41. ročník Výstupu na Veľký Fatranský Kriváň je už ... - Turany

Najstaršie turianske rodiny
V tomto príspevku budeme sledovať iba mená obyvateľov Turian
od najstarších čias po rok 1772 na pozadí vývoja a zmien v používaní
pomenovania osôb. Nebudeme venovať pozornosť šľachticom,
majiteľom Turian, kňazom, kultúrnym dejateľom, pretože títo
sú podrobne opísaní v doterajšej literatúre.
Mená Turancov v stredoveku do 15.storočia
Do 15. storočia mali obyvatelia iba jedno meno – krstné, podľa
kresťanského kalendára. Preto bolo treba v listinách jednotlivca
presnejšie identifikovať, odlíšiť od iného nositeľa rovnakého krstného
mena aby nedošlo k zámene. Najčastejšie sa pridávalo
meno otca, (Domen syn Ctibora), niekedy aj starého otca,
u hodnostárov sa uvádzala aj funkcia (richtár, prísažný), názov
remesla (mlynár, kolár), prípadne iný identifikačný znak. Z uvedeného
obdobia poznáme iba mená majiteľov, mená obyvateľov
Turian sa však, nezachovali v písomných prameňoch.
Mená Turancov v 16. a 17. storočí
V 16. a 17. storočí sa na identifikáciu osôb rovnakého krstného
mena používali prímená (prezývky). Základnou (hlavnou) časťou
osobného mena jednotlivca bolo stále krstné meno, no aby
spomedzi nositeľov toho istého mena bolo možné osobu presne
identifikovať používalo sa od polovice 15.stor. prímeno (prezývka).
Prímená sa vytvárali a používali k účelu písania listiny
a ich hlavným cieľom bolo odlíšiť nositeľov rovnakého krstného
mena, plnilo pomocnú, dopĺňajúcu časť osobných mien.
Niektoré prímená boli, alebo sa stali trvalými prezývkami pre rodinu
a označovali sa nimi aj potomkovia a neskôr sa z nich stali
priezviská. Prímeno zvyčajne vytváral zhotovovateľ listiny (súpisu)
a použil živú prezývku rodiny, názov remesla, funkcie,
vlastnosti osoby, miesta a iné rozlišovacie znaky, ktoré neboli
dedičné a ich používanie nebolo záväzné. Stávalo sa že jedna
osoba mala v niekoľkých listinách rôznu podobu prímena.
Daňový súpis z roku 1557
V roku 1557 bol vypracovaný prvý úradný zoznam hláv rodín v Turanoch.
Je to daňový (portálny) súpis všetkých dospelých obyvateľov
platiacich dane. V ňom sú zapísaní muži ako hlavy rodín, v prípade
že bol muž mŕtvy, uvádza sa jeho manželka - vdova. V súpise
sa uvádza krstné meno a prímeno. Pokladá sa za úplný zoznam
rodín, podľa ktorého bolo v Turanoch 45 rodín; ak na jednu rodinu
predpokladáme osem členov, tak počet obyvateľov bol 360. Súpis
je písaný po latinsky a latinským pravopisom, ktorý nepozná mäkčene,
dĺžne a má iné pravidlá písania. Pri písaní mien tiež často
dochádzalo k skresleniu mena čo bolo dané zložitým postupom
zhotovovania zoznamu, keď (pravdepodobne) richtár diktoval stoličnému
pisárovi mená, ten ich prekladal do latinského pravopisu,
a neskôr sa ešte súpis prepisoval do konečnej podoby. Súpis je
písaný dobre čitateľnou renesančnou kurzívou.
Mená uvádzam v slovenskom prepise.
Michal Slivka, Stanislav Chezeš, Juraj Klenec, Juraj Fukas, Vavrinec
Antalovič, Juraj Koza, Ján Kazan, Juraj Škrabák, Tomáš Šulák,
Michal Repka, Unrik Kuzma, Juraj Blaškovič, Peter Maťko,
Juraj Kmeť, Tomáš Maťko, Bernard Kralovenský, Ján Dvorský,
Matej Antalovič, Ján Suderinský, Adam Pernes, Ján Janko, Matej
Bartalanus, Matej Kralovenský, Matej Parnis, Peter Kováč, Ondrej
Števina, rybár Martin, Benedikt Antalovič, Ján Berin, Tomáš
Rudkovský, rybár Peter, Peter Deleng, Juraj Hnilický, Pavol Maretič,
Ondrej Chládok, Mikuláš Haľama, Peter Mokro, Martin Fraňo,
Jakub Jarovič, Ondrej Moravčík, Juraj Karnes, vdova Marta po Jurajovi
Chorvátovi, Katarína, Anna a Vengrín Rosný.
Zavedenie dedičných rodových mien – priezvisk
koncom 17.storočia.
Zavedenie priezvisk úzko súvisí s evidenciou veriacich v rímskokatolíckej
cirkvi a so zavádzaním matrík. Preto si dovolíme krátke
odbočenie.
Matriky sú verejné knihy, do ktorých sa zapisujú dôležité skutočnosti
z hľadiska osobného stavu občanov, narodenie, manželstvo,
úmrtie a iné skutočnosti slúžiace na identifikáciu osoby.
Matriky pôvodne vznikli ako najzákladnejšia forma evidencie veriacich
pre potreby rímskokatolíckej cirkvi, neskôr sa z nich vyvinuli
knihy záznamov o všetkých skutočnostiach osobného stavu
občanov, ktoré boli potrebné k fungovaniu štátu.
Pokusy o zavedenie matrík poznáme od 12. storočia, ale až do 16.
stor. boli neúspešné. Prelomom bol Tridentský koncil ktorý
na svojom 24. zasadaní v novembri 1563 vyhlásil doktrínu „sviatosti
manželstva“ ako „dobrovoľného a nerozlučiteľného
zväzku“ muža a ženy. Koncil vydal nariadenie, ktorým určil presný
postup jeho uzavretia a nariadil aby každý farár viedol a opatroval
knihu do ktorej mal zapisovať mená manželov a svedkov, ako aj
dátum a miesto manželskej zmluvy, tiež zdôraznil nutnosť vedenia
kníh pokrstených. V roku 1564 sa z podnetu ostrihomského
arcibiskupa konala synoda v Trnave aby prerokovala realizáciu
Tridentského koncilu v Uhorsku a teda aj vedenia kníh pokrstených
a knihy manželstiev. Nasledujúca synoda v roku 1611 tiež
v Trnave nariadila povinnosť dodržiavania koncilových uznesení;
v oblasti matrík prikázala aby každému pokrstenému bol určený
krstný otec a krstná matka, mená ktorých sa s menom
pokrsteného mali riadne zapísať do príslušnej matriky. Pri vizitáciách
fár, ktoré sa mali konať každý rok, mali dekani preveriť
či sa riadne vedú knihy pokrstených, birmovaných a manželstiev.
Dôležitým krokom k zavedeniu matrík malo Rituale Romanum
(Rituál rímsky) ktoré vyšlo z príkazu pápeža Pavla V. roku 1614
a obsahovalo podrobné pokyny na vykonávanie náboženských
obradov. Podľa rituálu sa malo v každom kostole viesť päť druhov
farských kníh; kniha pokrstených, birmovaných, sobášených,
zomrelých a kniha o stave veriacich. V knihe pokrstených sa
predpisovalo okrem dátumu krstu zapísať aj dátum narodenia, nielen
meno krstné ale tiež rodové (rodinné) meno, čiže priezvisko.
Tu sa po prvýkrát stretávame so zavedením rodových mien - priezvísk
pre všetkých veriacich.
Priezvisko je rodové meno osoby ktoré sa povinne dedí v mužskej
línii; ženy pokiaľ sú slobodné používajú otcovo priezvisko,
keď sa vydajú prijmú a používajú priezvisko manžela.
Podľa Rituale Romanum sa na príkaz ostrihomského arcibiskupa
vypracovalo tzv. Rituale Strigoniense (Rituál Ostrihomský), ktoré
sa stalo záväzným pre všetkých katolíkov v Uhorsku. Diecézna synoda
v r. 1629 opäť prikázala farárom aby podľa vzoru uvedeného
v rituáli venovali pozornosť matrikám. Pri preberaní fary novým farárom
bol odchádzajúci farár povinný osobitne odovzdať inventár
fary spolu s matrikami pokrstených, birmovaných a sobášených.
V nepokojnej dobe sa matriky len pomaly zavádzali; až koncom
17. storočia sa katolícke matriky zaviedli takmer vo všetkých farnostiach.
Evanjelikov zapisovali do katolíckych matrík s poznámkou
o príslušnosti k evanjelickej cirkvi.
Rozšírenie matrík vzbudilo záujem štátu o ne. Panovníčka Mária
Terézia vydala niekoľko nariadení o ochrane matrík; farári boli
povinní dobre ich opatrovať, nikomu nevydať originál, poskytovať
výpisy z matrík.
Jozef II. osvietenský absolutistický panovník v súlade s centralizačnými
reformami výrazne zasiahol do záležitostí cirkví.
V roku 1781 vydal Tolerančný patent ktorým zabezpečil náboženskú
slobodu evanjelikom a kalvínom, a oficiálne uznanie
pravoslávnym. V krátkom čase vznikli nové protestanské fary,
stavali sa nové kostoly a začali sa viesť samostatné evanjelické
matriky.