Ukážka: Alžbeta Mohyláková_Príbehy spoza katedry (BeneMedia, 2021)

to a znova vyčistíme, okej?“ Tvárim sa, že sa nič nedeje.
Ideme do telocvične, preberiem si baby. Hodina
pokračuje, Saša sedí na lavičke.
Vojdem do zborovne a ledva dýcham. Idem za jej
triednou: „Saša má rezné rany na rukách.“ Nie je to
novinka, už sa to stalo aj predtým, i keď nie v takom
rozsahu. Pozerám sa na jej triednu a viem, že obe
sme bezmocné. V tejto chvíli nevieme spraviť viac.
Rozprávame sa, ako jej lepšie pomôcť, no školského
psychológa nemáme. Obe vieme, že Sašino správanie
je volaním o pomoc. Potvrdzuje mi to, keď sa s ňou
poobede pri čistení rán rozprávam. „Potrebujem
psychiatra alebo psychológa,“ hovorí Saša. „Sama si
pomôcť neviem. Cítim sa tučná, škaredá, nikto ma
nemá rád.“
Večer idem na omšu. Vnímam ju len málo, som
hore na chóre a mám chuť plakať, ale nemám slzy.
Viem, že Sašina situácia sa nezlepší. Jej brat sa v lete
pokúsil o samovraždu, takmer mu to vyšlo. Ak Saša
nedostane pomoc, skončí rovnako. Ale sme bezmocní.
Hlásili sme to na sociálku. Nič. Píšeme o tom záznamy.
Nič.
55