Z D R A V I E
V ďalšom čísle časopisu:
Voda
titulná téma:
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
Voda vstrebáva elektromagnetické i jemnohmotné žiarenie okolitého
sveta, uchováva ho a odovzdáva ďalej. Táto skutočnosť sa môže stať požehnaním
aj kliatbou.
SVET GRÁLU č. 16
vychádza 1. júna 2008
Ako prečisťovať organizmus?
Prečisťovanie organizmu neznamená iba
pôst a kontrolovaný výber stravy – je to i rešpektovanie
štyroch živlov: vzduchu, ohňa,
vody a zeme.
Indigové deti
Názvom indigové deti sa označujú výnimočne
obdarené deti, ktoré sa v poslednom
čase rodia stále častejšie. V ich aure prevláda
indigová farba.
Kráľovstvo ruží
Manželia Pelcovci pestujú ruže vo veľkom,
pretože chceli byť spolu. Po desiatich rokoch
spoločného života pri práci sa môžu podeliť
o bohaté životné skúsenosti – nielen o tie,
ktoré sa týkajú pestovania ruží.
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt, francúzsky
Monde du Graal
a anglický GrailWorld,
ktoré si vo svojich krajinách
získali už tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete
v prílohe alebo na internete:
13/2007 SVěT GRÁLU
www.svetgralu.sk
Byl jsem klinicky mrtev
SVěT GRÁLU
14/2007 SVET GRÁLU
září – listopad 2007 · číslo 13
strana 5
Beethovenova symfonie hledání
strana 9
Poltergeist – taky u vás straší?
Mají zvířata vědomí?
strana 13
Smrt jako přechod do dalšího bytí
SVET GRÁLU
december 2007 – február 2008 · číslo 14
Duchovní souvislosti v životě
strana 22
strana 30
Homeopatie – léčba informací
cena 78 Kč
Život v treťom tisícročí
K Z A M Y ŠL E N Í
strana 5
Pútnik krajinou
strana 24
Je Afrika stratená?
strana 27
Betlehemská hviezda
MÁME SE VZDÁT
strana 30
NÁBOŽENSTVÍ?
Diétou proti rakovine
strana 32
cena 87 Sk
Zaviate doby
sa prebúdzajú
Neznáme zo života Ježiša Nazaretského
Duchovné súvislosti v živote
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
A KTO RADÍ
BYLINKÁROM?
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
OBSAH
R E I N K A R N Á C I A
Reinkarnácia a kresťanské dogmy 5
Z D R A V I E
Duchovné následky fajčenia
Ochorenie dýchacích ciest, srdcovo-cievne
poruchy a rakovina sú známymi následkami
fajčenia. Čo sa však deje na úrovni ducha? 10
I N Š P I R Á C I A
Odkiaľ sa berú vynálezy?
Cestou k vynálezu nie sú podnikové
porady, ale vizionárska obrazotvornosť
jednotlivca. 12
T É M A
Duchovné príčiny ochorení 17
P R Í R O D A
Zázraky na nebi 21
F O T O G R A F I E
Vesmírne impresie 24
Ž I V O T
Smrť ako východisko? Nie. 26
Ž I V O T
„Väčšine samovrážd by bolo možné predísť“ 30
H I S T Ó R I A
San Marino
Sanmarínčania si zvolili radšej
exkomunikáciu z pápežskej cirkvi, než
nespravodlivosť a neslobodu. 32
R E C E N Z I A
Microcosmos 35
O S O B N O S Ť
Abd-ru-shin – život a dielo 36
N Á Z O R Y
Listy čitateľov 40
N A Z Á V E R …
Kázanie na hore 42
Milé čitateľky a čitatelia,
v titulnej téme tohto čísla Sveta
Grálu sa chceme dotknúť jednej
veľmi aktuálnej otázky, a síce vnútorných,
duchovných príčin chorôb.
To je dnes naliehavá téma takmer
pre nás všetkých, pretože aj keď sme
dnes vyzbrojení takou pokročilou lekárskou
vedou, ako ešte nikdy, a takou
medicínskou prístrojovou technikou,
ako ešte nikdy, predsa nie je
takmer nikto z nás zdravý. Téma,
ktorá sa nás všetkých bezprostredne
dotýka a chce sa nám prihovoriť –
lebo o duchovných súvislostiach života
máme my ľudia málokedy chuť
rozprávať, ale bolesti chrbta alebo
obličkové ťažkosti môžeme preberať
okamžite a kdekoľvek.
Myšlienka, ktorú chceme vysloviť
v tomto čísle, sa bude zdať niektorým
čitateľom azda ťažko stráviteľná
a možno i poburujúca, napriek tomu
však stále rastie počet ľudí, ktorí ju
hodnotia ako múdru a zapadajúcu
do celostného obrazu sveta. Znie:
Choroba má svoju skutočnú príčinu
v osobnosti člověka, v jeho názoroch,
postojoch a správaní. Za chorobu si
3
SVET GRÁLU
15 | 2008
N A Ú V O D…
môžeme sami, je pre nás výzvou
a napomenutím, že niečo robíme
nesprávne.
Prijať takúto myšlienku môže
byť ťažké. Skutočne znie príjemnejšie
domnievať sa, že príroda je nevypočítateľná
a podľa štatistických
zákonov pravdepodobnosti sa jednoducho
stane, že náhodou zrovna
mne padlo pri hode kockou práve
toto číslo a práve táto choroba. Notabene
žijeme v znečistenom prostredí,
v strese, v kapitalizme a vôbec
v dvadsiatom prvom storočí, takže
za chorobu by vlastne mohlo byť zodpovedné
naše okolie, a nie my sami.
Avšak o čo cennejšie je pripustiť si,
že práve duch, jadro našej osobnosti
si tvorí svoje telo, a potom sa teda
môžem opýtať, čo mi práve táto choroba
chce povedať. Budeme k tomu,
pravda, potrebovať trochu statočnosti
k sebe a ochoty uznať, že je vôbec
možné nájsť na sebe nejaké chyby,
keď je predsa zrejmé, že chyby majú tí
všetci ostatní okolo mňa, ja sám ani
nemôžem žiť inak, než práve žijem,
a tie moje nedostatky – ak vôbec nejaké
mám – nie sú na programe dňa.
Choroba má na rozdiel od nespočetných
ľudských názorov, náhľadov
a konštrukcií jednu výhodu: je skutočná
a nesporná. Existuje a chce
byť pochopená, niečo s ňou musíme
urobiť. Máme sa pritom ticho, pokorne
vrátiť na svoje súkromné pole,
na ktorom toho neustále zostáva ešte
toľko orať, siať a žať.
Žijeme v modernom svete a moderným
spôsobom. Už po stáročia
sa neustále ženieme za potrebami
všedného dňa, sme sužovaní a preťažovaní
prácami a túžbami po zvýšení
pohodlia, zárobku, šetrenia silami
a časom, a pritom nemáme ani
sily, ani čas, financie nám nakoniec
nestačia a z pohodlia mávame nadváhu.
Kedysi sme krasopisne opisovali
čísla a texty, orali volským záprahom
a chodili s vedrom k studni
4
SVET GRÁLU
15 | 2008
po vodu, dnes ťukáme do klávesníc
počítačov, riadime výkonné stroje
najrôznejších druhov a zariaďujeme
si kúpeľne bojlermi, no tá uťahanosť,
uvláčenosť všedným životom zostáva.
Máme viac voľného času a súčasne
potrebujeme viac odpočinku, zmeny
a rozptýlenia, a hlavne nemáme čas –
rozumej nemáme ochotu – zaoberať
sa tým najcennejším, pre čo sme na
svete: múdrosťou života, hľadaním
kráľovstva Božieho, hľadaním odpovede
na otázku, prečo sme boli stvorení.
Až nakoniec si nás nájde choroba,
postupne nás zaženie do kúta
a dostihne. A položí nám priateľskú,
ale nekompromisnú otázku: tak a čo
ďalej?
Čo ďalej? Tabletka alebo lekársky
zásah sú okamžitou, havarijnou pomocou,
odstránením najnaliehavejších
následkov, ale príčinu si nosíme
sami v sebe, a tú si máme nájsť. Niekedy
dosť neradi. A hoci aj s pomocou
liečiteľa.
Liečitelia sú, ako je známe, dobrí
aj zlí, existujú dôležito vystupujúci
šarlatáni s ničotnými schopnosťami
a sú aj osobnosti s prenikavým pôsobením,
s darom liečenia, ktorý chápu
ako svoju službu druhým. Ako sa
v nich vyznať?
Prvým nasmerovaním na liečiteľa
býva obyčajne niektorý z našich známych
a jeho vlastná skúsenosť. Mal
som pred rokmi kamaráta Jožka, nenápadného
a svedomitého liečiteľa.
Odvtedy, čo pomohol riaditeľovi veľkého
podniku z rakoviny, mal v podniku
zelenú a dostal pracovné miesto,
kde za ním mohli chodiť zástupy
chorých. Raz sa moja žena pripotácala
domov z vyučovacieho procesu
s chrípkou a zničujúcou vyhliadkou,
že ju zajtra čaká školský výlet vlakom.
„Môžeš jej nejako pomôcť?“
opýtal som sa ho večer. „Hej, to môžem,“
povedal, „ale doma budem až
o jedenástej“. „To už bude spať,“ namietol
som, „ani sa o tom nedozvie.“
„Nevadí, ja ju prejdem aj v spánku,“
povedal Jožko. Na druhý deň žena
vstala v plnej sile a až vo vlaku si spomenula,
že mala mať chrípku. No povedzte,
takého liečiteľa predsa odporučíte,
nie?
Druhou možnosťou je posúdenie
práce liečiteľa podľa toho, či to, čo
robí, je v súlade s prírodnými teda
Božími zákonmi. Na to už potrebujeme
kus poznania z oblasti vyššej,
než pozná mechanická lekárska veda.
Potom môžeme bez váhania súhlasiť,
že existuje sila, pritekajúca do
vesmíru, ktorú liečiteľ pretransformuje
a odovzdáva pacientovi položením
rúk alebo modlitbou. Túto silu
možno vložiť napríklad aj do vody;
voda má veľkú schopnosť preberať
žiarenia, ale o tom až v ďalšom čísle
časopisu. Rovnako tak prijmeme
s porozumením, že niektorí liečitelia
pracujú s mimozmyslovým vnímaním,
s pomocou neviditeľného
sveta dokážu odhaliť, v čom spočíva
príčina choroby a čo majú robiť. Tak
pracovala napríklad aj slávna Hildegarda.
Naproti tomu je veľmi nebezpečné
súhlasiť s umelými metódami
rozširovania či ovplyvňovania
vedomia – či už hypnózou, nadväzovaním
záhrobných stykov alebo
inými spôsobmi manipulácie. Vydali
by sme sa tak do rúk vplyvom,
ktoré sami neovládame a ktoré nám
môžu ublížiť.
A nakoniec si potrebujeme ujasniť,
precítiť, akým dojmom liečiteľ pôsobí
ako človek. Len ten, kto miluje, má
právo prenikať do súkromia iných
ľudí a len ten, kto nesebecky slúži bez
nároku na obdiv, môže sám dostať
z vesmíru čistú silu a odovzdávať ju
ďalej. Ak tieto podmienky liečiteľ nespĺňa,
je načase vstať a odísť.
Želáme si, aby sme boli zdraví. Želajme
si, aby sme dokázali žiť správne
podľa vôle nášho stvoriteľa, potom
budeme zdraví.
Artur Zatloukal
R E I N K A R N Á C I A
Reinkarnácia
a kresťanské dogmy
Viera v znovuzrodenie a prevteľovanie duší má svoje korene hlboko v dejinách duchovna.
Je zdokumentovaná v najrôznejších formách u väčšiny vyspelých kultúr
a národov všetkých svetadielov. Po tisícročia prežívala myšlienka reinkarnácie ako
jedna zo základných filozofických tém bez toho, aby ju kresťanské dogmy označili za
„nekresťanskú“. Odhliadnuc od teológie a filozofie sa dnes ukazuje, že mnoho ľudí
hľadajúcich pravdu dokáže uviesť do súladu svoje presvedčenie o Kristovom posolstve
s myšlienkou reinkarnácie. Prečo si teda kresťanské dogmy robia s témou reinkarnácie
také starosti?
yšlienka o znovuzrodení nesmrteľnej
duše získava v zá-
M
padnej kultúre svoj zvláštny význam;
v súčasnosti jej presvedčivosť
vzrastá
v nadväznosti na
základné etické
vzorce klasickej
gréckej filozofie.
Filozofi ako Pytagoras
zo Samu,
Sokrates a Platón
vo vrcholnom období
gréckej antiky
(5.–4. storočie pred
Kristom) dobre
poznali myšlienku
o pre v teľova n í
duší.
Posledný z menovaných
v jednom
zo svojich slávnych
fiktívnych dialógov
hovorí so Sokratom
(„Menón“, 15)
o duši, ktorá je nesmrteľná
a viackrát
zrodená a mnohého
znalá, na čo
Sokrates a Platón na stredovekej kresbe
sa môže rozpomenúť. Poznatky antických
filozofov o znovuzrodení a prevtelení
duše zažili svoju mohutnú renesanciu
na duchovne historickom
zlome medzi neskoršou antikou a raným
kresťanstvom – v školách neoplatónovcov
a neopytagorejcov na
juhu Talianska. Ich učenie významnou
mierou pôsobilo na myslenie
vzdelaných vrstiev vtedajšej doby
a bolo považované za protiváhu stále
viac sa rozširujúceho kresťanstva.
J
REINKARNÁCIA
A KRESŤANSKÁ
VIERA: VZÁJOMNE
NEZLUČITEĽNÉ
MYŠLIENKY?
e skutočne až zarážajúce, aké je
v mnohých ohľadoch blízke myšlienkové
bohatstvo týchto antických
filozofov kresťanskému učeniu:
napríklad predstava o jedinej
najvyššej bytosti, nad všetkým stojacom
„Jedinom“, z vyžarovania
ktorého vzniklo celé stvorenie s duchom,
dušou a matériou, ako formami
bytia. Alebo ich náuka o nevyhnutnosti
odplaty za zlé skutky,
alebo vyrovnanie následkov takých
činov. Je možné niečo také zvládnuť
iba v jedinom živote? Na túto
otázku odpovedal Platón už pred
storočiami – duša pre neho jestvovala
ešte pred pozemským zrodením,
a teda bola nesmrteľná, takisto
aj „viackrát zrodená“, aby na svojej
pozemskej púti dozrievala.
5
SVET GRÁLU
15 | 2008
R E I N K A R N Á C I A
Origenes (185–254)
Neskorší antickí filozofi, ktorí
o storočia neskôr nadviazali na poznatky
Platóna a ostatných filozofov,
svoje chápanie vesmíru a človeka
rozšírili medzi ľuďmi, hľadali a udržiavali
spojenie so všeobecným povedomím
vtedajšej doby. Obzvlášť vo
vzdelaných vrstvách sa ľudia živo zaoberali
vedením a poznatkami, ktoré
jednotlivé filozofické školy šírili ďalej.
Toto snaženie, prirodzene, mohlo
nájsť odozvu u nejedného vnútorne
otvoreného a hľadajúceho človeka,
ktorému sa tak otvárala cesta k posolstvu
Syna Božieho. Im tiež iste nebola
myšlienka reinkarnácie na tejto
ceste prekážkou. A prečo by neboli
s týmto myšlienkovým bohatstvom
o znovuzrodení a prevteľovaní duše
oboznámení – alebo snáď dokonca
stotožnení – aj Ježiš a jeho učeníci?
Celkom logicky sa táto myšlienka
dá spojiť s Kristovou náukou o zákonitom
vzájomnom pôsobení medzi
„siatím a zberom úrody“ („Nemýľte
sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek
zaseje, to bude aj žať.“ Gal. 6, 7).
6
SVET GRÁLU
15 | 2008
E
JEŽIŠ KRISTUS
A REINKARNÁCIA
vanjelium podľa Matúša v 11. a 17.
kapitole hovorí, že Ježiš oslovoval
Jána Krstiteľa ako „znovuzrodeného
Eliáša“. V tejto súvislosti sa môžeme
tiež zamyslieť nad stretnutím Ježiša
a jeho učeníkov so slepým
človekom. Evanjelista Ján
o tom píše v kap. 9 svojho
evanjelia: „Ako šiel, videl
človeka, ktorý bol od narodenia
slepý. Jeho učeníci
sa ho spýtali: ‚Rabbi, kto
zhrešil, on, alebo jeho rodičia,
že sa narodil slepý?‘ “
Položili túto otázku, pretože
sa domnievali, že
nájdu dôvod chlapcovho
postihnutia v previneniach
z predošlých životov? Podľa
evanjelia nebol Ježiš touto
otázkou zo strany učeníkov
ani v najmenšom prekvapený,
ani sa ich nepýtal,
ako na takúto myšlienku
vôbec prišli. Namiesto
toho odpovedal svojím
konaním – tohto slepého
chlapca vyliečil. Či a ako
rozumeli Ježišovi učeníci tejto „odpovedi“,
to necháva evanjelium otvorené.
Ich priama otázka nám však umožňuje
myšlienkové spojenie s učením
antických filozofov o „odplate skutkov“,
ako i s ranokresťanským teológom
Origenom (185–254 n. l.), ktorého
myšlienky o reinkarnácii sú
základným pilierom teórie mnohých
jeho stúpencov aj v súčasnosti.
D
PREDSTAVA VIERY
PODĽA ORIGENA
ielo tohto vo svojej dobe veľmi
slávneho teológa malo značný
vplyv na jeho kolegov teológov až
do 6. storočia n. l. Spísal okrem
iného prvé systematické podanie
kresťanskej náuky (De principiis –
O základoch). Predtým, než v Cézarei
na pobreží Stredozemného
mora v Palestíne založil filozofickú
školu, študoval a vyučoval na teologickej
škole v Alexandrii. Táto škola
bola naklonená myšlienke zjednotiť
posolstvo Krista s poznatkami
gréckych filozofov. Sám Origenes
zastával túto myšlienku a ako
„učený“ filozof podporoval svojich
žiakov, aby študovali grécku filozofiu
a vážne skúmali jej poznatky.
Patrilo k nim aj učenie o prevteľovaní
duše a znovuzrodení, ktorého
zmyslom bolo odčinenie skutkov.
Origenes prepojil tento myšlienkový
prúd s kresťanskou vierou v lásku
a Božiu spravodlivosť.
Tu musíme uviesť, že Origenes považoval
ľudí za „padlých anjelov“,
ktorí kedysi prejavili „odpor“ voči
Božiemu zámeru a boli vyhnaní
na zem ako ľudské duše. Pokiaľ tu
na zemi nechcú byť stratení, musia
nájsť cestu, ktorá ich – zbavených
všetkých pochybností – zavedie späť
do ríše anjelov. Svoje pozemské smerovanie
si na tejto ceste určujú svojimi
skutkami ľudia sami – v dobrom
i menej dobrom zmysle slova.
Zároveň im spravodlivosť a Božia
láska umožňuje, aby svoje pochybenia
odčinili – konkrétne tým, že
spoznajú a využijú pozemský osud
ako „liek“ (ako to nazýva Origenes),
ktorý sa dočká odmeny, pozitívnej
odozvy aj na onom svete.
Toto chápanie vzťahu ľudského
osudu k Božej spravodlivosti a láske
vtedy považovali mnohí teológovia
za presvedčivé, pretože dávalo uspokojivú
odpoveď na kľúčovú otázku,
prečo sa jeden narodí zdravý a druhý
chorý, bohatý alebo chudobný, do
dobrých alebo zlých pomerov. Origenes
bol presvedčený, že „nie je nespravodlivosti
u Boha“; usúdil, že
R E I N K A R N Á C I A
osudové nerovnosti pri zrodení sú
spôsobené samotnými ľuďmi, ich
bytím a skutkami. „Pokiaľ nie sú
osudové rozdielnosti duší jednotlivých
bytostí určujúcou okolnosťou,
kde a ako sa kto narodí, máme
azda predpokladať, že sa tak deje
náhodne a bez pravidiel?“ pýta sa
Origenes. A vyvodzuje z toho: „Pokiaľ
by sme to predpokladali, tak už
nemôžeme veriť, že svet bol stvorený
Bohom a je riadený jeho prozreteľnosťou…“
a ďalej: „…nemohli by
sme očakávať, že Boh bude usmerňovať
konanie každého z nás.“
Ako príklad môže poslúžiť osud
Jákoba a Ezaua. Keď bola Rebeka tehotná
a očakávala dvojčatá, povedal
jej „hlas Pána“, že z nej vzídu dva
národy (1. Mojžiš /Gn, 25, 23), (bratia,
pozn. red.) a starší bude slúžiť
mladšiemu, pretože ten (Jákob) je
Bohu milý, Ezau však nie (Rimanom
9, 13). Toto zvestovanie osudu ešte
nenarodených môže byť vysvetlené
jedine tým, že predpokladáme existenciu
duše a osudových zauzlení
v predošlých životoch. „Musíme sa
domnievať, že Jákob bol na základe
zásluh v predošlom živote Bohom
oprávnene milovaný a bol pred bratom
aj zaslúžene uprednostnený…“
ORIGENES ZAVRHNUTÝ
AKO ZVESTOVATEĽ
MYLNÉHO UČENIA
O
rigenes a jeho teologické názory
boli vo svojej dobe veľmi
uznávané a vyzdvihované, rovnako
aj jeho myšlienky o preexistencii
duše a prevteľovaní, no tri storočia
po jeho smrti toto kresťanské uznanie
vymizlo. Bol označený za gnostika
a heretika a bol prekliaty. Už za
svojho života zažíval zo strany cirkvi
a jej hodnostárov odpor k určitým
častiam svojho učenia, no jeho pozícia
teológa bola natoľko silná, že
sa dokázal obhájiť. Aj cirkev mala
v 2. a 3. storočí dosť svojich starostí,
aby sa ubránila útokom zvonku
(napr. prenasledovanie kresťanov)
a prežila. Od polovice 3. storočia
však kresťanstvo veľmi zosilnelo
a v 4. storočí vďaka vplyvu „Milánskeho
ediktu“ (313) cisára Konštantína
Veľkého sa stalo štátnym náboženstvom
v rámci Rímskej ríše.
Od tohto okamihu predstavovali
kresťania v štáte silu nemalého významu.
Rímsky „Petrov stolec“ predstavovaný
pápežom, rovnako tak
ako svetská moc predstavovaná rímskym
cisárom boli určitým spôsobom
vzájomne prepojené. Stávalo sa,
že cisár zasahoval zásadným spôsobom
do vnútrocirkevných záležitostí,
pokiaľ to považoval za
politicky nevyhnutné.
Tento vplyv pretrvával
aj počas spomínaných
názorových stretov,
ktoré už dlhú dobu
viedli vnútri cirkvi
k problémom, no museli
by ť z rôznych
dôvodov odsunuté.
V 4. storočí sa však vehementne
drali do popredia.
O čo teda išlo?
Bolo to predovšetkým
s p o r n é v n í m a n i e
Božej trojjedinosti zo
strany cirkevných otcov.
Mnohí z nich, prevažne
východní hodnostári,
videli v učení
cirkvi o jednotnej podstate
Boha a jeho synov
ako aj v ich jednotnom
pôsobení nebezpečenstvo
pre mnohobožstvo.
Dôrazne sa preto
stavali na odpor voči tomuto článku
viery; jedným z nich bol napr. Arius
(*375), biskup Alexandrijský. On
sám a s ním aj učitelia a mnísi origenovej
školy v Cézarei sa považovali
za nástupcu Origena. Pre nich
boli (nie celkom v súlade s Origenom)
zjednodušene povedané Boh
Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý tri
oddelené božské osobnosti, pričom
Synovia svojou podstatou a mocou
nedosahovali božskosť Otca. Ježiš
bol pre nich rovnako vzdialený od
Otca ako aj od ľudí.
Otázky tohto druhu, sprevádzané
mohutnými spormi, kliatbami a exkomunikáciami
tvorili ťažisko prvých
piatich ekumenických koncilov;
na prvom koncile roku 325 n. l.
v meste Nikaia bolo formulované
rané vyznanie viery, dogmy o Božej
trojjedinosti.
Arius a Origenovi stúpenci so svojimi
názormi podľahli. Nasledovali
Detail kresťanskej hrobky v paláci Rondanini, ktorý
znázorňuje prívrženca filozofa
Origena spolu s jeho žiakmi
ešte štyri ďalšie koncily, kým mohli
byť v polovici 6. storočia napokon
spory okolo trojjedinosti a ďalších
otázok s ňou spojených považované
7
SVET GRÁLU
15 | 2008
R E I N K A R N Á C I A
za vyriešené, aspoň pre „Petrov stolec“
v Ríme. Cirkevní otcovia, teológovia
a ich prívrženci, ktorí
zastávali iný názor, než hlásali ustanovenia
„svätej katolíckej cirkvi“,
boli vylúčení ako heretici. Tento
osud postihol aj Origena a jeho dielo
na 5. ekumenickom koncile v Konštantinopole
v roku 553 n. l.
Už 10 rokov predtým vydal cisár
Justinián edikt (544), ktorý bol špeciálne
namierený proti Origenovi
(Contra Origenem). Cisár vydal
tento edikt, pretože chcel zneškodniť
Origena a jeho učenie, ktoré bolo pilierom
názorov jeho odporcov. Chcel
tiež vylúčiť riziko, že by sa rozrastajúce
spory kresťanov mohli stať
kolískou nepokojov v celej ríši. Východné
– grécke a západné – rímske
záujmy stáli totiž proti sebe v ostrej
opozícii. Justinián teda zavrhol Origena
vrátane jeho „odporného a zatrateniahodného
učenia“ (Kánon 9
Ediktu). Zahrnul doň výslovne aj
témy znovuzrodenia, o ktorých Origenes
hovorí: „…podľa miery ich
Tertullianus (160–220)
hriechov sa oni (ľudia) budú do tela
navracať dokonca druhý a tretíkrát
aj častejšie, aby sa po dokončení
8
SVET GRÁLU
15 | 2008
očisty navrátili do svojho predošlého
stavu bez tela a hriechu.“ (Cit.
podľa Franza Diekampa, str. 46, viď
zoznam literatúry.)
A 165 svätých otcov neskoršieho
Konštantinopolského koncilu (r. 553)
300 rokov po jeho smrti Origena zavrhlo.
Okrem iného z rovnakého dôvodu,
ktorý uviedol cisár „Anathematista
1.“: „Keď niekto zastáva
vybájenú preexistenciu duše a z toho
plynúce fantastické znovuobnovenie
(opätovné vtelenie), nech je prekliaty.“
A tak – zásluhou cisárskeho
ediktu rovnako ako rozhodnutím
koncilu – vyhasla Origenova hviezda
na nebi kresťanskej teológie.
K
KRESŤANSKÉ UČENIE
VERZUS FILOZOFIA
osudu Origena a jeho diela ešte
pred samotným jeho odsúdením
prispela vnútrocirkevná snaha, majúca
veľkú odozvu už za čias Origenových.
Tento teologický
smer presadzoval výlučne cirkevnú
náuku, nadraďoval ju
všetkému ostatnému, najmä
nad akýkoľvek druh filozofie,
ktorá bola v tomto smere zatracovaná
ako gnostická a heretická.
Otcom tohto duchovného
postoja bol kresťanský spisovateľ
a Origenov skoro súčasník
Tertullianus (160–220
n. l.) so svojimi literárne
uznávanými dielami. Zápalisto
a nekompromisne kritizoval
predovšetkým grécku
filozofiu. Jeho „kresťanský“
antifilozofický duchovný názor
našiel významnú odozvu
v rámci cirkvi a po stáročia
s neutíchajúcou výdržou silne
ovplyvňoval i svetový názor. Až
v období renesancie sa začali ľudia
odvracať od tohto duchovného postoja.
Je celkom logické, že tento filozofii
vzdialený postoj, navyše v spojení
s dogmatickými pochybnosťami,
tiež zohral svoju úlohu pri tvorbe
názoru na Origena počas rozbrojov
v 5. a 6. storočí. Bolo známe, že Origenes
filozofiu síce podriaďoval kresťanskej
teológii ako jej „dcéru“, no na
druhej strane základom teórie teológa
Origena boli poznatky platónskych
a neoplatónskych filozofov.
Všetky uvedené okolnosti spolu
so súhrou udalostí mali za následok,
že sa Origenove spisy a s nimi
aj myšlienka reinkarnácie stali „heretickým“
tŕňom v oku strážcov cirkevných
dogiem. Ponechajme otvorenú
samotnú otázku, či k tomu
muselo dôjsť. Je zrejmé, že Origenes
chcel oprávnene prepojiť antické
zmýšľanie o znovuzrodení a prevteľovaní
duše s kresťanským uvažovaním.
Na jednej strane bola pre
neho myšlienka reinkarnácie veľmi
blízka ako duchovne historicky zrelé
(a Ježišovi iste známe) myšlienkové
bohatstvo. Na druhej strane mohla
byť v kresťanskej viere prostredníctvom
myšlienky reinkarnácie vyzdvihnutá
Božia spravodlivosť nad
akúkoľvek pochybnosť. Zoči-voči
týmto aspektom je ťažko pochopiteľné,
prečo kresťanské konfesie do
dnešných dní tvrdo tabuizujú myšlienku
reinkarnácie ako nezlučiteľnú
s kresťanstvom a učia, že „človeku
je predurčené zomrieť len raz“ a že
„po smrti nie je žiadna reinkarnácia“
(Katolícky katechizmus).
Moderní teológovia v rozhovoroch
a svojich vyjadreniach často paradoxne
vzbudzujú dojem, akoby chceli
okolo Origena a jeho učenia vytvoriť
akúsi bariéru, ako keby sa učenie
o znovuzrodení nikdy opravdivo
nevzťahovalo ku Kristovmu učeniu,
ale bolo nanajvýš jeho vedľajšou témou.
Takéto výpovede vonkoncom
neobstoja najmä tvárou v tvár napr.
R E I N K A R N Á C I A
„komentáru k Jánovmu Evanjeliu“,
kde sa Origenes témou reinkarnácie
zaoberá na niekoľkých stranách
(kniha VI, kap. 7: Ján ako znovuzrodený
Eliáš). Má táto bariéra slúžiť na
to, aby si udržali od tela zástancov
myšlienky reinkarnácie všemožných
ezoterických zoskupení, ktoré až doposiaľ
prichádzali s historicky neistými
argumentmi? Alebo pracujú
na obvinení, že na určitých miestach
v biblii, ktoré by potvrdzovali myšlienku
reinkarnácie, boli texty sfalšované
(cirkvou)? Namiesto „contra
Origenem“ malo byť toto obvinenie
radšej posudzované starostlivým vypracovaním
argumentov týkajúcich
sa reinkarnácie a kritickým porovnávaním
historických textov Biblie.
O
IBA BEZBOŽNÁ
MYŠLIENKA NA
„SEBASPASENIE“?
rigenes, významný muž raného
kresťanstva, sa vážne zaoberal
myšlienkou prevteľovania a znovuzrodenia
a uviedol ju do vzťahu
s učením Krista. Netvorí samostatné
učenie. Je jedným zo stavebných kameňov
celistvého obrazu chápania
kresťanskej duchovnej zodpovednosti
voči Stvoriteľovi, svetu i sebe
samému. Znovuzrodenie nie je nič
iné než „liek“ smerujúci k duchovnému
uzdraveniu, aby sme mohli
z nížin pozemského života po stupňoch
vystúpiť nahor až do raja. Ucelený
obraz, z ktorého celistvosti pramení
sila jeho presvedčenia.
Avšak dogmatický výklad, ktorý
zastáva vykúpenie seba samého
a všeobsiahle vykúpenie sveta skrz
Ježišovu misiu a vykupiteľskú smrť
nie je logicky vysvetliteľný ani pochopiteľný.
Koniec-koncov, kde v Ježišových
slovách nájdeme jasnú oporu pre
„vykúpenie iného človeka“ skrz jeho
(vykupiteľskú) smrť? Nezdôrazňoval
snáď pravý opak, že čo človek zaseje,
to musí aj zožať, že teda sám musí
zožať úrodu, pre ktorú zasial zrno?
A keby aj skutočne bolo
v Božom pláne zakotvené,
že Syn Boží má spasiť zem
a ľudstvo svojou násilnou
smrťou, prečo by sa Ježiš
počas svojho krátkeho
pozemského života vôbec
namáhal ľudí neústupne
a dôrazne napomínať –
„Čiňte pokánie! Nasledujte
ma, nasledujte moje
slovo!“ Jasne podporoval
vlastné snaženie človeka
pre jeho vlastný prospech,
razil a ukázal mu k tomu
cesty, no ísť po nich musí
sám.
Často sa voči myšlienke
reinkarnácie a predstave,
že opakovanie pozemských
životov slúži na odčinenie
karmy namieta,
že podporuje postoj, ktorý pohŕda
človekom. Ak sú teda naši najbližší
sami vinní za spätné dopady rán
svojho osudu, neznamená to, že by
sme ich mali vo svojich starostiach
nechať samých?
Taký postoj je úplne zvrátený
a nemá v kresťanskom chápaní reinkarnácie
miesto. Ježiš predsa
jasne a zreteľne požadoval: „Miluj
blížneho svojho ako seba samého!“
A milosrdenstvo, ktoré podporoval,
musí byť naplnené v každom živote,
dokonca aj vtedy, keď sa človek rovnako
ako Goethe domnieva, že tu
pobýval už tisíckrát a dúfa, že sa
ešte tisíckrát navráti.
Prirodzene, keď to Goethe, obracajúc
sa na J. Daniela Falka, hovoril,
musel pri tom šibalsky požmurkávať,
inak by ani nemohol byť básnikom
Faustovej drámy. Tisíckrát
opakovaný a nezáväzný život by
Johann Wolfgang von Goethe (1749–1832)
v ňom bol možný jedine v čarovnej
rozprávke pod Mefistofelovou
réžiou. Faustovský človek naopak
zažíva, „že každá pozemská púť je
krátkou školou“, kde len jeho neúnavné
snaženie, hoci aj v opakovaných
životoch, vytvorí predpoklad
na to, aby sa k nemu zhora sklonila
pomáhajúca láska, podporujúca
ho vo vzostupe z pominuteľnosti
do vyšších sfér.
Dr. Monika Schulze
Literatúra:
Citáty k Origenovi: H. Görgemann/H.
Karpp, Origenes Vier Bücher von den
Prinzipien, Texte zur Forschung, sv.
24, Wissenschaftl. Buchgemeinschaft
Darmstadt, 1976 – tiež (s. 3): Franz
Diekamp, K chronologii origenovských
sporů v 6. století: Historisches Jahrbuch
der Görres-Gesellschaft 21, 1900, str. 411
a dále
Waltraud Große, Der Reinkarnationsgedanke
und seine Ablehnung durch das
5. ökumenische Konzil, Pracovné zošity,
Zošit 1, Nakl. Dr. Monika Schulze, 1993
Hans Joachim Störig, Kleine
Weltgeschichte der Philosophie,
Kohlhammer, Stuttgart 1968
9
SVET GRÁLU
15 | 2008
Z D R AV I E
Zhubné následky fajčenia sú všeobecne dobre známe: postupná otrava organizmu nikotínom spôsobujúca dýchacie ťažkosti, poruchy
srdca a krvného obehu, či dokonca rakovina. Čo sa však odohráva na duchovnej úrovni? Ovplyvňuje fajčenie aj vlastné, nemateriálne
JA človeka? Christopher Vasey, liečiteľ pôsobiaci v Ženeve vo Švajčiarsku, odpovedá na tieto otázky.
Duchovné následky
fajčenia
abak bol do konca 15. storočia
T v Európe neznámym pojmom.
Doviezol ho až Krištof Kolumbus
z Ameriky. Najskôr bol mylne používaný
pre medicínske účely, napríklad
ako prostriedok na odvodnenie.
Pestovanie tabaku sa udomácnilo
najprv v Španielsku a Portugalsku.
Neskôr sa rozšírilo i do ostatnej časti
Európy. S rastúcim dopytom sa začal
tabak pestovať najmä na veľkých
plantážach severnej Ameriky, na
Antillách a na Kube. V tom čase sa
tabak prevažne šnupal alebo sa žuval.
Len zriedkavo bolo vidieť fajčiarov
s fajkou, cigarou alebo cigaretou.
Prvé cigarety sa objavili v roku 1674,
fajčiari si ich zakrúcali sami. Popularita
cigariet prudko stúpla s ich
priemyselnou výrobou v roku 1842,
odkedy sa datuje ich celosvetové
rozšírenie. Počet fajčiarov závratne
narastal. Vo Francúzsku napríklad
bola ročná produkcia cigariet v roku
1860 len 7 miliónov kusov, v roku
1893 už jedna miliarda a v roku 1960
až 50 miliárd! V roku 1991 to bolo
rekordných 97 miliárd cigariet.
10
SVET GRÁLU
14 | 2008
Zatiaľ čo iné drogy užívajú len určité
skupiny obyvateľstva, fajčenie
nepozná hranice. Fajčia muži i ženy,
bez rozdielu vierovyznania či vzdelania.
Cigaretový dym sa šíri od moderných
veľkomiest až po najprimitívnejšie
kmene.
Ú
MOST MEDZI
DUCHOM A TELOM
činok nikotínu sa prejavuje nielen
bežne známymi príznakmi.
„Vnútorný príjemný pocit“ zasahuje
aj to najvnútornejšie jadro človeka –
jeho ducha. Škodlivé látky, ktoré sa
fajčiarom dostávajú do krvi, spôsobujú
zmenu jej zloženia a tým aj
zmenu jej vyžarovania. Ako sme už
uviedli v iných článkoch Sveta Grálu,
vyžarovanie krvi človeka je dôležité
kvôli správnemu fungovaniu duše
obývajúcej fyzické telo. Krv vysiela
lúče alebo vlny svojou jemnosťou
podobné tým vyžarovaniam, ktoré
vychádzajú z najhustejšieho obalu
duše –„astrálneho tela“. Podobnosť
týchto žiarení vytvára „most“ medzi
telom a dušou, po ktorom prebiehajú
všetky informácie medzi materiálnym
a nemateriálnym. Práve týmto
mostom je duch počas svojej inkarnácie
na zemi pevne spojený s telom.
Vyžarovanie krvi závisí teda od
jej zloženia, mení sa aj stravou a má
vplyv na náš duševný stav: napríklad
zníženie hladiny cukru v krvi vyvoláva
pocity úzkosti; nedostatok vi-
Z D R AV I E
tamínu B vedie k pocitom strachu,
priveľa olova v krvi vyvoláva depresie.
Aj nikotín podstatne vplýva na
vyžarovanie krvi a tým pochopiteľne
aj na duševný stav človeka.
Nikto však nie je voči vonkajším
vplyvom bezbranný. Duch človeka
svojou pevnou vôľou môže výrazne
ovplyvniť všetky mosty žiarenia
a tým aj zmeniť svoj duševný stav.
Dokáže prekonať negatívne vplyvy
a sám ovládne vzniknutú situáciu.
Chcenie ducha totiž vyvoláva tlak na
jeho jemnohmotné obaly, ktoré ho
ďalej prenášajú na fyzické telo. Tento
tlak vyvoláva produkciu hormónov,
meniacich zloženie krvi a jej vyžarovanie.
Obrazne sa dá povedať, že
človek akoby prepnutím na inú vlnu
pocíti zmenu nálady.
V úsilí ducha dosiahnuť pokoj produkuje
telo pod duševným tlakom
endorfíny. Pri zvýšenej ostražitosti
zasa produkuje nadobličková žľaza
adrenalín. Prirodzene, tieto pochody
prebiehajú na podvedomej úrovni.
Drogy majú podobné účinky ako
látky, ktoré organizmus dokáže sám
prirodzene produkovať. Drogy ich
môžu dokonca nahradiť. Ich neobyčajný
účinok spočíva v tom, že zvyšujú
účinok látok, ktoré organizmus
sám produkuje. Pôsobenie morfia
napríklad je podobné účinkom hormónu
endorfínu. Hašiš zasa účinkuje
ako hormón, vylučovaný za určitých
okolností mozgom. A nikotín
je svojím zložením blízky acetylcholínu,
tzv. „neurotransmitteru“ –
látke, ktorá zabezpečuje prenos informácií
od jednej nervovej bunky
k druhej.
Pri strese, nepokoji alebo strachu
môžeme dosiahnuť vnútorný pokoj
buď impulzom z vôle ducha, čo vedie
k príslušným sekréciám v tele.
Alebo si ho môžeme vynútiť umelou
cestou zvonku, napr. prísunom
nikotínu prostredníctvom fajčenia.
Človek má možnosť voľby.
Dôvodom, prečo sa človek rozhodne
pre drogu, je skutočnosť, že
je oveľa pohodlnejšie siahnuť po
droge, než sa sám snažiť z vlastnej
vôle. Schopnosť sebaovládania, presadiť
svoju vôľu na dosiahnutie cieľa,
to už vyžaduje námahu. Na druhej
strane však toto úsilie podporuje vývoj
ducha a rozvíja schopnosti, ktoré
v ňom driemu. Tak, ako primeranou
fyzickou činnosťou rozvíjame svoje
telo, rozvinie sa aj duch svojím stálym
pohybom – uplatňovaním vôle.
Útek ku drogám, medzi ktoré patrí
aj nikotín, však túto schopnosť oslabuje.
Poukazuje tiež na určitú pohodlnosť
i nedostatok vôle a sebadôvery.
A
NEBEZPEČIE
ZÁVISLOSTI
k sa človek rozhodne siahnuť
po cigarete, pocíti viac alebo
menej zreteľne jej účinok – napríklad
že sa bude cítiť pokojnejší. Učí
sa tak dosiahnuť cieľ bez vnútornej
duševnej námahy. Nebol by to problém,
pokiaľ by sa to stalo len výnimočne.
No pocit príjemnosti a pohodlnosti
chce fajčiar zažiť znovu
a znovu. A tak siahne čoskoro po cigarete
pri každej príležitosti. Duch
postupne stráca schopnosť reagovať
vlastnou vôľou. Čím menej sa namáha,
tým je jeho vôľa slabšia. Pre
fajčiara je postupne čoraz ťažšie
nájsť pokoj aj bez cigarety. Potrebuje
ju, už bez nej dlho nevydrží a stáva
sa závislým.
Je dôležité poukázať na to, že závislý
je predovšetkým duch. Len
duch sám je tým živým v človeku, čo
je schopné vedome vnímať. Nie telo,
lež duch trpí, cíti nevoľnosť, vnútornú
rozháranosť, niečo mu chýba.
Telo a mozog sprostredkovávajú duchu
len jemné informácie. Telo môže
vplyvom drogy reagovať spomalene,
no zážitok závislosti sa odohráva
v nemateriálnej oblasti vlastného ja.
Duch si žiada drogu – aby mohol zažiť
želaný stav, viaže sa na ňu vlastnou
vôľou.
Fajčiarska a drogová závislosť sa
teda vzťahuje nielen na telo, ale aj
na dušu človeka. Náklonnosť k fajčeniu
alebo k iným drogám sa preto
nestráca ani po smrti fyzického tela.
Duše bývalých fajčiarov, alkoholikov
a narkomanov naďalej túžia po
týchto príjemných pocitoch, a preto
sú priťahovaní do blízkosti ľudí,
ktorí sa ešte môžu na Zemi oddávať
tejto vášni.
Vášnivá žiadostivosť fajčiara je
zakotvená v duševno – duchovnom
a nie v tele, preto je také ťažké s fajčením
prestať. Rozhodujúce je vážne
a pevné rozhodnutie z vlastnej vôle,
ostatné pomocné prostriedky sú
druhoradé, i keď môžu byť oporou.
Telo abstinujúceho človeka začne potom,
prirodzene, znovu produkovať
látky, ktoré boli doteraz nahrádzané
drogou.
Niektorí ľudia sa stávajú závislými
od tabaku udivujúco rýchlo,
niektorí môžu fajčiť bez toho, aby
sa u nich hneď vyvinula závislosť.
Aj táto skutočnosť súvisí s doterajším
duševným vývojom jednotlivca,
možno aj s jeho predošlým životom
na Zemi. Fajčiar, ktorý zomrie
s týmto sklonom a jeho duša sa od
neho nedokázala oslobodiť, príde
pri novej inkarnácii s touto predispozíciou
na Zem. Akonáhle sa mu
naskytne príležitosť, tento sklon sa
znovu prejaví.
Nikotín dopraje fajčiarovi zažiť
stav uvoľnenia a príjemného pocitu.
– Poznanie duchovných súvislostí
mu však môže významne
pomôcť k pevnému rozhodnutiu
opustiť túto pohodlnú cestu – s určitosťou
to bude v prospech jeho duchovného
vývoja.
Christopher Vasey
11
SVET GRÁLU
14 | 2008
I N Š P I R Á C I A
Odkiaľ sa berú vynálezy?
Ako sa inšpirácia stane navigačným
systémom tvorivého človeka
Satelitné navigačné systémy sú výborným
pomocníkom k rýchlemu a istému
dosiahnutiu cieľa. K aktivácii navádzania
stačí zadať štart a cieľ. Aj naša cesta životom
potrebuje cieľ a „vedenie zhora“. Navigáciou
má byť inšpirácia, vnútorný hlas
či vyciťovanie, ktoré nás usmerňujú na
ceste k cieľu. Avšak väčšina z nás sa, žiaľ,
tento človeku prirodzený navigačný systém
už odnaučila používať. Niektorí vynálezcovia
patria k tým nemnohým, ktorí
tento „systém vnútorného navádzania“
ešte dokážu používať. Pre ich geniálne
nápady a kreatívne riešenia je vedenie
zhora nepostrádateľné. Leo Lustig vo svojom
článku objasňuje princíp schopnosti
vynaliezať – od prvej myšlienky až k hotovému
výrobku a zároveň prináša podnety
pre vynálezcov a tých, ktorí sa ešte len
chcú stať „vynaliezavými“.
V
KTO JE VYNÁLEZCA?
ynálezca je človek neúnavne hľadajúci
a zároveň úspešne nachádzajúci.
Hľadajúcimi sú viac-menej
všetci ľudia. Každý človek niečo
hľadá, či už šťastie, peniaze, úspech,
moc, lásku, zdravie, istotu, zmysel
života, atď…
Vynálezca hľadá technické riešenie
určitého problému. Tak napríklad
Edison hľadal a vynašiel
žiarovku, vďaka ktorej priniesol
ľuďom svetlo do ich príbytkov.
Karl Benz takmer súčasne s Daimlerom
objavili auto a dodali
tak ľuďom mobilitu. Artur
12
SVET GRÁLU
15 | 2008
Fischer objavil hmoždinku a vyriešil
tým problémy upevnenia rôznych
predmetov. Wilhelm Frank
objavil kovanie na sklopné otváranie
okien. Všetci títo vynálezcovia
a mnohí ďalší sa vydali hľadať, aby
vyriešili určitý technický problém
a priniesli ľuďom uľahčenie a pokrok
v určitom smere života.
POKROK JE
NEVYHNUTNÝ…
…pretož e z astaven ie smer uje
k úpadku. Hospodárstvo sa dnes
nachádza pod narastajúcim tlakom
pokroku, aby nutnými inováciami
dokázalo odolávať v rastúcom konk
u r e n č n o m b o j i . B u -
d ú c n o s ť
nepatrí
najmajetnejším producentom, ale
tým firmám, ktoré majú najväčší
potenciál inovácie a nových nápadov.
Častokrát sa však o inováciách
a nových produktoch iba hovorí. Výrobky
jednotlivých firiem sú navzájom
čoraz podobnejšie, čím sa konkurenčný
boj len priostruje. Súčasná
kríza v ekonomickom vývoji je v skutočnosti
krízou inovácií.
V
CHÝBA KĽÚČ
K INOVÁCIÁM
o všeobecnosti sa predpokladá,
že vynálezca musí byť človek
s mimoriadnym nadaním, čo však
nie je nevyhnutne pravda. Niekedy
stačí priemerné technické chápanie
a dokonca nie je nevyhnutné ani inžinierske
vzdelanie. Ani talent nerozhoduje
o budúcom úspechu či
neúspechu vynálezcu. Rozhodujúce
sú celkom iné kritériá. Know-
-how vynálezcu je zväčša veľkou neznámou
a neexistujú ani špeciálne
kurzy či učebnice. Avšak vynálezcovia
sú predsa v niečom výnimoční,
musia mať preto niečo, čo nemajú
iní. Aké je tajomstvo ich úspechu?
PREDPOKLADY
NA VYNALIEZANIE
• Znalosť v odbore: Vynálezca
by sa mal vedieť dobre orientovať
v zvolenom odbore a zotrvať
I N Š P I R Á C I A
v ňom dlhšiu dobu. Ako hovorí ľudová
múdrosť: „Šuster, drž sa svojho
kopyta!“ Jedine tak možno nadobudnúť
nevyhnutné skúsenosti, vyznať
sa a presne vedieť, kde zákazníka
„tlačí topánka“. Tento tlak, ktorý sa
vyskytuje na nejakom mieste v každom
odbore, je podnetom k ďalšiemu
vývoju a inováciám.
• Koncentrácia na jednu vec: Potreby
spoločnosti a požiadavky
zákazníkov smerujú k nosnej
myšlienke vynálezu. Je užitočné
zaoberať sa vždy tým najpálčivejším
problémom, pretože práve tu
sa človeku dostane všestrannej podpory.
Vynálezca musí sústrediť svoje
sily na tento jediný bod. Keď má na
zreteli viacero plánov naraz, triešti
tým svoje sily. Navigačnému systému
sa zadáva predsa tiež len jeden
cieľ. Sústredenie sa na jednu vec je
predpokladom úspechu.
• Sila mlčania: Stará múdrosť „menej
slov, viac činov“ tu má svoje
opodstatnenie. Vynálezca i tak
obvykle nerád rozpráva o svojom
pláne a to nielen z patentových dôvodov.
Svoje myšlienky si ponecháva
radšej pre seba. To má za následok,
že sa jeho myšlienky zhutnia a tým
získajú silu a istú vlastnú pohyblivosť.
Nápad potom prerastá myšlienkový
svet vynálezcu a preniká
do vyšších oblastí, odkiaľ dostane
ďalší prílev sily. Predčasným vyzradením
v tomto období dozrievania
by sa oslabil tlak a tým aj sila, ktoré
v nápade spočívajú. Nápad zostane
bez energie a rozplynie sa. Tlak
zmizne ako para nad hrncom.
• Nadanie a inšpirácia: Nápad vynálezcu
zhutnený silou mlčania
preniká do diaľav duchovného
sveta, ktorý je nášmu pozemskému
rozumu neprístupný. Z toho dôvodu
sa vynález nedá „vyhĺbať“ iba premýšľaním.
Takzvaný brainstorming
preto nie je cestou k objavu. Nápad
je vo vyšších sférach obdarený inšpiráciou.
To sa môže prejaviť aj tak,
že bádateľ obdrží náhle vnuknutia
alebo vízie v obrazoch, ktoré ho pri
hľadaní posúvajú ďalej. Pri tom sú
nápomocné bytosti z úrovní stvorenia
nachádzajúcich sa nad hrubohmotnosťou.
Abd-ru-shin, autor
diela „Posolstvo Grálu“, vysvetľuje
činnosť „malých bytostných“
takto:
„Všetko, čo sa deje v ťažkej hrubohmotnosti,
dokonca aj zručnosť
remeselníkov, tvorba umelcov atď., je
iba prevzaté z predchádzajúcej činnosti
malých bytostných, ktorí toto
a ešte ďaleko viac majú už hotové
v strednej a jemnejšej hrubohmotnosti.
Všetko to je tam dokonca ešte
dokonalejšie sformované, pretože bytostní
pôsobia bezprostredne v zákonoch
Božej vôle, ktorá je dokonalá,
a preto sa môže prejavovať iba v dokonalých
formách.
Každý vynález, dokonca i ten najprekvapivejší,
je len výpožičkou vecí
z iných úrovní, ktoré tam vykonávajú
bytostní. Takýchto je tam ešte veľmi
mnoho, pripravených k tvoreniu pre
ľudí, aby mohli byť prenesené sem na
zem do ťažkej hrubohmotnosti.“
(Citát z Posolstva Grálu, prednáška:
„V hrubohmotnej dielni bytostných“.)
Okrem zmieňovanej inšpirácie je
veľmi pravdepodobné, že niektorým
vedcom k výnimočným vynálezom
pomohla aj istá dávka jasnovidnosti.
Tento predpoklad napr. potvrdzujú
aj Vlastimil Žert a Andrej
Sándor vo svojej knihe Energie pro
život a techniku. Ich kniha sa venuje
problematike získavania energie
z éteru. Nájdeme v nej zmienku
o mnohých priekopníkoch v tejto
oblasti a o účinnosti a úspešnosti ich
vynálezov. O nemeckom profesorovi
chémie Oskarovi Korscheltovi sa
zmieňujú, že mal schopnosť „vidieť
ódické vyžarovanie okolo všetkých
objektov aj v priestore“. Iná pasáž
Thomas Alva Edison (1847–1931)
Heinrich Göbel (1818–1893)
Karl Friedrich Benz (1844–1929) 13
SVET GRÁLU
15 | 2008
I N Š P I R Á C I A
venujúca sa jeho vynálezu, ktorý
súvisí s plochými cievkami, popisuje
jeho schopnosti ešte detailnejšie:
“Korschelt spočiatku vizuálne
sledoval správanie éterových častíc
v okruhu príťažlivosti rovnej drôtenej
antény, ktoré ako priezračné obláčiky
s farebným nádychom vibrujú
okolo drôtu. V jeho bezprostrednej
blízkosti sa hrnú rýchlo a s pribúdajúcou
vzdialenosťou od neho pomalšie
a na oboch koncoch nad drôtom
pokračujú vo forme pozvoľna sa
rozširujúceho kužeľa von a postupne
sa strácajú.“ O videniach a víziách
N. Teslu napr. píšu, „že už ako malý
chlapec vnímal pestrofarebné ostro
žiariace záblesky, obdobne ako jeho
brat Daniel, keď sa rozčúlil. Neskôr
videl celé obrazy vecí a scén, ktoré sa
mu skutočne zjavovali, ale nie ako
také, ktoré by si v mysli sám vytváral.
Nejednalo sa teda o žiadne halucinácie,
ale o verné obrazy, ktoré len
ťažko rozoznával od reality.“
SVOJIM ĽUĎOM TO
DÁVA PÁN V SPÁNKU…
Z
uvedeného vyplýva, že skôr než
Daimler, Maybach a Benz vynašli
prvé auto, existoval už jeho
neviditeľný pravzor/predobraz.
Vynálezcovia majú totiž iba nadanie
– „senzory“ schopné prijímať
modely prostredníctvom vízií z jemnejších
úrovní, aby ich potom na
zemi „zhmotnili“ do vynálezu. Táto
skutočnosť sa vyjadruje už v slove
vy-nájsť. Aby mohlo byť niečo vynájdené,
musí to už existovať. U vízií
prekračuje bádateľ hranice rozumu.
Obrazy prijíma vo forme snov, vnuknutí
či spontánnych nápadov.
Sú to prejavy inšpirácie a je zrejmé,
že pri vynaliezaní ide o prijímanie
a nie vytváranie. Slovo kreatívny
znamená tvorivý, plný nápadov. Vynálezca
tvorí z prameňa, ktorý je du-
14
SVET GRÁLU
15 | 2008
chovného pôvodu. Vnuknutia teda
nepochádzajú z dlhého rozumového
hĺbania. Prichádzajú náhle, ako blesk
z čistého neba, zasahujú ducha, neraz
i uprostred noci počas spánku.
Každopádne sa tak deje v okamihu,
keď náš rozum odpočíva a duch je
schopný ľahšie prijímať. Obrazy zo
snov, rovnako ako vnuknutia, prijímame
prostredníctvom nášho ducha,
vlastného jadra človeka. Preto
sa hovorí, že svojim ľuďom to dáva
Pán v spánku. Vyššie úrovne stvorenia
sú ešte plné pokladov a noviniek,
ktoré čakajú na odhalenie. K tejto
komore plnej pokladov máme však
prístup len skrz nášho ducha. Samotný
rozum na to nestačí.
Spracovanie a zaznamenávanie vízií
sa nezaobíde bez ťažkostí, pretože
sme zvyknutí zamestnávať prevažne
mozog, zatiaľ čo duchovnému vnímaniu
a načúvaniu sa musíme znova
učiť. Zo zákulisia vyšších svetov
podporujú vynálezcu v jeho úsilí bytostní,
či iní neviditeľní pomocníci.
Nevydarené pokusy sa premieňajú
na cenné skúsenosti a nezrozumiteľné
vízie sa časom ukážu ako nečakané
riešenie. Malé či veľké úspechy
striedajú nové ciele a predsavzatia,
pričom od patentu k praktickému
využitiu je ešte ďaleká cesta.
V
OD PATENTU
K SÉRIOVEJ VÝROBE
ynálezca nie je rojko s hlavou
v oblakoch. I keď tam hore získava
inšpiráciu, žije a stojí nohami
pevne na zemi. Aby jeho myšlienka
alebo vynález našiel uplatnenie,
musí mať predpoklady na reálne využitie.
Vynálezu a novému výrobku
predchádza trpezlivá, neúnavná
a cieľavedomá práca na detailoch,
často sprevádzaná mnohými obchádzkami
s vedomím, že hľadanie
nemá skončiť pri neperspektívnom
prototype. Aj zdanlivo vydarený
prototyp môže kvôli nepatrným detailom
zapadnúť prachom.
Napríklad žiarovka má dlhú históriu
vzniku. Jej historicky prvý model
zostrojil Heinrich Göbel, pôvodom
Nemec žijúci v New Yorku. Vo svojom
hodinárstve sa venoval aj výrobe
tlakomerov a vývoju žiaroviek, ktorými
osvetľoval svoj výklad. Svietiaci
prvok zhotovil zo zuhoľnateného
bambusového vlákna. Až o 25 rokov
neskôr, v roku 1879 objavil Thomas
Alva Edison uhlíkovo-vláknovú žiarovku.
Skutočný rozmach žiarovky
nastal až v roku 1906, keď sa vynašlo
vlákno, ktoré dosiahlo uspokojivý
svetelný výkon a neprepálilo sa.
Vynálezca vo fáze vývoja k prototypu
ako aj v snahách o priemyselný
výrobok nie je bez pomoci.
Odhliadnuc od prípadných investorov
a fanúšikov mu pri prekonávaní
prekážok môžu byť nápomocní
svetlí pomocníci. Svojou podporou
prispejú k nájdeniu riešenia a dodávajú
mu odvahu, keď už to chce
vzdať. Nezdary ho nesmú odradiť.
Goethe raz povedal, že človek robí
chyby tak dlho, kým sa o niečo usiluje.
Je nutné mať odvahu robiť chyby.
Strach z posmechu je príčinou, prečo
dospelí menej riskujú, a sú preto menej
učenliví než deti. Dieťa je oveľa
odvážnejšie než dospelí. Ako často
malé dieťa spadne, kým sa naučí chodiť?
Vynálezcu riziko neodradí. Má
odvahu k úplne novým riešeniam
a počíta s nezdarmi. Dvadsiaty americký
prezident James A. Garfield to
vystihol slovami: „Libra odvahy má
väčšiu cenu než tona šťastia.“
PATENT – NEVYHNUTNÁ
POISTKA
K
aždý výrobca si svoje know-how
dobre stráži. Novinky v oblasti
inovácie sú lukratívnou záležitosťou.
I N Š P I R Á C I A
Boj o autorstvo preto neraz skončí
súdnym sporom. Zaistenie vynálezu
obsiahlym patentom sa teda určite
oplatí. Pirátstvo je žiaľ vďaka chýbajúcej
kreativite a vidine lacného
pokroku pomerne častým javom.
OTÁZKA FINANCOVANIA
P
atent je vždy len prvým krokom
a často jediným kapitálom vynálezcu.
Využiteľnosť vynálezov je potrebné
preukázať – zostrojiť prototypy.
To sa nezaobíde bez investície,
ktorú si vynálezca väčšinou nemôže
dovoliť. Banky spravidla vynálezy
nefinancujú, pretože v tomto štádiu
je riziko ešte príliš vysoké. Bez
vlastných prostriedkov či spriazneného
investora môže preto objav
upadnúť do zabudnutia.
Vynálezcom neprajú aj cudzie ekonomické záujmy
V lete 1931 známy vynálezca
N. Tesla spoločne so svojím synovcom
Patrem Sorom nainštalovali
do mohutného, ťažkého luxusného
auta značky Pierce Arrow asynchrónny
elektromotor o výkone
58,88 kW s 1800 otáčkami za minútu,
poháňaný elektrickým prúdom
z konvertoru voľnej energie,
zachytenej špeciálnym anténnym
systémom. I keď nepretržite jazdili
Tesla a jeho pomocníci s týmto
elektromobilom vo dne v noci po
dobu jedného týždňa bez viditeľného
zdroja energie, toto úspešné
predvádzanie skončilo pochopiteľne bez povšimnutia finančných kruhov.
Pri uvedení tohoto vozidla jazdiaceho rýchlosťou až 145 km za hodinu
do sériovej výroby by totiž prišli o značné výnosy z kapitálu vloženého
do naftárskeho a automobilového priemyslu. Naopak na Teslu bolo spáchaných
niekoľko pokusov o atentát.
(Úryvok z knihy Energie pro život a techniku)
UPLATNENIE VYNÁLEZU
A
si len 20 % patentov sa dostane
až k uplatneniu na trhu, zvyšok
zostane na polceste. Tým sa prichádza
o veľa inovatívneho kapitálu.
Je preto dobre, ak je vynálezca
zároveň aj dobrým obchodníkom.
Pokiaľ nechce alebo nemôže svoj
vynález sám aj vyrábať a predávať,
môže ho na základe licencií zveriť
do iných rúk. Licenčné právo sa
veľmi podobá nájomnému právu.
Pri udeľovaní licencií musí byť autor
vynálezu obozretný, aby jeho
objav nakoniec neskončil na vedľajšej
koľaji. To môže byť aj zámer,
aby novinka nevytlačila z trhu iné
produkty. Preto je užitočné, ak licencia
obsahuje viaceré podmienky
ako napr. minimálny obrat, predovšetkým
u výhradných licencií. Jednou
z príčin neúspechu môže byť
až priveľká nadčasovosť a v takom
prípade neznalosť a nevedomosť.
Autori zmieňovanej knihy Energie
pro život a techniku uvádzajú príklad
teológa Dr. H. Moraya, vynálezcu
jedného modelu konvertora
voľnej energie. Morayovi sa nepodarilo
presvedčiť patentový úrad
a jeho vynález kvôli nepochopeniu
princípu zo strany úradníkov nezaregistrovali.
Skúsený, technicky
vzdelaný N. Tesla patentový úrad
o fungovaní svojho modelu konvertora
voľnej energie pomocou fínt
presvedčil a patent získal.
Z
KONEČNE V CIELI
a každým prevratným výrobkom
je neľahká cesta. Mimoriadne
vlohy sú síce najdôležitejšou
časťou vynálezu, no nie jedinou.
Jeho „vedenie zhora“ je porovnateľné
so satelitnou navigáciou. Cesta vynálezu
začína nápadom, vedie ďalej
k patentu – schopnému polotovaru,
pokračuje v práci na detailoch, aby
sa z nehotového prototypu vyrobil
upotrebiteľný výrobok, ktorý autor
dovedie až k správnemu licenčnému
partnerovi.
Pomoci z vyšších úrovní nie sú
k dispozícii len vynálezcovi, ale
každému človeku a sú nenahraditeľné:
„Človek zostal vo svojom duchovnom
vývoji tak ďaleko, že nemôže
priviesť k plnému rozvoju ani
tie duchovné sily, ktoré sú mu k dispozícii.
Inak by mohol podávať výkony,
i podľa dnešných pojmov, hraničiace
so zázrakmi.“ (Abd-ru-shin,
Posolstvo Grálu, prednáška: „Zostup
z kríža!“)
Bez vedenia z duchovna sme ako
loď so zlomeným kormidlom, ktorá
je zmietaná na rozbúrenom mori.
Spoliehanie sa iba na prácu mozgu
nevedie k prevratným výsledkom.
Až naladením sa na jemnejšiu frekvenciu
naberieme smer duchovného
a pozemského pokroku.
Leo Lustig
15
SVET GRÁLU
15 | 2008
GÉNIOVIA
V
jednom z náučných slovníkov sa píše, že slovo génius
pochádza z latinčiny a pôvodne označovalo ducha –
ochrancu rodu i jednotlivca. Ducha – ochrancu v zmysle
bytosti z nehmotného sveta. Romantizmus začal používať
slovo génius na zvýraznenie toho, „že mimoriadne a pôvodné
výkony či diela pochádzajú zhora – z duchovnej
ríše“. Romantici tým chceli vyjadriť, že génius dokáže vidieť
veci z iného pohľadu a perspektívy ako ostatní ľudia.
Nachádzame u nich vlastnosti, ktoré ich odlišujú od iných
ľudí: silná vnútorná potreba tvoriť, idealizmus charakterizovaný
túžbou priniesť či vytvoriť niečo nové nielen pre
seba, ale aj pre druhých, odhodlanosť dosiahnuť vytýčený
cieľ bez ohľadu na prekážky, vnútorná pokora v zmysle rešpektu
vyšších princípov, trpezlivosť, všestrannosť a vzdelanosť,
flexibilita, otvorenosť k vonkajším podnetom. Tých
skutočných géniov však charakterizujú aj vynikajúce kvalitatívne
vlastnosti v medziľudských vzťahoch ako úprimnosť,
čestnosť, komunikatívnosť, láskavosť a v neposlednom
rade i zmysel pre humor.
Osobnosti, ktoré by sa mohli označiť v zmysle predchádzajúcich
riadkov za géniov, môžeme nájsť v mnohých
krajinách a v mnohých odvetviach. História zaznamenala
viacero takýchto osobností pochádzajúcich z Čiech, Moravy
i Slovenska. Mnohí slovenskí géniovia pochádzali
z nižších ba až najnižších spoločenských tried. Svojimi
vynikajúcimi vlastnosťami sa im podarilo presadiť medzi
ľuďmi s tzv. urodzeným pôvodom. Napríklad Matej
Bel (1), encyklopedista a zakladateľ modernej vlastivedy,
osobnosť uznávaná v celom Rakúsko-Uhorsku, bol synom
mäsiara. Štefan Anián Jedlík, fyzik a vynálezca, ktorý objavil
zákon elektromagnetickej indukcie o dva roky skôr ako
oveľa známejší Faraday, bol synom chudobného roľníka.
Adam František Kollár pochádzal z nevoľníckej rodiny.
I N Š P I R Á C I A
D U C H A
Vďaka svojim rozsiahlym vedomostiam sa stal poradcom
Márie-Terézie, pre ktorú vypracovával správy a odborné
posudky v rozličných sporných právnych, historických
i zahraničnopolitických otázkach. Vo svojich návrhoch sa
dožadoval zrušenia nevoľníctva, zlepšenia postavenia roľníkov
a umožnenia aj nešľachticom zastávať verejné úrady.
Adam František Kollár, podobne ako aj ďalší slovenskí
vzdelanci v tých časoch, bol fenomenálnym polyglotom.
Ovládal okrem materinského jazyka nemčinu, maďarčinu,
latinčinu a takmer všetky slovanské jazyky. Vo svojej dobe
sa stal vďaka svojmu šachovému automatu svetoznámym
aj bratislavský rodák Wolfgang Kempelen. Sediaca figurína
Turka vedela uchopiť figúrku a postaviť ju na patričné
miesto, pritom reagovala aj pohybmi hlavou. Princíp Kempelenovho
stroja nebol dodnes odhalený. W. Kempelen
prejavil nevšedné schopnosti už v mladosti, ovládal sedem
jazykov, písal drámy, básne, bol všestranným vynálezcom.
Skonštruoval prototypy umelých končatín, písací stroj pre
slepcov. Napísal dielo zásadného významu „Mechanizmus
ľudskej reči“ a skonštruoval hovoriaci stroj.
Z novších dejín môžeme medzi géniov pochádzajúcich zo
Slovenska zaradiť okrem iných aj Aurela Stodolu. Mnoho
vedcov, vynálezcov a konštruktérov sa pokúšalo desaťročia
o hospodárnejšie využívanie tepelnej energie pary. Viacerí
prišli na to, ako zostrojiť výkonnejší parný motor - turbínu.
Jedným z nich bol práve Aurel Stodola, ktorý položil vedecký
základ projekcie a stavby parných turbín, za čo bol
označený ako „otec parnej turbíny“. Je ešte mnoho osobností
pôvodom zo Slovenska, ktoré si svojím prínosom pre
dobro ľudí zaslúžia našu spomienku a úctu.
Rudolf Harčarík
Literatúra:
1) „Majstri ducha“, Ladislav Švihran, Ondrej Poss 2002, Perfekt a. s.
Štefan Anián Jedlík Jedlíkov model unipolárneho dynama Aurel Stodola – „otec parnej turbíny“
16
SVET GRÁLU
15 | 2008
D U C H O V N É
P R Í Č I N Y
O C H O R E N Í
oroby sú bežnou súčasťou ži-
takmer každého z nás. Keď
Chvota
prídu, musíme si na ne privykať ako
na nechcených sprievodcov, ktorí sa
objavili znenazdania, často bez viditeľnej
príčiny, aby nám z nejasných dôvodov
pokazili radosť zo života. Preto
sa im snažíme vyhnúť, snažíme sa ich
zahnať, potlačiť, vykynožiť, víťaziť nad
nimi, bojovať s nimi, liečiť ich. Sú to
naši nepriatelia. Preto sa tiež zaujímame
o to, kto ich na nás poslal.
Nie sme vychovávaní k tomu, aby
sme ich korene začínali hľadať u seba –
hľadáme vo svojom okolí. A skutočne
sa nám darí nachádzať tisíce príčin,
spôsobujúcich choroby. Sú to baktérie,
vírusy, znečistené životné prostredie,
menejcenná strava, sused alebo
manželka, ktorí nám lezú na nervy,
a jedného dňa nám spôsobia infarkt,
politika, alkohol alebo trebárs pradedo
so svojou nepodarenou genetickou
výbavou, ktorú sme po ňom
zdedili. V boji proti príčinám chorôb
nám nemožno uprieť nadšenie a neohrozenosť.
Zabíjame baktérie, odstraňujeme
choré a prebytočné orgány
alebo ich naopak dopĺňame (niekomu
inému potom chýbajú), pokutujeme
vyvážanie toxického odpadu, pestujeme
biopotraviny, odhaľujeme stále
nové patogénne faktory a hltáme lieky,
ktoré sľubujú nádej.
Robíme toho toľko, že by sme mali
byť vlastne zdraví. Skutočnosť je však
znepokojujúca: nie je to tak. Nie sme
zdraví a ani sa neuzdravujeme, pretože
inak by sme museli zdraví umierať.
Priveľmi sme si totiž zvykli na
to, že umierame na choroby, hoci by
sme mali umierať preto, že sa náš čas
17
Svet Grálu
15 | 2008
TÉMA
naplnil. Liečením sa prepadáme často
len z jednej choroby do druhej, až sa
jedného dňa stane ich súčet nezlučiteľný
so životom.
Liečením sa prepadáme
často len z jednej choroby
do druhej, až sa jedného dňa
stane ich súčet nezlučiteľný
so životom
Viera v uzdravenie je často ľuďom
odňatá už na počiatku choroby: dozvedajú
sa, že dostali chorobu chronickú,
nevyliečiteľnú, alebo dokonca
zhubnú, smrteľnú. Tieto názvy nehovoria
však o skutočnej povahe
chorôb vôbec nič, iba ukazujú mieru
porozumenia, s akou sa k nim pristupuje.
Také chápanie chorôb robí z ľudí
odsúdencov, ktorí čakajú na vykonanie
rozsudku. Jedinou šancou, ktorú
dostávajú, je šťastná náhoda a zázrak.
Čakajú na objav spásonosného lieku,
čakajú, kým niekto iný zomrie, aby
si privlastnili jeho orgány, čakajú, že
budú mať šťastie. A potom sú tu aj ľudia,
ktorí prežili, napriek tomu, že sa
ich uzdravenie už nepredpokladalo.
Mali šťastie? Pomohla im príroda?
Prečo sa vyliečili, napriek tomu, že
trpeli rovnakou nevyliečiteľnou chorobou
ako mnoho iných, ktorí jej podľahli?
Sú ich tisíce, desaťtisíce a možno
aj viac. No aj keby bol iba jediný, spočíval
by v jeho uzdravení dôkaz o tom,
že nešlo o nevyliečiteľnú chorobu, ale
o chorobu, ktorú sa u iných vyliečiť
nepodarilo. Zostáva otázka: prečo?
Napriek tomu, že existujú choroby
banálne, stredne ťažké a nakoniec aj
tie najzávažnejšie, poskytujú najlepšiu
možnosť na odhalenie ich príčin
práve tie posledne menované. Ťažké
ochorenie stavia človeka zoči-voči
skutočnosti, o ktorej takmer celý život
vedel, no snažil sa na ňu nemyslieť:
zomrie; a to pravdepodobne skôr, než
predpokladal. Okrem snahy o uzdravenie
začína predovšetkým inak hos-
18
Svet Grálu
15 | 2008
podáriť s časom, ktorý mu prípadne
ešte zostáva. Snaží sa vyrovnať dlhy
vo vzťahoch k ľuďom a k životu vôbec;
ich existenciu a ťarchu naraz vníma
intenzívnejšie. Jasne pociťuje, že stojí
pred prahom, za ktorým končí vláda
svetských zákonov a možnosť klamať
pomocou nich seba i druhých. Cíti
prítomnosť pravdy, ktorá nepozná
prikrášľovanie a vrhá jasné svetlo na
jeho skutky, na jeho myšlienky, priania
a žiadosti. Možno vyvstane aj želanie,
aby mohol ešte mnohé zmeniť,
vyrovnať alebo napraviť. Toto želanie
je posilnené často aj vedomím o existencii
vyššej moci, ktorá riadi beh
sveta i ľudských životov; tušením tej
moci, na ktorú človek za svojho života
takmer nedbal alebo sa jej dokonca
snažil protiviť alebo ju zosmiešniť.
Pod tlakom choroby a hroziaceho
pozemského konca uznáva, že nežil
dobre. Toto uvedomenie, ktoré človek
prežíva skôr ako hlas vo svojom
V čom však tkvie príčina
takzvaných nevyliečiteľných
chorôb, z ktorých sa vyliečia
len nemnohí?
vnútri než ako myšlienky vyjadrené
slovami, je predstupňom pokory. Za
nejaký čas sa jeho zdravotný stav začína
lepšiť. Podľa toho, aký spôsob
liečby človek podstúpil, začínajú sa
pripisovať i zásluhy za jeho uzdravenie.
Liečebné metódy, lieky a ďalšie
možnosti, ktoré človek pri svojej
liečbe použil, sa dostávajú do popredia
záujmu, pretože nikto nepochybuje
o tom, že práve ony sú príčinou
uzdravovania. Sú totiž tým jediným,
čo človek viditeľne podnikol, čo teda
mohli uvidieť aj druhí. Kto však nazerá
do ľudského vnútra? Kto si uvedomuje,
že práve v tom nebadateľnom
tichom okamihu, v ktorom sa v človeku
zlomila jeho pýcha a samoľúbosť,
spočíva počiatok zázraku?
Lekári hľadajú príčiny chorôb,
pretože dobre vedia, že s odstránením
príčin musí zmiznúť aj choroba.
V čom však tkvie príčina takzvaných
nevyliečiteľných chorôb, z ktorých sa
vyliečia len nemnohí? Spôsob viditeľnej
liečby, ktorú v nespočetných
variantoch podstupujú milióny ľudí,
predsa len niektorých zachraňuje,
kým ostatní ľudia chorobe podliehajú.
Je to dôkaz o tom, že liečbou nebola
ovplyvnená príčina choroby. Dôkaz,
že príčina choroby nebola správne
rozpoznaná. Je zároveň aj dôkazom,
že hybnou silou uzdravenia nemohla
byť len procedúra zvonku, lež niečo,
v čom spočíva oveľa väčšia sila. Je
možné za týchto okolností naďalej
lipnúť na doterajších predstavách
o vzniku chorôb a hľadať ich príčiny
len vo vonkajšom svete, keď je tu ešte
vnútorný svet každého z nás, ktorého
význam sme si už neraz uvedomili?
Nápadné je, že najviac umierajú
ľudia, ktorí sa nechcú zmeniť. Majú
svoje predstavy a návyky, ktoré nehodlajú
opustiť. Naopak ľudia, ktorí
prežili, zanechali svoj dovtedajší
spôsob života. Dokázali sa vymaniť
z roly obete, trpiacej pôsobením neznámych
nepriateľských síl, a uvedomili
si, že ich choroba je prejavom
nedostatočnej harmónie s vesmírom.
Pochopili, že základ ich ochorenia
spočíva v nesprávnych predstavách
o živote a jeho zmysle, že práve tieto
názory určujú jeho smer i všetky situácie,
do ktorých sa človek dostáva.
Začínajú sa zaujímať o to, čo urobili
v živote zle a podnikajú kroky k náprave.
Nie však polovičato, zo strachu
alebo s postrannou myšlienkou
na návrat k starému pohodliu, len čo
sa stav trochu zlepší. Je to obrat z presvedčenia,
o stoosemdesiat stupňov,
v ktorom niet miesta pre kompromis.
Prijmú chorobu ako výzvu na zlepšenie
svojho života a snažia sa uviesť
ho do súladu s najvyšším poriadkom.
Začínajú tento poriadok hľadať. Ľudia,
TÉMA
ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných
chorôb, dokazujú existenciu duchovnej
sily, pretože práve pohyb ich ducha
uviedol do pohybu aj obranné sily
tela a spôsobil jeho viditeľné uzdravenie.
Pokiaľ sa duch nezačal pohybovať
inak, a zotrváva pri navyknutom
spôsobe pohybu, ktorý vyvolal
chorobu, kým človek naďalej žije vo
svojich starých názoroch a predstavách,
nemôže nastať žiadne uzdravenie.
Táto vnútorná premena je jediným
spoločným momentom, ktorý
možno bez výnimky nájsť u všetkých
ľudí, ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných
chorôb.
Ako naznačuje už slovo „nemoc“,
každé ochorenie je určitou stratou
moci. Moc človeka spočíva však jedine
v spojení s celkom. Nemocný
človek je teda ten, ktorý s ním stratil
spojenie, pretože z nejakého dôvodu
s ním nedokázal zachovať súdržnosť.
Vesmír však nikdy nikoho netiesni,
neobmedzuje bez príčiny – vždy iba
tam, kde predchádzajúce jemné varovné
signály, ktoré človeka nabádali
k obnoveniu slabnúceho spojenia, vyzneli
naprázdno.
Ak si uvedomíme, že nositeľom života
v človeku je výhradne jeho duch,
kým telo vrátane rozumu je treba pokladať
za oživený nástroj, je zrejmé,
že udržiavanie spojenia s celkom
alebo naopak jeho strata je výsledkom
duchovného života. Duchovný
život v nás – to sú naše želania, túžby
a ciele, inšpirované našou predstavou
o najvyšších hodnotách života. Táto
duchovná orientácia alebo skôr dezorientácia
– okrem toho, že tvorí základ
našich myšlienok a pozemských
skutkov – je už sama osebe zdrojom
silného vyžarovania, ktoré zasahuje
do vyžarovania vesmíru buď harmonicky
alebo naopak rušivo. Človek sa
teda už vyznávaním určitej životnej
filozofie alebo svetového názoru stavia
do zodpovedajúceho vzťahu k celku,
ktorý svoju odpoveď či reakciu premietne
do jeho života ako uľahčenie,
pomoc, alebo ako prekážku. Tak sa
človeku po celý život dostáva zrozumiteľnej
spätnej väzby, ktorá ho nepretržite
informuje o tom, či zvolený
spôsob jeho existencie môže byť zo
strany celku podporovaný alebo nie.
Z uvedeného vyplýva, že chorobou
Prevencia by mala byť založená na identifikácii konfliktných názorov,
ktorých zastávanie vytvára pre celok neprijateľné vyžarovanie
a proti ich pôvodcovi sa bude brániť
je už chybný postoj alebo názor, ktorý
človeka vedie k zodpovedajúcemu konaniu.
Z tohto konania, do ktorého
musíme zahrnúť aj myšlienky a citové
stavy človeka, sa môže postupne vyvinúť
aj telesné ochorenie. Pokiaľ by
sme v budúcnosti chceli dosiahnuť
ozajstnú prevenciu ochorení, museli
by sme sa zamerať na predchádzanie
takzvaným nezdravým názorom, to
znamená odstrániť predstavy, ktoré
celok nemôže akceptovať ako zdravé
a pre svoju existenciu prospešné. To
isté platí aj pre skutočnú príčinnú
liečbu ochorení; mala by byť založená
na identifikácii konfliktných názorov,
ktorých zastávanie vytvára pre celok
neprijateľné vyžarovanie a proti ich
pôvodcovi sa bude brániť.
Predpokladom takejto prevencie
a liečby by bola pre všetkých jednotlivcov
dokonalá znalosť všetkých zákonitostí,
ktorých napĺňanie požaduje
vesmír od ľudí ako cenu za dar života
a vývoja. Tým však nesmierne vzrastajú
aj nároky na lekára a vôbec na
všetkých, ktorí chcú ľuďom účinne
pomáhať. Jedine na tomto základe je
totiž možné nájsť v myslení jednotlivca
slabé miesta a poukázať na ne.
A to je zároveň aj všetko, čo možno
pre druhého urobiť. Konečné rozhodnutie
musí učiniť človek sám, a tým
si súčasne určí aj následok: prijatie
alebo odmietnutie, obnovenie moci
alebo nemoc.
Dnes veľmi populárne schematizovanie
duchovných príčin chorôb
je značne zavádzajúce, pretože neprihliada
na jedinečnosť ľudských
osudov. S tabuľkou v ruke je možné
odriekať iba to, čo si o veci myslia
druhí. Kľúčom k správnemu pochopeniu
duchovnej príčiny ochorenia
však je neopakovateľný ľudský príbeh
samotný. A stanovenie skutočnej
príčiny nemoci vyžaduje rozvíjanie
vlastnej schopnosti cítenia – toho jediného
nástroja, pomocou ktorého
možno nadviazať spojenie s duchom
iného človeka.
Z týchto skutočností je možné vyvodiť
aj smerodajné závery pre prognózu
každého ochorenia. Oveľa lepšie
sa vyvíjajú tie prípady, kde je zo strany
chorého ochota alebo dokonca nadšenie
prijímať nové podnety a meniť sa,
napriek tomu, že vonkajšia liečba nemusí
byť práve najšťastnejšia. Opačne
sa vyvíjajú prípady, kde je táto liečba
v každom ohľade síce prvotriedna, ale
chorý očakáva od druhých, že bude
uzdravený. V liečení vidí iba možnosť,
ako sa vrátiť k starému spôsobu života.
To je zásadný omyl.
Človek má prosiť o silu
k činom, ktorými chce dar
uzdravenia vyrovnať
K uzdraveniu zo závažnejších
chorôb je potrebná vždy aj pomoc
vyššej liečivej sily. Táto sila nie je na
Zemi bežne prítomná a musí byť najprv
k Zemi pritiahnutá. Prvoradý
význam pre uplatnenie takej sily
majú vnútorné postoje chorého človeka,
ktorý sa rozhodne dať svojmu
životu iný smer. Taký človek neprosí
teda len o uzdravenie alebo záchranu,
ale predovšetkým o silu k novým, lepším
činom, ktorými chce dar uzdra-
19
Svet Grálu
15 | 2008
TÉMA
venia vyrovnať. Pri liečení sa často
uplatňuje aj prítomnosť druhého človeka,
ktorý je v rôznej miere nadaný
schopnosťami liečivú silu prijímať
a ďalej odovzdávať. Aj postoje a názory
tohto človeka spolurozhodujú
Poslaním choroby je obnovenie
rovnováhy medzi jednotlivcom
a celkom
o miere sprostredkovanej pomoci,
pretože jeho vnútorná zrelosť určuje
zodpovedajúcu úroveň prichádzajúcej
liečivej sily. Keď chce liečiteľ svoje
schopnosti stupňovať, musí sa usilovať
o jasný a prostý život, v ktorom
na prvom mieste stojí túžba pomáhať
druhým ľudom na ich ceste nahor.
Túto cestu musí však najskôr sám
dobre poznať.
Základným poslaním choroby je
obnovenie rovnováhy medzi jednotlivcom
a celkom. Súčasná (tzv. západná)
medicína však nepovažuje
chorobu za liečebný prostriedok pre
dušu, teda za dej, ktorý by mal mať
vyšší zmysel. Obnovovanie rovnováhy
sa preto odohráva prakticky len
na fyzickej úrovni, v ktorej sa však
v skutočnosti prejavujú len následky
nerovnováhy v rovine duchovnej. Príliš
veľkú úľavu neprináša ani súčasná
psychológia, pretože vychádza z predpokladu
rýdzo fyzickej existencie. Za
okolností, keď sa po príčinách choroby
pátra medzi oveľa neskoršími
následkami, musia skutočné príčiny
chorôb zostať často nepoznané. Tento
stav dosvedčuje aj samotná medicína,
pre ktorú zostávajú príčiny väčšiny
ochorení nevyriešenou hádankou. Je
totiž nutné pripomenúť, že za príčinu
mnohých ochorení nemôžu byť
považované napríklad biochemické
poruchy, poruchy genetického kódu
alebo iných funkcií, pretože tým nie
je zodpovedaná otázka, kde majú
tieto poruchy svoj skutočný pôvod.
Je to iba konštatovanie daného stavu
20
Svet Grálu
15 | 2008
Príliš veľkú úľavu neprináša ani súčasná psychológia, pretože
vychádza z predpokladu rýdzo fyzickej existencie
bez ďalšieho vysvetlenia o jeho pôvode
a účele. Na jeho základe sa teda
môže rozvinúť len vonkajšia pomoc,
vnútorná nie. Táto absencia znalostí
skutočných príčin nemocí by mala
byť alarmujúca a mala by podnecovať
k ich hľadaniu v duchovnej rovine.
Svoj život nemôžeme nikdy viesť
mimo rámca zákonitostí, ktorých
existenciu sme prostredníctvom vedeckého
rozvoja poznali a plne ich
uznávame takmer vo všetkých oblastiach.
Jedinou oblasťou, kde sa týmto
zákonitostiam vzpierame a odmietame
ich uznať, je náš život. Základným
princípom, ktorý vládne svetu
a tým aj ľudským osudom, môžeme
nazvať riadenie spätnou väzbou. Tento
princíp sami uplatňujeme vo svojom
živote všade tam, kde si prajeme zachovať
poriadok. Nachádzame ho spoľahlivo
v najmenších i v tých najväčších
dejoch ako základnú oporu, ako
záruku ďalšieho trvania a vývoja.
Nikto sa nepozastaví nad tým, že
imunitný systém zdravého ľudského
tela usmrtí denne milióny buniek,
ktoré doslúžili alebo prestali plniť
svoju úlohu. Považujeme to za správne
a máme úplnú pravdu, pretože bez
tejto prísnosti by sa naše telo veľmi
skoro rozpadlo. Nie je v tom žiadna
krutosť, keď organizmus zabíja nádorové
bunky, ale práve tá prísnosť
a dôslednosť, bez ktorej sa zachovávanie
zákonov nikdy nezaobíde. Naopak
bunky, ktoré plnia svoju úlohu
správne a prispievajú svojou činnosťou
k upevneniu zdravia organizmu,
získavajú nárok na ďalšiu existenciu.
Pravidlá a zákony, ktorými chránime
celistvosť a zdravie svojej rodiny,
firmy alebo štátu, majú ten istý zmysel
a ukazujú, že považujeme riadenie
spätnou väzbou za úplnú samozrejmosť
vo všetkých oblastiach, kde
chceme zachovať zdravý stav. Zákonite
teda môžeme predpokladať, že
aj vesmír, ktorého veľkosť presahuje
možnosti nášho chápania, musí byť
vo svojom chode udržiavaný rovnakým
spôsobom. Potom nám však nezostáva
iné, než prijať skutočnosť, že aj
my, ako jeho obyvatelia, sme povinní
odovzdávať za svoju existenciu protihodnotu.
Vesmír ju vyžaduje, aby mal
dôvod naďalej nás ponechať medzi
tými, ktorí v ňom smú v zdraví žiť.
Napriek tomu, že bola zmienka
predovšetkým o závažných ochoreniach,
vzťahujú sa tieto zásady aj na
ostatné ochorenia. Zvláštnou kapitolou
duchovných príčin niektorých
ochorení sú prípady, keď je choroba
súčasťou úlohy, ktorú má človek na
Zemi splniť. Choroba mu v takom
prípade pomáha, aby našiel správny
smer a rýchlejšie pre svoju úlohu dozrel.
Aj tu vychádza teda podnet na
vznik choroby z vlastného rozhodnutia
človeka, ktoré však na rozdiel od
iných prípadov nemá základ v jeho
chybných názoroch, ale je motivované
snahou priniesť pomoc.
Duchovnými príčinami ochorení
sú predovšetkým nezdravé predstavy,
ktoré majú svoj pôvod v pocite ľudskej
výnimočnosti. Len z tohto samoľúbeho
pocitu sa mohla vyvinúť falošná
domnienka, že ako ľudia stojíme
mimo zákona, ktorému sa inak bez odporu
podrobuje celý vesmír. Tento pocit
je spočiatku príjemný, pretože nenúti
k prevzatiu plnej zodpovednosti
za svoj život. Je však len dočasný. –
Ochorenie sa potom stáva pre človeka
signálom k hľadaniu nesplnených povinností.
MUDr. Jan Palouček
Zázraky na nebi
Výstrely z vesmíru
Klasický bolid o 1:58 miestneho času. V atmosfére prešiel dráhu 63 km (na povrchu Zeme 51 km). Dráha meteoru začala vo výške 117,4 km
a skončila vo výške 81,9 km. Najväčší jas vykazuje väčšina meteoritov až v najnižšej vrstve atmosféry.
N
achádzame sa uprostred Mandžuska
na severovýchode Číny.
Krajina okolo nás pôsobí až neskutočne.
Na pozadí sa pochmúrne črtá
zvláštny pavilón, naša zatemnená
ubytovňa, za naším chrbtom leží
nekonečné zamrznuté jazero a pod
nohami stepná tráva pokrytá inovaťou.
Nad hlavami nám žiari jasná
nočná obloha.
Na horizonte sa práve objavuje
vrchol znamenia Leva, keď náhle,
priamo z horizontu pred nami vystrelí
niečo, čo sme doposiaľ nevideli.
Malá ohnivá guľa sa na nás rúti veľkou
rýchlosťou ako expresný vlak;
je čoraz svetlejšia, s červeno trblietajúcou
sa hlavou a sršiacim chvostom.
Toto „niečo“ je stále dlhšie, letí
priamo ponad naše hlavy, pretína
oblohu a ďalej si razí svoju cestu
smerom k protiľahlému horizontu.
Žasneme… je to meteor? Rútiaci sa
posol dosiahne horizont, stáva sa neviditeľným
a opäť sa stráca v hlbinách
vesmíru. Zostáva po ňom len
jemná stopa, ktorá ešte krátko žiari,
kým ju o pár okamihov definitívne
neprekryje čierny závoj noci. –
Pozorovali sme už tisíce meteorov,
ale to, čo sme uvideli tu, nevidel ešte
nikto z nás: bol to earthgrazer.
IMPOZANTNÉ VÝSTRELY
Meteor (lietavica) je sveteľný jav,
ktorý nastane pri prelete kozmických
častíc zemskou atmosférou.
Meteorit je menšie kozmické teleso,
ktoré vďaka priaznivým podmienkam
dopadlo na povrch Zeme.
Ak leží radián, čiže bod na oblohe,
z ktorého vystupujú meteory z prúdu
lietavíc, v blízkosti horizontu, prenikajúce
meteory alebo zvyšky komét
sa len letmo dotýkajú vrchnej vrstvy
atmosféry a z hľadiska pozorovateľa
letia zdanlivo od jedného horizontu
k druhému. Pre tento zázrak neba
vytvorili astronómovia pojem earthgrazer
(angl. Earth = Zem, to graze =
ľahko sa dotknúť). Tento dotyk je
taký jemný, že vytvorí stopu meteoru,
mimoriadne zriedkavú svojou
rovnomernosťou.
Bolo to práve v Číne, kde sme zažili
noc storočia: zahájili ju earthgrazery
s viac než 10 000 leonidmi. Bola to
celá symfónia astronomického ohňostroja:
ohnivé gule vo svetle splnu,
až 6 meteorov za jedinú sekundu,
celé strapce čiastočiek, ktoré zažiarili
vo všetkých farbách, ohnivé gule
so stopami dosvitu, ktoré boli atmosférou
celú polhodinu formované do
oblúkov a vlajok… Ďalej rozpadajúce
sa lietavice, ktoré sa v blízkosti
radiánu rozžiarili, alebo padali za
protiľahlý horizont… A tu dolu my,
vášniví lovci lietavíc – a popri nás
i nadšení Číňania – sme si pripadali
ako v rozprávke.
No najkrajšie meteory, earthgrazery,
bolo vidieť len na začiatku. Sú
to jediné meteory, ktoré sa môžu
znovu vrátiť do otvoreného vesmíru.
Môžu, ale nemusia. Čím vyššie radián
v priebehu noci stúpa, tým kratšie
a strmšie sú dráhy a častice meteorov
potom bezo zvyšku dohoria.
NAJVÄČŠÍ
METEORICKÝ DÁŽĎ
Earthgrazery vzbudili veľkú pozornosť
už v roku 1996. V najväčšom
zo všetkých historicky dokumento-
21
Svet Grálu
15 | 2008
PRÍRODA
Časový rámec pre earthgrazer je iba
niekoľko minút, potom vznikajú bežné
meteory. Ak je radián blízko horizontu,
vplyvom perspektívy vzniká pri
pozorovaní dojem, že meteory stúpajú
(okrem rovnobežiek s horizontom).
Na tejto snímke, ktorá sa podarila
observatóriu „Delphinus Meteor
Observation China Team“ v Pan
Shanu (Čína), je vidieť hneď dve stopy
earthgrazerov
Táto snímka earthgrazeru bola získaná
pri dvanásťminútovej expozičnej dobe
v Západnej Virgínii v USA
vaných dažďov padajúcich hviezd
pozorovali vtedy vedci v Arktíde
stovky earthgrazerov.
V tú noc v čase ich najväčšieho výskytu,
ktorý trval skoro hodinu, bolo
nad Spojenými štátmi napočítaných –
či skôr odhadnutých – v každej sekunde(!)
40 meteorov, t. j. spolu
štvrť milióna!
22
Svet Grálu
15 | 2008
Okraj zemegule
Earthgrazer
Výška (km)
Bežný meteorit
Mezosféra a tiež
D-/E vrstva termosféry,
v ktorej meteority zažiaria
Čiastočky vstupujú do atmosféry vo fáze
meteorickej búrky ako strely paralelne k horizontu
pri výške radiánu 0° na zemskú atmosféru. Ak
majú potrebnú rýchlosť, hmotnosť a presný
uhol, je pravdepodobnosť 1:100, že trafia do
minimálneho koridoru zemskej atmosféry a stanú
sa earthgrazerom.
Earthgrazer je druh lietavice, na
ktorý sa nedá zabudnúť. Od meteorov
sa odlišuje nielen svojou dráhou,
je charakteristický aj svojím
profilom. Podľa miesta pozorovania
na zemeguli a doby prežitia
v atmosfére môže sa javiť rôzne –
s dlhotrvajúcou letovou dráhou,
alebo len ako krátke stopy zažiarenia.
Vo väčšine prípadov pozorovatelia
opisujú výraznú červeno iskriacu
hlavu, ktorá zanecháva žiarivú stopu
prechádzajúcu z červenej do oranžovej,
zhasínajúcu potom v opačnom
poradí. So vzostupom radiánu sa
farby menia z oranžovej na bielu.
Fotograficky aj vizuálne môžu meteory
tvoriť farebné spektrá, predovšetkým
ohnivé gule, kde sa farby od
špičky smerom ku koncu menia v poradí
zelená – oranžová – červená –
modrá – biela.
V ideálnom prípade môže zenitový
earthgrazer ťahať po oblohe stopu až
170 stupňov.
Meteory alebo earthgrazery, ktoré
nelietajú zenitom, môžu tiež dosiahnuť
obrovské dĺžky. Pozorované
dĺžky budú však vždy kratšie, než
by boli v ideálnom prípade.
Nápadné je, že všetci pozorovatelia
earthgrazerov udávajú úplne
rovnomerný priebeh ich svetlosti.
Keď sa ohnivá guľa objaví vo
výške až do 80 km atmosféry, spôsobí
jej tisícnásobne vyššia hustota
enormný výbuch jasu. Tým
je zrejmé, že zemskú dráhu môžu
opustiť len tie objekty, ktoré si zachovajú
vysokú dráhu letu, alebo
prežijú prelet nižšími vrstvami so
zodpovedajúcou hmotou. Rovnomerné
stopy, ktoré sme v Číne pozorovali,
svedčili o malom odpore
a vysokej dráhe letu.
NAJSLÁVNEJŠÍ „BOLID“
Aká vysoká je pravdepodobnosť, že
zbadáme earthgrazer? Ako náhodný
jav sa môže earthgrazer vyskytnúť
kedykoľvek a kdekoľvek, aj cez deň.
Na cielené pozorovania sa odporúčajú
len fázy zvýšenej aktivity prúdu
meteorov.
Pri zrážke roja meteoritov so Zemou
sa podľa matematických prepočtov
nachádza viac než jedno percento
všetkých kolidujúcich častíc
na kurze earthgrazeru.
Náhodným javom a súčasne najznámejším
zo všetkých earthgrazerov
je bolid z roku 1972 nad jazerom
Jackson Lake vo Wyomingu v USA.
Nad západnou časťou USA a nad
Kanadou sa 10. augusta objavila za
denného svetla ohnivá guľa. Pozorovalo
ju mnoho ľudí v Yellowstone
a v Národnom parku Glacier National
Park, a dvaja turisti tento jav
dokonca natočili na film. Linda Bakerová
so svojou kamerou Super-8
filmovala pohyb earthgrazeru celých
26 sekúnd. Myslela si, že ide
o návrat časti rakety.
Žiaru tohto objektu registrovali
dokonca infračervené rádiometre
jedného satelitu U.S. Air Force. Bolo
potvrdené, že v strede dráhy nad
Montanou bolo počuť tresk pri prelomení
zvukovej bariéry – dôkaz, že
objekt letel nižšie než 60 km.
„AKO RÚTIACI SA VLAK…“
Nezabudnuteľný dej pri pozorovaní
jedného earthgrazeru opísal jeden
z účastníkov našej expedície do čínskej
samoty týmito slovami:
PRÍRODA
„Dráhy boli úžasne dlhé. Obrovský
dojem! Ešte nikdy som nevidel
také dlhé meteory napriek tomu, že
som ich vo svojom živote pozoroval
tisíce. Už počas jeho sledovania sa
mi vnucovala predstava rútiaceho
sa vlaku. Osvetlená lokomotíva,
ktorá v diaľke ubieha svojím smerom.
Rovnomerne, skoro paralelne
k horizontu. Zo severovýchodu na
sever, cez celú oblohu. Spomínam si
ešte, že som po jeho zažiarení rýchlo
rozpažil ruky a odhadoval som tak
uhol jeho dráhy. Bolo to minimálne
120 stupňov. Myslím, že som earthgrazer
videl od začiatku do konca.
Žiadne kolísanie svetlosti, skôr pomalý
vzostup a potom zasa znižovanie.
Doba žiarenia bola enormná!“
Earthgrazery patria v tejto dokonalej
forme k úkazom, ktoré pri
pozorovaní hviezdnej oblohy vyvolávajú
najväčší dojem. Tieto zázraky
neba možno, žiaľ, pozorovať
len zriedka a sú málo známe. Môže
byť šťastný ten, kto v pravú chvíľu
upiera svoj zrak k oblohe. – Je totiž
nepravdepodobné, že niečo také
uvidí v tomto živote ešte raz!
Reinhard Wurzel, Jürgen Michelberger
Literatúra:
Rolf Bühler, Meteorite, Urmaterie aus den
interplanetaren Raum, Weltbild Verlag,
ISBN 3-89350-518-0
Hans Ulrich Keller, Astralwissen, Kosmos
Verlag, ISBN 3-44008074-9
Manfred Reichstein, Kometen, Kosmische
Vagabunden, Harri Deutsch Verlag
Frankfurt, ISBN 3-87144-847-8
Jürgen Rendtel, Sternschuppen, Urania
Verlag Leipzig, ISBN 3-332-00399-2
Informácie:
International Meteor Organisation:
www.imo.net
Arbeitskreis Meteore: www.akm.de
Meteor-Expeditionen nach China 2001
und Spanien 2002:
www.astrode.de/astro.htm
pozorovateľ
pozorovateľ
pozorovateľ
horizont
horizont
horizont
Počet, dĺžka a uhol dráhy meteorov veľmi
záleží na výške radiánu nad horizontom.
Pozorovateľ vidí väčšinu lietavíc vtedy, keď sa
radián nachádza v zenite, ako je zobrazený
na obr.1. Na obr. 2 s výškou okolo 30 stupňov
je to už podstatne menej a na obr. 3 pri
0 stupňoch sa už neobjaví skoro žiadny.
Trojrozmerný model ukazuje dve ohnivé
gule, ktoré – na základe snímok z Taikangu
a Lindianu (Čína, 8.–19. 11. 2001) a výpočtov
paraláx – sú v mierke (vo výške a dĺžke)
umiestené nad mapou. Namerané dĺžky sú
tu 7 a 10 cm. Na porovnanie: earthgrazer
by mal dĺžku viac ako 1 m. V mierke mapy
to zodpovedá vzdialenosti Mníchov –
Hamburg.
Lietavice majú pomerne nízku hmotnosť.
Len zriedka prežije ich fragment ochrannú
vrstvu zemegule a dosiahne zemský povrch.
Na obrázku je železný meteorit Odessa
s lesklým nataveným povrchom.
ČASTICE SMERUJÚCE
K ZEMSKÉMU POVRCHU
Už vo výške 100 km sa meteory
bežne zahrejú na teplotu viac než
3 000 stupňov Kelvina, takže menšie
čiastočky s priemerom niekoľkých
milimetrov sa pôsobením tejto
obrovskej teploty vyparia dávno
predtým, než by boli zbrzdené odporom
vzduchu.
Objekty s veľkosťou niekoľkých
centimetrov sa nevyparia tak rýchlo.
Preniknú do zemskej atmosféry hlbšie
a zhasnú, rozpadnú sa vo výške
okolo 50 km.
Objekt veľkosti tenisovej loptičky
môže však zažiariť ako ohnivá guľa,
svojím jasom podobná splnu.
Kým lietavice s nízkou hmotnosťou
sa na nebi len krátko mihnú,
majú bolidy väčšinou omnoho
dlhšiu cestu a vďaka pomalému
brzdiacemu efektu v hlbších
vrstvách atmosféry žiaria dlho.
Počas krátkej doby vzplanutia tepelná
vodivosť meteorov nestačí
na ich rovnomerné zahriatie. Kým
sa povrch žeraví, vnútro telesa zostáva
chladné. Vo vzduchu sa potom
môžu jeho časti odtrhávať. Ak
častice tento proces prežijú, a dokonca
dosiahnu zemský povrch,
hovoríme o meteoritoch.
Aby vznikol meteor s jasnosťou Venuše,
stačí vstupná rýchlosť 60 km/s
a hmota iba 6 gramov. Čím vyššia je
rýchlosť, tým väčšie sú i procesy tavenia,
pretože rastie konverzia energie.
Vzdialenosti medzi čiastočkami
meteoru sú značné – aj pri najintenzívnejších
spŕškach meteorov je
ich hustota veľmi nízka. Dokonca aj
pri takej udalosti, akou boli leonidy
v roku 2001 – až 3 500 meteorov za
hodinu – boli vzájomné vzdialenosti
meteorov v priemere ešte niekoľko
stoviek kilometrov.
23
Svet Grálu
15 | 2008
24
Svet Grálu
15 | 2008
25
Svet Grálu
15 | 2008
SMRŤ
AKO VÝCHODISKO?
Smrť je v našej spoločnosti veľkým tabu. O umieraní hovoríme neradi a o dobrovoľnom skoncovaní
so životom už vôbec nie. Slovo samovražda vyvoláva zdesenie, strach a beznádej. Napriek tomu
nie je dôvod, aby sme pred týmto dramatickým trendom zatvárali oči: podľa odhadov Svetovej
zdravotníckej organizácie (WHO) vo svete dnes denne ukončí svoj život z vlastnej vôle viac než
1000 ľudí, ohrozené sú čoraz viac najmä deti a mladiství. Michael G. Vogt, psychoterapeut zaoberajúci
sa liečením, vo svojom článku osvetľuje pozadie samovrážd a ukazuje možnosti, ako im predísť.
26
Svet Grálu
15 | 2008
ŽIVOT
N
ČO HOVORIA
ŠTATISTIKY
a Slovensku počet samovrážd
postupne klesá. Od roku 1997
do roku 2000 spáchalo samovraždu
priemerne viac ako 700 ľudí, v roku
2006 ich počet klesol na polovicu,
pričom počet mužov je v priemere
päťkrát vyšší než počet žien. Na druhej
strane sa zvyšuje počet pokusov
o samovraždu u mladistvých.
Podľa WHO ukončí samovraždou
svoj život ročne pol milióna
ľudí, pričom pokusy o samovraždu
sú ešte desať až dvadsať ráz častejšie.
Presné čísla k dispozícii nie sú, napriek
tomu je známe, že ženy sa pokúšajú
o samovraždu dva až trikrát
častejšie než muži. Tí oproti ženám
dotiahnu svoje predsavzatie dvakrát
častejšie až do trpkého konca. To súvisí
predovšetkým s tým, že muži
volia častejšie „tvrdšie“ metódy (obesenie,
skok z výšky, strelné zbrane),
ženy naproti tomu volia metódy skôr
„mäkké“ (lieky, plyn).
Pokusy o samovraždu sú u nás
štatisticky najfrekventovanejšie vo
veku medzi 20.–29. rokom, polovicu
samovrážd so smrteľným koncom
tvorí veková skupina medzi
40.–60. rokom života. Z hľadiska
motivácie majú na nich najväčší
podiel konflikty a rodinné problémy,
pričom 75 % všetkých ľudí
oznamuje svoj samovražedný úmysel
vopred.
Vynára sa tu nástojčivá otázka –
prečo čoraz viac ľudí považuje samovraždu
za jediné východisko?
Za východisko z čoho? Zo života,
v ktorom už nevidia nijaký zmysel?
Možno unikajú zo spoločensky
predpokladaného úsilia po bohatstve
a moci, s ktorými sa nemôžu
stotožniť. Čo cíti človek, ktorý prechováva
samovražedné úmysly? Ako
sa k nemu správať?
ZÚFALÁ TÚŽBA ZOMRIEŤ
N
emecký básnik Hermann Hesse
(nositeľ Nobelovej ceny za literatúru
za rok 1946) našiel vo svojej knihe
„Siddhártha“ pôsobivé slová, ktoré
znázorňujú životnú situáciu človeka
so sklonom k samovražde: „Túžobne
si prial nevedieť už o sebe nič, mať
pokoj, byť mŕtvy. Kiež by tak udrel
blesk a zasiahol ho! Kiežby prišiel nejaký
tiger a zožral ho! Keby tak existovalo
víno, jed, ktorý by mu privodil
omámenie, zabudnutie a spánok bez
prebudenia! Existovala vôbec nejaká
špina, ktorou sa ešte nezašpinil, duševná
prázdnota, ktorú na seba nevzal?
Bolo vôbec možné ešte žiť? Mohol
ešte znova a znova nabrať dych
a zase ho vypustiť, cítiť hlad, opäť jesť,
znova spať, ležať pri manželke? Nebol
tento kolobeh pre neho už vyčerpaný
a uzavretý? Ničoho už pre neho nebolo,
než vymazať sa, roztrhať ako nepodarený
obraz svojho života na márne
kúsky, hodiť ho pohŕdavo bohom pod
nohy. To bolo ono veľké zadávenie, po
ktorom túžil: smrť, roztrhanie formy,
ktorú tak neznášal! Nech ho žerú ryby,
toho psa Siddhárthu, toho pomätenca,
to skazené a zhnité telo, túto chabú
a zneužitú dušu! Nech ho požierajú
ryby a krokodíly, nech ho démoni rozkúskujú!
So žiaľom strávenou tvárou
civel do vody, uvidel svoju tvár a napľul
do nej.“
Hesse tu opisuje zreteľné zúfalstvo
z nedostatku zmyslu v živote.
Najväčšou časťou Siddhárthovho života
bolo hľadanie jeho zmyslu. Bol
synom brahmana, študoval múdre
učenie – odišiel preč; žil s askétami,
odišiel aj odtiaľ; žil s pútnikmi, odišiel
od nich k svetskému človeku
a žil ako obchodník, ale cieľ nenašiel
ani tam. Väčšinu svojho života
prežil hľadaním. Prahnúc po vode
života vyskúšal mnohé, jeho smäd
však nebol utíšený, naopak – stupňoval
sa s každým novým učením,
ktoré spoznal, rovnako ako rástlo
jeho zúfalstvo z toho, že ešte nenašiel
tú „správnu“ cestu. Potom prišiel
okamih, v ktorom sa toto zúfalstvo
tak vystupňovalo, že videl v smrti
spásu a vyslobodenie: samovraždou
ohrozený človek už nechce prežiť
ďalší deň, pretože mu ďalšie hodiny,
ďalšie minúty pripadajú neznesiteľné.
Sľubuje si od smrti vyslobodenie
vo viere, že sa tým (údajne) všetko
skončí, a už nebude tak strašne trpieť.
Siddhárthov príklad dosť realisticky
ukazuje, že dokonca aj človek,
ktorý má vlastne veľa vyhliadok,
disponuje širokým svetonázorovým
záberom a verí v Boha, môže v životnej
kríze ešte dospieť aj k intenzívnym
samovražedným myšlienkam.
Iný príklad zo súčasnosti prináša
kniha Jutty Schützovej „Môj plač ste
nepočuli“: „V Timovom dome sa celý
život odvíjal len okolo auta. Otec bol
posadnutý autami. Chcel vždy väčšie,
vždy rýchlejšie a drahšie modely. Auto
bolo pre neho symbolom spoločenského
postavenia a súčasne aj miláčikom.
Takmer každý rozhovor sa viedol
o aute a peniazoch. Tim si vo svojich
18 rokoch urobil vodičský preukaz. Peniaze
si našetril zo svojej učňovskej
mzdy. Autom svojho otca však jazdiť
nesmel, bolo to prísne zakázané celej
rodine. Raz, keď jeho rodičia odcestovali
na víkend s kolkárskym klubom,
nemohol už Tim odolať pokušeniu
a urobil si s autom malú vychádzku.
Bola námraza, a tak sa stalo, čo sa
stať muselo: Tim otcovo auto úplne
zničil nárazom do steny. Šiel domov
a – tam sa obesil. Rodičia našli iba
odkaz: Mrzí ma to, odpusťte mi.“
Možno sa domnievať, že tento
mladý muž vo svojom rodnom dome
a vo svojom živote nenachádzal dostatok
náklonnosti, ľudské teplo
a porozumenie. Život sa točil okolo
materiálnych hodnôt a symbolov
spoločenského postavenia, pevnú ci-
27
Svet Grálu
15 | 2008
ŽIVOT
tovú základňu neposkytoval. Zmysel,
ktorý v živote videl Timov otec,
zdieľať nemohol. Podvedome cítil,
že otec miloval auto viac než jeho.
A tak sa k bezútešnosti jeho života
pridružil ešte strach z potrestania,
pocit zradenia a zničenia zmyslu života
vlastného otca – strach z možnej
straty ešte aj posledného zvyšku
imaginárnej náklonnosti. V tejto
bezvýchodiskovej situácii sa zrejme
Timovi javila samovražda (vykonaná
v afekte) jediným riešením.
Ešte jeden príklad z mojej praxe:
klient, ktorý bol silne viazaný na
svoju predchádzajúcu partnerku,
opisuje svoj zážitok z rozchodu:
„…Od rozvodu sa mi darí dosť zle. Sú
to už dva mesiace. S práškami to nejako
ide. Niekedy o niečo lepšie, potom
zase veľmi zle, nedokážem myslieť
na nič iné než na ňu. Zimu asi
nezvládnem – vonku je taká zima.
V noci je určite menej než mínus 15
stupňov. Niekedy si myslím, že už
nechcem ďalej žiť! Už niekoľkokrát
som si farbisto predstavoval situáciu,
že v noci, keď je tma, kráčam
k domu svojej priateľky. Vyzlečiem
sa a ľahnem si pod okno jej spálne
do snehu. Je tam ľadový chlad. Počúvam
z walkmanu hrať svoju obľúbenú
pieseň o smrti. Mrznem a trasiem sa
na celom tele. Potom predsa len po
chvíli trasenie pomaly slabne. Do hodiny
zamrznem. A keď sa ráno pozrie
z okna, uvidí ma ležať v snehu…“
28
Svet Grálu
15 | 2008
Tento klient chcel vždy pred rozchodom
urobiť všetko pre svoju
partnerku, vyčítať jej z očí každé želanie,
priniesť pre ňu akúkoľvek obeť.
To sa vyvinulo až do sebazaprenia,
žil už len pre ňu, videl už len ju,
a vôbec nie seba a svoj vlastný život.
S rozchodom sa mu zrútil svet. Stratil
nadovšetko milovaného človeka
a s ním aj všetky plány a nádeje do
budúcnosti, všetku oporu. Všetko
naraz stratilo zmysel. Pohyboval
sa v kruhu neznesiteľného smútku
a nenachádzal východisko.
AKO MOŽNO POMÔCŤ?
P
rirodzene sa vynára otázka, ako
možno pomôcť takému človeku
v kruhu príbuzných, známych alebo
priateľov. Ako reagovať, čo podniknúť,
ak sa niekto pohráva so samovražednými
úmyslami?
Musíme si uvedomiť tri podstatné
skutočnosti: Po prvé, žiaľ, neexistuje
stopercentne úspešný recept, ako zabrániť
samovražde. Po druhé, na to je
nutné samovražedné úmysly najprv
rozpoznať (pozri ďalej „Stupne pred
samovraždou“) a po tretie: človek
ohrozený samovraždou patrí bezpodmienečne
do starostlivosti vyškoleného
terapeuta. Veľká pomoc
môže spočívať už v tom, že takého
človeka pohnete k tomu, aby si uvedomil
svoj stav a súhlasil s odborným
vyšetrením a následnou liečbou.
Panuje rozšírený názor, že by sme
sa ľudí so zhoršeným psychickým
stavom nemali pýtať na prípadné
samovražedné myšlienky, a to vraj
preto, aby sme ich k týmto myšlienkam
nepriviedli. To je však nesprávny
postoj. Blízka osoba, ktorá
vedie diskusiu na túto tému, sa vôbec
nemusí obávať toho, že by tým
duševne trpiacemu človeku pomohla
k samovražde. Človek zaoberajúci
sa samovraždou na ňu myslí aj tak.
Naopak, otvorený rozhovor a už samotná
skutočnosť, že ich prežívanie
sa berie vážne, prináša potenciálnym
samovrahom úľavu. Podstatné je
najmä nerobiť moralistické kázanie;
životom unavený človek volí život
tým skôr, čím menej sa mu vnucuje.
Vystavovať ho tlaku („Tak sa predsa
vzchop!“) je rovnaká chyba ako bagatelizácia
problému („Veď ono to
všetko bude zas dobré…“). Citlivo
a otvorene o tom hovoriť, skutočne
počúvať a brať situáciu vážne, býva
často najlepšia – ak nie jediná cesta,
ako rozpoznať hrozbu samovraždy,
a umožniť postihnutému ďalšiu odbornú
pomoc. Terapeuti majú, mimochodom,
povinnosť klásť otázky,
ak existuje podozrenie na samovražedné
úmysly. Dokonca aj pacienta,
ktorý mal sklony k samovražde a teraz
sa zdá, že ich už nemá, sa pýtajú:
„Prečo už teraz nechcete spáchať samovraždu?“
T
JE PO SMRTI PO
VŠETKOM?
en, kto spácha samovraždu, chce
pomocou nej uniknúť zdanlivo
bezvýchodiskovej situácii. Dúfa, že
ho smrť vyslobodí. Tu však znalosť
toho, čo sa deje po smrti, má zásadný
význam. „Keď budem mŕtvy,
nebude už utrpenia ani problémov.
Muky skončia a bude po všetkom.“
Sledujúc tieto myšlienky, človek verí,
že sa môže predčasnou, dobrovoľnou
ŽIVOT
smrťou vzdať tých niekoľkých rokov,
ktoré by tu ešte žil. Zriecť sa rokov,
ktoré mu pripadajú len ako trápenie
Dúfal som, že smrť
povedie k úplnému
vyslobodeniu, ale moja
nádej ma pod viedla
nehodné života, a nie šanca alebo
milosť. Iba „ten nevyhnutný koniec,
s ktorým je aj tak po všetkom“, príde
podľa jeho mienky o trošku skôr.
Celkom inak to však vyzerá, ak vychádzame
z predpokladu, že po pozemskej
smrti nie je „po všetkom“, že
existuje život po smrti a život tu na
zemi je len krátky časový úsek v celkovom
bytí človeka. A keď vezmeme
do úvahy i skutočnosť, že tento život
je dôležitým učebným obdobím,
v ktorom má každý šancu, možnosť
a schopnosť rozvinúť vlastnú osobnosť,
je svojvoľná smrť na pováženie.
Samovraždou sa predsa vedome
vzdávame možnosti ďalšieho vývoja
(ktorý môže spočívať, samozrejme,
aj v prežívaní utrpenia), odmietajúc
šancu (alebo snáď dar?) smieť tu žiť.
Okrem toho – pokiaľ nie je so smrťou
skutočne „po všetkom“, nemusí
sa utrpenie vôbec skončiť. Môže to
byť dokonca naopak. Oscar Buschs
vo svojej knihe Od stupňa k stupňu,
píše, že utrpenie môže byť ešte väčšie
než predtým: „Čo som zažil bezprostredne
po smrti, o tom si už nedokážem
urobiť jasnú predstavu. Bol
to chaos myšlienok a pocitov, ktorý sa
vymyká každému opisu. Dúfal som,
že smrť povedie k úplnému vyslobodeniu,
ale moja nádej ma podviedla. Žijem
ďalej, ako cítim, v príšernom opojení
a najstrašnejších mukách. Moje
oči boli spočiatku zastreté, okolo mňa
bola úplná tma a nemohol som ani
sústrediť svoje myšlienky, ani rozlíšiť
nič vo svojim okolí. Bolestne som pociťoval
slučku na krku a znova a znova
trpel trýzňou z dusenia. Chcel som
volať o pomoc, ale zviazané hrdlo nevypustilo
ani hlásku. Nemám tušenie,
ako dlho trvala táto pekelná trýzeň.
Možno to nebolo tak dlho, merané pozemským
časom, no pretože som dokázal
vnímať čas len podľa nekonečného
utrpenia, pripadalo mi to ako
večnosť. Konečne prišla milosrdná bytosť
a ujala sa ma…“
N
VÝCHODISKO – ŽIVOT
a základe tejto skúsenosti by
sme sa však nemali domnievať,
že duševné muky v pozemskom živote
by po smrti mali byť ešte väčšie.
Ako by sme potom mohli dúfať
v oslobodenie z kolobehu opakovaných
vtelení?
Tento príbeh by mal byť podnetom
k inej myšlienke: ak teda unikať
samovraždou zo zdanlivej nezmyselnosti
a bezvýchodiskovosti života
nemá zmysel, potom nadobúda život
opäť oveľa väčší význam. Pokiaľ
nemožno utrpeniu uniknúť smrťou,
potom mu možno uniknúť jedine
životom!
„Miluj blížneho svojho ako seba samého“
– to znamená tiež: miluj seba
samého, prijmi sa taký, aký si. Máš
šancu, možnosť a schopnosti, aby si
zvládol všetky ťažkosti svojho života,
stal sa lepším a našiel cestu k opravdivému
šťastiu.
Jedine životom, ktorému zmenami
vlastného postoja dáme nový zmysel,
môžeme uniknúť pocitom jeho márnosti
a dospieť k šťastnejšiemu bytiu.
Táto cesta môže viesť cez mnohé
boje a pochybnosti, cez nepriaznivé
zvraty a sklamania – no smeruje
k pokoju, radosti, vyrovnanosti,
k šťastiu. A taký cieľ stojí za to.
Michael G. Vogt
Literatura:
Hermann Hesse: „Siddhártha“, Petrus, 2005
Jutta Schütz: „Ihr habt mein Weinen nicht
gehört“, Fischer Verlag
Oscar Busch: „Von Stufe zu Stufe“,
Rechtshilfe Verlag, Zürich
www.demografie.info
STUPNE PRED SAMOVRAŽDOU
Erwin Ringel opísal štyri stupne, aby bolo možné lepšie odhadnúť
ľudí, ktorí majú sklon k samovražde. Zaviedol termín „Präsuizidales
Syndrom“ (syndróm človeka chystajúceho sa spáchať samovraždu):
1. Obmedzenie duševného života
Človek je osamotený, sťahuje sa do pasivity, má problémy s komunikáciou a zažíva
beznádej.
2. Otáčanie agresivity
Agresivita, ktorá nesmeruje proti druhým, smeruje proti vlastnej osobe.
Hovoríme o sebapoškodzovaní, „hlúpej agresii“ a strate libida (ega).
3. Samovražedné fantázie
Človek sa často utieka do sveta fantázie a pri tom sa v ňom rodia prvé samovražedné
myšlienky. Zamestnáva sa tým, ako sa zabije, predstavuje si následky
svojej samovraždy pre ostatných. Tým sa ešte zvyšuje vlastná obmedzenosť.
4. Pokoj pred búrkou
Človek pôsobí veselo, nenápadne, usporiadane. Samovražda je však
v úplnom pokoji starostlivo plánovaná.
29
Svet Grálu
15 | 2008
Ž I V O T
„VÄČŠINE SAMOVRÁŽD BY BOLO
MOŽNÉ PREDÍSŤ“
Keď médiá prinesú správu o samovražde, v pozadí vždy ostávajú dohady o dôvodoch
takého tragického činu. Žiaľ, veková hranica, kedy sa ľudia odhodlajú k dobrovoľnému
odchodu z tohto sveta sa neustále znižuje a výnimočné nie sú samovraždené pokusy
u maloletých detí. Čo sa skrýva v pozadí takýchto tragických rozhodnutí a je vôbec
možné hroziacej samovražde zabrániť? Na tieto otázky som hľadal odpoveď u doktorky
Margaréty Černákovej. Vo svojich odpovediach vychádza aj z poznania konkrétnych
prípadov a svojej práce s pacientmi, ktorí si našli cestu do jej ambulancie.
15 | 2008
SG: Nezriedka sa z médií dozvedáme
o samovraždách, pre ktoré nenachádzajú
vysvetlenie ani najbližší
pozostalí obetí. Je to naozaj tak, že
signály, predchádzajúce takému rozhodnutiu,
sú ťažko postrehnuteľné?
MUDr. Černáková: Povedala by
som, že samovražda nie je výkričníkom,
varovaním, ale bodkou za niečím,
čo sa v živote človeka odohrávalo
dávno pred samotným činom. Som
presvedčená, že signály v správaní
sú tu už predtým, vidieť ich. Ľudia so
samovražednými sklonmi a pokusmi
veľmi trpia – buď nejakým druhom
depresie, alebo zápasia s obrovským
vnútorným problémom. Často trpia
aj veľkým tlakom zo strany svojho
okolia. Žiaľ, čím je človek inteligentnejší,
tým viac sa snaží prejavy svojej
slabosti maskovať, pretože v našej
spoločnosti je ešte stále problematika
psychických ťažkostí a porúch tabuizovaná
– a to hovoríme o poruchách,
nie o psychických ochoreniach. Väčšinou
má postihnutý pocit veľkého
strachu a totálnej prehry, že niečo nezvládol.
Je pravda, že pokiaľ ten človek
nosí masku, nejaký čas to funguje
a so svojimi problémami sa nezdôverí
ani najbližším. Je to aj zrkadlo
neúprimných vzťahov, kde napríklad
obaja partneri vo vzťahu hrajú pred
tým druhým divadlo. Nie sú to hl-
30
SVET GRÁLU
boké vzťahy a v pozadí je obrovský
strach z odhalenia – nechceme ukázať
pravdu o sebe. Človek si preto
sám vytvára okolo seba akýsi korzet,
pancier, no vo vnútri trpí o to viac.
SG: Je možná pomoc v takých prípadoch?
MUDr. Černáková: Riešení, ako sa
dostať z takého stavu je veľmi veľa,
ale zvyčajne sa neberú do úvahy. Pacient
sa zameriava len na najbližšiu
osobu a neuvedomuje si, že by mal
hľadať pomoc aj inde. Pocit zlyhania
situáciu ešte zhoršuje, žijeme v dobe,
ktorá je orientovaná na výkon, kde
prejaviť akúkoľvek slabosť, vrátane
choroby, je hendikep.
SG: Ako sa pozeráte na psychické
poruchy z medicínskeho hľadiska?
MUDr. Černáková: Pokiaľ ide o depresie,
postihnutý sám nemôže prísť
na to, akou poruchou trpí, napriek
tomu sa zdráha ísť k lekárovi. Pritom
ide len o to, prijať svoju slabosť
rovnako, ako keď niekto trpí napríklad
cukrovkou, alebo rakovinou
a tiež musí vyhľadať odbornú pomoc.
Každý sme si priniesli dispozíciu
na určitú chorobu a u niektorých
ľudí sú menej odolné práve nervové
a mozgové bunky. Nie každý prechádza
ťažkými obdobiami so vztýčenou
hlavou, u niekoho to neuropsychické
napätie prechádza do hĺbky a môže
poškodzovať celú osobnosť pacienta.
Tam je potrebné pomôcť aj liekmi, aj
keď len na určitý čas. Pritom aj klasická
medicína by sa mala pozerať
na pacienta celostne, vidieť aj jeho
osobný život, problémy a pomáhať
mu nájsť východisko. Potom pacient
bude cítiť voči lekárovi dôveru, že sa
mu môže zveriť s tým, čo ho trápi.
SG: Čo sa týka dokonaných samovrážd,
mnohým ľuďom je úplne nepochopiteľné,
čo môže byť takým
silným impulzom, že niekoho dokáže
dohnať k dobrovoľnému ukončeniu
života…
MUDr. Černáková: Vnútorným
postojom, ktorý som opisovala, teda
dlhotrvajúcou pretvárkou pred svojím
okolím, človek nakoniec dôjde
k tomu, že takýto život nemá zmysel.
A on v danej chvíli nevidí, že život
môže mať aj iný zmysel. Čím je niekto
úspešnejší v spoločnosti či v zamestnaní,
tým ho to viac zvádza k pretvárke.
Postoje rodiny sú tiež veľmi
dôležité. Poznám prípad 15-ročného
chlapca, ktorý bol vedený k dokonalým
výkonom, bol úspešným športovcom,
očakávali sa od neho vynikajúce
výsledky aj v škole. Obesil sa po tom,
čo dostal v škole štvorku z angličtiny.
Ž I V O T
Jeho otec to okomentoval slovami:
„Náš syn neúspech nebral.“ To dieťa
teda žilo v stresujúcom konkurenčnom
prostredí, kde sa neúspech neodvážilo
ukázať. Aj jeho matka mala
taký direktívny postoj. Tento chlapec
iste hľadal nejakú oporu, no v rodine
ju nenachádzal. V liste na rozlúčku
napísal: „Odpusťte mi, nechcem byť
čiernou ovcou rodiny.“ Bol to chlapec,
ktorý mal po materiálnej stránke
všetko, aj pokiaľ ide o možnosti štúdia,
hobby. Ak sa ešte vrátim k tomu
kritickému impulzu, tak tam nastáva
aj strata pudu sebazáchovy, s ktorým
sa už rodíme, pretože sme „nastavení“
na život, na to, aby sme sa borili s prekážkami.
Musia to byť veľmi ťažké
psychické a neuropsychické stavy,
možno aj v dôsledku totálneho vyčerpania,
ktoré vedú k takej skratovej
reakcii. Mnohým samovraždám by sa
dalo predísť, keby sme mali viac otvorené
srdcia pre iných a nehľadeli len
na ten často preceňovaný „úspech“.
Čo to vôbec je úspech? Keď ma prejde
auto, alebo prídem o nohu, už
som neúspešná? Dieťa potrebuje od
rodičov cítiť totálne
prijatie v zmysle: „Aj
keď si ťuťmák, si môj
a máme ťa radi.“
SG: Tento prípad
však odráža súťaživosť
v spoločnosti všeobecne…
MUDr. Černáková:
Zlé je už to, že aj
v škole sú deti hodnotené
len na základe rozumových
schopností. Nikto sa nepozrie na ich
dušu, čo sa v nej skrýva. Mám na to
jeden výborný príklad. Bola som na
rodičovskom združení, kde sa jedna
pani učiteľka vyznala z toho, že musela
úplne prehodnotiť svoj postoj
k žiakom. Bola s nimi na školskom
výlete a prvý raz ich videla ako konajú
v tom „obyčajnom“ živote a bola
fascinovaná, ako dokážu byť k sebe
aj láskaví, dobrí, ako sa vedia postarať
o potreby celej skupiny… zháňali
drevo, varili a ona zrazu uvidela tie
deti z úplne iného pohľadu. Potom sa
priznala, že im už nemôže dávať také
zlé známky, keď vidí, aké sú to cenné
a dobré osobnosti. Každému potom
zlepšila známku o jeden stupeň. Keď
je dieťa deptané v škole a doma rodičia
prevezmú tú istú rétoriku, je to na
neho obrovský tlak. Mnohí rodičia
nevidia, že dieťa hľadá v živote niečo
viac. Myslím si, že tomuto systému už
je treba urobiť koniec. Hodnota človeka
sa nedá merať len vedomosťami.
Mne osobne chýba v školách aj etika,
rozprávanie sa s deťmi, ale aj s pedagógmi,
na tieto témy.
SG: Kde sú kritické faktory u dospelých,
pokiaľ ide o samovražedné
sklony?
MUDr. Černáková: Stretávam sa
s jedným pacientom, študentom vysokej
školy, ktorý žije v ťažkých rodinných
a bytových podmienkach
a v minulosti sa dvakrát pokúsil
o samovraždu. Preberala som s ním
jeho situácie a snažila som sa ukázať
mu ich z iného uhla, pretože som
presvedčená, že aj takéto ťažké prežívanie
má svoj zmysel. On sa utiekal
do akejsi sebaľútosti, na druhej
strane stále hľadal lásku, pochopenie,
no očakával, že túto lásku a pochopenie
dostane od niekoho zvonka.
Snažila som sa mu vysvetliť, že toto
naviazanie na osoby tiež nie je zdravé,
lebo potom očakávame, že sa druhí
budú správať podľa našich predstáv.
Takéto očakávanie, ak nie je naplnené,
však vedie len k ďalšej sebaľútosti.
Pravda je však taká, že druhý
človek nás môže zraniť len vtedy, ak
lipneme na svojich predstavách a očakávaniach.
Riešenie je v tom, že my
sa máme otvoriť zdroju univerzálnej
lásky a čerpať z tohto zdroja, pretože
ak sa prepadávame do sebaľútosti, tak
sa uzatvoríme aj voči tejto pomoci. Je
to na nás, musíme si vedome povedať,
že každá situácia má svoj zmysel a že
nebudeme mať negatívne myšlienky,
ktoré nám iba odoberajú energiu a radosť
zo života. To je tá učebná látka,
ktorá je v živote najdôležitejšia, učiť sa
zo vzťahov, aj z nepríjemných situácií,
hľadať zmysel. Viktor Frankl, rakúsky
neurológ a psychiater, o tom hovoril,
ako o „vôli k zmyslu“.
Roman Levický
31
SVET GRÁLU
15 | 2008
H I S T Ó R I A
San Marino
Nie je veľa takých ľudí, ktorí vedia
o tom, že najstaršou jestvujúcou
demokraciou na svete je
republika San Marino. Tento
jeden z najmenších štátov
v Európe má pozoruhodné
dejiny a také demokratické
inštitúcie, ktoré nenájdeme
inde na svete. Pozoruhodné
je i to, že fungujú
stovky rokov až podnes.
Nedávno som mal možnosť
cestovať do stredného
Talianska. Počas dlhej, monotónnej
cesty som nezaujato pozoroval
krajinu za oknom. Dlhé kilometre
som mal pred očami stále ten
istý obraz, nekonečné lány kukurice
a mierne pahorkatá krajina. Zunovaný
som sa tešil každej zmene v scenérii
krajiny. V istom momente moju
pozornosť upútal vysokánsky skalný
masív. Jeho tvar mi pripomínal kráľovskú
korunu so zvláštne zakončenými
hrotmi. Monte Titano. Ako
sme sa blížili k masívu ukázalo sa, že
tie zvláštne hroty sú tri strážne veže.
V tej chvíli som ešte netušil, že na
druhý deň budem mať možnosť nielen
sa dostať k tým trom vežiam, ale
vďaka pútavému rozprávaniu sprievodkyne
sa dozviem veľa zaujímavého
o jednej nevšednej republike.
POSLEDNÁ ANTICKÁ
SLOBODNÁ KRAJINA
Podľa povesti sa na Monte Titano
v roku 301 n. l. uchýlil
kamenár Marino pred krutým
prenasledovaním kresťanov cisárom
Diokleciánom. Marino
pochádzal z Dalmácie a pracoval
na výstavbe prístavu v neďalekom
Rimini. Zvesť o pustovníkovi, ktorý
sa usadil na vrchole nápadného kopca
sa rýchlo rozšírila a onedlho prišli za
ním ďalší prenasledovaní kresťania.
Založili spoločenstvo, v ktorom sa
usilovali o bytie v zmysle učenia Ježiša
Krista. Bezúhonný život obyvateľov
Monte Titano i osobnosť samotného
Marina tak silno zapôsobili na majiteľku
okolitej krajiny – rímsku patricijku
Donnu Felicissimu, že podarovala
Monte Titano Marinovi a sama sa
stala kresťankou. Po Marinovej smrti
sa spoločenstvo nerozpadlo, ale svoju
pospolitosť spravovalo v zmysle posledných
Marinových slov:
32
SVET GRÁLU
15 | 2008
H I S T Ó R I A
„ZANECHÁVAM VÁS
SLOBODNÝCH, NA
ROZDIEL OD INÝCH…“
Historicky prvá zmienka o komúne
pochádza od mnícha Edugippia, ktorý
žil na rozhraní 5. a 6. storočia. Spoločenstvo
sa riadilo vlastnými zákonmi,
ako je uvedené v dokumente „Placito
Feratrano“ z roku 885, v ktorom sa
píše o hrdom, organizovanom a civilizovanom
živote, ktorý nepriznáva
nikomu (ani cirkvi) právo vznášať
požiadavky alebo schvaľovať práva
voči ľuďom z Monte Titano. Zatiaľ
čo ľud okolitého Talianska bol obeťou
tyranie vládnucich šľachtických
rodov, žili Sanmarínčania slobodný
a mierumilovný život. Sloboda obyvateľov
San Marina bola tŕňom v oku
okolitých vladárov, ktorí sa snažili
Monte Titano ovládnuť. Aby ochránili
svoju bezpečnosť a slobodu, boli
od 10. storočia Sanmarínčania nútení
stavať opevnenia, obranné múry
a zriaďovať obranné oddiely. V archívoch
republiky sú početné záznamy
o snahách podriadiť si ľudí zo San
Marina. Tieto záznamy svedčia o nepodplatiteľnosti
a statočnosti Sanmarínčanov,
ceniacich si svoju slobodu
nadovšetko. S rastúcim vplyvom sa
o ovládnutie San Marina pokúšala
aj cirkev. V dobe temného stredoveku,
na prelome 13. a 14. storočia
boli obyvatelia San Marina, úprimní
nasledovníci Kristovho učenia, vystavení
hrozbe exkomunikácie z cirkvi,
pokiaľ sa jej nepodriadia. Stalo sa
však to, s čím Vatikán nerátal. Sanmarínčania
si zvolili radšej exkomu-
nikáciu ako nespravodlivosť a neslobodu.
Ani následná ponuka na
odpustenie cirkvi a oslobodenie od
daní mimo územia republiky ich neprimäli
zmeniť svoj postoj. Nasledujúce
storočia tiež nepriniesli obyvateľom
San Marina mier a pokoj. V roku
1503 bolo San Marino vojensky obsadené.
Obsadil ho neslávne známy
syn pápeža Alexandra VI., Cesare
Borgia. Nesmierna túžba po slobode
ľudí z Monte Titano sa naplnila veľmi
skoro. Po pár mesiacoch obyvatelia
povstali proti Borgiovi a vojská pápežovho
syna úplne zničili.
Azda úspechy v obrane republiky
občanov San Marina vyčerpali, či
vyvolali pocit uspokojenia i stratu
bdelosti. Jedine tak je možné vysvetliť
podpísanie Zmluvy o ochrane
medzi republikou a Cirkvou v roku
1602. V tej dobe prechádza republika
dlhým obdobím úpadku v občianskom,
ekonomickom i kultúrnom
živote. Bolo to obdobie apatie
i nečinnosti v štátnych veciach. Toto
negatívne obdobie trvalo až do roku
1739, keď republika musela podstúpiť
najťažší útok na slobodu a nezávislosť
za celú dobu svojho trvania.
Na republiku zaútočil pápežský
legát, kardinál Alberoni s vojskom.
Domy najvyšších mešťanov boli vyplienené,
pretože ich majitelia odmietli
prísahu vernosti Pontifikátu.
No Sanmarínčania sa nesklonili
pred neslýchanou a zločinnou nespravodlivosťou.
A pápež bol nútený
vydať rozkaz, aby sa vojsko stiahlo.
Do republiky sa opäť vrátila sloboda.
Bola to ozdravujúca lekcia pre sanmarínsky
ľud. Prebrala ho z apatie
a nečinnosti predošlých rokov. S novým
nadšením nachádzali Sanmarínčania
lásku k vlasti a prvotnú hrdosť
na svoju republiku.
Ich hrdosť, láska k slobode a vlasti
našli obdiv aj u Napoleona Bonaparta,
ktorý prešiel so svojím vojskom
okolo maličkej republiky.
Z obdivu k chrabrosti tohto národa
a z obdivu k jeho slobodným tradíciám
prehlásil, že „je treba zachovať
San Marino ako príklad slobody“.
V roku 1815 bola uznaná a potvrdená
nezávislosť republiky San Marino
a jej meno so základnými charakteristikami
zvrchovanosti bolo zaradené
k ostatným európskym štátom.
Dnes je San Marino členom mnohých
celosvetových organizácií ako
napríklad UNESCO, Medzinárodného
výboru Červeného kríža, Medzinárodného
súdneho dvora atď.
ARENGO A KAPITÁNI
REGENTI
Už od 11. storočia je San Marino
organizované ako komúna s vlastnou
ústavou a úradníkmi. Rukopis
najstaršej ústavy pochádza z roku
1295. Posledná ústava bola prijatá
Arengom (zhromaždením hláv rodín)
v roku 1600 a stále je v platnosti,
takmer neuveriteľných 400 rokov.
Z dostupnej literatúry sa dozvedáme,
že najväčšia sila republiky tkvie v duchu
Sanmarínčanov, ktorý vzbudzuje
obdiv a úctu. Tento vznešený duch
obyvateľov Monte Titano sa prejavuje
okrem iného aj v spôsobe spra-
33
SVET GRÁLU
15 | 2008
H I S T Ó R I A
Vznešený duch obyvateľov San Marina
sa symbolicky odráža aj v oficiálnych
znakoch republiky, na erbe
a vlajke. Na erbe v podobe štítu sa navovania
republiky, veľmi odlišnom
od iných demokracií. Pôvodným
najvyšším orgánom republiky bolo
Arengo Dei Capi Famiglia – Zhromaždenie
hláv rodín, ktoré malo výkonnú
i zákonodarnú moc. Neskôr,
keď s nárastom počtu obyvateľstva
bolo stále náročnejšie vládnuť takýmto
nepružným spôsobom, vytvorili
Sanmarínčania jedinečný inštitút
moci: Kapitánov regentov. Predstaviteľmi
štátu a hlavami výkonnej moci
sú dvaja Kapitáni regenti. Netradičné
je aj ich volebné obdobie, ktoré trvá
iba 6 mesiacov. Štát vedú spoločne
a s každým rozhodnutím musia
obaja súhlasiť a jeden voči druhému
majú právo veta. Podľa demokracie
na sanmarínsky spôsob nemôžu byť
Kapitáni regenti opäť zvolení skôr
ako po troch rokoch od uplynutia
ich mandátu. Pred opätovným
uchádzaním sa o znovuzvolenie však
môže byť ich činnosť v predchádzajúcom
funkčnom období podriadená
právu špeciálneho tribunálu nazývaného
„Dohliadateľstvo regentstva“.
V roku 1981 bola zvolená za
Kapitána regenta prvýkrát
žena. Kapitáni regenti riadia
Veľkú a Generálnu radu,
Radu dvanástich a Kongres
štátu. Veľká a Generálna
rada sú parlamentom republiky.
Skladá sa zo 60 členov
volených priamo ľudom
každých päť rokov. Osobitným
orgánom je Rada dvanástich,
ktorá má špeciálnu
kompetenciu – každý jedinec, ktorý
utrpel poškodenie svojho práva nejakým
činom či opatrením administratívneho
pôvodu, môže prísť na Radu
dvanástich a žiadať ju o nápravu či
anulovanie opatrenia. Ľud San Marina
má k dispozícii aj ďalší nástroj
priamej demokracie, ktorý hojne využíva:
sú to petície. Rada má zákonom
stanovený čas – šesť mesiacov
na vybavenie doručených petícií.
LIBERTAS – SLOBODA
chádza uzavretá koruna – symbol zvrchovanosti
s veľkou perlou a krížom;
sú na nej i ďalšie heraldické znaky: tri
zelené hory, na ktorých stoja tri strieborné
veže. Po stranách chránia štít
dve zelené vetvičky, vľavo vavrínová
vetvička a vpravo dubová. Pod špičkou
štítu sú tieto dve vetvičky zviazané
stuhou s mottom LIBERTAS.
Vlajka je zložená z dvoch pruhov.
Horný pruh, biely, symbolizuje mier
a dolný modrý zase slobodu.
Keď som sa neskôr prechádzal
ulicami rovnomenného hlavného
mesta štátu, častokrát mi zaleteli
myšlienky k tomu, čo som si predtým
o histórii tohto vskutku miništátika
vypočul. Pocítil som úctu
i obdiv k obyvateľom San Marina,
k ich sebaúcte, láske k slobode, tolerancii,
obetavosti, ktorou sa prejavovali
vždy, keď ich blížni potrebovali
pomoc. Veď napríklad počas druhej
svetovej vojny republika, zachovávajúca
tradične neutralitu, poskytla
útočisko osemkrát väčšiemu počtu
utečencov ako bol počet jej obyvateľov…
Rudolf Harčarík
34
SVET GRÁLU
15 | 2008
R E C E N Z I A
microcosmos
„Lúka, zavčasu ráno, niekde na planéte
Zem. Skrýva sa tu nepozorovaný
svet iných rozmerov, veľký ako
planéta sama. Z tráv sa tu stáva nepreniknuteľná
džungľa. Malé kamienky
sú ako hory. Aj tá najmenšia
kvapka vody získava rozmery oceánu.
Aj čas tu plynie inak. Hodina
ako deň, deň ako ročné obdobie,
ročné obdobie ako celý život. Keď
chceme tento svet objaviť, musíme
byť potichu a vedieť načúvať jeho
šepotu.“
Pozoruhodný francúzsky film
Mikrokozmos sa odlišuje od tradičných
prírodovedných filmov
tým, že nemá skoro žiadny komentár.
Okrem krátkeho anglického
úvodu od Kristin Scott Thomasovej,
sú zábery sprevádzané len zmesou
prírodných zvukov a špeciálne
skomponovanej hudby. Počujeme
škrabanie, ako si mucha čistí krídla,
bubnovanie nôh lienky bodkovanej,
nárazy tykadiel chrobákov, ktorí
spolu zápasia na konáriku.
Vo filme so zaujatím môžeme sledovať
niekoľko napínavých príbehov
„hercov-nehercov“, ktorí nechali
nazrieť do svojho sveta dvoch
biológov Clauda Nuridsanyho a Marie
Pérrenoua, aby podali svedectvo
o živote malých a mierumilovných
spoluobyvateľov ľudí žijúcich v tráve
alebo na vode. Títo dvaja biológovia
študujú prírodu už 25 rokov. „Nie
je to dokumentárny film v tradičnom
slova zmysle – skôr je to vízia
paralelného sveta, ktorý žije v tráve.
Bolo pre nás dôležité, aby divák považoval
jednotlivý hmyz za skutočné
postavy s charakterom, takže
nás v prvom rade zaujímali emócie.
Zároveň sme sa prirodzene chceli
vyhnúť vytvoreniu dojmu, že hmyz
má rovnaké city, ako ľudia. Takže
nejde o antropomorfizmus – skôr
je to insektomorfizmus,“ povedal
Nuridsany. Producentom filmu je
Jacques Perrin, držiteľ dvoch Oskarov
za zahraničné filmy – „Z“ Costa-Gavrasa
a „Čiernobiela vo farbe“
Jean-Jacquesa Annauda. Film Mikrokozmos
bol ocenený 4 Cézarmi.
Autori filmu dva roky vyvíjali počítačom
kontrolovaný systém pre
záznam pohybu, aby kamera dokázala
zachytiť mihajúci sa pohyb
hmyzu a aby divák mohol skutočne
preniknúť do ich sveta. Tri ďalšie
roky sa natáčalo, a to na lúke neďaleko
ich letného domu v dedinke
Aveyron v južnom Francúzsku, kde
takto vzniklo 80 kilometrov filmového
materiálu, ktorý bol potom
zostrihaný na konečných 75 minút.
Jeho výroba stála 2,5 milióna libier.
Ale späť k deju Mikrokozmu.
Predstavte si chrobáka – Lajniaka,
ktorý pred sebou úmorne a neúnavne
valí guľôčku trusu. A hľa,
guľôčka sa náhle napichne na malú
paličku trčiacu zo zeme. Lajniak ju
nevidí a tak tlačí ďalej a ono to nejde.
Chrobák hrabe, podhrabáva a snaží
sa guľôčku posunúť. Nechápe. Nakoniec
ho napadne svoj poklad
obísť a hneď zistí, kde je problém.
Tlačí teda z opačnej strany až sa mu
úspešne podarí guľôčku z paličky
dostať. Všetko sa odohráva na jednej
poľnej ceste, po ktorej vedú vyjazdené
koľaje. Dramatická hudba,
ktorá celý dej ešte umocňuje, musí
každého dojať i rozosmiať. Hovoríte
si „Prečo to ten chrobák vlastne
robí?“ Ale on sa zjavne zbytočne nepýta
a robí to, čo sa po ňom chce.
Rovnako ako ďalší hrdinovia filmu –
dva milujúce sa slimáky v machu,
pavúk, ktorý ukoristí dve lúčne kobylky,
mravce, ktoré usilovne nosia
do obrovskej špajze ľahko rozoznateľné
zrniečka obilia, lienka bodkovaná,
ktorá požiera vošky z ruží, ďalej
osy, včely, vodný hmyz a húsenice.
Všetci sú tak krásne sfarbení, že rovnaký
obdiv u vás vyvolá nádherný
motýľ aj chlpatá húsenica. Všetci
presne vedia, kde je ich priestor, čo
majú robiť a čo sa od nich chce. Ich
prostredím sú nepreniknuteľné pralesy
tráv, kvapôčky vody veľké ako
domy. Je to objavovanie neznámeho
sveta – života jednej lúky počas letného
dňa, od skorého rána po celú
noc až do úsvitu nového dňa.
Marie Šuláková
35
SVET GRÁLU
15 | 2008
O S O B N O S Ť
1.diel
Abd-ru-shin
– život a dielo
Čitateľom časopisu Svet Grálu prinášame prvú časť životopisu nemeckého spisovateľa a dramatika
Oskara Ernsta Bernhardta (1875–1941), autora svetonázorových diel „Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu“,
„Desatoro Božích prikázaní a Otčenáš“ a niekoľkých ďalších, ktoré napísal v dvadsiatych a tridsiatych rokoch
minulého storočia pod pseudonymom Abd-ru-shin. Pre svoje verejné pôsobenie, ktorým spochybnil samotné základy „vedeckého“
materializmu i nedotknuteľnosť mnohých náboženských dogiem a zdanlivého spoločenského pokroku, si vyslúžil mnoho
nepriateľstva. Napriek nepriazni okolia a ranám osudu, ktoré musel znášať, vytvoril unikátne dielo, ktoré je aj dnes pre mnoho
ľudí nevyčerpateľným zdrojom duchovného poznania.
Seriál Sveta Grálu, ktorý vyšiel
v nemeckom origináli pri príležitosti
125. výročia Abd-ru-shinovho
narodenia, umožňuje z rôznych
uhlov pohľadu vidieť životný zápas
človeka Oskara Ernsta Bernhardta.
Zároveň z tohto životopisu možno
vytušiť oprávnenosť neskoršieho
výroku autora – Abd-ru-shina:
36
SVET GRÁLU
15 | 2008
„Žil som to, čo som písal…“
w
KORENE
V BISCHOFSWERDE
RRodné mesto Oskara Ernsta
Bernhardta, Bischofswerda, zažilo
v roku 1813 zničujúci požiar. Stojí
za zmienku, s akou rozhodnosťou,
jednotou a odvahou sa ťažko postihnutí
mešťania postavili voči tejto katastrofe:
bezprostredne po udalosti
si pred bránami svojho zničeného
mesta postavili malé chalupy a ešte
v lete 1813 začali svoje domy – zväčša
na starých základoch – stavať nanovo.
Aj rodný dom Oskara Ernsta
Bernhardta – známy ako „hostinec
Gambrinus“ bol v r. 1816–17 znovu
obývaný. Majiteľkou domu bola
Christiane Schierz Mittag, Oskarova
stará mama, a hostinským jej
manžel, pôvodným povolaním tesár,
Rodný dom Oskara Ernsta Bernhardta – známy ako „hostinec Gambrinus“
Friedrich Heinrich Mittag. Ich dcéra
Emma Theresia v roku 1859 uzavrela
manželstvo s Theodorom Bernhardtom.
Pôvodne „garbiarsky to-
„Gambrinus“. Izba na poschodí, v ktorej
sa narodil Oskar Ernst Bernhardt –
zrenovovaná podľa podoby z roku 1875
variš“ Bernhardt sa stal hostinským
v Gambrinuse na žiadosť svokry po
smrti jej manžela. Rodina Bernhardtovcov
sa do mestského domu, ktorého
prízemie hostinec zaberal, nasťahovala
po smrti Christiane Mittag
v roku 1869. Tu sa Emme Theresii
18. apríla v roku 1875 narodil najmladší
syn Oskar Ernst Bernhardt.
DETSTVO A MLADOSŤ
OOskar bol pokrstený 7. mája v evanjelickom
kostole Ježiša Krista, ktorý
sa nachádza v bezprostrednom susedstve
Gambrinusu. Zatiaľ čo Oskar
Ernst Bernhardt vyrastal na poschodí
O S O B N O S Ť
Kostol Ježiša Krista v Bischofswerde, kde
bol pokrstený Oskar Ernst Bernhardt
Gambrinusu, boli jeho traja „veľkí“
súrodenci – najstarší brat a obidve
sestry – už vlastne dospelí a uzatvárajúc
manželstvá, odchádzali z domova.
Ako spisovateľ Abd-ru-shin
neskôr sám poznamenal, jeho detstvo
a roky mladosti boli slnečné, za čo
bol obzvlášť vďačný svojej matke.
VZDELANIE A VOĽBA
POVOLANIA
NNedá sa už zistiť, v ktorej z dvoch
škôl v Bischofswerde nadobudol Oskar
Ernst Bernhardt základy svojho
vzdelania. Pravdepodobne po niekoľkých
rokoch základnej školy navštevoval
a absolvoval „1. meštiansku
školu“, menej pravdepodobne
takzvanú „selektu“ s jej rozšíreným
vyučovacím plánom pre staré (latinský,
grécky) a nové (francúzsky, anglický)
jazyky, ako aj prírodovedné
odbory.
Oskar Ernst Bernhardt ma l
v úmysle ísť na univerzitu a stať sa
„ošetrovateľom duší“. Na odporúčanie
matky si však nakoniec zvolil
Meštianska škola, ktorú navštevoval
Oskar Ernst Bernhardt. V tej istej budove
sídlila aj obchodná škola.
povolanie obchodníka. Navštevoval
verejnú obchodnú školu v Bischofswerde,
založenú v roku 1873. Vyučovali
sa tu nasledujúce predmety:
nemčina, angličtina, obchodná korešpondencia,
stenografia a účtovníctvo.
Ukončenie obchodnej školy
v r. 1892 bolo pre Oskara Ernsta
Bernhardta zároveň aj ukončením
jeho mladíckych rokov. Dospelosť sa
dostavila tým dôraznejšie, že aj v jeho
rodine došlo k závažnym zmenám:
otec Theodor Bernhardt sa rozhodol
– pravdepodobne zo zdravotných
dôvodov, ako aj na základe rodinnej
situácie – zanechať svoju prácu hostinského
a predať „Gambrinus“. Bernhardtovci
sa museli zrejme už v tom
istom roku vysťahovať z domu a zmeniť
bydlisko. Oskarov otec Theodor
zomrel 28. októbra 1894. Možno si
domyslieť, že tieto udalosti boli výrazným
zásahom do života mladého
Oskara. Po skončení obchodného
vzdelania sa ešte po dobu troch rokov
zaúčal v bischofswerdskej obchodnej
firme. Niekoľko ďalších rokov pracoval
v tejto firme ako zamestnanec,
predtým než sa v roku 1897 odsťahoval
do saskej metropoly Drážďan. Aj
tam pracoval najskôr ako zamestnanec
vo veľkoobchodnej spoločnosti.
Potom sa stal spolumajiteľom obchodnej
firmy so železiarskym tovarom,
ktorá sa následne premenovala
na „Bernhardt & Roeser“. Rok 1897
a presťahovanie sa do Drážďan boli
pre Oskara Ernsta Bernhardta začiatkom
novej životnej etapy.
RODINNÝ ŽIVOT
A SKÚSENOSTI
OBCHODNÍKA
V DRÁŽĎANOCH
10. júla 1897 sa mladý obchodník
oženil s Marthou Oeser. V tejto diev-
10.
čine v tom čase videl naplnenie svojich
ideálov. Ako sa neskôr ukázalo,
Martha Bernhardt, so synom
Herbertom, 1899
Martha bola založená skôr triezvo
pozemsky a pre vysoké duchovné ideály
svojho manžela jej počas dlhých
rokov chýbalo viac pochopenia. Z neskorších
svedectiev O. E. Bernhardta
sa dá vyvodiť, že v manželstve dochádzalo
k značným napätiam. Ako
podnikateľa ho opakovane postihovali
straty, ktoré znižovali hospodársky
výnos obchodných aktivít. Príčinou
bola aj jeho bezvýhradná dôvera
v čestnosť a dobré úmysly obchodných
partnerov, ktorá sa mu mnohokrát
trpko vypomstila. Zatiaľ čo on
sa snažil žiť podľa ideálov „kráľovského
kupca“, a teda spravodlivého
zisku, stával sa obeťou vypočítavého
konania. Prišiel o dva svoje podniky,
keď najprv v roku 1897 prebral
vlastníctvo veľkoobchodu v Drážďanoch
a pokúsil sa finančne oslabenú
firmu zachrániť. To sa mu nepodarilo
a v rokoch 1898-99 šiel podnik do
konkurzu. Hneď nato sa zúčastnil
na projekte „Hospothar 1 “, ale aby neprišiel
o vloženú hypotéku, musel ho
opäť celkom vziať do osobného vlastníctva
a následne v roku 1901 odviesť
firmu so stratou k likvidácii. Úspešným
bolo až obchodné zastúpenie
firmy „Sauerbrunnen Klösterle” pre
37
SVET GRÁLU
15 | 2008
O S O B N O S Ť
celé Sasko, ktoré prebral v roku 1898.
To zabezpečilo jeho vlastnú existenciu
a existenciu jeho rodiny. Avšak v rodinnom
kruhu, ktorý sa v roku 1899
rozšíril o syna Herberta, dochádzalo
k závažným nezhodám aj zásluhou
Hlavná stanica v Drážďanoch z prvej štvrtiny dvadsiateho
storočia. Stanica slávneho Orient Expresu
38
SVET GRÁLU
15 | 2008
dominantnej osobnosti svokry, ktorej
vplyv v rodine bol veľmi výrazný.
Tieto okolnosti priviedli O. E. Bernhardta
k rozhodnutiu, aby sa načas
od rodiny vzdialil.
CESTA DO ORIENTU
A SÚDNE OBVINENIE
PPo tom, ako Oskar Bernhardt dostal
pas pre cesty „po všetkých tureckých
štátoch“, vydal sa na cestu, od ktorej
si sľuboval, že pomôže vyjasniť jeho
rodinnú situáciu a že mu umožní aj
prechod zo zamestnania obchodníka
k úlohe spisovateľa, o čom už v tom
období uvažoval. Jeho cesta sa začínala
v Konštantinopole a viedla cez
Malú Áziu až na Ďaleký východ. Svoje
dojmy z cesty literárne spracoval a od
roku 1903 ich začal vydávať knižne.
K tomu sa však vrátime v našom rozprávaní
neskôr. Počas jeho neprítomnosti
sa totiž v Nemecku sťahovala
okolo jeho osoby slučka obvinenia,
z ktorého nakoniec vzišlo trestné stíhanie.
Pred svojou cestou do Orientu
chcel usporiadať svoje záležitosti tak,
aby počas jeho neprítomnosti mohlo
všetko v podniku prebiehať bez problémov.
Pretože finančné prostriedky
mal viazané v tovare a hypotékach,
rozhodol sa vziať si ešte malú pôžičku
prostredníctvom dvoch zmeniek . 2
Zmenky boli viacnásobne kryté tovarom
ako aj aktívami jeho obchodu.
Lenže obidvaja veritelia zmeniek požadovali
ešte ďalšiu zábezpeku vo vecnom
majetku. Preto Oskar Bernhardt
založil aj niekoľko cenných kusov nábytku,
s ktorými prišla do manželstva
Martha Oeser ako so svadobným
darom od svojej matky. 3 Po tom,
ako všetko prerokoval s rodinou, vydal
sa na jar r. 1900 na cestu. Ako sa
však ukázalo, obchodné záležitosti sa
čoskoro začali vyvíjať inak, ako plánoval.
Podnik, v ktorom mal hypotéku,
šiel do konkurzu a navzdory všetkým
očakávaniam sa ukázalo potrebné použiť
na splatenie zmeniek aj vzácny
nábytok. Práve toto bolo dôvodom neskorších
vlečúcich sa problémov. Opäť
prišla k slovu svokra Oskara Bernhardta,
ktorá označila nábytok za svoj
majetok, a tak ho v jeho neprítomnosti
vystavila obvineniu z podvodu
a trestnému stíhaniu. Aj v nasledujúcich
súdnych pojednávaniach zotrvala
pri svojom tvrdení a udaní (voči
ktorým, zrejme pod vplyvom matky,
vtedy ani Martha Bernhardt nič nenamietala),
a v následnom trestnom procese
bol Oskar Bernhardt odsúdený
za podvod – ktorý sa nikdy nestal.
Rozsudok zemského súdu v Drážďanoch
– päť mesiacov väzenia – prijal
bez námietky alebo obhajoby. Nadobudol
právnu účinnosť 4. decembra
1901, avšak len vo vzťahu k prvému
z dvoch veriteľov. O osem týždňov neskôr,
2. februára 1902, bol znova odsúdený
za ten istý čin – vo veci udania
druhého veriteľa, avšak s trestom
osem mesiacov väzenia. Dôvod bol ten,
že súd posudzoval celú záležitosť úplne
nezávisle od prvého rozsudku a chápal
ho ako „opakovaný prípad”. Odsúdený
strávil za mrežami 13 mesiacov.
Túto aféru aj oveľa neskôr zneužívali
protivníci spisovateľa, aby jeho osobnosť
a dielo nejakým spôsobom spochybnili.
Až niekoľko rokov po jeho
smrti – v roku 1951 – došlo zásluhou
Marthy Oeser k oneskorenej a neočakávanej
rehabilitácii v tejto záležitosti.
Pretože so svojím mužom zostávala
v kontakte aj po rozvode v roku 1924,
musela prežívať rôzne kampane namierené
proti nemu. Zasiahnutá tým
(ako sama uviedla ) 4 , „aké následky má
odsúdenie ešte dnes pre životné dielo
pána Bernhardta – dlho po jeho smrti,“
odhodlala sa vydať písomné prehlásenie,
aby „vydala pred verejnosťou
pravdivé svedectvo o treste pána Bernhardta.“
V tejto výpovedi jeho osobu
očistila od akýchkoľvek obvinení.
Čo aké ťažké manželstvo medzi
Marthou Oeser a Oskarom E. Bernhardtom
mohlo byť, jej manžel v ňom
prežil mnohé, čo mu mohlo pomôcť
k porozumeniu vzťahu medzi mužom
a ženou. Bolo len prirodzené, že mu
preto nezostalo cudzím nič z toho, čo
človeka ťaží, a takéto skúsenosti „na
vlastnej koži” mu ako spisovateľovi
neskôr umožnili sprostredkovať poznanie,
ktoré pomáha čitateľom jeho
diel aj dnes.
Vráťme sa ešte do roku 1903, keď bol
Oskar Bernhardt prepustený na slobodu.
Po pobyte vo väzení sa vrátil
Oskar Ernst Bernhardt
O S O B N O S Ť
vého knižného diela . 5 Túto prvotinu
uverejnilo v roku 1906 vydavateľstvo
v Berne pod názvom „Z
ďalekých krajín“ 6 . Predslov ku knihe
napísal švajčiarsky evanjelický farár,
ktorý sám pracoval ako redaktor
cirkevných novín. Vo svojom
editoriáli zdôrazňuje, že O. Bernhardt
neopisuje azda iba „vybájené
zážitky a z fantázie vytvorené situácie“,
ale že ide o jeho „skutočné
osobné zážitky“. A pochvalne píše:
„Tieto zaujímavé zážitky sú spojené
s výsledkami vážneho skúmania
a prenikavej pozorovacej schopnosti…
O. Bernhardt vedel spojiť
napätie s ‚pokojnými pasážami‘ bez
toho, aby bol kvôli tomu niekedy
rozvláčny, alebo používal nadmerne
veľa slov. Ostatne, v tomto zväzku sa
prejavuje umelecké nadanie autora
ako aj jeho talent kresliť: nakoľko
knižka je doplnená krásnymi originálnymi
ilustráciami.“ Táto prvotina
O. Bernhardta – po ktorej
nasledoval v roku 1908 cestopisný
román „Medzi cudzími národmi“,
je včasným svedectvom toho, ako
dokázal autor využiť svoj potenciál
„vážneho skúmania a prenikavej pozorovacej
schopnosti“, čo bolo základom
aj pre jeho neskoršie dielo.
Ešte ani nie tridsaťročný spisovateľ
aj vo svojich najnapínavejších, ba
dokonca najdobrodružnejších obk
manželke a malému synovi. Takmer
dvojročná odluka – najprv pohnuté
mesiace precestované v Oriente, potom
približne rovnako dlhá izolácia
vo väzení – v ňom vzbudili silnejšie
vnútorné prežívanie aj vyjasnenie životných
cieľov. Vzhľadom na opisy
jeho súčasníkov je možné veriť, že po
svojom návrate k rodine nemal voči
nikomu výčitky – to aj zodpovedalo
jeho „dobrotivej povahe”, o ktorej sa
mnohí ľudia vyjadrovali s úprimným
obdivom. A jeho manželstvo sa zrejme
zlepšilo a upokojilo aj vďaka stmeľujúcemu
vplyvu medzitým už štvorročného
syna.
SPISOVATEĽSKÉ
ZAČIATKY
NNové budovanie profesionálnej kariéry
nebolo pre Oskara Bernhardta
jednoduché. Musel znova podnikať,
firma „Sauerbrunnen Klösterle“
išla do konkurzu a v dôsledku toho
prišiel o značné prostriedky. Znova
začať v obchodnej činnosti bolo preňho
takmer nemožné a ako spisovateľ
ešte nebol dosť známy, aby z písania
mohol uživiť svoju rodinu. Preto
sa ujal práce účtovníka a vykonával
účtovnícke „revízie“ pre rôzne podniky.
Nakrátko nastúpil do firmy
„Fabian, Selterswasserfabrik“ (závod
na minerálne vody). V tom istom
roku však prijal pracovnú ponuku
vo Švajčiarsku: architektonická kancelária
„Stotz a Held“ hľadala zodpovedného
spolupracovníka pre
účtovníctvo. Oskar Bernhardt toto
miesto získal a presťahoval sa s manželkou
a synom koncom roka 1903
do Zürichu. Literárny štart Oskarovi
Bernhardtovi umožnili v roku
1903 jedny drážďanské noviny, keď
uverejnili jeho cestopisné príbehy
z výpravy do Malej Ázie. V nasledujúcich
rokoch popri pracovných
povinnostiach ďalej využíval svoje
bohaté spomienky pre napísanie pr-
Oskar Ernst Bernhardt (vľavo, cca r. 1909) mal veľký talent na
kreslenie – dcéra Edith, vpravo, kresba uhlíkom
razoch z ciest ukazuje, že jeho konanie
a cítenie viedla mocná túžba
spájať „Boha a svet“. Posledná sloha
malej básne, ktorú vložil do napínavého
príbehu o osudoch „Fatimy“
(kapitola z diela „Z ďalekých krajín“),
je toho príkladom:
„Rozhliadni sa človeče a nezatváraj
svoje srdce,
Nech v Tebe zakotví viera
Pretože jasne vidíš v prírode
Nevysloviteľne múdre pôsobenie
Pána.“
(Pokračovanie v nasledujúcom
čísle Sveta Grálu.)
Monika Schulze
Poznámky:
(1) zaujímavý lužickosrbský pojem pre
vlastníka veľkých statkov - osvojil si ho
O. E. Bernhardt v lužickosrbsky obývanom
okolí Bischofswerdy?
inštitút „Doma“, Victor Schlüter, Bern,
o.J. (1906)
(2) Boli vypísané úroky na každý obnos
1000 mariek + 200 mariek.
(3) Disponovať týmto nábytkom, prípadne
založiť ho, bol oprávnený, nakoľko nebolo
dohodnuté delenie majetku.
(4) Martha Bernhardt, notárske prehlásenie
z 29. októbra 1951 (Dr. Langecker,
Bad Tölz)
(5) Z poznámok O. E. Bernhardta sa dá usúdiť,
že aj v rokoch 1904 až 1907 mnoho
cestoval a niektoré krajiny alebo mestá
navštívil viackrát.
(6) vo vydavateľstve „Doma“, Victor
Schlüter, Bern (1906)
39
SVET GRÁLU
15 | 2008
N Á ZO R Y
40
SVET GRÁLU
15 | 2008
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 15/2008, vyšlo 1. 3. 2008.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Mária Majerová, Košice
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Marie Šuláková, Veselíčko
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Edith Bartkó, Ján Dobrota, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš
Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,
Mária Pesselová, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Ján Spišiak, Banská Bystrica
Marketing:
Ján Spišiak, Banská Bystrica
Distribúcia:
Ľuboš Záhora, Košice
Grafika:
Jozef Lehotkai, Ráztočno
Martin Pukančík, Košice
Alena Nairn, Praha
Kristýna Franková, Brno
Marek Frank, Brno
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
J. Solovjeva, Džeržinskij, Rusko/*; anonym/* (1); L. da Vinci (1); K. Sutyagin, W.
Hollywood, USA/* (2); R. Irusta, Trucios, Španělsko/* (2); Wikimedia.org (5–9, 13,
15, 16), J. De Vulder, Heverlee, Belgie/* (3, 10); C. Reisinger, Miami, USA/* (3, 12);
www.slovenskivynalezcovia.webz.cz (16); A. Nairn Praha (17); L. Bakker, Hyattsville,
USA/* (19); GralsWelt č.39, str. 30–34 − R. Wurzel, Norimberk, Německo; J. T.
Baker; B. Gährken; J. Michelberger; M. Vasseur/P. Martin (21–23); F. Rodrigues,
Ermelo, Nizozemie/* (24); S. Girimont, Richmond, USA/* (24); anonym/* (24, 25);
T. Lee, Seoul, Korea/* (24); B. Benoit, Berlín, Německo/* (25); G. Jenkinson, Cairns,
Austrália/* (25); P. Václavek, Praha/* (25); S. Ginella, Caltignaga, Italy/* (25);
K. Sigman, Highlands R., USA/* (25); F. Langar, Freiburg, Německo (26–29); J.
van den Brink, Epe, Nizozemie/* (30); L. L. Yiap, Marrickville, Austrália/* (30); C.
Erler, Montabaur, Německo/* (31); T. Morozova, Moskva, Rusko/* (31); E. Simard,
Summerland, Kanada/* (31); B. Kindler, Unterhaching, Německo/** (3, 32); M.
Bouška, Brno (43); Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Riina Palu, Tallinn, Estonsko (Dreamstime.com)
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už
súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme
radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.
Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Život po smrti
Vo Vašich prednáškach a príspevkoch
k téme „Život po smrti“ poukazujete
na to, že na „onom“ svete to vždy nemusí
byť ako v raji, zvlášť keď duša
následkom nesprávneho spôsobu života
nie je dosť svetlá. Ako vysvetlíte
možné utrpenie takých duší, keď nespočetné
skúsenosti ľudí, ktorí prežili
klinickú smrť, jednohlasne hovoria
o pocitoch šťastia? Aké je vôbec meradlo
pre dobrý život – postačí dodržiavať
desatoro Božích prikázaní?
Odpoveď:
U často líčených zážitkov pri prežití
klinickej smrti musíme brať do
úvahy, že opisujú prechod medzi
týmto a oným svetom, no nemusia
vypovedať nič o tom, ktorými záhrobnými
úrovňami človek po odchode
z tohto sveta – teda po svojej
smrti – prechádza. O tom, či človek
po definitívnom odložení svojho
hrubohmotného tela smie preputovať
vyššie, svetlejšie úrovne alebo
má príležitosť dozrievať v nižších
a hutnejších úrovniach, rozhoduje
stav duše dotyčného človeka. Pôsobením
zákona príťažlivosti rovnorodého
sa dostane na úroveň zodpovedajúcu
tomuto stavu.
Všetky múdre učenia a dobré rady,
teda aj desatoro Božích prikázaní,
chcú človeka uchrániť pred prílišným
„zhutnením“ jeho duše následkom
nesprávnych rozhodnutí a chcení.
Pre posmrtný život človeka nie je totiž
smerodajný text nejakého zákona,
ale hutnosť, teda tiaž či ľahkosť jeho
duše. Tento stav duše ovplyvňujeme
svojimi rozhodnutiami – pri nich
najdôležitejší je úmysel, ktorý je na
počiatku každého činu. I desatoro
prikázaní v každom prípade podnecuje
k správnym a prospešným
rozhodnutiam.
Populačná explózia a reinkarnácia
Vo vašom časopise sa zaoberáte
okrem iného otázkou, odkiaľ prichádza
toľko ľudských duší na Zem.
Pochopil som, že pôvod ľudskej duše
je v duchovne. Navzdory rastu počtu
obyvateľov sa nerodia stále len „nové“
duše, ale inkarnujú sa opakovane
aj duše „staré“. Celkové množstvo
duší v jednej „svetovej časti“ je od
počiatku nemenné. Rozdiel oproti
predošlej dobe je v tom, že predtým
žila priamo na Zemi len malá časť
týchto duší. Ako sa táto teória vyrovnáva
s podobenstvom obilného
poľa, kam sa vysievajú semená – porovnávaná
s ľudskými duchovnými
zárodkami – aby sa mohli vyvíjať?
Odpoveď:
Pozorujme obilné pole v jeho ročnom
cykle. Najskôr je potrebné pripraviť
pôdu, aby mohla vysiatym
semenám na jar poskytnúť nutné impulzy
na ich vývoj. Potom nasleduje
doba rastu a dozrievania. V tejto fáze
sa nevysievajú nové semená, pretože
by už nemali dostatok času na dozre-
N Á ZO R Y
tie. Na jeseň, po mnohých striedavých
impulzoch dní a nocí, slnka a dažďa,
tepla a sucha, nasleduje čas zberu. Po
ňom sa môže pôda znovu v pokoji
v zime pripraviť na ďalší cyklus.
„Obilné zrná“ môžeme v tomto prirovnaní
nahradiť „ľudskými duchovnými
zárodkami“, pretože aj my ľudia
potrebujeme prežiť proces vývoja
a rozkvetu, aby dozrelo všetko, na čo
máme vlohy a predpoklady. Aj my
sme kedysi dávno prežili dobu „výsevu“,
teda vnorenia sa do hmotnosti,
a práve tak aj pre nás teraz prichádza
čas odovzdávania úrody – „zberu“,
v ktorej už musíme byť zrelí.
Všetci ľudskí duchovia patriaci
k jednej hmotnej svetovej časti (ktorou
je mienená súhrnne hrubohmotnosť
tohto a jemnohmotnosť onoho
sveta) boli teda – podľa našich časových
meradiel – „vysiati“ súčasne.
K inkarnácii duchovných zárodkov
mohlo dôjsť až v čase, keď boli podmienky
na Zemi na to pripravené;
konkrétne to znamená, až vtedy, keď
boli vyvinuté zvieracie telá podobné
telám ľudským, čo sa udialo pred
miliónmi rokov. Potom sa inkarnovali
a dodnes inkarnujú ľudskí duchovia,
ktorí patria k pôvodnému
„výsevu“, teda k tejto svetovej časti.
Na Zem preto neprichádzajú neustále
„noví“ ľudskí duchovia, ale
z pôvodného množstva ich teraz
žije, na rozdiel od dávnejších čias,
na Zemi väčší počet.
Život v hmotnom svete je charakterizovaný
vyhranenými cyklami,
ktoré slúžia procesu dozrievania –
rovnako ako v príklade obilného
poľa. Tieto cykly podporujú náš duchovný
vývoj. Počas obdobia nášho
dozrievania v hmotnom svete sme
vystavení striedavým impulzom fáz
aktivity a pokoja, bdenia a spánku –
a tiež striedaniu životov pozemských
a životov na onom svete.
Prirovnanie s „obilným poľom
hmotnosti“ nám okrem toho ukazuje,
že navzdory častým inkarnáciám
nie je tu čas nášho vývoja
neobmedzený. Príde čas „zberu“,
a dovtedy musíme byť zrelí, pretože
potom už nám hmotnosť nebude
môcť poskytnúť žiadne podnety
k vývoju. Kedy táto doba príde,
alebo ako dlho bude trvať, presne
nevieme. Nemali by sme sa však
spoliehať, že koniec možností inkarnácie
príde až s ukončením života na
Zemi alebo so zánikom našej slnečnej
sústavy.
Vedomie, že každý vývoj – i ten
náš duchovný – je časovo obmedzený,
nás však nemá strašiť. Má byť
pre nás pohnútkou, aby sme nemeškali
a proces učenia sa a dozrievania
v pozemskom živote v plnej miere
využili.
Znížiť počet obyvateľov – ale ako?
Všade sa píše, že na Zemi žije príliš
veľa ľudí. Aké sú praktické a použiteľné
možnosti zníženia tohto
počtu?
Odpoveď:
Existujú len dve možnosti: buď
nájdeme humánne cesty zníženia
počtu obyvateľov, alebo sa o to postupne
postará priamo či nepriamo
sama príroda. To by bolo tragické. –
My ľudia nesmieme zasahovať násilím,
či už vojnami, potratmi alebo
geneticky, pretože nikto nemá právo
určovať, kto na Zemi smie (alebo
musí) prebývať a kto nie. Jedinou
schodnou cestou sa v súčasnosti
javí redukcia plodenia, ktorej slúžia
okrem iného i dnešné technické
prostriedky. Na rozšírenie ich používania
je však nutné prekonať predovšetkým
v chudobných rozvojových
krajinách kultúrne predsudky
a vytvoriť pre ne náležité predpoklady.
To však môže trvať dlho –
možno príliš
dlho, než aby
sa ešte dalo zabrániť
totálnemu
kolapsu.
Prečo Boh dopúšťa katastrofy?
Za väčšinu katastrof sú zodpovední
ľudia, je teda nespravodlivé viniť
z nich Boha – svedčí to o hrubej neznalosti
zákonov stvorenia.
Aj to, že v súčasnosti dochádza
k nárastu prírodných katastrof, je
dielom ľudských aktivít. Trvale sa
totiž proti prírode hrešiť nedá.
Prírodné katastrofy sa vyskytovali
na zemi vždy, nielen v dobe existencie
ľudí, ale už dávno predtým. Je
ilúziou veriť, že môže existovať život
bez akéhokoľvek nebezpečenstva.
Napriek tomu je obdivuhodné,
že vo vesmíre existuje táto Zem, na
ktorej sa mohol vyvinúť život, že
sa na jednom nebeskom telese vyskytnú
všetky predpoklady, ktoré život
umožnia. Musia tam byť všetky
živly, nesmie byť príliš chladno ani
príliš teplo, potrebujeme svetlo,
no ani toho nesmie byť nadmieru,
rádioaktivita musí byť nízka, gravitácia
primeraná a tak ďalej. Je to
zvláštne, ale na Zemi je všetkého tak
akurát. Nebolo to tak vždy, jednoduchšie
a odolné živočíchy museli
Zem na život tých zložitejších najprv
pripraviť. Až keď nehostinnú
pevninu pokryl rastlinný porast
a umožnil vývoj zvierat, potom
kompletne rozvinutá príroda dala
šancu životu ľudí.
To je taký nádherný dar, že sa musíme
zmieriť aj s malým kýchnutím
Zeme, ktoré nám, ľuďom môže pripadať
ako katastrofa; vtedy – namiesto
reptania voči osudu – hľadajme
radšej hlbšie súvislosti. Ich
pochopením nachádzame v živote
pokoj a porozumenie.
41
SVET GRÁLU
15 | 2008
N A Z ÁV E R …
Kázanie na hore
42
SVET GRÁLU
15 | 2008
Život Ježišov na zemi
OPÄŤ SA zhromaždil ľud okolo Majstra a jeho učeníkov. Všetci zbožne načúvali a chceli počuť viac. Ježiš sa
preto posadil na vyvýšené miesto a pri jeho nohách usadli zástupy ľudí, ktorí prišli, aby počuli jeho slová.
A Ježiš povedal:
„BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PRIJÍMAJÚ SLOVO PRAVDY PROSTE, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ.
Nehĺbajte a nemudrujte o mojich slovách, tým by ste nikdy nedospeli ku koncu. Nehovorte svojim blížnym o tom,
čoho sa vo vás dotkli, pretože oni sú iného druhu. Vyňali by z nich len to, čo je im vlastné, a vás by tým miatli!
BLAHOSLAVENÍ ĽUDIA, KTORÍ SÚ TRPEZLIVÍ A MIERNI, PRETOŽE ONI BUDÚ VLÁDNUŤ ZEMI.
Učte sa čakať a učte sa mierniť, potom raz budete mať v sebe moc ovládať iných ľudí. Vaša vlastná disciplína
povedie druhých!
BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ MUSIA PRECHÁDZAŤ UTRPENÍM, PRETOŽE ONI BUDÚ UTEŠENÍ.
Nenariekajte, ak vás stihne bolesť a utrpenie. Znášajte ich a buďte silní! Nemôže k vám žiadne utrpenie, ktoré sami
neprivoláte. Učte sa však na ňom a zmeňte sa vo svojom vnútri. Potom od vás odpadne a budete voľní!
BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PROSIA O SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ONI DÔJDU SPRAVODLIVOSTI.
Keď sa domnievate, že trpíte bezprávím, pohliadnite na ľudí, ktorí sú vašimi blížnymi, a odčiňte všetko, čo ste im
kedy urobili. A to aj vtedy, keď sa domnievate, že ste v práve! Žiadny človek nemá právo spôsobovať druhému bolesť
a utrpenie! Keď budete v tomto smere čistí, potom vám žiadny človek nespôsobí neprávom bolesť a utrpenie, pretože
bude zahanbený veľkosťou vášho ducha!
BLAHOSLAVENÍ MILOSRDNÍ, PRETOŽE ONI DÔJDU MILOSRDENSTVA.
Neklamte sa však a nekonajte falošné milosrdenstvo, ale uvážte, či vaša dobrá vôľa ľuďom aj skutočne prospieva!
BLAHOSLAVENÍ POKOJNÍ, PRETOŽE ONI BUDÚ NAZÝVANÍ DEŤMI BOŽÍMI.
Mať v sebe mier, pokoj a sprostredkovávať ho ľuďom, to vyžaduje takú čistotu duše, že len málo ľudí na zemi sa už
môže nazývať deťmi Božími. Človek, ktorý má v sebe opravdivý mier, Boží mier, bude pre svojich blížnych úľavou
a balzamom, bude ich rany liečiť už iba svojou prítomnosťou!
BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ TRPIA PRE SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ.
Trpieť pre spravodlivosť znamená trpieť pre pravdu. Vziať na seba a prekonať všetko, aby mohol zostať pravdivým,
je pre človeka na ceste stvorením tým najťažším. To znamená spravodlivo žiť, pravdivo žiť až do toho najmenšieho.
Bude to vyžadovať mnoho bojov a mnoho utrpenia, to bude prežívanie, opravdivé prežívanie na celej púti človeka.
Taká má byť jeho cesta, aby po nej mohol dôjsť do kráľovstva nebeského.
BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ SÚ ČISTÉHO SRDCA, PRETOŽE ONI BUDÚ VIDIEŤ BOHA.
V týchto slovách spočíva všetko to najvyššie, čo môže človek dosiahnuť: vidieť Boha v jeho dielach. Srdce človeka
musí byť čisté a jasné ako krištáľ, aby mu žiadne zakalenie nebránilo vidieť. Vidieť znamená poznať! Človek, ktorý
je čistého srdca, tu dokončil svoju úlohu a môže potom stúpať k Svetlu.“
Ukážka z knihy „Z doznělých tisíciletí“
Svet GráluTV
Smrť a druhý breh
Správy z hraníc pozemského života
Predmet výskumu smrti • Skúsenosti blízke smrti • Mimotelesnosť • Svetlé zážitky
Rozhovor: Bernard Jacoby – Interview so známym nemeckým výskumníkom smrti
Záhada vedomého bytia • Čo je to vedomie? • Kde sídli duša človeka?
Rozhovor: Gerd Harms – Vedecký pohľad na aspekty života na druhom brehu
Zápas o okamih smrti • Sú mnohí darcovia orgánov vôbec mŕtvi?
Rozhovor: Sieglinde Fuchs – Hodnotné skúsenosti z práce v hospicoch
Strach a depresia
Životná pomoc zo sily ducha
Duša v kríze • Čo znamená pojem duša?
Rozhovor: Dr. Elisabeth Lukas – Na návšteve u známej logopédky
Keď svet zošedivie • Aké príčiny majú depresie? • Telo, duša a duch
Strach • Strach, návaly paniky, kruh strachu
Rozhovor: Susane Barknowitz – Psychoterapeutka o strachu a zmysle života
Osud a reinkarnácia
Skryté súvislosti, ktoré určujú náš život
Neviditeľná sieť osudu • Predtuchy a údery osudu, náhody
Videnia, zjavenia a vízie • Veštci a proroctvo • Je budúcnosť predurčená?
Rozhovor: Petra Rahlfs • Rozhovor s „mediálnou poradkyňou“
Existuje slobodná vôľa? • Mozog a duch – kde sídli slobodná vôľa? • Prečo
nežijeme len raz • Príbeh Jenny Cockell • Reinkarnácia v histórii a náboženstve
Rozhovor: Dr. Monika Schulze – Reinkarnácia v literatúre a kresťanstve
Cena DVD 300,- Sk
Už ste
navštívili
našu
webovú
stránku?
Pripravili sme pre vás on-line obchod na našej stránke:
www.svetgralu.sk
Každý deň
prináša radosť i strasť.
No i z kameňov
položených do cesty
sa dá stavať krása.
Johann Wolfgang Goethe