrala jedna alebo viac potravinových

kríz. Medzi rokmi 1739 až

1740 zomrelo hladom zhruba 300 000

a v období 1816 až 1818 približne

65 000 ľudí. No nikdy nešlo o hladomor

v takom rozsahu, ako v rokoch

1845 až 1848.

MILIÓN ÍROV ZOMRELO,

KRAJINA SA VYĽUDNILA

Z vyše ôsmich miliónov obyvateľov

viac ako jeden milión zomrelo hladom,

respektíve následne v dôsledku

chorôb. Ďalších jeden a pol milióna

ľudí sa vysťahovalo. Veľké časti Írska

sa vyľudnili. Prísne podmienky prijímania

prisťahovalcov v USA, ktoré napríklad

odmietali chorých, vlnu emigrácie

zbrzdili. No Írsko napriek tomu

zostalo krajinou vysťahovalcov, ktorú

v nasledujúcich desaťročiach opustilo

ešte najmenej ďalších päť miliónov

obyvateľov. Ako jediná európska krajina

má Írsko dnes menej obyvateľov

(približne 3,9 milióna) než v roku 1840

(okolo 8,2 milióna).

HISTÓRIA

Už i tak napätá situácia medzi Írmi

a Angličanmi sa hladomorom ešte viac

zhoršila a trvalo desiatky rokov, než sa

krajina zotavila. No nenávisť voči politikom,

ktorí niesli zodpovednosť za

odopretie pomoci, ešte stále neodznela.

Z írskeho pohľadu sa vláda najbohatšej

krajiny sveta zdráhala svojim spoluobčanom

hladujúcim vo vlastnom

štáte poskytnúť pomoc. A to v epoche

počiatkov svetového hospodárstva,

kedy boli k dispozícii parníky a železnice

a anglická banka disponovala

skoro neobmedzenými prostriedkami.

V Írsku zostáva „zemiakový hladomor“

v ľudových obyčajoch a legendách aj

naďalej živým.

ÚMYSELNÁ LIKVIDÁCIA

NÁRODA ALEBO

NEHUMÁNNA UTÓPIA?

Najrôznejší historici pripisovali britskej

vláde ťažké pochybenia, ktoré vydali

milióny Írov smrti hladom. Politici

údajne odmietali poskytnúť potrebnú

pomoc, pretože Írov nenávideli. Uvádzali

sa dokonca prirovnania s Bergen-Belsenom,

koncentračným táborom,

nachádzajúcim sa severne od mesta

Celle na Lüneburgskom vresovisku.

Aby sme mohli pranierovať nedostatočnú

pomoc otáľajúcej vlády, pozrime

sa na venované finančné náklady – porovnanie,

ktoré je dnes rovnako aktuálne

ako v 19. storočí. Britský príspevok

na zmiernenie hladomoru činil

7 miliónov libier – je to suma menšia,

než zhromaždili samotní Íri. Oproti

tomu výdaje Veľkej Británie na obranu

boli ročne 16 miliónov libier. Krymská

vojna (1854-1856) stála 69,3 miliónov

libier (zdroj: Vaughan W. E, A New

History of Ireland, sv. V, Clarendon,

Oxford 1989, s. 328).

Zrejme zachádzame priďaleko, ak

prisudzujeme zodpovedným ľuďom

úmyselné vyvražďovanie národa.

Zo súhrnného posúdenia historických

udalostí však vyplýva jeden

neodškriepiteľný záver, z ktorého

môže vzísť poučenie pre dnešnú dobu.

V knihe „A New History of Ireland“ od

W. E. Vaughana sa dočítame: „Russel

(pozn.: Lord John Russel, 1792–1878,

premiér 1845–1851), Wood (pozn.: Sir

Charles Wood, 1800–1885, kancelár

štátnej pokladnica 1846–1852) a Trevelyan

(pozn.: Charles Trevelyan, 1807–

1886, zástupca kancelára štátnej pokladnice)

boli v podstate zodpovední

a svedomití muži. Svoje ekonomické

presvedčenie však beznádejne priviedli

na scestie. Boli postihnutí najstrašnejšou

a najrozšírenejšou z ľudských

chorôb – vierou, že princípy

a doktríny sú dôležitejšie než samotný

ľudský život. Domnievali sa, že pravidlá

stanovené ekonómami sú reálne

rovnako ako zemiakový mor.“ Takéto

chorobné ideológie majú za následok,

a nie ojedinele, vážne historické rozhodnutia

– od križiackych ťažení až

ku globalizácii. V 20. storočí to boli

neľudské utópie boľševizmu, fašizmu,

nacionalizmu, maoizmu, ktoré nekompromisne

obetovali ľudské životy svojim

politickým programom.

Je na mieste obava, že dnes sú naši

politici opäť postihnutí touto scestnou

a pritom rozšírenou chorobou, keď tvrdia,

že globalizácia, privatizácia, deregulácia,

voľný pohyb tovaru a peňazí

atď. spolu s fungujúcimi prírodnými

zákonmi nám všetkým zaistia hospodársky

rast, slobodu a blahobyt.

Upisujú sa tým ďalšej utópii – ďalšiemu

veľkému pokusu

s pochybným

výsledkom.

Siegfried Hagl

Siegfried Hagl@svet.gralu.cz

Literatúra:

Durschmied Erik, Als die Römer im Regen

standen, Lübbe, Bergisch Gladbach 2002

Hollis Daniel Webster, The History of Ireland,

Greenwood Press, London 2001

Woodham-Smith Cecil, The Great Hunger,

Hamish Hamilton, London 1962

Svet Grálu

21 | 2009

FOTOSERIÁL

húsenica vidlochvosta

drobný motýl cicajúci

na batohu

pestrá saranča

motýlik zvaný harlekýn

(Taxila haquinus)

pestro sfarbený veľký tesárik

križiak rodu Gasteracantha

s tŕňmi na zadočku

jašterica dráčik lietavý

pavúk skákavka

Svet Grálu

21 | 2009

TÉMA

Z HORSKÉHO PRALESA

orchidea rodu Calanthe

NA SUMATRE

Stúpam po svahu medzi kmeňmi

pralesných stromov.

Včera podvečer som v týchto miestach

narazil na termitiu „rieku“: nepretržitý

prúd tmavých termitov ponáhľajúcich

sa zjavne cieľavedome

jedným smerom. Ten živý tok ma

doviedol – neprekvapivo – k termitisku,

vybudovanému v rozhlodanom

stojacom strome. Pachová stopa, ktorou

si termity označujú cestu, možno

zotrieť aj prstom. Potom sa zrazu

v húfoch bezradne kopia pred nám

neviditeľnou, pre nich však neprekročiteľnou

bariérou.

Dnes však márne chodím v kruhoch

po pralesnom svahu. Bolo by

zaujímavé znovu sa na termity pozrieť,

či v inú dennú dobu prúdia

opačným smerom, no nepodarí sa

mi ich znovu nájsť.

Pokračujem v ceste. Napojím sa

na horský hrebienok a putujem po

úzkej cestičke na jeho temene. Zoborožci

sa tu a tam ozývajú z korún

stromov, občas kúsok preletia, no

pozemná orchidea

veľmi jedovatý štrkáčovec

Cryptelytrops albolabris

veľká modlivka

Svet Grálu

21 | 2009

okvetie stromovitého mliečnika

žltokvetá netýkavka

vyfotografovať sa mi ich tiež nepodarí.

Aj pri svojom pomalom a ťažkopádnom

lete sú rýchlejší než ja.

Pokračujem po hrebeni ďalej, potichu

postupujem pralesom, zastavím

sa. To, čo čnie v krovinách dákych

10-15 metrov predo mnou, vyzerá

ako zvislý hrdzavý konár. Zapínam

kameru, priblížim si obraz a trpezlivo

čakám. Takú hrdzavú farbu má

predsa orangutan. Minúta, dve, tri…,

nič sa nehýbe. Už sa začínam sám

sebe trochu posmievať, nechal som sa

napáliť konárom. Chystám sa podísť

bližšie, ale zastaví ma pohyb; konečne

dvíha hlavu. Srdce mi búši: je to veľký

orangutaní samec. Z hlboko zohnutého

konára visí za ruku a napcháva

sa nejakými plodmi. Potom sa pritiahne

o niečo vyššie, otáča sa. Naše

pohľady sa stretnú. Oduševnené oči,

v ktorých sa dá čítať jeho rozpoloženie.

Najskôr trochu výhražné, potom

vidím, že obťažujem, za tým všetkým

však cítiť hlboký pokoj. Úsporným

pohybom zdvíha hlavu, prehliadne

si konáre nad sebou a vzápätí sa

jeho mohutné telo vyhupne nahor.

Chvíľku môžem obdivovať majstrovstvo

a istotu, s akou preniká porastom,

kým mi v korunách stromov zmizne

z dohľadu.

Vojtěch Zavadil

vojtech.zavadil@svetgralu.cz

Svet Grálu

21 | 2009

mäsožravý krčiažnik

začiatok výstupu na Gunung Kemiri

nezelená parazitická rastlina

Rhopalocnemis phalloides

tŕnitý križiak rodu Gasteracantha

tesárik s maskovacím zafarbením

pralesná stromová žabka

kvety kroviny rodu Vaccinium (brusnica)

Svet Grálu

21 | 2009

Siegfried Hagl

„Na začiatku deväťdesiatych rokov sa budeme musieť rozhodnúť pre dôsledné opatrenia, aby sme

udržali rast počtu obyvateľov, čelili chudobe a ochránili životné prostredie. V opačnom prípade

zanecháme svojim deťom otrávené dedičstvo.“ Správa o svetovej populácii, 1990

Vody celosvetovo ubúda. Čo nás čaká?

Svet Grálu

21 | 2009

VODA

HROZÍ NEDOSTATOK

POTRAVÍN?

apríli 2008 bola vláda Tahiti, jedného

z najchudobnejších štátov

strednej Ameriky, donútená podať

demisiu kvôli veľkej demonštrácii

obyvateľstva, ktorá takmer prerástla

v ľudové povstanie. Tieto protesty

boli iniciované vysokým nárastom

cien potravín. Jeden reportér sa vtedy

vyjadril, že stúpanie cien základných

potravín, vyvolávajúce nepokoje aj

v ďalších chudobných krajinách, prišlo

nečakane. Ale bolo to skutočne

také prekvapivé?

Vývoj za posledné desaťročia ukazuje,

že pri náraste svetovej populácie

priemerná výmera obrábanej plochy

na človeka klesá a možno počítať

s tým, že v dohľadnej dobe výroba

potravín už nebude schopná uspokojiť

spotrebu. Tento problém zhoršuje

aj fakt, že z potravinárskych plodín

z cukrovej trstiny, pšenice, kukurice,

ryže a rastlinného oleja sa vyrábajú

dokonca už aj pohonné látky.

Ďalším nepriaznivým faktorom

je dramatické odlesňovanie veľkých

plôch tropických pralesov. Na ich

miesto sa potom vysádzajú napríklad

palmy olejné, z ktorých sa získava tzv.

palmový olej využívaný ako palivo

do dieselových motorov.

VYSTAČÍ „MODRÉ

ZLATO“ PRE VŠETKÝCH?

posledných desaťročiach dramaticky

stúpla spotreba vody; ak porastie

týmto tempom aj naďalej, začne

táto životne dôležitá látka jednoducho

chýbať. O niekoľko rokov môžu

byť ľudia v mnohých oblastiach sveta

zaskočení jej nedostatkom.

„Voda“ je aj témou výstavy „Expo“

2009. Už v roku 1981 však varovala

oficiálna správa prezidenta Spojených

Štátov „Global 2000“: „Sladká

voda, donedávna hojný zdroj vo väč-

šine oblastí sveta, bude v najbližších

desaťročiach čoraz viac ubúdať, a to

z viacerých príčin. Po prvé – kvôli

vzrastajúcej spotrebe chladiacich veží

a systémom umelého zavlažovania.

Po druhé – znečistenie a prevádzka

vodných elektrární budú značne obmedzovať

využitie sladkovodných

zdrojov. Zhoršovanie situácie v odlesnených

povodiach riek zasa zvýši

nepredvídateľnosť vodných zásob,

urýchli pôdnu eróziu, naruší plány

na čerpanie vody a zníži aj jej kvalitu.

Už dnes je jasné, že vodné toky

a rieky postupne strácajú svoju pôvodnú

funkciu ako životný priestor

vodných organizmov a sú stále viac

využívané na účely umelého zavlažovania,

na priamu spotrebu ľudí

a výrobu elektriny. To platí predovšetkým

v rozvojových krajinách.“

(Správa Prezidentovi, 1981, str. 725).

V rokoch 1992/93 prišli médiá

s pojmom „vojna o vodu“; o „modrom

zlate“ vzniklo aj niekoľko dokumentárnych

i hraných filmov. Keďže

životne dôležité rieky pretekajú niekoľkými

štátmi, ktoré už nezriedka

o vodu viedli spory, v boji o ňu nie

sú vylúčené dokonca ani ozbrojené

zrážky. Celosvetovo existuje viac než

300 riečnych systémov, ktoré sa týkajú

viacerých krajín. Najznámejší

konflikt sa odohral o vodu Jordánu,

ktorú má od obsadenia Golanských

výšin v šesťdňovej vojne (1967) pod

kontrolou štát Izrael.

OBROVSKÉ MNOŽSTVÁ

VODY S MALOU

VYUŽITEĽNOSŤOU

Na Zemi je ohromné množstvo vody

– 1,38 miliárd km3. Sladká voda

však z toho tvorí iba 2,6 %, z čoho je

jej veľká časť ťažko dostupná.

Podľa správy Spojených národov

o svetovom stave vody „Water for

People“ dopadá na celú plochu Zeme

ročne súhrnne 110 000 km3 zrážok.

Značná časť z nej sa vyparí priamo,

alebo nepriamo z rastlín. Prakticky

využiteľná je len tá zrážková voda,

ktorá spadne priamo na polia a úžitkové

lesy, a voda odpadová, ktorá tečie

ako spodná voda, alebo riekami

do oceánov.

KOĽKO VODY ČLOVEK

POTREBUJE?

Človek potrebuje na prežitie asi

2 až 10 litrov pitnej vody denne.

Skutočná spotreba vody, vrátane potrieb

hygieny, je však omnoho vyššia:

predovšetkým v priemyselných štátoch

si človek okrem iného dovoľuje

aj luxus splachovať toaletu pitnou vodou.

Ak nepočítame spotrebu poľnohospodárstva

a priemyslu, vychádza

spotreba vody človeka na deň takto:

Litrov vody

Krajina

India 25

Belgicko 122

Nemecko 129

Rakúsko / Dánsko 145

Švédsko 188

Švajčiarsko 237

Japonsko 278

USA 295

Dubaj 500

Zdroj:

http://www.wasserkarawane.de/pdf_dokumente/Wasser%20weltweit.pdf.

(2006)

Svet Grálu

21 | 2009

VODA

Spotreba vody pri produkcii potravín

Potravina

Spotreba vody

v litroch

1 kg kakaa 20 000

1 kg hovädzieho mäsa 15 000

1 kg jahňacieho mäsa 10 000

1 kg hydiny 8 000

1 kg syra 5 000

1 kg cukru 3 000

1 kg ryže 2 000 – 5 000

1 kg palmového oleja 2 000

1 kg pšenice 1 000 – 1 500

1 kg citrónov, pomarančov 1 000

1 kg strukovín alebo koreňovej zeleniny 1 000

1 kg chleba 1 000

1 kg zemiakov 500

1 liter mlieka 2 000 – 4 000

1 liter pomarančovej šťavy 1 000

1 liter piva 500

1 šálka kávy 140

1 vajce 1 000

Veľa vody sa spotrebuje aj pri výrobe

potravín. Jednému človeku so

skromnými nárokmi na výživu postačujú

3 m3 vody na deň, čiže 1 100

m3 ročne. Táto minimálna spotreba

vody na pitie a výživu predpokladá

stravu chudobnú na mäso, a pre 6,5

miliardy ľudí predstavuje spotrebu

vody 7 150 km3 na rok (Zdroj: Marq

de Villiers, „Wasser“).

Akú vysokú má ľudstvo skutočnú

spotrebu vody, ukazujú čísla v tabuľke.

Pred 30 rokmi, v roku 1977,

počítala „Global 2000“ s týmito

množstvami (populácia v miliónoch

a spotreba vody v km 3 /rok):

Populácia

Energia

Zavlažovanie

Priemysel a domácnosti

Spolu

Afrika 405 11 60,8 16,2 88

Asie 2 290 68 1 400 129 1 597

Austrálie 20 7,9 13 8,1 29

Evropa 404 176 116 224 516

Severní Amerika 339 232 205 114 551

Jižní Amerika 214 6,4 35 15,6 57

Svět 3 670 502 1 830 506 2 838

Pri predpokladanej svetovej populácii

3,67 miliárd ľudí (v roku 1977),

Svet Grálu

21 | 2009

existovala priemerná spotreba na človeka

773 m3 na rok (Afrika 217 m3;

Severná Amerika 1 625 m3).

V roku 2000 predstavovala spotreba

vody celosvetovo zhruba 5 000

km3/rok. Pri 6 miliardách obyvateľov

je to priemerne 833 m3 na osobu.

V týchto číslach nie je zohľadnená

dažďová voda, ktorá priamo zavlažuje

polia a úžitkové lesy.

Zdroj:

„Global 2000, Správa prezidentovi“,

1981, Str. 362;

Water for People – Water for Life,

The United Nations World Water Report,

UNESCO-WWAP, 2003, Str. 13

http://www.geospot.de/wasserkonfl

i k t /re s s o u rce. ht m

Percentuálne rozdelenie svetovej

spotreby vody:

Poľnohospodárstvo

Priemysel

A SPOTREBA VODY

STÁLE NARASTÁ...

Domácnosti

Krajiny s nízkym až stredným príjmom 82 % 10 % 8 %

Krajiny s vysokým príjmom 30 % 59 % 11 %

EÚ 21 % 63 % 16 %

Svet 70 % 22 % 8 %

Zdroj:

Water for People – Water for Life,

The United Nations World Water Report,

UNESCO-WWAP, 2003, Str. 228

Medzi rokmi 1940 a 1990 sa svetová

spotreba vody zvýšila

štvornásobne, zatiaľ čo populácia sa

iba zdvojnásobila. V súčasnosti sa

v priemyselných štátoch jej spotreba

ustálila, no je veľmi vysoká. V rozvojových

krajinách sa ľudia usilujú

o vyššie príjmy, k čomu zároveň

spotrebujú aj viac vody. Tieto krajiny

pri stúpajúcej populácii budú

zanedlho potrebovať na získavanie

energie pre priemysel a domácnosti

približne taký objem vody na osobu,

ako rozvinuté krajiny.

Okrem toho bude spotreba vody

silne stúpať i v poľnohospodárstve.

Moderné poľnohospodárstvo totiž

uprednostňuje druhy obilia s vysokým

výnosom, ktorých pestovanie

vyžaduje veľa vody a umelých hnojív.

Zatiaľ čo výnos úrody z obilia, ktoré

prijíma vlahu iba z dažďových zrážok,

býva maximálne 3 tony z hektára,

za predpokladu optimálneho zavlažovania

je to až 7,5 tony z hektára.

Tieto údaje uvádza správa Spojených

národov o svetovom stave vody. To,

že chudobní roľníci v rozvojových

štátoch si tieto druhy obilia s vysokou

výťažnosťou nemôžu dovoliť, je

zasa iná otázka.

Momentálne je zavlažovaných asi

60 % poľnohospodárskych plôch,

na ktoré sa spotrebuje 70 % umelo

rozdeľovanej vody. Skutočnosť, že

spotreba vody celosvetovo stúpa vedie

k otázke, aké množstvo celkove

máme vôbec k dispozícii. Globálne

množstvá vody uvádza nasledujúca

tabuľka, sú však v rámci jednotlivých

regiónov rozložené nerovnomerne:

Dostupná odtoková voda:

Dažďová voda, ktorá dopadne

na polia a úžitkové lesy

Všetka pre ľudské potreby

využiteľná voda

6 780 km3/rok

18 200 km3/rok

24 980 km3/rok

Zdroj:

Zdroj: Peter P. Rogers, „Water Crisis“,

Str. 9

Z dostupného množstva vody cca

24 980 km3 na rok možno teoreticky

vypočítať predpokladanú maximálnu

výšku svetovej populácie:

Minimálna spotreba na osobu pri strave

chudobnej na mäso, bez priemyslu

Možná populácia

Pri zdvojnásobení minimálnej spotreby

(vrátane priemyslu + lepšia výživa)

Možná populácia

1 100 m3/rok

22,7 miliárd ľudí

2 200 m3/rok

11,4 miliárd ľudí

Tieto čísla však vychádzajú z veľmi

vysokých hodnôt dostupného množstva

vody a vo viacerých oblastiach

by neúnosne preťažovali výkonnosť

vodného hospodárstva na Zemi. Pri

stúpajúcich cenách energie bude aj

získavanie úžitkovej vody z mora

odsoľovaním dostupné len pre niekoľko

bohatých krajín. Iné odhady

udávajú len 9 000 km3 vody (namiesto

24 980 km3) ako priamo využiteľné

množstvo. Je zrejmé, že nárast

svetovej populácie je limitovaný dostupnosťou

vody. Maximálna populácia

na Zemi by sa podľa toho potom

pohybovala – pri skromnom štandarde

– okolo 8 miliárd, pri vysokých

nárokoch (priemysel a lepšia výživa)

len okolo 4 miliárd ľudí a pritom dnes

je táto hranica už prekročená.

KEDY NASTANE

NEDOSTATOK VODY?

Vmnohých husto osídlených regiónoch

Zeme sa o nedostatku vody

dá hovoriť už teraz. Zrážky sú veľmi

nerovnomerné a kolíšu medzi takmer

0 mm/rok (Sahara) po >11,5 m/rok

(Mount Waialeale, 1569 m, na Hawaii).

Toto nerovnomerné rozloženie

čiastočne zmierňuje export tzv.

„virtuálnej vody“. To znamená, že

s každou tonou obilia, pochádzajúcou

z exportných krajín ako Kanada

alebo USA, sa vyvážajú nepriamo

aj značné množstvá virtuálnej vody,

ktorá bola použitá na ich produkciu

(viď rámček „Spotreba vody pri výrobe

potravín“).

Na druhej strane však aj priemyselné

štáty vodu dovážajú – tak napríklad

s každým dvestogramovým

balením mletej kávy je to 4 000 litrov

vody.

Na otázku, kedy sa nedostatok vody

prejaví v závažnej podobe, odpovedal

v roku 2003 „UN Water Development

Report“ chmúrnou prognózou.

„V polovici tohto storočia budú nedostatkom

vody postihnuté prinajmenšom

2 miliardy ľudí v 48 krajinách;

v najhoršom prípade to môže byť aj

7 miliárd ľudí v 60 krajinách“.

Štát je považovaný za „chudobný

na vodu“ vtedy, keď zásoba vody

na jedného obyvateľa klesne pod

1000 m3 na človeka a rok. O napätých

stavoch vody sa hovorí už pri

1 770 m3 na človeka za rok

Pri nedávnych odhadoch celosvetovej

spotreby vody (bez dažďovej vody

dopadajúcej na polia) bola stanovená

jej výška priemerne 833 m3 na osobu

a rok; v štatistikách je však nápadné,

že oblasti s vysokou hustotou obyvateľstva

(Afrika, Ázia, Južná Amerika)

spotrebovávajú v priemysle a na získavanie

energie v porovnaní s inými

oblasťami menej vody. Je však predpoklad,

že s razantným nárastom

priemyslu v rozvojových krajinách sa

tento stav zmení; spotreba vody bude

rásť rýchlejšie než počet obyvateľov.

BOJ O VODU

Kvôli rastúcej svetovej populácii

a rastúcim nárokom je nedostatok

vody už takpovediac očividný.

V blížiacom sa súboji človeka o vodu

bude mať zrejme väčšie šance priemyselná

výroba. Edward O. Wilson

vo svojej knihe Budúcnosť života

(Die Zukunft des Lebens, Goldmann,

München 2004) konštatuje: Na vypestovanie

tony pšenice v hodnote

cca 200 amerických dolárov sa spotrebujú

tisíce ton sladkej vody. To isté

množstvo vody však v priemysle vynesie

zisk cca 14 000 amerických dolárov.

To znamená, že hospodárstvo

orientované výlučne na maximálne

výnosy môže problém so zásobovaním

vody ešte vyostriť.

Sporom o vodu a prípadnému masívnemu

exodu z krajín s nedostatkom

vody sa v budúcnosti ľudstvo zrejme

nevyhne. Ohrozené sú aj krajiny, ktoré

doposiaľ s nedostatkom vody nezápasili.

Výskumný projekt EÚ už poukázal

na potenciálne rizikové oblasti

v Alpách. Menšie zrážky a rastúce

teploty spôsobili, že sa v niektorých

oblastiach stavy spodnej vody horšie

obnovujú – pri súčasne rýchlo stúpajúcej

spotrebe vody, napríklad aj kvôli

výrobe umelého snehu.

Ľudstvo sa v blízkej budúcnosti nevyhne

naliehavej úlohe znížiť spotrebu

vody i svoje nároky na takú

mieru, ktorá bude pre prírodu

únosná. „Modrý elixír života“ nás

k tomu tlačí už dnes – buďme teda

na to pripravení.

Siegfried Hagl •

siegfried.hagl@svetgralu.sk

Svet Grálu

21 | 2009

„Pane, daj mi

PRÍBEH

z tej vody“

ežiš putoval so svojimi učeníkmi ďalej. Na svojej ceste

do Galilei prechádzal Samáriou. Pri Sicheme odpočívali.

Zatiaľ čo učeníci išli do mesta, aby kúpili jedlo, Ježiš sa posadil

na okraj studne, a hýbali ním všelijaké myšlienky.

Túto studňu vykopal Jakub, ten Jakub, ktorého Židia

nazývali jedným z praotcov. Boli hrdí, že z neho pochádzajú.

Volali sa vyvoleným národom, a aj ním boli. Ale

namiesto toho, aby sa stali vedomými tejto milosti, videli

v tom zásluhu. Oni sami si zatarasili všetky cesty nahor

a sťažili mu tým vykonanie jeho diela na ich dušiach.

S povzdychom sa Ježiš rozhliadol dookola. Bola za ním

dlhá cesta; bol unavený a smädný.

Tu sa sem od Sichemu náhlila jedna žena, ktorá podľa

miestnej obyčaje na hlave niesla džbán na vodu. Ježiš sa

na ňu skúmavo pozrel. Vykračovala slobodne a zľahka;

v jej spôsoboch spočívalo niečo zadržiavané. Teraz dosiahla

studňu a začala po krátkom pozdrave napĺňať svoj

džbán vodou. Tu ju Ježiš oslovil:

„Daj mi napiť sa, som smädný.“ Chcela tak už učiniť, keď

prišli na ňu pochybnosti.

„Boli tí muži, ktorých som stretla na ceste do Sichemu,

tvoji spoločníci?“ opýtala sa.

Ježiš prisvedčil.

„Tak potom ste Židia, hoci ty nemáš výzor jedného

z nich. Či ty nevieš, že ja som samaritánska žena? Vy

Židia nemáte s nami nič spoločné. Tak ani ja ti nesmiem

ponúknuť môj džbán, pane.“

Ježiš sa opäť na ňu prenikavo pozrel. Každá iná žena

by mu bola vodu pokojne podala; sám má hľadieť, keď

pitím porušuje ustanovenia! Ako k tomu došlo, že táto

žena sa stará o dušu iného? Chcel skúmať ďalej a odvetil

priateľsky:

„Keby si vedela, kto som, tak by si ty mňa prosila o vodu.

A ja by som ti dal z večne vyvierajúceho prameňa života,

aby ťa už nikdy viac nesmädilo.“

Na okamih sa žena strhla: O čom hovoril tento

cudzinec?

Vtom uvidela svetlú žiaru, ktorá obklopovala celú postavu,

a lúče, ktoré vychádzali z jeho očí a zdali sa prenikať

jej dušou. Vedela teraz, že Ježiš nehovoril o pozemskej

vode.

Trasúcim sa hlasom prosila:

„Pane, daj mi z tej vody, aby tak nekonečný smäd mojej

duše bol konečne uhasený!“

Namiesto akejkoľvek odpovede Ježiš žiadal:

„Tak choď a priveď svojho muža.“

Obstojí v tejto skúške? Bez váhania však žena priznala,

čo jej muselo v očiach každého človeka uškodiť:

„Pane, nemám nijakého muža. Päť mužov som mala, ten

však, ktorého teraz z lásky opatrujem, lebo je smrteľne

chorý, nie je mojím mužom.“

Ježiš pokojne odvetil:

„Povedala si pravdu, viem to.“ Žiadne slovo zatratenia,

žiadna výčitka!

Vtom to vyrazilo zo ženy, ktorá raz vyslovila ťaživú

vinu svojho života, nezadržateľne von. Všetko, všetko, čo

ju trápilo a zamestnávalo, pokiaľ si len mohla spomenúť,

muselo teraz na svetlo dňa.

„Pane, viem, že ty si prorok Najvyššieho. Pomôž mi!

Kde môžem nájsť Boha? Hľadám ho, ale ho nenachádzam.

Vy, Židia, hovoríte, človek ho musí vzývať v Jeruzaleme

v chráme, potom sa mu ukáže. Naši otcovia nás učili hľadať

ho na tejto hore. Nikde som ho nenašla. Pane, milý

pane, pomôž mi!“

Pohnute zneli slová; vychádzali z najhlbšej, hľadajúcej

duše. Ešte nikdy nehovoril nejaký človek tak bezprostredne

k Ježišovej duši; ešte nikdy nenašiel také

hľadanie.

Dobrotivo sa obrátil k žene, ktorá naňho hľadela prosiacimi

očami a rozžiarila sa od očakávania.

„Boh nie je viditeľný ľudskému zraku. Kto ho chce vzývať,

musí ho hľadať mimo tejto hmotnosti. Musí vstúpiť

do svojej vlastnej duše; pretože iba v duchu dokáže prenikať

nahor a vytušiť niečo z Boha. To sa vy musíte najprv

opäť učiť, ľudia.“

Žena ho horlivo prerušila:

„Mesiáš, ktorý čoskoro príde, ten nám bude zvestovať

o Bohu. On nás bude učiť všetkému.“

Tieto slová vyslovila z hlbokej viery. Ježiš však odpovedal

zdržanlivým hlasom.

„Žena, pozri sa na mňa poriadne! Ja som to.“ Jasanie,

akému nebolo páru, naplnilo dušu ženy.

„Môj Boh a môj Pán,“ jasala. Potom vyšlo ako vo veľkom

údive z jej pier: „Tak som v tebe našla Boha, konečne

našla? Smiem ho vidieť!“

Klesla na kolená a pritiahla lem Ježišovho rúcha na svoje

pery. Potom ale vyskočila. Bolo zabudnuté, že Ježiš ju bol

Svet Grálu

21 | 2009

prosil o dúšok vody, zabudnuté, že sa dosiaľ vždy držala

stranou od ľudí, aby im nedala príležitosť hanobiť ju.

Uchopila svoj džbán a išla rýchlo späť do Sichemu, aby

tam zvestovala, že prišiel Mesiáš. Všetci, všetci by ho

mali vidieť!

S veľkou radosťou sa díval Ježiš za ňou. Ako to blažilo,

stretnúť jedného takého človeka. U nej bolo videnie a vedenie

jedným, a čo jej duša prežila, to premenila v čin.

Požehnaná žena!

Teraz sa vrátili naspäť aj učeníci a spozorovali so začudovaním,

že ich Pán hovoril so Samaritánkou; ale nevypytovali

sa. Ponúkli mu z jedla ktoré kúpili, on však odmietol.

Obávali sa, že Samaritánka mu dala niečo na jedenie. Príliš

hlboko boli ešte v zajatí ustanovení ich vierouky.

Ježiš s úsmevom rozptýlil túto obavu:

„Koho duša bola nasýtená, ten nepotrebuje viac pozemského

pokrmu.“

Učeníci tomu nerozumeli a naliehali naňho:

„Pane, jedz!“

Tak sa z lásky k nim premohol a vzal z toho, čo mu ponúkali.

Keď sa najedli,

rozprával im o žene.

„Vidíte,“ riekol,

„teraz bude požehnanie

Židom odňaté

a sprístupnené

všetkým ľuďom.

Odteraz smú

všetci, ktorí ma

hľadajú, prísť ku mne. Vy neskôr získate bohatšiu úrodu

medzi pohanmi, u ktorých ste nesiali, než medzi Židmi,

u ktorých bola všetka sejba márna.“

Ale radostné posolstvo, ktoré žena priniesla do Sichemu,

neodznelo nevypočuté. V zástupoch prúdili sem, aby uvideli

toho, ktorého žena nazvala Mesiášom.

Radosť naplnila Pánovo srdce. Títo ľudia neprichádzali

zo zvedavosti, nie aby videli zázraky; títo ľudia hľadali

Mesiáša, spásu svojich duší. A tá radosť, ktorá ho napĺňala,

prerážala ako svetlý jas z pozemskej schránky. Tu boli

oči tých, ktorí sem prišli, otvorené, takže smeli zhliadnuť

Syna Božieho. Prosili ho:

„Pane, zostaň ešte krátky čas u nás, aj keď toho vôbec

nie sme hodní. Chceme to povedať aj iným, že sme našli

spásu sveta!“

Ježiš to prisľúbil. Teraz tiahli celou krajinou a hlasno

zvestovali:

„Našli sme Mesiáša! Je v pravde pri nás.“

Nemohli podať správu o nijakom znamení, ktoré učinil,

aby sa im zjavil. Celkom prosto riekli iba, že našli Pána

všetkých svetov. Ale to stačilo.

Celou Samáriou sa prehnala

tá zvesť. A kto mal hľadajúcu

dušu, ten prišiel

k Sichemu a našiel.

Dva dni zostal Ježiš

pri studni, potom pokračoval

vo svojej

ceste. Zanechal

za sebou vďačné,

oblažené duše.

Ukážka z knihy

Zaviate doby sa

prebúdzajú III •

Svet Grálu

21 | 2009

Okultizmus

chôdza po tenkom ľade

MUDr. Margaréta Černáková

Svet Grálu

21 | 2009

„Istý žobrák sedel mnoho rokov pri

ceste. Jedného dňa išiel okolo cudzinec.

„Môžete mi dať nejaké drobné?“

zamumlal žobrák a nastavil cudzincovi

starú čapicu.

„Nemám nič, čo by som vám mohol dať,“

odpovedal cudzinec. Potom sa žobráka

spýtal: „Na čom to sedíte?“

„Je to len stará debna,“ odpovedal žobrák.

„Sedím na nej odvtedy, čo si pamätám.“

„Už ste sa niekedy pozreli dovnútra?“

spýtal sa cudzinec.

„Nie,“ odpovedal žobrák. „Prečo by som

to robil? Nič tam nie je...“

„Tak sa tam pozrite“, povedal mu cudzinec.

Žobrák otvoril veko. Na svoj úžas

a radosť zistil, že debna je plná zlata...

TÉMA

Ľudia, ktorí nenachádzajú svoje

skutočné bohatstvo, ktorým je

radosť z bytia a hlboký a neochvejný

mier, ktoré túto radosť sprevádzajú,

sú žobráci aj keď majú veľké materiálne

bohatstvo. Pravda je, že všetci

ľudia túžia po radosti, naplnení,

uznaní, istote a láske, len ju hľadajú

a očakávajú, že príde zvonku, zatiaľ

čo vo svojom vnútri majú poklad,

ktorý nielenže obsahuje všetky tieto

cennosti, ale je oveľa úžasnejší, než

všetko, čo nám svet môže ponúknuť –

je to uvedomenie si spojenia s niečím

nesmiernym a nezničiteľným.

Navyše je nám dostupné v každom

okamihu ako naša najhlbšia podstata

a pravá prirodzenosť. Ale bytie nemožno

pochopiť racionálne, rozumom.

Bytie je možné poznať a cítiť

len vtedy, keď máme úplne pokojnú

myseľ a žijeme naplno v prítomnom

okamihu. Znovunadobudnutie uvedomenia

si svojho bytia – duchovnej

podstaty a zotrvanie v tomto stave

„citového uvedomenia“, ktorému

niektorí hovoria aj „osvietenie“ – je

odvekou túžbou nejedného ľudského

tvora. Čo nám však bráni v prežívaní

tejto reality?

Koreňom každého utrpenia je nevedomosť,

ktorá tu znamená mylné

ponímanie seba samého (Ja). Ide

o to, že naša pravá duchovná existencia

je pod nadvládou negatívnych

deštruktívnych myšlienok a emócií,

ktorými sa vedome alebo nevedome

nechávame slepo unášať, namiesto

toho, aby sme svoje úsilie zamerali

na ich premenu v dobro. Najväčšia

choroba dnešnej civilizácie je naše

stotožnenie sa s mysľou, či rozumom

(veľmi trefne nazývaným ego),

ktoré nútia človeka neustále premýšľať,

hĺbať, vynášať súdy a hodnotenia

seba alebo ostatných ľudí. No toto nie

je duchovný život, ale životné situácie

a okolnosti. Skutočný duchovný

život je niečo, čo zdisciplinuje našu

nepoddajnú myseľ, ktorou neustále

bežia myšlienky ako splašené kone.

A skrotiť ju nemožno spánkom, relaxovaním,

liekmi, radovánkami či

užívaním všetkých príjemností života.

Dokonca niektorí zachádzajú

tak ďaleko, že namiesto poctivej

práce na sebe používajú rôzne mentálne

techniky a praktiky, akými sú

napr. Silvova metóda ovládania vedomia,

veštenie, holotropné dýchanie,

reiki, špiritizmus a mnohé iné.

Niekedy je to možno len zo zvedavosti

alebo z nudy. Dnešná doba je

priam posadnutá nutkavou dychtivosťou

po zábave a rozptýlení. Pocit

prázdnoty a bezmocnosti, trvalá nespokojnosť

nútia človeka zúčastniť

sa všetkého, čo mu zaručí pocit šťastia

a blaženosti. Sú aj takí, ktorí pomocou

vyvolávania duchov mŕtvych

chcú poznať zamlčané rodinné tajomstvá,

alebo regresom do minulých

životov odhaliť svoj osud. Keďže

žijeme v mediálnej spoločnosti, súčasný

trh je priam zaplavený neprehľadným

množstvom konzumnej

ezoteriky v podobe kníh, filmov, videohier

a pod. Predstavitelia rôznych

tzv. meditačných rýchlokurzov zaručujú

nič netušiacim frekventantom,

či „regrútom“ uzdravenie sa z najzákernejších

chorôb, zbavenie sa fajčenia,

prejedania a stresov, sľubujú

schopnosť rýchlo a kvalitne sa učiť,

zlepšiť si pamäť, zbaviť sa únavy, nervozity,

bolesti a napätia, byť úspešný

a bohatý! Nuž, kto z nás by po tom

všetkom netúžil? Ide len o to, akou

cestou sa ubrať, či kráľovskou cestou

poznania alebo strmhlav skratkou –

plnou bolesti a utrpenia.

Okultizmus je definovaný ako nevedecká

teória, zaoberajúca sa vnímaním

nadprirodzených síl, ktoré

môžu byť u senzitívnych jednotlivcov

síce dostupné, avšak pre nepripraveného

jedinca zároveň aj nebezpečné.

Vo verejnosti tak vzniká dojem, že

napr. jasnovidnosť je niečo, čo sa dá

pomerne ľahko a rýchlo získať. Mnohí,

ktorí sa venujú konzumnej ezoterike,

sa stávajú na posedenie v hypnóze

„jasnovidnými“ a vypovedajú o svojich

minulých životoch, iní „zvládajú“

telepatické schopnosti počas víkendových

kurzov ovládania vedomia,

dokonca si nechávajú otvoriť čakry

„majstrami“, ktorým ešte len predvčerom

urobil niekto to isté. Dnes

ľudia, ktorí na sebe nikdy duchovne

nepracovali, v priebehu niekoľkých

mesiacov publikujú knihy o najhlbších

tajomstvách kozmu, či minulosti

a budúcnosti ľudstva, o vzdialených

svetoch, či podstate života.

Správy a zjavenia získané napr.

pomocou Silvovej metódy ovládania

vedomia, či inými už uvedenými

praktikami spôsobujú v tejto

Svet Grálu

21 | 2009

TÉMA

oblasti dezorientáciu, ktorá nerobí

rozdiel medzi channelingom

a osvietením (ku ktorému velikáni

ducha a svätci došli po mnohých

životoch nesmierneho vnútorného

úsilia) na jednej strane a nervovou

precitlivenosťou na druhej strane,

ktorá môže vzniknúť aj v dôsledku

vrodeného nedostatku magnetizmu

alebo po úraze hlavy.

Je potrebné do tohto chaosu vniesť

poriadok a uvedomiť si rozdiely

medzi duševnou senzibilitou alebo

aj nervovou precitlivenosťou a duchovným

poznaním – to znamená

vnímať rozdiel medzi sprostredkovaním

cudzích informácií a poznaním,

ktoré je naše vlastné.

Zmyslom našej existencie alebo

zmyslom života vôbec, je poznávanie,

teda postupná cesta k poznaniu.

Treba zdôrazňovať práve postupnosť

tejto cesty, ktorá má v materiálnom

svete aj svoje časové a obsahové

sekvencie. Akákoľvek „skratka

do neba“ – teda porušenie tejto zákonitosti

– napr. rôznymi okultnými

technikami, môže viesť k narušeniu

postupného procesu poznávania

a v konečnom dôsledku neraz vyústi

do duchovnej, psychickej a somatickej

deštrukcie. „Duchovno“, ktoré

je budované na materiálnej báze, to

Svet Grálu

21 | 2009

znamená rozumovým úsilím a jeho

rôznymi mentálnymi cvičeniami, nie

je skutočné duchovno.

Hoci sa spomínané praktiky vzájomne

líšia, vo svojej podstate predstavujú

rôzny stupeň nebezpečenstva,

pretože všetky bez výnimky deformujú

duchovnú súčasť ľudskej bytosti

a skresľujú jej duševnú podstatu.

Eufóriou pochádzajúcou práve z kumulácie

týchto pseudoschopností

sa často alebo neraz nahradzuje či

maskuje nedostatok poznania. Napr.

taká Silvova metóda ovládania vedomia

vychádza a využíva v praxi

poznatky o schopnosti mozgu nalaďovať

sa na rozličné frekvencie, ak

je mozog vystavený ich pôsobeniu.

Bežne náš mozog prechádza v priebehu

dňa spontánne rozličnými fázami,

kedy sa prelaďuje z jednej frekvencie

na inú takmer neustále, bez

toho, aby sme si to uvedomovali. Vo

chvíľach, keď sa potrebujeme koncentrovať

na nejakú činnosť, je frekvenčná

aktivita mozgu iná ako vo

chvíľach keď odpočívame; iná je, keď

vykonávame logické operácie a zase

iná, keď vnímame hudbu alebo sme

uchvátení prírodnou scenériou.

Tzv. hladiny vedomia, známe ako

beta, alfa, delta, théta, sú dnes už

mnohým známe, no zatiaľ sú stále

predmetom výskumu mnohých renomovaných

svetových univerzít, ale

aj súkromných vedeckých inštitútov

v oblasti neurofyziológie.

Ľudský organizmus je nesmierne

zložitý komplex a to, čo poznáme, je

len špička ľadovca; zvlášť to platí pre

mozog, v ktorom je uložená genetická

informácia na správny vývoj

našej existencie v materiálnom svete.

Ľudský mozog pracuje neustále

na príslušných frekvenciách, ktoré

sa podľa svojej 24-hodinovej aktivity

menia podľa vopred určeného

programu – každá bunka presne vie,

čo má robiť, aby homeostáza - rovnováha

organizmu bola zachovaná.

Hladina označovaná ako alfa sa

spája s frekvenciami od 7-14 Hz -

čiže ide o frekvenciu elektrickej aktivity

mozgu, ktorá sprevádza hladinu

alfa. Niektorí vedci z oblasti fyziológie

mozgu dokázali pomenovať uvedené

frekvencie aj s ich príslušnou

funkciou. Tak napríklad v hladine

alfa napr. pri frekvencii 7 Hz je aktívna

mentálna a astrálna projekcia,

údajne môže dochádzať k ohýbaniu

predmetov, k psychickej chirurgii.

Frekvencia 7,5 Hz - uvedomenie si

seba a svojho účelu, vedené meditácie,

kreatívne myslenie pre umenie,

hudbu, kontakty s duchovnými sprievodcami.

8 Hz je frekvencia na regresie

do minulých životov alebo 10,5

Hz frekvencia vhodná na liečenie tela,

či schopnosť chodenia po žeravom

uhlí.

Vyššie frekvencie, napr. beta od 35

do 500 Hz: vo fr. 35 dochádza k prebudeniu

stredných čakier a ich vyváženiu,

83 Hz - otvorenie tretieho

oka, 90 Hz: pocity bezpečia, pohody

a vnútornej rovnováhy, 120 – 500 Hz

schopnosť pohybovať predmetmi...

Navonok to pre nezainteresovaného

človeka – dôverčivého, či naopak

ziskuchtivého pragmatika –

môže vyzerať tak, akoby ľudský

mozog predstavoval len nejaký izolovaný

neživý zhluk buniek alebo pre

niektorých dokonca počítač, pričom

TÉMA

si stačí iba zvoliť požadovanú frekvenciu

ako na rádioprijímači a už

„sme v pohode“...

No v skutočnosti pri hladine alfa je

ovplyvňovaná tá časť vedomia, ktorá

poskytuje informácie retikulárnemu

aktivačnému systému (RAS) v mozgovom

kmeni, ktorý má za úlohu

kontrolovať napr. pozornosť, rôzne

vzruchy, bdelosť; ovplyvňuje to, ako

interpretujeme a reagujeme na informácie

v podobe vnútorných a vonkajších

stimulov, postojov, pocitov a presvedčení.

Ľudský mozog resp. uvedená

oblasť vedomia je chránená prirodzenými

obrannými mechanizmami – to

znamená tak, aby vlastné vnútorné

stimuly, pocity, postoje a presvedčenia

neboli ovplyvňované zásahom

zvonku, pretože inak okamžite dochádza

k zmenenému stavu vedomia

a tým k vnútornému konfliktu.

Je dávno známe, že telo a myseľ

spolu navzájom komunikujú

prostredníctvom neurotransmitterov

– prenášačov, čo sú telu vlastné

látky biochemickej povahy, ktoré sú

nevyhnutné pre vzájomnú komunikáciu

a odovzdávanie informácií pomocou

nervových vzruchov medzi

miliardami neurónov. V prípade, že

dôjde k násilnému zásahu do vedomia

človeka, napr. už spomínanou

Silvovou metódou ovládania vedomia

alebo hypnózou či pomocou

iných mimozmyslových techník,

okamžite dochádza k zmenám fyzikálnej

a biochemickej štruktúry nervových

buniek a následne k poruche

ich metabolizmu, neraz až k nezvratnému

poškodeniu.

Navyše v každej bunke živého organizmu

môže dôjsť k chemickej reakcii

len za pomoci energie, ktorá

pôsobí ako katalyzátor za neustáleho

vzniku a premeny na energiu

inú, ktorá sa následne použije ďalej

a tak to ide stále dokola.

Pri cielene navodenej hladine

alfa, ktorej zodpovedá príslušná

frekvencia elektrickej aktivity mozgu,

sa energia potrebná na bežnú automatickú

činnosť mozgu distribuuje

čiže presúva do uvedenej oblasti,

ktorá je práve v najvyššej aktivite,

avšak len za cenu energetického deficitu

ostatných oblastí mozgu, čím

dochádza k zmenám frekvencií v dôsledku

zmeny metabolizmu nervovej

bunky. Obrazne povedané, keď

máme tortu určitej veľkosti, nakrájanú

na rovnaké časti a my si chceme

Ak dôjde k násilnému

zásahu do vedomia

človeka, okamžite

dochádza

k zmenám fyzikálnej

a biochemickej

štruktúry nervových

buniek a následne

k poruche ich

metabolizmu.

dopriať jeden výsek väčší, ďalší musí

ostať zákonite menší.

Po roku 1989 sa na Slovensku

na psychiatrii začali objavovať pacienti

u ktorých sa pri vyšetrení zistilo,

že sa v období pred manifestovaním

sa duševnej poruchy zúčastnili

na kurze či kurzoch Silvovej metódy,

prípadne, že túto metódu už dlhšie

praktizovali, ako uviedol doc. MUDr.

Alojz Rakús, prednosta psychiatrickej

kliniky bratislavskej FNsP Ružinov,

ktorý má v evidencii viac ako dve

desiatky takýchto pacientov. Podľa

jeho slov, s podobnými prípadmi sa

stretávajú aj na iných psychiatrických

pracoviskách. „Z diagnostického

hľadiska ide najčastejšie o rôzne

neurotické a depresívne poruchy, ale

aj o poruchy z okruhu schizofrénie,“

vysvetľuje MUDr. Rakús. Zdôrazňuje

však, že nemožno tvrdiť, že by

Silvova metóda zapríčinila duševnú

chorobu. Vo väčšine prípadov je to

skôr tak, že Silvova metóda prejavenie

sa poruchy vyprovokovala: je

možné, že išlo o ľudí, ktorí mali určité

sklony alebo dispozície na príslušnú

poruchu. Ide o čosi podobné,

ako keď si človek so sklonom k cukrovke

privodí ochorenie tým, že sa

prejedá sladkosťami. Nerátam však

pacientov, ktorých záujem o Silvovu

metódu bol podnietený chorobným

stavom, teda vplyvom duševnej poruchy.

Lebo je známe, že pacientov so

schizofréniou priťahujú rôzne pseudovedecké,

okultné, ezoterické a podobné

teórie a praktiky, ktoré sú nepochybne

súčasťou aj Silvovej metódy.

Veľmi časté býva u týchto pacientov

tvrdenie, že sa im po absolvovaní

kurzu začali zjavovať panna Mária

a Ježiš, ba dokonca, že pacient sám je

Ježiš, či Mesiáš alebo Napoleon.

Na základnom a najnižšom biologickom

stupni sa duševný problém

alebo porucha prejavujú biochemickými

zmenami mozgových

buniek. Poznanie z tejto oblasti nám

umožňuje tieto procesy terapeuticky

ovplyvňovať. Antidepresívami alebo

inými psychofarmakami síce možno

pozmeniť biochemické procesy nervovej

bunky tak, že človek symptómy

depresie čiastočne alebo viac

prestane pociťovať, čo je síce terapeutický

úspech, avšak v širšej perspektíve

vyššieho stupňa fungovania

osobnosti dochádza u neho k zastaveniu

vývinového transformačného

a transcendentného procesu. Depresia

totiž svojím negatívnym energetickým

nábojom človeka aj núti prehodnocovať

svoj život, poznať seba

samého, svoje prežívanie a konanie.

Bez tohto akčného negatívneho energetického

potenciálu totiž k zmene

a teda k plnohodnotnému a pokročilejšiemu

rozvinutiu osobnosti nemôže

dôjsť. V genetickej a transcendentálnej

výbave človeka je trvalá

Svet Grálu

21 | 2009

NEGATÍVNE POCITY MÔŽU BYŤ HNACÍM IMPULZOM

K HĽADANIU A K POCHOPENIU HLBŠIEHO

ZMYSLU ŽIVOTA. PRETO NIE JE VŽDY SPRÁVNE

ICH POTLÁČANIE UTIŠUJÚCIMI PROSTRIEDKAMI

ČI PONÁRANÍM SA DO HLADINY ALFA, ABY

SME SA CÍTILI ŠŤASTNE A BLAŽENE.

potreba nepretržitého vývinového

procesu. Ak sa človek tomuto prirodzenému

pudeniu vzpiera alebo ho

nevidí, vracia sa mu to narušením

vnútornej rovnováhy. Duševná porucha

– v tomto prípade depresia, je

potom prejavom tejto nerovnováhy,

ale je aj cestou ako z nej von.

Možno konštatovať, že samotnou

terapeutickou aplikáciou antidepresív,

alebo dokonca používaním hypnózy,

autosugescie, Silvovej metódy,

reiki na odstránenie depresií a jej nepríjemných

pocitov, človeka iba udržujeme

vo vývinovej stagnácii, čo je

v rozpore s potrebou duše a jej transcendentálnym

určením.

Dnes je nám už úplne jasné, že

na začiatku všetkých telesných a duševných

porúch stoja nesprávne návyky

a postoje, hodnoty, životospráva,

myslenie, skúsenosti a zážitky, sociálne,

mentálne, ekonomické, genetické

ako aj transcendentálne faktory.

Preto hlavným cieľom riešenia mnohých

zdravotných porúch je zabezpečiť,

aby sa všetky úrovne osobnosti

dostali do rovnováhy.

Ak to rozmeníme na drobné: nepríjemné

negatívne pocity – sprevádzané

úzkosťou, strachom, obavami

– nemusia byť nutne vnímané

ako nepriateľské, ale môžu byť hnacím

impulzom k hľadaniu a k pochopeniu

hlbšieho zmyslu života. Preto

nie je vždy správne a za každú cenu

ich potláčanie utišujúcimi prostriedkami

či ponáraním sa do hladiny

alfa, aby sme sa cítili šťastne a blažene.

V tomto prípade neplatí priama

úmera, „keď sú pocity nepríjemné, je

to zlé, a keď sú príjemné, je to určite

dobré“, lebo takýto život človeka by

Svet Grálu

21 | 2009

bol redukovaný len na pocitovú hrubohmotnú

vegetatívnu úroveň (aj sa

hovorí: on si len tak vegetuje).

Eckhart Tolle vo svojej knihe „Moc

prítomného okamihu“ ponúka jednoduchý

prirodzený vhľad na príčinu

všetkého utrpenia, ktorou sú naše negatívne

emócie, i ako sa naučiť nad

nimi panovať, a to - jednoduchým

uvedomením si ich. Je to ako keď sa

rozsvieti lampa v temnote. Určite nie

je jednoduché a ľahké dosiahnuť harmóniu

všetkých duchovných úrovní

a poznania v krátkom čase a bez vynaloženého

úsilia, ale to, čo môžeme

robiť hneď, je – prejavovať napr. taký

súcit s ostatnými ľuďmi v obyčajnom

bežnom živote, a to každodenne a neúnavne,

od ktorého závisí dôveryhodnosť

konkrétneho človeka. Lebo

ak mu chýba súcit, asi sa nebudeme

na neho spoliehať, aj keby bol inteligentný

a vzdelaný. Samotné vzdelanie

nestačí: základnými vlastnosťami,

ktoré činia ľudí prospešnými ostatným

bytostiam, je súcit a milosrdenstvo.

Dôležité je uvedomiť si, že pestovanie

vnútorných duševných kvalít

sa musí diať vedome a postupne, krok

za krokom, stále však pod vedomou

kontrolou bdelosti duchovnej entity,

aby sme zachytili jej dobrotivé pokyny

v našom vnútri, ktoré nás neustále

nabádajú k tomu, aby sme druhým

prinášali súcit a lásku. Hymnus

na Lásku apoštola Pavla nech preto

znie ako odporúčanie: „...a keby si aj

prorokoval, aj jazykmi hovoril a keby

si aj celý svet získal, ale Lásky by si

nemal, si iba duniacim kovom...“

MUDr. Margaréta Černáková •

margareta.cernakova@svetgralu.sk

„Ja som

Hospodin,

Tvoj Boh!

Nebudeš mať

iných bohov

okrem mňa!“

Martin Ernst

Prvé

prikázanie

Mojžiš kedysi na hore Sinaj

oznámil vyvolenému národu

Desatoro Božích prikázaní.

Prikázania sú dobre mienené

rady, životné pomoci, ktoré nám

boli darované ako „ukazovatele

cesty“, aby nás viedli na tejto

Zemi, z ktorej by sme sa po zmysluplne

prežitom bytí mohli opäť

vrátiť do svojho domova, zasľúbeného

raja.

Prvé prikázanie hovorí: „Ja

som Hospodin, Tvoj Boh! Nebudeš

mať iných bohov okrem

mňa!“. Prvou časťou výroku:

„JA som Hospodin, Tvoj Boh!“ sa

nám Boh predstavuje. JA SOM!

On je Jestvujúci, Prazdroj, Život.

Bez Neho nie je nič. A vďaka

Nemu smieme byť aj my. On,

Vznešený, stvoril aj nás. Vo svojom

prikázaní stanovuje skutočnú

hierarchiu.

Ja som Hospodin, Tvoj Boh! Je

to zvláštne, že slovo „Pán“, ktoré

sa tiež používa namiesto výrazu

„Boh“, nemáme tak radi. Len

PRIKÁZANIE

s premáhaním znesieme nad sebou

nejakého pána, „šéfa“. Je to snáď tým,

že máme nepríjemné zážitky s nadriadenými,

ktorí sa možno ako dobrí

páni často neosvedčili?

Alebo je pre nás ťažké podriaďovať

sa nejakému pánovi práve dnes?

Naša svojhlavosť sa nerada zaraďuje

do stanovenej hierarchie. Často slúži

„vrchnosti“ len s výhradami. Napriek

tomu je včlenenie sa do poriadku

nutné, či ide o podnik, hospodárstvo

alebo vojsko. Podnikateľ alebo

hospodár nesú vždy do istej miery

najväčšiu zodpovednosť, ale svoje

podniky môžu obhospodarovať iba

s pomocou svedomitých pracovníkov

alebo zamestnancov. Akceptovať

pána vyžaduje vždy pochopenie

a pripravenosť prispôsobiť sa nutným

okolnostiam, a možno sa aj podriadiť.

Až potom sa môže stať služba opravdivou

radosťou. Vedome sa zapájam,

zároveň pomáham rozvoju podniku,

sám sa pritom môžem vyvíjať a skrz

prijímanie povinností aj dosiahnuť

uznanie a úspech!

Nie inak je to s poznávaním Boha.

Prijímam Boha ako Pána tým, že Ho

rešpektujem, dbám na Jeho slová,

skúmam Jeho vôľu a pritom dochádzam

k poznaniu Jeho veľkosti.

Môžem sa Mu dokonca zveriť, smiem

Stvoriteľovi slúžiť radostnými činmi

a preukazujem Mu tým Jemu prináležiacu

úctu!

Boh nám dáva tušiť svoju veľkosť

a vznešenosť, len keď sa otvoríme

a vnímame možnosti, ktoré nám, svojim

tvorom, ponúka vo svojom stvorení.

Smieme byť! Boh nám daroval

našu vlastnú vôľu. Dal nám individuálne

schopnosti, nadania. Keď sa

v poznaní vradíme do jeho poriadku,

otvorí sa nám nekonečne mnoho

možností na vlastný rozvoj a spolupôsobenie

v Jeho veľkolepom stvorení.

On, ktorý je voči nám dokonca

v postavení „Otca“, nám vo svojej

veľkej milosti dáva každý deň novú

silu, s ktorou Ho smieme radostne

nasledovať.

Pritom si stále viac a viac uvedomujeme,

že sa Pán javí ako milujúci a súčasne

ako spravodlivý Boh, pretože

v spätnom pôsobení zbierame ako

plody svojho konania odmenu alebo

trest. Zažívame, že k nám v zosilnenej

miere prúdi to, čo sme sami pre

seba získali v podobe dobra alebo zla,

pekla alebo raja. My sami si prostredníctvom

Bohom darovanej sily pripravujeme

ako nevyhnutný následok

skazu alebo večné bytie.

Nevyčerpateľné je množstvo múdrych

Božích milostí. Smieme ich

vedome prijímať a službou v pokore

vyjadrovať svoju vďačnosť

Najvyššiemu.

„NEBUDEŠ MAŤ INÝCH

BOHOV OKREM MŇA!“

Často som počúval ľudí hovoriť, že

Boha nepotrebujú. Človek to neprizná

priamo, ale skôr vyhýbavo: „Nie

som pobožný!“ A na ďalšiu otázku

odpovedá: „Nie, vlastne v Boha neverím.“

Vládni činitelia sľubujú svojmu

národu vernú službu, ale už si na to

nevyprosujú pomoc od Boha. Ako

by si ľudia nechceli za žiadnych okolností

priznať, že „kdesi tam hore“ by

mohla byť „vyššia bytosť“, ktorej by

možno mali „skladať účty“. Ľudia

chcú byť radšej „vlastnými pánmi“,

ktorí to majú v dnešnej dobe už dosť

ťažké s vlastným sebaurčením.

Nepotrebujeme teda už žiadneho

Boha, takže je zbytočné hovoriť

o „iných bohoch“? V čom sa prejavovalo

uctievanie Boha? Okrem iného

v tom, že ľudia boli pripravení prinášať

svojmu Bohu obete. Ľudia mu dávali

dary, chválu a vďaku, obetovali

preňho čas, peniaze a aj svoje srdce.

Neprinášame v súčasnosti tiež

obete? Čomu venujeme náš čas,

za čo vydávame svoje ťažko zarobené

peniaze? Neplynie veľa z toho na naše

„koníčky“, na zábavy, rozptýlenie, večierky,

akcie? Neobetujeme za určitých

okolností na šport a hru, alkohol,

drogy, či inú zábavu aj to posledné?

Nenechávame sa tým dokonca

opantať? Nemali by sme sa vyhovárať

na to, že v týchto prípadoch ide

o bezvýznamné „podružnosti“. Sú

to hlavné veci, ktoré často určujú náš

život, na ktorý sa dosť často zameriavame

a ktoré dokonca môžu byť pre

náš život rozhodujúce.

Všetky tieto veci, to sú tí skutoční

„iní bohovia“! Mnohí žijú pod ich

vládou!

Každý človek potrebuje vzor, autoritu,

meradlo, podľa ktorého sa

v živote riadi. Prvé prikázanie nám

hovorí, kde jedine ho máme hľadať

a kde ho tiež aj nájdeme.

Martin Ernst •

martin.ernst@svet.gralu.cz

Svet Grálu

21 | 2009

Josef A. Zentrich

uzdraviť sa

= učiniť duchovný pokrok!

= učiniť sa lepším!

Tretia cesta za zdravím

Keď ochorieme, naša prvá cesta zákonite

vedie k lekárovi, 1 nie vždy to však

pre získanie zdravia stačí. Ani druhá

cesta – za rôznymi liečiteľmi, šamanmi

a korenárkami – nás častokrát neuspokojí,

a tak človek nastupuje tretiu cestu,

keď sa začne o seba starať sám – tu

však nemám na mysli len zdravú výživu

a správny pitný režim, ale skôr hlboké

zamyslenie sa nad sebou samým.

Veľa času ubehlo od čias mojich bylinkárskych

začiatkov, keď som si

myslel, že ak ponavštevujem zo sto

babiek-vediem a dedkov-korenárov

a pridám k tomu desať rokov vlastnej

praxe, budem schopný rakovinu

liečiť na počkanie – a iné, vážnejšie

choroby – do týždňa. I dnes existuje

mnoho liečiteľov, pre ktorých je liečenie

rakoviny „ľahký oriešok“, ale pred

takýmito indivíduami si dovolím

ctené obecenstvo dôrazne varovať!

Svet Grálu

21 | 2009

Dnes som oveľa skromnejší, nakoniec

som totiž dospel k názoru, že

pokiaľ sa chce vážnejšie chorý človek

skutočne uzdraviť – nielen byť tak či

onak „poliečený“, musí vyriešiť rovnicu

skoro matematickú, ktorá hovorí:

uzdraviť sa = učiniť sa lepším!

Ešte presnejšie vyjadrenie tejto rovnice

môže znieť: uzdraviť sa = učiniť

duchovný pokrok!

Z toho pravdaže vyplýva, že najdôležitejšou

cestou k zdraviu je tá tretia

a šťastný je ten, kto to čím skôr pochopí.

Tretia cesta, samozrejme, neznamená,

že nepôjdeme k lekárovi

a budeme sa liečiť výhradne sami,

prípadne podľa toho, čo nám poradí

nejaká pani odvedľa. Mali by sme

sa naopak poriadne zamyslieť nad

svojím doterajším životom a zo zistených

chýb vyvodiť dôsledky.

Keď sme doma úplne sami, pohodlne

sa posadíme najradšej

do mäkkého kresla s opierkami

na hlavu a ruky a vydáme sa v mysli

svojím životom pospiatky – čo sa

stalo dnes, včera, pred týždňom, mesiacom,

rokom. Nebudeme, samozrejme,

rozjímať nad tým, ako bolo

krásne predvlani na dovolenke pri

Jadrane, ale skôr spomíname na situácie,

keď sme nejako pochybili.

Námietku, že si nepamätáme, ani

čo sme mali včera na večeru, nie je

treba brať vážne. Už veľa ľudí zistilo,

že pri poctivom zamyslení sa si človek

aj bez veľkého úsilia spomenie

na všetky svoje previnenia proti prirodzenému

poriadku. Čo je previnením,

nám najlepšie napovie náš

cit, vysokú školu na to skutočne

nepotrebujeme.

Zistené previnenia, pri ktorých

cítime, respektíve vieme, že nie sú

ešte vyrovnané, si môžeme zapísať

a keď si vytvoríme takýto zoznam,

ZDRAVIE

mali by sme sa s chuťou pustiť do ich

riešenia. Pokiaľ by mal niekto v svojom

zozname štyri vraždy, niekoľko

znásilnení, tri vylúpené banky a podobne

– veru neviem, čo by som mu

poradil, ale takíto ľudia sa o tento

postup, ktorý som si pracovne nazval

„ekológiou duše“ jednoznačne

zaujímať nebudú. Obyčajný našinec

asi ani nebude mať zoznam priveľmi

dlhý a nemalo by ani byť neriešiteľné

vzniknuté dlhy vyrovnať.

Pozrime sa na konkrétny prípad

jednej staršej panej s gynekologickou

rakovinou, ktorá tento potrebný

krok učinila, čo u nej následne viedlo

k postupému a úplnému uzdraveniu.

Čo mala táto pani vo svojom „červenom

zozname“?

V lete roku tzv. „zamatovej revolúcie“

prišiel manžel Karel jedného

dňa domov celý rozžiarený a s úsmevom

prehlásil, že jeho dielňa vyhrala

v továrni socialistickú súťaž,

a tak dostal dva bezplatné poukazy

na Jadran. Jeho manželka Boženka

na to namietala, že predsa vie, že jej

matka je vážne chorá a že tam ona

teda ísť nemôže, pretože sa o ňu

stará. Karol však vyrukoval s tým,

že aj na to myslel a dohovoril sa

už s priateľom MUDr. Nováčkom

z miestnej nemocnice, aby na tých

14 dní prijal mamičku u nich na internom

oddelení a dohliadol na ňu.

No a keď potom i mamička vyriekla

to oslobodzujúce „ale veď len choďte,

deti moje!“... – radostne sa vyrazilo

na dovolenku. Lenže milá mamička

nepočkala a v priebehu tejto krátkej

doby zomrela. A ako to už u starých

ľudí niekedy býva, myšlienky matkine

sa obrátili k výčitkám. Cítila hlboké

rozhorčenie, že sa jej Boženka

na ňu ani pozrieť nepríde... A keď

bola matka v tomto duševnom rozpoložení,

sfúkol „svätý Peter“ jej sviečočku.

Samozrejme, nie že by bola

mamička chcela, aby Boženka ochorela,

a to dokonca na rakovinu – to

vonkoncom nie! – vyslala však negatívnu

energiu, ktorú dcéra prijala

a tam, kde bolo v jej tele oslabené

miesto, prepuklo ochorenie. Čo

s tým, keď matka je už niekoľko rokov

mŕtva? Poradil som pani Boženke,

aby si vzala mamičkinu fotografiu

a pekne sa s ňou porozprávala, odprosila

ju za to, že starostlivosť o ňu

trochu zanedbala. Verte či nie, mamička

Boženke veľmi rada odpustí,

pretože medzitým prišla na to, že aj

ona v myšlienkách chybovala – čo

ju doposiaľ v záhrobnej ríši zdržuje

od vzostupu... Pretože však k previneniu

došlo tu v hmotnosti, malo by

tu byť aj vyrovnané. Boženka je síce

chorá, ale dosiaľ pri sile. Poobzerá

sa vo svojom okolí, komu by mohla

svoju náhradnú starostlivosť venovať.

Susedka, pani Kovářová, má zlomenú

nohu a jej jediný syn žije na druhom

konci republiky. Boženka jej zatiaľ

môže pomôcť s upratovaním alebo

nákupmi. Pokiaľ je v stave, keď jej už

na to fyzické sily nestačia, môže venovať

primeranú čiastku (nemala by

to byť dáka dvadsaťkorunáčka) napríklad

miestnej charite, organizácii,

ktorá sa stará o ľudí a večne sa potýka

s nedostatkom prostriedkov... Týmto

spôsobom je možné dosiahnuť stavu

úplného odpustenia, to znamená, že

zmienené previnenie je úplne vymazané

z Boženkinej knihy života a už

ju nebude nikdy zaťažovať.

Druhé previnenie, ktoré musela

Boženka riešiť, sa týkalo delenia dedičstva

s bratom Bohušom. Mamička

kedysi vravela Boženke, že toho veľa

nemajú, snáď len chatu a chalupu,

a Boženka, ako najstaršia dcéra, mala

dedičstvo zatiaľ spravovať. Mamička

si želala, aby si Božka nechala chatu

a chalupu prepustila bratovi, pretože

je tam dielňa po otcovi, ktorú Bohuš

využije, zatiaľ čo jej Karel má pre manuálnu

prácu obe ruky ľavé. Božka to

chcela dodržať, ale Karel bol zásadne

proti, pretože by nemal kde garážovať

svoju škodovku. Takže Bohuš dostal

chatu a Božka si nechala chalupu.

Bohuš je stále medzi živými, a tak Boženke

pri nápravnom konaní nezostává

nič iné, než sa za ním vybrať, aby

sa mu priznala a nejako sa dohodli...

Týmto spôsobom môže človek

rýchle vyrovnať mnohé dlhy. Samozrejme,

nie je možné tvrdiť, že sa

v takom prípade určite všetci uzdravia,

ale nádej na uzdravenie sa dramaticky

zvyšuje. A všetci, naozaj

všetci, ktorí za mnou potom v rámci

spätnej väzby prišli, trebárs na kontrolu,

hlásili vznik akéhosi povznášajúceho

pocitu niekde v oblasti solárneho

plexu. Už len samotný tento

pocit naozaj stojí za to.

Aj napriek vykonaniu takejto

„ekológie duše“ niektorí ľudia musia

odísť – my však vieme, že nie je vôbec

jedno, v akom stave duše odchádzajú,

takže sa dá povedať, že v každom

prípade sa nám námaha vynaložená

na tento proces „vyplatí“, a neohrozí

ju ani kríza v bankovníctve, ani nepriaznivé

zmýšľanie nášho okolia...

Josef A. Zentrich •

josef.zentrich@svetgralu.cz

Poznámky

(1) na Valašsku vedie prvá cesta do kredenca

na štamprlík „halúzkovej”, takže naša

tretia cesta je tam až cestou štvrtou. Ale

taký je život!

Naznačenej problematike sa autor podrobnejšie

venuje vo svojej knihe Tretia cesta

za zdravím I-II, ktorú v niekoľkých vydaniach

publikovalo olomoucké nakladateľstvo

FONTÁNA a ktorá je dosiaľ v predaji.

Pokiaľ ju nezoženiete u svojho kníhkupca,

môžete si ju objednať priamo u autora na

e-mailovej adrese cmslu@atlas.cz. Cena je

2× 260 Kč + poštovné.

Svet Grálu

21 | 2009

NÁZORY

Svet Grálu

21 | 2009

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 21/2009, vyšlo 1. 9. 2009.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk, mobil: 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno)

Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Ján Dobrota, Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Mária Majerová, Mária Pesselová, Rastislav Podivinský,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, n.o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, n.o.

Redakcia a administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Ľuboš Záhora (Košice)

Grafika:

Martin Pukančík (Košice), Jozef Lehotkai (Ráztočno),

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), Pavel Patloch (Karviná)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• Dreamstime: Jitka Saniova, Pardubice, Czech Republic (titul), Blaz

Kure, Ljubljana, Slovenia (5), Moniv (9), Spectral-design (20), Elena

Ray Located: Joshua Tree, United States (22), Ninamalyna (24),

Stephanie Perez, San Francisco, USA (2), Jalphoto, anonym (48), Kathy

Wynn, Punta Gorda, United States (33), Kts (38), Marco Lensi, Foggia,

Italy (39), Photowitch (39), Hywit Dimyadi, Edison, United States (40),

Richard Nelson, Teulon, Canada (40), Enruta (42), Andres Rodriguez,

London, United Kingdom (43), Chode (44), Radu Razvan, Cluj Napoca,

Romania (44)

• sxc.hu: Arun Benty, Blore, Kar, India (49)

• morguefile.com: (18)

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: (2, klopa, 25, 26), Steve Ford

Elliott, Co Clare, Irsko (zadná strana obálky)

• mapaonline.cz: (28)

• GralsWelt: (2, klopa, 10, 12, 14, 37)

• Edmund Kijonka, Karviná: (15–17, 32, 35)

• Mgr. Vojtěch Zavadil, Teplice, ČR: (28–31, 45)

• Josef Lehotkai, Ráztočno: (32)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svet Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svet.gralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Bol Ježiš Boh alebo človek?

V jednom kurze biblického čítania

v našom meste som sa naučil, že mnohým

udalostiam, ktoré sú v Biblii vylíčené,

možno rozumieť iba subjektívne.

Často sa stalo, že sa správy odovzdávali

ústne a vznikali tak drobné rozdiely,

vždy podľa toho, čo sa ten ktorý

rozprávač dozvedel. Tí, ktorí potom

udalosti spisovali, kládli opäť dôraz

na to, čo považovali oni za dôležité,

na základe ich viery a skúseností.

Prekladatelia Biblie mali tiež svoje

vlastné životné názory, ktoré sa prejavili

v prekladoch (tam, kde reč nepripustila

jednoznačný preklad).

Teraz som veľmi zmätený. Udalosti

starého zákona sa ma sotva dotýkajú,

ale s evanjeliami mám veľký problém.

Trápi ma myšlienka, či bol Ježiš človek

s božským jadrom, alebo či bol veľmi

čistý, široko rozvinutý ľudský duch

so schopnosťou liečiť, ktorý priniesol

Židom učenie lásky k blížnemu. Táto

otázka je preto taká dôležitá, lebo súvisí

s otázkou zbožnosti a uctievania:

Chcem uctievať iba Boha, nie človeka.

V kurze biblického čítania som na to

nedostal odpoveď.

Je pochopiteľné, že chcete uctievať

Boha a nie človeka. Ježišov pôvod

bol v kresťanstve vždy znovu a znovu

diskutovaný.

Abd-ru-shin, ktorého dielo „Vo

svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je

základom pre redakčnú prácu časopisu

„Svet Grálu“, sa zaoberá vo

svojich prednáškach mnohými aspektmi

Ježišovho života a pôsobenia

a vysvetľuje, že Ježiš je označený

právom ako Boží syn. Ako časť jediného

Boha, priamo z Boha pochádza.

Božské jadro odlišuje Ježiša od iných

známych prorokov alebo liečiteľov, aj

keď bol zovňajškom človekom medzi

ľuďmi. Ostatne, Ježiš sám nikdy nestaval

svoj božský pôvod do popredia

a už vôbec nevyžadoval, aby ho

ľudia uctievali, to náleží iba „Otcovi“,

Bohu stojacemu nad všetkým stvorením.

Preto je správne, keď sa človek

obracia v modlitbe priamo na Boha.

Práve som absolvoval reiki stupňa

1 a 2. Aj keď je moja učiteľka reiki

veriaca, používala pri otváraní kanálov

reiki symboly a mantry. Aj ja

musím také symboly a mantry používať,

zvlášť keď chcem posielať reiki

na diaľku. Som z toho v rozpakoch.

Spadá reiki do oblasti mágie?

(meno v redakcii)

V „Posolstve Grálu“ od Abd-rushina

je pojem „mágie“ používaný

v súvislosti s vedomým pôsobením

na určité záhrobné oblasti alebo

na útvary ľudského myšlienkového

chcenia a cítenia. Také pôsobenie

môže byť vyvolané buď dobrým chcením,

alebo zlými úmyslami – pravdepodobne

odtiaľ pochádza rozdelenie

na „bielu a čiernu mágiu“.

Pri všetkých vedome nadväzovaných

kontaktoch s oným svetom,

nech už sú pre ne akékoľvek dôvody,

existuje nebezpečenstvo, že sa človek

dostane do kontaktu resp. do moci

temných prúdov (rozumej duchov)

bez toho, že by mal voči nim dostatočnú

ochranu. Toto nebezpečenstvo

je tým väčšie, čím väčší priestor

dostalo cielené školenie. Len to, čo

si človek prinesie do života ako prirodzenú

vlohu, mu poskytne v normálnom

prípade dostatočnú ochranu

v jemnohmotných úrovniach.

Tento princíp sa uplatňuje aj v tých

prípadoch, kde sa so záhrobnými

kontaktmi operuje nevedome, teda

pri určitých spôsoboch liečenia,

alebo aj pri práci s virguľou. Každé

školenie prináša určité nebezpečenstvo,

a jeho stupeň je určite v úzkej

súvislosti s chcením dotyčného človeka.

Zlé chcenie – aj keby to bola len

vypočítavosť – podáva veľmi ľahko

ruku temnejším prúdom, kým čistá,

neskalená

potreba pomáhať

toto

nebezpečenstvo

znižuje;

obzvlášť vtedy,

keď dotyčný má

opravdivú schopnosť byť kanálom

pre vyššie, svetlé sily.

Z týchto súvislostí môžeme vyvodiť,

že je dôležitejšie vnímať vždy

skôr jednotlivých ľudí, než metódu

samotnú. Otázku, či sa Vy sám Vaším

školením vystavujete riziku

a do akej miery, nemožno zodpovedať

jednoduchým „áno“ alebo

„nie“. Určite Vám však bude nápomocný

nestranný, sebakritický pohľad

na vlastnú motiváciu, aj vedomé

vycítenie toho, čo a v akom smere

sa pre Vás spomínaným školením

zmenilo.

Predaj v stánkoch a predplatné

Vážení čitatelia,

z niektorých vašich ohlasov vyplýva, že nie vždy dostanete kúpiť náš

časopis v niektorom z novinových stánkov vo vašom okolí. Odporúčame

vám preto využiť možnosť predplatného, čím dostanete časopis

priamo do svojej schránky za zvýhodnenú cenu. Navyše tým získate

predplatiteľské zľavy na knihy, CD a DVD. Prostredníctvom predplatného

zároveň podporíte vydávanie časopisu neziskovej organizácie Svet Grálu,

pretože predaj cez stánky nie je rentabilný

Zmena cien poštovného

Vzhľadom k novému cenníku služieb Slovenskej pošty vám pri

objednávaní tovaru odporúčame namiesto dobierky zvoliť platbu na

účet. Tovar zasielame obratom, najneskoršie však do 10 pracovných dní

od prijatia úhrady.

Vybrané podmienky poštovného a balného pri zásielkach podľa hmotnosti:

pri platbe na účet bez dobierky

do 0,5 kg - 2,49 € (75 Sk)

do 1 kg - 3,32 € (100 Sk)

do 2 kg - 4,12 € (124 Sk)

pri platbe na účet s dobierkou

do 0,5 kg - 3,01 € (91 Sk)

do 1 kg - 3,84 € (116 Sk)

do 2 kg - 4,62 € (139 Sk)

Uvedené ceny sú s DPH. Podrobnú informáciu o poštovnom a balnom nájdete na http://obchod.svetgralu.sk v časti

Obchodné podmienky. V prípade zásielky do zahraničia poskytneme výpočet ceny na vyžiadanie.

Chuck

a mŕtvy kôň

alebo

ako funguje americký finančný systém

Mladý Chuck chce zbohatnúť na vlastnom

ranči. Na začiatok chce odkúpiť od farmára

koňa. Chuck odovzdá farmárovi

svojich sto dolárov a ten mu sľúbi na druhý

deň dodať koňa. Nasledujúci deň však farmár

oznámi Chuckovi zlú správu: „Je mi to, chlapče,

skutočne ľúto, ale kôň sa nedožil rána.“

„Nevadí, vráť mi teda peniaze,“ odvetí Chuck.

„To nemôžem, ešte včera som za ne kúpil hnojivo,“

vysvetľuje farmár.

Chuck sa krátko zamyslí a navrhne: „Daj mi

teda to mŕtve zviera.“

„Na čo ti bude mŕtvy kôň?“ pýta sa farmár.

„Nechám o neho žrebovať,“ vysvetľuje Chuck.

„Nemôžeš predsa žrebovať o mŕtveho koňa!“

diví sa farmár.

Chuck na to: „Žiadny problém. Nikomu predsa

nepoviem , že zdochol.“

☺

O niekoľko mesiacov neskôr stretne farmár

Chucka v elegantnom obleku a slušivých topánkach.

„Ako to dopadlo so žrebovaním tej zdochliny?“

vyzvedá sa farmár.

„Skvele,“ hovorí Chuck. „Predal som 500 žrebov

po dvoch dolároch a môj zisk bol 900 dolárov.“

„A… čo, neboli nijaké reklamácie?“

„Bola jedna – od výhercu. A tomu som jednoducho

jeho dva doláre vrátil.“ odpovedal

Chuck.

☺

Až donedávna predával Chuck štrukturálne

finančné produkty na Wall Street.

Zdroj: Internet

Svet Grálu

21 | 2009

NA ZÁVER

Príroda, prečo nám to robíš?

Hovorí sa tomu prívalové dažde.

Začalo sa to v jedno júnové ráno.

Nebo, po mnoho dní nabíjané horúčavou,

vodou a energiou sa v okamihu

obrátilo hore dnom a vylialo celý svoj

obsah na malé kúsky zeme. Miestami

napršal za niekoľko desiatok minút

viac než hektoliter vody na meter

štvorcový. Zo svahov sa valili vodopády,

z polí tony bahna a všetko sa to

zlialo v potokoch a riečkach. Skromné

potôčiky, z milosti vykázané do zregulovaných

korýt, sa v minútach

zdvihli až o sedem metrov a rozliali

sa do neuveriteľných rozmerov. Ľudia

v domoch mali odrazu vody po kolená,

po pás, po prsia a len minúty im zostali

na útek na poschodie. Kto sa oneskoril,

alebo sa po niečo vrátil, musel

už bojovať o holý život. Niekoľkí ten

boj nevybojovali. V jednom mestečku

som videl nákladné auto, ktoré voda

zdvihla a posadila na strechu malej

Fabie. Mosty sa stali zadržiavajúcimi

sitami pre unášané brvná a rukojemníkmi

ľudskej práce voči živlom: veľtoky

sa do nich opreli a mnohé z nich

posunuli, alebo rovno vyvrátili.

A nebolo obrany, tá katastrofa sa

nedala ani predpovedať ani odvrátiť.

Za dvanásť rokov už tretia storočná

voda – ako to bude ďalej? Námestník

hydrometeorologického ústavu v médiách

prehlásil, že v posledných rokoch

počet katastrof štatisticky stúpa

a že otepľovanie planéty prináša so

sebou vyššiu energiu v ovzduší, ktorá

sa bude vybíjať v katastrofách.

Stojíte nad tou spúšťou, je vám úzko

pri srdci a pýtate sa: prečo nám to robíš,

príroda? Už nás nebudeš znášať

ako bremeno? Blíži sa akési spravodlivé

vyúčtovanie za všetko, čo sme nazhromaždili?

Je to koniec trpezlivosti,

zhovievavosti, bude sa platiť?

A zrazu vidíte: len čo sa nám ľuďom

začne dobre dariť, zahodíme úctu

Svet Grálu

21 | 2009

k pravdivosti a pokoru k Stvoriteľovi

za hlavu a začneme stavať babylonské

veže, milióny babylonských veží.

Každý máme svoju súkromnú babylonskú

vežu, a majú ju politici i podnikatelia,

majú ju vydavatelia médií,

spisovatelia aj umelci, formujúci cítenie

národa. Začneme si pozvoľna

myslieť: veď ja toho pánaboha až tak

veľmi nepotrebujem, ja sa, keď sa to

tak vezme, bez neho celkom dobre

zaobídem, mám úspech i tak. Prestaneme

sa pýtať: čo môžem ja urobiť pre

to, aby bolo na svete lepšie, aby som

trošičku splatil milosť života, čo môžem

urobiť, čo presahuje moje vlastné

záujmy a záľuby, niečo, čo stojí vyššie

než moje ja? Čím pomôžem, budem

užitočný a odmenou mi bude to, že

som to objavil a že to robím?

A hľa, tu sa príroda, dielo Božích

rúk nadýchne, prestane počúvať naše

detinské vykrúcačky a povie: teraz

počúvaj ty mňa, človiečik. Vieš ty

vôbec, aké smiešne krehké je ľudské

dielo, ktoré si tak usilovne budujete?

Tak sa pozeraj: vstane a mávne rukou.

A začne to jedného júnového rána…

Viktor Frankl, veľká osobnosť psychoterapie

a väzeň koncentračného

tábora, sa obzvlášť dobre vyznal v pomoci

ľuďom, ktorí prišli o všetko. Jeho

rada znie: nemyslite na svoje nešťastie,

hľadajte niečo, čím pomôžete druhým

a čo presiahne vás samotných.

Rovnakou radou nás oslovuje aj

rozjatrená príroda. Tých, čo prišli

o prácne budovaný majetok, i nás

ostatných, ktorí

na nich hľadíme

s účasťou a vrúcnym

srdcom.

Artur Zatloukal

artur.zatloukal@svetgralu.cz

ná ponuka Knižná ponukaKnižná ponuka

Knižná ponuka

Knižná ponukaKnižná ponuka Knižná pon

Okultní kancléř

Siegfried Hagl

Kniha približuje fenomén nacizmu a ponúka pohľad na jeho vodcu z nevšedného

zorného uhla. Autor dospel k záveru, že Hitler nebol ani geniálnym politikom, ani

schizofrenikom, ale skôr okultným médiom, komunikujúcim so záhrobím a podriaďujúcim

sa jeho vplyvom.

Ukážka z knihy:

„V pokladnici vídeňského Hofburgu se nachází podivuhodný exponát – Kopí Longinovo.

Jedná se prý o „posvátné kopí“, kterým římský setník Longinus probodl

Ježíšovu hruď, aby se presvědčil o jeho smrti.

Tomuto „kopí osudu“ se připisují magické síly, v průběhu dějin je císaři a králové

uctívali jako posvátnou relikvii, až se nakonec dostala do rukou Habsburků.

A kdo vlastní toto kopí, má podle legendy moc!

Na Adolfa Hitlera toto kopí opředené tajemstvím hluboce zapůsobilo a zajímal se

o jeho historii a význam. Jednoho odpoledne – asi v září 1912 – pozoroval opět tu

zvláštní relikvii a přitom měl vizi:

„Otevřelo se mi okno do budoucnosti, a já jsem v bleskovém osvícení uviděl událost, která

mi přinesla absolutní jistotu, že krev v mých žilách bude jednoho dne vyvolena k tomu,

aby zachránila národní duši mého lidu.“

245 strán, mäkká väzba, formát 15,5 x 22 cm, hmotnosť 360 g, české vydanie

Stará cena: 11,12 € /335 Sk

Akciová cena: 10 €/301,12 Sk

Cena

10 €

301,12 Sk

Poznej svého anděla

Benjamín Klein

Knižka Benjamína Kleina je príbehom ťažko telesne postihnutého dievčatka Barbary,

opis jej cesty k pochopeniu samej seba i ľudí okolo nej. Na životnej púti ju sprevádza

anjel Michael, pomáha Barbare znášať životné útrapy a ukazujej jej, že i zdanlivo nezodpovedateľné

otázky majú svoje odpovede. V knižke sa prelína pozemská realita

s opismi duchovného sveta, kde všetko nachádza svoj vyšší zmysel.

113 strán, tvrdá väzba, formát 14 x 21 cm, české vydanie

Stará cena: 6,14 € /185 Sk

Akciová cena: 5,52 €/166,30 Sk

Cena

5,52 €

166,30Sk

Väčšina ľudí berie všetky svoje ťažké životné podmienky, skúšky, ťažkosti, strachy a straty ako kliatbu,

ako trest Boží, ako niečo negatívne.

Keby tak pochopili, že nič, čo ich stretáva, nie je negatívne – zdôrazňujem, vonkoncom nič!

Všetky rany osudu, trpké skúsenosti, i tie najväčšie straty sú dary. Svoju bolesť a utrpenie

môžeme chápať ako kutie rozžeraveného železa. Sú príležitosťou, ktorú sme dostali

na svoje duchovné dospievanie.

To je jediný dôvod našej existencie na Zemi.

Elisabeth Kübler-Ross

SG21

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company

SG21

Delete template?

Save as template?

products

Features

Resources

Developer

Company

Pro Features

Help & Support

Integrations

Plans & Pricing

Company