Viera v Boha a svet Ignác Lepp, SJ Teilhard de Chardin v ... - Jezuiti

Viera v Boha a svet
Ignác Lepp, SJ
Teilhard de Chardin v jednom zo svojich najkrajších spisov »Comment je crois« — „Ako
verím“ napísal: „Originalitou mojej viery je to, že má svoje korene v dvoch životných oblastiach,
ktoré sa zvyčajne pokladajú za antagonistické. Výchovou a intelektuálnou formáciou patrím k
'deťom neba'. Ale temperamentom a profesionálnymi štúdiami som 'dieťaťom zeme'. Medzi
týmito dvoma prúdmi, ktoré ma priťahujú, sa utvorila akási prirodzená syntéza.“
Pre toho, čo prijíma Teilhardove náhl'ady, je zrejme na pohoršenie, že ešte aj za našich dní
sa nájdu ľudia, zvlášť kresťania, ktorí nemajú opravdivú lásku k zemi. Silou okolností využívajú
síce jej bohatstvá a krásy, ale vo všeobecnosti to robia so zlým svedomím. Láska voči svetu sa im
zdá veľmi často akoby nejakou profanáciou života. Myslia si, že viera v Boha ich zaväzuje k
tomu, aby svoj život opreli o niečo »vyššie«, ako je svet. Milovať svet, podľa ich mienky,
znamenalo by zanechať opravdivý duchovný život, zrieknuť sa „vyššieho“ v prospech
„nižšieho“. Keď si však spomenú, že aj svet je božím dielom, zmocnia sa ich pochybnosti
a ťažkosti viery. Svet v ich očiach nie je v skutočnosti dosť krásny, ani dokonalý, aby mohli
pokladať Boha za jeho stvoriteľa. Títo kresťania upadávajú — bez toho, že by sa to odvážili
pripustiť — rovno do manichejského dualizmu, pripisujúcemu stvorenie sveta nejakému princípu
zla. Vo svojej intelektuálnej a duchovnej krátkozrakosti na zemi vidia len samé zrúcaniny a
neúspechy. Veria v Boha, ale nie kvôli svetu, skôr akosi napriek sveta. Jedna z mojich pacientiek
v psychoterapii je vzdelaná žena a horlivá kresťanka; svet sa jej zdá takým škaredým a zlým, že
je obeťou skutočného duševného mučenia. Namáha sa vzbudzovať úkon viery „jednoduchého
sedliaka“, aby si takto zachránila svoju vieru v dobrého Boha, ktorý miluje svoje stvorenia. Je
všeobecne známe, že neurotici nie sú jediní ľudia, čo majú takéto ťažkosti; majú ich aj iní ľudia, i
keď azda u nich nenadobúdajú dramatických rozmerov.
A naopak, iní ľudia sa zase náruživo pridržiavajú sveta. Pokračovanie budovania sveta a
jeho pretváranie podľa požiadaviek vždy viac vyvíjajúceho sa ľudstva pokladajú za
najvznešenejšie poslanie svojho života; a týmto je to dostatočne odôvodnené. Odhaľovať
tajomstvá sveta a obdivovať jeho krásy je vznešené podujatie. Pozemský život sa im zdá takým
krásnym a sebestačným, že nevidia nijakú filozofickú alebo psychologickú potrebu požadovať
existenciu iného sveta, alebo nejakého „neba“. Musíme pripustiť, že veľká časť ľudskej elity
1

našich čias prináleží do tejto kategórie obdivovateľov a zbožňovateľov zeme a sveta. Jedni sa
oduševňujú objavnú a slobodou, ovládaním a využívaním prírodných energií a bohatstiev; je
opojnou radosťou zmocniť sa atómov, naučiť sa poznávať mesiac a planéty, oddelené od našej
zeme miliónmi kilometrov, skúmať pralesy a púšte, vystúpiť na najvyššie končiare Himalájí. Iní
zasa zakusujú podobnú radosť pri skúmaní stôp prvotného ľudského života na zemi. Sám
Teilhard de Chardin vo svojej korešpondencii oznamuje akoby vo vytržení objav „čínskeho
človeka“ a neskoršie znaky afrického pôvodu človeka. Tretia kategória „dietok zeme“ sa venuje
sociologickému pretváraniu sveta a ľudí. Sovietsky spisovateľ Ilja Ehrenburg hrdo napísal: „V
strednej Ázii bola kedysi púšť; teraz namiesto púšte sú tam záhrady. Ale my urobíme ešte viac,
ako by bolo udomácnenie pšenice na severnom póle: natoľko pretvoríme samých ľudí, že sa
nebudú môcť poznať!“ V týchto slovách sa iste skrýva veľa poetického chvastúnstva, a to tým
viac, lebo dobre vieme, že súdruhom Ehrenburgovej strany sa ešte nepodarilo vytvoriť nový svet,
lepší od starého, alebo nových ľudí, ktorí by prevýšili ľudí minulosti. Ale je celkom
pochopiteľné, že takáto prometejská namyslenosť môže dať zmysel životu istému počtu našich
súčasníkov, medzi ktorými sú niektorí z tých najlepších.
V každom prípade jedno je isté: akúkoľvek formu už nadobudne zbožňovanie sveta,
neostáva v ňom nijaké miesto pre nebo a nadprirodzeno. Ak sa ešte nájdu niektorí, čo z vernosti k
svojej rodine a školskej výchove ostali verní viere svojho detstva a ešte aj naďalej veria v
náboženské dogmy, vo všeobecnosti delia svoj život na dve oblasti, ktoré sa zdajú úplne
nezávislými a nemôžu sa spojiť nijakým mostom. Ich „skutočný“ život pozostáva vo vášnivom
záujme o veci tohto sveta a viera je im len akousi nedeľnou ozdobou. Nadprirodzeno sa však zdá
neužitočným luxusom nielen pre túto elitu, o ktorej práve hovoríme. Aj veľmi mnohí „obyčajní“
mužovia a ženy — robotníci, roľníci, zamestnávatelia, učitelia, lekári, atď. — patria do tejto
skupiny. Nepokladajú sa za ateistov, ba ani za agnostikov; mnohí z nich sú dokonca „praktickí“
kresťania. Po mojom obrátení na kresťanskú vieru, keď som sa troška lepšie spoznal s tým, čo sa
volá „kresťanský svet“, bol som nemilo prekvapený a zároveň aj sklamaný konštatovaním, aké
nepatrné miesto zaujíma náboženstvo v každodennom a časnom živote väčšiny kresťanov.
Neskoršie som sa dozvedel, že väčšina konvertitov mala tie isté skúsenosti. Niektorí z nich
postupne podľahnú pokušeniu nasledovať príklad kresťanov, čo sú „vždy kresťanmi“;
náboženstvo nepokladajú za najdôležitejšiu vec v živote, ale jednoducho len za akúsi spoločenskú
ozdobu života. Iní zasa — a to sa nám nezdá menej nebezpečným — z toho, čo vidia v
2

kresťanskom svete, uzatvárajú, že je nemožné byť opravdivým kresťanom vo svete; preto utekajú
zo sveta, aby sa mohli klaňať Bohu za kláštornými múrami, a to často bez opravdivého povolania
k takémuto spôsobu života. A konečne sú i takí, čo sa vždy viac a viac vzďaľujú od náboženstva,
ktoré nevie dať nový a hlbší zmysel ich životu vo svete a v čase.
Čo sa mňa týka, ja som si hneď na začiatku uvedomoval, že by som nemohol zniesť
podobné oddelenie viery a svojej lásky voči svetu. Či človek inštinktívne nesmeruje k jednote,
tak vnútornej ako aj vonkajšej? Vnútorný konflikt človeka so sebou samým, či ho už pripisujeme
dedičnému hriechu, alebo ho pokladáme za následok nejakej psychickej choroby, je práve tak isto
bolestný a protiví sa našej skutočnej prirodzenosti, ako hádka s iným človekom. Obnovenie
jednoty, narušenej hriechom alebo neurózou, je podľa mojej mienky prvou nevyhnutnou
podmienkou pre všetkých tých, čo ašpirujú na autentický život.
Úplné vylúčenie nadprirodzena zo života a exkluzívna oddanosť svetu je jedno z
praktických možných riešení, ako výjsť z tejto vnútornej duality. Mnohí ľudia, patriaci k elite, o
ktorej práve hovoríme, vedome si volia túto cestu. Ale podľa mojej priamej i nepriamej
skúsenosti, čo som si nadobudol, vylúčenie jedného z konštitutívnych prvkov autentickej
existencie je nesprávnym riešením tohto problému. Život je dialektický; a dialektická negácia
nevedie k odstráneniu, ale k transcendencii, k zmiereniu dvoch protivných vecí. Najhoršie je to,
že väčšina ľudí, o ktorých tu ide, nekoná takto, t.j. protidialekticky, z lenivosti, alebo že by sa
obávali oddať celkovej syntéze; robia to jednoducho preto, lebo sa im zdá takáto syntéza celkom
nemožnou. Či chcú alebo nechcú, myslia si, že sa musia uspokojiť s tým, čo pevne držia v ruke:
s týmto krásnym svetom. Na nešťastie takáto radikálna imanencia je nepochybne odsúdená
k nedokonalosti a preto nemôže uspokojiť požadovačného ducha a srdce. Vývoj sveta a ľudská
tvorivosť sú istotne podivnými vecami. Ale opravdivo vznešenými sa môžu stať len vtedy, ak sa
nejakým spôsobom vymknú z krehkosti a neskutočnosti všetkého, čo je časné. Jedine viera,
podľa ktorej čas je dielňou večnosti, umožňuje uskutočnenie opravdivej a pozitívnej jednoty
života.
Kresťan, ktorý je povinný priam svojím povolaním, ako vedomý spolupracovník s
Bohom, smerovať k jednote s druhými oveľa viac ako títo, mal by sa odvážne zapojiť do
hľadania večnosti priamo v srdci toho, čo je časné. Nesmie sa dať znepokojiť alebo zdržiavať
povrchnými kontradikciami. Pre nás kresťanov by nemala byť nijaká pochybnosť o tom, že Boh
je jediným stvoriteľom a pánom tak neba ako aj zeme. Práve pre toto neochvejné presvedčenie
3

mali by sme byť schopní hľadať a spoznávať jeho stopy vo všetkých udalostiach a veciach. U
mnohých horlivých kresťanov viera v Boha predchádza a zdôvodňuje ich vieru vo svet. V tom je
nič nenormálneho; veď „zem i nebesia rozprávajú o podivných božích dielach“; ale iba tým, ktorí
už uznali Boha a sa mu oddali. Takýmto sa svet ukazuje tak podivuhodne krásnym práve preto,
že je božím dielom. Koľko ráz som počul takýchto horlivých kresťanov hovoriť: „Keby som
nebol pevne presvedčený, že vesmír je božím dielom, ďaleko by som bol od toho, aby som ho
pokladal za podivuhodný; naopak pre mnohé protirečenia pokladal by som ho za monštruózne
škaredý.“
Celkom ináč sa rozvíja duchovný proces u pravých „dietok zeme“. Aj u nich každé nové
presvedčenie pochádza z viery, ktorú už majú. U všetkých normálne vyvinutých ľudí pozorujeme
akúsi „základnú vieru“, akúsi začiatočnú intuíciu, z ktorej vyvierajú všetky ostatné istoty. Na
overenie a upevnenie svojej terajšej viery, musím najprv odôvodniť zákonitosť svojej
psychologickej evolúcie vychádzajúc z tejto základnej viery alebo intuície. Iba radikálny
scientizmus, aký sa praktizoval v 19. storočí, môže si namýšľať, že všetky presvedčenia a istoty
človeka sú absolútne racionálne.
Už dávno predtým, ako som čítal Teilharda de Chardin, predmetom mojej základnej viery
nebol Boh, ale svet. Svojmu učiteľovi vďačím len za uvedomenie si tejto viery. Vo svojej
mladosti pod vplyvom nedobre pochopeného čítania Kanta a iných »idealistov«, za istý čas som
pochyboval o skutočnosti vonkajšieho sveta; išiel som v tom až tak ďaleko, že som si postavil
otázku, či sa tento vonkajší svet môže vlastne odlíšiť od nesúvislých obrazov mojich snov. Ale
toto bola len krátka kríza, ktorú som rýchlo prekonal. Odvtedy solídna skutočnosť sveta nikdy
nebola pre mňa problémom. Veľké bolo moje prekvapenie, keď po svojej konverzii na
kresťanstvo som sa presvedčil, že mnohí kresťania pokladajú svet za akýsi klamlivý prelud, o
ktorom rozprávajú s pohŕdaním. Keďže som myslel, že to bola skutočne požiadavka kresťanskej
viery, za určitý čas som sa namáhal neveriť vo vlastnú skutočnosť sveta a nemilovať ho preň
sám. Moje úsilie sa však ukázalo márnym; začal som sa pýtať seba samého, či som mal nejaké
právo volať sa kresťanom. Je teda pochopiteľné, že som mal veľkú radosť, keď v knihe
»Comment je crois — Ako verím« čítal som tieto riadky: »Ak by sa z akéhosi vnútorného
prevratu stalo, že by som postupne stratil vieru v Krista, svoju vieru v osobného Boha, svoju
vieru v Ducha, zdá sa mi, že by som nepremožiteľne aj naďalej veril vo svet. Žijem z tejto viery.
A cítim nad každú pochybnosť, že vo chvíli smrti sa oddám tejto viere.« Nijaká pochybnosť už
4

viac nebola možná: inštinktívny odpor, ktorý som od svojej krízy cítil voči všetkým filozofiám a
spiritualitám, ktoré pochybovali o solídnej skutočnosti sveta, alebo ju popierali, je teraz pre mňa
absolútnou istotou. To bolo všetko; ostatné individuálne bytosti sú integrálne časti tohto celku.
Môžem konštatovať krehkosť a efemérnosť života v tomto svete; ale ani najmenšia pochybnosť
nemôže zakaliť moju vieru vo svet ako celok. Táto neochvejná viera vo svet, ako to majstrovsky
dokázal Teilhard v ďalších kapitolách svojho diela, ďaleko od toho, aby umenšovala vieru v
Boha, je vlastne jej najlepšou a najúčinnejšou apológiou.
Viera vo svet je teda mojou základnou intuíciou; je jeden z tých »prvých princípov», ktoré
podľa starej realistickej filozofie nepotrebujú nijaký vonkajší dôkaz. Nepotrebujem nijaký dôkaz,
aby som veril v skutočnosť sveta, stvorenia, lebo sa cítim ako jednou z jeho integrálnych častí,
jedným z prvkov celku. Je možné, že moja schopnosť zachytiť bezprostredne skutočnosť
vesmíru, je vyvinutejšia než u väčšiny ľudí. No jednako môžem konštatovať, že len pokročilým
neurotikom chýba úplne schopnosť synteticky reagovať na časnú a priestorovú oblasť, t.j. takým
spôsobom, aby sa všetko chápalo cez mnohorakosť a v mnohorakosti.
Vesmír ako celok sa mi ukazuje ako nejaká dynamická a evolučná skutočnosť; všetky jej
prvky sú v ustavičnom pohybe k danému cieľu. Filozofi a teológovia zaiste môžu o tom
dišputovať. Pesimisti budú popierať každú opravdivú evolúciu a optimisti zasa vyvyšovať jej
veľkosť. Ale človek, ktorý je aspoň troška navyknutý vedecky rozmýšľať, nemá pochybnosti
o tomto: vesmír sa nerozvíja náhodile; jeho vývoj postupuje podľa zákonov finality. Ak
pozorujeme už dlhú minulosť zeme, priamo nám bije do očí, že jej vývoj nepostupoval
svojvoľne, ale smeroval k stále dokonalejšiemu zduchovneniu. Ak pre filozofické predsudky
vylúčime evolučný charakter vesmíru, naraz sa nám stane všetko nepochopiteľným.
Materialistická ilúzia sa ukazuje existenčne veľmi nebezpečnou, lebo vedie nevyhnutne k
popretiu základnej viery v skutočnosť sveta. Ani „evolucionisti“ ani „kreacionalisti“ nebudú
môcť urobiť svoje hypotézy pravdepodobnými, ak stvorenie alebo evolúciu nebudú chápať ako
nejakú duchovnú udalosť. Keď Boh stvoril hmotný svet, vôbec ho neponechal jeho
»mechanickým« imanentným zákonom až dovtedy, kým sa mu zapáčilo stvoriť človeka, ktorému
vdýchol duchovnú a nesmrteľnú dušu. To by znamenalo, že Boh, t.j. večný duch za miliardy
rokov by nebol mal účasť na dejinách sveta. V kresťanskej perspektíve taká hypotéza je
nemysliteľná. Na druhej strane, moderní vedci poznajú zvláštne a podivuhodné spôsoby, ako sa
konala evolúcia sveta, počínajúc najnižšou hmotou až po najvyššie a najzložitejšie formy
5

psychického a spoločenského života. Či by táto grandiózna epopeja nestala sa absurdnou a
nepochopiteľnou, keby sme predpokladali, že sa konala bez akejkoľvek spoluúčasti Ducha?
Evolúciu vesmíru vidím teda ako počiatočný vzrast, rozvoj Ducha, Ducha, ktorý je svetu
zároveň imanentný i transcendentný. Všetky mutácie a všetky viac-menej prudké skoky, ktorými
sú poznačené dejiny zeme, môžu byt' dielom iba Ducha. Ale je vonkoncom nemysliteľné, aby
duch povstal z hmoty; iba opačný proces môže vysvetliť evolúciu hmoty aj evolúciu ducha.
Pozemská totalita dostáva zrozumiteľnú formu len pod podmienkou, že ju vidíme ako dielo
transcendentného Ducha.
Keďže vôbec nemôžem pochybovať o prítomnosti ducha v minulosti i prítomnosti
vesmíru v dianí, ako by som mohol pochybovať o budúcnosti, t.j. o nesmrteľnosti ducha? Ide tu,
pravdaže, o kozmického ducha. Ale neskoršie uvidíme, že podobná nesmrteľnosť sa musí
prehlásiť aj o individuálnom duchu. V každom prípade nesmierny evolučný proces vesmíru až po
naše dni svedčí o tom, že evolúcia vedie ducha k vždy väčšej slobode a k väčšiemu sebavedomiu.
Týmto, pravdaže, neignorujem fakty, stavy a udalosti, ktoré Bergson označuje ako „opätné pády
vitálneho elánu“. Naša generácia, ktorá poznala Stalinove ukrutnosti, Hitlerove tábory smrti,
obety, mutilácie a deformity, zapríčinené atómovými bombardovaniami Hirošimy a Nagasaki,
nemôže súhlasiť s naivným optimizmom vedcov a filozofov 19. storočia. Neodvažujeme sa ani
len dúfať, že budúca evolúcia, aspoň v relatívne blízkej budúcnosti, bude oslobodená od
podobných „opätných pádov“. Terajšie úsilia vydobyť medzihviezdny priestor nás iste naplňujú
hrdosťou na naše ľudské postavenie, na silu ľudského ducha, ale zároveň nás naplňujú aj obavou
a strachom, lebo nevieme, ako ľudia použijú tento mimoriadny rozvoj svojej moci. A predsa ako
dôležitými a strašnými by boli „opätné pády“ vitálneho elánu, nesmú nám zatieniť hlavnú
orientáciu evolúcie. Nič nás neoprávňuje klásť akúkoľvek hranicu poznaniu a láske. Preto nie je
pochopiteľné, že duch by mohol raz umrieť.
Poznanie a láska k svetu zaiste nám neposkytujú nijaký vedecký dôkaz, z ktorého by sme
mohli uzatvárať, že človek je povolaný spojiť sa vo večnosti s osobným Bohom. Ak predsa sme o
tom istí, tak túto istotu môžeme čerpať len zo zjavenia. A predsa táto istota je v dokonalom
súlade s mojou základnou vierou vo svet. Ak by som mal stratiť svoju vieru v túto osobnú
vecnosť, moja prvotná istota, ktorú mám o skutočnosti vesmíru, bola by tým vážne dotknutá. Ako
by mohol prijať náš rozum bez pohoršenia, že evolúcia sveta za miliardy rokov smerovala k
vynoreniu duchovného a sebavedomého života, ale že výsledkom tohto gigantického úsilia bolo
6

y nové zapadnutie do ničoty? Celá moja bytosť sa búri proti takejto hypotéze; ona by mohla iba
znížiť a ponížiť, uvrhnúť do absurdnosti tento svet, v ktorého skutočnosť a pochopiteľnosť tak
pevne verím. Dávno predtým, ako som sa stal kresťanom, veril som vo svet. Ale som neurčito aj
cítil, že čosi podstatného chýbalo tomuto svetu v ustavičnom dianí. Za dlhé roky som si myslel,
že vrchol evolúcie som mohol objaviť v sociálnej revolúcii; ale postupne som musel pripustiť, že
revolúcia nemohla vysvetliť podivuhodnú evolúciu a stále vzrastajúce zduchovňovanie vesmíru.
Až vtedy sa mi všetko vyjasnilo, keď som sa oboznámil s kresťanským posolstvom. Hoci mi
nebolo vždy ľahko prispôsobiť sa kresťanskému svetu a podrobiť sa požiadavkám cirkvi, predsa
za úplných 25 rokov moja kresťanská viera nikdy nepoznala pochybnosti ani váhanie. Zdá sa mi,
že kdesi v mojom podvedomí sa skrýva neochvejná istota, že keby som sa zriekol svojej viery v
Boha, to by znamenalo aj zrútenie mojej viery vo svet. Keďže sa však pokladám za integrálny
prvok vesmíru, ako by som mohol ešte veriť v seba samého, keby som už viac neveril vo svet?
Ako hĺbkový psychológ často mávam príležitosť pozorovať, ako úzko sú spojené viera v
Boha, viera vo svet a viera v seba samého. Pretože neurotik nie je istý o sebe samom, t.j. nemá
vieru v seba samého, nemôže mať autentický vzťah ani so svetom a ani opravdivú dôveru v
Boha. Ak sa nám psychologickým liečením podarí normalizovať pacientov vzťah k svetu,
výsledkom vždy býva nová sebadôvera; a u kresťanov Boh prestáva byť strašiacim a mučiacim
tyranom a stáva sa milovaným otcom. Ale zdravotný proces sa môže začať aj znovazrodením
sebadôvery, alebo aj vynorením autentickejšej viery v Boha. A potom nasledujú dve druhé viery.
nebo, zem]
Viac v knihe: Ignác LEPP, Viera v modernom svete, Slovenskí jezuiti, Canada.
[kľúčové slová: človek, viera, náboženstvo, kresťanstvo, ateizmus, evolúcia, vesmír,
7