SG15

Z D R A V I E

V ďalšom čísle časopisu:

Voda

titulná téma:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Voda vstrebáva elektromagnetické i jemnohmotné žiarenie okolitého

sveta, uchováva ho a odovzdáva ďalej. Táto skutočnosť sa môže stať požehnaním

aj kliatbou.

SVET GRÁLU č. 16

vychádza 1. júna 2008

Ako prečisťovať organizmus?

Prečisťovanie organizmu neznamená iba

pôst a kontrolovaný výber stravy – je to i rešpektovanie

štyroch živlov: vzduchu, ohňa,

vody a zeme.

Indigové deti

Názvom indigové deti sa označujú výnimočne

obdarené deti, ktoré sa v poslednom

čase rodia stále častejšie. V ich aure prevláda

indigová farba.

Kráľovstvo ruží

Manželia Pelcovci pestujú ruže vo veľkom,

pretože chceli byť spolu. Po desiatich rokoch

spoločného života pri práci sa môžu podeliť

o bohaté životné skúsenosti – nielen o tie,

ktoré sa týkajú pestovania ruží.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

13/2007 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Byl jsem klinicky mrtev

SVěT GRÁLU

14/2007 SVET GRÁLU

září – listopad 2007 · číslo 13

strana 5

Beethovenova symfonie hledání

strana 9

Poltergeist – taky u vás straší?

Mají zvířata vědomí?

strana 13

Smrt jako přechod do dalšího bytí

SVET GRÁLU

december 2007 – február 2008 · číslo 14

Duchovní souvislosti v životě

strana 22

strana 30

Homeopatie – léčba informací

cena 78 Kč

Život v treťom tisícročí

K Z A M Y ŠL E N Í

strana 5

Pútnik krajinou

strana 24

Je Afrika stratená?

strana 27

Betlehemská hviezda

MÁME SE VZDÁT

strana 30

NÁBOŽENSTVÍ?

Diétou proti rakovine

strana 32

cena 87 Sk

Zaviate doby

sa prebúdzajú

Neznáme zo života Ježiša Nazaretského

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

A KTO RADÍ

BYLINKÁROM?

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

OBSAH

R E I N K A R N Á C I A

Reinkarnácia a kresťanské dogmy 5

Z D R A V I E

Duchovné následky fajčenia

Ochorenie dýchacích ciest, srdcovo-cievne

poruchy a rakovina sú známymi následkami

fajčenia. Čo sa však deje na úrovni ducha? 10

I N Š P I R Á C I A

Odkiaľ sa berú vynálezy?

Cestou k vynálezu nie sú podnikové

porady, ale vizionárska obrazotvornosť

jednotlivca. 12

T É M A

Duchovné príčiny ochorení 17

P R Í R O D A

Zázraky na nebi 21

F O T O G R A F I E

Vesmírne impresie 24

Ž I V O T

Smrť ako východisko? Nie. 26

Ž I V O T

„Väčšine samovrážd by bolo možné predísť“ 30

H I S T Ó R I A

San Marino

Sanmarínčania si zvolili radšej

exkomunikáciu z pápežskej cirkvi, než

nespravodlivosť a neslobodu. 32

R E C E N Z I A

Microcosmos 35

O S O B N O S Ť

Abd-ru-shin – život a dielo 36

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Kázanie na hore 42

Milé čitateľky a čitatelia,

v titulnej téme tohto čísla Sveta

Grálu sa chceme dotknúť jednej

veľmi aktuálnej otázky, a síce vnútorných,

duchovných príčin chorôb.

To je dnes naliehavá téma takmer

pre nás všetkých, pretože aj keď sme

dnes vyzbrojení takou pokročilou lekárskou

vedou, ako ešte nikdy, a takou

medicínskou prístrojovou technikou,

ako ešte nikdy, predsa nie je

takmer nikto z nás zdravý. Téma,

ktorá sa nás všetkých bezprostredne

dotýka a chce sa nám prihovoriť –

lebo o duchovných súvislostiach života

máme my ľudia málokedy chuť

rozprávať, ale bolesti chrbta alebo

obličkové ťažkosti môžeme preberať

okamžite a kdekoľvek.

Myšlienka, ktorú chceme vysloviť

v tomto čísle, sa bude zdať niektorým

čitateľom azda ťažko stráviteľná

a možno i poburujúca, napriek tomu

však stále rastie počet ľudí, ktorí ju

hodnotia ako múdru a zapadajúcu

do celostného obrazu sveta. Znie:

Choroba má svoju skutočnú príčinu

v osobnosti člověka, v jeho názoroch,

postojoch a správaní. Za chorobu si

SVET GRÁLU

15 | 2008

N A Ú V O D…

môžeme sami, je pre nás výzvou

a napomenutím, že niečo robíme

nesprávne.

Prijať takúto myšlienku môže

byť ťažké. Skutočne znie príjemnejšie

domnievať sa, že príroda je nevypočítateľná

a podľa štatistických

zákonov pravdepodobnosti sa jednoducho

stane, že náhodou zrovna

mne padlo pri hode kockou práve

toto číslo a práve táto choroba. Notabene

žijeme v znečistenom prostredí,

v strese, v kapitalizme a vôbec

v dvadsiatom prvom storočí, takže

za chorobu by vlastne mohlo byť zodpovedné

naše okolie, a nie my sami.

Avšak o čo cennejšie je pripustiť si,

že práve duch, jadro našej osobnosti

si tvorí svoje telo, a potom sa teda

môžem opýtať, čo mi práve táto choroba

chce povedať. Budeme k tomu,

pravda, potrebovať trochu statočnosti

k sebe a ochoty uznať, že je vôbec

možné nájsť na sebe nejaké chyby,

keď je predsa zrejmé, že chyby majú tí

všetci ostatní okolo mňa, ja sám ani

nemôžem žiť inak, než práve žijem,

a tie moje nedostatky – ak vôbec nejaké

mám – nie sú na programe dňa.

Choroba má na rozdiel od nespočetných

ľudských názorov, náhľadov

a konštrukcií jednu výhodu: je skutočná

a nesporná. Existuje a chce

byť pochopená, niečo s ňou musíme

urobiť. Máme sa pritom ticho, pokorne

vrátiť na svoje súkromné pole,

na ktorom toho neustále zostáva ešte

toľko orať, siať a žať.

Žijeme v modernom svete a moderným

spôsobom. Už po stáročia

sa neustále ženieme za potrebami

všedného dňa, sme sužovaní a preťažovaní

prácami a túžbami po zvýšení

pohodlia, zárobku, šetrenia silami

a časom, a pritom nemáme ani

sily, ani čas, financie nám nakoniec

nestačia a z pohodlia mávame nadváhu.

Kedysi sme krasopisne opisovali

čísla a texty, orali volským záprahom

a chodili s vedrom k studni

SVET GRÁLU

15 | 2008

po vodu, dnes ťukáme do klávesníc

počítačov, riadime výkonné stroje

najrôznejších druhov a zariaďujeme

si kúpeľne bojlermi, no tá uťahanosť,

uvláčenosť všedným životom zostáva.

Máme viac voľného času a súčasne

potrebujeme viac odpočinku, zmeny

a rozptýlenia, a hlavne nemáme čas –

rozumej nemáme ochotu – zaoberať

sa tým najcennejším, pre čo sme na

svete: múdrosťou života, hľadaním

kráľovstva Božieho, hľadaním odpovede

na otázku, prečo sme boli stvorení.

Až nakoniec si nás nájde choroba,

postupne nás zaženie do kúta

a dostihne. A položí nám priateľskú,

ale nekompromisnú otázku: tak a čo

ďalej?

Čo ďalej? Tabletka alebo lekársky

zásah sú okamžitou, havarijnou pomocou,

odstránením najnaliehavejších

následkov, ale príčinu si nosíme

sami v sebe, a tú si máme nájsť. Niekedy

dosť neradi. A hoci aj s pomocou

liečiteľa.

Liečitelia sú, ako je známe, dobrí

aj zlí, existujú dôležito vystupujúci

šarlatáni s ničotnými schopnosťami

a sú aj osobnosti s prenikavým pôsobením,

s darom liečenia, ktorý chápu

ako svoju službu druhým. Ako sa

v nich vyznať?

Prvým nasmerovaním na liečiteľa

býva obyčajne niektorý z našich známych

a jeho vlastná skúsenosť. Mal

som pred rokmi kamaráta Jožka, nenápadného

a svedomitého liečiteľa.

Odvtedy, čo pomohol riaditeľovi veľkého

podniku z rakoviny, mal v podniku

zelenú a dostal pracovné miesto,

kde za ním mohli chodiť zástupy

chorých. Raz sa moja žena pripotácala

domov z vyučovacieho procesu

s chrípkou a zničujúcou vyhliadkou,

že ju zajtra čaká školský výlet vlakom.

„Môžeš jej nejako pomôcť?“

opýtal som sa ho večer. „Hej, to môžem,“

povedal, „ale doma budem až

o jedenástej“. „To už bude spať,“ namietol

som, „ani sa o tom nedozvie.“

„Nevadí, ja ju prejdem aj v spánku,“

povedal Jožko. Na druhý deň žena

vstala v plnej sile a až vo vlaku si spomenula,

že mala mať chrípku. No povedzte,

takého liečiteľa predsa odporučíte,

nie?

Druhou možnosťou je posúdenie

práce liečiteľa podľa toho, či to, čo

robí, je v súlade s prírodnými teda

Božími zákonmi. Na to už potrebujeme

kus poznania z oblasti vyššej,

než pozná mechanická lekárska veda.

Potom môžeme bez váhania súhlasiť,

že existuje sila, pritekajúca do

vesmíru, ktorú liečiteľ pretransformuje

a odovzdáva pacientovi položením

rúk alebo modlitbou. Túto silu

možno vložiť napríklad aj do vody;

voda má veľkú schopnosť preberať

žiarenia, ale o tom až v ďalšom čísle

časopisu. Rovnako tak prijmeme

s porozumením, že niektorí liečitelia

pracujú s mimozmyslovým vnímaním,

s pomocou neviditeľného

sveta dokážu odhaliť, v čom spočíva

príčina choroby a čo majú robiť. Tak

pracovala napríklad aj slávna Hildegarda.

Naproti tomu je veľmi nebezpečné

súhlasiť s umelými metódami

rozširovania či ovplyvňovania

vedomia – či už hypnózou, nadväzovaním

záhrobných stykov alebo

inými spôsobmi manipulácie. Vydali

by sme sa tak do rúk vplyvom,

ktoré sami neovládame a ktoré nám

môžu ublížiť.

A nakoniec si potrebujeme ujasniť,

precítiť, akým dojmom liečiteľ pôsobí

ako človek. Len ten, kto miluje, má

právo prenikať do súkromia iných

ľudí a len ten, kto nesebecky slúži bez

nároku na obdiv, môže sám dostať

z vesmíru čistú silu a odovzdávať ju

ďalej. Ak tieto podmienky liečiteľ nespĺňa,

je načase vstať a odísť.

Želáme si, aby sme boli zdraví. Želajme

si, aby sme dokázali žiť správne

podľa vôle nášho stvoriteľa, potom

budeme zdraví.

Artur Zatloukal

R E I N K A R N Á C I A

Reinkarnácia

a kresťanské dogmy

Viera v znovuzrodenie a prevteľovanie duší má svoje korene hlboko v dejinách duchovna.

Je zdokumentovaná v najrôznejších formách u väčšiny vyspelých kultúr

a národov všetkých svetadielov. Po tisícročia prežívala myšlienka reinkarnácie ako

jedna zo základných filozofických tém bez toho, aby ju kresťanské dogmy označili za

„nekresťanskú“. Odhliadnuc od teológie a filozofie sa dnes ukazuje, že mnoho ľudí

hľadajúcich pravdu dokáže uviesť do súladu svoje presvedčenie o Kristovom posolstve

s myšlienkou reinkarnácie. Prečo si teda kresťanské dogmy robia s témou reinkarnácie

také starosti?

yšlienka o znovuzrodení nesmrteľnej

duše získava v zá-

padnej kultúre svoj zvláštny význam;

v súčasnosti jej presvedčivosť

vzrastá

v nadväznosti na

základné etické

vzorce klasickej

gréckej filozofie.

Filozofi ako Pytagoras

zo Samu,

Sokrates a Platón

vo vrcholnom období

gréckej antiky

(5.–4. storočie pred

Kristom) dobre

poznali myšlienku

o pre v teľova n í

duší.

Posledný z menovaných

v jednom

zo svojich slávnych

fiktívnych dialógov

hovorí so Sokratom

(„Menón“, 15)

o duši, ktorá je nesmrteľná

a viackrát

zrodená a mnohého

znalá, na čo

Sokrates a Platón na stredovekej kresbe

sa môže rozpomenúť. Poznatky antických

filozofov o znovuzrodení a prevtelení

duše zažili svoju mohutnú renesanciu

na duchovne historickom

zlome medzi neskoršou antikou a raným

kresťanstvom – v školách neoplatónovcov

a neopytagorejcov na

juhu Talianska. Ich učenie významnou

mierou pôsobilo na myslenie

vzdelaných vrstiev vtedajšej doby

a bolo považované za protiváhu stále

viac sa rozširujúceho kresťanstva.

REINKARNÁCIA

A KRESŤANSKÁ

VIERA: VZÁJOMNE

NEZLUČITEĽNÉ

MYŠLIENKY?

e skutočne až zarážajúce, aké je

v mnohých ohľadoch blízke myšlienkové

bohatstvo týchto antických

filozofov kresťanskému učeniu:

napríklad predstava o jedinej

najvyššej bytosti, nad všetkým stojacom

„Jedinom“, z vyžarovania

ktorého vzniklo celé stvorenie s duchom,

dušou a matériou, ako formami

bytia. Alebo ich náuka o nevyhnutnosti

odplaty za zlé skutky,

alebo vyrovnanie následkov takých

činov. Je možné niečo také zvládnuť

iba v jedinom živote? Na túto

otázku odpovedal Platón už pred

storočiami – duša pre neho jestvovala

ešte pred pozemským zrodením,

a teda bola nesmrteľná, takisto

aj „viackrát zrodená“, aby na svojej

pozemskej púti dozrievala.

SVET GRÁLU

15 | 2008

R E I N K A R N Á C I A

Origenes (185–254)

Neskorší antickí filozofi, ktorí

o storočia neskôr nadviazali na poznatky

Platóna a ostatných filozofov,

svoje chápanie vesmíru a človeka

rozšírili medzi ľuďmi, hľadali a udržiavali

spojenie so všeobecným povedomím

vtedajšej doby. Obzvlášť vo

vzdelaných vrstvách sa ľudia živo zaoberali

vedením a poznatkami, ktoré

jednotlivé filozofické školy šírili ďalej.

Toto snaženie, prirodzene, mohlo

nájsť odozvu u nejedného vnútorne

otvoreného a hľadajúceho človeka,

ktorému sa tak otvárala cesta k posolstvu

Syna Božieho. Im tiež iste nebola

myšlienka reinkarnácie na tejto

ceste prekážkou. A prečo by neboli

s týmto myšlienkovým bohatstvom

o znovuzrodení a prevteľovaní duše

oboznámení – alebo snáď dokonca

stotožnení – aj Ježiš a jeho učeníci?

Celkom logicky sa táto myšlienka

dá spojiť s Kristovou náukou o zákonitom

vzájomnom pôsobení medzi

„siatím a zberom úrody“ („Nemýľte

sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek

zaseje, to bude aj žať.“ Gal. 6, 7).

SVET GRÁLU

15 | 2008

JEŽIŠ KRISTUS

A REINKARNÁCIA

vanjelium podľa Matúša v 11. a 17.

kapitole hovorí, že Ježiš oslovoval

Jána Krstiteľa ako „znovuzrodeného

Eliáša“. V tejto súvislosti sa môžeme

tiež zamyslieť nad stretnutím Ježiša

a jeho učeníkov so slepým

človekom. Evanjelista Ján

o tom píše v kap. 9 svojho

evanjelia: „Ako šiel, videl

človeka, ktorý bol od narodenia

slepý. Jeho učeníci

sa ho spýtali: ‚Rabbi, kto

zhrešil, on, alebo jeho rodičia,

že sa narodil slepý?‘ “

Položili túto otázku, pretože

sa domnievali, že

nájdu dôvod chlapcovho

postihnutia v previneniach

z predošlých životov? Podľa

evanjelia nebol Ježiš touto

otázkou zo strany učeníkov

ani v najmenšom prekvapený,

ani sa ich nepýtal,

ako na takúto myšlienku

vôbec prišli. Namiesto

toho odpovedal svojím

konaním – tohto slepého

chlapca vyliečil. Či a ako

rozumeli Ježišovi učeníci tejto „odpovedi“,

to necháva evanjelium otvorené.

Ich priama otázka nám však umožňuje

myšlienkové spojenie s učením

antických filozofov o „odplate skutkov“,

ako i s ranokresťanským teológom

Origenom (185–254 n. l.), ktorého

myšlienky o reinkarnácii sú

základným pilierom teórie mnohých

jeho stúpencov aj v súčasnosti.

PREDSTAVA VIERY

PODĽA ORIGENA

ielo tohto vo svojej dobe veľmi

slávneho teológa malo značný

vplyv na jeho kolegov teológov až

do 6. storočia n. l. Spísal okrem

iného prvé systematické podanie

kresťanskej náuky (De principiis –

O základoch). Predtým, než v Cézarei

na pobreží Stredozemného

mora v Palestíne založil filozofickú

školu, študoval a vyučoval na teologickej

škole v Alexandrii. Táto škola

bola naklonená myšlienke zjednotiť

posolstvo Krista s poznatkami

gréckych filozofov. Sám Origenes

zastával túto myšlienku a ako

„učený“ filozof podporoval svojich

žiakov, aby študovali grécku filozofiu

a vážne skúmali jej poznatky.

Patrilo k nim aj učenie o prevteľovaní

duše a znovuzrodení, ktorého

zmyslom bolo odčinenie skutkov.

Origenes prepojil tento myšlienkový

prúd s kresťanskou vierou v lásku

a Božiu spravodlivosť.

Tu musíme uviesť, že Origenes považoval

ľudí za „padlých anjelov“,

ktorí kedysi prejavili „odpor“ voči

Božiemu zámeru a boli vyhnaní

na zem ako ľudské duše. Pokiaľ tu

na zemi nechcú byť stratení, musia

nájsť cestu, ktorá ich – zbavených

všetkých pochybností – zavedie späť

do ríše anjelov. Svoje pozemské smerovanie

si na tejto ceste určujú svojimi

skutkami ľudia sami – v dobrom

i menej dobrom zmysle slova.

Zároveň im spravodlivosť a Božia

láska umožňuje, aby svoje pochybenia

odčinili – konkrétne tým, že

spoznajú a využijú pozemský osud

ako „liek“ (ako to nazýva Origenes),

ktorý sa dočká odmeny, pozitívnej

odozvy aj na onom svete.

Toto chápanie vzťahu ľudského

osudu k Božej spravodlivosti a láske

vtedy považovali mnohí teológovia

za presvedčivé, pretože dávalo uspokojivú

odpoveď na kľúčovú otázku,

prečo sa jeden narodí zdravý a druhý

chorý, bohatý alebo chudobný, do

dobrých alebo zlých pomerov. Origenes

bol presvedčený, že „nie je nespravodlivosti

u Boha“; usúdil, že

R E I N K A R N Á C I A

osudové nerovnosti pri zrodení sú

spôsobené samotnými ľuďmi, ich

bytím a skutkami. „Pokiaľ nie sú

osudové rozdielnosti duší jednotlivých

bytostí určujúcou okolnosťou,

kde a ako sa kto narodí, máme

azda predpokladať, že sa tak deje

náhodne a bez pravidiel?“ pýta sa

Origenes. A vyvodzuje z toho: „Pokiaľ

by sme to predpokladali, tak už

nemôžeme veriť, že svet bol stvorený

Bohom a je riadený jeho prozreteľnosťou…“

a ďalej: „…nemohli by

sme očakávať, že Boh bude usmerňovať

konanie každého z nás.“

Ako príklad môže poslúžiť osud

Jákoba a Ezaua. Keď bola Rebeka tehotná

a očakávala dvojčatá, povedal

jej „hlas Pána“, že z nej vzídu dva

národy (1. Mojžiš /Gn, 25, 23), (bratia,

pozn. red.) a starší bude slúžiť

mladšiemu, pretože ten (Jákob) je

Bohu milý, Ezau však nie (Rimanom

9, 13). Toto zvestovanie osudu ešte

nenarodených môže byť vysvetlené

jedine tým, že predpokladáme existenciu

duše a osudových zauzlení

v predošlých životoch. „Musíme sa

domnievať, že Jákob bol na základe

zásluh v predošlom živote Bohom

oprávnene milovaný a bol pred bratom

aj zaslúžene uprednostnený…“

ORIGENES ZAVRHNUTÝ

AKO ZVESTOVATEĽ

MYLNÉHO UČENIA

rigenes a jeho teologické názory

boli vo svojej dobe veľmi

uznávané a vyzdvihované, rovnako

aj jeho myšlienky o preexistencii

duše a prevteľovaní, no tri storočia

po jeho smrti toto kresťanské uznanie

vymizlo. Bol označený za gnostika

a heretika a bol prekliaty. Už za

svojho života zažíval zo strany cirkvi

a jej hodnostárov odpor k určitým

častiam svojho učenia, no jeho pozícia

teológa bola natoľko silná, že

sa dokázal obhájiť. Aj cirkev mala

v 2. a 3. storočí dosť svojich starostí,

aby sa ubránila útokom zvonku

(napr. prenasledovanie kresťanov)

a prežila. Od polovice 3. storočia

však kresťanstvo veľmi zosilnelo

a v 4. storočí vďaka vplyvu „Milánskeho

ediktu“ (313) cisára Konštantína

Veľkého sa stalo štátnym náboženstvom

v rámci Rímskej ríše.

Od tohto okamihu predstavovali

kresťania v štáte silu nemalého významu.

Rímsky „Petrov stolec“ predstavovaný

pápežom, rovnako tak

ako svetská moc predstavovaná rímskym

cisárom boli určitým spôsobom

vzájomne prepojené. Stávalo sa,

že cisár zasahoval zásadným spôsobom

do vnútrocirkevných záležitostí,

pokiaľ to považoval za

politicky nevyhnutné.

Tento vplyv pretrvával

aj počas spomínaných

názorových stretov,

ktoré už dlhú dobu

viedli vnútri cirkvi

k problémom, no museli

by ť z rôznych

dôvodov odsunuté.

V 4. storočí sa však vehementne

drali do popredia.

O čo teda išlo?

Bolo to predovšetkým

s p o r n é v n í m a n i e

Božej trojjedinosti zo

strany cirkevných otcov.

Mnohí z nich, prevažne

východní hodnostári,

videli v učení

cirkvi o jednotnej podstate

Boha a jeho synov

ako aj v ich jednotnom

pôsobení nebezpečenstvo

pre mnohobožstvo.

Dôrazne sa preto

stavali na odpor voči tomuto článku

viery; jedným z nich bol napr. Arius

(*375), biskup Alexandrijský. On

sám a s ním aj učitelia a mnísi origenovej

školy v Cézarei sa považovali

za nástupcu Origena. Pre nich

boli (nie celkom v súlade s Origenom)

zjednodušene povedané Boh

Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý tri

oddelené božské osobnosti, pričom

Synovia svojou podstatou a mocou

nedosahovali božskosť Otca. Ježiš

bol pre nich rovnako vzdialený od

Otca ako aj od ľudí.

Otázky tohto druhu, sprevádzané

mohutnými spormi, kliatbami a exkomunikáciami

tvorili ťažisko prvých

piatich ekumenických koncilov;

na prvom koncile roku 325 n. l.

v meste Nikaia bolo formulované

rané vyznanie viery, dogmy o Božej

trojjedinosti.

Arius a Origenovi stúpenci so svojimi

názormi podľahli. Nasledovali

Detail kresťanskej hrobky v paláci Rondanini, ktorý

znázorňuje prívrženca filozofa

Origena spolu s jeho žiakmi

ešte štyri ďalšie koncily, kým mohli

byť v polovici 6. storočia napokon

spory okolo trojjedinosti a ďalších

otázok s ňou spojených považované

SVET GRÁLU

15 | 2008

R E I N K A R N Á C I A

za vyriešené, aspoň pre „Petrov stolec“

v Ríme. Cirkevní otcovia, teológovia

a ich prívrženci, ktorí

zastávali iný názor, než hlásali ustanovenia

„svätej katolíckej cirkvi“,

boli vylúčení ako heretici. Tento

osud postihol aj Origena a jeho dielo

na 5. ekumenickom koncile v Konštantinopole

v roku 553 n. l.

Už 10 rokov predtým vydal cisár

Justinián edikt (544), ktorý bol špeciálne

namierený proti Origenovi

(Contra Origenem). Cisár vydal

tento edikt, pretože chcel zneškodniť

Origena a jeho učenie, ktoré bolo pilierom

názorov jeho odporcov. Chcel

tiež vylúčiť riziko, že by sa rozrastajúce

spory kresťanov mohli stať

kolískou nepokojov v celej ríši. Východné

– grécke a západné – rímske

záujmy stáli totiž proti sebe v ostrej

opozícii. Justinián teda zavrhol Origena

vrátane jeho „odporného a zatrateniahodného

učenia“ (Kánon 9

Ediktu). Zahrnul doň výslovne aj

témy znovuzrodenia, o ktorých Origenes

hovorí: „…podľa miery ich

Tertullianus (160–220)

hriechov sa oni (ľudia) budú do tela

navracať dokonca druhý a tretíkrát

aj častejšie, aby sa po dokončení

SVET GRÁLU

15 | 2008

očisty navrátili do svojho predošlého

stavu bez tela a hriechu.“ (Cit.

podľa Franza Diekampa, str. 46, viď

zoznam literatúry.)

A 165 svätých otcov neskoršieho

Konštantinopolského koncilu (r. 553)

300 rokov po jeho smrti Origena zavrhlo.

Okrem iného z rovnakého dôvodu,

ktorý uviedol cisár „Anathematista

1.“: „Keď niekto zastáva

vybájenú preexistenciu duše a z toho

plynúce fantastické znovuobnovenie

(opätovné vtelenie), nech je prekliaty.“

A tak – zásluhou cisárskeho

ediktu rovnako ako rozhodnutím

koncilu – vyhasla Origenova hviezda

na nebi kresťanskej teológie.

KRESŤANSKÉ UČENIE

VERZUS FILOZOFIA

osudu Origena a jeho diela ešte

pred samotným jeho odsúdením

prispela vnútrocirkevná snaha, majúca

veľkú odozvu už za čias Origenových.

Tento teologický

smer presadzoval výlučne cirkevnú

náuku, nadraďoval ju

všetkému ostatnému, najmä

nad akýkoľvek druh filozofie,

ktorá bola v tomto smere zatracovaná

ako gnostická a heretická.

Otcom tohto duchovného

postoja bol kresťanský spisovateľ

a Origenov skoro súčasník

Tertullianus (160–220

n. l.) so svojimi literárne

uznávanými dielami. Zápalisto

a nekompromisne kritizoval

predovšetkým grécku

filozofiu. Jeho „kresťanský“

antifilozofický duchovný názor

našiel významnú odozvu

v rámci cirkvi a po stáročia

s neutíchajúcou výdržou silne

ovplyvňoval i svetový názor. Až

v období renesancie sa začali ľudia

odvracať od tohto duchovného postoja.

Je celkom logické, že tento filozofii

vzdialený postoj, navyše v spojení

s dogmatickými pochybnosťami,

tiež zohral svoju úlohu pri tvorbe

názoru na Origena počas rozbrojov

v 5. a 6. storočí. Bolo známe, že Origenes

filozofiu síce podriaďoval kresťanskej

teológii ako jej „dcéru“, no na

druhej strane základom teórie teológa

Origena boli poznatky platónskych

a neoplatónskych filozofov.

Všetky uvedené okolnosti spolu

so súhrou udalostí mali za následok,

že sa Origenove spisy a s nimi

aj myšlienka reinkarnácie stali „heretickým“

tŕňom v oku strážcov cirkevných

dogiem. Ponechajme otvorenú

samotnú otázku, či k tomu

muselo dôjsť. Je zrejmé, že Origenes

chcel oprávnene prepojiť antické

zmýšľanie o znovuzrodení a prevteľovaní

duše s kresťanským uvažovaním.

Na jednej strane bola pre

neho myšlienka reinkarnácie veľmi

blízka ako duchovne historicky zrelé

(a Ježišovi iste známe) myšlienkové

bohatstvo. Na druhej strane mohla

byť v kresťanskej viere prostredníctvom

myšlienky reinkarnácie vyzdvihnutá

Božia spravodlivosť nad

akúkoľvek pochybnosť. Zoči-voči

týmto aspektom je ťažko pochopiteľné,

prečo kresťanské konfesie do

dnešných dní tvrdo tabuizujú myšlienku

reinkarnácie ako nezlučiteľnú

s kresťanstvom a učia, že „človeku

je predurčené zomrieť len raz“ a že

„po smrti nie je žiadna reinkarnácia“

(Katolícky katechizmus).

Moderní teológovia v rozhovoroch

a svojich vyjadreniach často paradoxne

vzbudzujú dojem, akoby chceli

okolo Origena a jeho učenia vytvoriť

akúsi bariéru, ako keby sa učenie

o znovuzrodení nikdy opravdivo

nevzťahovalo ku Kristovmu učeniu,

ale bolo nanajvýš jeho vedľajšou témou.

Takéto výpovede vonkoncom

neobstoja najmä tvárou v tvár napr.

R E I N K A R N Á C I A

„komentáru k Jánovmu Evanjeliu“,

kde sa Origenes témou reinkarnácie

zaoberá na niekoľkých stranách

(kniha VI, kap. 7: Ján ako znovuzrodený

Eliáš). Má táto bariéra slúžiť na

to, aby si udržali od tela zástancov

myšlienky reinkarnácie všemožných

ezoterických zoskupení, ktoré až doposiaľ

prichádzali s historicky neistými

argumentmi? Alebo pracujú

na obvinení, že na určitých miestach

v biblii, ktoré by potvrdzovali myšlienku

reinkarnácie, boli texty sfalšované

(cirkvou)? Namiesto „contra

Origenem“ malo byť toto obvinenie

radšej posudzované starostlivým vypracovaním

argumentov týkajúcich

sa reinkarnácie a kritickým porovnávaním

historických textov Biblie.

IBA BEZBOŽNÁ

MYŠLIENKA NA

„SEBASPASENIE“?

rigenes, významný muž raného

kresťanstva, sa vážne zaoberal

myšlienkou prevteľovania a znovuzrodenia

a uviedol ju do vzťahu

s učením Krista. Netvorí samostatné

učenie. Je jedným zo stavebných kameňov

celistvého obrazu chápania

kresťanskej duchovnej zodpovednosti

voči Stvoriteľovi, svetu i sebe

samému. Znovuzrodenie nie je nič

iné než „liek“ smerujúci k duchovnému

uzdraveniu, aby sme mohli

z nížin pozemského života po stupňoch

vystúpiť nahor až do raja. Ucelený

obraz, z ktorého celistvosti pramení

sila jeho presvedčenia.

Avšak dogmatický výklad, ktorý

zastáva vykúpenie seba samého

a všeobsiahle vykúpenie sveta skrz

Ježišovu misiu a vykupiteľskú smrť

nie je logicky vysvetliteľný ani pochopiteľný.

Koniec-koncov, kde v Ježišových

slovách nájdeme jasnú oporu pre

„vykúpenie iného človeka“ skrz jeho

(vykupiteľskú) smrť? Nezdôrazňoval

snáď pravý opak, že čo človek zaseje,

to musí aj zožať, že teda sám musí

zožať úrodu, pre ktorú zasial zrno?

A keby aj skutočne bolo

v Božom pláne zakotvené,

že Syn Boží má spasiť zem

a ľudstvo svojou násilnou

smrťou, prečo by sa Ježiš

počas svojho krátkeho

pozemského života vôbec

namáhal ľudí neústupne

a dôrazne napomínať –

„Čiňte pokánie! Nasledujte

ma, nasledujte moje

slovo!“ Jasne podporoval

vlastné snaženie človeka

pre jeho vlastný prospech,

razil a ukázal mu k tomu

cesty, no ísť po nich musí

sám.

Často sa voči myšlienke

reinkarnácie a predstave,

že opakovanie pozemských

životov slúži na odčinenie

karmy namieta,

že podporuje postoj, ktorý pohŕda

človekom. Ak sú teda naši najbližší

sami vinní za spätné dopady rán

svojho osudu, neznamená to, že by

sme ich mali vo svojich starostiach

nechať samých?

Taký postoj je úplne zvrátený

a nemá v kresťanskom chápaní reinkarnácie

miesto. Ježiš predsa

jasne a zreteľne požadoval: „Miluj

blížneho svojho ako seba samého!“

A milosrdenstvo, ktoré podporoval,

musí byť naplnené v každom živote,

dokonca aj vtedy, keď sa človek rovnako

ako Goethe domnieva, že tu

pobýval už tisíckrát a dúfa, že sa

ešte tisíckrát navráti.

Prirodzene, keď to Goethe, obracajúc

sa na J. Daniela Falka, hovoril,

musel pri tom šibalsky požmurkávať,

inak by ani nemohol byť básnikom

Faustovej drámy. Tisíckrát

opakovaný a nezáväzný život by

Johann Wolfgang von Goethe (1749–1832)

v ňom bol možný jedine v čarovnej

rozprávke pod Mefistofelovou

réžiou. Faustovský človek naopak

zažíva, „že každá pozemská púť je

krátkou školou“, kde len jeho neúnavné

snaženie, hoci aj v opakovaných

životoch, vytvorí predpoklad

na to, aby sa k nemu zhora sklonila

pomáhajúca láska, podporujúca

ho vo vzostupe z pominuteľnosti

do vyšších sfér.

Dr. Monika Schulze

Literatúra:

Citáty k Origenovi: H. Görgemann/H.

Karpp, Origenes Vier Bücher von den

Prinzipien, Texte zur Forschung, sv.

24, Wissenschaftl. Buchgemeinschaft

Darmstadt, 1976 – tiež (s. 3): Franz

Diekamp, K chronologii origenovských

sporů v 6. století: Historisches Jahrbuch

der Görres-Gesellschaft 21, 1900, str. 411

a dále

Waltraud Große, Der Reinkarnationsgedanke

und seine Ablehnung durch das

5. ökumenische Konzil, Pracovné zošity,

Zošit 1, Nakl. Dr. Monika Schulze, 1993

Hans Joachim Störig, Kleine

Weltgeschichte der Philosophie,

Kohlhammer, Stuttgart 1968

SVET GRÁLU

15 | 2008

Z D R AV I E

Zhubné následky fajčenia sú všeobecne dobre známe: postupná otrava organizmu nikotínom spôsobujúca dýchacie ťažkosti, poruchy

srdca a krvného obehu, či dokonca rakovina. Čo sa však odohráva na duchovnej úrovni? Ovplyvňuje fajčenie aj vlastné, nemateriálne

JA človeka? Christopher Vasey, liečiteľ pôsobiaci v Ženeve vo Švajčiarsku, odpovedá na tieto otázky.

Duchovné následky

fajčenia

abak bol do konca 15. storočia

T v Európe neznámym pojmom.

Doviezol ho až Krištof Kolumbus

z Ameriky. Najskôr bol mylne používaný

pre medicínske účely, napríklad

ako prostriedok na odvodnenie.

Pestovanie tabaku sa udomácnilo

najprv v Španielsku a Portugalsku.

Neskôr sa rozšírilo i do ostatnej časti

Európy. S rastúcim dopytom sa začal

tabak pestovať najmä na veľkých

plantážach severnej Ameriky, na

Antillách a na Kube. V tom čase sa

tabak prevažne šnupal alebo sa žuval.

Len zriedkavo bolo vidieť fajčiarov

s fajkou, cigarou alebo cigaretou.

Prvé cigarety sa objavili v roku 1674,

fajčiari si ich zakrúcali sami. Popularita

cigariet prudko stúpla s ich

priemyselnou výrobou v roku 1842,

odkedy sa datuje ich celosvetové

rozšírenie. Počet fajčiarov závratne

narastal. Vo Francúzsku napríklad

bola ročná produkcia cigariet v roku

1860 len 7 miliónov kusov, v roku

1893 už jedna miliarda a v roku 1960

až 50 miliárd! V roku 1991 to bolo

rekordných 97 miliárd cigariet.

SVET GRÁLU

14 | 2008

Zatiaľ čo iné drogy užívajú len určité

skupiny obyvateľstva, fajčenie

nepozná hranice. Fajčia muži i ženy,

bez rozdielu vierovyznania či vzdelania.

Cigaretový dym sa šíri od moderných

veľkomiest až po najprimitívnejšie

kmene.

MOST MEDZI

DUCHOM A TELOM

činok nikotínu sa prejavuje nielen

bežne známymi príznakmi.

„Vnútorný príjemný pocit“ zasahuje

aj to najvnútornejšie jadro človeka –

jeho ducha. Škodlivé látky, ktoré sa

fajčiarom dostávajú do krvi, spôsobujú

zmenu jej zloženia a tým aj

zmenu jej vyžarovania. Ako sme už

uviedli v iných článkoch Sveta Grálu,

vyžarovanie krvi človeka je dôležité

kvôli správnemu fungovaniu duše

obývajúcej fyzické telo. Krv vysiela

lúče alebo vlny svojou jemnosťou

podobné tým vyžarovaniam, ktoré

vychádzajú z najhustejšieho obalu

duše –„astrálneho tela“. Podobnosť

týchto žiarení vytvára „most“ medzi

telom a dušou, po ktorom prebiehajú

všetky informácie medzi materiálnym

a nemateriálnym. Práve týmto

mostom je duch počas svojej inkarnácie

na zemi pevne spojený s telom.

Vyžarovanie krvi závisí teda od

jej zloženia, mení sa aj stravou a má

vplyv na náš duševný stav: napríklad

zníženie hladiny cukru v krvi vyvoláva

pocity úzkosti; nedostatok vi-

Z D R AV I E

tamínu B vedie k pocitom strachu,

priveľa olova v krvi vyvoláva depresie.

Aj nikotín podstatne vplýva na

vyžarovanie krvi a tým pochopiteľne

aj na duševný stav človeka.

Nikto však nie je voči vonkajším

vplyvom bezbranný. Duch človeka

svojou pevnou vôľou môže výrazne

ovplyvniť všetky mosty žiarenia

a tým aj zmeniť svoj duševný stav.

Dokáže prekonať negatívne vplyvy

a sám ovládne vzniknutú situáciu.

Chcenie ducha totiž vyvoláva tlak na

jeho jemnohmotné obaly, ktoré ho

ďalej prenášajú na fyzické telo. Tento

tlak vyvoláva produkciu hormónov,

meniacich zloženie krvi a jej vyžarovanie.

Obrazne sa dá povedať, že

človek akoby prepnutím na inú vlnu

pocíti zmenu nálady.

V úsilí ducha dosiahnuť pokoj produkuje

telo pod duševným tlakom

endorfíny. Pri zvýšenej ostražitosti

zasa produkuje nadobličková žľaza

adrenalín. Prirodzene, tieto pochody

prebiehajú na podvedomej úrovni.

Drogy majú podobné účinky ako

látky, ktoré organizmus dokáže sám

prirodzene produkovať. Drogy ich

môžu dokonca nahradiť. Ich neobyčajný

účinok spočíva v tom, že zvyšujú

účinok látok, ktoré organizmus

sám produkuje. Pôsobenie morfia

napríklad je podobné účinkom hormónu

endorfínu. Hašiš zasa účinkuje

ako hormón, vylučovaný za určitých

okolností mozgom. A nikotín

je svojím zložením blízky acetylcholínu,

tzv. „neurotransmitteru“ –

látke, ktorá zabezpečuje prenos informácií

od jednej nervovej bunky

k druhej.

Pri strese, nepokoji alebo strachu

môžeme dosiahnuť vnútorný pokoj

buď impulzom z vôle ducha, čo vedie

k príslušným sekréciám v tele.

Alebo si ho môžeme vynútiť umelou

cestou zvonku, napr. prísunom

nikotínu prostredníctvom fajčenia.

Človek má možnosť voľby.

Dôvodom, prečo sa človek rozhodne

pre drogu, je skutočnosť, že

je oveľa pohodlnejšie siahnuť po

droge, než sa sám snažiť z vlastnej

vôle. Schopnosť sebaovládania, presadiť

svoju vôľu na dosiahnutie cieľa,

to už vyžaduje námahu. Na druhej

strane však toto úsilie podporuje vývoj

ducha a rozvíja schopnosti, ktoré

v ňom driemu. Tak, ako primeranou

fyzickou činnosťou rozvíjame svoje

telo, rozvinie sa aj duch svojím stálym

pohybom – uplatňovaním vôle.

Útek ku drogám, medzi ktoré patrí

aj nikotín, však túto schopnosť oslabuje.

Poukazuje tiež na určitú pohodlnosť

i nedostatok vôle a sebadôvery.

NEBEZPEČIE

ZÁVISLOSTI

k sa človek rozhodne siahnuť

po cigarete, pocíti viac alebo

menej zreteľne jej účinok – napríklad

že sa bude cítiť pokojnejší. Učí

sa tak dosiahnuť cieľ bez vnútornej

duševnej námahy. Nebol by to problém,

pokiaľ by sa to stalo len výnimočne.

No pocit príjemnosti a pohodlnosti

chce fajčiar zažiť znovu

a znovu. A tak siahne čoskoro po cigarete

pri každej príležitosti. Duch

postupne stráca schopnosť reagovať

vlastnou vôľou. Čím menej sa namáha,

tým je jeho vôľa slabšia. Pre

fajčiara je postupne čoraz ťažšie

nájsť pokoj aj bez cigarety. Potrebuje

ju, už bez nej dlho nevydrží a stáva

sa závislým.

Je dôležité poukázať na to, že závislý

je predovšetkým duch. Len

duch sám je tým živým v človeku, čo

je schopné vedome vnímať. Nie telo,

lež duch trpí, cíti nevoľnosť, vnútornú

rozháranosť, niečo mu chýba.

Telo a mozog sprostredkovávajú duchu

len jemné informácie. Telo môže

vplyvom drogy reagovať spomalene,

no zážitok závislosti sa odohráva

v nemateriálnej oblasti vlastného ja.

Duch si žiada drogu – aby mohol zažiť

želaný stav, viaže sa na ňu vlastnou

vôľou.

Fajčiarska a drogová závislosť sa

teda vzťahuje nielen na telo, ale aj

na dušu človeka. Náklonnosť k fajčeniu

alebo k iným drogám sa preto

nestráca ani po smrti fyzického tela.

Duše bývalých fajčiarov, alkoholikov

a narkomanov naďalej túžia po

týchto príjemných pocitoch, a preto

sú priťahovaní do blízkosti ľudí,

ktorí sa ešte môžu na Zemi oddávať

tejto vášni.

Vášnivá žiadostivosť fajčiara je

zakotvená v duševno – duchovnom

a nie v tele, preto je také ťažké s fajčením

prestať. Rozhodujúce je vážne

a pevné rozhodnutie z vlastnej vôle,

ostatné pomocné prostriedky sú

druhoradé, i keď môžu byť oporou.

Telo abstinujúceho človeka začne potom,

prirodzene, znovu produkovať

látky, ktoré boli doteraz nahrádzané

drogou.

Niektorí ľudia sa stávajú závislými

od tabaku udivujúco rýchlo,

niektorí môžu fajčiť bez toho, aby

sa u nich hneď vyvinula závislosť.

Aj táto skutočnosť súvisí s doterajším

duševným vývojom jednotlivca,

možno aj s jeho predošlým životom

na Zemi. Fajčiar, ktorý zomrie

s týmto sklonom a jeho duša sa od

neho nedokázala oslobodiť, príde

pri novej inkarnácii s touto predispozíciou

na Zem. Akonáhle sa mu

naskytne príležitosť, tento sklon sa

znovu prejaví.

Nikotín dopraje fajčiarovi zažiť

stav uvoľnenia a príjemného pocitu.

– Poznanie duchovných súvislostí

mu však môže významne

pomôcť k pevnému rozhodnutiu

opustiť túto pohodlnú cestu – s určitosťou

to bude v prospech jeho duchovného

vývoja.

Christopher Vasey

SVET GRÁLU

14 | 2008

I N Š P I R Á C I A

Odkiaľ sa berú vynálezy?

Ako sa inšpirácia stane navigačným

systémom tvorivého človeka

Satelitné navigačné systémy sú výborným

pomocníkom k rýchlemu a istému

dosiahnutiu cieľa. K aktivácii navádzania

stačí zadať štart a cieľ. Aj naša cesta životom

potrebuje cieľ a „vedenie zhora“. Navigáciou

má byť inšpirácia, vnútorný hlas

či vyciťovanie, ktoré nás usmerňujú na

ceste k cieľu. Avšak väčšina z nás sa, žiaľ,

tento človeku prirodzený navigačný systém

už odnaučila používať. Niektorí vynálezcovia

patria k tým nemnohým, ktorí

tento „systém vnútorného navádzania“

ešte dokážu používať. Pre ich geniálne

nápady a kreatívne riešenia je vedenie

zhora nepostrádateľné. Leo Lustig vo svojom

článku objasňuje princíp schopnosti

vynaliezať – od prvej myšlienky až k hotovému

výrobku a zároveň prináša podnety

pre vynálezcov a tých, ktorí sa ešte len

chcú stať „vynaliezavými“.

KTO JE VYNÁLEZCA?

ynálezca je človek neúnavne hľadajúci

a zároveň úspešne nachádzajúci.

Hľadajúcimi sú viac-menej

všetci ľudia. Každý človek niečo

hľadá, či už šťastie, peniaze, úspech,

moc, lásku, zdravie, istotu, zmysel

života, atď…

Vynálezca hľadá technické riešenie

určitého problému. Tak napríklad

Edison hľadal a vynašiel

žiarovku, vďaka ktorej priniesol

ľuďom svetlo do ich príbytkov.

Karl Benz takmer súčasne s Daimlerom

objavili auto a dodali

tak ľuďom mobilitu. Artur

SVET GRÁLU

15 | 2008

Fischer objavil hmoždinku a vyriešil

tým problémy upevnenia rôznych

predmetov. Wilhelm Frank

objavil kovanie na sklopné otváranie

okien. Všetci títo vynálezcovia

a mnohí ďalší sa vydali hľadať, aby

vyriešili určitý technický problém

a priniesli ľuďom uľahčenie a pokrok

v určitom smere života.

POKROK JE

NEVYHNUTNÝ…

…pretož e z astaven ie smer uje

k úpadku. Hospodárstvo sa dnes

nachádza pod narastajúcim tlakom

pokroku, aby nutnými inováciami

dokázalo odolávať v rastúcom konk

u r e n č n o m b o j i . B u -

d ú c n o s ť

nepatrí

najmajetnejším producentom, ale

tým firmám, ktoré majú najväčší

potenciál inovácie a nových nápadov.

Častokrát sa však o inováciách

a nových produktoch iba hovorí. Výrobky

jednotlivých firiem sú navzájom

čoraz podobnejšie, čím sa konkurenčný

boj len priostruje. Súčasná

kríza v ekonomickom vývoji je v skutočnosti

krízou inovácií.

CHÝBA KĽÚČ

K INOVÁCIÁM

o všeobecnosti sa predpokladá,

že vynálezca musí byť človek

s mimoriadnym nadaním, čo však

nie je nevyhnutne pravda. Niekedy

stačí priemerné technické chápanie

a dokonca nie je nevyhnutné ani inžinierske

vzdelanie. Ani talent nerozhoduje

o budúcom úspechu či

neúspechu vynálezcu. Rozhodujúce

sú celkom iné kritériá. Know-

-how vynálezcu je zväčša veľkou neznámou

a neexistujú ani špeciálne

kurzy či učebnice. Avšak vynálezcovia

sú predsa v niečom výnimoční,

musia mať preto niečo, čo nemajú

iní. Aké je tajomstvo ich úspechu?

PREDPOKLADY

NA VYNALIEZANIE

• Znalosť v odbore: Vynálezca

by sa mal vedieť dobre orientovať

v zvolenom odbore a zotrvať

I N Š P I R Á C I A

v ňom dlhšiu dobu. Ako hovorí ľudová

múdrosť: „Šuster, drž sa svojho

kopyta!“ Jedine tak možno nadobudnúť

nevyhnutné skúsenosti, vyznať

sa a presne vedieť, kde zákazníka

„tlačí topánka“. Tento tlak, ktorý sa

vyskytuje na nejakom mieste v každom

odbore, je podnetom k ďalšiemu

vývoju a inováciám.

• Koncentrácia na jednu vec: Potreby

spoločnosti a požiadavky

zákazníkov smerujú k nosnej

myšlienke vynálezu. Je užitočné

zaoberať sa vždy tým najpálčivejším

problémom, pretože práve tu

sa človeku dostane všestrannej podpory.

Vynálezca musí sústrediť svoje

sily na tento jediný bod. Keď má na

zreteli viacero plánov naraz, triešti

tým svoje sily. Navigačnému systému

sa zadáva predsa tiež len jeden

cieľ. Sústredenie sa na jednu vec je

predpokladom úspechu.

• Sila mlčania: Stará múdrosť „menej

slov, viac činov“ tu má svoje

opodstatnenie. Vynálezca i tak

obvykle nerád rozpráva o svojom

pláne a to nielen z patentových dôvodov.

Svoje myšlienky si ponecháva

radšej pre seba. To má za následok,

že sa jeho myšlienky zhutnia a tým

získajú silu a istú vlastnú pohyblivosť.

Nápad potom prerastá myšlienkový

svet vynálezcu a preniká

do vyšších oblastí, odkiaľ dostane

ďalší prílev sily. Predčasným vyzradením

v tomto období dozrievania

by sa oslabil tlak a tým aj sila, ktoré

v nápade spočívajú. Nápad zostane

bez energie a rozplynie sa. Tlak

zmizne ako para nad hrncom.

• Nadanie a inšpirácia: Nápad vynálezcu

zhutnený silou mlčania

preniká do diaľav duchovného

sveta, ktorý je nášmu pozemskému

rozumu neprístupný. Z toho dôvodu

sa vynález nedá „vyhĺbať“ iba premýšľaním.

Takzvaný brainstorming

preto nie je cestou k objavu. Nápad

je vo vyšších sférach obdarený inšpiráciou.

To sa môže prejaviť aj tak,

že bádateľ obdrží náhle vnuknutia

alebo vízie v obrazoch, ktoré ho pri

hľadaní posúvajú ďalej. Pri tom sú

nápomocné bytosti z úrovní stvorenia

nachádzajúcich sa nad hrubohmotnosťou.

Abd-ru-shin, autor

diela „Posolstvo Grálu“, vysvetľuje

činnosť „malých bytostných“

takto:

„Všetko, čo sa deje v ťažkej hrubohmotnosti,

dokonca aj zručnosť

remeselníkov, tvorba umelcov atď., je

iba prevzaté z predchádzajúcej činnosti

malých bytostných, ktorí toto

a ešte ďaleko viac majú už hotové

v strednej a jemnejšej hrubohmotnosti.

Všetko to je tam dokonca ešte

dokonalejšie sformované, pretože bytostní

pôsobia bezprostredne v zákonoch

Božej vôle, ktorá je dokonalá,

a preto sa môže prejavovať iba v dokonalých

formách.

Každý vynález, dokonca i ten najprekvapivejší,

je len výpožičkou vecí

z iných úrovní, ktoré tam vykonávajú

bytostní. Takýchto je tam ešte veľmi

mnoho, pripravených k tvoreniu pre

ľudí, aby mohli byť prenesené sem na

zem do ťažkej hrubohmotnosti.“

(Citát z Posolstva Grálu, prednáška:

„V hrubohmotnej dielni bytostných“.)

Okrem zmieňovanej inšpirácie je

veľmi pravdepodobné, že niektorým

vedcom k výnimočným vynálezom

pomohla aj istá dávka jasnovidnosti.

Tento predpoklad napr. potvrdzujú

aj Vlastimil Žert a Andrej

Sándor vo svojej knihe Energie pro

život a techniku. Ich kniha sa venuje

problematike získavania energie

z éteru. Nájdeme v nej zmienku

o mnohých priekopníkoch v tejto

oblasti a o účinnosti a úspešnosti ich

vynálezov. O nemeckom profesorovi

chémie Oskarovi Korscheltovi sa

zmieňujú, že mal schopnosť „vidieť

ódické vyžarovanie okolo všetkých

objektov aj v priestore“. Iná pasáž

Thomas Alva Edison (1847–1931)

Heinrich Göbel (1818–1893)

Karl Friedrich Benz (1844–1929) 13

SVET GRÁLU

15 | 2008

I N Š P I R Á C I A

venujúca sa jeho vynálezu, ktorý

súvisí s plochými cievkami, popisuje

jeho schopnosti ešte detailnejšie:

“Korschelt spočiatku vizuálne

sledoval správanie éterových častíc

v okruhu príťažlivosti rovnej drôtenej

antény, ktoré ako priezračné obláčiky

s farebným nádychom vibrujú

okolo drôtu. V jeho bezprostrednej

blízkosti sa hrnú rýchlo a s pribúdajúcou

vzdialenosťou od neho pomalšie

a na oboch koncoch nad drôtom

pokračujú vo forme pozvoľna sa

rozširujúceho kužeľa von a postupne

sa strácajú.“ O videniach a víziách

N. Teslu napr. píšu, „že už ako malý

chlapec vnímal pestrofarebné ostro

žiariace záblesky, obdobne ako jeho

brat Daniel, keď sa rozčúlil. Neskôr

videl celé obrazy vecí a scén, ktoré sa

mu skutočne zjavovali, ale nie ako

také, ktoré by si v mysli sám vytváral.

Nejednalo sa teda o žiadne halucinácie,

ale o verné obrazy, ktoré len

ťažko rozoznával od reality.“

SVOJIM ĽUĎOM TO

DÁVA PÁN V SPÁNKU…

uvedeného vyplýva, že skôr než

Daimler, Maybach a Benz vynašli

prvé auto, existoval už jeho

neviditeľný pravzor/predobraz.

Vynálezcovia majú totiž iba nadanie

– „senzory“ schopné prijímať

modely prostredníctvom vízií z jemnejších

úrovní, aby ich potom na

zemi „zhmotnili“ do vynálezu. Táto

skutočnosť sa vyjadruje už v slove

vy-nájsť. Aby mohlo byť niečo vynájdené,

musí to už existovať. U vízií

prekračuje bádateľ hranice rozumu.

Obrazy prijíma vo forme snov, vnuknutí

či spontánnych nápadov.

Sú to prejavy inšpirácie a je zrejmé,

že pri vynaliezaní ide o prijímanie

a nie vytváranie. Slovo kreatívny

znamená tvorivý, plný nápadov. Vynálezca

tvorí z prameňa, ktorý je du-

SVET GRÁLU

15 | 2008

chovného pôvodu. Vnuknutia teda

nepochádzajú z dlhého rozumového

hĺbania. Prichádzajú náhle, ako blesk

z čistého neba, zasahujú ducha, neraz

i uprostred noci počas spánku.

Každopádne sa tak deje v okamihu,

keď náš rozum odpočíva a duch je

schopný ľahšie prijímať. Obrazy zo

snov, rovnako ako vnuknutia, prijímame

prostredníctvom nášho ducha,

vlastného jadra človeka. Preto

sa hovorí, že svojim ľuďom to dáva

Pán v spánku. Vyššie úrovne stvorenia

sú ešte plné pokladov a noviniek,

ktoré čakajú na odhalenie. K tejto

komore plnej pokladov máme však

prístup len skrz nášho ducha. Samotný

rozum na to nestačí.

Spracovanie a zaznamenávanie vízií

sa nezaobíde bez ťažkostí, pretože

sme zvyknutí zamestnávať prevažne

mozog, zatiaľ čo duchovnému vnímaniu

a načúvaniu sa musíme znova

učiť. Zo zákulisia vyšších svetov

podporujú vynálezcu v jeho úsilí bytostní,

či iní neviditeľní pomocníci.

Nevydarené pokusy sa premieňajú

na cenné skúsenosti a nezrozumiteľné

vízie sa časom ukážu ako nečakané

riešenie. Malé či veľké úspechy

striedajú nové ciele a predsavzatia,

pričom od patentu k praktickému

využitiu je ešte ďaleká cesta.

OD PATENTU

K SÉRIOVEJ VÝROBE

ynálezca nie je rojko s hlavou

v oblakoch. I keď tam hore získava

inšpiráciu, žije a stojí nohami

pevne na zemi. Aby jeho myšlienka

alebo vynález našiel uplatnenie,

musí mať predpoklady na reálne využitie.

Vynálezu a novému výrobku

predchádza trpezlivá, neúnavná

a cieľavedomá práca na detailoch,

často sprevádzaná mnohými obchádzkami

s vedomím, že hľadanie

nemá skončiť pri neperspektívnom

prototype. Aj zdanlivo vydarený

prototyp môže kvôli nepatrným detailom

zapadnúť prachom.

Napríklad žiarovka má dlhú históriu

vzniku. Jej historicky prvý model

zostrojil Heinrich Göbel, pôvodom

Nemec žijúci v New Yorku. Vo svojom

hodinárstve sa venoval aj výrobe

tlakomerov a vývoju žiaroviek, ktorými

osvetľoval svoj výklad. Svietiaci

prvok zhotovil zo zuhoľnateného

bambusového vlákna. Až o 25 rokov

neskôr, v roku 1879 objavil Thomas

Alva Edison uhlíkovo-vláknovú žiarovku.

Skutočný rozmach žiarovky

nastal až v roku 1906, keď sa vynašlo

vlákno, ktoré dosiahlo uspokojivý

svetelný výkon a neprepálilo sa.

Vynálezca vo fáze vývoja k prototypu

ako aj v snahách o priemyselný

výrobok nie je bez pomoci.

Odhliadnuc od prípadných investorov

a fanúšikov mu pri prekonávaní

prekážok môžu byť nápomocní

svetlí pomocníci. Svojou podporou

prispejú k nájdeniu riešenia a dodávajú

mu odvahu, keď už to chce

vzdať. Nezdary ho nesmú odradiť.

Goethe raz povedal, že človek robí

chyby tak dlho, kým sa o niečo usiluje.

Je nutné mať odvahu robiť chyby.

Strach z posmechu je príčinou, prečo

dospelí menej riskujú, a sú preto menej

učenliví než deti. Dieťa je oveľa

odvážnejšie než dospelí. Ako často

malé dieťa spadne, kým sa naučí chodiť?

Vynálezcu riziko neodradí. Má

odvahu k úplne novým riešeniam

a počíta s nezdarmi. Dvadsiaty americký

prezident James A. Garfield to

vystihol slovami: „Libra odvahy má

väčšiu cenu než tona šťastia.“

PATENT – NEVYHNUTNÁ

POISTKA

aždý výrobca si svoje know-how

dobre stráži. Novinky v oblasti

inovácie sú lukratívnou záležitosťou.

I N Š P I R Á C I A

Boj o autorstvo preto neraz skončí

súdnym sporom. Zaistenie vynálezu

obsiahlym patentom sa teda určite

oplatí. Pirátstvo je žiaľ vďaka chýbajúcej

kreativite a vidine lacného

pokroku pomerne častým javom.

OTÁZKA FINANCOVANIA

atent je vždy len prvým krokom

a často jediným kapitálom vynálezcu.

Využiteľnosť vynálezov je potrebné

preukázať – zostrojiť prototypy.

To sa nezaobíde bez investície,

ktorú si vynálezca väčšinou nemôže

dovoliť. Banky spravidla vynálezy

nefinancujú, pretože v tomto štádiu

je riziko ešte príliš vysoké. Bez

vlastných prostriedkov či spriazneného

investora môže preto objav

upadnúť do zabudnutia.

Vynálezcom neprajú aj cudzie ekonomické záujmy

V lete 1931 známy vynálezca

N. Tesla spoločne so svojím synovcom

Patrem Sorom nainštalovali

do mohutného, ťažkého luxusného

auta značky Pierce Arrow asynchrónny

elektromotor o výkone

58,88 kW s 1800 otáčkami za minútu,

poháňaný elektrickým prúdom

z konvertoru voľnej energie,

zachytenej špeciálnym anténnym

systémom. I keď nepretržite jazdili

Tesla a jeho pomocníci s týmto

elektromobilom vo dne v noci po

dobu jedného týždňa bez viditeľného

zdroja energie, toto úspešné

predvádzanie skončilo pochopiteľne bez povšimnutia finančných kruhov.

Pri uvedení tohoto vozidla jazdiaceho rýchlosťou až 145 km za hodinu

do sériovej výroby by totiž prišli o značné výnosy z kapitálu vloženého

do naftárskeho a automobilového priemyslu. Naopak na Teslu bolo spáchaných

niekoľko pokusov o atentát.

(Úryvok z knihy Energie pro život a techniku)

UPLATNENIE VYNÁLEZU

si len 20 % patentov sa dostane

až k uplatneniu na trhu, zvyšok

zostane na polceste. Tým sa prichádza

o veľa inovatívneho kapitálu.

Je preto dobre, ak je vynálezca

zároveň aj dobrým obchodníkom.

Pokiaľ nechce alebo nemôže svoj

vynález sám aj vyrábať a predávať,

môže ho na základe licencií zveriť

do iných rúk. Licenčné právo sa

veľmi podobá nájomnému právu.

Pri udeľovaní licencií musí byť autor

vynálezu obozretný, aby jeho

objav nakoniec neskončil na vedľajšej

koľaji. To môže byť aj zámer,

aby novinka nevytlačila z trhu iné

produkty. Preto je užitočné, ak licencia

obsahuje viaceré podmienky

ako napr. minimálny obrat, predovšetkým

u výhradných licencií. Jednou

z príčin neúspechu môže byť

až priveľká nadčasovosť a v takom

prípade neznalosť a nevedomosť.

Autori zmieňovanej knihy Energie

pro život a techniku uvádzajú príklad

teológa Dr. H. Moraya, vynálezcu

jedného modelu konvertora

voľnej energie. Morayovi sa nepodarilo

presvedčiť patentový úrad

a jeho vynález kvôli nepochopeniu

princípu zo strany úradníkov nezaregistrovali.

Skúsený, technicky

vzdelaný N. Tesla patentový úrad

o fungovaní svojho modelu konvertora

voľnej energie pomocou fínt

presvedčil a patent získal.

KONEČNE V CIELI

a každým prevratným výrobkom

je neľahká cesta. Mimoriadne

vlohy sú síce najdôležitejšou

časťou vynálezu, no nie jedinou.

Jeho „vedenie zhora“ je porovnateľné

so satelitnou navigáciou. Cesta vynálezu

začína nápadom, vedie ďalej

k patentu – schopnému polotovaru,

pokračuje v práci na detailoch, aby

sa z nehotového prototypu vyrobil

upotrebiteľný výrobok, ktorý autor

dovedie až k správnemu licenčnému

partnerovi.

Pomoci z vyšších úrovní nie sú

k dispozícii len vynálezcovi, ale

každému človeku a sú nenahraditeľné:

„Človek zostal vo svojom duchovnom

vývoji tak ďaleko, že nemôže

priviesť k plnému rozvoju ani

tie duchovné sily, ktoré sú mu k dispozícii.

Inak by mohol podávať výkony,

i podľa dnešných pojmov, hraničiace

so zázrakmi.“ (Abd-ru-shin,

Posolstvo Grálu, prednáška: „Zostup

z kríža!“)

Bez vedenia z duchovna sme ako

loď so zlomeným kormidlom, ktorá

je zmietaná na rozbúrenom mori.

Spoliehanie sa iba na prácu mozgu

nevedie k prevratným výsledkom.

Až naladením sa na jemnejšiu frekvenciu

naberieme smer duchovného

a pozemského pokroku.

Leo Lustig

SVET GRÁLU

15 | 2008

GÉNIOVIA

jednom z náučných slovníkov sa píše, že slovo génius

pochádza z latinčiny a pôvodne označovalo ducha –

ochrancu rodu i jednotlivca. Ducha – ochrancu v zmysle

bytosti z nehmotného sveta. Romantizmus začal používať

slovo génius na zvýraznenie toho, „že mimoriadne a pôvodné

výkony či diela pochádzajú zhora – z duchovnej

ríše“. Romantici tým chceli vyjadriť, že génius dokáže vidieť

veci z iného pohľadu a perspektívy ako ostatní ľudia.

Nachádzame u nich vlastnosti, ktoré ich odlišujú od iných

ľudí: silná vnútorná potreba tvoriť, idealizmus charakterizovaný

túžbou priniesť či vytvoriť niečo nové nielen pre

seba, ale aj pre druhých, odhodlanosť dosiahnuť vytýčený

cieľ bez ohľadu na prekážky, vnútorná pokora v zmysle rešpektu

vyšších princípov, trpezlivosť, všestrannosť a vzdelanosť,

flexibilita, otvorenosť k vonkajším podnetom. Tých

skutočných géniov však charakterizujú aj vynikajúce kvalitatívne

vlastnosti v medziľudských vzťahoch ako úprimnosť,

čestnosť, komunikatívnosť, láskavosť a v neposlednom

rade i zmysel pre humor.

Osobnosti, ktoré by sa mohli označiť v zmysle predchádzajúcich

riadkov za géniov, môžeme nájsť v mnohých

krajinách a v mnohých odvetviach. História zaznamenala

viacero takýchto osobností pochádzajúcich z Čiech, Moravy

i Slovenska. Mnohí slovenskí géniovia pochádzali

z nižších ba až najnižších spoločenských tried. Svojimi

vynikajúcimi vlastnosťami sa im podarilo presadiť medzi

ľuďmi s tzv. urodzeným pôvodom. Napríklad Matej

Bel (1), encyklopedista a zakladateľ modernej vlastivedy,

osobnosť uznávaná v celom Rakúsko-Uhorsku, bol synom

mäsiara. Štefan Anián Jedlík, fyzik a vynálezca, ktorý objavil

zákon elektromagnetickej indukcie o dva roky skôr ako

oveľa známejší Faraday, bol synom chudobného roľníka.

Adam František Kollár pochádzal z nevoľníckej rodiny.

I N Š P I R Á C I A

D U C H A

Vďaka svojim rozsiahlym vedomostiam sa stal poradcom

Márie-Terézie, pre ktorú vypracovával správy a odborné

posudky v rozličných sporných právnych, historických

i zahraničnopolitických otázkach. Vo svojich návrhoch sa

dožadoval zrušenia nevoľníctva, zlepšenia postavenia roľníkov

a umožnenia aj nešľachticom zastávať verejné úrady.

Adam František Kollár, podobne ako aj ďalší slovenskí

vzdelanci v tých časoch, bol fenomenálnym polyglotom.

Ovládal okrem materinského jazyka nemčinu, maďarčinu,

latinčinu a takmer všetky slovanské jazyky. Vo svojej dobe

sa stal vďaka svojmu šachovému automatu svetoznámym

aj bratislavský rodák Wolfgang Kempelen. Sediaca figurína

Turka vedela uchopiť figúrku a postaviť ju na patričné

miesto, pritom reagovala aj pohybmi hlavou. Princíp Kempelenovho

stroja nebol dodnes odhalený. W. Kempelen

prejavil nevšedné schopnosti už v mladosti, ovládal sedem

jazykov, písal drámy, básne, bol všestranným vynálezcom.

Skonštruoval prototypy umelých končatín, písací stroj pre

slepcov. Napísal dielo zásadného významu „Mechanizmus

ľudskej reči“ a skonštruoval hovoriaci stroj.

Z novších dejín môžeme medzi géniov pochádzajúcich zo

Slovenska zaradiť okrem iných aj Aurela Stodolu. Mnoho

vedcov, vynálezcov a konštruktérov sa pokúšalo desaťročia

o hospodárnejšie využívanie tepelnej energie pary. Viacerí

prišli na to, ako zostrojiť výkonnejší parný motor - turbínu.

Jedným z nich bol práve Aurel Stodola, ktorý položil vedecký

základ projekcie a stavby parných turbín, za čo bol

označený ako „otec parnej turbíny“. Je ešte mnoho osobností

pôvodom zo Slovenska, ktoré si svojím prínosom pre

dobro ľudí zaslúžia našu spomienku a úctu.

Rudolf Harčarík

Literatúra:

1) „Majstri ducha“, Ladislav Švihran, Ondrej Poss 2002, Perfekt a. s.

Štefan Anián Jedlík Jedlíkov model unipolárneho dynama Aurel Stodola – „otec parnej turbíny“

SVET GRÁLU

15 | 2008

D U C H O V N É

P R Í Č I N Y

O C H O R E N Í

oroby sú bežnou súčasťou ži-

takmer každého z nás. Keď

Chvota

prídu, musíme si na ne privykať ako

na nechcených sprievodcov, ktorí sa

objavili znenazdania, často bez viditeľnej

príčiny, aby nám z nejasných dôvodov

pokazili radosť zo života. Preto

sa im snažíme vyhnúť, snažíme sa ich

zahnať, potlačiť, vykynožiť, víťaziť nad

nimi, bojovať s nimi, liečiť ich. Sú to

naši nepriatelia. Preto sa tiež zaujímame

o to, kto ich na nás poslal.

Nie sme vychovávaní k tomu, aby

sme ich korene začínali hľadať u seba –

hľadáme vo svojom okolí. A skutočne

sa nám darí nachádzať tisíce príčin,

spôsobujúcich choroby. Sú to baktérie,

vírusy, znečistené životné prostredie,

menejcenná strava, sused alebo

manželka, ktorí nám lezú na nervy,

a jedného dňa nám spôsobia infarkt,

politika, alkohol alebo trebárs pradedo

so svojou nepodarenou genetickou

výbavou, ktorú sme po ňom

zdedili. V boji proti príčinám chorôb

nám nemožno uprieť nadšenie a neohrozenosť.

Zabíjame baktérie, odstraňujeme

choré a prebytočné orgány

alebo ich naopak dopĺňame (niekomu

inému potom chýbajú), pokutujeme

vyvážanie toxického odpadu, pestujeme

biopotraviny, odhaľujeme stále

nové patogénne faktory a hltáme lieky,

ktoré sľubujú nádej.

Robíme toho toľko, že by sme mali

byť vlastne zdraví. Skutočnosť je však

znepokojujúca: nie je to tak. Nie sme

zdraví a ani sa neuzdravujeme, pretože

inak by sme museli zdraví umierať.

Priveľmi sme si totiž zvykli na

to, že umierame na choroby, hoci by

sme mali umierať preto, že sa náš čas

Svet Grálu

15 | 2008

TÉMA

naplnil. Liečením sa prepadáme často

len z jednej choroby do druhej, až sa

jedného dňa stane ich súčet nezlučiteľný

so životom.

Liečením sa prepadáme

často len z jednej choroby

do druhej, až sa jedného dňa

stane ich súčet nezlučiteľný

so životom

Viera v uzdravenie je často ľuďom

odňatá už na počiatku choroby: dozvedajú

sa, že dostali chorobu chronickú,

nevyliečiteľnú, alebo dokonca

zhubnú, smrteľnú. Tieto názvy nehovoria

však o skutočnej povahe

chorôb vôbec nič, iba ukazujú mieru

porozumenia, s akou sa k nim pristupuje.

Také chápanie chorôb robí z ľudí

odsúdencov, ktorí čakajú na vykonanie

rozsudku. Jedinou šancou, ktorú

dostávajú, je šťastná náhoda a zázrak.

Čakajú na objav spásonosného lieku,

čakajú, kým niekto iný zomrie, aby

si privlastnili jeho orgány, čakajú, že

budú mať šťastie. A potom sú tu aj ľudia,

ktorí prežili, napriek tomu, že sa

ich uzdravenie už nepredpokladalo.

Mali šťastie? Pomohla im príroda?

Prečo sa vyliečili, napriek tomu, že

trpeli rovnakou nevyliečiteľnou chorobou

ako mnoho iných, ktorí jej podľahli?

Sú ich tisíce, desaťtisíce a možno

aj viac. No aj keby bol iba jediný, spočíval

by v jeho uzdravení dôkaz o tom,

že nešlo o nevyliečiteľnú chorobu, ale

o chorobu, ktorú sa u iných vyliečiť

nepodarilo. Zostáva otázka: prečo?

Napriek tomu, že existujú choroby

banálne, stredne ťažké a nakoniec aj

tie najzávažnejšie, poskytujú najlepšiu

možnosť na odhalenie ich príčin

práve tie posledne menované. Ťažké

ochorenie stavia človeka zoči-voči

skutočnosti, o ktorej takmer celý život

vedel, no snažil sa na ňu nemyslieť:

zomrie; a to pravdepodobne skôr, než

predpokladal. Okrem snahy o uzdravenie

začína predovšetkým inak hos-

Svet Grálu

15 | 2008

podáriť s časom, ktorý mu prípadne

ešte zostáva. Snaží sa vyrovnať dlhy

vo vzťahoch k ľuďom a k životu vôbec;

ich existenciu a ťarchu naraz vníma

intenzívnejšie. Jasne pociťuje, že stojí

pred prahom, za ktorým končí vláda

svetských zákonov a možnosť klamať

pomocou nich seba i druhých. Cíti

prítomnosť pravdy, ktorá nepozná

prikrášľovanie a vrhá jasné svetlo na

jeho skutky, na jeho myšlienky, priania

a žiadosti. Možno vyvstane aj želanie,

aby mohol ešte mnohé zmeniť,

vyrovnať alebo napraviť. Toto želanie

je posilnené často aj vedomím o existencii

vyššej moci, ktorá riadi beh

sveta i ľudských životov; tušením tej

moci, na ktorú človek za svojho života

takmer nedbal alebo sa jej dokonca

snažil protiviť alebo ju zosmiešniť.

Pod tlakom choroby a hroziaceho

pozemského konca uznáva, že nežil

dobre. Toto uvedomenie, ktoré človek

prežíva skôr ako hlas vo svojom

V čom však tkvie príčina

takzvaných nevyliečiteľných

chorôb, z ktorých sa vyliečia

len nemnohí?

vnútri než ako myšlienky vyjadrené

slovami, je predstupňom pokory. Za

nejaký čas sa jeho zdravotný stav začína

lepšiť. Podľa toho, aký spôsob

liečby človek podstúpil, začínajú sa

pripisovať i zásluhy za jeho uzdravenie.

Liečebné metódy, lieky a ďalšie

možnosti, ktoré človek pri svojej

liečbe použil, sa dostávajú do popredia

záujmu, pretože nikto nepochybuje

o tom, že práve ony sú príčinou

uzdravovania. Sú totiž tým jediným,

čo človek viditeľne podnikol, čo teda

mohli uvidieť aj druhí. Kto však nazerá

do ľudského vnútra? Kto si uvedomuje,

že práve v tom nebadateľnom

tichom okamihu, v ktorom sa v človeku

zlomila jeho pýcha a samoľúbosť,

spočíva počiatok zázraku?

Lekári hľadajú príčiny chorôb,

pretože dobre vedia, že s odstránením

príčin musí zmiznúť aj choroba.

V čom však tkvie príčina takzvaných

nevyliečiteľných chorôb, z ktorých sa

vyliečia len nemnohí? Spôsob viditeľnej

liečby, ktorú v nespočetných

variantoch podstupujú milióny ľudí,

predsa len niektorých zachraňuje,

kým ostatní ľudia chorobe podliehajú.

Je to dôkaz o tom, že liečbou nebola

ovplyvnená príčina choroby. Dôkaz,

že príčina choroby nebola správne

rozpoznaná. Je zároveň aj dôkazom,

že hybnou silou uzdravenia nemohla

byť len procedúra zvonku, lež niečo,

v čom spočíva oveľa väčšia sila. Je

možné za týchto okolností naďalej

lipnúť na doterajších predstavách

o vzniku chorôb a hľadať ich príčiny

len vo vonkajšom svete, keď je tu ešte

vnútorný svet každého z nás, ktorého

význam sme si už neraz uvedomili?

Nápadné je, že najviac umierajú

ľudia, ktorí sa nechcú zmeniť. Majú

svoje predstavy a návyky, ktoré nehodlajú

opustiť. Naopak ľudia, ktorí

prežili, zanechali svoj dovtedajší

spôsob života. Dokázali sa vymaniť

z roly obete, trpiacej pôsobením neznámych

nepriateľských síl, a uvedomili

si, že ich choroba je prejavom

nedostatočnej harmónie s vesmírom.

Pochopili, že základ ich ochorenia

spočíva v nesprávnych predstavách

o živote a jeho zmysle, že práve tieto

názory určujú jeho smer i všetky situácie,

do ktorých sa človek dostáva.

Začínajú sa zaujímať o to, čo urobili

v živote zle a podnikajú kroky k náprave.

Nie však polovičato, zo strachu

alebo s postrannou myšlienkou

na návrat k starému pohodliu, len čo

sa stav trochu zlepší. Je to obrat z presvedčenia,

o stoosemdesiat stupňov,

v ktorom niet miesta pre kompromis.

Prijmú chorobu ako výzvu na zlepšenie

svojho života a snažia sa uviesť

ho do súladu s najvyšším poriadkom.

Začínajú tento poriadok hľadať. Ľudia,

TÉMA

ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných

chorôb, dokazujú existenciu duchovnej

sily, pretože práve pohyb ich ducha

uviedol do pohybu aj obranné sily

tela a spôsobil jeho viditeľné uzdravenie.

Pokiaľ sa duch nezačal pohybovať

inak, a zotrváva pri navyknutom

spôsobe pohybu, ktorý vyvolal

chorobu, kým človek naďalej žije vo

svojich starých názoroch a predstavách,

nemôže nastať žiadne uzdravenie.

Táto vnútorná premena je jediným

spoločným momentom, ktorý

možno bez výnimky nájsť u všetkých

ľudí, ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných

chorôb.

Ako naznačuje už slovo „nemoc“,

každé ochorenie je určitou stratou

moci. Moc človeka spočíva však jedine

v spojení s celkom. Nemocný

človek je teda ten, ktorý s ním stratil

spojenie, pretože z nejakého dôvodu

s ním nedokázal zachovať súdržnosť.

Vesmír však nikdy nikoho netiesni,

neobmedzuje bez príčiny – vždy iba

tam, kde predchádzajúce jemné varovné

signály, ktoré človeka nabádali

k obnoveniu slabnúceho spojenia, vyzneli

naprázdno.

Ak si uvedomíme, že nositeľom života

v človeku je výhradne jeho duch,

kým telo vrátane rozumu je treba pokladať

za oživený nástroj, je zrejmé,

že udržiavanie spojenia s celkom

alebo naopak jeho strata je výsledkom

duchovného života. Duchovný

život v nás – to sú naše želania, túžby

a ciele, inšpirované našou predstavou

o najvyšších hodnotách života. Táto

duchovná orientácia alebo skôr dezorientácia

– okrem toho, že tvorí základ

našich myšlienok a pozemských

skutkov – je už sama osebe zdrojom

silného vyžarovania, ktoré zasahuje

do vyžarovania vesmíru buď harmonicky

alebo naopak rušivo. Človek sa

teda už vyznávaním určitej životnej

filozofie alebo svetového názoru stavia

do zodpovedajúceho vzťahu k celku,

ktorý svoju odpoveď či reakciu premietne

do jeho života ako uľahčenie,

pomoc, alebo ako prekážku. Tak sa

človeku po celý život dostáva zrozumiteľnej

spätnej väzby, ktorá ho nepretržite

informuje o tom, či zvolený

spôsob jeho existencie môže byť zo

strany celku podporovaný alebo nie.

Z uvedeného vyplýva, že chorobou

Prevencia by mala byť založená na identifikácii konfliktných názorov,

ktorých zastávanie vytvára pre celok neprijateľné vyžarovanie

a proti ich pôvodcovi sa bude brániť

je už chybný postoj alebo názor, ktorý

človeka vedie k zodpovedajúcemu konaniu.

Z tohto konania, do ktorého

musíme zahrnúť aj myšlienky a citové

stavy človeka, sa môže postupne vyvinúť

aj telesné ochorenie. Pokiaľ by

sme v budúcnosti chceli dosiahnuť

ozajstnú prevenciu ochorení, museli

by sme sa zamerať na predchádzanie

takzvaným nezdravým názorom, to

znamená odstrániť predstavy, ktoré

celok nemôže akceptovať ako zdravé

a pre svoju existenciu prospešné. To

isté platí aj pre skutočnú príčinnú

liečbu ochorení; mala by byť založená

na identifikácii konfliktných názorov,

ktorých zastávanie vytvára pre celok

neprijateľné vyžarovanie a proti ich

pôvodcovi sa bude brániť.

Predpokladom takejto prevencie

a liečby by bola pre všetkých jednotlivcov

dokonalá znalosť všetkých zákonitostí,

ktorých napĺňanie požaduje

vesmír od ľudí ako cenu za dar života

a vývoja. Tým však nesmierne vzrastajú

aj nároky na lekára a vôbec na

všetkých, ktorí chcú ľuďom účinne

pomáhať. Jedine na tomto základe je

totiž možné nájsť v myslení jednotlivca

slabé miesta a poukázať na ne.

A to je zároveň aj všetko, čo možno

pre druhého urobiť. Konečné rozhodnutie

musí učiniť človek sám, a tým

si súčasne určí aj následok: prijatie

alebo odmietnutie, obnovenie moci

alebo nemoc.

Dnes veľmi populárne schematizovanie

duchovných príčin chorôb

je značne zavádzajúce, pretože neprihliada

na jedinečnosť ľudských

osudov. S tabuľkou v ruke je možné

odriekať iba to, čo si o veci myslia

druhí. Kľúčom k správnemu pochopeniu

duchovnej príčiny ochorenia

však je neopakovateľný ľudský príbeh

samotný. A stanovenie skutočnej

príčiny nemoci vyžaduje rozvíjanie

vlastnej schopnosti cítenia – toho jediného

nástroja, pomocou ktorého

možno nadviazať spojenie s duchom

iného človeka.

Z týchto skutočností je možné vyvodiť

aj smerodajné závery pre prognózu

každého ochorenia. Oveľa lepšie

sa vyvíjajú tie prípady, kde je zo strany

chorého ochota alebo dokonca nadšenie

prijímať nové podnety a meniť sa,

napriek tomu, že vonkajšia liečba nemusí

byť práve najšťastnejšia. Opačne

sa vyvíjajú prípady, kde je táto liečba

v každom ohľade síce prvotriedna, ale

chorý očakáva od druhých, že bude

uzdravený. V liečení vidí iba možnosť,

ako sa vrátiť k starému spôsobu života.

To je zásadný omyl.

Človek má prosiť o silu

k činom, ktorými chce dar

uzdravenia vyrovnať

K uzdraveniu zo závažnejších

chorôb je potrebná vždy aj pomoc

vyššej liečivej sily. Táto sila nie je na

Zemi bežne prítomná a musí byť najprv

k Zemi pritiahnutá. Prvoradý

význam pre uplatnenie takej sily

majú vnútorné postoje chorého človeka,

ktorý sa rozhodne dať svojmu

životu iný smer. Taký človek neprosí

teda len o uzdravenie alebo záchranu,

ale predovšetkým o silu k novým, lepším

činom, ktorými chce dar uzdra-

Svet Grálu

15 | 2008

TÉMA

venia vyrovnať. Pri liečení sa často

uplatňuje aj prítomnosť druhého človeka,

ktorý je v rôznej miere nadaný

schopnosťami liečivú silu prijímať

a ďalej odovzdávať. Aj postoje a názory

tohto človeka spolurozhodujú

Poslaním choroby je obnovenie

rovnováhy medzi jednotlivcom

a celkom

o miere sprostredkovanej pomoci,

pretože jeho vnútorná zrelosť určuje

zodpovedajúcu úroveň prichádzajúcej

liečivej sily. Keď chce liečiteľ svoje

schopnosti stupňovať, musí sa usilovať

o jasný a prostý život, v ktorom

na prvom mieste stojí túžba pomáhať

druhým ľudom na ich ceste nahor.

Túto cestu musí však najskôr sám

dobre poznať.

Základným poslaním choroby je

obnovenie rovnováhy medzi jednotlivcom

a celkom. Súčasná (tzv. západná)

medicína však nepovažuje

chorobu za liečebný prostriedok pre

dušu, teda za dej, ktorý by mal mať

vyšší zmysel. Obnovovanie rovnováhy

sa preto odohráva prakticky len

na fyzickej úrovni, v ktorej sa však

v skutočnosti prejavujú len následky

nerovnováhy v rovine duchovnej. Príliš

veľkú úľavu neprináša ani súčasná

psychológia, pretože vychádza z predpokladu

rýdzo fyzickej existencie. Za

okolností, keď sa po príčinách choroby

pátra medzi oveľa neskoršími

následkami, musia skutočné príčiny

chorôb zostať často nepoznané. Tento

stav dosvedčuje aj samotná medicína,

pre ktorú zostávajú príčiny väčšiny

ochorení nevyriešenou hádankou. Je

totiž nutné pripomenúť, že za príčinu

mnohých ochorení nemôžu byť

považované napríklad biochemické

poruchy, poruchy genetického kódu

alebo iných funkcií, pretože tým nie

je zodpovedaná otázka, kde majú

tieto poruchy svoj skutočný pôvod.

Je to iba konštatovanie daného stavu

Svet Grálu

15 | 2008

Príliš veľkú úľavu neprináša ani súčasná psychológia, pretože

vychádza z predpokladu rýdzo fyzickej existencie

bez ďalšieho vysvetlenia o jeho pôvode

a účele. Na jeho základe sa teda

môže rozvinúť len vonkajšia pomoc,

vnútorná nie. Táto absencia znalostí

skutočných príčin nemocí by mala

byť alarmujúca a mala by podnecovať

k ich hľadaniu v duchovnej rovine.

Svoj život nemôžeme nikdy viesť

mimo rámca zákonitostí, ktorých

existenciu sme prostredníctvom vedeckého

rozvoja poznali a plne ich

uznávame takmer vo všetkých oblastiach.

Jedinou oblasťou, kde sa týmto

zákonitostiam vzpierame a odmietame

ich uznať, je náš život. Základným

princípom, ktorý vládne svetu

a tým aj ľudským osudom, môžeme

nazvať riadenie spätnou väzbou. Tento

princíp sami uplatňujeme vo svojom

živote všade tam, kde si prajeme zachovať

poriadok. Nachádzame ho spoľahlivo

v najmenších i v tých najväčších

dejoch ako základnú oporu, ako

záruku ďalšieho trvania a vývoja.

Nikto sa nepozastaví nad tým, že

imunitný systém zdravého ľudského

tela usmrtí denne milióny buniek,

ktoré doslúžili alebo prestali plniť

svoju úlohu. Považujeme to za správne

a máme úplnú pravdu, pretože bez

tejto prísnosti by sa naše telo veľmi

skoro rozpadlo. Nie je v tom žiadna

krutosť, keď organizmus zabíja nádorové

bunky, ale práve tá prísnosť

a dôslednosť, bez ktorej sa zachovávanie

zákonov nikdy nezaobíde. Naopak

bunky, ktoré plnia svoju úlohu

správne a prispievajú svojou činnosťou

k upevneniu zdravia organizmu,

získavajú nárok na ďalšiu existenciu.

Pravidlá a zákony, ktorými chránime

celistvosť a zdravie svojej rodiny,

firmy alebo štátu, majú ten istý zmysel

a ukazujú, že považujeme riadenie

spätnou väzbou za úplnú samozrejmosť

vo všetkých oblastiach, kde

chceme zachovať zdravý stav. Zákonite

teda môžeme predpokladať, že

aj vesmír, ktorého veľkosť presahuje

možnosti nášho chápania, musí byť

vo svojom chode udržiavaný rovnakým

spôsobom. Potom nám však nezostáva

iné, než prijať skutočnosť, že aj

my, ako jeho obyvatelia, sme povinní

odovzdávať za svoju existenciu protihodnotu.

Vesmír ju vyžaduje, aby mal

dôvod naďalej nás ponechať medzi

tými, ktorí v ňom smú v zdraví žiť.

Napriek tomu, že bola zmienka

predovšetkým o závažných ochoreniach,

vzťahujú sa tieto zásady aj na

ostatné ochorenia. Zvláštnou kapitolou

duchovných príčin niektorých

ochorení sú prípady, keď je choroba

súčasťou úlohy, ktorú má človek na

Zemi splniť. Choroba mu v takom

prípade pomáha, aby našiel správny

smer a rýchlejšie pre svoju úlohu dozrel.

Aj tu vychádza teda podnet na

vznik choroby z vlastného rozhodnutia

človeka, ktoré však na rozdiel od

iných prípadov nemá základ v jeho

chybných názoroch, ale je motivované

snahou priniesť pomoc.

Duchovnými príčinami ochorení

sú predovšetkým nezdravé predstavy,

ktoré majú svoj pôvod v pocite ľudskej

výnimočnosti. Len z tohto samoľúbeho

pocitu sa mohla vyvinúť falošná

domnienka, že ako ľudia stojíme

mimo zákona, ktorému sa inak bez odporu

podrobuje celý vesmír. Tento pocit

je spočiatku príjemný, pretože nenúti

k prevzatiu plnej zodpovednosti

za svoj život. Je však len dočasný. –

Ochorenie sa potom stáva pre človeka

signálom k hľadaniu nesplnených povinností.

MUDr. Jan Palouček

Zázraky na nebi

Výstrely z vesmíru

Klasický bolid o 1:58 miestneho času. V atmosfére prešiel dráhu 63 km (na povrchu Zeme 51 km). Dráha meteoru začala vo výške 117,4 km

a skončila vo výške 81,9 km. Najväčší jas vykazuje väčšina meteoritov až v najnižšej vrstve atmosféry.

achádzame sa uprostred Mandžuska

na severovýchode Číny.

Krajina okolo nás pôsobí až neskutočne.

Na pozadí sa pochmúrne črtá

zvláštny pavilón, naša zatemnená

ubytovňa, za naším chrbtom leží

nekonečné zamrznuté jazero a pod

nohami stepná tráva pokrytá inovaťou.

Nad hlavami nám žiari jasná

nočná obloha.

Na horizonte sa práve objavuje

vrchol znamenia Leva, keď náhle,

priamo z horizontu pred nami vystrelí

niečo, čo sme doposiaľ nevideli.

Malá ohnivá guľa sa na nás rúti veľkou

rýchlosťou ako expresný vlak;

je čoraz svetlejšia, s červeno trblietajúcou

sa hlavou a sršiacim chvostom.

Toto „niečo“ je stále dlhšie, letí

priamo ponad naše hlavy, pretína

oblohu a ďalej si razí svoju cestu

smerom k protiľahlému horizontu.

Žasneme… je to meteor? Rútiaci sa

posol dosiahne horizont, stáva sa neviditeľným

a opäť sa stráca v hlbinách

vesmíru. Zostáva po ňom len

jemná stopa, ktorá ešte krátko žiari,

kým ju o pár okamihov definitívne

neprekryje čierny závoj noci. –

Pozorovali sme už tisíce meteorov,

ale to, čo sme uvideli tu, nevidel ešte

nikto z nás: bol to earthgrazer.

IMPOZANTNÉ VÝSTRELY

Meteor (lietavica) je sveteľný jav,

ktorý nastane pri prelete kozmických

častíc zemskou atmosférou.

Meteorit je menšie kozmické teleso,

ktoré vďaka priaznivým podmienkam

dopadlo na povrch Zeme.

Ak leží radián, čiže bod na oblohe,

z ktorého vystupujú meteory z prúdu

lietavíc, v blízkosti horizontu, prenikajúce

meteory alebo zvyšky komét

sa len letmo dotýkajú vrchnej vrstvy

atmosféry a z hľadiska pozorovateľa

letia zdanlivo od jedného horizontu

k druhému. Pre tento zázrak neba

vytvorili astronómovia pojem earthgrazer

(angl. Earth = Zem, to graze =

ľahko sa dotknúť). Tento dotyk je

taký jemný, že vytvorí stopu meteoru,

mimoriadne zriedkavú svojou

rovnomernosťou.

Bolo to práve v Číne, kde sme zažili

noc storočia: zahájili ju earthgrazery

s viac než 10 000 leonidmi. Bola to

celá symfónia astronomického ohňostroja:

ohnivé gule vo svetle splnu,

až 6 meteorov za jedinú sekundu,

celé strapce čiastočiek, ktoré zažiarili

vo všetkých farbách, ohnivé gule

so stopami dosvitu, ktoré boli atmosférou

celú polhodinu formované do

oblúkov a vlajok… Ďalej rozpadajúce

sa lietavice, ktoré sa v blízkosti

radiánu rozžiarili, alebo padali za

protiľahlý horizont… A tu dolu my,

vášniví lovci lietavíc – a popri nás

i nadšení Číňania – sme si pripadali

ako v rozprávke.

No najkrajšie meteory, earthgrazery,

bolo vidieť len na začiatku. Sú

to jediné meteory, ktoré sa môžu

znovu vrátiť do otvoreného vesmíru.

Môžu, ale nemusia. Čím vyššie radián

v priebehu noci stúpa, tým kratšie

a strmšie sú dráhy a častice meteorov

potom bezo zvyšku dohoria.

NAJVÄČŠÍ

METEORICKÝ DÁŽĎ

Earthgrazery vzbudili veľkú pozornosť

už v roku 1996. V najväčšom

zo všetkých historicky dokumento-

Svet Grálu

15 | 2008

PRÍRODA

Časový rámec pre earthgrazer je iba

niekoľko minút, potom vznikajú bežné

meteory. Ak je radián blízko horizontu,

vplyvom perspektívy vzniká pri

pozorovaní dojem, že meteory stúpajú

(okrem rovnobežiek s horizontom).

Na tejto snímke, ktorá sa podarila

observatóriu „Delphinus Meteor

Observation China Team“ v Pan

Shanu (Čína), je vidieť hneď dve stopy

earthgrazerov

Táto snímka earthgrazeru bola získaná

pri dvanásťminútovej expozičnej dobe

v Západnej Virgínii v USA

vaných dažďov padajúcich hviezd

pozorovali vtedy vedci v Arktíde

stovky earthgrazerov.

V tú noc v čase ich najväčšieho výskytu,

ktorý trval skoro hodinu, bolo

nad Spojenými štátmi napočítaných –

či skôr odhadnutých – v každej sekunde(!)

40 meteorov, t. j. spolu

štvrť milióna!

Svet Grálu

15 | 2008

Okraj zemegule

Earthgrazer

Výška (km)

Bežný meteorit

Mezosféra a tiež

D-/E vrstva termosféry,

v ktorej meteority zažiaria

Čiastočky vstupujú do atmosféry vo fáze

meteorickej búrky ako strely paralelne k horizontu

pri výške radiánu 0° na zemskú atmosféru. Ak

majú potrebnú rýchlosť, hmotnosť a presný

uhol, je pravdepodobnosť 1:100, že trafia do

minimálneho koridoru zemskej atmosféry a stanú

sa earthgrazerom.

Earthgrazer je druh lietavice, na

ktorý sa nedá zabudnúť. Od meteorov

sa odlišuje nielen svojou dráhou,

je charakteristický aj svojím

profilom. Podľa miesta pozorovania

na zemeguli a doby prežitia

v atmosfére môže sa javiť rôzne –

s dlhotrvajúcou letovou dráhou,

alebo len ako krátke stopy zažiarenia.

Vo väčšine prípadov pozorovatelia

opisujú výraznú červeno iskriacu

hlavu, ktorá zanecháva žiarivú stopu

prechádzajúcu z červenej do oranžovej,

zhasínajúcu potom v opačnom

poradí. So vzostupom radiánu sa

farby menia z oranžovej na bielu.

Fotograficky aj vizuálne môžu meteory

tvoriť farebné spektrá, predovšetkým

ohnivé gule, kde sa farby od

špičky smerom ku koncu menia v poradí

zelená – oranžová – červená –

modrá – biela.

V ideálnom prípade môže zenitový

earthgrazer ťahať po oblohe stopu až

170 stupňov.

Meteory alebo earthgrazery, ktoré

nelietajú zenitom, môžu tiež dosiahnuť

obrovské dĺžky. Pozorované

dĺžky budú však vždy kratšie, než

by boli v ideálnom prípade.

Nápadné je, že všetci pozorovatelia

earthgrazerov udávajú úplne

rovnomerný priebeh ich svetlosti.

Keď sa ohnivá guľa objaví vo

výške až do 80 km atmosféry, spôsobí

jej tisícnásobne vyššia hustota

enormný výbuch jasu. Tým

je zrejmé, že zemskú dráhu môžu

opustiť len tie objekty, ktoré si zachovajú

vysokú dráhu letu, alebo

prežijú prelet nižšími vrstvami so

zodpovedajúcou hmotou. Rovnomerné

stopy, ktoré sme v Číne pozorovali,

svedčili o malom odpore

a vysokej dráhe letu.

NAJSLÁVNEJŠÍ „BOLID“

Aká vysoká je pravdepodobnosť, že

zbadáme earthgrazer? Ako náhodný

jav sa môže earthgrazer vyskytnúť

kedykoľvek a kdekoľvek, aj cez deň.

Na cielené pozorovania sa odporúčajú

len fázy zvýšenej aktivity prúdu

meteorov.

Pri zrážke roja meteoritov so Zemou

sa podľa matematických prepočtov

nachádza viac než jedno percento

všetkých kolidujúcich častíc

na kurze earthgrazeru.

Náhodným javom a súčasne najznámejším

zo všetkých earthgrazerov

je bolid z roku 1972 nad jazerom

Jackson Lake vo Wyomingu v USA.

Nad západnou časťou USA a nad

Kanadou sa 10. augusta objavila za

denného svetla ohnivá guľa. Pozorovalo

ju mnoho ľudí v Yellowstone

a v Národnom parku Glacier National

Park, a dvaja turisti tento jav

dokonca natočili na film. Linda Bakerová

so svojou kamerou Super-8

filmovala pohyb earthgrazeru celých

26 sekúnd. Myslela si, že ide

o návrat časti rakety.

Žiaru tohto objektu registrovali

dokonca infračervené rádiometre

jedného satelitu U.S. Air Force. Bolo

potvrdené, že v strede dráhy nad

Montanou bolo počuť tresk pri prelomení

zvukovej bariéry – dôkaz, že

objekt letel nižšie než 60 km.

„AKO RÚTIACI SA VLAK…“

Nezabudnuteľný dej pri pozorovaní

jedného earthgrazeru opísal jeden

z účastníkov našej expedície do čínskej

samoty týmito slovami:

PRÍRODA

„Dráhy boli úžasne dlhé. Obrovský

dojem! Ešte nikdy som nevidel

také dlhé meteory napriek tomu, že

som ich vo svojom živote pozoroval

tisíce. Už počas jeho sledovania sa

mi vnucovala predstava rútiaceho

sa vlaku. Osvetlená lokomotíva,

ktorá v diaľke ubieha svojím smerom.

Rovnomerne, skoro paralelne

k horizontu. Zo severovýchodu na

sever, cez celú oblohu. Spomínam si

ešte, že som po jeho zažiarení rýchlo

rozpažil ruky a odhadoval som tak

uhol jeho dráhy. Bolo to minimálne

120 stupňov. Myslím, že som earthgrazer

videl od začiatku do konca.

Žiadne kolísanie svetlosti, skôr pomalý

vzostup a potom zasa znižovanie.

Doba žiarenia bola enormná!“

Earthgrazery patria v tejto dokonalej

forme k úkazom, ktoré pri

pozorovaní hviezdnej oblohy vyvolávajú

najväčší dojem. Tieto zázraky

neba možno, žiaľ, pozorovať

len zriedka a sú málo známe. Môže

byť šťastný ten, kto v pravú chvíľu

upiera svoj zrak k oblohe. – Je totiž

nepravdepodobné, že niečo také

uvidí v tomto živote ešte raz!

Reinhard Wurzel, Jürgen Michelberger

Literatúra:

Rolf Bühler, Meteorite, Urmaterie aus den

interplanetaren Raum, Weltbild Verlag,

ISBN 3-89350-518-0

Hans Ulrich Keller, Astralwissen, Kosmos

Verlag, ISBN 3-44008074-9

Manfred Reichstein, Kometen, Kosmische

Vagabunden, Harri Deutsch Verlag

Frankfurt, ISBN 3-87144-847-8

Jürgen Rendtel, Sternschuppen, Urania

Verlag Leipzig, ISBN 3-332-00399-2

Informácie:

International Meteor Organisation:

www.imo.net

Arbeitskreis Meteore: www.akm.de

Meteor-Expeditionen nach China 2001

und Spanien 2002:

www.astrode.de/astro.htm

pozorovateľ

horizont

Počet, dĺžka a uhol dráhy meteorov veľmi

záleží na výške radiánu nad horizontom.

Pozorovateľ vidí väčšinu lietavíc vtedy, keď sa

radián nachádza v zenite, ako je zobrazený

na obr.1. Na obr. 2 s výškou okolo 30 stupňov

je to už podstatne menej a na obr. 3 pri

0 stupňoch sa už neobjaví skoro žiadny.

Trojrozmerný model ukazuje dve ohnivé

gule, ktoré – na základe snímok z Taikangu

a Lindianu (Čína, 8.–19. 11. 2001) a výpočtov

paraláx – sú v mierke (vo výške a dĺžke)

umiestené nad mapou. Namerané dĺžky sú

tu 7 a 10 cm. Na porovnanie: earthgrazer

by mal dĺžku viac ako 1 m. V mierke mapy

to zodpovedá vzdialenosti Mníchov –

Hamburg.

Lietavice majú pomerne nízku hmotnosť.

Len zriedka prežije ich fragment ochrannú

vrstvu zemegule a dosiahne zemský povrch.

Na obrázku je železný meteorit Odessa

s lesklým nataveným povrchom.

ČASTICE SMERUJÚCE

K ZEMSKÉMU POVRCHU

Už vo výške 100 km sa meteory

bežne zahrejú na teplotu viac než

3 000 stupňov Kelvina, takže menšie

čiastočky s priemerom niekoľkých

milimetrov sa pôsobením tejto

obrovskej teploty vyparia dávno

predtým, než by boli zbrzdené odporom

vzduchu.

Objekty s veľkosťou niekoľkých

centimetrov sa nevyparia tak rýchlo.

Preniknú do zemskej atmosféry hlbšie

a zhasnú, rozpadnú sa vo výške

okolo 50 km.

Objekt veľkosti tenisovej loptičky

môže však zažiariť ako ohnivá guľa,

svojím jasom podobná splnu.

Kým lietavice s nízkou hmotnosťou

sa na nebi len krátko mihnú,

majú bolidy väčšinou omnoho

dlhšiu cestu a vďaka pomalému

brzdiacemu efektu v hlbších

vrstvách atmosféry žiaria dlho.

Počas krátkej doby vzplanutia tepelná

vodivosť meteorov nestačí

na ich rovnomerné zahriatie. Kým

sa povrch žeraví, vnútro telesa zostáva

chladné. Vo vzduchu sa potom

môžu jeho časti odtrhávať. Ak

častice tento proces prežijú, a dokonca

dosiahnu zemský povrch,

hovoríme o meteoritoch.

Aby vznikol meteor s jasnosťou Venuše,

stačí vstupná rýchlosť 60 km/s

a hmota iba 6 gramov. Čím vyššia je

rýchlosť, tým väčšie sú i procesy tavenia,

pretože rastie konverzia energie.

Vzdialenosti medzi čiastočkami

meteoru sú značné – aj pri najintenzívnejších

spŕškach meteorov je

ich hustota veľmi nízka. Dokonca aj

pri takej udalosti, akou boli leonidy

v roku 2001 – až 3 500 meteorov za

hodinu – boli vzájomné vzdialenosti

meteorov v priemere ešte niekoľko

stoviek kilometrov.

Svet Grálu

15 | 2008

Svet Grálu

15 | 2008

Svet Grálu

15 | 2008

SMRŤ

AKO VÝCHODISKO?

Smrť je v našej spoločnosti veľkým tabu. O umieraní hovoríme neradi a o dobrovoľnom skoncovaní

so životom už vôbec nie. Slovo samovražda vyvoláva zdesenie, strach a beznádej. Napriek tomu

nie je dôvod, aby sme pred týmto dramatickým trendom zatvárali oči: podľa odhadov Svetovej

zdravotníckej organizácie (WHO) vo svete dnes denne ukončí svoj život z vlastnej vôle viac než

1000 ľudí, ohrozené sú čoraz viac najmä deti a mladiství. Michael G. Vogt, psychoterapeut zaoberajúci

sa liečením, vo svojom článku osvetľuje pozadie samovrážd a ukazuje možnosti, ako im predísť.

Svet Grálu

15 | 2008

ŽIVOT

ČO HOVORIA

ŠTATISTIKY

a Slovensku počet samovrážd

postupne klesá. Od roku 1997

do roku 2000 spáchalo samovraždu

priemerne viac ako 700 ľudí, v roku

2006 ich počet klesol na polovicu,

pričom počet mužov je v priemere

päťkrát vyšší než počet žien. Na druhej

strane sa zvyšuje počet pokusov

o samovraždu u mladistvých.

Podľa WHO ukončí samovraždou

svoj život ročne pol milióna

ľudí, pričom pokusy o samovraždu

sú ešte desať až dvadsať ráz častejšie.

Presné čísla k dispozícii nie sú, napriek

tomu je známe, že ženy sa pokúšajú

o samovraždu dva až trikrát

častejšie než muži. Tí oproti ženám

dotiahnu svoje predsavzatie dvakrát

častejšie až do trpkého konca. To súvisí

predovšetkým s tým, že muži

volia častejšie „tvrdšie“ metódy (obesenie,

skok z výšky, strelné zbrane),

ženy naproti tomu volia metódy skôr

„mäkké“ (lieky, plyn).

Pokusy o samovraždu sú u nás

štatisticky najfrekventovanejšie vo

veku medzi 20.–29. rokom, polovicu

samovrážd so smrteľným koncom

tvorí veková skupina medzi

40.–60. rokom života. Z hľadiska

motivácie majú na nich najväčší

podiel konflikty a rodinné problémy,

pričom 75 % všetkých ľudí

oznamuje svoj samovražedný úmysel

vopred.

Vynára sa tu nástojčivá otázka –

prečo čoraz viac ľudí považuje samovraždu

za jediné východisko?

Za východisko z čoho? Zo života,

v ktorom už nevidia nijaký zmysel?

Možno unikajú zo spoločensky

predpokladaného úsilia po bohatstve

a moci, s ktorými sa nemôžu

stotožniť. Čo cíti človek, ktorý prechováva

samovražedné úmysly? Ako

sa k nemu správať?

ZÚFALÁ TÚŽBA ZOMRIEŤ

emecký básnik Hermann Hesse

(nositeľ Nobelovej ceny za literatúru

za rok 1946) našiel vo svojej knihe

„Siddhártha“ pôsobivé slová, ktoré

znázorňujú životnú situáciu človeka

so sklonom k samovražde: „Túžobne

si prial nevedieť už o sebe nič, mať

pokoj, byť mŕtvy. Kiež by tak udrel

blesk a zasiahol ho! Kiežby prišiel nejaký

tiger a zožral ho! Keby tak existovalo

víno, jed, ktorý by mu privodil

omámenie, zabudnutie a spánok bez

prebudenia! Existovala vôbec nejaká

špina, ktorou sa ešte nezašpinil, duševná

prázdnota, ktorú na seba nevzal?

Bolo vôbec možné ešte žiť? Mohol

ešte znova a znova nabrať dych

a zase ho vypustiť, cítiť hlad, opäť jesť,

znova spať, ležať pri manželke? Nebol

tento kolobeh pre neho už vyčerpaný

a uzavretý? Ničoho už pre neho nebolo,

než vymazať sa, roztrhať ako nepodarený

obraz svojho života na márne

kúsky, hodiť ho pohŕdavo bohom pod

nohy. To bolo ono veľké zadávenie, po

ktorom túžil: smrť, roztrhanie formy,

ktorú tak neznášal! Nech ho žerú ryby,

toho psa Siddhárthu, toho pomätenca,

to skazené a zhnité telo, túto chabú

a zneužitú dušu! Nech ho požierajú

ryby a krokodíly, nech ho démoni rozkúskujú!

So žiaľom strávenou tvárou

civel do vody, uvidel svoju tvár a napľul

do nej.“

Hesse tu opisuje zreteľné zúfalstvo

z nedostatku zmyslu v živote.

Najväčšou časťou Siddhárthovho života

bolo hľadanie jeho zmyslu. Bol

synom brahmana, študoval múdre

učenie – odišiel preč; žil s askétami,

odišiel aj odtiaľ; žil s pútnikmi, odišiel

od nich k svetskému človeku

a žil ako obchodník, ale cieľ nenašiel

ani tam. Väčšinu svojho života

prežil hľadaním. Prahnúc po vode

života vyskúšal mnohé, jeho smäd

však nebol utíšený, naopak – stupňoval

sa s každým novým učením,

ktoré spoznal, rovnako ako rástlo

jeho zúfalstvo z toho, že ešte nenašiel

tú „správnu“ cestu. Potom prišiel

okamih, v ktorom sa toto zúfalstvo

tak vystupňovalo, že videl v smrti

spásu a vyslobodenie: samovraždou

ohrozený človek už nechce prežiť

ďalší deň, pretože mu ďalšie hodiny,

ďalšie minúty pripadajú neznesiteľné.

Sľubuje si od smrti vyslobodenie

vo viere, že sa tým (údajne) všetko

skončí, a už nebude tak strašne trpieť.

Siddhárthov príklad dosť realisticky

ukazuje, že dokonca aj človek,

ktorý má vlastne veľa vyhliadok,

disponuje širokým svetonázorovým

záberom a verí v Boha, môže v životnej

kríze ešte dospieť aj k intenzívnym

samovražedným myšlienkam.

Iný príklad zo súčasnosti prináša

kniha Jutty Schützovej „Môj plač ste

nepočuli“: „V Timovom dome sa celý

život odvíjal len okolo auta. Otec bol

posadnutý autami. Chcel vždy väčšie,

vždy rýchlejšie a drahšie modely. Auto

bolo pre neho symbolom spoločenského

postavenia a súčasne aj miláčikom.

Takmer každý rozhovor sa viedol

o aute a peniazoch. Tim si vo svojich

18 rokoch urobil vodičský preukaz. Peniaze

si našetril zo svojej učňovskej

mzdy. Autom svojho otca však jazdiť

nesmel, bolo to prísne zakázané celej

rodine. Raz, keď jeho rodičia odcestovali

na víkend s kolkárskym klubom,

nemohol už Tim odolať pokušeniu

a urobil si s autom malú vychádzku.

Bola námraza, a tak sa stalo, čo sa

stať muselo: Tim otcovo auto úplne

zničil nárazom do steny. Šiel domov

a – tam sa obesil. Rodičia našli iba

odkaz: Mrzí ma to, odpusťte mi.“

Možno sa domnievať, že tento

mladý muž vo svojom rodnom dome

a vo svojom živote nenachádzal dostatok

náklonnosti, ľudské teplo

a porozumenie. Život sa točil okolo

materiálnych hodnôt a symbolov

spoločenského postavenia, pevnú ci-

Svet Grálu

15 | 2008

ŽIVOT

tovú základňu neposkytoval. Zmysel,

ktorý v živote videl Timov otec,

zdieľať nemohol. Podvedome cítil,

že otec miloval auto viac než jeho.

A tak sa k bezútešnosti jeho života

pridružil ešte strach z potrestania,

pocit zradenia a zničenia zmyslu života

vlastného otca – strach z možnej

straty ešte aj posledného zvyšku

imaginárnej náklonnosti. V tejto

bezvýchodiskovej situácii sa zrejme

Timovi javila samovražda (vykonaná

v afekte) jediným riešením.

Ešte jeden príklad z mojej praxe:

klient, ktorý bol silne viazaný na

svoju predchádzajúcu partnerku,

opisuje svoj zážitok z rozchodu:

„…Od rozvodu sa mi darí dosť zle. Sú

to už dva mesiace. S práškami to nejako

ide. Niekedy o niečo lepšie, potom

zase veľmi zle, nedokážem myslieť

na nič iné než na ňu. Zimu asi

nezvládnem – vonku je taká zima.

V noci je určite menej než mínus 15

stupňov. Niekedy si myslím, že už

nechcem ďalej žiť! Už niekoľkokrát

som si farbisto predstavoval situáciu,

že v noci, keď je tma, kráčam

k domu svojej priateľky. Vyzlečiem

sa a ľahnem si pod okno jej spálne

do snehu. Je tam ľadový chlad. Počúvam

z walkmanu hrať svoju obľúbenú

pieseň o smrti. Mrznem a trasiem sa

na celom tele. Potom predsa len po

chvíli trasenie pomaly slabne. Do hodiny

zamrznem. A keď sa ráno pozrie

z okna, uvidí ma ležať v snehu…“

Svet Grálu

15 | 2008

Tento klient chcel vždy pred rozchodom

urobiť všetko pre svoju

partnerku, vyčítať jej z očí každé želanie,

priniesť pre ňu akúkoľvek obeť.

To sa vyvinulo až do sebazaprenia,

žil už len pre ňu, videl už len ju,

a vôbec nie seba a svoj vlastný život.

S rozchodom sa mu zrútil svet. Stratil

nadovšetko milovaného človeka

a s ním aj všetky plány a nádeje do

budúcnosti, všetku oporu. Všetko

naraz stratilo zmysel. Pohyboval

sa v kruhu neznesiteľného smútku

a nenachádzal východisko.

AKO MOŽNO POMÔCŤ?

rirodzene sa vynára otázka, ako

možno pomôcť takému človeku

v kruhu príbuzných, známych alebo

priateľov. Ako reagovať, čo podniknúť,

ak sa niekto pohráva so samovražednými

úmyslami?

Musíme si uvedomiť tri podstatné

skutočnosti: Po prvé, žiaľ, neexistuje

stopercentne úspešný recept, ako zabrániť

samovražde. Po druhé, na to je

nutné samovražedné úmysly najprv

rozpoznať (pozri ďalej „Stupne pred

samovraždou“) a po tretie: človek

ohrozený samovraždou patrí bezpodmienečne

do starostlivosti vyškoleného

terapeuta. Veľká pomoc

môže spočívať už v tom, že takého

človeka pohnete k tomu, aby si uvedomil

svoj stav a súhlasil s odborným

vyšetrením a následnou liečbou.

Panuje rozšírený názor, že by sme

sa ľudí so zhoršeným psychickým

stavom nemali pýtať na prípadné

samovražedné myšlienky, a to vraj

preto, aby sme ich k týmto myšlienkam

nepriviedli. To je však nesprávny

postoj. Blízka osoba, ktorá

vedie diskusiu na túto tému, sa vôbec

nemusí obávať toho, že by tým

duševne trpiacemu človeku pomohla

k samovražde. Človek zaoberajúci

sa samovraždou na ňu myslí aj tak.

Naopak, otvorený rozhovor a už samotná

skutočnosť, že ich prežívanie

sa berie vážne, prináša potenciálnym

samovrahom úľavu. Podstatné je

najmä nerobiť moralistické kázanie;

životom unavený človek volí život

tým skôr, čím menej sa mu vnucuje.

Vystavovať ho tlaku („Tak sa predsa

vzchop!“) je rovnaká chyba ako bagatelizácia

problému („Veď ono to

všetko bude zas dobré…“). Citlivo

a otvorene o tom hovoriť, skutočne

počúvať a brať situáciu vážne, býva

často najlepšia – ak nie jediná cesta,

ako rozpoznať hrozbu samovraždy,

a umožniť postihnutému ďalšiu odbornú

pomoc. Terapeuti majú, mimochodom,

povinnosť klásť otázky,

ak existuje podozrenie na samovražedné

úmysly. Dokonca aj pacienta,

ktorý mal sklony k samovražde a teraz

sa zdá, že ich už nemá, sa pýtajú:

„Prečo už teraz nechcete spáchať samovraždu?“

JE PO SMRTI PO

VŠETKOM?

en, kto spácha samovraždu, chce

pomocou nej uniknúť zdanlivo

bezvýchodiskovej situácii. Dúfa, že

ho smrť vyslobodí. Tu však znalosť

toho, čo sa deje po smrti, má zásadný

význam. „Keď budem mŕtvy,

nebude už utrpenia ani problémov.

Muky skončia a bude po všetkom.“

Sledujúc tieto myšlienky, človek verí,

že sa môže predčasnou, dobrovoľnou

ŽIVOT

smrťou vzdať tých niekoľkých rokov,

ktoré by tu ešte žil. Zriecť sa rokov,

ktoré mu pripadajú len ako trápenie

Dúfal som, že smrť

povedie k úplnému

vyslobodeniu, ale moja

nádej ma pod viedla

nehodné života, a nie šanca alebo

milosť. Iba „ten nevyhnutný koniec,

s ktorým je aj tak po všetkom“, príde

podľa jeho mienky o trošku skôr.

Celkom inak to však vyzerá, ak vychádzame

z predpokladu, že po pozemskej

smrti nie je „po všetkom“, že

existuje život po smrti a život tu na

zemi je len krátky časový úsek v celkovom

bytí človeka. A keď vezmeme

do úvahy i skutočnosť, že tento život

je dôležitým učebným obdobím,

v ktorom má každý šancu, možnosť

a schopnosť rozvinúť vlastnú osobnosť,

je svojvoľná smrť na pováženie.

Samovraždou sa predsa vedome

vzdávame možnosti ďalšieho vývoja

(ktorý môže spočívať, samozrejme,

aj v prežívaní utrpenia), odmietajúc

šancu (alebo snáď dar?) smieť tu žiť.

Okrem toho – pokiaľ nie je so smrťou

skutočne „po všetkom“, nemusí

sa utrpenie vôbec skončiť. Môže to

byť dokonca naopak. Oscar Buschs

vo svojej knihe Od stupňa k stupňu,

píše, že utrpenie môže byť ešte väčšie

než predtým: „Čo som zažil bezprostredne

po smrti, o tom si už nedokážem

urobiť jasnú predstavu. Bol

to chaos myšlienok a pocitov, ktorý sa

vymyká každému opisu. Dúfal som,

že smrť povedie k úplnému vyslobodeniu,

ale moja nádej ma podviedla. Žijem

ďalej, ako cítim, v príšernom opojení

a najstrašnejších mukách. Moje

oči boli spočiatku zastreté, okolo mňa

bola úplná tma a nemohol som ani

sústrediť svoje myšlienky, ani rozlíšiť

nič vo svojim okolí. Bolestne som pociťoval

slučku na krku a znova a znova

trpel trýzňou z dusenia. Chcel som

volať o pomoc, ale zviazané hrdlo nevypustilo

ani hlásku. Nemám tušenie,

ako dlho trvala táto pekelná trýzeň.

Možno to nebolo tak dlho, merané pozemským

časom, no pretože som dokázal

vnímať čas len podľa nekonečného

utrpenia, pripadalo mi to ako

večnosť. Konečne prišla milosrdná bytosť

a ujala sa ma…“

VÝCHODISKO – ŽIVOT

a základe tejto skúsenosti by

sme sa však nemali domnievať,

že duševné muky v pozemskom živote

by po smrti mali byť ešte väčšie.

Ako by sme potom mohli dúfať

v oslobodenie z kolobehu opakovaných

vtelení?

Tento príbeh by mal byť podnetom

k inej myšlienke: ak teda unikať

samovraždou zo zdanlivej nezmyselnosti

a bezvýchodiskovosti života

nemá zmysel, potom nadobúda život

opäť oveľa väčší význam. Pokiaľ

nemožno utrpeniu uniknúť smrťou,

potom mu možno uniknúť jedine

životom!

„Miluj blížneho svojho ako seba samého“

– to znamená tiež: miluj seba

samého, prijmi sa taký, aký si. Máš

šancu, možnosť a schopnosti, aby si

zvládol všetky ťažkosti svojho života,

stal sa lepším a našiel cestu k opravdivému

šťastiu.

Jedine životom, ktorému zmenami

vlastného postoja dáme nový zmysel,

môžeme uniknúť pocitom jeho márnosti

a dospieť k šťastnejšiemu bytiu.

Táto cesta môže viesť cez mnohé

boje a pochybnosti, cez nepriaznivé

zvraty a sklamania – no smeruje

k pokoju, radosti, vyrovnanosti,

k šťastiu. A taký cieľ stojí za to.

Michael G. Vogt

Literatura:

Hermann Hesse: „Siddhártha“, Petrus, 2005

Jutta Schütz: „Ihr habt mein Weinen nicht

gehört“, Fischer Verlag

Oscar Busch: „Von Stufe zu Stufe“,

Rechtshilfe Verlag, Zürich

www.demografie.info

STUPNE PRED SAMOVRAŽDOU

Erwin Ringel opísal štyri stupne, aby bolo možné lepšie odhadnúť

ľudí, ktorí majú sklon k samovražde. Zaviedol termín „Präsuizidales

Syndrom“ (syndróm človeka chystajúceho sa spáchať samovraždu):

1. Obmedzenie duševného života

Človek je osamotený, sťahuje sa do pasivity, má problémy s komunikáciou a zažíva

beznádej.

2. Otáčanie agresivity

Agresivita, ktorá nesmeruje proti druhým, smeruje proti vlastnej osobe.

Hovoríme o sebapoškodzovaní, „hlúpej agresii“ a strate libida (ega).

3. Samovražedné fantázie

Človek sa často utieka do sveta fantázie a pri tom sa v ňom rodia prvé samovražedné

myšlienky. Zamestnáva sa tým, ako sa zabije, predstavuje si následky

svojej samovraždy pre ostatných. Tým sa ešte zvyšuje vlastná obmedzenosť.

4. Pokoj pred búrkou

Človek pôsobí veselo, nenápadne, usporiadane. Samovražda je však

v úplnom pokoji starostlivo plánovaná.

Svet Grálu

15 | 2008

Ž I V O T

„VÄČŠINE SAMOVRÁŽD BY BOLO

MOŽNÉ PREDÍSŤ“

Keď médiá prinesú správu o samovražde, v pozadí vždy ostávajú dohady o dôvodoch

takého tragického činu. Žiaľ, veková hranica, kedy sa ľudia odhodlajú k dobrovoľnému

odchodu z tohto sveta sa neustále znižuje a výnimočné nie sú samovraždené pokusy

u maloletých detí. Čo sa skrýva v pozadí takýchto tragických rozhodnutí a je vôbec

možné hroziacej samovražde zabrániť? Na tieto otázky som hľadal odpoveď u doktorky

Margaréty Černákovej. Vo svojich odpovediach vychádza aj z poznania konkrétnych

prípadov a svojej práce s pacientmi, ktorí si našli cestu do jej ambulancie.

15 | 2008

SG: Nezriedka sa z médií dozvedáme

o samovraždách, pre ktoré nenachádzajú

vysvetlenie ani najbližší

pozostalí obetí. Je to naozaj tak, že

signály, predchádzajúce takému rozhodnutiu,

sú ťažko postrehnuteľné?

MUDr. Černáková: Povedala by

som, že samovražda nie je výkričníkom,

varovaním, ale bodkou za niečím,

čo sa v živote človeka odohrávalo

dávno pred samotným činom. Som

presvedčená, že signály v správaní

sú tu už predtým, vidieť ich. Ľudia so

samovražednými sklonmi a pokusmi

veľmi trpia – buď nejakým druhom

depresie, alebo zápasia s obrovským

vnútorným problémom. Často trpia

aj veľkým tlakom zo strany svojho

okolia. Žiaľ, čím je človek inteligentnejší,

tým viac sa snaží prejavy svojej

slabosti maskovať, pretože v našej

spoločnosti je ešte stále problematika

psychických ťažkostí a porúch tabuizovaná

– a to hovoríme o poruchách,

nie o psychických ochoreniach. Väčšinou

má postihnutý pocit veľkého

strachu a totálnej prehry, že niečo nezvládol.

Je pravda, že pokiaľ ten človek

nosí masku, nejaký čas to funguje

a so svojimi problémami sa nezdôverí

ani najbližším. Je to aj zrkadlo

neúprimných vzťahov, kde napríklad

obaja partneri vo vzťahu hrajú pred

tým druhým divadlo. Nie sú to hl-

SVET GRÁLU

boké vzťahy a v pozadí je obrovský

strach z odhalenia – nechceme ukázať

pravdu o sebe. Človek si preto

sám vytvára okolo seba akýsi korzet,

pancier, no vo vnútri trpí o to viac.

SG: Je možná pomoc v takých prípadoch?

MUDr. Černáková: Riešení, ako sa

dostať z takého stavu je veľmi veľa,

ale zvyčajne sa neberú do úvahy. Pacient

sa zameriava len na najbližšiu

osobu a neuvedomuje si, že by mal

hľadať pomoc aj inde. Pocit zlyhania

situáciu ešte zhoršuje, žijeme v dobe,

ktorá je orientovaná na výkon, kde

prejaviť akúkoľvek slabosť, vrátane

choroby, je hendikep.

SG: Ako sa pozeráte na psychické

poruchy z medicínskeho hľadiska?

MUDr. Černáková: Pokiaľ ide o depresie,

postihnutý sám nemôže prísť

na to, akou poruchou trpí, napriek

tomu sa zdráha ísť k lekárovi. Pritom

ide len o to, prijať svoju slabosť

rovnako, ako keď niekto trpí napríklad

cukrovkou, alebo rakovinou

a tiež musí vyhľadať odbornú pomoc.

Každý sme si priniesli dispozíciu

na určitú chorobu a u niektorých

ľudí sú menej odolné práve nervové

a mozgové bunky. Nie každý prechádza

ťažkými obdobiami so vztýčenou

hlavou, u niekoho to neuropsychické

napätie prechádza do hĺbky a môže

poškodzovať celú osobnosť pacienta.

Tam je potrebné pomôcť aj liekmi, aj

keď len na určitý čas. Pritom aj klasická

medicína by sa mala pozerať

na pacienta celostne, vidieť aj jeho

osobný život, problémy a pomáhať

mu nájsť východisko. Potom pacient

bude cítiť voči lekárovi dôveru, že sa

mu môže zveriť s tým, čo ho trápi.

SG: Čo sa týka dokonaných samovrážd,

mnohým ľuďom je úplne nepochopiteľné,

čo môže byť takým

silným impulzom, že niekoho dokáže

dohnať k dobrovoľnému ukončeniu

života…

MUDr. Černáková: Vnútorným

postojom, ktorý som opisovala, teda

dlhotrvajúcou pretvárkou pred svojím

okolím, človek nakoniec dôjde

k tomu, že takýto život nemá zmysel.

A on v danej chvíli nevidí, že život

môže mať aj iný zmysel. Čím je niekto

úspešnejší v spoločnosti či v zamestnaní,

tým ho to viac zvádza k pretvárke.

Postoje rodiny sú tiež veľmi

dôležité. Poznám prípad 15-ročného

chlapca, ktorý bol vedený k dokonalým

výkonom, bol úspešným športovcom,

očakávali sa od neho vynikajúce

výsledky aj v škole. Obesil sa po tom,

čo dostal v škole štvorku z angličtiny.

Ž I V O T

Jeho otec to okomentoval slovami:

„Náš syn neúspech nebral.“ To dieťa

teda žilo v stresujúcom konkurenčnom

prostredí, kde sa neúspech neodvážilo

ukázať. Aj jeho matka mala

taký direktívny postoj. Tento chlapec

iste hľadal nejakú oporu, no v rodine

ju nenachádzal. V liste na rozlúčku

napísal: „Odpusťte mi, nechcem byť

čiernou ovcou rodiny.“ Bol to chlapec,

ktorý mal po materiálnej stránke

všetko, aj pokiaľ ide o možnosti štúdia,

hobby. Ak sa ešte vrátim k tomu

kritickému impulzu, tak tam nastáva

aj strata pudu sebazáchovy, s ktorým

sa už rodíme, pretože sme „nastavení“

na život, na to, aby sme sa borili s prekážkami.

Musia to byť veľmi ťažké

psychické a neuropsychické stavy,

možno aj v dôsledku totálneho vyčerpania,

ktoré vedú k takej skratovej

reakcii. Mnohým samovraždám by sa

dalo predísť, keby sme mali viac otvorené

srdcia pre iných a nehľadeli len

na ten často preceňovaný „úspech“.

Čo to vôbec je úspech? Keď ma prejde

auto, alebo prídem o nohu, už

som neúspešná? Dieťa potrebuje od

rodičov cítiť totálne

prijatie v zmysle: „Aj

keď si ťuťmák, si môj

a máme ťa radi.“

SG: Tento prípad

však odráža súťaživosť

v spoločnosti všeobecne…

MUDr. Černáková:

Zlé je už to, že aj

v škole sú deti hodnotené

len na základe rozumových

schopností. Nikto sa nepozrie na ich

dušu, čo sa v nej skrýva. Mám na to

jeden výborný príklad. Bola som na

rodičovskom združení, kde sa jedna

pani učiteľka vyznala z toho, že musela

úplne prehodnotiť svoj postoj

k žiakom. Bola s nimi na školskom

výlete a prvý raz ich videla ako konajú

v tom „obyčajnom“ živote a bola

fascinovaná, ako dokážu byť k sebe

aj láskaví, dobrí, ako sa vedia postarať

o potreby celej skupiny… zháňali

drevo, varili a ona zrazu uvidela tie

deti z úplne iného pohľadu. Potom sa

priznala, že im už nemôže dávať také

zlé známky, keď vidí, aké sú to cenné

a dobré osobnosti. Každému potom

zlepšila známku o jeden stupeň. Keď

je dieťa deptané v škole a doma rodičia

prevezmú tú istú rétoriku, je to na

neho obrovský tlak. Mnohí rodičia

nevidia, že dieťa hľadá v živote niečo

viac. Myslím si, že tomuto systému už

je treba urobiť koniec. Hodnota človeka

sa nedá merať len vedomosťami.

Mne osobne chýba v školách aj etika,

rozprávanie sa s deťmi, ale aj s pedagógmi,

na tieto témy.

SG: Kde sú kritické faktory u dospelých,

pokiaľ ide o samovražedné

sklony?

MUDr. Černáková: Stretávam sa

s jedným pacientom, študentom vysokej

školy, ktorý žije v ťažkých rodinných

a bytových podmienkach

a v minulosti sa dvakrát pokúsil

o samovraždu. Preberala som s ním

jeho situácie a snažila som sa ukázať

mu ich z iného uhla, pretože som

presvedčená, že aj takéto ťažké prežívanie

má svoj zmysel. On sa utiekal

do akejsi sebaľútosti, na druhej

strane stále hľadal lásku, pochopenie,

no očakával, že túto lásku a pochopenie

dostane od niekoho zvonka.

Snažila som sa mu vysvetliť, že toto

naviazanie na osoby tiež nie je zdravé,

lebo potom očakávame, že sa druhí

budú správať podľa našich predstáv.

Takéto očakávanie, ak nie je naplnené,

však vedie len k ďalšej sebaľútosti.

Pravda je však taká, že druhý

človek nás môže zraniť len vtedy, ak

lipneme na svojich predstavách a očakávaniach.

Riešenie je v tom, že my

sa máme otvoriť zdroju univerzálnej

lásky a čerpať z tohto zdroja, pretože

ak sa prepadávame do sebaľútosti, tak

sa uzatvoríme aj voči tejto pomoci. Je

to na nás, musíme si vedome povedať,

že každá situácia má svoj zmysel a že

nebudeme mať negatívne myšlienky,

ktoré nám iba odoberajú energiu a radosť

zo života. To je tá učebná látka,

ktorá je v živote najdôležitejšia, učiť sa

zo vzťahov, aj z nepríjemných situácií,

hľadať zmysel. Viktor Frankl, rakúsky

neurológ a psychiater, o tom hovoril,

ako o „vôli k zmyslu“.

Roman Levický

SVET GRÁLU

15 | 2008

H I S T Ó R I A

San Marino

Nie je veľa takých ľudí, ktorí vedia

o tom, že najstaršou jestvujúcou

demokraciou na svete je

republika San Marino. Tento

jeden z najmenších štátov

v Európe má pozoruhodné

dejiny a také demokratické

inštitúcie, ktoré nenájdeme

inde na svete. Pozoruhodné

je i to, že fungujú

stovky rokov až podnes.

Nedávno som mal možnosť

cestovať do stredného

Talianska. Počas dlhej, monotónnej

cesty som nezaujato pozoroval

krajinu za oknom. Dlhé kilometre

som mal pred očami stále ten

istý obraz, nekonečné lány kukurice

a mierne pahorkatá krajina. Zunovaný

som sa tešil každej zmene v scenérii

krajiny. V istom momente moju

pozornosť upútal vysokánsky skalný

masív. Jeho tvar mi pripomínal kráľovskú

korunu so zvláštne zakončenými

hrotmi. Monte Titano. Ako

sme sa blížili k masívu ukázalo sa, že

tie zvláštne hroty sú tri strážne veže.

V tej chvíli som ešte netušil, že na

druhý deň budem mať možnosť nielen

sa dostať k tým trom vežiam, ale

vďaka pútavému rozprávaniu sprievodkyne

sa dozviem veľa zaujímavého

o jednej nevšednej republike.

POSLEDNÁ ANTICKÁ

SLOBODNÁ KRAJINA

Podľa povesti sa na Monte Titano

v roku 301 n. l. uchýlil

kamenár Marino pred krutým

prenasledovaním kresťanov cisárom

Diokleciánom. Marino

pochádzal z Dalmácie a pracoval

na výstavbe prístavu v neďalekom

Rimini. Zvesť o pustovníkovi, ktorý

sa usadil na vrchole nápadného kopca

sa rýchlo rozšírila a onedlho prišli za

ním ďalší prenasledovaní kresťania.

Založili spoločenstvo, v ktorom sa

usilovali o bytie v zmysle učenia Ježiša

Krista. Bezúhonný život obyvateľov

Monte Titano i osobnosť samotného

Marina tak silno zapôsobili na majiteľku

okolitej krajiny – rímsku patricijku

Donnu Felicissimu, že podarovala

Monte Titano Marinovi a sama sa

stala kresťankou. Po Marinovej smrti

sa spoločenstvo nerozpadlo, ale svoju

pospolitosť spravovalo v zmysle posledných

Marinových slov:

SVET GRÁLU

15 | 2008

H I S T Ó R I A

„ZANECHÁVAM VÁS

SLOBODNÝCH, NA

ROZDIEL OD INÝCH…“

Historicky prvá zmienka o komúne

pochádza od mnícha Edugippia, ktorý

žil na rozhraní 5. a 6. storočia. Spoločenstvo

sa riadilo vlastnými zákonmi,

ako je uvedené v dokumente „Placito

Feratrano“ z roku 885, v ktorom sa

píše o hrdom, organizovanom a civilizovanom

živote, ktorý nepriznáva

nikomu (ani cirkvi) právo vznášať

požiadavky alebo schvaľovať práva

voči ľuďom z Monte Titano. Zatiaľ

čo ľud okolitého Talianska bol obeťou

tyranie vládnucich šľachtických

rodov, žili Sanmarínčania slobodný

a mierumilovný život. Sloboda obyvateľov

San Marina bola tŕňom v oku

okolitých vladárov, ktorí sa snažili

Monte Titano ovládnuť. Aby ochránili

svoju bezpečnosť a slobodu, boli

od 10. storočia Sanmarínčania nútení

stavať opevnenia, obranné múry

a zriaďovať obranné oddiely. V archívoch

republiky sú početné záznamy

o snahách podriadiť si ľudí zo San

Marina. Tieto záznamy svedčia o nepodplatiteľnosti

a statočnosti Sanmarínčanov,

ceniacich si svoju slobodu

nadovšetko. S rastúcim vplyvom sa

o ovládnutie San Marina pokúšala

aj cirkev. V dobe temného stredoveku,

na prelome 13. a 14. storočia

boli obyvatelia San Marina, úprimní

nasledovníci Kristovho učenia, vystavení

hrozbe exkomunikácie z cirkvi,

pokiaľ sa jej nepodriadia. Stalo sa

však to, s čím Vatikán nerátal. Sanmarínčania

si zvolili radšej exkomu-

nikáciu ako nespravodlivosť a neslobodu.

Ani následná ponuka na

odpustenie cirkvi a oslobodenie od

daní mimo územia republiky ich neprimäli

zmeniť svoj postoj. Nasledujúce

storočia tiež nepriniesli obyvateľom

San Marina mier a pokoj. V roku

1503 bolo San Marino vojensky obsadené.

Obsadil ho neslávne známy

syn pápeža Alexandra VI., Cesare

Borgia. Nesmierna túžba po slobode

ľudí z Monte Titano sa naplnila veľmi

skoro. Po pár mesiacoch obyvatelia

povstali proti Borgiovi a vojská pápežovho

syna úplne zničili.

Azda úspechy v obrane republiky

občanov San Marina vyčerpali, či

vyvolali pocit uspokojenia i stratu

bdelosti. Jedine tak je možné vysvetliť

podpísanie Zmluvy o ochrane

medzi republikou a Cirkvou v roku

1602. V tej dobe prechádza republika

dlhým obdobím úpadku v občianskom,

ekonomickom i kultúrnom

živote. Bolo to obdobie apatie

i nečinnosti v štátnych veciach. Toto

negatívne obdobie trvalo až do roku

1739, keď republika musela podstúpiť

najťažší útok na slobodu a nezávislosť

za celú dobu svojho trvania.

Na republiku zaútočil pápežský

legát, kardinál Alberoni s vojskom.

Domy najvyšších mešťanov boli vyplienené,

pretože ich majitelia odmietli

prísahu vernosti Pontifikátu.

No Sanmarínčania sa nesklonili

pred neslýchanou a zločinnou nespravodlivosťou.

A pápež bol nútený

vydať rozkaz, aby sa vojsko stiahlo.

Do republiky sa opäť vrátila sloboda.

Bola to ozdravujúca lekcia pre sanmarínsky

ľud. Prebrala ho z apatie

a nečinnosti predošlých rokov. S novým

nadšením nachádzali Sanmarínčania

lásku k vlasti a prvotnú hrdosť

na svoju republiku.

Ich hrdosť, láska k slobode a vlasti

našli obdiv aj u Napoleona Bonaparta,

ktorý prešiel so svojím vojskom

okolo maličkej republiky.

Z obdivu k chrabrosti tohto národa

a z obdivu k jeho slobodným tradíciám

prehlásil, že „je treba zachovať

San Marino ako príklad slobody“.

V roku 1815 bola uznaná a potvrdená

nezávislosť republiky San Marino

a jej meno so základnými charakteristikami

zvrchovanosti bolo zaradené

k ostatným európskym štátom.

Dnes je San Marino členom mnohých

celosvetových organizácií ako

napríklad UNESCO, Medzinárodného

výboru Červeného kríža, Medzinárodného

súdneho dvora atď.

ARENGO A KAPITÁNI

REGENTI

Už od 11. storočia je San Marino

organizované ako komúna s vlastnou

ústavou a úradníkmi. Rukopis

najstaršej ústavy pochádza z roku

1295. Posledná ústava bola prijatá

Arengom (zhromaždením hláv rodín)

v roku 1600 a stále je v platnosti,

takmer neuveriteľných 400 rokov.

Z dostupnej literatúry sa dozvedáme,

že najväčšia sila republiky tkvie v duchu

Sanmarínčanov, ktorý vzbudzuje

obdiv a úctu. Tento vznešený duch

obyvateľov Monte Titano sa prejavuje

okrem iného aj v spôsobe spra-

SVET GRÁLU

15 | 2008

H I S T Ó R I A

Vznešený duch obyvateľov San Marina

sa symbolicky odráža aj v oficiálnych

znakoch republiky, na erbe

a vlajke. Na erbe v podobe štítu sa navovania

republiky, veľmi odlišnom

od iných demokracií. Pôvodným

najvyšším orgánom republiky bolo

Arengo Dei Capi Famiglia – Zhromaždenie

hláv rodín, ktoré malo výkonnú

i zákonodarnú moc. Neskôr,

keď s nárastom počtu obyvateľstva

bolo stále náročnejšie vládnuť takýmto

nepružným spôsobom, vytvorili

Sanmarínčania jedinečný inštitút

moci: Kapitánov regentov. Predstaviteľmi

štátu a hlavami výkonnej moci

sú dvaja Kapitáni regenti. Netradičné

je aj ich volebné obdobie, ktoré trvá

iba 6 mesiacov. Štát vedú spoločne

a s každým rozhodnutím musia

obaja súhlasiť a jeden voči druhému

majú právo veta. Podľa demokracie

na sanmarínsky spôsob nemôžu byť

Kapitáni regenti opäť zvolení skôr

ako po troch rokoch od uplynutia

ich mandátu. Pred opätovným

uchádzaním sa o znovuzvolenie však

môže byť ich činnosť v predchádzajúcom

funkčnom období podriadená

právu špeciálneho tribunálu nazývaného

„Dohliadateľstvo regentstva“.

V roku 1981 bola zvolená za

Kapitána regenta prvýkrát

žena. Kapitáni regenti riadia

Veľkú a Generálnu radu,

Radu dvanástich a Kongres

štátu. Veľká a Generálna

rada sú parlamentom republiky.

Skladá sa zo 60 členov

volených priamo ľudom

každých päť rokov. Osobitným

orgánom je Rada dvanástich,

ktorá má špeciálnu

kompetenciu – každý jedinec, ktorý

utrpel poškodenie svojho práva nejakým

činom či opatrením administratívneho

pôvodu, môže prísť na Radu

dvanástich a žiadať ju o nápravu či

anulovanie opatrenia. Ľud San Marina

má k dispozícii aj ďalší nástroj

priamej demokracie, ktorý hojne využíva:

sú to petície. Rada má zákonom

stanovený čas – šesť mesiacov

na vybavenie doručených petícií.

LIBERTAS – SLOBODA

chádza uzavretá koruna – symbol zvrchovanosti

s veľkou perlou a krížom;

sú na nej i ďalšie heraldické znaky: tri

zelené hory, na ktorých stoja tri strieborné

veže. Po stranách chránia štít

dve zelené vetvičky, vľavo vavrínová

vetvička a vpravo dubová. Pod špičkou

štítu sú tieto dve vetvičky zviazané

stuhou s mottom LIBERTAS.

Vlajka je zložená z dvoch pruhov.

Horný pruh, biely, symbolizuje mier

a dolný modrý zase slobodu.

Keď som sa neskôr prechádzal

ulicami rovnomenného hlavného

mesta štátu, častokrát mi zaleteli

myšlienky k tomu, čo som si predtým

o histórii tohto vskutku miništátika

vypočul. Pocítil som úctu

i obdiv k obyvateľom San Marina,

k ich sebaúcte, láske k slobode, tolerancii,

obetavosti, ktorou sa prejavovali

vždy, keď ich blížni potrebovali

pomoc. Veď napríklad počas druhej

svetovej vojny republika, zachovávajúca

tradične neutralitu, poskytla

útočisko osemkrát väčšiemu počtu

utečencov ako bol počet jej obyvateľov…

Rudolf Harčarík

SVET GRÁLU

15 | 2008

R E C E N Z I A

microcosmos

„Lúka, zavčasu ráno, niekde na planéte

Zem. Skrýva sa tu nepozorovaný

svet iných rozmerov, veľký ako

planéta sama. Z tráv sa tu stáva nepreniknuteľná

džungľa. Malé kamienky

sú ako hory. Aj tá najmenšia

kvapka vody získava rozmery oceánu.

Aj čas tu plynie inak. Hodina

ako deň, deň ako ročné obdobie,

ročné obdobie ako celý život. Keď

chceme tento svet objaviť, musíme

byť potichu a vedieť načúvať jeho

šepotu.“

Pozoruhodný francúzsky film

Mikrokozmos sa odlišuje od tradičných

prírodovedných filmov

tým, že nemá skoro žiadny komentár.

Okrem krátkeho anglického

úvodu od Kristin Scott Thomasovej,

sú zábery sprevádzané len zmesou

prírodných zvukov a špeciálne

skomponovanej hudby. Počujeme

škrabanie, ako si mucha čistí krídla,

bubnovanie nôh lienky bodkovanej,

nárazy tykadiel chrobákov, ktorí

spolu zápasia na konáriku.

Vo filme so zaujatím môžeme sledovať

niekoľko napínavých príbehov

„hercov-nehercov“, ktorí nechali

nazrieť do svojho sveta dvoch

biológov Clauda Nuridsanyho a Marie

Pérrenoua, aby podali svedectvo

o živote malých a mierumilovných

spoluobyvateľov ľudí žijúcich v tráve

alebo na vode. Títo dvaja biológovia

študujú prírodu už 25 rokov. „Nie

je to dokumentárny film v tradičnom

slova zmysle – skôr je to vízia

paralelného sveta, ktorý žije v tráve.

Bolo pre nás dôležité, aby divák považoval

jednotlivý hmyz za skutočné

postavy s charakterom, takže

nás v prvom rade zaujímali emócie.

Zároveň sme sa prirodzene chceli

vyhnúť vytvoreniu dojmu, že hmyz

má rovnaké city, ako ľudia. Takže

nejde o antropomorfizmus – skôr

je to insektomorfizmus,“ povedal

Nuridsany. Producentom filmu je

Jacques Perrin, držiteľ dvoch Oskarov

za zahraničné filmy – „Z“ Costa-Gavrasa

a „Čiernobiela vo farbe“

Jean-Jacquesa Annauda. Film Mikrokozmos

bol ocenený 4 Cézarmi.

Autori filmu dva roky vyvíjali počítačom

kontrolovaný systém pre

záznam pohybu, aby kamera dokázala

zachytiť mihajúci sa pohyb

hmyzu a aby divák mohol skutočne

preniknúť do ich sveta. Tri ďalšie

roky sa natáčalo, a to na lúke neďaleko

ich letného domu v dedinke

Aveyron v južnom Francúzsku, kde

takto vzniklo 80 kilometrov filmového

materiálu, ktorý bol potom

zostrihaný na konečných 75 minút.

Jeho výroba stála 2,5 milióna libier.

Ale späť k deju Mikrokozmu.

Predstavte si chrobáka – Lajniaka,

ktorý pred sebou úmorne a neúnavne

valí guľôčku trusu. A hľa,

guľôčka sa náhle napichne na malú

paličku trčiacu zo zeme. Lajniak ju

nevidí a tak tlačí ďalej a ono to nejde.

Chrobák hrabe, podhrabáva a snaží

sa guľôčku posunúť. Nechápe. Nakoniec

ho napadne svoj poklad

obísť a hneď zistí, kde je problém.

Tlačí teda z opačnej strany až sa mu

úspešne podarí guľôčku z paličky

dostať. Všetko sa odohráva na jednej

poľnej ceste, po ktorej vedú vyjazdené

koľaje. Dramatická hudba,

ktorá celý dej ešte umocňuje, musí

každého dojať i rozosmiať. Hovoríte

si „Prečo to ten chrobák vlastne

robí?“ Ale on sa zjavne zbytočne nepýta

a robí to, čo sa po ňom chce.

Rovnako ako ďalší hrdinovia filmu –

dva milujúce sa slimáky v machu,

pavúk, ktorý ukoristí dve lúčne kobylky,

mravce, ktoré usilovne nosia

do obrovskej špajze ľahko rozoznateľné

zrniečka obilia, lienka bodkovaná,

ktorá požiera vošky z ruží, ďalej

osy, včely, vodný hmyz a húsenice.

Všetci sú tak krásne sfarbení, že rovnaký

obdiv u vás vyvolá nádherný

motýľ aj chlpatá húsenica. Všetci

presne vedia, kde je ich priestor, čo

majú robiť a čo sa od nich chce. Ich

prostredím sú nepreniknuteľné pralesy

tráv, kvapôčky vody veľké ako

domy. Je to objavovanie neznámeho

sveta – života jednej lúky počas letného

dňa, od skorého rána po celú

noc až do úsvitu nového dňa.

Marie Šuláková

SVET GRÁLU

15 | 2008

O S O B N O S Ť

1.diel

Abd-ru-shin

– život a dielo

Čitateľom časopisu Svet Grálu prinášame prvú časť životopisu nemeckého spisovateľa a dramatika

Oskara Ernsta Bernhardta (1875–1941), autora svetonázorových diel „Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu“,

„Desatoro Božích prikázaní a Otčenáš“ a niekoľkých ďalších, ktoré napísal v dvadsiatych a tridsiatych rokoch

minulého storočia pod pseudonymom Abd-ru-shin. Pre svoje verejné pôsobenie, ktorým spochybnil samotné základy „vedeckého“

materializmu i nedotknuteľnosť mnohých náboženských dogiem a zdanlivého spoločenského pokroku, si vyslúžil mnoho

nepriateľstva. Napriek nepriazni okolia a ranám osudu, ktoré musel znášať, vytvoril unikátne dielo, ktoré je aj dnes pre mnoho

ľudí nevyčerpateľným zdrojom duchovného poznania.

Seriál Sveta Grálu, ktorý vyšiel

v nemeckom origináli pri príležitosti

125. výročia Abd-ru-shinovho

narodenia, umožňuje z rôznych

uhlov pohľadu vidieť životný zápas

človeka Oskara Ernsta Bernhardta.

Zároveň z tohto životopisu možno

vytušiť oprávnenosť neskoršieho

výroku autora – Abd-ru-shina:

SVET GRÁLU

15 | 2008

„Žil som to, čo som písal…“

KORENE

V BISCHOFSWERDE

RRodné mesto Oskara Ernsta

Bernhardta, Bischofswerda, zažilo

v roku 1813 zničujúci požiar. Stojí

za zmienku, s akou rozhodnosťou,

jednotou a odvahou sa ťažko postihnutí

mešťania postavili voči tejto katastrofe:

bezprostredne po udalosti

si pred bránami svojho zničeného

mesta postavili malé chalupy a ešte

v lete 1813 začali svoje domy – zväčša

na starých základoch – stavať nanovo.

Aj rodný dom Oskara Ernsta

Bernhardta – známy ako „hostinec

Gambrinus“ bol v r. 1816–17 znovu

obývaný. Majiteľkou domu bola

Christiane Schierz Mittag, Oskarova

stará mama, a hostinským jej

manžel, pôvodným povolaním tesár,

Rodný dom Oskara Ernsta Bernhardta – známy ako „hostinec Gambrinus“

Friedrich Heinrich Mittag. Ich dcéra

Emma Theresia v roku 1859 uzavrela

manželstvo s Theodorom Bernhardtom.

Pôvodne „garbiarsky to-

„Gambrinus“. Izba na poschodí, v ktorej

sa narodil Oskar Ernst Bernhardt –

zrenovovaná podľa podoby z roku 1875

variš“ Bernhardt sa stal hostinským

v Gambrinuse na žiadosť svokry po

smrti jej manžela. Rodina Bernhardtovcov

sa do mestského domu, ktorého

prízemie hostinec zaberal, nasťahovala

po smrti Christiane Mittag

v roku 1869. Tu sa Emme Theresii

18. apríla v roku 1875 narodil najmladší

syn Oskar Ernst Bernhardt.

DETSTVO A MLADOSŤ

OOskar bol pokrstený 7. mája v evanjelickom

kostole Ježiša Krista, ktorý

sa nachádza v bezprostrednom susedstve

Gambrinusu. Zatiaľ čo Oskar

Ernst Bernhardt vyrastal na poschodí

O S O B N O S Ť

Kostol Ježiša Krista v Bischofswerde, kde

bol pokrstený Oskar Ernst Bernhardt

Gambrinusu, boli jeho traja „veľkí“

súrodenci – najstarší brat a obidve

sestry – už vlastne dospelí a uzatvárajúc

manželstvá, odchádzali z domova.

Ako spisovateľ Abd-ru-shin

neskôr sám poznamenal, jeho detstvo

a roky mladosti boli slnečné, za čo

bol obzvlášť vďačný svojej matke.

VZDELANIE A VOĽBA

POVOLANIA

NNedá sa už zistiť, v ktorej z dvoch

škôl v Bischofswerde nadobudol Oskar

Ernst Bernhardt základy svojho

vzdelania. Pravdepodobne po niekoľkých

rokoch základnej školy navštevoval

a absolvoval „1. meštiansku

školu“, menej pravdepodobne

takzvanú „selektu“ s jej rozšíreným

vyučovacím plánom pre staré (latinský,

grécky) a nové (francúzsky, anglický)

jazyky, ako aj prírodovedné

odbory.

Oskar Ernst Bernhardt ma l

v úmysle ísť na univerzitu a stať sa

„ošetrovateľom duší“. Na odporúčanie

matky si však nakoniec zvolil

Meštianska škola, ktorú navštevoval

Oskar Ernst Bernhardt. V tej istej budove

sídlila aj obchodná škola.

povolanie obchodníka. Navštevoval

verejnú obchodnú školu v Bischofswerde,

založenú v roku 1873. Vyučovali

sa tu nasledujúce predmety:

nemčina, angličtina, obchodná korešpondencia,

stenografia a účtovníctvo.

Ukončenie obchodnej školy

v r. 1892 bolo pre Oskara Ernsta

Bernhardta zároveň aj ukončením

jeho mladíckych rokov. Dospelosť sa

dostavila tým dôraznejšie, že aj v jeho

rodine došlo k závažnym zmenám:

otec Theodor Bernhardt sa rozhodol

– pravdepodobne zo zdravotných

dôvodov, ako aj na základe rodinnej

situácie – zanechať svoju prácu hostinského

a predať „Gambrinus“. Bernhardtovci

sa museli zrejme už v tom

istom roku vysťahovať z domu a zmeniť

bydlisko. Oskarov otec Theodor

zomrel 28. októbra 1894. Možno si

domyslieť, že tieto udalosti boli výrazným

zásahom do života mladého

Oskara. Po skončení obchodného

vzdelania sa ešte po dobu troch rokov

zaúčal v bischofswerdskej obchodnej

firme. Niekoľko ďalších rokov pracoval

v tejto firme ako zamestnanec,

predtým než sa v roku 1897 odsťahoval

do saskej metropoly Drážďan. Aj

tam pracoval najskôr ako zamestnanec

vo veľkoobchodnej spoločnosti.

Potom sa stal spolumajiteľom obchodnej

firmy so železiarskym tovarom,

ktorá sa následne premenovala

na „Bernhardt & Roeser“. Rok 1897

a presťahovanie sa do Drážďan boli

pre Oskara Ernsta Bernhardta začiatkom

novej životnej etapy.

RODINNÝ ŽIVOT

A SKÚSENOSTI

OBCHODNÍKA

V DRÁŽĎANOCH

10. júla 1897 sa mladý obchodník

oženil s Marthou Oeser. V tejto diev-

10.

čine v tom čase videl naplnenie svojich

ideálov. Ako sa neskôr ukázalo,

Martha Bernhardt, so synom

Herbertom, 1899

Martha bola založená skôr triezvo

pozemsky a pre vysoké duchovné ideály

svojho manžela jej počas dlhých

rokov chýbalo viac pochopenia. Z neskorších

svedectiev O. E. Bernhardta

sa dá vyvodiť, že v manželstve dochádzalo

k značným napätiam. Ako

podnikateľa ho opakovane postihovali

straty, ktoré znižovali hospodársky

výnos obchodných aktivít. Príčinou

bola aj jeho bezvýhradná dôvera

v čestnosť a dobré úmysly obchodných

partnerov, ktorá sa mu mnohokrát

trpko vypomstila. Zatiaľ čo on

sa snažil žiť podľa ideálov „kráľovského

kupca“, a teda spravodlivého

zisku, stával sa obeťou vypočítavého

konania. Prišiel o dva svoje podniky,

keď najprv v roku 1897 prebral

vlastníctvo veľkoobchodu v Drážďanoch

a pokúsil sa finančne oslabenú

firmu zachrániť. To sa mu nepodarilo

a v rokoch 1898-99 šiel podnik do

konkurzu. Hneď nato sa zúčastnil

na projekte „Hospothar 1 “, ale aby neprišiel

o vloženú hypotéku, musel ho

opäť celkom vziať do osobného vlastníctva

a následne v roku 1901 odviesť

firmu so stratou k likvidácii. Úspešným

bolo až obchodné zastúpenie

firmy „Sauerbrunnen Klösterle” pre

SVET GRÁLU

15 | 2008

O S O B N O S Ť

celé Sasko, ktoré prebral v roku 1898.

To zabezpečilo jeho vlastnú existenciu

a existenciu jeho rodiny. Avšak v rodinnom

kruhu, ktorý sa v roku 1899

rozšíril o syna Herberta, dochádzalo

k závažným nezhodám aj zásluhou

Hlavná stanica v Drážďanoch z prvej štvrtiny dvadsiateho

storočia. Stanica slávneho Orient Expresu

SVET GRÁLU

15 | 2008

dominantnej osobnosti svokry, ktorej

vplyv v rodine bol veľmi výrazný.

Tieto okolnosti priviedli O. E. Bernhardta

k rozhodnutiu, aby sa načas

od rodiny vzdialil.

CESTA DO ORIENTU

A SÚDNE OBVINENIE

PPo tom, ako Oskar Bernhardt dostal

pas pre cesty „po všetkých tureckých

štátoch“, vydal sa na cestu, od ktorej

si sľuboval, že pomôže vyjasniť jeho

rodinnú situáciu a že mu umožní aj

prechod zo zamestnania obchodníka

k úlohe spisovateľa, o čom už v tom

období uvažoval. Jeho cesta sa začínala

v Konštantinopole a viedla cez

Malú Áziu až na Ďaleký východ. Svoje

dojmy z cesty literárne spracoval a od

roku 1903 ich začal vydávať knižne.

K tomu sa však vrátime v našom rozprávaní

neskôr. Počas jeho neprítomnosti

sa totiž v Nemecku sťahovala

okolo jeho osoby slučka obvinenia,

z ktorého nakoniec vzišlo trestné stíhanie.

Pred svojou cestou do Orientu

chcel usporiadať svoje záležitosti tak,

aby počas jeho neprítomnosti mohlo

všetko v podniku prebiehať bez problémov.

Pretože finančné prostriedky

mal viazané v tovare a hypotékach,

rozhodol sa vziať si ešte malú pôžičku

prostredníctvom dvoch zmeniek . 2

Zmenky boli viacnásobne kryté tovarom

ako aj aktívami jeho obchodu.

Lenže obidvaja veritelia zmeniek požadovali

ešte ďalšiu zábezpeku vo vecnom

majetku. Preto Oskar Bernhardt

založil aj niekoľko cenných kusov nábytku,

s ktorými prišla do manželstva

Martha Oeser ako so svadobným

darom od svojej matky. 3 Po tom,

ako všetko prerokoval s rodinou, vydal

sa na jar r. 1900 na cestu. Ako sa

však ukázalo, obchodné záležitosti sa

čoskoro začali vyvíjať inak, ako plánoval.

Podnik, v ktorom mal hypotéku,

šiel do konkurzu a navzdory všetkým

očakávaniam sa ukázalo potrebné použiť

na splatenie zmeniek aj vzácny

nábytok. Práve toto bolo dôvodom neskorších

vlečúcich sa problémov. Opäť

prišla k slovu svokra Oskara Bernhardta,

ktorá označila nábytok za svoj

majetok, a tak ho v jeho neprítomnosti

vystavila obvineniu z podvodu

a trestnému stíhaniu. Aj v nasledujúcich

súdnych pojednávaniach zotrvala

pri svojom tvrdení a udaní (voči

ktorým, zrejme pod vplyvom matky,

vtedy ani Martha Bernhardt nič nenamietala),

a v následnom trestnom procese

bol Oskar Bernhardt odsúdený

za podvod – ktorý sa nikdy nestal.

Rozsudok zemského súdu v Drážďanoch

– päť mesiacov väzenia – prijal

bez námietky alebo obhajoby. Nadobudol

právnu účinnosť 4. decembra

1901, avšak len vo vzťahu k prvému

z dvoch veriteľov. O osem týždňov neskôr,

2. februára 1902, bol znova odsúdený

za ten istý čin – vo veci udania

druhého veriteľa, avšak s trestom

osem mesiacov väzenia. Dôvod bol ten,

že súd posudzoval celú záležitosť úplne

nezávisle od prvého rozsudku a chápal

ho ako „opakovaný prípad”. Odsúdený

strávil za mrežami 13 mesiacov.

Túto aféru aj oveľa neskôr zneužívali

protivníci spisovateľa, aby jeho osobnosť

a dielo nejakým spôsobom spochybnili.

Až niekoľko rokov po jeho

smrti – v roku 1951 – došlo zásluhou

Marthy Oeser k oneskorenej a neočakávanej

rehabilitácii v tejto záležitosti.

Pretože so svojím mužom zostávala

v kontakte aj po rozvode v roku 1924,

musela prežívať rôzne kampane namierené

proti nemu. Zasiahnutá tým

(ako sama uviedla ) 4 , „aké následky má

odsúdenie ešte dnes pre životné dielo

pána Bernhardta – dlho po jeho smrti,“

odhodlala sa vydať písomné prehlásenie,

aby „vydala pred verejnosťou

pravdivé svedectvo o treste pána Bernhardta.“

V tejto výpovedi jeho osobu

očistila od akýchkoľvek obvinení.

Čo aké ťažké manželstvo medzi

Marthou Oeser a Oskarom E. Bernhardtom

mohlo byť, jej manžel v ňom

prežil mnohé, čo mu mohlo pomôcť

k porozumeniu vzťahu medzi mužom

a ženou. Bolo len prirodzené, že mu

preto nezostalo cudzím nič z toho, čo

človeka ťaží, a takéto skúsenosti „na

vlastnej koži” mu ako spisovateľovi

neskôr umožnili sprostredkovať poznanie,

ktoré pomáha čitateľom jeho

diel aj dnes.

Vráťme sa ešte do roku 1903, keď bol

Oskar Bernhardt prepustený na slobodu.

Po pobyte vo väzení sa vrátil

Oskar Ernst Bernhardt

O S O B N O S Ť

vého knižného diela . 5 Túto prvotinu

uverejnilo v roku 1906 vydavateľstvo

v Berne pod názvom „Z

ďalekých krajín“ 6 . Predslov ku knihe

napísal švajčiarsky evanjelický farár,

ktorý sám pracoval ako redaktor

cirkevných novín. Vo svojom

editoriáli zdôrazňuje, že O. Bernhardt

neopisuje azda iba „vybájené

zážitky a z fantázie vytvorené situácie“,

ale že ide o jeho „skutočné

osobné zážitky“. A pochvalne píše:

„Tieto zaujímavé zážitky sú spojené

s výsledkami vážneho skúmania

a prenikavej pozorovacej schopnosti…

O. Bernhardt vedel spojiť

napätie s ‚pokojnými pasážami‘ bez

toho, aby bol kvôli tomu niekedy

rozvláčny, alebo používal nadmerne

veľa slov. Ostatne, v tomto zväzku sa

prejavuje umelecké nadanie autora

ako aj jeho talent kresliť: nakoľko

knižka je doplnená krásnymi originálnymi

ilustráciami.“ Táto prvotina

O. Bernhardta – po ktorej

nasledoval v roku 1908 cestopisný

román „Medzi cudzími národmi“,

je včasným svedectvom toho, ako

dokázal autor využiť svoj potenciál

„vážneho skúmania a prenikavej pozorovacej

schopnosti“, čo bolo základom

aj pre jeho neskoršie dielo.

Ešte ani nie tridsaťročný spisovateľ

aj vo svojich najnapínavejších, ba

dokonca najdobrodružnejších obk

manželke a malému synovi. Takmer

dvojročná odluka – najprv pohnuté

mesiace precestované v Oriente, potom

približne rovnako dlhá izolácia

vo väzení – v ňom vzbudili silnejšie

vnútorné prežívanie aj vyjasnenie životných

cieľov. Vzhľadom na opisy

jeho súčasníkov je možné veriť, že po

svojom návrate k rodine nemal voči

nikomu výčitky – to aj zodpovedalo

jeho „dobrotivej povahe”, o ktorej sa

mnohí ľudia vyjadrovali s úprimným

obdivom. A jeho manželstvo sa zrejme

zlepšilo a upokojilo aj vďaka stmeľujúcemu

vplyvu medzitým už štvorročného

syna.

SPISOVATEĽSKÉ

ZAČIATKY

NNové budovanie profesionálnej kariéry

nebolo pre Oskara Bernhardta

jednoduché. Musel znova podnikať,

firma „Sauerbrunnen Klösterle“

išla do konkurzu a v dôsledku toho

prišiel o značné prostriedky. Znova

začať v obchodnej činnosti bolo preňho

takmer nemožné a ako spisovateľ

ešte nebol dosť známy, aby z písania

mohol uživiť svoju rodinu. Preto

sa ujal práce účtovníka a vykonával

účtovnícke „revízie“ pre rôzne podniky.

Nakrátko nastúpil do firmy

„Fabian, Selterswasserfabrik“ (závod

na minerálne vody). V tom istom

roku však prijal pracovnú ponuku

vo Švajčiarsku: architektonická kancelária

„Stotz a Held“ hľadala zodpovedného

spolupracovníka pre

účtovníctvo. Oskar Bernhardt toto

miesto získal a presťahoval sa s manželkou

a synom koncom roka 1903

do Zürichu. Literárny štart Oskarovi

Bernhardtovi umožnili v roku

1903 jedny drážďanské noviny, keď

uverejnili jeho cestopisné príbehy

z výpravy do Malej Ázie. V nasledujúcich

rokoch popri pracovných

povinnostiach ďalej využíval svoje

bohaté spomienky pre napísanie pr-

Oskar Ernst Bernhardt (vľavo, cca r. 1909) mal veľký talent na

kreslenie – dcéra Edith, vpravo, kresba uhlíkom

razoch z ciest ukazuje, že jeho konanie

a cítenie viedla mocná túžba

spájať „Boha a svet“. Posledná sloha

malej básne, ktorú vložil do napínavého

príbehu o osudoch „Fatimy“

(kapitola z diela „Z ďalekých krajín“),

je toho príkladom:

„Rozhliadni sa človeče a nezatváraj

svoje srdce,

Nech v Tebe zakotví viera

Pretože jasne vidíš v prírode

Nevysloviteľne múdre pôsobenie

Pána.“

(Pokračovanie v nasledujúcom

čísle Sveta Grálu.)

Monika Schulze

Poznámky:

(1) zaujímavý lužickosrbský pojem pre

vlastníka veľkých statkov - osvojil si ho

O. E. Bernhardt v lužickosrbsky obývanom

okolí Bischofswerdy?

inštitút „Doma“, Victor Schlüter, Bern,

o.J. (1906)

(2) Boli vypísané úroky na každý obnos

1000 mariek + 200 mariek.

(3) Disponovať týmto nábytkom, prípadne

založiť ho, bol oprávnený, nakoľko nebolo

dohodnuté delenie majetku.

(4) Martha Bernhardt, notárske prehlásenie

z 29. októbra 1951 (Dr. Langecker,

Bad Tölz)

(5) Z poznámok O. E. Bernhardta sa dá usúdiť,

že aj v rokoch 1904 až 1907 mnoho

cestoval a niektoré krajiny alebo mestá

navštívil viackrát.

(6) vo vydavateľstve „Doma“, Victor

Schlüter, Bern (1906)

SVET GRÁLU

15 | 2008

N Á ZO R Y

SVET GRÁLU

15 | 2008

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 15/2008, vyšlo 1. 3. 2008.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Mária Majerová, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Marie Šuláková, Veselíčko

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Edith Bartkó, Ján Dobrota, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Mária Pesselová, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Marketing:

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Distribúcia:

Ľuboš Záhora, Košice

Grafika:

Jozef Lehotkai, Ráztočno

Martin Pukančík, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

J. Solovjeva, Džeržinskij, Rusko/*; anonym/* (1); L. da Vinci (1); K. Sutyagin, W.

Hollywood, USA/* (2); R. Irusta, Trucios, Španělsko/* (2); Wikimedia.org (5–9, 13,

15, 16), J. De Vulder, Heverlee, Belgie/* (3, 10); C. Reisinger, Miami, USA/* (3, 12);

www.slovenskivynalezcovia.webz.cz (16); A. Nairn Praha (17); L. Bakker, Hyattsville,

USA/* (19); GralsWelt č.39, str. 30–34 − R. Wurzel, Norimberk, Německo; J. T.

Baker; B. Gährken; J. Michelberger; M. Vasseur/P. Martin (21–23); F. Rodrigues,

Ermelo, Nizozemie/* (24); S. Girimont, Richmond, USA/* (24); anonym/* (24, 25);

T. Lee, Seoul, Korea/* (24); B. Benoit, Berlín, Německo/* (25); G. Jenkinson, Cairns,

Austrália/* (25); P. Václavek, Praha/* (25); S. Ginella, Caltignaga, Italy/* (25);

K. Sigman, Highlands R., USA/* (25); F. Langar, Freiburg, Německo (26–29); J.

van den Brink, Epe, Nizozemie/* (30); L. L. Yiap, Marrickville, Austrália/* (30); C.

Erler, Montabaur, Německo/* (31); T. Morozova, Moskva, Rusko/* (31); E. Simard,

Summerland, Kanada/* (31); B. Kindler, Unterhaching, Německo/** (3, 32); M.

Bouška, Brno (43); Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Riina Palu, Tallinn, Estonsko (Dreamstime.com)

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme

radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Život po smrti

Vo Vašich prednáškach a príspevkoch

k téme „Život po smrti“ poukazujete

na to, že na „onom“ svete to vždy nemusí

byť ako v raji, zvlášť keď duša

následkom nesprávneho spôsobu života

nie je dosť svetlá. Ako vysvetlíte

možné utrpenie takých duší, keď nespočetné

skúsenosti ľudí, ktorí prežili

klinickú smrť, jednohlasne hovoria

o pocitoch šťastia? Aké je vôbec meradlo

pre dobrý život – postačí dodržiavať

desatoro Božích prikázaní?

Odpoveď:

U často líčených zážitkov pri prežití

klinickej smrti musíme brať do

úvahy, že opisujú prechod medzi

týmto a oným svetom, no nemusia

vypovedať nič o tom, ktorými záhrobnými

úrovňami človek po odchode

z tohto sveta – teda po svojej

smrti – prechádza. O tom, či človek

po definitívnom odložení svojho

hrubohmotného tela smie preputovať

vyššie, svetlejšie úrovne alebo

má príležitosť dozrievať v nižších

a hutnejších úrovniach, rozhoduje

stav duše dotyčného človeka. Pôsobením

zákona príťažlivosti rovnorodého

sa dostane na úroveň zodpovedajúcu

tomuto stavu.

Všetky múdre učenia a dobré rady,

teda aj desatoro Božích prikázaní,

chcú človeka uchrániť pred prílišným

„zhutnením“ jeho duše následkom

nesprávnych rozhodnutí a chcení.

Pre posmrtný život človeka nie je totiž

smerodajný text nejakého zákona,

ale hutnosť, teda tiaž či ľahkosť jeho

duše. Tento stav duše ovplyvňujeme

svojimi rozhodnutiami – pri nich

najdôležitejší je úmysel, ktorý je na

počiatku každého činu. I desatoro

prikázaní v každom prípade podnecuje

k správnym a prospešným

rozhodnutiam.

Populačná explózia a reinkarnácia

Vo vašom časopise sa zaoberáte

okrem iného otázkou, odkiaľ prichádza

toľko ľudských duší na Zem.

Pochopil som, že pôvod ľudskej duše

je v duchovne. Navzdory rastu počtu

obyvateľov sa nerodia stále len „nové“

duše, ale inkarnujú sa opakovane

aj duše „staré“. Celkové množstvo

duší v jednej „svetovej časti“ je od

počiatku nemenné. Rozdiel oproti

predošlej dobe je v tom, že predtým

žila priamo na Zemi len malá časť

týchto duší. Ako sa táto teória vyrovnáva

s podobenstvom obilného

poľa, kam sa vysievajú semená – porovnávaná

s ľudskými duchovnými

zárodkami – aby sa mohli vyvíjať?

Odpoveď:

Pozorujme obilné pole v jeho ročnom

cykle. Najskôr je potrebné pripraviť

pôdu, aby mohla vysiatym

semenám na jar poskytnúť nutné impulzy

na ich vývoj. Potom nasleduje

doba rastu a dozrievania. V tejto fáze

sa nevysievajú nové semená, pretože

by už nemali dostatok času na dozre-

N Á ZO R Y

tie. Na jeseň, po mnohých striedavých

impulzoch dní a nocí, slnka a dažďa,

tepla a sucha, nasleduje čas zberu. Po

ňom sa môže pôda znovu v pokoji

v zime pripraviť na ďalší cyklus.

„Obilné zrná“ môžeme v tomto prirovnaní

nahradiť „ľudskými duchovnými

zárodkami“, pretože aj my ľudia

potrebujeme prežiť proces vývoja

a rozkvetu, aby dozrelo všetko, na čo

máme vlohy a predpoklady. Aj my

sme kedysi dávno prežili dobu „výsevu“,

teda vnorenia sa do hmotnosti,

a práve tak aj pre nás teraz prichádza

čas odovzdávania úrody – „zberu“,

v ktorej už musíme byť zrelí.

Všetci ľudskí duchovia patriaci

k jednej hmotnej svetovej časti (ktorou

je mienená súhrnne hrubohmotnosť

tohto a jemnohmotnosť onoho

sveta) boli teda – podľa našich časových

meradiel – „vysiati“ súčasne.

K inkarnácii duchovných zárodkov

mohlo dôjsť až v čase, keď boli podmienky

na Zemi na to pripravené;

konkrétne to znamená, až vtedy, keď

boli vyvinuté zvieracie telá podobné

telám ľudským, čo sa udialo pred

miliónmi rokov. Potom sa inkarnovali

a dodnes inkarnujú ľudskí duchovia,

ktorí patria k pôvodnému

„výsevu“, teda k tejto svetovej časti.

Na Zem preto neprichádzajú neustále

„noví“ ľudskí duchovia, ale

z pôvodného množstva ich teraz

žije, na rozdiel od dávnejších čias,

na Zemi väčší počet.

Život v hmotnom svete je charakterizovaný

vyhranenými cyklami,

ktoré slúžia procesu dozrievania –

rovnako ako v príklade obilného

poľa. Tieto cykly podporujú náš duchovný

vývoj. Počas obdobia nášho

dozrievania v hmotnom svete sme

vystavení striedavým impulzom fáz

aktivity a pokoja, bdenia a spánku –

a tiež striedaniu životov pozemských

a životov na onom svete.

Prirovnanie s „obilným poľom

hmotnosti“ nám okrem toho ukazuje,

že navzdory častým inkarnáciám

nie je tu čas nášho vývoja

neobmedzený. Príde čas „zberu“,

a dovtedy musíme byť zrelí, pretože

potom už nám hmotnosť nebude

môcť poskytnúť žiadne podnety

k vývoju. Kedy táto doba príde,

alebo ako dlho bude trvať, presne

nevieme. Nemali by sme sa však

spoliehať, že koniec možností inkarnácie

príde až s ukončením života na

Zemi alebo so zánikom našej slnečnej

sústavy.

Vedomie, že každý vývoj – i ten

náš duchovný – je časovo obmedzený,

nás však nemá strašiť. Má byť

pre nás pohnútkou, aby sme nemeškali

a proces učenia sa a dozrievania

v pozemskom živote v plnej miere

využili.

Znížiť počet obyvateľov – ale ako?

Všade sa píše, že na Zemi žije príliš

veľa ľudí. Aké sú praktické a použiteľné

možnosti zníženia tohto

počtu?

Odpoveď:

Existujú len dve možnosti: buď

nájdeme humánne cesty zníženia

počtu obyvateľov, alebo sa o to postupne

postará priamo či nepriamo

sama príroda. To by bolo tragické. –

My ľudia nesmieme zasahovať násilím,

či už vojnami, potratmi alebo

geneticky, pretože nikto nemá právo

určovať, kto na Zemi smie (alebo

musí) prebývať a kto nie. Jedinou

schodnou cestou sa v súčasnosti

javí redukcia plodenia, ktorej slúžia

okrem iného i dnešné technické

prostriedky. Na rozšírenie ich používania

je však nutné prekonať predovšetkým

v chudobných rozvojových

krajinách kultúrne predsudky

a vytvoriť pre ne náležité predpoklady.

To však môže trvať dlho –

možno príliš

dlho, než aby

sa ešte dalo zabrániť

totálnemu

kolapsu.

Prečo Boh dopúšťa katastrofy?

Za väčšinu katastrof sú zodpovední

ľudia, je teda nespravodlivé viniť

z nich Boha – svedčí to o hrubej neznalosti

zákonov stvorenia.

Aj to, že v súčasnosti dochádza

k nárastu prírodných katastrof, je

dielom ľudských aktivít. Trvale sa

totiž proti prírode hrešiť nedá.

Prírodné katastrofy sa vyskytovali

na zemi vždy, nielen v dobe existencie

ľudí, ale už dávno predtým. Je

ilúziou veriť, že môže existovať život

bez akéhokoľvek nebezpečenstva.

Napriek tomu je obdivuhodné,

že vo vesmíre existuje táto Zem, na

ktorej sa mohol vyvinúť život, že

sa na jednom nebeskom telese vyskytnú

všetky predpoklady, ktoré život

umožnia. Musia tam byť všetky

živly, nesmie byť príliš chladno ani

príliš teplo, potrebujeme svetlo,

no ani toho nesmie byť nadmieru,

rádioaktivita musí byť nízka, gravitácia

primeraná a tak ďalej. Je to

zvláštne, ale na Zemi je všetkého tak

akurát. Nebolo to tak vždy, jednoduchšie

a odolné živočíchy museli

Zem na život tých zložitejších najprv

pripraviť. Až keď nehostinnú

pevninu pokryl rastlinný porast

a umožnil vývoj zvierat, potom

kompletne rozvinutá príroda dala

šancu životu ľudí.

To je taký nádherný dar, že sa musíme

zmieriť aj s malým kýchnutím

Zeme, ktoré nám, ľuďom môže pripadať

ako katastrofa; vtedy – namiesto

reptania voči osudu – hľadajme

radšej hlbšie súvislosti. Ich

pochopením nachádzame v živote

pokoj a porozumenie.

SVET GRÁLU

15 | 2008

N A Z ÁV E R …

Kázanie na hore

SVET GRÁLU

15 | 2008

Život Ježišov na zemi

OPÄŤ SA zhromaždil ľud okolo Majstra a jeho učeníkov. Všetci zbožne načúvali a chceli počuť viac. Ježiš sa

preto posadil na vyvýšené miesto a pri jeho nohách usadli zástupy ľudí, ktorí prišli, aby počuli jeho slová.

A Ježiš povedal:

„BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PRIJÍMAJÚ SLOVO PRAVDY PROSTE, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ.

Nehĺbajte a nemudrujte o mojich slovách, tým by ste nikdy nedospeli ku koncu. Nehovorte svojim blížnym o tom,

čoho sa vo vás dotkli, pretože oni sú iného druhu. Vyňali by z nich len to, čo je im vlastné, a vás by tým miatli!

BLAHOSLAVENÍ ĽUDIA, KTORÍ SÚ TRPEZLIVÍ A MIERNI, PRETOŽE ONI BUDÚ VLÁDNUŤ ZEMI.

Učte sa čakať a učte sa mierniť, potom raz budete mať v sebe moc ovládať iných ľudí. Vaša vlastná disciplína

povedie druhých!

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ MUSIA PRECHÁDZAŤ UTRPENÍM, PRETOŽE ONI BUDÚ UTEŠENÍ.

Nenariekajte, ak vás stihne bolesť a utrpenie. Znášajte ich a buďte silní! Nemôže k vám žiadne utrpenie, ktoré sami

neprivoláte. Učte sa však na ňom a zmeňte sa vo svojom vnútri. Potom od vás odpadne a budete voľní!

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ PROSIA O SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ONI DÔJDU SPRAVODLIVOSTI.

Keď sa domnievate, že trpíte bezprávím, pohliadnite na ľudí, ktorí sú vašimi blížnymi, a odčiňte všetko, čo ste im

kedy urobili. A to aj vtedy, keď sa domnievate, že ste v práve! Žiadny človek nemá právo spôsobovať druhému bolesť

a utrpenie! Keď budete v tomto smere čistí, potom vám žiadny človek nespôsobí neprávom bolesť a utrpenie, pretože

bude zahanbený veľkosťou vášho ducha!

BLAHOSLAVENÍ MILOSRDNÍ, PRETOŽE ONI DÔJDU MILOSRDENSTVA.

Neklamte sa však a nekonajte falošné milosrdenstvo, ale uvážte, či vaša dobrá vôľa ľuďom aj skutočne prospieva!

BLAHOSLAVENÍ POKOJNÍ, PRETOŽE ONI BUDÚ NAZÝVANÍ DEŤMI BOŽÍMI.

Mať v sebe mier, pokoj a sprostredkovávať ho ľuďom, to vyžaduje takú čistotu duše, že len málo ľudí na zemi sa už

môže nazývať deťmi Božími. Človek, ktorý má v sebe opravdivý mier, Boží mier, bude pre svojich blížnych úľavou

a balzamom, bude ich rany liečiť už iba svojou prítomnosťou!

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ TRPIA PRE SPRAVODLIVOSŤ, PRETOŽE ICH JE KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ.

Trpieť pre spravodlivosť znamená trpieť pre pravdu. Vziať na seba a prekonať všetko, aby mohol zostať pravdivým,

je pre človeka na ceste stvorením tým najťažším. To znamená spravodlivo žiť, pravdivo žiť až do toho najmenšieho.

Bude to vyžadovať mnoho bojov a mnoho utrpenia, to bude prežívanie, opravdivé prežívanie na celej púti človeka.

Taká má byť jeho cesta, aby po nej mohol dôjsť do kráľovstva nebeského.

BLAHOSLAVENÍ TÍ, KTORÍ SÚ ČISTÉHO SRDCA, PRETOŽE ONI BUDÚ VIDIEŤ BOHA.

V týchto slovách spočíva všetko to najvyššie, čo môže človek dosiahnuť: vidieť Boha v jeho dielach. Srdce človeka

musí byť čisté a jasné ako krištáľ, aby mu žiadne zakalenie nebránilo vidieť. Vidieť znamená poznať! Človek, ktorý

je čistého srdca, tu dokončil svoju úlohu a môže potom stúpať k Svetlu.“

Ukážka z knihy „Z doznělých tisíciletí“

Svet GráluTV

Smrť a druhý breh

Správy z hraníc pozemského života

Predmet výskumu smrti • Skúsenosti blízke smrti • Mimotelesnosť • Svetlé zážitky

Rozhovor: Bernard Jacoby – Interview so známym nemeckým výskumníkom smrti

Záhada vedomého bytia • Čo je to vedomie? • Kde sídli duša človeka?

Rozhovor: Gerd Harms – Vedecký pohľad na aspekty života na druhom brehu

Zápas o okamih smrti • Sú mnohí darcovia orgánov vôbec mŕtvi?

Rozhovor: Sieglinde Fuchs – Hodnotné skúsenosti z práce v hospicoch

Strach a depresia

Životná pomoc zo sily ducha

Duša v kríze • Čo znamená pojem duša?

Rozhovor: Dr. Elisabeth Lukas – Na návšteve u známej logopédky

Keď svet zošedivie • Aké príčiny majú depresie? • Telo, duša a duch

Strach • Strach, návaly paniky, kruh strachu

Rozhovor: Susane Barknowitz – Psychoterapeutka o strachu a zmysle života

Osud a reinkarnácia

Skryté súvislosti, ktoré určujú náš život

Neviditeľná sieť osudu • Predtuchy a údery osudu, náhody

Videnia, zjavenia a vízie • Veštci a proroctvo • Je budúcnosť predurčená?

Rozhovor: Petra Rahlfs • Rozhovor s „mediálnou poradkyňou“

Existuje slobodná vôľa? • Mozog a duch – kde sídli slobodná vôľa? • Prečo

nežijeme len raz • Príbeh Jenny Cockell • Reinkarnácia v histórii a náboženstve

Rozhovor: Dr. Monika Schulze – Reinkarnácia v literatúre a kresťanstve

Cena DVD 300,- Sk

Už ste

navštívili

našu

webovú

stránku?

Pripravili sme pre vás on-line obchod na našej stránke:

www.svetgralu.sk

Každý deň

prináša radosť i strasť.

No i z kameňov

položených do cesty

sa dá stavať krása.

Johann Wolfgang Goethe

SG15

products

Resources

Company

SG15

Delete template?

Save as template?

products

Resources

Company