Strany Quark - Dubnica nad Váhom

D UBNICKÉ N OVINY
www.dubnica.sk 5
MESAâNÍK OBâANOV, RODÁKOV A PRIATEªOV MESTA
Literárny boom po uzávierke
Súťaž, vyhlásená v mesiaci
november, mala mať pôvodne
uzávierku na konci kalendárneho
roka 2011. Pre nečakane veľký
záujem sa však organizátori rozhodli,
že termín pre ukončenie
odosielania prác posunú ešte o
dva týždne – do 15. januára.
S odstupom času možno konštatovať,
že išlo o šťastné rozhodnutie,
pretože aj v januári prišlo viacero
prác a šancu na prezentáciu svojej
tvorby dostali ďalší autori. Ako teda
vyzerala celková účasť v číslach
Prijatých bolo spolu 109 príspevkov,
autori výrazne uprednostňovali
poéziu, ktorá tvorila obsah 86 diel.
23 príspevkov bolo zaradených do
kategórie prózy.
„Určite som nečakala, že do prvého
ročníka súťaže príde viac ako sto
prác, veľmi milo ma to prekvapilo,“
V roku 1912 schválilo Ministerstvo
obchodu plán elektrifikácie obce a
onedlho zažiarilo v Dubnici elektrické
svetlo. Súčasne zaviedli do
obce, ktorá vtedy mala 1833 obyvateľov,
i prvý telefón. Dubnický
kaštieľ v tom čase vlastnil Domový
lesný priemysel a spravoval ho
Ignác Schanzer.
Z dávnejšej histórie
Tento rok si pripomíname 370
rokov od postavenia (v r. 1642) rozsiahleho
renesančného kaštieľa v
malebnej Dubnici. Zaslúžil sa o to
šľachtic Gašpar Ilešházi. Ten svojou
listinou upravil aj poddanské
povinnosti dubnických želiarov,
ktorí mali pomáhať podľa potreby
záhradníkovi pri novom kaštieli.
Píše sa v nich:„ Nos comes Casparus
Illieshazy znamo činime tamto
konštatuje iniciátorka projektu
Natália Mrázová. Mladá spisovateľka
je aj členkou poroty, zodpovednej
za výber víťazov. „Som zvedavá na
všetky práce, uvidíme, ako to
dopadne. Každý príspevok bude
mať niečo do seba,bude iný a obsiahne
v sebe dačo odlišné, takže nebude
jednoduché zvoliť víťazné práce.
Dúfam, že vyberieme správne.“
Pohľad na geografické rozmiestnenie
zúčastnených autorov je tiež
zaujímavý. Okrem prác z Dubnice
nad Váhom prišli aj diela autorov v
blízkeho okolia (Nová Dubnica,
Trenčianska Teplá), vzdialenejšieho
okolia (Pruské, Svinná) ale aj z rôznych
kútov Slovenska, napríklad z
Ružomberka. Práca, ktorá v listovej
obálke cestou do knižnice na Pionierskej
ulici musela uraziť pravdepodobne
najväčšiu vzdialenosť,
pochádza až z ďalekej Sniny.
Slávnostné vyhodnotenie a
vyhlásenie výsledkov, spojené s
prezentáciou víťazných prác, sa
uskutoční v Mestskej knižnici dňa
1. marca o 17.00. Pozývame všetkých
priaznivcov literatúry.
Samuel Valuch
Z histórie -
100 rokov elektrického svetla v Dubnici
organizuje zbierku historických
predmetov, dokumentov, hospodárskych
nástrojov, krojov ....
Ak vlastníte zaujímavé predmety,
historické dokumenty, súvisiace s
naším mestom, regiónom a hrozí
im poškodenie, prípadne by bolo
dobré zachovať aspoň ich kópie v
archíve (môžu byť aj znehodnotené).
naším listem všem vubec komu
znati a vedeti, naleži že my chtejíce
pri kaštili našem novem dubnickém
dobry poradek učiniti, ...“
V rokoch 1776 - 1804 v Dubnici
pôsobil Andrej Mesároš. Jeho
meno súvisí s kodifikáciou prvej
spisovnej slovenčiny a so vznikom
a činnosťou Slovenského učeného
tovarišstva. Bol kňazom, ktorý sa
zanietenou horúcou láskou k národu
a veľkou váhou svojej osobnosti
postavil za povýšenie slovenčiny
na spisovnú reč. Po dlhoročnej,
veľmi činorodej pastorácii v Dubnici
sa stal kanonikom v Nitre, kde aj
12. decembra 1812 zomrel. Tento
rok si pripomenieme 200 rokov od
jeho úmrtia.
Dubnické múzeum
Predmety budú zaradené do zbierok
múzea a poslúžia na ďalšie štúdium,
prípadne budú zreštaurované
a po zhodnotení vystavené v
expozícii Dubnického múzea.
Môžete ich osobne priniesť do
Dubnického múzea, sídliaceho v
Dubnickom kaštieli, alebo nás
môžete kontaktovať na 0918 117
022, 0948 117 063, muzeum@dubnica.eu,
Bc. Lenka Peťovská – poverená
riadením.
Prispejte k poznaniu mesta a uchovaniu
jeho bohatej histórie.
Valentínsky zvonãek ÂÈastia
na Valentína v Dubnickom kaÂtieli
Pozývame vás na romantickú večernú prehliadku Dubnického kaštieľa,
kde si budete môcť zazvoniť na Zvončeku šťastia a zúčastniť sa na
vypúšťaní Lampiónov šťastia priamo z nádvoria kaštieľa.
11. 2. 2012, začíname o 17.00 hod.
Vstupné – 2 EUR / osoba, predaj lampiónov priamo na mieste.
Záujem o účasť môžete hlásiť vopred na tel. čísle 0948117063,
0918117022, alebo na mail mic@dubnica.eu.
Skvelý čin Štefana Pozdišovského
(pedagóg a kustód múzea)
Mária Terézia ako Uhorská kráľovná
Obraz z Ilešháziovskej galérie.
Keď som sa osobne stretol s profesorom
Pozdišovským u neho doma v
Trenčíne, oslavoval svojich 97 rokov.
Stretnutie mi sprostredkovala PhDr.
Janka Karlíková z Trenčianskeho
múzea, aby som zachytil množstvo
jeho zaujímavých spomienok a životných
skúseností. Š. Pozdišovskému sa
totiž podarila neuveriteľná vec - azda
najcennejšia akvizícia v tých rokoch.
Pred ďalším rozkradnutím zachránil
okolo 150 barokových obrazov
nesmiernej výtvarnej hodnoty.
Takto mi opisuje dianie Štefan Pozdišovský.
Hlavný magistrálny radca
dr. Ľudovít Dohnanyi ho v auguste
1941 upozornil na pamiatky v Dubnickom
kaštieli, ktorý do roku 1837
patril pánom Trenčianského hradu
- Ilešháziovcom. Na mieste si obaja
prezreli ešte vždy bohatý inventár.
Štefana Pozdišovského zaujali predovšetkým
barokové obrazy, boli
však v hroznom stave, akoby zablatené,
sotva sa na nich dala rozoznať
farba. Rámy boli prežraté červotočom,
polámané, plátna doráňané,
dopichané od šablí a nožov dôstojníkov
novoutvorenej československej
armády, ktorí boli v kaštieli
ubytovaní koncom roku 1918 pri
rozpade monarchie. Kaštieľ s majerom
a okolitými lesmi patril Domovému
a lesnému priemyslu v Trenčíne.
Výkonným orgánom jeho
správy bol vedúci Živnostenského
úverového ústavu v Trenčíne
Štefan Pobežal. V máji 1942 časť
obrazovej zbierky Iležháziovcov
previezol Štefan Pozdišovský (so
súhlasom nadriadených orgánov)
do mestského múzea v Trenčíne.
Časť obrazov sa predsa len nepodarilo
zachrániť. V lete 1942 upozornil
pán Bysterský, riaditeľ Ústavu pre
hluchonemých, umiestneného v
časti Dubnického kaštieľa, že Dr.
Reiss, právny zástupca posledných
majiteľov panstva Sinaovcov, si
pospisoval obrazy, ktoré zostali v
kaštieli, a najlepšie z nich predisponoval
do Moravského Jána. Keď sa
neskôr pán Pozdišovský zaujímal o
tieto obrazy, zistil, že by sa mali
nachádzať u ďalšieho kupca - Dr.
Brandlisa v Podebradoch. Viac sa
však už o ich osude nedozvedel.
Vďaka profesorovi Pozdišovskému
sa zachránilo okolo 150 obrazov,
pochádzajúcich z kaštiela v Dubnici
a ďalšieho panstva Iležháziovcov v
Rohovciach, a tie tvoria najpočetnejší
a najcennejší zbierkový fond
Trenčianského múzea. Z kaštieľa
získal i cenné maľované kalendárium,
luster, svietniky, klavír a
časť mobiliáru. Získané obrazy sa
dávali postupne reštaurovať.
Väčšina obrazov sa stala súčasťou
expozície Zápoľského paláca na
Trenčianskom hrade, ktorá bola
sprístupnená verejnosti 2. decembra
1994. Časť z nich je vystavených
v expozícii Dubnického múzea.
Štefanovi Pozdišovskému sa podarilo
v rokoch 1942 - 1943 previesť z
Dubnice do Trenčína bývalý patrimoniálny
archív Illežháziovcov,
pozostávajúci zo štyridsiatich menších
debien, ktorý bol uložený v
úvode (základná škola pri kaštieli v
Dubnici), ale vo veľmi zlom stave.
Spisy boli porozhadzované na
zemi. Požiadal Bratislavu o povolenie
odviesť archív do Trenčína, s čím
súhlasila aj správa Lesného hospodárstva.
Profesor Pozdišovský mi
opísal, ako ľutoval, že patrimoniálny
archív nezostal (tak ako župný
archív) v Trenčíne.
Po niekoľkom sťahovaní v Krškanoch,
v Ivanke pri Nitre, Šali a Bytči
tvorí v konečnej stanici jeden z najzaujímavejších
a najobsažnejších
fondov. Záujemca o dejiny obcí
bývalej Trenčianskej župy, dejiny
Dubnice, plány kaštieľa v Dubnici,
topografiu Trenčína a podobne
však musí cestovať do iného okresu
a kraja, aby mu vo vlhkom kaštieli
Oblastného archívu v Bytči našli
písomnosť jeho záujmu. Provenienčný
princíp tu neplatí, aj keď
je na škatuliach jasne označený
fond - najnovšie Ilešházi Dubnica.
Ak by sa však mal dôsledne
dodržiavať, zostáva iba dúfať, že
sa splní želanie záchrancu rozsiahleho
bohatstva, aby sa vrátilo po
rokoch tam, kam patrí - do Trenčína,
alebo do opraveného priestranného
kaštieľa v Dubnici. Dnes, keď
vo väčšej zrekonštruovanej
časti kaštieľa sídli Dubnické
múzeum, verím, že sa v budúcnosti
podarí bohatstvo archívu z Bytče
vrátiť do Dubnice nad Váhom.
Štefan Pozdišovský sa dožil 100
rokov aj niekoľko mesiacov.
Ďakujem aj PhDr. Janke Karlíkovej
za spoluprácu a doplnenie tohto
článku.
Viliam Schmidbauer