SG15

Z D R A V I E 

V ďalšom čísle časopisu: 

Voda 

titulná téma: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Voda vstrebáva elektromagnetické i jemnohmotné žiarenie okolitého 

sveta, uchováva ho a odovzdáva ďalej. Táto skutočnosť sa môže stať požehnaním 

aj kliatbou. 

SVET GRÁLU č. 16 

vychádza 1. júna 2008 

Ako prečisťovať organizmus? 

Prečisťovanie organizmu neznamená iba 

pôst a kontrolovaný výber stravy – je to i rešpektovanie 

štyroch živlov: vzduchu, ohňa, 

vody a zeme. 

Indigové deti 

Názvom indigové deti sa označujú výnimočne 

obdarené deti, ktoré sa v poslednom 

čase rodia stále častejšie. V ich aure prevláda 

indigová farba. 

Kráľovstvo ruží 

Manželia Pelcovci pestujú ruže vo veľkom, 

pretože chceli byť spolu. Po desiatich rokoch 

spoločného života pri práci sa môžu podeliť 

o bohaté životné skúsenosti – nielen o tie, 

ktoré sa týkajú pestovania ruží. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický GrailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

13/2007 SVěT GRÁLU 

www.svetgralu.sk 

Byl jsem klinicky mrtev 

SVěT GRÁLU 

 

14/2007 SVET GRÁLU 

září – listopad 2007 · číslo 13 

strana 5 

Beethovenova symfonie hledání 

strana 9 

Poltergeist – taky u vás straší? 

Mají zvířata vědomí? 

strana 13 

Smrt jako přechod do dalšího bytí 

SVET GRÁLU 

december 2007 – február 2008 · číslo 14 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 22 

strana 30 

Homeopatie – léčba informací 

cena 78 Kč 

Život v treťom tisícročí 

K Z A M Y ŠL E N Í 

strana 5 

Pútnik krajinou 

strana 24 

Je Afrika stratená? 

strana 27 

Betlehemská hviezda 

MÁME SE VZDÁT 

strana 30 

NÁBOŽENSTVÍ? 

Diétou proti rakovine 

strana 32 

cena 87 Sk 

Zaviate doby 

sa prebúdzajú 

Neznáme zo života Ježiša Nazaretského 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

A KTO RADÍ 

BYLINKÁROM? 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

R E I N K A R N Á C I A 

Reinkarnácia a kresťanské dogmy 5 

Z D R A V I E 

Duchovné následky fajčenia 

Ochorenie dýchacích ciest, srdcovo-cievne 

poruchy a rakovina sú známymi následkami 

fajčenia. Čo sa však deje na úrovni ducha? 10 

I N Š P I R Á C I A 

Odkiaľ sa berú vynálezy? 

Cestou k vynálezu nie sú podnikové 

porady, ale vizionárska obrazotvornosť 

jednotlivca. 12 

T É M A 

Duchovné príčiny ochorení 17 

P R Í R O D A 

Zázraky na nebi 21 

F O T O G R A F I E 

Vesmírne impresie 24 

Ž I V O T 

Smrť ako východisko? Nie. 26 

Ž I V O T 

„Väčšine samovrážd by bolo možné predísť“ 30 

H I S T Ó R I A 

San Marino 

Sanmarínčania si zvolili radšej 

exkomunikáciu z pápežskej cirkvi, než 

nespravodlivosť a neslobodu. 32 

R E C E N Z I A 

Microcosmos 35 

O S O B N O S Ť 

Abd-ru-shin – život a dielo 36 

N Á Z O R Y 

Listy čitateľov 40 

N A Z Á V E R … 

Kázanie na hore 42 

Milé čitateľky a čitatelia, 

v titulnej téme tohto čísla Sveta 

Grálu sa chceme dotknúť jednej 

veľmi aktuálnej otázky, a síce vnútorných, 

duchovných príčin chorôb. 

To je dnes naliehavá téma takmer 

pre nás všetkých, pretože aj keď sme 

dnes vyzbrojení takou pokročilou lekárskou 

vedou, ako ešte nikdy, a takou 

medicínskou prístrojovou technikou, 

ako ešte nikdy, predsa nie je 

takmer nikto z nás zdravý. Téma, 

ktorá sa nás všetkých bezprostredne 

dotýka a chce sa nám prihovoriť – 

lebo o duchovných súvislostiach života 

máme my ľudia málokedy chuť 

rozprávať, ale bolesti chrbta alebo 

obličkové ťažkosti môžeme preberať 

okamžite a kdekoľvek. 

Myšlienka, ktorú chceme vysloviť 

v tomto čísle, sa bude zdať niektorým 

čitateľom azda ťažko stráviteľná 

a možno i poburujúca, napriek tomu 

však stále rastie počet ľudí, ktorí ju 

hodnotia ako múdru a zapadajúcu 

do celostného obrazu sveta. Znie: 

Choroba má svoju skutočnú príčinu 

v osobnosti člověka, v jeho názoroch, 

postojoch a správaní. Za chorobu si 

3 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

N A Ú V O D… 

môžeme sami, je pre nás výzvou 

a napomenutím, že niečo robíme 

nesprávne. 

Prijať takúto myšlienku môže 

byť ťažké. Skutočne znie príjemnejšie 

domnievať sa, že príroda je nevypočítateľná 

a podľa štatistických 

zákonov pravdepodobnosti sa jednoducho 

stane, že náhodou zrovna 

mne padlo pri hode kockou práve 

toto číslo a práve táto choroba. Notabene 

žijeme v znečistenom prostredí, 

v strese, v kapitalizme a vôbec 

v dvadsiatom prvom storočí, takže 

za chorobu by vlastne mohlo byť zodpovedné 

naše okolie, a nie my sami. 

Avšak o čo cennejšie je pripustiť si, 

že práve duch, jadro našej osobnosti 

si tvorí svoje telo, a potom sa teda 

môžem opýtať, čo mi práve táto choroba 

chce povedať. Budeme k tomu, 

pravda, potrebovať trochu statočnosti 

k sebe a ochoty uznať, že je vôbec 

možné nájsť na sebe nejaké chyby, 

keď je predsa zrejmé, že chyby majú tí 

všetci ostatní okolo mňa, ja sám ani 

nemôžem žiť inak, než práve žijem, 

a tie moje nedostatky – ak vôbec nejaké 

mám – nie sú na programe dňa. 

Choroba má na rozdiel od nespočetných 

ľudských názorov, náhľadov 

a konštrukcií jednu výhodu: je skutočná 

a nesporná. Existuje a chce 

byť pochopená, niečo s ňou musíme 

urobiť. Máme sa pritom ticho, pokorne 

vrátiť na svoje súkromné pole, 

na ktorom toho neustále zostáva ešte 

toľko orať, siať a žať. 

Žijeme v modernom svete a moderným 

spôsobom. Už po stáročia 

sa neustále ženieme za potrebami 

všedného dňa, sme sužovaní a preťažovaní 

prácami a túžbami po zvýšení 

pohodlia, zárobku, šetrenia silami 

a časom, a pritom nemáme ani 

sily, ani čas, financie nám nakoniec 

nestačia a z pohodlia mávame nadváhu. 

Kedysi sme krasopisne opisovali 

čísla a texty, orali volským záprahom 

a chodili s vedrom k studni 

4 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

po vodu, dnes ťukáme do klávesníc 

počítačov, riadime výkonné stroje 

najrôznejších druhov a zariaďujeme 

si kúpeľne bojlermi, no tá uťahanosť, 

uvláčenosť všedným životom zostáva. 

Máme viac voľného času a súčasne 

potrebujeme viac odpočinku, zmeny 

a rozptýlenia, a hlavne nemáme čas – 

rozumej nemáme ochotu – zaoberať 

sa tým najcennejším, pre čo sme na 

svete: múdrosťou života, hľadaním 

kráľovstva Božieho, hľadaním odpovede 

na otázku, prečo sme boli stvorení. 

Až nakoniec si nás nájde choroba, 

postupne nás zaženie do kúta 

a dostihne. A položí nám priateľskú, 

ale nekompromisnú otázku: tak a čo 

ďalej? 

Čo ďalej? Tabletka alebo lekársky 

zásah sú okamžitou, havarijnou pomocou, 

odstránením najnaliehavejších 

následkov, ale príčinu si nosíme 

sami v sebe, a tú si máme nájsť. Niekedy 

dosť neradi. A hoci aj s pomocou 

liečiteľa. 

Liečitelia sú, ako je známe, dobrí 

aj zlí, existujú dôležito vystupujúci 

šarlatáni s ničotnými schopnosťami 

a sú aj osobnosti s prenikavým pôsobením, 

s darom liečenia, ktorý chápu 

ako svoju službu druhým. Ako sa 

v nich vyznať? 

Prvým nasmerovaním na liečiteľa 

býva obyčajne niektorý z našich známych 

a jeho vlastná skúsenosť. Mal 

som pred rokmi kamaráta Jožka, nenápadného 

a svedomitého liečiteľa. 

Odvtedy, čo pomohol riaditeľovi veľkého 

podniku z rakoviny, mal v podniku 

zelenú a dostal pracovné miesto, 

kde za ním mohli chodiť zástupy 

chorých. Raz sa moja žena pripotácala 

domov z vyučovacieho procesu 

s chrípkou a zničujúcou vyhliadkou, 

že ju zajtra čaká školský výlet vlakom. 

„Môžeš jej nejako pomôcť?“ 

opýtal som sa ho večer. „Hej, to môžem,“ 

povedal, „ale doma budem až 

o jedenástej“. „To už bude spať,“ namietol 

som, „ani sa o tom nedozvie.“ 

„Nevadí, ja ju prejdem aj v spánku,“ 

povedal Jožko. Na druhý deň žena 

vstala v plnej sile a až vo vlaku si spomenula, 

že mala mať chrípku. No povedzte, 

takého liečiteľa predsa odporučíte, 

nie? 

Druhou možnosťou je posúdenie 

práce liečiteľa podľa toho, či to, čo 

robí, je v súlade s prírodnými teda 

Božími zákonmi. Na to už potrebujeme 

kus poznania z oblasti vyššej, 

než pozná mechanická lekárska veda. 

Potom môžeme bez váhania súhlasiť, 

že existuje sila, pritekajúca do 

vesmíru, ktorú liečiteľ pretransformuje 

a odovzdáva pacientovi položením 

rúk alebo modlitbou. Túto silu 

možno vložiť napríklad aj do vody; 

voda má veľkú schopnosť preberať 

žiarenia, ale o tom až v ďalšom čísle 

časopisu. Rovnako tak prijmeme 

s porozumením, že niektorí liečitelia 

pracujú s mimozmyslovým vnímaním, 

s pomocou neviditeľného 

sveta dokážu odhaliť, v čom spočíva 

príčina choroby a čo majú robiť. Tak 

pracovala napríklad aj slávna Hildegarda. 

Naproti tomu je veľmi nebezpečné 

súhlasiť s umelými metódami 

rozširovania či ovplyvňovania 

vedomia – či už hypnózou, nadväzovaním 

záhrobných stykov alebo 

inými spôsobmi manipulácie. Vydali 

by sme sa tak do rúk vplyvom, 

ktoré sami neovládame a ktoré nám 

môžu ublížiť. 

A nakoniec si potrebujeme ujasniť, 

precítiť, akým dojmom liečiteľ pôsobí 

ako človek. Len ten, kto miluje, má 

právo prenikať do súkromia iných 

ľudí a len ten, kto nesebecky slúži bez 

nároku na obdiv, môže sám dostať 

z vesmíru čistú silu a odovzdávať ju 

ďalej. Ak tieto podmienky liečiteľ nespĺňa, 

je načase vstať a odísť. 

Želáme si, aby sme boli zdraví. Želajme 

si, aby sme dokázali žiť správne 

podľa vôle nášho stvoriteľa, potom 

budeme zdraví. 

Artur Zatloukal


Reinkarnácia 

a kresťanské dogmy 

Viera v znovuzrodenie a prevteľovanie duší má svoje korene hlboko v dejinách duchovna. 

Je zdokumentovaná v najrôznejších formách u väčšiny vyspelých kultúr 

a národov všetkých svetadielov. Po tisícročia prežívala myšlienka reinkarnácie ako 

jedna zo základných filozofických tém bez toho, aby ju kresťanské dogmy označili za 

„nekresťanskú“. Odhliadnuc od teológie a filozofie sa dnes ukazuje, že mnoho ľudí 

hľadajúcich pravdu dokáže uviesť do súladu svoje presvedčenie o Kristovom posolstve 

s myšlienkou reinkarnácie. Prečo si teda kresťanské dogmy robia s témou reinkarnácie 

také starosti? 

yšlienka o znovuzrodení nesmrteľnej 

duše získava v zá- 

M 

padnej kultúre svoj zvláštny význam; 

v súčasnosti jej presvedčivosť 

vzrastá 

v nadväznosti na 

základné etické 

vzorce klasickej 

gréckej filozofie. 

Filozofi ako Pytagoras 

zo Samu, 

Sokrates a Platón 

vo vrcholnom období 

gréckej antiky 

(5.–4. storočie pred 

Kristom) dobre 

poznali myšlienku 

o pre v teľova n í 

duší. 

Posledný z menovaných 

v jednom 

zo svojich slávnych 

fiktívnych dialógov 

hovorí so Sokratom 

(„Menón“, 15) 

o duši, ktorá je nesmrteľná 

a viackrát 

zrodená a mnohého 

znalá, na čo 

Sokrates a Platón na stredovekej kresbe 

sa môže rozpomenúť. Poznatky antických 

filozofov o znovuzrodení a prevtelení 

duše zažili svoju mohutnú renesanciu 

na duchovne historickom 

zlome medzi neskoršou antikou a raným 

kresťanstvom – v školách neoplatónovcov 

a neopytagorejcov na 

juhu Talianska. Ich učenie významnou 

mierou pôsobilo na myslenie 

vzdelaných vrstiev vtedajšej doby 

a bolo považované za protiváhu stále 

viac sa rozširujúceho kresťanstva. 

J 

REINKARNÁCIA 

A KRESŤANSKÁ 

VIERA: VZÁJOMNE 

NEZLUČITEĽNÉ 

MYŠLIENKY? 

e skutočne až zarážajúce, aké je 

v mnohých ohľadoch blízke myšlienkové 

bohatstvo týchto antických 

filozofov kresťanskému učeniu: 

napríklad predstava o jedinej 

najvyššej bytosti, nad všetkým stojacom 

„Jedinom“, z vyžarovania 

ktorého vzniklo celé stvorenie s duchom, 

dušou a matériou, ako formami 

bytia. Alebo ich náuka o nevyhnutnosti 

odplaty za zlé skutky, 

alebo vyrovnanie následkov takých 

činov. Je možné niečo také zvládnuť 

iba v jedinom živote? Na túto 

otázku odpovedal Platón už pred 

storočiami – duša pre neho jestvovala 

ešte pred pozemským zrodením, 

a teda bola nesmrteľná, takisto 

aj „viackrát zrodená“, aby na svojej 

pozemskej púti dozrievala. 

5 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


Origenes (185–254) 

Neskorší antickí filozofi, ktorí 

o storočia neskôr nadviazali na poznatky 

Platóna a ostatných filozofov, 

svoje chápanie vesmíru a človeka 

rozšírili medzi ľuďmi, hľadali a udržiavali 

spojenie so všeobecným povedomím 

vtedajšej doby. Obzvlášť vo 

vzdelaných vrstvách sa ľudia živo zaoberali 

vedením a poznatkami, ktoré 

jednotlivé filozofické školy šírili ďalej. 

Toto snaženie, prirodzene, mohlo 

nájsť odozvu u nejedného vnútorne 

otvoreného a hľadajúceho človeka, 

ktorému sa tak otvárala cesta k posolstvu 

Syna Božieho. Im tiež iste nebola 

myšlienka reinkarnácie na tejto 

ceste prekážkou. A prečo by neboli 

s týmto myšlienkovým bohatstvom 

o znovuzrodení a prevteľovaní duše 

oboznámení – alebo snáď dokonca 

stotožnení – aj Ježiš a jeho učeníci? 

Celkom logicky sa táto myšlienka 

dá spojiť s Kristovou náukou o zákonitom 

vzájomnom pôsobení medzi 

„siatím a zberom úrody“ („Nemýľte 

sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek 

zaseje, to bude aj žať.“ Gal. 6, 7). 

6 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

E 

JEŽIŠ KRISTUS 

A REINKARNÁCIA 

vanjelium podľa Matúša v 11. a 17. 

kapitole hovorí, že Ježiš oslovoval 

Jána Krstiteľa ako „znovuzrodeného 

Eliáša“. V tejto súvislosti sa môžeme 

tiež zamyslieť nad stretnutím Ježiša 

a jeho učeníkov so slepým 

človekom. Evanjelista Ján 

o tom píše v kap. 9 svojho 

evanjelia: „Ako šiel, videl 

človeka, ktorý bol od narodenia 

slepý. Jeho učeníci 

sa ho spýtali: ‚Rabbi, kto 

zhrešil, on, alebo jeho rodičia, 

že sa narodil slepý?‘ “ 

Položili túto otázku, pretože 

sa domnievali, že 

nájdu dôvod chlapcovho 

postihnutia v previneniach 

z predošlých životov? Podľa 

evanjelia nebol Ježiš touto 

otázkou zo strany učeníkov 

ani v najmenšom prekvapený, 

ani sa ich nepýtal, 

ako na takúto myšlienku 

vôbec prišli. Namiesto 

toho odpovedal svojím 

konaním – tohto slepého 

chlapca vyliečil. Či a ako 

rozumeli Ježišovi učeníci tejto „odpovedi“, 

to necháva evanjelium otvorené. 

Ich priama otázka nám však umožňuje 

myšlienkové spojenie s učením 

antických filozofov o „odplate skutkov“, 

ako i s ranokresťanským teológom 

Origenom (185–254 n. l.), ktorého 

myšlienky o reinkarnácii sú 

základným pilierom teórie mnohých 

jeho stúpencov aj v súčasnosti. 

D 

PREDSTAVA VIERY 

PODĽA ORIGENA 

ielo tohto vo svojej dobe veľmi 

slávneho teológa malo značný 

vplyv na jeho kolegov teológov až 

do 6. storočia n. l. Spísal okrem 

iného prvé systematické podanie 

kresťanskej náuky (De principiis – 

O základoch). Predtým, než v Cézarei 

na pobreží Stredozemného 

mora v Palestíne založil filozofickú 

školu, študoval a vyučoval na teologickej 

škole v Alexandrii. Táto škola 

bola naklonená myšlienke zjednotiť 

posolstvo Krista s poznatkami 

gréckych filozofov. Sám Origenes 

zastával túto myšlienku a ako 

„učený“ filozof podporoval svojich 

žiakov, aby študovali grécku filozofiu 

a vážne skúmali jej poznatky. 

Patrilo k nim aj učenie o prevteľovaní 

duše a znovuzrodení, ktorého 

zmyslom bolo odčinenie skutkov. 

Origenes prepojil tento myšlienkový 

prúd s kresťanskou vierou v lásku 

a Božiu spravodlivosť. 

Tu musíme uviesť, že Origenes považoval 

ľudí za „padlých anjelov“, 

ktorí kedysi prejavili „odpor“ voči 

Božiemu zámeru a boli vyhnaní 

na zem ako ľudské duše. Pokiaľ tu 

na zemi nechcú byť stratení, musia 

nájsť cestu, ktorá ich – zbavených 

všetkých pochybností – zavedie späť 

do ríše anjelov. Svoje pozemské smerovanie 

si na tejto ceste určujú svojimi 

skutkami ľudia sami – v dobrom 

i menej dobrom zmysle slova. 

Zároveň im spravodlivosť a Božia 

láska umožňuje, aby svoje pochybenia 

odčinili – konkrétne tým, že 

spoznajú a využijú pozemský osud 

ako „liek“ (ako to nazýva Origenes), 

ktorý sa dočká odmeny, pozitívnej 

odozvy aj na onom svete. 

Toto chápanie vzťahu ľudského 

osudu k Božej spravodlivosti a láske 

vtedy považovali mnohí teológovia 

za presvedčivé, pretože dávalo uspokojivú 

odpoveď na kľúčovú otázku, 

prečo sa jeden narodí zdravý a druhý 

chorý, bohatý alebo chudobný, do 

dobrých alebo zlých pomerov. Origenes 

bol presvedčený, že „nie je nespravodlivosti 

u Boha“; usúdil, že


osudové nerovnosti pri zrodení sú 

spôsobené samotnými ľuďmi, ich 

bytím a skutkami. „Pokiaľ nie sú 

osudové rozdielnosti duší jednotlivých 

bytostí určujúcou okolnosťou, 

kde a ako sa kto narodí, máme 

azda predpokladať, že sa tak deje 

náhodne a bez pravidiel?“ pýta sa 

Origenes. A vyvodzuje z toho: „Pokiaľ 

by sme to predpokladali, tak už 

nemôžeme veriť, že svet bol stvorený 

Bohom a je riadený jeho prozreteľnosťou…“ 

a ďalej: „…nemohli by 

sme očakávať, že Boh bude usmerňovať 

konanie každého z nás.“ 

Ako príklad môže poslúžiť osud 

Jákoba a Ezaua. Keď bola Rebeka tehotná 

a očakávala dvojčatá, povedal 

jej „hlas Pána“, že z nej vzídu dva 

národy (1. Mojžiš /Gn, 25, 23), (bratia, 

pozn. red.) a starší bude slúžiť 

mladšiemu, pretože ten (Jákob) je 

Bohu milý, Ezau však nie (Rimanom 

9, 13). Toto zvestovanie osudu ešte 

nenarodených môže byť vysvetlené 

jedine tým, že predpokladáme existenciu 

duše a osudových zauzlení 

v predošlých životoch. „Musíme sa 

domnievať, že Jákob bol na základe 

zásluh v predošlom živote Bohom 

oprávnene milovaný a bol pred bratom 

aj zaslúžene uprednostnený…“ 

ORIGENES ZAVRHNUTÝ 

AKO ZVESTOVATEĽ 

MYLNÉHO UČENIA 

O 

rigenes a jeho teologické názory 

boli vo svojej dobe veľmi 

uznávané a vyzdvihované, rovnako 

aj jeho myšlienky o preexistencii 

duše a prevteľovaní, no tri storočia 

po jeho smrti toto kresťanské uznanie 

vymizlo. Bol označený za gnostika 

a heretika a bol prekliaty. Už za 

svojho života zažíval zo strany cirkvi 

a jej hodnostárov odpor k určitým 

častiam svojho učenia, no jeho pozícia 

teológa bola natoľko silná, že 

sa dokázal obhájiť. Aj cirkev mala 

v 2. a 3. storočí dosť svojich starostí, 

aby sa ubránila útokom zvonku 

(napr. prenasledovanie kresťanov) 

a prežila. Od polovice 3. storočia 

však kresťanstvo veľmi zosilnelo 

a v 4. storočí vďaka vplyvu „Milánskeho 

ediktu“ (313) cisára Konštantína 

Veľkého sa stalo štátnym náboženstvom 

v rámci Rímskej ríše. 

Od tohto okamihu predstavovali 

kresťania v štáte silu nemalého významu. 

Rímsky „Petrov stolec“ predstavovaný 

pápežom, rovnako tak 

ako svetská moc predstavovaná rímskym 

cisárom boli určitým spôsobom 

vzájomne prepojené. Stávalo sa, 

že cisár zasahoval zásadným spôsobom 

do vnútrocirkevných záležitostí, 

pokiaľ to považoval za 

politicky nevyhnutné. 

Tento vplyv pretrvával 

aj počas spomínaných 

názorových stretov, 

ktoré už dlhú dobu 

viedli vnútri cirkvi 

k problémom, no museli 

by ť z rôznych 

dôvodov odsunuté. 

V 4. storočí sa však vehementne 

drali do popredia. 

O čo teda išlo? 

Bolo to predovšetkým 

s p o r n é v n í m a n i e 

Božej trojjedinosti zo 

strany cirkevných otcov. 

Mnohí z nich, prevažne 

východní hodnostári, 

videli v učení 

cirkvi o jednotnej podstate 

Boha a jeho synov 

ako aj v ich jednotnom 

pôsobení nebezpečenstvo 

pre mnohobožstvo. 

Dôrazne sa preto 

stavali na odpor voči tomuto článku 

viery; jedným z nich bol napr. Arius 

(*375), biskup Alexandrijský. On 

sám a s ním aj učitelia a mnísi origenovej 

školy v Cézarei sa považovali 

za nástupcu Origena. Pre nich 

boli (nie celkom v súlade s Origenom) 

zjednodušene povedané Boh 

Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý tri 

oddelené božské osobnosti, pričom 

Synovia svojou podstatou a mocou 

nedosahovali božskosť Otca. Ježiš 

bol pre nich rovnako vzdialený od 

Otca ako aj od ľudí. 

Otázky tohto druhu, sprevádzané 

mohutnými spormi, kliatbami a exkomunikáciami 

tvorili ťažisko prvých 

piatich ekumenických koncilov; 

na prvom koncile roku 325 n. l. 

v meste Nikaia bolo formulované 

rané vyznanie viery, dogmy o Božej 

trojjedinosti. 

Arius a Origenovi stúpenci so svojimi 

názormi podľahli. Nasledovali 

Detail kresťanskej hrobky v paláci Rondanini, ktorý 

znázorňuje prívrženca filozofa 

Origena spolu s jeho žiakmi 

ešte štyri ďalšie koncily, kým mohli 

byť v polovici 6. storočia napokon 

spory okolo trojjedinosti a ďalších 

otázok s ňou spojených považované 

7 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


za vyriešené, aspoň pre „Petrov stolec“ 

v Ríme. Cirkevní otcovia, teológovia 

a ich prívrženci, ktorí 

zastávali iný názor, než hlásali ustanovenia 

„svätej katolíckej cirkvi“, 

boli vylúčení ako heretici. Tento 

osud postihol aj Origena a jeho dielo 

na 5. ekumenickom koncile v Konštantinopole 

v roku 553 n. l. 

Už 10 rokov predtým vydal cisár 

Justinián edikt (544), ktorý bol špeciálne 

namierený proti Origenovi 

(Contra Origenem). Cisár vydal 

tento edikt, pretože chcel zneškodniť 

Origena a jeho učenie, ktoré bolo pilierom 

názorov jeho odporcov. Chcel 

tiež vylúčiť riziko, že by sa rozrastajúce 

spory kresťanov mohli stať 

kolískou nepokojov v celej ríši. Východné 

– grécke a západné – rímske 

záujmy stáli totiž proti sebe v ostrej 

opozícii. Justinián teda zavrhol Origena 

vrátane jeho „odporného a zatrateniahodného 

učenia“ (Kánon 9 

Ediktu). Zahrnul doň výslovne aj 

témy znovuzrodenia, o ktorých Origenes 

hovorí: „…podľa miery ich 

Tertullianus (160–220) 

hriechov sa oni (ľudia) budú do tela 

navracať dokonca druhý a tretíkrát 

aj častejšie, aby sa po dokončení 

8 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

očisty navrátili do svojho predošlého 

stavu bez tela a hriechu.“ (Cit. 

podľa Franza Diekampa, str. 46, viď 

zoznam literatúry.) 

A 165 svätých otcov neskoršieho 

Konštantinopolského koncilu (r. 553) 

300 rokov po jeho smrti Origena zavrhlo. 

Okrem iného z rovnakého dôvodu, 

ktorý uviedol cisár „Anathematista 

1.“: „Keď niekto zastáva 

vybájenú preexistenciu duše a z toho 

plynúce fantastické znovuobnovenie 

(opätovné vtelenie), nech je prekliaty.“ 

A tak – zásluhou cisárskeho 

ediktu rovnako ako rozhodnutím 

koncilu – vyhasla Origenova hviezda 

na nebi kresťanskej teológie. 

K 

KRESŤANSKÉ UČENIE 

VERZUS FILOZOFIA 

osudu Origena a jeho diela ešte 

pred samotným jeho odsúdením 

prispela vnútrocirkevná snaha, majúca 

veľkú odozvu už za čias Origenových. 

Tento teologický 

smer presadzoval výlučne cirkevnú 

náuku, nadraďoval ju 

všetkému ostatnému, najmä 

nad akýkoľvek druh filozofie, 

ktorá bola v tomto smere zatracovaná 

ako gnostická a heretická. 

Otcom tohto duchovného 

postoja bol kresťanský spisovateľ 

a Origenov skoro súčasník 

Tertullianus (160–220 

n. l.) so svojimi literárne 

uznávanými dielami. Zápalisto 

a nekompromisne kritizoval 

predovšetkým grécku 

filozofiu. Jeho „kresťanský“ 

antifilozofický duchovný názor 

našiel významnú odozvu 

v rámci cirkvi a po stáročia 

s neutíchajúcou výdržou silne 

ovplyvňoval i svetový názor. Až 

v období renesancie sa začali ľudia 

odvracať od tohto duchovného postoja. 

Je celkom logické, že tento filozofii 

vzdialený postoj, navyše v spojení 

s dogmatickými pochybnosťami, 

tiež zohral svoju úlohu pri tvorbe 

názoru na Origena počas rozbrojov 

v 5. a 6. storočí. Bolo známe, že Origenes 

filozofiu síce podriaďoval kresťanskej 

teológii ako jej „dcéru“, no na 

druhej strane základom teórie teológa 

Origena boli poznatky platónskych 

a neoplatónskych filozofov. 

Všetky uvedené okolnosti spolu 

so súhrou udalostí mali za následok, 

že sa Origenove spisy a s nimi 

aj myšlienka reinkarnácie stali „heretickým“ 

tŕňom v oku strážcov cirkevných 

dogiem. Ponechajme otvorenú 

samotnú otázku, či k tomu 

muselo dôjsť. Je zrejmé, že Origenes 

chcel oprávnene prepojiť antické 

zmýšľanie o znovuzrodení a prevteľovaní 

duše s kresťanským uvažovaním. 

Na jednej strane bola pre 

neho myšlienka reinkarnácie veľmi 

blízka ako duchovne historicky zrelé 

(a Ježišovi iste známe) myšlienkové 

bohatstvo. Na druhej strane mohla 

byť v kresťanskej viere prostredníctvom 

myšlienky reinkarnácie vyzdvihnutá 

Božia spravodlivosť nad 

akúkoľvek pochybnosť. Zoči-voči 

týmto aspektom je ťažko pochopiteľné, 

prečo kresťanské konfesie do 

dnešných dní tvrdo tabuizujú myšlienku 

reinkarnácie ako nezlučiteľnú 

s kresťanstvom a učia, že „človeku 

je predurčené zomrieť len raz“ a že 

„po smrti nie je žiadna reinkarnácia“ 

(Katolícky katechizmus). 

Moderní teológovia v rozhovoroch 

a svojich vyjadreniach často paradoxne 

vzbudzujú dojem, akoby chceli 

okolo Origena a jeho učenia vytvoriť 

akúsi bariéru, ako keby sa učenie 

o znovuzrodení nikdy opravdivo 

nevzťahovalo ku Kristovmu učeniu, 

ale bolo nanajvýš jeho vedľajšou témou. 

Takéto výpovede vonkoncom 

neobstoja najmä tvárou v tvár napr.


„komentáru k Jánovmu Evanjeliu“, 

kde sa Origenes témou reinkarnácie 

zaoberá na niekoľkých stranách 

(kniha VI, kap. 7: Ján ako znovuzrodený 

Eliáš). Má táto bariéra slúžiť na 

to, aby si udržali od tela zástancov 

myšlienky reinkarnácie všemožných 

ezoterických zoskupení, ktoré až doposiaľ 

prichádzali s historicky neistými 

argumentmi? Alebo pracujú 

na obvinení, že na určitých miestach 

v biblii, ktoré by potvrdzovali myšlienku 

reinkarnácie, boli texty sfalšované 

(cirkvou)? Namiesto „contra 

Origenem“ malo byť toto obvinenie 

radšej posudzované starostlivým vypracovaním 

argumentov týkajúcich 

sa reinkarnácie a kritickým porovnávaním 

historických textov Biblie. 

O 

IBA BEZBOŽNÁ 

MYŠLIENKA NA 

„SEBASPASENIE“? 

rigenes, významný muž raného 

kresťanstva, sa vážne zaoberal 

myšlienkou prevteľovania a znovuzrodenia 

a uviedol ju do vzťahu 

s učením Krista. Netvorí samostatné 

učenie. Je jedným zo stavebných kameňov 

celistvého obrazu chápania 

kresťanskej duchovnej zodpovednosti 

voči Stvoriteľovi, svetu i sebe 

samému. Znovuzrodenie nie je nič 

iné než „liek“ smerujúci k duchovnému 

uzdraveniu, aby sme mohli 

z nížin pozemského života po stupňoch 

vystúpiť nahor až do raja. Ucelený 

obraz, z ktorého celistvosti pramení 

sila jeho presvedčenia. 

Avšak dogmatický výklad, ktorý 

zastáva vykúpenie seba samého 

a všeobsiahle vykúpenie sveta skrz 

Ježišovu misiu a vykupiteľskú smrť 

nie je logicky vysvetliteľný ani pochopiteľný. 

Koniec-koncov, kde v Ježišových 

slovách nájdeme jasnú oporu pre 

„vykúpenie iného človeka“ skrz jeho 

(vykupiteľskú) smrť? Nezdôrazňoval 

snáď pravý opak, že čo človek zaseje, 

to musí aj zožať, že teda sám musí 

zožať úrodu, pre ktorú zasial zrno? 

A keby aj skutočne bolo 

v Božom pláne zakotvené, 

že Syn Boží má spasiť zem 

a ľudstvo svojou násilnou 

smrťou, prečo by sa Ježiš 

počas svojho krátkeho 

pozemského života vôbec 

namáhal ľudí neústupne 

a dôrazne napomínať – 

„Čiňte pokánie! Nasledujte 

ma, nasledujte moje 

slovo!“ Jasne podporoval 

vlastné snaženie človeka 

pre jeho vlastný prospech, 

razil a ukázal mu k tomu 

cesty, no ísť po nich musí 

sám. 

Často sa voči myšlienke 

reinkarnácie a predstave, 

že opakovanie pozemských 

životov slúži na odčinenie 

karmy namieta, 

že podporuje postoj, ktorý pohŕda 

človekom. Ak sú teda naši najbližší 

sami vinní za spätné dopady rán 

svojho osudu, neznamená to, že by 

sme ich mali vo svojich starostiach 

nechať samých? 

Taký postoj je úplne zvrátený 

a nemá v kresťanskom chápaní reinkarnácie 

miesto. Ježiš predsa 

jasne a zreteľne požadoval: „Miluj 

blížneho svojho ako seba samého!“ 

A milosrdenstvo, ktoré podporoval, 

musí byť naplnené v každom živote, 

dokonca aj vtedy, keď sa človek rovnako 

ako Goethe domnieva, že tu 

pobýval už tisíckrát a dúfa, že sa 

ešte tisíckrát navráti. 

Prirodzene, keď to Goethe, obracajúc 

sa na J. Daniela Falka, hovoril, 

musel pri tom šibalsky požmurkávať, 

inak by ani nemohol byť básnikom 

Faustovej drámy. Tisíckrát 

opakovaný a nezáväzný život by 

Johann Wolfgang von Goethe (1749–1832) 

v ňom bol možný jedine v čarovnej 

rozprávke pod Mefistofelovou 

réžiou. Faustovský človek naopak 

zažíva, „že každá pozemská púť je 

krátkou školou“, kde len jeho neúnavné 

snaženie, hoci aj v opakovaných 

životoch, vytvorí predpoklad 

na to, aby sa k nemu zhora sklonila 

pomáhajúca láska, podporujúca 

ho vo vzostupe z pominuteľnosti 

do vyšších sfér. 

Dr. Monika Schulze 

Literatúra: 

Citáty k Origenovi: H. Görgemann/H. 

Karpp, Origenes Vier Bücher von den 

Prinzipien, Texte zur Forschung, sv. 

24, Wissenschaftl. Buchgemeinschaft 

Darmstadt, 1976 – tiež (s. 3): Franz 

Diekamp, K chronologii origenovských 

sporů v 6. století: Historisches Jahrbuch 

der Görres-Gesellschaft 21, 1900, str. 411 

a dále 

Waltraud Große, Der Reinkarnationsgedanke 

und seine Ablehnung durch das 

5. ökumenische Konzil, Pracovné zošity, 

Zošit 1, Nakl. Dr. Monika Schulze, 1993 

Hans Joachim Störig, Kleine 

Weltgeschichte der Philosophie, 

Kohlhammer, Stuttgart 1968 

9 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

Z D R AV I E 

Zhubné následky fajčenia sú všeobecne dobre známe: postupná otrava organizmu nikotínom spôsobujúca dýchacie ťažkosti, poruchy 

srdca a krvného obehu, či dokonca rakovina. Čo sa však odohráva na duchovnej úrovni? Ovplyvňuje fajčenie aj vlastné, nemateriálne 

JA človeka? Christopher Vasey, liečiteľ pôsobiaci v Ženeve vo Švajčiarsku, odpovedá na tieto otázky. 

Duchovné následky 

fajčenia 

abak bol do konca 15. storočia 

T v Európe neznámym pojmom. 

Doviezol ho až Krištof Kolumbus 

z Ameriky. Najskôr bol mylne používaný 

pre medicínske účely, napríklad 

ako prostriedok na odvodnenie. 

Pestovanie tabaku sa udomácnilo 

najprv v Španielsku a Portugalsku. 

Neskôr sa rozšírilo i do ostatnej časti 

Európy. S rastúcim dopytom sa začal 

tabak pestovať najmä na veľkých 

plantážach severnej Ameriky, na 

Antillách a na Kube. V tom čase sa 

tabak prevažne šnupal alebo sa žuval. 

Len zriedkavo bolo vidieť fajčiarov 

s fajkou, cigarou alebo cigaretou. 

Prvé cigarety sa objavili v roku 1674, 

fajčiari si ich zakrúcali sami. Popularita 

cigariet prudko stúpla s ich 

priemyselnou výrobou v roku 1842, 

odkedy sa datuje ich celosvetové 

rozšírenie. Počet fajčiarov závratne 

narastal. Vo Francúzsku napríklad 

bola ročná produkcia cigariet v roku 

1860 len 7 miliónov kusov, v roku 

1893 už jedna miliarda a v roku 1960 

až 50 miliárd! V roku 1991 to bolo 

rekordných 97 miliárd cigariet. 

10 

SVET GRÁLU 

14 | 2008 

Zatiaľ čo iné drogy užívajú len určité 

skupiny obyvateľstva, fajčenie 

nepozná hranice. Fajčia muži i ženy, 

bez rozdielu vierovyznania či vzdelania. 

Cigaretový dym sa šíri od moderných 

veľkomiest až po najprimitívnejšie 

kmene. 

Ú 

MOST MEDZI 

DUCHOM A TELOM 

činok nikotínu sa prejavuje nielen 

bežne známymi príznakmi. 

„Vnútorný príjemný pocit“ zasahuje 

aj to najvnútornejšie jadro človeka – 

jeho ducha. Škodlivé látky, ktoré sa 

fajčiarom dostávajú do krvi, spôsobujú 

zmenu jej zloženia a tým aj 

zmenu jej vyžarovania. Ako sme už 

uviedli v iných článkoch Sveta Grálu, 

vyžarovanie krvi človeka je dôležité 

kvôli správnemu fungovaniu duše 

obývajúcej fyzické telo. Krv vysiela 

lúče alebo vlny svojou jemnosťou 

podobné tým vyžarovaniam, ktoré 

vychádzajú z najhustejšieho obalu 

duše –„astrálneho tela“. Podobnosť 

týchto žiarení vytvára „most“ medzi 

telom a dušou, po ktorom prebiehajú 

všetky informácie medzi materiálnym 

a nemateriálnym. Práve týmto 

mostom je duch počas svojej inkarnácie 

na zemi pevne spojený s telom. 

Vyžarovanie krvi závisí teda od 

jej zloženia, mení sa aj stravou a má 

vplyv na náš duševný stav: napríklad 

zníženie hladiny cukru v krvi vyvoláva 

pocity úzkosti; nedostatok vi-

Z D R AV I E 

tamínu B vedie k pocitom strachu, 

priveľa olova v krvi vyvoláva depresie. 

Aj nikotín podstatne vplýva na 

vyžarovanie krvi a tým pochopiteľne 

aj na duševný stav človeka. 

Nikto však nie je voči vonkajším 

vplyvom bezbranný. Duch človeka 

svojou pevnou vôľou môže výrazne 

ovplyvniť všetky mosty žiarenia 

a tým aj zmeniť svoj duševný stav. 

Dokáže prekonať negatívne vplyvy 

a sám ovládne vzniknutú situáciu. 

Chcenie ducha totiž vyvoláva tlak na 

jeho jemnohmotné obaly, ktoré ho 

ďalej prenášajú na fyzické telo. Tento 

tlak vyvoláva produkciu hormónov, 

meniacich zloženie krvi a jej vyžarovanie. 

Obrazne sa dá povedať, že 

človek akoby prepnutím na inú vlnu 

pocíti zmenu nálady. 

V úsilí ducha dosiahnuť pokoj produkuje 

telo pod duševným tlakom 

endorfíny. Pri zvýšenej ostražitosti 

zasa produkuje nadobličková žľaza 

adrenalín. Prirodzene, tieto pochody 

prebiehajú na podvedomej úrovni. 

Drogy majú podobné účinky ako 

látky, ktoré organizmus dokáže sám 

prirodzene produkovať. Drogy ich 

môžu dokonca nahradiť. Ich neobyčajný 

účinok spočíva v tom, že zvyšujú 

účinok látok, ktoré organizmus 

sám produkuje. Pôsobenie morfia 

napríklad je podobné účinkom hormónu 

endorfínu. Hašiš zasa účinkuje 

ako hormón, vylučovaný za určitých 

okolností mozgom. A nikotín 

je svojím zložením blízky acetylcholínu, 

tzv. „neurotransmitteru“ – 

látke, ktorá zabezpečuje prenos informácií 

od jednej nervovej bunky 

k druhej. 

Pri strese, nepokoji alebo strachu 

môžeme dosiahnuť vnútorný pokoj 

buď impulzom z vôle ducha, čo vedie 

k príslušným sekréciám v tele. 

Alebo si ho môžeme vynútiť umelou 

cestou zvonku, napr. prísunom 

nikotínu prostredníctvom fajčenia. 

Človek má možnosť voľby. 

Dôvodom, prečo sa človek rozhodne 

pre drogu, je skutočnosť, že 

je oveľa pohodlnejšie siahnuť po 

droge, než sa sám snažiť z vlastnej 

vôle. Schopnosť sebaovládania, presadiť 

svoju vôľu na dosiahnutie cieľa, 

to už vyžaduje námahu. Na druhej 

strane však toto úsilie podporuje vývoj 

ducha a rozvíja schopnosti, ktoré 

v ňom driemu. Tak, ako primeranou 

fyzickou činnosťou rozvíjame svoje 

telo, rozvinie sa aj duch svojím stálym 

pohybom – uplatňovaním vôle. 

Útek ku drogám, medzi ktoré patrí 

aj nikotín, však túto schopnosť oslabuje. 

Poukazuje tiež na určitú pohodlnosť 

i nedostatok vôle a sebadôvery. 

A 

NEBEZPEČIE 

ZÁVISLOSTI 

k sa človek rozhodne siahnuť 

po cigarete, pocíti viac alebo 

menej zreteľne jej účinok – napríklad 

že sa bude cítiť pokojnejší. Učí 

sa tak dosiahnuť cieľ bez vnútornej 

duševnej námahy. Nebol by to problém, 

pokiaľ by sa to stalo len výnimočne. 

No pocit príjemnosti a pohodlnosti 

chce fajčiar zažiť znovu 

a znovu. A tak siahne čoskoro po cigarete 

pri každej príležitosti. Duch 

postupne stráca schopnosť reagovať 

vlastnou vôľou. Čím menej sa namáha, 

tým je jeho vôľa slabšia. Pre 

fajčiara je postupne čoraz ťažšie 

nájsť pokoj aj bez cigarety. Potrebuje 

ju, už bez nej dlho nevydrží a stáva 

sa závislým. 

Je dôležité poukázať na to, že závislý 

je predovšetkým duch. Len 

duch sám je tým živým v človeku, čo 

je schopné vedome vnímať. Nie telo, 

lež duch trpí, cíti nevoľnosť, vnútornú 

rozháranosť, niečo mu chýba. 

Telo a mozog sprostredkovávajú duchu 

len jemné informácie. Telo môže 

vplyvom drogy reagovať spomalene, 

no zážitok závislosti sa odohráva 

v nemateriálnej oblasti vlastného ja. 

Duch si žiada drogu – aby mohol zažiť 

želaný stav, viaže sa na ňu vlastnou 

vôľou. 

Fajčiarska a drogová závislosť sa 

teda vzťahuje nielen na telo, ale aj 

na dušu človeka. Náklonnosť k fajčeniu 

alebo k iným drogám sa preto 

nestráca ani po smrti fyzického tela. 

Duše bývalých fajčiarov, alkoholikov 

a narkomanov naďalej túžia po 

týchto príjemných pocitoch, a preto 

sú priťahovaní do blízkosti ľudí, 

ktorí sa ešte môžu na Zemi oddávať 

tejto vášni. 

Vášnivá žiadostivosť fajčiara je 

zakotvená v duševno – duchovnom 

a nie v tele, preto je také ťažké s fajčením 

prestať. Rozhodujúce je vážne 

a pevné rozhodnutie z vlastnej vôle, 

ostatné pomocné prostriedky sú 

druhoradé, i keď môžu byť oporou. 

Telo abstinujúceho človeka začne potom, 

prirodzene, znovu produkovať 

látky, ktoré boli doteraz nahrádzané 

drogou. 

Niektorí ľudia sa stávajú závislými 

od tabaku udivujúco rýchlo, 

niektorí môžu fajčiť bez toho, aby 

sa u nich hneď vyvinula závislosť. 

Aj táto skutočnosť súvisí s doterajším 

duševným vývojom jednotlivca, 

možno aj s jeho predošlým životom 

na Zemi. Fajčiar, ktorý zomrie 

s týmto sklonom a jeho duša sa od 

neho nedokázala oslobodiť, príde 

pri novej inkarnácii s touto predispozíciou 

na Zem. Akonáhle sa mu 

naskytne príležitosť, tento sklon sa 

znovu prejaví. 

Nikotín dopraje fajčiarovi zažiť 

stav uvoľnenia a príjemného pocitu. 

– Poznanie duchovných súvislostí 

mu však môže významne 

pomôcť k pevnému rozhodnutiu 

opustiť túto pohodlnú cestu – s určitosťou 

to bude v prospech jeho duchovného 

vývoja. 

Christopher Vasey 

11 

SVET GRÁLU 

14 | 2008


Odkiaľ sa berú vynálezy? 

Ako sa inšpirácia stane navigačným 

systémom tvorivého človeka 

Satelitné navigačné systémy sú výborným 

pomocníkom k rýchlemu a istému 

dosiahnutiu cieľa. K aktivácii navádzania 

stačí zadať štart a cieľ. Aj naša cesta životom 

potrebuje cieľ a „vedenie zhora“. Navigáciou 

má byť inšpirácia, vnútorný hlas 

či vyciťovanie, ktoré nás usmerňujú na 

ceste k cieľu. Avšak väčšina z nás sa, žiaľ, 

tento človeku prirodzený navigačný systém 

už odnaučila používať. Niektorí vynálezcovia 

patria k tým nemnohým, ktorí 

tento „systém vnútorného navádzania“ 

ešte dokážu používať. Pre ich geniálne 

nápady a kreatívne riešenia je vedenie 

zhora nepostrádateľné. Leo Lustig vo svojom 

článku objasňuje princíp schopnosti 

vynaliezať – od prvej myšlienky až k hotovému 

výrobku a zároveň prináša podnety 

pre vynálezcov a tých, ktorí sa ešte len 

chcú stať „vynaliezavými“. 

V 

KTO JE VYNÁLEZCA? 

ynálezca je človek neúnavne hľadajúci 

a zároveň úspešne nachádzajúci. 

Hľadajúcimi sú viac-menej 

všetci ľudia. Každý človek niečo 

hľadá, či už šťastie, peniaze, úspech, 

moc, lásku, zdravie, istotu, zmysel 

života, atď… 

Vynálezca hľadá technické riešenie 

určitého problému. Tak napríklad 

Edison hľadal a vynašiel 

žiarovku, vďaka ktorej priniesol 

ľuďom svetlo do ich príbytkov. 

Karl Benz takmer súčasne s Daimlerom 

objavili auto a dodali 

tak ľuďom mobilitu. Artur 

12 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

Fischer objavil hmoždinku a vyriešil 

tým problémy upevnenia rôznych 

predmetov. Wilhelm Frank 

objavil kovanie na sklopné otváranie 

okien. Všetci títo vynálezcovia 

a mnohí ďalší sa vydali hľadať, aby 

vyriešili určitý technický problém 

a priniesli ľuďom uľahčenie a pokrok 

v určitom smere života. 

POKROK JE 

NEVYHNUTNÝ… 

…pretož e z astaven ie smer uje 

k úpadku. Hospodárstvo sa dnes 

nachádza pod narastajúcim tlakom 

pokroku, aby nutnými inováciami 

dokázalo odolávať v rastúcom konk 

u r e n č n o m b o j i . B u - 

d ú c n o s ť 

nepatrí 

najmajetnejším producentom, ale 

tým firmám, ktoré majú najväčší 

potenciál inovácie a nových nápadov. 

Častokrát sa však o inováciách 

a nových produktoch iba hovorí. Výrobky 

jednotlivých firiem sú navzájom 

čoraz podobnejšie, čím sa konkurenčný 

boj len priostruje. Súčasná 

kríza v ekonomickom vývoji je v skutočnosti 

krízou inovácií. 

V 

CHÝBA KĽÚČ 

K INOVÁCIÁM 

o všeobecnosti sa predpokladá, 

že vynálezca musí byť človek 

s mimoriadnym nadaním, čo však 

nie je nevyhnutne pravda. Niekedy 

stačí priemerné technické chápanie 

a dokonca nie je nevyhnutné ani inžinierske 

vzdelanie. Ani talent nerozhoduje 

o budúcom úspechu či 

neúspechu vynálezcu. Rozhodujúce 

sú celkom iné kritériá. Know- 

-how vynálezcu je zväčša veľkou neznámou 

a neexistujú ani špeciálne 

kurzy či učebnice. Avšak vynálezcovia 

sú predsa v niečom výnimoční, 

musia mať preto niečo, čo nemajú 

iní. Aké je tajomstvo ich úspechu? 

PREDPOKLADY 

NA VYNALIEZANIE 

• Znalosť v odbore: Vynálezca 

by sa mal vedieť dobre orientovať 

v zvolenom odbore a zotrvať


v ňom dlhšiu dobu. Ako hovorí ľudová 

múdrosť: „Šuster, drž sa svojho 

kopyta!“ Jedine tak možno nadobudnúť 

nevyhnutné skúsenosti, vyznať 

sa a presne vedieť, kde zákazníka 

„tlačí topánka“. Tento tlak, ktorý sa 

vyskytuje na nejakom mieste v každom 

odbore, je podnetom k ďalšiemu 

vývoju a inováciám. 

• Koncentrácia na jednu vec: Potreby 

spoločnosti a požiadavky 

zákazníkov smerujú k nosnej 

myšlienke vynálezu. Je užitočné 

zaoberať sa vždy tým najpálčivejším 

problémom, pretože práve tu 

sa človeku dostane všestrannej podpory. 

Vynálezca musí sústrediť svoje 

sily na tento jediný bod. Keď má na 

zreteli viacero plánov naraz, triešti 

tým svoje sily. Navigačnému systému 

sa zadáva predsa tiež len jeden 

cieľ. Sústredenie sa na jednu vec je 

predpokladom úspechu. 

• Sila mlčania: Stará múdrosť „menej 

slov, viac činov“ tu má svoje 

opodstatnenie. Vynálezca i tak 

obvykle nerád rozpráva o svojom 

pláne a to nielen z patentových dôvodov. 

Svoje myšlienky si ponecháva 

radšej pre seba. To má za následok, 

že sa jeho myšlienky zhutnia a tým 

získajú silu a istú vlastnú pohyblivosť. 

Nápad potom prerastá myšlienkový 

svet vynálezcu a preniká 

do vyšších oblastí, odkiaľ dostane 

ďalší prílev sily. Predčasným vyzradením 

v tomto období dozrievania 

by sa oslabil tlak a tým aj sila, ktoré 

v nápade spočívajú. Nápad zostane 

bez energie a rozplynie sa. Tlak 

zmizne ako para nad hrncom. 

• Nadanie a inšpirácia: Nápad vynálezcu 

zhutnený silou mlčania 

preniká do diaľav duchovného 

sveta, ktorý je nášmu pozemskému 

rozumu neprístupný. Z toho dôvodu 

sa vynález nedá „vyhĺbať“ iba premýšľaním. 

Takzvaný brainstorming 

preto nie je cestou k objavu. Nápad 

je vo vyšších sférach obdarený inšpiráciou. 

To sa môže prejaviť aj tak, 

že bádateľ obdrží náhle vnuknutia 

alebo vízie v obrazoch, ktoré ho pri 

hľadaní posúvajú ďalej. Pri tom sú 

nápomocné bytosti z úrovní stvorenia 

nachádzajúcich sa nad hrubohmotnosťou. 

Abd-ru-shin, autor 

diela „Posolstvo Grálu“, vysvetľuje 

činnosť „malých bytostných“ 

takto: 

„Všetko, čo sa deje v ťažkej hrubohmotnosti, 

dokonca aj zručnosť 

remeselníkov, tvorba umelcov atď., je 

iba prevzaté z predchádzajúcej činnosti 

malých bytostných, ktorí toto 

a ešte ďaleko viac majú už hotové 

v strednej a jemnejšej hrubohmotnosti. 

Všetko to je tam dokonca ešte 

dokonalejšie sformované, pretože bytostní 

pôsobia bezprostredne v zákonoch 

Božej vôle, ktorá je dokonalá, 

a preto sa môže prejavovať iba v dokonalých 

formách. 

Každý vynález, dokonca i ten najprekvapivejší, 

je len výpožičkou vecí 

z iných úrovní, ktoré tam vykonávajú 

bytostní. Takýchto je tam ešte veľmi 

mnoho, pripravených k tvoreniu pre 

ľudí, aby mohli byť prenesené sem na 

zem do ťažkej hrubohmotnosti.“ 

(Citát z Posolstva Grálu, prednáška: 

„V hrubohmotnej dielni bytostných“.) 

Okrem zmieňovanej inšpirácie je 

veľmi pravdepodobné, že niektorým 

vedcom k výnimočným vynálezom 

pomohla aj istá dávka jasnovidnosti. 

Tento predpoklad napr. potvrdzujú 

aj Vlastimil Žert a Andrej 

Sándor vo svojej knihe Energie pro 

život a techniku. Ich kniha sa venuje 

problematike získavania energie 

z éteru. Nájdeme v nej zmienku 

o mnohých priekopníkoch v tejto 

oblasti a o účinnosti a úspešnosti ich 

vynálezov. O nemeckom profesorovi 

chémie Oskarovi Korscheltovi sa 

zmieňujú, že mal schopnosť „vidieť 

ódické vyžarovanie okolo všetkých 

objektov aj v priestore“. Iná pasáž 

Thomas Alva Edison (1847–1931) 

Heinrich Göbel (1818–1893) 

Karl Friedrich Benz (1844–1929) 13 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


venujúca sa jeho vynálezu, ktorý 

súvisí s plochými cievkami, popisuje 

jeho schopnosti ešte detailnejšie: 

“Korschelt spočiatku vizuálne 

sledoval správanie éterových častíc 

v okruhu príťažlivosti rovnej drôtenej 

antény, ktoré ako priezračné obláčiky 

s farebným nádychom vibrujú 

okolo drôtu. V jeho bezprostrednej 

blízkosti sa hrnú rýchlo a s pribúdajúcou 

vzdialenosťou od neho pomalšie 

a na oboch koncoch nad drôtom 

pokračujú vo forme pozvoľna sa 

rozširujúceho kužeľa von a postupne 

sa strácajú.“ O videniach a víziách 

N. Teslu napr. píšu, „že už ako malý 

chlapec vnímal pestrofarebné ostro 

žiariace záblesky, obdobne ako jeho 

brat Daniel, keď sa rozčúlil. Neskôr 

videl celé obrazy vecí a scén, ktoré sa 

mu skutočne zjavovali, ale nie ako 

také, ktoré by si v mysli sám vytváral. 

Nejednalo sa teda o žiadne halucinácie, 

ale o verné obrazy, ktoré len 

ťažko rozoznával od reality.“ 

SVOJIM ĽUĎOM TO 

DÁVA PÁN V SPÁNKU… 

Z 

uvedeného vyplýva, že skôr než 

Daimler, Maybach a Benz vynašli 

prvé auto, existoval už jeho 

neviditeľný pravzor/predobraz. 

Vynálezcovia majú totiž iba nadanie 

– „senzory“ schopné prijímať 

modely prostredníctvom vízií z jemnejších 

úrovní, aby ich potom na 

zemi „zhmotnili“ do vynálezu. Táto 

skutočnosť sa vyjadruje už v slove 

vy-nájsť. Aby mohlo byť niečo vynájdené, 

musí to už existovať. U vízií 

prekračuje bádateľ hranice rozumu. 

Obrazy prijíma vo forme snov, vnuknutí 

či spontánnych nápadov. 

Sú to prejavy inšpirácie a je zrejmé, 

že pri vynaliezaní ide o prijímanie 

a nie vytváranie. Slovo kreatívny 

znamená tvorivý, plný nápadov. Vynálezca 

tvorí z prameňa, ktorý je du- 

14 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

chovného pôvodu. Vnuknutia teda 

nepochádzajú z dlhého rozumového 

hĺbania. Prichádzajú náhle, ako blesk 

z čistého neba, zasahujú ducha, neraz 

i uprostred noci počas spánku. 

Každopádne sa tak deje v okamihu, 

keď náš rozum odpočíva a duch je 

schopný ľahšie prijímať. Obrazy zo 

snov, rovnako ako vnuknutia, prijímame 

prostredníctvom nášho ducha, 

vlastného jadra človeka. Preto 

sa hovorí, že svojim ľuďom to dáva 

Pán v spánku. Vyššie úrovne stvorenia 

sú ešte plné pokladov a noviniek, 

ktoré čakajú na odhalenie. K tejto 

komore plnej pokladov máme však 

prístup len skrz nášho ducha. Samotný 

rozum na to nestačí. 

Spracovanie a zaznamenávanie vízií 

sa nezaobíde bez ťažkostí, pretože 

sme zvyknutí zamestnávať prevažne 

mozog, zatiaľ čo duchovnému vnímaniu 

a načúvaniu sa musíme znova 

učiť. Zo zákulisia vyšších svetov 

podporujú vynálezcu v jeho úsilí bytostní, 

či iní neviditeľní pomocníci. 

Nevydarené pokusy sa premieňajú 

na cenné skúsenosti a nezrozumiteľné 

vízie sa časom ukážu ako nečakané 

riešenie. Malé či veľké úspechy 

striedajú nové ciele a predsavzatia, 

pričom od patentu k praktickému 

využitiu je ešte ďaleká cesta. 

V 

OD PATENTU 

K SÉRIOVEJ VÝROBE 

ynálezca nie je rojko s hlavou 

v oblakoch. I keď tam hore získava 

inšpiráciu, žije a stojí nohami 

pevne na zemi. Aby jeho myšlienka 

alebo vynález našiel uplatnenie, 

musí mať predpoklady na reálne využitie. 

Vynálezu a novému výrobku 

predchádza trpezlivá, neúnavná 

a cieľavedomá práca na detailoch, 

často sprevádzaná mnohými obchádzkami 

s vedomím, že hľadanie 

nemá skončiť pri neperspektívnom 

prototype. Aj zdanlivo vydarený 

prototyp môže kvôli nepatrným detailom 

zapadnúť prachom. 

Napríklad žiarovka má dlhú históriu 

vzniku. Jej historicky prvý model 

zostrojil Heinrich Göbel, pôvodom 

Nemec žijúci v New Yorku. Vo svojom 

hodinárstve sa venoval aj výrobe 

tlakomerov a vývoju žiaroviek, ktorými 

osvetľoval svoj výklad. Svietiaci 

prvok zhotovil zo zuhoľnateného 

bambusového vlákna. Až o 25 rokov 

neskôr, v roku 1879 objavil Thomas 

Alva Edison uhlíkovo-vláknovú žiarovku. 

Skutočný rozmach žiarovky 

nastal až v roku 1906, keď sa vynašlo 

vlákno, ktoré dosiahlo uspokojivý 

svetelný výkon a neprepálilo sa. 

Vynálezca vo fáze vývoja k prototypu 

ako aj v snahách o priemyselný 

výrobok nie je bez pomoci. 

Odhliadnuc od prípadných investorov 

a fanúšikov mu pri prekonávaní 

prekážok môžu byť nápomocní 

svetlí pomocníci. Svojou podporou 

prispejú k nájdeniu riešenia a dodávajú 

mu odvahu, keď už to chce 

vzdať. Nezdary ho nesmú odradiť. 

Goethe raz povedal, že človek robí 

chyby tak dlho, kým sa o niečo usiluje. 

Je nutné mať odvahu robiť chyby. 

Strach z posmechu je príčinou, prečo 

dospelí menej riskujú, a sú preto menej 

učenliví než deti. Dieťa je oveľa 

odvážnejšie než dospelí. Ako často 

malé dieťa spadne, kým sa naučí chodiť? 

Vynálezcu riziko neodradí. Má 

odvahu k úplne novým riešeniam 

a počíta s nezdarmi. Dvadsiaty americký 

prezident James A. Garfield to 

vystihol slovami: „Libra odvahy má 

väčšiu cenu než tona šťastia.“ 

PATENT – NEVYHNUTNÁ 

POISTKA 

K 

aždý výrobca si svoje know-how 

dobre stráži. Novinky v oblasti 

inovácie sú lukratívnou záležitosťou.


Boj o autorstvo preto neraz skončí 

súdnym sporom. Zaistenie vynálezu 

obsiahlym patentom sa teda určite 

oplatí. Pirátstvo je žiaľ vďaka chýbajúcej 

kreativite a vidine lacného 

pokroku pomerne častým javom. 

OTÁZKA FINANCOVANIA 

P 

atent je vždy len prvým krokom 

a často jediným kapitálom vynálezcu. 

Využiteľnosť vynálezov je potrebné 

preukázať – zostrojiť prototypy. 

To sa nezaobíde bez investície, 

ktorú si vynálezca väčšinou nemôže 

dovoliť. Banky spravidla vynálezy 

nefinancujú, pretože v tomto štádiu 

je riziko ešte príliš vysoké. Bez 

vlastných prostriedkov či spriazneného 

investora môže preto objav 

upadnúť do zabudnutia. 

Vynálezcom neprajú aj cudzie ekonomické záujmy 

V lete 1931 známy vynálezca 

N. Tesla spoločne so svojím synovcom 

Patrem Sorom nainštalovali 

do mohutného, ťažkého luxusného 

auta značky Pierce Arrow asynchrónny 

elektromotor o výkone 

58,88 kW s 1800 otáčkami za minútu, 

poháňaný elektrickým prúdom 

z konvertoru voľnej energie, 

zachytenej špeciálnym anténnym 

systémom. I keď nepretržite jazdili 

Tesla a jeho pomocníci s týmto 

elektromobilom vo dne v noci po 

dobu jedného týždňa bez viditeľného 

zdroja energie, toto úspešné 

predvádzanie skončilo pochopiteľne bez povšimnutia finančných kruhov. 

Pri uvedení tohoto vozidla jazdiaceho rýchlosťou až 145 km za hodinu 

do sériovej výroby by totiž prišli o značné výnosy z kapitálu vloženého 

do naftárskeho a automobilového priemyslu. Naopak na Teslu bolo spáchaných 

niekoľko pokusov o atentát. 

(Úryvok z knihy Energie pro život a techniku) 

UPLATNENIE VYNÁLEZU 

A 

si len 20 % patentov sa dostane 

až k uplatneniu na trhu, zvyšok 

zostane na polceste. Tým sa prichádza 

o veľa inovatívneho kapitálu. 

Je preto dobre, ak je vynálezca 

zároveň aj dobrým obchodníkom. 

Pokiaľ nechce alebo nemôže svoj 

vynález sám aj vyrábať a predávať, 

môže ho na základe licencií zveriť 

do iných rúk. Licenčné právo sa 

veľmi podobá nájomnému právu. 

Pri udeľovaní licencií musí byť autor 

vynálezu obozretný, aby jeho 

objav nakoniec neskončil na vedľajšej 

koľaji. To môže byť aj zámer, 

aby novinka nevytlačila z trhu iné 

produkty. Preto je užitočné, ak licencia 

obsahuje viaceré podmienky 

ako napr. minimálny obrat, predovšetkým 

u výhradných licencií. Jednou 

z príčin neúspechu môže byť 

až priveľká nadčasovosť a v takom 

prípade neznalosť a nevedomosť. 

Autori zmieňovanej knihy Energie 

pro život a techniku uvádzajú príklad 

teológa Dr. H. Moraya, vynálezcu 

jedného modelu konvertora 

voľnej energie. Morayovi sa nepodarilo 

presvedčiť patentový úrad 

a jeho vynález kvôli nepochopeniu 

princípu zo strany úradníkov nezaregistrovali. 

Skúsený, technicky 

vzdelaný N. Tesla patentový úrad 

o fungovaní svojho modelu konvertora 

voľnej energie pomocou fínt 

presvedčil a patent získal. 

Z 

KONEČNE V CIELI 

a každým prevratným výrobkom 

je neľahká cesta. Mimoriadne 

vlohy sú síce najdôležitejšou 

časťou vynálezu, no nie jedinou. 

Jeho „vedenie zhora“ je porovnateľné 

so satelitnou navigáciou. Cesta vynálezu 

začína nápadom, vedie ďalej 

k patentu – schopnému polotovaru, 

pokračuje v práci na detailoch, aby 

sa z nehotového prototypu vyrobil 

upotrebiteľný výrobok, ktorý autor 

dovedie až k správnemu licenčnému 

partnerovi. 

Pomoci z vyšších úrovní nie sú 

k dispozícii len vynálezcovi, ale 

každému človeku a sú nenahraditeľné: 

„Človek zostal vo svojom duchovnom 

vývoji tak ďaleko, že nemôže 

priviesť k plnému rozvoju ani 

tie duchovné sily, ktoré sú mu k dispozícii. 

Inak by mohol podávať výkony, 

i podľa dnešných pojmov, hraničiace 

so zázrakmi.“ (Abd-ru-shin, 

Posolstvo Grálu, prednáška: „Zostup 

z kríža!“) 

Bez vedenia z duchovna sme ako 

loď so zlomeným kormidlom, ktorá 

je zmietaná na rozbúrenom mori. 

Spoliehanie sa iba na prácu mozgu 

nevedie k prevratným výsledkom. 

Až naladením sa na jemnejšiu frekvenciu 

naberieme smer duchovného 

a pozemského pokroku. 

Leo Lustig 

15 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

GÉNIOVIA 

V 

jednom z náučných slovníkov sa píše, že slovo génius 

pochádza z latinčiny a pôvodne označovalo ducha – 

ochrancu rodu i jednotlivca. Ducha – ochrancu v zmysle 

bytosti z nehmotného sveta. Romantizmus začal používať 

slovo génius na zvýraznenie toho, „že mimoriadne a pôvodné 

výkony či diela pochádzajú zhora – z duchovnej 

ríše“. Romantici tým chceli vyjadriť, že génius dokáže vidieť 

veci z iného pohľadu a perspektívy ako ostatní ľudia. 

Nachádzame u nich vlastnosti, ktoré ich odlišujú od iných 

ľudí: silná vnútorná potreba tvoriť, idealizmus charakterizovaný 

túžbou priniesť či vytvoriť niečo nové nielen pre 

seba, ale aj pre druhých, odhodlanosť dosiahnuť vytýčený 

cieľ bez ohľadu na prekážky, vnútorná pokora v zmysle rešpektu 

vyšších princípov, trpezlivosť, všestrannosť a vzdelanosť, 

flexibilita, otvorenosť k vonkajším podnetom. Tých 

skutočných géniov však charakterizujú aj vynikajúce kvalitatívne 

vlastnosti v medziľudských vzťahoch ako úprimnosť, 

čestnosť, komunikatívnosť, láskavosť a v neposlednom 

rade i zmysel pre humor. 

Osobnosti, ktoré by sa mohli označiť v zmysle predchádzajúcich 

riadkov za géniov, môžeme nájsť v mnohých 

krajinách a v mnohých odvetviach. História zaznamenala 

viacero takýchto osobností pochádzajúcich z Čiech, Moravy 

i Slovenska. Mnohí slovenskí géniovia pochádzali 

z nižších ba až najnižších spoločenských tried. Svojimi 

vynikajúcimi vlastnosťami sa im podarilo presadiť medzi 

ľuďmi s tzv. urodzeným pôvodom. Napríklad Matej 

Bel (1), encyklopedista a zakladateľ modernej vlastivedy, 

osobnosť uznávaná v celom Rakúsko-Uhorsku, bol synom 

mäsiara. Štefan Anián Jedlík, fyzik a vynálezca, ktorý objavil 

zákon elektromagnetickej indukcie o dva roky skôr ako 

oveľa známejší Faraday, bol synom chudobného roľníka. 

Adam František Kollár pochádzal z nevoľníckej rodiny. 


D U C H A 

Vďaka svojim rozsiahlym vedomostiam sa stal poradcom 

Márie-Terézie, pre ktorú vypracovával správy a odborné 

posudky v rozličných sporných právnych, historických 

i zahraničnopolitických otázkach. Vo svojich návrhoch sa 

dožadoval zrušenia nevoľníctva, zlepšenia postavenia roľníkov 

a umožnenia aj nešľachticom zastávať verejné úrady. 

Adam František Kollár, podobne ako aj ďalší slovenskí 

vzdelanci v tých časoch, bol fenomenálnym polyglotom. 

Ovládal okrem materinského jazyka nemčinu, maďarčinu, 

latinčinu a takmer všetky slovanské jazyky. Vo svojej dobe 

sa stal vďaka svojmu šachovému automatu svetoznámym 

aj bratislavský rodák Wolfgang Kempelen. Sediaca figurína 

Turka vedela uchopiť figúrku a postaviť ju na patričné 

miesto, pritom reagovala aj pohybmi hlavou. Princíp Kempelenovho 

stroja nebol dodnes odhalený. W. Kempelen 

prejavil nevšedné schopnosti už v mladosti, ovládal sedem 

jazykov, písal drámy, básne, bol všestranným vynálezcom. 

Skonštruoval prototypy umelých končatín, písací stroj pre 

slepcov. Napísal dielo zásadného významu „Mechanizmus 

ľudskej reči“ a skonštruoval hovoriaci stroj. 

Z novších dejín môžeme medzi géniov pochádzajúcich zo 

Slovenska zaradiť okrem iných aj Aurela Stodolu. Mnoho 

vedcov, vynálezcov a konštruktérov sa pokúšalo desaťročia 

o hospodárnejšie využívanie tepelnej energie pary. Viacerí 

prišli na to, ako zostrojiť výkonnejší parný motor - turbínu. 

Jedným z nich bol práve Aurel Stodola, ktorý položil vedecký 

základ projekcie a stavby parných turbín, za čo bol 

označený ako „otec parnej turbíny“. Je ešte mnoho osobností 

pôvodom zo Slovenska, ktoré si svojím prínosom pre 

dobro ľudí zaslúžia našu spomienku a úctu. 

Rudolf Harčarík 

Literatúra: 

1) „Majstri ducha“, Ladislav Švihran, Ondrej Poss 2002, Perfekt a. s. 

Štefan Anián Jedlík Jedlíkov model unipolárneho dynama Aurel Stodola – „otec parnej turbíny“ 

16 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

D U C H O V N É 

P R Í Č I N Y 

O C H O R E N Í 

oroby sú bežnou súčasťou ži- 

takmer každého z nás. Keď 

Chvota 

prídu, musíme si na ne privykať ako 

na nechcených sprievodcov, ktorí sa 

objavili znenazdania, často bez viditeľnej 

príčiny, aby nám z nejasných dôvodov 

pokazili radosť zo života. Preto 

sa im snažíme vyhnúť, snažíme sa ich 

zahnať, potlačiť, vykynožiť, víťaziť nad 

nimi, bojovať s nimi, liečiť ich. Sú to 

naši nepriatelia. Preto sa tiež zaujímame 

o to, kto ich na nás poslal. 

Nie sme vychovávaní k tomu, aby 

sme ich korene začínali hľadať u seba – 

hľadáme vo svojom okolí. A skutočne 

sa nám darí nachádzať tisíce príčin, 

spôsobujúcich choroby. Sú to baktérie, 

vírusy, znečistené životné prostredie, 

menejcenná strava, sused alebo 

manželka, ktorí nám lezú na nervy, 

a jedného dňa nám spôsobia infarkt, 

politika, alkohol alebo trebárs pradedo 

so svojou nepodarenou genetickou 

výbavou, ktorú sme po ňom 

zdedili. V boji proti príčinám chorôb 

nám nemožno uprieť nadšenie a neohrozenosť. 

Zabíjame baktérie, odstraňujeme 

choré a prebytočné orgány 

alebo ich naopak dopĺňame (niekomu 

inému potom chýbajú), pokutujeme 

vyvážanie toxického odpadu, pestujeme 

biopotraviny, odhaľujeme stále 

nové patogénne faktory a hltáme lieky, 

ktoré sľubujú nádej. 

Robíme toho toľko, že by sme mali 

byť vlastne zdraví. Skutočnosť je však 

znepokojujúca: nie je to tak. Nie sme 

zdraví a ani sa neuzdravujeme, pretože 

inak by sme museli zdraví umierať. 

Priveľmi sme si totiž zvykli na 

to, že umierame na choroby, hoci by 

sme mali umierať preto, že sa náš čas 

17 

Svet Grálu 

15 | 2008

TÉMA 

naplnil. Liečením sa prepadáme často 

len z jednej choroby do druhej, až sa 

jedného dňa stane ich súčet nezlučiteľný 

so životom. 

Liečením sa prepadáme 

často len z jednej choroby 

do druhej, až sa jedného dňa 

stane ich súčet nezlučiteľný 

so životom 

Viera v uzdravenie je často ľuďom 

odňatá už na počiatku choroby: dozvedajú 

sa, že dostali chorobu chronickú, 

nevyliečiteľnú, alebo dokonca 

zhubnú, smrteľnú. Tieto názvy nehovoria 

však o skutočnej povahe 

chorôb vôbec nič, iba ukazujú mieru 

porozumenia, s akou sa k nim pristupuje. 

Také chápanie chorôb robí z ľudí 

odsúdencov, ktorí čakajú na vykonanie 

rozsudku. Jedinou šancou, ktorú 

dostávajú, je šťastná náhoda a zázrak. 

Čakajú na objav spásonosného lieku, 

čakajú, kým niekto iný zomrie, aby 

si privlastnili jeho orgány, čakajú, že 

budú mať šťastie. A potom sú tu aj ľudia, 

ktorí prežili, napriek tomu, že sa 

ich uzdravenie už nepredpokladalo. 

Mali šťastie? Pomohla im príroda? 

Prečo sa vyliečili, napriek tomu, že 

trpeli rovnakou nevyliečiteľnou chorobou 

ako mnoho iných, ktorí jej podľahli? 

Sú ich tisíce, desaťtisíce a možno 

aj viac. No aj keby bol iba jediný, spočíval 

by v jeho uzdravení dôkaz o tom, 

že nešlo o nevyliečiteľnú chorobu, ale 

o chorobu, ktorú sa u iných vyliečiť 

nepodarilo. Zostáva otázka: prečo? 

Napriek tomu, že existujú choroby 

banálne, stredne ťažké a nakoniec aj 

tie najzávažnejšie, poskytujú najlepšiu 

možnosť na odhalenie ich príčin 

práve tie posledne menované. Ťažké 

ochorenie stavia človeka zoči-voči 

skutočnosti, o ktorej takmer celý život 

vedel, no snažil sa na ňu nemyslieť: 

zomrie; a to pravdepodobne skôr, než 

predpokladal. Okrem snahy o uzdravenie 

začína predovšetkým inak hos- 

18 

Svet Grálu 

15 | 2008 

podáriť s časom, ktorý mu prípadne 

ešte zostáva. Snaží sa vyrovnať dlhy 

vo vzťahoch k ľuďom a k životu vôbec; 

ich existenciu a ťarchu naraz vníma 

intenzívnejšie. Jasne pociťuje, že stojí 

pred prahom, za ktorým končí vláda 

svetských zákonov a možnosť klamať 

pomocou nich seba i druhých. Cíti 

prítomnosť pravdy, ktorá nepozná 

prikrášľovanie a vrhá jasné svetlo na 

jeho skutky, na jeho myšlienky, priania 

a žiadosti. Možno vyvstane aj želanie, 

aby mohol ešte mnohé zmeniť, 

vyrovnať alebo napraviť. Toto želanie 

je posilnené často aj vedomím o existencii 

vyššej moci, ktorá riadi beh 

sveta i ľudských životov; tušením tej 

moci, na ktorú človek za svojho života 

takmer nedbal alebo sa jej dokonca 

snažil protiviť alebo ju zosmiešniť. 

Pod tlakom choroby a hroziaceho 

pozemského konca uznáva, že nežil 

dobre. Toto uvedomenie, ktoré človek 

prežíva skôr ako hlas vo svojom 

V čom však tkvie príčina 

takzvaných nevyliečiteľných 

chorôb, z ktorých sa vyliečia 

len nemnohí? 

vnútri než ako myšlienky vyjadrené 

slovami, je predstupňom pokory. Za 

nejaký čas sa jeho zdravotný stav začína 

lepšiť. Podľa toho, aký spôsob 

liečby človek podstúpil, začínajú sa 

pripisovať i zásluhy za jeho uzdravenie. 

Liečebné metódy, lieky a ďalšie 

možnosti, ktoré človek pri svojej 

liečbe použil, sa dostávajú do popredia 

záujmu, pretože nikto nepochybuje 

o tom, že práve ony sú príčinou 

uzdravovania. Sú totiž tým jediným, 

čo človek viditeľne podnikol, čo teda 

mohli uvidieť aj druhí. Kto však nazerá 

do ľudského vnútra? Kto si uvedomuje, 

že práve v tom nebadateľnom 

tichom okamihu, v ktorom sa v človeku 

zlomila jeho pýcha a samoľúbosť, 

spočíva počiatok zázraku? 

Lekári hľadajú príčiny chorôb, 

pretože dobre vedia, že s odstránením 

príčin musí zmiznúť aj choroba. 

V čom však tkvie príčina takzvaných 

nevyliečiteľných chorôb, z ktorých sa 

vyliečia len nemnohí? Spôsob viditeľnej 

liečby, ktorú v nespočetných 

variantoch podstupujú milióny ľudí, 

predsa len niektorých zachraňuje, 

kým ostatní ľudia chorobe podliehajú. 

Je to dôkaz o tom, že liečbou nebola 

ovplyvnená príčina choroby. Dôkaz, 

že príčina choroby nebola správne 

rozpoznaná. Je zároveň aj dôkazom, 

že hybnou silou uzdravenia nemohla 

byť len procedúra zvonku, lež niečo, 

v čom spočíva oveľa väčšia sila. Je 

možné za týchto okolností naďalej 

lipnúť na doterajších predstavách 

o vzniku chorôb a hľadať ich príčiny 

len vo vonkajšom svete, keď je tu ešte 

vnútorný svet každého z nás, ktorého 

význam sme si už neraz uvedomili? 

Nápadné je, že najviac umierajú 

ľudia, ktorí sa nechcú zmeniť. Majú 

svoje predstavy a návyky, ktoré nehodlajú 

opustiť. Naopak ľudia, ktorí 

prežili, zanechali svoj dovtedajší 

spôsob života. Dokázali sa vymaniť 

z roly obete, trpiacej pôsobením neznámych 

nepriateľských síl, a uvedomili 

si, že ich choroba je prejavom 

nedostatočnej harmónie s vesmírom. 

Pochopili, že základ ich ochorenia 

spočíva v nesprávnych predstavách 

o živote a jeho zmysle, že práve tieto 

názory určujú jeho smer i všetky situácie, 

do ktorých sa človek dostáva. 

Začínajú sa zaujímať o to, čo urobili 

v živote zle a podnikajú kroky k náprave. 

Nie však polovičato, zo strachu 

alebo s postrannou myšlienkou 

na návrat k starému pohodliu, len čo 

sa stav trochu zlepší. Je to obrat z presvedčenia, 

o stoosemdesiat stupňov, 

v ktorom niet miesta pre kompromis. 

Prijmú chorobu ako výzvu na zlepšenie 

svojho života a snažia sa uviesť 

ho do súladu s najvyšším poriadkom. 

Začínajú tento poriadok hľadať. Ľudia,

TÉMA 

ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných 

chorôb, dokazujú existenciu duchovnej 

sily, pretože práve pohyb ich ducha 

uviedol do pohybu aj obranné sily 

tela a spôsobil jeho viditeľné uzdravenie. 

Pokiaľ sa duch nezačal pohybovať 

inak, a zotrváva pri navyknutom 

spôsobe pohybu, ktorý vyvolal 

chorobu, kým človek naďalej žije vo 

svojich starých názoroch a predstavách, 

nemôže nastať žiadne uzdravenie. 

Táto vnútorná premena je jediným 

spoločným momentom, ktorý 

možno bez výnimky nájsť u všetkých 

ľudí, ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných 

chorôb. 

Ako naznačuje už slovo „nemoc“, 

každé ochorenie je určitou stratou 

moci. Moc človeka spočíva však jedine 

v spojení s celkom. Nemocný 

človek je teda ten, ktorý s ním stratil 

spojenie, pretože z nejakého dôvodu 

s ním nedokázal zachovať súdržnosť. 

Vesmír však nikdy nikoho netiesni, 

neobmedzuje bez príčiny – vždy iba 

tam, kde predchádzajúce jemné varovné 

signály, ktoré človeka nabádali 

k obnoveniu slabnúceho spojenia, vyzneli 

naprázdno. 

Ak si uvedomíme, že nositeľom života 

v človeku je výhradne jeho duch, 

kým telo vrátane rozumu je treba pokladať 

za oživený nástroj, je zrejmé, 

že udržiavanie spojenia s celkom 

alebo naopak jeho strata je výsledkom 

duchovného života. Duchovný 

život v nás – to sú naše želania, túžby 

a ciele, inšpirované našou predstavou 

o najvyšších hodnotách života. Táto 

duchovná orientácia alebo skôr dezorientácia 

– okrem toho, že tvorí základ 

našich myšlienok a pozemských 

skutkov – je už sama osebe zdrojom 

silného vyžarovania, ktoré zasahuje 

do vyžarovania vesmíru buď harmonicky 

alebo naopak rušivo. Človek sa 

teda už vyznávaním určitej životnej 

filozofie alebo svetového názoru stavia 

do zodpovedajúceho vzťahu k celku, 

ktorý svoju odpoveď či reakciu premietne 

do jeho života ako uľahčenie, 

pomoc, alebo ako prekážku. Tak sa 

človeku po celý život dostáva zrozumiteľnej 

spätnej väzby, ktorá ho nepretržite 

informuje o tom, či zvolený 

spôsob jeho existencie môže byť zo 

strany celku podporovaný alebo nie. 

Z uvedeného vyplýva, že chorobou 

Prevencia by mala byť založená na identifikácii konfliktných názorov, 

ktorých zastávanie vytvára pre celok neprijateľné vyžarovanie 

a proti ich pôvodcovi sa bude brániť 

je už chybný postoj alebo názor, ktorý 

človeka vedie k zodpovedajúcemu konaniu. 

Z tohto konania, do ktorého 

musíme zahrnúť aj myšlienky a citové 

stavy človeka, sa môže postupne vyvinúť 

aj telesné ochorenie. Pokiaľ by 

sme v budúcnosti chceli dosiahnuť 

ozajstnú prevenciu ochorení, museli 

by sme sa zamerať na predchádzanie 

takzvaným nezdravým názorom, to 

znamená odstrániť predstavy, ktoré 

celok nemôže akceptovať ako zdravé 

a pre svoju existenciu prospešné. To 

isté platí aj pre skutočnú príčinnú 

liečbu ochorení; mala by byť založená 

na identifikácii konfliktných názorov, 

ktorých zastávanie vytvára pre celok 

neprijateľné vyžarovanie a proti ich 

pôvodcovi sa bude brániť. 

Predpokladom takejto prevencie 

a liečby by bola pre všetkých jednotlivcov 

dokonalá znalosť všetkých zákonitostí, 

ktorých napĺňanie požaduje 

vesmír od ľudí ako cenu za dar života 

a vývoja. Tým však nesmierne vzrastajú 

aj nároky na lekára a vôbec na 

všetkých, ktorí chcú ľuďom účinne 

pomáhať. Jedine na tomto základe je 

totiž možné nájsť v myslení jednotlivca 

slabé miesta a poukázať na ne. 

A to je zároveň aj všetko, čo možno 

pre druhého urobiť. Konečné rozhodnutie 

musí učiniť človek sám, a tým 

si súčasne určí aj následok: prijatie 

alebo odmietnutie, obnovenie moci 

alebo nemoc. 

Dnes veľmi populárne schematizovanie 

duchovných príčin chorôb 

je značne zavádzajúce, pretože neprihliada 

na jedinečnosť ľudských 

osudov. S tabuľkou v ruke je možné 

odriekať iba to, čo si o veci myslia 

druhí. Kľúčom k správnemu pochopeniu 

duchovnej príčiny ochorenia 

však je neopakovateľný ľudský príbeh 

samotný. A stanovenie skutočnej 

príčiny nemoci vyžaduje rozvíjanie 

vlastnej schopnosti cítenia – toho jediného 

nástroja, pomocou ktorého 

možno nadviazať spojenie s duchom 

iného človeka. 

Z týchto skutočností je možné vyvodiť 

aj smerodajné závery pre prognózu 

každého ochorenia. Oveľa lepšie 

sa vyvíjajú tie prípady, kde je zo strany 

chorého ochota alebo dokonca nadšenie 

prijímať nové podnety a meniť sa, 

napriek tomu, že vonkajšia liečba nemusí 

byť práve najšťastnejšia. Opačne 

sa vyvíjajú prípady, kde je táto liečba 

v každom ohľade síce prvotriedna, ale 

chorý očakáva od druhých, že bude 

uzdravený. V liečení vidí iba možnosť, 

ako sa vrátiť k starému spôsobu života. 

To je zásadný omyl. 

Človek má prosiť o silu 

k činom, ktorými chce dar 

uzdravenia vyrovnať 

K uzdraveniu zo závažnejších 

chorôb je potrebná vždy aj pomoc 

vyššej liečivej sily. Táto sila nie je na 

Zemi bežne prítomná a musí byť najprv 

k Zemi pritiahnutá. Prvoradý 

význam pre uplatnenie takej sily 

majú vnútorné postoje chorého človeka, 

ktorý sa rozhodne dať svojmu 

životu iný smer. Taký človek neprosí 

teda len o uzdravenie alebo záchranu, 

ale predovšetkým o silu k novým, lepším 

činom, ktorými chce dar uzdra- 

19 

Svet Grálu 

15 | 2008

TÉMA 

venia vyrovnať. Pri liečení sa často 

uplatňuje aj prítomnosť druhého človeka, 

ktorý je v rôznej miere nadaný 

schopnosťami liečivú silu prijímať 

a ďalej odovzdávať. Aj postoje a názory 

tohto človeka spolurozhodujú 

Poslaním choroby je obnovenie 

rovnováhy medzi jednotlivcom 

a celkom 

o miere sprostredkovanej pomoci, 

pretože jeho vnútorná zrelosť určuje 

zodpovedajúcu úroveň prichádzajúcej 

liečivej sily. Keď chce liečiteľ svoje 

schopnosti stupňovať, musí sa usilovať 

o jasný a prostý život, v ktorom 

na prvom mieste stojí túžba pomáhať 

druhým ľudom na ich ceste nahor. 

Túto cestu musí však najskôr sám 

dobre poznať. 

Základným poslaním choroby je 

obnovenie rovnováhy medzi jednotlivcom 

a celkom. Súčasná (tzv. západná) 

medicína však nepovažuje 

chorobu za liečebný prostriedok pre 

dušu, teda za dej, ktorý by mal mať 

vyšší zmysel. Obnovovanie rovnováhy 

sa preto odohráva prakticky len 

na fyzickej úrovni, v ktorej sa však 

v skutočnosti prejavujú len následky 

nerovnováhy v rovine duchovnej. Príliš 

veľkú úľavu neprináša ani súčasná 

psychológia, pretože vychádza z predpokladu 

rýdzo fyzickej existencie. Za 

okolností, keď sa po príčinách choroby 

pátra medzi oveľa neskoršími 

následkami, musia skutočné príčiny 

chorôb zostať často nepoznané. Tento 

stav dosvedčuje aj samotná medicína, 

pre ktorú zostávajú príčiny väčšiny 

ochorení nevyriešenou hádankou. Je 

totiž nutné pripomenúť, že za príčinu 

mnohých ochorení nemôžu byť 

považované napríklad biochemické 

poruchy, poruchy genetického kódu 

alebo iných funkcií, pretože tým nie 

je zodpovedaná otázka, kde majú 

tieto poruchy svoj skutočný pôvod. 

Je to iba konštatovanie daného stavu 

20 

Svet Grálu 

15 | 2008 

Príliš veľkú úľavu neprináša ani súčasná psychológia, pretože 

vychádza z predpokladu rýdzo fyzickej existencie 

bez ďalšieho vysvetlenia o jeho pôvode 

a účele. Na jeho základe sa teda 

môže rozvinúť len vonkajšia pomoc, 

vnútorná nie. Táto absencia znalostí 

skutočných príčin nemocí by mala 

byť alarmujúca a mala by podnecovať 

k ich hľadaniu v duchovnej rovine. 

Svoj život nemôžeme nikdy viesť 

mimo rámca zákonitostí, ktorých 

existenciu sme prostredníctvom vedeckého 

rozvoja poznali a plne ich 

uznávame takmer vo všetkých oblastiach. 

Jedinou oblasťou, kde sa týmto 

zákonitostiam vzpierame a odmietame 

ich uznať, je náš život. Základným 

princípom, ktorý vládne svetu 

a tým aj ľudským osudom, môžeme 

nazvať riadenie spätnou väzbou. Tento 

princíp sami uplatňujeme vo svojom 

živote všade tam, kde si prajeme zachovať 

poriadok. Nachádzame ho spoľahlivo 

v najmenších i v tých najväčších 

dejoch ako základnú oporu, ako 

záruku ďalšieho trvania a vývoja. 

Nikto sa nepozastaví nad tým, že 

imunitný systém zdravého ľudského 

tela usmrtí denne milióny buniek, 

ktoré doslúžili alebo prestali plniť 

svoju úlohu. Považujeme to za správne 

a máme úplnú pravdu, pretože bez 

tejto prísnosti by sa naše telo veľmi 

skoro rozpadlo. Nie je v tom žiadna 

krutosť, keď organizmus zabíja nádorové 

bunky, ale práve tá prísnosť 

a dôslednosť, bez ktorej sa zachovávanie 

zákonov nikdy nezaobíde. Naopak 

bunky, ktoré plnia svoju úlohu 

správne a prispievajú svojou činnosťou 

k upevneniu zdravia organizmu, 

získavajú nárok na ďalšiu existenciu. 

Pravidlá a zákony, ktorými chránime 

celistvosť a zdravie svojej rodiny, 

firmy alebo štátu, majú ten istý zmysel 

a ukazujú, že považujeme riadenie 

spätnou väzbou za úplnú samozrejmosť 

vo všetkých oblastiach, kde 

chceme zachovať zdravý stav. Zákonite 

teda môžeme predpokladať, že 

aj vesmír, ktorého veľkosť presahuje 

možnosti nášho chápania, musí byť 

vo svojom chode udržiavaný rovnakým 

spôsobom. Potom nám však nezostáva 

iné, než prijať skutočnosť, že aj 

my, ako jeho obyvatelia, sme povinní 

odovzdávať za svoju existenciu protihodnotu. 

Vesmír ju vyžaduje, aby mal 

dôvod naďalej nás ponechať medzi 

tými, ktorí v ňom smú v zdraví žiť. 

Napriek tomu, že bola zmienka 

predovšetkým o závažných ochoreniach, 

vzťahujú sa tieto zásady aj na 

ostatné ochorenia. Zvláštnou kapitolou 

duchovných príčin niektorých 

ochorení sú prípady, keď je choroba 

súčasťou úlohy, ktorú má človek na 

Zemi splniť. Choroba mu v takom 

prípade pomáha, aby našiel správny 

smer a rýchlejšie pre svoju úlohu dozrel. 

Aj tu vychádza teda podnet na 

vznik choroby z vlastného rozhodnutia 

človeka, ktoré však na rozdiel od 

iných prípadov nemá základ v jeho 

chybných názoroch, ale je motivované 

snahou priniesť pomoc. 

Duchovnými príčinami ochorení 

sú predovšetkým nezdravé predstavy, 

ktoré majú svoj pôvod v pocite ľudskej 

výnimočnosti. Len z tohto samoľúbeho 

pocitu sa mohla vyvinúť falošná 

domnienka, že ako ľudia stojíme 

mimo zákona, ktorému sa inak bez odporu 

podrobuje celý vesmír. Tento pocit 

je spočiatku príjemný, pretože nenúti 

k prevzatiu plnej zodpovednosti 

za svoj život. Je však len dočasný. – 

Ochorenie sa potom stáva pre človeka 

signálom k hľadaniu nesplnených povinností. 

MUDr. Jan Palouček

Zázraky na nebi 

Výstrely z vesmíru 

Klasický bolid o 1:58 miestneho času. V atmosfére prešiel dráhu 63 km (na povrchu Zeme 51 km). Dráha meteoru začala vo výške 117,4 km 

a skončila vo výške 81,9 km. Najväčší jas vykazuje väčšina meteoritov až v najnižšej vrstve atmosféry. 

N 

achádzame sa uprostred Mandžuska 

na severovýchode Číny. 

Krajina okolo nás pôsobí až neskutočne. 

Na pozadí sa pochmúrne črtá 

zvláštny pavilón, naša zatemnená 

ubytovňa, za naším chrbtom leží 

nekonečné zamrznuté jazero a pod 

nohami stepná tráva pokrytá inovaťou. 

Nad hlavami nám žiari jasná 

nočná obloha. 

Na horizonte sa práve objavuje 

vrchol znamenia Leva, keď náhle, 

priamo z horizontu pred nami vystrelí 

niečo, čo sme doposiaľ nevideli. 

Malá ohnivá guľa sa na nás rúti veľkou 

rýchlosťou ako expresný vlak; 

je čoraz svetlejšia, s červeno trblietajúcou 

sa hlavou a sršiacim chvostom. 

Toto „niečo“ je stále dlhšie, letí 

priamo ponad naše hlavy, pretína 

oblohu a ďalej si razí svoju cestu 

smerom k protiľahlému horizontu. 

Žasneme… je to meteor? Rútiaci sa 

posol dosiahne horizont, stáva sa neviditeľným 

a opäť sa stráca v hlbinách 

vesmíru. Zostáva po ňom len 

jemná stopa, ktorá ešte krátko žiari, 

kým ju o pár okamihov definitívne 

neprekryje čierny závoj noci. – 

Pozorovali sme už tisíce meteorov, 

ale to, čo sme uvideli tu, nevidel ešte 

nikto z nás: bol to earthgrazer. 

IMPOZANTNÉ VÝSTRELY 

Meteor (lietavica) je sveteľný jav, 

ktorý nastane pri prelete kozmických 

častíc zemskou atmosférou. 

Meteorit je menšie kozmické teleso, 

ktoré vďaka priaznivým podmienkam 

dopadlo na povrch Zeme. 

Ak leží radián, čiže bod na oblohe, 

z ktorého vystupujú meteory z prúdu 

lietavíc, v blízkosti horizontu, prenikajúce 

meteory alebo zvyšky komét 

sa len letmo dotýkajú vrchnej vrstvy 

atmosféry a z hľadiska pozorovateľa 

letia zdanlivo od jedného horizontu 

k druhému. Pre tento zázrak neba 

vytvorili astronómovia pojem earthgrazer 

(angl. Earth = Zem, to graze = 

ľahko sa dotknúť). Tento dotyk je 

taký jemný, že vytvorí stopu meteoru, 

mimoriadne zriedkavú svojou 

rovnomernosťou. 

Bolo to práve v Číne, kde sme zažili 

noc storočia: zahájili ju earthgrazery 

s viac než 10 000 leonidmi. Bola to 

celá symfónia astronomického ohňostroja: 

ohnivé gule vo svetle splnu, 

až 6 meteorov za jedinú sekundu, 

celé strapce čiastočiek, ktoré zažiarili 

vo všetkých farbách, ohnivé gule 

so stopami dosvitu, ktoré boli atmosférou 

celú polhodinu formované do 

oblúkov a vlajok… Ďalej rozpadajúce 

sa lietavice, ktoré sa v blízkosti 

radiánu rozžiarili, alebo padali za 

protiľahlý horizont… A tu dolu my, 

vášniví lovci lietavíc – a popri nás 

i nadšení Číňania – sme si pripadali 

ako v rozprávke. 

No najkrajšie meteory, earthgrazery, 

bolo vidieť len na začiatku. Sú 

to jediné meteory, ktoré sa môžu 

znovu vrátiť do otvoreného vesmíru. 

Môžu, ale nemusia. Čím vyššie radián 

v priebehu noci stúpa, tým kratšie 

a strmšie sú dráhy a častice meteorov 

potom bezo zvyšku dohoria. 

NAJVÄČŠÍ 

METEORICKÝ DÁŽĎ 

Earthgrazery vzbudili veľkú pozornosť 

už v roku 1996. V najväčšom 

zo všetkých historicky dokumento- 

21 

Svet Grálu 

15 | 2008

PRÍRODA 

Časový rámec pre earthgrazer je iba 

niekoľko minút, potom vznikajú bežné 

meteory. Ak je radián blízko horizontu, 

vplyvom perspektívy vzniká pri 

pozorovaní dojem, že meteory stúpajú 

(okrem rovnobežiek s horizontom). 

Na tejto snímke, ktorá sa podarila 

observatóriu „Delphinus Meteor 

Observation China Team“ v Pan 

Shanu (Čína), je vidieť hneď dve stopy 

earthgrazerov 

Táto snímka earthgrazeru bola získaná 

pri dvanásťminútovej expozičnej dobe 

v Západnej Virgínii v USA 

vaných dažďov padajúcich hviezd 

pozorovali vtedy vedci v Arktíde 

stovky earthgrazerov. 

V tú noc v čase ich najväčšieho výskytu, 

ktorý trval skoro hodinu, bolo 

nad Spojenými štátmi napočítaných – 

či skôr odhadnutých – v každej sekunde(!) 

40 meteorov, t. j. spolu 

štvrť milióna! 

22 

Svet Grálu 

15 | 2008 

Okraj zemegule 

Earthgrazer 

Výška (km) 

Bežný meteorit 

Mezosféra a tiež 

D-/E vrstva termosféry, 

v ktorej meteority zažiaria 

Čiastočky vstupujú do atmosféry vo fáze 

meteorickej búrky ako strely paralelne k horizontu 

pri výške radiánu 0° na zemskú atmosféru. Ak 

majú potrebnú rýchlosť, hmotnosť a presný 

uhol, je pravdepodobnosť 1:100, že trafia do 

minimálneho koridoru zemskej atmosféry a stanú 

sa earthgrazerom. 

Earthgrazer je druh lietavice, na 

ktorý sa nedá zabudnúť. Od meteorov 

sa odlišuje nielen svojou dráhou, 

je charakteristický aj svojím 

profilom. Podľa miesta pozorovania 

na zemeguli a doby prežitia 

v atmosfére môže sa javiť rôzne – 

s dlhotrvajúcou letovou dráhou, 

alebo len ako krátke stopy zažiarenia. 

Vo väčšine prípadov pozorovatelia 

opisujú výraznú červeno iskriacu 

hlavu, ktorá zanecháva žiarivú stopu 

prechádzajúcu z červenej do oranžovej, 

zhasínajúcu potom v opačnom 

poradí. So vzostupom radiánu sa 

farby menia z oranžovej na bielu. 

Fotograficky aj vizuálne môžu meteory 

tvoriť farebné spektrá, predovšetkým 

ohnivé gule, kde sa farby od 

špičky smerom ku koncu menia v poradí 

zelená – oranžová – červená – 

modrá – biela. 

V ideálnom prípade môže zenitový 

earthgrazer ťahať po oblohe stopu až 

170 stupňov. 

Meteory alebo earthgrazery, ktoré 

nelietajú zenitom, môžu tiež dosiahnuť 

obrovské dĺžky. Pozorované 

dĺžky budú však vždy kratšie, než 

by boli v ideálnom prípade. 

Nápadné je, že všetci pozorovatelia 

earthgrazerov udávajú úplne 

rovnomerný priebeh ich svetlosti. 

Keď sa ohnivá guľa objaví vo 

výške až do 80 km atmosféry, spôsobí 

jej tisícnásobne vyššia hustota 

enormný výbuch jasu. Tým 

je zrejmé, že zemskú dráhu môžu 

opustiť len tie objekty, ktoré si zachovajú 

vysokú dráhu letu, alebo 

prežijú prelet nižšími vrstvami so 

zodpovedajúcou hmotou. Rovnomerné 

stopy, ktoré sme v Číne pozorovali, 

svedčili o malom odpore 

a vysokej dráhe letu. 

NAJSLÁVNEJŠÍ „BOLID“ 

Aká vysoká je pravdepodobnosť, že 

zbadáme earthgrazer? Ako náhodný 

jav sa môže earthgrazer vyskytnúť 

kedykoľvek a kdekoľvek, aj cez deň. 

Na cielené pozorovania sa odporúčajú 

len fázy zvýšenej aktivity prúdu 

meteorov. 

Pri zrážke roja meteoritov so Zemou 

sa podľa matematických prepočtov 

nachádza viac než jedno percento 

všetkých kolidujúcich častíc 

na kurze earthgrazeru. 

Náhodným javom a súčasne najznámejším 

zo všetkých earthgrazerov 

je bolid z roku 1972 nad jazerom 

Jackson Lake vo Wyomingu v USA. 

Nad západnou časťou USA a nad 

Kanadou sa 10. augusta objavila za 

denného svetla ohnivá guľa. Pozorovalo 

ju mnoho ľudí v Yellowstone 

a v Národnom parku Glacier National 

Park, a dvaja turisti tento jav 

dokonca natočili na film. Linda Bakerová 

so svojou kamerou Super-8 

filmovala pohyb earthgrazeru celých 

26 sekúnd. Myslela si, že ide 

o návrat časti rakety. 

Žiaru tohto objektu registrovali 

dokonca infračervené rádiometre 

jedného satelitu U.S. Air Force. Bolo 

potvrdené, že v strede dráhy nad 

Montanou bolo počuť tresk pri prelomení 

zvukovej bariéry – dôkaz, že 

objekt letel nižšie než 60 km. 

„AKO RÚTIACI SA VLAK…“ 

Nezabudnuteľný dej pri pozorovaní 

jedného earthgrazeru opísal jeden 

z účastníkov našej expedície do čínskej 

samoty týmito slovami:

PRÍRODA 

„Dráhy boli úžasne dlhé. Obrovský 

dojem! Ešte nikdy som nevidel 

také dlhé meteory napriek tomu, že 

som ich vo svojom živote pozoroval 

tisíce. Už počas jeho sledovania sa 

mi vnucovala predstava rútiaceho 

sa vlaku. Osvetlená lokomotíva, 

ktorá v diaľke ubieha svojím smerom. 

Rovnomerne, skoro paralelne 

k horizontu. Zo severovýchodu na 

sever, cez celú oblohu. Spomínam si 

ešte, že som po jeho zažiarení rýchlo 

rozpažil ruky a odhadoval som tak 

uhol jeho dráhy. Bolo to minimálne 

120 stupňov. Myslím, že som earthgrazer 

videl od začiatku do konca. 

Žiadne kolísanie svetlosti, skôr pomalý 

vzostup a potom zasa znižovanie. 

Doba žiarenia bola enormná!“ 

Earthgrazery patria v tejto dokonalej 

forme k úkazom, ktoré pri 

pozorovaní hviezdnej oblohy vyvolávajú 

najväčší dojem. Tieto zázraky 

neba možno, žiaľ, pozorovať 

len zriedka a sú málo známe. Môže 

byť šťastný ten, kto v pravú chvíľu 

upiera svoj zrak k oblohe. – Je totiž 

nepravdepodobné, že niečo také 

uvidí v tomto živote ešte raz! 

Reinhard Wurzel, Jürgen Michelberger 

Literatúra: 

Rolf Bühler, Meteorite, Urmaterie aus den 

interplanetaren Raum, Weltbild Verlag, 

ISBN 3-89350-518-0 

Hans Ulrich Keller, Astralwissen, Kosmos 

Verlag, ISBN 3-44008074-9 

Manfred Reichstein, Kometen, Kosmische 

Vagabunden, Harri Deutsch Verlag 

Frankfurt, ISBN 3-87144-847-8 

Jürgen Rendtel, Sternschuppen, Urania 

Verlag Leipzig, ISBN 3-332-00399-2 

Informácie: 

International Meteor Organisation: 

www.imo.net 

Arbeitskreis Meteore: www.akm.de 

Meteor-Expeditionen nach China 2001 

und Spanien 2002: 

www.astrode.de/astro.htm 

pozorovateľ 

pozorovateľ 

pozorovateľ 

horizont 

horizont 

horizont 

Počet, dĺžka a uhol dráhy meteorov veľmi 

záleží na výške radiánu nad horizontom. 

Pozorovateľ vidí väčšinu lietavíc vtedy, keď sa 

radián nachádza v zenite, ako je zobrazený 

na obr.1. Na obr. 2 s výškou okolo 30 stupňov 

je to už podstatne menej a na obr. 3 pri 

0 stupňoch sa už neobjaví skoro žiadny. 

Trojrozmerný model ukazuje dve ohnivé 

gule, ktoré – na základe snímok z Taikangu 

a Lindianu (Čína, 8.–19. 11. 2001) a výpočtov 

paraláx – sú v mierke (vo výške a dĺžke) 

umiestené nad mapou. Namerané dĺžky sú 

tu 7 a 10 cm. Na porovnanie: earthgrazer 

by mal dĺžku viac ako 1 m. V mierke mapy 

to zodpovedá vzdialenosti Mníchov – 

Hamburg. 

Lietavice majú pomerne nízku hmotnosť. 

Len zriedka prežije ich fragment ochrannú 

vrstvu zemegule a dosiahne zemský povrch. 

Na obrázku je železný meteorit Odessa 

s lesklým nataveným povrchom. 

ČASTICE SMERUJÚCE 

K ZEMSKÉMU POVRCHU 

Už vo výške 100 km sa meteory 

bežne zahrejú na teplotu viac než 

3 000 stupňov Kelvina, takže menšie 

čiastočky s priemerom niekoľkých 

milimetrov sa pôsobením tejto 

obrovskej teploty vyparia dávno 

predtým, než by boli zbrzdené odporom 

vzduchu. 

Objekty s veľkosťou niekoľkých 

centimetrov sa nevyparia tak rýchlo. 

Preniknú do zemskej atmosféry hlbšie 

a zhasnú, rozpadnú sa vo výške 

okolo 50 km. 

Objekt veľkosti tenisovej loptičky 

môže však zažiariť ako ohnivá guľa, 

svojím jasom podobná splnu. 

Kým lietavice s nízkou hmotnosťou 

sa na nebi len krátko mihnú, 

majú bolidy väčšinou omnoho 

dlhšiu cestu a vďaka pomalému 

brzdiacemu efektu v hlbších 

vrstvách atmosféry žiaria dlho. 

Počas krátkej doby vzplanutia tepelná 

vodivosť meteorov nestačí 

na ich rovnomerné zahriatie. Kým 

sa povrch žeraví, vnútro telesa zostáva 

chladné. Vo vzduchu sa potom 

môžu jeho časti odtrhávať. Ak 

častice tento proces prežijú, a dokonca 

dosiahnu zemský povrch, 

hovoríme o meteoritoch. 

Aby vznikol meteor s jasnosťou Venuše, 

stačí vstupná rýchlosť 60 km/s 

a hmota iba 6 gramov. Čím vyššia je 

rýchlosť, tým väčšie sú i procesy tavenia, 

pretože rastie konverzia energie. 

Vzdialenosti medzi čiastočkami 

meteoru sú značné – aj pri najintenzívnejších 

spŕškach meteorov je 

ich hustota veľmi nízka. Dokonca aj 

pri takej udalosti, akou boli leonidy 

v roku 2001 – až 3 500 meteorov za 

hodinu – boli vzájomné vzdialenosti 

meteorov v priemere ešte niekoľko 

stoviek kilometrov. 

23 

Svet Grálu 

15 | 2008

24 

Svet Grálu 

15 | 2008

25 

Svet Grálu 

15 | 2008

SMRŤ 

AKO VÝCHODISKO? 

Smrť je v našej spoločnosti veľkým tabu. O umieraní hovoríme neradi a o dobrovoľnom skoncovaní 

so životom už vôbec nie. Slovo samovražda vyvoláva zdesenie, strach a beznádej. Napriek tomu 

nie je dôvod, aby sme pred týmto dramatickým trendom zatvárali oči: podľa odhadov Svetovej 

zdravotníckej organizácie (WHO) vo svete dnes denne ukončí svoj život z vlastnej vôle viac než 

1000 ľudí, ohrozené sú čoraz viac najmä deti a mladiství. Michael G. Vogt, psychoterapeut zaoberajúci 

sa liečením, vo svojom článku osvetľuje pozadie samovrážd a ukazuje možnosti, ako im predísť. 

26 

Svet Grálu 

15 | 2008

ŽIVOT 

N 

ČO HOVORIA 

ŠTATISTIKY 

a Slovensku počet samovrážd 

postupne klesá. Od roku 1997 

do roku 2000 spáchalo samovraždu 

priemerne viac ako 700 ľudí, v roku 

2006 ich počet klesol na polovicu, 

pričom počet mužov je v priemere 

päťkrát vyšší než počet žien. Na druhej 

strane sa zvyšuje počet pokusov 

o samovraždu u mladistvých. 

Podľa WHO ukončí samovraždou 

svoj život ročne pol milióna 

ľudí, pričom pokusy o samovraždu 

sú ešte desať až dvadsať ráz častejšie. 

Presné čísla k dispozícii nie sú, napriek 

tomu je známe, že ženy sa pokúšajú 

o samovraždu dva až trikrát 

častejšie než muži. Tí oproti ženám 

dotiahnu svoje predsavzatie dvakrát 

častejšie až do trpkého konca. To súvisí 

predovšetkým s tým, že muži 

volia častejšie „tvrdšie“ metódy (obesenie, 

skok z výšky, strelné zbrane), 

ženy naproti tomu volia metódy skôr 

„mäkké“ (lieky, plyn). 

Pokusy o samovraždu sú u nás 

štatisticky najfrekventovanejšie vo 

veku medzi 20.–29. rokom, polovicu 

samovrážd so smrteľným koncom 

tvorí veková skupina medzi 

40.–60. rokom života. Z hľadiska 

motivácie majú na nich najväčší 

podiel konflikty a rodinné problémy, 

pričom 75 % všetkých ľudí 

oznamuje svoj samovražedný úmysel 

vopred. 

Vynára sa tu nástojčivá otázka – 

prečo čoraz viac ľudí považuje samovraždu 

za jediné východisko? 

Za východisko z čoho? Zo života, 

v ktorom už nevidia nijaký zmysel? 

Možno unikajú zo spoločensky 

predpokladaného úsilia po bohatstve 

a moci, s ktorými sa nemôžu 

stotožniť. Čo cíti človek, ktorý prechováva 

samovražedné úmysly? Ako 

sa k nemu správať? 

ZÚFALÁ TÚŽBA ZOMRIEŤ 

N 

emecký básnik Hermann Hesse 

(nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 

za rok 1946) našiel vo svojej knihe 

„Siddhártha“ pôsobivé slová, ktoré 

znázorňujú životnú situáciu človeka 

so sklonom k samovražde: „Túžobne 

si prial nevedieť už o sebe nič, mať 

pokoj, byť mŕtvy. Kiež by tak udrel 

blesk a zasiahol ho! Kiežby prišiel nejaký 

tiger a zožral ho! Keby tak existovalo 

víno, jed, ktorý by mu privodil 

omámenie, zabudnutie a spánok bez 

prebudenia! Existovala vôbec nejaká 

špina, ktorou sa ešte nezašpinil, duševná 

prázdnota, ktorú na seba nevzal? 

Bolo vôbec možné ešte žiť? Mohol 

ešte znova a znova nabrať dych 

a zase ho vypustiť, cítiť hlad, opäť jesť, 

znova spať, ležať pri manželke? Nebol 

tento kolobeh pre neho už vyčerpaný 

a uzavretý? Ničoho už pre neho nebolo, 

než vymazať sa, roztrhať ako nepodarený 

obraz svojho života na márne 

kúsky, hodiť ho pohŕdavo bohom pod 

nohy. To bolo ono veľké zadávenie, po 

ktorom túžil: smrť, roztrhanie formy, 

ktorú tak neznášal! Nech ho žerú ryby, 

toho psa Siddhárthu, toho pomätenca, 

to skazené a zhnité telo, túto chabú 

a zneužitú dušu! Nech ho požierajú 

ryby a krokodíly, nech ho démoni rozkúskujú! 

So žiaľom strávenou tvárou 

civel do vody, uvidel svoju tvár a napľul 

do nej.“ 

Hesse tu opisuje zreteľné zúfalstvo 

z nedostatku zmyslu v živote. 

Najväčšou časťou Siddhárthovho života 

bolo hľadanie jeho zmyslu. Bol 

synom brahmana, študoval múdre 

učenie – odišiel preč; žil s askétami, 

odišiel aj odtiaľ; žil s pútnikmi, odišiel 

od nich k svetskému človeku 

a žil ako obchodník, ale cieľ nenašiel 

ani tam. Väčšinu svojho života 

prežil hľadaním. Prahnúc po vode 

života vyskúšal mnohé, jeho smäd 

však nebol utíšený, naopak – stupňoval 

sa s každým novým učením, 

ktoré spoznal, rovnako ako rástlo 

jeho zúfalstvo z toho, že ešte nenašiel 

tú „správnu“ cestu. Potom prišiel 

okamih, v ktorom sa toto zúfalstvo 

tak vystupňovalo, že videl v smrti 

spásu a vyslobodenie: samovraždou 

ohrozený človek už nechce prežiť 

ďalší deň, pretože mu ďalšie hodiny, 

ďalšie minúty pripadajú neznesiteľné. 

Sľubuje si od smrti vyslobodenie 

vo viere, že sa tým (údajne) všetko 

skončí, a už nebude tak strašne trpieť. 

Siddhárthov príklad dosť realisticky 

ukazuje, že dokonca aj človek, 

ktorý má vlastne veľa vyhliadok, 

disponuje širokým svetonázorovým 

záberom a verí v Boha, môže v životnej 

kríze ešte dospieť aj k intenzívnym 

samovražedným myšlienkam. 

Iný príklad zo súčasnosti prináša 

kniha Jutty Schützovej „Môj plač ste 

nepočuli“: „V Timovom dome sa celý 

život odvíjal len okolo auta. Otec bol 

posadnutý autami. Chcel vždy väčšie, 

vždy rýchlejšie a drahšie modely. Auto 

bolo pre neho symbolom spoločenského 

postavenia a súčasne aj miláčikom. 

Takmer každý rozhovor sa viedol 

o aute a peniazoch. Tim si vo svojich 

18 rokoch urobil vodičský preukaz. Peniaze 

si našetril zo svojej učňovskej 

mzdy. Autom svojho otca však jazdiť 

nesmel, bolo to prísne zakázané celej 

rodine. Raz, keď jeho rodičia odcestovali 

na víkend s kolkárskym klubom, 

nemohol už Tim odolať pokušeniu 

a urobil si s autom malú vychádzku. 

Bola námraza, a tak sa stalo, čo sa 

stať muselo: Tim otcovo auto úplne 

zničil nárazom do steny. Šiel domov 

a – tam sa obesil. Rodičia našli iba 

odkaz: Mrzí ma to, odpusťte mi.“ 

Možno sa domnievať, že tento 

mladý muž vo svojom rodnom dome 

a vo svojom živote nenachádzal dostatok 

náklonnosti, ľudské teplo 

a porozumenie. Život sa točil okolo 

materiálnych hodnôt a symbolov 

spoločenského postavenia, pevnú ci- 

27 

Svet Grálu 

15 | 2008

ŽIVOT 

tovú základňu neposkytoval. Zmysel, 

ktorý v živote videl Timov otec, 

zdieľať nemohol. Podvedome cítil, 

že otec miloval auto viac než jeho. 

A tak sa k bezútešnosti jeho života 

pridružil ešte strach z potrestania, 

pocit zradenia a zničenia zmyslu života 

vlastného otca – strach z možnej 

straty ešte aj posledného zvyšku 

imaginárnej náklonnosti. V tejto 

bezvýchodiskovej situácii sa zrejme 

Timovi javila samovražda (vykonaná 

v afekte) jediným riešením. 

Ešte jeden príklad z mojej praxe: 

klient, ktorý bol silne viazaný na 

svoju predchádzajúcu partnerku, 

opisuje svoj zážitok z rozchodu: 

„…Od rozvodu sa mi darí dosť zle. Sú 

to už dva mesiace. S práškami to nejako 

ide. Niekedy o niečo lepšie, potom 

zase veľmi zle, nedokážem myslieť 

na nič iné než na ňu. Zimu asi 

nezvládnem – vonku je taká zima. 

V noci je určite menej než mínus 15 

stupňov. Niekedy si myslím, že už 

nechcem ďalej žiť! Už niekoľkokrát 

som si farbisto predstavoval situáciu, 

že v noci, keď je tma, kráčam 

k domu svojej priateľky. Vyzlečiem 

sa a ľahnem si pod okno jej spálne 

do snehu. Je tam ľadový chlad. Počúvam 

z walkmanu hrať svoju obľúbenú 

pieseň o smrti. Mrznem a trasiem sa 

na celom tele. Potom predsa len po 

chvíli trasenie pomaly slabne. Do hodiny 

zamrznem. A keď sa ráno pozrie 

z okna, uvidí ma ležať v snehu…“ 

28 

Svet Grálu 

15 | 2008 

Tento klient chcel vždy pred rozchodom 

urobiť všetko pre svoju 

partnerku, vyčítať jej z očí každé želanie, 

priniesť pre ňu akúkoľvek obeť. 

To sa vyvinulo až do sebazaprenia, 

žil už len pre ňu, videl už len ju, 

a vôbec nie seba a svoj vlastný život. 

S rozchodom sa mu zrútil svet. Stratil 

nadovšetko milovaného človeka 

a s ním aj všetky plány a nádeje do 

budúcnosti, všetku oporu. Všetko 

naraz stratilo zmysel. Pohyboval 

sa v kruhu neznesiteľného smútku 

a nenachádzal východisko. 

AKO MOŽNO POMÔCŤ? 

P 

rirodzene sa vynára otázka, ako 

možno pomôcť takému človeku 

v kruhu príbuzných, známych alebo 

priateľov. Ako reagovať, čo podniknúť, 

ak sa niekto pohráva so samovražednými 

úmyslami? 

Musíme si uvedomiť tri podstatné 

skutočnosti: Po prvé, žiaľ, neexistuje 

stopercentne úspešný recept, ako zabrániť 

samovražde. Po druhé, na to je 

nutné samovražedné úmysly najprv 

rozpoznať (pozri ďalej „Stupne pred 

samovraždou“) a po tretie: človek 

ohrozený samovraždou patrí bezpodmienečne 

do starostlivosti vyškoleného 

terapeuta. Veľká pomoc 

môže spočívať už v tom, že takého 

človeka pohnete k tomu, aby si uvedomil 

svoj stav a súhlasil s odborným 

vyšetrením a následnou liečbou. 

Panuje rozšírený názor, že by sme 

sa ľudí so zhoršeným psychickým 

stavom nemali pýtať na prípadné 

samovražedné myšlienky, a to vraj 

preto, aby sme ich k týmto myšlienkam 

nepriviedli. To je však nesprávny 

postoj. Blízka osoba, ktorá 

vedie diskusiu na túto tému, sa vôbec 

nemusí obávať toho, že by tým 

duševne trpiacemu človeku pomohla 

k samovražde. Človek zaoberajúci 

sa samovraždou na ňu myslí aj tak. 

Naopak, otvorený rozhovor a už samotná 

skutočnosť, že ich prežívanie 

sa berie vážne, prináša potenciálnym 

samovrahom úľavu. Podstatné je 

najmä nerobiť moralistické kázanie; 

životom unavený človek volí život 

tým skôr, čím menej sa mu vnucuje. 

Vystavovať ho tlaku („Tak sa predsa 

vzchop!“) je rovnaká chyba ako bagatelizácia 

problému („Veď ono to 

všetko bude zas dobré…“). Citlivo 

a otvorene o tom hovoriť, skutočne 

počúvať a brať situáciu vážne, býva 

často najlepšia – ak nie jediná cesta, 

ako rozpoznať hrozbu samovraždy, 

a umožniť postihnutému ďalšiu odbornú 

pomoc. Terapeuti majú, mimochodom, 

povinnosť klásť otázky, 

ak existuje podozrenie na samovražedné 

úmysly. Dokonca aj pacienta, 

ktorý mal sklony k samovražde a teraz 

sa zdá, že ich už nemá, sa pýtajú: 

„Prečo už teraz nechcete spáchať samovraždu?“ 

T 

JE PO SMRTI PO 

VŠETKOM? 

en, kto spácha samovraždu, chce 

pomocou nej uniknúť zdanlivo 

bezvýchodiskovej situácii. Dúfa, že 

ho smrť vyslobodí. Tu však znalosť 

toho, čo sa deje po smrti, má zásadný 

význam. „Keď budem mŕtvy, 

nebude už utrpenia ani problémov. 

Muky skončia a bude po všetkom.“ 

Sledujúc tieto myšlienky, človek verí, 

že sa môže predčasnou, dobrovoľnou

ŽIVOT 

smrťou vzdať tých niekoľkých rokov, 

ktoré by tu ešte žil. Zriecť sa rokov, 

ktoré mu pripadajú len ako trápenie 

Dúfal som, že smrť 

povedie k úplnému 

vyslobodeniu, ale moja 

nádej ma pod viedla 

nehodné života, a nie šanca alebo 

milosť. Iba „ten nevyhnutný koniec, 

s ktorým je aj tak po všetkom“, príde 

podľa jeho mienky o trošku skôr. 

Celkom inak to však vyzerá, ak vychádzame 

z predpokladu, že po pozemskej 

smrti nie je „po všetkom“, že 

existuje život po smrti a život tu na 

zemi je len krátky časový úsek v celkovom 

bytí človeka. A keď vezmeme 

do úvahy i skutočnosť, že tento život 

je dôležitým učebným obdobím, 

v ktorom má každý šancu, možnosť 

a schopnosť rozvinúť vlastnú osobnosť, 

je svojvoľná smrť na pováženie. 

Samovraždou sa predsa vedome 

vzdávame možnosti ďalšieho vývoja 

(ktorý môže spočívať, samozrejme, 

aj v prežívaní utrpenia), odmietajúc 

šancu (alebo snáď dar?) smieť tu žiť. 

Okrem toho – pokiaľ nie je so smrťou 

skutočne „po všetkom“, nemusí 

sa utrpenie vôbec skončiť. Môže to 

byť dokonca naopak. Oscar Buschs 

vo svojej knihe Od stupňa k stupňu, 

píše, že utrpenie môže byť ešte väčšie 

než predtým: „Čo som zažil bezprostredne 

po smrti, o tom si už nedokážem 

urobiť jasnú predstavu. Bol 

to chaos myšlienok a pocitov, ktorý sa 

vymyká každému opisu. Dúfal som, 

že smrť povedie k úplnému vyslobodeniu, 

ale moja nádej ma podviedla. Žijem 

ďalej, ako cítim, v príšernom opojení 

a najstrašnejších mukách. Moje 

oči boli spočiatku zastreté, okolo mňa 

bola úplná tma a nemohol som ani 

sústrediť svoje myšlienky, ani rozlíšiť 

nič vo svojim okolí. Bolestne som pociťoval 

slučku na krku a znova a znova 

trpel trýzňou z dusenia. Chcel som 

volať o pomoc, ale zviazané hrdlo nevypustilo 

ani hlásku. Nemám tušenie, 

ako dlho trvala táto pekelná trýzeň. 

Možno to nebolo tak dlho, merané pozemským 

časom, no pretože som dokázal 

vnímať čas len podľa nekonečného 

utrpenia, pripadalo mi to ako 

večnosť. Konečne prišla milosrdná bytosť 

a ujala sa ma…“ 

N 

VÝCHODISKO – ŽIVOT 

a základe tejto skúsenosti by 

sme sa však nemali domnievať, 

že duševné muky v pozemskom živote 

by po smrti mali byť ešte väčšie. 

Ako by sme potom mohli dúfať 

v oslobodenie z kolobehu opakovaných 

vtelení? 

Tento príbeh by mal byť podnetom 

k inej myšlienke: ak teda unikať 

samovraždou zo zdanlivej nezmyselnosti 

a bezvýchodiskovosti života 

nemá zmysel, potom nadobúda život 

opäť oveľa väčší význam. Pokiaľ 

nemožno utrpeniu uniknúť smrťou, 

potom mu možno uniknúť jedine 

životom! 

„Miluj blížneho svojho ako seba samého“ 

– to znamená tiež: miluj seba 

samého, prijmi sa taký, aký si. Máš 

šancu, možnosť a schopnosti, aby si 

zvládol všetky ťažkosti svojho života, 

stal sa lepším a našiel cestu k opravdivému 

šťastiu. 

Jedine životom, ktorému zmenami 

vlastného postoja dáme nový zmysel, 

môžeme uniknúť pocitom jeho márnosti 

a dospieť k šťastnejšiemu bytiu. 

Táto cesta môže viesť cez mnohé 

boje a pochybnosti, cez nepriaznivé 

zvraty a sklamania – no smeruje 

k pokoju, radosti, vyrovnanosti, 

k šťastiu. A taký cieľ stojí za to. 

Michael G. Vogt 

Literatura: 

Hermann Hesse: „Siddhártha“, Petrus, 2005 

Jutta Schütz: „Ihr habt mein Weinen nicht 

gehört“, Fischer Verlag 

Oscar Busch: „Von Stufe zu Stufe“, 

Rechtshilfe Verlag, Zürich 

www.demografie.info 

STUPNE PRED SAMOVRAŽDOU 

Erwin Ringel opísal štyri stupne, aby bolo možné lepšie odhadnúť 

ľudí, ktorí majú sklon k samovražde. Zaviedol termín „Präsuizidales 

Syndrom“ (syndróm človeka chystajúceho sa spáchať samovraždu): 

1. Obmedzenie duševného života 

Človek je osamotený, sťahuje sa do pasivity, má problémy s komunikáciou a zažíva 

beznádej. 

2. Otáčanie agresivity 

Agresivita, ktorá nesmeruje proti druhým, smeruje proti vlastnej osobe. 

Hovoríme o sebapoškodzovaní, „hlúpej agresii“ a strate libida (ega). 

3. Samovražedné fantázie 

Človek sa často utieka do sveta fantázie a pri tom sa v ňom rodia prvé samovražedné 

myšlienky. Zamestnáva sa tým, ako sa zabije, predstavuje si následky 

svojej samovraždy pre ostatných. Tým sa ešte zvyšuje vlastná obmedzenosť. 

4. Pokoj pred búrkou 

Človek pôsobí veselo, nenápadne, usporiadane. Samovražda je však 

v úplnom pokoji starostlivo plánovaná. 

29 

Svet Grálu 

15 | 2008

Ž I V O T 

„VÄČŠINE SAMOVRÁŽD BY BOLO 

MOŽNÉ PREDÍSŤ“ 

Keď médiá prinesú správu o samovražde, v pozadí vždy ostávajú dohady o dôvodoch 

takého tragického činu. Žiaľ, veková hranica, kedy sa ľudia odhodlajú k dobrovoľnému 

odchodu z tohto sveta sa neustále znižuje a výnimočné nie sú samovraždené pokusy 

u maloletých detí. Čo sa skrýva v pozadí takýchto tragických rozhodnutí a je vôbec 

možné hroziacej samovražde zabrániť? Na tieto otázky som hľadal odpoveď u doktorky 

Margaréty Černákovej. Vo svojich odpovediach vychádza aj z poznania konkrétnych 

prípadov a svojej práce s pacientmi, ktorí si našli cestu do jej ambulancie. 

15 | 2008 

SG: Nezriedka sa z médií dozvedáme 

o samovraždách, pre ktoré nenachádzajú 

vysvetlenie ani najbližší 

pozostalí obetí. Je to naozaj tak, že 

signály, predchádzajúce takému rozhodnutiu, 

sú ťažko postrehnuteľné? 

MUDr. Černáková: Povedala by 

som, že samovražda nie je výkričníkom, 

varovaním, ale bodkou za niečím, 

čo sa v živote človeka odohrávalo 

dávno pred samotným činom. Som 

presvedčená, že signály v správaní 

sú tu už predtým, vidieť ich. Ľudia so 

samovražednými sklonmi a pokusmi 

veľmi trpia – buď nejakým druhom 

depresie, alebo zápasia s obrovským 

vnútorným problémom. Často trpia 

aj veľkým tlakom zo strany svojho 

okolia. Žiaľ, čím je človek inteligentnejší, 

tým viac sa snaží prejavy svojej 

slabosti maskovať, pretože v našej 

spoločnosti je ešte stále problematika 

psychických ťažkostí a porúch tabuizovaná 

– a to hovoríme o poruchách, 

nie o psychických ochoreniach. Väčšinou 

má postihnutý pocit veľkého 

strachu a totálnej prehry, že niečo nezvládol. 

Je pravda, že pokiaľ ten človek 

nosí masku, nejaký čas to funguje 

a so svojimi problémami sa nezdôverí 

ani najbližším. Je to aj zrkadlo 

neúprimných vzťahov, kde napríklad 

obaja partneri vo vzťahu hrajú pred 

tým druhým divadlo. Nie sú to hl- 

30 

SVET GRÁLU 

boké vzťahy a v pozadí je obrovský 

strach z odhalenia – nechceme ukázať 

pravdu o sebe. Človek si preto 

sám vytvára okolo seba akýsi korzet, 

pancier, no vo vnútri trpí o to viac. 

SG: Je možná pomoc v takých prípadoch? 

MUDr. Černáková: Riešení, ako sa 

dostať z takého stavu je veľmi veľa, 

ale zvyčajne sa neberú do úvahy. Pacient 

sa zameriava len na najbližšiu 

osobu a neuvedomuje si, že by mal 

hľadať pomoc aj inde. Pocit zlyhania 

situáciu ešte zhoršuje, žijeme v dobe, 

ktorá je orientovaná na výkon, kde 

prejaviť akúkoľvek slabosť, vrátane 

choroby, je hendikep. 

SG: Ako sa pozeráte na psychické 

poruchy z medicínskeho hľadiska? 

MUDr. Černáková: Pokiaľ ide o depresie, 

postihnutý sám nemôže prísť 

na to, akou poruchou trpí, napriek 

tomu sa zdráha ísť k lekárovi. Pritom 

ide len o to, prijať svoju slabosť 

rovnako, ako keď niekto trpí napríklad 

cukrovkou, alebo rakovinou 

a tiež musí vyhľadať odbornú pomoc. 

Každý sme si priniesli dispozíciu 

na určitú chorobu a u niektorých 

ľudí sú menej odolné práve nervové 

a mozgové bunky. Nie každý prechádza 

ťažkými obdobiami so vztýčenou 

hlavou, u niekoho to neuropsychické 

napätie prechádza do hĺbky a môže 

poškodzovať celú osobnosť pacienta. 

Tam je potrebné pomôcť aj liekmi, aj 

keď len na určitý čas. Pritom aj klasická 

medicína by sa mala pozerať 

na pacienta celostne, vidieť aj jeho 

osobný život, problémy a pomáhať 

mu nájsť východisko. Potom pacient 

bude cítiť voči lekárovi dôveru, že sa 

mu môže zveriť s tým, čo ho trápi. 

SG: Čo sa týka dokonaných samovrážd, 

mnohým ľuďom je úplne nepochopiteľné, 

čo môže byť takým 

silným impulzom, že niekoho dokáže 

dohnať k dobrovoľnému ukončeniu 

života… 

MUDr. Černáková: Vnútorným 

postojom, ktorý som opisovala, teda 

dlhotrvajúcou pretvárkou pred svojím 

okolím, človek nakoniec dôjde 

k tomu, že takýto život nemá zmysel. 

A on v danej chvíli nevidí, že život 

môže mať aj iný zmysel. Čím je niekto 

úspešnejší v spoločnosti či v zamestnaní, 

tým ho to viac zvádza k pretvárke. 

Postoje rodiny sú tiež veľmi 

dôležité. Poznám prípad 15-ročného 

chlapca, ktorý bol vedený k dokonalým 

výkonom, bol úspešným športovcom, 

očakávali sa od neho vynikajúce 

výsledky aj v škole. Obesil sa po tom, 

čo dostal v škole štvorku z angličtiny.

Ž I V O T 

Jeho otec to okomentoval slovami: 

„Náš syn neúspech nebral.“ To dieťa 

teda žilo v stresujúcom konkurenčnom 

prostredí, kde sa neúspech neodvážilo 

ukázať. Aj jeho matka mala 

taký direktívny postoj. Tento chlapec 

iste hľadal nejakú oporu, no v rodine 

ju nenachádzal. V liste na rozlúčku 

napísal: „Odpusťte mi, nechcem byť 

čiernou ovcou rodiny.“ Bol to chlapec, 

ktorý mal po materiálnej stránke 

všetko, aj pokiaľ ide o možnosti štúdia, 

hobby. Ak sa ešte vrátim k tomu 

kritickému impulzu, tak tam nastáva 

aj strata pudu sebazáchovy, s ktorým 

sa už rodíme, pretože sme „nastavení“ 

na život, na to, aby sme sa borili s prekážkami. 

Musia to byť veľmi ťažké 

psychické a neuropsychické stavy, 

možno aj v dôsledku totálneho vyčerpania, 

ktoré vedú k takej skratovej 

reakcii. Mnohým samovraždám by sa 

dalo predísť, keby sme mali viac otvorené 

srdcia pre iných a nehľadeli len 

na ten často preceňovaný „úspech“. 

Čo to vôbec je úspech? Keď ma prejde 

auto, alebo prídem o nohu, už 

som neúspešná? Dieťa potrebuje od 

rodičov cítiť totálne 

prijatie v zmysle: „Aj 

keď si ťuťmák, si môj 

a máme ťa radi.“ 

SG: Tento prípad 

však odráža súťaživosť 

v spoločnosti všeobecne… 

MUDr. Černáková: 

Zlé je už to, že aj 

v škole sú deti hodnotené 

len na základe rozumových 

schopností. Nikto sa nepozrie na ich 

dušu, čo sa v nej skrýva. Mám na to 

jeden výborný príklad. Bola som na 

rodičovskom združení, kde sa jedna 

pani učiteľka vyznala z toho, že musela 

úplne prehodnotiť svoj postoj 

k žiakom. Bola s nimi na školskom 

výlete a prvý raz ich videla ako konajú 

v tom „obyčajnom“ živote a bola 

fascinovaná, ako dokážu byť k sebe 

aj láskaví, dobrí, ako sa vedia postarať 

o potreby celej skupiny… zháňali 

drevo, varili a ona zrazu uvidela tie 

deti z úplne iného pohľadu. Potom sa 

priznala, že im už nemôže dávať také 

zlé známky, keď vidí, aké sú to cenné 

a dobré osobnosti. Každému potom 

zlepšila známku o jeden stupeň. Keď 

je dieťa deptané v škole a doma rodičia 

prevezmú tú istú rétoriku, je to na 

neho obrovský tlak. Mnohí rodičia 

nevidia, že dieťa hľadá v živote niečo 

viac. Myslím si, že tomuto systému už 

je treba urobiť koniec. Hodnota človeka 

sa nedá merať len vedomosťami. 

Mne osobne chýba v školách aj etika, 

rozprávanie sa s deťmi, ale aj s pedagógmi, 

na tieto témy. 

SG: Kde sú kritické faktory u dospelých, 

pokiaľ ide o samovražedné 

sklony? 

MUDr. Černáková: Stretávam sa 

s jedným pacientom, študentom vysokej 

školy, ktorý žije v ťažkých rodinných 

a bytových podmienkach 

a v minulosti sa dvakrát pokúsil 

o samovraždu. Preberala som s ním 

jeho situácie a snažila som sa ukázať 

mu ich z iného uhla, pretože som 

presvedčená, že aj takéto ťažké prežívanie 

má svoj zmysel. On sa utiekal 

do akejsi sebaľútosti, na druhej 

strane stále hľadal lásku, pochopenie, 

no očakával, že túto lásku a pochopenie 

dostane od niekoho zvonka. 

Snažila som sa mu vysvetliť, že toto 

naviazanie na osoby tiež nie je zdravé, 

lebo potom očakávame, že sa druhí 

budú správať podľa našich predstáv. 

Takéto očakávanie, ak nie je naplnené, 

však vedie len k ďalšej sebaľútosti. 

Pravda je však taká, že druhý 

človek nás môže zraniť len vtedy, ak 

lipneme na svojich predstavách a očakávaniach. 

Riešenie je v tom, že my 

sa máme otvoriť zdroju univerzálnej 

lásky a čerpať z tohto zdroja, pretože 

ak sa prepadávame do sebaľútosti, tak 

sa uzatvoríme aj voči tejto pomoci. Je 

to na nás, musíme si vedome povedať, 

že každá situácia má svoj zmysel a že 

nebudeme mať negatívne myšlienky, 

ktoré nám iba odoberajú energiu a radosť 

zo života. To je tá učebná látka, 

ktorá je v živote najdôležitejšia, učiť sa 

zo vzťahov, aj z nepríjemných situácií, 

hľadať zmysel. Viktor Frankl, rakúsky 

neurológ a psychiater, o tom hovoril, 

ako o „vôli k zmyslu“. 

Roman Levický 

31 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


San Marino 

Nie je veľa takých ľudí, ktorí vedia 

o tom, že najstaršou jestvujúcou 

demokraciou na svete je 

republika San Marino. Tento 

jeden z najmenších štátov 

v Európe má pozoruhodné 

dejiny a také demokratické 

inštitúcie, ktoré nenájdeme 

inde na svete. Pozoruhodné 

je i to, že fungujú 

stovky rokov až podnes. 

Nedávno som mal možnosť 

cestovať do stredného 

Talianska. Počas dlhej, monotónnej 

cesty som nezaujato pozoroval 

krajinu za oknom. Dlhé kilometre 

som mal pred očami stále ten 

istý obraz, nekonečné lány kukurice 

a mierne pahorkatá krajina. Zunovaný 

som sa tešil každej zmene v scenérii 

krajiny. V istom momente moju 

pozornosť upútal vysokánsky skalný 

masív. Jeho tvar mi pripomínal kráľovskú 

korunu so zvláštne zakončenými 

hrotmi. Monte Titano. Ako 

sme sa blížili k masívu ukázalo sa, že 

tie zvláštne hroty sú tri strážne veže. 

V tej chvíli som ešte netušil, že na 

druhý deň budem mať možnosť nielen 

sa dostať k tým trom vežiam, ale 

vďaka pútavému rozprávaniu sprievodkyne 

sa dozviem veľa zaujímavého 

o jednej nevšednej republike. 

POSLEDNÁ ANTICKÁ 

SLOBODNÁ KRAJINA 

Podľa povesti sa na Monte Titano 

v roku 301 n. l. uchýlil 

kamenár Marino pred krutým 

prenasledovaním kresťanov cisárom 

Diokleciánom. Marino 

pochádzal z Dalmácie a pracoval 

na výstavbe prístavu v neďalekom 

Rimini. Zvesť o pustovníkovi, ktorý 

sa usadil na vrchole nápadného kopca 

sa rýchlo rozšírila a onedlho prišli za 

ním ďalší prenasledovaní kresťania. 

Založili spoločenstvo, v ktorom sa 

usilovali o bytie v zmysle učenia Ježiša 

Krista. Bezúhonný život obyvateľov 

Monte Titano i osobnosť samotného 

Marina tak silno zapôsobili na majiteľku 

okolitej krajiny – rímsku patricijku 

Donnu Felicissimu, že podarovala 

Monte Titano Marinovi a sama sa 

stala kresťankou. Po Marinovej smrti 

sa spoločenstvo nerozpadlo, ale svoju 

pospolitosť spravovalo v zmysle posledných 

Marinových slov: 

32 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


„ZANECHÁVAM VÁS 

SLOBODNÝCH, NA 

ROZDIEL OD INÝCH…“ 

Historicky prvá zmienka o komúne 

pochádza od mnícha Edugippia, ktorý 

žil na rozhraní 5. a 6. storočia. Spoločenstvo 

sa riadilo vlastnými zákonmi, 

ako je uvedené v dokumente „Placito 

Feratrano“ z roku 885, v ktorom sa 

píše o hrdom, organizovanom a civilizovanom 

živote, ktorý nepriznáva 

nikomu (ani cirkvi) právo vznášať 

požiadavky alebo schvaľovať práva 

voči ľuďom z Monte Titano. Zatiaľ 

čo ľud okolitého Talianska bol obeťou 

tyranie vládnucich šľachtických 

rodov, žili Sanmarínčania slobodný 

a mierumilovný život. Sloboda obyvateľov 

San Marina bola tŕňom v oku 

okolitých vladárov, ktorí sa snažili 

Monte Titano ovládnuť. Aby ochránili 

svoju bezpečnosť a slobodu, boli 

od 10. storočia Sanmarínčania nútení 

stavať opevnenia, obranné múry 

a zriaďovať obranné oddiely. V archívoch 

republiky sú početné záznamy 

o snahách podriadiť si ľudí zo San 

Marina. Tieto záznamy svedčia o nepodplatiteľnosti 

a statočnosti Sanmarínčanov, 

ceniacich si svoju slobodu 

nadovšetko. S rastúcim vplyvom sa 

o ovládnutie San Marina pokúšala 

aj cirkev. V dobe temného stredoveku, 

na prelome 13. a 14. storočia 

boli obyvatelia San Marina, úprimní 

nasledovníci Kristovho učenia, vystavení 

hrozbe exkomunikácie z cirkvi, 

pokiaľ sa jej nepodriadia. Stalo sa 

však to, s čím Vatikán nerátal. Sanmarínčania 

si zvolili radšej exkomu- 

nikáciu ako nespravodlivosť a neslobodu. 

Ani následná ponuka na 

odpustenie cirkvi a oslobodenie od 

daní mimo územia republiky ich neprimäli 

zmeniť svoj postoj. Nasledujúce 

storočia tiež nepriniesli obyvateľom 

San Marina mier a pokoj. V roku 

1503 bolo San Marino vojensky obsadené. 

Obsadil ho neslávne známy 

syn pápeža Alexandra VI., Cesare 

Borgia. Nesmierna túžba po slobode 

ľudí z Monte Titano sa naplnila veľmi 

skoro. Po pár mesiacoch obyvatelia 

povstali proti Borgiovi a vojská pápežovho 

syna úplne zničili. 

Azda úspechy v obrane republiky 

občanov San Marina vyčerpali, či 

vyvolali pocit uspokojenia i stratu 

bdelosti. Jedine tak je možné vysvetliť 

podpísanie Zmluvy o ochrane 

medzi republikou a Cirkvou v roku 

1602. V tej dobe prechádza republika 

dlhým obdobím úpadku v občianskom, 

ekonomickom i kultúrnom 

živote. Bolo to obdobie apatie 

i nečinnosti v štátnych veciach. Toto 

negatívne obdobie trvalo až do roku 

1739, keď republika musela podstúpiť 

najťažší útok na slobodu a nezávislosť 

za celú dobu svojho trvania. 

Na republiku zaútočil pápežský 

legát, kardinál Alberoni s vojskom. 

Domy najvyšších mešťanov boli vyplienené, 

pretože ich majitelia odmietli 

prísahu vernosti Pontifikátu. 

No Sanmarínčania sa nesklonili 

pred neslýchanou a zločinnou nespravodlivosťou. 

A pápež bol nútený 

vydať rozkaz, aby sa vojsko stiahlo. 

Do republiky sa opäť vrátila sloboda. 

Bola to ozdravujúca lekcia pre sanmarínsky 

ľud. Prebrala ho z apatie 

a nečinnosti predošlých rokov. S novým 

nadšením nachádzali Sanmarínčania 

lásku k vlasti a prvotnú hrdosť 

na svoju republiku. 

Ich hrdosť, láska k slobode a vlasti 

našli obdiv aj u Napoleona Bonaparta, 

ktorý prešiel so svojím vojskom 

okolo maličkej republiky. 

Z obdivu k chrabrosti tohto národa 

a z obdivu k jeho slobodným tradíciám 

prehlásil, že „je treba zachovať 

San Marino ako príklad slobody“. 

V roku 1815 bola uznaná a potvrdená 

nezávislosť republiky San Marino 

a jej meno so základnými charakteristikami 

zvrchovanosti bolo zaradené 

k ostatným európskym štátom. 

Dnes je San Marino členom mnohých 

celosvetových organizácií ako 

napríklad UNESCO, Medzinárodného 

výboru Červeného kríža, Medzinárodného 

súdneho dvora atď. 

ARENGO A KAPITÁNI 

REGENTI 

Už od 11. storočia je San Marino 

organizované ako komúna s vlastnou 

ústavou a úradníkmi. Rukopis 

najstaršej ústavy pochádza z roku 

1295. Posledná ústava bola prijatá 

Arengom (zhromaždením hláv rodín) 

v roku 1600 a stále je v platnosti, 

takmer neuveriteľných 400 rokov. 

Z dostupnej literatúry sa dozvedáme, 

že najväčšia sila republiky tkvie v duchu 

Sanmarínčanov, ktorý vzbudzuje 

obdiv a úctu. Tento vznešený duch 

obyvateľov Monte Titano sa prejavuje 

okrem iného aj v spôsobe spra- 

33 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


Vznešený duch obyvateľov San Marina 

sa symbolicky odráža aj v oficiálnych 

znakoch republiky, na erbe 

a vlajke. Na erbe v podobe štítu sa navovania 

republiky, veľmi odlišnom 

od iných demokracií. Pôvodným 

najvyšším orgánom republiky bolo 

Arengo Dei Capi Famiglia – Zhromaždenie 

hláv rodín, ktoré malo výkonnú 

i zákonodarnú moc. Neskôr, 

keď s nárastom počtu obyvateľstva 

bolo stále náročnejšie vládnuť takýmto 

nepružným spôsobom, vytvorili 

Sanmarínčania jedinečný inštitút 

moci: Kapitánov regentov. Predstaviteľmi 

štátu a hlavami výkonnej moci 

sú dvaja Kapitáni regenti. Netradičné 

je aj ich volebné obdobie, ktoré trvá 

iba 6 mesiacov. Štát vedú spoločne 

a s každým rozhodnutím musia 

obaja súhlasiť a jeden voči druhému 

majú právo veta. Podľa demokracie 

na sanmarínsky spôsob nemôžu byť 

Kapitáni regenti opäť zvolení skôr 

ako po troch rokoch od uplynutia 

ich mandátu. Pred opätovným 

uchádzaním sa o znovuzvolenie však 

môže byť ich činnosť v predchádzajúcom 

funkčnom období podriadená 

právu špeciálneho tribunálu nazývaného 

„Dohliadateľstvo regentstva“. 

V roku 1981 bola zvolená za 

Kapitána regenta prvýkrát 

žena. Kapitáni regenti riadia 

Veľkú a Generálnu radu, 

Radu dvanástich a Kongres 

štátu. Veľká a Generálna 

rada sú parlamentom republiky. 

Skladá sa zo 60 členov 

volených priamo ľudom 

každých päť rokov. Osobitným 

orgánom je Rada dvanástich, 

ktorá má špeciálnu 

kompetenciu – každý jedinec, ktorý 

utrpel poškodenie svojho práva nejakým 

činom či opatrením administratívneho 

pôvodu, môže prísť na Radu 

dvanástich a žiadať ju o nápravu či 

anulovanie opatrenia. Ľud San Marina 

má k dispozícii aj ďalší nástroj 

priamej demokracie, ktorý hojne využíva: 

sú to petície. Rada má zákonom 

stanovený čas – šesť mesiacov 

na vybavenie doručených petícií. 

LIBERTAS – SLOBODA 

chádza uzavretá koruna – symbol zvrchovanosti 

s veľkou perlou a krížom; 

sú na nej i ďalšie heraldické znaky: tri 

zelené hory, na ktorých stoja tri strieborné 

veže. Po stranách chránia štít 

dve zelené vetvičky, vľavo vavrínová 

vetvička a vpravo dubová. Pod špičkou 

štítu sú tieto dve vetvičky zviazané 

stuhou s mottom LIBERTAS. 

Vlajka je zložená z dvoch pruhov. 

Horný pruh, biely, symbolizuje mier 

a dolný modrý zase slobodu. 

Keď som sa neskôr prechádzal 

ulicami rovnomenného hlavného 

mesta štátu, častokrát mi zaleteli 

myšlienky k tomu, čo som si predtým 

o histórii tohto vskutku miništátika 

vypočul. Pocítil som úctu 

i obdiv k obyvateľom San Marina, 

k ich sebaúcte, láske k slobode, tolerancii, 

obetavosti, ktorou sa prejavovali 

vždy, keď ich blížni potrebovali 

pomoc. Veď napríklad počas druhej 

svetovej vojny republika, zachovávajúca 

tradične neutralitu, poskytla 

útočisko osemkrát väčšiemu počtu 

utečencov ako bol počet jej obyvateľov… 

Rudolf Harčarík 

34 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

R E C E N Z I A 

microcosmos 

„Lúka, zavčasu ráno, niekde na planéte 

Zem. Skrýva sa tu nepozorovaný 

svet iných rozmerov, veľký ako 

planéta sama. Z tráv sa tu stáva nepreniknuteľná 

džungľa. Malé kamienky 

sú ako hory. Aj tá najmenšia 

kvapka vody získava rozmery oceánu. 

Aj čas tu plynie inak. Hodina 

ako deň, deň ako ročné obdobie, 

ročné obdobie ako celý život. Keď 

chceme tento svet objaviť, musíme 

byť potichu a vedieť načúvať jeho 

šepotu.“ 

Pozoruhodný francúzsky film 

Mikrokozmos sa odlišuje od tradičných 

prírodovedných filmov 

tým, že nemá skoro žiadny komentár. 

Okrem krátkeho anglického 

úvodu od Kristin Scott Thomasovej, 

sú zábery sprevádzané len zmesou 

prírodných zvukov a špeciálne 

skomponovanej hudby. Počujeme 

škrabanie, ako si mucha čistí krídla, 

bubnovanie nôh lienky bodkovanej, 

nárazy tykadiel chrobákov, ktorí 

spolu zápasia na konáriku. 

Vo filme so zaujatím môžeme sledovať 

niekoľko napínavých príbehov 

„hercov-nehercov“, ktorí nechali 

nazrieť do svojho sveta dvoch 

biológov Clauda Nuridsanyho a Marie 

Pérrenoua, aby podali svedectvo 

o živote malých a mierumilovných 

spoluobyvateľov ľudí žijúcich v tráve 

alebo na vode. Títo dvaja biológovia 

študujú prírodu už 25 rokov. „Nie 

je to dokumentárny film v tradičnom 

slova zmysle – skôr je to vízia 

paralelného sveta, ktorý žije v tráve. 

Bolo pre nás dôležité, aby divák považoval 

jednotlivý hmyz za skutočné 

postavy s charakterom, takže 

nás v prvom rade zaujímali emócie. 

Zároveň sme sa prirodzene chceli 

vyhnúť vytvoreniu dojmu, že hmyz 

má rovnaké city, ako ľudia. Takže 

nejde o antropomorfizmus – skôr 

je to insektomorfizmus,“ povedal 

Nuridsany. Producentom filmu je 

Jacques Perrin, držiteľ dvoch Oskarov 

za zahraničné filmy – „Z“ Costa-Gavrasa 

a „Čiernobiela vo farbe“ 

Jean-Jacquesa Annauda. Film Mikrokozmos 

bol ocenený 4 Cézarmi. 

Autori filmu dva roky vyvíjali počítačom 

kontrolovaný systém pre 

záznam pohybu, aby kamera dokázala 

zachytiť mihajúci sa pohyb 

hmyzu a aby divák mohol skutočne 

preniknúť do ich sveta. Tri ďalšie 

roky sa natáčalo, a to na lúke neďaleko 

ich letného domu v dedinke 

Aveyron v južnom Francúzsku, kde 

takto vzniklo 80 kilometrov filmového 

materiálu, ktorý bol potom 

zostrihaný na konečných 75 minút. 

Jeho výroba stála 2,5 milióna libier. 

Ale späť k deju Mikrokozmu. 

Predstavte si chrobáka – Lajniaka, 

ktorý pred sebou úmorne a neúnavne 

valí guľôčku trusu. A hľa, 

guľôčka sa náhle napichne na malú 

paličku trčiacu zo zeme. Lajniak ju 

nevidí a tak tlačí ďalej a ono to nejde. 

Chrobák hrabe, podhrabáva a snaží 

sa guľôčku posunúť. Nechápe. Nakoniec 

ho napadne svoj poklad 

obísť a hneď zistí, kde je problém. 

Tlačí teda z opačnej strany až sa mu 

úspešne podarí guľôčku z paličky 

dostať. Všetko sa odohráva na jednej 

poľnej ceste, po ktorej vedú vyjazdené 

koľaje. Dramatická hudba, 

ktorá celý dej ešte umocňuje, musí 

každého dojať i rozosmiať. Hovoríte 

si „Prečo to ten chrobák vlastne 

robí?“ Ale on sa zjavne zbytočne nepýta 

a robí to, čo sa po ňom chce. 

Rovnako ako ďalší hrdinovia filmu – 

dva milujúce sa slimáky v machu, 

pavúk, ktorý ukoristí dve lúčne kobylky, 

mravce, ktoré usilovne nosia 

do obrovskej špajze ľahko rozoznateľné 

zrniečka obilia, lienka bodkovaná, 

ktorá požiera vošky z ruží, ďalej 

osy, včely, vodný hmyz a húsenice. 

Všetci sú tak krásne sfarbení, že rovnaký 

obdiv u vás vyvolá nádherný 

motýľ aj chlpatá húsenica. Všetci 

presne vedia, kde je ich priestor, čo 

majú robiť a čo sa od nich chce. Ich 

prostredím sú nepreniknuteľné pralesy 

tráv, kvapôčky vody veľké ako 

domy. Je to objavovanie neznámeho 

sveta – života jednej lúky počas letného 

dňa, od skorého rána po celú 

noc až do úsvitu nového dňa. 

Marie Šuláková 

35 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


1.diel 

Abd-ru-shin 

– život a dielo 

Čitateľom časopisu Svet Grálu prinášame prvú časť životopisu nemeckého spisovateľa a dramatika 

Oskara Ernsta Bernhardta (1875–1941), autora svetonázorových diel „Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu“, 

„Desatoro Božích prikázaní a Otčenáš“ a niekoľkých ďalších, ktoré napísal v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 

minulého storočia pod pseudonymom Abd-ru-shin. Pre svoje verejné pôsobenie, ktorým spochybnil samotné základy „vedeckého“ 

materializmu i nedotknuteľnosť mnohých náboženských dogiem a zdanlivého spoločenského pokroku, si vyslúžil mnoho 

nepriateľstva. Napriek nepriazni okolia a ranám osudu, ktoré musel znášať, vytvoril unikátne dielo, ktoré je aj dnes pre mnoho 

ľudí nevyčerpateľným zdrojom duchovného poznania. 

Seriál Sveta Grálu, ktorý vyšiel 

v nemeckom origináli pri príležitosti 

125. výročia Abd-ru-shinovho 

narodenia, umožňuje z rôznych 

uhlov pohľadu vidieť životný zápas 

človeka Oskara Ernsta Bernhardta. 

Zároveň z tohto životopisu možno 

vytušiť oprávnenosť neskoršieho 

výroku autora – Abd-ru-shina: 

36 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

„Žil som to, čo som písal…“ 

w 

KORENE 

V BISCHOFSWERDE 

RRodné mesto Oskara Ernsta 

Bernhardta, Bischofswerda, zažilo 

v roku 1813 zničujúci požiar. Stojí 

za zmienku, s akou rozhodnosťou, 

jednotou a odvahou sa ťažko postihnutí 

mešťania postavili voči tejto katastrofe: 

bezprostredne po udalosti 

si pred bránami svojho zničeného 

mesta postavili malé chalupy a ešte 

v lete 1813 začali svoje domy – zväčša 

na starých základoch – stavať nanovo. 

Aj rodný dom Oskara Ernsta 

Bernhardta – známy ako „hostinec 

Gambrinus“ bol v r. 1816–17 znovu 

obývaný. Majiteľkou domu bola 

Christiane Schierz Mittag, Oskarova 

stará mama, a hostinským jej 

manžel, pôvodným povolaním tesár, 

Rodný dom Oskara Ernsta Bernhardta – známy ako „hostinec Gambrinus“ 

Friedrich Heinrich Mittag. Ich dcéra 

Emma Theresia v roku 1859 uzavrela 

manželstvo s Theodorom Bernhardtom. 

Pôvodne „garbiarsky to- 

„Gambrinus“. Izba na poschodí, v ktorej 

sa narodil Oskar Ernst Bernhardt – 

zrenovovaná podľa podoby z roku 1875 

variš“ Bernhardt sa stal hostinským 

v Gambrinuse na žiadosť svokry po 

smrti jej manžela. Rodina Bernhardtovcov 

sa do mestského domu, ktorého 

prízemie hostinec zaberal, nasťahovala 

po smrti Christiane Mittag 

v roku 1869. Tu sa Emme Theresii 

18. apríla v roku 1875 narodil najmladší 

syn Oskar Ernst Bernhardt. 

DETSTVO A MLADOSŤ 

OOskar bol pokrstený 7. mája v evanjelickom 

kostole Ježiša Krista, ktorý 

sa nachádza v bezprostrednom susedstve 

Gambrinusu. Zatiaľ čo Oskar 

Ernst Bernhardt vyrastal na poschodí


Kostol Ježiša Krista v Bischofswerde, kde 

bol pokrstený Oskar Ernst Bernhardt 

Gambrinusu, boli jeho traja „veľkí“ 

súrodenci – najstarší brat a obidve 

sestry – už vlastne dospelí a uzatvárajúc 

manželstvá, odchádzali z domova. 

Ako spisovateľ Abd-ru-shin 

neskôr sám poznamenal, jeho detstvo 

a roky mladosti boli slnečné, za čo 

bol obzvlášť vďačný svojej matke. 

VZDELANIE A VOĽBA 

POVOLANIA 

NNedá sa už zistiť, v ktorej z dvoch 

škôl v Bischofswerde nadobudol Oskar 

Ernst Bernhardt základy svojho 

vzdelania. Pravdepodobne po niekoľkých 

rokoch základnej školy navštevoval 

a absolvoval „1. meštiansku 

školu“, menej pravdepodobne 

takzvanú „selektu“ s jej rozšíreným 

vyučovacím plánom pre staré (latinský, 

grécky) a nové (francúzsky, anglický) 

jazyky, ako aj prírodovedné 

odbory. 

Oskar Ernst Bernhardt ma l 

v úmysle ísť na univerzitu a stať sa 

„ošetrovateľom duší“. Na odporúčanie 

matky si však nakoniec zvolil 

Meštianska škola, ktorú navštevoval 

Oskar Ernst Bernhardt. V tej istej budove 

sídlila aj obchodná škola. 

povolanie obchodníka. Navštevoval 

verejnú obchodnú školu v Bischofswerde, 

založenú v roku 1873. Vyučovali 

sa tu nasledujúce predmety: 

nemčina, angličtina, obchodná korešpondencia, 

stenografia a účtovníctvo. 

Ukončenie obchodnej školy 

v r. 1892 bolo pre Oskara Ernsta 

Bernhardta zároveň aj ukončením 

jeho mladíckych rokov. Dospelosť sa 

dostavila tým dôraznejšie, že aj v jeho 

rodine došlo k závažnym zmenám: 

otec Theodor Bernhardt sa rozhodol 

– pravdepodobne zo zdravotných 

dôvodov, ako aj na základe rodinnej 

situácie – zanechať svoju prácu hostinského 

a predať „Gambrinus“. Bernhardtovci 

sa museli zrejme už v tom 

istom roku vysťahovať z domu a zmeniť 

bydlisko. Oskarov otec Theodor 

zomrel 28. októbra 1894. Možno si 

domyslieť, že tieto udalosti boli výrazným 

zásahom do života mladého 

Oskara. Po skončení obchodného 

vzdelania sa ešte po dobu troch rokov 

zaúčal v bischofswerdskej obchodnej 

firme. Niekoľko ďalších rokov pracoval 

v tejto firme ako zamestnanec, 

predtým než sa v roku 1897 odsťahoval 

do saskej metropoly Drážďan. Aj 

tam pracoval najskôr ako zamestnanec 

vo veľkoobchodnej spoločnosti. 

Potom sa stal spolumajiteľom obchodnej 

firmy so železiarskym tovarom, 

ktorá sa následne premenovala 

na „Bernhardt & Roeser“. Rok 1897 

a presťahovanie sa do Drážďan boli 

pre Oskara Ernsta Bernhardta začiatkom 

novej životnej etapy. 

RODINNÝ ŽIVOT 

A SKÚSENOSTI 

OBCHODNÍKA 

V DRÁŽĎANOCH 

10. júla 1897 sa mladý obchodník 

oženil s Marthou Oeser. V tejto diev- 

10. 

čine v tom čase videl naplnenie svojich 

ideálov. Ako sa neskôr ukázalo, 

Martha Bernhardt, so synom 

Herbertom, 1899 

Martha bola založená skôr triezvo 

pozemsky a pre vysoké duchovné ideály 

svojho manžela jej počas dlhých 

rokov chýbalo viac pochopenia. Z neskorších 

svedectiev O. E. Bernhardta 

sa dá vyvodiť, že v manželstve dochádzalo 

k značným napätiam. Ako 

podnikateľa ho opakovane postihovali 

straty, ktoré znižovali hospodársky 

výnos obchodných aktivít. Príčinou 

bola aj jeho bezvýhradná dôvera 

v čestnosť a dobré úmysly obchodných 

partnerov, ktorá sa mu mnohokrát 

trpko vypomstila. Zatiaľ čo on 

sa snažil žiť podľa ideálov „kráľovského 

kupca“, a teda spravodlivého 

zisku, stával sa obeťou vypočítavého 

konania. Prišiel o dva svoje podniky, 

keď najprv v roku 1897 prebral 

vlastníctvo veľkoobchodu v Drážďanoch 

a pokúsil sa finančne oslabenú 

firmu zachrániť. To sa mu nepodarilo 

a v rokoch 1898-99 šiel podnik do 

konkurzu. Hneď nato sa zúčastnil 

na projekte „Hospothar 1 “, ale aby neprišiel 

o vloženú hypotéku, musel ho 

opäť celkom vziať do osobného vlastníctva 

a následne v roku 1901 odviesť 

firmu so stratou k likvidácii. Úspešným 

bolo až obchodné zastúpenie 

firmy „Sauerbrunnen Klösterle” pre 

37 

SVET GRÁLU 

15 | 2008


celé Sasko, ktoré prebral v roku 1898. 

To zabezpečilo jeho vlastnú existenciu 

a existenciu jeho rodiny. Avšak v rodinnom 

kruhu, ktorý sa v roku 1899 

rozšíril o syna Herberta, dochádzalo 

k závažným nezhodám aj zásluhou 

Hlavná stanica v Drážďanoch z prvej štvrtiny dvadsiateho 

storočia. Stanica slávneho Orient Expresu 

38 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

dominantnej osobnosti svokry, ktorej 

vplyv v rodine bol veľmi výrazný. 

Tieto okolnosti priviedli O. E. Bernhardta 

k rozhodnutiu, aby sa načas 

od rodiny vzdialil. 

CESTA DO ORIENTU 

A SÚDNE OBVINENIE 

PPo tom, ako Oskar Bernhardt dostal 

pas pre cesty „po všetkých tureckých 

štátoch“, vydal sa na cestu, od ktorej 

si sľuboval, že pomôže vyjasniť jeho 

rodinnú situáciu a že mu umožní aj 

prechod zo zamestnania obchodníka 

k úlohe spisovateľa, o čom už v tom 

období uvažoval. Jeho cesta sa začínala 

v Konštantinopole a viedla cez 

Malú Áziu až na Ďaleký východ. Svoje 

dojmy z cesty literárne spracoval a od 

roku 1903 ich začal vydávať knižne. 

K tomu sa však vrátime v našom rozprávaní 

neskôr. Počas jeho neprítomnosti 

sa totiž v Nemecku sťahovala 

okolo jeho osoby slučka obvinenia, 

z ktorého nakoniec vzišlo trestné stíhanie. 

Pred svojou cestou do Orientu 

chcel usporiadať svoje záležitosti tak, 

aby počas jeho neprítomnosti mohlo 

všetko v podniku prebiehať bez problémov. 

Pretože finančné prostriedky 

mal viazané v tovare a hypotékach, 

rozhodol sa vziať si ešte malú pôžičku 

prostredníctvom dvoch zmeniek . 2 

Zmenky boli viacnásobne kryté tovarom 

ako aj aktívami jeho obchodu. 

Lenže obidvaja veritelia zmeniek požadovali 

ešte ďalšiu zábezpeku vo vecnom 

majetku. Preto Oskar Bernhardt 

založil aj niekoľko cenných kusov nábytku, 

s ktorými prišla do manželstva 

Martha Oeser ako so svadobným 

darom od svojej matky. 3 Po tom, 

ako všetko prerokoval s rodinou, vydal 

sa na jar r. 1900 na cestu. Ako sa 

však ukázalo, obchodné záležitosti sa 

čoskoro začali vyvíjať inak, ako plánoval. 

Podnik, v ktorom mal hypotéku, 

šiel do konkurzu a navzdory všetkým 

očakávaniam sa ukázalo potrebné použiť 

na splatenie zmeniek aj vzácny 

nábytok. Práve toto bolo dôvodom neskorších 

vlečúcich sa problémov. Opäť 

prišla k slovu svokra Oskara Bernhardta, 

ktorá označila nábytok za svoj 

majetok, a tak ho v jeho neprítomnosti 

vystavila obvineniu z podvodu 

a trestnému stíhaniu. Aj v nasledujúcich 

súdnych pojednávaniach zotrvala 

pri svojom tvrdení a udaní (voči 

ktorým, zrejme pod vplyvom matky, 

vtedy ani Martha Bernhardt nič nenamietala), 

a v následnom trestnom procese 

bol Oskar Bernhardt odsúdený 

za podvod – ktorý sa nikdy nestal. 

Rozsudok zemského súdu v Drážďanoch 

– päť mesiacov väzenia – prijal 

bez námietky alebo obhajoby. Nadobudol 

právnu účinnosť 4. decembra 

1901, avšak len vo vzťahu k prvému 

z dvoch veriteľov. O osem týždňov neskôr, 

2. februára 1902, bol znova odsúdený 

za ten istý čin – vo veci udania 

druhého veriteľa, avšak s trestom 

osem mesiacov väzenia. Dôvod bol ten, 

že súd posudzoval celú záležitosť úplne 

nezávisle od prvého rozsudku a chápal 

ho ako „opakovaný prípad”. Odsúdený 

strávil za mrežami 13 mesiacov. 

Túto aféru aj oveľa neskôr zneužívali 

protivníci spisovateľa, aby jeho osobnosť 

a dielo nejakým spôsobom spochybnili. 

Až niekoľko rokov po jeho 

smrti – v roku 1951 – došlo zásluhou 

Marthy Oeser k oneskorenej a neočakávanej 

rehabilitácii v tejto záležitosti. 

Pretože so svojím mužom zostávala 

v kontakte aj po rozvode v roku 1924, 

musela prežívať rôzne kampane namierené 

proti nemu. Zasiahnutá tým 

(ako sama uviedla ) 4 , „aké následky má 

odsúdenie ešte dnes pre životné dielo 

pána Bernhardta – dlho po jeho smrti,“ 

odhodlala sa vydať písomné prehlásenie, 

aby „vydala pred verejnosťou 

pravdivé svedectvo o treste pána Bernhardta.“ 

V tejto výpovedi jeho osobu 

očistila od akýchkoľvek obvinení. 

Čo aké ťažké manželstvo medzi 

Marthou Oeser a Oskarom E. Bernhardtom 

mohlo byť, jej manžel v ňom 

prežil mnohé, čo mu mohlo pomôcť 

k porozumeniu vzťahu medzi mužom 

a ženou. Bolo len prirodzené, že mu 

preto nezostalo cudzím nič z toho, čo 

človeka ťaží, a takéto skúsenosti „na 

vlastnej koži” mu ako spisovateľovi 

neskôr umožnili sprostredkovať poznanie, 

ktoré pomáha čitateľom jeho 

diel aj dnes. 

Vráťme sa ešte do roku 1903, keď bol 

Oskar Bernhardt prepustený na slobodu. 

Po pobyte vo väzení sa vrátil 

Oskar Ernst Bernhardt


vého knižného diela . 5 Túto prvotinu 

uverejnilo v roku 1906 vydavateľstvo 

v Berne pod názvom „Z 

ďalekých krajín“ 6 . Predslov ku knihe 

napísal švajčiarsky evanjelický farár, 

ktorý sám pracoval ako redaktor 

cirkevných novín. Vo svojom 

editoriáli zdôrazňuje, že O. Bernhardt 

neopisuje azda iba „vybájené 

zážitky a z fantázie vytvorené situácie“, 

ale že ide o jeho „skutočné 

osobné zážitky“. A pochvalne píše: 

„Tieto zaujímavé zážitky sú spojené 

s výsledkami vážneho skúmania 

a prenikavej pozorovacej schopnosti… 

O. Bernhardt vedel spojiť 

napätie s ‚pokojnými pasážami‘ bez 

toho, aby bol kvôli tomu niekedy 

rozvláčny, alebo používal nadmerne 

veľa slov. Ostatne, v tomto zväzku sa 

prejavuje umelecké nadanie autora 

ako aj jeho talent kresliť: nakoľko 

knižka je doplnená krásnymi originálnymi 

ilustráciami.“ Táto prvotina 

O. Bernhardta – po ktorej 

nasledoval v roku 1908 cestopisný 

román „Medzi cudzími národmi“, 

je včasným svedectvom toho, ako 

dokázal autor využiť svoj potenciál 

„vážneho skúmania a prenikavej pozorovacej 

schopnosti“, čo bolo základom 

aj pre jeho neskoršie dielo. 

Ešte ani nie tridsaťročný spisovateľ 

aj vo svojich najnapínavejších, ba 

dokonca najdobrodružnejších obk 

manželke a malému synovi. Takmer 

dvojročná odluka – najprv pohnuté 

mesiace precestované v Oriente, potom 

približne rovnako dlhá izolácia 

vo väzení – v ňom vzbudili silnejšie 

vnútorné prežívanie aj vyjasnenie životných 

cieľov. Vzhľadom na opisy 

jeho súčasníkov je možné veriť, že po 

svojom návrate k rodine nemal voči 

nikomu výčitky – to aj zodpovedalo 

jeho „dobrotivej povahe”, o ktorej sa 

mnohí ľudia vyjadrovali s úprimným 

obdivom. A jeho manželstvo sa zrejme 

zlepšilo a upokojilo aj vďaka stmeľujúcemu 

vplyvu medzitým už štvorročného 

syna. 

SPISOVATEĽSKÉ 

ZAČIATKY 

NNové budovanie profesionálnej kariéry 

nebolo pre Oskara Bernhardta 

jednoduché. Musel znova podnikať, 

firma „Sauerbrunnen Klösterle“ 

išla do konkurzu a v dôsledku toho 

prišiel o značné prostriedky. Znova 

začať v obchodnej činnosti bolo preňho 

takmer nemožné a ako spisovateľ 

ešte nebol dosť známy, aby z písania 

mohol uživiť svoju rodinu. Preto 

sa ujal práce účtovníka a vykonával 

účtovnícke „revízie“ pre rôzne podniky. 

Nakrátko nastúpil do firmy 

„Fabian, Selterswasserfabrik“ (závod 

na minerálne vody). V tom istom 

roku však prijal pracovnú ponuku 

vo Švajčiarsku: architektonická kancelária 

„Stotz a Held“ hľadala zodpovedného 

spolupracovníka pre 

účtovníctvo. Oskar Bernhardt toto 

miesto získal a presťahoval sa s manželkou 

a synom koncom roka 1903 

do Zürichu. Literárny štart Oskarovi 

Bernhardtovi umožnili v roku 

1903 jedny drážďanské noviny, keď 

uverejnili jeho cestopisné príbehy 

z výpravy do Malej Ázie. V nasledujúcich 

rokoch popri pracovných 

povinnostiach ďalej využíval svoje 

bohaté spomienky pre napísanie pr- 

Oskar Ernst Bernhardt (vľavo, cca r. 1909) mal veľký talent na 

kreslenie – dcéra Edith, vpravo, kresba uhlíkom 

razoch z ciest ukazuje, že jeho konanie 

a cítenie viedla mocná túžba 

spájať „Boha a svet“. Posledná sloha 

malej básne, ktorú vložil do napínavého 

príbehu o osudoch „Fatimy“ 

(kapitola z diela „Z ďalekých krajín“), 

je toho príkladom: 

„Rozhliadni sa človeče a nezatváraj 

svoje srdce, 

Nech v Tebe zakotví viera 

Pretože jasne vidíš v prírode 

Nevysloviteľne múdre pôsobenie 

Pána.“ 

(Pokračovanie v nasledujúcom 

čísle Sveta Grálu.) 

Monika Schulze 

Poznámky: 

(1) zaujímavý lužickosrbský pojem pre 

vlastníka veľkých statkov - osvojil si ho 

O. E. Bernhardt v lužickosrbsky obývanom 

okolí Bischofswerdy? 

inštitút „Doma“, Victor Schlüter, Bern, 

o.J. (1906) 

(2) Boli vypísané úroky na každý obnos 

1000 mariek + 200 mariek. 

(3) Disponovať týmto nábytkom, prípadne 

založiť ho, bol oprávnený, nakoľko nebolo 

dohodnuté delenie majetku. 

(4) Martha Bernhardt, notárske prehlásenie 

z 29. októbra 1951 (Dr. Langecker, 

Bad Tölz) 

(5) Z poznámok O. E. Bernhardta sa dá usúdiť, 

že aj v rokoch 1904 až 1907 mnoho 

cestoval a niektoré krajiny alebo mestá 

navštívil viackrát. 

(6) vo vydavateľstve „Doma“, Victor 

Schlüter, Bern (1906) 

39 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

N Á ZO R Y 

40 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 15/2008, vyšlo 1. 3. 2008. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Mária Majerová, Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Marie Šuláková, Veselíčko 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Edith Bartkó, Ján Dobrota, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš 

Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, 

Mária Pesselová, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Marketing: 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Distribúcia: 

Ľuboš Záhora, Košice 

Grafika: 

Jozef Lehotkai, Ráztočno 

Martin Pukančík, Košice 

Alena Nairn, Praha 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

J. Solovjeva, Džeržinskij, Rusko/*; anonym/* (1); L. da Vinci (1); K. Sutyagin, W. 

Hollywood, USA/* (2); R. Irusta, Trucios, Španělsko/* (2); Wikimedia.org (5–9, 13, 

15, 16), J. De Vulder, Heverlee, Belgie/* (3, 10); C. Reisinger, Miami, USA/* (3, 12); 

www.slovenskivynalezcovia.webz.cz (16); A. Nairn Praha (17); L. Bakker, Hyattsville, 

USA/* (19); GralsWelt č.39, str. 30–34 − R. Wurzel, Norimberk, Německo; J. T. 

Baker; B. Gährken; J. Michelberger; M. Vasseur/P. Martin (21–23); F. Rodrigues, 

Ermelo, Nizozemie/* (24); S. Girimont, Richmond, USA/* (24); anonym/* (24, 25); 

T. Lee, Seoul, Korea/* (24); B. Benoit, Berlín, Německo/* (25); G. Jenkinson, Cairns, 

Austrália/* (25); P. Václavek, Praha/* (25); S. Ginella, Caltignaga, Italy/* (25); 

K. Sigman, Highlands R., USA/* (25); F. Langar, Freiburg, Německo (26–29); J. 

van den Brink, Epe, Nizozemie/* (30); L. L. Yiap, Marrickville, Austrália/* (30); C. 

Erler, Montabaur, Německo/* (31); T. Morozova, Moskva, Rusko/* (31); E. Simard, 

Summerland, Kanada/* (31); B. Kindler, Unterhaching, Německo/** (3, 32); M. 

Bouška, Brno (43); Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Riina Palu, Tallinn, Estonsko (Dreamstime.com) 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už 

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme 

radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Život po smrti 

Vo Vašich prednáškach a príspevkoch 

k téme „Život po smrti“ poukazujete 

na to, že na „onom“ svete to vždy nemusí 

byť ako v raji, zvlášť keď duša 

následkom nesprávneho spôsobu života 

nie je dosť svetlá. Ako vysvetlíte 

možné utrpenie takých duší, keď nespočetné 

skúsenosti ľudí, ktorí prežili 

klinickú smrť, jednohlasne hovoria 

o pocitoch šťastia? Aké je vôbec meradlo 

pre dobrý život – postačí dodržiavať 

desatoro Božích prikázaní? 

Odpoveď: 

U často líčených zážitkov pri prežití 

klinickej smrti musíme brať do 

úvahy, že opisujú prechod medzi 

týmto a oným svetom, no nemusia 

vypovedať nič o tom, ktorými záhrobnými 

úrovňami človek po odchode 

z tohto sveta – teda po svojej 

smrti – prechádza. O tom, či človek 

po definitívnom odložení svojho 

hrubohmotného tela smie preputovať 

vyššie, svetlejšie úrovne alebo 

má príležitosť dozrievať v nižších 

a hutnejších úrovniach, rozhoduje 

stav duše dotyčného človeka. Pôsobením 

zákona príťažlivosti rovnorodého 

sa dostane na úroveň zodpovedajúcu 

tomuto stavu. 

Všetky múdre učenia a dobré rady, 

teda aj desatoro Božích prikázaní, 

chcú človeka uchrániť pred prílišným 

„zhutnením“ jeho duše následkom 

nesprávnych rozhodnutí a chcení. 

Pre posmrtný život človeka nie je totiž 

smerodajný text nejakého zákona, 

ale hutnosť, teda tiaž či ľahkosť jeho 

duše. Tento stav duše ovplyvňujeme 

svojimi rozhodnutiami – pri nich 

najdôležitejší je úmysel, ktorý je na 

počiatku každého činu. I desatoro 

prikázaní v každom prípade podnecuje 

k správnym a prospešným 

rozhodnutiam. 

Populačná explózia a reinkarnácia 

Vo vašom časopise sa zaoberáte 

okrem iného otázkou, odkiaľ prichádza 

toľko ľudských duší na Zem. 

Pochopil som, že pôvod ľudskej duše 

je v duchovne. Navzdory rastu počtu 

obyvateľov sa nerodia stále len „nové“ 

duše, ale inkarnujú sa opakovane 

aj duše „staré“. Celkové množstvo 

duší v jednej „svetovej časti“ je od 

počiatku nemenné. Rozdiel oproti 

predošlej dobe je v tom, že predtým 

žila priamo na Zemi len malá časť 

týchto duší. Ako sa táto teória vyrovnáva 

s podobenstvom obilného 

poľa, kam sa vysievajú semená – porovnávaná 

s ľudskými duchovnými 

zárodkami – aby sa mohli vyvíjať? 

Odpoveď: 

Pozorujme obilné pole v jeho ročnom 

cykle. Najskôr je potrebné pripraviť 

pôdu, aby mohla vysiatym 

semenám na jar poskytnúť nutné impulzy 

na ich vývoj. Potom nasleduje 

doba rastu a dozrievania. V tejto fáze 

sa nevysievajú nové semená, pretože 

by už nemali dostatok času na dozre-

N Á ZO R Y 

tie. Na jeseň, po mnohých striedavých 

impulzoch dní a nocí, slnka a dažďa, 

tepla a sucha, nasleduje čas zberu. Po 

ňom sa môže pôda znovu v pokoji 

v zime pripraviť na ďalší cyklus. 

„Obilné zrná“ môžeme v tomto prirovnaní 

nahradiť „ľudskými duchovnými 

zárodkami“, pretože aj my ľudia 

potrebujeme prežiť proces vývoja 

a rozkvetu, aby dozrelo všetko, na čo 

máme vlohy a predpoklady. Aj my 

sme kedysi dávno prežili dobu „výsevu“, 

teda vnorenia sa do hmotnosti, 

a práve tak aj pre nás teraz prichádza 

čas odovzdávania úrody – „zberu“, 

v ktorej už musíme byť zrelí. 

Všetci ľudskí duchovia patriaci 

k jednej hmotnej svetovej časti (ktorou 

je mienená súhrnne hrubohmotnosť 

tohto a jemnohmotnosť onoho 

sveta) boli teda – podľa našich časových 

meradiel – „vysiati“ súčasne. 

K inkarnácii duchovných zárodkov 

mohlo dôjsť až v čase, keď boli podmienky 

na Zemi na to pripravené; 

konkrétne to znamená, až vtedy, keď 

boli vyvinuté zvieracie telá podobné 

telám ľudským, čo sa udialo pred 

miliónmi rokov. Potom sa inkarnovali 

a dodnes inkarnujú ľudskí duchovia, 

ktorí patria k pôvodnému 

„výsevu“, teda k tejto svetovej časti. 

Na Zem preto neprichádzajú neustále 

„noví“ ľudskí duchovia, ale 

z pôvodného množstva ich teraz 

žije, na rozdiel od dávnejších čias, 

na Zemi väčší počet. 

Život v hmotnom svete je charakterizovaný 

vyhranenými cyklami, 

ktoré slúžia procesu dozrievania – 

rovnako ako v príklade obilného 

poľa. Tieto cykly podporujú náš duchovný 

vývoj. Počas obdobia nášho 

dozrievania v hmotnom svete sme 

vystavení striedavým impulzom fáz 

aktivity a pokoja, bdenia a spánku – 

a tiež striedaniu životov pozemských 

a životov na onom svete. 

Prirovnanie s „obilným poľom 

hmotnosti“ nám okrem toho ukazuje, 

že navzdory častým inkarnáciám 

nie je tu čas nášho vývoja 

neobmedzený. Príde čas „zberu“, 

a dovtedy musíme byť zrelí, pretože 

potom už nám hmotnosť nebude 

môcť poskytnúť žiadne podnety 

k vývoju. Kedy táto doba príde, 

alebo ako dlho bude trvať, presne 

nevieme. Nemali by sme sa však 

spoliehať, že koniec možností inkarnácie 

príde až s ukončením života na 

Zemi alebo so zánikom našej slnečnej 

sústavy. 

Vedomie, že každý vývoj – i ten 

náš duchovný – je časovo obmedzený, 

nás však nemá strašiť. Má byť 

pre nás pohnútkou, aby sme nemeškali 

a proces učenia sa a dozrievania 

v pozemskom živote v plnej miere 

využili. 

Znížiť počet obyvateľov – ale ako? 

Všade sa píše, že na Zemi žije príliš 

veľa ľudí. Aké sú praktické a použiteľné 

možnosti zníženia tohto 

počtu? 

Odpoveď: 

Existujú len dve možnosti: buď 

nájdeme humánne cesty zníženia 

počtu obyvateľov, alebo sa o to postupne 

postará priamo či nepriamo 

sama príroda. To by bolo tragické. – 

My ľudia nesmieme zasahovať násilím, 

či už vojnami, potratmi alebo 

geneticky, pretože nikto nemá právo 

určovať, kto na Zemi smie (alebo 

musí) prebývať a kto nie. Jedinou 

schodnou cestou sa v súčasnosti 

javí redukcia plodenia, ktorej slúžia 

okrem iného i dnešné technické 

prostriedky. Na rozšírenie ich používania 

je však nutné prekonať predovšetkým 

v chudobných rozvojových 

krajinách kultúrne predsudky 

a vytvoriť pre ne náležité predpoklady. 

To však môže trvať dlho – 

možno príliš 

dlho, než aby 

sa ešte dalo zabrániť 

totálnemu 

kolapsu. 

Prečo Boh dopúšťa katastrofy? 

Za väčšinu katastrof sú zodpovední 

ľudia, je teda nespravodlivé viniť 

z nich Boha – svedčí to o hrubej neznalosti 

zákonov stvorenia. 

Aj to, že v súčasnosti dochádza 

k nárastu prírodných katastrof, je 

dielom ľudských aktivít. Trvale sa 

totiž proti prírode hrešiť nedá. 

Prírodné katastrofy sa vyskytovali 

na zemi vždy, nielen v dobe existencie 

ľudí, ale už dávno predtým. Je 

ilúziou veriť, že môže existovať život 

bez akéhokoľvek nebezpečenstva. 

Napriek tomu je obdivuhodné, 

že vo vesmíre existuje táto Zem, na 

ktorej sa mohol vyvinúť život, že 

sa na jednom nebeskom telese vyskytnú 

všetky predpoklady, ktoré život 

umožnia. Musia tam byť všetky 

živly, nesmie byť príliš chladno ani 

príliš teplo, potrebujeme svetlo, 

no ani toho nesmie byť nadmieru, 

rádioaktivita musí byť nízka, gravitácia 

primeraná a tak ďalej. Je to 

zvláštne, ale na Zemi je všetkého tak 

akurát. Nebolo to tak vždy, jednoduchšie 

a odolné živočíchy museli 

Zem na život tých zložitejších najprv 

pripraviť. Až keď nehostinnú 

pevninu pokryl rastlinný porast 

a umožnil vývoj zvierat, potom 

kompletne rozvinutá príroda dala 

šancu životu ľudí. 

To je taký nádherný dar, že sa musíme 

zmieriť aj s malým kýchnutím 

Zeme, ktoré nám, ľuďom môže pripadať 

ako katastrofa; vtedy – namiesto 

reptania voči osudu – hľadajme 

radšej hlbšie súvislosti. Ich 

pochopením nachádzame v živote 

pokoj a porozumenie. 

41 

SVET GRÁLU 

15 | 2008

N A Z ÁV E R … 

Kázanie na hore 

42 

SVET GRÁLU 

15 | 2008 

Život Ježišov na zemi 

OPÄŤ SA zhromaždil ľud okolo Majstra a jeho učeníkov. Všetci zbožne načúvali a chceli počuť viac. Ježiš sa 

preto posadil na vyvýšené miesto a pri jeho nohách usadli zástupy ľudí, ktorí prišli, aby počuli jeho slová. 

A Ježiš povedal: 

„BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PRIJÍMAJÚ SLOVO PRAVDY PROSTE, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ. 

Nehĺbajte a nemudrujte o mojich slovách, tým by ste nikdy nedospeli ku koncu. Nehovorte svojim blížnym o tom, 

čoho sa vo vás dotkli, pretože oni sú iného druhu. Vyňali by z nich len to, čo je im vlastné, a vás by tým miatli! 

 

BLAHOSLAVENÍ ĽUDIA, KTORÍ SÚ TRPEZLIVÍ A MIERNI, PRETOŽE ONI BUDÚ VLÁDNUŤ ZEMI. 

Učte sa čakať a učte sa mierniť, potom raz budete mať v sebe moc ovládať iných ľudí. Vaša vlastná disciplína 

povedie druhých! 

 

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ MUSIA PRECHÁDZAŤ UTRPENÍM, PRETOŽE ONI BUDÚ UTEŠENÍ. 

Nenariekajte, ak vás stihne bolesť a utrpenie. Znášajte ich a buďte silní! Nemôže k vám žiadne utrpenie, ktoré sami 

neprivoláte. Učte sa však na ňom a zmeňte sa vo svojom vnútri. Potom od vás odpadne a budete voľní! 

 

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PROSIA O SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ONI DÔJDU SPRAVODLIVOSTI. 

Keď sa domnievate, že trpíte bezprávím, pohliadnite na ľudí, ktorí sú vašimi blížnymi, a odčiňte všetko, čo ste im 

kedy urobili. A to aj vtedy, keď sa domnievate, že ste v práve! Žiadny človek nemá právo spôsobovať druhému bolesť 

a utrpenie! Keď budete v tomto smere čistí, potom vám žiadny človek nespôsobí neprávom bolesť a utrpenie, pretože 

bude zahanbený veľkosťou vášho ducha! 

 

BLAHOSLAVENÍ MILOSRDNÍ, PRETOŽE ONI DÔJDU MILOSRDENSTVA. 

Neklamte sa však a nekonajte falošné milosrdenstvo, ale uvážte, či vaša dobrá vôľa ľuďom aj skutočne prospieva! 

 

BLAHOSLAVENÍ POKOJNÍ, PRETOŽE ONI BUDÚ NAZÝVANÍ DEŤMI BOŽÍMI. 

Mať v sebe mier, pokoj a sprostredkovávať ho ľuďom, to vyžaduje takú čistotu duše, že len málo ľudí na zemi sa už 

môže nazývať deťmi Božími. Človek, ktorý má v sebe opravdivý mier, Boží mier, bude pre svojich blížnych úľavou 

a balzamom, bude ich rany liečiť už iba svojou prítomnosťou! 

 

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ TRPIA PRE SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ. 

Trpieť pre spravodlivosť znamená trpieť pre pravdu. Vziať na seba a prekonať všetko, aby mohol zostať pravdivým, 

je pre človeka na ceste stvorením tým najťažším. To znamená spravodlivo žiť, pravdivo žiť až do toho najmenšieho. 

Bude to vyžadovať mnoho bojov a mnoho utrpenia, to bude prežívanie, opravdivé prežívanie na celej púti človeka. 

Taká má byť jeho cesta, aby po nej mohol dôjsť do kráľovstva nebeského. 

 

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ SÚ ČISTÉHO SRDCA, PRETOŽE ONI BUDÚ VIDIEŤ BOHA. 

V týchto slovách spočíva všetko to najvyššie, čo môže človek dosiahnuť: vidieť Boha v jeho dielach. Srdce človeka 

musí byť čisté a jasné ako krištáľ, aby mu žiadne zakalenie nebránilo vidieť. Vidieť znamená poznať! Človek, ktorý 

je čistého srdca, tu dokončil svoju úlohu a môže potom stúpať k Svetlu.“ 

 

Ukážka z knihy „Z doznělých tisíciletí“

Svet GráluTV 

Smrť a druhý breh 

Správy z hraníc pozemského života 

Predmet výskumu smrti • Skúsenosti blízke smrti • Mimotelesnosť • Svetlé zážitky 

Rozhovor: Bernard Jacoby – Interview so známym nemeckým výskumníkom smrti 

Záhada vedomého bytia • Čo je to vedomie? • Kde sídli duša človeka? 

Rozhovor: Gerd Harms – Vedecký pohľad na aspekty života na druhom brehu 

Zápas o okamih smrti • Sú mnohí darcovia orgánov vôbec mŕtvi? 

Rozhovor: Sieglinde Fuchs – Hodnotné skúsenosti z práce v hospicoch 

Strach a depresia 

Životná pomoc zo sily ducha 

Duša v kríze • Čo znamená pojem duša? 

Rozhovor: Dr. Elisabeth Lukas – Na návšteve u známej logopédky 

Keď svet zošedivie • Aké príčiny majú depresie? • Telo, duša a duch 

Strach • Strach, návaly paniky, kruh strachu 

Rozhovor: Susane Barknowitz – Psychoterapeutka o strachu a zmysle života 

Osud a reinkarnácia 

Skryté súvislosti, ktoré určujú náš život 

Neviditeľná sieť osudu • Predtuchy a údery osudu, náhody 

Videnia, zjavenia a vízie • Veštci a proroctvo • Je budúcnosť predurčená? 

Rozhovor: Petra Rahlfs • Rozhovor s „mediálnou poradkyňou“ 

Existuje slobodná vôľa? • Mozog a duch – kde sídli slobodná vôľa? • Prečo 

nežijeme len raz • Príbeh Jenny Cockell • Reinkarnácia v histórii a náboženstve 

Rozhovor: Dr. Monika Schulze – Reinkarnácia v literatúre a kresťanstve 

Cena DVD 300,- Sk 

Už ste 

navštívili 

našu 

webovú 

stránku? 

Pripravili sme pre vás on-line obchod na našej stránke: 

www.svetgralu.sk

Každý deň 

prináša radosť i strasť. 

No i z kameňov 

položených do cesty 

sa dá stavať krása. 

Johann Wolfgang Goethe

SG15

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?