ELOQUENT DECEMBER

LÝCEUM LIFE
Okom
absolventa. . .
Olga Coulton-Shaw ‘97
Nedávno sme oslavovali 26 rokov
od pádu komunizmu. Hranica,
cez ktorú teraz takmer denne prechádzame,
bola pred rokom 1989
pre našu rodinu neprekonateľná.
Obaja rodičia sú evanjelickí farári.
Za totality sa aktívne venovali práci
s deťmi a a mládežou, takže v tom
čase bola naša študijná budúcnosť
neistá. Deti kňazov sa v mnohých
prípadoch na gymnázium nedostali
a ak sa im to aj podarilo, profesori
im to vedeli poriadne “osladiť”.
Po roku 1989 prišla zmena. Prvé
stretnutie mládeže bez strachu z
prenasledovania, z výsluchov. A
potom otvorenie Evanjelického lýcea.
Priznám sa, že som si celkom
nevedela predstaviť, že existuje
škola, kde sa budeme môcť spolu
modliť pred vyučovaním, robiť na
hodine ranné zamyslenia, či slobodne
hovoriť o svojej viere s profesormi,
spolužiakmi. Asi nikdy
nezabudnem na našich prvých lektorov
z USA. Mladí ľudia, väčšinou
hneď po skončení college, nadšení
pomôcť pri budovaní lepšieho,
slobodnejšieho, a otvorenejšieho
Československa.
Pre nás - deti komunizmu, naučené
opakovať nanútené frázy - bol ich
štýl vyučovania oslobudzujúci. Pýtali
sa nás na názor, museli sme vedieť
sformulovať argumenty, podložené
faktami. Niektoré ich postupy boli
“neštandardné”, ako keď sme v rámci
angličtiny mali podľa inštrukcií v
triede postaviť stan, či upiecť palacinky
na dvojplatničke. A kto
by nemal rád T.G.I.F.(Thank God
It´s Friday) profesora Beckera,
počas ktorých sme mohli hovoriť o
čomkoľvek, jediné pravidlo bolo, že
sme museli nejako zakomponovať
gramatiku, ktorú sme práve preberali.
V mnohých profesoroch
som našla skutočných priateľov a tieto
priateľstvá pretrvávajú dodnes.
Bolo to aj vďaka mojich lektorom
z USA, že som v roku 1997 dostala
plné štipendium Lutheran Leaders
Award na Waldorf College v SA,
kde som získala Bachelor of Arts v
humanitných vedách a odkiaľ som
potom pokračovala v štúdiu na Luther
Seminary a Augsburg College,
ktoré som ukončila s titulmi Masters
of Social Work a Master of Arts.
Aj vďaka dobrému základu z Lýcea
bola pre mňa vysoká škola
v USA úžasnou skúsenosťou.
Štúdium nebolo len o zvládnutí
učiva, ale najmä o získavaní
rôznych zručností z mimoškolských
aktivít, ako organizovania koncertov
či podujatí zahraničných
študentov. Práve tam som sa
naučila rešpektovať iné kultúry,
nemať strach z nepoznaného.
Spolužiaci ako Momo z Libérie,
ktorý počas občianskej vojny strávil
niekoľko mesiacov v utečeneckom
tábore v Afrike či Gaspar z Tanzánie,
ktorému ešte počas štúdia zomrela
sestra na maláriu ma naučili,
že nech sú naše životné okolnosti
akékoľvek ťažké, máme povinnosť
využiť to, čo sme od Pána Boha prijali
v službe druhým, nech už má
táto služba akúkoľvek podobu.Po
skončení školy v USA moje cesty
viedli do neziskového sektora na
Slovensku. Pracovala som v mnohým
organizáciách. Na Evanjelickej
diakonii s utečencami v Gabčíkove,
na Ekumenickej rade cirkví na rozvojovom
projekte výstavbe studní
v Malawi, v Nadácii Integra na rozvojových
projektoch v Sudáne a
Keni a nakoniec v Nadácii Pontis na
rôznych filantropických projektoch
na Slovensku.
Veľa mojich spolužiakov študovalo
po skončení Evanjelického lýcea
v zahraničí. Mnohí tam aj zostali.
Prečo som sa vrátila? Lebo
verím, že Slovensko potrebuje
ľudí, ktorí sa chcú angažovať v
zmene spoločnosti, ľudi, ktorí vedia
priniesť nové myšlienky a nápady a
premeniť ich na reality v domácom
kontexte. To sú piliere, na ktorých
Lýceum od začiatku stálo. Verím, že
odkaz jeho zakladateľov inšpiruje
študentov aj dnes.
ELOQUENT 07