2 – 3 ⇔ NA ÚVOD 14. Projekt 100 4 – 7 ⇔ 4 MESIACE, 3 T ... - ASFK

15KATYŇtechník oboch okupantov, akotúto ilúziu budiť a udržiavať.Ilúziu nezdieľa jedine budúcikolaborant, poručík Jerzy, ktorýsa po vojne zapojí do tabuizáciezločinu, ale nakoniec neunesie,že jeho blízki ho odvrhujú,a výstrelom do hlavy akobysám poprel svoju celoživotnúskepsu a jasnozrivosť, kapitulujúctak v ďalšej zbytočnejobeti. Symbolicky sa tak pridávak obetiam katynskej masakry,ktorej unikol iba nedopatrením.Je to myšlienkovo asikľúčová postava vo výrazovoúspornom, trochu sošnom podaníAndrzeja Chyru, lebo Wajdacez ňu konfrontuje rozšírenýfaktor romantizmu, ktorémupripisuje podiel na formovanítragických osudov Poľska. (Doťažiska témy posunul Wajdatento obraz koncov romantizmuvo filme Lotna zroku 1964,kde sa pri prepade Poľska roku1939 drvivej nemeckej vojenskejmašinérii stavia na odporpoľská jazda so šabľami v rukách.)Poručík Jerzy ako jedinýzo zajatcov od začiatku na ilúziuo regulách pre vojenskýchzajatcov reaguje, že „z nás ostanúiba gombíky“. Práve z nehovšak neostali, a on to vylúčenieneuniesol. To z neho robí tragickúpostavu, ozvenu Maćkaz Popola a diamantu.Princípom výstavby je všakviacprúdovosť až mozaikovosť,rozpriadaná cez päť nosnýchlínií – osamelca Jerzyho, rodinukapitána Andrzeja, rodinu krakovskéhovedca, rodinu generálaa príbeh poručíka letectvaa jeho sestry. K tomu treba prirátaťvybrúsenú, ale z celku vystupujúcuhereckú etudu humanistickéhosovietskeho dôstojníka,ktorá ako do príbehuvstúpi, tak z neho zasa zmizne.Nie je v tom však jediná, skôrbije do očí svojou nápadnosťoua váhou, lebo mozaikovitávýstavba vo všeobecnosti zahŕňamnožstvo výrazných epizódnychpostáv, ktoré na chvíľuovládnu pole, ibaže niektorésa v prúde košatého príbehuvracajú, kým iné miznú.Wajda tú epopeju kolektívnejnárodnej tragédie, ktorej záverje vopred známy, takže sa tunepracuje s momentom napätia,sleduje súbežne cez osudyzajatcov a osudy ich blízkych.Je tu však rozdiel. Dôstojníci odchvíle, keď sa stali zajatcami,nemajú na výber, sú už len objektom.Naproti tomu väčšinaženských osudov má svoj rozhodovacípriestor a aj ho rozmanitovyužíva. Pasáže z vojnyhovoria o vytrvalosti a nezlomenejhrdosti, spojených s ilúziamia strachom pozrieť pravdedo očí. V obraze povojnovéhoobdobia pod sovietskou patronanciousa nezlomnosť zasaspája s márnym vzdorom vočinovému kolaborantstvu, vtelenýmnajmä do snáh modernejAntigony, ktorá sa márne pokúšadostať pravdu o bratovejsmrti na jeho pomník. Vcelkuje ten kolektívny ženský portrétholdom tým, čo mali možnosťrozhodovať sa a aj ju využívali,prevažne s hrdou dôstojnosťou.Konkrétny obraz katynskejmasakry je v priebehu deja začlenenýiba prostredníctvomautentického dokumentu, ktorýo nej nakrútili roku 1943 Nemcia ktorý Sovieti po víťazstveobrátili proti nim. Vyblednuté,kontrastné čiernobiele sekvencieakoby pripravovali vyvrcholeniezáveru, keď vo vyšedivenýchfarbách sledujeme rekonštrukciumašinérie ľudskýchjatiek, zmechanizovanej, nazem stiahnutej apokalypsy, ktorejlogistika bola dávno pripravenáa popravné roboty v nejfungujú len ako kolieska zbavenéľudských reakcií.Katyňou Wajda bojuje protikrátkosti ľudskej pamäti. Na jednejstrane stavia pomník obetiam,na tej druhej, dôležitejšej,pripomína Poľsku a svetu nielenmasakru, ale najmä cestuk nej, hybné dejinné sily zobrazenécez množstvo ľudskýchosudov. Robí to s využitím arzenálu,na ktorý vždy kládol dôraz.Filmom vinie rad metaforickýchasociácií, opätovnýchvýznamonosných rekvizít, ktorévytvárajú vnútorné väzby a pridávajúmotívom symbolickéznačenie.Napriek tomu sa zdá, že dieloako celok sa nemusí nutne zaradiťmedzi vrcholy Wajdovejdráhy. Stavajú sa proti tomuprvky melodramatizmu, ktorýsa sčasti premieta aj do výraznýchhereckých kreácií, kýmniektoré vedľajšie postavy sazasa prezentujú skôr ako typy.Prekvapuje to tým viac, žeplnokrvné herectvo patrí voWajdovej tvorbe k jej najvýraznejšímpoznávacím znakoma niektorých hercov si Wajdapriam „stvoril“. Tu sa však košatosťa mozaikovitosť zavšedostáva s plnokrvnosťou kreáciído sporu.Slovom, Katyň je svojou váhoua posolstvom pre svet dôležitá.Pre Poľsko kľúčová, a Poľskoto už aj ocenilo – v Poľsku jeKatyň spoločensko-kultúrnouudalosťou prvého rangu. Nezdása však, že by divák, nedostatočneoboznámený s poľskýmireáliami, dokázal z tohtofilmu-rieky, rozvetvenej do priveľaramien, všetky kontextya podtexty aj odčítať.Pavel BrankoPavel Branko (1921) sa narodil v Terste, od roku 1931 Ïije v Bratislave.V rokoch 1945–48 sa venoval prekladateºskej ãinnosti, v rokoch1948–52 zaãal s filmovou kritikou, v rokoch 1952–56 iba prekladal.V rokoch 1957–70 bol redaktorom dvojt˘Ïdenníka Film a divadlo.V rokoch 1971–72 pracoval v SFÚ, publikaãn˘ zákaz mu zabránil v ìal‰ejãinnosti. Do roku 1989 prekladal, prv˘ch ‰esÈ rokov pod cudzími menami.Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike. Publikácie: Mikrodramaturgiadokumentarizmu; Od zaãiatkov po prah zrelosti; Karol Skfiipsk˘;Straty a nálezy 1–3 (v˘ber z autorovej doteraj‰ej filmovo-kritickeja publicistickej praxe).14