SMRŤ AKO VÝCHODISKO? Smrť je v našej spoločnosti veľkým tabu. O umieraní hovoríme neradi a o dobrovoľnom skoncovaní so životom už vôbec nie. Slovo samovražda vyvoláva zdesenie, strach a beznádej. Napriek tomu nie je dôvod, aby sme pred týmto dramatickým trendom zatvárali oči: podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) vo svete dnes denne ukončí svoj život z vlastnej vôle viac než 1000 ľudí, ohrozené sú čoraz viac najmä deti a mladiství. Michael G. Vogt, psychoterapeut zaoberajúci sa liečením, vo svojom článku osvetľuje pozadie samovrážd a ukazuje možnosti, ako im predísť. 26 Svet Grálu 15 | 2008
ŽIVOT N ČO HOVORIA ŠTATISTIKY a Slovensku počet samovrážd postupne klesá. Od roku 1997 do roku 2000 spáchalo samovraždu priemerne viac ako 700 ľudí, v roku 2006 ich počet klesol na polovicu, pričom počet mužov je v priemere päťkrát vyšší než počet žien. Na druhej strane sa zvyšuje počet pokusov o samovraždu u mladistvých. Podľa WHO ukončí samovraždou svoj život ročne pol milióna ľudí, pričom pokusy o samovraždu sú ešte desať až dvadsať ráz častejšie. Presné čísla k dispozícii nie sú, napriek tomu je známe, že ženy sa pokúšajú o samovraždu dva až trikrát častejšie než muži. Tí oproti ženám dotiahnu svoje predsavzatie dvakrát častejšie až do trpkého konca. To súvisí predovšetkým s tým, že muži volia častejšie „tvrdšie“ metódy (obesenie, skok z výšky, strelné zbrane), ženy naproti tomu volia metódy skôr „mäkké“ (lieky, plyn). Pokusy o samovraždu sú u nás štatisticky najfrekventovanejšie vo veku medzi 20.–29. rokom, polovicu samovrážd so smrteľným koncom tvorí veková skupina medzi 40.–60. rokom života. Z hľadiska motivácie majú na nich najväčší podiel konflikty a rodinné problémy, pričom 75 % všetkých ľudí oznamuje svoj samovražedný úmysel vopred. Vynára sa tu nástojčivá otázka – prečo čoraz viac ľudí považuje samovraždu za jediné východisko? Za východisko z čoho? Zo života, v ktorom už nevidia nijaký zmysel? Možno unikajú zo spoločensky predpokladaného úsilia po bohatstve a moci, s ktorými sa nemôžu stotožniť. Čo cíti človek, ktorý prechováva samovražedné úmysly? Ako sa k nemu správať? ZÚFALÁ TÚŽBA ZOMRIEŤ N emecký básnik Hermann Hesse (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1946) našiel vo svojej knihe „Siddhártha“ pôsobivé slová, ktoré znázorňujú životnú situáciu človeka so sklonom k samovražde: „Túžobne si prial nevedieť už o sebe nič, mať pokoj, byť mŕtvy. Kiež by tak udrel blesk a zasiahol ho! Kiežby prišiel nejaký tiger a zožral ho! Keby tak existovalo víno, jed, ktorý by mu privodil omámenie, zabudnutie a spánok bez prebudenia! Existovala vôbec nejaká špina, ktorou sa ešte nezašpinil, duševná prázdnota, ktorú na seba nevzal? Bolo vôbec možné ešte žiť? Mohol ešte znova a znova nabrať dych a zase ho vypustiť, cítiť hlad, opäť jesť, znova spať, ležať pri manželke? Nebol tento kolobeh pre neho už vyčerpaný a uzavretý? Ničoho už pre neho nebolo, než vymazať sa, roztrhať ako nepodarený obraz svojho života na márne kúsky, hodiť ho pohŕdavo bohom pod nohy. To bolo ono veľké zadávenie, po ktorom túžil: smrť, roztrhanie formy, ktorú tak neznášal! Nech ho žerú ryby, toho psa Siddhárthu, toho pomätenca, to skazené a zhnité telo, túto chabú a zneužitú dušu! Nech ho požierajú ryby a krokodíly, nech ho démoni rozkúskujú! So žiaľom strávenou tvárou civel do vody, uvidel svoju tvár a napľul do nej.“ Hesse tu opisuje zreteľné zúfalstvo z nedostatku zmyslu v živote. Najväčšou časťou Siddhárthovho života bolo hľadanie jeho zmyslu. Bol synom brahmana, študoval múdre učenie – odišiel preč; žil s askétami, odišiel aj odtiaľ; žil s pútnikmi, odišiel od nich k svetskému človeku a žil ako obchodník, ale cieľ nenašiel ani tam. Väčšinu svojho života prežil hľadaním. Prahnúc po vode života vyskúšal mnohé, jeho smäd však nebol utíšený, naopak – stupňoval sa s každým novým učením, ktoré spoznal, rovnako ako rástlo jeho zúfalstvo z toho, že ešte nenašiel tú „správnu“ cestu. Potom prišiel okamih, v ktorom sa toto zúfalstvo tak vystupňovalo, že videl v smrti spásu a vyslobodenie: samovraždou ohrozený človek už nechce prežiť ďalší deň, pretože mu ďalšie hodiny, ďalšie minúty pripadajú neznesiteľné. Sľubuje si od smrti vyslobodenie vo viere, že sa tým (údajne) všetko skončí, a už nebude tak strašne trpieť. Siddhárthov príklad dosť realisticky ukazuje, že dokonca aj človek, ktorý má vlastne veľa vyhliadok, disponuje širokým svetonázorovým záberom a verí v Boha, môže v životnej kríze ešte dospieť aj k intenzívnym samovražedným myšlienkam. Iný príklad zo súčasnosti prináša kniha Jutty Schützovej „Môj plač ste nepočuli“: „V Timovom dome sa celý život odvíjal len okolo auta. Otec bol posadnutý autami. Chcel vždy väčšie, vždy rýchlejšie a drahšie modely. Auto bolo pre neho symbolom spoločenského postavenia a súčasne aj miláčikom. Takmer každý rozhovor sa viedol o aute a peniazoch. Tim si vo svojich 18 rokoch urobil vodičský preukaz. Peniaze si našetril zo svojej učňovskej mzdy. Autom svojho otca však jazdiť nesmel, bolo to prísne zakázané celej rodine. Raz, keď jeho rodičia odcestovali na víkend s kolkárskym klubom, nemohol už Tim odolať pokušeniu a urobil si s autom malú vychádzku. Bola námraza, a tak sa stalo, čo sa stať muselo: Tim otcovo auto úplne zničil nárazom do steny. Šiel domov a – tam sa obesil. Rodičia našli iba odkaz: Mrzí ma to, odpusťte mi.“ Možno sa domnievať, že tento mladý muž vo svojom rodnom dome a vo svojom živote nenachádzal dostatok náklonnosti, ľudské teplo a porozumenie. Život sa točil okolo materiálnych hodnôt a symbolov spoločenského postavenia, pevnú ci- 27 Svet Grálu 15 | 2008
Change language