SG12

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Bol som klinicky mŕtvy…

Smrť ako nový začiatok

Na smrť a tzv. druhý svet existuje viacero názorov; mnohé z nich môžu

byť len predstavami alebo dohadmi. O to cennejšie sú priame svedectvá

ľudí z jeho prahu, zo stavu klinickej smrti. Prinášame jedno z nich.

Homeopatia – liečba informáciou?

Homeopatia je liečebný systém existujúci

200 rokov. Podobné lieči podobným. O tom,

ako funguje v praxi sa dočítate v rozhovore

s lekárkou a homeopatkou Hanou Váňovou

z Litovle.

Poltergeist – straší u vás?

Hodiny idú dozadu, skriňa kráča po schodoch,

žiarovky sa samy rozsvietia a zhasnú – je tu

poltergeist! Kľúč k tomuto javu je v zložení krvi

niektorej zo zúčastnených osôb.

Majú zvieratá dušu?

SVET GRÁLU č. 13

vychádza 1. septembra 2007

titulná téma:

Vrana Betty dokáže vybrať ten správny drôt, zostrojiť

si zobákom háčik a vytiahnuť zapadnutú

potravu... Profesor Malchow prináša informácie

o schopnosti zvierat myslieť, cieľavedome plánovať

a dokonca čítať myšlienky.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych

čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

11/2007 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Vzpoura živlů

Rozumíme katastrofám ?

SVěT GRÁLU


12/2007 SVET GRÁLU

březen – květen 2007 · číslo 11

SVET GRÁLU

V moci přírody

strana 19

Týraná planeta

strana 23

Jasnovidnost temnoty

strana 15

„Pazgřiviny“ faráře Huvara

Duchovní souvislosti v životě

strana 5

strana 31

Komenského Labyrint světa

Život bez masa

jún – august 2007 · číslo 12

Kto dnes ešte verí v peklo?

strana 11

cena 78 Kč

strana 7

Abd-el-Kader, bojovník za slobodu,

moslim, človek

strana 5

Hildegarda z Bingenu

strana 11

Zázraky 20. storočia - páter Pio

strana 23

Dobrý deň, slnko!

posolstvo austrálskych domorodcov

strana 28

cena 87 Sk

Jete Éčka?

Viete, čo jete?

– prídavné látky v potravinách

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

H I S T Ó R I A

Bojovník za slobodu, moslim, človek

Keď sa v Damašku chystá masaker tisícok

kresťanov, Abd-el-Kader zorganizuje malú

armádu a stavia sa na ich obranu… 5

N Á B O Ž E N S T V O

Kto dnes ešte verí v peklo 7

O S O B N O S Ť

Hildegarda z Bingenu

Táto liečiteľka a vizionárka je považovaná

za jednu z najväčších osobností

stredoveku. 11

K O M E N T Á R

Desatoro Božích prikázaní na Najvyššom súde USA 15

T É M A

Viete, čo jete?

Prídavné látky významne ovplyvňujú naše

zdravie. Ich podrobný zoznam

nájdete v prílohe. 17

T É M A

Vitamíny v tabletách? 22

O S O B N O S Ť

Zázraky 20. storočia - páter Pio 23

R E P O R T Á Ž

Dobrý deň, slnko! 27

F O T O G R A F I E

Terra incognita australis 31

R E C E N Z I A

Super Size Me – Vykŕmte ma! 34

T É M A

Gazdujte 35

H I S T Ó R I A

Putovanie do krajiny úsvitu (VIII.) – Tušenie pravého života 37

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Sila odpustenia 42

Mal som tú česť zoznámiť sa s vynikajúcim

diétnym poradcom, ktorého

znalosti v oblasti zdravej výživy by

si zaslúžili väčší ohlas. I keď tento

expert nemá vysokoškolské vzdelanie

v príslušnom odbore a nikdy

nepracoval v žiadnom výskumnom

ústave, predsa mu mnohí z jeho kolegov

môžu len ticho závidieť. Pri

odhaľovaní všetkého nezdravého

v potravinách si totiž vystačí so svojimi

zmyslami. Jeho výkony v tomto

smere sú v pravom zmysle slova nadľudské.

Veď koniec koncov, nejde

o človeka. Tento prírodný dietológ je

Riško, samček morčaťa peruánskeho.

Riško žije v obyčajnom panelákovom

byte na sídlisku a ničím sa od ostatných

morčiat neodlišuje. Napriek

tomu má jeho chovateľka podozrenie,

že sa v tele tohto sympatického

hlodavca skrýva prevtelený juhoamerický

šaman. Ako postupuje pri svojich

testoch? Napríklad, každý by si

myslel, že také peruánske morča bude

odfukovať od šťastia, keď dostane

na obed čerstvo vyzerajúcu mrkvu,

alebo jablko zo supermarketu. Omyl.

Jeho veličenstvo Richard nie je bezduchý

konzument produktov priemyselného

poľnohospodárstva, ale

vyberavý zástanca prírodne vypestovaných

potravín. Jeho zásadovosť je

3

SVET GRÁLU

12 | 2007


N A Ú V O D…

obdivuhodná. Nekompromisne odmietne

všetky plodiny, ktoré poľnohospodári

nafúkli dávkami umelého

hnojiva, alebo „ošetrili“ pesticídmi.

Darmo by ste mu hovorili, že dnešné

prípravky na ničenie burín sa dokážu

v pôde rozložiť na neškodné látky za…

x dní. Riško by nikdy neuveril ani

tomu, že chemický postrek, ktorý sa

cez listy dostane do celej rastliny a zabíja

tu huby, je pre človeka neškodný.

Nie je ani zástancom chemickej likvidácie

hmyzu. Skrátka, pekne si počká

na ručne vypiplanú zeleninu z babičkinej

záhrady a dovtedy sa uspokojí

s obyčajnou trávou, ktorá rastie

v meste. Výpočet produktov, ktoré zo

svojho jedálneho lístka Riško vyškrtol,

by bol dlhý. Ešte šťastie, že sme

ľudia, páni tvorstva a na veľa vecí sme

si zvykli. Na to, že zelenina a ovocie

sa dostáva do obchodov z druhého

konca zemegule a to dokonca aj také

druhy, ktoré kedysi ľudia pestovali

v každej záhrade. Že chlieb sa konzervuje

a vylepšuje enzýmami a farbivami,

že pijeme vodu z vodovodu,

ktorú odmieta aj môj pes, že deti si

zvykajú skôr na sladené limonády

ako na čistú pramenitú vodu a že aj

tá sa musí baliť a rozvážať kamiónmi,

aby sme sa k nej vôbec dostali. Ručná

práca okolo rastlín a zvierat sa z vidieka

stráca rovnako ako ľudia – tí

utekajú za lepším životom. Už iba

starčekovia a starenky sa ešte niekedy

skláňajú k pôde, zatiaľ čo ich vnúčence

dávajú prednosť internetu. Čo

už, nemá zmysel plakať nad rozliatym

mliekom a snažiť sa opravovať celý

svet, vedia múdri ľudia. Jeden z nich,

austrálsky ekológ a farmár Bill Mollison

radí: Naprávajte svet tam, kde

práve ste, vo svojom byte, na balkóne,

pred panelákom, v záhradke, vo firme.

Nečakajte, že to politici urobia za Vás.

Aj keď možno nedosiahnete žiadny

veľkolepý úspech, budete mať dobrý

pocit, že ste zachránili Zem – sami

za seba. – V záhradkárskej osade na

4

SVET GRÁLU

12 | 2007

jednom košickom sídlisku sa rozhodol

jeho prostý občan obnoviť prírodné

jazierko. Vytvoril malú slzu,

malý protest proti globálnemu otepľovaniu,

malý výkričník. Je to pekné.

Ja som sa tohto roku rozhodol vypestovať

na záhradke aspoň päťdesiat

rastlín rôznych hlúbovín. Mám

starú fialovú odrodu karfiolu, ružičkový

kel, brokolicu, zasadím aj malé

žlté tekvice na pečenie. Ak sa podarí,

možno si zadovážim aj niekoľko sliepok,

aby som opäť mohol ochutnať

domáce vajce. Ale to som už odbočil

priďaleko. Témou tohto čísla Sveta

Grálu sú éčka, prídavné látky do potravín.

V tejto oblasti sa nevyznám,

no všetko podstatné som sa dozvedel

z článku od Víta Syrového, ktorý

nájdete vnútri časopisu aj Vy.

Aká je správna strava dôležitá, vedeli

už starí Indovia. Náuka o strave

je súčasťou najstaršej ucelenej metódy

liečby na svete – Aiur védy. Podľa tejto

náuky je možné ľudstvo rozdeliť do

niekoľkých fyziognomicky rozdielnych

skupín. Každá z nich potrebuje

odlišnú stravu, ktorá im prospieva.

A nemusíme ani chodiť po múdrosti

do Indie, v Európe už v staroveku

liečil stravou Hipokrates. Konkrétne

rady pre konkrétne choroby, s prihliadnutím

na odlišnosti ľudí, nám

v stredoveku zanechala preslávená

vizionárka Hildegarda z Bingenu. Tá

sa najprv na postihnutého pacienta

poriadne zadívala, aby zistila, akej

je konštitúcie, potom sa ho popýtala

na bolesti jeho tela aj duše a až potom

mu predpísala, čo má jesť. Pridala

aj duchovné rady, ako sa zbaviť

nepekných myšlienok či zlozvykov.

Melancholikovi podľa Hildegardy

pomáha napríklad varená pšenica

špalda, ktorá „prináša radosť do života“.

Ľuďom zahlieneným, s dýchacími

ťažkosťami, poradila vysušujúce

byliny, suché kozie mäso… a tak by

sme mohli pokračovať. V Nemecku

recepty od Hildegardy dodnes odporúčajú

stovky, ak nie tisícky študovaných

lekárov, ktorí pochopili

význam stravy pre ľudské zdravie.

Tá naozaj nemá byť pre každého človeka

rovnaká, ako tvrdia zástancovia

niekoľkých, „jedine správnych diét“.

Preto som veľmi rád, že sa v tomto

čísle nášho časopisu budete môcť

dočítať aj o spomenutej Hildegarde

z Bingenu, možno Vás článok o nej

inšpiruje. No nie len snaha o zdravie

a dlhovekosť by mala sprevádzať

naše úvahy o jedle. Naši predkovia

hovorili – a verili tomu, že jedlo je

Boží dar. Gazdovia sa pred siatím na

poli modlili, po zbere úrody vzdávali

vďaku Stvoriteľovi. Ani nám by takáto

úcta neuškodila. Lebo rovnako

ďaleko, ako sme sa vzdialili od prírody,

vzdialili sme sa aj od Boha. Ako

bezducho žije väčšina ľudí v priemyselných

krajinách v porovnaní s (dodnes)

prírodnými národmi, ukazuje

článok spisovateľky Marlo Morganovej.

Vo svojich knihách nám priblížila,

ako premýšľajú a žijú austrálski domorodci.

Tí si nemôžu zájsť pre jedlo

do obchodu, vnútrozemie Austrálie

je suchá polopúšť. Preto sa ráno modlia,

aby im cestu skrížil nejaký klokan,

alebo iné zviera, ktoré by mohli

uloviť. Ak sa tak nestane, prijmú aj

takýto deň s pokorou. Prežili takto

tisícročia, dnes sú aj oni sami na

zozname „ohrozených druhov“. Je

však očividné, že odklon od prírody,

úcty a živej viery priviedol na tento

zoznam aj nás. Symbolické je, že dnes

už zďaleka nestačí premýšľať a veriť,

všetci musíme začať konať. Na ceste

k náprave nás čakajú tisíce malých

každodenných krokov. No ak má byť

táto zmena skutočná, musíme prejsť

úplnou premenou – vo vnútri i navonok.

Inak nás stihne osud dinosaurov,

ktorí so svojimi telami neboli

ani zďaleka takí nároční a nemotorní,

ako my, keď úboho kľakáme pred bôžikmi

vedy a politiky.

Roman Levický


H I S T Ó R I A

Bojovnik za slobodu,

moslim, clovek

Emir z Mascary zachránil pätnásťtisíc kresťanov

Pozoruhodný príbeh príkladného života mohamedána

v spojení s cudzími kultúrami ukazuje,

že ešte pred niekoľkými generáciami bol

skutočne možný vývoj, ktorý je dnes nemysliteľný.

Bojovník za slobodu Abd-el-Kader bol

alžírsky islamský duchovný a národný hrdina,

vodca boja proti francúzskej invázii v polovici

19. storočia. Pre Alžírčanov sa stal národným

hrdinom.

Pre lepšie pochopenie spôsobov a správania sa

moslimov v tej dobe si priblížime historické dianie

islamského sveta – najmä arabsko-islamskej

kultúry.

V

PO SMRTI MOHAMEDA

priebehu jediného storočia po Mohamedovej

smrti (632) prenikol islam z arabského územia

do ďalších oblastí nevídanou rýchlosťou. Rozšíril

sa od Španielska až po hranice Indie. Islamskí

učenci boli presvedčení o tom, že tento „zázrak

viery“ bolo možné uskutočniť len s Alahovou

pomocou. Impozantné mešity a paláce dodnes

svedčia o vtedajšom rozkvete islamsko-arabskej

a maurskej kultúry. Po tomto obrovskom prelome

odolal islam počas piatich storočí všetkým útokom.

Odrazil útoky kresťanov (križiacke výpravy), votrelcov

z Ázie (turecké kmene) a dokonca prenikol

hranicami Indie (obsadením) a juhovýchodnej

Ázie (misionárskou činnosťou).

Potom nasledovala – hlavne z pohľadu arabského

sveta – doba temna:

1258 – Mongoli vyrabovali Bagdad.

5

SVET GRÁLU

12 | 2007


H I S T Ó R I A

1492 – pád Granady a koniec maurského

Španielska.

1517 – Turci obsadili Egypt.

Hlavná časť islamského sveta, vrátane

Arábie a severnej Afriky, prešla

pod tureckú nadvládu a po dobytí

Konstantinopolu (1453) si turecký sultán

v Istanbule nárokoval kalifát. 1

Porážka Turkov pri druhom obliehaní

Viedne v roku 1683 ukončila expanziu

tureckej Veľkej ríše – odvtedy

kresťania vytláčali Turkov čoraz viac.

V 18. a hlavne v 19. storočí sa prejavil

rozpad Tureckej ríše, ktorej skorumpovaní

úradníci často neboli lojálni

svojej vláde. Provinční guvernéri sa

osamostatňovali a európske koloniálne

mocnosti videli na Balkáne, Blízkom

východe a v Severnej Afrike lákavú

korisť.

J

BOJ O ALŽÍRSKO

ednou z krajín, ktoré sa považovali

za ľahko dosiahnuteľné, bolo Alžírsko.

Alžírsko ovládali janičiari. Boli

to elitné jednotky, vytvorené z vojnových

zajatcov, ktorí prijali islam.

Pod velením miestneho panovníka

sa cítili byť od Turecka nezávislí, zatiaľ

čo územie nominálne podliehalo

sultánovi.

V roku 1830 vyslalo Francúzko expedičné

jednotky a napadlo Alžírsko,

ktoré bolo označené za hniezdo pirátov.

Následné obsadenie územia Francúzmi

však narazilo na húževnatý odpor

arabských kmeňov pod velením

vtedajšieho emira z Mascary Abd-el-

-Kadera (1807–1883). Po ťažkých bojoch

s ním Francúzi dokonca uzavreli

krátkodobý mier. Keď v roku 1835

znovu vypukli boje, Abd-el-Kader zasadil

Francúzom niekoľko trpkých porážok,

no nakoniec sa im musel v roku

1847 aj so zvyškom svojich jednotiek

vzdať. Ako všetky koloniálne vojny, aj

táto sa vyznačovala mnohými ukrutnosťami.

Predsa sa však zdá historicky

6

SVET GRÁLU

12 | 2007

doložené, že Abd-el-Kader nebol za

tieto hrozné činy zodpovedný.

Abd-el-Kadera priviedli do Francúzska,

kde ho päť rokov väznili, až

kým ho cisár Napoleon III., vidiac

v ňom dôstojného súpera, neprepustil

na slobodu. Je to jedna z dnes skoro

zabudnutých epizód koloniálnych dejín,

ktorá sa zásluhou ďalšieho Abd-

-el-Kaderovho počínania stala ešte

významnejšou.

P

MOHAMEDÁN

ZACHRÁNI 15 000

KRESŤANOV

o prepustení Abd-el-Kader žil

v exile, najprv v Burse, potom

v Damašku. Tam žilo medzi 140 000

moslimami okolo 20 000 kresťanov,

ktorých blahobyt vzbudzoval veľkú

závisť. K metódam tureckej politiky

všeobecne patrilo vyvolávanie napätia

medzi maronitskými kresťanmi 2

a drúzmi 3 , ako aj medzi kresťanmi

a moslimami, aby si udržali nadvládu.

Obávali sa totiž invázie kresťanských

štátov do Sýrie.

V marci 1860 sa dostali do Damašku

prvé správy o pripravovaných masakroch

kresťanov. Abd-el-Kader týmto

správam najprv nechcel veriť. Mnohí

kresťania sa začali pripravovať na útek

alebo sa ukrývali. Turecké úrady sympatizovali

s výtržnosťami, ktoré vyvolávali

drúzovia, ale aj Turci. Niekedy

sa na nich zúčastňovali aj turecké jednotky,

zatiaľ čo arabskí moslimovia sa

od nich držali bokom. Keď pogromy

vypukli naplno a boli povraždené

stovky kresťanov, zvolal Abd-el-Kader

všetkých Alžírčanov, žijúcich v Damašku

a okolí, ozbrojil ich a postavil

sa na čelo asi tisícke bojovníkov vraždiacej

zberbe na odpor. Tí nechceli

uveriť, že práve obávaný protivník

Francúzov chce chrániť kresťanov. No

Abd-el-Kader prehlásil, že on bojoval

proti kresťanom v riadnej vojne a odvolal

sa na svoju vieru, ktorá zakazuje

zbabelé vraždenie.

Niekoľko dní tiahli Abd-el-Kaderovi

Alžírčania cez kresťanské štvrte

a poskytovali kresťanom ochranu pri

úteku do jeho sídla. Keď už ich bolo

toľko, že nemohol ďalších prijať, nechal

tisíce ľudí priviesť k citadele do bezpečia.

Bez zásahu Abd-el-Kadera by boli

stratení dokonca aj vyslanci kresťanských

krajín.

Svojím činom zachránil životy viac

než 15 000 kresťanov, ktorých turecké

úrady nechali napospas osudu.

Aj keď ho Francúzi porazili a vyhnali

z domoviny, nepoznal emir z Mascary

nenávisť voči svojim niekdajším nepriateľom

a zaslúžil si tým najvyššiu

úctu ako človek, aj ako moslim. Tento

záchranný zásah niekdajšieho obávaného

súpera mu neskôr priniesol aj

v Európe najvyššie uznanie, ktoré mu

právom patrilo.

Aj v 19. storočí sa viedli vojny, zvlášť

koloniálne výpravy, ktoré boli poznačené

krvavými a hrôzostrašnými masakrami.

No zdá sa, že aspoň vodcovia

k sebe prechovávali úctu a po ukončení

bojov dokázali pochovať nenávisť

a v niekdajších nepriateľoch spoznávali

ľudí, s ktorými bolo možné ďalšie mierové

spolužitie.

Dúfajme, že to dokážeme ešte aj

dnes.

Siegfried Hagl

Literatúra:

(1) Clayton Vista, The Phantom Caravan or

Abd el Kader, Emir of Algeria, Exposition

Press, 2. Hicksville, New York 1975

(2) Colonel Curchill, Life of Abd el Kader,

Chapman and Hall, London 1867

Poznámky:

1) kalif = následník – po Mohamedovej smrti

roku 632 je to oficiálny titul jeho následníka,

vodcu celého islamského náboženstva

2) maronitskí kresťania – vetva východnej

cirkvi, ktorú dnes vedie maronitský patriarcha

v Antiochii

3) drúzovia – príslušníci islamskej sekty

šíitskeho smeru


N Á B O Ž E N S T V O

v peklo?

Viera v existenciu pekla a večného zatratenia je rozšírená snáď vo všetkých náboženstvách.

Niekto považuje peklo za miesto pobytu „zlých duší“, iný za abstrakciu, mýtus,

alebo výmysel na zastrašovanie veriacich. Siegfried Hagl vo svojom článku približuje

túto tému z hľadiska rôznych náboženstiev.

iera v peklo je prekvapujúco

V oveľa staršia, ako viera v Božieho

odporcu – Lucifera, diabla. O ceste

mŕtvych do podsvetia rozprávajú

najrozličnejšie národy staroveku:

Mezopotámci, Egypťania, Peržania,

Indovia, Etruskovia, Gréci, Rimania,

Germáni, Afričania, Indiáni…

Všetci referujú o temnom podzemnom

mieste. Aby sa tam zosnulý

dostal, musel prekročiť rieku – buď

po moste alebo mu poslúžil prievozník.

V pradávnych časoch na úsvite

civilizácie prevládala zrejme predstava,

že všetci mŕtvi majú rovnaké

miesto pobytu a že druhý breh je

pre všetkých rovnakým spôsobom

pochmúrny a bezútešný. Neučilo

sa o osobitnom potrestaní „zlých“

alebo o odmene „dobrých“. Osud

všetkých zosnulých bol smutný: blúdili

hore-dolu ako tiene a túžili po

svetle slnka.

S napredujúcim kultúrnym vývojom

sa postupne menili aj predstavy

o ďalšom živote po smrti. Tak napríklad

v Egypte približne v polovici

3. tisícročia pred Kristom vzniklo

detailne vypracované vyobrazenie

o „ceste duší“; objavovalo sa v staroegyptských

hroboch a v egyptskej

Knihe mŕtvych. Podľa neho musí

zosnulý na druhom brehu skladať

účty za svoje činy – jeho srdce sa

kladie na váhu. Nehodní ľudia sa

musia obávať najrozličnejších útrap,

spôsobovaných démonickými obludami.

Možno predpokladať, že tieto

egyptské obrazy pekla mali veľký

vplyv na formovanie židovských,

gréckych či kresťanských predstáv.

O niečo podrobnejšia predstava

o druhom brehu vznikla v prvom

predkresťanskom tisícročí v Iráne.

Podľa nej sa v okamihu smrti duša

uvoľňuje od tela. Zachováva si vedomie

a schopnosť trpieť. Hriešna duša

je vypudzovaná do pekla. Tam na

ňu čakajú mnohoraké trápenia (vždy

podľa závažnosti jej pochybení), ktoré

však netrvajú večne, lež slúžia duši

ako očista, aby v deň svetového súdu

smela byť vzkriesená. Potom bude

zničené všetko nesprávne, aj peklo.

Hinduizmus a budhizmus spájali

takéto myšlienky s učením o reinkarnácii:

človek na zemi alebo na druhom

brehu príde do takých pomerov,

ktoré si svojím počínaním vyslúžil.

Tak môže človek pobyt na zemi prežívať

ako peklo – podobným spôsobom,

ako sa farbisto opisuje prežívanie

v temných úrovniach podsvetia.

Aj grécki a rímski básnici a filozofi

sa zaoberali myšlienkami na peklo.

Platón (427–347 pred Kristom) veril

v súd na druhom brehu, na základe

ktorého sú odsúdené duše vykázané

do Tartaru, no ušľachtilé putujú

na „ostrov blažených“. Tak aj

Platón ovplyvnil tradičné predstavy

o pekle. Iní filozofi, ako Aristoteles

(348–322 pred Kristom) a Cicero

(106–43 pred Kristom), peklo cel-

Hieronymus Bosch: Haywain (triptych)

1485-1490, olej na plátne,

pravé krídlo - Peklo,

(múzeum Prado, Madrid)

7

SVET GRÁLU

12 | 2007


N Á B O Ž E N S T V O

kovo odmietali. Vyslovene „moderne“

uvažoval Lukrez (97–55 pred

Kristom). Náboženstvám vytýkal,

že tieto historky o pekle vymysleli,

aby ľuďom naháňali strach, zatiaľ

čo podľa jeho slov to bolo „väčšinou

samotné náboženstvo, ktoré plodilo

ohavné činy a zločiny“.

Najznámejším sa stal opis múk

Tartu, ktoré podáva Vergilius

(70–19 pred Kristom) v Aeneovi.

Avšak ani Vergiliovo peklo nie je

večné. Keď sa duše očistia, čaká na

ne pobyt v Elýziu a o tisíc rokov

neskoršie – potom, ako sa napijú

z Lethe, rieky zabudnutia – sa opäť

narodia v inom tele.

V

ŽIDOVSKO-

-PREDKRESŤANSKÉ

PREDSTAVY

posledných storočiach pred naším

letopočtom sa rozšírila predstava

o pekle ako o mieste trestov na

druhom brehu. Ani starožidovská

viera nezostala pred týmito prúdmi

ušetrená. Podľa Starého zákona má

k potrestaniu zlých dôjsť buď už počas

pozemského života, alebo až pri

súde „na konci dní“ (Daniel 12,13).

Za života Ježiša Krista boli v židovstve

tri dôležité prúdy. Saduceji,

ku ktorým patrili vplyvní aristokrati

a kňazi, nepoznali ani ďalší

život po smrti, ani vzkriesenie. Farizeji

verili v opätovné vzkriesenie,

v súd a v potrestanie na druhom

brehu. Podľa Flavia Josepha hlásali

dokonca reinkarnáciu: „…veria, že

8

SVET GRÁLU

12 | 2007

duše sú nesmrteľné, že budú súdené,

odmenené alebo potrestané

‚na onom svete‘ – podľa toho, či boli

„Všetko mudrovanie je márne: Myšlienka večného zatratenia, ktorá sa

v židovstve oboch posledných predkresťanských storočí očividne vytvorila

… má svoje pevné miesto, tak v učení Ježišovom … ako aj v spisoch

apoštolov …. Do tej miery stojí dogma na pevnom základe, keď hovorí

o existencii pekla … a o večnosti jeho trestov.“

[Kardinál J. Ratzinger, 1977]

v tomto svete cnostné alebo hriešne.

Veria, že jedni zostanú večne uväznení

v tom druhom živote a že iní sa

vrátia späť na túto zem.“ Treťou dôležitou

skupinou boli Eséni, ktorí sa

v Novom zákone nespomínajú. Ján

Krstiteľ mal byť Esénom a Ježiš mal

pravdepodobne kontakty s Esénmi,

ktorí podľa Flavia Josepha „…verili,

že duše sú stvorené ako nesmrteľné,

aby sa usilovali o dobro a odvracali

sa od zla. Verili tiež, že dobrí

budú v tomto živote ešte lepší – vďaka

nádeji na blaženosť po smrti,

a že zlí, ktorí veria,

že svoje zlé

skutky v tomto

živote môžu zakryť,

budú ‚na

onom svete‘ potrestaní

večnými

mukami.“

Aj v Novom

zákone nájdeme

učenia, z ktorých

sa dá odvodiť

vierouka

o pekle a vzkriesení,

neskoršie

veľmi obľúbená

(napr. u Marka

9,43–48, Matúša

8,12; 10,28; 11,23;

23,15; 25,46, Lukáša

12,4; 16,19–

31, Já na 15, 6 ,

v Zjavení 14,10;

19,20; 21,8 atď.)

O

STRACH

ZO ZATRATENIA

brazy o pekle sa postupom

času formovali čoraz zreteľnejšie

a podrobnejšie. V prvých

storočiach po Kristovi sa začínajú

cirkevní otcovia zaoberať peklom

a vynárajú sa prvé správy o „Kristovej

ceste do pekla“, ktoré urobili na

ranných kresťanov veľký dojem. V 6.

storočí už začína cirkev formulovať

oficiálnu doktrínu o pekle, pričom

sa už od 4. storočia objavuje peklo

dokonca v kresťanských vyznaniach

viery. Ešte v súčasnom katolíckom

vyznaní viery cítiť niekdajšie presvedčenie

o ceste Krista peklom.

Strach z pekla sa stáva pre mníchov,

veriacich a konvertitov zásadným

podnetom, aby verili v Ježiša

a žili podľa jeho slov. Tak napríklad

pravidlo rádu Benedikta z Nurzie

(480–547) vyžaduje „báť

sa dňa súdu a triasť

sa pred peklom“.

Bratia Limburgovci: „Peklo“ (obraz v rukopise, okolo r. 1400)


N Á B O Ž E N S T V O

Ilustrácie k teologickým systémom

ponúkajú nespočetné vízie, v pravosť

ktorých stredovekí ľudia bezpodmienečne

verili. V jedných sa mŕtvi naspäť

vracajú z druhého brehu a rozprávajú

o svojich zážitkoch, v iných

zasa vizionári vidia temné úrovne

zatratených. Existuje mnoho podobných

videní, ktoré sa neobjavujú len

u Egypťanov; nachádzajú sa u Grékov

(Homér a Hesiodos), Rimanov

(Vergilius), v Danteho „Božskej komédii“

a siahajú až do našich čias

(napr. Garabandal, 1961).

Tak vzniká o pekle, očistci a zatratení

čoraz vyhranenejší obraz.

Kňazi sa zmocňujú týchto ilustrácií

a naháňajú svojim veriacim poslucháčom

strach a hrôzu. Aj vo výtvarnom

umení pribúdajú rozličné

zobrazenia.

Zdá sa, že stredovekí kňazi pokladali

za najlepšiu cestu k duševnému

blahu vyvolávanie panického

strachu svojich poslucháčov pred

trestom na druhom brehu; a tento

„cirkevný stredovek“ siaha až ďaleko

do novoveku. Jedným z príkladov

novodobého hororového kazateľa je

„farár z Arsu“ (Jean–Marie Vianney,

1786–1859) vyhlásený v roku 1925

za svätého, ktorý celý svoj život musel

bojovať s diablom a veril v zatratenie

väčšej časti ľudstva.

N

ISLAMSKÉ PREDSTAVY

O PEKLE

a rozdiel od Biblie, ktorá je

v podrobnostiach o pekle zdržanlivá,

Korán sa týmto záležitostiam

venuje konkrétne a detailne.

Zdá sa, akoby Mohamed siahol po

silne vyvinutej mytológii o pekle

predného Orientu a prevzal egyptské,

semitské, židovské a kresťanské

prvky.

Tak vznikli predstavy o pekle,

ktoré boli veľmi konkrétne a ľuďom

blízke, takže nebolo ťažké im

uveriť. Aj keď na obrazy bohatá reč

Koránu necháva čo-to otvorené, je

u moslimov predsa len menej špekulácií

o „Gehenne“ ako u kresťanov

o „pekle“.

Aj Islam pozná posledný súd. Duše

sú konfrontované so svojím registrom

trestov, ktorý sa kladie na misku váh

spravodlivosti. Potom sa musia dostať

cez most Sirât, tenký ako vlas a ostrý

ako meč, ktorý sa rozpína nad peklom.

Zlých zrazia démoni a spadnú,

zatiaľ čo vyvolení, vedení anjelmi, sa

ľahko dostanú na druhú stranu.

Ako na zemi, tak aj…

No aj v Islame dostávajú priestor

špekulácie. Aj tu vyčkávací čas medzi

smrťou a posledným súdom,

podobne ako u kresťanov, nastoľuje

otázky. Zrejme nie je isté, či zlí –

ako verí väčšina moslimov – budú

ihneď po svojom úmrtí vystavení

mukám; tie by však nemali byť také

tvrdé ako definitívne pekelné muky

po poslednom súde. Nie je jasné ani

to, či je peklo – ako v niektorých

kresťanských predstavách – večné.

V Islame, keďže Alah je nekonečne

dobrý a milosrdný, smú dúfať ešte

aj zatratení.

Dante opisoval svoju púť peklom, Goethe zobrazil temného Mefista a aj

dnes sú to najmä umelci, ktorí vďaka inšpirácii tvoria viac alebo menej presvedčivé

diela o pekle a zatratení. V povedomí ľudí je peklo stále pojem,

ktorý evokuje odpor a strach. Tieto pocity nevyvoláva len samotné slovo,

ale skôr predstava Stvoriteľa, ktorý hriešnikov posiela do ríše temna. No

zamyslime sa: poznáme predsa mnoho druhov pekla aj tu na zemi. Vidíme

štvrte, podniky aj celé oblasti, ktorým sa človek radšej vyhne, lebo sú obávaným

zhromaždiskom násilníkov, narkomanov, predajných žien a iných

úbohých existencií. Väčšina z ich obyvateľov sa sem dostala vlastným pričinením,

a tí, ktorí sa chcú naozaj dostať von, to často dokážu, obzvlášť

ak sa im poskytne primeraná pomoc. Môže to byť na onom svete inak?

Uvažujúci človek sa ľahko dokáže stotožniť s myšlienkou, ktorú podrobne

rozviedol Abd-ru-shin vo svojom diele Posolstvo Grálu: Poukazuje na to,

že človek má síce slobodnú vôľu a môže teda robiť čokoľvek. Lenže všetko,

čo myslí, koná, po čom túži, vychádza z neho ako neviditeľné žiarenie,

ako sejba, z ktorej raz vzklíči skutočnosť – buď v tomto, alebo na onom

svete. Nakoniec sa o tom znova môžeme presvedčiť sami: Aj to, na čo „len“

myslíme, o čom hovoríme, ovplyvňuje naše okolie. Zlé myšlienky najprv

otrávia charakter svojho pôvodcu, potom začnú obťažovať aj jeho blízke,

či vzdialenejšie okolie. Okrem toho každý človek priťahuje – a to aj z neviditeľného

sveta myšlienok – to, čo sám vytvára. Preto sa nenávistní ľudia

zvyčajne stávajú časom ešte horšími, ustráchaní prepadajú úzkosti, veselí

a dobrosrdeční sú stále silnejší v nesebeckej láske a pochopení. To sa nakoniec

prejaví vo vzťahoch: ľahko k sebe nájdu cestu len seberovní. A toto

je aj vysvetlenie existencie pekla: po smrti človek jednoducho putuje tam,

kam ho to ťahá, o čo sa celý svoj život usiloval: násilník putuje k násilníkom,

lakomec k lakomcom, nezištný človek k podobne zmýšľajúcim duchom.

Ľudské myslenie a konanie je tkanivom, z ktorého vznikajú vo stvorení celé

úrovne bytia – od najhlbších úrovní pekla až po duchovný raj.

Roman Levický

9

SVET GRÁLU

12 | 2007


N Á B O Ž E N S T V O

Z

SÚČASNOSŤ

a jeden a pol tisícročia nebola

existencia pekla vo vieroukách

západného sveta spochybnená.

Cirkevní otcovia začali už

v prvých storočiach po Kristovi vyvíjať

ideológiu pekla – a stredovekí

scholastici v tom pokračovali. Peklo

sa od 12. storočia úplne zaraďuje do

kresťanského učenia. Nekolíše viac

medzi folklórom a teologickou špekuláciou,

stáva sa – akceptované

všetkými stavmi – nepostrádateľným

smerovaním obrazu sveta.

Pochybovači, ak sa predsa len vyskytnú,

sú prehlásení za kacírov –

ako Katárijci, ktorí existenciu pekla

popreli 1 .

Až v novej dobe došlo k spochybneniu

„pekelných učení“. Cirkvi

pod tlakom kritiky ustúpili od zdedených

učení. Nad kedysi ústrednou

témou kresťanského učenia

zavládlo dnes mlčanie a slová ako

Hans Memling: „Skupina zatratených“,

1471/73 (Oltár posledného súdu,

kostol Panny Márie v Gdańsku)

„peklo“ a „zatratenie“ sa v cirkevných

spisoch uvádzajú len zriedka.

Veta „mimo cirkvi nie je spása“ tam

síce ešte zostáva, no dnes – v epoche

ekumény, keď pápež navštívil

synagógu, keď katolícka cirkev

uznáva evanjelický krst a keď kresťanskí

a budhistickí mnísi spoločne

meditujú – sa vynára otázka o jej

zmysle. No a „strachom z pekla“ sa

dnes prázdne kostoly v žiadnom

prípade nedajú naplniť.

Literatúra:

(1) Flavius Josephus: „Antiquitates

Judaicae“, kniha XVIII

Siegfried Hagl

(2) Georges Minois: „Peklo“, Diederichs,

Mníchov, 1994

Poznámky:

1) Katárijci popreli peklo údajne s týmto

odôvodnením: Nakoľko svet bol stvorený

Luciferom, bolo by scestné veriť, že

by pre seba a svojich pomocníkov stvoril

miesto trápenia … Katárijci mali podľa

toho gnostický obraz sveta, podľa ktorého

viditeľný svet nestvoril dobrý Boh,

ale jeho odporca, Demiurgen (=Lucifer?).

No o náboženstve Katárijcov sa vie len

málo spoľahlivého.

Peklo z pohľadu Posolstva Grálu

… „jemnohmotné telo po uvoľnení od tela hrubohmotného ihneď klesá do oblasti, presne zodpovedajúcej jeho tiaži

a podľa toho i rovnakej hustote. Preto tam nájde tiež všetkých takých, ktorí sa oddávajú rovnakým chúťkam. Ich vyžarovaním

sa jeho náchylnosť ešte oživí, vystupňuje a bude ňou doslova zúrivo vyčíňať. Samozrejme, práve tak budú

tiež vystrájať aj ostatní, ktorí sa tam nachádzajú s takýmto človekom.

Nie je ťažko pochopiť, že takéto nespútané vyčíňanie musí byť pre okolie utrpením. Keďže však v týchto oblastiach

všetko spočíva vo vzájomnosti, musí každý osobitne trpko znášať od ostatných všetko to, čo sa zase on trvale snaží

spôsobiť tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom, pokiaľ sa taká ľudská duša nevyčerpáva únavou a nepocíti

k tomu odpor. Po dlhej dobe sa v nej potom konečne prebúdza prianie dostať sa von z takého okolia.“…

(Citát z prednášky „Oblasti temna a zatratenie”)

…„Dokonca aj samotné peklo je iba výplodom ľudských duchov. Jestvuje síce a skrývajúc v sebe tiež vážne nebezpečenstvo,

spôsobuje strašné utrpenie. Predsa je však celkom závislé od chcenia všetkých tých ľudí, ktorých city privádzajú

peklu silu na pretrvávanie z neutrálnej Božej sily. Táto sila spočíva vo stvorení, aby ju ľudskí duchovia používali.

Peklo nie je teda žiadne zariadenie Boha, ale je dielom ľudí!“…

…„Ľudia riadia svojím chcením a myšlienkami osudy celého pozdejšieho stvorenia, ako aj vlastné osudy a nevedia

vôbec nič o tom. Podporujú rozkvet, alebo odumieranie. Môžu vytvoriť výstavbu v najdokonalejšej harmónii, ale

tiež taký divoký zmätok, aký je teraz! Namiesto toho, aby rozumne stavali, zbytočne plytvajú len časom a energiou

v mnohých márnomyseľných malichernostiach.“…

(Citáty z prednášky „V ríši démonov a fantómov“)

10

SVET GRÁLU

12 | 2007


O S O B N O S Ť

Hildegarda

z Bingenu

Medzi výraznými osobnosťami histórie

nachádzame mená mocných vladárov,

vážených štátnikov, veľkých kráľov, ale

aj významných filozofov, vedcov, umelcov

a náboženských vodcov. Väčšinou sú

to však iba mužské mená. Jednou z mála

osobností spomedzi žien, ktorých veľkosť

pochádzala zo šľachetného srdca,

bola stredoveká liečiteľka a vizionárka

Hildegarda z Bingenu. Bola ženou, ktorá

sa do dejín zapísala svojím hlbokým poznaním

a zmysluplným pôsobením.

J

anuárové slnko, pripomínajúce

jar, nás sprevádzalo cez Mníchov

po ceste hore k Bodamskému jazeru.

Krajina a hory ponúkali panorámu

ako z obrázkovej knižky, len jazero

bolo neustále zahalené obrovským

závojom hmly. No práve tento úkaz

nám pomohol preniesť sa v myšlienkach

do dávnych čias, v ktorých sa

v roku 1098 narodila, žila a pôsobila

Hildegarda z Bingenu. Čakalo

nás stretnutie s ňou – veď práve tu,

pri Bodamskom jazere, prostredníctvom

ľudí činných v liečiteľskom

umení sa uskutočnilo jej „znovuzrodenie“

do súčasnosti.

Po smrti opátky a prorokyne Hildegardy

z Bingenu v roku 1179 boli

všetky jej spisy zaslané do Ríma, nakoľko

mala byť vyhlásená za svätú.

Odvtedy sú originály jej medicínskych

spisov nezvestné. Našťastie,

existovali mnohé prepisy, no nebolo

ľahké ich zozbierať. V roku 1859

odborný znalec Karl Jessen objavil

v Kodani rukopis Hildegardinej

Učebnice o medicíne. V roku 1903

knižka vyšla v latinčine (Causae et

Curae) a v roku 1932 ju Dr. Hugo

Schulz, lekár z Greifswalderu, preložil

do nemčiny pod názvom Príčiny

chorôb a liečenie. Tým vzrástol aj

záujem o Hildegardu a jej medicínu.

Jedným z prvých lekárov, ktorý začal

Hildegardine liečebné postupy aj systematicky

používať, bol Dr. Gottfried

Hertzka, ktorý dosiahol úžasné liečebné

výsledky a zaslúžil sa o prebudenie

záujmu o Hildegardu v našom

storočí. Zdá sa, že Hildegarda mala

pravdu, keď napísala: „Až o tisíc rokov

budú ľudia rozumieť tomu, čo

hovorím“ – a tento výrok neplatí len

pre jej liečiteľské umenie.

Hildegarda bola v každom ohľade

výnimočná. Jej grófski rodičia ju ako

desiate a najmladšie dieťa v zmysle

biblickej „desiatky“ zasvätili „službe

Bohu“. Už ako osemročnú ju odovzdali

do starostlivosti tety Jutty zo

Sponheimu. Táto vysoko vzdelaná

dáma pričlenila k mužskému kláštoru

v Disibodenbergu, ležiaceho

pri sútoku riek Glan a Nahe, „ženskú

pustovňu“ v súlade s pravidlami

Svätého Benedikta. Výchovu a vzdelávanie

mladej novicky prevzala do

svojich rúk. O niekoľko rokov neskôr

Hildegarda sama viedla ženský

konvent a bola v celej duchovnej,

ako aj svetskej Európe onou „veľkou

dámou“.

11

SVET GRÁLU

12 | 2007


O S O B N O S Ť

12

SVET GRÁLU

12 | 2007

Jej darom a charizmou bolo jasnovidné

nadanie. Už ako dieťa videla

veľmi veľa, no vravievala, že s nikým

sa o tom okrem svojej tety nemohla

rozprávať, pretože ju nikto nechápal.

Až po dlhom vnútornom zápase bola

neskôr ochotná

počúvnuť vizionársky

príkaz:

„Napíš a povedz,

čo si videla!“ Na

svojom prvom

diele spolupracovala

so svojím

„t ajom n í kom“,

mníchom Volmarom,

desať rokov. Dielo malo názov

Scivias (Spoznávaj cesty). Pápež

(Eugen III.) z neho sám predčítaval

počas Trierskej synody v rokoch 1147-

48 a oficiálne potvrdil Hildegardine

prorocké schopnosti.

To Hildegardu ihneď preslávilo. Prichádzali

k nej opáti a biskupi a prosili

ju o vysvetlenie nejasných záležitostí

viery a cirkvi, a jej rád sa držal cisár

aj kniežatá. Hildegarda si písala s pápežom,

s Bernhardom z Clairvaux,

so stauferovskými cisármi, predovšetkým

s Barbarossom, a nezriedka

ovplyvňovala politické rozhodnutia

tej doby. Hrnul sa k nej všetok ľud –

učenci, kupci, pútnici, žobráci, roľníci,

vinári, chudobné ženy, vysokopostavené

dámy, dievčatá bez domova,

vzdelanci aj umelci – všetci sa s ňou

chceli rozprávať, prosili ju o pomoc,

útechu a radu.

Uctievali ju ako svätú, no asi sa nepáčila

každému, pretože i napriek zrejmým

indíciám ju cirkev do dnešného

dňa nesvätorečila. Možno preto, že si

zvyčajne nekládla servítku pred ústa,

keď hovorila o nedostatkoch v cirkvi.

Počas svojich posledných rokov života

dokonca úporne bojovala proti vedeniu

cirkvi v Mainzi.

Hildegarda, podľa vlastných slov, neprežívala

svoje vízie v nejakom druhu

tranzu. Vravievala, že jej pozemské

„Nech je vo vás vždy to leto,

ktoré dáva vyrásť ružiam, ľaliám

a iným liečivým rastlinám

Ducha Svätého tak, aby vo vás

nevyrástla nijaká burina či kalné

mravy, ktoré sa zaliečajú pýche

a samoľúbosti.”

[Hildegarda z Bingenu]

oči sú otvorené a „svetlo z nebies“ vidí

svojím duchovným zrakom. Jej verný

tajomník, mních Volmar, zapisoval

všetko, čo Hildegarda povedala. Po

jej prvom diele Scivias nasledovali

ďalšie veľké vizionárske spisy, ako aj

dve diela o prírodovede

a liečení,

potom niekoľko

menších

spisov a zápisy

piesní tak, ako

ich Hildegarda

prijímala počas

svojich vízií.

Je pôžitkom

vidieť umelecké stvárnenie rukopisov,

ozdobených nádhernými ilumináciami

v žiarivých farbách. V Hildegardinom

kláštore žili talentované

umelkyne, ktoré maľovali tieto prekrásne,

symbolicky silné obrazy. Boli

jedným z príkladov osudových okolností,

ktoré sa vždy v Hildegardinom

živote akoby zákonite objavovali.

Áno, bola jasnovidkou. No nielen

to, jej osobnosť a ženská dôstojnosť

sa prejavovali aj vo veciach všedných

dní – či už pri spravovaní a organizovaní

ženského kláštora, alebo pri

výstavbe nového ženského kláštora na

hore Rupertsberg pri Bingene potom,

čo úspešne presadila oddelenie sa od

mužského kláštora v Disibodenbergu.

Riadenie výstavby vzala do vlastných

rúk. Vo výstavbe bola veľmi činorodá.

Vo svojich šesťdesiatich rokoch získala

pozemok v Eibingene a dala postaviť

ďalší kláštor. Navyše, je to až neuveriteľné,

rada podnikala potulky na

koni. Dokonca ešte aj vo veku 72 rokov

jazdila až po Zwiefalten – takmer

až k Bodamskému jazeru. Zomrela vo

veku 81 rokov, čo bolo v 12. storočí

priam neuveriteľné. V tej dobe sa ženy

dožívali v priemere 35 až 40 rokov.

Encyklopédie často označujú Hildegardu

za „veľkú mystičku“. Je však veľa

toho, čo ju odlišovalo od jej mystických

súčasníkov, akými boli Hugo

zo St. Viktora alebo svätec Bernhard.

Hildegardine vízie sa nevenujú len

vlastnému osobnému vzťahu k Bohu,

čo bolo ústrednou témou veľkých stredovekých

mystikov. To by nutne viedlo

k izolácii od sveta, života a spoločnosti.

Naopak, Hildegarda bola vždy

spojená so svetom, cirkvou a ľuďmi.

Svoju múdrosť získavala z nebeského

Svetla prostredníctvom daru videnia

a samu seba vnímala ako nástroj, ktorého

úlohou je tento dar odovzdávať

ďalej ľuďom.

Celé stvorenie, zem i vesmír, pochádzalo

podľa Hildegardy z večného

Svetla, z prameňa všetkého bytia,

a všetko, čo na Zemi rastie, zelená

sa, malo pre ňu súčasne aj symbolickú

hodnotu. Podobne to neskôr Goethe

vyjadril slovami: „Všetko pominuteľné

je len podobenstvom“. Keďže

chápala kozmickú jednotu univerza,

bola otvorená tomu, aby vizionársky

pochopila aj tajomstvá prírody a jej

liečivú silu. Pritom však sama svoje

vlastné liečebné prostriedky verejne

vôbec nepoužívala. Keď liečila, tak sa

to dialo silou jej ducha. Liečila, ako sa

to kedysi vravievalo, „zázrakom“ a…

rýnskou vodou. Samozrejme, mala aj

liečiteľský dar. Hovorí sa, že Hildegarda

raz pri Rýne prinavrátila slepému

chlapcovi zrak…

O TISÍC ROKOV NESKÔR

C

esta k Bodamskému jazeru viedla

do Allensbachu, do prvej

a dodnes jedinej Hildegardinej zotavovne

v Nemecku. Založil ju v roku

1993 Dr. Hertzka spoločne so svojím

nasledovníkom Dr. Wighardom

Strehlowom. Na tomto mieste skutočne

dochádza k znovuzrodeniu Hildegardiných

myšlienok a jej pôsobenia.

Liečenie sa tu vykonáva dôsledne

podľa nej. K tomu neodmysliteľne

patrí aj púšťanie žilou ako prostriedku

na prečistenie krvi. „Ale veď to je naj-


O S O B N O S Ť

temnejší stredovek!“ namietajú mnohí.

No pravdou je, že Hildegarda vedela

mnohé z toho, čo prírodoveda a medicína

až dnes začína chápať, a púšťanie

žilou je všetko iné, len nie „stredoveká“

procedúra.

Púšťanie žilou sa vykonáva v čase

splnu a ešte päť dní po ňom, pretože

telo v tomto čase ľahšie než inokedy

uvoľňuje „šťavy“, ako to Hildegarda

nazývala. Dnes sa však už nenarezáva

žiadna žila ako v stredoveku. Jednoducho

a bezbolestne sa vpichne injekčná

ihla do žily a krv sa nechá odtekať

do misky. Je dôležité, aby krv

pritom tiekla a neodoberala sa injekčnou

striekačkou.

Najprv vyteká tmavočervená krv.

Touto tmavou

krvou telo zo

seba vydáva „zlé“

šťavy. Po nejakej

chvíli začne tiecť

svet ločer vená

krv. To je znamenie,

že „škodlivé

látky“, ktoré krv

po tele roznáša,

telo už opustili.

Púšťanie žilou

sa môže ukončiť.

Odtečená k r v

poslúži na rôzne

vyšetrenia. Potom

sa skúmavka

s krvou nechá

v pokoji. Po niekoľ

kých hodinách

sa objaví niečo veľmi zvláštne:

väčšina skúmaviek s pacientovou krvou

ukazuje symptomatické, individuálne

a postupne sa odlišujúce oddelenie

krvi na svetlú tekutinu, usadzujúcu sa

navrchu (krvné sérum), a tmavočervenú

krv naspodku. Nezriedka sa pritom

vyskytujú vzorky, v ktorých sa nič

neusadzuje a preparát má takmer nezmenenú

podobu. Podľa Dr. Strehlowa

je jav neusadeného séra zjavným znamením

v tele prebiehajúcich chorobných

procesov, akými sú predovšetkým

choroby látkovej výmeny, reumatické

zápaly, alebo aj rakovina.

Dr. Strehlow na základe krvného

obrazu a laboratórnych výsledkov objasňuje

pacientom príčiny ich zdravotných

ťažkostí a navrhuje riešenia.

V dňoch, keď sa púšťa žilou, má plné

ruky práce nielen Dr. Strehlow a jeho

lekársky tím, ale aj personál v kuchyni.

Púšťanie žilou sa totiž v prípade

záujmu spája s niekoľkodňovou

diétou podľa Hildegardy. To ešte znásobuje

priaznivý účinok očistného

pôsobenia púšťania žilou a blahodarne

pôsobí aj na všetky orgány v tele.

„Znovuzrodenie“ Hildegardy a jej

metód by nebolo úplné, keby sa pritom

nepomyslelo

aj na jej čisté

poňatie kresťanstva,

na naladenie

sa človeka

ako t vora na

sily stvorenia

a Božiu silu. Len

ta k to možno

získať duševnú

harmóniu ako

základ každého

zdravia, a predchádzať

tak negatívnym

stavom

(akými sú

stres, frustrácia,

nenávisť, núdza

atď.). Na podporu

naplnenia

aj tohto aspektu Hildegardinho liečiteľského

umenia bola v Allensbachu

zriadená kaplnka. Táto kaplnka slúži

všetkým záujemcom a prizýva ich

k „meditácii“. No a, samozrejme, v príručnej

knižnici liečebne sú k dispozícii

knižky, ako napr. Scivias a iné Hildegardine

diela. V nich sa Hildegarda

prihovára čitateľom ako vizionárka

a vyzýva k prehodnoteniu ich vnútorného

postoja voči „Bohu a svetu“.

Monika Schulze

UKÁŽKA Z KNIHY:

LIEČEBNÉ UMENIE

HILDEGARDY Z BINGENU

Artérioskleróza je zdĺhavá choroba,

a trvá celé roky, často aj tridsať

rokov, než nadobudne taký

rozmer, že treba rátať so záchvatom.

Prvými príznakmi je celková

únava, nechuť k práci, sťažená koncentrácia

a zlá pamäť. Keď tuhnutie

ciev pokračuje, nastúpi zmätenosť,

dezorientácia, depresie a strata

osobnosti. V konečnom štádiu potom

artérioskleróza zachváti celý

organizmus, takže dochádza k ťažkým

poruchám funkcie pečene,

pľúc a obličiek.

Hildegarda opisuje artériosklerózu

ako reťazovú reakciu, ktorá

začína v obličkách v momente, keď

škodlivé splodiny nemôžu byť z tela

vylučované a usádzajú sa v cievach

a tkanivách. Ako ešte neskôr uvidíme,

artérioskleróza sa ešte zhoršuje

určitou duševnou zatvrdnutosťou,

tvrdosťou srdca. Látka

nazývaná melanche sa potom v tele

rozmnoží a nasleduje celý „reťazec“

poškodení. Hildegarda nielenže artériosklerózu

opisuje, ale odporúča

nám aj prostriedok, ako jej vzniku

predchádzať. Týmto vynikajúcim

prostriedkom je už preslávená jarná

palinová kúra.

„Keď sa palina zazelená, rozotri

listy a vytlač šťavu cez plátno. Potom

zvar víno s medom, ale len zľahka,

a pridaj trochu palinovej šťavy. Len

toľko, aby neprehlušila chuť vína

a medu. Pi ho nalačno od mája do

septembra, ale nie každý deň, ale len

každý tretí deň. To upokojí obličky

i melanche v tele, rozjasní oči, posilní

srdce a zabráni ochoreniu pľúc,

zahreje žalúdok, prečistí črevá a dá

dobré trávenie.“

13

SVET GRÁLU

12 | 2007


O S O B N O S Ť

Hildegarda ako veštkyňa

V náboženských spisoch Hildegardy

z Bingenu mali významné miesto aj

udalosti „posledného

súdu“. Ide o dramatické

obrazy sprostredkované

Hildegarde, ktoré

podávala prostredníctvom

svojich vízií,

vychádzajúc tiež zo

stredovekého chápania

sveta. Výklad jedného

z jej videní by sa

dal prirovnať k „Veľkej

apokalypse“ z Jánovho

zjavenia. Z Hildegardiných vízií môžeme

vycítiť, že veľká jasnovidka stredoveku

nám má ešte aj dnes čo povedať.

Jej videnia v sebe nesú pravdu a majú

platnosť pre všetky veky a časy.

„Posledný súd“ je podľa Hildegardiných

vízií dôsledkom pádu do hriechu.

Po mnohorakých katastrofách sa súd

skončí definitívnym očistením Stvorenia

od zla, ako aj zničením Satana.

Avšak skôr, než k tomu dôjde, vidí Hildegarda

päť období, ktoré sú charakteristické

pre pokračujúci zostup ľudského

správania: „Pozri na sever a uzrieš

tam stáť päť divých zvierat. Tieto zvieratá

predstavujú divoký, proti sebe sa rútiaci

sled piatich časových ríš.“

Týmto divým zvieratám – ohnivo

planúcemu psovi, žltému levovi, plavému

koňovi, čiernej svini a sivému

vlkovi – sú priradené určité zlé ľudské

vlastnosti, akými sú agresivita, žiadostivosti

všetkých druhov, necudnosť,

pokrytecké svätuškárstvo, hra o moc,

okrádanie, vraždenie, zákernosť, vlažnosť…

Ľudia sa v „piatich časových

ríšach“ pokúsili spoznať konkrétne

epochy dejín. Hildegardine vízie však

umožňujú vytušiť istý nadhľad a obzory,

ktoré obopínajú celý svet, a ktoré

sa preto nemôžu vtesnať do niekoľkých

storočí pozemských dejín.

14

SVET GRÁLU

12 | 2007

Na základe podrobných líčení apokalyptických

udalostí v Hildegardinom

podaní možno načrtnúť

obraz o udalostiach

„posledných dní“, pretože

tieto udalosti ukazujú

priebeh dejov, ktoré

sa na našej zemi predtým

ešte nevyskytli.

Cesta chcenia a myslenia,

odvráteného od

Boha, nastúpená pred

tísícročiami, dosiahne

„na konci vekov“ svoj

vrchol. Potom by malo viac-menej celé

ľudstvo dôjsť k príslušnému stavu uvedomenia.

V pomýlenom duchovnom

postoji sa dá vytušiť hrubý materializmus

a paralelne k nemu aj rastúce redukovanie

etických hodnôt. Túto predstavu

potvrdzuje Hildegarda prekvapivo

precíznym opisom: „S ohnutým telom

a duchom budú potom zbožňovať netvora

zlomyseľnosti tí, ktorí stánok svojho srdca

pevne prikovali k pozemským veciam…“

Ľudstvo však bude musieť spoznať,

kam povedie toto zúžené, len na pozemské

veci orientované myslenie a konanie.

Hildegarda „vidí“ (v Knihe o zaslúžilom

živote), ako sa živly obracajú na Božieho

vyslanca, „Božieho človeka“: „A počula

som, ako sa živly divokým krikom sveta

obrátili na Božieho človeka. ,Už nemôžeme

putovať po našej dráhe a dokončiť

ju podľa určenia nášho Pána. Pretože ľudia

nás otáčajú svojimi zlými skutkami,

ako v mlyne zdola nahor. Páchneme už

ako mor a zmierame hladom po plnej

spravodlivosti.’ Muž im takto povedal:

,Očistím vás svojím zmetákom a ľudí budem

chorobami tak dlho navštevovať, pokiaľ

sa opäť neobrátia ku mne…’

Teraz sú však všetky vetry plné hniloby

tiel a vzduch roznáša špinu, takže ľudia

sa neodvažujú už ani poriadne otvoriť

ústa. Aj zelená životná sila vädne pre bezbožné

mylné preludy zaslepených ľudských

duší. Ľudia sledujú len svoje žiadostivosti

a takto vykrikujú: ,No kde je teda ten váš

Boh, ktorého sa nikdy nedá vidieť?’

Im odpoviem takto: ,Nuž a či nevidíte

ma vo dne v noci? Nevidíte ma, keď sejete

a vzíde sejba pokropená mojím dažďom?

Každý tvor sa usiluje k svojmu Stvoriteľovi

a jasne uznáva, že jeden jediný ho

splodil. Len človek je rebel’…“

Ľudia si sami zničili svoj svet, no Hildegarda

vidí aj to, ako to bude vyzerať po

veľkej očiste: „… živly zažiaria v najväčšej

jasnosti a kráse, pretože všetka prekážajúca

špina a temnota z nich odpadne.

Potom zažiari oheň bez jasu ako ranné

zore. Vzduch bude číry, nie príliš hustý

a bude žiariť plnou čistotou. Voda bude

čistučká a pokojná, nebude sa pohybovať

sem a tam a Zem sa preukáže pevná

a vyrovnaná, bez pominuteľností a nerovností.

Potom bude vládnuť veľký pokoj

a krása. Slnko a Mesiac budú ako drahocenné

kamene zo zlata a budú žiariť na

nebeskej klenbe s veľkým jasom a množstvom

svetla. Noc temnôt sa rozíde a odovzdá

svoje miesto nádhernému úsvitu.“

Môže to byť poukázanie na určitý čas,

na milostivo darovanú lehotu ako duchovnú

školu pre všetkých ľudí, ktorí

sa chcú naučiť, ako ísť správnou cestou,

dodržiavajúc tak Božie zákony. Pretože

posledné rozhodnutie o bytí či nebytí

v duchovnom ešte stojí pred človekom,

a Hildegarda o tom hovorí takto: „Smrteľník

nemá vôbec pátrať po tom, kedy po

páde bezbožného človeka nastane spolu

so zánikom sveta posledný súd. Nemôže

vedieť o čase, pretože Otec prechováva ho

skryto v tajomstve svojho rozhodnutia.

Pripravujte sa, ľudia, na súd.“

Ján, veľký prorok Nového zákona,

so svojím „Zjavením“, a podobne

Hildegarda, významná vizionárka

stredoveku, so svojimi o tisíc rokov

„mladšími“ víziami, nás vo svojich proroctvách

napomínajú a nabádajú k uvažovaniu

a obráteniu.

Siegfried Hagl


K O M E N TÁ R

DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ

na Najvyššom súde USA

V histórii ľudstva býval vzťah medzi svetskou mocou a náboženstvom odjakživa zdrojom mnohých napätí, drám a konfliktov. Vladári

a králi mali oddávna snahu stotožňovať svoju osobnosť a rozhodovanie s vôľou bohov alebo Boha. Už egyptskí faraóni sa prehlasovali

za bohov a ešte v nedávnych storočiach si cisári a králi prisvojovali prívlastok „z Božej milosti“. Tie bohorovne riadené

štáty ktovieako nefungovali, pripomeňme si napr. Rakúsko-Uhorsko. Na tú skutočnú Božiu vôľu sa cirkevní ani iní predstavitelia

veľmi nepýtali, ani ju nepoznali, no Božou vôľou nazývali svojvôľu zloženú z politiky, tradície, diplomacie a násilia. Dodnes ešte

existujú štáty, v ktorých je štátna moc silne naviazaná na náboženské organizácie; výsledkom takejto väzby je strnulý fundamentalistický

režim, v ktorom je riskantné sa na ulici ešte aj zasmiať. Je preto prirodzené, že po zlyhaní náboženského modelu

štátu začala sa v euroatlantickom priestore, teda v Európe, Amerike a okolí,vzmáhať kultúra založená na občianskych slobodách,

na náboženskej neutralite a demokracii. Aj tu sa však tá skutočná Božia vôľa vytráca. A pritom všetko, čo nespočíva práve na nej,

nemá pevný základ – stráca oporu a časom sa musí dostať do slepej uličky.

V roku 2005 sa v USA stal kuriózny prípad: Desatoro Božích prikázaní skončilo na Najvyššom súde.

V roku 1999 sa v štáte Kentucky rozhodli

príslušné úrady, že v budovách

dvoch okresných súdov vyvesia na

chodbe zarámovaný text Desatora ako

vzorového práva, na ktorom je založená

súdna prax štátu Kentucky.

V Spojených štátoch vyznáva

98 % obyvateľov náboženstvá, ktoré

uznávajú Desatoro za Božie prikázania

– sú to kresťanstvo, židovstvo

a islam. Nedeľná návšteva kostola

patrí k samozrejmým povinnostiam

Dôležitejšia

než morálne kvality

je pre súd sloboda

vyznania

usporiadaného občana a praktizuje

ju asi 90 % kresťanov. No vyvesenie

Desatora bolo okamžite napadnuté

a zažalované Americkou úniou občianskych

slobôd, a to pre porušenie

prvého dodatku Ústavy Spojených

štátov, ktorý zaručuje náboženskú

slobodu a zákaz zavádzať/propagovať

náboženstvá.

Oba okresné súdy zareagovali na

žalobu dvakrát za sebou pozmeneným

usporiadaním textov na chodbe,

doplnili ich ďalšími textami z histórie

Spojených štátov a premenili ich na

spoločnú expozíciu dokumentov, no

nepomohlo to: Desatoro v štátnej budove

neprešlo. Vznikol súdny proces,

ktorý trval sedem rokov a postupne sa

cez Federálny obvodný súd a Odvolací

federálny obvodný súd presunul

až k Najvyššiemu súdu Spojených štátov.

Nadriadené súdy poukazovali na

skutočnosť, že Desatoro nie je neutrálnym

vzdelávacím dokumentom, ale

náboženským nástrojom,

ktorý uprednostňuje

niektoré náboženstvá

pred

i n ý m i –

a tak nemá vo

verejných priestoroch

čo hľadať. Iróniou je, že

predmetom skúmania tu nebola

jeho morálna kvalita alebo prípadné

nedostatky, teda samotný obsah prikázaní,

ale skutočnosť, že v Amerike

sa proste nesmie uprednostňovať

žiadne vyznanie; ani náboženstvo ani

ateizmus. Stručne povedané – dôležitejšia

než morálne kvality je sloboda

vyznania. Túto formuláciu sme však

za Američanov dopovedali my.

Ani pred samotným Najvyšším súdom

nemal tento prípad jednoduchý

priebeh. Príslušní sudcovia sa rozdelili

do dvoch vzájomne protichodných

skupín, ktoré spolu ostro nesúhlasili.

Liberálne zmýšľajúca väčšina trvala na

tom, že vyvesenie Desatora je porušením

náboženskej neutrality. Navyše

je – podľa jej názoru – úlohou súdu

chrániť menšie skupiny v spoločnosti,

vrátane náboženských menšín; tie

väčšie sa totiž v spoločnosti ochránia

samy, najmä presadzovaním zákonov,

ktoré ich zvýhodňujú, a súdy musia do

takejto situácie vnášať spravodlivosť

a poriadok.

Konzervatívna menšina vyvesené Desatoro

hájila tým, že Spojené štáty boli

založené na náboženských základoch

a že úmyslom „otcov-zakladateľov“ nebolo

vylúčiť náboženstvo z verejného

života, ale zabrániť diskriminácii jednotlivých

kresťanských vyznaní. Pripomeňme

si, že ústava Spojených štátov

amerických vznikala približne v časoch

náboženskej netolerancie v Európe a že

sa USA stali útočiskom mnohých utláčaných

kresťanov, ktorí doma nemohli

svoje presvedčenie slobodne vyznávať.

15

SVET GRÁLU

12 | 2007


K O M E N TÁ R

USA teda stoja na monoteistických kresťanských

a židovských základoch. Súdu

neprislúcha posudzovať podstatu Božiu,

a štátu zasa nič nebráni v uznaní a podporovaní

monoteistických náboženstiev

na úkor ostatných náboženstiev a neveriacich.

Zobrazením Desatora je teda

rešpektovaný náboženský základ americkej

spoločnosti bez ohľadu na náboženské

vyznanie.

Záverečný verdikt vyhlásil Najvyšší

súd na základe jasnej väčšiny: Desatoro

sa muselo zo steny odstrániť.

V európskej politike a súdnictve sa

na oddelenie štátu od náboženstva dbá

ešte úzkostlivejšie než v Amerike. Snáď

je to preto, že náš svetadiel má za sebou

mnoho storočí tmárskych režimov,

opierajúcich sa o cirkev ako o zdroj štátneho

náboženstva. Namiesto rozkvetu

prinášalo spojenie cirkvi s vládnou mocou

vždy zvýšený útlak a mnohé nariadenia,

zasahujúce hlboko do všetkých

oblastí života. Pripomeňme si napríklad

povinnú návštevu kostola v období

„temna“ po Bielej Hore, alebo osud

talianskeho hvezdára Giordana Bruna,

upáleného za tvrdenie, že sa Zem točí

okolo Slnka, a nie naopak.

Kresťanstvo, ktoré zásadným spôsobom

poznamenalo našu európsku kultúru,

bolo v prvých troch storočiach

svojej existencie zakázané; bolo to obdobie

vrúcnej vnútornej viery a duchovného

náboja, z ktorého žije vlastne

dodnes. V roku 313 bolo cisárom Konštantínom

najprv povolené a postavené

na roveň ostatných náboženstiev Ríma,

a krátko nato povýšené na štátne náboženstvo

Rímskej ríše. Cisár urobil

toto rozhodnutie síce na nátlak svojej

kresťanskej manželky, no po starostlivom

zvážení výhod a nevýhod usúdil,

že pre stabilitu rozľahlej ríše bude politicky

výhodnejšie, keď ju bude stmeľovať

jednotné, moderné a praktické náboženstvo.

Nasledujúce storočia potom

boli poznamenané rastom bohatstva

a moci cirkvi, až sa nakoniec cirkev

stala diktátorom a políciou stredove-

16

SVET GRÁLU

12 | 2007

kých štátov. A to diktátorom vôbec

nie osvieteným a milujúcim.

Dnešná demokratická doba hľadí

na väčšinu náboženstiev prívetivo

a priateľsky, súčasne sa však obáva

akéhokoľvek prepojenia štátu čo

i len s náboženským učením; o náboženskej

organizácii ani nehovoriac.

Vznikajú tak novodobé spory,

v ktorých štát posudzuje náboženské

pôsobenie predovšetkým z pohľadu

slobody osobnosti človeka – skrátka

občianskymi očami, majúc na zreteli

otázku rovnosti či diskriminácie,

ochrany menšín a pod.

V roku 1995 riešil Spolkový ústavný

súd v Nemecku prípad krucifixov

v bavorských základných školách. Bavorská

vláda zaviedla v školskom poriadku

povinnosť vyvesenia krucifixu

v každej učebni; na toto rozhodnutie

sa však sťažovali antropozoficky zameraní

občania. (Antropozofický filozofický

smer poznáme napríklad ako

zriaďovateľa waldorfských škôl pre

deti.) Ústavný súd im dal za pravdu.

I keď väčšina rodičov detí v školách

je kresťansky založených, súd musí

chrániť aj záujmy náboženských menšín

a krucifix na stene školskej triedy

považuje za neprípustné ovplyvňovanie

malých detí, ktoré ešte nemajú

pevný svetový názor a ľahšie podliehajú

vplyvom okolia.

V posledných rokoch pribúda súdnych

sporov tohto druhu. Vo Francúzsku

zakázali na školách dievčatám

nosenie moslimskej šatky, v Anglicku

prepustili učiteľku, ktorá na vyučovaní

nosila na krku malý krížik.

Na jednej strane sú tieto javy pozitívnou

ochranou osobnosti človeka

a jeho slobody; na strane druhej sú

príznakom bezradnosti doby, ktorá

už nevie, čomu veriť a na čo sa spoľahnúť.

Artur Zatloukal

Literatúra:

(1) Časopis Jurisprudence 7/2005

V I E T E ,

N

ázory na pôsobenie látok pridávaných

k potravinám sú,

samozrejme, rozdielne – rovnako

ako sú rôznorodé prístupy k stravovaniu.

Môžeme sa stretnúť aj s takými

striktnými diétnymi smermi,

ktoré odmietajú úplne všetko, čo

bolo akokoľvek upravované. Niektorí

pritom môžu dospieť k názoru,

že najlepšie je konzumovať všetko

len surové. Iní, s ktorých názorom

možno súhlasiť viac, tvrdia, že ak

chceme smerovať k ideálnej strave,

mali by sme prijímať len plnohodnotné

a kvalitné potraviny z biologického

poľnohospodárstva (12).

To je však zatiaľ pre väčšinu ľudí

len ťažko uskutočniteľné, pretože

sme prevažne odkázaní na nákup

v bežných obchodoch. Je jasné, že

z hľadiska súčasného pokriveného

stavu pestovania a výroby potravín

ťažko možno očakávať stopercentne

zdravé produkty. Môžeme

sa však aspoň usilovať o to, aby

sme nakupovali pokiaľ možno čo

najkvalitnejšie a z hľadiska pôsobenia

na zloženie krvi čo najprospešnejšie

potraviny.

ČO MÁ VPLYV NA

KVALITU STRAVY

Výsledné pôsobenie ľubovoľnej potraviny

je závislé od jej celkového

zloženia. Ak chceme prijímať len

také pokrmy a nápoje, ktoré nám

budú prospievať, mali by sme sa

v prvom rade zamerať na čistotu


100 E 101 E102 E 104 E 110 E 120 E 122 E 123 E 124 E 127

E 128 E 129 E 130 E 131 E 132 E 133 E 140 E 141 E 142 E150a

E150b E150c E150d E 151 E 153 E 154 E 155 E160a E160b E160c

E160d E160e E160f E161b E161g E 162 E 163 E 170 E 171 E 172

E 173 E 174 E 175 E 180 E 200 E 202 E 203 E 210 E 211 E 212

E 213 E 214 E 215 E 216 E 217 E 218 E 219 E 220 E 221 E 222

E 223 E 224 E 226 E 227 E 228 E 230 E 231 E 232 E 233 E 234

E 235 E 236 E 242 E 249 E 250 E 251 E 252 E 260 E 261 E 262

E 263 E 270 E 280 E 281 E 282 E 283 E 284 E 285 E 290 E 296

J E T E ?

AKO PÔSOBIA „ÉČKA“ NA ZLOŽENIE KRVI

E 297 E 300 E 301 E 302 E 304 E 306 E 307 E 308 E 309 E 310

E 311 E 312 E 315 E 316 E 320 E 321 E 322 E 325 E 326 E 327

E 330 E 331 E 332 E 334 E 335 E 337 E 338 E 339 E 340 E 341

Už viackrát sme vo Svete Grálu poukazovali na nesmierny význam našej

krvi. Jej vyžarovanie, ktoré tvorí most k činnosti ducha na zemi, je závislé

od jej zloženia. Keď niečo zjeme či vypijeme a následne strávime, prechádza

nám to do krvi, čím sa mení jej zloženie i vyžarovanie. Pozrime

sa teraz na to, ako v tomto ohľade pôsobia prídavné látky, ktoré nezriedka

nachádzame uvedené na obaloch potravín ako „éčka“ s číslami.

všetkých použitých surovín, a to nielen

mikrobiologickú (aby napríklad

neboli plesnivé), ale i chemickú –

hlavne by nemali obsahovať prímesi

toxických látok. Na tieto parametre

majú vplyv všetky úkony, ktoré s požívatinami

vykonávame: od poľnohospodárskych

metód pestovania, cez

skladovanie surovín, až po ich konečné

spracovanie.

Najvýznamnejšie zásahy sa uskutočňujú

pri priemyselnej potravinárskej

výrobe, pretože súčasné postupy

často spôsobujú odnímanie či znehodnocovanie

určitých prirodzených

zložiek, ako sú vitamíny, enzýmy, minerály

či vláknina, a naopak sa pridávajú

iné látky, ktoré sa v pôvodných

surovinách nevyskytujú. Pritom ide

často o také zlúčeniny, ktoré by sme

v prírode márne hľadali, pretože ich

prípravu aj použitie si „vymysleli“

premúdrelí ľudia.

Vo svojej obmedzenosti tým však

narušili státisíce rokov trvajúce stravovacie

zvyklosti, pretože v minulosti

sa konzumovali výhradne len

prirodzené suroviny; umelo pripravené

látky sa k nim začali vo väčšom

meradle pridávať až pred niekoľkými

desaťročiami. Vyplynulo to nielen zo

vzrastajúcej ziskuchtivosti výrobcov,

ale aj z materialistického prístupu

a z toho vyplývajúcej namyslenosti

na vlastné schopnosti. Niektorým jedincom

sa zdalo príliš jednoduché

len vážiť, miešať či inak bežne spracúvať

pôvodné plody prírody. Veď to –

rovnako ako pridať vhodné korenie –

zvládne predsa každá gazdinka!

PREČO TREBA SLEDOVAŤ

PRÍDAVNÉ LÁTKY

Mnohí ľudia môžu namietať a radšej

ani nechcú počuť o tom, čo všetko

naša strava obsahuje. Povrchne sa

upokojujú tým, že im to snáď neuškodí

a bezmyšlienkovite plnia

svoje bruchá lacnými „pokušeniami“.

Tí bystrejší si prítomnosť škodlivín

pripustia, ale utešujú sa tým, že to

možno nejako obísť: napríklad sa nad

stravou pomodlia a domnievajú sa, že

Boh musí požehnať akékoľvek zlé ľudské

dielo a schváliť všetky svojvoľné

uspokojovania telesných pôžitkov.

Niektorí veriaci, ktorí sa nechcú zaťažovať

premýšľaním o svojom jedle,

zase namietajú, že Ježiš hovoril: „Nie

je nečisté, čo do úst vchádza, ale čo

z nich vychádza“. Z hľadiska stravo-

vania s tým možno súhlasiť s ohľadom

na dobu, v ktorej Ježiš žil na

zemi. Veď všetka strava, ktorú vtedy

ľudia prijímali, pochádzala iba z prirodzených

zdrojov a pokiaľ teda nebola

pokazená, alebo k nej niekto

úmyselne nepridal jed, tak nikoho neotrávila.

Ťažko by však vtedy niekoho

napadlo, že o dvetisíc rokov si do potravín

budeme dobrovoľne pridávať

rôznorodé chemické látky, o ktorých

účinku možno povedať len to, že ich

skutočný dopad na ľudské zdravie nebol

zatiaľ stanovený.

Tieto „moderné výmysly“ boli

síce pred oficiálnym povolením

testované, ale na povolenie ich

pridávania do bežných potravín

stačilo, keď pokusné zvieratá určitú

dávku zniesli a neuhynuli. Pri

hlbšom skúmaní metodiky testov, na

základe ktorých boli schválené reálne

skúšky vplyvu na širšiu populáciu, sa

musíme zhroziť. Laboratórne pokusy

sa často vykonávajú na hlodavcoch,

napríklad na potkanoch. Zrejme

každému mysliacemu človeku je

jasné, že potkany budú mať celkom

iné požiadavky na stravu, než on.

Voľne žijúce jedince sa uspokoja aj

s odpadkami z kanála. Medzidruhové

(biologické) rozdiely spôsobujú, že

interpretácia výsledkov je veľmi

zložitá a v niektorých preukázaných

prípadoch môže celkom zlyhať:

napríklad po metylalkohole oslepne

človek, avšak hlodavce nie (2).

Všeobecne známe je aj to, že vylučovanie

cudzorodých látok je u po-

17

SVET GRÁLU

12 | 2007


T É M A

kusných zvierat oveľa rýchlejšie, než

u ľudí. Okrem toho laboratórny pokus

trvá iba určitý obmedzený čas,

ktorý je oveľa kratší, než môže byť

bežný príjem prídavných látok počas

ľudského života. Keď si predstavíme,

že dnešné malé deti by teoreticky

mohli mať pred sebou mnoho desaťročí

pravidelného príjmu rozličných

umelých chemikálií, behá z toho až

mráz po chrbte. A jedná sa nielen

o laboratórne testované jednotlivé

zlúčeniny, ale aj o kombinácie mnohých

desiatok druhov prídavných

látok, spoločne s ďalšími škodlivými

kontaminantmi životného prostredia!

Kto potom môže povedať, aké

bude ich výsledné pôsobenie na ľudský

organizmus? S istotou môžeme

očakávať, že nebude priaznivé!

PÔSOBENIE

PRÍDAVNÝCH LÁTOK

novať zvýšenú pozornosť tomu, čo

prijímame vo svojej strave. Na rozdiel

od kontaminantov životného prostredia

máme našťastie možnosť brániť sa

aspoň oficiálnym prídavným látkam,

ktorých používanie je v súčasnosti

stále rozsiahlejšie. O ich nemalom

počte svedčia v prvom rade súpisy oficiálne

povolených prídavných látok,

ktoré sú uvedené v príslušných zbierkach

zákonov. Okrem toho si o ich

počte možno urobiť prehľad aj z pripojenej

tabuľky prídavných látok.

Medzi jednotlivými prídavnými

látkami je nesmierny rozdiel, a to

ako v ich chemickej štruktúre, tak

z hľadiska ich pôsobenia. Medzi ne

patria prirodzené látky, ako sú vitamíny

alebo extrakty korenín, ale zároveň

aj syntetické zlúčeniny, ktoré

sa v prírode vôbec nevyskytujú. Ako

sa však vyznať v tomto bludisku čísel?

Najjednoduchšie je nahliadnuť

do príslušných zoznamov prídavných

látok, v ktorých nájdeme aj pôsobenie

jednotlivých zlúčenín. Aby sa čitatelia

Sveta Grálu mohli pri nákupoch potravín

vedomejšie rozhodovať, musíme

sa pozrieť na túto rozsiahlu oblasť

trocha podrobnejšie.

AKO SA VYHÝBAŤ

ŠKODLIVINÁM

Pri pohľade na súčasné postupy bežného

poľnohospodárstva, potravinárskeho

priemyslu a následnú obchodnú

prax sa nám možnosť celkového vylôčenia

neprirodzených látok zdá byť

až nereálna. Sme totiž natoľko zviazaní

nami vytvorenou civilizáciou,

že jej následkom nie je ľahké uniknúť.

Keď však zaujmeme určité stanoviská

a použijeme patričnú obranu,

môžeme z väčšej časti obmedziť príjem

aspoň tých najškodlivejších látok.

Najlepšie je snažiť sa nakupovať prevažne

základné suroviny (t. j. múku,

mlieko, tvaroh, vajcia, mäso, zeleninu,

ovocie a pod.), ktoré by podľa zá-

Keď k bežným potravinárskym surovinám

pridáme napríklad také substancie,

ktoré pochádzajú z dechtu

alebo iných ropných produktov, tak

na rozdiel od ostatných stráviteľných

živín ich náš organizmus môže spracovať

len veľmi ťažko. Väčšinou sa ani

rýchlo nevylúčia, pričom niektoré zo

škodlivín môžu v našom tele zotrvať

dokonca aj roky, prípadne i celý zvyšok

života, čím ho výrazne zaťažujú.

Možno si tiež predstaviť, že v krvi

prítomné škodliviny zakaľujú jej vyžarovanie

temnejšími odtieňmi, čím

zaťažujú aj dokonalé spojenie ducha

s pozemským telom. Môžu vytvárať

– spoločne s nevhodnými myšlienkami

– akýsi zatemňujúci „oblak“

či „okruh“, ktorý nás okrem iného oddeľuje

aj od možnosti spojenia so svetlými

prúdmi zhora. Tieto rôznorodé

poruchy vo vyžarovaní nemožno, samozrejme,

preukázať bežne uskutočňovanými

pokusmi na zvieratách!

Preto je zrejmé, že v dnešnej dobe

by sme mali vo vlastnom záujme ve-

18

SVET GRÁLU

12 | 2007

konných opatrení nemali obsahovať

žiadne rizikové prídavné látky. Tieto

suroviny by sme mali čo najvhodnejšie

sami spracovať, tzn. pripraviť

z nich v čistote a s láskou čo najprijateľnejšie

pokrmy.

Keď nakupujeme priemyselne upravované

potraviny, môžeme sa o prítomnosti

rizikových látok dočítať

v údajoch o zložení, ktoré sa povinne

uvádzajú na obale (platí pre balené

výrobky s plochou obalu väčšou než

10 cm 2 ). Hlavne by sme mali sledovať,

či tam nájdeme nejaké symboly

písmena ‚e‘ s číslicou, prípadne chemické

názvy. Niektorí výrobcovia

okrem toho na obale zvlášť zdôraznia,

že daná potravina napríklad „neobsahuje

konzervačné činidlá, umelé

farbivá…“

Písomne uvedeným tvrdeniam

môžeme celkom dôverovať, pretože

pokiaľ by výrobca vedome uvádzal

nepravdu, môže byť trestne stíhaný.

Okrem toho by to podľa zákona

o ochrane spotrebiteľa bolo žalovateľné

ako klamanie zákazníka. Preto

sa vyplatí venovať zodpovedajúci čas

nielen kontrole nakupovaného tovaru,

ale aj preskúmaniu údajov uvedených

na obale – okrem dátumu spotreby aj

informáciám o zložení. U nás používané

prídavné látky môžete vyhľadať

v našej tabuľke, ktorá uvádza aj hodnotenie

ich škodlivosti. Odporúčame

si tabuľku vystrihnúť a nosiť ju so sebou

na nákupy ako „ťahák“.

Pokiaľ je na obale uvedený len chemický

názov (týmto chcú niektorí

výrobcovia „zamaskovať“ všeobecne

stále menej obľúbené E–symboly), použitú

látku hľadajte v abecednom zozname

prídavných látok. Vzhľadom

na nemalý rozsah používaných prídavných

látok (aditív) však záujemcom

odporúčame podrobné tabuľky,

ktoré nájdu napríklad v knihe „Tajomstvo

výrobcov potravín“ (možno

si ju objednať na internetových stránkach

http://natur.toe.cz).


T É M A

ZNÁMKOVANIE

PRÍDAVNÝCH LÁTOK

Nasledujúce informácie by mali slúžiť

v prvom rade na to, aby čitatelia po

vyhľadaní konkrétnej prídavnej látky

získali prehľad, aký dopad môže mať

daná zlúčenina na naše zdravie. Na

základe tohto hodnotenia si však

možno utvoriť úsudok aj o tom, ako

bude táto látka pôsobiť na zloženie

a vyžarovanie krvi. Keďže potrebujeme

vzájomne porovnávať nielen

rozsiahlu paletu prídavných látok, ale

zároveň aj rozličné potravinárske výrobky,

používame číselné hodnotenie,

a to základný školský systém, tzn. 1

označuje najlepší, 5 najhorší.

Aby sme mohli posúdiť, aký bude

celkový dopad konkrétnej potraviny,

ktorá zároveň obsahuje viacero prídavných

látok, môžeme výsledné pôsobenie

získať ich súčtom. Je jasné,

že čím vyššia je celková suma, tým

je vyššia aj pravdepodobnosť škodlivosti

danej potraviny. Každý sa môže

sám presvedčiť, že pri niektorých

reklamou propagovaných „dobrotách“

sa možno dostať až k hodnotám

niekoľkých desiatok! Pre lepšie

pochopenie praktického významu

tohto systému hodnotenia začneme

so „známkovaním“:

1. Ide o prídavné látky, ktoré

všeobecne a v rámci súčasných

možností pôsobia prevažne priaznivo.

Tieto látky sú buď prirodzeného

pôvodu, získavané z prírodných

zdrojov, alebo vyrobené

vhodným postupom tak, aby ich

chemická štruktúra bola s prírodnými

úplne identická. Ich príprava

bola často po usilovnom

bádaní odpozorovaná z prírody

a výsledné produkty by mali byť

zhodné s prirodzenými zlúčeninami,

a to jednak podľa bežných

ustanovení, jednak z hľadiska op-

TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK

1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo

2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny

3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere

4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované

5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom

100 101 102 104 110 120 122 123 124 127

128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a

150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c

160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172

173 174 175 180 200 202 203 210 211 212

213 214 215 216 217 218 219 220 221 222

223 224 226 227 228 230 231 232 233 234

235 236 242 249 250 251 252 260 261 262

263 270 280 281 282 283 284 285 290 296

297 300 301 302 304 306 307 308 309 310

311 312 315 316 320 321 322 325 326 327

330 331 332 334 335 337 338 339 340 341

343 350 351 352 353 354 355 356 357 363

380 385 400 401 402 403 404 405 406 407

407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420

421 422 425 432 433 434 435 436 440 442

444 445 450 451 452 459 460 461 463 464

465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474

475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493

494 495 500 501 502 503 504 507 508 509

510 511 512 513 514 515 516 517 518 520

521 522 523 524 525 526 527 528 529 530

535 536 538 541 551 552 553 554 555 556

557 558 559 570 574 575 576 577 578 579

585 620 621 622 623 624 625 626 627 628

629 630 631 632 633 634 635 640 650 900

901 902 903 904 905 912 914 920 927 938

939 941 942 943 944 948 949 950 951 952

953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102

1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413

1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520

19

SVET GRÁLU

12 | 2007


T É M A

tickej otáčavosti svetla či ďalších

parametrov.

2. Takto označené látky sú menej

vhodné, než zlúčeniny zaradené

do predchádzajúcej skupiny, ale napriek

tomu ešte prijateľné. Buď ide

o zlúčeniny, ktoré boli vyrobené

tak, že ich chemická štruktúra nie

je celkom zhodná s látkami prírodného

pôvodu, ale je im veľmi blízka,

alebo môže ísť o prírodne identické

zlúčeniny, pri ktorých už nemožno

očakávať len priaznivé pôsobenie.

Patria sem aj niektoré umelo syntetizované

vitamíny, ktorých vyžarovanie

je oveľa slabšie a často aj dosť

odlišné, než pri prírodných zdrojoch.

Keďže pri látkach, zaradených

do 1. aj 2. skupiny, zatiaľ neboli pri

miernom požívaní zistené výraznejšie

vedľajšie účinky, netreba sa

ich príliš obávať.

3. Tieto zlúčeniny sú už menej

vhodné, ale pre zdravých jedincov

v obmedzenej miere ešte prijateľné.

Všeobecne by mali byť tieto látky

pre náš organizmus ľahko odbúrateľné

a potom buď spracovateľné,

alebo rýchlo vylúčiteľné z tela. Nepriaznivé

pôsobenie však môže vyplývať

najmä z ich častého či neúmerne

vysokého príjmu. Preto by

sme mali byť pri týchto látkach

opatrnejší a potraviny, ktoré ich

obsahujú, by sme nemali konzumovať

často. Osoby, oslabené nejakým

ochorením, a hypersenzitívni

jedinci by sa im, samozrejme, mali

vyhýbať; rovnako je potrebné minimalizovať

ich príjem u malých

detí!

4. Pri týchto látkach môžeme

očakávať nepriaznivé pôsobenie.

Nájdeme tu prevažne také zlúčeniny,

ktoré sa pripravujú synteticky

a ktorých štruktúra vôbec

nezodpovedá prirodzeným zlúče-

20

SVET GRÁLU

12 | 2007

ninám. Zaradili sme k nim zároveň

niektoré látky, ktoré sa síce v prírode

vyskytujú, ale pri nich už bolo

klinickými pokusmi preukázané,

že za určitých podmienok spôsobujú

v ľudskom tele škody. Hlavne

ide o zlúčeniny, ktoré sa používajú

často a v neprirodzene vysokom

množstve, napríklad rôzne fosfáty,

ktoré sa pridávajú do topených syrov,

údenín, sušených výrobkov,

zmrzlín, kolových nápojov, cukrárskych

výrobkov, majonéz a pod.

Preto neprekvapuje, že ich nadmerný

príjem môže spôsobovať

zhoršené vstrebávanie minerálov

a ďalšie nezanedbateľné problémy.

5. Takto označeným látkam by

sme sa mali zásadne vyhýbať, pretože

majú vzhľadom na svoj pôvod

a chemickú štruktúru výrazne

nepriaznivý účinok – a to ako na

naše zdravie, tak aj na vyžarovanie

krvi! Preto pokiaľ nájdeme na

obale tieto látky, nemali by sme

vo vlastnom záujme tento výrobok

kupovať. Sú medzi nimi aj

také zlúčeniny, nad ktorými musia

znalému človeku až hrôzou

vstávať vlasy na hlave! Niektoré

z týchto látok sa aj v serióznych

lekárskych publikáciách zaraďujú

medzi zdroje najčastejších otráv

(7). Ako príklad možno uviesť toxické

dusičnany, ktoré sa pridávajú

do bežných údenín. Dusičnany ničia

červené krvinky zablokovaním

určitého podielu krvného hemoglobínu,

čím môže dôjsť k zamedzeniu

prenosu kyslíka a ďalším

poruchám. Okrem toho z dusičnanov

vznikajúce nitrózoamíny

patria medzi vedecky uznané

karcinogény. Ako je teda zrejmé,

konzumáciu niektorých lahôdok

sprevádzajú nemalé riziká a často

nimi nielenže preťažujeme určité

orgány (napríklad pečeň, obličky),

ale si aj poškodzujeme telo!

VÝZNAM

STAROSTLIVOSTI

O POZEMSKÉ TELO

Náš duchovný vývoj by sa mal prejavovať

stále sa zvyšujúcou vnímavosťou,

a to aj k potrebám vlastného

tela. Mali by sme byť schopní si uvedomiť,

čo nám prospieva a čo škodí.

Duchovná bdelosť má pritom sledovať

ostražitosť telesných zmyslov.

Ako každej inej činnosti, aj nákupu

potravín a ich správnemu spracovaniu

treba venovať plnú pozornosť.

V tom spočíva aj prevencia, pretože

pokiaľ naše telo trvalo zásobujeme

tým, čo potrebuje, nepodlieha natoľko

ochoreniam a dokáže odolávať

väčším vonkajším tlakom a rýchlo sa

meniacim okolitým podmienkam.

Dôležité je však, aby sme dokázali

nájsť k nášmu stravovaniu správny

vzťah. Potreba jedla a nápojov, prospešných

na všetkých úrovniach, sa

musí stať samozrejmosťou, ktorá

vyviera zvnútra a nemali by si ju

vynucovať ani zdravotné problémy

ani dogmatické zákazy. Treba si tiež

uvedomiť, že pôžitok teda pochutnanie

si na niečom, nemá byť prvoradým

hľadiskom výberu stravy.

Samozrejme, že jedlo nám má chutiť

a mali by sme z neho mať aj príjemný

pocit – no malo by nám aj

prospievať! Okrem toho, že má

pokrývať potreby nášho tela, má

vytvárať aj podmienky pre plnohodnotné

pôsobenie nášho ducha

v hmotnosti, a to vytváraním čo

najpriaznivejšieho zloženia a vyžarovania

krvi!

Je už na čase pochopiť nezvratnú

skutočnosť: ak chceme prežiť, musíme

uznať všetky prírodné zákonitosti,

ktoré smerujú vždy len k nášmu

dobru (1). Chemickou cestou vyrobené

umelé zlúčeniny, medzi ktoré

možno s istotou rátať aj mnohé prídavné

látky, pôsobia rušivo, škodlivo

až rozkladne. Preto by sme ich


T É M A

dobrovoľne nemali v strave prijímať,

nakoľko narúšajú normálne vyžarovanie

krvi. Keď sa však v pokore

uspokojíme s darmi prírody a keď

nebudeme požadovať ani prijímať

škodlivú potravu, prospejeme tým

nielen svojmu telu, ale podporíme aj

svoj duchovný vzostup.

Vít Syrový

Literatúra:

1. Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu, nakl. Stiftung Gralsbotschaft,

Stuttgart 1990

2. Bardodej Z. : Úvod do chemické

toxikologie, nakl. Karolinum, Praha 1999

3. Davídek J., Janíček G., Pokorný J.: Chemie

potravin, SNTL/ALFA, Praha 1983

4. Keller U., Meier R., Bertoli S.: Klinická

výživa, nakl. Scientia medica, Praha

1993

5. Kvasničková A.: Esenciální minerální

prvky ve výživě, nakl. ÚZPI, Praha 1998

6. Marc David: Vom Segel der Nahrung,

Anstata-Verlag, Interlaken 1992

7. Pelclová D., et al.: Nejčastejší otravy

a jejich terapie, nakl. Galén, Praha 2000

8. Pollmer U., Hoicke C., Grimm H.U.:

Vorsicht Geschmack, Was ist drin in

Lebensmiteln?, Rowohlt Taschenbuch

Verlag, Reinbek bei Hamburg 2000

9. Sparrenberger G., Kelzenberg M.: Gezielt

einkaufen! Zusatzstoffe in Lebensmitteln,

nakl. Mosaik, München 2000

10. Syrový V.: Tajemství výrobců potravin, vl.

nakl., Praha 2004

11. Thiniusová A.: Záhadné E na obalech

potravin a nápojů, možné vedlejší účinky

aditivních látek, Praha

12. Vasey Ch.: Das Blutgeheimnis, nakl.

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1993

13. Vrbová T.: Víme co jíme, aneb průvodce

„Éčky“ v potravinách, nakl. EcoHouse

2001

P O N Ú K A M E V Á M K N I H Y

VÍTA SYROVÉHO

TAJEMSTVÍ VÝROBCŮ POTRAVIN

Příručka zákazníka, kterému není lhostejné,

co všechno přijímá se svou stravou.

V tejto knihe sa dozviete, čo všetko sa používa

pri priemyselnej výrobe potravín a aký

vplyv majú tzv. „éčka“ na ľudský organizmus.

Dočítate sa v nej, ktorým z prídavných

látok by sme sa mali najviac vyhýbať

a ako možno minimalizovať celkový príjem

škodlivín. Súčasťou knihy sú nielen

tabuľky so súpismi a hodnotením užívaných

prídavných látok, ale aj praktický „ťahák“,

z ktorého môžete pohotovo priamo

v obchode zistiť, do akej miery sú škodlivé

„éčka“, uvedené na obaloch potravín.

Mäkká väzba, 118 strán. Cena 120 Kč

TAJEMSTVÍ KRVE

Nový pohled na výživu a její vliv na duchovní

vývoj člověka

Táto kniha sa zaoberá hlbším významom

správneho zloženia našej krvi a s tým súvisiacimi

vplyvmi na telesné a duševné zdravie.

Medzi najdôležitejšie faktory, priaznivo

ovplyvňujúce zloženie našej krvi,

patrí dostatočný príjem vhodných tekutín,

pohyb na čerstvom vzduchu a, samozrejme,

naša výživa so všetkým, čo s ňou

súvisí – od spôsobov pestovania až po konečnú

úpravu potravín. Autor sa v tejto

knihe nezameriava len na chemické zloženie

potravín a ďalšie fyzikálne merateľné

vlastnosti, ale aj na energetické úrovne,

ktorých vplyv mnohí podceňujú.

Mäkká väzba, 200 strán. Cena 190 Kč

Knihy sú v češtine a môžete si ich objednať

na adrese:

Integrál Brno s.r.o., Nováčkova 26, 614 00 Brno

Tel./fax: 545 213 964, e-mail: knihy@gralu.cz

www.svet.gralu.cz – sekcia „nabídka knih“

21

SVET GRÁLU

12 | 2007


VITAMÍNY V TABLETÁCH?

DETI ICH NEPOTREBUJÚ!

T É M A

Vitamíny pre deti s príchuťou marhule, lesnej jahody a čučoriedky, navyše s hračkou… „Odporúčame predovšetkým deťom v zimnom

a predjarnom období. Sú nevyhnutné pre správny vývoj detského organizmu, obsahujú zložky, ktoré hrajú v detskej výžive

nezastupiteľnú úlohu, vitamíny C a E sú významnými antioxidantmi, ktoré chránia organizmus pred voľnými radikálmi nachádzajúcimi

sa v znečistenom životnom prostredí. Urobte pre svoje deti to najlepšie.“ Takto nejako vyzerajú reklamy na všetky tie farebné

lákadlá, ktoré na nás kričia zo všetkých strán, z televíznych reklám, časopisov i lekární. Kto by im odolal! Dokonca aj mamičky,

ktoré ich účinky neuznávajú, podliehajú prosbám detí, a kupujú vitamíny ako bonbóny, často i navzdory svojmu presvedčeniu, že

oveľa viac céčka je v kyslej kapuste alebo čiernych ríbezliach alebo, že oveľa lepšie by bolo zájsť s deťmi napríklad do lesa.

Urobiť pre svoje deti to najlepšie, ako

hovoria reklamy, to chcú asi všetci

rodičia. Áno, už zo školy vieme, že

vitamíny sú živiny nevyhnutné pre

organizmus. Okrem vitamínu D,

ktorý sa tvorí v tele pôsobením ultrafialových

lúčov na kožu, a vitamínu

K, vytváranom baktériami v črevách,

je ich jediným zdrojom potrava.

Vitamíny sa obvykle delia do dvoch

skupín: vitamíny rozpustné vo vode

(vitamíny skupiny B a vitamín C),

ktoré sa v tele nemôžu ukladať do

zásoby, a preto sa musia trvalo dodávať

v potrave, a vitamíny rozpustné

v tukoch (A, D, E a K), ktoré sa ukladajú

do tukových tkanív ľudského

tela. Nedostatok alebo neprítomnosť

ktoréhokoľvek vitamínu môže vyvolať

ochorenie. Škodlivé však môže

byť aj nadmerné množstvo vitamínov,

zvlášť tých, ktoré sa rozpúšťajú

v tukoch.

Pre udržanie zdravia sú však podľa

odborníkov potrebné len veľmi malé

množstvá vitamínov a existuje len

málo dôkazov o tom, že by ich zvýšený

príjem prinášal akýkoľvek prospech.

Niektoré vitamíny, najmä vitamín

A a D, môžu byť pri nadmernom

prísune dokonca nebezpečné a vyvolávajú

ochorenie – hypervitaminózu.

Na to, čo deti jedia, majú nepriamy

vplyv práve televízne reklamné kampane.

Dokazujú to aj výskumy zdravotných

organizácií. Napriek tomu

22

SVET GRÁLU

12 | 2007

výskumy vedcov často svedčia o tom,

že vitamíny ponúkané v sladkých pilulkách

sú skutočne len lákadlom farmaceutických

firiem a ich účinky sa

nedajú porovnávať s tým, čo dodáva

telu surová strava.

Vitamíny z reklám neodporúča

napríklad ani detská lekárka a homeopatka

z Olomouca Blanka Krtičková.

„Vitamíny v tabletách neodporúčam

– nie je ich vôbec treba.

V surovej strave – zelenine a ovocí

sa nachádzajú všetky vitamíny, ktoré

telo potrebuje. Detí, ktorým odporúčame

dopĺňať dávku vitamínov, je

skutočne len veľmi málo.“

Výživa je rozhodujúcim faktorom,

ktorým môžeme v dobrom zmysle

slova ovplyvniť vývoj dieťaťa, a dokonca

i jeho zdravotný stav v dospelosti.

V období rastu a dospievania

organizmus prechádza dôležitými

fázami psychomotorického vývoja,

rastie a spevňuje sa kostra a dotvára

sa imunitný systém. Preto je veľmi

dôležité dbať na to, čo deti jedia. Nenechávajme

sa však oklamať televíznymi

reklamami. Ako zistili napríklad

odborníci v teste Mladej fronty

Dnes, detské potraviny z televíznych

reklám síce deťom dodajú potrebnú

energiu, ale s ňou aj nutnú dávku

cukrov a tukov. Sýtené nápoje zase

obsahujú len veľmi malé množstvá

skutočnej ovocnej šťavy, niektoré

ovocné nápoje, tzv. multivitamíny,

síce vyzerajú na prvý pohľad zdravo

a ovocne – no v skutočnosti obsahujú

obrovské množstvá cukru, ktorý

s ovocným cukrom nemá vôbec nič

spoločné.

Reklama je teda zlý radca, a pokiaľ

chcete dobrú radu, dajte radšej na

skúsenosti babičiek, alebo sa nechajte

poučiť bylinkárkou Jarmily Podhornej,

ktorá hovorí: „Jednotkou na

posilnenie imunity je jednoznačne

čierna ríbezľa, výťažky lesnej bazy

červenej, vlašský orech či kapucínka.

Prečisťujú organizmus a zvyšujú

imunitu. Imunita však súvisí s našou

psychikou, a preto nezabúdajme

na pohyb na čerstvom vzduchu.“

Marie Šuláková


O S O B N O S Ť

Z Á Z R A K Y

2 0 . S T O R O Č I A

P Á T E R P I O

K správam o paranormálnych javoch, ktorých existenciu je ťažké vysvetliť, má

väčšina ľudí opatrný alebo pochybovačný postoj. V minulom storočí sa zdalo, že

materializmus zaženie tento fenomén navždy do ríše rozprávok. Neustále sa

však objavovali dobre zdokumentované prípady udalostí, ktoré súčasná veda

nemôže uspokojivo vysvetliť. Niektorí ľudia s nadprirodzenými schopnosťami

sa už za svojho života stali legendou. Jednou z takýchto osobností bol páter Pio.

S

tigmatické rany, uzdravovanie

posadnutých a nevyliečiteľne chorých,

predvídanie budúcnosti a čítanie

v osudoch ľudí boli pre pátra Pia

samozrejmou súčasťou života. Dokazujú

to tisíce svedeckých výpovedí,

fotografie aj úradné správy. Keď

sa cirkev rozhodla zabrániť hystérii,

ktorú okolo neho rozpútali horliví

veriaci, podriadil sa nespočetným

lekárskym vyšetreniam, výsluchom

nadriadených a akceptoval aj dvojročnú

izoláciu v kláštore. Všetky

snahy potlačiť vplyv jeho osobnosti

však vyšli nazmar. Keď v roku 1968

zomrel, na poslednej ceste ho odprevádzalo

asi stotisíc ľudí. Veľmi

mnoho ľudí po celom svete aj dnes

hovorí o svojom presvedčení, že

prostredníctvom tohto mnícha získali

živý dôkaz Božej prítomnosti.

ŽIVOT PÁTRA PIA

Narodil sa 25. mája 1887 v roľníckej

dedine Pietrelcina na juhu Talianska

ako Francesco Forgione. Už od útleho

detstva mal zážitky, ktoré určili jeho

životnú dráhu. V noci často nemohol

spávať, pretože mal vidiny démonov.

Nevýslovný strach, ktorý ho prenasledoval,

zmierňovali návštevy svetlej

duchovnej bytosti, ktorú dôverne

nazýval „priateľ mojej mladosti“.

Útechu mu prinášali aj žiarivé vízie

nadpozemsky krásnej ženskej bytosti,

ktorú v zhode so svojou katolíckou

výchovou nazýval Panna Mária alebo

Matka 1 . O týchto svojich zážitkoch až

do tridsiatich rokov nikomu nehovoril,

pretože bol presvedčený, že nie

sú ničím mimoriadnym. Až keď mu

jeho predstavený povedal, že Pannu

Máriu nevidel nikdy inak ako sochu

v kostole, Pio len neveriacky mávol

rukou so slovami: „To hovoríte len zo

skromnosti“.

Francesco vyrastal v chudobe. Jeho

rodina sa tiesnila v jednoizbovom

dome z nepálených tehál. Od piatich

rokov rodičom rozprával o svojej

túžbe stať sa kňazom. Jeho matka

sa neskôr sťažovala, že zanedbáva

učenie, pretože trávil príliš veľa času

v kostole. Chodieval tam z vlastného

popudu ráno i večer. Keď mal pätnásť

rokov, zoznámil sa s mníchom

Camillom, ktorý bol príslušníkom

jednej vetvy františkánskeho rádu –

kapucínov. Onedlho nato podal

žiadosť o prijatie do kapucínskeho

kláštora v Morcone. Tesne pred prijatím

do rádu zažil ďalšiu zo svojich

nadpozemských vízií. Po prijímaní

v kostole zrazu pred sebou uvidel

nádhernú chrámovú sieň. Na jednej

strane sály stáli krásni ľudia, na druhej

strane postavy s ohyzdnými tvárami.

K Francescovi prišiel vznešený

muž a ukázal na opačný koniec sály.

Približoval sa k nim obrovský netvor.

Svetlý pomocník povedal mladíkovi:

„Toto je diabol, proti ktorému budeš

bojovať“. Vzápätí démona zrazil na

zem blesk a zjavenie sa rozplynulo.

Táto vízia predznamenala celoživotný

zápas pátra Pia.

Do rádu bol prijatý 22. januára

1903. Vtedy dostal aj svoje duchovné

meno Pio. Od tohto času žil v kláštore.

V roku 1910 bol vysvätený za

kňaza a v roku 1918 sa natrvalo usadil

v kláštore San Giovanni Rotondo.

23

SVET GRÁLU

12 | 2007


O S O B N O S Ť

Cesta ku kapucínskemu kláštoru, 1945

Pred svojím vysvätením aj po ňom vo

vnútri zvádzal trvalý boj s pochybnosťami,

lebo sa necítil byť hodný vykonávať

svoje povolanie. Vedel sa tak

pohrúžiť do rozjímania a modlitieb,

že jeho omše trvali tri hodiny. Veriaci

to spočiatku hodnotili ako výstrelok

a nazvali ho bláznivým mníchom.

Jeho spolubratia v ráde si však

všimli a začali zaznamenávať aj iné

nevšedné skutočnosti, spojené s jeho

osobou. Najprv to boli stavy extázy,

do ktorých upadal, keď sa modlil. Páter

Pio opakovane, na hodinu až dve

za deň prestával vnímať svoje okolie

a vo vytržení sa rozprával s bytosťami,

ktoré videl pred svojím vnútorným

zrakom. Na začiatku takého

rozpoloženia mal zvyčajne vízie

temnej a zlomyseľnej bytosti, ktorá

na seba brala podobu mnícha, ženy,

zvieraťa či démona. V takých chvíľach

sa očividne bál a úzkostlivo volal

na pomoc Ježiša. Potom prízraky

zmizli a on sa rozprával so svetlými

bytosťami, ktoré oslovoval „Ježiš“,

„Mária“ 2 , alebo sa zhováral so svojím

anjelom strážnym. Listy, ktoré písal

v bdelom stave, sú rukolapným dôkazom,

že nebol duševne chorý. Dá

sa z nich vyčítať aj to, že najväčšiu pozornosť

venoval úsiliu o vrúcnu vieru.

„Aký je to oheň, čo spaľuje celú moju

bytosť? Otče môj, ak nás Ježiš robí takými

šťastnými na zemi, aké to bude

na nebesiach? Zavše sa pýtam sám

seba, či existujú ľudia, ktorí necítia,

ako im hruď spaľuje Božský oheň…

Mne sa to vidí nemožné, najmä ak

sú to kňazi, alebo rehoľníci. Možno

vravia, že oheň necítia, lebo ich srd-

24

SVET GRÁLU

12 | 2007

cia sú väčšie ako moje. Iba na základe

takého zdôvodnenia sa môžem s nimi

spojiť, aby som ich nemusel obviniť

z toho, že sú nehanebnými podvodníkmi.“

Pri omši často plakal. Raz od

hlbokej vnútornej radosti, inokedy sa

utápal v zármutku nad ukrižovaním

Krista. Pochybnosti niektorých mníchov

nad tým, či sa Pio nestal obeťou

vlastnej fantázie pominuli, keď sa

stali svedkami udalostí, nad ktorými

zostáva rozum stáť.

DIABOLSKÉ ÚTOKY

V kláštore, v ktorom Pio strávil celý

život, bola tamojšia komunita zakrátko

presvedčená, že sa v jeho izbe

často deje niečo desivé. Obavy nevzbudzovali

ani tak jeho slová a opisy,

ktoré vyslovil ako ospravedlnenie za

občas neznesiteľný hluk. Mnísi ho

mnohokrát našli v noci alebo nad

ránom ležať v bezvedomí na dlážke.

V izbe býval rozmetaný nábytok, prikrývky,

knihy, steny postriekané atramentom.

Čo bolo horšie, na tele mnícha

našli rozsiahle pomliaždeniny

a odreniny. Raz mu musel privolaný

lekár naprávať zlomeniny na rukách.

Bolo nemožné uveriť, že by si takéto

bolesti spôsobil niekto sám. Pio tvrdil,

že je v noci obkľúčený ohavnými postavami,

ktoré ho nútia, aby sa vzdal

svojho pokánia a úsilia o duchovnú

dokonalosť. Tieto udalosti mu spôsobovali

veľké duchovné i telesné muky,

takže spočiatku pre to upadal do zúfalstva.

V roku 1912 napísal: „Zápas

s peklom sa dostal do bodu, kde už

nemôže ďalej pokračovať. Loď s mojou

dušou čoskoro pohltia vlny oceánu.

Otče môj, ja už skutočne nevládzem

ísť ďalej…“ Navyše ho sužovali

myšlienky o vlastnej menejcennosti.

„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval

moju nečistotu. Nakoniec mi pred

očami odhalil všetky moje skryté slabosti.

(…) Mojím žalobcom nie je človek,

ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť

za svoje správanie, ale Boh,

sudca, u ktorého sa nedá odvolávať,

a medzi neho a mňa sa nemôže postaviť

nijaký advokát.“ V tomto temnom

období mu neboli útechou ani vízie

nebeských zjavení, lebo v ich svetle,

ako písal Pio, ešte viac videl svoju

„ničotnosť“.

EXORCIZMUS

Exorcizmus je úkon v cirkvi, ktorý

má prostredníctvom modlitby pomôcť

človeku posadnutému „zlým duchom“.

V psychiatrickej terminológii

sa tento stav označuje ako ťažká schizofrénia.

Postihnutý sa často správa

ako zmyslov zbavený, niekedy veľmi

hrubo. Stovky ľudí sa v blízkosti pátra

Pia stali svedkami toho, ako po jeho

zásahu táto „choroba“ odišla a takto

postihnutá osoba potom mohla viesť

normálny život.

Jeden z prípadov sa stal v júli roku

1964. Do kostola v San Giovanni priviezli

posadnutú ženu. Rozprávala

neprirodzene hlbokým, dunivým

hlasom. Keď zbadala pátra, zarevala:

„Pio, dnes večer sa uvidíme“. V noci

mníchov zobudil rachot ako pri zemetrasení.

Predstavený kláštora sa

prihnal do izby, kde našiel ležať pátra

na dlážke s krvácajúcim čelom a tvárou

posiatou modrinami. Na druhý

deň však Pio znova pokračoval vo vyháňaní

zlého ducha z postihnutej ženy.

Iná posadnutá žena sa po príchode do

kostola správala nesmierne panovačne,

hovorila v mužskom rode a tvrdila, že


O S O B N O S Ť

je vlastníkom chrámu. Ďalšia sa – na

veľké zdesenie prítomných, začala

plaziť až k oltáru, vydávajúc neľudské

zvuky. Vo väčšine prípadov boli obeťami

posadnutia mladé ženy. V kostole

sa spočiatku správali nepríčetne,

takže ich museli blízki držať. Útočne

sa správali najmä voči Piovi. Potom,

čo páter vyslovil modlitbu na vyhnanie

zlého ducha, väčšinou skrotli ako

deti a bez problémov sa nechali odviesť.

Niekedy však bolo treba tento

postup viackrát opakovať.

STIGMY

riadenie reagovali veriaci v San Giovanni

veľkou demonštráciou. Tragickou

udalosťou bol poznamenaný 14.

október 1920. Krátko predtým sa rozchýrilo,

že Vatikán rozhodol o preložení

pátra Pia. Pri pouličných nepokojoch,

ku ktorým prispela výbušná

talianska nátura, bolo 14 ľudí zabi-

25

SVET GRÁLU

12 | 2007

igi Romanelli napísal, že rany nevie

„klasifikovať podľa nijakého známeho

klinického zatriedenia“. Stigmatické

rany sa nehoja, nezhnisajú, ale ani sa

nezapália. Ostávajú po mnoho mesiacov

či rokov otvorené a v malých

množstvách z nich vyteká krv. Nie

je možné ich vyliečiť. Z tela pátra Pia

zmizli stigmy až krátko pred jeho

smrťou, keď mal 80 rokov.

Pri hodnotení tohto javu treba spomenúť,

že Pio nebol fanatikom, ktorému

by utrpenie spôsobovalo radosť.

V čase, keď sa mu stigmy objavili, bol

zhrozený. Bál sa, že zomrie od veľkej

straty krvi a vo svojich listoch sa zmieňuje,

ako prosil Boha, aby ho „zbavil

týchto vonkajších znakov, pretože ho

„mätú a spôsobujú neopísateľné a neznesiteľné

poníženie.“ Pravdepodobne

sa necítil ani ako omilostený mučeník,

i keď ho k takému postoju nabádali

jeho predstavení. O svojom vnútornom

stave v tom období písal: „Bože

môj! Tvoje trestanie je spravodlivé

a Tvoj súd je správny. Zaobchádzaj

so mnou tak, aby som spoznal Tvoje

milosrdenstvo“. Pri všetkom utrpení,

Páter Pio slúžiaci omšu, 1945

Máločo vyvoláva medzi kresťanmi

takú bázeň ako stigmy. Sú to rany

na tých častiach tela, kde bol podľa

správ evanjelistov poranený Ježiš pri

ukrižovaní. 8. septembra 1911 sa páter

Pio v liste svojmu predstavenému

posťažoval, že ho už rok trápia bolesti

na nohách a rukách, a že má v tých

miestach malé červené škvrny. Dňa

23. augusta 1912 mal Pio veľmi živú

víziu. „Zrazu som zacítil, ako mi srdcom

prenikol ohnivý šíp, ktorý horel

s takou intenzitou, až som si myslel,

že určite zomriem,“ – napísal. Rozhodujúca

udalosť sa však stala 5. augusta

1918. V ten večer bol na spovedi,

keď zbadal „veľmi vznešenú nebeskú

osobu“. Postava držala v ruke kopiju,

z ktorej hrotu vystreľoval oheň. Potom

ju vrazila do jeho hrude. Pio v tej

chvíli pocítil spaľujúcu bolesť, ktorá

ho už nikdy úplne neopustila. 20. septembra

duchovnú postavu videl opäť.

Krvácala z rúk, nôh, srdca. Vidina sa

rozplynula a Pio zbadal, že krváca na

tých istých miestach tela. Jeho stigmatické

rany nemohli ostať v kláštore

dlho utajené. Na žiadosť predstavených

sa musel podrobiť opakovaným

lekárskym vyšetreniam u troch rôznych

lekárov. Všetci sa vo svojich záveroch

zhodujú na nevysvetliteľnom

pôvode aj charaktere rán. Dr. Luktoré

prežíval, by si zrejme nemohol

zachovať zdravý rozum, keby mu

v tom nebol nápomocný zmysel pre

humor. Keď mu na okrúhle narodeniny

jeden z obdivovateľov želal dlhý

život, skríkol: „Čo také hrozné som

Vám urobil?“

STANOVISKO CIRKVI

„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval moju nečistotu. Nakoniec mi pred

očami odhalil všetky moje skryté slabosti. (…) Mojím žalobcom nie

je človek, ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť za svoje správanie,

ale Boh, sudca, u ktorého sa nedá odvolávať, a medzi neho a mňa sa

nemôže postaviť nijaký advokát.“

(Páter Pio)

Reakcia katolíckej cirkvi na rozruch

okolo Piových stigiem bola mimoriadne

chladná. V prípade nadprirodzených

javov vystupuje ako vyšetrovateľ

Vatikánu takzvaný Svätý úrad

(ďalej Úrad), čo je nástupnická organizácia

Svätej inkvizície. Vyšetrovanie

začal Úrad tým, že Piovi zakázal

slúžiť omše na verejnosti. Na toto na-


O S O B N O S Ť

tých a 80 zranených. Pio bol zhrozený

z toho, že bol príčinou násilia.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch

nakoniec cirkev upustila od rozhodnutia

presťahovať ho. V oficiálnych

stanoviskách Úradu, ktoré vychádzali

opakovane v novinách L`Osservatore

Romano, sa od roku 1923 v rôznych

obmenách uvádzalo, že „na udalostiach

okolo pátra Pia nie je nič nadprirodzené“.

V roku 1931 sa Pio podriadil novému

príkazu, ktorý mu zakazoval

akúkoľvek činnosť okrem omše, konanej

len s účasťou miništrantov. Ďalšie

dva roky strávil v izolácii kláštora.

Až v roku 1933 bola jeho izolácia na

intervenciu pápeža zrušená. Postoj

cirkvi sa však významne nezmenil

a rôzne zákazy prichádzali naďalej.

V roku 1962 mu Vatikán zakázal písať

listy. V roku 1968 boli na príkaz istého

inšpektora z Ríma zlikvidované

asi dva milióny listov, ktoré páter Pio

za celý svoj život dostal. Bol nimi

úplne zaplnený sklad vedľa kláštora,

veľký ako garáž. Je to o to zarážajúcejšie,

že v roku 1919 o ňom pápež

Benedikt XV. povedal: „Páter Pio je

naozaj mimoriadnym mužom, jedným

z tých ľudí na zemi, ktorých Boh

z času na čas zošle, aby priviedli celé

ľudstvo naspäť k Bohu.“ Táto rozpor-

26

SVET GRÁLU

12 | 2007

nosť zrejme len potvrdzuje, že vnútri

cirkvi pôsobí silný prúd, ktorého cieľom

je zachovať „jednoliatosť“ cirkvi,

čo hraničí až s totalitou. Skutočnej

rehabilitácie sa Pio dočkal až počas

druhého vatikánskeho koncilu a neskôr

počas pontifikátu Jána Pavla II.

NEVYSVETLITEĽNÉ

UZDRAVENIA

„Páter Pio je naozaj mimoriadnym mužom, jedným z tých ľudí

na zemi, ktorých Boh z času na čas zošle, aby priviedli celé

ľudstvo naspäť k Bohu.“ (Papež Benedikt XV., 1919)

O pátrovi Piovi sa hovorí aj v súvislosti

s javmi spontánneho vyliečenia

pacientov z ťažkých a nezvratných diagnóz.

Najznámejšou osobou z tejto

skupiny je Gemma Di Giorgová. Narodila

sa v roku 1939 bez zreničiek

v očiach, teda nevidiaca. Z medicínskeho

hľadiska bolo vylúčené, že by

niekedy mohla vidieť, keďže v oku

chýbalo tkanivo, cez ktoré by svetlo

prenikalo na sietnicu. Zreničky jej

chýbali a aj z lekárskeho hľadiska bola

uznaná za nevidiacu. Keď mala šesť

rokov, dom jej starej mamy navštívila

istá mníška a povedala jej o pátrovi

Piovi. Rozprávala, že mala sen, v ktorom

k Piovi priviedla malé nevidiace

dievča. Do kláštora aj napísala a dostala

odpoveď, že páter sa bude modliť

za dievča. Nato sa Gemmina babička

rozhodla ísť s vnučkou do San Giovanni.

Podľa výpovede Gemmy Di

Giorgovej z roku 1971, už vo vlaku začala

vidieť. Z rozprávania mala predstavu

o tom, čo je to more, a preto to

bola prvá vec, ktorú vo svojom živote

spoznala zrakom. Keď povedala starej

mame, že vidí more, stará dáma ju

zahriakla. Pre istotu sa však pozrela

do vnučkiných očí a so sklamaním

zistila, že Gemma nemá zrenice a nemôže

vidieť. S týmto záverom prišli

do San Giovanni Rotondo. Po omši

si malú nevidiacu zavolal Pio do sakristie

a urobil jej na očiach znak kríža.

Keď sa vrátila k babičke, tá jej znova

so zúfalstvom hľadela do očí. Bola

presvedčená, že vnučka nevidí. Rozhodla

sa požiadať znova pátra o pomoc.

Keď na ňu prišiel rad, Pio sa

jej opýtal: „Máte vieru v Boha? Vaša

vnučka je v poriadku.“ Je neodškriepiteľným

faktom, že Gemma sa narodila

ako nevidiaca. Napriek tomu, že

v očiach nemá zreničky, niet ani najmenších

pochybností, že vidí. V roku

1971 sa s ňou stretol životopisec pátra

Pia, John A. Shug. Aby odstránil svoje

pochybnosti, požiadal ju, aby mu odčítala

čas z hodiniek, opísala ruch na

stavbe, pomenovala farby rôznych

predmetov. Zvládla to bez problémov.

Gemma sa dostala aj do dokumentu,

ktorý v roku 1968 natočila o pátrovi

Piovi rozhlasová spoločnosť BBC.

V životopisnej knihe Páter Pio od

Johna Schuga sa spomínajú aj ďalšie

veľmi pozoruhodné prípady spontánneho

vyliečenia. 23. septembra

1968 istému Giuseppemu Scatignovi

lekári odstránili z brušnej dutiny

zhubný nádor veľkosti citróna. Jeho

manželka sa rozhodla previezť ho do

nemocnice, ktorú dal z milodarov

postaviť páter Pio. Lekári v Casa del

Solovievo (Úľava pre trpiacich) chorému

nedávali žiadnu nádej. Jediné čo

mohli urobiť, bola röntgenová snímka.

V tom čase už páter Pio nebol medzi

živými. Giuseppeho manželka sa neustále

chodila modliť do krypty, kde


O S O B N O S Ť

je pochovaný. Zašla aj za predstaveným

kláštora San Giovanni Rotondo

a rozpovedala mu o trpiacom manželovi.

Páter Carmelo jej doniesol kúsok

plátna, ktoré kedysi používal Pio, s poznámkou,

že je to „prísne zakázané“.

V nemocnici si Giuseppe plátno priložil

na telo. Bol si vedomý, že zachrániť

by ho mohol len zázrak. Lekári

mu dávali najviac niekoľko dní života.

Zrazu sa jeho stav rapídne zlepšil. Lekári

urobili nové röntgenové snímky

a s úžasom zistili, že metastázy rakoviny

na nich nie sú. 13. novembra

1968 Giuseppe odišiel z nemocnice

domov a neskôr začal pracovať v poľnohospodárstve.

Žiadne lieky neužíval.

Kláštoru poskytol výsledky prvej

biopsie, ktoré potvrdzujú, že skutočne

mal zhubný nádor.

Zázračných uzdravení, ktoré veriaci

dávajú do súvisu s osobou pátra Pia,

sú stovky, ak nie tisíce. No nie každému

chorému tento mních mohol

pomôcť, niekedy neurobil pre uzdravenie

dotyčného celkom nič. No bolo

zrejmé, že i to malo svoj dôvod.

STRETNUTIA

S MŔTVYMI, BILOKÁCIA,

PREDVÍDANIE

BUDÚCNOSTI

Raz sa páter Pio nechal počuť, že po

ceste pred kláštorom prechádza viac

duší zomrelých než pozemských ľudí.

Niektorí z mníchov boli svedkami,

ako spovedal pre nich neviditeľné

osoby, alebo im sľuboval, že bude za

nich slúžiť omšu. Veriacich vyzýval,

aby sa modlili za blúdiace duše v „očistci“,

teda v záhrobí. Mnoho dôveryhodných

ľudí tvrdilo, že pri mimoriadne

závažných udalostiach videli

Pia veľmi ďaleko od kláštora, z ktorého

nikdy nevytiahol päty. Väčšinou

sa to týkalo ťažko chorých, ktorí rozprávali,

že sa po ich úpenlivých prosbách

ocitol vedľa ich lôžka a pomáhal

im. Veľkú dôveru si získal aj predvídaním

závažných dejov v budúcnosti.

Počas druhej svetovej vojny tvrdil, že

mestečko San Giovanni nebude bombardované.

Mal pravdu. Pritom iné

mesto neďaleko odtiaľ bolo úplne zničené.

Treba podotknúť, že Pio za celý

život nikdy nečítal noviny a nepočúval

rádio. Nebolo by účelné na tomto

mieste vymenúvať ďalšie mimoriadne

javy, ktorých svedkami boli u tohto

kňaza mnohí ľudia. Veď takzvané

zázraky pre neho neboli najdôležitejšou

vecou v živote. Veľkú energiu

venoval okrem rozhovorov s ľuďmi

svojmu sociálnemu projektu: Z milodarov,

ktoré dostal z celého sveta,

postavil v malom, dovtedy zaostalom

mestečku modernú kliniku s výborne

vybavenými oddeleniami, ktorá funguje

a rozvíja sa dodnes. Nazval ju

Dom úľavy pre trpiacich.

DUCHOVNÉ PÔSOBENIE

Za najdôležitejšie zázraky považujú

Piovi blízki jeho duchovné pôsobenie.

Vo svojom povolaní vynikal láskavou

prísnosťou. Jeho cieľom nebolo veriacich

len chlácholiť. Spočiatku veľa

pohoršenia vzbudil jeho spôsob spovedania.

Pio nezniesol, ak sa k spovednici

priblížil človek, ktorý si prišiel

„odkrútiť“ cirkevnú povinnosť.

Nielen že to dokázal spoznať, ale svoj

úsudok si nenechal pre seba. Jedného

známeho lekára vyhnal so slovami

„Choď preč, ty prasa!“. Dotyčný sa išiel

sťažovať predstaveným, no o dva roky,

súc prenasledovaný výčitkami svedomia,

sa prišiel pátrovi ospravedlniť.

Bežne sa stávalo, že kajúcnikom pripomínal

také previnenia, ktoré v spovedi

zabudli spomenúť. Raz v meste

začal vykrikovať za neznámym mužom:

„Ty vrah!“. Neskôr vysvitlo, že

dotyčný prišiel do mesta s úmyslom

zavraždiť vlastnú manželku. Hlboko

zasiahol aj do života mnohých ľudí,

ktorí sa považovali za vyslovených

ateistov, alebo zmenil smerovanie

takých, ktorí sa venovali okultizmu

a nezdravej mystike.

ZÁVER

Páter Pio nikdy neprestal žasnúť nad

tým, že veriaci prichádzajú k cirkevným

úkonom bez úprimného chcenia

zmeniť svoj život. Mimoriadne schopnosti,

ktoré mal, i desivý jav stigmatických

rán chcel preto s celou energiou

využiť na to, aby ich priviedol k prehodnoteniu

života a pokániu. Málokomu

z osobností cirkvi sa to podarilo

v takej miere, ako práve jemu.

Roman Levický

1,2) Čo sú to vlastne takzvané „mariánske zjavenia“ a či majú

niečo spoločné s niekdajšou pozemskou matkou Ježiša

Krista, bude témou jedného z ďalších článkov v časopise

Svet Grálu.

27

SVET GRÁLU

12 | 2007


Dobrý deň, slnko!

POSOLSTVO AUSTRÁLSKYCH DOMORODCOV

Spisovateľ ka Marlo Morgan rozpráva

o svojom pobyte medzi domorodcami

z austrálskeho vnútrozemia–Aborigincami,

a o tom, ako sa vďaka nim zmenil

jej život…

Božský Jediný! Ďakujem ti za

„Ó, tento deň. Ďakujem ti za seba

a svojich priateľov. Aj dnes budeme

kráčať tebe ku cti, nech nás už čaká

čokoľvek. Mojou úlohou ako ľudskej

bytosti je ctiť zmysel prichádzajúceho.

A ak je to k najväčšiemu dobru pre

všetko živé, sme pripravení prijať jedlo

aj dnes. No nechceme jesť, pokiaľ

to nie je k najväčšiemu dobru pre

všetko živé, a preto sme dnes ochotní

prežívať čokoľvek, čo je pre najvyššie

blaho všetkého živého.“

Keď začnete deň s takýmto postojom

a takýmto rituálom, uvidíte, že

tento deň bude úplne iný ako vaše

ostatné všedné dni.

Moja prvá kniha sa nazýva Posolstvo

od protinožcov, a nebolo ľahké

napísať ju, v prvom rade preto, že nie

som spisovateľka. Čas strávený na

púšti nebol jednoduchý, a o niektorých

opravdivých zážitkoch sa mi písalo

veľmi ťažko. Jednou z vecí, ktoré

ma domorodci naučili, keď som bola

28

SVET GRÁLU

12 | 2006

Obr.: Domorodé

nástenné umenie

ľudí Severnej

Austrálie,

Gagudju, jednej

z najstarších

pretrvávajúcich

kultúr našej

planéty.

Fotografia „Duch

tvorivosti“,

Matt Scheff

s nimi na púšti, je význam humoru

v živote.

Povedali mi: „Keď ideš v noci

spať a rozmýšľaš o práve prežitom

dni a nezasmeješ sa, vyskoč z postele

a urob niečo smiešne.“ Hovoria:

„Nechoď nikdy spať, ak bol celý

deň vážny, pretože to nie je dobré pre

rovnováhu tvojho tela, mysle a srdca.“

A tak títo ľudia robia množstvo zábavných

vecí po celý deň a nikdy nie

sú príliš starí na to, aby sa tešili zo

života a zabávali sa.

Pýtali sa ma: „Aj tam, odkiaľ si, robia

ľudia také veci ako my? Hrajú sa

a športujú?“ A ja som odpovedala: „Či

v Amerike športujeme? Hm…, porozprávam

vám o tom. U nás sú v športe

veľké peniaze. Skutočne, platíme veľa

peňazí za chlapca, ktorý len sedí na

striedačke… a on sa niekedy ani nezapojí

do hry!“ Povedala som, „Šport

a hry sú naozaj v mojej krajine obľúbené.

Poviem príklad. Všetci sa postavia

na čiaru a potom bežia tak rýchlo,

ako vedia a nakoniec uvidíme, kto

bude najrýchlejší, kto bude víťaz.“

Potom sa na mňa jeden z nich zahľadel.

Vysvetlili mi, že domorodec sa

vám nepozerá len do očí, ide o niečo

viac. Preniká pohľadom za vaše oči,

do nesmrteľnej bytosti vo vás. Hovorí

k vašej duši. Neprikladajú dôležitosť

zovňajšku. Farba, vek, alebo


P R Í B E H

pohlavie, to nehrá rolu, pretože ich

čistá filozofia je postavená na večnosti

a večných vzťahoch. A preto

bolo zrazu úplné ticho, keď som povedala,

aby sme si dali preteky, že pobežíme,

aby sme videli, kto bude víťaz.

Tento človek sa na mňa pozrel a povedal:

„Ale, keď jeden vyhrá, ostatní

prehrajú. To je zábava?“

Jedna žena sa ma pýtala: „Tam odkiaľ

si, máte vlastné deti? A poviete

toto svojim deťom? Poviete deťom, že

len jeden môže vyhrať a ostatní musia

prehrať?“ Potom tá žena podišla tesne

ku mne, doslova nos na nose. Možno

sa jej ťažko hľadalo to Večné za mojimi

očami, neviem, ale považovala

za veľmi dôležité mať svoj nos opretý

o môj. A potom mi s veľkým úsmevom

povedala: „Kedy hovoríte deťom

pravdu? Kedy im poviete, že oni všetci

sú víťazi?“ Povedala som jej: „My to

deťom nehovoríme. Tam odkiaľ pochádzam

ti nikto nepovie, že si víťaz.

Tam odkiaľ som, v Amerike, máme

spoločnosť „urob-si-sám“. To znamená,

že keď sám seba presvedčíš, že si víťaz,

tak ním budeš. Ver sebe – a nestaraj

sa o to, čo si myslia ostatní, čo od teba

očakávajú. Keď to pochopíš, si v Amerike

víťaz.“ Takéto zážitky boli pre mňa

dôležité. Spočiatku som v nich ani nehľadala

duchovný význam. V žiadnom

prípade, bola som „katolík na úteku“.

Bola som úplne šťastná. Keď mi vtedy

povedali: „Počuli sme tvoje volanie

o pomoc“, smiala som sa. Ja som bola

tá, čo pomáhala. Bola som tam, aby

som im pomohla. Nepotrebovala som

žiadnu pomoc. Ale vrátila som sa od

nich ako úplne iný človek, uvidela som

veci úplne inak, ako som ich vnímala,

keď som sa prvýkrát stretla s týmito

ľuďmi.

Druhá kniha, ktorú som napísala,

Posolstvo z večnosti, na rozdiel

od Posolstva od protinožcov, nie je

mojím príbehom. Bola napísaná na

prosbu mojich domorodých priateľov.

Kniha je venovaná človeku menom

Burnum Burnum. Jedného dňa

som sedela s ním a skupinou ďalších

domorodcov; všetci vo veku od

šesťdesiat do sedemdesiatpäť rokov.

Títo ľudia patrili ku „stratenej generácii“.

Každý z týchto domorodcov,

s ktorými som v ten deň posedela

a ktorých som navštívila, boli odňatí

svojim rodičom hneď po narodení.

Boli daní na adopciu, alebo išli do

kresťanskej inštitúcie. A tí, ktorí skutočne

prežili a prešli tým všetkým, sú

dnes ľuďmi, ktorí sa tým či oným spôsobom

vrátili k svojim tradíciám.

Dnes je v Austrálii veľa domorodcov

– kresťanov. A oni s tým skutočne

nemajú problém. Veria, že môžu porozumieť

Ježišovi a zároveň mať aj

svoje tradície. Vysporiadali sa s drobnými

rozdielmi. Kresťanstvo má však

skutočný problém s domorodcami,

pretože majú nepríjemné otázky, na

ktoré je ťažko odpovedať. Napríklad

je tu prikázanie, ktoré hovorí: „Deň

sviatočný budeš svätiť.“ A oni mi na

to: „Ty naozaj veríš, že sa Jediný (Boh)

pozerá, či slnko svieti a obieha okolo

Zeme, kým nepríde do určitého bodu

a potom povie, že dobre, teraz na

všetkých svieti slnko, musíte byť teda

dnes dobrí? Nemôžem sa vami zaoberať

všetky ostatné dni, ale dnes musíte

byť dobrí.“ Nuž, im to bolo smiešne.

„Chcel tým Jediný naozaj toto povedať?“

Oni sú totiž spojení s Prameňom

každý deň a každú chvíľu, a oni

svoje spojenie nikdy nestratia. Ak ho

stratia, okamžite sa ho snažia získať

späť. Nikdy nestratili spojenie so zemou,

s nebom, so zvieratami, s rastlinami

a sami medzi sebou navzájom.

A ďalšie prikázanie, s ktorým majú

problém, hovorí: „Cti otca i matku

svoju.“ Hovoria: „Chcel tým Jediný

naozaj toto povedať?“ Určite je to vytesané

do kameňa? Každé dieťa sa narodilo,

aby milovalo a ctilo si matku

i otca. Keď Jediný niečo také vôbec

povedal, tak to pravdepodobne hovoril

rodičom, »Nerob nič, čím by

si stratil rešpekt a česť pred svojimi

deťmi.« Ale oni hovoria, že rozumejú

tomu, že by to bolo pridlhé na

vyrytie do kameňa, tak tento výrok

„odstrihli“. Tak môžu austrálski domorodci

skutočne prejsť akoukoľvek

prekážkou, ktorú sme si postavili vo

vedomí, v zákonoch atď.

Aj austrálski domorodci majú svoje

„Desatoro“: veci, o ktorých veria, že by

sme ich mali robiť. Veria, že človek

prichádza z Večnosti, a vráti sa späť

do Večnosti. Podľa nich sme tu len

na nejakých sto rokov, aby sme nazbierali

skúsenosti. No naozaj typicky

ľudskou činnosťou, ktorú by sme mali

pestovať, je skutočná zábava. „Mali

by sme sa zabávať!“. A to „zabávať sa

29

SVET GRÁLU

12 | 2006


P R Í B E H

lienky, čokoľvek je zamerané jedným

smerom, vy, ako pozorovateľ ste

schopný ho zachytiť a podsunúť mu

dočasne svoj vlastný pohľad, a dať mu

tým úplne iný smer. To je tá zábava.

A pretože oni sú kým sú, a veria čomu

veria, sú presvedčení, že zábava by

mala byť veľmi pozitívna, veľmi povznášajúca

a veľmi duchovne obohacujúca.

Oni pokladajú samých seba

za správcov vlastnej energie, a zábava

by mala byť niečím, čo pozdvihuje

vedomie celej zemegule. A tak, keď

som im rozprávala o zábave v Amerike

a povedala som: „Neverili by ste,

koľko miliónov dolárov a hodín času

Američania minú na zábavu“, ich oči

zažiarili, ich tváre sa rozsvietili, veľké

úsmevy sa pozerali na mňa a povedali

mi: „Ó, aké nádherné, už ste na pol

ceste tam. Musíte pochopiť, že zábava

je pre ľudstvo skutočne dôležitá. Te-

30

SVET GRÁLU

12 | 2006

raz je potrebné vidieť aj druhú stranu

mince,“ – to znamená, že máte zodpovednosť

a ste povinní skladať účty

za svoju zábavu. Hlavne musíte upovedomiť

o tom tvorcov zábavy, aby

pochopili, že sú zodpovední za predstavy,

obrazy, a myšlienky, ktoré vypúšťajú

do sveta mladých ľudí i ostatných.

A potom skutočne prídete tam,

kde si myslíte, že už ste.

že sa bezhlavo zamilujete… Hudba

vám môže len pomôcť. Môže upokojiť

vašu dušu, môže vás rozplakať, aj

rozosmutniť, no môže vás aj pozdvihnúť

a urobiť šťastnými. Toto všetko

hudba dokáže a je to liečivý prvok.

Tým všetkým hudba naozaj je.

Aboriginci veľa nehovoria, skôr naopak.

Hovoria málo – ale spievajú.

Veria, že hlas nebol stvorený na rozprávanie,

ale na spievanie a oslavovanie

i liečenie. Keď rozprávate, zvyčajne

rozprávate o malých veciach,

ktoré sa len málo týkajú Večnosti.

Ale keď robíte veci s hudbou, robíte

ich ušľachtilejšími, inšpirujúcimi

a tvorivými. Austrálski domorodci

skutočne veria, že časťou nádeje pre

svet nie je len to, že hudbou môžeme

vyliečiť seba samých, ale že môžeme

vlastným pričinením“. Niet dôvodu,

aby ste boli znudení alebo deprimovaní.

Preto vám bola daná inteligencia,

vedomie a tvorivosť, ktoré máte,

takže sa môžete sami dostať z ťažkostí.

Zabávajte seba, deti, bavte sa

navzájom. No musíte porozumieť, čo

to znamená „zábava“. Oni veria, že

keď sa niekto zameria jedným smerom,

keď i jeho cítenie, úmysel, myš-

Ďalšia z vecí „Desatora“, ktorá na

mňa urobila hlboký dojem, bola ich

viera. Oni veria, že i keby ste sa narodili

na opustenom ostrove a mohli

prežiť sami, bez ľudského dotyku, bez

akejkoľvek skúsenosti s ľuďmi – len

vy, rastliny, zvieratá a prvky – neochvejne

veria, že od narodenia

máte vo svojom vnútri nutkanie robiť

hudbu. Toto nutkanie je pre vás

také dôležité, ako pre vtáka postaviť

hniezdo. Mali by ste sa prinajmenšom

naučiť len tak si hmkať pre seba. Mali

by ste sa naučiť spievať. Mali by ste sa

naučiť vnímať rytmus a mali by ste

sa aspoň naučiť poznať rôzne farby

svojho hlasu. Mali by ste si dokonca

urobiť nejaký druh hudobného nástroja,

ktorý vyludzuje zvuk. Oni veria,

že hudba je pre vás taká potrebná

ako dýchanie. Hudba vo vás môže

prebudiť život. Hudba môže spôsobiť,

liečiť aj vzťahy s ostatnými a že hudbou

môžeme vyliečiť celú planétu.

Viete, na svojich prednáškach hovorím

k malým i veľkým skupinám,

k ľuďom, ktorí tam chcú byť, ale často

hovorím aj k ľuďom, ktorí tam nechcú

byť. Jednu vec som pritom pochopila:

že sme všetci na správnom mieste.

Nikdy sa nestalo, aby sme postrádali

dušu, ktorá by tu mala byť. A nie je

ani jediná osoba v skupine, ktorá by

tam byť nemala. Neviem veľa vecí


F O T O G R A F I E

o New Age. Viem len málo o joge. Nečítala

som veľa o meditácii atď. Ja skutočne

neviem ako meditovať, nikdy

som sa meditácii neučila. Je možné, že

to robím zle, robím však niečo, čo robia

domorodí ľudia v Austrálii, a myslím

si, že je to forma meditácie. Verím,

že veľa nedorozumení v komunikácii

medzi ľuďmi a kultúrami spočíva vo

význame slov, keď sa hádame o každé

slovo. No v skutočnosti to, čo sa ráta,

je v prvom rade skutok, čin. Dôležité

je, ako žijeme svoje životy bez ohľadu

na jazykové rozdiely alebo hodnoty,

ktoré sme si stanovili pre seba a pre

ostatných.

TERRA INCOGNITA AUSTRALIS

Prepis rozhovoru s pani Marlo

Morgan, autorkou známou zážitkami

zo svojho života v kmeni austrálskych

domorodcov. Rozhovor sa uskutočnil na

Medzinárodnej obchodnej výstave New

Age (International New Age Tradeshow –

INATS) v Denveri, Colorado.

31

SVET GRÁLU

12 | 2006


32

SVET GRÁLU

12 | 2006

N ázov Austrália je odvodený od latinského slova australis – južný. Je sporné, kto objavil Austráliu

ako prvý, no určite najstarším európskym nálezom je holandský tanier s nápisom 1616…

Bieli osídlenci pri svojom príchode narazili na domorodcov žijúcich z pohľadu technického

pokroku približne na úrovni doby kamennej; z pohľadu spolužitia s okolitou prírodou a ľuďmi

na úrovni podstatne vyššej, než spomínaní kolonizátori. V priebehu osídľovania Austrálie prisťahovalci

domorodcov postupne vytláčali. Pôvodní obyvatelia boli uznaní za rovnoprávnych

občanov až v roku 1967. V súčasnosti predstavujú dve percentá austrálskeho obyvateľstva.


R E C E N Z I A

34

SVET GRÁLU

12 | 2007

Každý z nás tuší, že „fast food“

je nezdravý, niekedy je však potrebné

presvedčiť sa na vlastné oči…

o by sa stalo, keby ste mesiac jedli

Č len stravu z reťazcov rýchleho občerstvenia?

Režisér a zároveň „hlavný

hrdina“ celovečerného dokumentu

Morgan Spurlock sa do takéhoto experimentu

pustil. Tridsať dní nebude

jesť nič iné, než to, čo ponúka McDonald’s,

musí sa stravovať v tomto reťazci

trikrát denne, objednať si aspoň

raz všetko, čo je v ponuke, a musí si

dať nadmerné „super size“ menu, pokiaľ

je k tomu

vyzvaný.

Super Size Me – Vykŕmte ma!

Najprv prejde

všemožnými vyšetreniami

a meraniami,

aby bolo možné

porovnať stav „pred“

a „po“. Počas pokusu ho

sledujú lekári a odborníci

na výživu. Vedia, že rýchle

občerstvenia nie sú zdravé,

no výsledok experimentu

si žiadny z odborníkov nedokáže

predstaviť ani v najhoršom

sne. Prezradíme, že

Spurlock skutočne vydrží jesť

hamburgery pána McDonalda

celých tridsať dní – napriek tomu, že

mu lekári radia kvôli problémom s pečeňou

experiment ukončiť – a ani ku

koncu ho neopúšťa zmysel pre humor,

ktorý sprevádza celý film.

Okrem toho, ako si Morgan Spurlock

ničí zdravie, uvidíte a vypočujete

si aj výpovede odborníkov na

rýchle občerstvenie, obyčajných

ľudí, predstaviteľov firiem, politikov,

učiteľov a mnoho ďalších.

Nikoho neprekvapí, že hamburgerová

diéta Spurlockovmu zdraviu

neprospela. Pribral jedenásť kilogramov,

zaradil sa do skupiny

s dvojnásobnou šancou na infarkt,

podráždil si pečeň, cítil sa trvalo deprimovaný

a unavený. Zaujímavé je,

že sa u neho za púhy mesiac vytvorila

závislosť na tejto tučnej a presladenej

„diéte“ s veľkými dávkami

kofeínu.

Film zazlieva rýchlovýkrmniam

ako je McDonald’s nielen nezdravé

jedlo, ale aj manipuláciu zákazníkov,

predovšetkým detí. Pomocou klaunov,

hračiek a preliezok sa Fastfoody

snažia dostať do podvedomia i tých

najmenších príjemné spomienky spojené

so značkou a prostredím reťazca.

A tragické je, že tento odstrašujúci

príklad stravovania prenikol

už aj do škôl.

Morgan Spurlock hovorí

po natáčaní: „Asi najhroznejším

zistením bol pre

mňa vplyv, ktorý má kultúra

rýchleho občerstvenia

na školské jedálne. (…) Jedlo,

ktoré jedia deti v Amerike, je

príšerné a rodičia o tom

nemajú ani poňatia. Dajú

dieťaťu tri doláre a poprajú

mu dobrú chuť. A jedálne sú

plné pizzy, hamburgerov,

precukrovaných limonád,

pomfritov a sladkostí.“

Až v druhom rade si

podľa neho za svoju

obezitu môžu ľudia

sami, keď sa

prejedajú nezdravým

jedlom. Pritom ide

o veľa: viac ako 60 % Američanov

je obéznych a obezita je najčastejšou

príčinou smrti hneď za fajčením.

Film vyvolal celý rad reakcií, získal

nebývalú popularitu po celom svete

a tiež mnoho ocenení na filmových

festivaloch. McDonald’s oznámil, že

sťahuje z predaja veľkosť menu „super

size“, rozšíril ponuku šalátov a deťom

namiesto pomfritov ponúkol ovocné

šaláty a džúsy. S týmto filmom to vraj

nemalo nič spoločné…

Nenechajme sa pomýliť, že film sa

týka len Američanov – väčšina z ich

problémov, nad ktorými sa dnes usmievame,

čaká Európu v krátkom

čase. V Slovenskej republike napríklad

deti v McDonald’s nechcú jesť

zdravšie a rodičia ich k tomu ani nenútia.

Pre deti totiž ovocné šaláty nie

sú voči hranolčekom náležitým konkurentom

a netvoria ani jedno percento

z predaných detských menu.

Artur Zatloukal ml.

Super Size Me – Vykŕmte ma!

Dokumentárny film USA, 2004, 100 min.

Réžia: Morgan Spurlock


azdujte, učte sa pokorne stovke

G pomalých, trpezlivých, ťažkých

robôt. Celé vaše dni budú modlitbou.

Netreba vám kňazov ani

chrámu...

Povolanie roľníka v dnešných časoch

vyvoláva prinajmenšom rozpaky.

Zem nás vraj uživiť nedokáže.

Pôvodné gazdovstvá, postavené na

sebestačnosti, spolupráci a ručnej

práci nemajú proti dotovanej, energeticky

náročnej a všeničivej veľkovýrobe

nádej.

Výsledok je až príliš známy: nadbytok

umelých, jedovatých potravín,

vykorenenie, stučnenie a spohodlnenie

ľudských tiel a duší. A bezočivé

spľundrovanie Zeme (až príliš často

chápané ako nutné zlo), ktorá traktoristom,

kombajnistom a vodičom

fekálov Matkou byť ani nemôže.

Zásadné pokusy o zmenu končievajú

snahou o samozásobenie jednotlivých

rodín. Napokon dopestovať

si ovocie, zeleninu, zemiaky a strukoviny

nie je s trochou trpezlivosti

a šťastia až také zložité. A prvým

pokusom býva zväčša zázračne požehnané

bez ohľadu na zvolený postup

práce. Potom môžu prísť na rad

sliepky, kozy a iné menšie zvieratká.

Odborných návodov a dobrých rád,

ako pestovať a chovať prirodzene,

ohľaduplne a bez chémie... je už aj

u nás dosť. Tí šťastnejší sa môžu

čo-to podučiť od starých gazdov vo

svojom susedstve. Pritom si rýchlo

uvedomia, že nie je možné nadviazať

na skúsenosti predkov. Niť sa dávno

pretrhla a my ostávame osamotení

so svojimi ideálmi. Stredoslovenské

lazy sú už svojou podstatou lákavé.

Neprerobené domy, dostupná a pomerne

úrodná zem, pocit slobody

uprostred hôr. Lenže domy stoja často

ďaleko od seba a nájdite dva, tri, štyri

pokope, aby boli súce na predaj a za

prijateľnú cenu. Okrem toho ľudia

prichádzajú každý inokedy, s inou

predstavou, obľúbia si iné miesto.

A tak za nás okolnosti vyjadrili to,

čo nosíme stále hlboko v sebe: neprekonateľný

individualizmus. Pravda,

že usadlosti boli kedysi sebestačnými

hospodárskymi a spoločenskými

celkami, kde žili prinajmenšom

gazdovia, ich dospelé deti a ich

deti, nám nepomôže. Príliš dobre

vieme, že rubom ich spolupráce bol

prísny poriadok a nerovné postavenie

členov domácnosti v ňom.

A keď mi pred viac ako siedmimi

rokmi na lúke nad slamenou strechou

môjho práve objaveného domova

Hory povedali svoje krásne:

„Gazdujte“, netušila som, ako sa mýlim.

Myslela som totiž na robotu, na

to množstvo tajomných a náročných

činností, ktoré sa bude treba naučiť.

Hodiť za hlavu vymoženosti posledného

storočia mi bolo výmenou za

zmysel a nádej až príliš ľahko.

Len jedno ma nenapadlo. Že to

„gazdujte“ bude značiť aj cestu hlboko

do seba a ďaleko za obzor našej

kultúry, že bude treba hodiť za

hlavu nielen vymoženosti, ale aj

všetko, čo som sa za prvých dvadsať

rokov života naučila vo vzťahu k ľuďom

a sebe. A vybrať sa do končín,

kde zatiaľ väčšina novodobých pútnikov

stroskotala.

Láska? Vo vzácnych prípadoch sme

ešte schopní lásky manželskej, rodičovskej.

Ale používať ten istý meter

aj na slabosti, túžby, zápasy a zvyky

cudzích ľudí, povedzme priateľov,

pozvať ich k sebe do dvora, zdieľať

s nimi všetko, čo prináša každodenný

život?

Úprimnosť, otvorenosť? Dobre.

Lenže to znamená zo všetkého najviac

zraniteľnosť, a osoh nebadáš

žiaden. Je to také ľahké a sme na to

z domu tak pekne naučení – nič si

nevšímať, nič si nepripúšťať a s ni-

35

SVET GRÁLU

12 | 2007


Z A M Y S L E N I E

kým necítiť. A keď už v tej škrupine

nemožno vydržať, na to sa predsa

vyrábajú krásky z telenoviel, aby

nám uľahčili od prebytočných citov

bez rizika, že si pri tom dušičku čo

len oškrabneme.

Skromnosť? Mnohí by povedali

skôr bieda. Bývanie v jednej izbe,

voda na dvore, záchod – búdka za

humnom, dlážka drevená, v kúte

„šparhelt“, pod stropom sviečka. Jedlo,

čo dom dal, háby pozháňané po

starých susedoch. Zopár korún zarobených

doslova v pote tváre a na hranici

zákona. Pri dnešných cenách?

Spolupráca? Isteže, jeden chlap

hradu na múr nezaloží. Ale dávať

svoju prácu ako dar, nevymieňať ju

ani za peniaze, ani za iné rovnako

smiešne jednotky, ocenenia a uznania,

ani za tovar a dokonca ani za

Božiu priazeň? A nezratúvať si po

kútoch, kto mi koľko dlhuje?

Modlitba, sústredenie, rozjímanie?

Toho tu už bolo, kníh, že by mohol

prales rásť. Ale hodinu za hodinou

sa modliť? Robotou? Nechať stroje

strojmi, vymoženosti vymoženosťami,

chytiť sa motyky, sekery, kosy?

Neoddeľovať sa od Zeme asfaltom,

betónom, gumou, molitanom? Raz

a navždy vypnúť televízor, prestať

ohlupovať svoju obrazotvornosť

ilúziami, ktoré sa pomaly stávajú

podmienkou prežitia? Čo potom

s časom, nebudeme ho zrazu mať

priveľa?

Úcta k Zemi? Samozrejme. Ale žiť

iba z nej, z jej plodov, nosiť si ju do

domu na čižmách, nemôcť ju na jeseň

zmyť z dlaní? Domáci chlebík?

Výborná zmena, ale každý deň?

36

SVET GRÁLU

12 | 2007

Modlitba, sústredenie, rozjímanie? Toho tu už

bolo, kníh, že by mohol prales rásť. Ale hodinu

za hodinou sa modliť? Robotou?

Mierime k jednoduchosti a vzdávame

sa strojov nie iba preto, že znásilňujú

Zem. Okrem toho berú ľuďom

silu, možnosť sebapoznania a schopnosť

zmysluplne spolupracovať. Nahradiť

obrad ručnej žatvy niekoľkominútovou

popravou obilia kombajnom

neprestáva byť smrteľným previnením

len preto, že je to bežné!

Keď kresťanské myslenie posledných

storočí vyhnalo Ducha z krajiny

do kostolov, kláštorov a kníh,

nikomu zrejme ani na um neprišlo,

že v konečnom dôsledku to povedie

k sebazničeniu aj tej skromnej miery

ľudskosti, ktorú mohli do života priniesť

františkánske sny o prostote,

čistote, pokore, láske k všetkému živému

a ostali iba trčať mimo obzoru

ako nedostupné skaly.

Gazdovať dnes znamená aj vrátiť

sa k nim. Trpezlivou prácou okolo

seba aj na sebe vytvárať spoločenstvo.

Na malom, ľudsky obsiahnuteľnom

priestore. Spoločenstvo Zeme

a všetkých živých bytostí. Je načase

namiesto bezduchej a účelovej umelej

inteligencie použiť tú svoju, Bohom

danú. Skutočná roľnícka práca

si nevyžaduje len rozum a skúsenosť,

ale aj pokoru, cit a vieru. A okrem

mnohého iného učí človeka chápať,

že výsledky svojho, často dlhotrvajúceho

snaženia nemá plne v rukách.

Až vtedy, keď budeme na svojich

výpestkoch naozaj závislí, až keď sa

pri kosení a hrabaní na lúkach znova

ozve spev, až keď sa na medze a do

sadov vráti život a krajina okolo nás

pozabudne aspoň na tie najhoršie

rany, až potom môžeme hovoriť

o návrate márnotratných synov.

Obnoviť gazdovstvo je ako zmladiť

strom – ťažké a neisté. Treba zarezať

hlboko do živého aby starý koreň vyhnal

nové drevo. Kým prinesie ovocie,

chvíľu to potrvá. A to nevieme,

či niektoré konáre nebude dokonca

treba preštepiť.

Vytvárať živú pospolitosť sa ľuďom

darí čím ďalej tým menej. Ak naši

predkovia spolupracovať museli, ak

mali prežiť, my dnes spolupracovať

musíme, ak má prežiť Zem. Pravidlá,

jednotky práce a umárajúce schôdze

nám na gazdovstvách nepomôžu.

Príliš dobre vieme, že jedna rodina

s deťmi, keby sa aj zodrala, bez vážnych

kompromisov obstojí len ťažko.

A život nás niekedy dosť drsne učí, že

vykúriť pre každého člena domácnosti

jednu izbu je neprekonateľný

prepych, rovnako ako stavať a udržiavať

pre každú rodinu maštaľ, pivnicu,

humno, stodolu, dreváreň...

Gazdovstvá dávali obživu a strechu

nad hlavou viacerým ľuďom. Ak

si chceme okrem zeleniny dopestovať

aj chlieb, ak chceme odolať tlaku

stále útočnejšej spotrebnej kultúry,

ak sa naše deti majú mať s kým hrať

a predovšetkým, ak sa máme vyhnúť

zúfalstvu osamotenia a odcudzenia

sa od ľudí a nenaplneniu svojho poslania,

budeme sa musieť učiť spolu

žiť. Najprv hoci aj jedna rodina

v jednej izbe, potom niekoľko rodín

v jednom dvore, jednej osade. Učiť sa

vytvárať jednotu aj uznávať jedinečnosť.

A namiesto vylepšovania pravidiel

a zliepania lazníckych štátov

si vyjsť v ústrety až za hranice vlastných

tieňov.

Poďakovanie:

Článok bol prevzatý z www.kruhzivota.sk

Veronika Kicková (1974), gazduje so svojím

manželom. Chovajú kozy, dorábajú kozí

syr, manžel vyrába drevené misky, autorka

sa venuje pesničkárstvu. Je aj autorkou

novely z lazníckeho prostredia – Jánošíkov

tanec (vyd. DAJO v r. 2001).


H I S T Ó R I A

„TUŠENIE PRAVÉHO ŽIVOTA“

V

našich doterajších

výkladoch,

oživujúcich

zašlé udalosti,

sme sa často stretávali

s rôznymi symbolmi.

Symbol je niečo

hmotné, zmyslovo viditeľné,

čo však poukazuje na niečo

zmyslovo nepostihnuteľné.

„Nikdy nezomrelo tušenie pravého

života,“ hovorí Hermann Hesse vo

svojej básni „Služba“. Toto tušenie

pravého života, to je tušenie o večnej

sile, ktorá prúdi z božského nadol

do stvorenia. Vyjadrovalo sa

v rôznych dobách a v rôznych kultúrach

a zobrazovalo v rôznych

symboloch.

V európskej literárnej histórii sa

zdanlivo náhle a bezprostredne, bez

nadväznosti na čokoľvek predchádzajúce,

vynára ako motív povestí

pojem Grál, nad ktorého pôvodom

si literárni experti ešte dnes lámu

hlavu. Povedzme si niektoré základné

fakty, dôležité na sledovanie

našej myšlienkovej línie.

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU VIII.

Ako prvý píše v r. 1180 provensálsky

trubadúr Chrétien de Troyes dielo

Parceval alebo Povesť o Grále. O desať

rokov neskôr Robert de Boron podáva

podrobné spracovanie pod názvom

Príbeh svätého Grálu alebo Jozef z Arimatie.

Najvýznamnejší stredoveký nemecký

básnik Wolfram von Eschenbach

píše svojho Parzivala krátko

po roku 1200. Ďalšie spracovanie sa

objavuje okolo r. 1280 a ešte v 13. st.

vznikol ďalší román Hľadanie svätého

Grálu. Koncom 15. st. tradícia povestí

o Grále doznieva a ožíva v 19. st.

v diele Richarda Wagnera.

V stati o Františkovi z Assisi

(v SG11) sme konštatovali, že prelom

12. a 13. st.

je dobou veľkého

duchovného

a myšlienkového

blúdenia, chaosu,

vrenia a kvasenia. Cirkevná

inkvizícia naplno

vyčíňa a fanatické križiacke

ťaženia likvidujú všetko, čo sa

stavia do cesty cirkevnej moci. Moc

v osobe pápeža Innocenta III. dosahuje

v tejto dobe vrchol. Nové reformné

sily, ktoré sa logicky objavili

ako dôsledok mocenského tlaku,

sa ako protiváha k okázalosti cirkvi

prejavili nielen v glorifikácii chudoby

a asketizmu, ale aj v opravdivejšom

vnútornom kresťanskom cítení,

ktoré sa snažilo odpútať sa od

nadvlády cirkvi. Prvé reformné hnutie,

pri ktorého zrode stáli František

a Dominik s ich mníšskymi rádmi,

sa cirkvi podarilo zviesť do riečiska

jej vlastného prospechu, druhé hnutie,

usilujúce sa o nezávislosť na

Ríme, bolo pre cirkev nebezpečnejšie,

a preto tiež podnikla všetko pre

to, aby ho potlačila.

37

SVET GRÁLU

12 | 2007


H I S T Ó R I A

Ježiš z Nazaretu dal svojím posolstvom

zo Svetla zástupu pútnikov do

krajiny úsvitu najmocnejší impulz,

akého sa mu kedy dostalo. Proti vtedy

už strnulej litere židovského zákona

postavil ducha a proti dogme Božskú

múdrosť. A napriek tomu v priebehu

stáročí bolo jeho svetlé posolstvo zúžené

do strnulých náuk a dogiem.

Avšak jadro Ježišovho posolstva žilo

aj naďalej v ezoterickom neviditeľnom

prúdení pod povrchom. V priebehu

storočí potom toto prúdenie

bralo na seba rôzne formy. O učení

gnostikov sme sa už zmienili: manicheizmus,

ktorý prenikol do Európy

až z Perzie, a hnutie bogomilov na

Balkáne boli ďalším dôkazom snáh

o nezávislosť na rímskej cirkvi.

Najvýznamnejším a pre cirkev

najnebezpečnejším takýmto hnutím

bolo hnutie katarov, tzn. čistých,

ktoré sa rozšírilo z Malej Ázie cez

Balkán, severné Taliansko a južné

Francúzsko až do západného Nemecka.

Historicky sa s katarmi stretávame

práve v konečnej fáze ich

existencie na prelome 12. a 13. storočia.

Najviac ich bolo v južnom

Francúzsku so strediskom v meste

Albi, podľa ktorého boli nazývaní

tiež ako albigénski. Čím bola cirkev

svetsky mocnejšia a znemravnenejšia,

tým viac pokračovalo tvorenie siekt,

tzn. zvláštnych oddelených skupín,

ktoré usilovali o návrat k čistej náuke

Majstra z Nazaretu. Od r. 1181 do

r. 1229 trval likvidačný boj na život

a na smrť, ktorý cirkev viedla proti

albigénským, a tým aj proti kvitnúcej

kultúre celého Provensálska. Albigénski

katari boli zničení strašným

spôsobom. Zlo, raz pustené z reťaze,

sa opakovane vracia. Hrôzy, ktoré sa

odohrávali pri konečnej likvidácii katarov,

sa v Európe potom ešte mnohokrát

opakovali. Pesimista by mohol

povedať, že ak vyplýva z histórie nejaké

poučenie, potom je to poučenie

o nepoučiteľnosti človeka.

38

SVET GRÁLU

12 | 2007

Albigénski katari boli fyzicky zničení,

avšak katarov, tzn. tých, ktorí

sa usilujú o čistotu, nebolo možné

odstrániť. Žili a pôsobili ďalej ako

gazzari – kacíri, čo je lombardské

pomenovanie katarov. Pretože preduchovnené

ezoterické kresťanstvo,

Zmienky o Grále

by mohli pochádzať

z prastarého poznania

a múdrosti

predkresťanskej doby

nezávislé na rímskych dogmách

a rímskej moci, existovalo od prvopočiatku

svojej existencie a udržalo sa po

všetky storočia až po dnešné dni. Bolo

však vždy ohrozované a jeho niektoré

skupiny úplne zničené. To však nemohlo

zastaviť prúd pútnikov do krajiny

úsvitu. Jeho nositelia boli často

nútení uchýliť sa pod viditeľnú hladinu

diania, a tak toto svetlé vedenie,

toto „tušenie pravého života“ sa často

skrylo pod pláštik povestí a legiend,

ktoré slúžili nevedomým pre zábavu,

vediacim však pre poučenie o ceste

zasvätenia do tajomstva života.

Povesti a legendy 12. a 13. storočia

nespomínajú nikdy autoritu

rímskej cirkvi, pretože obce katarov

žili mimo prúdu cirkevného diania

a cirkevných dogiem. Ich kultovým

mystériom nebol kresťanský kríž, ale

Grál a rytieri Grálu neniesli na svojich

plášťoch kríž, ale holubicu ako

symbol ducha.

Ako sme si už povedali, literárne

spracovaná téma Grálu sa vo forme

povestí vynára koncom 12. storočia.

Ale nemohla sa objaviť bez toho, aby

sa v nejakej podobe nevynorila ešte

predtým. Na základe štúdia historických

prameňov sa možno domnievať,

že zmienky o Grále by mohli pochádzať

z prastarého poznania a múdrosti

predkresťanskej doby, ktoré sa z Predného

Východu dostali cez Taliansko

a Španielsko až do južného Francúzska,

a tým až do keltského priestoru.

Toto poznanie a múdrosť sprevádzalo

čisté úsilie o vytvorenie kresťanského

prúdu nezávislého od rímskej cirkvi.

V 12. a 13. storočí však boli „tí, ktorí

sa usilovali o čistotu“, teda katari,

ohrození priamo vo svojej existencii

a ich duchovné úsilie sa muselo zahaliť

do pláštika legiend a povestí. Vďaka

tomu bolo toto poznanie o mystériu

Grálu ako východisku Božskej sily zachránené

cez všetky búrky času. Vo

vtedajšej neistej a znemravnenej dobe

chceli povesti a legendy volať po hľadaní

Grálu.

Čo však bolo vlastne obsahom slova

Grál vo vtedajšej literatúre?

Výklady sa rôznia. U Chrétiena de

Troyes je to nádoba z rýdzeho zlata,

z ktorej sa šíri jas väčší než jas slnka

a v ktorej leží hostia ako jediný pokrm

starého kráľa. Hostia je tu symbolom

Božského pokrmu. U Roberta

de Boron je Grál nádobou, ktorú použil

Ježiš pri poslednej večeri. Túto

nádobu získal Jozef z Arimatie od Pi-


H I S T Ó R I A

láta zároveň s mŕtvym telom Ježiša

a zachytil do nej jeho krv. Wolfram

von Eschenbach opisuje Grál ako kameň

Božského pôvodu, ktorý vyživuje

rytierov Grálu. Jeho sila sa obnovuje

každý Veľký piatok v hostii,

ktorú prináša holubica z neba, a pokladá

ju naň. Vcelku možno teda

povedať, že Grál predstavuje v tejto

literatúre tajomstvo pokrmu duše, tajomstvo,

ktoré siaha ďaleko a vysoko

nad všetko pozemské. Je to nevysloviteľné

tajomstvo, žiadna obyčajná

nádoba, pretože ako hovorí Richard

Wagner vo svojom Parsifalovi, „nevedie

k nemu žiadna pozemská cesta“.

Keď sa však človek vydá na cestu –

a prvý krok musí urobiť každý sám –

potom ho Grál vedie do iných duchovných

úrovní.

Snáď ešte jedna zaujímavosť stojí

za zmienku v súvislosti s významom

tohto slova. Ako jedna z možností sa

vo výklade uvádza odvodenie slova

Grál od provensálskeho slova gradale,

tzn. stupňovitý, teda to, čo niekam

stupňovite vedie. A duchovné pokrmy

možno prijímať len postupne,

krok za krokom.

Symboliku všetkých týchto povestí,

tzn. spodobenie cesty pozemským

životom vari najlepšie dokladá sám

názov spracovania v podaní Chrétiena

de Troyes. Ako sme uviedli na

začiatku, nazval svoju báseň Parceval,

čo je chápané ako meno hlavného

hrdinu. Napísané ako Per-ce-

-val však znamená: skrz toto údolie,

tzn. pozemské údolie života. Cesta

týmto údolím je namáhavá, ale vedie

postupne, krok za krokom k cieľu –

k vnútornému oslobodeniu.

Najmä v podaní Wol f ra ma

von Eschenbach je báseň plná imaginácií,

z ktorých najkrajšia a najdôležitejšia

je povesť o hrade Grálu.

Nie je to žiadny hrad v pozemskom

zmysle slova, nevedie k nemu predsa

žiadna pozemská cesta. Ide v nej

o obraznosť, ktorá náleží do oblasti

noci, spánku a sna. V spánku, keď

vystupujeme do hradu, dostávame

posilu skrze Grál, s precitnutím hrad

Grál predstavuje v tejto literatúre tajomstvo pokrmu

duše, tajomstvo, ktoré siaha ďaleko a vysoko

nad všetko pozemské

opúšťame. Podľa povesti je hrad vybudovaný

zo samých drahokamov.

Podľa starých ezoterických tradícií

drahokamy dávajú silu duši a duchu,

sú teda symbolom preduchovnenosti

hmoty. Chrám Grálu je chrámom pre

všetky národy, pre všetky náboženstvá.

Vo Wolframovom Parzivalovi

neexistuje žiadna nacionálna alebo

náboženská súvzťažnosť, existuje len

hľadanie Grálu. Vo Wolframovom

diele na stredovek celkom neobvyklá

tolerancia poukazuje na vplyv katarov,

ktorí boli veľmi umiernení duchovne

i svetsky.

Ešte jedna oblasť tejto témy stojí za

zmienku, a síce prvok ženstva v celej tematike

Grálu. Vo všetkých spracovaniach

sa vyskytuje postava čistej panny, ktorá

nejakým spôsobom vedie hrdinu k cieľu.

Pripomeňme si v tejto súvislosti Goetheho

Fausta a jeho záver: „Za večným ženstvom

sme nesení vyššie.“ Je to zaiste vytušenie

jedného z najväčších tajomstiev stvorenia,

ktoré Abd-ru-shin (autor diela „Vo Svetle

Pravdy“) upresňuje nasledovne:

„Najvyššou úlohou v bytí ženstva na zemi

je … zušľachťovať svoje okolie a neustále

prijímať zo Svetla, ktoré môže sprostredkovať

len ženstvo jemnosťou svojho vyciťovania!

Zušľachťovanie prináša však

bezpodmienečný vzostup do svetlých

výšin!” (Prednáška „Úloha ľudského

ženstva“).

Stredoveký námet povestí o Grále je

plný obrazností, ktoré možno chápať

len na základe reči symbolov. Kto

im neporozumie, pre toho je táto

téma nerozlúštenou hádankou.

Katari, ktorí poznali vysoké

tajomstvo Grálu, vedeli,

že Boh skrze silu

Grá lu ud ržuje

vesmír. Toto poznanie

zachránili

pred zničením

tým, že

ho zahalili do

pláštika povestí,

na ktoré potom nadväzovali

ďalšie povesti

a legendy.

Katari boli fyzicky zničení

ako kacíri a s nimi

zanikla aj kvitnúca provensálska

kultúra, no vedomosť

o Grále sa nikdy úplne

nestratila.

Byť vyvolený pre službu

Grálu je radosť – tak to zvestujú

povesti.

Spracoval Zdeněk Křivka

39

SVET GRÁLU

12 | 2007


N Á ZO R Y

40

SVET GRÁLU

12 | 2007

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 12/2007, vyšlo 1. 6. 2007.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Júlia Faberová,

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Steve Cukrov, Irvine, USA/* (1); C. Lim, Kuala Lumpur, Malajzia/* (2);

K. Franková, Brno (2); L. & C. Mckie, Christchurch, Nový Zéland/* (2, 31);

anonym/* (3, 11, 15–19); J. B. A. Tissier, Versailles, Musée national du

château (3, 5); Hieronymus Bosch, Prado, Madrid (7); AGK Berlin (8, 10, 37);

E. Lam, Amersfoort, Holandsko/* (19); S. Van der Iaan, Breda, Holandsko/*

(19); S. Rothstein, Babylon, USA/* (19); N. Chan, Hong Kong/* (20);

anonym/* (21, 22); M. Zagajewska, Varšava, Polsko/* (22); N. Pogson,

Dunrobin, Kanada/* (22); N. Boundariver, Moskva, Rusko/* (22); www.

conventopadrepio.com (23, 24, 26, 27); Gerald J. Adamic, www.franciscanarchive.org

(24, 25); D. Boiteau, Vichy, Francia (23–27); H. Mirabella,

Hachenburg, Nemecko/** (28, 36); M. Scherf/** (28, 29); anonym/** (29,

30); A. Booth, Sydney, Austrália/** (30); Sandra Binner, Švajčiarsko (31–

33); J. Gough, Poole, Velká Británia/* (32); Aleksejs J., Riga, Litva/* (32);

T. Sudihadi, Singapur/* (33); R. Sumners, Toronto, Kanada/* (33); P. Lane,

Lithgow, Austrália/* (33); M. Bibikova, Rusko/** (34); C. Vineyard, Langley,

Kanada/** (34); F. Müller, Vaterstetten, Nemecko/* (35, 36); D. Salcher,

Neukirchen, Nemecko/* (35); J. Častka, Liberec/* (35); G. Pil, Syktyvkar,

Rusko/* (36); C. Nitu, Bukurešť, Rumunsko/* (39); F. Kienas, Freiburg,

Nemecko/* (38). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.

com.; **) – iStockPhoto.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Kristýna Franková, Brno

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázk y,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Poďakovanie

Vážená redakcia,

týmto sa vám prihováram, aby

som vyjadril svoj názor na vašu

prácu. Som nesmierne šťastný, že na

Slovensku vychádza takýto časopis.

Neviem síce, do akej miery sa podieľate

na výbere tém, keďže ide o prevzatie

nemeckého originálu, ale vaša

zásluha je nesporná pri jeho distribúcii

na Slovensku.

Priznám sa, že mám prečítané

všetky diela od Abd-ru-shina, najprv

som prečítal dielo Vo Svetle Pravdy

a postupne príbehy z histórie. V diele

Vo Svetle Pravdy som naozaj našiel

len čistú pravdu, skúmal som, či nenájdem

lož, ale nikdy som nemal

taký pocit, že by tam lož bola. Vysoko

si vážim diela Abd-ru-shina, sú

to zrejme vrcholné diela tejto doby,

avšak zatiaľ zrejme našli, žiaľ, len

úzky okruh čitateľov. Každý nemá

chuť konfrontovať sa s pravdou, dosť

to bolí. Avšak po prečítaní všetkých

diel som bol dosť smutný, pretože som

si už nemohol kúpiť ďalšiu knihu od

tohto autora. Raz, keď som surfoval

na internete a chcel som niečo viac

zistiť o Abd-ru-shinovi, narazil som

na časopis Svet Grálu a hneď som bol

veľmi rád. Znamenalo to, že sa vyplní

to prázdne miesto, a to aplikovanie

Abd-ru-shinových zásad do dnešnej

doby. Chýbal mi ten aktuálny kontakt,

čo sa týka pokračovania v jeho

Posolstve a ďakujem vám, že ste túto

medzeru vyplnili.

Osobitne by som chcel vyzdvihnúť

decembrové číslo, podľa mňa vynikalo

nad ostatnými. Veľmi ma zaujalo,

hlavne článok o implózii, šamanizme

a reportáž Omyly a zázraky

jasnovidectva. Tieto témy ma celkovo

veľmi zaujímajú a vďaka vášmu

časopisu sa môžem dozvedieť, čo je

nové v tej ktorej oblasti.

Na záver vám prajem veľa úspechov

pri práci a veľa dobrých podnetov.

Som rád, že patrím do rodiny

Sveta Grálu a teším sa na ďalšie vydania

časopisu.

S pozdravom

čitateľ z Lučenca

Odpoveď:

Pri výbere článkov máme veľkú voľnosť.

Nemecký vydavateľ nášmu tímu

dôveruje a prenecháva nám voľnú

ruku v slovenskom i českom vydaní.

Ďakujeme aj Vám za dôveru.

Biele krvinky

Zdravím Vás, děkuji za výjimečný

časopis, který je mně svými tématy

velmi blízký. V naší „demokratické“

a „marketové“ kultuře je výborné žít

čistě a myslet čistě, vše se nám na stotisíckrát

vrací nazpět, což je ten nádherný

zázrak Boží milosti. Vaše nejen

duchovní, ale i praktické odkazy

zřejmě pomůžou více lidem začít být.

Těším se také na naše autory ve vašem

časopise. Váš časopis se rovná

úrovni dalších časopisů, které také

odebírám, jako je Meduňka, Prameny

zdraví, BIO noviny a jiné, ale Váš je

kompletně harmonizující, reprezentativní.


N Á ZO R Y

Jsem v částečném invalidním důchodu

již 11 let s těžkým onemocněním

po infekcích a lymské borelióze

s CFS (chronickým únavovým syndromem).

První tři roky školská medicína

s hrstmi chemických léků, kdy

jsem byla na prahu smrti. Rozhodla

jsem se léčit klasickou homeopatií, pak

autopatií a celostní medicínou. Nyní

v r. 2006 jsem začala léčbu u imunoložky.

Zajímalo by mě, jestli i suché injekce

bílých krvinek od dárců mohou

narušit mou celkovou harmonii, jako

se uvádí u transplantovaných orgánů.

Jedná se o imunopreparát s názvem

IMMODIN. Bylo mi vpíchnuto již

10 injekcí a další léčba bude pokračovat.

Zároveň se léčím energetickou

léčbou autopatií a celostní homeopatií.

Mám obavy, jestli v případě injekcí je

to správná léčba, i když při CFS (po

nepřeléčené chronické borelióze) mi

tento lék pomáhá.

Léčebné přírodní metody a pochopení

života, proč jsme zde, můj stav

postupně stabilizují, jsem harmoničtější,

stávám se vnímavější. Jsem

šťastná, přestože téměř stále po fyzické

a psychické stránce jsem na tom velmi

špatně, ale od toho prvopočátku, kdy

jsem přecházela z chemie na přírodní

léčbu, je to 1:100. Uvolňuji se jako nikdy

v životě. Nemohoucnost mě vede

správnou cestou a já jí děkuji za tyto

zkušenosti. Rok od roku se zlepšuje

také díky relaxacím a makrobioticko-veganské

stravě. Rodina žije jednoduše

a skromně v souladu s přírodou,

ekologicky – domácnost, zahrada,

vztahy k lidem a okolí.

Mohli byste také uvádět různé duchovní

a léčitelské velké osobnosti žijící

i nežijící? Mám na mysli spoustu

osobností a na mysl mi nyní přichází

JUDr. Eduard Tomáš, který asi před

třemi lety zemřel. Děkuji a už se těšíme

i na J. A. Komenského.

Zdraví čitateľka

Alena z Vyškovska

Odpoveď:

Lidská tkáň si i po vysušení zachovává

své vibrace a vyzařování. Účinek

suchých injekcí bílých krvinek je

podobný jako účinek transfúze krve,

ale nesrovnatelně slabší než účinek

transplantace orgánu. Podle rozdílu

mezi osobností dárce krvinek a příjemce

pak vznikne krátkodobý slabší

nebo silnější účinek, který přibližně

po několika dnech zmizí, když Vaše

osobnost přezáří vlivy cizího dárce.

Významným osobnostem se budeme

rádi věnovat i nadále.

Priťahujú sa rovnaké druhy

alebo protiklady?

Podle zákona přitažlivosti stejnorodého

se stejné druhy přitahují.

Ovšem u magnetismu mám s touto

zákonitostí potíže – přitahuje se totiž

kladný a záporný pól. Stejný druh?

Spíš protiklad. Copak přírodní zákony

neplatí vždy a všude?

Odpoveď:

Zákon přitažlivosti stejnorodého je

všeobecný zákon stvoření, který platí

v duchovní i materiální oblasti. Problém

s rozeznáním tohoto principu

působení ovšem bývá v tom, co je to

přesně druh. Často jde pouze o jeho

neúplné části. A v takových případech

se protiklady přitahují, aby vytvořily

co nejdokonalejší celek, jako

v případě magnetismu. Jiným takovým

případem přitahování protikladů

je duševní přitažlivost muže

a ženy jako dvou odštěpení lidského

druhu, která usilují o spojení.

Pôsobenie filmu

Léta čtu Poselství Grálu a jsem přesvědčen,

že je pravdivé. Abd-ru-shin,

jeho autor, vysvětluje, že lidská fantazie

nemá duchovní sílu a nedokáže

strhnout a přesvědčit druhé.

Jak je možné, že právě díla fantazie,

fi l my j a k o

n a p ř í k l a d

Pán prstenů,

dokáží člověka

tak uchvátit?

Odpoveď:

Hrané filmy, i když jde o tzv. „fantasy“,

nelze jednoznačně odkázat jen

do říše fantazie. Pokud zůstaneme

například u Pána prstenů, jde sice

z celkového pohledu o výsledek lidské

fantazie, ale do jisté míry zde

působí i vyšší inspirace. Boj temna

proti světlu, symbolika kruhu v zákoně

zpětného působení, únavný

a zdánlivě beznadějný boj proti

(jemnohmotným) překážkám atd. –

v těchto podobenstvích se odráží

skutečné děje a film nemusí oslovit

jen pocity diváka, ale někdy i jeho cit

a duši. Přesto je třeba si uvědomit, že

silný vliv, který filmy mají, nelze vždy

připisovat duchovnímu náboji.

Abd-ru-shin v Poselství Grálu

(přednáška Okultní školení…) uvádí,

že kdo utíká do neskutečných světů

fantazie, plýtvá pohlavní sílou, kterou

má k dispozici a kterou nezbytně

potřebuje pro své působení v reálném

světě. K tomu ale může docházet také

při sledování filmů a hraní videoher,

které v době, kdy bylo Poselství Grálu

napsáno, ještě neexistovaly. Pohlavní

silou není míněn sexuální pud, ale

vnitřní síla v člověku, která mění dospívající

dítě v osobnost muže nebo

ženy, činí z něj tedy dospělého člověka,

schopného být naplno činným

v okolním světě. Tato sexuální síla

je nejvyšší silou v hmotném světě

a umožňuje nám lidem plné prožívání

všeho, co nás potkává. Jestli

toto prožívání slouží přirozenému

vývoji ducha, tedy podstaty člověka,

nebo pouze uspokojuje pocity, rozhoduje

každý sám. Vyplývá z toho,

že je velmi důležité být opatrný vůči

lákavé nabídce dnešního multimediálního

světa.

AZ

41

SVET GRÁLU

12 | 2007


N A Z ÁV E R …

SILA ODPUSTENIA

red mnohými rokmi som svojím

P kamiónom zrazil a zabil malého

chlapca. Utiekol som, bez toho, aby

som si o dieťa robil starosti a nehodu

som, samozrejme, polícii nenahlásil.

Uplynulo niekoľko rokov. Medzitým

som sa oženil a s manželkou

sme sa dočkali prvého dieťaťa – narodil

sa nám chlapec. Naše bábätko

však náhle postihla neznáma vážna

choroba, ktorá ohrozovala jeho život.

Skúsili sme všetko, aby sme ho

zachránili, a už sme nevedeli, ako

ďalej. Rozhodol som sa navštíviť veštca.

Povedal mi:

„To, čo prežívaš, je trest. Ak ho

chceš zrušiť, nájdi rodičov dieťaťa,

za ktorého smrť si zodpovedný. Popros

ich o odpustenie. Ak ti odpustia,

tvoj syn sa uzdraví.“

Po dlhom a zložitom hľadaní, z dôvodu

zmeny ich bydliska, som nakoniec

našiel matku toho chlapca.

S veľkými obavami a rozochvením

som sa jej priznal, že som spôsobil

to nešťastie, že som vrahom

jej syna. Počúvala moje rozprávanie

a hlboko zarmútená pritom plakala.

Potom sa po dlhej odmlke zdvihla

a… odpustila mi. Uplynul krátky čas,

a môj syn sa začal uzdravovať.

voľne prerozprávané svedectvo muža z Nigérie,

zapísala Daniele Quéhen, prevzaté z Monde du Graal

(francúzska verzia časopisu) č. 265/2006

42

SVET GRÁLU

12 | 2007


HERBERT VOLLMANN

PÚTNIK

SVETMI




Herbert Vollmann

Pútnik svetmi

formát 130x200mm, mäkká väzba, 148 strán

ISBN: 978-80-89163-14-4

Cena 160 Sk

Knihu si môžete objednať prostredníctvom

kupónu v strede časopisu.

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft


ĎALŠIE TRVANIE DUŠE PO SMRTI

...To, na ktoré miesto sa tam duša dostane, je

podmienené zákonom tiaže. Podľa toho, akou ľahkou

alebo ťažkou sa na zemi svojím myslením a svojím

konaním stala, stúpa alebo klesá po svojom odlúčení

do tej oblasti, ktorá má rovnakú tiaž ako duša, a tam

je potom svojím rovnakým druhom priťahovaná....

...Na druhom brehu vládne najčulejšia činnosť

a prežívanie je tam omnoho silnejšie a bohatšie ako tu

na zemi. Človek nájde na druhom brehu opäť všetko

to, čo na zemi myslel a vyciťoval. Sú to jeho „diela“,

ktoré ho nasledujú alebo očakávajú, tie dobré, ako aj

tie zlé....

...Z času na čas sú pozemským ľuďom darované

možnosti spojenia s druhým brehom. Tak napríklad

v roku 1934 zosnulý anglický básnik H. Dennis

Bradley sľúbil, že po svojej smrti dá o sebe počuť, ak by

to vôbec bolo možné. A skutočne sa mu to krátky čas

na to podarilo. Prostredníctvom média veľmi dobre

vykreslil svoj život na druhom brehu. Jeho opis okrem

iného znie: „Krajina, v ktorej žijeme, sa mimoriadne

líši od pozemskej. Vyznačuje sa obšťastňujúcou

čistotou a jasom. Je tu nekonečne veľa svetla a nič šedé

alebo dokonca tmavé.

Aj tu sú zem a more, stromy a rastliny, ale všetko je

krajšie a zázračnejšie ako na zemi.

Dokonca i perie vtákov je žiarivejšie a farebne

nádhernejšie. Najpodivuhodnejšie však pôsobia

kvety. Nielenže z nich prúdi vôňa, ale aj prekrásne,

pozemskému uchu nevnímateľné tóny, ktoré sú

u každého druhu kvetu odlišné.

Človek tu nepozná únavu a potrebu odpočinku, lež

stále cíti, že ním prúdi zázračná sila. Čas nehrá žiadnu

úlohu. Človek je stále zaneprázdnený, pretože tu sa dá

učiť miliónkrát viac ako na zemi.

Možno tu nájsť milióny a milióny zosnulých duší.

Duchovia si vzájomne rozumejú, aj keď v pozemskom

živote hovorili rôznymi jazykmi.

Zázračná je aj schopnosť pohybu vpred. Nie je

pozemského druhu, pretože tu niet pozemského tela.

Mám, pravda, postavu, ktorá by sa dala porovnať

s telom, ale nie som ňou spútaný. U nás stačí len priať

si niekam sa dostať, aby tam človek hneď aj bol....

ukážka z knihy „Pútnik svetmi“


Všetka spravodlivosť pochádza od Stvoriteľa, on sám je jej prameňom. Keby sme ju

dokázali z tejto výšky prijímať, nepotrebovali by sme ani vlády, ani zákony.

J. J. Rousseau


TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK

1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo

2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny

3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere

4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované

5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom

100 101 102 104 110 120 122 123 124 127

128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a

150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c

160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172

173 174 175 180 200 202 203 210 211 212

213 214 215 216 217 218 219 220 221 222

223 224 226 227 228 230 231 232 233 234

235 236 242 249 250 251 252 260 261 262

263 270 280 281 282 283 284 285 290 296

297 300 301 302 304 306 307 308 309 310

311 312 315 316 320 321 322 325 326 327

330 331 332 334 335 337 338 339 340 341

343 350 351 352 353 354 355 356 357 363

380 385 400 401 402 403 404 405 406 407

407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420

421 422 425 432 433 434 435 436 440 442

444 445 450 451 452 459 460 461 463 464

465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474

475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493

494 495 500 501 502 503 504 507 508 509

510 511 512 513 514 515 516 517 518 520

521 522 523 524 525 526 527 528 529 530

535 536 538 541 551 552 553 554 555 556

557 558 559 570 574 575 576 577 578 579

585 620 621 622 623 624 625 626 627 628

629 630 631 632 633 634 635 640 650 900

901 902 903 904 905 912 914 920 927 938

939 941 942 943 944 948 949 950 951 952

953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102

1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413

1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520

More magazines by this user
Similar magazines