SG12

V ďalšom čísle časopisu: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Bol som klinicky mŕtvy… 

Smrť ako nový začiatok 

Na smrť a tzv. druhý svet existuje viacero názorov; mnohé z nich môžu 

byť len predstavami alebo dohadmi. O to cennejšie sú priame svedectvá 

ľudí z jeho prahu, zo stavu klinickej smrti. Prinášame jedno z nich. 

Homeopatia – liečba informáciou? 

Homeopatia je liečebný systém existujúci 

200 rokov. Podobné lieči podobným. O tom, 

ako funguje v praxi sa dočítate v rozhovore 

s lekárkou a homeopatkou Hanou Váňovou 

z Litovle. 

Poltergeist – straší u vás? 

Hodiny idú dozadu, skriňa kráča po schodoch, 

žiarovky sa samy rozsvietia a zhasnú – je tu 

poltergeist! Kľúč k tomuto javu je v zložení krvi 

niektorej zo zúčastnených osôb. 

Majú zvieratá dušu? 

SVET GRÁLU č. 13 

vychádza 1. septembra 2007 

titulná téma: 

Vrana Betty dokáže vybrať ten správny drôt, zostrojiť 

si zobákom háčik a vytiahnuť zapadnutú 

potravu... Profesor Malchow prináša informácie 

o schopnosti zvierat myslieť, cieľavedome plánovať 

a dokonca čítať myšlienky. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický GrailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych 

čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

11/2007 SVěT GRÁLU 

www.svetgralu.sk 

Vzpoura živlů 

Rozumíme katastrofám ? 

SVěT GRÁLU 

 

12/2007 SVET GRÁLU 

březen – květen 2007 · číslo 11 

SVET GRÁLU 

V moci přírody 

strana 19 

Týraná planeta 

strana 23 

Jasnovidnost temnoty 

strana 15 

„Pazgřiviny“ faráře Huvara 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 5 

strana 31 

Komenského Labyrint světa 

Život bez masa 

jún – august 2007 · číslo 12 

Kto dnes ešte verí v peklo? 

strana 11 

cena 78 Kč 

strana 7 

Abd-el-Kader, bojovník za slobodu, 

moslim, človek 

strana 5 

Hildegarda z Bingenu 

strana 11 

Zázraky 20. storočia - páter Pio 

strana 23 

Dobrý deň, slnko! 

posolstvo austrálskych domorodcov 

strana 28 

cena 87 Sk 

Jete Éčka? 

Viete, čo jete? 

– prídavné látky v potravinách 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

H I S T Ó R I A 

Bojovník za slobodu, moslim, človek 

Keď sa v Damašku chystá masaker tisícok 

kresťanov, Abd-el-Kader zorganizuje malú 

armádu a stavia sa na ich obranu… 5 

N Á B O Ž E N S T V O 

Kto dnes ešte verí v peklo 7 

O S O B N O S Ť 

Hildegarda z Bingenu 

Táto liečiteľka a vizionárka je považovaná 

za jednu z najväčších osobností 

stredoveku. 11 

K O M E N T Á R 

Desatoro Božích prikázaní na Najvyššom súde USA 15 

T É M A 

Viete, čo jete? 

Prídavné látky významne ovplyvňujú naše 

zdravie. Ich podrobný zoznam 

nájdete v prílohe. 17 

T É M A 

Vitamíny v tabletách? 22 


Zázraky 20. storočia - páter Pio 23 

R E P O R T Á Ž 

Dobrý deň, slnko! 27 

F O T O G R A F I E 

Terra incognita australis 31 

R E C E N Z I A 

Super Size Me – Vykŕmte ma! 34 

T É M A 

Gazdujte 35 


Putovanie do krajiny úsvitu (VIII.) – Tušenie pravého života 37 

N Á Z O R Y 

Listy čitateľov 40 

N A Z Á V E R … 

Sila odpustenia 42 

Mal som tú česť zoznámiť sa s vynikajúcim 

diétnym poradcom, ktorého 

znalosti v oblasti zdravej výživy by 

si zaslúžili väčší ohlas. I keď tento 

expert nemá vysokoškolské vzdelanie 

v príslušnom odbore a nikdy 

nepracoval v žiadnom výskumnom 

ústave, predsa mu mnohí z jeho kolegov 

môžu len ticho závidieť. Pri 

odhaľovaní všetkého nezdravého 

v potravinách si totiž vystačí so svojimi 

zmyslami. Jeho výkony v tomto 

smere sú v pravom zmysle slova nadľudské. 

Veď koniec koncov, nejde 

o človeka. Tento prírodný dietológ je 

Riško, samček morčaťa peruánskeho. 

Riško žije v obyčajnom panelákovom 

byte na sídlisku a ničím sa od ostatných 

morčiat neodlišuje. Napriek 

tomu má jeho chovateľka podozrenie, 

že sa v tele tohto sympatického 

hlodavca skrýva prevtelený juhoamerický 

šaman. Ako postupuje pri svojich 

testoch? Napríklad, každý by si 

myslel, že také peruánske morča bude 

odfukovať od šťastia, keď dostane 

na obed čerstvo vyzerajúcu mrkvu, 

alebo jablko zo supermarketu. Omyl. 

Jeho veličenstvo Richard nie je bezduchý 

konzument produktov priemyselného 

poľnohospodárstva, ale 

vyberavý zástanca prírodne vypestovaných 

potravín. Jeho zásadovosť je 

3 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

N A Ú V O D… 

obdivuhodná. Nekompromisne odmietne 

všetky plodiny, ktoré poľnohospodári 

nafúkli dávkami umelého 

hnojiva, alebo „ošetrili“ pesticídmi. 

Darmo by ste mu hovorili, že dnešné 

prípravky na ničenie burín sa dokážu 

v pôde rozložiť na neškodné látky za… 

x dní. Riško by nikdy neuveril ani 

tomu, že chemický postrek, ktorý sa 

cez listy dostane do celej rastliny a zabíja 

tu huby, je pre človeka neškodný. 

Nie je ani zástancom chemickej likvidácie 

hmyzu. Skrátka, pekne si počká 

na ručne vypiplanú zeleninu z babičkinej 

záhrady a dovtedy sa uspokojí 

s obyčajnou trávou, ktorá rastie 

v meste. Výpočet produktov, ktoré zo 

svojho jedálneho lístka Riško vyškrtol, 

by bol dlhý. Ešte šťastie, že sme 

ľudia, páni tvorstva a na veľa vecí sme 

si zvykli. Na to, že zelenina a ovocie 

sa dostáva do obchodov z druhého 

konca zemegule a to dokonca aj také 

druhy, ktoré kedysi ľudia pestovali 

v každej záhrade. Že chlieb sa konzervuje 

a vylepšuje enzýmami a farbivami, 

že pijeme vodu z vodovodu, 

ktorú odmieta aj môj pes, že deti si 

zvykajú skôr na sladené limonády 

ako na čistú pramenitú vodu a že aj 

tá sa musí baliť a rozvážať kamiónmi, 

aby sme sa k nej vôbec dostali. Ručná 

práca okolo rastlín a zvierat sa z vidieka 

stráca rovnako ako ľudia – tí 

utekajú za lepším životom. Už iba 

starčekovia a starenky sa ešte niekedy 

skláňajú k pôde, zatiaľ čo ich vnúčence 

dávajú prednosť internetu. Čo 

už, nemá zmysel plakať nad rozliatym 

mliekom a snažiť sa opravovať celý 

svet, vedia múdri ľudia. Jeden z nich, 

austrálsky ekológ a farmár Bill Mollison 

radí: Naprávajte svet tam, kde 

práve ste, vo svojom byte, na balkóne, 

pred panelákom, v záhradke, vo firme. 

Nečakajte, že to politici urobia za Vás. 

Aj keď možno nedosiahnete žiadny 

veľkolepý úspech, budete mať dobrý 

pocit, že ste zachránili Zem – sami 

za seba. – V záhradkárskej osade na 

4 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

jednom košickom sídlisku sa rozhodol 

jeho prostý občan obnoviť prírodné 

jazierko. Vytvoril malú slzu, 

malý protest proti globálnemu otepľovaniu, 

malý výkričník. Je to pekné. 

Ja som sa tohto roku rozhodol vypestovať 

na záhradke aspoň päťdesiat 

rastlín rôznych hlúbovín. Mám 

starú fialovú odrodu karfiolu, ružičkový 

kel, brokolicu, zasadím aj malé 

žlté tekvice na pečenie. Ak sa podarí, 

možno si zadovážim aj niekoľko sliepok, 

aby som opäť mohol ochutnať 

domáce vajce. Ale to som už odbočil 

priďaleko. Témou tohto čísla Sveta 

Grálu sú éčka, prídavné látky do potravín. 

V tejto oblasti sa nevyznám, 

no všetko podstatné som sa dozvedel 

z článku od Víta Syrového, ktorý 

nájdete vnútri časopisu aj Vy. 

Aká je správna strava dôležitá, vedeli 

už starí Indovia. Náuka o strave 

je súčasťou najstaršej ucelenej metódy 

liečby na svete – Aiur védy. Podľa tejto 

náuky je možné ľudstvo rozdeliť do 

niekoľkých fyziognomicky rozdielnych 

skupín. Každá z nich potrebuje 

odlišnú stravu, ktorá im prospieva. 

A nemusíme ani chodiť po múdrosti 

do Indie, v Európe už v staroveku 

liečil stravou Hipokrates. Konkrétne 

rady pre konkrétne choroby, s prihliadnutím 

na odlišnosti ľudí, nám 

v stredoveku zanechala preslávená 

vizionárka Hildegarda z Bingenu. Tá 

sa najprv na postihnutého pacienta 

poriadne zadívala, aby zistila, akej 

je konštitúcie, potom sa ho popýtala 

na bolesti jeho tela aj duše a až potom 

mu predpísala, čo má jesť. Pridala 

aj duchovné rady, ako sa zbaviť 

nepekných myšlienok či zlozvykov. 

Melancholikovi podľa Hildegardy 

pomáha napríklad varená pšenica 

špalda, ktorá „prináša radosť do života“. 

Ľuďom zahlieneným, s dýchacími 

ťažkosťami, poradila vysušujúce 

byliny, suché kozie mäso… a tak by 

sme mohli pokračovať. V Nemecku 

recepty od Hildegardy dodnes odporúčajú 

stovky, ak nie tisícky študovaných 

lekárov, ktorí pochopili 

význam stravy pre ľudské zdravie. 

Tá naozaj nemá byť pre každého človeka 

rovnaká, ako tvrdia zástancovia 

niekoľkých, „jedine správnych diét“. 

Preto som veľmi rád, že sa v tomto 

čísle nášho časopisu budete môcť 

dočítať aj o spomenutej Hildegarde 

z Bingenu, možno Vás článok o nej 

inšpiruje. No nie len snaha o zdravie 

a dlhovekosť by mala sprevádzať 

naše úvahy o jedle. Naši predkovia 

hovorili – a verili tomu, že jedlo je 

Boží dar. Gazdovia sa pred siatím na 

poli modlili, po zbere úrody vzdávali 

vďaku Stvoriteľovi. Ani nám by takáto 

úcta neuškodila. Lebo rovnako 

ďaleko, ako sme sa vzdialili od prírody, 

vzdialili sme sa aj od Boha. Ako 

bezducho žije väčšina ľudí v priemyselných 

krajinách v porovnaní s (dodnes) 

prírodnými národmi, ukazuje 

článok spisovateľky Marlo Morganovej. 

Vo svojich knihách nám priblížila, 

ako premýšľajú a žijú austrálski domorodci. 

Tí si nemôžu zájsť pre jedlo 

do obchodu, vnútrozemie Austrálie 

je suchá polopúšť. Preto sa ráno modlia, 

aby im cestu skrížil nejaký klokan, 

alebo iné zviera, ktoré by mohli 

uloviť. Ak sa tak nestane, prijmú aj 

takýto deň s pokorou. Prežili takto 

tisícročia, dnes sú aj oni sami na 

zozname „ohrozených druhov“. Je 

však očividné, že odklon od prírody, 

úcty a živej viery priviedol na tento 

zoznam aj nás. Symbolické je, že dnes 

už zďaleka nestačí premýšľať a veriť, 

všetci musíme začať konať. Na ceste 

k náprave nás čakajú tisíce malých 

každodenných krokov. No ak má byť 

táto zmena skutočná, musíme prejsť 

úplnou premenou – vo vnútri i navonok. 

Inak nás stihne osud dinosaurov, 

ktorí so svojimi telami neboli 

ani zďaleka takí nároční a nemotorní, 

ako my, keď úboho kľakáme pred bôžikmi 

vedy a politiky. 

Roman Levický


Bojovnik za slobodu, 

moslim, clovek 

Emir z Mascary zachránil pätnásťtisíc kresťanov 

Pozoruhodný príbeh príkladného života mohamedána 

v spojení s cudzími kultúrami ukazuje, 

že ešte pred niekoľkými generáciami bol 

skutočne možný vývoj, ktorý je dnes nemysliteľný. 

Bojovník za slobodu Abd-el-Kader bol 

alžírsky islamský duchovný a národný hrdina, 

vodca boja proti francúzskej invázii v polovici 

19. storočia. Pre Alžírčanov sa stal národným 

hrdinom. 

Pre lepšie pochopenie spôsobov a správania sa 

moslimov v tej dobe si priblížime historické dianie 

islamského sveta – najmä arabsko-islamskej 

kultúry. 

V 

PO SMRTI MOHAMEDA 

priebehu jediného storočia po Mohamedovej 

smrti (632) prenikol islam z arabského územia 

do ďalších oblastí nevídanou rýchlosťou. Rozšíril 

sa od Španielska až po hranice Indie. Islamskí 

učenci boli presvedčení o tom, že tento „zázrak 

viery“ bolo možné uskutočniť len s Alahovou 

pomocou. Impozantné mešity a paláce dodnes 

svedčia o vtedajšom rozkvete islamsko-arabskej 

a maurskej kultúry. Po tomto obrovskom prelome 

odolal islam počas piatich storočí všetkým útokom. 

Odrazil útoky kresťanov (križiacke výpravy), votrelcov 

z Ázie (turecké kmene) a dokonca prenikol 

hranicami Indie (obsadením) a juhovýchodnej 

Ázie (misionárskou činnosťou). 

Potom nasledovala – hlavne z pohľadu arabského 

sveta – doba temna: 

1258 – Mongoli vyrabovali Bagdad. 

5 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


1492 – pád Granady a koniec maurského 

Španielska. 

1517 – Turci obsadili Egypt. 

Hlavná časť islamského sveta, vrátane 

Arábie a severnej Afriky, prešla 

pod tureckú nadvládu a po dobytí 

Konstantinopolu (1453) si turecký sultán 

v Istanbule nárokoval kalifát. 1 

Porážka Turkov pri druhom obliehaní 

Viedne v roku 1683 ukončila expanziu 

tureckej Veľkej ríše – odvtedy 

kresťania vytláčali Turkov čoraz viac. 

V 18. a hlavne v 19. storočí sa prejavil 

rozpad Tureckej ríše, ktorej skorumpovaní 

úradníci často neboli lojálni 

svojej vláde. Provinční guvernéri sa 

osamostatňovali a európske koloniálne 

mocnosti videli na Balkáne, Blízkom 

východe a v Severnej Afrike lákavú 

korisť. 

J 

BOJ O ALŽÍRSKO 

ednou z krajín, ktoré sa považovali 

za ľahko dosiahnuteľné, bolo Alžírsko. 

Alžírsko ovládali janičiari. Boli 

to elitné jednotky, vytvorené z vojnových 

zajatcov, ktorí prijali islam. 

Pod velením miestneho panovníka 

sa cítili byť od Turecka nezávislí, zatiaľ 

čo územie nominálne podliehalo 

sultánovi. 

V roku 1830 vyslalo Francúzko expedičné 

jednotky a napadlo Alžírsko, 

ktoré bolo označené za hniezdo pirátov. 

Následné obsadenie územia Francúzmi 

však narazilo na húževnatý odpor 

arabských kmeňov pod velením 

vtedajšieho emira z Mascary Abd-el- 

-Kadera (1807–1883). Po ťažkých bojoch 

s ním Francúzi dokonca uzavreli 

krátkodobý mier. Keď v roku 1835 

znovu vypukli boje, Abd-el-Kader zasadil 

Francúzom niekoľko trpkých porážok, 

no nakoniec sa im musel v roku 

1847 aj so zvyškom svojich jednotiek 

vzdať. Ako všetky koloniálne vojny, aj 

táto sa vyznačovala mnohými ukrutnosťami. 

Predsa sa však zdá historicky 

6 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

doložené, že Abd-el-Kader nebol za 

tieto hrozné činy zodpovedný. 

Abd-el-Kadera priviedli do Francúzska, 

kde ho päť rokov väznili, až 

kým ho cisár Napoleon III., vidiac 

v ňom dôstojného súpera, neprepustil 

na slobodu. Je to jedna z dnes skoro 

zabudnutých epizód koloniálnych dejín, 

ktorá sa zásluhou ďalšieho Abd- 

-el-Kaderovho počínania stala ešte 

významnejšou. 

P 

MOHAMEDÁN 

ZACHRÁNI 15 000 

KRESŤANOV 

o prepustení Abd-el-Kader žil 

v exile, najprv v Burse, potom 

v Damašku. Tam žilo medzi 140 000 

moslimami okolo 20 000 kresťanov, 

ktorých blahobyt vzbudzoval veľkú 

závisť. K metódam tureckej politiky 

všeobecne patrilo vyvolávanie napätia 

medzi maronitskými kresťanmi 2 

a drúzmi 3 , ako aj medzi kresťanmi 

a moslimami, aby si udržali nadvládu. 

Obávali sa totiž invázie kresťanských 

štátov do Sýrie. 

V marci 1860 sa dostali do Damašku 

prvé správy o pripravovaných masakroch 

kresťanov. Abd-el-Kader týmto 

správam najprv nechcel veriť. Mnohí 

kresťania sa začali pripravovať na útek 

alebo sa ukrývali. Turecké úrady sympatizovali 

s výtržnosťami, ktoré vyvolávali 

drúzovia, ale aj Turci. Niekedy 

sa na nich zúčastňovali aj turecké jednotky, 

zatiaľ čo arabskí moslimovia sa 

od nich držali bokom. Keď pogromy 

vypukli naplno a boli povraždené 

stovky kresťanov, zvolal Abd-el-Kader 

všetkých Alžírčanov, žijúcich v Damašku 

a okolí, ozbrojil ich a postavil 

sa na čelo asi tisícke bojovníkov vraždiacej 

zberbe na odpor. Tí nechceli 

uveriť, že práve obávaný protivník 

Francúzov chce chrániť kresťanov. No 

Abd-el-Kader prehlásil, že on bojoval 

proti kresťanom v riadnej vojne a odvolal 

sa na svoju vieru, ktorá zakazuje 

zbabelé vraždenie. 

Niekoľko dní tiahli Abd-el-Kaderovi 

Alžírčania cez kresťanské štvrte 

a poskytovali kresťanom ochranu pri 

úteku do jeho sídla. Keď už ich bolo 

toľko, že nemohol ďalších prijať, nechal 

tisíce ľudí priviesť k citadele do bezpečia. 

Bez zásahu Abd-el-Kadera by boli 

stratení dokonca aj vyslanci kresťanských 

krajín. 

Svojím činom zachránil životy viac 

než 15 000 kresťanov, ktorých turecké 

úrady nechali napospas osudu. 

Aj keď ho Francúzi porazili a vyhnali 

z domoviny, nepoznal emir z Mascary 

nenávisť voči svojim niekdajším nepriateľom 

a zaslúžil si tým najvyššiu 

úctu ako človek, aj ako moslim. Tento 

záchranný zásah niekdajšieho obávaného 

súpera mu neskôr priniesol aj 

v Európe najvyššie uznanie, ktoré mu 

právom patrilo. 

Aj v 19. storočí sa viedli vojny, zvlášť 

koloniálne výpravy, ktoré boli poznačené 

krvavými a hrôzostrašnými masakrami. 

No zdá sa, že aspoň vodcovia 

k sebe prechovávali úctu a po ukončení 

bojov dokázali pochovať nenávisť 

a v niekdajších nepriateľoch spoznávali 

ľudí, s ktorými bolo možné ďalšie mierové 

spolužitie. 

Dúfajme, že to dokážeme ešte aj 

dnes. 

Siegfried Hagl 

Literatúra: 

(1) Clayton Vista, The Phantom Caravan or 

Abd el Kader, Emir of Algeria, Exposition 

Press, 2. Hicksville, New York 1975 

(2) Colonel Curchill, Life of Abd el Kader, 

Chapman and Hall, London 1867 

Poznámky: 

1) kalif = následník – po Mohamedovej smrti 

roku 632 je to oficiálny titul jeho následníka, 

vodcu celého islamského náboženstva 

2) maronitskí kresťania – vetva východnej 

cirkvi, ktorú dnes vedie maronitský patriarcha 

v Antiochii 

3) drúzovia – príslušníci islamskej sekty 

šíitskeho smeru


v peklo? 

Viera v existenciu pekla a večného zatratenia je rozšírená snáď vo všetkých náboženstvách. 

Niekto považuje peklo za miesto pobytu „zlých duší“, iný za abstrakciu, mýtus, 

alebo výmysel na zastrašovanie veriacich. Siegfried Hagl vo svojom článku približuje 

túto tému z hľadiska rôznych náboženstiev. 

iera v peklo je prekvapujúco 

V oveľa staršia, ako viera v Božieho 

odporcu – Lucifera, diabla. O ceste 

mŕtvych do podsvetia rozprávajú 

najrozličnejšie národy staroveku: 

Mezopotámci, Egypťania, Peržania, 

Indovia, Etruskovia, Gréci, Rimania, 

Germáni, Afričania, Indiáni… 

Všetci referujú o temnom podzemnom 

mieste. Aby sa tam zosnulý 

dostal, musel prekročiť rieku – buď 

po moste alebo mu poslúžil prievozník. 

V pradávnych časoch na úsvite 

civilizácie prevládala zrejme predstava, 

že všetci mŕtvi majú rovnaké 

miesto pobytu a že druhý breh je 

pre všetkých rovnakým spôsobom 

pochmúrny a bezútešný. Neučilo 

sa o osobitnom potrestaní „zlých“ 

alebo o odmene „dobrých“. Osud 

všetkých zosnulých bol smutný: blúdili 

hore-dolu ako tiene a túžili po 

svetle slnka. 

S napredujúcim kultúrnym vývojom 

sa postupne menili aj predstavy 

o ďalšom živote po smrti. Tak napríklad 

v Egypte približne v polovici 

3. tisícročia pred Kristom vzniklo 

detailne vypracované vyobrazenie 

o „ceste duší“; objavovalo sa v staroegyptských 

hroboch a v egyptskej 

Knihe mŕtvych. Podľa neho musí 

zosnulý na druhom brehu skladať 

účty za svoje činy – jeho srdce sa 

kladie na váhu. Nehodní ľudia sa 

musia obávať najrozličnejších útrap, 

spôsobovaných démonickými obludami. 

Možno predpokladať, že tieto 

egyptské obrazy pekla mali veľký 

vplyv na formovanie židovských, 

gréckych či kresťanských predstáv. 

O niečo podrobnejšia predstava 

o druhom brehu vznikla v prvom 

predkresťanskom tisícročí v Iráne. 

Podľa nej sa v okamihu smrti duša 

uvoľňuje od tela. Zachováva si vedomie 

a schopnosť trpieť. Hriešna duša 

je vypudzovaná do pekla. Tam na 

ňu čakajú mnohoraké trápenia (vždy 

podľa závažnosti jej pochybení), ktoré 

však netrvajú večne, lež slúžia duši 

ako očista, aby v deň svetového súdu 

smela byť vzkriesená. Potom bude 

zničené všetko nesprávne, aj peklo. 

Hinduizmus a budhizmus spájali 

takéto myšlienky s učením o reinkarnácii: 

človek na zemi alebo na druhom 

brehu príde do takých pomerov, 

ktoré si svojím počínaním vyslúžil. 

Tak môže človek pobyt na zemi prežívať 

ako peklo – podobným spôsobom, 

ako sa farbisto opisuje prežívanie 

v temných úrovniach podsvetia. 

Aj grécki a rímski básnici a filozofi 

sa zaoberali myšlienkami na peklo. 

Platón (427–347 pred Kristom) veril 

v súd na druhom brehu, na základe 

ktorého sú odsúdené duše vykázané 

do Tartaru, no ušľachtilé putujú 

na „ostrov blažených“. Tak aj 

Platón ovplyvnil tradičné predstavy 

o pekle. Iní filozofi, ako Aristoteles 

(348–322 pred Kristom) a Cicero 

(106–43 pred Kristom), peklo cel- 

Hieronymus Bosch: Haywain (triptych) 

1485-1490, olej na plátne, 

pravé krídlo - Peklo, 

(múzeum Prado, Madrid) 

7 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


kovo odmietali. Vyslovene „moderne“ 

uvažoval Lukrez (97–55 pred 

Kristom). Náboženstvám vytýkal, 

že tieto historky o pekle vymysleli, 

aby ľuďom naháňali strach, zatiaľ 

čo podľa jeho slov to bolo „väčšinou 

samotné náboženstvo, ktoré plodilo 

ohavné činy a zločiny“. 

Najznámejším sa stal opis múk 

Tartu, ktoré podáva Vergilius 

(70–19 pred Kristom) v Aeneovi. 

Avšak ani Vergiliovo peklo nie je 

večné. Keď sa duše očistia, čaká na 

ne pobyt v Elýziu a o tisíc rokov 

neskoršie – potom, ako sa napijú 

z Lethe, rieky zabudnutia – sa opäť 

narodia v inom tele. 

V 

ŽIDOVSKO- 

-PREDKRESŤANSKÉ 

PREDSTAVY 

posledných storočiach pred naším 

letopočtom sa rozšírila predstava 

o pekle ako o mieste trestov na 

druhom brehu. Ani starožidovská 

viera nezostala pred týmito prúdmi 

ušetrená. Podľa Starého zákona má 

k potrestaniu zlých dôjsť buď už počas 

pozemského života, alebo až pri 

súde „na konci dní“ (Daniel 12,13). 

Za života Ježiša Krista boli v židovstve 

tri dôležité prúdy. Saduceji, 

ku ktorým patrili vplyvní aristokrati 

a kňazi, nepoznali ani ďalší 

život po smrti, ani vzkriesenie. Farizeji 

verili v opätovné vzkriesenie, 

v súd a v potrestanie na druhom 

brehu. Podľa Flavia Josepha hlásali 

dokonca reinkarnáciu: „…veria, že 

8 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

duše sú nesmrteľné, že budú súdené, 

odmenené alebo potrestané 

‚na onom svete‘ – podľa toho, či boli 

„Všetko mudrovanie je márne: Myšlienka večného zatratenia, ktorá sa 

v židovstve oboch posledných predkresťanských storočí očividne vytvorila 

… má svoje pevné miesto, tak v učení Ježišovom … ako aj v spisoch 

apoštolov …. Do tej miery stojí dogma na pevnom základe, keď hovorí 

o existencii pekla … a o večnosti jeho trestov.“ 

[Kardinál J. Ratzinger, 1977] 

v tomto svete cnostné alebo hriešne. 

Veria, že jedni zostanú večne uväznení 

v tom druhom živote a že iní sa 

vrátia späť na túto zem.“ Treťou dôležitou 

skupinou boli Eséni, ktorí sa 

v Novom zákone nespomínajú. Ján 

Krstiteľ mal byť Esénom a Ježiš mal 

pravdepodobne kontakty s Esénmi, 

ktorí podľa Flavia Josepha „…verili, 

že duše sú stvorené ako nesmrteľné, 

aby sa usilovali o dobro a odvracali 

sa od zla. Verili tiež, že dobrí 

budú v tomto živote ešte lepší – vďaka 

nádeji na blaženosť po smrti, 

a že zlí, ktorí veria, 

že svoje zlé 

skutky v tomto 

živote môžu zakryť, 

budú ‚na 

onom svete‘ potrestaní 

večnými 

mukami.“ 

Aj v Novom 

zákone nájdeme 

učenia, z ktorých 

sa dá odvodiť 

vierouka 

o pekle a vzkriesení, 

neskoršie 

veľmi obľúbená 

(napr. u Marka 

9,43–48, Matúša 

8,12; 10,28; 11,23; 

23,15; 25,46, Lukáša 

12,4; 16,19– 

31, Já na 15, 6 , 

v Zjavení 14,10; 

19,20; 21,8 atď.) 

O 

STRACH 

ZO ZATRATENIA 

brazy o pekle sa postupom 

času formovali čoraz zreteľnejšie 

a podrobnejšie. V prvých 

storočiach po Kristovi sa začínajú 

cirkevní otcovia zaoberať peklom 

a vynárajú sa prvé správy o „Kristovej 

ceste do pekla“, ktoré urobili na 

ranných kresťanov veľký dojem. V 6. 

storočí už začína cirkev formulovať 

oficiálnu doktrínu o pekle, pričom 

sa už od 4. storočia objavuje peklo 

dokonca v kresťanských vyznaniach 

viery. Ešte v súčasnom katolíckom 

vyznaní viery cítiť niekdajšie presvedčenie 

o ceste Krista peklom. 

Strach z pekla sa stáva pre mníchov, 

veriacich a konvertitov zásadným 

podnetom, aby verili v Ježiša 

a žili podľa jeho slov. Tak napríklad 

pravidlo rádu Benedikta z Nurzie 

(480–547) vyžaduje „báť 

sa dňa súdu a triasť 

sa pred peklom“. 

Bratia Limburgovci: „Peklo“ (obraz v rukopise, okolo r. 1400)


Ilustrácie k teologickým systémom 

ponúkajú nespočetné vízie, v pravosť 

ktorých stredovekí ľudia bezpodmienečne 

verili. V jedných sa mŕtvi naspäť 

vracajú z druhého brehu a rozprávajú 

o svojich zážitkoch, v iných 

zasa vizionári vidia temné úrovne 

zatratených. Existuje mnoho podobných 

videní, ktoré sa neobjavujú len 

u Egypťanov; nachádzajú sa u Grékov 

(Homér a Hesiodos), Rimanov 

(Vergilius), v Danteho „Božskej komédii“ 

a siahajú až do našich čias 

(napr. Garabandal, 1961). 

Tak vzniká o pekle, očistci a zatratení 

čoraz vyhranenejší obraz. 

Kňazi sa zmocňujú týchto ilustrácií 

a naháňajú svojim veriacim poslucháčom 

strach a hrôzu. Aj vo výtvarnom 

umení pribúdajú rozličné 

zobrazenia. 

Zdá sa, že stredovekí kňazi pokladali 

za najlepšiu cestu k duševnému 

blahu vyvolávanie panického 

strachu svojich poslucháčov pred 

trestom na druhom brehu; a tento 

„cirkevný stredovek“ siaha až ďaleko 

do novoveku. Jedným z príkladov 

novodobého hororového kazateľa je 

„farár z Arsu“ (Jean–Marie Vianney, 

1786–1859) vyhlásený v roku 1925 

za svätého, ktorý celý svoj život musel 

bojovať s diablom a veril v zatratenie 

väčšej časti ľudstva. 

N 

ISLAMSKÉ PREDSTAVY 

O PEKLE 

a rozdiel od Biblie, ktorá je 

v podrobnostiach o pekle zdržanlivá, 

Korán sa týmto záležitostiam 

venuje konkrétne a detailne. 

Zdá sa, akoby Mohamed siahol po 

silne vyvinutej mytológii o pekle 

predného Orientu a prevzal egyptské, 

semitské, židovské a kresťanské 

prvky. 

Tak vznikli predstavy o pekle, 

ktoré boli veľmi konkrétne a ľuďom 

blízke, takže nebolo ťažké im 

uveriť. Aj keď na obrazy bohatá reč 

Koránu necháva čo-to otvorené, je 

u moslimov predsa len menej špekulácií 

o „Gehenne“ ako u kresťanov 

o „pekle“. 

Aj Islam pozná posledný súd. Duše 

sú konfrontované so svojím registrom 

trestov, ktorý sa kladie na misku váh 

spravodlivosti. Potom sa musia dostať 

cez most Sirât, tenký ako vlas a ostrý 

ako meč, ktorý sa rozpína nad peklom. 

Zlých zrazia démoni a spadnú, 

zatiaľ čo vyvolení, vedení anjelmi, sa 

ľahko dostanú na druhú stranu. 

Ako na zemi, tak aj… 

No aj v Islame dostávajú priestor 

špekulácie. Aj tu vyčkávací čas medzi 

smrťou a posledným súdom, 

podobne ako u kresťanov, nastoľuje 

otázky. Zrejme nie je isté, či zlí – 

ako verí väčšina moslimov – budú 

ihneď po svojom úmrtí vystavení 

mukám; tie by však nemali byť také 

tvrdé ako definitívne pekelné muky 

po poslednom súde. Nie je jasné ani 

to, či je peklo – ako v niektorých 

kresťanských predstavách – večné. 

V Islame, keďže Alah je nekonečne 

dobrý a milosrdný, smú dúfať ešte 

aj zatratení. 

Dante opisoval svoju púť peklom, Goethe zobrazil temného Mefista a aj 

dnes sú to najmä umelci, ktorí vďaka inšpirácii tvoria viac alebo menej presvedčivé 

diela o pekle a zatratení. V povedomí ľudí je peklo stále pojem, 

ktorý evokuje odpor a strach. Tieto pocity nevyvoláva len samotné slovo, 

ale skôr predstava Stvoriteľa, ktorý hriešnikov posiela do ríše temna. No 

zamyslime sa: poznáme predsa mnoho druhov pekla aj tu na zemi. Vidíme 

štvrte, podniky aj celé oblasti, ktorým sa človek radšej vyhne, lebo sú obávaným 

zhromaždiskom násilníkov, narkomanov, predajných žien a iných 

úbohých existencií. Väčšina z ich obyvateľov sa sem dostala vlastným pričinením, 

a tí, ktorí sa chcú naozaj dostať von, to často dokážu, obzvlášť 

ak sa im poskytne primeraná pomoc. Môže to byť na onom svete inak? 

Uvažujúci človek sa ľahko dokáže stotožniť s myšlienkou, ktorú podrobne 

rozviedol Abd-ru-shin vo svojom diele Posolstvo Grálu: Poukazuje na to, 

že človek má síce slobodnú vôľu a môže teda robiť čokoľvek. Lenže všetko, 

čo myslí, koná, po čom túži, vychádza z neho ako neviditeľné žiarenie, 

ako sejba, z ktorej raz vzklíči skutočnosť – buď v tomto, alebo na onom 

svete. Nakoniec sa o tom znova môžeme presvedčiť sami: Aj to, na čo „len“ 

myslíme, o čom hovoríme, ovplyvňuje naše okolie. Zlé myšlienky najprv 

otrávia charakter svojho pôvodcu, potom začnú obťažovať aj jeho blízke, 

či vzdialenejšie okolie. Okrem toho každý človek priťahuje – a to aj z neviditeľného 

sveta myšlienok – to, čo sám vytvára. Preto sa nenávistní ľudia 

zvyčajne stávajú časom ešte horšími, ustráchaní prepadajú úzkosti, veselí 

a dobrosrdeční sú stále silnejší v nesebeckej láske a pochopení. To sa nakoniec 

prejaví vo vzťahoch: ľahko k sebe nájdu cestu len seberovní. A toto 

je aj vysvetlenie existencie pekla: po smrti človek jednoducho putuje tam, 

kam ho to ťahá, o čo sa celý svoj život usiloval: násilník putuje k násilníkom, 

lakomec k lakomcom, nezištný človek k podobne zmýšľajúcim duchom. 

Ľudské myslenie a konanie je tkanivom, z ktorého vznikajú vo stvorení celé 

úrovne bytia – od najhlbších úrovní pekla až po duchovný raj. 

Roman Levický 

9 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


Z 

SÚČASNOSŤ 

a jeden a pol tisícročia nebola 

existencia pekla vo vieroukách 

západného sveta spochybnená. 

Cirkevní otcovia začali už 

v prvých storočiach po Kristovi vyvíjať 

ideológiu pekla – a stredovekí 

scholastici v tom pokračovali. Peklo 

sa od 12. storočia úplne zaraďuje do 

kresťanského učenia. Nekolíše viac 

medzi folklórom a teologickou špekuláciou, 

stáva sa – akceptované 

všetkými stavmi – nepostrádateľným 

smerovaním obrazu sveta. 

Pochybovači, ak sa predsa len vyskytnú, 

sú prehlásení za kacírov – 

ako Katárijci, ktorí existenciu pekla 

popreli 1 . 

Až v novej dobe došlo k spochybneniu 

„pekelných učení“. Cirkvi 

pod tlakom kritiky ustúpili od zdedených 

učení. Nad kedysi ústrednou 

témou kresťanského učenia 

zavládlo dnes mlčanie a slová ako 

Hans Memling: „Skupina zatratených“, 

1471/73 (Oltár posledného súdu, 

kostol Panny Márie v Gdańsku) 

„peklo“ a „zatratenie“ sa v cirkevných 

spisoch uvádzajú len zriedka. 

Veta „mimo cirkvi nie je spása“ tam 

síce ešte zostáva, no dnes – v epoche 

ekumény, keď pápež navštívil 

synagógu, keď katolícka cirkev 

uznáva evanjelický krst a keď kresťanskí 

a budhistickí mnísi spoločne 

meditujú – sa vynára otázka o jej 

zmysle. No a „strachom z pekla“ sa 

dnes prázdne kostoly v žiadnom 

prípade nedajú naplniť. 

Literatúra: 

(1) Flavius Josephus: „Antiquitates 

Judaicae“, kniha XVIII 

Siegfried Hagl 

(2) Georges Minois: „Peklo“, Diederichs, 

Mníchov, 1994 

Poznámky: 

1) Katárijci popreli peklo údajne s týmto 

odôvodnením: Nakoľko svet bol stvorený 

Luciferom, bolo by scestné veriť, že 

by pre seba a svojich pomocníkov stvoril 

miesto trápenia … Katárijci mali podľa 

toho gnostický obraz sveta, podľa ktorého 

viditeľný svet nestvoril dobrý Boh, 

ale jeho odporca, Demiurgen (=Lucifer?). 

No o náboženstve Katárijcov sa vie len 

málo spoľahlivého. 

Peklo z pohľadu Posolstva Grálu 

… „jemnohmotné telo po uvoľnení od tela hrubohmotného ihneď klesá do oblasti, presne zodpovedajúcej jeho tiaži 

a podľa toho i rovnakej hustote. Preto tam nájde tiež všetkých takých, ktorí sa oddávajú rovnakým chúťkam. Ich vyžarovaním 

sa jeho náchylnosť ešte oživí, vystupňuje a bude ňou doslova zúrivo vyčíňať. Samozrejme, práve tak budú 

tiež vystrájať aj ostatní, ktorí sa tam nachádzajú s takýmto človekom. 

Nie je ťažko pochopiť, že takéto nespútané vyčíňanie musí byť pre okolie utrpením. Keďže však v týchto oblastiach 

všetko spočíva vo vzájomnosti, musí každý osobitne trpko znášať od ostatných všetko to, čo sa zase on trvale snaží 

spôsobiť tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom, pokiaľ sa taká ľudská duša nevyčerpáva únavou a nepocíti 

k tomu odpor. Po dlhej dobe sa v nej potom konečne prebúdza prianie dostať sa von z takého okolia.“… 

(Citát z prednášky „Oblasti temna a zatratenie”) 

…„Dokonca aj samotné peklo je iba výplodom ľudských duchov. Jestvuje síce a skrývajúc v sebe tiež vážne nebezpečenstvo, 

spôsobuje strašné utrpenie. Predsa je však celkom závislé od chcenia všetkých tých ľudí, ktorých city privádzajú 

peklu silu na pretrvávanie z neutrálnej Božej sily. Táto sila spočíva vo stvorení, aby ju ľudskí duchovia používali. 

Peklo nie je teda žiadne zariadenie Boha, ale je dielom ľudí!“… 

…„Ľudia riadia svojím chcením a myšlienkami osudy celého pozdejšieho stvorenia, ako aj vlastné osudy a nevedia 

vôbec nič o tom. Podporujú rozkvet, alebo odumieranie. Môžu vytvoriť výstavbu v najdokonalejšej harmónii, ale 

tiež taký divoký zmätok, aký je teraz! Namiesto toho, aby rozumne stavali, zbytočne plytvajú len časom a energiou 

v mnohých márnomyseľných malichernostiach.“… 

(Citáty z prednášky „V ríši démonov a fantómov“) 

10 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


Hildegarda 

z Bingenu 

Medzi výraznými osobnosťami histórie 

nachádzame mená mocných vladárov, 

vážených štátnikov, veľkých kráľov, ale 

aj významných filozofov, vedcov, umelcov 

a náboženských vodcov. Väčšinou sú 

to však iba mužské mená. Jednou z mála 

osobností spomedzi žien, ktorých veľkosť 

pochádzala zo šľachetného srdca, 

bola stredoveká liečiteľka a vizionárka 

Hildegarda z Bingenu. Bola ženou, ktorá 

sa do dejín zapísala svojím hlbokým poznaním 

a zmysluplným pôsobením. 

J 

anuárové slnko, pripomínajúce 

jar, nás sprevádzalo cez Mníchov 

po ceste hore k Bodamskému jazeru. 

Krajina a hory ponúkali panorámu 

ako z obrázkovej knižky, len jazero 

bolo neustále zahalené obrovským 

závojom hmly. No práve tento úkaz 

nám pomohol preniesť sa v myšlienkach 

do dávnych čias, v ktorých sa 

v roku 1098 narodila, žila a pôsobila 

Hildegarda z Bingenu. Čakalo 

nás stretnutie s ňou – veď práve tu, 

pri Bodamskom jazere, prostredníctvom 

ľudí činných v liečiteľskom 

umení sa uskutočnilo jej „znovuzrodenie“ 

do súčasnosti. 

Po smrti opátky a prorokyne Hildegardy 

z Bingenu v roku 1179 boli 

všetky jej spisy zaslané do Ríma, nakoľko 

mala byť vyhlásená za svätú. 

Odvtedy sú originály jej medicínskych 

spisov nezvestné. Našťastie, 

existovali mnohé prepisy, no nebolo 

ľahké ich zozbierať. V roku 1859 

odborný znalec Karl Jessen objavil 

v Kodani rukopis Hildegardinej 

Učebnice o medicíne. V roku 1903 

knižka vyšla v latinčine (Causae et 

Curae) a v roku 1932 ju Dr. Hugo 

Schulz, lekár z Greifswalderu, preložil 

do nemčiny pod názvom Príčiny 

chorôb a liečenie. Tým vzrástol aj 

záujem o Hildegardu a jej medicínu. 

Jedným z prvých lekárov, ktorý začal 

Hildegardine liečebné postupy aj systematicky 

používať, bol Dr. Gottfried 

Hertzka, ktorý dosiahol úžasné liečebné 

výsledky a zaslúžil sa o prebudenie 

záujmu o Hildegardu v našom 

storočí. Zdá sa, že Hildegarda mala 

pravdu, keď napísala: „Až o tisíc rokov 

budú ľudia rozumieť tomu, čo 

hovorím“ – a tento výrok neplatí len 

pre jej liečiteľské umenie. 

Hildegarda bola v každom ohľade 

výnimočná. Jej grófski rodičia ju ako 

desiate a najmladšie dieťa v zmysle 

biblickej „desiatky“ zasvätili „službe 

Bohu“. Už ako osemročnú ju odovzdali 

do starostlivosti tety Jutty zo 

Sponheimu. Táto vysoko vzdelaná 

dáma pričlenila k mužskému kláštoru 

v Disibodenbergu, ležiaceho 

pri sútoku riek Glan a Nahe, „ženskú 

pustovňu“ v súlade s pravidlami 

Svätého Benedikta. Výchovu a vzdelávanie 

mladej novicky prevzala do 

svojich rúk. O niekoľko rokov neskôr 

Hildegarda sama viedla ženský 

konvent a bola v celej duchovnej, 

ako aj svetskej Európe onou „veľkou 

dámou“. 

11 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


12 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Jej darom a charizmou bolo jasnovidné 

nadanie. Už ako dieťa videla 

veľmi veľa, no vravievala, že s nikým 

sa o tom okrem svojej tety nemohla 

rozprávať, pretože ju nikto nechápal. 

Až po dlhom vnútornom zápase bola 

neskôr ochotná 

počúvnuť vizionársky 

príkaz: 

„Napíš a povedz, 

čo si videla!“ Na 

svojom prvom 

diele spolupracovala 

so svojím 

„t ajom n í kom“, 

mníchom Volmarom, 

desať rokov. Dielo malo názov 

Scivias (Spoznávaj cesty). Pápež 

(Eugen III.) z neho sám predčítaval 

počas Trierskej synody v rokoch 1147- 

48 a oficiálne potvrdil Hildegardine 

prorocké schopnosti. 

To Hildegardu ihneď preslávilo. Prichádzali 

k nej opáti a biskupi a prosili 

ju o vysvetlenie nejasných záležitostí 

viery a cirkvi, a jej rád sa držal cisár 

aj kniežatá. Hildegarda si písala s pápežom, 

s Bernhardom z Clairvaux, 

so stauferovskými cisármi, predovšetkým 

s Barbarossom, a nezriedka 

ovplyvňovala politické rozhodnutia 

tej doby. Hrnul sa k nej všetok ľud – 

učenci, kupci, pútnici, žobráci, roľníci, 

vinári, chudobné ženy, vysokopostavené 

dámy, dievčatá bez domova, 

vzdelanci aj umelci – všetci sa s ňou 

chceli rozprávať, prosili ju o pomoc, 

útechu a radu. 

Uctievali ju ako svätú, no asi sa nepáčila 

každému, pretože i napriek zrejmým 

indíciám ju cirkev do dnešného 

dňa nesvätorečila. Možno preto, že si 

zvyčajne nekládla servítku pred ústa, 

keď hovorila o nedostatkoch v cirkvi. 

Počas svojich posledných rokov života 

dokonca úporne bojovala proti vedeniu 

cirkvi v Mainzi. 

Hildegarda, podľa vlastných slov, neprežívala 

svoje vízie v nejakom druhu 

tranzu. Vravievala, že jej pozemské 

„Nech je vo vás vždy to leto, 

ktoré dáva vyrásť ružiam, ľaliám 

a iným liečivým rastlinám 

Ducha Svätého tak, aby vo vás 

nevyrástla nijaká burina či kalné 

mravy, ktoré sa zaliečajú pýche 

a samoľúbosti.” 

[Hildegarda z Bingenu] 

oči sú otvorené a „svetlo z nebies“ vidí 

svojím duchovným zrakom. Jej verný 

tajomník, mních Volmar, zapisoval 

všetko, čo Hildegarda povedala. Po 

jej prvom diele Scivias nasledovali 

ďalšie veľké vizionárske spisy, ako aj 

dve diela o prírodovede 

a liečení, 

potom niekoľko 

menších 

spisov a zápisy 

piesní tak, ako 

ich Hildegarda 

prijímala počas 

svojich vízií. 

Je pôžitkom 

vidieť umelecké stvárnenie rukopisov, 

ozdobených nádhernými ilumináciami 

v žiarivých farbách. V Hildegardinom 

kláštore žili talentované 

umelkyne, ktoré maľovali tieto prekrásne, 

symbolicky silné obrazy. Boli 

jedným z príkladov osudových okolností, 

ktoré sa vždy v Hildegardinom 

živote akoby zákonite objavovali. 

Áno, bola jasnovidkou. No nielen 

to, jej osobnosť a ženská dôstojnosť 

sa prejavovali aj vo veciach všedných 

dní – či už pri spravovaní a organizovaní 

ženského kláštora, alebo pri 

výstavbe nového ženského kláštora na 

hore Rupertsberg pri Bingene potom, 

čo úspešne presadila oddelenie sa od 

mužského kláštora v Disibodenbergu. 

Riadenie výstavby vzala do vlastných 

rúk. Vo výstavbe bola veľmi činorodá. 

Vo svojich šesťdesiatich rokoch získala 

pozemok v Eibingene a dala postaviť 

ďalší kláštor. Navyše, je to až neuveriteľné, 

rada podnikala potulky na 

koni. Dokonca ešte aj vo veku 72 rokov 

jazdila až po Zwiefalten – takmer 

až k Bodamskému jazeru. Zomrela vo 

veku 81 rokov, čo bolo v 12. storočí 

priam neuveriteľné. V tej dobe sa ženy 

dožívali v priemere 35 až 40 rokov. 

Encyklopédie často označujú Hildegardu 

za „veľkú mystičku“. Je však veľa 

toho, čo ju odlišovalo od jej mystických 

súčasníkov, akými boli Hugo 

zo St. Viktora alebo svätec Bernhard. 

Hildegardine vízie sa nevenujú len 

vlastnému osobnému vzťahu k Bohu, 

čo bolo ústrednou témou veľkých stredovekých 

mystikov. To by nutne viedlo 

k izolácii od sveta, života a spoločnosti. 

Naopak, Hildegarda bola vždy 

spojená so svetom, cirkvou a ľuďmi. 

Svoju múdrosť získavala z nebeského 

Svetla prostredníctvom daru videnia 

a samu seba vnímala ako nástroj, ktorého 

úlohou je tento dar odovzdávať 

ďalej ľuďom. 

Celé stvorenie, zem i vesmír, pochádzalo 

podľa Hildegardy z večného 

Svetla, z prameňa všetkého bytia, 

a všetko, čo na Zemi rastie, zelená 

sa, malo pre ňu súčasne aj symbolickú 

hodnotu. Podobne to neskôr Goethe 

vyjadril slovami: „Všetko pominuteľné 

je len podobenstvom“. Keďže 

chápala kozmickú jednotu univerza, 

bola otvorená tomu, aby vizionársky 

pochopila aj tajomstvá prírody a jej 

liečivú silu. Pritom však sama svoje 

vlastné liečebné prostriedky verejne 

vôbec nepoužívala. Keď liečila, tak sa 

to dialo silou jej ducha. Liečila, ako sa 

to kedysi vravievalo, „zázrakom“ a… 

rýnskou vodou. Samozrejme, mala aj 

liečiteľský dar. Hovorí sa, že Hildegarda 

raz pri Rýne prinavrátila slepému 

chlapcovi zrak… 

O TISÍC ROKOV NESKÔR 

C 

esta k Bodamskému jazeru viedla 

do Allensbachu, do prvej 

a dodnes jedinej Hildegardinej zotavovne 

v Nemecku. Založil ju v roku 

1993 Dr. Hertzka spoločne so svojím 

nasledovníkom Dr. Wighardom 

Strehlowom. Na tomto mieste skutočne 

dochádza k znovuzrodeniu Hildegardiných 

myšlienok a jej pôsobenia. 

Liečenie sa tu vykonáva dôsledne 

podľa nej. K tomu neodmysliteľne 

patrí aj púšťanie žilou ako prostriedku 

na prečistenie krvi. „Ale veď to je naj-


temnejší stredovek!“ namietajú mnohí. 

No pravdou je, že Hildegarda vedela 

mnohé z toho, čo prírodoveda a medicína 

až dnes začína chápať, a púšťanie 

žilou je všetko iné, len nie „stredoveká“ 

procedúra. 

Púšťanie žilou sa vykonáva v čase 

splnu a ešte päť dní po ňom, pretože 

telo v tomto čase ľahšie než inokedy 

uvoľňuje „šťavy“, ako to Hildegarda 

nazývala. Dnes sa však už nenarezáva 

žiadna žila ako v stredoveku. Jednoducho 

a bezbolestne sa vpichne injekčná 

ihla do žily a krv sa nechá odtekať 

do misky. Je dôležité, aby krv 

pritom tiekla a neodoberala sa injekčnou 

striekačkou. 

Najprv vyteká tmavočervená krv. 

Touto tmavou 

krvou telo zo 

seba vydáva „zlé“ 

šťavy. Po nejakej 

chvíli začne tiecť 

svet ločer vená 

krv. To je znamenie, 

že „škodlivé 

látky“, ktoré krv 

po tele roznáša, 

telo už opustili. 

Púšťanie žilou 

sa môže ukončiť. 

Odtečená k r v 

poslúži na rôzne 

vyšetrenia. Potom 

sa skúmavka 

s krvou nechá 

v pokoji. Po niekoľ 

kých hodinách 

sa objaví niečo veľmi zvláštne: 

väčšina skúmaviek s pacientovou krvou 

ukazuje symptomatické, individuálne 

a postupne sa odlišujúce oddelenie 

krvi na svetlú tekutinu, usadzujúcu sa 

navrchu (krvné sérum), a tmavočervenú 

krv naspodku. Nezriedka sa pritom 

vyskytujú vzorky, v ktorých sa nič 

neusadzuje a preparát má takmer nezmenenú 

podobu. Podľa Dr. Strehlowa 

je jav neusadeného séra zjavným znamením 

v tele prebiehajúcich chorobných 

procesov, akými sú predovšetkým 

choroby látkovej výmeny, reumatické 

zápaly, alebo aj rakovina. 

Dr. Strehlow na základe krvného 

obrazu a laboratórnych výsledkov objasňuje 

pacientom príčiny ich zdravotných 

ťažkostí a navrhuje riešenia. 

V dňoch, keď sa púšťa žilou, má plné 

ruky práce nielen Dr. Strehlow a jeho 

lekársky tím, ale aj personál v kuchyni. 

Púšťanie žilou sa totiž v prípade 

záujmu spája s niekoľkodňovou 

diétou podľa Hildegardy. To ešte znásobuje 

priaznivý účinok očistného 

pôsobenia púšťania žilou a blahodarne 

pôsobí aj na všetky orgány v tele. 

„Znovuzrodenie“ Hildegardy a jej 

metód by nebolo úplné, keby sa pritom 

nepomyslelo 

aj na jej čisté 

poňatie kresťanstva, 

na naladenie 

sa človeka 

ako t vora na 

sily stvorenia 

a Božiu silu. Len 

ta k to možno 

získať duševnú 

harmóniu ako 

základ každého 

zdravia, a predchádzať 

tak negatívnym 

stavom 

(akými sú 

stres, frustrácia, 

nenávisť, núdza 

atď.). Na podporu 

naplnenia 

aj tohto aspektu Hildegardinho liečiteľského 

umenia bola v Allensbachu 

zriadená kaplnka. Táto kaplnka slúži 

všetkým záujemcom a prizýva ich 

k „meditácii“. No a, samozrejme, v príručnej 

knižnici liečebne sú k dispozícii 

knižky, ako napr. Scivias a iné Hildegardine 

diela. V nich sa Hildegarda 

prihovára čitateľom ako vizionárka 

a vyzýva k prehodnoteniu ich vnútorného 

postoja voči „Bohu a svetu“. 

Monika Schulze 

UKÁŽKA Z KNIHY: 

LIEČEBNÉ UMENIE 

HILDEGARDY Z BINGENU 

Artérioskleróza je zdĺhavá choroba, 

a trvá celé roky, často aj tridsať 

rokov, než nadobudne taký 

rozmer, že treba rátať so záchvatom. 

Prvými príznakmi je celková 

únava, nechuť k práci, sťažená koncentrácia 

a zlá pamäť. Keď tuhnutie 

ciev pokračuje, nastúpi zmätenosť, 

dezorientácia, depresie a strata 

osobnosti. V konečnom štádiu potom 

artérioskleróza zachváti celý 

organizmus, takže dochádza k ťažkým 

poruchám funkcie pečene, 

pľúc a obličiek. 

Hildegarda opisuje artériosklerózu 

ako reťazovú reakciu, ktorá 

začína v obličkách v momente, keď 

škodlivé splodiny nemôžu byť z tela 

vylučované a usádzajú sa v cievach 

a tkanivách. Ako ešte neskôr uvidíme, 

artérioskleróza sa ešte zhoršuje 

určitou duševnou zatvrdnutosťou, 

tvrdosťou srdca. Látka 

nazývaná melanche sa potom v tele 

rozmnoží a nasleduje celý „reťazec“ 

poškodení. Hildegarda nielenže artériosklerózu 

opisuje, ale odporúča 

nám aj prostriedok, ako jej vzniku 

predchádzať. Týmto vynikajúcim 

prostriedkom je už preslávená jarná 

palinová kúra. 

„Keď sa palina zazelená, rozotri 

listy a vytlač šťavu cez plátno. Potom 

zvar víno s medom, ale len zľahka, 

a pridaj trochu palinovej šťavy. Len 

toľko, aby neprehlušila chuť vína 

a medu. Pi ho nalačno od mája do 

septembra, ale nie každý deň, ale len 

každý tretí deň. To upokojí obličky 

i melanche v tele, rozjasní oči, posilní 

srdce a zabráni ochoreniu pľúc, 

zahreje žalúdok, prečistí črevá a dá 

dobré trávenie.“ 

13 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


Hildegarda ako veštkyňa 

V náboženských spisoch Hildegardy 

z Bingenu mali významné miesto aj 

udalosti „posledného 

súdu“. Ide o dramatické 

obrazy sprostredkované 

Hildegarde, ktoré 

podávala prostredníctvom 

svojich vízií, 

vychádzajúc tiež zo 

stredovekého chápania 

sveta. Výklad jedného 

z jej videní by sa 

dal prirovnať k „Veľkej 

apokalypse“ z Jánovho 

zjavenia. Z Hildegardiných vízií môžeme 

vycítiť, že veľká jasnovidka stredoveku 

nám má ešte aj dnes čo povedať. 

Jej videnia v sebe nesú pravdu a majú 

platnosť pre všetky veky a časy. 

„Posledný súd“ je podľa Hildegardiných 

vízií dôsledkom pádu do hriechu. 

Po mnohorakých katastrofách sa súd 

skončí definitívnym očistením Stvorenia 

od zla, ako aj zničením Satana. 

Avšak skôr, než k tomu dôjde, vidí Hildegarda 

päť období, ktoré sú charakteristické 

pre pokračujúci zostup ľudského 

správania: „Pozri na sever a uzrieš 

tam stáť päť divých zvierat. Tieto zvieratá 

predstavujú divoký, proti sebe sa rútiaci 

sled piatich časových ríš.“ 

Týmto divým zvieratám – ohnivo 

planúcemu psovi, žltému levovi, plavému 

koňovi, čiernej svini a sivému 

vlkovi – sú priradené určité zlé ľudské 

vlastnosti, akými sú agresivita, žiadostivosti 

všetkých druhov, necudnosť, 

pokrytecké svätuškárstvo, hra o moc, 

okrádanie, vraždenie, zákernosť, vlažnosť… 

Ľudia sa v „piatich časových 

ríšach“ pokúsili spoznať konkrétne 

epochy dejín. Hildegardine vízie však 

umožňujú vytušiť istý nadhľad a obzory, 

ktoré obopínajú celý svet, a ktoré 

sa preto nemôžu vtesnať do niekoľkých 

storočí pozemských dejín. 

14 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Na základe podrobných líčení apokalyptických 

udalostí v Hildegardinom 

podaní možno načrtnúť 

obraz o udalostiach 

„posledných dní“, pretože 

tieto udalosti ukazujú 

priebeh dejov, ktoré 

sa na našej zemi predtým 

ešte nevyskytli. 

Cesta chcenia a myslenia, 

odvráteného od 

Boha, nastúpená pred 

tísícročiami, dosiahne 

„na konci vekov“ svoj 

vrchol. Potom by malo viac-menej celé 

ľudstvo dôjsť k príslušnému stavu uvedomenia. 

V pomýlenom duchovnom 

postoji sa dá vytušiť hrubý materializmus 

a paralelne k nemu aj rastúce redukovanie 

etických hodnôt. Túto predstavu 

potvrdzuje Hildegarda prekvapivo 

precíznym opisom: „S ohnutým telom 

a duchom budú potom zbožňovať netvora 

zlomyseľnosti tí, ktorí stánok svojho srdca 

pevne prikovali k pozemským veciam…“ 

Ľudstvo však bude musieť spoznať, 

kam povedie toto zúžené, len na pozemské 

veci orientované myslenie a konanie. 

Hildegarda „vidí“ (v Knihe o zaslúžilom 

živote), ako sa živly obracajú na Božieho 

vyslanca, „Božieho človeka“: „A počula 

som, ako sa živly divokým krikom sveta 

obrátili na Božieho človeka. ,Už nemôžeme 

putovať po našej dráhe a dokončiť 

ju podľa určenia nášho Pána. Pretože ľudia 

nás otáčajú svojimi zlými skutkami, 

ako v mlyne zdola nahor. Páchneme už 

ako mor a zmierame hladom po plnej 

spravodlivosti.’ Muž im takto povedal: 

,Očistím vás svojím zmetákom a ľudí budem 

chorobami tak dlho navštevovať, pokiaľ 

sa opäť neobrátia ku mne…’ 

Teraz sú však všetky vetry plné hniloby 

tiel a vzduch roznáša špinu, takže ľudia 

sa neodvažujú už ani poriadne otvoriť 

ústa. Aj zelená životná sila vädne pre bezbožné 

mylné preludy zaslepených ľudských 

duší. Ľudia sledujú len svoje žiadostivosti 

a takto vykrikujú: ,No kde je teda ten váš 

Boh, ktorého sa nikdy nedá vidieť?’ 

Im odpoviem takto: ,Nuž a či nevidíte 

ma vo dne v noci? Nevidíte ma, keď sejete 

a vzíde sejba pokropená mojím dažďom? 

Každý tvor sa usiluje k svojmu Stvoriteľovi 

a jasne uznáva, že jeden jediný ho 

splodil. Len človek je rebel’…“ 

Ľudia si sami zničili svoj svet, no Hildegarda 

vidí aj to, ako to bude vyzerať po 

veľkej očiste: „… živly zažiaria v najväčšej 

jasnosti a kráse, pretože všetka prekážajúca 

špina a temnota z nich odpadne. 

Potom zažiari oheň bez jasu ako ranné 

zore. Vzduch bude číry, nie príliš hustý 

a bude žiariť plnou čistotou. Voda bude 

čistučká a pokojná, nebude sa pohybovať 

sem a tam a Zem sa preukáže pevná 

a vyrovnaná, bez pominuteľností a nerovností. 

Potom bude vládnuť veľký pokoj 

a krása. Slnko a Mesiac budú ako drahocenné 

kamene zo zlata a budú žiariť na 

nebeskej klenbe s veľkým jasom a množstvom 

svetla. Noc temnôt sa rozíde a odovzdá 

svoje miesto nádhernému úsvitu.“ 

Môže to byť poukázanie na určitý čas, 

na milostivo darovanú lehotu ako duchovnú 

školu pre všetkých ľudí, ktorí 

sa chcú naučiť, ako ísť správnou cestou, 

dodržiavajúc tak Božie zákony. Pretože 

posledné rozhodnutie o bytí či nebytí 

v duchovnom ešte stojí pred človekom, 

a Hildegarda o tom hovorí takto: „Smrteľník 

nemá vôbec pátrať po tom, kedy po 

páde bezbožného človeka nastane spolu 

so zánikom sveta posledný súd. Nemôže 

vedieť o čase, pretože Otec prechováva ho 

skryto v tajomstve svojho rozhodnutia. 

Pripravujte sa, ľudia, na súd.“ 

Ján, veľký prorok Nového zákona, 

so svojím „Zjavením“, a podobne 

Hildegarda, významná vizionárka 

stredoveku, so svojimi o tisíc rokov 

„mladšími“ víziami, nás vo svojich proroctvách 

napomínajú a nabádajú k uvažovaniu 

a obráteniu. 

Siegfried Hagl

K O M E N TÁ R 

DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ 

na Najvyššom súde USA 

V histórii ľudstva býval vzťah medzi svetskou mocou a náboženstvom odjakživa zdrojom mnohých napätí, drám a konfliktov. Vladári 

a králi mali oddávna snahu stotožňovať svoju osobnosť a rozhodovanie s vôľou bohov alebo Boha. Už egyptskí faraóni sa prehlasovali 

za bohov a ešte v nedávnych storočiach si cisári a králi prisvojovali prívlastok „z Božej milosti“. Tie bohorovne riadené 

štáty ktovieako nefungovali, pripomeňme si napr. Rakúsko-Uhorsko. Na tú skutočnú Božiu vôľu sa cirkevní ani iní predstavitelia 

veľmi nepýtali, ani ju nepoznali, no Božou vôľou nazývali svojvôľu zloženú z politiky, tradície, diplomacie a násilia. Dodnes ešte 

existujú štáty, v ktorých je štátna moc silne naviazaná na náboženské organizácie; výsledkom takejto väzby je strnulý fundamentalistický 

režim, v ktorom je riskantné sa na ulici ešte aj zasmiať. Je preto prirodzené, že po zlyhaní náboženského modelu 

štátu začala sa v euroatlantickom priestore, teda v Európe, Amerike a okolí,vzmáhať kultúra založená na občianskych slobodách, 

na náboženskej neutralite a demokracii. Aj tu sa však tá skutočná Božia vôľa vytráca. A pritom všetko, čo nespočíva práve na nej, 

nemá pevný základ – stráca oporu a časom sa musí dostať do slepej uličky. 

V roku 2005 sa v USA stal kuriózny prípad: Desatoro Božích prikázaní skončilo na Najvyššom súde. 

V roku 1999 sa v štáte Kentucky rozhodli 

príslušné úrady, že v budovách 

dvoch okresných súdov vyvesia na 

chodbe zarámovaný text Desatora ako 

vzorového práva, na ktorom je založená 

súdna prax štátu Kentucky. 

V Spojených štátoch vyznáva 

98 % obyvateľov náboženstvá, ktoré 

uznávajú Desatoro za Božie prikázania 

– sú to kresťanstvo, židovstvo 

a islam. Nedeľná návšteva kostola 

patrí k samozrejmým povinnostiam 

Dôležitejšia 

než morálne kvality 

je pre súd sloboda 

vyznania 

usporiadaného občana a praktizuje 

ju asi 90 % kresťanov. No vyvesenie 

Desatora bolo okamžite napadnuté 

a zažalované Americkou úniou občianskych 

slobôd, a to pre porušenie 

prvého dodatku Ústavy Spojených 

štátov, ktorý zaručuje náboženskú 

slobodu a zákaz zavádzať/propagovať 

náboženstvá. 

Oba okresné súdy zareagovali na 

žalobu dvakrát za sebou pozmeneným 

usporiadaním textov na chodbe, 

doplnili ich ďalšími textami z histórie 

Spojených štátov a premenili ich na 

spoločnú expozíciu dokumentov, no 

nepomohlo to: Desatoro v štátnej budove 

neprešlo. Vznikol súdny proces, 

ktorý trval sedem rokov a postupne sa 

cez Federálny obvodný súd a Odvolací 

federálny obvodný súd presunul 

až k Najvyššiemu súdu Spojených štátov. 

Nadriadené súdy poukazovali na 

skutočnosť, že Desatoro nie je neutrálnym 

vzdelávacím dokumentom, ale 

náboženským nástrojom, 

ktorý uprednostňuje 

niektoré náboženstvá 

pred 

i n ý m i – 

a tak nemá vo 

verejných priestoroch 

čo hľadať. Iróniou je, že 

predmetom skúmania tu nebola 

jeho morálna kvalita alebo prípadné 

nedostatky, teda samotný obsah prikázaní, 

ale skutočnosť, že v Amerike 

sa proste nesmie uprednostňovať 

žiadne vyznanie; ani náboženstvo ani 

ateizmus. Stručne povedané – dôležitejšia 

než morálne kvality je sloboda 

vyznania. Túto formuláciu sme však 

za Američanov dopovedali my. 

Ani pred samotným Najvyšším súdom 

nemal tento prípad jednoduchý 

priebeh. Príslušní sudcovia sa rozdelili 

do dvoch vzájomne protichodných 

skupín, ktoré spolu ostro nesúhlasili. 

Liberálne zmýšľajúca väčšina trvala na 

tom, že vyvesenie Desatora je porušením 

náboženskej neutrality. Navyše 

je – podľa jej názoru – úlohou súdu 

chrániť menšie skupiny v spoločnosti, 

vrátane náboženských menšín; tie 

väčšie sa totiž v spoločnosti ochránia 

samy, najmä presadzovaním zákonov, 

ktoré ich zvýhodňujú, a súdy musia do 

takejto situácie vnášať spravodlivosť 

a poriadok. 

Konzervatívna menšina vyvesené Desatoro 

hájila tým, že Spojené štáty boli 

založené na náboženských základoch 

a že úmyslom „otcov-zakladateľov“ nebolo 

vylúčiť náboženstvo z verejného 

života, ale zabrániť diskriminácii jednotlivých 

kresťanských vyznaní. Pripomeňme 

si, že ústava Spojených štátov 

amerických vznikala približne v časoch 

náboženskej netolerancie v Európe a že 

sa USA stali útočiskom mnohých utláčaných 

kresťanov, ktorí doma nemohli 

svoje presvedčenie slobodne vyznávať. 

15 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

K O M E N TÁ R 

USA teda stoja na monoteistických kresťanských 

a židovských základoch. Súdu 

neprislúcha posudzovať podstatu Božiu, 

a štátu zasa nič nebráni v uznaní a podporovaní 

monoteistických náboženstiev 

na úkor ostatných náboženstiev a neveriacich. 

Zobrazením Desatora je teda 

rešpektovaný náboženský základ americkej 

spoločnosti bez ohľadu na náboženské 

vyznanie. 

Záverečný verdikt vyhlásil Najvyšší 

súd na základe jasnej väčšiny: Desatoro 

sa muselo zo steny odstrániť. 

V európskej politike a súdnictve sa 

na oddelenie štátu od náboženstva dbá 

ešte úzkostlivejšie než v Amerike. Snáď 

je to preto, že náš svetadiel má za sebou 

mnoho storočí tmárskych režimov, 

opierajúcich sa o cirkev ako o zdroj štátneho 

náboženstva. Namiesto rozkvetu 

prinášalo spojenie cirkvi s vládnou mocou 

vždy zvýšený útlak a mnohé nariadenia, 

zasahujúce hlboko do všetkých 

oblastí života. Pripomeňme si napríklad 

povinnú návštevu kostola v období 

„temna“ po Bielej Hore, alebo osud 

talianskeho hvezdára Giordana Bruna, 

upáleného za tvrdenie, že sa Zem točí 

okolo Slnka, a nie naopak. 

Kresťanstvo, ktoré zásadným spôsobom 

poznamenalo našu európsku kultúru, 

bolo v prvých troch storočiach 

svojej existencie zakázané; bolo to obdobie 

vrúcnej vnútornej viery a duchovného 

náboja, z ktorého žije vlastne 

dodnes. V roku 313 bolo cisárom Konštantínom 

najprv povolené a postavené 

na roveň ostatných náboženstiev Ríma, 

a krátko nato povýšené na štátne náboženstvo 

Rímskej ríše. Cisár urobil 

toto rozhodnutie síce na nátlak svojej 

kresťanskej manželky, no po starostlivom 

zvážení výhod a nevýhod usúdil, 

že pre stabilitu rozľahlej ríše bude politicky 

výhodnejšie, keď ju bude stmeľovať 

jednotné, moderné a praktické náboženstvo. 

Nasledujúce storočia potom 

boli poznamenané rastom bohatstva 

a moci cirkvi, až sa nakoniec cirkev 

stala diktátorom a políciou stredove- 

16 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

kých štátov. A to diktátorom vôbec 

nie osvieteným a milujúcim. 

Dnešná demokratická doba hľadí 

na väčšinu náboženstiev prívetivo 

a priateľsky, súčasne sa však obáva 

akéhokoľvek prepojenia štátu čo 

i len s náboženským učením; o náboženskej 

organizácii ani nehovoriac. 

Vznikajú tak novodobé spory, 

v ktorých štát posudzuje náboženské 

pôsobenie predovšetkým z pohľadu 

slobody osobnosti človeka – skrátka 

občianskymi očami, majúc na zreteli 

otázku rovnosti či diskriminácie, 

ochrany menšín a pod. 

V roku 1995 riešil Spolkový ústavný 

súd v Nemecku prípad krucifixov 

v bavorských základných školách. Bavorská 

vláda zaviedla v školskom poriadku 

povinnosť vyvesenia krucifixu 

v každej učebni; na toto rozhodnutie 

sa však sťažovali antropozoficky zameraní 

občania. (Antropozofický filozofický 

smer poznáme napríklad ako 

zriaďovateľa waldorfských škôl pre 

deti.) Ústavný súd im dal za pravdu. 

I keď väčšina rodičov detí v školách 

je kresťansky založených, súd musí 

chrániť aj záujmy náboženských menšín 

a krucifix na stene školskej triedy 

považuje za neprípustné ovplyvňovanie 

malých detí, ktoré ešte nemajú 

pevný svetový názor a ľahšie podliehajú 

vplyvom okolia. 

V posledných rokoch pribúda súdnych 

sporov tohto druhu. Vo Francúzsku 

zakázali na školách dievčatám 

nosenie moslimskej šatky, v Anglicku 

prepustili učiteľku, ktorá na vyučovaní 

nosila na krku malý krížik. 

Na jednej strane sú tieto javy pozitívnou 

ochranou osobnosti človeka 

a jeho slobody; na strane druhej sú 

príznakom bezradnosti doby, ktorá 

už nevie, čomu veriť a na čo sa spoľahnúť. 

Artur Zatloukal 

Literatúra: 

(1) Časopis Jurisprudence 7/2005 

V I E T E , 

N 

ázory na pôsobenie látok pridávaných 

k potravinám sú, 

samozrejme, rozdielne – rovnako 

ako sú rôznorodé prístupy k stravovaniu. 

Môžeme sa stretnúť aj s takými 

striktnými diétnymi smermi, 

ktoré odmietajú úplne všetko, čo 

bolo akokoľvek upravované. Niektorí 

pritom môžu dospieť k názoru, 

že najlepšie je konzumovať všetko 

len surové. Iní, s ktorých názorom 

možno súhlasiť viac, tvrdia, že ak 

chceme smerovať k ideálnej strave, 

mali by sme prijímať len plnohodnotné 

a kvalitné potraviny z biologického 

poľnohospodárstva (12). 

To je však zatiaľ pre väčšinu ľudí 

len ťažko uskutočniteľné, pretože 

sme prevažne odkázaní na nákup 

v bežných obchodoch. Je jasné, že 

z hľadiska súčasného pokriveného 

stavu pestovania a výroby potravín 

ťažko možno očakávať stopercentne 

zdravé produkty. Môžeme 

sa však aspoň usilovať o to, aby 

sme nakupovali pokiaľ možno čo 

najkvalitnejšie a z hľadiska pôsobenia 

na zloženie krvi čo najprospešnejšie 

potraviny. 

ČO MÁ VPLYV NA 

KVALITU STRAVY 

Výsledné pôsobenie ľubovoľnej potraviny 

je závislé od jej celkového 

zloženia. Ak chceme prijímať len 

také pokrmy a nápoje, ktoré nám 

budú prospievať, mali by sme sa 

v prvom rade zamerať na čistotu

100 E 101 E102 E 104 E 110 E 120 E 122 E 123 E 124 E 127 

E 128 E 129 E 130 E 131 E 132 E 133 E 140 E 141 E 142 E150a 

E150b E150c E150d E 151 E 153 E 154 E 155 E160a E160b E160c 

E160d E160e E160f E161b E161g E 162 E 163 E 170 E 171 E 172 

E 173 E 174 E 175 E 180 E 200 E 202 E 203 E 210 E 211 E 212 

E 213 E 214 E 215 E 216 E 217 E 218 E 219 E 220 E 221 E 222 

E 223 E 224 E 226 E 227 E 228 E 230 E 231 E 232 E 233 E 234 

E 235 E 236 E 242 E 249 E 250 E 251 E 252 E 260 E 261 E 262 

E 263 E 270 E 280 E 281 E 282 E 283 E 284 E 285 E 290 E 296 

J E T E ? 

AKO PÔSOBIA „ÉČKA“ NA ZLOŽENIE KRVI 

E 297 E 300 E 301 E 302 E 304 E 306 E 307 E 308 E 309 E 310 

E 311 E 312 E 315 E 316 E 320 E 321 E 322 E 325 E 326 E 327 

E 330 E 331 E 332 E 334 E 335 E 337 E 338 E 339 E 340 E 341 

Už viackrát sme vo Svete Grálu poukazovali na nesmierny význam našej 

krvi. Jej vyžarovanie, ktoré tvorí most k činnosti ducha na zemi, je závislé 

od jej zloženia. Keď niečo zjeme či vypijeme a následne strávime, prechádza 

nám to do krvi, čím sa mení jej zloženie i vyžarovanie. Pozrime 

sa teraz na to, ako v tomto ohľade pôsobia prídavné látky, ktoré nezriedka 

nachádzame uvedené na obaloch potravín ako „éčka“ s číslami. 

všetkých použitých surovín, a to nielen 

mikrobiologickú (aby napríklad 

neboli plesnivé), ale i chemickú – 

hlavne by nemali obsahovať prímesi 

toxických látok. Na tieto parametre 

majú vplyv všetky úkony, ktoré s požívatinami 

vykonávame: od poľnohospodárskych 

metód pestovania, cez 

skladovanie surovín, až po ich konečné 

spracovanie. 

Najvýznamnejšie zásahy sa uskutočňujú 

pri priemyselnej potravinárskej 

výrobe, pretože súčasné postupy 

často spôsobujú odnímanie či znehodnocovanie 

určitých prirodzených 

zložiek, ako sú vitamíny, enzýmy, minerály 

či vláknina, a naopak sa pridávajú 

iné látky, ktoré sa v pôvodných 

surovinách nevyskytujú. Pritom ide 

často o také zlúčeniny, ktoré by sme 

v prírode márne hľadali, pretože ich 

prípravu aj použitie si „vymysleli“ 

premúdrelí ľudia. 

Vo svojej obmedzenosti tým však 

narušili státisíce rokov trvajúce stravovacie 

zvyklosti, pretože v minulosti 

sa konzumovali výhradne len 

prirodzené suroviny; umelo pripravené 

látky sa k nim začali vo väčšom 

meradle pridávať až pred niekoľkými 

desaťročiami. Vyplynulo to nielen zo 

vzrastajúcej ziskuchtivosti výrobcov, 

ale aj z materialistického prístupu 

a z toho vyplývajúcej namyslenosti 

na vlastné schopnosti. Niektorým jedincom 

sa zdalo príliš jednoduché 

len vážiť, miešať či inak bežne spracúvať 

pôvodné plody prírody. Veď to – 

rovnako ako pridať vhodné korenie – 

zvládne predsa každá gazdinka! 

PREČO TREBA SLEDOVAŤ 

PRÍDAVNÉ LÁTKY 

Mnohí ľudia môžu namietať a radšej 

ani nechcú počuť o tom, čo všetko 

naša strava obsahuje. Povrchne sa 

upokojujú tým, že im to snáď neuškodí 

a bezmyšlienkovite plnia 

svoje bruchá lacnými „pokušeniami“. 

Tí bystrejší si prítomnosť škodlivín 

pripustia, ale utešujú sa tým, že to 

možno nejako obísť: napríklad sa nad 

stravou pomodlia a domnievajú sa, že 

Boh musí požehnať akékoľvek zlé ľudské 

dielo a schváliť všetky svojvoľné 

uspokojovania telesných pôžitkov. 

Niektorí veriaci, ktorí sa nechcú zaťažovať 

premýšľaním o svojom jedle, 

zase namietajú, že Ježiš hovoril: „Nie 

je nečisté, čo do úst vchádza, ale čo 

z nich vychádza“. Z hľadiska stravo- 

vania s tým možno súhlasiť s ohľadom 

na dobu, v ktorej Ježiš žil na 

zemi. Veď všetka strava, ktorú vtedy 

ľudia prijímali, pochádzala iba z prirodzených 

zdrojov a pokiaľ teda nebola 

pokazená, alebo k nej niekto 

úmyselne nepridal jed, tak nikoho neotrávila. 

Ťažko by však vtedy niekoho 

napadlo, že o dvetisíc rokov si do potravín 

budeme dobrovoľne pridávať 

rôznorodé chemické látky, o ktorých 

účinku možno povedať len to, že ich 

skutočný dopad na ľudské zdravie nebol 

zatiaľ stanovený. 

Tieto „moderné výmysly“ boli 

síce pred oficiálnym povolením 

testované, ale na povolenie ich 

pridávania do bežných potravín 

stačilo, keď pokusné zvieratá určitú 

dávku zniesli a neuhynuli. Pri 

hlbšom skúmaní metodiky testov, na 

základe ktorých boli schválené reálne 

skúšky vplyvu na širšiu populáciu, sa 

musíme zhroziť. Laboratórne pokusy 

sa často vykonávajú na hlodavcoch, 

napríklad na potkanoch. Zrejme 

každému mysliacemu človeku je 

jasné, že potkany budú mať celkom 

iné požiadavky na stravu, než on. 

Voľne žijúce jedince sa uspokoja aj 

s odpadkami z kanála. Medzidruhové 

(biologické) rozdiely spôsobujú, že 

interpretácia výsledkov je veľmi 

zložitá a v niektorých preukázaných 

prípadoch môže celkom zlyhať: 

napríklad po metylalkohole oslepne 

človek, avšak hlodavce nie (2). 

Všeobecne známe je aj to, že vylučovanie 

cudzorodých látok je u po- 

17 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

T É M A 

kusných zvierat oveľa rýchlejšie, než 

u ľudí. Okrem toho laboratórny pokus 

trvá iba určitý obmedzený čas, 

ktorý je oveľa kratší, než môže byť 

bežný príjem prídavných látok počas 

ľudského života. Keď si predstavíme, 

že dnešné malé deti by teoreticky 

mohli mať pred sebou mnoho desaťročí 

pravidelného príjmu rozličných 

umelých chemikálií, behá z toho až 

mráz po chrbte. A jedná sa nielen 

o laboratórne testované jednotlivé 

zlúčeniny, ale aj o kombinácie mnohých 

desiatok druhov prídavných 

látok, spoločne s ďalšími škodlivými 

kontaminantmi životného prostredia! 

Kto potom môže povedať, aké 

bude ich výsledné pôsobenie na ľudský 

organizmus? S istotou môžeme 

očakávať, že nebude priaznivé! 

PÔSOBENIE 

PRÍDAVNÝCH LÁTOK 

novať zvýšenú pozornosť tomu, čo 

prijímame vo svojej strave. Na rozdiel 

od kontaminantov životného prostredia 

máme našťastie možnosť brániť sa 

aspoň oficiálnym prídavným látkam, 

ktorých používanie je v súčasnosti 

stále rozsiahlejšie. O ich nemalom 

počte svedčia v prvom rade súpisy oficiálne 

povolených prídavných látok, 

ktoré sú uvedené v príslušných zbierkach 

zákonov. Okrem toho si o ich 

počte možno urobiť prehľad aj z pripojenej 

tabuľky prídavných látok. 

Medzi jednotlivými prídavnými 

látkami je nesmierny rozdiel, a to 

ako v ich chemickej štruktúre, tak 

z hľadiska ich pôsobenia. Medzi ne 

patria prirodzené látky, ako sú vitamíny 

alebo extrakty korenín, ale zároveň 

aj syntetické zlúčeniny, ktoré 

sa v prírode vôbec nevyskytujú. Ako 

sa však vyznať v tomto bludisku čísel? 

Najjednoduchšie je nahliadnuť 

do príslušných zoznamov prídavných 

látok, v ktorých nájdeme aj pôsobenie 

jednotlivých zlúčenín. Aby sa čitatelia 

Sveta Grálu mohli pri nákupoch potravín 

vedomejšie rozhodovať, musíme 

sa pozrieť na túto rozsiahlu oblasť 

trocha podrobnejšie. 

AKO SA VYHÝBAŤ 

ŠKODLIVINÁM 

Pri pohľade na súčasné postupy bežného 

poľnohospodárstva, potravinárskeho 

priemyslu a následnú obchodnú 

prax sa nám možnosť celkového vylôčenia 

neprirodzených látok zdá byť 

až nereálna. Sme totiž natoľko zviazaní 

nami vytvorenou civilizáciou, 

že jej následkom nie je ľahké uniknúť. 

Keď však zaujmeme určité stanoviská 

a použijeme patričnú obranu, 

môžeme z väčšej časti obmedziť príjem 

aspoň tých najškodlivejších látok. 

Najlepšie je snažiť sa nakupovať prevažne 

základné suroviny (t. j. múku, 

mlieko, tvaroh, vajcia, mäso, zeleninu, 

ovocie a pod.), ktoré by podľa zá- 

Keď k bežným potravinárskym surovinám 

pridáme napríklad také substancie, 

ktoré pochádzajú z dechtu 

alebo iných ropných produktov, tak 

na rozdiel od ostatných stráviteľných 

živín ich náš organizmus môže spracovať 

len veľmi ťažko. Väčšinou sa ani 

rýchlo nevylúčia, pričom niektoré zo 

škodlivín môžu v našom tele zotrvať 

dokonca aj roky, prípadne i celý zvyšok 

života, čím ho výrazne zaťažujú. 

Možno si tiež predstaviť, že v krvi 

prítomné škodliviny zakaľujú jej vyžarovanie 

temnejšími odtieňmi, čím 

zaťažujú aj dokonalé spojenie ducha 

s pozemským telom. Môžu vytvárať 

– spoločne s nevhodnými myšlienkami 

– akýsi zatemňujúci „oblak“ 

či „okruh“, ktorý nás okrem iného oddeľuje 

aj od možnosti spojenia so svetlými 

prúdmi zhora. Tieto rôznorodé 

poruchy vo vyžarovaní nemožno, samozrejme, 

preukázať bežne uskutočňovanými 

pokusmi na zvieratách! 

Preto je zrejmé, že v dnešnej dobe 

by sme mali vo vlastnom záujme ve- 

18 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

konných opatrení nemali obsahovať 

žiadne rizikové prídavné látky. Tieto 

suroviny by sme mali čo najvhodnejšie 

sami spracovať, tzn. pripraviť 

z nich v čistote a s láskou čo najprijateľnejšie 

pokrmy. 

Keď nakupujeme priemyselne upravované 

potraviny, môžeme sa o prítomnosti 

rizikových látok dočítať 

v údajoch o zložení, ktoré sa povinne 

uvádzajú na obale (platí pre balené 

výrobky s plochou obalu väčšou než 

10 cm 2 ). Hlavne by sme mali sledovať, 

či tam nájdeme nejaké symboly 

písmena ‚e‘ s číslicou, prípadne chemické 

názvy. Niektorí výrobcovia 

okrem toho na obale zvlášť zdôraznia, 

že daná potravina napríklad „neobsahuje 

konzervačné činidlá, umelé 

farbivá…“ 

Písomne uvedeným tvrdeniam 

môžeme celkom dôverovať, pretože 

pokiaľ by výrobca vedome uvádzal 

nepravdu, môže byť trestne stíhaný. 

Okrem toho by to podľa zákona 

o ochrane spotrebiteľa bolo žalovateľné 

ako klamanie zákazníka. Preto 

sa vyplatí venovať zodpovedajúci čas 

nielen kontrole nakupovaného tovaru, 

ale aj preskúmaniu údajov uvedených 

na obale – okrem dátumu spotreby aj 

informáciám o zložení. U nás používané 

prídavné látky môžete vyhľadať 

v našej tabuľke, ktorá uvádza aj hodnotenie 

ich škodlivosti. Odporúčame 

si tabuľku vystrihnúť a nosiť ju so sebou 

na nákupy ako „ťahák“. 

Pokiaľ je na obale uvedený len chemický 

názov (týmto chcú niektorí 

výrobcovia „zamaskovať“ všeobecne 

stále menej obľúbené E–symboly), použitú 

látku hľadajte v abecednom zozname 

prídavných látok. Vzhľadom 

na nemalý rozsah používaných prídavných 

látok (aditív) však záujemcom 

odporúčame podrobné tabuľky, 

ktoré nájdu napríklad v knihe „Tajomstvo 

výrobcov potravín“ (možno 

si ju objednať na internetových stránkach 

http://natur.toe.cz).

T É M A 

ZNÁMKOVANIE 

PRÍDAVNÝCH LÁTOK 

Nasledujúce informácie by mali slúžiť 

v prvom rade na to, aby čitatelia po 

vyhľadaní konkrétnej prídavnej látky 

získali prehľad, aký dopad môže mať 

daná zlúčenina na naše zdravie. Na 

základe tohto hodnotenia si však 

možno utvoriť úsudok aj o tom, ako 

bude táto látka pôsobiť na zloženie 

a vyžarovanie krvi. Keďže potrebujeme 

vzájomne porovnávať nielen 

rozsiahlu paletu prídavných látok, ale 

zároveň aj rozličné potravinárske výrobky, 

používame číselné hodnotenie, 

a to základný školský systém, tzn. 1 

označuje najlepší, 5 najhorší. 

Aby sme mohli posúdiť, aký bude 

celkový dopad konkrétnej potraviny, 

ktorá zároveň obsahuje viacero prídavných 

látok, môžeme výsledné pôsobenie 

získať ich súčtom. Je jasné, 

že čím vyššia je celková suma, tým 

je vyššia aj pravdepodobnosť škodlivosti 

danej potraviny. Každý sa môže 

sám presvedčiť, že pri niektorých 

reklamou propagovaných „dobrotách“ 

sa možno dostať až k hodnotám 

niekoľkých desiatok! Pre lepšie 

pochopenie praktického významu 

tohto systému hodnotenia začneme 

so „známkovaním“: 

1. Ide o prídavné látky, ktoré 

všeobecne a v rámci súčasných 

možností pôsobia prevažne priaznivo. 

Tieto látky sú buď prirodzeného 

pôvodu, získavané z prírodných 

zdrojov, alebo vyrobené 

vhodným postupom tak, aby ich 

chemická štruktúra bola s prírodnými 

úplne identická. Ich príprava 

bola často po usilovnom 

bádaní odpozorovaná z prírody 

a výsledné produkty by mali byť 

zhodné s prirodzenými zlúčeninami, 

a to jednak podľa bežných 

ustanovení, jednak z hľadiska op- 

TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK 

1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo 

2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny 

3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere 

4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované 

5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom 

100 101 102 104 110 120 122 123 124 127 

128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a 

150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c 

160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172 

173 174 175 180 200 202 203 210 211 212 

213 214 215 216 217 218 219 220 221 222 

223 224 226 227 228 230 231 232 233 234 

235 236 242 249 250 251 252 260 261 262 

263 270 280 281 282 283 284 285 290 296 

297 300 301 302 304 306 307 308 309 310 

311 312 315 316 320 321 322 325 326 327 

330 331 332 334 335 337 338 339 340 341 

343 350 351 352 353 354 355 356 357 363 

380 385 400 401 402 403 404 405 406 407 

407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420 

421 422 425 432 433 434 435 436 440 442 

444 445 450 451 452 459 460 461 463 464 

465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474 

475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493 

494 495 500 501 502 503 504 507 508 509 

510 511 512 513 514 515 516 517 518 520 

521 522 523 524 525 526 527 528 529 530 

535 536 538 541 551 552 553 554 555 556 

557 558 559 570 574 575 576 577 578 579 

585 620 621 622 623 624 625 626 627 628 

629 630 631 632 633 634 635 640 650 900 

901 902 903 904 905 912 914 920 927 938 

939 941 942 943 944 948 949 950 951 952 

953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102 

1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413 

1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520 

19 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

T É M A 

tickej otáčavosti svetla či ďalších 

parametrov. 

2. Takto označené látky sú menej 

vhodné, než zlúčeniny zaradené 

do predchádzajúcej skupiny, ale napriek 

tomu ešte prijateľné. Buď ide 

o zlúčeniny, ktoré boli vyrobené 

tak, že ich chemická štruktúra nie 

je celkom zhodná s látkami prírodného 

pôvodu, ale je im veľmi blízka, 

alebo môže ísť o prírodne identické 

zlúčeniny, pri ktorých už nemožno 

očakávať len priaznivé pôsobenie. 

Patria sem aj niektoré umelo syntetizované 

vitamíny, ktorých vyžarovanie 

je oveľa slabšie a často aj dosť 

odlišné, než pri prírodných zdrojoch. 

Keďže pri látkach, zaradených 

do 1. aj 2. skupiny, zatiaľ neboli pri 

miernom požívaní zistené výraznejšie 

vedľajšie účinky, netreba sa 

ich príliš obávať. 

3. Tieto zlúčeniny sú už menej 

vhodné, ale pre zdravých jedincov 

v obmedzenej miere ešte prijateľné. 

Všeobecne by mali byť tieto látky 

pre náš organizmus ľahko odbúrateľné 

a potom buď spracovateľné, 

alebo rýchlo vylúčiteľné z tela. Nepriaznivé 

pôsobenie však môže vyplývať 

najmä z ich častého či neúmerne 

vysokého príjmu. Preto by 

sme mali byť pri týchto látkach 

opatrnejší a potraviny, ktoré ich 

obsahujú, by sme nemali konzumovať 

často. Osoby, oslabené nejakým 

ochorením, a hypersenzitívni 

jedinci by sa im, samozrejme, mali 

vyhýbať; rovnako je potrebné minimalizovať 

ich príjem u malých 

detí! 

4. Pri týchto látkach môžeme 

očakávať nepriaznivé pôsobenie. 

Nájdeme tu prevažne také zlúčeniny, 

ktoré sa pripravujú synteticky 

a ktorých štruktúra vôbec 

nezodpovedá prirodzeným zlúče- 

20 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

ninám. Zaradili sme k nim zároveň 

niektoré látky, ktoré sa síce v prírode 

vyskytujú, ale pri nich už bolo 

klinickými pokusmi preukázané, 

že za určitých podmienok spôsobujú 

v ľudskom tele škody. Hlavne 

ide o zlúčeniny, ktoré sa používajú 

často a v neprirodzene vysokom 

množstve, napríklad rôzne fosfáty, 

ktoré sa pridávajú do topených syrov, 

údenín, sušených výrobkov, 

zmrzlín, kolových nápojov, cukrárskych 

výrobkov, majonéz a pod. 

Preto neprekvapuje, že ich nadmerný 

príjem môže spôsobovať 

zhoršené vstrebávanie minerálov 

a ďalšie nezanedbateľné problémy. 

5. Takto označeným látkam by 

sme sa mali zásadne vyhýbať, pretože 

majú vzhľadom na svoj pôvod 

a chemickú štruktúru výrazne 

nepriaznivý účinok – a to ako na 

naše zdravie, tak aj na vyžarovanie 

krvi! Preto pokiaľ nájdeme na 

obale tieto látky, nemali by sme 

vo vlastnom záujme tento výrobok 

kupovať. Sú medzi nimi aj 

také zlúčeniny, nad ktorými musia 

znalému človeku až hrôzou 

vstávať vlasy na hlave! Niektoré 

z týchto látok sa aj v serióznych 

lekárskych publikáciách zaraďujú 

medzi zdroje najčastejších otráv 

(7). Ako príklad možno uviesť toxické 

dusičnany, ktoré sa pridávajú 

do bežných údenín. Dusičnany ničia 

červené krvinky zablokovaním 

určitého podielu krvného hemoglobínu, 

čím môže dôjsť k zamedzeniu 

prenosu kyslíka a ďalším 

poruchám. Okrem toho z dusičnanov 

vznikajúce nitrózoamíny 

patria medzi vedecky uznané 

karcinogény. Ako je teda zrejmé, 

konzumáciu niektorých lahôdok 

sprevádzajú nemalé riziká a často 

nimi nielenže preťažujeme určité 

orgány (napríklad pečeň, obličky), 

ale si aj poškodzujeme telo! 

VÝZNAM 

STAROSTLIVOSTI 

O POZEMSKÉ TELO 

Náš duchovný vývoj by sa mal prejavovať 

stále sa zvyšujúcou vnímavosťou, 

a to aj k potrebám vlastného 

tela. Mali by sme byť schopní si uvedomiť, 

čo nám prospieva a čo škodí. 

Duchovná bdelosť má pritom sledovať 

ostražitosť telesných zmyslov. 

Ako každej inej činnosti, aj nákupu 

potravín a ich správnemu spracovaniu 

treba venovať plnú pozornosť. 

V tom spočíva aj prevencia, pretože 

pokiaľ naše telo trvalo zásobujeme 

tým, čo potrebuje, nepodlieha natoľko 

ochoreniam a dokáže odolávať 

väčším vonkajším tlakom a rýchlo sa 

meniacim okolitým podmienkam. 

Dôležité je však, aby sme dokázali 

nájsť k nášmu stravovaniu správny 

vzťah. Potreba jedla a nápojov, prospešných 

na všetkých úrovniach, sa 

musí stať samozrejmosťou, ktorá 

vyviera zvnútra a nemali by si ju 

vynucovať ani zdravotné problémy 

ani dogmatické zákazy. Treba si tiež 

uvedomiť, že pôžitok teda pochutnanie 

si na niečom, nemá byť prvoradým 

hľadiskom výberu stravy. 

Samozrejme, že jedlo nám má chutiť 

a mali by sme z neho mať aj príjemný 

pocit – no malo by nám aj 

prospievať! Okrem toho, že má 

pokrývať potreby nášho tela, má 

vytvárať aj podmienky pre plnohodnotné 

pôsobenie nášho ducha 

v hmotnosti, a to vytváraním čo 

najpriaznivejšieho zloženia a vyžarovania 

krvi! 

Je už na čase pochopiť nezvratnú 

skutočnosť: ak chceme prežiť, musíme 

uznať všetky prírodné zákonitosti, 

ktoré smerujú vždy len k nášmu 

dobru (1). Chemickou cestou vyrobené 

umelé zlúčeniny, medzi ktoré 

možno s istotou rátať aj mnohé prídavné 

látky, pôsobia rušivo, škodlivo 

až rozkladne. Preto by sme ich

T É M A 

dobrovoľne nemali v strave prijímať, 

nakoľko narúšajú normálne vyžarovanie 

krvi. Keď sa však v pokore 

uspokojíme s darmi prírody a keď 

nebudeme požadovať ani prijímať 

škodlivú potravu, prospejeme tým 

nielen svojmu telu, ale podporíme aj 

svoj duchovný vzostup. 

Vít Syrový 

Literatúra: 

1. Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu, nakl. Stiftung Gralsbotschaft, 

Stuttgart 1990 

2. Bardodej Z. : Úvod do chemické 

toxikologie, nakl. Karolinum, Praha 1999 

3. Davídek J., Janíček G., Pokorný J.: Chemie 

potravin, SNTL/ALFA, Praha 1983 

4. Keller U., Meier R., Bertoli S.: Klinická 

výživa, nakl. Scientia medica, Praha 

1993 

5. Kvasničková A.: Esenciální minerální 

prvky ve výživě, nakl. ÚZPI, Praha 1998 

6. Marc David: Vom Segel der Nahrung, 

Anstata-Verlag, Interlaken 1992 

7. Pelclová D., et al.: Nejčastejší otravy 

a jejich terapie, nakl. Galén, Praha 2000 

8. Pollmer U., Hoicke C., Grimm H.U.: 

Vorsicht Geschmack, Was ist drin in 

Lebensmiteln?, Rowohlt Taschenbuch 

Verlag, Reinbek bei Hamburg 2000 

9. Sparrenberger G., Kelzenberg M.: Gezielt 

einkaufen! Zusatzstoffe in Lebensmitteln, 

nakl. Mosaik, München 2000 

10. Syrový V.: Tajemství výrobců potravin, vl. 

nakl., Praha 2004 

11. Thiniusová A.: Záhadné E na obalech 

potravin a nápojů, možné vedlejší účinky 

aditivních látek, Praha 

12. Vasey Ch.: Das Blutgeheimnis, nakl. 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1993 

13. Vrbová T.: Víme co jíme, aneb průvodce 

„Éčky“ v potravinách, nakl. EcoHouse 

2001 

P O N Ú K A M E V Á M K N I H Y 

VÍTA SYROVÉHO 

TAJEMSTVÍ VÝROBCŮ POTRAVIN 

Příručka zákazníka, kterému není lhostejné, 

co všechno přijímá se svou stravou. 

V tejto knihe sa dozviete, čo všetko sa používa 

pri priemyselnej výrobe potravín a aký 

vplyv majú tzv. „éčka“ na ľudský organizmus. 

Dočítate sa v nej, ktorým z prídavných 

látok by sme sa mali najviac vyhýbať 

a ako možno minimalizovať celkový príjem 

škodlivín. Súčasťou knihy sú nielen 

tabuľky so súpismi a hodnotením užívaných 

prídavných látok, ale aj praktický „ťahák“, 

z ktorého môžete pohotovo priamo 

v obchode zistiť, do akej miery sú škodlivé 

„éčka“, uvedené na obaloch potravín. 

Mäkká väzba, 118 strán. Cena 120 Kč 

TAJEMSTVÍ KRVE 

Nový pohled na výživu a její vliv na duchovní 

vývoj člověka 

Táto kniha sa zaoberá hlbším významom 

správneho zloženia našej krvi a s tým súvisiacimi 

vplyvmi na telesné a duševné zdravie. 

Medzi najdôležitejšie faktory, priaznivo 

ovplyvňujúce zloženie našej krvi, 

patrí dostatočný príjem vhodných tekutín, 

pohyb na čerstvom vzduchu a, samozrejme, 

naša výživa so všetkým, čo s ňou 

súvisí – od spôsobov pestovania až po konečnú 

úpravu potravín. Autor sa v tejto 

knihe nezameriava len na chemické zloženie 

potravín a ďalšie fyzikálne merateľné 

vlastnosti, ale aj na energetické úrovne, 

ktorých vplyv mnohí podceňujú. 

Mäkká väzba, 200 strán. Cena 190 Kč 

Knihy sú v češtine a môžete si ich objednať 

na adrese: 

Integrál Brno s.r.o., Nováčkova 26, 614 00 Brno 

Tel./fax: 545 213 964, e-mail: knihy@gralu.cz 

www.svet.gralu.cz – sekcia „nabídka knih“ 

21 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

VITAMÍNY V TABLETÁCH? 

DETI ICH NEPOTREBUJÚ! 

T É M A 

Vitamíny pre deti s príchuťou marhule, lesnej jahody a čučoriedky, navyše s hračkou… „Odporúčame predovšetkým deťom v zimnom 

a predjarnom období. Sú nevyhnutné pre správny vývoj detského organizmu, obsahujú zložky, ktoré hrajú v detskej výžive 

nezastupiteľnú úlohu, vitamíny C a E sú významnými antioxidantmi, ktoré chránia organizmus pred voľnými radikálmi nachádzajúcimi 

sa v znečistenom životnom prostredí. Urobte pre svoje deti to najlepšie.“ Takto nejako vyzerajú reklamy na všetky tie farebné 

lákadlá, ktoré na nás kričia zo všetkých strán, z televíznych reklám, časopisov i lekární. Kto by im odolal! Dokonca aj mamičky, 

ktoré ich účinky neuznávajú, podliehajú prosbám detí, a kupujú vitamíny ako bonbóny, často i navzdory svojmu presvedčeniu, že 

oveľa viac céčka je v kyslej kapuste alebo čiernych ríbezliach alebo, že oveľa lepšie by bolo zájsť s deťmi napríklad do lesa. 

Urobiť pre svoje deti to najlepšie, ako 

hovoria reklamy, to chcú asi všetci 

rodičia. Áno, už zo školy vieme, že 

vitamíny sú živiny nevyhnutné pre 

organizmus. Okrem vitamínu D, 

ktorý sa tvorí v tele pôsobením ultrafialových 

lúčov na kožu, a vitamínu 

K, vytváranom baktériami v črevách, 

je ich jediným zdrojom potrava. 

Vitamíny sa obvykle delia do dvoch 

skupín: vitamíny rozpustné vo vode 

(vitamíny skupiny B a vitamín C), 

ktoré sa v tele nemôžu ukladať do 

zásoby, a preto sa musia trvalo dodávať 

v potrave, a vitamíny rozpustné 

v tukoch (A, D, E a K), ktoré sa ukladajú 

do tukových tkanív ľudského 

tela. Nedostatok alebo neprítomnosť 

ktoréhokoľvek vitamínu môže vyvolať 

ochorenie. Škodlivé však môže 

byť aj nadmerné množstvo vitamínov, 

zvlášť tých, ktoré sa rozpúšťajú 

v tukoch. 

Pre udržanie zdravia sú však podľa 

odborníkov potrebné len veľmi malé 

množstvá vitamínov a existuje len 

málo dôkazov o tom, že by ich zvýšený 

príjem prinášal akýkoľvek prospech. 

Niektoré vitamíny, najmä vitamín 

A a D, môžu byť pri nadmernom 

prísune dokonca nebezpečné a vyvolávajú 

ochorenie – hypervitaminózu. 

Na to, čo deti jedia, majú nepriamy 

vplyv práve televízne reklamné kampane. 

Dokazujú to aj výskumy zdravotných 

organizácií. Napriek tomu 

22 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

výskumy vedcov často svedčia o tom, 

že vitamíny ponúkané v sladkých pilulkách 

sú skutočne len lákadlom farmaceutických 

firiem a ich účinky sa 

nedajú porovnávať s tým, čo dodáva 

telu surová strava. 

Vitamíny z reklám neodporúča 

napríklad ani detská lekárka a homeopatka 

z Olomouca Blanka Krtičková. 

„Vitamíny v tabletách neodporúčam 

– nie je ich vôbec treba. 

V surovej strave – zelenine a ovocí 

sa nachádzajú všetky vitamíny, ktoré 

telo potrebuje. Detí, ktorým odporúčame 

dopĺňať dávku vitamínov, je 

skutočne len veľmi málo.“ 

Výživa je rozhodujúcim faktorom, 

ktorým môžeme v dobrom zmysle 

slova ovplyvniť vývoj dieťaťa, a dokonca 

i jeho zdravotný stav v dospelosti. 

V období rastu a dospievania 

organizmus prechádza dôležitými 

fázami psychomotorického vývoja, 

rastie a spevňuje sa kostra a dotvára 

sa imunitný systém. Preto je veľmi 

dôležité dbať na to, čo deti jedia. Nenechávajme 

sa však oklamať televíznymi 

reklamami. Ako zistili napríklad 

odborníci v teste Mladej fronty 

Dnes, detské potraviny z televíznych 

reklám síce deťom dodajú potrebnú 

energiu, ale s ňou aj nutnú dávku 

cukrov a tukov. Sýtené nápoje zase 

obsahujú len veľmi malé množstvá 

skutočnej ovocnej šťavy, niektoré 

ovocné nápoje, tzv. multivitamíny, 

síce vyzerajú na prvý pohľad zdravo 

a ovocne – no v skutočnosti obsahujú 

obrovské množstvá cukru, ktorý 

s ovocným cukrom nemá vôbec nič 

spoločné. 

Reklama je teda zlý radca, a pokiaľ 

chcete dobrú radu, dajte radšej na 

skúsenosti babičiek, alebo sa nechajte 

poučiť bylinkárkou Jarmily Podhornej, 

ktorá hovorí: „Jednotkou na 

posilnenie imunity je jednoznačne 

čierna ríbezľa, výťažky lesnej bazy 

červenej, vlašský orech či kapucínka. 

Prečisťujú organizmus a zvyšujú 

imunitu. Imunita však súvisí s našou 

psychikou, a preto nezabúdajme 

na pohyb na čerstvom vzduchu.“ 

Marie Šuláková


Z Á Z R A K Y 

2 0 . S T O R O Č I A 

P Á T E R P I O 

K správam o paranormálnych javoch, ktorých existenciu je ťažké vysvetliť, má 

väčšina ľudí opatrný alebo pochybovačný postoj. V minulom storočí sa zdalo, že 

materializmus zaženie tento fenomén navždy do ríše rozprávok. Neustále sa 

však objavovali dobre zdokumentované prípady udalostí, ktoré súčasná veda 

nemôže uspokojivo vysvetliť. Niektorí ľudia s nadprirodzenými schopnosťami 

sa už za svojho života stali legendou. Jednou z takýchto osobností bol páter Pio. 

S 

tigmatické rany, uzdravovanie 

posadnutých a nevyliečiteľne chorých, 

predvídanie budúcnosti a čítanie 

v osudoch ľudí boli pre pátra Pia 

samozrejmou súčasťou života. Dokazujú 

to tisíce svedeckých výpovedí, 

fotografie aj úradné správy. Keď 

sa cirkev rozhodla zabrániť hystérii, 

ktorú okolo neho rozpútali horliví 

veriaci, podriadil sa nespočetným 

lekárskym vyšetreniam, výsluchom 

nadriadených a akceptoval aj dvojročnú 

izoláciu v kláštore. Všetky 

snahy potlačiť vplyv jeho osobnosti 

však vyšli nazmar. Keď v roku 1968 

zomrel, na poslednej ceste ho odprevádzalo 

asi stotisíc ľudí. Veľmi 

mnoho ľudí po celom svete aj dnes 

hovorí o svojom presvedčení, že 

prostredníctvom tohto mnícha získali 

živý dôkaz Božej prítomnosti. 

ŽIVOT PÁTRA PIA 

Narodil sa 25. mája 1887 v roľníckej 

dedine Pietrelcina na juhu Talianska 

ako Francesco Forgione. Už od útleho 

detstva mal zážitky, ktoré určili jeho 

životnú dráhu. V noci často nemohol 

spávať, pretože mal vidiny démonov. 

Nevýslovný strach, ktorý ho prenasledoval, 

zmierňovali návštevy svetlej 

duchovnej bytosti, ktorú dôverne 

nazýval „priateľ mojej mladosti“. 

Útechu mu prinášali aj žiarivé vízie 

nadpozemsky krásnej ženskej bytosti, 

ktorú v zhode so svojou katolíckou 

výchovou nazýval Panna Mária alebo 

Matka 1 . O týchto svojich zážitkoch až 

do tridsiatich rokov nikomu nehovoril, 

pretože bol presvedčený, že nie 

sú ničím mimoriadnym. Až keď mu 

jeho predstavený povedal, že Pannu 

Máriu nevidel nikdy inak ako sochu 

v kostole, Pio len neveriacky mávol 

rukou so slovami: „To hovoríte len zo 

skromnosti“. 

Francesco vyrastal v chudobe. Jeho 

rodina sa tiesnila v jednoizbovom 

dome z nepálených tehál. Od piatich 

rokov rodičom rozprával o svojej 

túžbe stať sa kňazom. Jeho matka 

sa neskôr sťažovala, že zanedbáva 

učenie, pretože trávil príliš veľa času 

v kostole. Chodieval tam z vlastného 

popudu ráno i večer. Keď mal pätnásť 

rokov, zoznámil sa s mníchom 

Camillom, ktorý bol príslušníkom 

jednej vetvy františkánskeho rádu – 

kapucínov. Onedlho nato podal 

žiadosť o prijatie do kapucínskeho 

kláštora v Morcone. Tesne pred prijatím 

do rádu zažil ďalšiu zo svojich 

nadpozemských vízií. Po prijímaní 

v kostole zrazu pred sebou uvidel 

nádhernú chrámovú sieň. Na jednej 

strane sály stáli krásni ľudia, na druhej 

strane postavy s ohyzdnými tvárami. 

K Francescovi prišiel vznešený 

muž a ukázal na opačný koniec sály. 

Približoval sa k nim obrovský netvor. 

Svetlý pomocník povedal mladíkovi: 

„Toto je diabol, proti ktorému budeš 

bojovať“. Vzápätí démona zrazil na 

zem blesk a zjavenie sa rozplynulo. 

Táto vízia predznamenala celoživotný 

zápas pátra Pia. 

Do rádu bol prijatý 22. januára 

1903. Vtedy dostal aj svoje duchovné 

meno Pio. Od tohto času žil v kláštore. 

V roku 1910 bol vysvätený za 

kňaza a v roku 1918 sa natrvalo usadil 

v kláštore San Giovanni Rotondo. 

23 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


Cesta ku kapucínskemu kláštoru, 1945 

Pred svojím vysvätením aj po ňom vo 

vnútri zvádzal trvalý boj s pochybnosťami, 

lebo sa necítil byť hodný vykonávať 

svoje povolanie. Vedel sa tak 

pohrúžiť do rozjímania a modlitieb, 

že jeho omše trvali tri hodiny. Veriaci 

to spočiatku hodnotili ako výstrelok 

a nazvali ho bláznivým mníchom. 

Jeho spolubratia v ráde si však 

všimli a začali zaznamenávať aj iné 

nevšedné skutočnosti, spojené s jeho 

osobou. Najprv to boli stavy extázy, 

do ktorých upadal, keď sa modlil. Páter 

Pio opakovane, na hodinu až dve 

za deň prestával vnímať svoje okolie 

a vo vytržení sa rozprával s bytosťami, 

ktoré videl pred svojím vnútorným 

zrakom. Na začiatku takého 

rozpoloženia mal zvyčajne vízie 

temnej a zlomyseľnej bytosti, ktorá 

na seba brala podobu mnícha, ženy, 

zvieraťa či démona. V takých chvíľach 

sa očividne bál a úzkostlivo volal 

na pomoc Ježiša. Potom prízraky 

zmizli a on sa rozprával so svetlými 

bytosťami, ktoré oslovoval „Ježiš“, 

„Mária“ 2 , alebo sa zhováral so svojím 

anjelom strážnym. Listy, ktoré písal 

v bdelom stave, sú rukolapným dôkazom, 

že nebol duševne chorý. Dá 

sa z nich vyčítať aj to, že najväčšiu pozornosť 

venoval úsiliu o vrúcnu vieru. 

„Aký je to oheň, čo spaľuje celú moju 

bytosť? Otče môj, ak nás Ježiš robí takými 

šťastnými na zemi, aké to bude 

na nebesiach? Zavše sa pýtam sám 

seba, či existujú ľudia, ktorí necítia, 

ako im hruď spaľuje Božský oheň… 

Mne sa to vidí nemožné, najmä ak 

sú to kňazi, alebo rehoľníci. Možno 

vravia, že oheň necítia, lebo ich srd- 

24 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

cia sú väčšie ako moje. Iba na základe 

takého zdôvodnenia sa môžem s nimi 

spojiť, aby som ich nemusel obviniť 

z toho, že sú nehanebnými podvodníkmi.“ 

Pri omši často plakal. Raz od 

hlbokej vnútornej radosti, inokedy sa 

utápal v zármutku nad ukrižovaním 

Krista. Pochybnosti niektorých mníchov 

nad tým, či sa Pio nestal obeťou 

vlastnej fantázie pominuli, keď sa 

stali svedkami udalostí, nad ktorými 

zostáva rozum stáť. 

DIABOLSKÉ ÚTOKY 

V kláštore, v ktorom Pio strávil celý 

život, bola tamojšia komunita zakrátko 

presvedčená, že sa v jeho izbe 

často deje niečo desivé. Obavy nevzbudzovali 

ani tak jeho slová a opisy, 

ktoré vyslovil ako ospravedlnenie za 

občas neznesiteľný hluk. Mnísi ho 

mnohokrát našli v noci alebo nad 

ránom ležať v bezvedomí na dlážke. 

V izbe býval rozmetaný nábytok, prikrývky, 

knihy, steny postriekané atramentom. 

Čo bolo horšie, na tele mnícha 

našli rozsiahle pomliaždeniny 

a odreniny. Raz mu musel privolaný 

lekár naprávať zlomeniny na rukách. 

Bolo nemožné uveriť, že by si takéto 

bolesti spôsobil niekto sám. Pio tvrdil, 

že je v noci obkľúčený ohavnými postavami, 

ktoré ho nútia, aby sa vzdal 

svojho pokánia a úsilia o duchovnú 

dokonalosť. Tieto udalosti mu spôsobovali 

veľké duchovné i telesné muky, 

takže spočiatku pre to upadal do zúfalstva. 

V roku 1912 napísal: „Zápas 

s peklom sa dostal do bodu, kde už 

nemôže ďalej pokračovať. Loď s mojou 

dušou čoskoro pohltia vlny oceánu. 

Otče môj, ja už skutočne nevládzem 

ísť ďalej…“ Navyše ho sužovali 

myšlienky o vlastnej menejcennosti. 

„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval 

moju nečistotu. Nakoniec mi pred 

očami odhalil všetky moje skryté slabosti. 

(…) Mojím žalobcom nie je človek, 

ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť 

za svoje správanie, ale Boh, 

sudca, u ktorého sa nedá odvolávať, 

a medzi neho a mňa sa nemôže postaviť 

nijaký advokát.“ V tomto temnom 

období mu neboli útechou ani vízie 

nebeských zjavení, lebo v ich svetle, 

ako písal Pio, ešte viac videl svoju 

„ničotnosť“. 

EXORCIZMUS 

Exorcizmus je úkon v cirkvi, ktorý 

má prostredníctvom modlitby pomôcť 

človeku posadnutému „zlým duchom“. 

V psychiatrickej terminológii 

sa tento stav označuje ako ťažká schizofrénia. 

Postihnutý sa často správa 

ako zmyslov zbavený, niekedy veľmi 

hrubo. Stovky ľudí sa v blízkosti pátra 

Pia stali svedkami toho, ako po jeho 

zásahu táto „choroba“ odišla a takto 

postihnutá osoba potom mohla viesť 

normálny život. 

Jeden z prípadov sa stal v júli roku 

1964. Do kostola v San Giovanni priviezli 

posadnutú ženu. Rozprávala 

neprirodzene hlbokým, dunivým 

hlasom. Keď zbadala pátra, zarevala: 

„Pio, dnes večer sa uvidíme“. V noci 

mníchov zobudil rachot ako pri zemetrasení. 

Predstavený kláštora sa 

prihnal do izby, kde našiel ležať pátra 

na dlážke s krvácajúcim čelom a tvárou 

posiatou modrinami. Na druhý 

deň však Pio znova pokračoval vo vyháňaní 

zlého ducha z postihnutej ženy. 

Iná posadnutá žena sa po príchode do 

kostola správala nesmierne panovačne, 

hovorila v mužskom rode a tvrdila, že


je vlastníkom chrámu. Ďalšia sa – na 

veľké zdesenie prítomných, začala 

plaziť až k oltáru, vydávajúc neľudské 

zvuky. Vo väčšine prípadov boli obeťami 

posadnutia mladé ženy. V kostole 

sa spočiatku správali nepríčetne, 

takže ich museli blízki držať. Útočne 

sa správali najmä voči Piovi. Potom, 

čo páter vyslovil modlitbu na vyhnanie 

zlého ducha, väčšinou skrotli ako 

deti a bez problémov sa nechali odviesť. 

Niekedy však bolo treba tento 

postup viackrát opakovať. 

STIGMY 

riadenie reagovali veriaci v San Giovanni 

veľkou demonštráciou. Tragickou 

udalosťou bol poznamenaný 14. 

október 1920. Krátko predtým sa rozchýrilo, 

že Vatikán rozhodol o preložení 

pátra Pia. Pri pouličných nepokojoch, 

ku ktorým prispela výbušná 

talianska nátura, bolo 14 ľudí zabi- 

25 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

igi Romanelli napísal, že rany nevie 

„klasifikovať podľa nijakého známeho 

klinického zatriedenia“. Stigmatické 

rany sa nehoja, nezhnisajú, ale ani sa 

nezapália. Ostávajú po mnoho mesiacov 

či rokov otvorené a v malých 

množstvách z nich vyteká krv. Nie 

je možné ich vyliečiť. Z tela pátra Pia 

zmizli stigmy až krátko pred jeho 

smrťou, keď mal 80 rokov. 

Pri hodnotení tohto javu treba spomenúť, 

že Pio nebol fanatikom, ktorému 

by utrpenie spôsobovalo radosť. 

V čase, keď sa mu stigmy objavili, bol 

zhrozený. Bál sa, že zomrie od veľkej 

straty krvi a vo svojich listoch sa zmieňuje, 

ako prosil Boha, aby ho „zbavil 

týchto vonkajších znakov, pretože ho 

„mätú a spôsobujú neopísateľné a neznesiteľné 

poníženie.“ Pravdepodobne 

sa necítil ani ako omilostený mučeník, 

i keď ho k takému postoju nabádali 

jeho predstavení. O svojom vnútornom 

stave v tom období písal: „Bože 

môj! Tvoje trestanie je spravodlivé 

a Tvoj súd je správny. Zaobchádzaj 

so mnou tak, aby som spoznal Tvoje 

milosrdenstvo“. Pri všetkom utrpení, 

Páter Pio slúžiaci omšu, 1945 

Máločo vyvoláva medzi kresťanmi 

takú bázeň ako stigmy. Sú to rany 

na tých častiach tela, kde bol podľa 

správ evanjelistov poranený Ježiš pri 

ukrižovaní. 8. septembra 1911 sa páter 

Pio v liste svojmu predstavenému 

posťažoval, že ho už rok trápia bolesti 

na nohách a rukách, a že má v tých 

miestach malé červené škvrny. Dňa 

23. augusta 1912 mal Pio veľmi živú 

víziu. „Zrazu som zacítil, ako mi srdcom 

prenikol ohnivý šíp, ktorý horel 

s takou intenzitou, až som si myslel, 

že určite zomriem,“ – napísal. Rozhodujúca 

udalosť sa však stala 5. augusta 

1918. V ten večer bol na spovedi, 

keď zbadal „veľmi vznešenú nebeskú 

osobu“. Postava držala v ruke kopiju, 

z ktorej hrotu vystreľoval oheň. Potom 

ju vrazila do jeho hrude. Pio v tej 

chvíli pocítil spaľujúcu bolesť, ktorá 

ho už nikdy úplne neopustila. 20. septembra 

duchovnú postavu videl opäť. 

Krvácala z rúk, nôh, srdca. Vidina sa 

rozplynula a Pio zbadal, že krváca na 

tých istých miestach tela. Jeho stigmatické 

rany nemohli ostať v kláštore 

dlho utajené. Na žiadosť predstavených 

sa musel podrobiť opakovaným 

lekárskym vyšetreniam u troch rôznych 

lekárov. Všetci sa vo svojich záveroch 

zhodujú na nevysvetliteľnom 

pôvode aj charaktere rán. Dr. Luktoré 

prežíval, by si zrejme nemohol 

zachovať zdravý rozum, keby mu 

v tom nebol nápomocný zmysel pre 

humor. Keď mu na okrúhle narodeniny 

jeden z obdivovateľov želal dlhý 

život, skríkol: „Čo také hrozné som 

Vám urobil?“ 

STANOVISKO CIRKVI 

„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval moju nečistotu. Nakoniec mi pred 

očami odhalil všetky moje skryté slabosti. (…) Mojím žalobcom nie 

je človek, ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť za svoje správanie, 

ale Boh, sudca, u ktorého sa nedá odvolávať, a medzi neho a mňa sa 

nemôže postaviť nijaký advokát.“ 

(Páter Pio) 

Reakcia katolíckej cirkvi na rozruch 

okolo Piových stigiem bola mimoriadne 

chladná. V prípade nadprirodzených 

javov vystupuje ako vyšetrovateľ 

Vatikánu takzvaný Svätý úrad 

(ďalej Úrad), čo je nástupnická organizácia 

Svätej inkvizície. Vyšetrovanie 

začal Úrad tým, že Piovi zakázal 

slúžiť omše na verejnosti. Na toto na-


tých a 80 zranených. Pio bol zhrozený 

z toho, že bol príčinou násilia. 

Po niekoľkých neúspešných pokusoch 

nakoniec cirkev upustila od rozhodnutia 

presťahovať ho. V oficiálnych 

stanoviskách Úradu, ktoré vychádzali 

opakovane v novinách L`Osservatore 

Romano, sa od roku 1923 v rôznych 

obmenách uvádzalo, že „na udalostiach 

okolo pátra Pia nie je nič nadprirodzené“. 

V roku 1931 sa Pio podriadil novému 

príkazu, ktorý mu zakazoval 

akúkoľvek činnosť okrem omše, konanej 

len s účasťou miništrantov. Ďalšie 

dva roky strávil v izolácii kláštora. 

Až v roku 1933 bola jeho izolácia na 

intervenciu pápeža zrušená. Postoj 

cirkvi sa však významne nezmenil 

a rôzne zákazy prichádzali naďalej. 

V roku 1962 mu Vatikán zakázal písať 

listy. V roku 1968 boli na príkaz istého 

inšpektora z Ríma zlikvidované 

asi dva milióny listov, ktoré páter Pio 

za celý svoj život dostal. Bol nimi 

úplne zaplnený sklad vedľa kláštora, 

veľký ako garáž. Je to o to zarážajúcejšie, 

že v roku 1919 o ňom pápež 

Benedikt XV. povedal: „Páter Pio je 

naozaj mimoriadnym mužom, jedným 

z tých ľudí na zemi, ktorých Boh 

z času na čas zošle, aby priviedli celé 

ľudstvo naspäť k Bohu.“ Táto rozpor- 

26 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

nosť zrejme len potvrdzuje, že vnútri 

cirkvi pôsobí silný prúd, ktorého cieľom 

je zachovať „jednoliatosť“ cirkvi, 

čo hraničí až s totalitou. Skutočnej 

rehabilitácie sa Pio dočkal až počas 

druhého vatikánskeho koncilu a neskôr 

počas pontifikátu Jána Pavla II. 

NEVYSVETLITEĽNÉ 

UZDRAVENIA 

„Páter Pio je naozaj mimoriadnym mužom, jedným z tých ľudí 

na zemi, ktorých Boh z času na čas zošle, aby priviedli celé 

ľudstvo naspäť k Bohu.“ (Papež Benedikt XV., 1919) 

O pátrovi Piovi sa hovorí aj v súvislosti 

s javmi spontánneho vyliečenia 

pacientov z ťažkých a nezvratných diagnóz. 

Najznámejšou osobou z tejto 

skupiny je Gemma Di Giorgová. Narodila 

sa v roku 1939 bez zreničiek 

v očiach, teda nevidiaca. Z medicínskeho 

hľadiska bolo vylúčené, že by 

niekedy mohla vidieť, keďže v oku 

chýbalo tkanivo, cez ktoré by svetlo 

prenikalo na sietnicu. Zreničky jej 

chýbali a aj z lekárskeho hľadiska bola 

uznaná za nevidiacu. Keď mala šesť 

rokov, dom jej starej mamy navštívila 

istá mníška a povedala jej o pátrovi 

Piovi. Rozprávala, že mala sen, v ktorom 

k Piovi priviedla malé nevidiace 

dievča. Do kláštora aj napísala a dostala 

odpoveď, že páter sa bude modliť 

za dievča. Nato sa Gemmina babička 

rozhodla ísť s vnučkou do San Giovanni. 

Podľa výpovede Gemmy Di 

Giorgovej z roku 1971, už vo vlaku začala 

vidieť. Z rozprávania mala predstavu 

o tom, čo je to more, a preto to 

bola prvá vec, ktorú vo svojom živote 

spoznala zrakom. Keď povedala starej 

mame, že vidí more, stará dáma ju 

zahriakla. Pre istotu sa však pozrela 

do vnučkiných očí a so sklamaním 

zistila, že Gemma nemá zrenice a nemôže 

vidieť. S týmto záverom prišli 

do San Giovanni Rotondo. Po omši 

si malú nevidiacu zavolal Pio do sakristie 

a urobil jej na očiach znak kríža. 

Keď sa vrátila k babičke, tá jej znova 

so zúfalstvom hľadela do očí. Bola 

presvedčená, že vnučka nevidí. Rozhodla 

sa požiadať znova pátra o pomoc. 

Keď na ňu prišiel rad, Pio sa 

jej opýtal: „Máte vieru v Boha? Vaša 

vnučka je v poriadku.“ Je neodškriepiteľným 

faktom, že Gemma sa narodila 

ako nevidiaca. Napriek tomu, že 

v očiach nemá zreničky, niet ani najmenších 

pochybností, že vidí. V roku 

1971 sa s ňou stretol životopisec pátra 

Pia, John A. Shug. Aby odstránil svoje 

pochybnosti, požiadal ju, aby mu odčítala 

čas z hodiniek, opísala ruch na 

stavbe, pomenovala farby rôznych 

predmetov. Zvládla to bez problémov. 

Gemma sa dostala aj do dokumentu, 

ktorý v roku 1968 natočila o pátrovi 

Piovi rozhlasová spoločnosť BBC. 

V životopisnej knihe Páter Pio od 

Johna Schuga sa spomínajú aj ďalšie 

veľmi pozoruhodné prípady spontánneho 

vyliečenia. 23. septembra 

1968 istému Giuseppemu Scatignovi 

lekári odstránili z brušnej dutiny 

zhubný nádor veľkosti citróna. Jeho 

manželka sa rozhodla previezť ho do 

nemocnice, ktorú dal z milodarov 

postaviť páter Pio. Lekári v Casa del 

Solovievo (Úľava pre trpiacich) chorému 

nedávali žiadnu nádej. Jediné čo 

mohli urobiť, bola röntgenová snímka. 

V tom čase už páter Pio nebol medzi 

živými. Giuseppeho manželka sa neustále 

chodila modliť do krypty, kde


je pochovaný. Zašla aj za predstaveným 

kláštora San Giovanni Rotondo 

a rozpovedala mu o trpiacom manželovi. 

Páter Carmelo jej doniesol kúsok 

plátna, ktoré kedysi používal Pio, s poznámkou, 

že je to „prísne zakázané“. 

V nemocnici si Giuseppe plátno priložil 

na telo. Bol si vedomý, že zachrániť 

by ho mohol len zázrak. Lekári 

mu dávali najviac niekoľko dní života. 

Zrazu sa jeho stav rapídne zlepšil. Lekári 

urobili nové röntgenové snímky 

a s úžasom zistili, že metastázy rakoviny 

na nich nie sú. 13. novembra 

1968 Giuseppe odišiel z nemocnice 

domov a neskôr začal pracovať v poľnohospodárstve. 

Žiadne lieky neužíval. 

Kláštoru poskytol výsledky prvej 

biopsie, ktoré potvrdzujú, že skutočne 

mal zhubný nádor. 

Zázračných uzdravení, ktoré veriaci 

dávajú do súvisu s osobou pátra Pia, 

sú stovky, ak nie tisíce. No nie každému 

chorému tento mních mohol 

pomôcť, niekedy neurobil pre uzdravenie 

dotyčného celkom nič. No bolo 

zrejmé, že i to malo svoj dôvod. 

STRETNUTIA 

S MŔTVYMI, BILOKÁCIA, 

PREDVÍDANIE 

BUDÚCNOSTI 

Raz sa páter Pio nechal počuť, že po 

ceste pred kláštorom prechádza viac 

duší zomrelých než pozemských ľudí. 

Niektorí z mníchov boli svedkami, 

ako spovedal pre nich neviditeľné 

osoby, alebo im sľuboval, že bude za 

nich slúžiť omšu. Veriacich vyzýval, 

aby sa modlili za blúdiace duše v „očistci“, 

teda v záhrobí. Mnoho dôveryhodných 

ľudí tvrdilo, že pri mimoriadne 

závažných udalostiach videli 

Pia veľmi ďaleko od kláštora, z ktorého 

nikdy nevytiahol päty. Väčšinou 

sa to týkalo ťažko chorých, ktorí rozprávali, 

že sa po ich úpenlivých prosbách 

ocitol vedľa ich lôžka a pomáhal 

im. Veľkú dôveru si získal aj predvídaním 

závažných dejov v budúcnosti. 

Počas druhej svetovej vojny tvrdil, že 

mestečko San Giovanni nebude bombardované. 

Mal pravdu. Pritom iné 

mesto neďaleko odtiaľ bolo úplne zničené. 

Treba podotknúť, že Pio za celý 

život nikdy nečítal noviny a nepočúval 

rádio. Nebolo by účelné na tomto 

mieste vymenúvať ďalšie mimoriadne 

javy, ktorých svedkami boli u tohto 

kňaza mnohí ľudia. Veď takzvané 

zázraky pre neho neboli najdôležitejšou 

vecou v živote. Veľkú energiu 

venoval okrem rozhovorov s ľuďmi 

svojmu sociálnemu projektu: Z milodarov, 

ktoré dostal z celého sveta, 

postavil v malom, dovtedy zaostalom 

mestečku modernú kliniku s výborne 

vybavenými oddeleniami, ktorá funguje 

a rozvíja sa dodnes. Nazval ju 

Dom úľavy pre trpiacich. 

DUCHOVNÉ PÔSOBENIE 

Za najdôležitejšie zázraky považujú 

Piovi blízki jeho duchovné pôsobenie. 

Vo svojom povolaní vynikal láskavou 

prísnosťou. Jeho cieľom nebolo veriacich 

len chlácholiť. Spočiatku veľa 

pohoršenia vzbudil jeho spôsob spovedania. 

Pio nezniesol, ak sa k spovednici 

priblížil človek, ktorý si prišiel 

„odkrútiť“ cirkevnú povinnosť. 

Nielen že to dokázal spoznať, ale svoj 

úsudok si nenechal pre seba. Jedného 

známeho lekára vyhnal so slovami 

„Choď preč, ty prasa!“. Dotyčný sa išiel 

sťažovať predstaveným, no o dva roky, 

súc prenasledovaný výčitkami svedomia, 

sa prišiel pátrovi ospravedlniť. 

Bežne sa stávalo, že kajúcnikom pripomínal 

také previnenia, ktoré v spovedi 

zabudli spomenúť. Raz v meste 

začal vykrikovať za neznámym mužom: 

„Ty vrah!“. Neskôr vysvitlo, že 

dotyčný prišiel do mesta s úmyslom 

zavraždiť vlastnú manželku. Hlboko 

zasiahol aj do života mnohých ľudí, 

ktorí sa považovali za vyslovených 

ateistov, alebo zmenil smerovanie 

takých, ktorí sa venovali okultizmu 

a nezdravej mystike. 

ZÁVER 

Páter Pio nikdy neprestal žasnúť nad 

tým, že veriaci prichádzajú k cirkevným 

úkonom bez úprimného chcenia 

zmeniť svoj život. Mimoriadne schopnosti, 

ktoré mal, i desivý jav stigmatických 

rán chcel preto s celou energiou 

využiť na to, aby ich priviedol k prehodnoteniu 

života a pokániu. Málokomu 

z osobností cirkvi sa to podarilo 

v takej miere, ako práve jemu. 

Roman Levický 

1,2) Čo sú to vlastne takzvané „mariánske zjavenia“ a či majú 

niečo spoločné s niekdajšou pozemskou matkou Ježiša 

Krista, bude témou jedného z ďalších článkov v časopise 

Svet Grálu. 

27 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

Dobrý deň, slnko! 

POSOLSTVO AUSTRÁLSKYCH DOMORODCOV 

Spisovateľ ka Marlo Morgan rozpráva 

o svojom pobyte medzi domorodcami 

z austrálskeho vnútrozemia–Aborigincami, 

a o tom, ako sa vďaka nim zmenil 

jej život… 

Božský Jediný! Ďakujem ti za 

„Ó, tento deň. Ďakujem ti za seba 

a svojich priateľov. Aj dnes budeme 

kráčať tebe ku cti, nech nás už čaká 

čokoľvek. Mojou úlohou ako ľudskej 

bytosti je ctiť zmysel prichádzajúceho. 

A ak je to k najväčšiemu dobru pre 

všetko živé, sme pripravení prijať jedlo 

aj dnes. No nechceme jesť, pokiaľ 

to nie je k najväčšiemu dobru pre 

všetko živé, a preto sme dnes ochotní 

prežívať čokoľvek, čo je pre najvyššie 

blaho všetkého živého.“ 

Keď začnete deň s takýmto postojom 

a takýmto rituálom, uvidíte, že 

tento deň bude úplne iný ako vaše 

ostatné všedné dni. 

Moja prvá kniha sa nazýva Posolstvo 

od protinožcov, a nebolo ľahké 

napísať ju, v prvom rade preto, že nie 

som spisovateľka. Čas strávený na 

púšti nebol jednoduchý, a o niektorých 

opravdivých zážitkoch sa mi písalo 

veľmi ťažko. Jednou z vecí, ktoré 

ma domorodci naučili, keď som bola 

28 

SVET GRÁLU 

12 | 2006 

Obr.: Domorodé 

nástenné umenie 

ľudí Severnej 

Austrálie, 

Gagudju, jednej 

z najstarších 

pretrvávajúcich 

kultúr našej 

planéty. 

Fotografia „Duch 

tvorivosti“, 

Matt Scheff 

s nimi na púšti, je význam humoru 

v živote. 

Povedali mi: „Keď ideš v noci 

spať a rozmýšľaš o práve prežitom 

dni a nezasmeješ sa, vyskoč z postele 

a urob niečo smiešne.“ Hovoria: 

„Nechoď nikdy spať, ak bol celý 

deň vážny, pretože to nie je dobré pre 

rovnováhu tvojho tela, mysle a srdca.“ 

A tak títo ľudia robia množstvo zábavných 

vecí po celý deň a nikdy nie 

sú príliš starí na to, aby sa tešili zo 

života a zabávali sa. 

Pýtali sa ma: „Aj tam, odkiaľ si, robia 

ľudia také veci ako my? Hrajú sa 

a športujú?“ A ja som odpovedala: „Či 

v Amerike športujeme? Hm…, porozprávam 

vám o tom. U nás sú v športe 

veľké peniaze. Skutočne, platíme veľa 

peňazí za chlapca, ktorý len sedí na 

striedačke… a on sa niekedy ani nezapojí 

do hry!“ Povedala som, „Šport 

a hry sú naozaj v mojej krajine obľúbené. 

Poviem príklad. Všetci sa postavia 

na čiaru a potom bežia tak rýchlo, 

ako vedia a nakoniec uvidíme, kto 

bude najrýchlejší, kto bude víťaz.“ 

Potom sa na mňa jeden z nich zahľadel. 

Vysvetlili mi, že domorodec sa 

vám nepozerá len do očí, ide o niečo 

viac. Preniká pohľadom za vaše oči, 

do nesmrteľnej bytosti vo vás. Hovorí 

k vašej duši. Neprikladajú dôležitosť 

zovňajšku. Farba, vek, alebo

P R Í B E H 

pohlavie, to nehrá rolu, pretože ich 

čistá filozofia je postavená na večnosti 

a večných vzťahoch. A preto 

bolo zrazu úplné ticho, keď som povedala, 

aby sme si dali preteky, že pobežíme, 

aby sme videli, kto bude víťaz. 

Tento človek sa na mňa pozrel a povedal: 

„Ale, keď jeden vyhrá, ostatní 

prehrajú. To je zábava?“ 

Jedna žena sa ma pýtala: „Tam odkiaľ 

si, máte vlastné deti? A poviete 

toto svojim deťom? Poviete deťom, že 

len jeden môže vyhrať a ostatní musia 

prehrať?“ Potom tá žena podišla tesne 

ku mne, doslova nos na nose. Možno 

sa jej ťažko hľadalo to Večné za mojimi 

očami, neviem, ale považovala 

za veľmi dôležité mať svoj nos opretý 

o môj. A potom mi s veľkým úsmevom 

povedala: „Kedy hovoríte deťom 

pravdu? Kedy im poviete, že oni všetci 

sú víťazi?“ Povedala som jej: „My to 

deťom nehovoríme. Tam odkiaľ pochádzam 

ti nikto nepovie, že si víťaz. 

Tam odkiaľ som, v Amerike, máme 

spoločnosť „urob-si-sám“. To znamená, 

že keď sám seba presvedčíš, že si víťaz, 

tak ním budeš. Ver sebe – a nestaraj 

sa o to, čo si myslia ostatní, čo od teba 

očakávajú. Keď to pochopíš, si v Amerike 

víťaz.“ Takéto zážitky boli pre mňa 

dôležité. Spočiatku som v nich ani nehľadala 

duchovný význam. V žiadnom 

prípade, bola som „katolík na úteku“. 

Bola som úplne šťastná. Keď mi vtedy 

povedali: „Počuli sme tvoje volanie 

o pomoc“, smiala som sa. Ja som bola 

tá, čo pomáhala. Bola som tam, aby 

som im pomohla. Nepotrebovala som 

žiadnu pomoc. Ale vrátila som sa od 

nich ako úplne iný človek, uvidela som 

veci úplne inak, ako som ich vnímala, 

keď som sa prvýkrát stretla s týmito 

ľuďmi. 

Druhá kniha, ktorú som napísala, 

Posolstvo z večnosti, na rozdiel 

od Posolstva od protinožcov, nie je 

mojím príbehom. Bola napísaná na 

prosbu mojich domorodých priateľov. 

Kniha je venovaná človeku menom 

Burnum Burnum. Jedného dňa 

som sedela s ním a skupinou ďalších 

domorodcov; všetci vo veku od 

šesťdesiat do sedemdesiatpäť rokov. 

Títo ľudia patrili ku „stratenej generácii“. 

Každý z týchto domorodcov, 

s ktorými som v ten deň posedela 

a ktorých som navštívila, boli odňatí 

svojim rodičom hneď po narodení. 

Boli daní na adopciu, alebo išli do 

kresťanskej inštitúcie. A tí, ktorí skutočne 

prežili a prešli tým všetkým, sú 

dnes ľuďmi, ktorí sa tým či oným spôsobom 

vrátili k svojim tradíciám. 

Dnes je v Austrálii veľa domorodcov 

– kresťanov. A oni s tým skutočne 

nemajú problém. Veria, že môžu porozumieť 

Ježišovi a zároveň mať aj 

svoje tradície. Vysporiadali sa s drobnými 

rozdielmi. Kresťanstvo má však 

skutočný problém s domorodcami, 

pretože majú nepríjemné otázky, na 

ktoré je ťažko odpovedať. Napríklad 

je tu prikázanie, ktoré hovorí: „Deň 

sviatočný budeš svätiť.“ A oni mi na 

to: „Ty naozaj veríš, že sa Jediný (Boh) 

pozerá, či slnko svieti a obieha okolo 

Zeme, kým nepríde do určitého bodu 

a potom povie, že dobre, teraz na 

všetkých svieti slnko, musíte byť teda 

dnes dobrí? Nemôžem sa vami zaoberať 

všetky ostatné dni, ale dnes musíte 

byť dobrí.“ Nuž, im to bolo smiešne. 

„Chcel tým Jediný naozaj toto povedať?“ 

Oni sú totiž spojení s Prameňom 

každý deň a každú chvíľu, a oni 

svoje spojenie nikdy nestratia. Ak ho 

stratia, okamžite sa ho snažia získať 

späť. Nikdy nestratili spojenie so zemou, 

s nebom, so zvieratami, s rastlinami 

a sami medzi sebou navzájom. 

A ďalšie prikázanie, s ktorým majú 

problém, hovorí: „Cti otca i matku 

svoju.“ Hovoria: „Chcel tým Jediný 

naozaj toto povedať?“ Určite je to vytesané 

do kameňa? Každé dieťa sa narodilo, 

aby milovalo a ctilo si matku 

i otca. Keď Jediný niečo také vôbec 

povedal, tak to pravdepodobne hovoril 

rodičom, »Nerob nič, čím by 

si stratil rešpekt a česť pred svojimi 

deťmi.« Ale oni hovoria, že rozumejú 

tomu, že by to bolo pridlhé na 

vyrytie do kameňa, tak tento výrok 

„odstrihli“. Tak môžu austrálski domorodci 

skutočne prejsť akoukoľvek 

prekážkou, ktorú sme si postavili vo 

vedomí, v zákonoch atď. 

Aj austrálski domorodci majú svoje 

„Desatoro“: veci, o ktorých veria, že by 

sme ich mali robiť. Veria, že človek 

prichádza z Večnosti, a vráti sa späť 

do Večnosti. Podľa nich sme tu len 

na nejakých sto rokov, aby sme nazbierali 

skúsenosti. No naozaj typicky 

ľudskou činnosťou, ktorú by sme mali 

pestovať, je skutočná zábava. „Mali 

by sme sa zabávať!“. A to „zabávať sa 

29 

SVET GRÁLU 

12 | 2006

P R Í B E H 

lienky, čokoľvek je zamerané jedným 

smerom, vy, ako pozorovateľ ste 

schopný ho zachytiť a podsunúť mu 

dočasne svoj vlastný pohľad, a dať mu 

tým úplne iný smer. To je tá zábava. 

A pretože oni sú kým sú, a veria čomu 

veria, sú presvedčení, že zábava by 

mala byť veľmi pozitívna, veľmi povznášajúca 

a veľmi duchovne obohacujúca. 

Oni pokladajú samých seba 

za správcov vlastnej energie, a zábava 

by mala byť niečím, čo pozdvihuje 

vedomie celej zemegule. A tak, keď 

som im rozprávala o zábave v Amerike 

a povedala som: „Neverili by ste, 

koľko miliónov dolárov a hodín času 

Američania minú na zábavu“, ich oči 

zažiarili, ich tváre sa rozsvietili, veľké 

úsmevy sa pozerali na mňa a povedali 

mi: „Ó, aké nádherné, už ste na pol 

ceste tam. Musíte pochopiť, že zábava 

je pre ľudstvo skutočne dôležitá. Te- 

30 

SVET GRÁLU 

12 | 2006 

raz je potrebné vidieť aj druhú stranu 

mince,“ – to znamená, že máte zodpovednosť 

a ste povinní skladať účty 

za svoju zábavu. Hlavne musíte upovedomiť 

o tom tvorcov zábavy, aby 

pochopili, že sú zodpovední za predstavy, 

obrazy, a myšlienky, ktoré vypúšťajú 

do sveta mladých ľudí i ostatných. 

A potom skutočne prídete tam, 

kde si myslíte, že už ste. 

že sa bezhlavo zamilujete… Hudba 

vám môže len pomôcť. Môže upokojiť 

vašu dušu, môže vás rozplakať, aj 

rozosmutniť, no môže vás aj pozdvihnúť 

a urobiť šťastnými. Toto všetko 

hudba dokáže a je to liečivý prvok. 

Tým všetkým hudba naozaj je. 

Aboriginci veľa nehovoria, skôr naopak. 

Hovoria málo – ale spievajú. 

Veria, že hlas nebol stvorený na rozprávanie, 

ale na spievanie a oslavovanie 

i liečenie. Keď rozprávate, zvyčajne 

rozprávate o malých veciach, 

ktoré sa len málo týkajú Večnosti. 

Ale keď robíte veci s hudbou, robíte 

ich ušľachtilejšími, inšpirujúcimi 

a tvorivými. Austrálski domorodci 

skutočne veria, že časťou nádeje pre 

svet nie je len to, že hudbou môžeme 

vyliečiť seba samých, ale že môžeme 

vlastným pričinením“. Niet dôvodu, 

aby ste boli znudení alebo deprimovaní. 

Preto vám bola daná inteligencia, 

vedomie a tvorivosť, ktoré máte, 

takže sa môžete sami dostať z ťažkostí. 

Zabávajte seba, deti, bavte sa 

navzájom. No musíte porozumieť, čo 

to znamená „zábava“. Oni veria, že 

keď sa niekto zameria jedným smerom, 

keď i jeho cítenie, úmysel, myš- 

Ďalšia z vecí „Desatora“, ktorá na 

mňa urobila hlboký dojem, bola ich 

viera. Oni veria, že i keby ste sa narodili 

na opustenom ostrove a mohli 

prežiť sami, bez ľudského dotyku, bez 

akejkoľvek skúsenosti s ľuďmi – len 

vy, rastliny, zvieratá a prvky – neochvejne 

veria, že od narodenia 

máte vo svojom vnútri nutkanie robiť 

hudbu. Toto nutkanie je pre vás 

také dôležité, ako pre vtáka postaviť 

hniezdo. Mali by ste sa prinajmenšom 

naučiť len tak si hmkať pre seba. Mali 

by ste sa naučiť spievať. Mali by ste sa 

naučiť vnímať rytmus a mali by ste 

sa aspoň naučiť poznať rôzne farby 

svojho hlasu. Mali by ste si dokonca 

urobiť nejaký druh hudobného nástroja, 

ktorý vyludzuje zvuk. Oni veria, 

že hudba je pre vás taká potrebná 

ako dýchanie. Hudba vo vás môže 

prebudiť život. Hudba môže spôsobiť, 

liečiť aj vzťahy s ostatnými a že hudbou 

môžeme vyliečiť celú planétu. 

Viete, na svojich prednáškach hovorím 

k malým i veľkým skupinám, 

k ľuďom, ktorí tam chcú byť, ale často 

hovorím aj k ľuďom, ktorí tam nechcú 

byť. Jednu vec som pritom pochopila: 

že sme všetci na správnom mieste. 

Nikdy sa nestalo, aby sme postrádali 

dušu, ktorá by tu mala byť. A nie je 

ani jediná osoba v skupine, ktorá by 

tam byť nemala. Neviem veľa vecí

F O T O G R A F I E 

o New Age. Viem len málo o joge. Nečítala 

som veľa o meditácii atď. Ja skutočne 

neviem ako meditovať, nikdy 

som sa meditácii neučila. Je možné, že 

to robím zle, robím však niečo, čo robia 

domorodí ľudia v Austrálii, a myslím 

si, že je to forma meditácie. Verím, 

že veľa nedorozumení v komunikácii 

medzi ľuďmi a kultúrami spočíva vo 

význame slov, keď sa hádame o každé 

slovo. No v skutočnosti to, čo sa ráta, 

je v prvom rade skutok, čin. Dôležité 

je, ako žijeme svoje životy bez ohľadu 

na jazykové rozdiely alebo hodnoty, 

ktoré sme si stanovili pre seba a pre 

ostatných. 

TERRA INCOGNITA AUSTRALIS 

Prepis rozhovoru s pani Marlo 

Morgan, autorkou známou zážitkami 

zo svojho života v kmeni austrálskych 

domorodcov. Rozhovor sa uskutočnil na 

Medzinárodnej obchodnej výstave New 

Age (International New Age Tradeshow – 

INATS) v Denveri, Colorado. 

31 

SVET GRÁLU 

12 | 2006

32 

SVET GRÁLU 

12 | 2006 

N ázov Austrália je odvodený od latinského slova australis – južný. Je sporné, kto objavil Austráliu 

ako prvý, no určite najstarším európskym nálezom je holandský tanier s nápisom 1616… 

Bieli osídlenci pri svojom príchode narazili na domorodcov žijúcich z pohľadu technického 

pokroku približne na úrovni doby kamennej; z pohľadu spolužitia s okolitou prírodou a ľuďmi 

na úrovni podstatne vyššej, než spomínaní kolonizátori. V priebehu osídľovania Austrálie prisťahovalci 

domorodcov postupne vytláčali. Pôvodní obyvatelia boli uznaní za rovnoprávnych 

občanov až v roku 1967. V súčasnosti predstavujú dve percentá austrálskeho obyvateľstva.

R E C E N Z I A 

34 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Každý z nás tuší, že „fast food“ 

je nezdravý, niekedy je však potrebné 

presvedčiť sa na vlastné oči… 

o by sa stalo, keby ste mesiac jedli 

Č len stravu z reťazcov rýchleho občerstvenia? 

Režisér a zároveň „hlavný 

hrdina“ celovečerného dokumentu 

Morgan Spurlock sa do takéhoto experimentu 

pustil. Tridsať dní nebude 

jesť nič iné, než to, čo ponúka McDonald’s, 

musí sa stravovať v tomto reťazci 

trikrát denne, objednať si aspoň 

raz všetko, čo je v ponuke, a musí si 

dať nadmerné „super size“ menu, pokiaľ 

je k tomu 

vyzvaný. 

Super Size Me – Vykŕmte ma! 

Najprv prejde 

všemožnými vyšetreniami 

a meraniami, 

aby bolo možné 

porovnať stav „pred“ 

a „po“. Počas pokusu ho 

sledujú lekári a odborníci 

na výživu. Vedia, že rýchle 

občerstvenia nie sú zdravé, 

no výsledok experimentu 

si žiadny z odborníkov nedokáže 

predstaviť ani v najhoršom 

sne. Prezradíme, že 

Spurlock skutočne vydrží jesť 

hamburgery pána McDonalda 

celých tridsať dní – napriek tomu, že 

mu lekári radia kvôli problémom s pečeňou 

experiment ukončiť – a ani ku 

koncu ho neopúšťa zmysel pre humor, 

ktorý sprevádza celý film. 

Okrem toho, ako si Morgan Spurlock 

ničí zdravie, uvidíte a vypočujete 

si aj výpovede odborníkov na 

rýchle občerstvenie, obyčajných 

ľudí, predstaviteľov firiem, politikov, 

učiteľov a mnoho ďalších. 

Nikoho neprekvapí, že hamburgerová 

diéta Spurlockovmu zdraviu 

neprospela. Pribral jedenásť kilogramov, 

zaradil sa do skupiny 

s dvojnásobnou šancou na infarkt, 

podráždil si pečeň, cítil sa trvalo deprimovaný 

a unavený. Zaujímavé je, 

že sa u neho za púhy mesiac vytvorila 

závislosť na tejto tučnej a presladenej 

„diéte“ s veľkými dávkami 

kofeínu. 

Film zazlieva rýchlovýkrmniam 

ako je McDonald’s nielen nezdravé 

jedlo, ale aj manipuláciu zákazníkov, 

predovšetkým detí. Pomocou klaunov, 

hračiek a preliezok sa Fastfoody 

snažia dostať do podvedomia i tých 

najmenších príjemné spomienky spojené 

so značkou a prostredím reťazca. 

A tragické je, že tento odstrašujúci 

príklad stravovania prenikol 

už aj do škôl. 

Morgan Spurlock hovorí 

po natáčaní: „Asi najhroznejším 

zistením bol pre 

mňa vplyv, ktorý má kultúra 

rýchleho občerstvenia 

na školské jedálne. (…) Jedlo, 

ktoré jedia deti v Amerike, je 

príšerné a rodičia o tom 

nemajú ani poňatia. Dajú 

dieťaťu tri doláre a poprajú 

mu dobrú chuť. A jedálne sú 

plné pizzy, hamburgerov, 

precukrovaných limonád, 

pomfritov a sladkostí.“ 

Až v druhom rade si 

podľa neho za svoju 

obezitu môžu ľudia 

sami, keď sa 

prejedajú nezdravým 

jedlom. Pritom ide 

o veľa: viac ako 60 % Američanov 

je obéznych a obezita je najčastejšou 

príčinou smrti hneď za fajčením. 

Film vyvolal celý rad reakcií, získal 

nebývalú popularitu po celom svete 

a tiež mnoho ocenení na filmových 

festivaloch. McDonald’s oznámil, že 

sťahuje z predaja veľkosť menu „super 

size“, rozšíril ponuku šalátov a deťom 

namiesto pomfritov ponúkol ovocné 

šaláty a džúsy. S týmto filmom to vraj 

nemalo nič spoločné… 

Nenechajme sa pomýliť, že film sa 

týka len Američanov – väčšina z ich 

problémov, nad ktorými sa dnes usmievame, 

čaká Európu v krátkom 

čase. V Slovenskej republike napríklad 

deti v McDonald’s nechcú jesť 

zdravšie a rodičia ich k tomu ani nenútia. 

Pre deti totiž ovocné šaláty nie 

sú voči hranolčekom náležitým konkurentom 

a netvoria ani jedno percento 

z predaných detských menu. 

Artur Zatloukal ml. 

Super Size Me – Vykŕmte ma! 

Dokumentárny film USA, 2004, 100 min. 

Réžia: Morgan Spurlock

azdujte, učte sa pokorne stovke 

G pomalých, trpezlivých, ťažkých 

robôt. Celé vaše dni budú modlitbou. 

Netreba vám kňazov ani 

chrámu... 

Povolanie roľníka v dnešných časoch 

vyvoláva prinajmenšom rozpaky. 

Zem nás vraj uživiť nedokáže. 

Pôvodné gazdovstvá, postavené na 

sebestačnosti, spolupráci a ručnej 

práci nemajú proti dotovanej, energeticky 

náročnej a všeničivej veľkovýrobe 

nádej. 

Výsledok je až príliš známy: nadbytok 

umelých, jedovatých potravín, 

vykorenenie, stučnenie a spohodlnenie 

ľudských tiel a duší. A bezočivé 

spľundrovanie Zeme (až príliš často 

chápané ako nutné zlo), ktorá traktoristom, 

kombajnistom a vodičom 

fekálov Matkou byť ani nemôže. 

Zásadné pokusy o zmenu končievajú 

snahou o samozásobenie jednotlivých 

rodín. Napokon dopestovať 

si ovocie, zeleninu, zemiaky a strukoviny 

nie je s trochou trpezlivosti 

a šťastia až také zložité. A prvým 

pokusom býva zväčša zázračne požehnané 

bez ohľadu na zvolený postup 

práce. Potom môžu prísť na rad 

sliepky, kozy a iné menšie zvieratká. 

Odborných návodov a dobrých rád, 

ako pestovať a chovať prirodzene, 

ohľaduplne a bez chémie... je už aj 

u nás dosť. Tí šťastnejší sa môžu 

čo-to podučiť od starých gazdov vo 

svojom susedstve. Pritom si rýchlo 

uvedomia, že nie je možné nadviazať 

na skúsenosti predkov. Niť sa dávno 

pretrhla a my ostávame osamotení 

so svojimi ideálmi. Stredoslovenské 

lazy sú už svojou podstatou lákavé. 

Neprerobené domy, dostupná a pomerne 

úrodná zem, pocit slobody 

uprostred hôr. Lenže domy stoja často 

ďaleko od seba a nájdite dva, tri, štyri 

pokope, aby boli súce na predaj a za 

prijateľnú cenu. Okrem toho ľudia 

prichádzajú každý inokedy, s inou 

predstavou, obľúbia si iné miesto. 

A tak za nás okolnosti vyjadrili to, 

čo nosíme stále hlboko v sebe: neprekonateľný 

individualizmus. Pravda, 

že usadlosti boli kedysi sebestačnými 

hospodárskymi a spoločenskými 

celkami, kde žili prinajmenšom 

gazdovia, ich dospelé deti a ich 

deti, nám nepomôže. Príliš dobre 

vieme, že rubom ich spolupráce bol 

prísny poriadok a nerovné postavenie 

členov domácnosti v ňom. 

A keď mi pred viac ako siedmimi 

rokmi na lúke nad slamenou strechou 

môjho práve objaveného domova 

Hory povedali svoje krásne: 

„Gazdujte“, netušila som, ako sa mýlim. 

Myslela som totiž na robotu, na 

to množstvo tajomných a náročných 

činností, ktoré sa bude treba naučiť. 

Hodiť za hlavu vymoženosti posledného 

storočia mi bolo výmenou za 

zmysel a nádej až príliš ľahko. 

Len jedno ma nenapadlo. Že to 

„gazdujte“ bude značiť aj cestu hlboko 

do seba a ďaleko za obzor našej 

kultúry, že bude treba hodiť za 

hlavu nielen vymoženosti, ale aj 

všetko, čo som sa za prvých dvadsať 

rokov života naučila vo vzťahu k ľuďom 

a sebe. A vybrať sa do končín, 

kde zatiaľ väčšina novodobých pútnikov 

stroskotala. 

Láska? Vo vzácnych prípadoch sme 

ešte schopní lásky manželskej, rodičovskej. 

Ale používať ten istý meter 

aj na slabosti, túžby, zápasy a zvyky 

cudzích ľudí, povedzme priateľov, 

pozvať ich k sebe do dvora, zdieľať 

s nimi všetko, čo prináša každodenný 

život? 

Úprimnosť, otvorenosť? Dobre. 

Lenže to znamená zo všetkého najviac 

zraniteľnosť, a osoh nebadáš 

žiaden. Je to také ľahké a sme na to 

z domu tak pekne naučení – nič si 

nevšímať, nič si nepripúšťať a s ni- 

35 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

Z A M Y S L E N I E 

kým necítiť. A keď už v tej škrupine 

nemožno vydržať, na to sa predsa 

vyrábajú krásky z telenoviel, aby 

nám uľahčili od prebytočných citov 

bez rizika, že si pri tom dušičku čo 

len oškrabneme. 

Skromnosť? Mnohí by povedali 

skôr bieda. Bývanie v jednej izbe, 

voda na dvore, záchod – búdka za 

humnom, dlážka drevená, v kúte 

„šparhelt“, pod stropom sviečka. Jedlo, 

čo dom dal, háby pozháňané po 

starých susedoch. Zopár korún zarobených 

doslova v pote tváre a na hranici 

zákona. Pri dnešných cenách? 

Spolupráca? Isteže, jeden chlap 

hradu na múr nezaloží. Ale dávať 

svoju prácu ako dar, nevymieňať ju 

ani za peniaze, ani za iné rovnako 

smiešne jednotky, ocenenia a uznania, 

ani za tovar a dokonca ani za 

Božiu priazeň? A nezratúvať si po 

kútoch, kto mi koľko dlhuje? 

Modlitba, sústredenie, rozjímanie? 

Toho tu už bolo, kníh, že by mohol 

prales rásť. Ale hodinu za hodinou 

sa modliť? Robotou? Nechať stroje 

strojmi, vymoženosti vymoženosťami, 

chytiť sa motyky, sekery, kosy? 

Neoddeľovať sa od Zeme asfaltom, 

betónom, gumou, molitanom? Raz 

a navždy vypnúť televízor, prestať 

ohlupovať svoju obrazotvornosť 

ilúziami, ktoré sa pomaly stávajú 

podmienkou prežitia? Čo potom 

s časom, nebudeme ho zrazu mať 

priveľa? 

Úcta k Zemi? Samozrejme. Ale žiť 

iba z nej, z jej plodov, nosiť si ju do 

domu na čižmách, nemôcť ju na jeseň 

zmyť z dlaní? Domáci chlebík? 

Výborná zmena, ale každý deň? 

36 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Modlitba, sústredenie, rozjímanie? Toho tu už 

bolo, kníh, že by mohol prales rásť. Ale hodinu 

za hodinou sa modliť? Robotou? 

Mierime k jednoduchosti a vzdávame 

sa strojov nie iba preto, že znásilňujú 

Zem. Okrem toho berú ľuďom 

silu, možnosť sebapoznania a schopnosť 

zmysluplne spolupracovať. Nahradiť 

obrad ručnej žatvy niekoľkominútovou 

popravou obilia kombajnom 

neprestáva byť smrteľným previnením 

len preto, že je to bežné! 

Keď kresťanské myslenie posledných 

storočí vyhnalo Ducha z krajiny 

do kostolov, kláštorov a kníh, 

nikomu zrejme ani na um neprišlo, 

že v konečnom dôsledku to povedie 

k sebazničeniu aj tej skromnej miery 

ľudskosti, ktorú mohli do života priniesť 

františkánske sny o prostote, 

čistote, pokore, láske k všetkému živému 

a ostali iba trčať mimo obzoru 

ako nedostupné skaly. 

Gazdovať dnes znamená aj vrátiť 

sa k nim. Trpezlivou prácou okolo 

seba aj na sebe vytvárať spoločenstvo. 

Na malom, ľudsky obsiahnuteľnom 

priestore. Spoločenstvo Zeme 

a všetkých živých bytostí. Je načase 

namiesto bezduchej a účelovej umelej 

inteligencie použiť tú svoju, Bohom 

danú. Skutočná roľnícka práca 

si nevyžaduje len rozum a skúsenosť, 

ale aj pokoru, cit a vieru. A okrem 

mnohého iného učí človeka chápať, 

že výsledky svojho, často dlhotrvajúceho 

snaženia nemá plne v rukách. 

Až vtedy, keď budeme na svojich 

výpestkoch naozaj závislí, až keď sa 

pri kosení a hrabaní na lúkach znova 

ozve spev, až keď sa na medze a do 

sadov vráti život a krajina okolo nás 

pozabudne aspoň na tie najhoršie 

rany, až potom môžeme hovoriť 

o návrate márnotratných synov. 

Obnoviť gazdovstvo je ako zmladiť 

strom – ťažké a neisté. Treba zarezať 

hlboko do živého aby starý koreň vyhnal 

nové drevo. Kým prinesie ovocie, 

chvíľu to potrvá. A to nevieme, 

či niektoré konáre nebude dokonca 

treba preštepiť. 

Vytvárať živú pospolitosť sa ľuďom 

darí čím ďalej tým menej. Ak naši 

predkovia spolupracovať museli, ak 

mali prežiť, my dnes spolupracovať 

musíme, ak má prežiť Zem. Pravidlá, 

jednotky práce a umárajúce schôdze 

nám na gazdovstvách nepomôžu. 

Príliš dobre vieme, že jedna rodina 

s deťmi, keby sa aj zodrala, bez vážnych 

kompromisov obstojí len ťažko. 

A život nás niekedy dosť drsne učí, že 

vykúriť pre každého člena domácnosti 

jednu izbu je neprekonateľný 

prepych, rovnako ako stavať a udržiavať 

pre každú rodinu maštaľ, pivnicu, 

humno, stodolu, dreváreň... 

Gazdovstvá dávali obživu a strechu 

nad hlavou viacerým ľuďom. Ak 

si chceme okrem zeleniny dopestovať 

aj chlieb, ak chceme odolať tlaku 

stále útočnejšej spotrebnej kultúry, 

ak sa naše deti majú mať s kým hrať 

a predovšetkým, ak sa máme vyhnúť 

zúfalstvu osamotenia a odcudzenia 

sa od ľudí a nenaplneniu svojho poslania, 

budeme sa musieť učiť spolu 

žiť. Najprv hoci aj jedna rodina 

v jednej izbe, potom niekoľko rodín 

v jednom dvore, jednej osade. Učiť sa 

vytvárať jednotu aj uznávať jedinečnosť. 

A namiesto vylepšovania pravidiel 

a zliepania lazníckych štátov 

si vyjsť v ústrety až za hranice vlastných 

tieňov. 

Poďakovanie: 

Článok bol prevzatý z www.kruhzivota.sk 

Veronika Kicková (1974), gazduje so svojím 

manželom. Chovajú kozy, dorábajú kozí 

syr, manžel vyrába drevené misky, autorka 

sa venuje pesničkárstvu. Je aj autorkou 

novely z lazníckeho prostredia – Jánošíkov 

tanec (vyd. DAJO v r. 2001).


„TUŠENIE PRAVÉHO ŽIVOTA“ 

V 

našich doterajších 

výkladoch, 

oživujúcich 

zašlé udalosti, 

sme sa často stretávali 

s rôznymi symbolmi. 

Symbol je niečo 

hmotné, zmyslovo viditeľné, 

čo však poukazuje na niečo 

zmyslovo nepostihnuteľné. 

„Nikdy nezomrelo tušenie pravého 

života,“ hovorí Hermann Hesse vo 

svojej básni „Služba“. Toto tušenie 

pravého života, to je tušenie o večnej 

sile, ktorá prúdi z božského nadol 

do stvorenia. Vyjadrovalo sa 

v rôznych dobách a v rôznych kultúrach 

a zobrazovalo v rôznych 

symboloch. 

V európskej literárnej histórii sa 

zdanlivo náhle a bezprostredne, bez 

nadväznosti na čokoľvek predchádzajúce, 

vynára ako motív povestí 

pojem Grál, nad ktorého pôvodom 

si literárni experti ešte dnes lámu 

hlavu. Povedzme si niektoré základné 

fakty, dôležité na sledovanie 

našej myšlienkovej línie. 

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU VIII. 

Ako prvý píše v r. 1180 provensálsky 

trubadúr Chrétien de Troyes dielo 

Parceval alebo Povesť o Grále. O desať 

rokov neskôr Robert de Boron podáva 

podrobné spracovanie pod názvom 

Príbeh svätého Grálu alebo Jozef z Arimatie. 

Najvýznamnejší stredoveký nemecký 

básnik Wolfram von Eschenbach 

píše svojho Parzivala krátko 

po roku 1200. Ďalšie spracovanie sa 

objavuje okolo r. 1280 a ešte v 13. st. 

vznikol ďalší román Hľadanie svätého 

Grálu. Koncom 15. st. tradícia povestí 

o Grále doznieva a ožíva v 19. st. 

v diele Richarda Wagnera. 

V stati o Františkovi z Assisi 

(v SG11) sme konštatovali, že prelom 

12. a 13. st. 

je dobou veľkého 

duchovného 

a myšlienkového 

blúdenia, chaosu, 

vrenia a kvasenia. Cirkevná 

inkvizícia naplno 

vyčíňa a fanatické križiacke 

ťaženia likvidujú všetko, čo sa 

stavia do cesty cirkevnej moci. Moc 

v osobe pápeža Innocenta III. dosahuje 

v tejto dobe vrchol. Nové reformné 

sily, ktoré sa logicky objavili 

ako dôsledok mocenského tlaku, 

sa ako protiváha k okázalosti cirkvi 

prejavili nielen v glorifikácii chudoby 

a asketizmu, ale aj v opravdivejšom 

vnútornom kresťanskom cítení, 

ktoré sa snažilo odpútať sa od 

nadvlády cirkvi. Prvé reformné hnutie, 

pri ktorého zrode stáli František 

a Dominik s ich mníšskymi rádmi, 

sa cirkvi podarilo zviesť do riečiska 

jej vlastného prospechu, druhé hnutie, 

usilujúce sa o nezávislosť na 

Ríme, bolo pre cirkev nebezpečnejšie, 

a preto tiež podnikla všetko pre 

to, aby ho potlačila. 

37 

SVET GRÁLU 

12 | 2007


Ježiš z Nazaretu dal svojím posolstvom 

zo Svetla zástupu pútnikov do 

krajiny úsvitu najmocnejší impulz, 

akého sa mu kedy dostalo. Proti vtedy 

už strnulej litere židovského zákona 

postavil ducha a proti dogme Božskú 

múdrosť. A napriek tomu v priebehu 

stáročí bolo jeho svetlé posolstvo zúžené 

do strnulých náuk a dogiem. 

Avšak jadro Ježišovho posolstva žilo 

aj naďalej v ezoterickom neviditeľnom 

prúdení pod povrchom. V priebehu 

storočí potom toto prúdenie 

bralo na seba rôzne formy. O učení 

gnostikov sme sa už zmienili: manicheizmus, 

ktorý prenikol do Európy 

až z Perzie, a hnutie bogomilov na 

Balkáne boli ďalším dôkazom snáh 

o nezávislosť na rímskej cirkvi. 

Najvýznamnejším a pre cirkev 

najnebezpečnejším takýmto hnutím 

bolo hnutie katarov, tzn. čistých, 

ktoré sa rozšírilo z Malej Ázie cez 

Balkán, severné Taliansko a južné 

Francúzsko až do západného Nemecka. 

Historicky sa s katarmi stretávame 

práve v konečnej fáze ich 

existencie na prelome 12. a 13. storočia. 

Najviac ich bolo v južnom 

Francúzsku so strediskom v meste 

Albi, podľa ktorého boli nazývaní 

tiež ako albigénski. Čím bola cirkev 

svetsky mocnejšia a znemravnenejšia, 

tým viac pokračovalo tvorenie siekt, 

tzn. zvláštnych oddelených skupín, 

ktoré usilovali o návrat k čistej náuke 

Majstra z Nazaretu. Od r. 1181 do 

r. 1229 trval likvidačný boj na život 

a na smrť, ktorý cirkev viedla proti 

albigénským, a tým aj proti kvitnúcej 

kultúre celého Provensálska. Albigénski 

katari boli zničení strašným 

spôsobom. Zlo, raz pustené z reťaze, 

sa opakovane vracia. Hrôzy, ktoré sa 

odohrávali pri konečnej likvidácii katarov, 

sa v Európe potom ešte mnohokrát 

opakovali. Pesimista by mohol 

povedať, že ak vyplýva z histórie nejaké 

poučenie, potom je to poučenie 

o nepoučiteľnosti človeka. 

38 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Albigénski katari boli fyzicky zničení, 

avšak katarov, tzn. tých, ktorí 

sa usilujú o čistotu, nebolo možné 

odstrániť. Žili a pôsobili ďalej ako 

gazzari – kacíri, čo je lombardské 

pomenovanie katarov. Pretože preduchovnené 

ezoterické kresťanstvo, 

Zmienky o Grále 

by mohli pochádzať 

z prastarého poznania 

a múdrosti 

predkresťanskej doby 

nezávislé na rímskych dogmách 

a rímskej moci, existovalo od prvopočiatku 

svojej existencie a udržalo sa po 

všetky storočia až po dnešné dni. Bolo 

však vždy ohrozované a jeho niektoré 

skupiny úplne zničené. To však nemohlo 

zastaviť prúd pútnikov do krajiny 

úsvitu. Jeho nositelia boli často 

nútení uchýliť sa pod viditeľnú hladinu 

diania, a tak toto svetlé vedenie, 

toto „tušenie pravého života“ sa často 

skrylo pod pláštik povestí a legiend, 

ktoré slúžili nevedomým pre zábavu, 

vediacim však pre poučenie o ceste 

zasvätenia do tajomstva života. 

Povesti a legendy 12. a 13. storočia 

nespomínajú nikdy autoritu 

rímskej cirkvi, pretože obce katarov 

žili mimo prúdu cirkevného diania 

a cirkevných dogiem. Ich kultovým 

mystériom nebol kresťanský kríž, ale 

Grál a rytieri Grálu neniesli na svojich 

plášťoch kríž, ale holubicu ako 

symbol ducha. 

Ako sme si už povedali, literárne 

spracovaná téma Grálu sa vo forme 

povestí vynára koncom 12. storočia. 

Ale nemohla sa objaviť bez toho, aby 

sa v nejakej podobe nevynorila ešte 

predtým. Na základe štúdia historických 

prameňov sa možno domnievať, 

že zmienky o Grále by mohli pochádzať 

z prastarého poznania a múdrosti 

predkresťanskej doby, ktoré sa z Predného 

Východu dostali cez Taliansko 

a Španielsko až do južného Francúzska, 

a tým až do keltského priestoru. 

Toto poznanie a múdrosť sprevádzalo 

čisté úsilie o vytvorenie kresťanského 

prúdu nezávislého od rímskej cirkvi. 

V 12. a 13. storočí však boli „tí, ktorí 

sa usilovali o čistotu“, teda katari, 

ohrození priamo vo svojej existencii 

a ich duchovné úsilie sa muselo zahaliť 

do pláštika legiend a povestí. Vďaka 

tomu bolo toto poznanie o mystériu 

Grálu ako východisku Božskej sily zachránené 

cez všetky búrky času. Vo 

vtedajšej neistej a znemravnenej dobe 

chceli povesti a legendy volať po hľadaní 

Grálu. 

Čo však bolo vlastne obsahom slova 

Grál vo vtedajšej literatúre? 

Výklady sa rôznia. U Chrétiena de 

Troyes je to nádoba z rýdzeho zlata, 

z ktorej sa šíri jas väčší než jas slnka 

a v ktorej leží hostia ako jediný pokrm 

starého kráľa. Hostia je tu symbolom 

Božského pokrmu. U Roberta 

de Boron je Grál nádobou, ktorú použil 

Ježiš pri poslednej večeri. Túto 

nádobu získal Jozef z Arimatie od Pi-


láta zároveň s mŕtvym telom Ježiša 

a zachytil do nej jeho krv. Wolfram 

von Eschenbach opisuje Grál ako kameň 

Božského pôvodu, ktorý vyživuje 

rytierov Grálu. Jeho sila sa obnovuje 

každý Veľký piatok v hostii, 

ktorú prináša holubica z neba, a pokladá 

ju naň. Vcelku možno teda 

povedať, že Grál predstavuje v tejto 

literatúre tajomstvo pokrmu duše, tajomstvo, 

ktoré siaha ďaleko a vysoko 

nad všetko pozemské. Je to nevysloviteľné 

tajomstvo, žiadna obyčajná 

nádoba, pretože ako hovorí Richard 

Wagner vo svojom Parsifalovi, „nevedie 

k nemu žiadna pozemská cesta“. 

Keď sa však človek vydá na cestu – 

a prvý krok musí urobiť každý sám – 

potom ho Grál vedie do iných duchovných 

úrovní. 

Snáď ešte jedna zaujímavosť stojí 

za zmienku v súvislosti s významom 

tohto slova. Ako jedna z možností sa 

vo výklade uvádza odvodenie slova 

Grál od provensálskeho slova gradale, 

tzn. stupňovitý, teda to, čo niekam 

stupňovite vedie. A duchovné pokrmy 

možno prijímať len postupne, 

krok za krokom. 

Symboliku všetkých týchto povestí, 

tzn. spodobenie cesty pozemským 

životom vari najlepšie dokladá sám 

názov spracovania v podaní Chrétiena 

de Troyes. Ako sme uviedli na 

začiatku, nazval svoju báseň Parceval, 

čo je chápané ako meno hlavného 

hrdinu. Napísané ako Per-ce- 

-val však znamená: skrz toto údolie, 

tzn. pozemské údolie života. Cesta 

týmto údolím je namáhavá, ale vedie 

postupne, krok za krokom k cieľu – 

k vnútornému oslobodeniu. 

Najmä v podaní Wol f ra ma 

von Eschenbach je báseň plná imaginácií, 

z ktorých najkrajšia a najdôležitejšia 

je povesť o hrade Grálu. 

Nie je to žiadny hrad v pozemskom 

zmysle slova, nevedie k nemu predsa 

žiadna pozemská cesta. Ide v nej 

o obraznosť, ktorá náleží do oblasti 

noci, spánku a sna. V spánku, keď 

vystupujeme do hradu, dostávame 

posilu skrze Grál, s precitnutím hrad 

Grál predstavuje v tejto literatúre tajomstvo pokrmu 

duše, tajomstvo, ktoré siaha ďaleko a vysoko 

nad všetko pozemské 

opúšťame. Podľa povesti je hrad vybudovaný 

zo samých drahokamov. 

Podľa starých ezoterických tradícií 

drahokamy dávajú silu duši a duchu, 

sú teda symbolom preduchovnenosti 

hmoty. Chrám Grálu je chrámom pre 

všetky národy, pre všetky náboženstvá. 

Vo Wolframovom Parzivalovi 

neexistuje žiadna nacionálna alebo 

náboženská súvzťažnosť, existuje len 

hľadanie Grálu. Vo Wolframovom 

diele na stredovek celkom neobvyklá 

tolerancia poukazuje na vplyv katarov, 

ktorí boli veľmi umiernení duchovne 

i svetsky. 

Ešte jedna oblasť tejto témy stojí za 

zmienku, a síce prvok ženstva v celej tematike 

Grálu. Vo všetkých spracovaniach 

sa vyskytuje postava čistej panny, ktorá 

nejakým spôsobom vedie hrdinu k cieľu. 

Pripomeňme si v tejto súvislosti Goetheho 

Fausta a jeho záver: „Za večným ženstvom 

sme nesení vyššie.“ Je to zaiste vytušenie 

jedného z najväčších tajomstiev stvorenia, 

ktoré Abd-ru-shin (autor diela „Vo Svetle 

Pravdy“) upresňuje nasledovne: 

„Najvyššou úlohou v bytí ženstva na zemi 

je … zušľachťovať svoje okolie a neustále 

prijímať zo Svetla, ktoré môže sprostredkovať 

len ženstvo jemnosťou svojho vyciťovania! 

Zušľachťovanie prináša však 

bezpodmienečný vzostup do svetlých 

výšin!” (Prednáška „Úloha ľudského 

ženstva“). 

Stredoveký námet povestí o Grále je 

plný obrazností, ktoré možno chápať 

len na základe reči symbolov. Kto 

im neporozumie, pre toho je táto 

téma nerozlúštenou hádankou. 

Katari, ktorí poznali vysoké 

tajomstvo Grálu, vedeli, 

že Boh skrze silu 

Grá lu ud ržuje 

vesmír. Toto poznanie 

zachránili 

pred zničením 

tým, že 

ho zahalili do 

pláštika povestí, 

na ktoré potom nadväzovali 

ďalšie povesti 

a legendy. 

Katari boli fyzicky zničení 

ako kacíri a s nimi 

zanikla aj kvitnúca provensálska 

kultúra, no vedomosť 

o Grále sa nikdy úplne 

nestratila. 

Byť vyvolený pre službu 

Grálu je radosť – tak to zvestujú 

povesti. 

Spracoval Zdeněk Křivka 

39 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

N Á ZO R Y 

40 

SVET GRÁLU 

12 | 2007 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 12/2007, vyšlo 1. 6. 2007. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Júlia Faberová, 

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, 

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Igor Vojtek 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Martin Pukančík, Košice 

Alena Nairn, Praha 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

Steve Cukrov, Irvine, USA/* (1); C. Lim, Kuala Lumpur, Malajzia/* (2); 

K. Franková, Brno (2); L. & C. Mckie, Christchurch, Nový Zéland/* (2, 31); 

anonym/* (3, 11, 15–19); J. B. A. Tissier, Versailles, Musée national du 

château (3, 5); Hieronymus Bosch, Prado, Madrid (7); AGK Berlin (8, 10, 37); 

E. Lam, Amersfoort, Holandsko/* (19); S. Van der Iaan, Breda, Holandsko/* 

(19); S. Rothstein, Babylon, USA/* (19); N. Chan, Hong Kong/* (20); 

anonym/* (21, 22); M. Zagajewska, Varšava, Polsko/* (22); N. Pogson, 

Dunrobin, Kanada/* (22); N. Boundariver, Moskva, Rusko/* (22); www. 

conventopadrepio.com (23, 24, 26, 27); Gerald J. Adamic, www.franciscanarchive.org 

(24, 25); D. Boiteau, Vichy, Francia (23–27); H. Mirabella, 

Hachenburg, Nemecko/** (28, 36); M. Scherf/** (28, 29); anonym/** (29, 

30); A. Booth, Sydney, Austrália/** (30); Sandra Binner, Švajčiarsko (31– 

33); J. Gough, Poole, Velká Británia/* (32); Aleksejs J., Riga, Litva/* (32); 

T. Sudihadi, Singapur/* (33); R. Sumners, Toronto, Kanada/* (33); P. Lane, 

Lithgow, Austrália/* (33); M. Bibikova, Rusko/** (34); C. Vineyard, Langley, 

Kanada/** (34); F. Müller, Vaterstetten, Nemecko/* (35, 36); D. Salcher, 

Neukirchen, Nemecko/* (35); J. Častka, Liberec/* (35); G. Pil, Syktyvkar, 

Rusko/* (36); C. Nitu, Bukurešť, Rumunsko/* (39); F. Kienas, Freiburg, 

Nemecko/* (38). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime. 

com.; **) – iStockPhoto. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Kristýna Franková, Brno 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázk y, 

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už 

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne 

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Poďakovanie 

Vážená redakcia, 

týmto sa vám prihováram, aby 

som vyjadril svoj názor na vašu 

prácu. Som nesmierne šťastný, že na 

Slovensku vychádza takýto časopis. 

Neviem síce, do akej miery sa podieľate 

na výbere tém, keďže ide o prevzatie 

nemeckého originálu, ale vaša 

zásluha je nesporná pri jeho distribúcii 

na Slovensku. 

Priznám sa, že mám prečítané 

všetky diela od Abd-ru-shina, najprv 

som prečítal dielo Vo Svetle Pravdy 

a postupne príbehy z histórie. V diele 

Vo Svetle Pravdy som naozaj našiel 

len čistú pravdu, skúmal som, či nenájdem 

lož, ale nikdy som nemal 

taký pocit, že by tam lož bola. Vysoko 

si vážim diela Abd-ru-shina, sú 

to zrejme vrcholné diela tejto doby, 

avšak zatiaľ zrejme našli, žiaľ, len 

úzky okruh čitateľov. Každý nemá 

chuť konfrontovať sa s pravdou, dosť 

to bolí. Avšak po prečítaní všetkých 

diel som bol dosť smutný, pretože som 

si už nemohol kúpiť ďalšiu knihu od 

tohto autora. Raz, keď som surfoval 

na internete a chcel som niečo viac 

zistiť o Abd-ru-shinovi, narazil som 

na časopis Svet Grálu a hneď som bol 

veľmi rád. Znamenalo to, že sa vyplní 

to prázdne miesto, a to aplikovanie 

Abd-ru-shinových zásad do dnešnej 

doby. Chýbal mi ten aktuálny kontakt, 

čo sa týka pokračovania v jeho 

Posolstve a ďakujem vám, že ste túto 

medzeru vyplnili. 

Osobitne by som chcel vyzdvihnúť 

decembrové číslo, podľa mňa vynikalo 

nad ostatnými. Veľmi ma zaujalo, 

hlavne článok o implózii, šamanizme 

a reportáž Omyly a zázraky 

jasnovidectva. Tieto témy ma celkovo 

veľmi zaujímajú a vďaka vášmu 

časopisu sa môžem dozvedieť, čo je 

nové v tej ktorej oblasti. 

Na záver vám prajem veľa úspechov 

pri práci a veľa dobrých podnetov. 

Som rád, že patrím do rodiny 

Sveta Grálu a teším sa na ďalšie vydania 

časopisu. 

S pozdravom 

čitateľ z Lučenca 

Odpoveď: 

Pri výbere článkov máme veľkú voľnosť. 

Nemecký vydavateľ nášmu tímu 

dôveruje a prenecháva nám voľnú 

ruku v slovenskom i českom vydaní. 

Ďakujeme aj Vám za dôveru. 

Biele krvinky 

Zdravím Vás, děkuji za výjimečný 

časopis, který je mně svými tématy 

velmi blízký. V naší „demokratické“ 

a „marketové“ kultuře je výborné žít 

čistě a myslet čistě, vše se nám na stotisíckrát 

vrací nazpět, což je ten nádherný 

zázrak Boží milosti. Vaše nejen 

duchovní, ale i praktické odkazy 

zřejmě pomůžou více lidem začít být. 

Těším se také na naše autory ve vašem 

časopise. Váš časopis se rovná 

úrovni dalších časopisů, které také 

odebírám, jako je Meduňka, Prameny 

zdraví, BIO noviny a jiné, ale Váš je 

kompletně harmonizující, reprezentativní.

N Á ZO R Y 

Jsem v částečném invalidním důchodu 

již 11 let s těžkým onemocněním 

po infekcích a lymské borelióze 

s CFS (chronickým únavovým syndromem). 

První tři roky školská medicína 

s hrstmi chemických léků, kdy 

jsem byla na prahu smrti. Rozhodla 

jsem se léčit klasickou homeopatií, pak 

autopatií a celostní medicínou. Nyní 

v r. 2006 jsem začala léčbu u imunoložky. 

Zajímalo by mě, jestli i suché injekce 

bílých krvinek od dárců mohou 

narušit mou celkovou harmonii, jako 

se uvádí u transplantovaných orgánů. 

Jedná se o imunopreparát s názvem 

IMMODIN. Bylo mi vpíchnuto již 

10 injekcí a další léčba bude pokračovat. 

Zároveň se léčím energetickou 

léčbou autopatií a celostní homeopatií. 

Mám obavy, jestli v případě injekcí je 

to správná léčba, i když při CFS (po 

nepřeléčené chronické borelióze) mi 

tento lék pomáhá. 

Léčebné přírodní metody a pochopení 

života, proč jsme zde, můj stav 

postupně stabilizují, jsem harmoničtější, 

stávám se vnímavější. Jsem 

šťastná, přestože téměř stále po fyzické 

a psychické stránce jsem na tom velmi 

špatně, ale od toho prvopočátku, kdy 

jsem přecházela z chemie na přírodní 

léčbu, je to 1:100. Uvolňuji se jako nikdy 

v životě. Nemohoucnost mě vede 

správnou cestou a já jí děkuji za tyto 

zkušenosti. Rok od roku se zlepšuje 

také díky relaxacím a makrobioticko-veganské 

stravě. Rodina žije jednoduše 

a skromně v souladu s přírodou, 

ekologicky – domácnost, zahrada, 

vztahy k lidem a okolí. 

Mohli byste také uvádět různé duchovní 

a léčitelské velké osobnosti žijící 

i nežijící? Mám na mysli spoustu 

osobností a na mysl mi nyní přichází 

JUDr. Eduard Tomáš, který asi před 

třemi lety zemřel. Děkuji a už se těšíme 

i na J. A. Komenského. 

Zdraví čitateľka 

Alena z Vyškovska 

Odpoveď: 

Lidská tkáň si i po vysušení zachovává 

své vibrace a vyzařování. Účinek 

suchých injekcí bílých krvinek je 

podobný jako účinek transfúze krve, 

ale nesrovnatelně slabší než účinek 

transplantace orgánu. Podle rozdílu 

mezi osobností dárce krvinek a příjemce 

pak vznikne krátkodobý slabší 

nebo silnější účinek, který přibližně 

po několika dnech zmizí, když Vaše 

osobnost přezáří vlivy cizího dárce. 

Významným osobnostem se budeme 

rádi věnovat i nadále. 

Priťahujú sa rovnaké druhy 

alebo protiklady? 

Podle zákona přitažlivosti stejnorodého 

se stejné druhy přitahují. 

Ovšem u magnetismu mám s touto 

zákonitostí potíže – přitahuje se totiž 

kladný a záporný pól. Stejný druh? 

Spíš protiklad. Copak přírodní zákony 

neplatí vždy a všude? 

Odpoveď: 

Zákon přitažlivosti stejnorodého je 

všeobecný zákon stvoření, který platí 

v duchovní i materiální oblasti. Problém 

s rozeznáním tohoto principu 

působení ovšem bývá v tom, co je to 

přesně druh. Často jde pouze o jeho 

neúplné části. A v takových případech 

se protiklady přitahují, aby vytvořily 

co nejdokonalejší celek, jako 

v případě magnetismu. Jiným takovým 

případem přitahování protikladů 

je duševní přitažlivost muže 

a ženy jako dvou odštěpení lidského 

druhu, která usilují o spojení. 

Pôsobenie filmu 

Léta čtu Poselství Grálu a jsem přesvědčen, 

že je pravdivé. Abd-ru-shin, 

jeho autor, vysvětluje, že lidská fantazie 

nemá duchovní sílu a nedokáže 

strhnout a přesvědčit druhé. 

Jak je možné, že právě díla fantazie, 

fi l my j a k o 

n a p ř í k l a d 

Pán prstenů, 

dokáží člověka 

tak uchvátit? 

Odpoveď: 

Hrané filmy, i když jde o tzv. „fantasy“, 

nelze jednoznačně odkázat jen 

do říše fantazie. Pokud zůstaneme 

například u Pána prstenů, jde sice 

z celkového pohledu o výsledek lidské 

fantazie, ale do jisté míry zde 

působí i vyšší inspirace. Boj temna 

proti světlu, symbolika kruhu v zákoně 

zpětného působení, únavný 

a zdánlivě beznadějný boj proti 

(jemnohmotným) překážkám atd. – 

v těchto podobenstvích se odráží 

skutečné děje a film nemusí oslovit 

jen pocity diváka, ale někdy i jeho cit 

a duši. Přesto je třeba si uvědomit, že 

silný vliv, který filmy mají, nelze vždy 

připisovat duchovnímu náboji. 

Abd-ru-shin v Poselství Grálu 

(přednáška Okultní školení…) uvádí, 

že kdo utíká do neskutečných světů 

fantazie, plýtvá pohlavní sílou, kterou 

má k dispozici a kterou nezbytně 

potřebuje pro své působení v reálném 

světě. K tomu ale může docházet také 

při sledování filmů a hraní videoher, 

které v době, kdy bylo Poselství Grálu 

napsáno, ještě neexistovaly. Pohlavní 

silou není míněn sexuální pud, ale 

vnitřní síla v člověku, která mění dospívající 

dítě v osobnost muže nebo 

ženy, činí z něj tedy dospělého člověka, 

schopného být naplno činným 

v okolním světě. Tato sexuální síla 

je nejvyšší silou v hmotném světě 

a umožňuje nám lidem plné prožívání 

všeho, co nás potkává. Jestli 

toto prožívání slouží přirozenému 

vývoji ducha, tedy podstaty člověka, 

nebo pouze uspokojuje pocity, rozhoduje 

každý sám. Vyplývá z toho, 

že je velmi důležité být opatrný vůči 

lákavé nabídce dnešního multimediálního 

světa. 

AZ 

41 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

N A Z ÁV E R … 

SILA ODPUSTENIA 

red mnohými rokmi som svojím 

P kamiónom zrazil a zabil malého 

chlapca. Utiekol som, bez toho, aby 

som si o dieťa robil starosti a nehodu 

som, samozrejme, polícii nenahlásil. 

Uplynulo niekoľko rokov. Medzitým 

som sa oženil a s manželkou 

sme sa dočkali prvého dieťaťa – narodil 

sa nám chlapec. Naše bábätko 

však náhle postihla neznáma vážna 

choroba, ktorá ohrozovala jeho život. 

Skúsili sme všetko, aby sme ho 

zachránili, a už sme nevedeli, ako 

ďalej. Rozhodol som sa navštíviť veštca. 

Povedal mi: 

„To, čo prežívaš, je trest. Ak ho 

chceš zrušiť, nájdi rodičov dieťaťa, 

za ktorého smrť si zodpovedný. Popros 

ich o odpustenie. Ak ti odpustia, 

tvoj syn sa uzdraví.“ 

Po dlhom a zložitom hľadaní, z dôvodu 

zmeny ich bydliska, som nakoniec 

našiel matku toho chlapca. 

S veľkými obavami a rozochvením 

som sa jej priznal, že som spôsobil 

to nešťastie, že som vrahom 

jej syna. Počúvala moje rozprávanie 

a hlboko zarmútená pritom plakala. 

Potom sa po dlhej odmlke zdvihla 

a… odpustila mi. Uplynul krátky čas, 

a môj syn sa začal uzdravovať. 

voľne prerozprávané svedectvo muža z Nigérie, 

zapísala Daniele Quéhen, prevzaté z Monde du Graal 

(francúzska verzia časopisu) č. 265/2006 

42 

SVET GRÁLU 

12 | 2007

HERBERT VOLLMANN 

PÚTNIK 

SVETMI 

 

 

 

Herbert Vollmann 

Pútnik svetmi 

formát 130x200mm, mäkká väzba, 148 strán 

ISBN: 978-80-89163-14-4 

Cena 160 Sk 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom 

kupónu v strede časopisu. 

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft 

 

ĎALŠIE TRVANIE DUŠE PO SMRTI 

...To, na ktoré miesto sa tam duša dostane, je 

podmienené zákonom tiaže. Podľa toho, akou ľahkou 

alebo ťažkou sa na zemi svojím myslením a svojím 

konaním stala, stúpa alebo klesá po svojom odlúčení 

do tej oblasti, ktorá má rovnakú tiaž ako duša, a tam 

je potom svojím rovnakým druhom priťahovaná.... 

...Na druhom brehu vládne najčulejšia činnosť 

a prežívanie je tam omnoho silnejšie a bohatšie ako tu 

na zemi. Človek nájde na druhom brehu opäť všetko 

to, čo na zemi myslel a vyciťoval. Sú to jeho „diela“, 

ktoré ho nasledujú alebo očakávajú, tie dobré, ako aj 

tie zlé.... 

...Z času na čas sú pozemským ľuďom darované 

možnosti spojenia s druhým brehom. Tak napríklad 

v roku 1934 zosnulý anglický básnik H. Dennis 

Bradley sľúbil, že po svojej smrti dá o sebe počuť, ak by 

to vôbec bolo možné. A skutočne sa mu to krátky čas 

na to podarilo. Prostredníctvom média veľmi dobre 

vykreslil svoj život na druhom brehu. Jeho opis okrem 

iného znie: „Krajina, v ktorej žijeme, sa mimoriadne 

líši od pozemskej. Vyznačuje sa obšťastňujúcou 

čistotou a jasom. Je tu nekonečne veľa svetla a nič šedé 

alebo dokonca tmavé. 

Aj tu sú zem a more, stromy a rastliny, ale všetko je 

krajšie a zázračnejšie ako na zemi. 

Dokonca i perie vtákov je žiarivejšie a farebne 

nádhernejšie. Najpodivuhodnejšie však pôsobia 

kvety. Nielenže z nich prúdi vôňa, ale aj prekrásne, 

pozemskému uchu nevnímateľné tóny, ktoré sú 

u každého druhu kvetu odlišné. 

Človek tu nepozná únavu a potrebu odpočinku, lež 

stále cíti, že ním prúdi zázračná sila. Čas nehrá žiadnu 

úlohu. Človek je stále zaneprázdnený, pretože tu sa dá 

učiť miliónkrát viac ako na zemi. 

Možno tu nájsť milióny a milióny zosnulých duší. 

Duchovia si vzájomne rozumejú, aj keď v pozemskom 

živote hovorili rôznymi jazykmi. 

Zázračná je aj schopnosť pohybu vpred. Nie je 

pozemského druhu, pretože tu niet pozemského tela. 

Mám, pravda, postavu, ktorá by sa dala porovnať 

s telom, ale nie som ňou spútaný. U nás stačí len priať 

si niekam sa dostať, aby tam človek hneď aj bol.... 

ukážka z knihy „Pútnik svetmi“

Všetka spravodlivosť pochádza od Stvoriteľa, on sám je jej prameňom. Keby sme ju 

dokázali z tejto výšky prijímať, nepotrebovali by sme ani vlády, ani zákony. 

J. J. Rousseau

TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK 

1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo 

2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny 

3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere 

4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované 

5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom 

100 101 102 104 110 120 122 123 124 127 

128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a 

150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c 

160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172 

173 174 175 180 200 202 203 210 211 212 

213 214 215 216 217 218 219 220 221 222 

223 224 226 227 228 230 231 232 233 234 

235 236 242 249 250 251 252 260 261 262 

263 270 280 281 282 283 284 285 290 296 

297 300 301 302 304 306 307 308 309 310 

311 312 315 316 320 321 322 325 326 327 

330 331 332 334 335 337 338 339 340 341 

343 350 351 352 353 354 355 356 357 363 

380 385 400 401 402 403 404 405 406 407 

407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420 

421 422 425 432 433 434 435 436 440 442 

444 445 450 451 452 459 460 461 463 464 

465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474 

475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493 

494 495 500 501 502 503 504 507 508 509 

510 511 512 513 514 515 516 517 518 520 

521 522 523 524 525 526 527 528 529 530 

535 536 538 541 551 552 553 554 555 556 

557 558 559 570 574 575 576 577 578 579 

585 620 621 622 623 624 625 626 627 628 

629 630 631 632 633 634 635 640 650 900 

901 902 903 904 905 912 914 920 927 938 

939 941 942 943 944 948 949 950 951 952 

953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102 

1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413 

1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520

SG12

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?