LOUDER THAN THUNDER

TDWP pôsobia na hudobnej scéne už pätnásť
rokov. Za ten čas stihli vydať sedem albumov a
dve EP. Posledným albumom The Act definitívne
posunuli hranice svojho zvuku a vymanili sa zo
škatuľky metalcorovej kapely.
Vráťme sa na chvíľu do histórie. Po prvých
troch albumoch, ktorými si vybudovali svoje renomé
a fanúšikovskú základňu hlavne v štátoch,
prišiel rok 2010 a s ním ich prelomové Zombie
EP. Rýchlejšie a brutálnejšie songy s tématikou
oživených mŕtvol ich vystrelili na špicu a okrem
uznania kritikov a fanúšikov po celom svete im
priniesli turné s BMTH, Parkway Drive a Architects.
Skladby z neho hrajú na koncertoch
dodnes, respektíve hrávali - na poslednom turné
zaznela len Anatomy. Tento rok pri príležitosti
desiateho výročia vydania EP ich na turné
určite zahrajú viac, uvidíme na Mighty Sounds v
lete. Rok po EP vyšiel album Dead Throne, ktorý
naň hudobne nadväzoval. Produkoval ho Adam
Dutkiewicz, ktorý nahradil Joeyho Strugisa z ich
predchádzajúcich počinov. Album sa viac-menej
niesol v znamení mainstreamového metalcore,
bol však veľmi vydarený a tak upevnil ich
pozíciu medzi kapelami na vrchole tohto žánru.
O dva roky neskôr vydali album 8:18, ktorý im
s Dutkiewiczom produkoval Matt Goldman (Underoath,
The Chariot). Na ňom najviac prekvapil
song Care More s inštrumentálnym základom,
ktorý takmer celý odspieval Jeremy čistým vokálom.
Tam niekde sa začala cesta k albumu The Act.
Na nasledujúcom EP Space (2015) v experimentovaní
pokročili o trochu ďalej. Menej tvrdosti,
viac hĺbky, viac elektroniky a prepracovanejšie gitarové
pasáže. V nastolenom trende pokračujú na
Transit Blues (2016), kde Mike vymenil väčšinu
growlov za screamy aj čisté spevy. K slovu sa
dostávajú nové prvky z post rocku a industrialu,
gitary však trochu ustúpili elektronike. Je počuť,
že kapelu opustil ich hlavný gitarista a skladateľ
Chris Rubey a na tvorbe sa začal aktívnejšie podieľať
klávesák Jonathan Gering.
Ubehli tri roky a TDWP sa so svojim najnovším
počinom posúva ešte ďalej. Jonathan sa stáva jedným
z producentov albumu, a kapela pri experimentovaní
trochu zariskuje, pridáva nové elementy
a prechádza doteraz najvýraznejšou zmenou
zvuku. Tú zachytíte už pri prvej skladbe Switchblade.
Tá patrí medzi tvrdšie veci tohto albumu
spolu so Spiderhead a The Thread, v ktorej vás
Mike presvedčí, že to s growlom stále vie. Miernejšie
songy reprezentujú Lines Of Your Hands
s hosťujúcou speváčkou Sierrou Kay, Chemical s
popovými vokálmi, melancholická Please Say No,
ktorá mi pripomína tvorbu Mikeovho vedľajšieho
projektu God Alone, či Wave Of Youth, ktorá
sa zase podobá novším veciam z dielne BMTH.
Ďalej tu máme baladickú Numb s pianovým doprovodom,
najdivnejšiu vec tohto počinu Isn’t
It Strange? vyznačujúcu sa striedaním tempa,
nástrojov aj nálad a Diamond Lost - ďalší song
výrazne ovplyvnený God Alone. Mike Hranica v
nejakom rozhovore povedal, že pre tento album
nahrali okolo šesťdesiat demo skladieb. Z nich
vybrali finálovú dvanástku, ktorá je vyváženým
mixom starého a nového materiálu The Devil
Wears Prada. Nevzdali sa svojich tvrdých koreňov,
ani nestagnujú, ale využívajú svoj potenciál
a vyvíjajú sa ďalej. The Act môže na prvý pohľad
vyzerať ako ťažko stráviteľný, podobne ako Transit
Blues si však len vyžaduje viac posluchov, kým
mu prídete na chuť.
Odvážnu a intenzívnu štúdiovku napriek prvotným
pochybnostiam hodnotím veľmi pozitívne.
Nové prkvy priniesli oživenie, bicie, gitary aj
synťáky sú nádherne zladené a spojenie Hranica
- DePoyster naďalej funguje perfektne. Album
je melancholický, minimalistický aj dynamický
a kapelu jednoznačne posúva vpred, v ústrety
novým výzvam aj bez potreby úplnej transformácie
na nejaký soft rock, alebo elektro pop.
HODNOTENIE: 8.5/10
Recenze: Ramirez