Samuel Trizuljak / Na výške do hĺbky

NA VÝŠKE DO HĹBKY
33 rád veriacim študentom v Bratislave,
na Oxforde alebo kdekoľvek inde
© BeneMedia
Všetky práva vyhradené.
Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná,
uložená do informačných systémov ani inak rozširovaná
(elektronicky alebo mechanicky) bez predchádzajúceho
písomného súhlasu vydavateľa.
Biblické texty sú v tejto knihe citované podľa katolíckeho prekladu
Biblia. Sväté písmo Starého a Nového zákona zverejneného na webovej
stránke www.biblia.ssv.sk, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha.
Autor © Samuel Trizuljak, M.St. M.A.
Jazyková korektúra © Bc. Zuzana Guričanová
Redakčné spracovanie © Martin Ližičiar
Grafická úprava a sadzba © BcA. Milan Pleva
Tlač: Alfa print, s. r. o.
Prvé vydanie (2021)
160 strán
ISBN 978-80-99907-81-3

11
Povedali o knihe...
Knihou som bol fascinovaný. Moje pocity sa však menili.
Keď som ju začínal čítať, hovorím si: „Trocha domýšľavé!
Takéto knihy píšu ľudia v rokoch, s bohatými skúsenosťami,
a nie 27-roční ,mladíci‘.“ Ako som však v čítaní
pokračoval, čím ďalej, tým viac som si uvedomoval, ako
veľmi sa mýlim. Samuel síce nemá ešte vek, ale má skúsenosti.
Skúsenosti, ktoré dokázal správne spracovať.
Ktosi raz povedal: „Skúsenosť nie je to, čo sa ti stalo.
Skúsenosť je to, čo si s tým, čo sa ti stalo, spravil.“ Niektorí
môžu mať dlhý život a zažiť veľa vecí, ale všetko
to môže byť na nič, lebo si nikdy nenašli čas, aby nad
tým, čo zažili, uvažovali a nejako to spolu poprepájali.
Samuel robí v knihe presne to. Veľa videl, veľa počul,
veľa čítal, veľa zažil. Teraz to navzájom prepája
a hľadá v tom všetkom zmysel. A robí ešte jedno: prepája
to s myšlienkami a skúsenosťami veľkých mozgov
a veľkých svätcov. A tak svoj príbeh konfrontuje s veľkým
príbehom Cirkvi, ktorej je členom. Výsledkom je
tridsaťtri rád študentom, ktorí si počas svojich štúdií
želajú rozvíjať nielen svoju vieru, ale aj svoj charakter.
Vrelo odporúčam.
Milan Bubák SVD, správca Farnosti Povýšenia sv. Kríža,
Bratislava-Petržalka

12
Samuel Trizuljak má výnimočný dar písať, neobyčajnú
odvahu tento dar rozvíjať a veľkú lásku k Slovensku.
V tejto knihe ide Samo s kožou na trh – ukazuje nám
časť svojho vnútra, delí sa o svoje príbehy a spolu s čitateľom
hľadá, ako najlepšie žiť. A nebojí sa priznať,
že on sám iba podáva štafetu, ktorú dostal od iných.
Verím, že aj vďaka tejto knihe sa mnohé malé aj veľké
múdrosti vekov dostanú k dnešnému mladému človeku.
A možno inšpiruje aj nejakého hanblivého autora,
aby tiež dostal odvahu písať a tak prispieť k formovaniu
slovenskej kultúry.
Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha
Vrelo odporúčam všetkým stredoškolákom, vysokoškolákom,
ale aj starším. Samuelovi sa podarilo fantastickým
spôsobom priblížiť všetky skúsenosti, ako prežiť
vysokoškolské roky v zodpovednom a nadšenom
prežívaní viery. Taktiež poukázal na to, ako túto vieru
ešte prehĺbiť a obohatiť prostredníctvom možností,
ktoré štúdium na univerzite ponúka. Pri čítaní tejto
knižky sa moje srdce rozbúchalo. Znovu sa mi vrátili
krásne spomienky na nezabudnuteľné vysokoškolské
roky. Samo, vďaka za tvoju otvorenosť a úprimnosť.
Ján Holubčík SDB, riaditeľ festivalu Lumen

13
Samuel Trizuljak, ktorého curriculum vitae obsahuje
pôsobivý prehľad absolvovaného vzdelania na špičkových
zahraničných univerzitách, je nadaným predstaviteľom
mladej generácie, ktorý spája svoju budúcnosť
so životom a prácou na Slovensku. Jeho kniha Na výške
do hĺbky je reflexiou nad tým, ako plnohodnotne
využiť možnosti, ktoré ponúka vysokoškolské štúdium.
Na základe osobných skúseností v nej mapuje hodnoty,
ktoré do vzdelania prinášajú hĺbku: spoločenstvo,
vieru, vzťahy a zodpovednosť.
Ján Dolný OSB, mních Kláštora Premenenia Pána v Sampore
„Univerzálny katolík“ – krásna tautológia mladého
svetobežného katolíka Sama Trizuljaka, ktorou sa sám
označuje. Ako mladý študent sa rozbehol do sveta, aby
ho skúsil v jeho duchovnej i intelektuálnej rozmanitosti
a tak trochu aj vnímal šírku a hĺbku katolicity.
Svoje mladé a svieže skúsenosti predkladá znova vo
veľkodušnej katolíckej šírke. Tak dovoľuje aj mladému
katolíckemu študentovi na malom Slovensku dotknúť
sa veľkého katolíckeho života už nie naslepo, bez manuálu,
ale s itinerárom tridsiatich troch vlastných rád.
Tomáš Krampl, kaplán katolíckeho Študentského domova
Svoradov

14
Po roku 1969 som sa podieľal na organizovaní skrytých
náboženských stretnutí vysokoškolskej mládeže
v Bratislave. Vtedy vznikla samizdatová príručka Malé
kresťanské spoločenstvá. Kniha Samuela Trizuljaka Na
výške do hĺbky hovorí o takejto práci v slobodnom svete.
Je duchovným pokračovaním dávnej angažovanosti
a odpovedá na volania dnešnej doby. Odporúčam ju
vziať do rúk a čítať.
František Mikloško, bývalý disident, prvý predseda ponovembrovej
SNR a dlhoročný poslanec NR SR
Samuel je vo svojej húževnatosti evanjelizovať svet
občas otravný. A to je presne to, za čo ho obdivujem.
Pochopila som, že je to jeho spôsob, ako darovať nám
ľuďom ďalej to, čo jeho samého natoľko rozvíja a prehlbuje
vo svete, ktorý sa stáva povrchným, kde na ponorenie
sa do hĺbky akoby už nebol čas. Táto kniha je
akousi GPS navigáciou do magického obdobia vysokej
školy, ktoré treba žiť naplno, a pritom nestratiť to najpodstatnejšie.
Keď dnes pozerám na Sama, usmievam
sa a už to nevolám húževnatosť. Už viem, že je to jeho
prostá láska k človeku, ktorému chce dať dar. A tým je
aj táto kniha.
Iva Mrvová, reportérka

15
Táto knižka určite nikoho nezachráni. Existujú však aj
iné kolesá ako záchranné a je radosť, ak ich nemusíme
objavovať sami. Niečím takým je táto knižka. Odporučil
by som ju minulej verzii seba samého a určite
ju odporučím aj svojim súčasným a budúcim (nielen
katolíckym) študentom.
Dávid Laco, učiteľ a vysokoškolský poradca na Bilingválnom
gymnáziu C. S. Lewisa
Milí priatelia, kniha Samuela Trizuljaka je sviežou výpoveďou
mladého katolíckeho intelektuála, ktorý sa
nehanbí za svoju vieru, za osobnú vieru v Ježiša Krista
a zároveň je otvorený pre moderný svet, jeho radosti
a bolesti. Verím, že po prečítaní tohto diela budú viacerí
chcieť hovoriť s autorom osobne a on bude mať príležitosť
vydať svedectvo o hĺbke svojho presvedčenia, že
cesta Kristovho evanjelia je tá správna cesta správnym
smerom do správneho cieľa. V tejto tekutej dobe dobre
padnú jasné slová vyjadrujúce osobné presvedčenie,
ktoré sa premieta do každodenného reálneho života,
jeho vzťahov, jeho výziev. Prajem tejto knihe i jej autorovi,
aby mnohých priviedli k hľadaniu najhlbších
zdrojov zmyslu ľudského života.
Jozef Haľko, pomocný biskup bratislavský

16
Aj keď posledné dva roky sa univerzitná výučba a UPC
život presunuli prevažne do online priestoru, tento
vzácny a osobným svedectvom autora preverený manuál
zo všetkých uhlov pohľadu opisuje krásu a neopakovateľnosť
„UPC age“. Autor časozberne preveril jeho
hodnotu: je to čas, keď je človek mladý, formovateľný
a keď kladie základné piliere, na ktorých bude stáť celý
svoj ďalší život. Autor je ten, ktorý si takéto prostredie
prirodzene hľadal. V diele možno chýba zmienka
o ľuďoch, ktorí ešte potrebujú vstupnú bránu, fenomén
zachytenia a prelomenia tradičnej viery a u mladých
takých rozšírených predsudkov, no na druhej strane je
tu veľká šanca, že práve táto „nezachytená skupina“
ju začne považovať za manuál. V autentickom jazyku
mladých milo prekvapí aj „definícia“ manželstva, do
ktorého väčšina UPeCe-čkárov smeruje.
V diele nechýbajú výzvy prevziať zodpovednosť
a dobre mienené rady podložené osobnou skúsenosťou.
Piliere rastu v podobe dennej Eucharistie a modlitby
autor podáva a nanovo ponúka študentským
jazykom rovesníka, čo si získa hľadajúce dievčatá
i technické typy chalanov. Nech je tridsaťtri rád symbolickým
číslom prípravy na „verejné účinkovanie“
najskôr mladých UPeCe-čkárov a neskôr osobností,
ktoré budú soľou i svetlom pre náš svet.
Juraj Sedláček, kaplán univerzitného pastoračného centra
v Trenčíne

17
Miesto predslovu
Varování
Samo mě sice požádal o předmluvu, ale nemohu než
místo ní napsat varování. Zvlášť naléhavě bych rád
apeloval na ty z vás, jimž je pozdních –náct nebo
raných –cet: dejte si pozor, než se do téhle knížky
začtete. My osoby narozené v minulém tisíciletí budeme
mít na rozdíl od vás jednou na Božím soudu
dobrou výmluvu. Až se nás bude Pán tázat: „Pročpak
jsi promarnil svá vysokoškolská léta?“, budeme moci
odpovědět: „Nečetl jsem Trizuljaka.“ Zachrání nás paragraf
katechismu o „nepřekonatelné nevědomosti“
(KKC 1793). Co však vy, kdo přítomný text neuváženě
otevřete a pak navzdory všemu, co v něm objevíte, budete
přeci jen chtít prožít univerzitní roky jako katolíci
unylí, ospalí a stydliví, kteří sice ještě na nedělní mši
přijdou, ale spíš ze zvyku nebo z lehkého pocitu viny
vůči mámě? Co když si budete chtít nebržděni křesťanstvím
naplno užívat, anebo budovat piedestal pro své
já? Už nebude úniku. Budete vědět, že jste mnoho dostali
a že se od vás bude mnoho požadovat. V hloubce
vašeho svědomí už provždy bude hryzat tahle hrozná
série statí burcujících k odhodlanému, v hloubce zakořeněnému,
zdravě sebevědomému katolictví přímo

18
uprostřed akademických výzev. Jak si pak obhájíte
nenásledování Pána? Vezměte proto, prosím, vážně
mé varování, zahoďte tuhle knížku ještě teď, dřív než
otočíte na další stránku. Pokud budete tento apel ignorovat,
pamatujte: nebyl jsem to já, kdo vás připravil
o příjemnou a pohodlnou katolickou prostřednost.
P. Štěpán Smolen

33
KOMUNITA
3.
Priateľ sa s nekatolíkmi
Medzi najhorúcejších kandidátov na titul moderného
učiteľa Cirkvi dnes jednoznačne patria svätý John
Henry Newman a svätý Ján Pavol II. Titul učiteľ Cirkvi
sa vyhradzuje pre postavy, ktoré sa osobitne pričinili
o rozvoj učenia Cirkvi svojimi kázňami, bádaním
a spismi. Dodnes ich v Cirkvi máme len tridsaťšesť.
Je to akási „all stars“ zostava v už beztak veľmi dobrej
spoločnosti všetkých svätých. Vlastnosťou, ktorá spájala
oboch týchto svätých mužov a ktorá im umožnila
stať sa veľkými mysliteľmi, bol prirodzený a zvedavý
záujem o každý seriózne položený protiargument, na
ktorý vo svojich úvahách o pravdách Cirkvi narazili.
„Svet chce počuť, čo Cirkev hovorí o človeku a jeho
údele najmä v porovnaní s inými svetonázormi…“ píše
o mladom biskupovi Wojtylovi a jeho prístupe k diskusiám
Druhého vatikánskeho koncilu životopisec Jána
Pavla II. George Weigel. 4 Dialóg s cudzím svetonázorom
bol napokon tým, čo Johna Henryho Newmana
priviedlo od anglikanizmu priamo do náruče Katolíckej
cirkvi.
Hoci dnes o veľkosti Newmanovho myslenia niet
pochýb, on sám svoje projekty vnímal ako zlyhanie za
zlyhaním. „Za posledných vyše tridsať rokov som nedostal
ani jednu správu, ktorá by ma osobne potešila.“ 5

34
KOMUNITA
Jedným z jeho notoricky neúspešných projektov bolo
zriadenie katolíckej univerzity v Dubline začiatkom
50. rokov 19. storočia. Hoci Newmana veľmi skoro po
začatí tejto práce z pozície rektora odvolali, dielo Idea
univerzity, ktoré v tomto čase sformuloval a v ktorom
predstavil svoju víziu modernej katolíckej univerzity,
je odvtedy klasikou katolíckeho vzdelávania.
„Ak by ste mi dali na výber medzi univerzitou, ktorá
oplýva tými najlepšími tútormi a ktorá udelí svoje tituly
študentom úspešným v širokej palete predmetov,“
tvrdí Newman v pasáži, ktorú rektor Kolégia Antona
Neuwirtha Martin Luterán s obľubou nazýva Newmanova
dilema, „a univerzitou, kde niet profesorov
ani skúšok; univerzitou, ktorá nespraví nič viac než
to, že dá dokopy na tri či štyri roky partiu mladých
mužov… ani chvíľu by som neváhal a vybral by som si
to druhé.“ 6 Múdrosť Newmanovej voľby spočíva v tom,
že si je vedomý, že študenti majú dosť svojich otázok
a problémov aj bez akýchkoľvek ďalších podnetov.
Jediné, čo potrebujú, je povzbudiť k hľadaniu pravdy
v spoločnej diskusii.
V takých diskusiách sa možno najviac obrúsiť
a naučiť práve vďaka rozdielnosti názorov. Od nikoho
som sa nenaučil o učení Katolíckej cirkvi toľko ako od
Iaina počas jediného roka spoločného bývania v druhom
ročníku na Cambridgei. Nikdy predtým a nikdy
potom som totiž nedostal toľko otázok ohľadom
biblického odôvodnenia kultu svätých, mariánskych
dogiem či siedmich sviatostí ako od tohto Škóta, ktorého
vychovali ako presbyteriána. Na univerzite už navštevoval
pentakostálnu farnosť a hneď po škole sa
vydal na misie priamo do Peru. A nikdy by som nebol
schopný doceniť, že hoci aj pre nás katolíkov je Sväté
písmo absolútnym základom, aj Písmo samotné treba

35
KOMUNITA
interpretovať vo svetle tradície. A že bez zodpovedania
si, komu Ježiš Kristus udelil autoritu Písmo záväzne
vykladať, sa tiež nikam nedostaneme.
Aj Iain si naše diskusie pochvaľoval. O svätom
Františkovi z Assisi napríklad počul vôbec prvýkrát,
keď som mu vysvetľoval, na koho sa odvoláva náš nový
pápež – a hneď sa stal veľkým fanúšikom oboch. Pre
mňa to bola tiež skúška pokory. Zrazu som spoznal
niekoho, koho každodenné žitie viery bolo pre mňa
obrovskou inšpiráciou: a ten človek ani len nepočul
o svätom Františkovi! Iain sa stal jedným z mojich
najbližších priateľov, aj po piatich rokoch sme stále
v kontakte. Nedávno sme spomínali na diskusiu
o anihilacionizme, ktorá nám svojho času zabrala niekoľko
večerov. „Pamätáš, ako sme diskutovali o tom, že
peklo nemôže znamenať anihiláciu, lebo Božia dobrota
je nekonečná?“ napísal som mu. „Zaujímavé,“ odpísal
Iain. „Ja si na tú debatu spomínam ako na debatu
o tom, že nakoľko Božia dobrota je nekonečná, peklo
musí znamenať anihiláciu.“
7
Podobne s neveriacimi. Spolok českých a slovenských
študentov pri Cambridgeskej univerzite je každý
rok plný extrémne šikovných a ambicióznych mladých
ľudí, ktorí priamo zo svetových univerzít putujú za
prácou do najlepších svetových firiem a medzinárodných
inštitúcií. Ako to už býva, dnešné spoločenské
elity, a teda aj drvivá väčšina týchto študentov, sú skôr
sekulárne založené. V jednom momente som sa na
stretnutiach tohto spolku pri viacerých kamarátoch
preriekol, že je pre mňa samozrejmosťou dodržiavať
učenie Cirkvi aj v kontroverznejších veciach, napríklad
v kultúrno-etických záležitostiach či v otázkach sexuálnej
morálky. Počas niekoľkých ďalších stretnutí za
mnou vždy chodili zvedaví českí a slovenskí študenti,

36
KOMUNITA
či to naozaj myslím vážne. Bez týchto debát, ktoré boli
pre mňa výzvou, by som asi nikdy nemal potrebu siahnuť
po argumentoch relevantných encyklík, ako napríklad
Evangelium vitae Jána Pavla II. alebo Humanae
vitae Pavla VI., a naštudovať si ich. A tiež by som bez
týchto debát nikdy nerozvinul kamarátstva, z ktorých
mnohé naďalej trvajú.

69
MODLITBA
13.
Chodievaj na adoráciu
Jednou z najpopulárnejších voľnočasových aktivít
medzi mojimi spolužiakmi na Oxforde a Cambridgei
boli tzv. „mindfulness sessions“. Ide o meditačnú techniku,
pri ktorej moderátor uvádza prítomných v tichu
a hlbokom dýchaní k precíteniu vlastného vedomia.
O populárnosti jogy a podobných záležitostí ani netreba
hovoriť. Inštruktori „mindfulness“ meditácií, jogy
a všetci ďalší moderní učitelia duchovného života si
svoju živnosť založili na tom, že ponúkajú služby, ktoré
v určitom zmysle, hoci neúplným spôsobom, odpovedajú
na základné potreby človeka stvoreného na Boží
obraz. Nakoľko však my sami ako katolíci čerpáme
z bohatstva osvedčených duchovných praktík, ktoré
Cirkev po stáročia objavovala a uchovávala? Adorovanie
Sviatosti oltárnej je jednou z nich. Len málokedy
na tento poklad zvlášť my mladí siahneme. Ako raz
povedal jeden protestantský kazateľ: „Ak by som veril,
že je v tom svätostánku naozaj reálne prítomný Ježiš,
tak by som sa v tej vašej kaplnke namiesto kľačania
po zemi plazil.“
Ak je Eucharistia skutočne „prameňom a vrcholom
života a poslania Cirkvi“, potom nemožno pochybovať,
že aj pre nás mladých bude častá adorácia dobrou
činnosťou. Adorácia je popri svätej omši ďalšou

70
MODLITBA
vhodnou možnosťou, ako naplniť čas, ktorý chceme
venovať budovaniu priateľstva s Bohom. Možno sa
rovnako ako ja trápite s tým, ako tento čas adorácie
sústredene prežiť. V cambridgeskom pastoračnom
centre mi jeden francúzsky kňaz, ktorý toho času pôsobil
v Paríži v službe Komunity Emmanuel a do nášho
pastoračného centra zavítal na pár dní na dovolenku,
poradil jednoduchý návod, ako pol či trištvrte hodiny
v adorácii vydržať: desať minúť ďakovať za všetko dobré,
čím ma Boh požehnáva; desať minút odprosovať za
všetky hriechy, ktoré som v ostatnom období napáchal;
desať minút prosiť o veci, na ktorých mi záleží;
a na záver jeden ruženec. Každému môže v tomto čase
poslúžiť niečo iné. Kľúčové je, že sa necháme v prítomnosti
svätostánku „opaľovať“, ako tomu hovoril môj
spolužiak John, mladý člen Opus Dei.
Spoločná adorácia môže byť jednou z ďalších
aktivít, pri ktorej sa zjednotíte s celým vaším univerzitným
alebo farským spoločenstvom. Neďaleko
rakúskeho Mariazellu v predhorí rakúskych Álp
v krásnej historickej budove bývalého kartuziánskeho
kláštora má svoj európsky kampus americká katolícka
univerzita Franciscan University of Steubenville.
V srdci kampusu stojí historický kartuziánsky kostol,
kde sa každý deň všetci študenti na obed schádzajú
pri slávení svätej omše. Hneď vedľa presbytéria stojí
malá kaplnka ustavičnej adorácie. Tamojší študenti
tam držia dvadsaťštyrihodinovú adoráciu počas celého
roka. Každú hodinu sa pri vystavenej sviatosti
vystrieda dvojica študentov.
Ďalšiu populárnu formu eucharistickej adorácie
predstavuje tzv. Nightfever, po slovensky „Noc svetla“,
čiže celovečerné adorácie, pri ktorých mladí otvárajú
brány svojho kostola a pozývajú dnu na poklonu

71
MODLITBA
okoloidúcich. Tento koncept spopularizovali a rozvinuli
mladí z Komunity Emmanuel v nemeckom Kolíne
v období bezprostredne po tamojších Svetových dňoch
mládeže ako prejav túžby svedčiť o svojej viere medzi
vrstovníkmi aj po skončení svetových dní. 21 Dnes sú
tieto Noci svetla na Západe v mnohých, najmä univerzitných
mestách veľmi populárne. V Cambridgei sa
konajú raz ročne, v Oxforde trikrát za rok. V ostatných
rokoch sú takéto adorácie aj pevnou súčasťou programu
Bratislavských Hanusových Dní pod názvom BHDlight
a pravidelne sa konajú v mnohých kostoloch po
celom Slovensku.
Ak sa vo vašom okolí nekoná žiadna Noc svetla,
veľa kostolov je pravidelne k dispozícii na „obyčajnú“
adoráciu. Mnoho slovenských farností usporadúva
adorácie každý štvrtok po večernej svätej omši. V Bratislave
je s týmto cieľom už niekoľko rokov každý deň
otvorený Kostol svätého Ladislava od 9.00 do 17.00.
V európskych veľkomestách, napríklad v Berlíne,
často nájdete vyhradený kostol, kde sa adorácia koná
nepretržite, dvadsaťštyri hodín denne. Adorácia ako
forma zbožnosti je, zdá sa mi, v posledných rokoch na
vzostupe, zvlášť medzi nami mladými. V dnešnej dobe
tiež vznikajú rehole, ktorých charizma sa sústredí na
ustavičnú adoráciu. Pre duchovné povzbudenie k adorácii
sa dajú prečítať napríklad úvahy In sinu Jesu opáta
benediktínskeho spoločenstva ustavičnej adorácie
z írskeho mestečka Silverstream, ktoré nedávno vyšli
v češtine aj v slovenčine. 22 Podnetné úvahy o dôležitosti
adorácie prináša aj postava Anežky z beletrizovaného
pútnického denníka českého kňaza Štěpána
Smolena Cesta na Západ. 23

138
MODLITBA
33.
Pevne stoj v čase
pohoršenia
„Hovoria o nej, že je stará a nevzhľadná, že má zastaralé názory,
že túži po majetku, že hráva dvojitú hru a prahne po moci a pije.
Toľko toho hovoria. A majú pravdu. Tým všetkým je, to všetko robí.
Ale je aj mnoho viac.“
– Z posledných slov Anežky pútnikovi Štěpánovi 55 –
Známa príhoda hovorí o tom, ako raz nahnevaný Napoleon
Bonaparte nakričal na istého vysokopostaveného
rímskokatolíckeho kardinála. „Vaša eminencia, vari neviete,
že mám moc zničiť Katolícku cirkev?“ Kardinál,
pokračuje táto anekdota, sa opatrne usmial a pokojne
odvetil: „Vaše veličenstvo, my katolícky klérus sa
dôsledne snažíme zničiť Cirkev už vyše tisícosemsto
rokov. Neuspeli sme. A neuspejete ani vy.“ Iný príbeh
hovorí o tom, ako istý obetavý kňaz roky trávil modlitbou
a pastoračnou činnosťou. Vďaka svojej pracovitosti
postupne stúpal: z kaplána na farára, z dekana na
biskupa, z biskupa až na kardinála a prefekta dôležitej
vatikánskej kongregácie. More povinností ho čoraz viac
ťažilo, Božiu prítomnosť cítil čoraz menej. Pri menovaní
za kardinála sa rozhodol zdôveriť sa s týmito pochybnosťami
Svätému Otcovi. Po položení otázky, čo má robiť,
sa vikár Kristov na neho obrátil, jedným okom žmurkol
a pošepkal: „Len to ďalej fejkuj, robíme to tu všetci.“

139
MODLITBA
A tak by sme mohli pokračovať. Však to poznáte: ak
sa v niektorých kruhoch skúsite prihovoriť za pozitívnejšie
vnímanie prínosu Cirkvi pre spoločenský život
v súčasnosti či v dejinách, spustí sa lavína. Križiacke
výpravy! Inkvizícia, borgiovskí barokoví pápeži, pápežská
bazilika postavená za odpustky, odsúdenie Galilea
a brojenie proti vede, zodpovednosť Pia XII. za holokaust.
A v ostatnom čase, samozrejme, sú všetci kňazi
pravdepodobne pedofili. Ako ukazuje populárna knižka
z vydavateľstva Postoj, v drvivej väčšine takýchto historických
epizód bola skutočnosť oveľa komplikovanejšia
a podobné klišé často prežívajú len ako pozostatok
neskorej stredovekej a osvietenskej propagandy. 56
Ako hovorí môj obľúbený historik, profesor Brad S.
Gregory z University of Notre Dame v americkej Indiane,
dejiny katolicizmu sú dejinami pokusov artikulovať
vznešené životné ideály… a zároveň dejinami opätovného
presviedčania sa o radikálnej neschopnosti
veriacich tieto ideály vo svojom živote naplniť.
Nič z toho však neznamená, že kresťanské učenie
nie je pravdivé. Znamená to, že žiť podľa týchto ideálov
je sakramentsky ťažké a že tieto ideály sa málokedy dôsledne
aplikujú. Ak by vás však zaujímalo, ako to vyzerá,
keď kresťanská teória a prax idú ruka v ruke, pozrite
sa na život svätých. „Práve preto je kategória svätcov
taká dôležitá,“ hovorí profesor Gregory. Toto sú tie absolútne
výnimočné – a preto také inšpiratívne – príklady,
hovoriace o tom, ako to môže a má vyzerať. Príbehy
svätcov ukazujú, že svätosť je možná, že má zmysel sa
o tie vysoké ideály pokúšať. 57 Jedna moja spolužiačka
na Cambridgei, agnostička, ktorá rada a úprimne všetko
spochybňovala, raz za mnou rozhorčená prišla so slovami:
„Počul si, čo napísal Richard Dawkins? Vraj najväčšou
príčinou zla v dejinách ľudstva je Katolícka cirkev.

140
MODLITBA
Vari Dawkins nevie, že bez katolíkov by sme koncept
objektívneho zla ani len nepoznali?“ Toľko k vysokým
ideálom, ich kritikom a k ich konzistentnosti.
Avšak skôr než budete mať pri najbližšej príležitosti
chuť za každú cenu obhajovať ktoréhokoľvek kňaza
či biskupa pri náznaku akejkoľvek verejnej kauzy,
pozrite si film Spotlight. Táto oscarová snímka z roku
2015 rozpráva príbeh o tom, ako novinári z denníka
Boston Globe vytrvalou a poctivou investigatívou odhalili
systematické utajovanie prípadov sexuálneho
zneužívania detí kňazmi a rehoľníkmi v jednej z najetablovanejších
a najrešpektovanejších katolíckych
diecéz v celých Spojených štátoch. Film sa začína scénou,
v ktorej bostonský kardinál Bernard Law víta vo
svojej kancelárii nového šéfredaktora magazínu Boston
Globe, Martina Barona. Darom, ktorý má pre neho
pripravený, je Katechizmus Katolíckej cirkvi. Venuje
mu ho ostentatívne so slovami: „Toto bude váš sprievodca
naším mestom!“ Keď budete film pozerať, možno
sa rovnako ako ja prichytíte pri tom, ako tým bezbožným,
liberálnym a židovským novinárom fandíte – iste
mi na tomto mieste prepáčite toto prvoplánové zjednodušenie,
ktoré výpovedne stereotypizuje hlavné postavy
– v ich strhujúcom vyšetrovaní, ktorého výsledkom
bol drvivý prepad reputácie Cirkvi v Bostone, jednej
z bášt amerického katolicizmu naprieč 20. storočím. 58
Jediné pravidlo, ktorého sa máme pri takýchto podozreniach
držať, je „padni, komu padni“ – plus apriórna
opatrnosť. V dnešnej dobe bude v jadre týchto káuz
niekedy nespravodlivé osočovanie, ako sa to nedávno
ukázalo v prípade austrálskeho kardinála Georgea Pella,
ktorý sa podľa všetkého stal obeťou niekoľkoročného
mediálneho honu sekulárnych antikatolícky naladených
médií. Inokedy nám však ako veriacim neostane

141
MODLITBA
iná možnosť než pokorne prosiť o odpustenie a proaktívne
pristúpiť k náprave. Ak by ste pre takéto situácie
hľadali modelového patróna z kategórie svätých,
obráťte sa na svätú Katarínu Sienskú. Tá sa svojimi
listami, modlitbami a dôsledným naliehaním pričinila
o vyriešenie jednej z najväčších PR katastrof vrcholného
stredoveku: avignonskej epizódy trojpápežstva. 59