MÚZA 2/2020

2 20

ČÍSLO 2 ROČNÍK 2 — 2020

vysokej školy múzických umení

30 ROKOV FTF

NEPREDAJNÝ ČASOPIS

obsah

editoriál

ELEKTRONICKÚ

VERZIU NÁJDETE NA

www.medium.com/múza

tiráž

MÚZA, časopis

Vysokej školy

múzických umení

v Bratislave,

ročník 2, číslo 2.

Občasník,

vychádza 2 × ročne.

ISSN 2644-612X.

Vydáva Vysoká

škola múzických

umení v Bratislave.

IČO 00397431.

Adresa: Ventúrska 3,

813 01 Bratislava.

E-mail:

muza@vsmu.sk,

www.vsmu.sk.

Rektorka VŠMU:

Mária Heinzová

Členovia

redakčnej rady:

Matúš Benža,

Daniel Buranovský,

Peter Gašparík,

Kristián Kohút,

Valéria Koszoruová,

Martina Mašlárová

Katarína Moláková,

Zdenka Pašuthová

Šéfredaktorka:

Valéria Koszoruová

Jazyková redakcia:

Mária Vargová

Foto na obálke:

Adrian Couga

na Unsplash

Grafická úprava:

Martin Mistrík,

ZELENÁ

LÚKA s. r. o.

Papier: Olin Smooth

High White

250 g a 120 g

Písmo: Fazeta,

Fazeta Sans,

Manual Grotesk A

Tlač: Orman

Bratislava.

Náklad: 500 ks

1

2

4

7

10

12

14

15

16

18

20

21

23

23

24

25

26

27

28

29

31

32

33

35

36

39

42

44

46

47

49

50

52

55

56

56

57

58

59

59

60

61

64

65

Editoriál

Irina Čierniková: Učím sa každý deň

Markéta Štefková: Hudbu nepočúvam ako kulisu

Dýchať so študentami naraz ten istý vzduch

Korona – pohľad filmára na otázku zmyslu umenia v krízových časoch

NedLABeme na Divadlo LAB ani počas koronavírusu!

November 1989 očami študentov

Zuzana Ďurčeková: Rada skúšam nové veci

Filmovo i literárne činný Ateliér scenáristickej tvorby

Aktivity Katedry klávesových nástrojov a cirkevnej hudby

Čína a jej šialené tempo

Tanečný zážitok v Ríme

Európsky sviatok filmovej hudby

Ako sa zorientovať v labyrinte protichodných argumentov

Mediatéka v novom dizajne s technikou

Do knižnice pribudne 500 nových kníh

Filmári pripravili nové projekty

Na potulkách s dvomi klavírmi

Oral History na FTF: výsledkom je šesťdesiat rozhovorov

Študentské konfrontácie

30 rokov ftf

Vraj by sme mali mať fakultu

Miloš Jurkovič: Kým je vlnobitie, všeličo sa dá zariadiť

„Keď chceš robiť film, musíš voľačo riskovať, ak bude treba, tak aj vlastný život.“

O. Šulaj, J. Ďuriš, L. Štefankovič, P. Pašš, S. Párnický, F. Jurišič

Slovami napísať film: Tibor Vichta

Z.Gindl-Tatárová: Ako prekročiť železnú oponu v sebe

Peter Kerekes: Naša fakulta vychádza z tradície konzistentných osobností

Určujúce stretnutia: P. Bebjak, V. Krivosudský, D. Buranová, K. Mišíková,

M. Šlapeta, K. Kerekesová, M. Šulík

Filmová a televízna fakulta je zaujímavo namiešaná zmes ľudí

Jana Štúrová: Od mladých sa stále učím

Od Áčka začíname

Doktorandi a doktorandky, prítomnosť a budúcnosť

Klenot na našom stole a bojisku

Odkliata reč slovenského divadla

Malé zamyslenie o Akte dotyku Tobiasa Augustusa Matthaya

Naša Babula: Eugénia Sikorová

Skromný veľký člověk: Viliam Ján Gruska

Teatrologička s dušou poetky: Zuzana Bakošová-Hlavenková

Život zasvätený VŠMU: Miloslav Starosta

Osudová krehkosť: Mária Rumanová

Všetko robila naplno, zodpovedne, so srdcom: Helena Žitňanová

A predsa sa píše...

Poviedka: Corvus corax

Korektný dialóg s nepresvedčivou environmenálnou pointou

Ponožkový strom

Vážení čitatelia,

Tridsiate výročie Filmovej a televíznej fakulty prišlo vo veľmi zvláštnom čase.

Pred pol rokom sme začali s plánovaním osláv, spoločných stretnutí, filmových

podujatí. Netušili sme, že nič z toho sa neudeje. Pre pandémiu sme

ostali izolovaní vo svojich domovoch a aj samotná výučba a konzultácie sa

presunuli do virtuálneho priestoru. Táto situácia nám však priniesla novú

skúsenosť. Na jednej strane sme dokázali inovovať vyučovacie metódy,

ale na strane druhej sme pocítili silnú potrebu stretávať sa, komunikovať

so študentmi. Ani študentom nebolo ľahko, často sa cítili osamelo. Korona ich

ubezpečila o tom, že ak má vzniknúť film, je nevyhnutné byť spolu, viesť kreatívny

dialóg s učiteľmi, so spolužiakmi, konfrontovať sa priamo. Ich túžba vrátiť sa

do školy hovorí nielen o kvalite výučby a pedagógov, ktorí na našej škole pôsobia,

ale aj o sile našich vzájomných vzťahov.

Okrem pandémie Covid-19 sa ale spoločnosťou prevalila aj kauza podvodného

získavania akademických titulov. Je evidentné, že okrem samotných podvodníkov

pochybili aj školy, ktoré takúto situáciu umožňujú. Spochybnili tak význam

samotného vzdelania a spoločenskej morálky. Z moru, ktorý sa dostal do školstva

ľudia nemajú strach, táto pandémia ich totiž neohrozuje na životoch. História

nás však učí, že morálny rozklad v spoločnosti vedie k obrovským katastrofám.

Politici na najvyšších postoch ale neváhajú svoje pochybenia bagatelizovať.

Ospravedlňujú ich tým, že je potrebné riešiť väčšie podvody, mafiánske praktiky,

ktoré sa prepájajú s predošlou vládou. Lenže, kde je tá hranica, kedy im je ešte

možné veriť a kedy už nie? A komu a čomu vlastne môžeme veriť v dobe, keď

je svet pretkaný hoaxmi, dezinformáciami, pochybnými teóriami? Najmä mladí

ľudia bez historickej pamäte majú problém zorientovať sa v ňom.

O to zásadnejšia je pozícia Filmovej a televíznej fakulty. Vnímam ju nielen ako

školu, ktorá už tridsať rokov poskytuje našim študentom dôležité vedomosti,

podporuje ich talent a filmárske zručnosti, ale aj ako inštitúciu, ktorá formuje

výrazné osobnosti.

Verím, že Vysoká škola múzických umení v Bratislave tak, ako v revolučných

časoch a v zhubnom období mečiarizmu, ostane silným oporným bodom, ktorý

podporuje študentov v hľadaní pravdy, majákom, ktorý bude signalizovať správny

smer, keď spoločnosť prerastie morálnymi pochybeniami.

dekanka Filmovej a televíznej fakulty VŠMU

J darina smržová

1

jana šantavá

čo funkcia dala a vzala

Učím sa každý deň

Roky ste sa venovali tancu a pedagogickej

činnosti. Prečo ste sa rozhodli

kandidovať na miesto dekanky?

Funkcia dekana vo mne vždy

vzbudzovala rešpekt a úprimne

som obdivovala súčasnú rektorku

VŠMU Máriu Heinzovú,

ako ju dve funkčné obdobie

vynikajúco zvládala. Podnetov,

ktoré ma priviedli k rozhodnutiu

kandidovať, bolo viac. Hybnou silou

v období môjho pôsobenia v pozícii

sólistky Baletu Slovenského národného

divadla bola pre mňa vždy nová,

technicky náročná a herecky zaujímavá

úloha. Zvýšená intenzita motivácie

na väčšinu tanečných umelcov pôsobí

tak silne, že sú ochotní príprave postavy

venovať aj mimopracovný čas,

obetovať životné pohodlie, vydať

obrovské množstvo energie, a to všetko

niekedy aj na úkor zdravia. Nová

rola im dodáva energiu a aktivizuje

celý tvorivý proces. A práve v období

prípravy volieb dekana HTF VŠMU

som začínala už ôsmy rok môjho

pôsobenia vo funkcii vedúcej Katedry

tanečnej tvorby HTF. Moje rozhodnutie

kandidovať bolo založené

určite na potrebe tvorivého hľadania

a neustáleho pohybu vpred, ktorý

je pre mňa nevyhnutný ako vzduch,

a som presvedčená, že aj pre každého

človeka, ktorý má naozaj rád svoju

prácu. Najdôležitejšou motiváciou

pre moje rozhodnutie kandidovať

bola preto výzva k novej, hodnotnej

a zaujímavej činnosti. Veľký rešpekt

som mala, z pochopiteľných dôvodov,

aj pred skutočnosťou, že budem

v prípade úspechu vo voľbách musieť

viesť Hudobnú a tanečnú fakultu.

Dodnes je v povedomí širšej verejnosti

naša fakulta ešte vždy vnímaná ako

Hudobná fakulta. A práve podpora

pedagógov z hudobného umenia

bola pre mňa tiež veľkou motiváciou.

Kolegovia z Katedry tanečnej tvorby

HTF však neboli s mojím rozhodnutím

príliš stotožnení.

Čo vás ako dekanku prekvapilo pri

práci najviac?

Nebol to objem práce. Som zvyknutá

Profesorka irina čierniková je dekankou Hudobnej a tanečnej

fakulty od roku 2015. Predtým absolvovala Tanečné

konzervatórium v Prahe a štúdium na HF VŠMU. Habilitovala

sa na docentku a od mája 2010 je vysokoškolskou

profesorkou v odbore tanečné umenie. Dvadsaťštyri rokov

pôsobila v Balete SND v Bratislave. Dodnes učí na Katedre

tanečnej tvorby. Profesionálny život Iriny Čiernikovej

je neodmysliteľne spojený s tancom a posledných päť

rokov aj s funkciou dekanky. My sme sa jej opýtali, čo jej

funkcia dala a vzala.

pracovať tvrdo a veľa. Najviac ma prekvapili

zložité vzťahy medzi katedrami

a niektorými zamestnancami.

Byť vo funkcii znamená dennodenne

manažovať kolegov a prijímať rôzne

rozhodnutia. Aké sú vaše skúsenosti?

V Balete SND som nazbierala aj

bohaté skúsenosti v oblasti práce

s veľkou sociálnou skupinou v pozícii

pedagogičky a baletnej majsterky.

Komunikácia s členmi akademickej

obce HTF si ale v kontexte špecifickej

problematiky jednotlivých študijných

programov, katedier, oddelení a množstva

rôznych podujatí vyžaduje z mojej

strany vždy dôkladnú analýzu aktuálnej

situácie a následne osobitý prístup.

Mnohé problémy sa mi darí riešiť,

ale sú aj také, ktoré sa mi nepodarilo

dotiahnuť k mojej spokojnosti. Učím

sa každý deň.

Iste ste do funkcie nastupovali s niektorými

predstavami a predsavzatiami.

Čo sa vám podarilo realizovať,

akých predstáv ste sa vzdali?

Na konci každého akademického roku

pri tvorbe dokumentu Hodnotenie

úrovne HTF vo vzdelávacej činnosti

a v oblasti umenia a vedy si robím

osobnú analýzu dosiahnutých výsledkov

a porovnávam ich s úlohami,

ktoré som predstavila Akademickému

senátu HTF VŠMU pri voľbách

v mojej koncepcii výkonu dekanskej

funkcie pre dané funkčné obdobie.

Veľa z plánov sa podarilo uskutočniť

aj vďaka aktívnej účasti rektorátu

a mojich najbližších spolupracovníkov.

Nerada by som vymenúvala dosiahnuté

výsledky, lebo je ich pomerne veľa

a na ich uskutočňovaní neparticipujem

iba ja, ale celý tím ľudí. Keďže mám

pred sebou ešte dva a pol roka vedenia

fakulty, na ešte nerealizovaných predsavzatiach

budem naďalej trpezlivo

pracovať. Zatiaľ sa nevzdávam ani

jedného.

Na ktoré projekty, činy, koncerty ste

najviac hrdá?

Hrdá som na všetky vzdelávacie,

vedecké a umelecké projekty, ktoré sú

pripravené a realizované na vysokej

profesionálnej úrovni, a tých je v prie-

Keď robíte prácu, ktorá vás napĺňa,

neuvedomujete si, ako beží čas

a neľutujete jeho stratu.

behu roka veľa. V každom z nich sú

hodiny a hodiny poctivej tvorivej práce

zamestnancov a študentov fakulty,

za ktorú im patrí veľká vďaka.

Na ktorých študentov, pracovníkov,

kolegov rada spomínate?

Pod mojím školiteľským vedením absolvovalo

na Hudobnej a tanečnej fakulte

47 študentov a každý má v mojom srdci

svoje miesto. Prežili sme spolu kus tvorivého

života, na ktorý budem vždy rada

spomínať. 3. júna 2020 sme však stratili

významnú osobnosť tanečného umenia

na Slovensku, Helenu Žitňanovú, ktorá

celý svoj život zasvätila tancu. Výrazne

ovplyvnila niekoľko generácií tanečných

umelcov, choreografov a pedagógov.

Veľmi si priala, aby sa na Katedre tanečnej

tvorby HTF otvorila externá forma

štúdia. Som rada, že sa mi podarilo jej

želanie splniť. Na konci akademického

roku 2019/2020 máme prvých absolventov

magisterského stupňa tejto

formy štúdia. Na optimizmus a krásny

úsmev Heleny Žitňanovej budem vždy

rada spomínať.

V profesionálnom živote mi veľmi

chýba pán profesor Štefan Nosáľ.

Na jeho slová podpory, obdivuhodné

celoživotné dielo a prínos pre rozvoj

tanečného umenia nikdy nezabudnem.

Celkové zhodnotenie: museli ste

funkcii obetovať okrem času aj svoje

koníčky, a naopak, čo vám funkcia

dekanky umožnila, napr. realizovať

nejaké zmeny, lepšie nazrieť

do duše umelca...

Päť a pol roka vo funkcii uplynulo

rýchlo a pri ich bilancovaní som

si uvedomila, že to bolo pre mňa

náročné, ale súčasne aj mimoriadne

obohacujúce obdobie. Spoznala som

↑ Irina Čierniková a Jozef Goga v inscenácii

Čarodejná láska.

← Dekanka HTF VŠMU Irina Čierniková

mnoho nových skvelých spolupracovníkov,

zaujímavých ľudí, vynikajúcich

umeleckých, vedeckých a pedagogických

osobností, prenikla som hlbšie

do problematiky hudobného umenia,

muzikológie, ale pre umelcov aj do nie

veľmi príjemnej administratívnej

oblasti. Keď robíte prácu, ktorá vás

napĺňa, neuvedomujete si, ako beží čas

a neľutujete jeho stratu.

Mojou prioritou však vždy bol

a zostane študent. Pedagogickej činnosti

na rôznych stupňoch tanečného

vzdelávania sa venujem tridsaťosem

rokov a dvadsaťštyri rokov prednášam

na Katedre tanečnej tvorby HTF.

V tomto akademickom roku som viedla

v hlavnom predmete klasický tanec –

modely a prax 28 študentov a školila

dve doktorandky. Skĺbenie funkcie a pedagogickej

činnosti je pre mňa neraz

vyčerpávajúce, ale študenti si to uvedomujú

a snažia sa mi pomôcť tým, že

sú vždy dobre pripravení a na skúškach

dosahujú výborné výsledky.

J valéria koszoruová

2 pavel kastl, ctibor bachratý

3

stretnutie pri káve

Hudbu nepočúvam

ako kulisu

Stretnutie s profesorkou markétou štefkovou je vždy inšpiratívne. Vyštudovala

hudobnú teóriu na VŠMU v Bratislave a hudobnú vedu na Univerzite v Hamburgu.

Od roku 2003 vyučuje na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU teóriu hudby, hudobnú

analýzu a teóriu hudobnej interpretácie. O svojej práci hudobnej teoretičky hovorí

zaujímavo, a hoci mnohí študenti pokladali teóriu za nudnú disciplínu, neskôr pochopili,

že práve teória im pomôže chápať hudbu ako živý proces. Profesorka Štefková

nepotrebuje otázky, a tak sme témy len zľahka nahadzovali a ona uvažovala.

O hudbe v živote človeka

Hudba má stovky podôb, a teda existujú stovky

spôsobov, ako môže ľudí obohatiť. 19. storočie

oddelilo „vážnu hudbu“ od hudby ostatnej, túto

vynieslo na akýsi piedestál výlučnosti a vyhradilo

jej priestor v koncertných sálach. Dnes sa hudba

vracia z tohto piedestálu späť k svojim úžitkovým

funkciám, do kostolov a rôznych „alternatívnych“

priestorov. Žijeme v období kríženia mnohých štýlov

a žánrov („crossover“), stierajú sa hranice medzi hudbou

„vážnou“, „populárnou“, „džezovou“, „etnickou“... Nemám

predsudky voči žiadnej z nich. Hudba je pre mňa dobrá,

ak obsahuje dostatok impulzov, t.j. momentov, kedy ma

zaujme niečím nečakaným: harmonickým zvratom, rytmickým,

melodickým, zvukovým kontrastom. Tým ale vôbec

nechcem povedať, že by som o hudbe vždy rozmýšľala

„analyticky“: síce ju nedokážem počúvať ako „kulisu“, ale

ak je hudba stereotypná, šablónovitá, či dokonca gýčovitá,

podvedome to vnímam, začne ma obťažovať a – pokiaľ

mám na to nejaký vplyv – musím ju okamžite vypnúť: to je

dôvod, prečo napríklad nedokážem dlhší čas počúvať bežné

rozhlasové vysielanie.

Hudobné myslenie: existuje vôbec?

Hudobné myslenie existuje, boli o tom popísané desiatky

kníh. Je to však myslenie bezpojmové, neverbálne.

Slovenský muzikológ Jozef Kresánek konštatoval zhodu

medzi vývojom hudobného myslenia ľudstva (fylogenéza)

a hudobným myslením jednotlivca (ontogenéza). Ľudstvo

i dieťa prechádzajú fázami vývoja, pričom najskôr rozoznávajú

len zvukové farby, neskôr dynamické pôsobenie hudby,

a napokon aj hudobné tvary – témy, ktoré majú svoje príbehy

a rôzne ďalšie parametre ako hudobná forma, harmónia

atď. Čím školenejšie ucho, tým viac dokáže diferencovať. To

všetko však prebieha na neverbálnej úrovni.

Hudba a študenti

Hudobná teória na konzervatóriách je často vnímaná ako

trochu nudná, netvorivá disciplína. Je však nutné, aby si

mladí hudobníci dokázali uvedomiť, že hudba má rôzne

parametre a že v nej existujú určité „pravidlá hry“. Myslím

si, že študenti na umeleckej vysokej škole od hudobnej teórie

očakávajú, že im pomôže lepšie chápať hudobné diela,

ktoré hrajú, dirigujú, analyzujú, teoreticky interpretujú.

Že im pomôže chápať hudbu ako živý proces. Paradoxne,

hudobná informácia vzniká tak, že skladateľ na základe

predchádzajúceho priebehu navodí v poslucháčovi nejaké

očakávanie, ale tomuto očakávaniu nevyhovie. To je napríklad

rozdiel medzi hudbou klasicistických „kleinmajstrov“

a Mozarta. U „kleinmajstrov“ (podobne ako v „mainstreamovej“

línii populárnej hudby) ide všetko podľa plánu

a očakávania, všetko je symetrické a uhladené, ale skúsený

poslucháč dokáže podvedome všetko predvídať a to je

hrozná nuda. Naproti tomu Mozart nás prekvapí stokrát,

a tým neustále púta našu pozornosť. Ak by som mala vyjadriť

nejaké svoje „pedagogické krédo“, tak je to vštepovať

na báze analýzy jedinečného a výlučného hudobného diela

všeobecné poznatky o hudbe.

„Kudy z nudy“

V rámci predmetov na magisterskom stupni štúdia z oblasti

hudobnej estetiky a hudobnej interpretácie sa mi osvedčila

metóda hudobnointerpretačnej analýzy, ktorá je svojráznym

rozvinutím metódy tzv. „percepčnej analýzy“, ktorú

na HTF pestoval profesor Juraj Hatrík. Funguje to na princípe

hry: študenti sú konfrontovaní s hudobným dielom bez

akýchkoľvek vstupných informácií. K skladbe sa následne

postupne približujeme na základe asociácií a opakovaného

vypočutia v inej interpretácii, ešte stále bez nôt. Tu už

študentov jemne navigujem pokiaľ ide o hudobný štýl, hudobné

charaktery, zaradenie skladateľa a pod. Po prezradení

autora a diela pokračujeme hĺbkovou analýzou diela, aby

sme nakoniec porovnali jeho rôzne interpretácie z hľadiska

autenticity. Nie v zmysle kto je horší a kto je lepší, ale kto

vo svojej interpretácii presvedčivo stvárnil nejaký zámer

skladateľa, ktorý sme odhalili na základe analýzy. Nakoľko

každá skupina študentov reaguje v prvotnej fáze celkom

inak, asociácie sa vždy „uberú“ nejakým smerom a výsledok

↑ Markéta Štefková

je tak vždy trochu iný. V rámci seminárnych prác dochádza

aj k výmene úloh: skladbu si vyberá a analýzu vedie

študent, ja som súčasťou kolektívu ostatných študentov

a hádam spolu s nimi. Je to zábavné pre obe strany a ja

spoznávam stále novú a novú hudbu.

Rozum alebo cit?

Viacerí študenti mi povedali, že sa na báze hudobno-

-interpretačnej analýzy naučili chápať hudbu trochu inak.

Ako profesionálni hudobníci sa totiž často učia spoznávať

hudobné dielo „cez noty“ a „cez rozum“; zatiaľ čo metóda

hudobnointerpretačnej analýzy ich motivuje k spoznávaniu

na báze individuálneho zážitku, „cez zmysly“ a „cez city“.

Je prirodzené, že na individuálnych hodinách so svojimi

pedagógmi hlavného predmetu interpreti riešia často

hlavne špecifické technické problémy a len okrajovo širší

kontext diela z pohľadu estetiky alebo teórie hudobnej

interpretácie. Niekedy pedagóg namiesto vysvetľovania istý

úsek skladby študentovi predohrá a ten ho pochopí aj bez

slov (metóda priameho ukázania, tzv. „ostenzie“). Takmer

všetci poslucháči HTF VŠMU budú však pôsobiť v oblasti

hudobnej pedagogiky a špeciálne na základných umeleckých

školách: a tu si s metódou ostenzie nevystačia.

Hudobná vedkyňa a svet

Domovskou krajinou muzikológie je Nemecko. Na prelome

tisícročí som päť rokov študovala na Hudobnovednom

inštitúte Univerzity v Hamburgu, jednom z najrenomovanejších

pracovísk svojho druhu vo svete. Bola to obrovská

výzva, načerpala som tam mnohé vedomosti a skúsenosti.

Mala som možnosť participovať na vyučovaní a byť

v osobnom kontakte s takými osobnosťami ako Constantin

Floros, Vladimir Karbusicky, Peter Petersen, Wolfgang

Dömling, Melanie Unseld... Asi do roku 2010 bolo na medzinárodných

konferenciách bežné, že sa príspevky mohli

prednášať v nemčine alebo v angličtine. Teraz je trend všade

hovoriť anglicky, dokonca aj keď sa konferencie konajú

v nemecky hovoriacich krajinách. Takže sa zdokonaľujem

v angličtine.

Hudobní teoretici a knihy

Na Slovensku začali muzikologické a hudobno-teoretické

spisy domácich autorov vznikať okolo roku 1950. Práce

Jozefa Kresánka, považovaného za zakladateľskú osobnosť

slovenskej hudobnej vedy, slúžili do istej miery ako akýsi

transfer poznatkov z nemeckej a českej muzikológie, hoci

Kresánek priniesol aj mnohé objavné idey. Predčasne

zosnulý Miroslav Filip priniesol naozaj originálnu koncepciu

výkladu harmónie, ktorá podľa mňa nemá obdobu v muzikológii

nemecko-rakúskej alebo anglo-americkej proveniencie.

Skúmanie harmónie má na Slovensku všeobecne

osobitú tradíciu, významným spôsobom do nej prispeli aj

pedagógovia HTF Ivan Hrušovský prácou Úvod do štúdia

teórie harmónie a Juraj Beneš O harmónii. Bohužiaľ, títo

autori sa nemali možnosť konfrontovať so „Západom“. Ani

v Čechách nenašli idey slovenských teoretikov výraznejšiu

odozvu. Príjemným prekvapením bola pre mňa publikácia

Vladimíra Tichého a kolektívu z pražskej HAMU (A)tonalita

z roku 2015, ktorej autori sa významne konfrontujú s vyššieuvedenými

slovenskými autormi a predostierajú naozaj

podnetné myšlienky. Už dlhšie pracujem na knihe o harmónii

a tonalite v hudbe 20. a 21. storočia. Chcela by som v nej

zúročiť originálne podnety slovenských a českých hudobných

teoretikov v konfrontácii so západnou tradíciou.

Študenti sú inšpiráciou

Moje knihy sa rodia z konferenčných príspevkov, ale aj

z mojej pedagogickej činnosti. Mám niekoľko kľúčových

tém a skladieb, ku ktorým sa opakovane vraciam, ale svoj

pedagogický repertoár samozrejme neustále inovujem

a rozširujem. Odrazu v nejakej téme nájdem potenciál

na samostatnú štúdiu alebo knihu, často aj na základe

otázok a impulzov zo strany študentov: začnem sa problému

venovať dôkladnejšie, konfrontovať sa s cudzojazyčnou

literatúrou, študovať partitúry. To ma veľmi baví. Potom

nastupuje štádium finalizácie textov: to mi trvá najdlhšie.

Odkiaľ začať, čo povedať najskôr, čo odcitovať a čo stačí

parafrázovať, čo si nechať na záver. Pokiaľ ide o písanie textov,

nie som typický vedecký typ so sklonom k systematike;

môj prístup je skôr asociatívno-umelecký a hoci si koncepciu

štúdie či knihy vždy naplánujem, konečný výsledok ma

nakoniec vždy samotnú prekvapí...

Keď knihy vydáva VŠMU

Jednou z priorít Edičnej komisie HTF je podporiť pedagógov

pri ich kvalifikačnom postupe, ku ktorému sú vyžadované

CD, monografie či skriptá. Tieto výstupy sú súčasne

veľmi dôležité pre HTF, nakoľko od ich počtu a najmä

kvality závisí aj priama finančná dotácia fakulty. Jednou

z tém, ktoré opakovane riešime na zasadnutiach, je mož-


4 zuzana gucmanová

5

nosť elektronického vydávania tak audiovizuálnych nosičov

ako aj publikácií. Vízia je taká, že z webovej stránky VŠMU

bude možné stiahnuť si za určitý poplatok elektronickú

verziu knihy alebo CD nosiča.

Za pozitívny krok považujem nadviazanie spolupráce

s Edičným oddelením Hudobného centra. Táto spolupráca

je obojstranne výhodná z hľadiska finančného, ako aj

z hľadiska distribúcie. Prvým spoločným projektom bolo

opätovné vydanie Úvodu do štúdia teórie harmónie Ivana

Hrušovského, ktoré sme realizovali v spolupráci s vedúcim

Edičného oddelenia Vladimírom Godárom. Krst knihy sme

stihli tesne pre vypuknutím pandémie koronavírusu začiatkom

marca. Momentálne sa v spolupráci s HC realizujú dva

ďalšie projekty: súborné vydanie textov prednedávnom

zosnulého Miroslava Starostu, dlhoročného pedagóga

klavírnej hry, na ktorom za HTF ako editor participuje František

Pergler, a monografia Ľudmily Michalkovej, zameraná

na hudobné dejiny a estetiku 19. storočia.

Grieg Day na HTF

V roku 2008 som prostredníctvom Marty Földesovej, v tom

čase šéfredaktorky časopisu Slovenská hudba, získala pozvanie

na konferenciu organizovanú Spoločnosťou Edvarda

Griega v Lipsku. Tu som stretla dnes už storočnú organizátorku

a jednu z popredných nemeckých znalkýň Griegovej

tvorby, profesorku Hellu Brock, s ktorou sme si hneď „padli

do oka“, a nadviazala kontakty s ďalšími členmi nemeckej

ale aj nórskej Medzinárodnej spoločnosti Edvarda Griega

v skladateľovom rodisku, v Bergene. Nasledoval rad pozvaní

na medzinárodné konferencie v rôznych kútoch Európy.

V roku 2015 som na HTF VŠMU usporiadala medzinárodné

podujatie Grieg Day, ktoré sa stretlo s veľkým

záujmom. Prebehol vedecký seminár, z ktorého bola vydaná

Griegova monografia, majstrovské kurzy, koncert zahraničných

umelcov, koncert vybraných poslucháčov HTF, ktorí

absolvovali majstrovské kurzy. Pri tejto príležitosti VŠMU

nadviazala spoluprácu s Griegovou akadémiou, ktorá je

súčasťou Univerzity v Bergene a spolupráca prebieha aj

na báze programu Erasmus +. Tento projekt získal podporu

z Grantov EHP a Nórska. Odvtedy realizujeme ďalšie spoločné

projekty podporené z tohto zdroja, ten aktuálny sa týka

umelecko-výskumných projektov. V októbri 2019 sa stretol

desaťčlenný tím slovenských pedagógov a študentov s partnerským

tímom pedagógov a študentov v Bergene. V máji

2020 sme sa tešili na spoločný „Project Week“ v Bratislave,

v rámci ktorého mal pricestovať tím z Bergenu. Žiaľ karty

zamiešal koronavírus... Dúfame že projekt sa bude môcť

uskutočniť v náhradnom termíne 2. až 7. decembra 2020!

Plány s Nórskom

Významná je pre mňa spolupráca s doc. Arnulfom Mattesom,

vedúcim Griegovho výskumného centra, ktoré je

taktiež súčasťou Univerzity v Bergene. Počas októbrového

pobytu slovenskej delegácie v Bergene 2019 som sa v rámci

medzinárodnej konferencie „Grieg Now!“ prezentovala príspevkom

na tému Griegovho vplyvu na Bartókove skladby

inšpirované folklórom. Prijala som ponuku klaviristu a profesora

Einara Røttingena z Griegovej akadémie, ktorého

↑ Záverečný koncert účastníkov majstrovských kurzov v Griegovej

vile v Bergene. Poslucháčky HTF VŠMU Júlia Novosedlíková, klavír

Lenka Spodniaková.

študenti naštudovali a naživo predviedli úryvky Griegových

a Bartókových skladieb, o ktorých som hovorila, takže to

bolo veľmi milé. Moja prednáška vzbudila pozornosť, a tak

vznikla idea ďalšej spolupráce: spolu s doc. Mattesom a ďalším

kolegom z Griegovej akadémie, docentom kompozície

Dánielom Péterom Biróm, sme si v Bratislave na začiatku

apríla 2020 v Bratislave naplánovali spoločný seminár

Od transkripcie ku kompozícii. Opäť však zaúradovala

korona, a tak úprimne dúfame, že tento seminár a trojdňový

pobyt nórskych kolegov za účelom nadviazania ďalších

osobných kontaktov a rozvíjania ďalších foriem konkrétnej

spolupráce sa nám podarí realizovať v náhradnom termíne

3. až 5. novembra 2020.

Súčasne plánujeme spoluprácu na báze ďalšieho

spoločného projektu medzi Katedrou teórie hudby, Katedrou

skladby a dirigovania na HTF a Katedrou muzikológie

na Griegovej akadémii. Téma je výsostne aktuálna: ako

súčasná krízová situácia spôsobená pandémiou koronavírusu

vplýva na tvorcov hudobných diel, ktorí sa ocitajú v kríze

a izolácii. Táto hraničná situácia má svoje pendanty v minulosti,

spomeňme 2. svetovú vojnu alebo situáciu v bývalom

Československu po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Naším

zámerom je porovnať prejavy krízy a izolácie a reakcie na ňu

v hudobných dielach minulosti a súčasnosti, a hľadať charakteristické

konštanty a rozdiely. Bude to súčasne vzácna

možnosť porovnať nórsku a slovenskú hudobnú kultúru,

ktoré v období „studenej vojny“ stáli na opačných stranách

„železnej opony“.

Touto vetou Dagmar Puobišovej

by sa dalo zhrnúť to, čo najviac

chýbalo pedagógom VŠMU počas

prvej vlny pandémie korona

vírusu. Ten výrazne zasiahol

do tradičného procesu výučby

vo všetkých oblastiach. Kým pedagógovia

teoretických predmetov sa

pomerne rýchlo zorientovali vo výučbe

na diaľku, mnohým aj vyhovovala,

pedagógogia praktických predmetov

boli postavení pred neľahkú úlohu:

vyučovať herectvo, hru na hudobný

nástroj či tanec na diaľku. Zmizol

fyzický kontakt, priamy vnem, učenie

odpozorovaním nuáns, priame cítenie

emócie... Potrápili sa najmä pedagógovia

a doktorandi na Katedre tanečnej

tvorby. Stáročiami osvedčená metóda

prenosu informácií z baletného majstra

na interpreta v prostredí baletnej

sály bola prerušená. Na nadobudnuté

skúsenosti a postrehy s dištančnou

formou štúdia, ktorá sa uplatňuje aj

v súčasnosti, jej klady a zápory, sme

sa opýtali pedagógov a doktorandov

na VŠMU.

dagmar zsapková

Hudobná a tanečná fakulta

Vnímam čas pandémie ako obdobie ticha.

Ráno sme nepočuli bzučanie trolejbusov, rev

vytunovaných áut a motoriek, obloha bola

bez čiar z plynov lietadiel. A deti nekričali

pri odchode do školy. Celý svet a naša rušná

ulica akoby sa zastavili v čase. A vzduch

– ten bol čerstvý, svetlejší, voňavý.

A to je asi z pozitív všetko. Človeka

opantával prirodzený strach o zdravie,

o život a veľké obavy o blízkych. Tak ako

ostatní ľudia sme celé dni trávili doma.

Na veľké šťastie, my s Jozefom vieme byť

spolu a sme spolu radi, takže ponorková

choroba nám nehrozila. Jozef sa venoval

svojmu notovému archívu, ktorý mu zaberá

veľké kvantum času, ja som sa zmenila, ako

každá žena v tom čase na aktívnu kuchárku

a tvorkyňu nových receptov.

A učili sme. Všetci naši študenti majú

cez plece

Dýchať so študentami

naraz ten istý vzduch

našťastie kvalitný internet, SKYPE fungoval,

prenos bol ideálny, tým pádom zvuk nástrojov

identický s reálom. Boli sme v kontakte

so všetkými svojimi „deťmi“, čo bolo pre obe

strany veľmi povzbudivé. Hodiny boli zmysluplné,

pripravovali sme bakalárske, magisterské

i doktorandské koncerty, so študentmi

sme diskutovali a preberali témy

záverečných prác. Všetko bolo v poriadku

– až na jednu vec: chceli sme ísť do školy!!

Žiadny internet nenahradí osobný kontakt,

podanie ruky, mnohokrát i objatie. Nič

nenahradí atmosféru vyučovania v triede,

smiech, slzy, nádej, šťastie z úspechu, povzbudenie

po nepodarenom výkone, radosť

jeden z druhého, dlhé rozhovory o hudbe,

interpretácii, ale i o súkromných veciach.

Chcem ísť s kolegyňou na kávu, s priateľkou

na obed, a s mojimi dospelými študentkami

na pivo.

Takže stačilo corony!!! Jediný tvor,

ktorému bude ľúto za týmto obdobím, je

nepochybne naša yorshírka Tabitha, ktorá

po celú dobu ani chvíľu nebola sama doma.

No, nedá sa všetkým živým tvorom na tom

našom svete vyhovieť.

zuzana mojžišová

Filmová a televízna fakulta

Patrím k tým, ktorých karanténne opatrenia

obmedzili vlastne iba okrajovo a nebolo pre

nich zložité sa situácii prispôsobiť. Súvisí

to jednak s osobnou letorou, ale aj so spôsobom

života – som introvertka, väčšinu

koníčkov mám takých, že sa im dá venovať

v priestore domova. Áno, spočiatku bol

v duši prítomný strach, ale pominul po pár

dňoch, človek má od prírody sám seba rád,

nechce sa mu dlhodobo báť, ak okolo nezúri

ozajstná vojna či dôsledky katastrofy – a to

sa u nás, našťastie, nedialo.

Predmety, ktoré učím, sú založené

na odovzdávaní textov zo strany študentov

a ich opravou a komentovaním z mojej

strany. Poľahky sme prešli do mailovej komunikácie,

hoci bola o niečo chudobnejšia

než by bola vo vis-à-vis forme.

Ak by sme sa opäť dostali do podobnej

situácie, viac by som bola so študentmi

v styku cez Teams či Zoom, hoci priznávam

bez mučenia, že som si na to tímsovanie

a zúmovanie zvykala pomaly, technicky

som totiž príšerne nezdatná. Bez pomoci

svojich detí by som to snáď ani nedala. Považujem

však stále komunikovanie na diaľku

len ako náhradu osobného kontaktu.

zdenka pašuthová

Divadelná fakulta

S online výučbou som mala skúsenosť už

dávnejšie, a to vďaka projektu s „magickým“

názvom VUDU (Virtuálna univerzita

divadelného umenia), ktorý v roku 2007

na našej katedre iniciovala prof. Soňa

Šimková. Tento projekt spájal štyri online

kurzy na rôzne témy (pre technicky

zvedavých a zdatných, išlo o prostredie

A-Tutor). Pre mňa to bol úžasný spôsob,

ako sa aj počas materskej plnohodnotne

včleniť do pedagogického procesu a šetriť

čas kombináciou prezenčnej a dištančnej

formy výučby. Elektronické vzdelávanie,

žiaľ, nemalo dlhú životnosť a väčšina pedagógov

sa vrátila k tradičnej prezenčnej

forme. Toľko k minulosti.

Nedávna minulosť? S každou skupinou

som si našla špecifický spôsob práce i komunikácie.

Jeden zo seminárov sme začínali

formou hlasových správ na Messengeri

(študenti to vtipne pomenovali ako „Rádio

VŠMU“). Využívala som najmä MS Office.

Online výučba ma bavila a som rada, že sa

rozbehla. Verím, že bude dobrým doplnkom

štúdia aj v „nekaranténnych“ časoch.

Druhou otázkou je schopnosť reálne posúdiť

výkony študentov v tomto prostredí.

V jednej zo skupín som využívala krátke

testy. Nechávala som ich dlhšie otvorené,

pretože šlo „len“ o preverenie čítania odporúčanej

literatúry, pochopenie kontextu –

taká „sebakontrola“. Daná skupina si rýchlo

našla systém: stabilní „predskokani“ urobili

test cca za 10 minút s niekoľkými chybami.

Ostatným to trvalo už iba 30-56 sekúnd

a majú 100% úspešnosť. A – aj to ma bavilo.

Bol to proces a učenie (aj pre mňa),

výzva ako nastaviť systém, aby bol naozaj

funkčný a aby sa študenti chceli učiť.

6 archív markéty štefkovej

7

š. komorný, j. zsapka, m. mojžiš, reflektor

škola v čase korony

cez plece

michal režný

Divadelná fakulta

Kontaktnej výučbe sa nič nevyrovná. Nič.

Chýbal mi smrad baletizolu na tri dva

jednotke. Chýbalo mi, že som nesmrdel

ako zeleninový rezeň alebo ako filé, keď

po škole odchádzam od Tomiho („Príďte

hladní, odíďte šťastní.“). Ten smrad tu nemultiplikujem

náhodou. Som totiž pri vyučovaní

zvyknutý na maximálne nasadenie

všetkých zmyslov. A tu zrazu: občas obraz,

občas zvuk (podľa milosrdnosti pripojenia).

Pri dištančnej výučbe sa mi oprášila najzákladnejšia

motivácia, pre ktorú som sa rozhodol

učiť – študenti. Boli úžasní. Prekvapovali

ma a dojímali svojou odhodlanou tvorivosťou.

Nahrávali sa a posielali strapaté videá

z podkrovnej detskej izby, z kuchyne, odkiaľ

vyhnali babku a zvedavú mamu, z dvora plného

králikov a mačiek, ktoré nerozumeli,

prečo boli všetci stále doma... asi tak by sa

dala zhrnúť online výučba.

pavol viecha

Divadelná fakulta

Popravde, nemám pocit, že by seminár určený

pre študentov réžie, ktorý vediem, mal

v online podobe výhody či nevýhody. Spolu

so študentmi v komornom počte sme diskutovali

cez Teams a jediné, čo mi chýbalo,

bol osobný kontakt (ktorý, ako vie každý

divadelník, je na nezaplatenie). Množstvo

zahraničných univerzít už dávno (dokonca

dávnejšie ako prišla korona – ak si ešte na tie

časy pamätáte) prešlo na systém, v ktorom

sú všetky prednášky (dejiny, teória, atď.) vopred

nahraté videá, ktoré si študent môže

kedykoľvek a kdekoľvek prehrať. Študent

tak nemusí chodiť na prednášky do školy,

pozrie si ich pokojne aj pri raňajkách. Takýto

systém považujem za logický – prednášky

sú z výraznej väčšiny monológom pedagóga

a časovo vyťaženejší študenti danú formu

štúdia vítajú. Študenti, ktorí prednášky

zhliadli, následne fyzicky navštevujú semináre,

kde sa o danej tematike diskutuje

komplexnejšie (študent už predsa pozná

z online prednášky potrebný backround).

Daný systém výučby je, či chceme, alebo

nie, budúcnosťou vo vysokoškolskom vzdelávaní.

Čím skôr si teda na online výučbu

(či už live, alebo ne-live) navykneme, tým

lepšie.

jordana

palovičová


Koronavírus priniesol pre nás všetkých veľmi

neštandardnú situáciu. Snažila som sa

nasledovať rady odborníkov, no zároveň neprepadať

katastrofickým scenárom. Pokiaľ

ide o hodnoty, tie boli alarmujúco poprehadzované

už dlho predtým, takže som skôr

verila v renesanciu tých pravých, zdanlivo

jednoduchých hodnôt. Hudba bola určite

jedným z účinných liekov na šokujúcu situáciu,

taktiež objavovanie mnohých činností,

na ktoré sme predtým nemali veľa

času – v mojom prípade znovuobjavovanie

bulharských záhradníckych koreňov. Čo sa

týka školy, bolo to najťažšie vyučovanie vôbec.

Učím hlavný predmet „Hra na klavíri“

a taktiež prednášam vo viacerých jazykoch.

Príprava materiálov na prednášky, spätná

odozva študentom na ich nahrávky, vyučovanie

real-time cez internet v nevyhovujúcich

akusticko-nástrojových podmienkach

a s tým spojené rôzne, aj banálnejšie výzvy

s pripojením, prekladanie z a do cudzích

jazykov, školenie diplomoviek či prác DPŠ

si vyžadovali enormné množstvo času

a úsilia. Po mesiaci som cítila skutočný

burn-out. Odmenou za to všetko úsilie boli

výborné odpovede študentov na skúškach,

ich vďačnosť za "svetlé" momenty počas karantény,

ktoré im naše prednášky, resp. hodiny

priniesli, či vskutku ojedinelá atmosféra

na koncertoch v období uvoľnenia opatrení.

ivana kleiblová


Obdobie núteného alternatívneho prístupu

k vzdelávaniu nám ukázalo limity využiteľnosti

techniky a komunikačných médií

v oblasti vzdelávania, predovšetkým v umeleckých

disciplínach. Výučbu teoretických

predmetov, kde je prednáška jej základnou

formou, môžeme riešiť rozposlaním písomných

podkladov, odporúčanou literatúrou,

tvorbou powerpointových prezentácií,

v prípade nejasností komunikáciou či konzultáciou

prostredníctvom mailov alebo

skupinovými online diskusiami k preberanému

tematickému celku, resp. odovzdanej

písomnej semestrálnej práci. Praktické

predmety na sále, kde sa študenti učia

novým tanečným technikám, rozvíjajú svoje

interpretačné schopnosti po všetkých

stránkach, kde pedagóg formuje tanečný výkon

študenta „podľa obrazu svojho“ utrpeli

najviac. Pretože toto všetko sa musí diať iba

v reálnom priestore a čase s pohľadom pedagóga

nerozostreným počítačovou optikou

a bez chýb v prenose dát. V tomto prípade

sa online výučba stala len akousi náplasťou

na bezradnosť či prostriedkom motivácie

udržať seba i študentov v bdelom stave, a aj

keď sme sa ozajstnému tancu snažili dodať

rozmer v čase, v priestore nás výrazne limitovali

naše byty, izby a veľkosť obrazovky notebooku.

Skúste sa v rámci hodín ľudového

tanca chytiť online do karičky.

Online výučbu v princípe nezavrhujem.

Viem si predstaviť jej využitie v prípade

„núdze“ – ako dlhodobejšia neprítomnosť

pedagóga alebo študenta v prípade študijného

pobytu alebo umeleckého turné.

V rámci konzultácií písomných prác je to

niekedy schodnejším riešením pri hľadaní

spoločného termínu a priestoru, keď dátum

odovzdania „búcha na dvere“.

V odmietavom postoji a pocite diskomfortu

zohráva úlohu aj nečakanosť celej situácie,

v rámci ktorej sme boli hodení do tohto

spôsobu učenia bez prípravy. Vzhľadom

na predpovede odborníkov z oblasti epidemiológie

sa na podobné situácie musíme

pripraviť s nádejou, že to nebudeme musieť

využiť.

dagmar puobišová


Môj predmet Moderný tanec/ jazzový tanec

– Modely a prax obsahuje prednášku

a seminár. Dejiny jazzového tanca a základné

informácie z metodiky predmetu sme

prebrali vďaka e-learningu. Horšia situácia

bola s úlohami z metodiky predmetu, kedy

študenti posielali natočené videá s danými

úlohami. Tento spôsob ostal len v rovine

formálnosti, pretože priame korekcie, pochopenie

a opakovanie po oprave nemohli

prebehnúť. Po mojich korekciách a po poďakovaní

za ne od študentov, som nemala

možnosť vidieť reálny posun v pochopení

pripomienok a ich aplikácii do interpretačnej

kvality. Rozvoj kreativity však neustrnul.

Videá boli natáčané aj v exteriéri, čo bolo

niekedy jediným plusom príspevku.

V predmete Didaktika tanca pre deti

a mládež sme sa pokúsili so študentkami

2. ročníka o online prednášky a semináre. Tu

sme narazili na technickú slabinu v posune

obrazu a zvuku, prerušovanie a výpadky

kontaktu. Keďže sme pracovali v metodike

na nadstavbe predchádzajúcich poznatkov,

obsah sme „doštudovali“.

Zhrnutie: Pre štúdium tanca, ktorejkoľvek

techniky je priamy kontakt pedagóga

a študenta – tanečníka absolútne nutný.

O psychológii tejto skutočnosti to vyjadrím

obrazne: „ Dýchať naraz ten istý vzduch!“

michaela

motlochová


Tanečné vzdelávanie je úzko späté s praktickou

výučbou v každom umeleckom programe.

Praktická výučba prebiehala pomocou

rôznych aplikácií a online video chatov.

Pracovala som s aplikáciami Webex, Zoom,

Jitsi, Skype, live stream. Práca bola pre pedagógov

v rámci využitia techniky náročná,

keďže osobný kontakt pedagóga a študenta

nemôže nahradiť žiadna technická vymoženosť

dnešnej doby. Využitie týchto aplikácií

som považovala za jedinú možnosť ďalšieho

kontinuálneho vzdelávania našich študentov.

Práca s vyššie uvedenými aplikáciami

nebola jednoduchá. Často sme museli riešiť

výpadok internetového pripojenia, veľkosť

plochy obrazovky počítača bola priamo závislá

na počte študentov (čím viac pripojených,

tým menšie plochy), zvuk so spätnou

väzbou bol s niekoľko sekundovým omeškaním,

tým praktický výkon strácal na kvalite,

a samotná kvalita pohybu našich študentov

a pripomienkovanie bola obmedzená len

na zrakový vnem a veľmi ťažko sa odstraňovali

chyby a kontrolovala celková technická

realizácia pohybu. Ďalšou možnosťou, ktorú

som využívala najviac, bolo posielanie

videonahrávok. Študenti dostali celý video

tréning, ktorý mal byť základnou "mustrou"

pre opakovanie a prácu. Následne mi posielali

videonahrávky tréningu, ktorý som

spripomienkovala. Pripomienky akceptovali

a posielali opravy. Táto forma bola najjednoduchšia

z pohľadu technických možností,

avšak náročnejšia na čas. Pri online tréningoch,

alebo použití aplikácií 90 minútová

časová jednotka nestačila na opakovanie

celého tréningu práve z dôvodu technických

riešení problémov.

zuzana reháková


Dištančné vzdelávanie so sebou nesie aj

príležitosť rozšíriť vlastné obzory v oblasti

informačných technológií. Pre nie vždy ideálne

technické vybavenie a na prvý pohľad

celkovo obmedzeným možnostiam výučby,

táto situácia doslova skúša vynaliezavosť

pedagóga a cibrí jeho kreativitu. Ako vhodný

nástroj sa na poli umeleckého školstva,

od základného po vysoké, ukázala audiovizuálna

tvorba, teda tvorba krátkych inštruktážnych

videí alebo záznamov celého

tanečného tréningu s hudobným sprievodom

a istým zameraním, ktoré môžu zahŕňať

aj výklad preberanej látky. Súčasné

bežne dostupné programy na úpravu videí

navyše umožňujú dodatočné doplnenie

písomných poznámok, vysvetliviek a prípadne

obrázkov, čo sa osvedčilo pri výučbe

tých najmladších žiakov (ZUŠ). Rovnako

možno čerpať z množstva kvalitných, zväčša

zahraničných, video materiálov, ktorým sa

za posledné mesiace dostalo zvýšenej pozornosti,

čo poukázalo na ich význam a absenciu

domácich elektronických zdrojov.

Podmienky a spôsob dištančnej výučby

amatérskych a profesionálnych tanečníkov

alebo študentov vysokej školy sa pochopiteľne

líšia, no v každom prípade možno konštatovať,

že technológie nám dokážu slúžiť

len krátkodobo. Výhody takejto podoby sa

odrazili vo výraznom rozvinutí samostatnosti

a disciplíny u študentov, vytvorení návyku

a potreby vlastného zdokonaľovania sa aj

mimo bežného vyučovania a zároveň sa jasne

odzrkadli ich kvality či záujem o štúdium.

nina ilievová


Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že

praktický predmet, ktorý si vyžaduje osobný

kontakt pedagóga a študenta, sa dištančne

vyučuje pomerne náročne. Aj napriek

tomu, že naša katedra (tanečnej tvorby)

zatiaľ neposkytuje e-learningové vyučovanie,

nie je to nemožné. V dnešnej dobe sa

moderné technológie vyvíjajú dostatočne

rýchlo na to, aby sme dokázali takmer okamžite

zareagovať aj na nepriaznivú situáciu,

akou bolo náhle prerušenie prezenčného

štúdia. Existuje niekoľko možností výučby

prostredníctvom informačno-komunikačných

technológií, ako napr. webináre

(webové semináre), videokonferencie,

virtuálne triedy, videá, mailová komunikácia

a pod. Spoločným znakom uvedených

spôsobov dištančnej výučby je prístup

na internet prostredníctvom počítača alebo

smartfónu s webkamerou a mikrofónom,

resp. slúchadlami. Okrem povinnej výučby

mali študenti, ale aj pedagógovia možnosť

zúčastniť sa rôznych webinárov, ktoré ponúkali

a stále ponúkajú rôzne mimovládne

organizácie alebo napr. metodicko-pedagogické

centrum a iné inštitúcie zaoberajúce

sa vzdelávaním. V rámci rozšírenia si obzorov

sme mali možnosť pozrieť si množstvo

predstavení z repertoáru viacerých

domácich a zahraničných divadiel, ako aj

online tréningy tanečných umelcov z celého

sveta. Dokonca online tréningy ponúkli

aj naše divadlá, ako baletný súbor Štátnej

opery v Banskej Bystrici alebo Slovenského

národného divadla. Kto mal chuť, mohol si

zacvičiť, aby „nevyšiel z cviku“.

ľuboš bernáth


Spočiatku som veľmi neveril tomu, že by sa

v rodinnom chaose, aký vládol u nás doma,

dalo niečo zmysluplné urobiť. Napokon

som však poobjavoval všetky aplikácie

na online vyučovanie a musím skonštatovať,

že teoretické predmety alebo kompozícia

sa mi učili úplne perfektne. Totiž, všetky

materiály, ktoré som potreboval, som mal

vo svojom počítači doma a mohol som to

všetko promtne študentom pozdieľať. Takisto

mi poslúžila moja domáca knižnica,

okamžitý prístup ku knihám som tiež veľmi

ocenil. Uvedomil som si, že by som vlastne

takto dokázal v budúcnosti fungovať úplne

bez problémov z pohodlia domova. Nestrácal

by som čas presúvaním sa po budovách

v meste. Mnohokrát som komponoval

do posledných minút a hneď som sa vedel

prihlásiť do online vyučovacieho procesu,

odprednášal som a potom sa vrátil ku kompozícii

prakticky bez straty času presúvať

sa mestskou dopravou. Tiež som zistil, že

v online vyučovaní vlastne nemusia existovať

absencie, pretože všetky prednášky

si môžete nahrať a zavesiť na web alebo

ostanú archivované v samotnej aplikácii

a študent, ktorý nebol náhodou online, si

prednášku môže pozrieť vo voľnom čase.

Trošku mi chýbal osobný kontakt

so študentmi alebo s kolegami, ale bol som

veľmi prekvapený, že nie až natoľko, akoby

som si to bol myslel predtým.

A tiež som si uvedomil, ako málo materiálnych

vecí človek potrebuje k životu

a prekvapilo ma, ako sa svet dokáže zmeniť

z jedného dňa na druhý.

8

9

j. šantavá, archív

škola v čase korony

korona

Korona – pohľad filmára na otázku

zmyslu umenia v krízových časoch

Na predmete spoločensko-vedný

seminár, ktorý na Filmovej a televíznej

fakulte viedla historička

umenia a kurátorka, Petra Hanáková,

dostali študenti za úlohu

napísať seminárnu prácu.

Mohli si vybrať z viacerých

okruhov. kristiána grupača

a paulu reiselovú zaujala žolíková

téma: Korona – pohľad

filmára na otázku zmyslu umenia

v krízových časoch. Hoci sú

ich príspevky hlboko osobné, je

možné, že sa s nimi zidentifikujú

aj mnohí naši čitatelia.

Umenie v časoch covidu

Počas štúdia réžie dokumentárneho filmu mi často opakovali, že dokumentarista

musí byť flexibilný – vedieť pohotovo reagovať na udalosti, ktoré

sa okolo neho odohrávajú, a zároveň vedieť reflektovať skutočnosť, aj

keby to znamenalo, že by sa musel vzdať svojho osobného konceptu.

Ako príklad sme počúvali príbeh o strome. Bol raz jeden strom, ktorý

vyhlásili za najkrajší strom na Slovensku. Jednej novinárke sa tento nápad

zapáčil a chcela o tom nakrútiť reportáž. Vybrala sa preto na miesto,

kde sa strom nachádzal, ale ostala sklamaná. Predstavovala si, ako strom stojí

niekde sám uprostred poľa alebo lúky a ako krásne by vyzeral v jej reportáži.

Ale strom stál na priedomí u istého staršieho pána. Znechutená reportérka sa

rozhodla reportáž zahodiť. Strom jednoducho nenaplnil jej očakávania a predstavy

– stál mimo jej konceptu. My – ako dokumentaristi – by sme sa mali

vedieť povzniesť nad naše „vysnené idey“ a namiesto toho, že by sme strom pre

jeho polohu zavrhli, by sme sa mali pokúsiť nájsť čaro priedomia, na ktorom sa

skutočne nachádza.

Po vypuknutí korona krízy a následnej karanténe som často dostávala podnety

k tomu, aby som si jednoducho zobrala kameru a vybrala sa túto nečakanú

situáciu zdokumentovať. Odhliadnuc od toho, že kameru neviem poriadne

zapnúť, som nepociťovala ani najmenšiu potrebu okolité dianie zaznamenať.

Rozmýšľala som nad sebou a nad tým, či sa zo mňa stáva tá novinárka z príbehu

o strome, ktorá pre vlastné zaujatie nebola schopná vidieť krásu stromu stojaceho

na priedomí.

Verím, že aj keď sa človek považuje za autora (za kreatívneho človeka),

nemusí to nevyhnutne znamenať, že vie tvoriť za akýchkoľvek podmienok. A že

má potrebu sa vyjadriť úplne k všetkému. Dostali sme strach? Asi áno, lebo som

od ľudí z kreatívnej oblasti vo svojom okolí dostávala správy s otázkou, či tvorím

a či viem byť kreatívna. Kontrolovali sme sa navzájom. Prečo? Možno sme sa

báli, že kým ja len tak počas karantény existujem, môj kolega (umelec) napíše

nového Kráľa Leara.

Boli pokusy, ako nestagnovať – nakrúcať v rúškach, nakrúcať sa doma, videla

som seriál nakrútený pomocou web kamery, aj filmy o vyprázdnených uliciach.

Úprimne? V momente, keď som si mohla ísť sadnúť do kaviarne a obdobie

karantény pomaly odchádzalo v hmle, komu už len by sa na to chcelo pozerať?

Nie, nechcela som o tom tvoriť – chcela som to prežiť. Nechcela som prispieť

svojou dávkou k zbytočnému obsahu, ktorý strácal význam v momente, keď sme

si dali dole rúška. Nemyslím si, že by sa z tvorby malo stať isté musím – musím

tvoriť, aj keď nemám čo, musím tvoriť aj za týchto podmienok, musím, lebo

ostatní tvoria.

Dopriala by som nám (a teraz nemyslím len tvorcom, ale aj prijímateľom)

„zložiť perá“ a dopriať si, aspoň na chvíľu, pohľad na strom stojaci na priedomí.

Bez toho, aby som ho hocakým spôsobom potrebovala povýšiť na umenie, ale

len tak, sledovať, ako sa mu konáre hýbu vo vetre.

Autorka je poslucháčka magisterského štúdia Réžie dokumentárneho filmu.

Esej o životných

úskaliach počas korony

V

spleti zaujímavých tém, z ktorých sme dostali na výber,

ma asi najviac oslovil práve ,,žolík”. Zdá sa to byť

najosobnejšia a zároveň najjednoduchšia možnosť

ako sa nanovo identifikovať a zosumarizovať svoje

posledné mesiace, ktoré mali čudnú pachuť tlmených

nádychov a horúcich výdychov s rúškom prilepeným

na ksichte.

Bývam v starom, storočnom, chátrajúcom dome, v byte

pod podkrovím. Zhruba koncom februára sa ku nám

do domu nasťahovali noví neplatiaci nájomníci – holuby.

Obsadili celú povalu a moju dennodenosť obohatili o rôzne

zvuky a údery, ktorých činorodosť som ocenil najmä v nočných

hodinách. Neskôr som sa dopočul, že holuby začnú

takéto miesta vyhľadávať, keď cítia, že sa blíži súdny deň.

Začiatkom marca som ostal v celom tomto obrovskom,

rozpadajúcom sa bytovom komplexe úplne sám. Len ja

a holuby čakajúce na smrť. Svet ako ho poznáme, totálne

vypol. Zastavila sa výučba, spolužiaci odišli domov, zavreli

sa hranice. Nikto netušil, čo sa deje. ,,Ostaňte doma,

lebo ľudia budú umierať!” hlásali vystrašené oči novozvoleného

premiéra spoza rúška. Na pár mesiacov sa život

nás všetkých od základov zmenil. Ostali sme vystavení

našim plánom a tvorivej vízii, no predovšetkým sami sebe.

V priamom a tichom monológu. Dostali sme možnosť robiť

všetko, čo sme doma odkladali, vyplniť naše dni ducha

obohacujúcimi činnosťami, všetok čas sveta patril len prvej

osobe jednotného čísla a hraniciam stien, ktorých sme sa

stali súčasťou. Na každý deň existoval plán prežitia, vďaka

ktorému vydržíme nezblázniť sa vo víre neistoty, stávajúcej

sa prirodzenou súčasťou našej novovzniknutej rutiny.

V istých momentoch si človek dokonca uznal, že karanténa

vôbec nie je taká zlá vec a že ani ľudia, ani staré povinnosti

mu absolútne nechýbajú… Áno, neraz. Avšak ak robíte film,

či čokoľvek iné, zrkadliace vašu duševnú agilitu a ak do tejto

činnosti vždy vkladáte živý kus seba a ste najfunkčnejším

orgánom tohto výstupu, tak po čase v izolácii môže vyjsť

na zreteľ pre vás spočiatku ťažko pochopiteľné a nemenej

čudesné zistenie. Keď trávite priveľa času so svojimi

myšlienkami, ktoré v danú dobu nemáte do čoho ukotviť,

tak sa ocitáte na malom člne v strede obrovského močiara.

Možnosť robiť všetky veci, ktoré som za bežných okolností

nemohol, na istú dobu úplne eliminovala moju schopnosť

systematicky premýšľať nad umením, scenárom a vôbec

nad životom. Ako príklad tohto úpadku uvádzam fakt, že

chvíľami som takmer dvojročnú prácu na scenári mal chuť

vymazať z tohto sveta a začať odznova. Chytiť sa novej

myšlienky a formovať ju úplne nanovo. Ale akej.....?

Samota je krásna do bodu, kedy sa začínate rozchádzať

sám so sebou. Odrazu som mal všetok čas na svete. Dni bežali,

krásne dni v samote bežali v tichosti, zahalené rúškom,

pachom dezinfekčných prostriedkov a nemožnosťou

odpovedať si na skutočnosť ohľadom svojej potápajúcej sa

umeleckej a osobnostnej identity. Po pár mesiacoch sa tieto

↑ Nakrúcame. FTF na minuloročnom festivale Camerimage.

Ilustračné foto.

skutočnosti zliali do jednej homogénnej beztvarej masy

a oči by najradšej plakali.

V istom momente však prišlo „prezrenie“ a rozhodnutie

čeliť tomu, čo milujem. Odložiť oplakaný scenár a priamo

v karanténe zareagovať na svoju situáciu a zaznamenať to.

Urobiť si film pre radosť. Na malej ploche, v trojčlennom

štábe natočiť svoj semestrálny film na tému Facka. A podarilo

sa. Bez scenára, na mieste, intuitívne improvizované

etudy, prosté zrkadlenie toho, čo sme začali žiť. Film sa

stal a bol som zrejme jediný na našej katedre, kto odovzdal

prácu v pôvodnom termíne klauzúr… No v tomto prípade je

skutočne dôležité predovšetkým to, že som si pripomenul,

aké zásadné je tvoriť a zaznamenávať dianie, nech je situácia

akákoľvek.

Dá sa povedať, že dni, ktoré momentálne žijem, síce

miestami pripomínajú prázdnu stranu, no v mojom živote

prázdnou stranou dozaista nebudú a že v konečnom dôsledku

budem vďačný za to, že som si toto celé prežil. Naša

generácia 90’ a vyššie nezažila vojnu ani revolúciu. Narodili

sme sa do pokrokového sveta s inými hodnotami. Ale o pár

rokov si budeme môcť na svoju hruď pripnúť skutočnosť,

že sme zažili niečo neobvyklé. Prežili sme pár mesiacov

uprostred sveta, pozastaveného v dôsledku globálnej

pandémie. V tom najlepšom zdraví, plní tvorivej energie.

Vďaka tomuto prazvláštnemu životnému obdobiu verím, že

nie každé svetlo na konci tunela musí znamenať koniec. No

a na záver si dovolím odcitovať Charlesa Baudelaira, ktorý

v zbierke Důvěrné denníky píše: „Svět spěje k zániku. Jediným

důvodem, kvůli němuž by jěšte mohl trvat, je to, že existuje.“

A presne tak to po celý čas i bolo.

Autor je poslucháč bakalárskeho štúdia

Réžie hraného filmu.

J paula reiselová

10 11

archív ftf

J kristián grupač

NedLABeme na Divadlo LAB

ani počas koronavírusu!

3 digitálne platformy, 6 projektov, 5 webinárov,

9 záznamov, 55 príspevkov a viac ako 850 minút

videa. Takto vyzeralo v číslach Divadlo LAB počas

covid opatrení.

Divadlo LAB oslávilo sezónou 2019/2020 desať rokov,

odkedy sídli Divadelná fakulta VŠMU na Svoradovej

ulici a spolu s budovou sa otvoril a sprevádzkoval aj

variabilný divadelný priestor, ktorý dostal svoje meno

v ankete študentov v akademickom roku 2009/2010.

Aj napriek obmedzeniu pre pandémiu koronavírusu

máme za sebou úspešnú sezónu. Prvú polovicu

sezóny sme začali v novom „šate“ s výraznou kampaňou

a jemným redizajnom celkovej komunikácie. Po prvýkrát

ste mohli vidieť LAB aj na billboardoch! Sloganom novej

kampane na jednoduchom čiernobielom motíve skicára je

„Každý LABužník, má svoju sLABosť.“

Nový štýl získalo divadlo spolu s hracími priestormi

Štúdia Kaplnka, Štúdia Burkovňa a Štúdia , nielen na digitálnych

platformách, ale aj v niektorých interiéroch. Asi

najvýraznejší prvok je svetelný nápis nad vchodom Divadelnej

fakulty VŠMU.

Kultúra ekologicky

Študenti VŠMU majú iniciatívu VŠMU za klímu a my

sme chceli pokračovať v ekologickej vlne aj v prepojení

s divadlom. WEBinár Kultúra ekologicky: udržateľná

kultúra a umenie sa zaoberal aktivizmom, udržateľnou

dramaturgiou, módou a filmom. Zuzana Miháliková nám

porozprávala o artivizme a aj o lokálnej skupine Climate

Save Slovakia, ktorú založila. Náš doktorant Milo Juráni

sa vyjadril k téme environmentálne orientovaného divadla

a Andrej Kolenčík zase k filmu. A pri tematike globálneho

otepľovania a klimatických zmien nemohol chýbať ani Roman

Pivovarník ako jeden zo zakladateľov iniciatívy VŠMU

za klímu. V rámci projektu sme ponúkli záznam dokumenškola

v čase korony

Unikátne projekty

V druhej polovici školského roka našu výbornú sezónu

nezaskočil ani COVID-19. Študenti spojili svoje sily naprieč

všetkými katedrami DF VŠMU a vytvorili unikátne projekty

prostredníctvom instagramového účtu @divadlo_lab,

facebookovej stránky Divadlo Lab a youtube kanálu

Divadlo Lab, o ktorých správu a kreatívu sa starajú študenti

divadelného manažmentu. Maturita s LABom, LABujem

so scénografmi, NedLABeme na divadlo, LAB – Divadlo

s anglickými titulkami, Kultúra ekologicky – Udržateľná kultúra

a umenie, záznamy divadelných inscenácii a Umelcov

Thálie sú názvy projektov, ktoré ste mohli vidieť na vyššie

spomínaných platformách divadla.

Maturita s LABom

Pre maturantov sme vytvorili prípravu na prvú „skúšku

dospelosti“ s názvom Maturita s LABom. Prostredníctvom

livestreamov, kde študenti čítali alebo interpretovali diela

z povinného čítania ako napríklad Ján Smrek: Cválajúce

kone, Ján Botto: Smrť Jánošíkova, či dramatických autorov

ako Sofokles a Božena Sláčiková-Timrava. Niektoré

lifestreamy vo forme videí sú stále dostupné na IGTV aj

pre ďalších budúcich maturantov a v spolupráci s Katedrou

divadelných štúdií pripravujeme pokračovanie tohto

projektu vo forme vizualizovaných a hraných maturitných

otázok týkajúcich sa dejín divadla a teórie drámy . Scénografovia

svoju kreativitu pretvorili do zaujímavých rúšok,

kresieb či omaľovániek pre deti aj dospelých. Rúška sa stali

zrazu neoddeliteľnou súčasťou života rovnako ako kultúra,

a preto ich rúška boli skôr poňaté ako umelecké diela

vytvorené zo zeleniny, rôznych textílii a kusov oblečenia.

V kresbách zobrazili svoje pocity z aktuálnej situácie spojenej

s ochorením COVID-19.

Dramatické hádanky

Rovnomenný názov ako článok mal aj ďalší z projektov

Divadla LAB. Študenti bábkoherectva vytvorili dramatické

hádanky. V dostupných podmienkach s využitím technológií

zahrali úryvky z vybraných diel a naši sledovatelia mali

hádať o akú dramatickú hru ide. Ak sa im podarilo hádanku

rozlúštiť, získali napríklad abonentky do LABu na nasledujúcu

sezónu. Divadlo LAB sa snaží postupne zaradiť

do pravidelného repertoáru aj predstavenia s anglickými

titulkami pre zahraničných divadelných nadšencov a pre

študentov programu Erasmus+ na VŠMU. Na youtubovom

kanály boli s titulkami uvedené dva tituly Sabur a The Pear.

cez plece

tu o módnom priemysle Zmena je v nás, spolu s diskusiou

s Henrietou Zezulovou z Young&Eco, Katrarínou Peterovou

z La Florita a módnou návrhárkou Veronikou Mihálikovou,

či praktický videonávod na výrobu módnych doplnkov

s ReTie .

Celé tieto rozhovory a aj záznamy z obľúbeného projektu

Umelci Thálie nájdete na našom YouTube, kde nám

nezabudnite nechať feedback a odber. Neurazíme sa ani

za follow na Instagrame či like na facebookovej stránke,

aby vám neušli žiadne novinky v LABe.

Výsadou divadla je živý kontakt s divákmi, ale situácia,

v ktorej sme sa ocitli ukázala dôležitosť „digitálneho Divadla

LAB“. Pretože práve projektmi, ako sme vytvorili počas

obmedzení v súvislosti s COVID-19, vieme našu tvorbu

prezentovať širokému spektru potenciálnych divákov

a udržať si pozornosť existujúcich. Veríme, že sa vám naše

online projekty Divadla LAB páčili a tešíme sa vás osobne

v sezóne 2020/2021.

Deti ticha a ďalšie projekty

Pripravujeme pre vás 15 činoherných a 11 bábkarských

umeleckých projektov rôzneho žánrového zamerania.

Od klasickej drámy Mary Stuart až po filmovú poetiku

Woodyho Allena či Quentina Tarantina, tituly pre

deti ako Palculienka či Posledný jednorožec, ale aj site

specific projekty či bábkarsky vizuálne atraktívne projekty

pre mládež a dospelého diváka ako Pláž v noci,

Slepci či Exuvia, ale aj inscenáciu Deti ticha, v ktorej

herci vedú dialógy v slovenskej posunkovej reči a je to

ďalšia z inscenácií, ktorá zapadá do ďalšieho z projektov

– a to otvárania našich divadelných priestorov rôznym

znevýhodneným skupinám. Spolupracujeme a aktívne sa

otvárame zrakovo a sluchovo znevýhodneným divákom,

pre ktorých je často návšteva nášho Divadla Lab prvou

návštevou divadla vôbec.

Ďalšou skupinou, s ktorou sme aktívne pracovali

minulú sezónu a chceme v tom pokračovať, sú seniori,

pre ktorých pripravujeme pokračovanie projektu Hello,

my name is Shakespeare. V rámci projektu vznikne séria

interaktívnych divadelných workshopov pre seniorov,

ktorí budú mať príležitosť pracovať s mladými umelcami

v Divadle LAB, a séria interaktívnych prednášok z histórie

divadla, jeho osobností a teórie divadla, ukončená zábavným

kvízom a „divadelným escape room-om“.

J barbora bakošová, svetlana waradzinová

12 archív autoriek

13

cez plece

November 1989 očami študentov

na škripec

Rada skúšam nové veci

Špeciálnou platformou na predvedenie študentskej

filmovej tvorby sa stala neformálna oslava 30. výročia

Nežnej revolúcie pod názvom NEŽNÁ, ktorá sa

na Filmovej a televíznej fakulte konala 14. novembra

2019. V priestoroch foyer FTF sa uskutočnila

výstava cenných archívnych fotografií z obdobia

revolučných protestov na VŠMU a v kine Klap sa

premietlo pásmo štyroch študentských dokumentárnych

filmov. Jednalo sa o aktuálne snímky Pauly Reiselovej,

Petra Fröhlicha, Soni Nôtovej a Kristiána Babjára, ktoré

vznikli v roku 2019 ako povinné zadanie – publicistický

film 3. bakalárskeho ročníka v Ateliéri dokumentárnej

tvorby so spoločnou témou November 1989 očami

študentov. Filmy predstavili pohľad súčasného mladého

človeka, ktorý sa narodil dávno po roku 1989, na revolučné

a porevolučné zmeny v spoločnosti.

Oslavy sa zúčastnili významní študentskí tribúni

revolúcie, nechýbala medzi nimi Zuzana Mistríková, Tono

Šulík, či Anton Popovič, ktorí sa so spolužiakmi aktívne

zúčastnili revolúcie a dopomohli k významným spoločenským

zmenám.

Nežnú svojou účasťou poctil aj vzácny hosť, rektor

VŠMU v rokoch 1985-1994, prof. Miloš Jurkovič, ktorý

v pohnutých revolučných časoch významne napomohol

študentom pri organizácii a realizácii ich požiadaviek.

Soňa Nôtová sa vo svojom filme Nežná sústredila

na úlohu žien v období Novembra 1989. Jej film čiastočne

presahuje rámec autorského pohľadu na historické

udalosti a dotýka sa i dnešného postavenia žien.

Prostredníctvom rozhovorov s niektorými kľúčovými

osobnosťami Novembra odkrýva plastický rodový

pohľad na ženy revolúcie. Spontánna anketa v uliciach

Bratislavy ukazuje, že si takmer nikto nepamätá

na ženy – revolucionárky. Stereotypný pohľad na rolu

ženy v spoločnosti a jej účasť pri kľúčových historických

udalostiach Soňa Nôtová obohacuje o vkusnú nadsázku.

Peter Fröhlich vo filme Bratislava Nahlas mapuje stav

ekologického myslenia v období revolúcie. Autor sa snaží

cez iniciátorov a aktérov publikácie aktualizovať ochranárske

posolstvá, skúma, či sa situácia zmenila k lepšiemu

a kam sa stratili ochranárske ideály. V dobe, keď boli

podobné občianske aktivity pod drobnohľadom vládnucej

strany a jej aparátu, takáto forma vyjadrenia vyžadovala

občiansku odvahu, vzduch v krajine bol totižto v reálnom

a aj v prenesenom zmysle slova nedýchateľný. Jednalo sa

o akt politického a enviromentálneho disentu, ktorý spustil

do pohybu udalosti vedúce k spoločenskej transformácií.

Paula Reiselová na revolúciu nazerá vo filme Sračky

nevedem, alebo ako vzniklo Artforum cez príbeh komunity

ľudí okolo kníhkupectva Artforum. Pre ňu je nadobudnutá

sloboda predovšetkým slobodou myslenia. Artforum oficiálne

vzniklo v roku 1990, lebo skôr, samozrejme, nemohlo.

Vlado Michal, zakladateľ Artfora, spomína, že keď

išli založiť kníhkupectvo, nikto nevedel, ako na to. Na úradoch

boli tí istí ľudia ako pred Novembrom 89 a nemal

im kto poradiť. Film je putovaním po stopách spomienok.

Začalo to v byte, ktorý už neexistuje, na ulici, ktorá sa už

nevolá ulica Červenej armády. Tam bolo prvé Artforum.

Staré stoly natreté čiernou farbou, pomaľované sudy,

na ktorých stáli police, plagáty Jimiho Hendrixa a papagáj

v klietke. Autorka vystavala pôvodné Artfórum z náznakov

– symbolov, navodzujúcich pocit minulosti, popri

čom s Vladom Michalom zrekonštruovala cestu do Prahy

za knižkami, ktoré odtiaľ dlhé roky nosieval v ruksaku.

Kristián Babjar vo svojej eseji Mandarínky skúmal hodnotu

slobody, ktorá sa v istých životných situáciách stáva

pre niektorých ľudí nehmatateľnou, abstraktnou chimérou,

ktorej nerozumejú. Prostredníctvom obyvateľov východoslovenskej

dediny Krajná Bystrá, rodiska Vasiľa Biľaka,

nachádza prekvapujúce odpovede na jednoduchú otázku:

Načo nám je sloboda? Pýtal sa ľudí, ktorí doteraz neboli

vypočutí, na názory tých, ktorí si udalosti Novembra možno

ani nevšimli, ľudí, ktorí k svojmu životu nepotrebujú

demokraciu. Cítia sa podvedení, stratili istoty, na ktoré sa

dlhé roky počas bývalého režimu spoliehali. Nikam necestujú,

nepotrebujú pas občana Európskej únie, sú skeptickí

a agresívne naladení. Dedina vo filme vymiera, budovy

JRD sú schátrané, kostol rozpadnutý po rozbrojoch medzi

gréckokatolíkmi a pravoslávnymi veriacimi, no a nad týmto

všetkým sa vyníma stále prítomná busta Vasiľa Biľaka.

↑ Záber z filmu ’89

→ Záber z filmu

Sračky nevedem,

alebo ako vzniklo

Artforum

Patríš medzi vedúce osobnosti slovenskej

reklamnej branže, málokto možno

vie, že tvoje začiatky sú úzko späté

s hudbou. Ako sa absolventka hry

na hoboj a neskôr muzikológie dostala

k reklame?

Priviedla ma k nej zvedavosť

a moja permanentná chuť

skúšať stále nové veci. Bolo to

divoké obdobie 90-tych rokov.

K dispozícii sme mali medzinárodné

know-how, veľkorysé rozpočty

a nenasýtený trh – ľudia

vtedy všetko nakupovali! No a v oblasti

HR boli tiež neskutočné príležitosti.

Povolania v marketingu a reklame

dovtedy desiatky rokov neexistovali

a tak ambiciózni ľudia so schopnosťou

rýchlo sa učiť, sa veľmi rýchlo presadili.

Bavila ma tá dynamika a neustála

zmena.

Agentúra, ktorú vedieš (MADE by

VACULIK) dlhodobo spolupracuje

s VŠMU na príprave komunikácie

medzinárodného festivalu divadelných

škôl Istropolitana Projekt. Aký je

rozdiel v práci na zadaniach od školy

v porovnaní s niektorým z veľkých

komerčných klientov?

V prvom rade je to pre nás srdcová

záležitosť. Čistá radosť, slobodná tvorba

a silný osobný vzťah. Vždy chceme

prekonať predchádzajúci ročník. Naši

kreatívci priam súperia, kto tento

projekt získa. Ten najväčší rozdiel

oproti komerčným projektom je určite

sloboda, ktorú pri tvorbe máme.

Nápady a provokácia sú priam

nutné! Zadania pre Istropolitanu nie

sú striktne definované a preto sa aj my

v agentúre môžeme viac hrať a baviť.

Pri komerčnom klientovi je omnoho

viac mantinelov a povinností, ktoré

musíme splniť. Zvyčajne sú to striktne

dané predajné a komunikačné ciele,

ktoré sú naviazané na nemalé výdavky

do reklamy – na nákup médií. Dôraz

na efektivitu určuje povahu tvorby.

Asi uznáš, že experimenty v takejto

atmosfére nie sú veľmi vítané a klient

skôr volí bezpečnú cestu istoty. Česť

výnimkám! (smiech) Nechcem aby

to vyznelo, že pri Istropolitane nejde

zuzana ďurčeková stíha toho veľa. Už desať rokov pôsobí

ako výkonná riaditeľka reklamnej agentúry a od roku

2019 je aj prezidentkou Klubu reklamných agentúr Slovenska

(KRAS). Na Katedre divadelného manažmentu

DF VŠMU učí predmety Marketingová komunikácia

a Nové médiá a interpretačné umenie.

o efektivitu. Je jasné, že na ňu vždy

myslíme, len nie je určujúcim tzv.

„fear“ faktorom.Takže limitom sú len

naše kreatívne schopnosti.

Občas sa ešte stretneme so staromódnym

názorom, že marketing do umenia

nepatrí, veď „kvalitná inscenácia,

výstava, či koncert sa predajú aj

samé...“ Má vôbec marketing v umení,

resp. v školstve, svoje opodstatnenie?

Má a veľké. Myslím, že všetci máme

v hlavách vysnívané svetové značky

divadiel, galérii, škôl, ku ktorým vzhliadame.

Veď ak ideme do New Yorku,

Londýna presne vieme, kam chceme

ísť a prečo. A toto všetko je o našom

vnímaní značiek, ktoré do vysokej

miery ovplyvňuje práve marketingová

komunikácia. Marketing má pomáhať

umeleckému dielu či inštitúcií presadiť

sa s citom a pochopením. Existuje veľa

možných komunikačných stratégií,

je len potrebné zvoliť tú správnu,

ktorá má afinitu k vášmu umeleckému

projektu.

Minulý rok ťa Divadelná fakulta

angažovala ako externého pedagóga

na Katedre divadelného manažmentu.

Ako hodnotíš svoj prvý rok v pozícii

pedagóga?

Príchod na VŠMU je pre mňa akýmsi

návratom k vlastným umeleckým

koreňom. K VŠMU mám špeciálny

vzťah. Učil tu môj manžel Peter Mankovecký

a poznám tu veľa ľudí, ktorí

sú mi blízki a ktorých profesionálne

rešpektujem. Je pre mňa cťou, že som

tu pegagogička a môžem odovzdať

umeniu to, čo som sa naučila v komerčnom

sektore.

Predmety, ktoré učím ja sa snažím

prepájať s najnovšími trendami, ktoré

vo svete momentálne vládnu. Chcem

aby študenti ašpirovali na najlepšie

svetové kampane, ale aby boli tiež

mentálne pripravení na realitu. Dôležité

je najmä ich nastavenie. Chcem,

aby zo školy odchádzali motivovaní,

nadšení a s ambíciami, čo všetko môžu-idú

dokázať a nie udupaní a s pocitom,

že sa aj tak nič nedá zmeniť. Naši

študenti na to určite majú. Reálny

svet takýchto mladých ľudí veľmi

potrebuje. Len my, ako pedagógovia,

nesmieme zlyhať.

Aké sú tvoje pracovné plány na najbližšie

obdobie?

Back to School – nastupujem na doktorandské

štúdium, pokračujem v učení,

naďalej vediem agentúru MADE BY

VACULIK a zrejme aj prezidentujem

v Klube reklamných agentúr. A uvidíme,

ako sa veci vyvinú ďalej. Čo nám

prinesie Covid-19 v novom akademickom

roku.

J ingrid mayerová 14

archív i. mayerovej J matúš benža 15

archív zuzany ďurčekovej

za dverami katedier a ateliérov

Filmovo i literárne činný

Ateliér scenáristickej tvorby

↑ Záber z filmu Služobníci.

Ateliér scenáristickej tvorby

prechádza v novom školskom

roku čiastočnou pedagogickou

obnovou. Z pedagogických

úväzkov odišli dlhoroční pedagógovia,

autori, dramaturgovia

a scenáristi, stálice a významné

opory nielen ateliéru: profesor

Ondrej Šulaj, docenti Jozef Paštéka

a Leo Štefankovič, ktorým patrí veľká

vďaka za ich pôsobenie a pedagogické

formovanie scenáristického ateliéru,

i za výchovu mnohých úspešných

scenáristov. Staronovými členmi Ateliéru

scenáristickej tvorby sa zároveň

od školského roku 2020/2021 stanú:

scenáristka a režisérka Zuzana Liová

(filmy Ticho, Dom, Slovensko 2:0 –

poviedka Bez vône, dokumentárny

cyklus Prvá), ktorá bude viesť s Petrom

Balkom prvý ročník scenáristov

v rámci Scenáristického semináru.

Zároveň sa do pedagogického pôsobenia

vracia náš ateliérový Hrebenda

– Janko Púček a bude učiť slovenskú

literatúru, tiež sa vráti aj náš niekdajší

doktorand, režisér a scenárista Juraj

Šlauka (režijný debut Punk je hned!,

za réžiu tohto filmu získal v roku 2019

Hlavnú cenu Nadácie Tatra banky

v kategórii audiovizuálna tvorba), ktorý

bude viesť s doktorandom Jakubom

Medveckým Autorsko-režijný seminár.

Nový film režiséra Martina Šulíka

Muž so zajačími ušami, ktorého je náš

kolega Marek Leščák spoluautorom

bude mať premiéru na jar 2021. Film je

komédiou o mužovi, ktorý sa rozhodol

využiť príležitosť usporiadať si

svoj doterajší život, a pokúsiť sa začať

odznova. Muž so zajačími ušami je

komédiou o mužovi, ktorému prevráti

život naruby jeden telefonát, ale aj

rozprávaním o našich predstavách

o vlastnom živote, premene medziľudských

vzťahov a o priateľstve.

„Chcel by som, aby náš film rozprával

o vážnych veciach so sarkastickým

humorom,“ povedal M. Šulík. Hlavný

hrdina príbehu nečakane získa zvláštnu

schopnosť – mimoriadny sluch,

počuje nielen to, čo ľudia hovoria,

ale aj nad čím premýšľajú. Zrazu sa

dozvedá, čo si o ňom myslia jeho

najbližší, rodina aj priatelia.

Marek Leščák je tiež autorom námetu

a spoluautorom scenára celovečerného

filmu Ivana Ostrochovského

Služobníci (2020). Príbeh filmu je zasadený

do roku 1980. Michal a Juraj sú

študenti bohosloveckej fakulty v totalitnom

Československu. Pedagógovia

v strachu zo zrušenia školy formujú

študentov do podoby vyhovujúcej

vládnucej komunistickej strane. Každý

z mladých bohoslovcov sa musí rozhodnúť,

či podľahne pokušeniu a zvolí

si ľahšiu cestu kolaborácie, alebo sa

dostane pod drobnohľad cirkevného

odboru tajnej polície.

M. Leščák je aj spoluautorom celovečerného

dokumentárneho filmu

Jara Vojteka Raj na zemi (2019). Film

zachytáva profesionálny aj súkromný

osud slovenského novinára, reportéra

a fotografa Andreja Bána. Režisér Jaro

Vojtek sníma prostredníctvom intímnych

rozhovorov a počas spoločných

putovaní po svete osobný príbeh

Andreja Bána, jeho zápas so samotou

a psychickými problémami, či

snahu nadviazať dlhodobý a funkčný

vzťah, po ktorom túži. Paralelne film

zaznamenáva tragické a komplikované

príbehy súčasného sveta vo vojnových

a krízových oblastiach, či utečeneckých

táboroch. Film mal svetovú

premiéru na Medzinárodnom festivale

dokumentárnych filmov Jihlava

na jeseň 2019.

V roku 2018 mal premiéru film Martina

Šulíka Tlmočník, ktorého je Marek

Leščák spoluautorom scenára.

Alena Bodingerová je spoluautorkou

námetu a jednou zo scenáristiek

12-dielneho televízneho dramatického

seriálu Hniezdo (2020), réžia Braňo

Mišík. Seriál od januára do apríla

2020 odvysielala verejnoprávna RTVS.

Pôvodný televízny hraný seriál s kriminálnou

zápletkou rozpráva príbeh

troch manželských dvojíc, ktorých

osudy spojí neželaný, bezbranný

novorodenec. Alena Bodingerová

je tiež jednou z autoriek aktuálne

vysielaného rodinného rozhlasového

dramatického seriálu RTVS Život

s vôňou vanilky.

Katarína Moláková sa orientuje na scenáristiku

v animácii. Je spoluautorkou

oceňovaných krátkych animovaných

filmov Kamene (r. Katarína Kerekesová),

Sneh, Žltá (r. Ivana Šebestová),

Music Box (Joanna Kozuch). S Katarínou

Kerekesovou vytvorila projekt

Mimi a Líza, ktorý sa skladá z animovaného

seriálu, filmu, rozhlasových hier,

kníh a aktivít pre deti. Spolupracovala

na mnohých hraných a dokumentárnych

televíznych seriáloch ako hlavná

scenáristka, či spoluautorka.

Koncom roka 2019 vyšiel Petrovi

Balkovi nový román Ostrov, v ktorom

možno nájsť styčné body s jeho

absolventským scenárom. Ostrov

je románom o písaní a sile fantázie,

o putovaní za strateným otcom. Balkovo

nové literárne dielo sa dostalo

medzi knihy nominované na literárne

ocenenie Anasoft litera a René – cenu

gymnazistov 2020.

Tridsaťtri poviedok Dušana Dušeka

v útlej knižke Strih vetra symbolizuje

akési zavŕšenie plnosti života, ktorá

v rozprávačovi vyvoláva potrebu

vyrovnať sa s novou podobou pamäti.

Počítanie na prstoch (2018) je zbierka

jeho básní, ktorá obsahuje 77 starších

i celkom nových básní a vychádza

z neobyčajných pohľadov na obyčajné

veci a situácie. Vyšla mu aj zbierka

úvah a esejí Veľká potreba lampášov

(2018).

Jakub Medvecký je doktorandom

Ateliéru scenáristickej tvorby i pedagógom.

V roku 2019 mal premiéru

jeho film Ostrým nožom (réžia Teodor

Kuhn), pri ktorom je Jakub spoluautorom

scenára. Film je emotívnou

drámou otca, ktorému neonacisti

zavraždili syna. On sa s touto skutočnosťou

pokúša vysporiadať a hľadá

spravodlivosť.

Študenti Ateliéru scenáristickej tvorby

i mnohí naši absolventi sú literárne

činní. V prestížnej celoslovenskej

literárnej súťaži Poviedka 2019 porota

udelila okrem hlavnej ceny aj osem

prémií, z toho štyria ocenení boli naši

súčasní alebo bývalí študenti: Maroš

Bafia, Ivana Csalová, Jakub Spevák

a Petra Stračiaková. V Poviedke 2018

boli medzi ocenenými prémiami Miša

Petrovičová a Barbora Hrínová, ktorej

nedávno vyšla kniha Jednorožce. Aj

medzi finalistami slovenskej literárne

ceny Anasoft litera 2019 sú traja naši

absolventi: Peter Balko, Katarína

Kucbelová a Alena Sabuchová. V posledných

ročníkoch literárnej súťaže

Medziriadky sú medzi ocenenými naši

študenti Alica Mária Bujnová a Kristián

Lazarčík.

Študenti scenáristického ateliéru

spolupracujú s režisérmi, kameramanmi

a animátormi na ich ročníkových

cvičeniach a filmoch. Medzi

najvýraznejšie patria projekty, kde

vzájomná spolupráca vzniká z nadšenia,

symbiózy, rešpektu a vzájomného

počúvania sa. Medzi takéto filmy patrí

napríklad bakalársky film režisérky

Kriss Saganovej Poetika anima, ktorý

bol vybraný na Medzinárodný festival

animovaných filmov v Annecy (Podujatie

býva označované aj ako „Cannes

pre animované filmy“) a na ktorom sa

autorsky spolupodieľala scenáristka

Marcela Žgančíková. Poetika Anima

je nenaratívny animovaný film, ktorý

vznikol na motív rovnomennej lyrickej

básne, vytvorenej syntézou režisérkiných

denníkových zápiskov. Nespočetné

množstvo symbolov a obrazových

metafor spoločne s originálnou

atmosférickou hudbou od Frederica

Robinsona vytvárajú interpretačne

bohatý príbeh o žene, ktorá transformuje

svoju úzkosť v tekutom časopriestore.

Film má za sebou bohatú

festivalovú históriu, ktorú odštartoval

svetovou premiérou na áčkovom

Medzinárodnom filmovom festivale

vo Varšave.

Pedagógovia scenáristiky pravidelne

organizujú s bakalárskymi ročníkmi

scenáristické workshopy v Banskej

Štiavnici, kde sa premietajú a analyzujú

prevažne slovenské filmy, často

za prítomnosti tvorcov, riešia sa scenáristické

zadania a budujú vzájomné

vzťahy medzi študentmi jednotlivých

scenáristických ročníkov.

← J. Puškáš, vzadu hore D. Dušek, J. Paštéka,

A. Bodingerová, O. Šulaj, M. Leščák, P. Balko,

dole B. Hrínová, L. Štefankovič, D. Ditrichová

a K. Moláková.

J alena bodingerová

16

archív, štefan komorný

17

za dverami katedier a ateliérov

Aktivity Katedry klávesových

nástrojov a cirkevnej hudby

Katedra klávesových nástrojov

a cirkevnej hudby patrí už tradične

k najaktívnejším katedrám

HTF VŠMU. Jesenno-zimná časť

akademického roku 2019/20

priniesla viacero reprezentatívnych

podujatí, na ktorých

participovali jej pedagógovia i študenti.

Potešiteľne niektoré z nich

našli adekvátny ohlas v odbornej tlači.

Na otváracom koncerte 20. ročníka

študentského festivalu súčasnej

hudby ORFEUS (16. – 26. 10. 2019)

uviedol Ladislav Patkoló v premiére

pôsobivú Poému pre klavír a orchester

mladého skladateľa Martina Langa.

Recenzentka Martina Kamenská

vyzdvihla ojedinelú výrazovú symbiózu

interpreta a uvedenej kompozície

(TEMPO, roč. 16, 3-4/2020,

s. 7). Na ďalších festivalových soirée

vystúpili študenti Barbora Drugdová,

Jozef Kovalčík, Lilianna Oliinyk,

Jakub Podhoranský, Martin Suroviak

(klavír), Jozef Piták a Miloš Vukić

(akordeón), resp. jedna z najmladších

„posíl“ KKN Zuzana Vontorčíková. Jej

poňatie Langových Obrazov zarezonovalo

u kritiky dokonalým využitím

farebného spektra klavíra (Peter

Drozd, TEMPO, roč. 16, 3-4/2020,

s. 13-14). Odkaz Nežnej revolúcie si

pripomenuli 13. 11. na slávnostnom

KOMORNOM VEČERE K NEŽNEJ

Daniel Buranovský a Jordana Palovičová.

A opäť znela hudba domácich

autorov: „Daniel Buranovský sa zhostil

interpretácie Suchoňových Metamorfóz,

a to konkrétne štvrtej časti Larghetto.

Vysoká technická úroveň, originalita

interpretácie, výrazná muzikalita sú pre

interpretačný prístup Daniela Buranovského

príznačné a inak to nebolo ani

tentoraz.“ (Mária Gavalová, TEMPO,

roč. 16, 3-4/2020, s. 28-29). J. Palovičová

zvolila v ten večer netradičnejší

opus – Hry pre Biancu pre klavír

a 4 bongá z pera Ilju Zeljenku. Reakcia

publika potvrdila originalitu tohto

diela z roku 1992 bazírujúceho na virtuóznom

prepojení nástrojov pod

rukami jedného interpreta. Popredný

slovenský komorný orchester Cappella

Istropolitana inicioval v novembri

spoluprácu s našou alma mater

s cieľom dať šancu mladým talentom.

Ako sólisti sa na mimoriadne záslužnom

a inšpiratívnom podujatí Cappella

Istropolitana a študenti VŠMU (27. 11.)

s úspechom predstavili o. i. Luka

Lukić (akordeónová trieda prof. Borisa

Lenka), Júlia Novosedlíková a Kristína

Smetanová (trieda Jakuba Čižmaroviča,

resp. Idy Černeckej). Obe spomínané

klaviristky zároveň v jesennom

období započali dvojročný výskum

v rámci spolupráce VŠMU a Grieg

Academy v nórskom Bergene pod

názvom NOR-SK/Artistic Research

as a New Way in the Musical Education.

Súčasťou slovenskej delegácie bol

aj prorektor D. Buranovský.

Niekoľkoročný nosný projekt

katedry KLAVIA2RA s akcentom na literatúru

pre dva klavíry pripravil 28. 11.

pri príležitosti výročia VŠMU i Nežnej

revolúcie podnetnú diskusiu o prínose

osobností KKN k formovaniu interpretačného

umenia a vplyvu spoločenskej

a politickej klímy na hudobné umenie

na Slovensku. Pozvanie moderátora

L. Patkolóa prijali (bývalí i súčasní)

vedúci KKN, resp. jej subkatedier

I. Černecká, D. Buranovský, I. Gajan,

R. Kákoni a J. V. Michalko. Česko-slovenskú

„klavia2rovú“ tému roku 2019

uzavrel v decembri koncert a masterclass

pedagógov Ostravskej univerzity

Elišky Novotnej a Lukáša Michela.

Mesiac február bol už v znamení

nového ročníka projektu, tentokrát

s akcentom na „dvojklavírovú“ tvorbu

z územia tzv. Commonwealthu pod

↑ Študentka hry na klavír Kristina Borbat

získala 1. cenu na medzinárodnej interpretačnej

súťaži „Art without limits“ v Pisochyne

(Ukrajina), organizovanej dištančnou formou,

na základe zaslaných nahrávok.

↓ Klavírne zoskupenie Devanas Duo – Kristína

Smetanová a Júlia Novosedlíková predstavili

tvorbu viacerých slovenských hudobných

skladateľov na Slovenskom veľvyslanectve

v Číne.

↑ KOMORNÝ VEČER K NEŽNEJ: Jordana Palovičová

vládou kráľovnej Alžbety II. Výkony

účinkujúcich (D. Buranovský, T. Fekete,

P. Nágel, J. Novosedlíková,

J. Palovičová, K. Paľová, L. Patkoló,

K. Smetanová, M. Suroviak, T. Špuláková,

L. Števárová a Z. Vontorčíková)

sa stretli s nadšeným prijatím na Konzervatóriách

v Košiciach a Banskej

Bystrici, resp. vo Dvorane HTF VŠMU.

Punc exkluzivity máva aj každoročné

vystúpenie študentov HTF VŠMU

so Slovenskou filharmóniou. Tento rok

vo februárovom termíne reprezentoval

KKN v Redute Yunus Hermann (trieda

Idy Černeckej) ako sólista Rachmaninovovho

Klavírneho koncertu č. 2.

Umeleckú činnosť rozvíjali zástupcovia

KKN aj mimo pôdy VŠMU, či už

ako hostia renomovaných orchestrov

alebo v rámci recitálov. V podaní

Jordany Palovičovej a Symfonického

orchestra Slovenského rozhlasu zaznelo

25. 10. v priestoroch Veľkého koncertného

štúdia Slovenského rozhlasu

Concertino pre klavír orchester op. 20

Jána Cikkera. Nový vedúci KKN Ivan

Gajan zagratuloval 7. 11. v žilinskom

Dome umenia Fatra Štátnemu komornému

orchestru k jeho 45. jubileu

prostredníctvom tónov Haydnovho

Klavírneho koncertu D dur. Atribúty

interpretačného výkonu dlhoročného

sólistu telesa zhrnula Lýdia Dohnalová:

„Gajan znova pripravil poslucháčom

nevšedné chvíle, Haydn znel neobyčajne

podmaňujúco, sviežo s príznačnou

dávkou elegancie. Imponovala nielen

„samozrejmosť“ pri formulovaní, ale

(znova) mierne inovovaný pohľad, ktorý

kontúry klasicky ustrojeného celku posunul,

aktualizoval a ozvláštnil nimbom

romantizujúcej mäkkej vízie.“ (Hudobný

život, roč. LI, 11/2019, s. 19). Pedagógovia

a doktorandi KKN v uplynulom

období prezentovali recitálové programy

v rámci viacerých koncertných

cyklov, resp. festivalov na Slovensku

– Hudba v Pezinku, Galéria hudby,

Hudba u Fullu (J. Palovičová), Komorné

koncerty v slovenských mestách,

Galantské hudobné dni (L. Patkoló),

Komárňanské organové koncerty

(I. Szabó), Trenčianska hudobná jeseň

(Anh Nguyen Le Viet), Komorné večery

vo Dvorane, Abonentný koncert ŠKO

(S. Zamborský, na žilinskom pódiu

spoločne s D. Šašinovou), Nedeľné

matiné v Galérii mesta Bratislavy (Ana

Vyparinová Krsmanović, Zuzana Zamborská,

Anh Nguyen Le Viet, Tamás

Fekete). K významným zahraničným

aktivitám patrí koncert Borisa Lenka

s popredným slovenským violončelistom

Jozefom Luptákom k 30. výročiu

novembrových udalostí v americkom

Billingse. Ázijské turné s repertoárom

zameraným na tvorbu pre klavír

sólo a štvorručne podnikli na jeseň

jedny z najaktívnejších študentiek hry

na klavíri J. Novosedlíková a K. Smetanová

(v komornej hre pedagogické

vedenie D. Buranovský). Rovnako európske

pódiá patrili niektorým našim

inštrumentalistom. V novembrových

dňoch sa predstavil Anh Nguyen

Le Viet ako komorný partner vokalistov

v Centro Cultural de Cascais

v Lisabone. Prestížna belehradská sála

Zadužbina Ilije M. Kolarca a jej cyklus

Stretnutie s umelcom hostili koncom

januára akordeónovo-klavírne duo

Vyparinová, Krsmanović – Zamborská.

Členovia katedry vydali taktiež

niekoľko hodnotných CD titulov

(Magdaléna Bajuszová – Klavírne

suity II., Ilja Zeljenka: 24 prelúdií pre

klavír, Marek Štrbák – Organ Works by

East Slovakian Composers, Stanislav

Zamborský – Romantic Piano Music).

Už tradične sú pedagógovia pozývaní

do porôt významných medzinárodných

súťaží. Boris Lenko viedol

odbornú porotu na Medzinárodných

akordeónových súťažiach v Poprade

(20. – 23. 11. 2019) a litovskom Kaunuse

(1. – 6. 12. 2019). Dobré meno

slovenskej akordeónovej pedagogiky

šíril aj prostredníctvom masterclassu

v Dubrovníku začiatkom tohto roka.

Za zmienku určite stoja aj aktivity

nastupujúcej dynamickej generácie

z radov KKN v predsedníctve Spolku

koncertných umelcov. P. Nágel,

L. Patkoló a Z. Vontorčíková koncipujú

za pomoci grantovej štruktúry

niekoľko nových projektov, obnovili

spoluprácu s Hudobným centrom

s cieľom prezentovať perspektívnych

i etablovaných umelcov. Činorodú

katedru čakali v jarných mesiacoch

ďalšie atraktívne podujatia vo forme

masterclassov, súťaže o štipendium

spoločnosti YAMAHA či prezentácie

knižných titulov. Niektorí pedagógovia

a študenti sa vo svojich umeleckých

aktivitách presunuli do online

priestoru. Študentka doc. Františka

Perglera Kristina Borbat získala v apríli

najvyššie ocenenie na Medzinárodnej

interpretačnej súťaži "Art without

limits" v Pisochyne (Ukrajina), ktorá

sa uskutočnila dištančnou formou

na základe zaslaných nahrávok. Pevne

dúfame, že priaznivejšie podmienky

nám umožnia realizovať aspoň

niektoré z plánovaných podujatí KKN

v tej najcennejšej forme – v kontakte

s publikom..

J jordana palovičová

18 archív kristíny borbat a archív mzv sr 19

petra rusnáková

hranice sú korzo

Skúsenosti, ktoré vám

nik nevezme

Minulý rok, neohrozený vírusom, bol

skutočne plodný na zážitky a zahraničné

cesty našich študentov a pedagógov.

Symbolicky sa dá povedať, že Vysoká

škola múzických umení zanechala stopu

na väčšine kontinentov, kde prezentovala

svoje diela a zapojila sa do umeleckých

a vzdelávacích procesov.

Čína a jej šialené tempo

J matúš oparty

Keď som sa dozvedel o možnosti cestovať do Číny

a natočiť tam v priebehu troch týždňov film, bol som

v rozpakoch, neveril som, že v tak krátkom čase dokážem

nakrútiť obstojný dokument. Moja priateľka

ma však presvedčila, že to určite zvládnem a ja som

túto výzvu prijal.

Ak by som sa mal takéhoto workshopu zúčastniť druhýkrát,

zvážil by som čas na prípravu vzhľadom na ostatné

domáce školské povinnosti, ktoré som podcenil.

Všetkým budúcim účastníkom teda odporúčam

dôkladne si upratať harmonogram celého semestra

tak, aby vám tento výjazd zbytočne nesťažil štúdium.

V informačnom emaile z Pekinskej univerzity sme

dostali pár byrokratických úloh, ktoré sa dajú zvládnuť

v priebehu šiestich týždňov. Pri vybavovaní víz bolo zaujímavé,

že nám čínska koordinátorka programu odporúčala

nespomenúť, že sme filmári, nedajbože ešte povedať, že

ideme natáčať dokument. Mali sme len informovať o tom,

že ide o výmenný pobyt.

Z desiatich vopred pripravených tém sme si mali zvoliť

poradie obľúbenosti, z ktorého nakoniec medzinárodný koordinátor

priradil každému účastníkovi tému aj s produkčnou

asistentkou, vašou budúcou osobnou čínskou spojkou.

Mne prischla téma, ktorú som mal vo svojom osobnom

rebríčku až na štvrtom mieste – Ben´s beer house. Šťastný

som nebol, ale koniec koncov prečo nie, pivo mám rád.

Keď sme poslali predbežnú režisérsku explikáciu k vylosovanej

téme, obdržali sme letenky. Na prestupnej stanici

v Helsinkách sme sa stretli s ďalšími “účastníkmi zájazdu “

a čínske dobrodružstvo sa mohlo rozbehnúť naplno. Všetko

začalo už po prílete do Pekingu. Pri vstupe do krajiny nám

naskenovali odtlačky prstov a povyhadzovali všetky zapaľovače.

Pred letiskom nás už čakali naše čínske spojky. Niektoré

tasili kamery a foťáky a zvyšné si nás odchytávali a už

poznali po menách, zatiaľ čo my sme tie ich ani nevedeli

vysloviť. Neskôr som sa dozvedel, že mali ohľadom nás

brífing, na ktorom dostali presné inštrukcie. Patrilo medzi

ne napríklad pravidlo, nespúšťať nás z dohľadu na viac ako

dva metre a počúvať, či náhodou neohovárame režim.

Postupne som začal účastníkov workshopu spoznávať

bližšie. Šiesti Taliani aj s koordinátorom, Palestínec za Poľsko,

Poľka za Kóreu, Portugalčanka a dvaja za Slovensko.

Chvíľu to síce trvalo, no postupom času sa ľady prelomili

a vytvorili sme skutočne dobrú partiu.

V Pekingu mali pripravený brífing aj pre nás. Dozvedeli

sme sa: Aká je Čína prastará, vyspelá a naozaj veľká.

Niekde nejedia prasatá, inde ryby, či hovädzie a niekde,

nezľaknite sa, na ulici pečú psy. Nasledovalo vyhlásenie

výsledkov minulého ročníka, stručná prednáška o tom,

čo presne budeme počas workshopu robiť. Dostali sme

presný harmonogram, šli sa najesť a pobaliť, pretože ráno

sme už leteli do Čongčingu (Chongqing). Smiali sme sa, že

je to mimochodom druhé najčínskejšie mesto po Čingčongu

(také neexistuje.) Tri dni sme sa bezhlavo vozili po historických

pamiatkach mesta, ktoré za päťdesiat rokov

narástlo o tridsať miliónov obyvateľov. Mesto bujnelo

takým závratným tempom, že prvé mrakodrapové bytovky

majú síce sedemdesiat poschodí, no nemajú výťah. Zato

u predavača ovocia sediaceho v podchode na kartóne vie

človek zaplatiť za pomaranče QR kódom.

Na popud výkrikov Smél! Smél!! (rozumej Smile!) útlej

čínskej profesorky sme si obliekli červené reprezentačné

tričká s nápisom Looking China a usmievali sa do šošoviek

kamier pred galériou, pri múzeu, v múzeu, v reštaurácií

↓ Matúš Oparty v Číne.

na streche budovy, pri tancujúcich dôchodkyniach,

kdekoľvek.

Každý deň sme zavŕšili honosnou večerou. Milujem

exotiku a väčšinou mi všetko chutilo, aj keď pikantnosť

jedla zabíjala akékoľvek iné chute a viem, že sa povráva, že

paradajky sú ovocie, ale nikto z nás ich nečakal v šľahačkovej

torte. Po prvých dňoch sme teda program pragmaticky

premenovali na Cooking China.

Za pochodu sme si zohnali techniku, objednali optiky,

stabilizátor a lepšie sa spoznali aj so svojimi produkčnými,

ktorí nám celý deň dýchali na krk, popri čom plnili plán

mesačne na 110%. Ja som mal veľké šťastie, pretože moja

produkčná vedela dobre po anglicky a študovala dokonca

na filmovej fakulte. Od začiatku mi teda bola veľkou

oporou.

Začal sa štvrtý deň pobytu a spolu s ním aj práca

na našich filmoch. Jeden deň bol vyhradený na obhliadky,

päť na nakrúcanie a päť na postprodukciu.

Hneď v prvý deň som spoznal môjho protagonistu, ale

len na chvíľu a aj to meškal. Tak som si točil ilustráky čínskej

štvrte, v ktorej sídlili tí najhipsterskejší Čínania v celej

Číne. Kaviarničky, reštaurácie, bary, hračkárstva a dizajnové

obchody v bývalých tlačiarňach s výhľadom na mesto.

Aj mačky tam boli oblečené v značkovom. Nepreháňam.

Keď sa Ben, moj hlavný protagonista a žoviálny majiteľ

podniku Ben’s beer house ukázal, začalo sa päťdňové

nakrúcanie, ktoré ubehlo ako voda. Snažil som sa točiť

všetko, čo sa dalo. Dokonca aj záber z kapoty auta, ktorý

som nakoniec nepoužil, rovnako ako ďalších 7,5 GB natočeného

materiálu.

Následne nám ukázali strižňu: 20 m² pre ôsmich režisérov

a ich produkčných. V minulosti som už strihal dva

svoje študentské filmy, ale tu som sa natrápil omnoho viac.

Neviem či som niekedy pracoval vo väčšom tempe. Každý

deň som pracoval šestnásť hodín a keď som po dva a pol

dňoch na spoločnom premietaní ukázal osemnásťminútový

zostrih, vedel som, že sa ešte natrápim. Nechal som sa

zamknúť v škole do siedmej ráno a keď ju otvorili, rýchlo

si šiel aspoň na chvíľu pospať. Zobudila ma moja produkčná

na to, že čínska koordinátorka videla môj zostrih a je

vraj skoro taký istý ako ten včerajší. Ak to do dvoch dní

nedostrihám, budem preplácať náklady celého programu.

Skoro som sa poskladal na origami, rozdýchal to a utekal

do strižne. Odľahlo mi, keď som zistil, že moja produkčná

ukazovala starú verziu a nie raňajšiu.Nasledujúce dva

dni som strihal každý deň do rána, aby sme poslednú

noc mohli upraviť zvuk, pripraviť titulky a vyexportovať

potrebné formáty. Toto som už nechal na moju produkčnú

a ja som sa šiel okolo štvrtej ráno slávnostne vyspať. Keď

si predstavím, že by som to mal ešte prekladať z čínštiny,

alebo robiť k filmu plagát, ktorý za nás nakoniec spravil

európsky koordinátor, asi by ma…

Deň pred odletom bola slávnostná premiéra filmov,

ktorá dopadla nad očakávania dobre. Po nej nasledovala

posledná bizarná večera a bujará oslava, pre ktorú môj

spolubývajúci zmeškal let. Vrátil som sa domov vyčerpaný

ako nikdy predtým, ale so šialenou skúsenosťou, ktorú mi

už nikto nezoberie.

↑ Klasický tanec učí na Akadémii 23 pedagógov s rôznym prístupom.

Baletky si môžu vybrať.

Tanečný zážitok v Ríme

J natália benková (písané pre časopis Tempo)

„Vďaka programu Erasmus+ som v letnom semestri

minulého roku mala možnosť zúčastniť sa na študijnom

pobyte na prestížnej Národnej akadémii tanca

v Ríme/Accademia Nazionale di Danza. Študijný

pobyt prevýšil moje očakávania, bol výzvou, v ktorej

som musela vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny

a popasovať sa s nečakanými prekážkami, no navždy

ostane v mojej pamäti ako jeden z najkrajších študentských

zážitkov.“

Vždy som túžila po skúsenosti študovať na zahraničnej

univerzite a program Eramus+ bol prostriedkom

k naplneniu môjho sna. Žiaľ, do mnou zvolených

miest ako Londýn, Štokholm či Haag ma neprijali, no

pani koordinátorka ma dodatočne prihlásila do Ríma

na Národnú akadémiu tanca. Vyšlo to a Rím ma privítal

priateľskou atmosférou a množstvom historických

pamiatok.

Začiatky môjho štúdia na Akadémii neboli vôbec ľahké,

a to z viacerých dôvodov. Prvým bola rozľahlosť priestorov

školy s najmenej trinástimi tanečnými sálami, kde každý

deň prebieha nespočetné množstvo tanečných či teoretických

predmetov. Zorientovať sa v priestoroch, rozvrhoch

rôznych tanečných kurzov alebo medzi pedagógmi bolo pre

mňa náročné.

20 archív m. o. 21

archív n. b.

↑ Natália Benková v Ríme.

Hneď v prvý deň som sa ocitla na hodine klasického tanca,

na ktorej som nemala vôbec byť, pretože bola zrušená.

To som ešte netušila, že takéto zmeny a rušenia hodín bez

oznámenia sú pre Accademia Nazionale di Danza príznačné.

Mojou druhou hodinou v daný deň bola technika José

Limóna s vynikajúcou pedagogičkou Giorgiou Maddamma,

ktorá mala tú česť spolupracovať aj s legendárnou Pinou

Bausch. Svoje hodiny viedla s vážnosťou, bola prísna

a veľmi energická. Keďže tréning a kombinácie na hodine

techniky José Limóna už všetci spolužiaci vedeli naspamäť,

musela som ich od ostatných študentov odpozorovať, postupne

sa ich naučiť a potom som sa do danej techniky

zamilovala. Náročné kombinácie boli vždy mimoriadne

tanečné a v súlade s hudbou, ktorou korepetítor charakterovo

i rytmicky adekvátne podporil jednotlivé pohybové

skladby. To, že nielen hodiny techniky klasického tanca boli

sprevádzané korepetítorom veľmi oceňujem a myslím si, že

takáto forma výučby podporuje u žiakov muzikalitu.

Popri technike José Limóna som absolvovala aj hodiny

zamerané na release a floorwork. Učili ich dve pedagogičky,

z ktorých každá iným spôsobom vysvetľovala princípy a ja

som mohla na vlastnom tele okúsiť dve rozličné vyučovacie

metódy. Obľúbila som si najmä Teri Weikel, pedagogičku

pôvodom z Ameriky, ktorá napriek vyššiemu veku dokázala

všetko predtancovať a spôsob, akým tvorila jednotlivé

pohybové kombinácie bol nezvyčajný a fascinujúci.

Mimoriadne zaujímavé boli tanečné lekcie s Arrigom

Bonavitaom, ktorý osobitým spôsobom spájal prvky techniky

klasického tanca s princípmi techniky Merca Cunninghama

a José Limóna. Jeho technicky náročné hodiny boli

pre mňa výzvou, jeho pohybový slovník bol pre mňa nový

a osvojiť si ho bolo mimoriadne ťažké. Domáci študenti

rýchlo chápali verbalizované pokyny, no pre mňa bolo aj

z dôvodu jazykovej bariéry niekedy náročné porozumieť,

ako sa mám pohybovať.

Klasický tanec učí na Akadémii dvadsaťtri rôznych

pedagógov s odlišnými prístupmi. Všeobecne je možné

o nich povedať, že sú veľmi energickí, prísni a s veľkým

zmyslom pre detail. V Akadémii bol cítiť silný vplyv Cecchettiho

metódy klasického tanca, pretože hodiny boli vždy

fyzicky veľmi náročné, orientované najmä na vypracovávanie

rýchlosti a sily. Najväčším prínosom pre mňa boli hodiny

profesorky Valerie Diana, ktorá do každej jednej hodiny

vložila nesmierne množstvo energie a oduševnenia. Kládla

dôraz na správne využitie každej jednej časti tela a ani

na sekundu nám nedovolila vydýchnuť si. Ako jediná viedla

svoje hodiny po anglicky, takže som mohla pochopiť všetky

jej pripomienky.

S pobytom v Ríme a štúdiom na Akadémii sa spája

niekoľko pozitív i negatív. Na jednej strane bol rozdielny

systém, jazyk a typicky taliansky chaos „che casino!“ no

na druhej to všetko vyvažovala rozmanitosť a profesionalita

pedagógov. Štúdium na Národnej akadémii tanca je pre mňa

nezabudnuteľná skúsenosť, vďaka ktorej som mala príležitosť

spoznať a naučiť sa úplne rozdielne prístupy k modernému

a klasickému tancu. Výsledkom odlišného systému

hodnotenia študentov je absolútna disciplína a maximálne

sústredenie. Tanečné sály boli vždy preplnené a každý chcel

stáť vpredu. Pedagógovia vkladali všetku svoju energiu

do vyučovacieho procesu a snažili sa študentom naplno

odovzdať všetky svoje poznatky. Práve preto bola atmosféra

v Accademia Nazionale di Danza vždy profesionálna,

motivujúca a pre mňa veľmi prínosná a nezabudnuteľná.

Budúcim absolventom programu Erasmus+, ktorí chcú

spoznať a hlbšie pochopiť široké množstvo tanečných

techník, spolupracovať s výbornými pedagógmi a popracovať

na svojej technike a tanečnom prejave Akadémiu

vrelo odporúčam. Obrovskou výhodou je znalosť taliančiny,

keďže nielen učitelia, ale aj väčšina študentov anglický jazyk

neovláda. A treba sa zmieriť s tým, že ste v Taliansku, a tak

rozvrh občas neplatí a vy sa túlate po akadémii zbytočne.

↓ Národná akadémia tanca v Ríme.

Európsky sviatok

filmovej hudby

J marek buranovský

MUSIC and CINEMA – Festival International

du Film dÁubagne

Rok 2019 bol bohatý na komunikáciu s francúzskymi

filmovými školami, kultúrnymi inštitúciami a osobnosťami.

Je to predovšetkým vďaka nadviazanej komunikácii

s Francúzskym inštitútom v Bratislave, ktorý

nám sprostredkoval viacero kontaktov, zabezpečil

pozvánky na svoje aktivity a významne sa podieľal

na realizácii a podpore zaujímavých bilaterálnych aj

multilaterálnych podujatí. Jedným z výstupov tejto plodnej

spolupráce bolo aj zabezpečenie účasti pedagóga zvukovej

skladby Františka Poula a dvoch študentov na medzinárodnom

európskom podujatí Festival International du Film

dÁubagne, https://aubagne-filmfest.fr/en/, podporenom

z EU v rámci programu Creative Europe Media. Podujatie

patrí k vrcholovým európskym sviatkom filmovej hudby,

zúčastňujú sa na ňom pedagógovia a študenti z viacerých

európskych krajín, ktorí spoločne vytvoria, skomponujú

J jelena paštéková

keď sa dielo vydarí

Minulý rok vyšla na FTF VŠMU knižka s názvom Súčasné

filmové teórie 1. Jej podtitul znie Nové rámce, iné

problémy. Publikované texty sú výstupom z grantu

VEGA (Vedecká grantová agentúra SAV a MŠ SR)

s uvedeným „číslom popisným 1/0720/17“. V decembri

2018 sme po interných rozhovoroch usporiadali

na pôde fakulty prvé pracovné kolokvium. V tomto

roku nás čaká ďalšie verejné podujatie a príprava „dvojky“.

Formulácia projektu vyplynula z potreby začať sa pohybovať

na trochu odlišnom teréne – profilujúce práce členov

katedry vyrástli najmä z reflexie histórie.

Súčasné filmové teórie 1 nemajú ambíciu priniesť a sformulovať

nové, ucelené, filmologické (estetické, filozofické)

koncepcie. Nechcú však iba opakovať zrejmé, overené

a vyslovené názory. Potrebujú sa zorientovať v labyrinte

protichodných argumentov a kladú si korektné otázky.

Klasické filmové teórie pátrali po podstate filmu, po jeho

„materiálových“ východiskách, usilovali sa emancipovať film

ako umenie. Od roku 1968, súbežne s aktuálnym dobovým

diskurzom, bola v Československu k dispozícii knižka Guida

Aristarca Dějiny filmových teorií. Čitateľovi nekládla terminohudbu

ku filmom a predstavia svoje diela na záver festivalu.

Úspechom je tiež je naplánovaná budúca spolupráca, ktorej

cieľom je zostať aktívnymi na poli nadviazaných partnerstiev.

Preto aj v roku 2020 vysielame na festival dvoch

pedagógov s víziou zabezpečiť našu účasť každoročne. Pozvali

sme zástupcov Festivalu k nám a veríme, že v priebehu

blízkej budúcnosti si vytvoria priestor a nám sa ich podarí

privítať na našej pôde. Účastník festivalu, študent zvukovej

skladby FTF VŠMU Marek Buranovský, o návšteve festivalu

vlastnými slovami: „Okrem nových znalostí o hudobnej

kompozícii som bol celé dva týždne v neustálom kontakte

so študentmi a dokonca aj s pedagógmi z rôznych kútov

sveta, čo považujem za najväčší benefit, ktorý si odnášam

späť na Slovensko. Počas prvého týždňa sme absolvovali

workshop, na ktorom sme v dvoch oddelených skupinách

komponovali hudbu k filmu pod vedením dvoch francúzskych

skladateľov z domácej univerzity. V druhom týždni

nasledovali skúšky nami skomponovanej skladby s ansámblom,

ktorý skladbu nakoniec počas festivalu aj odpremiéroval,

čo bol skvelý zážitok. Okrem vyššie spomenutého

sme sa zúčastnili rôznych premietaní a masterclassov

so zvučnými skladateľskými menami, no a vo voľnom čase

sme chodievali na koncerty, ktoré boli súčasťou oficiálneho

programu festivalu. Po meste a jeho okolí nás pri tom celý

čas sprevádzali veľmi priateľskí domáci študenti, u ktorých

sme počas prvého týždňa boli ubytovaní. Celé dobre!“

Ako sa zorientovať v labyrinte

protichodných argumentov

logický odpor, dalo sa do nej ponoriť. Kaliber „ťažkej“ teórie

vniesli do hry až semiologické koncepty sedemdesiatych

a osemdesiatych rokov. Krehké filmové autorstvo, ktoré

vykvitlo koncom päťdesiatych rokov, bolo konfrontované

s exaktnými (jazykovednými) zásadami utvárania znaku.

Začali vznikať „iné“ problémy. Kľúčové kategórie šesťdesiatych

rokov, ako boli „realistické“ reprezentácie a autentickosť,

nahradili výskumy pravidiel utvárania fikcie, pascí simulakrov

a digitalizácie. Autori prítomného zväzku M. Ciel, Z. Mojžišová,

M. Mikušová, „hosťujúci“ M. Palúch, K. Mišíková,

M. Šedo a E. Binder spolu s vedúcou riešiteľkou a zostavovateľkou

Jelenou Paštékovou, ponúkajú v rámci zvoleného

prístupu osobitné spôsoby evidencie a rozkrývania problémov.

Ich cieľom nie je zmapovať komplexný obraz tém. Viac

sa usilujú o zachytenie dynamiky dnešnej audiovizuálnej

praxe. Spolu s Francescom Casettim a jeho Filmovými teoriemi

1945 – 1990 (2009) totiž vedecké teórie nepokladáme

za formálny nástroj, založený na obmedzenom množstve

tvrdení, na zúženom koncepčnom rámci a na prísnom spôsobe

prijímania empirických obsahov. Pokladáme ich za lepší

spôsob videnia, ktoré vedecké spoločenstvo prijme, zdieľa

a pokladá ho za účinný analyticko-interpretačný nástroj.

Aj preto sme sa pokúsili zdieľať teóriu.

22

23

mešec, potras sa!

Mediatéka v novom

dizajne s technikou

V mediatéke študenti a pedagógovia nájdu tisícky

gramoplatní, cédečiek, magnetofónových kaziet,

dvd, videokaziet nielen s hudbou, ale aj s filmami,

hovoreným slovom plus majú k dispozícii rozličné

databázy, s ktorými im kvalifikovane pomôže pracovníčka

knižnice Iveta Tichá.

Kedy vznikla mediatéka Akademickej knižnice VŠMU (ďalej

len AK VŠMU) a čo ponúkala vo svojich začiatkoch?

Začiatky mediatéky sa datujú o niečo neskôr ako

začiatky VŠMU. V roku 1950, jeden rok po založení

školy, vznikla knižnica, ktorá pod vedením Ladislava

Černeckého začala budovať fond odbornej literatúry

pre vtedy existujúce fakulty. Podarilo sa jej prostredníctvom

UNESCO získať darom základné odborné

diela hudobnej a dramatickej tvorby. O tri roky

neskôr vznikol hudobný archív s 1500 gramoplatňami, čo

bolo na vtedajšiu dobu úctyhodné množstvo. Nahrávky sa

využívali najmä vo výučbe ako učebné pomôcky.

Ako vyzerá fond súčasnej mediatéky AK VŠMU?

Hudobný archív sa zmenil na fonotéku, ktorá poskytovala

už rozšírené služby a po zakúpení prvých počítačov pre

používateľov v roku 2007 sa z nej stala mediatéka. Prvé

gramoplatne boli šelakové, neskôr k nim pribudli vinylové,

ktoré sa počúvajú dodnes. V mediatéke je veľká väčšina

gramoplatní z oblasti klasickej hudby. Z produkcie vydavateľstiev

Opus a Supraphon, máme skoro všetko, čo bolo

vydané do deväťdesiatych rokov. Dajú sa tu nájsť skvosty,

ktoré na internete nenájdete. Samozrejme, máme aj magnetofónové

kazety, videokazety, CD a DVD nosiče. Okrem

počúvania audionahrávok si každý zaregistrovaný používateľ

Akademickej knižnice VŠMU môže prísť pozrieť film,

muzikál, balet či operu. Fond obsahuje viac ako 11 600 audiovizuálnych

dokumentov.

Nie je internet konkurentom mediatéky?

Je pravdou, že keď som do fonotéky nastúpila, návštevníkov

bolo, najmä v skúškovom období, oveľa viac ako teraz.

Neraz sa stalo, že všetky miesta na počúvanie boli obsadené.

V dnešnej dobe sa internet stal súčasťou nášho života.

Je to super vec, nekonečný zdroj informácií. Ale nedá sa

mu vždy veriť . Viackrát sa mi stalo, že pri katalogizácii, keď

som potrebovala zistiť údaje o skladateľovi, či interpretovi,

boli na internete nesprávne údaje. Aj som sa pobavila, keď

k životopisu váženého hudobníka bola priložená fotografia

jeho menovca – mladého hokejistu. Preto musíme získané

informácie selektovať, overovať a vybrať tie najrelevantnejšie.

To isté platí, ak niekto chce naštudovať nejakú skladbu,

radšej si ju príde vypočuť do mediatéky z profesionálnej

nahrávky, ako by si mal pustiť jej menej kvalitnú verziu

z internetu.

Ako sa dá zistiť, čo všetko je vo fonde mediatéky?

Veľmi vďačím svojej predchodkyni pani Gerde Sýkorovej

za lístkové katalógy, ktoré boli v čase môjho nástupu

prehľadne a podrobne spracované. I keď som predtým

vždy pracovala iba s knihami, katalógy mi veľmi pomohli

zorientovať sa v hudbe a nájsť používateľom to, čo hľadali.

Dnes sa samozrejme všetko eviduje v elektronickej forme

a aj tie staršie dokumenty rekatalogizujeme, aby sa všetko

dalo vyhľadať cez náš online katalóg. Ale je to mravenčia

práca a napreduje pomaly. Hoci len z fondu mediatéky je

už urobených viac ako 20 700 záznamov, stále ešte veľa

chýba. Robíme analytický rozpis každého dokumentu, čo

znamená, že ak má CD viac skladieb, každú skladbu spracujeme

osobitne, aby sa dala vyhľadať podľa autora, názvu,

interpretov, kľúčových slov. Takže ak niečo nie je v OPACu,

je dobré overiť si to aj priamo v mediatéke v lístkovom

katalógu, lebo je možné, že daný dokument ešte len čaká

na elektronické spracovanie. Podrobný návod na vyhľadávanie

je na webovej stránke našej knižnice.

V priestoroch mediatéky sa dajú počúvať iba nahrávky

z jej fondu?

Nie, k dispozícii sú samozrejme aj počítače a je možné

využívať rôzne databázy na internete. Technické vybavenie

mediatéky po rekonštrukcii bolo zabezpečené s finančnou

podporou Fondu na podporu umenia. Pre návštevníkov

máme pripravené tri pracovné miesta. Každé miesto

má gramofón, magnetofón, PC s programami Audacity

a Open Shot, Blu-ray prehrávač, kvalitné slúchadlá, prístup

do hudobnej databázy Spotify. Podrobnejšie sa o možnostiach

jej využitia bude možné dozvedieť na pripravovaných

prednáškach či workshopoch.

Chcete niečo aj odkázať študentom a pedagógom ako

potenciálnym používateľom mediatéky AK VŠMU?

Veríme, že v nových priestoroch mediatéky sa im bude

príjemne tráviť čas či už pri štúdiu alebo relaxe vo voľnom

čase.

Do knižnice

pribudne

päťsto nových

kníh

Vakademickom prostredí to platí dvojnásobne,

akademická knižnica sa musí

usilovať ako jeden z kľúčových podporných

prvkov procesu kontinuálneho

zvyšovania kvality vzdelávania a rozvoja

odbornej a umeleckej činnosti o to, aby

zodpovedala požiadavkám, ktoré nastoľuje

21. storočie.

Vychádzajúc z tohto pohľadu sa v roku

2019 podarilo zásluhou vedenia VŠMU

a jej jednotlivých fakúlt uskutočniť radikálnu

zmenu prostredia knižnice. Otvorenosťou

a funkčnosťou architektonického

riešenia sa Akademická knižnica VŠMU

pretransformovala na esteticky príjemné

prostredie skupinového a individuálneho

vzdelávania a výskumu. Modernizácia mediatéky,

ktorá spočívala v novej definícii

konštrukčno-nábytkovej skladačky s technickým

a technologickým vybavením, sa

Aj v súčasnom období našej spoločnosti s infláciou informácií a ľahkou

dostupnosťou zdrojov vo virtuálnom svete má knižnica svoje

nezastupiteľné miesto.

uskutočnila vďaka finančnej podpore

z Fondu na podporu umenia (FPU).

V tomto roku opäť VŠMU získala pre

akademickú knižnicu podaním projektu

s názvom Akvizícia knižničného fondu

AK VŠMU dotáciu z FPU a to dokonca

vo výške 17.866 eur. Umožňuje to naplniť

hlavný zámer akvizičnej činnosti knižnice,

čo znamená nielen navýšiť fond o viac ako

500 titulov, ale predovšetkým posunúť

akvizíciu na vyššiu úroveň získavania titulov

odbornej literatúry. Pri výbere obsahu

jednotlivých titulov, ktorý prebiehal participačnou

formou so zástupcami jednotlivých

fakúlt, bolo rozhodujúcim kritériom

mapovanie aktuálnych trendov a smerovaní

v poznaní v kontexte profilácie študijných

programov na fakultách VŠMU. Snahou

akvizície taktiež bolo vyjsť v ústrety požiadavkám

pedagógov, výskumných pracovníkov

a zvyšujúcemu sa počtu zahraničných

študentov na získanie zahraničnej literatúry

v anglickom jazyku. Táto skupina titulov má

v projekte pomerne vysoké zastúpenie.

z verejných

zdrojov podporil

Akvizícia knižničného

fond AK VŠMU

výzva č. 10/2020 – podpora 5.1.4

17,17 %

9,93 %

16,67 %

8,08 %

múzické umenia

výtvarné umenie

58,08 %

6,08 % 8,33 %

75,66 %

rozdelenie

podľa oblasti

(ks)

rozdelenie

podľa oblasti

(€)

spoločenské vedy

beletria

J ladislav jakóczy

24 jakub gulyas 25

dano veselský, graf martin mistrík

J ingrid barteková

kotol dobrých nápadov

Filmári

pripravili

nové

projekty

oirfet

Projekt OIRFET v slovenskom preklade

Otvorené inovatívne zdroje pre vzdelávanie

a tréning vo filmotvorbe je európskym

nástupcom úspešného konceptu

European Editing Masterclass a zaradil sa

ku projektom Erasmus+, ktoré dbajú na internacionalizáciu

a spoluprácu medzi partnermi,

rozvíjanie odborných akademických

a praktických zručností študentov, ktorí pri

workshopoch striedavo organizovaných

na všetkých partnerských školách vytvárajú

medzinárodné tímy. Študenti strihu získavajú

unikátnu príležitosť konzultácie s pedagógmi

zo všetkých zúčastnených škôl, majú

možnosť spoznať odlišné prístupy k tvorbe,

zdieľať medzi sebou kreatívne nápady.

Za našu fakultu vstupujú do činností projektu

pedagógovia strihu, a to predovšetkým

profesorka D. Smržová, M. Kondrla a docent

M. Šlapeta. Tento typ projektov považujem

do budúcna za nosný, pretože vytvára kontakty

pre budúcich profesionálov, trváce

budúce vzťahy a príležitosti na spoluprácu.

Projekt sa osvedčil, funguje už od roku 2010,

pričom sa neustále zvyšuje kvalita a úroveň

realizovaných aktivít a cvičení, a aj to mu

zaručilo podporu z aktuálneho európskeho

zdroja.

Cieľom grantovej politiky Filmovej a televíznej fakulty je hľadať prostriedky

na realizáciu podnetných a inovatívnych nápadov našich pedagógov,

študentov a zamestnancov. Mešec plný peňazí zatiaľ nemáme,

ale mešec plný nápadov áno, a to je prvý nevyhnutný krok k realizácii

tvorivých počinov. V stručnosti predstavujeme tri projekty z množstva

realizovaných v roku 2019, ktoré sú pozoruhodné tým, že vznikli

kombináciou z viacerých finančných zdrojov a zároveň v sebe spájajú

niekoľko akademických činností.

↑ Martin Šulík, Ľudovít Labík

identifikácia

špičkových vedeckých

tímov vysokých škôl

na Slovensku

Na FTF sme sa zapojili do výzvy Akreditačnej

komisie MŠ SR, ktorá v roku 2014

odsúhlasila pilotný projekt Identifikácia

špičkových vedeckých tímov vysokých

škôl na Slovensku. Podmienkou zapojenia

bola vysoká odborná vedecká a umelecká

úroveň tímov, dosiahnuté nadpriemerné

výsledky v slovenskom aj medzinárodnom

meradle. Jedným z cieľov fungovania a aktivít

tímov je upriamiť pozornosť mladej generácie

na to, že aj na Slovensku sú pracoviská,

kde sa stretnú s osobnosťami, uznávanými

v európskom a svetovom meradle, a môžu sa

na takých pracoviskách vzdelávať, podieľať

sa na ich vysokej vedeckej alebo umeleckej

úrovni a získať kontakty so svetom.

Za VŠMU bol tento prestížny, vysoko odborný

štatút priznaný dvom pracoviskám.

Od roku 2015 na pôde Filmovej a televíznej

fakulty pôsobí špičkový tím Ateliér filmovej

tvorby pod vedením profesora Martina

Šulíka a špičkový tím Ateliér Vizuálnych

filmových efektov pod vedením profesora

Ľudovíta Labíka. Počas tohto obdobia špičkové

tímy zrealizovali množstvo vedeckých

a pedagogických aktivít, členovia tímu a ich

študenti viacnásobne cestovali na workshopy,

konferencie a odborné podujatia. Vďaka

tejto cielenej podpore našich špičkových

tímov sme zrealizovali množstvo úspešných

a vysoko odborných podujatí, uskutočnili

sme edičné a konferenčné výstupy.

cgi producent –

projektový manažér

budúcnosti

Inovatívny Projekt CGI PRODUCENT –

PROJEKTOVÝ MANAŽÉR BUDÚCNOSTI

podporený AVF má medzinárodný rozmer

a priamo reaguje na medzeru a chýbajúci

odborný predmet na našej pôde. Projekt

zaštítil Ateliér vizuálnych efektov a pedagóg

Marián Villaris. Medzi základné klady

projektu patrí reflexia nových technológií,

prepojenie na zahraničné trendy, príprava

odborníkov, ktorí v našom priestore chýbajú.

Projekt producentom umožnil zoznámenie

sa s poznatkami v oblasti prípravy a realizácie

špeciálnych efektov, bol prínosný pre

študentov aj celú odbornú verejnosť a poslúžil

ako skvelý impulz na nadviazanie spolupráce

a prepojenie s Austrálskou Griffith

Univerzitou, na ktorej pôsobí lektor Benjamin

Richards, ktorého unikátna kombinácia

skúseností z oblasti filmových vizuálnych

efektov, animovaného filmu, počítačových

hier a virtuálnej reality je veľmi prospešná

pre slovenské audiovizuálne prostredie. Zúčastneným

sprostredkúval svoje skúsenosti

z výroby ikonických filmov ako Lord of the

Rings či Avatar. Okrem prednášky mali záujemcovia

možnosť zúčastniť sa špeciálneho

online webinára s producentom a režisérom

Dominikom Criscim. Témou webinára bola

distribúcia diel vytvorených s pomocou VR

a taktiež réžia vo VR.

Na potulkách

s dvoma

klavírmi

tou sa nám zdalo byť úplne prirodzené.

Zvolený názov KLAVIA2RA hravou

formou prezrádza základné charakteristiky:

slovo klaviatúra symbolizuje naše

pianistické zameranie, číslica 2 dva

klavíry a 2RA („túra“) je slovná hračka

na základe anglického slova „two“, ktorá

naznačuje hudobný cestopis, keďže

v každom ročníku sa zameriavame

na exkluzívne uvedenie literatúry pre

dva klavíry iného územia. Náš „pilotný“

projekt po niekoľkomesačnom procese

hodnotenia uspel a nám sa otvorili

úplne nové možnosti organizovania

koncertných podujatí KKN – klavírne

duá precestovali Slovensko (Bratislava,

Banská Bystrica, Košice, Žilina) i blízke

zahraničie (Brno, Ostrava, Györ).

Každoročne 10-12 klaviristov spoločne

na „turné“ je skutočne nevídaný jav. Počas

úvodného PIANOS AMERICANOS

(2018) sme sa koncertne vydali na potulky

po americkom kontinente a náš

entuziazmus nadchol aj vtedajšieho

Keď sme sa v roku 2012 spolu

s vtedajším vedúcim Katedry

klávesových nástrojov a cirkevnej

hudby Danielom Buranovským

púšťali do príprav projektu

Hommage à Debussy, kde sme

„zaangažovali“ prostredníctvom

24 prelúdií francúzskeho majstra široké

spektrum našich študentov, netušili

sme, že zakladáme krásnu tradíciu.

Tradíciu projektov, ktoré budú zbližovať

študentov navzájom, študentov

s pedagógmi, našu katedru so širšou

verejnosťou. Po niekoľkých ďalších

úspešných katedrálnych podujatiach

prišiel v roku 2017 impulz zo strany

pani dekanky Iriny Čiernikovej, resp.

prorektorky Svetlany Waradzinovej,

uchádzať sa o trojročnú grantovú podporu

Ministerstva školstva (KEGA).

Spoločne so Z. Vontorčíkovou a L. Patkolóm

sme načrtli atraktívny projekt,

ktorý by prepájal študentskú časť

katedry s pedagogickou, čo je jednou

z priorít tohto grantu (pozn. neskoršie

naše organizátorské rady rozšírili ešte

P. Nágel a K. Smetanová). Na katedre

už dlhšie rezonovala „dvojklavírová“

téma, a tak vybrať sa práve touto cesveľvyslanca

USA Adama H. Sterlinga.

Nasledujúci ročník bol venovaný téme

česko-slovenskej hudby a oslavám

100. výročia Československej republiky,

resp. 70. výročia VŠMU. Tento rok

sme pod názvom HER MAJESTY´S

MUSIC zasvätili Jej výsosti kráľovnej

Alžbete II. a jej hudobnému impériu

Commonwealthu. Okrem ťažiskových

koncertov, ktoré uvádzajú mnoho diel

v slovenskej premiére, sú jeho súčasťou

aj masterclassy (Eugen Indjić, Igor

Ardašev, Ivo Kahánek, Eliška Novotná,

Lukáš Michel) či diskusie s internými

a externými hosťami o nielen rýdzo

hudobných témach. Diskusné fóra

pod brilantnou moderátorskou „taktovkou“

Ladislava Patkolóa v uplynulých

ročníkoch ponúkli pohľad do hudobnej

reality na Slovensku a vo svete, ale

zamysleli sa aj nad spoločensko-politickou

situáciou. Zrealizovať tak originálny

a neopakovateľný projekt doslova

krížom-krážom po hudobnom okolí by

okrem grantu KEGA nebolo možné ani

bez finančnej pomoci Nadácie Tatra

Bankya Bratislavského samosprávneho

kraja. No predovšetkým bez skvelých

interpretov – naprieč hudobným glóbusom

sa za uplynulého dva a pol roka

vydalo dovedna 17 klaviristov (D. Buranovský,

J. Čižmarovič, B. Drugdová,

T. Fekete, I. Chrapková, A. Korobova,

P. Nágel, J. Novosedlíková, J. Palovičová,

K. Paľová, L. Patkoló, K. Smetanová,

M. Suroviak, T. Špuláková, L. Števárová,

K. Varsamisová a Z. Vontorčíková).

Zaslúžili sa o nesmierne inšpiratívnu

atmosféru plnú krásnej a často nepoznanej

hudby, vynikajúcich umeleckých

výkonov, smiechu a cestovateľských

zážitkov. Patrí im (a môjmu skvelému

tímu KLAVIA2RY) moje úprimné poďakovanie

a veľká gratulácia!

Tím projektu

KLAVIA2RA: Z. Vontorčíková,

P. Nágel,

J. Palovičová, L. Patkoló,

K. Smetanová

na podujatí Her

Majesty's Music.

← 2. ročník podujatia

ČESKO-SLO-

VENSKÁ HUDBA.

D. Buranovský

a L. Patkoló.

J jana keeble

26 archív ftf 27

petra rusnáková, martina zuzana šimkovičová

J jordana palovičová

kotol dobrých nápadov

Oral History na FTF:

výsledkom je šesťdesiat

rozhovorov

Keď sme v školskom roku

2007/2008 na Katedre filmovej

vedy rozbiehali projekt Oral History,

nemohli sme tušiť, do akých

rozmerov projekt nabobtná, a čo

všetko bude treba zdolať k jeho

hladkému fungovaniu. Zámer bol

však jasný: zaplniť biele miesta dejín

slovenskej kinematografie o menej

známych či „celebritných“ tvorcov

a tvorivých pracovníkov a pracovníčky

Slovenského filmu, a obohatiť tak

filmovú historiografiu o subjektívne

hľadiská a skúsenosti vyplývajúce

z dlhoročnej praxe či doslova zo života

stráveného pri filme. Výstupmi projektu

sú nakrútené a zostrihané rozhovory

s narátormi a narátorkami, ich prepis

do elektronickej podoby a zverejnenie

na webe školy.

Prvotné, skôr organizačné a technické

problémy vystriedali otázky týkajúce

sa prehľadnej a trvalej archivácie,

postupne sa ujasnila pozícia novovzniknutého

predmetu „Filmová prax“

v rámci študijných plánov a koordinácia

s realizačnými ateliérmi. Profesionálne

zázemie nám poskytla škola a príslušné

technické zabezpečenie sme zakúpili

↑ Juraj Steiner, Ján Ďuriš, Sylvia Lacková

a Alta Vášová

vďaka finančnej podpore z grantovej

agentúry KEGA. Lenže nie technický,

ale ľudský faktor sa ukázal byť ako

kľúčový: dôvera kolegov a vedenia

fakulty v osožnosť projektu, osobné

nasadenie spolupracovníkov a ochota

oslovených narátorov. Každoročne

je do projektu zapojených desať až

dvadsať študentov a študentiek:

okrem druhákov a tretiakov Katedry

audiovizuálnych štúdií, ktorí pripravujú

a realizujú rozhovor, sú to študenti

kamery, zvuku, strihu a produkcie.

Tímové cvičenia sú pre budúcich

filmových kritikov a vedcov praktickou

skúškou v aplikovaní teórie do praxe,

v prepojení výskumnej metodiky

a komunikačných schopností, pričom

medzigeneračný dialóg medzi študentom/tkou

a narátorom/rkou by

mal slúžiť prehĺbeniu vzťahu ku kultúrnemu

dedičstvu a k pochopeniu

skúmanej doby a k nej sa viažucim

fenoménom.

Za dvanásť rokov sme zrealizovali

vyše šesťdesiat rozhovorov, ktoré

pokrývajú široký záber tvorivých

profesií: scenáristika a dramaturgia,

hraná a dokumentárna réžia, animácia,

kamera, zvuk, strih, hudba,

scénografia, kostýmový dizajn, masky,

produkcia a výroba, filmová publicistika

a pod. Našou snahou je nielen

profesijná, ale aj rodová vyváženosť,

čo znamená zohľadniť zastúpenie žien

v tomto prevažne mužskom prostredí.

K ďalším projektovým výstupom sa

radia publikačné aktivity a napokon aj

citačné ohlasy, ktorých z roka na rok

pribúda. Znamená to, že naša práca

má zmysel – slúži laickej i odbornej

verejnosti a prinajmenšom ponúka

podložie pre ďalší výskum.

Študentské

konfrontácie

Tak sa volá každoročne

ku koncu letného semestra

prebiehajúca dvojdňová akcia.

Organizuje ju Katedra audiovizuálnych

štúdií (KAS), zúčastňujú

sa však na nej vo väčšej či

menšej miere aj pedagógovia

a študenti z tvorivých ateliérov filmovej

fakulty. Študentské konfrontácie

už majú svoj ustálený harmonogram

– počas dvoch dopoludní prebiehajú

projekcie vybraných študentských

filmov – hraných, dokumentárnych,

animovaných – z minuloročnej

produkcie. Následne počas dvoch

popoludní sa o nich hovorí. Riadenú

debatu začína prednesenie vopred

pripraveného kritického príspevku

študentiek a študentov KAS ku každému

premietnutému filmu. Potom

sa diskutuje – o filme, o kritickom

príspevku, o okolnostiach, za ktorých

film i príspevok vznikali, o tvorivej

a kritickej práci... a o všeličom inom

odbornom. Závažnejšom aj malichernejšom,

ako to už býva. Občas sa diskutuje

pokojne a vecne, z času na čas

stúpajú vášne, narastajú emócie, veď

tak to má byť. Zmysel a potenciál

podujatia sú pomerne veľké, učíme

sa ich nachádzať a využívať za jazdy,

niekedy sme úspešnejší, niekedy

menej úspešní.

Študentské konfrontácie vytvárajú

spoločný a vlastne výnimočný

priestor a vyzývajú všetkých zainteresovaných

aby ho aj zmysluplne

zdielali. V čom spočíva výnimočnosť

toho priestoru? V príležitosti tvárou

v tvár sa postaviť dvom stranám,

ktoré na to bežne možnosť nemávajú

– kritikom a tvorcom. V príležitosti

verejne predniesť a cizelovať

svoje názory. V príležitosti naučiť sa

znášať negatívnu kritiku a vysporiadať

sa s kritikou pozitívnou. V príležitosti

brániť svoje teritórium, ale aj

učiť sa akceptovať teritórium toho

druhého – lebo určite neplatí, že ak

haníš moje dielo, na sto percent musíš

byť hlupák, niekedy to môže byť

aj celkom naopak. Študentské konfrontácie

sú pôdou, kde je možné

cibriť si argumentáciu, učiť sa nebáť

protirečiť či nehanbiť sa súhlasiť. Sú

pôdou vzájomného dialógu – a ten,

nech už je akýkoľvek, je dôležitý,

lebo je vzájomný.

Viac sa o minulých ročníkoch

Študentských konfrontácií

dá prečítať na stránke

kas.vsmu.sk/projekty/konfrontacie

alebo vo vybraných

číslach občasníka študentov

KAS Frame, ktorý vychádza ako

súčasť filmologického časopisu

Kino-Ikon.

J eva filová

28 archív ftf

J zuzana mojžišová

29

archív ftf

30 rokov ftf

VÝROČIE FTF

Vraj by sme mohli

mať fakultu

Vrátnik pomaly a majestátne

vyšiel pred päťstoročnú budovu

Akademie Istropolitany, v ktorej

na Ventúrskej ulici, vtedy ešte

Jiráskovej, sídlila Divadelná

fakulta a rozvážnym krokom

prešiel k miniatúrnej kaviarni

zvanej Depresso, plno obsadenej

študentmi školy.

„Je tu Šulík?“ spýtal sa.

„Šulík by tu v živote nejedol,“ odpovedal

mu niekto z útrob kaviarne.

„Podľa toho ktorý,“ zamyslel sa niekto

iný.

„Nejaký Šulík, to je jedno ktorý, má

na vrátnici telefón,“ povedal vrátnik,

veľavýznamne na nás pozrel okom

protagonistu, ktorý je povznesený

nad tým, čo odpovedá chór, potom sa

otočil, odkráčal cez cestu na vrátnicu

a keď sa ani po minúte neobjavil nikto,

kto by sa vydával za ktoréhokoľvek

Šulíka, telefón položil a ďalej listoval

vo včerajšom Večerníku.

Bolo júnové popoludnie toho

prvého roku po Nežnej revolúcii.

Všetko bolo zrazu možné a nič nefungovalo.

Mala som dvadsať rokov,

žiadne peniaze a na sebe neónové

tričko a džínsy z Maďarska. Pili sme

so spolužiakmi studenú kávu a čakali,

kým v kine Mladosť za rohom začne

prvé popoludňajšie prestavenie.

„Vraj by sme mohli mať filmovú fakultu,“

povedal chlapík, ktorého meno

si nepamätám, ale študoval tuším

dokument. „Také niečo som počul.

Vraj je na to politická vôľa či čo.“

„Akože už by sme neboli apendixom

divadelníkov? Žiadne prednášky s hercami?

Filmový odbor každý rok a nie

na striedačku s divadelným?“ spýtala

sa moja blond spolužiačka.

„Akože by sme mali aj normálne strižne?

Aj svoje kamery? Aj zvukárov?“

spýtal sa asi ktosi z réžie.

„Aj,“ povedal vizionársky dokumentarista.

„Aj vlastný ateliér? Akože normálne

zariadený na nakrúcanie?“ opýtala

som sa neveriacky.

„Aj.“

„Ako v Prahe?“

„Jasné, ako v Prahe.“

„Berieš niečo?“

„Akože čo?“

„Akože drogy. Tu sme na Slovensku.

Aká filmová fakulta? Snívalo sa ti

niečo? Akože normálne by nás bolo

študentov, akože fakt, že napríklad aj

sto? A nie iba každý druhý rok scenáristi

a režiséri a pár filmových vedcov?

Aj kameramanov by sme mali? Aj

animátorov?”

“Prosím ťa. Už si nenechaj nalievať.“

Pozerali sme cez cestu na bránu

školy. Študenti vchádzali a vychádzali.

Väčšinou divadelníci. Zopár našich filmových.

Bola nás naozaj hŕstka. Taká

introvertnejšia, tichšia, zomknutá.

Cez bránu školy vchádzali aj vychádzali

ako apoštoli na Pražskom orloji

aj naši pedagógovia. Slivka. Párnický.

Šulaj. Ciel.

„Bolo by to krásne. Bolo by to také

ozajstné,“ povedal ktosi.

Z vrátnice vyšiel vrátnik a rozpálenou

ulicou prikráčal k Depressu.

„Je tu Borušovičová?“ spýtal sa.

„Ona nič neje. Ani tu,“ povedal mu

niekto. „Preto je taká chudá.“

„Má telefón,“ povedal vrátnik a ja

som vyštartovala a dobehla cez cestu

k zloženému slúchadlu.

„Hele, Evo“ ozval v slúchadle hlas.

„Já koukám na televizi a ono to vypadá,

že vám založili fakultu.“

„Čože?“ spýtala som sa šokovane.

„Prostě vám založili fakultu. Filmovou.

Gratuluju. Budete filmaři. Opravdickí.

To jsou věci, co?“

V ten deň sme už do kina nešli.

Chodili sme po uliciach a z krčmy

do krčmy a snažili sa zapamätať tú

chvíľu, aby sme o nej mohli rozprávať.

Trvalo to tridsať rokov, ale ja som

o nej konečne práve teraz porozprávala.

Taký vlastne obyčajný deň. Bolo

teplo a mne na vrátnicu zavolal môj

vtedajší frajer, že máme fakultu. Vtedy

som nevedela nič z toho, čo bude.

Že na tej fakulte budem študovať

dokopy desať rokov a že ma raz v iné

horúce popoludnie stretne na ulici

náhodne profesor Párnický a spýta

sa ma, či nemám pocit, že by som

mohla škole niečo vrátiť a prísť tam

učiť. A, že s váhaním prídem a potom

stretnem mnohých skvelých ľudí

ako spolupedagógov a študentov.

A akú budem mať radosť po každom

peknom študentskom cvičení, aká

šťastná budem vo chvíľach, keď sa mi

pred očami budú odohrávať zázraky

pochopenia, objavovania a dozrievania.

Prostredníctvom rozhovorov,

záberov, príbehov.

Je to veľké dobrodružstvo. A stále

pokračuje. Tak veľa šťastia a držím

palce!

Autorka študovala na Filmovej

a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave,

najprv na Katedre filmovej

a televíznej dramaturgie a scenáristiky,

neskôr pokračovala na Katedre

filmovej a televíznej réžie.

V súčasnosti prednáša v Ateliéri

filmovej a televíznej réžie.

30 31

J eva borušovičová

štefan komorný

30 rokov ftf

Bolo tesne po nežnej revolúcii ťažké

zakladať fakultu? Stretli ste sa s nejakými

oponentami?

Oponenti sa vyskytujú vždy, pri

každej príležitosti, a vtedy sa

ozvali dokonca aj z vlastných

školských radov. Ale krátko

po revolúcii, v prvom polroku

1990, sa museli riešiť najprv

personálne otázky. Pedagógovia

predstupovali pred komisie,

v ktorých zasadali študenti a učitelia,

ktorých si sami vybrali. A tieto

komisie určovali, kto zostane učiť

a kto nie. Niekedy šlo o dosť kruté

rozhodnutia, ale asi to bolo v tej dobe

potrebné, až nevyhnutné. V turbulentnej

situácii sa prvým porevolučným

ministrom školstva stal vzácny

človek, pán profesor Ladislav Kováč.

Vedeli sme, že tento kultivovaný pán

nás vypočuje a pochopí. V tom čase

dôležitú rolu zohrala študentská rada,

ktorú viedol Pavol Pochylý, poslucháč

Katedry filmovej a televíznej tvorby.

Túžba vytvoriť v rámci VŠMU samostatnú

filmovú fakultu sa však objavila

už pred desiatimi – pätnástimi rokmi,

ale k jej realizácii dovtedy nedošlo.

Vyskytovali sa obavy, že na to ešte

nemáme kapacity ani financie, že

treba počkať.

Prvý polrok 1990 bol zrejme hektickým

obdobím plným pohybu.

Áno, a kým je vlnobitie, všeličo sa

dá zariadiť. Dostali sme echo, že ak

predložíme kompletný návrh so všetkými

potrebnými dokumentami, tak

je šanca, že na júnovom zasadnutí

Federálneho zhromaždenia by tento

návrh mohol byť schválený. Ak by

sme však zmeškali túto príležitosť,

tak by sa ľahko mohlo stať, že

podstatnejšie spoločenské problémy

by založenie fakulty opäť o niekoľko

rokov odsunuli.

Katedra filmovej a televíznej

tvorby sa teda zaktivizovala, vytvorila

nové potrebné podklady, ktorými

doplnila už tie dávnejšie pripravené

Kým je vlnobitie,

všeličo sa dá zariadiť

Profesor miloš jurkovič bol známy ako džezmen, neskôr

koncertný umelec a profesor hry na flautu. Od roku 1959

bol jeho život zviazaný s Vysokou školou múzických

umení. Najprv bol študentom Hudobnej fakulty a zostal

na nej až do roku 1994, keď ju opustil ako rektor. Bol jediným

akademickým funkcionárom, ktorého do funkcie

zvolili aj po zmene režimu a v roku 1990 stál aj pri zrode

Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.

materiály. Študentská rada s Pavlom

Pochylým na čele celý proces podporila

a následne šla dvojčlenná delegácia

– P. Pochylý a ja ako rektor k pánovi

ministrovi Kováčovi. Myslím, že sme

mu dosť jasne a dôrazne vysvetlili, aký

potrebný a dôležitý je vznik Filmovej

a televíznej fakulty. Pán minister si

preštudoval naše materiály a predložil

ich v júni 1990 na zasadnutí Federálneho

zhromaždenia, ktoré tento návrh

schválilo. FTF sa teda stala fakultou

de jure od septembra 1990.

Kto si neželal, aby FTF vznikla?

Podľa nových pravidiel z deväťdesiateho

roku dostávali peniaze od štátu

priamo fakulty a nie VŠMU ako celok.

Tí, ktorí nepriali vzniku novej fakulty

a mne osobne tiež, šírili obavy,

že pôvodná suma financií, ktorá sa

doteraz delila medzi Hudobnú a Divadelnú

fakultu, sa bude po novom deliť

trojmo. A pritom to nebola pravda.

Bolo jasné, že po založení FTF sa upraví

aj rozpočet pre celú VŠMU. Napriek

tomu sa našli ľudia, prevažne z hudobnej

oblasti, ktorí sa obávali o výšku

dotácií a obviňovali mňa ako rektora,

že som u ministra Kováča presadzoval

rozšírenie počtu fakúlt. Konali sa celofakultné

schôdze na Hudobnej fakulte,

na ktorých sa hlasovalo za moje odvolanie.

Situácia bola vtedy veľmi vážna.

Hovoril som si, že hlavné je to, čo sa

podarilo v Novembri 89... Ak mám

padnúť, tak padnem, lenže nestalo sa

tak, pretože ma podporili práve ľudia

z filmu, televízie aj divadla. Spomeniem

napríklad M. Hubu, z filmárov R. Urca,

T. Vichtu, M. Slivku a ďalšie popredné

osobnosti, ktoré ma na zasadnutí

akademického senátu podržali. Tak

som zostal rektorom aj naďalej a FTF

neprestala existovať.

Sledujete súčasné dianie na fakulte?

Detailne nie, som už dlhé roky mimo

verejného života. Inšpirujem sa preto

slovami tatíčka Masaryka po jeho

piatom zvolení za prezidenta a následnom

odstúpení zo zdravotných

dôvodov: „A já se teď budu jenom

dívat, jak to tady vedete...“ Tak sa teda

dívam a dodávam iba toľko, že pohľad

na výsledky najmladšej fakulty VŠMU

mi prináša veľkú satisfakciu, jej vznik

bola správna vec.

„Keď chceš robiť film, musíš

voľačo riskovať, ak bude treba,

tak aj vlastný život“

Na začiatku bola tabuľa, obmedzenia a veľká chuť dať priestor

talentovaným študentom. Tak sa začal písať príbeh Filmovej

a televíznej fakulty, ktorá oslavuje tridsať rokov svojej existencie.

Na začiatky spomínajú otcovia-zakladatelia FTF a pedagógovia

fakulty, ktorí stáli pri jej kolíske.

profesor

ondrej šulaj

scenárista, dramatik, divadelný

a televízny režisér, pedagóg. Od roku

1990 bol prodekanom Filmovej

a televíznej fakulty a vedúcim

Katedry dramaturgie a scenáristiky.

V rokoch 1993-1999 bol dekanom

Filmovej a televíznej fakulty. V roku

2003 sa stal prvým rektorom VŠMU

z filmárskeho prostredia od vzniku

školy v roku 1949. Na tomto poste

pôsobil do roku 2011. Dekanom

Filmovej a televíznej fakulty bol opäť

v rokoch 2014-2018.

Nedá mi to a musím sa vrátiť v spomienkach

o niečo hlbšie do minulosti, ako je tých jubilejných

30 rokov. V polovici šesťdesiatych

rokov minulého storočia sa začali formovať

zárodky budúceho študijného programu

filmovej scenáristiky. Významní dramaturgovia

a scenáristi – Kalina, Vichta, Balgha

a Marenčin – vklinili do Divadelnej fakulty

spočiatku nenápadný, a možno aj nechcený

závan filmového ducha. Túto nevšednú

atmosféru som vtedy vnímal ako študent

scenáristiky. Jediným filmárskym technologickým

vybavením vtedy bola len krieda

a prenosná čierna tabuľa, na ktorú nám

profesor Karvaš písal poznámky k štruktúre

drámy. Na počiatku bolo teda slovo

scenáristov, pri samotnom zrode fakulty

v roku 1990 už hrali dôležitú rolu aj režiséri

– Slivka, Solan, Uher, Hollý, Ciel – a ten prvý

menovaný sa stal aj prvým dekanom FTF.

Bol som pri tom už ako pedagóg, vedúci katedry

a neskôr aj dekan. Čo som mohol, to

som fakulte odovzdal a žiadne múdre rady

do ďalších rokov nemám. Takže počas tohto

jubilea v tichosti z FTF odchádzam. Budem

sa ešte chvíľu z odstupu pozerať, čo sa deje.

profesor

ján ďuriš

kameraman, najzaujímavejšie

projekty vzišli zo spolupráce

s Jurajom Jakubiskom. Jeho práca

na filme Nejasná zpráva o konci světa

bola na MFF v Montreale ocenená

Cenou za kameru. Od septembra 2003

je vedúcim Ateliéru kameramanskej

tvorby na FTF VŠMU v Bratislave.

Keď ma v roku 1994 zakladateľ Katedry

kamery, prof. Stanislav Szomolányi, pozval

k spolupráci, mala naša katedra už svoje

pevné miesto v rámci FTF VŠMU, hoci zápasila

s nedostatkom filmovej techniky. Slabé

technické vybavenie školy paradoxne naučilo

našich študentov, že každé obmedzenie

sa dá premeniť na výhodu. Spomínam

si napríklad na spoluprácu s viedenskou

filmovou školou, kde naši kameramani nakrúcali

spolu s rakúskymi študentmi hranú

filmovú etudu Päť zmyslov. Závideli sme

Rakúšanom ich profesionálne podmienky,

ale aj keď sme nemali takú techniku ako oni,

v umeleckej oblasti boli naši kameramani

rovnocenní partneri. Dnes, pri písaní týchto

riadkov som rád, že FTF má novú budovu

s veľmi slušným technickým vybavením.

Naši prví absolventi sa stali nielen vedúcimi

osobnosťami novej generácie slovenských

kameramanov, ale prof. Ivan Finta a doc.

Richard Žolko aj pedagógmi Ateliéru kameramanskej

tvorby.

docent

leo štefankovič

scenárista, od roku 1990 do júla 2020

pedagogicky pôsobil na Filmovej

a televíznej fakulte VŠMU

J dagmar ditrichová

32 maľba igor strinka

33

j. ďuriš ml., archív, i. stančík, š. komorný, j. hardoš

30 rokov ftf

v Bratislave. Dekanom FTF bol

v rokoch 2006 až 2010.

Nie som otec (spolu)zakladateľ. Nezaslúžim

si zápis do rodného listu fakulty. Tá bola

ustanovená rozhodnutím federálnej vlády

č. 349 zo dňa 14. júna 1990. Nebol som pri

tom. Ako ten záhradník z rovnomenného

filmu, čo sa stal americkým prezidentom.

O jej vznik sa zaslúžili filmoví a televízni

tvorcovia (v abecednom poradí so súčasnými

akad. titulmi), ktorí na Divadelnej fakulte

riadili a zabezpečovali výučbu filmových

študijných odborov (tak sa im vtedy hovorilo):

prof. Igor Ciel (v tom čase prodekan

DF VŠMU a vedúci katedry filmovo-televíznych

odborov Divadelnej fakulty VŠMU),

prof. Stanislav Párnický (v tom čase prorektor

VŠMU pre rozvoj), prof. Martin Slivka

(koncom roku 1989 predseda dočasnej rady

filmových odborov na DF VŠMU a od roku

1990 prvý dekan fakulty), prof. Ondrej Šulaj

( od roku 1990 prodekan FTF a vedúci katedry

dramaturgie a scenáristiky). Na katedre

filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky

som sa objavil až v prvom akademickom

roku existencie fakulty. Pôsobil som na nej

dlhých 30 rokov. Vlastne ani nie. Tak sa

volala „za slobodna“. Neskôr prijala meno

„ateliér“ spolu so všetkými ostatnými „tvorivými“

katedrami.

Ani do knihy o fakultných prvenstvách

by som sa nedostal. Neasistoval som pri jej

zrode, nebol som ani študentom prvého

riadneho ročníka filmovej a televíznej dramaturgie

na Divadelnej fakulte VŠMU. Tým

bol kolega Jozef Paštéka. Mne sa pošťastilo

až v druhej runde. Musel som ale napísať až

tri záverečné práce: jednu pre pôvodného

ročníkového vedúceho Petra Balghu, druhú

pre Alberta Marenčina, ktorý prevzal ročník

po jeho odvolaní, tretiu som mal napísať

pod vedením „normalizačného“ šéfa študijného

odboru Jána Soloviča, ktorý en block

zamietol všetky záverečné práce ročníka.

Toľko svinstiev vraj v živote nezažil. Mal

som to nešťastie, že bol určený aj za vedúceho

mojej práce. Odmietal všetky námety,

ktoré som mu predkladal, a dôvodil, že nás

nechce do ničoho nútiť, ale mali by sme

pochopiť „novú situáciu“. Našťastie „nová

metla“ sa podedencom či vydedencom pre

úmrtie v rodine nevenovala, takže som napokon

bez jeho schválenia napísal prácu,

za ktorej vedúceho bol dodatočne vymenovaný

Tibor Vichta. Dušan Mitana to vzdal.

Aj Ďuro Lihosit.

profesor

patrik pašš

Producent, strihač a profesor

filmového strihu. Je aj jedným

zo zakladateľov slovenského

Audiovizuálneho fondu. V roku 1983

založil Katedru strihovej a zvukovej

kompozície na Filmovej a televíznej

fakulte.

Prednášať na VŠMU ma pozvali také osobnosti

ako bol profesori Martin Slivka či Igor

Ciel a mal som to šťastie, že pod ich vedením

som začal prednášať strihovú skladbu

na katedre réžie. Zásadný krok na fakulte sa

však spravil po revolúcii, pretože bol predpoklad,

že slovenskí študenti nebudú mať

kde študovať strih a zvuk. Prof. Slivka mi

dal dôveru a umožnil mi vybudovať ateliér

strihovej skladby a ateliér zvuku. A keďže

moji rodičia aj pedagógovia ma vždy viedli

k hodnotovým kritériám, etike a „vyššiemu“

princípu, uplatňoval som tieto atribúty pri

stavbe ateliéru, pri výbere pedagógov aj študentov.

Ukázalo sa to veľmi užitočné, pretože

ja osobne mám pocit, že naši študenti

v sebe majú kultúrneho ducha a morálny

imperatív. To považujem za najdôležitejšie,

pretože úlohou kultúry je spoločnosť humanizovať,

socializovať a viesť k slušnosti.

A to je najvyšší princíp, ktorý by naši študenti

mali so sebou niesť a prenášať svojimi

dielami do spoločnosti.

profesor

stanislav párnický

Režisér a pedagóg, bol prvým vedúcim

Katedry filmovej a televíznej réžie

a dekanom Filmovej a televíznej

fakulty v rokoch 1999 až 2006.

V súčasnosti je pedagógom Ateliéru

filmovej a televíznej réžie na Filmovej

a televíznej fakulte. Pri príležitosti

70. výročia založenia VŠMU

prevzal v roku 2019 Pamätnú

medailu za výnimočnú pedagogickú

a umeleckú činnosť a za významný

prínos v rozvoji VŠMU.

Najprv konštatovanie: áno, patrím k spoluzakladateľom.

Pravda, od chvíle, keď v časoch

študentskej Nežnej revolúcie vyskočil

na studňu na nádvorí bývalej Academie

Istropolitany študent filmových odborov

Divadelnej fakulty Pavol Pochylý a požadoval

založenie Filmovej fakulty, až po menovanie

Martina Slivku, ktorý sa 1.novembra

1990 stal prvým dekanom novovzniknutej

fakulty, sa udialo viacero udalostí.

Najprv tu bol nulový stav pedagogických

pracovníkov vysokého školstva, pri ktorých

vysoké školy prešli akousi samoevaluáciou,

keď komisie zložené zo študentov a dvoch

pedagógov, ktorým študenti vyslovili dôveru,

konkurzovali všetkých vedúcich pedagogických

pracovníkov školy a vytvorili obnovenú

pedagogickú štruktúru vysokých škôl.

Na VŠMU som touto úlohou bol poverený

ja a kolega Pavol Mikulík, pedagóg

herectva na Divadelnej fakulte. Nebola to

tá najšťastnejšia chvíľa môjho života, ale

vznikla z dôvery, ktorú do nás študenti vkladali

a ja tajne dúfam, že sme ich nesklamali.

Historicky bola možnosť zriadiť FTF

podmienená dvomi zákonmi: Zákonom Slovenskej

národnej rady zo dňa 9. júna 1949

o zriadení Vysokej školy múzických umení

v Bratislave, kde je v § 1. odsek (2) uvedené,

že škola má štyri odbory: hudobný, dramatický,

tanečný a filmový.

Z dôvodov pedagogických sa filmový

odbor neotvoril. Napriek tomu sa na žiadosť

Československej televízie, pretože potrebovala

vyškoliť nových scenáristov a dramaturgov

pre hranú tvorbu, aj dokumetaristov

pre televízne spravodajské a dokumentaristické

formáty, zjavili na Divadelnej fakulte

najprv diaľkoví študenti, ktorí boli zamestnancami

televízie a neskôr aj skutoční denní

študenti, ako už spomínali Ondrej Šulaj aj

Leo Štefankovič.

Druhý zákon súvisí so skutočnosťou,

že postupne na Divadelnej fakulte vznikli

filmové odbory. Ako prodekan pre filmové

odbory ich zaštiťoval prof. Igor Ciel, môj

niekdajší učiteľ na Divadelnej fakulte v odbore

réžia, ktorý som absolvoval. Po mojich

skúsenostiach v divadle, aj po nakrútení

množstva filmov, inscenácií a seriálov, ma

prizval učiť na škole, kde som neskôr, ako

prorektor VŠMU pre rozvoj, stál pred vyslovene

rozvojovou aktivitou: konštituovať

Filmovú fakultu.

Čas bol priaznivý, študenti, ktorí skončili

na Divadelnej fakulte boli v praxi úspešní,

a tak po podaní žiadosti na Federálnu vládu

– táto legislatívne ustanovila FTF „rozhodnutím

Federálnej vlády č. 349 zo dňa 14. júna

1990. Jej prvý dekan Martin Slivka nastúpil

do funkcie 1. novembra 1990.

V tom čase mala fakulta jediného profesora

Igora Ciela, takže proces jej pedago-

gickej, ale aj technologickej konsolidácie

musel prebiehať zrýchleným tempom.

V mnohom nám v začiatkoch pomohla

zmluva s televíziou, ale hlavne digitalizácia

tvorivo výrobných procesov, ktorá zlacnila

výrobu študentských filmov. Najväčšou

hodnotou školy boli však vždy talentovaní

študenti, ktorých som ako pedagóg zažil

doslova viacero generácií.

Pre nich všetkých mám citát Akiho

Kaurismakiho, ktorý možno netreba brať

doslovne, ale nesie významné posolstvo:

„Keď chceš robiť film, musíš voľačo riskovať,

ak bude treba, tak aj vlastný život“.

profesor

františek jurišič

Režisér animovaných filmov

a vysokoškolský pedagóg.

Z filmového nadšenca sa vypracoval

na spolupracovníka Československej

televízie Bratislava a stál pri zrode

trikového štúdia, kde vznikali

animované Večerníčky. Používal

rôzne techniky animácie. Od roku

1993 pôsobil na FTF v Ateliéri

animovaného filmu, najprv ako jeho

vedúci, neskôr ako pedagóg.

„Kroky, roky, skoky… a posledný zhasne.“

Taký názov mal prvý titul poslucháčov katedry

animovanej tvorby, ktorý zarezonoval

na domácich i zahraničných festivaloch.

Bola to féria pohybových cvičení našich

prvákov a druhákov s tematikou stého výročia

existencie kinematografie.

Kroky: ceruzka, papier, prenajaté kolibské

prekresľovacie stolíky, entuziazmus,

talent, nadšenie pre pohyb, trpezlivosť, vtip,

humor a neskonalá drina. To bol vklad poslucháča

v tvorivom dialógu s pedagógom.

Skoky: napriek počiatočným priestorovým,

technickým a technologickým nedostatkom

vládla na fakulte aj v ateliéroch tvorivá

atmosféra a slobodný autorský duch.

Nápaditosti sa medze nekládli. Ocenené

diela pribúdali.

Roky: ubehli. Dnes máme silnú profesionálnu

generáciu tvorcov v médiu animácie,

ovenčenú Igricmi, Slnkami v sieti, aj nespočetnými

cenami zo zahraničných festivalov.

Teším sa na každé ich nové dielko.

…. a posledný zhasne: Pevne verím, že

vďaka silnému profesnému zázemiu absolventov

FTF VŠMU sa to už nestane!

Vďaka, že som mohol byť pri tom.

Slovami napísať film

Tibor Vichta absolvoval štúdium dramaturgie a scenáristiky na pražskej

FAMU, ale už počas štúdií pracoval ako dramaturg Štúdia hraných filmov

v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe. Od 70. rokov 20. storočia

prednášal scenáristiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladaľom

samostatnej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU a bol prvým

predsedom jej Akademického senátu. Podľa jeho scenárov bolo realizovaných

okolo dvadsať dlhometrážnych hraných i dokumentárnych, filmových

aj televíznych diel, z ktorých viaceré patria do zlatého fondu našej kinematografie.

Spolupracoval predovšetkým s režisérmi Petrom Solanom, Martinom

Hollým a DušanomTrančíkom. Slovenská Asociácia filmových a televíznych

kritikov vyhlásila Tibora Vichtu, ktorý zomrel 23. januára 1991 v Bratislave

vo veku 57 rokov, za najlepšieho slovenského scenáristu 20. storočia.

↑ Fotografia zachytáva Tibora Vichtu, ako som ho poznal v čase, keď bol mojím učiteľom:

so živým výrazom, gestom pozorne načúvajúceho alebo diskutujúceho. S neodmysliteľnou

kávou a rovnako neodmysliteľnou cigaretou. Pokiaľ ide o cigarety a zopár iných vecí, dobový

kód sa síce zmenil, ale na princípoch a metodike výučby scenáristiky, ktoré on uplatňoval

na svojich žiakoch a ktoré sme viacerí ďalej rozvíjali v pozícii pedagógov, sa nezmenilo

prakticky nič. „Slovami napísať film.“ Aké prosté, aké magické a aké náročné. Vichta bol

presvedčený, že scenár (a divadelná hra) sú najťažšími slovesnými disciplínami, pretože

autor pri nich „nakukuje za roh“, do iného média, ktoré mu zradne uniká. Aj tie najkrajšie

opisy sa v ňom roztavia a zmiznú, zostáva len viditeľná podstata činov a dialogická štruktúra.

Keď si pripomínam Tibora Vichtu z jeho seminárov, mám pred sebou aj strhujúceho

rozprávača. Uvedomujem si, že mal v sebe niečo, čo je zrejme vrodené a čo by som nazval

inštinkt na objavenie a uchopenie príbehu. Rozprával vecne, sucho ironicky, včas a presne

prichádzala pointa. Tak, akoby to už bolo v scenári a potom vo filme.

34 35

J jozef puškáš

archív d. ditrichovej

30 rokov ftf

Ako prekročiť železnú

oponu v sebe

Nikdy som nechcela byť pedagogičkou. A už vôbec nie

prodekankou pre zahraničie. Keď za mnou v decembri

1989 – po pešom pochode do Hainburgu, ktorý

sme organizovali ako prvý slobodný krok za hranice

železnej opony – prišli študenti z VŠMU a ťahali ma

na školu, odmietla som. Bola som vtedy zamestnaná

vo filmovom štúdiu na Kolibe ako dramaturgička

a scenáristka, uprostred revolučnej vravy som mala práce

až nad hlavu. Spýtali sa ma, či to nie je pre mňa niečo ako

výzva. Isteže bola... Napokon som kapitulovala. Od februára

1990 som začala učiť na škole, no až v septembri

prebehli riadne konkurzy pre nových pedagógov. Jarný čas

sme využili na sformovanie ôsmich katedier samostatnej

filmovej fakulty, ktorá vznikla doslova na zelenej lúke.

Keď som si pripravovala sylaby na hodiny dramaturgie,

uvedomovala som si, že v novom svete, ktorý sa pred

nami otváral, nie je možné učiť po starom. Musela som sa

pokúsiť predstaviť študentom remeslo aj z tej druhej strany

železnej opony, najmä z veľkých amerických štúdií, ktorých

filmy začali v tom čase úspešne valcovať naše kiná. Rozhodla

som sa preskúmať dramaturgické východiská komerčných

hollywoodskych produktov a predstaviť študentom

ich stavebnú štruktúru. Podať im len istý návod a nechať im

voľnú ruku, aby si mohli sami vybrať vlastnú cestu.

Najbližší školský rok som strávila na New York University

– The Tish School of the Arts, kde som začala písať

doktorskú prácu na túto tému. Po návrate domov netrvalo

dlho a naverbovali ma do role zahraničnej prodekanky.

Niežeby predtým neexistovala na škole zahraničná

činnosť, vedeniu prichádzali rôznorodé ponuky spolupráce

a pozvánky z festivalov. No zo slovenskej strany to bola

skôr sporadická odozva, keď sa podarilo nájsť niekoho, kto

ovládal cudzie jazyky, alebo vyhral hlavnú cenu v Oberhausene,

ako Vlado Balco so slávnym filmom Tri tony šťastia.

Chcelo to jednoducho cielenú a systematickú prácu.

Pochádzam z Bratislavy, kde boli všetky pôvodné rodiny

prirodzene trilingválne. Keď naši starí rodičia nechceli, aby

deti rozumeli, o čom sa dospelí zhovárajú, rýchlo prepli

do nemčiny alebo do maďarčiny, ktorú mali začiatkom

storočia povinnú v školách. Napínali sme uši a učili sme sa

rozumieť za pochodu. Naše rodinné prostredie tak bolo

prirodzene otvorené cudzím jazykom a iným národnostiam.

Angličtina a ruština, ktoré sme sa neskôr bifľovali v škole,

nás zbavili strachu vykročiť kamkoľvek do sveta. Vždy mi

bolo ľúto tých, ktorí sa zašívali na domácom piesočku,

lebo len tam mohli vyniknúť. Bez ochoty dohnať zameškané

a naučiť sa aspoň po anglicky. Strach blamovať sa

pred druhými a potreba „zachovať si vlastnú dôstojnosť“

ich dodnes brzdia v používaní cudzích jazykov i v širších

zahraničných kontaktoch.

Stále som však mala na pamäti,

aké dôležité je v politickom

marazme doby vychovať novú

generáciu nezávislých filmárov

a emancipovať ju v modernom

svete.

↓ Z.Gindl-Tatárová získala vysoké medzinárodné vyznamenanie

CILECT TEACHING AWARD udeľované svetovou organizáciou vysokých

filmových škôl CILECT za vynikajúcu pedagogickú činnosť v oblasti

filmu, televízie a médií. Cenu si prevzala v Los Angeles.

Fakulta sídlila vtedy v Starom Meste v budove Academie

Istropolitana a nadväzovala tak na veľmi starú tradíciu

s medzinárodným presahom. Peniaze neboli – vďaka

hlbokej politickej averzii Mečiarovej vlády voči VŠMU ich

nasypali do zakladania „svojej“ Akadémie umení v Banskej

Bystrici. Takže o rozpočte na zahraničnú činnosť som mohla

iba snívať. Prvé VHS kazety našich filmov, ktoré som sa

rozhodla posielať na študentské festivaly, som balila sama

na kolene do umelohmotnej bublinkovej fólie, v ktorej

bol chránený nábytok objednaný do dekanovej pracovne.

Prelepovala som staré obálky, aby ich bolo v čom odoslať.

Ak neboli peniaze na poštovné, chodila som od ambasády

k ambasáde a žiadala jednotlivé zastupiteľstvá, aby nám

vyšli v ústrety a posielali naše zásielky na svoje festivaly

diplomatickou poštou.

Boli to grunderské časy, no nechýbalo nám nadšenie

posúvať sa ďalej. Založila som festivalové oddelenie,

v ktorom sme zamestnali dcéru jednej z pracovníčok školy.

Vďaka tomu sa na ňu našli nejaké peniaze. Žiadny poriadny

honorár, skôr vreckové. Neskôr sa tam vystriedalo viacero

študentiek, Katka Mišíková, Silvia Klasová, no najmä Ivanka

Petríková a neprekonateľná Zita Hosszúová, ktorá je teraz

hlavnou manažérkou Kina Lumière. Bez ich pomoci a bez

Zitinej trpezlivosti by sme nikdy nedosiahli také vynikajúce

výsledky, nielen čo sa týka festivalov, ale aj pevných recipročných

vzťahov so zahraničím. Reagovali sme na každý

oznam, na každé pozvanie nášho filmu do jednotlivých

súťaží. Budovali sme si dôstojné a rovnocenné partnerstvá,

založené na dodržiavaní dohôd, termínov a včasnom

dodávaní požadovaných sprievodných materiálov. Vďaka

Františkovi Gyárfášovi, programátorovi a skvelému filmovému

kritikovi, ktorý u nás v tej dobe prednášal Filozofiu

internetu, nám firma GRATEX venovala starší počítač

a V.I.P. adresu zadarmo. Prestali sme používať fax, všetko

sa zjednodušilo a zmenilo. Boli sme zrazu online, stali sme

sa súčasťou veľkého sveta. Promovali sme študentské filmy

Petra Kerekeša, Jara Vojteka, Katky Kerekešovej, Vandy

Raýmanovej, Vlada Kráľa, Mateja Kládeka, Martina Snopeka

↑ Nová generácia filmárov na FTF VŠMU

či Ivany Laučíkovej. Stali sme sa pravidelnými účastníkmi

svetových festivalov, školské vitríny sa začali zapĺňať prestížnymi

cenami.

V roku 2001 sa nám vďaka podpore Sorosovej Nadácie

moderného umenia podarilo zorganizovať prvý medzinárodný

dokumentárny workshop CILECTu VISIONS III,

na ktorom sa mohli zúčastniť aj naši študenti. Krok za krokom

sme sa dostávali za dovtedy neprekročené hranice. Keď

slovenská kinematografia kľakla po rozbití Koliby na kolená,

filmová sekcia tejto nadácie podporovala aj študentskú

tvorbu. Aj vďaka Sorosovej nadácii školské filmy dokázali

suplovať oficiálnu slovenskú kinematografiu a reprezentovať

našu krajinu v zahraničí.

V mnohom nám pomáhala aj dobrá duša našej fakulty,

Andrejka Biskupičová, ktorá sa občas spontánne zapájala

do zahraničnej činnosti. Len na jej radu sme poslali animovaný

film Michala Strussa V kocke do súťaže o študentského

Oscara. Skončil v záverečnej nominácii piatich filmov a stal

sa presvedčivým vyslancom našej školy na dlhé obdobie.

S Andreou Biskupičovou sme často dávali dohromady aj

grantové projekty, ktoré boli pre nás jedinou cestou ako

prísť k peniazom. Rozpočet na zahraničnú činnosť stále

neexistoval. V roku 2004 som, napríklad, popri plnom

pedagogickom úväzku napísala a podala 19 grantových

žiadostí, bez ktorých by nebolo možné vysielať študentov

na zahraničné festivaly, ani spolupracovať na projektoch

v rámci medzinárodnej organizácie vysokých filmových škôl

CILECT (a jej európskej časti GEECT). Spomínam si, ako

sme často v noci pred deadlinom rozkladali časti povinných

príloh po dlhej dekanskej chodbe, aby sme ich mohli

zostaviť a zviazať dokopy. Ale stávalo sa, že sa mi týmto

spôsobom síce podarilo zohnať slušnú sumu (v roku 1999 to

bolo, napríklad, plných 550 000 Slovenských korún z rezerv

Ministerstva školstva určených priamo na zahraničnú činnosť

Filmovej fakulty), no pod tlakom okolností som sa jej musela

vzdať kvôli financovaniu študentských filmov, na ktoré škola

nemala peniaze. Získané financie sa mi napriek sľubom nikdy

nevrátili na zahraničnú činnosť, vedenie fakulty ich bez

J zuzana gindl-tatárová

36 štefan komorný

37

štefan komorný, ilustrácia joanna kozuch

pomoci štátu nedokázalo nahradiť. Museli sme si vysúkať

rukávy a pustiť sa do nových projektov.

Po vstupe Slovenska do Európskej únie sa náš styk

so zahraničím ešte zjednodušil a urýchlil. Súviselo to aj

s nástupom novej generácie pedagógov a doktorandov,

ktorí boli jazykovo lepšie vybavení. Na základe osobných

kontaktov sme uzavreli zmluvy s mnohými zahraničnými

školami a postupne sme sa zapojili do európskeho projektu

Erasmus, do študentských i pedagogických mobilít, aj

do viacerých projektov programu MEDIA. Jeden z nich, kooperáciu

s London Film School a La Fémis v Paríži (Teachers’

Networking) som garantovala celých deväť rokov. Prednášala

som na všetkých kontinentoch. V roku 2004 ma zvolili

do exekutívy GEECTu, v ktorej som pôsobila dve volebné

obdobia za sebou až do roku 2012. Našej fakulte to prinieslo

nielen prestíž, ale aj potrebné financovanie nových projektov.

V septembri 2004 som tak s malou skupinou študentov,

na čele ktorých stála ako spiritus movens Denisa Bogdalíková,

zorganizovala prvú medzinárodnú konferenciu Schools’

Best Kept Secrets (Rodinné striebro filmových škôl), ktorej

tretie pokračovanie u nás prebehlo v roku 2006. Konferencia

sa v CILECTe stala synonymom modernej platformy,

v rámci ktorej si učitelia svetových filmových škôl mohli

vymieňať svoje skúsenosti, ako učiť umelecké predmety, ako

vôbec viesť citlivé egá svojich študentov. Piatu konferenciu

s témou nových metodológií vo výučbe animácie som spolu

s portugalskou filmovou školou Lúsofona zorganizovala

v Lisabone. Jednotlivé sekcie moderovali už moji mladí

kolegovia Michal Struss, Ivana Laučíková a Miška Čopíková.

Finančná podpora z GEECTu pomohla odštartovať aj

Višegrádske Filmové Fórum, ktoré vytvorilo tvorivý priestor

plný diskusií, premietaní a masterclassov pre väčšinu stredoeurópskych

filmových škôl. Mladí adepti filmových umení

sa tu mohli osobne stretávať a konzultovať svoje filmy

so slávnymi osobnosťami filmového priemyslu, z ktorých

mnohé boli držiteľmi Oscarov alebo iných prestížnych cien.

Na študentskej úrovni sa zoznamovali s budúcimi európskymi

kolegami, s ktorými budú môcť časom raz nadviazať

koprodukčnú spoluprácu. Višegrádske filmové fórum sa

stalo obľúbenou udalosťou filmového roka a pretrvalo aj

po odchode Jakuba Viktorina a jeho kolektívu zo školy

do profesionálnej sféry.

Vravím, nikdy som nechcela byť

pedagogičkou. A už vôbec nie

prodekankou pre zahraničie.

No nerátala som so živou

výmenou energií a dôverou,

ktorou ma obdarovali moji

študenti. Človeka to nadobro

zmení a naplní vďačnosťou.

↑ Zuzana Gindl Tatárová so študentkami scenáristiky Alenou Sabuchovou

(vľavo), ktorá je čertsvou laureátkou ceny Anasoft Litera

a Katarínou Kubošiovou alias Katarziou

Dnes je už takmer samozrejmosťou, že naše študentské

filmy pravidelne cestujú po svetových festivaloch a ich tvorcovia

s nimi. Že si zodpovedný akademický funkcionár školy

nemusí prácne sám zháňať peniaze na svoje zahraničné

cesty, reprezentáciu školy a činnosť. Že fakulta má patričné

filmárske vybavenie a študenti a pedagógovia majú stoly aj

počítače, na ktorých si môžu pokojne písať so svetom.

Boli to zvláštne časy. Po pomerne voľnom a tvorivom

zamestnaní som sa nakoniec dobrovoľne zapriahala

do chomúta zodpovednosti. Postavila som si latku, ktorú

som neustále posúvala ďalej a niekedy som ju len s vypätím

posledných síl tvrdohlavo zdolávala. Stále som však mala

na pamäti, aké dôležité je v politickom marazme doby

vychovať novú generáciu nezávislých filmárov a emancipovať

ju v modernom svete. Popri školskej práci sa mi v tej

dobe podarilo založiť aj národnú filmovú cenu Slnko v sieti.

S nezištnou pomocou mojej študentky Katky Uhrovej

a Mariána Brázdu z edičného oddelenia SFÚ, posvätenú

kolegami zo Slovenskej filmovej a televíznej akadémie i Slovenského

filmového ústavu. Ako prezidentke akadémie mi

bolo jasné, že aj v tomto smere je konečne načase opustiť

našu tradičnú provinčnú úroveň a posunúť sa o level ďalej.

Iba na vlastnú autorskú činnosť mi popri tom všetkom

jednoducho nezostával čas.

Vravím, nikdy som nechcela byť pedagogičkou. A už vôbec

nie prodekankou pre zahraničie. No nerátala som so živou

výmenou energií a dôverou, ktorou ma obdarovali moji

študenti. Človeka to nadobro zmení a naplní vďačnosťou.

Preto ten osobný tón spomienok na zopár bláznov, ktorí

cítili zodpovednosť za druhých a dokázali tak prekonať

železnú oponu v sebe. Vizionárov, ktorí sa rozhodli dostať

našu fakultu úplne z ničoho na mapu sveta. Aby sa ďalšie

generácie študentov a pedagógov školy už prirodzene stali

rovnocennými partnermi svojich zahraničných kolegov.

V dnešnom svete to znie pomaly ako rozprávka. Kde bolo,

tam bolo...

Autorka bola prodenkankou pre zahraničie 1995 – 2010.

Na Filmovú a televíznu fakultu

VŠMU ste nastúpili krátko po jej

vzniku v roku 1991. Ako sa vám vtedy

študovalo?

Začal som študovať na Katedre

hraného filmu, u Ľuba Kocku.

Mojimi spolužiakmi boli Zuzana

Matúšková, Tomáš Krnáč, Siniša

Bosančić, Zvonko Lakčević

a Honza Kotovský. Bol som

medzi nimi najmladší, mal som

30 rokov ftf

Naša fakulta vychádza z tradície

konzistentných osobností

↓ Peter Kerekes nakrúca film Ladomírová

peter kerekes absolvoval štúdium na Filmovej a televíznej

fakulte, kde od roku 2003 pôsobí ako pedagóg. Spolu

s režisérom Dušanom Hanákom sa podieľal na založení

Ateliéru hraného a dokumentárneho filmu. Venuje sa predovšetkým

dokumentárnej tvorbe a v súčasnosti dokrútil

svoj prvý celovečerný hraný film s názvom Cenzorka.

osemnásť rokov, nosil som biely šál,

červené topánky a dlhé vlasy. Prvé dva

roky som trošku preflákal. Ale nebol

to úplne premárnený čas. Býval som

na internáte, spolu s dokumentaristami

Marekom Kubošom, Marekom

Šulíkom, Petrom Kubelom, Mirou

Petráňovou. Oni sa celý čas rozprávali

o filmoch, robili veľa cvičení a ja

som sa tak k dokumentárnemu filmu

dostal sprostredkovane, počúvajúc

ich rozhovory, sledujúc ich cvičenia.

Hovorili o Hanákovi, Slivkovi, Strelingerovi,

ten entuziazmus som medzi

svojimi spolužiakmi na hranom filme

nezažil.

Potom som musel opakovať druhý

ročník, pretože som natočil mizerný

ročníkový film. A to bolo vlastne to

najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Réžia

sa vtedy otvárala iba každý druhý rok,

ja som musel rok čakať, a to mi dalo

38 alena bodingerová

39

j denisa jašová

archív petra kerekesa

30 rokov ftf

Dostal som sa do ročníka k Stanovi

Párnickému, tam to veľmi zaujímavo žilo.

Bol pre mňa veľmi inšpiratívny pedagóg.

možnosť trocha dozrieť, rozhliadnuť

a dovzdelať sa. Práve vtedy ma začal

viac zaujímať dokumentárny film.

Dostal som sa do ročníka k Stanovi

Párnickému, tam to veľmi zaujímavo

žilo. Párnický bol pre mňa veľmi

inšpiratívny pedagóg, základom jeho

prístupu boli dlhé dialógy, pýtal sa,

prečo to chcem točiť práve takto,

musel som vedieť zdôvodniť obsah aj

formu.

Neviem posúdiť, či koncepcia

školy v čase mojich štúdií bola dobre

postavená, čo sa týka náväznosti alebo

voliteľnosti predmetov, ale učili tam

veľmi výrazné osobnosti, na ktorých

prednášky bola radosť chodiť. Pamätám

si úplne fantastické tvorivokritické

semináre Zuzy Gindl-Tatárovej, kde

sa dokonca chodilo “načierno”, ľudia

↑ Záber z filmu O troch dňoch v jasovskom

kláštore

↴ Ladomírová

sa nezmestili do kinosály, tie diskusie

sa predlžovali do nekonečna. Bola

tam výborná filozofia, ktorú prednášal

profesor Piaček, dejiny umenia či

dejiny filmu s pánom Mlčouškom.

Po preflákaných prvých dvoch rokoch

som potom v škole strávil veľa času.

V roku 1994 prišla „mečiarizácia“,

naša škola bola odstrihnutá

od finančnej podpory, neboli peniaze

na školské filmy. Vtedy nás

zachraňovalo Sorosovo centrum

súčasného umenia (SCCA). Bola to

veľmi dôležitá inštitúcia, ktorá nám

pomáhala nielen finančne, ale hlavne

formovala našu generáciu mentálne.

Museli sme sa naučiť písať projekty.

Zároveň, tie projekty posudzovala nezávislá

komisia zložená z odborníkov.

Prvýkrát sme sa stretli s profesionálnym

prostredím, kde sa posudzovali

naše filmy na základe kvality, bez protekcie,

iba s ohľadom na ich kvalitu.

Celú našu generáciu to naučilo, že

môže existovať systém, kde sa človek

nemusí spoliehať na známosti, ale len

na kvalitu svojho projektu. A systém

podpory SCCA bol úspešný, všetky ich

podporené projekty mali veľkú odozvu

na medzinárodných festivaloch.

Zároveň, môj subjektívny pohľad

na to mečiarovské obdobie je, že hoci

škola bola na tom finančne zle, ostali

na nej viac-menej iba ľudia, ktorí svoju

prácu robili zo srdca a z presvedčenia,

zatiaľ čo ostatní odchádzali do nových

škôl, ktoré sa začali formovať

s podporou vtedajšej vlády. Myslím

si, že zakladatelia pripravili úrodnú

pôdu pre svojich študentov, z ktorých

vyrástli noví pokračovatelia tradícií.

Boli to konzistentné osobnosti, ktoré

si vychovali zaujímavých nástupcov,

pretože sa nebáli konkurencie.

A to je pre fakultu šťastie, že táto

tradícia výrazných osobností je stále

udržiavaná.

Pamätáte na školu priestorovo,

vizuálne?

Pamätám si skoro všetky kaviarne,

ktoré boli okolo školy, to bolo pre

mňa vtedy najdôležitejšie. Chodilo

sa do Depressa, k Partizánom a do

VPN-ky.

Zo samotnej školy sú to spomienky

na plnú kinosálu na prednáškach Zuzy

Gindl-Tatárovej a potom na videoknižnicu

Petra Urgeho. Na Mariku Rebrovú,

to bola úžasná pani zo študijného

oddelenia, taká mama úplne pre

všetkých. Videoknižnica bola meeting

point. Čakali sme hodiny, kým nám

Peter láskavo vydá požadované kazety.

Boli tam filmy k štúdiu a robilo sa to

tak, že pán Mlčoušek doma nahrával

filmy z Českej televízie aj z ostatných,

čo kde išlo. Takže to boli 380-minútové

kazety, kde bol nahratý Amarcord,

nejaký poľský dokument a Terminátor.

Pripravila vás škola do profesionálneho

života? Boli ste stále v kontakte

so školou aj okruhom ľudí, ktorý ste si

tam vytvorili?

Mal som šťastie na veľmi zaujímavé

osobnosti, ktoré ma učili. Ten osobný

kontakt, keď som videl ako rozmýšľajú,

napr. Juraj Mojžiš, Párnický, Tatárová,

Mlčoušek, Hanák, Boris Hochel. Boli

to zaujímavo rozmýšľajúci ľudia a to je

to najviac, čo mi škola dala.

Produkčný systém na škole fungoval

minimálne, festivalové oddelenie

začalo pracovať, až keď som odchádzal

zo školy. Tak som sa naučil produkovať

filmy a posielať ich na festivaly

sám. Veľa som sa naučil na vlastných

chybách, dnes ich na prednáškach

producentskej prípravy používam ako

príklad, ako sa to nemá robiť.

Keďže dnes pôsobíte na fakulte ako

pedagóg a vidíte školský svet z druhej

strany, vedeli by ste povedať, v čom je

život študenta na našej škole odlišný

od toho vášho, študentského?

Myslím si, že základný rozdiel je v tom,

že my sme vlastne okrem našich filmov

nemali nič iné na práci. Nejaké brigády

boli, napr. ja som robil policajný magazín

pre košickú televíziu, ale naozaj

sme sa 90% nášho času na internátoch

rozprávali o filmoch.

Tým, že tých možností bolo menej

a boli sme uzavretejší, stále sa človek

stretol v tých istých kinách, buď sme

boli v Charlie (dnešnom Lumièri) alebo

v Nostalgii, na škole alebo kaviarňach.

Trochu ľutujem svojich študentov,

že nemôžu natáčať na 16 mm filmy.

Zdá sa mi, že technická jednoduchosť

natáčania zvádza k zanedbaniu

prípravy. A digitál ich oberá o vzrušenie

z neistoty, ktorá je pri filme taká

dôležitá.

Zmenili sa vyučovacie metódy na fakulte

v priebehu času?

U tých najlepších predmetov nenastala

podľa mňa premena, výrazné osobnosti

odovzdávajú ďalej svoje vedomosti

a skúsenosti a je to v podstate to isté,

čo robila predošlá generácia výrazných

osobností.

Ako vnímate pozíciu fakulty v domácom

a zahraničnom kontexte?

Film a médiá učí štyri alebo päť

vysokých škôl na Slovensku. Nechcem,

aby to znelo elitársky, ale na takú

malú krajinu je to príliš veľa. Bolo

by zaujímavé, keby boli dve, ktoré

si môžu navzájom konkurovať. Pri

takom veľkom počte škôl nie je možné

udržať vysokú kvalitu pedagógov ani

študentov. Tým, že sa počet záujemcov

rozplynie do viacerých škôl, je

pre nás oveľa ťažšie vybrať kvalitných

uchádzačov.

V medzinárodnom kontexte máme

na zahraničných festivaloch výborných

solitérov, takže myslím si, že do európskeho

kontexte rozhodne patríme.

Myslím si, že zakladatelia

pripravili úrodnú pôdu

pre svojich študentov,

z ktorých vyrástli noví

pokračovatelia tradícií.

40 41

30 rokov ftf

Určujúce

stretnutia

peter bebjak

Filmový režisér, pedagóg v Ateliéri

filmovej a televíznej réžie FTF VŠMU

Prvé stretnutie. Škola je dôležitá v tom, že okrem pedagógov, pri

ktorých mám možnosť čerpať z ich skúsenosti, je oveľa dôležitejšia

vzájomná komunikácia a vzájomná pomoc medzi spolužiakmi, alebo

ešte lepšie, medzi ročníkmi. Osobne som zažil úžasné stretnutia

so Sinišom Bosančićom (myslím, že bol o dva ročníky starší),

s ktorým som spoločne pripravoval technický scenár k svojmu

ročníkovému filmu. Ukázal mi voľnosť v myslení a hlavne ako kreatívne

pristupovať k samotnému spracovaniu literárneho scenára

na technický. Ten film nikdy nevznikol, ale naše stretnutia oslobodili

moje myslenie.

Druhé stretnutie. Ľubo Kocka – pedagóg, ku ktorému som semtam

zašiel na hodiny so staršími kolegami, keď mi to vyučovanie

umožňovalo. Zažil som slobodu myslenia, ale najmä som videl iný

spôsob uvažovania, na aký som bol zvyknutý. Učil som sa správne

fabulovať, nachádzať riešenia neočakávaných situácií. Myslím, že

mi to neskôr v profesionálnom živote veľmi pomohlo.

Tretie stretnutie – a znova som pri Sinišovi. Je zvláštne si spätne

uvedomiť, čo mi vlastne stretnutia s ním priniesli. Siniša bol ten,

ktorý mi na VHS ukázal originál Kusturicovho filmu Dom obesenca.

Prekladal mi každú vetu. A ja som obdivoval magickosť, surovosť,

humor a živelnosť toho filmu. Chcel by som stále zažívať ten pocit,

aký som mal po jeho vzhliadnutí – absolútne nadšenie.

viktor krivosudský

Majster zvuku, pedagóg v Ateliéri

zvukovej skladby FTF VŠMU

Pamätám si svoj prvý týždeň na škole, obzvlášť jeho posledný deň –

moja prvá tímová práca. Náhodným výberom som sa dostal do tímu

s režisérom Romanom Gregoričkom. Jeho nadšenie, vízia, dôraz

na detail, talent a chuť tvoriť ma vždy posúvali vpred. Sedávali sme

nad zadaniami dlhé noci s cieľom spraviť maximum čo bolo v našich

silách, aby sme sa priblížili našim vzorom. Každá nová spolupráca

s Romanom a ďalšími spolužiakmi bola jedinečná, budovala moje

skúsenosti a komunitu ľudí, s ktorými doteraz rád spolupracujem.

Za zlomový moment štúdia považujem bakalársky film. Bol to môj

prvý väčší film – veľká výzva a zároveň veľká neznáma.

Za veľkú výnimočnosť na našej škole som vždy považoval osobitný

prístup jej pedagógov. Pri bakalárskom filme mi to najviac potvrdil

môj školiteľ, profesor Peter Mojžiš. Ponúkol mi možnosť pracovať

na zvukovej postprodukcii filmu v jeho štúdiu. Počas týchto dní sa

stal pre mňa veľkým zdrojom vzdelania a inšpirácie. Vzbudil vo mne

zápal pre filmový zvuk a položil tak základy, na ktorých som mohol

ďalej stavať. Keď som neskôr dostal možnosť byť doktorandom a pedagógom

v Ateliéri zvukovej skladby, bola táto skúsenosť pre mňa

kľúčová. Veľkou výzvou do budúcna je pre mňa odovzdať nadšenie

pre filmový zvuk ďalej, preto sa každé jedno stretnutie so študentami

pre mňa stáva výnimočným.

denisa buranová

Filmová kameramanka, absolventka

Kameramanskej tvorby na FTF VŠMU

Spätne si uvedomujem, akí dôležití boli moji ročníkoví spolužiaci

z kamery. Maťko Čech, Peter Dúžek, Ondro Synak, Luki Teren. Prvé

tri ročníky ste spolu ako ľudia vlastne skoro každý deň, pomáhate

si pri cvičeniach, a tak sa spoločne počas štúdia navzájom formujete.

Máte medzi sebou zdravú mieru súperenia, čo vás všetkých

poháňa dopredu. Mala som veľké šťastie na spolužiakov. A nielen

na kamere, samozrejme aj na režisérov Tea Kuhna či Slava Zrebného,

vďaka ktorému som pochopila pokoru na pľaci. Na Paulu Mačákovú,

Martinu Buchelovú, Katku Hlinčíkovú, Gregora Valentoviča…

O povolaní kameramana som spočiatku veľa nevedela, takže

boli pre mňa veľmi dôležití aj všetci pedagógovia z kamery a informácie

od nich: či už technické detaily alebo umelecké videnie. Pán

Ján Duriš ako vedúci ročníka. Pán Stanislav Szomolányi ako učiteľ

svetelnej koncepcie – za takú osobnosť nikdy nemôžete byť dostatočne

vďační, lebo rozdáva vzdelanie s humorom a citom. A další:

bez pána Komorného by sme boli technicky stratení; na škole sme

ešte mali šťastie na pána Vladimíra Holloša, ktorý nám veľmi úprimne

rozprával o stretnutiach a spolupráci s režisérmi. Dalo sa z toho

veľa zobrať, či už kreatívne alebo osobne.

katarína mišíková

Filmová teoretička, pedagogička

Katedry audiovizuálnych štúdií

Moje prvé určujúce stretnutie bolo náhodné a odohralo sa na zástavke

MHD, kde som stretla spolužiačku zo ZŠ, Danielu. Od nej

som sa prvýkrát dopočula o filmovej vede, spolu sme urobili prijímačky

a onedlho boli opäť spolužiačky. Nasledovali roky určujúcich

stretnutí naprieč ročníkmi i odbormi, z ktorých vznikli priateľstvá aj

spolupráce. Nemôžem vymenovať všetky, skúsim niektoré. S Monikou

Mikušovou a Evou Filovou sme vytvorili niekoľko projektov

spojených s dejinami filmu, s Janou Dudkovou a Máriou Ferenčuhovou

sme viedli inšpiratívny dialóg o súčasnom slovenskom

filme, s Katarínou Molákovou a Barborou Struss o vzťahoch teórie

a praxe. Zo stretnutí s pedagógmi som si odniesla vždy niečo iné:

od Jeleny Paštékovej, že veda a senzibilita majú k sebe bližšie ako

by sa mohlo zdať, od Václava Maceka že akademický život je hotový

punk, od Juraja Mojžiša, že poznávanie je pochybovaním, od Martina

Ciela, že filmová teória môže byť sexi a od Martina Kaňucha, že

keď ide o myslenie o filme, nestačí sa hrať na domácom ihrisku. Ale

asi najkľúčovejšie stretnutia boli tie so študentmi. Až v konfrontácii

s nimi som bola nútená overovať vlastné vedomosti, testovať svoje

limity a vždy nanovo si klásť vzrušujúcu otázku o zmysle filmovej

reflexie.

maroš šlapeta

Filmový strihač, pedagóg

Ateliéru strihovej skladby

Ak mám pomenovať tri určujúce stretnutia počas štúdia

na FTF VŠMU, bez premýšľania mi ako prvé napadne stretnutie

s Maximiliánom Remeňom. Mal som obrovské šťastie, pretože môj

ročník bol jediný, ktorý ho zažil. Bohužiaľ, na škole bol len dva roky,

lebo jeho zdravotný stav mu to už ďalej nedovoľoval. Mali sme s ním

predmet na magisterskom stupni. Boli to vynikajúce stretnutia.

Vlastne to bolo rozprávanie o filmoch, na ktorých robil, o režiséroch,

s ktorými robil, o tom, akí boli, ako sa s nimi spolupracovalo,

ako tie filmy spolu vytvárali. A to rozprávanie bolo plné obrovskej

profesijnej a životnej skúsenosti. Dodnes si pamätám niektoré jeho

vety presne tak, ako ich vyslovil. A úžasné na tom bolo aj vedomie,

že bol vlastne jedným zo zakladateľov našej profesie na Slovensku.

Druhé dôležité stretnutie bolo so Zuzanou Gindl-Tatárovou.

Premietla nám množstvo úžasných filmov, nútila nás analyzovať ich,

učila nás rozmýšľať o nich a pomáhala nám naozaj filmu rozumieť.

Jej nasadenie bolo výnimočné. Určite si nielen ja s pobavením spomínam,

ako nás zamykala v kinosále. Jej vášeň pre film skutočne

pomáhala ešte väčšmi rozdúchať oheň, ktorým sme pre film horeli

my. Tretie určujúce stretnutie bolo s mnohými mojimi spolužiakmi.

Spolu sme chceli robiť tie najlepšie filmy a trochu aj dobyť svet.

katarína kerekesová

Režisérka, animátorka, producentka,

pedagogička Ateliéru animovanej tvorby

Študovať animáciu som spočiatku nezvažovala, tá ponuka prišla

od pánov Rudolfa Urca a Františka Jurišiča. Netušila som, aké zásadné

bolo hneď prvé stretnutie. Ovplyvnilo nielen môj tvorivý názor,

ale samotné smerovanie mojej tvorby. Od architektúry a ilustrácie

k filmu. Od statickej tvorby k dynamickej mnohoznačnosti príbehov.

Za tú prvú pozvánku od nich som nesmierne vďačná, pretože si

často uvedomujem, aká krásna je náplň mojej každodennej práce.

Zdieľam ju s priateľmi a priateľkami, s ktorými som sa stretla

na škole, alebo krátko po jej absolvovaní. Najintenzívnejšie, so vzácnym

vzájomným pochopením vlastných hraníc a možností, sa už

viac než desiatku rokov púšťam do nových projektov s Katkou Molákovou

a Ivou Šebestovou. Z „mojej tvorby“ sa stala „spolutvorba“.

Toto zdieľanie je jedným z najcennejším stretnutí môjho života.

A napokon, na škole som sa zoznámila so svojím manželom

Petrom Kerekesom. Hranice našej tvorby prerástli dlhoročným

vzťahom a premenili sa na to najpodstatnejšie v našom živote.

Vychovávame spolu dve šikovné dcéry, staráme sa o ovocný sad

a o dvoch bielych psov.

marek leščák

Filmový scenárista a dramaturg,

pedagóg Ateliéru scenáristickej tvorby

Dramaturgiu a scenáristiku som na FTF VŠMU študoval v rokoch

1990 až 1995. Vyučovalo sa prevažne v okolitých kaviarňach a krčmách

na Ventúrskej ulici. Znovu sme objavovali zakázané filmy

a debatovali nielen o nich, ale aj o spoločnosti, ktorá sa postupne

transformovala na kapitalistický model. Debaty to boli živé a vášnivé,

veď počas môjho štúdia sa rozpadlo Československo a vznikol

samostatný štát. V krajine vládlo napätie, spôsobené autoritatívnym

vládnutím Vladimíra Mečiara. Bolo prirodzené, že s mojim

vedúcim pedagógom Leom Štefankovičom sme okrem školských

scenárov komentovali spoločenské dianie a pokračujeme v tom pri

cigarete dodnes, aj keď svetu čoraz menej rozumieme.

Na škole sa začala aj moja spolupráca s Martinom Šulíkom, ktorý

nás, začínajúcich scenáristov, učil základy réžie. Oslovil ma na spoluprácu

a tá plynule trvá už takmer tridsať rokov. Na prvých filmoch

s nami spolupracoval Ondrej Šulaj, ktorý s Martinom robil predošlé

filmy. Pri pozorovaní, akým spôsobom sa rozprávajú o téme,

ako ohmatávajú zárodok príbehu v snahe nájsť najlepšie riešenia,

som sa v tom období najviac naučil. Túto skúsenosť som sa potom

snažil preniesť do spolupráce s inými režisérmi, ktorí absolvovali

štúdium na VŠMU a s ktorými kontinuálne ako scenárista alebo

dramaturg spolupracujem. Sú to Iveta Grófová, Juraj Lehotský, Ivan

Ostrochovský, Mátyás Prikler, alebo Jaro Vojtek, ktorý na škole študoval

v rovnakom období, ako ja.

Každá z tých spoluprác je iná. Rôzne sú témy a spôsob rozprávania,

v závislosti od originálneho režijného videnia spomínaných

tvorcov. Vďaka tejto rozmanitosti prístupov k filmu sa napriek tomu,

že na VŠMU už dlhšie vyučujem, stále učím.

marek šulík

Dokumentarista a filmový strihač,

pedagóg Ateliéru dokumentárnej tvorby

Počas štúdia réžie dokumentárneho filmu ma ovplyvnilo množstvo

ľudí. Posmeľovala ma prajnosť a fundovanosť našich najbližších pedagógov,

ktorými boli Alexander Strelinger a Dušan Hanák. Nadšenie

pre vec vedeli podporiť aj Vladimír Mlčoušek, Jozef Piaček,

či Rudolf Urc. Akademickú náročnosť vyžadoval Martin Slivka,

konkrétnu praktickú pomocnú ruku mi často podal Roman Varga.

Hneď ako to píšem, si však uvedomujem, koľkých ľudí vynechávam.

Napríklad zopár pracovníkov Slovenskej televízie, ktorí nám

pomáhali s vyvolávaním filmov alebo so zostrihom v televíznych

strižniach. Alebo našich spolužiakov z bývalej Juhoslávie, ktorí

utiekli na Slovensko pred vojnou. Pamätám si, že v prvých rokoch

na mňa sprostredkovane pôsobili i bývalí absolventi FTF, ktorých

som síce nepoznal, ale z rozprávania som ich vnímal ako akési mytologické

postavy. Boli to Mišo Suchý a Mário Homolka. Písať by

sa dalo i o ľuďoch, voči ktorým som sa vyhraňoval, pretože mi liezli

na nervy – to tiež človeka formuje. A tak ďalej.

Samozrejme, najintenzívnejší, takmer každodenný, kontakt

som mal s kamarátmi Petrom Kerekesom, Martinom Kollárom či

Jarom Vojtekom. Bavil nás film, navzájom sme si rôzne vypomáhali,

spolupracovali, chodili do kina, ale i na Zlaté piesky... Pravdepodobne

toto bola najdôležitejšia skúsenosť – že totiž práca na filme je

fenomén síce osobný, tvorivý, ale aj sociálny a radostný. Nerobím

film len pre seba, ale i pre radosť zo stretnutia s ostatnými.

42 s. topoľská, o. synak, m.nôta, p. košťál, archív k. mišíkovej

43

miro nôta, archív m. leščáka a m. šulíka

30 rokov ftf

Filmová a televízna fakulta je

zaujímavo namiešaná zmes ľudí

Nielen pedagógmi a umelcami je fakulta

živá. Okolo nich sa sa pohybujú pracovníci,

ktorí im robia technické, administratívne

i ekonomické zázemie a ktorí svoju

robotu milujú rovnako, ako vyhlásení

umelci.

J joja gašparcová

študijná referentka

pre bakalársky stupeň

V práci sa cítim ako doma

Keď zrušili filmové štúdiá na Kolibe, ocitla som sa bez

práce. Bolo to náročné obdobie, plné neistoty. Po čase

som sa dopočula, že na Filmovej a televíznej fakulte

potrebujú študijnú referentku. Malo to však háčik. Bolo

treba prejsť výberovým konaním. Čakala som na jeho

vyhlásenie. Jedného dňa mi z ničoho nič zazvonil telefón.

Na druhom konci bola tajomníčka fakulty. Znela naliehavo.

Vraj mám okamžite dobehnúť do školy. Bola som

nervózna, presvedčená, že sa stalo niečo zlé. Na fakulte

ma ale privítali s otvorenou náručou a oznámili mi, že som

prijatá. Bez výberového konania. Vtedajší dekan, profesor

Martin Slivka, sa za mňa totiž zaručil. Poznal ma z Koliby

a vedel, že sa na mňa môže spoľahnúť.

Veľmi ma to potešilo. Obdobie neistoty bolo preč.

Verila som, že už bude iba lepšie. Zmýlila som sa. Na štúdijnom

oddelení nebol nik, kto by mi vysvetlil, čo a ako

mám robiť, všetko som si musela vybudovať sama, od piky.

Mala som na starosti bakalárov aj magistrov. Bolo toho

veľa. Kontrolovať indexy, vypisovať karty, viesť registre.

Diplomy a vysvedčenia som písala na písacom stroji.

Hlavne žiaden preklep. Domov som chodila s plačom,

chcela som to vzdať. Vtedajší dekan profesor Ondrej Šulaj

ma prosil, nech si to rozmyslím. Už si ani nespomínam, ako

sa mu podarilo presvedčiť ma. Možno je za moje zotrvanie

čiastočne zodpovedný aj vtedajší študijný prodekan

Martin Ciel, ktorý sa mi snažil pomáhať. Spomínam si, ako

sme spolu sedeli za veľkým stolom a trápili sme sa s mojimi

"obľúbenými" štatistikami.

Najväčšie zmeny nastali, keď sme sa z Ventúrskej

presťahovali do budovy na Svoradovej. Nové priestory,

nový dekan, pribudla aj sympatická študijná referentka pre

magisterský stupeň, Janka Mihoková. Do oka som si padla

aj so sekretárkou Anetkou. Práce bolo menej, mala som

kanceláriu len pre seba. Bola som spokojná. AIS ešte nebol,

študenti aj pedagógovia preto častejšie navštevovali študijné

oddelenie. Každého na škole som poznala, pozhovárali

sme sa. S pedagógmi som si rozumela, no treba priznať, že

študenti ma príliš v láske nemali. Bola som na nich prísna,

nemohli si robiť, čo sa im zachcelo. Občas som aj zvýšila

hlas. Potom sa zaviedol AIS, veľa vecí sa zautomatizovalo,

ale má to aj svoje nevýhody. Mnohých študentov vôbec

nepoznám, ani pedagógovia sa už tak často nezastavia.

Ešteže si môžem do práce vodiť psíka. Za to som skutočne

veľmi vďačná.

Na Filmovej a televíznej fakulte som zažila všetkých

dekanov, prodekanov. Menili sa zákony, normy, postupy.

Často to bolo ťažké, ale školu som si napriek zamilovala.

Veď inak by som "nenadsluhovala" 10 rokov. Začínam mať

ale pocit, že je tej práce stále viac a je čoraz náročnejšia.

Už aj občas premýšľam, že by bolo treba skončiť. No keď

si predstavím, že o šiestej ráno nevkročím do školy, kde sa

cítim ako doma a neuvidím svojich obľúbených kolegov

a študentov, je mi smutno.

J anastázia mihoková

vedúca sekretariátu dekanky

Mám rada rodinnú atmosféru na dekanáte

Ako vyštudovaná chemička mám za sebou tridsaťročnú

prax v obrovskom závode na výrobu olejov. Robila som

tam laborantku, majsterku odborného výcviku aj personalistku.

Keď som oslávila päťdesiatku, otehotnela moja

nevesta Janka, ktorá pracovala a stále pracuje na študijnom

oddelení Filmovej a televíznej fakulty. Poprosila ma, aby

som ju počas materskej zastúpila. Plánovala som na fakulte

ostať tri roky a vrátiť sa do závodu, lenže človek mieni

a FTF mení. Napokon som zakotvila na pozícii vedúcej

sekretariátu dekana a vôbec to neľutujem. Samotná práca

ma baví, no najradšej mám rodinnú atmosféru, ktorá nás

na dekanáte obklopuje. Nepestujú sa tu oficiálne vzťahy.

Vzájomne sa poznáme, zdieľame svoje osobné radosti

aj starosti, pomáhame si. Často za nami na dekanát

zavítajú na kus reči pedagógovia, ale aj študenti. Ich dobrá

nálada a mladosť ma nabíja pozitívnou energiou. Vždy sa

poteším, keď im s niečím môžem pomôcť, poradiť. Alebo

ich aspoň vypočuť. Ako chemička musím skonštatovať, že

Filmová a televízna fakulta je zaujímavo namiešaná zmes

ľudí. Našťastie nie je výbušná. Skôr to v nej tak príjemne

buble nápadmi, kreativitou, fantáziou, ale aj obrovskou

dávkou otvorenosti a tolerancie, ktorá je vlastná umelcom.

Aj preto sa na fakulte cítim tak dobre a slobodne. Už by

som nemenila.

J vladimír slaninka

technik

Na FTF nehrozí nuda

Vždy som sa v živote snažil vyhýbať sa práci. Takej, ktorá

by ma nebavila, neprinášala mi radosť, nebodaj otravovala...

Moje pôsobenie na Filmovej a televíznej fakulte takto

vnímam – každý deň je pokračovaním vzrušujúceho projektu,

pri ktorom nehrozí upadnutie do rutiny a v žiadnom

prípade nuda. Najdôležitejším predpokladom úspešnosti

spoločného projektu je intenzívna a otvorená komunikácia

bez umelo vytváraných bariér, zameraná na riešenie úloh.

Podpora takejto komunikácie je to, čo sa mi hádam darí,

a teší ma, že nachádza odozvu aj u kolegov a študentov.

Pri spolupráci so študentmi má pre mňa asi najväčší

význam dosiahnutie dôvery. Tá musí byť medzi zodpovednými

partnermi: pedagógom a študentom, ak chcú niečo

zmysluplné dosiahnuť.

V priebehu rokov sa veľa mení, prostredie, ľudia,

okolnosti a podmienky... Niekedy k lepšiemu, inokedy to,

čo sme dlho vnímali ako vyhovujúce, nás zrazu obmedzuje

a pochopíme, že potrebujeme ísť ďalej. Teší ma, že naša

škola sa podchvíľou púšťa do hľadania ďalších možností.

J miroslav remo st.

technik

Pôsobenie medzi študentami

je pre mňa odmenou

Výraznou zmenou v mojom živote bol v roku 2012 nástup

do zamestnaneckého pomeru na technickú pozíciu

na Filmovej a televíznej fakulte. Tento krok bol zavŕšením

spolupráce s Vladom Balcom, ktorý v škole pôsobil ako

profesor v Ateliéri dokumentárnej tvorby. Ešte predtým

som s Vladom spolupracoval dlhé roky ako asistent

réžie na niekoľkých jeho filmových projektoch, až sa

jedného dňa zmienil, že na fakulte majú nespracovaný

archív študentských filmov a niet nikoho, kto by ho

dal do poriadku. A že ja som ten pravý človek, ktorý by

si s tým poradil. Tak sa i stalo. Prijali ma na čiastočný

úväzok a do pol roka bol študentský archív spracovaný.

Medzitým Vlado presvedčil dekana fakulty, že môžem byť

užitočný aj na iné činnosti. Pripravoval som po technickej

stránke projekcie na vyučovacích hodinách, najrôznejších

prezentáciách, festivaloch, workshopoch a tam, kde som

sa necítil technicky najzdatnejší, mi výdatne pomáhal

skvelý kolega pán Vladimír Slaninka, ktorý dokázal

operatívne vyriešiť aj ten najrafinovanejší technický

problém. Veľa som sa od neho naučil (hoci nie všetko aj

zapamätal ), za čo mu i touto cestou úprimne ďakujem.

V prostredí školy som nadviazal mnohé osobné priateľstvá

s jej pedagógmi – režisérmi, ako s Dušanom Trančíkom,

Stanislavom Párnickým, Dušanom Hanákom, Martinom

Šulíkom či Eduardom Grečnerom. V dlhých spoločných

rozhovoroch pri káve, džúse a po vyučovaní i pri červenom

víne sme rozoberali problémy života a tvorby. Pôsobenie

medzi študentami, a možnosť prípravy filmových projekcií

na hodiny dejín domáceho i svetového filmu boli pre mňa

odmenou po rokoch hľadania vhodného sebauplatnenia.

Snažil som sa využiť môj bohatý osobný filmový archív

ako vhodný doplnok pre projekcie na hodinách dejín

svetového i slovenského filmu a skvelá spolupráca

s pedagogičkami Evou Filovou, Katarínou Mišíkovou,

Monikou Mikušovou a Jelenou Paštékovou pozdvihli

úroveň jednotlivých hodín a študijné filmové projekcie

na tú najvyššiu možnú technickú úroveň. Poznanie

skvelých spolupracovníkov a mladé študentské prostredie

mi poskytlo dostatok tvorivých impulzov pre moju vlastnú

tvorivú činnosť a bolo mi veľkým zdrojom inšpirácie

po celý nastávajúci čas.

J miro a tomáš šemberovci

technici

Životy sme zasvätili filmu

miro: Po rozpade SFT sa prakticky prestali vyrábať filmy

a nemalo zmysel zostávať na Kolibe. Začal som si hľadal

nové zamestnanie a vtedy som si spomenul, že keď sa

zakladala katedra kamery na FTF, prišiel na Kolibu Stanislav

Szomolányi a hľadal pre školu technika. Slovo dalo

slovo a v roku 1999 ma S. Párnicky prijal do zamestnania

na našu fakultu ako technika pre kamerovú a svetelnú

techniku. Jedno obdobie som dokonca učil prvákov ako

pracovať s 35mm kamerami. Práca ma baví, pretože som

stále v kontakte s filmovou technikou, prichádzajú nové

a nové zariadenia, a tak sa stále učím a posúvam aj ja.

Pracujem s mladými ľuďmi, čo ma omladzuje a aj v tom

vidím pozitívum. Viem, že mám na fakulte povesť tvrďasa,

ale niekto musí byť aj taký, pretože prístup študentov

k technike je častokrát laxný – neprofesionálny, vtedy

na nich aj zvýšim hlas, je to môj temperament, aby si to

zapamätali, no ani to niekedy nepomôže. Ale keď prídu

za mnou s nejakým problémom, vždy im pomôžem, pokiaľ

je to v mojich možnostiach, aj keď niekedy s komentárom.

No proste som už raz taký a iný nebudem, aj keď som si

už ikskrát povedal, že to nechám tak, no vzťah k filmovej

technike, ktorý som si za tie dlhé roky vybudoval, je niekedy

silnejší...

Pred cca 10 rokmi sa zariaďovala miestnosť réžie pri ateliéri

77, kde sa nakúpila technika a bolo treba niekoho, kto

by ju obsluhoval a spravoval spolu s ateliérom. Prof. Hardoš

vtedy zháňal na tento post zodpovedajúcu osobu, ktorá

ovláda technológie, a tak som mu navrhol či by nevyskúšal

môjho syna Tomáša. Po rozhovore s ním ho profesor

Hardoš prijal. Zároveň súhlasil aj miestom technika pre

zvukovú katedru. A tak sa spoločne staráme o kamerovú,

zvukovú a osvetľovaciu techniku. Obaja sme radi, že sme

súčasťou fakulty, baví nás pomáhať študentom.

44 archív j.g., k. moláková. m. klanicová. š. komorný

45

30 rokov ftf

Od mladých sa stále učím

Večne usmiata vrátnička janka štúrová bola roky akýmsi

talizmanom Filmovej a televíznej fakulty. Pre niekoho

mala pripravené cukríky, pre iného úsmev, počúvajúce

ucho a v prípade núdze hneď vytiahla aj vreckovku. Študenti,

mnohí ďaleko od rodičov, ju brali ako svoju mamu,

ktorá budúcim filmárom vždy rada pomohla, napríklad

tak, že si ochotne zahrala v ich cvičeniach a filmoch.

Aj zombie babičku, keď bolo treba.

Od Áčka začíname

Ako ste sa dostali na FTF?

Je to neskutočná historka. Keď

som skončila s prácou vo fakultnej

nemocnici, tak som šla robiť

slúžku do Nemecka, do jednej

emigrantskej rodiny. Vyslovene

slúžku, všetko som robila,

starala sa o ich starú mamu, ale

aj upratovala, varila. Bola som tam asi

rok a pol. Na dovolenke v Turecku mi

zrazu volá neznáme číslo, naveľa som

zdvihla, volal mi bývalý šéf z fakultnej

nemocnice. Že začal robiť na Filmovej

škole a že tam potrebujú vrátničku.

Zostala som trošku zaskočená, že

vrátničku. V nemocnici som bola

vedúca oddelenia, mala som funkciu,

šéfovala niekoľkým ľuďom, vrátane

napríklad vrátnikov. Napokon som sa

s ním po dovolenke prišla porozprávať

a bola som ohúrená tým, že som na fakulte

videla kopec mladých ľudí,. vždy

som mala v práci šťastie na úžasné

kolektívy. Mladí sú mladí, od mladých

sa stále čosi učíš, majú inú slovnú zásobu,

iné záujmy a to ťa posúva stále

dopredu. To ma vždy hnalo a stále ešte

ženie. Tak som tam nastúpila a teraz

by to bolo 14 rokov.

Keďže ste na škole pobudli viac ako

dekádu, určite ste hrali aj v mnohých

filmoch.

Asi po dvoch týždňoch v novej

práci za mnou prišla jedna študentka,

Romana Rýdza, a spýtala sa, či by som

nechcela hrať v jej filme. Upratovačku

v národnej galérii. Takže to bol môj

prvý film, odvtedy až dodnes bolo

tých filmov naozaj veľmi veľa. Hrala

som rôzne babičky, napríklad zombie

babičku. Ale aj takú klasiku, cvičenie,

ktoré majú už sto rokov rôzni študenti,

napríklad príchod vrátnika do práce.

Často sa potom stávalo, že som ja

usmerňovala študentov, ako asi by to

mohli natočiť, na čo všetko myslieť,

keďže ja som to robila už mnohokrát.

Ale, samozrejme, aj ja som sa veľmi veľa

naučila. Som organizačný typ, z toho

asi aj vyplývala moja celková angažovanosť

v tomto zamestnaní. Ešte doteraz

ma študenti volávajú, aj keď už nie som

na škole. Nielen na filmovanie, ale aj

na kávu, na oslavy.

Zmenili sa v priebehu rokov študenti?

Je tam rozdiel, ale neviem ho asi veľmi

pomenovať. Tí starší boli takí nejakí

profesionálnejší, len neviem, či sa na to

nepozerám inak len pre čas, ktorý už

prešiel a titulkom, ktoré v rôznych

časopisoch o nich čítam. Títo súčasní

sú úžasne sčítaní, rozcestovaní, chodia

na rôzne Erasmy a podobne. Bolo

to ale vždy také rodinné. Napríklad

častokrát pri rôznych akciách v škole,

ako Áčko, alebo vianočné kapustnice,

bola vrátnica plnšia než foyer.

Nemáte pocit, že tou vašou pozitivitou

sa často nakazil ktokoľvek prechádzajúc

cez vrátnicu?

Nie som stále pozitívna, ale z toho

negatívneho sa snažím vymaniť, sú

rôzne spôsoby ako z toho vykľučkovať.

To pozitívne sa na mňa nalepí, asi je to

tak prirodzene vo mne. Človek, ktorý je

pozitívny to ďalej dotiahne než negativista,

to bolo vždy také moje krédo, aj

keď som vychovávala deti. Dcéra mi raz

dávno povedala, že som ich nenaučila

používať lakte, no mne to nebolo

vlastné. Dobré slovo veľa urobí. Prežila

som si aj veľmi ťažké obdobia, a keď

mi niekto povie, aká som pozitívna,

nevidí, že som vždy pripravená aj

na zlé veci. Mňa nikdy žiaden študent

neurazil, a ak aj napríklad nedobre

zareagoval, ja som si ho vzala stranou

a povedala mu: zlato, ty sa ku mne

nemôžeš takto správať, ja už mám

svoj vek. A už bolo dobre, nabudúce

už prišiel vysmiaty. Nemôžem vidieť

niekoho smutného.

Aké dni máte teraz, keď už nemáte

pracovné povinnosti?

V živote by som neverila že človek

na dôchodku môže mať toľko aktivít.

Málokedy som doma. Ráno o pol siedmej

chodím rýchlou chôdzou. A potom

sa rozhodnem, na čo mám náladu.

Rada cestujem, teraz keď nám do toho

vošla korona, tak máme stopku, lebo

tak ako treba triediť odpad, aj toto treba

dodržiavať. Starám sa trošku o seba,

nechty, vlasy. Mladosť môže všetko. Aj

dcéra mi povedala, že mami, na tebe

cítiť, že si často s mladými.

Čo by ste popriali FTF k tridsiatke?

No tridsať rokov je dosť, to už je

jeden dospelý človek. A keď vezmeme

do úvahy, že škola nehodlá zaniknúť,

ale naopak, dúfajme, že bude napredovať,

tak jej prajem veľa šikovných

študentov, dobrých pedagógov,

možno i omladenie toho abecedného

zoznamu. Tiež možno trošku menej

prísnosti, častokrát som sa stretla

s tým, že nebola študentom daná

druhá šanca.

Festival Áčko už viac ako štvrťstoročie pomáha tvoriť

históriu Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy

múzických umení. Jadro jeho programu každoročne

tvoria diela aktuálnych študentov, pričom dramaturgia

sa rok čo rok jemne odlišuje, podobne ako

princípy produkcie podujatia, čo vychádza zo skutočnosti,

že sa kompletne mení celý organizačný tím.

Ten v súčasnosti spravidla tvoria študenti tretieho ročníka

štúdia produkcie a distribúcie, pričom tím býva doplnený

dobrovoľníkmi z ďalších odborov. Festival inšpiruje, motivuje

a podporuje mladé talenty, vytvára priestor na diskusie,

a zároveň funguje ako platforma pre prezentáciu

tvorby, ktorá na fakulte každoročne vzniká.

Festival vznikol v roku 1994 práve so zámerom prezentovať

študentskú tvorbu verejnosti. Prvý ročník zorganizovali

študentky filmovej vedy – Andrea Horečná, Soňa Borušovičová

a Simona Tušerová. Zastrešovali výber filmov, propagáciu

podujatia i celú jeho produkciu. Program tvorila kolekcia

diel z produkcie celej histórie školy, ktorá v tom čase oslavovala

45. výročie založenia. Dramaturgická zodpovednosť

ležala na pleciach trojice študentiek, pričom pri selekcii

spomedzi absolventských filmov, ale aj ročníkových prác či

študentských cvičení, zohľadňovali kvalitu výpovede i prácu

s formálnymi prostriedkami. Výsledkom ich práce bol výber,

↑ Režisér, scenárista a kameraman Federico Cesca na festivale Áčko.

ktorý vytvoril sekciu hraných filmov, sekciu dokumentov

a blok animovaných snímok. Premietania prebiehali v dnes už

neexistujúcom filmovom klube 901.

„Boli sme prakticky bez skúseností a hľadali sme spôsoby,

ako prehliadku urobiť čo najlepšie,“ spomína s odstupom

rokov Simona Nôtová-Tušerová, tlačová tajomníčka Slovenského

filmového ústavu. V nadpise citované slovné spojenie

„Od Áčka začíname“ je citátom z úvodníka bulletinu prvého

ročníka, ktorý sa stal výrazným odrazovým mostíkom pre

organizačný tím i nasledujúci vývoj festivalu. Simona Nôtová-Tušerová

prízvukuje, že základným stavebným kameňom

fundraisingu, produkcie i propagácie sa stali osobné kontakty

a pre všetkých zapojených študentov bola práca na podujatí

obrovskou školou.

Dôležitý míľnik pre festival prišiel o desať rokov neskôr,

keď prešlo Áčko zásadným „rebrandingom“, ako proces

nazýva režisér Róbert Šveda, ktorý sa oň z veľkej časti zaslúžil.

Festival už bol integrálnou súčasťou života fakulty, podľa

Švedových slov však celkom nenapĺňal svoj potenciál. Ako

študent doktorandského stupňa sa spojil s ďalšími spolužiakmi

z rôznych odborov a podujatie sa spoločne rozhodli

viac otvoriť verejnosti. Stúpla produkčná kvalita propagačnej

kampane a festivalu sa podarilo viackrát do prasknutia naplniť

kino Mladosť, kde prebiehal jeho hlavný program.

J dorota vlnová

46 archív jany štúrovej

47

J peter gašparík

archív festivalu áčko

30 rokov ftf

„Myslím, že úlohou Áčka by malo byť čo najlepšie oboznámiť

verejnosť s tým, že na škole študujú kreatívni, talentovaní mladí

ľudia, ktorí robia zaujímavé veci. Ak sa im vďaka tomu podarí

osloviť budúceho klienta, zamestnávateľa, spolupracovníka

– to je vítaná pridaná hodnota,“ hovorí Šveda, v súčasnosti

vedúci Ateliéru filmovej a televíznej réžie. Zároveň jedným

dychom dodáva, že ho teší nárast produkcie a s ním súvisiaci

nárast kvality diel. „Na histórii Áčka vidieť, ako doba pokročila

a zlepšili sa podmienky pre nakrúcanie – my sme boli radi, ak sme

mali kameru a filmový materiál po záruke. O to už dnes študenti,

našťastie, bojovať nemusia.“

Festival Áčko stál pri zrode viacerých ďalších projektov,

spomedzi ktorých dodnes funguje Visegrad Film Forum, vzdelávacie

a networkingové podujatie určené študentskej obci

i začínajúcim odborníkom a odborníčkam v oblasti audiovízie.

Fórum ponúka praktické workshopy, prednášky, prípadové

štúdie, diskusie a projekcie filmov partnerských filmárskych

škôl či pozvaných hostí. Program každoročne venuje pozornosť

viacerým filmárskym odborom, čomu zodpovedá výber

hostí – počas deväťročnej histórie podujatia medzi nich patrili

napríklad režiséri Krzysztof Zanussi, Agnieszka Holland, Peter

Strickland, dokumentaristi Sergei Loznitsa, Mads Brügger, ale

aj filmoví architekti Ludovica Ferrario a Eugenio Caballero, či

tvorca špeciálnych efektov Colin Arthur.

V súlade s primárnou ambíciou prezentovať aktuálnu

študentskú tvorbu vznikla v roku 2017 putovná prehliadka

Ozveny Áčka, ktorá na festival nadväzuje aj v súčasnosti

a reaguje na absenciu systémovej distribúcie študentských

filmov na Slovensku. Snímky, ktoré na festivale zarezonovali,

prinášajú Ozveny Áčka do slovenských miest, organizujú

premietania v kultúrnych centrách či podnikoch.

„Prehliadka si kladie za cieľ sprístupniť úspešnú študentskú

tvorbu širšej verejnosti, a zároveň zvýšiť povedomie

o nádejných slovenských filmároch, o ktorých sa ešte bude

hovoriť,“ vysvetľuje Roman Pivovarník, ktorý sa ako vtedajší

riaditeľ festivalu o spustenie Ozvien Áčka zaslúžil.

Podobne ako oslavy 30. výročia založenia fakulty, aj

prípravy 24. ročníka Festivalu Áčko zasiahli pandemické

opatrenia, zavedené v súvislosti so šírením vírusu COVID-19.

Aktuálny organizačný tím vďaka tomu musel riešiť dilemy,

ktoré pred ním ešte žiaden. Výsledok práce aktuálnych

študentov, ako aj diela, ktoré vznikli počas akademického

roka zasiahnutého pandémiou, bude môcť verejnosť oceniť

v dňoch 20. až 24. októbra 2020 v kinosálach Filmovej a televíznej

fakulty.

Na histórii Áčka

vidieť, ako doba

pokročila a zlepšili

sa podmienky pre

nakrúcanie.

↓ Krzysztof Zanussi vyštudoval filozofiu a fyziku, ale jeho cesta viedla

k filmovej réžii. Bol hosťom na festivele Áčko.

Doktorandi a doktorandky,

prítomnosť a budúcnosť

jakub

medvecký

Doktorand Ateliéru

scenáristickej tvorby

Filmová a televízna fakulta je na slovenské

pomery výnimočne slobodný a bezpečný

priestor, ktorý spolu s ľudským prístupom

pedagógov vytvára podnetné prostredie

nielen na autorský, ale – čo je možno ešte

cennejšie – aj na osobnostný rast svojich

študentov. Je skvelé, že fakulta už od prvého

ročníka kladie veľký dôraz na praktické,

remeselné zručnosti študentov, ktorí sú

tým pádom okamžite po skončení, a často

už aj počas štúdia, pripravení plynulo prejsť

do profesionálnej filmárskej praxe.

alexandra

jonášová

Doktorandka Ateliéru

strihovej skladby

Filmová a televízna fakulta sa vždy usilovala

vytvoriť prostredie, z ktorého bude

schopná vzísť Generácia. Dáva študentom

teoretické znalosti a remeselné zručnosti,

no rovnako dôležitá je atmosféra kreativity,

slobody a autentického vyjadrenia. Zcitlivovania

vnímania a schopnosti komunikovať.

Vlastná motivácia a nadšenie sú nevyhnutnosťou,

čo poslucháčov účinne pripravuje

do praxe. Aktuálne cítim na fakulte vitálnu

energiu a vôľu nielen držať krok s dobou, ale

smelo hľadať moderné cesty ako balansovať

medzi kreativitou a inštitucionalizáciou,

medzi slobodou a systémom. Chuť podporovať

hlas tých, ktorí majú čo povedať

a vieru v to, že na tejto škole sa Generácie

dočkáme a že každý poslucháč nesie jej

potenciál, ma priviedli naspäť – na post

doktorandky.

michal

horváth

Doktorand Ateliéru

zvukovej skladby

Fakulta urobila v posledných rokoch obrovský

krok vpred. Pamätám si, keď sme

ako študenti snívali o kvalitnej technike,

ktorá sa medzičasom stala realitou. Škola

zrekonštruovala postprodukčné pracoviská

a dokúpila potrebnú zvukovú techniku.

Aktuálne je to už skutočne len o prístupe samotných

študentov k štúdiu. Technika však

nevyhnutne kráča ruka v ruke s kvalitným

pedagogickým zastrešením štúdia. Človek

si stále podvedome hľadá svoje vzory. No

a tých je, podľa môjho názoru, na fakulte

stále dosť. Tvorivá sloboda a podpora nových

autorov v uvedení ich diel na filmové

plátna kín a festivalov by aj naďalej mala

ostať tým, čím sa filmová škola odlišuje

od ostatných vysokých škôl.

denisa

jašová

Doktorandka Katedry

audiovizuálnych štúdií

Na fakultu som nastúpila až v magisterskom

štúdiu, ale myslím, že vďaka jej komornému

charakteru som sa dokázala pomerne rýchlo

adaptovať. Ponúkla mi veľkú mieru sebarealizácie,

čo považujem za jeden z jej najväčších

prínosov. Filmovedný odbor na fakulte

je na Slovensku jedinečným pracoviskom,

kde sa koncentrujú odborníci z celej krajiny,

a zároveň zastupujú nielen školu, ale

aj slovenskú filmovú vedu na zahraničných

podujatiach. Pôsobenie vedeckého odboru

na umeleckej fakulte je diskutabilnou témou,

a hoci mám skúsenosť s pôsobením

na veľkej filozofickej fakulte, konfrontácia

s tvorcami je v rôznych smeroch natoľko

prínosná, že verím, že na fakulte bude mať

filmová veda naďalej svoje čestné zastúpenie

a že tieto dve oblasti si budú navzájom

užitočné.

nazarij

kľujev

Doktorand Katedry

produkcie a distribúcie

Filmová a televízna fakulta má dnes jedinečnú

a nezameniteľnú rolu na slovenskom

audiovizuálnom poli. Svojim poslucháčom

každoročne ponúka príležitosť vniknúť

do sveta filmu nie len po teoretickej, ale

hlavne po praktickej stránke. Mladí filmoví

nadšenci tak majú možnosť vyjadriť svoje

názory a postoje kreatívnym spôsobom,

a priblížiť ich širokému publiku na strieborných

plátnach, televíznych obrazovkách,

alebo aj v online svete. Počas 8 rokov, ktoré

som zatiaľ na škole strávil, bolo vždy cítiť

snahu fakulty kráčať s dobou, prinášať poslucháčom

nové možnosti poznania, predstavovať

nové technológie a vytvárať pre

študentov zázemie, kde môžu tvoriť v kontexte

svetovej audiovízie. Do ďalších rokov

fakulte želám veľa mladej tvorivej energie,

ktorá svojimi filmovými výsledkami pomôže

značku FTF VŠMU rozšíriť aj vo svete.

peter

gašparík

Doktorand Ateliéru

scenáristickej tvorby

Pre všetkých nás, ktorí a ktoré sme ňou prešli,

je Filmová a televízna fakulta miestom

odrazu k očakávaným kariérnym skokom.

Nie každému sa podarí taký vysoký, aký by

si želal, iní vyskočia vyššie, než si kedykoľvek

trúfali, ale štartovacia plocha ostáva rovnaká.

A radi na ňu spätne pozeráme, viacerí

– ako aj ja – sa na ňu aj radi vraciame. Vidíme

jej vývoj a chceme prispieť k ďalšiemu.

Želám fakulte, aby sa naďalej vyvíjala a aby

nebola len vzdelávacou inštitúciou. Koniec

koncov, vždy bola čímsi viac a nikto si z nej

neodniesol len teoretické vedomosti či

praktické zručnosti. Ostali a ostávajú nám

priateľstvá, partnerstvá a spolupráce na celé

životy. Ďakujeme!

48 49

J peter gašparík

l. kušnieriková, m. kosáč, m. kľujev – toxpro,

d. holubová, d. jašová, š. šiplák

30 rokov ftf

Kštedrovečernému stolu zasadli ako slušná usporiadaná

rodina. Mama, otec, dve deti a prvýkrát aj otcova

mama a sestra. Príhovory, cesnak, oblátky s medom.

A potom to prišlo. Svokra zrazu vstala od stola

a späť pritancovala s hrncom kapustnice, svojej

vlastnej kapustnice, ktorú do synovho domu doniesla

a nenápadko ju zohriala na sporáku. Položila ju vedľa

kapustnice, ktorú uvarila jej nevesta a tvárila sa akoby nič.

„To je čo?“ spýtal sa svokry jej syn prísne.

„Kapustnica. Naša. My len našu jeme na Štedrý večer. Veď

vieš,“ zašveholila svokra.

Synova žena, teda svokrina nevesta sa nezdržala

a prevrátila oči, inak by to bola nechala tak. Ale jej muža to

rozzúrilo.

„To vám nie je dobrá kapustnica mojej ženy?“ zahrmel

naplnený spravodlivou láskou k manželke a nespravodlivým

hnevom voči svojej matke fixovanej na vlastnú kapustnicu.

„To ju musíte, chuderu moju ženu, takto urážať?“

„Ale keď...“ starej dáme vbehli slzy do očí. „Ale keď v tej jej

kapustnici je KLOBÁSA!“

Klenot na našom

stole a bojisku

Akademický spor

Konflikt o kapustnicu na domácej pôde by zostal len takou

veselou historkou na pobavenie, ktorá sa spomína ešte

po rokoch, keď sa už dávno zaužívalo, že sa na stôl kladú

na Vianoce aj tri druhy kapustnice, nech majú všetci dušu

na mieste, keby bola táto šarvátka len takým vybočením

z normálu. Ale nie je. Boj o kapustnicu zúri na všetkých

frontoch, domácich aj verejných a tam, kde nezúri, tak len

preto, že sa nepriateľským stranám ešte nezahojili utŕžené

rany a niekto sa rozhodol kapitulovať.

Napríklad v mojom pracovnom kolektíve, ktorým je Katedra

réžie na Filmovej fakulte VŠMU, je téma tej správnej

vianočnej kapustnice nebezpečnejšou než to, kto koho nespomenul

v televíznom medailóne a kto za koho nezahlasoval

v ankete akademikov o Slnko v sieti. Pretože kapustnica

je akosi priamo prepojená s identitou svojho konzumenta.

Dohádať sa vo veci tej jedinej správnej kapustnice som

videla aj inak duševne vyrovnaných profesorov, riaditeľov

inštitúcií, aj elegantné právničky v slušivých kostýmoch. Ja

osobne som vo veci kapustnice rezignovala už dávno, svoje

územie si nebránim, a preto sa na našom štedrovečernom

stole stretávajú dve až štyri misy s rôznymi interpretáciami

kapustnice, aby sa nikto nemusel nikomu prispôsobovať.

Pretože kapustnice sa líšia nielen podľa regiónu, odkiaľ

pochádzali rodičia, či starí rodičia ako zakladatelia mýtu

o najsprávnejšej kapustnici, delenie kapustníc neprebieha

len na základe katolícko- evanjelických rozdielov v prístupe

k mäsu na štedrovečernom stole, kapustnice sa líšia

od rodiny k rodine. Tak ako sa dedí a kombinuje naša DNA,

tak sa delí aj kombinuje aj recept na kapustnicu a zoznam

nevyhnutných aj zakázaných ingrediencií.

Keď sme už pri tej Filmovej fakulte, mávame tam pred

Vianocami školskú kapustnicu, hromadnú akciu, pri ktorej

každá katedra, teda každá filmová špecializácia, varí svoj

vlastný megahrniec kapustnice. Vo vnútri každej katedry

predtým prebehne neľútostný boj o to, akú kapustnicu

bude kolektív variť. Takže, ak vám napríklad minulý rok

najviac chutila kapustnica od strihačov, pretože sa podobala

na tú, ktorú vám varila vaša stará mama, tento rok možno

vo vnútornom boji o moc nad hrncom vyhrá iný pedagóg

strihu a v strihačskej kapustnici už nebudú jabĺčka, ako

sa vám to páčilo minule, ale slivky, proti ktorých použitiu

v kapustnici dôrazne protestujete. Minulý rok vám možno

nechutila kameramanská kapustnica, ale tento rok možno

nejaký iný kameraman začal chodiť do posilňovne, a teda sa

prebil k hrncu a uvarí vám takú, že budete nad ňou plakať

od šťastia, lebo v nej nájdete milované krúpy. My, režiséri,

máme vymyslený celkom jednoduchý a spravodlivý princíp

striedania sa pri kreovaní kapustnice, ktorý má len to slabé

miesto, že je medzi nami jeden konkrétny profesor, ktorý

v ktoromkoľvek okamihu bez hanby prichádza, preberá

taktovku šéfkuchára a pridáva ingrediencie podľa svojho

svetonázoru, ktorý síce poznám, ale nesmiem o ňom nič

prezradiť, pretože tam chcem ešte pracovať. O úskokoch

typu správne načasovanie dovarenia, umiestnenie

na frekventovanom stanovisku, vhodnom PR a rôznych

psychologických trikoch, ktoré majú zabezpečiť, aby sa

práve vaša kapustnica zjedla ako prvá, a teda ste morálne

vyhrali, o tom sa nechcem rozširovať. Chcem sa pristaviť pri

dôvode, prečo nám tak veľmi záleží práve na kapustnici.

↓ Zľava: Peter Bebjak, Róbert Šveda, Pavol Korec, Darina Smržová

a Eva Borušovičová.

↑ Nad kapustnicou stojí Stano Pavlovič.

Vec krvi

Kapustnica. Čo iné? No nič. Veru, keď sa od etnografky

Kataríny Nádaskej dozviete, že na Slovensku je asi tristo

receptov na jedlá z kyslej kapusty, začína sa ten dôvod

upínania sa ku kapustnici črtať na obzore. Lebo kapusta, tu

v našej chudobnej ukrivdenej krajine, rástla všade. Na to,

aby ste ju nechali skvasiť toho veľa nepotrebujete, len tú

kapustu, ktorá chvalabohu narástla, sud a bosé nohy detí,

ktoré sa nám v našich končinách kedysi rodili jedna radosť,

tak ako kapusta. A potom už len tú kapustu jete a jete,

raz so zemiakmi, potom čosi s múkou pričarujete, niekedy

s klobáskou, a to dokonca aj na Vianoce, ak ste evanjelik,

lebo ak ste katolík, evanjelikom môžete len závidieť, lebo

vy čakáte až do polnoci, keď vám skončí pôst. A jete tú

kapustu a jete, celé generácie ju jete. Spievate na poli

a v remeselnej dielni, na páračkách a priadkach možno aj

príbehy rozprávate, na svadbách a pri vynášaní Moreny aj

nejaké tradície udržiavate, ale inak je to len o robote, občas

trochu pálenky, trochu radosti a hlavne dožiť treba a deti

Napríklad v mojom pracovnom

kolektíve, ktorým je Katedra

réžie na Filmovej fakulte

VŠMU, je téma tej správnej

vianočnej kapustnice

nebezpečnejšou než to, kto

koho nespomenul v televíznom

medailóne a kto za koho

nezahlasoval v ankete

akademikov o Slnko v sieti.

vychovať, nech ich len nezavalí v hore, nezabijú vo vojne

a nezahubia ich suchoty, ani pôrod šestnásteho dieťaťa.

A medzitým kapusta a kapusta a kapusta.

Keď sa niečo tak dlho opakuje, buď to význam stratí

alebo nadobudne. A zdá sa, že kapusta význam nadobudla

a kapusta, ktorá sa tradične jedáva v najmagickejší deň

v roku, tá kapusta už nie je iba jedlom, táto kapusta má

funkciu odkazu.

Naši rodičia a prarodičia a ich rodičia a ich rodičia nám

v každej špecifickej rodinne vyladenej verzii odkazujú, ako

žili a čo mali radi. Či bývali blízko hory, v ktorej rástli dubáky,

či pri dome nasadili slivky, či sa tam darilo jablkám, či si

dochovali prasiatko. Ďalej aj to, či boli blízko hraníc s Poľskom,

alebo či žili skôr na juhu a tešili sa z červenej štipľavej

papriky, či mali cez plot evanjelických alebo katolíckych

susedov a ako s nimi vychádzali, či bol pradedko za robotou

v Amerike, či bola prababička v službe u veľkomožných

pánov a či tam čosi pochytila v kuchyni, či boli naši predkovia

zbožní alebo skôr vlažní, či boli konzervatívni, alebo mali

radi novoty, to všetko je zaznamenané vo vašom recepte

na kapustnicu. A pre toto všetko je s vami pri štedrovečernom

stole aj história vašej rodiny a výrazných osobností

spomedzi vašich predkov. Pretože možno už o prababičke

veľa neviete, možno si pamätáte len jej krstné meno, možno

máte jednu čiernobielu fotografiu, na ktorej jej ani nevidíte

do očí, pretože v ostrom slnku jej šatka tienila pol tváre. Ale

jej kapustnica, do ktorej zaviedla unikátnu kombináciu údeného

s neúdeným a presne načasované pridávanie sliviek

– tá vám chutí stále a nikdy ju nedokážete vymeniť za inú.

Odkaz od babičky

Iné národy majú eposy a sonety. Majú veľké kroniky a príbehy

vytesané do skál. My máme kapustnice. A inštinktívnu

potrebu ubrániť tú svoju. Tak si ju teda bráňme. V rozmanitosti

je bohatstvo našej krajiny a pamiatka všetkých tých

starých otcov a mám, ktorí zasvätili svoj život práci a kapuste,

aby sme si dnes my mohli nabrať plné taniere a s láskou

udržiavať ich pamiatku.

J eva borušovičová (písané pre denník Sme)

50 archív evy borušovičovej

51

alena bodingerová

po písmenku si tú knihu značím

Odkliata reč

slovenského divadla

„Padol tomu remeň“, počuli návštevníci divadla. Netušili

však, o čom je reč a to je jeden z dôvodov, prečo sa Oľga

Orgoňová z FF UK a jej tri spoluautorky: Alena Bohunická

z FFUK, Barbora Krajč-Zamišková a Zdenka Pašuthová

z Divadelnej fakulty VŠMU rozhodli napísať Slovník

divadelných profesionalizmov (vydala VŠMU v Bratislave),

vďaka čomu môžu čitatelia nazrieť za oponu, do sveta

každodennosti divadla. Priekopníčkou systematického

výskumu profesionalizmov na Slovensku je profesorka

oľga orgoňová, s ktorou sme sa o Slovníku porozprávali.

Keď sa občas vymkneme z područia

prísnych jazykovedcov a rozprávame

tak, ako nám zobák narástol, slobodne

pomenujeme realitu okolo nás.

V divadle už roky funguje divadelná

„hantýrka“, ktorá sa teraz dostala aj

do slovníka. Vzali jazykovedci reč

profesionálov na milosť?

Profesionálna „hantýrka“ funguje

vo všetkých profesiách: v umení,

vede, remesle, či v službách.

Aj zdanlivo „prísni“ profesionáli

ako policajti či vojaci používajú

v ústnej reči zjednodušené, obrazné

– často vtipné, skratkovité

výrazy: tak páchateľ je úspornejšie

nazývaný pachoš či trenažér vojenských

parašutistov je vajcotrh. Prvkom

takéhoto vyjadrovania môžeme venovať

pozornosť, alebo si to nevšímať

a tváriť sa, že jestvuje len oficiálny

jazyk, nanajvýš aj regionálne nárečia.

Rozhodujúce je to, čo ľudia považujú

za potrebné v komunikácii, aby sa

optimálne dorozumeli. Ale pýtali ste

sa, či jazykovedci vzali na milosť aj

reč profesionálov. Slovník divadelných

profesionalizmov, ktorý práve vyšiel, je

dôkazom, že vzali.

Čo je to profesionalizmus, ako sa líši

od slangových výrazov?

Profesionalizmy sú výrazy používané

v ústnej komunikácii v istej profesii.

Profesionalizmy sú neformálnejšie

a často významovo „priezračnejšie“

než bežné slová či presné odborné

slová – termíny. V našom Slovníku

divadelných profesionalizmov máme napríklad

tanečný výraz vzduchovka, čo

sa terminologicky označuje výrazom

„tour en láir“ a bežne to dokážeme

povedať len opisne: otočka v skoku

vo vzduchu. Ako vidno, bonusom

profesionalizmu je často aj to, že je

krátky.

Začali ste práve u divadelníkov. Je

prostredie divadla atraktívnejšie ako

iné prostredia?

Newton vraj prišiel na zákon zemskej

príťažlivosti, keď ležal pod

jabloňou a spadlo naň jablko. Mne

„prišla do cesty“ šikovná študentka

estetiky, ktorá vytvorila zaujímavú

bakalársku prácu o divadelných

profesionalizmoch. Tento „zárodok“

spojila s faktom, že sa blíži storočnica

SND a potom už stačilo „len“ nájsť

spriaznené duše, ktoré uveria môjmu

projektu. Také som našla v mojich

spoluautorkách Alene Bohunickej,

Barbore Krajč-Zamiškovej a Zdenke

Pašuthovej a s veľkou vďakou musím

spomenúť Julianu Beňovú: ona nás

sprevádzala od zrodu idey o tvorbe

slovníka, cez „dohadzovanie“ informátorov

až po finálizáciu rukopisu.

Odkliali ste reč slovenského divadla.

Znamená to, že ste vzali na „milosť“

profesionalizmy a zaradili ich

do spisovného slovníka? Už bude

brept raz a navždy, či musíme písať

spisovne brbt?

S uzákonením slov ako spisovných to

je zložitejšie. Okrem lásky k jazyku

Malo to ťažkú riť, nepomohli ani tojtojky,

povzdychli si herci po predstavení

a všetci hneď vedeli, že inscenácia sa

príliš nevydarila a nepomohli ani darčeky,

ktoré si darovali pre šťastie k premiére.

treba mať aj právomoci. O tom, čo sa

uzákoní, rozhoduje parlament. Tak

máme Zákon o štátnom jazyku z roku

2014 a v ňom sú v prílohe jazykovedné

práce s prívlastkom „kodifikačné“.

Podľa platnej kodifikácie je stále

správne slovo „brpt“.

Okrem faktu, že reč divadelníkov sa

líši od bežnej, spisovnej slovenčiny,

líši sa aj medzi sebou? Hovoria inak

herci v Košiciach, Banskej Bystrici či

v Trnave?

Reč divadelných inscenácií na báze

textov v scenároch je nesporne

spisovná všade na Slovensku. Každodenná

reč divadelníkov mimo javiska

podlieha diferenciácii s miestnymi aj

celkom individuálnymi osobitosťami.

Niekedy ide o vplyv nárečia, napríklad

západoslovenskí divadelníci používajú

napríklad slovo kvicht, inde je to

závažie. V Nitre sa na margo nudného,

fádne odohratého predstavenia

konštatuje, že to malo ťažkú riť, v SND

je zaužívaná formulácia padol tomu

remeň. Niekedy je v hre otázka času:

výraz bína na označenie javiska je starší,

kým modernejšie je stejdž. Napríklad

spoluautorka Barbora Krajč-Zamišková

je aj aktívnou tvorkyňou

v oblasti bábkového divadla a hovorila

nám, že v oblasti bábkového divadla

počúva rozdielne profesionalizmy pre

tú istú vec zo všetkých strán. Kým

v Bratislave sa stretnú bábkoherci

pred predstavením v inšpícii, v Žiline

ich nájdete v krišpinkárni.

Bohemizmy. Učia nás ich nepoužívať,

ale „paní, nesu psaní“ je tak zaužívané,

že nikomu ani nenapadne ho

prekladať. A aj bežní diváci, ktorí

pozerajú na divadelné dosky len

z hľadiska vedia, že ide o štek, čiže

herec má v tomto predstavení len

malú rolu. Patria bohemizmy medzi

profesionalizmy?

Profesionalizmy všeobecne sú na pomedzí

spisovnosti a nespisovnosti

a bohemizmov v reči divadla je viac

než dosť. Je to celkom prirodzený

sprievodný znak kontaktovosti

Slovenska s Českom, takže jednotky

↑ Na fotografii zľava sedí Zdenka Pašuthová,

Alena Bohunická, Barbora Krajč-Zamišková

a vpredu Oľga Orgoňová.

ako pan prokurist nesu list (označenie

malej, jednovetovej roly), křoví

(živá „kulisa“, ľudské mlčiace pozadie

na javisku) a pod. v slovníku sú a majú

v ňom svoje autentické miesto.

Hrám v sračke. Dnes hrali pičungy.

Malo to ťažkú riť. Aj toto je bežná

reč divadelníkov. Našli si v slovníku

miesto aj tieto výrazy?

Expresívnosť, na ktorú poukazujete,

je tiež jeden z rozmerov, ktorý je

typický pre slovník profesionalizmov.

Koketovali sme aj s veľmi ťažkým

„kalibrom“ – výrazom, ktorý metaforicky

označoval herca ako „nájomnú,

predajnú silu“. Napokon sme ho

po mnohonásobných konzultáciách

nezaradili do slovníka: z rôznych

strán sme sa dostali ku konštatovaniu,

že to je už veľmi staré, prakticky

dnes už zabudnuté a len nepriame

referovanie o tom, na „akú dráhu“ sa

osoba, ktorá študuje herectvo, dala.

J valéria koszoruová (písané pre Kultúrny život) 52

štefan komorný

53

po písmenku si tú knihu značím

Ale iné expresíva v slovníku sú. Ak by

sme slová ako sračka (zlá inscenácia)

či pičungy (falošná hra hudobníkov)

zo slovníka vylúčili, bola by to idealizácia,

skrášľovanie, a teda nepravdivé

zobrazovanie sveta divadla. Našou

ambíciou bolo poskytnúť čitateľovi

slovníka pravdivý, autentický obraz

o slovenskom divadle na scéne, v zákulisí

aj mimo predstavenia.

Mladá generácia vo všeobecnosti

inklinuje k „slovgličtine“ , iste sa toto

nevyhlo ani divadlu. Sú divadelné

profesionalizmy mladej a staršej

generácie divadelníkov rozdielne?

Kým predstavitelia mladšej generácie

oplývali výrazmi ako cast (namiesto

„obsadenie“), stejdž (javisko) či

kompačka (od „company“ – skupina

zboristov v hromadnej scéne

na javisku), starší onú anglicizovanú

„hacknutú slovenčinu“ buď mlčky,

alebo priam s dešpektom obchádzali.

Mladší hovorili o moderovačkách,

staršia herečka si v tejto súvislosti

zaspomínala, ako robievala konferans.

Vec, ktorej sme sa nateraz v slovníku

nevenovali, boli povery. To, že v divadle

sa nepíska, že v divadle sa nemá

jesť, že v divadle sa nemá vysloviť meno

Macbeth, lebo... atď. sú povery, ktoré

hádam najzreteľnejšie signalizujú

generačný posun. To, čo starší „ctili“,

mladí už nepoznajú. Predsa ale čosi

tradičné prežíva aj v súčasnej generácii.

Je to nakopávanie kolegu kolegom

pre šťastie, slovné želanie úspešného

výkonu: Breptej, potvoro!“ s „poďakovaním“

v alternatívnych zneniach Čert

Tě vem!/Posral ťa pes! a hromadné obdarúvanie

sa tojtojkami/zlomväzkami,

darčekmi pre šťastie pred premiérami.

Občas do divadelnej „vravy“ prenikne

výraz, ktorý používal len daný režisér,

herec a prevzali ho ostatní okolo

neho. Nájdeme v slovníku aj takéto

výrazy?

Frázu padol tomu remeň, čiže predstavenie

má isté problémy, používa

Martin Huba. A. Bohunická vystopovala

napríklad výraz žáves, ktorý

údajne vznikol zo spojenia „žádné

velké srání“ a používal ho Karol Machata

ako povel na skrátenie skúšky,

aby nezmeškal futbalový zápas.

B. Krajč-Zamišková zasa prišla so slovom

špilec. Špilec používala bábkoherečka

Marta Žuchová, keď robili mladí

herci samoúčelné vtipy. Vravievala im:

„Nerobte mi tu špilce!“

Hoci sa zdá, že divadelníci na Slovensku

by si mali rozumieť, ale mnohí

z nich nepoznajú výrazy z bábkového

divadla, baletu či opery. O technických

profesiách ani nehovoriac,

ale profesionalizmom osvetľovačov

musí rozumieť predovšetkým režisér,

aby vedel, že vaňa je druh svietidla

a nemá nič spoločné s kúpeľňou.

Na ktoré oblasti divadla ste sa sústredili

najviac?

Dve autorky sme z Filozofickej

fakulty Univerzity Komenského a dve

z Divadelnej fakulty VŠMU a snažili

sme sa pokryť všetky divadelné

profesie a útvary, slovník má však

ďaleko od úplnosti. V dobrom rozsahu

je zastúpené bábkoherectvo, tanec,

spomínaná technika, medzera je

napríklad v pantomíme. Ako poznamenala

Zdenka Pašuthová, výsledok

prijímame s plným vedomím, že

existuje množstvo výrazov, ktoré nám

„prekĺzli pomedzi prsty“.

Povedali ste mi, že „slovník má byť

taký mnohotvárny a špatnokrásny,

ako je ním odrážaná realita“. Akú

metódu zberu materiálu a triedenia

ste používali? Ako vyzerá výskum

v praxi, priamo v divadlách?

Materiál do slovníka sme zbierali

priamo v teréne medzi praktikmi –

umelcami aj neumelcami, technikmi,

servisnými pracovníkmi a väčšinou

sme naše stretnutia fixovali aj formou

audionahrávok. Keď som napríklad

navštívila Štátne divadlo v Košiciach,

stretla som sa so skupinou činohercov,

ktorým sa práve končila aranžovacia

skúška divadelnej inscenácie

„Škola žien“ (Molière). Pracovali sme

priamo v priestore skúšobne a ja som

si konfrontovala s hercami a režisérkou

skupiny výrazov okolo skúšobne,

scény javiska a pod. Milé chvíle som

prežívala s tanečníkom Matúšom

Pomikalom, ktorý mi vysvetľoval

mailom rôzne tanečné figúry, napríklad

čo za tanečný pohyb je roztiažka

a skončili sme pri tom, že mi to príde

ukázať. Scénografka a kostýmová

výtvarníčka Marija Havran mi na dohodnuté

stretnutie priniesla doslova

balíček vypracovaných súpisov slov,

nákresov, vzorky látok na kostýmy

a počas spoločného sedenia mi

mnohé scénografické a kostýmové

prvky kreslila. Peter Drlička mi

ukazoval súčasti hudobných nástrojov

na internete. A. Bohunická zasa robila

doslova exkurzie do technických

priestorov divadiel, napríklad v SND

si prešla na stretnutiach s technikmi

od tých najvyššie umiestnených útrob

(tzv. nebo) po tie najnižšie (tzv. peklo).

Boli to zákutia, o ktorých ani samotní

herci netušia. To, čo vidí divák, tvorí

odhadom 20 percent divadla.

Práca na slovníku bola krásna, ale

nekonečná. Vždy sme mali pocit, že

ešte niečo chýba, že niektorý pojem

sa dá vysvetliť aj inak a lepšie. Z. Pašuthová

aj B. Krajč-Zamišková robili

výskum s kolegami z VŠMU, z divadiel

a rozprávali nám, že najkrajšie na tom

bolo pozorovať, aký to malo domino

efekt. Všetci boli nadšení, že sa niekto

podujal zaznamenať divadelný jazyk.

O slovníku bolo počuť v učebniach,

šatniach, inšpíciách, na premiérach,

derniérach. Keď sme prácu uzavreli,

Zdenka Pašuthová sa stretla so skvelým

historikom a kritikom divadelného

umenia profesorom Vladimírom Štefkom

a ten sa zrazu opýtal: „A máte

tam napríklad výraz „flek“?“ A vtedy sa

jej začali vynárať ďalšie pojmy z oblasti

kritiky, ktoré v slovníku nie sú... Náš

slovník je taká „prvá lastovička“, ktorá

sa časom iste doplní.

Malé zamyslenie o Akte dotyku

Tobiasa Augustusa Matthaya

Britský klavirista, skladateľ

a pedagóg Tobias Augustus

Matthay (1858 – 1945) bol

revolučným zjavom klavírneho

sveta začiatku 20. storočia.

Jeho idey boli nadšene oslavované

i nekompromisne zatracované.

Máloktorý pedagóg tej doby

sa mohol tešiť z tak veľkého množstva

nasledovníkov a absolventov v medzinárodnom

rozmere. Jeho študenti

zaplavovali koncertné pódiá a boli

vraj „podľa zvuku, ktorý vytvárali,

bezpečne rozpoznateľní dokonca aj

v tmavej miestnosti“. Pečať priameho

Matthayovho pedagogického vedenia

žiarila na interpretačných hviezdach

ako Myra Hess, Moura Lympany,

Clifford Curzon, York Bowen, Harriet

Cohen, Harold Craxton, Eileen Joyce

či Nina Milkina.

Počas štúdií na Royal Academy of

Music (1871 – 1876) vzhliadal Mattahy

k budúcnosti skladateľa. Bol považovaný

za mimoriadny talent. Výhrou

štipendia riaditeľa akadémie Sira

Williama Sterndale Bennetta získal

finančné zázemie aj miesto v prestížnej

Bennetovej triede. V klavírnej

oblasti však nemal ako študent šťastie

na výrazný umelecký vzor. Okolnosti

však spôsobili, že Matthay sa uplatnil

na RAM práve ako pedagóg klavírnej

hry (1876 – 1825) a oddal sa bádaniam

v tomto smere.

Najvyššími ideálmi pri hľadaní

vlastnej odbornej cesty boli pre

Matthaya „Traja veľkí iniciátori“

– Franz Liszt, Anton Rubinstein

a Hans von Bulow. Osobné stretnutia

a zážitok z ich londýnskych vystúpení

boli kľúčovým impulzom. Očarenie

obrovským rozpätím farebnosti

znenia a interpretačnej prirodzenosti

týchto majstrov klavíra zapálilo svetlo

na ceste autorových uvažovaní.

Takmer dve desaťročia Matthayovho

výskumu našli vyústenie v Akte

dotyku (1903). Dokonalo novátorský

text popisuje precízne a racionálne

do posledného predstaviteľného

detailu všetky zjavné i skryté aspekty

v procese tvorby klavírneho tónu.

K najzásadnejším vizionárskym

momentom patrí presunutie záujmu

z viditeľných prejavov hrajúceho

k prejavom neviditeľným. Inými slovami

– zaujímal sa nie až o dôsledky,

ale už o príčiny. Ďalej téza o akomsi

„komplementárnom štvorlístku

tónotvorby“: využitie svalových stavov

v komunikácii so „správaním sa“ klavírnej

mechaniky a tvorivou predstavou

hudobného vedomia, a to pri neustálej

bdelej sluchovej pozornosti – pri

aktívnom počúvaní. A v neposlednom

rade idea balansovanej ruky, ktorá

vnútorne vyvažuje potrebnú mieru aktivizácie

a uvoľnenia, teda tzv. aktivity

a inaktivity.

V čase, kedy medzi najbežnejšie

postupy vo vyučovaní klavírnej hry

patril opis výšky zápästia a tvaru ruky,

bolo pre mnohých až nepochopiteľné

čítať o nevyhnutnosti vnímať vnútorné

svalové stavy. Prvé reakcie boli

rozporuplné, no pedagogické výsledky

Matthaya prevalcovali negatívne

postoje a nepochopenie. My sme

dnes vo veľkej výhode. Akt dotyku

pre nás nie je dráždivou novinkou.

Poznáme viac ako 100 rokov ďalšieho

vývoja pohľadu na klavírnu hru.

Vieme oceniť, čo vzácne obsahuje,

a nemusí nás rozladiť, ak tam nenachádzame

širšie rozvinuté niečo, čo je

z dnešného pohľadu dôležité. Vieme

totiž zhodnotiť zmysluplnosť tohto

analyzujúceho smeru. Dôsledným

hľadaním podstaty vecí nás Matthay

učí rozumieť, a preto nepodliehať

dogmám či rutine. Až poznanie príčin

dáva možnosť spoľahlivo ovplyvniť

výsledok.

Matthayov vyjadrovací štýl je

veľmi pragmatický, i keď košatý. Chce

povedať všetko. V sherlockovskom

labyrinte kulantného textu nás občas

osvieži gentlemanská miera sarkazmu,

no po väčšinu času na nás bez

oddychu prúdia koncentrované fakty.

Napriek tomu, že autor ctí prísne

ratio, neustále nás upozorňuje na pravý

cieľ nášho snaženia, pravý hudobný

cieľ rozvíjania tónotvorby: „...moment,

keď hľadíme na prostriedky iba

pre ich naplnenie, je momentom, ktorý

svedčí o kolapse nášho umenia...“

Dovolíme si povedať, že najdôležitejšie

posolstvo textu môžeme vnímať

medzi riadkami: existuje rozmanitosť

znenia prepojená s rozmanitosťou

vnútorných procesov a esenciálne je

vnímať sa, vnímať znenie a vnímať ho

z dôvodov hudobných.

Osobnosť T. A. Matthaya zažíva

v poslednom období renesanciu,

ktorá má ambíciu priniesť pohľad

očistený od nánosov dobových

rozporuplných hodnotení. Veríme, že

preklad jeho vzácneho pianistického

titulu v gescii prof. Miloslava Starostu

bude obohacujúcim príspevkom

do odbornej umenovednej knižnice

v slovenskom jazyku.

54 55

internet, archív

J xénia jarová

skôr ako zabudneme

eugénia sikorová

(1946 – 2019)

Naša Babula

Dlho som nevedela, že Babula je Eugénia. Skrátka,

všetci ju neustále volali Babula, občas Babula Sikorová.

Bola kunsthistoričkou a niekoľko desaťročí tvorila

stálu súčasť Katedry scénografie. Mala excelentný

rozhľad v dejinách výtvarného umenia a výborne sa

vyznala aj v slovenskej scénografii a kostýmovom výtvarníctve.

Mimoriadne si vážila Ladislava Vychodila,

s ktorým na fakulte tesne spolupracovala a tiež Ludmilu

Purkyňovú, o ktorej vydala knihu. Rada sa delila o svoje

rozsiahle vedomosti, preferovala však ústnu komunikáciu.

Písala výborne, ale čo sa týka väčších štúdií iba občasne

a pomerne málo, čo bola obrovská škoda. Ale taká bola

jej voľba, o vydávanie publikácií a kariérny postup príliš

nestála.

Rada sa venovala študentom a žila atmosférou fakulty.

V prvých rokoch existencie medzinárodného festivalu

vysokých škôl divadelných (dnes Projekt Istropolitana) mu

nielen fandila, ale aj aktívne organizačne pomáhala. Bola

veľmi prajná voči mladým ľuďom. Cenila si talent, osobný

šarm, individuálnu neopakovateľnosť. Mala prehľad v kultúrnom

dianí, sledovala múzeá a výstavy, za zaujímavými

expozíciami putovala aj do zahraničia. Rada a veľa chodila

pešo. Mala krásnu červenú baretku ušľachtilej kvality, v nej

ako červená čiapočka roky rokúce brázdila Bratislavu.

V jesenno-jarnom období bola jej poznávacím znamením.

Akademický rok 2018/2019 prebiehal paralelne s oslavami

storočnice vzniku Československej republiky. V Česku

i na Slovensku sa organizovalo množstvo zaujímavých

výstav. Babula ich spolu s manželom systematicky navštevovala.

Rozprávala o nich pri príležitosti našich náhodných

a nepravidelných stretnutí. Naposledy sme sa stretli

v júni 2019 a zaželali si pekné leto – vtedy som ju videla

naposledy. Bola v dobrej kondícii a nemenej dobrom

predprázdninovom rozpoložení ducha. O pár dní sa jej

prihodila nehoda so smrteľnými následkami. Napriek letnej

horúčave a dovolenkovému obdobiu sa na konci júla

na rozlúčke v krematóriu zišlo veľa ľudí. To by sa Babule

páčilo. Prišiel aj kolega docent Viliam Gruska, v septembri

nasledoval Babulu aj on. O ďalší mesiac sme do tretice

odprevádzali profesorku Zuzanu Bakošovú-Hlavenkovú.

Boli s Babulou rovesníčky...

Ľudia odišli, ale ich hlasy mi stále doznievajú v ušiach.

Skromný veľký človek

viliam ján gruska

(1936 – 2019)

Tak obdivuhodne skromného človeka s takým bohatým

batohom úspechov, priekopníckych aktivít, vedomostí,

skúseností a počinov som nikdy nestretla. Bol

priateľský, nenápadný, zdalo sa, že stále má dostatok

času a uponáhľanosť mu je cudzia. Jeho personálny

životopis však vydá najmenej za tri životy, nasýtené

prácou a entuziazmom. Ako to stíhal – neviem, je to

pre mňa záhada. Miloval Slovensko a Slovensko ho poznalo

ako scénografa, etnológa, dramaturga, scenáristu, režiséra

a pedagóga. Patril k vlastencom so svetovým presahom. Stal

sa nositeľom Pribinovho kríža III. stupňa, mal kolekciu ocenení,

vrátane Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej

kinematografii, stačí pripomenúť aspoň spoluprácu na kultovej

Perinbabe. Dramaturgia Rozhlasu a televízie Slovenska

zaradila jeho profil do dokumentárnej Galérie elity národa

(GEN.sk). Kolega docent Viliam Gruska bol vskutku mimoriadny

človek. Myslel pozitívne, žil činorodo. Hovorili zaňho

najmä činy. Nepamätám si, žeby plytval slovami, naopak.

O jeho skromnosti svedčí aj fakt, že sa neuchádzal o profesúru,

ktorá mu nepochybne prináležala. Akoby si šetril

energiu na veci, ktoré považoval za podstatnejšie.

Spájal umeleckú prácu s vedeckou, stavbu amfiteátrov

pre ľudové slávnosti s tvorbou unikátnych folklórnych

programov, zberom dedičstva ľudovej kultúry a zakladaním

nových súborov. Venoval sa aj knižnej tvorbe, najmä

biografickým publikáciám o významných osobnostiach.

Ako architekt a scénograf spolupracoval na množstve televíznych,

filmových a divadelných projektov. Od roku 1985

pedagogicky pôsobil na Katedre scénografie Divadelnej

fakulty Vysokej školy múzických umení.

Po jeho odchode do inej dimenzie sa s ním prišli rozlúčiť

folkloristi, etnológovia, filmári, výtvarníci, divadelníci

etc. z celého Slovenska. Uprostred slnkom presvieteného

babieho leta na konci septembra 2019 zaplnili nielen

historickú budovu Slovenského národného divadla, ale

aj priľahlé Hviezdoslavovo námestie. Ľudia rôzneho veku

v sviatočných krojoch s fujarami, harmonikami a ďalšími

hudobnými nástrojmi rozozvučali a roztancovali celý

priestor v centre nášho hlavného mesta. Premenili smútočnú

udalosť na energickú oslavu života a diela človeka,

ktorý z celého srdca miloval svoju vlasť a poznal jej kultúru

i dejiny ako málokto. Viliam Gruska odmietal slovenskú

malosť a vnímal našu krajinu ako rovnocennú súčasť

európskeho sveta.

Teatrologička s dušou poetky

zuzana bakošová – hlavenková

(1947 – 2019)

Vjej štíhlej akoby predĺženej siluete bolo čosi

subtílne až „elgrecovské“. Pamätám si jej aristokratické

ruky s vždy krásne nalakovanými dlhými

nechtami, k tomu cigaretka a čierna káva. Nalievala

si ju z malej termosky, ktorú stále nosila so sebou.

Nefajčila veľa, skôr príležitostne. Niekedy pre potešenie,

inokedy na ukľudnenie. Vždy bola decentne

upravená a elegantná. Vo všetkom preferovala striedmosť

– vo výzore, správaní aj v každodennej životospráve.

Prejavovala sa matersky, vedela byť prísna, no zároveň

povzbudila a poradila nejednej zúfalej dušičke. Bola

milujúcou matkou dvoch dospelých synov a babičkou

troch vnúčat. Volala ich traja mušketieri, žili v Kanade,

takže ich nevídala často, ale aj z diaľky pozorne sledovala,

ako rastú.

Zuzana sa vyhýbala konfliktom, ostré hrany radšej

stierala a zaokrúhľovala. Upriamovala pozornosť na vecné

riešenie problémov, vedela byť praktická. Do hektickej

prodekanskej práce a do vedenia Katedry divadelných

štúdií vnášala pokoj. V 90. rokoch dve obdobia pôsobila

ako prodekanka pre vedu a umenie a pomáhala po roku

1989 nanovo budovať Divadelnú fakultu. V období, keď

sa Vysoká škola múzických umení stala tŕňom v oku

vládnej garnitúry, lebo študenti za podpory pedagógov

organizovaním protestných štrajkov a pochodov vyjadrovali

svoj nesúhlas s mečiarizmom, musela zvládnuť

akreditáciu školy. Spomínala na kontrolu podkladov

a najmä na kontrolórov ako na „svorku besných psov“.

Spolu s vedením bránila a ubránila fakultu pred obštrukciami,

následne však funkciu prorektorky VŠMU odmietla.

Vďaka sústredenosti na teatrologickú prácu sa zrodili

jej knihy o Zite Furkovej, herečkách a hercoch Divadla

Astorka v Bratislave, Jozefovi Kronerovi a Kronerovcoch.

Pojednanie o rode Kronerovcov Elixír smiechu malo taký

čitateľský úspech, že Divadelný ústav ako vydavateľ pristúpil

k opakovanému vydaniu publikácie, čo pri divadelnovednej

literatúre nebýva zvykom.

Profesorka Bakošová-Hlavenková bola veľmi hĺbavá

divadelná analytička a historička. Jej hlavným teritóriom

sa stalo skúmanie hereckej tvorby v kontextoch a súvislostiach.

Jej štúdie a knihy o slovenskom herectve tvoria

veľmi cenný príspevok k poznaniu vývoja slovenského

profesionálneho divadla. Zachytávajú celú množinu

ťažiskových osobnosti, ktoré určovali podoby hereckého

umenia na Slovensku. Na Divadelnej fakulte VŠMU

kreovala a viac ako štvrť storočia vyučovala štátnicový

predmet, zameraný na dejiny a teóriu hereckých techník,

bola excelentnou znalkyňou tejto problematiky. V tieni

jej teatrologickej práce zostali iné danosti a aktivity. Nebola

len teoretičkou umenia, ale aj praktičkou. Začiatkom

osemdesiatych rokov na motívy románu J. Swifta napísala

hru Gulliverove cesty, ktorú v r. 1985 v bábkovom divadle

v Bratislave veľmi úspešne inscenoval Jozef Bednárik.

Písala a sporadicky uverejňovala poéziu, mala úžasný

cit pre jazyk, metaforu a priam filozofickú pointu. Jej

básne boli vyslovene feminínne. Napokon, netajila svoje

sympatie pre feministické združenie Aspekt a ženskú

tvorbu. Patrila k moderným intelektuálkam našej doby.

Dramaturgicky sa podieľala na vzniku niekoľkých inscenácií,

tematizujúcich ženské výpovede. Autorsky a herecky

jednorazovo spolupracovala s divadlom Skrat. Pripravila

dve hry pre slovenský rozhlas. Mala zmysel pre humor

a recesiu, v rámci katedrových tzv. Teatrologických

Dionýzii (osláv svetového dňa divadla) vo vlastnom mene

udeľovala cenu, ktorú nazvala „Kameň úrazu“. Jeden

z kameňov putoval večnému vzbúrencovi slovenského

divadla Blahovi Uhlárovi. Pokiaľ viem, umeleckým aktivitám

by rada venovala väčší priestor. Priam sofistikovane

sa zaujímala o križovatky osudov a osudovosti. Okrem

divadelných priesečníkov chcela zachytiť aj dramatickú

históriu vlastného Bakošovského rodu, pochádzajúceho

z Odesy (jej otec Mikuláš Bakoš bol významný slovenský

literárny vedec a aj bratia sa upísali výskumu v oblasti humanitných

a spoločenských vied). Zastrájala sa, že napíše

texty pre šansóny pre svoju kamarátku herečku Zuzku

Kronerovú. A že raz navštívi Odesu. Zostali iba plány.

Vždy napokon prevážila teatrologická a pedagogická

práca s tisíckami drobností, ktoré ju sprevádzajú. Často

opakovala: „Viem, že nie som večná“, ale nikto nečakal,

že odíde len dva roky po nástupe do dôchodku. Zuzana

veľmi chýba. Zanechala po sebe ďalšiu rozpísanú knihu,

ako inak – o herectve

J nadežda lindovská

56 archív

57

skôr ako zabudneme

Život zasvätený VŠMU

miloslav starosta

(1940 – 2020)

Na jar tohto roku nás zasiahla smutná správa, keď nás

vo veku nedožitých 80 rokov navždy opustil jeden

z najvýznamnejších klavírnych umelcov a pedagógov

profesor Miloslav Starosta. Jeho umelecké, pedagogické

i akademické pôsobenie výrazne ovplyvnilo

profesionálne a progresívne tendencie vo vývoji slovenského

klavírneho umenia i pedagogiky posledného

polstoročia. Vďaka pôsobeniu na Hudobnej a tanečnej

fakulte VŠMU, ktorej s veľkou oddanosťou zasvätil väčšinu

svojho života, vychoval množstvo absolventov, v súčasnosti

pôsobiacich na Slovensku i v zahraničí. Okrem bohatej

koncertnej činnosti, ktorú prerušila choroba, možno ho

považovať za nestora v oblasti odbornej reflexie didaktiky

a metodiky klavírnej hry na Slovensku.

Miloslav Starosta sa narodil 31. 8. 1940 v Bratislave.

Po maturite na konzervatóriu pokračoval v rokoch

1961 – 1965 na VŠMU v Bratislave ako študent klavírnej

triedy prof. Anny Kafendovej. Po absolvovaní zostal

na VŠMU pôsobiť ako jej asistent. V bohatej koncertnej

aktivite sa M. Starosta sústredil predovšetkým na oblasť

vokálnej korepetície a komornej hry. Bol vynikajúcim

a vyhľadávaným komorným partnerom popredných spevákov.

Početné koncerty realizoval aj s ďalšími vynikajúcimi

slovenskými inštrumentalistami, najmä s M. Jurkovičom,

V. Brunnerom, J. Pazderom, A. Šestákovou, manželmi

Hölblingovými, J. Špitkovou, P. Drličkom a i. V Slovenskej

filharmónii dlhé roky účinkoval v klavírnych koncertantných

partoch symfonickej tvorby. Ťažiskom tvorivého

odkazu je jeho dlhoročná pedagogická činnosť na VŠMU

a spolu s ňou nerozlučne spätá rozsiahla vedecká a publikačná

práca v oblasti klavírnej metodiky, didaktiky

a histórie. Od roku 1965 do roku 2012 bol permanentne

pedagogicky činný na Katedre klávesových nástrojov, kde

vyučoval okrem hlavného predmetu hry na klavíri aj predmety

pedagogickej špecializácie. V rokoch 1980 – 1981 bol

prodekanom a v rokoch 1981 – 1989 dekanom Hudobnej

fakulty VŠMU.

Z pôvodných monografií profesora Starostu k najvýznamnejším

patria Cesty k umeniu klavírnej hry a Kapitoly

z dejín klavírneho umenia a pedagogiky klavírnej hry.

Obdivuhodný bol jeho entuziazmus pri prekladoch

zo zahraničnej metodickej literatúry. Na prvom mieste

možno spomenúť prvý kompletný slovenský preklad

ťažiskovej práce C. A. Martienssena: Tvorivé vyučovanie

klavírnej hry. Ďalej to boli priekopnícke metodické diela:

Výchova pianistu a Návyky koordinácie vo vývoji pianistu

J. M. Timakina, ku ktorým pridal aj praktické DVD

Timakinova klavírna škola. K obľúbeným prekladovým

titulom patrí aj Práca pianistu G. M. Kogana a Béla Bartók

– pedagóg od A. V. Malinkovskej, so vzácnym úvodom

z pera Jána Albrechta a jeho autentickými spomienkami

na Bartóka sprostredkovanými jeho otcom A. Albrechtom.

Ako veľký ctiteľ a znalec hudby baroka preložil aj dve

monografie H. Kellera: Domenico Scarlatti. Majster klavíra

a Klavírne diela J. S. Bacha. Aj po roku 2012, kedy ukončil

svoju aktívnu pedagogickú prácu na VŠMU, udržiaval

so školou neustály kontakt a doslova do poslednej chvíle

svojho života sa snažil v rámci spolupráce odovzdať budúcim

generáciám študentov najvzácnejšie poklady z klenotnice

svetovej metodickej literatúry v slovenskom jazyku.

Okrem už spomínaných to boli ešte dve diela – prvé

z pera J. Lhévinna: Základné princípy klavírnej hry a druhé

od T. Matthaya: Akt dotyku. V deň plánovanej prezentácie

svojho posledného prekladu profesor Starosta zomrel...

Keďže profesor Starosta bol jedným z mojich najvzácnejším

učiteľov, neskôr kolega a spolupracovník na Katedre

klávesových nástrojov, dovolím si na záver jednu

osobnú spomienku.

Moje prvé stretnutie s ním sa uskutočnilo ešte v starej

budove VŠMU na Štúrovej ulici v Bratislave, kam ma ešte ako

mladého študenta konzervatória vyslala na konzultáciu moja

vtedajšia profesorka Ľ. Kršková, jeho bývalá absolventka.

Zahral som mu vtedy Beethovenovu Waldsteinskú sonátu –

po jej odznení som si vypočul nesmierne inšpirujúcu prednášku,

po ktorej pán profesor predostrel aj niekoľko praktických

pripomienok. Jednu z nich mi zaznačil aj do nôt. Pozostávala

len zo štyroch písmen ceruzkou napísaných pod sebou – SATB.

Tieto skratky známe z vokálneho umenia a označujúce štyri

hlavné hlasy zborovej partitúry (soprán, alt, tenor, bas), aplikované

na klavírnu faktúru, znamenali pre mňa odkrytie úplne

iného rozmeru chápania, vnímania, počúvania klavírnej hudby

a prístupu ku klavírnej interpretácii.

Naradostený a plný dojmov po vynikajúcej lekcii z hudby

som vtedy oznámil svojej vtedajšej pedagogičke: „Je to

najmúdrejší človek, ktorého som doteraz stretol...“

Na tomto mojom mladíckom nadšenom zaujatí veľkou

osobnosťou pána profesora sa nielenže nič nezmenilo ani

po vyše 30 rokoch, ale postupne – spoznávajúc jeho obrovskú,

pravdepodobne neprekonateľnú erudíciu z oblasti histórie

hudobného a klavírneho umenia, pedagogiky a didaktiky, celú

šírku umeleckých, pedagogických a v poslednom období hlavne

publikačných aktivít – sa môj obdiv k nemu ešte výraznejšie

umocnil. Hoci som nebol priamo študentom v jeho klavírnej

triede, navštevoval som jeho inšpirujúce prednášky z histórie

didaktiky a neskôr bol jedným z mojich konzultantov doktorandskej

práce.

Drahý pán profesor! So spomienkou na všetky vzácne chvíle

strávené vo Vašej spoločnosti a vďakou za Vašu múdrosť,

láskavosť a vrelosť, za cenné rady ktorými ste nás obdarili

i za Vaše výnimočné publikácie zostane Váš tvorivý odkaz

trvalou hodnotou pre nás i budúce generácie.

mária rumanová

(1989 – 2019)

Osudová krehkosť

Mária Rumanová absolvovala štúdium v Ateliéri

dokumentárnej tvorby FTF VŠMU a jej debutový

film Hotel Úsvit zabodoval na festival v Amsterdame.

Mária zahynula tragickou smrťou – spáchala

samovraždu. Na talentovanú režisérku spomína jej

priateľka Michaela Kučová.

„Rozprávala si mi, že teraz točíš letopisy, akýsi

archív doby, rok po roku. Zdalo sa mi to krásne, z každého

roku vydestilovať a uložiť akúsi esenciu. Hovorili

sme o všetkom, čo v krehkosti dievčenského dospievania

znamená mať takú priateľku, akou si bola ty. Otvorili sme

zaváraninovú fľašu, ktorú sme pred viac ako 15 rokmi

spoločne zakopali na dvore. Na lístok sme vtedy spísali

všetko, čo sme považovali za podstatné, aj kľúčové slová

pre uplynulý školský rok. Dobrú polovicu z nich tvorili

mená chlapcov, zvyšok vlastne tiež sfarbili naše rozvírené

hormóny. Smejem sa, prekvapená odzbrojujúcou zmesou

detskej hravosti a pubertálnej trúfalosti. Časová kapsula

mi ťa pripomína nespútanú a veselú, ďakujem za ten spomienkový

koncentrát chemického koktejlu, ktorý z dievčenských

tiel doluje nekontrolovateľný chichot, drzosť,

ale aj nehu.“

„Keď o tebe ľudia hovoria, spomínajú osudovú krehkosť.

Aj pre mňa si vlastne bola tým, čo predstavuje

stereotyp ambície snáď každej ženy – očarujúco jemná,

vyvolávajúca túžbu ochraňovať, magicky príťažlivá svojou

hĺbkou. Tá vzácna citlivosť, ktorou si disponovala, z teba

robila výbornú parťáčku na rozhovor, či už spoza kamery,

alebo bez nej. Človek ju získava prácne v hlbinách

vlastného vnútra a len ty sama vieš, aké rozhodnutia

so sebou prinášala. Neviem sa preto zmieriť s plochým

obrazom mladej trpiacej režisérky. Myslím si, že ak máme

silu, musíme tvoj príbeh dopovedávať. Dať tvojim filmom

patričné miesto, reflexiu, ďalšie a ďalšie publikum. Vzdať

rešpekt tvojej bolesti väčšou vnímavosťou k tým, ktorí

sme zostali. A hovoriť o všetkom, čo si bola okrem nej:

„Ostrá pozorovateľka, archivárka momentov, kedy sú

ľudia krásni a sami sebou. Tvrdá hlava, vždy mazane dosahujúca,

čo si zaumieniš. Vedela si byť srdečná ku všetkým,

neporovnateľne nežná k tým, čo si získali tvoju dôveru.

A ten smiech. Ako z teba vyklokotá smiech a naťahuješ

ku mne ruku v geste tlmenia, akoby sme opäť sedeli v laviciach

a museli sa utíšiť, ale je to nezastaviteľné.“

Všetko robila naplno,

zodpovedne, so srdcom

helena žitňanová

(1945 – 2020)

Nedávno zomrela Helena Žitňanová, ktorá patrila medzi

veľké osobnosti tanečného umenia na Slovensku.

Celý svoj profesionálny život venovala tanečnej

pedagogike, tanečnému umeniu, svojim žiakom

a študentom. Bola tanečnicou a neskôr i pedagogičkou

v Umeleckom súbore Lúčnica a pedagogicky

i choreograficky pôsobila aj v tanečnom divadle.

Celé umelecko-pedagogické pôsobenie Helenky

Žitňanovej smerovalo k umeleckému vzdelávaniu, k hľadaniu

nových možností, nových foriem uceleného, jasného

a logického systému v tanečnom vzdelávaní detí a mládeže.

Okrem publikovania metodických príručiek a zostavení

učebných osnov pre každý predmet a ročník tanečného

odboru základných umeleckých škôl, na ktorých spolupracovala

so svojimi najbližšími kolegyňami (Dagmar Puobišovou,

Elenou Jurasovovou, Marcelkou Grecmanovou, Dagmar

Hubovou a Oľgou Letenajovou), významne prispela

k formovaniu študijného plánu Pedagogika tanca pre ZUŠ

na KTT VŠMU, kde pôsobila od roku 1985 ako odborná

asistentka a vedúca uvedeného študijného plánu. Aj keď sa

jej vzťah s Katedrou tanečnej tvorby v roku 2016 preniesol

do externej roviny, vždy bola ochotná prísť a odborne

pomôcť či inak sa zapojiť – ako oponentka záverečných

prác, členka komisií, učastníčka a prispievateľka odborných

sympózií, či len ako divák na tanečných predstaveniach

našej katedry. Osobne obdivujem, že vo veku, keď iní

pomýšľajú na dôchodok, vrhala sa do objavovania niečoho

nového – argentínskeho tanga. A tak, ako robila všetko, aj

toto robila naplno, zodpovedne, systematicky, so srdcom

a opäť nielen ako interpretka, ale aj ako pedagogička.

Mnohé naše snaženia zapadnú prachom, publikácie

vyblednú, ale podľa mňa sú pre pedagóga najväčšou radosťou

a satisfakciou, jeho žiaci a študenti. Helenkin bohatý

umelecký, pedagogický i choreografický život ovplyvnil

niekoľko generácií tanečných umelcov a pedagógov, ktorí

vyšli z jej výchovy a pod jej vedením sa stali súčasťou umeleckého

tanečného sveta. Dúfam, že budeme vedieť bez

teba dodržať v živote to správne tempo, presný rytmus,

primeranú pedagogickú i ľudskú postupnosť a to všetko

s nasadením a zápalom aký si mala ty – Helenka.

J františek pergler

58

pavel kastl

J michaela kučová

59

J ivana kleiblová

poviedka

A predsa

sa píše…

Centrum umenia a vedy pripravilo

pre študentov ďalšie učebnice,

zborníky a monografie, ktoré

im pomôžu pri štúdiu. Knihy si

môžete zakúpiť v predajniach

Artforum a pre našich študentov

a pedagógov sú k dispozícii v Akademickej

knižnici VŠMU.

Ján Blaho, Hana Hlôšková, Matúš

Ivan: Východiská k štúdiu ľudového

tanca na Slovensku

Dobrá znalosť

faktov o folklóre,

o jeho kontextoch

a súvislostiach fungovania

je dnes už

možná z mnohých

kvalitných zdrojov.

Základným zdrojom

pre zostavenie

učebných textov

pre študentov HTF sú preto publikované

poznatky popredných slovenských etnochoreológov.

Ako autori resp. zostavovatelia

sa na učebných textoch podieľali Hana

Hlôšková, ktorá vo svojom príspevku podáva

objasnenie základných pojmov akými sú

folklór, folkloristika a folklorizmus. Matúš

Ivan a Ján Blaho sa zaoberajú hlavne slovenským

tancom v kultúrno – historickom

kontexte, jeho vývojovými etapami, prostredím,

základmi tanečnej regionalistiky

a jeho typológiou.

Jelena Paštéková (zost.):

Súčasné filmové teórie 1,

Nové rámce, iné problémy

Klasické filmové

teórie zaradili film

medzi najvplyvnejšie

umenia 20. storočia.

Filmové autorstvo

zrodené na konci

päťdesiatych vstúpilo

do kontaktu

s „ťažkým“ kalibrom

semiologických konceptov

a teórii prinieslo „iné“ problémy:

postštrukturalistické myslenie sa v nasledujúcich

desaťročiach skrížilo s paralelnými

prejavmi postmoderny – a kľúčové kategórie

šesťdesiatych rokov, ako boli „realistické“

reprezentácie a autentickosť, nahradil

výskum utvárania fikcie a zdigitalizovaných

verzií paralelných svetov. Táto publikácia sa

problémy sa usiluje vnímať metodologicky,

vo viacerých horizontálno-vertikálnych

rezoch. Profilujúce práce väčšiny autorov

vyrástli z reflexie a interpretácie audiovizuálnych

diel v premenách času. Ponúkajú

čitateľovi orientáciu v labyrinte protichodných

argumentov, kladú korektné otázky

a majú ambíciu nachádzať na ne odpovede.

Viera Podhradská, Ján Skladaný:

Dejiny huslí a violí

Reedícia knihy doplnená

o nové fakty

je určená najmä študentov

sláčikových

nástrojov na HTF,

ktorí si svoj talent

môžu rozvíjať nielen

pravidelným cvičením,

ale aj hlbším

poznaním nástroja,

jeho možností a celým radom ďalších technických

a teoretických poznatkov. Učebnica

je venovaná histórii sláčikových nástrojov.

Je v nej uvedený prehľad husliarskych škôl,

niektoré zaujímavosti o slávnych talianskych

husliach, popis výroby huslí a ich

častí, vývoj sláčika, niektoré zbierky huslí

a husliarske súťaže, atď.

Robert Šebesta: Basetove rohy

prešporskej firmy Schöllnast

V centre autorovho

výskumu stojí basetový

roh – nástroj,

ktorý zohral vo vývoji

inštrumentálnej

hudby klasicizmu

špecifickú úlohu

a vývoj ktorého

možno sledovať aj

na produkcii firmy

Schöllnastovcov. Autor podrobuje dôkladnej

analýze všetky záznamy o vyrobených

basetových rohoch v Schöllnastových knihách.

R. Šebesta ako aktívny hráč na tomto

nástroji má osobné skúsenosti s funkčnosťou

jednotlivých prvkov konštrukcie a ich

prepojením na hráčske techniky, čím môže

lepšie posúdiť zmysel, úspešnosť, resp. neúspešnosť

nejakých konkrétnych konštrukčných

inovácií.

Božena Čahojová-Bernáthová: Dráma

v priestore a čase, Divadelné hry Petra

Karvaša v kontexte európskej drámy

Karvašova dramatika

vznikala pod

vplyvom dvoch

prúdov filozofie

20. storočia. Existencialistickej,

ktorá

sa nesie v znamení

jednotlivcov a toho,

čo súvisí s ich existenciou

a filozofie

časti a celku, ktoré sú v spojení, vzájomne

sa ovplyvňujú, determinujú. Autorka v publikácii

konštatuje, že každá z hier P. Karvaša

je iná, to znamená okrem iného aj to, že aj

v rovine filozofickej sa každá z nich pohybuje

na inej úrovni a pokúsila sa o detailnejší

pohľad na niektoré z jeho hier, ktorými možno

tento názor demonštrovať.

Stanislav Zamborský: Hudba klavíra

Kniha, ktorá po prvý

raz vyšla v roku 2011

mala už niekoľko

reedícii a dotlačí.

Autor ju postupne

dopĺňal a študenti

jeho snahu ocenili

tým, že každé vydanie

vykúpili do poslednej

publikácie.

Profesor klavíra hneď na úvod zdôrazňuje,

že kniha nemá za cieľ nahradiť skutočný zážitok

zo živej hudby tomu, kto má záujem

preniknúť do príťažlivého sveta klavírnej

hudby a môže byť len istým impulzom pre

jej spoznávanie.

Jej vlasy sa v prievane auta vlnili. Spredu sa načahovali k nemu

dozadu. A okolo len zelenajúce sa pole.

V triede výtvarníkov

Vám sa ale dobre rozpráva! – kričím, rozčúlene mažem

farbu po stene. – Vidíte ten odtieň modrej? Chladný

čo? Presne taký je môj pocit k nej!

– Musíte brať ohľad na to, že i ona si prežila svoje.

– Ja viem, ja viem. – Marek odstúpi od steny, zdvíha

pred seba dlaň. V obrane. Ďalšiu obhajobu svojej

matky počuť naozaj nepotrebuje. – Nežijete v tom.

Žijete vo svojom rozprávkovom svete. Ste umelkyňa. Obyčajná

éterická násilníčka.

Arogantne nadvihne obočie. – Ani môj život nie je gombička,

Marek.

– Jasné, to preto, lebo vaše dieťa má fóbiu z gombíkov, čo?

Nie, viete čo, prepáčte. Mrzí ma to. Nemal by som s vami

takto hovoriť. Momentálne to najvážnejšie beriem ja a tak to

asi aj chvíľu zostane. – Vracia sa k maľovaniu. Umelkyňa sedí

mlčky za ním a šije si do papiera. Ešte sa otočí a dodáva: –

Myslíte si, že viete o čom. Ale neviete. Vy v tom nežijete.

Umelkyňa sa zhlboka nadýchne a bez slova vydýchne.

Radšej spraví ďalšiu slučku s niťou na papieri.

Cez hodinu

– Hapčííí.

Pán Charizmatický sa otáča Marekovým smerom. Pootvorí

ústa naprázdno.

– Čo? – vydýchol z nich Marek menej naprázdno.

– ŽE NAZDRAVIE! – prudko artikuluje ústami.

Marek prevráti očami. – Jaj, díky. – Dobre vie, prečo tak

frigidne. Nakloní sa k Natálii: – Kuká na mňa ako žralok, –

šepká Marek.

– Nenápadnééé, – zamrmle trochu nezaujato. Práve drtí

solitaira na svojom počítači. Tiež veľmi nenápadne.

– Nemá tam svoje dievča, – kývne hlavou k prázdnemu

miestu vedľa neho, – a dobrý som mu už aj ja. –

A aj tak sa mu až príliš rýpem do pozornosti, imaginárne sa

plesne po prstoch à la sleduj si svoje. Spúšťa tlač na svojom

počítači. Jeho texty.

Tlačiareň sa rozvrčí, Marek sa stavia, aby si ich vyzdvihol.

Pán Charizmatický ich však šklbne k sebe skôr, než si po ne

stihne Marek prísť, začíta sa do nich. – Si normálny? –

vykríkne Marek, hlas mu pri poslednej hláske až preskočí

od zdesenia. Potom sa rýchlo zasmeje, netreba vraj pôsobiť

upäto a šklbe mu papiere z ruky. – Chcem si to iba pozrieť,

– škerí sa typicky nezainteresovane ako muž. Marek

sa zasmeje o niečo zainteresovanejšie: – Veru nechceš. –

A odchádza si sadnúť na svoje miesto.

– Ja môžem, – zapojí sa Natália, berie texty do rúk, diskrétne

si číta Marekove slová o Pánovi Charizmatickom.

– Prečo si myslí, že ho nechám čítať svoje tľápance o ňom?

– šepká namrzene, čím dopisuje alternatívny koniec

do svojho príbehu.

Corvus corax

Cestou do kaviarne

– Pozri, hentých poznám, – ukáže Marek na dvoch chalanov,

čo si to šinú oproti nim. – Chodia so mnou autobusom. Raz

sa ma ten malý, otravný, čo nás stále prenasleduje spýtal,

prečo ma tí väčší chalani volajú Konec.

– A čo si mu povedal? – spýtala sa Natália.

Dusno asi z leta.

– Že ich nepoznám a neviem. – Prešli sa.

A Natália čo najhlasnejšie: – Šak vypadá jak otočený albinistický

výkričník, kukaj na tú jeho gebuľu. No doboha. –

V ich smiechu nakoniec nie je nič škodoradostné, len uvoľnili

napätie smiechom.

– Už ma fakt vytáča tým správaním, stále dačo naznačuje. Sa

mi o tom už aj sníva, seriózne, – rozpráva a Natália sa niečo

ako zasmeje a odpľuje zároveň. – Dnes som mal dvakrát tak

silnú kávu, než pijem bežne. –

– Raz ťa z toho prijebe, – povie bez okolkov.

– No to najskôr bude najlepšie. A mamka ma serie. To jej

správanie, aj dnes ako prišla do triedy, keď sme maľovali. –

– No inak to na čo prišla? –

– Len tak. Nemala kam ísť, už aj jej som bol zrazu dobrý, kým

čakala na autobus. –

Aj keď Marek sa kvôli svojmu správaniu cítil naozaj mizerne.

Mal pocit, že jeho matka má pocit, že je tam navyše. Fyzicky

ho bolela predstava, že v nej takýto pocit vyvolal. Zároveň sa

mu pred očami premietla spomienka z detstva, keď bol bez

nálady a akýsi ufrflaný.

– Skurvený buzerant, – zvrieskla matka a tresla dverami

na jeho izbe. Vtedy mal deväť. A potom, o niekoľko rokov

neskôr, on ako reve do črepov skla, rozbíjajúcich sa pod jeho

päsťou: – Nikdy ťa nikto nebude ľúbiť tak ako ja!

V kaviarni

– Neznášam ju za to, ako sa nechá manipulovať Ivanom.-

– Ty kokos, tomu ver. Minule mi prišli v Kaufe na kasu.

A henten porád zazeračky po mne, tam stál spuchnutý jak

papuča. A do toho tvoja máti vyškerená jak slniečko, že čáu,

Natá, ako? No mala som dosť. –

– On je večne spuchnutý. Aj minule sme išli do Piešťan

a mamka kričí, reku pozor auto! A on len zakľučkoval a že

posratý cigán! Reku no jasné, tak teraz za to môže cigán. On

si vinu nikdy nepriznal. Fakt, za celých šesť rokov, čo s nami

žije. Ani raz neuznal, že je cocot. –

– To jak keď sa ho tvoja máti na rovinu spýtala, či je úchyl. –

Natálii sa štiklo. Čašník im priniesol čaje s rumom.

– Úplne ho vidím, jak sa mu hneď prizná. Vieš čo, áno, šukal

by som deti, podáš mi, prosím, maslo? –

– Tomu ver. Je to na hlavu. –

– Vedela by som nájsť lepší ekvivalent.

– Je to ale vážne nahovno. – No to už je lepšie.

– Lebo ona sa kvôli tomu radšej prestane rozprávať so mnou.

Nemáme už pre seba absolútne žiadne pochopenie ako

kedysi. –

– Hmm... – Miešali si potichu každý svoje čaje. Rádio oznámilo

J autor

60

archív

J kristián lazarčík

61

linostock.com

poviedka

smrtiacu erupciu... mŕtvych... nezvestných viac ako tisíc ľudí.

– Napríklad jeden... kamoš... On má ségru, čo už žije sama

a má aj svoje decko. A on mi minule hovoril, že si to nevie

ani predstaviť, tú situáciu u mňa doma. Že on vie, že keby

sa niečo stalo ségrinej malej, tá by pre ňu vyvraždila polovicu

Slovenska. A ich mama pre ségru tiež. Aj keď s nimi už

nebýva, osamostatnila sa a má vlastnú rodinu. Lebo chápeš,

stále je to jej mama. –

– Aký kamoš? –

– Vlado sa volá. –

– Kamoš? –

– Áno, bože. A občas fakt neviem prestať myslieť na to vyhodnotenie.

Bolo to prvé aj posledné, na ktorom so mnou

bola a keď vyhlásili moje meno, bolo to tuším druhé miesto

za prózu. Ľudia tlieskali a ona s krikom vyskočila zo stoličky,

vyškerená od ucha k uchu a fotila ma. – Natália sa

zaškerila.

– Ja by som už mala pripravený transparent s třpytkami, že

ideeeeš cicááá. A aký kamoš? –

– Ty si koza, Natala, – rozosmial sa Marek. Nemala rada,

keď ju niekto volal Natala.

– Vieš, že stále je v nej niečo také... že aj keď sa správa

ku mne, ako sa správa... že aj tak stále tak nejako podvedome

ma berie... ako svojho... alebo čo ja neviem. Že nie je až

taká krkavica, jak sa občas tvári. –

– Ale jaký kamoš? – stála si Natália klasicky naďalej za svojim.

Nadvihovala obočie a nasilu sa tvárila pofidérne.

– Šak Vlado, párkrát som ti ho už spomínal, boli sme spolu

vonku, ty trapka, – zasmial sa Marek.

– No jasné, keby to bol kamarát, tak sa určite takto veľmi

nečervenáš. –

– Je to len teplo, – škeril sa Marek ďalej, ohryzoval si necht.

– Sedíš pri otvorenom okne v decembri, zas také teplo tu

nie je. Takže je to frajer, ty mrška. – Marek prevrátil očami,

zapálil si, Natália špúlila ústa. Rozosmial sa.

– Ty si hrozná. –

– Prečo si mi nepovedal, že máš frajera!? To je supeeer. -

Cez dym cigarety na ňu mykol plecom.

Nekonkrétna kuchyňa

s nekonkrétnymi postavami

– Neskončilo sa to práve najkrajšie. –

Ani nezodvihne hlavu, umýva riad ďalej.

– Takých ešte bude. –

Mäkkosť penou nasiaknutej špongie. Alebo jej tónu?

Mimovoľné vykrútenie kútikov pier. Nadol.

Jej vlasy sa v prievane auta vlnili. Spredu sa načahovali k nemu

dozadu. A okolo len pole zelenajúce sa do leta. Zlomenina

lýtka. Miluje ju. Nenávidí. Ju.

Nádych. Výdych. Mama.

Obul som sa ti do topánok

Rozhodla sa, že si napíše niečo o ňom. Tentokrát však už

niečo trošku iné. Niečo čokoľveké. A okaté. Asi ako to

kurie oko na jej pravej nohe.

Pretože niektoré veci sa zmenili.

Tak si nalakovala nechty na čierno, nechala, nech jej splynú

s oblohou. Zaspieva si, zatancuje, zapáli. Dá si trochu vína,

pretože na kávu už je neskoro.

– Rada by som bola lepšou osobou, – zašepkala si k spiacim

hviezdam. Tie na ňu dnes už nežmurkali.

Zanedbala sa a vedela to.

Kedysi mala imunitu. Fyzickú aj psychickú úroveň, dôveru

rodičov a ešte jeho.

Dnes len „krabičku“ mentolových cigariet, po imunite

a na nohe niekoľko rozklíčených kurích očí. A ani tie si

nemala kedy riadne prelepiť, nech na ňu aspoň toľko

nečumia.

Naplo ju. Len nevedela či z ťažoby spomienok, alebo

zo seba samej.

Jemné vlasy si stiahla gumičkou, odpila si z kelímku kávy.

Čakala ho tam, kde sa dohodli, že ho čakať má.

„Si tam?“ napísal.

„Samozrejme.“ Odoslať.

„Pretože ja tiež.“

Vyhliadla spoza rohu. Pravda. Bol tam. Lenže nie pri drogérií,

ako sa dohodli. Bola to banka.

dievčenský hlasUrčite nie je gej, tým som si stopercentne

istá.

chlapčenský hlas Bozkával sa so mnou.

Zúženie zreničky oka, vyprázdnený pohľad, vrhnutý z okna

a spadnutá sánka. Ozve sa hlasné dávenie ich tretej spoločníčky

zo záchoda. Prebrala sa.

chlapčenský hlas Daj si radšej ešte víno.

Ignorujúc tretiu spoločníčku, odpije si poriadny dúšok z fľaše

a podáva ju svojej spoločníčke. Tá neodmietne.

Keď už bolo po všetkom a ona čakala na autobus domov,

slnko práve zapadalo. Len sa mu akosi nechcelo, zubami

nechtami sa škriabalo po jej tvári, nie a nie zapadnúť, bolo

príkre a zubaté.

Prišlo jej ľúto mŕtvolky na ulici, ktorej identitu už nebolo tak

ľahké určiť. Sivá srsť sa jej občas zavlnila vo vetre, keď okolo

nej ľahostajne prefrčali ďalšie autá. Ako krvou polepené trsy

trávy.

Mačka? Veľký potkan, malý pes?

Ktovie.

V tej chvíli jej napadlo obrátiť sa na Boha, spolu s mŕtvolkou

aj s tým nešťastím, čo už mala práve za sebou. Mala šestnásť.

Bola po rozchode. Došli jej cigarety. A smiať i plakať sa jej

od zúfalstva chcelo súbežne.

Cítila sa vyhodená. To asi preto, že aj bola. Z domova.

A na ako dlho, to nevedela.

Navždy. Na mesiac? Možno len na týždeň...

Možno jej matka zajtra zavolá a so zlomeným hlasom ju

bude volať domov. No to by sa musela ešte aj obávať o jej

duševné zdravie, pretože toto by jej matka nikdy nespravila.

Pravdepodobne... Teda určite. Asi...

Sedela na balkóne. Mesiac žiaril jasne. A tak k nemu pripálila

i vyhasnutý konček svojej cigarety. Asi si pomyslel, že

nebude mrhať na ňu svojou žiarou, keď ona sa aj tak venuje

len svojim vlastným myšlienkam, miesto neho. Sebec.

Vdýchla, vyfúkla. Dym stúpal, mesto spalo. Aspoň na jedno

prižmúrené oko, pod rúškom zahmlenia a zimy. Pod jej

nechtami.

V tme sa niečo chvelo.

Niečo spalo.

Niečo fajčilo, premýšľalo a zamýšľalo...

Čo takto previnenie svojej duše, na dnešnú noc, zhodiť

z balkóna? Tak nehumánne, spolu s obhoreným špakom

cigarety. Ráno ho nájdu. Na chodníku. Alebo v inovaťou potiahnutej

tráve. Budú ležať, mŕtvo vedľa seba, ako Rómeo

a Júlia. Tragický príbeh. Mŕtva láska. A jej život...

Až ju z toľkého sentimentu dojatie podpichovačne bodlo

do srdca.

Si hrozná mrcha.

Ale ona to tak v skutočnosti nemyslela.

Špakom nakoniec aj tak dokreslila vlastné ryhy, do zaneseného

popolníka.

chlapčenský hlas (v úžase zvolá) Kokso, tá hudba je

suprová! Čo je to zač?!

dievčenský hlas 1Och, prestaň už, prosím ťa, nad všetkým

toľko premýšľať! Ničí ti to život.

dievčenský hlas 2Presne, božemôj! Občas by som ťa za to

najradšej preplesla a kričala na teba: „Preeebeeeer saaaaa!“

Asi nejako takto.

Dievča s bujnejšou postavou chytí chudého chlapca okolo

bledých ramien a začne ním triasť. Po chvíľke predstieranej

agresie a desu, sa obaja rozosmejú, spolu so svojou treťou

spoločníčkou.

dievčenský hlas 1Ale ja mám tiež čo hovoriť, stále priveľa

rozmýšľam. Nad všetkým. Zbytočne. Zbytočne, zbytočne,

zbytočne (každé ďalšie slovo hovorí čoraz hlasnejšie až nakoniec

kričí. Jej hlas sa rozlieha na hladine prúdiacej rieky.)

chlapčenský hlas Ale ja už na to poznám liek! Dlane

do stredu dámy!

Natiahnu a nastavajú svoje ruky na seba.

chlapčenský hlas A teraz všetci naraz povieme: My to

dáme. A vykríkneme vulgarizmus.

všetky tri hlasy súčasne(mykajúc rukami hore a dolu)

My! To! Dáme! Kurvááá!

A všetci naraz prudko rozhodia rukami do voľného priestoru

nad svojimi hlavami.

Keď už bolo po všetkom, privoňal k jej krku, plesol ju po zadku

a odišiel do kúpeľne. Ona do kuchyne po vodu a napila sa.

Vedela, že to bola rozlúčka.

– Premýšľam, že sa tomu začnem venovať aj profesionálne.

Možno si založím živnosť.

– Nuž, tak to by si bola najlepšia vo svojom obore.

chlapčenský hlas Po celý čas som si myslel, že ho ľúbiš.

dievčenský hlas 1Ak s ním ideš po hrádzi, oproti vám

kráča starý pár vo veku asi sedemdesiat a on povie: „Toto

sme my, za päťdesiat rokov,“ tak potom mu asi nie si príliš

ukradnutý, však?

chlapčenský hlas (po chvíli ticha) Myslím, že nie.

Pokrútenie hlavou. Ďalší glg vína. Ďalšie dávenie ozývajúce sa

zo záchoda.

– Ja len že... jednoducho... Ľúbim ho.

– Prídu iní...

– Nechcem.

– Ale...

– Chcem jeho. Len jeho. Zo spomienky, akoby šepotom: nič

viac, nič menej, len teba.

Rozochvenie brady, zaslzenie očí.

Rozlomené: – Ja týmto veciam asi fakt nerozumiem. – pokrútenie

hlavou, i sveta.

Lenže neskôr, keď už obloha o niekoľko stupňov zostarla,

pochopila niečo... nepolapiteľné. Také skôr len... nekonkrétne,

rozlomené a ucelené, skutočné a... áno. Niečo...

čokoľveké.

A keď sa v ten večer osprchovala, umyla si zuby a chystala

sa do postele, uložiť sa na noc k spánku, kurie oká na jej

nohách začínali postupne slepnúť. A hviezdy začínali opäť

žmurkať.

Autor je študent bakalárskeho štúdia scenáristiky a dramaturgie.

Jeho poviedka bola ocenená čestným uznaním

v literárnej súťaži Medziriadky.

62

63

fejtón

Korektný dialóg s nepresvedčivou

environmentálnou pointou

Ponožkový

strom

Zdravím vás, pán Spejbl!

– Dobrý deň, pán Hurvienok! Inak, s dovolením,

Špejbôľ sa volám.

– Ach, iste, pán Špejbôľ, prepáčte! V prvej rade vám

chcem srdečne zablahoželať...

– Chceli ste povedať: v prvom rade, však?

– Áno, samozrejme, rád by som ocenil váš excelentný

výkon týždeň dozadu.

– Hm, pred týždňom...

– Presne tak. Viete, tá tretia veta Mendelssohnovho koncertu...

Skrátka, ozaj som už dávno nepočul niekoho, kto by tie

zákerné pasáže zahral na husle s takou istotou a brilanciou.

– Ďakujem, to mi veľmi lichotí, ale musím vás poopraviť.

Bola to, s odpustením, tretia časť koncertu, nie „veta“,

a pravdaže, hral som na husliach, nie „na husle“. Neprekáža

vám moje korigovanie?

– Juj, vôbec nie, kľudne ma vždy opravte!

– Pokojne, ehm...

– Veď hej, chápem tomu. „Kľud“ je číry bohemizmus. Bratia

Češi tu veru, zdá sa, vyryli hlbokú onú... brázdu, hahaha!

– Uhm, to rozhodne. Apropos, Česi, nie Češi. Som rád, že

to (nie tomu!) konečne chápete.

– Mrzí ma to. Obávam sa, že vás sklamem ešte veľa razy,

nakoľko takýchto chýb urobím denne aj cez tridsať.

– Nad tridsať, pán Hurvienok, nad tridsať, alebo ešte

lepšie – vyše tridsať. A pojem „nakoľko“ by sme, pri všetkej

tolerantnosti, nemali používať ako podraďovaciu spojku

v zmysle „pretože“, „lebo“, „keďže“, ale iba na vyjadrenie

otáznej miery niečoho, trebárs: „Neviem, nakoľko vás o tejto

záležitosti informovali...“, alebo „Som natoľko potešený,

nakoľko som sa ani dúfať neodvážil.“

– Ospravedlňujem sa. Ešte sa, žiaľ, nedokážem vyjadrovať

natoľko bezvadne.

– Bezchybne! Hm, nemusíte sa ospravedlňovať, aj omnoho

čítanejší autori sa dopúšťajú mnohých prehreškov.

Hŕbu chýb nájdete často napríklad na veľkých reklamných

plagátoch. Minule, len si to predstavte, propagovali zľavu

na granule pre mačky. Vraj granule! Pritom ide o granuly,

všakáno!?

– Vážne? Prečo nie granule?

– Nuž, ak existuje v jednotnom čísle tvar „granula“, podľa

vzoru žena, potom musia byť v množnom čísle granuly. Ak by

to však bola „granuľa“ s mäkčeňom, ako trebárs fazuľa, škatuľa

alebo papuľa, potom by z nej mohli byť hoci aj „granule“.

– Aha, takže ak si to pekne zaškatuľkujeme, nejde o fazuľky,

ani o hubu (... vlastne o papuľu), ale o to, či je to po vzore

žena, alebo po vzore ulica.

– Ako by som vám to... Po vzoroch žena a ulica nasledujú

vzory dlaň a kosť. Ale všetky podstatné (i zdanlivo nepodstatné)

mená ženského rodu sa skloňujú podľa ich vzoru,

prepánajána!

– Vzor „prepánajána“? Alebo rod? O takom sme sa neučili.

Pokoj, žartujem, pán Špejbôľ. Mimochodom, ako budeme

ohýbať také... dajme tomu: ukulele?

– To je špeciálny prípad, ukulele má exotický pôvod, je

úplne nesklonné.

– A hlavne nepočúvateľné! Pri tomto hudobnom nástroji

niekedy ani neviete, či sa hrá v dure, alebo v mole.

– Musím vás sklamať. Dur a mol sú takisto nesklonné. Ale

možno ich prechyľovať. Tónina môže byť durová alebo

molová, no hráme v dur alebo v mol.

– To mi odľahlo! Teraz aby som si všetko analyzoval a rozmieňal

na drobné, ako keď si pri zadeľovaní rytmu rozpočítavame

pólovú na osmičky.

– Nie „pólovú“, ale polovú. Pravda, ak sa medzičasom inkriminovaná

rytmická hodnota nerozhodla hrať vodné pólo.

A namiesto „osmičiek“ by som radšej hovoril o osminách,

ide predsa o časť celku, resp. o zlomkovú hodnotu.

– Rozumiem, časť celku – ako keď konštatujem, že druhou

časťou sonáty je rozvedenie.

– Vidím, že váš hodnotový systém podlieha chaosu. Tak

aby bolo jasné, pán Hurvienok: Sonáta má niekoľko častí,

spravidla tri alebo štyri, pričom každá z nich má vlastnú

tóninu, tempo a formu. Prvá časť sonáty má zväčša sonátovú

formu, ktorá obsahuje tri rozľahlé diely. Druhým z nich je

obvykle rozvedenie a tretím repríza. Takže: cyklus členíme

na časti a časť potom na diely.

– Niežeby som vám celkom rozumel, ale odteraz už budem

mať problém hoci aj podpísať „zmluvu o dielo“.

– To sa vám vôbec nečudujem. „Zmluva o dielo“ je ozaj

lingvistický paškvil.

– Ale právne záväzný, pán Špejbôľ.

– Zrejme by to bolo na dlhšiu debatu či dokonca diskurz!

-Hehe, aj na operu o troch dejstvách.

– Nie o troch, ale v troch dejstvách, pán Hurvienok.

– Dobre, dobre.. a čo poviete na jednoaktovku.

– Nič. Je mi to jedno.

– Vás operné akty nechávajú ľahostajným?

– Akty? Aktivizáciu na opernom poli rozoberieme nabudúce.

Teraz sa ponáhľam na jednanie. Vlastne pardon,

na rokovanie.

– No, mňa z vás asi klepne pepka.

– ... trafí šľak. Pravda, ak nie ste kleptoman trpiaci dispepsiou.

– Viete čo, choďte do hája!

– Správne! Do hája je správne po slovensky. Gratulujem!

– Nech sa páči!

– Rád by som, ale všetky háje už vyklčovali.

– Vyklčovali?

– Presne tak, vyrúbali ich, povytínali. Pre nás rodoľubov

ostali len holoruby!

– Tuším si nič iné ani nezaslúžite. Len narúbať na holý...

Obaja spievajú: Na Kráľovej holi... (phe, a bez rúšok!).

Ponožkový problém sa vyskytoval v našej rodine odpradávna.

Boli sme tri deti plus otec (mama s babkou

nosili pančuchy) a ustavične sa hľadali nejaké čisté

a aspoň trochu podobné ponožky. Zvíťazil ten, kto

prvý vstal a zobral si z ponožkovej škatule pár. My

ostatní sme päť minút pred ôsmou zúrivo hľadali

čosi na nohy, čisté alebo najmenej špinavé, a utekali

do školy.

Preto som sa ako dospelá rozhodla ponožky ignorovať.

Od osemnástich som uplatnila právo dospelého človeka

rozhodovať o svojom živote a chodila som bez ponožiek.

Stačí mať dobré topánky a nohy, ktoré sa nepotia, vysvetľovala

som zdesenej rodine a trpela pri návštevách, lebo u nás

je taký zvyk, že sa treba vyzuť pomaly meter pred vchodom,

aby ste nenanosili špinu do domu. Domáci hneď utekali

po papučky, keď videli moje bosé nohy na dlaždiciach. Celé

roky som počúvala, ako prechladnem na ľadviny, vaječníky,

mechúr, vykriví mi chrbticu, a dokonca mi zima z nôh „uderí

na srdce“. Pod veľkým nátlakom som na jedny svoje oné

narodeniny ustúpila: tri zimné mesiace v roku nosím ťapky.

Kúpim si ich na trhovisku veľké množstvo a každý večer

ich jednoducho vyhodím. Tento postup mi niekoľko rokov

zabezpečuje bezproblémové rána.

Lenže ponožkový problém ma dobehol. Je tu teraz moja

rodina, partner so synom a ich ponožky. Nech sa snažím

akokoľvek, vždy je košík určený na jednu ponožku plný. Náš

pes Pluto nežuje ponožky, práčka ponožky nehltá a ja sa

tvárim, že som domáca pani tip-top. Viem, čo sa u nás kde

nachádza. Prečo je potom šestnásť ponožiek bez páru?

Dospelého chlapa som donútila kupovať si vždy desať

párov rovnakých ponožiek, potom je jedno, ktoré dve si

dá na nohu. Ale syn žiada rozličné ponožky, maskáčové,

futbalové a podobne. Domov príde vždy s dvomi ponožkami

na nohách – kam potom jedna zmizne? Nedávno som

doma všetky nepárne ponožky zavesila na vešiak a vyrobila

„ponožkový strom.“ Syn mal radosť a ja sa na tie ponožky,

ktorým za svet nemôžeme nájsť pár, každý večer pozerám.

Pripomínajú mi fakt, že napriek veľkej snahe nemôžem

mať v živote všetko pod kontrolou. Príroda s tým dokonca

ráta a fyzika pracuje s princípom neurčitosti. Čím napríklad

protónu presnejšie určíte polohu, tým nepresnejšie

odmeriate jeho rýchlosť. Aj do môjho života sa vplazila

neurčitosť. Čím viac chcem mať čosi pod kontrolou, tým

viac sa mi to vymyká. Ponožky sú takým symbolom, ukazujú

mi, ako mám veci nechať plynúť a nezasahovať do nich.

Ako mám riešiť iba problémy, ktoré sa riešiť dajú. A že

problémy nemajú iba jedno riešenie, treba použiť rozličné

uhly pohľadu. Napríklad nemusím ponožkovému problému

venovať pozornosť a odťahovať postele a skriňu, či tam nie

sú zapadnuté. Stojí ma to kopu energie a času a nervov.

Radšej si mám sadnúť k počítaču, napísať článok, zarobiť

ďalšie eurá a kúpiť ďalších desať párov ponožiek. Syn bude

šťastný, lebo bude mať čosi nové a voňavé a nebudem mu

nadávať do neporiadnikov. Chlap bude šťastný, nemusí

sa zúčastňovať hľadacích orgií a ďalej môže byť ponorený

do umenia. A ja sa takto učím, že v živote sú, aj napriek

snahe a logike, aj veci čisto stratové. Alebo môžeme nosiť

dve rozličné ponožky. Prečo by mali byť rovnaké? Móda

mladých je benevolentná, nosia rôzne ponožky, ale my

dospelejší vždy dve rovnaké. Prečo? Kde je napísané, že

musíme? O tomto všetkom uvažujem pod naším ponožkovým

stromom. Aj o tom, že niekedy v živote nie je dobré

iba robiť, ale aj zastaviť sa a popremýšľať. Že síce kráčam

usilovne a vytrvalo, ale k správnemu cieľu? Len zasa

neviem, či niekedy nie je dôležitejšia samotná cesta ako

cieľ... a či náhodou pre náš život nie je dôležitejšia jedna

ponožka ako dve. Dve si jednoducho obujete, ale jedna

núti k zamysleniu!.

J juraj jartim

64


65

linostock.com

ISSN 2644-612X

MÚZA 2/2020

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?