strana 9
Päť biologických zákonov doktora Hamera
strana 13
strana 20
strana 29
strana 39
cena 2,89 € (87 Sk)
ície
www.svetgralu.sk
V ďalšom čísle časopisu:
Kniž
Sloboda
titulná téma:
Sloboda nie je bezuzdná neviazanosť. Sloboda je pochopená nutnosť.
Ale sloboda znamená aj dať v sebe priechod jadru svojej bytosti, nekaliť
ju slabosťami a nespútavať prehreškami.
Svet Grálu č. 22
vychádza v decembri 2009
Svet Grálu
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
y.
19/2009 Svet Grálu
20/2009 Svet Grálu
marec – máj 200909 · číslo 19
strana 5
Gemmoterapia v praxi
Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti
8 STRÁN NAVIAC ! !
strana 8
Hriech zvaný strava
strana 12
Démonické sily
a posadnutosť
MILÍ ČITATELIA,
OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME
ZA NEZMENENÚ CENU
Svet Grálu
strana 20
Ľudia by mali zomierať doma
Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica
strana 32
Materialisti
pochádzajú z opice
… a Vy?
Ako vznikol život
Svet Grálu
jún – august 2009 · číslo 20
Hledání české hudby a sebe sama
Duchovné súvislosti v živote
Rakovina? Minimalizujte paniku!
cena 2,89 € (87 Sk)
Trestaním detí si dospelí
autoritu nezaistia
KDYŽ TO NEBYL
ZÁZRAK, CO TEDY?
Prežila som vlastnú smrť
Výchova – detstvo podľa plánu
Je rodina
prežitok ?
Duchovné súvislosti v živote
VÝVOJ VOJ ŽIVOTA
SIEGFRIED
HAGL
Nová kniha
z edície
Svet
Grálu
www.svetgralu.sk
Syndróm
vyhorenia
Strana 31
POSELSTVÍ BAREV
ve dnech roku 2010
nástenný kalendár, české vydanie
Každý deň, týždeň a mesiac v roku má svoju farbu, ktorá
ovplyvňuje náš život, podobne ako nás ovplyvňujú fázy
Mesiaca alebo postavenie planét. Farba dňa vystihuje silu,
ktorá práve pôsobí.
Cena
5 €
150,63 Sk
POSELSTVÍ BAREV
2010
ve dnech roku
MUDr. Jan PALOUČEK
POSELSTVÍ
BAREV
Tip: Ku kalendáru odporúčame kúpiť
knihu
MUDr. Jana Paloučka o farbách
a
ich význame – Poselství barev.
Barva roku 2010
purpurová
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš život, podobně jako jej ovlivňují
fáze Měsíce nebo postavení planet. Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
Integrál Brno
Cena
6,50 €
195,81 Sk
Vychádza nové, doplnené
a rozšírené vydanie tejto
knihy.
Rozsah 144 strán, lepená
väzba, formát 130 x 190 mm,
ISBN 978-80-87176-03-0,
české vydanie.
POSELSTVÍ
BAREV
2010
ve dnech roku
Barva roku 2010 – purpurová
Súčasťou kalendára je aj
vreckový diár s popisom farieb
ZDARMA
i rannom česaní zbadal
Václav Karpištek
P
v zrkadle za sebou ducha.
Duch mal svetlomodrý
plášť, plavé vlasy a skúmavú
tvár. Krídla nemal.
Karpištek sa vydesil, strhol
sa a bleskovo sa otočil,
až mu chruplo v krku. Ale
za ním nikto nestál. Tu sa
vydesil druhýkrát a s úľavou
z neho vypadlo „fuj!“ Tretíkrát sa
vydesil, keď sa zase pozrel do zrkadla
a duch tam stál rovnako ako predtým.
Navyše bolo jasné, že to všetko počul
a možno mu číta aj myšlienky.
„Karpištek, Karpištek,“ vyčítal mu
duch vševedúcne, „tak veríš ty v záhrobný
život, alebo nie? A ak veríš, tak
prečo sa desíš?“
Václav Karpištek bol vyvedený
z miery. Najradšej by v rozpakoch sklopil
zrak, ale zároveň nechcel prísť ani
o sekundu pohľadu na ducha.
„To, čo z teba vypadne prvé, je skutočne
tvoje. A to bolo, ako sám vidíš,
slovo Fuj!“ Duch mu venoval dlhý pohľad,
pod ktorého spirituálnymi vibráciami
Václav poklesol na duchu.
Karpištek zatúžil obrátiť list. „Vítam
ťa u nás,“ začal dôstojne, „náš ezoterický
krúžok sa svojím svedomitým úsilím
dopracoval k niekoľkým stretnutiam
s oným svetom; ty si však prvá návšteva,
tak povediac, na súkromnej báze mimo
rámca nášho spoločenstva. V poslednom
čase sme dosiahli spojenie s Aštararom
de Boiron, Veľmajstrom Rádu
Purpurového Plameňa. Kto si ty, duch,
a prečo si prišiel?“
„Ja som Komárik, krajčír a špiritista
zo Semíl,“ povedal duch v plášti. „A čo
sa týka Veľmajstra, ten je pôvodným
povolaním herec.“
Karpištek pocítil, ako sa z neho vytráca
pocit povznesenosti a nahradzuje
ho nedôvera.
„Herec?“ vykĺzlo mu pochybovačne,
„a v ktorom filme hral?“
„Hrával v Ríme antické
tragédie. Ovládal to dobre,
pri jeho kráľovských gestách
divákom behal mráz
po chrbte. Akurát že mu
obdiv stúpol do hlavy
a už mu to tak zostalo. Teraz
sa necháva obdivovať
všade, kde sa uchytí.“
„To nie je možné,“ vydal
zo seba Václav Karpištek,
„tá jeho ušľachtilosť, vznešenosť, on nás
vedie nahor, pasoval nás na rytierov
pravdy a svetla –“
„No áno,“ povedal duch Komárik odborne,
„toto urobil už jedným vo Francúzsku,
a boli tej hanby plné noviny.
Lenže on je starý ješita a vy pod tým
jeho vedením už tiež. To vás teraz spája.
On si myslí, že je niečo viac než ostatní,
a vy si to teraz myslíte práve tak. Počuj,
Václav – my zomrelí zostávame rovnako
múdri či hlúpi, chvastaví a dôležití alebo
skromní a milujúci, ako predtým; to, čo
vám hovoríme či vnukáme, to musíte
vážiť rovnako ako článok z novín, či to
môžete prijať za svoje. Keď vás osloví
niekto cudzí na ulici, ste ostražití, ale
z hlasu človeka zo záhrobia ste vo vytržení
a necháte si narozprávať tie najväčšie
nezmysly, pretože… pretože sú z nadprirodzena
a neviditeľna. – Čerta starého
z nadprirodzena,“ uľavil si bývalý špiritista
Komárik, „a už vôbec nie z neviditeľna.
My vás vidíme veľmi dobre. A čítať
vám myšlienky je nám rovnako ľahké
ako vám sa pozerať na televíziu.
A teraz ma dobre počúvaj: oproti novinám
je tu jeden nepríjemný rozdiel. Tí
lepší z nás už tu vo vašom okolí nie sú.
Žijú vo vyšších, jemnejších úrovniach.
Tí, čo zostali, sú pripútaní k zemi, zamotaní
do vlastných chýb a nerestí, chýbajú
im vyššie záujmy, hľadajú, koho by
obalamutili, vnukajú vám plody svojej
škodoradosti a snažia sa vás pripútať
rovnako ako sami seba. A vy si ešte necháte
otvárať čakry a cvičíte sa v tom,
aby ste to všetko lepšie videli a vnímali.
NA ÚVOD…
Obyčajný život podľa Pánaboha vám
pripadá veľmi… neinteresantný.“
Václavovi sa tento rozhovor prestával
páčiť.
„Že som taký smelý, a čo tu hľadáš ty,
čo?“ zabŕdol nedôverčivo.
Duch sa usmial a naraz mal také teplé
oči.
„Spomínaš si na tú bielovlasú starenku,
čo si sa jej zastal v samoobsluhe?
Práve si sa kamsi ponáhľal, ty sa vôbec
stále niekam ponáhľaš, ja som sa k tebe
pritočil a ty si to moje našepkávanie
poslúchol. Práve jej umrel muž, mala
také boľavé srdce a svet sa jej zdal cudzí
a bezcitný. Aj ja som sa cez tie svoje pozemské
roky stále ponáhľal, na to najdôležitejšie
mi chýbal čas aj záujem, a teraz
chcem pomáhať druhým, čo robia rovnaké
pochabosti.“
Karpištek zrozpačitel. „Nevedel som,
že taká maličkosť… je taká dôležitá.“
„Ty to vieš, ale len vtedy, keď to vysvetľuješ
iným. Nájsť to vo vlastnom živote
však nevieš. Všetky tie záhrobné
pomazané hlavy nepotrebuješ, stačí ti
uvedomiť si, čo všetko už sám tušíš.“
Duch chvíľu pozoroval Václava v zrkadle.
„Keď dnes prídeš do práce, čaká ťa poriadny
malér. Ale ty sa ničoho neboj,
keď napneš všetky sily, ustojíš to. Ničoho
sa neboj, Václav, – ničoho, ničoho,
ničoho. Nie si sám, všetko okolo teba
ti pomáha alebo škodí, podľa tvojho
vlastného smerovania, a to úplne stačí.
Pozri, aký je dnes východ slnka, bude
krásny deň!“
Václav otočil hlavu k oknu. Spoza obzoru
žiarili medené a zlaté lúče a podsvecovali
šedozelené oblaky. Tie sa pod ich
dotykom zmenili na roztavený kov ako
od kameňa mudrcov, už storočia márne
hľadaného na zemi. Keď sa otočil naspäť,
duch v zrkadle už nebol, stratil sa.
„Však viem, že si tu,“ povedal mu.
„Áno, bude krásny deň.“
Artur Zatloukal
3
Svet Grálu
21 | 2009
OBSAH
TERAPIA
Stretnutie s Jensom
Muzikoterapia s autistickými deťmi
5
HISTÓRIA
Keď zomrelo milión Írov…
Dramatické varovanie pre dnešnú dobu
24
TÉMA
Povedz mi kyvadlo…
Neviditeľné nebezpečenstvá pri kontakte so záhrobím
SERIÁL
Tajomstvo zrodenia
Je dieťa výlučne
„dielom“ svojich rodičov?
9
12
FOTOREPORTÁŽ
Z horského pralesa na Sumatre
VODA
Boj o modrý elixír života
Zaujímavosti zo sveta
tropického dažďového pralesa
Vody celosvetovo ubúda.
Čo nás čaká?
28
ROZHOVOR
Zachráňme studničky
NA ZAMYSLENIE
TÉMA
Mladí ochrancovia prírody
zveľaďujú studničky
a pramene.
Zajtrajšok sa začína dnes
Keď začneme mať problémy vo svojom živote, ponúkajú sa
nám mnohé možnosti pomoci.
Ezoterika: Vynútené schopnosti?
POSOLSTVO GRÁLU
Liečivý magnetizmus
Rozhovor
s MUDr. Janom Paloučkom
Prednáška z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
15
18
20
23
TÉMA
Mentálne techniky
a duchovný vývoj
32
PRÍBEH
„Pane, daj mi z tej vody“ 36
Okultizmus - chôdza po tenkom ľade
ZDRAVIE
Tretia cesta za zdravím
uzdraviť sa = učiniť duchovný pokrok! = učiniť sa lepším!
38
PRIKÁZANIE
Prvé prikázanie 42
44
NÁZORY
Listy čitateľov 46
NA ZÁVER
Príroda, prečo nám to robíš? 48
Stretnutie s Jensom
J
ensa som spoznal krátko pred
jeho jedenástymi narodeninami
v našej psychiatrickej ordinácii pre
deti a mládež. Patrí k deťom s narušenou
schopnosťou nadväzovať
kontakty a vzťahy.
V odbornom názvosloví je táto
choroba označovaná ako ťažká pervazívna
vývojová porucha. V našom
prípade sa Jensov stav označuje ako
autizmus.
Jensova matka sa veľmi usilovala
o to, aby svojmu synovi vytvárala čo
najlepšie šance na rozvoj. Krátko po
jeho narodení sa otec chlapca odsťahoval
zo spoločnej domácnosti
a roky o ňom nebolo počuť. Jens
§
vyžadoval plnú pozornosť matky,
ktorá sa kvôli starostlivosti oňho iba
veľmi obmedzene venovala svojej
práci. Až keď chlapec začal chodiť
do osobitnej školy, mala možnosť
opäť pracovať aspoň na polovičný
úväzok.
Prvýkrát prináša matka svojho
syna na muzikoterapiu krátko po
konfliktnej situácii, ktorá zhoršila
Jensov stav natoľko, že v tom čase
vôbec nebola schopná pracovať. Medzi
štyrmi očami mi rozpráva, čo sa
nedávno udialo: Jensov otec po dlhej
neprítomnosti zatúžil znova sa
stretnúť so svojím synom. Vzal ho
na ramená a vystrájal s ním, z čoho
Mathias Elsner-Heyden
Muzikoterapia s autistickými deťmi
dostal Jens nekontrolovateľný záchvat
smiechu, pri ktorom sa mu
stáčali oči a búchal rukami a nohami.
Bol úplne bez seba a opäť sa
upokojil, až keď otec odišiel. Trvalo
dosť dlho, než sa jeho stav opäť
normalizoval. Musel dokonca na
niekoľko týždňov do psychiatrickej
nemocnice, kam ho sprevádzala
matka, pretože prejavoval sebazničujúce
tendencie a priamo po návšteve
otca začal rozmazávať svoje
výkaly po stenách. Matka ho teraz
už nemohla spustiť z očí. Rozoberal
všetko možné a vďaka svojim
technickým schopnostiam to opäť
čiastočne skladal dohromady. Ničil
5
Svet Grálu
21 | 2009
♫
TERAPIA
svoju izbu a pohrával sa napríklad
s vodou a elektrickým prúdom.
Okrem toho potreboval operáciu
ucha. Súdne rozhodnutie však otcovi
zaručuje v určitom časovom
odstupe právo na návštevy, takže
situácia je, ako matka hovorí, naďalej
vypätá.
V
PRVÁ LEKCIA
čakárni stretávam mladíka,
ktorý na pozdrav neodpovedá
No potom vyťukáva na xylofóne
rytmus a ja sa k nemu pripájam
s bubienkom. Vzniká synchrónna
hra a pomocou nej sa mi s autistickým
mladíkom darí nadviazať
kontakt. Náhle, na krátky moment,
vzniká určité spoločenstvo - Jens sa
zarazí a letmo na mňa pohliadne.
To všetko trvá sotva jednu minútu.
Vzápätí Jens už zase vyskakuje a ja
mám dojem, že je všade a zároveň
nikde. Rozhodujúci okamih zmenil
náš vzťah, nadviazali sme kontakt,
pociťujem v jeho otvorení sa
Rozhodujúci okamih zmenil náš vzťah, nadviazali
sme kontakt, pociťujem v jeho otvorení sa
určitú náklonnosť, súznenie, ktoré ma dojíma.
a vyhýba sa očnému kontaktu.
Ideme po schodoch do muzikoterapeutickej
miestnosti. Po ceste tam
si prezerá každé svetlo a vypínač
a skúmavým pohľadom nazerá do
všetkých miestností, do ktorých je
vidieť zo schodov.
V muzikoterapeutickej miestnosti
rozsvecuje všetky vypínače, ale keď
nás matka na hodine terapie necháva
krátko osamote, Jens nereaguje.
Zdá sa mi, že ani ja pre neho
neexistujem.
Celú hodinu nehovorí, vydáva zo
seba iba zvuky ako „pa, pa, pa…“
alebo mľaskanie a očnému kontaktu
sa naďalej vyhýba. Chodí nepokojne
z jedného rohu miestnosti
do druhého, medzitým tu a tam
vyhliadne z okna a skúša iba úplne
krátko rôzne hudobné nástroje. Jeho
nepokoj sa prenáša na mňa a ja musím
tu a tam zasiahnuť, aby som hudobné
nástroje uchránil. Po celý čas
si však uvedomujem Jensov záujem
o ne. Keď mu chcem jasným NIE
v niečom brániť, plesne sa sám po
prstoch, akoby sa chcel potrestať.
6
Svet Grálu
21 | 2009
určitú náklonnosť, súznenie, ktoré
ma dojíma.
Teraz Jens zaujato skúma klávesy.
Jeho matka už spomínala jeho veľký
záujem o techniku, teraz to však
sám jasne demonštruje na tomto
hudobnom nástroji. S vetrom opreteky
skúša všetky klapky, zručne
nachádza tóny a rytmy. Klávesom
dáva zvuk oboma predlaktiami
alebo prudko celými dlaňami. Sadám
si vedľa neho a sprevádzam ho
k tomu na gitare. – Opäť musím zakročiť,
vždy, keď začne príliš zosilňovať.
Teraz si berie flautu a hlasno
do nej fúka, a ja odpovedám rovnakým
rytmom na vlastnú. Cítim,
že sa ľady prelomili, a pri krátkom
♫
rozhovore s jeho matkou už môžem
hovoriť o pozitívnom vývoji
jej syna. Celá naradostená rozpráva,
že sa Jens už na jednej klinike s muzikoterapiou
zoznámil a že vtedy
za pomoci hudby dokázal nadviazať
kontakt s inými deťmi. Aj doma
hral s radosťou na rôzne hudobné
nástroje.
Už pri ďalšom privítaní sa Jens
voči mne i sestričke správa omnoho
otvorenejšie. Nesmelo sa mi pozrie
do očí, pripustí i dotyk na rameno
a zdá sa, že je duchom prítomnejší
než naposledy. Aj jeho matka rozpráva,
že v uplynulých týždňoch
urobil veľké pokroky: veľa doma
bubnuje a radostne sa pritom smeje.
Pochopila, že mu muzikoterapia
prospieva a baví ho. K narodeninám
dostal kresliaci panel. Matka
mi ukazuje fotky Jensových obrazov,
ktoré pôsobia skutočne umelecky.
Zdá sa, že maľovanie je jednou
z jeho silných stránok.
Keď autistický chlapec opätovne
dokončil svoje rituály – poprezeral
si miestnosti, zapol vypínače,
navštívil toaletu, poriadne si umyl
ruky a postláčal klávesy, zaspieval
som za sprievodu gitary uvítaciu
pieseň s improvizovaným textom,
v ktorom zaznieva jeho meno. Pozerá
sa na mňa a škľabí sa. Dnes ma
Beriem gitaru a kladiem mu ju do lona. Chytám
akordy, a tak improvizujem pieseň na uvítanie.
Ľahko sa pohojdáva a začína spontánne brnkať
v rovnakom rytme na struny mojej gitary. Je to
veľmi obšťastňujúci okamih pre nás oboch.
vníma oveľa intenzívnejšie ako na
prvej hodine, čo ma veľmi teší. Zdá
sa, že iskra preskočila a improvizujeme
spoločne na klávesoch. Potom
si berie do lona gitaru a prechádza
po strunách. Pripojil som karaoke
TERAPIA
zariadenie s dvoma mikrofónmi
a rozložil fotoaparát, ktorý Jens so
záujmom začal skúmať, stláčajúc
pritom všetky tlačidlá. Musím zakročiť,
lebo začal oblizovať objektív.
Je mi však čudné, že sa teraz nepľasol
po prstoch, ale hladí objektív
a hovorí: „Aj“.
Dojímavá situácia: Jens teraz
spieva „pa, pa, pa…“ do mikrofónu
a ja sa ho pokúšam rovnako vysoko
a v tom istom rytme imitovať. Opäť
sa nám podarilo chvíľu muzicírovať
synchrónne. Bezprostredne si sadá
ku mne na zem a snaží sa o telesný
kontakt – opiera sa o moje nohy
a pritom ďalej spieva. Beriem gitaru
a kladiem mu ju do lona. Chytám
akordy, a tak improvizujem pieseň
na uvítanie. Ľahko sa pohojdáva
a začína spontánne brnkať v rovnakom
rytme na struny mojej gitary.
Je to veľmi obšťastňujúci okamih
pre nás oboch.
V závere terapie opäť improvizujem
na motívy piesne a popisujem
danú situáciu, ktorá opäť obsahuje
Jensovo meno.
V
ĎALŠIE LEKCIE
☺
nasledujúcich lekciách, odohrávajúcich
sa v týždennom cykle,
sú už vo vývoji autistického chlapca
viditeľné zmeny:
Jeho na začiatku skôr neprítomný
výraz tváre sa po každej novej lekcii
zjasňuje, Jens sa smeje a často čosi
slabikuje kvičiac radosťou, dokonca
ma tak stále častejšie i zdraví.
Pohyby hrajú v terapii veľkú
úlohu. Jens pobehuje po miestnosti
a radostne tancuje – sám, alebo spoločne
so mnou.
Nenazerá už do miestností, aj vypínače
zapína už len zriedka (iba vtedy,
keď tým sleduje určitý zámer).
Jeho nutkavá potreba umývať sa
takmer úplne mizne.
Zážitok s tibetskými misami, na
ktoré sa pokúša hrať a nechá hrať aj
mňa a ktoré môže cítiť na vlastnom
tele spôsobí, že je pokojnejší a sústredenejší.
Vo chvíli, keď prvýkrát
počuje rozozvučanú tibetskú misu,
si sníma okuliare, prichádza úplne
ku mne a krátko sa na mňa zadíva
svojimi veľkými živými očami,
akoby sa v ňom otvorilo okno.
Jens čoraz menej upadá do starých
spôsobov agresívneho a autoagresívneho
správania sa.
Asi po roku muzikoterapeutickej
starostlivosti dochádza k negatívnemu
zvratu; zapríčinil ho konflikt
medzi matkou a otcom, ktorý Jensa
opäť navštívil: Jens mával rukami
i nohami, pľul a stiahol sa do svojej
izby, no najprv dal svojmu otcovi
najavo, že by mal odísť. Potom si
privlastnil obývaciu izbu na hranie
aj spánok. Vďaka svojmu celkovo
stabilnejšiemu a vyváženejšiemu
duševnému stavu a konštruktívnemu
prístupu svojej matky podarilo
sa mu prekonať túto traumu
už za niekoľko dní. Toto všetko sa
odzrkadľuje aj pri muzikoterapii.
Jens občas pľuvne na podlahu a olizuje
rozličné predmety. Na druhej
strane je pri hre vyžadujúcej zručnosť
sústredený a dlho so mnou improvizuje
v hre na bubienok. Silne
bubnuje v pomalom a rovnomernom
rytme. Na konci hodiny si nasadzuje
bubon na hlavu, akoby sa
chcel skryť, čo sa dá jednoznačne
Fenoménom pôsobenia hudby na ľudskú psychiku sa zaoberal už slávny grécky antický
lekár Hippokrates (cca 460–375/70 pred Kristom). Rozpoznal tiež liečivú silu
hudby 1 . Aj Platón (428 –348 pred Kristom) poznal totožné pôsobenie hudby: „Hudba
je najdôležitejšou súčasťou výchovy. Rytmy a tóny zasahujú dušu najhlbšie a najmocnejšie
ju rozochvievajú.“ 2 Dnes sa využíva muzikoterapia v najrôznejších lekárskych,
psychoterapeutických a liečebno-pedagogických odboroch. Väčšina muzikoterapeutov
pracuje v stacionárnych zariadeniach (klinikách), detských domovoch, školách,
ale i v poradniach a iných ambulantne pôsobiacich inštitúciách. Niektorí majú aj
vlastnú súkromnú prax.
Všeobecne sa rozlišuje medzi muzikoterapiou aktívnou (pacient sa na terapii podieľa
hrou na hudobný nástroj alebo vlastným hlasom), alebo receptívnou (tu prevláda
dôraz na aktívny posluch hudby a vnímanie zvukových vĺn). Pri aktívnej muzikoterapii
je kľúčovou stránkou mimoslovná komunikácia v priebehu spoločnej hudobnej
improvizácie (voľné hranie bez predchádzajúcej dohody). Tá sa dá realizovať na rôznych
hudobných nástrojoch. Ako „nástroje“ možno použiť aj časti vlastného tela (ruky,
nohy, hlas). Prirodzene, existuje aj možnosť pracovať s jazykom, napríklad formou
rozhovoru alebo textu, reči, alebo spevu piesní. Podľa situácie sa dá napríklad voľne
improvizovať s textom, ktorý sa zaspieva, alebo rozdelí do úloh. Terapeutický vzťah
má veľký význam v psychoterapeuticky orientovanej muzikoterapii. Pri spoločnom
hraní sa môžu zrkadliť citové, kognitívne a pohybové (pri skupinovej muzikoterapii
navyše i sociálne) aspekty osobnosti pacienta a posilňovať jeho schopnosti. Na hudobnej
rovine sa tak odohráva určitý druh skúšky. V tomto chránenom prostredí sa dajú
prežiť jednak pocity a vnemy, alebo i určité spôsoby správania, ktoré možno uplatniť
aj v bežnom živote. Výber nástrojov môže reprezentovať určité pocity alebo vnemy,
osoby alebo situácie. Ovládanie hry na hudobný nástroj nie je podmienkou; v muzikoterapeutickej
praxi je totiž intuícia a spontaneita úplne prvoradou úlohou.
(1) http://www.hom.shuttle.de/hom/spg/roep-062.htm
(2) http://www.lerntippsammlung.de/Platon--ue-ber-die-Musik.html
~
♪
7
Svet Grálu
21 | 2009
♪
TERAPIA
hodnotiť ako snaha uzatvoriť sa
pred okolím. Na nasledujúcej hodine
muzikoterapie je už opäť
omnoho vyrovnanejší; všetky nápadné
druhy správania vymizli.
VÝZNAMNÉ OKAMIHY
N
a jednej z posledných hodín
sa udialo veľa „významných
okamihov“, ako ich označuje Karin
Schumacherová, známa expertka
na muzikoterapiu a autizmus.
Motto tejto hodiny znie: „Zbližovanie
synchronizáciou“.
Vnímanie blízkosti iného človeka môže človeku
trpiacemu autizmom otvoriť brány vonkajšieho
sveta: rozvíja schopnosť nadväzovať kontakty
a vzťahy a podporuje celý rozvoj osobnosti.
Jensovo hranie na klávesoch na
začiatku hodiny muzikoterapie má
zatiaľ rituálny charakter. Hráva teraz
čiastočne i prstami – dovtedy
stláčal klávesy plochou celej ruky.
Dovolí mi zahrať si spolu s ním na
ten istý hudobný nástroj. Rytmicky
sa ešte celkom nedoplňujeme. Jens
chodí nepokojne po miestnosti
a berie do rúk rôzne predmety.
Keď sa opäť vracia ku klávesom, beriem
do ruky gitaru, hrám a spievam
na Jensov rytmus pieseň na
uvítanie s jeho menom, z čoho sa
smeje. Opäť cítim, že sme v spojení.
Spokojný si z rohu prináša karaoke
zariadenie, zostavuje ho, samostatne
k nemu pripája dva mikrofóny
a rozkladá fotoaparát. Opäť si
dal dole okuliare a prehliada si svoj
odraz; stúpam si k nemu, takže nás
teraz vidí oboch. To uňho vyvoláva
srdečný smiech. Jens hláskuje:
„pa, pa, pa…“ Snažím sa držať s ním
rytmus a výšku, čo sa mi na mnohých
miestach darí. Lenže Jens
8
Svet Grálu
21 | 2009
spieva omnoho vyššie než ja, beriem
si teda flautu, s ktorou dosahujem
jeho výšky omnoho presnejšie.
Je z toho zasa veľká vzájomná radosť.
Obzvlášť má rád banjo. Vezme
si ho a bubnuje na blanu banja, zatiaľ
čo ja stláčam akordy a do rytmu
brnkám na struny. Opäť si sadá na
moje nohy. Neskôr tancujeme po
miestnosti v spoločnom rytme s bubienkom.
Znovu sa Jens hlasito a šťastne
smeje. Mal som obavy, aby sme to
neprehnali a on neupadol do neudržateľného
smiechu so stočenými
očami; tie však rýchle pominuli,
keď som sa posadil a Jens si
prisadol k mojim nohám. Súčasne
voľným tempom udiera na bubon.
Mám gitaru na dosah ruky, opieram
si ju o stehno, chytám akordy
podľa Jensovho rytmu a improvizujem
pesničku na rozlúčku. Jens
sa pri nej zdvíha, berie si bubienok
a blažene zase tancuje po miestnosti.
Vie presne, že teraz hodina
muzikoterapie končí a samostatne
si obúva topánky. Opäť sme sa spolu
dobre pobavili a on na mňa od vonkajších
dverí ešte raz vrhá krátky
radostný pohľad na rozlúčku.
V priebehu ročnej terapie sa dalo
zreteľne sledovať, ako Jens pri speve,
hre na hudobný nástroj i pri tanci
čoraz častejšie zosúladil pohyby
svojho tela do jedného celku. Za
túto skúsenosť, ktorá azda prispela
k výraznému zlepšeniu schopností
vytvárať vzťahy, vďačíme práve
hudbe a zvuku na lekciách muzikoterapie.
K Jensovi prichádzam z okolitého
sveta, ktorý nás obklopuje
a pomocou rytmu, melódie alebo
zvuku sa s ním stretávam v jeho
osobitom vnútornom svete, pričom
oba tieto svety sa počas nášho
stretnutia vzájomne harmonicky
zlaďujú. Vnímanie blízkosti iného
človeka môže človeku trpiacemu
autizmom otvoriť brány vonkajšieho
sveta: rozvíja schopnosť nadväzovať
kontakty a vzťahy a podporuje
celý rozvoj osobnosti.
♫
Literatúra:
Mathias Elsner-Heyden
mathias.elsner.heyden@svetgralu.sk
Schumacher, K./Calvet, C., Synchronisation
- Musiktherapie bei Kindern mit
Autismus. DVD, Vandenhoeck &
Ruprecht, Göttingen 2008
Schumacher, K., Auf der Suche nach der
gemeinsamen Zeit, in: Hampe/Stadler
(Hg.), Grenzüberschreitungen. Frank &
Timme GmbH, Berlin 2008
Orff, G., Die Orff-Musiktherapie. Kindler
Verlag, München 1974
Schumacher, K., Kontakt-Begegnung-
Beziehung, in: Einblicke (Hg. DBVMT),
Heft 5, Berlin 1993
Remschmidt/Kamp-Becker, Autistische
Syndrome und andere tiefgreifende
Entwicklungsstörungen, in:
Remschmidt, H. (Hg.), Kinder- und
Jugendpsychiatrie, Georg Thieme
Verlag, Stuttgart 1979, 2005
Leitlinien der Deutschen Gesellschaft
für Kinder - und Jugendpsychiatrie
und - psychotherapie, in: AWMF online,
Düsseldorf 2008, na: http://leitlinien.
net/
http://www.udk-berlin.de/sites/
musiktherapie/content/lehrende/prof_
dr_karin_schumacher/index_ger.htm
TÉMA
Povedz
mi,
Anna
Štefková
kyvadlo …
kyvadlo...
kyvadlo...
Neviditeľné nebezpečenstvá pri kontakte so záhrobím
Azda každý z nás sa už niekedy ocitol
v zložitej životnej situácii: úmrtie v rodine,
problémy s deťmi, hľadanie zamestnania,
rozpad manželstva a tak
ďalej. Kto by to nepoznal. Ako sa zariadiť,
ako reagovať, čo robiť? Sami sme
ochromení starosťami, rady príbuzných
a priateľov sa rôznia, odbornú pomoc
poradní a psychológa málokto vyhľadá.
Keby tak bolo možné nahliadnuť za
oponu budúcnosti, aby sme videli, ako
to všetko dopadne!
T
úžba vedieť viac, než nám dovolí
naše zmyslové vnímanie,
je stará skoro ako ľudstvo samo.
Vo všetkých vyvinutých kultúrach
staroveku boli otázky tohto druhu,
smerované veštcom, samozrejmosťou.
Obrazy v krištáľovej guli, mediálne
nadaní ľudia, kňažky a kňazi
schopní nadviazať kontakty so záhrobím...
Pomyslime len na známu
veštiareň v Delfách, ktorá existovala
celé stáročia! Stredovek učinil
týmto praktikám prietrž. Cirkev bola
ochotná a schopná zlikvidovať každého,
kto mal mediálne schopnosti,
či vedel liečiť magnetizmom alebo
bylinkami a chcel týmito darmi
pomáhať ľuďom. Obvinenie z čarodejníctva
a zo spolčovania sa s diablom
znamenalo skoro vždy rozsudok
krutej smrti.
Dnešná „pokroková“ doba všetkým
ezoterickým praktikám opäť žičí
a v podstate rozdelila ľudí do dvoch
táborov. Materialisti nedokážu rozumom
pochopiť mediálne či liečiteľské
schopnosti jednotlivcov, neberú
ich vážne, často sa týmto ľuďom vysmievajú
a niekedy ich v médiách aj
hrubo urážajú. Druhá skupina ľudí
sú nadšenými a často nekritickými
obdivovateľmi všetkých, ktorí tieto
schopnosti majú a snažia sa pomáhať
ostatným. Problém je však inde.
Predstavme si, že s jednou otázkou
navštívime dve kartárky. Za samozrejmého
predpokladu opravdivého
nadania kartárok môžeme podľa rôznej
schopnosti empatie týchto žien
(karty väčšinou vykladajú ženy, sú
vnímavejšie voči svojmu okoliu) dostať
aj dve nejednoznačné alebo dokonca
rozdielne odpovede. Krištáľová
guľa môže ukázať situáciu opäť
v inom svetle. Čo teraz s tým? Potom
si spomenieme, že aj to už tu bolo,
keď kedysi dávno veštiareň na otázku,
9
Svet Grálu
21 | 2009
TÉMA
Prútikárčenie je umenie staré stovky rokov. Pomocou prútika v tvare „V“
vyhľadávali senzibili vhodné miesto na vykopanie studne.
či má vojsko prekročiť rieku, odpovedala
asi takto: „Keď ju prekročíš,
zničíš veľkú ríšu“. Rieku prekročili
a ríšu zničili – teda tú svoju. Odpoveď
je typickou ukážkou rôznych
možností interpretácie jedného výroku.
Takéto odpovede nám však nijako
nepomôžu.
Vo väčšine ezoterických praktík
– karty, krištáľová guľa, médiá –
sme odkázaní na schopnosti iných
a sami len čakáme, čo nám kto odkáže.
Keby sme si chceli pomôcť
sami, museli by sme sa naučiť napríklad
vypracovať horoskop, naštudovať
literatúru o čítaní z ruky, alebo
poznať význam jednotlivých kariet
pri ich výklade. Niektoré schopnosti
10
Svet Grálu
21 | 2009
sa ani naučiť nedajú, musia nám byť
dané – napríklad mediálnosť a liečiteľstvo.
Existuje však jedna pomôcka,
s ktorou môžeme pracovať
sami, bez akéhokoľvek predchádzajúceho
školenia a prostredníka – kyvadlo.
Vezmeme do ruky retiazku,
na ktorej je zavesený nejaký prívesok,
alebo aj bez neho, položíme
otázku a väčšinou sa takto vyrobené
jednoduché kyvadlo začne pohybovať.
Do kruhu v smere hodinových
ručičiek, proti ich smeru alebo len
v priamke. Kladením jednoduchých
otázok, na ktoré poznáme odpoveď,
zistíme, ktorý pohyb kyvadla znamená
kladnú a ktorý zápornú odpoveď,
skúsime položiť ďalšie otázky
a kyvadlo takmer vždy nejakým spôsobom
reaguje. Takže sa človek učí
formulovať otázky a pýta sa stále častejšie,
začína si overovať a necháva si
„schvaľovať“ svoje rozhodnutia. Najprv
tie závažné, s ktorými si nevie
rady, potom tie každodenné, týkajúce
sa napríklad problémov v práci
a nakoniec to môže dôjsť tak ďaleko,
že bez odpovede kyvadla si napríklad
ani nevyberieme dovolenku.
Čo sa však deje pri veštení pomocou
kyvadla? Čo presne uvádza
kyvadlo do pohybu? Svalový reflex
toho, kto kyvadlo drží v ruke, ako
si to predstavujú mnohí pochybovači?
Alebo je to zvýšená citlivosť
človeka na niektoré formy žiarení?
Či nám snáď na naše otázky odpovedajú
duchovia z onoho sveta, teda
duše mŕtvych, a nám sa tak skutočne
podarí nadviazať kontakt so záhrobím?
Tú poslednú možnosť si nechcú
priznať mnohí ľudia, ktorí pracujú
s kyvadlom. Ale ako sa dá niečo také
vylúčiť?
Kyvadlo je hmotný prostriedok,
ktorý odpovedá na položené otázky.
Čo uvádza kyvadlo do pohybu?
Svalový reflex? Alebo sa skutočne
nadväzuje kontakt so záhrobím?
Keď predpokladáme, že prijaté odpovede
sú pravdivé a správne (to, prirodzene,
nemusí byť vždy, pretože
svoju rolu tu môžu zohrať aj sebaklam
a máromyseľnosť), potom si
musíme uvedomiť dve veci:
TÉMA
Človek, ktorý kyvadlo drží, má určité
jemné vyciťovanie, ktoré mu dovoľuje
cítiť výkyvy. Kyvadlo alebo
prútik v rukách prútikára slúži
v tomto smere iba ako „zosilňovač“,
ako sa to deje napríklad pri hľadaní
podzemných vodných tokov.
Druhá, rovnako pravdepodobná
možnosť je tá, že otázka položená kyvadlu
je inteligentne zodpovedaná
preto, lebo človek, ktorý s kyvadlom
pracuje, sa svojou koncentráciou
vnútorne otvorí záhrobným vplyvom
– konkrétne duchom z onoho
sveta – a poskytne im tak možnosť
prejaviť sa a vyjadriť sa. Je to podobné
ako pri hýbaní so stolom pri
pomocou kyvadla, odnaučí sa postupne
dôverovať svojmu vnútornému
hlasu a samostatne sa rozhodovať.
Tento druh slepej viery skrýva
v sebe nebezpečenstvo, že človek „naletí“
na nesprávne odpovede. Všetko
môže dôjsť tak ďaleko, že dvere do
onoho sveta otvorené vlastným chcením
raz už nebude možné zavrieť.
Následkom môžu byť psychické
problémy a poruchy osobnosti.
Práca s kyvadlom môže viesť aj
k úplne nesprávnym predstavám
o onom svete. Mnohí, ktorí s kyvadlom
pracujú, považujú vychýlenie
kyvadla za znamenie svojho spojenia
s vyššími duchovnými úrovňami, či
Nebezpečenstvom, ktoré je kritickému
pozorovateľovi zrejmé na prvý pohľad,
je závislosť.
špiritistických seansách, kde sú si
účastníci vedomí svojho kontaktu
s tými, ktorí už opustili tento svet,
teda s duchmi zo záhrobia.
Pri kyvadle to nie je také jednoznačné.
Kyvadlo odpovie prakticky
vždy, na každú otázku. Kde však
končí citlivosť praktizujúcej osoby
a kde sa začína otvorenie sa iným
jemnohmotným vplyvom – alebo
vlastnej pýche? Tieto dôležité základné
otázky si človek, ktorý používa
kyvadlo, ťažko sám zodpovie –
a ani dosť dobre nemôže. Pýta sa
kyvadla, pretože to podľa jeho názoru
proste funguje. A neuvedomuje
si, aké nebezpečenstvo mu práca
s kyvadlom prináša.
Toto nebezpečenstvo, ktoré je kritickému
pozorovateľovi zrejmé na
prvý pohľad, je závislosť. To si ten,
kto si kyvadlom denne kontroluje
odpovede na bežné otázky, ktoré sa
v živote vyskytnú, často vôbec neuvedomuje.
Kto si navykne riešiť
každý problém, každé rozhodnutie
dokonca priamo s Bohom. V skutočnosti
ale platí jednoduchý zákon: každá
hmotná pomôcka – kyvadlo, pohár na
stolíku alebo iný nástroj – môže byť
ľahko ovplyvnená silami, ktoré sa nachádzajú
na onom svete v našej blízkosti,
teda „hutnejšími“ silami, a rozumie
sa samo sebou, že vyššie bytosti sa
nepostavia do služieb ľudskej zvedavosti
alebo túžbe vyniknúť.
Človek sa tak spolieha na informácie,
ktorých prameň nepozná, a môže
byť preto ľahko zvedený z cesty. Keď
niekomu položím jednoduchú otázku,
napríklad sa ho spýtam na cestu, nemusím
sa zaoberať tým, či je tento
človek charakterovo bezchybný. Pri
dôležitejších otázkach si musím dať,
prirodzene, väčší pozor na to, kto mi
odpovedá, pretože slepá dôvera môže
byť veľmi nebezpečná.
Ten, kto zvolí pozemské pomôcky
na nadviazanie kontaktu so záhrobím,
vydáva sa dobrovoľne na pole
pôsobnosti duchov, ktorí sa nachádzajú
blízko našej Zeme, alebo sú
na ňu viazaní. Títo „radcovia“ ako
aj všetko, čo je hutné, ťažké a temné,
sa nachádzajú v hrubej hmotnosti,
kde je aj Zem. Sú teda svojou hutnosťou
Zemi bližšie než čokoľvek
čisté a svetlé, a môžu cez užšie spojenie
vyvinúť väčšiu silu. Všetko čisté
a svetlé, čo je okolo nás, sa stiahne
späť, aby nebolo pošpinené, len čo sa
pri práci s kyvadlom alebo pri hýbaní
stolíkom počas špiritistických seáns
priblíži temnejší duch. To však človek
s kyvadlom v ruke nevidí a nie je
ani v jeho silách tomu zabrániť, pretože
svojím otvorením sa temnejším
jemnohmotným vplyvom to vlastne
sám chcel.
„Temnejšie jemnohmotné vplyvy“,
o ktorých je reč, neznamenajú len
to, že človek môže dostať nesprávne,
zavádzajúce odpovede. Oveľa väčšie
nebezpečenstvo hrozí v pevnom
jemnohmotnom spojení so záhrobnými
duchmi, ktorí potom môžu dotyčnému
človeku veľmi sťažiť jeho
vlastný duchovný vzostup. Tieto
väzby človek často rozpozná až po
odchode z tohto sveta do záhrobia.
Opravdivé spojenie so svetlými výšinami
onoho sveta nemožno nadviazať
pomocou hmotných, teda materiálnych
pomôcok. Ak sa človek otvorí
v modlitbe – v dôsledku duševného
otrasu v utrpení alebo v hlboko precítenej
radosti a vďačnosti – môže
nadviazať spojenie so svetlými bytosťami.
Rozhodujúca je pri tom čistota
a hĺbka jeho cítenia. Len pravá
túžba a poctivé chcenie pomôžu
nadviazať spojenie so svetlom, s tými
sférami bytia, odkiaľ k ľuďom prúdi
poznanie a sila.
Anna Štefková
stefkova@svetgralu.cz
11
Svet Grálu
21 | 2009
1. diel
Christopher Vasey
Tajomstvo zrodenia
Ktože to prichádza na svet?
12
Svet Grálu
21 | 2009
Každé narodenie dieťaťa je svojím spôsobom
zázrak. Prostredníctvom tohto
zázraku zrodenia prichádza na Zem nová
bytosť obdarená osobitým charakterom
a vlastnou vôľou. Kým v skutočnosti je?
A odkiaľ prichádza? Je výlučne „dielom“
svojich rodičov?
P
PRÍCHOD NOVÉHO
ČLOVEKA
očas deviatich mesiacov tehotenstva
sa v tele nastávajúcej matky
vyvíja nový život. Spočiatku ešte nie
je nič vidieť, žena nevníma vznikajúce
telíčko, no predsa už vtedy cíti,
že sa v nej niečo odohráva.
Jedného dňa sa však začne vyvíjajúci
sa plod pohybovať a reagovať na
rôzne podnety. Čo bolo doposiaľ len
neurčitým pocitom, bude už čoskoro
vnímané ako malé, živé stvorenie,
individualita s vlastnou osobnosťou.
S blížiacim sa okamihom pôrodu
vedomie tohto diania neustále silnie.
Na svoj príchod sa chystá bytosť,
ktorá je schopná sama cítiť, vnímať,
reagovať, niečo chcieť. Niekto, kto
bude svoj život neskôr utvárať podľa
vlastných želaní.
Okamih zrodu nového života je
malý zázrak. V súvislosti s ním však
prirodzene vyvstávajú aj zásadné
otázky: odkiaľ prišla bytosť, ktorá sa
práve narodila? Je súčasťou svojich
rodičov, skutočne ju „stvorili“ oni?
Aby sa dieťa mohlo narodiť, rodičia
dali takpovediac niečo zo seba.
Ide pritom o niečo hmotné. Vajíčko,
spermia a ďalšie substancie dali
základ tomu, že v maternici ženy
SERIÁL
počas tehotenstva vzniklo telo novorodeniatka.
Dieťa má však i svoj
jedinečný charakter, vlastnú vôľu,
osobnosť. Pochádza aj to výlučne
od rodičov?
Odpoveď závisí od toho, či sa na
človeka pozeráme iba ako na „hromadu
mäsa a kostí“, alebo v jadre
jeho bytosti vidíme aj niečo nehmotné
a za nositeľa psychických
vlastností považujeme dušu, ktorá
počas svojho „pozemského pobytu“
obýva telo.
Všetky veľké náboženstvá vychádzajú
z existencie nehmotného elementu
v človeku. Biblia pri opise
stvorenia človeka uvádza, že človek
bol „sformovaný z prachu zeme“
a takto vytvorenému telu bol následne
„vdýchnutý dych života“ (viď
1. kniha Mojžišova - Gn 2, 7).
Na túto „dvojitú prirodzenosť“ človeka
– hmotné telo a živú dušu – poukazujú
nielen náboženské tradície,
ale aj bežné pozorovanie správania sa
malých detí. Keď napríklad bábätko
začne pohybovať rukami, máme
dojem akoby sa učilo ovládať svoj
nový „nástroj“. Živá duša sa vedome
snaží dostať telo „pod kontrolu“. Novorodenci
sú svojím správaním a želaniami
schopní vyjadrovať aj nespokojnosť,
prejavujú svoju vlastnú
osobnosť.
Aj v bežnej reči vyjadrujeme intuitívne
poznanie, že ľudská duša existovala
už pred svojím narodením.
Keď napríklad hovoríme, že „matka
privádza svoje dieťa na svet“, naznačujeme
tým predpoklad, že duša dieťaťa
nemá pôvod v tomto svete.
A keď o niekom povieme, že je „rodený
básnik“ alebo má „v sebe nadanie“,
tak tým upozorňujeme na
skutočnosti, ktoré si tento človek priniesol
so sebou.
Predpoklad, že duša existovala už
pred narodením, vyjadruje aj typicky
detská otázka: „Povedz mi, mamka,
kde bol môj malý braček, kým k nám
prišiel?“ Dieťaťu je jasné, že nikto
sa nemohol objaviť náhle, len tak,
z ničoho.
Z
BOCIAN A VEDA
náma historka o bocianovi, ktorý
prináša deti, obrazne naznačuje,
že každé dieťa existovalo vo „veľmi
vzdialenom svete“ už predtým, ako
prišlo do rodiny.
V rozpore s tým chce triezvo materialistický
pohľad vidieť pôvod
života v spojení spermie a vajíčka.
Vplyv nehmotnej duše je vraj nepreukázateľný.
Z takéhoto zorného
uhla je každé dieťa výlučne iba „produktom“
svojich rodičov; a rodičia,
ktorí dieťaťu darovali život, sú zodpovední
za všetky jeho schopnosti aj
nedostatky.
Nad takouto predstavou „darovania
života“ sa už určite zamýšľalo veľa
matiek a otcov. Kto môže sám seba
úprimne označiť za „stvoriteľa“?
Už len samotná skutočnosť, že dieťa
prichádza na svet akoby iba zásluhou
rodičov, je pre mnohé matky ťažko
prijateľná. Či ona azda vedome prispieva
k tomu, aby sa v nej mohlo formovať
malé telíčko? Aké myšlienky,
slová alebo činy by mali vplývať na
vývoj dieťaťa? Matka síce umožňuje
jeho splodenie a narodenie, no vývoj
od počatia cez delenie buniek až po
vývoj orgánov prebieha bez jej vedomia
a pričinenia. Ani dĺžku trvania
tehotenstva nemôže žena nejako zásadne
ovplyvniť a okamih pôrodu sa
dostaví bez ohľadu na jej vôľu.
Všetko toto nasvedčuje tomu, že
môžeme síce vytvoriť priaznivé pozemské
a duchovné predpoklady,
umožniť pôrod, avšak samotné narodenie
dieťaťa prebieha celkom mimo
dosahu vplyvu našej vôle.
Ľudská duša existovala už pred
svojím narodením, a vďaka (aj) telesnému
spojeniu muža a ženy dostáva
príležitosť inkarnovať sa do hmotného
tela a „vdýchnuť mu život“.
I
ROZDIELY
V PODMIENKACH
NARODENIA
keď akceptujeme existenciu duše
pred narodením, nijako to ešte nevysvetľuje
príčiny rozdielov v podmienkach,
do ktorých sa duše narodia.
Prečo napríklad musia niektoré
deti pretrpieť ťažké choroby a iné nie?
Neexistuje v živote spravodlivosť?
O tejto otázke sa veľa diskutuje,
pravdepodobné sú však dve možné
hypotézy: buď predpokladáme, že
mnohé „nevinné deti“ skutočne
trpia neprávom, alebo existuje nejaká
skrytá zákonitosť, ktorá bdie
nad tým, aby „správne dieťa“ prišlo
do „správnej rodiny“.
Ak však vychádzame z toho, že celé
stvorenie je prestúpené láskou a spravodlivosťou
vôle Božej, potom len
druhá z odpovedí môže byť správna.
Podľa nej žiadny človek, ktorý prichádza
na Zem, nie je celkom nevinný;
prináša si so sebou karmické
vlákna, ktoré súčasne s povahou jeho
vnútra zodpovedajú podmienkam života
po jeho narodení. Už skôr si teda
musel vypestovať určité silné a slabé
stránky, musel „zasiať semienka“,
ktorých „úrodu“ žne v podobe pomerov,
do akých sa narodí.
Čo si však máme predstaviť pod
slovkom „skôr“? – znamená to v predchádzajúcom
pozemskom živote?
V
SPOMIENKY NA
PREDCHÁDZAJÚCE
POZEMSKÉ ŽIVOTY
súčasnosti už veľa ľudí akceptuje
reinkarnáciu. Za silný argument
v rukách odporcov myšlienky opakovaných
životov na Zemi sa považuje
13
Svet Grálu
21 | 2009
SERIÁL
tvrdenie, že si na svoje minulé životy
nikto nemôže spomenúť. To je však
omyl. V skutočnosti existuje veľký
počet detí, ktoré boli schopné podávať
správy o udalostiach zo svojich predchádzajúcich
životov. Ide väčšinou
o malé deti do štyroch rokov, ktoré
spontánne začnú rozprávať o svojich
minulých rodičoch alebo súrodencoch,
o svojom niekdajšom mene,
o dome, v ktorom žili, o svojej vtedajšej
rodine alebo o konkrétnych osobách.
O niektorých dôležitých udalostiach,
napríklad o svadbe, úraze
alebo chorobe, rozprávajú tieto deti aj
opakovane, pretože – ako sa zdá – sú
nimi ešte stále hlboko zasiahnuté.
Na takéto svedectvá sa samozrejme
môžeme pozerať aj ako na výtvory
fantázie, ale v skutočnosti býva za
nimi niečo viac. Kanadský bádateľ
Ian Stevenson (1918–2007) podrobne
a systematicky preskúmal niekoľko
stoviek takýchto zaznamenaných
príbehov, navštívil miesta, o ktorých
deti rozprávali, zhromažďoval informácie
od svedkov, opakovane si overoval
niektoré skutočnosti a dospel
k záveru, že tieto opisy sú pravdivé.
Deti si skutočne dokázali spomenúť
na svoje minulé životy.
Niekedy je identifikácia dieťaťa so
svojou predchádzajúcou osobnosťou
14
Svet Grálu
21 | 2009
mimoriadne silná. Také deti potom
hovoria o minulosti so zármutkom,
túžia po tom, aby sa mohli vrátiť
na miesto svojho minulého života,
znovu sa stretnúť so svojimi „ozajstnými“
rodičmi alebo chcú byť oslovované
svojím „správnym“ menom.
Pokiaľ sa skutočne dostanú na
miesta, kde žili svoj predchádzajúci
život, potom dokážu aj v spleti ulíc
nájsť cestu domov. Spoznávajú členov
svojej niekdajšej rodiny alebo
susedov a dokážu napr. rozpoznať
stavebné zmeny, ktoré boli uskutočnené
na ich dome.
Prirodzene, ide o výnimočné prípady,
ktoré predpokladajú, že sa človek
veľmi rýchlo po svojej smrti zase
narodí na Zem. To však nie je univerzálnym
pravidlom.
P
VLASTNÉ JA ČLOVEKA
ri našich ďalších úvahách teda
vychádzajme z toho, že každý
človek je už v okamihu svojho príchodu
na Zem formovaný minulými
zážitkami z predchádzajúcich
pozemských životov, aj keď si na ne
vedome nespomína.
Čo je však bytostným jadrom človeka,
ktoré musí žať podľa minulých
skutkov, napríklad aj v podobe dobrého
zdravia alebo ťaživej choroby,
alebo v podobe šťastného či nešťastného
osudu? Čo je tým jedinečným
Ja, ktoré rodičia ani nestvorili, ani
nesplodili, ale ktoré k sebe spolu
s novorodencom len prijali? Je ním
duch človeka. Tento duch pochádza
z inej, nehmotnej úrovne stvorenia.
On je centrom nášho vedomia,
z neho pochádzajú všetky duchovné
schopnosti, akými sú slobodná vôľa,
cit pre dobro a spravodlivosť alebo
zmysel pre krásu. My, ľudia, sme
svojou podstatou duchovia, zatiaľ čo
telesný mozog je len nástroj, ktorý
máme k dispozícii na svoj život v pozemskom
svete.
Môžeme povedať: „mám telo!“, ale
nie: „mám ducha“. Ducha nemáme –
sme ním my sami a ako takí sa inkarnujeme
do tela. Výraz „inkarnovať
sa“, „vteliť sa“, vyjadruje tento
dej veľmi presne: duch vstúpi do tela,
ktoré je pre neho pripravené. On do
neho iba vstúpi, ale sám sa telom
nestáva.
Z tohto uhla pohľadu aj oplodnenie
vajíčka dostáva trochu iný význam.
Plodením skrátka nezačína život nového
ducha, ale len vývoj detského
telíčka – teda hmotného obalu –, do
ktorého sa duch vtelí a ktoré pri jeho
pozemskej smrti opäť opustí. Počas
pozemského života je pre neho telesnou
schránkou, ktorá mu umožňuje
pobyt na Zemi na jeho ceste k sebapoznaniu
a sebazdokonaleniu.
Téma druhého dielu: „Zákony inkarnácie“
Christopher Vasey
christopher.vasey@svetgralu.sk
2
3
4
5
2
3
4
ROZHOVOR
1A
1A
Zachráňme
studničky
Mladí ochrancovia prírody vymysleli, ako zachrániť studničky a pramene
„Nájsť v správnej chvíli v prírode pramienok čistej vody je často malý zázrak. Ten
úžasný pocit istotne pozná každý pútnik, ktorý sa unavený a smädný trmáca krajinou.
To platí odpradávna – skúsenosti dávnych lovcov, poľnohospodárov i cestovateľov si
nesieme v sebe. Krásna studnička je ozdobou mnohých kútov našej prírody, ľudia si
takéto miesta pripomínajú veľa rokov. V modernej, uponáhľanej dobe, v ktorej je
vraj na vodu najlepšia umelohmotná fľaša, význam prírodných zdrojov vody pomaly
zaniká. Po stáročia udržiavané studničky pustnú, pramienky sa strácajú v bahne, pamätníci
rozsiahlych prameníšť odchádzajú, prastaré mapy neplatia. Je to veľká škoda.
Voda do krajiny patrí, potrebujú ju ľudia i živočíchy a rastliny. Bez vody by nebol život.
Vážme si ju a starajme sa o jej prirodzené zdroje – bez nej všetko živé zahynie.“
2A
2A
Tento text nájdeme na webových stránkach
českého Združenia mladých ochrancov
prírody (SMOP), ktorí v roku 1999
stáli pri zrode programu Zachráňme
studničky. V roku 2008 projekt rozšírili
o Národný register prameňov a studničiek.
Pýtate sa, prečo toľko ruchu pre
studničky? Je to celkom jednoduché.
Ochrancovia prírody prišli s alarmujúcim
zistením. V prírode výrazne ubúda
prameňov a studničiek. Prieskum pred
ôsmimi rokmi len v Beskydách ukázal,
že z dvoch stovák studničiek, registrovaných
pred dvadsiatimi rokmi, zostala
iba jedna tretina... Na vine je vraj klesajúca
hladina spodných vôd, ale hlavne
človek. Ako sa k tomu postavili ochrancovia
prírody – o tom sme sa rozprávali
s garantom „Studničkového projektu“
Michalom Kulíkom.
SG: Na vašich webových stránkach
www.estudanky.cz nájdeme informácie
o národnom registri prameňov
a studničiek. Ten server existuje
približne rok a v čase, keď spolu hovoríme,
zaregistrovali ľudia už 1195
zdrojov v krajine. To možno určite
považovať za úspech. Vysvetlíte nám,
v čom spočíva táto vaša aktivita?
Naším prvotným poslaním je
postupne zmapovať ubúdajúce
studničky v prírode. Ľudia z celej
republiky majú možnosť podľa jednoduchého
návodu na našich webových
stránkach vyfotografovať studničku
v prírode, zapísať súradnice
a ďalšie informácie, zaregistrovať ju
do našej mapy. Ľudia môžu aj prevziať
patronát nad niektorou zo studničiek
– túto kampaň sme nazvali
Zachráňme studničky. Mať patronát t
nad studničkou znamená, že sa o ňu
budú starať – čistiť ju, upravovať jej j
okolie atď. V druhom rade nám ide
o návrat ľudí k prírode. Chceme, aby
si ľudia viac všímali prírodu, prírodné
deje a vzali si aspoň malý kúsok
prírody na starosť. Aby sa radi
vracali, spomínali hoci aj o päťdesiat
rokov...
SG: Veľkou výhodou je určite internet
– vďaka nemu sa vaše akcie
môžu dostať do povedomia ľudí
kdekoľvek vo svete, navyše je veľmi
jednoduché studničku zaregistrovať
– sama som si to vyskúšala...
V tom majú práve nevýhodu tie
studničkové registre, ktoré vznikli i
3A
4A
15
Svet Grálu
21 | 2009
3A
4A
studánka Přátelství
7 Josefčina studánka
8 pramen Vidovy
8
HUDBA
6A 7
7A
8 8A
8
už dávno pred nami. Prvé o ktorých
viem, založil Ing. Ureš. Ten registro-
valstudničkyokoloPrahyužv70-
už v tych rokoch. Ďalšie registre vznikali
v 80- a 90-tych rokoch v okolí Brna,
Českej Třebovej, atď. Ibaže o nich
nikto nevie. Náš register je dostupný
celému svetu a ľudia sa môžu neustále
pozerať, hodnotiť. Webové
stránky existujú iba rok a už vidieť,
že čísla stále narastajú a že ľudia majú
o registre záujem.
SG: Je však smutné, že väčšina
z tých registrovaných studničiek
a prameňov je buď vyschnutých
alebo neudržiavaných. Dokázali by
ste povedať, koľko z nich je ešte dnes
skutočne funkčných a o koľko z nich
sa ľudia starajú?
Z našej kampane Zachráňme studničky
vieme celkom určite, že máme
190 patrónov nad studničkami. V národnom
registri je minimálne tristo
studničiek, o ktoré sa niekto stará –
na prvý pohľad vidieť. Existuje veľa
studničiek, okolo ktorých keď idete,
poviete si: joj, niekto tu nechal neporiadok,
tak ja to upracem – to je
taký ten spontánny prístup. Takže je
ťažko presne povedať, o koľko studničiek
sa ľudia starajú.
jesenné zatváranie studničiek, to
všetko sa medzi ľudom veľmi dlho
udržiavalo.
SG: Kto by nepoznal kantátu Bohuslava
Martinů „Otvírání studánek“
... „Tak je to u nás každý rok
v máji. Děti studánkám prameny
jak srdce zemi otvírají…“ To skutočne
svedčí o tom, že ľudia mali
studničky a vôbec vodu v úcte, a že
čistenie nebolo len odstraňovanie
špiny, ale akýsi slávnostný rituál...
Presne tak. Bola to otázka žitia
a nežitia. Pitná voda v prírode má
obrovský význam.
SG: Dnes je to jednoduché. Otočíme
kohútikom, hygienické normy
sú prísne, takže vodu máme pitnú,
kedykoľvek si spomenieme. A to, čo
je za hranicami nášho pozemku, nás
už tak nezaujíma...
Úplne s vami súhlasím.
Pramenitá voda je zo všetkých pozemských substancií najživšie spojená s duchovným
svetom. Pramene sú pre krajinu zdrojom životodarnej sily, ktorú nemôže čerpať
iným spôsobom. Ich prítomnosť je znamením vitality kraja, ich úbytok naopak
predzvesťou úpadku. Človek sa v tomto procese uplatňuje nielen ako ovplyvňujúci
činiteľ, ale býva aj jeho konečnou obeťou. V krajine, ktorej chýba živá sila prameňov,
možno len veľmi ťažko udržať zdravé telo a pohyblivého ducha.
Jan Palouček
a podľa fotografií sa dá usúdiť, či sa
o ne niekto stará alebo nie. Takže to
je asi počet živých, aspoň dvakrát za
rok upravených studničiek. Zdá sa to
relatívne málo, ale to sú také, kde to
16
Svet Grálu
21 | 2009
SG: Vás k tejto aktivite podnietil
fakt, že studničiek a prameňov v prírode
ubúda. Čím to podľa vás je?
Mám správy z Beskýd, kde robili
kolegovia prieskum asi pred dvadsiatimi
rokmi. Našli tam vtedy, pokiaľ
si dobre pamätám, vyše dvesto
studničiek. Keď sa asi pred ôsmimi
rokmi vydali kontrolovať ich stav,
našli z nich asi len tretinu. Čím to
je? Je preukázané, že hladina spodných
vôd v celej Európe klesá. Je však
pravda, že ľudia už nevenujú studničkám
a prameňom takú starostlivosť
ako kedysi. Pretože je jednoduchšie
vziať si plastovú fľašu s vodou a nespoliehať
sa v prírode na studničku.
A to je druhý vážny dôvod ubúdania.
S tým ide ruka v ruke tretí dôvod,
ktorým je postupný zánik ľudových
tradícií. Jarné otváranie studničiek,
SG: Napriek tomu by ma ešte zaujímalo,
akým spôsobom si ľudia
môžu vziať patronát nad studničkou
nachádzajúcou sa na pozemku,
ktorý im nepatrí – nebudú porušovať
nejaký zákon, keď budú zasahovať
do niečoho, čo je obecné, štátne,
alebo napríklad patriace štátnym
lesom?
Dá sa to urobiť veľmi jednoducho.
Väčšinou ľuďom radíme, aby sa dohovorili
priamo s vlastníkom daného
pozemku. Prevažná väčšina vlast-
10 Zelená chýše Hubertova studánka
10
Zdislavina studánka 9
pramen Přátelství
Černá studna
10A 12 13
11
11
8A 9
9A
Šárka
níkovnikdyniejeprotinikdy nie proti, abysamu
niekto staral o majetok a zveľaďoval
ho. Vlastníci, ktorými sú obec alebo
štátne lesy, nemávajú spravidla námietky.
Samozrejme, bolo by to niečo
iné, keby si človek chcel vziať patronát
nad studničkou, ktorú má niekto
v záhrade. Ale nám ide predovšetkým
o studničky verejne prístupné. A ten
U nás na Slovensku podobnú celoslovenskú registráciu
na internete nemáme. Ochrane prameňov
a studničiek sa však venujú niektoré miestne
združenia ochrany prírody, nadšenci, základné
školy a pod. Niektorí z nich nadväzujú na dávne
tradície. Niekde bývalo zvykom „otvárať studničky“
v prvú jarnú nedeľu, inde na prvého mája.
U starých Slovanov bolo vraj súčasťou oslavy jarnej
rovnodennosti aj obradné čistenie studničiek,
museli byť upravené najneskôr do Turíc. Verilo sa,
že chotár, kde neboli vyčistené studničky, mohli
postihnúť duchovia nedostatkom vlahy.
patronát je výhodný pre všetky
strany – nielen pre majiteľa, ktorému
sa niekto stará o kúsok prírody, ale
i pre toho, kto je patrónom. Pretože
potom vidieť kus práce za sebou, a to
je vždy krásny pocit. A keď potom
odchádzate od vyčistenej studničky,
cítite sa skvele. Inak vlastné prevzatie
patronátu je veľmi jednoduché. Vyplníte
formulár, v ňom sa v podstate
zaviažete k tomu, že sa o studničku
budete starať čo najdlhšie a čo najlepšie.
Vieme aj o rodoch, ktoré sa
o studničku starajú už po tri generácie.
To musí byť asi tak stodvadsať sať
rokov. To je predsa úžasné.
SG: V takomto rode si určite tiež
odovzdávajú skúsenosti, ako sa
presne o studničku starať. To už ale
dnes mnohí nevieme. Nemôžeme me
napríklad studničke, aj keď nevedomky,
nejakým zásahom
uškodiť? Poradíte ľuďom,
ako studničku čistiť?
Dokážeme poradiť, na
čo si dávať pozor, čo poškodiť a ako to urobiť...
Našťastie ľudia väčšinou
nemajú možnosť prísť do
ne-
lesa s bagrom a odbagrovať
pár kubíkov zeminy.
Človek má pomerne málo
fyzickej sily, takže ňou
studničku nepoškodí, ale
v skutočnosti ju zveľadí.
Ide hlavne o pravidelnú
údržbu. Aby nebola zapadnutá lístím,
nezaniesla sa bahnom a nezauž
nikto ju
nikla. Taká studnička je stratená a
nenájde.
Rozhovor viedla Marie Šuláková á
marie.sulakova@svetgralu.czu.cz
11A
12A 13A
12 13
17
Svet Grálu
21 | 2009
Jiří Gottweiss
Zajtrajšok sa začína dnes
Keď začneme mať problémy vo svojom živote,
ponúkajú sa nám mnohé možnosti
pomoci. Hľadáme spôsoby, ktoré nám čo
možno najrýchlejšie uľavia od doterajších
bolestí bez ohľadu na to, či ide o chorobu
tela alebo duše. V prípade telesných
ťažkostí nám krátkodobú úľavu môže poskytnúť
skalpel alebo pilulka ochromujúca
naše zmysly. Ako je to však v prípade
ťažkých životných období, duševných kríz,
ktorých medzi ľuďmi pribúda a s ktorými
si často nevieme rady?
18
Svet Grálu
21 | 2009
Môžeme žiť v problematickom
manželstve, mať starosti
s deťmi, s chorými rodičmi, zradil
nás obchodný partner, rozvádzame
sa, nemôžeme nájsť prácu, životného
partnera, alebo trpíme depresiami
a správame sa podivne. Ťažké životné
obdobia v skutočnosti nie sú len povrchné
prekážky, ktoré zo seba môžeme
ľahko striasť po porade so svojou
kartárkou alebo vedmou, ale vývoj, pri
ktorom môže nastať skutočný prelom
v našom doterajšom bytí. Stále častejšie
sa obraciame na rôzne odvetvia
ezoteriky, ktoré v sebe nesú aj nemalé
riziká a ktoré nám v skutočnosti s naším
životom nemôžu pomôcť. Človek
vymyslel a vypracoval aj techniky,
ktoré sa zaoberajú terapiou návratu
do minulosti v domnienke, že opakované
prežitie často aj traumatizujúcich
zážitkov povedie k odstráneniu
problémov. Nezriedka sa objavujú aj
prípady, keď sa ľuďom po absolvovaní
NA ZAMYSLENIE
týchto terapií skôr priťažilo. Navyše je
treba mať na pamäti, že tieto terapie
môžu pomôcť, rovnako ako pilulka,
iba krátkodobo. Opakované prežitie
nemôže vykonať prácu za nás samotných.
Je to druh programu, ktorý
v určitej chvíli ponúka vysvetlenie namiesto
vlastného úsilia, ktoré jediné
môže privodiť vnútornú zmenu. Človeku
môže priniesť úžitok jedine to,
čo vykoná z úplne slobodného a neovplyvneného
chcenia, aké je mu treba
na skutočný vzostup. Všetko ostatné
sú veci nepodstatné, ktoré mu môžu
len prechodne prinášať zdanlivý úžitok
alebo škodu.
Na pochopenie problémov nášho
života nám môžu pomôcť symbolické
systémy, ktoré prehovárajú k vnútornej
imaginácii, aj keď v dnešnej materialistickej
dobe v nás môžu spôsobiť
aj rozpaky. Dalo by sa povedať, že
je to akýsi zväzok kľúčov, ktorý nám
umožní vstúpiť, pokojne sa prechádzať
a pritom skúmať odľahlejšie neosvetlené
miesta našich duší. Môžu to byť
naše sny, múdre knihy a príbehy, dnes
už aj filmy, ktoré znázorňujú príbehy
ľudských zápasov a ponúkajú inšpiráciu
a náhľad. Jedným z veľkých príbehov,
vrhajúcich svetlo na mnohé deje,
je biblický príbeh o Jonášovi, ktorého
prehltla veľryba: Boh povolal Jonáša,
aby povedal obyvateľom Ninive o ich
hriešnom správaní sa a skutkoch, ale
Jonáš sa pred svojou úlohou pokúsil
ujsť a nastúpil na loď smerujúcu
opačným smerom do iného vzdialeného
mesta. Počas plavby sa strhla
ohromná búrka a námorníci hľadali
dôvod, prečo sú u Boha v nemilosti;
zistili, že Jonáš uteká pred svojou úlohou
a poslaním. Hodili ho teda cez palubu,
aby sa zachránili, a Jonáša prehltla
veľryba. Strávil v jej útrobách tri
dni a tri noci, kým ho vyvrhla na breh.
Boh ho zavolal ešte raz a tentoraz Jonáš
poslúchol. Je možné, že ani dnes
nechceme nájsť zmysel svojich problémov
a snažíme sa utiecť pred svojou
úlohou, ktorá nás chce donútiť, aby
sme sa vzdali mnohých doterajších návykov
a presvedčení. Predstavme si, že
vonkajší zdroj nášho utrpenia je veľký
kontajner, v ktorom sme zajatí, keď sa
nechceme zmeniť dobrovoľne. Tento
kontajner sa pohybuje presne tam,
kam sa potrebujeme dostať aj my. Musíme
teda sami seba ponúknuť transformujúcim
silám, ktoré do toho času
zostávajú v pozadí. Tu možno povedať
len jedno: „Ak sa niekto nenarodí
znovu, nevojde do kráľovstva nebeského“
(to znamená, zmeniť–prerodiť
seba samého, pozn. red.).
Mnoho ľudí si myslí, že zmyslom
života je vyriešiť problémy a žiť bezstarostný
život. Našou úlohou, ak nie
priamo poslaním, je skôr usilovať sa
o pravý život. Stať sa tým, kým skutočne
sme. Naučiť sa viac zaoberať sa
ľuďmi a životom okolo seba, žiť svoj život
so všetkými výškami i hĺbkami. To
znie banálne, ale dnes veľa ľudí trávi
čas tým, že sa životu vyhýbajú, boja
sa mu plne odovzdať a svoju energiu
vkladajú skôr do ambícií, závislostí
a predsudkov, ktoré im nedávajú nič
okrem toho, že ich majú. Veľa ľudí priťahuje
skôr zvedavosť a tajomno než
trvalé úsilie k dobru. Ťažké obdobia
nášho života sa naopak môžu stať cestou
vedúcou späť k životu. Sami o sebe
sa dozvieme ďaleko viac v ťažkých obdobiach
života než v období pokoja
a bezstarostnosti. Na ťažké životné
obdobia sa však nemožno pozerať ako
na Bohom chcené skúšky, pridelené
podľa náhodného výberu, ale ako na
následky vlastných rozhodnutí alebo
pochybení, ktoré majú svoj pôvod
v minulosti, alebo ako na prostriedok
duchovného vývoja. Treba si neustále
pripomínať, že náš život má svoj zmysel
– vrátane utrpenia, ktoré sme si
kedysi v minulosti sami privodili, podobne
ako Jonáš.
Týmito ťažkými časmi musíme
však prejsť s pevným presvedčením
a dôverou v život. Dnešná spoločnosť,
ktorá je hladká a nalakovaná, zabudla
na základné podmienky fungovania
pravého života a v tomto ohľade
veľmi klesla. Pochopiť rozdiel v pôvode
ľudského ducha a zvieracej duše
so všetkými dôsledkami, je však celkom
zásadné kvôli tomu, aby sme
v dnešnej dobe pochopili skutočný
a plný význam nášho života tu na
Zemi. Skutočný život je iba život duchovný,
a ten dnes do istej miery závisí
aj od toho, ako zaobchádzame
so svojimi problémami a sami so sebou:
buď sa snažíme uhýbať a utiecť
pred nimi, alebo ich použijeme ako
prostriedok k vnútornej zmene, ktorá
nám daruje nový život. Skrze udalosti
svojho života pochopíme jeho zmysel
a význam, naša reč sa viac sústredí na
to podstatné a spresní sa. Človek sa
postupne stáva premýšľavejším a menej
zaujatým samým sebou.
Duchovný život nás pritom neodvádza
od skutočného všedného života,
ale naopak ponúka vždy inteligentný
spôsob ako zaobchádzať so všetkým,
s čím sa v živote stretávame. Dokáže
poskytnúť vhľad do našich najhlbších
otázok a problémov a ponúknuť víziu,
ktorá presahuje každodenné záležitosti.
Pokiaľ sme potom v takej vízii
a trvalých hodnotách pevne zakotvení,
pokiaľ nasledujeme a riadime
svoj osud s plným vedomím zodpovednosti
za svoj život a obraciame sa
k Bohu celým svojím srdcom, celou
svojou dušou a celou svojou mysľou,
potom nie je žiadna strata príliš veľká,
žiaden problém neriešiteľný a žiadna
výzva neuskutočniteľná, pretože precitáme
k vedomiu, ktoré prekoná všetky
predstavy o našej budúcnosti – budúcnosti,
ktorej sa už nemusíme obávať.
Jiří Gottweiss
gottweiss@svetgralu.sk
19
Svet Grálu
21 | 2009
EZOTERIKA:
VYNÚTENÉ SCHOPNOSTI?
Ocitli ste sa v ťaživej
situácii? Ponúkam
vám svoje poradenské
služby (astrológia,
numerológia, výklad
kariet, tarot, kyvadlo)…
Noviny a internet sú dnes plné takýchto a podobných inzerátov. A všade sa to len
hemží anjelmi, kyvadielkami, kartami, pomoc pri bolesti duše ponúka hlbinná regresívna
terapia, reiki, hypnóza. To všetko sa radí do kategórie ezoterika. Ľudia
v nej hľadajú pomoc, alebo len tak ukájajú svoju zvedavosť, alebo chcú napríklad
získať liečiteľské schopnosti... Je pre človeka ezoterika skutočne tou pravou cestou
k pomoci? Nemôže byť dokonca nebezpečná? Príklady z praxe liečiteľa MUDr. Jana
Paloučka svedčia skôr o tom, že nie je nad prirodzený spôsob liečenia a že opravdivé
schopnosti získame až úsilím o vnútorné zušľachtenie...
Na svete azada niet vyššej babylonskej veže, než je ezoterika. Zdanlivo nikomu
nepatriaca, v ktorej sa dá neobmedzene prechádzať všetkými smermi, s veľkým
množstvom názorov, zdanlivo nedokázateľných, nevyvrátiteľných a nepostihnuteľných,
pričom majú všetky svojich vlastných stúpencov. Napriek všetkej dobromyseľnosti,
snahe o zladenie vzájomne protichodných názorov, a všeobjímajúcemu
„všetky cesty sú správne a vedú nahor“… nie všetky z tých protikladných
náhľadov musia mať pravdu. Buďme pravdiví a povedzme si, že ide o názory
na Pravdu, poplatné čiastočnosti nás krátkozrakých a nemúdrych ľudí, a teda,
že nie všetky názory musia byť správne a musia viesť nahor. Každý z nás sme
čiastočný, vidíme svoj kúsok skutočnosti, a ten sa nám zdá byť pravdou.
O to cennejšia je opora, ktorej sa môžeme pridržať, spoľahnúť sa na ňu, ktorá
vnesie poriadok a zrozumiteľnosť do tohto zdanlivo neprehľadného sveta a ktorá
dovidí aj za roh, kam my nedovidíme. Tou oporou je znalosť zákonitostí, ktorými
sa riadi rovnako viditeľný ako aj ten neviditeľný svet. Pretože oboje vzniklo
z rovnakej ruky, z ruky jediného Stvoriteľa.
20
Svet Grálu
21 | 2009
ROZHOVOR
s MUDr. JANOM PALOUČKOM
SG: Pán doktor, stretli ste sa vo
svojej praxi s ľuďmi, ktorým ezoterika
v nejakej forme uškodila?
Asi pred piatimi alebo šiestimi rokmi
ku mne prišli v pomerne krátkom časovom
odstupe dvaja ľudia, ktorí boli
zasvätení do reiki. Bolo zvláštne, že
obaja boli vo veľmi podobnom stave,
obaja asi mesiac vôbec nespali – neboli
schopní zaspať, takže sa nachádzali
TÉMA
v stave fyzického a psychického rozvratu,
boli zmätení, zoslabnutí, ich
psychika bola silne narušená. Povedal
som im pár slov o príčinách, ako
som to videl, ale v podstate sme sa
rozišli s tým, že im nemôžem pomôcť,
pretože oni sa k tomu rozhodli sami,
a preto by ku zmene mohlo dôjsť
jedine na základe ich nového rozhodnutia,
ku ktorému by napríklad
dospeli po našom rozhovore. S podobnými
prípadmi som sa potom
stretol ešte niekoľko ráz, ale už nikdy
v takej extrémnej forme.
SG: Čo sa vlastne deje s človekom,
ktorý sa takzvane nechá zasvätiť
do reiki a prečo to tí ľudia robia?
Ľudia chcú reiki preto, aby nimi začala
pretekať akási liečivá sila, aby
mohli prikladať ruky a pomáhať tak
ďalším ľuďom. Sú teda určite vedení
dobrým úmyslom, ale zabúdajú na
to, že skutočné schopnosti môžu byť
človeku darované iba na základe jeho
skutočného vnútorného stavu. Akýkoľvek
dar, akákoľvek schopnosť sú
podmienené predchádzajúcim úsilím
o vnútorné zušľachtenie. Ak k tomu
nedochádza, potom sa ani schopnosť
nedostaví. Keď sa chce niekto
takýmto spôsobom domôcť liečivej
sily, je to obžaloba Stvoriteľa, možno
aj akési vyjadrenie nevôle proti poriadku,
ktorý zatiaľ človeku nezveril
tú schopnosť, ktorú si pre seba želá
a o ktorej si myslí, že ju „iba“ potrebuje.
Zásahom cudzej vôle pri zasvätení
do reiki sa skutočne duša i telo
akosi pootvoria vyššiemu toku energie,
ktorý však nekorešponduje s vnútorným
vývojom, a preto potom táto
energia pôsobí disharmonicky. Telo
ju nedokáže spracovať, je to niečo
cudzorodé, niečo, čo sa skôr alebo
neskôr prejaví formou stavov, aké
som opisoval na začiatku. Sú ľudia,
ktorí si na svet prinesú nejaké vnútorné
uschopnenie a mohli by túto
schopnosť už dosiahnuť, keby sa vnútorne
vyvinuli. Týmto reiki určite nespôsobí
takú ujmu hneď, ale možno
až po mnohých rokoch. Ohrození
sú najmä tí ľudia, ktorí na to nie sú
určení, ktorí na to nie sú pripravení
a ktorých potom tie škody postihnú
v horšej forme.
SG: Kam to až môže viesť a čo
môže byť najhorším dôsledkom?
Tých dôsledkov je určite viac. Jednak
je to osobná telesná ujma, ale aj
duševná – pretože človek vyplytvá
silu a nie je isté, či ju nevyplytval natrvalo,
či sa bude môcť telesne i duševne
zotaviť, či bude znovu schopný
dobehnúť to, čo zameškal. To je jeden
aspekt, ktorý sa vzťahuje k človeku
samotnému. A potom je tu druhý
aspekt, mylné vedenie ďalších ľudí.
Keď človek používa silu, ktorá mu
nepatrí, ktorá jeho vlastné telo poškodzuje,
potom sú tie úspechy, ku
ktorým dochádza a ktorými sa aj argumentuje,
len zdanlivé. Skutočnú
duchovnú pomoc to nikdy neprinesie.
Už po roku intenzívnejšieho pôsobenia
má taký človek na svedomí
zástup ľudí, ktorí sú zmätení, alebo
orientovaní zlým smerom, myslia si,
že reiki je dobrá vec, nechajú sa aj
zasvätiť… Celé to reiki bazíruje na
omyle, že človek má v sebe božské,
že má slúžiť ako kanál pre „božskú“
energiu. Človek nemusí túto filozofiu
priamo sprostredkovať, oni si sami
vezmú knihu o reiki, sami dospejú
k takému záveru a začnú tomu veriť.
Povedal by som, že toto sú často tie
väčšie škody, ktoré potom padajú i na
hlavu pôvodcu.
SG: Raz som absolvovala reflexnú
masáž u masérky, ktorá robila aj
reiki. Pýtala som sa jej na to, či
to nemôže byť nebezpečné a ona
sa veľmi rázne stavala za to, že
reiki je iba a len láska. Tak som
si povedala, že to musí znieť pre
mnohých ľudí lákavo…
U mňa osobne, keď počujem, že sa
niečo deje „v mene lásky“, dochádza
k mobilizácii. Väčšinou tam niečo
nehrá. To je pojem, ktorý si každý
v sebe nesieme inak – niekto sploštene,
povrchne, niekto hlboko a iný
ešte hlbšie. Úmysel je iste ušľachtilý,
no neznamená to ešte, že ten človek
bude aj správne konať. Záleží na tom,
akú bude mať on o tom predstavu
a či tým ľuďom aj odovzdáva –, buď
v podtexte, alebo priamo – nejakú
vyššiu duchovnú hodnotu.
SG: Existuje nejaká pomoc pre
ľudí, ktorí sa nechali zasvätiť
do reiki a teraz sa dozvedia, že
to nie je zas také dobré, ako si
mysleli…?
Takýto rozhovor alebo článok, aký píšete
– pretože tam dostanú informácie,
nad ktorými sa môžu zamyslieť.
A ďalej už je to na ich rozhodnutí. Keď
má človek tendenciu niečo zakúsiť, do
niečoho sa pustiť a je to v ňom skutočne
veľmi živé a nedokáže to prekonať
tým, že sa zamyslí, zastaví a poučí
z príkladu druhých ľudí, potom si
musí prejsť svojou vlastnou skúsenosťou.
Nemožno ho zadržať a ani
by to nebolo dobré – pretože on by sa
k tomu aj tak vrátil. Je to ako struna,
ktorú síce môže napínať, ale ktorá ho
nakoniec aj tak vráti zase späť.
SG: Existujú aj terapeuti, ktorí
spôsobia dočasné zlepšenie stavu
napríklad niektorých fóbií. Človek
sa vráti pomocou takého terapeuta
tzv. hypnotickou regresiou
do nejakého stavu v minulosti -
neustále sa mu vracia akýsi zážitok
a on na základe toho zistí,
prečo má z niečoho strach. Môže
sa tento človek takto skutočne
vyliečiť?
21
Svet Grálu
21 | 2009
TÉMA
To v skutočnosti nie je liečba. Oni to
ešte nazývajú tak, že je to akési „zrušenie
karmy“. Musí to teda byť aj o nepochopení
princípu karmy – karma
nesúvisí so zasvätením do toho, čo
sa mu vlastne stalo. Musí ísť o jeho
vnútornú zmenu. Karmu môže človek
zrušiť jedine tak, že sa rozhodne zmeniť
seba samého a následne potom aj
činom. Človek sa môže zmeniť jedine
tým, že niečo hlboko prežije. Keď prežije
napríklad náhlu smrť – spadne
z parníka do mora, utopí sa – tak je to
jeden okamih, ktorý sa zakóduje do
duše a pri novom narodení si prinesie
napríklad fóbiu z vody. Je to niečo, čo
ťaží jeho dušu a čo sa navonok prejavuje
fóbiou. Toho sa človek nemôže
zbaviť nejakým explozívnym pozitívnym
zážitkom, keď naraz zbadá, že
tá voda je dobrý živel a skočí do nej
hlavičku… Prirodzená cesta k liečeniu
fóbií je tá, že sa človek opakovane,
postupne a s citom vedie k takým zážitkom
s daným predmetom strachu,
22
Svet Grálu
21 | 2009
ktoré vždy dopadnú dobre. U takého
človeka je napríklad dobré začať
s malým množstvom vody, pobudnúť
niekde napríklad s dieťaťom, ukazovať
mu tú vodu opakovane z toho
lepšieho uhla, aby došlo k prekonaniu
strachu a časom vyliečeniu z fóbie.
Pri hypnotickej regresii si takú liečbu
môžeme predstaviť zhruba tak, že
toho človeka vysadíme na parník,
z neho ho zhodíme do vody a budeme
na neho volať „teraz už si vyliečený.“
Takže on znovu prežije tú
šialenú traumu, je mu vnútený zážitok,
na ktorý nemá silu, ktorý nevie
spracovať. Výsledkom je skôr dvojitá
trauma, pričom zásahom cudzej
vôle terapeuta sa na neho kladie akási
deka alebo príklop, ktorý spôsobí,
aby to pre danú chvíľu – niekoľkých
rokov – nevnímal. Vzniká teda dojem
vyliečenia, ale trauma vo vnútri sa
znásobí. A tento človek je ukrátený
o prirodzený spôsob liečenia.
SG: Mali ste vo svojej praxi človeka,
ktorý sa vyliečil z fóbie
práve tou prirodzenou cestou?
Spomínam si na jednu paniu, ktorá
sa bála pavúkov a presťahovala sa do
vidieckej školy, plnej tých najväčších
pavúkov, aké u nás žijú. Pravidelne
dostávala hysterické záchvaty a začala
si uvedomovať, že to tak ďalej
nejde… Zohnala si farebný atlas
pavúkov a priniesla mi ho ešte tak
trochu štítivo ukázať. Hovorila, že
si v ňom každý deň listuje a snaží sa
sama seba presvedčiť, aké je to milé
zvieratko, užitočné a že iba trošku
rýchlejšie behá a desí ľudí. Aj doma
postupom času hrdinsky vymietla
pavučiny a pavúky vynášala na lopatke
von… Za tri roky dosiahla to,
že jej to už nič nerobilo. Pavúk bol
pre ňu normálnym zvieratkom, ktoré
sa vymetie, keď treba – a bola zdravá.
Mnoho ľudí má tento problém na celý
život. Tento príklad je taká malá skúsenosť,
že sa to dá a že to chce len čas,
a že ten zážitok je pri tom pozitívny.
Nie je možné explozívne pozitívne
niečo prežiť, a tým znegovať smrť
alebo nejaký strašný zážitok…
SG: Takže v podstate trvale vyvíjať
vlastné úsilie k tomu, aby sa vrátili
jazýčky váh do rovnováhy…
Áno, to je spôsob, ktorý sa uplatňuje
aj pri výchove. Keď človek niečo nezvláda,
tak sa to tiež nenaučí naraz,
ale musí byť k tomu dovedený
postupne.
Rozhovor viedli Marie Šuláková a Jiří Gottweiss
sulakova@svet.gralu.cz; gottweiss@svet.gralu.cz
Liečivý
magnetizmus
Prednáška z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
Liečivý magnetizmus zaujme jedno z vedúcich postavení
v ďalšom vývoji ľudského pokolenia.
Ak hovorím o magnetopatoch, myslím tým len naozaj
vážnych znalcov, ktorí chcú úprimne a ochotne
pomáhať ľudstvu. Nejde tu o zástup tých, ktorí sa
nazdávajú, že nepatrným priemerným vyžarovaním,
mnohými slovami a tajuplnými posunkami konajú
niečo veľké.
V súčasnosti prechádza síce nervózny nepokoj radmi
tých statočných, ktorí už po roky prinášali svojim blížnym
v toľkých prípadoch najlepší pozemský dar, aký
len mohli dať: uzdravenie z mnohých chorôb takzvaným
magnetizmom svojho tela alebo prenosom podobných
prúdov z jemnohmotnosti, zo záhrobia.
Žiaľ, znovu a znovu sú tu pokusy označiť triedu
magnetopatov za podradnú, ak nie dokonca ešte za
niečo horšie, robiť jej prekážky a potláčať ju. S nesmiernym
hurhajom sa nadmieru nafukujú jednotlivé
výnimky, u ktorých nízka ziskuchtivosť vytvorila nečestné
charaktery, alebo kde už vopred základom boli
podvodnícke úmysly, pričom „liečitelia“ tento krásny
dar vôbec nemajú.
Len sa rozhliadnite okolo seba.: Kde niet podvodníkov
a klamárov? Nájdu sa všade! V iných povolaniach
dokonca ešte viac. Z tohto dôvodu každý v tom ihneď
jasne zbadá pri takej zloprajnosti často úmyselné
bezprávie.
Avšak závisť a ešte viac strach sú príčinou toho, že
počet protivníkov a nepriateľov vzrastá. Samozrejme,
toto umenie liečiť nemôže sa získať pri popíjaní piva
a vína.
Ono vyžaduje vážnych a predovšetkým solídnych
a zdravých ľudí!
V tom zaiste spočíva hlavný koreň všetkej závisti,
ktorá je potom jadrom nevraživosti. Veď také podmienky
sa dnes nedajú ľahko splniť. A čo bolo v tomto
smere raz zameškané, to sa nedá už dohoniť.
Okrem toho pravá účinná liečivá sila sa nedá získať
štúdiom. Je darom, ktorý takto obdarovaného človeka
určil za povolaného.
Kto takýchto ľudí chce utláčať, dáva tým najavo,
že blaho ľudstva nemá na zreteli, a tým menej na
srdci. Uvaľuje tým na seba vinu, ktorá sa mu musí
stať osudnou.
Malý hlúčik statočných sa nemusí obávať. Prekážky
sú dočasné. V skutočnosti sú bezpečným znamením
skorého, radostného a hrdého vzostupu.
Abd-ru-shin
23
Svet Grálu
21 | 2009
Keď
zomrelo
milión
Írov …
Dramatické varovanie
pre dnešnú dobu
Siegfried Hagl
Medzi rokmi 1845 až 1848 zomrelo približne
milión Írov hladom alebo na choroby.
Ďalší milión a pol sa vysťahoval z dôvodu
neúnosných životných podmie nok,
krajina sa vyľudnila. Z bohatého Anglicka
sa im účinnej pomoci nedostalo. Ako
došlo k tejto dramatickej udalosti? Pri
bližšom pohľade stojí za týmto zemiakovým
hladomorom desivý ľudský sklon:
prisudzovať princípom väčšiu dôležitosť
než ľudskému životu.
nes sa už človek zriedka zamýšľa
D nad tým, že v minulosti patril
hlad k bolestným skúsenostiam, ktoré
si musela – aj v strednej Európe – pretrpieť
skoro každá generácia. Moja
matka zažila dve potravinové krízy,
z ktorých najmä tá prvá, v čase prvej
svetovej vojny a po jej skončení, jej
zostala v živej pamäti do konca života.
Neblahé vplyvy ako vojna, zlé počasie,
sucho, povodne, napadnutie rastlín
škodcami a chorobami, spôsobili
skoro v každom storočí obdobia neúrody
a nedostatku potravín. Väčšinou
sa tento nedostatok dotkol iba určitého
regiónu, no vtedajšie dopravné
24
Svet Grálu
21 | 2009
možnosti často neumožňovali zabezpečiť
postihnutým prebytky z inej oblasti.
Keď dnes stojíme v nejakom supermarkete,
ktorého regály sú nabité
potravinami všetkého druhu, pripadajú
nám tieto časy núdze ako prekonané.
Občas si niekde všimneme
plagáty, ktoré vyzývajú k príspevkom
na zmiernenie hladu v chudobných
krajinách tretieho sveta. Tieto výzvy
k ľudskej spolupatričnosti sú nutné,
pretože utrpenie cudzích, nám vzdialených
ľudí, sa nás zväčša bytostne
nedotýka.
Príklad z histórie Írska však ukazuje,
ako ďaleko môže zájsť ľahostajnosť
i v kresťanskej krajine, ktorá je
tradične hrdá na svoju históriu, staré
demokratické tradície, humanitu
a smer udávajúce ekonomické teórie.
VYKORISŤOVANÁ
A ZANEDBÁVANÁ
KRAJINA
V 19. storočí bolo Írsko ako súčasť
Veľkej Británie nešťastnou krajinou.
Povzbudené francúzskou revolúciou
prešlo niekoľkými, sčasti násilnými
snahami o nezávislosť. Keď sa nedočkalo
očakávanej podpory od francúzskych
jednotiek, všetky tieto snahy
stroskotali a zhoršili už aj tak dosť
ťaživú situáciu Írska.
Po víťazstve nad napoleonským
Francúzskom sa Veľká Británia zaradila
medzi vedúce veľmoci. Pôda
zeleného ostrova patrila z troch štvrtín
anglickým protestantským vlastníkom,
ktorí ju nechávali obrábať
írskym katolíckym árendátorom. Situácia
týchto nájomných roľníkov
bola biedna. Za malé parcely platili
árendy také vysoké, že sotva uživili
svoje rodiny. K zlepšeniu situácie chýbal
roľníkom kapitál – a majiteľom
pozemkov zase záujem. Árendátori
nemali skoro žiadnu perspektívu lepšej
budúcnosti, jedinou nádejou bolo
vycestovať do USA. Na to im však
spravidla chýbali prostriedky. Z Írov
sa stávali apatickí ľudia: z mužov agresívni
pijani, ženy boli ľahostajné
a špinavé, deti neduživé.
Írske poľnohospodárstvo bolo z veľkej
časti závislé od jedinej plodiny,
HISTÓRIA
od zemiakov. Obmena plodín, zmiešané
pestovanie, rozmanitosť druhov,
cielené hnojenie – také stabilizačné
opatrenia sa nerobili; jednak
kvôli nedostatku peňazí alebo i z neznalosti.
Ako dlho mohla taká závislosť
na jedinej monokultúre trvať bez
následkov?
Monokultúry so sebou nesú riziká,
odkedy poľnohospodárstvo existuje.
Vo vtedajšom Írsku pochádzali
všetky pestované zemiaky od rovnakých
predkov zo Strednej Ameriky –
mali teda úzku genetickú základňu.
Ak sa podarí chorobám alebo škodcom
prelomiť ochrannú bariéru tejto
monokultúry, potom je úroda v celej
krajine v ohrození, že týmto vplyvom
podľahne.
V tejto súvislosti je zarážajúca tá
skutočnosť, že dnešné génové koncerny
chcú produkciu osív plne industrializovať
a tým, aj napriek
dramatickej skúsenosti z histórie, vedome
podstupujú riziko príliš úzkej
génovej základne. Tieto koncerny sa
zjavne spoliehajú na to, že veda bude
mať stále určitý náskok pred škodcami
alebo chorobami plodín, takže
extrém prípadného celosvetového výpadku
úrody u niektorej dôležitej potravinovej
plodiny nemá hroziť.
AMERICKÝ
ZEMIAKOVÝ MOR
V roku 1844 zničila v USA dovtedy
neznáma choroba plodín veľkú časť
úrody zemiakov. V Anglicku to síce
zaznamenali, ale považovali túto informáciu
pre seba za bezpredmetnú.
Iba sledovali neobľúbených Američanov,
ako sa tí so zemiakovou plesňou
vysporiadajú.
V Írsku sa o tomto probléme ďalekej
Ameriky vedelo len málo alebo vôbec
nie. Naďalej sa pestovali, ako doposiaľ,
prevažne zemiaky – zdanlivo úspešne,
pretože ešte v lete 1845 všetko poukazovalo
na rekordnú úrodu. V správnom
období dostatočne pršalo, neskôr
dažde vystriedalo sucho a teplo a zemiakom
sa skvele darilo. Potom sa
však prejavilo írske bláznivé počasie
a potvrdilo svoju zlú povesť. Za vytrvalých
dažďov zahalil krajinu chlad
a hmla. Polia boli zaplavené, ochorel
i dobytok, ľudia trpeli. Plodiny
zemiakov skoro všade napadol zemiakový
mor a začali sa kaziť.
Ako dnes vieme, pôvodcom zemiakového
moru je huba (phytophtora
infestus), ktorá sa rýchlo šíri najmä vo
vlhku. Do Írska bola pravdepodobne
zavlečená s lodným nákladom z Ameriky.
Vtedy si v Írsku s nákazou nevedeli
rady – hľadali príčinu v chladnom
a daždivom lete… a spočiatku
nič nepodnikli.
ROZHNEVANÍ
PESTOVATELIA
OBILIA PROTI
HLADUJÚCIM ÍROM
Na jeseň v roku 1845 sa už nedalo prehliadnuť,
že Írsko stojí pred hladomorom.
Noviny písali o dramatických
výpadkoch úrody. O potravinovej
kríze sa hovorí v prípade, keď sú straty
na úrode asi 50 %, v Írsku však vtedy
zhnilo 90 % všetkých zemiakov!
Vzniknutou situáciou sa vtedy zaoberal
aj parlament vo Westminstri.
Premiér Robert Peel inicioval pod vedením
Charlesa Trevelyana núdzový
program. Za sumu 185 000 libier šterlingov
bola nakúpená kukurica a ovos,
zriadené sklady potravín; potraviny
boli vydávané za trhové ceny (v žiadnom
prípade nie bezplatne). Toto
opatrenie pomohlo hladomor zmierniť
a zastaviť obávanú explóziu cien
potravín.
Vo vládnom kabinete v Londýne
sa okolo tejto pomoci viedli spory.
Pokusy zjednodušiť dovážanie obilia
do postihnutých oblastí vzbudili
hnev u anglických pestovateľov obilia.
Vláda sa rozštiepila a napokon Peel
ponúkol svoju rezignáciu. V auguste
1846 došlo k zmene vlády. Liberálna
vláda Whigov pod vedením premiéra
lorda Johna Russela odmietala zásahy
do voľného trhu a chcela zabrániť
tomu, aby sa Íri trvalo spoliehali na
pomoc anglickej vlády.
25
Svet Grálu
21 | 2009
HISTÓRIA
BOHATÍ OPÚŠŤAJÚ
KRAJINU, CHUDOBNÍ
UMIERAJÚ HLADOM
Pre Írsko znamenal rok 1846 katastrofu.
Záplavové dažde zatopili krajinu, zemiakový
mor vypukol znovu a zničil
skoro celú úrodu. Bohatí majitelia pozemkov
už dávno Írsko opustili, a chudobní
nájomníci nemali prostriedky.
Nezamestnaní si mohli na to najnutnejšie
zarobiť vo verejných pracovných
programoch. Ale tieto dobre mienené
vládne programy pomohli len čiastočne.
Byrokracia bola ťažkopádna a zdĺhavá,
už aj tak nízke mzdy boli často vyplácané
s oneskorením a nie každému človeku
v núdzi sa dostalo pomoci. Netýkala
sa napríklad árendátorov, ktorí
obhospodarovali viac než jednu štvrtinu
akru (1 aker = 0,4047 hektára =
4047 m 2 ). Tí museli predať svoju malú
úrodu obilia, aby mohli zaplatiť árendu.
Keďže árendátor, ktorý neplatil, musel
svoju parcelu okamžite opustiť, stratil
tým aj svoj skromný domov. Tak bolo
v roku 1846, keď hladomor v Írsku vrcholil,
vyvezených z krajiny mnoho
tisíc ton obilia. Íri chceli export obilia
26
Svet Grálu
21 | 2009
zastaviť, no neoblomný zástanca voľného
obchodu Trevelyan rozhodol, že
zákaz vývozu neprichádza do úvahy,
pretože voľný obchod je tým pravým
riešením! Mimochodom, rovnaká
dogma „voľného obchodu“ poslúžila
približne v tom istom čase na ospravedlnenie
ópiovej vojny. Nakoniec boli
úrady aj tak nútené vydávať potraviny
zadarmo a zriadiť polievkové vývarovne.
Na vrchole tohto zemiakového
hladomoru bolo viac ako 3 milióny
ľudí odkázaných na verejné pracovné
programy a polievkové vývarovne; tie
zrejme uchránili pred vyhladovaním
státisíce, ale dôsledky vzniknutej katastrofy
tým iba zmiernili.
K HLADOMORU
SA PRIDAL TÝFUS
A CHOLERA
Nadišiel rok 1847, Írmi nazývaný
„čierny 47“. Začiatok leta bol dobrý, ale
potom sa objavili choroby. Týfus, škvrnitý
týfus a úplavica zachvátili tisíce
hladom zoslabnutých ľudí. Celé kraje
sa vyľudnili. Státisíce ľudí zhromaždili
svoje posledné úspory a pokúsili sa
uniknúť za katastrofálnych podmienok
na vysťahovaleckých lodiach do USA.
Tí ktorí zostali, poväčšine nedokázali
zaplatiť árendu. Len v roku 1847 prišlo
o svoje prenajaté parcely pol milióna
árendátorov. Ešte aj dnes možno nájsť
ruiny vtedy opustených domov.
V roku 1848 došlo k ojedinelým
povstaniam, ale revolúcia ako v iných
európskych krajinách sa nekonala. Íri
boli na vážnejší odpor príliš vyčerpaní.
Ich zúfalá situácia sa však ešte zhoršila:
pravdepodobne prostredníctvom
niektorého z námorníkov dorazila
z Ázie do krajiny cholera. Tá poslúžila
úradom ako vítaná výhovorka, že ďalšia
pomoc je nateraz neuskutočniteľná.
Situácia sa zlepšila až v polovici roku
1849, keď odznela epidémia cholery a na
jeseň bola úroda zemiakov opäť dobrá,
pričom nikto nevedel prečo. V novodobej
Európe tak skončil najväčší hladomor
mierových čias.
V Írsku sa takmer v každom storočí
odohrala jedna alebo viac potravinových
kríz. Medzi rokmi 1739 až
1740 zomrelo hladom zhruba 300 000
a v období 1816 až 1818 približne
65 000 ľudí. No nikdy nešlo o hladomor
v takom rozsahu, ako v rokoch
1845 až 1848.
MILIÓN ÍROV ZOMRELO,
KRAJINA SA VYĽUDNILA
Z vyše ôsmich miliónov obyvateľov
viac ako jeden milión zomrelo hladom,
respektíve následne v dôsledku
chorôb. Ďalších jeden a pol milióna
ľudí sa vysťahovalo. Veľké časti Írska
sa vyľudnili. Prísne podmienky prijímania
prisťahovalcov v USA, ktoré napríklad
odmietali chorých, vlnu emigrácie
zbrzdili. No Írsko napriek tomu
zostalo krajinou vysťahovalcov, ktorú
v nasledujúcich desaťročiach opustilo
ešte najmenej ďalších päť miliónov
obyvateľov. Ako jediná európska krajina
má Írsko dnes menej obyvateľov
(približne 3,9 milióna) než v roku 1840
(okolo 8,2 milióna).
HISTÓRIA
Už i tak napätá situácia medzi Írmi
a Angličanmi sa hladomorom ešte viac
zhoršila a trvalo desiatky rokov, než sa
krajina zotavila. No nenávisť voči politikom,
ktorí niesli zodpovednosť za
odopretie pomoci, ešte stále neodznela.
Z írskeho pohľadu sa vláda najbohatšej
krajiny sveta zdráhala svojim spoluobčanom
hladujúcim vo vlastnom
štáte poskytnúť pomoc. A to v epoche
počiatkov svetového hospodárstva,
kedy boli k dispozícii parníky a železnice
a anglická banka disponovala
skoro neobmedzenými prostriedkami.
V Írsku zostáva „zemiakový hladomor“
v ľudových obyčajoch a legendách aj
naďalej živým.
ÚMYSELNÁ LIKVIDÁCIA
NÁRODA ALEBO
NEHUMÁNNA UTÓPIA?
Najrôznejší historici pripisovali britskej
vláde ťažké pochybenia, ktoré vydali
milióny Írov smrti hladom. Politici
údajne odmietali poskytnúť potrebnú
pomoc, pretože Írov nenávideli. Uvádzali
sa dokonca prirovnania s Bergen-Belsenom,
koncentračným táborom,
nachádzajúcim sa severne od mesta
Celle na Lüneburgskom vresovisku.
Aby sme mohli pranierovať nedostatočnú
pomoc otáľajúcej vlády, pozrime
sa na venované finančné náklady – porovnanie,
ktoré je dnes rovnako aktuálne
ako v 19. storočí. Britský príspevok
na zmiernenie hladomoru činil
7 miliónov libier – je to suma menšia,
než zhromaždili samotní Íri. Oproti
tomu výdaje Veľkej Británie na obranu
boli ročne 16 miliónov libier. Krymská
vojna (1854-1856) stála 69,3 miliónov
libier (zdroj: Vaughan W. E, A New
History of Ireland, sv. V, Clarendon,
Oxford 1989, s. 328).
Zrejme zachádzame priďaleko, ak
prisudzujeme zodpovedným ľuďom
úmyselné vyvražďovanie národa.
Zo súhrnného posúdenia historických
udalostí však vyplýva jeden
neodškriepiteľný záver, z ktorého
môže vzísť poučenie pre dnešnú dobu.
V knihe „A New History of Ireland“ od
W. E. Vaughana sa dočítame: „Russel
(pozn.: Lord John Russel, 1792–1878,
premiér 1845–1851), Wood (pozn.: Sir
Charles Wood, 1800–1885, kancelár
štátnej pokladnica 1846–1852) a Trevelyan
(pozn.: Charles Trevelyan, 1807–
1886, zástupca kancelára štátnej pokladnice)
boli v podstate zodpovední
a svedomití muži. Svoje ekonomické
presvedčenie však beznádejne priviedli
na scestie. Boli postihnutí najstrašnejšou
a najrozšírenejšou z ľudských
chorôb – vierou, že princípy
a doktríny sú dôležitejšie než samotný
ľudský život. Domnievali sa, že pravidlá
stanovené ekonómami sú reálne
rovnako ako zemiakový mor.“ Takéto
chorobné ideológie majú za následok,
a nie ojedinele, vážne historické rozhodnutia
– od križiackych ťažení až
ku globalizácii. V 20. storočí to boli
neľudské utópie boľševizmu, fašizmu,
nacionalizmu, maoizmu, ktoré nekompromisne
obetovali ľudské životy svojim
politickým programom.
Je na mieste obava, že dnes sú naši
politici opäť postihnutí touto scestnou
a pritom rozšírenou chorobou, keď tvrdia,
že globalizácia, privatizácia, deregulácia,
voľný pohyb tovaru a peňazí
atď. spolu s fungujúcimi prírodnými
zákonmi nám všetkým zaistia hospodársky
rast, slobodu a blahobyt.
Upisujú sa tým ďalšej utópii – ďalšiemu
veľkému pokusu
s pochybným
výsledkom.
Siegfried Hagl
Siegfried Hagl@svet.gralu.cz
Literatúra:
Durschmied Erik, Als die Römer im Regen
standen, Lübbe, Bergisch Gladbach 2002
Hollis Daniel Webster, The History of Ireland,
Greenwood Press, London 2001
Woodham-Smith Cecil, The Great Hunger,
Hamish Hamilton, London 1962
27
Svet Grálu
21 | 2009
FOTOSERIÁL
húsenica vidlochvosta
drobný motýl cicajúci
na batohu
pestrá saranča
motýlik zvaný harlekýn
(Taxila haquinus)
pestro sfarbený veľký tesárik
križiak rodu Gasteracantha
s tŕňmi na zadočku
jašterica dráčik lietavý
pavúk skákavka
28
Svet Grálu
21 | 2009
TÉMA
Z HORSKÉHO PRALESA
orchidea rodu Calanthe
NA SUMATRE
Stúpam po svahu medzi kmeňmi
pralesných stromov.
Včera podvečer som v týchto miestach
narazil na termitiu „rieku“: nepretržitý
prúd tmavých termitov ponáhľajúcich
sa zjavne cieľavedome
jedným smerom. Ten živý tok ma
doviedol – neprekvapivo – k termitisku,
vybudovanému v rozhlodanom
stojacom strome. Pachová stopa, ktorou
si termity označujú cestu, možno
zotrieť aj prstom. Potom sa zrazu
v húfoch bezradne kopia pred nám
neviditeľnou, pre nich však neprekročiteľnou
bariérou.
Dnes však márne chodím v kruhoch
po pralesnom svahu. Bolo by
zaujímavé znovu sa na termity pozrieť,
či v inú dennú dobu prúdia
opačným smerom, no nepodarí sa
mi ich znovu nájsť.
Pokračujem v ceste. Napojím sa
na horský hrebienok a putujem po
úzkej cestičke na jeho temene. Zoborožci
sa tu a tam ozývajú z korún
stromov, občas kúsok preletia, no
pozemná orchidea
veľmi jedovatý štrkáčovec
Cryptelytrops albolabris
veľká modlivka
29
Svet Grálu
21 | 2009
okvetie stromovitého mliečnika
žltokvetá netýkavka
vyfotografovať sa mi ich tiež nepodarí.
Aj pri svojom pomalom a ťažkopádnom
lete sú rýchlejší než ja.
Pokračujem po hrebeni ďalej, potichu
postupujem pralesom, zastavím
sa. To, čo čnie v krovinách dákych
10-15 metrov predo mnou, vyzerá
ako zvislý hrdzavý konár. Zapínam
kameru, priblížim si obraz a trpezlivo
čakám. Takú hrdzavú farbu má
predsa orangutan. Minúta, dve, tri…,
nič sa nehýbe. Už sa začínam sám
sebe trochu posmievať, nechal som sa
napáliť konárom. Chystám sa podísť
bližšie, ale zastaví ma pohyb; konečne
dvíha hlavu. Srdce mi búši: je to veľký
orangutaní samec. Z hlboko zohnutého
konára visí za ruku a napcháva
sa nejakými plodmi. Potom sa pritiahne
o niečo vyššie, otáča sa. Naše
pohľady sa stretnú. Oduševnené oči,
v ktorých sa dá čítať jeho rozpoloženie.
Najskôr trochu výhražné, potom
vidím, že obťažujem, za tým všetkým
však cítiť hlboký pokoj. Úsporným
pohybom zdvíha hlavu, prehliadne
si konáre nad sebou a vzápätí sa
jeho mohutné telo vyhupne nahor.
Chvíľku môžem obdivovať majstrovstvo
a istotu, s akou preniká porastom,
kým mi v korunách stromov zmizne
z dohľadu.
Vojtěch Zavadil
vojtech.zavadil@svetgralu.cz
30
Svet Grálu
21 | 2009
mäsožravý krčiažnik
začiatok výstupu na Gunung Kemiri
nezelená parazitická rastlina
Rhopalocnemis phalloides
tŕnitý križiak rodu Gasteracantha
tesárik s maskovacím zafarbením
pralesná stromová žabka
kvety kroviny rodu Vaccinium (brusnica)
31
Svet Grálu
21 | 2009
Siegfried Hagl
„Na začiatku deväťdesiatych rokov sa budeme musieť rozhodnúť pre dôsledné opatrenia, aby sme
udržali rast počtu obyvateľov, čelili chudobe a ochránili životné prostredie. V opačnom prípade
zanecháme svojim deťom otrávené dedičstvo.“ Správa o svetovej populácii, 1990
Vody celosvetovo ubúda. Čo nás čaká?
32
Svet Grálu
21 | 2009
VODA
HROZÍ NEDOSTATOK
POTRAVÍN?
V
apríli 2008 bola vláda Tahiti, jedného
z najchudobnejších štátov
strednej Ameriky, donútená podať
demisiu kvôli veľkej demonštrácii
obyvateľstva, ktorá takmer prerástla
v ľudové povstanie. Tieto protesty
boli iniciované vysokým nárastom
cien potravín. Jeden reportér sa vtedy
vyjadril, že stúpanie cien základných
potravín, vyvolávajúce nepokoje aj
v ďalších chudobných krajinách, prišlo
nečakane. Ale bolo to skutočne
také prekvapivé?
Vývoj za posledné desaťročia ukazuje,
že pri náraste svetovej populácie
priemerná výmera obrábanej plochy
na človeka klesá a možno počítať
s tým, že v dohľadnej dobe výroba
potravín už nebude schopná uspokojiť
spotrebu. Tento problém zhoršuje
aj fakt, že z potravinárskych plodín
z cukrovej trstiny, pšenice, kukurice,
ryže a rastlinného oleja sa vyrábajú
dokonca už aj pohonné látky.
Ďalším nepriaznivým faktorom
je dramatické odlesňovanie veľkých
plôch tropických pralesov. Na ich
miesto sa potom vysádzajú napríklad
palmy olejné, z ktorých sa získava tzv.
palmový olej využívaný ako palivo
do dieselových motorov.
VYSTAČÍ „MODRÉ
ZLATO“ PRE VŠETKÝCH?
V
posledných desaťročiach dramaticky
stúpla spotreba vody; ak porastie
týmto tempom aj naďalej, začne
táto životne dôležitá látka jednoducho
chýbať. O niekoľko rokov môžu
byť ľudia v mnohých oblastiach sveta
zaskočení jej nedostatkom.
„Voda“ je aj témou výstavy „Expo“
2009. Už v roku 1981 však varovala
oficiálna správa prezidenta Spojených
Štátov „Global 2000“: „Sladká
voda, donedávna hojný zdroj vo väč-
šine oblastí sveta, bude v najbližších
desaťročiach čoraz viac ubúdať, a to
z viacerých príčin. Po prvé – kvôli
vzrastajúcej spotrebe chladiacich veží
a systémom umelého zavlažovania.
Po druhé – znečistenie a prevádzka
vodných elektrární budú značne obmedzovať
využitie sladkovodných
zdrojov. Zhoršovanie situácie v odlesnených
povodiach riek zasa zvýši
nepredvídateľnosť vodných zásob,
urýchli pôdnu eróziu, naruší plány
na čerpanie vody a zníži aj jej kvalitu.
Už dnes je jasné, že vodné toky
a rieky postupne strácajú svoju pôvodnú
funkciu ako životný priestor
vodných organizmov a sú stále viac
využívané na účely umelého zavlažovania,
na priamu spotrebu ľudí
a výrobu elektriny. To platí predovšetkým
v rozvojových krajinách.“
(Správa Prezidentovi, 1981, str. 725).
V rokoch 1992/93 prišli médiá
s pojmom „vojna o vodu“; o „modrom
zlate“ vzniklo aj niekoľko dokumentárnych
i hraných filmov. Keďže
životne dôležité rieky pretekajú niekoľkými
štátmi, ktoré už nezriedka
o vodu viedli spory, v boji o ňu nie
sú vylúčené dokonca ani ozbrojené
zrážky. Celosvetovo existuje viac než
300 riečnych systémov, ktoré sa týkajú
viacerých krajín. Najznámejší
konflikt sa odohral o vodu Jordánu,
ktorú má od obsadenia Golanských
výšin v šesťdňovej vojne (1967) pod
kontrolou štát Izrael.
OBROVSKÉ MNOŽSTVÁ
VODY S MALOU
VYUŽITEĽNOSŤOU
Na Zemi je ohromné množstvo vody
– 1,38 miliárd km3. Sladká voda
však z toho tvorí iba 2,6 %, z čoho je
jej veľká časť ťažko dostupná.
Podľa správy Spojených národov
o svetovom stave vody „Water for
People“ dopadá na celú plochu Zeme
ročne súhrnne 110 000 km3 zrážok.
Značná časť z nej sa vyparí priamo,
alebo nepriamo z rastlín. Prakticky
využiteľná je len tá zrážková voda,
ktorá spadne priamo na polia a úžitkové
lesy, a voda odpadová, ktorá tečie
ako spodná voda, alebo riekami
do oceánov.
KOĽKO VODY ČLOVEK
POTREBUJE?
Človek potrebuje na prežitie asi
2 až 10 litrov pitnej vody denne.
Skutočná spotreba vody, vrátane potrieb
hygieny, je však omnoho vyššia:
predovšetkým v priemyselných štátoch
si človek okrem iného dovoľuje
aj luxus splachovať toaletu pitnou vodou.
Ak nepočítame spotrebu poľnohospodárstva
a priemyslu, vychádza
spotreba vody človeka na deň takto:
Litrov vody
Krajina
India 25
Belgicko 122
Nemecko 129
Rakúsko / Dánsko 145
Švédsko 188
Švajčiarsko 237
Japonsko 278
USA 295
Dubaj 500
Zdroj:
http://www.wasserkarawane.de/pdf_dokumente/Wasser%20weltweit.pdf.
(2006)
33
Svet Grálu
21 | 2009
VODA
Spotreba vody pri produkcii potravín
Potravina
Spotreba vody
v litroch
1 kg kakaa 20 000
1 kg hovädzieho mäsa 15 000
1 kg jahňacieho mäsa 10 000
1 kg hydiny 8 000
1 kg syra 5 000
1 kg cukru 3 000
1 kg ryže 2 000 – 5 000
1 kg palmového oleja 2 000
1 kg pšenice 1 000 – 1 500
1 kg citrónov, pomarančov 1 000
1 kg strukovín alebo koreňovej zeleniny 1 000
1 kg chleba 1 000
1 kg zemiakov 500
1 liter mlieka 2 000 – 4 000
1 liter pomarančovej šťavy 1 000
1 liter piva 500
1 šálka kávy 140
1 vajce 1 000
Veľa vody sa spotrebuje aj pri výrobe
potravín. Jednému človeku so
skromnými nárokmi na výživu postačujú
3 m3 vody na deň, čiže 1 100
m3 ročne. Táto minimálna spotreba
vody na pitie a výživu predpokladá
stravu chudobnú na mäso, a pre 6,5
miliardy ľudí predstavuje spotrebu
vody 7 150 km3 na rok (Zdroj: Marq
de Villiers, „Wasser“).
Akú vysokú má ľudstvo skutočnú
spotrebu vody, ukazujú čísla v tabuľke.
Pred 30 rokmi, v roku 1977,
počítala „Global 2000“ s týmito
množstvami (populácia v miliónoch
a spotreba vody v km 3 /rok):
Populácia
Energia
Zavlažovanie
Priemysel a domácnosti
Spolu
Afrika 405 11 60,8 16,2 88
Asie 2 290 68 1 400 129 1 597
Austrálie 20 7,9 13 8,1 29
Evropa 404 176 116 224 516
Severní Amerika 339 232 205 114 551
Jižní Amerika 214 6,4 35 15,6 57
Svět 3 670 502 1 830 506 2 838
Pri predpokladanej svetovej populácii
3,67 miliárd ľudí (v roku 1977),
34
Svet Grálu
21 | 2009
existovala priemerná spotreba na človeka
773 m3 na rok (Afrika 217 m3;
Severná Amerika 1 625 m3).
V roku 2000 predstavovala spotreba
vody celosvetovo zhruba 5 000
km3/rok. Pri 6 miliardách obyvateľov
je to priemerne 833 m3 na osobu.
V týchto číslach nie je zohľadnená
dažďová voda, ktorá priamo zavlažuje
polia a úžitkové lesy.
Zdroj:
„Global 2000, Správa prezidentovi“,
1981, Str. 362;
Water for People – Water for Life,
The United Nations World Water Report,
UNESCO-WWAP, 2003, Str. 13
http://www.geospot.de/wasserkonfl
i k t /re s s o u rce. ht m
Percentuálne rozdelenie svetovej
spotreby vody:
Poľnohospodárstvo
Priemysel
A SPOTREBA VODY
STÁLE NARASTÁ...
Domácnosti
Krajiny s nízkym až stredným príjmom 82 % 10 % 8 %
Krajiny s vysokým príjmom 30 % 59 % 11 %
EÚ 21 % 63 % 16 %
Svet 70 % 22 % 8 %
Zdroj:
Water for People – Water for Life,
The United Nations World Water Report,
UNESCO-WWAP, 2003, Str. 228
Medzi rokmi 1940 a 1990 sa svetová
spotreba vody zvýšila
štvornásobne, zatiaľ čo populácia sa
iba zdvojnásobila. V súčasnosti sa
v priemyselných štátoch jej spotreba
ustálila, no je veľmi vysoká. V rozvojových
krajinách sa ľudia usilujú
o vyššie príjmy, k čomu zároveň
spotrebujú aj viac vody. Tieto krajiny
pri stúpajúcej populácii budú
zanedlho potrebovať na získavanie
energie pre priemysel a domácnosti
približne taký objem vody na osobu,
ako rozvinuté krajiny.
Okrem toho bude spotreba vody
silne stúpať i v poľnohospodárstve.
Moderné poľnohospodárstvo totiž
uprednostňuje druhy obilia s vysokým
výnosom, ktorých pestovanie
vyžaduje veľa vody a umelých hnojív.
Zatiaľ čo výnos úrody z obilia, ktoré
prijíma vlahu iba z dažďových zrážok,
býva maximálne 3 tony z hektára,
za predpokladu optimálneho zavlažovania
je to až 7,5 tony z hektára.
Tieto údaje uvádza správa Spojených
národov o svetovom stave vody. To,
že chudobní roľníci v rozvojových
štátoch si tieto druhy obilia s vysokou
výťažnosťou nemôžu dovoliť, je
zasa iná otázka.
Momentálne je zavlažovaných asi
60 % poľnohospodárskych plôch,
na ktoré sa spotrebuje 70 % umelo
rozdeľovanej vody. Skutočnosť, že
spotreba vody celosvetovo stúpa vedie
k otázke, aké množstvo celkove
máme vôbec k dispozícii. Globálne
množstvá vody uvádza nasledujúca
tabuľka, sú však v rámci jednotlivých
regiónov rozložené nerovnomerne:
Dostupná odtoková voda:
Dažďová voda, ktorá dopadne
na polia a úžitkové lesy
Všetka pre ľudské potreby
využiteľná voda
6 780 km3/rok
18 200 km3/rok
24 980 km3/rok
Zdroj:
Zdroj: Peter P. Rogers, „Water Crisis“,
Str. 9
Z dostupného množstva vody cca
24 980 km3 na rok možno teoreticky
vypočítať predpokladanú maximálnu
výšku svetovej populácie:
Minimálna spotreba na osobu pri strave
chudobnej na mäso, bez priemyslu
Možná populácia
Pri zdvojnásobení minimálnej spotreby
(vrátane priemyslu + lepšia výživa)
Možná populácia
1 100 m3/rok
22,7 miliárd ľudí
2 200 m3/rok
11,4 miliárd ľudí
Tieto čísla však vychádzajú z veľmi
vysokých hodnôt dostupného množstva
vody a vo viacerých oblastiach
by neúnosne preťažovali výkonnosť
vodného hospodárstva na Zemi. Pri
stúpajúcich cenách energie bude aj
získavanie úžitkovej vody z mora
odsoľovaním dostupné len pre niekoľko
bohatých krajín. Iné odhady
udávajú len 9 000 km3 vody (namiesto
24 980 km3) ako priamo využiteľné
množstvo. Je zrejmé, že nárast
svetovej populácie je limitovaný dostupnosťou
vody. Maximálna populácia
na Zemi by sa podľa toho potom
pohybovala – pri skromnom štandarde
– okolo 8 miliárd, pri vysokých
nárokoch (priemysel a lepšia výživa)
len okolo 4 miliárd ľudí a pritom dnes
je táto hranica už prekročená.
KEDY NASTANE
NEDOSTATOK VODY?
Vmnohých husto osídlených regiónoch
Zeme sa o nedostatku vody
dá hovoriť už teraz. Zrážky sú veľmi
nerovnomerné a kolíšu medzi takmer
0 mm/rok (Sahara) po >11,5 m/rok
(Mount Waialeale, 1569 m, na Hawaii).
Toto nerovnomerné rozloženie
čiastočne zmierňuje export tzv.
„virtuálnej vody“. To znamená, že
s každou tonou obilia, pochádzajúcou
z exportných krajín ako Kanada
alebo USA, sa vyvážajú nepriamo
aj značné množstvá virtuálnej vody,
ktorá bola použitá na ich produkciu
(viď rámček „Spotreba vody pri výrobe
potravín“).
Na druhej strane však aj priemyselné
štáty vodu dovážajú – tak napríklad
s každým dvestogramovým
balením mletej kávy je to 4 000 litrov
vody.
Na otázku, kedy sa nedostatok vody
prejaví v závažnej podobe, odpovedal
v roku 2003 „UN Water Development
Report“ chmúrnou prognózou.
„V polovici tohto storočia budú nedostatkom
vody postihnuté prinajmenšom
2 miliardy ľudí v 48 krajinách;
v najhoršom prípade to môže byť aj
7 miliárd ľudí v 60 krajinách“.
Štát je považovaný za „chudobný
na vodu“ vtedy, keď zásoba vody
na jedného obyvateľa klesne pod
1000 m3 na človeka a rok. O napätých
stavoch vody sa hovorí už pri
1 770 m3 na človeka za rok
Pri nedávnych odhadoch celosvetovej
spotreby vody (bez dažďovej vody
dopadajúcej na polia) bola stanovená
jej výška priemerne 833 m3 na osobu
a rok; v štatistikách je však nápadné,
že oblasti s vysokou hustotou obyvateľstva
(Afrika, Ázia, Južná Amerika)
spotrebovávajú v priemysle a na získavanie
energie v porovnaní s inými
oblasťami menej vody. Je však predpoklad,
že s razantným nárastom
priemyslu v rozvojových krajinách sa
tento stav zmení; spotreba vody bude
rásť rýchlejšie než počet obyvateľov.
BOJ O VODU
Kvôli rastúcej svetovej populácii
a rastúcim nárokom je nedostatok
vody už takpovediac očividný.
V blížiacom sa súboji človeka o vodu
bude mať zrejme väčšie šance priemyselná
výroba. Edward O. Wilson
vo svojej knihe Budúcnosť života
(Die Zukunft des Lebens, Goldmann,
München 2004) konštatuje: Na vypestovanie
tony pšenice v hodnote
cca 200 amerických dolárov sa spotrebujú
tisíce ton sladkej vody. To isté
množstvo vody však v priemysle vynesie
zisk cca 14 000 amerických dolárov.
To znamená, že hospodárstvo
orientované výlučne na maximálne
výnosy môže problém so zásobovaním
vody ešte vyostriť.
Sporom o vodu a prípadnému masívnemu
exodu z krajín s nedostatkom
vody sa v budúcnosti ľudstvo zrejme
nevyhne. Ohrozené sú aj krajiny, ktoré
doposiaľ s nedostatkom vody nezápasili.
Výskumný projekt EÚ už poukázal
na potenciálne rizikové oblasti
v Alpách. Menšie zrážky a rastúce
teploty spôsobili, že sa v niektorých
oblastiach stavy spodnej vody horšie
obnovujú – pri súčasne rýchlo stúpajúcej
spotrebe vody, napríklad aj kvôli
výrobe umelého snehu.
Ľudstvo sa v blízkej budúcnosti nevyhne
naliehavej úlohe znížiť spotrebu
vody i svoje nároky na takú
mieru, ktorá bude pre prírodu
únosná. „Modrý elixír života“ nás
k tomu tlačí už dnes – buďme teda
na to pripravení.
Siegfried Hagl •
siegfried.hagl@svetgralu.sk
35
Svet Grálu
21 | 2009
„Pane, daj mi
PRÍBEH
z tej vody“
J
ežiš putoval so svojimi učeníkmi ďalej. Na svojej ceste
do Galilei prechádzal Samáriou. Pri Sicheme odpočívali.
Zatiaľ čo učeníci išli do mesta, aby kúpili jedlo, Ježiš sa posadil
na okraj studne, a hýbali ním všelijaké myšlienky.
Túto studňu vykopal Jakub, ten Jakub, ktorého Židia
nazývali jedným z praotcov. Boli hrdí, že z neho pochádzajú.
Volali sa vyvoleným národom, a aj ním boli. Ale
namiesto toho, aby sa stali vedomými tejto milosti, videli
v tom zásluhu. Oni sami si zatarasili všetky cesty nahor
a sťažili mu tým vykonanie jeho diela na ich dušiach.
S povzdychom sa Ježiš rozhliadol dookola. Bola za ním
dlhá cesta; bol unavený a smädný.
Tu sa sem od Sichemu náhlila jedna žena, ktorá podľa
miestnej obyčaje na hlave niesla džbán na vodu. Ježiš sa
na ňu skúmavo pozrel. Vykračovala slobodne a zľahka;
v jej spôsoboch spočívalo niečo zadržiavané. Teraz dosiahla
studňu a začala po krátkom pozdrave napĺňať svoj
džbán vodou. Tu ju Ježiš oslovil:
„Daj mi napiť sa, som smädný.“ Chcela tak už učiniť, keď
prišli na ňu pochybnosti.
„Boli tí muži, ktorých som stretla na ceste do Sichemu,
tvoji spoločníci?“ opýtala sa.
Ježiš prisvedčil.
„Tak potom ste Židia, hoci ty nemáš výzor jedného
z nich. Či ty nevieš, že ja som samaritánska žena? Vy
Židia nemáte s nami nič spoločné. Tak ani ja ti nesmiem
ponúknuť môj džbán, pane.“
Ježiš sa opäť na ňu prenikavo pozrel. Každá iná žena
by mu bola vodu pokojne podala; sám má hľadieť, keď
pitím porušuje ustanovenia! Ako k tomu došlo, že táto
žena sa stará o dušu iného? Chcel skúmať ďalej a odvetil
priateľsky:
„Keby si vedela, kto som, tak by si ty mňa prosila o vodu.
A ja by som ti dal z večne vyvierajúceho prameňa života,
aby ťa už nikdy viac nesmädilo.“
Na okamih sa žena strhla: O čom hovoril tento
cudzinec?
Vtom uvidela svetlú žiaru, ktorá obklopovala celú postavu,
a lúče, ktoré vychádzali z jeho očí a zdali sa prenikať
jej dušou. Vedela teraz, že Ježiš nehovoril o pozemskej
vode.
Trasúcim sa hlasom prosila:
„Pane, daj mi z tej vody, aby tak nekonečný smäd mojej
duše bol konečne uhasený!“
Namiesto akejkoľvek odpovede Ježiš žiadal:
„Tak choď a priveď svojho muža.“
Obstojí v tejto skúške? Bez váhania však žena priznala,
čo jej muselo v očiach každého človeka uškodiť:
„Pane, nemám nijakého muža. Päť mužov som mala, ten
však, ktorého teraz z lásky opatrujem, lebo je smrteľne
chorý, nie je mojím mužom.“
Ježiš pokojne odvetil:
„Povedala si pravdu, viem to.“ Žiadne slovo zatratenia,
žiadna výčitka!
Vtom to vyrazilo zo ženy, ktorá raz vyslovila ťaživú
vinu svojho života, nezadržateľne von. Všetko, všetko, čo
ju trápilo a zamestnávalo, pokiaľ si len mohla spomenúť,
muselo teraz na svetlo dňa.
„Pane, viem, že ty si prorok Najvyššieho. Pomôž mi!
Kde môžem nájsť Boha? Hľadám ho, ale ho nenachádzam.
Vy, Židia, hovoríte, človek ho musí vzývať v Jeruzaleme
v chráme, potom sa mu ukáže. Naši otcovia nás učili hľadať
ho na tejto hore. Nikde som ho nenašla. Pane, milý
pane, pomôž mi!“
Pohnute zneli slová; vychádzali z najhlbšej, hľadajúcej
duše. Ešte nikdy nehovoril nejaký človek tak bezprostredne
k Ježišovej duši; ešte nikdy nenašiel také
hľadanie.
Dobrotivo sa obrátil k žene, ktorá naňho hľadela prosiacimi
očami a rozžiarila sa od očakávania.
„Boh nie je viditeľný ľudskému zraku. Kto ho chce vzývať,
musí ho hľadať mimo tejto hmotnosti. Musí vstúpiť
do svojej vlastnej duše; pretože iba v duchu dokáže prenikať
nahor a vytušiť niečo z Boha. To sa vy musíte najprv
opäť učiť, ľudia.“
Žena ho horlivo prerušila:
„Mesiáš, ktorý čoskoro príde, ten nám bude zvestovať
o Bohu. On nás bude učiť všetkému.“
Tieto slová vyslovila z hlbokej viery. Ježiš však odpovedal
zdržanlivým hlasom.
„Žena, pozri sa na mňa poriadne! Ja som to.“ Jasanie,
akému nebolo páru, naplnilo dušu ženy.
„Môj Boh a môj Pán,“ jasala. Potom vyšlo ako vo veľkom
údive z jej pier: „Tak som v tebe našla Boha, konečne
našla? Smiem ho vidieť!“
Klesla na kolená a pritiahla lem Ježišovho rúcha na svoje
pery. Potom ale vyskočila. Bolo zabudnuté, že Ježiš ju bol
36
Svet Grálu
21 | 2009
prosil o dúšok vody, zabudnuté, že sa dosiaľ vždy držala
stranou od ľudí, aby im nedala príležitosť hanobiť ju.
Uchopila svoj džbán a išla rýchlo späť do Sichemu, aby
tam zvestovala, že prišiel Mesiáš. Všetci, všetci by ho
mali vidieť!
S veľkou radosťou sa díval Ježiš za ňou. Ako to blažilo,
stretnúť jedného takého človeka. U nej bolo videnie a vedenie
jedným, a čo jej duša prežila, to premenila v čin.
Požehnaná žena!
Teraz sa vrátili naspäť aj učeníci a spozorovali so začudovaním,
že ich Pán hovoril so Samaritánkou; ale nevypytovali
sa. Ponúkli mu z jedla ktoré kúpili, on však odmietol.
Obávali sa, že Samaritánka mu dala niečo na jedenie. Príliš
hlboko boli ešte v zajatí ustanovení ich vierouky.
Ježiš s úsmevom rozptýlil túto obavu:
„Koho duša bola nasýtená, ten nepotrebuje viac pozemského
pokrmu.“
Učeníci tomu nerozumeli a naliehali naňho:
„Pane, jedz!“
Tak sa z lásky k nim premohol a vzal z toho, čo mu ponúkali.
Keď sa najedli,
rozprával im o žene.
„Vidíte,“ riekol,
„teraz bude požehnanie
Židom odňaté
a sprístupnené
všetkým ľuďom.
Odteraz smú
všetci, ktorí ma
hľadajú, prísť ku mne. Vy neskôr získate bohatšiu úrodu
medzi pohanmi, u ktorých ste nesiali, než medzi Židmi,
u ktorých bola všetka sejba márna.“
Ale radostné posolstvo, ktoré žena priniesla do Sichemu,
neodznelo nevypočuté. V zástupoch prúdili sem, aby uvideli
toho, ktorého žena nazvala Mesiášom.
Radosť naplnila Pánovo srdce. Títo ľudia neprichádzali
zo zvedavosti, nie aby videli zázraky; títo ľudia hľadali
Mesiáša, spásu svojich duší. A tá radosť, ktorá ho napĺňala,
prerážala ako svetlý jas z pozemskej schránky. Tu boli
oči tých, ktorí sem prišli, otvorené, takže smeli zhliadnuť
Syna Božieho. Prosili ho:
„Pane, zostaň ešte krátky čas u nás, aj keď toho vôbec
nie sme hodní. Chceme to povedať aj iným, že sme našli
spásu sveta!“
Ježiš to prisľúbil. Teraz tiahli celou krajinou a hlasno
zvestovali:
„Našli sme Mesiáša! Je v pravde pri nás.“
Nemohli podať správu o nijakom znamení, ktoré učinil,
aby sa im zjavil. Celkom prosto riekli iba, že našli Pána
všetkých svetov. Ale to stačilo.
Celou Samáriou sa prehnala
tá zvesť. A kto mal hľadajúcu
dušu, ten prišiel
k Sichemu a našiel.
Dva dni zostal Ježiš
pri studni, potom pokračoval
vo svojej
ceste. Zanechal
za sebou vďačné,
oblažené duše.
Ukážka z knihy
Zaviate doby sa
prebúdzajú III •
37
Svet Grálu
21 | 2009
Okultizmus
chôdza po tenkom ľade
MUDr. Margaréta Černáková
38
Svet Grálu
21 | 2009
„Istý žobrák sedel mnoho rokov pri
ceste. Jedného dňa išiel okolo cudzinec.
„Môžete mi dať nejaké drobné?“
zamumlal žobrák a nastavil cudzincovi
starú čapicu.
„Nemám nič, čo by som vám mohol dať,“
odpovedal cudzinec. Potom sa žobráka
spýtal: „Na čom to sedíte?“
„Je to len stará debna,“ odpovedal žobrák.
„Sedím na nej odvtedy, čo si pamätám.“
„Už ste sa niekedy pozreli dovnútra?“
spýtal sa cudzinec.
„Nie,“ odpovedal žobrák. „Prečo by som
to robil? Nič tam nie je...“
„Tak sa tam pozrite“, povedal mu cudzinec.
Žobrák otvoril veko. Na svoj úžas
a radosť zistil, že debna je plná zlata...
TÉMA
Ľudia, ktorí nenachádzajú svoje
skutočné bohatstvo, ktorým je
radosť z bytia a hlboký a neochvejný
mier, ktoré túto radosť sprevádzajú,
sú žobráci aj keď majú veľké materiálne
bohatstvo. Pravda je, že všetci
ľudia túžia po radosti, naplnení,
uznaní, istote a láske, len ju hľadajú
a očakávajú, že príde zvonku, zatiaľ
čo vo svojom vnútri majú poklad,
ktorý nielenže obsahuje všetky tieto
cennosti, ale je oveľa úžasnejší, než
všetko, čo nám svet môže ponúknuť –
je to uvedomenie si spojenia s niečím
nesmiernym a nezničiteľným.
Navyše je nám dostupné v každom
okamihu ako naša najhlbšia podstata
a pravá prirodzenosť. Ale bytie nemožno
pochopiť racionálne, rozumom.
Bytie je možné poznať a cítiť
len vtedy, keď máme úplne pokojnú
myseľ a žijeme naplno v prítomnom
okamihu. Znovunadobudnutie uvedomenia
si svojho bytia – duchovnej
podstaty a zotrvanie v tomto stave
„citového uvedomenia“, ktorému
niektorí hovoria aj „osvietenie“ – je
odvekou túžbou nejedného ľudského
tvora. Čo nám však bráni v prežívaní
tejto reality?
Koreňom každého utrpenia je nevedomosť,
ktorá tu znamená mylné
ponímanie seba samého (Ja). Ide
o to, že naša pravá duchovná existencia
je pod nadvládou negatívnych
deštruktívnych myšlienok a emócií,
ktorými sa vedome alebo nevedome
nechávame slepo unášať, namiesto
toho, aby sme svoje úsilie zamerali
na ich premenu v dobro. Najväčšia
choroba dnešnej civilizácie je naše
stotožnenie sa s mysľou, či rozumom
(veľmi trefne nazývaným ego),
ktoré nútia človeka neustále premýšľať,
hĺbať, vynášať súdy a hodnotenia
seba alebo ostatných ľudí. No toto nie
je duchovný život, ale životné situácie
a okolnosti. Skutočný duchovný
život je niečo, čo zdisciplinuje našu
nepoddajnú myseľ, ktorou neustále
bežia myšlienky ako splašené kone.
A skrotiť ju nemožno spánkom, relaxovaním,
liekmi, radovánkami či
užívaním všetkých príjemností života.
Dokonca niektorí zachádzajú
tak ďaleko, že namiesto poctivej
práce na sebe používajú rôzne mentálne
techniky a praktiky, akými sú
napr. Silvova metóda ovládania vedomia,
veštenie, holotropné dýchanie,
reiki, špiritizmus a mnohé iné.
Niekedy je to možno len zo zvedavosti
alebo z nudy. Dnešná doba je
priam posadnutá nutkavou dychtivosťou
po zábave a rozptýlení. Pocit
prázdnoty a bezmocnosti, trvalá nespokojnosť
nútia človeka zúčastniť
sa všetkého, čo mu zaručí pocit šťastia
a blaženosti. Sú aj takí, ktorí pomocou
vyvolávania duchov mŕtvych
chcú poznať zamlčané rodinné tajomstvá,
alebo regresom do minulých
životov odhaliť svoj osud. Keďže
žijeme v mediálnej spoločnosti, súčasný
trh je priam zaplavený neprehľadným
množstvom konzumnej
ezoteriky v podobe kníh, filmov, videohier
a pod. Predstavitelia rôznych
tzv. meditačných rýchlokurzov zaručujú
nič netušiacim frekventantom,
či „regrútom“ uzdravenie sa z najzákernejších
chorôb, zbavenie sa fajčenia,
prejedania a stresov, sľubujú
schopnosť rýchlo a kvalitne sa učiť,
zlepšiť si pamäť, zbaviť sa únavy, nervozity,
bolesti a napätia, byť úspešný
a bohatý! Nuž, kto z nás by po tom
všetkom netúžil? Ide len o to, akou
cestou sa ubrať, či kráľovskou cestou
poznania alebo strmhlav skratkou –
plnou bolesti a utrpenia.
Okultizmus je definovaný ako nevedecká
teória, zaoberajúca sa vnímaním
nadprirodzených síl, ktoré
môžu byť u senzitívnych jednotlivcov
síce dostupné, avšak pre nepripraveného
jedinca zároveň aj nebezpečné.
Vo verejnosti tak vzniká dojem, že
napr. jasnovidnosť je niečo, čo sa dá
pomerne ľahko a rýchlo získať. Mnohí,
ktorí sa venujú konzumnej ezoterike,
sa stávajú na posedenie v hypnóze
„jasnovidnými“ a vypovedajú o svojich
minulých životoch, iní „zvládajú“
telepatické schopnosti počas víkendových
kurzov ovládania vedomia,
dokonca si nechávajú otvoriť čakry
„majstrami“, ktorým ešte len predvčerom
urobil niekto to isté. Dnes
ľudia, ktorí na sebe nikdy duchovne
nepracovali, v priebehu niekoľkých
mesiacov publikujú knihy o najhlbších
tajomstvách kozmu, či minulosti
a budúcnosti ľudstva, o vzdialených
svetoch, či podstate života.
Správy a zjavenia získané napr.
pomocou Silvovej metódy ovládania
vedomia, či inými už uvedenými
praktikami spôsobujú v tejto
39
Svet Grálu
21 | 2009
TÉMA
oblasti dezorientáciu, ktorá nerobí
rozdiel medzi channelingom
a osvietením (ku ktorému velikáni
ducha a svätci došli po mnohých
životoch nesmierneho vnútorného
úsilia) na jednej strane a nervovou
precitlivenosťou na druhej strane,
ktorá môže vzniknúť aj v dôsledku
vrodeného nedostatku magnetizmu
alebo po úraze hlavy.
Je potrebné do tohto chaosu vniesť
poriadok a uvedomiť si rozdiely
medzi duševnou senzibilitou alebo
aj nervovou precitlivenosťou a duchovným
poznaním – to znamená
vnímať rozdiel medzi sprostredkovaním
cudzích informácií a poznaním,
ktoré je naše vlastné.
Zmyslom našej existencie alebo
zmyslom života vôbec, je poznávanie,
teda postupná cesta k poznaniu.
Treba zdôrazňovať práve postupnosť
tejto cesty, ktorá má v materiálnom
svete aj svoje časové a obsahové
sekvencie. Akákoľvek „skratka
do neba“ – teda porušenie tejto zákonitosti
– napr. rôznymi okultnými
technikami, môže viesť k narušeniu
postupného procesu poznávania
a v konečnom dôsledku neraz vyústi
do duchovnej, psychickej a somatickej
deštrukcie. „Duchovno“, ktoré
je budované na materiálnej báze, to
40
Svet Grálu
21 | 2009
znamená rozumovým úsilím a jeho
rôznymi mentálnymi cvičeniami, nie
je skutočné duchovno.
Hoci sa spomínané praktiky vzájomne
líšia, vo svojej podstate predstavujú
rôzny stupeň nebezpečenstva,
pretože všetky bez výnimky deformujú
duchovnú súčasť ľudskej bytosti
a skresľujú jej duševnú podstatu.
Eufóriou pochádzajúcou práve z kumulácie
týchto pseudoschopností
sa často alebo neraz nahradzuje či
maskuje nedostatok poznania. Napr.
taká Silvova metóda ovládania vedomia
vychádza a využíva v praxi
poznatky o schopnosti mozgu nalaďovať
sa na rozličné frekvencie, ak
je mozog vystavený ich pôsobeniu.
Bežne náš mozog prechádza v priebehu
dňa spontánne rozličnými fázami,
kedy sa prelaďuje z jednej frekvencie
na inú takmer neustále, bez
toho, aby sme si to uvedomovali. Vo
chvíľach, keď sa potrebujeme koncentrovať
na nejakú činnosť, je frekvenčná
aktivita mozgu iná ako vo
chvíľach keď odpočívame; iná je, keď
vykonávame logické operácie a zase
iná, keď vnímame hudbu alebo sme
uchvátení prírodnou scenériou.
Tzv. hladiny vedomia, známe ako
beta, alfa, delta, théta, sú dnes už
mnohým známe, no zatiaľ sú stále
predmetom výskumu mnohých renomovaných
svetových univerzít, ale
aj súkromných vedeckých inštitútov
v oblasti neurofyziológie.
Ľudský organizmus je nesmierne
zložitý komplex a to, čo poznáme, je
len špička ľadovca; zvlášť to platí pre
mozog, v ktorom je uložená genetická
informácia na správny vývoj
našej existencie v materiálnom svete.
Ľudský mozog pracuje neustále
na príslušných frekvenciách, ktoré
sa podľa svojej 24-hodinovej aktivity
menia podľa vopred určeného
programu – každá bunka presne vie,
čo má robiť, aby homeostáza - rovnováha
organizmu bola zachovaná.
Hladina označovaná ako alfa sa
spája s frekvenciami od 7-14 Hz -
čiže ide o frekvenciu elektrickej aktivity
mozgu, ktorá sprevádza hladinu
alfa. Niektorí vedci z oblasti fyziológie
mozgu dokázali pomenovať uvedené
frekvencie aj s ich príslušnou
funkciou. Tak napríklad v hladine
alfa napr. pri frekvencii 7 Hz je aktívna
mentálna a astrálna projekcia,
údajne môže dochádzať k ohýbaniu
predmetov, k psychickej chirurgii.
Frekvencia 7,5 Hz - uvedomenie si
seba a svojho účelu, vedené meditácie,
kreatívne myslenie pre umenie,
hudbu, kontakty s duchovnými sprievodcami.
8 Hz je frekvencia na regresie
do minulých životov alebo 10,5
Hz frekvencia vhodná na liečenie tela,
či schopnosť chodenia po žeravom
uhlí.
Vyššie frekvencie, napr. beta od 35
do 500 Hz: vo fr. 35 dochádza k prebudeniu
stredných čakier a ich vyváženiu,
83 Hz - otvorenie tretieho
oka, 90 Hz: pocity bezpečia, pohody
a vnútornej rovnováhy, 120 – 500 Hz
schopnosť pohybovať predmetmi...
Navonok to pre nezainteresovaného
človeka – dôverčivého, či naopak
ziskuchtivého pragmatika –
môže vyzerať tak, akoby ľudský
mozog predstavoval len nejaký izolovaný
neživý zhluk buniek alebo pre
niektorých dokonca počítač, pričom
TÉMA
si stačí iba zvoliť požadovanú frekvenciu
ako na rádioprijímači a už
„sme v pohode“...
No v skutočnosti pri hladine alfa je
ovplyvňovaná tá časť vedomia, ktorá
poskytuje informácie retikulárnemu
aktivačnému systému (RAS) v mozgovom
kmeni, ktorý má za úlohu
kontrolovať napr. pozornosť, rôzne
vzruchy, bdelosť; ovplyvňuje to, ako
interpretujeme a reagujeme na informácie
v podobe vnútorných a vonkajších
stimulov, postojov, pocitov a presvedčení.
Ľudský mozog resp. uvedená
oblasť vedomia je chránená prirodzenými
obrannými mechanizmami – to
znamená tak, aby vlastné vnútorné
stimuly, pocity, postoje a presvedčenia
neboli ovplyvňované zásahom
zvonku, pretože inak okamžite dochádza
k zmenenému stavu vedomia
a tým k vnútornému konfliktu.
Je dávno známe, že telo a myseľ
spolu navzájom komunikujú
prostredníctvom neurotransmitterov
– prenášačov, čo sú telu vlastné
látky biochemickej povahy, ktoré sú
nevyhnutné pre vzájomnú komunikáciu
a odovzdávanie informácií pomocou
nervových vzruchov medzi
miliardami neurónov. V prípade, že
dôjde k násilnému zásahu do vedomia
človeka, napr. už spomínanou
Silvovou metódou ovládania vedomia
alebo hypnózou či pomocou
iných mimozmyslových techník,
okamžite dochádza k zmenám fyzikálnej
a biochemickej štruktúry nervových
buniek a následne k poruche
ich metabolizmu, neraz až k nezvratnému
poškodeniu.
Navyše v každej bunke živého organizmu
môže dôjsť k chemickej reakcii
len za pomoci energie, ktorá
pôsobí ako katalyzátor za neustáleho
vzniku a premeny na energiu
inú, ktorá sa následne použije ďalej
a tak to ide stále dokola.
Pri cielene navodenej hladine
alfa, ktorej zodpovedá príslušná
frekvencia elektrickej aktivity mozgu,
sa energia potrebná na bežnú automatickú
činnosť mozgu distribuuje
čiže presúva do uvedenej oblasti,
ktorá je práve v najvyššej aktivite,
avšak len za cenu energetického deficitu
ostatných oblastí mozgu, čím
dochádza k zmenám frekvencií v dôsledku
zmeny metabolizmu nervovej
bunky. Obrazne povedané, keď
máme tortu určitej veľkosti, nakrájanú
na rovnaké časti a my si chceme
Ak dôjde k násilnému
zásahu do vedomia
človeka, okamžite
dochádza
k zmenám fyzikálnej
a biochemickej
štruktúry nervových
buniek a následne
k poruche ich
metabolizmu.
dopriať jeden výsek väčší, ďalší musí
ostať zákonite menší.
Po roku 1989 sa na Slovensku
na psychiatrii začali objavovať pacienti
u ktorých sa pri vyšetrení zistilo,
že sa v období pred manifestovaním
sa duševnej poruchy zúčastnili
na kurze či kurzoch Silvovej metódy,
prípadne, že túto metódu už dlhšie
praktizovali, ako uviedol doc. MUDr.
Alojz Rakús, prednosta psychiatrickej
kliniky bratislavskej FNsP Ružinov,
ktorý má v evidencii viac ako dve
desiatky takýchto pacientov. Podľa
jeho slov, s podobnými prípadmi sa
stretávajú aj na iných psychiatrických
pracoviskách. „Z diagnostického
hľadiska ide najčastejšie o rôzne
neurotické a depresívne poruchy, ale
aj o poruchy z okruhu schizofrénie,“
vysvetľuje MUDr. Rakús. Zdôrazňuje
však, že nemožno tvrdiť, že by
Silvova metóda zapríčinila duševnú
chorobu. Vo väčšine prípadov je to
skôr tak, že Silvova metóda prejavenie
sa poruchy vyprovokovala: je
možné, že išlo o ľudí, ktorí mali určité
sklony alebo dispozície na príslušnú
poruchu. Ide o čosi podobné,
ako keď si človek so sklonom k cukrovke
privodí ochorenie tým, že sa
prejedá sladkosťami. Nerátam však
pacientov, ktorých záujem o Silvovu
metódu bol podnietený chorobným
stavom, teda vplyvom duševnej poruchy.
Lebo je známe, že pacientov so
schizofréniou priťahujú rôzne pseudovedecké,
okultné, ezoterické a podobné
teórie a praktiky, ktoré sú nepochybne
súčasťou aj Silvovej metódy.
Veľmi časté býva u týchto pacientov
tvrdenie, že sa im po absolvovaní
kurzu začali zjavovať panna Mária
a Ježiš, ba dokonca, že pacient sám je
Ježiš, či Mesiáš alebo Napoleon.
Na základnom a najnižšom biologickom
stupni sa duševný problém
alebo porucha prejavujú biochemickými
zmenami mozgových
buniek. Poznanie z tejto oblasti nám
umožňuje tieto procesy terapeuticky
ovplyvňovať. Antidepresívami alebo
inými psychofarmakami síce možno
pozmeniť biochemické procesy nervovej
bunky tak, že človek symptómy
depresie čiastočne alebo viac
prestane pociťovať, čo je síce terapeutický
úspech, avšak v širšej perspektíve
vyššieho stupňa fungovania
osobnosti dochádza u neho k zastaveniu
vývinového transformačného
a transcendentného procesu. Depresia
totiž svojím negatívnym energetickým
nábojom človeka aj núti prehodnocovať
svoj život, poznať seba
samého, svoje prežívanie a konanie.
Bez tohto akčného negatívneho energetického
potenciálu totiž k zmene
a teda k plnohodnotnému a pokročilejšiemu
rozvinutiu osobnosti nemôže
dôjsť. V genetickej a transcendentálnej
výbave človeka je trvalá
41
Svet Grálu
21 | 2009
NEGATÍVNE POCITY MÔŽU BYŤ HNACÍM IMPULZOM
K HĽADANIU A K POCHOPENIU HLBŠIEHO
ZMYSLU ŽIVOTA. PRETO NIE JE VŽDY SPRÁVNE
ICH POTLÁČANIE UTIŠUJÚCIMI PROSTRIEDKAMI
ČI PONÁRANÍM SA DO HLADINY ALFA, ABY
SME SA CÍTILI ŠŤASTNE A BLAŽENE.
potreba nepretržitého vývinového
procesu. Ak sa človek tomuto prirodzenému
pudeniu vzpiera alebo ho
nevidí, vracia sa mu to narušením
vnútornej rovnováhy. Duševná porucha
– v tomto prípade depresia, je
potom prejavom tejto nerovnováhy,
ale je aj cestou ako z nej von.
Možno konštatovať, že samotnou
terapeutickou aplikáciou antidepresív,
alebo dokonca používaním hypnózy,
autosugescie, Silvovej metódy,
reiki na odstránenie depresií a jej nepríjemných
pocitov, človeka iba udržujeme
vo vývinovej stagnácii, čo je
v rozpore s potrebou duše a jej transcendentálnym
určením.
Dnes je nám už úplne jasné, že
na začiatku všetkých telesných a duševných
porúch stoja nesprávne návyky
a postoje, hodnoty, životospráva,
myslenie, skúsenosti a zážitky, sociálne,
mentálne, ekonomické, genetické
ako aj transcendentálne faktory.
Preto hlavným cieľom riešenia mnohých
zdravotných porúch je zabezpečiť,
aby sa všetky úrovne osobnosti
dostali do rovnováhy.
Ak to rozmeníme na drobné: nepríjemné
negatívne pocity – sprevádzané
úzkosťou, strachom, obavami
– nemusia byť nutne vnímané
ako nepriateľské, ale môžu byť hnacím
impulzom k hľadaniu a k pochopeniu
hlbšieho zmyslu života. Preto
nie je vždy správne a za každú cenu
ich potláčanie utišujúcimi prostriedkami
či ponáraním sa do hladiny
alfa, aby sme sa cítili šťastne a blažene.
V tomto prípade neplatí priama
úmera, „keď sú pocity nepríjemné, je
to zlé, a keď sú príjemné, je to určite
dobré“, lebo takýto život človeka by
42
Svet Grálu
21 | 2009
bol redukovaný len na pocitovú hrubohmotnú
vegetatívnu úroveň (aj sa
hovorí: on si len tak vegetuje).
Eckhart Tolle vo svojej knihe „Moc
prítomného okamihu“ ponúka jednoduchý
prirodzený vhľad na príčinu
všetkého utrpenia, ktorou sú naše negatívne
emócie, i ako sa naučiť nad
nimi panovať, a to - jednoduchým
uvedomením si ich. Je to ako keď sa
rozsvieti lampa v temnote. Určite nie
je jednoduché a ľahké dosiahnuť harmóniu
všetkých duchovných úrovní
a poznania v krátkom čase a bez vynaloženého
úsilia, ale to, čo môžeme
robiť hneď, je – prejavovať napr. taký
súcit s ostatnými ľuďmi v obyčajnom
bežnom živote, a to každodenne a neúnavne,
od ktorého závisí dôveryhodnosť
konkrétneho človeka. Lebo
ak mu chýba súcit, asi sa nebudeme
na neho spoliehať, aj keby bol inteligentný
a vzdelaný. Samotné vzdelanie
nestačí: základnými vlastnosťami,
ktoré činia ľudí prospešnými ostatným
bytostiam, je súcit a milosrdenstvo.
Dôležité je uvedomiť si, že pestovanie
vnútorných duševných kvalít
sa musí diať vedome a postupne, krok
za krokom, stále však pod vedomou
kontrolou bdelosti duchovnej entity,
aby sme zachytili jej dobrotivé pokyny
v našom vnútri, ktoré nás neustále
nabádajú k tomu, aby sme druhým
prinášali súcit a lásku. Hymnus
na Lásku apoštola Pavla nech preto
znie ako odporúčanie: „...a keby si aj
prorokoval, aj jazykmi hovoril a keby
si aj celý svet získal, ale Lásky by si
nemal, si iba duniacim kovom...“
MUDr. Margaréta Černáková •
margareta.cernakova@svetgralu.sk
„Ja som
Hospodin,
Tvoj Boh!
Nebudeš mať
iných bohov
okrem mňa!“
Martin Ernst
Prvé
prikázanie
Mojžiš kedysi na hore Sinaj
oznámil vyvolenému národu
Desatoro Božích prikázaní.
Prikázania sú dobre mienené
rady, životné pomoci, ktoré nám
boli darované ako „ukazovatele
cesty“, aby nás viedli na tejto
Zemi, z ktorej by sme sa po zmysluplne
prežitom bytí mohli opäť
vrátiť do svojho domova, zasľúbeného
raja.
Prvé prikázanie hovorí: „Ja
som Hospodin, Tvoj Boh! Nebudeš
mať iných bohov okrem
mňa!“. Prvou časťou výroku:
„JA som Hospodin, Tvoj Boh!“ sa
nám Boh predstavuje. JA SOM!
On je Jestvujúci, Prazdroj, Život.
Bez Neho nie je nič. A vďaka
Nemu smieme byť aj my. On,
Vznešený, stvoril aj nás. Vo svojom
prikázaní stanovuje skutočnú
hierarchiu.
Ja som Hospodin, Tvoj Boh! Je
to zvláštne, že slovo „Pán“, ktoré
sa tiež používa namiesto výrazu
„Boh“, nemáme tak radi. Len
PRIKÁZANIE
s premáhaním znesieme nad sebou
nejakého pána, „šéfa“. Je to snáď tým,
že máme nepríjemné zážitky s nadriadenými,
ktorí sa možno ako dobrí
páni často neosvedčili?
Alebo je pre nás ťažké podriaďovať
sa nejakému pánovi práve dnes?
Naša svojhlavosť sa nerada zaraďuje
do stanovenej hierarchie. Často slúži
„vrchnosti“ len s výhradami. Napriek
tomu je včlenenie sa do poriadku
nutné, či ide o podnik, hospodárstvo
alebo vojsko. Podnikateľ alebo
hospodár nesú vždy do istej miery
najväčšiu zodpovednosť, ale svoje
podniky môžu obhospodarovať iba
s pomocou svedomitých pracovníkov
alebo zamestnancov. Akceptovať
pána vyžaduje vždy pochopenie
a pripravenosť prispôsobiť sa nutným
okolnostiam, a možno sa aj podriadiť.
Až potom sa môže stať služba opravdivou
radosťou. Vedome sa zapájam,
zároveň pomáham rozvoju podniku,
sám sa pritom môžem vyvíjať a skrz
prijímanie povinností aj dosiahnuť
uznanie a úspech!
Nie inak je to s poznávaním Boha.
Prijímam Boha ako Pána tým, že Ho
rešpektujem, dbám na Jeho slová,
skúmam Jeho vôľu a pritom dochádzam
k poznaniu Jeho veľkosti.
Môžem sa Mu dokonca zveriť, smiem
Stvoriteľovi slúžiť radostnými činmi
a preukazujem Mu tým Jemu prináležiacu
úctu!
Boh nám dáva tušiť svoju veľkosť
a vznešenosť, len keď sa otvoríme
a vnímame možnosti, ktoré nám, svojim
tvorom, ponúka vo svojom stvorení.
Smieme byť! Boh nám daroval
našu vlastnú vôľu. Dal nám individuálne
schopnosti, nadania. Keď sa
v poznaní vradíme do jeho poriadku,
otvorí sa nám nekonečne mnoho
možností na vlastný rozvoj a spolupôsobenie
v Jeho veľkolepom stvorení.
On, ktorý je voči nám dokonca
v postavení „Otca“, nám vo svojej
veľkej milosti dáva každý deň novú
silu, s ktorou Ho smieme radostne
nasledovať.
Pritom si stále viac a viac uvedomujeme,
že sa Pán javí ako milujúci a súčasne
ako spravodlivý Boh, pretože
v spätnom pôsobení zbierame ako
plody svojho konania odmenu alebo
trest. Zažívame, že k nám v zosilnenej
miere prúdi to, čo sme sami pre
seba získali v podobe dobra alebo zla,
pekla alebo raja. My sami si prostredníctvom
Bohom darovanej sily pripravujeme
ako nevyhnutný následok
skazu alebo večné bytie.
Nevyčerpateľné je množstvo múdrych
Božích milostí. Smieme ich
vedome prijímať a službou v pokore
vyjadrovať svoju vďačnosť
Najvyššiemu.
„NEBUDEŠ MAŤ INÝCH
BOHOV OKREM MŇA!“
Často som počúval ľudí hovoriť, že
Boha nepotrebujú. Človek to neprizná
priamo, ale skôr vyhýbavo: „Nie
som pobožný!“ A na ďalšiu otázku
odpovedá: „Nie, vlastne v Boha neverím.“
Vládni činitelia sľubujú svojmu
národu vernú službu, ale už si na to
nevyprosujú pomoc od Boha. Ako
by si ľudia nechceli za žiadnych okolností
priznať, že „kdesi tam hore“ by
mohla byť „vyššia bytosť“, ktorej by
možno mali „skladať účty“. Ľudia
chcú byť radšej „vlastnými pánmi“,
ktorí to majú v dnešnej dobe už dosť
ťažké s vlastným sebaurčením.
Nepotrebujeme teda už žiadneho
Boha, takže je zbytočné hovoriť
o „iných bohoch“? V čom sa prejavovalo
uctievanie Boha? Okrem iného
v tom, že ľudia boli pripravení prinášať
svojmu Bohu obete. Ľudia mu dávali
dary, chválu a vďaku, obetovali
preňho čas, peniaze a aj svoje srdce.
Neprinášame v súčasnosti tiež
obete? Čomu venujeme náš čas,
za čo vydávame svoje ťažko zarobené
peniaze? Neplynie veľa z toho na naše
„koníčky“, na zábavy, rozptýlenie, večierky,
akcie? Neobetujeme za určitých
okolností na šport a hru, alkohol,
drogy, či inú zábavu aj to posledné?
Nenechávame sa tým dokonca
opantať? Nemali by sme sa vyhovárať
na to, že v týchto prípadoch ide
o bezvýznamné „podružnosti“. Sú
to hlavné veci, ktoré často určujú náš
život, na ktorý sa dosť často zameriavame
a ktoré dokonca môžu byť pre
náš život rozhodujúce.
Všetky tieto veci, to sú tí skutoční
„iní bohovia“! Mnohí žijú pod ich
vládou!
Každý človek potrebuje vzor, autoritu,
meradlo, podľa ktorého sa
v živote riadi. Prvé prikázanie nám
hovorí, kde jedine ho máme hľadať
a kde ho tiež aj nájdeme.
Martin Ernst •
martin.ernst@svet.gralu.cz
43
Svet Grálu
21 | 2009
Josef A. Zentrich
uzdraviť sa
= učiniť duchovný pokrok!
= učiniť sa lepším!
Tretia cesta za zdravím
Keď ochorieme, naša prvá cesta zákonite
vedie k lekárovi, 1 nie vždy to však
pre získanie zdravia stačí. Ani druhá
cesta – za rôznymi liečiteľmi, šamanmi
a korenárkami – nás častokrát neuspokojí,
a tak človek nastupuje tretiu cestu,
keď sa začne o seba starať sám – tu
však nemám na mysli len zdravú výživu
a správny pitný režim, ale skôr hlboké
zamyslenie sa nad sebou samým.
Veľa času ubehlo od čias mojich bylinkárskych
začiatkov, keď som si
myslel, že ak ponavštevujem zo sto
babiek-vediem a dedkov-korenárov
a pridám k tomu desať rokov vlastnej
praxe, budem schopný rakovinu
liečiť na počkanie – a iné, vážnejšie
choroby – do týždňa. I dnes existuje
mnoho liečiteľov, pre ktorých je liečenie
rakoviny „ľahký oriešok“, ale pred
takýmito indivíduami si dovolím
ctené obecenstvo dôrazne varovať!
44
Svet Grálu
21 | 2009
Dnes som oveľa skromnejší, nakoniec
som totiž dospel k názoru, že
pokiaľ sa chce vážnejšie chorý človek
skutočne uzdraviť – nielen byť tak či
onak „poliečený“, musí vyriešiť rovnicu
skoro matematickú, ktorá hovorí:
uzdraviť sa = učiniť sa lepším!
Ešte presnejšie vyjadrenie tejto rovnice
môže znieť: uzdraviť sa = učiniť
duchovný pokrok!
Z toho pravdaže vyplýva, že najdôležitejšou
cestou k zdraviu je tá tretia
a šťastný je ten, kto to čím skôr pochopí.
Tretia cesta, samozrejme, neznamená,
že nepôjdeme k lekárovi
a budeme sa liečiť výhradne sami,
prípadne podľa toho, čo nám poradí
nejaká pani odvedľa. Mali by sme
sa naopak poriadne zamyslieť nad
svojím doterajším životom a zo zistených
chýb vyvodiť dôsledky.
Keď sme doma úplne sami, pohodlne
sa posadíme najradšej
do mäkkého kresla s opierkami
na hlavu a ruky a vydáme sa v mysli
svojím životom pospiatky – čo sa
stalo dnes, včera, pred týždňom, mesiacom,
rokom. Nebudeme, samozrejme,
rozjímať nad tým, ako bolo
krásne predvlani na dovolenke pri
Jadrane, ale skôr spomíname na situácie,
keď sme nejako pochybili.
Námietku, že si nepamätáme, ani
čo sme mali včera na večeru, nie je
treba brať vážne. Už veľa ľudí zistilo,
že pri poctivom zamyslení sa si človek
aj bez veľkého úsilia spomenie
na všetky svoje previnenia proti prirodzenému
poriadku. Čo je previnením,
nám najlepšie napovie náš
cit, vysokú školu na to skutočne
nepotrebujeme.
Zistené previnenia, pri ktorých
cítime, respektíve vieme, že nie sú
ešte vyrovnané, si môžeme zapísať
a keď si vytvoríme takýto zoznam,
ZDRAVIE
mali by sme sa s chuťou pustiť do ich
riešenia. Pokiaľ by mal niekto v svojom
zozname štyri vraždy, niekoľko
znásilnení, tri vylúpené banky a podobne
– veru neviem, čo by som mu
poradil, ale takíto ľudia sa o tento
postup, ktorý som si pracovne nazval
„ekológiou duše“ jednoznačne
zaujímať nebudú. Obyčajný našinec
asi ani nebude mať zoznam priveľmi
dlhý a nemalo by ani byť neriešiteľné
vzniknuté dlhy vyrovnať.
Pozrime sa na konkrétny prípad
jednej staršej panej s gynekologickou
rakovinou, ktorá tento potrebný
krok učinila, čo u nej následne viedlo
k postupému a úplnému uzdraveniu.
Čo mala táto pani vo svojom „červenom
zozname“?
V lete roku tzv. „zamatovej revolúcie“
prišiel manžel Karel jedného
dňa domov celý rozžiarený a s úsmevom
prehlásil, že jeho dielňa vyhrala
v továrni socialistickú súťaž,
a tak dostal dva bezplatné poukazy
na Jadran. Jeho manželka Boženka
na to namietala, že predsa vie, že jej
matka je vážne chorá a že tam ona
teda ísť nemôže, pretože sa o ňu
stará. Karol však vyrukoval s tým,
že aj na to myslel a dohovoril sa
už s priateľom MUDr. Nováčkom
z miestnej nemocnice, aby na tých
14 dní prijal mamičku u nich na internom
oddelení a dohliadol na ňu.
No a keď potom i mamička vyriekla
to oslobodzujúce „ale veď len choďte,
deti moje!“... – radostne sa vyrazilo
na dovolenku. Lenže milá mamička
nepočkala a v priebehu tejto krátkej
doby zomrela. A ako to už u starých
ľudí niekedy býva, myšlienky matkine
sa obrátili k výčitkám. Cítila hlboké
rozhorčenie, že sa jej Boženka
na ňu ani pozrieť nepríde... A keď
bola matka v tomto duševnom rozpoložení,
sfúkol „svätý Peter“ jej sviečočku.
Samozrejme, nie že by bola
mamička chcela, aby Boženka ochorela,
a to dokonca na rakovinu – to
vonkoncom nie! – vyslala však negatívnu
energiu, ktorú dcéra prijala
a tam, kde bolo v jej tele oslabené
miesto, prepuklo ochorenie. Čo
s tým, keď matka je už niekoľko rokov
mŕtva? Poradil som pani Boženke,
aby si vzala mamičkinu fotografiu
a pekne sa s ňou porozprávala, odprosila
ju za to, že starostlivosť o ňu
trochu zanedbala. Verte či nie, mamička
Boženke veľmi rada odpustí,
pretože medzitým prišla na to, že aj
ona v myšlienkách chybovala – čo
ju doposiaľ v záhrobnej ríši zdržuje
od vzostupu... Pretože však k previneniu
došlo tu v hmotnosti, malo by
tu byť aj vyrovnané. Boženka je síce
chorá, ale dosiaľ pri sile. Poobzerá
sa vo svojom okolí, komu by mohla
svoju náhradnú starostlivosť venovať.
Susedka, pani Kovářová, má zlomenú
nohu a jej jediný syn žije na druhom
konci republiky. Boženka jej zatiaľ
môže pomôcť s upratovaním alebo
nákupmi. Pokiaľ je v stave, keď jej už
na to fyzické sily nestačia, môže venovať
primeranú čiastku (nemala by
to byť dáka dvadsaťkorunáčka) napríklad
miestnej charite, organizácii,
ktorá sa stará o ľudí a večne sa potýka
s nedostatkom prostriedkov... Týmto
spôsobom je možné dosiahnuť stavu
úplného odpustenia, to znamená, že
zmienené previnenie je úplne vymazané
z Boženkinej knihy života a už
ju nebude nikdy zaťažovať.
Druhé previnenie, ktoré musela
Boženka riešiť, sa týkalo delenia dedičstva
s bratom Bohušom. Mamička
kedysi vravela Boženke, že toho veľa
nemajú, snáď len chatu a chalupu,
a Boženka, ako najstaršia dcéra, mala
dedičstvo zatiaľ spravovať. Mamička
si želala, aby si Božka nechala chatu
a chalupu prepustila bratovi, pretože
je tam dielňa po otcovi, ktorú Bohuš
využije, zatiaľ čo jej Karel má pre manuálnu
prácu obe ruky ľavé. Božka to
chcela dodržať, ale Karel bol zásadne
proti, pretože by nemal kde garážovať
svoju škodovku. Takže Bohuš dostal
chatu a Božka si nechala chalupu.
Bohuš je stále medzi živými, a tak Boženke
pri nápravnom konaní nezostává
nič iné, než sa za ním vybrať, aby
sa mu priznala a nejako sa dohodli...
Týmto spôsobom môže človek
rýchle vyrovnať mnohé dlhy. Samozrejme,
nie je možné tvrdiť, že sa
v takom prípade určite všetci uzdravia,
ale nádej na uzdravenie sa dramaticky
zvyšuje. A všetci, naozaj
všetci, ktorí za mnou potom v rámci
spätnej väzby prišli, trebárs na kontrolu,
hlásili vznik akéhosi povznášajúceho
pocitu niekde v oblasti solárneho
plexu. Už len samotný tento
pocit naozaj stojí za to.
Aj napriek vykonaniu takejto
„ekológie duše“ niektorí ľudia musia
odísť – my však vieme, že nie je vôbec
jedno, v akom stave duše odchádzajú,
takže sa dá povedať, že v každom
prípade sa nám námaha vynaložená
na tento proces „vyplatí“, a neohrozí
ju ani kríza v bankovníctve, ani nepriaznivé
zmýšľanie nášho okolia...
Josef A. Zentrich •
josef.zentrich@svetgralu.cz
Poznámky
(1) na Valašsku vedie prvá cesta do kredenca
na štamprlík „halúzkovej”, takže naša
tretia cesta je tam až cestou štvrtou. Ale
taký je život!
Naznačenej problematike sa autor podrobnejšie
venuje vo svojej knihe Tretia cesta
za zdravím I-II, ktorú v niekoľkých vydaniach
publikovalo olomoucké nakladateľstvo
FONTÁNA a ktorá je dosiaľ v predaji.
Pokiaľ ju nezoženiete u svojho kníhkupca,
môžete si ju objednať priamo u autora na
e-mailovej adrese cmslu@atlas.cz. Cena je
2× 260 Kč + poštovné.
45
Svet Grálu
21 | 2009
NÁZORY
46
Svet Grálu
21 | 2009
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 21/2009, vyšlo 1. 9. 2009.
Redakcia:
SVET GRÁLU n. o.
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk, mobil: 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),
Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),
Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno)
Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Ján Dobrota, Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš
Látal, Mária Majerová, Mária Pesselová, Rastislav Podivinský,
Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, n.o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, n.o.
Redakcia a administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Ľuboš Záhora (Košice)
Grafika:
Martin Pukančík (Košice), Jozef Lehotkai (Ráztočno),
Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), Pavel Patloch (Karviná)
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
• Dreamstime: Jitka Saniova, Pardubice, Czech Republic (titul), Blaz
Kure, Ljubljana, Slovenia (5), Moniv (9), Spectral-design (20), Elena
Ray Located: Joshua Tree, United States (22), Ninamalyna (24),
Stephanie Perez, San Francisco, USA (2), Jalphoto, anonym (48), Kathy
Wynn, Punta Gorda, United States (33), Kts (38), Marco Lensi, Foggia,
Italy (39), Photowitch (39), Hywit Dimyadi, Edison, United States (40),
Richard Nelson, Teulon, Canada (40), Enruta (42), Andres Rodriguez,
London, United Kingdom (43), Chode (44), Radu Razvan, Cluj Napoca,
Romania (44)
• sxc.hu: Arun Benty, Blore, Kar, India (49)
• morguefile.com: (18)
• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: (2, klopa, 25, 26), Steve Ford
Elliott, Co Clare, Irsko (zadná strana obálky)
• mapaonline.cz: (28)
• GralsWelt: (2, klopa, 10, 12, 14, 37)
• Edmund Kijonka, Karviná: (15–17, 32, 35)
• Mgr. Vojtěch Zavadil, Teplice, ČR: (28–31, 45)
• Josef Lehotkai, Ráztočno: (32)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svet Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svet.gralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo
kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis
prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Bol Ježiš Boh alebo človek?
V jednom kurze biblického čítania
v našom meste som sa naučil, že mnohým
udalostiam, ktoré sú v Biblii vylíčené,
možno rozumieť iba subjektívne.
Často sa stalo, že sa správy odovzdávali
ústne a vznikali tak drobné rozdiely,
vždy podľa toho, čo sa ten ktorý
rozprávač dozvedel. Tí, ktorí potom
udalosti spisovali, kládli opäť dôraz
na to, čo považovali oni za dôležité,
na základe ich viery a skúseností.
Prekladatelia Biblie mali tiež svoje
vlastné životné názory, ktoré sa prejavili
v prekladoch (tam, kde reč nepripustila
jednoznačný preklad).
Teraz som veľmi zmätený. Udalosti
starého zákona sa ma sotva dotýkajú,
ale s evanjeliami mám veľký problém.
Trápi ma myšlienka, či bol Ježiš človek
s božským jadrom, alebo či bol veľmi
čistý, široko rozvinutý ľudský duch
so schopnosťou liečiť, ktorý priniesol
Židom učenie lásky k blížnemu. Táto
otázka je preto taká dôležitá, lebo súvisí
s otázkou zbožnosti a uctievania:
Chcem uctievať iba Boha, nie človeka.
V kurze biblického čítania som na to
nedostal odpoveď.
Je pochopiteľné, že chcete uctievať
Boha a nie človeka. Ježišov pôvod
bol v kresťanstve vždy znovu a znovu
diskutovaný.
Abd-ru-shin, ktorého dielo „Vo
svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je
základom pre redakčnú prácu časopisu
„Svet Grálu“, sa zaoberá vo
svojich prednáškach mnohými aspektmi
Ježišovho života a pôsobenia
a vysvetľuje, že Ježiš je označený
právom ako Boží syn. Ako časť jediného
Boha, priamo z Boha pochádza.
Božské jadro odlišuje Ježiša od iných
známych prorokov alebo liečiteľov, aj
keď bol zovňajškom človekom medzi
ľuďmi. Ostatne, Ježiš sám nikdy nestaval
svoj božský pôvod do popredia
a už vôbec nevyžadoval, aby ho
ľudia uctievali, to náleží iba „Otcovi“,
Bohu stojacemu nad všetkým stvorením.
Preto je správne, keď sa človek
obracia v modlitbe priamo na Boha.
Práve som absolvoval reiki stupňa
1 a 2. Aj keď je moja učiteľka reiki
veriaca, používala pri otváraní kanálov
reiki symboly a mantry. Aj ja
musím také symboly a mantry používať,
zvlášť keď chcem posielať reiki
na diaľku. Som z toho v rozpakoch.
Spadá reiki do oblasti mágie?
(meno v redakcii)
V „Posolstve Grálu“ od Abd-rushina
je pojem „mágie“ používaný
v súvislosti s vedomým pôsobením
na určité záhrobné oblasti alebo
na útvary ľudského myšlienkového
chcenia a cítenia. Také pôsobenie
môže byť vyvolané buď dobrým chcením,
alebo zlými úmyslami – pravdepodobne
odtiaľ pochádza rozdelenie
na „bielu a čiernu mágiu“.
Pri všetkých vedome nadväzovaných
kontaktoch s oným svetom,
nech už sú pre ne akékoľvek dôvody,
existuje nebezpečenstvo, že sa človek
dostane do kontaktu resp. do moci
temných prúdov (rozumej duchov)
bez toho, že by mal voči nim dostatočnú
ochranu. Toto nebezpečenstvo
je tým väčšie, čím väčší priestor
dostalo cielené školenie. Len to, čo
si človek prinesie do života ako prirodzenú
vlohu, mu poskytne v normálnom
prípade dostatočnú ochranu
v jemnohmotných úrovniach.
Tento princíp sa uplatňuje aj v tých
prípadoch, kde sa so záhrobnými
kontaktmi operuje nevedome, teda
pri určitých spôsoboch liečenia,
alebo aj pri práci s virguľou. Každé
školenie prináša určité nebezpečenstvo,
a jeho stupeň je určite v úzkej
súvislosti s chcením dotyčného človeka.
Zlé chcenie – aj keby to bola len
vypočítavosť – podáva veľmi ľahko
ruku temnejším prúdom, kým čistá,
neskalená
potreba pomáhať
toto
nebezpečenstvo
znižuje;
obzvlášť vtedy,
keď dotyčný má
opravdivú schopnosť byť kanálom
pre vyššie, svetlé sily.
Z týchto súvislostí môžeme vyvodiť,
že je dôležitejšie vnímať vždy
skôr jednotlivých ľudí, než metódu
samotnú. Otázku, či sa Vy sám Vaším
školením vystavujete riziku
a do akej miery, nemožno zodpovedať
jednoduchým „áno“ alebo
„nie“. Určite Vám však bude nápomocný
nestranný, sebakritický pohľad
na vlastnú motiváciu, aj vedomé
vycítenie toho, čo a v akom smere
sa pre Vás spomínaným školením
zmenilo.
Predaj v stánkoch a predplatné
Vážení čitatelia,
z niektorých vašich ohlasov vyplýva, že nie vždy dostanete kúpiť náš
časopis v niektorom z novinových stánkov vo vašom okolí. Odporúčame
vám preto využiť možnosť predplatného, čím dostanete časopis
priamo do svojej schránky za zvýhodnenú cenu. Navyše tým získate
predplatiteľské zľavy na knihy, CD a DVD. Prostredníctvom predplatného
zároveň podporíte vydávanie časopisu neziskovej organizácie Svet Grálu,
pretože predaj cez stánky nie je rentabilný
Zmena cien poštovného
Vzhľadom k novému cenníku služieb Slovenskej pošty vám pri
objednávaní tovaru odporúčame namiesto dobierky zvoliť platbu na
účet. Tovar zasielame obratom, najneskoršie však do 10 pracovných dní
od prijatia úhrady.
Vybrané podmienky poštovného a balného pri zásielkach podľa hmotnosti:
pri platbe na účet bez dobierky
do 0,5 kg - 2,49 € (75 Sk)
do 1 kg - 3,32 € (100 Sk)
do 2 kg - 4,12 € (124 Sk)
pri platbe na účet s dobierkou
do 0,5 kg - 3,01 € (91 Sk)
do 1 kg - 3,84 € (116 Sk)
do 2 kg - 4,62 € (139 Sk)
Uvedené ceny sú s DPH. Podrobnú informáciu o poštovnom a balnom nájdete na http://obchod.svetgralu.sk v časti
Obchodné podmienky. V prípade zásielky do zahraničia poskytneme výpočet ceny na vyžiadanie.
Chuck
a mŕtvy kôň
alebo
ako funguje americký finančný systém
Mladý Chuck chce zbohatnúť na vlastnom
ranči. Na začiatok chce odkúpiť od farmára
koňa. Chuck odovzdá farmárovi
svojich sto dolárov a ten mu sľúbi na druhý
deň dodať koňa. Nasledujúci deň však farmár
oznámi Chuckovi zlú správu: „Je mi to, chlapče,
skutočne ľúto, ale kôň sa nedožil rána.“
„Nevadí, vráť mi teda peniaze,“ odvetí Chuck.
„To nemôžem, ešte včera som za ne kúpil hnojivo,“
vysvetľuje farmár.
Chuck sa krátko zamyslí a navrhne: „Daj mi
teda to mŕtve zviera.“
„Na čo ti bude mŕtvy kôň?“ pýta sa farmár.
„Nechám o neho žrebovať,“ vysvetľuje Chuck.
„Nemôžeš predsa žrebovať o mŕtveho koňa!“
diví sa farmár.
Chuck na to: „Žiadny problém. Nikomu predsa
nepoviem , že zdochol.“
☺
O niekoľko mesiacov neskôr stretne farmár
Chucka v elegantnom obleku a slušivých topánkach.
„Ako to dopadlo so žrebovaním tej zdochliny?“
vyzvedá sa farmár.
„Skvele,“ hovorí Chuck. „Predal som 500 žrebov
po dvoch dolároch a môj zisk bol 900 dolárov.“
„A… čo, neboli nijaké reklamácie?“
„Bola jedna – od výhercu. A tomu som jednoducho
jeho dva doláre vrátil.“ odpovedal
Chuck.
☺
Až donedávna predával Chuck štrukturálne
finančné produkty na Wall Street.
Zdroj: Internet
47
Svet Grálu
21 | 2009
NA ZÁVER
Príroda, prečo nám to robíš?
Hovorí sa tomu prívalové dažde.
Začalo sa to v jedno júnové ráno.
Nebo, po mnoho dní nabíjané horúčavou,
vodou a energiou sa v okamihu
obrátilo hore dnom a vylialo celý svoj
obsah na malé kúsky zeme. Miestami
napršal za niekoľko desiatok minút
viac než hektoliter vody na meter
štvorcový. Zo svahov sa valili vodopády,
z polí tony bahna a všetko sa to
zlialo v potokoch a riečkach. Skromné
potôčiky, z milosti vykázané do zregulovaných
korýt, sa v minútach
zdvihli až o sedem metrov a rozliali
sa do neuveriteľných rozmerov. Ľudia
v domoch mali odrazu vody po kolená,
po pás, po prsia a len minúty im zostali
na útek na poschodie. Kto sa oneskoril,
alebo sa po niečo vrátil, musel
už bojovať o holý život. Niekoľkí ten
boj nevybojovali. V jednom mestečku
som videl nákladné auto, ktoré voda
zdvihla a posadila na strechu malej
Fabie. Mosty sa stali zadržiavajúcimi
sitami pre unášané brvná a rukojemníkmi
ľudskej práce voči živlom: veľtoky
sa do nich opreli a mnohé z nich
posunuli, alebo rovno vyvrátili.
A nebolo obrany, tá katastrofa sa
nedala ani predpovedať ani odvrátiť.
Za dvanásť rokov už tretia storočná
voda – ako to bude ďalej? Námestník
hydrometeorologického ústavu v médiách
prehlásil, že v posledných rokoch
počet katastrof štatisticky stúpa
a že otepľovanie planéty prináša so
sebou vyššiu energiu v ovzduší, ktorá
sa bude vybíjať v katastrofách.
Stojíte nad tou spúšťou, je vám úzko
pri srdci a pýtate sa: prečo nám to robíš,
príroda? Už nás nebudeš znášať
ako bremeno? Blíži sa akési spravodlivé
vyúčtovanie za všetko, čo sme nazhromaždili?
Je to koniec trpezlivosti,
zhovievavosti, bude sa platiť?
A zrazu vidíte: len čo sa nám ľuďom
začne dobre dariť, zahodíme úctu
48
Svet Grálu
21 | 2009
k pravdivosti a pokoru k Stvoriteľovi
za hlavu a začneme stavať babylonské
veže, milióny babylonských veží.
Každý máme svoju súkromnú babylonskú
vežu, a majú ju politici i podnikatelia,
majú ju vydavatelia médií,
spisovatelia aj umelci, formujúci cítenie
národa. Začneme si pozvoľna
myslieť: veď ja toho pánaboha až tak
veľmi nepotrebujem, ja sa, keď sa to
tak vezme, bez neho celkom dobre
zaobídem, mám úspech i tak. Prestaneme
sa pýtať: čo môžem ja urobiť pre
to, aby bolo na svete lepšie, aby som
trošičku splatil milosť života, čo môžem
urobiť, čo presahuje moje vlastné
záujmy a záľuby, niečo, čo stojí vyššie
než moje ja? Čím pomôžem, budem
užitočný a odmenou mi bude to, že
som to objavil a že to robím?
A hľa, tu sa príroda, dielo Božích
rúk nadýchne, prestane počúvať naše
detinské vykrúcačky a povie: teraz
počúvaj ty mňa, človiečik. Vieš ty
vôbec, aké smiešne krehké je ľudské
dielo, ktoré si tak usilovne budujete?
Tak sa pozeraj: vstane a mávne rukou.
A začne to jedného júnového rána…
Viktor Frankl, veľká osobnosť psychoterapie
a väzeň koncentračného
tábora, sa obzvlášť dobre vyznal v pomoci
ľuďom, ktorí prišli o všetko. Jeho
rada znie: nemyslite na svoje nešťastie,
hľadajte niečo, čím pomôžete druhým
a čo presiahne vás samotných.
Rovnakou radou nás oslovuje aj
rozjatrená príroda. Tých, čo prišli
o prácne budovaný majetok, i nás
ostatných, ktorí
na nich hľadíme
s účasťou a vrúcnym
srdcom.
Artur Zatloukal
artur.zatloukal@svetgralu.cz
ná ponuka Knižná ponukaKnižná ponuka
Knižná ponuka
Knižná ponukaKnižná ponuka Knižná pon
Okultní kancléř
Siegfried Hagl
Kniha približuje fenomén nacizmu a ponúka pohľad na jeho vodcu z nevšedného
zorného uhla. Autor dospel k záveru, že Hitler nebol ani geniálnym politikom, ani
schizofrenikom, ale skôr okultným médiom, komunikujúcim so záhrobím a podriaďujúcim
sa jeho vplyvom.
Ukážka z knihy:
„V pokladnici vídeňského Hofburgu se nachází podivuhodný exponát – Kopí Longinovo.
Jedná se prý o „posvátné kopí“, kterým římský setník Longinus probodl
Ježíšovu hruď, aby se presvědčil o jeho smrti.
Tomuto „kopí osudu“ se připisují magické síly, v průběhu dějin je císaři a králové
uctívali jako posvátnou relikvii, až se nakonec dostala do rukou Habsburků.
A kdo vlastní toto kopí, má podle legendy moc!
Na Adolfa Hitlera toto kopí opředené tajemstvím hluboce zapůsobilo a zajímal se
o jeho historii a význam. Jednoho odpoledne – asi v září 1912 – pozoroval opět tu
zvláštní relikvii a přitom měl vizi:
„Otevřelo se mi okno do budoucnosti, a já jsem v bleskovém osvícení uviděl událost, která
mi přinesla absolutní jistotu, že krev v mých žilách bude jednoho dne vyvolena k tomu,
aby zachránila národní duši mého lidu.“
245 strán, mäkká väzba, formát 15,5 x 22 cm, hmotnosť 360 g, české vydanie
Stará cena: 11,12 € /335 Sk
Akciová cena: 10 €/301,12 Sk
Cena
10 €
301,12 Sk
Poznej svého anděla
Benjamín Klein
Knižka Benjamína Kleina je príbehom ťažko telesne postihnutého dievčatka Barbary,
opis jej cesty k pochopeniu samej seba i ľudí okolo nej. Na životnej púti ju sprevádza
anjel Michael, pomáha Barbare znášať životné útrapy a ukazujej jej, že i zdanlivo nezodpovedateľné
otázky majú svoje odpovede. V knižke sa prelína pozemská realita
s opismi duchovného sveta, kde všetko nachádza svoj vyšší zmysel.
113 strán, tvrdá väzba, formát 14 x 21 cm, české vydanie
Stará cena: 6,14 € /185 Sk
Akciová cena: 5,52 €/166,30 Sk
Cena
5,52 €
166,30Sk
Väčšina ľudí berie všetky svoje ťažké životné podmienky, skúšky, ťažkosti, strachy a straty ako kliatbu,
ako trest Boží, ako niečo negatívne.
Keby tak pochopili, že nič, čo ich stretáva, nie je negatívne – zdôrazňujem, vonkoncom nič!
Všetky rany osudu, trpké skúsenosti, i tie najväčšie straty sú dary. Svoju bolesť a utrpenie
môžeme chápať ako kutie rozžeraveného železa. Sú príležitosťou, ktorú sme dostali
na svoje duchovné dospievanie.
To je jediný dôvod našej existencie na Zemi.
Elisabeth Kübler-Ross