SG14

svetgralu

NA ZAMYSLENIE

V ďalšom čísle časopisu:

Duchovné príčiny chorôb

titulná téma:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Máloktorý chorý človek je ochotný priznať si, že jeho ochorenie nie je náhodným

výberom prírody, ale prirodzeným, zákonitým dôsledkom jeho

postojov a chýb z minulosti.

Následky fajčenia

Ujmy na zdraví, ktoré človeku spôsobuje tabak,

sú dobre známe: ochorenie dýchacích ciest,

srdcovo-cievne poruchy a rakovina. Čo sa však

deje na úrovni ducha?

Odkiaľ sa berú vynálezy?

Hospodárske ťažkosti najlepšie prekonávajú

nie najbohatšie firmy, ale firmy s najväčšou

schopnosťou inovácie a vynaliezavosti. Cestou

k vynálezu však nie sú podnikové porady, ale

vizionárska obrazotvornosť jednotlivca.

San Marino

SVET GRÁLU č. 15

vychádza 1. marca 2008

Sanmarínčania si zvolili radšej exkomunikáciu

z pápežskej cirkvi, než nespravodlivosť a neslobodu.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

12/2007 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Jíte Éčka?

Víte, co jíte?

– přídavné látky v potravinách

SVěT GRÁLU


13/2007 SVET GRÁLU

červen – srpen 2007 · číslo 12

strana 7

Kdo ještě dnes věří v peklo?

Abd-el-Kader, bojovník za svobodu,

muslim a člověk

SVET GRÁLU

september – november 2007 · číslo 13

strana 5

Hildegarda z Bingenu

Beethovenova symfónia hľadania

Duchovní souvislosti v životě

strana 11

Zázraky pátera Pia

strana 23

Dobrý den, slunce!

strana 28

poselství od protinožců

cena 78 Kč

strana 5

Poltergeist – straší u vás?

strana 9

Vedomie zvierat

strana 13

Smrť ako začiatok

strana 22

Homeopatia – liečba informáciou

strana 30

cena 87 Sk

Bol som klinicky mŕtvy

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

NÁSILIE A

NÁBOŽENSTVO

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

C I V I L I Z Á C I A

Život v treťom tisícročí 5

T É M A

Zaviate doby sa prebúdzajú – Ježiš

Príbehy z čias minulých svojou živosťou

prekonávajú všetky dochované záznamy

a archeologické vykopávky. 10

T É M A

Čo vlastne chcel Ježiš? 13

F O T O R E P O R T Á Ž

Jeruzalem 18

K U L T Ú R A

Malé oázy pokoja 22

R O Z H O V O R

Pútnik krajinou 24

C I V I L I Z Á C I A

Je Afrika stratená? 27

C I V I L I Z Á C I A

Najúčinnejšia je konkrétna pomoc 29

T É M A

Betlehemská hviezda 30

P R Í B E H

Košičanka zvíťazila nad rakovinou drastickou diétou 32

Z D R A V I E

A kto radí bylinkárom?

Ako naši dávni predkovia objavili účinky

liečivých rastlín? 34

N A Z A M Y S L E N I E

Vianoce bez zvonov

V ruinách pravoslávneho kostolíka, uprostred

vianočnej omše, si nemecký vojak náhle všimne

medzi dojatými dedinčanmi mladých Rusov… 37

R E C E N Z I A

Himalaya Karavana 39

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

J. A. Komenský: Obecná porada o nápravě věcí lidských 42

lovek je bytosťou schopnou žiť

Č v dvoch svetoch súčasne. Tým

druhým svetom teraz nemám na

mysli svet predstáv typu: „Aké by

bolo krásne mať nové auto alebo

vyšší plat, alebo keby naši vyhrali

futbal…“ Svet fantázie, v ktorom sa

hmýri všetko, čo je človek schopný

vymyslieť, je márnym odleskom

našej všednosti. Dávni aj súčasní

mudrci sa nás snažia upozorniť na

druhý svet, ktorý je nášmu málo

podobný. Je v ňom schopná prebývať

len ľudská duša – bez ohľadu na

to, čo tu na zemi vykonávame. Či si

to uvedomujeme, alebo nie, máme

schopnosť vzniesť sa do duchovného

sveta, kde zvyčajné hranice priestoru

a času akosi neplatia. Dalo by sa povedať,

že všetko prežívanie je tam

oveľa intenzívnejšie, akési farebnejšie

a krajšie, ako tu dolu, v našom

„slzavom údolí“. Čím viac oživujúcej

sily, ktorá prúdi z večnosti, tam môžeme

načerpať, tým viac dokážeme

vykonať dobrého, múdreho a odvážneho

na Zemi. Je najvyšší čas začať

znova objavovať duchovný svet. Je

mnoho ľudí, ktorí touto cestou pre-

3

SVET GRÁLU

14 | 2007


N A Ú V O D…

šli už pred nami a zanechali nám

stopy na ceste. Mená niektorých sú

dokonca veľmi známe. Velikán filozofie

Platón píše, že duša človeka si

pamätá svoj pôvodný domov, nachádzajúci

sa vo svete čistých ideí, čistých

foriem, kde prebývala pred svojím

príchodom na Zem. Z tamtoho

sveta pochádza všetko dobro a krása.

A keď sa ľudia nemôžu zhodnúť na

malicherných pozemských veciach,

pretože sú rozličného založenia, povahy,

temperamentu a vzdelania, na

čistých ideách by sa podľa Platóna

mali zhodnúť všetci, pretože večné

pojmy sú vtlačené do každej duše

rovnako. Všetci ľudia by mali vedieť

– aj bez namáhavého učenia –

čo je dobré, správne a krásne. Štát

a politici by tu mali byť na to, aby

pomáhali tieto idey uskutočňovať.

Vývoj ľudstva síce ide krkolomnými

cestami a mnohokrát opačným smerom,

no ušľachtilé idey nám zostali,

tak ako stále existuje večný domov

duše. Ide len o to, nechať dušu aspoň

z času na čas voľne ísť tam, kam

sama túži. To sa nedá pred obrazovkou

televízora ani za volantom (to

by asi dopadlo tragicky). Musíme ju

oslobodiť z väzenia svojich vlastných

prianí, obáv a strachu a ona potom

vzlietne. Je smutné, že práve na toto

sme už takmer zabudli. To známe

„radovať sa z maličkostí“, či „uspokojiť

sa s málom“ totiž dokáže len človek

slobodného ducha, človek, ktorý

svoju dušu ešte neprikoval k zemi.

Preto dokáže byť šťastný aj bez vonkajšej

príčiny. O tom sú príbehy

o mudrcoch a prorokoch, ktorí na

púšti či v horách hľadali svoju cestu

do domova duše. Zdá sa, že dnes

o nej už vieme veľmi málo. Svoj podiel

viny na tom majú aj náboženské

elity, ktoré živé poznanie o druhom

svete nahradili často nezrozumiteľnými

náboženskými poučkami a príkazmi.

Namiesto jedného väzenia tak

vzniklo väzenie iné a domov duše

4

SVET GRÁLU

14 | 2007

ostal nášmu svetu vzdialený. Ľudia

vnútorne vyprahli, vysmädli a túžia

po niečom, čo nemožno dosiahnuť…

vonkajšími prostriedkami. Nie tak

dávno sa západný svet začal znovu

nadchýnať všetkým, čo cestu k domovu

duše – viac alebo menej verne

ukazuje. Zatiaľ čo oficiálne kresťanské

cirkvi čelia najhoršiemu odlivu

veriacich v dejinách, milióny ľudí sa

utiekajú k náukám z Ďalekého východu,

pretože sa zdajú byť príťažlivejšie

a sľubujú zážitky namiesto

otroctva dogmy. Okrem toho nevyžadujú

také náročné skúmanie, ako

Ježišovo učenie. V Európe a Severnej

Amerike masívne ubúda kresťanov

a pomaly pribúda budhistov,

vyznavačov jogínskych a taoistických

cvičení a „anjelských seminárov“ od

výmyslu sveta. Nie vždy to dopadne

dobre. Niektorí adepti duchovného

hľadania sa dokonca po čase musia

liečiť zo závislosti na „dokonalých“

duchovných učiteľoch, z krkolomnej

snahy po osvietení strácajú súdnosť

vo všednom živote. rozbíjajú zdravé

fungujúce vzťahy, alebo strávia nejaký

čas na psychiatrických klinikách.

Napriek všetkému tento príklon k duchovnému

je prirodzený. Mať na dohľad

domov duše a aspoň na chvíľu

v ňom pobudnúť je nezabudnuteľný

zážitok. Dovolím si tu jedno – aj keď

veľmi hrubé prirovnanie: predstavte

si, že v ohromnom jazere odplávate

príliš ďaleko od brehu. Zdvihne sa

búrka, fúka vietor a zrazu dostanete

strach, že vás privysoké vlny pohltia.

Na nohách občas pocítite dotyk

studených vodných rastlín a začne

sa vás zmocňovať smrteľná úzkosť

z hĺbky, ktorá je pod vami. Potom

sa obzriete za seba a znova zbadáte

známy breh, pevnú zem, ku ktorej

môžete plávať. V tej chvíli všetka

hrôza odpadne a zmocní sa vás radosť

z toho, že záchrana je na dohľad.

Ešte hlbšie a intenzívnejšie sú tieto

pocity, keď sa dotknete pevnej zeme.

Duchovné náuky minulosti i súčasnosti

sú vo svojom čistom jadre drahocennými

posolstvami z „pevnej

zeme“ nad oceánom všednosti, z duchovnej

ríše. Ak ju chceme objaviť, ak

chceme vedome žiť aj v tom druhom,

svetlejšom a radostnejšom svete, musíme

si strážiť vlastné vnútro. Keď

nás niekedy oblievajú vlny strachu

a neistoty, keď nás ďaleko od brehu

ťahajú vlákna povrchnej túžby, myslime

na večný domov duše. Naučme

sa prosiť o Božiu pomoc, keď je nám

príliš ťažko. Na duchovnej ceste väčšine

ľudí pomáha aj zázemie, podpora

v kruhu podobne zmýšľajúcich.

Tam, kde cítime duchovnú silu, kde

sa cítime byť posilnení a nasýtení,

stojí za to zotrvať. No nikto by nemal

skĺznuť k tomu, aby sa v živote

a na duchovnej ceste nechal len slepo

viesť „priateľmi“ a vodcami, ktorí

zaručene vedia všetko lepšie. Riadiť

sa vlastným citom je určite ťažšie,

ale človek sa tak vyhne nebezpečnej

pasivite a sklamaniam. Pre

skutočné duchovné hľadanie určite

netreba zabudnúť ani na pozemské

povinnosti a žiť „len duchovne“. To

je ten najlepší odstrašujúci príklad

pre ostatných a človek tak môže premeškať

také ponaučenia, ktoré môže

priniesť iba „normálny“ pozemský

život, v práci a v rodine. Akousi ezoterickou

dogmou, ktorá je pomerne

rozšírená a mnohým zahatáva cestu,

je aj tvrdenie, že pre duchovné oslobodenie

je nevyhnutné robiť niečo

mimoriadne. Nemyslím si to. Žiadne

špeciálne techniky nás nezachránia

pred nešťastnými pádmi, ak zabudneme

na to známe: Miluj blížneho

svojho ako seba samého. Pochopiť, čo

toto znamená, snažiť sa o to, aby sme

nikomu – vrátane seba – ani vedome,

ani nevedome nespôsobovali škodu,

je na ceste do domova duše určite to

najdôležitejšie.

Roman Levický


C I V I L I Z Á C I A

Život v treťom

tisícročí

S akými kartami budeme hrať?

Názory na súčasný vývoj

spoločnosti sa síce rôznia,

no v jednom ohľade sú obyčajne

zajedno. Mnohí cítia

nespokojnosť s dnešným

dianím a do budúcnosti pozerajú

skepticky. Politickí

predstavitelia ponúkajú

svoje vízie a človek váha,

dúfa i pochybuje. Redaktor

Sveta Grálu Siegfried

Hagl sa vo svojom článku

zamýšľa nad niektorými

negatívnymi aspektami

dnešnej doby, k tor ých

pochopenie by mohlo priniesť

nádejnejšie perspektívy

do budúcnosti.

V

stup do 21. storočia bol poznačený

tragickou udalosťou.

11. septembra 2001 otriasol svetom

teroristický čin, ktorý bol až dovtedy

považovaný za nemožný. Stal sa pre

Ameriku pohnútkou k dvom vojnám

vo vzdialených regiónoch (Afganistan

a Irak) a uzmierenie stále

nie je na dohľad. Nielen USA, aj celý

západný svet sa od tejto udalosti cíti

ohrozený. Opakuje sa snáď história

a bude nové tisícročie – rovnako

ako obe predchádzajúce – poznačené

vojnou, politickými intrigami

a náboženskou nevraživosťou?

SME NA „KONCI DEJÍN“?

C

elosvetová liberálna demokracia

je uznávaná ako jediná správna

forma vlády. Tento model ideálnej

vlády je presadzovaný všade, aj keď

má ešte stále veľa nedostatkov. Tie

však budú údajne prekonané a demokracia

sa tak bude čoraz viac

podobať ideálu, takže zastaralejšie

formy vlády, ako je teokracia (vláda

kňazov), monarchia alebo vojenská

diktatúra, zaniknú ako relikty

z minulosti. Prinajmenšom taká je

na Západe najčastejšie uznávaná

verejná mienka. Od demokracií sa

očakáva riešenie (takmer) všetkých

problémov za podpory ďalšieho vedeckého

a technického pokroku.

Najmä Američania nedokážu pochopiť,

ako je možné, že iné národy

sa už dávno nerozhodli pre de-

5

SVET GRÁLU

14 | 2007


C I V I L I Z Á C I A

mokraciu podľa amerického vzoru,

čo by im muselo priniesť životnú

úroveň ako v USA. To vyplýva napríklad

zo slov Thomasa Donellyho 1 :

„Svoje hodnoty považujeme za univerzálne.

A Američania mali v dejinách

s exportom svojich hodnôt

veľké úspechy.“

S

V PRVOM DESAŤROČÍ

21. STOROČIA

kôr než bude môcť liberálna demokracia

nastúpiť v 21. storočí

svoje víťazné ťaženie, v ktoré mnohí

dúfajú, bude nutné prekonať ešte

rad prekážok:

• Limitovaná Zem

O „konečnosti našej planéty“

mnohí politici už po desaťročia nechcú

počuť… Akokoľvek je nezvratné,

že náš životný priestor a jeho zdroje

sú obmedzené, zostáva tento poznatok

pri hospodárskych a politických

rozhodnutiach často nedôležitý.

Fakty sa dajú zmiesť pod stôl, avšak

len zdanlivo – pretože globálne problémy

možno vyriešiť len vtedy, ak sa

bude v praxi brať ohľad na skutočnosť

obmedzenosti Zeme.

• Hospodársky rast

Každý vie pochopiť, že nepretržitý

materiálny rast nie je v ohraničenom

priestore možný. No takmer

všetky vlády – či už v bohatých

alebo chudobných krajinách – o tom

nechcú počuť a dúfajú, že produkcia

bude neustále stúpať. Poškodené

životné prostredie a drancovanie

dostupných zdrojov však vymedzí

materiálnemu rastu hranice, ktoré

nebude možné ľubovoľne posúvať

ani pomocou technického pokroku.

Už čoskoro sa budeme musieť vydať

na cestu od súčasného hospodárstva

zameraného na rast k „ekologicky

vyrovnanej ekonomike“.

6

SVET GRÁLU

14 | 2007

• Energetický prielom

Podľa všetkých predpovedí sa

v 21. storočí zásoby ropy a zemného

plynu citeľne stenčia alebo celkom

vyťažia. Dodávky energie, ktoré

tvoria základ nášho blahobytu, sa

musia preorientovať na iné (obnoviteľné)

energetické zdroje. Technológie,

ktoré na to potrebujeme, v zásade

existujú.. Na túto nevyhnutnú

reorganizáciu však bude nutné vynaložiť

značné množstvo kapitálu

a času, zmeny sa dotknú všetkých

hospodárskych odvetví a ovplyvnia

aj politiku.

• Rast počtu obyvateľov

Počet obyvateľov na Zemi aj naďalej

rastie a zväčšujúca sa hustota

obyvateľstva zostruje mnoho problémov,

ktoré sa už dnes javia ako

neriešiteľné. O hraniciach únosnosti

našej planéty sa vedú kontroverzné

diskusie a na verejnosti prevláda

hlas optimistov, ktorí tvrdia,

že naša planéta by mohla zniesť aj

o 15, 20 alebo ešte i viac miliárd ľudí

viac. Únosnosť ekosystémov je však

sporná.

• Zachovanie životného priestoru

O ekológii sa veľa hovorí, jednota

názorov panuje aj v tom, že ochrana

životného prostredia je nevyhnutná,

aby sa zaistila trvalá obývateľnosť

našej planéty. Zhoda sa však okamžite

spochybní, akonáhle ide o presadenie

praktických opatrení: zachovanie

druhovej rôznorodosti

pomocou dostatočne veľkých oblastí

ponechaných prírode, zachovanie

lesov, ochrana klímy, spracovanie

odpadu bez negatívnych následkov

na prírodu, šetrné zaobchádzanie

so zdrojmi, atď. Národné štáty síce

hovoria o nutných opatreniach, ale

pokiaľ je vyžadovaný spoločný postup,

tak sa dokážu dohovoriť v najlepšom

prípade na bezvýznamných

kompromisoch. Kým bude politika

krajín umožňovať nekontrolovaný

rast populácie a neobmedzený hospodársky

rast, nebude možné presadiť

zásadné ekologické nevyhnutnosti.

• Štátne zadĺženie

Zdá sa, že v jednom bode prichádzajú

demokrati i autoritárski

panovníci k rovnakému výsledku:

nikto z nich nedokáže predkladať

vyrovnané štátne rozpočty a namiesto

toho kopia jeden dlh na

druhý. V tejto ľahkomyseľnej deficitnej

politike vedie vláda USA, ktorá

na financovanie štátom podporovaného

rozhadzovania potrebuje

v súčasnosti každú minútu pôžičku

vo výške jedného milióna dolárov.

Mnohí spotrebitelia svoje vlády napodobňujú;

napríklad v USA je občan

– typický konzument – zadĺžený

vo výške svojho ročného platu.

Budú tieto dlhy niekedy splatené?

Alebo nevyhnutne nastanú menové

krízy, ktoré už v minulosti zosadili

mnohé demokracie a vyvolali vojny?

2

• Priepasť medzi Severom a Juhom

Priepasť medzi chudobnými a bohatými

krajinami sa v 20. storočí

prehĺbila; ani rozvojová pomoc nebola

často úspešná. V súčasnosti využívajú

krajiny OECD a ekonomické

tigre 3 , ktorých zastupuje 20 percent

svetového obyvateľstva, 80 percent

bohatstva Zeme. 4

Ako dlho to ešte bude zostávajúca

väčšina tolerovať?

• Globalizácia

Svet ako jeden veľký trh je udržiavaný

predovšetkým v záujme nadnárodných

koncernov. Tie využívajú

neobmedzený pohyb kapitálu, voľný

prístup na trhy a slobodné voľby lokality,

ktorá im umožňuje vyrábať

tam, kde sú najnižšie náklady. Kapitál,


C I V I L I Z Á C I A

technicko-vedecké poznatky, vysoko

kvalifikované pracovné sily sú neobyčajne

mobilné a možno ich kamkoľvek

premiestňovať. Pri ekonomizácii

sveta sa svetové koncerny stávajú nezávislými

od štátnych opatrení a klasické

kontrolné nástroje vlád jednotlivých

krajín, napríklad peňažná,

daňová a colná politika, zlyhávajú

práve tak ako odborové úsilie. Existuje

nebezpečenstvo, že namiesto sociálneho

tržného hospodárstva, ktorého

cieľom je, aby sa lepšie darilo

všetkým, začne dominovať „turbokapitalizmus“

a jeho bezohľadné úsilie

o zisk „za každú cenu“.

• Drogy

Alkoholizmus

a drogy ohrozujú

spoločenský vývoj

v mnohých regiónoch.

V niektorých

krajinách,

ako je Afganistan,

patrí výroba

drog k najdôležitejším

hospodárskym

odvetviam.

Proti tomu možno

účinne postupovať

zatiaľ len zo strany

odberateľov. V krajinách spotreby

sa však zodpovední činitelia cítia

bezmocne. Ich snahy o zníženie

spotreby drog pomocou osvety, zákazov

či rehabilitácie zostávajú rovnako

neúčinné ako Gorbačovova

protialkoholická kampaň v Rusku,

ktorá akurát prispela k jeho pádu.

Z týchto pomerov, ničiacich ľudské

životy, má úžitok iba organizovaný

zločin, ktorý na obchode s drogami

zarába miliardy.

• Korupcia

Vo východných a južných krajinách

sa korupcia už po stáročia

stala viac-menej spoločenskou samozrejmosťou,

západná spoločnosť

sa jej tiež nevyhla. Škody, spôsobené

podplácaním štátnych inštitúcií

5 , však brzdia všeobecný hospodársky

rozvoj a môžu dosiahnuť

nebezpečné rozmery. Doposiaľ asi

ešte neexistovala demokracia, kde

by nebola korupcia; môžeme len dúfať,

že nedosiahne rozsah, ktorý by

ohrozoval demokraciu samotnú.

„V rodiacej sa dobe sú strety civilizácií najväčšou hrozbou pre svetový

mier – najistejšou zárukou pred globálnou vojnou je preto medzinárodný

poriadok založený na civilizáciách. Budúcnosť mieru i civilizácie závisí od

porozumenia a kooperácie medzi politickými, duchovnými a intelektuálnymi

vodcami hlavných svetových civilizácií. V strete civilizácií budú európske

štáty stáť bok po boku, alebo každý sám. Vo veľkom strete, globálnom

‚skutočnom‘ strete medzi civilizáciou a barbarstvom budú veľké civilizácie

sveta so svojimi úspechmi na poli náboženstva, umenia, literatúry, filozofie,

vedy, technológie, morálky a zľutovania rovnako stáť buď bok po boku,

alebo každá sama.“

Samuel P. Huntington ( „Stret civilizácií“, str. 393)

• Sily proti západným vplyvom

Globalizácia hospodárstva zo

sebou súčasne prináša aj šírenie

západných hodnôt, ktoré majú

všetkým krajinám priniesť rozvoj

a pokrok, napríklad vo forme demokracie

a občianskych slobôd. No

nie všetky národy chcú preberať západný

spôsob života. V mnohých

krajinách neznamená existencia

globálnych štruktúr (napríklad internetu)

a modernej techniky automaticky

súhlas s hodnotami západnej

kultúry. Mnohé národy sa

obracajú k starým tradíciám, tradičným

náboženstvám a starým kultúram;

k tomu patria aj kmeňové náboženstvá

ako je voodoo, o ktorých

sme sa domnievali, že už zanikli.

• Obmedzovanie slobody

Nie je zriedkavosťou, keď sa aj

v západných demokraciách obchádzajú

samozrejmé základné práva,

ako je právo na slobodný názor.

Silný tlak verejnosti hrozí odsúdením

každému, kto sa odchyľuje od

toho, čo je považované za „politicky

korektné“. Dokonca aj v USA, ktorých

demokraciu by nikto nechcel

spochybňovať, vznikali zákony,

ktoré trestajú vyjadrovanie niektorých

názorov. 6

• Koniec národných štátov?

Globalizácia do istej miery znamená

ohrozenie národných štátov

a zdá sa, že budúcnosť patrí veľkým

zoskupeniam ako sú EÚ, NAFTA

alebo ASEAN 7 . Vývoj v 20. storočí

bol však opačný: v roku 1900, v období

kolonializmu, bolo na Zemi

46 štátov, v roku 1950 ich bolo 80

a v roku 1999 už 193. 8 Súčasnosť

i nedávna minulosť

sú dôkazom

toho, že

vo väčších štátnych

zriadeniach

si menšie

národy hľadali

s v o j u i d e n -

titu a usilovali

sa o vlastnú

vládu. Dobrým

príkladom je

rozpad bývalého

Sov ietskeho

zväzu, Československa a Juhoslávie.

Aj mnoho vojen v Afrike

je sčasti dôsledkom toho, že chýba

vôľa prispôsobiť potrebám afrického

obyvateľstva štátne hranice, svojvoľne

stanovené Európanmi počas

kolonializmu.

• Posúvanie rovnováhy vo svetovej

politike

V priebehu 21. storočia sa začnú

podľa všetkých predpokladov na

svetovom dianí významne podieľať

dve nové mocnosti: Čína a India.

Obe majú viac ako jednu miliardu

obyvateľov, disponujú jadrovými

zbraňami a snažia sa o pripojenie

k hospodárskemu vývoju Západu.

7

SVET GRÁLU

14 | 2007


C I V I L I Z Á C I A

8

SVET GRÁLU

14 | 2007

SVET AKO JEDNA DEDINA

V roku 2005 žilo na našej Zemi 6,4 miliardy ľudí. Ak prepočítame

túto populáciu na dedinu s tisíckou obyvateľov s rovnakým percentuálnym

zložením ako u obyvateľov celej Zeme, vznikne približne

nasledujúci obraz:

Celkový počet obyvateľov našej obce: 1000 ľudí

Dedina je rozdelená do dvoch regiónov, v ktorých žijú ľudia viac

alebo menej oddelení jeden od druhého:

Región I má dobrú infraštruktúru a dostačujúce až veľmi dobré

podmienky pre život. Tu žije 200 ľudí, ktorí spotrebujú 80 percent

celkového HDP.

Región II nie je dostatočne rozvinutý. Tu žije dobre a zle 800 ľudí. Tí

majú k dispozícii 20 percent HDP, to znamená, že na hlavu pripadá

len 1/16 objemu tovaru, ktorým disponujú obyvatelia regiónu I.

V oboch regiónoch v súčasnosti ešte vzrastá počet obyvateľov, a to

nasledujúcim tempom:

• v regióne I sa počet zámožných ľudí zväčší každý rok o jednu

osobu,

• v regióne II vzrastie každý rok počet chudobných o 14 osôb.

Polovica celkových príjmov týchto 1000 ľudí pripadne do rúk 60

osôb; z toho je 55 belochov. Táto štruktúra príjmov zodpovedá predrevolučnému

stavu, ktorý nemôže byť trvale stabilný.*

Medzi obyvateľmi dediny je zastúpených približne

600 Ázijcov

138 Európanov

118 Afričanov

85 Juhoameričanov

53 Severoameričanov

6 obyvateľov Austrálie a Oceánie.

K vyznavačom najdôležitejších náboženstiev patrí:

346 kresťanov

195 moslimov

141 nenábožensky orientovaných/ateistov

133 hinduistov

63 vyznavačov čínskeho ľudového náboženstva

59 budhistov

37 vyznavačov prírodných náboženstiev

17 vyznavačov nových náboženstiev

3 prívrženci sikhského náboženstva

2 Židia

4 ostatní

* V bohatých krajinách je rozdelenie majetku podobne nevyvážené. V USA napríklad

vlastní 1 percento obyvateľov 73 percent celkového bohatstva (podľa denníka „Investors

Daily“ z 24. 2. 2005).

Žiadna z oboch krajín zatiaľ nepatrí

k hospodárskym veľmociam;

napríklad Čína mala v roku 1990

veľkosť HDP približne na úrovni

Belgicka. V roku 2005 ju však už

nachádzame na druhom mieste

za USA a Indiu na štvrtom mieste

hneď za Japonskom. Také drastické

presuny hospodárskych, politických

a vojenských síl viedli v minulosti

k vojnovým konfliktom.

Akokoľvek to môže byť pre „belochov“,

teda Európanov a Severoameričanov,

nepríjemné: ich dominujúca

úloha vo svetovej politike

v priebehu 21. storočia pravdepodobne

skončí.

Z

NÁDEJ PRE

BUDÚCNOSŤ

oznam úloh, ktoré ľudstvo

musí v 21. storočí zvládnuť, je

dlhý. Ale aj možnosti na to sú väčšie

než doposiaľ:

• Pokrok vo vede a technike priniesol

možnosti rozvoja a pomoci,

ktoré si ľudia na začiatku 20. storočia,

aj pri veľkom optimizme, ani

zďaleka nedokázali predstaviť.

• Zdravotná prevencia a kvalita

života (výživa, obliekanie, bývanie,

bezpečnosť, zaopatrenie v starobe,

atď.) dosiahli v priemyselných

krajinách úroveň, aká ešte

širokým masám nikdy nebola dostupná.

Priepasť medzi nimi a rozvojovými

krajinami by sa mala

v 21. storočí znížiť.

• Slobodné trhové hospodárstvo

nemusí viesť nutne k vykorisťovaniu

pracujúcich, ale môže

zlepšiť život všetkých. To je jeden

z odkazov Adama Smitha. Otec

trhového hospodárstva sa vôbec

neprihováral za neobmedzenú slobodu,

ktorá by stavala úsilie o zisk

jednotlivca alebo skupín nad ľudskosť.


C I V I L I Z Á C I A

• Problematika životného prostredia

je dostatočne známa a prvé,

i keď len váhavé opatrenia už boli

zavedené. Čoskoro sa už žiadna

vláda nebude môcť ospravedlňovať

za svoje zanedbávanie v tejto oblasti;

neobstojí argument, že to či

ono nie je predsa ešte „dostatočne

vedecky dokázané“.

• Vojny sa odsudzujú na celom

svete a rastie tlak na zodpovedných

činiteľov, aby hľadali mierové riešenia

konfliktov. Podľa všetkých

predpokladov porastie vplyv OSN

na svetovú politiku. Mierová politika

sa musí presadzovať dôraznejšie

ako doteraz a sebecké záujmy skupín

stojacich proti sebe je nutné odkazovať

do patričných medzí.

• Politikov budú nútiť nezvratné

fakty, aby sa poučili zo zlých skúseností

minulých storočí a aby uprednostňovali

oprávnené záujmy ľudí

pred stranícko-taktickými a mocenskými

hrami. V EÚ sa podarilo

– aj keď niekedy tiež až v poslednej

chvíli – vyhnúť sa najväčším

omylom a nájsť aspoň minimálny

koncensus, a tak po malých krôčikoch

kráčať vpred. Dúfajme, že sa to

podarí aj vo svetovej politike.

• V globalizovanom svete rastie

vedomie vzájomnej závislosti. Egoizmus

národných štátov a súkromných

hospodárskych subjektov bude

možné presadzovať len za cenu narastajúcich

ťažkostí, takže bude musieť

ustúpiť vzájomnej ohľaduplnosti,

ktorá je zakotvená okrem iného aj

v etike všetkých svetových náboženstiev;

„zlaté pravidlo“: „Nečiň

druhým to, čo nechceš, aby sa dialo

tebe“, by sa malo stať univerzálnym

prístupom a súčasťou náboženstiev

a filozofie všetkých národov.

• Svetové náboženstvá musia konečne

začať objavovať veci, ktoré ich

spájajú. Žiadne náboženstvo nie je

celkom samo pre seba, žiadne si nemôže

nárokovať výhradné právo na

pravdu, žiadne nie je prosté omylov,

všetky obsahujú aj staršie učenia.

Zásadné body viery hlavných

náboženstiev sú si podobnejšie, než

to dokážu ich kňazi priznať. Kresťania

a budhisti by sa napríklad

mohli zhodnúť v učení o reinkarnácii,

keďže toto učenie existovalo

v rannom kresťanstve. (Učenie

o reinkarnácii bolo zavrhnuté

na 5. ekumenickom koncile v Konšatntinopole

v r. 553, pozn. redakcie)

Zároveň by sa mohli vzdať učenia

apoštola Pavla, podľa ktorého

výhradne krvou preliatou na kríži

môžu byť odpustené hriechy (Pavol

sa s Ježišom nikdy nestretol, pozn.

redakcie). Prijatie kázania na hore

by nemalo byť pre budhistov problémom.

Ťažší by mohol byť dialóg

s islamom, ktorý sa musí odvrátiť

od fundamentalistických kazateľov.

• V minulosti bola takmer každá

generácia presvedčená, že žije na vrchole

dlhého vývoja. Ľudia 21. storočia

majú šancu zápoliť s celosvetovými

výzvami pomocou hlbšieho

vedeckého poznania, väčších technických

možností a solídnejších politických

skúseností, než aké mali

všetky generácie pred nimi.

V 21. storočí môžeme očakávať

hromadenie globálnych problémov

ohrozujúcich ľudstvo. No vďaka

hlbšiemu i duchovnému poznaniu

môže to byť aj storočie nádeje, na

konci ktorého bude Zem mierovejším

a priateľskejším miestom, kde

bude možné žiť lepšie, než kedykoľvek

v celej histórii ľudstva.

Literatúra:

(1) Barkholdt Bernhard, Ausländer,

München 2001

Siegfried Hagl

(2) Cooke Alistair, Geschichte Amerikas,

Pawlak, Herrsching 1975

(3) Fallaci Oriana, Die Kraft der Vernunft,

Ullstein, Berlin 2004

(4) Fukuyama Francis, Das Ende der

Geschichte, Kindler, München 1992

(5) Fukuyama Francis, Der Konflikt der

Kulturen, Droemer-Knaur 1996

(6) Hannich Günter, Börsenkrach und

Wirtschaftskrise, Kopp, Rottenburg 2001

(7) Herzog Roman, Wider den Kampf der

Kulturen, Fischer, Frankfurt 2000

(8) Huntington Samuel, Kampf der

Kulturen, Goldmann, München 2002

(9) Koch Hansjoachim W., Die deutschen

Armeen im 19. und 20. Jahrhundert,

Vowinkel, Berg 1999

(10) Lorenz Konrad, Die acht Todsünden

der zivilisierten Menschheit, Piper,

München 1973

(11) Mander Jerry/Goldsmith Edward,

Schwarzbuch Globalisierung,

Goldmann, München 2004

(12) Ruloff Dieter, Vom Ost-West-Konflikt

zum Kampf der Kulturen, Institut für

Politikwissenschaft, Zürich 1997

(13) Ziegler Jean, Wie kommt der Hunger

in die Welt, Bertelsmann, München

2002

(14) Zimmermann Markus, Die wahren

Machthaber in Washington, FZ-Verlag,

München 2004

(15) www.geistigenahrung.org/ftopic629.html

(16) www.g.26.ch/texte_irak_02.html

Poznámky:

1 Thomas Donelly bol vrcholový manažér

zbrojného koncernu Lockheed-Martin

a je vedúcim členom washingtonských

mozgových trustov. Citát pochádza

z (14), strana 5.

2 viď (6)

3 OECD = Organisation for Economic

Cooperation and Development (29

členov); ekonomické tigre = ázijské rozvojové

krajiny na prechode k priemyselným

krajinám.

4 viď (12), str. 13

5 Ako „state capture” nazývajú ekonómovia

pokus ovplyvňovať štátnu správu,

napríklad, aby zákony slúžili osobným

záujmom. Vo filme „Aviator“ je ukázaný

typický pokus tohto druhu.

6 viď (3), str. 29 a ďalej

7 EÚ = Európska Únia; NAFTA = North

American Free Trade Agreement;

ASEAN = Association of South-East

Asian Nations.

8 viď (1)

9

SVET GRÁLU

14 | 2007


ZAVIATE DOBY SA PREBÚDZAJÚ

Neznáme zo života Ježiša Nazaretského

Už dvetisíc rokov rozochvieva osobnosť Ježiša Nazaretského duše ľudí. Snažíme sa precítiť slová,

ktoré vyslovil, vytušiť ich lásku a múdrosť, pochopiť a prijať ich obsah. Chceli by sme ísť v stopách

Ježišovho života a predstavujeme si udalosti, ktoré sa za jeho pozemského pôsobenia odohrávali.

Ako radi by sme ho videli, jeho tvár a postavu, a počuli čo najviac z toho, čo vyslovil; muselo toho byť

veľa, no len niečo sa zachovalo v starých textoch.

V čase okolo roku 1930 bol napísaný knižný rad životopisov Zaviate doby sa prebúdzajú I – III, Z doznělých tisíciletí a ďalšie. Pojednávajú

o osobnostiach, ktoré hlásali Pravdu a upravovali cestu Svetla na zemi. Predovšetkým to bol Ježiš, samotný Syn Boží,

ale aj ľudia patriaci k týmto hlásateľom – Buddha, Zoroaster, Lao-c’, Mohamed… je predsa len jeden jediný Boh, iného niet, iba

predstavy nás ľudí o ňom sú rozdielne, neúplné a nedokonalé. Tak vznikali na zemi jednotlivé náboženstvá, prispôsobené chápavosti,

zrelosti a kultúre jednotlivých národov a jednotlivých časových epoch. Každé z nich bolo určitým krokom na ceste k hlbšiemu

poznaniu a malo byť predstupňom k ďalšiemu vzostupu, stále dokonalejšiemu poznávaniu Pravdy. Malo byť. – Nie je žiadnym

tajomstvom, že my ľudia sme vždy a bez výnimky túto cestu za Svetlom doteraz nezvládli a stočili do falošného smeru. Svedčia

o tom príbehy Starého zákona aj moderný náboženský extrémizmus.

Obsah kníh Životopisov bol duchovne prijatý, nie je vymyslený. Autorov je niekoľko, všetci sa však považujú za nástroje odovzdávania

textov a preto ich mená nie sú uvedené.

Dnes, v predvianočnom čase predkladáme niekoľko epizód z Ježišovho života.

JEŽIŠOVO NARODENIE

CESTA do Betlehema bola pre Máriu jedinou reťazou nepríjemností.

Pripojili sa k akejsi karaváne a bez ohľadu na

Máriin stav museli neustále napredovať.

Pár musel oddychovať v preplnených nocľahárňach.

Celé dni nachádzali v úbohých chatrčiach len žalostné

lôžka, na ktoré Mária zakaždým klesla na smrť unavená.

Keď však potom páliace oči zatvorila, dlho nemohla zaspať.

Až krátko pred svitaním zadriemala nepokojným

spánkom.

A predsa bola veselá; usmievala sa na Jozefa, kráčajúceho

vedľa oslíka, ktorý ju niesol. Nemal tušiť, ako ťažko jej tá

cesta padne, a nesmel mať o ňu obavy.

Konečne sa priblížili k Betlehemu – dorazili k cieľu. Máriin

úsmev stratil všetku nútenosť. Betlehem ju odškodní

za bolesti, ktoré pretrpela.

Jozef sa viditeľne napriamil, jeho krok bol pevnejší.

»Čoskoro, Mária,« povedal a pozrel sa na ňu, »čoskoro

10

SVET GRÁLU

14 | 2007

budeš mať pokoj. Nájdem ti najkrajšiu nocľaháreň, dostaneš

najväčšiu izbu a najmäkkšie lôžko.«

Mária sa dojato usmievala.

»Viem, že urobíš všetko, aby si ma potešil; ďakujem ti.«

Medzitým dorazili do Betlehema. Malé mestečko vyzeralo

preplnené ľuďmi, ktorí sem pricestovali. Jozef sa

náhlil z nocľahárne do nocľahárne; tvár mal stále smutnejšiu,

stále sklesnutejšie krčil ramenami, keď bral oslíka

za ohlávku, aby ho viedol ďalej.

Keď už všade dostal rovnakú odmietavú odpoveď, začul

náhle za sebou pridusený výkrik. Náhlivo priskočil, dosť

rýchlo, aby ešte stihol zachytiť omdlievajúcu Máriu, ktorá

sa klátila k zemi.

Jozef sa obzeral okolo seba a hľadal pomoc. Tu zbadal, že

z domu, pred ktorým zastavili, vybehol muž. Spozoroval

totiž, čo sa stalo.

»Zanes ženu do môjho domu, Jozef ben Eli!«

Jozef sa pozorne zahľadel na starého muža, potom radostne

zvolal: »Lévi! Priateľ môjho otca, vďaka ti!«


T É M A

Zaniesol Máriu do domu, nasledovaný Lévim. Opatrne

ju položil na lôžko, ktoré mu Lévi ukázal. Pribehla sem

jedna slúžka a postarala sa o zamdletú Máriu. Obaja muži

potichu opustili miestnosť. Jozef starému priateľovi svojho

otca vrúcne stisol ruku.

»Už hodiny hľadáme ubytovanie, nikde ani miesto; nikto

zo starých priateľov nás nemohol prijať a teraz, keď sme

boli vyčerpaní, nás nebesá zaviedli pred tvoj dom!«

»Tvoja radosť je predčasná, Jozef; ani ja ťa nemôžem prichýliť.

Vedz, že dnes prídu ešte moji synovia, ktorí zaplnia

i posledné miesto.«

»Nemôžeš nás prijať? Nemáš žiadnu miestnosť? Žiadne

miesto? Musíš, Lévi, musíš! Moja žena je vo vysokom stupni

tehotenstva, zomrela by, keby nemala pokoj. Niekde predsa

musí byť nejaké miestečko, kde by si mohla oddýchnuť!«

Starý Lévi potriasol hlavou; potom zamrmlal:

»Ak by si sa uspokojil s lôžkom v mojej ovčiarni…«

»Rád, Lévi. Och, je to jedno kde – len musí mať pokoj.«

»Ovce sú na poliach, snáď sa dáko zariadite, ak ste

skromní…«

»Vďaka, Lévi, vďaka! Bolo by dobré, keby som tam mohol

hneď zájsť, aby som všetko trošku pripravil; bude nám to

pripadať ako palác. Sme takí unavení!«

Lévi ochotne vstal. »Poď, zavediem ťa tam; ale obávam

sa…« To ostatné zaniklo v nezrozumiteľnom mrmlaní.

Jozef nasledoval starca. Bol spokojný. Horlivo začal maštaľ

čistiť. Pokúšal sa urobiť v nej trochu poriadok.

Nebola to najkrajšia nocľaháreň v meste, ktorú objavil,

ani najväčšia miestnosť, len prázdna ovčiareň, nízka a krivolaká.

Zo všetkého tu zostalo len jedno nepohodlné lôžko

zo slamy, a predsa Jozefovi pripadalo dokonalé. Našiel pre

svoju ženu miesto, kde si môže oddýchnuť, deň alebo nanajvýš

dva. On zatiaľ určite nájde nejakú nocľaháreň, kde

sa budú môcť ubytovať. S týmto výhľadom plným útechy

sa vybral za Máriou.

CEZ malé okienka maštale dopadli strieborné lúče. Chvejivo

vkĺzli do tmavej miestnosti, mihli sa po nerovnej podlahe,

zavadili o jasle, v ktorých ešte poriedko viseli steblá slamy,

a potom nadlho spočinuli na postave driemajúcej Márie.

Ozval sa vzdych a spiaca žena potichu zastonala. Potom

jej telom prešiel záchvev. Mária sa prebudila.

Niekoľkohodinový spánok bol hlboký a bezsenný. Skryl

unavenú ženu do svojho náručia ako starostlivá matka

a dal jej na všetko zabudnúť.

Mária najskôr nespoznávala svoje okolie. Len postupne

si spomínala, že je v Betleheme, v maštali.

Pozrela sa k obom maličkým okienkam, cez ktoré teraz

už naplno prúdilo strieborné svetlo. Bola úplne bdelá, bez

ochromujúcej únavy, ktorú pociťovala počas celej cesty.

Tu ňou prenikla ostrá bolesť, tá istá, ktorá ju zobudila. –

Máriine pery sa roztvorili, akoby z nich chcel uniknúť výkrik;

ale to už pozerala úzkostlivo smerom, kde sa uložil

Jozef. Jeho pokojné dýchanie jej prezrádzalo, že tuho spí.

Nesmie ho rušiť!

Znovu uprene hľadela do mesačného svetla. Ako často

už v noci takto ležala. Pokoj a mierny jas, ktoré pri matnom

svite napĺňali miestnosť, pôsobili na Máriu stále

znovu oným mocným, nevysvetliteľným čarom a uvoľňovali

všetko telesné napätie.

Aké by bolo všetko dobré, keby ľudia niesli v sebe tento

pokoj. Keby boli čisto a jasne naladení ako vzácne nástroje,

z ktorých by mohla ruka Stvoriteľa vyludzovať živé a zvučné

tóny. Ale takto nesú

v sebe len zmätok, zapĺňajú

svoje dni domýšľavými

myšlienkami,

ktoré sa snažia premeniť

v skutočnosť! Och,

musí raz nastať deň,

musí dopadnúť Svetlo

do tejto temnoty!

»Pane, kedy pošleš

zasľúbeného Mesiáša?!

Vari som už nesmela

vidieť Svetlo? Nepovedali

mi nádherné bytosti

o Tvojej blízkosti?

Prečo smiem ja, prosté

dievča, uzrieť, čo ostatným

zostáva vzdialené? Je to naozaj Tvoja milosť, ktorá ma

upokojila? Žiadne zdanie?«

»Mária!«

»Jozef?«

»Volala si ma?«

»Ach, Jozef, spi! Ja som ne … och, Jozef!« vyrazilo jej

stenavo z pier.

Jozef bol razom na nohách. Chvatne si prehodil kabát

cez plecia.

»Máš bolesti, Mária?«

Neodpovedala; nemo sa na neho pozrela, jej pohľad mu

bol odpoveďou.

»Privediem pomoc, počkaj, hneď som naspäť.« Jozefov

hlas znel zachrípnuto, od rozrušenia mu zvieralo hrdlo.

Potom sa vrhol von do noci.

Vonku však zostal stáť ako omámený; na všetko zabudol

a pozrel nahor na nebo. Oči sa mu prudko rozšírili, lebo

priamo nad ním sa rozlievala jasná žiara dožadujúca sa

pozornosti, takže musel zakloniť hlavu, aby videl hviezdu,

ktorá tu žiarila.

11

SVET GRÁLU

14 | 2007


T É M A

Jozef hľadel na hviezdu so žiariacim chvostom a zachvel

sa. Zdalo sa, že vzduch okolo nej sa chveje a je nabitý napätím;

tak to cítil.

»Táto hviezda – zvestuje Mesiáša! Záchrancu! A v túto

noc očakáva dieťa aj tvoja žena!« Jozef sa preľakol – na to

zabudol: Mária čaká na pomoc! Násilím sa vzchopil a ponáhľal

sa ulicou.

Naproti mu prichádzala akási žena; vo svojej slepej náhlivosti

ju nevidel; ozlomkrky sa hnal dopredu.

Žena zbadala hviezdu, videla, ako svetelný lúč na sekundu

zasiahol nízku budovu, a aj keď to nemala v úmysle,

náhlila sa tam. Neuvedomila si, že táto nenápadná budova

je maštaľ, a potichu otvorila dvere. Plná očakávania nazrela

do miestnosti; ale oslepená sa vypotácala naspäť. Ten

jas bol pre ňu neznesiteľný.

»Môj Bože,« modlila sa, »daj mi silu, aby som to dokázala

pochopiť!«

K jej sluchu preniklo tiché vzlykanie. Tu sa vzchopila

a mohla bez zábran vstúpiť.

KEĎ sa Jozef vrátil, videl, že cez malé okienka sa trblieta

svetlo. Žena, ktorá ho sprevádzala, kráčala sťažka, mrzuto

vedľa neho. Padlo jej zaťažko, že ju v noci niekto zavolal.

Práve keď dorazili k maštali, otvorili sa dvere. Vystúpila

odtiaľ žena a jej zjasnená tvár žiarila. Jozef ju rýchle odtisol

nabok, ale pri pohľade na Máriu sa obrátil.

»Mária? Nie je to predsa…?«

»Tvoja žena ti porodila syna; pomáhala som jej…«

Ponáhľal sa dnu a pevne za sebou zatvoril dvere.

NASTAL nepokoj. Z diaľky sa blížili tmavé postavy, akoby

hnané vyššou mocou prichádzali sem pastieri, ženy a deti.

Ticho noci bolo narušené.

A stále ešte svietila hviezda, ukazujúc im cestu, a vrhala

svoje lúče ako viditeľné znamenie na nízku strechu. Všetci

títo ľudia to videli.

»Mesiáš – záchranca!« Tieto výkriky stúpali nahor, vznášali

sa ponad zmätok hlasov a podobne ako vlákno nútili

ľudí pozrieť sa nahor.

JOZEF kľačal vedľa svojej ženy, mlčky ju pozoroval. Mala

hlavu položenú nabok ako unavené dieťa. Novorodeniatko

tíško odpočívalo v jasličkách, žiaden zvuk nerušil túto posvätnú

chvíľu.

»Mária!«

Obrátila k nemu tvár. Oči jej žiarili.

»Vieš, Mária, že nad našou strechou stojí hviezda?«

»Viem, Jozef.«

»A vieš tiež, koho táto hviezda zvestuje?«

»Mesiáša!«

12

SVET GRÁLU

14 | 2007

Jozef ťažko prehltol – ale už nič nepovedal. Len si položil

hlavu na Máriinu ruku, ktorá ležala na prikrývke.

Mária cítila, ako chrbát jej ruky vlhne od Jozefových

sĺz; nehýbala sa.

Hlboké ticho čoskoro prerušilo váhavé klopanie. Jozef

vstal a otvoril dvere.

Preľaknutý zbadal tesne natlačených ľudí, ktorí placho

a nesmelo, bez pohnutia vyčkávali.

»Čo chcete?« spýtal sa príkro.

Jedno dieťa, malé dievčatko, ostýchavo predstúpilo.

»Chceme vidieť Mesiáša – tu! Žena nám povedala, že je tu!«

Jozef sa váhavo obrátil na Máriu; tá s úsmevom prikývla.

Tu sa to všetko zvonku nahrnulo dnu, až bola maštaľ

plná ľudí. A všetci sa pokorne skláňali pred jasličkami, kde

odpočívalo maličké stvoreniatko.

Drsní pastieri sa snažili byť potichu. Tlmene rozprávali, ako

uzreli hviezdu a ako niektorí z nich videli anjela Pána, ktorý

im zvestoval jestvovanie Božieho Syna a ukázal im maštaľ.

Prostí ľudia bežali domov, zobrali ženy a deti a potom

išli za lúčom hviezdy, až našli maštaľ.

Ako im len žiarili oči! Ako túžobne si želali, aby smeli

Mesiášovi slúžiť! Uchvátilo ich šťastie. Vo svojej blaženosti

chceli vybehnúť von a zvestovať to všetkým ľuďom.

Len ťažko sa dokázali odlúčiť; stále ešte vyčkávali a pozorovali

dieťa, až kým ich Jozef nepoprosil, aby už odišli;

Mária potrebovala pokoj…

MÁRIA túžila vrátiť sa domov; želala si byť sama. Ešte stále

to nemohla pochopiť, príliš mocné bolo to, čo ju postretlo.

Betlehem videl v jej dieťati Spasiteľa. Ľudia jasali, divili

sa a s dojatím sa modlili pri jasličkách. Tri dni stála

hviezda nad domom ako verný strážca. Jej svetlo sem privolávalo

ľudí. Priťahovalo bohatých i chudobných a ďalekými

krajinami priviedlo do Betlehema tri kniežatá.

Boli vyvolení k tomu, aby Božiemu Synovi pozemsky

urovnávali cesty. To najsvätejšie, čo teraz zem niesla, mali

chrániť ako klenot. Tak si to oni sami pre seba vyprosili.

To bolo účelom ich pozemského života.

Prišli síce; priniesli síce dary zo svojho nadbytku, ale

potom zase odišli preč. Nedodržali sľub, ktorí dali kedysi

Stvoriteľovi. Zanechali Božieho Syna bez ochrany. Dieťa,

ktoré už teraz vzbudzovalo podozrenie Rimanov, ležalo

bezmocne a nemohlo by odolať prvým nebezpečenstvám.

Domy bohatých občanov sa otvárali; zo všetkých strán

prosili Máriu, aby opustila malú maštaľ, ale ona odmietala.

Nie, chcela byť sama, neovplyvnená, a len čo to bude

možné, vrátiť sa do Nazaretu.

Chcela do ticha svojho domu, sama si chcela to šťastie

vychutnať. Celá jej láska patrila chlapčekovi; úplne sa

tomu otvorila.


T É M A

ČO VLASTNE CHCEL JEŽIŠ?

ožskejší než iní“ – takto chceli

„Bvidieť svojho Majstra prví kresťania.

Preto sa z dnešného pohľadu

zdá nepochybné, že Ježišovi prisúdili

oveľa viac údajných zázrakov,

než je prijateľné pre logický úsudok.

Nevedomky tým dali do rúk zbraň

vtedajším i dnešným skeptikom, pre

ktorých je nedostatok logiky jasným

dôkazom, že s kresťanstvom niečo

nie je v poriadku. Skutočne sa v kresťanskom

učení už niekoľko desaťročí

po Ježišovej smrti dostávali do popredia

názory, ktorým možno len slepo

veriť, nikdy však rozumne odôvodniť.

Údajne je to tak v poriadku – Ježiš

bol predsa Boží syn a preto sa naňho

netreba dívať ako na obyčajného človeka.

Zabúda sa pritom, že základom

Ježišovho učenia bolo práve logické

odvodzovanie neznámeho zo známych

prirodzených skutočností. Ježiš

nerád hovoril o zázrakoch, oveľa viac

poukazoval na podobnosť všetkých

dejov v prírodnom a duchovnom

svete. Pripodobňoval kráľovstvo nebeské

k horčičnému semienku, pravdivé

učenie k osivu, ktoré padá

do pôdy ľudských duší. Hovoril

o sejbe a žatve v súvislosti

so zákonom

osudu, ktorý znie: čo

človek zaseje, to bude

žať! V týchto a mnohých

ďalších Ježišových

podobenstvách

ťažko nájsť nezrozumiteľnú,

nelogickú

mystiku. Preto kritici

cirkví poukazujú na

rozpor medzi jednoduchým

Ježišovým

učením a veľakrát

ťažko prijateľnými

tézami cirkevných

otcov. Ak napríklad cirkvi tvrdia,

že Ježiš sa narodil po „nepoškvrnenom

počatí“, bez partnerského spojenia

muža a ženy – znamená to, že

všetky ostatné počatia sú poškvrnené?

Alebo: Ježiš nikdy netvrdil, že

jeho smrťou bude pozemské ľudstvo

spasené. Vedel však aj to, že len jeho

smrť presvedčí ľudí, ako vážne myslel

svoje slová. To zasa privedie mnohých

k tomu, aby vážne preskúmali jeho

posolstvo. Ono im potom pomôže

nájsť úzku, strmú cestu do ríše ducha.

No tvrdiť, že Ježišova smrť na kríži

bola znamením „zmierenia Boha

s ľudstvom“ je tragickým omylom.

V takom prípade by neupozorňoval

ľudí na neustále duchovné nebezpečenstvá,

ktoré im v živote hrozia.

Veď za všetko hovoria slová: Kým sa

nenarodíte znova, nemôžete vojsť

do kráľovstva nebeského! Ježiš bol

v celom svojom učení radikálny a vedel

prečo. Mnohé z jeho slov preto

nie je ľahké pochopiť a prijať. „Kto

si chce svoj život zachovať, stratí ho.

Kto by ho však stratil pre mňa, bude

mať život večný.“ Tu

opäť hovorí

o pozemskom živote hrabivého

egoizmu, ktorý vedie k duchovnej

smrti, v protiklade so životom,

ktorý človek dobrovoľne nasmeruje

k duchovným ideálom. Tieto ideály

a vzory ho potom priťahujú a vedú

po smrti k svetlým úrovniam bytia,

kde predstava večného života nie je

taká nedosiahnuteľná, ako na Zemi.

Pripomeňme si na tomto mieste

aj Ježišovu skromnosť: považoval sa

predovšetkým za služobníka, ktorý

plní vôľu svojho Otca. Tých, ktorí

u neho hľadali Pravdu, nabádal, aby

sa modlili v skrytosti svojho srdca.

V akom kontraste s tým sú masové,

štadiónové akcie rôznych cirkví

a siekt? Svoju matku Máriu v určitom

okamihu Ježiš úplne odmietol,

pretože mu chcela zabrániť, aby

dovŕšil svoje dielo. Dnes katolícka

cirkev považuje Máriu za takmer

rovnako dôležitú osobu, ako bol on,

a nezriedka ju stavia ešte vyššie. Veriacim

sa odporúča siahodlhé unavujúce

odriekanie modlitieb – i keď

Ježiš nikdy o ničom podobnom nehovoril.

Ak by sme teda chceli zodpovedať

otázku, čo vlastne

chcel Ježiš, museli by

sme sa vrátiť k jeho

autentickému učeniu.

Spomenúť si

napríklad na vetu

„Buďte soľou zeme“.

Na to, aby bol človek

„dieťaťom Božím“,

či soľou zeme,

však slepá viera

v cirkevné dogmy

nestačí. Skôr je na

škodu a zastiera

podstatu Ježišovho

učenia.

Roman Levický

13

SVET GRÁLU

14 | 2007


T É M A

JEŽIŠ V CHRÁME

JEŽIŠ SA BLÍŽIL k dvanástim rokom. Jozef sa radil so

svojou ženou. Bol čas, aby ho rodičia vzali so sebou do

Jeruzalema, kde zblízka i zďaleka putovalo všetko na

slávnosť Passah. Chlapec mal tiež raz vidieť chrám v celej

jeho nádhere, mal tam s nimi smieť uctievať a vzývať.

Mária privolila. Taká cesta do Jeruzalema prinášala

so sebou ešte aj kopu iných radostí. Už cesta tam, spolu

so susedmi a priateľmi bola slávnosťou sama osebe.

A tam predsa človek nemohol byť osem dní neprestajne

v chráme. Vyplynulo to samo od seba, že pri tej príležitosti

navštevovali príbuzných a robili nákupy. To poskytovalo

zážitky na dlhú dobu.

Keď sa Ježiš dozvedel, že tentoraz bude smieť sprevádzať

svojich rodičov do Jeruzalema, bol úplne ticho. Mohutne

napĺňala jeho mladú dušu myšlienka: Smieš vidieť

chrám Boží!

Pravda, aj v Nazarete mali chrám, ale bol to len slabý

odlesk vlastného domu Božieho, ktorý vybudoval Šalamún.

Tá nádhera musela byť neopísateľná! Cez jeho pery

nevyšlo ani slovo, ale oči mu iskrili a žiarili. Videla to dokonca

aj matka. Krátko pred slávnosťou Passah mu dala

nové slávnostné šaty, ktorých sa sotva odvažoval dotknúť.

Mal ich niesť vo svojom batôžku a obliecť si ich až v Jeruzaleme.

Ale aj na cestu tam dostal nové rúcho.

Súrodenci obdivovali veľkého brata, ktorý smel ísť do

Jeruzalema, do mesta Božieho!

Potom prišiel deň, kedy sa vydali na cestu. Ježiš sa domnieval,

že bude smieť kráčať po boku svojho otca. Ale

tak to nebývalo zvykom.

Vytvoril sa veľmi dlhý zástup. Vpredu kráčali muži vo

dvojiciach, trojiciach alebo štvoriciach, podľa toho, ako

to práve vyplývalo z ich rozhovorov.

Za nimi nasledovali ženy v slávnostnom lesku. Horlivo

diskutovali o všetkom, čo ich zaujímalo. Och, boli

to len všedné starosti, všedné myšlienky! Ježiš sa nazdával,

že cestou do Jeruzalema sa môžu len modliť a ďakovať

Bohu!

Za ženami nasledovali deti. Početný zástup chlapcov

a niekoľko dievčat.

Koniec zástupu tvorili muži, ktorí sa starali o poriadok

a dozerali na deti, aby sa nestratili. Chlapci by sa boli

veľmi radi ponaháňali a pohašterili. To sa im nedovolilo.

Ale štebotať mohli dosýtosti ako dospelí.

Ježiš kráčal v ich strede, nikým nepovšimnutý. Jeho

duša hľadala Boha, do chrámu ktorého mal vstúpiť. Bol

naplnený posvätným nadšením a očakávaním.

14

SVET GRÁLU

14 | 2007

Na miestach odpočinku sa na neho pozeral otec, ale

uprostred všetkých tých ľudí sotva mohli navzájom hovoriť.

Aspoň nie o tom, čo naplňovalo duše oboch. Azda

to bude lepšie v Jeruzaleme. Tam sa bude deliť o nocľah

s rodičmi, v čo Ježiš dúfal.

Aby sa ľudia príliš neunavili, bola cesta, podľa predošlých

skúseností, rozdelená na malé úseky. Za jeden deň

prešli iba toľko, koľko ich predkovia. Vždy sa odpočívalo

na tých istých miestach. Takýmto spôsobom potrebovali

pútnici do Jeruzalema necelých päť dní. Napokon sa pred

ním vynorilo cimburie hradu. Sion! Aké myšlienky to

v Ježišovi vyvolalo!

Nie nadarmo čítal sväté písma znovu a znovu. Všetko

v ňom žilo.

Zmizla akákoľvek únava. Nechápal, ako je možné táboriť

ešte raz pred tvárou zasľúbeného mesta!

V nasledujúci deň vtiahli do Jeruzalema spolu s mnohými

inými sprievodmi a hľadali predovšetkým nocľah.

Ježiš si smel obliecť svoj slávnostný odev a poučili ho,

kam má počas celého týždňa prichádzať, ak bude hladný

alebo unavený. Matka bude stále spolu so ženami. Otec

mu chcel ukázať chrám. Jozef sa na to už dávno tešil. Potom

sa však musí znovu pridružiť k mužom a Ježiš k deťom.

Je už dosť starý na to, aby sa postaral sám o seba.

Chlapec, ktorý pozorne počúval, prikývol. Bolo mu

jasné, že všetko musí prebiehať takto; ale trápilo ho, že

nemôže byť s otcom, ktorého by sa na mnohé veci rád

opýtal.

Teraz kráčal po otcovom boku k chrámu. Jozef ho stále

a znovu napomínal, aby dával pozor na cestu, aby sa mohol

opäť kedykoľvek dostať k nocľahárni. Jeho tvár žiarila ako

rozsvietená. Spočinulo na ňom mnoho pohľadov obdivu.

Kráčal vznešene a dôstojne ako kráľovský syn, zdobený

svetlohnedými kučerami splývajúcimi až po ramená.

Jozef to spozoroval a tešil sa z toho. Nevadilo mu, keď

si ľudia všímali, aké zvláštne dieťa prišlo navštíviť chrám.

Samotný Ježiš sa správal celkom prirodzene, obdivovanie

mu nemohlo škodiť.

Keď prekročili chrámovú bránu, chlapča sa sotva odvažovalo

dýchať. Teraz sa musí ísť priamou cestou do

Božej prítomnosti!

Najprv však vošli na prvé nádvorie, ktoré bolo až do

posledného miestečka obsadené zmenárnikmi a obchodníkmi.

Jednali sa, nadávali, kričali a škriepili sa.

»Otče, sú to zavrhnuté duše, ktoré nesmú prísť pred

Božiu tvár?« pýtal sa Ježiš, pohnutý týmto vyčíňaním.

Okolostojaci sa smiali. Ježiš to nespozoroval. Jeden starší

muž ho oslovil:

»Máš pravdu, malý, obávam sa, že z týchto ľudí sa pred

Božím trónom nebude môcť objaviť ani jeden.«


T É M A

Chlapec vážne prikývol, pričom starec prehovoril k Jozefovi:

»Je to váš chlapec? Treba dať na neho pozor. Svet

o ňom bude ešte hovoriť!«

Skôr, než Jozef mohol niečo odpovedať, starec sa stratil

v tlačenici. Prešli cez predné nádvorie a vchádzali do svätyne.

Ako len bilo Ježišovo srdce! Tá nádhera! Pevnejšie

sa chopil otcovej ruky a len váhavo kráčal ďalej. Svätyňou

prechádzali v tichosti. Keďže bohoslužba sa práve nekonala,

mohli si pokojne všetko poprezerať.

Jozef potom odovzdal Ježiša jednému svojmu známemu

učencovi písma, aby ho zaradil do skupiny rovesníkov,

ktorých vyučovali v jednom kúte chrámu.

Aj učenca zaujal chlapec so žiarivo modrými očami.

Pustil sa s ním do rozhovoru a to, čo počul, sa mu výnimočne

páčilo. Bez ostychu odpovedal Ježiš na všetky

otázky a povzbudený priateľským vystupovaním učenca

pýtal sa aj on, ako to mal vo zvyku.

Namiesto toho, aby chlapca zaviedol do detského kútika,

vzal ho kňaz so sebou do stĺpovej sály, kde v horlivom

rozhovore spolu sedeli učenci Písma zblízka i zďaleka.

»Pozrite, koho vám vediem!« zvolal na nich. »Mám tu

jedného mladého učenca, ktorý vie mnohé vaše otázky

lepšie zodpovedať ako vy všetci.«

Ježiš pozrel na rečníka: žartoval? No učenec priateľsky

opätoval jeho pohľad. »Nehanbi sa odpovedať, Ježiš, keď

dostaneš otázky. Povedz im, čo o Bohu vieš! Nadarmo

sa nehovorí: Ústami nemluvniat a detí si rozšíril svoju

chválu.«

Ježiš sa smel posadiť na jednu z nízkych stoličiek, ktoré

boli rozostavené okolo radiacich sa učencov. Jeho nový

priateľ si sadol vedľa neho. A Ježiš teraz dychtivo a náruživo

počúval všetko, o čom títo muži diskutovali.

Mnohému nerozumel, slová niektorých z týchto ľudí

boli vyslovované príliš spletito. Ale to, čomu rozumel,

prijímal. Ako dávno už takúto múdrosť nepočul. Aj tu

odznelo mnohé, čo ho bolelo, no ešte viac, čo mu pripadalo

pekné a dobre sa počúvalo.

Náhle sa naň obrátil jeden z bielovlasých mužov: »Povedz

mi, Ježiš, ako si predstavuješ Boha?«

»Je možné si Boha predstavovať?« zaznela chlapcova

protiotázka. »On celkom napĺňa našu dušu; cítime ho,

vieme o ňom, žijeme v ňom; ale predstaviť si ho nemožno;

lebo On je neviditeľný« .

Učenci Písma sa na seba zarazene pozreli, zasiahnutí

touto odpoveďou dieťaťa.

»Kto bol tvojím učiteľom, Ježiš?« chcel vedieť jeden

z nich.

»Vyučoval ma rabbi Mehu,« odpovedal chlapec svojím

jasným hlasom.

»Rabbi Mehu?« Kto z učencov, ktorí ho poznali, by mu

pripisoval takú múdrosť?

Hovorili ďalej, bez toho, že by si chlapca všímali. On

však počúval a jeho duša vystúpila hore do výšin, ktoré

boli rečníkom nedosiahnuteľné.

Teraz sa neho na opäť obrátil jeden zo starších mužov.

»Povedz nám, Ježiš, ktoré Božie prikázanie pokladáš

za najdôležitejšie?«

Chlapec nezaváhal ani na okamih:

»Milovať budeš Boha, svojho Pána, z celého srdca, z celej

duše a celou svojou mysľou.«

»Tak,« pátral iný, »ty si myslíš, že postačí Boha milovať?

A ako je to so zabíjaním, kradnutím a so všetkými

ostatnými hriechmi?«

»Keď človek miluje Boha tak, ako má, potom nemôže konať

nič zlé,« zaznela odpoveď prednesená pevným tónom.

»Povedz, dieťa, miloval si Boha vždy tak?« pýtal sa tretí.

Ježiš pevne zopäl ruky.

»Áno, pokiaľ sa len môžem rozpamätať!«

»A nikdy si nekonal zlo?«

»Nie.«

Muži dojato mlčali. Toto dieťa hovorilo pravdu, to videli,

to cítili.

Predsa teda bolo možné kráčať pred Boha bez zaťaženia

sa vinou? Ako ich toto dieťa zahanbilo!

Keď sa muži potom rozpŕchli do svojich domovov

a nocľahární, nový priateľ vzal pevne Ježiša za ruku. Toto

dieťa považoval za príliš vzácne, aby ho človek nechal len

tak blúdiť. Do nocľahárne ho zaviedol sám a odovzdal ho

otcovi. Nepovedal však ani slovo o tom, čo sa prihodilo.

»Zajtra príď opäť do chrámu na to isté miesto,« povedal

na rozlúčku. Ježiš prikývol.

Na druhý deň, bez toho, aby čakal na rodičov, ktorí

mali ešte plné hlavy starostí, ponáhľal sa Ježiš do chrámu.

Našiel svoju cestu všetkými ulicami a uličkami, akoby ho

niečo viedlo. Došiel tam ešte skôr ako učenci a postavil

15

SVET GRÁLU

14 | 2007


T É M A

sa vedľa prázdnych sedadiel. Jeden chrámový služobník

ho odtiaľ vyháňal.

»Nevieš o tom, že tu sedia učenci?« hrešil chlapca. »Musíš

ísť tam naproti, kde sa zhromažďujú deti, ak vôbec

budú v chráme trpené,« zlomyseľne doložil.

Bol jedným z tých, ktorí radi dokazovali svoju moc, aj

keď slabým a deťom.

Ježiš, nepovediac slova, poslušne šiel do kúta chrámu,

kde jeden mladý rabín vyučoval niekoľko chlapcov. Na

jeho príkaz sa posadil na stoličku a počúval. Rabín sa ho

na nič neopýtal. Len vyučoval a nepýtal sa, či mu poslucháči

rozumejú.

Medzitým sa zhromaždili znalci písma a nevedomky

čakali na múdreho chlapca.

»Komu patrí toto dieťa?« pýtal sa jeden a Ježišov priateľ

oznámil, že je to tesárov syn z Nazareta.

»Nevyzerá ako Žid, oveľa viac sa podobá na Rimana,«

povedal najvyšší z učencov.

»Ale je to Žid,« nadhodil iný. »Podľa jeho odpovedí

možno rozpoznať, že od detstva žil v našej viere. Koľko

rokov asi môže mať?«

Ježišov priateľ aj na to mohol odpovedať.

»Mal dvanásť rokov.«

»Dvanásť rokov?« čudovali sa muži. »Hovorí ako mudrc!«

»Dbajme o tohto chlapca. Boh v ňom prebudí proroka.«

Keďže Ježiš neprichádzal, začali so svojimi rozhovormi.

No jeden spomedzi nich sa rozhliadal okolo seba, až kým

na druhej strane, v chlapčenskom kútiku, neobjavil Ježiša,

ktorého akoby zahaľoval svetlý jas.

»Ako len svietia jeho kučery!« pomyslel si. Ale to, čo

žiarilo, nebola zlatohnedá farba vlasov.

Učenec šiel potichu na tú stranu a dotkol sa Ježišovho

ramena. Chlapec natešene vyskočil, pozdravil sa a bol

ochotný ihneď ísť s učencom. Rabín sa však začudovane

díval.

»Čím sa mohlo previniť toto dieťa, ktoré tak ticho sedelo

pri jeho nohách? Teraz ho vykázali s chrámu!«

Ale jeho údiv ešte vzrástol, keď uvidel, že učenec viedol

chlapca za ruku tam, kde sa prerokovávali najdôležitejšie

otázky a že ostatní prerušili svoje rozhovory, aby pozdravili

dieťa. Potom smel Ježiš opäť sedieť na tom mieste ako

v predošlý deň.

Všetci si mysleli, že otázky, ktorými sa dnes zaoberajú,

ďaleko prevyšujú jeho chápanie, a preto sa ho nikto na nič

nepýtal. On však počúval a prijímal to, čo sa mu zdalo

byť dôležité.

Až keď sa muži zdvihli, pretože bol čas obeda, dostal

Ježiš otázku:

16

SVET GRÁLU

14 | 2007

»Prečo si šiel k deťom?«

»Rabbi, bol som tam vykázaný. Vy ste tu ešte neboli

a služobník konal podľa chrámového poriadku.«

»Ty podivuhodné chlapča, prečo si mu nepovedal, že

tu môžeš byť?«

»Nebol by mi uveril; to som videl na jeho tvári. Zdalo

sa mi nedôstojné začínať v Božom dome hádku. Ty si ma

predsa aj tak našiel. Mám z toho radosť.«

»Ak ešte niekedy prídeš, čakaj vonku pri malej bráne,

kým niekto z nás nebude chcieť vstúpiť. S ním potom

vojdeš dovnútra.«

»Ďakujem, rabbi,« šťastne povedal Ježiš.

Všetci sa tešili, že chlapec teraz bude opäť s nimi. Aj

keď nehovoril, z jeho očí, plných očakávania, vyžarovalo

niečo, čo ovplyvňovalo myslenie učencov. Dvakrát si rozmysleli,

skôr než niečo povedali, aby nejakým neuváženým

slovom nespôsobili detskej duši bolesť. To sa im ešte

nikdy nestalo. Hanbili sa priznať si to, ale bolo to tak.

Pre Ježiša boli tieto dni bohaté. Každý z týchto mužov

sa mu snažil urobiť ešte nejakú osobitnú radosť. Všimli

si už, že sa to nedá dosiahnuť nejakou malichernosťou.

Ktosi priniesol dieťaťu nádherné ovocie.

»Ďakujem ti, rabbi,« riekol Ježiš. »Matka sa poteší.«

»Nechceš ovocie? Prečo ho nezješ sám?«

»Rabbi, matka bude mať z neho väčšiu radosť než ja.«

Keď mu však ukázali náčinie, ktoré sa používalo pri

vznešených slávnostiach, alebo vzácne staré spisy, vtedy

detské oči zažiarili a z chlapcovho pohľadu sálala blaženosť.

Najvyšší kňaz chcel tieto oči ešte zvlášť rozjasniť:

»Počuj, Ježiš, v posledný deň slávnosti, keď sa ľudia

budú už rozchádzať, môžeš sa so mnou na chvíľu pozrieť

do najsvätejšej svätyne,« prisľúbil tajuplne.

»Do Božieho príbytku na zemi?« pýtal sa Ježiš takmer

bez dychu od očakávania.

»Áno, dieťa, do Božieho príbytku medzi ľuďmi!« potvrdil

kňaz a premýšľal: ako málo myslíme ešte na poslanie

a ako nám zovšednie i sama svätosť.

PRIŠIEL POSLEDNÝ DEŇ. Pútnici naposledy smeli spoločne

spievať žalmy a odriekať modlitby. A hneď zatým

náhlivo opúšťali svätyňu, akoby sa už nemohli dočkať odchodu

na cestu k svojim domovom. Bolo krásne slnečné

ráno, priam stvorené na radostné putovanie.

Ježiš stál pri učencoch, z ktorých každý chcel ešte prehodiť

pár slov s dieťaťom.

»Nechcel by si sa aj ty stať učencom Písma, Ježiš?« pýtali

sa ho.

»Radšej nie. Budem tesárom,« zaznela pokojná odpoveď.


T É M A

»Tesárom! Ako to? Prečo sa chceš

venovať remeslu, ty, ktorý si stvorený

na celkom iné veci?«

»Musím nahradiť otca, keď nám

už onedlho bude vzatý,« oznamoval

chlapec vážne. »Potom nebudem mať

čas na nič iné.«

»Ježiš, uváž, čo znamená byť učencom

Písma, kňazom. Stále sa môžeš

modliť vo svätyni!«

»Modliť sa môžem aj v dielni pri

svojej práci,« odvetil Ježiš. »Ako učenec

Písma by som však musel hovoriť

mnohé, čo nie je pravdivé.

A to nemôžem.« –

Najvyšší kňaz zbadal, že zhromaždenie

sa už rozišlo, sviece zhasli.

Vzal chlapca za ruku a zaviedol ho

k závesu, ktorý uzatváral najsvätejšiu

svätyňu. Na oboch spočívalo posvätné

mlčanie.

Najvyšší kňaz odsunul záves stranou.

Chcel odkryť len akúsi štrbinu,

ale stalo sa, akoby neviditeľné ruky

urobili ostatné. Oči chlapca sa zväčšili

a rozšírili. Klesol na kolená. Premožený

tým, čo sa prihodilo jeho

spolupôsobením, ale bez jeho vedomia,

položil staručký najvyšší kňaz

svoje ruky na svetlú hlavu.

»Boh nech ťa žehná a ochraňuje!«

Z trasúcich sa pier zaznelo požehnanie.

Keď sa Ježiš po niekoľkých okamihoch

zdvihol a záves sa zatiahol,

sklonil sa k starcovej ruke, ktorá ho

požehnala a pobozkal ju. Potom ľahkým

krokom opustil chrám.

Najvyšší kňaz však kráčal späť

k ostatným; jeho tvár zjasnene žiarila.

Nemohol hovoriť o tom, čo napĺňalo

jeho dušu.

Ostatní ale donekonečna rozprávali

o podivuhodnom dieťati. Chlapcova

prítomnosť bola pre všetkých

korunou slávnosti.

O niekoľko dní neskôr zomrel najvyšší

kňaz, ktorého dieťa priviedlo

do Božej prítomnosti.

NEČAKANÉ VÍŤAZSTVO

pohľadu dnešnej historickej vedy

Z možno len ťažko zdôvodniť, ako

je možné, že sa na učenie Ježiša z Nazaretu

nezabudlo už krátko po jeho

smrti. V čase, keď tohto potulného

kazateľa odsúdila rada židovských

veľkňazov na smrť za rúhanie voči

Bohu, len málokto mohol predpokladať,

že z malej skupinky jeho stúpencov

vzíde veľké svetové náboženstvo.

Rímsky zmocnenec v Judei, Pilát, si

nad ním umyl ruky a vydal ho na

smrť. Ježiš sa stal obeťou dvojakej

nenávisti. Nenávideli ho vtedajší náboženskí

predstavitelia, ktorí sa obávali

oslabenia svojho vplyvu. A stal

sa aj terčom zlosti odbojných skupín,

ktoré si predstavovali kráľa Židov

ako vojvodcu a pre nejaké „kráľovstvo

nebeské“ im chýbalo pochopenie.

Ježišovo učenie navyše pravoverných

Židov pobúrilo – nikto

nemohol beztrestne porušovať prísne

ustálené zvyky a prikázania. On to

robil – uzdravoval chorých v sobotu,

pranieroval zlozvyky farizejov, hovoril

o Bohu dôverným spôsobom –

nazýval ho „Otče“. Odmietol surové

popravy ukameňovaním a namiesto

toho nabádal k odpusteniu. To bolo

pre vtedajšiu spoločnosť príliš. Rovnaká

nenávisť ako na Ježiša však

striehla aj na skupinku jeho spoločníkov

a stúpencov. Verejne sa prihlásiť

k tomuto „bludnému učeniu“

znamenalo stať sa vydedencom. Po

temnom období zúfalstva však prichádza

neuveriteľná správa: „Ježiš

žije!“ Podľa evanjelií to bola vlastne

len táto jediná udalosť, ktorá zmenila

chod dejín.

VZKRIESENIE?

„…a tretieho dňa vstal z mŕtvych“.

Pri týchto slovách nejednému skeptikovi

prebehne po tvári úsmev. Aj

v okruhu Ježišových najbližších sa

správa o údajnom zmŕtvychvstaní

stretla s pochybnosťami. Učeníkov

podľa evanjelií presvedčilo nakoniec

len to, že mohli s Ježišom hovoriť. Ak

by bola správa o zmŕtvychvstaní iba

vymyslenou báchorkou, rýchlo by sa

na ňu zabudlo. Muselo sa stať niečo

skutočne mimoriadne, čo zmenilo

životy učeníkov. Človeku, ktorý je

otvorený poznatkom o duchovnom

svete, nebude ťažké pochopiť, že Ježiš

sa k učeníkom mohol vrátiť po smrti

jediným spôsobom – vo svojom záhrobnom,

nie hrubohmotnom tele.

Učeníci ho videli – lebo boli v tej

dobe pripravení, aby ho dokázali vidieť

svojím duchovným zrakom. Ježišova

prítomnosť

im dala

istotu, že smrť

nie je konečná

zastávka, iba

p r e s t u p n á

stanica na

ceste bytím.

Až od týchto

udalostí je

pre nich Ježiš

skutočne znovuzrodený.

Roman Levický

17

SVET GRÁLU

14 | 2007


F O T O R E P O R TÁ Ž

JERUZALEM

SINAJSKÁ PÚŠŤ

18

SVET GRÁLU

14 | 2007


GENEZARETSKÉ JAZERO

19

SVET GRÁLU

14 | 2007


T É M A

STRETNUTIE S JÁNOM KRSTITEĽOM

V POKOJI UPLYNULO niekoľko rokov.

Jeden z pomocníkov pomáhal s niekoľkými učňami na

vzdialenejšej stavbe. Boli preč jeden celý týždeň. Unavení,

ako vždy, vrátili sa naspäť.

Po prijatí svojej mzdy sa neponáhľali do svojich domovov

ako inokedy, ale bežali za Ježišom, ktorému mali porozprávať

niečo dôležité.

»Majster,« vzrušene začal pomocník, »počuli sme, že

v Izraeli povstal nejaký prorok. Chodí po krajine a káže.«

Prorok? Ježiš zbystril sluch.

»Videli ste ho?«

»Nie, je na druhej strane Jordánu, vzdialený od nás niekoľko

dní cesty. Ľudia sa však k nemu hrnú zblízka i zďaleka.

Keď sa vracajú, sú celkom naplnení jeho slovami.

Hovoria, že káže mocne a nie ako učenci Písma.«

Viac už tovariš nevedel povedať, hoci Ježiš by o tom ešte

rád niečo počul.

»Nie ako učenci Písma!« tieto slová mu už nedali pokoj.

Zvestuje tento prorok skutočne Boha, alebo len ľudskú

múdrosť v inej podobe, než ako sa doteraz podávala? Či

by Ježiš mohol nájsť odpoveď na svoje otázky?

Dňom i nocou musel Ježiš myslieť na proroka. Ak prišiel

niekto z okolia, tak sa ho vypytoval. Každý o ňom vedel

niečo nové. Po niekoľkých mesiacoch prišla zvesť: prorok,

ktorý sa volá Ján, krstí teraz na brehu Jordánu.

Stále naliehavejšie sa v Ježišovi vynárala požiadavka, aby

ho sám počul a sám videl. Najmä v noci nadobúdal vo svojej

duši istotu, že stretnutím s týmto mužom dostane jeho

život zmysel. Vnútorne cítil, akoby stále niečo očakával.

Malo to čakanie teraz skončiť?

V dielni sa bez neho zaobišli. Doma by však istotne nikomu

nechýbal okrem Miriam. Mohol sa odvážiť raz, asi

na dva týždne opustiť domov. Najprv ale musel hovoriť

s matkou. Či ho len pochopí?

KEĎ VEDEL, že je vo svojej izbe sama, vstúpil k nej. Bolo

to niečo také nezvyčajné, že sa Márii rozbúchalo srdce. Čo

chcel syn? Vyzeral neobyčajne vážne!

»Matka, milá matka, teš sa so mnou!« začal Ježiš v zriedkavom

rozrušení.

»Myslím, že nájdem odpoveď na všetky svoje otázky.«

Matka sa začudovane pozerala na svojho nevypočítateľného

najstaršieho syna. Toto neočakávala.

On jej však rozprával o prorokovi, ktorý prechádza judskou

krajinou.

Jeden zo susedov práve teraz priniesol spoľahlivú správu,

že Ján krstí pri Jordáne neďaleko Jeruzalema. On, Ježiš, sa

20

SVET GRÁLU

14 | 2007

chce ihneď vychystať a putovať tam. Sám chce vidieť i počuť.

Je presvedčený, že tento Ján mu bude môcť zodpovedať

všetky otázky.

Márii sa plán nepozdával. Povedala to priamo.

»Odjakživa si bol hĺbajúcim blúznivcom, ktorý sa nechcel

dobrovoľne podriadiť náukám kňazov. Teraz prichádza

niekto tebe podobný a ty hneď chceš bežať za ním.«

Mária mala vážnu obavu nielen o duševné blaho syna,

ale ešte viac o to, aby z tohto počínania nevznikli spory

s kňazom a nepríjemnosti v obci.

»Pamätaj, syn môj, my musíme žiť! Nesmieme si nikoho

znepriateliť.«

»Matka, moja duša má tiež právo žiť a teraz, teraz hladuje!«

Ježiš to zo seba vyrazil ako volanie o pomoc.

»Nemusíš hneď na všetko používať také silné slová!«

odbila ho matka.

»Ak tvoja duša hladuje, usilovnejšie navštevuj bohoslužby.

Pôjde s tebou ešte niekto z obce?«

»Najradšej by som šiel celkom sám,« povedal syn. »Nechcel

by som o tom s nikým iným hovoriť.«

»Keby žil ešte otec, iste by ti vyhovoril tieto myšlienky,«

nepremyslene namietala Mária, len aby niečo povedala;

pretože Jozef by pravdepodobne stál na strane Ježiša a Ježiš

to vedel.

»Otec by určite išiel so mnou. Teraz idem sám. V dielni

som všetko zariadil tak, že na krátky čas môžem byť ľahko

nahraditeľný. Maj sa dobre, matka!«

»Chceš predsa len ísť, aj napriek tomu, že vidíš ako ma to

trápi?« zvolala matka. »Aký si zanovitý, napriek tvojej nežnej

povahe. Človek si myslí, že ťa možno viesť podľa ľubovôle,

no len čo ide o tvoju ›dušu‹, poslušnosť odmietaš.«

»A nemá to tak byť? Či nie sme za svoje duše zodpovední

úplne sami? Matka, nerob zbytočne sebe i mne ťažké srdce.

Idem a čoskoro sa zase vrátim. Koľko pekného budem potom

môcť porozprávať!«

Zarazenej matke priateľsky ešte raz kývol na pozdrav

a potom svojím pružným krokom, aký nikto iný nemal,

naozaj odišiel.

Mária sa pozerala za ním. Hnev nad jeho neústupčivosťou

rýchlo pominul, keď blaženým pohľadom sprevádzala

jeho postavu a jeho ľahkosťou sa nadnášajúcu priamu

chôdzu. Cítila dokonca radosť, že od seba odhodil prílišnú

mäkkosť a stal sa pevným mužom, ktorý vie, čo chce.

JEŽIŠ KRÁČAL K JORDÁNU. Jeho duša, nerušená ľudskou

vravou a prácou, sa doširoka otvorila, aby mohla

všetko prijímať. Všetko okolo rozprávalo o Bohu: slnečný

jas, zeleň lúk, modravosť vzdialených hôr, spev vtákov

a kvitnúce kvety! Aké krásne bolo stvorenie tam, kde sa


T É M A

ľudia netlačili do popredia a nepovažovali sa za takých

nekonečne dôležitých.

Po dvoch dňoch došiel Ježiš k Jordánu, v ktorého vodách

sa zrkadlilo slnko a modrá obloha. Musel sa obrátiť na juh,

to sa už dozvedel.

Čím ďalej sa dostával, tým viac ľudí sa k nemu pridružovalo.

Zástupy prichádzali z každej osady, z každého bočného

údolia. A všetci títo ľudia smerovali k Jánovi.

Všade vôkol bolo skutočne toľko duší, ktoré hľadajúc

túžili po Bohu? Predsa len ľudia nie sú takí skazení, ako

sa to Ježišovi dosiaľ javilo. Pravda, čoskoro si všimol, že

k zástupu sa pripájalo mnoho zvedavcov a to ho bolelo. Tí

totiž narušovali spoločné zbožné napredovanie iných; to

sa dalo zreteľne cítiť.

Ježiš sa držal bokom, ako to len bolo možné. Ale nemohol

zostať nenápadný. Obklopovalo ho Svetlo. Svetlo vyžarovalo

z neho. Čím bližšie prichádzal zástup k miestu, kde

Ján krstil, tým hustejšie boli davy ľudí. Prúdili sem a tam,

a noví prichádzajúci si museli kliesniť cestu.

Potom stál Ježiš takmer celý deň na jednej malej vyvýšenine

a díval sa. Čo vlastne očakával? Ako si predstavoval

proroka Najvyššieho?

Ten, ktorý stál tu pri Jordáne, bol muž strednej postavy,

vznešeného výzoru. Bol chudý; jeho údy zahaľovalo jednoduché

vlnené rúcho. Okolo bedier bol prepásaný povrazom.

Jeho oči sa podobali slnku a jeho slová zaznievali

do diaľav v neobyčajnom súzvuku, bez toho, žeby sa musel

nejako zvlášť namáhať.

Čo Ježiš z týchto priviatych slov začul, vrylo sa hlboko do

jeho duše a prinieslo odpoveď na mnohé z jeho otázok.

V nasledujúci deň sa pevne rozhodol: »Musím sa dať

pokrstiť, až potom budem o krok bližšie k svojmu neznámemu

cieľu.«

S týmto rozhodnutím si Ježiš začal kliesniť cestu zástupmi

ľudí. Pretože nepoužíval silu a len niekoľkokrát

priateľsky poprosil, trvalo mu celý deň, kým sa dostal do

blízkosti Jánových učeníkov dbajúcich na poriadok.

Ján práve pokrstil posledných, a už v diaľke sa ukazovali

nové zástupy.

Tu zostúpil k Jordánu aj Ježiš. S dušou, naplnenou takou

túžbou, až mu išlo temer roztrhnúť hruď. Ján, ktorému

bolo dané, aby rozoznal hodnotu každého prosiaceho,

videl v Ježišovi niekoho, s kým sa dosiaľ nikdy nestretol:

niekoho úplne čistého! Toho predsa nemohol krstiť! Aký

hriešny si pred ním pripadal!

Svoje myšlienky vyjadril slovami:

»Pane, neprináleží mi krstiť ťa! Ja teba musím poprosiť

o krst.«

Ježiš povedal pevne a rozhodne: »Prosím ťa o krst, Ján!«

A Krstiteľ splnil jeho prosbu.

Vtom spadol závoj z Ježišovho duchovného zraku: videl,

kto je a prečo bol poslaný na Zem. Zatiaľ čo voda z Krstiteľovej

ruky perlila jeho čelo, Ježiš si ticho pre seba šepkal:

»Ja som to!«

Nebolo to pomalé sebauvedomovanie, ale Ježiš pred sebou

náhle uvidel ako bleskom osvetlené všetko, čo bolo

v jeho duši otázkou.

Pozrel sa na Krstiteľa: jeho črty mu boli naraz dôverne

známe. »Hľa, Boží posol medzi ľuďmi!« zaznelo v jeho duši.

Podivuhodné bolo, že aj Krstiteľ mal podobné prežívanie: konečne

človek, ktorý ho chápe! Keby si ho len smel ponechať

pri sebe! Ale sotva sa toto prianie prebudilo, Ježiš videl, že si

ho musí odoprieť. Krstiteľ mal pôsobiť na inom mieste.

Lenže aj Jána napĺňala tá istá túžba:

»Pane, dovoľ mi ísť s tebou!« prosil.

Ježiš však nesmel privoliť. Bolo mu ťažko odmietnuť prosiaceho.

Ján pochopil bez ďalších slov. Mĺkvo sklonil hlavu.

Vymenili si ešte jeden hlboký pohľad, ktorý akoby prenikal

až do duší, a potom sa Ježiš obrátil a šiel. Prichádzali nové

zástupy, pred ktorými chcel uniknúť.

Nastúpil cestu do odľahlejších krajov. Kam? To mu bolo

ľahostajné, nech je to len podľa možnosti z dosahu táravých

ľudí! So svojimi myšlienkami musel byť sám!

Mierny večerný vánok ho hladil. Zdalo sa mu, že ho zahaľujú

tiché zvuky: »Ty si môj syn!«

Hovoril k nemu skutočne Boh? Alebo sa len príliš hlboko

započúval do svojej duše? Vedel, že bol Synom Božím,

časťou Pravečného, ktorého prítomnosť ustavične cítil. Bol

s ním nerozlučne spojený. Preto jeho vedenie o Bohu bolo

iné, ako vedenie učencov Písma. Nemohol im zazlievať, že

často povedali niečo nesprávne: boli to iba ľudia!

Teraz videl, že bol celkom iného druhu, ako tí, ktorých nemohol

pochopiť. Nespájalo ho s nimi nič, iba hrubohmotné telo,

ktoré väčšinou pociťoval ako obal, často však tiež ako príťaž.

Jedno vyplývalo z druhého. Jedna odpoveď nasledovala

za druhou. Takmer sa ho zmocňoval závrat pred krištáľovou

jasnosťou, ktorá teraz napĺňala jeho ducha. Vyšli

hviezdy; mesiac vrhal na jeho chodník mierne svetlo.

Ježiš ešte raz hovoril s Jánom a potom celú noc putoval

smerom k Nazaretu. Ani to nespozoroval. Bol príliš naplnený

všetkým, čo sa teraz naňho valilo. Vedel, že teraz stojí

pred svojou vlastnou úlohou. Tichý život pri práci v dielni

bol navždy preč. Ešte raz sa chcel vrátiť do domu, ktorý až

dosiaľ nazýval svojím domovom.

Potom sa však musia uvoľniť zväzky, ktoré ho spájali

s matkou, súrodencami, pomocníkmi a susedmi. Väčšinou

ich pociťoval ako tiesnivé!

Mária bude žialiť. Na to už teraz nemôže brať ohľad.

Svoju cestu mal predznačenú. Nemohol si dosť rýchlo vytvoriť

pokoj, ktorý by mu dovolil nájsť svoju úlohu.

21

SVET GRÁLU

14 | 2007


K U LT Ú R A

Malé oázy pokoja

to by v dnešnom zhone nehľadal

miesto, kde si môže stíšiť

K

myseľ, v pokoji utriediť myšlienky,

možno porozmýšľať o náročnom

rozhodnutí? Áno, môžeme si takýto

priestor vytvoriť aj doma, no človeka

to predsa ťahá k ľuďom a niekedy

ich blízkosť jednoducho potrebuje.

Nemusia spolu ani hovoriť,

ani sa poznať.

Všimli ste si, ako málo takýchto

miest dnes nachádzame? Nie hlučné,

ale príjemné, pokojné…

Je tu však niekoľko miest, čajovní,

v ktorých sa takáto oáza pokoja

nájsť dá. Nie je ich veľa, ale sú.

Človek tam vojde a hneď akosi vie,

že je na správnom mieste.

Tancujúci plamienok sviečky, nevtieravá

vôňa, v pozadí pekná hudba,

horúca para vznášajúca sa nad šálkou

chutného čaju. Aj moc byliniek

tejto Zeme má svoje čaro. Myšlienky

sa upokojujú, myseľ sa necháva viesť

pohybom ducha, pomaly sa pred

vnútorným zrakom striedajú témy,

ktoré sú ukryté hlbšie, než je to zvyčajné

a všedné. Život? Vzťahy? Osud?

Zdravie? Hľadanie odpovedí?

V niektorých čajovniach si môžeme

vypočuť aj prednášky, alebo

diskusie napríklad aj o zdraví.

Vonkajšia aj vnútorná rovnováha –

čudovali by ste sa, koľkí ľudia ju hľadajú!

Vnútro ľudí je často smädné

po harmónii, mieri, po úprimnej

radosti. Takisto po poznaní. Že sa

k tomu málokto nahlas prizná, vôbec

neprekáža, v takejto čajovni sa o tom

dá výborne „spoločne mlčať“.

Ako dobre, že si to pekné, ľudské

v človeku má kde oddýchnuť. A potom

môže ísť ďalej.

Ján Spišiak

22

SVET GRÁLU

14 | 2007


K U LT Ú R A

Čajovňa pod Hradom - Trenčín

Čajovňa Symetria - Bratislava

Čajovňa Hrad - Levice

Čajovňa Dobrá myseľ - Žilina

Čajovňa Akaši - Brezno

Čajovňa Nezábudka - Čadca

Čajovňa Nezábudka - Čadca

Čajovňa Mima - Zvolen

Čajovňa Mima - Zvolen

Čajovňa Biela Ľalia - Bratislava

23

SVET GRÁLU

14 | 2007


R OZ H O V O R

Pútnik krajinou

Príroda mi pomohla k uzdraveniu – chcem jej to vrátiť

Kaplnky, kríže pri cestách, kríže zmierenia, prastaré aleje a storočné stromy, studničky aj kľukaté cestičky – všetky tie drobné

pamiatky v krajine sú odkazom našich predkov, ktorí verili v ich hlboký duchovný význam. Miestopisec Ján Kadlec z Olomouca im

trefne hovorí „galéria pod širokým nebom“. Na svojich cestách za ich poznaním sa stal pútnikom, ktorý v krajine objavuje to, čo

iní považujú buď za samozrejmosť, alebo čo jednoducho prehliadajú. Po tom, ako mu liečivá voda z jednej studničky pomohla

k uzdraveniu z ťažkej choroby, má nutkanie prírode splatiť dlh a sprostredkovať ľuďom pohľad do minulosti, skrz ktorý by znovu

mohli nájsť vzťah k prírode, ktorý bol kedysi samozrejmosťou. S denníkom a fotoaparátom putuje po krajine už šesť rokov…

J a som taký pútnik Európou, pútnik

životom. Narodil som sa na Žitnom

ostrove, v dedinke, ktorá sa dnes

volá Kalinkovo, pri Bratislave. Keď

som mal asi rok, rodičia sa odsťahovali

na Severnú Moravu do dedinky

Jiříkov. Dedina je známa vďaka

môjmu bývalému spolužiakovi fotografovi

Jindřichovi Štreitovi, ale

aj z filmu Divoké včely, ktorý presne

zodpovedá drsnému obrazu tej dediny…

SG: Vaši rodičia ale pochádzajú

z Rumunska…

Rodičia boli Slováci, ktorí žili

v rumunských horách, východne od

mesta Oradea. To bola taká enkláva,

kde žilo asi tridsaťtisíc Slovákov. Po

vojne veľká časť z nich sa na výzvu

Československej republiky vrátila

späť do vlasti a usídlila sa tu. Môj

otec odišiel od rodiny ako prvý, za

ním ešte dvaja bratia, ostatní zostali.

Mamin dedo predal hospodárstvo,

všetok majetok naložili do vagóna

a tiež sa odsťahovali na Slovensko.

24

SVET GRÁLU

14 | 2007

Rodičia sa spoznali až na južnom

Slovensku – tam sa aj vzali.

SG: Kde sa cítite byť doma?

Napriek tomu, že bývam v Olomouci,

doma sa cítim byť v krajine

môjho detstva – pretože keď som

bol dosť vážne chorý, potreboval

som sa tam vrátiť – takže doma som

na Sovinecku, na Morave.

SG: Ako to vlastne začalo, že ste si

začali všímať drobné prvky v krajine,

zapisovať si o nich, fotiť ich?

Chcel som poznať sovinecký kraj,

začal som po ňom chodiť a naraz som

zistil, že miesta, ktoré poznám desaťročia,

začínam vidieť inými očami –

práve cez tie miesta krížov som si viac

všímal súvislostí. Postupom času som

si začal obstarávať literatúru a oslovovať

pamätníkov, ktorí tam žijú.

SG: Vy však neputujete len po sovineckom

kraji, máte zmapovaný rad

ďalších dedín. Čo vás všetko zaujíma,

keď chcete poznať nejakú dedinu?

Vždy sa najskôr pozriem do máp,

chcem poznať jej kataster, takže

s mapou pešo prechádzam všetky

zaujímavé miesta. Chodenie krajinou

sa mi už stalo drogou – chodím

za každého počasia. Vždy sa snažím

navštíviť nielen tie známe alebo zachované

miesta, ale aj miesta, kde

niečo stávalo v minulosti a už to

tam nie je. Verím, že aj tieto miesta

si zachovávajú ducha, že je tam zachovaná

nejaká pamäť.

SG: Ako pátrate po informáciách,

ako viete, koho v dedine osloviť? Idete

na to cez starostu?

Je to rôzne. Sú aj dediny, kde

nemajú obecný úrad. Pokiaľ tam

je, dajú mi niekedy k dispozícii

kroniky či iné materiály, z ktorých

čerpám, alebo aj tipy na starších

ľudí, ktorí majú nejaký vzťah

k minulosti – tých potom skúšam

navštíviť. V menších dedinách

zájdem napríklad do krčmy alebo

do obchodu a pýtam sa – a ľudia

mi poradia.


R OZ H O V O R

SG: Aké je to rozprávať sa s tými

ľuďmi?

Vybavuje sa mi napríklad pán Johanes

z Lošova, ktorý mi rozprával

nielen o zničení drevených Božích

múk v päťdesiatych rokoch, ale

veľa mi povedal aj o svojom živote.

A myslím si, že to boli veci, ktoré

nepoznali ani ľudia z jeho najbližšieho

okolia. Spomínam si na príbeh

jedného osemdesiatročného dedka

z Brníčka. Ten mi v teplákoch a gumákoch

rozprával na svojom dvore

príbehy, ktoré sa udiali v jeho detstve.

Napríklad príbeh mladej devy,

dcéry miestneho lekára, ktorá sa

utopila v rieke Oskave. My sme potom

na cintoríne našli jej hrob. Do

tej doby sme si mysleli, že ten dedko

je už trochu popletený. Ale našli

sme potom všetko, čo sme podľa

jeho rozprávania hľadali.

SG: Kedy a prečo začali ľudia stavať

kríže?

Tie najstaršie v hanáckej krajine –

sú kríže zmierenia. Stoja na miestach

nejakého nešťastia, vraždy, alebo

niečoho podobného – nevieme ich

presne datovať. Takže často u nich

býva napísané rozpätie od 15. do

17. storočia. Kríže zmierenia stavali

vrahovia, museli na nich vlastnoručne

vytesať nástroj, ktorým svoju

obeť zabili. Na krížoch tak nájdeme

vytesané sekery, nože… hovorí sa, že

vrah – pokiaľ to rodina obete dovolila

– musel celú noc v zrebnej košeli

ležať na mieste, kde svoju obeť zabil

a prosiť o odpustenie. Tak mohol byť

ušetrený trestu smrti…

SG: Čo ďalšie pamiatky, Božie muky,

kaplnky alebo sochy?

Ľudia ich veľmi často stavali

z vďačnosti. Podľa toho, čo počúvam

z rozprávania, alebo čo pozorujem

v krajine, ľudia boli predtým

bežne zvyknutí ďakovať. Na jar šli

do polí a ďakovali Pánu Bohu za to,

že budú mať úrodu, potom ďakovali

za to, že mali úrodu, ďakovali za

to, že sa im narodilo dieťa, za to, že

boli zachránení v nejakej núdzi, stavali

napríklad sochy z vďačnosti za

uzdravenie seba alebo svojich blízkych.

Oni tú vďaku potrebovali nejako

zhmotniť, preto stavali kríž, sochu,

potom vlastne mali veľmi silný

citový vzťah k tomuto miestu. Celá

ich rodina potom toto miesto uznávala

– to dnes už zrejme tiež nie je.

SG: Okrem všetkých tých pamiatok,

dodnes dochovaných, ale aj tých,

ktoré poznáme už len z rozprávania,

zostali v pamäti ľudí príbehy, o ktorých

už bola reč, ale napríklad aj

rozprávky, povesti o prírodných bytostiach

– vodníkoch, vílach, ohnivých

mužoch…

Mnohé z tých príbehov pochádzajú

ešte z čias, keď plnili nejakú

spoločenskú funkciu. Ochrannú

alebo varovnú… Mňa zaujíma ešte

aj tá omnoho staršia doba, keď tu divočinou

behal pračlovek. On vnímal

celú prírodu ako živú bytosť – kamene,

stromy – všetko okolo neho

bolo živé – rozprával sa s vtákmi,

počúval šumenie vetra. Niektorí

mali také schopnosti, že počuli prírodu

spievať a potom to dokázali

odovzdať ďalej – v piesňach, príbehoch

alebo legendách. Niektorí ľudia

to dokázali aj neskôr – napríklad

básnici. Vtedajší človek tie bytosti

určite aj videl, takže existujú. Indiánsky

náčelník Seattle hovorí: „Sme

časťou zeme a ona je časťou nás.“

SG: A čo vaše zázračné uzdravenie

zo studničky?

To sa musíme znovu vrátiť na začiatok,

keď som sa snažil spoznať

obce sovineckého panstva. Keď som

prechádzal jeho zalesnenou krajinou,

našiel som medzi Rýžovišťom

a Veverím miesto, kde stávala nejaká

púťová kaplnka. Mal som pocit,

že keď ľudia chodili na procesiu,

na to miesto za uzdravením, zrejme

chodili k nejakej studničke. Hovoril

som si, že tam niekde musela byť

voda. A potom som pod tou kaplnkou

– dnes zničenou – našiel v lese

ďalšiu kaplnku, drevenú, ktorá má

pod oltárom studňu. A tam bola ta

zázračná voda, ktorá ma uzdravila.

Takže ja som našiel v kraji miesto,

ktoré mi veľmi pomohlo, a teraz by

som to vlastne mal tomu kraju nejako

vrátiť. Snažiť sa ľuďom ukázať,

že je krásny a povedať im, aby ho

neničili.

S Jánom Kadlecom sa zhovárala Marie Šuláková

Ján Kadlec

„Ja som pôvodne strojár preškolený na

stavbára. Vždy ma zaujímala moravská vlastiveda.

Som taký ten čitateľ rôznych vlastivedných

zborníkov, zberateľ starých i nových

máp, chodím po krajine, zaujímajú ma

pamiatky a príbehy. Raz som si povedal, že

skúsim niečo napísať o Sovinecku. A zistil

som, že na to je treba mať nejaké vzdelanie,

znalosti. A pretože som bol na invalidnom dôchodku, trúfol som si na

denné štúdium na katedre histórie Univerzity Palackého v Olomouci.“

25

SVET GRÁLU

14 | 2007


KRÍŽE, KAPLNKY A INÉ

VÝZNAMNÉ MIESTA

VO VOĽNEJ KRAJINE

šetko má svoje vyžarovanie.

V Majú ho ľudia, zvieratá aj rastliny,

žiari aj naša Zem. Vyžarovanie

krajiny nie je rovnomerné, v určitých

vzdialenostiach od seba môžu

niektorí ľudia vnímať bodové alebo

pásmové vyžarovanie síl. Keď budeme

schopní rozlíšiť kvalitu žiarení,

rozpoznáme žiarenia astrálne

a duchovné.

Ľudia s jemnejším cítením už za

dávnych čias nachádzali určité miesta,

ktoré na nich v starostiach a problémoch

pôsobili upokojujúco. Z pohanských

dôb pochádza uctievanie

bytostí prírody a vtedajších bohov,

ktorých sochy ľudia stavali v centrách

takýchto síl. Zdrojom astrálnych síl

boli tiež studničky s liečivou vodou.

Na takýchto miestach stavali ľudia

väčšie i menšie „duchovné strediská“ –

podľa stupňa vývoja svojho náboženského

názoru na svet. Zatiaľ čo

stavby veľkých náboženských budov

využívalo viac ľudí pri pravidelných

bohoslužbách, účelom drobnejších

stavieb bolo skôr osobné uctievanie,

spomienka alebo poďakovanie za určitú

splnenú prosbu. Sem patria napr.

pamätné kríže na miestach úmrtí

rôznych osôb, Božie muky a sochy

jednotlivých patrónov.

Je otázne, do akej miery prispievajú

tieto stavby k zvýšeniu náboženského

citu ľudí. Dá sa povedať,

že také pamiatky vyžarujú len toľko,

koľko sa do nich vložilo. Všeobecne

majú tieto objekty (kríže na poliach,

„sväté“ obrázky a pod.) len slabé duchovné

vyžarovanie a považujeme

ich za „požehnané“. Drobné náboženské

stavby pôsobia zväčša len do

najbližšieho okolia a na osoby, ktoré

k nim majú osobný vzťah, psychologický

alebo duchovný. Citeľný vplyv

na krajinu a ľudí, ktorý sa prejaví

napríklad zvýšením úrody alebo

zlepšením zbožnosti ľudí, majú až

silnejšie vyžarujúce objekty, kostoly

a iné vysvätené budovy. Cirkvi

26

SVET GRÁLU

14 | 2007

Romantická reminiscencia na pohanské

sochy – Radegast na Radhošti

podľa všetkého poznajú význam náboženských

stavieb pre vieru obyvateľstva,

preto sa v nich – kvôli

udržaniu ich duchovného náboja –

najmenej raz za rok konajú omše.

Bez pravidelného duchovného obnovovania

sa hodnota vysvätenia

zníži na úroveň požehnania.

Aj v dnešnej dobe sme hlavne v západnej

Európe svedkami veľkého

záujmu o stavby rôznych kaplniek

a kostolov. Motiváciou k ich stavbe

však nebýva vždy len náboženské

cítenie, je to skôr snaha predviesť

najnovšie moderné umenie.

Celkom zvláštnou kapitolou sú

niektoré pamätné obrazy, kríže

a podobné stavby v poliach či na

rázcestiach. Napríklad na Morave

v minulých storočiach, za vojnových

čias, bolo rozmiestenie krížov

v poliach súčasne geometricky/geograficky

významné, pretože naznačovalo,

kde hľadať tajný vchod

do podzemných chodieb. Mnohé sú

doposiaľ identifikovateľné.

Napokon – pokiaľ budú žiť veriaci

ľudia, bude kríž, kaplnka či obrázok

v poli vyjadrovať ich radosť z viery

a pripomínať ich poďakovanie za

Božiu priazeň.

Rudolf Evanžin

Demokratická Republika Kongo, jedna

z najväčších krajín Afriky, je nesmierne

bohatá na prírodné bohatstvá: má obrovské

zásoby vody a toľko úrodnej pôdy,

ktorá by stačila uživiť desaťnásobok svojich

obyvateľov. Životné pomery veľkej

časti obyvateľstva však tomu nenasvedčujú.

Krajina je známa vysokou mierou

korupcie a zlým hospodárením; pohltila

miliardy z fondov rozvojovej pomoci, no

napriek tomu sa o pokroku nedá hovoriť.

Čo sa deje v tejto krajine, prečo sa nevyvíja?

Gerhard Feldmann, redaktor Sveta

Grálu vo svojom článku priblíži možnosti

a výsledky rozvojovej pomoci africkej republiky

Kongo.

ríčiny dnešných problémov majú

P svoj pôvod už v 15. storočí, keď

portugalskí námorníci z poverenia

koruny a cirkvi vpadli do kráľovstva

Kongo a ohňom a mečom demonštrovali

svoju moc. Pomocou inkvizície

a upaľovaním na hraniciach

bezohľadne presadzovali svoju nadvládu

a cirkevnú misionársku činnosť.

Otrokov z Konga dokonca využívali

aj pri osídľovaní Brazílie, pretože

malé Portugalsko nedisponovalo potrebným

ľudským potenciálom.

Kráľovská ríša Kongo bola v tom

čase ešte kvitnúcou krajinou s umeleckými

stavbami, pekne oblečenými

ľuďmi a silnou a dobre vyzbrojenou

armádou bojovníkov

na ochranu ríše (no, žiaľ, aj na jej

rozširovanie a utláčanie susedných


?

C I V I L I Z Á C I A

JE AFRIKA STRATENÁ

KEĎ ROZVOJOVÁ POMOC NEPLNÍ SVOJ ÚČEL...

kmeňov). Kvitnúci obchod fungoval

s riečnymi a morskými mušľami

ako platidlom. Existovali rôzne remeslá,

v kováčskych dielňach sa

spracovával kov na zbrane a užitočné

predmety bežnej potreby.

S nástupom koloniálnych mocností

sa situácia zmenila: zriadili sa

prvé obchodné centrá a postupne

nasledovala kolonizácia veľkej časti

Afriky – ako výsledok agresívnej

obchodnej a mocenskej politiky západoeurópskych

krajín. Následky

v podobe vykorisťovania, utláčania

a zničenia prirodzene vyvinutých

politických a hospodárskych

štruktúr sa na africkom kontinente

čoskoro prejavili. Kvitnúce, prosperujúce

krajiny boli čiastočne podrobené

a rozdelené medzi koloniálne

mocnosti. Tam, kde to dobyvatelia

považovali za výhodné, už vtedy

korumpovali domorodých obyvateľov

a pomocou rôznych lákadiel si

presadili svoje ciele. Nezastavili sa

ani pred zneužitím rivality medzi

kmeňmi, čo viedlo k zvyšovaniu napätia,

nepokojom a krviprelievaniu.

V období „dekolonizácie“ po druhej

svetovej vojne vznikla takzvaná

„rozvojová pomoc“. Cieľové krajiny

boli označené ako „rozvojové krajiny“,

čo znamenalo málo rozvinuté.

Viedlo to prirodzene k určitému

rozkolu: na jednej strane nikto

nechcel byť „málo rozvinutý“. Na

druhej strane však práve tento štatút

dopomohol novopečeným politikom

k tomu, aby sa dostali k týmto

nemalým a dôležitým peniazom

a mohli prispôsobiť domáce hospodárske

pomery západným krajinám.

Týmto spôsobom sa však dostávali

do trojnásobnej závislosti: finančnej,

technologickej a politickej, následkom

čoho sa výrazne zúžil priestor

na vlastný slobodný vývoj „pomocou

postihnutých“ krajín.

Ťažisko rozvojovej pomoci, ktorú

spočiatku s dobrým úmyslom

uviedli do života západné krajiny,

spočívalo hlavne v akútnej pomoci;

tá však nepodporovala schopnosť

vlastného vývoja krajiny smerom

k samostatnosti. Vôľa pomáhať bola

veľká, no pre nedostatok zodpovedajúcich

projektov nemohli príslušní

úradníci vydať toľko peňazí, koľko

mali k dispozícii.

Čo skutočne potrebuje krajina

pre vlastný vývoj? Zamyslime sa

nad tým, pričom majme na zreteli

mnohé rozdiely v mentalite a kultúre,

ktoré sú podľa západných meradiel

niekedy ťažko pochopiteľné.

Práve tieto rozdiely sú však určujúce

pre odlišné potreby. Naše predstavy

o týchto potrebách môžu byť

skreslené; potom niet divu, že pomoc

vychádzajúca z nesprávnych

predpokladov vôbec nemusí viesť

k vývoju, pokroku, samostatnosti

a nezávislosti týchto krajín.

V mnohých štátoch Afriky spôsobili

politické manipulácie „pomáhajúcich“

krajín veľa škody. V časoch

„železnej opony“ sa rozvojová

27

SVET GRÁLU

14 | 2007


C I V I L I Z Á C I A

OSN – New York

pomoc silne orientovala na pomer

síl Východ – Západ. Slúžila predovšetkým

hospodárskym záujmom a –

odhliadnuc od inak angažovaných

okrajových skupín – podporovala

získavanie objednávok pre západné

firmy. Nezriedka dochádzalo k tomu,

že niektoré projekty boli realizované

z popudu hospodárskych lobistických

skupín a pôvodný zámer – efektívna

pomoc prijímajúcej krajine – sa príliš

nezohľadňoval. Rozvojová pomoc

bola teda v prvom rade vítaným prínosom

pre hospodársky rast západného

priemyslu, zaistenie pracovných

miest, pre export a zisk.

„Ide o plytvanie sotva predstaviteľných

rozmerov“, konštatoval Reymer

Klüver v Süddeutsche Zeitung: „OSN

chcela vyrovnať nerovnováhu po celom

svete prostredníctvom štátnych

organizácií, no tie boli príliš často

riadené do seba zaľúbenými egomanmi,

ktorým boli krajiny v núdzi

úplne ľahostajné. To všetko zničilo

imidž rozvojovej pomoci.“

Skutočný vývoj môže prebiehať len

v rovnocennom partnerstve, v ktorom

je zaručená vyváženosť medzi

prijímaním a dávaním. Čo to však

znamená konkrétne v praxi, napríklad

pri poskytovaní úverov? – Pokiaľ

nie je reálny predpoklad, že krajina

bude schopná svoj dlh aj splatiť,

každý úver rozvojovej krajine sa stáva

chybnou investíciou. Aby bolo splatenie

úveru reálne a zaručené, musí

jeho poskytovateľ prevziať určitú

zodpovednosť. Pri rozvojovej pomoci

by mali takýmto úverom predchádzať

napríklad dostatočné analýzy.

Poskytovateľ má dbať na to, aby továreň

vybudovaná z jeho peňazí, ako

aj jej produkcia, zodpovedala požiadavkám

kvality, trhovým cenám, aby

bola schopná zarobiť dostatok peňazí

na splácanie úveru aj s úrokmi. Je potrebné

myslieť zároveň aj na dlhodobé

sprievodné opatrenia. Projekt

efektívnej pomoci totiž musí prijíma-

28

SVET GRÁLU

14 | 2007

teľovi umožniť, aby sa postupne dokázal

postaviť na vlastné nohy a stal

sa nezávislý od pomoci iných.

Ak prijímateľ úveru nie je schopný

splácať svoj dlh, dostáva sa do čoraz

väčšej závislosti; ocitá sa v polohe

žobráka: nesvojprávny a ponížený

na „sociálny prípad“ je politicky

a hospodársky vydierateľný. A to

iste nie je cieľom rozvojovej pomoci.

Jednostranným prísunom pomoci

sa totiž v človeku umŕtvuje ochota

a schopnosť postarať sa o seba,

stráca sa nevyhnutnosť uvedomovať

si a činorodo zabezpečovať svoje

potreby. Každý sa musí naučiť hospodáriť

s tým čo má.

Kritériá poskytovania úverov rozvojovým

krajinám sú čoraz nerealistickejšie.

A projekty sa napokon

– napriek nákladným, často

aj niekoľko rokov trvajúcim analýzam

(najčastejšie na účet prijímateľov

úveru) – po ich realizácii aj tak

ukážu ako nerentabilné.

Namiesto schovávania sa za predpisy

a administratívu by poskytovateľ

mal skôr uplatňovať výrazný

podnikateľský prístup s primeranou

mierou spoluzodpovednosti pre prípad,

že by sa ním financovaný projekt

ukázal ako nehospodárny.

Je potrebné prejsť od bezmyšlienkovitého

„preinvestovania“ obrovských

súm k premysleným prístupom,

ktoré dokážu dosiahnuť aj

s menšou sumou dobrý výsledok.

Pokiaľ štátom podporovaná rozvojová

pomoc nebude rešpektovať

miestnu kultúru a životné potreby,

ako aj špecifiká politiky, sotva bude

môcť plniť svoju úlohu. Je potrebné

ponechať krajinám možnosť samostatne

si hľadať a nachádzať svoju

identitu, vrátiť sa k svojmu pôvodu.

Násilné presadzovanie demokracie

západného typu tu nie je na mieste.

Naopak: pravidelne sa tým vyvoláva

napätie, ktoré v krajnom prípade

vyúsťuje až do občianskej

vojny. Spolužitie v mnohých afrických

krajinách je často tradične

demokratickejšie, než za aké sa vo

všeobecnosti považuje. To, že sa

odohráva podstatne inak ako u nás,

je ich slobodná vôľa – a tú máme

rešpektovať.

Humanitárna pomoc sa zo zmienených

dôvodov v mnohých prípadoch

nestáva skutočnou rozvojovou

pomocou. Je správne a potrebné pomáhať

ľuďom, ktorí sú v núdzi, no

vždy je nutné vytvárať základy pre

vlastné budovanie a rozvoj. Nekonečné

dávanie bez protislužby trvale

neobstojí. Ľudia, ktorí stále iba berú,

časom stratia sebaúctu a hybnú silu,

ustrnú vo vývoji a vegetujú, ale

nikdy skutočne nenapredujú.

Spolužitie mnohých národov na

zemi sa utvára stále ťažšie. Tlak zo

strany chudobných je stále väčší

a v úsilí o sociálne vyrovnanie vo

svete vzniká nebezpečie jeho prerastania

do násilných konfliktov, ktorých

nezostanú ušetrené ani západné

krajiny. Každý človek je vnútorne

spojený so svojím národom a túži žiť

predovšetkým vo svojej domovine.

Vytvorenie únosných životných podmienok

v týchto krajinách sa preto

stáva naliehavou úlohou dneška i napriek

chybám minulosti.

Gerhard Feldmann


C I V I L I Z Á C I A

o východnej oblasti Senegalu,

V asi 60 km od hlavného mesta

Dakaru, leží najchudobnejšia oblasť

krajiny – región Tambacounda.

Ľudia, prevažne moslimovia, tu žijú

v hlinených domoch bez nábytku,

bytové zariadenie tvoria len postele.

Vo väčšine dedín nie je dosiaľ zavedená

elektrina.

Zdrojom obživy

je výhradne poľnohospodárstvo,

ktoré je, samozrejme,

závislé od

vody, to znamená

o d d a ž ď o v ýc h

zrážok. Bežne tu

prší asi 3 mesiace

v roku, potom celých

dlhých 9 mesiacov

nespadne

ani kvapka vody.

Vlani pršalo tak

málo, že v tejto oblasti

na niekoľkých

miestach poľnohospodári

pozbierali

úrodu, ktorá

stačila k obžive len na niekoľko týždňov.

Experti tvrdia, že znečistenie

ovzdušia v Európe, teda daň nášmu

blahobytu, zasahuje v podobe úbytku

dažďov hlavne Afriku a komplikuje

už aj tak veľmi ťažkú situáciu.

Vo francúzskej dedine Breitenbach

v Alsasku sa obyčajní ľudia,

poľnohospodári, vinári, učitelia

či drobní živnostníci už pred 20

rokmi rozhodli pre konkrétnu pomoc

konkrétnej senegalskej dedine.

Leteli do Senegalu a miestnym ľuďom

pomohli vyvŕtať studňu. Potom

tam leteli znovu a priviezli do

dediny živú kravu… Tých letov

bolo mnoho. Pred štyrmi rokmi založili

združenie „Laboya amitié“

Najúčinnejšia je konkrétna pomoc

a v Laboyi opravili školu, ktorá by

inak skončila ako ruina. Museli sa

postaviť nové steny, vyrobiť dvere,

okenice i betónová dlážka. Strechu

bolo treba opraviť dokonca dvakrát,

raz ju – už opravenú – odniesol vietor.

A k otvoreniu nového školského

roku potrebujú deti, samozrejme,

školské pomôcky – aj obyčajné ceruzky,

zošity či farbičky sú prepych,

ktorý si väčšina dedinčanov nemôže

dovoliť.

Daruj človeku rybu a pomôžeš mu

od hladu na jeden deň. Nauč ho loviť

a pomôžeš mu na celý život! Týmto

heslom sa pomocníci riadili, keď sa

rozhodli naučiť mužov v dedine vyrábať

nábytok podobný tomu z bambusu.

Namiesto bambusu používali

stonky z listov istého druhu palmy.

Muži pracujú na zemi, v tieni stromov.

Táto činnosť však nepriniesla

veľký úspech, nie je nikto, kto by sa

trvale staral o odbyt. V rámci ďalšej

akcie zakúpilo združenie 5 párov

jalovíc, ktoré mali slúžiť ako

záprah pri obrábaní pôdy a zbere

úrody v období dažďov. Bolo vyžrebovaných

5 rodín, ktoré dostali

kravy zdarma. Tieto rodiny musia

z každej jalovice odviesť tri teľatá,

ktoré budú poskytnuté iným rodinám

na rovnaké účely, a každý rok

musia s kravami zdarma obrábať

určité pole. Výnos

z poľa pôjde

na podporu sirôt

v tomto kraji

(očkovanie, oblečenie,

školské

p ot reby atď .) .

Akcia beží, zatiaľ

sa nedá povedať,

n a k o ľ k o bude

úspešná.

Ve ľ m i ť a ž k á

je tu tiež situácia

žien. Nemajú

žiadnu možnosť

zarobiť si peniaze.

Jedna z návštev

bola teda venovaná

im. Dostali

šijací stroj, naučili

sa základom šitia a vyrábali aj

spomienkové predmety. V takom

chudobnom kraji to však veľmi nevynáša,

pretože domorodé ženy

nemajú peniaze na nákup materiálu.

A keď ho dostali, tak si ho povymieňali

za jedlo a iné nutné potreby

a dlh nemajú z čoho zaplatiť.

Sú však veľmi vďačné za každú pomoc,

tanec vďaky starých žien ako

vďaka za oblečenie, ktoré dostali,

vháňal slzy do očí.

Životné podmienky sa v tejto oblasti

Zeme natoľko zhoršujú, že sa

momentálne zdá najdôležitejšie finančne

ich podporiť aspoň natoľko,

aby mali čo zasiať a pri troche šťastia

niečo zožali, aby mali čo jesť.

29

SVET GRÁLU

14 | 2007


T É M A

BETLEHEMSK Á HVIEZDA

1

Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema 2 a pýtali sa: Kde

je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž Jeho hviezdu na východe a prišli sme sa Mu pokloniť. 9 A hľa, hviezda, ktorú videli

na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko. 10 Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou.

11

I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. (Mat. 2)

8

A boli v tom kraji pastieri, ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo. 9 A hľa, anjel Pánov postavil sa vedľa nich a sláva Pánova

ich osvietila. I báli sa bázňou veľkou. 10 Ale anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému

ľudu, 11 lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. 12 A toto vám bude znamením: nájdete

nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach. 13 A hneď s anjelom sa zjavilo

množstvo rytierstva nebeského, ktorí chválili Boha a volali: 14 Sláva na výsostiach

Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! (Luk. 2).

vetisíc rokov načúvame šťastnému

zvestovaniu o naro-

D

dení Spasiteľa, „radosť veľkú, ktorá

bude všetkému ľudu“. Vciťujeme sa

do ovzdušia zimného večera pod

hviezdnym nebom, pred očami nám

svieti nápadné znamenie Betlehemskej

hviezdy, prežarujúcej všetky

ostatné a oznamujúcej prevratnú

udalosť v dejinách Zeme. Vianočná

spomienka na tento dej je preniknutá

radosťou, šťastím, vďakou, štedrosťou

a láskou, dôverou v Božiu pomoc.

Nejeden z nás sa pritom v duchu

pýta, akáže to bola hviezda, oznamujúca

taký zvláštny dej, a čo sa dá

o nej dozvedieť bližšie z odborného

i z duchovného hľadiska. Odpoveď

však vôbec nie je prostá.

Už sám dátum Ježišovho narodenia

je veľmi neistý a takmer určite

nezodpovedá vianočnému sviatku,

ako ho dnes slávime. Ani roku „nula“

nášho letopočtu, ani 25. decembru.

Podľa evanjelia sa Ježiš narodil

na sklonku vlády kráľa Herodesa

a v čase sčítania ľudu v Judei. Pre sčítanie

ľudu bol Jozef povinný opustiť

Nazaret a dostaviť sa do rodného

Betlehema; Herodes potom chcel novorodeného

budúceho „židovského

kráľa“ ako svojho konkurenta za-

30

SVET GRÁLU

14 | 2007

vraždiť. Herodes však, ako vieme

z rímskych záznamov, vládol v rokoch

72 – 4 pred n. l., a sčítanie ľudu

prebehlo v rokoch 6 alebo 7 n. l. Ježiš

sa teda, ako sa dnes usudzuje, narodil

medzi rokmi 7 pred n. l. a 7 n. l.

Stanovenie dátumu na 25. december

zase pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou

zo 6. storočia. Cirkev

bola vtedy už mocnou politickou silou,

dbajúcou o svoj vplyv na ľud:

snažila sa nahradiť dovtedajšie pohanské

sviatky novými cirkevnými

sviatkami, ustanovenými na rovnaký

deň. Tak to bolo bezpochyby

aj s decembrovým dátumom Kristovho

narodenia, ktoré malo nahradiť

zimný pohanský sviatok.

Ani so samotnou Betlehemskou

hviezdou sa veci nemajú jednoducho.

BOLA TO KOMÉTA?

ométy sú zhluky balvanov

K a ľadu, buď obiehajúce pravidelnými

dráhami okolo Slnka, alebo

prilietajúce z priestoru mimo slnečnej

sús tavy. V tme vesmíru sú

neviditeľné a vzbudia pozornosť až

vo chvíli, keď sa priblížia k Slnku.

Vtedy sa z nich teplom odparí voda

a táto vodná para a plyny vo vzduchoprázdne

vytvoria známy chvost,

svietiaci odrazeným svetlom Slnka.

Niektoré z komét svoj prelet okolo

Slnka pravidelne opakujú; napríklad

Halleyova kométa prilieta každých

77 rokov. Ak však Betlehemská

hviezda oznamovala ojedinelú a mimoriadnu

udalosť narodenia Syna

Božieho, nemohla ňou byť žiadna

periodicky obiehajúca kométa. Z tej

doby už existujú starostlivé záznamy

čínskych a chaldejských hvezdárov,

no nie je v nich žiadna zmienka

o prílete kométy, ani periodickej, ani

inej. Nie, kométa to teda nebola.

A ČO NOVA?

SUPERNOVA?

času na čas sa v odľahlom

Z priestore vesmíru odohrá vý-


T É M A

buch, ktorý vyzerá ako zrod novej

hviezdy, nazývanej „nova“ alebo

„supernova“. Doterajšia nenápadná,

sotva viditeľná hviezdička sa náhle

rozsvieti, pretože na nej prebehne

mohutná termonukleárna reakcia,

pripomínajúca výbuch veľkej vodíkovej

bomby. Jej svietivosť potom

v priebehu niekoľkých mesiacov

pomaly klesá. Vznik novy je

celkom nenápadný a je sústom skôr

pre hvezdárov, než pre pastierov.

Zato supernova vyšľahne jasom sto

miliónkrát väčším, než naše Slnko,

a napriek tomu, že svieti z veľkej

diaľky, stane sa naraz veľmi jasnou

hviezdou na oblohe. V dobe,

o ktorú sa zaujímame, zaznamenali

čínski astronómovia dve „nové

hviezdy“, a to v roku 5 a 4 pred

n. l., ale žiadnu supernovu. Ako

novy, tak i supernovy majú pritom

pre naše hľadanie Betlehemskej

hviezdy jeden háčik: sú veľmi ďaleko

od Zeme, v inej galaxii, vzdialené

stovky svetelných rokov. Vo

chvíli rozsvietenia supernovy teda

vlastne pozorujeme dej, ktorý sa

odohral pred storočiami a vidíme

ho preto, že až teraz k nám svetlo

odtiaľ doletelo.

KONJUNKCIA PLANÉT?

onjunkcia hviezd nastáva vtedy,

K keď sa dve planéty ocitnú v zákryte

za sebou a vyzerajú ako veľká,

obzvlášť žiarivá hviezda. Taká konjunkcia

nastala v roku 7 pred n. l.,

dokonca ako tzv. trojitá konjunkcia

Jupiteru a Saturna. Vtedy sa

obe planéty stretli trikrát za sebou

v priebehu jedného roku: koncom

mája, koncom septembra a začiatkom

decembra. Tento jav sa opakuje

každých 257 rokov. Vtedajší traja

mudrci z Východu sa, samozrejme,

vyznali v astrológii, jav konjunkcie

určite poznali, je však otázkou, či ho

mohli nazývať „hviezdou“ a či považovali

taký pravidelný dej za mimoriadne

znamenie narodenia Vykupiteľa.

Ale možno si naopak jeho

astrologickú hodnotu vyložili ako

obzvlášť významnú: Jupiter je vo

vtedajšej astrológii kráľovská planéta

a Saturn planétou Židov.

Lenže „aj, hviezda, ktorú boli videli

na východe slnka, predchádzala

ich, až i prišla, stála nad miestom,

kde bolo dieťa“. Musíme pripustiť,

že toto žiadna planéta nedokáže.

Žiadne bežne sa správajúce nebeské

teleso, vznášajúce sa milióny kilometrov

nad Zemou, neukáže pútnikom

cestu, aby sa potom zastavilo

presne nad cieľom ich cesty. Čo to

teda bolo, čo zažiarilo na nebi?

DUCHOVNÁ HVIEZDA

etlehemská hviezda bola spojená

B s dianím prichádzajúcim z výšin

ďaleko nad hmotným svetom a do

tých čias nemajúcim vo vesmíre obdoby.

Sprevádzala narodenie Syna

Božieho do hmoty tohto sveta. Iste

nie preto, aby poskytla malým ľudským

dušiam divadelné predstavenie,

ale aby svojím žiarením pomáhala

premostiť vzdialenosť z Božej

blízkosti až do temného kúta nášho

vesmíru, zakotviť pôsobenie Božieho

Svetla hlboko v temnote. Takému

významnému deju ako je narodenie

Ježiša muselo predchádzať

mnoho príprav v úrovniach medzi

Božstvom a Zemou a „množstvo rytierstva

nebeského“ ho sprevádzalo

na jeho ceste. To bol vlastný dôvod

vyslania hviezdy z vôle Stvoriteľa.

Bežnému oku sa asi nejavila ako významná

medzi ostatnými hviezdami

na nebi, inak by neunikla pozornosti

vtedajších hvezdárov; a naopak

ju rozpoznali vyvolení mudrci

a prostí pastieri. Museli teda

vidieť hlavne jej „duchovnú auru“,

pozemským očiam zostala ako nevýrazný

bod. To hlavné, čo vyvolení

ľudia uvideli, bola žiara duchovného

diania a duchovnej súvislosti, a to

s takou zreteľnosťou, že ani okamih

neboli na pochybách o pravdivosti

svojich vnemov.

V Posolstve Grálu sa o vianočnej

udalosti píše, že pastierom na

poli bola po dobu radostného rozochvenia

vesmíru sňatá páska z duchovného

zraku; stali sa prechodne

jasnovidnými a jasnočujnými, aby

uvideli zvestujúceho anjela i jeho

sprievod a svedčili o tejto mimoriadnej

udalosti. Prvé, čo pritom

pocítili, bola bázeň pred veľkosťou

Božou. Preto anjel povedal „Nebojte

sa!“ – S tušením Boha totiž

vyvstane v človeku ihneď aj vedomie

vlastnej ničotnosti a veľkej

viny, ktorou sa pre svoju ľahostajnosť

obťažil – viny, s ktorou prijíma

milosti Božie a nič za ne v skutočnosti

v službe Bohu nekoná. V jedinom

okamihu prehliadnutia vidí

svoju malosť a požadovačnosť tvárou

v tvár veľkosti, múdrosti, láske,

a vyšľahne v ňom strach z vlastnej

viny. To najcennejšie, čo si z takej

chvíle odnesie, je mocné odhodlanie

od základu sa zmeniť a slúžiť

Pánovi zo všetkých svojich síl,

všetkými schopnosťami a všetkým,

čo dostal prepožičané do života;

aby to vrátil v službe ich pravému

vlastníkovi.

To je jeden z odkazov Betlehemskej

hviezdy a zvestovania i dnes, po

dvoch tisícoch rokov.

Artur Zatloukal

Literatúra:

(1) Rudolf Evanžin: Betlémská hvězda

(2) Lee Krystek: Bethlehem’s Star,

www.unmuseum.mus.pa.us

(3) Jan Moravec: Betlémská hvězda –

fenomén astronomický, nebo literární?

www.etf.cuni.cz

(4) Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu

31

SVET GRÁLU

14 | 2007


P R Í B E H

„Zachránil ma Breusse, Bach a zmysel pre

humor“

Brať rakovinu s humorom – to znie akosi divne (ak si práve nespomeniete

na zosnulú Helenu Růžičkovú). S humorom a optimizmom, i keď spočiatku

nezodpovedne, sa postavila zoči-voči rakovine aj košická tlmočníčka a prekladateľka

Edith Bartkó. Je presvedčená, že jej život zachránila neortodoxná

metóda liečby – Breusseho kúra.

Košičanka zvíťazila

nad rakovinou drastickou diétou

ani Edith je energiou a nápadmi

P sršiaca dáma v stredných rokoch,

ktorej len ťažko „skočíte do reči“.

Ešte pred šiestimi rokmi sa však lúčila

so životom. Všetko sa začalo

v roku 1996, keď si objavila na prsníku

hrčku. Na svoj objav zareagovala

tým najhorším možným spôsobom

– rozhodla sa ho ignorovať.

Vyšetrenie, ktoré by potvrdilo, alebo

vyvrátilo jej obavy, preto odkladala.

Zvláštnou zhodou okolností práve

v tom čase tlmočila na viacerých fórach,

kde bola na programe téma rakoviny.

Po jednom zo seminárov

o naturálnej medicíne, ktorý viedol

známy košický primár MUDr. Štefan

Košlík, si všimla, že sa jej hrčka očividne

začala zväčšovať a aj sčervenala.

Vtedy sa odhodlala svoj problém

riešiť. Rozhodla sa osloviť svojho

známeho doktora Košlíka – odborníka

na naturálne spôsoby liečby.

Ten jej okamžite navrhol takzvanú

Breusseho kúru, ktorú pred niekoľkými

desaťročiami opísal Švajčiar

Rudolf Breusse. Breusseho kúra je

skutočne drastická diéta. Počas 42

dní pacient nesmie konzumovať

žiadnu tuhú stravu – môže užívať iba

32

SVET GRÁLU

14 | 2007

päť druhov surových zeleninových

štiav a presne vymenované čajové

zmesi. Na svoju prvú reakciu vzhľadom

na tento tvrdý režim si pani

Edith spomína so smiechom: „Povedala

som si – ja, ktorá tak rada jem?

Tak to v žiadnom prípade!“ Kúru teda

zdvorilo odmietla a rozhodla sa pre

ešte „exotickejší“ spôsob naturálnej

liečby – geoterapiu. Praktická realizácia

geoterapie môže niekomu pripomínať

čarodejnícke rituály zo

školy Harryho Pottera. Svoj základ

však nemá v bosoráctve, lež v starej

ľudovej medicíne. V nej sa dodnes

zachovali zmienky o tom, že v určitých

prípadoch je vhodné ťažko chorého

človeka zakopať – aspoň po

pás – do zeme, aby z neho vytiahla

„zlé sily“. Geoterapia je len moderný

názov pre túto metódu a namiesto

zakopávania používa obklady ílom,

vykopaným z hĺbky 60 cm. Naša odhodlaná

pacientka začala spoločne

so synom usilovne prekopávať záhradu,

aby sa k cennému materiálu

dostala. Vybraný íl si prikladala na

spodnú časť trupu a postihnuté

miesto s nádorom. „Bolo to hnusné,

bŕ, veľmi to chladilo, čo je aj účelom

tejto liečby. Telo totiž na tieto obklady

reaguje zvýšenou látkovou výmenou

a tvorbou červených krviniek.“ – hovorí

o svojich pocitoch. Geoterapiu

predsa doplnila aj pomerne prísnou

diétou, i keď oproti Breusseho kúre

to ešte stále bola prechádzka ružovým

sadom. Nejedla žiadne živočíšne

potraviny – teda mäso, vajíčka,

mliečne výrobky, dokonca ani med

a sóju pre obsah fytoestrogénov. Pila

veľa ovocných a zeleninových štiav.

Aj keď geoterapia mala správne trvať

60 dní, Edith to nevydržala a celý

proces ukončila asi po 25 dňoch. Napriek

tomu sa určitý výsledok dostavil

– nádor sa scvrkol z veľkosti desaťkorunáčky

na päťdesiathaliernik.

„Vtedy som mu (pozn. nádoru) povedala:

‚Drahý priateľ, stačilo, nemám

na teba čas.‘“ To ešte naša pacientka

nevedela, že jej „nádor neodišiel navždy,

ale povedal len dovidenia“.

Ťažko uveriť, že sa skutočne rozhodla

ďalej si ho nevšímať. Všetok čas

pani Edith opäť pohltila práca

a mnohostranné záujmy – až do prelomu

rokov 1999 a 2000. „Do roku

2000 som vošla so staro-novým nádorom“

– opäť v sebe nezaprie hu-


P R Í B E H

morného ducha. Novo prihlásený

„priateľ“ začal znova bujaro rásť

a sčervenal. Zakrátko to došlo tak

ďaleko, že ho bolo vidieť aj cez pulóver.

„Sníval sa mi zvláštny sen: Prišla

ku mne postava v bielom, ukázala na

moju hruď a povedala: Začni s tým

konečne niečo robiť.“ Na druhý deň

išla k lekárke, ktorá jej v roku 1996

robila ultrazvuk. Tá pri pohľade na

nádor onemela hrôzou a okamžite

volala na onkológiu. Za jeden deň

absolvovala mamograf i ultrazvuk,

aj keď diagnóza bola už istá. Zvolané

lekárske konzílium navrhlo rutinný

postup: 1. biopsia 2. ožarovanie 3.

chemoterapia. Pani Edith všetky zaužívané

postupy odmietla a na „reverz“

odišla domov, sprevádzaná katastrofickými

poznámkami lekárov.

V byte potom presedela dlhé hodiny

pri telefóne, kým sa rozhodla opäť

zavolať doktorovi Košlíkovi. Rovnako

ako predtým, prijal jej žiadosť

o odbornú pomoc so samozrejmosťou

a opäť jej navrhol, aby sa vyhla

biopsii. Po odbere tkaniva z nádoru

totiž dochádza k roznášaniu rakovinových

buniek krvou po celom tele,

čo spôsobuje rýchlejší vznik ďalších

metastáz. Ako terapia podľa neho

prichádzala do úvahy najlepšia možnosť

– Breusseho kúra. Žiadne jedlo,

iba presne určené surové šťavy a čaje.

Na samotnú kúru sa však človek

musí pripraviť, aby ju vôbec zvládol.

Znamená to postupne obmedzovať

jedlo počas troch mesiacov, kým sa

prejde na úplné hladovanie. Odborníci

vysvetľujú účinok Breusseho

kúry tým, že pri absencii bielkovín,

tukov a drastickom obmedzení sacharidov

začne v tele ozdravný proces.

Tomu padne za obeť najprv ulož

e n ý t u k , o d p a d o v é l á t k y

metabolizmu a hneď potom nádory,

pretože tie na svoju existenciu potrebujú

oveľa vyšší prísun energie než

zdravé bunky. Pani Edith postupne

prešla prípravou na kúru – najprv

nejedla jeden, potom dva, potom tri

dni v týždni, iba pila šťavy a čaje. So

samotnou Breusseho kúrou začala

13. júna 2000. Predtým sa bola duchovne

posilniť na omši v kostole,

aby kúru vydržala. V prázdnom byte

jej čas vypĺňal aj Zefirelliho film

o Ježišovi. Počas kúry si pozrela

21-krát prvý a 21-krát druhý diel.

Okrem diéty opäť začala s geoterapiou.

Prvá kríza v liečbe prišla po

siedmich dňoch, keď sa cítila tak zle,

že nevládala ani prísť k telefónu a vytočiť

číslo. Slabosť bola fyzická i psychická

– v duchu sa už lúčila so životom,

keď si spomenula, že má po

ruke ešte jeden prírodný posilňujúci

liek – Bachovu kvetovú esenciu na

homeopatickej báze s príznačným

názvom: Záchranný liek (Rescue remedy).

O tej sa hovorí, že preberie aj

mŕtveho, lebo sa používa po ťažkých

traumách a strate vedomia. „To je

ono, keď som teraz skoro mŕtva“, pomyslela

si a užila liek. Vzápätí kríza

prešla a pani Edith začala pôst znášať

oveľa lepšie. Až na dvadsiaty prvý

deň sa jej stav mierne zhoršil, keď sa

jej snívalo, že sa kŕmi samými dobrotami.

Zo sna sa prebudila s hrôzou,

že predčasne ukončila tak ťažko vybojovanú

liečbu. Záver kúry jej spríjemnila

sestra, ktorá jej prišla fandiť

až z Francúzska, ako aj spásonosné

zistenie, že si smie raz do týždňa dať

aj trochu jablkovej šťavy, alebo šťavy

z kyslej kapusty. Keď ju v pivnici pila,

plakala od radosti, pričom okolo nej

v nemom úžase stála celá rodina. Už

nepociťovala hlad alebo chuť na normálne

jedlo, aj keď pre rodinu znova

normálne varila a piekla. Ak jedlo

musela ochutnať, hneď potom sústo

vypľula do koša. Keď sa Breusseho

kúra skončila, pani Edith schudla

z 54 na 42 kíl. Ďalších 42 dní postupne

prechádzala na normálnu

stravu, i keď ešte dva roky nemohla

jesť mäso. Podstatné však bolo, že

nádor sa jej zmenšil na tretinu pô-

vodnej veľkosti a „zapuzdril sa“, teda

okolo neho sa vytvorila nepriepustná

vrstva, ktorá zabraňovala jeho šíreniu.

Na koniec sa po porade

s MUDr. Košlíkom rozhodla, že si dá

už „neaktívny“ nádor vyoperovať.

Operáciu na jej veľké naliehanie vykonali

známi lekári – samozrejme na

pacientkino riziko a bez prítomnosti

onkológov, pretože biopsiu, chemoterapiu

i ožarovanie znova rozhodne

odmietla. „Ak mi to nechcete vybrať

takto, potom si nádor radšej nechám

v tele.“ Po tomto rezolútnom vyhlásení

predsa len dosiahla svoje. Nie je

prekvapujúce, že ako pacientka vzbudila

v nemocnici poriadny poplach

aj po operácii. Odmietla totiž utišujúce

prostriedky a namiesto nich

proti bolesti používala len Bachove

kvetové esencie. Dnes je pani Edith

opäť vitálna žena. Okrem svojej profesie

je aktívna aj vo verejnom živote,

zaujíma sa o sociálne otázky, ekológiu

a samozrejme, prírodné liečebné

metódy. Plánov a energie má dosť,

možno aj pre dvoch či troch ďalších

ľudí. Jej príbeh však nie je žiadnym

zázrakom. Je len využitím poznatkov

o liečivých účinkoch pôstu,

ktorý kedysi odporúčal už preslávený

Hippokrates. Samozrejme, svojvoľné

experimentovanie so zdravím, ani

formou hladovky, sa bez odborných

rád nemusí vyplatiť, a zrejme ani nie

je vhodné pre každého pacienta. Niet

však pochýb, že niektoré metódy naturálnej

medicíny by si zaslúžili väčšiu

pozornosť aj zo strany oficiálnej

medicíny.

Roman Levický

33

SVET GRÁLU

14 | 2007


Z D R AV I E

A KTO RADÍ BYLINKÁROM?

A K O B O L I O B J A V E N É Ú Č I N K Y L I E Č I V Ý C H R A S T L Í N

Liečivé účink y rastlín pozná ľ udstvo už odpradávna. Ich podrobný opis nájdeme v mnohých knihách. Avšak lie -

č ivé vlastnosti t ýc hto by lín väč šinou neboli objavené moderný mi v ýskumami, ale sú súč asťou starého po -

z n a n i a, z h r o m ažďov a ného v p r i e b e h u n i e koľ k ýc h t i s íc r oč í. A ko o b j av i l i n aši d áv n i p r e d kov i a úč i n k y l i e -

č i v ýc h rastlín? V yc hádzali ic h z nalosti len z empiric k ýc h skúseností, alebo ic h z ískali aj iný m spôsobom?

Obľúbenosť fytoterapie a aromaterapie

u verejnosti už niekoľko rokov

opäť rastie vďaka mnohým publikovaným

prácam na túto tému. Ide

o rôzne vedecké – napr. fotochemické

štúdie, chromatografie, spektrografie

či rádiologické skúšky, ktoré opodstatnenosť

tradovaných skúseností

s využívaním byliniek čoraz viac potvrdzujú.

Cítime obdiv a pokoru, keď dnes

prostredníctvom komplexných a náročných

výskumov a pokusov, pomocou

zložitého technického vybavenia

objavujeme, že naši predkovia

so svojimi početnými indikáciami

a spôsobmi použitia rastlín a výťažkov

z nich mali pravdu. K tomu, čo

nám prenechali, už ani veľmi nemáme

čo dodať – iba potvrdzujeme

a uznávame to, čo oni už dávno vedeli.

Ako hovorí Dr. Jean Valnet

(1920 –1995), často nazývaný doktor

Príroda: „My sme s našimi možnosťami

objavili práve tak málo nových

liečivých rastlín, ako nových účinkov

rastlín dávno známych.“

34

SVET GRÁLU

14 | 2007

Prirodzene sa teda natíska otázka:

ako ľudia objavili účinky liečivých

rastlín? Nuž na základe skúseností

(empiricky) – to je najčastejšia odpoveď.

Iste, niektoré účinky mohli byť objavené

pokusom alebo šťastnou náhodou,

napríklad keď chorý užil potrebnú

bylinu práve v čase, keď sa

choroba objavila. Takéto vysvetlenie

však má – okrem nízkej miery pravdepodobnosti

– aj ďalšie úskalie. Nie

je totiž možné objaviť mnohostranné

účinky určitých liečivých rastlín iba

týmto spôsobom. Liečivé rastliny sa

totiž v mnohých prípadoch bežne nepoužívajú

ako potrava (napríklad pre

svoju chuť). Okrem toho ich aktívne

substancie sa často nachádzajú iba v určitej

časti rastliny a aj čas, keď sú tieto

látky aktívne, je zväčša obmedzený

(napr. obdobie kvitnutia alebo jeseň,

keď miazga klesá späť do koreňov).

Z toho vyplýva, že empirické

metódy nemohli stačiť. Poznatky

o účinkoch liečivých rastlín sa niekedy

získali aj prostredníctvom mi-

moriadnych schopností ľudí, ako sú

napríklad jasnovidnosť a vnuknutie;

poukazujú na to početné historické

a náboženské zdroje.

JASNOVIDNOSŤ

A LIEČIVÉ RASTLINY

Pripusťme, že hmota, ktorú okolo seba

vnímame pomocou svojich piatich

zmyslov, nie je jedinou existujúcou

skutočnosťou. Aj niektoré výskumy

potvrdzujú, že fyzické materiály, tvoriace

napr. minerály, alebo telá rastlín

a zvierat, sú oživované, vedené a riadené

jemnými telami – napríklad astrálnym

telom; jeho existenciu preukázali

aj Kirlianove fotografie. Tieto

jemné telá majú formu, vzhľad a farbu

zodpovedajúcu ich charakteristickým

črtám a ich pôsobeniu.

Zvlášť obdarení ľudia, ako napr. jasnovidci,

sú schopní tieto jemné telá

i vidieť. Bežný človek vníma okolie

prostredníctvom zmyslových orgánov

svojho fyzického tela. U jasno-


Z D R AV I E

vidných osôb sú oči ich astrálneho

tela vnímavé v takej miere, že im za

určitých okolností umožňujú vidieť

astrálne telá bytostí a vecí, ktoré ich

obklopujú.

U človeka s chorou pečeňou napríklad

vidia, že astrálna podoba tohto

orgánu už nemá normálnu formu,

vzhľad a farbu. Medzi rastlinami,

s ktorými pracujú, môžu zasa vidieť

rastlinu (či rastliny), ktorej astrálny

obraz má podobné znaky ako zdravá

pečeň. Táto rastlinka dodá pečeni

chorého pacienta silu potrebnú na jej

uzdravenie.

Časom, keď sa účinok tejto rastliny

opakovane v praxi potvrdí, jej užívanie

sa stane obvyklým a na okolnosti

jej objavenia si po čase už nikto nespomenie.

Pôsobenie liečivých rastlín možno

poznávať aj pomocou intuície.

V tomto prípade daná osoba jemné

sily nevidí, ale cíti. V prítomnosti

pacienta vycíti povahu negatívneho

vyžarovania jeho chorého orgánu na

svojom vlastnom tele.

Výnimočná citlivosť liečiteľa sa

môže prejaviť i vo vyciťovaní oblasti

liečivého pôsobenia rastliny, ktorá

dokáže napraviť určitú zníženú telesnú

alebo duševnú schopnosť chorého

tela. Môže potom odporučiť tie

z liečivých rastlín, ktoré umožnia

uzdravenie chorého.

Tieto schopnosti nie sú len výsadou

čarodejníkov, šamanov alebo liečiteľov,

ktorí žili v dávnej minulosti

alebo v oblastiach civilizácii vzdialených,

ako sa často predpokladá. Ide

o prirodzenú schopnosť, ktorú môžu

mať ľudia žijúci vo všetkých epochách

a v akomkoľvek prostredí.

Veľmi známym je prípad istého

lekára, ktorý žil v minulom storočí

v Anglicku. Napriek tomu, že

bol v tých časoch uznávanou kapacitou

v oblasti patológie a bakteriológie,

opustil svoju prax, aby sa venoval

skúmaniu prvotných príčin

choroby, ktoré predpokladal u ducha

človeka. Z tohto predpokladu vychádzal

aj pri hľadaní zodpovedajúceho

systému uzdravovania. K zmienenej

ceste ho priviedli vlastné negatívne

duševné stavy, ktoré sa uňho dostavili

po chybných rozhodnutiach a mali

neblahý vplyv na jeho telo. Najprv

sa začal zaoberať homeopatiou a ako

praktický lekár bol veľmi uznávaným

aj v tejto oblasti; potom však

znovu opustil svoje dobré postavenie

s úmyslom nájsť, čo hľadal.

Jeho úsilie ho priviedlo k vytvoreniu

nového druhu liekov na rastlinnej

báze, ktoré neliečili len fyzické príznaky

a ťažkosti, ale aj ich psychické

príčiny. Tento lekár sa volal Edward

Bach (1886 –1936) a jeho metóda liečenia

pomocou kvetových elixírov

sa dnes s veľkým úspechom používa

na celom svete.

Jeho sadu esencií tvorí 38 rôznych

rastlín, ktoré dovtedy neboli vo fytoterapii

používané. Z jeho životopisu

sa dozvedáme, že za ich objavenie

vďačí svojej výnimočnej schopnosti

vyciťovania:

„Počas posledných týždňov strávených

v Londýne a najmä za niekoľko

týždňov svojho pobytu vo Walese si

Bach postupne uvedomil, že

všetky jeho zmysly sa stále

viac bystria a zjemňujú.

Spozoroval, že môže

cítiť, vidieť a počuť

veci, o ktorých dosiaľ

nevedel.

Svojím jemne rozvinutým

hmatom

mohol cítiť vibrácie

a energie vyžarované

akoukoľvek rastlinou, ktorú

chcel vyskúšať; a jeho telo bolo

na vibrácie také citlivé, že reagovalo

okamžite.

Keď držal korunný plátok kvetu alebo

kvet rastliny vo svojej dlani, alebo si ho

položil na jazyk, jeho telo cítilo pôsobenie

vlastností, ktoré sa v kvete či v jeho

časti skrývali. Niektoré z nich mali na

dušu a telo posilňujúci a revitalizujúci

účinok, iné vyvolávali zvracanie, horúčku,

vyrážky a iné problémy.

Hovoril, že vo svojom laboratóriu

má prístroje na vykonávanie práce,

ktorú teraz môže robiť aj bez nich – že

je vybavený lepšie než akékoľvek laboratórium,

pretože žiadny z vedeckých

prístrojov nemôže fungovať tak dobre

alebo reagovať tak jemne ako nástroje,

ktoré Stvoriteľ dal človeku v jeho tele,

totiž jeho zmysly a intuíciu.“ (1)

PERSONIFIKOVANÉ SILY

PRÍRODY A ZJAVENIA

Najvyšší vytvoril zo zeme liečivé byliny

a múdry muž ich nebude odmietať od

seba, môžeme sa dočítať v Biblii (Sirachovec

38,4). Od tých čias bolo v histórii

ľudstva nemálo veriacich pripravených

riadiť sa touto radou – ale

odkiaľ vedeli, ktoré rastliny užívať?

Mnoho kresťanov pripustí, že poznanie

o účinkoch liečivých rastlín

mohli ľuďom odovzdať anjeli, i keď

svedectvá o tom nie sú časté. Početné

ľudové povesti a rozprávky aj z iných

kútov sveta však poukazujú na

to, že prostí ľudia v minulosti

vnímali bytosti

prírody intenzívnejšie

než

dnes. Je preto

prirodzené, že

sa o škriatkoch,

vílach, rusalkách

a iných

bytostiach zmieňujú

povesti a báje

mnohých národov

v rôznych dobách. Aj vo

vtedajších náboženských obradoch

a slávnostiach sa odzrkadľovalo úzke

spojenie človeka s bytosťami prírody,

zachované v tradičných zvykoch a folklóre.

Mnohé záznamy sa zachovali aj

v mytologických písomnostiach via-

35

SVET GRÁLU

14 | 2007


Z D R AV I E

cerých národov, ktoré ich považujú

za sväté rovnako, ako my Bibliu. Spomeňme

napr. Aténčanov, ktorí sa od

Atény naučili užívaniu olivovníka, od

Afrodity užívaniu rebríčka obyčajného

a Hermes ich poučil o cesnaku.

Pre bytosti prírody je odovzdávanie

znalostí o rastlinách prirodzenou

a logickou vecou; starajú sa

o ich prosperovanie a rast a poznajú

aj ich liečivé vlastnosti. Za priaznivých

okolností môžu tieto informácie

sprostredkovať ľuďom.

Z dávnych dôb v Tróji sa traduje napríklad

tento príbeh:

Mnohí trójski bojovníci, zranení

otrávenými šípmi, následkom nehojacich

sa rán ochoreli. Kassandre, dcére

kráľa Priama, ktorá mala jasnovidecké

schopnosti, sa zjavil Asklépios,

boh lekárstva. Povedal jej, ako sa starať

o rany, na ktoré v tom čase nebol

liek. Kassandra upadla do tranzu

a odhalila svojmu okoliu, čo sa dozvedela:

„Asklépios mi ukazuje rastlinu.

Musíte ju rozdrviť a s miazgou ju

naniesť na rany; potom sa ľudia vyliečia.

Tá rastlina

absorbuje jed,

preto je treba

obklady niekoľkokrát

denne

vymieňať a použité

zábaly

spáliť. Ľudia,

ktorí nie sú ranení,

ale rovnako

chradnú,

majú piť z tejto

rastliny čaj.“

K a s s a n d ra

sprevádzaná dvomi ženami sa vydala

do lesa túto rastlinu hľadať. Všetky

tri videli žiariace obrysy postavy. Boli

slabé a priehľadné, no napriek tomu

bolo možné ich rozoznať. „Asklépios!“

zvolala nevedomky Kassandra, „prinášaš

mi tú rastlinu?“ Žiariace obrysy

postavy ukázali na malú tmavozelenú

rastlinu s kučeravými listami.

36

SVET GRÁLU

14 | 2007

Kassandra ju rýchlo odtrhla a postava

zmizla.

Mladá žena sa obrátila k svojim

sprievodkyniam: „Pozrite sa na túto

zvláštnu rastlinu!“

Ženy sa na ňu pozerali s údivom

a ani slovom sa nezmienili, čo práve

prežili. Ešte nikdy predtým podobnú

rastlinu nevideli a teraz sa zdalo, že

rastie všade. Rozradostnené si ju navzájom

ukazovali. Bez prestávky trhali

a ich košíky boli čoskoro plné…

Francúzska lekárka Bernadette Poisson,

ktorá študuje tradičné lekárstvo

rôznych krajín tretieho sveta,

potvrdzuje, že komunikácia medzi

bytosťami prírody a človekom existuje

aj dnes. Pri zmienke o činnosti šamanov

v Amazónii B. Poisson uvádza:

„Pre šamana sú rastliny „priateľmi“ –

hovorí, že on sám zostáva spojený

s duchom rastliny. Čaj uvarený z tej-

-ktorej rastliny ho naučí, ako ju užívať

a v akých dávkach. Podľa šamana je to

rastlina samotná, ktorá ho všetko učí.“

Inými slovami povedané: tým „duchom“

rastliny, ktorý radí šamanovi,

je bytosť starajúca

sa o rastlinu.

Ďalším prík ladom

je príbeh Hildegardy

z Bingenu

(1098 –1179), predstavenej

benediktínskeho

kláštora

v stredovekom Nemecku.

Jej meno sa

popri Hippokratovi,

Galénovi a Paracelsovi

pravidelne vyskytuje

v dielach

zaoberajúcich sa fytoterapiou, a jej

návody na užívanie liečivých rastlín

boli a sú stále uznávané.

Jej knihy „Physica“ a „Causae et Curie“

sa z hľadiska fytoterapie dodnes

považujú za významné diela o liečivých

rastlinách. Hildegarda v nich

uvádza približne stovku nových

rastlín, ktorých liečivé účinky boli

až dovtedy neznáme. Udáva viac než

1000 presných receptov na ich užívanie.

Pred štyridsiatimi rokmi dvaja

nemeckí lekári Hertzka a Strehlow

overovali účinok jej receptov. Výskumy

ich priviedli ku konštatovaniu,

že receptúry sú skutočne veľmi

účinné, pokiaľ sa dávkovanie dodrží

presne na gram. Rozsiahle znalosti

v oblasti liečivých rastlín, ktoré Hildegarde

z Bingenu umožnili vyliečiť

mnoho chorých, nie sú však výsledkom

dlhej a namáhavej práce – toto

poznanie jej bolo dané vnuknutím.

„Čo nevidím, to neviem, pretože nie

som učená“, píše Hildegarda z Bingenu.

„Nenaučili ma čítať. Čo viem,

to vidím a počujem pri zjavení. Nepoužívam

iné slová, než tie, čo počujem.“

To nepatrné vzdelanie, ktoré bolo

v tých časoch – obzvlášť ženám – poskytované,

by jej aj tak neumožnilo

podniknúť rozsiahly výskum liečivých

bylín. Hildegarda nadobúdala

poznanie prostredníctvom vnuknutí

a vízií, ktoré tak ako prichádzali diktovala

svojmu pomocníkovi. Jej spisy

sa okrem tematiky zdravia a rastlín

týkajú aj duchovnej oblasti a hudby.

POMOC ZHORA

Uvedené príklady poukazujú na to,

že ľudia v každom čase mali prirodzené

možnosti, ako si pomôcť v ťažkých

chvíľach. Neboli celkom stratení

a nemuseli čakať na výdobytky

dnešnej modernej vedy. Ani dnes nie

je človek ponechaný iba sám na seba.

Pomoc zhora je pre nás pripravená

nielen v prípade duchovných, ale

i pozemských záležitostí – a takou

je i liečba chorých liečivými rastlinami.

Christopher Vasey

Literatúra:

(1) Nora Weeks, „Les découvertes

médicinales d´Edward Bach médicin“,

Edition l´Or du temps, 1993


N A Z A M Y S L E N I E

VIANOCE

BEZ ZVONOV

Vianočný príbeh

Ako malí chlapci sme sa hrávali na vojakov, zvyčajne na Rusov a Nemcov. Rusom chcel byť každý a Nemcom nikto, pretože Rusi

boli dobrí a Nemci zlí a zavrhnutia hodní. Trvalo dosť dlho, kým sme sa dozvedeli, že nie všetci Rusi boli dobrí a ešte oveľa dlhšie

a váhavejšie sme brali na vedomie, že nie všetci Nemci boli zlí. Deliaca čiara medzi dobrým a zlým nevedie nikdy naprieč národmi,

politikou ani cirkvami; jedinou vizitkou človeka je „Aký si, človeče?“ a jediným svedkom za a proti sú naše skutky, myšlienky a

pohnútky. Čierno-biele videnie sveta je jednoduché, ale chýba mu podstatná maličkosť – život.

ždy, keď nastanú Vianoce, keď

V mám niekoľko dní času pre seba,

listujem vo zväzku zažltnutých

školských zošitov, svojom denníku

z druhej svetovej vojny. A zakaždým

pritom znovu prežijem ten zvláštny

večer, naplnený čarom vianočného

zvestovania.

Bol som vtedy spravodajským dôstojníkom

tankového oddielu. Boje

pred bránami Moskvy trvali niekoľko

týždňov a straty boli veľké. Nakoniec

sme podľahli presile sibírskych jednotiek

zvyknutých na tuhé zimy. Len

asi sto mužov z našej jednotky vydržalo

túto nemilosrdnú zimnú vojnu

bez ujmy na živote a zdraví. My, ktorí

sme prežili, sme dostali rozkaz prebojovať

sa späť do východiskového

postavenia a zhromaždiť sa v Kromoch,

malom mestečku juhozápadne

od mesta Orel.

Tu nás očakávala poľná pošta. Balíčky

a listy z domova, ktoré nám dlhú

dobu nemohli byť doručené, našli konečne

svojich adresátov. Tu sme chceli

osláviť svoje prvé Vianoce v Rusku.

Spolu s naším divíznym kňazom sme

chceli usporiadať vianočnú slávnosť

narodenia Ježiša Krista.

Neďaleko mestečka stál polorozpadnutý

ruský kostol orientálneho

vzhľadu s piatimi zvláštne zaoblenými

cibuľovitými vežičkami. V roku

1917 vyhodili komunisti klenbu kostola

do povetria, a neskôr sa budova

využívala ako sklad obilia. Vo

vnútri chrámu bolo po kolená snehu,

z prázdnych okien viseli cencúle

a odrené steny pokrývala inovať.

V zasneženom kostole, pod sivými

snehovými mrakmi ruského neba

sme postavili dve jedličky a ozdobili

ich sviečkami a vianočnými

ozdobami z balíčkov od našich milých.

Mladí vojaci nadšene stĺkali

z hrubých dosiek masívny oltár a lavičku

pred oltárom, aby sme mali

kde pokľaknúť pri svätom prijímaní.

Uprostred toho rezania a búchania sa

náhle objavil vojenský posol a odovzdal

mi naliehavý rádiogram: „K

mestu sa blíži pluk kozákov – zvýšená

činnosť partizánov v meste –

podľa hlásenia agentov pripravujú

ruské oddiely, prezlečené do civilu

útok, a povedú ho odtiaľto.“

Chrámovou loďou otvorenou

k nebu zneli tupé údery kladív

tvrdo, a predsa akosi slávnostne.

Mali byť všetky tie prípravy na vianočný

sviatok zbytočné? Ak teraz

odovzdám rádiogram svojmu veliteľovi,

budeme musieť bez meškania

obsadiť pozície pred mestom, aby

sme odvrátili ohlásený útok. Nechcel

som uveriť, že by Rusi mohli

prísť práve v nasledujúcich dvoch

hodinách. To som svojim kamarátom,

ktorí sa ako ja tešili na hodinu

rozjímania, nemohol urobiť. Zahnal

som všetky obavy a rádiogram bez

37

SVET GRÁLU

14 | 2007


N A Z A M Y S L E N I E

38

SVET GRÁLU

14 | 2007

slova schoval do vrecka. Snáď mi

môj veliteľ odpustí.

Noc prišla skoro. Postavili sme

okolo kostola stráže, aby nás nikto

neprekvapil. Zvyšných osemdesiat

mužov sa strácalo v rozľahlom

chráme. Zbožne sme načúvali svätej

omši a zabudli na všetko navôkol. Bol

to zvláštny pohľad. Pri neozdobenom

oltári stál náš kňaz, skoro strašidelne

ožiarený mihotavým svetlom sviečok,

rozbitou chrámovou klenbou sa ticho

znášali snehové vločky a opatrne

padali na ramená sivých vojenských

uniforiem miništrantov, na omšové

rúcho kňaza i na vetvičky vyzdobených

vianočných stromčekov.

Otočil som sa, aby som sa pozrel do

tvárí vojakov, a nemohol som uveriť

vlastným očiam. Hlava na hlave stáli

za nami obyvatelia Kromov, fúzatí

muži v sandáloch z hovädziny ovinutých

handrami, ženy v ovčích kožušinách

s tmavými šatkami na hlavách.

Ešte nikdy v živote som však nevidel

také krásne, vierou prežiarené tváre.

Muži a ženy z Kromov sotva rozumeli

slovám evanjelia, avšak radostná

zvesť o narodení Krista im

napriek tomu neunikla. Slzy stekali

po tvárach rozbrázdených starosťami,

hladom a vojnou, a z ich očí

žiarila „sláva Bohu na výsosti a pokoj

ľuďom na zemi“.

Môj pohľad kĺzal z tváre na tvár.

Náhle som v temnom kúte kostola

zazrel skupinu mladých ruských

mužov s baranicami na hlavách,

ktoré si pri príchode do chrámu

Pána zo vzdoru nesňali. V ich

očiach sa zračila hrozivá nenávisť.

Všimol som si aj vysokého, štíhleho

muža s ostrými črtami a inteligentným

pohľadom. Ako blesk mi

prešiel mysľou rádiogram, a zaliala

ma horúčava. Tento nápadný muž

uprostred skupiny, ktorá sa nehodila

do slávnostného prostredia chrámu,

neustále priťahoval môj pohľad.

Jedna stará žena so snehobielymi

vlasmi, chrbtom ohnutým tiažou rokov,

si počas premenenia kľakla do

Pred mnohými rokmi sme boli s manželkou na dovolenke pri Baltickom

mori, vo vtedajšej NDR. V jeden podvečer sme sa dali do rozhovoru

s bodrým postarším Nemcom z vedľajšieho stanu. Medzi rečou

som sa spýtal, či nehovorí po rusky. Tu náhle stíchol a dlho sa na nás

zadíval. V tom pohľade bolo veľa, no nebolo poznať, čoho. „Ja som

bol v Rusku,“ povedal napokon. Ožil som. „Áno? Ako ste sa tam dostali?“

Zasa ten pohľad, dlhý, výrazný, preplnený. „Vojennopljonnyj,“

povedal nakoniec, „vojnový zajatec“. Zrazu nad tým dovolenkovým

rozhovorom rozprestrelo krídla čosi nové, už to nebola len zábava.

Možno, že chcel povedať, aké to bolo, keď z pol milióna zajatcov

vrátili sovietske gulagy celkove dvadsaťtisíc živých; možno sa chcel

hájiť, že sa ho nikto nepýtal, či chce bojovať za Hitlera, dali mu hranatú

helmu a pušku a šiel na vojnu. No povedal niečo iné: „Keď nás

zajali,“ začal pomaly, „vliekli nás v mraze pešky, bez jedla a chatrne

oblečených. V každej dedine sa zhromaždili ľudia a mlčky sa dívali

na nás, na zajatých nepriateľov. A raz nejaká bábuška v šatke vybehla

z toho špaliera a podala nám zbedačeným kus chleba. My sme jej zabili

syna a ona nám sama dala chleba z toho mála, čo mala…“ zmĺkol.

Len vietor plieskal plátnom stanu a za dunami šumelo more.

Požehnaná buď ľudskosť – všade. Kdekoľvek a kedykoľvek.

AZ

snehu, zavzlykala a trasúcou rukou

urobila znamenie kríža. Mladí Rusi

stáli stále ešte v prítmí, ale zdalo sa

mi, že ich tváre už nie sú také nezúčastnené.

Keď sme potom kráčali

po svätom prijímaní späť na svoje

miesta, nevidel som už ani ich posmešný

úsmev.

Pri požehnaní sa stalo niečo

zvláštne. Kňaz žehnal zopnutými

rukami zástup kľačiaci v snehu znamením

kríža Vykupiteľa. Rusov aj

Nemcov, priateľov aj nepriateľov. Nápadný

muž uprostred skupiny – pod

neforemným kožuchom mal dôstojnícke

čižmy, to som mohol teraz,

keď všetci kľačali, dobre vidieť – pomaly

sňal kožušinovú čiapku a sklonil

hrdú hlavu, a všetci mladí Rusi

ho nasledovali – síce váhavo, ale bez

výnimky.

Dve fúkacie harmoniky začali hrať

koledu „Tichá noc, svätá noc“. Melódia

sa odrážala od zasnežených stien

a vietor ju niesol otvorenou klenbou

ku kamarátom, ktorí stáli vonku na

stráži. Oblak bieleho dychu stúpal

nahor nad slávnostné zhromaždenie

a strácal sa v tme.

Chrám Pána sa pomaly vyprázdnil,

ja som ho opúšťal ako posledný.

Vonku mi vyšiel v ústrety muž

s dôstojníckymi čižmami. Dlho

sa mi díval mlčky do očí, a v jeho

pohľade bol zvláštny lesk. Potom

povedal lámanou nemčinou, slávnostne

a rozvážne: „Kristus sa narodil!“

Potom ma podľa starého

ruského zvyku pobozkal na obe

líca. Dlho sme si stískali ruky a ja

som mu rozumel, aj keď už nepovedal

ani slovo. Potom sa otočil a vyšiel

pevným krokom do noci, ale

nie vyšliapanou cestičkou k mestu.

Kráčal po kolená snehom a razil si

svoju vlastnú cestu. Krok za krokom

šiel rovno bez ohliadnutia do tmy,

Svetlu v ústrety.

Hans Schäufler


R E C E N Z I A

HIMALAYA

KARAVANA

FRANCÚZSKO / VEL'KÁ BRITÁNIA / ŠVAJCIARSKO ˇ / NEPÁL, 1999, 108 MIN.

RÉŽIA: ERIC VALLI

HRAJÚ: THILEN LHONDUP, GURGON KYAP, LHAKPA TSAMCHOE, KARMA WANGEL

V

dedinke stratenej kdesi vo výške 5000 metrov

nad morom na severozápade Himalájí

žil jeden starý vodca, volal sa Tinkle. Pre obživu

obyvateľov dediny podnikal rok čo rok s karavánou

náročnú cestu cez hory. Len preto, aby mohli

vymeniť soľ za obilie, ktorého v náročných podmienkach

nedokázali miestni obyvatelia nikdy

dosť vypestovať. V každodennom boji o prosté

prežitie sa odohráva jednoduchý príbeh dvoch

mužov, ktorí sa na prvý pohľad líšia rôznymi pohľadmi

na život a tradície. Starý Tinkle a kandidát

na nového vodcu Karma sa nedohodnú na tom,

kto tentoraz povedie karavánu. Po Tinkleovi ju

mal totiž viesť jeho syn, ktorý tragicky zahynie

v horách a starý vodca nehodlá zveriť velenie karavány

nikomu mimo svojej rodiny. Navzdory tomu,

že celá dedina je za to, aby karavánu viedol Karma,

Tinkle sa tvrdohlavo vydá do kláštora po svojho

mladšieho neskúseného syna, lámu a uznávaného

maliara Norbua, ktorý žije v kláštore od svojich

ôsmich rokov. Karma však medzitým rad svojich

priaznivcov v dedine zase odradí tým, že sa odmieta

podriadiť tradíciám a nemieni uposlúchnuť

výpočty starých lámov, ktorí podľa hviezd určujú

presný deň, kedy sa má karavána vydať na cestu.

A tak sa nakoniec do hôr vydajú karavány dve.

Prvú vedie Karma s mladými mužmi a o štyri

dni neskôr, v deň, ktorý určili lámovia, vyrazí

aj starý Tinkle s otcami nerozvážnych mladíkov.

Tinkle so sebou vezme aj osemročného vnuka

s jeho matkou. Práve tu začína hlavný dej príbehu.

Mladí muži svižne nasledujú Karmu, unavení

starci s lámom a malým chlapcom si len sťažka

vykračujú za svojimi jakmi. Húževnatý Tinkle

povzbudzuje ostatných navzdory vlastnej únave

a za každú cenu chce dohoniť Karmovu karavánu

ešte pred nebezpečnou úžľabinou, ktorou s ním

chce prejsť spoločne. Počas náročnej cesty, keď

sa obe karavány zídu, vzniká medzi obidvomi

mužmi čoraz intenzívnejší vzťah. Tinkle, ktorý

ešte donedávna vinil Karmu zo smrti svojho syna,

začína chápať, že Karma má v sebe talent dobrého

vodcu, Karma sa zase prestáva posmievať tradíciám

a na skutočných prírodných dejoch pozoruje,

že skúsenosti predkov sú osvedčenými metódami,

ako prežiť v ťažkých podmienkach. Bariéra medzi

obidvomi mužmi sa prelomí až vo chvíli, keď

Tinkleho opúšťajú sily a takmer v cieli vymenuje

Karmu za svojho nástupcu. „Vodca velí svojim

mužom, ale poslúcha príkazy bohov“. Karma na

to hovorí: „Predsa sa nerozídeme teraz, keď sme sa

konečne našli…“ A Tinkle odpovedá: „Vždy sme

boli spolu, išlo nám o rovnakú vec…“

Príbeh domorodcov žijúcich v nepálskej provincii

Dolpo, v miestach, kde nerastú stromy a

kde je život už niekoľko desiatok a možno i stoviek

rokov rovnaký, je zároveň príbehom francúzskeho

režiséra Erica Valliho, ktorý žil s týmto

kmeňom dlhé roky ako fotograf pre National

Geografic. Naučil sa ich reč a so skutočnými hrdinami

filmu sa aj spriatelil.

Celý film pôsobí v porovnaní s americkými filmami

skoro ako dokument, je predchnutý duchovnom,

opravdivosťou, prirodzenosťou, stretneme

sa v ňom s mnohými zákonitosťami a ľudskými

vlastnosťami, ako sú húževnatosť, obrovská vôľa,

ale aj tvrdohlavosť a nakoniec zmierenie. Možno

povedať, že sila tohto filmu je v jeho jednoduchosti.

Ukazuje život himalájskych domorodcov

taký, aký v skutočnosti je.

Eric Valli natočil film v roku 1999 s miestnymi

hercami v tibetčine. Film bol zaslúžene ocenený

dvomi Cézarmi za najlepšiu hudbu a kameru a

bol nominovaný na Oskara v kategórii Najlepší

neanglicky hovorený film. DVD Himalaya Karavana

je dostupné s českými titulkami a zakúpiť si

ho môžete napr. cez internet v cene cca 200 Sk.

Marie Šuláková

39

SVET GRÁLU

14 | 2007


N Á ZO R Y

40

SVET GRÁLU

14 | 2007

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 14/2007, vyšlo 1. 12. 2007.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Mária Majerová, Košice

Anna Štefková, Zlín

Marie Šuláková, Veselíčko u Lipníka n. Bečvou

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Júlia Faberová,

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Miloš Stúpala, Bratislava

Marketing:

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Distribúcia:

Ľuboš Záhora, Košice

Grafika:

Jozef Lehotkai, Ráztočno

Martin Pukančík, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

S. Eidiejus, Kaunas, Lotyšsko/* (5); Wikipedia.org (2, 15, 17); A. Dyudina,

Petrohrad, Rusko/* (11); J. Steidl, San Diego, USA/* (13); K. Dagan,

Ramat, Israel/* (18,19); N. Powell, Hoffman Est., USA/* (18,19); A.

Kushnirov, Barkan, Israel/* (18,19); J. Haviv, Pittsburgh, USA/* (18,19); M.

Selivanov,Hod Hasharon, Israel/* (18,19); M. Piccaya/* (18,19); O. Seleznev,

Moskva, Rusko/* (18,19); O. Cohen,Tel Aviv, Israel/* (18,19); J. Barnett,Br.

Arrow, USA/** (18, 19); L. Alvarez, Berlín, Německo/** (18, 19); M. Levit/**

(18,19); M. Vaňáč, Zlín (22–25); K. Franková, Brno (1, 34–36); ilustrace na

motivy V. Holara (42). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia.

*) – Dreamstime.com.; **) – iStockPhoto.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Stephanie Perez, San Francisco, USA – Dreamstime.com

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázk y,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Biblia a reinkarnácia

Rád by som sa dozvedel, kedy boli

z Biblie odstránené texty týkajúce

sa reinkarnácie a čo predtým Biblia

obsahovala. Údajne boli texty vzťahujúce

sa k tejto téme upravované

v 6. storočí.

Odpoveď:

Pre religionistov je nesporné, že Biblia

bola upravovaná z ideologických

dôvodov. Kedy, kde a kým možno

však len ťažko preukázať. To, čo ste sa

dopočuli v súvislosti s reinkarnáciou,

nemá pravdepodobne súvislosť s Bibliou,

ale s druhým konštantinopolským

koncilom konaným v roku 553

nášho letopočtu. Vtedy bola v podstate

z politických dôvodov zakázaná

Origenova náuka. Origenes bol jedným

z najvýznamnejších cirkevných

učiteľov a teológov ranného kresťanstva

a bol presvedčený o tom, že každá

ľudská duša existuje už pred svojím

narodením. Z rozdielnych ľudských

osudov nemožno preto viniť Boha, ale

samotných ľudí; ich osudy sú totiž následkom

ich predošlých rozhodnutí.

Origenes tým obhajoval ideu reinkarnácie,

ako napríklad už aj Platón

v dobe pred Kristom. Ako ukazujú

niektoré dodnes dochované miesta

v Biblii, bola táto idea známa aj v dobe

Ježišovho pôsobenia; ľudia napríklad

považovali Jána Krstiteľa za znovuzrodeného

proroka Eliáša.

V tejto podobe možno teda v dnes

dostupných textoch nájsť poukazy na

reinkarnáciu, no v biblických textoch

nie je dôležité iba ich doslovné znenie,

ale vždy aj ich interpretácia. V tom

prípade by ani pôvodnejšie texty nemuseli

nič dokazovať.

Z listu čitateľky

Vážená redakcia,

v súvislosti s článkom o zvieratách

si spomínam na dva výraznejšie

zážitky so zvieratami. Asi pred

rokom sa dcérka hrala vonku, popri

nej pobehovala naša mačka, vtedy

ešte mača. Chvíľku ich nebolo vidno,

potom pribehla mačka, vyskočila na

okno a začala veľmi hlasno mraučať.

Vyšla som von a ona utekala predo

mnou a zaviedla ma k dcérke, ktorá

sedela na zemi. Vysvitlo, že sa šmykla

a odrela si koleno, tak povedala

mačke aby ma išla zavolať. Dcérka

mala štyri roky a mačka je taká obyčajná

„dedinská“.

Druhý zážitok bol veľmi silný. Pred

niekoľkými rokmi, spolu s manželom

sme sa ocitli v dosť ťažkej situácii, trvalo

to nejaké obdobie. Zrazu jedného

dňa priletela na balkón vrana a smerom

k nám začala neuveriteľne výstražne

škriekať. Hneď v ten deň sme

sa zbalili a odcestovali ku kamarátke

do iného mesta. Prišli sme až približne

o tri dni. V čase našej neprítomnosti

sa v tom dome udiali čudné veci, potom

sme často počuli buchot na stenu,

otváranie dverí a kroky z pivnice. Súviselo

to s majiteľmi domu. Bolo by

dobré upozorniť ľudí, aby sa akýmkoľvek

spôsobom nezahrávali s „oným“

svetom, či už zo snahy urobiť zle

svojim blízkym alebo z nudy sa hrať

na vyvolávanie „duchov“, čo sú moje

skúsenosti z táborov, kde sa takto zabávali

dospievajúce dievčatá.


N Á ZO R Y

Čo sa týka časopisu, môžete do ďalších

čísiel písať viac článkov o umení.

Veľmi vydarený bol článok o Dürerovi.

Zo skladateľov bol veľmi výraznou

postavou Jean Sibelius, ktorý vyniká

schopnosťou počúvať prírodu.

S pozdravom (meno v redakcii)

Keď som bola teta…

Vážená redakcia,

vo vašom časopise sú vždy články,

ktoré ma zaujmú. Bývajú z rôznych

oblastí a pobádajú, aby sa človek nad

nimi, nad sebou zamyslel. Teraz by

som ale chcela prispieť k téme reinkarnácie

a to z pohľadu mojej štvorročnej

dcérky.

Pred niekoľkými dňami mi na prechádzke

vonku povedala len tak mimochodom

– „keď som bola tetou…“

Nevenovala som tomu pozornosť, ale

keď o pár dní prišiel s ňou manžel

z prechádzky v lese, s tou istou vetou,

pochopila som a začala zapisovať jej

výpoveď. Zaznačila som ale len to, čo

sa mi zdalo byť skutočné a nie to, čo

už mohla získať neskôr z rozprávkových

knižiek a iných podnetov.

„Keď som bola teta, mala som červený

domček, väčší ako tento. Mala

som veľa zvieratiek – koníky, kravičky,

prasiatka, sliepočky, holúbky,

bieleho psíka, mačku a pri domčeku

také more s rybičkami. Piekla som piškóty

a mala som osem chlapcov. Moje

deti nechceli so mnou chodiť na výlety,

tak som chodila sama. Taký ujo chodil

so mnou na koníku a vozíku. Moje

deti boli doma so svojím tatom. Mala

som hnedé vlásky, aj deti aj môj muž.

Mala som postieľku čo vyzerala ako

domček. Aj piecka bola ako domček,

bolo vidno ohník. V domčeku boli

schodíky s „držačkou“, mala som svoju

izbičku, aj každé moje dieťa malo svoju

izbičku. O Ježiškovi som vedela, povedal

mi o ňom jeden panáčik, čo sa staral

o zvieratká. Volala som sa zvieracia

teta, lebo som mala zvieratká. Papala

som ryby a takúto zeleninku (ukáže

na artičoky na obrázku). Mala som

v tom domčeku aj kamaráta, chlapca,

hrali sme sa a keď som vyrástla, tak aj

ten kamarát vyrástol.

Keď som zomrela, tak tam blikali

svetielká a tmy, potom to zhaslo

a bolo iba zasvietené a bola som v takom

svetielkovom domčeku. Potom

som sa presťahovala zase do toho

blikajúceho domčeka a potom som

prišla sem bývať. Bol tam so mnou

taký svetielkový panáčik, rozprával

mi o svetielku, ale všetko nevedel. Na

zem videl, ale vedel iba o svetielku,

tiež mal také blikajúce šaty, také

oranžové od svetielka. Povedal, že

sa mám starať o zvieratká. Čo mám

robiť teraz, to nevedel.“

K tomu chcem len podotknúť, že

doma nemáme televízor. Aj keď sa

dcérke veľká obrazotvornosť nedá

uprieť, sú určité veci, ktoré si žiadne

dieťa nevymyslí a – deti vraj neklamú…

(meno v redakcii)

Z listu čitateľky

Milá redakcia,

pred rokom som sa vďaka histórii

a Vášmu časopisu dozvedela o hnutí

katarov a po prečítaní knižky od Artura

Guirdhana (Byli jsme kataři, Eugenika,

Bratislava 2001) som sa nimi

začala zaoberať podrobne. Ako plynul

čas, zisťovala som súvislosti s Posolstvom…

jednoducho vďaka nim sa mi

doslova menil život. Otázku „Prečo?“

som si však zodpovedala úplne len

prednedávnom, po prečítaní knihy Vo

Svetle Pravdy od Abd-ru-shina, ktorá

sa ku mne akoby zázrakom dostala len

pred pár mesiacmi.

Moja cesta k Pravde sa začala pred

piatimi rokmi po významných zmenách

v mojom živote, v čase, keď mi

prestali stačiť frázy na vysvetlenie

„nevysvetliteľného“. Ako prvé ma zahrnuli

tie hordy kníh z ezoterických

o b c h o d o v ,

v ktorých som

nedokázala dočítať

ani prvú

stránku, potom

mi jeden známy

doniesol Hovory s Bohom, ktoré mali

zaceliť kruh mojich otázok, ale ho len

zväčšili. Neskôr sme si predplatili Váš

časopis, to som už vnímala prírodné

zákony a venovala sa vplyvu Mesiaca

na celý svet. Žiť podľa neho nie je vôbec

ťažké, v ničom nás neobmedzuje,

len je to náš priateľ na oblohe. A tak

to so mnou ide ďalej, venujem sa bylinkárstvu

a otváram oči pred úžasnou

Pravdou všade navôkol.

Vaša čitateľka (meno v redakcii)

Z listu čitateľa

Knihu Vo svetle Pravdy som objavil

náhodou pri Televíznych novinách, kde

ukazovali tú paniu, ktorá väznila a mučila

synčeka, vraj že pochádza z nejakej

sekty. Tak som tú knihu hneď objednal,

zaujímalo ma, aká sekta by to musela

byť, ktorá by ospravedlnila týranie

detí, teraz som na strane 720 z cca 1100

a musím povedať, že niečo také geniálne

som ešte v ruke nedržal, a to sa

už viac ako 30 rokov zaoberám kresťanstvom,

predovšetkým gnostickým

vznikom kresťanstva, ezoterikou, kabalou,

psychológiou, Kumránom, Nag

Hammadí, apokryfmi a podobne.

Abd-ru-shin svojou knihou poukázal

jednoznačne a logicky na stav vecí,

a to v roku 1928, kedy určité fakty

ešte neboli známe. Bez jeho knihy

sa Biblia správne vyložiť nedá – Vo

svetle Pravdy som nenašiel ani jediné

slovo, ktoré by bolo nejasné, nepravdivé,

nelogické, nepochopiteľné, zavádzajúce.

Toľko nahustenej logiky

snáď ani „normálny“ človek vyjadriť

nemôže – k záchrane sveta by postačilo

odstrániť súčasné učivo a nahradiť

ho knihou Abd-ru-shina.

(meno v redakcii)

41

SVET GRÁLU

14 | 2007


N A Z ÁV E R …

JAN AMOS KOMENSKÝ

OBECNÁ PORADA O NÁPRAVĚ VĚCÍ LIDSKÝCH

…Pretože najušľachtilejší

tvor Boží, človek, zabudnúc

na svoje lepšie

stránky, nerobí nič nedbalejšie

než to, prečo sem

bol poslaný. Mnohí ľudia

slepnú, otupujú a zvlčievajú

sa. Prišli na svet a nevedia

odkiaľ, žijú na svete a nevedia

prečo, odchádzajú zo sveta a nevedia

kam. Pokiaľ sú tu, nezaoberajú

sa vecami opravdivými, život pokladajú

za hru. Myslia na márnosti, tvoria

márnosti, tešia sa márnosťami, zahlcujú sa nádejami

márnymi ako sny a ustavične sa hrnú z márnosti do

márnosti až sú i sami premárnení.

* * *

A žiadnym iným spôsobom nedá sa doba priviesť

k lepším mravom, než nápravou mládeže. Inak vyjdeme

naprázdno s reformovaním iných, tak ako vychádza

naprázdno skoro všetka cirkevná služba a celá svetská

správa. Ak totiž zasväcujeme deti Kristovi skrze krst, ale

hneď ich zase necháme divočieť, a keď ich potom dospelejšie,

nedostatkom disciplíny skazenejšie, odovzdávame

cirkevnej službe na „umravnenie“ a na obrátenie

k Bohu (hoci by už mali byť predsa obrátené, keď sú

pokrstené, a byť bezúhonné, keď sú účastníkmi zmluvy)

– tu Boh nedá zo seba robiť žarty; ale my sa predsa len

zahrávame a podnikáme prácu obyčajne márnu.

* * *

V štáte nech nie je trpený nikto nepracujúci, kto by totiž

neživil počestne seba i svojich príslušníkov, slúžiac spo-

ločnému celku orbou, remeslom,

obchodom alebo

radou… Už Egypťania

mali múdry zákon, a ešte

dnes ho majú Číňania, že

nedovoľujú leňošiť ani dnovým

(majúcim dnu), slepým,

krívajúcim a skomoleným, aj

keď sú bohatí. Solón, aténsky zákonodarca,

vydal zvláštny zákon

proti leňochom a zaháľačom, ktorým

prepožičal komukoľvek moc, zaviesť

proti nim proces. Aj Boh vo svojom

Slove dal zákon: kto nechce pracovať, nech neje… Kto

učiní inak, tomu nech je stanovený trest.

Nech sú tiež zarazené aj všetky príležitosti a nástroje

na skazenie, ako sú:

1. necudné kresby na obrazoch, v knihách a kdekoľvek,

aby sa nikto s nimi nestretol; 2. svetské pesničky zmyselné

a klzké; 3. vymyslené príbehy a všetky svetácke

knihy vôbec; z takých kníh sa čerpá ateizmus… 5. Krčmy,

výčapy, koralne a domy pitiek nech nie sú nikde trpené.

6. Rovnako nech sú odstránení úžerníci, špekulanti a iní

podobní, pijavice a cudzopasníci iných. Tým menej majú

byť trpení kartári, planetári, kaukliari, komedianti, povrazolezci

a iní „dryáčníci“ (neseriózne osoby, pozn. red.)

a neužitoční vyťahovači peňazí.

Aj monopoly a oligopoly nech sú tiež odstránené po celom

svete. Osvietenému veku má byť cudzia táto hanba

storočia, že niekoľko ľudí si zriadi po mestách i ríšach

monopoly a tým vylučuje iných z obchodu, chcejúc im

chleba urvať od úst. vydal SOLITON 2007

42

SVET GRÁLU

14 | 2007


Neznáme zo života Ježiša

dramatizované spracovanie

Audio CD

Svet Grálu

Neznáme

zo života

Ježiša

• Ján Krstiteľ

• Mária z Magdaly

• Ježiš z Nazaretu

Neznáme zo života Ježiša

Dramatizované spracovanie

Dramatizované spracovanie

1. Úvod • 2. Ján Krstiteľ • 3. Ján krstí v Jordáne • 4. Herodias • 5. Mária Magdaléna • 6. Vnútorne

rodičia • 12. Sľub a pomoc • 13. Uzdravenie • 14. Nikodém • 15. Ježiš a Samaritánka • 16. Vykladači

písma • 17. V chráme • 18. Útoky farizejov • 19. Ježiš a Ján • 20. V akej moci konám… • 21. Kaifáš •

22. Posledná večera • 23. Na ceste

oslobodená • 7. Ježiš v Tiberias • 8. U Gideona • 9. Odpustenie • 10. Ďalšie putovanie • 11. Zadak a jeho

• Ján Krstiteľ

• Mária z Magdaly

• Ježiš z Nazaretu

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Zaviate doby sa prebúdzajú


Pri počúvaní tohto CD vystúpia

pred naším zrakom obrazy zo života

Ježiša. Osloví nás jeho prirodzené

a múdre pôsobenie.

Na jeho príchod nás najprv pripraví

Ján Krstiteľ, ktorého slová

mocne pohnú aj Máriou z Magdaly.

Tá sa rozhodne vyhľadať Ježiša a jeho

učeníkov, nad ktorými sa však začína

znášať mrak nenávisti zo strany

tých, ktorí v otázkach viery dovtedy

držali ľud vo svojich rukách.

Audio CD

dĺžka: 66 min.

maloobchodná cena: 135 Sk

Kalendár farieb na rok 2008

Kalendár

Kalendár farieb

2008

Každý deň, týždeň i mesiac

má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje

náš život, podobne ako ho

ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo

postavenie planét.

Každý deň, týždeň i mesiac v roku má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje náš

život, podobne ako ho ovplyvňujú fázy mesiaca alebo postavenie planét.

Nástenný kalendár

rozmery: 29,5 x 40 cm

cena: 187 Sk

Príloha: pôsobenie farieb.

V praktickom vyhotovení.

Príloha vo vnútri - popis farieb a ich pôsobenia

Ešte stále si môžete objednať!

SVET GRÁLU

www.svetgralu.sk

U nás dostanete Kalendár farieb

so zľavou 15 %. Bližšie informácie

nájdete na objednávkovom kupóne.

Už ste navštívili našu novú webovú stránku?

www.svetgralu.sk


Nenariekajte, ak vás stihne bolesť a utrpenie.

Znášajte ich a buďte silní! Nemôže k vám nijaké utrpenie,

ktoré sami neprivoláte. Učte sa však na ňom

a zmeňte sa vo svojom vnútri.

Potom od vás odpadne a budete voľní.

(Život Ježišov na zemi)

More magazines by this user